text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
I„Snaja[1]Evica, daj mi už raz pokoj s tým ženením. Na svojho patróna Iliju ti hovorím,
že ma vyženieš medzi cárskych chlapcov, a čo ste ma i vymenili.“Snaja smutne pozrela na krásne vyrasteného šuhaja s tou peknou, ale zakabonenou tvárou.
Po tisíci raz mu opakovala:„To je tvoje ,ďakujem‘ za moje ustávanie. Nebožkej matke pri smrteľnej posteli som
sľúbila, že vychováme z teba hodného človeka, že ťa nedáme za vojaka, a čo pol sermie[2]pôjde na to, a že ťa hneď po osemnástom roku oženíme. A ty teraz lámeš moje
slovo. Koľko som sa našila, naprala, navarila na teba, a ty teraz takto…“Ilija netrpezlivo mávol rukou.„Dosť už, snaja! Ty vieš, že každým časom blahodarím[3]ti za všetko, čo si mne, sirote, preukázala. Ale — nemala si sľubovať, čo
vyplniť nemohlo byť v tvojej moci. Škoda bolo i tej tisícky, čo ste ma od vojska vymenili.
Teraz ma iba posmievajú v dedine. „Schoval sa za — snajinu sukňu!“ Ale to už prešlo. I
hodným chcem byť tebe kvôli a na počesť pamiatky matkinej. No ženiť sa nejdem — ešte.“Snaja zalomila rukami.„Svätá Bohorodica! Že vraj ,ešte‘ nebude sa ženiť, a ono by bolo skoro pozde, keby ,už‘
sa ženil. V celom Lekići jediný starý mládenec. Či ťa nemrzí, keď ťa volajú ,betárom‘?“Ilija sa zasmial.„Prečo sa hnevať? I môjho otca tak volali. Ten mal dvadsaťpäť, keď sa ženil, a to bolo
dobre.“Snaja vzdychla, ako keby bola povedala: darmo budeš tekvicu tiskať do vody. Ale predsa
sa podujala ešte na jeden útok.„A, holúbok, či sa ti baš[4]ani jedna z dievok nepáči? Há?“Ilija sa pozorne díval na cigaretu, ktorú si bol práve ušúľal a potom s úsmevom pozrel
na ňu.„A načo ty, hviezda moja, zlatá snaja moja, orať chceš v mojich prsiach?“„Svätý Nikola, varuj ma od toho, ráno moje,“[5]zvolala snaja. „Ale veď som ti akoby matka…“Ilija sa zasmial.„A také veci sa ani vlastnej matke nevravia,“ riekol a poodišiel.Snaja sa beznádejne dívala za jeho peknou postavou. No on sa odrazu zvrtol a na pár
krokov sa k nej priblížil.„Ale hádaj, snaja moja zlatá…“Snaja hneď začala.„Leposava Belićova, alebo Sofia Dundarova…“„Nie teraz,“ pretrhol ju šuhaj, „ale zajtra hádaj, keď sa gajdy ozvú v kole.“Z vyvýšenej chodby domu ozval sa karhavý hlas.„A čo to za dlhý rozhovor! Všetko krížom-krážom, nedeľa pred nosom a oni ti stačia
trkotať!“To bol starší brat Ilijov, Dušan ?orđević, ktorý sa vracal z dedinského domu.Bol on prísažným alebo eškutom.[6]Ako srna letela strojná Eva k svojmu mužovi, vzala mu širák z hlavy, vyzliekla mu čierny íberlastýnový[7]klobúk a ako veverica krútila sa okolo neho.„Všetko bude v poriadku, čedo[8]moje. Neujde to a teraz i ty pomôžeš.“„Hm! Možno, že ste iba na to čakali,“ riekol on s úsmevom. „A deti kde?“„Bohvie, na ktorej jahode,“ odvetila gazdiná.A skutočne, o chvíľu prišli tri nezbedniatka, zamazané, ufúľané od čiernych jahôd a od
prachu i blata. Matka odtískala ich od otca, aby mu sviatočné šaty nepošpinili. Otec sa
potom išiel preobliecť a Eva dala sa do zametania tehlami dláždeného dvora.„Len ktorá to môže byť, čo nášmu Ilijovi padla do očí?“ šupelo jej v hlave. Z dolného
dvora, zo stajne, ozval sa čerstvý mužský hlas:Milkina kuća na kraju,oko te kuće psi laju.Neka, neka, neka, nek laju,oni moju Milku čuvaju.[9]Evica sa oprela o drsnú metlu a s úľubou načúvala.„Ako krásne spieva ten beťár,“[10]šepla. „Milka, ktorá Milka? Krstićová — tá je rapavá. Brličová — tá škúli. Eh,
to on len tak spieva, lebo je v piesni.“[1]snaja(srb.) — nevesta, tiež švagriná v otcovskom dome[2]sermia— sedenie, 36 kat. jutár jeden plný sedliacky
majetok[3]blahodariť— ďakovať[4]baš(srb.) — práve, ozaj, akurát[5]Svätý Nikola, varuj ma od toho, rano moje— Svätý Nikola,
varuj ma od toho, chovanec môj drahý![6]eškut(maď.) — prísažný[7]íberlastýnový(klobúk) — (z nem. Übarlästig) tvrdý, ťažký
(klobúk)[8]čedo(srb.) — dieťa, rodáčťa, príbuzný, milá blízka
osoba[9]Milkina kuća na kraju, / oko te kuće psi laju. / Neka, neka, neka, nek laju, / oni moju Milku čuvaju.— (srb.) — Milkin dom na konci ulice, / okolo neho psi štekajú. / A nech, nech, nech len štekajú, / oni moju Milku merkujú.[10]beťár— samopašný človek, lapaj, huncút
|
Marsall-Petrovsky_Prestal-proby.html.txt
|
O rodinných menách Bošáckej dolinyAko sa o tom v starých listinách dočítať môžeme, ešte počiatkom XVII. storočia neboly u
nás mená rodín, čiže, ako náš ľud hovorí, priezviská, tak pevne ustálené a všeobecne v
úžitku, ako za časov našich, ale hoci už vtedy vyskytujú sa zhusta priezviská, predsa
stávalo sa často, že ku krstnému menu pridávali krstné meno otcovo, zriedkavejšie matkino,
alebo označenie remesla, zamestnania, rodiska alebo bydliska patričnej osoby. Tak vídavame
v starších listinách písané mená: Ján Petrovic, Adam Katrin (syn Kataríny), Martin Kováč,
Ondrej Školák, Michal Lieskovský a podobné. Časom aj tieto z iných mien utvorené rodinné
mená, alebo mená zamestnania, akoby skamenely a rodinám zostaly. Veľmi vzácne sú rodinné
mená staro-slovenské, dávnejšie aj v tomto okolí sa nachodivšie. Medzi Zem. Podhradím a
Bošácou je honBorisovzvaný, zrejme podľa istého Borisa tak
pomenovaný. Neďaleko Borisova je chotárny kopec, v chotárnej listine z počiatku XVII.
storočia pochádzajúcejSvorádoveczvaný. Toto meno nám svedčí, že tam
kedysi mal dom alebo chalupu „Svorád“, o ktorom nič bližšieho neznáme. Že ale Svorádovec
znamená bydlisko Svoráda, to nám dokazujú aj iné, takej koncovky mená domov, alebo už
pustých usadlostí. Tak už dávno nebýva v Zem. Podhradí rodina „Káry“ menovaná, ale dom
Károvec jestvuje; kde býval Šustina, to miesto sa menuje Šustinovec, a Peráčkovec po
Peráčkovi, Škapovec po Škapovi sa dodnes menuje. Vyše Zemianskeho Podhradia je studnička
menomZvardoňkaznáma, iste podľa nejakého Zvardoňa, ktorý tam mal
svoj podiel pozemku, týmto pekným menom nazvaná. Ale o Borisovi, Svorádovi a Zvardoňovi, čo
boli? a kedy tu žili? v žiadnych tunajších listinách spomienky niet; a toto práve je
svedectvom za starobylosť týchto mien.Kto by nechcel znať význam svojho rodinného mena? A kto by nad tým už nebol premýšľal, z
čoho sa jeho meno odvodzuje? Veď veľmi mnohé terajšie rodinné mená akoby v jadre obsahujú
históriu tých rodín, ktoré ich nosia; a je to nielen zábavné, ale aj veľmi poučné, čo nám
tieto rodinné mená, alebo priezviská, jedným jediným slovom hovoria a svedčia, keď sa im
bližšie prizrieme. A o týchto menách chcem ctené čitateľstvo prítomnými riadkami na chvíľku
pobaviť, a veľmi by ma tešilo, keby som týmto svojím pokusom aj iných k tomu priviedol, aby
nám takýmto, alebo priehľadnejším a dôkladnejším prehovorením o rodinných menách svojho
bydliska alebo najbližšieho okolia, podali príležitosť k poznaniu významu a ak možno aj,
pôvodu priezvísk. Suchým jedno pod druhé popodpisovaním, alebo jedno vedľa druhého, ako
sklenené korály na motúz ponavliekaním rodinných mien evanjelickej a katolíckej farnosti
Bošáckej doliny, nechcem nikoho unúvať; lebo to by nikoho ani nepobavilo, ani nepoučilo.
Ale keď si tie mená roztriedime podľa ich koreňov a pôvodu, obsahu a významu, tak sa nám
ešte aj tie, zdanlive prázdne a holé mená, stanú bohatým prameňom milej zábavy a užitočného
poučenia.Túto moju prácičku nazval som len skromným pokusom, lebo o tomto predmete ešte nečítal
som ničoho v slovenskej reči, a tak slovenského vzoru nemal som pred očima. Pravda, že by
tieto riadky boly omnoho zábavnejšie, keby mi boly stály k službám bohaté soznamy rodinných
mien z rozličných strán Slovenska, zvlášte z jeho strediska; kedže ale takých nemám a teraz
na sklonku života ich sbierať bolo by prineskoro, obmedzím sa len na mená v najbližšom
mojom okolí bežné, lebo viem, že z čiastky aj celok poznať môžme.Rodinné mená, čili ustálené priezviská majú svoj pôvod: 1. v cudzojazyčných krstných
menách, len veľmi zriedka v starobylých, rýdzo slovenských osobných menách; 2. v mene
rodiska alebo bydliska patričných osôb; 3. vo vlastnostiach telesných alebo duševných tých
ktorých ľudí; 4. v zamestnaní alebo remesle; 5. v slovese nejakú činnosť označujúcom; 6. v
menách rozličných zvierat; 7. v menách rastlín, hromadne alebo pojedine rastúcich; 8. v
názvoch nástrojov, domových čiastok, pokrmov, rúcha a čiastok tela; 9. v názvoch stupňov
pokrvnosti a príbuzenstva; 10. v názvoch časov, počasí, telies nebeských, úkazov prírody;
11. v detskej reči; 12. v maďarskej a nemeckej reči; 13. konečne uvádzam rad priezvísk, mne
nejasných, ktoré si netrúfam do žiadnej, číslami 1 — 12 označenej triedy umiestiť, a práve
medzi týmito môžeme hľadať najstaršie rodinné mená.Prizrime sa teraz radom týmto rodinným menám.1. Krstné menoAdamdalo pôvod priezviskám: Adaméch, Adámať,
Adamčí, Adámek, Adamovic, Adamička.Ábelvyskytuje sa v tomto kraji
zriedka ako rodinné meno, a ako krstné meno sa neužíva; za to je rodina Ábel v Nitrianskej
na Brezovej rozšírená. — Z osobného menaAbapochádza rodinné meno
Abovský, takým spôsobom a postupom, že dom, v ktorom býval Aba, nazvaný bol „Abovec“, a
toho, kto pozdejšie na Abovci býval, menovali Abovským. Na taký postup premeny mena máme aj
teraz mnoho príkladov, ako sme už daktoré vyššie spomenuli. V našom kraji už dávno
neužívané krstné menoBlažej(Blasius) slúži teraz za rodinné meno a
prichodí aj vo forme Baláž, tak, ako u Maďarov. Meno sv. Blažeja je aj mendíčkom dobre
známe, lebo chodievajú po domoch pre kantorov vyberať vajcia.Barbarouby si dnes žiadna matka ani za svet nedala pokrstiť dcérušky; ale v predošlých storočiach
sa to nie zriedka stávalo, o čom svedčia od Bary odvedené mená rodín: Barin (t. j. syn Bary
č. Barbary), Baríny, Barborič, Barboráš; lenže toto posledné meno môžeme aj od barbory (=
basy) odvodzovať; ale Barínec a Barínka sem patria. Priezvisko Apolen pochádza snáď z
osobného menaApollinára. MenoBartolomejpoznáme
v priezviskách: Bartoš, Bartek, Bartoníček, Bartôšek. PoBenediktovinazvané boly rodiny: Beňo, Beňéch, Beňcík, Benko, Beneš, Benešík, Beňovič. RodinaBrimusdostala svoje meno iste od dajakého „Primus“-a.Danielsa objavuje v rodinných menách: Danko, Daniš, Danek,
Danielčík. Krstné menoDávidzostalo rodine nezmenené, ako aj menoEliáš. MenoFabianvyskytuje sa v tunajšom
okolí zriedka, za to tým častejšie vo farách kochanovských.Agata=
Hata, vyznieva z jediného, tu známeho priezviska, Hacéch. Osobné menoFrantišek, v súsednej Morave veľmi rozšírené, u Slovákov nášho
kraja zriedkavé, pozná sa v rodinných menách: Fraňo, Feranec, Ferancovic, Frňo, Feráček.Gabrieldal meno rodine Gabriš.Gallusje
pôvod rodinných mien: Havel, Galúsek, Galovčík, Gavalec, Havalec, Havlíček, Galo.Fortunátsa pozná v mene rodiny Fortún, aFlorianv priezviskách: Floriš a Froliš.Gersonje pôvod rodiny Geržo, Gerža. Z krstného menaJánpovstaly mená mnohých rodín: Janík, Janéch, Janek, Janeček,
Janúš, Janušík, Janda, Jančo, Janšto, Janega, Hanko, Hanulic, Hanic. MenoHermanzostalo rodine nezmenené, aHenrikpremenilo sa na Hendricha; aleJonášzadržalo pôvodnú formu.Ladislavje zastúpený v rodinách: Laco, Lacko.Jakubdal mená mnohým rodinám, z ktorých máme nasledujúce: Jakuš,
Jakubec, Jakubík, Kubo, Kubovic, Kubík, Kubák, Kubiš, Kubišík, Kubinec. Zo ženského menaKatarínapochádzajú mená rodín: Katrinec, Katriných, Katrušin,
Katrnčák, aj Katrinčák, a dozaista aj Kačíc. MenoLukášje známe v
rodinách: Lukáč, Lukáček, Lukáčik; či sa ale odLucieodvodzuje
rodinné Lucic, s istotou netvrdím. — Máme i rodinyMareka Mareček
zvané, aMatúšsa len v diminutíve vyskytuje ako Matúšik; za to aleMargaretadala meno rodinám: Margala, Margetin a Mandinec, aMatejvidí sa v menách: Macek, Mackovic, Macejéch, Matiásek,
Matejoviech a Macunda;Michalale v rodinách: Michalík, Mišéch,
Miškovic, Mihálec, Mihala, Miháloviec, aMikulášdal pôvod
priezviskám: Miklóš, Miko, Mikulec, Mikulínec, Mikulčík, Miklánek, Mišura. Z menaMartinpochádzajú: Martinek, Martík, Martyš, Martíka a Marťák. Z
krstného menaMáriasú rodinné: Marián, Marák, Marunják a Mariných, a
zOndreja: Ondrášek, Ondrášech, Ondráškovic, Ondrejíčka a Ondrašica.Jozefje v rodinnom mene Ozefák. —Silvesterv
priezvisku Selvesta sa poznáva. Meno rodiny Stacho je utvorené z menaEustach, a Šaška snáď zAlexandra, jestli nie
od šaška, t. j. blázna v lepšom smysle. Z menaUršulapošly rodinné
mená: Uršulík a Oršulic, a odJuliepochodí meno Ulišin; lebo tu
krstné meno Julia vyslovujú Uliša, a Ulišin znamená Juliinho syna.Urbanzostalo nezmeneným menom rodine a nachodí sa i ako
Urbanovský, t. j. v dome pôvodne Urbanom obývanom bývajúci. Ten dom do dneška menuje sa
„Urbanovec“. ZTobiášautvorilo sa priezvisko Dobiš.Pavelsa vypočuje z rodinných mien: Palko, Paléch, Pavlík,
Pavlovič, aPeterv rodinách: Peter, Petríček, Petrovic, Petráš,
Petrucha a Petroviech;Pascalprichodí v priezviskách: Paško a Paška.Pilátnepodstúpilo premeny;Rochuslen
nepatrnú v Roch,Rehorv Rehora a Rehorovic,Vítvo Vido,Laurentiusvo Vavro,Vojtechvo Vojtek.
PotomciZuzyčili Zuzanny nazvaní boli Zuzic, aZigmundoviZigo a Žižka; za to tým rozmanitejšie sú mená rodín od
krstného menaGeorg(Juro, Jur) odvodzované: Ďurák, Dzurák, Dzurina,
Jurák, Juráček, Jurík, Jurika, Jurica, Juríček, Juríčať, Jurovic, Juriš. Staro-slovanské
menoJaroslavnosí skrátené rodinaJarošzvaná. Z
menaŠtefanpovstaly rodinné mená: Štefko, Števko, Štefanovic,
Štefanec, Štefánik, Ištvánčin. Toto posledné utvorené bolo týmto postupom: Ištvánovu ženu,
ako vdovu, menovali „Ištvánka“, a jej syn nazvaný bol Ištvánčin. I z menaŠimon, ktoré v predošlých storočiach muselo byť značne rozšírené po
našom kraji, pošly rodinné mená: Šimo, Šimko, Šimovic, Šimonovič a Šimúnech. Krstné menoSebastianje tu teraz neznáme, ale za starodávna muselo byť
užívané, lebo zostaly rodiny Šeban a Šebík zvané. Potomci dajakejKristínynosia meno Tinka.Izidorzmenené
nachodíme v mene Vizidor. Krstné menoValentínmáme v menách
rodinných: Valo, Valčík, Valenčík, Valovič, Valentíny;Václavale nosí
rodina nezmenené, a iná vo Václavek zdrobnené, a zase iná vo Vacuľa zmenené. Toto sú, s
výnimkou slovanských osobných mien Jaroslav, Ladislav, Václav a Vojtech, z cudzojazyčných
osobných mien pochádzajúce priezviská, o ktorých sa nemôže povedať, že by patrily medzi
najstaršie rodinné mená. (Zaujímavé by bolo uviesť aj rad takých mien, akými sa síce rodiny
nepíšu, ale ich predsa trpieť musia, keď si ich ľud do knihy svojej pamäti zaznačil. Sú to
alebo posmešné, alebo žartovné, vtip ľudu dokazujúce mená, zachytené často z jednoho znaku
alebo vlastnosti patričných osôb, a výborne ich charakterizujúce. Keďže ale tieto nepatria
do rámca rodinných písaných mien, teda o nich teraz pomlčím.)2. Po rodisku alebo bydlisku dané, prijaté a časom na rodiny prischlé mená vyskytujú sa
všade, a aj u nás často. Tak Bánec, Bánovský pochádzali pôvodne zBánoviecalebo zBánova; Belan zBelej; Brezovák a Brezovský alebo z blízkejBrezovej na
Morave, alebo znitrianskej Brezovej; Bátovský prišiel zBátovieca Boršický zBoršíc. VČičmanoch, veľmi chudobnej to, ale pre krásne výšivky dobrú povesť
požívajúcej dedine, mala pôvod rodina Čičmanský; vDrietomeDrietomský
a Drietoman. Ktorý nemal urbárskeho sedenia, ale len nahošťákubýval,
dal pôvod rodine „Hoštačný“ zvanej. Rodiny Hanák a Hanáček akoby prstom ukazujú do
moravskejHanej, zkadiaľ kedysi na Slovensko prišly. VHrušovomtreba hľadať pôvod rodiny meno Hrušovský nosiacej; zHôrkyneďaleko Tematína pochádzal Hôrčan. Uhorybývajúceho nazvali Horák a Horáček; a zkadiaľsi shornýchstrán došiel Horňák. Nás Dolno-Trenčanov už Nitrania radi
nazývajú horňákmi; kdežto Dolno-Trenčan tým názvom poctieva, kto vyše Trenčína býva. Koreň
rodiny „Kolačanský“ je vKolačíne; ale rodina Kočický zvaná dostala
meno podľa ulice dediny Štvrtku,Kočicemenovanej. Rodina Kochan zvaná
menovala a písala sa počiatkom nášho storočia Kochanovčan a pochádza naisto z blízkychKochanoviec. Konečný býval iste dakde nakoncidediny; či ale Kojecký podľaKojetínabol zvaným, nemôžem istiť, len
to trúfam. Kostolan dostal meno od rodiska, a to bolo aleboKostolnániže Trenčína, aleboKostelnév Nitrianskej, alebo práve ažKostolanyv trnavskom poli alebo v Tekovskej stolici. Veľkou
vzácnosťou je meno Litvanec, z ktorého vyrozumievame, že jeho nositeľ až zLitvypochádzal. Zemianska rodina, meno Lieskovský nosiaca,
pochádza pôvodne nie z Moravského alebo Zemianskeho Lieskového, ale zLieskovcapri Dubnici a tam sa písala „Kozík“; ale jej členovia,
ktorí boli trošku k školám latinským privoňali, písali sa v predošlom storočí so záľubou
Lieszkóczy. Lehotský býval alebo nalehote, alebo pochádzal z daktorejLehotazvanej obce. Podľa podania bol zOchodnicev hornej Trenčianskej v prvej polovici XVII. storočia
donesený ženou v putni mužík maličkej postavy do bošáckych kopaníc, a stal sa zakladateľom
veľmi veľkej rodiny „Ochodnický“ zvanej. Okrutský (nesprávne „Okrucky“ alebo práve
precifrovane „Okrutzky“ a „Okruczky“ písaný) pochádza zOkrutyvyše
Púchova, kde Váh v toku svojom okrutu robí. Napažitibývajúceho
nazvali Pažitským, a to meno rodine zostalo, nech by potom jej členovia hoci v prostriedku
veľkého mesta boli obydlení bývali. Petrensis sa iste pôvodne menoval Skalský, že býval buď
na skale, alebo pod skalou, alebo pochádzal zoSkaly(Skalky) na pravo
Trenčína. Porubský prišiel zPoruby, a Podhradský nosí meno rodiska
svojho,Podhradia. Rodiny Horvát a Chorvát zvané, a po celých Uhrách
veľmi rozšírené, pochádzajú zHorvatska; a vPoľskumusia hľadať svojho praotca, ktorí nosia meno Polák,
Poláček. Rodina Rác prišla iste z krajovSrbmiobývaných. Rakovický zRakovíca Ryšňovský zRyšňovapochádzajú.
Rybnický dostal meno odrybníka, pri ktorom mal chalupu. Že v Bošáci,
zakiaľ tam stál kláštor a bol mníchmi obývaný, vedľa neho aj rybník musel byť, to dokazuje
meno honu „Zárybnícke“; ale ten kláštor bol už r. 1691 rozrumený. Aj vyše Zemianskeho
Podhradia bol v sade rybník a neďaleko neho chalupa, jejž obyvateľa Rybnickým menovali.
Nápadné je v tomto, samými Slovákmi obývanom kraji, meno rodín Slovák, Slováček, ktorého sa
im iste tu nedostalo. Mohli ale k tým menám tak prísť, že z tohoto slovenského kraja prešli
bývať do kraja neslovenského, kde sa im toho mena dostalo, a potom, keď už mali ustálené
tie mená, zase sa daktorí vrátili na Slovensko a tu to meno podržali. To by sa bolo mohlo
stať, keby Maďar toho nového obyvateľa slovenskej národnosti bol nazval Slovákom a nie
Tótom, a keby Nemec vedel a chcel statočne vysloviť meno „Slovák“ a nie „Schlowack“. Preto
je prijateľnejšie, že tie mená dané im boly na Morave, a rodiny tieto ztadiaľ sem sa
dostaly. Rodina mena Seničan pochádza zoSenice, Selecký zoSelca, Rozvadský (nie Rozvacký), ináče Dým, zRozvadzniže Trenčína, Súčanský zoSúče,
Šuranský zoŠurian,Srnánekznamená mladšieho
Srňana, zo Srnieho pošlého,TuranaTuranaz
Turej, Trenčan zTrenčína, Udičan zUdiče, Uher,
Uhrík z krajaMaďarmiobývaného. Sychrovský mal iste kopanicu na svahu
vrchuSychrova, a po tom bydlisku bol pomenovaný. Rodina mena Uličný
bývala iste v nejakej bočnejulici. V Zemianskom Podhradí je uličkaVrzalovzvaná, iste podľa dajakého Vrzala, ako z verbálnej formy
mena zatváram, z Moravy pochádzajúceho; a podľa mena tej uličky povstalo i rodinné meno
Vrzalovský, ktorý, že tam medzizáhradamibýval, aj Zahradským sa
písal a píše dosiaľ.3. I vlastnosti telesné a duševné daly pôvod mnohým menám rodinným. Keď tieto vlastnosti
boly prílišne nápadné, vybadal ich ľud hneď a použil ich k označeniu patričnej osoby; a keď
sa také slovo stalo bežným menom, naposledy mu i rodina zvykla a ho podržala. Musel to byť
človek nečistý, zababraný, ktorý prvý dostal menoBako, a lakomý
poberkár, brávajúci aj to, čo nebolo jeho, ktorý si utŕžil priezviskoBero,Berko,Berák.
Rýchlosťou v behu sa vyznamenávalBehúl. Bielou pleťou a bledými
vlasmi sa vyznamenávalBelohlavý,Biely,Belúš; čierne vlasy, oči a pleť daly rodinám mená:Černý,Černala; po červenej tvári nazvaní boliČervenaaČervenčík; a muž s veľkou bradou
dostal menoBradáč.Bosákchodieval bosý aj
vtedy, keď iní sa obúvali.Drčoznamená človeka drkotavého, brbtavého,
ktorý hovorí dve na tri, bez hlavy, bez päty. Ľavoručka, ktorý ľavou rukou krájal, rúbal,
pílil, nazvali menomKrchňavý,Galbavý.Figuramal iste nápadnú tvár, alebo celú postavu tela. Na ktorom
prvom prischlo menoHomoľa, mal iste hlavu podoby homolovitej.Hurtoň,Hurtíkznamená človeka všetko so
zbytočným krikom a hurtom robiaceho. Cudzie dieťa, akoby za vlastné prijaté, považované a
vychované, keď dospelo, dostalo menoChovanec. Už toto meno samo nám
svedčí, že sa medzi Slovákmi nachodili ľudia milosrdní, ktorí sa opustených sirôt ujímali a
ich za členov rodiny prijímali.Holý,Holček,Holec,Holčík,HoličkaaHolendaznamená neodetého, alebo len nedostatočne a chatrne
oblečeného, tak akoPleško,Lysýa možno ajPlch(ktoré slovo aj sysľovi podobné, tu známe zvieratko označuje)
plešivého.Pliešeknemôžeme odvodzovať od pľachu železného, ale tiež
len od plechavosti, ktorá pri starých ľuďoch nie je nikomu nápadnou, ale mladým je na veľkú
ostudu, lebo musia často kúsavé narážky počúvať na vysoké čelo, ktoré siaha až do tyla.Jaškoznamená človeka pochabého, zjašeného.Hladkýdostal meno po hladkej, vždy vyholenej tvári;Hlávkaod malej,HlaváčaHlavatýod nápadne veľkej hlavy.Hubenýbol
chudého, vyziableho tela; tak ako ajChudý,Chudo,Chudovicnevynikali ani bohatstvom, ani
tučnosťou tela.Ľudskýsa vyznamenával láskavosťou k ľudu, aLetkovrtkavosťou alebo prílišnou pohyblivosťou v chôdzi.Chrapomusel byť naozaj majstrom v rozkošnom chrápaní, keď túto
jeho šikovnosť ľud priezviskom zvečnil. Či menoKlsák, ajKusákvyslovované, od slova „kusý“, t. j. necelý, okyptený,
ochromený, pochádza, netrúfam si tvrdiť, ale môže tomu tak byť. Od slova „kusý“ odvodzujem
rodinné menoKusenda. Že meno Kusenda pochodí od slova „kusý“, tak ako
Holenda od „holý“ s príponou „enda“, nápadnou síce, ale dosť často sa vyskytujúcou,
pokladám za isté. O Kusendoch je tu podanie, ktoré môže byť pravdivé, že sa v prvej
polovici XVII. storočia, z Kutnej Hory sem presťahovali. Táto rodina je v Bošáckej doline
zo všetkých najpočetnejšia a vyslala už roje aj do iných krajov.Hubáčekbol istotne synom Hubáča, pre veľkú hubu tak nazvaného.Kudláčpochádzal istotne z Moravy a vyrábal tam kudly, t. j.
chatrné nožíky, takrečené žabidráče, a tam aj to meno dostal a na Slovensko doniesol; lebo
v našom kraji nikto nehovorí takým nožíkom „kudľa“, ale „britva, britevka“. Kto často, viac
zo zvyku, než z potreby odkašliaval a kuckal, dostal a podržal menoKucek.Kramártiež nebude tunajšia pôvodná
rodina, ale prišla z Moravy, kde sa tunajší „kupecký sklep“ krámom a v ňom tovar
predávajúci kramárom nazýva.Kučera— veľmi po Slovensku rozšírené
meno — dostalo sa patričným po kučeravých vlasoch hlavy, aKončitýpo
hlave, na temeni nápadne končitej, bol nazvaný. Komu sa dostalo menaKrivý, ten iste rovno nechodil, ale mal aspoň jednu nohu chybnú,
takže v chôdzi kríval; aDrobný,Malý,Malec,Malíček, ako ajKrátky, boli ľudia nápadne malej postavy.Ležákbol sotva ranostajom a rýchlym do roboty, keď sa mu od dlhého
vylihovania toho mena dostalo.KvačákaKvačalaod kvačania (sedenia na bobku, nemecky: hocken) boli tak nazvaní. Kvačala prišiel snáď ako
Kvačal z Moravy, kde je podobnej formy priezvísk mnoho, a toana
konci mena prirástlo mu tu na Slovensku.Mizerákbol mizerný, suchý,
do ktorého chodila duša len spávať. Z mojich farníkov posledného Mizeráka pochoval som už
dávno, a aj ten, chudiak, bol omine et nomine mizerákom a poľutovaniahodného vzozrenia.Múdryvynikal znalosťou písma a hádam aj výrečnosťou. Nerád musel
byť človek neporiadny a svárlivý.Neboháčveľkým majetkom nevládal,
ale ani hladu a núdze nepoznával.Plesnivýbol od šedivých vlasov tak
nazvaný, aNáhlikbol nerozvážne náhlivý.NovákaNovotamohli dostať mená ako novopribudlí občania,Rehákale od hrmotného smiechu bol nazvaný.PlačekaŽelibabkaod nemužskej, babskej
plačlivosti majú priezviská. MenoNetuhaznačí človeka nevytrvalého v
práci.Pevnývynikal silou tela,Ryzýmal
hrdzavo-červené vlasy aRojkobol opravdovým pobehajom a rojčivým,Pisklákale dostal meno po pištiacom, tenkom hlase.Starý,Stárko,KmeťaKmeťkomuseli svoje mená dostať až vo vyššom veku, na rozdiel od
mladších členov rodiny.Siváčekdostal meno od sivých očí a nie snáď
od nosenia sivej farby rúcha.Surovčíkbol človek hrubý, drsný,
surový.Sladkýbol buď ľúbezný, alebo vedel pekne, sladúčko hovoriť,
za to aleŠubrákchodil upískaný, umazaný a zašubraný, aStrašákpre nedbalosť vyzeral ako strašiak proti vrabcom do žita
nastrážený.Širokýmal široké plecia, znak sily tela, alebo bol
krátky, tučný a širokého brucha. KebyŠalecbol býval rozumným
človekom, nebolo by sa mu toho mena dostalo.Strapinachodil iste
otrhaný, že s neho strapy a zdrapy visely.Popelkabýval buď
zapopolený, ako Pecivál, alebo mal šedivé vlasy, ako popol, aPecúchsa tiež len pod pecou povaľoval.Tupýbol buď tupého, slabo vyvinutého
rozumu, alebo mal príliš čapatú, ploskatú hlavu.Štrbaby nebol nikdy
k tomu menu prišiel, keby bol mal všetky zuby zdravé; ale že mu ich viac chýbalo, pre tú
štrbinu, keď už mal v hube hodnú tmu, dostal to priezvisko. Ak nebolŠkáratiež štrbavý, tak mal iste prázdnu medzierku medzi vrchnými
zubami-rezákmi, ako škáru: a to platí aj u nás tak, ako u Peržanov, zvlášte pri dievčatách
a mladých ženách, za krásu zvyšujúce.Škulec,Škulíkhľadel každým okom v inú stranu. Oprávnenú výčitku a
zaslúžené pokarhanie obsahujú mená, dané dospelým osobám slabých zdržiakov, nevediadich
alebo nechtiacich na uzde držať a krotiť plyny v črevách sosbierané, ale im dokorán bránu
otváravších:Trtúch,Trtúšek,Trtkovic, ktoré mená sa dosiaľ udržaly. Veselého ducha bol, ktorému
dali menoVeselý, a svobody milovný, nenávistník každého otroctva:SlobodaaVoľník. Podivné je meno dosiaľ v
Bošáci žijúcej rodiny:Vyluštený, ktoré znamená kastráta; toho istého
významu je ajKopúnec. Nevieme, či na tých, ktorým sa prvým toho mena
dostalo, násilne taká operácia vykonaná bola a či nemoc tú operáciu nevyhnuteľnou urobila,
alebo vada bola od narodenia? Snáď býval od zlosti až zelený, ktorému sa dostalo menoZelenák, a suchý, ale pevný, ako žila, koho nazvaliŽilka.Zicháčekale bol tým menom
stigmatizovaný pre ustavičné ziechanie.Zlatý,Zlatovskýbol buďto bohatý alebo sa mu pre výborné duševné
vlastnosti toho pekného mena dostalo. KonečneZubkomal buďto drobné,
alebo ako lopata hrubé zuby, v ktorom poslednom páde žartom sa mu toho mena dostalo. Tak
som znal v mojom rodisku chlapa, ktorý mal jedno oko veľké, akoby z hlavy vyliezajúce, a
toho ešte v mládeneckom veku dievky, šelmy, poctily menomOčko.4. Od zamestnania alebo remesla dostaly nasledujúce rodiny svoje mená:Bandúr,BaďúraBaďuríkboli iste stoličnými pandúrmi alebo hajdúchmi.BaňákaHaviernikpoukazujú na baníctvo, s ktorým sa nositelia tých
priezvísk zanášali.Bača,Bačík, ukazujú, že
povstaly v takom kraji, kde sa stáda oviec cez celé leto na holiach a vrchovitých
pastvinách opatrujú, a že kedysi aj v našom kraji bačovia po kopaniciach ovce pásavali; a
menáOvčák,Valach,Valachovičtiež poukazujú na pasákov.Bednár,Bednárikpôvodne zhotovoval drevené nádoby a ujaté meno remesla
prenesené bolo na potomkov, hoci by sa tí čímkoľvek iným zanášali. Rodinné menoBlanárnám svedčí, že aj na Slovensku bývali nielen garbiari, kože
vôbec vyrábajúci, ale aj blanári, blany alebo pergamen hotoviaci.Bohyňák,Božko,Bohovičsú dôkazom, že sa osoby, tieto mená nosiace, odvodzujú od ľudí s čarami a magickým liečením
sa zanášavších, alebo aj samy také kunšty prevádzaly, za ktoré ešte do prvej polovice
minulého storočia mohly byť za živa upálené.Česár,Česárechznačí dajakú prácu česania. MenoČižmáriksvedčí, že jeho nositeľ alebo sám vedel čižmy šiť, alebo
otca mal čižmára.Čižmárovskýale býval v dome, v ktorom predtým
majster obuvník veselo dratvy smolil.Gajdoš,Gajdošíkmohol byť asi virtuózom v hraní na gajdy, aSpevárbol majstrom v speve. Meno rodínGolášaGuláňpochodí iste z maďarčiny a znamená pastiera a opatrovníka
rožného dobytka.Handrláksbieral, vypiskujúc po dedinách veselé
melódie na kostenú píšťaľku, handry, a tieto do papierní predával;Hrobárale upravoval na cintoríne posledné komôrky zomrelým;Hoferkasotva mal svoj vlastný domček, ale býval v hofierstve.Hrnčárje známe meno rodiny aj v takých obciach, kde nikto viac
hrnce robiť nezná.Hájničekoznačuje mladšieho hájnika, hoci by už bol
aj iného povolania.HusáraHusárikukazujú na
stav vojenský, a to na šikovných husárov; či aleKrižákbol skutočne v
križiackych vojnách, alebo od dajakého kríža meno dostal, nedá sa určite povedať. Že máme v
našom kraji nielen kuchárky, ale kde-tu sa vyskytujú aj mužskí kuchári, to dokazuje rodinné
menoKucharovic, ktoré značí kuchárovho syna; ale menoKuchtasvedčí, že sa jeho prvý nositeľ ďalej nevyšvihol, ako na
učňa a pomocníka kuchárovho, a majstrovstva sa nedomiesil a nedovaril.Krajčí,Krajčovic;Kováč,Kováčech;Kolár;Kadlec,Kadlečík(snáď aj Kalenčík sem patrí) poukazujú tak jasne na
remeslá svoje, že netreba o nich reči šíriť.Košnár, ktorému ajKošinárhovoria, od vyrábania košín na vozy z vŕbového prútia
dostal meno.Kravárčikmal pôvodne na starosti opatrovanie kráv, aKoník,Koničopatroval kone.Miškárovskýdostal meno od Miškárovca, t. j. od chalupy, v ktorej
pred ním býval miškár; aleMlynárech,Mynárovicukazuje na mlynára, aMasár,Masárikdostali
svoje mená ešte v taký čas, keď Židia nemali zaujaté jatky po dedinách, ale mäsiarstvo
pestovali kresťania, čo za našich časov temer nemožným sa stalo. Nápadné je meno rodinyOráč, kde sa ľud všeobecne s roľníctvom zanáša.Kúdeľkabol snáď veľmi zručný v pradení kúdelí, aPačesv česaní na hachli konopných povesien. MenoRechtordostal jeden kopaničiar, ktorý cez jednu zimu chodieval do
dedinskej školy a potom, keď sa naučil celú abecedu zväčša poznávať, sám za niekoľko zím
deti učiť sa pokúsil; keďže sa mu to ale nijako dariť nechcelo, zahodil ferulu a pridŕžal
sa motyky: ale meno Rechtoréch zostalo jeho potomkom. Naproti tomu rodinaRechtorčinýchdostala svoje meno po rechtorovej dcére, ktorá sa
bola za kopaničiara vydala, a hojné potomstvo uctilo si jej pamiatku v rodinnom mene. Mená:Školár,Školák,Žák,ŽáčekaŽákovicpovstaly iste v takých časoch,
keď navštevovanie školy ešte vzácnosťou bolo. Na dedine by sotva kto bol dostal menoSedláček, keď je tu temer každý sedliakom; ale možno, že sa prvému
Sedláčkovi toho mena dostalo v niektorom mestečku, do ktorého z dediny prišiel bývať, a keď
sa tam to meno ujalo, daktorý z jeho pozdejších potomkov prišiel zase na dedinu spolu i s
menom svojím.Šenkár,Šenkárčin(t. j. syn
šenkárkin),Sládek,Struhár(toľko ako tokár),Sklenár,Ševčík,Ševcech,Tehlár,Cehlár,Sedlárik,Setárovic(syn sitárov) zreteľne označujú remeslá, ktoré tým
rodinám mená daly.Sekáčekznamená buďto kosca, ak nositeľ tohto mena
prišiel z Moravy, alebo rubača tenkého dreva, ak bol Slovákom. Či aleStanákznamená výrobcu stánov, alebo len od stania sa môže
odvodzovať, nechcem rozhodovať; zatoŠkrabánekod škrabania, buď seba
samého, alebo niečoho inšieho, meno dostal.Uhlík,Uhlárikpálieval v horách pre kováčov uhlie,Zámečníkrobil zámky, kľúče a iné drobné železné veci,Šubáršil šuby, aVozatársa živil dovážaním a
odvážaním tovaru. Pred vystavením považskej železnice bývalo v dedinách vedľa hradskej
cesty mnoho, a to dosť majetných gazdov, ktorí sa živili a majetok svoj zveľaďovali
rozvážaním tovaru v taký čas, keď nebolo pilnej, neodkladnej poľnej práce.Slobodníkznamená akési spojivo zemäna s nezemänom; deti matky
zemianky a otca nezemäna boly slobodníkmi zvané.V týchto, zvlášť od zamestnania a remesla pochádzajúcich menách je, ako som už vyššie
spomenul, aj kus historie patričných rodín obsažené, lebo tie mená ukazujú do dávnej
minulosti a jedným slovom nám povedia, čím bol ten, komu sa prvému také meno dostalo, a že
tá rodina od tej doby, čo sa týka povolania, aké premeny podstúpila.Sú tu v Podhradí tri zemianske rodiny:Kozic,ZamecaDým, o ktorých sedliaci, ktorí
odjakživa so zvláštnou záľubou a často dosť kúsavo premŕzavali zemänov, spískali takú
povedačku, že pán hradu Beckovského medzi svojím služobníctvom mal aj troch mládencov, z
ktorých jeden kozy pásal a toho menovalKozicom; druhý izby zametal,
tomu dal menoZamec; tretí ale kúrieval kachle, a že mal s ohňom a
dymom do činenia, dal mu menoDým. Týchto troch vraj potom osadil v
Podhradí, kde sa stali zakladateľmi tunajších zemianskych rodín. Na túto fabulu sa naši
zemäni hnevajú, ale bez príčiny; lebo to, čo ona hovorí, nie je pravda, a z listín, u
zemänov dosiaľ opatrovaných, sa určite vie, kedy a zkadiaľ tie rodiny sem prišly. Že ale
menoKozicod kozy odvodzované byť môže, to sotva trpí pochyby, leboKozic,Kozík,Kozák(iste
nie od ruského kozáka!),Kozáčekpráve tak pochádza od kozy, akoKoníkod koňa aKobelíkod opatrovania kobyly.5. Zo slovesa odvodené a dakedy celé krátke vety obsahujúce rodinné mená máme tu
nasledujúce.Nejezchlebabavil sa tu len málo, a ako z Moravy prišiel,
tak sa zase ta vrátil.Skovajsaje rodina v Lieskovskej doline
obydlená a v Bošáci má len máličko členov; za to rodinaTuliszvaná je
v Bošáci častá. Meno toto je podľa významu: tuli-s? či si tu? interrogatívne.Fujačsnáď od fúkania dostal meno.Machala,
pôvodne iste „Máchal“,Machovic, pochádza od máchania či máčania, a
snáď ztadiaľ pochodí aj skalický „mach“, t. j. opilosť, lebo tam často počuť spomínať
„burčákového macha“.Oprchal,Opršal,Šukal,Vrzala(pôvodneVrzal),Zbudila(pôvodne isteZbudil),Nabieral,Vybíral,Pospíšil,Kročil,FrnčalapôvodneFrnčal),Dočkal,Dovrtel,Kopal,Kopel,Odstrčil,Potrásal,Rozsypal,Skácel,Vymazal,Hradil:
to všetko sú mená z Moravy kedysi sem sa dosťahovavších rodín, lebo tam takého tvaru
rodinné mená veľmi zhusta sa vyskytujú. Aj medzi teraz už maďarskými rodinami sa takéto
mená nie zriedka nachodia, a hoci by ich akokoľvek cudzím pravopisom do iného rúcha
preobliecť sa usilovali, predsa je Klauzál = Klouzal, Zmesskall = Zmeškal, Doleschall =
Doležal, alebo ponemčene písané meno Sauerthal = Zavrtal, hneď každému, kto triezvo na vec
hľadí, zrejmé. Tu často prichodiace menoRevaydržím za meno verbálne
imperatívne „Revaj!“ od revania, a nie totožné s turčianskym zemianskym rodom Révay.Škúciprišiel istotne z Moravy, a že vyslovoval ř, dali mu Slováci
meno, ktoré nosí, že bol „řkoucí“.Postálekznamená mladšiehoPostála, tedy zase prišelca moravského.Procházkaje v Čechách a na Morave veľmi rozšírené priezvisko.Sahajdržím za imperatív slovesa sahať, a ak meno zemianskej rodinyZamec, tak, a nieSamec, ako ho vidím písané v
XVII. storočí, písané byť má: tedy i to je imperatív slovesa zametať.6. Fauna je zastúpená tiež v našom kraji rodinnými menami tunajšieho obyvateľstva, a
uvidíme, ktoré zvieratá si vybrali ľudia k pomenovaniu rodín. Býka menuje tunajší ľud
buľom, a na kom spozoroval dajakú podobnosť či sily, či bučania, či vilnosti, alebo iných
vlastností s býčimi, tomu dal meno:Búlik,Bulica,Bulovic,Buľko,Bulindáš. MenoBorsuk,Borsekmohlo povstať len v takom kraji, kde jazveca menujú
borsukom, čo som v Bošáckej doline ešte nepočul, hoci toto zviera je tu známe pod menom
jazvec.Vlk,Vlčekboly nazvané osoby pre dajakú
podobnosť ich vlastností s vlčími. KohoZajacompomenovali, bol iste
bojazlivým, lebo že by sa bol na zajaca ponášal, to je nemožné.KunaaJelenčíkjasne nám hovoria, podľa ktorých zvierat sa tie rodiny
pomenovaly. Už som vyššie povedal, že zemianska rodina teraz Zamec písaná a vyslovovaná, v
starších dobách písaná bolaSamec, ale či tak aj vyslovované bolo to
meno, to teraz neuhádneme. Ak ho tak vyslovovali, tak by aj ono patrilo do menoslovu tejto
triedy. Z vtáčích mien, ktoré označujú rodiny, dá sa dosť dlhý ornitologický lajster
sostaviť. Brheľ alebo brhlík menuje sa tu maličký vtáčik, podľa ktorého snáď malej postavy
človeka nazvaliBrhlovičom. Ale toto meno je zdrobnené a znamená
mladšieho Brhľa, jehož meno ale v tunajších matrikách sa nenachádza, len tu spomenuté
diminutívum.Čermák,Črmák,Čermáček,Čížek,Pipíška,Sýkora,Stehlík,Vrabec,Vrábeľ,Vráblik,Vrablicasú dosť rozšírené priezviská na Slovensku a zvlášť v našom kraji. Ťažko by bolo uhádnuť,
prečo dostal dakto menoHúserík,Jarábek,Kršák,Kulich,Kulík,Kukuča,Kuvíček,Kohút,Kokeš,Holub,Hrdlička,Špaček,Sluka,Straka.
Ale iste sa to stalo pre dajakú podobnosť vlastností. Však vieme, čo to znamená, keď ľud
povie o dakom: „To je kohút!“ alebo: „To je taký kuvik!“ A že človeka s nápadne dlhým nosom
prirovnali k sluke, klebetného k rapotajúcej strake, v podobe ľúbezných rečí sladké drevo
strúhajúceho — k hrdličke, a dobráka bez žlči k holubovi, o ktorom sa hovorí, že ani žlči
nemá, lebo keby ju mal, že by sa mu cez deň aj desať ráz pukla: pochopí a rozumie každý.
Výminečne aj typ tváre ukazuje akúsi neopísateľnú podobnosť s tým ktorým vtákom. Tak znal
som kopaničiara Kuvička, z ktorého tváre na prvý pohľad som vybadal istú podobnosť s
kuvikom.Človek nezmestný, pichľavý, nazvaný bolJežo,Ježko.Slimák,Slimáčekbol snáď spozdilý a chodil slimačím krokom. Ryby sú zastúpené v tunajších rodinných menách
len veľmi slabo, lebo lenHarínekaŠunecsa
nachodí v matrikách. Zato ale z iných chladnokrvných zvierat máme rodinné mená:Žabka,ŽabčíkaŽabinský.
Hmyz je zastúpený jediným, ale veľmi významným priezviskom:Ploštica.7. Rastlinstvo: hory, húštiny, stromy, kvety, zeliny atď. daly tiež značnému počtu rodín
mená. Sú tu:Borot, podľa boriny nazvaný,Chrastina, nie od chrasty, ale od nízkeho krovíčia tak zvaný,Šumichrast,Hájek,Hrabina,Dúbrava,Dúbik,Dubnička,Buček,Trnčík,
ďalej:Vrba,Vazo,Vazovan,Hloška,Hlôžek,Hruška,Dulák,Orieška,Malinka.
Máme iKvetákaa obľúbené kvety vyskytujú sa v menách:RužičkaaFiala.Turáneksa môže odvodzovať od Turana, t. j. z Turej prišlého a tu sa osadivšieho občana; ale aj
jedna, k magickým cieľom často užívaná rastlina sa menuje „turánek“, a toto meno mohlo byť
použité za označenie osoby. Hospodárske rastliny máme zastúpené v priezviskách:Ozimina,Šošovica,Cícer,Krupička,Repa,Repčák.
Kuchynské rastliny daly mená rodinám:Chrenko,Dziňa, aRumánektiež od rastliny bol tak
nazvaný. Jediná, v priemysle potrebovaná rastlina, chmeľ, vidí sa v rodinnom meneChmelíček. Na ovocí obyčajných slív, ešte nezrelých, vídať často
plody hubkou Exoascus Pruni znetvorené, ako hrachové lusky predĺžené, ktoré ľud menuje
„bosrmánmi“, dakde „grmanci“. Takýto nepodarený plod slivkový prenechal svoje menoBosrmánčloveku, snáď tiež nepodarenému. Hríby máme zastúpené v
jedinom rodinnom meneHarasník. Harasník je hríb podobný dubáku, ale
jedovatý, ktorý sa len tak môže bez škody a nebezpečenstva požívať, keď sa čerstvý rozkrája
na kúsky, vriacou vodou zaleje a po scedení vody usmaží alebo uvarí. Plieseň patrí tiež
medzi huby, ale menoPlesnivýznamená snáď šedivého človeka, ako sme
to už pod č. 3. spomenuli.8. Rodinné mená podľa nástrojov, nádob, domových čiastok, pokrmov, rúcha a čiastok tela
dané, máme v najbližšom okolí nasledujúce:Brdo,Hôlik,Kosa,Kolek,Križko,Krokvička,Kružic,Korytina,Kyjác,Lahvička,Mažár,Strecha,Svorčík,Švančar,Cvančara,Svančarík(švančara je široká, na
kresanie dreva potrebovaná sekera),Kopa,Kopka,Kľuka,Kabelík(kabeľa = kapsa),Chalupa,Chalupčík,Dienko,Denko(dno alebo drevená pokrývka
nádoby),Hroták,Hobeľa,Holba(prvý nositeľ tohoto mena iste sľúbil z celej holby
poťahovať),Podkovčík,Podkovič,Košík,Švíkruha,Osievka(malá opálka na osievanie zrna),Ríf,Sopúšek,Socha,Závrška. Ďalej:Krajíček,Klepetka,Mrváň(koláč v podobe venca spletený, s dierou v prostriedku, aké sa dakde k svadbám pekávajú a
na ceste k sobášu družbami medzi ľud rozhadzujú),Perníček,Šiška,Varček,Bryndza,Kvasnica,Mliečko,Placek,Kašša,Kaššéch,Kaššovic;Hrčka,Koleník,Kolínek,Kunda,Palec;Gaco,Hunka,Čepica.
Ťažko bolo by hádať: prečo takéto mená rodiny dostaly?9. Názvy stupňov pokrvnosti a príbuzenstva poskytujú nám len málo ustálených rodinných
mien. Také sú:Pastorek, v Bošáckej a Lieskovskej doline bývajúca
rodina. Čeľadnému otcovi, pojavšiemu vdovu, ktorá má z prvého manželstva deti, sú tie deti
ženine pastorkami.Sirotákbol iste sirotou bez otca a bez matky, že
sa mu toho mena dostalo. V matrike staršej našiel som i menoBáčikpísané. Jestli to nie je lapsus calami, a to meno sa s dlhýmáaj
vyslovovalo, tak by to znamenalo otcovho alebo matkinho brata, ako je to aj u Maďarov
bežné, ktorí strýca (otcovho brata) a ujca (matkinho brata) tiež „bácsi“ menujú. Mne sa ale
zdá, že to meno len náhodou vpísané bolo s dlhýmá, keď ho inde všade
vidím písané s krátkyma, ako Bačík: a tak, ako som to už pri č. 4.
povedal, znamená mladšieho baču.Svatkoznamená mladšieho člena rodiny
Svat.Zaťko,Zaťovic,StrýcaStrýčkoviechsú známe rodinné mená. S istou ľútosťou čítal som v
tunajšej staršej matrike zomrelých, že pochovaná bola vyše 40-ročná AnnaPankhartvulgoPipíškazvaná; lebo tá úbohá
nezaslúžila si toho potupného mena, ktoré na ňu prischlo, a za hriech rodičov trpela ona
posmech a potupu za celých 40 rokov. Pankhartom zovú nemanželské dieťa, a pankhartovo
nemanželské dieťa menujúfaganom.10. Názvy časov, počasí, telies nebeských, úkazov prírody, patria medzi vzácnosti medzi
priezviskami, a také máme v našom kraji len tieto:Chvíla,Pochvila,Príhoda,Vetrák(ktoré meno označovalo snáď človeka vetroplacha, roztržitého, nerozvážneho),Pátko,Kratochvíla, ktorým menom označili
zábavného a veselého človeka;Mrázikbol snáď zamrklej, kyslej tváre;Dým,Hviezda,Mesác,Masác,Masáčeksnáď od okrúhlej, plnej tváre
tak nazvaný, lebo aj dnes sa hovorí o takom človeku, že má tvár ako misa, ako mesiac na
plne.11. Z detskej reči povstalé mená sú veľmi zriedkavé, a keď sa aj za čas v ústach ľudu
udržujú, len výminečne rodinám zostávajú. Je to veľmi rozkošné, ako deti, zakiaľ nevedia
dobre hovoriť, predmety svojou rečou označujú. Raz prišla matka s malým dievčatkom k nám. V
kuchyni ležal na zemi psík, na stoličke sedela zamyslená kočka, a v kúte sedela v koši na
vajciach hus. Dievčatko poobzeralo sa na všetky a, ukazujúc prstom, usmiate rieklo: „Hau! —
Miau! — Gag!“ — a týmito primitívnymi slovami pomenovalo psa, kočku a hus. Mimochodom
spomeniem, že v detskej reči počujeme dakedy prekvapujúce slová a výrazy. Tak jedno moje
dieťa malo vo zvyku, že kedykoľvek sa v noci zobudilo, volalo: „Zazaj cécu!“ (zažni
sviecu); a keď sa mu to dakedy stalo po vôli, s vyjasnenou tváričkou rieklo vesele: „Úde
fóto!“ (Už je svetlo.) Či neprekvapí hneď na prvé počutie, že dieťa, ktoré o gréckej reči
jakživ neslýchalo, „svetlo“ vyslovovalo „fóto“, keďže „fós“ (genitív: fótos) grécky znamená
svetlo? Ešte i v slovníku detskej reči našlo by sa mnoho slov, všelijako pohúžvaných a
skomolených pre neohebnosť detského jazyka, ktoré by daly čo premýšľať nielen filologovi,
ale aj fyziologovi. Ale vráťme sa k rodinným menám, z detskej reči pošlým. Jedna vetev
veľkej rodiny Kusendovskej menuje a píše saUnčík. Darmo by sme si nad
tým hlavu lámali, čo to meno znamená, keby sme nevedeli, že daktoré deti ručníku „unčík“
hovoria. Iná vetev tejže Kusendovskej rodiny volá sa Kusenda-Mažúr.
Toho mena pôvod a význam tiež len v detskej reči nachodíme. Matka poslala malého chlapca
vypožičať mažiar k súsedom; a že chlapec ešte nevedel dobre hovoriť, povedal miesto „mažár“
— „mažúr“: to potom zostalo mu za meno. Aj rodinné menoMatukanepochádza snáď od Matúša alebo Mateja, ale z detskej reči, keď dieťa miesto „motyka“
povedalo „matuka“.12. Maďarského a nemeckého pôvodu, ale už dávno poslovenčené rodiny máme tu len v malom
počte, a poznáme ich hneď po menách. Maďarského pôvodu sú: =onos(gonosz = zlostný, zlý),Halgas(snáď hallgass = mlč!),Heleš(helyes = miestny, výborný),Zongor,Bajza,Buday,Gerliczy(gerlicze = hrdlička),Naďo, vlastne Nagy (= veľký). Pôvodne nemecké
rodiny boly:Burgel(iste: Burger = mešťan),Hanšpígel(Eulenspiegel, jehož bačkoroviády sú tu ľudu dobre známe
zo spisku Škarniclovského nákladu). Ostatne nemusel byť pôvodne Nemcom, ktorého Hanšpíglom
nazvali, ale mohol byť veselým štverákom, lebo aj teraz štveráčivé, bystré deti ich matky
so zvláštnou záľubou prezývajú maznavým menom „Hanšpígel“.Habdákbude
bezpochyby skomolené nemecké „Hab’ Dank“; lebo keby bolo z vojenského komanda: „Habt Acht!“
utvorené, muselo by sa písať a vyslovovať „Hapták“, ako to naši vojačkovia napospol
vyslovujú.Švábikbol pôvodne Nemec, hoci by nepochádzal práve zo
Švábska.Švachoodvodzujem tiež z nemeckého „Schwach“, aŠustermohol mať len nemecké meno, hoci bol rýdzim Slovákom, keďže
aj teraz menujú Slováci ševca jemnejšej obuvi „šustrom“.13. Keď sme takto v predchádzajúcich bodoch priezviská oboch farností Bošáckej doliny
cez roztrieďujúcu riečicu preosiali, ostala nám ešte kôpka zaujímavých rodinných mien,
ktoré si netrúfam pod žiadne z uvedených čísel vniesť, ale ich tu podávam osobitne a zväčša
prosto, bez poznámky a myslím, že práve medzi týmito nachodia sa najstaršie priezviská, na
každý pád staršie, než sú tie, ktoré podľa rodiska alebo zamestnania utvorené boly. Mená
tejto 13. triedy sú nasledujúce:Bunčák, ajBončákpísané,Bocora,Baco,Badík,Brida,Burián(buriánom zovú z troch zvonov najväčší),Bušo,Cabaj,Curena,Čaňo,Čanko(v Honte je dedina Čankov),Čietka,Číčko,Čimo(toto
môže byť skomolene písané meno Šimo, od krstného mena „Šimon“ pochádzajúce),Dobiš(snáď pochádza od mena Tobiaš),Dulák(snáď od ovocia dule č. kdule, alebo od krstného mena Julius, po maďarsky Gyula, a
slovensky tvrdo vyslovené Dula);Falda,Fádrus;Gárdoň,Gažo,Gavora,Gerla,Geľo(či z mena „Gellius“?),Goňo,Golec,Gráč,Gráčko,Gorčík,Gubeľa;Hargaš,Hatala(snáď od mena Hata = Agatha),Helík,Herák,Herol(snáď
z nemeckého Herold),Hodúľ,Hodulík,Hulín,Hulínek(netrúfam si tvrdiť, že by
znamenalo človeka, z Hulína pochádzajúceho, lebo by koncovka priezviska iná byť musela),Hulmík,Hodáľ(či od hodu, hodovania?),Horečný;Chajo,Chodúr(či od chodenia?);Ikáš;Kmilčík,Kulova,Lobík,Madera,Majnoch,Maršal,Marchalin(Maršall pôvodne znamená v nemčine opatrovníka koniarne),Mitana,Mitánek,Mizák,Navrovič,Píza,Radoš,Rogoň,Rogoňa;Savan,Surma(pod surmou rozumie sa v našom kraji kraval s krikom,
hrozbami a bitkou);Šamák,Ševeľa,Šebor(ak nepochádza od Sebastiana, tak možno v tom mene vypočuť
akési meno starobylé: „Všebor“, s vynechaním prvej hlásky),Škapo,Škyta,Šumaj,Šupák,Švehla,Šupelák;Tábora,Talčík,Turza,Uko,Vagač,Vašina(snáď z mena „Vašek“),Žucha.Konečne zaslúži zvláštneho spomenutia, že mnohé rodinné mená vyskytujú sa aj zdrobnelé,
ako na pr. Bušo, Bušík, — Kozák, Kozáček, — Slimák, Slimáček, — Polák, Poláček, — Masác,
Masáček, a iné, ktorých tu vyššie hojnosť bola spomenutá. To zdrobnelé priezvisko neznamená
vždy malej postavy človeka, ale pravidelne mladšieho člena rodiny, asi tak, ako mená na
-vic, alebo -vičsa končiace, na pr. Peter —
Petrovic, Pavel — Pavlovič, Beňo — Beňovič. Aj u Nemcov k menu pridané „klein-“ neznamená
malej postavy človeka, ale mladšieho člena rodiny toho istého mena, ako Michel —
Kleinmichel, Paul — Kleinpaul, Kurt — Kleinkurt atď.V tomto pokuse objasnenia a vysvetlenia rodinných mien najbližšieho môjho okolia, možno,
že som kde-tu pochybil. Bez chýb nebýva žiaden pokus. Ktokoľvek mi tie chyby ukáže a ich
opraví, každému budem za to povďačný, lebo taká oprava poslúži nielen mne k poučeniu, ale
aj iným, ktorí by mali chuť z hromady prostých, suchých priezvísk niečo nám napísať, čo by
nás i milo pobavilo, i známosti naše aj v tomto smere rozšírilo.(Slov. Pohľ. 1899.)
|
Holuby_O-rodinnych-menach-Bosackej-doliny.txt
|
I. Marseille. — PríchodDňa 24. februára hlásila stráž Notre-Dame de la Garde príchod trojsťažníka „Faraóna“,
ktorý sa plavil zo Smyrny, Terstu a Neapola.Ako obyčajne vodič lodí hneď mu šiel z prístavu oproti, preplavil sa okolo hradu If a
dorazil k lodi medzi Cap de Morgionom a ostrovom Rionom.A práve tak ako inokedy platforma pevnosti Saint-Jean naplnila sa aj teraz zvedavcami,
lebo príchod lode v Marseille je vždy veľkou udalosťou, najmä keď bola, ako „Faraón“,
vybudovaná, vystrojená a naložená v lodenici starobylej Fókie, a ak bola majetkom miestneho
závodu.Loď sa medzitým blížila; preplavila sa šťastne úžinou, ktorá vznikla nejakým vulkanickým
výbuchom medzi ostrovom Calasareignom a ostrovom Jarosom, plávala okolo Pomegue a šinula sa
so svojimi troma veľkými sťažňovými vetrilami, trojhrannou prednou plachtou a brigantínou
tak váhavo a smutne, že zvedavci, cítiac inštinktívne nehodu, opytovali sa, čo sa mohlo
prihodiť na palube. Ba čo viac, tí, ktorí boli zbehlí v námorníctve, poznali, že ak sa
stala nejaká nehoda, nestihla loď, lebo tá sa poberala vpred, zodpovedajúc všetkým
podmienkam dokonalého vedenia: kotva bola prihotovená na spustenie, sťažňové laná vypäté;
vedľa prístavného kormidelníka, ktorý sa chystal voviesť „Faraóna“ do tesného vchodu
marseillského prístavu, stál mladý mužský rýchlych posunkov a bystrého pohľadu, ktorý
pozoroval každý pohyb lode a opakoval každý pokyn vodiča.Neurčitý nepokoj, ktorý opanoval zvedavcov na esplanáde svätého Jána, ovládal najmä
jedného z divákov, že nemohol vyčkať príchod lode do prístavu, ale skočil do malej bárky a
rozkázal veslovať k „Faraónovi“, s ktorým sa stretol pri zátoke pre lodnú zálohu.Mladý plavec, vidiac prichodiť tohto mužského, opustil miesto pri vodičovi, prišiel s
klobúkom v ruke a oprel sa o zábradlie lode.Bol to asi osemnásť-dvadsaťročný veľký a štíhly mládenec s krásnymi čiernymi očami a
ebenovými vlasmi, jeho bytosť bola ovládaná mierom a rozhodnosťou, vlastnosťami to ľudí,
zvyknutých od detstva na borbu s nebezpečenstvom.„Ah, to ste vy, Dantes!" zvolal mužský v bárke. „Čo sa stalo a prečo sa halí vaša paluba
do takého smútku?“„Veľká nehoda, pán Morrel!“ vetil mladý mužský, „veľká nehoda najmä pre mňa; neďaleko
Civita-Vecchia stratili sme nášho znamenitého kapitána Leclera.“„A náklad?“ spýtal sa živo majiteľ lode.„Došiel v poriadku, pán Morrel, a dúfam, že budete spokojný s našou správou, ale chudák
ten kapitán Leclere…“„Čo sa mu stalo?“ spýtal sa majiteľ lode so zrejmým uľahčením. „Čo sa stalo tomu nášmu
znamenitému kapitánovi?“„Zomrel.“„Utopil sa v mori?“„Nie, pane, zomrel v strašlivých mukách na zapálenie mozgu.“Potom sa obrátil ku svojim ľuďom a zvolal:„Hola, hej! Každý na svoje miesto, zakotviť!“Mužstvo poslúchlo. Osem a či desať plavcov, tvoriacich posádku lode, v tej chvíľke vrhlo
sa na plachtové laná, na povrazy zábradlia, spúšťacie laná, vyťahovače plachiet a napokon
na sťažne.Mladý námorník vrhol letmý pohľad na prípravný výkon, a presvedčiac sa, že jeho rozkazy
budú riadne vyplnené, vrátil sa ku svojmu spoločníkovi.„A ako sa prihodila tá nehoda?“ pokračoval majiteľ lode, nadpriadajúc rozhovor tam, kde
ho mladý plavec prerušil.„Bože môj, spôsobom najmenej očakávaným, pane: po dlhom rozhovore s veliteľom prístavu,
kapitán Leclere opustil Neapol veľmi rozčúlený, po dvadsiatichštyroch hodinách ho
zachvátila horúčosť, o tri dni bol mŕtvy…Spravili sme mu obvyklý pohreb a teraz odpočíva, slušne zahalený do prikrývky s jednou
tridsaťšesťfuntovou guľou pri nohách a s druhou pri hlave, vo výške ostrova El Giglio.
Prinášame vdove jeho čestný kríž a kord. Oddalo sa mu,“ pokračoval mladý mužský s
trudnomyseľným úsmevom, „desať rokov bojovať s Angličanom, aby napokon zomrel na posteli
ako ostatní ľudia.“„Darmo je, pán Edmond,“ odpovedal majiteľ lode, ktorý sa navidomoči vždy väčšmi a väčšmi
uspokojoval, „všetci sme smrteľní a starí musia prepustiť miesto novým, inak by nebolo
napredovania, a v tej chvíli, keď ma ubezpečíte, že náklad…“„… je v dobrom stave, pán Morrel, ručím zaň. Neodporúčam vám, aby ste tú výpravu
eskontovali so ziskom 25.000 frankov.“A keď skončili okružnú túru, mladý plavec zavolal: „Pripravte na vytiahnutie stožiarovú,
prednú trojrohú plachtu i brigantínu! Zastaviť!“Rozkaz bol vyplnený takmer s takou presnosťou ako na vojenných lodiach.„Vytiahnuť všetky!“Po poslednom rozkaze klesly všetky vetrilá a loď napredovala takmer nebadane, hnaná len
zotrvačnosťou nárazov.„A teraz, ak sa vám páči vystúpiť, pán Morrel,“ riekol Dantes, zbadajúc majiteľovu
netrpezlivosť, „váš účtovník, pán Danglars, ktorý práve vychodí z kabíny, podá vám zprávu o
všetkom, čo si len želáte. Ja musím dozrieť na zakotvenie a vyhlásiť lodný smútok.“Majiteľ lode nedal sa veľmi ponúkať. Chytil sa lana, ktoré mu hodil Dantes, a so
zručnosťou, ktorá by bola slúžila na česť aj námorníkovi, vyšplhal sa po priečnych, na
vydutom boku lode umiestených stupňoch, kým Dantes sa vrátil na miesto druhého kapitána a
prenechal rozhovor tomu, ktorého označil menom Danglars, a ktorý, vyjdúc z kabíny, skutočne
sa poberal v ústrety majiteľovi lode.Novoprichádzajúci mužský mohol mať dvadsaťpäť-dvadsaťšesť rokov, mal dosť pochmúrnu
tvár; bol k predstaveným ponížený, k podriadeným však drsný: a nehľadiac na hodnosť
účtovníka, ktorá budila len odpor námorníctva, bol taký všeobecne neobľúbený mužstvom, ako
bol ním Edmond Dantes milovaný.„Pán Morrel,“ riekol Danglars, „o nehode, všakver, už viete?“„Áno, áno. Úbohý kapitán Leclere! Bol to znamenitý a statočný človek!“„A nadovšetko výtečný námorník, zošedivený medzi nebom a zemou, ako sa patrí na človeka,
ktorý má na starosti záujmy takého dôležitého domu, ako je závod Morrel a syn,“ vetil
Danglars.„Však tak sa mi vidí,“ riekol majiteľ, pozorujúc Dantesa, zaujatého pri kotvení, „že
človek nemusí byť priam takým starým námorníkom, ako vravíte, Danglars, a predsa môže byť
zbehlý vo svojom zamestnaní. Hľa, náš priateľ Edmond počína si pri ňom ako človek, ktorý
nemusí prosiť nikoho o radu.“„Áno,“ vetil Danglars, šibnúc na Dantesa pohľadom, z ktorého sršal plam nenávisti, „je
to také odvážlivé mláďa. Hneď po kapitánovej smrti bez akejkoľvek porady ujal sa velenia,
pre neho sme na ostrove Elbe stratili pol druha dňa, miesto toho, aby sme sa boli vrátili
priamo do Marseille.“„Že sa ujal velenia lode,“ riekol majiteľ, „to bolo jeho povinnosťou ako druhého
kapitána, že na ostrove Elbe stratil pol druha dňa, to je chyba, ak len nebolo treba na
lodi napraviť nejakú poruchu.“„Lodi nechýbalo nič práve tak, ako teraz mne nič nechýba, a Boh daj, aby nechýbalo ani
vám, a toho pol druha dňa stratili sme len pre jeho rozmar, že sa mu zachcelo pobudnúť na
pevnine.“„Dantes,“ riekol majiteľ lode, obrátiac sa ku mladíkovi, „poďteže sem.“„Odpusťte, pane,“ vetil Dantes, „hneď som k vašim službám.“Potom zavelil mužstvu:„Zakotviť!“Kotva klesla a reťaz zarinčala. Dantes zostal na svojom mieste, kým tento posledný výkon
nebol dokončený, potom velil:„Spusťte svetlo, vytiahnite smútočnú vejku do polovice sťažňa a skrížte nosidlá vetríl.“„Hľaďte len,“ riekol Danglars, „na moju česť, už si myslí, že je kapitánom.“„A je ním naozaj,“ vetil majiteľ lode.„Bol by ním, ale len s vaším a vášho spoločníka podpisom, pán Morrel.“„Tristo hrmených, a prečo by sme ho nemali ponechať na tom mieste?“ riekol majiteľ lode.
„Je síce mladý, ale tak sa mi vidí, že vo veci, ktorej je úplne oddaný, sa cele dobre
vyzná.“Danglarsovým čelom preletel mrak.„Odpusťte, pán Morrel,“ riekol Dantes, približujúc sa k nim. „Teraz, keď je už loď
zakotvená, som vám k službám: tuším, volali ste ma?“Danglars ustúpil o krok.„Chcel som sa vás spýtať, prečo ste sa zastavili na ostrove Elbe?“„Neviem, pane. Plnil som len posledný rozkaz kapitána Leclera, ktorý, keď zomieral,
odovzdal mi balík pre veľmaršala Bertranda.“„A videli ste ho, Edmond?“„Koho?“„Veľmaršala.“„Áno.“Morrel sa poobzeral a zatiahol Dantesa nabok.„Ako sa má cisár?“ spýtal sa živo.„Dobre, nakoľko som mohol súdiť vlastnými očami.“„Tak ste videli aj cisára?“„Prišiel k maršalovi, práve keď som bol u neho.“„A shovárali ste sa s ním?“„Totiž on sa shováral so mnou, pane,“ riekol Dantes s úsmevom.„A čo vám povedal?“„Opytoval sa na loď, na čas jej odchodu z Marseille, na cestu, ktorú urazila, a na
náklad, ktorý viezla. Myslím, že keby bola bývala prázdna a ja by som bol býval jej
majiteľom, bol by ju kúpil. Povedal som mu, že som len hlavným kormidelníkom a že loď patrí
závodu Morrel a syn. ,Ah, ah,‘ riekol, ,poznám ho. U Morrelovcov je lodiarstvo dedičným
povolaním, jeden Morrel slúžil v mojom pluku, keď som bol s posádkou vo Valencii‘.“„Na moj’ veru, je to pravda!“ zvolal majiteľ lodí cele naradovaný. „Bol to Polikar
Morrel, môj strýc, ktorý sa stal kapitánom. Keď poviete, Dantes, môjmu strýcovi, že sa
panovník na neho rozpamätal, uvidíte, ten starý mrňús sa pustí do plaču. Tak, tak,“
pokračoval majiteľ lodí, tľapkajúc mladého človeka priateľsky po pleci, „dobre ste urobili,
Dantes, že ste konali podľa úpravy kapitána Leclera a zastavili ste sa na ostrove Elbe,
hoc, keby sa prezradilo, že ste odovzdali maršalovi balík a shovárali ste sa s panovníkom,
to by vám mohlo škodiť.“„V akom ohľade by mi to mohlo škodiť?“ spýtal sa Dantes. „Veď ani neviem, čo som niesol,
a panovník mi dal otázky, ktoré by bol mohol dať komukoľvek, koho videl po prvé. Ale
odpusťte,“ vetil Dantes, „prichádzajú zdravotní a colní úradníci; všakver dovolíte?“„Len choďte, môj drahý Dantes.“Mladý mužský odišiel, ale sotva zmizol, už sa priblížil Danglars a riekol:„Tuším, udal vám prijateľnú príčinu zakotvenia v Portoferajo.“„Znamenitú, môj drahý pán Danglars.“„Ah! tým lepšie,“ vetil účtovník, „lebo je vždy trápne vidieť, keď kamarát neplní svoju
povinnosť.“„Dantes svoju vyplnil,“ vetil majiteľ lodí. „Nemožno mu nič vyčítať. Veď mu tú zastávku
nariadil kapitán Leclere.“„A propos, kapitán Leclere, neodovzdal vám od neho nejaký list?“„Kto?“„Dantes.“„Mne? Nie! Mal vari nejaký?“„Myslel som, že mu kapitán Leclere okrem balíka sveril aj list.“„O akom balíku to vravíte, Danglars?“„O tom, ktorý Dantes odovzdal pri zastávke v Portoferajo.“„Odkiaľ to viete, že mal odovzdať balík v Portoferajo?“Danglars sa zapýril.„Šiel som povedľa kapitánových dvier, ktoré boly pootvorené, a videl som, ako dával ten
balík a list Dantesovi.“„Nevravel mi nič o tom,“ riekol majiteľ lodí, „ale ak ho má, tak mi ho odovzdá.“Danglars chvíľu premýšľal.„Tak prosím vás, pán Morrel,“ riekol, „nehovorte o tom Dantesovi; asi som sa mýlil.“V tej chvíli sa mladý človek vrátil; Danglars odišiel.„Tak, drahý Dantes, už ste slobodný?“ spýtal sa majiteľ lodí.„Áno, pane.“„Netrvalo to dlho.“„Nie, colným úradníkom som dal soznam nášho tovaru a pohraničná stráž poslala s
prístavným kormidelníkom jedného človeka, ktorému som odovzdal naše listiny.“„Tak tu už nemáte viacej práce?“Dantes vrhol bystrý pohľad vôkol.„Nie, všetko je v poriadku,“ vetil.„Môžete ísť teda so mnou na obed?“„Odpusťte, pán Morrel, odpusťte, prosím vás, najprv musím navštíviť svojho otca. Ale
zato nie som menej povďačný vám za česť, ktorú mi prejavujete.“„To je správne, Dantes, to je správne. Viem, že ste dobrý syn.“„A… neviete, pane, má sa dobre môj otec?“ spýtal sa s istou váhavosťou Dantes.„Nevidel som ho síce, drahý Edmond, ale myslím, že dobre.“„Áno, je stále zavretý vo svojej izbietke.“„To je dôkaz, že mu vo vašej neprítomnosti nič nechýbalo.“Dantes sa usmial.„Môj otec je hrdý človek, pane, a keby mu aj všetko bolo chýbalo, pochybujem, že by koho
bol prosil o dačo na svete okrem Pána Boha.“„Tak, po tejto prvej návšteve budeme vás čakať.“„Pán Morrel, musím vás zas prosiť o odpustenie; však po tejto prvej návšteve chcem
urobiť druhú, na ktorej mi tiež veľmi záleží.“„Ah, naozaj, Dantes! zabudol som, že u Kataláncov ktosi práve tak netrpezlivo čaká na
vás ako váš otec: pekná Mercedes.“Dantes sa usmial.„Ah! ah!“ pokračoval majiteľ lodí, „teraz sa už nedivím, že sa ma prišla až tri razy
spýtať, čo je s ,Faraónom‘. Na moj’ veru, Edmond, je vám čo závidieť, že máte takú driečnu
milenku.“„Nie je to moja milenka, pane,“ vetil mladý námorník, „je to moja snúbenica.“„Zavše je to jedno,“ riekol so smiechom majiteľ lodí.„Ale nie u nás,“ vetil Dantes.„Tak vás, drahý Edmond, nebudem zdržiavať,“ pokračoval majiteľ, „usporiadali ste moje
veci, preto vám dávam dovolenie, aby ste mohli usporiadať svoje. Nepotrebujete peniaze?“„Nie pane; mám takmer celý cestovný, to jest asi trojmesačný plat.“„Ste poriadny šuhaj, Edmond.“„Povedzte ešte, pán Morrel, že mám chudobného otca.“„Áno, áno, ste dobrý syn. Choďte len k otcovi; aj ja mám syna, a veľmi by som zazlieval
tomu, kto by ho po trojmesačnej ceste zdržiaval vo vzdialenosti odo mňa.“„Dovolíte teda?“ riekol mladík, pozdravujúc sa.„Áno, ak mi nemáte čo viacej povedať.“„Nie.“„Kapitán Leclere, umierajúc, nedal vám list pre mňa?“„Nemohol písať, pane. Ale schodí mi na um, že vás musím prosiť o dvojtýždňovú
dovolenku.“„Pre ženbu?“„Predovšetkým, a potom, aby som mohol ísť do Paríža.“„Dobre, dobre! máte dosť času, Dantes; vyprázdnenie lode potrvá asi šesť týždňov a pred
troma mesiacmi sa nevydáme na more… O tri mesiace však musíte byť tuná,“ pokračoval
majiteľ, potľapkávajúc po pleci mladého námorníka, „lebo ,Faraón‘ by nemohol odísť bez
svojho kapitána.“„Bez svojho kapitána!“ zvolal Dantes so žiarivým pohľadom. „Či môžem veriť vašim slovám,
pane, veď ste sa ozvali práve na najskrytejšie nádeje môjho srdca. Mali by ste azda úmysel
vymenovať ma za kapitána ,Faraóna‘?“„Keby som bol sám, podal by som vám ruku, drahý Dantes, a povedal by som vám: ,Je to
fakt,‘ ale mám spoločníka a vám je známe talianske porekadlo: Che a compagno a padrone (kto
má spoločníka, má i pána). Ale vec je napoly vybavená, veď z dvoch hlasov jeden už máte.
Pri druhom spoliehajte na mňa, urobím, čo bude možné.“„Oh! pán Morrel,“ zvolal mladý námorník so slzami v očiach, chopiac sa rúk majiteľa;
„ďakujem vám, pán Morrel, ďakujem i v mene svojho otca a Mercedes.“„Dobre, dobre, Edmond, veď ešte majú dobrí ľudia na nebi Boha! Choďte k otcovi, choďte k
Mercedes a potom sa vráťte ku mne.“„Či vás nemám zaviezť na breh?“„Nie, ďakujem; zostanem a usporiadam účty s Danglarsom. Boli ste s ním cestou spokojný?“„To závisí od toho, aký smysel viažete ku svojej otázke. Ak ide o dobrého kamaráta, nie;
myslím, nemá ma už rád od toho času, keď som po nepatrnom spore, ktorý sme mali, urobil
hlúposť, že som mu pre vybavenie sporu navrhol desaťminútovú zastávku na ostrove Monte
Christo; návrh, ktorý on ako nesprávny odmietol. Ak sa však spytujete na účtovníka, myslím,
že mu nemožno nič vyčitovať a že so spôsobom, akým vec zariadil, budete spokojný.“„A keby ste tak,“ pýtal sa majiteľ lodí, „boli kapitánom ,Faraóna‘, podržali by ste si
Danglarsa s radosťou?“„Či už kapitán alebo sekond, pán Morrel,“ odvetil Dantes, „budem mať vždy úctu k tým,
ktorí požívajú dôveru mojich predstavených.“„Tak, Dantes, vidím, že ste v každom ohľade dobrý šuhaj. Ale aby som vás nezdržiaval
ďalej, choďte, lebo vidím, že stojíte ako na tŕní.“„Prepúšťate ma, prosím?“ spýtal sa Dantes.„Choďte len.“„Dovolíte mi upotrebiť váš čln?“„Upotrebte.“„Do videnia, pán Morrel, tisícnásobná vďaka!“„Do videnia, môj drahý Edmond, veľa šťastia!“Mladý námorník skočil do člna, sadol si na lavičku a velil, aby pristáli pri Cannebiere.
Dvaja plavci naklonili sa k veslám a čln šinul sa tak rýchlo, ako len bolo možné medzi
tisícimi bárkami, ktoré zatarasovaly úzky priestor medzi dvoma radmi lodí, ťahajúcimi sa od
vchodu prístavu k Orleánskemu nábrežiu.Majiteľ lodí ho sledoval s usmievavým pohľadom až po breh, kým nevyskočil na dlažbu
nábrežia a zmizol v pestrom zástupe, ktorý od piatej ráno do deviatej večer plní slávnu
ulicu, na ktorú sú moderní Fókovia natoľko pyšní, že cele vážne chcú navravieť svetu, a to
s dôrazom rázneho sebavedomia: ,Keby Paríž mal Cannebiere, bol by Paríž malým Marseille.‘Majiteľ lodí, keď sa obrátil, zhliadol za sebou Danglarsa, ktorý zdanlivo čakal na jeho
rozkazy, no v skutočnosti aj on sledoval pohľadom mladého námorníka.Ale výraz pohľadov, ktoré sledovaly toho istého človeka, bol veľmi rozličný.
|
Dumasst_Grof-Monte-Christo-I.html.txt
|
IPán Tököli padol, zaplakala polovica uhorskej krajiny. On síce ušiel so životom a našiel
prítuľku u Turkov; nie tak jeho verní v horních Uhrách.Na zámku Mukačovskom sedí kráľovský súd a súdi odbojných pánov, ktorí pozdvihli sa
oproti kráľovi a krajinu za neodvislú prehlasovali.Za dlhým stolom sedí pán Razdanič, predsedník; z oboch bokov po šesť sudcov, — na konci
stola pisár.Z pravej strany stojí dakoľko pánov, medzi ktorými i dvaja synovia Razdaničovi.Práve boli preslyšaní dakoľkí previnilci, jedni z ních na smrť, druhí na väzenia
odsúdzení, tretí milosti kráľovskej porúčaní, štvrtí ospravodlnení.Nastalo ticho. — Dvere sa otvorily. Vovedený bol dnuká Badánsky, reťazmi poviazaný, asi
osemdesiat ročný starec. Krok jeho bol už neistý, staré nohy ho už nevládaly nosiť, reťaze
mu dolu ztiahly ruky, hlava, na ktorej sa len v tyle ešte nachádzaly znaky šedivých vlasov,
bola dolu zvesená, oko pozeralo do zeme, biela brada a šedivý fúz spočívaly na prsách a
zakrývaly staré ranené srdce, ktoré toľko búrok už pocítilo a prestálo.Za ním vstúpil mladý, asi dvadsať ročný šuhaj, jeho vnuk, bo jeho šiesti synovia padli v
boji za pána Tököliho.Dvaja hajdúsi nasledovali s vytiahnutými šabľami.Nastalo vážne ticho; každý oprel zraky na príchodzieho starca, každý umĺkol, každý
ztŕpol, každého srdcom prebehol mráz.Starec neobzrel sa, jako čoby si netrúfal, že starýma očima ešte dačo uvidí. Ale zrak
jeho vnuka prebehol po shromaždení, a keď zhliadol Razdaniča za vrch stola a jeho synov z
boku, zamračil sa, pokývol hlavou, pozrel prenikave na starého otca, zdvihol ruku, urobil
ňou kríž, akoby znak dával „už je po tebe“, a temné dlhé vzdýchnutie vyšmiklo sa mu z pŕs i
zavislo na ústach.„Jur Badánsky!“ zavolal jeden zo sudcov, papiere zo stola dvíhajúc „obžalovaný si z
odbojnosti proti tvojmu kráľovi, zo spoločenstva s odbojným Tökölim a z napomáhania veci
jeho.“Jur Badánsky neodpoviedal, ba ani sa nepohol pri slovách sudcových.„Jur Badánsky! čas je krátky,“ hovoril po druhý raz sudca, „odpoviedaj, ospravedlň sa,
bo ináčej prepadneš smrti!“Starec sa nepohol.Mladý Badánsky sa zamračil a odpoviedal: „páni! majte strpenia so starcom; oko jeho z
polovice vidí, ucho jeho z polovice počuje, a slovo z úst jeho vyšlé prv zahasne a ztratí
sa, jakoby k ušám vaším doisť mohlo.“„Jur Badánsky! ospravedlňuj sa!“Starec neodpoviedá, zdá sa že nepočuje, ačpráve sa stiahly jeho šedivé obrvy vzdor tomu,
že oko do zeme pozeralo.Mikuláš, vnuk jeho, zas hovorí: „páni! ja jediná haluz z jeho veľkej, rozšírenej rodiny
odpovedám, že on nemal žiadneho podielu na zbure Tököľovskej, ja vám svedčím o tom, ktorý
som sa nepohol od jeho boku. Pusťte starca, bo čo vám príde z pár dní porátaných, ktoré mu
ešte zostávajú k príprave k večnosti! čo vám príde z toho, že ho trápite, a reťazmi jeho
slabé údy mučíte?Razdanič odsekne: „spravodlivosť a svätosť zákona viaže nás k tomu.“Zdá sa že to starec počul, bo zaťal tými dakoľko zubami, čo mu ešte zbývaly, a hodil
povrhlivým zrakom na prednostu súdu.Mladý Mikuláš sa trpko usmeje i vypovie: „či tak pán Razdanič? svätosť zákona?! Nie je
pravda, že vám to káže priateľsto k Badánskym? I za Jiskru, i za Zápoľu i za Bočkaja to
zákon kázal, aby sa Razdaničovci a Badánski priatelili jako voda s ohňom, a vždy objímali
sa, jako anjeli s čerty. Znáte svätosť zákona i oproti nehriechu, znáte, tak ako to
Razdaničovci voždy zvykli! Pravda, známe sa! len ďalej: milosti nechceme, bo Badánski od
Razdaničov ani milosti neprijímali, ani deti a starcov neškrtili. Len ďalej!“ — A tvár jeho
skrívila sa bolestným kŕčom, žily mu na čele a tvári nabehly, a potrhávajúc tvárou bily,
jakoby sa puknúť chcely.Starec pozrel na svojho vnuka s ľahkým úsmechom, akoby slová tohoto boly z jeho srdca
hovorené.Starý Razdanič skočil a zas síce sadol, ale pobúrenosť v prsách jeho bolo pozorovať z
ťažkého oddychovania. Synovia jeho vytiahli šable i leteli do Mikuláša. Otec zavolal:
„ticho! šable do pošvy!“ a synovia odstúpili zazerajúc na Badánskych ako jašterice.Predstata súdu kývne, a prvší sudca zas vezme slovo: „šesť synov Jura Badánskeho
bojovalo s Tökölim, dom jeho bol všetkým buričom otvorený, v ňom rady držané, a on sám na
ostatok ukrýval rozplašených a odsúdených buričov.“Keď súdca hovoril „šesť synov“, oči starcove sa zdvihly k nebu a na ních zaliskly sa dve
slzy jako rosa raňajšia. Chcel si ích utreť pozdviženou rukou, ale mu ju reťazy ztlačily. —
Nič neodpoviedal.„Či je to pravda Jur Badánsky?“Zas neodpoviedal.„Či je pravda Jur Badánsky?“ opytuje sa poznovu sudca.Starec sa ztrhol ako zo sna, a poviedal: „čo chcete odo mňa? Vzali ste deti moje, — čo
chcete teda viacej odo mňa? O vašu lásku nestojím, hnevu sa nebojím; žil som dosť dlho, a
len Bohu, pred ktorým tuším skoro stáť budem, som povinovatý zkladať počty zo skutkov
svojích.“„Jur Badánsky!“ ozve sa Razdanič, „či si ty synov svojích vysielal k odboju oproti
kráľovi?“„Moje deti zhynuly; ja sám stojím na svete,“ odpoviedal starec trasavým hlasom, ako sám
pre sebä. Potom sa zamyslel, a z očú jeho vyronil sa potok sĺz. „Už zhynuly!“ doložil akoby
vo sne, potom ale vystrel sa, chcel dupnúť nohou, reťazy zarinčaly i nohu ztlačily, a preto
hodiac holou hlavou do hora vyvolal: „zhynuly! však čo by mal sto synov, a zhynuli by
všetci na taký zpôsob ako moji šiesti, nuž by som i potom bol pyšným, že sú hodní otcov
svojích.“ Nato zomdlel z presilenia, až skoro zpadol; vnuk ho zachytil, a hajdúsi ho
posadili na stoličku.Razdanič hodil okom na pisára, i pyšne preriekol: „pán pisár píšte!“Pán pisár písal, a prvý sudca sa ďalej zpytoval: „Jur Badánsky, čis’ držiaval rady v
dome svojom, kde sa zkladaly prísahy oproti kráľovi?“Starec mlčal, vnuk hovoril: „držaly sa áno; môj otec a strýkovia okolo sebä
shromažďovali Tököľovcov, ale čože sa to týka starca, ktorý skoro z miesta pohnúť sa, slovo
preriecť, a tým menej dáky skutok vykonať nemôže? Čo komu poradí starec, ktorý od desiatich
rokov prah domu svojho neprekročil? — ktorý ani dobre nevidí, ani dobre nepočuje? ktorý
viac myslí a stará sa o večnosť, ako o veci zemské?“„Mlč! tebä sa nik nič nezpytuje!“ prehovoril horlive Razdanič. „Odpoviedaj Jur! bo ak
neodpovieš, vezmeme to za prisvedčenie otázok naších.“Starec mrdol plecom a mlčal.„Jur Badánsky!“ zas ozval sa sudca, „čis’ ukrýval v dome tvojom odsúdených buričov?“„Kto to dokáže?“ hnevive, s presvedčením a povedomím pravdy zpýta sa mladý Mikuláš.„Ja,“ ozve sa Petor mladší syn Razdaničov. „Ja som v jeho dome našiel i Vaziliča, i
Domoniho, dvoch najhlavnejších buričov zemunských a abaujských.“„A budeš nato prisahať chlapče?“ dupnúc nohou zakričí Mikuláš, že sa štyry steny ozvaly.„Hajdúsi chceli lapiť Mikuláša, starý Jur sa ale zdvihol, a odsotil ích slabou rukou.Petor pevným hlasom zavolal: „budem!“Starý Razdanič kývol rukou, jeho starší syn sa odstránil do bočnej izby, i priviedol so
sebou kňaza s krucifiksom. Prednosta súdu kázal prisahať synovi.„Neprisahaj chlapče!“ zavolá Mikuláš, „hľaď na dušu svoju a svoje spasenie; neber na ňu
krv nevinného, bo ona bude dakedy svedčiť oproti tebe a zatratí ťa do ohňa večného.“Petor prisahal. Mikulášovi zatmelo sa pred očima, nič viacej ani nevidel ani nepočul.
Tvár sa mu shŕždila, až bolo hrúza na ňu pozerať, z oka iskry pršaly, skoro hlasom živým
bily pobúrené žily na čele, ústa sa skrívily a vyvolaly: „no nech že ti je!! Ruku tú, ktorá
prisahala, maj si na pozore, bo neodpočinie poslední Badánsky, kým nebude povesená na kríž,
ako si ju ty teraz na kríž kládol, aby ona sama kričala oproti krivej prísahy tvojej!“
Potom obrátil sa k starcovi i hovoril: „s Bohom starký moj! pozdrav tam otca môjho i
strýkov mojích, priprav mi tam miesto, a pros Boha, aby mi bol milostivý!“Poviedal, obrátil sa, a — zmizol.Starec pozrel za ním, chcel urobiť znak kríža požehnávajúceho vnuka, ale mu zdvihnutú
ruku reťaze ztlačily. — Zvesil hlavu a v očách zjavily sa mu slzy.Viac neodpoviedal na žiadnu otázku. — Bol odsúdený na smrť; majetky prepadly korune. — —
—Na druhý deň ráno hrnulo sa ľudstvo na Mukačov. Mali byť ztínaní buriči. Ľud bol pre
príklad pripustený.Dvor bol plný; na prostriedku stálo vyvýšené miesto, na ktorom bola položená stolička.
Kat čakal odsúdených.Zo všetkých prvší bol vyvedený osemdesiatročný starec Jur Badánsky. Nevládal ísť, i od
staroby, i od zlého zachádzania, i od reťazí, ktorými bol dlhší čas sviazaný — a tak ho
druhí viesť museli. Ľud zvesil hlavy, smútok mu zasadol na srdce, bo cítil že je starec ako
dieťa, nevinný jako dieťa, a tak že mnoho previniť nemohol.Badánsky bol hore vyložený, na stolicu posadený. Oko jeho spočívalo poslední raz na
osobe neďaleko stojacej, ktorá slziac pozerala naňho. Starec nevládal hovoriť; ukazoval
teda prstom do neba. Osoba kývala hlavou.Zaviazali mu oči, kat švihol mečom, stará hlava odpadla na zem.Muž na blízku stojací hodil sa na zem, zdvihol hlavu do hora, pozrel do neba, chcel dačo
hovoriť, ale prsá nevydaly hlasu, len slovo „Bože!“ primrelo na trasúcich sa ústach.Potom bozkal krvavé ústa, položil na zem hlavu, obrátil ešte raz oči do neba, i
vypoviedal zomdleným hlasom: „tvoj vnuk zadrží prísahu!“ prebil sa cez ľud, a zmizol.Nikto neopovážil sa ho stíhať.Ľud mlčal, odvrátil oči, rozišiel sa nečakajúc na ďalšie stínanie — a plakal.
|
Kalinciak_Bratova-ruka.txt
|
Spevoľúbosť čiže milovanie spevu a piesníWo man sing, da lass dich fröhlich nieder: Böse Menschen haben keine
Lieder.Schiller.(Kde sa spieva, tam zostaň s radosťou, zlí ľudia nemajú nijaké
piesne.Schiller.)
|
Kollar_Narodnie-spievanky-1-Spevolubost-cize-milovanie-spevu-a-piesni.html.txt
|
Obrazy z nedávnych čiasDulce est desipere in loco.[1]HORATIUS[2][1](lat.) Sladko je pošalieť si v príhodnom čase. Citát z Horatia.[2]Quintus Flaccus (65 pred n. l. — 8 n. 1.), slávny rímsky lyrik z čias cisára Augusta.
|
Kalinciak_Restavracia-Obrazy-z-nedavnych-cias.html.txt
|
Ujčekov Mikušov posledný deňUjček Mikuš už od dlhšieho času nebol, ako sa hovorí, vo svojej riadnej koži. Bohvie, čo
sa mu stalo, že tak zrazu navidomoči začal kapať. On, pravda, odjakživa nebýval tučným, ale
predsa mával zdravý výzor. Nuž ale viete, príde to na každého človeka, tak i on podľa sudby
každého, začal dohárať.A veru keď si tak človek pováži, že, chudák, koľko sa musel natrápiť vo svojom živote, aby
si rodinu — a to veru neúrečnú, lebo mal len živých dietok šestoro — jedine prácou svojich rúk
mohol vychovať, tak musí sa uznať, že mal dosť starosti zakvačenej pod šijou. Koľko ráz musel
pochodiť podkrivánske dediny, počnúc od Dovalova, Pribyliny a Kokavy až hen po Štrbu, po
gazdoch, aby si zadovážil nejakú tú robotu: či už nové kolesá, či nové rebriny na voz spraviť.
Bol totiž majstrom poctivého kolárskeho remesla. A veru mal aj on roboty dosť. Ale čože, keď
pri tom zárobček nebol skvelý. Keď si aj zarobil na tých kolesách niekoľko rímskych, to sa v
jeho domácnosti tak minulo, akoby len dlaňou pľasol. Veď mu len na ten boží chlebíček pre
toľké ústa bolo veľa vynaložiť; a kdeže je ešte odev i obuv a ohrev pre toľké duše. A keby mu
boli aspoň za to čestne platili, tak ako sa patrí. Ale viete, sedliak sa vám bude jednať aj za
dve hodiny a pritom majstrovi i desať ráz prikáže, aby všetko bolo ako načim, dupľované, z
takého a takého dreva, aby to vraj nebola taká jarmočná robota, len taká v rukavičkách, ale že
by bola trváca; lebo že ak nie, tak že veď jesto dosť majstrov, ktorí to aj lacnejšie spravia.A veru viete, sedliak, gazda mal trocha aj pravdu, lebo v kolároch mohol si preberať,
keďže ich bolo nadostač, ktorí, pravda, sami riad nerobili, ale nechali to učňom a tovarišom
porobiť. Je pravda, že ich robota, kým bola nová, vyzerala naoko dobrá, ale čože, keď
pozdejšie sa predsa len vykľulo, že bola len ledajako pozbíjaná.Jeho objednávatelia dobre vedeli, že na tam voze, čo spod jeho ruky vyjde, môžu sa pustiť
kamkoľvek a s akoukoľvek ťarchou: či do hory po drevo, či pri zvážačke, či na furmanku, keď
židovi Maxovi vezie sudy páleného hore Brezinami, že sa mu veru nezdruzgne. Ale zato, keď
prišlo na platenie, boli skúpi a zriedkakedy dostalo sa mu viac ako druhým za slabšiu robotu.
Ale i to by bolo ešte ušlo, keby mnoho ráz nebol musel na úver robiť. Často musel i na raty
pracovať, a tu potom musel sa mnoho ráz modlikať, kým horko-ťažko zarobený zárobok dostal do
rúk. Nuž veru takýto strastiplný život viedol ujček Mikušovie.Ale by sa zato veľmi mýlil, kto by si ho predstavoval ako smutného, úbohého človeka, ktorý
vzbudzuje v ľuďoch útrpnosť. Nie. On pri všetkej svojej biede bol trocha komickou postavou,
Bol vysoký, chudorľavý, ošumelo a nedbanlivo oblečený. Často belelo sa mu množstvo páperia na
vyšedivenom kabáte. Okolo krku mal ustavične obvinutý dlhý, hrubý, teplý nákrčník. Rozprával
mnoho a hlasne a pritom sekane, akoby nemal stihu. Obyčajne vyslovil len polovicu slova a hneď
skočil do druhého. Spôsob jeho reči mnoho úsmevu vyvolal pri starších, nuž a nezbedné deti z
dediny často napodobňovali jeho reč. K tomu sa rád chvastával, a to dosť netrebne. Chudák,
robieval to z istej hrdoby, tým chcel totiž zakryť svoju biedu, ale to tak nápadne robil, že
hneď bol chytený pri lži. Prišiel napríklad k svojmu švagrovi richtárovi a tam práve stála na
prikrytom stole misa kapusty a v nej váľal sa hodný kus údeného bravčového mäsa. Vôňa jedla
bola príjemná, takže sa drala prichádzajúcemu do nozdier, i slinky mu naplnili ústa, ale zato,
keď ho núkali, aby si sadol a zajedol si s nimi, povedal hrdo:— Ď’kujem ti švag’r, ale som sa len t’raz nap’kal, a to bouprisám tak, že som si m’sel
r’meň o jednu dierku p’tisnúť… Vieš, m’ja žena, tá ti navarila šošovice a hodila do nej
kl’básu, ale vieš, b’lo jej viac ako ríf, nech sa tu nehnem! A d’la do nej i trocha smotánky,
tak vieš, mal som sa p’knúť. — A tu zjedol päť, či šesť pečených zemiačikov a zachlípol ich
múčnou polievkou. Keď sa aj vedel pretvarovať a svoj hlad utajiť pred cudzími, tým viac
využili dobrosrdečnosť spoluobyvateľov jeho deti. Tie veru, keď ich ponúkli či už posúšikom,
či pagáčom, či akýmkoľvek iným jedlom, tak veru neotáľali zadlho, ale len čo sa poďakovali, už
zaťali do toho zdravé zuby a jedli, ani čo by pálil.Špatní zvyk mal, že sa dušil, prisahal a klial takmer za každým slovom. Tento návyk si
osvojil pri jednaní s ľuďmi. Robil to takým nevinným spôsobom, že človek hneď zbadal, že to
uňho nejde zo zlomyseľnosti, ale len z púhej zvyklosti. Veď on ináče bol veľmi pobožný človek
a nezameškal ani sviatok, ani nedeľu, aby nešiel do kostola. Tu sa vyznačoval silným,
škrekľavým, tiahlym spevom, na ktorom si veľmi zakladal, ako i na svojom pismárstve. Tu chcel
dokázať, kto je on! A veru aj prekričal všetkých a k tomu sa usiloval skočiť prvý do piesne a
zase ostatný zavŕšiť slohu. On tiež aj pri práci, keď kresal bahry, obyčajne pobožnú si
vyspevúval. Tomu, pravda, kto ho počúval pri takejto príležitosti nezdal sa jeho spev práve
najpobožnejším, lebo často to tak vyzeralo, akoby si bol spieval podskočnú a pritom ešte často
pretrhol spev, aby zavolal či na ženu, či na deti:— Aj, již vchází slnéčko! — bolo ho počuť spievať pri kláte, keď okresával spice kolies.— Chváľ Pána…— Hneď z rá… Mariena, dones mi hneď pílku! …na.— Má duši… Ale ju nesieš! B’ťah ťa metal! …čko!Nuž takýto bol asi ujček Mikuš, kým bol ešte zdravý. Teraz je už tichý. Leží na biednej
posteli, pod hlavou má starý kožuch zahnutý a vlnou nahor obrátený. Na ňom vankúšik. Je
prikrytý hodne špinavou perinou. Keď takto leží, nevyzerá veľmi zle, bo má tvár trocha
opuchnutú a máličko rumenca mu vystúpilo na líce vlastne na lícnu kosť. Oči mu tekajú z
predmetu na predmet. Hľa, práve oproti nemu na stene visí na ráme celý rad nebožiecov, od
najmenšieho počnúc až po najväčší. Týmto posledným vŕtal do hlavy kolesa dieru, v ktorej sa má
os točiť. Za nimi ležia na polici hoblíky, ďalej visia pílky a pod nimi stojí pri malom
oblôčku starý varštat. Celá izba ináče zračí veľkú chudobu a nedostatok pohodlia.Vzdychol si a oči odvrátil v inú stranu. Tam pri druhom oblôčku sedela na lavici jeho žena
zohnutá a plátala niečo. Za malú chvíľku mlčky pozeral na ňu. Slza potichučky tiekla mu dolu
lícom. Po pohybe periny bolo poznať, že sa mu rýchle a silne pohybujú prsia.— Marka! — zavolal na ňu.Ona sa trhla, odložila šitie a pristúpila k nemu. Bola o niečo viac ako strednej výšky,
dosť telnatá žena, lež jej tučnota bola viac naliata, ako bývajú tí, ktorí sa živia
nedostatočne záživným pokrmom. Jej bledá tvár vyrážala ustatosť a k tomu dákusi bojazlivosť.— Čože chceš? — spýtala sa ticho. — Si smädný? — doložila a už chcela ísť po krčiažtek.— Nie, — zastal a pozrel na ňu. Zase sa mu pustila druhá slza po líci.— Čo, ty plačeš? — zvolala preľaknutá.— Ale čoby! — zvolal neobyčajne rezko. — Prečo? — Hľa, to slnce mi trochu dráždi oči.A ozaj lúč teplého májového slnka pozlátil náprotivnú stenu.Uspokojila sa.— Otvorže, prosím ťa, tú almarku. Kľúč je hore na nej, — pokračoval ticho a ustato… — A
vezmi z nej tú písanku, čo je v druhej priepravke v ľavom rohu pod bibliou.— A načo ti je?— Len tak, len ju dones.Doniesla.Chvíľku sa v nej prehŕňal a potom prehovoril:— Či vidíš, ženička? — zastal aby nabral dychu. — V tejto písanke sú zaznačení dlžníci,
ktorým som robieval a ešte mi ani dosiaľ nezaplatili.— A prečo ja? — hovorila v nedorozumení. — Veď keď uzdra…— Dobre, — prerušil ju ticho, — o tom potom, ale dobre je, keď aj ty vieš, lebo musíš
vedieť, že sme v božích rukách a že… sa môže s nami všeličo pridať… tak aby si vedela. Pozeraj
sem, tuhľa je navrch Kokava… Ten Vlčiar mi je… dlžen i teraz pätnásť rímskych. Čo som sa ho
naprosil, aby mi ich zaplatil. A či dal, b’ťah!… Nie, nie,! — zvolal tíško. — Dosť bolo z
hrešenia… Vieš… povedz mu, že ak má boha pri sebe, aby ti ich vyplatil… Povedz mu, že jesto
šestoro si…— Čo to hovoríš? Čím sa to zaoberáš? — zvolala zastrašená a vyhŕkli jej slzy. — Čo si ja
počnem, nešťastná jedna stvora!— Nieže, nie ženička, nie tak, veď ja to len tak, že ak by… ale to ešte nemusí byť… A
potom… veď pán boh dobrý… — a pri hovore zase mu tiekli slzy dolu tvárou. — Ale len svieti
pekne slniečko… — zahovoril. — Tak by som rád vidieť ten boží svet!Ona celkom uradostená zvolala:— Veď ti to bude aj na osoh! Tak je tepluško vonku, a potom také je zdravé to povetrie…
Počkaj len, keď budeš viac na ňom, tak sa aj vyliečiš…— Dobre, dobre, — odvetil ticho. — A deti sú kde?— Nuž, veď vieš: Miško, Paľko a Zuzka sú v škole, Janko, ten ešte v nedeľu odišiel k
majstrovi do mesta a Mariena, tá je u pánov Gáborov a malý Ďurko ihrá sa niekde na pažiti s
deťmi.— Nepríde Janko dnes domov?— Ale čo sa ti robí, veď vieš, že je dnes nie nedeľa.— A veru máš pravdu…— Nuž a načože ti je?— Len tak, chcel by ho vidieť… povedať mu…— Ten nepríde, len na nedeľu, — odvetila ona.Medzitým slnečné lúče ešte silnejším prúdom drali sa dnu do izby, áno, aj na posteľ hodilo
sa z nich akoby zlatý snop, aby svojím skvostným leskom osvietili biedne lôžko chorého.Pomaly sa posadil. — Podaj mi nohavice!Horko-ťažko stokol si ich s pomocou ženinou, ako aj kapce na nohy. Obliekol si kožuch a
medzitým žena mu položila obšúchanú baranicu na hlavu. Počas obliekania zapotácal sa niekoľko
ráz.— Ej, nejde to! — šeptal.— No, len sa pochlap, — smelila ho žena, v ktorej rástla nádej, keď videla, že sa jej muž
berie hore.Ovinul si rameno okolo jej šije a zase ona objala ho pravicou okolo drieku, a tak ho
podporovala v chôdzi.Keď ho ovial čerstvý vzduch na dvore, prešla ho zima.— Chladno je vonku, — poznamenal a odkašlal si suchým dutým kašľom.— To sa ti len tak zdá, že viac dní ležíš pod perinou. Len poď do záhradky, tam si sadneš
na lavičku, ja ťa prikryjem ešte mojím veľkým ručníkom, tak ti to prejde. Uvidíš, že ti bude
osožiť tu vonku.— Dobre, dobre, — doložil ticho a dal sa jej viesť ako malé dieťa, ktoré ešte nevie kráčať
samo.Na konci neveľkého dvora mali malú záhradku. Pri niekoľkých hriadkach zeleniny bolo
posadených i niekoľko riadkov zemiakov, zo dve slivočky, jedna jabloň a v hornom kúte hodný
ker práve teraz rozvitého orgovánu vysielal ľúbeznú vôňu. Pod ním bola malá lavička a pred ňou
malá kvetná hriadka.Ta pod orgován ho zaviedla a posadila na lavičku a potom zabehla do izby, aby sa o
niekoľko minút vrátila s ručníkom, ktorým mu kolená i nohy zababušila.— Tak, teraz je dobre…! No šak ti je tu lepšie?A ozaj, akoby ho krása májovej prírody bola posilnila, oživila. Oči mu dostali živší lesk,
aj jeho bledá, zmeravená tvár zdala sa čerstvejšou.Pozrel na orgován.— Odlom mi jednu rozkvitnutú vetvičku!Vybrala jeden z najkrajších kvetov, odlomila a podala mu ho.Pozeral naň trochu s úľubou, i prstami pomädlil jeho zelené lístky, potom priložil ho k
nosu, aby ho zavoňal. Zvraštil tvár pri vdýchnutí silnej vône a zase zakašlal. Jeho prsia
nezniesli silnú vôňu orgovánu. Položil teda vetvičku k sebe na lavičku.— Zabehni, prosím ťa, po suseda aj po švagra richtára!— Čo chceš s nimi?— Chcem sa s nimi trochu pozhovárať a zažiadalo sa mi ich vidieť. Ale sa ponáhľaj.— Hneď som tu! Ale ty? Ako budeš tu samotný?— Netráp sa, dobre!Žena, aby len vyhovela mužovi, išla.Zostal sám. Pozrel za ženou, ako odchádzala. Keď mu zmizla z očí, jeho pohľad tekal po
záhradke. Všetko bolo svieže, bujné; všetko sa tešilo životu. Včeličky mu bzučali nad hlavou,
sajúc sladkú šťavu vonného kvetu, žlté i biele motýle poletovali z kvietka na kvietok. Na jeho
ruke nehybne ležiacej v lone sa niečo tmolilo. Pozrel sa: čierny mravček liezol mu po nej.
Pozrel naň chvíľku, potom druhou vzal ho nežne a spustil na zem.Nad ním v povetrí zaznel štebot vtáčika. Pozrel za ním a jeho tvár dostala pritom
jasnejší, spokojnejší výraz. No hneď pocítil únavu v tyle, kým hlavu držal vyvrátenú nahor. I
spúšťal ju pomaly nadol, ale oči, akoby sa im nechcelo opustiť záhadné modro oblohy, boli vždy
na ňu upreté, akoby ju boli chceli premerať, prehĺbiť. Potom akoby sa mu boli unavili od
nebeského jasu, spúšťali svoj pohľad vždy nižšie až sa zastavili na vrcholcoch Liptovských
hôľ. Videl ich celý rad, počnúc od rozloženého mohutného Baranca až ku krásnemu, dómu
podobnému Choču. Nikdy sa mu nezdali takými krásnymi, takými velebnými. Veď ich mal každý deň
pred očami odnepamäti, takže mu zovšedneli a len vtedy so záujmom pozrel na Choč, keď sa začal
mračiť a do oblaku zahaľovať. Vtedy vedel, že v krátkom čase bude pršať. Teraz sa mu zdali
celkom iné, keď ich tak videl zmáčať sa v tej modrej výšine, v tom tajnom, vábnom modre
nebeskom. Zdalo sa mu, že i ony túžia za tými výšinami, ktoré klenú sa tam hore nad nimi, že
mu kynú, áno, ukazujú cestu, ktorú má nastúpiť: cestu plnú jasu, teploty a svetla.Pozrel v severovýchodnú stranu, tam sa vypínal ešte vyšší, mohutnejší Kriváň. Chcel ho
ešte raz vidieť, veď sa mnoho ráz natúlal po dedinách pod jeho úpätím roztratených, no nevidel
ho, lebo strechy dedinských domkov zacláňali výhľad do diaľky v tú stranu. Videl len vrcholec
dobre známej svrčiny tam za dedinou na briežku. Aj ona sa zdvíhala do výšky, aj ona túžila za
tým záhadným modrom. A pod ňou ležal tichý dedinský cintorín.Keď zazrel svrčinu a pomyslel si na cintorín pod ňou ležiaci, zase si vzdychol a slzy ho
zaliali. Dych sa mu zase zrýchlil: bolo mu ťažko a začalo sa mu niečo dvíhať k srdcu a chcelo
ho zadusiť. I pozrel zase na modro, lež márne ho hľadal, lebo jeho oči, akoby ich nejaká hmla
zašla, zatemneli, takže len nejasné svetlo videl pred sebou.„Čo je to?“ pomyslel si zostrašený. „To už zaiste prichádza… A som sám…“— Nuž, akože je susedko, ako…? — zvolal naňho jeho sused Mišo Kučeravý.Susedov hlas ho obodril, pozrel v ústrety prichádzajúcemu i videl nejasné rysy blížiaceho
sa chlapa. Pretiahol si prstami po očiach, aby si zotrel slzy, i poznal Kučeravého.— Hej, sused môj…! — začal tento. — Veru je so mnou koniec.— Ale netárajte, — odvetil tento bodro. — Veď vám ešte smrť na nose nesedí. Počkajte len o
dva, o tri týždne, zase budete chlap ako buk, len si treba trochu tej dobrej polievočky
zachlipnúť. Moja stará práve teraz varí hovädzie mäso, nuž vám trocha pošle. No a potom na
posilnenie žalúdka z toho trundžeku, aby vás rozohrialo a krv rozihralo.— Dajte pokoj! — kývol rukou.V tomto čase prišiel aj richtár. Bol nízky, chudý, no pritom žilnatý muž. Jeho modré oči
obyčajne zračili bystrotu aj veselosť; bol veselý, žartovný chlap. Lenže teraz — jeho tvár
prezrádzala nepokoj.— No, švagre! Čože je nového, že si ma dal volať? — prihovoril sa k Mikušovi rezko. —
Ejha, ako si sedíš pod tým orgovánom, či ho vidíš! — žartoval, ale nepokoj ho neopúšťal, keď
zazrel meravú bledú tvár a biele vychudnuté prsty, ktoré sa zdali ani z vosku.— Kde je žena? — spýtal sa chorý.— Išla pre Marienku do Gašparov.— Dobre, — odvetil Mikuš akoby sám pre seba. Janka by som ešte rád videl, mohli by ste
preň poslať do mesta…— A čo chceš s ním? — spýtal sa richtár.— Ešte raz ho chcem vidieť…— Ale nepleť…— Nie, — hovoril chorý, — idem! — A zase pozrel na modro a usmial sa, keď ho zazrel.
Zodvihol ruku a napnúc sily zavolal:— Vidíte, ako sa tie hole dvíhajú vysoko… vysoko… i ta svrčina tam… I ja ta idem… Ale ešte
vyššie…A zrazu obrátil sa k nim.— Sused Miško, čo si odkážete dcérke Evke? A ty, švagre, otcovi a všetkým vašim?Zastali zarazení.— Čože mám odkazovať? — odvetil richtár. — Veď moji rodičia dávno zomreli.— Nie, tam sú! — a zase ukázal na nebo. — Aj ja ešte dnes tam budem a odnesiem im váš
pozdrav. Poviem im, že ste zdraví, že sa máte obstojne…Zastal. Hlava mu klesla od námahy, prsia sa mu kŕčovite dvíhali.— Priatelia… nezabúdajte na moju… vdovu… siroty… Aj do týchto čias ste ich mnoho ráz
poživili.Dych mu zastával, počalo ho dusiť…— Budem pamätať na vás, — šeptal, — orodovať… tam!— Chcel zodvihnúť pravicu, ale mu klesla bezvládne.— Odveďte ma dnu, — zašeptal.Vzali ho zostrašení a odniesli do izby. Keď ho položili na posteľ, prihovoril sa k nemu
richtár:— Akože ti je, švagrík?Zomierajúci zašeptal niečo, no nerozumeli mu. Richtár nahol si ucho k jeho ústam.— Janko, — počul zašepkať.Richtár vzal klobúk a pospiechal, aby dal zapriahnuť po Janka.Keď žena i deti prišli domov, už nemohol prehovoriť, ani sa len pohnúť. Deti i žena vrhli
sa k jeho posteli s nárekom. Pozrel na nich a slza za slzou tiekla mu dolu lícom. Dych stával
sa mu čím ďalej tým ťažším, sipľavejším. Zavše pozrel nepokojne k dverám.Keď slniečko posledný lúč pred západom poslalo do izby zomierajúceho, vtedy zarachotil voz
na priedomí a nato o pár okamihov vstúpil štíhly šuhaj zostrašene do izby. Pri pohľade na neho
zaševelili ústa zomierajúceho, rozšírili sa trochu akoby k úsmevu, nato zachrčal pár ráz a
potom vydychoval po dlhších prestávkach vždy tichšie a tichšie, až zrazu ním trhlo a nastalo
ticho.— Zomrel! — vykríkla matka a deti zostrašene túlili sa okolo nej. Nastal prenikavý plač.
Volali ho, no on ležal nehybne, ticho. I pristúpila k nemu žena, bozkala ho na chladné čelo a
horké slzy padali jej na tvár zomrelého. Zatlačila mu navždy oči, ktoré boli obrátené k
stropu, akoby hľadali to modro nebies, za ktorým tak túžila jeho duša.Tak zomrel ujček Mikuš.
|
Cajak_Ujcekov-Mikusov-posledny-den.txt
|
Tajný plánViete, že mám tiež testinú. Môžem povedať, že je to ešte veľmi fešná dáma, ktorú nič tak
nepohne, ako keď ju niekto pomenuje matróna! Kto to urobil, je v jej očiach odbavený, je to
nevzdelaný chlap, ktorý môže mať hádam i dobré vlastnosti — sotva, sotva — ale je nevzdelaný.
A mamička to vie posúdiť, lebo ona je veľmi vzdelaná. Ona pozná históriu Rudolfovej a
Večerkinej vraždy[1]a vôbec o všetkých habsburských kniežatách je informovaná tak, ako keby patrila do
ich rodiny. Moderných maďarských a nemeckých spisovateľov a herečky, hlavne filmové, má v
malíčku. Zo slovenskej literatúry pozná jeden román, v ktorom muž ženu či žena muža oklamala.
Bolo to veľmi pekné, ale to už čítala veľmi dávno. Ako vysokovzdelaná dáma je prívrženkyňou
najnovšieho maliarskeho umenia a hovorí o ňom s takým porozumením, že si obyčajný človek pýta
hneď pas na ostrovy Fidži, kde ešte panuje ľudožrútstvo a kde najmä moderných maliarov vedia
vykŕmiť s obzvláštnym majstrovstvom. Prísne dozerá na spôsob jedenia a súdi podľa neho na
charakter. Nech človeka božská ruka chráni, aby urobil nejakú chybu pri manipulovaní s rôznymi
nástrojmi, ktoré dnes ubiedenému ľudstvu strpčujú i ten kúsok potravy, čo chce do úst
vbalansovať. V dome trpí len také slúžky, ktorých špatnosť je príslovečná, lebo jej nezvratná
zásada je, že každý muž je lump a cudzoložník, využívajúci každú príležitosť na hriech a na
oklamanie svojej vždy vernej manželky. Je presvedčená, že ona je charakter a že vždy hovorí a
bráni pravdu.S takouto dámou mám zavše to potešenie tráviť týždne v jednom dome.Moja advokátska kancelária je na prízemí a bývame na poschodí. Keď moja drahá mamička
prišla k nám predposledný raz, mali sme ešte veľmi šumnú chyžnú Julču. Bolo to lepšie dievča s
istým vzdelaním a s rozhodne lepším držaním, než aké má veľmi mnohá univerzitu navštevujúca
slečna, o pisárkach ani nehovoriac. Mne bolo dieťa ľúto. Nezachádzal som s ňou ako je zvykom
so slúžkou, ale tak trochu priateľsky. Nemôžem za svoju povahu, ale som človek citlivý a bolí
ma pohľad na deklasovaných, a preto keď môžem, hľadím vždy zlepšiť ich osud. Tejto osôbke hneď
v deň príchodu vypovedala mamička vojnu.Olinka, moja drahá ženička, sa všelijako omykala, ale predsa jej bola matka milšia ako
Julča, a tak už jej pobyt v našom dome visel na veľmi tenkej nitke.Prišiel som na obed do bytu a Julča — ako pozorná chyžná bola zamestnaná v predizbe —
prikročila ku mne a odobrala mi klobúk a paličku. Boh mi je svedok, že som nemal žiadne nekalé
úmysly, že len pocit ľútosti a ľudskej spolupatričnosti ma pohol, aby som ju objal okolo
drieku a pobozkal jej chutný pyštek, keď som videl, že si to žiada, a šepol jej pritom
niekoľko obodrujúcich slov.— No, toto je neslýchaný škandál! — zahrmel hlas z dverí jedálne, ktoré sa na tempo
otvorili a v ktorých sa zjavila testiná, špehujúca Julču, sťa anjel vyháňajúci Adama a Evu z raja.[2]Trúbu mamička nepotrebovala,[3]jej hlas sa rozliehal po celom dome aj bez rezonátora. Rozumie sa, že na tento alarm[4]sa okamžite zjavila na bojisku i Olinka i naše dve podarené detváky a síce Feďko,
ktorý sa hneď pustil do mamičky a Božka, ktorá sa pustila — ako psíča do kandúra — do Julče.
Nikdy nijaký eskamotér nedokázal, aby predmet tak šikovne zmizol, ako sa stratila Julča z
nášho domu, a to i s kufríkom i s niekoľkými krajšími košeľami a kombiné mojej drahej Olinky.
Rozumný človek uzná, že sa chudobné dievča musí starať o svoju výbavu, ale predpojatým paniam
môžeš o tom darmo rozprávať.Skúsená testiná išla chytro pozrieť ešte na pôjd, kde sa práve sušila bielizeň, či z nej
niečo nechýba, pričom sa jej prihodil malér, pošmykla sa na jednom schode a padla na svoju
politickú ekonómiu. Olinka mi rozprávala, že úraz zanechal značné stopy v tomto závažnom
rezorte, čo som, rozumie sa, s patričnou ľútosťou a s primeraným prekrúcaním očí vzal na
známosť.Zaujímavé bolo, že jeden zo schodov vedúcich na pôjd, bol namazaný mydlom, takže sa človek
nedajúci si veľký pozor, musel na ňom zošmyknúť. Obdivoval som Julčinu šikovnosť, ktorá stihla
ešte ten schod namazať a keďže som ľutoval to nevinné dieťa a nechcel, aby sa hádam z
nedostatku hmotných prostriedkov dostala na nejakú zlú cestu, poslal som jej nejakú tú stovku.Nebožiatko mamička ležala následkom úrazu už dva týždne. Rozumie sa, že som každý deň
strčil nos na pätnásť sekúnd do jej izby, aby som sa opýtal, ako sa má? Moja dobrá výchova mi
nedovoľovala, aby som sa dlhšie zdržiaval v miestnosti, kde ležala dáma, hoci mi to tentoraz
mamička i dovolila, lebo mi mala mnoho — mnoho čo rozprávať.Najmä rada pertraktovala otázku, prečo nepíjam teraz, keď máme staršiu, solídnu (okolo
päťdesiatročnú mašinu) chyžnú, čiernu kávu v kancelárii a kým bola u nás Julča, dal som si
vždy čiernu kávu od nej dolu zniesť? Prečo?Faktami som jej dokazoval čierne na bielom, že som vtedy musel už hneď po obede ísť do
kancelárie, lebo som mal vybavovať súrne veci a teraz nemajúc, sedím radšej v ich milej
spoločnosti a vypijem s nimi tú čiernu. Ja si myslím, že každý súdny a nepredpojatý človek
musí uznať oprávnenosť tohoto dôvodu. Ale márna vec, neuznala to ani mamička ani Olinka. Perse,[5]že môjmu pitiu čiernej kávy v kancelárii prisudzovali tie najnemožnejšie a úplne
vylúčené motívy! Božemôj, ako sa mýlili!Mamička vôbec odporúčala do mojej pozornosti Anastáziu — tak sa volala tá stará totka,
chyžná — ako vrchol dokonalosti vo svojom odbore. Odporúčala ju celý týždeň, až i ona zmizla v
prepadlisku. V nedeľu popoludní som sa stretol na schodoch s jednou veľmi elegantnou, asi
dvadsaťpäťročnou dámou, ktorá sa na mňa veľmi vľúdne usmievala. Strhol som klobúk a zvolal: —
Ruky bozkávam! — načo sa ozval zvonivý smiech. Pozriem lepšie, ktože si? Nuž bola to totka
Anastázia vo svojom nedeľňajšom vojnovom maľovaní a výstroji!Referoval som to mamičke a Olinke a ony moje rozhorčenie nad toľkým švindľom prijali s
úplným neporozumením, ako vždy. Pravdaže ma nechápali! Ja som si pomyslel, ako málo chýbalo,
že som tú Jezabelu[6]neuštipol na líce atď. a striasol som sa nad nebezpečenstvom, v ktorom som sa
nachádzal! Ináč tie dámy odsudzovali parádenie sa čeľade, ktorým sa táto stavia do jednoho
radu s panstvom, čo nebude možno ani rozoznať, iba podľa chovania. No a tak sa môže hocikto
pomýliť. Keď sa Julča obliekla ako dáma, nuž to bola nehanebná drzosť od tej osoby. Pravda,
vyzerala na zjedenie.Ale preto božie mlyny melú pomaly, no iste. Hoci tentoraz sa to zomlelo rýchlo. Lebo už
nasledujúci deň pribehla do kancelárie kuchárka ako bez duše, aby som chytro šiel hore, lebo
že stará milosťpani umiera, ak už vôbec neumrela.Utekám s pocitom trápnej neistoty, či ozaj umrie, lebo viem, že ženy preháňajú, a skutočne
našiel som drahú mamičku už úplne pri sebe. Nič jej nebolo. Kričala ako indián Čikasčio na
Anastáziu, ktorá jej nezostala dlžná ani jedno slovíčko.Anastázia, táto perla, mala milý zvyk napiť sa hneď ráno rumu. Tentoraz jej lepšie chutil,
i glgla si ho asi pol litra. Táto charakter preukazujúca tekutina ju potom pohla k tomu, že
išla do manželkinej izby riadiť, ale bola k testinej nadmieru priateľská. Sadla si pohodlne do
fotela k posteli a začala veľmi duchaplne štebotať o svojich skúsenostiach chyžnej a „mladého
dievčaťa“. Mamička vytreštila na ňu oči a chytala povetrie, vydávajúc zo seba neartikulované
zvuky. Keď sa jej Anastázia prekáravo opýtala, koľko ráz a s kým svojho nebohého muža
oklamala, mamička najprv prenikavo skričala, potom zamdlela.Bol to jeden z príjemnejších okamihov môjho života, keď som Anastáziu za obodrujúcej
prítomnosti Olinky, našich dvoch podarených detičiek a kuchárky vyprevádzal na schody a dal
jej jemný rozmach.Toto bol jeden príjemný okamih a druhý bol, keď — ale čo to táram, čo. Jedným slovom,
mamička konečne tiež odcestovala.Olinka má svoju mamičku rada, ale celé dni ju opatrovať, počúvať jej stály trochu prehnaný
nárek, ako trpí, že už mrie, a k tomu trpezlivo znášať poznámky na nešikovnú opateru a všetky
ostatné jemné štulce na seba, muža, zle vychované deti, je jednako nie veľmi príjemné.Olinka je osôbka pomerne rozumná a ako hovorí, píše po slovensky dosť dobre — totižto je
na čistom so všetkými literami, kedy ich treba použiť, jedine y píše „podľa citu“. Pravdaže
medzi s a z je tiež akýsi rozdiel, to si doposiaľ neuvedomila. Nuž vec sa stala tak, že
mamičku, ako výborníčku, volali na schôdzku do Masarykovej Ligy. Keďže nemohla ísť, kázala
Olinke, aby napísala kartičku, že je chorá. Olinka napísala kartičku predsedovi „Lygi“.
Mamička poznamenala, že „Lygi“ je zle písané, lebo za literami l a g sa vždy píše y, keďže sú
to tvrdé hlásky, treba teda napísať: „Lygy“. I škriepila sa tá univerzita s tou maticou, či je
to vedecky, či nevedecky napísané. Olinkin dôkaz bol neklamný cit, na ktorý citovala dôkazy a
mamička zase dôvodila tým, že jej raz jeden profesor — a bol to veľmi múdry a učený muž —
povedal, že sa v slovenčine za každou tvrdou hláskou vždy musí písať y.Olinka sa dívala na mňa tak milo, prosebne, jej pačka, ktorou ma hladila po mojom vážne
zamračenom čele, bola taká mäkká a hladká, že som chcel s trúbami a so zástavami prejsť na jej
stranu a vyhlásiť jej mienku za vedecky odôvodnenú — ale keď som včas pozrel na testinú a
videl z jej očí sršať takú hrozbu, vec som si rozmyslel. Ja som politik a politika je veda
kompromisov. Hlavná vec vždy je, aby som nikoho nebúšil do rebier a aby mi ten zvyškový
majetoček neodplával. Teda som vyniesol nasledovný výrok: najnovšie vedecké stanovisko je, že
ženy — pardón — dámy majú takzvanú licenciu feminizmu,[7]totižto voľnosť narábať s rečou tak voľne, ako básnici (najmä komunistickí) na
základe poetickej licencie. Dámy môžu písať, ako chcú, to je všetko dobré, hlavná vec je, aby
boli milé a krásne a tým požiadavkám i mamička i Olinka vyhovujú vo zvrchovanej miere.Výsledok bol, že ma vyhodili von. Ale preto, keď som sa Olinke zaprisahal na jej vernosť
ku mne, že ona mala pravdu, nuž mi dala taký pyštek, že sa i dnes po ňom oblizujem a to len
preto, aby dokázala, že mi je skutočne verná. A tú vernosť aj potrebovala trochu dokazovať,
lebo viem, že ten mizerný kapitán od vozotajstva — ale nech ho tam parom uchytí! Konečne i kôň
má štyri nohy a potkne sa.I nastalo všeobecné vyrovnanie stránok.Jednako, keď mamička napadla i najnovšiu Olinkinu toaletu, o ktorej si obzvlášť mnoho
namýšľala, že jej zle pristane, že je sfušovaná, že vyzerá v nej ako maškara, Olinka sa predsa
postavila na svoje nôžky a nahovorila mamičke, že jej poranenie je ťažké, že sa vôbec bojí, že
by najmúdrejšie urobila, keby kvôli primeranému liečeniu išla do Prahy, kde sú i špecialisti
zaoberajúci sa len liečením takých škvŕn, aká je na, hm, na mamičkinom gravitačnom centre.
Mamička sa zľakla, že sa jej chytá brand[8]i pozerala úraz pomocou zrkadiel, ale to akosi nešlo. Olinka tvrdila, že je tá
čierna škvrna veľká ako automobilové koleso. Mamička vo svojom strachu chcela, aby som si ten
úraz i ja obzrel, pravdaže pri zachovaní tých najprísnejších opatrení na šetrenie cudnosti; od
tej zodpovednosti, plnej zaťovskej povinnosti som sa neodhadzoval, keďže je mamička ako som
podotkol, ešte veľmi fešná dáma. Ale Olinka, ten nevinný anjel, myslela, že sa ja do toho
nerozumiem, chudiatko. I zavolal som lekára, môjho milého priateľa Jožka Kukučku, ktorý si ten
brand základne obzrel a ustálil, že miesto, na ktorom sa nachádza ten brand v biologickom
organizme ľudského tela, je veľmi vážne, že ohľadne restitúcie ad integrum[9]zo stanoviska temporálneho[10]ťažko ustáliť istú hranicu. Mamička z Jožkovej mienky nerozumela nič, ale ako
vysoko inteligentná dáma nechcela prezradiť svoju nevedomosť, lebo nebola si na čistom, či tú
Jožkovu hatmatilku jedna inteligentná dáma má rozumieť, či nie, a tak s múdrym kyvkaním hlavy
pristala na to, že pôjde do Prahy. Jožko na znak toho, ako vysoko treba ceniť lekársku mienku,
si ju sám taxoval na dvesto korún, tento obnos som mu i statočne zostal dlžen, vyplatiac ho
jednou cigaretou a pohárikom falošného koňaku, ktorý držím pre hostí.Napokon sa mamička zobrala a my sme ju odprevadili na vlak, prelievajúc od dojatia slzy
ani hrachy od ra… od žiaľu. Počkali sme, dokiaľ vlak s ňou skutočne a naozaj neodišiel a šli
sme potom veselo vyspevujúc (v duchu) domov. Zdalo sa nám, že je nová jar, že slnce len nám
svieti, kvety len nám voňajú, vtáčiky nám spievajú. Zamilovane sme sa s Olinkou usmievali
jeden na druhého a chytili sa vše za ručičky ako dobré detičky, dokiaľ sme neprišli pred prvý
výklad s dámskymi klobúčikmi.Mamičku som poslal do Prahy na adresu dipl. inž. Paľka Šimeka, jej druhého zaťa. Paľko je
vzor manžela a zaťa; nefajčí nikdy nič, okrem cigár a cigariet a je dokonalý, absolútny
abstinent, lebo nepije celkom celučičkom nič, len víno, pivo a koňak. Telegrafoval som mu
príchod mamičky nešikovne, uznám, no uznám, že nešikovne. Mal ju očakávať na Wilsonovom
nádraží a on ju čakal o pol hodiny neskoršie na Masarykovom,[11]následkom čoho mamička základne zmenila o ňom svoju dobrú mienku, ako mi to o
niekoľko dní neskoršie, v jednom nie práve priateľskom liste dal na vedomie. Akí sú len ľudia
hneď nervózni, keď ich niekto trošku uštipne!Toto bol jeden háčik s mojou drahou mamičkou, druhému som nebol len ja na vine. Paľko býva
na Palackého triede č. 18, čo som aj statočne napísal na kartičku, ktorú som odovzdal mamičke,
že je v Prahe na každom predmestí a v každom okrese Palackého třída, tomu som nie na vine ja,
ale starý Palacký. Načo bol taký znamenitý muž, že ho Pražania všade chcú mať? Nuž, veru v
ktorom predmestí a či okrese je tá Palackého třída, to som zabudol pripísať. Následkom toho
nepraktického pomenovania pražských ulíc sa naša drahá mamička celú noc prevážala na aute a
zaplatila za tú zábavku štyristopäťdesiat korún, ktoré chce strhnúť z Olinkinho dedičstva.Keď prišla ráno okolo piatej do Paľkovho bytu a vyplatila do šoférovej poctivej dlane tie
kačky, nebolo práve veľmi príjemne v jej spoločnosti. Paľko zlizol prvú sprchu jej dobrej
vôle, lebo nebol na nádraží. Pravdaže odrážal útok i s pomocou svojej drahej ženičky Elenky
(tej zmije!) a obracal ho proti mne, ale to mu mnoho nepomohlo, lebo ja som nebol prítomný a
mamičke išlo veľmi o to, aby vypovedala svoju mienku hneď. Tak ju počuli Paľko s Elenkou
„hneď“.Nahnevala sa pravda i na mňa a to tak, že nás celé tri mesiace nenavštívila. Teraz je,
chvalabohu, zase u nás; hehehe.[1]história Rudolfovej a Večerkinej vraždy— ide o prípad samovraždy
či vraždy následníka habsburského trónu Rudolfa Habsburského (1858 — 1889) a jeho milenky
Mary Vetserovej. Do prípadu bola zapletená Rudolfova sesternica Mária Larischová, neskôr
slobodná pani z Wallersee, ktorá r. 1913 vydala o prípade knihu Moja minulosť. Prípad
vzbudil veľa dohadov a obrovskú publicitu v Rakúsko-Uhorsku.[2]anjel vyháňajúci Adama a Evu von z raja— presne podľa biblie:
Adama a Evu vyhnal z raja sám Hospodin a postavil k bráne anjelov, aby ju strážili
plamennými mečmi a nepustili nikoho dnu.[3]trúbu nepotrebovala— Jégé tu spojil dve odľahlé veci. Anjeli s
trúbami vystupujú v biblii len v deň posledného súdu.[4]alarm(nem.) — poplach[5]persze(maď.) — pravda, pravdaže[6]Jezabela— žena izraelského kráľa, prenes. hrdá bezbožná
žena[7]licencia feminizma— utvorené podľa licencia poetica a má
znamenať to, čo je dovolené ženám[8]brand(zastar.) — sneť, zápal[9]reštitúcia ad integrum(z lat.) — uvedenie do pôvodného
stavu[10]temporálny(z lat.) — časový[11]Wilsonovo nádražie, Masarykovo nádražie— teraz Praha, hlav.
nádražie a Praha stred
|
Nadasi-Jege_Tajny-plan.html.txt
|
NemilíU Mrázovičov ledva stačili sa navečerať, prišiel ženatý Štefan Šporinský — malý a veľmi
nespratný chlapík, súsed a priateľ Mrázovičov — a zastanúc pred stolom, napínal vyzývavo
krátku postavu, vykrucujúc konce hustých, tmavých a veľmi pekných fúzov, a pozeral
vyšetrujúco na domáceho pána, ako by ten, hoci nič nepočul ešte, bol protestoval popredku,
i zavolal:„No, starý, do roboty!“Domáci pán sedel na diváni, ešte od večere komótne rozložený. Pohýbal sa, odložil
fajočku na bok za diván, sadol rovno a riekol úplne oddaný do osudu čo akého:„No, tak je darmo, darmo. Devušky, kde ste?“Ale nik sa neukázal na jeho zavolanie. Jedna, dcéra Sabína, odpratovala zbytky večere v
kuchyni; druhá, sestrina dcéra a sirota, čo prišla sem letovať, nerobila nič, ale v záhrade
pri kvetoch podperovala sa ružami — lebo tej cieľom žitia zdalo sa byť zdobiť a krášliť sa
— že ak by ešte dnes nejaký hosť prišiel. Domáci pán sosbieral sa teda s dešperátnou tvárou
— lebo bolo mu najnepríjemnejšie, keď mu niekto rušil sedenie po jedení — a zavolal cez
dvere do kuchyne i oknom do záhrady, zkade dopočul spievanie Anino:„Deti, poďte dnu!“Najskôr prišla náhlymi krokmi Sabína, pehavej tvári. Od boku hodila pohľadom na
Šporinského, majúc obočie stiahnuté. Ona naveky také mala obočie a utrápené čelo. Ztratila
mať zavčasu a starosť o dom padla skoro na jej hlavu, i navykla na ten výraz tvári a
myslela, že naveky taký musí mať. Nespýtajúc sa nič, ako by už vedela, čo ju volali, šla k
stolíčku a, vytiahnuc priečinok, vyberala z neho karty. Druhými dvermi, od hosťovskej, s
drzým spevom vošla tuho stiahnutá a vyfintená Anna, bystrá a rezká, ako živé striebro. Vo
vykrojenej čipkovej blúze so širokými rukávmi ako oplecká a na hrdle so skvejúcimi perlami
zdala sa veľmi vábnou, najmä keď zdvihla sivé oči s veľkými bielkami a zasmiala sa, ukážuc
biele lesklé zuby. Pristúpila k stolu a, nedbajúc o nich, pozrela do zrkadla naproti
visiaceho vábnym pohľadom, ako by i samú seba chcela očariť, a zdržujúc uradostený úsmev,
sadla a začala vravieť.„Krásne vy tu máte všetko, baťko náš, krásne. Tá záhrada je ako raj. Saba, vidíš, ako
som sa podperila?“ ukazuje na červené ruže medzi čipkami na pleci zapäté, a oči zasvietia
jej, ako by riekla: Však som pekná s nimi?… Potom s túžbou si myslela, keby ju niekto videl
dnes!Sabína práve pristupovala s kartami k stolu a neveľmi oduševnená ružami — lesku Aniných
očú neporozumela — usmiala sa slabo, ako by riekla: „Čo ma po nich!“ Sadla na obvyklé svoje
miesto proti Šporinskému a hneď dala sa do rozdávania tarokov, netrebnými posunky od akejsi
netrpelivosti. Totiž jej dnes oveľa lepšie by padlo sedieť v kúte izby najďalšej a
rozmýšľať. Práve dnes, keď chystala večeru s Dorou, prišlo jej na um, že asi za koho sa
vydá, keď je ani pekná, ani duchaplná, ani bohatá. Rozdajúc karty, stiahla hlavu medzi
plecia, zdúdlila sa, že sa jej chudý chrbát vydul v červenej vyšívanej blúze, a nechutne
obzerajúc svoje karty, chystala sa, že bude rozmýšľať o tom i pri hre. Ale tu vytrhol ju
výkrik rezkej Anny, ktorej oči svietily, ako by čosi očakávala, volajúcej na vstupovavšieho
mladého človeka belavej hlavy, ktorého zaklopania Saba nepočula.„Či šťastie nesiete, či nešťastie?“Saba obzrela sa ku dverám a hneď vystrela chrbát rovno, zapáliac sa.„Šťastie, nešťastie?“ spytuje sa Anna, veselo shŕňajúc karty, ale keď pozrela na
klaňajúceho sa a videla jeho tvár bez radosti, spamätala sa a pomyslela si: „Ľa! načo som
sa prihovorila… ten nech sa nadúva!“Totiž mladý človek Edo Červeň bol synom na nivoč vyšlého boháča a hneval sa na celý
svet, nenávidel a nechcel sa ani shovárať, že musel byť notárom a nie bohatým, neodvislým
pánom, ako jeho predkovia. Chcel sa skvieť, a že to nemohol, vravel, že je ztratený človek.
Na Anine slová iba sa usmial maliciózne a neriekol nič. Jeho veru interesuje ich hra a oni!
On len zato chodí dívať sa sem… To jest on sám nevie, prečo chodí, ale to vie, že mu je
každý človek protivný. Zastal pri Šporinskom, že bude sa prizerať, kým ho to neomrzí, ale
neriekol slova. Všetci ho nechali na pokoji; nech sa nadúva, keď mu to dobre padne!„Ktože má vydať?“ spytuje sa Saba, ktorej líca boly dosiaľ červené pre ten chrbát, a
Červeň to videl, i bola trochu zmýlená. „Ale, pán Červeň, poďte pomáhať i mne niekedy!“
,Ozaj, tomu som sa nemala prihovoriť!‘ pomyslí si potom, spamätajúc sa, keď on staväl sa,
že nepočuje. Jeho i dojmú takýchto slečien prihovárania, keď za ním maly túžiť, pozerať
dievčatá rodín znatných. Zdvihol bradu dohora a tak zpod privretých mihalníc pozrel hnevno
a opovržlive na ne, že opovažujú sa ho rušiť. Anna to zbadala a, zdržujúc samopašný smiech,
zahryzla si do pery. Saba však spýtala sa po druhý raz:„Kto má vydať?“… ,Ba ozaj, len kto by si mňa mohol vziať?‘ pomyslela si hneď potom.„Vy ste rozdávali, tak vy nemáte!“ odvetil jej Štefan Šporinský prísnym tónom. Sedel
naproti nej, ako obyčajne, a, hryzúc cigaru, hľadel ponad jej hlavu na stenu. Vôbec držal
sa tam veľmi svobodne. Sedel celkom nedbalo, vyťahujúc krátke nohy pod stolom, jeden lakeť
opieral o kraj stola, potrhujúc konce hustých fúzov drobnou jemnou rukou, pritom mal výraz
očú, ako by sa mu chcelo priečiť, a aj istý je toho, že sa bude. Ináče on by ani
nechodieval sem, ale tu domáci pán je takej prírody, že mimovoľne núti a dobre sa vidí naň
sa okrikovať. Opierajúc svoje ostré, ale veľmi pekné oči na toho pokojnú a krotkú tvár,
čakal, kedy mu príde na um, že je on prvý.„No, vydaj, starý, vydaj!“ poduril ho, vidiac, že darmo čaká.„A kto… či ja?… Myslel som…“ spamätá sa ten a sníme bielu ruku s holého temena, kde bol
si ju založil, ako by sa chránil od čohosi.„Nuž a kohože by som pozval starým? Do čerta! Veď zaspíme. Už polhodina, ako sú karty
rozdaté.“„Ba celá!“ pomyslí si s opovržením nenávidiaci ľudí Červeň a diví sa, ako môžu ich karty
zaujímať a ako môžu sa dohadovať pre ne jeden s druhým. „Ech, dbám ja o to, že ty vieš, že
si pekná!“ pomyslel mrzute, vidiac, ako Anna, zdržujúc figliarsky úsmev, pozrela na neho,
či je ešte nadutý. Schválne pozeral na Mrázoviča, ako ten, poobzerajúc svoje karty, vravel
si: „Tak je darmo, keď ja mám vydať!…“ I vytiahne od kraja druhú, no vloží ju nazpät a
vytiahne, čo pri nej bola. Tu rozmyslí si zas inak a vytiahne opäť tú prvú. Podrží ju v
ruke, pokrúti hlavou nad ňou a složí kartu na stôl.„Baťko, haha, baťko, vy máte hrozné trápenie!“ zasmeje sa mu Anna a zatlieska rukami
oduševneno. Totiž jej teraz všetko zdalo sa krásnym a radostným a jej tvár, s očami plnými
túžby, ako by očakávala čosi veľkolepého, len tak jasala. Červeň, uvidiac jej dobrú vôľu,
rovno spustil oči na ňu, udiveno pozrúc, ako by vravel: „To nechápem!…“ Šporinský videl, že
Mrázovičovi páčila sa radosť nad ním, a podráždil sa nesmierne.„Nerozmýšľaj toľko!“ zavolal.„Štyri, päť… fikrmente!…“ domáci pán vyzdvihol zmužile ruku s kartou, že ju trepne o
stôl, no pokrútil hlavou zas a chcel položiť nazpät. Ale tu prišlo mu na um, že zlostný
Šporinský ohriakne ho, i odhodí ju od seba s posunkom ruky a pohnutím pier, ako by riekol:„Hocako hynúť…“„No, skoro, devuška!“ napomínal potom dcéru, ktorá mu sedela na pravej strane a tiež
rozmýšľala. „Ale sa za veľa nebdhodláš, ako by si kto zná aký vážny krok mala spraviť!“„Hahaha!“ zasmiala sa Anna chutne, a i Červeňove bledé pery — hoci nechcel — na
chvíľočku okrášlil úsmev. Potom hneď zaknísal sa mrzute a pozrel na Mrázoviča, ako by sa
hneval, že sa musel zasmiať.Tu ozvaly sa kroky v predizbe a medzi kartujúcimi povstal ruch. Anne vzbĺkly líca a oči
zaleskly sa jej zvláštnym leskom. Rýchle pozrela po sebe i ružiach. Len Sabínu neklamala
predtucha; sťahujúc utrápené čelo, ozvala sa neočakávane:„To už zasa ten Čipčan!“Nie dosť, že tu musí sedieť, ale ešte strpieť i toho, ktorý mieša sa do všetkého. K
tomu, že ho nemohla zniesť, vychytili na ňu, že je zaľúbená doň. I svraští čelo, aby
videli, že čo vraví, vraví úprimne a tak i cíti. Predsa pozreli na ňu zvedave, ba i Červeň
spustil mihalnice, hľadiac na jej pehavú tvár dlhšie. Sabína sa naľakala toľkých pohľadov,
a že by to ukryla, chytila karty, započnúc ich s veľkou horlivosťou miešať. No vypadly jej
z rúk a rozletely sa po stole.„Nono, Saba, nono!“ hrozí jej Anna figliarsky. Pozrela veselo na dvere, kde zavznelo
hurtovné zaklopanie, ale s jej tvári už zmizlo pohnutie a prestal i jasot očú.„To je nemilý človek!“ stačila ešte Saba podotknúť tlmeno, kým ten otváral dvere.„Hm, hm!“ odvetil ženatý šporinský podozrivo a hryzúc cigaru. Saba zapálila sa a veľmi
ju to mrzelo. Teraz už bezpečne môžu si myslieť, i Červeň, že ľúbi naozaj Čipčana. Chcela
sa nejako obrániť, ale času už nebolo. Karol Čipčan pristupoval už hurtom, ako vojak
nejaký, a klaňal sa, s drzo a nepríjemne znejúcim hlasom. Potom pristúpil ku každému a,
nečakajúc, kým mu podajú ruku, potriasol on každému, i slečnám, po kamarátsky, nezbadajúc,
že Saba robí omrzlé čelo a v Aniných očiach je výsmech. Vynechal len Červeňa, lebo ten,
držiac sa vysokomyseľne, stránil sa ho zďaleka, aby ani blízo neprišiel k nemu, a zastal
pyšno pri okne.„Á, to je ten, čo sa nadúva v zúfalstve?“ pomyslel si Čipčan rozmarne a frkol perou.
„Keď ty tak, i ja tak!“ obišiel ho a zastal za chrbát Šporinského, kde prvej stál Červeň.
Pokolísal svoju vysokú, hranatú postavu na podošvách, zaškúlil na slečny zaliečavo, usmial
sa samoľúbo a spýtal sa hlasom, ako by ich examenoval:„No, slečny, ako ide?“ i začal si v dlhých, hrubých a od veľa fajčenia ožlklých prstoch
krútiť cigaretu. „Myslím, že bez mňa hocako,“ a úsmev rozmarný a samoľúby zasa zjavil sa na
jeho bledej dlhej tvári pre interesantné slová, čo povedal.„Skutočne, vy ste veľmi chybeli!“ prisviedčala mu Anna a nezdržala sa smiechu.„Som si myslel!“ vtipkuje on ďalej a vypne sa povedome, pozrúc dookola čiernymi očami
ako žuch. Ako interesantne vie sa shovárať so slečnami! Oči jeho zpod hustých, dovedna
srastených obŕv zašľahly i k Červeňovi, či zbadá i ten. Ale Červeň prechádzal sa po izbe,
nedbajúc o nič a o nikoho, a srdce jeho už bolo preplnené nenávisťou. Ani neobstál tam
zaveľa, ale, zašomrúc dobrú noc, vzdialil sa preč.„Divné chlapča!“ podotkol opovržlive Čipčan, keď sa dvere zatvorily za ním, a pozrel, či
všetci súhlasia. Páni neriekli nič, ako by nepočuli, Anna obzerala vyobrazenie jednej karty
— osemnástky. Len Sabíne žiadalo sa povedať mu čosi protivného, ale keď odišiel Červeň,
zabudla to, ba i to, že je tam Čipčan. Opäť vyložila lakeť na stôl a pritisla chladné prsty
— naveky mala také — na ustarostené čelo, svraštiac ho.„Vydať, slečna!“ napomenul Čipčan zpoza chrbta Šporinského — ktorého veľmi sŕdilo, že mu
tam stojí a celkom zblízka musí počúvať jeho hranato znejúci hlas — i otrčil prst do Anny,
lebo ona bola prvá. Anna, uvidiac otrčený prst, prestrela karty pred oči ako vejár, ako by
rozmýšľala, ktorú vydať, kým jej prejde smiech.„Ale ja som skutočne zvedavá, za koho sa vydám,“ rozmýšľala Saba, opierajúc zpod dlane
prenikavý pohľad na prostred stola. „Pomyslime si len, i v zime na bále Červeňovu sestru
vykrúcal doktor, ktorý odišiel, Žanku Matvickú učiteľ, Annu Karol Škarlát, Minku Tichota
Červeň, a mňa nik ustavične! Raz, dva razy, tri razy, akoby len zo slušnosti!“ Tu vyhodí na
napomenutie Čipčana žaluďovú dámu, čo bola na kraji, a hneď položí malú studenú ruku na
čelo, že bude pokračovať v rozmýšľaní.„Nie ty, vezmi nazpät kartu, Saba!“ skríkli na ňu všetci.„Čo, čo?“ trhne sa, a pochopiac, o čo ide, vezme kartu zpät. Červená v pehavých lícach
kladie ju medzi druhé a vrhne pohľad zpod obočia na Čipčana.„A čo?“ myslí ten, ktorému páčilo sa splašenie Saby. „Ja by sa tu mohol i oženiť!“„Tento!“ nadá mu Saba v duchu, ako by on bol vina, a už dá pozor. Hrala Anna, na pomoc
volajúc dvadsiatku, ktorú mal Šporinský.„Teda tak?“ poznamenal domáci pán, keď sa zvedelo. „Hm, my sme teda, Saba, vovedne. No,
darmo je, darmo…“„Pomysli si…“ snuje Saba opäť svoje myšlienky, zabudnúc zasa o hre. „Že ani na Eleninej
svadbe ma zvláštne nik nezveleboval… Pravda, nie som pekná…“ myslí si a vzdychne zhlboka.
Druhá by to neuznala o sebe, i cíti sa zato akosi statočnou veľmi. „Ani bohatá, ani
duchaplná, tak nie div, že všetci majú ohľad na mňa, len že som dcéra tatuškova. A preto by
veľmi rada ve…“„Dievča, čo mi prebíjaš?“ okríkne ju s hrôzou tatuško a prísne pozrie jej na tvár. „Čo
nedáš pozor!?“ zahrmí, vidiac, že je celkom zmätená a nevie, ako, čo. Anna rozosmiala sa
veselo, aby všetko obrátilo sa v žart.„Znamenité dievča!“ pomyslel si zato o nej Čipčan a zaškúlil na jej hlavu milo. „S tou
žiť bola by radosť!“„A s kýmže som, s kým?“ chce sa spýtať rozpálená Saba, no zľakne sa, vidiac, že ešte i
oči ženatého Šporinského ostro upreté sú na nej, a slová ostanú jej v hrdle.„Moja dievka, keď sa hráš, nedriem, ale tu buď celá!“ karhá Mrázovič dcéru už miernejším
hlasom a berie karty do ruky, aby prečítal ich obsah. „Päť, osem, trinásť… dvadsaťsedem. O
dvadsať sme prehrali; ani kráľa nemáme. Kto to slýchal, moju osemnástku bije škízom!“
popudilo ho ešte raz.„Vy,“ otrčí očadený prst do Saby Čipčan, „vy ste zaľúbená, slečna!“ i zaškúli na ňu a na
koniec úst sadne mu šibalský úsmev.„A hádam do teba!“ zašomre v duchu Saba a hrozne sa nahnevá. No neprotirečí, lebo keby
sa bránila, mohli by si doista myslieť, že je tak, ako vraví. Iba štopla Annu chudým,
krátkym lakťom a šepla jej s pomstivosťou:„Celkom je taký, ako strigôň!“„Haha!“ smeje sa Anna popredku a potom pozrela naň. Skutočne, hrubé čierne obočie
srastené a dlhý bledý nos dávajú mu skoro výzor príšery. No vidiac, že on zbadal, že si o
ňom šeptaly, pokárala ju, so smiechom šepnúc:„Také povedať o človeku nejde!“„Vy, slečna, bývate veľmi rozčulená,“ začal žartovať i Čipčan veselo, tušiac, že ho Anna
zastávala. „Vy ste chorá…“ Tu ako by mu nová myšlienka prišla, dlhá tvár jeho dostala
rozmarný výraz a vravel: „Kto zná, či nie naschvál… Je to gavalier, ten nový doktor!“ i
pozrel na Annu, či zbadá, ako zasa interesantne žartuje. Ale Anna teraz skoro sklonila
hlavu nad karty a nezdala sa zbadať jeho vtipov. Podotkol teda ešte: „Už som ho videl,
človek naozaj zvláštny; šťastný okres!…“„No, to sa ešte nedá popredku povedať… takto je ta…“ odpovie nechutne domáci pán.„Popredku vieme, starý, že je na nič!“ zavráti ho zlostný Šporinský. Bol by zahriakol
Čipčana, ale toho nepokladal za hodného dohadovať sa s ním. „Videl som ho i ja; takto je
zaujímavý, ale…“„No, ľa!“ myslí si Anna, zdvihnúc červenú tvár od karát s akýmsi trucovitým výrazom v
očiach, veľmi sa lisknúcich, a pozrúc po všetkých zvysoka, vstala od stola.„Azda bolo už dosť hry na dnes?“ spytuje sa nežne, ale bez ľúbeznosti váblivej.„Mne… pre mňa…“ vraví váhavo Mrázovič, už sám nasýtený.„Pravdaže dosť, aj veľa!“ ozval sa zlostný Šporinský a vstal od stola tiež. Odchodiac,
štopol sa do otlaka Čipčanovho, lebo vlastne jeho nesmierne rozdrážďovala prítomnosť
hranatého Čipčana, ktorý práve nad hlavou robil mu krik, hoci mu už dva razy riekol, aby
odišiel ztade.Slečny, ako z klietky vypustené vtáčatá, hneď vybrnkly von, Saba do izby najďalšej
rozmýšľať a Anna do záhrady zasa k ružiam. Čipčan, nenajdúc už radosti v izbe, odporúčal sa
tiež. Popri lese záhradnej idúc, začul tiché, dumné nôtenie. Slová boly Anine, ale že spev
bol dumný, neveril celkom, že je to ona, i vstal na skalu a pozrel ponad lesu.„Slečna, vy neviete, že spievate!“ zavolal a usmial sa, zaškúliac na ňu. I čaká, že ona
zdvihne k nemu vyjasnenú tvár — lebo je on tam. Naozaj zdvihla ju, ale akúsi mrzutú a v
očiach zlý svit. Čipčanova dlhá tvár prijala výraz nemilého sklamania. Kto vie, prečo
zacítil žiadosť vravieť zle na ľudí.„Slečna, čo poviete, ten Šporinský je divný človek!“ začal svojím drzo znejúcim hlasom.
Anna pozrela udivená a potom sa zasmiala.„To je jeho vec!“ rečie.Čipčan riekol potom, že je Červeň prepodivná figúra. Anna neriekla nič, len sa zasmiala,
a keď o doktorovi riekol, že škoda, že ho nepozná, to že je ešte firma, už sa ani
neusmiala, ani nepovedala nič. Je to trochu priveľa: nad troma naraz zlomiť palicu!*Karol Čipčan bol merník a prišiel pomerať panské hory a lesy na dedinu. Ubytoval sa, že
nebolo inde miesta v dedine, v kancelárii notárskej, rozložiac sa so svojimi mapami a
retiazkami v zadnej sieni. Bol už dva týždne tam, a cítil sa veľmi dobre a čerstvo v čistej
vrchovatej dedinke. Rád videl i pole i hory, i svoje retiazky, ale hodiny u Mrázovičov
strávené páčily sa mu nevysloviteľne. No od ostatnej návštevy cítil akýsi nemilý cit a
nespokojnosť. Tri dni ani nešiel ta, i teraz, stojac pri okne, nemohol sa rozhodnúť, či
ísť. Hľadel oknom, ale nevidel, že Červeňova sestra, bledá Želuška, tiché dievčatko a tenké
ako nitôčka, polieva kvety v záhrade pri včelíne. Tvár jej je nežná a veľmi sa líšiaca od
výrazu bratovej tvári, ktorý chodil po dvore, na oči sťahujúc klobúk — hoci slnce už
zapadlo — aby ani nevidel nenávideného sveta. Pritom spodná časť tvári, nezakrytá particou,
mu je chladná a ako zamknutá.Čipčan, vidiac ho, usmial sa rozmarne, ako na bláznivom, a vyšiel von s úmyslom, že
dobre bude popichať ho trochu a zabaviť sa na ňom. Priblížil sa k nemu a zastal neďaleko,
potom sa usmial, lebo prišlo mu na um, aké zaujímavé môže byť: on, sila, a tento tenký,
chatrný, hoci vysoký a nadúvajúci sa proti nemu.„Dnes… dnes bol zvláštny čas, čo myslíte?“ vravel svojím drzo znejúcim i silu
prezradzujúcim hlasom, i zaškúlil naň, s utajenou dobrou vôľou čakajúc, ako prepodivne
odpovie. No Červeň dlho neriekol nič.„Čo myslím?…“ začne konečne a, nepozrúc na Čipčana, zdvihne bradu ešte vyzývavejšie i
nerečie ďalej.„Poľovačka sa vydarila?“ oproboval ešte Čipčan.Teraz skrútol hlavu Červeň a pozrel po ňom od hlavy do päty vysokomyseľným pohľadom.
Potom, odvrátiac oči, odpovedal nepravdu, aby mu ako-tak odpovedal: „Vydarila…“ Načo sa
spytuje takú vec, čo vie. I bez takých hlúpostí ho dosť nenávidí.Karol Čipčan vedel, že sa poľovačka nevydarila a že Červeň nikdy nič nezastrelí, no už
neriekol nič.„Nech sa nadúva!“ pomyslel si, blahosklonne dajúc mu pokoj, a opovrhujúc ním, pobral sa
zo dvora do Mrázovičov.„Ale jednako mal som ísť do záhradky,“ prišlo mu na um, keď vyšiel zo dveriec. „Želuška
je ako holúbok!“ I pozrel ponad nízke dvercia. Naozaj, tak, ako si predstavoval, stojí tam,
krhlu s vodou držiac v ruke, druhou dvíha umočenú sukienku, aby sa jej o prašnú zem
neobtierala. Čipčan usmial sa samoľúbo, no nevrátil sa. Veď sa síde s ňou ešte raz. Urobiac
si cigaretu v začmudených prstoch, poberal sa do Mrázovičov. Tam našiel dom pustý, ale
stará Dora mu povedala, že sú v záhrade. Pánov našiel vo včelíne so sítkami na hlave — to
jest Mrázoviča a Šporinského, ale nemal vôle ísť medzi brnkajúce včely, hoci mu Šporinský i
zlostne zavolal:„Sem sa, sem, na pomoc!“„Čo to robíte?“ odpovedal on a, odvrátiac sa, pozrel po záhrade, hľadajúc slečny.Pod orgovánom na skale sedela Saba, v lone držiac knižku, ale Čipčan nechodil o tú. Málo
potechy z nej; ani nie je pekná, ani milá… Rozdráždené dievča, ktoré si nevie so sebou
rady.No ani Saba ho nezbadala. Ona vôbec dnes hneď od rána chovala sa veľmi podivne. Vstala
zavčasu akási naplašená. Zabudla sa učesať, iba keď ju Anna na to upozornila, a ustarostené
čelo dnes jej desať ráz väčšmi zvráskavelo. Popoludní hneď, ledva sa naobedovali, uchytila
knihu a šla si sadnúť pod orgován. No prečítala iba nápis knihy, hneď začala myslieť.„To je jednako divná a strašná vec, čo sa so mnou stalo!…“Totiž snívalo sa jej v noci, že ako sa trápieva cez deň; za koho asi sa vydá, keď je ani
pekná, ani duchaplná, ani bohatá, a tu povedal jej kýsi hlas — a v tom je tá desnosť:
„Vydáš sa za Štefana Šporinského!“Odtedy už nemá pokoja, ba cíti sa ako ani nie svoja.„Slečna… kde vám je koruna?“ zavolal jej Čipčan, zaškúliac rozmarne, či zbadá i táto, že
zasa začína vravieť interesantne.„Aká koruna?“ diví sa ona.„Slečna Anna!“ zakolíše sa na podošvách a, vždy iba škúliac na ňu, usmieva sa samoľúbo.„Há, či ja viem!“ odvetí ona, miestoapovediacháod omrzlosti, že ju vytrhuje. Nemá ona dosť starosti i tak?„Toto je naozaj lahodné dievča!“ pomyslel si Čipčan, odvrátiac sa, a pozerajúc na druhú
stranu, myslel o Anne. Práve prichodila zpod ovocných stromov, odetá celkom bielo, trochu
strojeno a koketne, na tvári úsmev žartovný a trochu lichotivý. Čipčan zaškúlil už teraz
zaľúbený na túto. Zvláštno dievča! No tu, ako prišla oproti otvoreným dverciam, vedúcim do
dvora, zrazu zastala na chvíľu a tvárou preletelo jej prekvapenie a akési poľakanie. Potom
oči zaligotaly sa jej zvláštnym leskom a, usmejúc sa akosi neobyčajne nežne, zmizla bez
slova, zkade prišla. Čipčan obzrel sa za seba cez otvorené dvercia do dvora, a jeho tvárou
tiež pletelo prekvapenie, ale nemilé.„Á,“ zašomral, tušiac čosi divného, a srastené čierne a hrubé obočia svraštily sa mu.
„To ten doktor?“ i pozrie za Annou tázavo; ale už nebolo jej vidno nikde, len Saba kľučí
tam pod orgovánom so svojou knižkou a myšlienkami.Zavolal teda tej:„Slečna, slečna, nový zvláštny hosť!“Zvláštnypovedal schválne, akoby s trucovitosťou, ba ešte i pánom
do včelína zavolal:„Páni, vzácny hosť, vzácny hosť!“„Eh, čo!“ nasrdili sa tí nie na hosťa, ale na Čipčana, že vôbec vraví. Ale, zvediac, kto
ide — hosť spytoval sa Dory, kde sú domáci, i počuli jeho hlas — ostali akísi netrpeliví a
chytro, ani si robotu nedokončiac, poskladali sítka s hláv a vyšli mu v ústrety.„Á,“ divil sa Čipčan, vidiac, ako si ruky stískajú s ním a že je na všetkých tvárach
úsmev, ako by nadmieru milovali jeden druhého. Páni, ako vidno, len dotiaľ, kým ho nevidia,
vedia o jeho chybách a ničomnom živote. Keď ho majú v blízkosti, vidia a počujú hlas jeho,
zabudnuté je všetko. Čipčan usmial sa opovržlive a napäl zmužile postavu. Jeho síce
neoklame! I čakal pyšne, kým sa k nemu obráti.Doktor Imrich Marmara, strednej výšky a veľmi elegantný pán, keď privítal sa s
Mrázovičom a Šporinským, naozaj približoval sa k Čipčanovi. Kráčajúc akosi drzo, tuho
zapierajúc nohy do zeme, pozrel na vypätého Čipčana a jedným pohľadom hneď prezrel ho
celého. Usmial sa pre seba a predstavil sa mu:„Doktor Imrich Marmara —“„Už sme sa sišli…“ odpovedal Čipčan neočarený.„Nepamätám sa…“„Ráčite mať, ako vidno, krátku pamäť… V pivovare…“Marmara na dlhšie oprel svoje čierne a veľmi jasavé oči na zmužilú tvár Čipčanovu a,
nepovediac nič, odvrátil sa, uvidiac, že zpod orgována s knižkou, prichodí Saba. Bola akási
naplašená — ako obyčajne, keď sa s cudzím stretla, a Marmara i pri nej jedným pohľadom
zvedel, akého je ducha; i páčila sa mu svojou naplašenosťou.Páni na zdvorilé napomenutie — lebo Marmara bol plný zdvorilosti — šli dokončiť svoju
prácu do včelína; ostatní ostali pri kvetoch. Čipčan stál ako kohút vypätý na boku, kolíšuc
sa na podošvách a púšťajúc do súmraku zmužile dym cigaretový. Od boka zaškúliac na
elegantný odev príchodzieho, spýtal sa hlasom, ako by Marmara bol len jednoduchý človek:„Kedy ste zaujali stanicu?“Marmara skrútol najprv svoju elegantnú čiernu hlavu k nemu, pozrel jagavými očami
dlhšie, ale schválne bezvýrazne, a riekol veľmi zvoľna, ako by myslel na iné:„Kedy?“ a naklonil štíhlu, peknú postavu trochu vopred. „Tuším dva týždne… Sám neviem…“
dokončil nedbalo.Čipčan to videl, frkol perou opovržlive a pomyslel si, že je nehodno s ním sa
zapodievať, teda fajčil.„Teraz by som mala azda niečo povedať ja?“ myslí si na strane Saba a pozerá okolo, kde
je Anna. I posbieralo sa jej na čele veľa vrások.„Neráčte sa nami zapodievať… nie hodno!“ riekol jej Marmara do poly žartom a hlasom
nežným, i pozerá dookola, ako by čosi očakával. Sabína naskutku zapálila sa a omrzela.
Divný človek, vidí ju prvý raz, a ako si to dovoľuje zachodiť! Ba aký je to človek?„Poď, Anna, poď!“ zavolala, vidiac, že konečne ide i tá zpod ovocných stromov.„Poďte, slečna, poďte!“ zavolal i Čipčan, ako starej dobrej známej — aby videl Marmara —
„predstavím vám niekoho!“Ale tu videl, že Marmara, nedbajúc oň, ide v ústrety Anne, a ona, trochu zbledlá a
zmätená, ale s tým zvláštnym leskom v očiach, stúpa po kvetoch, s úsmevom, rezko prichodí k
nemu, ako by sa ponáhľala čím skôr byť pri ňom. Doktor zbadal to a usmial sa.„Ja, tak už netreba predstavovať?“ zavolal Čipčan, hľadiac na nich, a ochladol.„Mal som česť slečnu vidieť pred troma rokmi na Bartalove,“ vysvetľoval Marmara akýsi
potešený a, obrátiac sa k Anne, poznamenal zdvorile:„Poznal som vás hneď, čo ste sa trochu i premenili!“„Premenila som sa?“ vraví Anna a oči tázave i trochu bojazlive uprie naň, ako by sa
spytovala ešte: „A neošpatnela som?“„Ste krásna!“ odvetil on s úsmevom, že jej spraví radosť. Anna vzplanula v tvári ako
dolapená.„No, čo to vravíte…“ riekla ticho a s výčitkou, ale nie bez úsmevu.„Že sa mi to snívalo, je predsa nie hocičo!“ myslela si medzitým Saba a, použijúc
príležitosti, podišla k otvoreným dverám včelína, že pozrie na toho, ktorý jej bude súdený.„Nie je špatný…“ uznáva láskavo, vidiac ho bez klobúka už v hustom šere, ako sa usiluje
i s otcom, aby čím skôr skončili robotu a mohli k Marmarovi.„Si ty ťarbák, starý!“ zavrčal na Mrázoviča netrpelive, každú vec mu z ruky berúc a
zlostiac sa, že nič nedokončí.Obzrel sa ku dverám a videl Sabu.„Poďte sem!“ zavolal jej.„Medzi tie včely?“ zdesila sa ona.„Aha, aha, Saba, choď len, choď!“ zavolá jej Anna za chrbtom so smiechom a hlasom, ako
by bola za čosi veľmi oduševnená. Marmarove jagavé oči veľa upieraly sa na ňu, a ani dobre
nevie, čo vraví. „To jest, nejdi, nejdi, hahaha!“Saba pozrela na nu, potom zasa na Šporinského.„Nuž a keď vás i uštipnú, tak čo?“ kričal jej ten. „Koľko mňa uštiplo a vášho otca!
Poďte toto chytiť, starý je netrebný!“„Aj, zlostník, ľaľa!“ diví sa Saba a odvracia chytro. „Ešte je nič, a už rozkazuje… A čo
robí?“ zhrozila sa, vidiac, ako dupol nohou, lebo ho zasa jedna čerstvá včela uštipla na
šiju. A ona aby za toho šla?…„Oh, ja nejdem!“ zavolala celkom splašená, pozabudnúc sa úplne, keď ju volal, aby mu šla
žihadlo vytiahnuť.Bojac sa, že ju zahriakne na smiech radostnej Anny i druhých, utekala preč zo záhrady.
Zastala iba v kuchyni pri stole, kde sadla na čeľadnú lavicu.„Aký je to hrozný človek, iba teraz vidím!“ myslela si tam, strmo dýchajúc od
ponáhľania. „Ak len mám trochu rozsudku, to sa nestane…“„Ako sa ti páči, Marmara?“ zavznela jej nečakane otázka Anina. Už šli všetci do izby a
Anna vyvolila si cestu kuchyňou, kde tušila Sabu.„Výtečný človek!“ odvetí Saba ochotne, hneď sa spamätajúc zo svojich dúm.„Zvláštny!“ doloží Anna, pozrúc na Sabu od oduševnenia horiacimi očami a s tajomným
úsmevom, ako by čosi milého ešte vedela o ňom. Nerieknuc viac, zvrtla sa a odbehla.„A už odišiel?“ zavolala za ňou Saba, potom sklonila hlavu, vložiac si ju do dlaní.„A ani sa neodobral odo mňa…“ myslela si, nepočujúc Aninej odpovedi. „Pravda, ani nie
hodno; som nepekná, nemilá, nebohatá… A tá už dom prevráti!“ myslela ďalej, začujúc
oduševnený a sladký smiech Anin ozývať sa z druhej izby. „Tá musí byť zaľúbená do toho s
tými očami… Ale veď na sny netreba dať nič!“ pomyslela si zasa. Vstala a pozrela von oknom
do záhrady, hľadajúc Šporinského. No nikoho tam už nebolo, len Čipčan stojí pri kvetoch
rosou zapadnutých, ako drevený stĺp — nešiel s druhými dnu — a držiac v začmudených prstoch
cigaretu, kúri, dobre sa nezadusiac v dyme. Dlhá hlava síce zmužile čnie mu na pleciach,
ale na bledo-žltej tvári vyráža sa cit hrozne nepríjemý. Saba so vzdychom odvrátila sa od
okna.„Ozaj, čo sa mu stalo?“ myslela si jemná Žela o Čipčanovi, sediac večer na dvore, keď ho
videla vracať sa a zastať pred svojimi dvermi ako stĺp. I darmo čakala, že sa obzrie a
zbadá, ako výtečne jej pristane ružová nová blúza.„A akú má impozantnú ľviu hlavu!“„Slečny u Mrázovičov boly doma?“ spýtala sa svojím nežným hlasom a oprela dlho svoje
tiché oči naň, že on, pocítiac jej pohľad, pozrie a vidí, aká je dnes pekná.„Áno, doma,“ odvetil on nakrátko, vrhnúc oči na ňu.„Milé dievčence sú to…“ podotkla ešte.„Máte pravdu, Saba je interesantná!“„Saba?“ diví sa Želuška, nechápuc ho. Potom si myslela, že sa pomýlil v mene, a neriekla
nič.*Záhrada u Mrázovičov belie sa od zakvitnutých stromov a vôňa ich a spev vtákov
spríjemňuje popoludnie. Všetci vyšli pod stromy, i súsed, ženatý Šporinský, nadýchať sa
vône, iba Sabína ukryla sa v dome. Bola vyšla i ona medzi druhých, a tu stalo sa, že srditý
Šporinský, mysliac na čosi, tri razy zahľadel sa na ňu. Po dva razy presadla si inde, ale
na treťom naľakala sa a zrazu huplo jej do hlavy, že je ten človek zaľúbený do nej. Pozrela
naň splašená, ako by prosila o sľutovanie, ale vidiac, že on, ako by ani nerozumel nič,
hľadí ďalej, hľadí ustavične, nuž ušla preč. Teraz stojí utiahnutá v kuchyni, kde pekávajú
chlieb, pri prevrátenej zváračke, ktorej na dno vykladala karty jednu k druhej Cigánka.
Práve prišla ako na zavolanie. Saba síce neverí, čo bude rozprávať, a len preto dá si
vykladať, aby svoje myšlienky zaujala iným.„No, veď že vravte už!“ napomenie ju netrpelive.Pozrúc na ňu, len teraz vidí, aká je veľmi stará a ošklivá.„Aj, ja mám myšlienky!“ posmieva sa sebe v duchu a pozrie tajne cez škáru rozsušených
dverí, či nik nezbadá, čo sa tu deje. Cigánka položila ostatné karty na dno a začala hlasom
ako by rectovala:„Bohu milá, ľuďom príjemná, chudobe dobrá, budete požehnaním pre ten kraj, kde sa
dostanete. Veľké šťastie vás čaká, radosť vás potká. Všade, kde sa ukážete, sa vám radujú,
chvália vás na všetky strany, či je mladô, či je starô, že takej osoby nieto ani vo troch
stoliciach, ako ste vy, ani takej peknej!“„A ešte čo?“ posmieva sa Saba a pozrie na škáru dverí. Môžu prísť domáci. Nie aby skorej
riekla, či jej je súdený Šporinský.„A či sa vydám?“ spýtala sa.„Akoby nie! Dostanete muža krásneho, bohatého a dobrého. Každý ho chváli, či je starô,
či je mladô, aj chudoba. Druhé vám ho budú závidieť… povesť mu ide…“„Ech!“ Sabína spravila mrzuto rukou posunok. „Povedzte, čo bude!“„Pán bohatý a dobrý, veď vidíte, aha, že vám tu stojí. Pôjdete na cestu, jednu dlhú…“„Ale či bude kňaz, doktor, notár? Že pán; veď to viem, že nie sedliak!“ zlostí sa Saba;
práve počuť akési kroky, a mužské. Či to nie tatuško?„Pán, pán, bude mať majetok, ako tu pán Šporinský majú. Veď vám tu stojí na tejto karte,
a ja nemôžem od pravdy!“„Tak to just bude on!“ pomyslí si Saba. „A bude vdovec?“„Pán Boh chráň! Mládenec, a krásny, biely a červený! Každá vám ho bude závidieť, už som
povedala, toho pána Červeňa.“„Čo? Haha! Veď ste povedali, že nebude notár, ale pán…“„A či sa pán Červeň nie pán, a nemali majetok ich apuško?“„Ich apuško! Búchate dve na tri a neviete nič! Čo som dlžna?“„Ako sa môžem dať na také hlúposti naviesť a počúvať?“ myslela si nazlostená, a zatíchne
i zabúcha jej srdce ľakom. V pitvore vidno prichodiť elegantného Marmaru s fialkovou vôňou.
Spýtal sa vyšlej Dory, kde sú domáci, a zvediac, že v záhrade, sobral sa ta. Saba vydýchla.„No, či by vám aj tento nebol?“ vraví Cigánka, zbadajúc, s akým záujmom pozerala Saba
cez škáru.„No, aleže už čušte!“ zahriakne ju Saba a vyberá z vačku peniaze studenými rukami i hodí
jej na dno.Cigánka ešte pýtala staré topánky, potom starú sukňu, potom ručník. No Saba rozzlostená
vyšla, nechajúc ju tak, tichým krokom a so založenými rukami prešla dvor a vošla do
záhrady. Nešla hneď k druhým pod stromy, ale k studni, k lese, kde si sadla na srub. Za
štvrť hodiny asi pozerala do vody, že si vidí pehavú tvár, ale že svrchu kvapkalo do nej a
voda sa triasla, nahnevala sa a pobrala pod stromy, zkade zavznieval triumfálny smiech
Anny. Uvidiac ich, prvé, čo hľadala medzi nimi, bol Šporinský. Tam bol a hrýzol cigaru v
lesklých bielych zuboch a hľadel ako iní na vyfintenú Annu, ktorá, opierajúc sa o slivku a
s trblietajúcimi očami, ako radosťou opojená, vraví a rozpráva neustále. Pri nej stál
elegantný Marmara, pre seba akosi sa usmievajúc a hladiac si jemnou počernou rukou lesklé
pekné fúzy. Počúvajúc Annu, vedel, že obzvláštny lesk a úsmev jej patrí jeho prítomnosti.
Naproti nim ako sudca stál zmužile Čipčan a, prísne škúliac na nich, krútil cigaretu v
zažltnutých prstoch, i držal sa, že počúva rozhovor troch starých — Mrázoviča, Šporinského
a šedivého Panáka, ktorý bol kmotrom Mrázovičov a prišiel ešte ráno — ale odsudzoval Annu.
Ako možno prísť do toľkej radosti, že taký sveták upiera svoje oči na ňu?…„Viete,“ volá Anna úplne oduševnená, „ja som sa celkom zaľúbila do dedinského života.“„Ja myslím, že do inšieho,“ poznamenal zlomyseľne Čipčan, čo ona jednako nezbadala.
Vôbec nevedela celkom iste, že je tam i niekto iný okrem Marmaru.„Naozaj, naozaj, už som celá dedinčianka. Pán Marmara, uverili by ste, že som vstala
predvčerom o štvrtej — jaj, a ako bolo krásne, záhrada samý slávik — a včera so starou
Dorou navarila obed pre dvadsiatich robotníkov? Zvláštno, zvláštno!“Marmara sa usmial na jej reči a pozeral i tešil sa nie jej slovám, ale v nej samej a v
jej radosti. No Čipčanovi, stojacemu na boku ako železný stĺp a počúvajúcemu rozhovor troch
starých, nepozdaly sa jej trblietajúce oči, ani spokojný úsmev Marmarov. Frkol perou,
otriasajúc ožltlým prstom popol cigarety, a podotkol chladne:„Nič v tom nevidím ideálneho variť dvadsiatim koscom či komu obed!“Teraz už zbadala, že je tam, a rozumela, čo povedal, i pozrela naň, roztvoriac oči. Či
ona preto vraví, aby Čipčanovi zdalo sa to ideálnym? No zabudla hneď naň zasa a vravela
ďalej.„Naozaj, ani som nevedela… to jest, veď som už bývala na dedine dosť, ale táto je
najkrajšia. Poď, poď, Saba!“ zavolala zrazu, vidiac prichodiť okúňajúcu sa Sabu.Sabu mýlilo, že bol tam Šporinský, a miesto toho, aby prišla na volanie, že obzrel sa na
ňu i Šporinský, odbehla preč. Anna zasmiala sa ako nad čímsi veľmi radostným a krásnym.
Chcela ísť za ňou, ale tu pridržal ju niekto nežne za rameno. To Marmara sa berie, že
odíde, a chce sa odporúčať. Anna sa zadivila a zrazu zmenila. Či nepovravela nejaké
hlúposti, že už odchodí? I hľadí mu tklivo na tvár, ako by chcela zvedieť príčinu.„Musím dnes ešte na lazy…“ vraví on. „Ruky vám bozkávam!“„Neodíďte!“ zdržiavali ho páni.Ešte vypil pohár vína s nimi za zdravie dvom domácim slečnám a, pozrúc plamenno na Annu,
odišiel vyprevádzaný Mrázovičom po bránu. Páni posadali zasa na lavičku, a Čipčan, ktorý
pozoroval, ako Anna hľadí ponad lesu a dedinu za hrdým kočom elegantného Marmaru, pristúpil
k nej od boku, nemohúc to strpieť.„Slečna,“ začal tlmeno, aby páni nepočuli, „ja by vám rád niečo povedal…“„Čo?“ spytuje sa snivo ona, nevediac dobre, kto jej vraví, a len keď vybehol koč z
dediny, pozrela na neho. „Čo chcete povedať?“ spýtala sa, a sťahuje trochu obočie.Teraz, vidiac ho, prišly jej na um jeho poznámky, keď sa s Marmarom shovárala, a len
teraz ich pochopiac dokonale, zapálila sa a cítila hnev, i vraští čelo popredku na jeho
reči.„Milovať… to jest —“ Čipčan nevedel, ako by sa mal vysloviť najlepšie. „Poznáte tú
výpoveď, že… nie, jednoducho: milovať človeka nehodného je — riekol by som — hriech.“„A to sa na čo vzťahuje?“ diví sa ona, naschvál nerozumejúc, a pohľad stáva sa jej
chladným.Čipčan pokolísal sa na podošvách a sbieral slová v duchu, ako trefne jej odpovedať. Ale
ona potriasla netrpelive hlavou a, nedbajúc oň, rezko odbehla.„Nie, nie, nebudem dnes hrať v karty!“ zavolala pánom, ktorí sberali sa dnu a volali ju
so sebou. „Nech ide Saba.“Čipčan sklamaný pozeral, ako zmizla; potom pobral sa i on za druhými do izby. Páni i
šedivý kmotor sadli k stolu, čakajúc na Sabu, ktorú museli tri razy volať. Ona totiž už
hodinu sedela v izbe najďalšej a nechcela ísť, bojac sa. Na štvrté volanie pobrala sa
konečne krokom, ako by ju niekto stíhal, a obzerajúc sa všade dookola, či nieto, kto by ju
zamenil. V hosťovskej, idúc, zazrela vstupovať Červeňa, čo ztratil život, lebo mu otec
premrhal majetok, i pribehla k nemu. Celá sa chvejúc, schytila ho — nevediac o tom — za
ruku a nedala sa mu ani pokloniť.„Pán Červeň,“ vraví strmo, iba do poly vypovedajúc slová od náhlosti, „prosím vás,
choďte sa za mňa hrať, veľmi vás prosím!“„Prečo, a čo sa deje?“ podivil sa on, skláňajúc hlavu, a tvár zrazu a neočakávane
zmenila sa mu, prijmúc výraz akýsi mäkký, milý, ako u anjela. Zdvihol jej ruku, ktorou
kŕčovite držala jeho prsty, a pritisol k sebe, no hľadí na ňu tázavo a rozkazujúc, aby ju
jeho oči upútaly, a nie čo on robí s jej rukou. „Viete, že ja nehrám nikdy?“„Ale dnes smilujte sa, smilujte a choďte!“ prosí ho ona úpenlive.„A čo sa deje?“ diví sa on. Stisne jej studené drobné prsty ešte v odchode a potom, ako
by bol banoval, prijal na seba výraz ešte spurnejší.Šiel, kam ho posielala, no nezostal tam, a Sabína musela ísť k taroku.„Ktože to slýchal kedy, ešte i v lete hrať sa v karty!“ šomrala, idúc cez dvere a strmo
ich zatvoriac za sebou. „Toho nikde nerobia; veď ja mám aj inakšiu prácu, vedenie celého
domu. A Anna čo vyhutuje?“Pristúpila k stolu a odtisla stolec, kde jej bolo miesto nechané, i pozrela po všetkých.
Totiž miesto nebolo jej, ale Anino, no sadla bez slova, ešte naradovaná, že nebude naproti
Šporinskému sedieť, lebo naproti sebe sediacim i mimovoľne stretávajú sa oči.„No, slečna, a nieže tak roztržite, ako minule!“ napomenul ju Čipčan hneď a zastal za
jej chrbát.Keď je nie tu Anna, s touto sa zabaví, čo je aj nie duchaplná.„Poďte vy!“ odpovie ona, a už sa i dvíha bystro. Teraz, teraz zacítila, že je tu predsa
horšie sedieť, blízko pri Šporinskom. Jej blízkosť, kto vie, či ho nedráždi!„Ja, slečna, ja, viete, len dívať sa rád, keď sa hrá nadarmo. Takto, zdá sa mi, ako hra
detí…“„Čo toľko vraví!?“ zlostí sa v duchu Saba, ktorú už všetko začalo mrzieť. „Čo koho do
toho, čo sa jemu zdá… Už sa nedivím, prečo je vždy taký zlostný!“ myslí si, počujúc, ako
Šporinský nanosil sa do Čipčana pre jeho odpoveď Sabe.„Nešťastný je; premáha sa, to je, lebo cíti, že blúdi… Len by niečo nespravil; iba sa
bojím… Žena mu je i tak chorľavá, nebolo by podozrivé.Ej,“ zatúži horlive, „ale ja toho vinu neponesiem!“„Človek má mať vždy čisté ruky!“ zahriakol vtedy Šporinský domáceho pána, keď ten už od
hodnej chvíle obzeral si ruky, že sú mu nečisté a nemohol, sa odhodlať umyť si ich.Keby si druhý umyl, a jemu boly čisté!… Šporinský mu to i povedal a vyvadil sa. Sabína s
buchotajúcim srdcom počúvala, ako kričí na jej tatuška, a pozerala od boka bojazlive na
neho. Sedel zlostne, kolíšuc sa na stolci, a hrýzol cigaru, opierajúc oči na stenu nad
šedivou hlavou Panáka. Tu zbadal, že oči jeho nevidia tam pehavej tvári, ktorá tam býva, a
to ho spamätalo. Pozrel dookola, kde sa tá hlava, ktorú navyknutý je vídavať tam, podela
ztade, i zastavil sa na Sabíne, prizrúc sa jej s otázkou, ako by nerozumel.„Len ako mi to neprišlo na um, že on dávno a toľko dívaval sa na mňa? Nuž, nuž…“
predstavuje si v duchu Saba, ako i predvčerom najskôr díval sa na ňu, potom do povaly a
hrýzol cigaru ako v zúfalstve. „No, čo robiť, čo robiť?“ trápi sa a čelo svraští sa jej
úzkostlive. Berie karty, čo on nadelil, a kladie ich jednu ku druhej nemotorne od chvenia
prstov.„Či máte nepožehnanú ruku. Aké zlostné karty!“ rečie spurno, aby ju znenávidel, i
nezbadá, že sa pomýlila, miesto plané povediac zlostné. Ani nezbadala, že sa dookola smejú.„Vy ste zlostná!“ odpovedal jej on, nakloniac hlavu bližšie k nej, a prizrel, sa jej
ostro do tvári.„Vždy takto zachodí so mnou!“ myslela si, rozčuľujúc sa ešte väčšmi od jeho pohľadu. „A
to si tým zaiste chce uľaviť. Ver’ s Annou tak nezachodí; s tou vždy pekne… Ale mňa
nenávidí, že trpí pre mňa…“„Nie tú, ja túto chcem složiť!“ rečie mrzute Čipčanovi, ktorý jej radil za chrbtom.„Slečna, slečna, veď je to kráľ!“„Ale vidíte, že z tej farby viac nemám!“„Nuž ale kráľa složiť nemožno!“ smeje sa Čipčan. „Už ste zasa roztržitá, zaľúbená…“„Zabudla som!“ spamätá sa Saba a berie nazpät. „Strigôň, čo chce?!“ pomyslela si, zazrúc
na ruku Čipčanovu, čo sa jej strkala tam do karát. Alebo nech sa on hrá, alebo čo.„Krstný apa, naozaj šla Nelka Augustovskä za toho vdovca Pukana?“ spýtala sa zrazu
šedivého Panáka, a nečakajúc odvety, doloží chvatom: „To neviem, ako mohla vykonať!“„Teraz nemysli na Nelku,“ napomenul ju otec, „ale buď tu celá.“„Veru, vy ste prvá, vydajte!“ doloží Šporinský a hryzie cigaru.„Ja len to chcem povedať,“ pokračuje Saba svojhlave a vyhodí červeného kráľa — lebo o
tom už i tak vedia, že ho má; vypadol jej z ruky, keď sa dohadovala s Čipčanom — „že tak
nemúdre nevykonalo ešte dievča, ako tá!“„Prečo?“ zastarie sa Čipčan. „Vy teda, slečna, podľa tej národnej: Lepší je mládenec na
drevenej nohe?…“ i zaškúli milo dolu na jej temeno — bol i on mládencom. „To ste mali
lepšie biť!“ zavolá Panákovi, s ktorým sišiel sa teraz po prvý raz a ktorý bol celkom
zahrúžený do hry, nič iné ani nepočujúc.„Keby som len tohto nepočula!“ hnevala sa Saba v duchu. Či jemu vraví o vdovcoch?Ženatý Šporinský zahľadel sa do karát, oko padlo mu na osemnástku a on, vyhodiac ju
hneď, obrátil sa k Sabe a spýtal sa, pozrúc na ňu s myšlienkou:„Vy by ste nešli za vdovca?“„A čo by mal zlaté zámky!“ odvetí Saba naskutku a zadychčí sa. Potom vzdychne obľahčeno
a pozrie veselšie dookola.„Iba šťastie, že teraz vdovcov nieto naokolo… Ja mám dať?“ spytuje sa domáci pán.
Zdvihne kartu a začne rozmýšľať, držiac tú zdvihnutú, a hľadí na druhú. „Osem, dvanásť,
tikrmente!“„Od kraja!“ zavolá mu zlostne Šporinský.„Lebo by tí chudáci zle obstáli. Keď už popredku vypovedáš,“ pokračuje v dobrej vôli
domáci pán a pukne kartou o stôl.Okolo sa zasmiali, ešte i starý krstný apa, a Čipčan zavolal rozmarne:„Slečna, slečna, ale ste stromfovaná!“Saba zahryzla si do pery a sama videla, že týmto ver’ nespravila škody Šporinskému.
Zahľadela sa na karty a tu padol jej do očú jeden z dolníkov.„Pozrite, krstný apa,“ ukazuje ho a oči zablysnú jej radosťou. „Tento ponáša sa na toho
protivného Pukana.“„Prečo protivného?“ zastane sa skoro Čipčan, v nádeji, že sa zasa chutne zasmeje, i
zabúda na Annu.„Prečo, prečo?“ povie ona dychtive, ako by sa hnevala, že musí povedať. „Že rád má
druhú, a nie ženu!…“Všetci pozreli na ňu jedným výrazom, ešte i starý krstný apa, zahrúžený do hry, ako by
vraveli: Čože jej je?„Tebe je to nie potrebné spomínať,“ napomenie ju tatuško bez vtipkovania a čelo zatemnie
sa mu nespokojnosťou.„Tak, tak!“ dosviedca i Šporinský, sberajúc karty dovedna a podáva jej. „Nech sa ľúbi
rozdať, už je po hre…“Saba čakala najprv, až si ruku vezme s nich, a len potom vzala. Prehodila ich pár ráz a
hneď začala rozdávať. Čipčan upozornil ju:„Preložiť, slečna!“„Čo chce tento?!“ nadá mu v duchu Saba, nepriateľsky pozrúc za seba, kde stál.Potom položila karty pred Šporinského. Ten práve zapaľoval si cigaru — preto nemohol ju
upozorniť — i siahol rukou, nehľadiac ta, a zachytil i jej studené prsty. Tu zbadal, že sa
mu cigara kýva v cigarníku, a zaujatý tým naprával ľavou rukou, pravú držiac na kartách a
ruke Sabinej.„Preložteže! Veď preložte!“ napomína ho ona, celá horiac.Dotknutie jej ruky musí ho zaiste rozčuľovať. I vytrhne si rýchle ruku zpod jeho dlane.„Čakajte… čože ste taká netrpelivá?“ vraví on, rýchle pozrúc, čo bola príčina, že sa mu
ruka trhla. Preloží karty a zapaľuje znova zhaslú cigaru. „Aká roztržitá, nervózna!“„Zaľúbená!“ napráva rozmarne Čipčan.Potom obanuje, zbadajúc nevoľu na tvári domáceho pána.„Povedzte nám, slečna, do koho?“ zadrapil sa jednako prekáravo.„Ech, tu ide o vážnu vec, nie hlúposti!“ zavrátil ho srditý Šporinský a, hryzúc
cigarník, hodí okom po Sabe.„Treba sa doktora poradiť, hľa, tu bol. Slečna Saba je nie zdravá, dostane
,nervenfieber‘. Netreba nič zameškať!“„No zas!“ diví sa Saba a naľaká, ako sa starie o jej zdravie. „Len by ste nevraveli!“„Ale skutočne,“ povie i starý krstný apa, obrátiac šedivú hlavu k Mrázovičovi. „Ja som
Sabínku takú ešte nevidel!“„Jaj, krstný tatuško!“ zaupí ona s výčitkou a prosebne.„Nuž a dáte sa tu ľakať za vás?“ okríkne ju netrpelive Šporinský a prizrie sa jej srdito
do očú. „Nemyslite si, že len tí trpia, čo sú chorí, a tí nie, čo na to musia hľadieť!“„To je na neznesenie!“ lká v duchu Sabína a už jej je skoro do plaču. „Mne je nič, mne
je nič…“ i zajaká sa a nevie ďalej vypovedať.Všetci dívajú sa na ňu a dobrý krstný apa prosí, aby ukázala rúčku.„Ukážte, ukážte!“ rozkazuje i Šporinský a i on siaha po nej.No tu Saba skočila a aby zahabala, skoro začala sberať karty jej nadelené. No ledva ich
pobrala, vysypaly sa jej z chvelých rúk, a každý ich videl. Šporinský a všetci hľadeli na
ňu a ona zmätená, skoro plačúc, odtisla stolec od seba.„Nebudem sa hrať!“ rečie a, nečakajúc odvety, vybehla von.„Choď, choď na čerstvé povetrie!“ zvolal jej tatuško, spokojný, že vyšla.„Veď teba nič nevyruší!“ nanosil sa doň Šporinský, nazlostený pre spokojný výraz jeho
tvári. „Ja by hneď dal zapriahnuť pre Marmaru.“„Marmara sa práve tak nerozumie do toho, ako ja…“ odvetil on, nie že bol tak
presvedčený, ale mrzelo ho miešanie sa Šporinského.„No, to je už, starý, nie pravda! Nie že by zastával Marmaru. Je darebák ako človek, ale
ako doktor je výtečný.“„Ale skutočne,“ ozve sa i šedivý krstný apa láskave. „Bolo by sa poradiť.“„Nuž a čože jej je?“ spytuje sa domáci pán a ide zpoza stola k oknu so zunovanou tvárou.Nechcel veriť, že by bola chorá, lebo by mu to bolo veľmi nepríjemné a nepohodlné. Pri
okne na stolíčku nalial po kvaterke vína do pohárov, a aby si zalial nepríjemnosť, štrngol
o najbližší. Ostatní ako na povel, čujúc štrngot, vstali jednomyseľne a pristúpili vypiť,
Sabínu nechajúc už na pokoji.„Ako žije ten človek a čo urobil?“ myslela si medzitým Anna, v záhrade opretá o múr pri
otvorenom okne izby, kde hrali v karty. Bola vyfintená a vyperená červenými ružami. I bola
veľmi pekná v svojich bielych šatách; ale na čelo, ako Sabe, padol jej mrak. Sedela pod
orgovánom, na Sabinej skale, už oddávna počúvajúc spev slávičí. Keď počula spomenúť meno
Marmarovo, šla k oknu. Chcela ísť, že sa spýta o vine doktorovej, no rozmyslela si, a len
keď odišli hostia, spýtala sa Mrázoviča:„Baťko, prečo tak odsudzujete Marmaru?“I svietia jej oči, ako veľmi zvedavej.Mrázovič pozrel na ňu z oblakov dymu, spravil najskôr nechutnú tvár, potom riekol:„Preto, lebo je odsúdenia hodný. Svoje povinnosti nekoná, len hýri… Človek bez cti a
svedomia… A poď, moja ľúba, zapáľ!“ doložil, lebo ho už dávno mrzelo, že si dym zle vidí a
darmo fajčí, no svetlo spraviť sa mu nechcelo.*V úzkom, pažiťou zarastenom dvorci opretá o plot stojí Saba so Želuškou a hľadia ponad
záhradu na cestu, kade vracaly sa pluhy s poľa, kde úhorili. Obe s veľkou radosťou
pozorovaly, ako každý pohonič kričí na záprah, len do poly vypovedajúc slová. Saba je
zrovna samopašná a taký duševný mier cíti, že sa smeje, ako sa mohla báť sna a byť taká
sprostá.„Hek, Rož-ko!“ volali pohoničia. „Ča, Vid-láš, hojs, hojs, hojs!… Hió, Vrán-ka!“Po pažitnatom dvore prechodil sa Červeň s nafúkanou tvárou a hvízdal, nedbajúc o nič.„Ale to je zvláštne!“ volá zakaždým Saba a smeje sa potešením, i pozrie za Červeňom,
ktorý bol zastal, potriasajúc nohou, neďaleko, ale nedbal o ne. „Ja som toho dosiaľ
nezbadala, hahaha, ani nik to nezbadá, ak je nie upozornený. Len ako to tebe prišlo na um,
Želka? Ty si výtečná!“„Haha!“ zasmejú sa obe, a i fúkajúci sa Červeň musí prestať hvízdať na chvíľu.Pery sa mu rozišly. Potom, ako by bol odsúdil seba, že sa usmial, odvrátil sa do poly
spurno. Či jeho jej radosť zaujíma?„Nože, ako tento bude!“ upozorňuje Saba na tenkého sedliaka, idúceho dolu s belejúcimi
sa peknými zubmi.Totiž držiaval ústa otvorené. Obe, i Červeň, začali hľadieť na prichádzajúceho,
počúvajúc.„Hojs!“ volá sedliak, zvoľna zakývajúc bičom nad volmi, no neudrie, ale zastane, aby ich
nepredbehol. Potom ide popri ich boku. „Hojs, hojs!“ kričí len to, nič iné, ako by
naschvál. No tu mu voly zakärovaly do dvora Adama Mišoje, zkade ich bol kúpil v zime.
Bystro pribehol k nim, chytiac ich za jarmo a ťahal na cestu nazpät.„Ča Bŕŕ, ča Bŕ — Bŕna!“„Vidíte, hahaha!“ smeje sa víťazoslávne Saba, pozrúc na Červeňa.Keď pluhy prešly, zbadali, že im nohy chladí rosa, i šli si sadnúť na podstenie na
lavičku, kde ležala roztvorená kniha, ktorú čítal Červeň. Slečny sadly vedno, a Červeň
dva-tri razy prešiel sa dolu dvorom, potom zastal neďaleko, ale len do poly obrátený k nim.
Slečny hraly sa prvej na capky, rozveselené príjemným večerným povetrím, potom začaly
spomínať svoj detinský vek.„Pamätáš sa, keď sme to maly vo vašej záhrade tie domčeky?“ vraví Saba a oči jej svietia
radosťou. „Aj vápnom obielené, a bábok hrúza! Pamätáte sa? Aj vy ste sa hrávali s nami,
nuž, nuž!“ obracia sa k Červeňovi bystro. „A ja dobre viem, raz sme viedli vojnu proti
Turkom a museli sme vám každá po desať vojakov vystanoviť. Vy ste boli kráľ, viete… viete?“Červeň sa usmial nasilu, a potom hneď ostal ešte nevľúdnejším. Zdvihol vyzývavo hlavu a
hľadel nenávistne na oblaky. Čo bude o tom spomínať, veď ona vie, že vtedy bol držaný ešte
ako nejaký malý knieža.„A už by sme boli vyhrali, ale tu moja slúžka dopustila sa nejakej zrady,“ rozpráva Saba
ďalej. „Tak to bolo, tak! Potom ste ju odsúdili na sťatie hlavy. Jaj, a to bola taká
strašná vec na zuby, počúvať, keď ste jej hrdlo rezali nožom — toľko handár!“ i priloží
drobnú studenú ruku k ústam, ako by jej i teraz zuby tŕply.Želka sa zasmiala dumno.„Aha, viem, viem…“„A vieš, Želka, iba bosé sme chcely behať. Aj vy, aj vy!“ zavolala so stupňujúcou sa
dobrou vôľou na odvráteného Červeňa. „A Mina Tichota, jaj, či to bolo maznavé dievča! Čo
sme sa jej len trocha dotkly, hneď bola muzika. A ako hrozne šušľala!“„Keď sme sa jej obyčajne dobre dotkly!“ poznamenala Želka dumno.„Hahaha, to je pravda. Koľko ráz sme ju za vlasy ťahaly, že mala také červené… A Mara
Ryboje? To sedliacke dievča nás vždy na zlé veci navádzalo, a jednako sme ju rady maly… Ale
či viete…“ volá Saba so smejúcimi očami, „ten detský vek bol pekný, ale ten, čo za ním
nasledoval, ten nemá rovného v živote! To bol najkrajší.“ I zasmeje sa hlasno a oči lisknú
sa jej oduševnením. „Keď som ja bola pätnásťročná, mne sa svet celkom inakším zdal, ako
bol. Voda nebola len voda, a noc čosi… čosi nevysloviteľného, tajomného, však, Želka?“„Mne sa zdalo,“ rozhovorí sa i tichá Želka, „že som ja nielen ja, ale ešte kto zná čo
veľkého; niekedy zdala som sa divnou, že som sa dosť ráz večer bála sama seba!“„Hahaha, to bolo, to bolo zvláštne!“ zvolá Saba v bezhraničnej dobrej vôli.Červeň sa zaknísal a pozrel na ne od boku. Nebude tomu konca? On v akom je rozpoložení
ducha, a tieto nešetrne samopašia tu. Hryzúc tenkú bezfarebnú peru a so zlomyseľným výrazom
v tvári pobral sa, že odíde, lebo všetko je na neznesenie. Skrútnuc sa, videl vstupovať
slúžku od Šporinských do dvora, i dočkal ju, kým príde.„Čo je?“ spýtal sa spurno, keď prišla.„Poslali ma pán, že pani veľmi ochoreli, že sú hádam už v ostatnom.“„Čo?“ diví sa Želuška a vstane, Saba však spľasne rukami, zvolajúc: „Pre Pána, pre
Pána!“ a všetka radosť zmizla jej z líc.„A čo im je?“ spytuje sa bledá Želka, stranou pozrúc na Sabu, že sa tak prílišne
naľakala.„Zasa to klanie… Pán doktor sú tu od polnoci!“„To je hrozná, to je hrozná vec!“ vzdychá Saba, úplne poľakaná, a už nemá pomeškania
tam.Želka šla do izby, že sa schystá a pôjde do Šporinských, a Saba, zabudnúc tam robotu,
pobrala sa — nečakajúc ju — preč.„Prečo tak strašne premenená?“ spýtal sa jej nejasno zvučným hlasom Červeň, keď popred
neho prechodila.Bol zbledol na nečakanú zvesť o utrpení človeka, a hnevajúc sa zato na seba, stál tam
trucovito, dvíhajúc hlavu hore. Sabino zmenenie prekvapilo ho a on hľadel na ňu zpod
spustených mihalníc pohľadom plným myšlienok. Také prílišné dojatie je predsa smiešno, keď
on nemá nijakej lásky k nikomu.Saba pozrela naň, keď jej hovoril, a usmiala sa nežne a dychtive, nevediac, čo riecť.
Hádam vyzradiť mu všetko, nech ju chráni?„Príďte k nám ešte dnes, príďte!“ zašeptala dychtive.Červeň neodpovedal ani tak, ani tak, hľadel ešte chvíľu s privretými mihalnicami na líca
Saby, červené od vnútorného vzbúrenia, potom odvrátil sa mrzute a začal hvízdať, hľadiac
vyzývavo na oblaky.„Keď náruživosť zaslepí človeka, môže spraviť čokoľvek,“ myslí si Saba, idúc cez dedinu
domov. „Ale nech si nemyslí, že ja takto pôjdem zaň. Ako ja len budem žiť s takým
tajomstvom?“Pri dverách domu zastala, lebo prišlo jej na um, že by dobre bolo ísť do Šporinských
pozrieť chorú. Zachytila sa, ale, uvidiac dom Šporinského, zrazu sa zľakla a vrátila sa
nazpät.„Ja som nie vina, ja som nie vina!“ myslela si, rezko kráčajúc nazpät a skoro trasúc sa
netrpelivosťou a vzrušením.„Pomysli si, pomysli…“ začne rozprávať s prestávajúcim dychom Anne v izbe, kde vyšívala
pekne oblečená, ale s tvárou bez vôle — o triumfálnom, zvláštnom lesku očú ani slýchu:
„Šporinská je zasa veľmi zle!“„Naozaj?“ zadivila sa Anna a potom hneď rečie: „Poslať pre doktora?“Akosi pudom hnaná — že príde i sem — zdvihla sa, že sa pozrie a napraví vlasy pred
zrkadlom, no rozmyslela si a sadla opäť.„Nezdá sa ti strašným?“ spytuje sa Saba, vidiac, že Anna nič podozrivého nevidí v tom, a
i jej začína sa brieždiť a tvár meniť na jasnejšiu. Ona je jednak akési potárané dievča,
ktoré si namyslí hlúpe veci!„Ba je to naozaj strašná vec… chudinka!“ ľutuje Anna beztoho, aby na to myslela, a zrazu
zbledne. „Niekto ide!“ rečie, počúvajúc, a tvár zaskveje sa jej, no len na moment.Skutočne, o chvíľu klopali na dvere a dvaja páni vstúpili, sprevádzaní Mrázovičom.
Marmara, elegantne odetý i teraz, nie bez fialkovej vône, a hranatý Čipčan. Obe slečny
bystro vstaly proti nim, so zvedavými tvárami. Marmara klaňal sa zdvorile a zbadal hneď,
aké bez vôle je čelo Anino.„Nič nebude Šporinskej?“ spýtala sa ho Saba prvá, čo nerobievala dosiaľ, a pozrela naň
dychtive.„Neozdravie…“ odvetil on prosto, čo nik nečakal, ako naschvál, a jasavé jeho oči, ktoré
tušily nájsť tu potešenie, staly sa vážnymi, skoro chladnými.Anne, vidiac ho tak, zdal sa nepochopiteľným a strašným, s tou bezohľadnou pravdou.„Jaj, bez svedomia!“ myslela si naľakaná.„Naozaj, naozaj neozdravie?“ spýtala sa tak hladko cvendžiacim hlasom, ako by ho chcela
obmäkčiť a spraviť milosrdnejším. „To by bola jednako hrozná vec…“„Neozdravie,“ opätoval Marmara i po druhý raz a nezmenený.Nastal akýsi šum. Saba ušla do kúta izby najďalšej a Marmara, prehovoriac čosi vážneho s
Mrázovičom, odporúčal sa. Anna obrátila sa k oknu, aby hľadela, kým Marmara príde k svojmu
vozu na hradskú, ale Čipčan — ktorého tvár prezradzovala akési tajené rozjarenie — videl,
že oči jej dostaly vlahu a zato sa odvracia.„Surovec taký…“ prišiel jej šeptať, ako by ju potešoval, dôverne. „Nehodný veru vašej
lásky…“„Kto vám povedal, že ho milujem?“ spýtala sa ona, zrazu hrozne popudená, a s nenávisťou
pozrela naň, že ustrnul.„Nemilujete ho?“ spýtal sa on a na dlhej žltkavej tvári jeho zjavil sa cit víťazstva a
samoľúbosť. „Ste múdra teda, chválim vás za to! A teraz vám i vyzradím, že sa spytoval na
vaše veno, lebo jeho iba bohatá žena spasí.“„Kto je zvedavý na vaše tajomstvá?!“ spytuje sa ona a vzplanie väčšou nenávisťou proti
nemu. „Nik sa vás nespytuje, ani…“Nepovediac viac, lebo v svojom rozhorlení vravela bez rozmyslenia, čo jej na jazyk
donieslo, i zasekla sa, nevediac ani čo riecť.„Odporník jeden!“ pomyslela naň a, hodiac prácu, vyšívanie, na posteľ, vzdialila sa
nazlostená.*V dláždenej kuchyni večer sama sedela Saba so starou Dorou. Zo súsednej izby zavznievaly
hlasy domácich i Šporinského, ktorý už bol vdovcom. No Saba nedbá, že je domáca dcéra,
nepohne sa, ale sedí už vyše hodiny na posteli Dorinej. Dala nohy na stolček — lebo na zem
neboly by jej dočiahly — lakte na kolená, čelo do dlane a lkala:„To je hrozná, to je hrozná vec! Od pohrebu len tri týždne, a on nesedí doma, ale príde
sem!“„Nože, nech už idú dnu, no!“ núka ju stará Dora už po tretí raz. „Čože sú oni za slečna,
keď nejdú k hosťom? Veď ich ovravia!“„Ach, ja som najnešťastnejšia, najpotrestanejšia… Vy sa nestarte!“ odsekne Dore nahlas.
„Nik ma dnes tam neuvidí!“Aj kým bola chorá, prišiel každý deň; k tomu počula včera pri dverách, ako sa žaloval,
že mu je teraz na neznesenie najviac preto, lebo si ženu nemiloval tak, ako mal.„Ako by sa nestarala?“ zahriakne ju Dora, ktorá sa nazdala, že keď ju od mala vychovala,
že jej je matkou. „To sa nesvedčí tu sedieť a nechať hostí!“„Tam je Anna!“ odsekne Saba a potom začne prudko: „Radšej sa starte, čo dáte na stôl.
Máte plnú izbu hostí, to, to!…“„A čo by sa ja starala?“ smeje sa Dora potešená, že to jej hostia. „Plná izba, ten jeden
pán doktor, ojej!… Nech len idú, a nechže sa vrtia okolo neho…“„To vám poviem,“ pretrhne ju Saba dychtive, že si vy priveľa dovoľujete.“„Ej nuž akože by nie, veď som ich ja vychovala!“„Vy že ste ma vychovali?“ nasrší sa Saba. „Osemročná som bola, keď mamička umrela, a
potom som sa sama vychovala.“„Ver’ sa! Ja som sa trápila s nimi, a takí boli zlostní, ako i teraz.“„Už som vám povedala, že mi hocičo vravieť nebudete, že ma musíte odtiaľto lepšie
uctiť.“„A prečo?“ diví sa Dora a usmieva na horlenie Sabino. „Ľaľa, akí sa, to by boli s tým
Špo —“„Čušte!“ skríkne Saba a skočí s postele celkom bez seba od vzrušenia a ponáhľa sa von.
Zastala iba v Červeňovom dvorci, pažiťou zarastenom. Tam pozrela dookola, ako by riekla:
„Či som sem prišla?“V kuchyni na vydrhnutej lavičke sedela Želuška s akýmsi šťastným úsmevom, a zazrúc Sabu,
stiahla ju k sebe.„Ty, dievča,“ vraví jej šeptom. „Mne sa ti veľmi páči. Počuješ? Ja ti ho obdivujem,
zbožňujem — Čipčana!“„Naozaj?“ diví sa Saba a pozrie oživeno na ňu.Ale vidiac tichým šťastím poliatu jej tvár, hneď zamračilo sa jej čelo. Hľa, aká je tá,
a ona koľko sa musí sužovať!„Veď je tebe dobre!“ povie s výčitkou a skoro s plačom.„Nuž?“ diví sa Želka a usiluje sa pozrieť jej do tvári.„Hej, keby si vedela… nešťastná som!“ vraví Saba a ovesí hlavu, dusiac plač.„A čo… prečo?“ spytuje sa bledá Želuška a usmieva sa láskavo, mysliac si, že Saba miluje
jej brata a bojí sa, že nie je vzájomne milovaná. No Saba, vidiac, že Želka berie jej žiaľ
na žart, nahnevala sa a nanosila do nej.„Ty si myslíš, že dievča môže byť také… Je to naozaj nesvedomitosť, čo je človek aj nie
duchaplný… lebo taký zlostník… ty sa nazdáš, že je to… alebo, že ja… To ti poviem, že by
radšej nežila!“„Čo, čo, čo? Veď ja z toho ani slova nerozumiem!“ kričí Želka a smeje sa, dvíhajúc jej
hlavu.Saba zlostne utrela líca dlaňami a chcela zasa vravieť, ale, zdvihnúc oči, videla, že
nie sú samy. Prišiel i Červeň a stojí tam v súmraku s bradou vyzývavo zdvihnutou, ale
pozerá s privretými mihalnicami na ňu. Saba sa usmiala zahanbením a nežne akosi, ako by
prosila za odpustenie. Červeň to zbadal, nepopáčilo sa mu a, odvrátiac sa, vyšiel. Tu
vstala mimovoľne i Saba a pobrala sa k dverám, že odíde, akosi zmenená vo chvíli.„Zato neutekaj!“ zdržiavala ju Želuška a ťahala nazpät k sebe, no Saba nemala už
pomeškania, k tomu prišiel jej na um zasa Šporinský.Chcela zvedieť, čo sa deje doma. Dora už nebola v kuchyni, šla teda k dverám svetlice a
počula, že sa tam veľmi pomaly shovárajú. Zrazu zavznely rezké kroky, dvere sa rozletely a
v nich zastala Anna.„Poď dnu chytro!“ vravela akosi prudko a omrzle Sabe, ako by práve ju bola hľadala. „Kde
sa toľko moceš?“Totiž páni odišli včely pozrieť, ona ostala s Marmarom sama, a už sa nevedia shovárať
spolu. I chytí Sabu za ruku, že ju stiahne dnu, ale tá, počujúc kroky a hlasy vracajúcich
sa pánov, vytrhla sa a ušla skryť sa do kuchyne, kde chlieb pekávajú. Anna šla za nou a v
pitvore stretla sa s pánmi.„Hľa, aký ostal!“ súdila Saba Šporinského, cez škáru dverí hľadiac naň. „Je vážny, ale
sa to len tak stavia, aby nezvedeli ľudia, že nebanuje za ženou!“Počula, ako sa spýtal Anny, kam ide, a prosil, keď ide z domu, aby šla jeho ročného
synáčka pozrieť — prechorel mu. To už chce ostať osamote s otcom a vypýtať ju — nazdala sa
Saba. Keď sa vzdialili všetci, i Saba vystúpila z kuchyne a zašla k dverám počúvať. Akosi
tlmeno shovárajú sa tam, ledva počuť. Vše prejde sa jeden po izbe, vše druhý, ale otcov
hlas začína byť akýsi vzrušený. Tatuško pre hocičo nevyjde z koľaje. Šporinský ju pýta! Tu
ozvaly sa rezké kroky, ako by sa náhlily k dverám. Či to už nejdú ju volať? Saba, ako bez
rozumu, sobrala sa a utekala opäť do Červeňov.Cez pažiť prebehnúc, keď už chcela vykročiť ku dverám, lapil ju niekto v poly.„Keď už toľko chodíte,“ počuje nad svojou hlavou hlas Červeňov, „tak vás už nepustím!“„Pre Pána!“ Saba sa naľaká a bráni celou silou. „Nie, nie, nie!… Želka, Želka!…“ kričí a
slzy ju zalejú, že on nedbá nič, ani že kričí, ani že je strašná vec byť oblapenou
neženskými rukami a že už i Želka vyšla, ale pustil ju, keď sám chcel.„Poď dnu… čože je?“ vraví jej Želka, zatvoriac dvere na dome, a zavedie ju dnu i čaká so
zdržovaným smiechom nejaké vysvetlenie.Ale Sabe tak búchalo srdce, že zmiatla sa od toho a zabudla, že vie vravieť.„Ten tvoj brat je veru divný človek!“ vypovedala naveľa s výčitkou.„Vieš čo, Saba moja?“ šepce jej Želka do ucha, hoci vie, že nik nepočuje. „Veď ti je to
zaľúbený do teba a chcel by ťa vziať.“„Čože, čo?…“ skríkne Saba, roztvoriac oči a zajakne sa, zasa nevediac vravieť.Striasla sa pre strmé buchotanie srdca, potom tvár zaskvela sa jej nadšením. Tak ju chce
i druhý, čo je i nie pekná, ani bohatá, ani duchaplná! Nevie, či sa smiať, či plakať. I
odvracia hlavu od Želky na bok a, dlane dajúc na ústa, zasmeje sa hlasno v radostnom
opojení.V tú chvíľu vychodil Marmara, nikým nevyprevádzaný, od Mrázovičov. V pitvore zbadal, že
ho nohy nechcú niesť ďalej, a ako opitý potácal sa k stene. Chcel sa oprieť tam, kým mu
prejde; ale tu Anna, vracajúc sa z domu Šporinského, vstupovala na prah a videla ho.„Jaj, čo je?“ skríkla naľakaná, vidiac jeho zbledlé čelo v svetle visiacej malej lampy s
povaly, a mysliac si, že mu je zle, ponáhľa sa na pomoc.„Nič mi je!“ zavolal on divným, podráždeným hlasom a oči šľahajú mu plamenno na ňu, ako
by sa hneval a bál jej blízkosti.Anna odstúpila onemená, a on, premáhajúc sa nadprirodzenou silou, vzchopil sa znova.
Potom, usmejúc sa, ako by ju chcel udobriť, odporúčal sa zdvorile, ale bez podania ruky.Na dedine na lavici nad potokom stretol Čipčana, a hoci videl, že Čipčan bol už do poly
nad vodou, hlavate stúpil i on na lavicu. Čipčan sa pozastavil, aká je to vec, keď na
lavici nemožno vystúpiť, ale, pozrúc na Marmaru a vidiac jeho neprirodzený stav, vrátil sa
nazpät. Mrzelo ho jednak, a aby ho hneď i potrestal, riekol uštipačne:„Vám, ako vidno, sa zle povodilo niekde!“ i zaškúlil na jeho zmenené líce rozmarne, ale
i s nenávisťou.„Zle!“ na to Marmara vztekle. „Pýtal som Annu, ale nemá dosť peňazí!“Čipčan zapálil sa zaň od hanby. No vedel, že vyzradil to prosto, aby ho podráždil svojou
bezohľadnosťou, i pomyslel si chvíľku, čo mu odseknúť.„Minka Tichota má ich na príklad dosť!“„I ja tak myslím,“ odpovie Marmara ešte vzteklejšie, a prudko prejdúc, ponáhľa sa k
svojmu ligotavému koču, ani neobzrúc sa o Čipčana, ktorý opovržlive sprevádzal ho zrakom.Medzitým Anna pribehla do izby a spytovala sa hneď odo dverí:„Čo sa stalo Marmarovi?“„Nepáči sa mu, že máš málo peňazí,“ odpovie Mrázovič veľmi rozčulený, a oba, on i
Šporinský, pozerajú jej na tvár.„Ach!“ diví sa ona prekvapená, potom zasmeje sa neprirodzene.„Nerob si z toho nič, Anička!“ potešoval ju Mrázovič. „Keď nie tento, bude druhý…“„Neviem, či…“ i zarazí sa, že nijak nevie poriadne vyslovovať slová, i hlas ako nie jej.
No skoro, aby to i druhí nezbadali, vzchopí sa a dokončí: „Neviem, či najde sa i druhý
taký, ktorému by som k svojim peniazom bola dostatočným dodatkom.“„Ako by sa nenašiel?“ ohlási sa zrazu Šporinský, predošlým priečnym hlasom, ako by sa
hneval, že sa tak znevažuje, i hryzie cigaru zlostne. „Pravdaže sa najde, i bez peňazí!“„To je istá vec,“ zašomral si Čipčan, ktorý práve vtedy pristúpil k dverám v predizbe a
dopočul, čo sa shovárali.Zaklopal so zmužilosťou na dvere a vstúpil, no Anny nevidel v ten večer, len čo zmizla z
izby, keď on vstupoval.*Pekný, teplý letný predvečer je. Slnce červenými lúčmi osvetľuje svet i dvor, belejúci
sa od suchoty, kde stál Karol Čipčan. Na uliciach život a radosť. Všetko, čo cez deň v
domoch pouťahovalo sa, vyšlo, ako včely z úľa, na svieže povetrie. Lebo ľudia v meste, kde
býval Čipčan, boli veľmi znatní a neradi horúce slnce. Ale Čipčan, prizerajúc sa
inženierskym okom na plot svojej záhrady, na ktorom opreté ležaly červené ružičky, necíti
nijakej radosti, čo je slnce už i nie horúce. Hrubé čierne a srastené obočie sťahuje prísne
vedno, a hoci stojí tam ako železný stĺp, duch mu je porazený.Keď Marmara tak neslušne zachoval sa proti Anne, on ju obsypal láskavosťou a pýtal,
mysliac si, že ona vďačne hneď padne mu do náručia. Ale ona radšej vydala sa za
Šporinského, ktorého zlosť nemá páru. Pýtal Sabu — i aby dokázal Anne, že nezúfa, no tá šla
za Červeňa, ktorý bol ztratený človek, a nie zaň. O jedinej Želke vedel, že mu je
naklonená, ale tú chcel trucovať on a nevzal ani tú.
|
Slancikova-Timrava_Nemili.html.txt
|
Na salašiZa letného odpoludnia prišiel som do dedinky Hrabín. S priateľom Žigom Borovým mali sme
večer vyjsť do hôr na postriežku. Prišiel som zaprášený, uparený práve v určený čas, no Žigu
nič. Čo? — reku. Buď si, ako buď, dočkám. Tu krčma, v nej Jakub a možno i pohár piva.Dedinka rozostavená bola okolo hradskej. Biedne, slamou kryté chalupy s malými okienkami
stáli z oboch strán cesty tesne jedna pri druhej. V prostriedku pri ošarpanom moste spustnutá
krčma s viechou nado dvermi a zašpliechanou doskou; navrchu nápis: „Dneska za peníze, zítra
zadarmo“; v prostriedku bol vymaľovaný stôl, za ním opitý sedliak držal fľašu nad hlavou a pri
spodku červenými literami stálo: „Tu je dobré pálené, holba za 8 grajcarí“.Vošiel som, Jakub sedel pokojne na dlhej lavici, mľaskal z veľkej fajky a vítal ma úsmevom
a kývnutím hlavy. Jakub bol známou osobnosťou v celom okolí. Nosieval čiernu hodvábnu, no
zamastenú čiapku so šiltom a okruhom navrchu, ako to vídať u poľských židov, a pre tento okruh
ľud prekáral ho i „Osúchom“. Ináč nebolo mu hany, mal všetky prednosti svojej rasy. Opravdivý
universalgenie, ako Nemec latinskými slovami hovorí. Predával pálené, kvit, pivo, slivovicu,
borovicu, rozóliš, alaš, ocot; skupoval maslo, jačmeň, pšenicu, raž, vajcia, slivy, barance,
teľce, ovos, borovičkové bobuľky, sušené liečivé zeliny, korene atď. Mal na sklade soľ,
kolomaž, cukrovinky, stužky, plátna, ručníky, čipky, granátky, agnusky, obrázky, šnúrky,
korenie, cukor, šafrán, biče, bičiská a všetko, čo chudobný človek, bývajúci na dedinách,
potrebuje. Ale jeho podujímavosť ďaleko presahovala medze skromného dedinského čachrovníka.
Podujímal stavby, robil cesty, naprával stoličné mosty, árendoval pozemky, kupčil drevom,
čachroval s úradmi, a všetko šťastne. Poznal celú stolicu a koristil zo všetkého, čo mu cez
ruky prešlo. Napriek tomu nevidel ho nikto voľkať si. Chodieval skromne, vozieval sa na
ošarpanej bričke, na starých dralách a vždy bedákal na zlé časy. Ostražitosťou a tendenciou
dýchalo každé jeho slovo. Nezdal sa ani dobrým ani zlým, no čo povedal, bolo ako istou rukou
hodená kotvica na udici, na ktorú chytali sa ľudia. Dbal o svoj chýr ani poriadny úradník a
chcel byť za každú cenu statočný, poctivý.Keď som vkročil, on vstal.„Máte pohár čerstvého piva?“„Jakub ani inšieho nemá,“ hovoril s úsmevom a viedol ma do bočnej izby.Snáď každý z milých čitateľov videl už vnútro takejto krčmy. Sú to napospol začadené,
smradľavé diery. Malé okná, objemné kachle, dlhé lavice okolo stien. V kúte pri dverách je
šramkami odlúčená priehrada — šentýš — a v nej špinavá krčmárka alebo na súdku rozvalený
krčmár.Zložil som pušku. Jakub doniesol piva, chcel si sadnúť, no vidiac zbroj, uhol sa nabok.
Snáď ma chcel „zabaviť“. Hovorili sme o úrodách, čase, okolí, kupectve, slovom o všetkom, o
čom sa ľudia zhovárajú, keď nechcú alebo nevedia o inšom rozprávať. Konečne, keď sa mu
„zabávanie“ nedarilo, začal sa môj Jakubko hniezdiť, odvrátil hlavu — ktosi do prednej izby
prišiel, a nechal ma tak.„Vítam vás, richtárko,“ znel rozhovor, „dávno ste tu neboli; čo čuť v dedine, ako sa
máte?“„Ale len tak, gazdíčko, ako pri robote. Behania, motania sem-tam. Aby človek bol vždy na
nohách, len čo som prišiel z úradu.“„Boli ste v meste?“„Od včerajška.“„U slúžneho?“„Mhm.“„A čo tam?“„Nu, o tie počty… veď viete…“ a žmurkol očami.„Mhm,“ hovoril prisviedčavo Jakub, „kysne, kysne.“„Tak, notáriuš je už týždeň preč, behá po známych a pánoch, akoby ho vetrom ofúkol. Má byť
inkvizícia… prihára. Ale veď je to i strach, čo sa robí, a stá sú preč… chudoba praští…
hostiny… trakty…“ A hodil hlavou i rukou a sadol si na lavicu.„A s tými sirotami nebohého Kliešča čo?“„Hja, siroty sú ešte tu, len peniaze parom pobral. A nevie nikto spádu. Sirotský sa
vyhovára na obec, obec na slúžneho, slúžny na sirotskú stolicu a tak to ide z rúčky do rúčky
ako tovar na jarmoku. Ale čo? Tak je to, chodia od Annáša ku Kajfášovi, aby svetu zaslepili
oči. Vrana vrane oči nevykole…“Rozhovor zatíchol. Richtár zbadal v druhej izbe mňa, šepkal židovi do ucha, tento kýval
hlavou, prisviedčal alebo kládol otázky nové. Napol som pozornosť, no okrem nesúvislých slov
nemohol som sa vzchopiť na nič. Zrak mi padol na povrchnosti. Na žltkavej stene visel obrázok
Napoleona s ohromným bruchom, dívajúceho sa v červenom kabáte na požiar v Moskve, prečítal som
kremeňom vyryté mená na oknách, díval som sa na Mojžiša, nesúceho kamenné tabule Židom, a
lámal som si hlavu nad hebrejským nápisom, zaveseným nad posteľou Jakubovou. Do nálevne zatým
vošiel kto-ten, stal som si do dvier a hľadel na cestu, či nejde Borový. Richtár kúril z malej
fajky a bol opretý o stôl. Pod nohami tmolila sa mu kura s kŕdľom kureniec, kvokala a nájduc
zrno, hlasitým kŕhaním volala k sebe rozptýlený drobizg. Zjavila sa na prahu krčmárka a
zametajúc modrou sukňou, vyháňala kurence. Bolo mi úzko; čas utekal, Žigu nič a slnko už nad
horami. Ak sa nemáme oneskoriť, zvrchovaný bol čas hýbať sa. Rozmrzený pristúpil som k oknu.
Cestou uháňali vozy, na pažiti skákali a váľali sa deti, pri potoku batolili sa štebotavé
húsky.Rozmrzený meral som dlhými krokmi izbu. Slnce už za horami, postriežka zameškaná. Čo
teraz? Počkám ešte a večierkom vrátim sa domov.Konečne zahrčal voz. Poznal som Žigu i pomocníka Matúša. Znezrady Žiga musel v úradných
veciach do mesta, zabavil sa, výlet len-len že sa neskazil.S výčitkou pozrel som na priateľa.„Vieš čo? Keď sa už stalo, stalo sa; ale poďme na noc na salaš a potom ráno na
postriežku.“Mala to byť moja prvá noc na salaši, ľahko bolo ma nahovoriť. Už dávno som si želal
stráviť noc na horách pri praskajúcom ohníku, pod tajomným, hviezdnatým nebom.Už dobre sa šerilo, keď sme dorazili k horám. Čistý, voňavý vzduch šíril nám prsia.
Pomocník Matúš predháňal nás a potom oddychujúc, obrátil sa nám tvárou a čakal. Bol on od
mladi tohto remesla a i dnes, bárs chodením za divinou mohol zodrať i dvoje pľúc a dva razy
dvoje nôh, nehľadel na obťažnosť chôdze, chodil vypnuto a oči len mu tak svietili, keď zavoňal
pušku alebo zočil poľovného psa. Za svojich mladých rokov bol pytliak a robil horárom
mrzutosti. Aby sa ho zbavili, spravili ho hájnikom a on slúžil verne dlhé roky. Až potom, keď
syn prišiel mu z vojny, vstúpil do penzie. Je na odpočinku, ale neodpočíva. Lozí a behá ako
prepelica a i tam zíde, kde ho nezasejú. O gazdovstvo sa nestará. Chasy v dome dosť a on za
kože z diviny zhŕňa každý rok snáď viac, než chudobné rolky donesú.Pritmilo sa; zahli sme lieštím hore na lúky. Pod nami hrkotal potôčik, zľava viedla
chotárna cesta do hôr. Do tváre vial nám chlad i vôňa, hviezda za hviezdou vyskakovala na
nebo.„A nezablúdime, Matúš?“„Ani vo vlastnom dome sa lepšie nevyznám,“ odvrával starík. „Stavím sa, že i so
zaviazanými očami trafím cez hrebeň.“Na pušky pozorujúc, hýbali sme sa lieštím. Zavlažené lístie ticho šumelo okolo nás; tráva
ožívala a voňala opojne. Rozhovorom a chrupom krokov vyplašený vtáčik tu-tam vyhupol z krovia
a odletel nabok. Diaľ splývala v neurčitú zmes, len v malom kruhu dovôkol sineli sa predmety
ako cez závoj.Vyšli sme na lúky. Pred nami hory, nad nami hviezdnaté nebo, vôkol ticho, iba ak kde-tu
drozd zahvízdal.Matúš poodbehol, postál. Nad diaľnou čierťažou práve dvíhal sa mesiac. Také krásne bolo
okolie, tak dobre nám na horách! Postáli sme, dýchali hlboko, vzduch bol plný vône húb a
malinia.„Ponáhľajme sa,“ volal Žiga a urobil krok napred. Obzreli sme sa. Z blízkej húšte ozval sa
bľakot srnca, otriaslo sa hvozdie, drobný dupot, potom ticho.„Ťahá nám do tváre, zavetril nás,“ vysvetľoval Matúš.Vyšli sme na vŕšok. Pred nami sedlo, v diali ohník. Štekot psov ozval sa z tých strán.
Kedy-tedy utíchol a zas oživol na tom istom mieste. Valaský pes nevzdiali sa od koliby. On len
dáva výstrahu, že sa ktosi blíži ku salašu.Kráčali sme rezko; na dostrelenie vyše nás mihala sa žiara. Rástla, užila sa a opierala sa
o hustú tmu. Chvíľami vyšľahli plamene nahor a zhltnúc samy seba, zmizli.Psy dobiedzali prudšie, postava mihla sa priekom vatry, pozorovala, kto sa blíži. Matúš
bol pár krokmi napred.„Daj boh šťastia!“ kričal zďaleka, potom, keď sme už boli blízko: „Zmestíme sa, dobrí
ľudia, medzi vás?“„Uslyš, bože, len sa posaďte, dobrých sa mnoho zmestí,“ hovoril bača, kým ostatní,
pozerajúc, čudujúc sa, robili nám miesto okolo vatry.Sadli sme si, skladali sa. Matúš medzitým bol už v reči s druhými. Bol tu známy a mal
slúžiť za prostredníka medzi nami a ostýchavými valachmi.Vbok koliby bola hŕba suchého borievčia. Valasi prikladali odtiaľ na vatru. Naspodku v
uhlí obracali sa zemiaky. Zemiaky na horách pečú sa borievčím; sú vraj chutnejšie.Matúš tiež rozkladal zásoby a núkali sme sa spoločne. Nedôvera zmizla, ľudia cítili sa
lepšie.„A ako sa vám bačuje?“ pýtal sa Žiga.„Ďakovať bohu; ovečky sú zdravé, len paša je riedka… mnoho prší.“„Medvede sa neukazujú?“„Tu neslýchať, ale za chotárom že i vola zabili.“„Ono to z Poľskej prechodí.“„Ba i na druhej strane hrebeňa pelešia.“„Nám, chvalabohu, sa už dávno nič nestalo,“ zamiešal sa honelník a zhŕňal uhlie dovedna.„Keď si dáte pozor.“„Hja, pozor-nepozor; niekedy i Pozorovce vyhoria.“„Stane sa, ale salašník vždy viac sa bojí tých dvojnohých ako diviny,“ mienil Matúš.„Tak, zlé je ľahko vykonať, ale naprávať je ťažko.“„Ako komu, ako kedy,“ smial sa náš sprievodca. „Kto vie, napraví, kto nevie — nu, komu
nieto rady, tomu nieto pomoci.“ Potom obrátil sa k nám a dokladal: „Ja, Jozef je na to
majster… hm, má to tuto,“ ukazoval päť prstov. „Aj ovce málokde sa tak daria ako u neho.“„Toho roku ver’ nie; nedarí sa to akosi po tých dažďoch. Paša vyhúkla, je nemastná, na
syre pochybí.“„Ale že i druhé… tento… akýsi fígeľ… že vám ktosi mlieko odrazil.“„Ja… no, pridá sa, ale to, ako to.“„A čo to bolo?“„Ale nič takého, bačovské fortiele… Darilo sa mi až radosť; ovce zdravé, mlieka do vôle,
až nedávno prikvitne k nám bača z druhej strany. ,Idem vás pozrieť,‘ hovorí, ,syn mi prišiel
zdola, mám sa na koho znechať, aspoň sa pozhovárame.‘ ,Vitajte,‘ rečiem, ,sadnite si u nás.‘
Sadli sme si na pažiť, ale hneď mi v hlave vŕtalo. Dával som len pozor, čo bude robiť.,Ukážte mi stádočko; musíte to mať ako lasice, keď je tu taká paša.‘,Prečo nie,‘ hovorím a viedol som ho do košiara. On len chodí — ja pozorujem; hladká — ja
len hľadím. Prišiel som mu spoza chrbta, pozriem a milý bača akoby hladil, ale zatým zakrýval
palcom odspodku dlaň a šklbal z oviec vlnu. Potom naťahoval ich za vemená a otieral o
našklbanú vlnu. ,Šklb, len šklb,‘ myslím si. Prídeme do koliby. ,Aký to máte pekný kotol,‘ a
gáni naň, sťaby ho chcel uriecť. Nechal som ho len a dával pozor, čo bude ešte stvárať. Keď
som uhol po chlieb do komory, dívam sa škárou, a on mi šup pár uhľov z vatry. ,Tak,‘ myslím
si, ,ty si taký vták,‘ a potom hneď, ako sa pobral, rozdúchal som vatru a dal mlieko na oheň.
Ako som dal to mlieko, oheň začne mi praskať, mlieko sipieť a nedajbože ho zvariť; vykypelo mi
ho za polovicu. Už som vedel, čo je vo veci, ale dočkal som rána, a keď valasi doniesli
dojelnice prázdne, vychytím sa k tomu bačovi…“Všetci dívali sa naňho, ktosi povedal:„Nuž?“„No o tom potom, nezabudne ma on,“ hovoril bača s úsmevom.„A ako ste si pomohli?“„Už som si len akosi poradil; vydrhol som kotol chlapským čistcom, okadil ovce a bolo
dobre.“Bača dokončil. Mohutná jeho postava nachýlila sa k ohňu. Oči mu žiarili hrdosťou a tvár
sebavedomím.Valasi načúvali ako prikutí, v našich horách len taký bača má chýr, ktorý vie čariť,
veštiť.„Na svete sa to všeličo prihodí,“ mudroval Matúš a kládol uhlík do fajky, a k zlému mnoho
netreba. Načúvajte — práve mi je na ume, budem vám čosi rozprávať. Išiel som pred rokmi zdola.
Chodil som tam za synom, ležal mi v špitáli na zimnicu. I stretnem vám pltníkov z Liptova.
,Hej,‘ reku, ,dobre, že sme sa zišli. Viete, človek je rád, keď v cudzom svete svojho vidí.
Chlapci, kamaráti, idete hore, všakver?‘ pýtam sa, a hneď sme boli, akoby nás bola mala jedna
mater. ,Ideme, ideme,‘ zhovárame sa a tiež prišlo do reči, ako to vie mnohý porobiť. Kto čo
vedel, rozprával. ,Tak, to je všetko pletka,‘ hovorí jeden Lipták, ,keby to nebol skúsil na
tieto moje oči, neuveril by som. Vtedy ešte nebohý otec žili. Chodievali sme s faktorom, o
ktorom sa tiež nieslo, že vie porobiť. Prídeme k Žiline, pribijeme, chceli sme si mäsa nakúpiť
na cestu. Chlapi odišli do mesta, len faktor so mnou zostal na plti. Neďaleko pásli sa kravy.
„Hej, chlapče, poď sem!“ kričí na mňa faktor a podá mi misu s varechou; potom načrel vody do
misy a počal miešať. Ako začal, kravy pustili sa do bučania, počali skákať, potom rozkročili
sa a stáli ticho, ako keď ich dojí. Ja sa len dívam, zrazu voda v mise počne sa kaliť, peniť,
hustnúť. A faktor len mieša tou varechou, až mu kropaje vystávali na čelo. Ja som držal misu
pevne medzi kolenami a gánil, čo len z toho bude; ale, ľudia boží, div som sa nezašiel od
ľaku. Miešanina hustla, obracala sa vám pred týmito očami na maslo. Celú hrudu sme ho vytiahli
z misy. Keď pltníci prišli z mesta, bolo už všetko uriadené, nevedel nikto nič.Pastier stál, len si stál, až po západe slniečka išiel domov. Neprehovoril ani slova, len
sa nám pri odchode bičom pohrozil.Faktor dal večer rozkaz, že na svitaní odbijeme. Len čo sa brieždilo, vstali sme. Bolo
málo pred východom slnca. Nad Tatrou i Magurou stretli sa zore v dlhých červených pásoch,
akoby ružové plachty roztiahol po nebi, hrebeň malého Kriváňa bol už v slnku a nad Váhom
stlali sa hmly. Sadnime k váre. Do mňa akoby bol šidlom pichol, keď včerajšieho pastiera
zazrel som už na starom mieste. Čo, reku, tak zavčasu tu chce?Odbíjame. Svory sa odopäli, vyskočíme na plte, chytíme veslá, no plte stoja ani prikované.
„Čo je? Voda hlboká, vlkov[1]tu niet, prúd ostrý. Ináč je nie, musíme kolmi,“ hovoríme. Ale plte, ani čo by ich
prikul. Jeden hrešil, druhý kričal, tretí krútil hlavou. A ten pastier, čo mu to včera náš
faktor tak pekne-rúče podojil kravy, ten zatým pristúpil až k brehu a díval sa na nás. Ba
zdalo sa, že sa usmieva.„Ale čo je to za netvor, keď sa nám ešte z nešťastia posmieva!“ hovoril môj predník,
gániac po ňom.„Ale, duša kresťanská, a či čo si, prečo sa neučlovečíš nám pomôcť, keď vidíš, ako sa
trápime!“ volali naňho z plte.Mnohí z pltníkov postáli a obrátili sa k nemu.Pastier sedel, mal bradu opretú o dlane. Odpovedal:„Hja, ľudia moji, každý sa musí trápiť. Veď máte faktora, čo i trinástu školu prehnal.
Nech vám pomôže.“„Lebo sedí ako ty!“ vykríkali naši. „Ty taký a taký! Keď už nechceš pomôcť, aspoň drž
hubu, lebo nech ma…“ kričali môj sváko Kadík a hrozili mu päsťou.Pastier len sedel, nehovoril nič. My sme dvíhali o tri duše, ale z miesta ani za zlato.
Chytala sa nás už zúfalosť, nevedeli sme ako z konopí. Jeden krútil hlavou, druhý pozeral na
tretieho, akoby čakal radu.Konečne ozval sa zase pastier.„No, dobrí ľudia, vidíte, ide vám to ani nenamastená kára. Musíte pomastiť.“„Sadni si ty na kravu, podviaž sa povrieslom a pomasti si hubu sám, aby nevŕzgala,“
vracali mu z plte, „až potom budeme mastiť my.“„Robte, ako viete; ale ak chcete, sám faktor sa vám prizná, že včera večer, kým ste boli v
meste, mútil. Najskôr, aby mal čím pomastiť, keď mu pltnica zlyhá.“Mne svitlo v hlave, pltníci sa obzerali, faktor bledol.Pastier potom prišiel na plť, rovno k faktorovi.„Kde je maslo?“ skríkol a hrozil sa mu päsťou. Faktor bez odporu vošiel do koliby a podal
mu ho. Ja som zatým vyrozprával všetko, čo sa stalo. „Vidíte, len namazať a pôjde to!“ zvolal
pastier, vyskočil na breh a zas si sadol.Zostali sme ako skamenelí. Bolo nám jasné, prečo sa plte nehnú z miesta. Majster trafil na
majstra, kosa padla na kameň. Pltníci pribehli na prednú loď, počali faktorovi hroziť. Myslel
som, že ho hodia do vody. Pozeral som, čo sa bude robiť. Videl som, ako faktor berie misu s
maslom a ide na breh. Priblížil sa k pastierovi, kľakol pred ním a prosil ho. Tento chytil
bič, zložil ho a hybaj po milom faktorovi. Ale on ani nemukol. Keď sa ho už nabil, kývol
bičom, plte sa hnuli, faktor len že stačil vyskočiť. Potom ešte volal na nás: „Dajte pozor,
aby ste sa so mnou nezišli, lebo veruže sa do Liptova tak lacno nevrátite.“Valasi udivení, s polootvorenými ústami načúvali. Bolo vidno, že preto mlčia, aby si
utvorili úsudok. Jeden riekol:„A dobre mu tak, načo pokúša medzi svetom. Ja sám by mu to urobil; nech má pokoj.“„A ešte v cudzom svete; tam ti veru rozoženú mušky, ak ťa čo svrbí.“Nastalo mlčanie. Okolo nás ticho ako v chráme, len čerň hôr a tichá veleba nás
obklopovali. Spoza obláčikov vynáral sa kedy-tedy mesiac, hádzal belavý kmit na hory, doliny a
mliečna cesta ako iskrová hmla spájala obe strany temno-modrého obzoru.Zahľadel som sa doďaleka; kontúry pohoria tratili sa v tmách, len tie hviezdičky jagali sa
nad nimi a po čase zmizli za obzorom, akoby ich nejaká tajomná tma zhášala, hltala alebo
ťahala dolu.Jeden z valachov vzal opek, zhrabal uhlie a nahádzal na vatru raždie. Oheň štuchol;
patyčie začalo černať, pukať, kriviť sa. Plamienky potom švihli ako žihadlo vozvýš, vyšľahli a
sypali iskry dohora. Obzreli sme sa. Okolo a ponad nás zavialo krídlo. Ponad samé plamene a
okolo nás lietala sova.„Huj!…“ skríkol najmladší a uchýlil sa nabok.„Ľaľa… no, upeč sa, upeč… ty!…“„A čo sa bojíte?“„Eh, to je také… to smrť veští,“ a vstal a hádzal po noktuálii klobúk.Svetlo a žiara rástli. Plamene šľahali nám vysoko nad hlavy, páľa stávala sa nepríjemnou,
pomkýňali sme sa nazad.Rozhovor utíchol. Horou — tam z výšin prebehol taký tiahly, tupý, príšerný zvuk, že
obzreli sme sa všetci. Narodil sa i zomrel tam v horách.„Čo to?“ pýtam sa.„Koľko je hodín?“ ozval sa Matúš.„Práve dvanásť.“Valasi označili sa krížom.„To snáď od Soliska?“Bača pokýval hlavou. Mesiac zašiel za mrákavu. Po blízkej hore plával čierny tieň. Nikde
akoby živej duše. Ticho.„Tam straší,“ riekol pritlmene valach a obzeral sa hore.„Nuž?“„Zabilo tam predlanským rubača.“„Tak, a pred štyrmi týždňami Katra Ligasovie málo čo živá došla odtiaľ.“„Ale tá, čo slúžila u jágra?“„Tá veru, akoby si ju videl. Šla na trávu a ovečerilo ju. Na druhý deň našli ju pod
Vápeniskom polomŕtvu.“„Hm, a čo sa jej stalo?“„Rozprávala, že poblúdila a stmilo sa. Chodí, chodí ako stratená ovca; nevedela, čo počať,
kam sa obrátiť. Mesiac bol na schode a bola tma ako v rohu. Plače, narieka, vykladá, až jej to
zhučí ponad hlavou a okolo nej akoby kone cválali. Učupí sa pod strom, zo skál to len plače,
hviždí, stone a… nu, ako zablúdená duša, keď chodí po smrti a pokúša ten boží svet. Tak… a
potom, keď len hľadí, vidí na skale ako starého žobráka, vlasy biele, ruky ako krídla, bradu
ako kúdeľ, že mu len oči vykúkali. Akoby jej oči prikovalo na tú skalu. Díva sa, díva, a to na
ňu len žmurká a žmurká, volá ju a len volá. A po celej hore ako víchor; stenalo a volalo to,
že zašla tam ľakom, zmeravela telom. Keby ju neboli šli zavčasu hľadať, bohvie, čo by sa s ňou
bolo stalo.“Umĺkli sme. Žmurkol som na Matúša, aby doniesol na posilnenie. Chladný prúd povetria vial
nám do tváre a potom mátohu človek na horách pohárikom najistejšie zažehná. Dúšky išli
dovôkola, chutili nám, vzali sme si fajky a napchávali. Bača chytil raždia a hodil na vatru.
Plamienky vyšľahli a sypali iskry. Zahľadel som sa hore. Nedostižná priehlbeň výšavy, ten
mier, tá krása, veleba tak ma zaujala, že nevedel som, o čom sa zhovárajú moji susedia.
Nesúvislé myšlienky rodili sa a zanikali mi v hlave, práve ako tie hviezdy tam za ďalekými
horami. I clivo i sladko mi bolo, cítil som malichernosť, chatrnosť svoju. Nečudo; bolo tu ako
v chráme, ktorý vystavil sám boh, v ňom oltáre sú tie majestátne hory a svätyňa ovenčená rojom
iskrivých žiarivých hviezd.Honelník postavil sa trochu nabok, vzal fajku a zapekal. Za ním pukla halúzka, obzrel sa.
Prišiel Zahraj, preťahoval sa, zívol a ostril si pazúry. Potom sadol si vedľa honelníka, oprel
hlavu o jeho ruku a díval sa na nás. Ja som blúdil zrakom ešte vždy po obzore. Na východe
zjavila sa žiara. Utešený, veľký meteor letel na západ, ožiaril nebo a nechával za sebou
stopy, ako keby ohnivým zrnom sypal.„Hviezdy sa prečísťajú.“„Bude čas.“„Ale akú metlu nechával po sebe.“„To je zle. Aby sa vojna nestrhla.“„Aj nemoce to značí.“„Aha!“ zvolal honelník a ukázal tvárou na hory.Videli sme tam ohník kmitať a poletovať.„Svetlonos,“ šuškal najmladší, schovávajúc ruky pod pazuchy.Na svetlonosa božehráň kývnuť rukou a volať ho. Príde a zmárni človeka.„To je na Durigalovom chodníku,“ hovoril bača. „Tam má byť poklad.“„A kde by sa tam vzal?“ pýtali sme sa.„Kedysi, že v kuruckých vojnách, slúžil tu u zemského pána — býval v kaštieli vyše dediny
na vŕšku… už ani fundamentov neznať — slúžil akýsi Durigala. I stalo sa, že ho poslal s
peniazmi za hory. Durigala ide, stretne sa s Jánošíkom, peniaze mu vzali a ešte ho ubili.
Príde málo živý domov, ale pán — že bol zlý a nemilosrdný človek — dal milého sluhu na dereš a
dal ho biť, kým na tom dereši neomdlel. Dobre, Durigala keď vyzdravel, išiel ku kurucom.
Zostal tam akýmsi hajtmanom a doviedol vojsko na toho pána. Orabovali ho, kaštieľ podpálili.
Durigala utiekol potom do hôr a zverboval sa Jánošíkovi. Že tam i poklady zakopávali, lenže
ich zlé stráži.“„Kam vedie ten chodník?“ pýtal som sa.„Na Sádečné, Pružinu alebo Domanižu.“Honelníkov výkrik pretrhol ďalší rozhovor. Pozriem a vidím, že kuvik brnkol o bačov širák.[2]Prestrašený díval sa hore.„Odmena, ako sa do nás zažiera, len aby nás nešťastie nepristihlo.“„Ale iď po flintu, čo nás to bude pokúšať,“ zasmial sa valach.„Však máte toť,“ ponúkal Matúš.„My z takých neznáme,“ hovoril honelník a doniesol starú brokovnicu.„Máte tu i flintu?“„Musíme mať všetko poruke. Všeličo sa môže prihodiť, medveď, zlý človek…“„A zastrelili ste vy už i medveďa?“„Bača hej, ja som ho len obháňal.“„A vlka?“„Teraz ich už niet, ale prednedávnom lozili tu po horách ako mačky.“„Napádali vás?“„Nebolo toho týždňa. Sám som asi dvadsiatim kúpil kožuch.“„Aj tu Matúš mali neraz tanec s nimi.“Obzreli sme sa. Matúš driemal, no zato fajčil. Bol takmer celkom v dymových oblakoch.„Matúš, nedriemte!“ kričal Žiga. „Rozprávajte nám ešte o vlkoch. Tu máte,“ vyciedzal z
fľaše, „aby ste si pozbierali myšlienky.“Matúšovi nebolo treba mnoho húsť. Starí ľudia radi rozprávajú a zvlášť horári, keď je reč
o ich skúsenostiach. Začal:„Bolo to kedysi ináč jágrom byť. Diviny dosť a strieľal si, kedy sa ti zachcelo. Ale keď
ťa zas taká opacha chytila do pácu, bol by si tiež radšej za pecou sedel. Mňa tak raz vlci
poobracali! Ledvaže som im ušiel.“„Keď ste to na tú šopu utekali?“„Nože, rozpovedzte nám to.“„Keď som sa chytil do služby, dali ma do R… za hájnika. Hôr celé vidieky, polesný mladý,
neženatý, bolo nám ani v raji. Chodili sme od rána do večera po horách, po hostinách, po
jágroch, ako sa nám kedy zachcelo. Ale netrvalo to dlho. Môj jáger zrazu, akoby ho zlým vetrom
podšil, počal brúsiť svetom sám, že som ho ani nepoznával. Netešilo ho nič; často sa stalo, že
ani som nevedel, kde je. Hneval som sa, neľúbilo sa mi to, ale spomôž si, človeče, keď sa
nedá. Keď to už trvalo mesiac, dva, umienil som si, že mu kuknem do hrnca, buď čo buď. I
stratí sa môj jáger raz do hôr. ,No dočkaj‘, myslím si, ,prejdem ti ja cez rozum.‘ Vychytil
som sa za ním. Bolo snehu až po pás; ale horár keď si raz vezme čo do hlavy, ľahko sa mu to
odtiaľ nevykúri. Brodil som za ním, on na hrebeň, ja podobne; on za vrch, ja za ním. Prišli
sme do dediny, sliedim ho a vidím, že pán jágerko šibe do školy.,Čo len tam hľadá?‘ pýtal som sa sám seba. Až potom mi krčmár vysvetlil, že milý jáger
zalieta do rechtorov a učí sabe a-ba, be u-bu,ale nie z knihy, no z očí
driečnej rechtorovej dcéry.,Nuž tak, sto postrelených zajacov!‘ usmial som sa. ,Dočkaj, privrznem ti prsty v samých
dverách,‘ a fuk za ním do rechtorov.,Ale ký kozel ťa sem dogúľal?‘ skríkol pán a škúlil na mňa.Ja som sa mu smial: ,Pán jágerko, prišiel som im oproti, keď tak chumelí vonku.‘Spoza dverí vykuklo dvoje čiernych očí. Pozrel som, dievča ako kvet, sám život, a prestal
som sa už hnevať, že môj jáger v takú pľušť valí cez hory. Uhostili ma, ako patrí, a potom v
noci išli sme domov cez hory v tme, že jeden druhého na dva kroky nevidel.Potom nastali zas staré časy. Jáger sa už nevykrádal sám z domu, chodievali sme zas spolu,
pravdaže, vždy iba za vrchy, bárs bolo to dobrých šesť hodín chôdze. A viete, z hmly býva
mračno, z mračna dážď a z vohľadov svadba. Už to malo byť o týždeň. Bol som v hore, bol už
večer, pôjdem reku domov. Idem až ku splavu a vidím, ako proti mne náhli polesný.,Matúš, Matúš, ponáhľajte sa!‘ Dychčal, bol ustatý a zas volal:,Matúško, hneď a hneď zaneste tento list a vráťte sa s odpoveďou.‘,Ale musím snáď vedieť kam?‘ pýtal som sa so smiechom.,Kam, kam, za vrch. Ani to ešte neviete? No arak!‘ kričal ako na hory, ,a tu máte roh s
prachom, broky, kapsle, slaninu, chlieb a ražovicu.‘Potom vytiahol pištoľ, dal mi svoju dvojku, mechúr s tabakom a doložil: ,Na svitaní vás
čakám.‘Čo som mal robiť? Slúžiš, poslúchaš; išiel som. Nad horami mračien ako kalných vôd; vietor
studený, že až pálilo. Vedel som, že bude chujava, ale rozkaz je rozkaz a list musel byť do
rána tu.Idem; proti mne dlhá dvojhodinová dolina, potom vrch, a čierťažou preháňali sa vlci.
Počúval si, kde koho zjedli, vbili sa do stajní a roztrhali statok. ,Ale čo,‘ myslím si, kto
má strach, mechúrom mu zvonia. Len smelo do vrchu, Matúš; neboj sa ani kominára.‘ I hrkol som
si ražovice a stúpal ako na truc celému svetu.Ešte šťastie, že vietor utíchol; zdalo sa, že sa prelomí na odmäk. Mračná vystupovali
hore, v doline nastalo ticho, len tam na hrebeňoch to kedy-tedy, ako keby v jaskyni jačal
nejaký podzemný duch.Okolo mňa tak bolo pusto ako v kostnici. Ten sneh — veľká biela plachta na mŕtvom. Len tá
čierna hora vyše chodníka hučala takým ťažkým hukotom, že ma až mrazilo, a kde tu blyslo
svetielko v diaľnych dvoroch a mihalo sa sem-tam ako svetlonos na horách.Zapálil som si vo fajke. Viete, človeku je akosi veselšie, keď sa mu dymí pod nosom.
Hľadel som ostro do tmy, či sa niečo nepohybuje v dozraku. V napnutosti, obave, v pozorovaní,
aby ma niečo neprestalo, došiel som pod hrebeň. Chodník viedol horou. Zostrím krok, ale veru
strach ma pojímal, že tu na vrchu — na štyri hodiny vôkol ani vtáčka ani letáčka — som sám a
sám. Keby ma tu tak nešťastie pristihlo, kane a vlci roznesú telo moje po okolitých skalách a
horách. Idem, dosiahnem vrch, postojím. Bolo mi horúce, kropaje potu vychádzali mi na čelo.
Oprel som sa o zábradlie kríža, ktorý tu delil dva chotáre. Rozum kázal síce ísť, no telo
muselo odpočinúť. Dám flintu pred seba, natiahnem kohútiky a odpočívam. Vietor tiahol od
oravských vrchov, od Rozsutca, bol ostrý ani oheň, kedy-tedy schytil chumáč snehu a nosil ho
horou. Mračná sa roztratili, hviezdy sa zajagali nado mnou, hora hučala, staré kmene stenali;
a to ticho, tá pustota okolo mňa boli také clivé, akoby si bol niekde vprostred cmitera.Podmanil si ma akýsi strach, zakresal som si do fajky, skočil som, že budem utekať preč z
tohto miesta. Mračná preháňali sa nad horami ako opreteky, ja uháňal som celou silou dolu.
Zrazu zatíchol vietor, zatíchla hora a všetko akoby pomrelo vôkol mňa.Stojím, dívam sa. Rozsutec tam pri Zázrivej ako skamenené strašidlo a Babia hora ani
čierne hroby. Urobím krok, ale akoby ma primrazilo. Zdalo sa mi, že čujem vytie. Zostrím
sluch; skutočne, hlboko, zlostne a hrozne sa to nieslo po dolinách. Už som vedel, že
neuniknem, lebo taká potvora zavetrí človeka i cez chotár. Ale je to stará pravda, že Pán má o
každého starosť, a keď je nešťastie predo dvermi, dá človeku vnuknutie a vyslobodí ho. Tak
stalo sa i so mnou. Nevedel som nachytro, čo počať. Keby to bol len jeden, s tým by som si dal
rady, ale vtedy preháňalo sa vlkov po lesoch na kŕdle. Ak ich bude viac, pán-bohvie čo bude.
Vtom mi príde na um, že tudolu je krížna cesta a neďaleko šopa, kde cez leto po horách sa
pasúci dobytok odpočíva. Schytím sa, bežím o dušu, no neurobil som ak päťdesiat skokov, keď
vidím proti sebe pohybovať sa dva čierne body. Zastal som, pištoľ v páse natiahnem, flintu
chytím do rúk a čakám.Ako ma vlci zvetrili, zostali stáť a s kňučaním vybočili z dráhy. Hneď som vedel, že z
dvoch strán chcú ma napadnúť. Zubmi sekajúc, skrčene, s ovisnutým chvostom, dávali pozor na
mňa a blížili sa mi pod výstrel. Neokúňal som sa, ruka mi kŕčovite stisla hlaveň, koniec cievy
šľahol plameňom, výstrel ozval sa v dolinách, vlk urobil kotrmelec a zvalil sa do snehu.Po prvom spamätaní druhého vlka som už nezazrel. No neveril som jeho úteku. Taká potvora
keď je hladná, i tri-štyri razy urobí útok, a preto zahol som rýchle k šope. Môj útek bol
vlastne ťažkým brodením sa po zaviatej ceste. Po pás húkal som do závejov. V jednej ruke s
flintou a v druhej s obuškom namáhal som sa k šope. Nech sa robí, čo chce, musím si oddýchnuť
aspoň na otčenáš. Stojím v snehu po pás, dívam sa. Ticho ako v hrobe; no hneď zatým znovu
strašné ,huú, huú‘ ozvalo sa po dolinách a ako ozvena nové zavytie niečo niže mňa. Tak teda
jedna potvora tu blízko mňa a tam v diali, tušiac korisť, ženie sa ich ktovie koľko. Zoberiem
sily a utekám závejmi. Ešte som nebol pri šope a šťastie, že som sa obzrel. Vlk mi za pätami.
Postojím, vytiahnem pištoľ, strelím — zas hrozné zavytie; ja skoro ako bez zmyslov došiel som
k šope a s pomocou obuška škriabal som sa na povalu. Na šťastie dvere boli len privreté. Tu
všetko zaviate, zasypané, ale mne sa zdalo, že ťažký hriech spadol mi z duše, keď som sa
učupil do kúta.“Matúš rozprával živo, fajka mu vyhasla, vetrík dvíhal mu dlhé šediny z čela. My sme
napnuto čakali koniec. I ospalosť, ktorá pokúšala sa o valachov, zmizla. Meravo dívali sa na
starého hájnika a počúvali.„A potom?“ bolo každému na ústach.„Keď som už bol v bezpečnosti, oddýchol som si. Kapsu zavesil som na klinec, striasol som
zo seba sneh a zapäl sa až po samé krky. Prsia dvíhali sa mi ani kováčsky mech, pot strel som
si z čela a vtlačil baranicu na uši.Vonku stál vietor, chumelica. V hore to chrapälo, ako keď sa dom rúti a hučalo ako
povodeň. Nevidel si nič, iba tú mŕtvu bielu tmu a chumáče snehu, ako krútia sa a padajú v
povetrí.Bol som zvedavý čo s vlkom, čo som naň strelil. Odklopím dvere, ale nedalo sa vidieť nič.
O spánku ani reči, díval som sa do vetra a fajčil…“„Vlka si sa už nebál, čo?“ skočil do reči bača.Matúš sa usmial. „Dobre ti rozprávať pri pahrebe, ale si mal ísť skúsiť, potom by si bol
vedel, za čo toho lakeť,“ a rozprával ďalej.„Flintu som mal vždy na kolenách. Rátal som, že ešte niektorý príde…“„A prišiel?“„Nie už. Čupel som celú noc na povale. Keď už bol deň, zobral som sa ďalej. Záveje boli
ani strechy, chodníky zafúkané, akoby tadiaľ celé roky človiečika nechodilo. Zvonili už na
obed, keď som dorazil do dediny.“„A jáger?“„Hja, ten čakal, čakal a posla nikde nič, vybral sa ma hľadať. Pre chujavu musel sa vrátiť
z pol cesty. Sadol na sane a hybaj okolo.“„A potom o týždeň bola svadba?“„Ta…ák, a aká! Aj vlci v horách tancovali, tak húdli hudci pod nohy, a spevu bolo ako
lístia v hore. Ale,“ a Matúš hodil rukou, „to sa už všetko minulo; tak ten čas uteká, zdá sa
mi to len nedávno a tomu už vyše tridsať rokov.“A starík sklonil hlavu ako v myšlienkach, zahľadel sa pred seba — zdalo sa, že všetky tie
pekné obrazy mladosti utkveli mu v duši. Preto zostal smutný.Okolo vatry bolo ticho. Honelník zas podriemkaval. Pozrel som na neho, medveď obracal oje,
mesiac klonil sa k hrebeňom hôr. Pobrali sme sa späť. Voňavé seno bolo nám lôžkom. Prikrytí
plédmi ležali sme. Obrátil som sa horeznak. Nado mnou temnomodrá obloha so skvostom hviezd,
okolo mňa ticho, že myslíš, čuješ tlkot srdca matičky zeme. Myšlienky potom začali sa tratiť,
niť súvislosti sa trhala. Polosen a potom sladký spánok… Ráno vrátili sme sa naspäť.[1]Vlkmi volajú pltníci skaly až po samu hladinu vody siahajúce, pltiam
nebezpečné.[2]Široký klobúk, zovú ho i strecháčom.
|
Bielek_Na-salasi.html.txt
|
1. Dojmy a duševné prejavy vo všeobecnosti(Oči, tvár, srdce.)PrísloviaBolesť na srdci a slza v očiach.Čo oči nevidia, to srdce nebolí. Č. 123, 184.Čo oči nevidia, srdcu nežiaľ. — Čo oči vidzu, śercu nežaľ.Šariš. Adalb. Oko
13.[1]Čo oči vidia, to srdce uverí.Adalb. Oko 7.5Čo oko nevidí, to srdce nežiada.Adalb. Znać 1.Čo oko uvidí, to srdce zažiada.Čo sa v srdci varí, zjaví sa na tvári.Č. 266. Adalb. Twarz 8.Keď srdce nebolí, oči neplačú.Č. 180.O čom človek nevie, za tým ho srdce nebolí.Adalb. Niewiadomy.[2]10Oko — do srdca okno.Č. 266. Adalb. Oko 67.Oko neuvidí, srdce neuverí.Oko neuvidí, srdce nezabaží.Tvár — duše obraz.Tvárka — lhárka.[3]15Tvárka nie je lhárka.Č. 267.Z tvári myseľ žiari.Č. 267.ÚsloviaNa tvári mu to vidieť.To mu na konci nosa možno čítať.Z očí mu to hľadí.[1]Aj verzia:Čo oči nevidia…Z.[2]Nem. variant: Was man nicht weiss, macht Einen nicht heiss. (Čo nevieme, to nás
nepáli.)[3]V tomto i nasl. výroku ide o cit a jeho výraz na tvári človeka. V prvom tvár
neprezrádza cit, druhý výrok je opakom prvého.
|
Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Povaha-mravy-a-dusevne-prejavy.html.txt
|
IChytro nastala zima. Už počiatkom novembra ležala na zemi hrubá snehová pokývka. Ešte
ani neprišla ozajstná zima a chudobní ľudia, ktorí žijú ľahko, ako vtáci, a pretože sa
spokoja s málom, nenashromaždia si ničoho, — už obkrádali suché lodyhy slnečníc veľkých
gazdov na palivo.Dani Turi hnal cez dedinu svojím mlčanlivým mrzutým spôsobom, ktorému sa naučil od leta.
Nedíval sa naľavo, ani napravo, len medzi kone a na koniec oja. Sedliacke sane s hrubými
sanicami hrčaly po nevľúdne nezasneženej a zamrznutej ceste. Podkovy koní cvendžaly na
hrudách.— A zvonec, Dani! — zakričala naň jedna z neviest, ktorá s vysúkanými rukávmi a vo
vykasaných sukniach vybehla s diežou vody, aby ju vyliala a bola veselá, svieža od
horúčnatej práce naplnenej parou; — kde je hrkalka, Dani? Tvoj kôň sa hanbí!…Dani neodpovedal. Jeho čelo sa o stín viac zachmúrilo. Sedel na predku voza v obnosenej
čiernej huni, v baranici stiahnutej do tvári, ako by ani nevidel, ani nepočul; len sa díval
strnule pred seba, na hrudy, ktoré letely koňom pod nohami, na špinavú zahnojenú cestu, na
ktorej všetko bolo zamrznuté na roh, ako v jeho duši.Nevidel rady domov na obidvoch stranách, ani ľudí, ktorí sa shovárali s fajkami v ústach
tu i tam: vo vrátach, ani žien, ktoré sa aj teraz obzeraly po Danim Turim.— Nuž, a čo je len tomuto človeku? — opytoval sa jeden z gazdov svojich výrečných
súsedov, s ktorými dobre zababušený nadával na zimu, leto, vládu a Boha.— Ajaj, tomu je veľa. Nemôže odrazu prežreť kiskaraiskú vežu. To mu je.Dani sa od leta zmenil v neuveriteľného skupáňa, v shromažďovaní, v práci, v
rozmnožovaní majetku. Teraz pracoval za desiatich ľudí s tou neúnavnou náruživosťou, ktorou
strávil všetko, do čoho sa len pustil ako oheň. Nestaral sa už ani o ženu, ani o deti, ani
o ženy, ale iba ako by nadobudol peniaze. V lete bol každý deň u pravotára, no preca
nemohol dostať dedictvo nebohého nájomcu. Gróf odcestoval do Afriky, grófka nechcela už
viac ani počuť o panstve v Kiskare; a gróf László vyhlásil otvorene, že je proti sedliakom.
A tak sa nestalo nič. Zatiaľ nebola vec ani súrna, na Nový rok sa však mala rozhodnúť.Ako sa blížil Dani ku koncu dediny, k zámčeku, napadlo znovu všetko aj jemu.Odrazu len mimovoľne zodvihol zrak a pozrel sa vpravo do ulice. V jednej bráne stála
Bora. Chcela vkročiť, ale k vôli Danimu sa obrátila majúc ruku na kľučke. Dani sa roztržite
pásol pohľadom na peknej dievke, o ktorej sa dalo tušiť, keď bola aj v hrubej šedivej
šatke, že je štihlá, nervózna osoba. Len že sa na seba pozreli. Nestalo sa nič. Nepovedali
ani slova. Ba ani sa len očima nepozdravili. Len sa obzreli. Bora svojimi nervóznymi,
smyselnými, veľkými očami, ktoré sa prisávaly, Dani svojím vážnym, mužným a skúmavým
pohľadom. A Daniho odvážaly sane, neobrátil ani hlavy za dievčaťom. Díval sa zase vopred,
dolu, na zem. Bora zase otvorila bránku z dosák a praskavými tichými sviežimi krokmi vošla
pitvorom do domu.Ostrý vietor šibol Daniho do očí; baranicu stiahol hlbšie, zohol hlavu a rýchlejšie sa
hnal proti vetru. Stromy pokrývala hrubá inovať, celý svet bol biely a z hrubého bieleho
listia agátov vietor sosypával snežný prach. Kone sa parily a na koniec srsti namrzol im
srieň; veľké čierne vrany posilňovaly sa tu i tam na akomsi odpadku a lenivo vyletovaly
pred koňmi.Dani zodvihol oči, pozrel sa na stromoradie, ktorým pádily jeho sánky. Je to podivný
obraz, cesta hojne zasypaná inovaťou, tisíce vrcholkov bielych pocukrovaných stromov.
Zamrznutá ríša víl, ktorá vo svojej smrti je novou krásou. Dani prižmúril oči, nechal ich
odpočinúť, potom zase sa pozrel na kone a pociťoval pichanie vetra, ktorý ho šibal do
tvári.Pri moste cez priekopu rýchle sa obrátil s cesty na pole, na cestu necestu, kde pod
snehom nebolo ani stopy po úvoze. Sane letely, krútily sa na hladkom snehu, ktorý zmrzol na
tvrdo, že kopytá rýchlych koní ani nezapadávaly.Vpadly doprostred veľkej, veľkej samoty. Cítil len tichý šustot vetra vo svojich ušiach,
a ostrý vŕzgavý hlas saní, ako sa šuchaly, rovnomerný klusot, odfukovanie koní, ale na
veľkom šírom poli nevyletel nikde žiadon zvuk. Snehové pole lesklo sa do modra k západu,
pichľavým dráždivým žltým svetlom na východ. Rané slnce sa predralo voľným opálovým nebom,
ktoré svietilo kol dokola práve tak rovnako, mdlo ako sneh.Dani roztržite pozoroval zajačie stopy; tadiaľ chodil ušiak ešte v čerstvom snehu, v
hlbokom snehu a boril sa v ňom po brucho.Dobré kone letely vopred, len tak na slepo. Tu i tam trčala lodyha kukurice a s ovislými
krídlami vláčila sneh, ktorý na ňu napadol. Zo vzdialeného dvorca sa ozýval brechot psa,
zvláštne sa ozýval, cudzo, ale hlboko.Takto pádily dobrú polhodinku. Kone, ako keby boly chcely vykopnúť z kopýt strnulosť
stajní, letely ani vietor. Daniho tvár očervenela a stále ubúdalo z nej mrzutosti.
Rovnejšie si sadol na doske a pod huňou vystieral driek, že mu zapraskaly kosti v chrbtovej
kosti. Ocítil sa a divo stiahol oči. „Hijó, ty kôň!“ Povrch snehu sa zmenil v prach. Vietor
je mu príjemný. Čiapku vytisne vyššie, aby ho vzduch plnšie ovanul a rýchlejšie rýchlejšie
priťahuje uzdu. „Hijó, hijó, psí kôň!“ Čo sa má starať o život. Čo sa trápiť. Ktože môže
škodiť? Kto za čo stojí? Čo sa má človek o koho starať! Cesta je hladká, sane letia, nech
sa mu postaví do cesty, kto si trúfa. Skôr či neskoršie dosiahneme všetkého, keď nezomreme.
A prečo by sme nemali žiť, keď je žiť dobré, krásne, a preca stojí za to žiť. Človek má
túto jedinú radosť, že žije a pracuje a letí! „Hijó, ty kôň! Nech vám psi pijú krv. Len
hijó! Hijó! Hijó! Hijó!“Konečne sa mu objaví pred očima veľká hruška a podľa tej poznáva, kade chodí a čo chce.
Prekvapene sa pozerá okolo seba. Roľa, jeho roľa je prázdna. Nikde ani stopy po stohu zo
slnečníc; preto teraz prichádza, aby ho poodvážal, kým ho nerozkradnú a hľa, gazdovi
nechali len šľaky, len umazané miesto v snehu podupané a zamrznuté.Z Daniho vybuchuje hrozný hnev a kliatba, ktorou krstí zlodeja, pretína vysoké nebesá.
Ale všetko márne, lodyhy sú preč… Nedávno ich odvláčali; teraz, čo prituhol sneh. Dnes! tu
sú čerstvé stopy po čižmách; sneh potlačený saňami je tak čerstvý, ako keby v tejto minúte
bol tu zlodej chodil.Poobzerá sa a v diaľke vidí veľkú čiernu škvrnu, kopu, ktorá sa pohybuje. To je on.
Zlodej.Za ním.Chytí bič a šibne do koní. Ohnivé zvieratá nervózne kopnú do vzduchu. Ešte raz ich udre.
A ešte raz. Vyleje si zlosť; bičom ich šibe po slabinách, po bruchu, že kone letia, ako by
ich hnal čert.Potom popustí opraty a kone letia ako fučiaci víchor. Dani zastrčí bič na miesto, na
bočnú stenu saní a pustí ich. Za zlodejom. Letia cez priepasti, do priehlbiny a zase hore.
Niekedy sane vyskočia, že sa skoro prevalia ponad hlavy koní, niekedy sa tak odierajú
bokom, že skoro prevrátia kočiša. Ale len vopred. Nevyhýbajú sa ničomu.Dnes je práve veľmi príjemný tento boj, tento beh. Dani vystrčí klobúk na vrch hlavy a s
blýskajúcimi očami špehuje sane, ktoré prenasleduje. Tie netušia ničoho. Kľudne a
rovnomerne sa vlečú a vzdialenosť prudko sa medzi nimi skracuje. Dani dúfa, že zlodeja
schytí skôr, ako by došiel do stromoradia na hradskej. Ale bude zle. Keby to bol sám Boh
otec, ani vtedy by sa nad ním nesmiloval! Obzre sa a jedným okom zmeria železné vidly. Budú
mať čo robiť. Keď sa už skutočne približuje, obráti sa a vezme do ruky vidly. Tak mu lahodí
vziať ich do ruky, v každom svale cíti, ako sa mu svaly napínajú mužnou silou. Už je celkom
iným človekom, ako keď sa pohol z domu. Už nie je unavený, ani odporný, nie je ľahostajný,
nedbanlivý. Krv v ňom vzkypela.Závod sa koná bezo slova. Nie je to ani závod, len prenasledovanie. Prvé sane kľudne
pokračujú na ceste s veľkým nákladom, ani si nevšímajú, že je im gazda v pätách. Pečlive a
pomaly sa vlečú sane a opatrne sa kolíše na nich kopa suchých lodýh. Obídu všetky prekážky
a nestúpia ani na snehom zasypané miesta, aby sa nepreborily. Daniho tento kľud strašne
zlostí a uráža. Ani nekríkne na zbojníka, z ktorého nevidí nič, ani jeho koní a len udržuje
výbuch. Keď ho už dobehol, utíši kone, zamieri vedľa zlodeja a kríkne naň:— Hej, zastaňže!Ten zadrží kone a zastane. Dani soskočí so saní so železnými vidlami v ruke a prikročí k
nemu.V nasledujúcej chvíli zahanbene ustúpi.Vlastný otec sa naň díva so saní…Chvíľu mlčali. Dani, zabudnúc na všetok hnev myslel, ako jeho otec ostarel. Jeho tvár je
zamračená a hlboké vrásky sa tiahnu po nej. Zpopod odratých a plochých obrví ostro hľadia
modré oči a z celého človeka sa rozlieva zlostná trpkosť.Dani stojí, ako vždy pred svojím otcom, krotko a díva sa bokom, vyhýbajúc sa jeho
pohľadu, ako keby sa cítil pred ním hriešnikom. Hoci bolo jeho jediným hriechom, že
zbohatol a jeho rodičia podnes žijú v starej biede. Nebol svojej rodine na ťarchu, skôr im
v mnohom vypomáhal, kedysi aj peniazmi, pôžičkami, ktoré sa nevracajú, ale novšie, čo
zbohatol a vie si peňazí viac ceniť, je im len akousi mravnou oporou. Ale vždycky cíti, že
je ich dlžníkom, a preto, aby nemusel videť ich núdzu, radšej sa im vyhne. Obľúbenou vetou
starého Turiho bolo, že „dám ti zaucho aj vtedy, keď si budeš fúzy okolo ucha obtáčať!“ Ale
veru, preca mu narástli synovia nad hlavu, len on zostal v starej nádeníckej biede, hoci
mal veľmi panské sklony, ktorých Boh vie, kde nadobudol. Nerád robil, radšej špekuloval,
chodil sem i tam a na drobné obchody strovil, čo si vedel zarobiť, alebo vyžobrať od synov.Starý pocítil, že je v prevahe nad synom a so schválne stupňovanou trpkosťou sa naň
rozkríkol:— Mohol by si sa hanbiť i pred psom…Daniho náhle zachvátila ľahostajnosť a pohodil plecom.— Hanba a posmech. Človek ich vychová, ale potom, keď odídu z domu, ani jeden sa nepríde
ukázať. Môžeme tam všetci pomrznúť. Staráš sa o to? Nedonesie ani za voz slnečníc, aby
povedal: tu máte!… Tvoja matka zdochýňa, vieš o tom? Hej…Šibol do koní, ktoré sa tešily, že si trocha oddýchly a opatrne ťahaly sane s naloženým
palivom zo slnečníc.Dani zostal a pozeral za otcom, vzdychol, sadol si do saní a po chvíľke zamyslenia
obrátil kone zase na pole. Bol rád, že celkom nestratil dobrú vôľu, skôr sa mu motalo v
hlave akési huncútstvo, ktoré ho celkom zelektrizovalo.— Ba, som ja to blázon, — myslel si pre seba, — že sa vrátim bez slnečníc domov. Veď len
zostaly ešte nejaké na poli.Veľmi sa zaradoval, že zanedlho uvidel hromady slnečníc; a ešte sa viac rozveselil, keď
vypočítal, že teraz ukradne slnečnice Gyuriho Takácsa. Veselo sa do nich pustil a poriadne
si naložiac pouväzoval ich a bezstarostne sa pohol domov.Už ho neopustí veselý pocit, ktorý sa vkradol do jeho srdca ako pieseň vetra na rovine.
Niečo ho zdnu napínalo, lahodilo mu a cítil sa, ako už dávno nie. Bol by sa rád vystrel a
stále sa len usmieval, že teraz obkradol švagra Gyuriho. Od leta bola medzi nimi tajná, ale
stále ostrejšia revnivosť a nebolo maličkosti, s ktorou by sa neboli usilovali vydráždiť
jeden druhého.Danimu prišla na um Bora, o ktorej vedel, že Gyuri Takács začína za ňou chodiť. Zasmial
sa, lebo jemu by stačilo povedať jediné slovo, len pohnúť malíčkom, len raz zamrkať a
dievča by sa hneď za ním spochabilo, ako by rozum stratilo…A pomyslel si, že Gyuri chodil aj za jeho ženou. A pre Daniho skočila do studne.Prišla mu na um jeho prezývka, ktorú mu vietor pošeptal. Vedel, že mu ju švagor prilepil
a v tejto chvíli mal zadosťučinenie, že toto slovo vyjadruje všetok jeho úspech v láske a
všetku závisť Gyuriho.A prišly mu na um aj iné veci, všetky sebe podobné a všetko len proto, aby mohol pre
nich pohŕdať Gyurim, ktorý neznamená nič, je biednik, blato: proti takému Danimu Turimu!A preca struna, ktorú rozzvučala v ňom púha pamiatka na ženu, — zvučala ďalej a
vzbudzovala v ňom mučivé pocity.Akú to má cenu, keby aj stokrát vyššie hľadel preto, že je Danim Turim; akú to má cenu,
keď nemá moci nad vlastnou ženou. Erzsi, jeho žena, hynie pred jeho očima, ubúda z nej ako
z mesiaca, stráca sa jej mäso s kostí, zpod kože mäkkosť a už je ako živá mŕtvola… Niet
spôsobu, ako jej prinavrátiť niekdajší život, niekdajšie city. Len keby mohla skôr zúčtovať
s týmto životom. Ale žiť s mŕtvolou je viac, ako môže muž pretrpeť. Danimu prebehne mráz po
chrbte, kedykoľvek pozre na svoju ženu a pomyslí na ňu… Nuž umre. Nech umre. Keď nechce
žiť, bude to aj lepšie. Žiť však, že každou minútou niečo v nej umiera… Ale to, že odnáša
so sebou do hrobu silu a náladu svojho živého a silného muža, to je hrozné. To je to
hrozné. Keby sa bola v lete vo svojom zúfalstve utrápila, a vyliezla z tohoto sveta, boli
by ju od tých čias oplakali, zabudli. Bolo by všetko v poriadku. Bol by deťom hľadal novú
matku… A prichádza mu na um Bora, ako tam stála aj dnes v bráničke, ako sa dívala
zamilovaným, muža obdivujúcim pohľadom.Vzdychol zhlboka.Kone unášaly sane ticho a rytmicky dopredu. Onedlho došly k stromoradiu a zatočily na
hradskú. Zase bežaly na skvelej ako by vysnenej ceste.Dani zaťato trhol obrvou. A čo, ešte dnes pripraví na kone zvončeky. Nestojí za nič
tento smútočný život.Díval sa pred seba s nútenou hrdosťou a zaspieval niekoľko slov z ktorejsi fašiangovej
pesničky.Akási roztrhaná postava kráčala pred ním a už hodne ďaleko odstúpila s cesty do snehu.
Bol to starý podomný obchodník, Žid.Danimu čosi prišlo na um.— Halt! — zakríkol na Žida.Tento udivene a trochu poľakane sa zadíval na sedliaka, ktorý zastavil kone a z veľkej
hune hrozivo sa naň díval.— Tak čo máš v batohu, Mojše? — zareval naň Dani.— Čo si len žiadate, prosím ponížene.— No, raz-dva, von s tým.— Ale…— Chytro, lebo ti šibnem po hrdle týmto bičom.Špinavá šedivá brada starcova sa hýbala, ale slovo nevyšlo z jeho úst. Nepoznal ešte
tento kraj, nevedel, s kým má čo robiť, čo môže očakávať. Bol to veľmi drobný, rezký
človiečik, z jeho súkennej čapice s ušima žmurkala jeho pustovčia tvár s červenými očami,
tvár chyteného vtáka. Svojimi špinavými trasľavými prstami zahnutými ako háky chytro, a
preca bez úspechu rozväzoval veľký kostkovaný plátený obrus. Medzi tým múdro striehol
sedliakovu tvár, skúmajúc, s akým človekom má čo robiť. Aj dnes bol úbohý starec tak
zbabelý, ako keď mu v detstve psi povystrihovali nohavice. Ale pri tom sa odvážne pustil do
sveta s vysokým batohom, aby sa naľakal každého šustotu v kroví, či sa neobjaví za ním vlk,
alebo lúpežník. Keď došiel domov k svojej rodine, ďakoval vždy zvlášť za to Bohu a sotva si
trochu oddýchol v kruhu panských synov a veľkomožných neviest, zase sa pustil do sveta a
ďalej chodil po domoch a núkal sklenené perličky, malé zrkadielka po groši a lacné hodvábne
šatky.— Ponáhľaj sa už, tatko!— No, a keď sa nebudem ponáhľať? Práve pre teba nie. Ešte si aj zatancujem. Čo?Dani sa smial a vyhýbajúc sa kopcu zo slnečníc, veselo sa díval, jako si starec fúka pod
nehty, ktoré mu zmodraly, kým držal konce batoha. Ináče bol starec celkom vyhriaty a na
jeho chudej a tenkej koži sa objavovaly rudé škvrny.Sedliak si dal poukazovať celú zásobu a do oka mu padla krikľavá hodvábna šatka.Starec sa pozrel na sedliaka, čakajúc, či si niečo vybere. Bol veľmi zle naladený, nebol
si istý, či si s ním len nezahráva.— Potreboval by som nejakej hodvábnej šatky… — povedal Dani, ako by predával slová —
takú hodnú veľkú, na hrdlo, pre dievča…Starec pochopil a chtivo, trasľavými prstami sa prehŕňal vo svojich veciach. Jednu
vytiahol.— Táto bude fajn.— Tá nie je pekná! — váhal Dani, ktorý sa ešte nikdy nemiešal do takýchto vecí.— Keď ja poviem, tak je pekná.Dani sa neopovážil ozývať proti rozhodnej odpovedi starého, ktorá vyjadrovala prevahu.
Obracal, ohmatával, prezeral šatku v ruke.— A čo by stála táto?— Pätnásť zlatých.— Hjaj! Máte svedomie toľko povedať?Starec si ho premeral a čakal. Dani sa pokúšal jednať. Zahriakol ho.— Len ju vráťte, priateľu, nepotrebujete peknej, ale lacnej šatky.Dani temer sa začervenal.— Ja veru chcem peknú šatku, ale táto nemá viacej ceny, ako desať zlatých.— Prosím, choďte do obchodu, žiadajte si takúto, budete vedeť, akú má cenu, keď ju
dostanete lacnejšie jako za dvanásť zlatých, napľujte mi do očí.Dal ju za jedenásť. Dani mal vždy peniaze u seba. Dal mu desiatku a päť zlatých. Starec
mu vrátil drobné. S rozmyslom počítal šestáky, „omyl bol vylúčený“.— Osem a dve je dvacať…— Hm…— Totiž desať…Dani sa veľmi dopálil, že ho chcel oklamať, preto zahučal. Ale keď prepočítal peniaze,
ktoré dostal zpäť a videl, že nechýba nič, šesták hodil starcovi.— O tento si ma chcel ošudiť, tu máš, nech je tvoj. Starec pohŕdavo odkopol peniaz do
snehu.— Nepotrebujem od teba daru. Daj svojmu otcovi, aby nezomrel hladom.Dani sa ukrutne dohneval. Div, že nehodil železnými vidlami do starého Žida, ktorý
ľahostajne balil svoj batoh. Ale prehltol preca svoj hnev, hodvábnu šatku strčil pod huňu a
šibol do koní. Kone sa už skoro triasly zimou a veselo poskočily a za chvíľku ďaleko
zanechaly za sebou starého Žida, ktorý presne a pečlivo skladal dovedna svoje haraburdie.Dani sa s úsmevom díval pred seba a pískal. Nebol si istý, čo urobí s hodvábnou šatkou.
Už sa vynoril okraj dediny a zasnežená veža kaštieľa sa predierala medzi stromami.Odrazu vidí, že Bora vychádza vrátmi, ktorými ju videl vojsť. Toto dievča čakalo na
neho, lebo sa ponáhľalo dolu dvorom. Iste ho vyzeralo oknom a vyšlo v tej chvíli, keď sánky
došly pred vráta. Zase sa naň pozerala užasle a snivo, ako to robievala, kedykoľvek uvidela
Daniho; ako keby vložila celú svoju dušu do tohoto pohľadu.Dani zastavil sane.— Bora!— Čo.— Poďže len.Dievča ochotne k nemu pribehlo.Danimu sa zdalo, že sa pokúša o nejakú smelosť. Dievča neprijme šatku. Pred očima celej
dediny! Už má aj diváka z tretieho súsedstva. O hodinu bude vedeť o tom celá dedina.
Rozčúlenie sa v ňom zmnožilo a temer zahmlilo mu oči. Na chvíľku zahľadel sa do hlbokých
ako orech hnedých očí Boriných, ktoré sa opieraly oň s horúčosťou, ktorá by vedela
podpáliť, potom sa odhodlal, bez slova vytiahol hodvábnu šatku a vložil ju dievčaťu do
ruky.— Tu máš.Bora ju prijala. Ani slovom sa nevzpierala.Daniho to veľmi prekvapilo, prižmúril oči a skúmajúc, hľadel do očí dievčaťa. Nenašiel v
nich nič zvláštneho; nedivila sa, ani neprišla do rozpakov, neprekvapila sa, ani
nespierala. Bora prijala dar kľudne, prirodzene a prijala ho ako dar. Len sa jej veľmi
zmenil výraz. S tvári jej zmizla zasnenosť, pekelná hĺbka jej tvári ako by sa jej bola
sústredila v očiach a premenila v plochú čistotu. Namiesto rozrušujúceho tajomného
odovzdávania objavilo sa na nej prosté pochopenie. Miesto poníženia vedomie prevahy, v
pätách otroctva sa usadilo vedomie rozkazujúcej ženy. Ale to všetko bolo len jediným
tieňom, ktorý nezazrel a nepocítil muž zbláznený náhlou láskou krvi. Daniho čosi mýlilo a
to pramenilo z neho samého, z neobyčajnosti jeho skutku a situácie. Parodiou bola preň
chvíľa, v ktorej sa mu každý obdivoval. Parodiou čin, ktorý ako by ho bol vyvrátil z
dosavádneho poriadku života.Pocítil, že sa dopustil veľkej chyby. Temer prekvapene hľadel dievčaťu do tvári a
spomenul si, že túto ešte nikdy neuštipol, nebozkal. Tohoto dievčaťa sa ešte nedotkol ani
prstom a ani na ňu nesiahol. A za krátky čas, ktorý prežil pohľadom zahrúženým do jej očú,
so strnulým smiechom na pol úst, s temer ochromeným sebavedomím i vôľou, si určite
uvedomil, že sa poškodil, keď nezačal ranou, — ale darom.Bol by na ňu rád zakríkol, ale hanbil sa. Cítil, že múdre, ľstivé oči dievčaťa, — aké sú
teraz iné, než predtým, — vidia do neho naskrze.Trhol za opraty a kone sa pohly.A zahorelo v ňom veľké rozčulenie, ako sa vzďaľoval od dievčaťa; chcel sa obzreť, čo
robí tá záletnica. Ukazuje šatku všetkým rad radom? Snáď si ju už prestrela na plece… Na
druhom boku ulice prichádzal proti nemu pešo Gyuri Takács. Hm. Aj tento uvidí čochvíľa…Zase za mrzute díval na koniec oja, na zasnežené, špinavé hrudy, ktoré sa kotúľaly koňom
pod nohami a v jeho duši sa všetko zachvievalo ako pri zemetrasení. Búrily v ňom veľká vôľa
a rozhorlené pocity; hanbil sa a srdce mu svieralo jakési poníženie; cítil svoju nemužnosť
a chcel ju odčiniť. Bol zlostný, zlostil sa na Boru, nenávidel ju, opľul ju, bol by ju
chcel premôcť, zadláviť do blata. A vrelo v ňom ako v spochabenom vnútri zeme a chcelo sa
mu dáviť oheň.Dedinčania, ktorí ho videli sedeť mrzute vo veľkej huni, s baranicou vtiahnutou do čela,
ani by si neboli pomysleli, že tento Dani Turi je celkom iný človek, ako ten, ktorý ráno
uháňal na pole.
|
Gollnerova-Gwerkova_Zsigmond-Moricz-Zatratene-zlato-II.txt
|
Ponosy učiteľa GilisztayaGazda Zaosku! Verte mi, najbiednejší človek je učiteľ vôbec a nediplomovaný zvlášte.
Múdri ľudia hovoria, že povolanie jedného učiteľa je vznešené, lebo vychováva ľudí,
prebúdza, cvičí ich rozum, ostrí ich vtip a sošľachťuje ich srdcia. A práve učiteľ najviac
nevďačnosti zkusuje, jeho každodenný chlieb je nevďačnosť a zneuctenie. Nad týmto sa už aj
pohanskí učitelia sťažovali a jednohlasne sa vyslovili, že: „Koho bohovia nenávidia, toho
spravia za učiteľa.“— Pane Gilisztay, veru máte celkom pravdu. Preto aj z naších vidiekov mnohí učitelia
odobrali sa od kľučky školskej, nechali kriedu, špongiu a lieskový prút, čo odznak
pädagogie, a poodchádzali jeden za notáriuša, druhý za pisára, za gazdu a za buchhaltera
atď. Ja im to ani nezazlievam. Lebo akože môže stav učiteľský mať úctu a vážnosť, keď každý
čert do neho zabŕdne. Baby mu nadávajú, že im deti bije, že ich nechce zo školy vypustiť
husy pásť, ani deti kolísať, že v škole dlho drží a že odkladá s examentom až do Jura a že
začína zavčas školu v advente. Občania kričia, že učiteľ berie plat aj v tých mesiacoch, v
ktorých neučí. Potom mnohé obce si vyvolia lacnejších učiteľov: murára, tesára, krajčíra,
hrebenára, aj vyslúžilého obšitníka a títo sa držia za pánov diplomovaných učiteľov, ktorí
sa roky pripravovali v präparandiach a patria medzi intelligenciu; potom sa nedivím, že
radšej ide niektorý učiteľ za hausmajstra a za portáša do Pešti. Viete, môj drahý
Gilisztay, u nás dajú páni mnoho na ten hazafisák a na maďarizovanie; viac, nežli na rozum.— Veď práve preto som si pomaďarčil meno, aby niečo znamenal u ľudí a u pánov. Otec môj
pochádzal z Českej Lipy a maminka z Komotavu v Čechách; otec bol harfistom a volal sa
Hlísta. Z Čiech sa vysťahoval a osadil sa v Uhrách ako tkáč a mňa dal vyučiť za učiteľa
ešte pred 48 rokami. V Uhrách vtedy ešte nebolo präparandie, ako teraz. Učiteľ, keď so
zemanmi pil, nepotreboval ani präparandiu. Otec ma dal ku jednému organistovi do
präparandie za precechtora a kompana sa vyučiť. V prvom kurse tej privátnej präparandie som
pri organe mechy ťahal, na veži zvonieval ráno, večer, na pohrabe, zvlášte proti búrkam, na
čo občania mnoho dali, lebo keby bolo prišlo krupobitie, ľadovec a sbilo by chotár, mohol
by sa bol organista ako direktor zvonárstva ubierať z dediny. Potom som pomáhal
organistovej dieťa kolísať, drevo píliť a mladé morky na strnisko vyháňať, alebo do sklepu
pre šafran a zázvor chodievať. V druhom kurse som už v škole mal robotu deti palicou biť,
keď bol krik, a dávať v škole pozor, keď organista po obede spal alebo išiel do vínohradov
k zemanom víno koštovať. Tretieho kursu nebolo. Keď som dostal stanicu, na rozlučnú sme sa
dľa zvyku tých časov dobre opili a na druhý deň nás organistová vyhlásila za diplomovaných
korheľov… a s tým diplomom som odišiel na novú stanicu. Vtedy toľko učebných predmetov
nebolo, ani plánu učebného. Deti malý drevenú tabuľku s rúčkou v podobe piesta, akým baby
na potoku šaty perú. Na tabuľke bol namaľovaný červený kohút s prútom v paprči, čo odznakom
školskej disciplíny. Boly abeceda, Otčenáš a jedenkráťjeden vytlačené a na konci sláva atď.
Vtedy nežiadali gymnastiku od detí, ako teraz; každý chlapec zemanský dobre vedel do
farskej zahrady cez plot preskakovať na egreše a ríbezle pána farára; a v škole zase bolo
názorné učenie: sedliacke deti za vlasy trhať a lieskovicou po žilách popod kolená česať, —
chlapci sa pri tom dosť naskákali. Sošľachťovanie srdca nebolo treba, ako teraz, ani
reparovanie rozumu; každý zeman bol sošľachtený a šľachtic, a mal hneď aj rozum dľa
armálesov. Sedliak vtedy nemusel mať rozumu, páni zemani ho od zadku dodávali. — Už keď sa
začal ten hazafišák lepšie hýbať po revolúcii, pomaďarčil si moje meno rodinné Hlísta na
Giliszta a „y“ mi priložili za darmo. Ale verte mi, Zaosku, ani s tým pomaďarčením sa mi
nič nepolepšilo, zostal som, čo som bol, len hlísta, ktorú cicvorovým semiačkom sekírujú. —
Štvrtý kurs präparandický som začal, keď som sa oženil: žena mi drží prednášky z
papulologie už aj názorne, už mi randlíkom štyri zuby vybila a tým výrokom, že sa mohla
radšej za čerta vydať, ako za učiteľa — len čo sa nahladuje!— Pán Gilisztay, to ste zaiste nemúdre učinil, že ste si premenil meno vášho statočného
otca z Hlísty na Gilisztu. Verte mi, že je to jalový a lacný hazafišák. Pod cudzie mená sa
ukrývajú figliari a direktori špárkassoví, ktorí do Ameriky zutekali nielen s
direktorstvom, ale aj s peniazmi, aby pod inou firmou mohli blahonosne účinkovať pre
oklamané publikum. Naší mnohí štátnici si veru meno nepremenili, lebo toho ani zapotreby
nemali, nehanbili sa za meno otcov a rodu svojho. Náš veľký štátnik a minister Wlašič má
číro-čisté slovenské meno, je aj pánom nad všetkými školami a muž, ako sa patrí a nehanbí
sa za meno svojho rodu; — a vysoký štátnik bývalý, minister Wekerle je tiež hrdý na svoje
meno nemecké; veru mu ani na myseľ neprišlo, meno svojho otca si premeniť, — lebo to ani
zapotreby nemá a každý si to v ňom aj ctí a váži; — a on je len predsa muž na svojom
mieste. To robia len ľudia malicherného ducha, ktorí snáď majú za potrebu, címer predošlého
svojho života premeniť. Keď ku pr. obchodník Kacenšvanc spravil výdatný bankrot, ošudil
ľudí a zavrú ho, ten, keď sa vyslobodí z áreštu, ide do mesta, otvorí si ešte väčší obchod
pod inším menom, ku pr. Tomori alebo Tököli a viac ani počuť nechce o tom kočiacom švance,
čili chvoste, lebo mu ho odťali i so statočnosťou.— Zaosku, veru je tak! Ani Hlístu, ani Gilisztu si žiaden neváži, nadávajú mi do
moravčíkov a sekírujú ma so všetkých strán. Náš rychtár dostal z kancellárie písemko aj
pokynutie, že poneváč držím s ľudovou stranou — a však z ľudu žijem, nie z pánov — by ma
vypratali po examente preč, lebo nemám diplom, že kortešujem s kapláňom proti liberálom,
ktorí len sami chcú mať biely chlieb. Aj rychtára huckajú, by mi celý plat nedal — že vraj
nech zdochne od hladu tá moravská hlísta, ten harfista — aby mi ani vajcia, maslo a múku
nedovolil vyberať na Hrehora po dedine. — Pri záverečných zkúškach, čili examente bol
prítomný aj pán notáriuš okresný s akýmsi pisárom, by sa presvedčil o pokroku dietok v
maďarskej reči. Deti mi daly korrektné odpovede. Inde by ma boli iste pochválil, aj Femka
(spolok, ktorý chce pomaďarčiť všetkých Slovákov) by mi bola iste dala desať korún odmeny,
keby nebol notáriuš všetko pokazil. Ja dľa mojej zkúsenosti a praxy som snadno a za krátky
čas naučil deti v maďarskej reči prevracať; prevracalo sa len z hlavy, ako ku pr. slama —
salma, doska — deska, kováč — kováč, slanina — salona, štránok — ištráng, maštal — ištáló,
škola — iškola, hromada — garmada, húžva — gúžva, hrada — gerenda, plenka — pelénka, konský
kupec — lókupec, oblok — ablak, pivnica — pince, tinta — ténta, šunka — šonka atď. Po
examente mi notáriuš nadal do moravčíkov, že vraj učím maďarčinu so slovenskými slovami; že
neviem maďarsky a že mi odoberie úrad halotti gém, t. j. obzerač mŕtvol zvaný, že i tak zle
vyplňujem rubriky a potom sa on musí hanbiť za mňa v kancellárii. Že do rubriky: koľko
rokov mal, napíšem vraj betekšík, do rubriky: deň smrti: belefulta magát, t.j. utopil sa, a
na príčinu smrti napíšem vždy: orvoš, t. j. lekár. My to ináč po dedinách nevieme a páni sa
s tým uspokoja, teda čo chce notáriuš? Najviac ma koleničil a trápil predseda školskej
stolice, pán perillustris Krpcaj de eadem, z ktorého som si pri minulých voľbách jeden
nevinný žart spravil, keď od občanov žiadal, aby liberálnemu kandidátovi Hladošimu večernú
serenádu s illumináciou spravili. Ja som reskíroval ten žart, keď som povedal, aby rychtár
vstrčil pánu perillustrisovi — t. j. naskrz osviecenému a priezračnému, lebo bol chudý —
lojovú sviečku do pupka, postavil toho perillustrisa do okna tak, aby chrbátom bol do ulice
obrátený, že budú mať hneď transparentný obraz. Tento žart mi trpko prišiel!— Zaiste ste spravil neforebný žart z pána Krpcaja. Keby ste to bol spravil z pána
farára, to by bolo bývalo vítané u Krpcaja, aj kvinkvenium by ste bol dostal od obce. Druhý
raz nerobte žarty, keď ste len felekezeti parast tanitó bez diplomu, lebo vtedy nám pod
voľbami huňku ľahko vyvesia von. Viete, u nás so slobodou a právami veľmi nežartujú. Vy
ešte môžete vašu reputáciu rehabilitovať, keď budete nadávať kňazom ľudákom a ľudovej
strane. Vtedy sa aspoň najiete pod voľbami guľášu a napijete toho smradu alebo zkysnutého
piva a to bude odmena.— No, to už nespravím, radšej idem do Moravy, kde je lepší poriadok, ako v tom sabačágu.
S Bohom!
|
Gaspar-Zaosek_Ponosy-ucitela-Gilisztaya.html.txt
|
KozákSom vojak od rodu,kozáčka ma mala:nad mojou kolískouzástava mi viala;zástava mi viala;trúby mi spievali;víťaza mi otcana vojnu volali.Hoj, leteli detikozáckeho rodu,leteli na vojnuza svoju slobodu.Verný otcov koníksám sa vrátil z boja,zvädla mi od žiaľudobrá mati moja.Zvädla ako ružaodlomená v kvete,ostal malý kozáksirotou na svete.Zahynie na stepilipka sama jedna,a bez dobrých ľudítá sirota biedna.Nedala mne zhynúťtá moja rodina,vzali mňa sirotukozáci za syna;vzali si mňa, vzaliza syna rodného,zo mňa vychovalikozáka švárneho.Hoj, dali mne oniostrú šabľu k boku;dali mi koníkabystrého do skoku.Koníkom aby somTatárov naháňal,šabľou aby som imhlavy o zem ráňal.A mne ti pristalov tom ich jasnom šíku,ako v čate orlovmladému orlíku. —Som vojak od rodu;neumriem v pokoji,umriem ja vo svätomza môj národ boji;za jeho slobodua za jeho slávuz ďaky ja položímmladú moju hlavu.Neumriem na loži;umriem ja na koni:keď z koňa poletím,šabľa mi zazvoní,šabľa mi zazvoní,trúba zaspieva mi:vykopú mi jamukozáci šabľami.V tej jame večný môjnocľah mi pripravia,kozácku zástavuna hrob mi postavia.Kozácku zástavu,svetu na znamenie;že tam víťaz kozákslávne vzal skončenie.
|
Chalupka_Kozak.html.txt
|
Elen Jarko: Originál tety KristínyŽart v 1 dejstve.Dekorácia:Vkusne zariadená izba.Osoby:Hronec, geometer, Juliana, jeho žena, Kristína,
ich tetka, Ida, jej dcéra, Smelý, architekt, Zuzka, slúžka.Rekvizity:Ručná práca, čokoláda, obraz s jeleňmi,
obraz zo srnkami, revolver, cestovné kufry, obrazy.Dej:Novomanžel Roman Hronec nie je práve nadšený tým,
že mu testina ohlásila svoju návštevu. Nerád sa vyberá uvítať ju na nádražie a len po
mrzutosti so ženou dá zavesiť obraz — originál tety Kristíny, — ktorá sa považuje za
neuznaný maliarsky talent. Povolí, ale súčasne so svojím priateľom Smelým dohovorí si plán,
podľa ktorého Smelý má obraz ukradnúť. Teta Kristína príde a už od slúžky Zuzky sa dozvie,
že jej obraz bol na povale. Už z prvých dojmov sa jej poriadok v rodine neľúbi a chce tu
zjednať patričnú nápravu. Vystopuje ako odvážna moderná žena, ktorá s revolverom prichytí
aj architekta Smelého ako chce ukradnúť jej originál a zatvorí ho do komory, kde práve jej
dcéra Ida hľadala nejaké veci. Pobúri celý dom a chce volať policiu. Horko ťažko sa podarí
Hroncovi prekaziť tento čin a nepozostáva mu iné, než aby vec vysvetlil. Zo Smelého urobí
zlodeja z umeleckej vášne a tak sa tomuto dostane nielen originálu Hroncovho, ale aj iného
od tety Kristíny a s ním aj jej dcéra Ida vo vlastnej podobe.
|
Urbanek_Dramaticka-literatura-Doplnok.html.txt
|
Svätenie pamiatky slovenského básnika Andreja Sládkoviča(Braxatorisa), člena zakladateľa Matice Slovenskej, vydržiavané vo
Valnom shromaždení Matice Slovenskej dňa 7. augusta 1872Andrej Sládkovič, zakladateľ Matice Slovenskej, vo svojej dobe najvýtečnejší poet
slovensko-slovanský, jeden z najvrúcnejších a najčistejších posvätencov národa slovenského,
človek bezúhonný, charakter vznešený — pominul sa. Ustrnutý národ nad utratením ho ešte sa
chveje zármutkom. My ale, odkedy ho nemáme, poprvý raz takto shromaždení, vyslovujeme nad
sviežim ešte hrobom nezapomenutelného miláčka svojho hlboký žiaľ skormúteného srdca, a
staviame mu v srdciach svojích pomník večnej oddanosti, úcty a vďačnosti, želajúci, aby
jeho osobnosť bola vzorom, svet jeho myšlienok idealom a účelom snáh nám i potomkom našim.Keby som hovoriaci o zvečnelom bratovi a výtečníkovi našom, Andrejovi Sládkovičovi len
týchto pár jednoduchých slov predniesol: iste by som jeho šlechetnej skromnosti
najpríhodnejšie vyhovel. Spolu by som v podstate vyslovil i všetko to, čo všestranne
vyčerpať, zretedlne objasniť a spravodlive oceniť, sotva žeby sa podarilo i nadanejším a
cvičenejším rečníkom, nežli ja, akoľvek skvelými a obšírnymi rečiami.Ale, Bože môj, tak málo nás! ktorí sme sa posvätili a ktorí sa posväcujú službe od
svojích mohutných opusteného, hmotným a mravním systematickým zúbožovaním ubiedeného, pre
domáhanie sa práva a prostriedkov života i v celku i v jednotlivcoch rovnako
prenasledovaného národa nášho. A i z týchto málo jedni ešte len ako rozžihajúce sa svetlá,
ktoré svojho vrchovišťa, ba ani len zralosti nedosiahly, i s jích vlastními, i s našími v
ních skladanými zmarenými nádejami pred časom zhasínajú; iní ako hviezdy prvej veľkosti z
neba osvety národa nášho padajú; iní zase, tu ako stĺpy, tam ako bášty nášho národnieho
života a jeho rozvoju vyvracajú sa a rúcajú.Z tej hrstky ale, čo ostáva, značná časť či nechce, či nevládze, vymaniť sa z otroctva
mnohonásobných slabostí a necností, ktoré i pôvodne bezúhonné povahy národov ako pečať a
kliatbu dlho trvavšieho ujarmenia duši svojej vtisnutú nosia, alebo od prevráteného smeru
prítomnosti, hneď nútene ako samovražedlnú zbroj, hneď zase s radostnou ochotou, ako
ocukrovený jed, prijímajú, — na podstatnejšiu škodu a záhubu národa, nežli je zjavné
násilie protivníkov.Takýmto a v takýchto okolnosťach postaveným storáz ťažšie padne v zármutku nad ztratou
svojich miláčkov zachovať do seba zavrenú resignaciu. Keď oko telesné nemôže viac spočinúť
na drahej postave miláčka: oko duše žiada si potešiť sa pohľadom na krásnu, milú, šlechetnú
osobnosť priateľa, brata, výtečníka. A srdce, ach to utrápené srdce, ktoré z jednej strany
najušlechtilejšie túžby a snahy rozpalujú a najradostnejšie nádeje oblažujú, z druhej
strany najcitlivejšie bôle nad zmarovaním sa tak mnohých, k zplneniu tak blízkych nádejí
zožierajú; to srdce, ktoré svet i priúča i nutí zúfať nad sebou, nad svetom, nad Bohom, a
predsa ani v ponížení a utrpení, ani v najzáhadnejších zmätkoch skutočnosti neprestáva
dúfať a veriť v bezúhonosť a isté víťazstvo svojich snáh, v zahanbenie a pokorenie
zpupnosti, v zpamätovanie a obrátenie sa poblúdilosti sveta a vo večnú, keď i zhovievavú,
ale tým istejšiu spravedlnosť božiu: — ach to srdce neodolatelne žiada si tešiť a potešovať
sa nad tým, ktorý od precitnutia nebeského genia v ňom, až do poslednieho dýchnutia svojho
najspanilejšie nádeje, duchom humanity a božstva nadané túžby v sebe nosil a mohutným
vešteckým slovom hlásal, — pri tom a za to tak mnoho trpel, a predsa veriť nikdy
neprestával. — —Nuž poďže, poď drahý náš, čo len ešte raz medzi nás! —Každá výtečnosť zasluhuje uznalosť a úctu. Keď sa viac výtečností v jednom a tom istom
predmete, v jednej a tej istej osobnosti razom nachodí, zasluhujú ony nielen uznalosť a
úctu, ale i obdivovanie.Ale nie každá výtečnosť je tak sčastná, len skvieť sa bleskom svojim. Často má výtečnosť
hneď vedľa svojho blesku tôňavy, ktoré ju zatemňujú. Často zatemňujú tôňavy blesk i
viacnásobných výtečností, alebo jích nesúzvučné spojenie nemožným robí ten kúzedlnou mocou
zachvacujúci výraz a účinok, ktorý nikdy nechybí harmonickému celku.Takýto harmonický celok je výtečnosťou výtečností!Výtečný obraz, aby ako taký i ocenený a uznatý byť mohol, potrebuje i výtečnú myšlienku,
i výtečné vyvedenie myšlienky barvami, i obrazu primeranú obrubu, i postavenie hotového
výtečného diela v primerané svetlo.Výtečná hudba potrebuje výtečnú myšlienku, výtečné prednesenie a k predneseniu primeranú
miestnosť.Nuž a výtečný poet? Poet, aby bol výtečným, pred ktorým každý s úctou a obdivovaním
klobúk strhne, treba, aby mal ten oheň nadchnutia, tú tvorivú moc, ktorú, ako naše
samorostlé síce, ale veľmi pravdivé porekadlo hovorí, že „komu Pán Bôh nedá, tomu kováč
neukuje,“ ktorá teda jedine z rukú božích pochodí.Výtečný poet potrebuje svojou vlastnou pilnou pracovitosťou nadobývanú zručnosť, svoje
zbožné myšlienky a city vysloviť znať slovom tak, ako sa ony v jeho poetickom srdci, v jeho
poetickej mysli zrodily. — K tomu treba, aby výtečný poet ideami krásy, pravdy, dobra bol
voskrz preniknutý, za ne zaujatý, a treba, aby nielen každé jeho slovo bolo hlásateľom,
zvelebovateľom pravdy, krásy, dobra, ale aby i jeho skutočný živôt bol svedoctvom a
zrkadlom ideí tých.Poet výtečných myšlienok, bez zručnosti i umelecky vysloviť svoje myšlienky je
zakrpatelec. Poet vycibrených foriem, bez nadchnutia, myšlienky, ducha, je peknou
náličnicou odená maškara. Poet výtečný obsahom i formou, ale bez preniknutosti ideami
dobra, pravdy a krásy, je kvet bez vône, je pekný blúzniteľ. A poet bez základu mravnosti a
života pravde, dobru a kráse zasväteného, ba snád, ako to pri poblúdilých talentoch býva,
života týmto ideám protivného, je kvet na smetisku vyrastnutý, alebo kvet s jedovatou
vretenicou v kalichu, je pokryťec, kúzedlný lhár a zvoditeľ.Andrej Sládkovič! Ty neprináležíš medzi žiadnych z týchto. Andrej náš, chlúba naša! Ty
sa vysoko povznášaš nad všetkými nimi!Teba Bôh bohato obdaril tvorivou mocou a nadchnutím poetickým. Oko ducha Tvojho ani
nevidelo, ani videť nevedelo svet ináč, iba v svetle poetickom, a to i v tedy, keď bremeno
prosaickej skutočnosti citlivejšie doliehalo na Teba, nežli na mnohých iných. — Ty slovom
slovenským odchovaný a vzdelaný, úplne v moci mal si slovo slovenské, a bol si, ako bohatý
v myšlienkach, citoch, obrazoch, výmysloch, práve tak nevyrovnatelný vo vyslovení jích. U
Teba každé slovo nová myšlienka, nový cit, nový obraz, — a každá myšlienka, každý cit,
každý obraz, nový obrat, nová hudba slova, jazyka, a to všetko v tak nepostižitelne
lahodných, a predsa tak prísne vymeraných pomeroch, v tak harmonických súzvukoch, že sa
človek nazdá, že v tom svojevoľne prúdiacom sa potoku každá vlnka je kružidlom vymeraná, že
z tej harmonie reči každý tón je Tebou a pre Teba schválne stvorený.Andrej náš! do duše Tvojej už ruka Stvoriteľa vložila nielen bohaté semeno ideí krásy,
dobra a pravdy; ale i vrúcnej zaujatosti za ne. Dorastajúci sám si jich verne a horlive
pestoval. Nie div, že keď si sa stal učedlníkom a priateľom nevyrovnaného a dosial ani
povrchne neoceneného Ľudovíta Štúra, ktorý úplne posvätený službe ducha, svojevekú mládež
slovenskú neodolatelne zachvátil a trvanlive oduševnil za službu tú, — nie div, reku, že i
Ty dozrel si v najčistejšieho a najvrúcnejšieho posvätenca, kňaza sveta duchovnieho, a to
posvätenca, kňaza nielen hlásateľa, ale i konateľa.A tak Tvoj každý kvet vykvitnul z krištála a zlata Tvojej mravnej povahy; každej pravde,
ktorú si hlásal, staväl si skutočným svojím životom pomníky, a bol si jej tu hrdinom, tam
zase mučedlníkom; každé Tvoje vyzvanie k činu zakotvoval si v zákonoch mravnieho sveta.Živobytie Tvoje postavil Bôh do doby nanajvýš neharmonickej, do doby protív a takmer
nepochopitelných a nevyrovnatelných odporov, — do doby neukrotitelných zúrivých
náruživostí, kde všetko i mieru i hranicu tu nezná, tam znať nechce.Ale sčastný, neobyčajný človek Ty! U Teba všetko v úplnej harmonii a všetko má svoje
vymerané hranice. Tvoja láska nezachodí sa ani slasťou, ani zármutkom, ale obživuje; oheň
Tvojho zápalu nepáli, ale hreje a svieti; hromy Tvojho hnevu bijú, ale nepárajú.Iných záchvat genia mimovoľne unáša: Ty i genia svojho máš v moci a znáš vždycky
sčastlive uhádnuť, kedy mu, bez ujmy, privolať: potial a nie ďalej!To hľa je výsledok, keď bohatosť Bohom samým daných výtečností, sčastlive uhádnutým a
primerane prevedeným pričinením sa samého človeka, vývine sa v celok zrelý, zaokrúhlený,
harmonický!Avšak okrem darov Božích a vlastnieho pričinenia, je ešte jedno, čo v Andrejovi
Sládkovičovi, ako poetovi a človeku mnou práve spomenutú plnosť a zaokrúhlenosť výtečností
spoluzrodilo, a to je: že on bol opravdivý človek Slovák-Slovan.Jestli Andrej Sládkovič je synom iného národa: poetický genius jeho vezme iný výraz, iný
smer, a neverím, že sčastnejší. Ale rydzosť genia slovanského v ňom, urobila ho tým, čím
bol, je a ostane. Podľa povahy slovanskej je jeho nežnosť jemná, bez rozmaznanosti; jeho
síla mohútna síce, ale skromná, bez vypínavosti a násilia; jeho radosť veselá, bez
pochabosti; jeho žiaľ hlboký, bez zúfania; jeho viera skalopevná, bez pokrytstva; jeho
veľkosť ohromná, bez chvastavosti; jeho láska k bližnému úprimná a veľkodušná, bez
sebeckosti a utajených myšlienok.Oduševnený výtečnými vlastnosťami genia slovanského a v povedomí veľkosti národa
slovanského a jeho humanitnej a historickej úlohy: povýšil sa on na stanovište istej
veľkoleposti, s ktorého sa mu celý duchovní a hmotný svet vo svetle veľkoleposti ukazoval,
a ako verný odblesk a odtisk toho, nielen že v myslení, ale i vo vyjadrení sa osvojil si on
istú veľkolepú dôstojnosť.Pravda, ako u každého, ktorý verne žije svojmu sčastne zvolenému povolaniu, mal i u neho
úrad jeho vliv na povahu a smer jeho genia. On sluha, verný sluha ducha najvyššieho,
najdokonalejšieho, oviaty bol vo všetkom svojom počínaní a konaní istým úctu vymáhajúcim
posvätením. Istý dôstojný pokoj a mier, istá pomazaniaplná vážnosť, istá milo jímajúca
sila, otvorená poctivosť, — zášti, závisti, pomstižiadosti neznajúca krotkosť, nezlomná
vernosť a bezžistná oddanosť žiarily z milého oka, ozývaly sa z každého slova jeho.To hľa účinok vernej oddanosti povolaniu svojmu!A predsa, ktože zná, či sa nemýlim; či to nie snáď výplyv jeho vrodzenej zbožnej povahy?
Asnáď najlepšie uhádnem pravdu, keď poviem, že obojího.A takto by som ešte ďaleko a dlho mohol krok za krokom stopovať osobnosť nášho Andreja
Sládkoviča, a všade by sa mi vyskytla nová a nová výtečnosť, a to výtečnosť bez tôňavy. A
keď si znázorníme všetky jeho výtečnosti pospolu, najdeme, že všetky tie výtečnosti tvoria
jeden zaokrúhlený harmonický celok, — osobnosť, aké sa len zriedka narodia a vyvinú, a
ktoré sú večitou slávou a pokladom národov.Medzitým nebol ani tento náš výtečník výtečníkov bez vady; a čím výtečnejší bol on, tým
citlivejšie vadila mu jeho vada. Svet mu ju nevedel odpustiť a sám milý Pán Boh zná, kedy
mu ju odpustí.Chudák Andrej Sládkovič narodil sa z rodičov slovenských, vychoval a vzdelal sa v ducha
slovenskom, a za svoj slovenský národ pracoval a — trpel.Nemúdry Ty! prečo si sa neodvrátil od matere svojej, ktorá Ťa zrodila, prečo si sa
neodvrátil od nej, že ju nepoznáš, keď Ťa k srdcu privinúť chcela: a svet by Ťa bol
zveleboval! Nemúdry Ty! prečo si neodkopnul otca svojho, ktorý Ťa vychoval, keď Ťa chcel
požehnávať: a svet by Ťa bol povýšil a uhodnostil! Nemúdry Ty! prečo si nevrazil vražedlný
nôž do prsú brata svojho, keď Ti bratskú ruku k pomoci dôverne podával: a svet by Ťa bol
obsypal bohatstvom!To múdrosť, to cnost a zásluha, to žiadosť nateraz sveta tohoto! a beda každému, kto sa
prehreší proti ním!Andrej náš! i Ty si vzal svoj diel z bedy tejto; i Ty si zakúsil jej ostrie a ťarchu. Ty
si videl a vedel, čo Ťa očakáva, a predsa neváhal si vziať kríž národa svojho na plecia
svoje, a verne, zmužile znášal si ho až do konca Tvojho martyrského živobytia.Nuž čím že sa Ti čím odmeníme za všetko to mnoho a veliké, čím si bol a čo si konal
národu, za všetko to drahé a nezapomenutelné, čo si preukazoval naproti nám, svojím
priateľom a ctiteľom?Keby sme mali pyramídy: venovali by sme pyramídu za schránku Tvojích zemských
pozostatkov. Keby sme mali Pantheon, Walhallu: postavili by sme Tvoju sochu z mramoru medzi
najvznešenejších preslávencov.Ale sme ošarpaní, aký ošarpaný si bol i Ty, Ty i v tomto ohľade verný typus národa
svojho, — ošarpaní sme ako lipa v jaseni. Svet vzal a bere nám všetko to, čo dáva národu
podmienky a prostriedky života.Nikde nemáme ničoho, kde by sme s národa hodnou dôstojnosťou hlavu skloniť, čo svojím
pozvať mohli, okrem tohoto tu skromného prístrešia, ktoré, Bože odpusť moje hriechy, tiež
tak akosi vyzerá, ako ošumelý kríž na neohradenom hrobitove, a nie je bezpečné ani proti
zneucteniu ani proti násiliu.Nemáme nikde ničoho, o čo by sme sa oprieť mohli, okrem Boha všemohúceho a svojho srdca,
srdca plného zápalistej lásky za všetko dobré, krásne, pravé; plného nezlomnej viery v
bezúhonnosť naších humanitných zásad a snáh; plného nezvratnej nádeje, že iste príde, prísť
musí víťazstvo pravdy našej.Toto srdce sú naše pyramídy, je náš Pantheon, je naša Walhalla! Kým ono trvá také, aké
je, trvať bude i národ slovenský a bude mať kde staväť nepominutelné pomníky svojim
výtečníkom.Nástin milej podoby Tvojej, Andrej náš! staviame tu do radu naších najvzáctnejších pod
tymto krehkým, na milosť a nemilosť sveta vystaveným prístreším; predrahú osobnosť ale
Tvoju ukladáme do srdca svojho, toho nedotknutelného nášho Pantheonu a staviame Ti v ňom
pomník našej najvrúcnejšej oddanosti, vďačnosti a úcty. Spolu prosíme, aby duch Tvoj
svietil nám a vodil nás po krušnej ceste postati našej. Zvlášte ale prosíme, aby duch Tvoj
osvecoval a vodil mládež našu, túto budúcnosť národa nášho, z pokolenia na pokolenie. Nuž
ostaň drahý náš, ostaň v nás, pri nás, večne od teraz!Ján Francisci.
|
Sladkovic_Svatenie-pamiatky-slovenskeho-basnika-Andreja-Sladkovica.html.txt
|
Stretnutie[1]Keby som bol maliarom, namaľoval by som si takýto obrázok:Po horúcom, suchom letnom dni slnce práve sadá za ďaleký obzor. Posledné lúče slepia
ešte oči, rýchle sa dvíhajú na stromy, do vzduchu a v riedke biele oblaky. A keď dňom ťažko
bolo pre ostré svetlo a páľu rozhľadieť sa, teraz, ako pod ohromným tienidlom, môžeš
otvoriť oči a predstaví sa ti malebný maloruský kraj. Slabo zvlnená krajina, samé pole, len
kde-tu chlp tmavej zelene, ešte nevieš či lesa, či sadov a v nich ukrytých dedín. Žlté
skosené polia, strniská, ba niekde ešte lán pozdného obilia alebo inej plodiny a trávy. Po
mäkkých poľných cestách tu sadá, tam dvíha sa prach, ako prebehol obilím naložený voz (na
ňom mihnú sa pestré kroje maloruských žien), alebo idú stáda z paše. Medzitým svetlo rýchle
sa tratí, temnejú biele oblaky na západe, prámované zlatými čipkami; i tie si závidia,
skrývajú si a zakrývajú bohatstvo svetla.Vlnitým krajom vše sa ti obzor rozšíri, vše zúži; ako zídeš do údolia, v ňom blysne sa
ti riečka, ktorej toku tak hneď neuhádneš, alebo jazerá s ohromnou trstinou, bielym kvetom
leknínov, ktoré pred vetrom zakrývajú svoj kalichový kvet širokým listom, akoby celý
mlynský stav alebo jazero ožilo a zdvihlo sa.Doprevádzaný alebo nevšímaný pohľadom nezbytného čápa vyjdeš na vŕštek, a pod úvalom v
tmavej zeleni, ako dobre skryté jabĺčko vo vetvách, tak ukáže sa v nej zlatá makovica
chrámu božieho.Oblaky na západe oblievajú sa červenou žiarou. Blížime sa dolinou k dedine. Tam sa už
zmráka. Naproti vychodia nám bandériá, chlapci, dievčatá na okrúhlych malých koníkoch,
sprevádzaných žriebätami. Oči miesto po koberci banderistu zvezú sa ti po ohorenej nôžke
dospievajúcej devušky, ktorá, vidiac vojsko, viac odvádza poslušného koníka krajom cesty
než ostatné deti. Idú na obnôcku a nebudú si rozprávať ani s Turgenevom, ani s
Hviezdoslavom povesti a báje, ale rozhovoria sa o nás. Preto si aj zastanú a uprene hľadia.
Dosť vojska už videli, ale deťom na vojsko hľadieť nikdy sa nezunuje. A my ideme so spevom,
akého spevu tu ešte nepočuli. Veselý spev slovenský a český.Vchodíme do dediny. Národ vychodí na priedomia, zastávajú. Nášmu veselému spevu dvíhajú
sa detské rúčky, nôžky; pokriky, sprievod mládeže; ženy, matere berú na oči zásterky,
ľutujú nás smutnými pohľadmi. Nejedna mať a žena vyronila už zjavne i tajne slzu, keď sme
odstupovali ruskými dedinami poza rozsypaný front.„Už i vy…? Tak už prepadneme…?“Počuť hukot diel, krúžia aeroplány, národ pohýbaný, splašený i úplne nedvižný,
fatalista. My sme spievali, a oni plakali, spytovali sa, či sú ďaleko Germánci…„Neplačte, mamka, nám je veselo, a Germánec ešte na dva perechody,“[2]potešujeme mäkšieho srdca babky a ideme so spevom dedinou.Na úzkej ceste do bočnej ulice zastane proti nám idúci voz drabinový, aby sme prešli
jednou i druhou stranou.Kto ide proti noci do poľa? Na voze na prednej ose sedí žena, bosá, vo vyšívanom rubáši,
mladá, krásna. Nehľadí na nikoho, nehybne sedí, ale ja vidím: veľké modré oči v plnej
okrúhlej tvári blyštia sa jej slzami. Jednou rukou drží opraty, druhou na lone dievčatko
dvojročné, tučnej, červenej, jasnej tváričky, tak veľmi podobné mamičke. Dievčatko, sťa
porcelánová bábka za sklom, nevystrojené, iba kratučký rubášik a vyšívané rukávce. Udivene
behá očkami po nás a dvíha ručičky, ako mladé vtáča krídelká.Mladá žena nehľadí na nás. Ja hádam: čo si mohla pomyslieť, na koho spomenúť táto mladá
mať, keď videla vojsko…? Nehľadá ho? Či vari vie, že jej muž sa už nevráti…? Po líci gúľajú
sa jej slzy; jedna, druhá sa mi blysne ako rosa na kvete.Ja videl som plakať, rukami lomiť ženy, matere, ale nikdy nezabudnem na tieto dve-tri
tiché, tajné slzy a nehybný, hlboký a ďaleký pohľad modrých očí, čo nehľadia vôkol a
nevidia najbližšie.Niektorá slza iste zgúľala sa na zlatú hlavičku decka, a ono vyvracia hlavičku a
vyjavenými očkami hľadí hore na mať, potom pozrie na nás, detsky razom zvážnie a nevie, čo
začať…Prešli sme. Obzrel som sa; vidím iba sklonenú hlavu matere. Voz mohol by sa už hnúť, ale
ešte stojí…[1]Slovenské hlasy I, č. 18 (9. XII. 1917)Na vojne (vydal J. Sršeň r. 1919 v Ružomberku), str. 116 — 118Odtlačené s podtitulom „Svojej žene“. Tajovský poslal odtlačok zo Slovenských
hlasov ešte z légií manželke Hane Gregorovej s prípisom: „Babenka moja! Máš rada
obrázky. Prijmi i tento môj, ktorý som Ti namaľoval v lete 1917. Čo nedokreslené, to
Tvoja láska k obrázkom a ku mne — verím — primyslí.“[2]Dva dni cesty.
|
GregorTajovsky_Umelecka-proza.html.txt
|
Nová kométaPán Dúbravský nevidel kométu. Prečo? Lebo dobre spal, keď vychodila na obzor. Divná vec
zdržať sa nevídaného pôžitku. Tisíce očí túžobne vyzeralo svetlý chvost, šťastný, kto mohol
prvý zvolať: už ju vidím! Hvezdári s určitým zadosťučinením ukazovali: nevraveli sme? či
prišla? Pánom Dúbravským nepohli všetky dôkazy, zatvoril oči, spokojne odfukoval.Všetko má svoju príčinu. Zrobený človek, keď ho netrápi zlé svedomie, v noci pokojne
zaspí. Pán Dúbravský pokojne spával, mal dobré svedomie, chuť do práce, pracoval celý deň a
večer pochodil ešte raz celý dvor, poprezeral stajne, či kravy už ležia, chlieviky a kuríny,
či hydina je pospolu; nakázal sluhom, aby opatrovali svetlo, oheň; zapálil ostatnú fajočku,
ľahol do postele a s posledným vyfúknutím fajkového dymu opustilo ho vedomie, zaspal.Pravda, pri tej poslednej fajke prišli mu na rozum niekedy trápne myšlienky. Ovdovený, má
na starosti dcéru Karolu, a to, viete, je tovar veľmi krehký. Módne časopisy a romány
prekrútia hlávku mladým dievčatám. Jedna dostane myšlienky byť módnou, a to hlboko siaha do
otcovského vrecka, druhá si obľúbi románové, a tie sú veľmi nebezpečné, najmä kde niet
materinského dozoru. Z posledných okúsila Karola — do pokojného domu nanosil sa krahulec v
osobe mladého Jeleňa. Sprvu len trpel nevoľný otec, ale keď sa návštevy častejšie opakovali a
Karole v Jeleňovej prítomnosti častejšie horela tvár, videl, že srdcová teplota vystupuje a
ukazuje vysoké stupne na líci, preťal uzol — Jeleňovi ukázal dvere.Tento rozhodný kúsok priniesol mu pokoj, od tých čias pokojne zaspí. Akoby nie? Karola
neukazuje svoju nespokojnosť s otcovským rozhodnutím; práve tým väčšou láskou ide mu vo
všetkom poruke, večer uspáva ho svojím šveholením, a keď zatvorí oči, tíško zodvihne mu ruku,
pritisne na ňu detinský bozk a na prstoch odchádza. Otec i to vidí, ešte nezaspal, len sa tak
robil.Karola vyšuchla do záhrady, mala vychodiť kométa, sadla si na lavičku, zahľadela sa do
neba. Akýsi nepokoj preháňal jej pohľad z hviezdy na hviezdu, neisto blúdila celým obzorom.
Tie zlaté hviezdičky sú akoby očné zrenice, tak sa mihocú, tak sa usmievajú, to sú oči neba,
možno jednou z nich hľadí nebohá matka na svoju dcéru.Zapálila sa, aj včera bol taký jasný večer, aj včera matka hľadela a videla, že vypovedaný
Jeleň prišiel do záhrady, Karola ho prosila, aby odišiel, hrozila krikom, hoci len šeptom
rozprávala, Jeleň držal ju za ruku, a ona? Na jeho prosby dovolila, aby prišiel. Či nespáchala
hriech proti otcovi? Chcela vstať, nech si Jeleň myslí, čo chce; nemôže obetovať otcovskú
lásku, tá je vyskúšaná, Jeleňova ľúbosť bude azda len mladistvým zápalom, ktorý pri prvom
vetríku zoslabne. A včera predsa načúvala jeho slovám, sľúbila mu, kto ju nútil? Jeho slová
majú niečo príťažlivé, pre iného má sto výhovoriek, pre neho ani jednu. Musí uznať, Jeleň je
hodný šuhaj; keď ho videla po prvý raz, bodlo ju pri srdiečku, a keď slovom zďaleka narážal,
zapálené líce bolo mu zreteľnou odpoveďou. Každý ho chváli, že je verným úradníkom. Nešťastné
povolanie. Otcovi sa len preto nepáči, že slúži nášmu — či i môjmu — nepriateľovi; ten by mal
radosť, keby Dúbravského dcéra — tak hovoril otec — stala sa manželkou jeho úradníka. A predsa
je hodný šuhaj!„Dobrý večer, slečna Karola,“ zašepkal nespozorovaný Jeleň. Karola, pohrúžená v
myšlienkach, v prekvapení nezbadala jeho príchod. „Ani mi ruku nepodáte?“ spytoval sa
zadivený.„Odpusťte, prekvapili ste ma svojím príchodom, nečakala som vás,“ zapálila sa nad
vyslovenou nepravdou.„Prichodím s vaším dovolením.“„Dovolila a zabudla som na to,“ vyhovárala sa.„Rád verím vášmu slovu, ale myslím,“ hovoril Jeleň, spozorujúc Karoline rozpaky, „že predo
mnou niečo zakrývate. Povedzte mi, prosím, ak to možno povedať.“Karola porozumela, má pravdu, sklopila oči, panenská hanblivosť zadržala jej odpoveď.„Nechcete mi odpovedať,“ dovrával jej s jemnou výčitkou. „Smiem uhádnuť vaše myšlienky?“„Hovorte,“ odhodlala sa.„Mysleli ste na nemilú okolnosť, že dostal som na vedomie, aby som obchodil váš dom a ja,
porušiac príkaz, prišiel som. Vy, slečna Karola, tiež sa cítite byť vinnou, lebo ste mi dali
príležitosť na dnešnú schôdzku. Otázka je: či sme vinní? Rozhodne hovorím, sme nevinní.“„Keby tak bolo,“ vzdychla Karola.„Vskutku je tak,“ pokračoval Jeleň, posmelený Karoliným slovom. „Nejaký predsudok vášho
drahého otca je tomu na príčine. Musíme odstrániť predsudok, pre ktorý — odpusťte, že moje
slová znejú tak sebecky — musím byť pozbavený toho šťastia môcť vás nazývať svojou.“„Nehovorte tak hlasne,“ šepkala Karola.„Jedna istota povzbudila by ma ku všetkým možným obetiam na dosiahnutie cieľa. O mojej
ľúbosti nebudete pochybovať,“ prisadol bližšie ku Karole, stíšiac hlas. „Odohnaný vraciam sa
zas; slečna Karola! Či som si dobre vysvetľoval vaše dosiaľ tajné city, keď som si myslel, že
ma trochu ľúbite?“„Ticho, preboha!“ zakryla si rukami tvár.„Uspokojím sa s odpoveďou. Ešte jedno prosím. Prečo sa váš drahý otec tak nepriateľsky
správa voči mne?“„Že ste úradníkom.“„Najmenšia prekážka!“ vykríkol radostne.„Beriete to veľmi naľahko,“ karhala jeho prenáhlenú radosť; „nepoznáte môjho otca, ba ani
to, že nič nevykonám proti jeho vôli.“„Mám spôsob odstrániť prekážku,“ tvrdil rozhodne, „a keď tak váš drahý otec krajšie pozrie
na mňa a ja posmelený budem prosiť o tú rúčku, ktorú ešte dnes z dvoch strán mi odopierajú, či
s privolením otcovým pôjde i privolenie dcérino?“Miesto odpovede podala mu ruku.Pán Dúbravský nemohol po Karolinom odchode zaspať. Oči mu zvlhli, azda fajkový dym zabehol
mu do oka; pretiahol si ruku po čele, akoby odháňal cudzie myšlienky, zapálil nanovo fajku,
bez nej nevedel rozmýšľať. Nastal okamih duševnej lahody. „To dobré dieťa,“ premietal otec,
„trávi svoju mladosť zavreté s mrzutým otcom. Nijakej zábavy, nijakej spoločnosti, a predsa je
spokojná, príde čas rozlúčenia, časy utekajú, musím pomýšľať, že opustí otcovský dom. Jar je
tu, ruža puká. Takmer sa rozvila, ale pristavil som jej včasný rozkvet. Ten nešťastný Jeleň —
krásne výhľady, moja dcéra jeho ženou. Mal by sto radostí ten — rok nevyslovil jeho meno —
pani úradníková sem, pani úradníková tam. A to preto, že ma urazil! Nežiadal som mnoho, pár
štvorcových siah na zaokrúhlenie pozemku, dvojnásobne som chcel nahradiť, neprivolil,
neprivolím ani ja!“Rozčúlenie vzrastalo, fajka vyhasla, a to nedofajčená penovka, mok vyrazí na povrch, bude
po kráse. „Daromné strachy,“ myslel si Dúbravský ďalej. „Karola pristala, nebolo výčitky ani v
slove, ani v pohľade. Moje drahé dieťa! A ja ani tej radosti jej nedožičím, môj život od
dávnych rokov plynie jednotvárne, myslím, že každý sa musí k nemu prispôsobiť. Nedoprial som
jej tej radosti, aby trávila so mnou krásne letné večery, dosť sa ma navolala: poď, drahý
otec, ukážem ti krásnu hviezdu, hádže na severnú stranu svoje lúče, ostatné hviezdy blednú pri
nej. Teraz tiež tam sedí, hľadí do jasného neba.“Nová myšlienka blysla mu hlavou, prekvapí ju. Šuch, a už boli nohy v papučiach, župan
oblečený, s domácou čiapkou na hlave kradol sa pán Dúbravský na prstoch von. Len potichu, aby
nezbadala.Tam sedí, niekto pri nej. Či dobre vidí? Jeleň drží jej ruku. Otcovi sa v očiach zotmilo.
Zabudol na hviezdu.„Preč, nešťastné dieťa!“ zahrmel a jedným skokom uchvátil Karolu za ruku. Karola nevoľne
nasledovala otca. Jeleň pomaly prichodil k sebe, prebral sa z omámenia, až keď bolo pozde.Otec a dcéra zmizli v dome, dvere sa hrmotne zatvorili.Na vážkach stálo Karolino dobré meno; pomoci v okamihu nikde.Nemenovaný nepriateľ pána Dúbravského, smiem ho pomenovať? pán Závodský rozvalený sedí na
pohovke. Ťažko mu vyčítať z očí krvilačné myšlienky, ktoré — vraj — prechováva voči pánu
Dúbravskému, lebo prívetivo hľadia z vytučenej tvári na modrastý dym, občas plynúci z jeho
úst.Poznáš v ňom fajčiara od remesla. Nie je to vypúšťanie dymu z povinnosti, aby vo fajke
nevyhaslo, každé vtiahnutie je žriedlom nového pôžitku. A keď tak modrý kotúč vinie sa ku
povale, často sa zahľadí do skupeniny dymových čiastok; myslel by si, že hľadá nové prírodné
zákony, nikým dosiaľ nehľadané; videl to už sto ráz, a predsa hľadí — z obyčaje, všetko slúži
na skrátenie času.Starým mládencom býva dlhý čas, neobchodí okolo nich večne štebotajúca žena, keď pre iné
nie, aspoň aby pohnevala; ani kŕdeľ detí neruší jednotvárnu tichosť ustavičným vreskom. Čudné,
že sa pán Závodský nestal vo svojej osamelosti mrzutým, to býva obyčajný dôsledok. Mal na to
veľkú príležitosť.Pohneval sa s najlepším susedom, prestali každodenné schôdzky, kartársky stolík nevrlo
zastrčený do kúta smútil za veselými hráčmi, nikomu neprišlo na um zbaviť ho smútočného
náteru, postierať na prst nasadnutý prach.„Víťaz Kuchta,“ hladiac si jantárom strapaté fúzy, oslovil Závodský po chyži chodiaceho
Jeleňa, „tak si zutekal?“„Ľahko vám hovoriť, strýčko! Nikdy ste neboli v takom položení,“ odpovedal Jeleň, ktorého
Závodský, len aby ho niečím označil, kázal menovať ,pánom úradníkom‘, ináč bol jeho synovcom a
nádejným dedičom.„Bol by som rád videl starého mrzúcha, aké oči vyvalil,“ zasmial sa schuti Závodský.„Nestačil som hľadieť do očí,“ poznamenal trpko Jeleň. Trápne sa ho dotkol Závodského
smiech.„Hrdinský mladý človek,“ nevychodil Závodský zo smiechu, „horko-ťažko dopracuje sa ku
schôdzke a potom —“ potiahol z fajky, aby mu nevyhaslo, „pri najmenšej prekážke nevie si
rady.“Jeleňovi bolo do strpenia, strýk začieral veľmi hlboko. Ak by nebol presvedčený o jeho
dobromyseľnosti, veru by nemeškal odporúčať mu príslušné medze.„Beriete vec povrchne,“ prerušil Jeleň strýkov hlasitý smiech. „Keby odstránenie prekážky
bolo záviselo od smiechu, môžete byť presvedčený, že by som bol rozosmial i lastovičky v
hniezde.“„Takto sa nedohovoríme,“ smiešno-vážne pretiahol Závodský tvár, porozumejúc trpkej
výčitke. „Ale, počuj,“ pokračoval po malej prestávke zasa veselým hlasom, „neznelo by to
čudnejšie, keby som sa vážne začal vypytovať na tvoje nešťastie? Uznáš, že tvoja úloha
prechádzala tak trochu do smiešneho.“„Uznám, strýčko,“ vyznával kajúcne, mrzela ho predošlá prchkosť, „a práve preto mi je
trápne upamätovanie.“„Nechajme úteky, a či čo to bolo, vedľa. Zo všetkého vidím, že si zaľúbený až po uši. Nie
tak?“ Závodský huncútsky pomihal očami.Jeleň sa rozpálil ako dievča, netrpezlivo hodil rukou.„Len úprimne, všetko vyznať,“ ohlásil sa z dymového oblaku Závodský.„Páči sa mi,“ odpovedal vyhýbavo Jeleň.„Pletky! Páči sa i mne, starému kozákovi. Prislabý výraz, môj milý!“ pätil ho Závodský.„Keď nie ste spokojný s tým, nuž ľúbim,“ pozrel strýkovi smelo do očí, akoby mal už
víťazstvo v ruke.„To je odpoveď! Od teba však, ako od statočného človeka, čakám, že si ju chceš vziať za
ženu.“„Práve preto ma mrzí, že som nesmel objasniť vec pred Dúbravským.“„Boli by sme na čistom, jedna prekážka: môj hnev s Dúbravským,“ zahladil si vlasy. „Keby
toho nie!“Závodskému poschodilo všeličo na rozum. Z malých príčin veľké následky. Už obecnému ľudu
bolo divné, že Dúbravský nechodí k Závodskému. Ako nie? Predtým sotva slnce klonilo sa nad
horu, bral do ruky palicu, ľudia sa nespytovali, kam ide — vedeli. Stolík, pripravený u
Závodského, čakal na obyčajný „tartlík“. Prisadli čo najlepší priatelia, no pridalo sa, že
pohádaní rozmetali karty. Hádal sa vlastne len Dúbravský, lebo Závodského neopúšťala dobrá
vôľa, a čím väčšmi prenasledovalo škriepnika nešťastie, v dôsledku čoho sa stával
netrpezlivejším, tým menej vládal udržať spoluhráč svoj smiech na uzde. Tieto hádky boli
každodenné a spoluhráči boli na ne takí navyknutí, že ani jeden nebral ich ako príčinu k
stálejšiemu hnevu.Zrazu napadne Dúbravského označiť hranicu svojich rolí radom pekných stromov. Vo svojej
obraznosti mal už hotový vysadený štvoruholník. Tu na svoje počudovanie sa presvedčí, že
Závodského medza na vyšnom konci vrýva sa ostrým uhlom do jeho pozemku. Požiadal Závodského o
prepustenie, Závodský naoko odoprel, sám v sebe sa však tešil, že takýmto milým vianočným
darom prekvapí svojho priateľa. Odopretie prebíjalo Dúbravskému hlavu. Všetky žarty bral za
hotový posmech. Jeho hádky boli náruživé. Závodský, nepredvídajúc nemilé následky, trval na
svojom, netrpezlivý Dúbravský preťal uzol, priateľstvo sa rozpadlo.„Keby toho nie!“ vzdychol Jeleň.„Napravíme chybu!“ tešil ho Závodský.„Chcete sa zmieriť?“ spytoval sa okúňavo strýka. Začala svitať nádej.„Uvidíme,“ odpovedal Závodský takým hlasom, ktorý nevyjadroval ani potvrdenie, ani
odopretie. Vidieť, že ho to stálo mnoho sebazaprenia.Jeleň v neistote vyprevádzal strýka na dvor, kde v okamihu zapriahnuté bujné kone nečakali
dlho na rozkaz na odchod. Závodský nikomu nezradil, kam odchádzal.Karolu hrýzlo svedomie, že nemohla otcovi ukázať svoju schôdzku s Jeleňom v priaznivom
svetle. Jeleň nadštrkol odstránenie tej prekážky, ktorá stojí medzi nimi, ale práve keď mala
najlepšiu príležitosť požiadať Jeleňa o vysvetlenie, nastúpil nemilý výstup s otcom. Dúbravský
od toho času nenarazil ani slovom na tú nemilú udalosť; Karola, cítiac sa vinnou, nemohla.
Pomer medzi nimi, miesto srdečného, bol obstojný. Navonok chceli zahladiť trhliny svojho
predošlého spolužitia, vnútorne každý má svoj háčik. Otec žiarlivým okom strážil dcérine
kroky, dcéra veľmi ťažko tlmila svoju nespokojnosť s otcovým konaním, ako sa jej videlo,
nespravodlivým. Nad hlavami visela búrka, zápalnej látky na vzblknutie bolo dosť. Iskra vyšla
od Závodského.„Celý svet sa sprisahal proti mne,“ vrútil sa Dúbravský s krikom k pokojne pracujúcej
Karole, hádžuc sem-tam rukami. „Je mi na zbláznenie.“„Čo vám je, otec môj?“ spýtala sa Karola, prekvapená takýmto otcovým vstupom.„Čo mi je? I ty si jednou z nich,“ hodil jej do očí výčitku.„Nerozumiem vašej výčitke,“ snažila sa Karola zostať pokojná.Otec chcel vyvolať nejaký výraz nespokojnosti, aby tým prísnejšie vystúpil proti dcére.
Nazbieraná žlč mala vytiecť týmto prúdom. Zdržiavaná Karoliným pokojným správaním sa dostávala
novú silu.„Rob sa nevedomou,“ uškľabil sa zlostne. „Zabudla si na tajné dohovory proti svojmu
otcovi?“Otec s ňou takto nehovorieval — šitie vypadlo jej z ruky. Rada by s ním hovoriť hlasom
predošlej lásky, no nemohla, otec zabudol na ten hlas, vystupuje ako žalobca, dcéra sa musí
brániť.„Neviem o nijakých dohovoroch.“ Jej hlas až mrazil, otca tým väčšmi dopaľovalo.„Budeš klamať svojmu otcovi?“Tvár mu razom obledla, Karola videla dosiaľ nevídaný stupeň otcovho hnevu, prvý raz
upotrebil podobné slovo, sprevádzané takým divým hlasom. Detinský cit hlásil sa o svoje právo,
kŕč zvieral Karolino srdce, mramorová tvár dostávala červené fľaky, ktoré sa vždy väčšmi
šírili, rozpálené oči podvlhli slzami, bolestný vzdych oznámil ťažké poranenie dcérinho srdca.
Otcom ani to nepohlo. Dôvera v dcéru natoľko oslabla, že všetko pokladal za pretvárku,
namierenú na jeho oklamanie.„Obrátili ste ma na posmech,“ škrípal zubami, trhajúc kúsky akéhosi papiera.„Otec môj, otec môj!“ vydralo sa jej konečne z hrudi, pretrhávané usedavým plačom.
Dúbravský sa utvrdil v podozrení. Dcéra prosí o odpustenie, určite je vinná.„Nečakal som to od teba!“ zmäkčil trochu hlas, ale výčitka v ňom trčala; „na moje staré
dni robíte si zo mňa blázna. Bol som ti niekedy zlým otcom?“„Nikdy, otec môj!“ Karola zabudla na doterajšie ubližovanie, uchopila jeho zaťatú päsť,
pokryla ju bozkami, bozky zvlažila slzami a sklonila čelo na pokropenú ruku.Otcovi vykradla sa slza, premožený dcérinou láskou privinul ju k sebe.„Ty si nevinná,“ šepkal jej trasúcim sa hlasom. „Zlí ľudia ťa prevraveli.“Karola nechápala otcove slová, zrak jej mimovoľne padol na kúsok papiera, zhúžvaného v
otcovej hrsti. Poznala na ňom Závodského písmo. Srdce jej úzkostlivo búchalo, Závodský
zasiahol do jej záležitosti s Jeleňom, to otca rozhorčilo. Nakoľko, bolo ešte tajné.
Vyzvedanie vynieslo by znovu otca z koľaje a to — božechráň! Pomaly zodvihla hlavu, oči uprela
na otca… Otcov hnev zabudnutý, otec zmierený. Úsmev rozlial sa jej po tvári.Dúbravský vypustil papierik z ruky, šliapol po ňom nohou, akoby chcel rozmrviť hadiu
hlavu, ktorá vdiera sa medzi neho a dcéru; privinul Karolu mocnejšie k sebe. „Vedel som, si
nevinná, odpusť mi.“ Nemohol dopovedať, dcérin bozk zatvoril mu ústa.Dobromyseľný Závodský ťažko niesol Dúbravského hnev, tým viac, že nemohol ani seba úplne
očistiť od zavinenia. Bezdetný skladal celú svoju nádej v Jeleňa, svojho sestrenca, jemu kvôli
chcel napraviť chybu, zmieriť sa s Dúbravským. Vyzeral neobyčajne vážne, netrpezlivo
prechodiac z miesta na miesto. Do pánovej chyže vstúpil sluha Ďuro celý zadychčaný, Závodský
pripisoval význam zadychčaniu, keď sluha bez slova, s plachým pohľadom stál pred ním. Konečne
Závodského opustila trpezlivosť. — „Čo povedali?“ okríkol nemého sluhu.Ďuro škrabal sa rozpačite za uchom, rád by niečo povedal, ale slovu nechce sa z hrdla.„Čo stojíš ako socha?“ dupol Závodský nohou. „Spytujem sa, čo povedali?“„Ráčte prepáčiť, pán urodzený,“ obzeral sa Ďuro nesmelo po chyži, vyhýbajúc pánovmu
pohľadu, „prečítali písmo a —“„Čo ďalej?“ vyšetroval netrpezlivo Závodský. Ďuro ustúpil o krok nazad.„Bol to za človeka predtým, ten pán urodzený v Dúbrave,“ zahrýzal pomaly do trpkého.„Nespytujem sa to, mamľas,“ prestupoval Závodský z nohy na nohu. „Čo povedali?“„Nahnevali sa na mňa,“ lapal Ďuro kľučku, „vynadali i mne i pánu urodzenému a vyhodili ma
von.“„Pošli mladého pána,“ prepustil naoko pokojný Závodský sluhu, ktorý s radosťou vyskočil z
dverí, aby sa doma neopakovalo to, čo po prvý raz v živote zakúsil u Dúbravských.„Nepodarilo sa,“ vítal Závodský vchádzajúceho Jeleňa so zmrašteným čelom.„Neviem, o čom je reč,“ odpovedal mu Jeleň.„Nepovedal som nikomu a prestrelil som,“ pokračoval Závodský ako v samovrave.„Malo to byť niečo v mojom záujme?“ prerušil ho Jeleň.„V spoločnom, bratku. Darmo je, musíš byť pripravený, že u Dúbravských ruže pre teba
nekvitnú.“„Všetko mi je dosiaľ hádankou. Vyslovte sa, prosím, otvorenejšie,“ dotieral na strýka.„Ah tak!“ spamätal sa Závodský, ktorý myslel, že celý svet musí poznať jeho myšlienky, z
ničoho nerobil tajnosť. „Rozpoviem ti: Vystavil som darovaciu listinu na kus poľa, žiadaný
pred rokom Dúbravským; parom by ho bol vzal skôr, než mi ho vymerali! pripojím pár riadkov a
odošlem na príslušné miesto, posla mi vyhodili, mne vynadali. Mal som vedieť, že nič nevykonám
so starým medveďom.“Jeleň pochopil, pichalo ho to pohanenie, ktoré strýk kvôli nemu utrpel, nemal práva žiadať
viac. Zmĺkli obaja. Závodský vysvetľoval si mlčanie tak, že Jeleň sa vzdáva nádeje.„Vidíš, synku,“ začal prvý Závodský, „urobili sme, čo sme mohli. Zabudni na Karolu,
vyhľadáme druhú.“ Vzbudená myšlienka na Karolu potisla u Jeleňa všetky iné ohľady do úzadia.„Nemožno,“ vykríkol náruživo.„Žiadaš mnoho,“ pozberal Závodský čelo do nových vrások. „Mám sa ešte väčšmi znížiť? Čo
vykonám? Nepoznáš Dúbravského!“„Nežiadam od vás nič,“ odvetil mu Jeleň hlasom plným vďaky, „preukázali ste mi viac, než
som zaslúžil. Cítim dosť sily, aby som ľad preboril. Karola nesmie trpieť.“Ak prvá spomienka na Karolu prenikla Jeleňovou dušou, tak druhá v spojení s jej možným
utrpením zasiahla Závodského srdce. Pred očami sa mu zjavili predošlé časy, kde nepoznal
príjemnejšej zábavy, ako bolo Karolino štebotanie, kam sa podelo prvé ovocie a všetko
najkrajšie zo záhrady? Odnosil to. Jedno závidel svojmu priateľovi Dúbravskému: nie pekný
majetok, nie dobrú ženu, ale milé dieťa Karolu.„Karola nesmie trpieť,“ potvrdil zamyslený ostatné Jeleňove slová, a toto rozhodnutie
navrátilo rovnováhu jeho duši, oči dostali srdečný výraz, čelo sa vyjasnilo. Veselo potriasol
Jeleňovým plecom: „No, mladý pán, čo robiť?“„Krátky čas na rozhodnutie,“ odpovedal Jeleň, radujúc sa strýkovmu obratu; „ale
nepochybujte o mne, nájdem cestu.“„Nezverím to na teba,“ žartoval strýko. „Zaľúbenci nie sú schopní rozumnej myšlienky.
Tvrdý orech, synku, potrebujeme mocné zuby a zdá sa aj tvrdú kožu.“„Tak sa spoľahnem na vašu radu,“ obrátil sa Jeleň s dôverou k nemu.„Keď je reč o tvrdej koži,“ zasmial sa Závodský, „obrátiš sa na mňa, šípiš, že zas
obsiahnem. Dobre, dobre,“ pokračoval, keď Jeleň otváral ústa k námietke; „moja koža znesie pre
teba mnoho,“ tľapkal ho po pleci. „Dúbravský má ,tromfy‘, ale posledný ,štich‘ bude náš.“Závodský bez dlhého zberania prisadol k písaciemu stolu. Pravá ruka už držala pero, keď
prsty ľavej šmátrali po čele. Hovoriť vedel, ale písanie nebolo jeho povolaním. Písať
Dúbravskému — prešla mu všetka chuť. Ani sluha Ďuro nepodvolil by sa za listonoša. — „Ctená
slečna!“ začal po dlhšom rozmýšľaní, prekladajúc fajku z jednej strany na druhú; nemal pre ňu
miesta. „Neopovážim sa osloviť Vás predovšetkým dôverným spôsobom, prekáža mi v tom hnev Vášho
otca. Príčinu tohto hnevu ráčte uvaliť na mňa, nechcel som ho síce pohnevať, ale moja zlá
obyčaj dráždiť iného priviedla naše rozpadnutie. Teraz, keď sa obraciam na Vás, robím to z
ohľadu na môjho synovca Jeleňa a na Vás. Oboch Vás rovnako milujem. Podajte mi pomocnú ruku v
tom, keď osobne chcem prosiť Vášho otca o odpustenie. Vo Vašom dome je to nemožná vec, lebo
jeho možná prchkosť uviedla by i jeho i mňa na posmech pred svetom. Prosím Vás o malú službu,
oznámte mi najbližší odchod svojho otca do poľa, tam ho odprosím,“ atď.Opravdivý cieľ v liste neudal, veď spozorovať odchod Dúbravského na pole nepotrebovalo
oznámenie z Dúbravy, on mal byť pokynom pre Karolu, aby bola pripravená na budúce udalosti, a
tak v rozhodnom okamihu vec proti svojej vôli nepokazila.Karolu veľmi prekvapil Závodského list. Už aký-taký pokoj prebýval v jej srdci, zmierila
sa so svojím osudom a teraz má byť účastníčkou toho, z čoho ju nevinne podozrievali. Otcov
hnev bol jej výstrahou, aby Závodskému nepodala pomocnú ruku; ale osvetlenie Jeleňovho
postavenia obnovilo napoly pochované city a vzbudilo nádej v prajné rozriešenie. A toto sa
mohlo podariť jedine sprostredkovaním Závodského, na ktorého hnevať sa alebo potvárať ho z
nekalých úmyslov nemala najmenšiu príčinu. Rozpomienka na zašlé časy predstavila jej ho v
najjasnejšom svetle. Len otcova tvrdošijnosť bude prekážkou a Závodský sa nadarmo vystaví
novému poníženiu, otec neupustí, možno sa zatvrdí. Daromné sú všetky nádeje. Keď schovávala
list do tajnej priepravky svojho stolíka, začula odchádzajúceho otca, výhľad z obloka ju
presvedčil, že odchádzal do poľa. Rýchle rozhodnutá napísala Závodskému:„Otec odchádza do poľa!“Dúbravskému by sa nebolo prisnilo, že ide na dohovorenú schôdzku so Závodským. Rok sa
nezišli. Kráčal v tej domnienke, že Závodský, len čo ho zazrie, vráti sa domov, tým viac, keď
na starý oheň priložil nové poleno. Neverí svojim očiam. Závodský stúpa mu v ústrety, vrátiť
sa bolo priďaleko. Závodský ho možno nezbadal, vráti sa, až príde bližšie. Daromné očakávanie.
Boli blízko, i krátkozraký mohol rozoznať prichádzajúceho, a Závodský nebol krátkozraký.Dúbravský len kráčal ďalej, vystúpiť nabok nedovolilo mu povedomie, že kráča po vlastnom.
Meravo hľadel pred seba na zem, tu i tu trochu zodvihol oči, aby sa presvedčil o približujúcom
sa. Stretli sa. Ani jeden sa nevystupoval z cesty. Stáli si zoči-voči. Dúbravský nevrlo
zmraštil obrvy, Závodský nečakal možný výbuch.„Nestretli sme sa náhodou, ale schválne,“ oslovil ho.„Máte mi niečo povedať?“ spýtal sa nakrátko Dúbravský; myslel, že za schválnym stretnutím
bude nasledovať pretriasanie nedávnej zrážky.„Mám ti mnoho povedať,“ odvetil Závodský dôverným spôsobom, zaznávajúc Dúbravského hnev.„Pane, nepoznáme sa,“ odmietal Dúbravský dôvernosť, krútiac sa k návratu.„Nie tak, priateľu,“ chytil ho Závodský za ruku. „Odpusť mi, ak som ti niečím ublížil.“
Dúbravský pristavil návrat, nedôverčivo pozrel na Závodského; nešlo mu do hlavy, žeby tie
slová boli úprimné. Závodský si dobre vysvetľoval mlčanie rozhnevaného priateľa. „Neveríš mi?“
spytoval sa ho. „Všetkým mne svätým ti zaručím, že hovorím úprimne.“Tento hlas dávno nepočul. To je starý priateľ Závodský. Odpustenie bolo mu na jazyku, keď
hanba, že takému človeku znovu ublížil, nedovolila mu prísť k slovu. Stiahnuté obočie sa
šírilo, hnev kapal z oka, ktoré sa konečne opovážilo pozrieť na Závodského.„Ty mi odpúšťaš?“ skríkol radostne a pohnevaní priatelia sa zmierili.Dúbravský sa nevracal domov. Zaprášený Závodského stolík stal sa slávnym. I táto mŕtva vec
sa radovala nad zmierením, kyvotala sa z boka na bok už či od radosti, a či preto, že klátik,
ktorý podkladali pod jednu nohu, dávno hnil na smetisku.V najlepšom prúde hry otvoria sa dvere, vstúpil Jeleň. Dúbravský zazrel bokom, Závodský
skočil na nohy a priviedol za ruku Jeleňa k ustrnutému Dúbravskému.„Môj synovec a dedič, Ján Jeleň,“ predstavil synovca.„Nie úradník?“ vytreštil Dúbravský oči.„Ako hovorím, môj synovec,“ potvrdil Závodský svoje slová. „V jeho mene prosím o ruku
slečny Karoly.“Udalosti sa tak pretekali, že Dúbravskému bolo ťažko udomácniť sa v nich. V rozpakoch
zabudol i na povinné „teší ma“, nemo podal Jeleňovi ruku, netrpezlivo čakajúcemu na výrok.
Závodský sa zabával na obojstranných rozpakoch, musel prehltnúť mnoho vtipných poznámok v
obave, aby sa novo utvrdené priateľstvo nerozsypalo.„Už len neodoprieš?“ zamiešal sa Závodský medzi onemených.„Príďte si po dcérinu odpoveď,“ potešil Dúbravský oboch.Dúbravský sa vracal večierkom domov, Karola čakala to najhoršie, keď videla, že sa poberá
rovno k nej.„Uvidíme novú kométu,“ hovoril jej otec v dobrom rozmare. Karola díva sa mu do tváre. Má
to byť výsmech, narážka na schôdzku s Jeleňom? Otcova tvár je vyjasnená. Tým horšie; otec už
necíti rany, ktoré dcére uštedruje.„Čítal som v novinách,“ opakoval; „obzrieme ju obaja. Možno prídu i Závodský s Jeleňom.“,Pravda, či klam?‘ kládla si otázku. ,Ako sa dozvedieť od otca?‘„Blázonko!“ hladil otec jej zblednuté líca, „dajaká si mi zjašená. Prídu!“„Kto príde?“ spytovala sa, akoby nevedela, o kom je reč.„Závodský s Jeleňom. Spamätaj sa už raz.“„Načo prídu?“ opýtala sa.„Prídu sa spýtať mojej Karoly, či má vôľu za muža,“ odpovedal jej usmievavo.Karolina tvár hrala divnými farbami. Neverila takej náhlej otcovej zmene.„Neviem,“ tvrdila rozhodne.„Poďte na pomoc, priatelia,“ otváral dvere hosťovskej izby, keď hlasné kroky oznamovali
príchod Závodského a Jeleňa. „Dostal som zápornú odpoveď,“ uvádzal klaňajúcich sa hostí do
izby.Karola sa zapálila.Nijaký žart, opravdivá skutočnosť. Jeleň by rád čítal odpoveď z jej očí, keby ich
zahanbená vládala zdvihnúť hore.„Privolím, dievka moja,“ nepripustil Dúbravský iného k slovu. „Ostatne, všetko závisí od
teba. Privolíš?“Jeleň sa musel uspokojiť s podanou rukou. Nuž veď inšie nežiadal.
|
Bodicky_Nova-kometa.html.txt
|
31. Chránenec osuduObsahA) Cesta k slncuB) Cesta k zámorskému drakoviC) Cesty k Bohu alebo na onen svetA) Cesta k slncu1.Štefan M. Daxnerrozpráva v sbierke Rimavského (str. 21 — 26)
celkom verne podľa rukopisného textu vCodexe Tisovskom C(89 — 95)
pod nadpisom„Cesta k slnci“.Shoduje sa úplne s textom vytlačeným, okrem niektorých drobnejších odchýlok, najmä
lexikálnych, ako „ňikto mu ňeveďeu dať hlasu“ m. „radi“, „ňeznáme a pustje kraje“ m.
cudzie; „čo že sa tu robí“ m. stalo; „na pokon“ m. do konca; „tot“ m. ten, čo už v
rukopise bolo opravené; tiež niektoré gramatické: gen. pl. jedjel m. jedál; „bruch jej
bou swježi“; „ňejedla človečje meso“ a i. Pravopisne boly už v rukopise samom urobené
zmeny, a tlač tu šla ešte ďalej, odstránilaľ, zaviedlava i. Najdôležitejšie je, že v rukopise sa rozprávka inakšie
končí: „Čože? veď adaj muohou! veď bou takím kráľom, ako ktoríkoľvek druhí.“V úvode vykladá sa naširoko kamarátenie dorastajúcej princezny s Popelvárom. Keď
princezna odpravovala jedného ženícha za druhým, kráľ poznal, že treba odstrániť jej
milenca. Na radu svojho najmúdrejšieho radcu poslal ho na takú cestu, s ktorej sa
nevráti, i keby sto rokov putoval: na cestu k slncu, prečo k poludniu stále ide hore a
vždy viac hreje, a od poludnia sa kloní dolu a slabšie „pripeká“.Najsamprv prišiel do zeme slepého kráľa; tam mu naložili, aby zvedel, prečo kráľ
oslepol. Potom prišiel k moru. Miesto prievozníka je tu ryba. Bola polovicu vo vode,
polovicu vonku, jej brucho bolo ako majú iné ryby, ale chrbát „uhorený“ ako uhoľ od
slnca. I ona mu naložila, aby sa vyzvedel, prečo nemôže sadnúť na spodok vody, ako iné
ryby.Nakoniec prišiel až na kraj sveta, „lebo slnco blízko pred ním k zemi sadalo“.
Poponáhľal sa, ako mu dych stačil, a keď ta prišiel, „už slnce na lone svojej Mamički
oddichovalo“. Spytoval sa prosto na všetko a slnce mu priamo odpovedalo. Na prvú otázku
dostal odpoveď: „Mňa moja mamička každuo ráno ako peknjeho chlapčeka znovu rodí, a každí
večer ako slabjeho starčeka pochováva.“ 2. Kráľ oslepol, „že spíšneu, preto, že sa chceu
prirounať Bohu, a dau si vistaveť sklennuo ňebo posjato zlatimí hvjezdamí, abi tak
seďjac na ňom rozkazi vidávau po celej krajiňe. Ak sa poníži pred Pánom Bohom do prachu
a dá stroskotať sklennuo ňebo, — hneď sa mu navráťi do očí straťenuo svetlo.“ 3. Ryba sa
potopí, keď sa najie ľudského mäsa; má jej to povedať, až sám bude za morom.Vrátil sa domov, keď sa mala sláviť svadba princezkina. Vytiahol orechovú škrupinu so
slncovými šatami, obliekol si ich a posadil sa do prvej lavice v kostole, ktorý bol
pripravený na sobáš. Princezna ho hneď poznala a nechcela viac ani počuť o sobáši s
princom. Potom pred kráľovským trónom vyrozprával všetko a odviedol si princeznu k
oltáru.Tú rozprávku prinieslyKvěty1845, č. 25, str. 97. O princovi
kráľovskom sa tam vraví, že ho volali „popelvanem čili peciválkem“. Rozpráva sa v
úplnosti to isté, len formou ešte knižnejšou. Keď princezka stála na tom, že „nikomu na
světě, leda mladému popelváni, srdce své dáti nemůže“, kráľ sa velice-velice rozmrzel,
„a jakž by se nerozmrzel u Paroma?“ Rozličné zvraty slovné v opise cesty Popelvárovej
„pustímí horamí, rúdnimí cestamí“ zamenily sa slovami „pustými horami,různýmicestami“. Opis mora je obšírnejší než u Rimavského:
„moře bylo hluboké jako peklo a široké jako nebe“. Hrdina váha v Květoch: „Kam se tu
obrátit? Co tu počít u Paroma?“ Pri opise veľryby je ešte pridané prirovnanie, že
„vypadalo to tak, jako když velká černá kláda po Váhu plave“. Veľryba, vítajúc ho,
čudovala sa, kde sa tu vzal, že „ani ptáčka, ani letáčka zde nevídati“. Otázka, ktorú
veľryba dala, je podaná nevkusne: „Jaká je toho príčina, že já těžká, velká ryba nemohu
se jinak nežli břichem do vody ponořit a hřbet si na úpeku slnca nechat musím?“ Pridané
je tiež, ako slncová matka reka vítala. Slnce odpovedalo: „Mne každé ráno moje matičkavidíco bystrého, pěkného chlapčeka…“, kdežto Rimavský má: „Mňa
moja mamička každuo ráno ako peknjeho chlapčekaznovuroďí…“ O
slniečkových šatách, ktoré hrdina dostal, je pripojená nevhodná poznámka: „A to byly ty
pověstné sluneční šaty, z nichž potom všecky v pověstech slovenských spomínané
pocházely.“ Nevhodne je premenené: „Išel zasenáš dobrodruhšírymi
pustinami…“ Keď veľryba chcela hrdinu shodiť do mora, odpovedal: „Dříve ptáček zpívá,
potom mu dávají“. Princezka pozná Popelvára preto, že „byl obraz jeho v duši její
vpečetěný, jakoby ho do zlata modrým plamenem anděl byl namaloval.“ — Pod tou knižnou
úpravou skryl sa neznámy autor pod menom Bohdan.Tú rozprávku spracovalDobšinskýv Prostonár. slov. povestiach
II., 3 — 12, a to dosť značne. Sú tu zmeny najmä formálneho rázu, ojedinelé sú zmeny
iné, vážnejšie. Tak slnce vraví o sebe Popelvárovi to isté, ako u Daxnera, len posledné
slová sú inakšie: „… a každý večer, ako slabého starčekado svojho lona
prijíma“, čo sa nemôže pokladať za púhu štylistickú obmenu staršieho
výrazu „pochováva“. Slová slniečkove opakoval hrdina v poslednej scéne pred kráľovským
trónom, kde Daxner iba konštatoval, že vyrozprával všetko od začiatku až do konca, ako
sa mu vodilo. Kráľ v úprave Dobšinského rozumel tým slovám, povedal: „A veru to i ja
rástol som a bol som mocný, ale teraz zoslabol som a schýlil som sa dolu. Vy, deti moje,
pôjdete hore, hore!“ Zakľúčenie rozprávky Dobšinského je tiež inakšie.Rozprávku túto cituje M. Dragomanov v „Sbor. nar. umotvor.“ VI., oddiel I., str. 308.
Rozvidky III., 293.Božena Němcovátiež spracovala túto povesť (I., 210 č. 28).
Pribásnila úvod a pokladala za potrebné dať hrdinovi vlastné meno „Meška“. V úvode
chcela čosi povedať o pôvode Popelvárovom, že ho vzali ako sirotu na kráľovský dvor, ako
tam bol najsamprv zamestnaný, nedobre, lebo sa mal „jak nahý v trní“, okrem inej roboty
„musel“ sa hrávať s mladou kňažnou, ktorá, ako Němcová vedela, bola „dvě léta mladší
jeho“, a tiež ju pokrstila „Marou“. Lúčenie „Popelíka“ Mešku s kňažnou bolo z našej
rozprávky vycifrované, hoci slovenské slová (alebo tvary) maly tým vetám dodať rázu
pôvodnosti. Ináče treba poznamenať, že sa väčšinou predsa pridržiavala verne svojej
predlohy, z ktorej prevzala najmä reči a i rozličné slovné zvraty. Odchýlky od toho sú
zriedkavé, tak bolo podľa nej sklené nebo osleplého kráľa posiaté nielen zlatými, ale i
„dymantovými“ hviezdami. Němcová ďalej vymyslela, že Meška, keď sa dopočul o chystanej
svadbe kráľovskej princezny, „sklesl do noh, jakoby mu žíly přeťal; ale zpamatovav se,
že není ještě po sobáši, rychle se vzchopil, pospíchaje do chrámu“. O tom všetkom niet v
jej predlohe ani slova. Prirobené je tiež, že „Meška všecek blažen tiskl ji (princezku)
v náruč“ atď. Alebo, že si kňažna hrdinovi „postěžovala“, čo zkúsila, ako bol preč, atď.2. Tú istú látku dala siNěmcovározprávať chlapmi z
Trenčianskej stolice (I., 105 — 109 č. 13). Bola potom vytlačená, poslovenčená i
štylisticky menená Dobšinským v Prostonár. slov. pov. VII., str. 26 — 31.Začína sa tiež opisovaním lásky chudobného Janíka k bohatému dievčaťu Hanuške,
zemianskej dcére. Keď si mladík pýtal dievča, poslal ho zemän k slncu opýtať sa, prečo
nesvieti, nehreje v noci ako vo dne; k mesiacu, prečo nesvieti a nehreje vo dne ako v
noci. Na ceste k slncu a k mesiacu pribudly mu ešte úlohy: 1. v osamotenom hrade: pýtať
sa, prečo im najkrajšia hruška už toľko rokov nerodí; 2. v dedine, kde bola veľká núdza
o dobrú vodu: prečo studňa nedáva takú dobrú vodu ako prvej.Slnce odpovedalo: 1. Keby svietilo v noci ako vo dne, musela by zem vyhorieť. Na
ostatné dve otázky odpovie brat mesiačik: 1. Keby svietil vo dne ako v noci, nebolo by
úrody, nehreje, ale dáva zemi rosy. 2. Najstaršia dcéra gazdova zakopala pod hrušku
svoje dieťa; nech ho vykopú, panne hlavu „zavijú“ a hruška bude rodiť. 3. Tam, kde voda
vyviera, leží „križla“, pod ňou veľká žaba, ktorá vodu „múti a špatí“.Keď to hrdina všetko vykonal, bohate ho obdarovali a vrátil sa omnoho múdrejší; otec
už nebol proti jeho sobášu s Hanuškou.3. Neúplnú verziu obsahujú eštePovesti Oravské. Podávame ju celú.[1]„Chodil Kristus Pan s Petrom po udolí sveta. Prišli do jedného žebráka na noc. Mal
ženu v loži, povedel im, tak že nebudú v izbe spat, žebi šli na šop, ,lebo mi žena ku
mladému pracuje‘. Pošli, spali tam. Pošel ten žebrak po tu ženu, čo je na to ustanovená,
ňenašjel jej doma. Bola pri kralovnej, tež bola na vilahu. Na tom šope čuli čo. Stukal a
pital Peter Krista Pana, abi jej pomohol. Povedel mu Kristus Pan: ,šče ne čas, Petre.‘
Prosil zas Peter: ,Pane, pomož jej, porodila už.‘ Mala chlapca. Nemohli naist kmotri ani
kmotra. Pošel Kristus Pan s Petrom ho zanest. Dovedel sa Peter: ,Pane,čo mu zavažeme?‘
,A čo bi zme mu zavazali, toho krala djevča.‘ Pošli z toho kostola.Ten chlapec chodeval do toho kralovskeho dvora k tomu djevčatu a to djevča ho velmi
rado videlo. A ten kral sa hňeval, dal ho lapit a do suda zapravit i dal ho pustit dolu
vodou. Stenul na jeden mlin. Višel mlinar, našjel ten sud v krepope, rozbil sud, našel
oneho chlapca v nom, dal ho do školi zo svojim. Nevedel mu mena, len volal: ,Voda ta
prinesla.‘ Dobre sa učil, vacej vedel za dva tidne jako rechtor. Prišel tam ten kral do
hostinca, lebo to bol ai hostinec i mlin. Povedel mu ten mlinar: ,Voda ta prinesla, oves
daj, seno daj!‘ Ten kral mu povedel: ,Ale si mu nevedel ineho mena dat?‘ ,Paňe, ved ho
voda donesla v sude!‘ ,Kebi sa,‘ povedá, ,takí našel, čo bi ku mojej žene písmo zanesol
vrisko!‘Potom poslal s tím písmom toho Voda ta prinesla. Sretnul ho ten krsni otec, a to bol
Kristus Pan. Pital od neho to písmo ukazat. Nehcel ho dat, chiba ked po druhi raz
prešel, potom ukazal. Prehodil z ruki na ruku. Bolo v nom napísano, žebi ho dala
zmarnit, kade pride. Jako ho ten prehodil, bolo v ňom, abi sa zaras zobrali, kade pride.
I zobrali sa zaras, osobášil ich knaz.Prišel ten kral, spital sa, čo to za jeden po tom dvore chodí. Poveda: ,Náš,‘
kralovna. ,Jakí náš?‘ — ,Čo si odpísal, žebi sa zobrali s našou dcerou, kade prinde do
kralovskeho dvoru.‘ Povedal mu: ,Sšče ti jej nedam, kim mi ňeprineseš od psohlavca 3
zlaté pera.‘ Povedel mu: ,Maš v maštali koni dost, viber si, ktoreho kceš!‘ Našel tam
jedneho Tatoša, pojal si ho.Šli, prišli do jedneho mesta. Bola tam studen, čo bola voda pre celo mesto v nej a
potom vischla. Pitali, žebi sa dovedel, prečo ne vodi v nej. Pošel dalej do druheho
mesta. Tam bola hruška, čo tri razi hruški bivali na nej do roka. Pri jednom vršku tam
sa dva kamene bili. Prišel ku vode, tam žena prenašala.Prišel do toho psohlavca, nebolo ho doma. Rospovedel jej o šetkom. Vitrhla mu te tri
zlate i dala temu Voda ta prinesla. Pošel tam otel, ta žena ho prenesla, kamene ho
pustili. Prišel, kde bola hruška ai studen, pomohol šetkemu, dali mu tri regementi
vojska za to. Vložil si te 3 zlate pera za klobuk…[2]od neho i tak mu ju musel len dat.“4. Neúplná je rozprávka, ktorú zaznačilS. Czambelv Honte.
Rozprával mu ju Jančon Duro v Senohradoch. Rukopis je v pozostalosti Czambelovej v muzeu
v Turčianskom Sv. Martine.„De bolo, tu bolo, v sedendesiatej siedmej krajnie, za červenym morom, za drevenou
skalou, za platenou pecou tam robili z polien britve a zo slame srpe. Tam bou edon
slamanej stĺp, tam bolo za vrece vode obesenô, tam sa voda sepala a piesok sa liau, de
to bolo zváľanô pri tom zrúcanom, bou edon kráľ.Ten sa vraj vyvišoval na Boha, dau si spraviti sklenenô nebo, slnce, mesiac, hviezde.
Tak sa na Boha vivišovau. Boh sa rozhnevau, tak mu zrak odňau. Tak potom plakau,
nariekau, že uš oslepou, tak si dau doktorou došikovati s krajine; teľko ich bolo,
žiadon mu spomóci nemohou, prišou jedon chlapec, sirota, čo nemau otca, matku. Prosiu si
službu. A ho zali do službe.Tak potom chlapec slúžiu. Lenže bou slabej a malej. Kod chlapec hor zriasou, tak mu
ten kráľ poviedau: ,No, sen môj sladkí, vieš čo, teraz pvojdeš k sľuncu sa opejtati, že
prečo som ja oslepou.‘ A tak ho vypravili. Dau mu peniaze. ,No, sen môj, vieš čo, až mi
to vykonáš, mám jenu diouku, tak ti hu dám za ženu.‘ Dau mu peňazích na cestu. Odobrau
sa od kráľa. Išou a prišou do druhej krajine. Tam ho chytili, že je špehún, tak ho
zašikovali pred sameho cisára. Tak prišou k cisáru. ,No, sen môj, de te tájdeš?‘ ,Tájdem
k slncu.‘ ,A načo?‘ ,Ja slúžim v druhej krajine u p. cís. a ten osľepou, tak sa tájdem
sľnca opeytati, že prečo osľepou a ak be sa mu zrak prinavratiu.‘ ,No dobre, kod tájdeš.
No, vieš čo, ja mám enu hrušku v zahrade, tá hruška rodila každej rok a tá hruška už
vyskla. Už tri roke nerodi…“Srovn. V. Tille, Böhm. Märchen I., 330 č. 8 Ab. Anmerk. Grimm K. H. M. I., 276, 284
č. 29.Rozobrané v spise Antti Aarne: Der reiche Mann und sein Schwiegersohn. Vergleichende
Märchenforschungen. 1916 (F. F. Commun. N. 23).B) Cesta k zámorskému drakovi1.Codex Revúcky C, str. 57 — 58, zkadiaľ je prepísané do
Prostonárodnieho Zábavníka IV. (Levoč.), str. 375 — 378, má rozprávku pod nadpisom„Kristus so Sv. Petrom jako mentor“.Text podávame a odchýlky prepisu zaznačujeme pod čiarou.Vcelku možno povedať, že je to verzia nemálo porušená a značne skrátená.„Kristus so sv. Petrom putujú po svete, až ráz prijdú k jednímu velmi chudobnímu
sedljakovi, kterímu žena práve bola v porodu, noclach pítat. Ten chudobní sedljak se
dost vimlúval, že ani postel ani slami nemá, a že bi si ani nič neodpočinúli pri stukanú
jeho ženi. Ale Kristus i s Petrom len si tam žjadali spat; ten chudobní sedljak jim rád
privolil, keď videl, že na jeho vimluvu nič nedbajú.V noci začne toho chudobního žena stukat. Kristus povje Petrovi: ,Choďže ti von a
pozri, čo na nebi vidno.‘ Petro višól a vidí, že tam samje šibenice a koče sú. To oznámi
Kristovi. ,Teraz se,‘ povje Kristus, ,nemá to diťe narodit, lebo to viznamenává, že bi
ho obesili.‘Po malé chvíli zase začne stukat. ,Vijdiže teráz, Petro, a oznám mi, čo budeš na nebi[3]videt.‘ Petro videl samje koče po nebi ljetat. Ak to Kristovi oznámil, on
povedal: ,Nech sa teráz narodí a bude z neho velký, pán.‘ Narodil sa vo velkích
bolestoch(bolesťách) sin. V tú noc narodila sa královi v tom meste princezka.Ráno bolo treba íst na krst, ale ten sedljak pre[4]chudobu nemohol žjadniho krsního otca a matku dostat. ,Vy ste tu spali‘
,povje ten sedljak Kristovi a Petrovi, ,videli ste moju psotu, prosím Vás, bucte vi
krsním otcom a matkó, bo já nikoho dostát nemóžem.‘ Kristus a Petro radi mu privolili.Prinesú djeťa ku krstu, hned za ními donesli (prinesli) i novo narozenú princesku.
Kňaz a krsní otcovja princeski (princeskiní) chceli, by se skorši ona pokrstila, ale
Kristus povedal, že oní skorši prišli, a že chlapec naveki pred djevčatom prednost má,
za to že se on prvší pokrstit má. Tak se stálo a meno dostál Jozef; do križmi mu nemali
čo dat a tak mu slúbili najkrajšú ženu na svete[5].Dozvedel se kral, že se mu cére neúcta[6]stala, že jú za dákím chudobním sedljakovím sinom krstili; nahneval se a
zastrúhal se za to to djeťa [dceru svojú[7]] zmarnit. Matka-královná[8]jeho znala, že králové zlosti (pomsti) neujde, za to dala mu ládičku
(lodičku) z dreva urobiť, obljala jú smoló, a slzjac ho do vodi v té ládičke (lodičke)
pustila.Išlo ono vodó, až k jednímu mlinu, tam se tak tá ládička (lodička) zastavila, že
mlinárovi na koleso voda nejšla a mlin mu zastal (zastavila). Ide obzret, najde jednú
lodičku (ládičku) a v nom (v né) pekního chlapca. S radostó bežel k svojé ženi, s čím
ich pán Boh požehnal, lebo už bars si boli jedno[9]djeťa žjadali. Že[10]majetní boli a ďetí[11]nemali, hned dali hledat mokrú dojku, čo by ho odchovala. Po mnohom hledaní,
prišli k tomu (toho) sinové matky, oznámili jé, čo chcú, a ona s radostó svoje djeťa nadájet[12]ale nikdi se neprezradila, že bi to jé[13]bolo. Chlapec odrostal, že schopní ból a do školi chodil a dobre ho
vichovávali, že hodní i porjadní z neho mládenec virostnúl.Ráz ho poslali na salaš pre ženticu a sir. Na ceste se stretnúl s p. Kristom a
Petrom. ,Aha,‘ povje p. Kristus Petrovi, ,či vidíš našo krsnuo, ak pekne virostlo‘. A
povje mu: ,Kde že ideš, krsní?‘ Odpovedal mu, ak sluší. ,Teráz nemóžeš ta ist, ale
pojdeš s tímto listom ku královné, bo znám, že je král nje doma, ale je dakde na
polovački a tam se dlukši (dlkší) zabaví. Vo dvore královskom, ak budú chcet, tak daj s
tebó robit; veť keď ti zle pojdú kolesá, ta ti já prijdem na pomoc.‘Odá list královné, kus čeká. Královná ak prečítala ten list, privítá ho pekne a zašikuje[14]do najkrajšé chiži, hned mu dá princovskje šati oblject, zavede ho[15]princeský ceri,[16]povjé jé: ,Moja dcéro! to bude tvoj mladí zeť!“ Princeski se hned zapáčil,
že bol švarní šuhaj, a královna dala ich hned osobašit. Lebo v tom lisťe tak stálo, abi
tak urobila, že keď tak neurobí na královskí rozkaz, že smrti neujde. A list bol ako
královskó rukó písaní i pečet královská bola.Král prijde do domu. Ako videl, čo se mu v dome stálo, nahneval se, ale nikomu bez
príčini uškodit nechcel. Oslovil ale toho chudobního sina takto: ,Už se tak stálo,
zmenit se nedá, ale keď chceš mojú dcéru mat za ženu, musíš zo šárkáňa tri zlatje pjera
vitrhnút.‘ Král mislel, že ho ten šárkáň potrhá.Jozef vibral se na cestu, blúdi po horách, hledá šárkáňa a plače. Vtom Kristus k nemu[17]a osloví ho: ,Nermúť se, krsní, tu máš tuto palicu, choj za tó, kde te
povede pravo, tá te k tomu šárkáňovi prišikuje, z toho šárkáňa ale prozretedlňe trhaj
pjerá.‘Išól za tó palicó pres hori, pres vodi, až prišol k samímu šárkáňovi. Ten práve spal,
potichu prijde k nemu — vitrhne mu pjero a skrije se. Šárkáň se strjasól a obrátil na
druhí bok a spal. Zase Jozef prijde k nemu, a vytrhne mu pjero a skrije se. Šárkáň se
prebere, zamrmle, s očima jiskrícíma na všecki strani jastril, potom usnúl. Poznovu mu
Jozef vitrhne pjero a skrije se, už mal šicki tri. Šárkáň skočí, oči se mu iskrili,
plamen se mu z pisku sipal a mrmlal, ako čo bi hromi boli bili. S krídlámi strepotal,
povstál za ním velkí vjetor a letel hledat toho, čo mu pjerá trhal. Palica Jozefovi
ukázala cestu a privedla ho až ku královi. Král si i zradoval i mrzel, ale céru mu dat
musel za tje pjerá. A tí žijú vovedňe, keď nepomreli.“Je tu chybne rozprávané, ako by kráľ chcel dať zabiť vlastniu dcéru, a mýlne sú
kontaminované dva motívy; vlastne bol sedliacky syn v súdku pustený na vodu.Podľa označenia jednotlivých motívov v rozbore tejto látky (v Anmerk. KHM Grimm. I.,
282) boly úvodné motívy A1, 2 značne prepracované. O prenasledovaní novorodzeňaťa so
strany budúceho tesťa niet vôbec reči a potom vypadly motívy C, D, E, G.2. Úplnejšia a zachovalejšia je verzia, ktorú zaznačilP.
Dobšinskýv rukopisnom sošite VIIIe pod nadpisom:„Barcélly, čo
slzy osúšal.“I tento text podávame:„Raz jeden král potajomky nenazdajky vybral sa na zkúšenosť po svete tam, kde ho
ludia neznali. Prišol tedy do jednoho mesta do konečného domu k jednemu čižmárovi, ktorý
od dávna zo ženičkou prosil si od pána Boha dieťa. Keď vstúpil dnu král, po pozdrave
srdečnom prosi o nocľah, ktorý mu ale čižmár nemohol inde dať, len na pôjde, lebo v izbe
miesta nemal a žena sa do polohu čakala.Ako tam spí na tom padláši ten král, tu počuje trúbou, čo z kozuba na pôjd ide, že sa
narodilo dieťa. Kukne tou rúrou, a vidí dve ženy baby stáť pri tom narozenom dieťaťu a
počul, ako jedna hovorila, že to chlapec bude štastný a že si susedného královu dcéru,
která sa tiež teraz narodila, za ženu vezme. Sotvá to počul král, rozmrzel sa nad tým,
že jedneho čižmára syn mal by vziať jeho dcéru.Ráno ako vstal, hned sa s čižmárskym majstrom a majstrovou jednal, že či by mu toho
chlapca nepredali, lebo že on môže veľa peňazí dať zaň. Ale títo rodičia, čo už dávno za
tým dieťaťom túžili, nechceli to urobiť. Konečne však, keď jim král slúbil velikú
nádheru, peňazstva a slávu, slúbili svojho synáčka ta dať. Král povedal, že pošle svojho
sluhu s vozíkom pre synáčka, aby mu ho vydali.Sluha s kočíkom prišol a vzal chlapca, ale ho so všetkým hodil do vody, ponevadž mu
bol tak král naložil.Chúďa detiatko v kočíku plávalo, kým sa nedostalo k jednomu mlynu, kde ho mlynár
chytil, a ponevadž ten dietok nemal, za svoje prijal, vychovával, do školy posielal,
takže z neho poriadny čeladník vyrástol.Ako sa stalo, tak sa stalo, ale ten jistý král po mnohých rokách z polovačky idúc
zastavil sa pri mlyne a žiadal si pohár vody. Mlynár hned zavolal na toho mládenca,
ktorého bol Plavačíkom nazval, že po vode sa doplavil: ,Plavačíku! dones pohár vody pre
jeho milosť pana kráľa.‘ Plavačík bežal a doniesol královi pohár vodou naplnený. Kráľ,
ked ho zočil, zadivil sa i zarazil nad tým mládencom, lebo sa mu jeho podoba známa byť
videla. I zpýtal sa mlynára, či je to jeho syn. A mlynár mu šetko pravdive rozpovedal,
jak a kterak ho dostal, a ako ho vychovával a aké mu meno dal. Rozpálený hnevom král
pred mlynárom vravel, že si niečo doma zabudol, a tak že či by mu nedovolil list napísať
a poslať do zámku skrze toho schovanca. Mlynár vďačne a s radosti na to pristál, jako
Plavačík s ochotou chcel královské posolstvo vykonať. Keď list bol hotový, vzal ho
Plavačík do ruky a bežal s ním, čo mu para stačila.Lež ako tak beží, tu ak volá, tak volá za ním jedna žena: ,Plavačík, postoj! Já som
tvoja krstná mať.‘ ,I či ja viem, kdo mi krstná mať, ja sa nemám kdy zabávať, musím
bežať s listom do královského zámku.‘ Na to ta žena pustila za ním tmu velikú a sen tak
prudký, že hned tam usnul. Tu pristúpila krstná mať jeho, vzala list a otvorila i čítala
toto: ,Moja milá královná! Tohoto posla listu daj na skutku zastreliť.‘ Rozdriapala na
skutku ten list na drobnie kúsky a podobným písmom napísala jiný, v ktorom stálo, aby
toho posla listu s jeho dcérou sosobašili. Keď mu tento druhý list do kapsy strčila,
vzdialila tmu, sen i ztratila sa sama a Plavačík bežal do zámku, kde ho dla listu hned a
hned s královskou dcérou sobašili.Král si myslel, že je po Plavačíkovi, a tak vybral sa domov. Lež kdo opíše jeho hnev
a srd, keď miesto zastreleného Plavačíka najde ho zaťom v izbe svojej dcéry. Bol by
chcel všetkých i s královnou pobiť, ale keď mu táto jeho vlastní list ukázala, zamlčal.,No, dobre,‘ povedá, ,Plavačík! Ty si mi velikú žalosť spôsobil, choď mi k Barcellymu
pre tri zlaté vlasy, aby som nimi slzy usušil.‘ Plavačík sa vybral, žena i svokra veliké
ronily slzy, tak že by boly zatopily polá, keby sa v jedno miesto boly spojily. Ale čože
robiť, rozlúčiť sa museli. Žena a svokra šly domov a Plavačík, kam ho oči niesly, pre
tri zlaté vlasy Barcellymu. Už bol dost krajov prešol a nikde sa mu nič nestalo, až raz
prišol k jednej velikej vode, prez kterú nijak prejsť nemohol. Tu zočil jedneho starého
prievozčíka a prosí ho, aby ho previezol. ,Dobre!‘ povedá tento, ,ja ťa preveziem, ale
sa musíš zpýtať u Barcellyho, prečo ja tu tolko prevážam, plačem a sa sužujem a ako sa
sprostím tejto tvrdej práce.‘ ,To vďačne urobím,‘ slúbil Plavačík a previezol sa.Na druhej strane za vodou zase len chodil a chodil krajinami, až raz prišol do
jedneho mesta, kde všeci ludia i s králom velice plakali. ,I čože tak, ľudkovia,
plačete?‘ ,Nuž, lá, mali sme jednu studňu, ktorá mala vodu liečivú a my pijúce z nej
zdraví sme bývali a teraz nám vyschla. Jakože by sme neplakali? A kamže ty, človeče, z
dalekých krajín ideš?‘ ,Ja idem,‘ povedá Plavačík, ,k Barcellymu, čo slzy osúša.‘ ,Nuž,
prosíme ťa, velice zarmúcení ľudkovia, zpýtaj sa, prečo nám táto studňa vyschla a ako
voda v nej sa zas naplní.‘ ,To vďačne urobím,‘ a šol.Keď sa zase hodne naputoval, prišol zas k jednemu mestu, kde ľudia zármutkom naplnení
plakali, že jim vyschol strom, ktorý dával pekné a zdravé k posilneniu nemocných ovocie.
A preto, keď sa dozvedeli, že Plavačík k Barcellymu, čo slzy osúša, ide, pýtali ho, aby
sa dozvedel od neho, prečo jim strom vyschol a jako zas rodiť bude.Konečne dorazil Plavačík k jednej ozrutnej skale, kde vraj mal Barcelly bývať. Ale
keď dnu vnišol, na štestia nebola doma len jeho mať. ,Pán Boh daj štastia, pani matka!‘
sloví Plavačík. ,Kdeže si sa tu vzal? Či ty nevieš, že kdo sem príde, zhynúť musí.‘
,Ach, matka dobrá! len sa slutujte nado mnou a nad tými, čo plačú vo svete. Prišol som
ja všeličo pýtať od vašeho syna.‘ A tu vyrozprával všetko o trích vlasoch,
prievozčíkovi, studni a strome. Starena, pohnutá tolkou biedou, rekla: ,Syn môj! chcem
ti to vykonať, skry sa tu pod ten ordov,‘ a hned skryl sa.Sotva že tam pár okamžení učupený ležal, doletel Barcelly s hrozným revom. ,Mama! tu
človečina smrdí, huj! daj ju sem, nach ju zkántrím.‘ ,Nieže tak, syn môj! nepotuluj sa
raz nad plačlivým svetom, je tu len človiečik a nehaj ho.‘ ,Dobre, ale mi dajte jiesť.‘
Keď sa najedol, povedala mu mať, že aby si dal v hlave ískať, že či sa mu vraj nezakála
hydina. Ako mu íska, tak mu vraví: ,Mne sa, syn môj, snívalo, že jeden prievozník na
vode prevážal a nevie sa nijako tej služby sprostiť.‘ ,Nuž,‘ povedá on, ,nech si hodí
veslo druhému do ruky a sprostí sa toho.‘ Vtom vytrhla mu mati jeden zlatý vlas. ,Ej,
netrhajteže ma tak!‘ Potom mu ískala zas a rozprávala mu, že sa jej snívalo o tej
vyschlej studni a ako by sa vodou zas naplnila. ,Nuž,‘ povedá on, ,nach kopú v studni
dalej, najdú tam žabu, a keď tú vyhodia a zabijú, nuž budú mať vodu.‘ Vtom vytrhla mu
druhý zlatý vlas. ,Ej, netrhajže ma tak, mati!‘ Zas mu ískala a rozprávala jakoby sen o
tom vyschnutom strome a nerodení ovocí a čo by mali robiť. ,Nuž‘, povedá on, ,nech
obkopú strom, najdú tam hada, nech ho zabijú a presadia strom na jiné miesto, tak bude
rodiť.‘ Vtom vytrhla mu tretí zlatý vlas. ,Ej, netrhajteže, mamo! A ak ma máte trhať,
nedám si viacej ískať.‘ Potom zaspal a ráno šiel do sveta.Plavačík všetko to počul v ordove, a keď mu stará mati tri vlasy oddala, poďakuval sa
a šol nazpet. Keď prišol do mesta, kde bol vyschnutý strom, hneď jim povedal, čo majú
robiť, a ti neleniví obkopali strom, zabili hada, presadili strom na jiné miesto i
zrodil zaraz uzdravujúce ovocie. Plavačíka obdarovali bohate a radovali sa s ním všeci a
všetky slzy uschly jim.Potom prišol do mesta, kde studňa vyschnutá bola, tu povedal jim radu Barcellyho,
kterú vykonavše mali studňu naplnenú vodou uzdravujúcou. I radovali sa všeci a slzy
všetkých oschly, ano i Plavačíka sám král sprevádzal s velikými dary. Naposled prišol k
tej velikej vode, kde ten prievozčík prevážal. A tento hned sa zpytoval, čo a akú radu
mu nesie. ,Veť ti poviem, keď ma prevezieš, na druhom brehu.‘ Prievozčík to nechcel
urobiť zprvu, ale sa len potom dal nahovoriť; keď boli vprostred vode, chcel Plavačíka
hodiť do vody, ak mu nepovie, ale tento mu riekol, že však on vie plávať a potom že sa
ničoho nedozvie. Keď tedy bol na brehu so svojimi dary, zavolal prievozčíkovi: ,To ti
Barcelly povedá, že vtedy sa sprostíš tvojej služby, keď druhému do ruky veslo podáš.‘ I
rozhneval sa prievozčík tak velice, že temer veslom Plavačíka zabil.Plavačík s radosťou poberal sa ďalej a ponáhlal sa čím skorej rozhnevanému královi
oddať tri zlaté vlasy. Doraziac domov, obveselil sa král, tešila sa jeho dcéra i pani
královná a tak všetkým slzy a žalosti prestaly na vždy.“Jednotlivé motívy tejto látky nasledujú za sebou v obvyklom poriadku, iba poslední
motív G podľa Anmerk. Grimm KHM I., 282 vystal (tesť sa dá touže cestou a musí zameniť
prievozníka).3. Za verziu tejto rozprávky treba pokladať„rozprávku o jednom chudobnom
Jankovi“, veľmi knižne spracovanúMedveckýma
zadelenú do sborníka„Rozličné rozprávky“, str. 13 — 20. Text podávame:[18]„Na brehu širokjého mora ležalo velkvo mesto. Mnoho kupcov z delakích zemí prichodilo
sem príčinou kupeckjého obchodu. V dlhej krásnej ulici visoká krčma bola ích bidlom.
Lakomí krčmár nadobudnuu si pri ňích peknjého jmeňja, tak že sa mu v bohatstve málo kto
virovnať mohou. Jeho djevča chodilo v najkrajších šatoch, ai v ťelesnej kráse sa jej
málo ktorá slečna virovnať mohla. Ňebola ale preto pišná, a svojou povahou zo svojím
otcom sa naskrze ňezrovnávala. Jej otec bov pišní a lakomí na šetko: jeho céra o tomto
šetkom ňič ňevedela. Ona sa bavjevala s jedním chudobním susedovím chlapcom, nosjevala
mu všeliakje lahvodki a peňjáze, a on jej len ovsení chlebíček za to dávav. Takto oni
dlho spolu rástli a zo dňa na ďen sa račej viďeli.Zakjal boli ďeti maličkje, bohatí krčmár sa na to ani ňeozrev; ale keď oba dorastali,
veru mu to ňebolo po vuoli, že jeho ďjeta chodí ku chudobnjému chlapcovi, lebo sa
obávav, že kebi ďjetki odrástli, že bi sa mohli ňerozlučitedlními stať. Preto otec
zakázau svojej cére ku chudobnjemu chlapcovi chodjevať. Ale šetko nadarmo; dobrá céra
potajomki chodila ku chlapcovi, lebo už láska horela v ích srccoch, a zamilovaních je
ťažko vistrjecť.Krčmár viďeu daromnú svoju prácu, usilovav sa tedi inakšje to pretrhnúť. Jedneho rana
našťíviu prvíráz svojho chudobnjého suseda; i začudovau sa tento nad našťevou bohatjeho
krčmára. Chudobní vlídňe privítau krčmára, a tento sa mu tjež vlídňe ukjazau. Bistrí
Janko, už 13-ročňí, seďev pod pecou. Chudobní sused dav stoličku krčmárovi, abi si
sadnuu, a dovedav sa, [čo] novjeho ho ta doňeslo. Krčmár ukjázav na Janka a povedav:
,Váš Janko sa mi páči, lebo je veru hodní šuhaj, a dari má peknje, chceu bi som ho dať
na remeslo.‘ — Chudobnjemu to bola radostná novina, keď si pomisleu, že bi z jeho sina
málo alebo ňič ňebolo, a na tento spuosob že muože poctivejše žiť. Janko sa zaradovau
nad touto rečou a žjádav, abi sa to hňeď stalo. Krčmár to ale odloživ a len čas povedav,
kedi ho preč pošle. Za ten čas krčmár dav maličkí, ale mocní hajovček spraviť.Čas Jankovho odchodu už prišieu, tedi sa zobrau a šjeu k jeho dobrodincovi. Krčmárova
céra višla proti ňemu do pitvora, a keť sa troška pozhovárali a posmúťili nad
rozlúčením, večnú lásku si slubovali. Janko jej dau na pamiatku svoj mosazoví prsťen a
ona jemu zlatí. V tom višjeu krčmár a svojím šilhavím okom špatňe zazreu na céru. Ona už
veďela, čo to znamená, preto sa ai hňeď ostráňila. Janka pojau krčmár zo sebou a vjedou
ho na remeslo. Šli zrouna k mori. O breh bou privjázaní mali hajouček, na ktorom bolo na
jeden rok jeďeňja naloženuo. Krčmár posaďiu Janka doňho a odsoťiu ho od brehu a povedau
mu: ,Choď — vraj — hľadať dobruo a zluo.‘ Toto bolo falošne vimislenuo jeho remeslo, a
krčmár misleu si, že je už od Janka ubezpečení, spokojňe sa domou vracav.Janko plávau na svojom hajoučeku celí boží rok. Vetri ho nosili po širokom mori, ďe
sa ím len páčilo, ale sa mu už jedlo míňalo. Dosjál bou Janko vždi veselej misli, ale
teraz mu začalo už ťesno biť, keď si pomisleu, že hladom misí umrjeť, ale ho preca dobrá
vuóľa neopusťila, keď si pomisleu, že iďe hladať dobruo a zluo. A tu sa mu na ráz velmi
ďelako čosi začerňje. Janko sa i zaradovau i zlakou. Vetri ho práve k tomu čiernemu
hnali. Čím bližej šjev, tím sa večmi radovau, lebo už poznau, že je to zem, a misleu si,
že tam dačo dobruo najde. Už sa mu i važe jedneho krásneho mesta ukazovali. Štasňe
prišjev k brehu, višjeu naň, privjazau si hajovček a išjev do mesta.To mesto bolo v smútku čjerním súknom obťjahnutuo. Janko sa opitovau, prečo bi bolo
šetko takuo smútnuo, a tí mu odpovědali, že céra králova sa straťila. Zpitovali sa i
jeho, kto bi bou, odkjál je, kde bi šjeu a po čo. Janko sa tak zhovárau, ako zo známimí,
a rjekou, že ide do sveta hladať zluo a dobruo. Luďja, keď to počuli, hňeď ho ku královi
zaviedli. Král ho privítau, ponúkou ho, abi si k ňemu sadnú, a spitovau sa ho, prečo bi
tak putovau. Janko mu tak odpovedav, ako prvím: že iďe hladať dobruo a zluo. Král sa nad
tím zaradovau, a od dáuna zamračenuo čelo sa mu troška vijasňilo, rozprávau mu svoj
smutní prípad, že céru ztraťiv, ktorú kto bi mu navráťiu, že bi mu dav pov královstva
svojho, ai ju za ženu. V Jankovi, ktorí sa do celjého sveta vibrav, skladav največšú
náďeju, lebo hladači, ktorích bov vislav, len okolňje krajini pochoďjác, ňič dobrjého
ňepriňesli. Král Janka vistrojiu na cestu a viprovodiu ho až na breh. Janko slúbiv
královi šetko, a keď prišjev na breh, hajouček odvjázav a sadnú si doňho, a šjev po
širokom mori zasi hladať zluo a dobruo.Pláva tížňe a mesjace, vetri ho ženú z mesta na mesto, a ňikdje ešte ňeviďí pevnej
zeme. Rok sa končí, jedlo sa mu míňa, a zasa tak začau misleť, ako teraz rok. Ale sa mu
šťesťja zasi zasmjálo, lebo sa mu nová zem ukjazala, a ňezadlho bou Janko zasi na brehu.
Janko višjev na breh, pomodliv sa za šťasnú cestu a šjev do mesta. To bolo dosť veselvo,
preňho ale smutnuo, lebo tam ňikoho neznau, chvuova sa mu už minula, peňazí zo sebou
nenosiv, abi si bou dačo kúpiv, a remesla ňeznau žjádneho, abi aspon za chvuovu bou
robiv. Smutňe sa prechoďiv po dlhích krížovaních ulicjach, keď ráz ďe sa vezme, tu sa
vezme na jednom krásnom ríngu, kde mu na čjerno zamalovaná královská palota padla do
očí. Janko si mjeňiv dnu vuojsť, že smutní smutních pvojďe našťíviť. I vošjeu dnuká.
Poludňja sa blížilo, a král sa práve strojiv k obedu. Sluhovja nosja na zlatích misách
rozličnje jedlá, a hladnjému Jankovi len tak slini ťekli, lebo bi si rád bou dačo
zajedov. V tom višjev král, a keď ho viďí, že je cuzí, spitovau sa ho, kto je, čvo je,
odkjal, kďe a pre čvo putuje. Janko na šetki otázki poslušňe odpovedav a doložiu, že ide
hladat dobruo a zluo. Král sa hňedki príveťivejšje k ňemu mav. Na poludňja už zvoňili a
král ešťe s Jankom rozprávau. Janko mu o jeho príbehoch hovoriv a král ho tak s chuti
počúvau, že ai na jedlo zabudnú. Sluhovja prišli krála zavolať k obedu. Janko sa len
milosrdňe dívau, či ho král zavolá zo sebou. I ňečakau darmo, lebo ho král pojau so
sebou, abi sa mu páčilo ísť si dačo zajesť.Pri jedle mu král virozprávau svoj smútok, že on mav v krásnej záhraďe jeden strom,
ktorí mu zlatuo ovocja nosiu, ale pred rokom že mu vischou, k velikjemu jeho zármutku,
lebo že mu bohatstvo zo dňa na ďen ubíva, a strom že už ňeroďí. Kráľ prosiv Janka, abi
sa spitovau na cesťe, ako bi jeho stromu prvá zelenosť navrácená biť mohla, a že, ak mu
to vikoná, svoju céru že mu dá za ženu a s ňou pov královstva. Keď od obedu stali, Janko
sa ďalej poberau, opatrení chvuovou na jeden rok, a viprovázaní králom, šjeu hladať svoj
člnček. Na brehu podau královi ruku a rozlúčiu sa s ním, sadou si do člnka a šjev ve
jmeno Božje hladať zaši zluo a dobruo.Veselo sa mau vžďicki, a keď si pozreu na prsťenček svoj, nazdau sa, že je doma,
alebo že jeho milá pri ňom sedí. Jeho práca bou len zpev, modleňja a kruťeňja prsťenčeka
na prsťe. Tak sa míňau ďeň za dňom, keď sa rok zaši ku konci blíživ. Už sa síce strova
zasi míňala, preci si on z toho ňič ňerobiv, lebo si mislev: ‚Keď ma Pán Boh dosjal
ňeopusťiv, azda ma aňi len teraz ňeopusťí.‘ I ňeufav sa on darmo, lebo v jednu noc, keď
spav, buchou hajouček o breh, a on sa v tom prebuďiv. Prístav bou blízko, Janko obraťiu
k ňemu svoj člnček, a v krátkom čase bou zasi na suchu. Zasi klakou na kolena a modliv
sa za šťasnú cestu, lebo to bolo jeho običaj, ako pri odchoďe prosiť Pána Boha, tak aj
pri nauratu ďakovať mu za ochranu. Po malom čase sa začalo rozbrezguvať, a krásnuo slnce
ako kebi z mora vichoďilo. Uťešenuo a velikuo mesto ležalo pred ňím, ktorjého veže zo
zlatími duťinami sa zdali novími biť slncí. To Janka velmi k sebe ťahalo, misleu si, že
v takom krásnom mesťe sa dačomu naučí.Ale to mesto ňebolo zdnuká takvuo ako zvonká, lebo bolo šetko na čjérno malovanuo. V
každom kúťe počuv reči o dobrej chorej princezke královskej. Chudobní hu velmi často
naštevovali, a ona sa vždi lepšjé cíťila, keď viďela, tak hodňe chudobnjeho ludu okolo
seba. Mezi druhími šjev hu našťíviť i náš Janko. Hňeď ho ako král, tak ai chorá
princezka zmerkovala, král prišjeu k ňemu a začau sa s ňím zhovárať. Janko už veru mau
peknú zkúsenosť a král s poťešením počúvau, keď mu rozprávau o tích krajinách, o ktorích
on ešťe aňi ňepočuv. V tíchto rozpráukach prišlo poludňja, a Janko bou pozvaní k obedu.
Pri stole predňjesou mu král svoju prosbu a takto k nemu hovoriv: ‚Muoj drahí prjáteľko,
keď vi tak do celjého sveta pre hladaňja zljeho a dobrjeho putujeťe, prosím vás,
vikonajťe mi to, jestli buďe možnuo, ako bi moja céra zaši uzdravená biť mohla; ak sa
vám to pošťestí, za ženu vám hu dám a s ňou i pov muojho královstva.‘ Janko mu šetko, čo
bude muocť urobiť, prislúbiv. Po chvili stali od stola. Král rozkázav svojím sluhom
naplniť strovou Jankov hajouček a sám ho viprovázav až k moru, a keď si ruki podali,
ešťe mu ráz král vinšovau šťaslivú cestu a odišjeu.Jankovi šetki dosjál cesti boli len hračkou, ale teraz ťísíc a ťisíc nebezpečenstvou
sa mu nadhazovalo. Tu sa hneď jeho člnček o strašnje skali trepau, tu ho zasi hroznje
morskje zvjeratá strjetali, ktorje zahinutím hrozili, ale to Janko šetko svojou palicou
odprášiv. Janko ľen teraz zveďev, čo je zluo a dobruo, ale to ňeslúžilo Jankovi k
zljemu, lebo sa tam tak vicvičiv, a tak zmocňev, že bi sa už bou s bárs kím chiťiv za
pasi. Čím ďalej šjev, tím bolo vatšje nešťesťja, a vetri ho i tam hnali, kdebi si ňebov
ani žjadav. Svet mu celkom iní, ai zveri inakšje, akích on ešťe ňikdi ňeviďev. Janka ale
pri šetkích tíchto nebezpečenstvoch ňikdi strach a zufalstvo neobišlo; až sa ráz k
ďivnej zemi priplaviv. Na mesto skál bolo samuo zlato, tráva bola hodbabná, stromovja
zlatvo, a zvjeratá zo zlatou vlnou.To už ňebov zemskí kraj, ale ňebeskí, bidlo Boha Vetrov. Ňeďaleko viďev Janko na
jednom peknom vršku sa čosi jako cihu vrťjeť, ale keď bližej prišjev, poznav, že sa to
zámok na mišej nvožke tam kruťí. Janko sa osmeliv bližej k ňemu pristúpiť, a keď už bov
pri ňom, bodov doňho svojou palicou, a zámok zostav stáť a bráni sa pootvárali. Bistrí
náš Janko smelo vošjev doň a velmi sa zaďiviv, keď tam viďev zo zemskích krajov jedno
krásnvo ďjevča. Ona ho hňeď poznala a privítala ho ako krajana. Ak sa on zaďiviv nad
ňov, tím sa ona večmí nad ňím, lebo nemohla pochopiť, ako sa on ta dostav. Janko jej
slúbiv šetko porozprjavať, ale si pítau prvej dačo zesť, lebo bov hladní, a zlatuo
ovocja jesť ňemohou. Tato mu hneďki priňesla bozskích jedál a nápojov všelijakích, a
Jankovi to veru len milá vec chuťilo. Poludňja sa už blížilo, a on len po vôli ujedav a
upíjav.Mezi tím, čo on jedov, slečna mu rozprávala, kde je teraz ona. Hovorila mu, že je
teraz v ňebeskích ríšoch, a že je ona už ňje slečna, ale žena Boha Vetrov. Janko kruťiu
hlavou a ďiviv sa jej rečom. Teraz už veďev, prečo je to takí ňeobičajní kraj a prečo
tam žjadních ľudí ňenachoďiv. Pani vetrová mu náhlila v jeho dlhom jedení a prosila ho,
abi jej rozprávav jeho príchodi; pri tom mu povedala, že akí bi bov nešťasliví, kebi ho
tam vjetor, jej muž, našjev, lebo ho mjeňila pred príchodom jej pána do bočnej izbički
skovať. Chcela zveďjéť dačo o jej kraji, ač práve jej to vjetor vždi rozprávav, ale jej
to bolo milšvo počuť z úst človeka. Janko sa síce vetra ňebáu, lebo bov už dosť mocní,
ale preci žjadosť jej vyplniť slúbiv.I rozprávav jej tedi šetko od počjatku až do konca, ako sa mu voďilo. Pani vetrová na
prvom královi poznala hňedki svojho oca, a velmi sa poťešila, keď počula, že hu on chce
vislobodiť a k oci privjesť. Oznámiv jej spolu žjadosť i druhích dvoch králov, že ako bi
sa suchí strom, ktorí zlatvo ovocja roďiv, zasi mvohov zelenať, a ako bi céra druhjeho
krála uzdravená biť mohla: a pri tom hu prosiv, abi sa zpítala svojho muža, lebo že on
to, keď tak všaďe choďí, isťe buďe veďjeť. Ona mu šetko slúbila, lebo viďela, že je tu
ai o ňej reč. Poludňja prišlo, a vjetor už počav fúkať, i ňemeškala Janka skovať do
bočňej izbički.Po chvili prišjev vjetor, a Janko ho len klučovov djerkou mohou viďjeť; i velmi sa
začudovau na ňom, lebo to bov chlap takí, ako dáka važa, a ústa mav tolkje, ako čelusťe
na peci. Pán vjetor hňeď ako prišjev, začav mrštiť nosom, lebo sa mu nelúbila akási
človačja vuoňa. Nuchtí, smrká, kričí: ,Fuj, človačina smrďí‘, — a hladá po šetkích
izbách, ako dakí zlí duch, ale na šťesťja do Jankovej izbi ňevošjev. Pani vetrová ho
všemožňe prehovárala: ,Ale, mužíčku, veď semka ani mucha z onjého sveta ňedoletí, ňjeto
ešťe človek, a človačú vuoňu si len var sám zo sebov doňjesov.‘ Vjetor sa dav
prehovoriť, sadnú si k stolu a chutňe si ujedau. Po jedle si troška zadrjémav na rukách
svojej žeňički, a ona mu musela v hlave ískať.Keď už zaspav, potrhla ho za vlasi a zchiťila sa ako zo sna. Vjetor sa prebuďiv a
začav sa hňevať, že prečo mu spanja nepraje. Ona sa vihovárala, že sa jej snívalo, že
akjehosi krála céra skapala, i ako bi sa ona mohla nájsť a ocovi navrátiť. On jej krátko
odpovedav, že kebi tímto prúťikom tri razi šibov tento zámok, že bi ten, kto hu ukradov,
za vislobodiťelom ísť ňemohov. A zasi si lahnú a usnúv. Po chvíli ho zasi potrhla za
vlasi. Vjetor zdvihňe hlavu a mrzuťe zamumle na ženu, že prečo mu ňedá pokoja, a ňechcev
si dlhím hovorom prebrať sňíčki, počav zaši spať; ale sa ona zaši začala vihovárať, že
sa jej sňívalo o jednom strome jedneho krála, ktorí zlatvo ovocja roďiv, ale mu ňedávno
vischou, i ako bi sa tedi znovu zelenať mohou. ,Do jeho koreňa‘, hovoriv vjetor mrzuťe,
,vošjev červík, musí sa tedi strom vikopať, červík zabiť, a znovu zasaďiť — ale mi už
teraz daj pokoj, ňech si pospím.‘ Po chvíli pani vetrovej sa ale ešťe raz, a to nasilu
snívalo, a zas ho potrhla za vlasi, a to veru dosť z velkím nebezpečenstvom, a ulakaná
prehovorila k ňemu: ,Ach, mužíčku muoj drahí, len sa ňehňevaj, já ňevjem, čo som dneš
taká ospanlivá, že pre mňa aňi ti nemáš pokoja, zasi sa mi snívalo, že akísi král (má)
ceru velmi chorú, a akože bi sa tá mohla vikurovať?‘ Vjetor už sa tak nahňevau, že tak
fučau ako dáki ďabol, a zaprisahav sa, že na zemi jej krajanom tolko škodi narobí, čo
jim, jako je svet svetom, tolko ňenarobiv, ale na otázku jej preca odpovedau, že v
posťeli onej královej céri je jeden jedovatí had, ten že sa má zabiť, — a ona že
ozdravje. Hňev mu už vjác ňedav spať, a tedi sa on schiťiv, že iďe prísahu svoju
viplniť.Janko bov šťasní, lebo už veďev, čo mau veďjéť, i ňemeškav tedi radi vetrovje i
urobiť, a vzau ten prúťik, šibov tri razi ten zámok a odišjev s pani vetrovou k mori,
potom si sadli do člnka a odpluli. Dozveďev sa o tom ale vjétor, ale chudák ňemohou ísť
za ňími, musev tedi biť spokojní i zo stavom vdovskím. Janko plavav s tou paňou celí
boží rok, až sa ráz preci do známeho jemu sveta navráťiv. I hňedki rovno išjev uzdraviť
královu céru, ktorú ai uzdraviv. Král mu hu hňedki predstaviv ako budúcú jeho manželku,
a pov královstva mu s ňou dávav, ale Janko mu za to velmi pekňe poďakovav a ňežjadav ňič
inšjého, len víplatok z pov toho královstva. To sa mu v okamžení šetko stalo. Peňjáze mu
odňesli na člnček, a on sa rozlúčiv z královskím dvorom a išjev ďalej svojou cestou.Po roku došjev zaši k druhjému královi, ktorí práve na brehu vizerav, či ešťe neiďe.
Tam sa uvítali a šli spolu do královskéj paloti. Janko šjev do zahradí, rozkázav kopať
okolo stromu, potom zabiv toho črvjáka, a strom hňed začav sa pukať a lístki púštať — a
za to si len vižjádav z pov toho královstva víplatok. To sa mu v okamžení stalo, a už
bov s pani vetrovou zasi na člnku.Po roku sa blížili zasi k jednej zemi, a mladá princezka už zďelaka poznala, že je to
zem jej oca. Oní král čakávav tam Janka každí ďeň, a teraz ho už preci vičakav. Dlho
ňeveriv svojím očom, či bi to ozaj Janko bou, ale keď už blízko prišli, preci sa potom
presvečiv o tom, ale si to dlho ňemohov visvetliť, kto bi to bov s ním, iba zrazu
poznav, že je to jeho céra. Akvo to bolo uvítaňja, každí si mvože pomisljeť, král od
velikej radosti sotvi mohov hovoriť. Kráľ chcev nasilu, abi Janko bov jeho zaťom, ale
tento už mav druhú, pre ktorú tolko zljého i dobrjého vistáu — a tak len tejto zostau
verním. I tu si len vižjadav víplatok z pov královstva a ponáhlav sa ďalej do svojej
krajini a po roku ai šťasňe sa ta dostav.Prvá jeho cesta bola na krčmu. Milenká jeho, ako ho len zazrela, hneď ho poznala, a
on jú. Janko zostavav za čas na krčme, a že mav hodňe peňazí, šetko dvojnásobňe plaťiv,
a preto sa krčmár naňho naskrze mrzjeť nemvohou. Krčmárova céra ho sama obsluhovala. Po
tížňi Janko krčmára pítav, abi mu dav jeho céru za ženu. Pán krčmár sa velmi tomu
radovav, preci sa ale očistom vihovárav, že jeho céra pre tak vzácneho pána je ňesúca.
On bov až dosjaľ skupí a lakomí, ale už nebol tak bohatí ako pred tím, lebo kupci a páni
už boli od ňeho odťjáhli, a nazajtrá jeho majatnosť sa mu už mala rozpredávať. Každí
mladí pán a mladí kupec sa hňevav naňho, že ím jeho céra, ktorú oni často pítali,
košíčki rozdávala. Krčmár sa báv, že ani za tohto nebude chcjeť ísť, ale viďev, že sa
jeho céra okolo Janka má. Velmi sa tešiv, dokjal mu Janko nepovedav, kto je on. Krčmár
sa velmi nalakav a začav ho odpitovať. Janko mu to ale ňedovoliv, ale mu práve ďakovav
za to, že tak s ním urobiv a že mu skrze to k šťesťú dopomvohou.Hňedki poslali i po Jankovho oca, a keď prišjev, bola svaďba. Jankov oťec od tích
čjás, ako mu sin zkapav, ňebov na tej krčme, ai teráz — iba keď počuv, že sa Janko
navrátiv a že si pojímá krčmárovu céru za ženu, prišjev. Janko pomerív roztržitích ocov
a povedav: ,Nehňevajťe sa, šetko sa dobre stalo, zlvo už pominúlo, a dobruo som
našjev.‘“Tá istá verzia, v spracovaní celkom jednoduchejšom, bola prevzatá doProstonárodnieho Zábavníka II., str. 287 — 294. Podpísaný je
„Kučera von Turčan“.Medveckého text treba pokladať za spracovanie tohoto textu alebo druhého veľmi tomu
blízkeho. Odchylné je iba, že krčmárova dcéra volá sa tu Zuzka. Krčmár, keď odsotil
člnok s Jankom na more, nenaložil mu nijakej úlohy. „Janko newedew, čwo sa to s njm
robj, on si myslew, že wskutku ide na remeslo.“ Doslovne sa potom uvádza, že Janko nemal
„ani wesla ani ničeho, a wetry ho nosily po mori, kde sa im zdalo“. A tak i potom, keď
pristál k mestu chorej princezky, povedal, že „ide po swete, aby sa nejakemu remeslu
wyučiw“, a i potom na konci sa divil, keď ho krčmár začal odpytovať, „lebo sa posjál
nazdáwaw, že on bow na remesle, s ktorým si pow kráľovstva wyrobiw“.4. Iná odchodná verzia bola vypracovaná vPrešovskom Zábavnikuč. 15., 16., 17.; poznáme, žiaľbohu, len jej stručnývýťah, ktorý
zaznačil si do svojho soznamu upravovateľ sbierky povestí počiatkom 50-tych rokov (viď
Súpis I., 59).„Tri perá z Draka.Chudobní Janko sa do bohatej zamiloval, jej
matka slúbila ju, ked 3 pera z Draka donesje. Šjou — odpoved Bosorke, skalám, kralom z
ohledu hruški a dceri donjesov, vrátiu sa — i pera sprobovali, boli dobrje, lebo čo
chceu, to mohou od nich dostat, s ňou sa oženiu.Prešov. Záb.č.
15., 16., 17.“5. Túto verziu vytlačilP. Dobšinskýv Slovenských povestiach,
125 — 135 (nové vyd. 161 — 175), pod nadpisom„Tri perá z draka alebo hľadanie
zlého a dobrého“.Okrem verzie z Oravy použil ešte druhej, ktorú podal
Aurel Plech z Liptova.Chlapca odniesol boháč do lesa, kde mu naložil doniesť tri zlaté perá z draka na
dôkaz, že našiel dobré a zlé. Chlapec prišiel k moru, kde prevážala mocná bosorka.
Previezla ho, keď jej sľúbil, že sa vyzvie od draka, ako by i v čas búrky mohla prevážať
ľudí. Potom prišiel k ohnivým skalám „Synplegadám“, ktoré ho prepustily, keď im sľúbil,
že sa od draka vyzvie, akým spôsobom by prestaly biť seba. Zatým prišiel k zámku „docela
na černo zamaľovanému“, kde zlatá hruška prestala rodiť zlaté ovocie. Ztadiaľ sa dostal
do iného mesta, kde chorá princezna „ani nežije, ani nemrie, ani slova preriecť nemôže“.
Napokon došiel do tretieho mesta, ktoré bolo celé čiernym súknom obtiahnuté a z ktorého
drak ukradol princezku. Všetky tieto cesty vykonal po suchu, a len keď šiel hľadať
draka, dal si vystaviť veľkú loď a pustil sa po mori.Nakoniec doplával k divnej zemi; jej opis proti rukopisu Dobšinský rozšíril: „Na
miesto skál bolo samé zlato, tráva bola hodvabná, stromovia zlatuo, a zvieratá so zlatou
vlnou a ptáci so zlatým perím… (to bolo) bydlo Boha Vetrov.“ Rovnako zastavil zámok,
našiel ztratenú princezku, ona ho skryla vo svojej izbe. Odtiaľ díval sa Janko kľúčovou
dierkou, ako sa drak vovalil dnu a zadriemal na rukách svojej „ženičky“. Vytrhla mu prvé
pero a od prebudeného dozvedela sa, aby bosorka utopila prvého, ktorého prevezie; skaly
nech rozmiaždia prvého, ktorý medzi ne vojde. Keď vyšklbla druhé pero, zvedela, že zlatá
hruška sa zazelenie, keď sa vyjme črviak z jej koreňa a strom sa zasype novou zemou. Po
treťom pere počula, že chorá princezna ozdravie, atď. to isté, ako v predošlej verzii.
Unesenú princezku osvobodí človek, ktorý šibne prútom tri razy drakov zámok, aby sa jeho
brány zatvorily.Na konci je pridaný nový motív: boháč vyhodil tri zlaté perá do vzduchu a vyslovil
žiadosť, aby mal na stole tri najkrajšie diamanty. Keď sa to stalo, vydal svoju dcéru za
hrdinu.6. Inú verziu vytlačilDobšinskýv Prostonárodních slov.
povestiach II., 50 — 59, pod nadpisom„Plavčík a Vratko, čo osúšajú slzy
sveta“podľa rozprávania v Liptove. (Srov. Národopisný Věstník XII., 398).Kráľ prišiel do chaty drevorubačovej, kde práve žena mala porodiť; preto kráľa
vyviedli nocovať „na povalu“, a tu začul, ako baba povedala, že ten chlapec bude veľmi
šťastný, dostane dcéru súsedného kráľa, ktorá sa tiež tej noci narodila. Kráľ sa
ponúkol, že to dieťa vychová za pána a že si preň pošle sluhu. Sluha hodil dieťa na
kráľov rozkaz do vody. Chlapca zachránil mlynár a vychoval ho. Potom sa rozpráva tak,
ako v rukopise VIIIe. vyššie (str. 8) uvedenom. I jeho poslal kráľ pre tri zlaté vlasy
Vratkove. To meno utvoril sám Dobšinský; píše: „prijali sme ako slovenskejšie“, a že
valašský ľud nazýva ho Vracel, Vraceli. (V rukopise VIIIe, str. 8, 10 našli sme ešte iný
tvar toho mena.) Prišiel najprv k vyschnutej studni, k uschnutému stromu, nakoniec k
prievozníkovi. Potom celkom tak, ako v uvedenom rukopise.7.Etnogr. ZbirnykIX., 15 — 21, č. 9 má verziu zoZemplínskejstolice. Verzia je spojená s látkou č. 11 Bb. Viď
Súpis II., 159.8. Zoslabená a porušená je verzia z Gemerskej stolice, ktorá je v rukopisnej
pozostalostiCzambelovej. Rozprávala ju „Juliana Struhár, rod. a
obyv. v Tisovci. 18. X. 1900 u S. Daxnera“.Začína sa ako verzia č. 3. (str. 11) láskou chudobného synka k dcére bohatého
krčmára. Krčmár poslal ho po tri zlaté perá z draka. V prvom meste nemali ani kvapky
vody, v druhom meste bol kráľ na smrť chorý a tretie mesto bolo čiernym súknom
obtiahnuté, že princezka zmizla. Našiel ju pri drakovi. Odpovede drakove rozprávkarka
zabudla. Hrdina Janko priviedol princezku k otcovi, neprijal odmeny. Potom uzdravil
chorého kráľa. „Prišou gu tomu chorymu a kázau ho preložiť na druhú posteľ a z tej
posteľi, v ktorej ležau, dal vynosiť šitko von, aj slamu aj duchňi. Tak pod tou slamou
buu edon veliký had. Tak ako toho hada vybrali, naraz kráľ ozdraveu.“ V treťom meste
bola v studni pod veľkým kameňom žaba. Krčmár dal mu potom dcéru a „robili svaďbu a žijú
až podnes, ak ňepomreli“.Srov. ešte V. Tille, Böhmische Märchen I., 327 č. 8 Aa.Túto látku rozobral V. Tille v Národop, Věstníku XII. 369 — 417 a v Zs des Ver. für
VK. 1919 str. 22 — 40; pred ním Antti Aarne: Der reiche Mann und sein Schwiegersohn 1916
(F F. Commun. No 23).C) Cesty k Bohu alebo na onen svetEtnogr. Zbirnyk IX., 22 — 4, č. 10 má verziu zoŠarišskejstol.Sedliak šiel predávať svoje voly. Na trhu postretol pána, ktorý voly kúpil a povedal
mu, aby si prišiel za týždeň pre peniaze a aby sa len vypytoval na najväčšieho pána. Keď
to doma žena počula, povedala, že najväčším pánom je Boh.O týždeň vybral sa sedliak na cestu a prišiel na noc k bedárovi; bedár ho nechcel
prijať, lebo mu nemá čo dať jesť a v obci je príkaz, že sa pocestní majú počastovať.
Sedliak sám bedára pohostil a on mu riekol, že najväčším pánom je Boh, a prosil ho, aby
sa opýtal, či bude niekedy bohatý. Druhý raz nocoval pri dvoch starších paničkách, ktoré
ho prosily opýtať sa, či sa kedy vydajú. Napokon nocoval pri bohatom sedliakovi a mal sa
preň vyzvedieť, či mu Boh na druhom svete dá kráľovstvo.Sedliak postretol v hore šedivého žobráka, povedal mu, že si ide pre peniaze k
najväčšiemu pánovi za predané voly. Žobrák ho uistil, že peniaze nájde doma v kotlíku v
komore, a odpovedal mu na otázky: 1. bedár nebude nikdy bohatý preto, že sa nemodlí a
hreší, i posledné jeho teliatko zdochne; 2. paničky sa nevydajú, lebo ako mladé nechcely
ísť za chudobných pytačov; 3. bohatý sedliak dostane nebeské kráľovstvo, lebo s Bohom
líha i vstáva.Keď šiel nazad domov, pripojily sak nemu paničky a šly s ním, aby videly, či skutočne
má už peniaze doma. Bedár zabil svoje teliatko, aby nezdochlo, že ho radšej sám zjie.[1]Rukopis má g = j, w = v.[2]Text nečitateľný.[3]V Levočskom vynechané „na nebi“.[4]Pridané: „svoju“.[5]Vystalo „do križmi mu nemali“ atď.[6]Predoslané „ta“.[7]Vystalo „dceru svojú“.[8]Vystalo.[9]Vystalo.[10]Ten mlinár s tov mlinárkov že.[11]Pridané „vlastních“.[12]Prijala a vichovavať sa ho podvolila.[13]Pridané „djeťa“.[14]Pridané „ho“.[15]Pridané „ta královna“.[16]K svojé ceri k princeski.[17]Pridané „prišjol“.[18]Rukopis má w = v, kde-tu g = j.
|
Polivka_Rozpravky-s-zivly-nadprirodzenymi-III.html.txt
|
INaším medoústym Sládkovičom z príležitosti roku 1864 udavšieho sa vymenovania
„pacholiatka šumnej Rimavy“ za hlavného župana Liptovskej stolice oslavovaný, už teraz i v
Bohu oslávený Ján Francisci, narodený v Hnúšti 1. júna r. 1822 z otca Jána, z matky Márie
rod. Chrapan, bol v pamätnom roku 1848 i telesne, i duševne krásne vyvinutým slovenským
junákom, nadšene posvätivším sa službe slovenského idealismu.Šľachetné slasti tohoto rozkošného idealismu zakúsil v Prešporku pod krýdlami Ľudovíta
Štúra. Inkvisícia v Prešporku roku 1843 pre námestníctvo Štúrovo inscenovaná vzala si
zvlášte Kalinčáka a Francisciho na mušku, ale umní, pracovití a mravne intaktní mladí ľudia
vyšli z nej bez osobného úrazu.Inkvisícia, ako je to všeobecne známo, skončila sa s odstránením Štúra z námestníctva
professorátu reči a literatúry československej a citlivejšia a ráznejšia čiastka
rozhorčenej slovenskej mládeže odsťahovala sa z macošského Prešporka do vľúdnejšej Levoče.Na levočskej škole boli professormi Michal Hlaváček a Pavel Tomášik, mužovia slovenskej
mládeži priaznive oddaní, ale pod terrorom Zayových otvorených listov už ani títo nedýchali
voľne a súkromné prednášanie voľného slovenského slova o reči a literatúre česko-slovenskej
dostalo sa za podiel Jánovi Franciscimu, ktorý prišiel do Levoče, a ako už absolvovaný
teolog živil sa tu pädagogiami.„Sokol“ Francisci, literárnym menom Janko Rimavský, „lietal voľným letom“ odtiaľto do
Liptovského Sv. Mikuláša k Hodžovi, do Hlbokého k Hurbanovi, pomáhal zakladať slovenský
literárny spolok Tatrín, plavil sa s Tatrínom, „s celým Slovenskom,“ plťou dolu Váhom do
Čachtíc a kamkoľvek prišiel, kriesil, budil slovenský život, písaval do Štúrových Národních
Novín, do Orla Tatránskeho, sbieral a vydával slovenské prostonárodné povesti, porekadlá,
hádanky a hry, a keď sa mu rámec vyvoleného povolania ev. farára zdal menovite pre národné
účinkovanie priúzkym, odišiel do Prešova študovať práva a po zavŕšení štúdia právnického
nastúpil v lete roku 1847 administratívno-právnickú prax v svojom rodisku v Hnúšti u
gemerského podžupana Gustáva Fáyho, veľkostatkára hnúštanského.V tom čase Štefan Marko Daxner bol už v blízkom Tisovci osadeným mladým advokátom. Mladí
národovci, iskrenní priatelia, v dejinách národa slovenského opravdové horácovské „lucida
sidera,“ ako Castor a Pollux, boli si blízki bytom, srdcami, smýšľaním, snahami, túžbami,
minulosťou, prítomnosťou, menovite rezkou príčinlivosťou, vôbec všetkým, čo šľachetné
srdcia ideálnych mladíkov spája. Ako odchovanci školy Štúrovej, vyniesli z nej veľký
poklad, z ktorého v živote ani hrivny neztratili, poklad pevných zásad a stáleho
pracovania.V Tisovci bola pôda pre národné účinkovanie, hlavne pričinením Daxnerovým,
pripravenejšia. Tam bol od roku 1820 ev. farárom superintendent Pavel Jozeffy, muž čestný,
priamy, šľachetný, za duševný a hmotný pokrok slovenského národa úprimne zaujatý. Ešte
priaznivejšou okolnosťou bolo to, že už otec Daxnerov vymanil svojich poddaných zpod
urbariálnych záväzkov, následkom čoho v miere nie malej stupňovala sa stará prítulnosť
slovenského ľudu tisovského k zemianskemu domu Daxnerovskému. Konečne v Tisovci bolo mnoho
meštianskeho samostatného živlu, ktorý nepodliehal záväzkom urbariálnym, a tento dokázal sa
pri propagovaní snáh slovenských faktorom príčinlivým.V Hnúšti, v rodisku Francisciho, nebolo tak. Tam bol zemským pánom Gustáv Fáy a
sedliacka urbariálna obec tohoto panskej juridikcii podrobená, a ačpráve už i tam silne
zaváňalo zrušením urbariálneho poddanstva, kým sa to nestalo, nebola národná akcia možná.Daxner, ako to v svojom životopise sám vyzdvihuje, bol už roku 1847 politicky činným, bo
počas zasedania krajinského snemu vystavil na mestskom dome v Tisovci programm, určený k
tomu, aby slúžil za základ petície, ktorú slovenský ľud mal snemu podať. V programme
žiadalo sa vyzdvihnutie urbariálnych záväzkov a oslobodenie ľudu od juridikcie panskej;
usporiadanie stoličného shromaždenia na základe zastúpenia ľudu, tak, aby každá obec, ako
mravná jednotka v štátnom živote, v stoličnom shromaždení skrze istý počet predstaviteľov
bola zastúpená, konečne, aby za reč úradnú v stolici bola reč ľudu povýšená. Na tomto
programme bolo už mnoho podpisov, ale roku 1848 v dňoch marcových vynesené boly zákony a
tak tisovský programm stal sa, až na bod o reči ľudu, bezpredmetným.Pri publikácii 11. apríla 1848 sankcionovaných zákonov dňa 1. mája Daxner vystúpil v
Rimavskej Sobote na námestí v shromaždení ľudu s rečou slovenskou, vysloviac radosť
slovenského ľudu nad tým, že vyzdvihnutím urbariálnych záväzkov a zemansko-panskej
juridikcie sú síce ťažké okovy feudalismu odstránené, ale že je uvedením maďarskej reči za
reč poradnú v stoličných shromaždeniach slovenský ľud vytvorený z účasti na týchto
poradách. Týmto spôsobom urobilo zákonodarstvo ľud slovenský i hluchým i nemým z ohľadu
najkrajšieho politického práva, to jest z ohľadu účasti v stoličnej samospráve.Takýchto smelých slov v tom čase nik neočakával od mladého advokáta, pochádzajúceho čo
viac z výsadnej triedy. A že po marcových dňoch účinkovaly ako mlunné iskry, rozumie sa
samo sebou.V samoživotopise Stefana Daxnera[1]niet stopy o tom, či na tomto markantnom prejave indignácie slovenského
šľachtica nad krivdou ľudu slovenskému uhorským zákonodarstvom zadanou, mal i Francisci
účasť. Na tomto mravne oprávnenom proteste aj Francisci zúčastnil sa a tam dohovoril sa s
Daxnerom, že svolajú do L. Sv. Mikuláša na deň 10. mája Slov. národ. shromaždenie cieľom
manifestovania žiadosti Slov. národa.Stopy ushovoreného, jednomyseľného politického vystúpenia týchto dvoch mladých
národovcov nachodíme v 274. čísle Štúrových Národních Novín. O zrušení poddanstva Štúr
písal totižto:„S týmto veru môžeme byť na teraz spokojní a môžeme zavolať slobode z celej duše na
slávu. Keby sme i z ohľadu národného to, čo nám je nevyhnutne potrebné boli dostali, to by
sme už mohli byť slobodní a spokojní. A boli by sme i to dostali, keby sme k tomu
pripravení boli bývali a keby sme mali už jedno centrálne mesto. Ale nás čas našiel
nepripravených; tá naša zaťatá nevoľa nám teda náramne zaškodila. Keby sme len ten rekurs
boli mali už napohotove, ktorý sme viac ráz v novinách našich narádzali a na ktorom sme sa
v Tatríne usniesli, ale, poľutuj sa bože, rekurs tak dávno ustanovený a už aj od Daxnera a
Rimavského výborne vypracovaný, sa nedohotovil a k nám na čas neprišiel.“K vypracovaniu petície o národné práva pohla Daxnera a Francisciho potreba národa
slovenského a bedlivé pozorovanie toho, že všetky uhorské nemaďarské národy hlásia sa i o
svoje národné práva.Hneď po potvrdeni prvého zodpovedného uhorského ministerstva povstala v Uhorsku medzi
nemaďarskými národami snaha vydobyť si národnú samosprávu. Horvati sriadili si v Záhrebe
národný výbor, ktorý vyslal 25. apríla do Viedne vyslanstvo, aby Horvatsko, Slavonia,
Horvatské Prímorie a Dalmácia boly v jedon politický celok spojené a od Uhorska cele
oddelené. Viedeňské ministerstvo bojac sa Maďarov, otáľalo s privolením, ale Jelačiča
pritom všetkom vymenovalo za bána a veliteľa Vojenskej Hranice, ktorý hneď porobil poriadky
k obrane práv Horvatska a vypovedal poslušnosť uhorskému snemu.I Srbi v Bánate a v Báčke začali hájiť práva svoje, ktoré i z Viedne, i skrze Maďarov
napádané a rušené boly. Srbi podali najprv 8. apríla na prešporskom sneme prosbu; keď ich
však tento, a na ňom menovite Kossuth, hrdo odbavil, položili sa sami do práv svojich a už
v máji vykonali u karlovického metropolitu Rajačiča, že svolal národnú skupštinu na 13.
mája do Karlovíc. Skupština vymenovala za patriarchu Rajčiča, za srbského vojvodu
Šupljikca, vysloviac sa za pripojenie k trojjedinému kráľovstvu. Súčasne boly i poriadky k
brannému odporu proti Maďarom porobené.Na prešporskom sneme bolo ešte v marci uzavretie vynesené, aby Sedmohradsko pripojilo sa
k Uhorsku. Sedmohradský snem, svolaný v apríli, na ktorom však len Maďari, Sikuli a Sasi
zasedali, vyslovil sa väčšinou za pripojenie. Tomu však odporovali nielen Sasi, ale zvlášte
Rumuni, ktorí, ačpráve sú v Sedmohradsku vo väčšine, neboli na sneme zastúpení. Medzi
Rumunmi a Srbmi povstala tedy vzájomnosť. S druhej strany spolčili sa Srbi s Jelačičom,
ktorý velel vojenskej moci horvatskej a vo Vojenskej Hranici.Mali tedy už len Slováci ostať nemými?Že i národ slovenský ozval sa na národnom kongresse v Liptovskom Sv. Mikuláši 10. mája a
na ňom národné práva petíciou, riadnou zákonitou cestou vymáhať uzavrel, je z čiastky
zásluhou Daxnera a Francisciho.Petícii mikulášskej slúžil za podklad Daxnerom a Franciscim „výborne vypracovaný“
elaborát.Jej prvý, druhý a tretí bod sú dielom Daxnerovým, bo nemožno v nich nevideť osnovu
memoranduma sväto-martinského a ducha Daxnerovho. V petícii „povoláva, po deväťstoročnom
trápnom sne precítnutý národ slovenský pod zástavu tohto veku rovnosti, slobody a bratstva
všetky uhorské národy, ku rovnosti a bratstvu, osvedčujúc sa so svojej strany, že nechce
žiadnu národnosť v Uhorsku ukrivdiť, uraziť, zmenšiť a tým menej vykoreniť, ale i žiada od
uhorských národov, aby uctením slovenskej národnosti priateľstva a lásky národa slovenského
staly sa hodnými.“„Žiada, aby sriadil sa na základe rovnosti národov uhorských jeden všeobecný snem
bratských národov pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ
zastúpený.“„Žiada osobitné národné snemy, na ktorých povedú sa rady národné, a to síce jak
národného, tak všeobecného krajinského dobra sa týkajúce, ktorým cieľom vyznačia sa medze
národopisné, aby každý národ ku svojmu národopisnému stredu mocne priťahovať sa mohol a
smel a nebola prinútená menšina Maďarov väčšine slovenskej a menšina slovenská väčšine
Maďarov slúžiť a poddávať sa.“Na národnom shromaždení sv.-mikulášskom boli oba mladí národovci osobne prítomní.
Francisci bol referentom a prednášateľom petície, ktorú shromaždenie uzavrelo podať „Jeho
cis. kr. Jasnosti, pred krajinskí uhorskí sňem, pred jeho Visosť uhorskjeho palatína
královskjeho námestníka, pred ministerstvo uhorskuo.“Posledné odpovedalo na lojálnu petíciu, ešte ani nepodanú, štatáriumom.Po shromaždení mikulášskom dopálili skrze Kossutha vyslaní kráľovskí komisári do Liptova
a Nitry zlapať náčelníkov slovenského nevinného pohybu, Hodžu, Hurbana a Štúra. Títo
zachránili sa útekom na Moravu, odtiaľ do Prahy; niektorí liptovskí národovci utiekli
Tatrami do Poľska, iní k Daxnerovi do Tisovca. Maďari teraz už otvoreno vystúpili a
hlásali, že zvešajú všetko, čo hlásiť sa bude k žiadostiam tak lojálne, mierne a oprávnene
vysloveným. Zatým, dňa 5. júna, sišiel sa v Pešti už na základe nového volebného poriadku
svolaný uhorský krajinský snem. Ale ako boli do neho zastupitelia ľudu volení, to
illustruje najkrikľavejšie prípad malohontský. Voličov popisujúce povereníctvo fungovalo
len vo volebnom meste, v Rimavskej Sobote, ležiacom na kraji volebného okresu, a kto bol v
smysle zákona oprávneným voličom, musel ísť ta osobne dať sa zapísať. Kto nešiel, bol z
popisu vynechaný. Tisovskí voličia sriadili sa v gardu, šli na popis hromadne; za ich
príkladom šli voličia zo všetkých obcí okresu s nimi a komisia musela ich vniesť do soznamu
voličov. Len takýmto spôsobom mohol byť v malohontskom okrese za vyslanca Ed. Kubínyi
vyvolený, keď sa najprv Daxnerovi a tisovským voličom čestným slovom zaviazal, že ako
vyslanec na sneme bude národnú rovnoprávnosť zastávať.Pre nemoc kráľa Ferdinanda otvoril snem palatín arciknieža Štefan rečou, v ktorej
lichotiace epiteta „hű magyar nemzetünk“, „kedves magyar nemzetünk“, „hű magyar népünk“ len
tak sa hemžily. Toto affektované favorisovanie Maďarov bolo k vymoženiu odhlasovania
peňažitých prostriedkov a vojakov cieľom potlačenia talianskej revolúcie tak ostentatívne
prejavované. A palatín, aby predmet stal sa populárnejším a aby snem žiadané prostriedky
ochotnejšie odhlasoval, sľúbil i národnostné pohyby na juhu touto silou potlačiť. Odsek
trónnej reči, vzťahujúci sa na pohyb južných Slovanov, i palatínom officiálne za „vzburu“
kvalifikovaný, znel nasledovne: „Mimoriadne okolnosti krajiny urobily potrebným, aby,
nečakajúc prichystania a zavŕšenia všetkých návrhov a poriadkov, ktoré Jeho Jasnosti
zodpovedné ministerstvo na základe ustanovenia a poverenia minulého krajinského snemu
pripraviť a zavŕšiť malo, tento snem bol bez odkladu svolaný. V Horvatsku je zjavný útok; v
Uhorsku, na dolnom Dunaji vzbúrivšivšie sa ozbrojené čaty narušily pokoj krajiny a ako
najvrelšou žiadosťou Jeho Jasnosti je vyhnúť občianskej vojne, tak s druhej strany je jeho
Jasnosť presvedčená, že shromaždení zastupitelia národa budú považovať za prvý a
najvážnejší predmet svojej pečlivosti postarať sa o všetky prostriedky, ktoré sú k uvedeniu
narušeného pokoja, k záchrane integrity maďarskej svätej koruny a na ochranu nenarušiteľnej
svätosti zákonov potrebné. Obrana vlasti a záležitosti finančné sú tedy tými hlavnými
predmetmi na ktoré pozornosť a starostlivosť zastupiteľov národa v týchto mimoriadnych
okolnostiach menom Jeho Jasnosti zvlášte vyvolávam. Jeho Jasnosti zodpovední ministri
predložia návrhy, vzťahujúce sa na tieto predmety. Jeho Jasnosť pevne úfa, že zastupitelia
národa porobia rýchle a cieľuprimerané poriadky ohľadom všetkého toho, čo bezpečnosť a
blaho vlasti predovšetkým požadujú. Jeho Jasnosť vyrozumela s citom bolesti a s najhlbšou
ťažobou, že ačpráve nosí na svojom otcovskom srdci blaho všetkých občanov krajiny a i vtedy
šiel za svojím láskavým vnuknutím, keď na minulom sneme následkom prosby svojho verného
maďarského národa s najvyšším odobrením sankcionoval zákony, ktoré dľa požiadavôk času k
rozkvetu blahobytu tejto vlasti potrebné boly; pritom všetkom našli sa menovite v čiastkach
pripojených na dolnom Dunaji zlomyseľní buričia, ktorí obyvateľov vlasti rozličných jazykov
a náboženstva falošnými zprávami a nastrašením jedného proti druhému podnecovali a tým
výmyslom, ako by pripomenuté zákony neboly slobodným výplyvom kráľovskej vôle Jeho
Jasnosti, ich v tom smere búrili, aby sa ustanoveniam zákonov a zákonitej moci skutkami
zopreli, ba niektorí búrili tak drzo, že zoprenie sa skutkami vyhlasovali za potrebné v
záujme Jeho Jasnosti, alebo jeho kráľovského domu. Na základe najmilostivejšieho,
zvláštneho nariadenia nášho jasného pána a kráľa, v jeho jasnom mene a v jeho osobe, cieľom
uspokojenia obyvateľov všetkých rečí a náboženství vyslovujeme tedy, že Jeho Jasnosť je
pevne a nezmeniteľne odhodlaná ochrániť svojou kráľovskou mocou jednotu a celistvosť svojej
maďarskej kráľovskej koruny proti všetkým vonkajším útokom a vnútorným sporom, zákony skrze
neho sankcionované vždy nenarušene zachovávať a jako Jeho Jasnosť nikomu nedovolí naštrbiť
zákonom zabezpečenú slobodu občanov vlasti, tak s druhej strany jak on, tak i všetci
členovia jeho kráľovského domu prísne zatracujú drzosť tých, ktorí opovažujú sa nezákonitý
skutok, alebo neposlušnosť proti zákonitej vrchnosti vyhlasovať za zodpovedajúcu vôľu Jeho
Jasnosti, alebo práve za vykonanú v záujme jeho kráľovského domu.“Ako vidno, táto trónna reč bola jasne odmietavou odpoveďou na slušné, mierne, oprávnené
požiadavky Nemaďarov a spolu i oprávnením stoličných oligarchov a tyrančekov k ich
stíhaniu, bo o tom vo Viedni nič nechceli vedieť a počuť, že na Slovensku sú pre
roduverných Slovákov šibenice už postavené.V tom čase bol už Kossuth pánom situácie. Jeho ministerskí kollegovia Batthyány, Deák,
Eötvös už zdali sa nemať moci postaviť hrádze náruživostiam výstredných maďarských,
Kossuthom vedených živlov, úlohu vodcovskú prepustili mu tedy so strachom a s tupou
resignáciou nad tušenými a predvídanými smutnými následkami jeho ctižiadostivého
postupovania. Povolenie vyzdvihnúť 200.000 rekrútov a 42 milliony zlatých na ich
vystrojenie a vydržiavanie žiadal Kossuth na sneme s teatrálnou frásovitosťou. Snem povolil
mu všetko s veľkým oduševnením. Na ňom bola proti Slovanom taká nenávisť, že 20. júla
vyslanci prijali 236 hlasmi proti 33 návrh, aby na potlačovanie zápasu, vedeného za slobodu
a jednotu Itálie bola dynastii poskytnutá podpora Uhorska, jestli viedeňská vláda hnutie
uhorských Slovanov udusiť pomôže.Ako vidno, Maďari vymáhali si slobodu, ale iným jej nedopriali.Dosť pozde síce, ale predsa len začali vo Viedni nahliadať, že Maďari potrebujú tieto
prostriedky nie len k potlačeniu im v ceste stojacích, dynastii lojálne verných Slovanov a
Rumunov, ale po potlačení týchto i k obhájeniu úplnej samostatnosti Maďarstva a k vykonaniu
úplného odtrhnutia od Rakúska. Kráľ odoprel tedy sankciu uzavretiu snemu o rekrútoch, ale
toto odoprenie nepriviedlo k revolúcii veslujúce stoličné maďarské a maďarónske kliky do
rozpakov, bo tieto nariadily a vykonávaly rekrutačky via facti pod titulom, že je vlasť v
nebezpečenstve. Tak sa stalo i v Gemeri, i všade na Slovensku.Shromaždenie ľudu v Tisovci pod vedením Štefana Daxnera uzavrelo naproti tomu, že
poneváč uzavretie snemu o vyzdvihnutí rekrútov nie je zákonom, kráľovskú sankciu majúcim, a
tak ani uzavretiu stoličného výboru poťahom na ustanovie rekrutačky nie je zákonitým,
shromaždenie protestuje proti nariadeniu rekrutačky a tento svoj protest zasiela stoličnému
výboru vo forme repräsentácie.Stoličný výbor v tom čase ešte nič nepodujal proti Tisovcu, ale považujúc tisovskú
repräsentáciu za jalové, nič neznamenujúce frásy, ustanovil, aby Gedeon, major národnej
horno-gemerskej gardy, rekrutačku najsamprv v Tisovci a to naskutku vykonal.Gedeon ustanovil sa v Tisovci i s assistenciou, ale narazil na vážny odpor. Rozjarené,
rozhorčené obecenstvo, dozvediac sa, že sám Tisovec má postaviť nespravedlive mu ustálených
218 rekrútov, zoprelo sa assentírke, ba tislo sa i do mestského domu s tým úmyslom, že
odtiaľ rekrutačnú komisiu vyhodí. V trme-vrme a v tlačenici bolo počuť i výkriky:
„Nepôjdeme proti našim bratom Srbom a Horvatom!“ Prekvapený takýmto tuhým odporom, Gedeon
odvolal assentírku na náradu Daxnerovu.Následkom tejto udalosti prepadla assentírka v celom Gemeri, a to i medzi Maďarmi, tak
že výbor stoličný len s veľkým namáhaním vystanovil jeden slabý batalion, pošlúc ho proti
Jelačičovi.V tom čase Francisci už nebol patvaristom u Fáyho. Na národné shromaždenie
sväto-mikulášske šiel síce s vedomím svojho chéfa, ale následkom rastúcich politických
protiv už s dobrým svedomím nemohol ďalej slúžiť tomu systému, ktorého účelom bolo zahlušiť
pravdu a zamedziť prirodzený vývin slobody. Vystúpiac z patvarie už 1. júna, nakoľko mu
búrlivé časy neprekážaly, zamestnával sa svojimi štúdiami, sbierkami povestí, cvičil svoju
hnúšťanskú gardu, ktorá si ho bola za svojho kapitána vyvolila, a robil vychádzky ku svojim
priateľom do Tisovca, Klenovca a na Kokavu.Stoličné kruhy pripisovaly nezdar tisovskej rekrutačky Daxnerovi, o ktorom pevne verily,
že k tomuto vážnemu a ráznemu kroku on prehovoril. Hneď zatým povstaly znepokojúce chýry,
že gemerské maďarské gardy prídu z naloženia stolice do Tisovca na exekúciu a že ho
vypália. Daxner, aby obyvateľov uspokojil, sriadil v Tisovci dennú a nočnú strážnu službu
bezpečnosti, ba riadne predstráže dal vystaviť až po dedinu Hačavu.Tisovská garda, ktorej kapitánom bol Daxner, ozbrojila sa zatým sama, nie síce s tým
úmyslom, aby sa isolovaná v bezúspešný, krvavý boj vrhla, ale aby svojim ozbrojením
imponovala fanatikom, ktorí stoličný výbor proti Tisovcu k násilným krokom donútiť chceli.Stoličný výbor, obávajúc sa srážky, ešte v tom čase neupotrebil exekúcie, nechajúc
Tisovec na čas pri pokoji.Časy boly ťažké, vážne. Priatelia: Daxner a Francisci schádzali sa v Tisovci častejšie,
pretriasajúc vývin politických udalostí na priateľských poradách v záhradách tisovských, v
užšom kruhu tisovských prebudených mešťanov.Bolo o čom hovoriť, bo v Uhorsku pripravovaly výstredné živly revolúciu nápraskom. Ten
ešte len pred krátkym časom oslavovaný „kedves magyar nemzetünk“, „hű magyar nemzetünk“,
„hű magyar népünk országgyűlése“ vypravil 6. septembra veľkú, 150 členov počítajúcu
deputáciu ku kráľovi do Viedne, ponosoval sa na ríšskom sneme na viedenskú vládu. Prístup
do ríšskej rady zamedzil jej český politik a vyslanec na ríšskej rade dr. Fr. L. Rieger a
tak len kráľovi predniesla tie svoje žiadosti, aby uhorské pluky, ktoré teraz proti
nepriateľovi stoja, do Uhorska prišly a tu rozkazom maďarského ministerstva podriadené
boly; aby vojsku v Uhorsku rozloženému vydaný bol rozkaz hájiť práva Maďarov proti Rumunom,
Horvatom a Srbom; aby vojenský despotismus v Horvatsku prestal; aby Rieka a slavonské
stolice boly k Uhorsku bezprostredne pripojené; aby zákony uhorského snemu boly potvrdené a
kráľ aby do Uhorska prišiel.Kráľ dal 9. septembra odpoveď vyhýbavú; následkom čoho deputácia, plaviac sa na parníku
dolu Dunajom, vystavila na ňom červenú zástavu, ozdobila si čiapky červenými perami, na
znak toho, že Maďari stroja svoje zámery i brannou mocou vykonať. Arciknieža Štefan složil
úrad palatína, Ferdinand vymenoval tedy grófa Lamberga za mimoriadneho komisára pre Uhorsko
a za najvyššieho veliteľa nielen riadneho vojska, ale i gárd a dobrovoľníkov, dajúc mu
úpravu, aby medzi oboma stranami sprostredkoval mier. Vojsko dostalo rozkaz podrobiť sa
jeho nariadeniam.Zatým, dňa 12. septembra, odstúpilo maďarské ministerstvo; k maďarskému národu bola
vydaná proklamácia, aby k obrane vlasti celý povstal. Major Mak zorganisoval napochytre
delostrelectvo, najviac zo študentov, sriaďovali sa dobrovoľnícke sbory honvédov, do
ktorých mužstvo zvlášte z Poľska a z Nemecka húfne prichádzalo. Proti Jelačičovi bola v
krátkom čase taká moc postavená, že tento musel ustúpiť a generáli Roth a Filipovič s
10.000 mužmi vyberaného vojska kapitulovať. K tomu pridružilo sa i nasledovavšie porazenie
Hurbanových dobrovoľníkov na Myjave. Noviny prinášaly zprávy, že i Viedeň s vojskom prešla
k revolúcii. Národní slovenskí mužovia z Liptova, z Turca, Zvolena a Novohradu opustili
svoje stanice a ten, kto nemohol odísť z Uhorska, hľadal v Tisovci záchranu.Ale už bol i Tisovec a s ním i Daxner a Francisci silne ohrožený.V stoličnom výbore 20. septembra v Rimavskej Sobote pod predsedníctvom hlavnéno župana a
vládneho komisára Karla Szentiványiho vydržiavanom, čítané bolo uzavretie peštianskeho
maďarského národného shromaždenia, že je neodvislosť krajiny následkom povstania srbského a
horvatského v nebezpečenstve. Uzavretie obsahovalo vyzvanie, aby, kto svoju vlasť, jej
slobodu a neodvislosť ľúbi, na jej záštitu povstal, a kto nechce, aby na Maďara biľag
chabosti udreli, aby sa chytil šable.Vyzvanie naplnilo prítomných nielen oduševnením, ale i fanatickou zúrivosťou.
Shromaždenie výboru uzavrelo, že žiadaný kontignent vojakov vystanoví, k tomu potrebné
prípravy naskutku porobí a i hneď povolilo vyplatiť z vojenskej kassy rekrútom 1000
zlatých. I hlavný župan Karol Szentiványi osvedčil sa, že gardu, bez ohľadu na svoj vek,
sám povedie.V takomto fanatickom rozochvení stoličný výbor pomýšľal teraz už i na potrestanie
Tisovca, Daxnera a Francisciho.Priatelia vedeli o tom, bo veď na ich hlavy boly už i odmeny po 50 zl. vypísané, ale
neľakali sa, ba 27. septembra urobili priateľskú vychádzku i na Polhoru k svojmu priateľovi
Morovi Kellnerovi, švagrovi Michala Hodžu, zčiastky na meniny, zčiastky poradiť sa o tom,
či shromaždenie ľudu dňa 1. októbra vydržiavať v Tisovci, a či v slobod. kráľ. meste
Brezne, kde viac bezpeky bolo pred zúrivosťou streštencov. Porada bola i o tom, ako brániť
Tisovec, keď naň stoličná exekúcia príde? I uzavreli, aby garda hnúšťanská pod kommandom
Francisciho a kokavská pod veliteľstvom Michala Bakulinyho Tisovcu v páde potreby
pospiechaly na pomoc. O invásii Hurbanovej do Nitry čítali a počuli síce, ale neznámy im
bol priebeh a výsledok vtrhnutia. Menovite neznali, že práve v tom čase, keď sa oni o
väčšej národnej manifestácii radili, výprava Hurbanova dokončila sa porážkou myjavskou a že
sú na Slovensku cele isolovaní.K tomu ešte i Viedeň buntovala. Kossuthovými emissármi a Fraňom Pulszkym vzbúrená aula a
ulica vo Viedni inscenovaly barrikádové pouličné boje a zavesenie ministra grófa Latoura na
lampu. Bán Jelačič, ponáhľajúc sa zachrániť revolúciou ohroženú Viedeň, opustil svoje
vojenské posície pri Stolnom Belehrade, ktoré hneď zatým zaujali maďarskí honvédi.Ale o všetkom tomto vtedy ešte neboli naši mladí národovci poučení. Dokazuje to
nasledujúci list Jána Francisciho z Hnúšti do Kokavy Michalovi Bakulinimu 29. septembra
písaný. List, pravopisom tej doby, zneje od slova do slova nasledovne a podáva nie jednu
tie časy charakterisujúcu črtu: „29-ho ráno o 9-tej. Krnavec donjesol chír z RSzécsa, že
medzi páni počuv, že kto Teba, mňa a Marka chití čím najskour, dostaňe 50 fl. Maj sa na
pozore. Bou som na Pouhore. V nedelu má bit zhromaždenia ludu v Brezne a bezmála počiatok.
Dobrovolníci naši zaujali Novuo Mesto zo strelbou, Nitra ticho, celá Nitranská sa im
pripojila, počnúc od Mijavi. Gerometa má im ísť v ústreti s 15.000. Na Tisovec možno že
príde exekúcia zas po tieto dňi. Drž chlapou na pohotove. Pre hadnagya Madarásza, počujem,
aj dvaja poslovia prišli od včera zo Soboti, abi nás chitau bezmála, ale je v Jágru. Ak
buďeš moucť, príďi na 2-hú popoludňí do Klenovca k Moravčíkovi, ak bi ten nebou doma, k
Moncolovi, abi som mohou s Ťebou hovoriť. Či prídeš, lebo nepríďeš, odpíš len tolko, že
áno, alebo „nie“. Major Ťi mi písau včera z RSzécsa, abi som dňes ráno o 7-mej bou v
RSzécsi, különnben vraj felsőbb rendeletek szerint fog velem eljárni = statarium. Ja som
list ten dňes o 7-mej dostau a do RSzécsu nešjou.“ — Podpisu na liste niet.Tento list stal sa Franciscimu osudným a pripravil ho bezmála o život. Francisci poslal
ho Bakulinimu zapečatený skrze expressa. Že list Bakulinimu do rúk prišiel, vidno z toho,
že sa v ten deň popoludní v Klenovci peší aj ustanovil, ale z neznámej príčiny Francisciho
tam nenašiel. Bakulini dopustil sa tej neopatrnosti, že nezničil listu, ktorý, počas
lapania Bakuliniho, dňa 15. oktobra medzi jeho písemnosťami najdený, slúži, k
predpokladaniam široko-ďaleko rozvetveného slovenského sprisahania. Z upotrebených výrazov
„v nedelu má biť zhromaždenia ludu v Brezňe a bezmála počiatok“, „dobrovolníci naši“, „drž
chlapou na pohotove“ zatvárali gemerskí inkvisítori, že je Francisci s Hurbanovými
dobrovoľníkmi vo vojenskom spojení, kdežto list upomína len na nevyhnutnosť sebaobrany a
podporovanie Tisovca, jestli by bol stoličnou exekúciou napadnutý.Pre sprotivenie nezákonitej rekrutačke predvolal Daxnera na inkvisíciu najsamprv
podžupan Gustáv Fáy. Priatelia radili mu síce, aby sa odstránil, ale on, považujúc, ako sám
píše, útek za zradu ním hájenej čistej veci, ostal v Tisovci. Stolica vyslala tedy na
zlapanie Daxnera a Francisciho komisára s pandúrmi. Títo šli 6. oktobra do Tisovca a
stretnúc z Tisovca večerom z Hnúšti vracajúceho sa Francisciho, zlapali ho a pojali ho
nazpät do Tisovca. Vystavené predstráže tisovské uvedomily o tom Daxnera hneď, ktorý
pomocou tisovskej gardy komisára a pandúrov v najväčšej tichosti odzbrojil, pod stráž
postavil, a týmto činom i Francisciho oslobodil.Zatým, 7. oktobra, sišlo sa tisovské meštianstvo do všeobecného shromaždenia, z ktorého
vyslaná bola k podžupanovi Fáymu deputácia, aby prenasledovanie a lapanie pokojných občanov
pristavil a prípadné žaloby proti Franciscimu a Daxnerovi riadnou cestou vyšetril.
Deputácia vrátila sa od podžupana s tou výpoveďou, že podžupan upotrebí celú moc stolice,
ba i súsedných, aby vzdorovanie Tisovca zlomil; a od kapitánov gardy že očakáva, že sa pred
svoju vrchnosť na predvolanie ustanovia. Spolu dal deputátom čestné slovo, že proti
Daxnerovi a Franciscimu nikto nedopustí sa nezákonitosti.Daxner a Francisci ustanovili sa tedy na predvolanie podžupana 10. oktobra v Plešvci.Na druhý deň podžupan dal oboch uväzniť; 17. oktobra priviezli do Plešivca uväzneného
Michala Bakuliniho; 19. oktobra vyše 40 takých mužov, ktorí boli považovaní za prednejších
národovcov slovenských, a uväznili ich. Obvinenie, i to je slovenský národovec, bolo
dostatočné, aby bol uväznený.Magistrát Gemerskej stolice ani si nevšimnul toho, že k takýmto a vôbec k nijakým
funkciam nemal už absolutne nijakej, ani formálnej, ani mravnej oprávnenosti. Krajina bola
v strašných konvulsiach. Kráľ Ferdinand vydal 3. oktobra manifest, ktorým, ohľadom na to,
že sa snem dal Kossuthovi a jeho spoločníkom k nezákonitostiam zachvátiť, ba viac svojich
nezákonitých uzavretí i exekoval, uhorský snem rozpustil a za kráľovského komisára pre
Uhorsko vymenoval bána Jelačiča s diktátorskou vojenskou mocou.V druhom odseku manifestu boly všetky nesankcionované uzavretia a nariadenia snemu za
neplatné a nezákonité vyhlásené; dľa štvrtého bola krajina vojenským zákonom podrobená,
následkom čoho vrchnostiam bolo zabránené akékoľvek stoličné, mestské alebo okresné
shromaždenia vydržiavať. V manifeste je i národná rovnoprávnosť pripomenutá; ohľadom tejto
bolo vypovedané, že rovné oprávnenie všetkých národností má byť nepretržite zabezpečené, a
tak že pomery medzi krajinami a národami pod korunou Ferdinandovou spojenými budú po porade
s ich zastupiteľmi zákonitou cestou sriadené. Manifest Ferdinandov kontrasignoval za
uhorského ministra-predsedu vymenovaný barón Adam Récsey, ale keď ho 7. oktobra v zasadnutí
snemu prečítali, vysmiali ho vyslanci Kossuthovej strany s franetickými, sarkastickými
poznámkami, vysloviac, že ho považujú za neplatný, Jelačiča za zradcu, odbojníka, že snem
ostane v permanencii cieľom záchrany vlasti, že vrchnosti majú všetky funkcie a práce ďalej
vykonávať, zasadnutia vydržiavať; kto by však rozkazy Jelačičove plnil, bude ako
vlastizradca súdený a pokutovaný.Nie div, keď v takýchto okolnostiach a v takejto nálade národného revolucionárneho snemu
i nezákonite existujúci magistrát Gemerskej stolice dopustil sa nezákonitostí a skutkov
politickej nemravnosti. Fiškusi a slúžnovci dostali úpravu viesť proti Franciscimu,
Daxnerovi a proti všetkým obvineným inkvisíciu, shľadávať dáta, čo, kde, ktorý v súkromnom
rozhovore povedal. Konkrétnymi žalobami boly: verejné vystúpenie Daxnerovo proti stoličnému
výboru, verejný protest proti rekrutácii, zoprenie sa Tisovanov proti rekrutácii,
ozbrojenie sa tisovskej gardy a rozširovanie Štúrovej proklamácie. Kossuthisti gemerskí
boli okrem toho i o tom presvedčení, že Daxner a Francisci sú s viedeňskou kamarillou a
Jelačičom v politickom a vojenskom spojení, že prechovávajú vlastizradné úmysly odtrhnúť
Slovensko od Uhorska a založiť ríšu Svätopluka.Inkvisícia bola od 11. oktobra do 2. novembra vedená. V priebehu vyšetrovania dokázalo
sa, že bývalý úradný chéf Francisciho, podžupan Gustáv Fáy, ktorý otvorenú, priamu, čistú
dušu Francisciho a Daxnera z osobného, častého obcovania poznal, dopustil sa mrzkej
špionáže. Muž tento prenajal si hnúšťanského katolíckeho učiteľa Antona Pleteníka, platiac
mu mesačne 20 zlatých, aby častejšie chodil medzi národovcov tisovských a vyskúmal, čo sa
tam robí, kto čo povie. Darmo ho upozorňoval stoličný vicefiškus Ján Molitoris, že je táto
nízka špionáža nepotrebná, keďže je národný idealismus Daxnera a Francisciho dostatočne
známy a keďže je cele vytvorené a ako nemožnosť ničím nedokázané, že by s Jelačičom alebo s
ktoroukoľvek vojenskou mocou v nejakom spojení stáli.K súdeniu obvinených národovcov stoličný výbor delegoval štatariálny súd. Jeho predsedom
bol Ladislav Bornemisza, členami ako assesori Ján Mumhard, Pavel Dapsy, Pavel Szonthag
tento jediný žije podnes, Ondrej Jánosdiák, stoličný hlavný fiškus Eduard Sziklay, hlavný
slúžny Julius Szontagh a prísažný okresu rimavsko-sobotského Jozef Faško.Ani z listín inkvisičných, ani zo zápisiek Daxnera, Francisciho a Bakuliniho nevysvitá,
že by sa títo „traja sokoli“ v žalári boli dozvedeli o tom, že štatariálny krvavý súd
nitriansky na smrť odsúdil Holubyho a Šuleka, a prvého 20-ho, druhého 26-ho oktobra v
Leopoldove obesiť dal. Ale predtucha prípadného odsúdenia na smrť už zaváňa z bôľne
melancholickej pieseňky Francisciho „Hoj, traja sokoli“, napísanej v tých okamženiach.Posledný výsluh obžalovaných bol 2. novembra a podobal sa viac dišpute dvoch sporiacich
stránok, ako obrane mužov žalovaných. Daxnerova obrana je jasným dôkazom jeho nezroneného
duševného heroismu. On v závierke svojej obrany predniesol nasledujúce: „Je to strašné
položenie! Mladý, na prahu života stojací muž následkom smutného pádu nútený je prosebne
obrátiť sa k sudcom, ktorí majú vyniesť nad životom a smrťou jeho rozhodujúci súd. A toto
je moje terajšie položenie. Vyznám úprimne, že by som nemal dosť sily zniesť toto všetko s
pokojným duchom, keby nežilo vo mne povedomie, že dosavádne moje úmysly a snahy boly v
úplnom súhlase so slobodou vlasti a šťastím mojich spoluobčanov. Od detinstva ustavične
cítil som nezavinené utrpenie Slovákov, a od toho času vystavil som si za cieľ života
dvíhať povedomie hodnosti pri tom biednom, zanedbanom ľude slovenskom, zlepšiť jeho
položenie, a nebol som nepriateľom Maďarov vtedy, keď som účinkoval v prospech svojich
slovenských bratov. Sloboda vždy bola mojou hlavnou zásadou, ale do najmenších častí. Chcel
som vždy dobre; bol som agitátorom medzi ľudom, ale nie buričom; neobetoval som sa zo
sebectva, ale k vôli pozdviženiu záujmu mojich slovenských spoluobčanov. Preto staň sa vôla
Tvoja.“V písomnej obrane Francisciho, štatariálnemu sudu 3. novembra podanej, je viac
elegického tónu, ale teplá rodoláska vyznieva i z tejto. Francisci prosil v nej o milosť a
šetrenie pre svojho brata Karla.Štatariálni sudcovia vypovedali nad Franciscim, Daxnerom a Bakulinim ortieľ smrti ústne
pravdepodobne v dňoch od 4 — 6. novembra. Sám Francisci už nepamätal sa na deň a ani v
zápiskoch Daxnerových nie je deň vyhlásenia súdu poznačený. Ale Francisciho obrana,
štatariálnemu súdu písomne podaná, datovaná je 3. novembra; delegovaný súd, premenivší sa v
riadnu súdnu stolicu, vyniesol svoj premenený výrok dňa 7. novembra. Ústny výrok smrti
musel byť tedy v dňoch 4 — 6. novembra vyslovený, a že ho krvosudcovia opravdu i exekovať
chceli, na dôkaz toho v svojom samoživotopise Daxner sám udáva, že pre nich už i šibenice
stavali. Ale zachránil ich došlý chýr o bitke, ktorú Maďari proti Jelačičovi 30. oktobra
pri Švechate prehrali. Gemerskí, ta kommandovaní gardisti a honvédi, po svojom rozprášení
boli 3. novembra už v Plešivci a doniesli tú zprávu, že je Viedeň oslobodená, že Jelačič a
Windischgrätz tiahnu na Pešť, a že Jelačič sa strašne pomstí, jestli sa gemerským
národovcom krivda stane. Sudcovia nemali tedy smelosti exekovať svoj súd na svoju
zodpovednosť, a predložili záležitosť splnomocnenému revolucionárnemu komisárovi Karlovi
Szentiványimu, ktorého zakročením bol výrok smrti premenený.Eduard Sziklay, vtedajší stoličný hlavný fiškus a najzúrivejší inkvisítor, vypráva v
svojich „Pamätiach“, že menovite za Daxnera intervenoval bohatý a vplyvný advokát štitnícky
Ondrej Janko, žiadajúc sudcov, aby sa s exekovaním súdu neprenáhlili. Janko bol príbuzným
Daxnerovcov, ale i štatariálnych sudcov Pavla a Juliusa Szontagha, a títo, naplašení
porážkou švechatskou, boli radi, že mohli exekúciu pristaviť. Po vynesení výroku smrti
vypravili tedy nočnou hodinou plešivského kalvínskeho kňaza Samuela Szentpéteryho do
Sajó-Gemera ku Szentiványimu, aby za 24 hodiny neexekovaný, tedy dľa štatariálnych
pravidiel formálne už i tak neplatný výrok smrti zrušil. Po vypočutí Szentpéteryho
prechádzal sa vraj Szentiványi mlčky v svojej izbe do 3-tej po polnoci, neznajúc sa
rozhodnúť. Až nad ránom dal Szentpéterymu písmo na súd, aby proces preložili na riadnu
cestu.To stalo sa 7. novembra a sudcovia vyniesli pod číslom 376. nasledujúci, čas, okolnosti,
ľudí, politickú situáciu, názory znamenite charakterisujúci výrok:„V mimoriadnom zasadnutí stolicou zvlášte vyslaného súdu, vydržiavanom dňa 7. novembra
1848 v Plešivci pod predsedníctvom Ladislava Bornemiszu, v prítomnosti assessorov Jána
Mumharda, Pavla Dapsyho, Pavla Szontagha, verejného fiškusa Eduarda Sziklaya, hlavného
slúžneho Juliusa Szontagha, prísažného okresu rimavsko-sobotského Jozefa Fašku a Ondreja
Jánosdeáka, boly nasledujúce predmety horevzaté a pojednávané: 376. Eduard Sziklay,
stoličný hlavný fiškus a Julius Szontagh, hlavný slúžny, ako skrze vládneho komisára
vyslaní povereníci cieľom vyšetrenia búrenia a poburovania a zúčastnenia sa v týchto,
spáchaného skrze Štefana Daxnera, Jána Francisciho, Michala Bakuliniho, Karla Francisciho,
Daniela Lojku, Jozefa Hudeca a ich viacerých spoločníkov, podajúc zprávu po vykonanom
vyšetrovaní vysielajúcemu pánu vládnemu komisárovi, po odkázaní tejto do shromaždenia
stoličného výboru bol odtiaľ štatariálny súd tak vyslaný, že nakoľko by vyšetrené skutky
nemohly byť štatariálnemu súdu pridelené, aby táto súdna stolica hneď zasadla a predmet na
pretras vzala, následkom čoho po prečítaní písemností, keď jeden z hlavných vinníkov,
Štefan Daxner, pochádzajúci z privilegovanej triedy, ktorý ako taký mal nároky, aby pri
pojednávaní jeho záležitosti zákonité formy zachované boly, osvedčil sa, že nakoľko sa
dosavádne rozličné privilegia s jeho náhľadmi aj tak v ničom nesrovnávajú, žiada na základe
zásady rovnosti riešiť svoju záležitosť obídením všetkých formálností, tedy bez horevzatia
riadneho processu krátkou cestou, súčasne so záležitosťou svojich spoluobvinených,
následkom čoho bol tento súd vynesený:Z preukázaných nesčíselných listín, z výpovedí svedkov a zo samosoznania vysvitá a i
Štefan Daxner uznáva, že známu, medzi písmami pod 3 a bb) sa nachádzajúcu slovenskú
proklamáciu, ktorej účelom bolo nerozumný slovenský ľud proti druhej národnosti pobúriť, v
ktorej zvlášte tieto poburujúce slová: „aj nám statočným Slovanom bil zvon slobody, a keby
sme sa teraz jedine my nepozdvihli, zase by na nás páni prišli a s ich paliciami, korbáčmi
a ostrohami lámali a bili by naše telá a pichali by nás do zamdlenia. Často počujete veľké
sľuby svobody a uľavenia, ale je otázka, či ich pod troma rokmi neutratíte. Ale keď budú
obecné, stoličné a krajinské záležitosti v našej reči pojednávané, vtedy atď… páni a ich
náhončí urobili vašu reč hnusnou a v nej už nič iného nehlásali, len že narežú palice na
vás, kedy máte ísť na panštinu, kedy treba pred pánom veľkomožným hlavu po kolená skloniť a
klobúk sňať; nepočuli ste o Slovákovi iné, ako ty somár, huncút, ty sedliacke hovädo,
líhaj, priahaj atď. Týmto podobné, k povolaniu maďarskej národnosti namerené slová,
obsažené sú v proklamácii, ktorú obvinený v nesčíselných exemplároch rozšíril, ktorými mal
byť ľud proti maďarskej národnosti búrený a v smere panslavistickom vedený; z jeho
samosoznania vysvitá ďalej, že do odbojného, proti smeru zotrvávania Uhorska a proti
jednote bratských národov namereného shromaždenia nielen že sám išiel, ale do neho dľa
listu pod ii) pripojeného aj iných povolal, pokúsiac sa týmto listom v záujmoch slovenských
ľud i na iných stranách pobúriť, dľa listu pod tt) priloženého ešte i chlúbil sa s
pobúrením ľudu k tomuto účelu, nariadenie zákona pred ľudom s úmyslom búrenia úkladom
menoval, príchod zvláštneho, skrze neho „hodom bobroveckým“ menovaného dňa a na tú výpoveď
ľudu, že nežiada proti Horvatom, ale proti Maďarom bojovať, príchod určeného času s
radosťou pripomínal; z výpovedí svedkov pod 24, 25, 27, 29, zvlášte však z jeho vlastných
pod f, g, l, m) pripojených dobrovoľných výpovedí a z jeho pod O) nachádzajúceho sa
samosoznania a z osvedčenia pod n, b) pripojeného vysvitá ďalej, že on ľud tisovský častým,
ba takmer každodenným schôdzkam priúčal, v týchto najbližšími zákonami obdržané veľkolepé
slobody za nepomerné vyhlasoval, snažiac sa takýmto spôsobom vyvolať nespokojnosť ľudu a
vzkriesiť jeho prepiate požiadavky, svojich s jeho náhľadami zlého smeru spriatelených
spoločníkov dľa pod 37 pripojeného svedčenia dňa 27. septembra na poradu so zlým úmyslom
vypočítanú do Polhory odviedol, z čoho vyjdúc a do povahy berúc jeho a jeho spoločníkov
soznanie, nadovšetko však počiatok listu pod a) pripojeného, pri sostavovaní tych
okolností, že Hurbanov rabujúci húf túto krajinu už počas polhorskej porady bol načal, ba
už bolo i to rozšírené, že pre týchto zbojníkov sú v Baňskej Bystrici už i hospody
opatrené, v súsednom Brezne zmýšľaná schôdzka ľudu nemôže byť za zámer pokojný považovaná,
ale za zámer pripojenia sa k rabujúcemu nepriateľovi s väčšou silou; keď sa do povahy
vezme, že v otáznej polhorskej schôdzke v krajine búriaceho a pustošacieho Hurbanom zvaného
zbojníka, Hodžu a Hurbana oslavoval, ich napredovanie v pustošení s radosťou zvestoval,
svojich spoločníkov k pripojeniu sa k nim pripravoval, im dostatočnú zbraň a strelivo do
výhľadu postavil, že dľa pripomenutých pod 16, 17, 18, 19 a 22) uvedených výpovedí svedkov,
ako kapitán assentovanie gardy losovačkou, úkladnou, svojim desiatnikom danou úpravou tak
prekazil, aby losovanie i po jeho úradnom vyzvaní rázne odopreli; ale búril i proti
losovačke cieľom nováčenia, vyzvúc zoprieť sa brachiumu, ktoré pre odoprenie losovačky
prísť predpokladal, nielen svojich druhov, ale aj z iných obcí, že sa tedy vyššiemu
nariadeniu a zákonitej vrchnosti zrejme zoprel, z čoho nasledovalo, že pri prvej
vyskytnuvšej sa príležitosti, keď bol totižto on a jeho spoločník Ján Francisci chytený,
bol skrze ľud tisovský z rúk vrchnosti vyňatý a tak zoprenie sa vrchnosti prešlo v samom
prvom páde do skutkov. Naproti tomu, ačpráve obvinený tvrdí, že rozširovaním otáznej
slovenskej proklamácie a povolávaním svojich druhov do schôdzok nechcel iné docieliť, ako
to, aby sa skrze neho zásadne žiadaný vplyv ľudu šíril, poneváč sa toto všetko vtedy
robilo, keď vplyv ľudu bol už zákonom zabezpečený a tak toto jeho ospravedlnenie nielen že
nemôže byť do povahy vzaté, ba jeho vinu ešte obťažuje, lebo po vzbudení žiadostí ľudu
viedol ho k nezákonitým cestám a ciele nepriateľov vlasti snažil sa vtedy podporovať, keď
nielen podporovanie týchto, ale i neupotrebenie všetkých možných síl proti nim je hriechom
najväčším. Na základe všetkého tohto, poneváč obvinený z jednej čiastky búril v
panslavistickom smere, a k nepriateľovi vlasti v ľude sympatie, ba i náklonnosť k jeho
podporovaniu budil, s druhej strany tendenciósnym, zlým vysvetľovaním vyšších nariadení a
zákonov ukázal sa byť snaživým celý vidiek do zoprenia sa vrchnosti uviesť, nepovážiac
najsmutnejších následkov tejto snahy: ako taký odsudzuje sa na dvaročný a
tristošeťdesiatdňový žalár o samote, v páde potreby; cieľom zamedzenia úskoku, pri
upotrebení želiez, týždenne dva razy pôstom o chlebe a o vode zostrený; trovy, vyskytnuvšie
sa pri vyšetrovaní jeho zločinu a pri jeho odsúdení, má so svojím spoločníkom Jánom
Franciscim solidárne zaplatiť.“Z listov druhého obžalovaného, Jána Francisciho, nachádzajúcich sa pri listinách pod
písmenami J, H, I, K a L) vysvitá, že on už počas navštevovania škôl pre ľud slovenský
utvorenie jednej mocnosti žiadal, k vykonaniu tohto svojho úmyslu svojich spoločníkov
slovami pohoršujúcimi a poburujúcimi vyzval a keď sa členom maďarskej spoločnosti stal, za
príčinu pred svojimi dôvernými spoločníkmi udal to, že to preto urobil, do pekla preto
vstúpil, lebo čerta chcel v jeho opravdivej bytnosti poznať. Že takouto cestou kráčajúc,
podľa listiny pod Z) pripojenej, je i teraz členom slovenskej, proti smeru a trvaniu
Uhorska, proti jednote bratských národov pracujúcej spoločnosti. Že podľa jeho pod bodom 2.
obsaženého samosoznania v takomto liptovskom shromaždení i toho roku prítomný bol a
prečítaním tam pojednávaných bodov na ňom spoluúčinkoval, že podľa svedčení pod e, f, g, l)
obsažených dna 27. septembra toho roku na porade v Polhore vydržiavanej nielen že sa
zúčastnil, ale tam na oslavu Štúra, Hurbana, Hodžu a Jelačiča, všetko to nepriateľov
vlasti, básne so stola rečnil, ich zdravstvoval, ich, menovite pobytu prvých v krajine sa
radoval, k pripojeniu sa k nim v týchto nebezpečných časoch, keď nielen pripojenie sa k
nepriateľovi, ale i neupotrebenie proti nemu všetkej moci je hriechom neodpustiteľným,
prítomných povzbudzoval, na takýto pád sa o strelivo postaral, ktorý jeho úmysel aj slová
jeho Michalovi Bakulínymu písaného, pod A) pripojenému listu, ktorými shromaždenie ľudu v
Brezne vydržiavať sa majúce ako počiatok veci pripomína, Hurbanových zbojníkov našimi
dobrovoľníkmi menuje, vpád Hurbana na Myjavu s radosťou pripomína, tým viacej dokazujú,
lebo dľa svedectva pod 37. obsaženého toto už pripomenuté shromaždenie a v ňom na 1.
oktober akoby vyznačená schôdzka ľudu, pri spolupovážení okolnosti a listu pod A)
pripojeného, úmysel pripojenia sa k Hurbanovi je zistený. Z výpovedí svedkov, nachodiacich
sa pod 16, 17, 18, 19, 20 a 22 a z jeho samosoznania pod písmenou d) vysvitá ďalej to, že
obvinený zväčšoval silu nepriateľa našu vlasť pustošiaceho pred pospolitým hnúšťanským, s
ním spojení stojacím ľudom, podnecujúc ho tým, že nepriateľ ide v záujme Slovákov, že podľa
svedectva pod 1/1) gardistom svojej stotiny povedal, že huncút by bol, kto by šiel, že dľa
soznania pod číslom 2 osvedčil sa, že radšej k rabujúcemu Hurbanovi sa pripojí, ako by sa
mal do svojej vlasti navrátiť, že dľa dobrovoľného vlastného soznania pod I) žiadal byť k
rabujúcemu Hurbanovi cieľom vyslovenia sympatie ako vyslanec vyslaný, že podľa svedectví
pod 16, 17, 18, 19, 20 a 22 a pod bodom 2 obsažených, cieľom zamedzenia exekúcie proti
Tisovcu pre odoprenie losovačky očakávanej sbieral pre Tisovanov pomoc nielen v svojej
stotine, ale tým cieľom vyzval i Michala Bakulínyho, aby i na Kokave podobné pokroky
porobil.Ohľadom listov pod F, G, H, I a K) na svoju obranu udáva síce, že ich písal v mladosti a
že sú nie vernými tlumočníkmi jeho terajšieho chladnokrvnejšieho smýšľania, že slovenská
spoločnosť Tatrín nemá toho smeru, že poradou pomenovaná schôdzka nebola popredku umluvená,
ale bola schôdzkou náhodnou, že o zlých úmysloch Hurbanových nič neznal, že list pod A)
mohol v rozhorčenosti a citlivosti písať a i pripojenie sa k Hurbanovi a netečnosť ku garde
v takomto stave vysloviť, konečne na podporovanie Tisovanov mohol v okamženiach rozochvenia
preto pomýšľať, lebo myslel, že na nich pôjde garda rimavsko-sobotská, a na Sobotu hneval
sa pre pomluvy na neho sypané; možné je tedy, že v hneve i na pomstu myslel. Pritom
všetkom, poneváč sa s cesty v mladistom veku vyznačenej nevrátil, ba i teraz je spravujúcim
údom slovenskej, proti maďarskej národnosti pracujúcej spoločnosti, skutky pochádzajúce z
veku mladistého môžu mu byť právne pripočítané; poneváč tedy naproti jeho tvrdeniu podľa
svedectva pod 37. polhorská schôdzka planého smeru a jej zámer boly už popredku
vyznačenými, na ktorej sa skutočne nielen zjavne búrilo, ale k pripojeniu sa k nepriateľovi
vlasti boly i prípravy porobené, poneváč vtedy cieľ Hurbanov a jeho vyhlásenie za
nepriateľa vlasti boly známymi, nielen že nemôže byť jeho horeudané ospravedlnenie do
povahy vzaté, ale v týchto nebezpečných časoch, keď je neodpustiteľnou povinnosťou každého
občana v záujme vlasti každú silu upotrebiť, v smysle listu pod A) pripojeného, antipatia
proti národnej garde sú zjavnými protivlasteneckými skutkami, a úmysel Tisovcu podporujúcu
moc sbierať nosí na sebe známku zjavného búrenia a povstania proti štátu. Na základe
všetkého tohoto, poneváč obžalovaný dokázal sa buričom proti maďarskej národnosti v záujme
panslavistickom, ochotným súc nepriateľov vlasti podporovať, s nimi sa spolčiť a i iných
mýlnym vysvetľovaním zdržiaval v záujme vlasti, ba čo viac v nich i sympatie k nepriateľom
vlasti budil, poneváč cieľom zamedzenia exekvovania vyšších nariadení a vrchnostenských
uzavretí i zbrannú silu shromaždiť zamýšľal, ako tedy proti štátu povstavší nebezpečný
burič za tieto zlé skutky odsudzuje sa na dvaročný a tristošesťdesiat dňový žalár o samote,
v páde potreby, cieľom zamedzenia úskoku s upotrebením želiez, zostrený týždenne dvojdňovým
pôstom o chlebe a o vode, pri odoprení požívania liehových nápojov; trovy vyšetrovania
svojho zločinu a odsúdenia má znášať so Štefanom Daxnerom, ktoré majú byť z jeho
terajšieho, alebo v budúcnosti nadobudnutého majetku zapravené. Tretí obžalovaný, Michal
Bakuliny ev. učiteľ, dľa svedectví pod 2, 3, 5, 6, 8, 9, 11, 13, 14, 15 a 16 sa
nachádzajúcich, ba i dľa soznania pod 2, odpísal vlastnou rukou básne k vraždeniu vôbec a k
vykynoženiu Maďarov podnecujúce v časoch slovenských, buričských, vlasť so všetkých strán
ohrožujúcich pohybov, ich obsah rozširoval v nádeji jeho splnenia sa, k ich odpisovaniu
vyzýval i druhých, Hurbana, zjavného nepriateľa vlasti, vyhlasoval vo veľkej spoločnosti za
svojho dobrého priateľa vtedy, keď sa tento do vlasti s vojenskou mocou vtrhnúť chystal,
pri tejto príležitosti vyzval viacerých k podporovaniu panslavistickej záležitosti; u neho
nájdené listy sú podnecujúceho a podporujúceho obsahu; poznajúc v nich smer zatratenia
hodný, ušiel, chcejúc záchranu najsť u zbojníka Hurbana, vtrhnuvšieho do vlasti s vojenskou
mocou. Ako tedy taký, ktorý nepriateľov vlasti podporoval a proti záujmom vlasti konal,
odsudzuje sa na dvaročný žalár v železách, zostrený týždenne dvojdňovým pôstom o chlebe a o
vode a odoprením požívania liehových nápojov.“Potiaľto doslovne preložená, skrze Ondreja Jánošdeáka koncipovaná sentencia obsahuje
ešte posúdenie Karla Francisciho na polročný, Daniela Lojku na trimesačný, Pavla Ďurjana na
jednoročný, Jozefa Hudeca na dvaročný, Ladislava Rosiara na polročný, Štefana Dianišku na
jednomesačný, Ladislava Slabeja na polročný, Jána Zvaru na polročný, Ludvika Smika na
jednoročný, Samuela Brôta na jednomesačný, Samuela Medzibrodského na týždňový, Ladislava
Čipku na jednomesačný, Jána Vargu na polročný, Ľudovíta Reussa na dvatýždňový, Ľudovíta
Gála na štvrťročný, Samuela Vozára na dvatýždňový žalár. Národovci Jur Daxner, Sámuel
Reuss, Ondrej Chotváš, Adolf Reuss, August H. Škultéty a Daniel Gallay boli len na
pokarhanie odsúdení.Delegovaný súd fungoval ešte i 29. novembra. Pod predsedníctvom podžupana Gustáva Fáyho
súdili sudcovia Mikuláš Hubay, Jozef Szuhay a Ján Mumhardt v ten deň slovenských
študujúcich, rodákov tisovských Štefana Čecha a Samuela Rosiara.Štefana Čecha, za list skrze neho Michalovi Bakulinimu písaný, z ktorého dľa znenia
sentencie „vysvitá, že menovaný bol odhodlaný v úplnom usrozumení s hlavnými vinníkmi v
tisovskej veľkolepejšej vzbure a v zoprení sa proti stoličnej vrchnosti zúčasniť sa a
hriešnikov pred trestajúcim prútom pravdy ukryť, poneváč dľa vlastného soznania všetko toto
tajil a tak svoju „zatvrdilú zlosť tým viac preukázal,“ za tento jeho „hriešny skutok“
odsúdili ho títo sudcovia na „polročné rabstvo v železách, zostrené týždenne dvojdňovým
pôstom““.Samuela Rosiara, „ktorého schádzanie sa s hriešnikmi je nápadné“, posúdili na
pokarhanie. —Keby v týchto sentenciách nebolo toľko desnej tragiky, súdny čitateľ vyvolal by po ich
prečítaní: „ignotos fallit, notis est derisuiu“ (neobznámených zavádza, obznámených núti k
smiechu).Ale akože o smiechu hovoriť, keď tu išlo o životy, mladých na prachu žitia stojacích,
čestnej službe národnej posvätivších sa ideálnych mladíkov!Čestnosť a priamosť by boly požadovaly, aby títo krvežížniví sudcovia boli vyslovili:
„Súdime vás preto, bo máme vás v moci, bo ste Slováci a buričia už tým, že snažíte sa ľudu
slovenskému, vymáhaním mu národnej rovnoprávnosti, zabezpečiť voľnejší, svojský život.
Hegemonia, ktorú maďarstvu vymáhame, netrpí, aby sa v Uhorsku národnostné, samosprávne
celky utvorily; každý takýto pokus zdrúzgame bez milosrdenstva i zmárnením vašich a
všetkých životov, ktoré sa nám na tomto poli na odpor postavia.“Že v takejto argumentácii niet morálky, rozumie sa samo sebou.A toto je smysel a význam processu plešivského.Cynické ignorovanie uhorského, materiálneho a formálneho práva so stránky plešivských
štatariálnych sudcov v tejto pravote je zrovna desné, deprimujúce a úžas vzbudzujúce.
Štatariálny súd oddal svoju nečestnú úlohu kata riadnemu súdu; tento vyniesol už ako taký
nový výrok, proti ktorému i appelláta mala miesta. Ale krvežižnivých táblabiróvov to
nemýlilo. Oni podržali svojou prvou inštanciou posúdených v Plešivci vo väzení do 15.
decembra a len keď Schlick maďarské revolucionárne vojsko pri Košiciach rozprášil a povstal
chýr, že Rožňavou na Plešivec tiahne, v obave, aby väzňov nevyslobodil, poslali uväzneného
Daxnera, Francisciho a Bakuliniho do Rimavskej Soboty, odtiaľ do Pešti, kde boli v
Neugebäude zavretí.Oslobodenie väzňov z Neugebäude počiatkom januára 1849 bolo pravým divom milostivého
riadenia Božieho. Keď Kossuth s tými, čo vládu usurpovali, pred Windischgrätcom do
Debrecína utekal a vydal rozkazy aj politických väzňov ta transportovať, bol našich
strážiaci profos večer 2. januára náhodou na návšteve a rozkaz doručený mu bol až vtedy,
keď všetci druhí väzňovia boli z Pešti už odvedení. Neznajúc, čo s nimi robiť, podržal ich
v Neugebäude, no to trvalo už za krátko. Pomáhal ich odtiaľ vyslobodiť Viliam Pauliny-Tóth,
ktorý ako honvéd dostal sa za Dunaj do Pápy. Keď cisárski zatlačili Maďarov k Budínu,
Paulyniho, honvédskeho kaprála, poslali s náradím vojenskej nemocnice, aby ju zachránili do
Pešti. Tam doznal sa o väznení „Troch Sokolov“, šiel k ním, a keď Windischgrätz do Pešti
vtiahnul, vykonal u platzkomandanta grófa Vrbnu ich prepustenie na slobodu.Naši „traja sokoli“ leteli odtiaľ hneď a zaraz k slovenským dobrovoľníkom Janečkovým k
Váhu. Smrti sa nebáli ani v Plešivci, ani v bitkách pri Acsi, Komárne a Leopoldove.*Nad súdom plešivským vynieslo najspravedlivejší súd riadenie Božie o krátky čas.Štefan Daxner stal sa podžupanom, Michal Bakulini slúžnym tej istej gemerskej stolice.
Franciscimu nebolo súdené úradovať v Gemeri, Radca námestnej rady, hlavný župan Liptovskej
stolice prišiel už len v pensii bývať do Gemera, do Veľkej Revúci, vychovávajúc na prvom
slovenskom gymnásiume svojich synov. Patronát vyvolil ho za hlavného dozorcu tejto školy a
on i tento úrad konal horlive, ochotne, obozretne, rázne a obetive.Do svojho rodiska, do Hnúšti, nepriťahovalo ho ani odtiaľto. Trpko mu bolo i mysleť na
to, že sa tam môže stretnúť s Gustávom Fáym, ktorého vrtkavá politika Viedne po
dualistickom vyrovnaní urobila hlavným županom Gemera-malohontu. A predsa by bol mal právo
dopriať si mravnej satisfakcie, aby ako bývalý hlavný župan Liptova stretol sa s týmto
svojím kollegom dľa úradu, ktorý bol hlavným faktorom jeho plešivského trýznenia.[1]V Slovenských Pohľadoch 1899, str. 129.
|
Botto_Jan-Francisci-Nakres-zivotopisny.html.txt
|
OsobyZUZA, chudobná ženaONDREJ, jej mužJANKO, MILKA, ich detiHRUŠKA, susedSTATKÁRPANI STATKÁRKAMIRKO, VIERA, ich detiI. POŠTÁRII. POŠTÁRJEŽIŠKO4 ANJELII. a III. dejstvo: izba a zariadenie u chudobnej rodiny. II. dejstvo: izba a zariadenie
u panskej rodiny.Dej vo všetkých 3 dejstvách o Vianociach.
|
Dilong_S-usmevom-Vianoc.html.txt
|
Několik tváříSlušelo by se zajisté, abych vraceje se ze země nizozemské vám popsal a vykreslil
především typické tváře tamního lidu. Nuže, pokud se týče pánů burgemestrů,[1]radních, učenců a jiných notabilit, odkazuji vás na Flincka, de Keysera, Troosta,
Eliase a Rembrandta a Sandrarta[2]a jiné holandské mistry století sedmnáctého; neboť od té doby se Holanďané nijak
podstatně nezměnili až na to, že už nenosí krejzlíky, bandelíry, kyrysy a jiný válečný
postroj. Ale záleží-li vám více na typických tvářích starých nizozemských námořníků,
kalvinistů a farmářů, konstatuji, že se dosud sem tam skutečně vyskytnou; já sám jsem viděl po
jednom exempláři v Utrechtu, na nádraží v Goudě a v tramvaji u Leidenu a velmi jsem se potěšil
onou vzácnou hříčkou přírody, která se jmenuje národní typ.Avšak ježto jsem se ocitl v Haagu v prostředí značně mezinárodním, a sice na kongrese PEN klubů,[3]mohu vám podat zprávu o řadě literárních tváří, které jsem tam potkal. Bylo jich
tam na tři sta padesát, ale některé se mi nepodařilo nakreslit; vracím se bez belgického
chlapíka Pierarda a bez Borise Sokolova[4]a bez Kadena Bandrowského[5]a bez tolika jiných; ale zato tady je, hle, John Galsworthy, bělejší, než býval
dříve, s tváří světlou a jemnou, jako by byla ozářená světlem měsíčním; velmi rovný a
rezervovaný; anglický gentleman ve stavu zduchovění.Ta dobře kulatá hlava s krátkozrakýma očima, to je George Duhamel, francouzský básník a
kritik a bývalý doktor, jeden z těch lidí, kteří dělají svědomí soudobé Evropy;a tento usmívající se muž je Desider Kosztolányi, maďarský básník; usmívá se proto, aby
dal najevo, že se nezlobí na naše úřady, které mu nechtěly povolit pobyt na naší půdě. Jeho
úsměv je jako kola šířící se na tiché vodě — řekl bych, že dělá ještě kruhy kolem jeho hlavy.Hermon Ould, sekretář v ústředí PEN, autor pohádek pro děti, pravý chlapecký Angličan a
drobátko Ir, člověk hubatý a milý,a tento germánský bůh je německý básník Theodor Däubler, jehož hrdinské vousy zčásti marně
zakrývají líci vlídnou a spravedlivou, tvář moudrého a slunného poety;tento muž sveřepých čelistí, černý a snědý, nemá být nikdo jiný než Jakob Wassermann,[6]romanciér, muž trochu zamračený a nemluvný,zatímco tento počerný muž, Francouz Benjamin Crémieux, organizátor těkavého stádce
literárního, rozhrnuje oponu své brady překypujícím úsměvem.Šalom Asch,[7]básník žargonu, Haličan původem, hovorný a srdečný žid, a jeho dvojník, Jihoslovan Dučić;[8]aby si člověk ty dva nepletl, říkalo se na kongrese: „Když si myslíte, že mluvíte
s Aschem, tak je to Dučić; když si myslíte, že mluvíte s Dučićem, tak je to Šalom Asch, — jen
podle toho je rozeznáte.“Tyto černé vousy znamenají sochaře Meštroviće,[9]vážného a pomenšího muže; kdyby byl tak dlouhý jako náš Horejc,[10]dělal by snad sošky, ale jsa spíše drobný, dělá sochařinu v nadživotním formátě.A nakonec úsměv Johana Fabricia;[11]je to jediný Holanďan, kterého jsem drobátko trefil, a ten ještě není typický;
neboť typický Holanďan je spíše uzavřený a jaksi důstojný.Opouštěje tímto úsměvem mezinárodní půdu kongresu rád bych podotkl, že se obyčejně mylně
vykládá babylónské změtení jazyků. Změtení jazyků nenastává tím, že každý mluví jiným jazykem,
nýbrž tím, že každý mluví najednou několika jinými jazyky. Pokud člověk mluví svým vlastním
jazykem, i kdyby to činil jen sám k sobě, není, pravím, žádného změtení; ale začne-lí říkat
například, ani o tom nevěda: „Yes, mijnheer,[12]ce soir it is hier schrecklich horko“, pak teprve dospěl k onomu složitému
lingvistickemu stavu, o kterém se zmiňuje bible líčíc první mezinárodní kongres, konaný u
příležitosti slavnostního zahájení babylónské věže.[1]burgemestr— starosta[2]Sandrart— Joachim von S. (1606 — 1688), něm. barokní malíř a
rytec, prvý něm. historik umění[3]PEN klub— Poets-Editors-Novelists, mezinárodní sdružení
spisovatelů a jiných intelektuálních pracovníků, zal. 1922[4]Boris Sokolov— B. Matvejevič S. (1889 — 1930), sov. literární
vědec, folklorista a etnolog[5]Kaden Bandrowski— Juliusz B. (Kaden, 1885 — 1944), čelný
představitel moderní polské literatury, vynikající romanopisec, zachycující soudobé
dění[6]Jakob Wassermann— (1873 — 1934), německožidovský romanopisec,
vůdce novoromantického literárního hnutí, mistr psychologické analýzy[7]Šalom Asch— (nar. 1881), autor sociálně zabarvených povídek ze
života polských židů[8]Jihoslovan Dučić— Jovan D. (1871 nebo 1874 — 1943), srbský
básník a diplomat[9]sochař Meštrović— Ivan M. (1883 — 1962)[10]náš Horejc— Jaroslav H. (nar. 1886), sochař, řezbář, rytec skla
a medajlér, autor četných byst a figurálních kompozic[11]Johan Fabricius— (nar. 1871), nizozemský dramatik, čerpající
látku z vesnického prostředí[12]Yes, mijnheer…— Ano, pane, dnes večer je tu strašně…
|
Capek_Cesta-na-sever.html.txt
|
Smesica čiže piesne vzdelanejších stavov rozličného obsahu„Rein und lauter, wie der Charakter eines Kindes, sind in der Regel alle
Lieder, welche von dem Volke selbst ausgingen, oder durch das Volk aufgenommen, lange
Zeit mit Vorliebe von demselben bewahrt wurden. Solche Lieder entsprechen fast immer der
Empfindung des kräftigen unverbildeten Menschen und bekommen vielfach auch dadurch einen
ganz eigenen Wert, dass sie sich an grosse Nationalbegebenheiten anschliessen, und in
die Zeiten der vollen Reinheit, Frischheit und Jugendlichkeit der Völker zurückgehend,
selbst den verbildeten Menschen, in velchem noch edle Jugendempfindungen zu wecken sind,
unwiderstehlich ergreifen. Ich halte daher das Studium der Volkslieder, d. h. der
Lieder, welche nicht wie die sogenannten Gassenhauer ein kurzes Leben hatten, sondern
dauernd im Volke fortblühen, für etwas höchst Bedeutendes.“Thibaut, Ueber
Reinheit der Tonkunst, Heidelberg 1826.(„Čisté a rýdze ako povaha dieťaťa sú zpravidla všetky piesne, ktoré vyšly
priamo z ľudu, alebo ktoré ľud prijal a dlho ich s obľubou uchovával. Takéto piesne
vyhovujú takmer vždy citom silného, nepokriveného človeka a nadobúdajú neraz celkom
osobitnú hodnotu aj tým, že sa pripínajú k veľkým národným udalostiam a vracajú sa do
čias úplnej čistoty, sviežosti a mladosti národov; neodolateľne uchvátia aj pokriveného
človeka, v ktorom ešte možno prebudiť ušľachtilé pocity mladosti. Pokladám preto štúdium
ľudových piesní, t. j. piesní, ktoré nemaly krátky život ako takzvané pouličné šlágre,
ale neustále v ľude prekvitajú, za niečo nanajvýš významného.“)Thibaut
|
Kollar_Narodnie-spievanky-2-Smesica.html.txt
|
OhlasKrv moja žiari k vysokým hviezdam tryská
Po horách slovenských čujte hľa výkriky
To srdce vrelé priložte na ohniská
Chystajte zradcom smrť hrdinom pomníky
Za právo biednych vstávajú ubiedení
Tí ktorí plakali po nociach hlbokých
Tí ktorí padli pod bičom k prašnej zemi
Kým šakal hyena cical krv škrtil dych
Kým národ zmieral v okovách putách jarme
Výčitky blčali v prekliatom pokoji
O pomstu krvi volali bludy márne
A orli na skalách snívali o boji
Do výšok šľahli ohne sŕdc rozpálené
Do našich údolí pohli sa lavíny
Žaláre búrať zvolali ústa nemé
Víťaziť trpieť a umierať za viny
Krv naša zvrela k vysokým hviezdam tryská
Po horách slovenských čujte hľa výkriky
Neustať v boji radšej smrť spáleniská
Smrť zradcom zbabelým hrdinom pomníky
|
Brocko_Chlieb-kazdodenny-partizansky.html.txt
|
Rozprávka o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi[1](Izba — kráľ na posteli leží chorý.)KráľDakoľko už rokov ležíma ešte nič, len chorobaa choroba — a na telovždy väčšia a väčšia mdloba.Ledva dýcham, ťažko mi je,vždy ma v prsiach viacej koleakoby ma dač’ stískalo —čo deň, čo noc väčšie bôle.Bôle rastú, mňa stískajú.Dosť som hľadal spomoženiea preds’ dák’ je neosožnévšetko doktorské liečenie.Už niet hádam toho lieku,tej káry pod strechou neba,čo b’ ma nebola trápila,takže som celkom bez seba.Nazvolával som doktorov,koľko ich je len na svete:Ak mi váš liek dač’ spomôže,toľko, toľko dostanete.Prišlo ich tu na tisíce,ako s dažďom čoby prišli;Kumštovali, trápili sa —ako prišli, preč odišli.Žiadnu zmenu ich lekárstvočo by mak neurobilo,iba že ma na palicutenuštičkú prevrátilo.Predtým som len ako-tak bol,kedy-tedy som hore vstal,ale teraz už ako klát —čo by oheň na mňa padal.Ani rušiť, ani pohnúť —také to je spomoženie.Čo hneď v tú minútu zomriem,nechcem takéto liečenie.Človeka len ak’ haringavysušia medicínamia inšie nič — to sú potomchýrečnými lekárami.Vraj, kto má zomrieť, ten zomrie —Preč’ ho hneď tak nenecháte,ale zo všetkých možných síl,ak’ môžete, len ciciate.— Ešte sme to vynechali,ešte je nie kúra všecka.A to o chorobu nejde,no o priechode do vrecka.Môže jed byť, môže strela,nejde o to, či to hojí,o spomoženie im nejde,no či vrecko hodne stojí.Tu rady, schôdzky a pletky —myslel by si, že mŕtvehovzkriesia — čakáš, máš nádeju,a z toho nič zo všetkého —čo by mak…(Cengá. Príde sluha.)Hej, ministra sem!(Minister príde.)Chlapče, to ti prikazujem,hoc’ som ako slabý, chorý,preč so všetkými doktory!Vyžeň s palicou z krajiny,nech ľud neklamú — mršiny.Nech ľud biedny necicajú —tí zomrú, čo zomrieť majú.Ešte dnes preč — život nie hra,nenájde to, keď raz prehrá.Nechcem ich v mojej krajine,nech raz tá hnusnosť pominie.(Minister odíde.)Teraz som sám v rukách božíchslabý ako malé dieťa,ale dieťa bez rodičov,čo sa nehodí do sveta.Mám síc’ deti, ale čožedieťa pomôže dieťaťu.Keby bohatstvo pomohlo —no, daj pokoj striebru, zlatu.Za zlato len jesť, napiť sa,no, to ti už ľudia dajú;aj všetko urobiť sľúbia —ale ako vykonajú!Fragnári, Židia daromní— čo skapeš, never Židovi —dieru dierou nezaplátaš,Žid len chce bohaté lovy,a nič viacej. On necíti,keď sa trápiš, nespíš v noci,škrípeš zuby, bruchom stískaš,hádžuc sa hľadáš pomoci.On si ak’ ku čižme sadne,na kopyto naťahujehvízdajúc si. Ťažko tomu,kto raz tento svet probuje.Zase ma dač’ hryzie, štípe,zase horšie, zas ma kole —sliny horké ak’ blen husté,v hlave akoby mal mole,ak’ by ma po hlave mlátil,zrak mi sivá hmla zastiera.(Cengá. Príde jeden.)Najjasnejší panovník, kráľ,či neposlať pre pátera?(Kráľ sa zase vzmôže.)Nespomínaj! Daj mi pokojs tými sprostými pletkami —dosť som už mal ako žienhnevu s tými maškarami.Koľko ráz v chorosti myslímna farára, na pátera,toľko razy ma zatrasie,ale len slov pustých miera,kopa ako hŕba hnojao časnosti, o večnosti,a to všetko také pusté,že niet väčšej bláznivosti.Ako slama žitná, ostrá,čo je nie ani pre voly —to biednemu potešenie,keď je ako v tŕní holý.To potom ži, to potom jedz,to ti dodá novej sily —to ťa na nohy postaví,keď sa ti k večeru chýli.To pre ľudí tých, čo trpia,také hovoriace kláty —kto na váš liek sa opiera,ľahko chuť k všetkému stratí.Maškarády — vaša viera!Vy nesiete potešenia —dôvody, trpké dôvody,že nieto v svete spasenia,že niet nič — nič… Na vás sa dať?Vezmem nôž, všetko zapľujem,zakľajem pustote hnusneja v minúte sa prepadnem.Boli tu už dakoľko ráz,ale ani len spomínať;čo na nich si len pomyslím,horšie ma vždy začína klať.Mrak hustne nad mojou hlavoua priepasť sa mi otvára —priepasť pustá, priepasť temná,priepasť, čo všetko vytvára.(Myslí a ukazuje sa veľmi omrzlým.)Ľud viesť — keď mu chybí čosi!A to takí svetlonosi!(Myslí.)Blato, hnileť, hnoj, črviaky —to je potom pre štepenia —fľaky, špiny, — ale, Bože!Bože — chrám — viera spasenia,Bože — —(Cengá a povie tam stojacemu.)Ministra zavolaj!(Minister príde.)Vieš, čo — v minúte rozkaz daj!Všetkých kňazov, kde len akí,z krajiny von zaraz vyhnať,len dakoľko z tých najkrajšíchna placi mesta povešať.Ale najkrajších tých, ktorívyzerajú ak’ doktori —hlavu plešivú, fúz biely —no, aby pekne viseli.Ale nie dosť — ešte čakaj.Komediantom rozkaz daj,aby komédiu hralia v nej tých pánov vešali.Ale povedz im: Pánovia!Nebude kus do popuku —bude druhá komédia,smiešnejšia — na vašu muku.No vy ju nebudete hrať —teda sa máte merkovať.(Minister odíde.)Načo také holé chmáry,z ktorých ani dážď nepadá —rosu božiu zastavujú,opravdivá maškaráda.Nech sa ľud biedny zasmeje,keď niet preňho potešenia —ale mojej preds’ bolestiniet žiadneho uľahčenia.Schvátená duša zápalomzase v mukách trpkých pláva —v boku kole, v hlave piští,pred očima je mrákava.Poďte teraz, filozofi,čo celý svet pretriasate,fragnári — my sme len, čo sme —ukážte tuto, čo znáte.Máte vy silu… tvoriacu,ako šabľu vybrúsenú,máte rozum bez štrbiny,zlomte bolesť neskrotenú.Zlomte bolesť — skúste, sovy,čo ponad mesiac lietate,leťte nad zemou — doluká,ukážte sa v tom, čo znáte.Ako zvykli ste vravievať:Odhadzujeme škrupinu,ona pravdu len oblačí —my čistú máme istinu.Čistú pravdu — čistý zákon,chmárami nepretkávaný.Poďte sem teraz, poďte sem,zahojte mi moje rany.Zahojte mi moje rany,vy tajomstvá v rukách mátesvetov veľkých, ja som malý,ako sami dobre znáte,ja som malý, málo treba,aby moje zhojiť rany.Teraz vás volám, poďte sem,poďte sem, poďte sem, páni!(Prídu rozliční filozofi.)Teraz lieky vykladajte,ale pilný pozor dajte.Vravíte, že zákon znáte,teraz liek na rany dajte.Filozof prvýJa znám…Filozof druhýTy neznáš, no ja znám.Filozof tretíCigániš, ja len jadro mám.KráľPo poriadku, moji pániliečte moje trpké rany.(Radom rozkladajú a prednášajú kusy zo svojich filozofií. Kráľ vždy očakáva uľahčenie, vždy očakáva, že už príde dačo, nič neprichodí. Medzitým ho bolí. Ostatný prestane s týmto:)Liek duše je pravdy znania,všetky bolesti odháňa.Pravda ti je predložená,naša vec je dokončená.KráľČi to všetko? — Ešte trpím,nemám za mak poľahčenia —rany ešte horšie skubú,že som čakal spomoženiaa nádeja ma sklamala.Ešte raz — nepredkladajte,čo myslíte, no biednemu,keď znáte, tak spomáhajte.Spomáhajte, keď vravíte,že pravdu v rukách držíte.(Filozofi začnú zase ako predtým, pretrhne ich kráľ:)To, to isté ako predtým —nechcem, by ste rozkladali,ale aby ste biednemu,keď môžete, spomáhali.Znáte všetko, toto znajte,rany hojte, pomoc dajte.(Filozofi to isté zase začnú.)Čo mňa je do vašich stromov,na koreni oblúpených,vyschnutých ako kosť biela —mne treba lieky, dajte ich.Znalí každú vec otvoriť,hľaďte nemoc moju zboriť.(Filozofi zase ako predošle.)Blázni, ja vravím o koze,a vy vravíte o voze.Nerobte mi väčšiu slabosť,pakujte, už ste miatli dosť.(Odídu.)To je pekne, utešene,to je tá filozofia!Rany moje, rany moje —slabosť ma väčšia zabíja.Akoby ma dač’ štichalonanovo dáko žihalo —to je tá filozofia:slabosť ma väčšia zabíja.Priepasť miesto poľahčenia,mrak pustý miesto spasenia,mrak pustý ako ich tváre,čo sú viac podobné pareako životu — —— to je zlosť,keď nie zlosť, to je šialenosť,vydávať sa, že zákon znám,keď ho falošne prekrúcam,keď znám na inšie obrátiťreči, keď nemám síl to zrobiť!A tie tône a tie paryv mojom kráľovstve lietajú —všetko, čo je dač’ zelenšie,zo zelenosti zdierajú.A to život a to pravda,to je jadrná istina,keď všetko vyjde na tôňu,keď je samá holotina.Holotina nezná rany,bo ich sama nemôže mať —necíti nič, ako drevo…Čo s tými bláznami počať? —Kde prídu, horšie od hmyzu,od kobyliek všetko hryzú —a v dobrom presvedčení…To budú blázni šialení!(Cengá. Príde sluha.)Sem ministra —(Príde minister.)Všetky školy,kde tí filozofi holípredkladajú, daj skalaminaplniť a kameňami zaprieť.Dnuká daj pánov filozofovzamurovať mocne, silne.Majú rozum, znajú pravdu,svet si stvoria neomylne.A to podľa ich žiadania —i tak na to je len znania,aby raz prešlo do skutku.Ale mne je tamdiaľ horšie,tmavšie, svet mi je oblačný,všetko pusté, vždy strašnejšie.Všetky hviezdy sa mi skryli,všetky ma nechali sily —svet je ako čierna tabla,nevidím na ňom litery —kde je človek — nevidím nič,bolesť ma trápi bez miery.Nevidím pomoci žiadnej,len musím sa na to dívať,ako smrť na moju šijuostrí kosu, by ma zaklať.Už na palcoch ju probuje —nevidím už viac pomoci.Kde som? Sám som? V pustatine,v pustatine, v tmavej noci.Rozum ľudský nespomáha,rozum ľudský nemá sily —zem tú celú had opásal,čo vyšiel zo smudu, z hnily.Kto kráľovi dá pomoci?Skazení sú nádenníci,čo za peniaze robili,šustri a remeselníci.Tí sú preč už, čo slúžili,tých už nieto, tí skapali —svet je pustý, svet je tmavý,ľudia len sprostí ostali.Čo by tí znali za lieky,biedni, že žijú, neznajú,sotva majú si posoliťkašu, čo na mise majú.O peniazoch málo vedia —keď dakde dáke dostali,to si len pre deti držia,aby sa s nimi ihrali.O zisk celkom nič nestoja.Keď dakto čo potrebuje — :— Ja ti pomôžem, braček môj,ja ti dám, čo ti chybuje.Vieš, mám dosť, čo mi len treba,čo len soli, čo len chleba —to je najmenej, braček môj.Len nech inšie nechybuje,nech sa ľudia dobre držia,nech im pokoj nechybuje,nech majú to, čo im treba —to je najmieň čo len chleba.(Kráľ je v kostole jednom starom, pred oltárom sa modlí a kľačí. Synovia ho držia, lebo nevládze. Všetci sa modlia, ticho veliké, polnoc. Kráľ prichádza do velikého pohnutia — lampy začínajú svetlejšie horieť — steny sú lepšie osvetlené. Vtom povie svojim synom, aby ho tak nechali začas i aby vyšli. Tí vyjdú, ukáže sa jeden Duch.)Ty si to ten, ktorý trpíš?Vyslaný som k potešeniu —jeden liek ťa spasiť môže,spasiť dušu utrápenú.Jeden liek — ťažko ho dostať —na samom sveta krajíčku.Nenarástol on na hore,ale na zlatom políčku,nie je ovocie uzreté,ale slávik utešený —u toho a toho kráľaje v zlatej klietke zavrený.Keď ti ten vtáčik zaspievanad tvojou biednou posteľou —skočíš, na všetko zabudnešs chuťou a tvárou veselou.(Mizne duch, kráľa temer odnesú. — Palác ráno svieti oblokami. Dá zavolať moc ľudí okolo seba, kráľ vprostriedku… a vyvoláva.)Kráľ.Moje rany sú hlboké,zdravie mi padlo do mora —všetko na svete vychádza —kedyže more otvoria.Otvoria more hlboké —je kľúč, len sa treba hore.Ktože sa pustí, ktože z vás,na búrne jačiace more?Ja! Ja! Ja! — Tatko náš drahý!(Synovia vyskočia.)Daj kľúč mne, mne!KráľDobre, dám vám.Ale najstarší nech ide.Treba rozum a sily tam.Synček drahý, duša drahá,dávam ti kľúč od pokladu.Nestrať ho, o to ťa prosím,maj na mysli moju radu.Pôjdeš ta do siedmej krajiny,a to pre vtáka zlatého,aby uzdravil jeho spevtvojho otca chorľavého.Nespomôžu druhé lieky,čo ich budem piť naveky.Choď zbohom pre liek do sveta,kde ten zlatý vtáčik lieta —choď zbohom, ale merkuj sa,beda, ak dák’ potočíš sa.Nezdržíš sa, ak sa sluší,beda, chlapče, tvojej duši.Osedlal koňa vraného.— Dobre sa maj, otec drahý!Letí do sveta šíreho,letí horami — dolami,letí, letí pustinami,hory, vrchy pretekávaako dáka zlatá páva.— Zastaň, zastaň, syn kráľovský!Pozri dolu na zem biednu —pozri na mňa utrápenú,utrápenú ženu jednu.S milosťou som trhúvala,viedla život bezbožný,teraz na mňa ľudia pľujú,vedúc život pobožný.Plačem, hľadám potešenie —každý na mňa napľuje —rada by život viesť cnostný,žiaden sa nezmiluje.Každý ma ženie od sebaako mor, nakazenie —von za mestom musím bývať,ja, úbohé stvorenie.Von za mestom, kde bývalapredtým stará šibenica,tu ja samotná musím stáť,ubedovaná hriešnica.Ani nespím, ani nejem,potupa je moja strova.Nič nezmyje zo mňa špinu,ako tvár jasná kráľova.— — — — — — — — — — — — —Letí horami-dolami,letí, letí pustinami,letí ako zlatá páva,hory, vrchy pretekáva.— Postoj, postoj, syn kráľovský!Pomôž stvoreniu biednemu.Ja som robil galamutuoklamom svetu celému.Za čo robil celé rokysedliak, to som mu znal vziať.Nehľadel ja na biedu,mal zomrieť lebo skapať.Čokoľvek len do úst niesol,vzal som, udusiac celkom cit.Teraz časy sa zmenili,ľudia neprestanú ma biť.Kdekoľvek ma len uvidia,tam ma bijú a šklbajú —chcel by život môj premeniť,no ľudia ma neslúchajú.Neslúchajú, nemám viery,ako ten pes, čo tam breše.Povedz dve-tri slová za mňa,pokoj bude mojej duši.Povedz za mňa dve-tri slová,tí ma vezmú medzi seba.Nezabudnem nikdy na to,budem modliť sa za teba.— — — — — — — — — — — — —Letí horami — dolami,letí, letí pustinami,letí ako zlatá páva,hory, vrchy pretekáva.Pred ním dač o pomoc volá,on sa na nič neobzerá —ale ako čoby hnali,letí, ďalej sa poberá.Jemu vták na ume ležía tie ďaleké krajiny,cudzie mestá a rozsiatepo poliach žitných dediny.Hora sa černie trasúc sa,slnko zapadá za hory.Chlapče, čakaj, tu pozoruj,kým sa zas slnko rozhorí.Tam dub ako dom skrivený,pod ním mach — ležať obstoj —naklásť oheň, zajesť, zapiťa tak čakať sen v pokoji.Dreva okolo je plnopod nohami ležiaceho.Tam lúčička zelenenkápre koníčka pre vraného.Slniečko božie vychodí…Chlapče, vstávaj koňa sedlať!Nie si doma, by si moholdo samej dvanástej ležať.Už biely deň, všetko vstalo,povstaň, nie ak doma —Tam je lúka zelenenká,kde je koník, do paroma?Tu je krv, tam sú dve rebrá,tam je podkova zo zlata,tam kopýtko, tam je koník…Zožrala ho dáka škrata.Čo tu robiť, človek biedny?Dom neleží na hodinucesty — vracať sa zďalekapre jednu konskú mršinu?Eh! vezmem si tanisterku,poberiem sa len a pôjdem.Čo pôjdem roky a roky,veď hádam len dakde dôjdem.— — — — — — — — —Ide horami — dolami,ide, ide pustinami,cez horičky, cez doliny —ide do siedmej krajiny.Dosiaľ si šiel ako išiel,ale ďalej niet chodníčka.Kde sa pohneš, kde sa vrhneš,moja čierna holubička?Či tamtou pôjdeš dolinoupomedzi čierne skaliny,či horou, či konca riekytam do tej siedmej krajiny?Neznáš, pustíš sa ak’ blázon,budeš tam (celý) vek a vek…Ale tamto je kolibka,môž’ tam býva dáky človek,dáka duša. — Hej, či v tejtokolibke dakto nebýva?— Pochválen buď! Ježiš Kristus!Čo chceš, holubička sivá?Holubička sivá lieta,jej netreba tvojej rady —ale v hore vyrastený,nepustím sa s ním do vady.Vieš čo, starý, sa ťa pýtam,povedz mi čistú pravdičku —či neznáš do siedmej krajinychodníček lebo cestíčku?Dám ti radšej dač’ z peňazí,ja tam, tam a tam, cestujem.— Cestu ti vďačne ukážem,peniaze nepotrebujem.Pôjdeš tam cez tú dolinu,dom sa ti jeden odhalí.V dome tom býva slniečko,tam drahá matička jeho.Má prác na hlave všeliakych,treba jej sluhu jedného.Do tej služby staň, synak môj,inak dobre neobídeš,čo hneď zajtra lebo dneskaty do siedmej krajny prídeš.Siedma krajna je inakšiaako vaše naše kraje,tam sú inakšie poriadky,inakšie zvyky, obyčaje.Choď zbohom, synáček drahý,počúvaj rady starého…Dosť už, starý, cestu už znám,nepotrebujem inšieho.Blázon, nazdá sa, že vidípred sebou sebe rovného —ešte slúžiť babe dákej,a to od princa samého!Haraburda starosvetská,nerád vidím tie povery —ešte také pletky táraa skoro zuby vyškerí.— — — — — — — — — — — —Ide horami — dolami,ide, ide pustinami,cez horičky, cez doliny,ide do siedmej krajiny.Hora čierna, vrch veliký,cesta príkra ak do steny —po skalinách sneh víriacivietor rozdúva studený.Ťažko potom horeká vyjsť.Ale dobre — už končinapod vrchom sa rozprestiera,povestná siedma krajina.Mestá vežaté, dedinyako ovce rozpasenépo lúčinách, po dolinách,stromčekami popletené.Tam ďaleko dač’ sa belieak’ veľké kŕdle baranovmedzi veľkými skalami,medzi horou rozhádzanou.Nie sú to kŕdle baranov,ani hôrasté doliny —to je mesto, tam kráľ bývacelej tej siedmej krajiny.To sú veže a nie hory,to paláce, nie skaliny.To je už raz, čo som hľadal —môjho otca liek jediný.No, ako ho teraz dostať?Ukradnúť ani pomyslieť!Chytili by ťa, musel bys’s hanbou v cudzom svete umrieť.Ešte by ťa obesilina posmech, a to za rebro.Ešte na tom mi nechybí…Pán kráľ, čože zaň žiadate,čo chcete a ako chcete —aby vám platil na zlate,alebo striebra ak chceteza toho vtáka zlatého?Viete, ja som tiež nie hockto,ja som syn kráľa prvého.Môj otec má viac dedín, miest,ako vy poddaných máte.Čože za toho zlatého,pán kráľ, vtáčika pýtate?— Budeš slúžiť za tri roky,štyrjadvadsať koní česať,ak všetko namak urobíš,obsiahneš to, čo ty chceš mať.No, ak sa ti nepošťastí,u mňa nehľadaj milosti—vidíš tamtú šibenicu,dám ťa na ňu bez ľútosti.Dobre, keď inak nechcete,keď nechcete striebro, zlato.Hocaj slúžiť som nezvykol,za otca sa beriem na to.— Tu máš kľúče od tej stajne,jednu na celú noc sviečku,Jestli pri nej nevyčistíš —za rána na šibeničku.A to viac nik nepremení,naver budeš obesený.Ešte dobre nesvitalo,už(vedú)princa mladého —ešte slniečko nevyšlo,už ho vedú…(nečit.)Slnce nad horou vychádza,mladého princa vešajú.Háveď ľudu len tak hľadí,slze mu dolu padajú.Ej, slniečko, slnko pekné,prečo teraz nezapadáš,ale keď sa preč odberám,vtedy na horu vychádzaš.Aj, otec, chudák otec môj,čo ma vyslal do šírehosveta — myslím. — Oh, synak môj,nesie mi vtáčka zlatého;tam v tej krajne dobrí ľudiavšetko mu na cestu dali —teraz ide s Pánom Bohomk svojmu otcovi pomaly.Veru dali mi na cestu,dali, dali, čo mi treba.Otec drahý, netreba miani pitia, ani chleba.Čo treba mi, všetko dali,aby mi nič nechybelo —aj hudcov za mnou vyslali,keď by sa tancovať chcelo.Hudcov pekných, čo nehrajúako druhí pletku dáku,hudcov-havranov pažravých…Tatko, ja mám cestu takú,mám cestu, viac sa nevrátim,maj sa dobre, otče zatým.— — — — — — — — — — — —KráľNa dvore je všetko ticho —dávno už princa čakajú.On nechodí a už mal prísť,všetci sa už obávajú.Král len na posteli leží,ani už viacej nevraví,len spí a spí ako v hrobebledý ako vosk a tmavý.Veľká starosť je v paláci —potichúčku vyzerajú,kedyže už mladý príde —veď už sa roky míňajú.Už mohol sa dávno vrátiť,nevyšiel on z domu včera.Kráľ leží vždy len a leží,on sa predsa nepoberá.Pán Boh zná, kedy on príde -hádam roky sa pominú,kráľ zomre, a tak opustíubedovanú krajinu.Hádam i jeho tam dákohorké nešťastie potkalo —čas drahý, musíme striehnuť,by sa nám horšie nestalo.Prostredný syn vstane hore,čo bol v kúte zarmútený —vezmúc šabľu na koníkudom necháva opustený.— — — — — — — — — — —Letí horami-dolami,letí, letí pustinami,letí ako zlatá páva,hory, vrchy pretekáva.Do sveta neborák letí,do sveta, sveta šíreho —oblaky nad ním sa valia,zakryť by chceli celého.Zakryli chlapca, zakryli,s ťažkou bolesťou išiel spať —obzerá sa na svet pekný,nemôže, musí zaplakať.Škoda bučka zeleného,čo ho mladého stínajú —neplače človek kamenný,keď íverôčky fŕkajú.Padla jedna íverôčkado Dunaja hlbokého —keby mohol aspoň vidieť,môjho tatuška dobrého.Padla druhá íverôčkado Dunaja hlbokého —keby aspoň mohol vidieťmôjho bračeka malého.— — — — — — — — — — —Roky prešli a ešte ničnevídať ani neslýchať.Keby jeden lebo druhý —tí sa museli zatárať.Tam sú hory, tam sú doly,tam sú rieky, tam skaliny —tí tam blúdia, tárajú sapomedzi vrchy, doliny.Tárajú sa, túlajú sa —doma tatík sotvy živý —pomoc treba ak’ kus chleba.Pomôž, Bože milostivý!Pomoc treba — tí nechodia.Pomaly bijú hodiny…— Chlapče, ty malý, pober saza bratmi, len si jediný.Bratia preč išli — ani chýru,ani slychu nečuť o nich —tatík pomaličky kráčado končín tmavých, hrobových.Janík malý spod preddomaide na dvor na široký —ľudia plačú za šuhajom;Chlapček pekný, sivooký…Chlapček plače — veď je dieťa -ihár detinských ľúto je.Ale darmo — ta do svetarušaj, potešenie moje,do sveta, sveta šírehoako z hniezda to vtáčatko.Bratia svetom poleteli,leť za nimi, nebožiatko.Leť, sláviček, za sokolom,za medveďom bež, ovečka.Keby ovca, no jahniatkomalô, poberaj sa svetom.Svet je veľký a široký,nemá konca, nemá kraja —darmo hľadať budeš mater,neočuješ ty jej zvonca.Keď budeš bľačať hľadajúcmater svoju: tuli, tuli,háj zelený — na teba savlk chlpatý vykotúli.Večer príde vyhladnutô,budeš tvoju matku čakať,trasúc sa od zimnej rosy.Ale kde je tá tvoja mať!Tvoja matka v hrobe leží,dávno ju vetry zaduli —zimnou nocou (v) chladnej nociktože ťa k sebe pritúli,ubedovaná kurička —svet je šíry, svet je cudzí —ibák tá čierna zemička.Všetci chlapci v rade stoja,z druhej strany matky, ženy.Koňa vedú to vraného —chlapček ak’ buček zelený.Ach, zelený, zelenenký —na koníka na vranéhojeden starec vysadzujetakého ako päsť malého.Ani rozum dobrý nemátaký malý, taký krátky —k tomu nemá požehnaniaod otca lebo od matky.Ide tak ako sirota,ledva vie dačo povedať —ide tak ako sirota,keď sneh začne padať, sypať.Kde pôjde, vietor ho zrazí,koník ho vraný pošliape.Nebojte sa, netrápte sa,ak mu súdené, neskape.Ak mu súdené, neskape,navráti sa ak’ mladý pán,majúc na hlave korunua v ruke biely tulipán.V tvári bielej dva holúbky,dve sivé očká holubovie,v tvári bielej dve ružinky,líčka pekné, karmínové.— — — — — — — — — — — —Letí horami-dolami,letí, letí pustinamiako dáka zlatá páva,hory, vrchy pretekáva.(Zastaň atď.)Ach, úbohá, biedna žena,povedzže mi, čo ti chybí.Hádam si dávno nejedla,jedla by si bez pochyby.Sem poď na trávu zelenú.Ešte z domu mám pečeňu,ešte medový koláčik,čo som dostal ako žiačik.Poď sem na trávu zelenú,zjeme my túto pečeňu,ešte k tomu pohár vody —budeme mať dobré hody.Jedli, pili, zdravkali si,dokiaď trvala pečeňa…No teraz už dobre sa maj,duša moja utrápená.Keď tí chybí dač’, modli sa,ak’ ma naučil môj tatka.Vieš „Otče náš na nebesiach“a „Zdravá buď, božia matka“!Ja sa tiež tak modlievavam.Vieš, Pán Boh je dobrotivý —on je sirotám zástupcoma na ľudí milostivý.— Dobre sa maj. Ďakujem ti,ty si zo mňa odmyl špinu —nezabudnem ja na tebaani za jednu hodinu.Ale ak’ vo dne tak v nocibudem ti vždy na pomoci.#CIARA#Letí horami-dolami,letí, letí pustinami,letí ako zlatá páva,hory, vrchy pretekáva,(Kričí, postoj atď.)Chudáčik, poď do dediny,lebo do mesta blízkeho.Dobrí ľudia, prijmite sitohto židáčka biedneho.Vidíte, môj otec je kráľ,ja som ho raz bol nahneval,a veľmi — a keď som prosil,tedy ma otcovsky bozkal.Dal jabĺček a orieškov,že sa mi z vrecák sypali -vidíte, čo by ste sa vždyna jedného tak hnevali.Priviňte ho tak ak’ brata,nebude taký bebený,ak’ by bol braček rodený,bude s vami (si pekne žiť).No, teraz dobre sa majte…— Ďakujem ti, ďakujem ti.Keď budeš vo veľkej biede,ako ty mne — spomôžem ti.Ako vo dne tak i v nocina dobrej budem pomoci.— — — — — — — — — — — — —Letí horami-dolami,letí, letí pustinami,ako dáka zlatá páva,hory, vrchy pretekáva.Koníček ak’ vietor letí,letí cez hory, doliny —cez záseky, cez paseky,cez potoky a sihliny.Na ňom zlatá bába sedíako vrštek z rozmajrínuza klobúčkom šuhajovým,ak’ by si videl malinu.Na malinu slnce svietia na chlapca krása letí,krása letí hore z neba,to malej bábuške treba,to do tých ručičiek bielych,to do tých líček veselých.— — — — — — — — — — — —Letí horami-dolamiletí, letí pustinami,ako dáka zlatá páva,hory, vrchy pretekáva.— Zastaň, zastaň, syn kráľovský!Pozri na mňa úbohého —už takto moc rokov stojím,nemám pokoja žiadneho.Ľudia ma nechcú pochovať,že som moc im dlžen ostal —žiaden po ceste neide,aby na mňa nenapľuval.Dosť plačem — žiadnej milosti.Ľudia sa nechcú zmilovať —už som spolovice hnilý,ešte ma nechcú pochovať.— Trp potupu, hanbu večnú,od mršiny buď väčší smrad —keď my biedni a mizernípre tvoj hrtan trpíme hlad.Buď mršinou, hanbou večnou…Takto ma každý odpraví.Pomôž mi, princ, do pokojadostať sa už raz v hrob tmavý —maj ľútosť, kára je strašná.Pán Boh ťa sám blahoslaví.Chudáčik, aký strápený,biedny až do naľakania —o takých povesti idúdo všetkých údov sekania.Poď do mesta do blízkeho.Ale si tak otrhaný,tu máš moju kabaničku,zakry si ňou svoje rany.Potom si tam druhú kúpim.Do mesta vojdú blízkeho.Pochválen buď Ježiš Kristus,velebeno meno jeho.Komu tento človek dlžen,ľudia dobrí, povedajte.— Mne a mne je toľko dlžen,a mne ešte toľko dajte,ľaľa, ešte mne je dlžen,ja zdedil dlh po otcovi.Tu máte všetko dočistaa pokoj viac bedárovi.Ešte vám spravím hostinu,za stoly si posedajte —a po hostine ho pekne,ak’ sa patrí, pochovajte.Tu ešte peniaze stoja,ak by dakto sa nahodil.— Boh ťa požehnaj, mladý pán,raz som s tebou dobre schodil.Boh ťa na cestách požehnaja od skazy ťa uchovaj —nezabudnem ja ťa nikdyani vo dne ani v noci.Keď bude treba, budem tiveru na dobrej pomoci.— — — — — — — — — — —Letí horami-dolami,letí, letí pustinami,hory, vrchy pretekáva,letí ako zlatá páva.Slnce zašlo už za horu,z východu kuká mrákava,vietor na horách sa hojdá,noc sa blíži pustá, tmavá.Kdeže už teraz by si šiel,biela ak’ sneh cíperôčka?Rozdúchaj si ohník pod strom,koňa sputnaj u potôčka.Pod dubom (ľahni) zeleným,pod pokrievkou chladnej noci.Noc je pustá, noc je tmavá,tmavá a má svoje moci.Ako kvietok pod pokrievkouskry sa pod dub rozložený,aby dač’ ťa neschytilo,mráz nepopálil studený.Koňa sputnaj — ak ho môžeš.Ale koník, akby bol brat,neutečie, čo ho budeškolom, kyjom od seba hnať.Pekné sny sú v tichej noci,v tichej noci dobrej duši —ako v horičke zelenej,keď sotvy sa lístok ruší.Keď je ticho ako v nebi,len kde-tu vtáčik preletía slnce pomedzi kriaky,akby ho prosil, tak svieti.Svieti slnce už nad horou —mladý pán už hore vstáva.Pochválen buď Ježiš Kristus,nech bude ti, Bože, sláva!Opatruj, Bože nebeský,môjho tatušku chorého —ako on ma opatroval,na rukách nosil malého,do ručičiek karty dával,medzi zúbky sladučkéhocukríčku — takže ma držalak’ vtáčika lapeného.Kde sú moji kamaráti?Tí spia ako zarezaní.Ej, škoda, že vás tu nieto…Ale kde je koník vraný?Hej, koníček, už som hore!Čože, kde si? — Skorej sa vleč,už slniečko dobre svieti,hej, koníček, pôjdeme preč.Kdeže si, hej, koníček môj?Vari si sa v sihline skryl?Čakaj, čakaj, ty huncútik,chceš by ťa prútikom ubil.No len, no len podobrotkypoď, koníček, zo sihliny.Ja som sa raz tiež tak bol skryltamtej našej služobkyni.A potom „Hú!“ — že sa zľakla,a smial sa do popukania.Aj ty hádam chceš sa pustiťdo takého žartovania.Ľaďže ti ho, taký chmuľo,čo to on nechce vykonať!Ale tu si, už ťa známe —ako by on chcel ma klamať.Čo to tamto? — Podkovička,taká ak’ môjho koníčka.Hádam ju stratil… a tam čo?Okrúhle je to voľačo.Kopytká z koňa dákeho,čo cigáni zabili ho.Chudáčik, že ho zabili;kopytká tak rozhádzaliako skalôčky po zemi,keď sa hrajú chlapci malí.Ale tu čo kantár robí?Tamto hriva — jaj, koník môj!Dá sa do plaču veľkého,bežiac k rebrám obožratým…Jaj, koníček, jaj, koník môj,čo ja teraz budem robiť?Mamky nemám, otca nemám,ako palec musím sám byť.Na koho už budem hľadieť,keď pôjdem po pustatinách?Koho budem zaputnávaťna kvetnatých na lučinách?Jaj, koníček, škoda hlávky —nosil si ju hore pekne.Pôjdem domov k tatíkovi,čo mi on bez teba riekne.Plače po tráve zelenej,miestami zakrvavenej.Plače, plače a narieka,blúdiac doluká-horeká.Plače nad hlávkou v krevine,ku nej sadne a narieka:Keby tuto aspoň bolohocaj jedného človeka,ale nič — nemám nikoho.Koník tašiel, viac nič z toho.Koník šiel preč, mňa tu nechal,tu ma nechal v hore hustej —v hore hustej, v hore pustej.Ktože mi ho, kto ho zožral?Ktože mi ho, ktože zožral?Ani na oči nehľadiac,ani na hrivu zvetrenú,ani na stred čela mesiac.Mesiačik, tak si sa svietil,koníček, tak si znal behať —hora hustá, hora pustá,čo mám teraz pred seba vziať?Keby tu bola maminka,letel by k nej, bežal by k nej.Tatík leží tam, tam v diaľke,tam v tej diaľke zachmúrenej.Ja som sám, koníka nemám.Koník svieži tuná ležív hustej hore na trávičke,na skrvavenej zemičke.Keď naň volám, nerúša sa,keď ho prosím, nehýbe sa —ani nežrie, ani nespí,len tak leží rozvalenýako v horičke zelenejkameň machom zarastený.Koníček môj, koník drahý —Ak narieka, tak nariekachúďa malé, neskúsenév cudzom svete bez človeka.Ktože ho v púšti poteší?Vtáčik letí, srna beží —žiaden sa naňho neozrie,nik ho v svete nepoteší.Stojí samo ak’ to vtáča,čo pred časom z hniezda je von,piští, chúďa, kým nezdochne,jačí, chúďa — čo komu doň.Vtáča sa naň neobozrie,bez starosti letí ďalej —keby bolo v cudzom sveteaspoň tej mačičky malej.Keby bolo to mačiatko,čo tak po peci skackalo —hore chvostíkom: maň, maň, maň —hľadiac na mňa maukávalo.Išli by sme vedno spoluhoričkami, dolinkami,vedno by sme líhavalipod hustými krevinami.V noci by sme vedno spali,keby ja pod stromom ležal,noc by bola strašná, temná —aspoň to by leckedy mal!Maň, maň — zhladkal by ho, stľapkal:Čis’ to ty, potvora malá,štipka ako prôšťa malá,čo si ešte nezaspala?Keby v chládku na poludniev šírej ležal pustatinea ležiačky po piesočnej,po pustej hľadel rovnine —tam vlčisko brúsi, vyje,letiac, ak’ mu nohy dajú,tam vrany kráču široko,kaňu jednu naháňajú —tam voda šírky rozliala,priepasť — stojaca hlbina,hrôza len sa na ňu dívať,kolkol bez hraníc pustinamačička by sa ulizujúc,bzučiac ako to vreteno,strihajúc, krútiac uškami,na moje liezla rameno.Ah, ty slabé potešenie —By ho dovedna skotúlilcelkom, ak’ je, hlávku, nôžkyku môjmu lícu pritúlil.Pán Boh daj šťastia za kopu,drahý braček, mladý pán náš.Dáko som sa dotúlala,keď si ma žiadal, tu ma máš.Poslali ma takto z domu,takto z domu bez všetkého,bez tanistry, bez batôžkado sveta — sveta šíreho.Cez bariny, hlbočinyrybičky ma prevážali,ponad vrchy, ponad horyhavrany so mnou lietali.Dotĺkla som som sa preds’ dáko,keď si ma žiadal, tu ma máš —vo svete cudzom, nie doma,povedz, Janíčko, čo žiadaš.Už si dávno von z domu preč,dač’ ti treba bez pochybya tak som ťa v smútku našla.Najskorej ti dačo chybí!Povedz prosto, veď sme naši,veď sa vari dobre známe,často na piecke večierkomvedno pletky vystrájame.Haraburda, pletka malá,keby si mi dač’ spomohla —ale prosím ja ťa pekne,skry sa, čo by si ty mohla.Ale predsa ti len poviem:Hľaďže, vlk zožral mi faka,tu hlávočka, tu kopýtka,tu sú hnáty z neboráka.Tam je, tam môj koník vranýa ešte cesta ďaleká —keď myslím na diaľku, krásu,duša sa mi trasie, ľaká.Neboj sa nič, netráp sa nič,keď sa ti takto povedlo,len sa ty vo meno božiezober — na mňa polož sedloa sadni si — poletíme,kde chceš, tam sa zabavíme…Letia, letia, ak’ šíp dáky,nemáš v svete také vtáky.Ani len tá lastovičkaneprelietla by Janíčka.Ten letí ako šíp dáky —nemáš v svete také vtáky.Stoj, stoj! — Kde pôjdeš, chlapiatko?Nepoletíš len tak vo svet —ešte pred tebou kus cesty,no ta ďalej ani zbla niet.Tam sú hory, tam sú vrchy,nikde človek, duša živá —ale tamto kolibôčka.Ozaj, tam dakto nebýva?Chodníček je do kolibkypo pažiti vystupkaný,nazrime. — Pamodaj šťastia,pochválen Ukrižovaný.Pochválen, pochválen buďte,zdravas buď Božia rodička.Vitaj v mojej kolibôčke,moja sivá holubička.Starý otec, prosím pekne,veď vy tu hádam bývatea známy ste. Či do siedmejkrajiny cestu neznáte?Tam mám ísť, ňaňka staričký,a neznám žiadnej cestičky,ani žiadneho chodníka —či to nie bieda veliká!Netráp sa, nelám rozum svoj,to je najmenej, synak môj.Pôjdeš tam cez tú dolinu —. . . . . . . . . . . . .Choď zbohom, synáčik drahý,počúvaj rady staršieho.Nedobre sa hocijako,do sveta púšťať šíreho.Počúvaj, čo som povedal —zle vodí sa, kto sa prieči.Ďakujem vám, starý otec,za vaše rozumné reči.Boh vás tu milý opatruj,čo len žiadate, vám daruj.Kdekoľvek budem sa brávať,vždy budem na vás spomínať.Letí, letí ak’ šíp dáky,nemáš v svete také vtáky,ani len tá lastovičkaneprelietla by Janíčka.Letí tak ako šíp dáky,nemáš v svete také vtáky.Letí, letí dolinenkou,dolinenkou zelenenkou.Čo sa blyskla dáka žiara?Už sa dolina otvára.Tam je palác slniečkový.Zastaň, moja mačulienka —vkročím, či by ma nevzalado služby slnia matenka.A ty prosto len na pôjd choď,by sme sa nepotrhali —keď vyjde čas, zase vednozbohom pôjdeme pomaly.V hábočkách lahodných, dobre obšúchaných,jeden šuhaj stúpa po schodoch, kresanýchzo zlata, zo striebra, z drahého kamenia,všetko sa do očú blyští zaslepenia.— Hej, Luca, vyskoč hneď, tam je dakto vonká.Ak so mnou dačo má, zavolaj ho semká,ak je dáky žobrák, daj mu dač’ z peňazí,ak je dáky šibal, máme dosť reťazí.Urodzená pani, to nie je žobráčik,ale to je jeden mizerný chudáčik.Nemá čižiem žiadnych, obšúchané šatya kde-tu mu visia veru aj záplaty.Chce s vami hovoriť, pýta dovolenie.Hneď aby sem prišiel, daj mu na znamenie.(Príde, pokloní sa, zhíkne.)Nuž teda toto je — taká malá byľa,kdeže si sa, kdeže sem zapotrošila?Variže ťa vietor polnočný zaniesol,čože si mi, chlapče maličký, priniesol?Nič som nepriniesol ja vám, mladá pani,ani dar, ani chýr dáky neslýchaný,ale ja mám isté žiadosti a túžby.Či by ste nevzali mňa tu vy do služby?Ak si prišiel slúžiť, to ťa my prijmeme,i tak s veľkou prácou rady si nevieme.Prijmeme ťa slúžiť na celé tri letá,no, pozor daj, by si nezišiel zo sveta —ak dač’ nevykonáš, to ti bude veta.Práca tvoja — rosu cúdiť,slniečkové čistiť šaty.Ak vykonáš, po troch rokochto sa ti dobre zaplatí.Po troch rokoch na každý rokza tak ťažkú, veľkú prácu,akúkoľvek sám budeš chcieťdostaneš odo mňa plácu.Ale malú chybku zrobíš —môj syn je veľmi hnevivý,sfúkne na teba a amen —Boh ti bude milostivý.Ten ani mak neprepáči,čo by mak neujde jemu,dosiaľ nevyšiel žiaden s ním,ale je dobre dobrému.Kto s ním dobre v svete vyjde,ten to nikdy nezabudne.Nič nemôže v svete zhynúť,čo v tej službe nadobudne.Máš dve cesty, voľ si jednu,pomysli si aj smrť biednu.Malý si, za tvoju prácu,akej nieto, takú plácu.Vidíš všetko — pomysli si.Janík veľmi nemyslí si.Smrť, to mu hlavu nemúti,lebo nevie, čo smrť značí,a obsiahnuť takú plácu,i to sa mu veľmi páči.No teda, akože, chlapče?Skorejže konca, kraja rob.Usmejúc sa kývne hlavou:Akože, na taký spôsob.Smejúcky von vychádzava —i to je ver’ dobrá sprava.Práca nastáva rosičku cúdiť.Čože si počneš, chlapiatko?Treba už robiť, nevieš si rady,stojíš tak ako teliatko.Ak do polnoci to nevykonáš,nevidíš svetla božieho.To je nie cúdiť pšenicu, ovos,to nie pre blázna každého.Ale ani to by si nevedel,sotvy si videl riečice —ešte ti posiaľ vždy len pečenéz neba padali kačice.No, chlapče, veru už si raz v hrsti,darmo si škrobeš hlavičku.Na pôjd vychádza na palcoch… Maň, maň,maň, maň, maň, — volá mačičku.Maňka, mačička, so mnou je ver zle,ja s prácou si rady neznám.Mám rosu cúdiť, mám šaty čistiť,raď mi, čo robiť teraz mám.Ak nevykonám, tu ma zabijú,to tu nič na žart nejde.Neboj sa ty nič, len si choď ľahnúť,všetko na dobré to vyjde.Všetko sa stane tak, ako má byť,to bude už moja starosť.Len si pokojne spi do ráničkatak, ako čo by si bol hosť.Slnko prichádza z ďalekých krajín,do dvora ticho vkročuje.Chlapče, hore sa, vyskoč do dverí!Čuješ volanie, pán tu je.Bež ho vyzliekať, len ako môžeš,zo zaprášených jeho šiat.Tam má svetlicu, tú samú prvšiu,ale sa musíš tam držať!Vbehne do izby z perál, zo zlata,má zobliecť slniečko zo šiat —a nezná ani jednu gombičkuna žiaden spôsob odopjať.Slnce naň pozrie, na takú byľkua sa zasmeje do chuti:Ale ako to vyčistí šaty?Slnce sa veľmi zarmúti.Chlapec je hodný, pekný ak’ ruža.Za chybu biedny život plať,súd sa nemôže nijak premeniť:Ej, škoda chlapca nastokrát.Mamenka moja, čo ste mysleli,keď ste do služby prijalitoto maličké, hodné chlapiatko,či ste ho neľutovali?Súd sa nemôže nijak premeniť.Jestli ten o život príde,môžem ja vídať po svete, čo chcem,mne nikdy z umu nezíde.Naveky bude stáť pred očimatá pekná, čerstvá tvárička —každý kút sveta bude vytýkať:Ej, škoda, škoda Janíčka.Práca nastáva, šaty na stole.Čože si počneš, chlapiatko?Treba už robiť, nevieš si rady,stojíš ako to teliatko.Ak do polnoci to nevykonáš,nevidíš svetla božieho.To je nie z blata čižmy očistiť,to nie pre blázna každého.Ale ani to veľmi nešípiš.Neznal si, ak’ sa to stávalo,keď ráno všetko v svojom poriadkuuž len na teba čakalo.Ty si nevidel, ak’ sa robí,myslel si: samo od seba.Ani si veru na to neprišiel,že k tomu chytiť sa treba.. . . . . . . . . . . .Tri roky minuli, chlapče, zajtra plácudostaneš za tvoju, čo si robil, prácu.Tri veci si mysli na každý rok boží,to sa ti, chlapiatko, všetko zajtra zloží.(Vystúpi jedna postava.)Čože si tu žiadať, čo si tu vypýtať?Všetko dobré, dobre, keď človek môže mať.Peniaze, ostrohy, čo hŕkajú v tanci,ako radi vidia takíto šarvanci.Ale vieš, čo? Neber, čo ti budú dávať,ale si ty vyber, čo budú schovávať.Vyber si ty, vyber tú guľu medenúa hrdzou odpoly šabličku zhryzenú.Potom si ty vyber ten tŕňový veniec,pozoruj, aby si neschybil nakoniec.Nedaj sa omámiť blesku nijakému,daj sa vždy napraviť, chlapiatko, dobrému.Ty nevieš, čo ti je ak’ kus chleba treba,preto sa ty nedrž teraz, chlapče, seba.Takto rob, takto rob, ver’ neobanuješ,pekne sa mi za to časom poďakuješ.Dobre sa všetci mávajte,ja mám zas cestu novú.Ďakujem vám, a to pekne,za tú triročnú chovu.Ďakujem vám za tri dary,za šabľu zhrdzavenú,veniec z tŕnia upletenýa za guľu medenú.Chlapiatko, ešte pomysli,dávame ti na vôľu:Vyber si ty inšie veci,nie tak odplatu holú.Šabľa tá je nie pre šarhu,guľa krem kotlárovi —a ten veniec z tŕnia ibáklen dákemu bláznovi.Čo som vybral, to som vybral,nechcem ťahať viac slová.Dobre sa maj, slnce jasné,dobre, pani domová.Dobre sa maj, palác jasný,ty mi nevyjdeš z umu —koľko razy začnem myslieť,prídeš mi do rozumu.Zbohom, kraje, cesta diaľnana mňa kýva zdeľaka:Rušaj, hybaj čím najskorej —drús zo sveta do mraka.Ešte si len kopec prešiel,štyri kopce ešte máš —drakovi si hlavu zrazil,ešte druhých osem máš.Letí, letí ak’ šíp dáky,nemáš v svete také vtáky,ani len tá lastovičkaneprelietla by Janíčka.Letí, letí ako strela,bežia hory a doliny,ako čo by plátno snoval.Hopsa, čo to za krajiny!Vchádza do mesta, brána jezo striebra, a to čistého,ľudia sem-tam, hore-doluobleku všelijakého.Tam na hintovoch zastretépanie, tam zas na koníkuide pán len tak poľahky —naboku zas čuť muziku.Ulice sú ako lúky,keď na jar vojdú do kvetu —tam taký, taký, ak by malpred sebou handru zastretú.Jeden drie sa cez tú hŕbu —— Nože, pane, len pomaly,nie ste sám — hej, vystúpte sa,tu pán ide jeden z diali.Tu pán ide jeden veľký.Ta, ta, ta sa všetci nabok.A ty, bruchaj, čo tam stojíš?Ľudstvo sa vlní ako tok.Žiaden nejde ako vietor,kŕdeľ ho tak sebou vlečie —kto sa do takej dostanechasy, ľahko neutečie.Janík medzi týmto zhlukomako triesočka na mori:hneď ju tam, hneď tam zanesie,hneď hore, hneď ju zamorí.Hneď ho strčia, vlečú naspäťza hodný kus, odkiaľ prišiel.Hľadá, všeliako premýšľa,ako by z tej chasy vyšiel.Už chudáčik celkom ustal,ešte nikdy tak neschodil,rád by sa už dakde na zem,lebo na lavičku hodil.Už nestačí nohy dvíhať,predsa sa len dáko kýva —a už večer, chvalabohu —tmy čím diaľ, tým viac pribýva.Ľud sa rozpŕchne po kútoch,len kde-tu vidno človeka,čo ešte dakde ak’ vietorpo práci beží, uteká.Čo tu robiť, kde sa podieť?Hej, pane, či vy neznáte,kde by ma prenocovali?Veď hádam tuná bývate.Ale darmo budeš kričať,tu ti nikto neodpovie —každý letí vedľa teba,ak’ by mal krídla vetrovie.Ani len sa neohliadne,čo by si hned vari skonal —nezdvihne ťa, čo bys’ mrzol,každý letí, ak’ by ho hnal.Boh zná, čo tu za ľud býva,aké sú to obyčaje.Za bláznov by takých mali,keby šli na naše kraje,alebo by sa divili:Pre Pána Boha večného,či ten, čo robí huj! — buj!, máv sebe dar Ducha svätého.Či to nie dáky kuryplach,alebo podšitý diablom.Bože, ak’ je to na svete!Kde je môj kraj, kde je môj dom…!Tu o človeka nedbajú,tu sa oňho nestarajú,všetci idú ako cudzí.Ako mňa to všetko mrzí.Ale už by bol čas dakdeľahnúť si, už zhasínajúv oknách svetlá, ale kdeže,kde mi tu nocľahy dajú.Táram sa, všade zapreté,blúdim celkom bez osohu.Ale tu je, hľa, lavica.Ľahnem, poručeno Bohu.Tanisterku sňal si z pleca,položil si pod lavičku,vtiahol sa a na ňu oprelubedovanú hlavičku.Pomodlil sa Pánu Bohu,by zas ráno zdravý hor’ vstal,a zaspal, trebárs v perinách,akoby ho bol zarezal.Chudák, Janíčko, už je dávno v meste,preds’ ešte nebol v kráľovskom paláci.Keď sa dnu pýta, to mu odpovedia:Semka nepatria takí darebáci.Semka len patria páni a zemania,nie to by takí holomci, trhania.Čo deň na plači pred palácom stáva,neraz mu slzy horúce padajú.Ja tu len stojím, môj otec chorý,ak’ moji bratia úbohí sa majú?Či nepomreli, či nezahynuli,či ich už vetry prachom nezaduli?Myslí chudáčik, myslí neboráčik,na svoj obuštek stojac podoprený.Chlapi sa zhŕknu ak’ na komédiu,ľudia naň hľadia dokola zojdení.Čože tu stojíš taký podopretý?Či nemáš dákej pre seba roboty?Takto stáť, a to taký mladý chlapec —boj sa, šuhajko, boj sa v stari psoty.A chlapci hľadia ako na diváky,ako na vráta tie sprosté teľatá.Janík si myslí na chvíle detinské,ale mu inšie rozpomienky hatá.Nieto sa času tak hocako baviťa musí čas svoj naničhodne tráviť.Keby som už len dôjsť pred kráľa mohol,už by si dáko len v biede pomohol.Ale z dňa na deň len čakať a čakaťa preds’ ani čo by mak nevyčakať!Ale vieš, jeden spôsob ti spomôže:Choď ku palácu, rubačov hľadajú.Vezmi sekeru a stoj ak’ robotník,iste ťa dnuká rúbať zavolajú.I tak si často po meste rúbaval,keď ťa kto kedy stáceho zavolal.K hocakým prácam si už privyknutý,či vo viniciach, či to dačo nosiť,vezmi sekeru, bež ku kráľovskémupalácu dáku robotu si prosiť.Robotu teraz ti istotne dajú,bež, bo miesto teba druhých zavolajú.Keď je tak, pôjdem, čože by neišiel,aby dač’ robil, na to sem som prišiel.Aby dač’ robil, aby dač’ vykonal,aby môj tatík hocako neskonal,aby horeká vstal z postele zdravý;nech moju prácu Pán Boh blahoslaví.Sem robotníkov všetkých zavolajte,už je večierok, budem ich vyplácať.Kráľ rozkazuje. Sluhovia ak’ strely:Hej, robotníci, poďte odmeny brať.Už je večierok, pokoj prácam dajte,sem sa do izby všetci ponáhľajte.Odchodia všetci, každý, čo zaslúžil,dostal, s tým domov pokojne odchádzaženu potešiť a dom obveseliť.Len ešte samý posledný prichádzav halienke bielej, vzrastu vysokého,akoby videl bučka zeleného.Akoby videl ten javor zelený,chlapec prichádza pekný, utešený.— Pre plácu prišiels’, tu máš — nie za prácu,tu ti darúvam meštek s dukátami.Chlapče, tys’ mladý, mohol by si skvitnúťak’ divá hruška medzi dubinami —mohol bys’ skvitnúť, hodný si a mladý,slúž u mňa, uži otcovskej porady.Neprišiel som ja pre plácu dajakúa dar som ešte žiaden nezaslúžil.Prijať nemôžem, ale slúžiť budem,za tým som ja vždy od malička túžil.Slúžiť ti budem, ak mi dáš, čo žiadam.— Povedz, čokoľvek len v mojej moci mám,dám ti hocajčo, čokoľvek zažiadaš…— Hej, vladár mocný, ty jeden poklad máš -vtáka zlatého, za toho ti slúžim,za tým ja vtákom odmalička túžim.Kráľ sa zamračil, hlboko zamyslel.— Čo ti je po tom, buď len pozorlivý —žiadaj rozumne a buď o svoj životi o budúcnosť trošku starostlivý.Kto chce zlatého toho vtáka dostať,ten musí koni štyriadvadsať česať,a to pri jednej maličičkej svieci.Ak nedostihneš, súd na to je strašný:hnedky obesiť, ako dobre svitne.Chlapče, rozváž si, nebuď samopašný.Môžeš si vybrať ktorúkoľvek plácu,budeš mať ľahkú, len do hrania, prácu —a budeš pritom so mnou všade chodiť.Nemôže sa ti na svete zle vodiť,budeš mať všetko, čo oko zažiada,ba ďalej, hodnú dostaneš nevestu.Budeš ľahko žiť ako vtáča v hore,túto si vyber, čo ti radím, cestu.Pletky zanechaj, k ničomu nevedú,iba človeka donesú na biedu.Vidíš, už dvaja z ďalekej krajinyten krok životom svojím zaplatili.A boli princi, to ti hockto povie,tam na tom kopci, hľa, ich obesili,tam na tej lúke ležia pochovaní.Strež sa, zaplatíš, pre Kristove rany.Ťažko dač’ je šuhajovi,ale on na svojom stojí.Strež sa, preboha, šuhajko!Tak je ale v samom boji.Strež sa, ešte raz ti vravím,sám si budeš skaze vina.— Ako bude, nech tak bude,chváľ každý duch Hospodina.Už sa brieždi, chlapci sú na nohy hore,už sa červenajú na východe zore.Hore sa, hore sa, skôr sa obliekajtea akoby strelil, do stajne behajte.Behajte, behajte, ak môžte skokami,čo ten šuhaj robí s mojimi koňami.Či plače, či zúfa, ak je človek podlý,či sa Pánu Bohu naostatok modlí.Chlapca niet pri koňoch, nie je človek podlýnezúfa, ba ani sa Bohu nemodlía ani neplače — na krčme paratí —hop-sa-sa! sa-sa-sa! pite, kamaráti!Kto mi čo zabráni, kto mi čo rozkáže?Nech mi dáku chybu na konskách ukáže?Nech mi len ukáže trebárs malú špinu,dám sa hneď obesiť, a to v tú hodinu.Kráľ ustarostený v izbe sa prechodí.Čo to len môže byť, že sa mu tak vodí?Pri takej sviečočke konísk štyriadvadsať,nemôžem pochopiť, ak’ môže vyčesať.To je veľmi divné. Ako to len môže?Pôjde tam môj vtáčik — škoda, škoda, Bože.Ale to neverím, má ten pomocníka.Chlapci, dajte pozor na toho chlapíka.Strežte ho škárami, strežte ho dierkami,čo on bude robiť s mojima konskami.Strežte ho potichu, takže nezbadá vás,choďte už pomaly, už bude hnedky čas.Potom zavčas rána prineste novinu,aby ja to vedel, čo mám za chlapinu.Budem vás ja čakať, len prázdno nepríďte,čo robí, to robí, do konca prezrite.(Popoludní kráľ v záhrade dá zavolať Janka. Janko prichodí, pokloní sa.)KráľHej, šuhaj, mal som jeden sen,akého som dosiaľ nemal.Bolo tak tma ako v rohu,nikdy takej tmy nevídal.Svete, nebe, nič nevídať,ani mak nemôž rozoznať —všetko vo tme ako v zemije v hlbokom pohrúžení.Ale, Pavol, ty máš orať,ak nezorieš, zle pochodíš.Priahaj volky, čo je ako.Nechceš skapať — to ty musíš.Ten z toho si nič nerobí —do pluhu volky zapriaha,ide na zem, na zem pustú,pokojne ta krokom ťahá.I započne prácu v noci,ale kde sa vo tme pohneš?Ten si z toho nič nerobí:Hejsa, či ho, Rožko, ideš!Sa-sa. Jeleň! — A čo sa tunestane za div, človiečku?Pluh mu sa rozsvieti najprv,ako keby zažal sviečku.Potom svetlo ďalej rastieaž hen, až hen do svitania.A ten orie, ako orie,ak poháňa, tak poháňa.Poháňal, kým len nezoral,tak išiel domov pomaly.A ten sen v paláci mojomsluhy moji vykonali.Čože ty myslíš o tom sne,najmä o tom oráčovi?Keby si ty bol to, či bys’dal ten pluh svojmu kráľovi?Janík usmieva sa: Toto?Preč’ nie, keby prišlo na to.KráľTen oráč, ty si, synak môj,ten pluh — tvoja šabľa zlatá,čo svietila, pokiaľ roľanebola celkom zoratá.Teraz už roľa zoratá.Skonals’ službu tuhú, krátku.Mohol by si mi darovaťtú šabličku na pamiatku.JankoDám ju, mne nič neostane.No, ale vezmi si, pane.Teraz daj, za čím som túžila čo som si aj vyslúžil.KráľHuby za jednu mokrú nocnavidomoči sa rodia,veľké veci, synak drahý,ľahko v svete neprichodia.Kým podľa tejto mi šablespod vladára deviateho,spoza hôr, dôl neobstaráškoníka zlatohrivého,vtáčka naskrz neobsiahneš —to je nie vtáča z horičky.Choď šťastlive hneď tedy tamcez chodníčky, cez cestičky.Keď ťa vidím na ňom bežať,k môjmu palácu letieť,sám snímem klietku zo steny,viac vtáčka pre mňa niet.Vezmi, šuhaj, čo je tvoje,už sme oba v poriadku.Tu máš vtáčka aj s klietočkou —ukončil si pohádku.Ale ešte s’ neuhádoltúto pohádku ťažkú,tam ešte na ceste tvojejmáš velikú prekážku.Prekážku tú ak’ premôžeš,už je potom po boji.Pustím ťa, čo budeš chcieť,kde budeš chcieť, v pokoji.JankoVoda tečie, vždy len tečie,pomaličky odteká —mne čas, drahší ako všetko,len tak márne uteká.KráľVoda tečie a odtekádo väčšieho potoka —nenarastie veľký bučeklebo smrečok do roka.JankoNetreba bučkovi narásť,už je on vysoký dosť,ale kape, márne kape,trápi ho suchá bledosť.KráľKeď ho trápi, ta ho trápi,či zomrie, či hor’ vstane,dážď, preň čo sa ponáhľajú,ako z kuše nestane.JankoNežiada on dážď nebeský,no len aspoň polievať,aby mohol hlávku hore,pekne sa rozzelenať!KráľAle kde tú vlhu vezme?Musí ju najprv dostať —aby bolo šíre more,voda musí odtekať.Hor’ sa, vyber si koníka,ktorého len ty sám chceš,riad, ktorý sa ti len páči,odev si tiež vyberieš.A choď do krajiny deviatejpre koníka zlatého.Zbohom teda, dobré šťastiedo návratu samého.Šuhajček sa poďakuje,ani stebla nežiada.Z mesta vyjde, tam mačičkustretne a na ňu sadá.Sadá, letí ako z kušedo sveta ďalekého,do krajiny neslýchanejpod kráľa deviateho.Letí, letí ako strela,pred ním kapú mestá, siela,letí ako orol dáky —nemáš v svete také vtáky.Hej, ty sokol, kde letíš,mladý sokolenko,obzri sa na našu horu,neleť tak, srdienko.Obzri sa na našu horu,horičku zelenú —obzri sa na mňa úbohú,ženu utrápenú.Mala som ja sokolenka,prišiel orlík mladý —Buďme naši, čo svet padne,keď sa nám tak sladí.Mala som ja sokolenka,zvrhla som ho zo srdienka,zvrhla som ho do mrákoty,teraz tu trpím trampoty.Pol hada som a pol ženy,mladý sokolenko,zem ma páli, zem ma škvarí,jaj, moje srdienko.Všetko na mňa ohňom sypea mňa biednu morí,osloboď ma, sokolenko,zbav ma tej potvory.Zbav ma od tejto potvory,by mohla slzy liaťa sa z mojich veličiznýchhriechov ospovedať.Hriechy slzami pokropiťa zmývať pomaly.Nenechaj ma, sokolenko,v tomto veľkom žiali.Šuhajček zastane, dolu zíde,na zemičku kľakne a modlí sa.Modlitbu srdečnú pomodlí sa,ak’ ho naučili, prežehná sa,zemičku-matičku šíru bozkáa hore povstane žehnajúcky.Modlitba čistého Bohu milá,modlitba srdečná prosto letí —žehnanie národné moci veľkej,mocnejšie ak’ všetka v svete kára.Na skale, na hore žena kľačí,ďakuje za lásku Hospodinu,ďakuje a slzy horúce leje.Na skale, na hore žena stojí,ďakuje za lásku junákovi,ďakuje, srdečne poďakúva;prútik mu dávajúc, to povedá:Tu máš prútik, moc jehozastaviť letiaceho —letí búrka, divý hrom,kývni a stojí parom.Kývni, stojí ako klát,môžeš rukou preberať.Tu máš prútik, moc jehozastaviť letiaceho.Tu máš prútik, moc jehovzkriesiť hore mŕtveho.Prútik tento si schovaj,na pamiatku od mňa maj.Ale, zďaleka šuhaj,prútik múdro užívaj.Nekries bratov čierny mrak,beda tebe, ak nie tak.Ak nie tak, to ty si het,zamračí sa tebe svet,zamračí sa, srdienko,ty bystrý sokolenko.(To povedajúc, hore ide a ako dúha sa spraví a tratí sa, až sa celkom stratí.)Pokloní sa, zaďakujea ta letí do sveta,ako strela vypálenádo cieľa svojho lieta.Čakaj trošku, čakaj, čakaj,zastav svojho koníčka!Jeden starec na šuhajkavyvoláva z chodníčka.Čakaj trošku — skoro prídešdo deviatej krajiny.Čo tam počať, keď je šuhajsám ak’ palec jediný.Budeš vartovať záhradu,ale čože — zadriemeš —previníš sa a odplatu,ako si prišiel, vezmeš.Ale vieš čo, tu máš vlahu;keď sa tejto napiješ,čo by si chcel mesiac nespať,to veru nezadriemeš.Ale musíš si gazdovať —zle je v hore ochorieť —človiečka niet — hej, šuhajko,musíš na seba starieť.Zbohom choď, tam ťa opatruj —Starý otec, ďakujem,Pán Boh vám buď milostivý,vám z môjho srdca prajem.Poklonil sa, hory sivézďaleka vyzerajú.Aké vône z tamtých krajovvetry sem donášajú.Ako by nedonášali?Kraj je taký ako raj.Do mesta pomedzi stromyide zďaleka šuhaj.Čo nového, ľudia boží,veď ste z tejto krajiny —povedzte mi, ja prichádzamz tamtej deviatej cudziny.Čože by nového bolo?Svet, ako bol, tak stojí,ale kráľ našej krajinyvo veľkom nepokoji.Má záhradu, strom, čo rodízlaté jabĺčko ak’ kvet,ale čože — zmrkne, svitnea jabĺčka viacej niet.Poddaní moji, slúchajte:Kto dostrežie zlodeja,čokoľvek v svete zapýta,nesklame ho nádeja.Kto chce zlato, kto chce striebro,kto dediny, kto sady,kto paláce, pekné kone,nech ide do záhrady.Záhrada šťastie otvorí,alebo aj zatvorí.Kto sa chytí, nevykoná,naveky sa zamorí.Hrnuli sa ako včely,ale sa vyhrnuli.Koľko sa ich vzalo na to,do jedného zhynuli.Mrak obstúpil, oheň zhasol,ako drevo zaspali.Varujte sa, všetci slabí,by ste tak neobstáli.Strach pojal všetkých nad týmto,každý sa už obáva —nieto už ani jedného.Kráľ denne očakáva.Vyzerá z paláca svojho,prechodiac sa každý deň —pôjde krása dolu vodou,či už nepríde žiaden.Či zhynú moje nádeje,do vetrov práca moja,či práce, ktoré som konal,ani prášik nestoja?Zďaleka, chlapče, prichádzaš,a to po akej práci?Pýta sa kráľ tej krajiny,na diváne sediaci.Povedz, čo chceš. — Čože by chcel?Dobré slovo, peknú reč.Ak len to na všetok spôsob,bezpečne môžeš ísť preč.Preč by ľahko odtiaľ išiel,nebolo by čo konať —neprišiel som na návštevky,ani len tak čas mrhať.Netúlam sa len po svete,ak’ sa druhí túlajú,aby nemal hlavu kde skryť,ako mnohí nemajú.Chvalabohu, Boh požehnali doma i na poli,ale čože, keď je to nieešte po mojej vôli.Čože je javor zelený,od vtákov opustený —či bys’ nemal služby pre mňa,kráľ, svetom rozchýrený.Môže služba byť, aká chce —to sa srdce neľaká,čo by to hneď aká bola,ja som šuhaj zďaleka.Privyknutý som na biedu,ničoho sa nebojím —povedz, čo len potrebuješ,chcem byť zo srdca tvojím.Roboty všeliake máme,robotníkov nemáme —keby bolo hodných chlapcov,ďaleko ich hľadáme.Poslal som na všetky stranyhľadať chlapca jedného —no nie takého ako ty,dákeho inakšieho.Husiaňov nepotrebujem,ani len čistiť bôty —na každý palec mám tisícja do takej roboty.Nejde krumple striezť od svíň,by neporyli rady,ale treba mi junákado tej mojej záhrady.Moja záhrada je pekná,ale čo do peknosti,keď nemôžem potešeniemať pre bezbožných hostí.Mám ja strom jeden zelený,na záhrade vyrastený —kvitne, ovocie dozrieva,že sa len očiam usmieva.Príde čas ovociu dozrieť,ovoc hľadám — nikde ho niet,nikde, nikde, čo by maku,čo by len dákeho šľaku.Či nemám velikú škodu,akoby plesol na vodu?Vieš čo, pán kráľ, ja sa vezmem,rád by ti bol na pomoci —tvoju peknú záhradenkubudem striezť tejto noci.Striezť budem pod dakým kríčkomako gribček čušiaci —uvidím, či mi neprídudo rúk tí noční vtáci.Ľahko sa pribrať ku mise —kdeže sa lepšie vodí? —ale veďže tá najlepšiapečenôčka zaškodí.Nie je to stávka o misky,lebo holbu pálenky —varuj žitie svoje, chlapče,ešte s’ taký mladenký.Mladenký ako mladenký,kedyže chlap do skoku?Vari, keď má sivú bradua ženičku pri boku?Mužovi dietky, ženička,starcovi česť za stolom —mladý junák musí letieťto vlkom, to sokolom.Na vôli je to každému,každý môže sa chytiť,ale nech dá tomu pokoj,kto chce ešte trošku žiť.Inakší chlapci tu boli,pozorom by ťa zjedli,ozory po tú povalu,predsa nič nevyviedli.Pováž toto, keď ale chceš,proti tomu nič nemám.Skúsim, próba nikam nedá,jedna próba — budeš tam.Hej, sluhovia, záhradu otvoriť!A ty, daj mu dačo zavečerať.Ty bež hnedky sem ho, kde je, volať.Len si smižne, treba sa čo skoriť.Prišiel, zajel, vyšiel do záhrady,ľahol pod strom. — Dobrú noc, sluhovia,zajtra ráno príďte ma zobudiť.Prídu, ale to budú katovia.Všetko jedno, ktoríkoľvek zbudia,nech len prídu ako dobrí ľudia.Sadol pod strom, pod zelený,zdúchal ohník — vietor duje,leckedy v hore zapraští,vietor oheň rozfukuje.Janík pri ohníčku sedí,do noci temnej pozerá —troška stíši vietor fúkať,zima už údy preberá.Pri ňom plno perín leží —nebolo by sa ukrútiť.To len pre takých maznákov,čo neznajú v svete žiť.Vystačí mi zem studená,poduška — tráva zelená.Nemá on nemecké kosti,zem preňho má dosť mäkkosti.Ale tu dák nežartuje,prší dáždik, poprchuje,dolu stromom pokvapkáva —nielen to — leja nastáva.Zmokne chudák ak’ myš dáka,vymrznutý, utrápený,Či by teraz dobre padoljeden domček zakúrený.Dobre by sa bolo skydnúťdakde trošku na lavicu.A hľa — nad ním okná svietia,má zakúrenú svetlicu.Dobrý človek, vám tu zima.Zohriať sa sem neprídete?Ľúto mi vás takto vidieť,veru vonka zamrznete.Jedna pani z okna kýva,ako tá ruža v pohári —ale on sa neobozrie,zná on také láry-fáry.Trasie sa ako tá ovca,čo je v zime ostrihaná. —Ako bude, tak sa stane,hádam len dožijem rána.. . . . . . . . . . . . .Šíry dvor, šíry dvor, niet takého dvora,keď v ňom zrnko nájdeš ako slepá kura.Čože chceš, šuhajko, budem sa ťa pýtať.Hej, páni za stolom, choďte mu vyčítať.Choďte mu vyčítať, čo si bude pýtať,aby nepovedal, že darmo slúžieval,by každá mu duša radšej spomínala:Nech Boh opatruje vždy takého kráľa![1]Pod týmto titulom spojujeme dva odlišné texty z prvého vydania Súborného diela, a to text pod názvom Chorý kráľ (str. 379—388) a text Rozprávka (str. 414—448). Ukázalo sa, že ide o súvislý text jednej a tej istej básnickej skladby. Stalo sa tak potom, keď archivár Knižnice Matice slovenskej, dr. A. Baník, našiel v pozostalosti Jozefa Škultétyho spojujúci text, totiž dosiaľ chybujúce zošity pôvodného rukopisu Janka Kráľa, zošity č. 38, 40, 41 a 42. Súvislosť je celkom jasná, lebo scéna s chorým kráľom z prvého textu pokračuje logicky v texte Rozprávky. Text Chorý kráľ je v zošitoch R, č. 30, 31 a 32, bez nadpisu. Prvý raz bol uverejnený, hoci len čiastočne, v Slov. pohľadoch, roč. 1940, str. 534, v podaní St. Mečiara. Text Rozprávka je v R, v zošitoch č. 42, 46, 48, 51, 52 a 53, bez názvu. Prvý raz v Ňb pod názvom V ďeviatej krajiňe, str. 148—186. Spojujúci text bol v mojom prepise po prvý raz uverejnený v Slov. literatúre, roč. III, č. 4, str. 477—491.Táto najväčšia veršovaná skladba Janka Kráľa vychádza pod uvedeným názvom po prvý raz v tomto vydaní. Datujem ju do rokov 1844—1845 podľa pravopisu a umiestenia v R. J. Kráľ, ako aj J. Francisci v úvode ku svojim Slovenským povestiam (Levoča, 1845), videl v ľudových rozprávkach alegorický obraz svetonáhľadu ľudu, jeho mravného cítenia a súčasne aj tušenia budúcnosti. Francisci to vyjadril takto: „V nich máme i starý pohanský život a názor i svetlo budúcnosti: Hrdina povesti „Popolvár, najväčší na svete“ je zidealizované individuum Slovenska a v povestiach ostatných všade najmladší syn nad osudom sveta víťazí.“ Nie div, že Janko Kráľ vo svojej Rozprávke chcel alegoricky vyjadriť všetko, čo on sám v ľudových rozprávkach videl, alebo všetko to, čo by chcel vidieť. Jeho skladba je preto veľmi obšírna a zložitá. Spojuje rozprávkový i realistický živel neobyčajným, originálnym spôsobom. I u neho najmladší syn musí zvíťaziť a po mnohých útrapách a obetiach vybojuje a získa zlatého vtáčika, ktorý vylieči jeho chorého otca a jeho krajine prinesie šťastie. Zlatý vtáčik je teda symbolom slobody a poslom nového šťastného veku ľudstva. Hrdina víťazí čistým srdcom a ľudskosťou. Realizmus Janka Kráľa sa prejavuje najmä v prvej časti, v ktorej podáva obraz chorého kráľa a nešťastnej krajiny, pričom odsúdi neplodnú vedu a filozofiu, neschopnú liečiť a odstraňovať biedu a utrpenie. Kompozícia sa J. Kráľovi veľmi rozrástla, stratila charakter klasickej stručnosti, a preto ju ani nezakončil. Iste zapochyboval o možnosti ju uverejniť v takej obšírnosti. Inak čo do základnej idey, deja a básnických obrazov je jedinečným dokladom jeho zmýšľania, jeho vzťahu k ľudu i jeho umeleckej invencie.Oproti textu St. Mečiara v Ňb som opravil chybne čítané slová a chýbajúce doplnil. V zátvorkách bude text z Ňb s udaním strany: štipka ako prošta malá, čo si ešte nezaspala (vynechané 151); Tam vlčisko brúsi, vyje (búri, 101); kdekoľvek budem sa brávať (bývať, 154); nesišiel so sveta (ňeušieu, 156); každého (dákeho, 158); Mám rosu cúdiť, mám šaty čistiť (…a sa nešípim, 158); Vbehne do izby, z perál, zo zlata (…s barlou zo zlata, 159), Janík medzi týmto zhlukom (…klbkom, 163); boj sa v stari psoty (boj sa v stavi proťi, 166); Preč’ nie (Reč ňje, 172), Odev si tiež vyberieš (A deň si… 175); hory sivé (hori živje, 179); Ľahko sa pribrať ku mise (pritrať, 183); Starcovi česť za stolom (čert, 184); ozorní (obri, 184); smižne (smršne, 184). Iné, menej významné opravy neuvádzam.
|
Kral_Rozpravka-o-chorom-kralovi-a-zlatom-vtacikovi.html.txt
|
Prvá časťIMal by som začať udalosťou, keď ma starostlivá tetka z dolného konca, u ktorej som bol
začas v opatere po matkinej smrti, vypravila ku známemu horárovi pri Štiavnici do služby a
ja som sa musel lúčiť s Prietržinami, hoci všetky jarčeky, dolinky, krovia, bučiny volali
ma späť k priezračným hlbočinám s plachými kŕdľami dúhovo sfarbených rýb, k mäkkým pažitiam
a vysvieteným lúkam, kde som zažil toľko príjemných chvíľ, lebo vtedy prvý raz zatriaslo sa
mi srdce a v žilách som pocítil ten známy smäd, ktorý chlapcovi vnucuje veľké predsavzatie
a ženie ho voslep svetom po najneschodnejších cestách, aby naplnil svoj osud, a ktorý i vo
mne neprestal nietiť túžby do tých čias, kým som úplne nepodľahol náruživostiam mladosti,
ale od tých čias mocné vetry zohnali už desať krutých zím z vrchov a desať ráz rozkvitli v
záhradách jablone; bolo by to veľa na jedno vypravovanie, preto začnem len tým požehnaným
dňom, keď som rozjarený kráčal od starej pochmúrnej budovy hlavnej pošty širokou ulicou
nášho mesta s podlhovastým zeleným listom vo vrecku, ktorým mi oznamovala Lesná správa na
Štiavničke, aby som hneď nastúpil miesto hájnika v Prietržinách.Bol to neobyčajný deň. Teplé vetry s veľkými kapsami, preplnenými vôňami nového
orechového lístia, košatých líp, rozkvitnutých agátových hájov, vybrali sa práve do hôr. Z
otvorených okien vysokých domov vydúvali sa záclony, veľké, biele, sieťkované i farebné ani
vejúce zástavy o výročných slávnostiach. Ľudia sa borili strmým prúdom povetria, dvíhali
vysoko do slnca hlavy a pochabo ako deti chytali poletujúce lupienky tŕpčieho kvetu. V
záhradách rozkvitli prvé kruhy sirôtky, rezedy a pivónie. Povetrie sa ligotalo a obloha
spievala. Náhle mi bolo do tanca.Vedel som, že v Prietržinách sú erárne lúky, ktoré každým rokom kosia Prietržinci pre
erárne kone a seno ukladajú do senníkov na Pohánskom oproti Weinholdovej krčme, a že sú tam
ešte rozsiahle hole s čriedami junčoviny, salaše, siatiny, šlógy a pod Babou pálenice, kde
uhliari robia pre gelbiansky hámor, ktorý pred dvoma rokmi bol akýsi Nemec znovu pustil.
Nuž ponúkala sa mi dobrá robota. Dávno som po takej túžil. Neodrádzala ma od nej ani
pripomienka v liste voľaktorého prihorlivého úradníka zo správy, že miesto nie je spojené s
primeraným bývaním, lebo že hájovňa sa ešte len bude stavať, a tak budem sa vraj musieť
zatiaľ ubytovať v senníkoch na Pohánskom alebo v drevenej chatrči pod Prielomom, kde
chodievali podjeseň páni z riaditeľstva na postriežku. Ach, milý pánko, na tom mi tak málo
záleží ako asi vám na mäkkých kobercoch háremu Jeho Výsosti emira Abdallaha z Damasku. Keď
na to príde, vyvalím sa priam i do koštivára pod hviezdy. Hlavná vec, že budem hájnikom. To
je celkom obstojné zamestnanie. Okrem toho, že máš zaistený chlebíček pre seba a prípadne i
pre svoju rodinku, môžeš sliediť po horách, koľko ti ďaka, a nemusíš mať strach pred divou
zverinou ani pred zlými valachmi a zbojníkmi, lebo môžeš vždy nosiť na pleci guľovnicu s
dvoma rúrami. Ba hájnik si môže s hociktorým chlapom zasadnúť za stôl v krčme a ani jedna
dievka z dediny sa nemusí zaň hanbiť.To boli krásne výhľady. Mohol som s nimi bezpečne stavať zámky. Chachacha, bolo by to
možné? Podchvíľou som zisťoval, či mám zázračný list naozaj vo vrecku, a keď som sa o tom
presvedčil, moja radosť bola taká, že mi už nestačila ulica. Utekal som s ňou rýchlo do
šírych polí, kde bolo viac povetria, viac neba i viac zeme. Roztiahol som sa do trávy medzi
nafúknuté belasé zvonce púpavy a začal som sa zhovárať so srdcom.— Počúvaj ma, — povedal som. — Moja túžba po Prietržinách neskrsla iba z potreby zavoňať
med, čo po prietržinských bánoch včely celé leto roznášajú, alebo počúvať šepotanie
studničiek, keď sa hviezdy nad hoľami čistia. Ach, nie. Moje túžby sa už neupínajú na také
chlapčenské vrtochy, lež na také isté červené, nepokojné a horúce srdce, ako si ty, lebo
pamätaj, že chlap má dve srdcia: jedno nosí sám pod košeľou, aby mohol hocikedy vykrvácať,
a druhé mu ukrýva pod bielymi prsníkmi žena, aby vedľa bielych zvoncov a červených klincov
na tichých zápačiach kvitla vedľa seba láska i pomsta. Moje druhé srdce opatruje to počerné
dievča z prietržinského mlyna, ktorému sa matka v stave utopila a čo má slepého otca. Len
sa na ňu rozpamätaj. Sedávali sme spolu večerami nad stavom a striehli na kŕdle rýb. Zavše,
keď bola jasná obloha a tmavá voda, videli sme sa aj my tudolu uprostred jagajúcich sa
hviezd. Oči nám žiarili a tváre sme mali biele. Z vlasov i zo šiat vybehúvali nám rybky.
Ach, podivné a súčasne hrozné. Akoby naše duše prebývali už pod sklenými hrnčekmi pod
vodou. Vždy sme sa v taký čas primkli k sebe, aby sme premohli strach. Bol som vtedy ešte
malý chlapec. Nohavice mi pripínali na tračky. Teraz mám poriadny pás a vybíjanú pracku. A
ona? Akáže môže byť ona, povedzme, v tomto čase, keď sa idú kvety roztvárať južným vetrom,
aké husté môže mať vlasy, aké vysoké čelo, akú postavu? Či sme na to nie zvedaví? Božemôj,
veď sa iste od tých čias celkom zmenila, doista nadobudla určitého tvaru, určitej vône, ako
nadobudnú všetky zelinky, keď sa im rozlepia klíky, v ktorých bola za včasnej jari
uzamknutá ich moc. Či by sa nám nechcelo poznať tento tvar, túto vôňu? Ach, ach, ticho,
nevrav nič, myslím, že máme rovnakú túžbu.A po chvíli som ešte doložil:— Nuž priprav sa! Túto noc sa ešte niekde tu vyspíme a zajtra prikvitneme do Prietržín.
Bude to náš sviatok.*Na správe sa mi vodilo dobre. Radca ma prijal vľúdne. Zoznámil ma s mojou službou a
odporúčal mi, aby som si čím skôr naklonil starého baču spoza Prielomu, lebo ten vraj pozná
najlepšie prietržinský revír. Bol práve boží deň.V noci prehrmela nad krajom jarná búrka, preto povetrie bolo hladké a čisté. Ani v
hlbokých diaľkach nad horami nemútilo sa parami. Na svitaní hnali sa síce oblohou zdrapy
mračien. Niektoré sa podobali veľkým bielym koňom s bujnými, vejúcimi hrivami, iné
snehobielym husiam s natiahnutými krkmi alebo divotvorným jašterom, mnohé sa ešte v letku
požierali. Vo výškach dunel zúrivý boj. Ale ráno sa už vzdula nad hory ligotavá plachta
nebies, v ktorej sa pokolembávalo iba požehnané slnce. Svet sa chystal zvelebiť božiu slávu
jasným dňom, preto sa preplnila príroda životom, ako sa preplňuje nevesta pred sobášom
horúcou krvou a roľa pred Dzurom vlahou. Zem ožila. Rozrástla sa, schvátila živelne všetko,
čo jej prišlo do cesty. Bola ako povodeň, ako morský príboj. Zalievala obzor stále novšími
a mocnejšími vlnami. Okolo navidomoči vzdúvala sa hora, húština sa šírila do diaľav ako
požiar a skoro po nebeskú klenbu stúpali polia. Na každom kroku stretal som nové vône, lebo
toho dňa každá byľka chcela dýchať sýto a hlboko. Najsilnejšie boli vo hvozdoch a pod
dolinkami, kde sa miešali s oparom hustej jedliny a trasovísk, so zápachmi surovej prsti,
machu, popukaných skál, obieleného a otlčeného svíbového a javorového dreva, riedkej smoly,
sladiča, malinčia, ale aj teplej krvi a rozkladajúcich sa mrcín. Bolo toho veľa na ceste,
popri ceste v priekopách, pri prameňoch, kde rástla žerucha, pod mostíkmi, v lopúšine, v
belasých tôňach vysokej hory, v ihličí, ale i v povetrí, najmä tam, a v lúčoch, čo svietili
na zapálených pukoch štíhlych červených smrekov a na rose v tráve. A bolo to tuhšie na
gágor a na črevá ako pálenka s horcom.Keď som opustil tiesňavu tmavých hôr a predo mnou sa roztvoril široký prietržinský úval
s dedinou, musel som zastať, lebo veľké svetlo mi zaslepilo oči. Panebože, aká láskavosť,
mohol som zasa hľadieť na tie miesta, kade voľakedy robili moje bosé nohy do prachu a do
blata smiešne malé stopy a kade sa túlali moje detské sny. Radostné piesne škovranov
zvonili mi v žilách, kým ma teplušké vajatanie bieleho jasu celého neskúpalo. A keď sa mi
obzor známeho chotára konečne položil pokorne pred oči, nevedel som zasa, v ktorú stranu sa
pohnúť. Či bežať ďalej vymytou cestou medzi múranice, čo presvitali bielymi stenami pomedzi
húšť jabloní a hrušiek vpredu, a podať každému chlapovi ruku, ktorý stojí pred bránou a
chystá sa do kostola, či odbočiť na medze, stúpajúce ani schody po oboch stranách úvalu
hore do nebies, kráčať vrchgrúňom a volať na dve doliny, či zabehnúť na daktorú zápač,
vykrbáliť sa do machu a počítať škovrany nad sebou, či poprezerať drozdie hniezda po
jedliciach, lebo všadiaľ naraz bolo treba mojich očú a ušú. Ale sotva som stačil urobiť
prvý krok, pribehlo všetko ku mne a povedalo hlasno a srdečne: Vitaj!Známi sa ku mne odďaleka priznávali. Ak to boli moji vrstovníci, vraveli: — Počuli sme
od horára zo Štiavničky, že prídeš, — alebo vraveli: — Máš dobré postavenie. — Starci si ma
prezerali dlhšie. — Tvár máš, — vraveli, — na mater, ale očami nezaprieš otca. — A keď som
prešiel, pohundrávali si pre seba: — Pekne podrástol na mestskej strave, je z neho celý
pán!Ľudia sa nezmenili a grúne tvrdili to isté o sebe.Tuto okolo Prietržín je všetko po starom. Iba ak mladina na Bendíčke sa trochu zodvihla
a Pohánsko začali preorávať na zemiaky. Šlógy sú tuhore pod Pálenicami. Inakšie nič. Nemalo
sa ani kedy zmeniť. Desať rokov v našom živote znamená vari menej ako v tvojom desať minút.
Veky, napríklad, sledujeme urputnú prácu potoka na doline. Oj, je to usilovný robotník a
vari i náš najväčší nepriateľ. Berie nám najlepšiu pôdu a podomieľa základy. No ešte je
ďaleko od našich koreňov. Márna robota! Možno sa raz sám zahlce alebo mu žila vyschne. Nám
je to jedno. Nediv sa. Musíš si uvedomiť, že my sme videli prvého Prietržinca túlať sa po
týchto horách okolo, zháňať si drevo na chatrč, videli sme potom mnohých prichádzať i
odchádzať, rodiť sa i umierať, vychodili si cestu sem a mrvia sa tamdolu ani mravce.
Prerývajú nám pôdu na úpätí, ale nakoniec sami sa do nej pokorne rad-radom ukladajú, lebo
taký je príkaz boží: ich čas napĺňa náš čas, svojimi životmi zmeriavajú naše životy, ako si
svoje merajú hodinami a rokmi, a v tom sa od vekov nič nemení. Len obloha dlhšie trvá ako
my. Nuž čože znamená pre nás, keď nám vytnú jeden strom, a keby víchor vyvrátil aj celú
horu, akáže porucha by tým vznikla v našom trvaní, keď hory sú iba našou dočasnou
prikrývkou?Kto by sa bol nazdal? Naozaj sa nič nezmenilo. Ani jedinké bralo sa nepohlo zo svojho
miesta. Doliny, Zálomy, Zahradzená… ach, načo počítať. Všetko ostalo neporušené, ako som to
bol pred desiatimi rokmi zanechal. Chvalabohu! V dedine zatiaľ vyzvonili druhý raz. Chlapi
na priestranstve pred kostolom zahadzovali fajčivo a snímali pokorne klobúky. Svietili tuná
pod lipami novými košeľami. Povyberali si ich pre tú príležitosť priam z ťažkých truhál,
aby mali väčší pôžitok zo slnca, ktoré sa rado priliepa na to, čo je čistučké až na
žltkastú nitku a čo šuští pri pohybe a nadúva sa vo vetre. Vysoko na nich do rozpätej
oblohy dvíhali sa múry kostola s vežou ani biele plamene obetného ohňa. Oneskorené ženy
vbehúvali vrtko roztvorenými dverami do chrámu. Vo svojich lesklých sukniach a
našuchorených opleckách podobali sa bielym holubiciam. Aj ony vybadali, že sa toho rána
mnoho nových pukov ponalievalo, preto mali živôtiky napnutejšie a boky hybkejšie ako vo
všedných dňoch. V tmavom kúte komory, kde sa ráno preobliekali, zvliekli zo seba so starou
košeľou i starosti týždňa. Dedina potom stíchla. Slabé šumenie sa prevalilo niekoľko ráz
ešte lipami a po chvíli sa ozvali z hlbín chrámu zvonce.*Popoludní som si sadol s vrstovníkmi k pohárikom. Bolo to príjemné posedenie. Keď máš
okolo seba zaparené tváre a najmä plno otvorených očí, ktoré trochu obdivujú a trochu
závidia, nemáš dlhú chvíľu a na prilepšenie vytiahneš cifrovanú tabatierku, plnú lepších
cigariet, aby sa každý voľne obslúžil, rozkazuješ každému, kto ti podá ruku, a máš radosť,
že ľudia okolo teba začínajú mať veľa rečí, že majú široké úsmevy a vždy vyleštené oči.Moja sláva ešte stále stúpala. Stolovníci ma priam hltali očami. Všetko na mne sa im
pozdávalo zaujímavé a neobyčajné. Boli samá zvedavosť a samý obdiv. Ohmatávali mi kabát,
mädlili látku hrubými prstami, zisťovali s uspokojením, že je mocná a dobrej akosti,
prezerali si starostlivo moje strieborné gombíky, označenia na výložkách a vraveli, že je
to teraz tak ako pri vojsku. Najviac sa zaujímali o guľovnicu. Brali ju z ruky do ruky.
Hladili, poťažkávali, oblapúvali, akoby na nej prvý raz zisťovali pevnosť a istotu svojich
rúk. Prevracali ju opatrne ako drahocennosť, ktorá by sa mohla ľahko porušiť nešetrným
zaobchádzaním. Opierali si ju o plece, učili sa prižmurúvať jedným okom, cvakali kohútikom,
ba musel som im na dlani ukázať i náboje. Niektorí si ju zavesili na plece, postavili sa
pred zrkadlo a dlho hľadeli na svoj vážny obraz tam v ráme za sklom. Nakoniec položili ju
na stôl, lebo ju chceli mať všetci pred očami.— To je erárna, — poznamenal som. A vtedy štuchol ma ktosi citeľne do boka a povedal: —
To je dobre, že máš takú guľovnicu, aspoň nám poslúžiš. — Sedel hneď pri mne a odprvu sa
správal zdržanlivo. Ach, hej. Bol to ten s kľavou rukou, od narodenia pošinutý na pravý
bok, čo mi bol voľakedy skalou prerazil čelo. Bohvie prečo. Len tak bez sporu a škriepky
vyrútil sa proti mne spoza uhla a bleskurýchle prasol mi skalu medzi oči, tu máš, he! Áno,
celkom tak. Vari preto, že som bol šikovnejší, že som ho predstihoval v behu na pažiti
alebo že som sa vedel ľahko šplhať po stromoch, prepletať pomedzi konáre, že som vždy prvý
odhaľoval tajomstvá vtáčích hniezd a jazvečích dier, kým sa on musel nečinne iba na mňa
dívať. Alebo jestvoval medzi nami naozaj nejaký starý spor, na ktorý som pozabudol. No
spomenul som si na túto príhodu hneď, ako ma štuchol, lebo aj to sa mi zdalo neočakávané,
nešetrné a zákerné.— Nie som proti tomu, len musím vedieť, o čo ide, — poznamenal som, zbavujúc sa
nepríjemných spomienok.Istotne čakal moju povoľnosť. Oči sa mu zaleskli radosťou, poobzeral sa vôkol, či nás
niekto nesleduje, potom prihol hlavu a vravel stíšeným hlasom:— Cudzí zajac sa nám nanosil do našej kapusty, chceli by sme mu zasoliť kožku. — Ostatní
mu prisviedčali, uškŕňajúc sa významne, z čoho som vyrozumel, že sú spolu dohovorení a že
ide o nejakú ľúbostnú pletku.— Och, to rád urobím, — povedal som.Potešili sa a vraveli, že všetko závisí od toho, či viem narábať so soľou.— Chachacha, — smial som sa. — To je pre mačky. Trochu papiera, kruškovej soli, a zas
papier, trochu sa pritlčie, môže byť aj trochu oceľových pilín a zo dva broky, nie?— Jeden stačí, — vraveli, pomrkávajúc na seba, a potom ešte doložili: — Teraz sa
roztratíme po jednom, a keď vyjde mesiac, zídeme sa pri Mlákach.*Vypité pálenčiare ohlúpili mi hlavu. Stratil som celkom opatrnosť, preto som zavčasu a
ochotne dôkladne pripravil všetko, a keď vyšiel mesiac, prišiel som na uzhovorené miesto.Bolo nás vari sedem. Stáli sme v tôni plota medzi záhradami za dedinou, kde sa krížili
cesty. Jedna stúpala hore ku priesmyku a druhá popri potoku do hôľ.— Tu budú niekde, — vraveli, — ty podídeš vyššie k mostu a my ti ho nadženieme. — Na
mlákach sedela biela hmla. Mesiac ju pomaly vypieral v mäkkom prúde hôľneho vetra. Hybké
prútie a postriebrené listy vrbiny, do ktorej som sa utiahol, okolo mňa slabuško zvonili.
Riedke plachty pavučín preosievali drobnú rosu a pokojná noc skoro nečujne kráčala po
sihotiach vedľa spievajúceho potoka a len zavše sa zablyšťali tmavým leskom hlboké záhyby
jej ťažkého plášťa.Len čo som stíchol v úkryte, odkiaľ som mal dobrý cieľ na most, potok za mnou sa mi
dôverne prihovoril. Bola to presvedčivá reč dvoch studených vĺn. Prišli už dávno zhora, ale
vošli pod výmoľ, zamotali sa medzi korene starej vŕby. Hojdali sa už dlhší čas na jednom
mieste, kým okolo nich hučal stále nový prúd divých a mladých vĺn, preto sa mali o čom
rozprávať. Pamätali sa ešte na ostrú hôrnu šuvar, o ktorú sa voľakedy otierali na úplazoch,
na veľké balvany, hrubý piesok, na hučiace vodopády, na zdĺhavé putovanie podzemnými
dierami bez svetla, na širokú vodu v stave, na prudký spád dreveným žľabom, na ozrutné
mlynské koleso i na tmavú hlbočinu pod ním, kde sa museli dlho točiť, lebo stratili prúd.
Započúval som sa do nich a bolo mi tak, akoby ma niekto chytil za ruku a vodil po známych
miestach hore popri potoku, po sihotiach, popod jelše, vysokým šuchoriacim tŕstím k mlynu,
akoby som sa ozaj vracal do svojho detstva a niesol v srdci radosť bezstarostných hier.
Náhle pristúpili ku mne všetky vône rodného kraja a tak ma omámili, že som celkom zabudol
na svoju úlohu, nepočul som ani dohovorené znamenie, na ktoré som sa mal pripraviť, a z
opojenia prebral som sa iba vtedy, keď od mosta proti mne vystúpila tmavá postava.— Dobrý večer, pán Weinhold, to ste vy?Naozaj, bol to on, prietržinský krčmár, ktorý ma celé popoludnie častoval pálenkou,
prívetivými úsmevmi a zahŕňal priazňou. Bol trochu udychčaný a prekvapený, že ma tu
nachádza.— Ide ešte niekto za vami?Nie, nikto, ktože by mal ísť. Bolo už neskoro. Ľudia spali. Dobrú noc.Hľadel som za ním. Trochu bol prihrbený. Kráčal rýchle a niekoľko ráz sa obzrel, akoby
mi nedôveroval. Ale ja som nemal nijakej pochybnosti. Veď to bol on. Nuž, čože sa tu dalo
robiť? Hádam som nemal známemu človeku vpáliť nasolený náboj do chrbta. — Ach, to nie.
Toľko rozumu som ešte mal. Akože by som sa mu bol na oči ukázal po takom nevďaku?
Odprevadil som ho preto pokojne očami až po zákrutu, odkiaľ sa mu zaiste lepšie kráčalo,
keď ma necítil za chrbtom.O chvíľu sa ozvali odzhora samopašné hlasy šarvancov. Vynorili sa náhle s huriavkom,
ženúc pred sebou akési dievča. Bolí diví ani rozdráždení ovčiarski psi. Stále do nej
dobiedzali zboku alebo odzadu, ale ona napodiv všetko znášala pokojne, akoby ich nebrala na
vedomie. Podobala sa bielemu duchu, ktorý nafúkol tú mesačnú noc, pustil spomedzi záhybov
svojho rúcha čerstvý vetrík, načuchral nad bariny hmlu a práve chcel tlejúcu pahrebu nad
západnými horami poliať rosou, keď bol vyrušený zo svojej práce hulákajúcimi parobkami. Ale
podobala sa aj pastierke, ktorá sedela pokojne niekde pri ohni a hľadela dlho, veľmi dlho,
azda od samého večera, do žeravých uhlíkov, kým okolo nej pokašlávali odpočívajúce ovce,
potemnievali hory a zhlboka dýchala široká pašienka. Mala na sebe iba dlhý rubáš a krátky
ovčí kožuch bez rukávcov.— Či ju poznáš? — zavolali na mňa, keď boli tak blízko, že som jej mohol nazrieť do
tváre. — Cheche, oňuchaj si ju, máš na to právo, veď sa za to neplatí a ona to má rada.
Hohó! Len sa nehanbi. Musíš sa naučiť jej spôsoby, bude ti na osoh. Máš cestu popri mlyne,
môžeš sa ohlásiť pri nej každý deň na oldomáš. Rováše nepočíta. Odkedy mlynár oslepol,
šafári sama a štedro. Príde za tebou aj sama, keď si ju vyárenduješ. Pozná prte po holiach
lepšie ako ktorákoľvek líška. Len si ju nakloň, budeš mať sýtu pašu po celý rok. Chachacha!
Len keby nesmrdela vyúdeným cedilom, potvora. Hohó! Namasti si ju balzamom a vykaď
timianom, bude ti voňať, ale najprv by si jej musel vychytať všetky vši z kožucha. Hohohó!Mali dobrú zábavu. Nik im ju nerušil. Dievča nepodnikalo nič na svoju obranu, akoby sa
nevedelo spamätať zo zasnenia. Chceli ju hnať cez dedinu do Weinholdovho dvora a zatvoriť
tam do chlieva a len ťažko sa dali nahovoriť, aby ju zanechali čertom a išli so mnou k
Weinholdovi zapiť si ešte vydarenú poľovačku.Bola to veselá chasa. Najmä ten s pošinutou rukou. Neprestajne bol pri mne. Štuchal ma
do rebier, potľapkával po pleci, bubnoval päsťou po chrbte, aby vo mne nietil krv, a vždy
to boli údery nečakané, mierené figliarsky, zboku a úchytkom, aby som ich nestačil
zachytiť.Ach, začínal som mu rozumieť.Chvalabohu, že si v krčme, kde sme sa potom násilím vrútili, vzal na mušku Weinholda.
Prišlo mi to vhod, lebo od toľkého prajného častovania zapálila sa vo mne žlč a dostával
som chuť vracať i s úrokmi všetku tú priateľskú lásku, ktorou ma popoludní štedro hostili;
mlátiť päsťou vôkol, vyrážať zuby, vylupúvať oči, lámať rebrá, otĺkať hlavy, aby si každý
odniesol domov pamiatku. Takto som sa mohol aspoň pridať k nim a nepozorovane uvoľniť
napätie síl. Bolo to lacnejšie a bez teplej krvi. Mohol som medzi rečou, huriavkom a
smiechom, namiereným proti zaskočenému Weinholdovi, zaškrípať občas zubmi, buchnúť päsťou
na stôl, rozdrviť v hrsti zopár pálenčiarov, ba kedy-tedy posotiť niekomu i klobúk do čela,
výskať, hulákať i hrešiť a nikto nemohol spozorovať, že to už nepatrí ku hre.Na zdravie, he!Pi, lebo ti rozmlátim papuľu!Hohohó!A napokon som sa pustil do takej pijatiky, že ma museli pred krčmou studenou vodou
oblievať, ak nechceli pripustiť, aby som zdochol v priekope na pohoršenie celej dediny, a
sám Weinhold, majiteľ krčmy, musel ma vliecť na chrbte do erárnych humien na Pohánsko a
uložiť do sena.Pánboh zaplať. Skoro sa stala táto nedobrovoľná púť na nový nocľah poslednou. Moje srdce
o tom dobre vie. Nechcem mu nič vyčitovať. Samo sa bolo už s tým zmierilo. Iba chlpatý
hucul, ktorý na mňa tu za drevenou priečkou hneď vedľa môjho ležoviska netrpezlivo čakal,
aby ma na svojom širokom a pevnom chrbte čím skôr vyniesol do vrchov, odvrátil odo mňa toto
nešťastie. Volal sa Eguš.II— Hu, nechaj tú háveď!To bol Tavo.— Tuhore bude sa ti lepšie dýchať.Tavo bol škuľavý a ryšavý boh všetkých ožranov.— Tuto iba zakrpatieš a osprostieš od Weinholdovej pálenky.Múdrejší ľudia povrávali o ňom, že sa vraj pasúva na holiach s prsnatými obryňami, keď
mu veľmi pľúšti, a bol na to súci.Bolo to v sobotu večer pred Jánom u Weinholda.Verná družina ma už bola opustila, aj ostatní hostia poodchádzali zo začmudenej korheľne
do noci. Zostali tu iba štyri ovlhnuté steny, zájdené zrkadlo v pozlátenom ráme, operené
starou opŕchnutou kosodrevinou, ktoré každému znetvorilo tvár, keď náhodou do neho nazrel,
tri obrazy vážnych potentátov, pravidelne rozvešaných dookola nad hlavným stolom, visiaca
lampa so zdochnutou muchou na mriežke, prázdne stoly s bielymi fľakmi po špirituse,
rozmetané stoličky, špinavá dlážka so širokými a hlbokými škárami medzi doskami, odkiaľ
práve začal vychodiť rozličný šuchoriaci hmyz, a my dvaja: Tavo a ja, lebo aj kyslastý
smrad vyvetral sa voľaktorou neprivretou okenicou. Otvorenými dverami dalo sa vidieť na
okovanú púdľu do výčapu, dopoly zatarasenú blýskavými sklenicami, medzi ktorými mihla sa
občas handra a jemná ruka pána Weinholda.Dobre mi bola známa táto sklepená miestnosť s tmavými kútmi, kde sa dalo aj vo dne
chutne a spokojne vyspať, keď človekovi oťažievala hlava. Veď som v nej oslávil náležite i
svoj príchod do Prietržín. Odvtedy ma síce nikto nemusel už oblievať vodou a zbierať po
priekopách, ale nikto, kohokoľvek zaviedol sem smäd vysušeného hrdla, nemohol ani povedať,
že Prietržinci dostali skúpeho hájnika, lebo skoro všetky dni, ba i niekoľko nocí od tých
čias, ako som zapadol do Prietržín, vysedel alebo predriemal som pri niektorom stole tejto
miestnosti a trpezlivo čakal blúdiacu dušu so smädným pažerákom.Musím, pravda, priznať, že zdržala ma trochu aj robota. Vtedy prezrel na erárnych lúkach
štrkáč, huslička, podleština i blyštek. Bolo treba kosiť, sušiť na parných dňoch, zvážať a
ukladať v humnách na Pohánskom, aby mi vrchnosť nevyčitovala záhaľku.V sobotu mi doniesli chasníci s výskajúcimi dievkami na okvietených hrabliach veľký
veniec z voňavého sena, nuž muselo sa naň piť a zdravkať, a ako obyčajne, najdlhšie sme
vydržali my: ja a Tavo, ryšavý uhliar, ktorý mal kolibu najvyššie pod Babou.Tvrdil, že sa na mňa pamätá ako na železný šesták z vojny, hoci ja o takom ryšavcovi som
nikdy neslýchal. Pri prvom stretnutí poprezeral znalecky moju guľovnicu, vyhlásil o nej, že
trocha zanáša k ľavému uchu a že nemá na muške pravý strieborný lesk, potom sa hlasno
vysiakal do dlane, a keď si náležite vymastil i nohavice na stehnách sopľom, pýtal zaplatiť
deci a boli sme najlepší priatelia.— Hu, neotáľaj veľa.Odkedy sme pod čmudiacou lampou osameli a premývali hrdlá Weinholdovými poplakmi, stačil
mi svoje kráľovstvo tamhore na Pálenici pod samučkými oblakmi, kde božie oko najprv pozrie,
keď ho nadíde zaľúbenie navštíviť svoje dietky, tak vymaľovať, že nevidel som ho iba v
sýtych farbách premytého svetla, ale cítil som aj jeho cedilovú vôňu v nose a jeho korenenú
chuť na jazyku, a teraz silou-mocou nástojil, aby ma vylákal ta, do tej ríše mocných obrýň
a obrov, preto vykydol sa aj celou váhou svojho ozrutného tela cez stôl a tlačil strapatú
grňu priam k mojej tvári, chtiac ma ešte i vôňou svojho zlodžganého žalúdka omariť a
presvedčiť o kráse toho raja.— Hu, počuješ, ty?Bola to predovšetkým polcentová hranatá hlava, pozarastaná zôkol-vôkol tvrdými,
hrdzavými vlasmi, ktoré boli na tvári máločo menšie a redšie ako na temene a na krku. Oči z
nej len namáhavo prenikali, preto sa zdala na prvý pohľad tupá a sprostá ako pucka,
vytočená neumelou rukou z bukovej hrče, ale zblízka presvital z nej, najmä z toho škuľavého
oka, prefíkaný lesk, aký večermi srší z mačacích očú.Dal som naplniť ešte poháriky.— Hu, hu, — roztiahol blaženosťou líčiská na dve strany od chlpatej papule, keď zvetril
čerstvý trúnok, a vravel:— O gágor a brucho sa ty nestaraj. U mňa si aj pupok vymastíš, aj gágor vyhladíš, ak ti
bude ďaka, a nie takou štinou, ako nás tu Weinhold otravuje, otcu prisahám, nie. Len o
ženy, — vravel, oblizujúc si nehanblivo veľkým jazyčiskom našpúlené gamby, — len o ženy je
tam núdza, lebo v takej výške už nerastú ani huby, ani ženy. Hu, je to pomora pre chlapa,
ale ty nemusíš mať trápenie, na koni si za pol hodiny dolu vo mlyne, a tam ťa už Zuna rúče
zaopatrí, i keby si mal duplovaný veniec čiernych vredov a prýšťov na páse, len sa musíš
posporiť do polnoci, lebo od polnoci si ju vyárendoval pán Weinhold, ho-hóhó…Zatrúbil na nose, aby ho bolo počuť aj vo výčape.Ale nebolo treba toľkej námahy. Weinhold mával po jednom uchu v každom kúte, a ešte vždy
dve volské nadstavoval v tú stranu, kde sa niečo šuchlo, nuž i teraz pohotove postavil sa
do dvier a oznamoval láskavo, s veľavýznamným pomrkávaním na mňa, že je už záverečná.Jeho otec vyznával Mojžiša a on podľa módy a najnovšieho kurzu Krista, lebo iba nedávno
bol ušiel z mesta ukryť sa sem do závetria. K hosťom býval prívetivý a zdržanlivý, hoci mu
neraz prichodilo i príkorie vytrpieť. — Keď si zaplatia, môžu si aj dovoliť, — vravieval.
Ku mne prechovával väčšiu úctu, lebo ma pokladal za pána s pevným platom, ale z Tavovej
kože by si bol dal najradšej zásteru s hlbokým vreckom na peniaze ušiť. Navonok správal sa
aj k nemu vždy mierne, ale vo vnútri zožierala ho hrdosť voči tomuto ufúľanému a
smradľavému uhliarovi, ktorý iba pokušenie prinášal do jeho solídneho obchodu, lebo buď sa
priživoval pri druhom, a keď nebolo nablízku takého, nemóresne žral, ručal ako vôl,
mliaždil v labe poháre a rozkazoval si bezočivo aj na borg práve tak gavaliersky ako iní za
hotové. Nedajboh, aby ho niekde pristihol osamote chrápúceho.Ja som bol hotový, lebo moja mierka už bola dávno prevýšená, lež Tavo mal o tom svoju
mienku a bolo by ho dakde na ceste roztrhlo ani žabu, keby ju nebol hneď povedal.— Hu, — zareval, — aby ťa Lucifer celú noc vláčil po pekle na chvoste. Ako je tvoj boh
na nebi, ver, že by som sa ti prilepil na tento stôl do rána, keby som nechcel pošpiniť
česť tohto môjho priateľa a keby sa mi len trochu teraz zažiadalo, zavliekol by som sa k
Zune, počuješ, práve v tomto čase, keď tebe začína brnieť v koštiaľoch, by som sa k nej
pritiahol, a hlavu si dám na klát, ak by nebola pri mne krotká ako decko pri cecku, chápeš,
ani ročný ciciačik, a teba by nechala pod strechou kolenami klepať, čo by ju ako otec
kropil zlostnými slinami a obháňal buzogáňom po mlynici, ale mne sa chce spať, lebo mi už
tvoja ština dolu bradou steká, a nechcem viac unúvať tohto dobrého človeka, ver mi, len
preto idem sám, dobrovoľne. Hu!A naozaj. Zodvihol sa náhle, vyvážil opatrne rovnováhu v kolenách a v páse a pustil sa
voslep do noci, neobzerajúc sa ani na mňa, a o chvíľu pokúšal sa na ulici chrapľavým
hlasom: V Hrochotskej doline…Psiská z celej dediny ho sprevádzali.*Chystal som sa vykročiť za ním, ale Weinhold ma zdržal. Postavil na stôl maľovanú
buteľku, vrtko ponalieval a vravel, aby som sa neponáhľal, že sa chce so mnou v určitej
naliehavej veci porozprávať, a aby sa mi páčilo z jeho špeciality.Môžbyť. Vystrúhal veľmi rozkošnú tvár, keď si trochu upil, a neponáhľal sa s druhou
rátou, len využil príležitosť prisadnúť si a začať, lebo od prvého stretnutia pobadal
náklonnosť ku mne, takrečeno náklonnosť určitého druhu.— Mienite hádam zhodu náhľadov.— Zaiste aj určitú zhodu, a preto bolo treba, aby sme sa my dvaja stretli, neviem totiž,
ako z vašej stránky, ale z mojej stránky je to celkom takto.Snažil sa hovoriť vyberanejšími slovami.— Najprv vás chcem upozorniť, aby ste boli trochu opatrnejší.— Myslíte k Tavovi?— Áno, — vravel, stišujúc hlas, aby bolo lepšie počuť vyťukávanie budíka vo výčape. —
Mal už do činenia aj s úradmi. Tamhore medzi vrchmi zdivel natoľko, že sa aj medzi ľuďmi
často pozabudne.— To máte pravdu, — prisvedčil som.— Aj ja si tak myslím, — ponáhľal sa, vykladajúc na stôl tučnú, chĺpkami dosť husto
zarastenú ruku, aby zmietol z obrusa cigaretové otrusinky, a najmä aby sa potešil leskom
svojich dvoch veľkých prsteňov. — Nevravím to zo zlomyseľnosti, aj keď je medzi nami určité
nedorozumenie, nedorozumenie vo veci toho dievčaťa zo mlyna, hádam ste aj sám niečo
vybadali, áno. A tu sme vlastne pri tej záležitosti, s ktorou som sa vám chcel pri tejto
príležitosti zveriť. Mne Tavo neurobil nič, ale ide o toto dievča, veď sa pamätáte, vtedy
na moste, neviem, čo ste si mohli o mne pomyslieť, bolo to smiešne z vašej strany, ale z
mojej nie, lebo, uisťujem vás, nešlo mi o flirt, ako vám bolo hádam povedané, božechráň, ja
mám s dievčaťom vážnu známosť. A to je koreň sporu. Tavo si veľa namýšľa a chcel by vari
tiež, hm, aj by mohol, keby tu neboli prekážky, ale ja som si ju už zaistil, aj starý je na
mojej strane, a preto sa on zlostí. Iba preto. Trochu sa vari divíte, že som sa takto
rozhodol. Áno. Viem, že má ona i chyby, zlé jazyky ešte aj pridajú, no mňa vedú obchodné
záujmy. Mám trochu úspor, a keď mlynár priloží svoju čiastku, opravíme a pustíme mlyn. V
tom väzí hlavná príčina, áno, iba v tom. Verte, keby mi stačili vlastné úspory, moja noha
by nevkročila do mlyna. Vy ma porozumiete a nepôjdete s bubnom, keď vám prezradím, že chýba
mi pár stotisíc, iba pár, vari tri, štyri, a tie, ako viem, mlynár má, nuž prečo by som sa
nechytil príležitosti, keď sa mi, takrečeno, sama núka, no a žena je tiež potrebná v
hospodárstve. Áno.Oči sa mu leskli ani hviezdy na chvíľu.— A len lepšie na vec pozrime. Keby tie peniaze dostal do rúk niekto iný, povedzme taký
Tavo, za mesiac by mu nestačili, ach, čo za mesiac. A ja ich zasa uložím do podniku,
rozmnožím, a dám pritom možnosť zárobku aj chudobným ľuďom. Hľa, ako ja myslím. Veď ma
chápete.Skutočne chápal som do poslednej bodky, ba čo vravím, ešte viac, obsažnejšie, lebo náhle
moje oči pri tejto posiedke nadobudli takú presvecovaciu vlastnosť, že som mal česť vidieť
a poznať i jeho dušu. Aby som pravdu povedal, bol to veľký šedivý červiak, oslepnutý od
tučnoty, pri chvoste trochu ohnutý, s čiernou odchlipnutou papuľkou. Brodil sa
poloroztopeným bielym šmalcom v sklenom pohári a mal také tučné vyfutrované záhyby po celej
dĺžke svojho nemotorného tela, že som mal chuť pritlačiť ho trochu, iba trochu o stenu, aby
som sa presvedčil o farbe jeho črievcov.Fuj, akú prasačiu dušu máte, pán Weinhold!— To súvisí s mojím rozumom, uvidíte, — pokračoval ochotne. — Mienim ešte aj iné plány
na tomto vidieku uskutočniť! Neskoršie vystaviam azda aj pílu. V našich horách máme plno
dreva, a píla je až hen v Jánošovke. Spočiatku ju môže hnať aj voda a neskoršie zavediem
parný pohon. Ak sa zdržíte dlhšie u nás, presvedčíte sa o tom. Áno.Bohužiaľ, nemal som tú česť. A hneď som sa pred ním aj v tom zmysle vyjadril, že
nemienim dlhšie zostať v Prietržinách. Hej, toto je iba prechodné miesto. Mesiac, najviac
dva, a potom pôjdem dolu vodou. Neviem, kde sa pristavím, nemám totiž jasného cieľa. Som
ešte primladý, nuž rád by poznať svet. Najradšej by bol, keby ma vietor vláčil ponad
hory-doly ako pavúka, pfíí. Veru tak, keď mám byť k vám aj ja úprimný, nemám ani byľky
zmyslu pre usporiadaný rodinný život. V mojich žilách prúdi nepokojná cigánska krv. Vábia
ma tajomné chodníčky a neznáme cesty, nuž nemusíte sa obávať, že vám dakedy prekazím plán.
Buďte bez starosti. Z mojej strany nebudete mať ani spoločníka, ani protivníka. Veď ma
chápete.Áno, chápal ma, lebo sa srdečne zasmial na všetky zuby a najdlhšie na ten zlatý, ktorý
sa mu aj pri reči stále vytŕčal, akoby sa dobre necítil medzi ostatnými.— V tom sa už nezhodneme, — dodal ohľadne.— Ako chcete!A potom ešte povedal:— Ale na svadbu mi prídete.— Hej, prídem vám pod okno zadupľovať, keď budete mať ísť so Zunou prvú noc spať.— He, na čo vy už nemyslíte.— Čo by sme si nepriznali, čo nás trápi.— Veď tak, na zdravie!— Na zdravie!Dopili sme drahocenné kvapôčky a rozišli sme sa v dobrej zhode, ako sa na ľudí s pevným
postavením patrí.Počul som ho ešte starostlivo zatvárať dvere, spúšťať okenice. Svetlo sa chvíľku
mihotalo priestrannými izbami, potom zapadlo vo voľaktorom kúte dvora.Dobrú noc, pán Weinhold!Ja som si prepil všetky sny. Kým sme tu dnu utužovali s pánom Weinholdom priateľstvo,
vonku napadla čerstvá rosa. Povetrie bolo ostré, obloha ani oko a hole pod ním hlasno
dýchali, nuž driemoty mi celkom prešli. Žiadalo sa mi brúsiť rosou, motať sa neskutočným
mesačným svetlom, utekať celou dĺžkou noci až ta, kde krajom obzoru pretekala tma do
širokých hviezdnatých priestorov, preto ledva som sa po psote vyvliekol na Pohánsko, sadol
som na koňa, a hajdy.Ktorý chodník si vyberieme, Eguško?Spôsobne zafŕkal, zahral rebrami, ovial si chvostom horúce slabiny a pobral sa poslušne
na dolinu a neskoršie obrátil priamo k holiam. Nikto mu to nešepkal. Išiel opatrne, lebo
vedel, že mi chybí v zapätí cit a v kolenách sila a že by ma mohol niekde pod medzou alebo
na zemiačnisku poľahky stratiť, keby vykročil rezkejšie. Po ceste chvíľku zvonil podkovami,
potom odbočil k potoku na lúčinu a šiel ticho.Nebadal som ani jedinkým nárazom, že má nohy a že sa dotýka zeme. Celým trupom ponáral
sa do tieňa, ktorý ešte práve v týchto miestach do výšky jeho tela čupel v priehlbine,
odkiaľ nemohli ho vykrojiť rovné nože mesačného svetla, načahujúceho sa spoza grúňa na
dolinu, preto som mal zdanie, že ma unáša voňavý obláčik alebo mäkký koberec do čarodejného
zámku, lebo napodiv aj okolie premieňalo sa na neskutočnú, začarovanú krajinu.Po ľavej strane čľupkal tajomne potok. Prudké vlny medzi bielymi skalami podskakovali a
prskali divo ani pobúrené mačatá. Iskerné kvapôčky prebehovali zamatovým prítmím, a keď sa
tĺkli o skalu, tenuško zazvonili. Miestami nad pokojnejšie tajšiny vyhadzovali sa s
piskotom zelené rybky. Oboma brehmi potoka vinuli sa vence stromov. Podobali sa našim
jelšinám, ale tieto mali nachovofialovú farbu a rozvoniavali drahocennejšou drevinou.
Skupiny takýchto stromov tvorili aj po lúke parky a zátišiny. Po nich neviditeľné bytosti
rozvešiavali lampášiky, aby tiene pod orosenými listmi boli mäkšie a príjemnejšie. Keď mi
prichodilo ísť niektorým parkom, tisíce takých bytostí pospiechalo ku mne, aby svietili na
cestu. Ľahučký šum ich blanitých krídel hnal mi na rozpálené čelo vlažný prúd povetria, ale
ani jedinké mihnutie niektorého údu som pri sebe nepobadal, ani hláska a najmenšieho šepotu
som nezačul, tak pokorne a nevtieravo vykonávali svoju blahodarnú službu. Sotva som vyšiel
z tieňa, nemo ma opúšťali, aby zas zaujali svoje určené miesta na konároch stromov.Noc bola pokojná, ale nešiel som iba sám lúčinami, lebo na všetkých stranách vlnil sa
stajený rozhovor. Celé priestranstvo bolo vari preplnené prúdiacim davom. Zavše som
zachytil vysloviť známym a prítulným hlasom vyslovené svoje meno, ale oslovujúceho som
nezazrel. Bol vari ešte priesvitnejší ako mesačné svetlo. Ružový obláčik prenášal ma ponad
všetko kolembavým letom.Rovnomerné kolembanie mohlo ma ľahko učičíkať do driemot. No práve v tom čase začala
padať pomedzi hviezdy osuheľ voňavej manny a súčasne azda z prítmia voľaktorej hlbokej
komnaty niekde v kroví ukrytého paláca preciedzala sa rozhýbaným povetrím zvonková hra
drahocenných starodávnych hodín a prepletajúc sa striebornou osnovou noci ani zlatá niť
svätým ornátom, tak zaujala moju dušu, že sa jej driemoty nemohli chytiť a z pohrúženia
vytrhla sa iba vtedy, keď môj kôň náhle zastal pred bielymi múrmi rozložitého staviska.Bol to starý mlyn. Poznal som ho hneď. Nevľúdna múranica s vysokou strechou hľadela
zvedavo na mňa tmavými oknami. Zo všetkých strán ju obtáčali husté kružiny, preto sa
vynorila očiam až vtedy, keď človek stál v jej bezprostrednej blízkosti, a odtiaľ sa
podobala ozrutnému balvanu, skrbálenému sem až z Veľkého zvona. Vlhký chlad, vystupujúci z
nej ako surový dych otvorenej zeme, vytrhol ma zo sna, musel som sa hodnú chvíľu vyrovnávať
so skutočnosťou, a zatiaľ oči, vedené spomienkami, rozbehli sa po kútoch, známych miestach,
aby pozbierali pamiatky mojej útlej mladosti, ale onedlho ustrnuli sklamaním, lebo všetky
stopy vyhladil čas, život z týchto miest vypŕchol. Mlyn bol mŕtvy. Bočné staviská boli bez
striech. Len čierne hrady trčali miestami z múrov. Hádam slepému mlynárovi nemal kto
nachystať dreva, preto niektorú zimu vypomohol si strechou. Podobný osud zastihlo
pravdepodobne aj oplotenie. Ešte brána s porúchanou strieškou tu stála, no sotva ju ľudia
používali, keď na všetkých stranách bol priechod k domu. Popri streche z hornej strany dolu
žľabom čurčala voda, nemala však toľko sily, aby rozhýbala koleso, zapadnuté do tmavej
priekopy. Akiste aj úpust hore na stave bol zanesený pieskom. Záhrada bola pozarastaná
burinou. Chýbal oživujúci poriadok. Zo všetkých strán plazil sa nepríjemný pach stariny a
zahnívajúceho dreva. Darmo som čakal, že niekde pukne tíšina, čo sa zdala ľadovatieť, a že
sa z nej rozvinie známy ohlušujúci huk, ktorý voľakedy otriasal všetkými bralami na doline,
lebo rúcal sa ako hrom zhora, vybuchoval z útrob zeme, počul si ho v kvetoch, v stromoch i
v sebe.A vtedy, ako som tak hľadel a vnímal meravý pokoj tých miest, zišla mi na um pochabá
myšlienka. Skočil som z koňa a prikrádal som sa vysokou burinou k domu. Mesiac za mnou
spoza krovia zvedavo nazeral, nepozdávalo sa mu moje správanie, a keď som došiel k žľabu,
náhle zo svojho úkrytu vyskočil, oblial ma splna bielym svetlom, akoby ma chcel pristihnúť
pri čine. Zbystril som sluch. Voda v žľabe tichučko čľapotala, prostriedkom hnali sa s
chvatom dravé vlny, strhujúc dlhé riasy a zelené chlpy vodného machu, ktoré sa na pokraji
pľačkali v bielych penách. Zavše zbehla po nich ligotavá kvapôčka. Čarovná hra ľadovej vody
a blýskavého svetla. Ale aký šepot to donášali nepokojné strúžky, čo podtekali vlny a
neúnavne spletali dlžizný vrkoč nepretržitého prúdu? Bolo by to možné, aby sa minulosť
zachovala v týchto vlnách a pod mojím dychom teraz ožívala? Veď sa to prieči rozumu! Nie,
nedal som sa zvrátiť vo svojom počínaní. Zaľahol som chvatne na rosou obarenú zem a s
búšiacim srdcom plazil som sa hore briežkom podľa žľabu, zachytávajúc opatrne rukami mojím
pohybom uvoľnené skaly a drobnú prsť na svahu, aby nevznikal zbytočný šum a šramot, a tam,
kde zrkadlenie hladiny na stave začalo už oživovať šľahajúcimi bleskami meravé povetrie
nado mnou, skočil som za bútľavý peň, odkiaľ bol najlepší rozhľad po stave. Horúca krv
nahrnula sa mi v tej chvíli mocným prívalom do hlavy, hučala a rástla, lebo tajené tušenie
ma nesklamalo. Boli tam.Sedeli na lavici nad stavom bosé. Nôžky im viseli dolu nad vodou, a keď nimi občas
zacelembali, vo vode sa rozsvietilo, akoby chodil niekto na dne s lampášom, lebo boli
bielučké od rosy. Na hlavách mali strieborné korunky zo svetla, polepené rybacími
peniažkami. Boli obrátené ku mne chrbtami, nuž do tváričiek som im nevidiel. On ju
pridržiaval rúčkou okolo pása a vyprával jej najskorej o zlatej rybke, ktorú chudobný rybár
chytil raz do deravej siete. Hlas mu strhával prúd vody dolu žľabom.Oči mi zažiarili a hrdlo zvlažila túžba zavolať ich po mene. No skôr, ako sa môj jazyk
stačil zachytiť začiatočných hlások mena Libor a Zuna, zašuchli sa do vody a zmizli.Darmo som potom obehúval po brehu, odhŕňal kroviny, hľadel na hladinu, detí nebolo. Voda
podo mnou tiekla pomaly a leskla sa na svojom povrchu ani rozpustený kov. Niekde sa
zatočila a stiekla lievikovitým hltanom do tmavých hlbín, ktoré čupeli zákerne tudolu, kde
nestačil preniknúť mesačný svit. Široký prúd hrnul sa ku splavu na prehnité, oslznuté
dosky. Snažil som sa ešte v ňom zachytiť nejaký zvúčik a s pomocou toho znovu vyčariť
čarovné zjavenie. A napodiv, ozval sa. Ale nebol to teraz zvuk vĺn, ktoré túžobne bozkávajú
bledé líca nepokojnej luny, lež zvuk rozhýbanej trávy, zvuk dvoch pevných bosých nôh, ktoré
kráčajú pokojne mladou trávou, tichučko šuchocú, rozhŕňajúc osinutými kolenami šťavnaté
stebielka i listy, a keď som sa obzrel, videl som prichádzať od stavania devu s vedrom.
Išla ku stavu po vodu. Podľa bieleho rubáša a srstnatého kožúška bez rukávcov som ju hneď
poznal. Zapadla tak do sledu udalostí tej podivnej noci, že som nevládal zdržať ústa, aby
nevyslovili zvučne jej meno, hoci by som nebol vedel vtedy povedať, či vyplynula zo
skutočnosti a či iba z mojej fantázie.— Videl si ich? — pýtala sa pokojne, keď prechádzala vedľa mňa, sprevádzaná slabým
vetrom, vôňou pivónie, vlnením svetla ako slabučký dych noci.— Prichádzajú sem teraz pred Jánom každý večer, — vravela, — sedia nad stavom, kým
neprejde mesiac celým nebom. Potom prichádza po nich zlatá hus a odnáša ich pod krídlami do
skleného zámku, ktorý je tu pod vrchom. Keby si sa spustil puklinou do skaly tamto pod sv.
Antonom, kade odteká voda do zemských hlbín, poznal by si ich kráľovstvo.Voda pleskla zvučnou ozvenou, ako sa do nej ponorilo vedro, deva sa uhla, vstala a znovu
sa vracala tou istou cestou.Jej krok bol krokom srny, ktorá schádza uzučkou prťou krajom hory do malinčia, lebo
nebolo badať v ňom únavu. Skôr tiekol medzi okrytými tenkými stebielkami vysokej trávy.
Videl som vlnenie voľačoho bieleho a teplého, čo žije iba lahodným pohybom ako vodný vlas.
Podobalo sa to aj chveniu dvoch kvapôčok rosy na konci rozpereného ihličia štíhlej jedlice,
keď do jej konárov vnoria sa snopy slnečných lúčov, a aj oslobodzujúcemu dýchaniu dvoch
myrtových lístkov za oknom na svitaní, lebo pohyb tu nemal cieľ, jestvoval len pre voľnú,
radostnú hru. Vyvieral od kolien, kde boli miesta najbelšie a najhlbšie, stekal pricláňaním
a perlením dolu hladkou oblinou na členky, odkiaľ sa hneď vracal, bil príbojom do rubáša, a
stajený teplotou stehien, pripínal sa z oboch strán na boky vysokej postavy ako trepotavé
pentlíky. Teraz za mesačnej noci to bola iba dráždivá hra svetiel a tieňov, nespočetného
množstva potmehúdskych svetielok a tienikov, ale vo dne bola by to zaiste hra živých
farieb, lebo celé telo devy, nohy, ramená, boky, hrdlo i tvár, muselo na slnku dýchať
dúhou. Prešla dvorom na druhú stranu rúbane k môjmu koňovi a podstrčila mu vedro s vodou.
Kôň natrčil žiadostivo chriapy a pustil sa hlasno piť.— Zabudol si na svojho koňa, — povedala, keď zistila, že som ju nasledoval až ta.— Myslel som, že si nájde vodu.— Ustáta voda chutí lepšie zvieraťu, ktoré je navyknuté na obsluhu.Stála vedľa koňa. Trochu sa oň bokom opierala a jednou rukou pohrávala sa s jeho bujnou
hrivou. Svetlo na toto miesto rúbane padalo prudko, preto kôň bol čierny ako lesk uhľa a
deva bola biela ako páperie prvého snehu. Obaja stáli pokojne, zaujalo ich hlboké
prežívanie chvíľky a zároveň ich vnútorne spojila. Kôň sŕkal zdĺhavo vodu a ukájal sa
šteklením žiadostivých prstov devinej ruky, a ona, zahľadená do diaľok, nechala voľne
vsakovať do svojej dozrievajúcej krvi živočíšny pach koňa. V ich postavení zvýrazňoval sa
pokoj a mier tejto noci, vyrovnanie večnosti. Ako som tak na nich hľadel, zdalo sa mi, že
táto skupina, tento čierny kôň a táto biela deva v rubáši a v kožúšku, so spustenými
vlasmi, jestvuje odpradávna, vari od stvorenia, a čas im nevedel pridať ani odobrať väčšej
presvedčivosti a krásy.Po chvíli sa deva ozvala.Bol to hlas fujary, a to najvrchnejšej dierky na fujare, vyrobenej z divej hrušky.— Hľa, koľko vtáčích škrupín napadlo tejto noci z hviezd.Skutočne. Stačilo sa len obzrieť, a videl si všade tenušké škrupiny vtáčích vajíčok.
Boli to samé belaso fŕkané škrupinky drozdích vajíčok. Leskli sa na tráve, na lístkoch, na
stromoch, na kvetoch, na vode a boli aj v deviných očiach, lebo hľadela do oblohy.— Prečo ideš nocou? — pýtala sa.— Chcem byť ráno na holi.Vtedy spustila nižšie ťažké mihalnice a zahľadela sa uprene na mňa. Na tvári a na perách
cítil som jej dych, ktorý bol dychom širokej rieky.— Budeš pod Prielomom?— Tam.Mesačné svetlo mala teraz pred sebou ako zásteru, ktorú si ženy upevňujú aj za hrdlom,
aj na páse. Pevné tvary tela spod nej vystupovali ladnými oblinami. Najvyšších okrúhlin
dotýkala sa noc studeným hmatom. Bolo temer vidieť, ako sa tie miesta na hrotoch chvejú.— Máš zamočený rubáš pri kolenách.— Išla som hore potokom.— Chytala si ryby?— Nie, chcela som ťa mať stále na očiach, ako sa nesieš na koni nocou. Bolo to pekné. I
biely oblak tak niekedy pláva čistým nebom a my veríme, že je to divý jazdec samoty a noci.
Krásneho máš koňa a krásny si i ty, keď sa na ňom nesieš.Dala sa šúchať nahou rukou pomaly hladké boky koňa a roztvárala túžobne tvár. Mohol som
vtedy vidieť jej úsmev na perách. Podobal sa ťažkej únave strapcov dozrievajúceho hrozna,
ponoreného do hlbokého letného tieňa mastných listov viniča.— Zdalo sa mi, že niekto vtedy aj hral.— Chcela som ti spríjemniť putovanie.— Na čom si to hrala?Roztvorila dlaň a ukazovala mi ochotne malú zvinutú oceľovú strunku.— Neviem, ako by sa dalo na tomto nástroji hrať.— Ach, to je ľahko.Vložila opatrne strunku medzi zuby a začala hrať. Dlaňami oboch rúk zvuky pri ústach
pridržiavala a preciedzala svojvoľne pomedzi prsty. Tenučký hlások sa v povetrí chvel, hoci
vetra nebolo, akoby niekto preberal umnými prstmi na dlhých oceľových strunách alebo
vyklepkával na strieborných zvončekoch.Deva hrala, premieňajúc stále nôtu, a mne sa zdalo, že počujem ihličie zvoniť, keď sa v
ňom mesiac prehŕňa, krehké lístie koruchy šeptať nad ránom, odkvapkávať rosu do studničky,
pohvizdúvať vietor na pavučinách, cengať biele zvonky na poľanách, spievať slnce na
holiach, vyhrávať zlaté mušky okolo vrcholcov voňavých jedlíc večermi. Vedela napodobniť
všetko, čo človek počuje, keď prechádza vysokými klenbami lesa bez myšlienok, akoby tie
zvuky boli v jej mladých ňadrách a ona ich len slabučkým dychom odtiaľ vypúšťala do noci.Hľadel som na ňu očarený, počúval, a náhle vošiel mi do srdca ostrý bôľ, práve taký
mučivý, akým vyhasla radosť v mojich prsiach už v prvý deň v Prietržinách, lebo v týchto
čarovných zvukoch, vyludzovaných devou, našiel som náhle zakliatu svoju mladosť, tú
krehučkú krásu, za ktorou som putoval až sem, presvedčený, že ju nájdem ešte sviežu, čistú
a nevinnú, akú som si uchoval v spomienkach.Náhle som urobil rozhodný krok ku koňovi. Deva poslušne ustúpila, a keď videla, že som
sa rozhodol odísť, opýtala sa:— Vrátiš sa ešte?— Nie!Naozaj. Nechcel som sa už nikdy vracať k týmto spomienkam. Och, nie. Popchol som koňa do
klusu.— Prečo si taký lenivý, Eguš?Pod opustenou bránou sa niekto ukrýval. Skočil ku kraju, keď som sa tadiaľ hnal, aby ho
môj kôň v prudkom behu nezachytil.Ach, prepáčte mi, pán Weinhold, bolo to posledný raz, uisťujem vás, že to bolo posledný
raz.IIIDo nového rána ma voviedla pieseň drozda.Ozvala sa v šedivých diaľkach, kadiaľ ešte podtekala chladná noc, ale bola už pozlátená
teplým slncom a tak čisto a sviežo znela, že prenikla i cez môj sen a prebudila ma.Dobré ráno!Ležal som na machu pod rozkonáreným smrekom, kde ma bol uložil Eguš predošlej noci, keď
stratil pod kopytami chodník.Pomedzi ihličie pršala hustá osuheľ raňajšieho svetla. Mohol som jej nachytať plnú dlaň,
nebolo by jej ubudlo ani z povetria, ani z oblohy. Ale bol som lenivý na každý pohyb.
Nechal som ju radšej voľne pršať na čelo a stekať mihalnicami cez oči na líca k ústam.
Upokojovalo ma to, lebo voňala iba belasou oblohou, blednúcimi hviezdami a trochu hôľnym
vetrom.Práve nado mnou v konári pokolembával sa drozd a spieval. Mal pozlátený zobáčik a nôžky.
Perie naspodku bruška mu premývala osuheľ. Keď začínal novú slohu, vždy natiahol hrdielce a
pozdvihol hlávočku do nebies, aby pieseň stúpala rovno nahor.Poniže môjho ležoviska otvorilo sa morské oko. Bolo ešte tmavé. Pozeralo zvedavo na
vyhladenú oblohu, ktorá už pila žiadostivo z mocných prameňov východu a umývala si tvár
teplými lúčmi. Okolo nej odkrývali sa polianky. Malinčiak rozkladal po nich široké listy a
roztváral oneskorené kvety, lebo vo výškach začali vyhrávať prvé roje včiel.Na voľaktorej lúčke zabrechal hlasno roháč. Bolo to volanie nového dňa. Zjavil sa najprv
na holiach. Kráčal náhlivo širokými priesekmi kosodreviny po temene Baby. Mal novú halenu,
zelený klobúčik a otváral slnku, ktoré si ešte za Veľkým zvonom obúvalo krpce, široké vráta
na dolinu.Hohooó! Hybaj hore, vidíš zorééé.Dolina vydýchla proti nemu riedku hmlu.Pretiahol som si ešte zopár ráz údy, aby mi koštiale ponatieralo mladé slnce. Taký kúpeľ
býva zdravý. Povyťahuje neduhy z tela a z duše, lebo obsahuje olejčeky všetkých liečivých
bylín a korienčekov, čo sa nasiali po bánoch a úplazoch, aby ľuďom pomohli v chorobe.Hlboké napájadlá nebies naplnili sa rýchle svetlom, aby stačili uhasiť smäd tmavých
zálomov a priepastí, a najmä aby zavčasu mohli poprestierať po poliankach a po holiach
pestré obrusy k poludňajšej hostine.Hľa, akým nesmiernym bohatstvom sú zásobené priestranné stoly tohto sveta okolo mňa.
Stačí len natiahnuť ruku a kŕmiť sa najsladšími lahôdkami, stačí len nadstaviť ústa a piť
najdrahocennejší nápoj. Ani o spoločníkov nebude núdza. Hneď za rána preplnia sa rúbaniská
rojmi včiel, aby ma budili, potom zídem ku prameňu porozprávať sa so starým
jeleňom-samotárom a po ochotnej líške poslať poklonu medvediemu pelechu medzi bralá na
Babu. Predpoludním môžem prijímať na niektorom bútľavom pni deputácie dlhonohých komárov
alebo ctihodných, starostlivo vyobliekaných chrobákov. Keď slnce odzvoní na Veľkom zvone
poludnie, prídu si k môjmu stolu po omrvinky bruškaté mravce. Popoludní môžeme robiť výlety
s okatými ovadmi ku blízkym i vzdialeným čriedam junčoviny; na každý večer si zaistím
rozumné besedy s hviezdami, aby sa minul čas, kým sa povracajú početné plšie rodiny do
svojich visutých domčekov na stromoch. Nočné pobavenie s touto nezbednou háveďou býva veľmi
príjemné. Vari polhodinku od tohto miesta našiel som potom i s Egušom svoju letnú
rezidenciu. Išlo sa k nej strmou prťou. Ležala na neveľkej polianke pod skalnou stenou ani
stratené orlie vajce. Bola to obyčajná debna, trochu starostlivejšie okovaná a prispôsobená
na obývanie. Stratili ju tu najskôr obri, keď znášali tadiaľto poklady do tmavých jaskýň ku
mlynu. Človek mohol urobiť v nej tri kroky, dva razy sa skrútnuť, a keďže práve to stačilo
na všetky ľudské potreby, niekto z dlhej chvíle vysekal do nej dvere, aby sa mohla nazvať
chatrčou. No zlaté prúty pokladu v nej už neboli! Čože by potom porábali na holiach
zbojníci valasi, keby takéto debny nechali vypočúvať zeleným hájnikom. Našiel som v nej iba
starý vojenský kepeň, pohodený na prični, a hlinenú fajku, zabudnutú nejakým tulákom medzi
roštom malého železného sporáčika.*Ešte toho dňa som sa vybral k starému bačovi za Prielom. Bolo potrebné pozoznamovať sa
čím skôr s obyvateľmi hôľ a zaistiť si ich priazeň.Od Prielomu popod Veľký zvon niesol som sa na Egušovi. Boli sme obaja dobrej vôle. On
zaiste preto, že ma zas cítil na svojom širokom chrbte, hoci takto musel byť opatrnejší: na
ceste sa povaľovali balvany, menšie i väčšie, ktoré bolo treba opatrne obchádzať, ak sa
nechcel so mnou skrbáliť dolu strminou, a ja zas preto, že som sa mohol bezpečne a pokojne
pokolembávať v tisícpäťstometrovej výške, kĺzať sa ostrým povetrím a prehliadať doliny ani
karty, rozložené na stole. Všetky ležali hlboko podo mnou pokorne, s tmavými horami, s
rozvalenými poľami a s pastvinami medzi nimi, s čriedami statku, s roztiahnutými dedinami i
s ľuďmi, roztrúsenými po cestách.Hohój, majte sa tam dobre, moji milí. Možno vám je trochu veselšie vospolok, ale nikdy
nepochopíte tamdolu, aké mocné je opojenie z výšok.Na širokých holiach okolo mňa ležala veleba posvätenia, akú badať v kostole, keď kňaz po
udelení požehnania odíde spred oltára, pocínovanými píšťalami vyfučí organ zvyšky pary,
kroky posledného veriaceho zatíchnu na drobnom piesku voľaktorej cestičky, stratenej v
pažiti pod lipami, v hlbinách chrámovej lode usadí sa zas tiché šero s tajomným mihotaním
lesklých zreničiek anjelov a svätých a kríženie stropu sa zdvihne vozvysok, akoby chcelo
vypustiť do nebies všetky spevy a modlitby, znesené sem veriacimi na slávu božiu. Dotýkalo
sa zľahka mojej duše a ja som začal veriť, že je to dotyk ruky božej, ktorá vari v tomto
čase spočívala na vrchoch.— Nie som hoden, aby si vošiel do príbytku môjho, — šeptal som, preniknutý úžasom a
bázňou. Okolo sa tichučko šinuli nesmierne výšky a hĺbky priestorov v takom poriadku, aký
im bolo určilo na počiatku mocné Slovo, keď povedalo, nech bude zem a nebesá. Och, bolo to
smelé podujatie. Všetci inžinieri by sa nad ním teraz zhrozili. Len si predstav, že v tejto
chvíli by sa na jednej strane prepadla zem až na dno pekiel, kde smrteľník nemôže nazrieť,
a na druhej zodvihol by sa chrbát vršiska až pod samé slnce. Odtiaľto na dolinu je vraj
tisícpäťsto metrov, hore ku hrebeňu je ešte tisíc, ale koľko bude odtiaľ k belasej klenbe,
ktorá je nado mnou? Och, neustávaj sa, prosím, len riekni slovo, uzdravená a spasená bude
duša moja.Po pravej strane dvíhal sa Veľký zvon. Díval som sa už naň niekoľko ráz z doliny. Trónil
vysoko v jasavej žiari slnca nad horami, hrebeňmi a končiarmi ako pápež nad pobožnými
veriacimi, nad kňazmi, biskupmi a kardinálmi. Hľadieval dolu blahosklonne, vo dne zaliaty
slávou otvorených nebies, v noci ovenčený ligotom hviezd. Zavše zhovievavý a láskavý, lebo
zosiela na dolinu vetry, aby roztrhali hmly a udržali pohodu na poliach, zavše prísny a
neúprosný, lebo rozháňa a zabíja pastierom statok besnými búrkami. Ľudia vravia, že niekedy
aj zvoní, ale počuje ho vraj iba ten, čo už stojí na ceste do večnosti. Bolo mi pri ňom
trochu nevoľno. Mocnári nemajú radi, keď ich slabí vyrušujú z pohodlia. Svoju mrzutosť
dávajú odvážlivcom poznať priukrutne. Mohol ma slabým závanom poľahky sfúknuť zo svojho
bachora, alebo mohol ma primliaždiť daktorý stocentovým balvanom. Ďakujem pekne. Bolo mi
hneď voľnejšie za golierom, keď sa skalnatá cesta stočila od neho miernejším svahom ku
sídliskám.Po mráčikoch na oblohe nebolo znaku, iba z Kotliska, v ktorom sa vraj varievajú všetky
dažde, vybehúvali drobné a riedke chuchvalce bielej hmly ako pary z hrnca, ale belasé výšky
ich ľahko zhltávali.*Baču som zastihol pri robote. Zasáľal ovčiu kožu pred kolibou. Tri ozrutné psiská
sledovali obďaleč žiadostivými okáľmi každý jeho pohyb, opálajúc netrpezlivo chlpatými
chvostami, lebo on im zavše pohodil pred papule strapce bieleho loja. Tak boli zaujaté
lakotou, že ma ani nespozorovali prichádzať a zabudli vyceriť i zubále a oňuchať ma, keď
som náhle vstúpil medzi ne.— Dajbože šťastia!Sotva zagánil.— Budeže večer pečienky!— Bude, kde bude!Bol to vysoký suchý starec s hustým obočím a s tmavým nevľúdnym pohľadom.— Zdochla?— Musela…— Nuž?Bral z naberačky ľahostajne soľ a zasypal husto záhyby na koži.— Toto už šiesta.Na ľavej ruke mal belasou hlinkou vyznačené srdce. To bolo zaiste to, ktoré bol raz
prepichol, len tak náhodou, spakruky pri posiedke v krčme, keď mal ešte ostrejšiu krv, za
ktoré si potom statočne vysedel v temnici dvadsať rokov. Hej, bolo to dávno. Sedeli vedľa
seba a ukazovali si s tým druhým nože. Jeho bol, pravdaže, dlhší a ostrejší, a práve preto
chcel ho hneď vyskúšať, len tak zľahka, ako škrabne, ale mal vtedy takú žilovatú ruku a
trafil náhodou medzi rebro, nuž nedalo sa nič robiť.— Zbojníci? — pýtal som sa.Narovnal sa, ukázal dlhou rukou na Kotlisko. — Tamten, — vravel a v kolibe pokračoval: —
Ak to pôjde takto, nuž na jeseň nezoženieme do dediny ani chlp. — Preložil kumhár nad
ohnisko a zavesil naň kotlík s vodou. — Vlani nebolo o ňom slychu na tejto strane. Aj toto
leto sa rúče začalo, ale čo sa robí od týždňa, to je už veľa. — Začal si umývať ruky. — Už
ich večermi aj kropím, všiváky, chlapi nezažmúria celú noc oka, psiskám nepoložíme
popoludní nič pred pysky, sám hádam desať ráz za noc tmolím sa pomedzi ne, okálim do tmy,
striehnem, mrznem vonku: nikde nič, a ráno nájdeme vždy jednu kožu poniže stádliska v
konštivári.Potom si zastal s rukami vsunutými do opaska a zahľadel sa strmo von dverami. Na čele mu
navierali tmavé hrčky.— Ach, je to bieda byť bačom. Gazdovia ti zveria svoje stádo a pošlú ťa s tromi chlpáčmi
a s prázdnymi rukami medzi vrchy, aby si sa ruval s medveďmi, vlkmi, vetriskami, dažďami i
s hromami o každú srsť, lebo všetko je proti tebe, aj zbojník valach. Keď stratíš jednu
kožu, prehráš. Na Mitra ti vykričia aj živého boha, vyzlečú ti kožuch a na hanbu sveta
pošlú ťa s prázdnym cedidlom na zimovisko k zlej žene a hladným deťom. Ak si za mladi pálil
sviečky svätému Alojzovi, na starosť musíš Luciferovi vyhrávať na gajdách, lebo zbojníka a
vlka zastraší iba väčší zbojník a krvožíznivejší vlk.Ponúkol som ho svojím tabakom. Ale on najprv uchytil hlaveň, povykaďúval všetky kúty. —
Ešte ma vy trepte, skuhroše, či som vám nedal, practe sa naskutku k diablom, lebo vám
bruchá popripaľujem, nebudete môcť s mužmi spávať, — začmudil celú kolibu, začapil prudko
dvere a iba potom si pokojne pomrvil tabak na dlani a napchal do zapekačky.— Hľa, uhryzni ho, keď mu nevidíš ani mäsa, ani kosti. Proti vlkom a zbojníkom nájdeš
ešte vždy nejaký spôsob, ak máš trochu filipa v hlave, ale čo si počneš s touto háveďou.
Vtrúsi sa do koliby škárami, lozí po zemi medzi pandravami a vezme ti úžitok skôr, ako ho
vo zváračke stačíš chytiť do hrsti. Sto bohov do ich matere, a na potrest začne ti ešte krv
cicať aj taký pajed.Vo vrchoch platia iné zákony ako na doline. A to je stará pravda, že tu našli v hlbokých
roklinách ešte bezpečné skrýše všetci nečistí duchovia, ktorých boh pre hriech preklial a
zvrhol zo slávy nebeskej do zemských temníc. Sú to všetci vrahovia, krivoprísažníci, čerti,
diabli, pokušitelia nábožných ľudí, ktorých iba staré matere zvolávajú čarami niekedy na
dolinu, aby sa od nich dozvedeli o nebožtíkoch, o stratených veciach a o osude svojich
detí. Ale tento je najznámejší. V Prietržinách sa o ňom mnoho narozpráva, najmä keď v zime
zapadnú cesty snehom a večerami zavrčia kolovraty po priestranných izbách. Azda je aj
sluhom pekiel. Má vlčie oči. Kým bol chlapcom, nerobil škodu a nikto sa ho neľakal. Hrával
sa s ostatnými deťmi, ibaže niekedy z pestva zavyl. Ale ako dorástol a začal mládenčiť,
dievky od neho bočili, lebo keď s nimi spával po šopoch, z očú mu vraj šľahal plameň, a ani
jedna sa preto nechcela vydať za neho. Darmo hľadal, prosil, vypytúval, hory-doly sľuboval,
nešla za neho ani len cigánka z koliby. Vtedy prepil všetko, čo mu rodičia nahonobili,
ušiel do hôr, zdivel a spriahol sa s vlčicou. Najprv behával s ňou v kŕdli s inými vlkmi.
Hádzal sa na statok, trhal a jedol surové mäso, ale keď mal potom deti, usadil sa na dne
Kotliska. Tam teraz býva a kojí ovčím mliekom hladné deti, lebo vlčica mu už dávno ušla.
Len choď, sadni si na okraj Kotliska a skús chvíľku načúvať, istotne ho zbadáš. Ak sú deti
dobré, mrmle, ak sú zlé, vyhadzuje od zúrivosti dohora skaly, robí hrmot, rozháňa pary,
ktoré potom unikajú z hlbín. Vtedy bude zaiste pršať. Keď si nevie už dať rady, vybehne na
samučký končiar Veľkého zvona, sadne na sedielko, prikrčí nohy, dlžizný krk s veľkou hlavou
pretiahne medzi kolenami a volá, obracajúc sa na všetky strany: „Žena, žena, hybaj domov,
deti ti plačú.“ Môžeš ho počuť ziapať aj v najväčšej búrke. Za tmavých nocí približuje sa k
salašu, sadne medzi konštivár a zahľadí sa na ovce. Ktorá mu padne do oka, tá sama príde k
nemu a stojí ako pribitá, kým ju nevydojí. To je iba malá daň, ktorú musí zaplatiť každý
bača vlčiemu mužovi z Kotliska, ak chce spokojne vypásať hole okolo Veľkého zvona. No beda,
ak sa mu zachce ovčieho loja. Ani desať košiarov mu nevystačí. Vyspáva aj po opustených
kolibách a poľanách. Vyzerá ako mŕtvola. Môžeš do neho rezať, rúbať, a nepohne sa, ba ani
kvapôčku krvi nevypustí z tela. Raz ho našli takého štyria uhliari. Vykopali hrob a
pochovali ho. Ale po práci, keď všetci sedeli okolo ohňa, prišiel k nim, sadol si priam do
vatry a fúkal im do fúzov. Hej, ešte dnes spomínajú, ako tým štyrom do rána potom nosy
omrzli. Zájde aj k ľuďom, keď sa mu veľmi zacnie. Prišiel, napríklad, večerom k žene, ktorá
už spala a bola sama, lebo detí nemala a muža práve vypravila na týždňovku do šlógu. Vošiel
a povedal: „Vrátil som sa po fajku.“ Žena sa zobudila a spomenula si, že fajku i s
mechúrikom zazrela naozaj na múriku. „Vyfajčím ešte a pôjdem,“ vravel, sadajúc si na
prípecok. Ženu trápilo, že pec zatiaľ vychladla, preto povedala: „Ak ti je zima, poď sa
zohriať, môžeš ísť až ráno.“ Povyzúval sa, povyzliekal, ešte si aj korenček tabaku do nosa
vopchal, aby sa poriadne pred spaním vykýchal, ako to mal vo zvyku jej muž. Ráno pred
svitaním odišiel a ona myslela, že spala s mužom, ale o deväť mesiacov mala vlka. Ani krčmu
neobíde. Sadne si za stôl, kde len jeden sedí, a vraví: „Pýtaj.“ Vypije, utrie si ústa a
vraví: „Zaplať.“ Alebo ide na pole, kde hrabú ženy, a keď nájde dieťa v kolembačkách pod
stromom, vylezie na konár, pokolembáva sa a spieva tenučkým hláskom: „Hajaj, malý, hajaj,
na sníčky privykaj, od svojej matere cicíka nepýtaj.“ Vtedy máva dobrú vôľu. Ale býva aj
ukrutný. Stretne v hore človeka a vylúpi mu oči. Hej, aj taký býva. Nemožno mu veriť.Ach, bačovi mali od čoho šedivieť vlasy. Nechcel som mu priťažievať. Oznámil som mu, že
sa zdržujem pod Prielomom, odkiaľ vidím na všetky siatiny pod Veľkým zvonom, čomu on hneď
dobre porozumel, lebo keď som sa dozvedal na hraničnú čiaru, vyšiel pred dvere, ochotne
poprebehúval prstom kopce, hole a grúne. — Aha, — vravel, — tento roh s celou hoľou, čo sa
nakláňa na Hlbokú, prináleží už mestu. A tuto, aha, — zapichol prst do vzduchu, — tuto v
samom úplaze na doline, kde sa to medzi psicou počernieva, akoby tam bol valach širicu
zabudol, tam je medzník.Mal som takto celý revír pred očami. Mapa mi nebola potrebná. Kde sa nachádza medzník,
bača vpichol rozhodne svoj prst a tak dlho ním vŕtal, kým tam nezostali celkom viditeľné
stopy.Zbohom, bača!Ďaleko za kolibou počul som ho ešte hundrať a hrešiť. Istotne vyháňal zasa zlých duchov,
ktorí sa mu votreli do koliby.— Ach, Eguško, to je nepochopiteľné! Prečo my vidíme okolo seba iba samé nemé a mŕtve
skaly, korene a stromy, prečo sa i nám nezjaví nejaký salamander. Hádam nám prekáža toto
svetlo, čo sa okolo nás tak neisto kolíše, akoby už chcelo uniknúť k hviezdam, a bača si
svieti na svet vlastným lampášom.*Pri spiatočnej ceste zastavil som sa i pri Kotlisku.— Hohoóó, to som ja!— A — á!— Či si doma?— I doma!Spod nôh vymrvili sa mi skaly a kotúľali sa opreteky strminou, prebúdzajúc množstvo
šramotiacich zvukov, akoby tamdolu niekto rozťahoval ťažkú reťaz. Koľko metrov je asi
hlboká táto diera do zeme? Ach, to ešte nikto nezmeral. Vravia, že koľko hore na sedielko
Veľkého zvona, toľko aj dolu, ale potom sa vraj začína vlastná priepasť, ktorá siaha až na
dno morské. Bolo by hodno ísť dolu a spustiť sa na povraze do priepasti. Hádam by človek
mohol vyplávať na hladinu Atlantického oceána, zakývať čiapkou fúzatým námorníkom a zviezť
sa s nimi na oceľovom parníku do Ameriky. Istý valach to bol vraj skúsil. Sedem rokov
plietol povraz, aby mu vystačil. Potom sa odobral od matere a zliezol do priepasti. Ale
viac sa nevrátil. Parom ho vie, či zblúdil cestu a zišiel priam do Luciferovho pažeráka, či
mu povraz nestačil a zostal visieť nad hlbinou, kým mu jastraby nevyklovali všetku pečeň,
alebo šťastlivo pristál v Amerike a dnes sa preváža na liftoch po mrakodrapoch niektorého
veľkomesta. Nik nedoniesol o ňom zprávu a Kotlisko mi nezjaví. Kto sa raz opováži odhaliť
jeho tajomstvo, musí sa rozlúčiť s týmto svetom.Závrat ma chytal pri pohľade nadol. Svah bol úplne holý. Ani jedinký kríček kosodreviny
sa na ňom nezabrnel, iba otlčené a dažďom omyté hrany skalísk vyčnievali zo zeme ako
vybielené hnáty. Hlbiny čušali. Ani vták nepreletel nad nimi. Vari sa bál, že ho nad takou
prázdnotou náhle sklamú krídla. Naozaj, bol to hrob, vydychujúci do nebies hrôzu pekiel,
prekliate miesto, koniec života a začiatok smrti, pomsta boha a výsmech Lucifera. Vo dne tu
pukali skaly pod nemilosrdnou páľou slnca, v noci kvitol mráz, v lete rachotili hromy, v
zime hvižďali fujavice: otvorená rana zeme.— Hahóó, povedz mi dačo!— A čo?Tudolu sa hojdala hladina bielej hmly. Bola ťažká. Na povrchu mala pevnejšiu kôru, ako
býva na chladnúcom vosku, ale puklinami na okraji stále vyšľahovali dlhé jazyky, čo
nasvedčovalo tomu, že vnútri jestvuje nepokoj, ktorý každú chvíľu môže prelomiť slabú
škrupinu hladiny a vyvrhnúť búrlivé vlny až na samučký končiar Veľkého zvona.Mráz mi prechodil po chrbte, keď som si pomyslel, že by sa to mohlo stať v tú chvíľu.— Zostaň zbohom!— Pri tebe zima. Nechcem byť ľadovým mužom. U mňa je teplejšie, príď sa zohriať navečer.— Navečer.— Chachacha, — smial som sa cestou k chatrči. — Budeme sa navštevovať, aby nám nebolo v
týchto úctyhodných výškach clivo. Neskoršie usporiadam hostinu a povolám na ňu všetkých
škriatkov spod skaly u sv. Antona, všetkých obrov a obryne, nech sa tam potom hlušia.
Hohohó, budeže to pekná spoločnosť.*Ale v noci mi nebolo do smiechu, lebo naozaj prišiel ku mne. Oplan. Každé moje slovo
bral naozaj vážne. Kto by si to bol myslel? Ľahol si na strechu, vstrčil hlavu voľaktorou
škárou a bláznivo sa chechtal:Chachachú!Hrubé vlasy mal dažďom ošpľachnuté a polepené po vydutom čele. Cez sivkastú kožku
vychudnutých líc presvitali mu tmavé sinky ako mŕtvole na tretí deň.Chachachú!Studený pot vyšiel mi na telo. Chcel som vyskočiť a utekať nocou, ale svojím prenikavým
zelenkavým pohľadom zavrátil ma naspäť na pričňu.Chachachú!Bol som bezmocný. Krv mi v žilách hlasne šumela. A on zošpúlil ústa, natiahol dlžizný
tenučký krk, vystrčil hnusné tykadlá z čiernej bradavice, ktorú mal na konci nosa, položil
ich na moje oči a zasipel: — Tieto oči vylúpim. — Zreval som ani hovädo a vyboriac dvere na
chatrči, vybehol som von, ale bol by som vyvalil aj kameň z Kristovho hrobu, taká hrôza
mnou zalomcovala.Pred chatrčou hrabal zúrivo Eguš kopytom.— I ty si ho videl?Zarehtal šialene.Vonku bolo bezvetrie. Obloha sa chmúrila a navidomoči klesala. Strapaté koruchy vôkol
stáli ticho a čierne more hôr pokojne spočívalo v hlbokom lone doliny. Vzal som guľovnicu a
vypálil raz na dolinu a raz na Veľký zvon, aby ma ozvena trochu posmelila.Zvyšok noci som presedel potom vonku na pni pri Egušovi, a hoci Kotlisko zvrelo zlosťou,
začalo chrčať a pľuvať do tmy smradľavú hmlu, neušiel som.IVHohó, Tavo, nohy si potíš?Vyšiel pred kolibu, ktorú bolo badať medzi stromami skraja starého rúbaniska.— Fí, hmla —Šticu mu prehŕňal vietor.— Naháňajú nás mátohy.— To si ty v noci strieľal?— Hej!— Koňa zaveď dolu pod svrčinu, aby mal záchyľu, ak sa bude liať, a ty poď dnu, lebo
omachnatieš v tej mútňavine.A potom vravel:— Psí čas nás zašiel.Vtedy sme už sedeli, ja a Tavo, proti sebe na pníkoch proti ohnisku, odkiaľ nám sálala
na čelá prijemná teplota. Do tela vracal sa mi život. Bol som zas čerstvý aj po prebdenej
noci a dlhej ceste. On sa načahoval nohou k ohnisku a bagančou naprával hlaveň, ktorá
počmudievala.— Nechce sa mi ani prstom pohnúť, keď cítim v nose túto potuchlinu. — Hu — ešte len aj
sliny od nej smrdia.Nemusel sa priznávať, videl som aj sám, že má nedosolenú náladu, lebo medzi ryšavými
chlpmi na pripuchnutej tvári rozpíjali sa mu hnedé fľaky, akoby ho boli zlé muchy
poštípali, a na svet hľadel mrzuto, nevľúdne, iba úzkou štrbinou jedného oka.Rozprával som mu, aká návšteva bola u mňa tej noci.— Preto si strieľal?— Hej.— Hu, to je opovážlivosť.— Prečo?— Vravia, že sa strela od neho vracia alebo iné nešťastie priťahuje.— A ty myslíš ako?Zdravé oko pritvoril a hľadel len tým škuľavým, preto ťažko bolo zistiť, či pozoruje mňa
a či hľadí do kúta. Týmto okom mohol klamať ľudí.— Ja som sa ešte nepresvedčil, ale mlynár, hu, veď vieš.— Čo?— Oslepol!— Ako?Kopol zlostne do hlavne, ktorá ešte stále mrzko čmudila. — Vysmradí nás, — vravel, kým
prskal, a oboma rukami rozháňal štipľavý dym. — Mieril naň, lebo sa zjavoval pri mlyne a
obával sa, že uškodí Zune, nehodno mu veriť, ale kver roztrhlo a jemu vypálilo oči. — Hu,
vytriem ti ja čemer. — Pohodil na uhlíky niekoľko konárikov suchej svrčiny. Ihneď vyšľahli
prskavé plamene a chceli mu pooblizovať tvár. Bol by som sa rád ešte povypytoval na
všeličo. Podivný mužský, ktorý, ako sa zdalo, zablúdil do nášho chotára z rozprávkového
sveta, začal ma zaujímať. Veď som sa mohol, ďakujem pekne, stretnúť s ním na stratenom
chodníčku. Lež Tavo nielen že neprejavil ochotu rozprávať o ňom, ale najskôr pozabudol aj
na to, že má niekoho v kolibe, lebo keď som sa obrátil na neho s otázkou, neodpovedal, ba
ani ho nedurklo, stál vysoký, ošľahnutý plameňmi, sledoval iskry, čo vyskakovali zo svrčiny
a písali v povetrí žeravé čiary. Striehol oheň, a to bolo dôležitejšie vtedy ako ja. Mohol
sa aj vyvravieť, mohol som chodiť hoci po hlave, sudy váľať, nabrýzgať mu do chuti, nebol
by sa turbol. V tom som ho už poznal. Radšej som teda čušal a čakal, kým ho prejde uvzatosť
a nadobudne vľúdnejšieho vzhľadu.Kým suchá svrčina praskala, nemihol ani okom a žiara mu rozpaľovala naduté líčiská a
vysvecovala bradu, ktorá už bola zapustená takým strniskom ryšavých vlasov, že sa do nej
mohol bezpečne nanosiť plch, ale ako posledný plamenček odskočil a štipľavý dym znovu
zamoril kolibu, stiahol husté obočie, začal sa pajediť a nemilobohu kliať. Zdalo sa, akoby
pred ním miesto hŕby šedivkastého popola a čiernych uhlíkov sedel akýsi čudák, s ktorým si
mal súrne vybaviť staré účty.Oheň sa mu sprotivil. Vari sa v ňom zodvihol náhle odpor proti pánovi, čo s ním dosiaľ
neľudsky zaobchodil. Dlho bol poníženým služobníkom. Sedával verne uprostred koliby, čakal
poslušne na rozkazy. Široký voľný svet pobadal len škárou vo dverách, bol kuchárom,
komorníkom, spoločníkom, ba i felčiarom. Vo dne musel udržiavať teplotu v popole, po večeri
tancoval, spieval alebo pískal podľa pánovho rozmaru, potom celú noc strážil, nazeral
škárami do tmy, plašil dravce a nočný chlad, no pán si nevedel náležité oceniť jeho službu,
správal sa k nemu stále rovnako, surovo: to ho opľúval, to zas kopal alebo rozmetával,
akoby bol len hŕbkou prašiviny. Dlho znášal pokoru ako najposlednejší otrok, hoci v ňom
stále tlela túžba po slobode. Keď sa s ním zaobchodilo najhoršie, miesto vzdoru radšej
lízal pri nohách pánových horkú zem, ale i trpezlivosť je na mierku odmeraná.Tavo to nechápal.— Hu, potvora, naučím ťa počúvať gazdu! — zasipel a začal fúkať mocne do ohňa. Uhlíky sa
dopukali, miestami aj ožili, ukázali sa škáry celkom žltučké, miestami aj biele. Spájali sa
a šírili, kým na ne dobiedzal prúd vzduchu, lež sotva ustal, strieľali samovoľne zlostne,
chytro otmavievali a čmudili ešte väčšmi.— Hu, sto bohov, — vyskočil do výšky. Nevedel sa už ovládať. Veľká zlosť ním lomcovala.
Oči mal zatečené slzami a tvár posypanú popolom. Nevidel takto nič, a jednako siahol isto
do ohňa a najväčšiu hlaveň šmaril do dverí. Potom chodil po kútoch, vytieral si dlaňami
oči, fučal a hrešil. Pozvolával všetkých svätých, na ktorých sa vedel rozpamätať, i
všivavých otcov a prašivé matere. A keď myslel, že ich je dosť, hádal sa s nimi, trhal ich
v zuboch, škrtil pazúrmi, dlávil bagančami. Už som sa obával, že aj mňa schmatne a rozvešia
po klincoch. No mal ohľad. Hoci sa rútil po kolibe ako uštvaný bujak s vytečenými okáľmi,
drúzgal, dusil všetko, čo mu prišlo do cesty, obchádzal opatrne miesto, kde som ja sedel,
aby náhodou o mňa nezavadil. Jeho hlas sa ponášal na hromy, čo zoskakujú z čiernych oblakov
a ohlušujú doliny. Keď sa mu potom všetka žlč vyliala, vravel: — Teraz sa smeje, a my
plačeme, hu, hu, — pokašlával a smrkal, akoby mal neduh priam na pľúcach, — ale bude ešte
tak, že sa my budeme smiať. — Bol rozhodnutý stoj čo stoj pokoriť svojho protivníka. Kľukol
si k ohnisku. Ťažký dym mu okiadzal hlavu. Najprv zhŕňal uhlíky na kôpku a potom sa svojou
jazvečou čiapkou rozháňal. A malo to účinok. Krúžky dymu hneď priľahli nizučko k zemi. Malé
obláčky sa síce pokúšali uniknúť po bokoch ohniska, lež nával povetria ich zavracal a
vbíjal späť do popola. O chvíľočku kôpočka uhlíkov jasala. Tu i tam zatrepotali aj modré
plamienky. Povetrie sa tiež čistilo. Stačilo teraz pohodiť niekoľko suchých triesočiek a
oheň by bol veselo blkotal. Tavo mal však iný zámer. Neprestával rozduchovať, hoci ho
chytala zdychavičnosť, a ani potom neprestal, keď sa rozpálili všetky uhlíky a keď aj
pahreba začala svietiť, iba čo podchvíľou bral zo štôsika dreva, pripraveného vedľa dvier,
hrubšie bukové polienka alebo kriačiky, pchal do svietiacej pahreby a zahŕňal uhlím.Oheň by sa bol rád zodvihol do výšky. Bohužiaľ, Tavo si to nežiadal. Čiapkou ho
zavracal, musel sa zažierať do pahreby a prepaľoval bukové polienka. Takto nebolo ani dymu,
ani plameňov, len pále a uhľov upribúdalo, lebo sotva sa stačilo jedno polience rozpadnúť,
už strkal iné. Hlavu mal za celý čas nafúknutú ani obarený a počernetý zemiak. Nevravel
nič, len nosom zavše vytruboval. Medzitým ohnisko rástlo. Nebolo vidno prehárať na povrchu
nové polienka, rozsýpalo sa a žiarilo samé uhlie, akoby rástlo znútra, vynáralo z nejakého
kadluba, akoby ho vytískala puklinou zemská sila. Horúčava rozpaľovala povetrie, zem,
drevo, skaly. Obával som sa, že sa chytí koliba a zblčíme spolu ani chlp slamy.Tavo nedbal. Ako som sa tak díval naň, rozkročeného nad ohniskom, so strapatými vlasmi,
zdalo sa mi, že to sám mocný Parom predo mnou vo svojej vyhni rozpaľuje blesky. Prestával
som pomaly veriť, že by sa dakedy od svojej prekliatej roboty odtrhol, lebo čas sa míňal a
on sa od nej nerušal. Iba blízko pred poludním vyfučala z neho posledná para, zavesil
jazvečiu čiapku na klinec, zapískal na riedkych zuboch a vravel:— Už sa môžeš aj vylieniť a blchy si na bruchu biť, prisahám bohu, zima ťa nezatrasie.Chrbát a oči sa mu parili ani doťahanému a zmordovanému hovädu. Požmurkával na mňa
škuľavým okom, roztierajúc si ufúľanou rukou sadzu po čele.— Pamätaj si, bratku, hu — keď sa vrchy paria, chlap má ležať na hniezde a nos pchať do
sena, ale keď ťa ďas zahnal ku mne na Pálenicu, nuž musí nám slnko svietiť aj vtedy, keby
ho svätí mädlili pod pazuchami.Potom šmátral dlho pod štiepami, a keď sa obrátil, mal pred očami zelenkastú tľapku,
odmeriaval ju znalecky okom a vravel:— Na dva glgy jej nebude, ale tebe ovlaží dosť ústa, aby sa ti odmrazil jazyk. — Akiste
bola z kláštorných pivníc, lebo sa liala dolu gágorom ani horúca masť a v prsiach pálila
ani žeravé uhlie. — Ha, ha, ha, — smial sa, že ma po nej skrútilo a priškvŕklo ani hlístu
na uhlíku. Kým som ja pregĺgal a aspoň slinami hasil oheň, čo mi začal vyhárať z čriev a
prepaľovať hrdlo, dovliekol celého barana, už vyšpikovaného rezňami slaniny a natiahnutého
na dlhom ražni, len priložiť na uhlíky.— Hu, hu, hu, — brechal do mňa.— Cha, cha, cha, — smial som sa.Od samej blaženosti krútilo sa mi brucho, keď som zazrel štyri krátke ružové knošky,
otrčené ani rúčky pachoľaťa, čo sa žiada k tebe, a fialkovasté oblúky rebierec, dobre
obložených žltými fliačkami loja, jednak preto, že som naraz pochopil, prečo sa tak dlho
musela dvíhať kopa žeravých uhľov, a najmä preto, že som mal vymetený žalúdok.— Vari máš aj vlastný salaš? — pýtal som sa ho.— Môj otec voľakedy mal, ale si ho prechleptal — hu, hu, hu — ja chytám len tie, čo mu
vlci rozohnali z kŕdľa.Baran na uhľoch začal škvrčať. Mäkká vôňa pripáleného mäsa a masti roztekala sa mi
prsami ani sýty olej.Zabudol som na hmlu, čo tamvon bzučala, syčala a vrela medzi strapatými konármi smrekov.
V kolibe ju nebolo cítiť. Povetrie sa úplne vyčistilo od dymu a hrialo. Mohol som sa
zoširoka dívať na ružového barana, ako sa krúti medzi parožkami, ako žilôčky na ňom hrajú,
pampúšiky mäsa navierajú, bruškaté svaly puchnú a vystupujú spod priehľadnej beláskavej
blany, ktorá ich nestačí udržať, praská, škvarí sa a žltne. Človeku sa žiadalo vyplaziť
jazyk a aspoň lízať tú dobrotu.Tavovi pripúchali oči. Bol prívetivejší. Začal ma priúčať kuchárskemu remeslu, lebo on
rozumel všetkému a bol vraj i prvým pomocníkom pri hlavnom kuchárovi na kráľovskom krížniku
vo Fiume. Hu, dalo sa to uveriť. Bol už dosť starý chlap, mohol prevandrovať celú starú
monarchiu, hu, naozaj, neklamal ma.S pečienkou je veľká babračka. Nestačí vystrčiť ražeň nad uhlie a škvariť naverímboha.
Najdôležitejšie je vedieť krútiť, pomaly, rovnomerne, aby živina v záhyboch nezostávala;
sledovať masť, nesmie jej veľa vykvapkať, radšej nech preteká mäsom a premastieva, aby sa
na povrchu tvrdá, uhoľnatá koža nechytala, a potom treba ulahodiť chuť, och, to je nie také
jednoduché, ako sa zdá, na to musí mať cit tuto v prstoch, koľko a kedy prisypať soli,
korenia a bohvieakých rozmliaždených korienkov, práškov. Hu, Tavo sa to naučil od Bimba.— Počul si o ňom?— Nie veru!— Hu, toho poznal každý matróz!— Aká škoda, že som sa nepriučil tomu remeslu. Bol by som sa s ním akiste stretol niekde
v rybárskej krčme. Pochádzal z Kainovho plemena. Dalo sa to uhádnuť najmä podľa toho, že
bol taká čierna ohava, akoby ho boli tri dni vyvárali v kolomaži, len zuby a okále sa mu
beleli, varil ako boh.— Čo myslíš, ako varí boh?— Och, boh musí variť najlepšie, lebo on je vo všetkom nepredstihnuteľný.Bimbo varil najlepšie. O tom sa presvedčil i sám admirál. Bol hlavným kuchárom na lodi,
čo plávala ticho ani labuť po Adrii a neponorila sa, hoci bola zo samej mosadze. Hojdali sa
spolu na nej, Tavo i Bimbo, po mori deň i noc.— Hu, hu, hu, večer líhaš — more, ráno vstávaš, pretieraš si oči a chceš nazrieť cez
okno na polia, ako si bol zvyknutý doma, ale tu zasa more, hu, hu! Videl si už more? Oj, či
by si sa prekvapil! To sú ti tiež vrchy: hrebene, doliny, hrebene, doliny, ako tuto. Lenže
tie hrebene a doliny nemajú stálosti, lebo nie sú zo skál, ale z vody, vršisko z vody i
dolina z vody, nuž sa vždy zamieňajú, a to má svoju výhodu, nemusíš sa aspoň štverať hore
ako po našich grúňoch. Povedzme, stojíš si len na palube alebo sa prechádzaš: hneď si
vysoko bez námahy, a hneď zas dolu ako na hojdačke, len treba dávať pozor, aby sa človek
neskrbálil do vody, nejedným sa to prihodilo. Nemáš pokoja ani v noci na posteli. Podaktorí
ožltli od toho ani javorový list, lebo sa im žalúdky poprevracali, hu-hu.To by nebolo nič. Aj v pekle si človek za deň zvykne. Ale raz sa k nim doteperil sám
admirál, a to bol iný poriadok. Hu. Vznešený pán s malou briadkou, samý metál, zlatá šnúra
na prsiach. Všetko pre ním meravelo. Ani loď sa nesmela kolembať. Vtedy jediný raz sa
nezakolembala. Človek mal preto dojem, že chodí po izbe. A oni varili. Tavo s Bimbom. Hu,
to bola spara. Jedál, pečienok, vín od výmyslu sveta. Taký admirál musí mať brucho
popredeľované na priečinky, aby si stačil všetko po poriadku poukladať, lebo do takého
jednoduchého by sa to sotva popratalo, a keď aj, tak by sa to strepalo na obyčajnú chamuľu
a nemal by si z toho pôžitok.— Hu, mohol by si ty od rána do večera jesť, iné nič, iba jesť a piť, mohol?Nevravel som mu už nič, aby nemal príčiny začínať. Ústa sa mi krivili a oči lozili
žiadostivo po voňavej pečienke, lebo môj žalúdok bol naozaj v úbohom stave. Od večera bolo
ďaleko a okrem toho mal som i dlhú cestu za sebou. No Tavo, ako sa zdalo, nechcel o tom
vedieť, hádam si hneď za rána pozapchával poriadne žalúdok. Naťahoval a nadväzoval
rozprávky o matrózoch ani stará baba nite z kúdele. Kým som mal dosť slín na zavlažovanie
suchého pažeráka, pregĺgal som, počúval a čušal, ale keď mi ich pramene pod jazykom
povysychali a okrem toho aj črevá začali sa mi v bruchu prepaľovať ani vlny oceána, schytil
som nôž a šmahom odrezal kytu z pečienky aspoň na zahasenie hladu.— Hu, Bimbo by ťa bol za toto šmaril do mora, — zahučal. Čakal som prinajmenej, že ma
vyhodí z koliby a pošle nazad k čertom, ale on iba zafučal a potom vykrútil baranovi zadné
nohy. Do jednej zahryzoval sám a druhú hodil mne, aby som sa vraj do večera ňou drhol.Uspokojil som sa so svojím podielom a pustil som sa do neho zubami tak isto, ako urobil
on. Masť mi stekala po brade a sťahovala gamby, ako chladla.— Hu, hu, — vysmieval sa, že mám ústa zalepené lojom a že sa neprestajne oblizujem ani
mača, čo prvý raz zmočilo pysk do mlieka, ale on mal i nos zamastený a prskal, skučal,
vrčal ako ovčiarsky pes, čo sa mocuje so starým koštiaľom za kolibou, nuž nemali sme si čo
vyčitovať.Pravdaže, pri hostine sme ľahko zabudli na svet. Hmla mohla pre nás revať, bučať ani
črieda lačných volov, aj vrchy sa mohli potĺcť, porúcať do priepastí, alebo ich mohli
zlostné riavy odplaviť do rovín, neboli by sme sa vyrušili. O svet sa staral boh a my sme
mali trápenie, ako prinútiť žalúdky, aby rýchlejšie trávili, ak sme chceli byť do večera so
stehnami hotoví. Ja som navrhoval zabehnúť ku prameňom po žeruchu na priešmačku, no Tavo
privliekol z voľaktorého kúta ľagvicu, vyvážil z nej dubový kolok, obkrútený ľanovou
handričkou, zodvihol ju nad moju hlavu a kázal otvoriť ústa. Bol to výtečný spôsob. O
chvíľu som sa mohol pustiť i do druhého stehna. Trúnok, čo sa lial z ľagvičky dolu gágorom,
bol by prežral aj skaly.— Hu, to je nie z Weinholdovho smradu, — chválil sa.Potom sme sa navzájom obsluhovali. Keď sa jemu zastavila baranina v hrdle, držal som mu
ľagvičku nad ústami ja, keď mňa pritláčalo, pomohol mi on. Mal širočizné hrdlo. Bol by
vypil aj celú ľagvicu bez jedinkého glgnutia. I ja som to skúšal, ale zahltúval som sa.— Hu, ohryzok ti zavadzia.Mal pravdu. Mne behal stále ohryzok hore-dolu, a jemu sa na hrdle ani žilôčka nepohla.— Ako to robíš?— Prepáľ si najprv hrdlo!A hneď aj ukazoval, ako to robiť. Nalial trochu moku na misku a zapálil… Belasé
plamienky sa prekĺzli po olejnatej tekutine, a keď zatrepotali, zvreli, on otvoril papuľu,
hltal ich priam z misky, strebúc zároveň i horúci mok. Oči, čelo i vlasy mu horeli, a on
nedbal, smial sa, pričom rozmotával okolo seba plamene.— Skús!— Diabol!Boli by mi vyhoreli oči.— Nesmieš byt taký chúlostivý. Pozri: — Nabral za plnú hrsť žeravých uhlíkov, pomädlil v
dlaniach a vysypal rozmrvené na popol späť do ohniska. — Aha. — Otŕčal labu, tvrdú,
vydratú, na ktorej nebolo ani znaku po ožehnutí, a sotva som sa stačil zadiviť, hmatol
zubmi latovec, vyčnievajúci zo štiepy, vytrhol ho jedinkým myknutím hlavy, zmeral ním moju
piaď, aby mi ukázal jeho hrúbku a dĺžku, a potom ho zapral holou dlaňou do inej štiepy až
po hlávku.— Skús vytiahnuť, ak máš dosť síl.— Zatoľko nemám, — priznával som sa trochu zahanbený.— Hu, akýže si to frajer? Dievky chce stískať a neodpľahaná telica by ho zadlávila.Fuj, v tej chvíľke bol pľuhavý. Opravdivé rozbadzgané, divé hovädo. Vyrástol vedľa mňa
až po samý štít, zdýmal, fučal, a kým som si uvedomil, že je nebezpečný, zúrivý, oblapil ma
hrčavými ramenami a zmliaždil na prsiach tak mocne, že mi duša od bôľu zapišťala.— Nemal by si sa tak ožierať, — radil som mu, keď sa mi po chvíli zas nafúkali pľúca
čerstvým povetrím.— Keď sa ožením, budem píjavať iba cmar — hu.— A Zuna bude slivovicu s frajermi, — zadrel som doň, aby si nenamýšľal, že ma priveľmi
naľakal.Vtedy sme už ležali hore pupkami na baraních kožiach. Nad hlavami nám rozvoniavala
zaparená jedlina štiep a pri nohách hriala pahreba. Bruchá nám tak nakysli, že im už
nestačili ani opasky, ani nohavice, ani košele. Museli sme sa porozpínať, uvoľniť na
všetkých tesnejších miestach. V ústach nám ešte mlanel trúnok. Keď sa niekto z nás ozval,
bolo ho cítiť aj v povetrí. Ležali sme nehybne ako nacicané pijavice, čo poodpadúvali z
čiernych žíl. Najväčším fígľom bolo prevaliť sa z boka na bok tak, aby sa z úst nič
nevyčrplo. To bola nemožnosť. Na takú nebezpečnú hru neopovážili sme sa ani myslieť. No keď
som spomenul Zunu, Tavo stratil opatrnosť, prevalil sa ku mne, pritiahol ústa k môjmu
pravému uchu a huhňal:— Máš planú mienku o nej. Hu, máš celkom planú mienku o nej, ak si myslíš tak, ako
vravíš. Hu, hu, hu. Zuna je čistá ako ľalia, uch, nie, to je málo, aj na tú sa dostane
prášok, keď dlhšie kvitne, ale ona je ľaliový púčik, tak, ako púčik, čo sotva vykukúva spod
zeleného a ochlpeného okvetia. Ešte sa jej nestačila ani včela dotknúť. Hádam chápeš, čo ti
chcem týmto naznačiť. Ani včela, iba vetríček, slniečko a rosička, to hej. Hu, hu. Nediv sa
tomu. V dedine sa inšie vypráva, i ja mám pred Weinholdom inú reč, lebo Weinhold je sviňa.
Sviňa, keď ti vravím. Jemu nejde o dievča, ale o peniaze. Ňuchá okolo mlyna, lebo si
namýšľa, že starý skrýva pod mlynským kameňom poklad. Hu, hu, hój, tomu sa zíde trochu
chrenu do očú, aspoň sa paprčí, že mu aj iní trúdi med z plásta vylizujú. Ale niet na tom
ani zbla pravdy. Hu. Iba tebe to prezradím, a môžeš mi veriť. Ja ju strežiem od dievčaťa
ako vlastné oči. Poznám jej chodníčky a vysliedim ju, kdekoľvek by sa podela. A myslíš, že
by si ešte dnes vládal obúvať krpce taký zbojník, čo by na ňu bol mrzké ruky vztiahol? Hú,
psia mať! Črevá by mu boli dávno po kosodrevine rozvláčené! Ale o ňu sa netreba báť. Dala
by si rady sama. Poznám ju. Vedel by som ti o nej do rána rozprávať. Hu, darmo nebrúsi
hoľami za najväčších metelíc, darmo sa neštverá po skalách, darmo sa nekúpe za mesiačika v
morských okách. Hu, je divá ako lasica. Možno ti inokedy poviem o nej viac. Teraz len to,
že Zuna je ešte len púčik, ľaliový púčik, mohli by si ju Prietržinci postaviť aj do kostola
miesto svätice a neznesvätili by veru sviatostný oltár. Taká je. Nikomu som to ešte
neprezradil. Nech si ide svet za bludom. Iba tebe to vravím, aby si jej nekrivdil.Potom zaručal cez nos, aby mu v ňom nevrzgútalo, prevalil sa namáhavo s mnohými stonmi
na chrbát a spustil nôtu: V Hrochotskej doline…Zatiaľ som ja hľadel hore do štítu, kde boli štiepy celkom začmudené. Bolo treba
zopakovať si ešte raz Tavove reči, aby sa mi ujali v hlave. Hádam som im sprvu dosť
nerozumel, alebo som ich nechápal tak, akoby sa bolo žiadalo, nuž bolo treba vrátiť sa ku
každému slovku poznove, vysloviť ho niekoľko ráz, nechať ho znieť v ušiach, v mozgu i v
krvi, lebo tie slová ma napružovali, tie slová ma ovlažovali a omladzovali, akoby mi nad
hlavou rástla svieža obloha, tie slová mi vracali nádeje.Do sluchu mi prudko udierala Tavova melódia. Nebola úplná. Tavo viac chrčal, ako
spieval. Hrdlo mal poriadne prežraté, nuž vyťahovanie robilo mu ťažkosti. No mne
neprekážala. Náhle, pod dojmom Tavových slov, preniesol som sa do iného sveta, akoby moje
uši a oči boli odleteli z koliby. Neprenikli iba hlboký priestor, ale i dlžizný čas mnohých
rokov a započúvali sa do iných zvukov, zahľadeli na iné predmety.Vtedy som ešte nepoznal ryšavého uhliara Tava s poškuľujúcim ľavým okom, čo hlce
plamene, miesi žeravé uhlie, býva celý rok na Páleniciach, priatelí sa s vetrom, hráva sa s
búrkami a hromami a do dediny zbehuje iba preto, aby sa ožral do nemoty a ľuďom nabrýzgal,
ani skalných obrov som bližšie nepoznal. Hľadieval som na nich len zdola s veľkou bázňou,
akoby to boli černokňažníci, čo stále vydúvajú veľké čierne mračná, aby privolávali na ľudí
hrôzu. Nemal som ani tušenia, že raz prídem tak blízko k nim, lebo práve som sa od nich
vzďaľoval; boli mi za chrbtom a ja som kráčal v ústrety bielym popretrhávaným obláčkom, čo
sa kúpali v žltom slnci na konci našej doliny ako ufúľané, dažďom ošpľachnuté a hmlami
oslznuté zvyšky lanského snehu a ľadu, lebo bola práve jar. V mäkkom povetrí rozmáčali sa
hlasy lesa, polí a vzdialených vrchov; zo zelených priehlbín údolia ohlasovala sa
prestávkami kukučka, hore pod nebom gágali divé husi a dolu pri zemi klepotal mlyn a šumela
voda. Bol som trochu smutný, že musím opustiť Prietržiny, kde som mal toľko priateľov. Ona,
Zuna, poskakovala vedľa mňa medzi pravými lúčnymi kvetmi. Bola ešte vtedy maličké dievča.
Chcela mi vystačiť, preto občas pobehúvala. Nespúšťala ma z očú a vravela: „Vyvládala by
som, hľa.“ Niekedy mi chytila ruku. Chvíľku ju žmolila svojimi drobnými prstami, no ako si
to uvedomila, zháčila sa a odhopkala trochu nabok. „Budú ťa hľadať,“ pripomínal som jej. A
ona: „Kde budeš,“ pýtala sa, „tam?“ a načiahla sa rukou a ukazovala prstom na dolinu, kde
sa počernievali akési hory, „aby som vedela, kde ťa mám vyzerať.“ Nevedel som jej
odpovedať. Čože som ja vedel, ako sa doliny svetom krútia. „A kedy sa vrátiš?“ vyzvedala
sa. „O desať rokov,“ povedal som napochytre, ani nerozmýšľajúc, či budem môcť tento termín
dodržať, len preto, že sa mi to číslo náhodou vplietlo do hlavy, a vari som bol i
presvedčený, že zo sveta sa nemožno skôr vrátiť. A jej sa to nevidelo dlho. Sľúbila, že ma
bude čakať a že si za ten čas všetko pripraví, aby sme mohli mať ešte toho roku na Jána
svadbu. Nechápal som úplný zmysel týchto slov a zaiste nechápala ani ona, predvádzala iba
hru, no ako som to počul, vypĺchol zo mňa zármutok a bol som naraz smelý, pevný ako dospelý
človek, odhodlaný prebíjať sa cudzím svetom a rozhodnutý dodržať sľub.Bolo to dávno, dávno, keď ešte niže prietržinského mlyna boli roztiahnuté močariny s
tŕstím, do ktorého chodili každé leto hniezdiť divé kačice. Od tých čias močariny
povyschynali, divé kačice zmizli a všeličo sa zmenilo, ale vtedy na Pálenici pri Tavovi
zjavilo sa mi všetko v pôvodnom stave. Tŕstie sa hýbalo a šuchorilo. Počul som ho v
bezprostrednej blízkosti okolo seba, zavše nad ním zatrepotal šedivý vták s natiahnutým
krkom a zapadol za vrbinu, voľakde na druhú stranu potoka. Videl som jej bielučkú tvár.
Mihotala sa na slnci ani plamienok. Napodiv roky nezmenili na nej nič. Čierne vlasy mala
nad ľavým uchom zviazané bodkovanou mašličkou, vysoké čelo sa jej lesklo, a keď hovorila,
vždy sa jej po bokoch úst, hneď za kútikmi, robili na lícach jamôčky. Nespúšťala zo mňa
oči, poskakovala a štebotala tenučkým hlasom, podobným zvončeku, rozkladala rúčkami,
pobehúvala po lúčine medzi motýľmi a kvetmi, trepocúc sukienkami ani vtáča krídelkami, keď
sa učí lietať. A mňa vedľa nej opúšťali pochybnosti práve tak, ako vtedy ma opustil
zármutok. Pod dojmom Tavových rečí vytriezvel som úplne z ohlúpnutia, ktoré mi kalilo myseľ
od príchodu do Prietržín. Napĺňal som sa radosťou, uspokojením, pýchou a bohvie ešte akými
márnosťami a potvrdzoval som si sľub, vyrieknutý pred desiatimi rokmi. — Vrátim sa k tebe,
Zuna, — vravel som, — ešte sa daktoré ráno vyumývam v rose, aby som nesmrdel Tavovou
baraninou a nerazil Weinholdovou pálenkou, a potom prídem, najskôr večerom, keď sa po
oblohe rozsypú hviezdy, len maj strpenie. Ešte musím zbehnúť na správu posúriť stavbu
hájovne.Tavo zatiaľ blúdil druhou stranou sveta.Bol už vtedy v Galícii. Učil sa mlieť múku z fazule a z hrachu vo mlyne neďaleko Lipnika
a trúsil rozumy so svojím majstrom, ktorý, odchádzajúc s ustupujúcimi Rakúšanmi pred Rusmi,
zveroval mu celý mlyn i s mladou ženou do opatery. Kým som sa ja zapodieval spomienkami, on
stačil zloziť všetky staré opustené zákopy po okolitých kopcoch. Zistil podzemné bludiská,
zvlášť tie, ktoré sa dali ešte použiť, lebo boli v suchej pôde a mali obstojné vydrevenie,
a zvlášť tie, ktoré sa už zrúcavali a mali iba miestami trhliny, kade sa dalo nazrieť do
ich čiernych dier. Prehrabával bahno, zbieral pozabúdané, zahrdzavené flinty, patróny, aby
ich mohol medzi dedinskou cháskou dobre speňažiť. Prehrabával doštiepané kosti,
znepokojoval mŕtvych, neprepásol ani jedno vrecko, ani jeden rozdriapaný mundúr, oraboval
úbožiakov aj o posledný grajciar, ktorý si chceli prepašovať na druhý svet. Neštítil sa a
nebál sa. Hu, hu, Tavo bol bezbožník, Tavo bol bezbožník. Vysmieval sa z utrpenia i z biedy
ľudskej, smrť nosil na povrázku za sebou a nič si z toho nerobil, že na neho cerila
klováne.— Hahó, Tavo, nevedel by si mi prezradiť, kde nás to rohatý zase zavliekol? Nedávno sme
sa hojdali na Adrii s gambatým Bimbom, potom sme zjedli na Pálenici barana z prietržinského
salaša, a teraz, há?— Hu, štyri hodiny od Lipnika, — bol pohotový. — To je v Galícii. Chodil som tam k
pajesatému židovi so zajačími kožkami skoro každý týždeň. Cesta trvala štyri hodiny cez
kopce, celkom v poli, samota, iba mlyn. Psiská sa nám zbesneli, Rakúšania zo zákopov ušli a
každú chvíľu sme čakali Rusov. Hu, o mňa nešlo, ja som sa zaobišiel aj bez nich, ale
gazdiná, tá bola netrpezlivá. Prikázala, aby som jej ihneď prišiel povedať, keď sa zjavia.
Hu, mal som ju na svedomí, ako odišiel gazda. Boli sme teda v peknej kaši. Ešte Rusi nám tu
chýbali. Hu, doparoma, to je nie s kostolným poriadkom. Napľul som si do dlane, povytieral
oči od dymu a ústa od masti, aby ma nič neprekvapilo.Treba vedieť, že Tavo nebol iba matrózom. Najprv mal vážny úmysel stať sa počestným
mlynárom. Túžba zdokonaliť sa v tomto remesle zahnala ho až do Galície. Iba vojna mu
prekazila plány. Majster totiž išiel bojovať za Veľké Poľsko a on, ak sa chcel uživiť,
musel striedať zamestnanie podľa potreby. Bol ohliadačom mŕtvol, hrobárom a zakrátko aj
popom. Ako posvätená osoba mal prístup aj do vyššej spoločnosti, a to povznieslo jeho
samoľúbosť až natoľko, že sa naučil pohŕdať pospolitým ľudom. „Hu, smrdia ani tchory,“
vravieval, aby ospravedlnil svoje samotárstvo. Tam, v Galícii, zoznámil sa i so štyrmi
kniežatami, ktorým nedoprial zaslúženého odpočinku ani po smrti. Kedykoľvek prevýšil mieru
svojho pažeráka, povyvolával ich zo záhrobia, chvastal sa nimi, povyprával každému
korheľovi ich pôvod, počnúc samým bohatierom Čurilom, a potom ich nechal bez milosti
pozdochýnať najbiednejšou smrťou len preto, aby mohol nad nimi vykonať pohrebné obrady
podľa predpisov ruskej cirkvi a tak očividne dokázať, že sa aj tomu rozumie. Hu, Tavo bol
komediant.Na vrchy dovtedy už iste napadal súmrak. Do koliby zvonku neprenikli nijaké hlasy, alebo
som ich nestačil počuť. Iskry, čo vyletúvali občas z ohniska, boli požltnuté, niesli sa
pomaly, krivolako a zhasínali prv, ako sa stačili pritknúť na strechu. Čas na spánok už
prešiel, no mňa nevedeli obostrieť driemoty, skôr oživenie som badal v údoch, a hoci ma
ťažil žalúdok, bol by som si najradšej skočil zbojnícky odzemok nad plieskajúcou vatrou.
Preto mi Tavovo blúznenie prichádzalo vhod.— Hu, Tavo, som s tebou spokojný. Nikde som sa tak dobre necítil ako pri tebe, môžeš mi
veriť. Vezmi si za to moju dušu, chceš?Hu, hu, smial sa Tavo na takej pochabosti, ale nedal sa mýliť. Rozprávka o kniežatách mu
bola prednejšia. Tak sa videlo, že ju sám počúva so záľubou, sám sa ňou vzrušuje, čaká na
každé slovko, tŕpne, plesá, predvída, akoby v ňom ožila dávna minulosť, akoby naozaj videl
i osoby, ktoré napĺňali dej.— Hu, prikvitli na mrkaní k mlynu, — vravel.Všetci štyria mali okrúhle, pristrihnuté briadky. Hulákali pred bránou a chceli
popreskakovať plot na koňoch, keď im dlho nikto neotváral. Najskôr išli ku svojim
regimentom na front a v neznámom kraji zablúdili.— Rusi, Rusi idú, — volali sme obaja na mlynárku.— Hu, bola ešte mladá, bezdetná a zažitá. Napodiv, nijako sa nezdesila. Sama im vyšla v
ústrety, a keď ju oni zočili, poskákali strunisto z kobýl, ukláňali sa až po zem, bozkávali
jej ruky, pohládzali si od samej rozkoše briadky, mľaskali a prekrúcali všelijako
papuľkami. Celí žiarili, jachtali, ňuchali a skučali ani poľovnícki psi, keď zacítia vo
vreci divinu. Štrekovali na obdiv tučnými stehnami, potrhávali si blúzky, vypínali prsia,
niesli vysoko plecia so zlatými strapcami, zvonili ostrôžkami, akoby kráčali po ľadovom
paláci v Moskve a klaňali sa cárovnej. Boli to vznešení páni: ruky biele, naučené iba
poháre dvíhať, prsty samý skvost. Mlynárka sa im prihovárala po rusky, pozvala ich dnu a
mne prikázala opatriť ich kobyly.— Hu, hu, bola zo samého cukru. Nohy z cukru, ruky z rukru, tvár z cukru, hu, hu,
sladkostí nadostač. Kniežatá sa jej mohli nalízať do chuti, a ešte zvýšilo aj pre mlynára,
hu, hu, — pooblizoval si pysky, poutieral nos a vychválil ju tak, že by sa musela páčiť aj
cárovičovi, nielen kniežatám, čo sa už mesiace vyvaľovali po kasárňach, zavšivavených
poľných táboroch a nevideli mäkký bochník chleba, nie to poriadnejšej ženy.— Dobrú zábavu panstvu, hu, napi sa na ich zdravie, — nútil ma, podávajúc mi ľagvicu s
čertovským trúnkom a potom sa mala koliba prevrhnúť, taký huriavk sme stvárali. Tavo sa už
tešil na svoju obeť a ja som mu kontroval, aby bolo veselšie. Kopance lietali vo vzduchu
medzi čiapkami, gombíkmi, škatuľkami zo zápaliek, nožmi, šnúrami a bohvieakým ešte
haraburdím, ktoré sme napochytre našli pri sebe a zo samopaše lúčali vozvysok. Zavše som sa
chytil za brucho, aby mi neprasklo od smiechu, zavše on, krbáľali sme sa na kožiach,
štuchali si navzájom do rebier, plieskali po bruchu samou škodoradosťou.— Na zdravie, mlynáročka!— Na zdravie!— Hu, iba pred polnocou prišla za mnou do stajne, že jej vraj treba pomôcť, — pokračoval
Tavo. — Uf, neodhŕňam sa, gazdinká, uf, všetko vykonám, čo mi rozkážete. — Viedla ho potom
náhle do vysvietenej izby k hosťom. Tavo sa nestačil ani ustrojiť do parádnych šiat. Niesol
so sebou smrad chlievov, pri ktorých sa obyčajne zdržiaval. Hu, necítil sa dobre. Prvý raz
od narodenia si uvedomoval, že je ryšavý, pehavý, od hlavy po päty mrzký chlapčisko, s
nepeknými jašterími očami, štrbavý ostarok, ktorému ešte len aj z úst zapácha, ale urodzené
panstvo si to už nevšimlo. Našiel ich povyvaľovaných na dlážke, s briadkami orosenými
krvou. Škerili sa na svet a držali fľaše. Pani majstrová každému podrezala hrdlo, aby
splatila daň vlasti.— Pliaga!— Pľuha!— Sviňa!Nadávali sme jej spolu svorne. Čo jeden zúrivejšie, aby pocítila naše opovrhnutie. Veď
to bola beštiálnosť. Vylákať nevinných ľudí na hostinu a v najlepšej nálade zarezať. Fuj!
Ktorý desaťnásobný vrah by sa na takú robotu podujal? Tavo ju chcel na mieste pridusiť, aby
mohol z jej kože remencov na štverne naťahať, ale ja som ho tíšil, dovrávajúc mu, že pre
také strigy má boh pripravené účinnejšie mučiarne, a keď som mu niekoľko ráz i ľagvicu
priložil na ústa, dal sa prehovoriť a pustil sa s ňou i do jednačky.— Nuž, treba ich odpratať, hu, bisťubohu, veru treba, kým nepošlú za nimi kurentov. Boli
sme veru v horúcej kaši. Navravel som jej toho hodne, aby sa jej kečka dobre zaparila, lebo
chcel som mať z toho oročku. Vravím jej s tým úmyslom: „Hu, to je pľuhavá robota, celý sa
človek zamäsiari, kým ich odvláči na pokoj, ale pre vás, gazdiná, urobím všetko, ak mi
teraz tu pred bohom zasľúbite to, čo pod srdcom nosíte.“ Hu, hu, rozčertila sa ani besná
suka. „Ty odroň, ber sa mi z domu, ruky som si zakrvavila, zakrvavím si aj lakte.“ Ale
potom ma priviedla naspäť. „Čo ty už môžeš vedieť, čo ja nosím pod srdcom.“ „Hu,“ rečiem,
„nemôžem nič vedieť, to iba sám boh zjaví. Ak nosíte chlapca, bude mi rovným bratom, ak
dievča, bude mi ženou, a tak vy nič nestratíte.“ Hu, hu, mal som to poriadne premyslené.
Ona sa ešte trošku pajedila, ale potom prisľúbila. Bola v koncoch. Hu, a vieš čo doniesla
po roku na svet? — pýtal sa ma Tavo.— Haha — nedostaneš ma, nie, nie, nie, — vzpieral som sa, naznačujúc žmurkaním, že dobre
poznám jeho rožky, lebo rozprávku o ruských kniežatách som počul od neho i so zakončením
prinajmenej desať ráz, ale keď neprestal doliehať, odpovedal som mu, čo doniesla mlynárka
na svet po roku doprosta, na plné ústa, práve tak, ako on odpovedával zvedavcom, čo
otvárali ústa i uši, aby ich dopálil, lež neuhádol som. Mal tuhšiu farbu, prebil ma.
Prižmúril zdravé oko a pošepol tajnostkársky:— Zunu!Vyskočil som, akoby ma bola vretenica do krku sekla.— Čo to táraš?— Zunu, — opakoval.Uvedomil som si rýchlo a jasne, že som v Tavovej kolibe na Pálenici. Tam bol on,
rozvalený, vyškerený, a tuto zas ja. Sotva na piaď voľného priestoru bolo medzi nami.— Ktorú Zunu myslíš?— Iba jednu poznám!Kŕč mi drvil zuby a sánky. Hľadel som, kade mu mám prehryznúť hrdlo.— To vymýšľaš, inokedy si sa o tom nezmienil!— Keď slaninu dlho na slnku omáľaš, roztopí sa ti na pyskoch a masť stečie dolu bradou.— Cigániš! — zasipel som jedom.— Zavolaj si za svedka mlynára. Ak ho nájdeš v dobrej miere, môže ti prezradiť aj to,
prečo sa z Lipnika presťahoval až do Prietržín a prečo umučil svoju ženu.— Ty chceš povedať, že máš iba ty právo na Zunu?Otvoril ufúľanú papuľu a chrčal.— Ty si hovädo, Tavo, teraz som sa o tom presvedčil. Chcel si ma napáliť, ale ja ti
prejdem cez rozum.Och, čiže ma poriadne rozpaprčil. Ani vedomie, že celú rozprávku zostavil si z chýrov,
ktoré kolujú o podivnom slepcovi z mlyna, ma nevedelo upokojiť. Od rozčúlenia nebol som
schopný hneď na mieste osladiť si žlč pomstou, iba čo som napochytre hľadal spôsob, ako
najrýchlejšie pozabúdať tie vymysleniny, čo sa zliahli v jeho ožratej hlave, preto som sa
prevalil na brucho tvárou do vlny, mysliac, že ma omámia driemoty. Lež driemoty
neprichádzali. Voľakde pod kožou, hlboko v zemi, ozvalo sa nezvyklé šumenie ako vzdialený
bzukot nespočetného množstva chvejúcich sa remeňov, hvížďanie oceľových kolies alebo
hučanie vzduchu medzi medenými drôtmi dlhého elektrického vedenia. Keby sa bolo šumenie
stišovalo, strácalo, bol by som si ho vysvetlil návalom krvi do hlavy alebo uvoľňovaním a
vystieraním vlny pri ušiach, ale toto rástlo, vzmáhalo sa, akoby sa ťažký stroj, čo pracuje
v útrobách zeme, láme a mrví prekážky, nezadržateľne blížil ku mne. — Vrchy sa rozprávajú,
— rozriešil som po chvíli záhadu. Naozaj, vrchy. Prečo by to nebolo možné. Či sa vrchy
nemajú o čom zhovárať? Dávno som to tušil, a hľa, teraz som sa mohol o tom na vlastné uši
presvedčiť. Naozaj sa vrchy vedia dohovoriť. Od tých čias som ich často počúval. Nemajú
síce ústa a jazyk ako ľudia, nemajú zuby a ďasná, ale majú skaly; nimi hýbu, tlčú a mrvia.
Hlboko zemou preniká potom slovko za slovkom, dutinami sa zosilňuje a vodnými žilami
prenáša a zrýchľuje, prediera sa tak od vrchu po vrch a šumí, lebo sa nemôže ozvenou
zaceliť ako slovo v povetrí.— Hahó, hahó, čujte ma všetci vy, čo máte holé hlavy a dovolené vám je dívať sa nad
oblaky a ožarovať sa slnkom aj vtedy, keď doliny zapadnú do tmy, i vy, čo halíte celé svoje
telo kajúcne do tmavých odedzí hôr, môj hlas patrí celému svetu, — rozkazovala Jeho svätosť
Veľký zvon svojmu komonstvu.— Hahó, hahó, padáme tvárami do prachu zeme, zatvárame oči vo veľkej pokore a počúvame
rozkazy Vašej svätosti, — odpovedal sbor a všetok zhon sa náhle pod zemou stíšil. Korienky
stromov sa prestali plaziť za živinou, semienka nepukali, klíčky sa stiahli, chrobač ustala
vo svojom večnom lození, pozamykala klieštiky svojich úst, nič sa nehýbalo medzi omrvinkami
pôdy, iba jeden mohutný hlas zunel, akoby jedno veľké srdce vyzváňalo voľakde medzi
skalami, iba jedna mohutná vlna sa valila podzemím, akoby všetkými kútmi, dolinami,
priepadliskami a dierami tepala horúcu krv, vzdúvajúc zemskú kôru ako mocný spodný prúd.
Vtlačil som ešte tesnejšie svoje telo do kože, aby sa i moje srdce správalo podľa tohto
ohlušujúceho tlkotu a pohybu.Zatiaľ sa Tavo naťahoval s kniežatami. Vláčil ich po jednom do starého zákopu,
vyspevujúc vrúcne deravým hlasom nábožné piesne a drkocúc predpísané pohrebné modlitby,
lebo chcel nebohým vyprosiť ľahké odpočívanie v zemi a sebe teplé miesto v raji. No boh
dávno zvážil hodnotu ľudských rečí, poznal, že je to iba rúhanie sa, a podľa toho so svojou
ovečkou i naložil. „Hu, zíde sa ti, Tavko, trochu papriky do nosa, ha, ha!“ smial som sa v
duchu. Sotva prevliekol posledné knieža a pomodlil sa za všetky duše v očistci ruský
otčenáš, zarútila sa mu nad hlavou diera, ktorou vošiel. Pochovalo ho za živa. Mohol si
sadnúť so svojimi kniežatami k mariášu, kým dajú zatrúbiť na súdny deň. Ojój, času dosť.— Hu, hu, suka prekliata, hadie plemeno, dostala si ma do klepca, hu, hu, — bolo počuť
zhora.— Hahó, hahó, roztvorte všetky skalné pukliny a dajte úkryt vtáctvu i zveri, zavrite
pramene, upevnite prsť a zviažte s bralami korene stromov i zelín, aby sa zachovalo dielo
božích rúk, — bolo počuť zdola.— Hu, hu, nestrasieš sa ma, pačrev, i keby ma tu potkany ohlodali, prídem si k tebe pre
podlžnosť, ani boh mi v tom nezabráni, hu, hu, — bolo počuť zhora.— Hahó, hahó, boží hnev nesie sa na ľudské plemeno, vydajte hriešnikov, — bolo počuť
zdola.Počul som na obe strany, lebo som ležal uprostred dvoch hlasov, ktoré sa vo mne stretli.
Tamhore kypela ľudská zlosť a zdola sa chystali vybúšiť proti nej živly.— Hu, hu, — reptal človek.— Hahó, — vystríhal vrch.Nazdal som sa, že mňa sa táto vec netýka a že môžem pokojne sledovať zo svojho miesta
spor dvoch stránok, ale po chvíľke zmietla ma neočakávane z povrchu zeme taká sila, že sa
vo mne všetky koštialiky zatriasli, a nebyť pevného zrubenia, ktoré Tavo miesto základov
podložil pod strechu svojej koliby, bol by som sa zaiste skrbálil až na dolinu.— Hu, Tavo, kto sa ma opovážil tak surovo kopať do brucha, há?Okolo mňa bzučali roje rozpaprčených ôs alebo neviem ký parom. Nevedel som sa hneď
spamätať z omámenia. Voľakde zavýjali čriedy vlkov, bliakali a zvonili splašené kŕdle
oviec, na druhej strane za horou jačali ľudské hlasy, ženy, deti, akoby ich voda odnášala a
zalievala. Zdivený huk zachvacoval povetrie i zem, lebo oboje sa chvelo.— Hu, ratuj dušu na doline, — ručal Tavo.Práve vtedy, keď som otvoril lepšie oči, pokúšal sa rozdúchať oheň, aby sme si videli na
tváre. Žeravé uhlíky z pahreby osvietili mu občas naduté líčiská, ale do plamienkov sa
nevládali zanietiť.Iba sťažka, viac popamäti, rozoznával som strechu koliby, ale čo sa deje okolo mňa, to
som už nevedel. Vari kŕdle všetkých vtákov preletúvali ponad našu kolibu, obíjajúc dlhými
krídlami ihličie a suché konáre medzi horou, alebo sa to povodeň valila dolinou, strhávajúc
pôdu, stromy, valila balvany, no mohli sa pohýbať aj vrchy: voľakde skaliská pukali, zem sa
otriasala, jednotlivé výbuchy zosilňovali sa ozvenou mnohých dolín, ktožehovie, či aj ruské
regimenty netiahli na pomoc svojim kapitánom, ktorých Tavo práve bol pochoval, veď v
huriavku dalo sa celkom zreteľne rozoznať cválanie a besné erdžanie upachtených koní, dupot
tisícich okovaných kopýt na tvrdej pôde, paľbu a bojový ryk fúzatých kozákov. Azda sám boh,
ktorý zaiste zoslal na zem túto pohromu, bol by vedel povedať, z čoho pochádzajú tie
rozličné hlasy, čo jačali povetrím. Ja som to nevedel. Srdce sa mi pod rebrami trepotalo
ani list na osike.Vonku sa dávala práve hora do tanca a do výskania. Smreky, vysočizné a staré, pochytali
sa za konáre a virgali. Hoja, hoj, hoj, tralala! Všetko sa pohýbalo, keď také ozruty trochu
podskočili. Čo znamenal človek pod ich nohami? Červík, mravec, po ktorom nezostane ani
mastný fliačik, keď ho zatlačíš do zeme, a čo znamenala pre nich kolibka, poskladaná z
trojmetrových štiep? Hu, lepšie na to nemyslieť. Hoja, hoj, hoj, tralala. Kôra sa pukala,
korene praskali a drevo vržďalo. Kedy-tedy zašramotila haluz po streche.— Hu, hu, hu, — skuvíňal vo voľaktorom kúte Tavo a množstvo trasľavých, rozlične
ladených piskľavých hláskov mu odpovedalo pohotove. Čo jeden znel prenikavejšie. Ak sa
niektorý náhodou priškrtil, desať iných ho zastúpilo. Niekde ujúkalo skučanie, inde plač
alebo trasľavé hvižďanie, akoby skaly frndžali povetrím, a cez všetky hlasy i hlásky ešte
vždy prenikalo mocné a ťažké dunenie, čo mi pripomínalo namáhavú prácu ozrutného železného
valca. Prichádzalo z diaľav. Najprv pridúšalo a pristavovalo sa vzdialenými vrchmi, lebo
bolo až v tých miestach, ale o chvíľu akiste sa prevalilo Prielomom a rozlialo sa po
holiach, lebo hučalo blízučko. Malo nesmiernu silu. Mliaždilo stromy a drvilo skaly.
Rachotilo, chvátajúc rýchle ponad dolinu na Pálenice, keď mu priestor nestačil. Hora okolo
koliby zakvílila a chcela ujsť, lež stromy nemali krídla ako vtáci ani voľných nôh ako
zverina, boli koreňmi spletené so skalami, zem ich pevne držala, a to bola ich skaza.
Zastihlo ich naplno. Nevedeli, kde sa majú hodiť od hrôzy. Trepotali haluzami, metali sa a
zvíjali, a tie väčšie vo zmätku hyzdili tie menšie, čo povyrastali z ich koreňov. Nemali
zľutovania. Dunenie vaľkalo grúň a rútilo sa proti našej kolibe. Čoho sa zachytiť, aby som
odolal?Pfí, zbytočná starosť. Dvere pukli a odfrkli ďaleko ani íver. Nevyplatilo sa ísť za nimi
a plátať dieru do noci, i tak nás už víchor objavil a hneď aj využil vhodnú príležitosť na
prepadnutie. Skočil do koliby ani vrah. Rozvíril ohnisko, pohádzal pod nohy hlavne,
oživoval iskry a rozkladal na mnohých miestach ohne, aby sme sa upiekli. Mal som plné ústa
suchého popola, ale nemohol som si odkašlať. Prudké nárazy povetria ma neprestajne štopali
drobnou prsťou, rozstrapkanou kôrou, potrhanými korienkami, rozmrveným suchým lístím a
bohvieakými ešte odrobinkami zeme, ktoré šmaril do koliby príval. Išli sa mi pľúca
predrapiť. Zároveň so sipotom dravých vĺn rozbúreného povetria ozvalo sa po kútoch
prenikavé pišťanie a na streche šramot, akoby tisíce pazúrikov tadiaľ prebehúvalo.— Potkany, — jačal Tavo.— Rozdrvím ti papuľu, ak nebudeš čučať, — reval som do tmy, ale ten sa už nedal utíšiť.— Hu, pažravá háveď, koľko vás je, desaťtisíc, hu, hu, viac? — ručal ani bujak.Zapchal som si uši a zatvoril oči, aby som nepočul a nevidel nič, mysliac, že tak
predídem účinkom hrôzy, ale bolo to horšie, lebo takto sa mi vynorili pred oči tie isté
strašidlá, čo prenasledovali Tava, hoci som nebol zúčastnený na vražde ruských kniežat.Tam boli, oni štyria, so zakrvavenými briadkami, a hľadeli vyvalenými očami na kŕdle
potkanov, čo sa valili zo tmy na nich. Rozhodovalo sa teraz o tom, či bude mocnejšia smrť
tých štyroch, a či hlad toho množstva. Smrť mala väčšie predpoklady. Od stvorenia prvého
živočícha prekonávala mnohé zápasy. Bila sa so všetkými zvieratmi, so všetkými ľudskými
plemenami, poznala všetky druhy zbraní, čo používal človek cez stáročia na svoju obranu,
predvídala každý úskok a okrem toho zastupovali ju štyri ruské kniežatá, ktoré vychodili
vysokú vojenskú školu v Petrohrade a mali za sebou skúsenosti mnohých ťažení, no v tomto
prípade víťazstvo sa priklonilo na druhú stranu vari preto, že potkany použili najsurovejší
spôsob, na ktorý kniežatá neboli pripravené, ani zvyknuté. Skočili na nich holými zubmi.
Ohavy. Hneď sa ukázalo, že nemajú potuchy o ľudskosti. Vrhli sa na svoju obeť naraz,
všetky, bez vedenia, každý na svoju päsť, vydávajúc piskľavé hlasy a hryzúc sa navzájom.— Hu, čižmy sú moje, obludy, čižiem sa netýkajte, hu, hu, — reval Tavo.Hŕba zamatových chrbtov rástla do výšky a odreté chvosty švihali. Fuj. Nemohol som to už
zniesť. Hodil som sa ku dverám, ale strašný nápor šmaril ma späť. Nebolo radno protiviť sa
mociam, ktoré v ten čas prevzali vládu nad vrchmi. Slabému človekovi zostávalo iba sa
pokoriť a poprosiť o milosť, aby ho zlosť prabohov nezaliala.Tavo sa začal modliť litánie ku všetkým svätým. Mal strach z dravých hlodavcov.— Svätý Michal, oroduj za nás.Učupil som sa pod striešku, brániac sa rozvírenému povetriu, ktoré sa stávalo
nebezpečnejším ako voda, lebo nemalo ani chvíľku stálosti, vrtelo sa, obracalo a tak
bolestne pichalo ihlicami mihalnice, že sa mi z očú rinuli slzy, vyžieralo líca, bradu a
driapalo pery.Vonku stále niekto vytruboval. Hahaha hoúú, hahaha hoúú. Obchádzal okolo dvier, niekedy
sa rozzúril, naletel hlavou priam na štiepy, hrýzol drevo, trepal päsťami, kopal, alebo sa
prikrádal ticho, natŕčal dovnútra strapatú hlavu, hľadajúc ma blčiacimi očami. Zaiste to
bol môj známy z predošlej noci. Teraz mal najlepšiu príležitosť splniť svoj sľub. Stačilo
sa mu iba lepšie načiahnuť, zdrapiť ma za hrdlo a vyvliecť ani žabu, a bol by som vyhukúval
s ním: hahaha hoúú a motal sa medzi pňami po rúbanisku, kým by ma nebola niektorá haluz
tĺkla mocnejšie po čele: hahaha hoúú.Tavo sa modlil aj za mňa:— Svätý Gabriel, oroduj za nás!— Svätý Rafael, oroduj za nás!— Všetci svätí anjeli a archanjeli… Hu…Nestačil dokončiť. Štiepy nad hlavou povážlivo zaprašťali. Storočná jedľa, pod ktorou
stála Tavova koliba, dostávala práve smrteľný záchvat. Zavzdychala, zachrapšťala a vo
svojej bezmocnosti chcela sa ešte podoprieť strechou.— Vydrž, — zahromžil Tavo a zahrabnúc zvoľakadiaľ labiskom, zdrapol ma za opasok,
vyvliekol pred dvere, tam si ma prehodil cez plece a trielil so mnou rúbaniskom hore k
holiam, pasujúc sa s víchrom, ktorý mu robil protiveň.— Hu, materi sa prehŕňaj v sukni.Mal v tej chvíli odvahy za desiatich. Sprava, zľava vyvracali sa smreky. Víchor ich
vytrhúval s koreňmi a lúčal ani mrkvy. Drevo pri nárazoch trešťalo, štiepalo sa pozdĺž,
tresky lietali ani nazlostené sršne, surová a vlhká zem fŕkala, mohol si sa jej najesť do
chuti. Sotva postál v niektorej zátišine, aby nabral dychu, už musel zas utekať. Pôda sa
všade dvíhala, prevracala a nad hlavami nám lietali haluze.— Hahaha — hoúú, — tancoval ten z Kotliska okolo nás.— Hu, hu, hu, — posmieval sa mu Tavo.Nevedel som, ktorý z nich je udatnejší a hroznejší.Tavo udržal v šachu za jednu noc kŕdeľ hladných potkanov, čo do kostičky ohlodali ruské
kniežatá, a prebil sa víchrom, čo tisíce kubíkov dreva jedným závanom nachystal. Sily toho
druhého som ešte nestačil zmerať.— Hahó, Tavo, predsa si len ponechaj moju dušu!Zaľahli sme potom medzi kosodrevinu, kde nás nemohli začiahnuť stromy. Po nebi leteli
rozbesnené pluky, fŕkali nadol jedovatú slinu a hulákali.VNazdal som sa, že budem chutne a dlho spať.Hôľna šuvar, hoci sa vidí drsná a britká, býva na nocľah dobrým stelivom, najmä ak
rastie na hrubom podklade machu. Ležíš si ani na štoku a predsa sa môžeš prevaľovať,
krbáľať, lebo šírka a dĺžka tejto postele nebola nikdy meraná stolárskym metrom.
Kosodrevina slúži miesto periny. Býva dosť kyprá a voňavá. Má sa kedy povysúšať na slnku a
vo vetre.Tavo vybral vhodné miesto. Nemusel som sa obávať, že ráno vstanem s ťažkou hlavou a
dolámanými krížmi. Ale práve vtedy, keď ma už mali sny učičíkať, ozval sa mi pri ľavom uchu
túžobný hlas: „Poď, poď.“ Musel som otvoriť oči a ísť. Sám neviem kade a ako.Hlbinami pretekala noc. Tíško šumela a leskla sa ako kamenné uhlie. V tom čase mohla mať
vari najväčší stav, lebo na šírku obsiahla celý obzor a do výšky prečnievala končiare
vrchov. Hučala mi pod nohami a nad hlavou. Iba obloha sa pred ňou zachránila. Musela sa
zavčasu zodvihnúť do takých výšok, kde zemské živly nemohli vystúpiť, preto ostala
neporušená, pevná a napodiv jagala sa takou nevídanou krásou a čistotou, akoby ju bol
Stvoriteľ len pred chvíľou vybral z prameňa a zarámoval do svojho okna. Podobala sa novému
šlógu, z ktorého chlapi pred sobotou odišli a na ktorý zaľahlo nedeľňajšie slnce. Sviežosť
roztvorenej hory z nej svietila a oslepovala oči. A podobala sa aj rozkvitnutej lipe. Jej
košatá koruna bola obsypaná hviezdami: hviezda pri hviezde, celé strapce hviezd, plných,
rozvitých, stolistých hviezd. Mnohé som poznával. Boli to nástroje, ktoré človek používa na
poli a pri remesle, boli to domáce i divé zvieratá, pásli sa v kŕdľoch i ojedinele pokojne
bez pastiera, boli to vtáci rozličného pieraťa, boli to detské hračky, jednoduché a pevné,
a najmä boli to živé kvety. Niektoré sa podobali muškátovým lístkom, rozloženým do piatich
zaostrených koncov s dlaňovitou priehlbinkou, iné zas malým strapatým smrečkom, ktorým sa
darí iba v skleníkoch. Tie veľké sa červeneli ako dozreté renety, tie malé boli zväčša
zelené alebo belasé ani žabie očká. No boli medzi nimi i fialové a ružové. Plná záhrada
rozličných kvetov, vykovaných zo striebra a zo zlata, vybrúsených z kryštálu a z perlete.Hlas bol stále predo mnou a padal na dolinu. Vystupoval zo šumotu ihličia ako horúci a
nástojčivý šepot žiadostivých úst: „Poď, poď!“Išiel som za ním voslep. Nezišlo mi na um ani raz pozastaviť sa nad tým, čo ma to vedie.
Azda to bolo moje srdce, azda môj osud.Musel som ísť lesom, lebo jeho vône ma zalievali. Boli porozkladané v širokých
priestoroch ako pestré, všelijako fŕkané, krikľavé látky na letné ženské šaty a zásterky
pod šiatrami na jarmoku. Mnohé boli voľne porozvešané po konároch, nadúvali sa a vlnili,
iné boli natiahnuté alebo zriasené, aby lepšie lákali, niektoré sa váľali po zemi. Bola to
vôňa mladej jedliny, ktorá sa ešte len predošlej noci rozvinula do žltých mládnikov, vôňa
navretých pupencov na rozpukanej kôre, vôňa spiacej brezy, tisového dreva, prenikavá vôňa
horskej lipy, ťažká vôňa zeme, machu, zahnívajúceho lístia, ľahká vôňa oblohy a hviezd. Pri
chôdzi som ich pričuchúval a tak som ľahko uhádol, že kráčam suchým voštím alebo mladým
podrastom, že je na ľavej strane stará jedľa, s krúžikmi omela na konároch, a predo mnou
osičina. Takto ožili vo mne všetky hlbiny hory so všetkými svojimi zákutiami, dutinami,
rúbaňami, priesekmi, lomiskami, priehľadmi, akoby som niesol v prsiach mútne svetlo, čo cez
deň sadá na ihličie, farbí belasé zvonce, zapaľuje na rose mihotavé ohníčky, a akoby toto
svetlo vyčarúvalo vo mne dojmy predošlého dňa. Naraz som bol plný svitu, trblietania a
chvenia, akoby som sa bol stal svätojánskou muškou. Bz, bz, letel som s lampášikom pod
bruškom. Dážďovky dvíhali spomedzi lístia hlávky a belasé slimáky vyťahovali tykadlá.
Zastavil som sa iba vtedy, keď ma ovial chlad širokých, otvorených priestorov.Na oblohe sa práve prekúvali hviezdy a podo mnou, voľakde ďaleko, ďaleko, kde ležali
nejaké plytké bariny zavalené beláskavými hmlami, zamihotalo sa svetielko, drobné a
žltohnedé ako malý lušták. Pravdepodobne bolo zapadnuté v tej marasti. Sotva malo viac sily
ako lampáš s odrôtovaným a začmudeným sklom, ktorý používa gazda za zimných večerov, ak
čaká teľa a musí často nazerať do maštale, keď nechce spotrebiť veľa petroleja. Sprvu sa
roztekalo a rozprskávalo: ťažko bolo možné zistiť jeho žriedlo. Neskoršie sa nadnieslo do
výšky, akoby bol niekto práve vtedy k nemu pristúpil, vytiahol ho z bariny, dvíhal ruku,
chtiac si posvietiť na mňa. Hmly sa zaknísali a rozdelili vo dve krídla, ktoré ustupovali,
akoby sa odškerovali, a pomaly otvárali veľké vráta na humne, kde sa svietilo. Svetlá škára
rástla a obe krídla sa zužovali tým rýchlejšie, čím viac a prudkejšie opieralo sa na ne
svetlo, ktoré plávalo nad hlbinami noci do oblohy. Cestou sa očisťovalo z čmudu a kalu.
Nadobúdalo určitejšieho tvaru: zaokrúhľovalo sa, vydúvalo až do prasknutia, ako navlhčený
mechúr, keď ho chlapčisko nafukuje. A sotva som si stačil uvedomiť jeho rastenie, bolo v
rovnakej výške so mnou, veličizné, okrúhle, rozjasané a žltučké ako tvarožník, vymastený
maslom. Zahľadelo sa udivene na mňa. Malo ústa, čľapatý nos a dve úzke štrbiny očú.Híí, mesiac!Najprv sa podobal omachnatenej a oslznutej hlave utopenca, čo ležala dlho vo vode a
náhle sa odtrhla od prehnitého trupu, vystupujúc, nafúknutá a nadľahčovaná zelenkavými
plynmi, do výšky, ale potom to bol zrejme veľký kotúč, vykrojený z ľadu.Tiché svetlo ma polepilo. Bolo ho naraz v povetrí nadostač. Rozvešiavalo sa tenkými
pavučinovými vláknami od hviezdy ku hviezde, zasnúvalo rýchlo a husto priestor medzi
oblohou a zemou, mihalo sa, akoby v ňom vírilo na stá drobných mušiek.Stál som na kraji rúbane, ktorá sa vpredu otvárala úzkou zápačou do rozvlnených polí.
Okolo kvitla samá biela kukučka. Tvorila celé záhony. Iba uprostred, ako nevesta medzi
družicami, dvíhala sa divá ľalia. Bola neobyčajne veľká. Podkladala žiadostivo svoje
kalichy mesačnému svetlu. Túto noc roztvárala posledný puk, ktorý niesla na samom vrcholci,
preto kým ostatné kvety spali, skláňajúc pokorne hlávky a skrúcajúc lístky, aby im mnoho
teploty neunikalo, ona sa vypínala, navidomoči rástla, vystavovala svoju krásu na obdiv,
smelo, až žiadostivo dýchala a zjavnými pohybmi lístkov prezrádzala, že cíti. Podobala sa
viac žijúcej bytosti ako kvetu. Neprekvapilo ma preto, keď prehovorila ku mne ľudským
hlasom.— Stádo jeleňov, ktoré na mrkaní prechádzalo tadiaľto k vode, rozprávalo mi o tebe,
preto som volala na teba.Biela luna zošmykla sa spoza stromov k nej a zapaľovala jej kalíšky.Vravela:— Dlho som odkladala túto pokonnú chvíľu, ale tejto noci zmäkli mi korene, omamuje ma
vôňa divých makov, ktoré tamdolu medzi žitom rozkvitli, preto nemôžem už niesť ďalej
tajomstvo posledného kvetu.Ťažký opar vystupoval z nej.— Zavčerom dozrela moja túžba a naplnila mi listy, — vravela, — včera omárala ma ešte
únava z toho, ale dnes ju už necítim, lebo naplnil sa i môj čas a dostávam silu života.
Vyliala som všetky sladkosti na kvety, aby boli za pokrm medonosným včielkam, a zavolala
som aj teba, aby som ti vyjavila tajomstvo posledného kvetu, kým nevyhasne popol
svätojánskych ohňov po horách.Vtedy zažiaril a roztvoril sa i najvyšší kvet a spomedzi jeho lupeňov vystupovala Zuna.Bola zaodetá iba závojom pavučín, preto sa jej mladé telo na mesačnom svetle ľahko
zabronievalo ako púčik pod bieluškými machutinkami okvetia. Na hrotoch pŕs chveli sa jej
dve perly rosy. Svojím pohybom rozvlnila povetrie. Hladký vietor zbehol z hôľ a rozlial sa
po zahmlených tudolu. Na žitných poliach zacvendžalo pod jeho nárazmi zrno, lebo bolo už
dosť tvrdé. Zvažovalo klasy nad pukliny zeme. Čím ťažšie boli klasy, tým viac sa
rozširovali pukliny. Vietor toto všetko zistil, a keď sa vrátil hore, bol teplejší a plnší.
Zahúdol mi pri ušiach dumnú pieseň Dolniakov. Potom zvíril sa nad Zunou, bozkal ju na úsmev
a odkryl jej žiarivý lesk bielych zubov.V tej chvíli zahorelo mi celé telo mocnou túžbou, ako zahorí i oparom vlhkého brieždenia
ošľahnuté telo jeleňa, čo zvetril teplotu mäkkej srsti a roztúžený dych osamelej lane. Oči
mi vzplanuli, boky sa mi triasli nedočkavosťou, ústa mi zvlhli a na jazyku som cítil
pálčivú chuť sladiča.Vietor vošiel do trávy. Nesmierna tíšava rozhostila sa okolo mňa. Bola na oblohe i v
mojej hrudi, akoby všadiaľ zomieral život. Stromy stáli meravo, povetrie tuhlo a hviezdy
mrzli, ale sotva som po nej vztiahol ruky, všetko sa náhle pohlo. Hviezdy poskočili,
povetrie sa zvírilo, stromy zhučali a z hlbokých hôr i zo šírych polí náhle sa vyrútili
proti mne hordy divých jazdcov.Nebolo kedy im uniknúť. Hnali sa ani víchor.Vystúpili vari priam z útrob zeme, lebo naraz ich bola plná rúbaň, akoby sa bolo vrece s
nimi roztrhlo: zoskakúvali z hôľ, zletúvali z oblohy, vyhadzovali ich skalné pukliny,
diery, padali z hviezd. Hu, bučali ani hovädá a z očí im sálala divá radosť nad tým, že ma
pristihli.Keď sa trochu utíšili a urobili okolo mňa pevnú hradbu, štyria najprednejší zoskočili z
koní, zacupkali čižmami a priblížili sa ku mne.Ach, poznal som ich po zakrvavených kozích briadkach a ohlodaných ušiach. Doparoma, ešte
nikdy som nebol v takej urodzenej spoločnosti.— Prepáčte, je to nepríjemná vec, no, pravdaže, ale musíte nám našu smelosť odpustiť,
odpusťte nám, prosíme. — Ospravedĺňali sa preúctivo.Ponáhľali sa povedať mi všetko naraz, aby ma dlho netrápili, a boli pritom ohľadní,
jemní, samé ospravedlnenie a poklona.— Aj náš zjav neberte vážne, zastihlo nás malé nešťastie, nemali sme sa ešte kde
zotaviť, áno. — Uklonili sa naraz spôsobne a pokračovali: — Hádam sa vám nemusíme
predstavovať, pán Tavo vás už istotne náležite poinformoval o našom kriminálnom prípade, a
nazdávame sa, že ste našu slabosť už stačili ospravedlniť, najmä keď sa ponúkate do nášho
pokrvenstva.Ach, o tom nemohlo byť reči, vyžadovala to moja synovská úcta. Uklonil som sa i ja
hlboko a podával som im radom ruku. Oni ju srdečne stískali, zubili sa a podľa
pravoslávneho spôsobu bozkávali ma priam na ústa. — Cheche, urastený mladík, — vraveli a
ohmatávali mi ramená. Dávno už nemali možnosť pocítiť pod svojím hmatom teplé ľudské telo.— Nerobte si z toho nič, že sme vás takto našli, — ponáhľali sa utíšiť moje rozčúlenie.
— Odpusťte, že vám tým odkrývame myšlienky. My vlastne proti tomu nič nenamietame. Ach, veď
je to celkom prirodzené: mladá krv, potreba tela, ako keď si chceš naplniť prázdny žalúdok,
áno, celkom tak, poznáme sa. Ani my sme neboli inakší. Možno ešte trochu búrlivejší, ako sa
vezme, cheche. Čo by sme vám nedožičili trochu radosti, cheche. Ale ide o povesť dievčaťa.
Hádam chápete naše otcovské starosti, keď sa ponáhľame zavčasu upraviť pomer a zaistiť
právny stav. Len nás rozumejte. Tým nič nestrácate. Naopak, práve naopak, dostáva sa vám
ešte jedna sladká omáčka. Či ste ešte nepobadali, že všednosť je najbeštiálnejší vrah
vznešených citov? A potom je tu ešte jedna zvláštna záležitosť. Hej, nič netreba premeškať.
Veď treba najprv zistiť a na verejnosť vyhlásiť bezúhonnosť, aby sme sa presnejšie
vyjadrili, poctivosť, cheche, poctivosť nevesty. Nemienime tým urážať vašu jemnocitnosť.
Božechráň, ale ide o vážnu vec, ktorá má ďalekosiahle následky. Pre ženícha, ako sa vezme,
ale pre otca, pre otcov v tomto prípade, je to obchodná vec, áno, obchodná vec. Len si
spomeňte na Akuľkinho muža, aká paskuda, naničhodník, a je to iba obyčajný literárny
prípad. Nechceme vás vystríhať, nemáme na to príčinu, ale aj pre vás bude vari lepšie, keď
sa budete pridŕžať zvyklostí a keď všetko dosiahnete poriadkom: najprv k popovi a potom
príde plachta! Neurážajte sa, cheche, plachta tu hrá dôležitú úlohu, to je starý slovanský
zvyk, cheche, len ráčte, už je všetko pripravené.Priviedli dva kone. Jedného pre mňa, jedného pre Zunu a pomohli nám vysadnúť. Všetko
urobili obratom ruky. Nepocítil som nijakého násilia. Bol som úplne spokojný. Chacha, akúže
som si ešte prial mať svadbu? Štyri regimenty kozákov so svojimi atamanmi robili mi čestný
sprievod. Hoja hoj.Povetrie sa zatriaslo, akoby sa oň víchry ruvali, hory zručali a moja duša sa stočila do
klbôčka.Pekný rehot tisícich konských papúľ a divý rev tisícich chlapských hrdiel zlieval sa do
jednej ohlušujúcej melódie, prapodivnej svadobnej piesne, ktorá vústila do priestorov
širočizným a strhujúcim tokom.Hohóóój.Prudký vietor podchytil mi kabát a nafúkal košeľu. Zem, ako priestranná šedivá plachta,
zakvačená na štyroch koncoch a previsnutá do hlbín, vzdula sa a padala. Povedľa sa mihli
hory, hole, balvany, veľké kvádre, tľapkavé skaly, holé i potiahnuté lišajníkom.
Zostupovali a zošmykovali sa ani na čiernom súkne. Občas vystrčil spomedzi nich hlavu
prekvapený hvizdák. Gúľal očkami, zapískal na výstrahu a mykol do diery.Hohóóój!Keď sme prechádzali povedľa strmých skalných stien, kŕdle netopierov povyletúvali z
puklín a chceli sa mi zamotať do vlasov. Podobali sa dojčatám, zavinutým do vankúšikov, s
dengľavými hlávkami a s mľandravými rúčkami, ktoré víchrica povytrhúvala materiam z chrbtov
i s odedzami, lebo boli čierne a pišťali tenuško ako myši.Hohóóój!Ako zostupovali bralá, vietor zaujúkal, lebo tu už boli hrebene s končiarmi, vystrčenými
dohora, aby preorávali mračná. Premkla ma zima až do koštiaľov, lebo sme boli v tých
výškach, kde mrazy šľahajú aj v lete. Pod nami sa kolembali hlbiny. Otupno bolo letieť nad
nimi. Chladili omamným dychom, v ktorom telo strácalo sily a človek mal dojem, že visí nad
roztvoreným hltanom odporného plaza. Biele svetlo blízkych hviezd ma oslepovalo. A naraz sa
mi oči chytili bledým plameňom. Voľačo ma prudko šiblo po tvári, a keď som sa obzrel, videl
som dlžizné svetlo kĺzať sa priestorom. Aha, kométa, čo roznáša nešťastie po ľuďoch.
Uvedomoval som si a bolo mi ešte zimšie.Hohóóój!Oj, aká si malá, zem. Mohol by som si ťa prišiť na košeľu miesto gombíka. Kde sú
Prietržiny, Pálenice, Tavo, kdeže ste, há?Šialeným výstupom potratil som rozum, a predsa naša rýchlosť sa ešte každú chvíľu
zväčšovala, akoby to už nebol výstup, ale pád, závratný a hrozný.Nehanebný vietor vyzliekol ma cestou úplne. Bol som ani Adam. V úzkosti hľadal som
spôsob, ako zakryť svoju nahotu. Ale keď som zistil, že i Zuna sa hnala vedľa mňa už iba v
Evinom rúchu, nerobil som si nijaké starosti. Chachacha. Pred kým sme sa tu mali hanbiť?
Keď zostupuje človek do večnosti, vracia sa mu do srdca rajská čistota. To je najväčší dar
smrti.V tú chvíľu vynorila sa z hlbín ozrutná postava praducha.— Predstupujem pred tvoju velebnú tvár, otče! — bľabotal som napochytre kajúcne.— Modlime sa, — zadunel jeho hlas.Poznamenal som sa pobožne svätým krížom na čelo, na ústa i na bradu, aby božiemu slovu
znamenie umučenia otvorilo dokorán moju hriešnu dušu.Veľký hlas dunel:— Svätý Rafael…— Tavo!— Hu!— Roztrepem ti kotrbu, — reval som, ako mi hrdlo stačilo.— Pst, — vytrčil chlpatý prst do nebies a šepkal:— P-o-t-k-a-n-y!VIKeď som sa prebudil, podľa svojho prázdneho žalúdka i podľa výšky oblohy som počítal, že
bude poludnie, ale nechcelo sa mi už ísť na baraninu k Tavovi, ktorý práve vtedy voľakde v
lomisku vyspevoval lamentácie nad bohapustým spustošením, iba čo som si niekoľko ráz
pramenitou vodou splákol vyhorený gágor a pustil som sa do grúňov.Celý deň potom pukali mi žilôčky pri očiach a hrdlom prúdili mi hlasné piesne, lebo moja
hruď bola preplnená nápevmi, ako býva preplnená hruď slávika, keď sa nad ránom zapália
okraje listov teplotou, čo púšťavajú do povetria a do javorovej miazgy jarné dni.Na holiach sa ťažko ubrániš čaru, ktoré schváti prírodu, keď po nehode nastane
uvoľnenie. Tu do väčšej miery ako kdekoľvek inde zrastený býva človek so živlami, čo
spôsobujú premeny počasia i premeny samého života. Musíš sa bezvýhradne podrobiť ich
rozmarom ako každý iný tvor, lebo človek tu ešte nestačil svojimi zásahmi porušiť rovnováhu
stvorenia. Rovnako zo všetkého vyrastá des, keď na zem padne tôňa uháňajúcich hmiel, a zas
zo všetkého kypí veleba, keď sa nebesá otvoria svetlu, akoby v niektorej skalnej dutine pod
vršiskom vyzváňalo jediné srdce, spoločné pre všetkých, čo tu bývajú, a do každého korienka
a žilôčky vtekala tá istá krv.No toho dňa som mal i svoju radosť. Zodvihla sa vo mne, ako sa zodvihne zelená a mäkká
ozimina, pováľaná májovou búrkou, keď z hory vybehne suchý vietor a roztrhne mračno, aby
mala kade vyhriata obloha vypiť ťažkú rosu, lebo v ktorúkoľvek stranu som sa pustil,
odvšadiaľ mi šiel v ústrety teplý šepot: Zuna je čistá ako biela ľalia, ako púčik, ešte sa
jej nestačila ani včela dotknúť. Vravelo to ihličie kosodreviny, skalné ruže, osamelé
jelenice, vravela to šuvarina, lišajníky, korene, vtáci, byliny, kvety, po jednom aj naraz:
Zuna je čistá ako divá ľalia. Išlo to zhora, zdola, zo všetkých strán, i z môjho vnútra.
Sprevádzalo ma to všetkými chodníkmi ako vnuknutie, ako stonásobná ozvena hlasného a
ťažkého stonu zeme, ako stále prihováranie sa nezbedného kozľaťa, ktoré vedieme za sebou na
krátkom povrázku. A ja som tomu veril, lebo mi to isté povedal i Tavo.Na celom dni som preto myslel iba na ňu a opájal sa nevšednou krásou i vôňou jej zjavu,
ktorú som náhle objavil i odlíšil od ostatných krás a vôní a napodiv ľahko vyčaril na
pozadí zelených hôr a belasej oblohy, hoci ma diaľka dlhej doliny od nej delila, a bolo to
tak, akoby som ponáral tvár do kalicha kvetu, ktorý sa bol práve roztvoril, lebo všetko, čo
vydychuje tento v taký čas, vydychovala aj ona.Tušil som dávno toto opojenie, lebo prichádzalo ku mne po lúčoch z hôr každej jari, ale
nečakal som, že bude také silné. Vysvetľoval som si ho teraz tým, že je po Jáne, keď všetky
kvety poroztvárali svoje kalíšky a keď aj ona roztvorila svoj.Keď som sa pred rokmi so Zunou lúčil, bola malým dievčatkom. Zdala sa mi iba pupienkom,
čo sotva nadskočil na vetvičke a trochu sa zapýril na prudkom slnci, lež kým som bol preč,
dorástla. Drobný pupienok, ktorý ma vábil tajomstvom zatvorenej dúžinky, jednej noci, keď
studený svit mesiaca mútil biele hmly pod oblohou a teplá vlaha zodvihovala kyprú zem,
rozpukol sa, zalial hustým mliečím, aby mu ranná rosa neuškodila, a začal kvitnúť. Nik ho
neokopával, ani mu nerobil chládok, keď pripekalo poludňajšie slnce. Z oblohy šušťali naň
dažde. Niekedy tiché, teplé, výdatné na vlahu, lebo zem po nich puchla a slnce voňalo,
zavše aj divé a studené, premiešané ľadovcom. Dravé prúdy vôd po nich zurčali, podmývali
pôdu, zhromažďovali sa pod zemou, temne a hrozivo hučali, vydúvali celé kopce, robili vápy,
keď sa vyrútili s rykom na povrch, strhúvali a zmývali živnú prsť zo skál, pretrhávali
korienky, lámali listy, obíjali kvet. Ale potom prišli zasa široké dni s veľkým slncom na
oblohe. Včely sa rojili, zakladali plásty v dutých stromoch i pod machom, lebo sa už nebáli
prívalu, množstvo hmyzu vyletúvalo každé ráno do mútneho prúdu mladých lúčov. Kým obloha
sálala teplotu, vody vymákali z pôdy. Na prielohoch zapúšťali sa do tuha ďateliny, aj na
medziach šibala tráva. Spretŕhané korienky sa pospájali, rany zaceleli, listy povstali,
nové puky sa naliali, nocami učila sa šumieť mladá bučina. Ľahučký vetrík pohládzal listy.
Riedka smola tuho rozvoniavala, a keď vtáctvo v ihličí utíchlo, povyletúvali z trávy
svätojánske mušky a blúdili ticho pod hviezdami. Vtedy sa aj jej prehlbovali oči,
potmavievalo obočie, dvíhalo čelo, hustli vlasy a zabronievali ústa. Prežívala svoje
premeny medzi mladinou ticho, osamote a v úzkosti, ako prežívajú krehké srnčatá. Nikto
nestál pri nej, keď horúca vlna dozrievania vyčrpla sa jej na prsia, a náhle v stíchnutí
živlov začula divé bubnovanie vlastnej krvi. Sama sa započúvala do tohto nového zvuku a
blúdila s ním nevyšliapanými chodníkmi, rúbaňami, kade tuho zaváňala biela kukučka. V
čečine šuchotali tajomne vtáci. Videla hru veveričiek, sledovala blúdenie srnčích párov,
počula nad ránom túžobné tokanie hlucháňa. Biele motýle sa pred ňou snúbili na kvetoch, ale
počula aj smrteľný chrapot jeleňa, keď na konci svojej krvavej stopy klesol vysilený do
trávy, a videla i to, ako sa medveď hádže na uštvanú jalovicu, trhá jej z bokov mäso a líže
pachtivo horúcu krv, čo steká v strúžkoch lyskavou srsťou. Boli to pre dieťa isto krušné
chvíle. Istotne nejedna noc, tajomná s hlbokým dychom, čierna a búrlivá s desným rykotom,
prevalila sa nad jej vytreštenými očami, kým našla odpoveď na všetky mučivé otázky, ktoré
jej vírili hlavou. Sama rástla, sama sa i rozvíjala, preto teraz tak silne voňala.— Zuna je čistá ako divá ľalia, — volal som nakoniec sám do všetkých strán a hnal som
Eguša bez oddychu, vyspevujúc každú pieseň, ktorá mi vošla do hrdla, a hral som sa priamo
so slncom, lapal som mušky, naháňal po hore mladé líšky, vábil srnce, vyhľadával som vtáčie
hniezda, spočitával dychtivo v ruke strakaté vajíčka, akoby sa mi nebodaj omladzovala krv a
s ňou vracala i chlapčenská náruživosť.*Večer som sa pod vodopádom v úplaze vydrel pieskom, vyčliapal ľadovou vodou a vyutieral
mäkkým jahodniakom, aby som mal i telo ľahšie.Na oblohe sa už boli všetky hviezdy vysypali a ja som pritvoril dvere na chatrči, aby
nebolo cítiť tak noc, ktorá aj uprostred leta býva na holiach chladná.Vonku zanikali hlasy. Voľakde vyvolával honelník tenuškým hlasom ovce do strungy. Občas
zaďavčalo šteňa a zatrepotal na plecháči junec. Plecháč bol veľký a práve na tej strane
puknutý, kde udieralo srdce. Sprvu sa ozýval pravidelne a vytrvale. Neskoršie slabšie a
zriedkavejšie. Možno si hovädo ľahlo do konštiváru, hlavu zvrátilo nabok, aby si dychom
ohrievalo slabiny, a len vtedy zatrepalo, keď ušami odhŕňalo dotieravé komáre od očú.
Nakoniec i tento zvuk ustal. Bola už noc, tichá, pokojná ani hlboká kamenná studňa,
ozrubená naprostred priestranného dvora, s tmavou stojatou vodou.Vtáci naposledy si rozčuchrávali perie pod bruškom. Potom si upravili krídelká, spustili
hrvoľky, zamkli zobáčiky a zatisli tuho očká. Dravá zver stíchla po brlohoch, statok
zhlboka vyfúkol horúcu paru na mladú rosou, po salašoch zatíchli gajdy, valasi pospali, na
ohniskách sa rozpadávali posledné hlavne, ovce zaľahli do košiarov a psi nastrčili uši.V chatrči bola príjemnejšia tma. V sporáčiku praskal oheň. Teplé svetlá vystrekovali zo
škár liatiny a veselo trepotali na povaline a po stenách. Suché drevo hrád od nich
zažiarilo, rozvoniavalo a začalo hriať.Ležal som už na prični. Vzdialené šumenie ma uspávalo. Rozohriate prítmie mi zatláčalo
mihalnice. Pomaly som zabúdal na svet a na seba, ale náhle upozornilo ma ľavé ucho, že sa
na jeho strane niečo deje. Najskorej sa tam silnejší prúd vetra otrel o roh, ale znelo to
tak, akoby sa voľakde začínalo tiché vírenie, akoby niekto vchádzal do ustálenej vody a
opatrne kráčal smerom ku mne. Voda stúpala, nepokojné vlnky čľupkali mi okolo hlavy, vnikli
mi do ušú. Niekto stál už neďaleko mňa a svojím rozhodným pohybom búril noc. Súčasne
voľakto iný, čo stál už pripravený na druhej strane, priložil pod strechu sochor, zavážil,
až v celej väzbe zaprašťalo, aby mu urobil priechod. A keď som sa celkom prebral, videl som
prichádzať Zunu.Schádzala ku mne z oblohy v sprievode dvoch jagavých hviezd. Hviezdy boli zelené a ona
biela. Hviezdy boli malé a ona bola veľká. Svojím telom zaplnila celú nebeskú klenbu, ale
zniesla sa tíško ako vták. Kadiaľ prechádzala, trúsila svetlo. Vyzeralo to tak, akoby
niekto niesol pred sebou lampu. Ale ona si priniesla aj vôňu, preto tamhore podobala sa
slncu a tudolu višňovému štepu. Vlasy mala spletené a upravené okolo hlavy do hrubého
venca, ozdobeného kalichmi divej ľalie. Dva jej svietili nad čelom a dva viseli miesto
náušníc popri škraniach. Pokým sa vznášala, oči i líca jej žiarili, keď si prisadla ku mne,
obelela a schladla ako nevesta, ktorej spustili riasnatý závoj na tvár a ktorú vykropili
svätenou vodou. Zložila si ťažké ruky do lona a povedala:— Celý deň som počúvala spievať tvoju radosť. Hory iba tou piesňou žili a mne bolo
veselo, ale keď si večerom prestal, chmúrna tieseň zaľahla na dolinu a mne bolo tam smutno.Sprvu som nechápal. Mal som slabú vieru, lebo som si povedal: Never, či nebadáš, že má
neskutočné telo? Iba zo svetla. Nieto príčiny jej veriť. Nemá opodstatnenia. Celý jej zjav
vystúpil iba z teba, kde sa už dávno vytvoril v rovnakých okolnostiach. Veď si ešte
napoludnie povedal: Príde s dnešnou nocou, keď hory zašumia, ozvú sa jej kroky vodou, potom
zapraští väzba a roztvorí sa povalina. Sto ráz sme skúšali poriadok týchto zvukov, aby sme
si ich zapamätali, aby nezlyhali, sto ráz sa nám ona zjavila v takejto istej podobe i v
tomto prostredí, len sa rozpamätaj a priznaj. Ale ona povedala: Počula som spievať tvoju
radosť. Pomedzi pootvorené pery vypúšťala pomaly slovko za slovkom, jej sladký dych dotýkal
sa priamo mojich úst, akoby ma bozkávala, a bolo to ako tuhé víno, ako plné poháre jagavého
vína, ktoré prikladáme v roztúžení na smädné ústa, ochutnávame prostriedkom jazyka na
zadnom mäkkom ďasne, ktoré púšťame dolu hrdlom, spočiatku po troške, s dlhšími prestávkami,
potom rýchlejšie a nakoniec v nepretržitom hladkom prúde, ktoré vniká do žíl, rozplameňuje
krv a ktoré cítime potom v údoch ako slabú lenivosť, v bokoch ako stúpajúcu horúčku, v
prsiach ako mocnú túžbu a v hlave ako šialenosť. Preto som sa vzchopil a premohol tieseň.
Naplnil som sa rýchle čerstvejšími silami. Na oči lialo sa mi presvedčivejšie svetlo, do
ušú vnikali mi určitejšie zvuky, videl a počul som nový jasnejší a obsažnejší svet, nové
predmety, chápal som ich hlbšie, obsažnejšie, akoby sa mi začala zrenička čistiť.— Naozaj si to ty, tvoje oči, tvoje ústa, tvoje hrdlo, môžem sa ťa dotknúť?Naozaj. Bolo mi dovolené všetko. Sedela nehybne predo mnou, s nohami pohodlne zloženými
pod seba. Prehnutá linaj jej nahých ramien opierala sa lakťami o vystupujúcu oblinu rovných
stehien a vplývala do priehlbiny tichého lona, akoby odtiaľ brala osviežujúcu vlahu a
teplotu. Rubáš sa jej vpredu trochu vykasal, bolo vidieť odhalené koleno pravej a spodnú
čiastku s členkom a prstami ľavej nohy. Pozerala na mňa otvorenými očami a čakala ma so
svojimi vysokými bokmi, so svojimi šmykľavými plecami, s celou svojou hladkosťou a
teplotou, čakala ma pokojne, ako očakáva laň pod koruchou, zapálenou októbrovým slncom, na
splnenie svojej túžby. Bola ako veľké jablko, odpadnuté do jesennej rosy. Sama bola svieža,
ale okolo nej tuhlo svetlo. Hviezdy sa jagali a nebesá zvonili. Telo mala teplé a ťažké ako
cesto. Voňala trochu zaparenou mládzou, trochu feniklom a trochu cementovou múčkou. Boli to
tri samostatné vône, ktoré sa stretali iba na mojom čuchu, na mojej sliznici uprostred
nosa, a práve preto boli prenikavé a pálčivé. Rozochvievali moje zmysly, pripomínali mi jej
prsia, bielučké a krehké, napružené mladosťou, s hrotmi tvrdými a pohyblivými ani guľôčky
brusníc, jej hlboké boky s jemnou kožkou, jej vypukliny ramien i nôh, jej poddajné vlasy,
bubnovanie krvi v sluchách a na krku, navlhnuté pery, tvrdý chrup, pálčivosť úst a všetku
tú rozkoš, čo bola utajená v jej zdanlivo pokojnom tele. A bolo to tak, akoby som ležal v
sedielku Veľkého zvona horeznačky, hľadel do teplej oblohy nado mnou, ktorej sa môžem
dotknúť čelom, ústami i šírkou svojej hrude, lebo previsuje ku mne nadol, a uvažoval: Je
velebná i preto, že krášli môj obzor a vždy uprostred nej prevaľuje sa nepokojná slnečná
guľa so svojou nevyčerpateľnou teplotou, ale najmä preto, že nosí život a v čas potreby
napája smädné ústa zeme. A hľa, mne je dovolené napiť sa priam z nej. A hneď, akoby som
zbehol žiadostivými očami na dolinu s mäkkými tieňmi hôr a so svetlými fliačkami polí, kde
sa odlišujú svetlom i farbou jednotlivé hony, ako sú podelené medzi gazdami, a vravel: Nuž,
môžem byť i tam, kde je cez deň i v noci sparno, kde zem páchne plodnosťou, všetkým som i
ja presiaknutý, lebo i vo mne prúdi život, ktorý je najväčším zázrakom.— Čakal som ťa, — povedal som.Mala teraz veľké vysvietené oči ako jazerá, po ktorých sa rozlieva luna. Pripínala ich
na mňa a hľadela preplnenou dušou. Cítil som, ako mi tento pohľad rozširuje žily a
rozputnáva telo. Hruď sa mi rozpínala a do ramien mi pribúdalo síl. Mohol som si ju vziať.
Bola mi na dosah rúk. Ale ja som nechcel porušiť jej krásu skôr, kým sa nepresvedčím, že mi
neprináleží len telom, ale aj srdcom, preto som povedal:— Ešte nezničím tejto noci tvoj kvet.A potom som vravel:— Láska má takú hodnotu, akú jej my dávame. U zvierat je preto taká všedná, že sa jej
zmocňujú iba žiadosťou svojho tela. Ale my ju musíme prijímať aj srdcom, aby nás obsiahla
oboch s celým naším životom, s celým naším obapolným svetom i časom. Nič nemôžeme brať zo
seba a klásť mimo nej, lebo tým by sa znehodnocovala, vyprázdňovala a raz by sme ju našli
vyrabovanú a pustú. Bolo by nám v nej chladno a obviňovali by sme sa preto navzájom z
hriechu. Ľudia putujú celými desaťročiami za jediným dníkom svojho času, prebehnú sedem
krajín za malým kútikom svojho sveta, roky sa prehrabúvajú v popole svojho života, aby
našli a roznietili iskierku, na ktorú vo svojom náhlení pozabudli, lebo láska je náročná:
chce od človeka všetko, a kto jej nič nedá, nemôže od nej ani nič brať. Pomysli si len, že
sme boli dlho od seba odlúčení. Keby sme teraz ten čas preklenuli mostom jedinej noci,
stratili by sme hodný kus života. Bola by to štrbina, ktorá by sa nedala ničím zaplátať.
Možno by nám spôsobila mnoho nepríjemností. Preto bude lepšie, keď sa ešte teraz vrátime a
začneme tam, kde sme sa rozlúčili. Len sa rozpamätaj: Bolo to na lúkach niže mlyna. Ty si
ma odprevádzala. Bolo nám obom smutno. Ale teraz sa budeme navzájom tešiť, lebo sa viac
nerozídeme. Budeme sa navzájom prebíjať k sebe. Možno to bude dlhá cesta, ale nech, tým
lepšie, pôjdeme spolu a budeme sa spravovať vlastnou vôľou. Niekde pobehneme, niekde sa
pristavíme. Nemusíme sa ponáhľať. Nič nám nemôže ujsť. Čo neochutnáme dnes, necháme si
nazajtra. Budeme ako na hodoch, sami pri dlhom a bohato prestretom stole. Každý deň načneme
inú misu s inými jedlami a najväčšiu s najsladším obsahom necháme si nakoniec. Zatiaľ
skúsime všetky chute, aby sme mohli potom bohatstvo čím plnšie prijať. Dnes sa uspokojme s
tým, že sedíme na kraji toho dlhého stola a vidíme pred sebou celú hostinu, celú bohatú
sýtosť nášho šťastia.Počúvala ma a myslím, že ma i rozumela.— Hľa, — povedal som, — ponechávam ti tvoju čistotu, ale ťa nezavrhujem. Môžeš u mňa
zostať, ba môžeš so mnou už vždy prebývať. Tu vedľa mojej postele máš svoju posteľ, ale
ponechávam ti slobodu, aby si mohla byť ešte dievčaťom, usmievavým, veselým, akým si bývala
voľakedy. Nebude to dlho, len niekoľko týždňov, ale je to potrebné pre naše šťastie.Bola pokorná a krotká. Dala sa poukrývať kepeňom a nepreriekla ani slova. Ležala s
primknutými ústami.Ja som sa vystrel vedľa nej, a kým zaspala, hľadel som jej do očú, aby mi jej zjav
vošiel i do sna.Vonku zatiaľ vyšiel mesiac a noc stuhla. Bola ani priehľadný tenký ľad na potoku a
mesačné svetlo ani kryštálový srieň na tomto ľade. Svetlo vniklo otvorom na povaline i
dovnútra. Ľahlo si medzi nás, roztiahlo sa bledým pásom po dĺžke celej prične a stúpalo
hore k otvoru a potom ďalej až k hviezdam ako hladká stena.Vtedy som ju už nevidel, ale počul som jej srdce.Vravelo:— Si tam?— Som na tejto strane, — odpovedalo moje srdce.— Lebo ťa nerozoznávam, si tak ďaleko odo mňa, že sa mi zdá, akoby sme boli vzdialení
celé storočie.— To je klam. Sme celkom blízko pri sebe a stena nám nerobí prekážku. Môžeme prechádzať
ňou bez námahy.— Nezdá sa mi. Stáli sme na rovnej ceste a teraz sa tá cesta medzi nami prelomila,
letíme dolu každý po inej strane a vzďaľujeme sa.— Áno, cesta sa zlomila, ale my padáme k sebe.— Rozplývaš sa mi pred očami do hmly.— Nasledujem ťa.— Klop, klop!— Klop!VIIRáno ma vyrušili nepokojné svetielka. Pchali sa škárami pomedzi dosky alebo prudko
vystrekovali z okrúhlych otvorov, odkiaľ boli povypadúvali hrčky. Mýlili ma svojimi
nezvyčajnými tvarmi a mihotom, kým sa mi oči poriadne neprečistili raňajším povetrím, lebo
niektoré sa tak podobali žltým ružiam, čo podjeseň vytŕčajú strapaté hlávky spoza plotov, a
iné zas tak stekajúcim kvapôčkam horúcej a fŕkajúcej smoly, že som hneď nevedel, či ležím
naozaj voľakde v záhrade a či v horiacom pni. Bolo ich na stá, najmä na poludňajšej strane,
okrúhlych, podlhovastých, tenuškých ako ihla, i hrubších, ustálených, ale aj pohyblivých a
poskakujúcich. Miestami presvetľovali aj žltkastú drevinu dosák a medisté šero pod povalou
zapletali do hustnúcej sieťoviny lúčov. Vo voľaktorom kúte bzučala včela. Najskorej sa
vkĺzla za lúčom dovnútra a nemohla sa vymotať, lebo oči jej oslepovalo prudké svetlo. Už vo
sne som počúval jej vyspevovanie. Ak letela proti prievanu, bolo prenikavejšie, ako vošla
do záchyle, oslablo. Ono ma vlastne priviedlo k vedomiu a potom pripomínalo, že vonku
rozkvitá nový deň. Iste som mal hlboký spánok, lebo i v hlave, na prsiach a v údoch tlačila
ma ťarcha, akoby som bol prinajmenej obložený centovými skalami. No sotva sa mi podarilo
spretŕhať posledné sny a priučiť oči na menivé svetlá, náhlivo a pohotove pozrel som do
kútika ku stene, kde mala ležať ona. Ešte ma pamäť miatla. Prenikavý lesk jej očú vynáral
sa zreteľne z tmy, ale keď som dlhšie hľadel, v kúte nebolo nikoho, len starý kepeň tam bol
pohodený a zošúľaný, ktorý som však i ja mohol v spánku strhnúť zo seba, odkopnúť a
pokrčiť. Ba ani stopy po druhom ležovisku som nevypozoroval.Oh, to mi nešlo do hlavy. Veď celkom iste v noci bola tam, díval som sa na ňu. Tuto cez
prostriedok bol pás mesačného svetla, ktorý nás predeľoval, ale ja som mohol načiahnuť
ruku, lebo tá priehrada nebola z nejakej pevnej hmoty, svetlo sa poddávalo, prekrojilo i
ruku, no bezbolestne, a bol som za stenou na tej druhej strane, kde bola ona. Držali sme sa
za ruky. Celkom tak bolo, ako vravím, držali sme sa za ruky a ja som mohol cítiť, ako ju
občas zalieva var. Božemôj, ako je možné, že ju nemôžem teraz vidieť. Prekvapený uvedomoval
som si znovu celé zjavenie, a napodiv, každá podrobnosť z neho uchovala sa mi v pamäti a
tak živo a bezprostredne pôsobila na mňa, že nebolo potrebné zhľadávať a nadväzovať
popretŕhané vlákna, vymýšľať zabudnuté čiastky, aby sa povypĺňali medzery, ako to
robievame, keď sa chceme rozpamätať na priebeh niektorého zaujímavého sna.Znova, akoby sa obraz opakoval, zažiarila jej tvár, ošľahnutá tichým bleskom, a mohol
som zreteľne vidieť vysoké čelo s načuchranými chĺpkami vlasov, čo padali na sluchy, tmavé
zreničky pod obočím, nos, ústa, okrúhlu bradu a vyplnené líca ako v tej chvíli, keď
schádzala zhora ku mne v sprievode dvoch tancujúcich hviezd. Znova som badal tlkot jej
nepokojného srdca, akoby som mal ešte vždy jej ruku vo svojej. Toto a ešte všeličo iné
nástojčivo doliehalo na mňa a presviedčalo ma, že pri mne naozaj bola. Pravdaže, nadúvala
sa vtedy okolo mňa noc, tma, a tá rada premieňa a oživuje predmety. Ak ich úplne
nerozčuchre a neprehltne, zahadzuje na ne tmavé odedze, ušúľa im nohy, ruky, prilepí hlavu,
dáva im podobu ľudí, ktorých práve v ten čas čakáme alebo hľadáme. No ja som nechcel
uveriť, že by aj mňa bola po celý čas šialila, radšej som sa pustil do prehľadávania
koliby, či reku niekde na svitaní nevyšla.Dvere držala znútra ťažká závora. Sám som ju večer zakvačoval a nebola pohýbaná, aj
okenica bola pevne zapadnutá do rámu. Tade nemohla odísť.Stál som bezradný a načúval, či sa niečo za stenami nepohýbe, či odniekiaľ zas nezlietne
a nezjaví sa. Bolo počuť pukanie v doskách a v hradách, azda pukla väzba tuhore, ako sa o
ňu opieralo mladé slnko, ale nikde šum a kroky, ktoré by nasvedčovali tomu, že sa vracia.
No potom mi zišlo na um, že v noci prichádzala zhora: najprv sa mi nad hlavou ukázal pruh
oblohy s trblietavými hviezdami, i prievan ma odtiaľ zavalil, a to nebolo možné, aby sa
povalina nebola v niektorom mieste otvorila. Azda budú niekde dosky pohýbané.A naozaj bolo tak. Sotva som ruku mocnejšie oprel o povalinu nad pričňou, rozvalili sa
dve širšie dosky na obe strany a rozovrel sa mi nad hlavou otvor, kade sa mohla poľahky
prešmyknúť osoba.Záplava ligotavého svetla sa vyčrpla na mňa prudko tadiaľ, akoby som preboril dno bočky,
kde sa zbieralo tekuté zlato. Chvíľu som nevidel nič. Ten dravý príval pripravil ma na čas
o zrak. Zdalo sa mi, že mám na očiach okuliare, v ktorých sa topia sklá. Hladušká teplota
stekala mi po lícach, zalievala celú tvár i hrdlo ako prúd horiacich sĺz, nuž myslel som,
že plačem, lebo veru radostný plač pokladal som vtedy za napríhodnejší prejav svojho
pohnutia. Podaktoré žeravé kvapôčky prepálili mi i kožu na tele, vnikli do krvi, kotúľali
sa po žilách a zvonili. Ach, vari som celý horel. Chytilo sa mi srdce a plameňmi, čo ma
bozkávali náruživo znútra i zvonku, prenikala do mňa neskonalá radosť, zasiahla dušu a
rozprskla sa tam ani zápalka, pohodená do tmy, lebo v tej chvíli som svätosväte veril, že
Zuna bola v noci pri mne, a verím to ešte i dnes, hoci pochybovačný rozum by namietal proti
tomu všeličo, ba prichodí mi veriť aj to, že zostúpila ku mne priam spomedzi hviezd, veď či
ma často voľakedy nepresviedčala, že mnohých ľudí, najmä zaľúbené dievčatá, prehltáva a
vynáša dúha po daždi až ku hviezdam, kde blúdia, kým nezočia niekde na zemi svojho milého,
ku ktorému ich potom láska za jasnej noci privádza. Keď mi to rozprávala, bol som malý a
myslel som si, že láska je dobrá víla, ktorá privádza dievčatá ku chlapcom, aby ich
oblúdila hrami, ale i teraz verím, že láska, keď chce priviesť k sebe dvoch ľudí,
neprekonáva poľahky len tie svety, čo bývajú predelené diaľkami, morami a povetrím, ale i
tie, čo predeľuje smrť.Zdržala sa pri mne do svitania. Dlhšie sa jej ani nepatrilo, zlé jazyky by ju napádali,
a vari aj preto sa sponáhľala na dolinu, že ráno musí opatriť domácnosť a slepého otca.
Pravdepodobne sa chcela so mnou aj rozlúčiť, no ja som mal hlboký spánok, nechcela ma
budiť. Hej veru.Pochybnosti sa zo mňa razom rozpŕchli a hneď mi bola i koliba prinízka, tiesnivá a
dusná: povala páchla starou sadzou, steny črvotočinou a kúty blšími brlohmi. Cnelo sa mi za
širokánskymi priestormi a za dúškom čerstvého povetria, preto som sa prevliekol otvorom
hore na strechu, ale najradšej bol by som sa vyšvihol ako kameň z praku a letel vypätým
oblúkom ponad rozložené hory, vypučené vrchy a priľahnuté doliny, lebo i ľahkosť mi
nadnášala telo, i sila mi napružovala svaly.— Ha, hóó, — zavolal som mocne pomedzi dlane, keď som stál nad poľanou, aby aspoň môj
hlas zaletel na miesto, kde ma ťahala túžba.— Ha, hóó, ha, hóó, ha, hóó, — vracalo sa ku mne zo všetkých strán, akoby všade nad
úvraťami stáli chlapi s priloženými dlaňami na ústach a volali plnými hrdlami, vydráždení
takou istou neskrotnou a jarou silou.— Ha, hóó, — zaliehalo mi potom ešte dlho na uši, a keď už všetky hory stíchli,
priniesol mi vietor, čo podúval slabo hore od Prietržín, jej odpoveď.Jaj, čiže bolo utešené ráno.Povetrie sa dalo piť miesto mlieka. Tieklo pomaly v rovných pruhoch po holiach a
úplazoch. Pri skaliskách bolo badať slabé vlnenie, ale to zaraz prihládzal vietor. Na
doline ukladali sa vrstvy dúhových farieb. Spodnú podložku mali tmavšiu a mútnejšiu, lebo
tam najskôr biele výpary rozpúšťali i navlhnutú zem, husté šťavy koreňov, voňavé olejčeky
kvetov. Priehľad však nebol tým pozastieraný, ba zdalo sa, že farebné vrstvy premaľovali
všetky predmety alebo aspoň zotreli z nich prach predošlého dňa a pavučiny predošlej noci,
lebo či si hľadel na zástupy stromov, či na fliačky kosodreviny, priľahnutej k úbočiu, čo
sa zdali ani odpočívajúce kŕdle oviec, alebo na pusté polia šedivkastých skál, či na
previsnuté bralá, osamelé, škvrnité balvany s obnaženými a sklonenými hlavami, podobné
putujúcim mníchom, všetko vystupovalo z diaľav, priskakovalo k tebe a bolo také zreteľné vo
všetkých podrobnostiach a čistunké, akoby sa bolo prečíšťalo v prameni a ponatieralo
odvarkami najtuhších bylín a korienkov alebo akoby si bolo na tento deň oblieklo nové,
vypraté šaty. Najspodnejšie hlbiny zdali sa prichlopené sklenými tabuľami, lebo na ne
zaľahýnali ešte ťažké tiene, no i ta zabehli bez namáhania oči a nespozorovali len krúženie
čiernych vtákov, ale i chvenie striebristých pavučín, rozvešaných po krúžikoch mladej
rakytiny, baziny a malinčia, brnkanie beláskavých, pozlátených a všelijako fŕkaných
chrobáčikov, oceľových múch, drobných motýlikov, ba i prskanie poskakujúcich bystrín.
Nadol, kde len oko mohlo doskočiť, brneli sa hory, tmavozelené od samej svrčiny, husté a
rozliate do šírav ako more, čo sa bolo práve na stranách zodvihlo do dvoch strmých vĺn. Len
tu a tam sa vynárali trochu svetlejšie koruny listnatých stromov. Keď to boli horské lipy,
pokolembávali sa ani venčeky, čo vari popúšťali dievky na vodu za jarných prívalov, ak to
boli vysoké osiky alebo brezy, podobali sa kúpajúcim sa ženám s bielymi telami a s
rozpustenými vlasmi. Málokde bolo badať skrytú polianku alebo rúbanisko. Vysoko nad hory do
polkruhu, ako stolovanie vznešených hodnostárov, dvíhali sa vrchy. Och, podajedny boli už
úctyhodní starci. Skláňali unavené hlavy, lysé na temene a pri škraniach šedivasté, alebo
tuho o voľačomsi rozmýšľali alebo v hlbokom rozjímaní žiadali si osvietenie rozumov pred
dôležitým rozhodnutím. Tie vzpriamené, s vystrčenými holými grúňmi, kde sa trblietali
strakaté venčeky skalísk ani kovové metále, kycôčky, reťaze a iné odznaky rytierskej
hodnosti na vypätom hrudníku, nemohli sa im vyrovnať dôstojnosťou a múdrosťou, hoci
nadutosťou mohli prevýšiť samého vládcu svetov. Podaktoré mali kardinálske čiapočky z
jednoduchého lišajníka, iné len venčeky z kosodreviny, ako mávajú skromní otcovia
chudobných františkánov, iné zas zúbkované korunky, poprepletané ovisnutými retiazkami z
drobného kamenčia. Niektoré mali na končiaroch celé veže, miestami zliate, inde členené ako
ťažké prilby, vytesané priam zo žuly. A medzi nimi najvyššie trónil Veľký zvon. Bol
označený vysokou mitrou s dvoma zlatými rohmi, z ktorých sršali zelenkasté blesky, lebo na
ich ostrých hranách štiepalo sa mnoho lúčov.Ach, bol som proti nim malý zemský červíček. A ako som tak medzi nimi stál, hrali vo mne
všelijaké city. Hneď ma schytávala hrôza a prichodilo mi tvárou padnúť na zem, čelom
udierať o skaly a koriť sa, no súčasne brala ma pod ochranu povznášajúca láskavosť a
veleba, čo sa skláňala z výšin dolu a hľadela na všetko stvorenie zblízka bielym, čistučkým
a nevinným zrakom, lebo od vekov napájala sa priam z nebeských prameňov božou milosťou.Nad dolinu vystupovalo slnce. Bolo biele ako najžeravejší uhlík, len jeho okrajom sa
triasla tenušká beláskavá obruč. Podobalo sa holubici, ktorá rozprestiera posvätenie nad
celý svet, zosiela požehnanie všetkému, čo vstalo práve z lože.Neodvážil som sa pozrieť naň. Nestačilo sa ešte zahaliť parami, nuž vypaľovalo
nemilosrdne oči. Radšej som sledoval preletovanie lúčov predo mnou. Bolo to ľahšie a
príjemnejšie. Mihali sa ako dlhé ihlice. Na hrotoch niesli ligotavé kvapôčky horiaceho
zlata alebo živej vody a na koncoch sa chveli. Kde dopadli, tam naskutku vyšľahli drobušké
plamienky, ktoré napodiv ničomu neuškodili, lebo čokoľvek zasiahli, nezotlelo na uhlík, lež
zabrnelo sa živšími farbami, zdvihlo, navidomoči rástlo, pohybovalo sa, napĺňalo povetrie
horúcim prachom, akoby bola vošla doň tvorivá sila.V tú chvíľu začali doletúvať i na poľanu podo mňa. Drobné plamienky ako množstvo
malinkých ružovkastých háďat zamrvili sa na zemi a potom sa plazili rýchle nadol miernym
svahom, metali hybkými tielkami, poskakujúc z kríčka čučoriedia na iný kríček, z kvetu na
kvet, všetkým ľahučko hýbajúc, akoby sa vietor slabo ošuchoval o zem. Nevídaná hra tu bola
zmnožená a skrášlená aj tým, že na sklených lístočkoch čučoriedia čupeli nepokojné kvapôčky
rosy, ktoré nevydržali také šteklenie a pichanie ostrých lúčov a aj najslabší pohyb bol pre
ne povážlivý, lebo mali hladké lôžko a samy boli starostlivo vybrúsené a zaguľatené, nuž
najprv sa v nich rozbryzgli blesky, zasvietili ani svätojánske chrobáčiky, a hoci na
všetkých stranách stálo jasanie a žiarenie, ich svetlá boli najprenikavejšie, priam ako
malé slnká; potom sa kotúľali stebielkami k zemi, ale hneď vyskakovali späť na lístky,
akoby ich niekto bol vystreľoval, prehŕňali sa stále medzi blbotajúcimi plamienkami,
pobehávali sem a tam ako živé striebro, čím vznikalo perlenie, ktoré premieňalo polianku na
nepokojnú hladinu zlatého jazera.Teraz ma slnce prehrievalo zhora i zdola. Popriliepalo sa mi na telo a stekalo všadiaľ
ani teplý med. Istotne i po mne prebehli nepokojné plamienky a na kožke medzi chĺpkami
spôsobili čarovnú hru oživenia, lebo naraz vstúpil do mňa nepokoj, akoby sa mi pod kožou
roje drobného hmyzu zamrvili, akoby som sa bol nalieval miazgou. Šaty sa mi stali
nepríjemnými. Tiesnili ma vo všetkých švoch, boli hrubé, drsné, ťažko som znášal ich tlak
na telo, a okrem toho neodolateľne ma ťahalo ponoriť sa do toho trblietania podo mnou,
vytrepať sa v rose ako vták, ktorému prevlhlo a priľahlo v spánku perie, lebo musel som
niečím prejaviť nesmiernu radosť.Zahrkútal som šťastím ako holub, pozhadzoval šaty, a hop, dva kotrmelce, a ešte jeden
ponad pník, oblečený do zamatového kabátika, priam do rozpereného rebričia. Potom som sa
poprevaľoval ani ryba s bielym bruškom a s hladkými dúhovými bokmi v krištáľovej vode nad
strakatinou meniaceho sa piesku a zostal som ležať na chrbte, prudko oddychujúc otvorenými
ústami. Po ružovom tele behali mi sem-ta perly, čo sa vari rozkotúľali z pretrhnutého
skvostu. Boli bielučké ako z ľadu. No súbežne s nimi pod presvietenou kožou kanálikmi žíl
kotúľali sa iné, čo boli zas tuhočervené ako rubín. Oboje žiarili. Tie zvonku bielym a tie
znútra červeným svetlom.Okolo mňa hýbalo sa rebričie ako živé páperie. Malo plno voňavého tepla. Pomedzi drobné
rebierka preosievalo slnce. Lúče sa už pretiahli ponad poľanu a vyhrávali. Tichá muzika
niesla sa oblohou, živila moju radosť v prsiach a nútila ma do spevu. A nebolo treba dlho
priberať sa, pieseň toho rána bolo tak ľahko vytvoriť ako prevaliť kotrmelec na
čučoredniaku. Melódia sama vyčrpla sa mi z hrdla a vpletala do rozihraných lúčov.Práve vtedy sa ozval odniekiaľ i môj drozd, ktorý ma bol privítal piesňou už prvého rána
na holiach. I jeho vari tá istá príčina ťahala do spevu, nuž spievali sme spolu, zväzovali
veršíky do piesne o jednej radosti. On ma poprednil, lebo bol skúsenejší:— Čo sa vyrovná mojej milej, ktorá mi dala spočinúť tejto noci vo vôňach svojho tela,
povedz, vetrík, lebo ty prehŕňaš ihličie hôr, povedz, slnce, lebo ty hľadíš z výšin na zem,
či vieš o niečom, — spieval.A ja som hneď pridal:— Nemôže sa vyrovnať nijaký kvet tohto sveta mojej milej, lebo láska môjho srdca
vyniesla ju nad polia i nad vrchy, aby nekvitla medzi šípovými ružami, ani ružami skalnými,
ale aby kvitla medzi hviezdami, kde sa stále trbliecu lúče slnka.A potom sme pokračovali:Opatrne sa žeňte, včely, na pašu popri lôžku, kde odpočíva moja milá, lebo kým ste si vy
cez noc zohrievali brušká na súdkoch, naplnených sladkým medom, a snívali o lipovom kvete s
lastovičími krídelkami, zatiaľ ma moja milá pridájala láskou svojich pŕs a korunovala
pocelmi svojich úst.Stíšte trepotanie svojich krídel, červené krivonosky, ak ju zbadáte nablízku pri
sliedení za rannou rosou tisinového ihličia, lebo ktoráže jedľa by mi dala balzam na dušu,
ak by sa mala vyplašiť moja milá teraz, keď som ju našiel.Dlhá zima mučila ma dlhými mrazmi, ale moje telo nekrahlo, ako krahli a ľadovateli kôrky
jaseňa a koruchy, moja krv netuhla ako voda v prameňoch a v studienkach, bolo mi teplo i
bez slnka, lebo ma prihrievala túžba po mojej milej, ktorá bola tak ďaleko, že ani mesiac
nevedel doniesť o nej zvesť.Oj, dlho, veľmi dlho som vyčkával moju milú a clivel som samotou.Čakal som ju s prvým vetrom, ktorý priletel z tej strany, kde ona zašla, a donášal jar.
Vyzeral som ju medzi bielymi snežienkami, ktoré najprv zacengali, keď dobehli na úbočie
slabé lúče, kde zem bola veľmi smädná a povylizovala všetok sneh, ale neprichádzala a
nespozoroval som ju.Keď ozvena roznášala po doline kukučkin hlas a pišťanie slúk prilákalo podperených
poľovníkov do barín, kde žubrienky začali pretrhávať perinky, lebo ich už ani v noci, ani
cez deň nepotrebovali, vyvolával som ju, a sotva žlté a biele kvety porozkvitali na lúkach,
ponáhľal som sa k nim, stieral bosými nohami prvú rosu, hľadajúc moju milú medzi nimi, lež
ani tam jej nebolo.Oj, veľmi som clivel samotou, lebo odnikiaľ neprichádzala moja milá, ale keď zatíchol
môj hlas, unavený márnym vyvolávaním, a keď mi hruď rozdierala neutíšená túžba, vyplávala
zo súmraku noci, zlietla ku mne z otvorenej oblohy, lebo neskrývala sa medzi kvetmi, ale
medzi hviezdami, nuž odtiaľ prišla.Teraz sa mi vrátil hlas, prepína mi hrdlo, lebo ma pojala nesmierna ľúbosť.Ach, teraz môžem zas spievať, veď mi je nablízku a v mojom srdci rozvíja sa červený kvet
lásky.Keď sa zodvihne slnko tak vysoko, že ho nedočiahne ani jeden končiar, i môj kvet bude
rozvitý.Vtedy ho odtrhnem a položím so zelenou chvojkou hruštína na biele prsia mojej milej, aby
sa stala mojou nevestou.Povedzte, hviezdy, čo sa teraz skrývate za zlatou záclonou lúčov, ale čo v noci
vystupujete na oblohu a nazeráte oknami do každého kaštieľa, ktorá princezná nosí na
prsiach krajšiu brošňu, ako bude nosiť moja nevesta? Zjavte mi, ak poznáte.Oj, nijaký skvost nemôže sa vyrovnať klenotu, akým bude ozdobená moja nevesta, lebo
tento ukúva moje srdce z vlastnej krvi.Nakoniec sme obaja zakončili dvoma trilkami, ale po stíchnutých holiach vinula sa ešte
dlho melódia a mäkký vietor sprevádzal ju na slnečných strunách utešenou muzikou. Do nej
prilievalo sa zvonenie oviec a zádumčivé prepletanie fujary. Ani oviec, ani valacha som
nevidel. Oči mi vymývala obloha. No podľa toho, ako sa zvonenie a fujarovanie prebíjalo a
zas zanikalo, ľahko som uhádol, že kŕdeľ sa ženie naprieč voľaktorou hoľou, ba aj to, kedy
vystupuje na grúnik a kedy sa prehýba a zachádza do úplazu.Bezpochyby na holiach sa začínal deň, keď priestor, nadol ovisnutý k doline a hore
preklenutý nebesami, naplní sa rozličnými zvukmi zvierat, vtáctva, hmyzu, ľudí, ako aj
vody, slnca a vetra, keď pre vtieravý a samopašný zhon sveta okolo teba nevybadáš ani
felčiarskym počúvadlom vyklopkávanie svojho srdca a šumenie vlastnej krvi.Keby človek bol stromčekom, nuž v taký čas, keď všetko živé i neživé rozpráva, sedel by
tichučko vo svojej jamôčke na grúni, obklopený štebotajúcou šuvarou, a počúval by, počúval
a neponosoval by sa na samotu, lebo od ľudí tudolu sotva by krajšie rozprávky počul ako od
vetra, skál, lúčov a hôr, lež človekovi prináša deň starosti. Ach, jaj. Či je to len bieda.
Chceš, či nechceš, musíš brúsiť hole, popresviedčať sa, či niektorý valašisko nepustil do
siatiny, či sa v šlógoch robí, a kým obídeš grúne, slnce zanesie deň za Babu.Ach, ako som závidel stromčekom. Čože sa však dalo robiť? Povinnosť ma volala. Čas
pokročil, bolo sa treba schystať, preto som sa zodvihol spomedzi rebričia a kráčal zvoľna
poľanou k chatrči.Tam bola drobná, učupená pod ozrutnou skalnou stenou, čo zahradzovala poľanu z hornej
strany. Na stenu oprelo sa práve slnce. Nuž sotva som prišiel bližšie, chytilo sa mi telo
od bieleho úpalu a zbĺklo ani olejnatá fakľa. Dlžizné plamene začali šľahať, plaziť a
zvíjať sa okolo, kým pod nohami cvendžali posledné kvapôčky rosy. Ako som ich zrážal z
lístkov, vyskakovali až ku kolenám a potom sa skotúľali dolu píšťalou k členkom.Išiel som viac popamäti. Oj, veď rybky majú sklené záchlopky na oči, aby mohli hľadieť
cez vodu, a ja som nebol taký opatrný, kráčal som tiež poblýskavajúcimi hlbinami. Biele
more svetla siahalo vysoko nado mňa. Hladina sa nedala dosiahnuť rukami, možno bola pod
samučkou oblohou, tam, kde sa na modrine voľačo marilo, akoby víry alebo kŕdle vtákov, čo
striehnu na rybky. Ja som kráčal dnom. V očiach čľupkali mi teplé vlnky. Prúdenie sa
opieralo na mňa spredu, pristavoval a rozdeľoval som ho naspodku stehnami a hore prsami,
pričom ľahučké podlievanie oblapovalo ma za boky a nadľahčovalo. Dýchal som povetrie, ale
pil som i slnce, a tak moje telo nalievalo sa ani fľaša vínom. Najprv bolo ružové, potom
však spriezračnelo, na každej oblinka sa sperlilo, prežiarilo a nakoniec z oblohy čľuplo
doň i slnce. Ach, veru neviem rozpovedať, ako sa to mohlo prihodiť. Bolo najprv vysoko v
oblohe, spriadalo v povetrí dlhočizné lúče ani zlatý pavúk, a naraz plávalo vo mne. Či sa
spustilo na lúči, či som ho prehltol s niektorým dúškom, naozaj neviem, len razom, ako som
sa pokolembával pri kroku, aj ono sa pokolembalo, lebo bolo už vo mne. Menilo stále miesto.
To kleslo ku kolenám, to zas vystúpilo ku hrdlu. To bolo preto, že sa mi krv polodžgávala
pri chôdzi.— Ach, nesiem v sebe slnce. Či to kedy svet slýchal, že by človek uniesol slnce? Veď sa
rozpráva, že je väčšie ako náš svet a že by sa vraj z človeka kvapôčka krvi nevycedila, ak
by sa opovážil k nemu priblížiť. A predsa sa spoľahky vošlo do mňa a neuškodilo mi.Vravel som:— Hľaďteže len, zodvihnem ruku a sypú sa z nej lúče, akoby som rozsieval pšenicu po
roli.Táto radosť však netrvala dlho, lebo ako som tak prechádzal popod jedľu, ktorá mi stála
v ceste, slnce zo mňa vyskočilo a v mojom tele rozhostila sa tma. Zletela z výšok náhle a
bola ťažká. Divné. So slnečnou guľou som išiel ľahko ani vták, a bez nej každý úd ma začal
lomiť.— Jaj, treba sa sponáhľať ku svetlu, kde je život, lebo tmou vládne smrť, — uvedomoval
som si v úzkosti, a nebola to len žiadosť môjho srdca, ale celého tela a každej jeho
čiastky. Ešte dnes sa rozpamätávam, ako ma premklo neobyčajné náhlenie. Vari na mne každý
vlások vyskočil, chcel sa odtrhnúť a utekať. Ani obzrieť sa mi nežiadalo, len čím skôr
vybehnúť, ponoriť sa zas do teplého kúpeľa, akoby mi za pätami horelo alebo akoby som
vošiel na pôdu, ktorá sa borí. Viem, utekal som pred hrôzou, dnes mi však prichodí
rozmýšľať, či tá hrôza pochádzala zo života alebo zo smrti.— Čo by som si počal, keby odteraz slnko prebývalo len vo mne, — zišlo mi na um v tú
chvíľu. — Ha, ha, ha, to sa nedá predvídať, ha, ha, ha, v noci by som sa musel stratiť
niekde medzi hory, lebo svetlo by vo mne nevyhaslo a ľudia ho vtedy nepotrebujú. V takom
prípade by trval vo mne večný deň. — Kým ma zabávala táto myšlienka, hľadel som na miesto,
kde má stúpiť už moja noha. Rástol tam tuhozelený mach s množstvom drobučkých bielych
kvetov. Chystal som sa prežívať novú radosť, lež vtedy ozvalo sa mi za chrbtom divé
zaerdžanie a zbesilý dupot kopýt, nuž pristavil som sa za kameňom a ohliadol späť smerom
hory.Bolo to len malé zdržanie a dnes tomu ďakujem za svoj život. Kým som pil opojenie slnca,
ani na um mi neprišlo, že by som mohol byť cieľom zbojníckych očú, striehnúcich v húšťave.
Nemal som potuchy, že sa ponáhľam do náručia smrti a že smrť chodí tak blízko vedľa života,
ako blúdi tiež zároveň so svetlom.Z hory vybehúval môj Eguš. Vo svojom šťastí bol som naň pozabudol. Hoci každé ráno sme
sa navzájom zhľadávali, vtedy mi vypadol úplne z pamäti, a on, chudák, v noci sa túlal
horou, aby neplašil moje šťastie, ale neprestal ani bedliť nad mojím životom. Neviem, čím
som si zaslúžil od neho takú oddanosť. Keď vyskočil na poľanu, vzopäl sa prednými nohami do
výšky, akoby prinajmenej chcel preskočiť na druhý grúň, a súčasne ovalil ma i ostrý
výstrel. Od neho otriasla sa mi hlava. Ostal som pribitý na mieste. V zmätku najprv som
myslel, že strela rozštiepila úbohému koňovi hrudník, ale keď ma ohlušenie prechádzalo,
uvedomoval som si trasľavé skučanie, čo prebehlo vari len na tri prsty pred mojimi prsami a
rozbryzglo sa ani sklený čriepok o skalnú stenu. Telo mi schladlo, lebo od náhleho
preľaknutia muselo sa mi stíšiť aj srdce. Opieral som sa o kmeň, ak by ma, reku, nohy
náhodou neudržali, a kým sa hory utišovali, predieralo sa od hôľ krištáľovým povetrím
pokojné cenganie pasúcich sa oviec a radostné preberanie na fujare ako čurčanie potôčika,
čo na jednom mieste vsiakol medzi skálie a za kopcom sa znovu prebíja na povrch a
ligotavými strúžkami sa ponáhľa pomedzi okružliaky do svojho koryta.— Ach, to sa mi vracia život, — rozpamätával som sa a hľadel vyjavene okolo seba, najmä
na svetlo, vykrojené odo mňa tieňom jedle, kde sa mrvilo množstvo drobuškavých bielych
kvetov, ktoré sa zdali teraz poskakovať ako rozpaprčené mušky, čo by rady svoje sosáčiky
zavŕtali do kožky. Mal som chuť trhať ich po jednom a mliaždiť ich medzi nechtami, ako
mliaždievame blchy, a chcel som i mach rozprpliť, i neočaté slnce zahnať, taká zlosť vo mne
zovrela.Rozrušené čuvy utíšil mi len teplý dych môjho koníčka, ktorý pribehol ku mne a vlhkou,
mäkkou papuľou oňuchával mi celé telo, lebo sa chcel presvedčiť, či z niektorého miesta
nevymoká život.— Neboj sa, Eguško, mrcha zelina nevyhynie, — šteklil som ho po chriapach. — Zostal som
ešte s tebou, len sa budem odteraz pri tebe hanbiť, lebo neviem, či ti niekedy splatím takú
veľkú službu.Neviem, či ma rozumel. No vysmial sa mi na celú poľanu. Taký bol môj Eguš. Neskoršie som
našiel pod skalnou stenou i guľku. Pochádzala z vojenskej pušky, a keď som sa s ňou
náležite i poihral na dlani, medzi psicou i v kolibe na stole, keď som ju bedlivo
poprezeral, vyskúšal, do akej hĺbky by ma bola prevŕtala, ktorá žilka by ju bola vypila,
keď som ju už na dotknutie poznal medzi ostatnými vecami vo vrecku, zaniesol som ju ukázať
aj Tavovi.Ten sa s ňou dlho nezapodieval. Zamrmlal mrzuto, lebo sa musel pre takú pletku vyrušiť z
práce, nadstavil guľku proti svetlu pred svoje škuľavé oko a vyhlásil, že guľka priletela z
Poľska.Vyvaľoval som nechápavo na neho oči, ako žiačik na rechtora, kým som nadobudol i ja také
presvedčenie.— Veď môže mať pravdu, — dotvrdzoval som po chvíli, — v Poľsku sa teraz bojuje, nuž
niektorá pochybená guľka zatúlala sa až sem.— Hu, hu, hu, — zahučal spokojne na takú reč Tavo.
|
Svantner_Nevesta-hol.html.txt
|
Ježkovci„Hm, starká, bude asi tuhá zima,“ hlásil Ježko pani Ježkovej, keď si večierkom obzrel
východ mesiaca.„Jaj, jaj, len keby nás voda nezaliala!“ odpovie pani Ježková, poškrabkajúc sa zadnou
labkou na konci nošteka.Pán Ježko sa len starostlivo poobzeral, potom vyšiel pred dieru.Vonku bol taký prekrásny večer! Mesiac mal niekoľko kruhov a vánok nežne vial. Pán Ježko
si sadol na zadné labky a oňuchával vzduch. Necítil nijaké nebezpečenstvo.„Počuj, starká, budú mrazy, a my máme ešte málo,“ zavolal do diery.„Veru, veru, starký môj, len sa staraj, aby i naše drobúlence do jari vyžili.“A pán Ježko sa veru svedomite staral. Už včera si našiel peknú dolinku pod starou divou
hruškou, kde bolo toľko hniličiek! Ale bál sa vziať niečo, lebo na neďalekom ostredku pásli
sa ovce, ktoré zavracal nebezpečný ovčiarsky pes Brnčo.„Starká, a či nám je komora v poriadku?“ pýta sa pán Ježko svojej pichľavej družky.„No, veru nie veľmi, a ty sa o nič nestaráš,“ odsekne mu pani Ježková.Ježko sa vtiahol do diery podívať sa po gazdovstve. Ich brloh mal dva oddiely: spálňu a
komôrku.V kútiku malej diery ležali jeho synkovia Furko a Murko. Obaja boli ešte takí maličkí a
neskúsení, že ich Ježková nestačila zaháňať do hniezda, aby pred dierou nevykonali nejakú
hlúposť. Veď bolo nebezpečenstva dosť a dosť. Nad lesom stále krúžil kŕdeľ vrán a susedný
had Fu denne striehol, aby mohol niektoré chytiť.Ale pán Ježko bol na stráži. Pán Fu hneď zmizol, len čo ho zavoňal. A pán Ježko si už
takú chuť robil, že bude obhrýzať jeho rebierka.Pozrel na spiace detičky a potom sa úzkou dierkou pretiahol do komôrky. Ale tá bola už
skoro plná. V jednom kútiku bolo niekoľko suchých sliviek, ohryzky z jabĺk, žalude; toto
však zväčša len pre detičky. Jeho pýchou bola hŕba chrústov, roháčov, chrobákov-medvedíkov
a húseníc, ktoré mal pekne poukladané po celej stene komôrky. Každý deň chodil niekoľko ráz
obzerať a naprávať svoj krm, pričom si pokojne pošomrával pod fúzy.„Starký môj, starký, donesže ešte niečo čerstvého,“ volá na neho pani Ježková, ktorá
medzitým kŕmila jabĺčkom malého Furka. Ale Furko nie a nie jabĺčka. On by už radšej
sušeného chrústika, akého si nedávno, keď Ježková nebola doma, vybral v komore. Až keď
dostal packou po nose, voľky-nevoľky pustil sa i do jablka.Ježko medzitým už vytiahol sa z diery a pozorne ovoniaval okolie. Nebál sa síce ničoho,
ale bol opatrný! Aj nedávno ho chytila líška a pán Ježko len-len že mal času zvinúť sa do
klbka. I tak ho vyše hodiny kotúľala sem-ta, obracala, ovoniavala, a len keď si na ňom
dokonale laby popichala, len potom odbehla so zlostným vrčaním.Opatrne sa blížil k hruške a počúval každý šuchot. Poznal veľmi dobre celé okolie. Býval
tu so svojou starkou už dva roky. Keď im dieru pri potoku zaliala voda, zobrali sa hľadať
nový domov.Na lúke pod hustou kružinou sa zišli s pánom Krtkom a ten im poradil opustenú dieru pod
veľkou skalou, hneď na kraji húštiny. Ježkovci sa s radosťou hneď nasťahovali a od toho
času boli nerozlučnými priateľmi so susedom Krtkom, ktorý mal svoje chodbičky hneď pod
húštinou.Dieru pod skalou dokonale vyčistili, rozšírili a prehĺbili, pričom im dobre pomáhal a
radil sused Krtko. Potom vyhrabali ešte jednu menšiu dieru pre komôrku. Do prednej nanosili
suchého machu a v kúte spravili hniezdo.Pán Ježko sa tak radoval svojmu novému domovu, že z dobrej vôle začal váľať kotrmelce a
náhodou popichal jemnú bundičku pána Krtka, až ten od strachu ušiel do komôrky. Zato sa
však nenahneval na pána Ježka, len ho prosil, aby sa viac tak nezvŕtal, keď on bude
nablízku.Od toho času ostali vernými priateľmi a pomáhali si pri nočných poľovačkách.Ježko sa strhol. Počul nejaký podozrivý šuchot. Zohol sa, strčil nos medzi zadné laby a
napnuto pozoroval.Razom sa však vystrel a vrhol sa na hromadu žltého lístia. Ale bolo už neskoro. Korisť
zmizla medzi hromadou skál.„Hej, ty stará potvora, veď mi ty ešte prídeš,“ odľahčil si Ježko, ovoniavajúc skaly.Bol to on, starý had Fu, na ktorého si už dávno ostril zuby, ale ten mu vždy
bleskurýchle ušiel.Hada Fu nenávidelo celé okolie a najmä spevaví vtáčkovia sa stále naň ponosovali. Na jar
nebolo v celom okolí hniezda, Fu z každého povyžieral drobné mláďatká. K tomu bol
čarodejom, strigôňom, pred jeho jedom bol nútený utekať každý živočích v lese. Divný had
bol ten Fu. Mal jedonosné zuby, ale jedným zaseknutím zubov a jedným napustením jedu do
rany mohol usmrtiť len celkom maličké zvieratká, väčšie zvieratká musel na niekoľkých
miestach raniť, aby ich usmrtil.Po nevydarenom skoku pobral sa pán Ježko ďalej. Dostal sa až do dolinky pod hrušku a s
radosťou pozoroval, že je pod ňou dosť hniličiek.Hneď sa dal do usilovnej práce, aby sa tej noci mohol ešte niekoľko ráz obrátiť.Rozhrabával lístie, vyberal najkrajšie hruštičky a nosil ich do malej jamky pod kopcom.
Keď už bola jamka plná, vyšiel na kopec, skrútil sa do klbka a skotúľal sa dolu do jamky.
Toto opakoval niekoľko ráz, až cítil, že sa mu na chrbát napichalo hodne hrušiek. Potom sa
pobral domov.Ježková ho už čakala pred dierou. Od radosti si trela packy. Po jednej zberala pánu
Ježkovi hrušky z chrbta. Potom ich Ježko skotúľal do diery a Ježková ich ukladala v komore.Skočil i on za ňou do komory vidieť, koľko toho pribudlo. S uspokojením si oblizoval
papuľku, keď videl nanosené množstvo krmu.Sotva však vyšiel z komory, so strachom zvolal:„Starká, starká, a kde je Furko?“„Ale veď som ich oboch len pred chvíľkou uložila a poprikrývala machom,“ hovorí pani
Ježková, pretiahnuc sa dierou do hniezda.Začali náhlivo hľadať. Prehádzali v hniezde všetok mach, obehli niekoľko ráz celú skalu,
ale Furka nebolo nikde.Furko bol veľký lapaj. Ešte nemal síce ani dva mesiace, ale už poznal celé okolie.
Murka, ktorý bol asi o pol hodiny starší, volal len pecúchom. Pán Ježko ho síce vždy
dokonale vytrepal, keď ho zazrel pred dierou, ale Furko hľadal vždy vhodnú príležitosť, aby
mohol uvrznúť.A teraz, keď spozoroval, že mamka a otecko sú zaujatí skladaním hrušiek, opatrne sa
vyškriabal spod machu a bočným úzkym východom, ktorý bol pripravený na čas nebezpečenstva,
zmizol medzi skalami.A Furko ani len netušil, aké nešťastie ho mohlo zastihnúť. Veselo si poskakoval medzi
skalami a cítil sa byť nesmierne voľným, že ho nesledovalo napomínanie rodičov. Ešte nemal
síce ani dostatočne tvrdé pichliače, ani nepoznal ešte tajomný nočný život lesa, ale cítil
sa byť nesmierne voľným a slobodným. Vstrčil noštek pod každú skalku a smelo sa preťahoval
každým kríčkom.Pri jednej skale zastal. Vydýchol si a podíval sa na veľké, žlté svetlo, ktoré sa
predieralo konármi stromov. Poskočil si a padol na niečo mäkkého. Chytro pustil do toho
svoje zúbky a odskočil.„Počuj, chlapče, majže rozum a neubližuj statočnej žabe,“ hlási sa to niečo.Pravda, pravda, len teraz ju poznáva čuchom. Je to stará ropucha Brekeke, ktorá bola
nedávno u nich na návšteve a jemu priniesla ešte živého chrústa.„Počkaj, len nech sa ti o tom otec dozvie, veď ti on dá,“ hovorí mu ďalej tetka Brekeke.Furko cítil sa byť zahanbený a bál sa, že tetka povie otcovi, kde všade v noci chodil.
Preto sa rýchle utiahol pod veľkú skalu, kam viedla pohodlná, veľká diera.Cítil tam podivný zápach. Ale dodal si smelosti. Mesiac práve svietil cez konáre stromov
pod skalu. Naďabil na niečo veľmi mäkkého, čo nebolo možno ani porovnať s ich machovým
hniezdom.Začal sa v tom so záľubou prestierať. Ale niečo sa naňho vrhlo. Hnaný pudom sebazáchrany
schúlil sa do klbka.Okolo neho povstal vresk a Furko cítil, že ho prevaľujú zo strany na stranu. Ten vresk
sa mu však nezdal byť nepriateľským, preto sa pomaly znova vyrovnal.Okolo neho tancovali tri mladé líšky a veľmi sa tešili, že mohli kotúľať také pichľavé
klbko, aké dosiaľ ešte nikdy nevideli.„Tak už ukáž nos, čo si a odkiaľ si,“ pýta sa ho najveselšia, chcejúc ho prevaliť na
chrbát. Furko však predsa nedôveroval.„Čo nám povie mamka, až jej to ukážeme!“ hovorí.„A ja si ho položím k sebe a dám mu obhrýzať husie stehienko,“ hlási sa tretia,
kotúľajúc Furka opatrne do hniezda.„Ale nechaj ho tu ešte, budeme sa s ním ihrať, pokým nepríde mamka,“ navrhuje prvá.S týmto po malej hádke obe súhlasili. Začali ho znova kotúľať po diere, až sa mu
zakrútila hlava.Keď to už ďalej nemohol vydržať, vystrel sa a rozbehol sa medzi ne. Nastal škrek. Každá
utekala do iného kúta a neodvážili sa viac k pichľavému klbku priblížiť.„Pozrite, ono to vie i utekať. A kdeže má nohy,“ pýta sa druhá.„Ba veru mám i zuby!“ hlási sa smelo Furko, zaujmúc pevnú pozíciu v jednom kúte.Toto zapôsobilo na malé líšky. Ale keď videli, že sa klbko nedáva do nich, začali ho
znova domŕzať.„Počuj, zahraj sa s nami, ja ti potom niečo dám,“ navrhuje mu tretia.A Furko nebol proti tomu.Nastal taký veselý zhon, že celé líštie hniezdo popremetávali. Medzi hrou sa i
poškriabali, ale nevšimli si to. Napokon mu každá priniesla zvyšky svojho obeda a Furko sa
nažral do popuku. Potom ho vzali a položili medzi seba do kúta, že sa budú s ním zajtra
ihrať, až mamka odíde na lov.Furka niečo trápilo. Odišiel z domu, ale doma o tom nevedeli. Bál sa otcovho hnevu,
preto nemohol zaspať.A keď líšky pospali, opatrne sa vykradol z diery, bral sa domov, pozorne ovoniavajúc
svoju stopu, aby nezablúdil.Doma hľadali ho skoro celú noc. Už sa i nádeje vzdali. Ježko si myslel, že ho zahrdúsil
strigôň Fu.Nad ránom obaja starí Ježkovci zaspali od únavy…Keď sa pán Ježko prebudil, hneď pozrel na Furkovo miesto. Nechcel uveriť svojim očiam. V
hniezde ležal zdravý Furko a pokojne si chrápal.Ježko by bol od radosti poskočil a oblizol mu lapajský noštek. Ale ovládal sa. Spravil
vážnu tvár a potiahol Furka za ucho.„Chlapče, kde si sa túlal bez môjho dovolenia?“ zahrmelo pod skalou.Furko ledva vládal oči otvoriť. Tak dobre sa mu snívalo po zábave a po hostine, akej sa
mu dostalo pri mladých líškach.Ale pán Ježko nerozmýšľal. Vytiahol Furka z machovej postele a hneď mu i dával otcovské
naučenie. Údery len sa tak sypali na Furka.„Chlapče, počuj, veď ty smrdíš líščinou!“ zhrozí sa pán Ježko. „Nuž a kdeže si ty bol?“Furko od žiaľu a plaču nevládal odpovedať.„Nuž a či ty vieš, čo ťa mohlo zastihnúť?“ hromží ďalej otec.Ale pani Ježková to už nemohla vydržať. Od radosti, že má tu znova zdravého svojho
Furka, zabudla na všetko. Vrhla sa medzi otca a syna a vyslobodila Furka z otcových labiek.Furko sa utiahol s plačom znova do machu a otec hromžil ďalej.„Aby si vedel, chlapčisko nepočúvne!… Dokiaľ nevyjde znova mesiac, budeš stáť v kúte na
zadných labkách a na dnes dostaneš len suchý žaluď lanský.“Keďže sa už brieždilo a na obzore sa ukazovali prvé lúče vychádzajúceho slnca, Ježkovci
sa chystali spať. Ale sotva sa pán Ježko schúlil a prižmúril oči, počul, ako niekto škrabe
pred vchodom. Bol to Krtko. Pán Ježko znepokojený vyšiel pred dieru, čo chce Krtko v
hodinu, keď sa každý nočný tvor chystá spať. Ešte raz si pretrel papuľku a vykukol spod
skaly.„No čo, kmotríčko, čo sa stalo?“„Hm, v kružine sa dejú vážne udalosti,“ hlási mu Krtko.„No tak poď k nám, lebo tu vonku sa zrána často obšmieta hladná sova.“„Viem, viem; veď som sa i bál. I tak je teraz zem suchá a nemôžem sa hocikde zaryť;
jednak som vám to chcel oznámiť,“ hovorí Krtko.Keď sa Krtko pohodlne uvelebil na machu, začal tajomne:„Máme tu nepohodlného hosťa…“„No, a ktože je to?“ pýta sa zvedavá pani Ježková.„Akýsi starý mládenec, domáci potkan. A páchne, až ma nos bolí.“„Hm, hm,“ pošomráva si pán Ježko.„Len ako ho preč dostať?“ spytuje sa Krtko.„A či je i nebezpečný?“„To by nebolo nič. Každé zviera je niekomu nebezpečné. Ale je tulák, ktorý nezachováva
ani najmiernejšie zákony a zvyky kružín. Poľuje na všetko a hocikedy.“„Tak? Teda nemá medzi nami miesta,“ odpovie pán Ježko.„Je ešte horší než Fu, lebo zapácha,“ dodáva Krtko.„Teda musí zmiznúť odtiaľto. Tu môžu bývať len tí, čo sa pridržiavajú zdedených
pravidiel kružín. Tak káže zákon kružín.“Pán Krtko, keď sa už celkom uspokojil, zahrabal sa do machu spať, lebo slnce už bolo
vysoko. Keď sa pred večerom prebudil, poradili sa o tom, koho majú zavolať na súd. Rozhodli
sa, že súd zvolajú o dva dni, a to nad ránom, pred východom slnca, keď podľa lesného zákona
je už zakázané loviť a každý lesný tvor má sa už schovať.Najprv, pravda, musia nájsť starú sovu Hu, ktorá je predsedom lesného súdu.O tú nebolo starosti, bývala v diere na neďalekom dube.Najťažšou otázkou bolo nájsť lesného poštára, sojku Pche, ktorá rozumela všetkým rečiam.
To si vzal na starosť pán Krtko, ku ktorému sojka chodievala skoro každý deň.Rozhodli sa ešte, že povolajú i líšku Lupaku, ktorá je veľmi bystrá a ktorá podľa
lesného zákona nesmie po polnoci vôbec poľovať.Po krátkej rade Krtko sa odobral, aby ešte z večera prezrel svoje chodbičky, koľko
červov a chrobače do nich napadalo.*Len čo Pche rozniesla zvesť, nastal v lese ruch a zhon.A o dva dni bol v lese veľký súd. V čas zasadania súdu bolo podľa lesného zákona
zakázané každé vraždenie a každá poľovačka. Ak by sa bol niekto odvážil poľovať počas
zasadania, boli by ho usmrtili. Tak to kázal lesný zákon.Očakávaný večer prišiel. Bol práve spln mesiaca. Dostavili sa temer všetci členovia
lesného súdu. Zhromaždili sa okolo širokej, ploskej skaly, pod ktorou mali hniezdo
Ježkovci. Prišiel každý bez obavy, lebo bol spln a zasadal lesný súd.Predsednícke miesto zaujala sova Hu. Líška Lupaka pohodlne natiahla sa na skalu a
položila si hlavu medzi predné laby. Tak rada by sa bola vrhla na poľného Ušiaka, ale —
teraz to zakazoval lesný zákon.V celom lese bolo ticho, zasadal súd.„Hm, smutné, smutné!“ hlási predseda Hu.„Veru smutné,“ drmolí si Macko.„Ktosi zneuctil lesné zákony,“ hlási ďalej Hu.„Ej, ej, tomu ja rebrá polámem,“ dodáva Lupaka a oblizuje si pysk.„Kto je to?“ spytuje sa srnka Me.„To nám povie Krtko. Predstúp!“Krtko bol učupený pod koreňom, kde bola mäkká prsť.Po vyzvaní Hu chcel sa dostať na skalu pred tvár súdu, ale padal z kraja skaly nazad, až
sa Macko váľal od smiechu nad jeho nemotornosťou.„To sú vážne chvíle, nech sa nikto nesmeje!“ napomína predsedníčka Macka.Macko sa cíti byť zahanbený, že sa mu dostalo napomenutia pred tvárou celého súdu. Aby
to napravil, posadí si Krtka na plece.„Čujme!“ nabáda Hu.Krtko si pretrel drobné očká a pevne sa chytil Mackovej bundy.„Vynášam žalobu na potkana Si.“„Hlasnejšie!“ ozve sa Lupaka, ktorá by sa rada bola vrhla na Krtka.„Je pažravý a zbíja vo dne v noci,“ dodáva žalobca.Celým zhromaždením zavládne nevôľa.Krtko si vydýchol po namáhavej reči a chytro sa zošmykol z Mackovho pleca, aby sa aspoň
trochu zahrabal do prsti.„Musí byť súdený podľa zákonov lesa!“ hlási po prestávke Hu.Každý skloní hlavu, len Macko si je nie vedomý vážnosti chvíle.„Rozmýšľajte, vážení, a veľmi rozmýšľajte!“„Vyhnať ho z lesa!“ odvažuje sa na slovo srnka Me.Každý sa zamyslí. Brekeke si nevšíma letiaceho komára a Furko sa pohodlne prechádza po
chrbte Fu.„Hm, to je smutné a veľmi smutné,“ hovorí Lupaka, nevšímajúc si pred ňou sa naťahujúceho
Ušiaka.„Porušil zákony lesa, musí umrieť!“ hovorí Macko.„Ale azda nie, veď by ho to bolelo,“ hovorí Me.„Musí umrieť. Tak káže zákon lesa!“ hovorí rozhodne Lupaka.Nastáva hrobové ticho. Preruší ho slávnostná otázka Hu.„Už ste si to rozmysleli, vážení, dôkladne rozmysleli?“„Tak káže zákon lesa,“ poznamenáva za všetkých Brekeke.Znova ticho.„Áno, tak káže zákon lesa. Porušil zvyky a zákony, je pažravý, musí umrieť. Pred lesný
súd sa nedostavil, to je urážka zákona. Musí umrieť!“Všetci sklonia hlavy.„Až bude zajtra po polnoci hodina mieru, výrok súdu vykonajú Krtko, Macko a Ježko,“
pokračuje Hu.Každý bez slova súhlasí.„Zornička na obzore!“ hlási bojazlivo Me, ktorá dávala stále pozor, aby neprepásla
hodinu lesného mieru.V celom zhromaždení nastáva živý pohyb a každý hľadí čím skorej zmiznúť. Ježko strká
Furka pod skalu, zmizne i Krtko a Hu vyletí na najvyšší konár. Ušiak uháňa ako divý do
kopca, aby sa zachránil pred Lupakou; Lupaka sa síce rozbehla za ním, ale už ho nedohonila.
Vrátila sa naspäť, aby chytila aspoň Brekeke, ale prijalo ju nepriateľské vrčanie Macka,
ktorý sa opatrne vzďaľoval do húštin.Nad celým lesom zavládlo posvätné ticho, ktoré trvalo až do prvých lúčov vychádzajúceho
slnca.Ježko, keď prišiel domov zo súdu, utiahol sa do postele. Poprikrýval sa machom a začal
driemať. Spal až do večera ako bunda, až ho pani Ježková poškrabkala na nose a upozornila,
že je veru načase, aby šiel niečo hľadať. Ježko si zívol, popreťahoval sa a vyšiel z diery.Len teraz si spomenul, že s Mackom a Krtkom musia vykonať výrok súdu. Ale času je ešte
dosť a dosť. Pretrel si fúziky, poškrabkal si noštek a poberal sa pod svoju známu hrušku.Keď sa vracal hruškami obťažený, počul tiché šušťanie lístia. Utúlil sa a pozorne
ovoniaval. Ani nemusel. Nehrozilo nebezpečenstvo. Húštinou sa veselo predierala Lupaka so
zadrhnutou divou kačicou.Lupaka spozorovala Ježka. Položila kačicu, pritisla ju prednou labou a uškerila sa.„Hehe, ty!… Viem, že si blízko. Zavoňala som ťa. Máš šťastie, chytila som kačicu. Ináč
by som ťa pokotúľala.“Ježko neodpovedal. Bol rád, že Lupaka niečo má a nebude sa dnes doňho starať.Utúlil sa ešte tesnejšie pod blízky koreň a čušal.Lupaka sa skutočne nechcela s ním dnes zabávať. Zobrala korisť a poberala sa k svojmu
brlohu.Po čase si aj Ježko vydýchol a bral sa domov.Nebol už ďaleko, keď počul bolestný ston, ktorý sa podobal hlasu jeho Furka. Bez ohľadu
na nejaké nebezpečenstvo vrhol sa tým smerom. Za svitu mesiaca sa mu zjavil strašný obraz.
Had Fu, starý čarodejník, držal za nohu Furka a usiloval sa ohlušiť ho údermi chvosta.Ježko, ako zmyslov pozbavený, vrhol sa na Fu. Nastal krutý zápas na život a na smrť.Keď Fu spozoroval svojho najväčšieho nepriateľa, pustil Furka a hľadal záchranu. Ale už
bolo neskoro. Ježko sa mu hodil na chrbát a hľadal mu šiju, aby mohol do nej zaseknúť svoje
ostré zuby. Ale i Fu sa bránil. Zvinul sa do klbka a jedným šľahnutím chvosta odhodil Ježka
od seba.Ježko bol ako hluchý a slepý. Ovládala ho len túžba po pomste za Furka. Znova sa hodil
na Fu, no ten už čakal jeho útok. Pyskom zachytil práve Ježkov nos. Ježko si ledva poradil,
veľmi mu poranil noštek.Keď Ježko cítil, že sa mu krv valí, vtedy už zabudol všetko na svete.Spozoroval nebezpečný pohyb Fu. Sotva mal času zvinúť sa do klbka. Fu ho niekoľko ráz
ovinul svojím telom, aby ho tuhým stisnutím zadusil. Ježko pevne dôveroval svojim
bodliakom. Naozaj, stisk oslabol, ale Ježko sa už nemohol hýbať. Skusoval vyslobodiť si
labky, ale stisk sa znova zosilňoval. Cítil, ako jeho bodliaky vnikajú do živého. A Fu
nepovoľoval ani za cenu hroznej bolesti. Ba zobral všetky sily, aby Ježka svojím stisnutím
udusil.Ježko cítil, že sa mu blíži posledná hodina. Zvíjal sa, chcel sa vystrieť, ale Fu
nepovoľoval. Teraz ho mal v moci a chcel ho za každú cenu zmárniť.Ježkovi za zjavil strašný obraz smrti pred zrakom. Spomenul si na svoju rodinku tam pod
skalou. Keby o tom tak vedela jeho starká! Čo si len Furko a Murko bez neho počnú?Strácal dych a pľúca sa mu kŕčovite zvierali pod tlakom tela Fu.Hnaný pudom sebazáchrany a smrteľným strachom pred blízkym koncom urobil kŕčovitý pohyb
a vyslobodil si prednú ľavú labku.Fu hneď zahryzol do uvoľnenej labky. Zuby sa mu zasekli až po samú kosť.Ježko, hoci omdlieval, na pálčivú bolesť znova sa vzpružil. Začal trhať labkou. Fu
vystrel krk, aby uvoľnenú labku pevnejšie chmatol, vtom uvoľnil zvierajúcu obruč svojho
tela a priblížil sa hlavou k Ježkovmu nošteku.Ježko pocítil uvoľnenie tlaku a blízkosť hlavy Fu. Ešte raz sa vzoprel v smrteľnom kŕči
a jeho ostré zúbky sa zaborili do šije Fu. Zahryzol posledným zvyškom vyčerpaných síl a… na
viac sa už nepamätal. Na zemi ostali ležať dve nehybné telá.*Ježková medzitým pokojne čakala doma. Upratúvala v brlohu, naprávala hniezdo, ale to
bolo upratané len do tých čias, dokiaľ bola v diere. Len čo sa niekam podela, Furko a Murko
dali sa hneď do seba. Zápasili, pretekali sa v behu, preskakovali sa a onedlho nebolo po
poriadku ani pamiatky.Keď matka vošla do hniezda, zakaždým sa zhrozila nad neporiadkom. Plná diera prachu a
kúsky machu len tak lietali.S hrôzou spľasla predné packy.„Nuž, vy lapaji, či vy tak, keď ja nohu vyložím?“Ale dlho nepoučovala. Chytila ich oboch za nošteky a vyplatila tak, že sa Murko pustil
do usedavého plaču. Potom ich hodila do hniezda, poukrývala, napochytre upratala a
pohrozila im:„A teraz sa mi ani nepohnite. Ja idem čakať otecka, ktorý sa musí čochvíľa vrátiť.“Ešte raz ovoňala hniezdo, a vyšla pred dieru.Ale Ježko nechodil. Už sa približovala polnoc, a nevracal sa. Ježková sa začala
znepokojovať. Ježko nikdy tak dlho nemeškal.Rozhodla sa, že ho pohľadá. Vošla ešte raz do diery presvedčiť sa, čo robia lapaji.
Murko už zaspával a Furko ho šteklil pod pazuchou a vysmieval sa mu.„Mamo, mamo, on mi nedá pokoja!“ žaloval matke Murko.„No tak, Furko, spi už pokojne!“ napomenula ho mať.Zarazil ju akýsi zápach. Cítila to síce hneď zvečera, ale nevšimla si ho. Až teraz, keď
sa Ježko nevracal, jej čuch sa v očakávaní nebezpečenstva zdvojnásobil. Išla pomaly tým
smerom, odkiaľ jej zápach k nosu prichádzal. Pocítila po zápachu Fu, preto sa hneď
pripravila i na boj. A tu nos ju priviedol k zadnej labke Furkovej. Začala mu ju ohmatávať.„Mamo, to ma bolí!“ hlási Furko, ktorý do toho času opatrne schovával malú ranu na
stehne, aby sa nemusel prezradiť svojím dobrodružstvom.„A kde sa ti to stalo, chlapče?“ spytuje sa Ježková.„No bol som len pod šípkovým krom a on ma chytil za nohu… ale ja som mu ušiel,“
vysvetľuje Furko.Ale Ježkovej sa to nezdalo uspokojivým. Ba jej nepokoj ešte vzrástol. Pravdaže, Fu, bol
to akiste on, veď ho poznala čuchom. Zdržuje sa niekde blízko, pohrýzol Furka, Ježko sa
ešte nevrátil, to všetko ju nadmieru znepokojovalo.Chytro vylízala Furkovi malú ranu, čo pokladala za najlepší liek na svete, a vybehla
pred dieru. Obehla niekoľko ráz skalu, zaskučala, ale nikto jej neodpovedal. Len klebetná
Pche škriekala nad potokom. Ale Ježková teraz nebola zvedavá na jej novinky. Sadla si na
zadné labky a ovoniavala vzduch zo všetkých strán. Podozrivého nič nebadala. Chcela sa
pustiť ďalej do húštiny, ale obávala sa o svojich synkov. Zostala sedieť nerozhodne. Vtom
sa práve vzniesla nad ňu Pche a zaškriekala, až sa celá dolina ozvala. Ježková zakňučala, a
keď to Pche počula, hneď si sadla nižšie trochu si poklebetiť.„Ach, ach, že vás už raz vidím, čože robíte, ako sa máte a čo robia detičky?“Ježková neodpovedala na nával otázok, smutne zakňučala. Potom sa spýtala sojky, či
nevidela niekde Ježka.„Nie nevidela, ale počkajte, ja ho pohľadám,“ odpovedala Pche a onedlho ozýval sa
húštinou jej hlasitý škrek.Ježková, celá utrápená obavou o osud Ježka, utiahla sa pred dieru, vyhrabala si jamku,
položila sa do nej a netrpezlivo očakávala, akú zvesť jej prinesie Pche.*Už bola skoro polnoc, keď sa Macko prebudil. Tak dobre sa mu spalo, a nebol by sa ešte
prebudil, keby nad ním nebola protivne zaškriekala Pche, ktorá dobre vedela o každej skrýši
v lese.„A nevieš, kde je Ježko?“ pýta sa Pche.Macko sa mrzute natiahol, poškrabal sa ľavou labou za uchom a zdĺhavo zívol.„Ale daj mi pokoj s tvojím Ježkom. Ja som nie jeho strážca!“Potom sa obrátil na druhú stranu a chcel ešte spať.„No len no, počkaj, ty obluda, veď sa ti ešte môžeme zísť!“„Bodaj ťa i s klebetnicou klebetnou!“ zahundral Macko a vyskočil, ale Pche už bola preč
a škriekala húštinou.Pche nebola zlá. Mala dobré srdce, bola by dala zo seba i posledné pierko, keby ju bol
niekto poprosil. A najmä s trpiacimi súcítila a pomohla, poradila, potešila, kde len mohla.
Jedinou jej chybou bolo, že mala veľký, hodne podrezaný jazyk, na ktorom sa nič neudržalo.
Vedela o všetkých tajnostiach, o všetkých novinkách v kružine a hneď každému pod podmienkou
mlčania prezrádzala svoje novinky.Macko sa napokon tak dopálil, že od zlosti zlámal najbližší buček. Tým si však
nepomohol. Pche už bola ďaleko a on krídel nemal.Na spánok sa už nedalo ani pomýšľať, keď mu ho tá jazyčnica prerušila. A veru mal i
pekný sen! Snívalo sa mu, že sedí v potoku, okolo neho tečie číročistý med, a on si nestačí
oblizovať laby. Ešte i teraz mu slinka tečie, keď si na to pomyslí. A tá striga ho vyruší z
takého krásneho sna!Zahundral ešte, zlobne pozrel, kade Pche odletela, a pobral sa do húštin, aby niečím
nahradil sen.Macko bol dobráčisko ani kus chleba. Celé okolie ho malo rado pre jeho dobrácku povahu.
Len vtedy sa nazlostil, keď ho niekto vyrušil zo snenia, lebo strašne rád spal. Ináč voľne
sa potuloval po holiach. Ba i na salaše si niekedy zašiel psov podráždiť. Valasi ho už
veľmi dobre poznali a nebáli sa ho.Keď bol ešte malý, potuloval sa s matkou po maliniskách, a nikto ich neprenasledoval.
Ale raz ukradol s matkou na salaši baranča. Akísi ľudia ich prenasledovali, čosi zahrmelo
ani hrom, potom zas, a on pocítil pálčivú bolesť v stehne. Zakňučal a obzrel sa na matku.
Tá však ležala na zemi a s bolestným revom sa zvíjala.Macko sa veľmi naľakal a pustil sa do húštiny. Cítil v stehne bolesť a srsťou mu
kvapkala krv. Začal si ranu oblizovať. Rana nebola veľká a onedlho sa zahojila. Ale od toho
času sa stránil i ľudí i oviec. Živil sa len korienkami a lesnými plodinami. Len niekedy si
zašiel pred brloh Lupaky, a keď tá zabudla pred dierou zadrhnutého zajaca alebo bažanta,
bez ponúkania si k nemu sadol a kŕmil sa do tých čias, dokiaľ mu chutilo. Z brloha sa síce
ozývalo zlostné vrčanie Lupaky, ale on sa jej len smial do očú a s dobrou chuťou oblizoval
kosti. Zato sa mu Lupaka odmieňala tým, že mu rozmetala brloh pod starým pňom, keď ho
nebolo doma.Nuž Macko zobral sa hundrajúci hore húštinou a našiel sa na pokraji lesa. Pred ním sa
rozprestierala rozsiahla hoľa. Na druhom konci lesa bol salaš, kde býval ovčiak Brnčo.Macko sa obrátil proti vetru, ktorý fúkal od salaša. Zachytil široko roztiahnutými
nozdrami jemu taký nepríjemný zápach Brnča. A v nasledujúcej chvíli už zaznel Brnčov zúrivý
štekot.Protivné psisko! Tak strašne ho Macko nenávidel! Len keby ho aspoň raz dostal na dosah.
Ale Brnčo sa nikdy nepriblížil ani na päťdesiat krokov, len v úctivej vzdialenosti
prenikavo zavýjal a štekal. Kedykoľvek sa Macko len zjavil, psisko ho vždy zvetrilo. Brnčo
síce Mackovi nestál ani za to, aby sa naň podíval, len keby tak prenikavo neštekal a
nerušil svojím ošklivým brechotom pokoj celého lesa.S opovržením podíval sa tým smerom, odkiaľ bolo počuť brechot Brnča, a pobral sa hore na
Báň. Cestou ovoniaval stopy a tie mu neklamne prezradili, kto všetko od večera tade šiel.„Aha, už dnes bola tu zas podvodná zlodejka Lupaka,“ myslel si, ovoniavajúc nahnutý
klen. „A niesla niečo ako od peria. Počkaj, kmotrička, pôjdeme ťa pozrieť, či si si to
nezabudla pred dierou.“S týmto rozhodnutím pobral sa k brlohu Lupaky. Jeho nos však po niekoľkých krokoch
pocítil nový zápach. Striasol sa, lebo pocítil blízkosť Fu. Fu síce pre jeho silu vôbec nič
neznamenal, ale toho čarodejníka a najmä jeho jedovatých zubov bojí sa každé lesné zviera.Macko si niečo ešte zahundral a veľkým oblúkom sa vzdialil. Na jednej skale našiel
niekoľko slimákov a s chuťou sa pustil do nich.Sotva však zožral dva, znova sa zjavila pred ním Pche a hlasne zaškriekala.„Beda, beda, veľká beda!“ hlásila.Macko nebol naladený vypytovať sa, ale hlas Pche ho jednak zarazil. Keď tá začala po
lese bedákať, to znamenalo vždy nejaké nebezpečenstvo. Pozrel na haluz, kde sedela.„No, a čo je?“ zahundral.„Ach, beda, beda, veľká beda! Fu zabil Ježka.“Ale viac sa nemohol dozvedieť. Pche letela ďalej a celou kružinou ozývalo sa jej
bedákanie.Macko si sadol a počal si oblizovať labku, ktorú si poškriabal o šíp. Medzitým uvažoval:
Pche je klebetnica, nekŕmi nadarmo svoj podrezaný jazyk, ale niekedy povie i pravdu. Kto
vie, čo môže byť s Ježkom. A bola by ho škoda. Neublížil nikomu, a ten čarodejník Fu by ho
mal zabiť?Ešte si oblizol labu a ovoniaval vzduch. Pravda, zápach Fu prichádza sprava. Odvážne sa
dal tým smerom. Pozoroval i najslabší šelest lístia, aby ho Fu neprekvapil svojimi
jedovatými zubami.Keď sa dostal na pramienok, kam v núdzi chodievali všetky zvieratá lesa uhasiť svoj
smäd, zarazene zastal. Pri svite mesiaca zjavil sa mu nečakaný obraz. Za skalou, neďaleko
pramienka, ležalo akési klbko, v ktorom jeho bystrý zrak rozoznal telo Fu a Ježka.Chvíľu váhal. Srsť na krku sa mu zježila, keď bol tak blízko Fu. Najradšej by bol
zmizol, ale… Fu sa nehýbal.To mu dodalo odvahy.Ostražite sa priblížil. Ovoňal ešte vzduch a potom sa nahol nad klbko. Fu skutočne
nejavil známky života. Ovoňal ho najprv pri hlave. Na krku spozoroval malú ranu. To mu
stačilo, aby sa uspokojil.„Aha, hm, Ježko mu to odplatil. Chudák!“Teraz už smelo rozhrnul zvinutý pás tela Fu. Už nebolo v ňom života. Skoro si od radosti
zahundral. Ale z objatia sa vyvrátilo úbohé telo Ježkovo.Vzal to pichľavé klbko do labiek a začal ho prevracať. Potom mu ovoňal noštek. Jeho
ostrý čuch pocítil, že Ježko ešte žije. Zahúkal, až všetko v lese stíchlo. Potom začal ako
zmyslov zbavený skákať po tele Fu a medzitým si skoro nezrozumiteľne hundral:Zdochol Fu, Ježko, ži,
zdochol Fu, Ježko ži!Z Fu neostalo skoro nič. Macko ho vo svojej radosti temer úplne rozgniavil. Bol taký
nesmierne spokojný, že mohol zvíťaziť nad tým starým čarodejníkom.Poškrabal sa na stehne, potom vopchal Ježka pod pazuchu a uháňal k Starej skale.Pod skalou, kde bývala rodina Ježkova, bolo smutno. Ježko sa nevracal. Ježková myslela,
že ho akiste podvodná Lupaka zmárnila. Zaplakala a pozakrývala svojich malých nezbedníkov.Bolo práve po polnoci, keď začal ktosi šuchotať pred skalou. Ježková sa ešte tuhšie
pritúlila k Furkovi, aby ich nikto nespozoroval, keď je otec nie doma.„Hu, hu, Ježko tu!“ šomral ktosi pred skalou a Ježkovej nebolo viac treba. Vystrčila nos
spod machu a s radosťou pozorovala, že predo dvermi je Macko. Toho sa nemala čo obávať. Ten
žral len lesné plody, a na bedára nikdy nesiahol.Odhrnula mach, ktorým boli s Furkom a Murkom prikrytí, a podívala sa von postrannou
dierou. Zorničky ešte nebolo vidieť, bol teda čas lesného mieru, nuž bezpečne vykročila
pred skalu.Tam ležal Ježko a slabo hýbal labkami. Malo jej srdce puknúť, keď ho videla takého
zúboženého. Pritúlila sa k nemu a začala bolestne skučať.„No, no! Hm, hm, veď mu je nič,“ teší ju Macko.Ušiak sa práve zjavil nad skalou a opatrne si pretieral veľké uši.„Ničoho sa neľakajte. Len mu kapustného lístia priložte.“Ježková ani na to nepočúvala a s kňučaním začala Ježka kotúľať do diery.Macko sa rozvalil pred skalou a začal si obháňať muchy, ktoré nepoznali lesný zákon a
domŕzali celú noc.Ušiak sa rozbehol na blízky ostredok a priniesol tri kapustné listy. Keď si zastal na
Mackove rebrá, aby sa podíval pod skalu, Macko ani nezahundral.Ježková vyšla spod skaly. Bola smutná.„Zle, zle, veru zle! Ani sa nehne.“Macko zodvihol hlavu.„Ja ho zakrútim do kapustných listov,“ hovoril Ušiak. „Len ma ta pusťte.“„Ach, jaj, veru zle. Kto prinesie našim drobkom hrušiek?“Ušiak si pretrel fúzy, zastrčil kapustné listy pod pazuchu a pretiahol sa dierou pod
skalu. Ježková medzitým plakala pred dierou.Ježko bol vo veľmi zlom stave. Prišiel síce k vedomiu, ale nevládal sa ani hnúť. Bol
skoro celý dolámaný. Fu nešetril silou, veď ho chcel zniesť zo sveta.Kňučal, stonal a márne sa namáhal narovnať svoje polámané kosti. Keď zavoňal pri sebe
Ušiaka, len slabo zastonal. Ušiak sa dal hneď do práce. Zavinul Ježka do kapustných listov,
obložil ho machom a kázal mu nehýbať sa. Medzitým vošla i Ježková, ale okrem fňukania sa na
iné nezmohla.Ušiak bol nesmierne rád, že aj on mohol niekomu pomôcť. Zadupal zadnými nohami a
pretiahol sa úzkou dierou spod skaly. Tam ležal Macko a dosiaľ o čomsi rozmýšľal.„No, tak čo je s ním?“„Ale nič. Kosti má dolámané, ale kapustné listy mu pomôžu.“Po tomto objasnení Macko znova si položil hlavu na predné laby a pohodlne odfukoval.
Spomenul si, že práve teraz mali s Ježkom potrestať naničhodného potkana, ale Ježko je
dolámaný a bez neho je to nemožné.Ušiak medzitým zmizol a mieril znova na kapustnisko. Mal pod šípovým kríkom rodinku,
chcel jej niečo priniesť na raňajky.Macko sa prevalil na druhý bok. Podíval sa do diery pod skalu, ale odtiaľ počul len
tiché nariekanie Ježkovej. Nezniesol plaču. Pomaly sa zdvihol, zívol si a pobral sa do
lesa.*Pod ploskou skalou nastal smutný čas Ježko bol naozaj celý dolámaný. Nevládal sa ani
obrátiť bol večne horúci ako oheň. Ježková ani oka nezažmúrila len keď ju námaha
prevládala, usnula na chvíľku. Ale len čo Ježko zastonal, znova behala okolo neho,
zakrúcala ho do kapustných listov, ktoré jej každú noc nanosil Ušiak pred skalu, a kŕmila
ho jabĺčkami. Niekedy mu dala i chrústa, ale Ježkovi nechutilo nič. Len ho stále ukrutne
smädilo a Furko, ktorý sa už dokonale vyznal v lese, nestačil mu v orechovej škrupine nosiť
vodu z pramienka. Niekedy mu Krtko priniesol živého červiaka-dážďovca, ale Ježkovi veru
nechutilo nič. Ba Macko mu raz priniesol i plást medu, za ktorým sa vyškriabal na nahnutý
bútľavý strom. Včely lesné ho síce poriadne doriadili, ale on si toho nevšímal.Znaky pomalého vyzdravenia predsa sa zjavovali. Po dvoch týždňoch prestala horúčka,
začalo mu chutiť jesť, ba po troch týždňoch už pokúsil sa zvinúť do klbka. S námahou, ale
podarilo sa mu to.Ježková len to čakala. Zavolala Murka, ktorý sa bál opustiť skrýšu, a spojenými silami
vykotúľali Ježka pred skalu.Ježko sa rozvinul a z plných pľúc si vydýchol. Pripekalo jesenné slniečko. Celá príroda
sa pripravovala na zimný odpočinok. Les dostával zlatožltú farbu a v celom lese voňalo
opadávajúcim lístím.Ježka posadili na skalku, slncom rozohriatu, a obložili suchým lístím.„Tak, len sa vyhrej. To je zdravé,“ hovorí Ježková.Ježko ani neodpovedal. Už tak dávno nedýchal čistého vzduchu. On, ktorý každú noc
brúsieval po kružine, naháňal maškrtné lesné myši a striasal z krúžikov chrústov, musel
teraz celé týždne preležať pod skalou. Tak rád by bol zakričal do celého sveta, že je už
zdravý a že znova vidí usmievajúce sa slniečko.Urobil prudký pohyb, akoby chcel poskočiť. Ale ostré bodnutie v rebrách mu pripomenulo
jeho stav. Hneď si spomenul na Fu. Mimovoľne sa spokojne usmial. Bol to krutý zápas. Ale
zabil ho. Prevládal toho starého čarodejníka.Pokiaľ sa Ježko pred skalou vyhrieval, Ježková mala plné ruky práce. I Murko sa musel
obracať. Musel pozapchávať všetky škáry pod skalou a Ježková zatiaľ všetok mach vyhádzala z
diery. Medzitým prišiel i Furko a bol strašne nahnevaný, že sa mu nepodarilo nič uloviť.
Ježková mu dala najprv packou po nose, že sa odvážil vo dne na lov, a potom mu rozkázala,
aby vyzametal celú dieru a vyložil ju suchým orechovým lístím. Furko mal síce radšej
dobrodružné vychádzky po kružine ako domácu prácu, ale mamky sa bál a počúval ju. Ježko mu
často mnoho odpustil. Bol hrdý na svojho syna, veď vraj ani on nebol lepší. Ale Ježková
tomu nechcela rozumieť.Keď bola diera vyvetraná a vyčistená, Furko a Murko museli nanosiť čerstvého suchého
machu, ktorého bolo na skale dosť, a upravili nové hniezdo. Potom Ježková opatrne
poupchávala všetky diery, a že začalo byť už chladno, vniesli Ježka znovu pod skalu,
poukrývali ho machom a Ježko spokojne zaspal.Ježková priniesla z komory večeru. Každý dostal pol divej hruštičky a po jednom
chrústovi. Furko síce fňukal, že by on ešte niečo jedol, ale Ježková ho strčila do kúta,
kde spával, a položila k nemu i Murka. Furko niekoľko ráz uštipol Murka do stehna, až od
bolesti zakňučal. A keď pocítil blízkosť matkinho nošteka, obaja stíchli, Furko sa obrátil
na druhý bok a začal si pochrapkávať. Ježková ich ešte raz poprikrývala, ovoňala pokojne
spiaceho Ježka a potom sa i ona utúlila do kúta.Chýlilo sa k večeru. Macko sa prebudil, ale nebol v najlepšej nálade. Celý deň ho
domŕzali muchy. Sotva trochu zadriemal, už mu ich celý kŕdeľ sedel na nose. Keď vychádzal
mesiac, vtedy sa mu uľahčilo. Zavial chladný vánok, zmizli muchy.Ale hlásil sa i Mackov žalúdok. Vstal, natiahol si kosti, pooblizoval si pysk a čosi
zahundral pod nos.Zobral sa bez cieľa do lesa. Chcel síce čím najskorej niečo zohnať pod zub, ale nerobil
si veľké starosti. Veď si ešte nechal trochu medu na starom strome v hniezde lesných včiel.
Iné ho trápilo. Cítil sa byť opusteným. Ešte dokiaľ bol Ježko zdravý, zašiel si k nemu
pohovoriť pri svite mesiačka, ale teraz nemal nikoho. Ježko ešte stále ležal. Hu už celý
mesiac hľadá vhodnú dieru, kde by odspala zimu. Krtko si zbiera na zimu. Ušiaka postrieľali
akísi pažraví ľudia a Lupaka? — s tou ani v čase mieru nemožno pohovoriť. Tá teraz cibrí
svoje líščatá, aby vedeli nepozorovane kradnúť sliepky z kurínov. A ani nemal Lupaku rád.
Je to celá rodina taká zlodejská, obyvateľom lesa robí iba hanbu.Macko nadával na celý svet. Muchy mu nedožičia odpočinku, nemá priateľa, s ktorým by si
pohovoril. Nestojí celý svet ani za upečený jazyk klebetnej Pche. Tak smutno je opustenému
medveďovi! Keby sa mu teraz zjavil protivný Brnčo, i s tým by sa spriatelil.Zamieril priamo na salaš. Aspoň Brnča podráždiť. Cestou kul plány, že ak sa mu Brnčo
dostane na dosah, chytí ho a zanesie ho pod svoj peň.Tam ho nakŕmi medom, potom ho strčí do diery Lupaky a bude sa dívať, ako mu Lupaka bundu
prešíva.Pri tomto poslednom sa hlasno rozosmial. To bude zábava, až bude Brnčo vrieskať a Lupaka
mu bude prešívať kožuštek.Cestou na salaš práve dostal sa pred brloh Lupaky. Zarazil ho štekot. Opatrne sa
priblížil za peň starého duba a pozoroval, odkiaľ štekot prichádza. Jeho bystrý zrak zazrel
hostinu pred dierou Lupaky.Zodvihol nos a pozoroval, odkiaľ ťahá vánok. Potom urobil celý polokruh, aby sa dostal
proti vánku. Opatrne sa priblížil asi na desať krokov k hostine, aby ho nikto nespozoroval.
Vedľa mladého javora sa chcel pohodlne usadiť a pozorovať hostinu vrieskajúcich líščat, ale
prelomený konár ho prezradil. Líščatá s vreskom chytro sa popchali do brloha a nastalo
ticho.Macko vyšiel na čistinku a poobzeral sa. Nepozoroval nič zvláštneho. Len Pche nad ním
zaškriekala a spod skaly Lupaky ozývalo sa hlasité mrnčanie. To líščatá nadávali naňho, že
im pokazil dobrú hostinu.Priblížil sa ku skale. Ináč rád ta chodieval, lebo Lupaka tam často zabudla niečo, čo
mohol ešte oblízať. Teraz ho to však zarazilo. Pred skalou ležali rozhádzané kosti väčšieho
zvieraťa. Ovoňal ich pozorne. Boli to kosti Me.Skoro zareval. Me, ktorá nikomu v lese neublížila, padla za obeť hladnej Lupake. Tá
stará podvodnica! Nemyslí na to, že i ona má malé. A Me mala práve také malé srnčiatko.
Videl ho mnoho ráz poskakovať kružinami, často sa až chechtal na jeho skokoch.A teraz! Lupaka zaškrtila Me. Pravda, je to zákon života, že mocnejší požierajú
slabších, ale tu je otázka bezmocných potomkov! Tí bez vlastnej viny podliehajú mocnejším
jednotlivcom.Macko sa napajedil. Skočil ku skale, aby ju odvalil a celú tú zbojnícku rodinu pod
skalou pohrdúsil. Založil svoje chlpaté laby, zlostne zahundral, ale skala sa nehla. Jeho
zlosť a sila nestačili. A spod skaly sa mu hlásil posmešný vresk líščat a vrčanie Lupaky.Keby bol mal sily, bol by celú skalu rozdrvil na prach. Založil i svoje zuby, až sa mu
oči zlovestne podliali krvou, ale všetko to nestačilo.„Čo tu chceš? Choď si svojou cestou!“ počuje spod skaly.„Hm, len keby ťa dostal, ty stará podvodnica,“ odľahčil si Macko.„Choď si svojou cestou. Čo ťa do toho? Hľadám pre svojich, kde sa dá.“„Ale Me ti neublížila.“„A tebe včely ublížili?“Macko nevedel odpovedať. Lupaka vlastne má pravdu. Nikto sa nemôže živiť tak, aby
nenarobil niekomu bolesti. To je zákon života. Každý žije z niekoho alebo v najlepšom
prípade na ujmu niekoho. Čo ho je vlastne do Lupaky. A včely žijú a neubližujú!…Ba azda i včely ubližujú. Veď musia žiť. I Me ubližovala. Obhrýzala živé kvietky v
rozpuku, kmásala útle výhonky. To je obeh života. Jedni požierajú druhých, aby potom
slúžili za potravu tretím.Macko mávol labou. Čo ho vlastne do toho? Hlavná vec, aby mal pokoj a mohol sa dosýta
nažrať.Podíval sa ešte pod skalu, ale už nie pohľadom zloby, a pobral sa hore rúbaniskom. Potom
sa túlal bez cieľa skoro do samého večera.Keď sa priblížil k lúčke, kam chodieval na hlôžky, počul náhly bolestný ston a trepanie
krídel. Nazrel spoza kríka a videl skalného orla, pod ktorým sa zvíjalo svižné tielko malej
srnky. Neuvažoval. Bola to malá srnka, ktorej matku práve zaškrtila Lupaka. Vyrútil sa na
nič netušiaceho orla, úderom silnej laby ho zrazil, potom mu zahryzol do hrude a za chvíľku
ležali po lúke len chumáče zakrvaveného peria a kusy roztrhaného mäsa.Azda by bol v trhaní i pokračoval, aby z toho dravca neostal ani pazúr neporušený, ale
sa obrátil na bolestný mekot srnky. Stavala sa na nožičky, padala, vrazila hlavou do
kružín, opäť spadla a zostala ležať.Macko chcel odísť, ale keď videl, že sa srnča nehýbe, pomaly sa k nemu priblížil. Srnča,
len čo pocítilo blízkosť medveďa, začalo sa po celom tielku chvieť a znova sa vzchopilo.
Sily mu však vypovedali službu, padlo.Macko videl, že má celú hlavu zakrvavenú. To bola práca orla, ktorý svoju obeť vždy
najprv oslepoval. Vytiahol srnča z kružiny. Srnča sa len triaslo, stonalo, ale odporovať už
nevládalo. Ľahol si k nemu a začal mu oblizovať zakrvavenú hlavu. Miesto očí boli už len
dve jamky, z ktorých pomaly tiekla teplá krv.Mackovi akoby niečo bolo hrtan stislo. Srnča, ktoré tak veselo a bezstarostne skákalo s
matkou po kružinách, je teraz opustené, oslepené a vydané bez možnosti obrany napospas
silnejším, dravcom. Kde je spravodlivý zákon lesa? Toto sa už nebude môcť brániť ani
útekom.Macko vyskočil a zareval, až sa skaly ozývali. V jeho reve sa prejavovala zlosť, výčitka
a súcit zároveň. Keď pozrel na zúbožené chvejúce sa telo srnčaťa, razom mu prišlo na um,
aby jediným úderom laby ukončil trápenie malého tvora. Oči sa mu podliali krvou a zodvihol
chlpatú labu. Vtom srnča znova bolestne zastonalo. Mackovi čosi stislo hrtan a laba mu
bezvládne klesla. Keby sa mu tak nejaký býk postavil do cesty, s tým by si ľahko pomohol,
lebo ten je silný a má možnosť brániť sa. Ale usmrtiť bezbranné, dokaličené srnča nemohol.Nahol sa ešte nad bezvládne telo srnčaťa. Potom mu znova olízal rany, na ktorých krv už
bola sčernela. Srnča zastonalo a otvorilo malú papuľku, z ktorej ovanul Macka horúci dych.Tento horúci dych Macko už poznal. Tak dýchava, keď ma veľký smäd.Zodvihol ho zo zeme. Zaniesol ho k pramienku a strčil mu hlavičku do vody.Len čo srnča pocítilo chladivý prúd čerstvej vody, jeho čierny noštek sa zachvel a
papuľka začala hltať osviežujúci mok. Po chladnom nápoji sa trochu prebralo, ale keď
pocítilo zápach medveďa, začalo sa znova chvieť od strachu.Mackovi akoby bolo niečo prišlo na um. Vzal srnča pod pazuchu a potom ako bez ducha
uháňal hore stráňou. Nešiel tým smerom, kde mal pod pňom svoje hniezdo, ale opačnou stranou
hlboko do kružín. Keď sa dostal do druhej doliny, zamieril napravo pod ohromný balvan, pod
ktorým mal vyhrabaný veľký brloh, kde obyčajne v zime spával. Srnča položil pred dieru a
dal sa s nezvyčajnou chuťou do práce. Dnes mu večera ani na rozum neprišla. Nahrabal
suchého lístia a nanosil skoro do polovice diery. Potom srnča položil na lístie, sám si
ľahol k nemu, oblizoval mu čierny noštek a niečo nezrozumiteľného mu pritom hundral. Srnča
začalo pokojnejšie dýchať. Niekedy sa ešte zachvelo, zastonalo, ale keď cítilo príjemné
teplo jeho mohutného tela, pritúlilo sa k nemu a zaspalo. Macko nezaspal. Pozoroval celú
noc nepokojný dych svojho úbohého spoločníka a ani sa nehol, aby ho neprebudil. Bolo mu
príjemne, že nebol sám.*V Brezinách bolo otupno. Šveholenie speváčkov sa už neozývalo. Nastali prvé mrazy a
pripravovala sa krutá zima. Ježko bol chorý. Krtko sa neopovážil zo svojho kopca vyjsť a
Macko sa neukazoval. Hu hľadala už niekoľko dní vhodnú dieru v strome a Lupaka zahrabávala
zvyšky koristi, aby niečo ostalo na núdzne dni, až sa prihlásia tuhé mrazy.Len Pche si žila bezstarostne. Lietala až do tretieho chotára, roznášala novinky kružín
a netrápila sa o budúcnosť. Všade sa jej niečo ušlo, všade ju niečím pohostili, a jej to
stačilo. Ale veľmi ju dráždilo, že už niekoľko dní nevidela Macka. Bez neho v Brezinách ani
život nebol životom. A teraz sa tak utiahol! Hádam ho včely doštípali alebo si niečím
pokazil žalúdok a teraz odpočíva niekde v jaskyni, pokiaľ mu opuchnutý nos nespľasne. Macko
bol síce starým samotárom, ale nikdy sa v kružinách neukázal s opuchnutým nosom alebo
nejako neogabaný. Ba ani laby nemával umazané. A Pche nesmierne škrelo, kde sa Macko
zdržuje a čo mu je. Celé dni, ba i celé noci lietala po chotároch, aby záhadu rozlúštila,
ale nezazrela ho nikde.U Ježkov sa všetko obracalo k lepšiemu. Ježko vyšiel už i sám pred skalu a bol veľmi
hrdý, že odpravil Fu. Furko sa stával každým dňom múdrejším, chodieval každý deň oblizovať
kamienky ta, kde Macko rozgniavil Fu. Niekedy priniesol i domov kúsok, dokiaľ trvalo. Ale
teraz sa musel mať na pozore, lebo už niekoľko ráz počul v lese štekot Brnča. Brnča sa
nebál, lebo on mu nemohol nič vykonať. Ale bál sa valacha. Aspoň Pche hovorila, že valasi
sú pre ježkov nebezpečnejší než každý iný dravec. Valasi vraj ježka oderú, vysušia jeho
kožu a potom ju priväzujú jahňatám na nos, aby im ovce nedali mlieka. Tak to hovorila Pche
a Furko jej pevne veril. Pche mala veľké skúsenosti.Chýlilo sa k večeru a Furko sa pobral na obchôdzku: zastupovať chorého otca a priniesť
ešte niečo na zimu. Už včera si našiel neďaleko nad skalou košatú plánku, na ktorej práve
dozrievalo ovocie. Len nech ich trochu mráz chytí, budú na hostinu. Mladá veverička, ktorej
sa trochu zaliečal, mu sľúbila, že mu ich nazhadzuje, len nech jej nájde dobrú skrýšu, kde
by si na zimu naodkladala lieskovcov.Furko sa vyškriabal na skalu, poobzeral sa, či nehrozí nebezpečenstvo, a pobral sa pod
plánku, kde mal s veveričkou uzhovorenú schôdzku. Ale sotva sa vzdialil na dvadsať krokov,
počul neďaleko prenikavý brechot Brnča. Ten bezočivý Brnčo! Hneď by mu nohy dopichal, keby
mohol.Sotva mal času zvinúť sa do klbka. Brnčo sa v nasledujúcej chvíli vrhol na neho a začal
prenikavo zavýjať. Toho sa síce Furko neľakal, len keby neprišiel valach.Brnčo ho začal obracať zo strany na stranu, pričom mu vyhrážal, čo všetko mu vykoná, až
sa mu dostane na kožu.Furko trpel a dôveroval, že Brnča omrzí obracať ho bezvýsledne. Mal šťastie, že sa podal
práve nad skalu. Brnčo ho za stáleho štekotu dokotúľal pred dieru, a keď to Furko pocítil,
hybko sa vystrel a zmizol pod skalou.Rodina Ježkovcov s ustrnutím počúvala zavýjanie Brnča. Ježko vedel, že je Furko v
nebezpečenstve, ale dôveroval v jeho múdrosť. Len nech sa nerozvinie, zachráni sa. Veď
Brnča omrzí, keď si laby popichá.Keď sa Brnčov štekot blížil ku skale, ich nádej rástla. A nesklamali sa. Furko, celý
spotený, ale úplne zdravý, sa vopchal pod skalu. Ježková ani nevedela, čo má od radosti
robiť. Furko bol síce lapaj, jednak bol jej milý.Nemali kedy radovať sa. Sotva si uvedomili, že sa Furko zdravý vrátil, už sa pod skalu
tlačila labka Brnčova.„Len ho nechajte, veď ho to omrzí!“ upokojuje ich Ježko a prikrýva sa machom.Ale Brnčo bol dnes vo zvláštnej nálade. Vopchal svoj pysk do diery, a keď pocítil odtiaľ
silný zápach ježkoviny, dal sa do zúrivého kutania. Skaly a hlina len tak lietali okolo
neho. Vchod do diery Ježkovcov natoľko rozšíril, že sa i Ježko utiahol do kúta, aby ho
Brnčova laba nezasiahla.Furko sa rozhodol na rázny čin. Nepýtal sa nikoho, vliezol do rozšíreného otvoru a
vystrčil do diery chrbát. Keď Brnčo zavoňal ježka, dal sa do zúrivého štekotu, ale keď si
laby popichal na chrbte Furkovom, jeho výbojnosť prestávala. Skúsil ešte niekoľko ráz
vopchať laby pod skalu, ale keď zakaždým ich vytiahol zakrvavené, so zlostným štekotom
odbehol na salaš.Keď už pred dierou nebolo nebezpečenstva, Furko sa vystrel a začal váľať po diere
kotrmelce. Murko sa medzitým učupil v najodľahlejšom kútiku a triasol sa pred Brnčom, o
ktorom mu Ježková hovorila strašné veci.I Ježková sa rozveselila a hneď utekala do komory a priniesla celých dvoch chrústov, aby
sa po nebezpečenstve pohostili. Furko ešte zabehol ku pramienku so škrupinou na vodu, potom
sa rozložili okolo chrústov, ktoré Ježková rozdelila, a pustili sa do večere.Ešte skoro ani nezačali, keď sa pri vchode ktosi hlásil. Všetci obrátili nošteky ku
vchodu.Nemuseli sa obávať. Prišiel Krtko a žaloval sa na zimu.„Zima, zima! A bude bieda!“ hlásil Krtko a rozhrňoval pred sebou rypáčkom lístie.I Ježko sa obrátil v machu, keď počul Krtkov hlas.„Bude bieda. Veľká bieda. Červiaky sa hlboko zahrabúvajú a to znamená veľkú biedu. Ja to
poznám!“ pokračoval Krtko.„Iste ste si niečo naodkladali aj vy na zimu,“ nadhodila Ježková.„Naodkladal, naodkladal, ba veru naodkladal. Pod šípom, kde Ušiak spáva, mám v komôrke
dosť. Len keby ľudia neprišli a nezaváľali mi cestičky. Ľudia sú zlí,“ odpovedal Krtko.„Áno, ľudia sú zlí a veľmi zlí. Nechcú poznať toho, kto im pomáha. Oni majú plné ústa
lásky k blížnemu a od samej lásky sa skoro požerú. Ja to viem. Počúval som raz koscov na
salaši,“ hovorí Ježko, posunúc sa bližšie ku Krtkovi.„I ja som počul. Povedala mi to Pche. Ľudia vraj majú toľko písaných zákonov, že ich ani
nepoznajú. A pritom vraj každý obchádza a vysvetľuje zákon tak, ako sa mu to hodí,“ dokladá
Ježková.„A aké sú to obludy, tí ľudia?“ spytuje sa Furko. „Ja som ešte takého tvora nevidel.“„Buď šťastný,“ vysvetľuje Ježko, „že si ho ešte nevidel. To je vraj koruna tvorstva, ako
si oni pyšne hovoria, ale ani dravec z kružín je nie taký sebecký ako niektorý človek.“„To sú nejaké divné zvieratá!“ hovorí Furko.„Ba veru divné a veľmi divné.“Po tomto si Krtko zhlboka vzdychol a pošimral si fúziky. Ustal od dlhého rozhovoru. Pani
Ježková mu priniesla celú hlavu z chrobáčika-medvedíka a on sa pustil s chuťou do hostiny.
Potom mu ponúkla, aby spával u nich, až budú veľké mrazy, čo Krtko s veľkým poďakovaním
prijal. Pokiaľ nezmizne sneh a na lúčinách nezjavia sa prvé hlavičky kvietkov, budú tu
bývať pospolu. Poprenáša sem svoje veci, uložia ich do Ježkovie komôrky, a pokiaľ im budú
stačiť, budú jesť spoločne. Aspoň im bude teplo a nebudú sa nudiť.Krtko sa už domov ani nevrátil. Keď si lizol vodičky, ktorú Furko priniesol v škrupinke,
zaryl sa do machu a počal pokojne pochrapkávať. Ježková ešte poupchávala machom diery a
potom sa všetci učupili na svoje miestočká.V lese nastali smutné časy. Cez deň sa chumelil sneh a v noci šarapatil krutý mráz.
Nebolo tam skoro ani života. Jedine Pche trochu oživovala stráne svojím škrekom. Ale i ona
bola smutná. Lietala z kopca na kopec len preto, aby sa trochu zahriala. Nemala si s kým
pohovoriť a to ju najviac trápilo. Mala síce svoje hniezdo v doline, v starom deravom buku,
ale necítila sa tam dobre. V lete skoro každý večer chodievala k nej Hu, ale teraz sa jej
bála, lebo Hu má ostré pazúry a nemá čo v poli chytať. Radšej teda lietala sama a
škriekala, aby aspoň jej hlas dodal lesu trochu života.I Lupaka bola opatrná. V lete mohla behať do vôle, ale teraz musela sa mať na pozore.
Lovci sa mohli zjaviť kedykoľvek a jej stopy v snehu by ju mohli prezradiť. Preto
vyhľadávala cestičky nezasnežené, aby aspoň obťažila stopovanie. Teraz veru nebolo ľahko
žiť. Každý tvor sa mal na pozore; ba ani sa neukazoval, ak sa tomu mohol vyhnúť. A jej veru
začalo v žalúdku škŕkať. Zašla si už i na salaš, ale tam ju sprepadený Brnčo hneď zavoňal a
valach začal búchať z akejsi dlhej palice, až od toho zapáchala celá hora. Potom ovoniavala
pod šípom ležovisko Ušiaka, ale i to už bolo vypáchnuté. Možno sa Ušiak odsťahoval alebo ho
zjedli dvojnohé potvory s búchacími palicami. Jedno za druhým začala vyhľadávať svoje
úkryty, kde si poschovávala zvyšky nezožratých koristí. Ach, aké boli dobré, ako jej
detičkám chutili!„Hľadáš, hľadáš? I ja hľadám…“Pozrela hore a videla Pche, ako sa hádže z konára na konár.Oblízala si pysk a ani jej neodpovedala. Len keby ju mohla dostať pod pazúr, či by bola
z nej dobrá večera!Hlad ju začal veľmi trápiť. Spomenula si na početnú rodinu Ježkovcov. Oblizla si pysk
pri myšlienke na čerstvú ježkovinu. Poznala síce Ježka už dávno, ale lesný mier ešte
nenastal, ba prichodí i zákon lesnej núdze.Zobrala sa k Ježkovie skale. Miesto poznala veľmi dobre. Veď tam bol lesný súd. Vopchala
pod skalu nos a pocítila zápach čerstvej ježkoviny. Chtivý jazyk sa jej začal potiť a na
zuby sadala horúca pena. Labami rozhádzala zmrznutý sneh a dala sa do besného kutania. Veď
zákony hladného žalúdka rušia všetky iné.Pod skalou u Ježkov nastalo zdesenie, keď pocítili, že sa k nim Lupaka dobýja. S tou si
nemožno zahrávať ako s Brnčom. Tá je vytrvalejšia. Čo si vezme do hlavy, to vykoná. Lupaka
je hladná, je čas mrazu, tu nijaký zákon neplatí. Jediná záchrana môže byť v zmrznutej
prsti a v hĺbke diery.Krtko, ktorý bol práve u Ježkov, chvel sa, až sa mu bundička triasla, a zaliezol i s
Murkom do najtemnejšieho a najodľahlejšieho kúta a Ježková sa k nim pritúlila, zalamujúc
packami. Furko sa však hneď strčil chrbtom do diery, aby si Lupaka popichala laby. Ale to
nestačilo. Lupaka mala laby otužilé a bola prichystaná na taký odpor. Keby nebola bývala
hladná, bola by iste odišla, ale takto neznala prekážky. Ani bodliaky Furkove jej
neprekážali.Diera pod skalou začínala sa nebezpečne šíriť, až laba Lupaky sa už dotkla Murka, ktorý
začal úzkostlivo kvíliť. Všetci sa už vzdali nádeje na záchranu. Len Ježko zostal pokojný.
Boleli ho síce ešte rebrá, ale keď videl, že Lupaka neprestáva, ťažko sa zviechal, odhrnul
mach a zastal si pred komôrku.„Lupaka, maj rozum, budeme sa brániť!“ hovorí.Ale Lupaka ani nepočúvala. Ozývalo sa len jej namáhavé chrčanie. Ba v diere bolo cítiť
už i jej horúci dych.„Lupaka, maj rozum, budeme sa brániť!“Lupaka znova neodpovedala. Ba ešte s väčšou zúrivosťou dala sa do kutania.„Lupaka, oľutuješ! Máš deti!“ volá slabým hlasom z diery Ježko.Ale nedostal nijakej odpovede.„Lupaka, nenecháš nás na pokoji? Pýtam sa ťa ešte raz!“Lupaka je však zaslepená. Chce čím skore zanoriť svoje hladné zuby do čerstvej
ježkoviny.„Lupaka, mám zdravé a veselé deti…“Znova nijaká odpoveď.Keď Ježko videl, že ani prosby nepomáhajú, pretiahol sa do komôrky a tam niečo
prehadzoval pod chrústami. Potom sa stonajúc pretiahol nazad a znova oslovil Lupaku.„Lupaka, maj rozum. Budeš pamätať. Prestaň!“Ale Lupaka už ani nepočúvala. Chrčala a vždy hlbšie vrážala svoje laby do rozšírenej
diery.Ježko opatrne vytiahol spod pazuchy čosi drobného a potom to celou silou zapichol do
vystretej laby Lupaky. Tá síce trhla labou, ale potom znova dala sa do ešte zúrivejšieho
kutania.O niekoľko minút však začali jej sily ochabovať. Pomaly prestala i hrabať a sadla si
pred skalu, oblizujúc si spenený pysk. Potom akoby ospanlivá natiahla sa, trhla ešte
niekoľko ráz zadnými nohami a zostala nehybne ležať.„Potvora! Dobre ti tak, keď si nechcela počúvnuť!“ hovorí Ježko, vystrčiac sa celý cez
rozšírenú dieru.Úzkosťou zmorení obyvatelia diery nemohli sa od strachu prebrať. Na ich zvedavé pohľady
dal Ježko krátke vysvetlenie:„To je tak. Počítať sa musí vždy. Keď som ešte bol úplne zdravý, zjavila sa tu akási
obluda, — len maličký hadík — ktorá svojím jedom ničila i najsilnejšieho tvora kružín.
Postriehol som si na ňu a zabil som ju. Potom som si vybral jej jedom naplnené zuby a
odložil som si ich. A teraz som vopchal jeden do laby Lupaky. Tak jej treba. Silný si
myslí, že slabý vôbec nijakej obrany nemá.“Potom sa Ježko znova utiahol do machu, lebo ho obrana veľmi vysilila. Ježková vyšla pred
dieru. Lupaka skutočne ležala bez života. Vrátila sa a poupchávala porúchaný vchod. Dalo
jej to práce, ale — okrem Ježka — všetci jej pomáhali.A o niekoľko minút nastalo znova útulné teplo pod skalou, kde sa rodina Ježkova tešila
zo šťastnej záchrany.*S Mackom stala sa úžasná zmena. Dosiaľ oživoval kružiny, s každým sa pozabával, ale
teraz bočil od každého a dravcom hneď ukazoval svoje žlté zubáky. Bál sa o svoju srnku Me,
ako ju pomenoval po jej matke.Malá Me vytrpela mnoho. Zvíjala sa v bolestiach a chvela sa od strachu, keď cítila pri
sebe zápach Macka. Ale časom privykla, keď pobádala, že jej Macko zmierňuje bolesti.
Napokon privykla natoľko, že sa bála, keď Macka nebolo doma. A keď sa natoľko zotavila, že
sa mohla postaviť na nôžky, ani sa od Macka nehla. Keď sa od nej vzdialil na niekoľko
krokov, už zdvihla noštek, a keď cítila Mackov zápach, s radostným mekotom sa vrhala i cez
kruhy k nemu.I Macko sa zmenil. Predtým by bol driapal každého, kto by ho bol vyrušoval. A teraz
nemohol byť bez malej Me. Hriala ho, aj ho niekedy pokopala a stále sa obšmietala okolo
neho, obtierajúc svoj čierny noštek do jeho chlpatej bundy. Nehla sa od neho ani na krok. A
v ňom počalo sa vypínať hrdé povedomie ochrancu.„Me, poď, pôjdeme niečo pohľadať. Už mrzne,“ hovorí Macko. Me, hnaná len pudom, ani si
neuvedomuje svoj úbohý stav, ba ani sa nežaluje.Podskočila si a potom sa pritrela k jeho drsnej bundičke.Pobrali sa hore stranou. Sneh už síce čo-to pozakrýval, ale Macko bez všetkých ťažkostí
odhŕňal sneh zo stariny, ktorá Me tak chutila. Potom ju zaviedol k teplému pramienku, kde
bola celý rok čerstvá trávička. Ovoňal vzduch, usadil sa na okraj lúčinky a pozoroval i
najmenší šelest konárov, aby Me nikto nevyrušil. A Me sa pokojne kŕmila, obhrýzala posledné
výhonky zelenej trávičky a potom sa napila z čerstvého pramienka.Macko pre seba mnoho nepotreboval. Lesný život ho naučil, ako žiť. Keď mu začalo v
žalúdku škŕkať, nerobil si nijakých starostí. Zašiel, keď Me driemala, na Kopanice, tam si
vstrčil labu do deravého duba, a keď sa mu zamazala medom, dokonale si ju oblízal potom sa
napil vody a to mu stačilo. A keď sa med minul, zbieral bukvice a žalude. Bol spokojný.Aj u Ježkov nastali krušné časy. Ježko sa síce už vyliečil a len kedy-tedy sa požaloval
na pichanie pod lopatkou, ale mrazy boli kruté. Na zbieranie potravy sa nedalo ani myslieť;
ba ani vykuknúť sa neopovážil spod skaly. Upchávali každú škáru a túlili sa k sebe v teplom
machu.Po mraze napadlo snehu toľko, že zakrylo celú skalu. Tak boli Ježkovci pred zimou
chránení. Pod snehom narobili Ježko s Furkom chodbičiek, aby sa mohli čistejšieho vzduchu
nadýchať.Zima trvala dlho a z komôrky sa míňalo. Ježko so starosťou pozeral do nej. Ustarostený
počítal, na aký čas im to ešte vystačí, a chodil pred skalu, či sa sneh ešte nezačína
topiť. Ale vyslobodenie neprichádzalo.Jedného rána priniesla Ježková smutnú zvesť, že už majú len jediného roháča, ktorého
nechávala na sviatočné príležitosti. Ježkovi nechutilo už nič. Zobral sa pred skalu a
smutne chodil po chodbičkách, ovoniavajúc pozorne zem, či ešte nevlhne od presiaknutých
kvapôk. Ale nič. Sneh sa nepúšťal.I Furko vyšiel. Razom mu prišlo na um, že musí niečo veľkého vykonať. Pustil sa do
zúrivého kutania, aby sa dostal na povrch snehu. Sneh bol sypký, hrabalo sa mu ľahko. Až si
skoro cestu za sebou zatarasil. Len pod samým vrchom narazil na prekážku. Vrchná kôra
snehová bola dosť hrubá, ale Furko statočne zápasil, kým sa nenašiel na povrchu.Ako zhlboka si vydýchol na slobodnom vzduchu. Celé okolie ho prekvapilo. Bolo úplne
biele, akým ho on ešte nikdy nevidel. Mal na ňom oči nechať. Bol natoľko zarazený, že ani
nespozoroval, keď sa nad ním usadila Pche.„Tak čo, chlapče, žijete, žijete?“„Bieda, bieda. Nemáme čo jesť.“„Hm, bieda ver’! I mne niekedy škŕka. Počkajte! Azda niečo nájdem…“Zafučal studený severák, až sa Furko striasol. Chytro sa vopchal znova pod skalu, kde ho
Ježková dlho trela, aby mu zahriala premrznuté labky. Ale na druhý deň, keď už boli hladom
skoro úplne vysilení, vyšiel Furko svojou chodbičkou na povrch a priniesol korku, ktorú im
ta priniesla dobrá Pche. A tak ich Pche kŕmila až do samej jari, prinesúc skoro každý deň
niečo, čo sa jej na smetisku alebo na ceste podarilo nájsť. Tak sa do jari vyživili.Sotva zmizol sneh, v kružinách nastal nový život, akoby čarovným prútom vykúzlený. Už
nikto nemyslel na strasti v zime pretrpené. Všetko schudlo až na kosť, jednak nemohlo sa
dosť natešiť prvým lúčom jarného slnca.Ale s jarnými lúčmi nastali aj všelijaké starosti.Hľa, raz Ježko vrátil sa v ružovej nálade a oznamoval Ježkovej:„Starká, máme nových susedov. A tí majú mladú ježičku. Pôjdeme na pytačky a oženíme
Furka.“Ježková podskočila od radosti a hneď sa pripravovala na cestu. Už sa tešila, akú budú
mať svatku, kde si pôjde kedy-tedy poklebetiť.Najprv poslali ta Murka s bielym tučným motýľom, aby ich návštevu oznámil. Murko prišiel
naspäť nadšený, ako ho tam prijali.Pod skalou nastala sviatočná nálada. Ježková upratovala, riadila, zametala a Furko si v
kúte ostril zuby. Ježko sa podíval pred skalu, aby našiel nejakú novú skrýšu pre mladých.Jarné slnce tak jasne svietilo, až sa rozkošná žiara rozlievala po celom lese.„Ach, bieda, bieda! Veľká bieda!“ zaškriekala nad ním Pche.„Čože sa stalo?“ pýta sa Ježko.„Bieda, veľká bieda. V kružinách sú ľudia. A to sú najhorší dravci!“ hlási Pche.Sotva toto Pche oznámila, lesom zahrmel výstrel a úbohá Pche zvalila sa bez života z
konára. Ježko sa s ustrnutím vopchal pod skalu a pozeral, čo bude ďalej. Hneď sa zjavil
akýsi zelený dravec, zodvihol Pche, vylomil jej krídlo a vopchal si ho za klobúk. Potom ju
odhodil a šiel ďalej. Ježkovi sa to vôbec nepáčilo. Aj oni odsúdili potkana, ale ten už
iste cez zimu ušiel. Lesné zviera zabíja z obrany alebo z hladu, ale ľudský dravec zabíja
pre svoju zábavu. To nie je podľa zákona. Skryl sa, aby ho ani nevidel.Po celom lese nastalo zdesenie. Zjavil sa ľudský dravec a ten nepozná zákona, len
zábavy.Ten dravec je síce slabý, ale je úskočný a dôvtipný a ani jeden dravec sa mu nemôže
vyrovnať.I Macko sa pobral so svojou Me hlboko do lesa, keď počul prvý výstrel. Ľudského dravca
už poznal. Ten, ktorý býva na salaši, je nie taký nebezpečný ako ten, ktorý prichádza sem
zďaleka s búchacou palicou.Sotva však prešiel dolinou, už sa mu za chrbtom zjavila hŕba poľovníckych psov, ktorí
spustili pekelný štekot. On sa nebál, len sa strachoval o svoju Me. Kryl ju svojím telom,
aby sa k nej dostať nemohli. Psi sa skutočne na neho neodvažovali a uľahčovali si iba
brechotom. Macko si ich ani nevšímal. Veď by ich päť odpravil jedným kývnutím laby, len
keby sa priblížili. Keby nebol musel chrániť Me, vrhol by sa medzi nich a ukázal by im
niečo.Me sa chvela a túlila sa k Mackovi. Razom však zahrmel výstrel a úbohá Me zvalila sa bez
života na zem, vydávajúc bolestný mekot.Mackovi sa oči podliali krvou a od zúrivosti sa mu pysk začal peniť. Keby tak bol
zasiahnutý on, to by ľahšie zniesol. Ale jeho malá, slepá Me! Už nevidel nijakého
nebezpečenstva, len bôľ nad stratou Me ho ovládol. Pozrel ešte raz na zvíjajúce sa telo
srnčaťa a — vrhol sa na revúcich psov. Dvaja havkáči sa mu dostali na dosah a onedlho
ležali na zemi. Potom zazrel za pňom zeleného, ľudského dravca. Vrhol sa na neho — vtom
zahrmel druhý výstrel. Pocítil prudký úder pod lopatkou. Dosiahol však ešte dravca a
praštil ho o peň. Potom sa psi vrhli na neho, asi troch ešte odpravil a zatmilo sa mu v
očiach. Zvalil sa tiež na zem.Ježkovci sa chveli od strachu. Celý les sa triasol ako ešte nikdy. Schúlili sa a
dôverovali len svojej skale.Ale pred skalou sa zjavilo akési zviera, ktoré páchlo ako Brnčo, a začalo zúrivo
brechať. Onedlho nastal pred dierou šum a skala sa začala pohybovať. Ľudskí dravci odvalili
skalu a pred ich zrakom sa zjavili štyri schúlené tielka.A večer nastal v celom lese veľký smútok, aký býva len po odchode dravých ľudí.
|
Hranko_Jezkovci.txt
|
I. Z Malohontu do NitryŤažko sa priberám písať ďalšie rozpomienky, najmä o odchode z Pondelku a príchode do
Krajného. Darmo je: na Pondelku strávil som svoju mladosť, ktorá i vtedy, keď je trpká a
plná smutných rozpomienok, ľahšie sa prenáša, ako neskorší prísny život v dospelom veku. A
potom v Malohonte poznal som len dvojakých ľudí: priateľov a nepriateľov, alebo inak
zásadných priateľov a nepriateľov; nepravých, závistlivých priateľov poznal som v Nitre,
kde boli samí priatelia podľa zásad, ale rozhodovaly osobné ohľady, mne do tých čias
neznámy pochop. V Malohonte bolo nás Slovákov málo a osobné záujmy sa nekrižovaly, hľadeli
sme na vec, nie na osoby. V Nitre bolo viac ľudí a málo tuleňov; ja som síce za tuleňmi
veľmi nepachtil, ale vohnali ma do toho a často viedli, kam som sám nechcel.Až do r. 1889 bola pre mňa Nitra terra incognita, neznáma zem. Neviem, ako, prečo,
dohovorili sme sa s Jurkom Janoškom, vtedy ešte jasenovským farárom, že pôjdeme do Trenčína
a Nitry; ani to neviem, kde sme sa sišli, či som išiel až do Jasenovej a či sme sa sišli na
Vrútkach, ale našli sme sa odrazu v Žiline a odtiaľ v Púchove, kde sme vysadli. Neviem, či
vtedy už bol nejaký most cez Váh; terajší železný ešte nebol. Možno, že sme sa previezli na
kompe. Obdivovali sme ešte zo železnice dva chrámy, katolícky starý, s neforemnou hrubou
vežou, a pekný, nový evanjelický, stavaný v gotickom štýle, pomník obetivosti púchovských
evanjelikov a neúnavnej horlivosti púchovského vtedajšieho farára L. Žambokrétyho, ktorý
vedel nasbierať značné sumy peňažných darov v Nemecku už i preto, že ešte len pred
polstoročním evanjelikov Púchovskej doliny kruto prenasledovali, ako by nebolo bývalo
tolerančného patentu a zákona z r. 1790/91. Stred oboch chrámov stála židovská
modlitebnica; pre mňa neobvyklý pohľad, lebo som do tých čias okrem lučenskej a ďarmotskej
nič podobného nevidel. Táto modlitebnica a modlitebnica v Lúkách, ktorú nám na druhý deň
ukázal priateľ Pavel Zoch, ukazovaly nám, že sme prišli do kraja, kde je moc v rukách
židovských, čo mi bolo divné.V Púchove šli sme, rozumie sa, na faru a Žambokréty, ako dobrý gazda, ktorý mal svoje
kone, dal nás zaviezť do Záriečia k Pavlovi Zochovi. I tam bolo čo pozerať a obdivovať,
najmä nevídaný kroj, pôvodný slovenský, keď v Malohonte sa už všetko panštilo. Boli by sme
mali ísť i do tretej cirkvi v Púchovskej doline, na Lazy, kde bol farárom Martinčan Švehla,
ale nebolo času, lebo sme mali ísť na seniorálny konvent do Trenčína, pravda, len ako
hostia. Ja som mal seniorálnych konventov až po krky. Práve na poslednom, malohontskom v
Rimavskej Sobote, boly ostré osobničkárske škriepky, bola reč o Hnúšti a mali sme aj iné
otázky. Ale zato vďačne som išiel do Trenčína peknou považskou dolinou.Na samom konvente prekvapily ma dve veci. Všetko tam šlo slovensky, ešte i taký tuhý
Maďar, ako Décsy, hovoril slovensky a tým si získal priazeň konventu tak, že ho vyslali na
dištr. konvent; zle sa však odmenil svojim vysielateľom, lebo tam nadal slovenskej väčšine
do panslávov, za čo mu Matúš Dula zavolal: „Visszavonni vagy ki!“ (Odvolať alebo von!)
Chudák Geduly mal čo tíšiť a vyrovnávať. Druhá vec bola, že tam všetky veci v tichosti sa
vybavily. Ako by aj nie! Seniorom bol Holuby a sen. dozorcom Dohnány, obidvaja tichí,
chladnokrvní ľudia. Na označenie toho, v akom duchu sa v Trenčíne rokovalo, nech slúži
toto: Neviem, či sa to stalo pred a či po tom konvente r. 1889, bol v jeden deň konvent
trenčianskeho seniorátu v Trenčíne a nitrianskeho v Novom Meste, teda v susedstve. Nitranci
ešte rokovali a senior trenčiansky Holuby došiel s hotového svojho konventu medzi nich.
Opýtal sa ho ktorýsi z nitrianskych bratov: „Ako je to, že ste vy tak skoro skončili
konvent?“ A Holuby svojím žartovným spôsobom odpovedal: „My všetci naraz hovoríme.“ To bola
malá upomienka na často siahodlhé otvárajúce reči a ešte dlhšie zprávy, ktoré sa i tak v
zprávach jednotlivých referentov opakujú, tak že ani na krátku výmenu myšlienok niet času.
Najmä na sen. konventoch vyslanci cirkevných sborov málokedy vedia, o čo ide, a len čakajú,
ako pri dlhej kázni, kedy sa povie Amen.Na trenčianskom sen. konvente bola reč o vydaní Holubyho dejín seniorátu trenčianskeho.
Vyslali výbor na ich prezretie. Ja som sa toho hneď zľakol, lebo keď sa na posúdenie
nejakého diela úradne vymenúva výbor, obyčajne sa celá vec odkladá ad acta alebo ad
calendas graecas. Od tých čias prešlo 40 rokov, pôvodca rukopisu i všetci členovia výboru
odpočívajú v Pánu a sám rukopis je, ak sa nemýlim, v Tranovského knižnici. Čo tam vyleží?
Škoda, že náš Holuby nemal keď nie syna, aspoň zaťa kníhtlačiara, ako Lad. Paulíny Bežu,
ktorý sa nebál vydať „Dejiny superintendencie nitrianskej“, a náš Janko Slávik tiež sa
nebál vydať obšírne dejiny zvolenského seniorátu. Kdeže sú ostatné senioráty? Novohrad,
Gemer, Malohont, Liptov a i.? A kto opíše novšie časy? Na nás starých sa mladí darmo
odvolávajú; naša práca bola iná a ich je iná. Nech sa nám naši bratia Česi neposmievajú, že
nevládzeme spracovať vlastné dejiny, že nám musia pomáhať oni; bohužial, v tom posmešku je
mnoho pravdy.Z Trenčína poberali sme sa do Nitry a tu prvá zastávka bola v Novom Meste nad Váhom. Tam
nás mal čakať z poverenia priateľa Jula Markoviča dr. Pavlík, ale nemohol, lebo začal sa
bol obzerať na pánov. Prišiel druhý dobrý priateľ, Štefan Hrušovský, advokát, bývalý žiak
revúcky, zať Viliama Paulínyho Tótha. Jeho vdova dosiaľ (1932) žije pri svojej dcére Oľge
Šoltésovej v Bratislave. Zo synov žijú dvaja: Igor, poslanec, a Ján, spisovateľ. Tento náš
sprievodca zaviedol nás cez zástupy novomestských Židov do Bziniec k priateľovi Karlovi
Borsukovi, farárovi, rodákovi zo Skalice. Tak sme už boli v slávnej, pamätnej Nitrianskej.
Prenocovali sme u Borsuka a poobzerali sme si pekné Horné a Dolné Bzince. Tam začínajú sa
už kopanice (vo Zvolene lazy, v hornej Trenčianskej foľvarky, v Čechách samoty). Bzince sú
pôsobište Jána Lešku a rodisko spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej, dcéry tamojšieho
učiteľa K. Riznera.Na bzinskom voze previezli sme sa cez Lubinu, rodisko Holubovcov, ale veru neviem, či
sme sa tam zastavili, lebo sme sa ponáhľali cez Starú Turú na Myjavu. Je toto podjavorinský
kraj, lebo nad ním sa vznáša ani nie tak príliš vysoká (968 m) ako význačná Javorina. Na
Starej Turej mali sme dvoch Revúčanov, farára Čulíka, ktorý bol v Revúcej i žiakom i
profesorom, a učiteľa Gustáva Schmida, ktorý bol tam viac rokov výpomocným profesorom, ale
o tom už bola reč.Predchodcom Čulíkovým bol August Roy, otec Royoviek, troch dcér: Kristíny, Maríny,
Boženy. Štvrtá, Ľudmila, vydala sa za Čulíka. Tri prvé začaly na Turej rozširovať pohyb
nazvaný „Modrý kríž“, namerený najmä proti opilstvu, potom — nechcem súdiť, čou vinou —
obrátil sa i proti kňazom a proti úradnej cirkvi, bohužiaľ, často nie bez príčiny. Ako to
však obyčajne býva pri podobných pohyboch, so zlým zavrhuje sa i dobré. Kristíne Royovej
treba uznať najmä dobrý spisovateľský talent. Jej poviedky, v ktorých nenasleduje
proticirkevnú tendenciu, ako na pr. „Bez Boha na svete“, zaslúžia, aby boly v státisícich
exemplároch rozširované, najmä medzi mládežou. Táto poviedka preložená je do 14 rečí a v
Nemecku vyšla v 14. vydaniach. Potom obdivovať prichodí jej silnú vieru, ktorá plodí ovocie
lásky. Čo sa v našej cirkvi nahovorí, nauzaviera o vnútornej misii, diakonu: Kristínka
Royová nesvoláva porady, poradí sa v modlitbe so svojím Pánom a koná. Kto chce vidieť, čo
koná, nech ide na Starú Turú a presvedčí sa. Tretie, čo z tohoto pohybu vyplýva, je, že
všetci, ktorí sa k nemu pripojili a sú rozosiati po celom Slovensku, sú kontrolou
náboženského života v cirkvi a najmä života kňazov, čo ja oboje pokladám za dobrú vec v
takej cirkvi, ako je naša, kde sa na cirkevnú kázeň veľmi málo dbá.Zo Starej Turej šli sme dobrou, ale vŕškovatou hradskou na Myjavu; bolo sa na čo dívať.
Na sever Javorina a pod ňou rozosiate kopanice turanské a myjavské, na juh Bradlo, ktoré sa
stalo povestným mohylou nášho hrdinu dr. Milana Štefánika. Pravda, keď sme my tade šli, bol
Milan malým chlapcom na fare košarišskej. I tu naplnily sa slová nášho A. H. Škultétyho:
„Aj svet často netuší, čo z mladých zkvitne duší!“ Na Myjave nenašli sme nášho hostiteľa
Jula Markoviča doma; pripravil nám milé prekvapenie, lebo vystrojil vychádzku do blízkej
hôrky. Shromaždil tam priateľov myjavských i z okolia. Náš sprievodca, p. Kyselý, zaviedol
nás do milej spoločnosti pri vatre, na ktorej sa piekla zbojnícka pečienka. Boli tam:
Viest, Klempa, Jurenka z Myjavy, Štefánik z Košarísk a Boor z Krajného. Možno, že boli tam
viacerí z Myjavy, možno, že i Janko Valášek a Cádra, ale iste bol tam židovský lekár Kohn,
ktorý sa neskoršie dal pokrstiť, aby si mohol vziať za ženu vdovu po sudcovi Prónaym. Ten
si tam vyspevoval: „Ej, kone, kone, kone vrané, zajali vás Gajarané!“ Pravda, vyslovoval
tvrdo, myjavsky.Z Myjavy urobili sme si s Julom Markovičom vychádzku do Senice cez Turú Lúku, kde sme
našli faru prázdnu. Peknou dolinou popod zrúcaniny povestného zámku Branča, pre zveľatok i
nivočenie našej cirkvi takého pamätného, popri Hurbanovej studničke došli sme do Sobotišťa,
povestného habánmi, a ďalej otvorenejším krajom cez Sotinú do Senice k dr. Ľudovítovi
Šimkovi, v ten čas mladému lekárovi, dnes, pravda, už starcovi a dištriktuálnemu dozorcovi.
Tam sme sa ohlásili. Ale ako by sme boli mohli obísť povestného sberateľa našich knižných
pamiatok, Jána Mocku v Čáčove? Šli sme ta vidieť ho a poshovárať sa s ním. Dostať sa k nemu
bolo ľahko, ale dostať sa od neho, keď sa vždy nadpriadaly nové a nové reči, bolo ťažšie. A
tu skrsla temer škriepka medzi ním a priateľom dr. Šimkom, ktorý si nás reklamoval pre
seba. Konečne zvíťazila mladá sila. Rozlúčili sme sa s Mockom tak, že na druhý deň ráno
príde do Senice, aby sme šli spolu do Prietrže.Neviem, prečo sme nenavštívili národného obhájcu Štefana Fajnora; iste nebol doma, lebo
v lete naši nitrianski národovci chodievali do Luhačovíc pookriať na duchu, nadýchať sa
voľnejšieho vzduchu. V Prietrži boli sme, pravda, u nášho cirkevného historika, Hurbanovho
osobného priateľa, Ladislava Paulínyho, obdivovali sme pamätný, hoci neúhľadný artikulárny
chrám a pod ním kryptu, v ktorej sa mŕtvoly dlhé roky udržaly v dobrom stave. Keď starý
chrám zrúcali a postavili nový, kryptu zahádzali.Museli sme z Prietrže ďalej, lebo sme mali pred sebou dlhú cestu, na Brezovú, kde sme
seniora Jána Lešku nenašli doma. Bol tiež v Luhačoviciach. Kaplán Quotidian, neskorší farár
skalický, odprevadil nás na Košariská, k Pavlovi Štefánikovi, ktorému už vtedy pri hojnom
požehnaní detskom fara bola pritesná a na dôchodok malá. Ale jednako z biednej fary, bez
kongruy, vychoval 5 synov a 4 dcéry. Z čoho? Na to niet odpovedi, iba ak z tajného fondu
nepochopiteľnej milosti božej.Neskoro v noci prišli sme na Myjavu. Bola sobota, ráno. Pravda, v nedeľu šli sme do
chrámu, ktorý nás oboch prekvapil svojou jednoduchou veľkosťou a množstvom ľudu. Kňaz
Ladislav Vannay, u ktorého bol kaplánom neskorší farár a senior Paľko Sekerka, bol dobrý
administrátor, i dobrý rečník, ale chcel všetkým vyhovieť, i ľudu i pánom, myslím,
maďarským úradom, a to sa nedalo. Ako sa neskoršie sám sťažoval, páni ho nadužívali a sebe
tým neosožil.V pondelok pobrali sme sa do Krajného k Ľud. Boorovi. Pravda, nevedel som, že o šesť
rokov bude Krajné moje bydlisko za celých 25 rokov; veď Boor bol mladší odo mňa a na to
nikto nemyslel, že by odišiel zo svojho rodiska, lebo i jeho otec bol tam farárom.
Boorovská rodina pochodí z vrbovských kopaníc od Boorov alebo, ako ich tiež volali,
Borákov. Boorovci boli nadaní ľudia, ale život brali naľahko; takýto bol i Lajko Boor,
človek vtipný, rečník znamenitý, liturg výborný, ale bez hlbšieho základu. Nechcem ďalej
hovoriť o ňom, stojí už pred božím súdom, lebo umrel už ako farár v Naďlaku pred niekoľkými
rokmi. Do Krajného došiel i Štefánik z Košarísk; dobre poznal cestu, veď sa v Krajnom
narodil. Práve vtedy dostavili novú faru, podľa Leškovho plánu, lebo Leška dal postaviť a
či prestaviť faru v Bzinciach a podľa toho modelu staval i Boor v Krajnom. Pravda, okolie
fary bolo zapustené, to prišlo do terajšieho poriadku až za môjho pobytu v Krajnom. Obzreli
sme si na vŕšku postavený artikulárny chrám, a tak sa mi zdá, že som tam i akési dieťa
pokrstil. V utorok ráno odviezol nás Boor na svojich koňoch cez Vrbové, kde bol vtedy
farárom Košacký, do Piešťan na železnicu, odkiaľ sme potom išli všetci do Bratislavy na
dištr. konvent: Janoška a Boor ako poslanci svojich seniorátov, ja ako hosť. Bol to
posledný konvent biskupa Gedulyho, lebo nasledujúceho roku umrel (1890).Pomery v dištrikte preddunajskom boly také, že väčšina slovenských piatich seniorátov
(Nitra, Trenčín, Turiec, Orava, Liptov) stála proti trom maďarsko-nemeckým (bratislavský
mestský, bratislavský stoličný [miešaný, trojrečový] a mošonský). Ale už o päť rokov
peštianska synoda (r. 1891 — 1894) „upomernila“ dištrikty tak, že z prirodzenej väčšiny
urobila menšinu, a naopak, lebo pri preddunajskom dištrikte ponechala len Nitru a Trenčín,
Turiec pripojila k banskému, Liptov a Oravu k potiskému dištriktu, kam prislúchal i
novonadobudnutý, od sedmohradských Sasov vzatý brašovský seniorát, tak že potiský dištrikt
siahal od oravskej Magury až po sedmohradské Karpaty, alebo podľa miest od Kubína po
Brašov. To sa volalo „upomernenie“ (arányosítás). K preddunajskému dištriktu miesto takto
oddelených seniorátov pripojili neurčitý Tekov, slovenský Hont a slovenský Novohrad,
pravda, zaisteno maďarsko-vlastenecké, a aby bola vlasť celkom spokojná, zo zadunajského
dištriktu vzali a k preddunajskému pripojili bielo-komárňanský seniorát s násilne
pomaďarčeným Velegom a smutnej pamäti Oroslánom. Nezabudnime štyri mená: Moštenan, Cablk,
Bartoš, Novomestský. Ale roku 1889 preddunajský dištrikt bol ešte v starej podobe,
ukazovaly sa však už isté znaky klátivosti, ktorú zapríčinil poľutovaniahodný Baltík. Večer
pred konventom bola v hoteli Royal porada slovenskej väčšiny pod predsedníctvom Dohnányho a
Baltíka, kde sa o hlavnejších predmetoch dohovorili: z Nitry Leška a Boor, z Trenčína okrem
Dohnányho Holuby a Porubský, z Turca Mudroň, Horváth a Dula, z Oravy Janoška; iných som si
nezapamätal. Na druhý deň na konvente hlavným predmetom bola Mudroňova cesta do Moskvy. R.
1885 slávili Rusi 1000 ročnú pamiatku svojho pokresťanenia. Boli pri tom zástupcovia
všetkých slavianských kmeňov; zo Slovákov šiel ta Pavel Mudroň, Svetozár Hurban Vajanský a
Jozef Škultéty. Možno, že bol tam i niekto i z našich turčianskych šefraníkov, ktorým do
Ruska bolo ísť ako do susedov. Štátne úrady sa nepozastavily nad tým, vydaly pasy, ale tým
viac rozhorčili sa vlasteneckí koryfei evanjelickí. Gen. konvent nariadil, aby preddunajský
dištrikt proti Mudroňovi, ako sen. dozorcovi turčianskemu, disciplinárne zakročil. O tomto
uzavretí gen. konventu bola reč na preddunajskom dištrikt. konvente. Slovenská väčšina bola
tej mienky, že takýmito vecmi cirkevné shromaždenia nemajú sa zaoberať, lebo je to čisto
politická vec. Maďarsko-nemecká menšina chcela disciplinárku, vraj je to i tak len
kanape-proces, ako sa jeden pán z Liptova (Plathy) vyslovil. Prišlo na hlasovanie. Oba
bratislavské senioráty i s mošonským hlasovaly za disciplinárku, Nitra, Turiec, Orava a
Trenčín, kde sa pán Décsy po lekcii, ktorú dostal od Dulu, utiahol, proti disciplinárke.
Prišiel poriadok na Liptov, odkiaľ boli poslanci z kňazov: Baltík, Kmety a Čobrda, zo
svetských Plathy a ešte niekto z vlasteneckých zemanov. Títo, pravda, hlasovali za
disciplinárku, Kmety, Čobrda proti. Rozhodnúť mal Baltík. Vstal a povedal, že nechce, aby
do Liptova vnesený bol svár, preto nehlasuje, a tak liptovský hlas odpadol. To síce na
výsledku hlasovania nemenilo, ale ukázala sa budúca perspektíva. O dva roky za biskupstva
Baltíkovho Liptov hlasoval za synodu a tým sa umožnilo konanie synody i s formálnej strany.
Nebolo v preddunajskom dištrikte väčšiny, ktorá by bola mohla právoplatne protestovať proti
synode. Preto bolo pochopiteľné rozhorčenie našich proti Baltíkovi, a keďže sa predvídalo,
že Geduly nebude dlho, lebo sa zaoberal myšlienkou, že zaďakuje, a len ho naprosili, aby na
tomto konvente (1889) nezaďakoval, bola vo výhľade blízka voľba biskupská. Naši v
rozhorčení shovorili sa, že na Baltíka, hoci uznávali jeho súcosť, nebudú hlasovať. Okrem
Baltíka s našej strany boli možní ešte dvaja kandidáti: Leška a Holuby. O Leškovi sa viac
po kútoch ako verejne všeličo povrávalo, o Holubym sa vedelo, že by sa od biskupstva
všemožne odhŕňal. Toto spomínam na osvetlenie situácie, v akej sa nachodili Slováci
preddunajského dištriktu. Geduly v čas dištr. konventu povolával seniorov na obed, tak bolo
i teraz. Stalo sa, že ostali tam naostatok: Baltík, Leška a Trsztyénszky. Geduly povedal:
„Vo vás troch vidím svojho nástupcu v biskupstve.“ Baltík sa začal vyhovárať, že akoby,
čoby! Leška sa diplomaticky uškrnul a Trsztyénszky spravil nediplomatickú grimasu.Toto bol môj prvý konvent v preddunajskom dištrikte; myslel som, že bude i posledný, ale
nebol. Neminulo ani desať rokov a prišiel som do Bratislavy ako poslanec nitrianskeho
seniorátu na dištriktuálny konvent zasa. Pravda, pomery sa už boly dôkladne premenily.Cesta Mudroňova do Moskvy prišla do reči i na najbližšom generálnom konvente, kde chceli
z toho ukovať priestupok proti vlasti a cirkvi. Mudroň bránil sa skvelou rečou; medziiným
spomenul, čo by sa bolo stalo, keby taký veľký národ, ako sú Rusi, boli sa stali
mohamedánmi, čo bolo možné, lebo knieža Vladimír vyberal si z troch náboženství:
kresťanského, židovského a mohamedánskeho. My ako kresťania máme byť vďační Bohu, že sa
Rusi stali kresťanmi. Zadunajský dištr. dozorca Radó, iste pod vlivom obrannej reči
Mudroňovej, narádzal, aby sa celá vec sňala s denného poriadku, a väčšina konventu
pripojila sa k jeho návrhu. Gen. dozorca barón Prónay voľky-nevoľky vyslovil to ako
uzavretie, ale rozhnevaný vykríkol: „Quousque tandem abuteres!“ — čo na strane prítomných
Slovákov vyvolalo veľkú búrku a Matúš Dula proti takým výrazom energicky protestoval.Vrátil som sa z Nitry, Trenčína, Bratislavy domov, videl som kus pre mňa nového sveta.
Doma čakaly nové boje. Seniorálne predstavenstvo Czéner-Ruthényi sa vyžilo. Czéner bol
ťažko chorý (epileptik), stál pod vlivom svojho kaplána Hozneka; Ruthényi dal sa komandovať
sobotským alebo vôbec gemerským pánom, jeho našepkávačom stal sa gemerský senior Terray,
tak že malohontský seniorát stal sa filiálkou gemerského. Pri voľbe seniorálneho
predstavenstva r. 1890 vypadli obidvaja z voľby; za sen. dozorcu vyvolili jednohlasne
Aladára Kubínyiho, kráľovského fiškusa, neskoršie predsedu sedrie. Hlasovali sme na neho i
my Slováci, lebo sa ukazoval ako človek, ktorý má cit pre právo a pravdu. Za seniora sme
volili my Slováci Markoviča, protivná strana sobotského Glaufa, ktorý všelijakými fígľami
dostal jednohlasovú väčšinu. Ja som, pravda, v senioráte najviac zavadzal, chceli sa ma
striasť, začali proti mne pohon pre brošúru: „Čo sa robí v cirkvi ev. a. v. v Uhorsku?“ Ale
brošúra vyšla anonymne a či pseudonymne a bola vlastne len súhrnom toho, čo bolo uverejnené
v Cirkevných listoch, v Nár. novinách a inde. Nikto nežaloval, ako proti celej brošúre
nikto nezačal tlačovú pravotu a tak nikoho nestíhali a nepoškoďovali. Nevidel som príčiny,
prečo by som sa mal vydať do rúk zúrivým nepriateľom. Keď toto zlyhalo, našla sa druhá
príčina vykonať na mne svoju vôľu: klenovská voľba, o ktorej už bola reč. Hoci okrem
niektorých, od koalicionálnych i stoličných pánov odvislých, podkupných občanov celá cirkev
bola za mňa, pod zámienkou, že sa za mňa kortešovalo, vytvorili ma z kandidácie, čo som
ťažko niesol, lebo takého pohanenia som si nezaslúžil. Senior Glauf i v Trsztyénszkeho
„Egyházi Lape“ i verejne na seniorálnom konvente osvedčil síce, že na mne niet viny, ale
mojím vytvorením boli potrestaní takí moji straníci, ktorí sa dopustili protizákonných
skutkov, že kortešovali, hoci nikoho neťahali na zodpovednosť a nikomu sa nič nedokázalo.
Temer ľutujem, že som spálil všetky listiny, ktoré sa týkaly Klenovca, najmä môj protest
proti vytvoreniu z kandidácie. Boly by to poučné a výstražné veci pre dnešné i budúce
pokolenie. Ostatne o Klenovci dosť sa popísalo v Janoškových „Cirkevných listoch“ z týchto
rokov (1887 — 1891).Keď je reč o obnovených Cirkevných listoch, spomeniem, že keď r. 1883 prestala vychodiť
„Korouhev na Sionu“, vydávaná Michalom Boorom a Jánom Leškom, pre veľký nátlak so strany
nitrianskej stoličnej vrchnosti, ostali sme bez cirkevného časopisu. Ako dávny priateľ
Janoškov často som sa shováral s ním i písal mu o potrebe časopisu, až konečne na základe
vzájomného dohovoru napísal som do Nár. novín otvorený list, v ktorom som ho vyzval, aby sa
chytil práce. Šiel do Martina, vyjednával s martinskými národovcami, ktorí garantovali
zaokryť nahodilý schodok, a práca sa začala. Ja som podľa možnosti posielal svoje
príspevky; pravda, vtedy nebolo honorárov, všetko sa konalo z cirkevno-národnej horlivosti.Tu sa musím zmieniť o osobnom pomere k Janoškovi. Boli sme dobrí priatelia, ale sme sa
častejšie i podožúvali, a to tak, že niekedy mal pravdu on, niekedy ja, a niekedy, ako to
medzi ľuďmi často býva, ani jeden. Žili sme tak, ako bol sám označil svoj pomer k Jánovi
Šimkovicovi pri istom spore, ktorý mali medzi sebou: v spore jednom, v stých pokojoch!
(Sládkovič.)Moja cesta do Nitry poskytla mi príležitosť porovnávať cirkevno-národný život v
Malohonte a Nitre. Malohont som poznal dobre, ľud i jeho vodcov. Ľud sa síce dal oduševniť,
ako sa to ukázalo pri Píle, Hnúšti, Klenovci, ale oduševňoval sa len za osoby a nie za
ideály. Vodcovia sa tratili po jednom, a čo ostávali, nevládali úspešne bojovať s
bezohľadným nepriateľom. V Nitre videl som všetko v skvelom, jasnom, ideálnom svetle, temné
stránky zbadal som až pozdejšie; tam horlil ešte len nedávno úmrevší Hurban, tam účinkoval
vysokonadaný Ján Leška, neúnavne pilný Ján Mocko, starnúci, ale vždy v práci horlivý Lad.
Paulíny, ohnivý Štefánik, dávny známy Viest, Schmid, Čulík, Beblavý, Borsuk a nadovšetko do
Nitry sa sťahoval Malohont. Tam bol dr. Julo Markovič, syn hrachovského Pavla Markoviča,
ako lekár na Myjave, ktorý po čase presťahoval sa do Nového Mesta a pritiahol i svojho
brata Rudolfa za sebou. On či pri osobnom stretnutí, či listovne volal ma do Nitry, hoci
sám nevedel kam, lebo nebolo uprázdnenej stanice. Ale uprázdnila sa, ani sme nevedeli ako.Peštianska synoda r. 1891 — 1894, ktorá miesto troch dní žilinskej synody (1610) trvala
s prestávkami tri roky, upomernila (!) štyri dištrikty, ako som už spomenul, tak že päť
seniorátov preddunajského dištriktu porozhadzovala do troch dištriktov; pri preddunajskom
ostala Nitra a Trenčín, Turiec dali do banského, Oravu a Liptov do potiského. Liptov však
ostal prišitý na biskupskom plášti, ako to označil vtipný Leška, t. j. do tých čias, dokiaľ
biskup Baltík bol farárom liptovsko-sv.-mikulášskym, ostal pri preddunajskom dištrikte, ale
ako uprázdnila sa v Novohrade fara v Balašovských Ďarmotách, vykonali páni vyvolenie
Baltíkovo za farára do Ďarmôt. Mikulášania iste neľutovali, že Baltík odišiel, lebo mali
onedlho náhradu v novovyvolenom farárovi Jurovi Janoškovi, ale Liptov, ako seniorát,
pripojený bol k potiskému dištriktu.V auguste 1895 bol posledný dištriktuálny konvent v Turčianskom Sv. Martine podľa
doterajšieho rozdelenia; bol som tam ako hosť. Večer pred konventom prišiel biskup Baltík,
sprevádzaný seniorom Jozefom Horváthom, do Národného domu na slovenské divadlo, čo niektorí
prijali s potleskom, váčšina s piskotom, ale už na druhý deň išiel na obed do stoličného
domu, kde ho, pravda, oslavovali ako vlasteneckého biskupa. Ako epizodku z tohoto obeda
pripomínam, že keď istý starý zemän turčiansky protestoval proti tomu, aby Turiec bol v
slovenskej krajine, ako niekto z hostí tvrdil, odsekol starému pánovi prostoreký
Trsztyénszky: „Bizony, bátyám uram, tótország ez!“ (Veru, pán brat, je toto slovenská
krajina!) Keby sa boli stavili, bol by vyhral Trsztyénszky, ale ani jeden z nich nedožil
toho, že Turiec, pravda, i Bratislava, staly sa slovenskou krajinou. My verní Slováci
obedovali sme v Dome, medzi nami bol i terajší prelát Zavoral, ktorý vyniesol nadšený
prípitok na Slovákov; škoda, že teraz oddal sa viac Rumunom ako nám, nechodí k nám, a veru
by sa nám zišiel popri Kolískovi; bohužiaľ, musím povedať po Kolískovi.Dištriktuálny konvent bol veľmi navštívený. Bola to rozlúčka bratov i nebratov. Dištr.
dozorca Martin Szentiványi neprišiel; možno bol chorý, veď onedlho umrel, možno bál sa, že
sa mu dostane niečo na rozlúčku, ako pred niekoľkými rokmi v Bratislave od Hurbana, ktorý
ostrými slovami karhal vytvorenie slovenských študentov, medzi inými i jeho syna Bohuslava
i Baltíkovho Pavla, a dokazoval potrebu slovenských škôl, na čo Szentiványi odpovedal:
„Ale, pán farár, my sme tiež nechodili do slovenských škôl a obidvaja dobre vieme
slovensky!“ Hurban replikoval: „Áno, ale ja som si lásku k slovenčine zachoval, a vy ste si
svoju zapredali za judášsky groš!“ Nuž nedošiel a Baltík slovensky i maďarsky konštatoval,
že najstarším sen. dozorcom je Dohnány a toho požiadal za spolupredsedu. Doterajšia väčšina
dištriktu chcela dať na javo svoju nespokojnosť nad tým, čo sa stalo na synode, a keď bola
reč o pozvaní na gen. konvent, jej menom Ľudovít Boor narádzal, aby dištrikt neposlal
nikoho, a vypočítal všetky krivdy a urážky, ktoré gen. konvent spáchal na Slovákoch. Biskup
Baltík dokazoval, že dištrikt je povinný oboslať gen. konvent, čo vyvracal Janoška, že
dištrikt môže, ale nemusí oboslať. Strhla sa viac hodín trvajúca debata za oboslanie a
proti; z našich Miloš Štefanovič hovoril ostro proti, za oboslanie hovoril barón Láng,
možno, i Trsztyénszky. Debatu odročili na druhý deň; darmo šiel Baltík k Dulovi osobne
vyjednávať, takrečeno prosiť, aby väčšina upustila od svojho návrhu; na druhý deň, keď
návrh nebol odvolaný, Baltík s osvedčením, že on na gen. konvent pôjde ako úradný zástupca
dištriktu, rozpustil dištr. konvent a preddunajský dištrikt v doterajšom sostavení sa viac
nesišiel. Nevybavené predmety vybavil nový dištriktuálny konvent v Bratislave v decembri
1895, lebo medzitým panovník potvrdil synodálne zákony a tak nové rozdelenie dištriktov
bolo právoplatné. Čo mohli čakať Slováci od nového rozdelenia dištriktov, ukázalo sa na
prvom konvente, kde liptovský zemän, ktorý mal za ženu bohatú Rusku, ale býval v
novohradských Ďarmotách, Juro Pongrácz, narádzal, aby rokovacia a zápisničná reč dištriktu
bola výlučne maďarská, čo sa, pravda, jednomyseľne prijalo, lebo Nitra a Trenčín na konvent
neprišly a biskup Baltík len toľko si vyprosil od konventu, aby cirkvám slovenským smel sa
prihovoriť v slovenskej reči, čo mu veľkodušne povolili. Ale na Boora sa veľmi nahnevali,
keď im na pozvánku za maďarského zapisovateľa dištriktuálneho konventu napísal, že do
takého poslátaného (összetákolt) dištr. konventu nepôjde. Pravda, ani by nebol mohol, lebo
už vtedy bol v Naďlaku ako jednomyseľne vyvolený farár.Ešte v Martine v čas konventu vyjednával so mnou Julo Markovič, či prijmem krajniansku
faru, lebo že Boora iste vyvolia do Naďlaku, namiesto umrevšieho A. Szeberényiho; ale tam
prvú voľbu zrušili, lebo Naďlačania vyvolili Boora za prvého staršieho farára, čo sa stalo
z nedorozumenia. Pri novej voľbe vyvolili za prvého farára dosavádneho druhého farára
Hrdličku a potom namiesto Hrdličkovo Boora, ktorý až v októbri odišiel do Naďlaku a
krajnianska cirkev až potom mohla voliť. Takzvaná úradná strana bola by chcela, aby volili
učiteľovho syna Michala Zatkalíka, farára z novohradskej Bánky, ale cirkevníci o tom
nechceli ani počuť, lebo jeho matka bola sestra notára Erdélszkeho. Báli sa, že by obecný
dom, notár, farár a škola boli spolu proti nim: kdeže, vraj, nájde záštitu chudobný človek,
keď všetci „páni“ budú rodina? Nechceli ani neženatého, lebo sa báli, že by si vzal ešte
slobodnú notárovu dcéru. Blízky sused, krajniansky rodák, Pavel Štefánik z Košarísk, bol by
vďačne prešiel do svojho rodiska, ale práve vtedy ťažko ochorel na žalúdok. Lekári mysleli,
že je to žalúdkový rak a že Štefánik onedlho umre. A hľa, ukázalo sa, že to bol žalúdkový
vred a Štefánik ešte 18 rokov žil (umrel v apríli 1913). Ináč medzi nitrianskymi kňazmi
nebolo vtedy človeka, ktorý by bol mal vôľu dať sa kandidovať. Jozef Nedobrý z Častkova
prišiel síce, vyslaný seniorom, odbaviť služby božie, ale bez úspechu. Koncom októbra 1895
dostal som od nitrianskeho seniora Jána Lešku list, aby som prišiel v XVII. nedeľu po sv.
Trojici (v ten rok prvú novembrovú) odbaviť do Krajného služby božie. Katolícky kňaz, keby
mal ísť i do Austrálie, vie, ako má odbaviť omšu a všetko, čo k tomu patrí, neopytuje sa
nikoho. U nás už v susednej cirkvi musí sa kňaz opytovať, akým poriadkom odbavujú sa služby
božie, aby do niečoho nezavadil. Mne ochotný starý pán učiteľ Michal Zatkalík povedal
všetko, celkom opatrne dal mi prečítať niekoľko ohlášok, aby som vraj nevykonal tak, ako
akýsi kaplán, ktorý miesto Konečník ohlasoval Koníček. Jeho syn, už vyvolený učiteľ na
miesto otcovo, dával mi ešte po ceste do chrámu naučenie, aby som v kázni nepolitizoval,
lebo v chráme budú ľudia, ktorí budú dávať pozor na každé slovo. Iste myslel na svojho
ujca, matkinho brata, notára Žigmonda Erdélszkeho, ktorý bol v chráme. Ako vidno, starý i
mladý pán učiteľ ukázali dobrú vôlu, a jednako mi všetko nepovedali, lebo im ani na um
neprišlo. Po oltárnej službe, ako som sa pretisol do sakrestie, vošiel za mnou pekne
urastený, remeselnícky oblečený človek, predstavil sa, že je Štefan Kadlečík z Podkylavy, a
hovoril mi, aby som po danom požehnaní zpred oltára neodchádzal, pokým všetci ľudia z
chrámu nevyjdú, a ak budú spovedlníci, aby som hneď prisluhoval Večeru Pánovu. I to bol
znak dobrej vôle. Po skončení služieb božích, ako som začal prisluhovať Večeru Pánovu po
rozdaní chleba pristúpivším, vzal som do ruky kalich, ako som bol naučený, ale tam v
blízkosti sediaci cenzor, priateľ Karol Borsuk, povie polohlasne: „Nur weiter“, a keď som
sa hneď nezbadal, i maďarsky: „Csak tovább.“ Tu prizrel som sa kľačiacim, videl som, že sú
to iní ľudia, ako boli predtým. Položil som kalich na oltár, vzal patenu, prisluhoval som
až do konca chlieb a potom znova pristupujúcim kalich. Keby ma Borsuk nebol upozornil, aký
zmätok by bol povstal a bol by som prišiel do posmechu nielen ja, ale i sám svätý výkon. I
tu sa ukázala naša nezriadenosť.Po skončení všetkého ledva som sa dostal von z chrámu, hrnuli sa cirkevníci do
ohláseného konventu. Na ceste zastavil ma ktosi a spýtal sa ma, či prijmem, ak ma
jednohlasne povolajú. Odpovedal som: „Povolali ste ma, prišiel som, a ostatné je vec vaša a
božia.“ Veľmi ma prekvapilo, že som našiel v cirkvi „Zpěvník“. Keby som to bol vedel, bol
by som si rozmyslel, či sa mám vôbec hýbať z domu, lebo Zpěvník pokladal som vždy a
pokladám dosiaľ za knihu, ktorá sa nesrovnáva s učením našej cirkvi, protiví sa hlavným
zásadám kresťanským, najmä v antropologii a soterologii (v učení o človeku a o spasení). V
učení o človeku je temer pelagiánsky a v učení o osobe Pánovej viac než ariánsky. Zpomedzi
840 piesní Zpěvníka je len asi 300 prevzatých z Kancionála Tranovského a z tých je asi 100
tak popremieňaných, že by sa pôvodcovia k nim iste nepriznali; postieraný je s nich pel
pravovery, i z ostatných 200 piesní poodtrhávalo sa, čo bolo príliš pravoverné, len
niekoľko ich bolo takých šťastných, že ušly takej pohrome. Z tých vyše 500 pôvodných alebo
preložených piesní v Zpěvníku, ktoré nie sú z Kancionála, sotva by sa našla desiata
čiastka, ktorá by bez dôkladnej opravy mohla byť pokladaná za pravovernú. Keby naši výborní
mužovia Kuzmány, Hodža a iní boli opravovali piesne Kancionála s formálnej stránky a
pravoverného obsahu sa nedotýkali, keby boli povynechávali alebo skrátili niektoré
nepríhodné, pridlhé piesne, popridávali, čo bolo času primerané, boli by si získali veľké
zásluhy o náš vnútorný život náboženský, takto viac škodili ako osožili. Úfal som sa, že v
Krajnom sa mi podarí zpät uviesť Kancionál, a začalo sa i dariť, ale čo postavila poslušná
viera, to zrútila svevoľa.Chrám krajniansky je ukážkou chrámov tolerančných, vysotený z dediny na briežku, bez
veže, dvojaké okná, vrchné menšie, spodné väčšie, vnútri priestor stiesnený, samé pavlače,
aspoň tretina ľudí nevidí kňaza pred oltárom, alebo na kazateľni, ktorá je nad oltárom,
organ starý, dlážka zo surového kameňa, rámy okien drevené, sčrvotočené, hnilé, v niektorom
okne i dvacať sklených tabuliek. Vôbec celý chrám nebol a dosiaľ nie je vábny a pútavý; čo
ho robilo pekným, bol shromaždený ľud, najmä v peknom kroji oblečené ženské, bielo prikryté
hlavy, tak že som nerozoznal nevydaté panny od vydatých žien. Všade všetko biele. Až
neskoršie ma upozornili, že panny majú ináč uviazané ručníky (škrobky) na hlavách, ženy
nosia širokou čipkou obšité čepce; čo hrdšia nevesta, to širšia čipka na čepci. Biele boly
i poskladané sukne (kasanice), lajblíky a zástery. Mladšie maly belasé zástery, staršie
čierne, len pozdejšie som zbadal, že farba smútku bola biela. Chlapi mali zväčša biele
nohavice a kabanice zo súkna, na ktoré sa vlna doma priadla; priadli i chlapi. Súkno a
plátno netkaly ženy doma, ako v Novohrade a Gemeri, ale tkáči. Keď sme prišli do Krajného a
doniesli sme si aj krosná, dar to našej priateľky Julinky Kováčovej z Lukovíšť, obdivovaly
ich krajnianske ženy, ale ešte viac, keď sa na ne navilo, sestra sadla za ne a tkala.
Pravda, len kým bola mladšia. Sestra s mojou manželkou i priadly na kolovratoch, lebo
konope sme dostávali. Sberali ich mendíci po celej cirkvi. Neskoršie dávali sme priasť
chudobným ženičkám a priadzu potkali domáci tkáči, alebo i vzdialenejší, ktorí lepšie
rozumeli svojmu remeslu. Teraz je už málo domácich tkáčov, lebo ľudia sa panštia, ženy už
nechcú nosiť kasanice, tým menej rukávce z domáceho plátna, práve tak i mladí chlapi
zvykajú na tenké košele. Prestávajú siať konope a priasť sa vraj nevyplatí. Všetko sa
vyplatí, čo si človek sám spraví.Z Pondelku hnala ma i veľká nádhera v šatstve a opičenie sa podľa toho, čo „vynišlo“,
ale som si veľa nepomohol. Musel som sa i v Krajnom dívať na to, čo „vynišlo“. Tu to robila
naprv Amerika a potom vojna.Už som priďaleko zabehol od voľby. V kandidačnom konvente vyhlásili ma za jediného
kandidáta a pozdejší sused, malý, ale rezký Bórik, ináč Plesník, pribehol z konventu na
faru, kde som písal rodné listy, a prihovoril sa mi: „Už sú oni, pán tatíčku, náš!“ Pravda,
nebola to ešte voľba podľa paragrafov zákona, ale ľudia to už tak pokladali. Popoludní
odišiel som s priateľom Štefanovičom, ktorý ako cirkevný dozorca doviezol sa so mnou z
Nového Mesta od Jula Markoviča, a došli sme zasa do Nového Mesta. Štefanovič na stanicu a
do Bratislavy, ja k Markovičovi, kde som prenocoval a ráno cestoval domov v tej nádeji, že
onedlho presťahujem sa na tieto strany, čo sa o mesiac stalo.
|
Bodicky_Rozpomienky-a-pamati-II.html.txt
|
I.Istého novembrového dopoludnia zastali dvaja páni v bočnej ulici malého mesta pred
neveľkým domom.Že v novembri býva v malých mestách hodne blata, domyslí si každý, kto býval alebo chodil
po chodníkoch väčších-menších ulíc vidieckeho mesta, a dokazovala to i obuv oboch
prichádzajúcich. Jeden z nich, obstarný, územčistý chlapík, mal obuté takzvané bagaria a
oblečené úzke nohavice ešte podľa starej módy. Jeho lodénový, tiež nie nový, hrubý kabát
ukazoval stopy po starších i novších pokrmoch. Skúsený kriminalista čiže detektív iste by bol
vedel roztriediť a určiť, ktorá škvrna je od čoho, a tak by bol zostavil temer úplné menu
okolo gombičiek kabáta. A na veste sa to opakovalo. Znateľná bola síce dobrá vôľa niekoho, čo
len pred chvíľou blahodarným účinkom ostrej kefy chcel vytrieť naznačený jedlopis, ale to
nestačilo. Z jedného vrecka kabáta vyzývavo kukali v našom osvietenom storočí už tak zriedkavé
remence čiže „šalangy“, čiastky to mešteka na tabak i so šparcháčom na čistenie trúbky, z
druhého nesmelo vyzeral rožtek belaso-červeného kockovaného ručníka. V pravej ruke starík
držal silnú palicu, bakuľu, o ktorú sa podopieral, v ľavej rúrku, na ktorej bola pripravená
hlavička fajky, penovky, pekne na žlto vyfajčená. Iste to bola majiteľova pýcha, lebo fajočka
okrem toho bola ešte striebrom okutá. Na hlave trónila čiapka, kedysi vraj astrachánska, teraz
už na poľutovanie plešivá a šedivá. Bezmála chcela držať krok s hustými vlasmi tiež už dosť
šedivými…Tvár tohto pána bola tučná, červená. Oči malé a zapadnuté, ale ich pohľad bystrý, niekedy
i ostrý. Nos tupý, trošku širší, ako bývajú pravidelné nosy, na konci začal prekvitať od
červene do belasa. Fúzy boli nakrátko pristrihnuté, akoby naježené a, nerečeno, mali vypuklú
podobu novej štetky. Ústa tiež trošku široké a tlsté mali istý dobrodušný úsmev. Tak i
okrúhla, teraz dosť chybne oholená brada doplňovala výraz dobromyseľnosti, len isté bezohľadné
vystupovanie rušilo dojem, že máme pred sebou príjemného žoviálneho starého pána.Celý jeho zjav predstavoval asi typ dedinského statkára, obchodníka alebo krčmára. Zastal
si spokojne a obzeral si dom, do ktorého mal vojsť.Dom bol starý, veľmi starý, z tých už zriedkavých budov, aké pred sto a ešte viac rokmi
stavali bývalí írečití zámožní mešťania pre seba a pre svoju veľkú čeľaď. Len do polovice bol
murovaný, potom drevený, ale na pohľad udržiavaný v dobrom stave.Starého pána táto budova zaujímala, akoby už niekedy bol tu býval, tadeto chodil.Príjemný kontrast starého pána tvoril jeho syn, ktorý priviedol otca do tejto uličky. Bol
mladý, peknej postavy, omnoho vyšší ako otec. Tvár mal podlhovastú, a predsa bolo v nej niečo,
čo pripomínalo otca. Ale v jeho tvári zračila sa vysoká inteligencia, ktorá starému chýbala.
No i pri istej podobnosti veľmi sa od seba líšili, tu mladosť, tam staroba, tu starostlivosť v
zovňajšku, tam zanedbanie, tu vzdelanie, tam istá životná múdrosť, tu jemnosť, tam
bezohľadnosť.Mladý človek mal na sebe odev lesníckeho úradníka. Na jeho obleku nebolo prášku ani
fliačku i topánky boli temer čisté. Vcelku bolo na ňom badať niečo slávnostné.Bol to Kornel Latkovič, nadlesný zo slávneho mesta Lopatkovca, a jeho otec Gašpar
Latkovič.Dvere vedúce do dvora, ako i brána boli zatvorené.Keď to starý pán zbadal, začal sa horšiť:„Na kýho elementa sa ľudia zatvárajú, keď čakajú hostí na obed?“„Nediv sa, slečna Šarlota a Helenka bývajú samy.“„Hm, ani tak by to nemalo byť,“ tvrdil starý, nakukol škárkou do dvora a povedal:„Tak tunáka býva,“ a začal búchať palicou.„Áno, moja Helenka tu býva,“ odpovedal mladý a nežný úsmev zahral mu v očiach i okolo úst.„Nemyslel som tú, ale tú starú,“ odpovedal pán otec a nazeral dnu. „Len aké sú to
maniery?“„Musíš vedieť, že slečna je samotárka, zriedka prijíma návštevy. Je na to navyknutá.“„Doparoma!“ zvolal starý, „tu ti ide, totiž tá stará! Ale ostarela tá osoba! Poznal som ju
za mojich čias ako dosť pekné dievča. A to je ešte ani nie tak dávno, len okolo tridsať
rokov.“„Tak to je nie tak dávno? Veď som ja ešte vtedy nebol ani na svete!“„Kdežeby! Vtedy tvoj tatík chodil len na zálety, i tu…“„Pozor, otecko, na reči!“ upozornil Kornel otca, ale tiež pošepky.Železná závora na dverách zaškrípala, dvere sa otvorili. V nich zastala vysoká, suchá
postava starej panny, čiže slečny Šarloty. Skúmavým pohľadom utkveli jej belasé oči na pánoch.
Okolo úst zjavil sa úsmev, ktorý mal v sebe niečo smutné, ale zároveň i pohrdlivé. Teraz ale u
slečny prevládala zdvorilosť domácej panej, keď vítala svoju návštevu. V celej jej tvári
zračila sa odmeranosť a vysoká inteligencia.„Moja úcta, slečna Šarlota,“ pozdravil sa veľmi obradne Kornel a chcel pobozkať slečninu
ruku. Ale nedovolila.„Služobník, pani sestra, nuž akože sa máme, ako odvtedy, čo sme sa nevideli?“ poklonil sa
otec, snímajúc klobúk.„Tak, tak, pán brat, ako starí ľudia,“ odpovedala tým istým spôsobom ako Latkovič senior.
„Nech sa ľúbi ďalej a odpusťte, že dvere neboli otvorené, to je už náš zvyk,“ vyhovárala sa
slečna zdvorilo.„No, len no, že sme už raz tu! Ej veru by to ľudia ani nepomysleli, kde a ako sa zídu! Či
sa pamätáte, pani sestra, ako sme sa na hrušotínskej fare okolo tej starej hrušky naháňali ako
deti. Chcel som od vás pyštek a vy ste utekali ako splašená… Celá spoločnosť sa smiala… Hja,
boli sme mladí, a mladosť pochabosť, no, či nie?“ Pritom žmurkol na starú slečnu a uškrnul sa
furtácky, ako keby tým vzbudil ktovie akú príjemnú rozpomienku.Slečna sa usmiala, ale v jej úsmeve bolo trochu jemnej zhovievavosti i pohŕdania.„Bolo to dávno, pán brat, to je už skoro ani nie pravda. A — boli sme deti.“„Že nie pravda! Ej, horkýže nie! Vtedy, keď sme sa v kole vykrúcali, neboli by sme
pomysleli, že kedysi naše deti…“„Len váš syn, pán brat,“ odpovedala slečna Šarlota a jej zvädnuté líca pokryla ružovosť,
ktorá pripomínala dávnu krásu dievčaťa. Pri tomto ustúpila a rukou urobila posunok, aby
vstúpili do dvora.„Pravda, pravda,“ oháňal sa hosť, „vy ste ostali v panenskom stave, ergo, nemôžete mať
potomkov. Lebo len môj syn, tento kalifaktor, čo i nevedomky nadviazal našu starodávnu
známosť, no, veď nič, nemajte za bánosť!“Toto všetko hovoril už idúcky do dvora. Sotva prešiel niekoľko krokov, zastal pri vchode
do pivnice.„A čo tie rárohy? Ešte vždy tak, ako boli? Čože je to teraz, či je pivnica, či jatka?“
Pritom poklepal svojou bakuľou na vetchý dášok nad schodmi do pivnice.„Ale, otecko, na to sa ešte pozrieme popoludní, teraz poďme dnu,“ náhlil Kornel.„Aha, voľakto je už netrpezlivý! Počkaj si, braček! A toto hrozno ste ešte neobrezali,
vidieť, že tu chýba mužská ruka, nože, aspoň tento výhonok dolu!!“Zastal a vyťahoval z kabáta nožík. Ale Kornel nedovolil, aby ďalej pokračoval, lebo
náhlivo kráčal k domovým dverám, v ktorých stálo spanilé a krásne dievčatko.Z otvorených dvier vychádzala príjemná vôňa pripravených pokrmov a táto milá vôňa
pošteklila aj nos už hladného hosťa.„Nuž, tak nedbám, poďme,“ poddal sa otec, odložil nožík a kráčal za synom.Kornel ho ani nečakal; on už vrelo pozdravil svoje dievčatko, kvôli ktorému dnes priviedol
do tohto domu otca.Starý pán, sledovaný slečnou Šarlotou, ako videl dievča, zastal; videl pred sebou
dievčatko ako kvet, krásne ako obrázok, svieže ako ranná rosa. Šťastný úsmev hral jej okolo
ružových úst a žiaril z očí kúpajúcich sa v slzách radosti a šťastia. S výrazom veľkého
očakávania Helenka podala starému pánovi ruku.„Sprepadený chlapec! Či ho vidíš?!“ zvolal prekvapený zjavom dievčatka. „Ten ti má vkus!
Nedarmo je môj syn. Ad animan, jablko ďaleko nepadne od stromu. Však ste ma poznali, pani
sestra, aký som bol gavalier, ako som lipol za švárnymi panenkami!“Slečna sa usmiala svojím pohrdlivým úsmevom. Veru poznala. Lipol za krásnymi dievčenci a
naostatok si vzal dievča kvôli majetku, bohatú, osobne ale nepatrnú dedičku.Nadšený pán otec hneď na prahu chytil Helenkinu rúčku ľavou rukou a širokou pravicou
tľapol do nej, až pľaslo. Dialo sa to tak, že i fajku i palicu oprel vedľa seba, oboje vzal
Kornel do opatery, dokiaľ sa v izbe neposkladali.Miestnosť, do ktorej vošli hneď zo dvora, bola zároveň predizba i kuchyňa. Okrem sporáka a
iných nepatrných novôt bola to ešte tá pôvodná veľká, starosvetská čeľadná izba. Slečna bola
konzervatívna a nerada menila v dome, čo nemusela. Zato ale bolo tu všetko čisté, všetko na
svojom mieste, všetko pohodlné.Vošli do izby. Tam bolo tiež čisto a útulno. A to bola zrejme viac Helenkina zásluha ako
slečnina.Izba bola tiež priestranná; náradie väčšinou staré, zdedené, ale vkusne rozostavené. Nový
bol len stolík, pri ktorom sedávala a písavala slečna alebo čítala najmilšie diela svetových
básnikov. V pôvodine čítala francúzske, nemecké a rumunské, lebo veľkú časť svojho života
prežila ako vychovávateľka v rumunskej bojarskej rodine v Besarábii. Tam, kde bývala, nebola
navyknutá na domáce práce. Všetko to konali najaté sily. Teraz udržiava súlad a poriadok v
dome Helenka. Ona k slečniným miláčikom knihám pripojila svojich miláčikov kvety, a preto v
tejto starodávnej izbe bolo útulno a milo.Ľudia hovoria, iste nie bez príčiny, že podľa zariadenia bytu možno súdiť na obyvateľa.
Nejedna izba je čistá, poriadok v nej vzorný, symetria a akuratesa hľadia okázale zo všetkých
kútov — a predsa je tam pusto a chladno. Chýba v tom vzornom poriadku čosi, čo rovno účinkuje
na ducha i na srdce. Niet tam kníh, ani kvetov, ani skutočne pekných obrazov. Ešte i tie
sedliacke izby, v ktorých udržiavajú dávne zvyky, kde sú police s krčiažkami a maľovanými
taniermi, sú možno útulnejšie ako tie pri novej, ale chladnej nádhere.Okrem vzácnych kníh slečna mala i niekoľko sošiek a iných umeleckých predmetov: dary
svojich bývalých žiačok.Starý Latkovič zastal hneď neďaleko dvier, zložil klobúk, palicu, fajku a začal
slávnostným hlasom:„Pani sestra! Vám, nazdávam sa, mnohovážna a vysokoctená pani sestra a drahá naša
priateľka, nie je už neznáma príčina nášho príchodu do tohto veľmi váženého domu. Sám pánboh
povedal, nie je dobre človeku samému, a túto múdru výpoveď si aj môj, tu prítomný, v
najkrajšom mládeneckom veku a v dobrom zaistenom úrade postavený syn Kornel Latkovič tak vzal
k srdcu, že náhle uvidel slečnu Helenku, hneď si zaumienil túto utešenú ružičku pre seba
odtrhnúť. Ako zo všetkého vidím, ani ona nie je proti tomu (pritom furtáckym spôsobom zaškúlil
na oboch mladých ľudí), predsavzal som si teda ako otec, že po schválení synovej voľby, hoci
môžem povedať, že mu núkajú tu i tam mladuchy, a to i veľmi dobré partie, ale ako vravím, ja
som s jeho voľbou úplne spokojný a tak prosím vás v mene svojho syna o ruku vašej chovanice
Helenky.“Po tomto, pre samého rečníka veľmi namáhavom výkone pán otec si s uľahčením vydýchol,
vytiahol svoj ručník, rozprestrel na ruku a potom na nos a obradne s veľkým výbuchom utrel si
nos a potom čelo, na ktorom sa zjavili kvapky potu. Veru bol rád, že to tak šťastne a bez
chyby predniesol, ešte aj o tých „partiách“, nech vedia, že jeho Kornel nie je nejaká ledačina
a že má takto i majetok, nielen po matke, ale i po otcovi, ktorý ale spravuje, kým žije, on
sám, t. j. Gašpar Latkovič de eadem.Slečna Šarlota trpezlivo a so zhovievavým úsmevom prijala obsažnú reč pána Latkoviča. Bolo
vidieť, že i ona túto reč aspoň natoľko berie vážne, že sa to týkalo osudu zvereného jej
dievčatka. Je to ale vec hodná na uváženie… Len oni dvaja, o ktorých tu išlo, stáli a možno
ani nepočuli, ani nevideli inšie len samých seba, a preto neocenili veľkú a slávnostnú otcovu
dikciu. Nevďačníci! Všetky tie vzletné a slávnostné slová, ešte aj o tých partiách, prešumeli
ponad ich hlavy ako vánok večerného vetra, ktorý príde a odíde bez stopy a znaku. Rozumie sa,
oni dvaja to všetko pokladali len za formality, bez ktorých sa starí ľudia už neobídu; im to
netreba, oni sú už so svojimi citmi načistom, tak ako tu stoja, dívajú sa na seba, usmievajú
sa, túžia len po jednom, aby tým veciam už bol koniec a aby už prišiel čas, keď si Kornel
odvedie Helenku do svojho domova. — Nuž načo toľko rečí?!Ale starí inak usúdili. Slečna odpovedala:„V mene svojej sesternice a krstnej dcéry, Helenky, ktorú mi moja maminka na smrteľnej
posteli odovzdala, ako i v mene svojom ďakujem vám, pán brat, ako i vám, pán nadlesný, za úctu
a dôveru, ktorou ste poctili náš dom i moju Helenku. Je to vec vážna a hodná uváženia, tým
viac, že vo svete máme príklady, že sú ženy v manželstve veľmi nešťastné…“Pri týchto slovách chcel starý Latkovič protestovať, ale slečna Šarlota pozrela na neho
chladno, s istou povýšenosťou a pokračovala:„A preto, že je takýto krok rozhodujúci na celý život, prosíme, aby ste nám dožičili čas
na rozmyslenie. Helenkin tútor býva dosť ďaleko; je viac len podľa mena jej tútorom, lebo málo
sa o Helenku stará, no i tak nesmieme ho uraziť a pominúť. Musíme mu to oznámiť a čakať na
jeho zvolenie.“„Ej, čo tam tútor. Tu ste vy a dievča. A čo rozmýšľať? Deti sa majú rady, tak ich len
čoskoro oddať a punktum!“„Čo sa vlečie, neutečie,“ odpovedala slečna, „ale, prosím, nezabúdajte, že je poludnie a
obed hotový. O inšom sa môžeme porozprávať po obede,“ dodala slečna milými, ale viac
zdvorilými slovami.„Ráčte si teda posadať. Helenka, ty vieš, akým poriadkom. Ja donesiem polievku. Vy, pán
Kornel, poslúžte pánu otcovi. Tu je i slivovica, ak sa mu bude páčiť.“„Čo sa toho týka,“ prerušil otec slečninu reč, „ja by som radšej takto ďubol za kalištek
dobrej borovičky, ale keď nemám na výber, bude i slivovica. Sem s ňou!“„A po polievke,“ pokračovala slečna, „tu na kredenci je dobré, staré modranské. Údajne je
dobré. Neviem, lebo som abstinentka.“Starý Latkovič už pri druhom kališteku poznamenal, že je slivovica kapilárna, ale pokiaľ
ide o víno, on by radšej dobré jágerské, iné ani nepozná.Slečna ešte od dvier pozrela na neho svojím pohrdlivým úsmevom.„No fundament, že sme už raz tu,“ pochvaľoval si Latkovič a sťažka sa spustil na starú
pohovku, ktorá temer žalostne zastenala. Iste tú ťarchu pocítila vo všetkých údoch čiže
rebrách, takže sa Helenka naľakala istej katastrofy, ba už si myslela, že vážny hosť zhrmí i s
troskami pohovky na zem. Ale našťastie starí čalúnnicki majstri svoje výrobky robili solídne,
takže i vo svojom vysokom veku odolajú takej ťarche, ako je Latkovičova osobnosť. Helenka s
uspokojením videla, ako sa pán otec pohodlne usadil, ako sa usmieva na ňu a na Kornela.Kornel sa zrazu spamätal, že zabudol na istú veľmi vážnu vec, obrátil sa k otcovi a
povedal:„Hej, otecko!“„No?!“„Prosím ťa, daj si trošku pozor na slová, slečna by sa mohla nahnevať!“„Povedz svojmu oteckovi o Šapšankovi,“ prosila Helenka ticho.„Áno, áno, že som na to zabudol! Otecko, buď dobrý k Šapšankovi!“„A to je aký čeľadník?“ opýtal sa otec.Ale času na odpoveď už nebolo, slečna už niesla polievku a postavila misu na stôl. Hneď i
núkala.„Tu je polievka, ráčte si nabrať podľa ľúbosti, nie každý má rád, keď mu druhí naberajú.
Tak. Ale kdeže je náš Šapšanko? Veď je on ináč poriadny, nevystáva, nedá na seba čakať, musím
ho zavolať.“Otvorila dvere na kuchyni, odtiaľ na pôjd a volala zvýšeným, ale nežným hlasom:„Šapšanko, milučký, poď papať, holúbok, poď, poď, už je polievka prichystaná!“Za ten čas Kornel pošepol čosi otcovi, ale on len otvoril oči naširoko, ako sa len dalo,
okrem toho aj ústa a hľadel s nedorozumením striedavo na syna a na budúcu nevestu.Hneď zatým bolo počuť tupé cupotanie na povale, potom skok-dva po schodoch a napokon plným
behom vrazil do izby veľký, krásny biely kocúr.Od dvier veľkými skokmi našiel sa pri stole, vyskočil na stoličku a odtiaľ na stôl, kde
bez všetkého ovoniaval polievku.„Ale, Šapšuš, akýže je to žart, poď dolu, veď sa to nesvedčí,“ karhala slečna, ale veľmi
nežne.Ten vážny hosť na pohovke nepokladal to za žart. Stiahol nad nosom husté, ježaté obočie,
nadvihol sa na svojom mieste, oprel ruky o kolená a zavolal:„Nuž, akáže je toto potvora?“„To je, pán brat, môj Šapšanko,“ predstavila slečna svojho miláčika s takým dokonalým
gestom a prízvukom, ako keď dáma vyššej aristokracie stojí pred panovníčkou a vedie svoju
dospelú dcéru: Jasnosť, to je moja dcéra. Môžeme si predstaviť, ako sa predstavená slečna
najvyššej dáme poklonila. Ale Šapšankova poklona vôbec vystala, ba čo viac, ako chcel zoskočiť
zo stola, musel sa zvrtnúť, a vtedy jeho mohutný, prekrásny chvost zasiahol hosťa do čela a do
nosa.„Tak, toto je ten čeľadník! Jakživ som nevidel takú beštiu!!“Slečnina tvár dostala výraz zdesenia. Ako?! Jej Šapšanko beštia!! Ale sa opanovala.„Prosím, pán brat, za odpustenie, ale on je nie obyčajný kocúr. On i teraz tvorí predmet
mojej korešpondencie so starou pani Veronescuovou, rodenou baronesou Turdilianovou, ktorá býva
na svojom zámku v Besarábii. Darovala mi ho na pamiatku svojho priateľstva.“„Či barónka či nebarónka, je ozruta, akú treba hľadať, a keď na to príde, ja si ani od
barónskeho kocúra nedám okolo seba šimrinkovať. To si vyprosím.“„Okrem toho pochodí po matke z rodu veľmi vzácneho, zvaného ,Angora‘,“ pokračovala slečna
Šarlota v domnienke, že táto okolnosť bude starému pánovi imponovať a pohne ho aspoň odpustiť
Šapšankovi taký priestupok proti spoločenským mravom.„Vangor, nevangor, mne je to jedno, ale ja nestrpím, aby mi kadejaký kocúr vymetal
tanier!“„To ani neurobil, veď je ináč veľmi poriadny, vzdelaný a vie, čo sa svedčí,“ vyhovárala
slečna s úprimne myslenou snahou, aby zahladila nemilý dojem, ktorý Šapšanko urobil na vážneho
hosťa.Kornel a Helenka boli zdesení, ale keď si pomysleli, že by mohlo byť ešte horšie,
usilovali sa pána otca utíšiť. Čiastočne sa im to podarilo.„No dobre, dobre, ale ja som nie taký blázon, aby som s kocúrom sedel pri jednom stole,“
nabral plný tanier polievky a začal chlípať.Slečna Šarlota sa tiež zdanlivo uspokojila, nabrala na malý tanierik polievky a položila
na zem.„Poď sem, Šapšuš, papaj tuto zo svojho tanierika a správaj sa poriadne, tak ako sa na
dobre vychovaného miláčika svedčí!“ Hovorila milo, ale bolo badať, že sa premáha a že sa jej
hlas trasie.V srdci začala sa jej rozmáhať trpkosť, ale uhladené mravy pomohli jej prejsť i cez toto
nebezpečné úskalie.Zaľúbenci premohli svoje zdesenie. Trápny výstup zavinili sami tým, aspoň si to uvedomili,
že zavčasu neupozornili starého pána, ako aj tým, že Šapšankovi nepripravili obed na inom
mieste. Helenka si robila výčitky, že tomu nepredišla. Ale ktože môže žiadať od zamilovaných
ľudí, aby mali ohľad na také maličkosti?! Naopak, takí ľudkovia ešte skorej zamotávajú už i
tak zamotané veci. Riešiť ich, to oni nedokázali, nemajú zmysel pre iných, len pre seba,
nerozumejú cudzím túžbam, len svojim; zaujatí len sami sebou nazdávajú sa, že celý svet je
svetom len im kvôli.Starý pán krivo zazeral na Šapšanka, ale on si z toho nič nerobil. Nemal tušenie, čo
vyparatil, a svedomie ho nenapomínalo. Ako opravdivý labužník nepripustil si počas jedenia
nijakú myšlienku, ktorá by mu kalila pôžitok, tým menej trudnú.Aj pán otec sa uspokojil; polievka bola veľmi dobrá, silná a horúca. Len viac papriky by
si bol žiadal a toho sedmohradského korenia, ako v starých kuchyniach dávali do polievky. No i
pri vyčítaných chybách vychlípal si prvý tanier a nabral si i druhý raz.Ale kritizoval i ďalej, to už bol jeho zvyk. Mäso mohlo byť mäkšie, omáčka je nie dosť
pikantná, plnená kapusta nie dosť mastná a na haluškách bolo málo bryndze i kôpor im chýbal.„Ale, otecko,“ chlácholil Kornel, ktorý sám zostavil tento jedlopis, len aby otca udržal v
dobrej nálade, „kdeže ti v tento čas už kôpor?“„Nuž kde, každá poriadna gazdiná si na zimu vedia iných zelenín uloží i zásobu kôpru. I
tvoja nebožká mať ho mala vždy až do jari,“ pokračoval pán Gašpar Latkovič a nedal sa pomýliť
v požívaní všetkého, čo prišlo na stôl, a tak skutkom, čo aj nie slovami dokazoval, že sa
slečna Šarlota a Helenka nenamáhali nadarmo.Slečna Šarlota na všetky jeho poznámky nemala inú odpoveď len zdvorilý, ale teraz už
chladný úsmev a slová, bez ktorých sa nemohla zaobísť. Tvárila sa, akoby Latkovičove slová ani
nepočula. Zhovárala sa s Helenkou a Kornelom o prostých veciach, ale bolo badať, že dušou je
nie vždy pri tom, o čom bola reč.Helenka núka nesmelo:„Nech sa ľúbi z pečienky.“„Ďakujem, ďakujem, dieťa moje,“ odpovedal pán otec, „ale ako vidím, na moje zuby je
pritvrdá. No, semže tú misu, kvôli vám oprobujem. Veru je tuhá, ale tento kúsok azda bude
lepší, veď ho nejak premôžem!“ Pritom vidličkou pichal do každého kusa a naostatok „premohol“
nielen prvý kus, ale ešte dva druhé.Ale nezabudol ani na víno. Hneď po polievke si museli pripiť, slečna a Helenka len čo ústa
omočili. Ešte vždy ľutoval, že neuhádli jeho vkus a že je škoda, že to modranské nie je
jágerské.Po čiernej káve zapálil si starý pán na fajku.Slečna vstala od stola, vstali i druhí, ako sa patrí, a ďakovali za obed. Ale starému
pánovi bolo na pohovke dobre, a preto tam aj ostal. Nadchodili ho i driemoty, zabudol
potiahnuť, fajočka vyhasla. Odložil ju nabok a odpľul… Nuž kdeže by inde ako na koberec? A to
bol tiež dar jednej z tých niekdajších veľkopanských slečniných žiačok.Všetko toto by slečnu nebolo domrzelo, všetko by bolo u nej vyvolalo len zhovievavý, azda
opovržlivý úsmev; ani poznámky, týkajúce sa pripravených pokrmov, ani vyčítané chyby neboli by
sa dotkli jej srdca tak, ako sa dotkli urážky, ktorými tento bezcitný človek urazil jej
miláčika, jej Šapšanka, jej jediné potešenie na svete! Preto jej srdce je urazené, preto
bolestne cíti nielen to, čo sa stalo teraz, ale i to, čo bolo dávno. Tento žiaľ zatriasol jej
srdcom, že sa v ňom otvorili rany dávno zastrábené. Spomienka na jej prvú, a ako teraz chápe,
veľmi bláznivú lásku naplnila ju hanbou; ale veď i ona bola taká mladá, neskúsená a nerozumná
žabka, ako sú dievčatká v tomto veku od vekov na veky… Teraz jej je to nepochopiteľné. Toto
poblúdenie, ten nevkus; to sklamanie a žiaľ, ktorý ju vyhnal z teplého hniezda do sveta,
najprv do škôl, potom do cudziny, medzi úplne neznámych, ale našťastie vznešených a dobrých
ľudí… všetko to ako obraz prešlo jej dušou, a čo bolo dávno uspaté, ožilo a volalo… o pomstu.Ticho upratala, aby nezobudila driemajúceho hosťa a tých dvoch zaľúbených nevyplašila,
potom si vzala ručnú prácu a sadla k obloku. Čakala, kedy bude môcť prehovoriť aj ona svoje
rozhodné slovo.Mladí pri druhom obloku zas unikli každodennému životu. Či je to skutočne tak, ako vraj
niektorí filozofi vyriekli, že sú zamilovaní ľudia ťarchou ľudskej spoločnosti? Ale bez tejto
ťarchy by bolo vo svete tak nudno, tak smutno, bolo by to ako deň bez slnca a záhrada bez
kvetov.Nasýtený a spokojný Šapšanko dúdal si na zamatovom vankúšiku pri nohách svojej veliteľky a
driemal. Pravdepodobne začal snívať o svojich prežitých dobrodružných vychádzkach kdesi po
strechách a okolo komínov susedných domov. Čo mu je do ľudských bied a trampôt? Čo je mu
búrka, čo strely a hromobitie? Nič ho nevyruší zo zvyčajnej flegmy, len ak by sa to malo ozaj
dotknúť jeho vlastnej vzácnej kožky.A veru teraz sa tu chystalo na búrku so všetkým činom: strelami, bleskami a dažďom horkých
sĺz.Hlava pána otca povážlivo klesla nabok a on sa prebudil. Precitnúc cíti, že ho rozbolelo
hrdlo, a čo viac, že sa o neho nikto nestará. Driemoty prešli, rozhľadí sa a vidí, že tí dvaja
v tichom rozhovore sedia pri sebe, slečna zamĺkla ako ryba pri druhom obloku. Vari všetci
zabudli, že jestvuje a žije na svete človek, čo sa menuje Gašpar Latkovič a je otcom toho
strojného mladého pána teraz hen v tom obloku v úlohe hrkútajúceho holúbka, ktorý ani nevidí,
ani nepomyslí na svojho otca. Všetko toto a ešte inšie ho zamrzelo a konečne si uvedomil, že
je čas, aby sa zdvihol a doviedol vec, ktorá ho sem dohnala, k želanému zavŕšeniu.S nemalou námahou vstal; hja, veď i jeho kolená sú už nie také pružné ako za onoho času.
Oprúc sa o stôl, začal zasa vážne novú reč.„Milá pani sestra! Keď sme sa takto jedlom a nápojom ako sa patrí občerstvili, ďakujeme
vám za vašu úprimnú lásku a priateľské pouctenie. Pri tej príležitosti vás opätovne prosíme,
aby ste nám dali svoju priaznivú odpoveď tak, aby sme mohli spokojní a rozveselení putovať. Ja
do mojej dediny, Kornel len tuto konča mesta. Isté je isté.“Slečna Šarlota chvíľku mlčala, akoby sa chcela pripraviť a hľadala príhodné slová.„Moja chovanica a krstná dcéra, ako viete, je sirota,“ začala, vstala od obloka, položila
vyšívanie na stolík a pristúpila k stolu. „Dnes sa tomu povie, že je stopercentná sirota.
Okrem mňa nemá nikoho a nič. Je teda, takto vec ponímajúc, nie partia, aké sa vám núkajú. O
jej druhých vlastnostiach a hodnotách, aké človeka robia ozajstne dobrým a šľachetným,
nehovorím, lebo som jej najbližšia príbuzná a milujem ju viac, ako by sa myslelo. Jej šťastie
mi leží na srdci. Jej matka bola nešťastná, manžel ju neverne opustil a šiel za inou. Keby
bola mňa, staršiu, poslúchla a nevydala sa, mohla by ešte žiť. Ale ona umrela a nechala sirotu
dieťa našej starnúcej už mamičke. Od nej som ju prevzala od jej desiateho roku, a preto mám
právo rozhodovať nad jej osudom. A týmto právom podopretá, rozhodne sa staviam proti
akémukoľvek vydaju za vášho syna!“„Čože?“ vykríkol starý a vyrovnal postavu do bojovnej pózy. „Vy chcete dievčaťu pokaziť
šťastie?!“„Šťastie?!“ trpko sa usmiala slečna. „Ďakujem pekne za také šťastie! Naopak, manželstvo
bolestí a sklamania!“„To nie je pravda! Hovoríte tak, lebo ste nepoznali manželský stav,“ replikoval otec.„Chcete pomstiť Šapšanka,“ zamiešal sa Kornel s výčitkou, „a necítite, že vaša pomsta
zasiahla nás, nevinných; ako sa to zrovnáva s vaším dobrým srdcom a humanitou?“„A to pre potvoru, pre toho naničhodného blchára,“ horlil starý a pichol fajkou do nič
netušiaceho miláčika. Šapšanko skrivil chrbát, vyvalil svoje zjašené široké oči na nepriateľa
a srsť sa mu naježila.„Nie, nie tak z pomsty, ale aby som ochránila toto mladé, neskúsené dievča pred veľkým
zármutkom, ktorému nejedna žena podľahla, ako som povedala, i jej nešťastná matka.“„Láry-fáry, každé dievča je šťastné, keď sa dostane pod čepiec,“ tvrdil Gašpar Latkovič.„Pre nás, však, srdiečko moje, sú už vaše tvrdé slová hotovým nešťastím,“ tvrdil Kornel a
nežne pritiahol Helenku k sebe, tak, akoby ju už viac nemienil pustiť od seba.„Ach, tetuška moja,“ prosila Helenka, „nebuďte taká krutá, majte zmilovanie!“„Dieťa moje, ty to nerozumieš. Tvoja mať mohla žiť aj dnes, keby bola poslúchla maminku a
mňa. A vaša matka tiež tak, Kornel.“„Čvó?! Že moja žena! Čo vy môžete povedať o mojej žene? Že mladá umrela? Nuž veď jej to
bolo súdené, a raz musíme pomrieť všetci. A aj v matrike stojí, že umrela na hostec!“„Otec, dajme tomu pokoj,“ tíšil Kornel vážne a so zrejmým premáhaním. Jeho pekná tvár bola
bledá a smutná. „Slečna svoj tvrdý výrok odvolá, nemôže vážne brať, čo povedala. Neroztrhne
dve verne a nezištne sa milujúce srdcia… A to, čo sa kedysi dávno stalo, nech bude pochované…
Stáva sa všeličo, sú i nešťastné manželstvá, ale zle by bolo, keby len samé také boli na
svete. Tak odvolajte, drahá slečna, prosím vás, nakloňte nám svoje nežné srdce a budeme vám do
smrti vďační!“ prosil Kornel.„Nie, kým žijem, nepovolím; muselo by sa stať niečo veľké. Ale ona, Helenka, ak chce proti
mojej vôli, proti vôli jedinej príbuznej, nech si volí medzi mnou a vami.“Akoby sa bála, že by mohla povoliť spojeným prosbám milujúcich sa mladých, obrátila sa k
dverám, opustila izbu a kuchyňu a zatvorila sa do zadnej, neobývanej izby.Helenka zaplakala. Kornel ju objal a tešil.„Neplač, milá duša moja, ona príde k rozumu, oľutuje, udobrí sa!“„Ach, nie,“ vzdychlo dievčatko. „Jej slovo je pevné a nezvratné ako žula.“„Ale pevná je i naša láska, ani my sa nedáme sklátiť, len mi buď verná, neprestaň ľúbiť
svojho Kornela, a na toho sprepadeného Guľku ani nepozri! A nechoď ani na tanečné hodiny!“I pri svojom veľkom žiali musela sa Helenka usmiať.„Čo si myslíš o mne? Guľku nenávidím, a keď chceš, aby som na tanečné hodiny nechodila,
tak nepôjdem,“ tvrdila s presvedčením, čo ako rada tancovala.„Tak je dobre. A uvidíme: ak sa neudobrí, zoberieme sa aj proti jej vôli!“„Oj, nehovor tak, proti jej vôli nie, veď viem, že je to u nej len predsudok a mňa má
rada, čo aj neukáže. Vychovala ma, vyučovala a bola mi dobrá!“„Ba nebola dobrá!“ rozkričal sa pán otec. „Je len taká stará baba, harfa a či harpia,
alebo fúria chcem povedať. To je všetko čert ako diabol. Áno, je bosorka a šarkan!“„Ale, otec, prepánajána utíš sa a nepokaz celkom, čo sa ešte dá napraviť,“ napomínal syn.„Čvo? Ja si mám zapchať ústa? Pre takú babu? A pre kocúra? Pre toho lumpa, blchára,
tuláka, a čo si hneď so samým nemeckým cisárom dopisoval, a nie so všelijakými barónkami…“ V
horlivosti chcel vysloviť meno spomínanej už panej, ale si ho splietol a skomolil, takže sa
musel sám uškrnúť a tí dvaja zarmútení milenci len-len že sa nerozosmiali.„No, a vraj vangor! Čo mi je vangor? Mne je poriadny ardielsky baran milší ako desať
takýchto vangorov a či angorov…“„Poďme, otec, poďme domov!“ napomínal Kornel otca a ťahal ho na dvor.„Pre mňa poďme, veď ja nedbám, ale nech sa nenazdá, že sa jej my budeme prosiť. Neprosil
sa…“„Otec, prosím ťa, utíš sa!“„Veru nie, punktum. Dosť otvárajú pre nás inakšie domy, kde nieto takýchto kujonov,
loptošov, všivákov. Hja, i bohatý statkár Rušoň, jeho otec nosil ešte halenu, odkázal mi,
prečo ho nenavštívim, a to je veľké slovo od človeka, čo má dcéru na vydaj. Dal ju vraj v
meste edukovať, že má štyri klavíry a jednu meštianku. Ba čo sa mi už jazyk pletie: štyri
meštianky a klavír…“„Ale teraz už dosť, otec,“ povedal Kornel vážne, pomáhal otcovi do kabáta, dal mu do ruky
fajku, palicu i čiapku, a klobúk sám držal v ruke.Pán otec ešte vždy dudral a šomral a Kornel ho musel napomenúť:„A od Helenky sa neodoberieš?“„Prečo nie, veď sa na ňu nehnevám.“ Obrátil sa, vložil palicu do ľavej k fajke, pravou
rukou si začal utierať štetku pod nosom čiže fúzy, a potom ju podal Helenke a nahol sa k nej,
akoby ju chcel bozkať.„Tak zbohom, dušička, pyštek…“Ale zamiešal sa Kornel… a vykonal sám to, čo chcel vykonať starý.„Vari sa tí naši zbláznili!“ povedal Kornel Helenke. „Veď ja som otca takého zúrivého ešte
nevidel!“„A ani ja krstnú mamu,“ bránila Helenka slečnu Šarlotu.„Ale ona je zlá.“„Nie je zlá, len rozhorčená,“ protestovalo dievča.Starý volal od dverí:„No, či už raz bude koniec?“Kornel mal veľkú vôľu Helenke duplikovať, že veru slečna Šarlota je horšia ako jeho otec,
a málo chýbalo, že by sa i mladí pobláznili tak ako starí, to už bolo akoby v povetrí. Ale
našťastie sa obaja spamätali, že sa v tejto chvíli lúčia možno nadlho a možno navždy.„Zbohom, drahá duša moja, neplač, uvidíš, že sa to ešte všetko vyrovná a budeme šťastní.“Svoje slovo spečatil ešte bozkom a vyprevádzaní smutnou Helenkou, Latkovičovci opustili
dom a dvor.Za vohľačmi zapadli dvere.
|
Vansova_Sapsanko.html.txt
|
ÚžerníkZa môjho chlapectva náš starootcovský dom neoplýval síce bohatstvom, ale zase ani tak
biedni a chudobní sme neboli. Tri-štyri kravičky, dva-tri bravce, pár ovečiek… a komora
nebola prázdna. Rodičia boli pohostinní, nuž našiel u nás miesta, kto sa len v dedine
naťapil. A bývali sme hneď zkraja, teda i to prispievalo k tomu, že zastavil sa u nás každý
pocestný, a žobráci a Cigánky tiež nikdy neodišli od starej matere prázdni. Žobráci
dostávali bez dlhého pýtania, a Cigánky nedaly sa odbiť, dostaly tiež. Stará mať im už len
vše dohovárala, že nevedia sa ani pomodliť, len: „dajteže, dajte, gazdinka!“ ale máloktorá
že by nebola vyžobrala „škvarku zapražiť“ a čo len „trocha múčičky“. Iba keď ju vše starý
otec — už vyše sedemdesiatročný — okríkol, odbehla Cigánka len aj s „dvoma zemiačky“.
Cigáni ho, ako kováči, tisíc ráz oklamali v klincoch, v starom železe, nuž keď ktorú Uľu
poznal, sľuboval jej z chrbta bubon. „Lebo by sa ma už potom nič nebály,“ hovoril hrdo, keď
mu predsa vše daktorá ustúpila. Jarmočníci, ak zastihla ich v dedine noc lebo nepohoda,
nocúvali u nás riadne. Vandrovník, idúci za robotou, ak sa ohlásil, musel do izby. Nás,
detí, bolo kŕdeľ, obstály sme ho, a starý otec vyspytoval sa na všetko možné.A keď vše poslal starý otec ešte aj po deci-dva pálenky a za skleničku vypil, neraz
vyplakal sa, nabožekal a utrápil, ako to bude, keď už my, deti, dakedy budeme prinútení tak
vandrovať za kúskom chleba. On uveril každému vandrovníkovi, že by rád robil, len by dostal
robotu. — Potulný brusič, hodinár mal vždy u nás nocľah.Raz viem, čo jeden Poliak, vraj remesla hodinárskeho, asi za dva týždne býval u nás so
ženou a s dvoma malými deťmi. S nami jedli, spávali, a ani mať nenamietala proti tomu čo by
len slova, len preto, že keď Poliak so ženou kľakli a začali sa modliť a nábožné pesničky
vyspevovať, nebolo tomu konca-kraja. Ešte i starej materi sa to už vše zunovalo, a tá
predsa, keď večer o desiatej na stolček kľakla, o dvanástej ju ešte na ňom našiel starý
otec. (Pravda už bola pár Otčenášov predriemla.) Pre veľkú nábožnosť aj starý otec chválil
Poliakov, a keď im už nič iného dať nemohol, pobavil sa so starším ich dievčatkom, alebo
keď nám ona chcela niečo pomáhať, povaroval aj to mladšie vo vankúšiku. Plačom sme sa s
nimi lúčili.Košikár, sklár, sklenár, drotár, každý k nám trafil. A že predsa nestavil sa niektorý,
pozeral starý otec za ním von oknom a hovoril: „Ten bude ešte len po prvý raz v dedine.“ Ak
prišiel s drotárom aj drotárik, sbehla sa nás na naše podstenie celá škola a poď s
drotárikom do reči.Starý otec zase vykutil dáky rozbitý, nepotrebný hrniec alebo misku, starú mater
presvedčil, že keď sa odrotuje, vydrží za novú, a sadol s drotárom na lavičku.O dva-tri roky, keď som už bol väčší, zaujímaly ma viac rozhovory starých, ako reči
drotárika. Starý otec, ak ich do roka dvadsať prišlo, pätnástich iste poznal, čo aj
pomenovať nevedel. No predsa každého spýtal sa, odkiaľ je, ako sa volá? To zato, aby pri
jednaní nemenoval ho Mišom, ak je Jano. Keď sa zjednali, sadli a starý otec vypytoval sa
ďalej: koľko má rokov, aké má gazdovstvo, či je ženatý, či je drotárik („mati, dajže mu
dačo zjesť“) jeho syn a koľko má ešte detí, koľko to takto vytlčie, kedy sa sberá domov
atď. Najprv domácnosť, potom prešli na obec: či majú kostol, či školu a či to aj tam tie
deti tak handrkujú len tú voľáku maďarčinu ako u nás, a že by to predsa nemalo byť, že
materinský jazyk je len predsa materinský; ako sa volá farár (to obyčajne nevedel ani
jeden), koľko majú statku, aký chotár, koľké dane platia a či aj od psa; koľko krčiem majú
— a kto by to všetko vyrátal. Fajčil — ponúkol aj Jana Myšitu od Žiliny dohánom, a bol rád,
keď drotárovi robota čím dlhšie trvala.Pri takejto príležitosti rozprával raz starý drotár toto: „…Ja, veru tak. U nás: notár —
žid, richtár — žid, poštár — žid, krčmár — žid, kupec — žid, árendátor — žid, gazda — žid,
doktor, fiškál — samý žid. Rodia sa, aj ešte cudzí prichádzajú. A ako nás tí len držia za
pačesy! Ani vydýchnuť, nie by sa im obrániť. Počujte, čo sa stalo lanského leta v našej
dedine. A takých príkladov je tam všade dosť. Veru Juro Čvrlík len pre Singera vyhrýzol sa
z tohoto sveta, aj zomrel — Pán Boh mu daj ľahko duši. A žena a dcéra? Toho leta už obe
boly na výžinku a dnes chodia do nájmu. A mali predsa dom a gazdovstvo.“„A čože, vzala im ho voda, oheň?“„Veru oheň. Lenže ako? Ja vám to rozpoviem, ak ma vypočujete. Teda v našej dedine je vám
už sedem gazdov židov. A akých gazdov! Majú celé stráne, a ty potĺkaš sa po tom šírom
svete, žena s deťmi doma mozolí, a máš záhon na kosisko.“„Nuž a akože si toľko nadobudli? U nás toho niet,“ pýtal sa starý otec.„Majú oni sto fígľov!… Teda akože by nie, na takýto spôsob. Je krčmárom, má aj sklep;
žena, taká krátka hrbaňa, ale saňa! A majú chlapčiska osemnásť-devätnásťročného. On bude
mať do päťdesiat rokov a zarastený, otrhaný je ako vlk.Teda pred štyrmi rokmi bola padla neúroda na náš kraj. Z jari panovaly suchá, potom
lialo sa a vyšlo aj, čo Pán Boh požehnal, navnivoč. Celá dolina nariekala, že cez zimu
nevydrží, a čo bude na jar? Chlapi brali sa do sveta za zárobkom.Pomerne nanič úrodu mal aj Singer. Na päťdesiatich-šesťdesiatich jutrách najlepšej
oráčiny, čo už bol za dvadsať rokov sedliakom na každý možný a nemožný spôsob pobral,
urodilo sa mu po tri-štyri centy, a inokedy mával po šesť-osem na jutre. Singer si však
premyslel. Čo taký človek?! Či ten má svedomie, dbá o suseda?! Dal sa vysoko poistiť a na
pravé poludnie zapálil humno. A aby ho ani neupodozrievali, Rifka, ako jeho žena totiž,
lamentovala dva dni pred ohňom pred susedmi, že sa jej prisnilo o červenom kohútovi a že ho
na vlastnom dome videla. „Bože môj, ak nás dáky zlosyn podpáli… Aj najlepší človek má
nepriateľov…“ Susedky božekaly, babky sa žehnaly, ale predsa Rifkinmu snu takej váhy
nedodával nikto — len keď už blčalo.Za okamih bolo všetko v plameňoch: humno, maštale, aj strecha na dome — ale všetko
poistené. Humno, pre páľu neprístupné, zhorelo na popol, a pri ňom zblčal aj dolný Juro
Čvrlík, so všetkým. Drevený domec, humienko, maštaľ, ba i ten chlievik pre prasa.Vyšetrovali. Vypočuli Singera, Rifku, Dávida (syna), aj susedov, ale pretože nič
určitého nemohlo sa dokázať, vyplatili Singerovi, ako sa vravelo, do päťdesiat stovák za
humno, krm, zbožie, mláťačku, rajtár, strechu a ostatné stavy. Zhorela v humne aj
sečkovica, aj voz pod vôdrom, veci nepoistené, len aby sa nepovedalo, že Singer podpálil sa
sám. Sto-dvesto zlatých toľko neučiní, a je krytý pred svetom a poisťujúcou spoločnosťou.Za pár týždňov stály Singerove stavy novučičké-nové. Naoko božekal, koľko škody on
utrpel, a málokto mu veril, čo aj vždy a všade dokladal aj ten voz a tú sečkovicu.Syn Dávid choval sa pri ohni, ako keby barana piekli. Keď najlepšie horelo, zapálil si
cigarku a išiel ponúkať chlapov pálenkou a cigarami, ako by im chcel povedať: „Ten oheň
nezahasíte, ten som ja dobre podložil,“ povedal ale, že „za vaše veľké ustávanie na
posilnenie“.To chlapov tak oduševnilo, že znovu priskočili k pumpe, sekali ňou a čochvíľa odťalo
jednému poltreťa prsta. Poliali ranu pálenkou, dali mu glgnúť od bolesti, zaviazali, a
potom už len chodil pomedzi svet ako dáky víťaz, ukazujúc ruku farárovi, učiteľovi a
menovite pánom…Singer si pomohol, ale nie tak sused Juro Čvrlík. Ten poistený nebol, ani nikto iný v
dedine, a zhorelo mu všetko, iba čo kravičku s teľaťom a bravca vypustili. V komore
pohorely aj šaty, aj hotových peňazí do sedem zlatých. Nad izbou prehorelo im tiež, povala
sa preborila a zhorelo aj v izbe všetko.S plačom obchodili všetci traja pohorenisko, vyťahovali hlavne, mazali, lepili, a
odvrchu tieklo. Povala preč, okná, dvere preč, ešte šťastie, že to bolo v lete. Svet ich
potešoval a už čo mohol, každý doniesol. Ale postaviť dom, humno atď. — na to treba peňazí.
A Čvrlík ich nemal. Veď, či taký človek môže si naodkladať? Len by vyžiť vládal. Z toľkého
gruntíka chytro soberieš a ťažko sa to prikupuje. A do sveta nemohol. Za mladi presilil si
nohy, a býval aj takto nie dáky obor, nuž chytil sa gazdovstva. — Jednu kravu mal, druhú
pripožičiaval si na jar a oral, sial. Žena s dievčaťom dorobily strovy, nuž tak — tak
stačili zaplatiť potreby a prežiť ten dlhý rok. Lenže on nepil, ale hľadel si len svojho,
žena s dcérou drhla od rána do noci a sporila. Len tak mohli sa udržať. A tu máš — razom
taký úder! Nie div, keď by človek hlavu stratil. Ale plač, trhaj si vlasy, čo ti to
spomôže? A čo si počať? — Krmu nič, groša nič, hybaj teľa predať a postarať sa, aby ti
netieklo aspoň na hlavu.Singer veľmi ľutoval suseda, aspoň naoko, a daroval mu odpadky dreva aj voľaktorý
klinec, aby si nad hlavou pokryl ako-tak do času. Viac že nemôže, lebo že aj sám je v
nešťastí. Ale že ak Čvrlík chce, že on kúpi od neho ten pľac[1]a keď o tom Čvrlík nechcel ani počuť, nuž že mu teda požičia na obligátor
sto-dvesto zlatých na stavbu. — Radili Čvrlíkovi, aby si šiel do Žiliny požičať z banky,
ale Singer, dozvediac sa to, dôvodil, že v banke dajú síce, ale na termín musíš vrátiť, čo
by si ich kde vzal — a on, že keď nebude môcť, nie je taký človek, aby mu nepočkal. Čvrlík
premýšľal aj so ženou deň-dva, ale jednak si zle premyslel: — podpísali Singerovi obligátor
na sto šesťdesiat zlatých, a ten si ho hneď dal na grunt zaintabulovať.Čvrlík sa za sto šesťdesiat zlatých nepostavil, čo mu aj jeden-druhý kamarát alebo
rodina dva-tri dni darmo alebo len za stravu prišli pomôcť. Bolo toho málo, lebo každý má
sa dosť čo oháňať, aby svoje ratoval. A bolo to v lete. Čvrlík teda po pár zlatých vše
pripožičal od Singera, aj kým sa stavalo, bral tam trúnok, múku, chlieb i masť. Písať
nevedel, len si to tak v hlave držal, že koľko.Keď po biede postavili, zašiel Čvrlík ku Singerovi porátať sa. Že čo tak náhli, či chce
platiť? — „Predsa chcem vedieť koľko som vám dlžen.“ — Nuž rátali a narátali toho ešte do
päťdesiat zlatých, ale že však mu počká, dokiaľ chce, len aby mu ešte aj na tých päťdesiat
zlatých podpísal obligátor. Čo budeš odťahovať — keď si dlžeň, podpíš. Z prvých sto
šesťdesiat zlatých šlo asi dvanásť na trovy, druhý obligátor vystavil o desať zlatých
navyše, aby bolo na trovy a žid mal istých päťdesiat zlatých. Teľa predal, aby, čo mali
kosiť ešte otavy a niečo ďateliny, bolo dosť kravičke na zimu.„Ako sa my z toho vyslobodíme?“ pýtali sa neraz jeden druhého Čvrlíkovci. „Nezaháľali
sme ani dosiaľ, ale teraz ešte len prichodí sa nám poupínať a vykasať rukávy.“ A nemali
noci, nemali dňa. Obrobiť svoje, vytĺcť na úroky, dane a na to živobytie, to by len
uvládali, ale veď aj splácať musia, chcú, aj budú, len by zdravia a sily Pán Boh poprial,
keď ich už tak navštívil. Ale otec Čvrlík jednak ostal zachmúrený, tupý, pod ťarchou toho
bremena. Neshováral sa celé dni so ženou a s dcérou, alebo len tak cez zuby, nakrátko, aby
len nezameškal dačo. Ženy tiež vstávaly o tretej ráno, porobily svoje a o šiestej bežaly do
nájmu. Napoludnie za tú hodinku chytro prihriať, najesť sa, kravu oriadiť, prasa, a zase do
práce cudzej, alebo svojej. Lenže, aký u nás zárobok? Na fruštik chleba a tej pálenky za
pohár, na olovrant to isté a deväť-desať groší.[2]A jednak prídu tak tvrdo tomu, kto ich zarobil, ako aj tomu, kto ich platí. A
len či ich môžeš zarobiť každý deň? Každý pooháňa sa to radšej sám, len aby nemusel vydať
groša.Čvrlíkovcom skoro po ohni prišlo platiť tretiu rátu daní. Nemali. O tri mesiace mali
zaplatiť aj štvrtú rátu. Notár kričal, že už nebude čakať ani za tri dni. Čo robiť? Predať
prasa a zaplatiť. A Singerovi tiež už zase na štvrť roka úroky napredok. Za čo múky kúpiť,
dáku handru na seba? Čo sa zarobí, je iba na soľ a na tú škvarku omasty. Mäso u nás
nejedia. U nás veru, keď si zabije na nedeľu králika (domáci zajac), to je už hostina!“„Och, och, neboráci!“ sústrastne vzdychol starý otec, a od žiaľu nevedel, čo má povedať.
Jano Myšita pokračoval:„Veru tak. My máme polia, na ktorých nežneme, lebo by sa to nedalo uviazať, ale
vyšklbeme aj s koreňom a poviažeme, ako vy tu konope, do hrsti. Ale aby som niť nestratil.
Tak Čvrlíkovci mali smutné Vianoce. Veď aby nevyhodili pár šestákov, udlávila stará zo
zemiakov takú „čaltňu“ a to boly osúchy, koláče. Mlieka nič, masti čo na nôž, to za groš,
krava skoro suchá, bravca zjedly úroky — tráp sa, hriešny človeče.“„Nuž ale ste nie všetci takí?“ mienil starý otec.„Poväčšine, gazdíčko, ale nájde sa aj majetnejší človek, lenže, čože je z neho?
Nadobudne si drotár pár sto zlatých po svete, príde domov a — bodaj by som klamal, ale
pravda je — prepíja ich doma u žida. Karty vie hrať už od mala a keď sa peniaze minú, ide
zase za grošom. Aj do tej Ameriky odchádzajú dnes už mnohí. Neviem, či je to aj tu, ale u
nás si vám tak vie žena s mužom a s deťmi zasadnúť do krčmy a rozkazovať, akokoľvek páni vo
veľkých mestách. — Ale, gazdíčko môj, ak sa budeme takto od veci odchyľovať, to vám ja ani
do večera nedokončím rozprávku.“„Veď ti ja ešte donesiem robotu, neboj sa,“ a starý otec vstal a našiel kdesi v komore
črepy zo starej misky, doniesol ich v klobúku drotárovi. Ani sa už nejednali, len aby
drotoval a pokračoval v reči, ako bolo ďalej.„Akože bolo? O fašiangoch mali už Čvrlíkovci všetky kúty humna vymetené, a ani slamy,
ani ďateliny, slama im bola aj tak zhorela. „Je na otelenie, predajme Rysuľu, seno je po
jednom zlatom a šesťdesiat krajciarov cent — to by sme jej ani všetci traja nevystačili,“
mienil gazda. Čvrlíková s dcérou spieraly sa dlho, ale konečne uznaly. Za Rysuľu, že bolo
málo krmu, a statok v meste bol odpoly zadarmo, dostali, ak sa nemýlim — ale nie viac ako
jeden alebo dvaapäťdesiat zlatých. Nebola ani veľká, nuž kravička, akých u nás najviac.
Teraz, čo s peniazmi? Bože, čo vraj. Dať ich Singerovi, a na jeden obligátor nebudú už
dlžní iba desať zlatých. Prišli o kravu, ale majú menej dlžoby. Aj plakali za Rysuľou, aj
boli radi. Čvrlík zobral peniaze a odčítal ich Singerovi. Ten vzal, a že mu dlžobný úpis
vydá, aby sa len pousilovali na tých desať zlatých, alebo že mu ich na jar odrobia. Singer
uctil Čvrlíka kalíškom slivovice, pričom sa Singer Čvrlíkovi a tento tomu vyžialili, aké to
bolo — ten požiar — pre nich nešťastie. „Verte mi, sused môj, ešte jeden taký úder a ja to
nevydržím,“ žalostil Singer a pritom si myslel — to by bol kšeft! — A že čo teraz mieni
sused Čvrlík, pýtal sa Singer. Ten prešiel si rukou cez vlasy a zúfalý bôľ iba nemý vzdych
bez pomoci pustil mu cez hrdlo.„Ja vám chcem pomôcť, a viete čo? Vezmite si na jar odo mňa dve teľce — o rok, o dva
bude krava a vy si prichováte a budete mať tiež.“ Dohodli sa chytro, keďže je to u nás v
obyčaji. Kto si nevládze kúpiť, vezme od žida na chovu teľa, opatruje ho, pasie, má hnoj,
môže po prípade na ňom orať, a keď sa otelí, sedliačikovi ostane teliatko a žid si vezme
kravu. Sú u nás židia, čo majú po sto-dvesto kusov i vyše medzi ľuďmi „na chove“. Pritom
ešte odrába židovi voľakoľko dní a od toho dňa volá už žida — svojím gazdíčkom.Na jar skutočne, ako prvá trávička vystrekla, kúpila Čvrlíková prasa zpod cecka, Čvrlík
vzal od Singera dve teľce a dali sa kopať, sadiť a kedy len stačili, hybaj jeden-dvaja na
zárobky. Ale groša to nedonieslo, lebo museli ísť k Singerovi na tie teľce odrábať a
zaviazali sa mu boli aj tých desať zlatých odrobiť. Ale keď gazda chodí na jar odrábať, kto
mu porobí jeho? Usilovali sa, ale svoje brázdy predsa len tak zapaprali a bolo treba
zaplatiť oráčovi, tiež zrno na siatie — poď len k Singerovi. Večer za večerom rátali
Čvrlíkovci, koľko sú Singerovi dlžní, a či sa na jeseň vyplatia. Dúfali, a len aby Pán Boh
aj dačo ovocia požehnal — „azda, azda…“ Čvrlík bol veľkým štepárom, a hoc bol sad malý, keď
obrodilo, dostal daktorý rok aj päťdesiat zlatých za ovocie. Ale tejto jari ani stromy
nepočistil, len tak, aby sa im odrátalo…Prišla žatva. Tak zle nebolo ako vlani, ale Čvrlíkovcom jednak chybelo aj žito, aj
jačmeň, iba polovník sa vydaril. „No ten bude nám, ostatné prevezme Singer. Len keby bolo
zemiakov, kapusty, ovocia už veľa nebude, ale predsa dačo… Azda len, azda…“ Singer ponúkol
Čvrlíkovcom, aby mu predsa predali zbožie na koreni, oni že môžu k nemu do výžinku, zaplatí
tak, ako druhým. Čvrlíkovci nechceli na to pristať, ale keď Singer doložil, že im za
ovocie, na ktoré „ktovie či ešte azda skaza nepríde a ja neoškodujem“, ponúkol sraziť z
dlhu dvadsať zlatých — pristali bez slova. Dvadsať zlatých nám zmaže za ovocie,
štyridsaťdva zlatých za jačmeň a raž, slama nám ostane, nuž veď dlh nebude občahovať len
okolo stovky! „Dobrotivý Bože! Len nám pomôž to bremeno preniesť, aby sme mali na staré
kolená kde hlavu uchýliť a naše dieťa nemuselo svetom. Lebo svet je zlý… nebolo by viac
moje,“ bola každodenná modlitba Čvrlíkovej. Čvrlík, ten nevravel nahlas nič, ale to isté si
myslel a len drhol a drhol od rána do noci, že mu to už aj najpilnejší zazle mali,
dohovárajúc mu, že bude na starosť žobrákom, keď je i tak na tie nohy chytený. Ale on tým
väčšou chuťou hnal sa do práce. Žofka pásala teľce, snášala im burinu, navyžínala pomedzi
kružinu trávy, sušila ju, že na zimu. Žihlavy a púpavy natrhať pre prasa, to bolo na jej
starosti. Húsatá pásť poprosili susedovie husiarku.Stravu mali, ach, nanič. Chleba, och, u nás v dedine majú traja gazdovia stále chlieb,
aj to nie na stole. Ja viem časy, čo sme si sami doma jačmeňa namleli a so zhnitými a
usušenými a potlčenými zemiakmi piekla nám mať v popole pagáče. Tak, skoro tak bolo aj u
Čvrlíkovcov, len aby si grunt a chalupu ratovali, očistili od dlhov.Hneď po žatve staral sa Singer o slúžky a sluhov, lebo starí nechceli ostať. Každý rok
im sľuboval, kým nevzali závdavok, že budú mať dve nedele, „aj tvoju, aj moju“, a nemali
ani jednej. Opýtal sa teda Singer aj suseda Čvrlíka, či by nevedel niekoho z druhej dediny,
lebo že ho domáci sluhovia okrádajú. Pláca, že však vie, aká ide. — Sľúbil mu, že sa
obzrie. Doma rozprával Čvrlík žene, že Singer hľadá sluhov za tú a tú plácu.Ráno zobudila sa Čvrlíková a vraví mužovi, že sa jej prisnilo, že veru oni všetci traja
boli u Singera v službe.„Veď som aj ja myslel na to. Máme ešte do sto zlatých odplácať, či by sme ich, reku,
nemohli odslúžiť. Žena moja, prežrime za ten rok, veď je nie taký dlhý, to sluhovstvo.
Hanba nám to nebude, každý vie, v čom sme a od čoho sa chceme oslobodiť. Takto to azda
skorej pôjde. Prechováme sa a čo vyslúžime, bude na srážku — a o rok, dá Pán Boh, bude
všetko naše. Čo myslíš?“Čvrlíkovej vyhŕkly slzy, myslí, myslí, ale ako by tú ťažkú hlinu mala v hlave, nevie sa
rozhodnúť, ačkoľvek už večer o tom v duši premietala. Nebojí sa práce, nehanbí sa, gazdiná,
sluhovstva, len aby vedela, či bude tak lepšie.„A čo ty, dcéra moja, Žofka? Veď neplač, dosť mi srdcom stíska,“ a hlas mu zadrhlo.„Ňanka môj,“ priskočila Žofka k otcovi a slzy otcove zasekly jej razom plač a ostala ako
z kremeňa, neviem, či žiaľom otupená, či aby potešila otca, „poďme do tej služby! Mamka, ja
vám budem pomáhať pri kravách, ani spávať nebudem. A veď by sme to doma bývali?!“ doložila
chytro.„Aspoň nocúvali,“ odtušil otec.„Tak ja pristanem. Mama, povedzte aj vy „áno“ — a ešte sa môžeme poradiť, ak nemyslíte…“„Ešte, ešte sa poraďme, čo kmotra…“ skončila mať.Kmotra nenahovárala, kmotor bol vo svete, ale Čvrlíkove dôvody uznala. Bolo rozhútané
ísť do služby.Čvrlík zašiel k Singerovi a rozpovedal mu vec. Ten mu nechcel veriť a poslal po mater,
aj Žofka aby došla. Tie prisvedčily. Singer neveril sluchu a po nemecky vravel žene, že veď
ak títo ľudia budú robiť uňho len polovicu toľko, ako na svojom, vyťaží na nich do roka o
dvesto zlatých viac, ako na starých sluhoch — (ač aj za tými vždy s palicou chodil on alebo
syn Dávid).Slovo na slovo, dva razy ťapol Sinqer Čvrlíkovi do dlane, Rifka zase jednala Čvrlíkovú a
Žofku — a zjednali sa: otec ku koňom a dostane päťdesiat zlatých a patričnú konvenciu,[3]mať ku kravám a dostane štyridsať zlatých a čo k tomu, Žofka že sa vidí Rifke
prislabá, dostane osemnásť zlatých a polovičku stravy, ako mať. Slovom, že po roku
rozdriapu oba dlžobné úpisy. Doma budú nocúvať, teľce tiež ostanú v Čvrlíkovej maštali, a
aby im zima nebola, dá k nim ešte jedno lebo dve — koľko sa zmestí.Pole Čvrlíkových že obrobí Singer a s úrodou podelia sa na rovné polovice. Teda vyzeralo
to, že na druhý rok budú mať čistý grunt, polovicu úrody, ostane im ešte dačo aj konvencie
— a sú pánmi na svojom. Tak dodával chuti Singer a tak mysleli si aj Čvrlíkovci.O tej službe čo povedať nakrátko? Na Všechsvätých prešli Čvrlíkovci do roboty k
Singerovi a ako v službe, robili, čo sa im kázalo. Len keď sa v noci po jednom, po dvoch
domov poschodili na odpočinok, natešili sa, že ináč to bude na takto rok. Už teraz cítili
sa akosi kus voľnejšie, mysliac, že im bremeno už spadlo s väzov.Ale rok je dlhý. Zanedlho ukázalo sa, že Čvrlík, ak nechce zahynúť v hore kdesi, že musí
mať nové šúfy-šaty. Čvrlíková tiež čo-to na zimu a Žofka si nekúpila už od roka ani
šatôčky. Kde vziať na to peniaze? — Pýtali od Singera, že len požičať, kým predajú prasa.
Dal im dvanásť zlatých. Ale prišlo aj dane platiť, kde vziať na tie? Požiadali Singera, aby
zaplatil. Prišlo platiť interes Singerovi, pripísal i ten. Predali prasa, ale všetko
nevyplatili a čo aj, žid nevytrel. Ak to takto pôjde, už sa do roka nevyplatia — a počali
si zúfať.A čo bolo najhoršie, prišlo i to. Čvrlík v zime popreťahoval sa pri dreve, presilil nohy
ešte viac, prechladil, k tomu tá duševná ťarcha, starosť o rodinu, to ubíjalo ho tak, že
upadol navidomoči, a do jari vypovedaly službu aj pľúca — dostal záduch. Singer počal
dohovárať, že pomaly robí a keď to Čvrlíkovi nepomáhalo, bral k nemu paholka a povedal
doprosta, že keď si netrúfal, nemal sa brať do služby, a že on škodovať nemôže, že veru čo
dá paholkovi, pripíše to jemu.Čvrlík bol už na dušu zabitý, obľahol, a nebolo pomoci. Prv ale než by skonal, žiadal si
porátať sa so židom. Singer porátal všetko, čo dal na hotovom, čo poplatil, aj kde-akú kto
škodu mu spravil z nich, alebo vraj zapríčinil, potom čo dal paholkovi a vysvitlo, že na
ten čas pripadajúci ich plat majú mu ešte doplatiť dva zlaté a šesťdesiat krajciarov, ale
že na konvenciu je im zase on voľačo povinný: — na dlh ale nezvyšuje, ako vidia, nič.Čvrlík ochromený touto zprávou, klesol na biednu posteľ a nastal trojdňový zápas so
smrťou. „Videli ste už človeka ťažko umierať nie pre hriech, pre ťažké svedomie, ale preto,
že žiť chcel, že dobre chcel žene, dieťaťu? To je veľký rozdiel! A keď — márne všetko — už
ruky vystrieť nevládal, ústami už hlasu vydať nemohol, a keď oči stĺpkom stávaly — nárek a
trhanie ženino, výskanie Žofkino, dva razy ho vrátily, kým zomrel.“„Pán Boh mu daj večný odpočinok,“ utrel si starý otec päsťou slzu. „A čo so ženami?“„Pán Boh mu daj! — So ženami? — Teraz ukázal sa len ešte v nahej podobe ten úžerník —
bohdaj zomrieť nemohol.“„Nieže, pre Boha večného,“ mráz prešiel starého otca nad hroznou kliatbou.„Ba to by zaslúžil, aby aspoň nezomrel ako človek. Žena s dcérou div nezošalely nad
nenahraditeľnou stratou manžela a otca. A úžerník? Čo zameškaly pri chorom a mŕtvom otcovi,
povedal, keď ich prišiel duriť, aby sa už braly do práce, že im to: „darmo je, zameškaly
ste, musíte uznať, ja som musel najímať,“ odráta z platu a keď nechcely ísť viac v
zúfalstve do služby, dal im pohroziť od richtára, a keď ani potom neprišly, prinútil ich
žandármi vstúpiť nazpät do služby, lebo že ich mal na rok zjednaných, čomu ony prisvedčily.
Svet sa ich proti Singerovi nezastal. Ba každé si šuškalo: „Zjednaly sa na rok, sú
zjednané, maly by doslúžiť.“Ale predsa nedoslúžily. Úžerníkov chalan Dávid chcel o najdrahšie, o statočnosť násilne,
zbojnícky okradnúť Žofku, zatvoriac ju do sypárne, ale predsa sa mu vyslobodila a Čvrlíková
vidiac síňavy Žofkine, ako rozoštvaná levica, hnojnými vidlami štvorkami vpálila do pŕs
darebáckeho galgana. Smrteľne ho však neranila. Ale nestalo sa ani jej nič, súd ju
oslobodil a povedal, že nik ich neprinúti viac k úžerníkovi do služby.“„Zbojníka, nevedela ho už nadobro preklať! A kamže sa už potom vrhly?“ povedal nahnevane
starý otec.„Dnes chodia do sveta na roboty. Nemajú nič, iba čo si vyrobia. Keď sú doma, cez zimu,
bývajú v cudzom a vo svete zase v cudzom.“„Nuž a ten dom a pole?“ pýtal sa nespokojne starý otec, lebo bol zvedavý na koniec.„To je všetko Singerovo. Skrz fiškála vyzval ich, aby platily. Nebolo odkiaľ. Odtajil
všetky splátky, aj za kravu, aj všetko, keď svedka nebolo a nebohý Čvrlík kvitancie na nič
nepýtal. Dom a grunt dal predať na licitácii, a kúpil to, rozumie sa, sám a za čo chcel.“„Nuž ale, pre Pána Boha, čo ten svet na to? Či bol mŕtvy? Ten predsa o tom vedel a
videl, čo sa robí.“„Vedel, aj videl. Ale u nás je vám národ ešte ako dieťa — nevie a či nechce si rady.
Tak, napríklad, poviem vám toto. Ťažko, ale predsa založili si v obci potravný spolok, aj
čítací kruh. Dostali sme mladého kaplána (farár je vyše sedemdesiat!), tento to chytil do
ruky a jednak sa tým spolkom nedarí. Ľud hromží na židov, a predsa otrocky sa ich pridŕža,
lebo títo, čo na ňom, pri ňom a u neho vidia, z úst jeho počujú — všetko chvália, lenivcov
za pilných, ožranov za triezvych vyhlasujú a všetko hľadia naoko po vôli ľudu, v
skutočnosti ale — svojej kapse. Kaplán pochváli, ale aj poučuje, karhá a preto nepáči sa
mnohým, a židia ich zato chvália. Vystríha, káže proti pijatyke, túlaniu sa po nociach a
žid hovorí: ,Čo zješ, to vieš, čo vypiješ, to užiješ. Len to máš, čo užiješ,‘ a to sa nám
páči.“„A svedomie? A deti? Na to sa nepomyslí?“„Pomyslieť sa len pomyslí, ale žije sa — ako predtým.“[1]Že on kúpi od neho ten pľac(z nem. Platz), to miesto,
presnejšie: pozemok.[2]Deväť-desať groši,groš bol tri krajciare.[3]Päťdesiat zlatých a patričnú konvenciu(z lat.), totiž
naturálne pôžitky, presne určené medzi zamestnávateľom a sluhom
|
Tajovsky_Uzernik.txt
|
I. ÚtekBolo to roku 1671.Tichá tmavá noc pokryla švárne kraje horného Považia. Myslel bys’, že svet vymrel;
no ináč bolo tomu!Známy cisársky generál Spork[1]obliehal Tökölyho[2]zámok Likavu.Ticho bolo široko-ďaleko.„Kto tam?“ zvolala zrazu vojenská stráž, i prerušila tú zdanlivú tichosť nočnú.„Dobrý priateľ,“ znela odpoveď dôstojníkova. „Dajte pozor, čochvíľa bude polnoc.
Celý tábor pohrúžený je v sladkom spánku, aby sme sa posilnili ku krušnej práci,
ktorá nám na úsvite nastáva. I dajte dobrý pozor, aby nám z toho odbojného hniezda
ani len živá myš neušla.“A zasa nastala tichosť hrobová; len z času na čas počuť bolo v diaľke volanie
stráže.„Myslím,“ riekol dôstojník svojmu poddôstojníkovi, keď už boli temer všetky stráže
prehliadli, „myslím, že tie porúchané hradby neodolajú nášmu útoku.“„Len nech zahrmia dva-tri výstrely z niektorého z našich väčších diel, a tá hromada
skál zrúti sa i pochová vo svojich rumoch každú odbojnú dušu,“ podotkol poddôstojník.„Ani nám viac strieľať netreba, len s holou šabľou popreskakujme tie rozvaliny
hradieb i zrúbme tých lotrov až do posledného.“„Naši chlapci nedajú ver’ nikomu milosť! Ja sa len divím, keď už ten starý Štefan
Tököly, bývalý mocný spojenec Vešelínov, zomrel, prečo jeho syn Imro, to pätnásťročné
chlapčisko, zavčasu nehľadal milosť a odpustenie u cisára, ale dosiaľ sa protiviť
opovažuje. Veď nieto už nijakej preň cesty, ni nádeje na vyslobodenie. Neujde myš z
pasce, keď sa vrchnák na ňu prichlopil. Odbila mu už hodina!“„Pán dôstojník,“ riekol jeho sprievodca, „mne sa tak vidí, ako čo by sa tam v diaľke
nejaká postava ľudská pohybovala!“„Vskutku, i ja dačo pozorujem. Len ticho, treba sa najskôr presvedčiť, či ide von zo
zámku, či do zámku.“„Mne sa zdá, že ide práve ku studienke. Obkľúčime tú nočnú obludu, neujde nám.“Pod zámkom bola studienka, na ktorú i vojaci Sporkovi, i ľudia z blízkej osady na
vodu chodievali.Pred samým úsvitom priblížila sa k nej ženská postava i načierala do krčaha vodu.
Znenazdania obkľúčila ju stráž a poddôstojník zvolal silným hlasom: „Kto si?!“„Ach, bože môj,“ zvolala ženská, „ako som sa predesila, všetka sa trasiem.“„Tys’ prišla na výzvedy do nášho tábora? Hovor, kto ťa sem poslal, skade si?“„Ach, ja úbohá dievčina, ešte že na výzvedy! — Veď ja som tu z blízkej dediny
Likavky Zuzka Dovalovie, i prišla som môjmu chorému otcovi po čerstvú vodu, bo sa mu
z nej zažiadalo, i hovoria naši ľudia, že táto voda i z choroby lieči. Vo dne by sa
bála sem medzi vojakov prísť, preto som prišla za zorničky.“„Veď si hádam vedela, že tu naše vojsko ako vo dne, tak i v noci táborom leží? Prečo
si sa opovážila nočného času sem sa prikradnúť? Tys’ podozrivá osoba, my ťa
neprepustíme, pôjdeš s nami, napred stúpaj!“„Ach, zmilujte sa nado mnou, páni vojaci, a prepusťte ma ku chorému otcovi, ktorý na
mňa čaká, alebo ma odprevaďte do blízkej dediny, aby ste sa tak na vlastné oči svoje
presvedčili, že pravdu hovorím.“„Ako sa mi zdá, tys’ ešte veľmi mladá dievčina. Koľko ti rokov?“ pýtal sa jej
dôstojník, ktorý práve prišiel.„Moja krstná mať od Ondrejov hovoria, že mi je práve na Jána pätnásť rokov. Moja
drahá mať už od piatich rokov v zemi hnije a otec mi leží chorý, i nemá okrem mňa
nikoho, kto by sa o neho postaral a ho opatril.“ Tak hovorilo dievča i pustilo sa do
usedavého plaču.„No, neplač, dievka moja,“ tešil ju dôstojník, i hladil jej dlaňou uplakané líce.
„Nič sa ti zlého nestane, ak pravdu hovoríš, o čom sa ľahko presvedčíme. Likavka je
tu nablízku. Odveďte ju, pán poddôstojník s jedným vojakom od stráže až k jej otcovi
do dediny; lebo i tam máme predstráže a istotne by ju i tam zastavili, a divno veru,
že ju sem idúcu nespozorovali. Ak pravdu hovorí, oddajte ju otcovi; keby ale bola
luhala, privediete ju naspäť do tábora, a potom jej beda!“Poddôstojník s jedným vojakom vzali ju medzi seba a viedli do dediny, keď sa už
brieždiť počínalo. Prišli medzi humná. Poddôstojník chcel dievčaťu lepšie do očú
nazrieť, i potkol sa na skalu i vystrel sa, ako bol dlhý.„Hahaha, ver’ sa vám stalo, ako ste zaryli nosom do zeme,“ smial sa vojak. I zohol
sa a zodvihol ho, podávajúc mu ešte kalpak, ktorý bol stranou odletel.Poddôstojník obzrel si ranenú ruku i zahrmel: „Ako čo by okovaná strela bola do mňa
uderila, tak ma to hodilo o zem. Ale — hrom a peklo!… Kde je to dievča, kam sa
podelo?“„To nám, na môj hriešnu dušu, zmizlo ani gáfor!“Volajú, hľadajú, všetko darmo. Dopytujú sa po dedine na ňu i na jej otca, nikto ho
neznal, nikto ju nevidel, a tak zahanbení a rozmrzení vrátili sa naspäť do tábora.Len čo sa rozvidnelo, už hrmeli všetky delá a mažiare Sporkove proti Likavke tak
úžasne, až sa zem zatriasla a dunčanie odrážalo sa od skalísk Kriváňa po celom
Liptove.Zámocké delá vždy slabšie a slabšie odpovedali, lebo tam už bol nedostatok prachu a
delá ležali z väčšej čiastky porúchané, chlapi postrieľaní. Zámok zahalil sa temným,
hustým kúrom, z ktorého vyšľahoval s praskotom červenorudý plameň. Nikto viac
nepomyslel na hasenie požiaru. Junač liptovská, ktorá s podivuhodnou bohatierskou
srdnatosťou a húževnatou vytrvalosťou tak dlho proti toľkej presile bránila tie
skaliská likavské, majúc teraz už istý a skorý pád zámku pred očami, zobrala sa
dohromady, vprostriedku zástava Tökölyho, i oduševňovala sa vospolok hrdinskými
rečami ku statočnému poslednému odporu, aby i v páde svojom zachovala vojenskú česť a
slávu, a nepriateľ aby draho kúpil víťazstvo svoje. I so zbrojom v ruke čakala na
útok Sporkovho vojska. A netrvalo to dlho i prestala streľba, i z tisíc hrdiel
zaznelo: „Hurá, hurá!“A ako povíchrica valilo sa nepriateľské vojsko proti zámku, s holými šabľami a
napnutými pikami preskakujúc porúchané a rozváľané hradby. Mužstvo posádky vypálilo
svoje posledné nábitky a vrhlo sa so zápalom a nezlomnou bojachtivosťou na valiace sa
čaty nepriateľské. Nastal tuhý zúfalý zápas, streľba pušiek, brinkot mečov, z ktorých
sršali iskry, klanie a vraždenie na všetky strany.„Rúbte, bratia, smrť vrahom našej slobody!“ volali Tökölyho náčelníci.„Nikomu milosť, bite odbojníkov, nedarujte život ani jednému!“ odvetili na to
Sporkovi dôstojníci. Tomuto zlomila sa šabľa, i dal sa päsťou a zubmi do protivníka.
Jedni hrozne kliali, iní pod ťažkými ranami stonajúc, s bolestným výkrikom padali na
zem, smrti do chladného náručia. Poslední potýkajúci sa brodili sa v krvi ľudskej.
Konečne po dlhom krutom zápase vojsko Sporkovo dobylo i poslednú baštu a tých, ktorí
sa poddať nechceli, bez milosti dorúbalo, ostatných ale zajatých odviedli do tábora a
vsadili do pút.Nadarmo hľadali po všetkých kútoch zámku mladuškého pána Likavy, Imricha Tökölyho.Jeden na smrť ranený dôstojník vyjavil, že Tököly práve pominulej noci pred samým
úsvitom v ženských šatách preoblečený zmizol zo zámku.„Môžete si ho hľadať,“ riekol zomierajúci, „ale my sme vám ukázali, ako vedia
Slováci bojovať. I Spork bude pamätať na Likavu! Hurá, Tököly!“To boli jeho posledné slová a — skonal.Akonáhle sa o úteku Tökölyho Spork dozvedel, hneď rozposlal tlupy jazdcov na všetky
strany, k Ružomberku i k Mikulášu; k Nemeckej Ľupči i do Oravy, aby ho s najväčšou
pilnosťou sliedili, sľubujúc veľkú odmenu tomu, kto by ho buď živého naspäť doviedol,
alebo aspoň jeho hlavu.Povážlivý chýr o páde Likavy preletel chytro hore-dolu celým Liptovom, od konca do
konca.Nastal všeobecný zmätok a strach, i trápna neistota o budúcnosť, obzvlášte medzi
vyšším zemianstvom, ktoré bolo viac-menej zapletené do odboja Vešelínovho.[3]Najväčší strach bol po blízkych osadách okolo Likavy, kde už beztak počas
obliehania zámku Sporkovi vojaci mnohé násilenstvá a krádeže porobili, teraz počas
úžasného útoku a dobytia zámku obyvatelia, chlapi, ženy, deti, starci utekali na
hory, vláčiac na chrbte všelijaké svoje háby a majetok a vyháňajúc dobytok do hôr.
Báli sa, že Sporkovi rozhnevaní vojaci i okolité dediny budú páliť a rabovať.Jedno dievča práve v dedine Liskovej vyháňalo za druhými so strachom svoju kravičku,
ktorá sa spoza dediny domov vždy behom vrátila.Dievča nevedelo si s ňou rady i plakalo. I príde cudzia pocestná dievka k nej.„Ja ti pomôžem do hory vyhnať tvoju kravičku,“ tešila ju. „A kdeže sú tvoji rodičia,
bratia, sestry, že si tak samotná?“„Tí sú už s dobytkom a náradím v hore, ja som sa ale vrátila pre túto kravičku,
ktorá mi ušla domov.“„A či máte ešte dačo v dome, čo by bolo treba zachrániť?“ spytuje sa cudzie dievča.„Veru máme ešte tam všelijaké háby a šaty, i otcove, i bratove.“„No poďme teda k vám; veď tí vojaci, čo všetko rabujú, ešte tak skoro neprídu.“Šli teda do domu a to cudzie dievča našlo hneď i krpčeky, i chološne, i opasok, ba i
halienku a klobúk, ktoré práve priliehali na parobka asi pätnásťročného. Pokým sa
domové dievča, plačúc, s kravou naháňalo, oblieklo to cudzie jej bratove šaty, vzalo
sekeru do ruky a išlo z dediny ďalej cestou k Mikulášu. Ako ide cestou, počuje za
sebou dupot koní a tlupa Sporkových dragúnov dohoní ho.„Skade si, chlapče, a kde ideš?“ zavolal jeden vojak naň.„Ja som paholok žida Abraháma z Mikuláša. Predal junce jednému sedliakovi bez
peňazí, nuž som ho chodil upomenúť, aby zaplatil, lebo že ho dá na právo; ten sa ale
vyhováral, že nemá, aby mu počkal!“„A či nevieš, alebo si nečul o dievčati, ktoré ušlo z Likavského zámku?“ spytujú sa
ho ďalej vojaci.„Ba veru hovorili dačo ľudia, že dákesi dievča odviazalo plť na Váhu a tak sa
preplavilo na druhú stranu rieky, i pospiechalo vraj v tú stranu k Nemeckej Ľupči.“Vojaci poradili sa medzi sebou a prejdúc cez Váh, uháňali cvalom k Ľupči.V Mikuláši bol zeman, ktorý v tomto všeobecnom strachu a zmätku nestratil svoj
obyčajný, veselý rozmar. Volali ho obyčajne len Lišajom, že mal od svojho narodenia
veľký lišaj na čele. Tvár jeho bola, ako čo by čerti boli na nej hrach mlátili.Jedného odpoludnia vyšiel Lišaj za mesto na prechádzku popri Cigánoch, s ktorými
žarty vyvádzať bol zvykol.„Ale, pán urodžený, kdeže šte boli, že šme váš tak dávno nevideli?“ pýtal sa ho
Cigán Ferko, ktorý bol práve z trhu viacej koní dohnal.„A ty, Fero, čože si počneš s tými devlami?“ odpovedal otázkou Lišaj.„Len ša prižrite,“ riekol Cigán i pochytil do pravej ruky kladivo, do ľavej veľký
hlavatý klinec, priložil ho slepému sivkovi ostrým koncom na čelo a uderil naň
kladivom tak silne, že mu ten ostrý klinec na jeden úder vrazil do čela. Kôň sa
skydol na zem.„No, či je to nie po majšteršky?“ hovoril Cigán.I priložil ten klinec druhému koňovi na čelo a rozohnal sa kladivom. Na Ferkovo
nešťastie ten druhý kôň na jedno oko ešte videl a práve v ten čas, keď sa Ferko
rozohnal, vyhodil hlavou a milý Cigán namiesto klinca udrel sa po prstoch, takže od
bolesti kladivo odhodil a poskakujúc dokola a bedákajúc, ofukoval si prsty.Lišaj sa smial, až sa mu brucho triaslo.„Nevieš ty, Fero,“ hovoril mu, „svoje remeslo; ja ťa ale naučím! Vezmi sekeru a zo
štiepy dreva okreš paloš, rozrež koňovi nožom kožu na prsiach a potom mu vraz ten
drevený paloš celou silou cez pľúca až do srdcovej komory a vytrhni ho von odrazu.
Každý kôň sa ti zrúti, stečie náhle z krvi a je po ňom.“„Pán urodžený,“ odsekne s hrdosťou Cigán, „keď ša vy na to remešlo dáte, tak môžete
klať palošom; to je po žemiansky, ale ja len kladivom, a tej devle, čo vidí, zahodím
svoju gubku na oči, aby nevidela môj mlatok.“„Už je to darmo, keď pán boh Cigána stvoril, dal mu do jednej ruky kladivo, do
druhej kliešte,“ doložil Lišaj.„A anjelikovia mu zahrali na husliach!“ ohlásil sa Ferko. „Pamätajte, že i moje
detné deti vám pánom budú na hušličkách prehrávať, že vám od radosti budú žilky
škákať, a budete im peniaže šypať ako plevy!“Medzitým, čo sa Ferko i s druhými Cigánmi okolo svojho remesla mal, priblížil sa
Lišaj ku kolibe, kde práve stará Cigánka halušiek bola navarila. I vykydla ich na
veľkú misu a len čo sa obrátila chrbtom a hľadala varešku, vytiahol chytro Lišaj dačo
zo svojho vrecka i strčil rukou hlboko do misy medzi halušky. Odišiel stranou i sadol
si neďaleko na pažiť.Cigánka zavolala celú početnú rodinu k haluškám a všetci dali sa do jedenia. Keď už
asi do polovice misy halušiek bolo ubudlo, spozorujú Cigánčatá, že sa medzi haluškami
dačo živého pohybuje a silou na svetlo dvíha. Zrazu vyteperí sa žaba hore na halušky
a utierajúc si zalepené oči od cesta, zakŕka — a všetci Cigáni, Cigánčatá, ako čo by
hrom bol medzi nich udrel, s hrôzou poskákali na stranu, zazerajúc krivým okom na
Lišaja, ktorý sa celkom nevinným staval, akoby sa bol opravdivý zázrak prihodil. Keď
sa mu konečne pošťastilo hladkými rečami utíšiť Cigánov, prehovoril ešte starú
Cigánku, aby si vysadla na jedného koňa, ktorého ostatní z miesta ťahali a tískali.
Nablízku bola veľká mláka a Lišaj, prijdúc až k samému koňovi, náhle sa plecom zaprel
do neho, i zrútil sa spolu i s Cigánkou do veľkej bariny; ale sa zaraz i na útek dal,
lebo Cigáni, všetci rozpajedení, pochytali mlatky, hrudy a skaly i bežali za ním,
hrešiac a nadávajúc mu:„Či šte vy žeman, vy šte len taký carha!“V tom okamžení kráčal cestou mladý parobok. I okríkol Cigánov a pozvŕtajúc sekerou,
rozohnal ich, ktorí ustavične len hrešili a vyhrážali sa päsťami a mlatkami.Lišaj vykladal cestou do mesta svojmu mladuškému ochrancovi:„Vidíš, chlapče, akí to nevďační psi, tí parahúni. Čo som im ja v živote dobrého
narobil. Len nedávno pochovávali Cigánča a rechtor im ho nad hrobom nechcel
prežehnať, kým mu vraj oferu nedajú, i tvrdil, že ich to Cigánča po smrti bude chodiť
mátať. Cigáni sa vyhovárali, že nemajú peňazí, ale keď ich rechtor uistil, že prijme
i klince, bežali domov a potom všetci, i mladí, i starí, nahádzali mu nad otvoreným
hrobom klincov do vystretého klobúka. Ja som tomu rechtorovi k tej ofere poslal ešte
pintu vína — a čo mám z toho? Na Vianoce mi príde Cigán Fero čestinovať a ja ho
oslovím: ,No, povedzže už dakedy dačo múdreho.‘ Tu sa ti on dá do perorácie a začne:
,Ža žáhradami štoja tri krále, čo Krišta ukrižovali!‘ — ,No, veď je to za vinš, a či
ozaj z tvojej kotrby pošiel!‘“„Ale, pán urodzený, čo sa vy teraz len toľko zapodievate tými Cigánmi, keď je
krajina v najväčšom nebezpečenstve?“ pýtal sa ho neznámy šuhaj s nevôľou.„A čo mám robiť, keď teraz hlava uhorského zemana neplatí viac ako makovica?“„A či viete, že Likava padla?“„Znám, veď Sporkovi dragúni dopytujú sa už tu v Mikuláši na mladého Tökölyho, ktorý
im vraj uskočil; vypísali i odmenu na jeho hlavu.“Neznámy zostal zarazený, nevediac, či má ďalej ísť a či sa vrátiť. Lišaj meral ho
okom od hlavy do päty i pošepol mu do ucha:„Poznám vás!“„A či chcete ma zradiť?“„Nebojte sa,“ podával mu Lišaj ruku, „na moju zemiansku česť a vieru vám sľubujem,
že vás svojím životom do poslednej kvapky krvi brániť budem. — Ale poďme do môjho
domu!“Vojdúc do domu, rozposlal Lišaj hneď svojich domácich, a keď boli osamote, pochytil
Tökölyho, lebo on to bol, za ruku, hovoriac:„Likava padla. No, vďaka bohu, že ste aspoň vy so životom ušli; všetci sme vás už za
strateného držali. Tejto noci pospíte si u mňa, ráno pred úsvitom odprevadím vás
ďalej na bezpečnejšie miesto. Tu by vás ľahko vysliediť mohli, a to by bola i vaša, i
naša záhuba. Pýtam sa vás len dôverne, kam by ste sa teraz chceli obrátiť?“„Ja by si želal, keby som sa mohol dostať čím skôr do Sedmohradska k Apaffymu.“[4]„Teda pôjdeme do Siksavy junčovinu kopovať a stadiaľ obrátime sa k Tise: alebo vás
vezmem so sebou do Kežmarku a stadiaľ prejdete do Poľska — a tak k Apaffymu.“Tököly doložil, že mu Kežmarok najbližšie padne a rád by ešte zhliadnuť ten svoj
zámok, v ktorom sa roku 1656 narodil. Domový pán porobil potrebné poriadky hneď
zvečera a okolo polnoci, keď kohúty spievali, s Tökölym, za jeho pohoniča
prestrojeným, uháňal hore Liptovom do Spiša.Dobytie Likavského a nato i Muránskeho zámku zapríčinilo náramne veľké predesenie v
Liptove, v Gemeri, Zvolene i po celom Hornom Uhorsku. Vyššie zemianstvo triaslo sa
strachom pred vychýreným cisárskym vodcom Sporkom a jeho druhými generálmi, Koppom,
Spankauom, Caprarom[5]a Karaffom.[6]— Kto mohol, hľadel sa útekom ochrániť, a jedni na Lúčky cez Oravu, iní
na Pribylinu cez priesmyky Tatier alebo na Kežmarok, zasa iní na Prešov a Bardejov,
všelijako preoblečení, skusujúc mnohé dobrodružstvá a trampoty, utekali do Poľska,
kde ich šľachta poľská pohostinne a priateľsky prijímala.I pod krátkym časom nazhromaždilo sa mnoho emigrantov uhorských v Poľsku. Tí, ktorí
sa doma ukrývali, boli z väčšej čiastky špehúňmi skoro prezradení a zlapaní. I
cisársky generál Kopp, ktorého s čiastkou vojska bol tu Spork zanechal, aby
nespokojencov na uzde držal a vinných prísne trestal, ukrutne zúril proti všetkým,
ktorí padli do podozrenia, že boli uzrozumení so sprisahancami a odbojníkmi. I
stíhali každého, kdekoľvek a akokoľvek sa ich zmocniť mohli; vodili ich pred vojenský
súd, mučili a trýznili bez všetkého milosrdenstva, ba i samu pokutu smrti skrz
ukrutné, neľudské vynálezy ako najvyššie zostriť sa usilovali, takže daktorí boli i
križovaní, druhí na kusy rozsekaní, lebo na koly nastrčení, alebo v kolese dolámaní.
I Koppove vojenské exekúcie hrôzou a ošklivosťou naplňovali myseľ i srdcia divákov.Koppovi vojaci, nedostávajúc riadne svoj žold, lúpili zemanov i mešťanov, i brali
násilne, kde čo našli. Generál prehliadol všetko z nenávisti oproti Uhrom. A oni,
nebojac sa trestu, dopúšťali sa zo dňa na deň vždy väčších výstupkov, krádeží a
všelijakých hanebností oproti pokojným obyvateľom. Táto zaslepenosť a neľudskosť
generála Koppa nie že by bola utíšila vzbúrené mysle, no rozplameňovala ich viac a
viac, čím počet nespokojencov zo dňa na deň rástol, ktorí navzájom, kdekoľvek mohli
cisárskeho vojaka pochytiť, tými najukrutnejšími mukami ho dokatovali a umučili.Tak zachodili s občanmi v stoliciach nimi obsadených i ostatní generáli vojska
cisárskeho, ako Spankau a Schöning,[7]knieža z Holsteinu. Všetci títo vyberali daň násilne od poddaných i od
zemanov a zaviedli všeobecný popis obyvateľstva. Ba Spankau donútil Gemerčanov, že až
na ďaleké pevnosti do Senderova a do Tokaja museli voziť pre vojsko potravu a na
tisíce ľudu po celé mesiace bezplatne hlboké priekopy kopať, násypy robiť, hradby a
bašty opravovať boli donútení.No, ni Turci neprestávali sužovať a nátlaky robiť zo svojich zámkov na všetky
pohraničné a v ich susedstve ležiace stolice. Tu sa vyznačoval obzvlášte pohlavár
turecký v Jágri, ktorý s veľkou prísnosťou a hrozbami požadoval od samej Gemerskej
stolice obežníkom, v tureckom jazyku písanom, štyridsať mariek zlata ako ročitú daň.
I prikázal, aby sa z osady Hanavy všetky zemianske panie a paničky, o ktorých kráse
sa bol dopočul, pred ním v Jágri ustanovili, aby si pre svoj a ostatných pašov hárem
povyberať mohli, ktoré by sa im zazdali. Nestydatú a hanebnú túto požiadavku Gemerská
stolica mohla len mnohými prosbami a darmi trápne od seba odvrátiť a pašu
uchlácholiť.Úbohý ľud bol v tom čase v hroznom položení. I nieto divu, keď rozhorčenosť občanov
vystúpila konečne na najvyšší stupeň a mnohé srdce prekypelo žlčou. Jedni v divokej
rozzlostenosti svojej zatínali päste a s iskriacimi očami, s hroznými kliatbami
prisahali pekelnú pomstu svojim trýzniteľom; iní v tupej zúfanlivosti preklínali deň
svojho narodenia, hromžiac, že sa im už zhnusil taký život, ktorý sa vraj vyrovná
mukám pekelným. Áno, mnohí s bohorúhavou zúfanlivosťou volali:„Keď sa nebo nad nami nezľutuje, my sa s peklom spojíme a čertovi sa zapíšeme, nech
nám len pomáha!“V takom stave nachádzala sa naša milá vlasť, drahý náš národ slovenský![1]Spork— Johann Sporck (1597 — 1679), nemecký ríšsky
gróf, preslávený generál a maršal cisárskej jazdy v tridsaťročnej vojne.
Bojoval proti Turkom, Švédom a pochodil celú severozápadnú Európu. R. 1670
poveril ho cisár trestnou výpravou do Uhorska.[2]Štefan Tököly— Thököly (1623 — 1670), člen uhorského
šľachtického rodu, ktorý získal zemianstvo iba r. 1572, no potom vlastnil
na území Slovenska veľké majetky. Štefana obvinili z účasti na sprisahaní
proti Leopoldovi I., skonfiškovali mu majetky a cisárske vojsko ho
obkľúčilo na Likavskom hrade, kde za obliehania umrel. Začiatky tohto
odboja opísal Ján Kalinčiak v povesti Orava, Orol I, 1870.[3]odboj Vešelínov— Po víťazstve cisárskych pri Svätom
Gottharde r. 1664 uzavrel Leopold I. s Turkami pre Uhorsko veľmi nevýhodný
mier. V Uhorsku znovu nastala nespokojnosť i pre nerešpektovanie
šľachtických privilégií a náboženské perzekúcie zo strany Viedne. Za
takýchto pomerov vzniklo r. 1667 sprisahanie uhorských magnátov na čele s
palatínom Františkom Vesselényim. Sprisahanci, zväčša katolíci, počítali s
nespokojnými evanjelikmi a zahraničnými spojencami, Turkami a Francúzmi.
Cieľom sprisahania bolo zosadenie Habsburgovcov v Uhorsku. Po Vesselényiho
smrti sa sprisahanie pre nesvornosť účastníkov predčasne prezradilo r.
1669. Cisár rozkázal previnilcov zajať a r. 1671 popraviť. Potom nastali po
celom Uhorsku neúprosné perzekúcie. Tomášik tieto udalosti opísal v povesti
Odboj Vešelínov, Orol I, 1870.[4]Apaffy— Michal Apafi (1632 — 1690), sedmohradské
knieža. Jeho otec Juraj bol prívržencom Bethlena. Michala r. 1661 vymenoval
budínsky paša Ali za vládnuce sedmohradské knieža. Ako sultánov lénnik
bojoval proti cisárskym vojskám pri Nových Zámkoch, Nitre a v Novohrade.
Neskôr podporoval v odboji Thökölyho.[5]Caprara— Enea Silvio (1631 — 1701), člen talianskeho
grófskeho rodu, cisársky generál. V Uhorsku bojoval proti Turkom a
povstalcom.[6]Karaffa— Antonio Caraffa (umrel r. 1693), člen
slávneho ale rozpínavého šľachtického rodu v Neapole. R. 1665 vstúpil do
služieb Leopolda I. R. 1683 úspešne vyjednával s Jánom Sobieskym o pomoc
proti Turkom. Potom bojoval v Uhorsku proti Turkom a povstalcom. R. 1685
dobyl Prešov a o dva roky ho cisár vymenoval za veliteľa Horného Uhorska.
Caraffa kruto prenasledoval a trestal Thökölyho prívržencov. R. 1687
predsedal vojenskému súdu v Prešove, ktorý odsúdil a dal popraviť množstvo
ľudí. V tom istom roku dobyl Jáger a potom pôsobil na cisárskom
dvore.[7]Schöning— Hans Adam (1641 — 1696), brandenburský
generál, bojoval v službách cisára proti Švédom, Turkom a neskôr v
Holansku.
|
Tomasik_Malkotenti.html.txt
|
KožušníciKožušník Pavel Dolán sa zobudil jedného rána na to, že mu vtiahol do dediny konkurent.Ešte za mladi prevzal od otca dielňu s malým hospodárstvom. Odvtedy vyrábal bez
konkurencie so svojimi pomocníkmi kožuchy pre celé okolie. Každý kúsok, ktorý tak šikovne a
pekne vyhotovený vyšiel z jeho dielne, pôsobil mu nesmiernu slasť. Bol veľmi pyšný a tešil sa,
že temer na celom okolí nosia ľudia jeho výrobky. A nie s malým napätím čakal, aké stanovisko
zaujme konkurent.Ten sa zo začiatku správal veľmi skromne. Bol to jeho bývalý učeň, ktorý, vyučiac sa u
neho, prešiel do maďarského kraja, aby videl trošku sveta a získal skúsenosti. Po prevrate sa
vrátil späť do svojho rodiska a otvoril si dielňu.Nevrátil sa ako novotár, aby pomocou svojich skúseností znemožnil svojho starého majstra.
Kožuchy šil len tak, ako sa to od neho naučil. Nechcel ho zničiť, len túžil za značnou
čiastkou jeho kupcov. A ten mu to mohol dopriať. Bol už zámožný, deti, okrem najmladšej dcéry,
mal v poriadku. Zmenšený príjem neznamenal pre neho do života siahajúcu stratu. A ich
priateľský pomer sa nepokazil. Ba, keď nový kožušník, Matej Dark si vzal ženu z príbuzenstva
Dolánovej manželky, ešte sa i upevnil. A časom sa stali aj kmotrami.Možno až do konca by boli žili v svornosti a v pokoji, keby sa nebol usalašil v dedine
tretí kožušník, Miroslav Voda.Vodu tiež viedli do dediny staré zväzky. Jeho starý otec totiž pracoval kedysi ako tovariš
u Dolánovho otca. Potom sa presťahoval do mesta, kde sa oženil.Vycvičil sa za mestského človeka. A s namyslenosťou malomešťana, trošku zhora spomínal na
dedinských ľudí a na príbehy, ktoré prežil medzi nimi. Podceňujúc ich, s povýšenosťou
rozprával o nich synovi a neskoršie vnukovi, z ktorých, keďže sa nechceli učiť, vychoval tiež
len kožušníkov.Najmladšiemu Vodovi bolo už tesné malé mesto. Keď sa vyučil, pobral sa skúsiť sveta.
Pochodil celé Rakúsko. Náklonný k dobrodružstvám, nespokojne vandroval z miesta na miesto, kým
nevypukla svetová vojna.Z vojny sa šťastlivo vrátil, ale už mu nechutilo pokračovať v remesle. Zachytil ho
ziskuchtivý zhon poprevratových chvíľ. Zo začiatku sa snažil loviť v mútnom, ale keď sa mu nič
lepšieho nepodarilo, prešiel do dediny, kde voľakedy pracoval jeho starý otec. Z rozprávania
starého otca uzatváral, že sú tam takí primitívni ľudia, že ich ľahko bude môcť využiť k
svojim špekuláciám.Otvoril si dielňu aj on a dal sa do roboty. Podľa toho, čo videl v cudzine, obnovil formu
a ozdobu kožuchov.Ľudia najprv len zďaleka obdivovali novotné kožuchy. Ale keď žena, ktorá mala rada novoty,
si jeden kúpila a pristal jej, zachytilo čaro novoty aj ostatných a vždy viacerí kupovali od
neho.Druhí dvaja majstri sa zarmútili a stále s väčšou horkosťou pozorovali, že ich tovar nie
je už hľadaný. No Dolán to trpel len so smutným ustúpením starých ľudí pred mladými, ktorí
viac vedia a sú zbehlejší. Ale Darka zmocňovalo sa pokušenie povstať. V duši sa mu ozývali
nové sily a schopnosti a prinucovali ho rozmýšľať, aby mohol odplašiť nebezpečného konkurenta
z dediny, ba z celého okolia.*Matej Dark začal chápať, že keď nechce, aby ho Voda zničil, a vyžral z rodiska, musí ho
prekonať.Začal rozmýšľať aj on o novotách. U svojho bývalého maďarského majstra videl, že
vynachádzal vždy nové vzorky a formy.„Ani to nie je taká ťažká robota, ako sa zdá,“ — poučoval ho vtedy. — „Každá forma, či už
strižná alebo dekoratívna, pozostáva len z čiarok. A len čiarky ináč treba ťahať a formovať,
aby utvorili harmonický celok, potom ináč treba vyfarbiť vzorky a novota je hotová.“Oproboval teda i on podľa toho predpisu vytvoriť niečo nového. A tak pekne sa mu to
podarilo, že sa aj on sám začudoval. Keby ho Voda nebol pobádal, ani by si nebol uvedomil,
čoho je schopný. Dostal sa úplne do moci slasti tvorenia. Vynašiel vzorku za vzorkou.
Dekoráciou dal svojim kožuchom celkom nový ráz. Boli naozaj veľmi rozkošné.Hoci prišiel kupec do jeho domu alebo opraviť starý kožuch, ani za svet by nebol ukázal
nové kožuchy.Na novembrový výročný jarmok sa všetci traja vytiahli. Voda s víťaznou škodoradosťou, ako
ten, kto je istý, že docieli úspech. Dolán bez vôle, Dark s tajným úsmevom, ako ten, čo sa
chystá pripraviť prekvapenie a už vopred prežíva účinok.Postavili šiatre na rínku. Dolánov šiator stál na prostriedku, Vodov zľava, Darkov sprava.
A začali vykladať svoje výrobky, ukradomky pozorujúc jeden druhého.Dark, keď už všetky kožuchy vystavil, ďaleko znejúcim hlasom ich ponúkaval ako novoty
slovenských a nie cudzích vzoriek.Ľudia sa zvedavo zhŕkli pod Darkov stánok, prečo robí taký krik. A keď uvideli novotné
kožuchy, nevedeli sa prečudovať. A hneď sa začal jarmok.Vodove oči zlostne vzplanuli. Prekonal ho a k tomu ešte hanobí jeho výrobky ako cudzie
ten, ktorý sám len s tým predstupuje, čo sa od Maďarov naučil. Pochopil, že sa môže stať pre
neho ešte nebezpečný.Medzitým Dark zbadal, že jeho bývalý majster smutne, skoro s výčitkou pozerá na neho.
Starého trafilo do srdca, že jeho kožuchy už nebudú mať odbyt. Na hanbu bude musieť zastaviť
remeslo, v ktorom čestne zostarel. A práve ten, ktorého vyučil a mal rád, ho dorazí. Sotva by
bol vedel vynájsť viac nových vzoriek. Jeho novota bola by stratila pôvabný účinok vo zvyku.
Ale Dark odrazu veľa nového preukázal, čo znamená, že je ešte schopný aj na viac. Voči nemu
nebude môcť obstáť.Darka pod účinkom jeho pohľadu opanovala nespokojnosť. V horlivosti, aby prekonal Vodu,
zabudol na to, že tým bude škodiť aj Dolánovi. Začala ho tá vec veľmi znepokojovať. Akosi ináč
by to bolo treba urobiť. Bolo by treba zaviesť do svojho plánu aj Dolána a prepustiť mu
niektoré nákresy. Teraz by sa spolu mohli tešiť zdaru a zabávať sa nad Vodovou zlosťou.Akoby sa cítil vinný, neopovážil sa ešte raz pozdvihnúť oči na Dolána. Ani sa nepozrel
viac na neho. Trápne napnutie sa votrelo medzi nich. Dark akoby sa bol hanbil za niečo, Dolán
akoby zazlieval.Voda to zbadal a horiac pomstou mrmlal:— Počkajte len!*Voda rozmýšľal. Prezrádzalo to, že sa správal veľmi nespokojne. Nemal pokoja ani vonku,
ani dnu. Nervózne sa prechádzal.Milá ho v chladnom liste napomínala, aby sa už pousiloval, lebo ona už zunovala slúžiť.
Rada by už paniu hrať. Keď je takým hlupákom, že ešte ani na dedine nevie nič ďalej priviesť,
ona sa veru vydá za druhého.Vedel, že vyhrážku netreba brať vážne, jednako ho to mrzelo a hanbil sa, že je ešte vždy v
takom položení, že sa mu to mohlo vyčítať. A podnecovala jeho pomstychtivosť voči Darkovi.Pocítil, že len vtedy by sa mohol vymaniť z toho stavu, zakoreniť a byť šťastný na okolí,
keby odstránil toho nového kožušníka, ktorý nerešpektuje jeho svetovú skúsenosť, namáha sa,
aby ho prekonal, opováži sa ho hanobiť a naťahovať sa s ním. Keby toho znemožnil, so starým,
ktorý ho lepšie rešpektuje, ľahko by si dal rady.Uvažoval o spôsoboch a prostriedkoch, ktorými by mohol Darka znemožniť. Pretože bol
vybitým človekom, nemusel si dlho hlavu lámať. Návodom mu bolo Dolánovo rozhorčenie voči
Darkovi. Keď mal plán hotový, napísal dva listy. Upokojujúci milej a dráždiaci Dolánovi. Prvý
odniesol na poštu, druhý hodil Dolánovi do dvora.*Prvý raz snežilo…Dolán stál podľa starej obyčaje vo dverách pitvora a kochal sa v hre prvého snehu. Každý
rok sa to opakovalo a jednako vždy v ňom videl niečo obdivuhodné. Skoro až k zemi sprevádzal
očami chumáče snehu. Naraz zbadal, že sa na dvore belie akýsi list. Napochytre šiel preň a
vrátiac sa do dvier, začal ho čítať.Dychtivo čítal list, lebo podľa jeho srdca, citlivo sa v ňom opísalo, že jeho nevďačný
bývalý učeň, ktorého vyučil a ako vlastného syna mal rád, ho chce priviesť k pádu. Nedopraje
mu ešte ani to, aby podľa starootcovskej obyčaje, bez pádu, čestne sa utiahol na odpočinok.
Pre svoju ziskuchtivosť chce dosiahnuť, aby on hanobne padol vo svojom remesle. A keď sa
nebude brániť a konať, to sa mu aj podarí. Preto pisateľ listu, ako tajný dobroprajník,
navrhuje mu spôsob, ktorým by mohol toho svojho nepriateľa ľahko a bez toho, aby budil
podozrenie, zneškodniť…Keď prečítal list, obzrel sa okolo seba, či to niekto nevidel. Potom skryl list do vrecka.
Dojem, ktorý urobil na neho jeho obsah, prinucoval ho, aby to zatajil.List ho lákal, ale súčasne aj uvádzal do pochybností. Potešilo ho, že jestvuje spôsob,
ktorým by mohol zneškodniť svojho nebezpečného konkurenta. Ale pritom zachytili ho aj
pochybnosti, či by bolo čestné konať podľa rady bezmenného dobroprajníka.V rozpakoch sa začal prechádzať po dvore. Chumáče snehu ihrajúc sa bili mu do tváre, ale
on si ich teraz ani nevšímal. Hovoril sám so sebou, prezrádzajúc, na ktorú stranu sa viac
kloní:— Hoci by to nebol celkom čestný postup, jednako má pravdu…Pravdu má a ako trefne a krásne ju vysvetlil. Musí byť veľkým dobroprajníkom. Zaslúžil by
si, aby bez váhania prijal jeho dobroprajnú radu.Zaslúžil by si. Ale jeho povaha cítila ešte potrebu potvrdiť radu. A poobzeral sa po okolí
svojho domu, akoby hľadal to potvrdenie. Nazrel i do stajne a chlievov.Všetko, živé bytosti, aj neživé veci svedčili o poriadku, zdarnej práci, blahobyte a
šťastí. Žena a dcéra s radostnou tvárou sedeli pri obloku a zhovárali sa. Tovariši v dielni
veselo spievali. Zvieratá spokojným pohľadom pohliadli na neho, akoby ho uisťovali, že je im u
neho dobre. V sklade naplnené debny čakali na pozajtrajší jarmok.A pociťoval potrebu, aby to všetko len tak ostalo, ako je. Veď zastaviť remeslo by mu i
tak ťažko padlo, keby to mohol urobiť čestne. I vtedy by chýbalo niečo v tom dome a
znepokojovalo by ho to.Keby však hanebne padol v remesle, to by všetko pokazilo a prevrátilo. Dôchodok by sa
citeľne zmenšil. Uletela by povznášajúca česť prospešnej práce a remesla z okolia jeho domu.
Vtiahla by nespokojnosť, nevôľa a neporiadok. Nespokojní ľudia radi zanedbávajú svoje
povinnosti. Žena a dcéra, ale ani on by nemohol hore nosiť hlavu s takým hrdým šťastím ako
posiaľ. V dielni neznel by spev tovarišov. Musel by ich rozpustiť. Sklad by bol prázdny a
zbytočný. Kone by museli predať, veď, nechodiac na jarmoky, nepotreboval by ich. Všetko by
vyšlo navnivoč.Zdalo sa mu, akoby ho živé bytosti aj neživé veci bezhlasne prosili, aby predišiel tomu
nešťastiu a neporiadku, čo sa chystá zvaliť na nich. A on bol už ochotný na to, len pre
uspokojenie svedomia, rád bol by aspoň v mysli videl šťastné následky úkladu. A že to chcel,
aj sa mu to podarilo.Uspokojoval sa tým, že nemusí natoľko prehnane ďaleko viesť konanie, aby úplne a navždy
zničil Darka. Bude veľkodušnejší ako on. Len ho pokorí. A keď už vstúpi do seba a bude sa
kajať, bude mu ešte na pomoci, aby sa zotavil. A nešvár sa šťastne skončí pre oboch. Bude
všetko po starom, ako bolo na začiatku Darkovho návratu. Môže sa teda spokojne odhodlať a
potešiť tým aj svojich.Ale keď vstúpil do izby, jednako ho začalo niečo znepokojovať a nemohol prísť k slovu.
Akoby sa predsa len bolo skrývalo niečo vo veci, čo prinucovalo ho zatajovať. Sadol si k peci
a mlčky počúval, čo si rozprávajú mať s dcérou.*Darka veľmi trápilo, že pokazil dobrý pomer medzi sebou a medzi Dolánom, hoci neúmyselne.
Rád by bol napravil všetko a zmieril sa s ním. Odhodlal sa, že mu požičia svoje dekoratívne
nákresy, aby ich použil, ale neodvážil sa mu ich ponúknuť. Obával sa, že sa oneskoril a ani
tým by už nemohol odvrátiť podozrenie, že i jeho chcel zničiť.Aká veľká teda bola jeho radosť, keď Dolán na najbližšom jarmoku v susednom meste prešiel
pod jeho šiator, prívetivo sa mu ozval, pomáhal mu vybaliť a vyložiť kožuchy a obdivoval,
chválil ich.Od radosti ani dobre nevidel, čo sa vlastne deje. Nevzbudilo jeho podozrenie, že sa Dolán
vyhýba jeho pohľadu. A nezbadal, že kým obdivoval kožuch, rukou pohrabal sa vo vrecku svojho
kožucha. Potom mastne sa lesknúcimi prstami pohladil spodný okraj obdivovaného kožucha. Ani to
nespozoroval, keď už všetky poobdivoval a vrátil sa pod svoj šiator, zhodil zo seba starý
kožuch, skryl ho do debny a obliekol nový, akoby to robil len pre reklamu.Ale Voda všetko dobre videl a radostne si trel dlane.Začal sa jarmok. Kupci sa zhŕkli k Darkovmu stánku a hneď predal niekoľko kusov.Voda netrpezlivo striehol na psov. Ešte Dark vypredá zásobu a úklad nebude mať taký
zahanbujúci účinok, ako predpokladal. Pravdaže nebude daromný, hoci Dark vypredá kožuchy. Psi
i neskoršie zavoňajú, že kožuchy sú psím lojom natreté. A vec sa skončí tak, ako keby to na
jarmoku boli počuli. Lenže vtedy Dark nebude pred celým jarmočným zástupom verejne zahanbený.Dolán tiež vyhľadával psov, ale bol celkom zmätený. Čakal psov, ale súčasne sa aj radoval,
že sa nezjavovali.Naraz však prišiel k Darkovi chlap so psom.Pes najprv len zďaleka ňuchal. Ale keď jeho gazda sňal vyvesený kožuch a obzeral ho,
strčil nos až do kožuchu a bručal.Vtom prišiel aj druhý pes. Najprv len pozoroval, akoby ho zaujímalo, čo robí jeho priateľ.
Potom i on začal ňuchať, podišiel bližšie a radom oňuchával kožuchy.Prišli ešte dva psi a chovali sa podobne.Ľudia sa najprv len smiali, že i psom sa páčia kožuchy. A pýtali sa ich, či i oni chcú
kúpiť. Ale keď sa už nasýtili žartu a psi im zavadzali, hnali ich preč. Tie na chvíľu
odskočili, aby sa vyhli bitiu, ale zas a len vrátili sa, ďalej ňuchali. Jeden z nich podišiel
ku kupcovi, ktorý práve proboval kožuch a vrčiac trhal ho z neho.Ľudia začali upodozrievať. Čo vošlo do tých psov?! Na chvíľku sa jarmok zastavil. Tí, čo
už probovali, s krikom odháňali psov.Voda videl, že je načase, aby i on zakročil. Vtisol sa medzi kupcov a pošepkal im, že
preto sú psi také nespokojné, lebo cítia, že Darkove kožuchy sú zhotovené zo psej kože.O niekoľko chvíľ rozšíril sa tento chýr okolo šiatra. Tí, ktorí ešte len kožuchy obzerali,
zaraz ich zložili. Tí, ktorí už probovali, zobliekli ich a hodili späť. A ktorí už kúpili,
vrátili ich a prosili späť peniaze. Nik si neprial, aby ho psi ňuchajúc sprevádzali. Voda
dobre predpokladal.Dark sa díval hlúpo. Čo sa tu vlastne robí?! Koža zdala sa byť dobrou ako vždy. Jednako
boli by ho oklamali vo fabrike?!Hľadel na svojich susedov s pudovým podozrením.Dolán sedel so sklonenou hlavou. Hrýzlo ho svedomie, hoci sprvu sa aj on smial zo psov.
Ale naoko sa zdalo, že len preto smúti, že je jeho šiator prázdny. A Dark ho ešte poľutoval.Vodova tvár žiarila hrdosťou, že to tak huncútsky vymyslel a škodoradosťou, že sa to tak
dobre podarilo. A Dark bleskurýchle pochopil, že akýmkoľvek spôsobom, len on je jeho
záškodníkom.Aby mu pokazil radosť, nedbajúc, že tým i svoj tovar zneváži, ďaleko znejúcim hlasom
kričal za vzďalujúcimi sa kupcami:— Kupujte len od starej, vyprobovanej firmy…Ľudia, akoby im to bol radil podľa ich srdca, v ktorom sa už sklátila dôvera k novotám,
všetci šli pod Dolánov šiator.Dark víťazne hľadel na Vodu. Všetko jedno, ktorýkoľvek z nich znemožní konkurenta, len
nech sa stane neschopným škodiť im.Voda horko-ťažko videl, že vrtoch kupcov je nevypočitateľný. Ale preto nestratil ducha,
len zbadal, že aj Dolána musí zničiť, a to nielen pre vrtoch kupcov, ale aj pre Darka. Veď,
keď zničí len Darka, od toho vystane, že bude podnecovať a podporovať Dolána proti nemu. A ten
mu podľahne. Veď ako ľahko sa dal podviesť i jemu. A zaumienil si, že príležitostne aj
Dolánovi nejako podkúri.*Kožušníci sa pripravovali na trh do susedného mesta.Svitalo.Na dvore u Dolánovcov stáli železné debny naplnené kožuchmi. Dolán ich chcel práve
zamknúť, keď zbadal, že nedobré kľúče doniesol. A ponáhľal sa ich zameniť.Voda striehol pred domom, či by mu svitanie pred trhom nedonieslo čakanú príležitosť. A
cez štrbinu vrátok videl, čo sa deje na dvore u Dolána.Keď sa Dolán vrátil po kľúče, polozohnutý podišiel k veľkým debnám, schovajúc sa zdvihol
vrchnáky a dych zatajujúc, nasypal medzi kožuchy prášok na kýchanie. Potom zavrel debny a
vyšiel.Vonku počkal, či vracajúci sa Dolán niečo nezbadá. A keď videl, že bez podozrenia zamkol
debny, uspokojene sa vrátil domov.*Na trhu Dark, aby odplatil srdečnosť, ktorou mu Dolán minule pomáhal pri vykladaní a
zároveň dokázal, že sa nehnevá preto, že jeho kupci prešli k Dolánovi, vyhľadal ho pod šiatrom
a aj on mu pomáhal.Vzal kľúče a zdvorile otvoril debny. Ale keď vybral prvé kožuchy, čosi udrelo mu do nosa a
začal kýchať. Usmievavo povedal:— Dostanem nádchu.Dolán prevzal od neho kožuchy, že ich on vyloží, nech sa len dobre vykýcha, veď je to
zdravo. Ale keď mal už kožuchy pri sebe, aj jemu udrelo niečo do nosa a začal tiež kýchať. I
on len usmievavo poznamenal:— Ako sa zdá, i mne sa ujde z nádchy.— Aby sa vám nekrivdilo, — odvetil mu žartovne Dark.Viac sa nemohli zhovárať, lebo kým vykladali kožuchy, tak usilovne kýchali, akoby boli
závodili. Dark myslel, že akiste sa stala akási nehoda s tými kožuchmi, že tak šteklia nos.
Ale nič to preto, však sa len prevetrá. No Dolána zachytilo podozrenie.Keď už vyložili kožuchy, Dark sa vrátil pod svoj šiator.Voda zápasil so sebou, aby sa nechechtal.Čoskoro sa približovali kupci. Tí, ktorí vedeli už o Darkovej príhode, obišli ho. Tí,
ktorí ešte nevedeli o nej, chceli vstúpiť do jeho šiatra, ale predošlí ich ťahali späť,
rozprávajúc, že on vyrába kožuchy zo psej kože. A viedli ich k Dolánovi, veď on je
najspoľahlivejším, vyprobovaným majstrom a jeho výrobky sú najlepšie.Keď však vzali do rúk tie najlepšie výrobky, potriasli a oprobovali ich, i oni začali
kýchať. Najprv sa len smiali, že čo to znamená? Ale keď ustavičné dráždenie nosa pôsobilo
skoro neznesiteľne, zmocnilo sa ich podozrenie. Ľahko sa stali podozrivými, keď tak zle
pochodili s Darkom.Kričiac, hodili Dolánovi kožuchy späť. Nech si ich nosí sám, keď aj on ich šije z akejsi
vyhodenej kože, ešte horšej ako Dark. Veď koža Darkových kožuchov je protivná len psom, ale
koža jeho kožuchov je aj ľuďom protivná, ba škodlivá.A s krikom šli pod Vodov šiator.Dolán podozrievavo skúmal svojich susedov. Továrnika ani na chvíľočku nemohol
upodozrievať, veď kým šili kožuchy, ani raz nekýchol. Ale Darka mohol, lebo mu pomáhal pri
vyložení. A zo skúsenosti vedel, čo všetko sa môže vykonať pri tom, keď je človek šikovný.
Prišiel mu na um i jeho neznámy dobroprajník. Skúmal, hádal, ale sa nedozvedel nič.*Voda bol šťastný.Dobrá povesť konkurentov bola už pošpinená. Bez chuti k práci prechádzajú sa a lámu si
hlavy nad tajomstvom ich nehôd.Predvídal, že im musí, aby ešte neuhádli pravdu, rozriešiť to tajomstvo spôsobom pre seba
osožným. Podnecuje ich vzájomne proti sebe, aby si potom už len nad pomstou lámali hlavy a v
divosti bojov zanedbali remeslo. Keby potom niekdy pre nedostatok nápadov zastali v boji,
mohol by ich dobroprajne upraviť na ďaľšie.Pritom sa však pousiluje, získa si dôveru kupcov a uloží základ svojej budúcnosti. A
potom, keď už bude pevne stáť a nebude mať nebezpečných konkurentov, môže sa venovať svojej
ziskuchtivosti.A napísal dva anonymné listy. V jednom udal Darkovi, čo spáchal proti nemu Dolán. V druhom
svojou vinou obvinil Darka pred Dolánom. A dobroprajne im radil, aby sa nedali a neuspokojili,
kým udaného zlomyseľníka neodstránia z cesty.Uspokojený, s úfnosťou, že všetko sa tak stane, ako to predpokladá a ako im radil, vložil
listy do obálok, zalepil ich. A ponáhľal sa s nimi do blízkeho mesta na poštu, aby si mysleli,
že im to posiela niekto z mesta. Veď obe príhody odohrali sa v tom istom meste.*Vodov úmysel by sa bol zaiste podaril, keby život nebol vychoval z pani Dolánovej ženu
„lepšieho rozumu“. Ona sa za svojho života veľa ráz dostala do situácie, ktorá ju prinútila
mať lepší rozum. Takže konečne navykla konať vždy podľa zákonníka lepšieho rozumu.Práve sa pripravovala mútiť, keď jej manžel dostal anonymný list. Spokojne pracovala ďalej
a trpezlivo čakala, kým muž prečíta list, aby jej to mohol so svojimi poznámkami porozprávať.Ale Dolán neukazoval na to ochotu. Odul ústa a začal sa prechádzať po kuchyni.Len preto mlčky chodil hore-dolu a neponáhľal sa k Darkovi, aby sa s ním porátal, že ani
on nemal čisté svedomie voči nemu. Preto nemohlo prosto vybúšiť jeho pohoršenie. Lebo veľké
rozhorčenie ho ovládalo, hoci on začal honbu a podľa listu Dark len odplatil jeho ochotu.
Darkovu vinu pokladal za ťažšiu ako svoju. Veď on chcel Darka len pokoriť a aj to len zo
sebaobrany, ale ten ho chce úplne zničiť.List položil na stôl, na znak, že dovolí, aby ho i žena prečítala, keď chce. Nebol schopný
jej porozprávať, čo je v liste. Akoby obvinenie proti Darkovi obsahovalo obvinenie aj proti
nemu. A vyrieknutím Darkovej viny, vyznal by aj svoju.Ale pani majstrová pokladala za zbytočné prečítať list, keďže to jej manžel už urobil.
Nech jej povie, čo má vedieť. A čo nie je dôležité, to ju nezaujíma.Keď márne čakala, aby prehovoril, opýtala sa:— Nuž, čo je v tom liste?Manžel na znak, že sa hnevá, vybúšil:— Prečítaj si ho, keď chceš vedieť.Dolánová bola zvedavá, čo mohlo tak vzrušiť jej krotkého muža a prečítala list.Dolán posmešne povedal:— Tu máš, čítala si, čo si chcela o tvojom drahom kmotrovi…A spupne pozeral na ženu, akoby jeho odsudzujúce slová sa netýkali len Darka, ale aj jej.Ale žena sa nepohoršila, ani nevzrušila, ani nevybúšila. Rozpomenula sa na chvíľu údajného
prípadu a neuveriteľne krútila hlavou:— To nemôže byť pravda. Ja som bola tiež tam. A chvála pánu bohu, ešte dobre vidím a
všetko uvidím…Ale Dolán, vedomý si svojej viny, považoval za možné a uveriteľné, z čoho sa Dark
obviňoval. A využijúc príležitosť, že pred ním stojí osoba, ktorá nevie o jeho vine, takže sa
môže pohoršiť pred ňou pre Darkovu vinu, celou mocou vybúšiac, uľahčoval si.Márne. Pani Dolánová sa nedala presvedčiť. Len ďalej sa divila záhadnej veci. Konečne sa
rozhodla, že ju musí nájsť.*Keď domútila, pobehla do Darkov.Pani Darková bola len sama doma. Keď vkročila Dolánová, odula ústa a veľmi neprívetivo ju
privítala.Dolánová sa zarazila. Podľa listu ona by bola mala príčinu hnevať sa, a hľa, kmotra sa
durdí. Azda jednako len sú vinní?! Keďže bola žena lepšieho rozumu, nečudovala sa dlho. Nerada
okolkovala a prosto prejdúc na vec, spýtala sa:— Nemáte nejakého neprajníka?Darková si vzdychla:— Oj, veru máme, a akého! Ani sme to nemysleli…— A ktože?Darková predložila list, čo dostal jej muž, a posmešne povedala:— Toto hľa! Prečítajte si list a budete vedieť.Dolánová si sadla za stôl a nahlas čítala list, aby ho lepšie porozumela. Keď ho
prečítala, dlho sa dívala naň, akoby neverila svojim očiam.Darková sa posmešne spýtala:— No, čo poviete na to?Dolánová sa spamätala. Aby mohla zastať svojho muža, musela predložiť vzájomné obvinenie.
A odozvdala Darkovej list, čo oni dostali.— A ty, čože povieš na to?Keď Darková prečítala list, zdesene vykríkla:— Či by to mohla byť pravda?!S úžasom zopäla ruky a bez rady stála pred týmto obratom vecí.Ale Dolánová nestratila hlavu. Rozumkujúc, začala vec vyšetrovať.— Či by boli naši muži takí hlúpi, že ak už spáchali vinu, zavesili by ju na nos inému a
obaja práve tomu istému, aby ich mohol prezradiť?! Keď už i taký tretí vie o tom, musel i on
mať účasť vo veci, keď už nie ako páchateľ, aspoň ako pôvodca. A to mohol byť len ten, ktorému
záleží, aby sme žili v nepriateľstve a snažili sa vzájomne zničiť. A kto by to bol iný, keď
nie Voda?!Hlas sa jej zdvihol:— Ale my ženy nedovolíme, aby zvíťazil. Keď už podviedol našich mužov, my musíme mať lepší
rozum. A ukážeme, že ho i máme. Zmierime mužov a budeme sa usilovať, aby sa všetko napravilo.— To pôjde ťažko, — pochybovala Darková, — stratili sme dôveru kupcov a tú je ťažko
získať. A vtedy bude našich mužov vždy hrýzť podozrenie.Dolánová nedala sa nastrašiť.— Nič nie je nemožné, čo sa musí stať. A to sa musí stať, keď nechceme vyjsť na mizinu.— Ale ako?— Nejako už len prídeme na to, keď už i Voda vedel hútať a vykonať, čo chcel. Nie sme
hlúpejšie ako on…S tým odišla.Rýchlo kráčala, akoby ju hnali mimoriadne udalosti dňa. Na polceste naraz zastala s
výrazom, akoby jej bola napadla dobrá myšlienka. Chcela sa vrátiť, ale si to rozmyslela.
Uznala za múdrejšie dať sa len sama do veci. Kmotra vo svojej neskúsenosti by iste nenašla
súce slová premôcť nepoddajnosť mužov.Pani Dolánová sa ponáhľala domov s úmyslom, že najprv podrobí výsluchu svojho manžela, ako
sa má vec. A zamýšľala, že priamo zaútočí na neho, akoby o všetkom dobre vedela. Keď ho tak
nečakane prichytí, ľahšie sa prezradí a ona bude vedieť, ako sa mu prihovoriť.Išla rovno do dielne a sotva otvorila dvere, už začala:— Ó ty, ty! Ako si sa mohol dať naviesť na takú podlosť?! A ešte ty môžeš zazlievať
niekomu, keď sa usiluje o tvoju skazu.Dolán zastavil šijací stroj, aby ju mohol porozumieť. Keď počul, o čom je reč, sklopil
oči. Rozpačite začal upravovať stroj a aby získal čas, opýtal sa:— No, čo je zasa?Žena prísne odpovedala:— Čo?! Natrel si psou masťou kmotrove kožuchy, aby si mu pokazil dobrú povesť. A ty mu
môžeš ešte výčitky robiť, keď sa ti aj on podobne odplatil?!Dolán sa začervenal a sklonil hlavu. Odkiaľ to vie žena? Ale nepokoril sa úprimným
priznaním. Keď už nemôže odtajiť vec, aspoň sa ju pokúsi ospravedlniť. A spupne riekol:— Ja som nezačal boj. On začal šiť krajšie kožuchy, aby odvábil mojich kupcov a všetko len
k sebe zhŕňajúc, sa zmáhal.Ale žena bola neúprosná.— A ty, miesto toho, aby si ho bol prekonal, alebo aspoň dostihol, dal si sa podviesť
proti nemu Vodovi. Posmelil si ho, aby to i s Darkom urobil. A keď ste mu tak ochotne vleteli
do klepca, udal vás jedného druhému, aby vás nahuckal proti sebe a aby ste sa ďalej
prenasledovali. A on premohol vás a radoval sa nad vašou skazou. Jeho úklad by sa bol veru
úplne podaril, keby sme my ženy nemali viacej rozumu.Dolán zašomral. Tá žena len háda. Hoci by to tak bolo, ako ona hovorí, kto to vyhútal,
záleží na tom, aby to ostalo v tajnosti. Teda len háda, ale ako múdre háda. Vyznala sa v
zmätkoch, kým on tak hlúpo sa dal zaviesť. Oprávnene sa teda chváli, že má lepší rozum. Hoci
to uznal, nebol ochotný sa natoľko znevážiť pred ňou, aby jej prezradil, že to musel uznať.
Len ďalej odporoval. Pod dojmom listu bol zlej vôle. A ešte sa i posmieval:— Mohli ste skorej prísť na to a dať z toho lepšieho rozumu aj Darkovi, aby sa slušnejšie
choval. Teraz je už neskoro. Veď čo sa pokazilo, nedá sa napraviť.Žena ostro odvetila:— Nielen Darkovi, ale i tebe by sa bolo zišlo z neho. Veď keby si mal z môjho rozumu, bol
by si prehliadol úmysel zlomyseľníka a nebol by si mu vletel do pasce. A keďže sa už stala
nehoda, teraz by si neodporoval, ale začal rozmýšľať a vynašiel spôsob, ktorým by sa všetko
mohlo napraviť. A ušil by si krásny kožuch pre kmotru, ale taký, že by ho ľudia s otvorenými
ústami obdivovali. A ja by sa postarala, aby sa dozvedeli, kto spravil ten krásny kožuch…Trochu si oddýchla a skúmala účinok svojich slov. Potom pokračovala krotkejším hlasom,
nahovárajúc:— A ľudia by tak rozumkovali: — Jednako len musí byť ten Dolán dobrý a spoľahlivý majster,
keď si i pani Darková od neho kúpila kožuch a uzná za hodné, aby ho nosila a hľa; nekýcha sa
jej v ňom. Nemôže teda byť pravda, že on len z akejsi vyhodenej kože šije kožuchy. A pomaly by
sa ich dôvera navrátila k tebe. A ty by si sa snažil, keď už nie krajšie, aspoň také kožuchy
vyrábať ako kmotor. Pozoroval by si, aby ich nik viac nemohol zašpiniť. A ty by si sa znovu
povzniesol a Voda by musel skrotnúť. Keby sa mu nepáčilo s nami v rovnosti, musel by sa
odpratať.Dolánovi sa páčilo navrhované riešenie. Bolo by to múdrejšie, príjemnejšie a pohodlnejšie,
ako ustavičný boj a s tým spojené ťažkosti. Ale nechcel sa ešte podrobiť, cítiac, že by
predĺžením odporu ospravedlnil aspoň príčinu, pre ktorú sa dal zaviesť. A podceňujúc radu,
riekol:— Ženské rozumkovanie…Ale žena rýchle odsekla:— A tebe, ako mužovi, predsa len neprišlo lepšie na um. Preto do nedele nech je ten kožuch
hotový!— Ehm, — mrmlal manžel, — myslíš, že to ide len tak…A bral klobúk.Dolánová na to spokojne pozerala. Pochopila, že to už znamená polovičnú kapituláciu.
Ponáhľa sa preč, aby neprezradil, kým neuzná za vhodné, úplné ospravedlnenie a utiahne sa.
Odíde, ale čoskoro sa vráti a po krátkom váhaní dá sa do roboty.Počkala, kým odišiel, a potom, istá vo svojej veci, išla do Darkov.Dark bol už doma.Keď dostal anonymný list, zúrivo bežal k Dolánovi, aby ho hnal na zodpovednosť. Jeho
nedržalo späť nečisté svedomie a vedomie vlastného hriechu. A jednako sa nemohol so svojou
oprávnenou divosťou vrútiť do Dolánovho domu. V bráne ho zastavila úcta k svojmu bývalému
starému majstrovi. Vrátiac sa, zúrivo chodil hore-dolu po dedine, kým sa trošku uspokojil.
Potom sa vrátil domov.Doma mu manželka porozprávala, čo počula od Dolánovej. Veľmi sa mu uľavilo. Bol nevinný i
dobre mu padlo uveriť, že ani Dolán nie je vinný, že Voda aj Dolána tak nevinne osočoval ako
jeho a sám vykonal všetko. Bojovná nálada ho však neopustila, len sa obrátila proti Vodovi.Vtedy vošla pani Dolánová.Miesto toho, aby sa bola vyhovárala, prosto vypovedala, čo chcela. Jej náhľad bol, že
výhovorky nemajú konca-kraja a veľa ráz ešte väčšmi spletú ľudí. Dark už vie, ako sa veci majú
a môže sa podľa toho držať.— Syn môj, — oslovila ho, — prišla som ťa prosiť, aby si mi ušil pekný kožuch, aký len
vieš ušiť.Dark z opatrnosti, ktorá bola pozostatkom nahnutej dôvery, omrzene namietol:— Máte majstra lepšieho ako som ja…Dolánová trošku karhavým hlasom pokračovala:— Ale keď ja práve od teba chcem kožuch, pekne a šikovne ich vieš vyhotoviť, že sa mi
zachcelo.Dark trošku zmierene zamrmlal:— No… no… môžete z nich ešte mať…Nevedel odolať lichotivým účinkom chvály.— No, veru i chcem mať do nedele, — odvetila Dolánová.— A nech bude krásny, aký ešte ľudia nevideli. Nech sa čudujú a hovoria: — Jednako len je
ten Dark dobrý majster, keď ešte i stará Dolánová si od neho kúpila kožuch. Iste veľmi dobré a
krásne musia byť jeho kožuchy. Nemôže byť pravda, že ich šije z psích koží. Veď psi sa za ňou
ani neobzrú.Darkova tvár sa vyjasnila. Čím ďalej, tým menej mohol odporovať vábivým slovám starenky.Ona ho len ďalej nahovárala:— Nech bude teda hotový do nedele. A ja donesiem zaň kožuch pre kmotru, ktorý môj starý
ušije pre ňu. Nech vidia ľudia, že si vzájomne vážime robotu. A že môžu mať dôveru k výrobkom,
ktoré si i sami majstri oceňujú. A keď to budú vidieť, aj oni si nás budú vážiť a podľa
hodnoty oceňovať naše výrobky. Budú kupovať zas od nás a my budeme môcť ďalej čestne pracovať.
A záškodník Voda nech pukne od zlosti, že sme mu prešli cez rozum. Bude tak dobre?— Dobre… dobre… — odpovedal Dark, celkom obmäkčený.Hlas sa mu chvel od radostného rozčúlenia, že sa nemusí nepriateľsky cítiť a chovať voči
Dolánovcom.— Teda bude ten kožuch do nedele? — spýtala sa Dolánová.— Bude… bude… len nech mi dá pán boh zdravia.— Teda zbohom. V sobotu večer prídem poň…A s vedomím, že dobre vykonala svoju úlohu, odišla.*V nedeľu šli spolu do kostola v nových kožuchoch. Vopred kráčali ženy, za nimi muži.Keď ich videli ľudia približovať sa, pošuškávali si. Mali o čom šepkať. Dolánová im
rozprávala celú ich príhodu. Vedela teda, o čom si pošepkávajú. Tešila sa, že si môžu
pošepkávať o ich dohode a zmierení a nie o ich bojoch. A s radostným srdcom šla vzdávať chválu
bohu, že jej dal „lepší rozum“.
|
Cirbusova_Kozusnici.html.txt
|
I. ÚvodJasné svetlo historické osvetľuje Slovensko len s kresťanstvom, v polovici 9. stoletia.
V Nitre počiatkom toho stoletia knieža Privina bol pokrstený obradom latinským. A nie dlho
zatým, roku 863, bratia solunskí Cyril a Metod priniesli do Veľkej Moravy spolu s východným
obradom a s cirkevnou literatúrou i prvé počiatky spisovného jazyka.Ako sa potom skoro ukázalo, donesený slovanský jazyk očakávala veľká úloha. Mohla byť
pevná nádeja, že Metodov preklad biblie, vyhotovený na Morave, sjednotí kultúrne
československý jazykový okruh s celým slovanským juhom i východom a stane sa spisovným
jazykom všetkých Slovanov.Ale bohoslužba v jazyku národnom dlho sa neudržala a musela konečne prepustiť miesto
latinskej. Síl slovanských veľko-moravská ríša nespojila na dlhší čas. Na začiatku 10.
stoletia nastala tu zmena. Značnej časti Slovenska zmocnil sa český knieža Boleslav a roku
973 bola táto časť cirkevne pripojená ku pražskému biskupstvu, vtedy založenému. Roku 999
podrobil si Slovensko s Moravou poľský Boleslav Chrabrý; ale po jeho smrti (1026) kráľ sv.
Štefan, v Ostrihome sídlivší, odňal Slovensko poľskému Mečislavovi a slovenské zeme
postupne dostaly sa k Uhorsku. Osudy slovenského národa zatým súvisely s kráľovstvom
uhorským.Jednotlivé národnosti v Uhorsku zachovaly si vnútornú svobodu. Tak menovite Slováci,
pričom priaznivá okolnosť bola, že panovnícky rod Arpádovcov so susednými dynastiami
slovanskými mal odprvu rodinné sväzky. To nezmenilo sa ani po vymretí Arpádovského domu,
áno, na trón uhorský dostali sa kráľovia z panujúcich rodín slovanských, Česi a Poliaci.
Spory medzi národnosťami staly sa nemožnými, lebo popri cirkvi jazykom politického života,
zákonodarstva, školy, ba i spoločenského obcovania bola latina.Kultúrne dôležitou vecou stalo sa, že ovdovelá kráľovná Alžbeta povolala do Uhorska
znamenitého bojovníka českého Jána Jiskru, aby tu bránil právo na trón jej syna Ladislava,
narodeného už po smrti svojho otca, kráľa Albrechta. Jiskra so svojím husitským vojskom
horlive bránil Ladislavovu vec a bol asi za dvadsať rokov pánom temer celého Slovenska;
Husovo učenie ujalo sa i u nás a cirkevné knihy, prinášané k nám, maly účinok na spisovný
jazyk.Nedobré následky malo, že už v prvé storočia uhorských dejín uvedený bol feudalizmus.
Obyvateľstvo rozdelilo sa na dve vrstvy, medzi ktorými utvorila sa veľká priepasť. Bremená
štátneho života padly všetky na ľud, a práv občianskych sa mu nedostalo.Feudalizmus priamo nedotýkal sa síce národnosti, ale zato jeho následky boly pre
slovenský národ osudné. Záujmy stavovské boly prednejšie, nežli národné, a tak slovenské
zemianstvo postupne oddeľovalo sa od svojho ľudu. Keď od konca 18. stoletia snemy s veľkou
dôslednosťou a bezohľadnosťou staraly sa len o práva maďarskej reči, slovenské zemianstvo s
malými výnimkami stalo si do radu maďarónov a maďarizátorov.Tak nepriaznive tvorily sa okolnosti pre duchovný rozvoj slovenského národa.
|
Botto_Dejiny-Matice-Slovenskej-1863-1875.html.txt
|
Peštiansky ideál[1]Či je smutnejší pohľad, ako keď s veľkou starosťou pestovaná, v krásnom vývine stojaca
rastlina, naraz žlkne, začína schnúť a hnusnými červíkmi sa zaplní?Tohoto smutnejším, trápnejším pohľadom je, keď vyvinujúca sa, matkou a učiteľmi
pestovaná mladá duša výjde do sveta a hneď v zkázu padá. Taký pohľad každodenne vo sto a
sto príkladoch dá sa pozorovať tam, kde učňov a pikkolov prechovávajú.Nie zlá chova, nie nepohodlné, špinavé lože, nie mnohá práca má škodlivý vliv na mladú
dušu, ale viacej surové, nešanovné zachodenie s ňou. Z celého mora príkladov aspoň jeden by
som chcela vybrať avšak najprv chcem troška odbočiť, som k tomu nútená.Známou vecou je, že peštiansky človek v kaviarni žije, tam býva, tam jie, tam číta, tam
prijíma, tam pojednáva svoje obchody, ba sú aj kaviarne jednotlivé, kde aj spávajú v
prázdnych separé-och. Celá legia ľudí je v Pešti, ktorí z kartovania, sádzok, agentovaním
žijú a týchto životnou potrebou je kaviarňa.Kaviarne na námestí slobody a okolia sú na príklad všetky bursovnými filialkami. Hostia
tam kupujú, predávajú, vyhrávajú, prehrávajú za pol hodinu stovky a tisícky, stotisíce.
Kellneri, ktorí týchto nullových hosťov, — pardon, chcela som povedať, ktorí týchto
millionárov obsluhujú, radcami a osvietenými pánmi ich titulujú. Akoby aj nie! — Veď všetci
sú bezvadne odetí, každému visí nad pohrabiskom kurčat a rízkov tlstý zlatý chronometer.
No, a tie prstene, ako sa ony mámive ligocú! Na pohľad toľkého lesku a massívnej hodnoty
kellneri a kaviarnici takmer sa skrčia. Pre tieto zovňajšky radi snesú panovačnú nervositu,
cinganie, hrubohlasné rozkazy, a mnohé iné sekatúry. No, lebo toto sú páni! — Avšak beda
chudobnému smrteľníkovi! Najmä, keď je tento úbohý smrteľník ženou! Tento musí trpezlive
čakať, až majú páni kellneri chuť raňajky, alebo nešpor priniesť, ten môže i desaťkrát
noviny pýtať, až konečne sám je nútený obslúžiť sa, môže o dvakrát, trikrát toľko
prepitného dať, predsa ho nepríjmu s poďakovaním.Ku kapitalistickej triede, alebo či k proletárskej triede patria kellneri? Hlavní
kellneri, nadovšetko v zábavných miestnostiach patria nesporne ku kapitalistickej triede.
Mnohý kellner z orfeuma by nečaroval ani s príjmami ministerského predsedu. Avšak sbor
obsluhujúcich osôb predsa len k proletárskej triede prináleží. Pravdaže, veľkí páni,
millionári, spolčujú sa, trusty tvoria, aby ešte väčšmi rozmnožovali svoje majetky. Nebolo
by teda prirodzenou vecou, keby aj kellneri ku strane podobne chudobných, robotujúcich ľudí
sa pripojili? Alebo aspoň rovnako obsluhovali hosťov. Jak krv poburujúcim je ten výstup,
keď príjde robotný človek do kaviarne a kellneri s posmešnou poníženosťou, alebo žartovnou
dôvernosťou ho prijímajú, rozkázanú porciu mu predhodia ako psovi. Prečo? — Tento robotník,
ktorý poctivou prácou stvrdnutou rukou podá cenu za pivo alebo za kávu, tiež tak dá svoje
prepitné, ako vyfintení panáčkovia. Prečo? — Preto, že je toto chybou nielen kellnera, ale
celej peštianskej spoločnosti. Pešt je mestom zvonkajšku, mestom „pflanzu“. Tu sa nehľadá
ľudská cena, tu nectia si dobrotu, rozhodnosť, usilovnosť, vytranlivosť, láskavosť ale len
úbor a šperky. Tu neplatí mužský karakter, vedomosť súcosť pri zaplňovaní miest, ale kto
bol jeho dedom alebo babkou, a kto je jeho protektorom. Tu v meste pflanzu nepozerajú
človeku najprv do tvári, do očú, či je ozaj statočným, súcim, prívetivým patričný, ale
najprv pozrú na topánky či sú bezvadné, na nohavice, či sú dobre vyžehlené, pri dámach na
uši, či sa v nich jagá brillantová náušnica, lebo bez toho neni vzdelanou, neni dámou, len
obyčajnou ženou.Všetko toto, akým znakom je? — Že peštianska spoločnosť na veľmi nízkom stupni stojí, že
nemá vkusu, že má veľmi malé nároky. Divokých, primitívnych ľudí, australských a
afrikanských černochov možno i teraz malými zrkadelkami, sklom, ligotavými vecmi podmaniť.
Prečo? — Preto, že sú nevedomcami, preto že sú nevzdelanými, preto že sú beznáročnými. Ti
Zulučerňoši sú divokými, primitívnymi, teda nekultúrnymi ľudmi, a preto sa nemôže inšie od
nich očakávať. Ale peštiansky človek drží sa za kultúrneho človeka, veď má k disposicii
veľké množstvo kultúrnych ustanovizní: školy, knihovne, museumi, výstavy, cesty atď. atď.,
teda mohol by byť kultúrnym človekom.Nedostatok kultúry dokazuje tu nápadne tunajší kaviarnický život. Kultúrny človek hlavnú
váhu kladie na svoj domov; čím najpríjemnejšie, čím najumeleckejšie, čím najdomácnejšie
zariaďuje si hoc i len najmenšiu mesačnú izbicu. Toto svedčí o kultúre, o vkuse. Na miesto
nervy a rozum otupujúceho kartovania koná krásné prechádzky, usporiaduje výlety, miesto
koňských dostihov ide na prednášky, miesto klebetníctva a lumpovania číta dobré knihy,
miesto pijatik a hostín, počastuje jednoho-dvoch núdzu trpiacich umelcov, miesto pestrých,
drahých šiat prekvapí úbohé siroty teplou šatou, miesto jarmočnej sportovnej dobročinnosti
miluje diskrétnu štedrosť, miesto lacnej rady podáva skutok, alebo aspoň dobré slovo. Toto
robí človeka kultúrnym. Kultúrny život viesť znamená toľko, ako zjemnene žiť. Tu v
Budapešti má „zjemnený“ život ceľkom iný význam. V Pešti zjemnene žiť znamená toľko, ako: v
hodbábnych ponožkách a lakových topánkach chodiť, dobre žiť a piť, málo pešky chodiť a jak
možno nič nepracovať.Toto je peštiansky ideál.Každý priateľ ľudstva, každá pravá duša bude na tom, aby tento ideál, ktorý môže byť len
divým, primitívnym národom ideálnym, s trónu shodil a miesto neho postavil ideál kultúrneho
človeka: prácu milujúci, usilovný, domov milujúci, za všetko vznesené a dobré sa
oduševňujúci, za ľudské imanie bojujúci, všetko človečenstvo láskou objímajúci ľudský
ideál.Keď následník trónu s manželkou prišiel na návštevu do Budapešti, vtedy peštianske ženy
na seba naložily celú zásobu zlata a šperkov, i krajek a tak išly v ústrety dvorským
kočiarom. A keď konečne uvidely očakávanú nasledovníčku trónu, vtedy prekvapeno, sklamane
pozeraly na seba. Z dvorného kočiaru vyzerala veľmi jednoducho odetá mladá dáma a nekonečne
skromne, bezprostredne usmievala sa v pravo a v ľavo.— Toto by bola nasledovníčka trónu?! — (So siehste aus.) A budapeštianske paničky
omakaly si svoje brillantné náušnice, tlsté zlaté reťazi a drahokamenné náramnice a — hej,
jak onačejšímy sme!Bolo by záslužnou vecou, keby nasledovníčka trónu častejšie zavítala do Budapešti.
Poneváč ženy itak všetko nápodobňujú, čo z vyššich fór pochodí, či by azdaj tiež
napodobnily šlachetnú jednoduchosť, vznešenú skromnosť, prirodzené držanie, a nehľadanú
láskavosť.Tu v Pešti je úbor a šperky všetkým. Že odkiaľ pochodia, šperky, hostiny, — či z
prenevery, krádeže, šialby, kariet, či zo zadržaných lebo skrátených pôžitkov vdov a sirôt,
— o to sa nestará nik. Hlavnou vecou je, aby boly, hlavným je „Fflanz“.Cudzinci s hrôzou vyprávajú o peštianskych ženách! Avšak sú i v Pešti ľudia, buď Bohu
chvála, ktorí to vidia a uznajú. Lenže sú chabými, nechcejú sa exponovať, nechajú sa
strhnúť príbojom; sú pohodlnými, nechcejú sa vyrušovať, nechcejú sa ustávať. A keď človek
na ich svedomie, vlastenectvo apeluje, vtedy najčastejšie s tou výhovorkou príjdu: darmo
je, tu nemožno samotnému proti celému davu vystúpiť.A predsa neslobodno tým niekoľko dobre smýšľajúcim ľudom, tej hrstke pravých kultúrnych
ľudí zmalomyseľneť. Neslobodno dovoliť, aby v hlavnom meste Maďarska nízke chúťky panovaly,
neslobodno trpeť, aby zbohatlí kramári, z prepitného a z podvodu zbohatlí ľudia
terrorizovali chudobných, ale vzdelaných a poctivých občanov. Neodvolávam sa na časopisy.
Lebo tie sa so všetkým iným radšej zaoberajú, ako s tým, žeby pracovaly na ráze národa, ako
sochári na svojom diele, aby vytváraly vkus národa, aby pozdvihly obecenstvo na vyšší
stupeň vzdelanosti. Peštianska tľač by spoločným úsilím, cieľu povedomou a vytrvalou prácou
svojou mohla docieliť to, a síce behom krátkeho času, čo priatelia ľudu ani po dlhom bojí
sotvy môžu docieliť.Ako by mohla tlač smerodajnou a závažnou byť, keď je ona sama dvojfarebnou,
skorumpovanou a nespoľahlivou. Keď jej členovia by najsámprv zasluhovali výchovu.Ako som už v predmluve[2]mojho dielca spomenula, spisovatelia sú živým svedomím ľudstva. Maďarskí
spisovatelia sú v prvom rade živým svedomím maďarského národa. Avšak čo zkúšame? Terajší
peštianski spisovatelia sú celkom iným zamestnaní, nežli tým, čo od nich ich vysoké
povolanie požaduje. Jestli je štátna sústava telom národa, vtedy tvoria spisovatelia dušu
národa, umenie ozdobu národa, časopis budúcnosť národa. Spisovateľov úlohou je, dušu národa
vzdelávať, sošľachtovať, povzbudzovať. Úlohou umelcov je, maďarského geniusa k víťazstvu
privodiť, poslancov úlohou je, štátny útvar upevniť. Avšak najťažší a zároveň aj
najvďačnejší úkol padá na učiteľov a učbárov. Vypestovanie budúceho národa, mladých
maďarských duší vytvorenie. Ku tejto krásnej, ale s obrovskou zodpovednosťou spojenej úlohe
len najlepší ľudský material bolo by treba upotrebiť.Keď už terajší peštiansky vkus, peštiansky svetový názor nemožno s koreňom premeniť,
obráťme aspoň väčšiu starosť na výchovu mládeže, na budúci národ.Svetové dejiny, svetová spisba poskytuje nám najpeknejší príklad v synovi nazaretského
tesára: v Kristovi. Povedal klebetiacim a lichotiacim: „Neni ten mojím učedeľníkom, ktorý
vykrikuje: Pane môj, pane môj, ale tí, ktorí plnia božie prikázania, ktorí nasledujú mňa.Neni ten dobrým vlastencom, ktorý za každým krokom vykrikuje: nech žije vlasť, nech žije
maďarská krajina, ale ten je dobrým vlastencom, ktorý dokazuje skutkami to, že miluje svoju
vlasť. Múdri rodičia vedia, že škola nemôže vykonať celú výchovu. Aj v dome treba
vychovávať dieťa.Ako treba dieťa vychovávať k vlastenectvu? Dieťa musí vedeť, jemu sa musí vysvetliť, že
vlastenecký skutok urobí, keď nezahodí nedbanlive svoju upotrebenú kartičku na chodník, ale
hodí ju do vedľa stojaceho koša. Dieťa treba k tomu privykať, aby bolo pyšným na čistotu
ulíc hlavného mesta. Treba mu vysvetliť, že čistá cesta viacej imponuje cudzincom, nežli by
treba desaťkrát odrecitoval: „Vlasti svojej buď verný“ — alebo „Požehnaj Boh maďara“. —
Ostatne táto pieseň ani nezodpovedá — hymne.Skladateľ tejto piesne žiada to od Boha, aby požehnal maďara dobrou vôľou, hojnosťou.
Toto by azdaj zodpovedalo pijačkej píesni, ale ako hymna, nenachodím ju dosť vážnou. Ja
žiadam od Boha, aby požehnal maďara chuťou k práci, usilovnosťou, vytrvanlivosťou, aby
takto zaslúženú hojnosť obhájil proti nepriateľovi a neprajem mu veselý rok, ale do seba
vstupujúceho ducha.[3]Dieťaťu treba ukázať, že lepšie poslúži vlasti, keď v čakálňach, alebo na elektrickej
popustí svoje miesto starším strýkom alebo tetkám. Ajhľa, jak dvornými sú maďarské dietky,
musel by si pomysleť tu cestujúci cudzinec. A toto mu bude viacej imponovať, ako keby mu
odrecitoval bohatiersku pieseň. Dobrý vlastenec peštiansky jemu zdôvereného cudzinca, alebo
návštevníka známeho, pokrevného, nebude vodiť do zkazeného vzduchu plných zábavných
miestností, kde ich nesvedomite vykoristia a na druhý deň s bolením hlavy, prázdnym vačkom
odcestujú pohoršené obety. Dobrý vlastenec ukáže cudziemu krásné výletné miesta Budapešti,
za pár minút je klúzavkou hore na vrchu, odkiaľ sa prekrásny pohľad otvára na celé mesto.
Óh, tie budínske vrchy a údolia sú nevyčerpateľnými prameňmi zdravého a lacného pôžitku!
Tam je prekrásny Margetin ostrov s rumami kláštora! Aquincum. A množstvo liečivých kúpeľov.
Tí cudzinci, ktorým som ja ukázala Budapešt, nemohli sa dosť načudovať a ďakovať. Ešte i po
rokoch s oduševnením spomínali krásu Budapešti. Nie je treba ich vodiť do predrahých
zábavnych hostincov, ale do idillickej čárdy, na pôvodnú rybaciu polievku, na glg
spravodlivého vina v niektorej budínskej krčme. Tak uvidí cudzinec mnoho, mnoho zkúsi a
pomerne málo utratí. Také svedomité prevedenie je viacej hodno, ako mnohosväzkový popis.
Prijdúc domov, cudzinci vyrozprávajú, čo videli a zkúsili a tak mimovoľne najlepšiu
propagandu robia. A práve na toto bolo by treba hlavnú váhu klásť každému opravdovému
vlastencovi. Lebo premávka cudzincov je mocným činiteľom v národnom hospodárstve. Budapešt
mohla by byť svetovým mestom par excellence. Táto rozkošná poloha! Tieto železničné
spojenia!Neni ten vlastencom, ktorý v cifrovanej mentieke, v čižmách s ostrohami, s fokošom
chodí, ale ten, ktorý vždy a pri každej príležítosti pre všeobecné zájmy žije; spoločné
zájmy pred očima má. A nemyslíte, milé čitatelia, že len úradnícky človek musí pre
všeobecné zájmy žiť, že len poslanci, ministri, mešťanostovia. Oj nie! ale všetci, ktorí sa
za vlastencov považujú. Každý, kto si náročí, aby za maďarského štátneho občana považovaný
bol. Až keď toto poňatie bude panovať v Budapešti, potom bude tu krásny život.Milí čitatelia! Všetcí tí, ktorí mi za pravdu dajú, teda tí, ktorí si na moju stranu
stanú, tých v mene kultúry vyzývam, rozširujte túto knižočku, agitujte, vystúpte na
bojište. Použijme týchto pár okamihov, lebo neni iným ľudský život v porovnáni s večnosťou,
ako niekoľko okamihov, rozširujme svetlo, dobrý vkus, dopomôžme k uplatneniu sa maďarskému
geniusu.Po tomto dlhšom odbočení vrátim sa k mojím úvodným riadkom: Na každom priestore
pozorované bezohľadné zachodenie s učniami, pikolíkmi, služobníkmi, s hospodársky slabšie
stojacimi živlami. Okolo bursy je mnoho kaviareň. A kde by nebolo? Do jednej som chodila
raz, dvarazy do týždňa nešporovať. Napadnul mi tam jeden pikolo, ktorý mal nežny výraz
tvári a umné oči. — Jak ste starý? pýtala som sa. — Trinásť. — Nechodíte už do školy? — ale
áno, chodím do večernajšej školy. Chlapčok nebol k tomu navyknutý, aby voľakto priateľsky,
ľudským hlasom s ním sa shováral, povďačným, žiarivým zrakom pozeral na mňa. — Aké knižky
to máte? — pýtal sa naivne chlapčok! — Toto sú moje vlastné knižky, mladíku, tieto som ja
spísala. — A prečo ich toľko so sebou vláčite? — Jaj, milý synčok, keď už na každý spôsob
chcete vedieť, ja som chudobnou spisovateľkou a sama si rozpredávam moje vlastné práce, a
preto ich toľko nosím so sebou. — Chlapčok žiadostivým okom pozeral na knižky. — Radi
čítate? pýtala som sa. — Oj, veľmi! Teda dám vám jednu do daru, ale sľúbte mi, že keď ju
prečítate, dáte ju ďalej kamarátom, rodine. — Óh, z tisíc radostí! — Tu naraz začuť vzrutne
šťávnaté zahrešenie z hrdla nosiča jedál, chlapčok sa otriasol a odbehnul. — Keď som po
druhé prišla do tejto miestnosti, chlapčok radosťou žiaracou tvárou prišiel ku mne: —
Slečno, prečítal som vašu knižku. — No teda, čo sa vám páčilo najlepšie? — „Malý
mučedelník“, a mojej sestre „Posledná zkúsenosť“, a tatuškovi „Predmluva“. — Už všetci
nájomníci ju prečítali v našom dome. — A kde je teraz knižka! — Teraz je u jednoho z mojich
kamarátov a keď ju prinesie, odovzdám ju do papierového obchodu v našom dome a požiadam
Zollner báčiho, aby ju vystavil do výstavnej škriene. — Hľa, v malom dieťati bolo sociálné
povedomie, účinná láska k bližnému. Mladá duša bola plná ambície, porozumenia. Poďakovala
som sa mu, pochválila ho a myslela v sebe, keby len dlho tak dobrosrdečným ostal, keby táto
mladá duša len ďalej kráčala po tejto peknej rovnej ceste.Keď som asi za týždeň zase raz prišla, vtedy som chlapca sotvy poznala. Dačo cudzieho
zieralo z jeho tvári. Akoby o desať rokov bol starším. Kam sa podela jeho jasná detská
tvár? Rozumné múdre oko? — Smutným a zroneným zdal sa, ako lúčna kvetina po búrlivom dáždi.
Akoby sa mi vyhýbal. Konečne veľmi bojazlivo priniesol niekoľko obrázkových časopisov. — Čo
chýba? — pýtala som sa sústrasťou. Najprv sa obozrel a potom bojazlive pošeptnul mi: —
Nosič jedál a hlavný kelner také škaredé veci hovorili, keď videli, že slečna so mnou sa
shovára; tak škaredé, pohoršlivé poznámky robili, že nikdy by som si netrúfal tieto slečne
opakovať. — Poslala som chlapca preč, aby zase nedostal pre mňa. Zosmútnela som, — prvý
mráz sadnul na dušu toho chlapčoka. Krásne vyvyňujúca sa kvetinka začala žltnúť. Potom som
prišla ešte niekoľkokráť. Avšak chlapčok sotvy že ma pozdravil a už viacej neprišiel k
môjmu stolu. Úbohý mladík! Úsiliu a nesvedomitému zachodeniu zo strany vyrástnutého
osobníctva podarilo sa vo 2 — 3 týždňoch zlomiť, pošliapať všetky tie ideály, ktoré rodičia
a učitelia do mladej duše zasiali: lásku k bližnému, humanismus. Nie špatná chova, nie
námaha, ale surové zachodenie, zostarí pred časom týchto učňov. Akým smutným pohľadom sú tí
mladí starci v čiernych frakoch! Avšak nielen od osobníctva, ale aj od hosťov musia strpeť
všetky surovosti. Taký peštiansky hosť si myslí: že keď položí jeho 4 halierové prepitné,
že vtedy už si môže aj voči pikola dovoliť každé necudné poznámky. Nešanovné zachodenie so
strany dospelých zosurovuje budúce pokolenie, budúcnosť národa.*Pravý národovec má každodenne od rána do večera príležitosť dokázať svoju lásku ku
vlasti. Už i pri raňajkách, v kaviarni. Dať poctu vysluhujúcemu osobníctvu, poneváč si títo
počestným spôsobom zarábajú svoj chlieb. Na elektrickej sprievodčím dať patričnú česť, lebo
oni konajú únavnú prácu a za pomerne malý plat slúžia obecenstvu. V kancelárii dať česť
pisárovi, lebo títo so svojou počestnou prácou slúžia vlasti; v továrni dať česť
robotníkom, lebo títo poctivou prácou vyrábajú si svoj chlieb.Dobrý vlastenec nedá počesť daromnému, kartujúcemu človekovi, nepreukáže česť z klamu
sbohatlému človeku, nedá česť papuláčovi s prázdnym srdcom a s prázdnou hlavou, nedá česť
grobianskemu, surovému človeku, nedá česť elegantnému, ale práce sa štítiacemu a nechosnému
človeku, nedá česť úžerníkovi, trýzniteľom ľudí a dráčom.Keby každý vlastenec na tento spôsob všeobecnému zájmu žil, vtedy by nemuseli počestní,
prácu milujúci ľudia z Uhorska vyvandrovať. Vtedy sa vtiahne spokojnosť do každej chalupy a
paláca, a naničhodný človek nútený bude z Uhorska sa vysťahovať, ku radosti každého
opravdivého vlastenca.Neni ten pravým vlastencom, kto sa so zástavmi národných bariev na šatách po
peštianskych uliciach prechádza, na bankettoch po celé hodiny reční, tisíce vydáva na
liehoviny, pivo, aby vonkovské obyvateľstvo a jeho prírodné, triezve smýšľanie zahmlilo sa
ním, ale pravým vlastencom je, kto všade všeobecným záujmom žije. Nech sa nevystatuje
vlastencom ten ktorý od rána do večera, každodenne a po celý svoj život len vlastným
záujmom žije, len na vlastný žalúdok, len na vlastné vačky myslí. Nech sa nedrží za
kultúrneho človeka ten, kto je vstave pohŕdať tým krajanom, ktorý je chudobný, zo svojej
poctivej práce žije a snáď preto je chudobným, poneváč je poctivým. Z koľkých poctivých
robotníkov stali sa šudieri len preto, že pohŕdave, surove s ním zachodili, klamárom
zostal, elegantné šaty si kúpil a hľa, ľudia sa mu poklonkovali. Tento úspech nabáda na
viac klamstiev, a časom bezcitným zločincom sa stane.Česť robotníckej kabani. Počestná robotnícka kabaňa je tisíckráť chválitebnejšou,
tisíckráť vlasteneckejšou, ako drahokamenmi zdobená, záhalčivá mentieka. Avšak nielen
mužskú robotnícku kabaňu treba mať v úctivosti, ale i ženskú pracovnú blúzu. Tieto
skutočnosti treba dieťaťu, budúcnosti národa, do duše vštepiť. Na elektrickej je častým
nasledujúci prípad: Vejde dobre živená, dobre chovaná, dobre odetá žena, ktorej jediným
zamestnaním je azdaj manikurovanie, premieňanie odevu a obuvi. Vtedy už viacerí povstanú a
ponúkajú jej miesto. Keď vejde žena, na ktorej šatstve a rukách je vidieť ťažkú prácu,
ktorá neni ani dobre chovaná, lebo nemá k tomu času, ktorá neni dobre živená, lebo má
primerane malý plat, ktorá obyčajne s pinklami a často i s deťmi je obťažená, vtedy —
nevstane nikto. Pekné šaty, topánky s vložkou, moderný klobúk zapríčiní, že radi povstanú
páni, k vôli počestnej práci nikto.V kaviarňach na námestí slobody a v okolí, ako i v kaviarňach veľkých hotelov možno
videť cilindrových pánov s rukavičkami, istých veľkomožných a osvietených pánov, ktorí
predávajú a kupujú mydlo, sodu, žito, kone, hodváb, domy, pozemky, masť, zemiaky, krém na
obuv, drámy, operetty, filmy. Vzorky vandrujú z ruky do ruky, od stola ku stolu. Do toho
nikto nezabŕdne. Avšak nech probuje jedna jednoducho odetá spisovateľka svoje knihy
predávať! Títo osvietení páni uzavierajú tisícové a státisícové obchody. To je v poriadku.
Ale keď táto jednoduchá spisovateľka svoje vlastné knihy predáva, aby počestnou cestou 3 —
4 koruny zarobila, vtedy sa kellneri rozhnevajú a bežia ku hlavnému pánovi. Takúto haňbu
neslobodno trpeť. Veď vtedy utratí kaviarňa svoje renomé. A táto spisovateľka, ktorá práve
tak zaplatila svoju kávu, ktorá práve tak dá svoje prepitné ako tí osvietení páni, ona musí
strpeť rôzne surovosti, túto spisovateľku na bielom dni vykážu, pred očmi hosťov. A medzi
hostiami nikdy sa nenajde muž, ktorý by týchto Šobrijožkov a Róžašándorov zavrátil, ktorý
by tejto spjsovateľke stránku zaujal, ktorý by riekol:„Čo chcete od tejto chudobnej ženy? — Či ste azdaj ukrátení pre ňu? Či azdaj menšie
prepitné dostanete od tých, ktorí by si knižku kúpili? Pravda, vy z prepitného žijete, no
ale táto žena z rozpredaju svojich vlastných knižiek žije!Ale peštianskí hostia sú práve takými, ako osobníctvo: pochabí a arrogantní. Pochabými
(zbabelými) sú tam, kde klobúkové pero veje, kde tlstá zlatá reťaz sa combelá kde škriepe
lakový topánok; arrogantnými sú a bezohľadnými tam, kde chudobné, obnosené šaty kryjú
počestného robotníka. Žiaľ, storaz som bola už vystavená potupným, pokorujúcim nadávkam zo
strany peštianskych kellnerov ale nikdy, nikdy sa nenašiel medzi hosťmi muž, — kultúrny
človek. Zbabele, nemo prizerali, trpeli. A či ten je kulturným človekom, kto ľahostajne,
nevšímave vie pozerať, na jak potupný spôsob zachodia s jednou spisovateľkou kellneri,
preto, že sa jej podarilo dve-tri knižky predať, preto že neni Leo Lánczyho, alebo Vésziho
dcérou, ale je nútená svoj každodenný chlieb na tento spôsob vyhľadávať.Raz ráno prišiel ku mne invalida vojak a pýtal si odo mňa podporu. „Milý priateľu“ —
riekla som mu, — „peniaze vám dať nemôžem, poneváč ich sama nemám; som chudobná podomkyňa.
Ale dám vám 20 knižiek do daru, keď budete vstave ich popredať, tým lepšie. Ale vopred vás
upozorňujem, že mnoho surových poznámok budete nútený vyočuť, lebo mám mnoho nepriateľov.“
Vojak povznešeno sa usmial, zrazil opätky a takto odpovedal: „Ale, milá slečno, ja som
mužom a vojakom, mne nebude slobodno poznámky činiť.“Za týždeň stretla som sa s týmto vojakom. — „Milá slečno,“ volal z ďaleka, — „nikdy v
mojom živote by som nebol veril, že jestvujú takí zlí, takí podlí, takí pomstliví,
závistliví, hnusní ľudia a tak bezcitné, nesvedomité ženy. Vešiel som s vašími knihami do
jednej skvelej kaviarne, myslel som, že ich tam popredám, poneváč spisovatelia a hudobníci,
teda vzdelaní ľudia tam chodia.“ — „To ste zle urobil, milý priateľu, práve tí nekúpia.“„Ani v kasárniach som toľko frivolných poznámok neočul, ako tam v tom skvelom, kostolu
podobnom kultúrnom výčape kávy. Ja, ako otvrdlý človek, hanbil som sa a tie elegantné dámy,
ktoré tam sedely, ešte dobre sa mi vysmialy. Ale nielen pri jednom stole, ale u každého
stolu, všade, kde som vaše knižky ukázal. Jeden vykrikoval, milá pani, na bielom dni v
plnej kaviarni, to vykrikoval:„Čo to? Knižka Puelly Classiky? Povedzte spisovateľke, aby si radšej vymenila ceduľu!“ —
Druhý: „Ako sa opovážite takú plachtovú spisbu rozširovať?“ — A na mnohom mieste také
poznámky robili, ktoré nemožno povedať.“ — „Hej, nečudujem sa milý priateľu, veď práve ste
vnišli do jaskyne šarkanov. Tam mám najviacej nepriateľov. A je to novinárov a
spisovateľov, hercov skvelá jaskyňa.„No, milá slečno, ako to príjde, že máte toľko nepriateľov, ako to príjde, že tak
nenávidia, tak prenasledujú vás. Však som vaše knižky prečítal, ceľkom milé, okúzlujúce a
poučné veci sú v nich.“„To je preto, aby som neustala v boji. Prozreteľnosť je velemúdra. Kto proti prúdu
pláva, toho životom je boj. Prácna, únavná a keď je nevýsledná, je i vtedy slávna. Nech sa
stane vôla Pána!“[1]Táto knižočka bola písaná za panovania vlády cisára Františka Jozefa a síce
pôvodne v maďarčine. Po prvýkrát bola vydaná Pešti v. r. 1914.[2]Peštiansky ideál, výťah z diela „Bájky a besednice“.[3]Viď preplnenosť kinov a divadiel.
|
Dubravsky_Pestiansky-ideal.txt
|
Oj, borový háj zelený[1][2]Oj, borový háj zelený,rozmajrínom obsadený,rozmajrínom, ružičkami,červenými kvietočkami.Čo si taký utešenýako rájik pozlátený?Mám ja dieťa, biele dieťa,čo sadilo kol mňa kvieťa,fialôčku s ružičkamidrobnuškými ručinkami.A to dieťa, holubička,holubička sťa dušička!Tá ich rosou polievalaa zorami maľovala!Mám ja dieťa, sivé dieťa,čo sadilo kol mňa kvieťa:zimozeleň rozľahnutý,rozmajrínčok rozrástnutý,a to dieťa sokol plavý,sokol plavý bystrej hlavy.Ten ich dažďom polievavala dúhami pospletával!Slniečko sa nad mnou smeje,zlatou tvárou blýska, hreje.Nikdy ho mrak nezacloní,bo ho sokol krídlom zroní!A nejde sem havran dravý,bo ho zrúbe sokol plavý!Žblnká potok so skalkami,so skalkami úbočiami. —Spieva sladko holubička,útla, milá tá dušička.Ruža vonia aj tie kvety,preds’ ten sokol od nich letí.Lipa, lipa, zelenaj sa!Ruža, ruža, rozvíjaj sa!Potok, potok, žblnkaj hlasne!Rozmajrínčok, voňaj krásne!Nech sa blýska slnce jarné!Nech sa teší dieťa švárne!Oj, slniečko oblak múti,už sa biele dieťa smúti.Oj, smúti sa nad svoj’ milým,nad sokolom bystrým, sivým;bo už nad háj poletuje,šírym svetom sa hotuje:„Oj, sokolík, sokol plavý,sokol plavý, bystrej hlavy,čo tak nad háj poletuješ?Čo sa svetom preč hotuješ?Či je nad náš háj širšieho,krásnejšieho, dač milšieho?Či je v svete nad ružičku,útlejšieho nad hrdličku,nad potôčik rozpenený,nad rozmajrín náš zelený?Či je nad med dač sladšieho,dač sladšieho, dač drahšieho?Čo milšie ak vyspevúvať,tichým vetrom poletúvať —poletúvať dolu hájom,dolu hájom, rodným krajom?A preds’ lietaš ponad kvety,a chceš letieť ponad svety!“„Oj, ty biela holubička,útla krotká sťa dušička,ja som sokol, sokol plavý;sokol plavý, bystrej hlavy.Hor’ ma tiahne moja hlava,ta, kde slnko v zlate pláva.Ta nad kvety, ta nad svety,ta kde orol bystrý letí!Tam je nebo nad háj širšie,nad háj krajšie, nad háj milšie!Tam je zora nad ružičku,útlejšia nad holubičku;a nad potok tie hviezdičky —krištáľové to iskričky!Oj, milší je mesiac jasnýnad rozmajrín svieži, krásny!A sladšia je nad med manna,čo sa blyští zavčas rána!Milšie sú mi hromov hlasyako piesne útlej krásy!Milšie mi je víchrom tuhýmletieť s praskom k bratom druhým!Zostaň zdravá, holubička,útla, krotká moj’ dušička!“„Leti zbohom, milý, leti,nech ti krajšie slnce svieti.“Ťažko vzdychá — pŕchnu kvety,a ten sokol hore letí.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Piesne.[2]Pod názvomPieseňzapísaná Dobšinským v Holubici I, 1846/7, č. 2.
zv. 1, 20. októbra 1846, str. 18 — 19. Jediný text.
|
Botto_Oj-borovy-haj-zeleny.html.txt
|
Pěkný začátekNa silnici z Tábora do Písku je městečko Bernardice. Tam je můj přítel Antonín Červenka
učitelem. Ten mi r. 1897 poslal takovýto dopis:Milý příteli!Můj Neklan chodí již do I. třídy měšťanské školy. Přišlo mi na mysl, že by si mohl
dopisovati s některým chlapcem slovenským. Od něho by se leccos o Slovensku dověděl, navykl
by si již za mládí na Slovensko myslit a oblíbil by si je. Co o tom soudíte? Myslíte-li, že
by z takového dopisování mohlo být něco dobrého, poraďte mi hodného slovenského chlapce, a
náš Neklaň hned s ním dopisování začne.Srdečně Vás pozdravujevěrný přítel Ant. Červenka.Měl jsem z listu Červenkova radost. Věděl jsem, že za hranicemi je už dopisování i
neznámé mládeže v obyčeji a že je z toho mnohý užitek. Proto jsem hned Červenkovi, svému
krajanovi, takto dopsal:Milý příteli!Schvaluji rád, aby si Váš synáček Neklan s hodným Slováčkem dopisoval. V Ružomberku v
Liptovské stolici je továrník Vladimír Vlkolinský a ten má hodného Vladíčka, asi tak
dospělého, jako je Váš Neklan. Otec Vlkolinský je dobrý můj přítel, dopište mu, že ho na
mou radu žádáte, aby svému Vladíčkovi dovolil dopisovati s Vaším Neklanem. Doufám, že rád
svolí. Ať chlapec Váš dopisy od Vladíčka schovává a také Vladíčka požádá, aby zase jeho
zachoval, a já si po letech od obou chlapců jejich dopisy vypůjčím. Jejich přátelství může
být zajímavo.Pozdravuji Vás i synáčka Neklana a jsem povždyVáš Karel Kálal.Neklan psal a Vladimír mu pěkně odpověděl. Neklan psal opět a zase přišla odpověď, a tak
to šlo dále. Když jsem o prázdninách po Slovensku cestoval a navštívil Vlkolinské v
Ružomberku, což mi toho Vladík o Neklanovi napovídal! A když jsem zase zavítal do svého
rodného kraje, tak mi Neklan s nadšením vyprávěl o příteli slovenském. Po několikaletém
dopisování chlapci se sešli a této doby je každému 22 let a jsou dosud upřímnými přáteli, a
Bůh dá, že zůstanou jimi nadosmrti. O prázdninách r. 1906 zajel jsem si už asi po dvacáté
na Slovensko, a než začal školní rok, zaskočil jsem si i do svého domova. S oběma chlapci
jsem mluvil; byli to vlastně již dvacetiletí jinoši, a na obou jsem si vyžádal jejich
vzájemné listy. Bylo jich dva veliké svazky a mezi dopisy chlapcův byly také dopisy
rodičův, suché květiny, listy s lípy a všelijaké obrázky. Maje pokdy, dopisy jsem seřadil,
první Neklanův, druhý Vladimírův atd., až do poslední pohlednice. V této knížce je
uveřejňuji. Vladimírovy listy píši s počátku česky, rozumí se, chyby všude opravuji, potom
vynechávám datum a vypustím věty, ba celé dopisy, které mají málo obsahu. První dopis
Neklanův byl:Milý Vladimíre!Odebírám slovenský časopis „Noviny Malých“. Když je čítávám, i tatínek poslouchává a
potom mi všelico o Slovensku vypravuje. Pan Kálal, co se v Rakově u Bernardic narodil, nám
dopsal, abych si s Tebou dopisoval a abychom oba psaní uschovávali. Tak já Ti píši a prosím
Tě, abys mi také psal. Tvůj tatínek prý je továrníkem. U nás je jen jedna maličká továrna
na špičky k dýmkám. Také ve Vaší továrně se špičky dělají?Tak mi brzy piš. Na zdar!Tvůj přítel Neklan Červenka.Milý Neklane!Ujo Kálal nám také psal. Tak jsem čekal na Tvoje psaní. V Čechách máte jiné poštovní
známky. Tvoje psaní se mi líbilo. Ale náš tatínek nedělá špičky k fajfkám, nýbrž brynzu.
Hledal jsem s tatínkem na mapě Bernardice, ale nebyly tam, jen Tábor a Písek jsme našli.
Tábor prý vystavěl Žižka, pravil tatínek. My jsme evangelíci a máme obraz Husa a Žižky na
stěně.Do jaké školy chodíš? Já chodím do první třídy maďarského gymnasia.S rodáckým pozdravemTvůj přítel Vladimír Vlkolinský.Milý Vladimíre!Každý den, když jsem přišel ze školy, jsem se ptal, přišlo-li od Tebe psaní? Tak včera
přišlo. Bylo slovenské. Nevěděl jsem, co je brynza. Tatínek pravil, že je to ovčí sýr.
Říkášpísala my pravímepsal. Místolíbilojsi napsalpáčilo. Bylo to pěkné psaní,
všemu jsem porozuměl, jen slovo brynza mi tatínek musil vysvětlit. Máme „Slovník“ od Kálala
a Salvy, tam jsou rozdílná slovíčka, tak si tam najdu, až nebudu něčemu rozumět.Také jsme na mapě hledali Ružomberok a našli jsme jej na Váhu v Liptovské stolici.
Tatínek pravil, že jsou u Vás samé hory. Ze staré čítanky jsme vytrhli mapu Čech a posíláme
Ti ji, neboť na ni jsou Bernardice; najdi si je.Chodím do první třídy měšťanské školy a je mi to divno, že ty chodíš do školymaďarské!Proč nechodíš do slovenské?Piš brzy! Na zdar!Tvůj Neklan.Milý Neklane!V Ružomberku byl po čtyři dni provazolezec. Z okénka ve věži naší radnice natáhli lano
ke dvěma kládám do země vbitým, a po laně chodil mladý muž, drže v rukou hrubou tyč. Pod
lanem byla zavěšena síť, aby se provazolezec nezabil, kdyby s lana spadl. Já to viděl
ponejprv a náramně se mi to líbilo. Hrůza na mne šla, a on si tak pěkně vykračoval jako po
pěšince. Jen se usmíval a divákům se ukláněl. Nejpěknější bylo, když za provazolezcem šlo
děvčátko asi pětileté, v bílých šatečkách; drželo se provazolezce za pás a pomaloučku s ním
kráčelo. Uprostřed provazu podlezlo mu mezi nohy a kráčelo před ním pozpátku až na konec
provazu. Potom se pustili zpět do věže. Na té cestě děvčátko vylezlo provazolezci na záda,
pak si sedlo na krk, potom se mu postavilo na rameno, ručkama tleskalo a posílalo divákům
hubičky. Já jsem trnul a maminka naše se odvracela. Ale bylo to pěkné. Všichni jsme
tleskali. Potom děvčátko chodilo vybírat, a každý mu rád hodil krejcar na talíř. Maminka se
děvčátka optala: „Jak se jmenuješ a odkud jsi, děvčátko?“ — „Berta Beroušková zTábora,“ odpovědělo. Hned jsme si vzpomněli na Bernardice a na
Tebe.Proto chodím do maďarského gymnasia, že na Slovensku slovenského není. Ve škole nesmíme
ani slova slovenského promluvit, ani na ulici. Mám ještě dědouška, už moc starého, ten
vždycky pláče, když dostanu trest za to, že jsem slovensky promluvil. Tak už mu to
nepovídám, aby neplakal.Tatínek pozdravuje Tvého tatínka a maminka Tvou maminku. S Bohem!Tvůj Vladimír.Milý Vláďo!Teď Ti povím zase já, co se nám přihodilo. Šli jsme s tatínkem po náměstí a před
Komárkovými stál asi čtrnáctiletý dráteníček a rozhlížel se. „Tatínku, pojďme k němu,
jestli zná Vladimíra.“ On pravil, že Tě nezná, a ani nevěděl, kde je Ružomberok. Kolem nás
se sběhli chlapci, a tatínek se dráteníčka ptal, jestli chodil do školy. On že chodil a že
umí čítať, písať i rátať. Tak se ho tatínek ptal, kolik je 8 + 7, a on pravil, že 19, potom
18, potom 17 a potom teprv řekl, že 15. Chlapci se smáli, ale tatínek kýval smutně hlavou.
Vzali jsme ho k nám, a maminka mu dala jíst. Pravil, že spává s mistrem v chlévě u sedláků
a že je v Čechách dobře, neboť prý tu pojí aspoň kousek chleba. Pravil, že je od Trenčína,
že o Ružomberku nikdy neslyšel, a tak jsem Ti nemohl pozdrav po něm vzkázati. Prosím Tě,
napiš mi něco o drátenících.Dostali jsme pololetní vysvědčení; mám osm jedniček a čtyři dvojky. Co Ty máš?Tatínek a maminka také Tvoje rodiče pozdravují a jsou rádi, že si s Tebou dopisuji. Na
zdar!Neklan.Milý Neklane!V Liptově dráteníci nejsou. Tatínek Ti posílá mapu Trenčanské stolice. Máš si vyhledat
nejsevernější část, co je městečko Čace na řece Kysuci, tam jsou dráteníci. Nemysli, že
dráteníci jsou po celém Slovensku. Z Liptova jdou do světa na zárobek pltníci, murári,
skláři a také polní robotníci.Já nemám tak pěkné vysvědčení jako Ty. Profesoři vykládají po maďarsku, a já ani
polovici nerozumím. Když se večer učím a nerozumím, tak mi to tatínek po Slovensku vykládá.
Kolikrát se rozpláču a tatínek se zlobí na maďarské školy a říká, že mě pošle na školu
českou do Prahy.Měli jsme orla, já jsem ho každý den krmil, a včera služka nezavřela dvířka, a orel nám
uletěl. Tak je mi smutno po něm, byl můj, dostal jsem ho mladého od horára z Osady.S Bohem! Živio!Tvůj Vladimír.Milý Vladimíre!Píši Ti hned, protože Ti orel uletěl. Možná, že se vrátí, když byl už u Vás uvyklý. A
kde jste ho měli, v kleci? Tak ve Vašem kraji i orli hnízdí, a také je chlapci vybírají? Já
jsem nikdy orla neviděl, ani vycpaného. To je to u Vás pěkné, když tam i orli nad hlavami
poletují. Já jsem měl v létě koroptve, a všecky se mi rozutíkaly. Soused Lukeš síkl na
louce trávu. Tam bylo koroptví hnízdo. Stará seděla na vejcích, a Lukeš ji usekl hlavu.
Vejce přinesl v čepici a dal nám je. Maminka je dala pod kvočnu, a brzy se vylíhly
koroptvičky. Běhaly a běhaly, nebylo je možno uhlídat: běžel jsem za jednou a utekla mi, a
když jsem se vrátil, ostatní už také byly pryč. Bylo po radosti. Ve škole jsme četli
Heydukovu básničku Štěstí; tam je psáno, jak štěstí uletí jako vlaštovička.Tvému tatínkovi děkuji za mapu. Je maďarská. Ptal jsem se dráteníka, co je to
Turzofalva, a on řekl, že Turzovka, a tak mi všecky dědiny drátenické pověděl po Slovensku:
Makov, Vysoká, Olešná, Raková, Zákopčí, Rovné a jiné. Některá dědina je prý až tři hodiny
dlouhá a v horách schovaná. Inu, já bych tak rád do drátenického kraje, to je asi divný
kraj. K Vám bych se také rád podíval a vylezl na vysokou horu a čekal, až mi orel nad
hlavou zakrouží.Ve slovníčku jsem si našel, že pltníci jsou ti, co s vory po řekách plují; murári jsou
zedníci, skláři sklenáři a robotníci dělníci. Zárobek je výdělek.Můj tatínek pravil, že by všichni slovenští chlapci měli chodit studovat na české školy.
Potom mi tatínek pravil, abys mi poslal nějakou pěknou písničku slovenskou, také s notami.
Já umím hrát na housle, naučím se jí.Tak mi piš, jestli se Ti orel vrátil. Na zdar!Tvůj Neklan Červenka.Milý Neklane!Veru sa mi orol nenavrátil. (Schvalně napíši tu a tam větu po slovensku, aby se český
čtenář pomaloučku přiučoval.) Dědoušek pravil: „Dobře, že uletěl, ať má svobodu!“ Dědoušek
je stár, už má skoro osmdesát let, ale když mluví o svobodě, tak povstane s křesla, narovná
se, rukama rozkládá, a oči se mu svítí. Nechť jen si orel poletuje ve výšinách, nad horami
a lesy, ať má svobodu! Když to tak dědoušek vykládal, nermoutil jsem se již za orlem. Nechť
má svobodu! Neměli jsme ho v kleci, nýbrž ve velkém kurníku, a sedával na suché větvi.
Házel jsem mu maso skulinami.Posílám Ti písničku i s notami.Zabitý JaníkMedzi horami
lipka zelená:
zabili Janka,
Janíčka, Janka
miesto jeleňa.
Keď ho zabili,
zamordovali,
na jeho hrobe,
samotnom hrobe
kříž postavili.
Ej, krížu, krížu
ukrižovaný!
Tu leží Janík,
Janíček, Janík
zamordovaný.Ty mi zase napiš peknú česku pieseň. S Bohom!Tvoj Vladimír.Milý Vladimíre!Píši Ti, co se stalo s písničkou. Tatínek ji zazpíval a pravil, že je velmi krásná,
abych ji zanesl panu učiteli Práškovi, který nás učí zpívat. Tomu se také velmi zalíbila a
hned jsme ji na celé měšťanské škole zpívali. Chlapci žadonili: Tu slovenskou, tu
slovenskou! Prosím Tě, zase mi nějakou napiš.Tatínek můj Ti posílá český zpěvník. V něm je sto písní i s nápěvy. Budu velmi rád,
jestli se Ti české písničky zalíbí.Na zdar!Neklan.Milý Neklane!Já jsem už skoro všecky české písničky přehrál. Některé jsem už znal. Slováci také
zpívají Kde domov můj? ale trošku jinak a namísto Hej, Slované! zpíváme Hej, Slováci! Ujko
Petr studoval v Praze a skoro všecky ty písničky umí. Dědoušek jich také hodně umí. Když
byl dědoušek mladý, tak čítal český časopis „Jindy a nyní“ a ten prý ho probudil. Dědoušek
má moc Čechy rád, vypravuje o Havlíčkovi, jak ho v noci zatkli a zavezli daleko do ciziny.Tvému otci děkuji za český zpěvník a posílám Ti„Spevníček“od Kar.
Ruppeldta. V něm je 60 dvojhlasných slovenských písní. To bude pěkné: Ty budeš zpívat
slovenské, a já české.S Bohom!Tvoj Vladimír.Drahý Vladimíre!Včera se stalo u nás velké neštěstí. Koupali jsme se v Zámeckém rybníku. Všickni jsme se
koupali za zdí zahrady poštovního, kde je mělko, jen Hrubeš a Kolář z naší třídy šli na
cestu a tam s hráze skočili do rybníka. Tam je veliká hloubka. Chvilku to trvalo, než se
objevili nad vodou. Potom plavali a za chvilku začali křičet a nevěděli, na kterou stranu
se mají dáti. My jsme utíkali k nim na cestu. Kolář první přestal plavat a byl celý ve
vodě, jen oči, nos a ústa měl nad vodou a pomaloučku se přibližoval ke hrázi. Hrubeš
vystrčil ruce vzhůru a měl hlavu pod vodou. Křičeli jsme všickni, volali na lidi. Přišly
dvě ženské a nic nepomohly. Dva chlapci utíkali pro tyč a než přišli, Kolář už byl na
hrázi, ale Hrubeš byl pod vodou, už ani ruce nebylo vidět. Ze zahrady poštovního přeskočil
pan učitel Prášek, a už cestou se svlékal a v povlékačkách skočil do vody a v okamžení byl
pod vodou a v okamžení nad vodou. My jsme mu ukazovali, kde se Hrubeš potopil. On tam
hledal a jen bubliny vycházely nahoru. Najednou se vynořila jeho hlava a oči mu svítily. Už
tu byla hromada lidí, přinesli žebřík a tyče, podali panu učitelovi tyč, on se jí chytil a
v tom jsme uviděli i Hrubše s očima zavřenýma a hlavou svěšenou. Všickni jsme se úzkostí
chvěli. Pan učitel položil Hrubše na pažit a začal ho křísit. Svinul svůj kabát a dal ho
Hrubšovi pod pás. Potom postaviv se mu za hlavu, chytil ho při loktech za paže a zdvihl mu
je nad hlavou, aby se mu hrudník rozšířil, pak mu je zase k hrudníku přitiskl, aby se
hrudník zúžil. Tak to dělal pořád. Lidu se mnoho sešlo, a s hrůzou jsme se všickni dívali.
Pojednou pan učitel zvolal, že se hrudník sám zdvíhá, a všickni jsme zpozorovali, že se mu
bledý obličej trošku začervenal. „Dýchá, žije!“ zvolali jsme radostně, a v tom utíkala k
nám paní kupcová Hrubšová, jako smrt bledá. Všickni jsme na ni křičeli: „Žije, žije!“ Padla
k Jaroslavovi, chytila jej za hlavu, a on v tom otevřel oči. Kdosi nás odstrkoval od
Jaroslava, a to byl pan doktor Švelb. Jakmile pan učitel pana doktora uviděl, odstoupil a
byl tak unaven, že se na pažit položil. Lidé jej přikryli šatem. Jaroslava odnesli domů, za
chvíli i pan učitel vstal.V celém městečku se o tom mluvilo. Starý Kolář chválil, že se jeho Jan ve škole naučil,
jak se má člověk zachovati, když tone. Kupec Hrubeš velebil zase pana učitele Práška. Druhý
den nám pan učitel znova vykládal, že tonoucí člověk nemá zdvíhati ruce nad hlavu, nýbrž je
dáti pod vodu, aby těžiště přišlo výše a tak obličej, když jej vzhůru zdvihneme, zůstane
nad vodou. Kolář na to vzpomněl, Hrubeš ne. Pan učitel přikázal, že se všickni musíme dobře
naučit plavat.S Bohem!Tvůj Neklan.Milý Vladimíre!V posledním listě zapomněl jsem Ti psáti o slovenském zpěvníčku, co jsi mi poslal. Hned
jsem jej ukázal panu učiteli Práškovi, a on nám napsal Hore Váhom, dolu Váhom a naučil nás
to dvojhlasně. Všem chlapcům se píseň líbí. Jsou všechny krásné. Pan učitel pravil, že by
si takový zpěvník koupil, a chlapci se také hlásili, tak jich pan učitel objednal třicet.
Jen si pomysli, v Bernardicích je třicet slovenských zpěvníčků! Tatínek pravil, abys mi
poradil nějakou pěknou slovenskou knížku, že mi ji též koupí, a to v Ružomberku od Karla
Salvy. To prý je upřímný národovec, pravil tatínek.Já bych rád věděl, jak jsi veliký a jak vypadáš. Je mi to takové divné: neznáme se a
píšeme si.Na zdar!Tvůj Neklan.Drahý Neklane!O těch dvou chlapcích to bylo strašné. Když to psaní přišlo, byl u nás ujko Dušan. On je
doktorem a líbilo se mu, že učitel uměl tak Hrubše vzkřísit jako doktor. A jaké prý jsou to
dobré školy, které při fysice poučí, jak si může tonoucí člověk život zachránit. Tatínek na
to pravil: Půjdeš na české školy! On by mne byl dal hned na české gymnasium, ale u nás musí
obchodník umět maďarsky, tož budu nižší gymnasium studovat zde a pak prý půjdu na českou
obchodní akademii do Prahy.Já jsem se učil plavat s měchuřinami v řece Revúci. Vždycky dvě mi tatínek k pasu
přivázal. Nyní umím plavat bez měchuřin a chodím se koupat do Váhu, kde je voda prudká. Při
Váhu umějí plavat všickni lidé.Rád jsem četl, že jste si koupili slovenské zpěvníčky. Ujko Salva byl učitelem v
Klenovci v Gemerské stolici. Vydával slovenské časopisy a kalendář. Tak ho Maďaři zbavili
chleba. On šel do Osěku a tam se učil v knihtiskárně sázet. Nosil jako druzí učni zástěru.
Žena jeho byla s dětmi v Klenovci, ale četníci ji ze školy vyhnali a nábytek vyházeli na
ulici. Ona potom zůstávala v malé komůrce. Salva se z Osěku brzy navrátil a založil si
knihtiskárnu v Ružomberku. Tak si od něho knihy kupujte.Posílám Ti „Slovenské povesti“, co sebral Škultéty a vydal Salva. Tatínek pravil, abych
Ti je poslal darem, že mi též nějakou pěknou knížku českou pošleš.Abys věděl, jak vypadám, tak Ti do knížky vkládám svou podobiznu a Ty mi též pošli svou.Pozdravuj Koláře a Hrubše.Ať žije pan učitel Prášek!S Bohom!Tvoj Vladimír Vlkolinský.
|
Kalal_Co-si-dva-hosi-dopisovali.html.txt
|
I. Andrej Sládkovič: OmladinámSlobodná junač! Znáš tú vrstvu svoju
tam v dávnej Sparte, — z ocele, z kremeňa,
nepriučenú mäkkému pokoju,
neznajúcu nič, len hrdinov mená:
Krásna mlaď! Krásno-li to, čo vynúti
medená doska a železné prúty? —
Na smutných poliach požuňských stáli my,
keď o Slovensko prvnie kôstky hraly,
tytanský vrah stál pred nami malými,
ním hrôza triasla, my sme sa nebáli:
Odkiaľ smelý ten zápaľ? — nám veleloĽudevítovobohatierske čelo! —
Osemkrát sa už omladily roky,
čo pod lipami národ riekol slovo:
Mlaď priskákala, opásala boky
nezbedne kričiac: sem prach a olovo —
čo ozbrojilo mlaď vôľou a mocou? —
Hlas bratov starších a vážny prst otcov.
Dospelá junač! dnes už bežíš sama
v hromady, čaty, skupštiny, tábory,
rušiac už napred vlastnýma nohama
a vlastná k sláve pasť dráhu vám borí,
a chlap do chlapa čoby ste odvislí,
viseť budete, ale — neodvislí! —
Vy zaľúbenci, — mladosť rada ľúbi,
v lúčach mesačných ľúbosť rada chodí, —
hľaďte na tmavé hôr balkánskych sruby,
na východ, kde sa nová doba rodí, —
choďte, — kde sliepňa mesiačik rohatý —
s hroznou ľúbosťou k ujarmenej brati!
Hej, orlíčatá! ztvrdly vám zobáky,
podrástly brká, pazúry zostrely,
žiarou plamennou prebleskujú zraky, —
zloba a krivda — tie vám ich pretrely;
moc vaša, haňba vaša vás vyzýva:
Rozdrapte hnusné poroby ohnivá! —
Predvšetkým: svornosť, svornosť, svornosť, synia!
Zahyňte, — medzi sebou nebite sa!
Len z roztržky nás potomci obvinia,
za hriech vady len odsúdia nebesá:
Svätým budiž vám Božie to tam slovo,
Svätoplukov prút, uhlie Kollárovo!
Uctite otcov mozole krvavé,
uctite, čo tí životom dobyli,
nepovoľujte každý svojej hlave,
boj bijúc na ich staňte si mohyly:
Kedyže prijde k vysokej budove,
keď každý osvé kope grunty nové?!
Chráňte sa sveta: diabla, krve, tela
vyhádžte hárem — divan z Carihradu!
vám nepristane šialenosť zbabelá,
svetáctvo rodí odrodilú zradu:
Ba, niet Slovana bez Božieho Slova
a niet spasenia krem kríža Kristova!
Syn márnotratný! — podvodná sloboda,
žranie, lokanie, nosiť sa bohato,
v necudnom lone hriešná polahoda:
sviniarstvo, handry, potupa ablato! —
Milosti dojdú kajúci pohania,
ale národom niet brány pokania!
Synovia, bratia! — moc, vraj, to je veda,
čarovná ľudstva okrasa umenie:
Kňazom a mníchom knihy!? — beda, beda!
Či svetlo ducha pre každého nenie?
„Noble passion: pipa, puška, kone!“
Tak tí, — čo jakživ mali nás v pohone:
Psie kože! jedno, poviem-li: psie hlavy!
Kartári, ktorým hrou je „naše, vaše“;
už doby novej päta vás zadlávi,
dieťa vaše sa proti vám opáše;
zákonom krytý a stavom — Rajnoha
už bere diel svoj po zákone s Boha!
Učte sa, mládež! nové časy staly,
slávni dosiaľ len boli tí, — čo bijú:
my sme robili, iní si písali —
zlodeji, lhári — našu historiju:
Učte sa, cvičte! — bo vymrú poeti,
beda nám v hrobe, otcom — nemých detí!
Hurrá, mládenci! napred, bohpomozi!
Slavian-geniov prápor pred radami,
kriedlama svorné bratstva hradbovozy,
naše modlitby, žehnania nad vami,
nazpät nesmiete — tam priepasť ohnivá —
a nad ňou trúba dejin spravodlivá!Tábor (1870)
|
Benes_Vencok-basni-a-spevov-slovenskych.html.txt
|
Ako povstaly povesti „Tisíc a jedna noc“?Nebolo šťastnejšieho národa na svete, než boli voľakedy obyvatelia Indie, keď vládnul
nad ňou múdry a spravodlivý panovník — sultán Šachriar. Len škoda, že to dlho netrvalo…Raz totiž rozzúril sa tento dobrý kráľ nad nevernosťou svojej ženy a sa zaprísahal, že
nebude mať dotedy pokoja, kýmkoľvek nepadne pod mečom katovým hlava poslednej panny v jeho
kráľovstve.A bolo by to skutočne čo chvíľa tak vyzeralo… Neminulo totiž dňa, že by si nebol pojal
za manželku vždy druhú pannu z najkvetúcejších krásavíc, no na večer bola už v rukách
vezírových, ktorého povinnosťou bolo: oddať ju katovi.Nebolo tedy divu, že sa všetko triaslo pred ním a že z úst národa ozývala sa len kliatba
na hlavu ináče celkom dobrého sultána.A kto vie, do kedy by to bolo ešte takto šlo, keďby nie Šeheresády — šľachetnej dcéry
vezírovej. Táto nemohla sa už ďalej dívať na neľudské prelievanie krve — a s obetovaním
vlastného života sa rozhodla, že chce byť nevestou kráľovou.Prvá, ktorú do svojho úmyslu zasvätila, bola jej mladšia sestra Dinarsáda.„Známo ti,“ — hovorila jej, — „že ma i básnici ospevujú ako najkrajšiu a
najduchaplnejšiu dcéru tejto zeme… Snáď ako takej podarí sa mi do moci dostať toho tyrana.
Chcem byť jeho ženou, ale len tak, ak mi dovolí vziať si ťa do domu. Ty sa na svitaní
zobudíš, že nemôžeš spať, a požiadaš ma, aby som ti niečo vyprávala; o ostatné sa už ja
sama postarám. Ak sa mi plán zdarí, je vyhrané, ak nie — pomyslím si, že obetovala som sa
za rodné svoje sestry.“A na druhý deň už sám vezír — ačkoľvek s ťažkým srdcom, predniesol žiadosť Šeheresádinu
svojmu pánovi…„Dobre,“ — hovoril so zamračenou tvárou sultán, — „ale nech si tvoja dcéra nemyslí, že
ju snáď za niečo inšie budem chceť považovať, ako každú druhú. Tak padne jej hlava pod
mečom katovým, ako pred ňou všetkým. Nuž tri dni dávam jej ešte na rozmyslenie.“Šeheresádu v jej pevnom rozhodnutí nesklátila ani kráľova tvrdá hrozba, a smelá deva
ešte v ten istý deň vtiahla v sprievode svojej sestry do sultánovho palácu.Keď prvý kohút zaspieval na svitanie, Dinarsáda bola už na nohách, a sotva minulo pár
okamžení, už i sám sultán kochal sa v rozkošnom vypravovaní krásnej svojej ženy.A táto sediac na loži sultánovej — tvárou ku nemu obrátená — len vyprávala a vyprávala,
— a bár nábožní muezzini už dávno volali z minaretov veriacich k modlitbám, len vyprávala,
a tak pútave, že sultán celý očarený už dávno zabudnul na jej popravu.A poneváč do konca povesti bolo ešte ďaleko, odložil pokračovanie zas až na večer.Dopoludnie prešlo mu ešte ako-tak v úradnej práci; ale odpoludnia bol čím ďalej tým
roztržitejší a netrpelive vychádzal dívať sa na slnko, ktoré tak sa mu videlo, že stojí na
jednom mieste — ako by zakliate… A keby to bolo bývalo možné, bol by ten večer za vlasy
pritiahol. Konečne sa ho predsa len akosi dočakal. Ako prvý raz striehnul na každé slovo
Šeheresádino, teraz by ich nebol dbal očima zrovna z úst vyberať… A jej to neušlo… A jestli
prvý raz usilovala sa ho zaujať, teraz si predsavzala, že ho svojou výrečnosťou zrovna —
podmaní: a to sa jej i podarilo…Ukončila jednu rozprávku — musela na jeho žiadosť začať hneď druhú, a tak to išlo
postupne so dňa na deň ďalej — tak odkladala sa i jej poprava — až pekne krásne preletelo
takýmto spôsobom celých tisíc a jedna nocí.Šeheresáda stala sa riadnou sultánovou manželkou. Muž si ju ctil a miloval — národ ju
oslavoval.Takto povstal veniec prekrásnych východných povestí: „Tisíc a jedna noc.“
|
Gallay_Tisic-a-jedna-noc.html.txt
|
I. Modrý krížMedzi striebornou stuhou rána a zelenou, ligotajúcou sa stuhou mora pristála v Harwichu
loď a vypustila kŕdeľ ľudí ako múch. Medzi nimi muž, ktorého nám treba sledovať, nebol
ničím nápadný — a neželal si ním byť. Nebolo na ňom nič nezvyčajného, okrem akéhosi
rozdielu medzi sviatočnou jarosťou jeho obleku a úradnou vážnosťou jeho tváre. Jeho úbor
skladal sa z ľahkého jasnošedého kabáta, bielej vesty a bieleho slameného klobúka so
šedomodrou stuhou, kým jeho vychudnutá tvár bola opálená, končila čiernou briadkou po
španielskom spôsobe a pripomínala goliere z časov kráľovnej Alžbety. Fajčil cigaretu tak
vážne ako zaháľač. Nič nenasvedčovalo skutočnosti, že šedý kabát skrýva revolver, že biela
vesta ukrýva policajný odznak a že slamený klobúk prikrýva jednu z najbystrejších hláv
Europy, lebo bol to sám Valentin, náčelník parížskej polície a najpovestnejší stopovač
sveta, prichádzajúci z Bruselu do Londýna, aby previedol najväčšie zatknutie storočia.Flambeau bol v Anglicku. Policie troch štátov stopovaly veľkého zločinca z Gentu do
Bruselu, z Bruselu do Haagu a predpokladalo sa, že Flambeau využije nezvyklosti a zmätku,
ktorý narobil eucharistický kongres, konaný práve vtedy v Londýne. Núkala sa veľká
pravdepodobnosť veriť, že Flambeau bude cestovať ako farár, alebo tajomník, vyslaný na
kongres, ale pravda, Valentin nemohol byť istý, lebo pokiaľ šlo o Flambeau, nemohol byť
nikto istý ničím.Už mnoho rokov tomu, čo tento obor zločinu náhle prestal udržovať svet v nepokoji a keď
ustal, ako sa hovorí, od smrti Rolandovej nastal veľký pokoj na zemi. Ale vo svojich
najlepších (myslím, pravda, najhoršie) dňoch bol Flambeau postavou takou význačnou a
medzinárodnou ako Kaiser. Temer každého rána oznamovaly denníky, že unikol následkom
nejakého nezvyčajného zločinu tým, že spáchal iný. Bol to Gaskoňan obrovskej postavy a
fyzickej odvahy a o výbuchoch jeho siláckeho temperamentu rozprávaly sa najnemožnejšie
histórky; ako obrátil juge d’instruction hore nohami, aby „mu trochu poupratoval v mozgu“;
ako utekal po Rue de Rivoli, nesúc pod každou pazuchou policajta. Ale treba mu priznať, že
svoju fantastickú telesnú silu používal zväčša v takých nekrvavých, čo aj neúctivých
výjavoch; väčšina jeho zločinov pozostávala z prešibaných lupičstiev vo veľkom. Ale každá
jeho krádež bola temer úplne novým hriechom a mohla tvoriť samostatnú histórku. On založil
veľkú Tyrolskú mliekársku spoločnosť v Londýne bez mliekární, bez kráv, bez povozov, ale s
tisícom odberateľov. Obsluhoval jednoducho tak, že prekladal malé nádoby, stojace pred
dvermi zákazníkov, pred dvere svojich odberateľov. On udržiaval s istou mladou dámou,
ktorej všetky poštové zásielky zadržiavali, nevysvetliteľne tajnú korešpondenciu tak, že
fotografoval svoje drobulinké zprávy na doštičky mikroskopu. Nejeden z jeho výčinov
charakterizuje úžasnú jednoduchosť. Hovorí sa, že kedysi premaľoval v ulici všetky domové
čísla za najtmavšej noci len preto, aby dostal do pasce nejakého cestujúceho. Vie sa, že on
vymyslel prenosné poštové skriňky, ktoré staval na nárožia ulíc v tichých predmestiach, aby
cudzinci mali kde vkladať svoje poštové poukážky. Napokon ho poznali ako úžasného akrobata;
na vzdory svojej ohromnej postave vedel skákať ako lúčna kobylka a miznúť v korunách
stromov ako opica. Preto veľký Valentin, keď sa vydal na cestu, aby našiel Flambeau,
uvedomoval si veľmi jasne, že jeho dobrodružstvo sa skončí nájdením hľadaného.Ale ako ho mal nájsť? To zamestnávalo neprestajne myšlienky veľkého Valentina.Bola tu jedna vec, ktorú Flambeau pri všetkej svojej obratnosti v prestrojovaní nemohol
zakryť, a tou bola nezvyčajná výška jeho tela. Keby Valentinovo bystré oko bolo zazrelo
vysokú predavačku jabĺčiek, vysokého granatiera, alebo i dosť vysokú vojvodkyňu, bol by ich
na mieste zatkol. No na celej ceste vlakom nenašiel nikoho, koho mohol pokladať za
prestrojeného Flambeau práve tak, ako sa nemôže prestrojiť mačka za žirafu. Pokiaľ šlo o
ľudí na lodi, bol spokojný, a z tých, ktorí pristúpili v Harwichu, alebo cestou, ostávali
už iba šiesti: železničný úradník malej postavy, idúci až na konečnú stanicu, traja celkom
malí obchodní záhradníci, ktorí pristúpili o dve stanice ďalej, jedna vdova veľmi malej
postavy, prichádzajúca z malého mesta v Essexu a veľmi malý rímskokatolícky kňaz, ktorý
nastúpil v malej essexskej dedinke. Keď sa dostal k tomuto poslednému, Valentin hneď sa ho
vzdal a temer sa usmial. Malý kňaz mal tvár okrúhlu a tupú ako knedľa z Norfolku, oči mal
prázdne ako Severné more a mal niekoľko hnedých, do papieru zabalených balíčkov, ktoré
stačil všetky odrazu posbierať. Eucharistický kongres dozaista vytiahol z vidieckych kútov
nejedného podobného tvora, bezmocného ako krtica, vykopaná zo zeme. Valentin bol skeptik
pravého francúzskeho vzoru a nemal rád kňazov. Vedel však cítiť s nimi súcit a tento malý
budil súcit v každom. Mal veľký ošarpaný dáždnik, ktorý mu každú chvíľu padal na podlahu.
Zdalo sa, že ani nevie, kde je pravý koniec jeho zpiatočného lístku. Prostodušne
vysvetľoval každému, že si musí dať dobrý pozor, lebo v jednej z tých svojich mnohých
hnedých škatúľ má niečo zo skutočného striebra „s modrými kamienkami“. Nezvyčajná miešanina
jeho essexskej tuposti a svätej prostodušnosti zabávala Francúza, až sa kňaz predsa len
dostal nejako do Tottenhamu so všetkými svojimi škatuľami a vrátil sa pre svoju cigaru.
Valentin mal pri tom ešte toľko dobroty, že ho varoval, aby nerozprával každému o tom
striebre, keď chce, aby mu ostalo. Ale nech hovoril Valentin s kýmkoľvek, oči mal otvorené
pre niekoho iného, či bohatého alebo chudobného, muža alebo ženu, no hľadal neprestajne
niekoho, ktorý by bol dobrých šesť stop vysoký, lebo Flambeau bol ešte o štyri palce vyšší.Vystúpil v Liverpolskej triede presvedčený, že doposiaľ nikde nenaďabil na hľadaného
zločinca. Pobral sa potom rovno na Scotland Yard, aby predložil svoje papiere a zaistil si
pomoc pre prípad potreby. Potom si zapálil cigaretu a dal sa na dlhú obchôdzku londýnskymi
ulicami. Idúc triedami a námestiami za Viktóriou, zrazu zastal. Bolo to staromódne
námestie, veľmi typické pre Londýn a práve v tej chvíli plné ticha. Vysoké, jednoduché domy
na okolí vyzeraly súčasne i zachovalé i neobývané; záhon krovia v prostriedku námestia zdal
sa byť opustený ako zelený ostrovček v Tichom oceáne. Jedna zo štyroch strán bola oveľa
vyššia než ostatné, ako trón s baldachýnom a táto strana bola prerušená, ako sa to v
Londýne niekedy robieva — reštauráciou, ktorá ako by bola na toto miesto zablúdila zo Soho.
So zakrslými rastlinami v hrncoch a dlhými, žlto-biele pruhovanými okenicami bola budova
veľmi nápadná. Vyčnievala vysoko nad ulicu a, tiež podľa londýnskeho spôsobu plátania, k
vchodu do budovy viedly schody, vzbudzujúc dojem, že je k budove pristavený požiarny
rebrík. Valentin stál a fajčil pred tými žlto-bielymi okenicami a dlho ich pozoroval.Na zázrakoch je najneuveriteľnejšia tá skutočnosť, že sa vyskytujú. Len málo oblakov na
oblohe býva zachytené ľudským okom. Strom týči sa v krajine pri nejakej pochybnej ceste v
presnej, určitej podobe otáznika. Sám som sa o týchto veciach presvedčil za posledných
niekoľko dní. Nelson umiera v okamihu víťazstva a muž menom Wiliams náhodou zabije muža
menom Williamson; znie to temer ako vražda dieťaťa. Jednoducho, v živote nachodíme
skutočnosti, ktoré sa týkajú navzájom sťa by pôsobením nejakého šaška a toto často ujde
pozornosti tých ľudí, ktorí rátajú vždy len s prózou, ako to vhodne vyslovil Poë v svojom
paradoxe, že poznanie musí počítať s nepredvídaným.Aristíd Valentin bol hlboko francúzsky a francúzsky rozum je najmä a výlučne
rozumovaním. Nebol len „mysliacim strojom“, lebo je to nesmyselná fráza moderného fatalizmu
a materializmu. Stroj je len preto strojom, že nemôže myslieť. On však bol mysliaci muž a
súčasne jednoduchý muž. Všetky jeho obdivuhodné úspechy, ktoré zdaly sa byť čarodejníctvom,
dobyl únavnou logikou, jasnou a presnou francúzskou myšlienkou. Francúzi elektrizujú svet
nie nadhodením nejakého paradoxu, ale truismom. Uskutočňujú truismus do takých dôsledkov —
ako vo francúzskej Revolúcii. Ale práve preto, že Valentin vedel myslieť, poznal tiež
hranice rozumu. Len ten, kto nevie nič o motoroch, hovorí o poháňaní motorov bez petroleja;
len ten, kto nevie nič o myslení, hovorí o rozumovaní bez pevných, nepopierateľných
základov. Valentin nemal nijaké prvé základy. Flambeau nepristihol v Harwichu a keď sa
nachodil v Londýne vôbec, mohol byť niečím medzi tulákom vysokej postavy na Winbledon
Common a rečníkom vysokej postavy, popíjajúcim práve v hoteli Metropol. V tejto úplnej
nevedomosti mal Valentin svoj spôsob nazerania a vlastnú metódu.V takých prípadoch počítal s nepredvídaným. V takom prípade, keď nemohol sledovať dráhu
rozumu sledoval starostlivo dráhu nerozumu. Miesto, aby šiel na pravé miesta — do banky, na
policajné stanice, na rendez vous — chodil systematicky na nepravé miesta; klepal na dvere
každého prázdneho domu, prevrátil každý cul de sac, prešiel každou ulicou, uzavretou
navŕšením smetí a rumísk, obišiel každú krivú uličku, ktorá ho zvádzala. Hájil tento
neprirodzený spôsob celkom logicky. Hovorieval, že najhoršie je, keď niekto má nitku, ale
vraj najlepšie je, keď nemá vôbec žiadnu nitku, lebo potom sa mu naskytá možnosť, že nejaká
nezvyčajnosť, ktorá upúta oko prenasledovateľa, mohla práve tak upútať oko
prenasledovaného. Niekde musí človek začať a najlepšie je, keď začne tam, kde sa azda druhý
zastavil. Ten rad schodov ku vchodu, tá pokojnosť a úhľadnosť reštaurácie vzbudily jemnú,
romantickú fantáziu detektíva a prinútily ho rozhodnúť sa začať na verímboha práve na tom
mieste. Vyštveral sa hore schodmi, posadil sa za stôl pri obloku a rozkázal si čiernu kávu.Predpoludnie už prikročilo a on doposiaľ neraňajkoval. Na susedných stoloch videl slabé
znaky raňajok iných ľudí a to mu pripomenulo vlastný hlad; rozkázal si teda dodatočne
vajíčko na mäkko, nasypal v zamyslení trocha cukru do kávy, mysliac pritom nepretržite na
Flambeau. Spomínal, ako raz Flambeau uvrzol pomocou nožničiek na nechty a inokedy zas
pomocou požiaru v dome; raz tak, že vraj musí platiť za nevyplatený list a inokedy zas tak,
že zaviedol ľudí dívať sa ďalekohľadom na kométu, ktorá vraj zničí svet. Svoj detektívsky
mozog považoval práve za taký dobrý, ako je mozog zločinca, čo bola pravda. No predsa si
jasne uvedomoval, že je v nevýhode. „Zločinec je tvorivý umelec, kdežto detektív len prostý
kritik“, riekol si, kyslo sa usmievajúc a zdvihol čašu kávy. Postavil ju však veľmi rýchle,
poznávajúc na prvý dúšok, že si do kávy nasypal soli.Podíval sa na nádobu, z ktorej biely prášok vzal. Bola to zrejme cukrovnička, určená tak
rozhodne na cukor, ako fľaša šampanského na šampanské. Divné mu bolo, prečo má v nej soli.
Chcel sa presvedčiť, či je v miestnosti aj viac pravoverných nádob. Hej, našiel dve plné
soľničky. Azda je tu tiež nejaká špecialita v obsahu soľničiek: bol v nich cukor. Po tomto
poznaní rozhliadol sa po reštaurácii s tvárou, javiacou nový záujem. Chcel vidieť, či sú tu
ešte iné znaky toho nezvyčajného umeleckého vkusu a rozmaru, ktorý dával cukor do soľničky
a soľ do cukrovnice. Okrem nepekného fľaku po nejakej tmavej tekutine na jednej z bielo
tapetovaných stien celá miestnosť zdala sa čistá, v poriadku udržiavaná, ktorá nejavila
znaky nezvyčajnosti. Zacengal na čašníka.Keď zriadenec pribehol, v tej včasnej hodine rozstrapatený a s očami krvou podbehnutými,
žiadal ho detektív (ktorý si vysoko cenil prosté formy humoru), aby ochutnal cukor a
presvedčil sa, či slúži dobrému menu hotela. Následok bol, že čašník zívol a ospalosť ho
razom prešla.— Servírujete tento podarený vtip každé ráno? — spýtal sa Valentin. — Neznechutilo sa
vám ešte zamieňať cukor za soľ?Čašník, vycítiac iróniu týchto slov, uisťoval ho, zajachtávajúc sa, že podnik nemá
takýto úmysel a že je to dozaista nejaký zvláštny omyl. Vzal cukrovničku, prezeral ju,
potom vzal soľničku a prezrel ju tiež a jeho tvár bola čo raz zväčšmi znepokojená. Napokon
sa rýchle ospravedlnil a odbehnúc, vrátil sa za chvíľu s majiteľom. Ten tiež preskúmal
cukrovnicu a po nej soľničku a zdal sa byť tiež rozhorčený.Zrazu čašník, akoby ani nemohol zvládnuť príval slov, čo sa mu nahrnul na jazyk,
zajachtal:— Myslím…, že to boli tí dvaja farári!— Ktorí dvaja farári?— Tí dvaja, — odvetil čašník, — ktorí obliali stenu polievkou.— Obliali stenu polievkou? — opakoval Valentin, nazdávajúc sa, že počul práve nejakú
taliansku metafóru.— Áno, áno, — riekol čašník rozčúlene, ukazujúc na tmavý fľak na bielej tapete, —
vyliali polievku tam na stenu.Valentin pozrel spytavo na majiteľa, a ten mu prispel podrobnejšou zprávou.— Áno, pane, — riekol, — je to pravda, i keď nemyslím, že to súvisí s cukrom a soľou.
Prišli dvaja farári a pili tu včas ráno polievku, sotva sme podnik otvorili. Boli to veľmi
tichí, ctihodní ľudia; jeden z nich zaplatil účet a vyšiel, druhý, ktorý bol zdĺhavejší v
prípravách na odchod, zdržal sa o niekoľko minút. Napokon odišiel, ale než vyšiel na ulicu,
schytil zrazu svoju šálku, v ktorej bolo do polovice polievky, a oblial stenu. Bol som
práve v zadnej miestnosti a čašník tiež, kým som pribehol, našiel som už stenu obliatu a
miestnosť prázdnu. Neutrpel som veľkú škodu, ale bola to veľká hanebnosť. Chcel som chytiť
tých dvoch mužov na ulici, boli však už veľmi ďaleko, zazrel som už iba, ako bočil za roh
na Carstairs Street.Kým reštauratér dokončil, detektív už stál na rovných nohách s klobúkom na hlave a s
palicou v ruke. Rozhodol sa už, že v úplnej temnote svojej mysle môže iba sledovať prvý
nezvyčajný pokyn, ktorý sa mu naskytne a tento tu bol dosť nezvyčajný. Zaplatil účet,
buchol sklenými dvermi a náhlil sa okolo rohu do druhej ulice.Našťastie i v takýchto horúčkovitých okamihoch bolo jeho oko chladné a bystré. Čosi vo
výklade sa mu mihlo pred očami ako blesk, musel sa vrátiť a pozrieť to pozornejšie. Bol to
skliepok malého obchodníka so zeleninou a ovocím. Kopčeky tovaru boly tam vyložené na
voľnom povetrí a na nich boly ceduľky s menom tovaru a jeho cenou. Vo dvoch oddeleniach,
ktoré trčaly najväčšmi do ulice, boly dve kôpky: pomaranče a orechy. Na kôpke orechov
ležala cedulka, na ktorej bolo napísané modrou kriedou: „Najlepšie tangerské pomaranče, dva
za penny“, kým na kôpke pomarančov bola ceduľka s práve takým jasným a presným nadpisom:
„Najlepšie brazílske orechy, 4 denáre za libru“. Pán Valentin prezrel tie dva nápisy a
prišlo mu na um, že podobnú delikátne jemnú formu humoru videl, a to pred chvíľou.
Upozornil zeleninára červených líc, ktorý práve neprívetive hľadel na ulicu, na nepresnosť
oznámení. Zeleninár nevravel nič, ale zlostne vymenil obidva lístky, dávajúc ich na miesto,
kde patrily. Detektív, opierajúc sa elegantne o svoju palicu, prakticky prezeral skliepok.
Napokon riekol:— Odpusťte, prosím, pán môj, viem, že ma nič do toho, ale rád by som vám dal otázku z
odboru experimentálnej psychologie a sdružovania myšlienok.Červenolíci predavač díval sa zlovoľne, ale detektív pokračoval veselo, pohrávajúc sa s
palicou.— Povedzte mi, prečo mi tieto cedule, položené nemiestne v zeleninárskom skliepku,
pripomínajú farársky klobúk, zablúdivší na výlet do Londýna? Alebo, keď som sa nevyjadril
dosť jasne, aká tajomná súvislosť spojuje myšlienku na orechy, označené ako pomaranče, s
myšlienkou na dvoch kňazov, jedného veľkého a jedného malého? — vyzvedal.Oči obchodníka vystupovaly z hlavy ako oči plža; na okamih sa zdalo, že sa vrhne na
cudzinca. Napokon vybuchol hnevlivo:— Neviem, či máte v tom prsty, ale keď sú tí dvaja vaši priatelia, môžete im povedať, že
im rozbijem ich hlúpe kotrby, nech sú farári, alebo nefarári, keď mi ešte raz rozsypú moje
jabĺčka.— Ozaj? — spýtal sa detektív súcitne. — Oni vám rozsypali jabĺčka?— Jeden z nich — vysvetľoval rozpálený zeleninár, — rozsypal mi ich po ulici. Bol by som
toho blázna chytil, keby som nebol musel jabĺčka sbierať.— V ktorú stranu išli tí farári? — vyzvedal Valentin.— Tam do druhej ulice vľavo a potom cez námestie, — riekol druhý ochotne.— Ďakujem, — riekol Valentin a zmizol ani rarášek. Na druhej strane námestia našiel
strážnika a riekol:— Rýchle, videli ste dvoch farárov so širokými klobúkmi?Strážnik sa rozosmial:— Videl som ich, pane, a keď chcete vedieť, jeden z nich bol opitý. Stál prostred ulice
taký zmätený, že…— Kam šli?— Sadli si tamto na žltý omnibus, — odvetil strážnik, — ten chodí až do Hampsteadu.Valentin sa legitimoval a riekol náhlivo:— Zavolajte rýchle dvoch z vášho mužstva, nech sa pustia so mnou za nimi, — rozkázal a
prešiel ulicou s toľkou nákazlivou energiou, že tučný policajt sa tiež rozkýval k rýchlemu
výkonu. Za poldruhej minúty pripojil sa k francúzskemu detektívovi inšpektor a muž v
prostom občianskom obleku.— Dobre, pane, — začal inšpektor usmievajúc sa dôležito, — čo však…— Valentin mu rýchle ukázal rukou:— Poviem vám to na streche tamtoho omnibusu — riekol, vyhýbajúc sa obratne chodcom,
ktorých stretli.Keď sedeli všetci traja na streche omnibusu, riekol udýchaný inšpektor:— Fiakrom by sme šli štyrikrát rýchlejšie.Ich vodca pokojne odvetil:— Pravda, keby sme čo len tušili, kam ideme.— Nuž a kam idete? — spýtal sa jeho druh prekvapený.Valentin niekoľko sekund chmúrne fajčil, potom odložiac cigaru, povedal:— Keď viete, čo chce niekto urobiť, choďte pred ním, keď ale chcete uhádnuť, čo robí,
zdržujte sa za ním. Potulujte sa, keď sa on potuluje, zastavte sa, keď sa on zastaví a
choďte ďalej tak pomaly, ako on. Potom uvidíte, čo videl on, a môžete robiť to, čo robil
on. Všetko, čo môžeme robiť my, je: mať oči otvorené pre všetky nezvyčajné veci.— Aké nezvyčajné veci myslíte? — spýtal sa inšpektor.— Všetky, každého druhu, — odvetil Valentin a oddal sa úpornému mlčaniu.Zdalo sa im potom, že sa žltý omnibus vlečie už dlhé hodiny severnými triedami; veľký
detektív nechcel podať bližšie vysvetlenie a jeho pomocníci cítili vždy väčšiu pochybnosť,
pokiaľ šlo o jeho zámer. Azda aj vždy väčšiu chuť na dobrú desiatu cítili vždy väčšmi, lebo
zvyčajný čas raňajok už dávno prešiel a dlhé ulice predmestia severného Londýna zdaly sa
preťahovať vždy viac a viac, ako voľajaký pekelný ďalekohľad. Bola to jedna z tých ciest,
na ktorých človek neprestajne cíti, že teraz konečne musí už prísť na koniec všehomíra a
potom pozná, že došiel ešte len na začiatok Tufnell Parku. Londýn odumrel špinavými
zájazdnými hostincami a pustými húštinami a potom znovu sa nečakane narodil osvetlenými,
úpravnými triedami a lomoziacimi hotelmi. Bolo to, akoby prechádzali trinástimi
samostatnými mestami, navzájom sa dotýkajúcimi. Ale aj potom, keď už zimné šero ohrožovalo
hradskú pred nimi, parížsky detektív sedel bez prerušenia mlčania a pozorne striehol strany
ulíc, ktoré sa mihaly vedľa nich po obidvoch bokoch. Vo chvíli, keď zanechávali za sebou
Camden Town, policajní strážnici už temer spali. Napokon trhlo nimi, keď Valentin vyskočil,
chytil každou rukou jedného z nich za plece a skríkol na kočiša, aby zastavil omnibus.
Dotackali sa dolu schodmi na cestu bez toho, že by vedeli, prečo ich vyplašil; obzerajúc sa
po vysvetlení, zazreli Valentina víťazoslávne ukazovať prstom na isté okno na ľavej strane
ulice. To veľké okno tvorilo časť dlhej fronty honosného hostinca prvej triedy; okno sa
nachodilo v časti vyhradenej lepšej spoločnosti a bol na ňom nápis „Restaurant“. Toto okno,
ako všetky ostatné na fronte hotelu, bolo z matovaného skla, ozdobeného rozličnými
kresbami, ale v samom prostriedku černel sa v ňom tmavý otvor, ako diera do ľadu.— Konečne stopa, tam to miesto s rozbitým oknom, — zvolal Valentin mávajúc palicou.— Ktoré okno? Aká stopa? Akože, aký dôkaz máte na to, že to má niečo do činenia s nimi?
— spytoval sa inšpektor.Vzrušený Valentin len-len že nezlomil palicu.— Dôkaz! — zvolal. — Bože dobrý, ten človek chce dôkaz! Pravda, je tu možnosť
dvadsiatich proti jednej, že to s nimi nemá nič do činenia, ale čo iného nám ostáva? Či
nevidíte, že musíme alebo sledovať túto jedinú možnosť, alebo vrátiť sa do postele?Pustil sa rýchle k reštaurácii, nasledovaný svojimi spoločníkmi a čochvíľa sedeli všetci
za malým stolom, aby sa pustili do oneskorenej desiatej a dívali sa na rozbitú okennú
tabuľu.— Máte tu rozbité okno — riekol Valentin čašníkovi, platiac účet.— Áno, — odvetil čašník, nakláňajúc sa k drobným, ku ktorým Valentin pridal bohaté
prepitné. Čašník sa vystrel s neklamnou, čo aj miernou živosťou.— Ach, áno, pane, — riekol — je to nezvyčajná vec.— Naozaj? Vyrozprávajte ju nám, — vyzval ho detektív s bezstarostnou zvedavosťou.— Nuž prišli dvaja páni v čiernom, — začal čašník, — Dvaja z tých vidieckych farárov,
ktorí teraz behajú. Rozkázali si lacnú desiatu a pokojne ju zjedli, potom jeden z nich
zaplatil a vyšiel. Druhý sa chystal za ním. Podíval som sa na peniaze a poznal som, že mi
zaplatil temer trojnásobok toho, čo mal. Hovorím tomu druhému, ktorý už bol tiež skoro
vonku:— Zaplatili ste oveľa viac!— Oh, skutočne? — on na to.— Hej, — hovorím mu a beriem účet, aby som ho presvedčil. Ale tu, čo vidím…— No, čože ste videli? — vyzvedal Valentin.— Nuž, vedel by som prísahať na svätú Bibliu, že som na účet napísal 4 šilingy, ale
vtedy, keď som ho vzal znovu do ruky, bolo na ňom napísané 14 šilingov tak jasne, ako keď
to niekto namaľuje.— A čo bolo potom? — zvolal Valentin, zahniezdiac sa na svojom mieste, majúc oči
roziskrené.— Ten farár riekol celkom pokojne: „Ľutujem, že som poplietol váš účet, ale zaplatím ten
oblok!“ „Aký oblok?“ pýtam sa ho. „Ten, ktorý teraz rozbijem!“ hovorí on a už tresk, udrel
dáždnikom do okennej tabule.Traja poslucháči skríkli a inšpektor riekol polohlasne: „Čože, stíhame ušlých
šialencov?“ Čašník potom so záľubou pokračoval v histórke:— Zarazil som sa na chvíľu tak, že som sa ani pohnúť nemohol. Ten muž vyšiel z lokálu a
pripojil sa k tomu druhému na rohu. Potom sa dali tak náhlivo cez Bullock Street, že som
ich nemohol dohoniť, čo ako som sa ponáhľal za nimi.— Bullock Street — riekol detektív a pustil sa tým smerom s toľkou náhlosťou, ako ten
divný párik, ktorého stíhal.Cesta ich teraz viedla medzi tehlovými stenami ako tunelom; ulicami, ktoré sa zdaly
pozostávať len z holých zadných stien domov. Tma sa už spúšťala a ani londýnskemu
policajnému strážnikovi nebolo ľahko uhádnuť, ktorým smerom kráčajú. Ale inšpektor dosť
naisto rátal, že sa dostanú niekde do Hampstead Heath. Zrazu voľajaké okno, osvetlené
plynovým svetlom, preniklo modravým šerom, ako lampa s vypuklou šošovkou a Valentin sa na
chvíľu zastavil pred malou, osvetlenou cukrárňou. Po chvíľkovom váhaní vstúpil, zastal
vážne medzi pestrými farbami cukrárstva a kúpil s istou starostlivosťou trinásť
čokoládových cigár. Chystal sa zrejme, ako začať reč, ale daromne.Hranatá, už staršia ženská so zvedavosťou automatu pozerala na elegantný zjav detektíva,
ale keď videla, že dvere za ním obsadila modrá uniforma inšpektora, jej oči akoby sa boly
prebudily z driemot.— Oh, keď prichádzate pre ten balíček, už som ho poslala! — riekla.— Balík? — opakoval Valentin a teraz zas on sa díval spytavo.— Myslím, ten balík, ktorý tu nechal ten pán…, ten farár.— Bože! — zvolal Valentin, nakláňajúc sa dopredu a prezrádzajúc skutočnú zvedavosť. —
Pre Boha, povedzte nám podrobne, ako sa to všetko stalo.— Dobre, — riekla ženská trochu nedôverčive, — tí kňazi prišli sem asi pred pol hodinou
a kúpili trochu cukríkov. Chvíľočku sa rozprávali a odišli smerom k Heath. Ale o chvíľu
pribehol jeden z nich nazpät a riekol: „Nechal som tu svoju škatuľu?“ Dobre som sa pozrela,
ale nenašla som ju. Na to riekol: „No nič to, ale keby ste ju našli, pošlite ju, prosím, na
túto adresu“. Nechal mi adresu a šiling za moje ustávanie sa. A skutočne, i keď som
myslela, že som ju všade hľadala, pozdejšie som zistila, že nechal tu predsa hnedú
papierovú škatuľu a tak som ju poslala poštou na udanú adresu. Teraz už sa presne nepamätám
na adresu, ale bolo to niekde vo Westminsteri. No, že sa mi to pozdávalo dôležité, myslela
som, že policia prichádza k vôli tomu balíku.— Tak sa tiež stalo, — riekol Valentin úsečne a spýtal sa: — Hampstead je tu niekde
blízko?— Rovnou cestou sotva pätnásť minút a hneď vyjdete na voľné priestranstvo — odvetila
ženská.Valentin vyskočil z obchodu a pustil sa do behu. Ostatní detektívi ho nasledovali
váhavým krokom.Ulica, ktorou sa poberali, bola tak úzka a plná tieňov, že keď vystúpili neočakávane na
priestranstvo pod šírou oblohou, prekvapení videli, že večer je ešte jasný a plný svetla.
Dokonalá klenba zelenej farby páva prechádzala do zlatej medzi černejúcimi sa stromami a
temne fialovými diaľkami. Zelený odtienok bol už dosť hlboký, bolo možno rozpoznať dve-tri
hviezdy, ako kusy kryštalu. Všetko, čo ostávalo z denného svetla, spúšťalo sa so zlatým
ligotom nad okraj Hampsteadu a obľúbenú preliačinu, známu pod menom Údolie zdravia.
Výletníci, uchyľujúc sa sem na svojich prechádzkach, ešte sa nerozišli; niekoľko párikov
sedelo nenútene na lavičkách a kde-tu nejaké dievča zavýsklo v diaľke na hojdačke. Nádhera
nebies temnela a zahaľovala okolitú ľudskú všednosť. Valentin, stojac na svahu a dívajúc sa
do údolia zazrel, čo hľadal.Medzi temnými a miznúcimi skupinami bola jedna zvlášť temná a nemizla…, skupina dvoch
ľudí v kňazskom obleku. I keď sa zdali malí ako hmyz, Valentin poznal, že jeden z nich bol
oveľa menší ako druhý. Čo aj bola tá druhá postava shrbená v postoji vedca a ničím sa
markantne neodlišovala od druhej, Valentin videl, že ten muž je dobrých šesť stôp vysoký.
Zaťal zuby a šiel ďalej, mávajúc netrpezlive palicou. Súčasne, keď sa vzdialenosť podstatne
zmenšovala a obidve čierne postavy sa zväčšovaly ako v drobnohľade, spozoroval aj viac,
niečo, čo ho zarazilo a predsa niečo, čo akosi očakával. Nech bol veľký kňaz ktokoľvek, o
totožnosti malého nemohlo byť pochybností. Bol to jeho druh z vlaku, ten malý, územčistý
curé z Essexu, ktorého vystríhal, aby si dal pozor na svoje hnedé papierové škatule.Teraz, keď v poznávaní osôb došiel až tak ďaleko, shodovalo sa všetko účelne a rozumne.
Valentin sa toho rána vypytovaním dozvedel, že akýsi Otec Brown z Essexu prináša strieborný
kríž so zafírmi; relikviu značnej ceny, aby ju ukázal na kongrese cudzím kňazom. To bolo to
„striebro s modrými kamienkami“ a Otec Brown bol dozaista tým malým dôverčivým kňazom z
vlaku. No a nebolo v tom nič divného, že, čo sa dozvedel Valentin, zvedel aj Flambeau, lebo
Flambeau zvedel všetko. Ani v tom nebolo nič divného, že Flambeau, dozvediac sa o zafírovom
kríži, chcel ho ukradnúť; to bola najprirodzenejšia vec v dejinách prírody. A dozaista
nebolo divné ani to, že Flambeau mal voľné pole a ľahkú prácu s takou obmedzenou ovečkou,
akou bol muž s dáždnikom a so škatuľami. To bol človek, ktorého bolo možno doviesť na
motúze až na severný pól a teda nie div, že taký herec, ako Flambeau, prezlečený za kňaza,
doviedol ho do krovísk v Hampstead. Až potiaľto zdal sa zločin celkom jasným a zatiaľ, čo
detektív ľutoval kňaza, opovrhoval temer Flambeauom, že sa snížil k takej ľahkovernej
obeti. Ale keď si Valentin spomenul na všetko, čo sa stalo od rána, na všetko, čo ho
priviedlo k tomuto triumfu, darome si lámal hlavu, aby našiel nejaký smysel a súlad s
ostatnými skutočnosťami. Čo spoločného mala krádež strieborného kríža so zafírmi, spáchaná
na kňazovi z Essexu, s obliatou stenou? Čo spoločného mala s označením orechov za
pomaranče, alebo s tým, že bolo predom zaplatené okno, ktoré sa potom rozbilo? Koniec honby
bol blízky, ale stratil akosi podstatu. Keď mal niekedy neúspech v svojom podnikaní, čo sa
mu stávalo zriedkavo, držal zvyčajne niť, no zločinec mu predsa uvrzol. Teraz držal
zločinca, ale nemohol nájsť niť.Tie dve postavy, ktoré sledovali, vliekly sa ako čierne muchy nad šírym zeleným obrysom
vrchu. Zrejme boly zabraté do rozhovoru a ani nepozorovaly, kam idú; dozaista však išly do
najdivších, najzamĺklejších výšin krajiny. Ich prenasledovatelia, blížiac sa k nim, museli
použiť nedôstojnú pozíciu stopovačov zveriny, krčiť sa za kroviskami, za stromami a plaziť
sa vysokou trávou. Takýmto nie práve príjemným spôsobom podarilo sa honcom priblížiť sa ku
koristi tak blízko, že počuli ich rozhovor, ale okrem slova „rozum“, ktoré sa v rozhovore
husto opakovalo a vždy temer detským hlasom, nič inšie nerozoznali. Raz na príkrom svahu
medzi hustým krovím detektívi stratili s očí prenasledovaných mužov a našli ich stopy až po
smrteľnom strachu desiatich minút. Na tom mieste viedla cesta okolo vrcholu vŕšku, odkiaľ
sa otváral výhľad na scenériu západu slnka, divú i nádhernú. Pod stromom na tomto
význačnom, ale opustenom, zanedbanom mieste, stála stará, rozheganá drevená lavica. Na tej
sedeli kňazi, zahĺbení ešte vždy do vážneho rozhovoru. Nádherná zeleň a zlatistý odtienok
skvel sa stále ešte nad temnejúcim obzorom, ale nebeská klenba nad nimi prechádzala pomaly
zo zelena do modra a hviezdy objavovaly sa väčšmi a väčšmi, ako vzácne drahokamy. Valentin
kývol bez slova na svojich sprievodcov, lebo sa rozhodol priblížiť sa k sediacim. Pritiahol
sa za mohutný strom a na tom mieste, v mŕtvom tichu, počul zreteľne rozhovor kňazov.Po poldruhaminútovom počúvaní schytila ho čertovská pochybnosť. Azda vliekol tých dvoch
anglických policajtov do pustatiny krovísk pre príčinu tak rozumnú, akoby bol chcel hľadať
figy na bodliakoch, lebo tí dvaja kňazi hovorili zbožne, vážne, prezrádzajúc, že vyznajú sa
aj v najzamotanejších otázkach bohosloveckých. Malý kňaz z Essexu hovoril prostejšie, majúc
okruhlú tvár obrátenú k množiacim sa hviezdam; druhý hovoril, majúc hlavu nachýlenú, ako by
nebol hoden pohľadu na ne. Ale nevinnejšieho náboženského rozhovoru sotva bolo možno počuť
v niektorom bielom talianskom kláštore alebo v čiernej španielskej katedrále.Prvé, čo počul, bol záver nejakej sentencie Otca Browna, ktorá sa končila:— … čím skutočne rozumeli v stredoveku, že nebesá sú neporušiteľné.Vyšší kňaz prikývol nachýlenou hlavou a riekol:— Ach, pravda, tí moderní neverci odvolávajú sa na rozum; kto ale môže hľadieť na tie
milióny svetov bez toho, že by necítil, že tam nad nami môžu byť obdivuhodné všehomíry, v
ktorých rozum je vonkoncom nerozumný.— Nie, — odvetil druhý kňaz, — rozum je vždy rozumný, i na konci predpeklia i na
nazvzdialenejšom okraji všehomíra. Viem, ľudia obviňujú Cirkev, že snižuje rozum, ale je to
práve opačne. Cirkev sama jediná vyzdvihuje rozum nad všetko ostatné. Cirkev sama jediná na
svete zastáva názor, že Boh je viazaný a podrobený rozumu.Druhý kňaz zdvihol tvár k ligotajúcej sa oblohe a riekol:— Kto však vie, či v tom nekonečnom všehomíre…?— Len fyzicky nekonečnom, nie nekonečnom v smysle odpútania sa od zákonov pravdy, —
skočil mu do reči malý kňaz, obracajúc sa na svojom mieste.Valentin za stromom zatínal nechty v pridúšanom hneve. Zdalo sa mu, že počuje chechot
anglických detektívov, ktorých sem zavliekol v svojej fantastickej domnienke len preto, aby
tu počúvali metafyzické reči dvoch zbožných, starých farárov. V netrpezlivosti ušla jeho
pozornosti rovnako vtipná, dômyseľná odpoveď veľkého kňaza a keď sa znovu započúval do ich
rečí, počul hovoriť zas Otca Browna. Hovoril:— Rozum a spravodlivosť ovládajú i tie najvzdialenejšie a najosamotenejšie hviezdy. Len
sa podívajte na tie hviezdy. Nevyzerajú, ako by to boly diamanty a zafíry? Môžete si
predstaviť akúkoľvek zvrátenú botaniku, alebo geológiu; môžete si predstaviť diamantový
prales s briliantovým lístím, predstaviť si, že mesiac je modrý nerast, jediný obrovský
zafír, ale nemyslite si, že všetka tá šialená astronómia môže vytvoriť čo len najmenší
rozdiel, pokiaľ ide o rozum a spravodlivosť. Na opálových pláňach, pod útesmi z perál,
všade nájdete vyhlášku: Nepokradneš!Valentin chcel práve uvoľniť napätosť svojho postoja, v ktorom sa krčil za stromom a
odplaziť sa tak ticho, ako len môže, mrvený hlúposťou, ktorej sa práve dopustil, ale čosi v
nastalej pauze, v zmĺklosti veľkého kňaza prinútilo ho vyčkať, až prehovorí. Keď sa toho
napokon dočkal, počul ho povedať:— Dobre, ale myslím predsa, že iné svety siahajú vyššie ako naše rozumy. Tajomstvo
nebies je nevyspytateľné a mne neostáva inšie, len skloniť pred ním hlavu.A potom, bez toho, že by bol čo len najmenej zmenil svoj postoj, s čelom stále ešte
skloneným, dodal:— No a nechceli by ste mi vydať ten svoj zafírový kríž? Viete, sme tu sami a môžem vás
roztrhať na kusy ako slameného pajáca.Nezmenený postoj a hlas dodávaly nezvyčajnej násilnosti a divosti tejto zmene rozhovoru.
Ale strážca relikvie, zdalo sa, vychýlil hlavu len o maličký zlomok kompasu. Zdalo sa, že
má svoju tupú, bezvýraznú tvár ešte vždy obrátenú k hviezdam. Azda dobre nerozumel? Alebo
porozumel a strnul hrôzou?— Hej, — riekol veľký kňaz tým istým tichým hlasom a v tej istej pokojnej pozícii, — som
Flambeau.O chvíľu dodal:— Nuž, dáte mi ten kríž?— Nie, — odvetil druhý a tá slabika znela čudne.Flambeau odhodil všetku svoju dôstojnosť veľkňaza. Veľký lupič naklonil sa dozadu a
pustil sa do tichého, dlhého smiechu.— Nie, — zvolal, — vy mi ho už nemusíte dávať, pyšný prelát, vy mi ho nemusíte dávať, vy
skrčený celibátsky mamľas. Chcete zvedieť, prečo mi ho nemusíte dávať? Pretože ho už mám v
svojom náprsnom vrecku.Malý mužík z Essexu odvrátil svoju zdanlive sklamanú tvár do tmy a riekol s plachou
dychtivosťou „súkromného tajomníka“.— Viete to naisto?Flambeau zavyl od veselosti:— Taký ste podarený ako trojaktová fraška! — zvolal. — Áno, vy zadubenec, viem to
naisto. Mal som toľko rozumu, že som urobil duplikát vašej škatule a teraz, priateľu, vy
máte duplikát a ja originál, vaše skvosty. Starý úskok, Otec Brown, veľmi starý úskok.Otec Brown si rukou prečesal vlasy a tým istým nerozhodným spôsobom, ako prv, riekol:— Hej, hej, počul som o ňom už dávnejšie.— Vy že ste o ňom počuli? A kde ste to mohlivypočuť? — spýtal sa
prekvapený Flambeau.— Jeho meno vám prezradiť nemôžem, lebo to bol kajúcnik, ktorý sa mal dobre dvadsať
rokov z duplikátov hnedých papierových škatúľ. Keď som vás začal podozrievať, hneď som si
spomenul, ako to ten istý robieval svojho času, — riekol malý kňaz proste.— Vy ste ma podozrievali? Vy ste mali dosť filipa podozrievať ma preto, že som vás
viedol do tejto pustatiny?! — čudoval sa zlodej.— Ale nie, nie preto! — hájil sa Brown. — Viete, podozrieval som vás od prvoti, hneď ako
sme sa stretli a zbadal som na vašom zápästí tie malé opuchliny, ktoré majú ľudia vašej
sorty od pichľavých náramkov.— Ako to viete, do paroma?! — vybuchol Flambeau. — Kde ste počuli o tých náramkoch?Čelo Otca Browna rozryly brázdy zmätku, keď sa znovu ozval:— Och, viete, naše ovečky…, keď som bol farárom v Hartlepoole, mal som medzi nimi troch
s pichľavými náramkami a tak, pretože som vás mal v podozrení, dozaista sa nebudete
čudovať, že som porobil potrebné opatrenia, aby sa kríž dostal do bezpečnosti. Priznám sa,
že som vás bedlivo pozoroval, viete? A tak som napokon vystriehol, že ste premenili škatule
a, aby ste vedeli, vymenil som ich potom aj sám po vás. A potom som jednu z nich cestou
zanechal.— Nechali ste jednu? — opakoval Flambeau po malom kňazovi a prvý raz zaznievalo v jeho
hlase niečo inšie, ako víťazosláva.Malý kňaz pokračoval ďalej prirodzeným hlasom:— Hej, tak ako hovorím. Vrátil som sa do cukrárne a spýtal som sa, či som tam nezabudol
svoju škatuľu a dal som predavačke adresu, aby vedela, kde ju má poslať, ak by ju v
niektorom kúte obchodu našla. Nuž vedel som dobre, že som ju tam nezabudol, ale odchádzajúc
druhý raz, nechal som ju tam. Takto som istý, že miesto, aby za mnou utekali s drahocennou
škatuľou, poslali ju rýchle môjmu priateľovi do Westminsteru… I tomuto úskoku som sa naučil
od istého úbožiaka v Hartlepoole, ktorý to isté robil s batožinou, ktorú ukradol na
železničných staniciach. Teraz je už ale v kláštore, — vysvetľoval Otec Brown, ako by sa
zúfale namáhal ospravedlniť sa a prečesával si vlasy rukou. Potom dodal: — Farár tomu
nemôže vyhnúť, viete, ľudia k nám prichádzajú a sami nám rozprávajú také veci.Flambeau vytrhol hnedý papierový balíček z vnútorného vrecka svojho kabáta a roztrhal ho
na kusy. Nenašiel v ňom nič, len papier a kúsky olova. Vyskočil na rovné nohy s gestom obra
a zvolal:— Neverím vám! Neverím, že taký mamľas, ako ste vy, vedel by všetko to urobiť. Viem
istotne, že ten predmet máte ešte vždy pri sebe a keď mi ho nedáte…, nuž sme tu sami a
vezmem ho násilím!Otec Brown tiež vstal a riekol proste:— Nie, nevezmete mi ho jednak preto, že ho tu skutočne nemám, jednak že sme nie sami.Flambeau vykročil.— Za stromom, — riekol Otec Brown, ukazujúc tým smerom, — sú dvaja silní policajní
strážnici a najlepší detektív sveta. Zvedaví ste, ako sem prišli? Nuž ja som ich priviedol.
Ako som to urobil? Nebol som si celkom istý, či ste zlodej, a nechcel som vyvolať škandál
proti príslušníkovi kňazského stavu, skúšal som vás teda. Chcel som vidieť, či sa
neprezradíte. Človek začne vyčíňať, keď nájde v svojej káve miesto cukru soľ; keď to
neurobí, má dozaista nejaký dôvod, aby bol ticho. Človek sa ohradzuje, keď je jeho účet tri
razy väčší, než by mal byť, ale keď ho bez námietok vyplatí, musí mať dobrý dôvod, aby
nepozorovane odišiel. Zmenil som váš účet a vy ste ho vyplatili. Každý by očakával, že
Flambeau vyskočí ako tiger. On však trčal nehybne na svojom mieste, akoby nejakým zázrakom
prikutý. Omámila ho veľká zvedavosť.— Dobre, — pokračoval Otec Brown so skrušujúcou presvedčivosťou — keď nenecháte po sebe
žiadne stopy, nikto vás nenájde. Na každom mieste, kde sme prišli, snažil som sa vykonať
niečo, čo by zaručilo, aby o nás na tom mieste celý deň hovorili. Nevyviedol som hrozné
veci… Oblial som stenu, rozsypal som jabĺčka, rozbil som oblok, ale zachránil som kríž, ako
mi to povinnosť kázala. Teraz je už dozaista vo Westminsteri. Divím sa, že ste moje
opatrenia neprekazili „somárskou píšťaľou“.— Čo je to? — vyzvedal Flambeau.Kňaz sa uškrnul:— Teší ma, že ste o nej nič nepočuli, lebo je to špatná vec. Myslím, že ste oveľa lepší,
ako tí, ktorí „hvízdajú“. Nebol by som sa proti tomu ubránil ani „sadenými vajcami“, lebo
nemám na to potrebnej sily v kolenách.— Čo to tu, do paroma trepete! — zlostil sa druhý.— Myslel som, že viete, čo sú to „sadené vajcia“, — ospravedlňoval sa Otec Brown,
príjemne prekvapený. — Ako vidím, tak ďaleko ste sa ešte nedostali! — tešil sa.— Ale, do paroma, odkiaľ poznáte tie kúsky? — volal Flambeau.Tieň úsmevu preletel okrúhlou tvárou jeho kňazského odporcu:— Oh, azda len preto ich poznám, že som taký kňazský mamľas, — riekol. — Neprišlo vám
doposiaľ nikdy na um, že človek, ktorý neprestajne počúva reči o skutočných ľudských
hriechoch, vyzná sa veľmi dobre v ľudskom zle? Ale pravda je tá, že iná stránka môjho
povolania ma presvedčila, že ste nie farár.— Ktorá? — spýtal sa zlodej, vyvaľujúc oči.— Útočili ste na rozum a to prezrádza zlého bohoslovca, — odvetil Otec Brown. A práve
keď sa obrátil, aby posbieral svoje veci, zo šera pod stromami vykročili traja policajti.
Flambeau bol umelec a športovec; ustúpil a hlboko sa uklonil Valentinovi.— Neukláňajte sa mi, mon ami, — riekol Valentin jasným, zvučným hlasom, — pokloňme sa
obidvaja svojmu majstrovi.A stáli obidvaja s obnaženou hlavou, zatiaľ čo malý kňaz z Essexu hľadal svoj dáždnik.
|
Chesterton_Nevinnost-Otca-Browna.txt
|
Na hodochChodil som po slovenskom kraji pýtať od skúpych a opatrných Slovákov na budovu Múzea a
zašiel som i na okolie mesta Č.[1]Ba Č. mi bolo za pár dní centrom.Katolícko-židovské mesto. Chystalo sa práve k odpustu. Mladými jedlicami bol už ozdobený
kostol, sochy, kríže, kaplice. Na rínku sbíjali, rozťahovali šiatre rozliční remeselníci a
lakôtkári. „Ringlšpíl“ točili za trochu prevezenia väčší-menší chlapci; neďaleko ticho, s
veľkým napínaním zpoza motúzovej ohrady hádzali parobci kariky na nožíky a hodinky. Na krížnej
ceste, poniže, vŕzgal verklík a zelený papagáj ťahal planéty, ak mal komu, a keď nie, oberal
si všice. Cudzí svet dochodil v húfoch do kostola na spoveď, ale chlapci zastávali a s tvárí
žiarila im radosť.Mešťania celý týždeň bielili, zametali preddomia, zasýpali blato. Len na vyšnom konci, kde
práve bolo zhorelo tridsať-štyridsať domov, bolo pusto, iba čo na rovinke tesári sbíjali s
chvatom veľkú búdu z nových dosák… Barák pre krčmu.Z Č. vybral som sa včasráno, aby ma slnce neomarilo, kým dôjdem do dediny Z.[2]Bola jar, ale ešte skorá. Šiel som strmým poľom i lesom. V dolinkách pod zápačou ešte
ticho stekal čierny ľad, džurdžaly potôčiky. Šiel som chodníkmi a hôrnymi cestami, po ktorých
ešte nešlo v tej jari voza. V starých koľajach svietila alebo černela sa voda, podľa toho, či
blyslo na ňu slnce, alebo bola v tmavom chládku lesa. Krovie pučilo, rakyta už kvitla, na
sosnách pohvizdovaly drozdy a pinky, a divý holub šibol. Vcelku však bolo ešte akosi prázdno v
prírode, riedko.Prechodil som polianky, čistiny a v dolinke nad úbočím videl som už i chalúpky: jednu, dve
i tri spolu. Kopanice, čiže lazy.S vŕšku chalúpky svojimi obielenými okienkami, svätými obrázkami hľadely na mňa ako
kvočky, kryjúc cieničky, chlieviky, komôrky, humienka a plevníčky pod krídla zčiastky
šindlových, zväčša slamených striech, spustených s troch strán až cele na trávnik.Pri osamelej chalúpke nad chodníčkom zastavil som sa. Dvere boly otvorené. Pozdraviac po
katolícky ešte na prahu, spytoval som sa:„Či je gazda doma?“„Nie sú,“ znela odpoveď z chyže.Vošiel som otvorenými dverami do tmavej, od povaly do polstien začadenej izby a našiel
dievča jedenásť-dvanásťročné. Sedelo na klátiku, zaviazané nakríž, v špinavom bielom obrúsku,
a škrabalo lyžicou zemiačiky, nie väčší od žĺtkov a i také pekné ako jeden. Splašené dievčatko
nevstávalo, ale ochotne mi odpovedalo, že otec s bratom sú „vo svete“ a mamka s nevestou a
dvoma deťmi bratovými sú v dedine na spovedi. Ona má naškrabať i navariť pre všetkých
zemiačikov.„Navar, dievka moja, prídem i ja na obed s vašimi.“Dievča sa usmialo a ja som pošiel, pustiac sa dolu chodníčkom k potoku. Čím nižšie, tým
viac života: i jarček žblnká, i spevu vtáčieho viac, i ľudí stretneš, dohoníš. Babky v bielych
plachtičkách, s knižkami, patričkami. Úctive ťa pozdravujú, a ak sa prihovoríš, zastavíš,
zastanú i ony a odpovieš, že sa na faru ponáhľaš, spamätajú sa a idú ti niektoré ruku
bozkávať, a ty dávaš deťom po krajciari, aby si si získal dôveru. A ide to. Teraz zvlášte sú
biele moje babky vďačné, v zbožnej nálade; idú k spovedi a zajtra na Č. pôjdu prijímať. Tam
bude odpust. I ja rozprávam im o vyzdobenom kostole a sochách, o šiatroch a „ringlšpíli“.
Veselo sbehneme do dediny.Po pol treťa hodinovej chôdzi ledva som sa vtisol do fary pre ženy a starých chlapov. Zle
som trafil. Predsa predniesol som svoje poslanie, farár vyčítal mi štyri koruny, len na
podporu „Múzea“… „Hľa, nemám, len čo mi za Otčenášiky babky doniesly… samé drobné.“ Ja,
vďačný, bol by som chcel pomýliť i kaplána, ale z farárových rečí som vyrozumel, že by to bolo
preň nebezpečné a doviedol by som ho azda do rozpakov, ak nemá…Poďakujúc sa, vracal som sa na Č. Ale aspoň prejdem dedinou, kuknem do krčmy. Bolo tam i
chlapov i žien, drahne, práve raňajkovali — pálenku a chlebíček. Všetko svet z lazov. Kúpil
som cukríkov pre malú kuchárku tam pod horou a bral sa zpät.Doháňal a predbiehal som biele ženíčky, huňatých chlapov s fajôčkami, a čím vyššie, tým
redšie, lebo tratili sa po lazoch…Len jednu babku, obstarnú, som ešte dohonil. Nebola oblečená sviatočne.„A vy ste neboli na spovedi?“ a známosť bola hotová.„Ja len zajtra pôjdem, v meste. Človek do rána ešte veľa môže nahrešiť,“ vzdychla. „Ja mám
nevestu, čo ma z chalupy vyháňa a syn jej ide po vôli… Môj je úžitok do smrti i v chyži i na
grunte; ale ja odstúpim… Aby si ty užívala kedysi tak svojho vdovského života, ako ho mne
žičíš…“A ženička sa rozvravela, zohriata strmšou chôdzou za mnou i ako by jej bolo „niečo“ do
hlavy udrelo… Mala ťažké srdce na deti a rozpovedala mi, že jej ani jesť nedajú, ani pálenky
do skleničky, a ona je už stará, žily potrebovaly by už poživy… Ale ona si premyslela! Nech
vidí syn i tá planá nevesta, ako budú bez nej. Ona sa sľúbila gazdovi „do sveta“. Nemá nič pod
rukou, všetko jej odobraly deti, iba čo pár vajíčok židkovi zaniesla a z toho si nejaký
krajciar spravila.„I toto som si na dlžobu vzala,“ a vytiahla zpod bielej plachtičky, ktorou bola priodetá,
motyku. „Mne dajú, lebo vedia, že na jeseň statočne zaplatím.“„A čo vám budú za to rátať?“„Čože môžu? Ako v meste: šesťdesiat krajciarov ak by. A za počkanie pôjdeme niečo pomôcť.
Jeden deň, ale chovu dá, a pálenky i päť ráz. Náš židko je veľmi statočný človek. On má od
sveta a svet od neho. A pálenky z prachu narobí! Len už aká je to! Ja som ešte takej nepila.
Chlapom v hore len kázal dve krhly vody doniesť, a tak sa popili, ležali ako brvná… A hlava
nebolela. Čo teraz nevymyslia!“A babka čaká, či i ja tak budem obdivovať pálenku z prachu.„Čože my tu vieme, ale páni v meste! Teraz má pálené sto chutí…“A ja som chápal, prečo syn a nevesta tak zaobchodia s materou, a márne som vysvetľoval
babke, že je to všetko planá chuť a lepšie je mlieko.„Dobré je i mliečko… Všetko nám pánbožko na úžitok stvorili,“ zastávala moja babka trúnok,
až sme sa rozišli.Apolienku, ktorej som sa sľúbil na zemiačiky, našiel som zas nad hrncom a opálkou. Dal som
jej cukríky, i osmelila sa. Jedny už varila na obed, nové škrabala na večeru a raňajky. A
zajtra že zas, a pozajtre zas a zas…Vrátil som sa z Č. a bolo mi ísť popri zhorenisku. Že tak všetko do vzniku zhorelo! Domce
boly drevené. Len popol a čierne brvná porozťahované, a kde-tu múriky, azda kamenné podstenia…
Ľud potratený, ako by ho tam nebolo bývalo. A bol. Predsa chlp domov zhorel. A zhorela i
židova krčma. Ešte tiež drevená. Boh zná, prečo ju ešte neboli vymurovali, veď tam tak radi
jeho tovar…Svitlo ráno. Pekný deň, slnce. Ľudu sa už bolo nahrnulo na stá, ba tisíce.V baraku zrána a dopoludnia žid meral ešte potichu. Vypiješ si a ideš do kostola. Sú stále
sväté omše a bude veľká kázeň. Mladý r-ský kaplán sa na ňu pripravil, a je ešte iba druhý rok
kňazom; má hlavu dobrú, srdce horlivé. I kázal. O hriešnikoch a pekle. Istému chýrnemu
kazateľovi vraj naložil biskup, aby tridsať dní po smrti prišiel mu povedať, ako je na druhom
svete. A kazateľ i prišiel. V biskupskom paláci smrad, síra, belavý plameň na zadusenie, a z
neho sa vynoril chýrny kazateľ. Nebol totižto v nebi, ale v pekle, a rozpovedal, aké hrozné je
peklo pre hriešnikov, ako bol i on, lebo nekázal pre česť božiu, ale slávu svoju. Tak ta príde
i každý hriešnik svetský, ktorý hľadá mamonu (ó biedny slovenský kraj!) a nechodí na spoveď. S
vŕšku, z kostola, z hrobitova od kostola rozliehal sa mohutný spev pútnikov, sprevádzaný
veľkým organom. Ľud na kolenách chodil po cintoríne okolo kostola a spieval, modlil sa. Sňal
som klobúk a strachom prechodil ma mráz pred skrúšenou modlitbou, polohlasnou, a slzami,
vzdychmi, ľúbaním sôch a krížov…„Prečo ich nevyslyšíš? Vyslyš ich, bože!“ zažialil a vzdychol som so zástupom. Ako
skrúšene oči upiera na kríže, na pomníky, okolo kostola, len hľadieť na niečo. A tie biele
babky! Ani keby sa shováraly s Matkou božou a jej umučeným Synom. Mráz mi šiel chrbtom od
skrúšenej modlitby. Bože, vyslyš ich; nemožno bože, aby si sa nezmiloval! Koľké pátričky ako
orechy, nedaj ich namárno premŕvať… I deti už z knižtičiek sa modlily, pekné, čisté babulienky
a učesaní, uhladení chlapci, parobci dedinskí… A odrastlý svet! Spovedal sa doma, ako i v Z.
včera, a teraz odvčera poludnia spovedali štyria kňazi až do tmavej noci. Tak sa starajú o
jeho duševnú spásu. Kiež ich boh vyslyší a dá tomu národu aspoň po smrti obísť tú hrôzu, v
ktorej bol a je ten chýrny kazateľ, dá veselosti a slávy, keď tu iného potešenia nemá, až na
ten barák…O jednej sa ľud vyvalil z kostola. Ulice sa ním zaplnily. Zvony hučaly, všetky, kdejaký…
Baby, deti ožily. Krik. Všetko sa tisne k šiatrom, k pernikárom, krčmárom, druhí sadajú a
rozkrúcajú na cintoríne batôžky a jedia.Kňazi vošli do fary obedovať. Zaslúžili veru! Pochvíli zvonia znovu. Ľud sa hrnie zas do
kostola odbaviť litánie. Z fary ide už len chudý, vysoký kaplánik. Celý svet ho pozdravuje a
mu ruky bozkáva. On celou cestou nestačí viac, ako: naveky, naveky, naveky…Bolo s vyložením, ale litánie predsa dlho netrvaly. Azda mali ohľad, že ľud má ešte i
domov ísť, hodiny a hodiny cesty.Začalo byť inak. Dievky smiech, mládenci s perkami za klobúkmi, pokrikovanie, smiechy,
naťahovačky. Chlapci, v ústach harmoniky alebo cigarety; daj si pozor, aby ťa neopľuli, lebo
ich je ulica. Ožil i barák na pohorenisku. Veselosť! Prišli traja-štyria Cigáni a začali hrať,
a podvečer ľud v bielych, „Amerikáni“ v čiernych hábach, sedliaci v huniach, a všetko pustilo
sa už bolo do tanca a roztancovalo sa po čiernom pohorenisku a miešali popol azda z poslednej
čejsi truhly, postele, hlavnice, šaty… I pomyslel som si na spoveď, na celý odpust, a žiaľ
taký, ako nikdy… Väčší, ako strach predpoludním. Prišiel starý, otrhaný žobrák a vraj
„pohorenec“. Sňal klobúk vo vrátach baraku a vošiel medzi tancujúcich a zabávajúcich sa pri
stoloch.„Dobrí ľudia… Vyspovedali ste sa, ste bez hriechov, dobrí, milosrdní… Vidíte toto naše
pohorenisko… Koľko biedy, hladu, plaču, sĺz preliato… Složte sa bedárovi… pohorelcovi,
sirotám… Nedajte všetko židovi, oferujte… Kresťanský skutok…“„Mohli ste sa nezapáliť!“ sekol mu ktosi.„Ktože ho vie…“ A všetci sme sa len nezapálili…Cigáni hrali, nepočúvali starca, iba najbližší a triezvejší postáli trochu v tanci, obišli
ho, iní zas smiali sa a socali ho. Tu „Amerikán“ hodil žobrákovi šesták. Zhíkli. Ten už,
poznať, videl sveta, azda i sám pýtal. Jedna žena mu dala koláča. Akýsi mládenec pol pára
virštlí. Chudák, azda, teraz, raz do roka ich je, a má srdce. Zatým jeden furták, práve pil —
nalial mu zo širokej pollitrovky pálenky do klobúka… a bol ohromný smiech. Žobrák všetko
pritisol pod pazuchu a stál ako sprostý, vyjavený… Ešte väčší smiech.Večer šli sme sa prejsť i na štúdium. Zašli sme až na most. Stál na ňom s jednej strany
sv. Ján Nepomucký, s druhej sv. Florián. Dobrí svätí, budete vy mať dnes roboty… ľutujem ich.
A skutočne, zadržali sa: ani ráno, ani potom nebolo počuť, nikto sa neutopil, ani ohňa nebolo…Vrátili sme sa. Vedľa pohoreniska. Vôkol baráka cudzích už bolo menej, boli sa rozišli;
tým viac bolo dievok a paholkov domácich. Porobili si, prišli sa zabaviť a tí, ktorí sa
nezmestili do baráka, tancovali už vonku, veď žid osvietil, dobre vediac, že i tí budú z jeho
pálenky piť.Povytierané sklo, stajňových lampášov zastieralo sa zlatým prachom, zodvihnutým veselým
dupotom mladých nôh z trosiek biedneho náradia a šúchov štyridsiatich pohorelých rodín… Vôkol
i od noci i od pohoreniska všetko sa černelo, len tieto ľudské duše boly jasné,
tancovaly…[1]Na okolie mesta Č., Čadce.[2]Kým dôjdem do dediny Z., do Závodia (pri Čadci).
|
Tajovsky_Na-hodoch.txt
|
Na úvodV máji 2014 Divadelný ústav vyhlásil pri príležitosti 10. výročia vstupu Slovenska do
Európskej únie projektEÚ očami drámy / Ódy či frašky?, ktorého
ambíciou bolo „podporiť vznik nových dramatických textov od slovenských dramatikov a
dramatičiek a reflektovať obdobie spojené s integráciou a členstvom Slovenska v EÚ.“ Bol
som jedným z oslovených autorov a zatiaľ čo som rozmýšľal nad najvhodnejšou témou, svoje
témy prinášal aj život. Nielen Európou, ale celým svetom otriaslo v júli 2014 zostrelenie
civilného lietadla spoločnosti Malaysia Airlines nad východnou Ukrajinou. Katastrofa letu
MH17 spôsobila smrť všetkých 298 ľudí na palube lietadla, väčšina z nich boli Holanďania.
Vykonávatelia aj strojcovia toho zločinu sa tvárili (a dodnes sa tvária) „my nič, my
muzikanti“.Nebola to téma na ódu ani na frašku. Zareagoval som na to rečou metafory — o zostrelenie
lietadla sa v mojej hre postará zátka, ktorá vyletí z fľaše s vinetou ŠAMPANSKOJE.Divadelný ústav moju hruPopolušky(spolu s hrami ďalších autorov)
publikoval v škatuľovom vydaní pod spoločným názvomÓdy či frašky?(2015). Predpremiéru — ak to tak môžem nazvať — mala na autorskom čítaní v sále Divadelného
ústavu, ktoré sa konalo počas prezentácie spomenutého vydania.Od napísania hry ubehlo osem a od jej publikovania sedem rokov — na svoju premniéru ešte
stále čaká. Pôvodná inšpirácia na jej napísanie (bolo ňou to zostrelené lietadlo) narástla
za tie roky do mnohonásobne väčších rozmerov. 24. februára 2022 zaútočil Putin na Ukrajinu
a dnes, keď píšem tieto riadky, má tento agresívny vpád, ktorý v Kremli nazývajú
„špeciálnou operáciou“, na svedomí už obrovské množstvo povraždených či do Ruska
odvlečených ukrajinských obyvateľov — mužov, žien aj detí. Vyše desať miliónov Ukrajincov
prišlo o strechu nad hlavou, niekoľko miliónov utečencov, hľadá spásu v iných krajinách.
Putinova „špeciálna operácia“ zanecháva za sebou celý rad rozbombardovaných a ozbíjaných
ukrajinských miest… výpočet hrôz by mohol ešte pokračovať.To však neznačí, že som bol nútený hru prepracovať. Hoci som jej v roku 2014 dal iba
podobu rozprávkovej metafory, tá metafora bola dostatočne výrečná, a tak sa stala nielen
výpoveďou o tom, čo sa stalo vtedy, ale aj predpoveďou toho, čo sa stalo neskôr, ba aj
predpoveďou toho, čo sa, nedajbože, ešte len stane.Predsa však robím do pôvodnej knižne publikovanej verzie pár zásahov. Keďže
popoluškovská téma je rozprávková a rozprávkové témy sa prihovárajú v prvom rade mladým
divákom, urobil som pre ich pohodlnejšie vnímanie (aj keď to možno nebolo potrebné) v hre
niekoľko drobných škrtov. A okrem toho som už iba o dve slová rozšíril názov a záver hry
som obohatil jedným z epigramatických textov, ktorými opakovane -- počnúc dňom 24. 2. 2022
— proti ruskej agresii protestujem v médiách aj na facebooku.Piesňové texty stačí iba parlandovať, ale dajú sa aj spievať na známe melódie. PieseňNechce sa mi pracovaťna melódiu piesneJe ne veux pas
travaillerz dielne americkej skupiny Pink Martini. OÓde na
radosťani netreba podotýkať, že je spievateľná na melódiu BeethovenovejOde an die Freude. PieseňHrad prepevnýna
melódiu Lutherovej piesneEin feste Burg ist unser Gott. A pieseňOčí krútňavana melódiu ruskej piesneOči
čornyje.V Bratislave, 22. júna 2022Ľubomír Feldek
|
Feldek_Popolusky-a-sampanskoje.html.txt
|
Prehľad českej literatúry na rok 1841[1][2][3]Na začiatku nového roku si človek — ukájaný nádejami, ktorých splnenie očakáva od
budúcnosti — rád premietne v mysli priebeh predošlého roka, oživuje milé i nemilé spomienky, a
je to akýsi zbožný pocit, slúžiaci k poznaniu seba samého. Tým väčšmi sa patrí obrátiť svoj
pohľad späť na celok a zamyslieť sa, v čom sa pokročilo, v čom sa treba ešte väčšmi
pousilovať. Mysliac teda, že českému čitateľstvu poslúžime, zaumienili sme si uverejniť dajaký
prehľad hodnotnejších diel českej literatúry za predošlý rok, z ktorého by sa dali vidieť i
pokroky i nedostatky; myslíme, že jedno i druhé rovnako musí vlasteneckú myseľ posilniť a
povzbudiť k činom, jedno potešiť, druhé napomenúť.Krásna literatúra je v istom ohľade slabou stránkou nášho písomníctva. Multa, sed non multum![4]Mohlo by sa tu povedať, alebo po česky: priemerného veľmi veľa, málo však
vynikajúceho. Ale i tento úsudok nemožno vzťahovať na všetky druhy krásnej literatúry, lebo
nejedno jej pole doposiaľ leží pusté a nezorané a čaká na svojho pestovateľa. Toto platí najmä
o krásnej próze. Keďže sa naše čitateľstvo priveľmi zaplavuje básňami — mali sme radšej
povedať, že kníhkupecké sklady, lebo táto povodeň málokedy prekračuje ich prah — darmo hľadá
milovník príjemne baviaceho čítania potravu, ktorú by už nebol okúsil niekde za cudzozemským
stolom. Ešte sa nenarodil autor, ktorý by nám vytvoril novelistickú literatúru. Čo sa v tejto
oblasti až dosiaľ urobilo, to je roztratené po časopisoch, rozkúskované a rozdrobené! Prečo
nik ešte na to nepomyslel, aby utvoril zbierku pôvodných rozprávok? Isteže by bol pekný celok
z toho, čo je dosiaľ kde-kade roztratené, ba sčasti i zabudnuté. No čo aj dakedy v tejto
oblasti pôvodného vznikne, zriedkakedy má väčšiu hodnotu a o takých plodoch radšej mlčíme. Ak
však je isté, že hodnotnejšie plody krásnej prózy sa sústreďujú v časopisoch, nemožno to
povedať aj o ostatných poetických výtvoroch. Kto by chcel u nás posúdiť stav literatúry podľa
časopisov, veľmi by sa zmýlil. Ak ostatné druhy národnej literatúry rozkvitajú úspešne a
potešiteľne, náš časopisecký život nepokročil o nič a vari ešte veľa času prejde, kým mu z
cesty vystúpia všetky tie skryté i zjavné prekážky, ktoré mu zabraňujú rozkvitnúť. Doteraz
boli a súKvěty[5]naším popredným a najobľúbenejším verejným tlmočníkom problémov národnej
slovesnosti, ktorý smer usiluje sa redakcia už niekoľko rokov udržiavať s chvályhodnou
starostlivosťou, k čomu ak by sa pridružila dokonalá správnosť jazyka a niekedy aj lepší výber
najmä úvah, nemohli by sme si želať už nič viacej.Včela, prílohaPražských novín,[6]zachováva si svoju zvyčajnú úroveň ako ony samy a nemôžeme povedať, že by minulého
roku bola jej hodnota poklesla. K časopisom do určitej miery musíme pripočítať ajVlastimila[7]aDennicu.[8]Predlanského roku sa vyskytli dva potešiteľné úkazy, ktoré sa zdali prinášať do
našej ospanlivej časopiseckej literatúry nový život, ich cieľom bola zábava spojená s poučením
a do svojho obsahu zahŕňali všetko, čokoľvek vzbudzovalo práve verejný záujem. Ale, bohužiaľ,
sotva tieto časopisy skončili svoje ročné obdobie, už opäť nastúpilo obyčajné ochabnutie, a
namiesto dvanástich zväzkov videli sme z Vlastimila iba päť a z Dennice dokonca iba dva
zväzky! Nevedno, aké tu boli skazonosné prekážky, no vec je tým čudnejšia, pretože oba spisy
dosiahli medzi obecenstvom veľkú obľubu a mali dostatok čitateľov i odberateľov.[9]Toľkoto o periodickej literatúre.Ak chceme teraz prikročiť k ohodnocovaniu aspoň daktorých významnejších plodov krásnej
literatúry, do oka nám padnú predovšetkýmZobrané spisy Josefa Jungmanna,
ktoré vyšli ako prvý zväzokNovočeskej bibliotéky,[10]vydávanej nákladom múzea. Táto kniha významne obohatila našu literatúru z dvoch
hľadísk, lebo svojím vyjdením splnila nielen dávnu žiadosť všetkých ctiteľov Jungmannových a
jeho ušľachtilej Múzy a ktorého menšie i básnické i prozaické práce nachádzame tu usporiadané
pohromade v peknom súbore, ale obsahuje i dosiaľ nevytlačené diela, z ktorých najvynikajúcejší
je preklad Goetheho roztomilej idylickej rozprávky Hermann a Dorothea. Netreba mi hovoriť, že
Múzeum české nemohlo Novočeskú bibliotéku ani dôstojnejšie začať než vydávaním spisov muža,
ktorý sa zaslúžil o literatúru spomedzi ostatných najväčšmi, a sotva ktorý iný spis by bol
získal toľko príťažlivosti a záujmu. Táto kniha bola už na inom mieste ohodnotená podľa
zásluhy, my tu pre nedostatok času a miesta uvedieme iba to, že Jungmannovo pero nemá páru v
kráse a prirodzenom pôvabe. Jeho básnické preklady sú skutočne majstrovské práce, jeho pôvodné
básne sú plody ducha čistého, obdareného vrúcnym citom, a jeho rozpravy obsahom i formou
naskrz klasické. Čo tejto knihe dodáva mimoriadnu zaujímavosť, je to, že spisovateľa sledujeme
v najrozličnejších obdobiach jeho dlhoročného literárneho účinkovania, majúc pred očami postup
všetkých jeho úsilí a úspechov až do najnovších čias. Neostáva nám iné, než si želať, aby
Novočeská bibliotéka obsahovala čo najviac takýchto spisov a aby náš dôstojný a ctihodný
nestor neupustil od nového vydania i svojich väčších spisov, ako sú: Miltonov Stratený raj[11]a História literatúry českej,[12]lebo dobre vieme, že sa už dávno na to chystal ich opravovaním a rozširovaním.Predošlého roku vyšli tri zbierkybásní, odSabinu,[13]Hněvkovského[14]aJablonského.[15]Sabinovebásne sú slabým odbleskom zhasínajúceho svetla, prázdnou
škrupinou, mŕtvou ideou. Neustálená myseľ, nenachádzajúca v sebe dostatok podstatnej látky pre
vyjadrenie citov, vedie autora ako kukučka k jednotvárnemu opakovaniu tej istej myšlienky.
Kde-tu nájde sa i dačo dobré, svedčiace o spisovateľovom nadaní, ktorý by iste dosiahol lepšie
výsledky, keby sa správal mužnejšie a samostatnejšie a svojim citom poskytoval menej miesta.
Úplne opačným úkazom súbásne Hněvkovského, pomník to z dávno zašlých
čias, ktorého však niektoré jednotlivé časti budú vždy obľúbené. V každom prípade je
chvályhodná očividná starcova snaha: prispôsobiť svojho ducha pokroku čias a vmiešať sa do
hlučného, mrviaceho sa davu nového pokolenia. A vJablonskomvítame
skutočného, zasväteného básnika v plnom zmysle slova. Zbierka jeho obsahuje epické, erotické,
didaktické a rozličné básne. V epickom živle sa pohybuje nie veľmi šťastne, jemnému citlivému
duchu chýba potrebná plastická objektívnosť a dôraznosť. Celkom ináč sa básnik prejavuje vpiesňach ľúbostných, rozdelených na dve časti. Prvá z nich (aby sme
opakovali už inde povedané slová) dýcha všetkou tou rozkošnou slasťou a ihravou nežnosťou
prvej, mladej lásky, a v druhej časti od svojej devy odlúčený milenec bolesť srdca vyjadruje
dojímajúcim žiaľom. Obe časti oplývajú hĺbkou citu a v oboch sa odráža čistá, neskalená, hoci
akýmsi závojom smútku ľahko zastretá myseľ, ktorá však nadobúda útechu v dôverčivom pohľade do
večnosti. Najznamenitejšou časťou celej zbierky je všakotcovská múdrosť prvotiny,
didaktickej básne Šalamún. Ak sa nám Jablonský v ľúbostných piesňach prejavil ako
jemnocitný básnik v plnom zmysle slova, tu sa javí ako hlbokomyseľný mudrc, pred ktorého
jasným okom leží život a svet ani otvorená kniha. Poučenia, aké tu dáva otec synovi v
básnickej forme, sú taktiež perlami, navlečenými na zlatú niť opravdivej nábožnosti. Podľa
toho možno si urobiť úsudok aj o zvyšku knihy, ktorý obsahujebásne
rozličné. I tu sa prejavuje ten istý nežný, ušľachtilý, nábožný duch, spojený s
horlivým vlastenectvom, v milých a utešených plodoch. Forma je naskrz ušľachtilá a primeraná,
pravopis najnovší, zlepšený a celé vydanie je veľmi úhľadné. Napokon musíme sa ešte zmieniť oPomněnkách.[16]Je to príležitostný spis, obsahujúci dvadsať básničiek rovnakého rozsahu na chválu
krásneho pohlavia od rozličných skladateľov, rozličných spanilých kvietkov, spletených do
krásneho venca.Pozoruhodným výtvorom súSnemy zvieratodVinařického.[17]Je to satirická báseň, v ktorej spisovateľ vynaložil veľa vtipu pri karhaní chýb
ovládajúcich naše časy. Forma, ako sme u Vinařického mohli vždy konštatovať, je pekná a
dokonalá, škoda, že cieľ básne je taký, s akým sa sotva zmieria vládnuce názory čias. Rovnako
je márne stavať hrádze proti potope ako bojovať proti duchu času. Naostatok každá vec má svoje
extrémy, ktoré sa nemajú miešať s jej vlastným jadrom.Po dlhom odmlčaní sa ozval i dobre známyTurinský[18]s novým plodom svojej Múzy, sosmutnohrou Virgínia. Skladateľ
Angelíny tu znovu dokázal, že jeho poľom je lyrika, a nie dráma. Kto pozná Angelínu, môže si
urobiť predstavu i o Virgínii. Čisto lyrické výlevy citov majú nahradiť dramatický účinok,
povahy osôb odokrýva iba reč, a nie ich konanie, a tak celý ten príbeh, v ktorom sa mala
prejaviť najvyššia mravná sila jednotlivcov a fyzická sila celého národa, zvädol pod
spisovateľovým perom. Kde by sa mala prejaviť činnosť, zračí sa útrpnosť, ba i spravodlivý
hnev vzbúreného ľudu vyjadruje a rozplýva sa iba v ženskom bedákaní a plači. No Virgínia má i
premnoho krásnych detailov a popri všetkých svojich chybách zostane pekným plodom ušľachtilého
ducha. — Iným dramatickým výtvorom jeMaliar Karel Skreta, veselohraodV. A. Svobodu.[19]Je to vydarená práca, ktorej verejné predvedenie túžobne očakávame.Povšimnutie si zaslúži, ako sa v poslednom roku vzmáhala u nás humoristická tvorba. OkremRubešových rečňovaniek,[20]ktorých hodnota je už dávno a dobre známa, ležia pred namiTrnkyodFrantiška Hajniša,[21]štyri zväzkyPalečka, spisu na pokračovanie, a najnovšíRubešovspisPán amanuensis na vidieku. Trnky nie
sú ničím iným než zbierkou výstižných i nevýstižných, celkove však jednotvárnych epigramov, no
ako drobnosť pre nejedného priateľa vtipu vítaný darček. Palečka by sme mohli nazvať časopisom
žartu a pravdy; vie tak podarene vykresliť ľudí a ich správanie sa, že by si ich mohol ihneď
maľovať, tak dobre pozná slabé stránky ľudí všetkých druhov, akoby bol na ich pozorovanie
vynaložil zvláštne a špeciálne štúdium, a napokon vie stvárať také nevinné žarty a predniesť
také výstižné vtipy, že keby sa i niekto naň nahneval pre dajaký štuchanec, ihneď sa musí s
ním opäť zmieriť. Spisovatelia a vydavateľ si iste právom zaslúžia vďačnosť a uznanie od nášho
smiech obľubujúceho obecenstva. NaposledokPán amanuensisje novela,
opisujúca rozličné príhody a dobrodružstvá absolvovaného právnika, ktorý sa zberá na
prázdniny. Osnova rozprávky je prirodzená, len to je akosi nepochopiteľné, že advokát
prijímajúci pisára predovšetkým od neho žiada, aby ho presvedčil, či vie napísať novelu. Či je
to vymyslené iba kvôli druhému tituluCesta za novelou, ktorý mal vábiť?
Ináč sú tu vyrozprávané všetko také čudné príhody, aké sa môžu ľahko pritrafiť veselému
študentovi, zberajúcemu sa z Prahy domov, iba pán správca a jeho pisár zdajú sa nám byť ešte z
predošlého storočia, lebo dnes i tento druh ľudí veľmi pokročil v civilizácii a vie sanóblsprávať ako každý iný. Celá rozprávka oplýva ináč vtipom a v nej
vykreslené obrázky zo života sú vybrané zo skutočnosti a napísané s vynikajúcim humorom. Pánom
amanuensom spisovateľ vytvoril nový stupeň k dosiahnutiu vrcholu priazne u obecenstva.To je takmer všetko, čo pôvodného sa v minulom roku vyskytlo v krásnej literatúre; menej
významné a nevydarenejšie plody radšej nespomíname.Dôležitý a pozoruhodný spis jeErbenova[22]zbierka českých národných piesní. Dosiaľ sa mohlo Čechom právom vyčítať, že si
veľmi málo vážia národné básnictvo, lebo zatiaľ, čo Moravania i Slováci vydali svoje
samostatné zbierky, Česi okrem tých niekoľkých piesní v zbierke Čelakovského[23]nezozbierali nič. A národné básnictvo je predsa poklad, na ktorý by mala každá
mladá literatúra predovšetkým obrátiť svoju pozornosť a zvoliť si ho takmer za základ.
Zberateľ, sám šťastne nadaný básnik, zapodieval sa už viacej rokov s veľkou láskou a
horlivosťou vyhľadávaním a zhromažďovaním týchto samorastlých kvietkov národnej Múzy a svojou
usilovnosťou prenikol do tých najhlbších tajomstiev národa. I pošťastilo sa mu zozbierať
úctyhodný počet piesní, medzi ktorými sú viaceré vzácne pamiatky, čo by boli vari bez jeho
usilovnosti zapadli do večného zabudnutia. Hneď v tomto prvom zväzku (a majú vyjsť najmenej
tri) nachádzame niekoľko epických piesní, aké medzi naším ľudom už takmer úplne vyhynuli a
ktoré nežnosťou citu a prostosrdečnou jednoduchosťou možno pridružiť k lepším plodom tohto
druhu. S akou svedomitou starostlivosťou konal zberateľ svoju prácu vidieť z množstva
variantov, ktoré uvádza. Jeho poznámky obsahujú veľa prípadných vysvetliviek, svedčiacich o
bystrom pohľade na národný život. Dobre vediac, že slová piesní bez nápevu sú telom bez duše,
postaral sa zberateľ ku svojim piesňam i o nápevy, ktoré budú tvoriť samostatné hudobné dielo
a vychádzať budú osobitne. I čo sa týka vonkajšej úhľadnosti, je táto kniha hodná pochvaly.Arciotca všetkých básnikov, velebného Homéra, ktorého sme už dávno túžili vidieť v českom
odeve, predložil nám neúnavnýVlčkovský,[24]preložiacIliadu. Zbytočné by tu bolo hovoriť o zásluhe,
ktorú si tým prekladateľ získal o literatúru, lebo každému vzdelancovi je to jasné. Na
preklade samom s úplnou istotou vidieť, že pochádza od básnika. Smelo môžeme tvrdiť, že
akokoľvek verne prekladal náš pevec, predsa pohybuje sa všade tak voľne, že nezotrel z
originálu ani najmenší odtieň básnickej krásy, a z tohto hľadiska môže sa český Homér
prirovnať k najlepším inojazyčným prekladom tohto básnika. Ak si pri takomto diele ešte dačo
želať, je iste to, žeby prekladateľ menej používal všelijaké archaizmy a neobyčajné výrazy, a
to iba z ohľadu na naše čitaleľstvo, ktoré nemá a ani tak skoro mať nebude prostriedky, aby
nadobudlo vyššie jazykové vzdelanie.Naostatok je česká Iliada prvým zväzkomBibliotéky klasikov všetkých vekov a
národov, od ktorej si môžeme sľubovať veľké obohatenie literatúry.Z Güntrovskej tlačiarne vo Vratislavi vyšiel prekladSchillerových
básníodPurkyňu.[25]Neľahká to úloha, ktorú dômyselný prekladateľ zvládol znamenite. Preklad sa
vydaril nad očakávanie; niektoré tu i tam sa vyskytujúce chyby možno vysvetliť vzdialenosťou
miesta, v ktorom sa kniha tlačila. I tuná je pravopis najnovší, opravený.[26]Nemôžeme túto príležitosť obísť, aby sme nevzdali zaslúženú vďaku mužovi
vlasteneckej duše, žijúcemu mimo našej milej vlasti, ktorý i v cudzích krajinách isteže s
veľkými obeťami povznáša a rozširuje našu literatúru. Jeho zásluhou stala sa Vratislav
dôležitým miestom pre slovanskú vzájomnosť. A ak obdivujeme túto jeho horlivosť a úsilie, tým
väčšmi nás musí prekvapiť, že Purkyně, ktorý sa po Európe preslávil v úplne inom odbore,
nezabudol sa venovať aj krásnemu umeniu, čo — ako tu vidíme — neprestáva pestovať so záľubou a
nemalým úspechom.Z prozaických prekladov, ktorých je vždy hojnosť, uvedieme tu iba tri významnejšie spisy:Hora Sinai,[27]cestopisné obrazyodDumasa a Dausatsaz
francúzštiny,Ivan VyžihinodBulgarina,[28]preloženýBačkorom,[29]aMulla NurodMarlinského[30]v prekladeFr. Šíra.[31]Cestopis je ľahká, iba na pobavenie zameraná práca dvoch šikovných Francúzov,
ktorá vie strhnúť čitateľa živým opisom cudzieho života a cudzích mravov, takže nepochybujeme,
že i u nás si obecenstvo túto knihu obľúbi.Ivan Vyžihinje takzvaný
ruský Gil Blas,[32]totiž román, opisujúci najrozličnejšie stavy ruskej spoločnosti. Hodnotu tejto
knihy uznali už aj iné národy, do ktorých jazyka bola preložená, a nášmu prekladateľovi musíme
byť vďační za to, že zoznámil naše obecenstvo s týmto spisom.Mulla Nurvyšiel ako piaty zväzok zábavného čítania, ktoré začalo pred rokmi vychádzať v Jičíne u Kastránka[33]a už dávno sa pokladalo za zaniknuté. Táto rozprávka povestného ruského novelistu
živými farbami kreslí kaukazský život a mravy, a v jej opisoch poznať básnika. I keby sme
nevedeli, že je preložená z ruštiny, uhádli by sme to z množstva rusizmov v preklade, ktoré na
české ucho útočia ako neznáme zvuky a pripomínajú akési všeslovanské nárečie. Okrem toho celá
vonkajšia úprava knihy je obrazom nevkusnosti, nepatriacim do nášho storočia.Slovenskej literatúre venovali sme v tomto našom prehľade zvláštnu stať nie preto, že by
sme ju vari vylučovali z českej literatúry, ba sme tej mienky, že hoci doteraz netvorí jej
dajakú významnú časť, ale vždy je veľmi dôležitá, a to pre iné mravné príčiny, medzi ktorými
najhlavnejšou je tá, že postavenie Slovákov voči Maďarom pôsobí na všetky ich plody natoľko,
že uznávame za potrebné zmieniť sa predovšetkým o ňom. Akých sa Maďari strašiakov boja,
usilujúc sa silou mocou vyničiť slovenskú národnosť, dokazuje dlhý spor, ktorý vznikol po
vyjdeníJitřenky[34]medzi maďarskými časopismi a profesorom Hlaváčkom[35]v Levoči. Tieto plody česko-slovenských učencov[36]na levočskom lýceu, ktoré nemožno pokladať za iné než školské cvičenia a v ktorých
ležia ukryté ešte len niektoré vydarenejšie schopnosti, až natoľko popudili proti sebe i proti
profesorovi Hlaváčkovi, vyučujúcemu v Levoči česko-slovenský jazyk, hnev niektorých
Pseudo-maďarov, že títo, Hlavačka verejne obviniac zo zrady vlasti, dali podnet k búrlivému
sporu, ktorý slovenská strana viedla až príliš mierne. Samostatnejšie a dôraznejšie vystupuje
anonymný autorApologie[37]v obhajovaní prirodzených práv slovenskej národnosti, a dúfame, že jeho dôrazné
slová nájdu cestu k mysliam mnohých dosiaľ ľahostajných a nevšímavých jeho krajanov.
Spisovateľ spomínanej Apologie okrem toho s neobyčajnou obratnosťou vládne i jazykom, ktorý
zastáva, a z celého spisu preniká zrelý a rozvážny duch. Aj maďarskému útlaku musíme z veľkej
časti pričítať tuhšie primknutie sa niektorých mladých Slovákov v Prešporku k vydavateľovi Tatranky[38]J. Palkovičovi, a poskytnutie mu plodov svojej Múzy pre spomenutý
almanach na pokračovanie. Vydavateľ Tatranky nemôže síce dosiaľ oželieť starý bratský pravopis,[39]no tento spis nadobúda slušnejšiu a primeranejšiu podobu a je nádej, ak sa bude
takto pokračovať, že sa stane literárnym nástrojom, akého je na Slovensku tak veľmi treba. —
Naostatok ostáva nám zmieniť sa ešte oHurbanovej Ceste po Čechách a
Morave,[40]v ktorej spomenutý mladý Slovák predkladá svojim krajanom zprávu, čo na svojom
výlete do zbrataných krajín videl a s kým z vlastencov sa kde zoznámil. Takéto zprávy sú
isteže chvályhodné, aj sa nimi utužuje vzájomnosť a domáce čitateľstvo sa zoznamuje so stavom
spriateleného národa i so všetkým jeho snažením a úsilím, čím nadobúda súčasne i meradlo
vlastnej činnosti. Že sa pozornému cestovateľovi ponúka mnoho vecí na rozličné zamyslenie sa a
porovnávanie, je prirodzené, a preto i tento cestopis obsahuje veľmi veľa takýchto miest. Ale
práve jeho úvahová časť zdá sa nám slabšia než opisná, a tej prvej by bolo tu i tam dôkladné
skrátenie iba na úžitok. O novom súbornom a skvostnom vydaní básní Jána Hollého,[41]týchto vynikajúcich plodov panónskej Múzy, hoci vlani začatom, no aj tak ešte
nedokončenom, budeme môcť obšírnejšie povedať až neskôr.Medzi vychovávateľskými spismi, ktoré vyšli minulého roku, nachádzame:Malého
pisára[42]čiže praktický návod na začiatky v písaní pre učiteľov a vychovávateľov odJana Svobodu, Malú čítanku[43]s niekoľkými abecedami, ako i návodmi na čítanie a pravopis a so sedemadvadsiatimi
obrázkami odFrantiška Šumavského[44]aBibliotéku pre mládežodVlasáka.[45]Sú to tri knižky, nemálo užitočné pre našu najmenšiu vlasteneckú mládež vydané
práve v najpotrebnejšom čase. V Malom pisárovi sazlaté zrnká národných
príslovídobre používajú a uvádzajú, no často sa miešajú s historickými a inými,
ale zlatými zrnkami by sa nemenej odôvodnene mohli nazvať i pamätné výroky alebo klasické,
dietkam primerané miesta z rozličných spisovateľov starých i novších, ako ich zozbierali spisy
hĺbavých mudrcov, Klobušický[46]a iní v prekladoch, a preto tu na predpisoch našli nemálo dôstojné miesto. Postup
v ťahoch písma je síce dobrý a chvályhodný, no ťahy samotné sú nepekné a istá snaha po väzbe
písmen latinských zviedla spisovateľa tak ďaleko, žedvyzerá akoel,oako stočenéeatď.
Vieme síce, že spisovateľ bral ohľad najmä na momentálne písanie, a má skutočne pravdu, ak
brojí proti štyriaosemdesiatnásobnému prepisovaniu toho istého predpisu, ale určitá miera
estetičnosti nikdy nesmie padnúť za obeť niektorým druhoradým výhodám. Kde sa nedá viazať, tam
pero nech len poslušne beží nad papierom vo vzduchu. Hoci je tento spis kde-tu menej vydarený,
predsa je starostlivejšie vypracovaný než Šumavského Malá čítanka. Nielenže mnohé z
vytlačených obrázkov sú úplne chybné, napr. fenikel, šafrán, mišpuľa, indigo, anis, tekvica
atď. (lebo miesto mišpule vidíme vari makovicu, miesto tekvice dokonca tulipán), ale i obsah
je kde-tu nevydarený. Sentimentálne listy tamtých detí (str. 66 atď.) vari nikdy sa nebudú
páčiť deťom. V podobných spisoch pre dietky treba sa vystríhať chýb, ako sú na str. 23, kde
dieťa matkine slová pokladá za babské reči, alebo kde sa u veľrýb zisťujú dve kostice a
zamieňajú sa s čeľusťami. Pri obrázkoch takého druhu, aké sú tuná použité, radili by sme dbať
vždy čo najväčšmi nanázornosťa neusilovať sa malý listnatý stromček
vôbec nazvať dubom, citrónom, ebenom, morušou, osikou atď., lebo viacej než pojem stromčeka si
tu nemožno predstaviť. Napokon predsa i táto knižka má svoje praktické dobré stránky; a to, čo
sa tuná dobromyseľne vyčítalo, nech sa nepokladá hneď za znevažovanie a opovrhnutie. Cuique suum.[47]— Spis na pokračovanie, Bibliotéka od Vlasáka, bol a je ešte vždy vítaným darom
pre našu vlasť; pritom treba ľutovať iba to, že vo vychovávateľstve sme ju ešte nevymanili z
cudzích vzorov a nedostatkov.[1]Rozšírenie nášho časopisu poskytuje redakcii možnosť z času na čas uskutočňovať mnohé
dávno mienené a opäť odložené plány. K tomuto patrí medziiným aj každoročné uverejňovanie
stručného prehľadu našej národnej literatúry, a to celkove a akoby v jednom obraze, no bez
vylúčenia obšírnejších dôkladných rozborov a zpráv o jednotlivých vynikajúcejších plodoch,
pokiaľ by ich redakcii v budúcnosti hojnejšie posielali naši slovutní literáti. Tento
prehľad — zostavený z príspevkov niekoľkých vážených spisovateľov podľa rôznorodosti
náukových a slovesných oblastí, a v ktorom sa prihliada, pri patričnej ohľaduplnosti voči
osobám, predovšetkým a iba na spravodlivé ohodnotenie veci — nech sa pokladá a láskavo
posudzuje ako predbežný pokus toho, čo azda raz, ak sa splní naša túžba a nádej, dozreje
vo väčšie i plnšie, usporiadanejšie i vecnejšie dielo; pravda, ak sa v ňom tu i tam nájde
dačo nedokonalé alebo dokonca nesprávne, čo sa stalo bez našej vôle a navzdor našej veľkej
starostlivosti, nech sa pamätá na to, „že to písali ľudia, a nie anjeli“, a že všetkým
ľudským žiadostiam i chúťkam nemôžu vyhovieť ani sami anjeli. LeboVelle suum cuique est, necvoto vivitur uno.Red.[2]Rozšírenie nášho časopisu…— Šafárikova úvaha vyšla v časopise
Českého musea na r. 1842, a práve na konci r. 1841 sa na návrh Šafárikov rozhodlo vydávať
ČČM v rozšírenom rozsahu.[3]Velle suum…(lat.) — Každý má svoje želanie, a nežijeme rovnakým
želaním — je to citát z rímskeho satirika Aula Persia Flacca (Aulus Persius
Flaccus).[4]Multa, sed non multum(lat.) — Kvantita, ale málo kvality.[5]Květy— český časopis, ktorý vychádzal od r. 1833 v Prahe. Ich
redaktorom (1837 — 1840) bol Jaroslav Pospíšil a po ňom Josef Kajetán Tyl. Bol to veľmi
rozšírený populárny časopis, do ktorého prispievalo aj mnoho autorov zo Slovenska.[6]Pražské novinys literárnou prílohou Česká včela redigoval v tom
čase Jan Nepomuk Štěpánek za spolupráce Jana Slavomíra Tomíčka.[7]Vlastimil— tento časopis vychádzal od r. 1840 v tzv. dieloch a
zväzkoch. Prvý ročník mal dvanásť zväzkov, druhý šesť a tretí (1842) už iba tri zväzky.
Prvé dva ročníky redigoval J. K. Tyl a tretí Boleslav Štorch.[8]Dennice— časopis zábavného a poučného obsahu, ktorý v rokoch
1840 — 1843 redigoval v konzervatívnom smere Jakub Budislav Malý. Vyšli z neho tri diely v
šestnástich zošitoch.[9]Ako sa dozvedáme, chystá sa skoré obnovenie a zlepšenie oboch týchto časopisov.[10]Novočeská bibliothéka, ktorú vydávalo svojím nákladom České
museum v Prahe, obsahovala ako prvý zväzok Sebrané spisy Josefa Jungmanna. V tomto zväzku
vyšiel aj Jungmannov preklad Goetheho diela Hermann a Dorothea, ktoré Jungmann začal
prekladať ešte v Litoměřiciach a dokončil ho špeciálne pre toto vydanie.[11]Ztracený ráj— dielo anglického klasického básnika Johna Miltona
(1608 — 1674), preložil a vydal Jungmann ešte r. 1811; druhé vydanie tohto prekladu vyšlo
v Novočeskej bibliothéke ako tretie číslo r. 1843.[12]Historie literatury českéaneb soustavný přehled spisů českých s
krátkou historií národu, osvícení a jazyka od Jungmanna vyšla v prvom vydaní r. 1825.
Druhé vydanie, doplnené novou literatúrou, sa zjavilo až r. 1849.[13]Karel Sabina(1813 — 1877) — český romantický revolučný básnik a
románopisec, vydal r. 1841 výbor zo svojej pouverejňovanej poézie s názvom Básně Karla
Sabiny.[14]Šebestián Hněvkovský(1770 — 1847) — básnik staršej generácie,
vydal r. 1841 svoje Nové básně drobné[15]Boleslav Jablonský(vl. menom Karel Eugen Tupý; 1813 — 1881) —
český vlastenecký lyrik, zahrnul do svojej zbierky Básně (1841) aj cyklus ľúbostnej poézie
venovaný Marii Pospíšilovej. Okrom toho je v zbierke osobitný oddiel s názvom „Moudrost
otcovská, prvotiny didaktické básně ,Salamon‘“ s didaktickým zameraním.[16]Pomněnky— vlastenecký almanach, ktorý vydával J. K. Tyl
každoročne (1841 — 1846) pri príležitosti českých vlasteneckých bálov, kde sa tento
almanach rozdával prítomným českým vlastenkám.[17]Karel Alois Vinařický(1803 — 1869) — český kat. kňaz a
vlastenecký básnik, vydal r. 1841 pod pseudonymom K. V. Slanský svoju satirickú veršovanú
skladbu Sněmy zvířat, v ktorej odsúdil mnohé pokrokové hnutia svojich čias na alegorickom
obraze zo života zvierat.[18]František Turinský(1797 — 1852) — obrodenský dramatický
spisovateľ, vydal r. 1821 veršovanú tragédiu Angelina (ďalšie vydanie z r. 1840) a po
dvadsiatich rokoch (1841) tragédiu Virginie.[19]Václav Alois Svoboda(pozri vysvetlivku k str. 37) sa pokúsil o
vlasteneckú komédiu zo života českého maliara Karla Škretu, ktorá však nezakotvila na
českých javiskách.[20]František Jaromír Rubeš(1814 — 1853) — český humoristický
básnik, vydal v rokoch 1837 — 1844 šesť zväzočkov populárnych básní s názvom Deklamovánky
a písně, ktoré sa ujali práve pre svoj národný a vlastenecký ráz. Okrem toho v spolupráci
s Františkom Hajnišom a Václavom Filípkom vydával humoristický časopis Paleček s
podtitulom „Milovník žertu a pravdy“ (1841 — 1847) a r. 1841 zverejnil svoju
najrozsiahlejšiu a najlepšiu humoristickú poviedku Pan amanuensis na venku aneb Putování
za novellou. (Amanuensis = pisár u advokáta.)[21]František Hajniš(1815 — 1885) — český humorista a satirik, vydal
r. 1841 zbierku humoru, satír a epigramov s názvom Trnky[22]Karel Jaromír Erben(1811 — 1870) — český klasický básnik, vydal
v troch zväzkoch Písně národní v Čechách (s vročeniami 1842, 1843 a 1845), ku ktorým
neskôr pripojil Nápěvy písní národních v Čechách (tri zväzky v r. 1844 — 47). Nápevy
pozbieral tiež sám Erben, iba doprovody na klavíri sú od jeho priateľa J. P.
Martinovského.[23]František Ladislav Čelakovskývydal tri zväzky Slovanských
národních písní (1822, 1825 a 1827), do ktorých zahrnul aj české piesne (v počte asi 180).
Na Morave vydal Moravské národní písně František Sušil (1835 a 1840) a slovenské piesne
vyšli jednak v zbierke Písně světské lidu slovenského v Uhřích a jednak vo veľkom
dvojzväzkovom súbore Jána Kollára s názvom Národnie zpievanky (1834 a 1835).[24]Jan Vlček Vlčkovský(1805 — 1879) — kat. kňaz, vydal r. 1841
preklad Homérovej Iliady, ktorý kritika dosť nepriaznivo prijala práve pre jazykovú
stránku. Preklad vyšiel v sérii Překlady klassiků všech národů a časů, věd a umění ako
prvé číslo.[25]Jan Evangelista Purkyně(1787 — 1869) — zakladateľ fyziológie a
histológie, bol od r. 1823 profesorom na vratislavskej univerzite a až r. 1850 sa stal
profesorom na univerzite v Prahe. Popri svojej vedeckej práci sa venoval aj krásnej
literatúre, založil časopis Krok a r. 1841 vyšli vo Vratislave jeho Bedřicha Šillera Básně
lyrické.[26]Opravený pravopis— analogický pravopis s úpravami z roku
1842[27]Hora SinaiObrazy cestopisné od Al. Dumasa a A. Dauzatsa. Tento
preklad bez uvedenia prekladateľa vyšiel v Prahe (s vročením 1842) nákladom Martina
Neureutera.[28]Faddej Venediktovič Bulgarin(1789 — 1859) — ruský reakčný
spisovateľ, autor moralisticko-didaktického románu Ivan Vyžigin z r. 1829[29]Josef Množislav Bačkora(1803 — 1876) — učiteľ v Prahe, vydal
okrem prekladov z ruštiny aj školské príručky[30]Marlinskij, vl. menom Alexander Alexandrovič Bestužev (1797 —
1837) — ruský romantický básnik a románopisec, účastník dekabristického povstania (1825),
napísal svoju kavkazskú povesť Mulla Nur v rokoch 1835 — 36. (Mulla — titul vážených
učencov.)[31]František Šír(1796 — 1867) — český fantastický filológ a
prekladateľ z klasických jazykov[32]Gil Blas— názov a hlavná postava románu francúzskeho spisovateľa
Alaina René Le Sage (1668 — 1747)[33]J. F. Kastránek— kníhkupec a nakladateľ v Jičíne, u ktorého
vychádzala Bibliothéka zábavného čtení[34]Jitřenka— almanach, do ktorého slovenskí študenti v Levoči
zozbierali svoje literárne prvotiny a vydali ich r. 1840 tlačou[35]Michal Hlaváček(1803 — 1885) — skalický rodák, od r. 1832
profesor levočského lýcea, pri ktorom založil slovenskú študentskú Spoločnosť. Keď táto
Spoločnosť vydala almanach Jitřenku, rozpútali maďarské šovinistické kruhy novinársky boj,
namierený najmä proti profesorovi Hlaváčkovi, poukazujúc zvlášť na panslavistické
nebezpečenstvo.[36]Učenci— žiaci[37]Apologia, to jest obrana, kterou se odrodilci, jenž od své
národnosti slovanské odstupují, brániti chtějí, ti pak, kteří v ní stojí, posilniti se
mohou. Táto brožúra proti pomaďarčovacím snahám vyšla v Budíne r. 1841 pod pseudonymom
Ondřislava z Pravdomluvic, za ktorým sa utajoval Andrej Szoltisz.[38]Tatranka— časopis Jiřího Palkoviča, ktorý ju vydával od roku
1832 veľmi nepravidelne. R. 1837 vyšiel štvrtý zväzok tohto časopisu a nasledujúci zväzok
až r. 1841, pri ktorom Palkovičovi už redakčne pomáhal Ľudovít Štúr, ktorý zároveň
pritiahol do neho aj mladších prispievateľov a zaslúžil sa o jeho oživenie.[39]Bratský pravopis— zastaralá podoba českého pravopisu (pozri
vysvetlivku k str. 40), ktorého sa Palkovič kŕčovito pridŕžal až do svojej smrti, a to vo
všetkých svojich vydaniach[40]Jozef Miloslav Hurban(1817 — 1888) — priateľ Ľudovíta Štúra,
cestoval cez prázdniny r. 1839 po Morave a Čechách a túto cestu opísal v knižke Cesta
Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách, ktorá vyšla tlačou r. 1841.
(Slovenský preklad tohto Hurbanovho cestopisu vydalo SVKL v Bratislave 1960.) Hurbanove
úvahy v knižke sú skutočne neúmerne rozsiahle.[41]Básňe Jana Holléhovyšli v rokoch 1841 — 42 v Budíne nákladom
Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v štyroch pekných zväzkoch.[42]Malý písařčili Praktické navedení k prvopočátečnímu psaní. Autor
odsudzuje zdĺhavé odpisovanie viet (videl písanku, v ktorej žiak dva nemecké a dva české
riadky odpisoval až „čtyry a osmdesátkrát“) a podáva návod na zábavné priúčanie písaniu. V
knihe sú aj príslovia a mravné poučenia a na konci je príloha ukážok, ako sa majú
jednotlivé písmená písať, pričom skutočne niektoré písmená vyzerajú tak, ako sa o tom
zmieňuje Šafárik.[43]Jan Svoboda(1800 — 1844) — pražský pedagóg, vyučoval v rokoch
1832 — 42 na prvej pražskej škole a mal pozoruhodné výsledky. Bol autorom školských
príručiek, ako Školka, Malý čtenář, Malý písař atď.[44]Josef Franta Šumavský(1796 — 1857) — neskorší zberateľ ľudových
povestí a slovnikár, bol istý čas učiteľom na Svobodovej škole a vydal knižku Malá čítanka
s několika abecedami pro dítky (1841).[45]Josef Vlasák(1802 — 1871) — učiteľ na Smíchove, vydával knižky
pre mládež a medzi nimi aj Bibliothéku mládeže vo zväzkoch.[46]Klobušický— nezistená narážka[47]Cuique suum(lat.) — každému, čo mu patrí
|
Safarik_Prehlad-ceskej-literatury-na-rok-1841.html.txt
|
Úvod historičnýCteny čitateli hotuj uši svojich, vyvaluj okale, neb hle zazrak novy se na obloze
literatury Bubnove vyjevuje, „Novela dle nejnovejšího kroje se obecenstvu předložiti ma. Dle
nejnovejšího kroje“ ohlási se staří Pán, „ach Boze můj Boze! keď to už i tí literatove dle
nejnovejšího kroje píší, hoj! byli to jine časy kdyžVeleslavína, Komenského, Hájka
a Krameriusanasledovalo celé pokolení lidské. A teď mršina puvodce piše novelu
dle nejnovejšiho kroje, huncvot redaktor co to přijme, musel šalenje huby pojest, censor lebo
se zblazniti musel, anebo celý svůj rozum nekde v budce zanechal (sic) a tlačitel, ta vopice
všech vopic vyptlačil.“ (sic) I zahmauril stary Pán své starovlastenecké oči, i misli misli, a
vetyrek oknem poduchuje, i zahrava starečkovymi vlasami, tak že se jak štetina nad plešivau
hlavau povstavati zdají, i hroziti věku ninejšímu, i virucovati mu ničemnost na oči jeho. —
Hejsek nedaleko odtud stojí i uškliba se, i poprava breyle na nose i praví: „he! he he! což to
bude za noveletka, dle nejnovejšího kroje, he, he, to bude lebo ve fračku lebo v kvekeríku a
budě myť i breyle na nose he he he.“ A stary Pán povznese hlavu i praví: „ba veru by si mohla
radnej dat bekeš na zimu ušit aneb aspon do nejakého karbonale sa zakrutit, a ne po
kvekeríkach se shanět.“ A Heysek odpoví „he he he to si rádnej da krišpínek ušit a místo kapen
kalošne aby si nohy nezablatila.“ I vstál stary Pán i stál Heysek i povznesli oba ruce do
hora, i srdečka se sježili i vlasy se sježili na hlavách neb se do nich zakvačili neprátelské
ruky, a básnik važnym ozbrojen obličejem zpoza pece vystaupí i miří dvauch nepratelu i kričí:Co to ma tu u nas byt?Už se lide musí křítKeď se ti tu tach chcí biť,Slyšte hej, a každy cíťKdyž se tak budete biťŽe budete hrozně vyť,Keď budete hrozne vytBudete na sebe plítBuděte se chtíti mlíťBudete tak potom mríťV černej zemi večne hniť.Potom Ďabel bude klíťBude okolo vás chtítSvau plaměnau hroznau síťKol zlych hríšníku oviť.Potom vás ten bude miť. —Proč každý rozumem stíď,Každý maudrym okem viď,Že to nemuz dobře byť;Každý tedy pryč se klíď —A tak se hrozna rvačka dokonala, věc ale predce rozhodnuta nebyla, totiž či ma noveletka v
Bekeši ši v kvakeríku byť: poneváž ale básník tak byl štastlivý jich v bitce roztrhnauti, tedy
jemu se na rozhodnutí tato vec dostala. On pročež neběskou jakausi dustojnosti povyšen věštcím
hlasem praví:Kdyby dane oznamení byloŽeby noveletka stará byti malaTehdy by na svau zimní pauťBekeš karbonál a kapce vzala:Ale když je oznamení takovéŽe má byti dítko z brusu novéTehdy nech si vezme kvekeríček,(Na nohách nech nosí kalošneNa nose nech se mu breyle pně)Na zimu pak by nezmrzlo krispineček.Tak to básnír chcel tak bude, pročež nech nikoho tato noveletka neurazí z mojich milych
posluchaču, nech si každy pomyslí že je to ješte dítko mladé, a že ma otca tak skupého že mu
ani na cely kaput sukna dati nechce Amen(pokračovaní budaucne)Cesta na knížecí pole
|
Kalinciak_Cesta-na-knizeci-pole.txt
|
Barko MáriMala osemnásť rokov a líčka mala ako z ružového zamatu, keď ju nešťastie zastihlo. To
nešťastie sa volalo Pišta, ktorý slúžil ako sluha u grófa.Barko Mári — tak sa zdá — omámil lesk gombičiek, na nich grófska koruna. Pišta sa ani
nemusel veľmi namáhať, aby jej hlavu pomútil: gombičky maly ten istý účinok, ako lampa na
motýľa — pritiahnu ho a spália. Alebo to bolo predsa viac? Tak sa stalo i u Mári.Potom išlo tak, ako to obyčajne ide: do času slúžila, potom — na radu kamarátky, ktorá už
išla tou trpkou cestou — hlásila sa do porodínca, tam ju zapísali, smela drhnúť schody a
chodby, kade chodily také isté dievčatá, ako bola ona, kým jedného krásneho májového dňa, a to
ešte v nedeľu, neporodila svoje dieťa.Na štvrtý deň ju prepustili — ó, niektoré matky sú už na štvrtý deň „silné“! — a s
malilinkým batôžkom a ohromnou ťarchou na srdci išla domov, do svojej dediny.A vlastne len teraz sa začala jej kalvária. Otec, starý Barko, pľuval na decko, a keď mu
prišla Mári pred oči, kopal do nej; stará Barková bola lepšia, ale darmo, mala doma ešte sama
mnoho detí, a malý Tóni bol i jej v ceste. Doma Mári robila za troch — jednako toho nebolo
dosť. Schytila sa, išla znova slúžiť: len túžba za deckom ju trápila. S času na čas ušla zo
služby, aby si decko mohla vidieť, a platila naň, ako keby nebolo u starých rodičov, ale u
cudzích.Na chlapov viac nepomyslela.Keď kamarátky v nedeľu popoludní išly na tanec do „ružovej záhrady“, v ktorej síce ruží
nebolo, ala zato hodne frajtrov, ona sedela doma, obšívala starú sukňu a v modlitebnej knižke
obzerala kučeravé vlásky malého Tónenka…Decko jej vravelo „Mári“, ani nie mama; materou a otcom mu boli starí rodičia…Silnej kráse malého chlapčeka ani starý Barko nemohol odporovať; najmä preto nie, že mu
oba synovia padli na bojišti, nuž Tónenka pokladal za vynáhradu.Čas sa míňal; Tónenko mal už štyri roky. Mári robila naňho, zarábäla, a čím bol
rozumnejší, tým viac túžila za ním.Bol to len cit materinskej lásky, alebo milovala v ňom i prvú a poslednú lásku svojho
prostého srdca? Kto by to mohol povedať? Každej svobodnej chvíle použila vyjsť na dedinu a
pomazniť sa s ním.Divným spôsobom decko bolo ľahostajné oproti nej; len raz, keď ležalo choré, volalo za
ňou: že chce v noci pri nej ležať…Mári zasa opustila službu, aby ho mohla opatrovať, a Tónenko štyri týždne spával s „Mári“.V tento čas sa jej triafalo znova „šťastie“: Peter Kováč, kurič vo fabrike, vdovec, pýtal
ju za ženu.Mal dobré postavenie, i roľu a malý domček, ale k tomu troje sirôt…Pre ňu veľké šťastie, že si ju takýto poriadny človek chce vziať, hoci vie, že má malého
Tónenka…Dlho rozmýšľala, bojovala sama so sebou. Ale myšlienka, že by si po čase dieťa mohla vziať
k sebe, rozhodla: šla zaňho.Ó, Mári, Mári, ako ty nepoznáš chlapov!To jej síce odpustil, že mala decko, ale vidieť ho pred sebou, to už nie!A mladá macocha bezradne stála v novej domácnosti. Vydala sa preto, aby si splnila jedinú
túžbu života, a bola ďalej od toho, ako predtým.Keď krájala chlieb, myslela na Tónenka, a keď sa Kováčove deti hraly v záhrade, myslela
naňho tiež.Deti boly zlé, rozmaznané, najstarší jej kradol peniaze a fajčil ako Turek.Mladá macocha sa bála žalovať — veď sa muža vôbec bála…Dávno obanovala Mári, že sa vydala. Čo je ju po Kováčovi, čo po tých deťoch — ona nemá na
svete nikoho, len svojho Tónenka, oni dvaja patria spolu, a tí druhí sú im cudzí…Utajená, divá nenávisť počala rásť v jej srdci proti mužovi a jeho deťom, a myšlienka, že
sa nikdy viac nevysvobodí z toho jarma, bola jej desná.Darmo rozmýšľala, ako sa vysvobodiť — neprišlo jej na um nič. Vedela, že čo by i ušla,
Kováč ju vráti domov, lebo ju rád vidí, dobre mu varí a dom sa ligoce od čistoty.Pri gumovej fabrike, kde bol Kováč kuričom, stály vojenské baraky pre ranených vojakov.
Tadiaľ viedla cesta mladú ženu, keď s obedom išla za mužom. Pred bránou stál mladý vojak,
ľahkomyseľná mladá tvár, čiapka krivo na ucho, malé čierné fúziky vykrútené — gombičky na
montúre sa ligotaly.Mári zastala ako hromom omráčená.Tam, tam stál jej Tónenko — nie Tónenko, ale jeho otec!A toto skrz-naskrz prosté stvorenie, ktoré v decku milovalo otca a v otcovi decko, bolo po
druhý raz v živote ztratené.Gereš Pišta bol ako ranený práve taký, ako predtým: celý život bol preňho len
dobrodružstvo…„Serbus, Mári!“ oslovil ju „Na, ako sa máš?“Zabudnuté bolo všetko. Už mu visela na hrdle a džavotala o Tónenkovi, o sebe, o ňom — len
o Petrovi Kováčovi a jeho deťoch nič…Darmo ten čakal na svoj obed. Keď sa večer vrátil z fabriky, našiel dom prázdny.Kury, sliepky malý nasypané žrádlo, deti maly pripravené jedlo, všetko bolo v najkrajšom
poriadku; len na stole našiel záušnice, čo jej daroval. Ináče sobrala všetky svoje veci, i
služobnú knižočku…„Už zasa išla za tým deckom!“ šomral najedovane a šiel za ňou do Čuklóša.Ale tam jej nebolo.Sobrala so sebou Tónenka, akoby len na návštevu, a odišla preč.Ani dodnes nevedia, kde sa podela i s chlapcom. Ale ja viem: išla za ním, za Gerešom, do
Póly. Vie síce, že ju znova opustí, ale teraz môže mať pri sebe dieťa, a to je hlavná vec…Čo je ju po tom, že musí robiť v kuchyni garnizonšpitálu od svitu do mraku, že opustila
muža, domácnosť, možnosť byť samostatnou, peniaze, zlaté záušnice: čo je po všetkom, keď
nemôže byť s Tónenkom a s jeho otcom?Ó, láska, láska, aká si ty divná!Bola Barkó Mári vlastne nevernou?Ťažko na to odpovedať…
|
Ivankova_Barko-Mari.txt
|
IKeď sme roku 1871/2 na kollegiume v Prešove deviati slovenskí mladíci: Pavel
Országh-Hviezdoslav, Ján Ružiak, Andrej Halaša, Andrej Hanzlík, Gustáv Lehotský, Jozef
Országh, Ján Zvara, Julius Hlaváč a pisateľ tejto rozpravy študovali práva, boli sme i my
strany toho, čo Ján Kalinčák v svojom životopise tak pekne napísal, na čistom: „že nenie
žiadnym majstrovstvom s behom rieky napred pokračovať, ale väčšia sila požaduje sa ísť
proti mocnému vplyvu času a to, čo sa všeobecne zatracuje a odsudzuje, zastávať. U nás
Slovákov tiež nikde prítulky, a práve preto je každý človek, čo sa Slovenstva pridŕža,
hrdinom: bo obsypaný s každej, ale s každej strany nepriateľstvom, nepriazňou,
prenasledovaním, ukazuje dušu nie obecnú, každodennú.“ (Viď almanach Lipa II, r. 1862.)
Zariadili sme sa teda i my podľa toho, v tom povedomí, že v Prešove ani my nebudeme na
ružiach spávať.Medzi nami bol pomer veľmi priateľský: nažívali sme spolu ako bratia. I predsavzatie
pracovať v živote i v smere národnom dostalo v našich dušiach pevných základov. Pavel
Országh-Hviezdoslav stal sa so svojím skvelým básnickým nadaním, svojou nádhernou, čistou,
vzletnou slovenskou poeziou zaslúžene oslavovaným slovenským poetom. Ružiak je v Liptove
stĺpom slovenského života. Všestranná, húževnatá, neúmorná národná činnosť Andreja Halašu
je všeobecne známa. V svojich kruhoch konali a konajú i Andrej Hanzlík a Gustáv Lehotský
svoje národné povinnosti svedomite. Do večnosti odobrali sa z nášho krúžku traja: Jozef
Országh, Ján Zvara a Julius Hlaváč. Na bohosloveckej fakulte v tom istom čase študovavší
Ján Alexander Fábry, bývalý ev. farár slatinský, žiaľbohu, už tiež vystúpil z radu živých,
zanechajúc veľmi čestnú pamiatku svojho cirkevno-národného a literárneho pôsobenia.
Pamätníkom serióznych snáh prešovskej slovenskej študujúcej mládeže je i almanach „Napred“,
v ktorom mladý slovenský básnický podrost: Hviezdoslav, Banšell, Lauček a Ján A. Fábry
uverejnili svoje k veľkým nádejam oprávňujúce prvotiny.Žili sme, ako napospol chudobní šuhajci, skromne, ale veselo; no náš vtedajší spoločný
financminister Ondriš Hanzlík jednako vykonal s nami ten div, že sme v priebehu školského
roku z našej chudoby, okrem predplácania všetkých slovenských časopisov a kníh, ešte 50
zlatých naskladali, ktoré sme pod titulom „Rozpomienka na Prešov“ ako štipendiálnu
základinu bývalému revúckemu slovenskému gymnáziu poslali, ktorá, pravda, s gymnáziumom
tiež zahynula.Štipendia nemal z nás ani jeden, ale asketické žitie umožnilo nám ostať bez dlhov,
poskladať zkúšky a zachrániť si i v živote neodvislosť a samostatnosť.V tom čase žil v Prešove i Baltazár Ružiak, penzionovaný vojenský kňaz, rodák z Hýb. Bol
to muž v každom ohľade znamenitý, šľachetný, vzdelaný, účinlivý a národovec veľmi horlivý.
Za manželku mal dcéru prešovského ev. slovenského učiteľa; tej k vôli prišiel bývať do
Prešova, kúpil si tam za mestom záhradu s niekoľkými jutrami poľa, dal si vystaviť v
záhrade domec a žil zo skromnej penzie skromne a spokojne. Keď zkrsol chýr, že Markovského
krupinskú sudodielňu prevezme sriaďujúca sa slovenská účastinárska spoločnosť, Ružiak s
nadšením vítal tento národný podnik, sbieral v Prešove a v okolí účastinárov, vložil do
neho všetky svoje úspory, ktoré malverzáciami hlavných riaditeľov Huľuka a Petra Krnu
utratil do krajciara. A bolo toho pár tisíc zlatých.Tohto veľmi milého, sympatičného muža navštevovali sme v jeho Tuskulume častejšie; boli
sme tam vždy srdečne, úprimne vítaní. V septembri roku 1872 v jednu stredu popoludní bol
som u neho sám. Vracajúc sa večerom do mesta, vyprevádzal ma Ružiak na hradskú, od Spiša do
Prešova vedúcu cestu. Pretriasali sme idúcky v Hložanského „Bielom Uhorsku“ vykladané
dejepisné záhady. Vyjdúc už na súmraku na hradskú cestu, videli sme asi na 40 krokov od nás
stúpať k nám černoodetého staríka s bielym balíkom pod ľavou pazuchou.„Aha!“ zvolal Ružiak, „tam ide náš slávny slovenský historik, báťa Záborský; on nám
pretriasané záhady najdôkladnejšie vysvetlí.“O niekoľko minút stál Záborský už pred nami a, pozdraviac sa s Ružiakom srdečne
priateľsky, bez obšírneho úvodu, krátko a lapidárne označil cieľ svojej večernej vychádzky
do Prešova.„Pán brat“, hovoril Ružiakovi, „dostal som z Viedne zprávu, že ma pre môj vo viedeňskom
,Zukunfte‘ uverejnený politický článok zapravotia a akiste na dlhší žalár odsúďa. Keby sa
tak stalo a ja dlhšie sedel, vezmite k sebe túto moju vkladnú sporiteľničnú knižočku; je v
nej niekoľko sto zlatých. Vyberajte peniaze v menších summách a posielajte mi ich do
žalára, aby som si na staré dni lepšie stravovanie zaopatriť mohol. Keď by sa peniaze
minuly a ja ešte vždy sedel, vezmite k sebe a predajte tento môj strieborný príbor,
nachodiaci sa v tomto balíku, a posielajte mi zaň utŕžené peniaze do väzenia.“S tým oddal knižočku a balík Ružiakovi a po srdečnej rozlúčke dibkal malým krôčkom
nazpäť.Počas hovoru mal som čas pozorovať ho s napnutou zvedavosťou. Bol som veľmi rád tomu, že
som i osobne poznal nášho vzácneho muža-spisovateľa, ktorý nám svojimi dramatickými dielami
a dejepisnými článkami dával podnet k študovaniu dejín Uhorska. Bol nízkeho vzrastu, tučný,
územčistý, plných, červených líc, vlasov už celkom bielych. Z veľkých belasých očú hovorila
akási melancholia, ale i umnosť, intelligentnosť a noblessa. Na prvý pohľad bolo v ňom
vidieť typ pravého uhorského zemäna, hoci bolo o ňom všeobecne známo, že je rýdzeho
demokratického smýšľania. No z jeho očú ľahko bolo vyčítať i duševnú bolesť, ktorá
šľachetným, citlivým dušiam zostane zo zastihnuvších ich trpkých sklamaní a zo zmarených
nádejí a ktorá sa potom v ich živote javí v skutkoch misantropie a v náladách
rozhorčenosti.Nepoznajúc ešte v tom čase príbehy jeho života dôkladne, vyčítal a vycítil som z
melancholického výrazu jeho oka ihneď, že prešiel nielen cestu života tŕnistú, ale i
kalváriu duševných múk.Po odchode Záborského nemali sme ani za minútu pokoja. Trápilo nás, že vznešený,
šľachetný, vážny muž v svojom dosť vysokom veku pre politický článok nezaslúženú pokutu
žalára má znášať. Nevšimnúc si svojím časom tendencie inkriminovaného článku dostatočne,
boli sme i zvedaví, čo mohlo úradné orgány proti nemu toľme pobúriť, že jeho stíhanie
nariadily. I umienili sme si navštíviť ho v najbližšiu sobotu a informovať sa bližšie o
hroziacom mu nebezpečenstve.Nasledujúcu sobotu popoludní, za krásnej jasennej pohody, šli sme tedy na katolícku faru
župčiansku per pedes apostolorum.Župčany boly v tom čase chudobnou, neúhľadnou slovenskou dedinou s pekným kaštieľom,
náležavším zemianskej rodine Pulszkých. Zanedbané, biedne, ošarpané, slamou kryté domce
roľníkov upomínaly nás až krikľavo na dedinu Baranové, opísanú Záborským v povesti
„Panslavistický farár“.V tejto dedine žil Záborský od roku 1853, takmer úplne odtrhnutý od sveta, prichádzajúc
i do Prešova len v čas veľkej potreby. Boli na blízku i dobrí národovci, v Sabinove ev.
farár Bohuš Nosák, v Prešove slávny ruský kanonik a spisovateľ Alexander Duchnovič, v
Makovici ruský farár-dekan Pavlovič. Ale Záborský zatváral sa so svojím duševným bôľom v
svojej župčianskej fare, a, odbaviac svoje cirkevné funkcie, sedel vo fare, študoval a
písal ustavične. Len s Ružiakom robil výnimku, ktorý mu bol najmilší; toho kedy-tedy
prišiel navštíviť. Záborský nebol tej povahy, že by sa bol mohol zaoberať s ľudom; ale by
ani nebol mal kedy, keď sedával vždy v knihách a pri písacom stole.Ináče, i pri svojej každodennej melancholickej nálade, prijal a uhostil nás srdečne,
priateľsky.Keď vyšiel do kuchyne obstarať nám občerstvenie, nazrel som do hrubej, viazanej písanej
knihy veľkého formátu, ležavšej na jeho pracovnom pulte. Boly to „Dejiny Uhorska“, ktoré po
18-ročnom prísnom, dôkladnom študiume napísal so širokým rozhľadom po dejinách Europy a s
objektívnosťou úzkostlivou. Vydať ponúkol ich Matici Slovenskej. Ale jej výbor, v ktorom
zasedali Paulíny, Sasinek, Francisci, Gotčár, Čulen, Turzo, P. Mudroň, J. Jesenský, Baltík,
Kohútovci, M. Ferienčík, Kramár, Nedobrý, A. Pivko, Šípka, dňa 6. mája 1874 vyniesol
ohľadom ich vydania uzavretie, „že poneváč sa až príliš hlboko púšťajú do náboženských
otázok, Matica Slovenská nemôže vydať tietoináče výtečné dejiny.“Ale dr. Jaroslav Vlček v svojich „Dejinách literatúry slovenskej“ je tej mienky, že „ich
Matica pre ich priamy spôsob riešenia otázok kultúrnych, národnostných a náboženských
neodvážila sa vydať.“Inkriminovavý politický nemecký článok, pre ktorý mal byť zavretý, prečítal nám Záborský
celý. Našou mienkou nebolo v ňom ničoho závadného. Svojím priamym, čestným, otvoreným
spôsobom, pravdaže rezko a rázne, povyratoval s dejepisnou vernosťou hriechy Austrie,
spáchané na Slovanoch rakúskych, prijdúc v ňom k závierke, že štát, osnovaný na zásadách
politickej lže, s vysmiatim nápisu „Justitia regnorum fundamentum“, umiesteného na bráne
hradu viedeňského, utratil právo existovania, „raison d’être“ (smysel trvania). V
ňom hovoril Záborský o Slovanoch rakúskych to isté, čo cár Mikuláš pred pomníkom Sobieskeho
vo Varšave: „Ty si bol durák, ale ja väčší!“Odchádzajúc večierkom z dediny, počuli sme odpoveď jedného z farníkov Záborského na našu
otázku, ako nažívajú s pánom farárom:„Tadzik my našeho pana plebana barzučko ani nepozname. Oni len v chyži šidza a pišu, a
my vidzime ich len v koscele a na chraňbe.“Cestou rozprával mi Ružiak mne dovtedy neznáme epizody zo života Záborského, z ktorých
nie jedna črta reprodukovaná je i v tejto rozprave.Z nich aspoň zčiastky ospravedlňoval som jeho zanevrenie na svet.
|
Botto_Jonas-Zaborsky-Nakres-zivotopisny.html.txt
|
I.Po hradskej išlo decko divne pomalým, nedetským krokom; čiapku vtiahnutú do tvári, červené
malé ruky držaly knihu a tabuľku, sivé nohavičky poplátané, oči sklopené k zemi…Vozík prešiel popri ňom — chlapec odvrátil tvár.Na hladkých čiernych vlasoch až belasastý lesk; tvár malá, vážna, oči belasé. Celé to
drobné stvorenie robilo tu na moravskej hradskej, ako tak išlo ticho a pomaly zo školy,
podivný dojem.Bol to Paľko Moravčík, vravel len po hanácky, a jednako, keď sa mu niekto dobre prizrel,
mal pocit: „Toto dieťa sem nepatrí!“Bol celkom inakší ako všetci chlapci v škole. Červenolíci, veselí, silní šuhajci kričali,
ruvali sa po ceste, kamarátili sa spolu a bili sa — len malý Paľko bol akýsi vždy osamotelý.Prečo ho vlastne nemali radi, nevedeli. Nepáčilo sa tým deťom silnej, tuhej, belaso-okej
rasy decko, s pleťou ako slonová kosť, príliš čiernymi vlasmi a filigránskymi údmi.Cítili, že je inakší ako oni, a to už v škole nestrpia — nieže to neskôr v živote!Osemročný chlapec bol malý, len toľký, ako iné šesťročné bývajú. V škole sa výborne učil
počty; všetko iné mu išlo ťažko. Vedel len svoju materinskú reč, a jednako nevravel plynne.
Nerád chodil do školy; chlapci ho trápili, a on bol vždy slabší; posmievali sa z neho: „Henten
krivooký!“Malý Paľko sa nikdy nedíval do zrkadla, nevedel, či je to pravda, ale srdiečko mu bilo,
keď počul: „Paľo krivooký!“ Najradšej bol doma vo mlyne; tam bol u svojej dobrej maminky, ona
ho obránila od všetkého zlého, dala mu jesť a v noci spal s ňou v jednej posteli. To bola
najmilšia chvíľa celého dňa, keď sa zakutral do veľkej, širokej sedliackej postele, prikryl sa
velikánskou červenou duchnou, zažmúril oči a načúval, ako hučí mlynský potok a v izbe pri peci
ako pradie strakatá mačka…Maminka je veľmi dobrá, nikdy ho nebije, nikdy mu nenadáva do krivookých; ba rada ho má,
pohladká ho po tmavej úzkej hlavičke: „Ty moje chúďatko!“Dnes Paľko mal obzvlášte zlý deň: v škole mu vzal Mišo, najsilnejší chlapec, malý
obrážtek, čo mu maminka z mesta doniesla, a keď si ho Paľko chcel vziať nazad, udrel ho Mišo
tak, až mu krv začala tiecť z nosa. Ale razom pochytila malého chlapca divokosť — ako to bolo,
ani teraz nevie — zrútil omnoho väčšieho Miša na zem a prikľakol ho…Krv mu ešte vždy tiekla z nošteka, malé, slabé prsia divo dýchaly a srdce trepotalo ako
chytenému vtáčatku.Mišo reval na zemi:„Pusť ma, ty pankart!“Vtom prišiel pán učiteľ…Čo to len znamenalo, to slovo?Muselo to byť niečo strašné, lebo Miša zamkol pán učiteľ. Ale Paľko videl, cítil, že za
ním šeptali deti o ňom a ukazovali naňho: „Pankart!“Noštek mu opuchol, i ho bolel, i hlava ho bolela, a ustavične rozmýšľal po ceste domov,
len prečo mu deti tak nadávajú. Teraz mu svitlo všeličo, čo dosial nezbadal: ako sa ženy pred
kostolom drgajú, keď ide popri nich, a že on to slovo už častejšie počul, len nevedel, že to o
ňom vravia…Doma nová búrka.Pani mlynárka, obstarná ženička, s dobrodušnou tvárou, bola dnes veľmi namrzená: Paľko bol
v komore lakovať, nechal dvere otvorené, prišla mačka, narobila hrúzu škody.A tovariš jej ušiel, a koleso sa polámalo, a daň by mala platiť, a nemá z čoho.Paľko, nechoď teraz maminke do cesty so svojimi žalobami! Ale Paľko neposlúchol.„Maminka, povedz, prečo mne nadávajú: pankart?“ oslovilo ju decko.Mlynárka mala zlý deň; že jej chlapec polakoval lekvár, zlostilo ju a celé trápenie domáce
zaľahlo dnes obzvlášte na ňu.Nahnevano sa podívala na decko so žltou tváričkou, napuchnutým noštekom, a i krásné belasé
oči boly dnes krivšie ako inokedy…Čudným spôsobom v srdci dobrej stvory vyhaslo teraz niečo… „A predsa je len pohan, a nie
kresťan, čo ho i krstili…“„A prečo si mi polakoval lekvár? Ty… ty… pankart!“„Ale veď ty si moja maminka!“ plakalo decko a chytilo ju za sukňu.Ale dnes bol čert v panej mlynárke.„Horkýže som ja tvoja maminka!“ skríkla namrzeno. „Ja nie som tvoja maminka — daj mi
pokoj!“Pleskla dvermi, až sa tak izba striasla. Decko prestalo plakať.Neni jeho maminkou? Jediný človek, ktorý mu bol dobrý, ho už tiež nechce? On je krivooký
Paľo a pankart?Tajomná, záhadná krv jeho otca sa pohla v ňom; osemročné decko precítilo, prežilo za pár
minút toľko žiaľu, sklamania a trpkosti, ako iní cez celý život.Teda on už nebude spať s maminkou pod červenou duchnou; on už nesmie ísť do komory, jeho
nikto nechce, on je sám na svete?…Druhé deti majú otca, mater, sestry, bratov, on mal len maminku, a ani tá mu neni
maminkou, i tá mu nadáva do pankartov…Bol hladný — nepýtal si jesť; složil tabuľku a knihu, sňal čiapku s hlavy a vyšiel do
záhrady, kde hučal potok.Necítil zimy, len noštek ho pálil. Nahol sa k potoku, aby si ho ochladil vodou. V potoku
videl krivé oči — prvý raz sa povedome díval na svoj obraz… Striasol sa. „Pankart!“ hučalo mu
v hlave, a s tou podivnou energiou otcovej rasy hodil sa do hlbokého potoka…Ponoril sa, ručičky hľadaly ešte zachytiť sa do niečoho — chytily do povetria… Krátky
výkrik, ako keď zviera umiera…Sletel anjel smrti, bozkal malého pankarta na čelo a zaniesol jeho dušu do neznámej
diaľky…
|
Ivankova_Taky-je-zivot.txt
|
Deň narodenia: 1. VIII. 1905Teplo bolo na 1. augusta.A dýcha nezlámaná haluz tá.Nehrbím sa, len poéziu dávam.Nezostarel som, nepokrivkávam.Tak môj svet znie vám.Nezakončím sa. Zhrievam.
|
Dilong_Pred-nocou-labut-spieva.html.txt
|
Druhé obetovanie Pilného domajšieho a poľného hospodáraTúto knižku obetujem a venujem, po druhé, všetkým svojim pánom patrónom a
dobrodincom, všetkým predplatiteľom a čitateľom; túto svoju prácu úctivo a ponížene
obetujem tebe, slávny slovenský národ, a prihováram sa ti nasledujúcimi
slovami:Krajania! Na svätú a spasiteľnú vec sa podujali pred troma rokmi milovníci a
ochrancovia našej literatúry na Prešporskom zámku, keď rozoslali po krajine vytlačené
oznámenie, v ktorom dávali na vedomie, že chcú s pomocou a dovolením našej milostivej
svetskej i duchovnej vrchnosti založiť nové literárne učené tovarišstvo na častejšie
vydávanie našich slovenských duchovných aj svetských kníh.[1]Čím väčšiu radosť som mal z tohto vznikajúceho slovenského tovarišstva, lebo
som chcel i ja v ňom uplatniť svoje kazateľské pero, tým väčší žiaľ skrušilo moje srdce
túžiace po tomto predsavzatí, keď som sa dozvedel, že sa zmenilo a zastavilo[2]s ostatnými znamenitými reformami v krajine.Slováci, najmä ktorí ste chceli založiť Slovenské učené tovarišstvo na zveľadenie
duchovnej literatúry, na vaše duchovné hospodárstvo obracia sa teraz pero a jazyk môjho
svetského hospodárstva! Dobre sa rozpamätajte, aký slávny bol náš slovenský národ, keď v
dávnych časoch neraz zvíťazil nad mocnými a udatnými Rimanmi, keď sa usídlil v tejto
krajine, kde vládol a žil od 4. či 5. až do 10. storočia pod vlastnými slovenskými
kráľmi v katolíckej viere. Spomeňte si len, odkiaľ a akého jazyka boli, z akého národa
pochádzali kňazi, ktorí v 9. a 10. storočí prví hlásali v tejto slovenskej krajine
katolícku vieru. Kto boli svätý Cyril, svätý Metod, svätý Severín, svätý Wolfgang, svätý
Adalbert a jeho brat svätý Gaudencius, svätý Piligrín, Sunias, Teodorik, Osvald[3]aj mnohí iní Česi a Slováci, ktorých svätá i chválitebná pamiatka posmeľuje
do duchovnej práce a písania aj terajších duchovných pastierov nášho národa? Lež aby
moje pero nezabehlo priďaleko od pôvodného úmyslu, vráťme sa ta, kde sme
začali.Pouvažujme trochu, z čoho pochádza naše meno — Slováci. Nuž z chvályhodného
slova sláva, z mnohých a častých víťazstiev, ktorými naši predkovia kedysi naháňali
cudzím národom strach a víťazievali nielen nad Rimanmi, ale veľmi často aj nad mnohými
inými nepriateľmi — preto náš národ všade, kamkoľvek sa so svojou zbraňou obrátil,
získal a obsiahol slávu. Preto sa menovalslávny národčiže ináč
slovenský národ. A túto slávu, chválu, krásu, silu a ozdobu, ktoré naši predkovia
zasluhujúci pochvalu dosiahli zbraňou a nám na večnú pamiatku zanechali v letopisoch,
usilujeme sa čo najväčšmi zveľadiť v terajších pokojných časoch naším obnoveným
rýdzejším literárnym umením, spismi a vydanými knihami — a to na povzbudenie našich
potomkov i na závisť iných, spolu s nami knihy vydávajúcich národov. Dal by boh, aby sa
naše úsilie konečne stalo spoločnou vecou a jednomyseľné aj zostalo, aby skutočne
prinieslo žiadaný a očakávaný úžitok nášmu slávnemu národu (ba celému zvedavému
svetu).Obráťme sa trochu do dávnych pohanských čias, aby sme sa dačomu priučili. Pohania
mali takú, nie zavrhnutie, lež chválu zasluhujúcu obyčaj, že keď u nich prišla mládež
domov zo školy, nedostala od rodičov obed dotiaľ, kým sa nepreukázala výsledkami a
praktickým úžitkom svojho každodenného vyučovania. Na španielskych ostrovoch Baleárach
ani jednému vyrastenému už šuhajovi nedala mater dotiaľ pokrm, dokiaľ netrafil šípom to,
čo mu prikázala. Za rímskej éry vavrínovými vencami ozdobovali len hlavy udatných
bojovníkov a víťazov z olympských hier. Tak nie je hoden chvály, tým menej vďačnej
pamiatky ten, kto môže (a smie), no predsa pre budúce pokolenie a potomkov nič dobré
nerobí, nepíše, nevydáva na chválu a oslávenie svojho národa, čo nesvedčí o tom, že žil
blížnym na osoh.Ak porozmýšľame trochu o živloch tohto sveta aj o nerozumných veľkých či menších
tvoroch, tamtie i tieto boh stvoril na to, aby boli svetu na úžitok, a nie na zaháľanie.
Prekrásna obloha nás prikrýva, slnko i mesiac obiehajú svoju dráhu na náš úžitok:
osvecujú nás svojím svetlom, mesiac nám poskytuje chladnú rosičku a slnko dáva horúce
teplo. Vetry zo všetkých strán slúžia ľuďom, znamenia obratníka sa kvôli nám pohybujú
okolo slnka. Rozbúrené more vyvrhuje ryby nie kvôli sebe, ale pre rozumného človeka.
Plody zeme my zberáme, odkladáme aj ovocie, v pokoji užívame príjemnú úrodu záhrad a
vlaha vinohradov nás občerstvuje. Voly nám orú, ovce dávajú vlnu, včeličky nosia med a
vosk na všeobecný úžitok.Nuž ak tieto spomínané a mnohé iné stvorenia, každé podľa vlastnej prirodzenosti
poskytuje dajaký osoh, nuž či má sám človek, ustanovený za vladára nad celým rajom, či
má teda najmä vzdelaný a učený človek ležať zaostalý a pohrúžený v záhaľčivosti a
doslovne mimo sveta v tmách zadubený medzi hlupákmi? Kto na svete by chválil takú vec,
keď sa učený človek (ak môže) neusiluje preukázať nijakým výsledkom dlhého štúdia, ani
plodom vycibreného dôvtipu a múdrej hlavy, keď nechce potomkom zanechať nič na trvalú
chválu svojho mena alebo svojho stavu a národa? Ktože by to mohol pochváliť okrem
takých, čo nerozumne používajú svoj rozum? Nech na hocičo obraciam oči, vidím, že každé
štvornohé i dvojnohé, okrídlené aj neokrídlené stvorenie je na úžitok a opravdivý osoh
predovšetkým človeku, potom sebe a svojim spolutvorom.Čo teda (aby som sa konečne dostal k pôvodnej myšlienke) máme robiť my nedbanliví
Slováci, u ktorých sa doteraz literárne umenie zapovrhovalo, ba ľahostajne sme kráčali v
šľapajach pominutého storočia? Dáme sa i naďalej vysmievať od iných, či si aj v
budúcnosti budeme požičiavať od Moravana pero na písanie a knihy od Čecha? Budeme bez
vydaných školských potrieb na svete iba podaromne obtierať školské kľučky, dvere otvárať
a zatvárať, iba naplano hore-dolu prekračovať školské prahy?Bratia, uvedomte si, v akom blatnatom veku, v akom pochmúrnom storočí žili pred
nami naši Slováci, a včuľ nám svitli osvietené časy! Usilujme sa teda rečou, písaním,
vydanými knihami pozdvihnúť náš národ, naše meno a našich potomkov ak aj nie hneď do
zlatého, tak aspoň sprvu do strieborného veku! Usilujme sa, dodávajme jeden druhému
chuť, pridajme vôľu, spojme sily a možnosti! Naša milostivá vrchnosť a boh, ktorý dáva
malým začiatkom veľký vzrast, pomôžu aj nám ďalej a vyššie. Prekonáme prvé prekážky, ak
si pripomenieme porekadlo: K maličkému pridaj málo a k málu málilinko a za krátky čas
vznikne veľký kopec.Aj keď nepostavíme babylonskú vežu; aj keď svojimi hospodárskymi znalosťami a
umením nedosiahneme pred svetom to, čo hospodári zlatého veku Cato alebo Vergilius Maro;
aj keď nenapíšeme také hospodárske knihy, aké napísali v striebornom veku Collumella
Gaditanus, najdôvtipnejší spisovateľ sedliackeho hospodárstva a najskúsenejší oráč,
alebo Plinius či Scarus Emilianus Palladius,[4]rímsky občan zasluhujúci chválu, ktorý sa venoval sedliactvu a hospodárstvu;
alebo učitelia hospodárstva v našom storočí, ako sú vysokoučení páni Mitterpacher,[5]Wiegand,[6]Pauman,[7]Pank[8]a iní. Aj keď za jeden rok neurobíme z planej zeme najúrodnejšiu roľu; aj
keď naše štepy nebudú rodiť ihneď na druhý a tretí rok; aj keď za dva či tri dni
neuzdravíme polozdochnutého alebo poverami očarovaného koňa; aj keď divé, robiť
neprivyknuté voly neskrotíme do jarma za jeden deň; aj keď sa naše kravy nebudú dojiť od
jedného teľaťa do druhého; aj keď naše ovce a našu hydinu nebudú susedia obdivovať; aj
keď nedosiahneme včelársku šikovnosť osemapäťdesiat rokov činného včelára Aristomacha;
aj keď sa nám nepodarí taký kumšt, ako (podľa Reamurovho[9]svedectva) urobil onen skúsený senegalský včelár — že za matkou v našej
čiapke bude lietať roj; aj keď ju budeme či nebudeme mať na hlave a tak naraz sa nám
nepodarí, aby naše včely pri rojení ticho vyleteli z materského a vošli do iného
prázdneho kláta, kde by sa usadili (hoci aj my môžeme sprobovať viaceré takéto a im
podobné hospodárske kumšty podľa posledného dielu tejto knižky); slovom — aj keď v našom
hospodárstve nevysedí sova mladého sokola — predsa máme možnosť podľa starodávneho aj
terajšieho hospodárskeho práva i dômyselnej náuky usporiadať naše domáce gazdovstvo,
najmä keď nám tento pokus môže priniesť úžitok. Môžeme nasledovať príklady aj spôsoby
dávnych a skúsených hospodárov, lebo vieme, že nikto nie je sebestačný v takých veciach,
ktoré sú skryté v múdrosti a dômyselnom fortieli. Veď ani starodávni mudrci, v knihách
ktorých sa my dneska slepíme, bez zdokonaľovania vedomostí a skúšania hospodárskych
kumštov nestali sa ihneď takými múdrymi ľuďmi, akých nám predstavujú ich
knihy.Nebuďme horší než nerozumné hovädá, ktoré prevyšujeme rozumom, dušou i hodnosťou;
splňme Apellovo[10]príslovie: Nech nám neprejde ani jeden deň bez čiarky. Nech nám v budúcnosti
neprejde ani jeden rok bez vydania dajakej slovenskej knižky! Nebojme sa posmievačných
kritikov, ak budeme starostliví a pozorní, môžeme aj medzi tŕním dopestovať ruže a
vpletať ich do dôstojného venca na večnú pamiatku nášho slávneho národa. Aj keď nás budú
naši protivníci nespravodlivo posudzovať a ohovárať, aj keď sa nám budú vysmievať — nič
na to nedbajme a nezabúdajme, že jeden či druhý, najmä od nášho (nový slovenský pravopis
a správnu slovenčinu uplatňujúceho) Tovarišstva[11]odtrhnutý človek nie je u nás vlastne človekom. Kto píše knihy alebo verejne
káže, toľko kritikov proti sebe vzbudí, koľko má čitateľov alebo poslucháčov.Tak skrivodlivo posudzoval Sokratove knihy Platón, Platónove odsudzoval zasa
Aristoteles, Aristotelovým spisom sa vysmieval Averroes, Ceciliove knihy nenávidel
Sulpicius, Lelia mal v žalúdku Varro, proti Enniovi potupne písal Horatius, Gellius bol
Senekovým posmievačným kritikom, Strabo sa vždycky usiloval zahanbiť Erastotena, potupne
sa vyjadroval Galenus o Tesalovi, Cicero posmešky robil z prác Hermagorových, ale aj do
tohto veľkého rečníka a mudrca Ciceróna zabŕdol svojím ostrým zubom a jazykom i
vysmievačným perom Salustius.[12]Z toho nemožno vyvodzovať, že Cicero nebol najväčším, najslávnejším rímskym
rečníkom, že by si dávni spisovatelia nezaslúžili za svoje učenie a chvályhodné úsilie
aj spisy tú najväčšiu chválu a slávnu pamiatku, ktorú im preukazujú naše
storočia.Pravdaže, každý človek má akú-takú chybu, podobne i v každej knižke sa nájde
nejaká tá chyba. Ani v terajších časoch nevymizli posmievační kritici, ich ohováračské
jazyky a zádrapky ostrých zubov zavinili, že v súčasnosti mnohí múdri a učení muži
nechcú vydať svoje spisy, na ktoré vynaložili veľa času a úsilia. No my sa neobávajme
kritiky takých slabomyseľných a malicherných zoilov.[13]Úžitok spomínaných kníh, ktorý ani len zbadať nemôže škuľavý úsudok ich
karpavých očí, uznajú azda ich múdrejší potomkovia s vedomím, že ako nie je na svete nič
také hanebné a ošklivé, čo by nemalo svojich zástancov, podobne nič nie je také užitočné
a dobré, čo by nemalo svojich nepriateľov. Takýmto ja vždycky odpoviem slovami
starodávneho mudrca: Kto chce, nech moje knižky číta; kto nechce, nech ich odhodí a
prevetrá v nich litery, nech tupí písmo aj jazyk — keď nemôže potupovať
úmysel.Stáva sa, že protivníkov majú aj také nové veci, ktoré sú na veľký všeobecný
prospech a úžitok. Už ste skúsili aj spolu so mnou, že nenarodil sa ten, čo by sa páčil
všem. Ohlas onoho pred troma rokmi vydaného skromného oznámenia rozchýril sa po našej
krajine ako krásny hlas skromnej peknej hrdličky. Ak ho ešte raz v našich srdciach
zbudíme týmto naším spisom, môžeme úfať, že v budúcnosti pookreje i figový strom,
vyženie puky a prinesie ovocie, že naša vinica zakvitne — ak sa teraz zjednotíme v tomto
novom Tovarištsve a upíšeme svoje mená i náklady na slovenské knihy. Ach, akú hanbu,
posmech a potupu si získame od blížnych cudzieho jazyka i rodu, ktorí sú už tuhí
protivníci tohto rozhodnutia, ako nás budú haniť naši pokračovatelia a potomci, že pri
tejto spasiteľnej príležitosti neprejavíme starosť ani o seba ani o nich a im šikovne
neotvoríme brány do umenia — ak teraz po kroku vpred cúvneme od jeho prahu.Kedykoľvek rozmýšľam o stave našich Slovákov, o mizernom stave našich dedinských
školských rechtorov, taktiež o hlúposti našich sedliakov, nemôžem sa zdržať aspoň
bolestného vzdychu: Ach, úbohí Slováci (najmä pracovitá mládež), ktorí ste doteraz
nemali stáleho zástancu a pomocníka v tomto úsilí! Želal by som si, aby táto moja knižka
bola našim veľkým Slovákom, ktorí môžu svojich sedliakov aj vzdelávať, taká vzácna ako
iným národom nemecká „Noth- und Hilfsbüchlein“,[14]odkiaľ vysvetľujem veľa užitočných poučení a podobne v budúcnosti sa chystám
vysvetliť túto chvályhodnú nemeckú hospodársku knižočku. Už si ju do svojho jazyka
preložili aj Maďari pod názvom „Szükségben segítő kőnyv“, aj Česi ako „Pomoc v potřebe“,
ruská cárovna ju dala vytlačiť po rusky a vo veľkom množstve rozdať medzi poddaných. Sám
jej autor pán Beker ju dal za tri roky vytlačiť päť ráz a vždy veľa sto kusov. Rozličné
rakúske kniežatá pokúpili z nej pre svojich poddaných mnoho tisícov… Toľko môžem
povedať, že z tejto výbornej nemeckej hospodárskej knižky vyšlo tlačou len v nemeckých
krajinách najmenej stotisíc exemplárov. Krajania, či nie je hodno, aby sa na toľké
príklady cudzích, v literatúre a hospodárstve zbehlých národov nezobudili do písania
literatúry a do pilnejšieho aj užitočnejšieho hospodárenia i naši Slováci?!Zobuďme sa teda, pilní tovarši, povstaňme zo spánku lenivosti, pomáhajme vydávať
naše nové slovenské knihy! Kto nemôže prispievať na výlohy, nech takto chytí pero, nech
položí ruku na papier, nech sa zahľadí do knihy; a čo si netrúfa teraz, to preukáže
svetu skutkom v budúcnosti. Tieto naše prvé (hoci nie všetkým po vôli) knihy dajú našim
potomkom do ruky usmerňovateľa, aby oni dovŕšili a dokonalejšie ovenčili to, čo sme my
začali. Aj oni uznajú, čo my s Marcom Fabiom[15]uznávame, že každé literárne umenie má svoj detský, takzvaný šľabikujúci
vek; ako mesto Rím nebolo zrazu vystavané, tak ani my na prvý raz nepozdvihneme našu
literatúru na stupeň hoden iba chvály, lebo vieme, že staroba nemá silu mladosti. Ale aj
to vieme, že rané a skromné počiatky nemajú toľko umenia, toľko dôvtipu a výrečnosti,
koľko mávajú starší učitelia, skúsenejší a umnejší spisovatelia.Milí Slováci, ak chcete v budúcich časoch získať nášmu národu úctu zasluhujúce a
pamätihodné meno, pre toto meno a pre jeho slávu vás ešte raz láskalo a srdečne
napomínam: Podľa svojej možnosti napomáhajte vydávanie našských kníh tlačou! Ako vám ja
touto prácou a radou želám dobro, tak aj vy zo srdca želajte dobro môjmu zdraviu, môjmu
menu a svojím úsilím žičte dobro tiež sami sebe i svojim blížnym, potomkom a celému
nášmu slávnemu národu!Dobre sa majte.[1]pred troma rokmi…— r. 1789 vyšlo Oznámenie o založení
Slovenského učeného tovarišstva[2]sa zmenilo a zastavilo— Po smrti Jozefa II. (1790)
zrušila šľachta na snemoch mnohé reformy a znemožňovala podujatia jozefinistov.
Ako začiatok činnosti Tovarišstva uvádzajú zoznamy jeho členov r. 1792 a posledný
r. 1795. Pri pomerne aktívnej činnosti udržiavalo sa Tovarišstvo hlavne zásluhou
vplyvných vyšších cirkevných hodnostárov z radov svojho členstva.[3]svätý Cyril… Osvald— apoštoli a rozširovatelia
kresťanstva na Slovensku aj v Uhorsku, autor ich cituje z PapánkovejHistórie[4]Cato… Palladinus— známi a slávni antickí autori diel
rozličných disciplín[5]Mitterpacher— Ľudovít (1734 — 1814), profesor na
budínskej univerzite, prednášal najmä zemepis a poľnohospodárstvo; autor viacerých
prírodovedných a hospodárskych spisov, najmä trojdielnejElementa rei
rusticae(Základy poľnohospodárstva, 1779 — 1794), z ktorej čerpal
aj Fándly[6]Wiegand— Johann (umrel r. 1776), rakúsky poľnohospodársky
odborník, nové metódy aj plodiny v poľnohospodárstve rozširoval odbornými a
populárnymi spismi; r. 1793 vyšiel u nás jeden z nich v preklade pod názvomHospodářská ruční knížka pro rakauskau mládež…[7]Pauman— Christian Baumann, nemecký poľnohospodársky
učenec, zaoberal sa najmä problematikou chovu dobytka. Žil v druhej polovici 18.
stor.[8]Pank— Matej Pankl (1740 — 1798), profesor filozofie na
trnavskom gymnáziu, po presťahovaní univerzity do Budína prednášal tam (od r.
1784) prírodné vedy a poľnohospodárstvo. Jeho najznámejšie dieloCompendium oeconomie ruralis(Poľnohospodárska príručka,
1790) obsahuje aj trojjazyčný (nem.-maď.-slov.) slovník odborných termínov.[9]Reamur— René Antoine Ferchault de Reamur (1683 — 1757),
francúzsky fyzik a zoológ, okrem iných prírodovedeckých spisov vydal aj práce o
včelách[10]Apelles(4. stor. pr. n. l.) najvýznamnejší starogrécky
maliar, súčasník Alexandra Veľkého. Roky 340 — 310 pr. n. l. znamenajú vrchol v
jeho tvorbe.[11]nášho (nový slovenský pravopis a správnu slovenčinu uplatňujúceho)
Tovarišstva— K tomuto miestu viaže Fándly v origináli poznámku pod
čiarou, kde záujemcom o členstvo v Tovarišstve a vydávanie svojich spisov odporúča
Bernolákove práce a pokračuje povzbudením: „Každý z nás mal by sa podľa týchto
základných pravidiel usilovať jednotne na ozdobu našej reči písať svoje listy a
nové knihy, aby boli rýdze a čisto slovenské, preto aj vzácne… Ani ja tu nemôžem
písať podľa vlastnej vôle zvyčajnou slovenčinou svojho rodného kraja, lebo som sa
zaviazal zachovávať spomínané pravidlá. Ak teda voľakto nájde v tejto knižke
neobyčajnejšie slovo, ľahko ho pri čítaní pochopí podľa reči svojho kraja alebo
ľahko ho môže vysloviť aj ináč, ak sa mu bude páčiť.“[12]Sokrates… Salustus— antickí učenci, autori filozofických,
poľnohospodárskych a iných spisov[13]zoil— Zoilos (4. stor. pr. n. l.) starogrécky rečník a
sofista z Amfipolu v časoch macedónskej hegemónie; známy sa stal prudkou, no
malichernou polemikou proti básnickému dielu, pripisovanému Homérovi; podľa neho
potom označenie pre malicherného posmievača, ohovárača najmä v oblasti
literatúry.[14]Noth- und Hilfsbüchlein— (nem.) V núdzi pomáhajúca
knižka, podobného zmyslu aj názov maďarského prekladu. Nemecký autorRudolf Z. Becker(1752 — 1822) popularizuje v nej nové
prúdy v poľnohospodárstve. Popularizačného zamerania sú aj iné jeho práce (napr.Über die Rechte und Pflichten der Menschen— O právach a
povinnostiach ľudí). Becker bol aj aktívny novinár.[15]Marcus Fabius— Vibulianus, člen vplyvného rímskeho rodu,
konzul (483 — 480 pr. n. l.) a vojvodca
|
Fandly_Rozpravky-poucne.html.txt
|
1Vošiel som do malej dedinky, ktorá dodnes volá sa Topoľany. Aspoň občania ju tak dodnes
volajú, vzdor tomu, že ju pred nedávnom prekrstili páni naTopolán.,Konečne toa,či je dlhé, či je krátke,‘ mysleli si páni od slávnej
stolice, ,nepremení dedinu; je to i tak jeden čert.‘ A je to naozaj jedno: Topoľany zostanú
Topoľanmi až na veky.Vošiel som, ako hovorím, do dedinky: bolo skutočne treba do nejvchodiť.Ako dvor ohradený je zo všetkých strán plotom a stavaniami,
tak za našou dedinkou dvíhali sa vrchy, zaodeté tmavou zeleňou hôr; len vrcholce ich boli holé
ako plešina na starcovej hlave. Keby vrchy neboli nechali medzi sebou tesnú dolinku, ktorou v
hadovitých okľukách predieral sa bystrý potok a popri ňom cesta biela, prachom pokrytá: nebol
by si mohol do dedinky ani vkročiť. Dolinka len na mieste, kde ležali Topoľany, rozšírila sa v
útulnú kotlinu; svahy vrchov tiež neboli tak príkre pri dedine, akiste preto, aby občania
mohli si na nich trochu pôdy ujať a založiť role.Dedina — ako dedina. Dlhá ulica, po oboch bokoch biele domky so záhradkami; dolu ňou tečie
potok — akiste aby mlynár mohol mlieť a — všetko! No ešte spomeniem topole, ktoré po brehoch
potoka pekne sa vynímali — snáď od nich dostala dedina svoje meno.Sotva som zišiel k domu pána richtára, videl som, ako sa sem zháňa národ.„Čo to za vzbura vo vašej dedine? Vari chcete richtára zhodiť?“ oslovil som ženičku, čo
neďaleko stála.Ženička ma obzrela s tým výrazom, ako domáci pán obzerá dákeho pobehaja.„Vy ste nie z našej dediny — preto si myslíte, že to len tak richtára zhodiť. Zhodíme ho:
bude rád; nebude mať ustávania.“„A prečo ste sa tak zbehli pred jeho dom?“„Ideme ovce merať.“Čo to znamená ,ovce merať‘, bál som sa jej spýtať. Bola by ma ešte vysmiala alebo sa
nahnevala. Načo sa jej budem spytovať: aj tak mi to vysvetlí sám pán richtár.Richtár v Topoľanoch bol mi krstným otcom. Hoci som sa narodil v meste a môj otec bol
,írečitý mešťan‘, predsa vstúpil s topolianskym richtárom (sedliakom!) do kmotrovstva. Aby ste
ho preto neodsúdili, pripomínam, že znali sa od dávnych rokov. Známosť sa ohrievala, vyvinula
sa v priateľstvo. Ani pri tom nezostalo. Priateľstvo pri mojom krste zapečatili kmotrovstvom.
Nuž považovali sme sa za rodinu. Keď bol u nás jarmok, prišiel krstný otec, pozdejšie richtár,
i so svojou ženou a zložili sa u nás. Moja mať navarila ktovieakých jedál: kmotrovstvo sa
utužovalo. Keď zas bola v Topoľanoch hostina, celý náš dom sa premáhal u nich koláčmi a
všetkým, čo poskytnú dedinská kuchyňa a krčma. A keďže krstní rodičia nemali detí, vypýtali si
vše mňa na leto. Nejedno leto som tam strávil — najkrajšie dni svojho života…No každý pobyt v Topoľanoch mal pre mňa i chuderku moju mater nemilé dozvuky. Krstná mať
chovala ma tak, že, vrátiac sa domov, musel som týždeň i dva žiť na apatekárovej kuchyni. A tá
býva drahá!Tak sa roky míňali, detské roky sa stratili ako hmla. Otec chcel mať zo mňa ,pána‘, mať
kňaza: dali ma do škôl. Keď som domov na prázdniny zavítal, ťahal som sa do Topolian ku
krstnému otcovi. My sme nemali ani také kone, ani voly — a ja som tak rád pásaval! No
božechráň rodičom dačo o tom nadštrknúť. Mať ma raz preto obkríkla:„Ty si už študent,“ chodil som do druhej latinskej. „Ty nemôžeš sa tu s dedinskými chlapci
vodiť a kone pásť. Tuto — máš knihy, uč sa!“Zostal som takým spôsobom doma a skončením vakácií hybaj nazad do školy. Krstného otca som
skoro štyri roky nevidel — no nezabudol som naň. Po skončení piatej triedy ukázal som otcovi
svoje vysvedčenie — musel som mu každý polrok poslať vysvedčenie — i potešil sa. Bolo v ňom
päť eminentes;[1]u mňa nevídaní hostia. Pochválil ma, potľapkal po pleci. Bol tak uveličený, že mi
rozkázal, abych si dačo od neho pýtal. Videl som mu na tvári, že čo chcem, hneď dostanem od
neho. Mať, neborká, nechcela byť horšou, tiež mi sľúbila akúkoľvek žiadosť splniť.„Dobre,“ začal som pristupovať k veci. „Najprv si od vás budem čosi žiadať a potom od vás,
mamo. Len či sa nenahneváte?“„Syn môj,“ hovoril otec, „ja ti splním žiadosť, ak len budem môcť. Mať, ja myslím, tiež
bude držať slovo. Ak nebudeš žiadať niečo zlého — ale študent, a aby žiadal niečo zlého!“Zapálil som sa až po uši. Po jazyku mi blúdila nezmyselná žiadosť — ale bál som sa ju
vysloviť. Otec ma posmeľoval:„No, neboj sa, len sa do toho!“Pozrel som mu ešte raz do tváre. Usmievala sa na mňa s radosťou a rodičovským blahom.
Siahol som rukou do bočného vrecka kabáta a vytiahol čosi.„Čo to tam máš?“Otvorím mu ruku, ležala na nej cigarka. Obyčajná, dlhá — s odrezaným koncom.„Ty už fajčíš — ty už fajčíš?“ divil sa otec.Mať, neborká, zalomila rukami.„Dovolíte, abych si pred vami?…“„A keď ti zakážem: nebudeš?“Ja som mu neodpovedal; nechcel som mu ani vzdorovať, ani tak zrejme hneď v prvý deň luhať.„Viem ja, syn môj, že si vlani poza humná fajčieval, a to ma mrzí. Nešťastie sa môže
prihodiť, a potom — nie je ani zdravé. Ale už som ti sľúbil — nechže ti bude po vôli.“Voľky-nevoľky musel som si pred jeho očima zapáliť. Líca mali sa mi chytiť plameňom od
hanby. Pustil som z cigarky pár dymov — zahodil som ju. Nechutila mi ako vlani tá za humny…
Nikdy takejto planej cigarky, dym z nej je horký ako blen!Otec vyčítal mi z tváre, čo sa vo mne deje.„Vidíš, keby si si bol dačo iného žiadal — mohol si mať! Fajčiť — čože fajčiť; to budeš
môcť len potom, keď si budeš vedieť sám na tabak zarobiť. Z toho, čo ti ja posielam, na tabak
veru nedôjde. Ak sa naučíš, musíš sa potom odúčať, a to ide potom už ťažko: alebo zo zábavy a
z jedenia si utrhnúť. Nuž nie je to ešte tebe!“Vypočúval som dlhú reč otcovu — nepresvedčil ma o škodlivosti fajčenia. Keby ma bol nútil
fajčiť, skôr by bol snáď došiel cieľa. No uprel som svoj zrak na mater. Mal som k nej veľkú
prosbu.„No, len povedz, syn môj; ale slovo, aby to bolo i k Bohu, i k svetu.“„Mamo, prosím vás, pusťte ma do Topolian!“Moja žiadosť ich zarmútila. Matka mi hladila dlaňou hlavu — nemilá situácia! Vlasy som mal
vprostriedku rozdelené a spustené do čela: najnovšia móda na našom gymnáziu! A mať to nevedela
pochopiť, tú krásu, čo väzela v tom účese. Vyhrnula mi vlasy dohora. Potom pozrela mi do očú a
povedala:„Doma sa ti už nepáči? Ani si sa neohrial, a už sa tiahneš do cudzieho domu. Akokoľvek je:
je to predsa len cudzí dom, čo sú ti hneď krstnými rodičmi.“Tak druhý deň ráno kráčal som do Topolian. Rodičia mi na srdce položili, že o tri dni sa
vrátim, že v Topoľanoch nebudem pásť ani voly, ani kone. Tak ma vypravili po udelení mnohej
rady a požehnania, akoby sa bral za sklený vrch a drevenú skalu do sedemdesiatej siedmej
krajiny.Tak, hľa, našiel som sa v Topoľanoch pred domom richtárovým, ktorý mal ma za tri dni
chovať ako princa. V okamžení vletel som do dvora a popod stenu dupal rovno do izby. Bol som
istý, že krstného otca hodne prekvapím: možno, ma ani nepozná. Len aby mu nebol dakto pošepol,
že kto ide k nemu…Ako bandita vpálil som do izby — akoby bol z duba spadol. Chcel som zvolať: ,Krstný ňaňo!‘
No nemožno. S obnaženou hlavou som stál; slova som nevedel povedať. Oči mi po izbe blúdili — v
hlave začalo sa mi akomak rozvídňať. Na laviciach som videl sedieť chlapov. Všetci mali
klobúky na hlavách. Krstný otec sedel za vrchstolom pri okne a ani sa nehol. Pochopil som
všetko. Je richtárom, uňho radia sa boženíci[2]o obecných veciach, krstný otec má teda aj inú robotu, nielen so mnou sa maznať…
Hanbil som sa.Nebolo lepšie doma ostať? Tu ešte netušia, kto som; obrátim a stratím sa. Pravá noha sa mi
trhla, obrátil som sa nevdojak ku dverám, chytil som sa kľučky: zaskočila mi cestu krstná mať.„Ach, kto by ho bol čakal!“ vykríkla. „Vitaj u nás, môj milý syn radostný!“Nestačil som sa s ňou ani zvítať, keď prišiel k nám starý. Obrátil sa k boženíkom a
doložil:„To je môj krstný — aký pán z neho! Vitajte, vitajte!“ Podal mi svoju širokú dlaň, stisol
moje kostnaté prsty, až sa mi hviezdy cez povalu zablysli. „Čože vás sem donieslo? Či len tak
ste — no, sadnite si!“Takejto privítanky som sa nenazdal. Víta ma ako celkom cudzieho, neznámeho, s tou
vážnosťou, ktorej každý sedliak privykne, keď k úradu príde. A k tomu vyká… Hanbil som sa pred
sebou a boženíkmi, akoby som bol dáky zločin spáchal. Pocítil som trpkosť polovičatého
položenia, keď človeka vytrhnú zo zdravej rodnej pôdy, a nevedia presadiť do druhej. Áno,
vytrhli ma z tejto zeme, ničia korene, ustrihujú — vysotia ma zo svojho kruhu, od teplého krbu
a hodia do víru života, ktorý sa volá ,postupovaním do vyššieho stavu‘.Krstná mať sa zahanbila. Želela nad tým, že sa prv pozabudla.„Ach, človek na starosť — ako dieťa, ako dieťa! Ani mu nedvojím — pánovi! Bože, bože, keď
som ho pri krste svätom odriekala, kto by mu to bol prorokoval! Nehnevajte sa, že som vám
nedala úctu. Človek na starosť…“„Veru, stará, komu česť, tomu česť. Nám je krstným — ale úcta pred každým.“„Krstný ňaňo, nechajte ju! Ak mi nebudete hneď a hneď tykať, ja utečiem. Ja sa tu hanbím.“„No, keď si sám žiadaš — ale my ti musíme dať úctu. Kto ťa bude vážiť, ak nie krstní
rodičia! Nuž, stará, nože dačo… Postaraj sa!“Krstná mať stratila sa drobnými krokmi v kuchyni, a ja zostal som v izbe s ním a
boženíkmi.„Vidíte, slávny úrad, toho som odriekal pri krste svätom. Nedávno sa tu ešte s chlapci
bavil, a už aký pán!“Boženíci, ktorých krstný otec slávnym úradom tituloval, poskladali s nevôľou klobúky. Ináč
nejavili ku mne veľkú úctu. Niektorému z nich poletoval i hrdý úsmev vôkol úst: znali môjho
otca i mňa od malička.Necítil som sa voľno pri nich. Rád vidím krstného otca, ale vtedy som sa naň vskutku
hneval. Keby ma nebol tak vyvyšoval, ,slávny úrad‘ nebol by sa ozrel o mňa. Takto ma dôkladne
prehliadli. Sklopil som oči a zapálil sa až po uši. Asi dvadsatoro očí zabodlo sa do mojich
obnosených čižiem, najmä do tých vykrivených opätkov. Neušli ani nohavice, ošúchané, lesklé,
na spodku obrúsené. Neušiel ani ten klobúk, neborák kloptavý, bez stužky. Zdvihnem oko,
stretlo sa s očami všetkých. A všetky ako sa posmievali! V každom som vyčítal: ,Páni takto
nechodia…!‘Kam sa hodiť, kam utiecť pred týmito pohľadmi?Skočil som za krstnou materou do kuchyne.[1]eminentes(z lat.) — výborní, vynikajúci; tu najlepšie
známky[2]boženík— úradná, prísažná osoba, richtárov pomocník
|
Kukucin_Na-obecnom-salasi.html.txt
|
ZáhadaJe veľmi dobre zariadené, že v mestských záhradách je pri plotoch vždy veľa kríkov.Anica Kontúrová bola šumné, žiadúce dievča, za ktorým sa na ulici každý obzrel, bola
bohatá a, ako sa hovorí, dobre vychovaná, za čo pravda ja nemôžem brať zodpovednosť. Jedno
viem iste ohľadne jej mravnej výchovy: desatoro božích prikázaní vedela veľmi dobre, ale len
vtedy, keď ich začala od začiatku recitovať; i to viem, že mala pred rodičmi patričný rešpekt
a verejnú mienku si tiež vysoko vážila, najmä ohľadne šatstva, lebo v nemódnych hábach by
nebola vyšla na ulicu ani za celý svet. Že by prečítala raz v živote i nejakú vážnejšiu knihu,
alebo že by raz porozmýšľala o tom, čo je cieľ života, to sa predsa od jedného dobre
vychovaného dievčaťa, ktoré vie po francúzsky (zle), hrať na klavíri (ešte horšie) a hrať
tenis (najhoršie), nemôže žiadať. Veď si len predstavte, bohaté a krásne dievča a rozmýšľať o
takýchto veciach. Veď by sa priateľky hádam od smiechu na nej popučili. A čo by sa mala
napočúvať rôznych vtipov.Anica sa dívala z balkóna rodičovského domu na ulicu a síce, ako sa na dobre vychované
dievča patrí, ešte nie pred jedenástou hodinou. Tento čas viem presne aj preto, lebo vtedy
šiel na akúsi „tvárnosť“ miesta pán slúžny Grido Lipanský a ten jej napadol. Ale bol to aj
fešný pán, elegantne oblečený, štíhly, oči ani žeravý uhol a fúziky comme il faut,[1]spod ktorých vyzerala červená pera „zum Küssen“.[2]Celkom náhodou sa dívala Anica druhý i tretí deň v tom istom čase z balkóna
rodného domu, a zvláštne, že šiel tadiaľ vždy i pán slúžny L. G. (Ó ty telepatia ľudských
duší!) Telegrafovali si očami, spôsobom vynájdeným dávno pred Marconim[3]a na tretí deň pán slúžny, ktorý nie je šuhaj ostýchavý, vysekol hlboký
kompliment, na ktorý Anica nonšalantne kývla hlavou a zmizla v izbe. Popoludní sa zišli v
mestskom parku, vždy čírou náhodou. Anica ta síce chodievala každý deň o sedemnástej hodine na
tenis, ale Grido, ktorý inokedy tadiaľ nechodieval, v ten deň utekal zase na inú „tvárnosť“
miesta s elegantnou (vypožičanou) aktovkou pod pazuchou a či chcel, či nechcel, musel ísť cez
ten park. Grido sa gavaliersky pozdravil a žiadal o dovolenie smieť Anicu doprevadiť, čo tá,
už o ňom dobre informovaná nevinnosť, bez všetkého dovolila.O týždeň ich láska blčala neuhasiteľným plameňom. Gridovi sa vraj videl nielen kontúrovský
majetok, ale ani Anica nebola na zahodenie. Keďže náš štát žiada od úradníka, aby žil slušne z
povetria, tak je ten úradník nútený zadovážiť si k povetriu niečo rukolapnejšie, a preto je
jeho povinnosť oženiť sa tak, aby zodpovedal týmto intenciám štátu. Anica dokázala
najúplnejšie pochopenie pre tieto zásady, ale bohužiaľ jej otec bol divý opozičník a nechcel
ani počuť o tom, že by republike vydržiaval jedného úradníka. Kontúr hovoril, že tie časy, keď
bol zámožný povinný postaviť štátu na svoje útraty jedného alebo viac vojakov, už prestali a
nebudeme ich uvádzať znova, postaviac na miesto vojakov úradníkov. Pravda opozičníci
rozmýšľajú vždy nedokonale, a tak Kontúr zabudol, že mu štát jednako viac úradníkov vytiahne z
kapsy vo forme dane.Kontúr proti Lipanskému postavil svojho kandidáta a síce tiež fešáckeho advokáta doktora
Drančíka, vyznamenajúceho sa všetkými vlastnosťami, ktoré na sporiadanú myseľ zámožnejšieho
občana účinkujú veľmi presvedčivo. Mal jedinú chybu, že bol o niekoľko rokov starší ako Grido,
trochu — len trošičku — plešivý a nemal čierne oči a fúzy, ale sivé, ako praním vyblednutý
kartún, a fúzy vôbec nemal.Teraz, v týchto okolnostiach, prišiel k platnosti pekný mriežkový plot s kríkmi v záhrade.
Boli tam orgovány, bazičky, weigché[4]a bohvieaké krásne, vysoké a husté kríky, v ktorých sa Anica ako dieťa často
bavievala na schovávačku, čo jej zostalo v takej milej pamäti, že sa k tejto hre i teraz
vrátila, hrajúc sa na schovávačku s Gridom, pričom nedodržiavala len tú regulu, že sa dala
priľahko nájsť.Čo má robiť úbohé, nešťastné dievča proti rodičovskému násiliu a nepochopeniu tých
najnežnejších citov? V tomto prípade s pochvalou uznám Anicinu duševnú samostatnosť v tom
ohľade, že by svoju príchylnosť k rodičom obetovala svojej láske, ale tie mizerné peniaze! Bez
peňazí i Gridova horúca láska akosi zmraštila tvár. On síce tvrdil, že o ne nestojí, ale sú
tvrdenia prednášané hlasom a posunkami dokazujúcimi úplný opak. A v tomto ohľade cítila Anica
s ním zajedno. Otázku rozlúštili na základe ani nie takých moderných zásad, že sa budú verne
milovať, i keď Anica bude pani fiškálovou.Pred sobášom si v kríkoch zariadili odobierku, nad ktorou by bol pán fiškál vytiahol obrvy
vysoko k plešivejúcemu čelu, keby ju videl. Nuž ale k tomu nebol pozvaný, ako je vraj zvykom v
Indii, kde pri takýchto odobierkach funguje ktorýsi z bohov. (Zdá sa, že ich tam majú veľa a
podľa našich pochopov — i zbytočných.)Sobáš bol slávny, mladucha mala otcovmu majetku primerane krásne šaty s nápadne skvelým a
bohatým myrtovým vencom. I žili si potom šťastne, ako pán boh prikázal. Anica bola ako dievča
krásna a ako mladá pani ešte krajšia a keďže pre bytovú núdzu bývali v otcovskom dome, nuž
chodievala mnoho i do peknej záhrady, hlavne preto, lebo dnešní lekári každému veľmi nakazujú
ten zdravý vzduch.Asi o rok ju zase raz navštívili dve priateľky z tých najlepších. Boli to pani Šolcová,
žena lekára, osôbka drobnej postavy, ale ostrých očí, nosa i brady a pani Vincentka, manželka
bankového direktora, dobrosrdečná a namyslená dáma, hovoriaca najradšej o tom, akú biedu majú
vždy s autom — s ich autom — ako draho šijú krajčírky, o šperkoch, zlej spoločnosti v lóžach
atď. atď.Po tom najsrdečnejšom privítaní prišla medzi dámami reč hneď na Anicinho synčeka,
trojmesačného Igorka.Šolcová švitorila sladkým pyštekom ani lastovička: — Ukážže nám ho, ukáž, ten tvoj poklad.Vincentka: — Veru by som ho i ja rada videla. Dáme ho prevážať na našom aute. Veď mu chýry
idú, aký je len krásny.Anica (polichotená): — Žofi, ukáž sem to dieťa. (Varovkyňa Žofi ho nesie. Je to chlapec
ani buk s čiernymi vlasmi, očami a fúzikmi. Pardon, fúziky ešte nemal! Notabene Anica je pekná
blondínka.)Šolcová (vezme ho na ruky, hrkúta s ním a šteklí ho pod briadkou, na čo Igorko roztiahne
ústočká k uškám). — Ty, ty, ty zlato, ty vtáčatko, ty anjelik, ty mamina radosť. Celý otec,
hovorím cel-lý otec, ani keby mu z oka vypadol!Anica (zapálila sa a trochu neisto): — Otec? Nemyslela by som.Vincentka (vezme dieťa a pozerá ho zblízka i zďaleka a povie konečne s prirodzenou,
neafektovanou — povedzme — sprostorekosťou): — Otec? A ktorý otec?Šolcová (srdečne sa smeje): — Hahaha, hahaha. Veď dieťa môže mať len jedného otca. Nuž
predsa otec, jeho otec!Vincentka: — Kto, Drančík? Nemá z neho ani vláska!Anica (v rozpakoch uchytí jej dieťa a dá ho Žofke): — Choď s ním do detskej. (Zozbierala
sa a so ženám prirodzenou ľahkosťou luhania): — Igorko sa ponáša celkom-celučičkom na
bratranca môjho muža, ktorý je attaché na vyslanectve v Maroku alebo v Madride, kdesi v
horúcom kraji, kde ľudia veľmi očernejú.Šolcová (s hlbokým presvedčením): — Ale iste, to predsa i môj muž hovorí, že sa deti veľmi
často — nie vždy, ale veľmi často ponášajú na ďalšiu rodinu a najmä na — bratrancov. To je
isté.Vincentka (s prirodzenou, povedzme že sprostorekosťou): — Veru máš pravdu. Pozri, i
Turniskej…Anica: — Ktorej Turniskej?Vincentka: — Ale čo sa rozsobášila s Veličkom, no nevieš? Jej druhý muž je teraz Turniský.
Nuž tej dieťa sa tiež neponášalo ani mak na Veličku, ale vraj na starého otca. A teraz, keď je
väčšie, je z neho celý Turniský, ešte i škúli. To sa všetko stáva.Šolcová: — Hry prírody, ktože vás všetky pozná! No ale pá, moja drahá, pá. Prajem ti mnoho
radosti z tvojho princa.Vincentka: — Pá, drahá, pá, pá. A keď sa ti bude páčiť, len si pošli po auto. Pá.
(Odplávajú.)Anica od tých čias neukazovala svojho Igorka nijakej priateľke. Mužovým priateľom ešte áno
tu i tu. Boli to väčšinou páni, zaujímajúci sa viac o koňak, ako o dieťa, ktoré ich
interesovalo najviac preto, že sa dalo na jeho zdravie vypiť. O dva roky mala Anica dievčatko.
Ponášalo sa celkom na jej muža. Anica sa stala časom skúsenejšou a múdrejšou osôbkou, nuž tak.Jej pomer s Lipanským trval stále, ich láska plápolala ako zo začiatku, už i preto, lebo
Anica mala otvorené nielen srdce, ale i — peňaženku.Zvláštne bolo, že Igorka celkom nemala rada. Elenku zato maznala a strkala všade do
popredia.Prečo, ó veľactené čitateľky, prečo tento rozkol v materinskom srdci? Aká zvláštnosť
Anicinej povahy je na príčine? Veď Igorko bol podarený a pekný šuhajíček, ktorého každý
obdivoval.[1]comme il faut(fr.) — ako sa patrí[2]zum küssen(nem.) — na bozkanie[3]J. Marconi— (1874 — 1937) taliansky fyzik, objaviteľ
bezdrôtového telegrafu (r. 1895).[4]weigché— zimozeleňový ozdobný krík
|
Nadasi-Jege_Zahada.html.txt
|
1Pán Peter Durina, poctivý švec z Neradíc, a v akej to práci! Keby sa v zrkadle videl,
vlastným očiam by var neuveril. Plátenná, zamastená zásterka vôkol okrúhleho tela, celkom
dľa obyčaje, ale v ruke — krídlo, husacie krídlo! Nuž tak, pán Peter utiera krídlom prach
zo všelijakých starých obrazov, čo ešte za svojho mládenectva bol zhonobil. Keby pánu
Petrovi len pred desiatimi rokmi bol prorokoval, že na takéto chodníčky vyjde, ja viem, že
toho ošemetníka by bol zažaloval. Keby sa mu to len takto dva roky bolo prisnilo, bol by
egyptský snár možno do potoka hodil. Nuž veru by mu to nik nebol povedal, že bude na
starosť husacím krídlom prach z obrazov zmetať. To by práve tak bolo, akoby mu bol niekto
povedal, že v Miškovci[1]už niet deväťsto deväťdesiatdeväť ševcov, ale že toto osudné číslo je
prekročené a že ich je až hen tisíc. A to komu by švec, poriadny švec uveril?Aj pani manželka jeho, opatrná matróna Dorotea Durinová, rodená Lačná, s uľaknutou
tvárou hľadí von oknom do dvora a sleduje muža svojho v neslýchanej práci. Kedy-netedy
obráti sa k mazáčke, čo je s ňou v izbe:„Katrena, svet sa akosi prevracia. Bude alebo vojna, alebo cholera — lebo dobrého sa
nedožiješ ničoho na tomto svete. Ja povedám, že sa čosi ide robiť.“Katrena v nedorozumení pozrela na pani majstrovú. Ale vždy priochotná prisvedčiť i na
to, čomu nerozumie, hneď prikyvovala hlavou:„Veru, veru, ja tiež to povedám — od malička. Ešte som bola malým dievčaťom, ani som var
ešte ani do školy nechodila, keď nám prebehla srna cez dvor. A môj nebožký otec — pán boh
mu daj ľahko na duši — ten hneď povedal: Dievča, zachovaj si, bude čosi. A hneď na druhý
rok po dedine pohynuli tie háby. Nuž i teraz.“„Var sa dačo stalo?“ skočila jej pani majstrová do reči. „Ani si mi nič nepovedala. Čože
nerozprávaš?“„Ja že vám to už povedali! Nuž vy ste to nepočuli — hm, hm. Minulej jesene zo desať
kapustných hláv vystrelilo a baba povedala, že na dievky nebude veru dobre. A pomyslite si
len — naša tiež vystrelila.“„Var si ju počula,“ zasmiala sa majstrová.„A akože! V ušiach mi len tak zaľahlo.“„Ach, iď, dievčička, a nepleť mi také veci. Veď kapusta len nevystrelí ako flinta — to
sa nenazdávaj. To len tak povedajú, že kapusta vystrelila, keď podjeseň sprostred hlavy
vyženie mládnik a začne kvitnúť. Videla si to už?“„Hej, videla — ale som dobre nevidela… ja neviem…“„No, daj ty tomu, Katrena, pokoj: pre kapustu ešte nebude vojna; neboj sa ty nič. Ale
tuto — len pozri do dvora na môjho starého, čo robí. Keď ho vidím tak na lavici sedieť a
obrazy čistiť, dobre sa mi dačo nestane. Vlani by sa nebol chytil do ženskej práce, čo bys’
mu bola ruku odťala. Mne sa všetko tak vidí, že sa ide veľmi premeniť, a to býva pred
smrťou. Ach, tak mi ho je ľúto — akiste nebudeme už dlho spolu. Pôjdeme lebo jeden, lebo
druhý.“A pani majstrovej hlas sa zatriasol; šlo jej do plaču. Na prostú, jednoduchú Katrenu to
mocne podejstvovalo, zbledla.„Ach, var naozaj! Bože môj — var už! Kto by to bol povedal! Moja mať…“ i Katrene počal
sa hlas triasť. Spomienka na zomrelú mater zvírila ten svet polospiacich bôľnych citov, a
oči jej zvhli slzami.„Nie, nie, neboj sa. Boh je nie taký náhlivý ako my,“ chlácholila ju pani Dorota. „Ja
len povedám, ako sa môj zmenil. Po iné roky, keď prišlo bielenie, zriekol sa na dačo a šiel
do Mechanova; domov sa vrátil len v samú tvrdú noc. Darmo som ho prosievala, aby zostal,
aby dačo pomohol — on išiel a celý boží deň nepreložil krížom slamy. Čo sme sa pre toto
nahrýzli, najmä hneď v prvé roky, čo sme sa zobrali — nech pán boh chráni! A teraz sám sa
domyslel. Milý môj muž dobrý!“ šepkala zanieteným hlasom stará, obrátiac sa ku Katrene. „Na
starosť ľudia sú vraj už ako deti; že sa pred smrťou nátura človeku celkom prevráti. Bože,
ak sa to splní: kde sa vrhnem, ja, opustená žena!“Katrena opovážila sa vysloviť nádej, zachytiac sa ostatných slov majstrovej.„Veď var to ešte tak hneď nebude. Pán majster je ešte dúži, ako býval.“Pán majster Durina nerozmýšľal o takýchto čudných, smutných veciach; cítil ešte silu
ducha i tela. Jeho myšlienky lietali vôkol toho, čo sa v jeho dome, ba v celej dedine práve
dialo — vôkol bielenia. Zišlo mu na um, ako sa mu kedysi protivilo voňať vápno, ako ho
dusievalo v novovybielenej izbe.Ale on vedel, chvalabohu, rozumom pohnúť, aby obišiel bielenie. Zobral sa ráno do
Mechanova, najbližšieho mestečka, a tam dočkal, kým mu ponad hlavu búrka prehrmí. Žena mu
to už nemala za zlé, ba bola rada, že aspoň nehromží na ňu pre bielenie. Týmto spôsobom
každý rok dva razy dostal od ženy dovolenciu zabaviť sa v meste do dobrej vôle. No
nenadužíval ju. Šiel k starému priateľovi Kropáčovi, s ktorým kedysi vandroval, a spomínal
s ním tie zlaté časy. Tieto rozpravy zostali starému Durinovi v milej rozpomienke a
zakaždým vzdychol, keď pomyslel nato za starým priateľom, ktorý je už na druhý rok v zemi.No krem toho ešte dva razy vyhnali pána Petra z domu. To bolo už veľmi dávno. Jeho stará
nemala ešte tvár vráskami rozbrázdenú. Len dva razy v celom živote sa to prihodilo, ale
pamätá to tak, akoby to bolo včera bývalo. Mladá pani Dorota čosi ochorela; do ich domu
vtiahla akási široká, smelá ženská. Tá rozkazovala v dome ako doma. No počúvať ju nemal iný
kto, len pán majster Durina a jeho švagriná, čo prišla zo susednej dediny navštíviť chorú
sestru. Široká ženská rozkazovala mnoho, ale pánu majstrovi rozkázala len to, aby sa
stratil. Zazrela naň zlobno, akoby niečo mala proti nemu. A ono vidí boh i svet, pán Peter
jej nikdy zlého slova nedal. Čo mal robiť? Voľky-nevoľky vytratil sa do sadu a tam
ustarostený túlal sa popod stromy. Po chvíli zunovalo sa mu i to. Doniesol si tenkú žŕdočku
a začal čítať slivky, ktoré horúce lúče letného slnka začali priodievať nachom. Čítal ich
po jednej, veď mal dosť času, dotknúc sa každej žŕdočkou. No zavše sa zmýlil a musel začať
znova. Akýsi nepokoj, strach rozhostil sa v srdci jeho. Práve dochodil až k samému
vrcholcu, keď pribehla s rozohriatym, červeným lícom udychčaná švagriná a zvala ho dnu.Nestačil vstúpiť do pitvora, keď počul divný, dosiaľ v dome jeho neslýchaný hlas, akoby
plač. To bolo novonarodeniatko, jeho dcérka Julka.Pán Peter nevedel, čo má od radosti robiť. Prvé bolo, že objal i širokú ženskú i
švagrinú, za čo mu obe dokonale vynadali. Bol by chcel vyobjímať celý svet a rozdať všetko,
čo mal. Hej, boli to krásne časy; škoda, že tak minuli! Dcéra je už dávno vydatá,
zaopatrená; býva neďaleko a i s mužom kováčom navštevuje obstarných rodičov. Syn — ten je
vyučený švec, ale teraz je vo vojne.Na tieto krásne dni tichého blaha rodinného sa pán majster milo rozpomína. Naprostred
izby stojí masívna kolíska, čo dedinský tesár napochytre zhlobil. Nie okrášlená, ale mocná:
neprežijú ju ani detné deti Durinove. On sedí na nízkej trojnožke pri verpánku a zužuje na
kolenách akúsi čižmu. Neďalekým oblokom vpadá do izby jarné svetlo slnka. V klepot mlatčeka
majstrovho zamieša sa tichý smiechot z kolísky. To mladý Durina stvára, prebúdza sa vždy so
smiechom. Starý očuje hlas syna; a on obsedel by i na žeravom uhlí, ale toto — nie, to
nevydrží. Šmarí čižmu pod verpánok a postaví sa pred kolísku. Z nej hľadí dvoje drobných,
veselých očiek naň. Majster nadstrčí svoj zasmolený, prácou spuchlý palec a spod perinky
vynorí sa drobná rúčka a objíme hrubý palec útlymi, mäkkými prstami. Za rukou nadvihne sa
dopoly malá postava smejúceho sa decka. Starý sa zasmeje a v jeho rehot mieša sa tenký
hlások syna. Starý schytí dieťa na vykasané, chlpaté ruky a nadhadzuje ho. No vtom odchýlia
sa na kuchyni dvere i počuť čísi hlas:„Čože to zas stváraš? Nepovedala som ti, aby si sa do toho nemiešal! Teraz, keď si si ho
vedel zobudiť, i varuj si ho!“Chcela byť prísnou, ale nešlo jej to. Slová jej povedané boli hlasom, v ktorom zbadal
muž chvenie sa citu. Zabehol ku dverciam drobným krokom, akoby chcel znázorniť, že kráča
menom svojho syna, a podal ho žene.„Na si ho — na! Papaja jedného! Nedá mi nikdy pokoja, tento zbojník!“„Iďže mi ho — zafúľanče!“ odprášila ho stará k trojnožke. On, zmorený slasťou,
povzdychol zhlboka a dlhým, svojským krokom stúpal k verpánku.Takéto hádky bývali každý deň u Durinov a krútili sa vždy vôkol detí. So žiarlivosťou
sliedili, ku komu sa kloní väčšmi láska dietok. Najväčšmi sa priečili preto, že čie meno
vedeli deti prv vyriecť. Hádka ešte podnes nenie rozriešená. Starý sa bije v prsia, že syna
zjavne počul vyriecť: tata. Stará sa zas verá, že to nebolo tata, ale papa. Potom ho do
tých čias učila, kýmkoľvek nevyriekol „mama“, a privlastnila si, že jej meno vedel chlapec
najprv. Pán Peter, rozhnevaný hádkou, často si hundral čosi na trojnožke. Chudák, prehral.
No keď deti vyrástli a prišlo im ísť do školy, to zas otec vstúpil do popredia. Učil ich
písať a čítať. Sedeli pri ňom pri verpánku a podchvíľou opytovali sa ho, čo to za litera a
ako sa číta. Stará zelenala sa od závisti a v noci často zožierala si srdce, prečo nevie
aspoň čítať, aby jej ten zafúľanec nerobil takéto prekážky.No pomaly — pomaly všetko prišlo do poriadku. Deti vyjdú zo školy, samovoľne pripojili
sa tu k otcovi, tu k materi, dľa okolností. Chlapec učil sa ševcovstvu, a tak najviac býval
s otcom, dievča s materou. Po dávnom zápolení a žiarlivosti zostali im len rozpomienky,
ktoré vylúdili na ich pery šťastný, blažený úsmev. Prišla pomaly i svadba dcérina. Durina
začrel smelo do vrecka, aby sa jeho dieťa nikoho nezahanbilo, a mať vystrojila si dcéru, že
sa celý svet díval.Ej — bolo to dávno, dávno. Tá slivka, na ktorej pán Peter ovocie čítal, už dávno
zbútľavela; len pod kôrou zostal jej úzky pruh, ktorým prechodí životná šťava do schnúcich
konárov. Teraz by veru bolo ľahko počítať na nej bystričky. Vlani nenarástla na nej už ani
jedna. Stará koľko ráz už nadškrtla, že tú starú slivku treba už zoťať, ale pán Peter
odkladá ju z roka na rok. Ako by mohol priložiť sekeru k tomu milému, pamätnému stromu.[1]Miškovec— priemyselné a obchodné mesto v severovýchodnom
Maďarsku. Mal značný počet slovenského obyvateľstva a bol známy koželužstvom a
obuvníctvom.
|
Kukucin_Sviatocne-dumy.html.txt
|
OhlasKrv moja žiari k vysokým hviezdam tryská
Po horách slovenských čujte hľa výkriky
To srdce vrelé priložte na ohniská
Chystajte zradcom smrť hrdinom pomníky
Za právo biednych vstávajú ubiedení
Tí ktorí plakali po nociach hlbokých
Tí ktorí padli pod bičom k prašnej zemi
Kým šakal hyena cical krv škrtil dych
Kým národ zmieral v okovách putách jarme
Výčitky blčali v prekliatom pokoji
O pomstu krvi volali bludy márne
A orli na skalách snívali o boji
Do výšok šľahli ohne sŕdc rozpálené
Do našich údolí pohli sa lavíny
Žaláre búrať zvolali ústa nemé
Víťaziť trpieť a umierať za viny
Krv naša zvrela k vysokým hviezdam tryská
Po horách slovenských čujte hľa výkriky
Neustať v boji radšej smrť spáleniská
Smrť zradcom zbabelým hrdinom pomníky
|
Brocko_Chlieb-kazdodenny-partizansky.txt
|
1889Obsah1. júla 18893. júla 18896. júla 18898. júla 18899. júla 188911. júla 188913. júla 188915. júla 188916. júla 188917. júla 188918. júla 188920. júla 188921. júla 188922. júla 188923. júla 188924. júla 188925. júla 188926. júla 188927. júla 188928. júla 188929. júla 188930. júla 188931. júla 18891. augusta 18892. augusta 18894. augusta 18895. augusta 18896. augusta 18897. augusta 18898. augusta 18899. augusta 188911. augusta 188912. augusta 188913. augusta 188914. augusta 188915. augusta 188916. augusta 188917. augusta 188918. augusta 188919. augusta 188921. augusta 188923. augusta 188924. augusta 188925. augusta 188927. augusta 188928. augusta 188929. augusta 188931. augusta 18892. septembra 18893. septembra 18894. septembra 18895. septembra 18896. septembra 18897. septembra 18898. septembra 18899. septembra 188912. septembra 188915. septembra 188918. septembra 188919. septembra 188920. septembra 188923. septembra 188925. septembra 188926. septembra 188928. septembra 188929. septembra 188930. septembra 18891. októbra 18892. októbra 18893. októbra 18894. októbra 18897. októbra 18898. októbra 18899. októbra 188910. októbra 188912. októbra 188916. októbra 188917. októbra 188918. októbra 188919. októbra 188920. októbra 188922. októbra 188923. októbra 188924. októbra 188928. októbra 188927. októbra 188928. októbra 188929. októbra 188930. októbra 18891. novembra 18894. novembra 18897. novembra 18899. novembra 188911. novembra 188912. novembra 188913. novembra 188914. novembra 188915. novembra 188917. novembra 188918. novembra 188919. novembra 188920. novembra 188923. novembra 188924. novembra 188925. novembra 188926. novembra 188927. novembra 188928. novembra 188930. novembra 18891. decembra 18892. decembra 18893. decembra 18895. decembra 18896. decembra 18897. decembra 18899. decembra 188911. decembra 188913. decembra 188914. decembra 188915. decembra 188916. decembra 188917. decembra 188918. decembra 188919. decembra 188921. decembra 188923. decembra 188924. decembra 188928. decembra 188929. decembra 188931. decembra 18891. júla 1889Veľká panuje suchota od viac týždňov. Zrno zapečené. Žatva nevypadne ani stredne dobrá. Kopaviny a strukoviny vysychajú. Hľadíme v ústrety veľkej biede. Teplomer ukazuje niektoré dni i vyše 30°R. Výdatný dážď by ešte mnoho napravil, lebo ovse sú zelené a miestami i jačmene by sa zrnom spravili. Všetky mračná priťahuje Inovec a Javorina, kde častejšie prepŕcha.3. júla 1889Salvovi sa vedie dosť dobre. Je spokojný. Dosť prežil rozličného príkoria. Rád by bol, keby som ho navštívil. Keby len bolo viac týg (!) grošov, zaiste by som sa k nemu vybral. Keď skôr nie, tedy v septembri.Knižnicu slovenského ľuduchce on svojím nákladom vydávať, len chce, aby som mu zdelil podmienky. Tie budú pre neho prajné, lebo akýže honorár môžem od neho žiadať? IPokladnicumieni vydať. Musím sa s ním dohovoriť, aby som mohol zobraný k nej materiál usporiadať.VansovejrománPodhradských sirota[1]je už vraj vytlačený. Je to u nás prvé väčšie dielo ženskou napísané. Som veľmi zvedavý, ako ho prijme naša kritika. Najskôr ho posúdi Vajanský, lebo on k tomu dnes najpovolanejší. Škoda, že Šoltésová umlkla. Z našich spisovateliek píše dnes iba Vansová a Javorinská, manželka ev. farára lubinského Gustáva Holubyho. VPohľadocha vPriateľovi dietokprichodia kedy-tedy básničky podpísané ženskými pseudonymami, ale to je všetko málo. — Ba či sa už tlačíA. H. Škultétyho História veľkorevúckeho gymnázia?[2]Má to byť dielo výborné. No, veď ono pochádza z tak výtečného pera. A. H. Škultéty je muž výtečný v každom ohľade, len škoda, že i on, ako mnohí iní, bitý terajšími krušnými okolnosťami. Zasluhoval by lepších časov. Či sa ich ešte dožije? Niet výhľadov žiadnych. Stojí už nad hrobom. Ach, či by som si ho ešte aspoň raz rád uvidieť! Posledný raz bol som s ním v Martine pred desiatimi rokmi. Bol telesne slabý, duchovne ale vždy ešte mladík tridsaťročný. Nikdy nezabudnem na tie krásne toasty, ktoré pri tej príležitosti svojím hromovitým povedal hlasom. Upravené boli mladšej generácii. Odpovedal mu veľmi vhodne Vajanský. Bol celý natešený a prisadol si k nám mladším. Mňa poťapkal a riekol, že má zo mňa veľkú radosť. Tých pár slov dodalo mi ešte lepšej chuti k prácam na tej našej roli dedičnej. Moje veršíky pre dietky písané sa mu vraj páčia. Jeho kritika ma povzbudila. Pripomenul mi moju prvú písomnú prácu, ktorú som napísal, súc jeho žiakom vo Veľkej Revúcej r. 1865. Smial sa chutno nad mojím pravopisom, lebo som vraj na jednej strane predložku „medzi“ trojakým napísal spôsobom, a síce „mezi, medzy a medi“. Od tej chvíle som ju nikdy zle nenapísal. Tak sme písali všetci, ktorí sme prišli do Revúcej z maďarských gymnázií. Škultéty nebol nám profesorom, ale bol nám i otcom. A to mnoho znamenalo. Všetci sme k nemu priľnuli láskou synovskou. Rozprával nám, že sa v mnohých svojich bývalých žiakoch veľmi sklamal. Niektorí sa odrodili, iní ostali v pravom zmysle chlebármi. Menoval mnohých. Z toho bolo vidieť, že s pozornosťou sprevádzal život ich. Či Ťa len ešte kedy uvidím, starček náš drahý?! Tvoj milý obraz mi neprestajne pred očima. Boh Ťa živ hodne dlho a popraj Ti veselú, šťastnú starobu! Každý, kto Ťa pozná, želá Ti to!6. júla 1889Černák píše, že našiel pre mňa zas niekoľko dobrých kníh, akoKvětyz r. 1842, Radlinského-SasinkovuSlovesnosť, roč. 1864, aRešetkove Kázne príhodné od rozličných kazateľov. Znamenité diela. Černák už mnohými spismi obohatil knižnicu moju. Zo svojho syna Gustáva má veľkú radosť, lebo je pilný a poriadny. Budúceho školského roku dostane vraj „convict“[3]a teraz tiež dostal 10-zlatové štipendium. Má vraj peknú numizmatickú zbierku. Niekoľko kúskov starých mincí musím mu i ja poslať; mám niektoré vo dvoch exemplároch. Dobre je všetko zbierať a odkladať. — Krajňák ide s celou rodinou do Spišského Podhradia k bratrancovi kanonikovi Fertschekovi. Toho leta ma sotva navštívi. Pred svojím odchodom z Prešporka pošle mi vraj jednu knihu, ktorá mi radosť urobí. Som na ňu zvedavý. Keby nebolo prof. Krajňáka, mnohú knihu by som dosiaľ nebol videl. Všetko kupovať nemožno. V knižnici gymnaziálnej a akademickej jesto veľa diel znamenitých. Mal som tu už zo päťdesiat kusov, ktoré si on pre seba požičal a mne ich potom na 2-3 týždne odoslal. Snáď i teraz niečo vyhľadal a odošle. Vďaka Ti, drahý Eduard!8. júla 1889Osvald durí, prečo mu nepíšem. Z toho vidím, že nedostal môj list, koncom júna mu písaný. Zase sa musel dostať do dajakých nepovolaných rúk. Píše, aby som mu zdelil, ktoré čísla mi zKazateľnechybujú; chce mi ich poslať. Ešte dnes mu odpoviem. Teším sa, že som vstúpil s ním do spojenia. MojejRukovätibude to len ku prospechu. K listu pripojím i svoj zoznam tých spisov slovenských, ktoré mi ešte chybujú. Snáď mi z nich i touto cestou niektoré pribudnú. Musím dobrú príležitosť použiť. K svojejKazatelnimieni od budúceho ročníka dávať prílohu, ktorá by obsahovala životopisy katolíckych slovenských spisovateľov. Žiada ma, aby som ho v tom podporil a jedny-druhé dáta mu zdelil. Stane sa rado. Franciscimu pre kalendár poslal som novoročné veršíky. Neviem, ako sa mu budú pozdávať. Na zákazku nerád čo píšem. Vyhovel som už i Ďurovi, pošlúc mu desať kúskov preČernokňažníka. Ten by nedbal, keby mu Vrzalovský, Šeršelín, Marcin Loboda, Oškerdák a Špirifangulín každého pol čísla sami zaplnili. Len keby bolo dajakej žartovnej látky hodne mnoho; tie veršíky by sa už len akosi sklepali.9. júla 1889Maďarizácia už nezná medzí žiadnych; všetko nemaďarské sa o prekot maďarizuje. Za príkladom Zvolenskej a iných stolíc aj Tekov už prekrstil celý rad slovenských obcí na maďarské mená. Uhorsko bude spasené! Tak napr. Zlatno bude sa volať už Kis-Aranyos, Kľačany-Határ Kelecsény, Klak-Madarasalja, Nevolno-Tormáskert, Jíla-Dóczyfürésze, Slaska-Mogyorómál, Trubín-Garamkürtös, Vieska-Garammindszent, Podlužany-Dobóberekalja, Veterník-Körmöczliget. Či sú to nie opravdové hlúposti? Slovenský ľud ich predsa len bude i v desiatom pokolení po slovensky menovať. Tú prácu s vymýšľaním takých „ľubozvučne“ znejúcich mien by si mohli tí páni zašanovať. Nuž ale naša slovenčina je „kočišskou“ rečou. Všetko toto sú veru viacej smiešne ako škodné veci. My toto musíme pozorovať len s istým pocitom poľutovania nad ľudskou slabosťou. Beh sveta, skutočné etnografické pomery Uhorska nepremenia sa násilnou maďarizáciou.Quo usque tandem abutere Catilina patientia nostral!?[4]11. júla 1889Koloman Detrich poslal mi 4 čísla v Dol. Kubíne vychádzajúceho maďarského týždenníkaÁrvamegyei Hirlapnazvaného, kde je zpráva obšírna o Čaplovičovskom spolku a bohatej knižnici, ktorú Čaplovič Orave poručil. Rád by mi bol aspoň na jeden týždeň vypožičal katalóg tejže knižnice, ale mu ho knihovník ani „na hodinu“ z knižnice vydať nechcel, dovoliť mu ale chcel v knižničnej miestnosti si ho odpísať. To by bola bývala ohromná práca. Škoda, že stolica už dávno katalóg ten nevydala tlačou, aby aj širšie vzdelané obecenstvo vedelo, aké sa v nej nachádzajú knihy. Mojou túžbou je vidieť knižnicu túto, ktorá nemá páru v Horných Uhrách. Či sa túžba tá splní, zná jedine Pán Boh.13. júla 1889Šmydovi do Zborovíc (na Morave) poslal som niekoľko ročníkov Obzoru s tým cieľom, aby mohol z nich čerpať slová a frázy slovenské preKottov Slovník fraseologický. Je od rokov pilným jeho spolupracovníkom. Pre tento slovník vybral už niekoľko sto slov a fráz i z môjhoSborníka[5], ktoré uverejnil v doplnkoch s udaním tohoto rukopisného prameňa. MôjSborníktedy už istú službu preukázal. Keby sa na všetkých stranách podobné slová a frázy a vôbec všetky „perly“ nášho ľudu zbierali, zobral by sa cenný materiál k potrebnému slovenskémuSlovníku, aký zamýšľala vydať kedysi naša Matička. Za vydanie dobrého slovníka zaujíma sa už i dr. Czambel, ba i Vajanský nedávno v Nár. novinách jeho dôležitú vytknul potrebu. Škoda bohatého materiálu, ktorý leží pod zámkom v bývalej Matici! Či by sa nemohlo žiadať za jeho spod zátvory vydanie? Či sú i ostatné zbierky matičné pre Slovákov na veky zakopané? Kde tu kus spravodlivosti?„Na politickom poli ničoho Slovákom, na kultúrnom všetko!“ Tak sa trúbilo Lehelovou trúbou kedysi — a teraz čo sa nám povoľuje na poli kultúrnom? Hanba! Slovák sa nesmie vzdelávať, lebo vzdelanosť domáhala by sa aj iných práv. Slovák nech ostane hlúpym, nevzdelaným. To heslo dnešných šovinistov. — Krajňák mi poslalG. PetrikovodieloMagyarország bibliographiája 1712 — 1860 Könyvészeti kimutatása a Magyarországban s hazánkra vonatkozólag küföldön megjelent nyomtatványoknak.[6]Dosiaľ vyšiel len prvý zväzok od A po G. Je to mnohoročná, s veľkou pilnosťou zostavovaná práca; nakoľko som však videl už teraz, nie je v nej asi 60 — 80 slovenských spisov z týchže rokov uvedených, čo si tak vysvetľujem, že Petrik nemal o nich známosti, keď sa v univerzitnej, akademickej, ostrihomskej a v iných knižniciach, z ktorých čerpal, nenachodila. Umienil som si k zväzku tomuto zostaviť doplnky a poslať ich alebo samému Petrikovi za istých podmienok, alebo, keď by tie podmienky neprijal, uverejniť ich v bibliografickom časopiseMagyar Könyvszemle.[7]Poobzerám sa však aj po inojazyčných spisoch, vôbec po všetkom, čo by v prvom zväzku malo byť a čoho tam vlastne nie je. Krajňák skutočne urobil mi touto knihou radosť nemalú. Je ona tiež dobrým prameňom pre mojuRukoväť. Asi 20-30 názvov kníh si predsa z nej vypíšem. Petrik vydal minulého roku iMagyar Könyvészet 1860 — 1875. Jegyzéke az 1860 — 1875 években megjelent magyar könyveknek és folyóiratoknak.Prvého dielu zväzok prvý stojí 14 zl., diel druhý ale 8 zl. Po prázdninách požiadam Krajňáka, aby mi vypožičal i toto druhé Petrikovo dielo. Som istý, že mi ho pošle, jestli ho do toho času od dr. Czambela nedostanem, ktorého som tiež zaň požiadal. Ono by mi v mnohom ohľade dobre poslúžilo; doplnky k nemu by som tiež zostavil. Krajňák 16. t. m. pocestuje cez Bohuslavice do Spiša. Chce na mňa i tam pamätať. Uvidíme, čo vykuce.15. júla 18896. t. m. umrel v Sv. Martine najmladší syn dr. Hurbana Bohumil (!), ktorý posledne v Petrohrade študoval. Stratili sme v ňom jedného z nádejných učencov slovenských, bo to bol mladík vysoko vzdelaný. Večná ho škoda! Podrosti málo, i z tej čiastka predčasne umiera. Čo bude z nás? Mládež naša sa húfne odnárodňuje, stárež vymiera. Ktože bude časom pestovať jemnejšie stránky národného života, keď po smrti starých zostanú medzery, na ktorých vyplnenie nemožno ani pomýšľať! Špatne to bude časom s nami vyzerať. Ale tak to chce terajší šovinizmus. Vajanský píše v NN: „Obratie prostého ľudu nášho o národnosť, jazyk je nemožnosťou, my pevne veríme, že niet tej sily, ktorá by vykántrila z Tatier slová slovenské, ale obratie národa o kvet, o jeho učenú mládež je veľmi možné, keď prevádza sa brutálnou konzekvenciou.“ Má svätú pravdu, a preto máme sa všemožne a všestranne o to starať, aby sa nám tá mládež neodnárodňovala. Jedným z hlavných prostriedkov je i ten, podporovať mládež našu na vysokých školách študujúcu materiálne. Zbiera sa síce každoročne dajaká tá podpora pre našu študujúcu mládež, ale „co je to mezi tak mnohé?“ Žgrlačenie tu nemá miesta. Cieľ je veľmi pekný, teda by podobné zbierky každoročne skvelšie mali vypadnúť. Tých niekoľko sto zlatých je len predsa málo.16. júla 1889Horúčosť vždy ešte náramná panuje. Dažďa, o ktorý denne Boha prosíme, nič. Pasienky sú už načisto vypálené; kopaviny a strukoviny vädnú, obilie (jačmene a ovse) schne. Raže sú už spratané. Už mnoho rokov takej dlhotrvajúcej suchoty a takých neznesiteľných horúčostí nebolo. Div, že nevypukli dosiaľ epidemické choroby. Boh nás uchovaj! O horúčostiach v minulých storočiach zdeľujú časopisy nasledujúce dáta: r. 627 po Kristu vyschli pramene a ľudia hynuli; r. 879 nebolo možno v slobodnom pracovať, menovite na poli, kto však vydržal, toho buď porazilo, alebo dostal úpal. R. 973 boli byliny na poli spálené ako v peci. R. 1000 boli menovite vo Francúzsku strašné horúčosti, rieky vyschli a smrad z usmrtených rýb zapríčinil mor. R. 1014 vyschli v Alsasku a Lotrinsku studne a rieky. R. 1132 vyschnul Rýn. R. 1152 boli také horúčosti, že bolo možno vajcia v piesku variť. R. 1227 hynuli ľudia a zvery. R. 1303 bolo možno prejsť po suchu korytom Rýna a Dunaja. R. 1535 vyschli vo Francúzsku rieky Seine a Loire. R. 1556 boli veľké horúčosti v celej Európe. R. 1614 vyschli vo Francúzsku a Švajčiarsku studne a jazerá; podobné horúčosti boli r. 1646, 1679 a 1701. R. 1715 nepršalo od marca do októbra ani raz, obilie bolo spálené, rieky vyschli, teplomer ukazoval 38° R. Mimoriadne veľké boli horúčosti r. 1724, 1746, 1755 a 1811. Pre veľkú horúčosť boli v lete r. 1815 (40° R) divadlá zatvorené.17. júla 1889Z tohoročného valného zhromaždenia spolku Živena je nič. Správa spolku oznamuje, že i na základe uzavretia minulého valného zhromaždenia i pre vážne miestne prekážky nebude sa toho roku vydržiavať. Otvorenie Domu sa tiež k budúcemu roku odložilo. Teraz pilno pracuje sa na vnútornom zariadení. Akcie sa veľmi pomaly míňajú, odobraté pomaly splácajú. Dom má byť stavbou monumentálnou. Minulého leta som si ho v sprievode Pietrovom poprezeral a žasnul nad jeho krásou. Martin nebude mať krajšej budovy. — Dr. Ignác Purjesz zdeľuje vo svojom najnovšom diele, že podľa posledného spočítania bolo v krajinách svätoštefanskej koruny 19 874 hluchonemých (9 285 žien). Z týchto nevedelo 18 896 ani čítať, ani písať, 870 vedelo písať i čítať a 108 len čítať. Ženatých bolo 910 hluchonemých mužských a 330 vydatých žien. — Najnovšie úradné a aj privátne zprávy o tohoročnej úrode zvestujú nám smutné výhľady. Je už skoro isté, že tohoročná úroda veľmi zaostane za úrodami posledných rokov, ba že bude horšia od priemernej úrody posledných desať rokov. R. 1888 mali sme dobrú strednú úrodu, urodilo sa skoro 38 miliónov metrických centov pšenice, r. 1887 40 mil. q a rok 1886 bol zato vyhlásený za zlý; r. 1889 podľa doterajších výpočtov malo urodiť sa len 25 mil. q pšenice. Jestli tento výpočet obstojí, Uhorsko nemôže vyvážať novú pšenicu, poneváč samo potrebuje 20-25 mil. q. Vývoz obmedzí sa teda len na staré zásoby, z čoho ale nebudú ťažiť roľníci, poneváč títo nemajú zásob, ale len veľkostatkári a kupci, ktorí nakúpené zásoby pšenice popredajú teraz za dobrú cenu.18. júla 1889R. 1886 dňa 20. aug. zúčastnil som sa i ja krásnej zábavy, usporiadanej pod Likavským hradom pri Ružomberku. Bolo nás tam zhromaždených do 500 z Oravy, Liptova a Turca. Zábava znamenitá. Tu som sa oboznámil s mnohými. Spomeniem len Gustáva Kordoša, Hviezdoslava, Kukučína. Ja som ta prišiel s Urbánkom, jeho paňou a chlapci Františkom a Vladimírom, v sprievode našich statných Mikulášanov. Navracali sme sa od Štrbského plesa, pri ktorom sme 18. augusta celý deň strávili. Zábava pod hradom skončila sa s večerom — ďaleko do noci však trvala ešte potom v Ružomberku, v hostinci Janka Ivánku. Niektorí Martinčania odchádzali s večerným vlakom. Medzi nimi bol i pravotár Andrej Halaša. Tento prišiel so staničným kasírom do zvady len z tej príčiny, že si pýtal cestovný lístok po slovensky. Halaša kasíra náležite zavrátil, z čoho povstala pravota, teraz (skoro po troch rokoch) skončená tak, že Halaša bol Kráľovskou súdnou stolicou ružomberskou k 300-zlatovej pokute odsúdený. K tomu netreba komentára. AEgyetértés[8]predsa vždy vytrubuje, že u nás dali národnostiam viac práva a slobody, než koľko majú kdekoľvek inde, v ktorýchkoľvek iných veľkých štátoch, od nás na západ a sever ležiacich. Pekná to sloboda a rovnoprávnosť! —J. Kompánekuvedomuje slovenské obecenstvo, že jeho dieloPútnická cesta do Rímasa už tlačí a že bude obsahovať najmenej 45 hárkov. Vydáva ho vlastným nákladom. Od času, v ktoromHýrošova Likava[9]vyšla, nebolo u nás vlastným nákladom vydaného tak objemného diela. Kompánka by malo zvlášť katolícke duchovenstvo všemožne podporovať húfnym odoberaním takého nákladného diela.20. júla 1889Doplnky ku Petrikovmu dielu rastú. Dosiaľ prebral som len svoju a beckovskej katolíckej fary knižnicu a už mám doplnkov vyše sta. V knižnici bošáckej fary sa toho tiež pár nájde. Keď stihnem, zaraz sa ta vyberiem. Možno, že sa mi podarí prístup i do knižnice kláštora beckovského, v ktorej som pred pár rokmi pod ľudomilným a priateľským gvardiánom Filom za dva dni bol pracoval. Je tam asi 2000 zväzkov, medzi nimi i diela drahocenné. Ba nachádza sa tam i viac ev. náboženských spisov zo XVII. a XVIII. storočia. Tie sa dostali sem v nemilých náboženských rôzniciach, keď ich „pátri“ ľudu násilne odnímali. V akej príkladnej svornosti ony tam teraz s tuhokatolíckymi knihami stoja! — Včera som bol v spoločnosti bošáckeho farára a učiteľa (Cihu a Kačica) v Beckove u nášho statného Medňanského. Prišiel ta za nami i farár A. Róth. Medňanský mi zaopatril kdesiA. Horányiho Memoria Hungarorum, diel I.[10]aBernolákovu Etymológiu[11]Sú to vzácne diela. Sľúbil, že bude „snoriť“ (ipsissima verba) i po ďalších zväzkoch diela Horányiho. Bárs by ich „vysnoril“, lebo je to dielo drahocenné. Antikvarice predáva sa celé dielo za 12 — 14 zl. — Navštívili sme i bratov Bôrikovcov. Starší Daniel, veľmi milý starý pán, rozprával mi mnoho zo svojho života. Interesantné sú epizódky z rokov 1848 — 1849. Zabavili sme sa znamenite.21. júla 1889VansovejrománSirotu Podhradskýchposudzuje vNár. novináchskutočne Vajanský. Posudzuje ho prajne. Vivat Vansová! Vajanský píše: „Objavenie sa Vansovej románu musí potešiť každého priateľa slovenskej literatúry, najmä keď sa presvedčí, že neprišiel do nej nový balast, ale dielo prepracované s pilnosťou nevšednou, láskou k veci ideálnou a talentom veľmi vynikajúcim v naše dni.“ Po rozobraní celého románu dokladá: „Vansová podala nám dobrú, zábavnú, dobre písanú knihu, trochu upomínajúcu na zastaralú románovú techniku nemeckú. Ale takéto reminiscencie sú nevyhnuteľné u nás, kde čítajú mnoho marlittiád a spielhageniád. Lektúrou slavianskych vzorných spisovateľov ľahko oslobodí sa duchaplná autorka od balastu švábskych rozpomienok. My jej blahoželáme k úspechu prvej väčšej samostatnej práce a odporúčame peknú slovenskú knihu obecenstvu.“ — Vansová môže byť s kritikou úplne spokojná, ba môže ju povzbudiť k ďalším prácam beletristickým. Bár by písala, keď iné a iní mlčia. Časopisy naše, menovitePohľady[12], nemajú dosť prác; z tej príčiny nemôžu ani riadne vychádzať.Pohľadovtretí zošit mal vyjsť ešte koncom minulého mesiaca, a on ani dnes nie je v rukách čitateľov. Smutno. „Ľudia majúci talenty písať kultúrne veľmi poučné články čušia v akejsi vnútornej rozháranosti. V novele málo dobrých — a tí mlčia.“ Tak stene Vajanský. Má pravdu, ale či on sám nenesie toho čiastočnú vinu, keď niektorých prísnou, bezohľadnou kritikou škaredo zavrátil? Anton Bielek je nevšedného talentu — podal nám viac krásnych poviedok — a dnes mlčí, bo ho vraj, ako som sa z hodnoverného dozvedel prameňa, Vajanský urazil, povediac mu do očí, že by dal radšej novelistike pokoj a ostal pri svojom „učiteľskom remesle“. To sotva Bieleka povzbudilo. VPohľadochdávno nebolo z pera jeho ničoho — miesto toho ale prinášajú častoPohľadysotva stredne dobré práce. U nás prísna, bezohľadná kritika ešte je privčasná. Kritika ohlušila Bacháta, Dušana Sávu Pepkina (Medňanského), Cyrila Gallaya, Marschalla a iných. Félix Kutlík podával v SytnianskehoOrlepekné obrázky zo srbského a bulharského života — on sa mohol stať naším druhým Chocholouškom — a teraz mlčí, bo by vraj sotva vyhovel dnešnej prísnej kritike. A tak je to s viacerými. Boh to naprav! Len žiadne rôznice pre malichernosti! Nám treba vždy, všade, vo všetkom svornosti, bo tá jedine nás spasí.22. júla 1889O Vajanskom sa vraví, že píše „zlatými písmenami“. Jeho články vNár. novináchuverejňované sú toho dôkazom. Slováci lepšieho žurnalistu ešte nemali. A odplatou mu za to — bieda. Vajanský zasluhuje, aby, keď „zlatom píše“, zlatom bol platený. On nenárokuje, ale by právom mohol. Nech nie je Slovákom, teda by plával v samej hojnosti. Dnes zápasí s nedostatkami. Ale on dobre zná, že spisovateľ slovenský musí trieť biedu. U nás tá bieda prirodzenou. Z jeho článku vNár. novináchč. 83 s nadpisomProti prírodeuverejneného, v ktorom píše o „maď. kultúrnych spolkoch“, musím si časť na pamiatku sem vpísať. Časť tá nasledovne znie: „Celá ich maďarizácia podobá sa pastelovej maľbe: rukou ju zotrieš, musíš ju držať za sklom, aby nevytuchla. Zadržovať zadržujú náš vývin, ohlupovať ohlupujú našu mlaď, škodiť škodia celej krajine, ale zadržovanie, ohlupovanie a škodárenie neznamená úspech maďarizačný: to jest prevrátenie slovenskej národnosti na maďarskú. V tomto nepokročili, trebárs na oko zdá sa, nepokročili pomerne k tým veľkým prostriedkom, ktoré majú pod rukou. Či sa tie plačlivé úspechy vyplatia, či ony odvážia bôle zadané slovenskému ľudu? Či pre také minimálne, povrchné úspechy hodno je duševne i krvne obrážať a unižovať dobrého verného Slováka! Hovorím nie zo svojho, ale z ich stanoviska. Z môjho je každý pokus maďarizačný zločinom proti obom národnostiam, slovenskej i maďarskej. No ani z ich stanoviska, keď totiž maďarčenie a patriotizmus považujeme za synonymá, nemôžeme považovať činnosť „kultúrneho“ spolku za prácu užitočnú, poriadnu a čestnú. Kultúra je niečo iného než učenie cudziemu jazyku. Papúška naučiť bľabotať niekoľko slov nie je kultúrnou prácou. Ale kultúrnou prácou bolo by, keby slávne kultúrne spolky vzdelávali reč slovenskú, ľudovú, keby ju niesli do rodín, zjemňovali, bránili pred posmechom cudzincov, učili ju milovať, jej pomocou dvíhali vzdelanostnú úroveň ľudu, aby stal sa následkom poučenia majetnejším, jemnejším, povedomejším a podnikavejším! Mali by zachovávať jeho duchovné poklady, hrdými byť na jeho pilnosť, na jeho dary, húževnatosť, charakterné, svojské ťahy, na spôsobnosť udržať sa vo víchre časov; mali by tešiť sa, že je plodný, spevavý, telesne driečny a silný! Potom by zaslúžili hrdé nazvanie „kultúrnych spolkov“, ale takto skôr zaslúžia meno spolkov ohlupujúcich, lacno banketujúcich, nezmysly deklamujúcich, ľud potlačujúcich, papúškujúcich, zatemňujúcich, proti prírode chabo bojujúcich. Ukážte nám len jednu jedinú kultúrnu prácu za sedem rokov vášho „účinkovania“! Ej, naša pieseň o vás spieva: „Kde nerástlo, kde nerástlo sedem rokov trávy!“ Veruže, ani len machu, ani pľúcovníka. Možno, v Sedmohradsku máte oprávnenie, jestli bránite svojich Sikulov[13]a obranu neprestupujete! Ale u nás nemáte čo brániť, u nás niet maďarskej národnosti, u nás môžete len iné atakovať, hubiť, ale nie svoje brániť. Hubenie nie je kultúra. Kultúra je stavanie, tvorenie. Vy ste, páni moji, nepostavili ani doskovej búdy, kde by Slovák hlavu sklonil, nestvorili ani šestákovej tvorby ani v literatúre, ani v umení, ani v remesle, ani v hospodárstve; za vami ani tráva nerastie, za vami step a morálne bahno! Vy sa tak nemôžete prirovnať k nám, ako nemožno prirovnať vlažný, úrodný dážď k dažďu sirkovému. Je vo vás oheň, ale hubiaci a netvoriaci, je vo vás oheň fanatizmu a nie zdravého oduševnenia. A konečne: po ovociach poznáte ich! Naša štúrovská renesancia stvorila: literárny krásny jazyk, peknú literatúru, splodila básnikov, filozofov, blyskavých prozaikov, skoncentrovala do pol milióna peňazí na rozličné kultúrne spolky, a to vzdor hroznému odporu mocných; povedzte, čo ste vy podobného vykonali za sedem rokov, podporovaní mocou a mocnými? Ach, nerástlo za vami sedem rokov trávy. A ďatelinka vzrastie len za vami, keď vás nebude, alebo keď obrátite sa od záhubnej maďarizačnej činnosti k práci ozaj kultúrnej, t. j. u nás slovenskej! Ale či ste dosť silní a šľachetní na také kolosálne podnikanie? K opravdovému pokániu vyžaduje sa duša silná a šľachetná! My na reformu tohto spolku neveríme, a preto, že ťažko je renegátom primknúť sa k opustenému národu! V tom je mnoho tragiky! Raz vybočíš z priamej cesty, a blud sa ťa zmocní, blud silný ako peklo! Zúriť proti vlastnej krvi zdá sa byť také neprirodzené, ťažké, no renegát vrhá sa do toho zúrenia ako do nejakej slasti; janičiari s takou slasťou stínali hlavy ráje, hlavy svojich ďalších strýcov, ujcov, svojich pokrvných. Tragika renegátska je hlboká a zaslúžila by poéta tak silného ako Byron.“23. júla 1889Na doline našej, so sídlom v Bošáci, zariadená je filiálka Všeobecného úverkového spolku gazdov a priemyselníkov z Budapešti. Od direkcie tohoto spolku vystrojený je do našich krajov istý Chemez za tým cieľom, aby pre spolok tento údov zbieral a prípadne po obciach, kde prihlásilo by sa najmenej 100 údov s 20 zl. účastinami, i filiálky spolku zakladal. V Bošáci podarilo sa mu už takúto filiálku zariadiť, lebo behom jedného týždňa prihlásilo sa 200 členov s 250 účastinami. Ako očujeme, zriadená bude filiálka podobná v Mor. Lieskovom, v Beckove, v Súči a v Trenčíne. Cieľ tohoto spolku je: ukladanie kapitálov, dávanie pôžičiek na ľahký termín splácania, zakladanie potravných sklepov, kde údovia potrebný tovar k živnosti z prvej ruky zaopatrovať si môžu. Smer je tu ten, aby obecenstvo kresťanské vymanilo sa spod moci peňažného úžerníctva, ktoré prevádza sa i na našom slovenskom ľude tisícnásobným spôsobom. Židia hnutie toto hania a všetkým možným spôsobom odhovárajú slovenských sedliakov od spolku toho, prorokujúc jeho pád. No my, dôverujúc v pomoc božiu, sme do toho zahryzli. Za predsedu spolku zvolený je p. farár Ciho, za pokladníka ja a za jednateľa P. Kačic. Ja som podpísal 4 účastiny, Kačic 6, Adam Slimák 5, Ondrej Kozic 5, Martin Poláček 4 atď. Do výboru zvolených je desať členov. Výborové zhromaždenia budú sa v bošáckej škole každú druhú a štvrtú nedeľu vydržiavať. Prvá splatná nedeľa pripadá na 11. augusta. Do toho času majú prísť všetky tlačivá a úpravy z Budapešti. Zvedavý som, ako to pôjde. — Moravská peknoduchá spisovateľka GabrielaPreissovávydala už tretí diel svojichObrazov ze Slovácka, ktoré Bielek vNár. novináchč. 85 veľmi vychvaľuje. Musím si ich zaopatriť, aby som sa mohol i sám s obrázkami pokochať. Bielek z príležitosti tejto hovorí i o našich slovenských spisovateľkách: „Aký účinok má dámske pero na duševný rozvoj a srdcový vývin ženského pohlavia, netreba dokladať. Môžem povedať, že spisovateľka má svojimi prácami ďaleko väčší vplyv na svoje pohlavie než spisovateľ-muž. Ženská istou rukou riadi svoje myšlienky, keď kreslí hlboké záhady ženského srdca i duše. Mužovi ony viac-menej zostávajú hmlistými. Nuž pre každý národ nevysloviteľnou výhrou je, keď pekné duše a jemné rúčky dám chytajú pero a stavajú si v rady písomného tvorenia. Tam o zdar výchovy devíc, potomných matiek, nie je bieda, teda o výchovu celého pokolenia. My, žiaľbohu, máme ich málo a i z tých jedna, poviem menom, pani Šoltésová, mlčí. Jej talent umŕtvovať bolo by hriechom, a preto reklamujeme ju verejne a prosíme, aby chytila sa pera. Ešte prichodilo by mi memá spomínať, no koho týka sa, porozumie. Slovom, rezkejšieho života prajeme našim dámam i tu i tam, a zvlášť na poli literárnom.“ Sú to slová naozaj časové. Bárs by si ich povšimli a k srdcu pripustili tie kruhy, ku ktorým sú namierené. — Požiare sa už aj na našich stranách počínajú. Tak v Mor. Lieskovom behom niekoľkých dní zase dva razy horelo. Prvý raz zhoreli tri domy, druhý raz jeden dom a jedna stodola. Ľudia boží, opatrujte svetlo, oheň!24. júla 1889Ján Bežo, pedagogický spisovateľ a bývalý učiteľ senický, zariadil v Senici kníhtlačiareň a odporúča ju láskavej pozornosti ako slávnym úradom a spolkom, tak i jednotlivcom. Mali by sme teda už niekoľko dobre zariadených tlačiarní, len aby bolo v nich čo tlačiť. Svätomartinská kníhtlačiareň dostala tedy zas nového konkurenta. Bežo vydá na r. 1890 dva nové obrázkové kalendáre. Väčší sa bude menovaťZora, menšíZornička. Prvý bude stáť 40 gr., druhý 18 gr. Kalendárov tedy budeme mať na výber. Na nás bude, aby sa len tieto našské do rúk ľudu dostávali. Záplava kalendárov Bučanského (teraz Rózsu a jeho manželky), Mehnerových atď. by mala prestať. Zvedavý som, ktoré kalendáre budú najlepšie. Martinský je už dávno za Salvovým sotený; zaiste ho predstihnú i Bežove. Redigovanie martinského kalendára malo by prejsť do sviežejších už rúk. Prospelo by to i Kníhtlačiarskemu účastinárskemu spolku, lebo jestli sa to nestane, bude úplne vytisnutý lepšími kalendármi. — Ľudmila[14]poslala mi na prečítanie a vraj opravenie rozprávočku s nadpisomStratená mladosť, ktorú napísala pre SalvovhoPriateľa dietok. Nepotrebovala inej opravy ako pravopisnej. Poslal som jej ju naspäť s pochválením a povzbudením k ďalšej činnosti na tomto poli. Salva ju milerád uverejní, lebo i tak má málo prispievateľov a prispievateliek. Ľudmila napísala pre budapeštianskeSlovenské novinyza posledné dva roky asi 10 — 15 podarených obrázkov, čerpaných zo života nášho ľudu. Jej práce sa milo čítajú a jestli dievča bude pokračovať, dopracuje sa dosť zvučného mena medzi slovenskými spisovateľkami. Zároveň mi zdelila, že pod pseudonymami vSlov. novináchsa zjavujúcimi trčia nasledujúci: Znachor a Pavel Slavoboj je Pavel Thold z Dolného Kubína, štud. teol., Koloďas je Pavel Šťastný tiež z Kubína, a čo ma najviac prekvapilo, že za Blaženou Šťastnou skrýva sa naša Javorinská. P. Šťastný pochádza z Oslian, a nie z Kubína. (Pripísané na okraji strany.)25. júla 1889Celé odpoludnie prekutával som sa v knižnici bošáckej fary. Je v nej asi 1000 rozličných latinských, maďarských a nemeckých kníh. Československých nevidel som ani desať. Novšie maďarské, zväčša Svätoštefanským spolkom vydané, pochodia z pozostalosti farára-dekana-kanonika J. Rábeka, 1. februára 1888 zomrelého. Z kníh po ňom zostalých obdržal som i ja asi 30 kusov láskavosťou kaplána Kardoša. Najmilšou knihou mi z nichFényesovodieloMagyarország mostani állapotja[15]v šiestich pekne zviazaných zväzkoch. Ale iFesslerovodieloDie Geschichte der Ungarn und ihrer Landsassenv desiatich zväzkoch je cenné, lenže som ho za iné knihy Černákovi dal. Antikvarice stojí 25 zl. Dejepis Caesara Cantu[16]uchytil dakto iný, lebo sa medzi knihami knižnici sa ušlými už nenachodí. V knižnici bošáckej nachodí sa pekný počet drahocenných kníh; je tam i niekoľko veľmi dobre zachovalých zo XVI. storočia. A poneváč sú všetky tieto knihy sem i tam v „oratóriume“[17]porozhadzované, umienil som si, že ich skatalogizujem a do poriadku uvediem, aspoň budem s istotou vedieť, čo aké diela sa v nej nachádzajú. — Doplnky k Petrikovmu dielu vzrástli na číslo 200. Ešte zamýšľam kvôli tomu moravskolieskovskú knižnicu poprezerať. Možno, že sa i tam niečo vykuce. Škoda, že tieto farské knižnice tak nedbalo bývajú opatrované. Málo je na široko-ďaleko kňazov, ktorí by takýmto knihám dajakú pripisovali cenu, a preto nechávajú ich myšiam a moľom žrať a miestami i hniť, keď ich nechávajú po zemi.26. júla 1889Czambel nemôže Petrika vykutať, aby s ním ústne pohovoril o mojich doplnkoch k jeho dielu. Je tiež za to, žeby som doplnky uverejnil. Jestli vraj dostane „urlaub“, zájde niekam do cudzozemska, aby sa trochu zotavil. Unser einer to robiť nemôže, hoci cestovanie má i pre mňa čosi veľmi milého. A ktože by rád necestoval? Pred pár rokmi sa to dalo skôr; teraz, keď deti každý groš prv spotrebujú, než ho pre ne mám, je to už nemožnosťou. Musíme len doma sedieť. — Že mi Osvald a Šmyd nepíšu, neviem pochopiť; snáď i to musí sa pripísať terajšej mŕtvej sezóne. Každý hľadá kút, kde by sa mohol schladiť. —Doplnky a opravykRiegrovmu Slovníku náučnému[18]tuším celkom kdesi zaviazli. Posledný zošit vyšiel kedysi v apríli. Čo sa redakcie dr. Bačkovský vzdal, ide to tam akosi pomaly. Kober keď videl, že Otto ide naisto vydávať svoj veľkýSlovník, malDoplnkomdať pokoj, leboRiegrov Slovníkteraz už i tak nebude mať tej ceny, ktorú by bol mal, keby nieOttovho slovníka. Tento vychádza pravidelne; dnes došiel z neho zošit 40. Ešte dva-tri zošity a bude konečne písmeno A prebrané. Jestli bude v takejto rozsiahlosti vydávaný, tedy ho bude i vyše 300 zošitov, kdežto sa sľubovalo, že celý vyjde v 200 zošitoch. VOttovom slovníkumám dosiaľ asi 30-40 krátkych topografických príspevkov. Z písmeny B poslal som redakcii 100 lístkov a ešte asi 300 mám prichystaných, lenže si ich ponechávam u seba, aby som ich mohol prípadne opravovať a doplňovať. Zo Slovákov pomimo Vlčka a mňa do vyšlých zošitov nikto neprispel. KDoplnkom Riegrovho slovníkaprispievajú zo Slovákov: Sasinek, dr. Zoch, Michal Boor a ja. Najsilnejšie však prispieva prvý a posledný. — Kobrovi som písal, aby mi poslal druhý zväzokSlovenských pohádokBoženyNěmcovej. Pohádky tie vyšli v druhom opravenom vydaní. Slovenský text som vypravil ja. Prvý zväzok, vyšlý pred rokom, mi poslal, druhý neposiela. Vymienil som si z každého päť výtiskov a teraz nútený som o ne dopisovať. Zaslúžil som ich. Bolo s tým dosť práce, za ktorú mi Kober dal X. a XI. dielRiegrovho Slovníkaa niekoľko zväzkov poviedok Pravdových.27. júla 1889Konečne sa nebo i nad nami zmilovalo. Včera večer započalo pršať a prší dnes celý deň neprestajne. Keby len jeden taký dážď bol padnul pred 4-5 týždňami, bolo by nám bývalo spomoženo. Obilným úrodám už nebude spomoženo, lebo žatva chýli sa ku koncu; pomoženo však bude kopavinám a strukovinám, ktoré sa navidomoči vzkriesili. — Félix Kutlík mi píše, že má pre mňa zase niekoľko kníh, menovite z PalkovičovhoTýdenníkaročník 1815., z AmbrózyhoAnnalov[19]zväzok I. a IX. a Breznikovo dielo o štiavnických školách.[20]Kutlík dopomohol mi už k nejednému dielu; zTýdenníkazaopatril mi už 4 ročníky. Ešte mi chýbajú 3. Tie bude ťažko zohnať. Ja som dnes poslal 3 ročníkyŠumavana[21]a ponúkol som mu i 2 ročníkySlavie, románových listov.[22]U mňa takéto diela nemajú veľkej ceny. Knihy, ktoré mi Kutlík posiela, sú zväčša z knižnice po nebohom Michalovi Godrovi, ako o tom podpisy v nich svedčia. Po Godrovi mnoho kníh vraj prišlo do sklepu na korenie. Tak to býva tam, kde niet ľudí, ktorí by zvláštnej pripisovali ceny starším knihám. Koľko znamenitých diel vyjde takýmto spôsobom nanivoč. Na Dolniakoch v Kysáči má vraj silu rozličných starších slovenských kníh farár Steltzer. Je hotový ich odpredať. Písal som Jankovi Mičátkovi, aby mi zaopatril ich zoznam. Niektoré by odkúpil i dr. Czambel. Sú to knihy po jeho otcovi, bývalom farárovi holičskom. Uvidíme, keď dôjde zoznam, čo tam bude. — Prostredníctvom Kutlíkovým obdržal som i autobiografie bývalého naďlackého farára Zajaca a ilockého levítu Joz. Maliaka.28. júla 1889Prší neprestajne ďalej, akoby nám nebo nahradiť chcelo, čo zameškalo. Pred obedom na chvíľu prestalo pršať, ale po obede okolo druhej strhla sa celá leja s veľkým hromobitím, takže ľud nemohol ani do kostola prísť. Hrom s veľkým rachotom udrel do bošáckej veže, na ktorej sa práve nachádzal zvonár s chlapcom, ktorým sa však nič zlého nestalo. Ľudia pod vežou zhromaždení dlho nemohli k sebe prísť, ale pomimo hrozného ľaku ničoho nepocítili. Elektrická iskra na dvoch miestach škridlou krytej kupoly, túto zmietla, odtiaľ zbehla severozápadným uhlom na šindľový dach, z toho dolu múrom po oblok, na ktorom všetky tabule vytrepala a pošramotiac ešte v kostole, zhasla. Veľké šťastie, že sa dach nechytil. Kostol s vežou, toho leta nákladom biskupským opravený, zase utrpel škodu, ktorá sotva bude môcť byť opravená stozlatovým nákladom. Podobne udrelo v tom istom čase i do jedného komína v Bošáci na Malej Strane, ale ani tu sa väčšieho nešťastia nestalo. V podhradskom poli prešiel i prúd s krúpami, ktoré tiež neuškodili značnejšie. Uchovaj nás, Bože, od všetkého zlého!29. júla 1889Nejaký Jaroslav Přemysl (pseudonym) posudzuje vKomenskom[23]moje spisky:Kytku z TatieraZo slovenskej chalúpky. Prehovoriv o československej vzájomnosti, o „nešťastnom československom literárnom rozkole“, prešiel k veci, nasledovne hovoriac: „Dvě knižky tuto oznámené jsou také malým k tomu příspěvkem, jsou činem. V Praze vydány před nějakým časem dvě knižky pro slovenskou mládež — toť úkaz potěšitelný, ojedinělý. Našel-li by se vlastenecký mecenáš, aby celý náklad skoupil a rozeslal po chudičkých chaloupkách slovenských. Jaký mravní výsledek by to zajisté mělo, přesvědčil jsem se, čta některé veršíky slovenskému chlapci-drotáříkovi zKytky z Tatier. Jak mu oči svítily, posléze se zarosily, když četl jsem jemu: „Za dedinou hrobitov“ atď.“ Na to prebral obsah oboch knižočiek. Končí nasledovne: „Doporučujeme, aby oba svazky svázány byly dohromady. V naších knihovnách prospějí k probuzení ducha vzájemnosti slovanské v jímavém srdci naší české mládeže. Hlavně však bylo by si přáti, aby každá slovenská rodina mohla je dáti ke čtení dětem svým.“ — Česká kritika vyslovila sa o spiskoch týchto veľmi prajne. Je to pre mňa povzbudením k ďalšej práci. Myšlienky zostaviť almanach pre československú mládež sa ani teraz ešte nevzdávam. Jestli by ho nevydal Urbánek, obzriem sa po inom nakladateľovi. Mám pre almanach práce od Kukučina, A. P. Zátureckého, Urama, Wagnera a Žigmundíka. Musím aj iných vyzvať. Keby som len vedel, kto je ten Jar. Přemysl. On by tu poradil. Možno, že mi redakcia Komenského zjaví pravé meno jeho. Myslím, že v ňom trčí alebo Pláček alebo Kálal. Oba sú priatelia spisby našej. Uvidíme.30. júla 1889Tohto roku mám 25 časopisov. Jedny predplácam, iné dostávam darom láskavosťou redakcií alebo iných priateľov. Sú ony nasledujúce: 1.Národnie noviny(dostávam od p. seniora Holubyho), 2.Slovenské noviny(od dr. Czambla),Pohľady(predplácam), 3.Černokňažníka(od redakcie), 4.Hlásnika(od redakcie), 5.Obzor(predplácam), 6.Vlasť a svet(predplácam), 8.Cirkevné listy(predplácam),Dom a školu(predplácam), 10.Priateľa dietok(predplácam), 11.Kazatelňu(od M. Medňanského), 12.Pútnika svätovojtešského(od Fr. O. Matzenauera), 13.Katolícke noviny(od Fr. O. Matzenauera), 14.Komenského(predplácam), 15.Posla z Budče(od Fr. A. Urbánka), 16.Obzor(brnenský; od redakcie), 17.Literární hlídku(od M. Medňanského), 18.Anjela Strážneho(od M. Medňanského), 19.Časopis olom. musea(predplácam), 20.Cirkevní listy(predplácam), 21.Ev. církevníka(predplácam), 22.Naši mládeži(predplácam), 23.Vlasť(od Tomáša Šmyda), 24.Moravského hospodára(od riad. Uhlířa), 25.Természettudományi Közlöny(predplácam). Tieto časopisy stoja dovedna 68 zl. — Okrem toho mámOttův naučný slovníkaDoplnky k Riegerovmu slovníku, ktoré zapravujeme z honoráru tými slovníkmi mi dávaného.Zlatú Prahudáva mi čítať Cyril Holuby,Budapesti Hirlap, Alex. Šumichrast aKeresztény MagyarországP. Kačíc.31. júla 1889Po päťdňovom daždi sa nebo zase vyjasnilo; možno ďalej na poli pracovať. Mnoho jačmeňov porástlo, iné zažlkli. Čo na jednom nahradeno, to na druhom uškodeno. Oračka znamenitá. — Od farára Cihu dostal som dielkoA Nyitrai egyházmegyei Könyvtár kéziratai és régi nyomtatványai.[24]Rukopisov má knižnica 130, starých tlačených spisov (incunabula) 33, spisov z prvej polovice XVI. stor. (1501 — 1520) 83 a starých maďarských spisov z r. 1552 — 1711 má 48. Najstarší rukopis pochádza z r. 1573, najstaršia tlačená kniha z r. 1473, najstaršia maďarská kniha, v Koložvári tlačená, pochádza z r. 1552. Medzi rukopismi je jediný slovenský od And. Rabčeka z r. 1759, majúci titulPamätná kniha sv. Juliusa Mučedlnjka. Latinských rukopisov tohoto slovenského spisovateľa je tam niekoľko. Od Jána Dualszkého, bývalého farára beckovského, potom kanonika nitnianskeho je tam rukopis z rokov šesťdesiatych s nadpisomHistoria Arcis et Oppidi Beczkó(4°, 149 s.). — O všeobecnom úverkovom spolku gazdov a priemyselníkov prinášajúNár. novinyneprajné zprávy, vyvolávajúc obecenstvo slovenské načas k pasivite. My sme však do toho už zahryzli a teraz nevieme, kam z konopí. Musíme si zaopatriť aj z iných strán zprávy, lebo si môžeme myslieť i to, žeNár. novinymôžu mať zvláštne interesy, ktoré ich núkajú v zmysle tomto písať. Keby sme neboli už odovzdali ústrednému spolku 230 zl. členovských poplatkov, vtedy jednoducho zariadili by sme si miestnu vzájomnú pomocnicu a s pánmi Maďarmi budínpeštianskymi mali by sme pokoj. Po tieto časy — kde sú v Uhrách defraudácie v takom kvete — musíme v záležitostiach peňažitých vždy a všade veľmi opatrne jednať. Ja som toho už nasýtený, lebo hlasom strany národnej má sa dôverovať predsa. Ako nám to len vypáli? Nedaj, Bože, aby naši ľudia len o grajciar prísť mali! Najväčšmi trpeli by sme my. Bolo by po našej dôvere, ktorú do terajška požívame. Chemezovi sme nemali hneď na lep sadnúť. Takí organizátori vždy mávajú predovšetkým svoj prospech na zreteli. Čo len z toho bude?1. augusta 1889Černákovi na jeho obšírny list, včera došlý, som dnes odpovedal a zároveň mu gratuloval k zajtrajším meninám. Gusto neúnavne sliedi za knihami mne potrebnými. Mať takých desať priateľov na rozličných miestach, nuž za pár rokov zoberieme takú slovenskú knižnicu, akej ešte pohromade nebolo. Ale čože, keď pomimo neho len Kutlík a Medňanský idú mi po ruke! — Deň bol dnes krásny. Dal som mlátiť jačmeň. Bude to tri dni trvať, lebo mlátia cepami, keď mláťačku sem dovážať sa nevyplatí.2. augusta 1889O Všeobecnom úverkovom spolku gazdov a priemyselníkov dochádzajú kam diaľ nepriaznivejšie zvesti. V článkuKresťanské spolkynadpísanom a vNár. novináchč. 89 uverejnenom, od akéhosi Tarabovského čítame, že „pokuľháva“ a že na valnom zhromaždení dňa 26. mája v Budínpešti vydržiavanom prízvukuje sa akási „nesprávnosť“. Nás, ktorí sme sa tu za tento spolok tak zaujali, počína to už hodne mrzieť, a ja, nemajúc už takmer žiadnej dôvery k spolku, počínam rozmýšľať, ako by sme z toho vyviazli a založiť si mohli pre celé okolie, so strediskom v Bošáci, samostatnú „vzájomnú pomocnicu“. V časoch týchto je málo čistých rúk. Tendencia, dobrý úmysel a blahodarná snaha spolkov kresťanských vôbec schvaľovať sa musí, ale od správy, ako aj od všetkého úradníctva vyžaduje sa úprimná, opravdivá, kresťanská láska, zaujatosť, obetavosť a statočnosť, majúca na zreteli vytknutý vznešený cieľ spolku pri uspokojení sa s tým, čo spolok k čestnému, trebárs čiastočne i skromnému hmotnému zaopatreniu patričným poskytuje. Ale smutné je to, že nachodia sa ľudia pri spolkoch s tak krásnymi cieľmi, ktorí vzrast spolku už v základe, v koreni podožierajú, čím potom všetko vyjde nazmar, a tí, proti ktorým chceli sme sa brániť, ešte lepšie chytia ľud do svojho krvilačného, úžerníckeho objatia.4. augusta 1889Zase priniesli NN veľmi nepriaznivý dopis o Všeobecnom úverkovom spolku z Holiča, kde bolo už 1000 členov spolku získaných, spolková filiálka bola zariadená, 1100 zl. vstupného zaplateno, a predsa sa za krátky čas všetko rozpadlo, lebo peštianska direkcia nechcela poskytnúť filiálke to, čo organizátor filiálok Chemez sľuboval. Podobne pochodila filiálka v Skalici. Ale prečo sa o tomto dávnejšie nepísalo? Prečo sa nevyskytli výstražné hlasy prv, než Chemez svojimi sladkými slovami celé okolia nepobalamútil? Škoda, preškoda našich 230 zl.! My ich ale predsa ešte radšej oľutujeme, než by sme mali kedysi viac škodovať, a preto, chcejúc ľud náš brániť proti úžerníctvu, založíme si „vzájomnú pomocnicu“. Budeme mať svoje peniažky doma, pod vlastným dozorom. Od krásneho úmyslu a predsavzatia neustúpime! — Povereníctvo pre zbieranie a vydanie slovenských spevov v Turč. Sv. Martine zase počína činnosť svoju s príhlasom k slovenskému obecenstvu, v ktorom sa prízvukuje zbieranie ešte nevytlačených slovenských spevov.[25]Činnosť povereníctva musí sa len schvaľovať a na nás je, aby sme po všetkých stranách Slovenska s celou pilnosťou „perly“ tieto zbierali. Moja zbierka piesní z doliny bošáckej číta vyše 300 piesní. Z nich pražskáSláviauverejnila do 100. Ostatné nie sú dosiaľ uverejnené. Len to je chyba, že sa nerozumiem hudbe a tak s nápevmi našich piesní pôjde to ťažko. To ma však od ďalšieho zbierania predsa neodvedie.5. augusta 1889Predseda účtovného seniorálneho odboru P. Roy povoláva ma ako člena tohože odboru k preskúmaniu seniorálnych a vdovsko-sirotských účtov na deň 7. augusta do Trenčína, kde toho istého dňa zasadať bude i zhromaždenie dištriktuálnej podporovne. Keď sa niečo neprihodí, teda musím ísť, žeby sa mi ani tu netečnosť na oči nevyhodila. —Slov. pohľadovzošit tretí, ktorý sme mali mať v rukách ešte v prvých dňoch júlových, konečne dorazil. Obsahuje práce Hviezdoslavove, Podtatranského (Uram), Somolického (Žiak), Zorenky, Beblavého, Holubyho, Kukučínove a Joz. Podhradského. Je tu i začiatokFredrovejveselohryMagnetizmus srdca.[26]S obsahom tohoto zošitu môže byť každý spokojný, len by si mal redaktor Vajanský dať záležať, abyPohľadyriadne vychodili. — Krajňák ma veľmi potešil historicko-zemepisnými dielami Joz. Hradského, po ktorých som dávno túžil. Sú ony znamenitým prameňom k môjmuTopografickému slovníku Uhorska,[27]ktorý som pred dvoma rokmi počal písať a dnes už zo silných troch zväzkov pozostáva. Nemať Krajňáka za priateľa, k dielam týmto by som nebol tak ľahko prišiel. Dnes vydal sa na cestu po Gemeri. S poďakovaním svojím musím dočkať, lebo neviem, kam by som mu mal písať. Možno, že i v Gemeri bude na mňa pamätať. Bárs by tam vykutal dakde diela Bartholomaeidesove, s ktorými sa po našich stranách len zriedka stretáme. Za tie by som mu bol veľmi povďačným, poneváč sa už od rokov po nich zháňam.6. augusta 1889V záležitostiach nášho nádejného spolku boli sme (Ciho, Kačic a ja) v Beckove. Vtiahlo sa k Bôrikovcom, kde nás veľmi priateľsky prijali. Beckovania jednohlasne schválili náš úmysel, založenie totiž „vzájomnej pomocnice“, a v páde, že by si oni sami takú založiť nemohli, väčšina pristúpi k nám. Keď si po obede ostatní páni ku kartám zasadli, ja som pred starším pánom Bôrikom (Danielom) priviedol na tapet búrlivý rok 1848/49, kde som mal príležitosť očuť nejednu zaujímavú epizódu zo života našich dobrovoľníkov a zvlášť zo života samého vypravovateľovho, ktorý veľmi mnoho podstúpil za vec, ktorej sa bol obetoval. Spomenul i starého Štefanoviča, vyobraziac mi ho ako človeka náruživého, sebeckého, jedným slovom nespoľahlivého, takže dobrovoľnícke oficierstvo v neprestajných s ním žilo mrzutostiach. Jeho nedávno vyšlej brožúre nemá sa podľa Bôrika žiadnej dôležitosti pripisovať, bo je písaná žlčou a nie černidlom. Dr. Hurban zamýšľal vraj na ňu odpovedať, ale bol chladnokrvnejšími jednotlivcami od úmyslu odvedený, a tak brožúra Štefanovičova minula sa cieľa. Beckovskí priatelia odprevadili nás po Váh a rozlúčiac sa s nimi, sme sa najprv dobre okúpali a pomaly kráčajúc prišli sme o pol desiatej domov.7. augusta 1889Asi od 3. — 6. hod. ráno spŕchol zase dobrý dáždik. Neskôr sa obloha vyjasnila a bol pekný, príjemný deň. Do Trenčína vybral som sa vlakom, kam dorazil som o pol jedenástej a vyhľadajúc ostatných členov účtovného seniorálneho odboru, do jednej hodiny po obede boli sme s našou záležitosťou hotoví. Porada, vlastne zasadnutie dištriktuálnej podporovne trvalo dlhšie. Pred zasadnutím držal slovenskú kázeň p. senior Holuby, maďarskú ale p. farár Riess zo Zay-Uhrovca. Z našincov boli prítomní seniori Holuby, Baltík, Horváth a Škripeň, z farárov Michal Boor skalický, Pavel Novák dolnokubínsky, Pavel Zoch záriečsky, Július Bohuš ružomberský a Ján Križan súľovský; zo svetských videl som Pavla Mudroňa, Dohnányho a Porubského. Osobne poznal som sa so Škripeňom a Bohušom. Medzi piatou a šiestou každý pošiel svojou stranou. Ja tiahol som zrovna do Trnavy, aby som sa osobne presvedčil, s akým prospechom pracuje trnavská filiálka Všeobecného úverkového spolku a aby som mohol byť prítomný valnému zhromaždeniu svätovojtešského spolku, ktoré sa malo odbývať nasledujúceho dňa. V Bohuslaviciach pripojil sa ku mne Kačic. Cesta nám chytro prebehla a my okolo deviatej, čakaní pri železnici Petrovičom (Anzelmom Zábranským) a Paulovičom, expedítorom vojtešského spolku, zavedení sme boli k Hermannovi, kde nás čakali: Ambro Pietor, Matzenauer a F. Veselovský. Tu zabávali sme sa znamenite až do dvoch hodín po polnoci. Od redaktora Pietra dozvedel som sa, že článokKresťanské spolky, vNár. novináchuverejnený aTarabovskýmpodpísaný, písal Miško Kiss. No, dívaj sa, čo je to za chlapáka!8. augusta 1889Ráno o siedmej vstanúc, nazreli sme do sklepu Úverkovým spolkom v Trnave zariadeného. Kupec na všetky naše otázky vďačne odpovedal, doložiac konečne pri odchode našom: „Pánovia! Moja rada by predsa tá bola, že jestli ste si vstave samostatnú „vzájomnú pomocnicu“ zariadiť, tedy vám odporúčam tak urobiť a pokoj dať Úverkovému spolku, lebo my len predsa nemôžeme vedieť, v akých rukách sa direkcia nachádza a či to tam »prasknúť« nemôže.“ Poďakujúc sa mu za dobrú radu, odporúčali sme sa a šli sme si obzrieť krajšie budovy trnavské. Okolo deviatej sme šli do miestnosti svätovojtešského spolku, kde sa schádzali členovia z duchovného i svetského stavu, aby vzali účasť na dnešnom výročnom valnom zhromaždení. Pietrom a Matzenauerom uvedený som bol i ja do zhromaždenia so žartovným prílepkom „kacír“, uvítaný súc nielen direktorom A. Kubinom, ale aj ostatnými členmi, zvlášť duchovného stavu. Zhromaždenie zahájil peknou rečou kanonik trnavský Šimon Klempa, povzbudzujúc členov k horlivosti. Nemile sa uší mojich dotýkali provincializmy trnavské, inak reč bola dosť podarená. Správnejšie a plynnejšie hovoril A. Kubina, podávajúc obšírnu zprávu o účinkovaní spolku v minulom správnom roku, z ktorej zapamätal som si, že nových členov pribudlo 417, že sa kruh odberateľov spolkových kníh šíri z roka na rok a s potešením konštatované, že pribúda i síl spisovateľských. Spolkového kalendáraPútnika, znamenite Matzenauerom redigovaného, vydáva sa už 6000 výtiskov,Svätého Písma,Sasinkompreloženého a tlačeného nákladom základiny Joz. Šťastného, vyšlo už 15 hárkov; modlitebnej knihyNábožné výlevyod zvečnelého dr.A. Radlinskéhovyšlo už nákladom spolkovým siedme vydanie. Zprávu o stave pokladnice predniesol hlavný jednateľ a účtovník Matzenauer. Všetkého majetku má spolok v hotovosti i v knihách 80.945 zl.: teda asi o 10 000 zl. viac ako roku predošlého. Na budúci rok dostanú členovia okrem kalendáraPútnikaajDejiny cirkviako podielovú knihu. Druhú knihu vydá spolok do obchodu, a síce nanovo spracovanú knihu TomášaKempenského O nasledovaní Krista. Spracovanie zverené bolo P. Bednárovi. Po zhromaždení bol v záhrade mestskej strelnice spoločný obed pri hudbe miestnej kapely, riadenej Matzenauerom. Tu oboznámil som sa s Jánom Klempom (Jacovským), J. Škultétym (J. Š. z V.), Pavlom Bednárom, dr. Kubinom, medicínerom Blahom a inými. Z Pezinka bol tu náš Zigmundík a kapucín Silašy. Toast povedal len Pietor. Po obede zasadnul ešte výbor, kde vybavili sa bežné záležitosti. Pod tým časom prezeral som usporiadanú spolkovú knižnicu, ktorú som i ja obdaroval 8 ročníkamiŠkoly božského srdca Páněa niekoľkými inými knihami. Navzájom dostal som i ja takmer všetky spolkom vydané knihy a spolkový časopis, ktorý mi má byť i naďalej riadne zasielaný. Zasľúbil som spolkovú knižnicu i naďalej podporovať, lebo často prichádzavam ku knihám katolíckym, ktoré nemajú u mňa ceny. Matzenauer obdaroval maG. I. BajzovouknihouPrikladi ze svatého Písma, r. 1820 v Trnave vyšlou. Večer zase sme sa pobavili v Hermannovej záhrade dlho do noci, rozlúčiac sa so všetkými priateľmi, poneváč sme chceli skoro ráno odcestovať.9. augusta 1889O 3/4 na ôsmu pohli sme sa z Trnavy, nechajúc Pietra ešte v posteli, poneváč ten až okolo pol jedenástej mal odísť rýchlovlakom do Martina. Cesta ubiehala nám rýchlo, takže už o 3 na desiatu boli sme v Bohuslaviciach a za hodinu na to už doma. Mňa čakalo viac listov a časopisov, medzi ktorými boli i slovníky, Ottov a Riegerov; toho vyšiel zošit 42., tohoto 17., Riegerov priniesol i mojich pár príspevkov. Väčšiu však radosť mal som z balíka kníh poslaných mi F. Kutlíkom. Zvlášť som sa potešil jednému ročníkuTýdenníkaaBreznyikovmudvojzväzkovému dieluA Selmeczbányai ág. hitv. egyház és lyceum története. Sú tam obsažené medzi inými i dáta k životopisom Šuhajdovmu, Lichardovmu, Ormisovmu a Dobšinského, ktoré mi tiež istú preukážu službu. Šmyd ďakujúc za blahoprianie k jeho 25-ročnému jubileu mu poslané, žiada ma, aby som mu poslal niekoľko ročníkovObzoruaSlovenské spevyv Martine vyšlé, poneváč by zborovický nadučiteľ rád zvedel, „kterak při skladbách hudebních na Slovensku si počínají“, poneváč i on zamýšľa niektoré básne slovenské harmonizovať. Bude mu z mojej stránky vďačne vyhoveno. Šmyd zamýšľa voVlastidajaký literárny referát uverejniť, z tej príčiny pýta sa ma, o čom by mal referovať. Odporúčam muVansovejrománSirotu Podhradských. Stojí v listovom spojení i s A. P. Zátureckým. Ten mu vraj poslal na prezretieDom a školu.11. augusta 1889Boli sme vo Štvrtku zbierať členov pre Vzájomnú pomocnicu. Získali sme dvadsiatich. Náš ľud je väčšmi zaujatý za Pomocnicu než za Spolok úverkový. Rozprával som i za Srňanov. Tí tiež k nám pripoja sa. — Pred samým večerom strhla sa u nás búrka s veľkým víchrom, ktorý narobil mnohej škody na stromoch, keď mnohé posčiesal, iné s koreňmi povyvracal. V Bošáci niže malého mosta udrelo do topoľa a zabilo niekoľko kačíc v potoku sa plahočiacich.12. augusta 1889Dnešný deň strávil som zase v Nov. Meste, dávajúc tu šaty a obuv robiť pre Braňa. Príduc domov, našiel som od Fr. Bayera včera v Trenčíne písaný korešpondenčný lístok tohoto obsahu: Drahý příteli! Psal jsem Ti z Rožnova 9. t. m. rekomandovaný list, abys možno-li Ti, čekal mne dnes v Trenčíně. Avšak nikde jsem Tě zde neviděl. Dnes tu zůstaneme přes noc a zítra jedeme s drem Parmou z Frenštátu do Martina, kdež se zdržíme den nebo dva. Chceme se pak podívat na Tatry. Možno-li Ti tedy, přijeď zítra za námi do Martina. Srdečně bych byl potěšen, kdybychom se po tolika letech zase uviděli. Líbá Tě Tvůj úpřimný Franta. — Škoda, že som lístok včera nedostal. Na každý pád do Trenčína by ma bola viedla cesta, aby sme sa po dvanástich rokoch s priateľom Bayerom zase raz boli uvideli. Rekomandovaný list nedošiel. Kto zná, kade blúdi. Do Martina nemožno ísť, lebo niet grošov. Ba, keby tak zajtra boli ešte v Trenčíne! Ale nemyslím. Bayer chybil, že neprišiel v nedeľu s večerným vlakom do Podhradia. To mu neodpustím!13. augusta 1889Na výročnom seniorálnom konvente, v Trenčíne vydržiavanom, zúčastnil som sa i ja. Za seniora na ďalších šesť rokov 13 hlasmi oproti jednému zvolený je doterajší senior J. L. Holuby. Z konventu vyslaná bola deputácia k pozdraveniu nedávno zvoleného vice-išpána[28]Maršovského. Na konvente brali účasť i moji dávnejší priatelia, bývalí veľkorevúcki žiaci: Michal Bodický z Pondelka (Malohont). Jur Janoška z Jasenovej (Orava) a Stanislav Zoch z Cerova (Hont). Bodického a Zocha nevidel som od dvadsať rokov. Bolo to milé zídenie sa. Pod tým časom, čo bola deputácia u Maršovského, vyšiel som s týmito priateľmi na Trenčiansky zámok. Výhľad z veže, na ktorú možno sa dostať pohodlne zamieňavo kamennými a drevenými schodmi, je rozkošný. Bárs som predtým viac razy bol v tomto zámku, na vežu vystúpil som po prvý raz. Na návrh Janoškov odoslali sme z „veže Matúšovej“ na korešpondentkách viac bratských pozdravov, menovite bývalým svojim učbárom: A. H. Škultétymu, dr. I. B. Zochovi do Slavónie a bratom Tisovänom. Po konvente zabávali sme sa nenútene u Barana, až konečne medzi 5. — 6. hodinou porozchodili sme sa každý svojou stranou. Stano Zoch išiel do Stankoviec, Janoška s Bodickým ale tiahli na noc do Bziniec k Borsukovi, odkiaľ mali druhého dňa odísť k Markovičovi do Myjavy. Janoška zamýšľa ísť do Brezovej, Sobotišťa, Senice a Holiča, odkiaľ pôjde na dištriktuálny konvent do Prešporka. Bodický sa z Myjavy vráti domov. — Rekomandovaný list Bayerov dostal som dnes; obálku som si odložil, aby som mu ju časom mohol odoslať, lebo by mi mohol neveriť, pre akú príčinu som do Trenčína jedenásteho nedošiel.14. augusta 1889Dnes konečne po mnoho sem i tam chodení zase som mohol v prácach svojich pokračovať, ba i niekoľko najnutnejších napísať listov. Vávra, ktorý je cez prázdniny vychovávateľom u môjho priateľa Janka Kedroviča v Bieliciach, chtiac vyhovieť mojej žiadosti pred troma mesiacmi k nemu upravenej, odoslal mi veľmi mnoho interesantných dát kTopografickému slovníku. Darmo som teda u neho nezaklopal. — Z hodnoverného prameňa dozvedel som sa, že Francisci vydal svoje porôzne uverejnené básne, ktoré sa budú po tieto dni rozposielať. Divno mi, že to predo mnou zamlčal. Som na ne veľmi zvedavý. Myslím, že ma prekvapí pekným výtiskom. — Čas máme pošmúrny, povetrie veľmi schladené, takže sme museli teplejšie vyhľadať kabáty. —15. augusta 1889Francisci-Rimavskéhobásne skutočne vyšli. Ich nadpis jeIskry.Nár. novinyprinášajú o nich referát z pera Vajanského. Knižočka 84 str. silná je darom „pre priateľov pôvodcových a priateľov národa slovenského“ a tak predbežne vraj nepríde na literárny trh. Dúfam, že ju dnes-zajtra dostanem. — V Bošáci odbývané sú zvučné hody. Vo fare bolo asi 10 — 12 hosťov.16. augusta 1889Francisciho Iskrysú už tu. Poslal mi výtisk úhľadne viazaný. Musím sa mu poďakovať. Dnes konečne došlo i 5. a 6. čísloDomu a školy;[29]do 1. septembra by mali vyjsť ešte 7. a 8., aby prišlo vydávanie tohoto časopisu do predošlej koľaje. OPriateľovi dietok[30]nechyrovať. Zdá sa mi, že časopisík tento nemá ani odberateľov, ani prispievateľov. Svedčalo by i mne, aby som sa stal jeho spolupracovníkom. Bol som k tomu už viac razy vyzvaný, ale dosiaľ som Salvovej žiadosti nevyhovel. — Dr. Czambel píše, že by chcel zostaviť slovník topografický, maďarsko-slovenský a slovensko-maďarský, ovšem, s pomocou mnohých, ako je to pri takejto práci nevyhnutne potrebné. Obracia sa na mňa, či by som neprevzal na seba mená obcí trenčianskej stolice alebo aspoň niektorých okresov. Samo sebou sa vraj rozumie, že by moje príspevky v onom dielci akomojeoznačené boli na náležitom mieste. Ako si pritom počína, vidieť z doposlanej mi vyplnenej blankety. Trenčiansku stolicu na každý pád prevezmem, lebo tu niet žiadnych ťažkostí. Slovník podobný je nevyhnutne potrebný, zvlášť teraz, kde sa už oprekot všetko maďarizuje. — Czambel navrhuje, aby som doplnky k Petrikovmu dielu vSlov. novináchuverejnil. Ja myslím však, že doplnky k dielu maďarskému vhodnejšie bude uverejniť v časopise maďarskom, lebo inak mohlo by sa uverejnenie minúť cieľa. O tom potom. Dočkám do jesene; dotiaľ ešte niekoľko doplnkov zoberiem. Dnes prezriem Katalóg arcibiskupskej gymn. knižnice trnavskej, ktorý som so sebou k tomu cieľu priniesol z Trnavy. —17. augusta 1889Bol krásny teplý deň. Farári Ciho a Roth a ja boli sme v Starej Turej, kam sme zašli, aby sme sa aspoň povrchne oboznámili s manipuláciou Vzájomnej pomocnice. Riaditeľ pomocnice, dekan Lang, prijal nás veľmi pekne, zavedúc nás do miestnosti Pomocnice v mestskom dome sa nachodiacej a dajúc povolať p. kasíra Ježu a p. kontrolóra Molca, všetko nám ukázal a natoľko nás do manipulácie zasvätil, že keď ešte raz do Starej Turej zájdeme, môžeme sa smelo pustiť do práce. Dekan Lang zvlášť na moje otázky veľmi priateľsky odpovedal a vidieť bolo, že zvlášť mňa o všetkom by rád poučil. Priateľsky uhostení okolo piatej nastúpili sme cestu spiatočnú a pobaviac sa ešte asi za 11 hodiny v Bzinciach, na súmraku dorazili sme šťastlivo domov. — Dnešná pošta priniesla mi svätomartinskýObrázkový kalendár,v ktorom sa nachodia moje novoročné veršíky a práce Dr. Wagnera, A. P. Zátureckého, J. Janošku a básne podpísané písmenami A. B., snáď Andrej Bella.18. augusta 1889Na dnešnom zhromaždení nášho občianstva uzniesli sme sa jednosvorne za založenie Vzájomnej pomocnice na základe stanov bzinských, ktoré si máme pristrihnúť primerane okolnostiam. Práca musí sa previesť do konca t. m., žeby Pomocnica s prvým októbrom vstúpila do života. Zhromaždeným občanom kládli sme všetci zvlášť to na srdce, aby sa jeden každý pousiloval aspoň jedného člena spolku získať, lebo spolok len tak blahodarne účinkovať môže, keď bude mať čím najviac členov. Židovstvo sa Vzájomnej pomocnice viac obáva, než sa počalo obávať filiálky Úverkového spolku gazdov a remeselníkov.19. augusta 1889Takmer celý deň strávil som písaním listov — a predsa mi ešte niekoľko ostalo nenapísaných. Tie musím napísať zajtra a potom budem mať zase pokoj niekoľko dní. — Čobrda, farár smrečanský v Liptove, idúc na dištriktuálny konvent do Prešporka, zastavil sa v Podhradí a tu som sa od neho samého dozvedel, že jeho čisto slovenské vysvetlenie k dr. LutherovmuKatechizmutlačilo sa v 5000 exemplároch a že mu Salva zaň 200 zl. honoráru dal. Za dielko ani 6 hárkov silné je to honorár skvelý. — SalvovhoKalendáraobjednal som 50 výtiskov. Hoci znám, že s rozpredávaním kalendárov má človek pomimo oštary i škodu, predsa som to na seba vzal, len aby Salva bol podporovaný, a z druhej strany, aby sa medzi náš ľud dobré slovenského kalendáre dostávali.21. augusta 1889Došli listy od Krajňáka a Šmyda. Krajňák mi píše z Gemerskej stolice, z dediny Meleghegy na Balogskej doline, odkiaľ ide do Budapešti k zubnému lekárovi Tarnovskému a odtiaľ chce doraziť 27. do Prešporka. K mojim meninám, k 25. augustu mi už gratuluje a vyzýva, že ak niečo mám, čo by pre mňa v Budapešti urobiť mohol, aby som mu hneď písal, a on vďačne to urobí. Napísal som mu zaraz, aby vyhľadal Petrika a ústne sa s ním pozhováral o mojich doplnkoch k jeho najnovšiemu dielu a jestli bude možné, aby mi vyprostredkoval dajakým spôsobom i jeho r. 1885 vydané dieloMagyar Könyvészet 1860 — 1875,ku ktorému by som tiež doplnky pozbieral. Uvidíme, čo vykoná. O ceste svojej po Gemeri bude mi vraj písať obšírnejšie z Prešporka. Svoju famíliu zanechal v Spišskom Podhradí. — Šmyd ďakuje za knihy. Prof. Bartoš mu vraj písal, že mi odošle svojePísně, keď budú oba diely hotové. Podáva mi i adresu Alex. Jiříčka, redaktoraNašincav Olomouci, na ktorého aby som sa vraj obrátil, keď chcem dostaťKramárov Poučný slovník.[31]Škoda, že mi list neprišiel pred 3 — 4 dňami. Teraz je už neskoro, lebo 18. t. m. som si slovník ten objednal: 4 zl. mohli ostať vo vačku. Šmydov článok o Moysesovi počne vychádzať v októbrovom zošiteVlasti.Som veľmi zvedavý, či použil pri jeho písaní moje pokyny, ktoré som mu v apríli bol zdelil.23. augusta 1889Včera som bol s Kačicom zase v Beckove, kde sme sa chceli s p. Bôrikom poradiť ohľadom istých paragrafov Vzájomnej pomocnice staroturanskej. Ale p. Bôrik nebol doma a my nič nevykonali. Boli sme hosťami „Martinkovými“, ktorý sa príchodu nášmu veľmi potešil. Martinko Medňanský daroval miRimavského Iskrya niekoľko zábavných českých kníh.Iskramizavďačím sa Ľudmilke. — Pred večerom (asi o 7. hod) 22. augusta vypukol v Moravskom Lieskovom oheň, už toho leta tretí, a pohltil vraj pri silnom vetre sedem bydlísk a niekoľko stodôl. Šťastie, že sa vietor obrátil, inak veľmi snadno mohla popolom ľahnúť celá veľká dedina. U nás t. r. chválabohu máme dosiaľ od ohňov pokoj. Nehorelo od m. r. 24. septembra, keď vyše 40 chalúp a niekoľko stodôl ľahlo bolo popolom. — P. G. Francisci poslal mi na ukážku všetky tlačivá potrebné pri vzájomných pomocniciach, pripojac k tomu i stručný listový návod, ako si máme počínať, keď chceme do života uviesť taký ústav. Došiel iKramárov Poučný slovníkv cene 3 zl. 50 gr. Bude mi znamenitým prameňom pri zostavovaníPokladnice.Zajtra musím sa zase dať do práce, žebyPokladnicačím skôr vyjsť mohla. — Teplé počasie sa zmenilo; juhozápadný vietor nahnal mračien, z ktorých zaiste dosť bude dažďa.24. augusta 1889V noci započalo pršať a s krátkymi prestávkami pršalo po celý deň. Povetrie je veľmi schladené. Ja sedel po celý deň pri stolíku, zabraný doPokladnice.25. augusta 1889K dnešným meninám mojim došlo viac gratulácií. Miško Kiss poslal mi po synovi Milošovi dlhú, veršovanú gratuláciu s nadpisomĽudko(obrázok zo života učiteľa). Obrázok ten zamýšľa vraj podať i doHlásnikana uverejnenie. S niektorými premenami by sa to snáď mohlo uverejniť. — Krajňák je chlapík znamenitý! Píše mi z Budapešti, že Petrika vyhľadal a rozprával s ním o mojich doplnkoch k jeho dielu. Petrikovi vraj doplnky vhod prídu a požiadal ho hneď i za moju adresu, aby mi mohol písať. Uvidíme, čo odpíše. — Pred večerom došli mi gratulovať všetci bošácki priatelia; pri vínku zabavili sme sa dlho do noci.27. augusta 1889Tretí deň už máme pekný, teplý, len rána bývajú chladné. Včera večer došiel rédovský farár Ján Konček na návštevu k nám; odíde zajtra. S Končekom som po babke v rodine. Pospomínali sme si všetkých známych v Gemeri. I on mal už pre „panslavizmus“ mnoho nepríjemností. Žije mu 10 detí, päť synov a päť dcér. Má sa čo oháňať, aby to všetko priviedol do človečenstva. — Kníhkupec K. Winkler z Brna zavďačil sa mi dvoma peknými obrazmi v pozlátistých rámoch, predstavujúcimi výjavy lovecké. Musím sa mu čo najkrajšie poďakovať. — Ján Burian zo Záturčia poslal mi svoj životopis, o ktorý som ho ešte v apríli bol požiadal. Z neho vidím, že mnohými článkami prispel i do maďarských časopisov. V článkuA tót hazafias sajtó érdekében,[32]voFelvidéki Hiradó[33]uverejnenom, veľmi pochvalne zmieňuje sa vraj i o mojejKnižnici slovenského ľudu,odporúčajúc ju do pozornosti „vlasteneckých“ kruhov. Budem mu písať, aby mi tenže článok doposlal na prečítanie.28. augusta 1889Včera pred večerom došiel do fary v sprievode farára čáčovského Mocku hanoverský pastor Funke, ktorý za tým cieľom cestuje po Uhorsku, aby sa s chudobnými cirkvami evanjelickými osobne oboznámil a ktorá by nevyhnutnej potrebovala pomoci, aby ju do lásky nemeckých evanjelických spolkov odporúčal. V Trenčiansku chce navštíviť cirkvi Púchovskej doliny. Urobil návštevu i mne a poobzerajúc školu našu, veľmi pochvalne sa o nej vyslovil, postaviac ju do radu škôl evanjelických nemeckých. Škoda, že som mu nemohol ukázať i školské zbierky. Mocko chcel mať jedny-druhé dáta oTranovskoma jehoCithare Sanctorum[34]a kým som mu to, čo mi známo, zdeľoval, Funke odišiel zo školy. Dnes pri odchode daroval mi brožúrky:Der Lutherische Gotteskasten, Dr. Martin LutheraLuther und sein Haus.Mocko sa navrátil domov a Funkeho sprevádzal pán senior do Púchova, ku ktorým pripojil sa i Janko Konček. — Po ich odchode prišiel ku mne návštevou Paľko Dúbik, s ktorým sme si o všeličom dôverne porozprávali, poneváč Dúbik je nielen za školu, ale i za literatúru našu zaujatý. — Odpoludňajšia pošta priniesla mi blankety kTopografickému slovníku maďarsko-slovenskému,ktorý zostavuje dr. Czambel. Ale že Czambel z Budapešti odišiel, poveril pred odchodom s tým Šťastného, a ten píše, žeby som im láskavo prevzal mená stolíc: Trenčianskej, Nitrianskej a Prešporskej. Stane sa rado, bárs vidím, že budem mať s niektorými okresmi stolice prešporskej a nitrianskej dosť práce, keď mnohé osady neznám, ako sa po slovensky menujú. Ale požiadam o pomoc Zigmundíka a snáď Paľka Valáška v Nitre a potom to už pôjde. Keby som nevidel dôležitú potrebu takého slovníka, tedy by som bol Czambelovi všetko odoprel; takto vďačne práci sa podvolím. — Celý deň bol pochmúrny; opravdivý aprílový čas. Že sú už večery dlhšie a vo dne sa pracovať nemohlo, tedy sedel som pri práci prePokladnicuaž do polnoci. Prázdniny sa chýlia ku koncu — ešte mám september slobodný — teda postávať nesmiem, lebo keď sa raz započne škola, málo ostane času k prácam literárnym.29. augusta 1889Väčšiu čiastku dňa strávil som pri práci týkajúcej saTopografického slovníka,takže zajtra budem s nitrianskou stolicou hotový. Po obede bol u mňa návštevou náš výtečný Janko Štúr z Rábu so svojím zaťom, mojím spolužiakom Vladimírom Hurbanom, farárom staropazovským. Pán Štúr je vždy ešte jarý, čerstvý. Obdivoval moju „nevyrovnateľnú činnosť“, prajúc mi dlhý, šťastný život, žeby som práce svoje ukončiť mohol. Priviezol so sebou i pani Roz. Štúrovú, vdovu po tunajšom niekdajšom farárovi Samuelovi Štúrovi, ktorá sa u nás niekoľko dní pobaví. Vladimír Hurban, hoci je odo mňa niečo mladší, je viac šedivý než ja. Vidieť, že starneme; zub času naše telá veľmi ohlodáva.31. augusta 1889Elenka došla z Prešporka. Je hodná, ale mestské povetrie jej predsa neslúžilo, lebo je bledá. Snáď jej škodilo mnohé sedenie pri šití. Tunajšie zdravšie povetrie a rezkejšie pohybovanie bude jej zaiste lepšie slúžiť. Priniesla účet 90-zlatový. Časy zlé — neviem teda, kde toľké peniaze zoberiem. Za štyri roky stála ma vyše 800 zl. Neľutujem týchto veľkých výdavkov, veď rodičovskou povinnosťou je deťom dať primeranú výchovu. O mňa sa tiež moji rodičia starali. Elena prišla, Braňo odchodí. Vystrojím ho po Vrútky a potom navštívim Salvu V Ružomberku. Na spiatočnej ceste zastavím sa v Martine. — Časy sú pekné, teplé. Zišiel by sa dážď, aby sa mohla započať sejba.2. septembra 1889Celý deň venoval som písaniu rozličných listov. Včera (1. sept.) po polnoci zhorelo vo Štvrtku päť domov. Oheň vyšiel, ako obyčajne, u žida. Všetci oškodovaní sú čiastočne asekurovaní. — Zajtra odchádza Braňo do Gemera. Potrebujem preňho predbežne najmenej 30 zl. Tieto výdavky mi veľkú robia starosť. A keby sa mi už len dobre učil a ostal mravne zachovalý. Ale s učením jeho nie som spokojný. Inak je chlapec dobrý, dosiaľ neskazený. Nastúpi tretiu meštiansku triedu. Čo s ním ďalej, ešte nie je rozhodnuté. Má vôľu hospodársku školu navštevovať. Nedbám, nech si zvolí čokoľvek; nútiť ho k ničomu nebudem. Keď ale toho roku prepadne, musím s ním predsa inšie započať, skôr než mu ubehnú roky. Koľké starosti má rodič! A máloktorý sa v týchto časoch dožije radosti! Keby dovoľovali okolnosti, predsa by som ho radšej do Hradišťa poslal. Tam by bol iný obdržal základ než v škole maďarskej, kde musí zápasiť s rečou. Ale darmo všetko! Bol by som za krok ten hrozne prenasledovaný. Máme dosť skúseností. Naši šovinisti zo všetkého urobia „hrozný panslavizmus“ — a následok takých vreskov býva nielen prenasledovanie, ale aj úradov zbavovanie. Máme príklady na Salvovi, Svobodovi, Macvejdovi, Moštenanovi, Cablkovi, Novomestskom, Bartošovi a iných.3. septembra 1889Sotva udrela jedna hodina po polnoci, ťahali sme k vlaku na melčickú stanicu. Noc bola príjemná, bárs i trochu chladná. O pol štvrtej, sadnúc s Klemou a deťmi Braňom, Mariškou a Jankom na vlak, uháňali sme k Žiline. Cesta ubiehala chytro. O šiestej boli sme už v Žiline. Tu čaká sa na vlak bohumínsky. Chlapcom vzal som lístky do Vrútok, sebe do Ružomberka. Kleme s Mariškou do Kraľovian. O pol ôsmej vysadol som s chlapci vo Vrútkach, aby som im vymeniť mohol lístky do Tornale. Podľa novej zónovej tarify stál každý lístok 4 zl., teda asi o 2 zl. 50 gr. menej než predtým. Na Vrútkach sa denne veľké množstvo cestovateľov premelie. Stisk taký veľký, že len s ťažkosťou možno sa dostať k pokladnici. Vlaky naraz odchodia; jeden do Budapešti, s ktorým odišli chlapci, druhý do Košíc, s ktorým šla Klema, Mariška a ja. Ani raz mi ešte nepadlo tak ťažko sa lúčiť s deťmi ako dnes. Chudáci nevyspatí, na seba samých ponechaní, majú dnes, s dlhšou prestávkou vo Zvolene, okolo deviatej doraziť do Fiľakova, kde v čakárni majú stráviť bezsenne druhú noc a len zajtra poobede doraziť do Tornale. Mriem strachom, aby sa im niečo nestalo. Kým nepríde list od jedného alebo druhého, vždy ich budem mať na mysli. Z vlaku košického pozeral som dlho za vlakom k Budapešti uháňajúcim a nejedna vypadla mi slza po Ružomberok. V Kraľovanoch vystúpila Klema s Mariškou, aby s dostavníkom ďalej do Kubína, úzkym a čarokrásnym údolím oravským, cestovala. Ostal som v kupé sám. Železničná trať ťahá sa úzkym údolím váhskym, vždy skoro nad samým Váhom až po Ružomberok. Z dedín tu ležiacich zdá sa mi najkrajšou Ľubochňa, ktorá je sídlom veľkého obchodu s drevom. Roľníctvo tu mizerné; skoro každý kúsok ornej pôdy posadený je zemiakmi a kapustou. Nad údolím z oboch strán Váhu vypínajú sa k nebesiam vysoké vrchy, miestami ešte peknou jedlinou zarastené. Okolo deviatej dorazil som do Ružomberka. Na stanici čakal ma Karol Salva so svojím švagrom Ďurkom Kmeťom, naším bývalým spolužiakom veľkorevúckym, s ktorým nevidel som sa od r. 1867. Poznal som ho na prvý pohľad. Ďurko Kmeť je učiteľom v Istebnom (v Orave); je málomluvný ako jeho švagor Salva — a že som i ja nevedel pustiť uzdu svojho jazyka — súc nevyspatý, otlakmi trápený a cestou utrmácený — teda sme veru málo narobili kriku. Salva má veľké starosti na hlave. Tlačiareň zariadil za cudzie peniaze. Je v nej desať ľudí zamestnaných; za faktora má Gašparíka, ktorý predtým v Martine pracoval. Tlačia sa tu časopisy:Cirkevné listy(450 výt.),Obzor(1800 výt.),Dom a škola(500 výt.) aPriateľ dietok(v 2500 výt.). V tom samom dome má svoju dielňu i Štefan Gál, knihár. Pracuje s dvoma tovaryšmi. Výrobky Gálove sú utešené a pomerne lacné. Zasluhuje našej podpory, bo je muž v každom ohľade náš. Niektoré cennejšie diela dám si u neho i ja zaviazať. Salva má peknú knižnicu; lepšie diela vkusne poviazané. — Po obede išli sme Ružomberok poprezerať. Je to mestečko dosť pekné, na stráni stavané. Z budov zasluhujú spomenutia: kláštor piaristický, mestský hostinec, sporiteľňa a iné privátne budovy. Evanjelická modlitebnica je chatrná, zato ale rímskokatolícky kostol, v ktorom sa kedysi evanjelická synoda odbývala, je pekný. Pri kláštore stavia štát veľké gymnázium. Mníšky vydržujú tu dievčenskú školu. Evanjelici osobitnej školy nemajú. Brehy Váhu spojené sú krásnym železným mostom, ktorý dal štát vystaviť. Železničná stanica, soľný sklad a Salvova tlačiareň sú na pravej strane Váhu, mestečko ale na ľavom. Z mesta vidieť blízke rumy hradu Likavského. Hneď nad stanicou vypína sa povestný Mních so svojou rozsiahlou jaskyňou. Príduc naspäť k Salvovi, našli sme uňho farára Janošku, ktorý sa navracal z Nem. Ľupče, kam sprevádzal pastora Funkeho, navštevujúceho niektoré ev. cirkvi liptovské. Sotva sme sa chvíľu rozprávali, došlo pre nás všetkých pozvanie do rodiny Makovických. V kruhu tejto statnej rodiny zabavili sme sa dobre až do siedmej hodiny. Krásne ovocie v záhrade Makovických som obdivoval. O pol ôsmej, rozlúčiac sa s milými Ružomberčanmi, uháňal som naspäť k Vrútkam. Pred samým odchodom uzniesli sme sa so Salvom vydať ešte toho roku jeden zväzokKnižnice slovenského ľudua keď bude soŠkultétyho Pamäťami veľkorevúckymihotový, prikročí k vydaniuPokladnice.Spiatočnú cestu konal som až po Turany samotný. Tu prisadli ku mne známi, Joz. Kompiš z Martina a medik Ursini. Krátka už cesta minula sa chytro. Na Vrútkach našli sme staviteľa Bullu a medika Čvíkotu. Martinčania, nechcejúc na peštiansky vlak do jedenástej hodiny čakať, vybrali sa do Martina pešky. Ja nocoval som na Vrútkach.4. septembra 1889O pol ôsmej odišiel som do Martina. Hneď pri stanici padlo mi do oka veľké, nové stavisko, na ktorého vnútornom zariadení pilne sa pracuje. Bude to fabrika na náradie z ohýbaného dreva, aká je v Uherciach. K stanici vymeraná je nová široká cesta, ktorá bude o polovicu kratšia než cesta dosialna. Nová cesta vedie do mesta popri Dome. Dom je stavisko nádherné; jemu podobného v Martine niet. Na zimu sa do neho už i turčianske kasíno[35]presťahuje. Otvorenie Domu bude sa diať budúceho leta. — Už ráno vstával som s bolením hlavy; okolo deviatej ale taký stupeň bolesť dosiahla, že som si musel v hostinci vziať izbu a si ľahnúť. Medik Ľ. Maróthy, s ktorým som sa takto tri roky vo Viedni oboznámil, priniesol mi z lekárne antipyrín, osvedčený to prostriedok proti hlavy boleniu, po ktorého užití som si za tri hodiny pospal a bolo po bolesti. Pod tým časom dozvedeli sa mnohí, že som v Martine, a poneváč zamýšľali urobiť výletPod Stráne,[36]došiel Halaša za mnou, aby som sa výletu i ja zúčastnil. Ale tu bola druhá prekážka; majúc neznosené topánky, také som dostal otlaky, že len s veľkou biedou mohol som sa dostať z hostinca do redakcieNár. novín.Tu bol som predstavený Alexejovi Leonidovičovi Petrovovi, profesorovi na Marijinskom institute v Petrohrade, ktorý dosť dobre rozpráva miešanou českoslovenčinou. Halaša medzitým zhľadával pre mňa dajakú pohodlnú obuv, lebo všetkých žiadosť bola: ísť na výlet s nimi. Konečne priniesol z divadelnej garderóby pekné „komotky“,[37]a tu už neplatila žiadna výhovorka. V „komotkách“, daktorou martinskou krásavicou vyšívaných, stúpalo sa veľmi dobre. Na primitívnom moste, postavenom nad Turčiankou, sme sa schádzali a po malej hodinke boli sme už na mieste výletu. Musím si zaznačiť, čo sa mi prihodilo na ceste. Pod samou Stráňou vedie chodníček cez širokú močarinu. Kým druhí v čižmách a topánkach močarinu prešli, ja musel zastať ako Herkules na rozcestí, lebo inak by som bol pekné „črievičky“ zaiste v blate nechal. Smiechu nebolo konca kraja. Jedni chceli nanosiť kameňov na močarinu, po ktorých by som bol mal ako tak po suchu preskákať, iní rozmýšľali, koho spomedzi seba vyzvať, aby ma preniesol. Takého „Detvana“ ale, ktorý by stokilovú ťarchu cez močarinu šťastne preniesol, medzi nimi nebolo. Tu príde akýsi asi 14-ročný chlapec s malým vozíkom, idúci do hory na drevo. „Dobre je,“ kričí Vajanský, „sadni do vozíka a šuhajík ťa ľahko prevezie.“ Čo bolo robiť? Ja sadol, chlapec ťahá, ale príduc doprostred močariny, zastal a nemohol nikam so svojím nákladom. Nový smiech. Tu vošli do močariny prof. Petrov a náš Vajanský a s hlučným smiechom horko-ťažko vyviezli ma na sucho. Veselý „černokňažník“ (Ďuro Čajda) na to poznamenal, že takej cti, akej som sa teraz účastným stal, keď som sa mohol viesť na vozíku ťahanom takými slávnymi mužmi, by sa mi zaiste v Podhradí nebolo dostalo. Môžem byť vraj na to pyšný! Výletu zúčastnili sa: Pavel Mudroň, dr. Masaryk, prof. pražskej univerzity, ktorý už druhé prázdniny v blízkosti Martina, na Bystričke, trávi i so svojou rodinou, prof. Petrov, staviteľ Félix Bulla, Svetozár Hurban-Vajanský, Ďuro Čajda, učiteľ Ján Meličko, pravotár Halaša, Boh. Klemens, Žiga a Ľudovít Pauliny, medik Maróthy, medik Tomka, prof. Jaroslav Vlček, pravotár Jožko Kohút a malý Vladimír Pietor, syn redaktora Pietra. Zábava bola nenútená. Hora ozývala sa spevmi slovenskými, českými a ruskými. Jedenia a pitia bolo nadostač. S večerom navrátili sme sa do Martina a tu pokračováno v kasíne až do polnoci. K výletníkom prisadli potom ešte mnohí, ktorí sa z príčin rozličných nemohli výletu do hory zúčastniť. Dr. Masaryk, tento odporca Královédvorského rukopisu, v Martine prenocoval a len ráno ťahal, s peknou valaškou v ruke, do Bystričky. — Banskobystrický biskup Bende odbýval tu dnes birmovku. Škoda, že som ho pre dopoludňajšie hlavy bolenie nemohol ísť vidieť. Bende robil tu popri zvyčajnom cirkevnom akte jednoduchú šovinistickú politiku, lebo vraj vo svojej reči maďarsky povedanej najväčšiu kládol váhu na „magyar hazafiság“[38]a učenie sa maďarskej reči. O cvičení sa v kresťanských cnostiach, o utužovaní sa v náboženských pravdách neuznal p. biskup za potrebné hovoriť. Aký dojem biskup Bende po sebe v Martine nechal, netreba naznačiť.5. septembra 1889Klementína prišla za mnou do Martina. Poukazujúc jej zvláštnejšie stavby (Dom, bývalú Maticu, stoličný dom, stoličnú nemocnicu, kostoly atď.) martinské, vošli sme do kníhtlačiarne Účastinárskeho spolku, kde jej p. Francisci s najväčšou ochotnosťou asi za 1 hodiny celé zariadenie tlačiarne ukazoval a so všetkým dopodrobna ju oboznamoval. Medzitým ukazoval miVlčeksiedmy hárok svojichDejín literatúry slovenskej,hovoriac, že vyjdú v dvoch zväzkoch, poneváč dosiaľ nemohol byť s rukopisom hotový, keď nižiadnym spôsobom nepodarilo sa mu zohnať mnohé knihy slovenské, z ktorých by čerpal. Banuje, že sa dávno na mňa neobrátil. Sľúbil som mu požičať niektoré spisy staršie, menovite bernoláčtinou tlačené. Poďakujúc sa p. Franciscimu a rozlúčiac sa i s Vlčkom, šli sme do redakcieNár. novín,aby mohla osobne poznať členov redakcie. Škultéty bol v Gemeri, ostatní pri svojich stolíkoch. Pietor mi prízvukoval, aby som mu nezabudol na Hlásnika. Ďuro Čajda odporúčal mi vreleČernokňažníka.V knižnici redakčnej našiel som celú kopu novších českých kníh a časopisov; Pietor ponúkol mi z nich viac ročníkov:Vesny,[39]Budečskej záhrady,[40]Literárnych listov[41],Jarého věku[42]a najmenej 30 rozličných iných spisov, takže som to ledva ku kupcovi Fábrymu doteperil, aby mi to dal pevne zabaliť. Mnohé iné časopisy ešte sľúbil zaslať, čím poveril administrátora NN p. Cablka. Čajda zase mi sľúbil poslať niektoré ročníkyPalečka[43]a iných humoristických časopisov, pod tou však podmienkou, keď budem pamätať naČernokňažníka. Sľúbil som. Okolo jedenástej pojali Vajanský a Čajda Klemu do hostinca na plzenské, ja ale vbehol som na chvíľku k Fábrymu a Moškócimu, u tamtoho aby som mohol vidieť sádrové poprsie dr. Jozefa Hurbana, u tohoto aby som sa dozvedel príčinu, pre ktorú dosiaľ nevydal svojZoznam kníh a učebných prostriedkov,ktorý som mu ešte v marci bol zostavil. Poprsie dr. J. Hurbana je veľmi krásne modelované a predstavuje vraj Hurbana v tej podobe, aká vyšla niekdy vHumoristických listoch, podľa veľmi dobrej fotografie, kreslenej Vilímkom. Jedno poprsie stojí len 1 zl. 50 gr. Keby som už nebol mal asi 15 kíl ťažký balík s knihami, vtedy by som si bol na každý pád Hurbanovo poprsie hneď so sebou vzal. — Moškóci sa žaluje na zlý odbyt kníh. Zoznam, ktorého prvý vytlačený hárok mi dal, prepustil Vraj Horovitzovi, ktorý ho dá celý vytlačiť. V hostinci ukázal som tenže hárok mnohým a všetci vyslovili sa v tom zmysle, že takého zoznamu u nás dosiaľ nebolo. Jeho úplné vydanie poslúži vraj veľmi spisbe slovenskej. Už keby ho len ten Horovitz čím skôr vydal! Po obede vyprevadený mnohými priateľmi na stanicu jachal som rýchlovlakom domov. Klema odišla do Mošoviec a vráti sa len siedmeho lebo ôsmeho. Ja šťastne dorazil o ôsmej večer domov, kde ma kopa listov a časopisov čakala.6. septembra 1889Braňo píše, že sa do Gemera šťastne dostali. Kým si vraj dobrý byt nenájde, ostane u direktora Benczeho. Keby mi bolo možné väčšie stravné platiť, najradšej by som bol, aby ostal u niektorého učbára, lebo veru potrebuje i dozor a durkanie do učenia. Keď sa dostane do zlej spoločnosti spolužiakov, nuž nič z neho nebude. Musím písať ešte dnes direktorovi, žeby mu vyhliadol byt čo najlepší v každom ohľade. — A. P. Záturecký sa už konečne ozval pekným listom, v ktorom ma prosí, aby som sa nehneval, že tak dlho mlčal. Opäť našiel niekoľko kníh pre mňa. Medziiným píše, čo všetko toho roku popísal. Obdivujem jeho veľkú pilnosť. List odložil som do archívu, poneváč má cenu historicko-literárnu. — Počasie sa zmenilo; po teplých dňoch nastalo počasie chladné s hustým dažďom. — So stanovami nádejnej Pomocnice[44]sme dosiaľ nie hotoví; dnes konečne sme jednotlivé paragrafy ustálili, a tak bude nasledovať už len prepisovanie stanov, ktoré musia byť prepísané v troch exemplároch. Je s tým veľa práce — nuž ale ustať nesmieme, lebo by sme sa vystavili verejnému posmechu židov a stratili by sme dôveru nášho ľudu.7. septembra 1889Dnes tak pomoklo, že sa bude môcť pristúpiť už aj k sejbe. Niektorí gazdovia už po pár meríc zaslali do pôdy v lete popreorávanej, lebo skúsili, že sejba v prvej polovici septembra prevedená býva najvýdatnejšia. — Od Kolomana Detricha z Kubína došlo mi Kubínyiho historické dieloÁrva vára.[45]Som zvedavý, akým písané je duchom. — Hybania vypísali dobrý konkurz na učiteľskú stanicu. Pietor a Vajanský mi píšu, aby som ta niekoho odporučil, bo vraj tam na každý pád „náš“ prejde človek. Odporučil som im Janka Chorvátha, ktorý teraz skončil s výtečným prospechom preparandiu. Možno, že bude tam zvolený, jestli nebude konkurovať niektorý zo starších a zaslúžilejších učiteľov. Vtedy by musel Chorváth ustúpiť a na inú čakať stanicu. — Že mi Gusto Černák nepíše, sa veľmi divím. Od krátkeho času bol už dva razy v Prešporku, teda by mal dosť látky pohotove. Že tam kopu nabral kníh, netreba mi pochybovať. On je v tom majster. — Vávra mi zase poslal niekoľko dát k topografii Uhorska. Musím mu zdeliť, že dr. Czambel zamýšľa vydať slovník topografický. Bude ho to tešiť, lebo, ako som zbadal, je i on milovníkom podobných spisov.8. septembra 1889V Mor. Lieskovom horelo dnes dva razy. Jedna stodola zbĺkla ráno o siedmej, druhá popoludní o piatej. Zrejme podpaľačstvo. Tak skazeného ľudu niet ďaleko-široko. Niektoré poisťujúce spoločnosti už Lieskovanom vypovedali. — Pietor píše, že na hybskú stanicu prišiel sa osobne odporúčať Juraj Chorváth kochanovský, ktorému ale odporúčanie nedali, ale žiadajú, aby Ján Chorváth poslal svoj rekurz. Ja myslím, že na tú stanicu bude sa mnoho učiteľov hlásiť a snáď i niekoľko zaslúženejších a výtečnejších a vtedy Ján Chorváth bude musieť ustúpiť. — Okolo štvrtej dorazil k nám Miško Kiss so štyrmi stankovskými cirkevníkmi, aby mohol byť prítomný s nimi nášmu zhromaždeniu Vzájomnej pomocnice. Na náš ľud prítomnosť týchto driečnych, za svoj rod a jeho potreby telom dušou zaujatých Stankovčanov veľmi dobrý a milý urobila dojem a povzbudila ich dostatočne k väčšej činnosti na započatom diele. Obdivoval som sčítanosť a rozumnosť menovite Štefana Haška a Adama Pevného. Títo dvaja čítajúNárodné noviny,ČernokňažníkaaHlásnika; ba do dvoch druhých časopisov i častejšie dopisúvajú. Zabavili sa v Bošáci až do desiatej. Miško ostal u mňa nocovať, poneváč ho farár Ciho požiadal, aby zajtra bol jeho hosťom, keďže nám dnes so svojimi spoluobčanmi takú urobili radosť.9. septembra 1889Dopoludnie strávili sme medzi knihami. Miško obdivoval to množstvo mojich kníh a nevedel sa prenačudovať nad tým, že kde som to mohol všetko zobrať. Veď dvadsať rokov je dosť dlhá doba, nech požijem ešte druhých dvadsať, tedy zoberiem knižnicu takú, akej nebolo dosiaľ na Slovensku. Prial mi mnoho zdaru. U farára Cihu boli zhromaždení všetci kňazi tohoto dekanátu. Vydržiavali v Bošáci svoju ročnú konferenciu. Na obed pozvaní sme boli i my. Prítomní boli menovite dekan orechovský Ján Rakovský, farár kochanovský Ján Lovaser, farár skalský Uhrín, farár hornosúčanský Čulen, farár dolnosúčanský Ján Kluch, farár moravskolieskovský Augustín Roth, administrátor drietomský Hátrik a niekoľko kaplánov. Najosvedčenejším zo všetkých národovcov je Kluch, tajnými „pro strach židovský“ sú všetci pomimo Lovasera, ktorý je urputným nepriateľom všetkého slovenského. Po obede veľmi milo zabavil som sa s Uhrínom a Hátrikom. Tamten je rodák klobušický, tento považskobystrický. Sú to mužovia solídni a v každom ohľade vzdelaní, vyčítaní. Z rečí Uhrínových bolo poznať, že číta našské časopisy. Prišla reč na rozličné starožitnosti v Trenčiansku sa nachodiace, menovite spomínala sa Skalka a Súčanská dolina ako nálezisko popolníc a kamenných nástrojov. Barón Hönning v Púchove má z krajov týchto vraj do 20 kusov cenných starožitností. Je to veľmi pilný zberateľ podobných pokladov. Jeho zbierka cení sa na 15 000 zl. Zajtra má zase dať kopať na Skalke. Uhrín ho čaká. Ďalej prišli do reči farské knižnice. Najväčšia — asi 3 — 4000 čítajúca knižnica — nachodí sa vraj v Hornej Súči, niekdajšom pôsobisku pilného kníh zberateľa M. Rešetku. Hátrik vravel, že jesto tam i viac slovenských rukopisov. Len škoda, že terajší farár Čulen celú usporiadanú predtým knižnicu, aby izbu, v ktorej sa nachodila, k cieľom svojim použiť mohol, dal povynášať na povalu, kde ľahko môže skazu vziať. Že sú tam vzácne diela z doby Bernolákovej, uisťoval ma Hátrik. Je tam i mnoho duplikátov. Hátrik našiel tam pred pár rokmi i šestnásť kúskov (pol hry) kariet, veľmi primitívnych, v Novom Meste nad Váhom r. 1610 tlačených, ktorý rok vraj je zrejmý na jednej z kariet. Z kariet týchto bola jedna silná obálka starej latinskej knihy zlepená, ktorú on opatrne rozobral a karty neporušené z nej dobyl. Daroval ich terajšiemu stupavskému kňazovi Gondovi, predtým akýmsi slovenským menom, ktoré mi ale neprichádza na um, sa honosiacemu. Gond mal vraj i jednu malú knižtičku na lipovom lyku cyrilikou tlačenú, ktorú ale vraj daroval ostrihomskému primášovi.12. septembra 1889Posledné dni mali sme veľmi príjemné. Tento týždeň sila sa zasiala. Bárs by už ľud uznal, že sejba v prvej polovici septembra prevedená je vždy najvýdatnejšia a že medzi vrchami má sa skôr započať sejba než na otvorených rovinách. Mnoho učenia potrebuje ešte náš ľud. Dnes odpoludnia skazil všetky poľné práce silný dážď. Na dva týždne je hodne namoknuté. Potrebovali by sme časy na vyberanie zemiakov. — Prvá časťDejín literatúry slovenskejod Jar.Vlčkauž vyšla; druhá vyjde vraj na jar 1890. Časť vyšlá stojí 60 gr. Mne poslal Vlček čestný výtisk, za ktorý mu musím poďakovať. — Elena bola na jeden výtisk predznačená. Máme teda dva výtisky. Nakoľko som sa presvedčil,Dejinytieto sú vcelku obozretnejšie a dôkladnejšie písané než predošléVlčkovodieloLiteratúra na Slovensku. Som zvedavý, ako bude prebraná spisba nová. —Zigmundíkprepracúva svoje dve školské knihy, a síce:Školu slovenskej rečiaŠkolu maďarskej reči. Druhú vydá vraj pod maďarským názvomA magyar nyelv iskolája,[46]poneváč ho vraj ešte r. 1883 prinútilo vysoké ministerstvo osvety prisľúbiť, že v budúcom vydaní nebude užívať panslávmi vraj užívaný výraz „maďarskej“, „maďarský“ atď. To, čo je v slovenčine správne, to je šovinistom „panslávske“. Sú to za časy!Školu reči slovenskejvydá v dvoch zošitoch. Prvý zošit bude obsahovať čiastku po rozvinutú vetu, t. j. 175 úloh pre 2. a 3. školský rok a bude stáť 12 gr.; druhý zošit bude obsahovať všetko ostatné pre 4. — 6. ročník alebo i pre opakovacie školy a bude stáť 20 gr. Škoda, že nedal dielko u Salvu tlačiť. Snáď i to sa stalo z opatrnosti, žeby mu niekto nevytýkal, ako by tým tohoto nebezpečného pansláva podporoval. —Kapitán(Miško Bodický) uverejňuje v NN svojeCestovné rozpomienky. Čítajú sa veľmi milo. Bodický píše znamenite. — Neraz som rozmýšľal, kto sa skrýva za pseudonymomVrahobor; z VlčkovýchDejínsom sa dozvedel, že je to zvečnelý Daniel Maróthy.15. septembra 1889Po spadlých dažďoch veľmi sa schladilo. Nastúpili severné vetry. Podľa predpovedania storočného kalendára mala by nastať časnejšie zima než roky pominulé. — Martin Medňanský, ako som sa z hodnoverného dozvedel prameňa, vysvätený bol za kňaza 24. septembra r. 1864, teda na 24. t. m. pripadá jeho kňazstva päťadvadsaťročné jubileum. Deň ten by sa mal dajako zasvätiť. Hľadajúc spôsob, našiel som ho ľahko. Prípravy sa už konajú, ale všetky za jubilantovým chrbtom, poneváč ho chceme prekvapiť. Jeho gazdiná mi písala, aby som k tejto slávnosti povolal všetkých jeho priateľov; ona že bude prichystaná s tým „vozdajším“ aj pre 25 — 30 osôb. Dnes tedy napísal som listy: Vajanskému, Pietrovi, Antonovi Bielekovi, Jozefovi Bielekovi, Špačkovi, Šmydovi, Langovi do Olomouca, Schellovi do Brna, Matzenauerovi a niektorým bližším jeho priateľom, ktorým bude možné, aby osobne došli, a keď by nemohli urobiť, aby mu poslali blahoželanie. Ja sa pokúsim napísať dajakú oslavujúcu ho báseň. Len aby sa mi vydarila!18. septembra 1889Taká nastala zima, že sme počali izby kúriť, lebo nebolo možno v chladných vydržať. Poľné práce celkom zasekli. Duje studený severák. — Včera poobede okolo štvrtej zase zbĺklo niekoľko chalúp v Mor. Lieskovom. Zrejmé podpaľačstvo! — Bielekovci za horúca odpovedali, že prídu 24. do Beckova. Teším sa zvlášť na Tóna. Len aby sa mi na ten deň niečo neprihodilo! — Včera a dnes previedol som popis školopovinných detí, bez rozdielu vierovyznania, vo Štvrtku, Haluziciach a Z. Podhradí. Dostal som za to 4 zl., 50 gr. Aj to dobre padne! — Noviny píšu, že vo Spiši mali už veľmi tuhé mrazy. Tuším, naozaj nás tá zima akosi skoro prikvačí. — Tóno Bielek podal vNár. novináchveľmi krásnu topografickú črtu s nadpisomPovažskobystrické Podhradie. Musím ho povzbudiť, aby v smere tom pokračoval; taký talent nemá núdzu o látku. — Vajanský píše obšírne oVlčkových Dejinách literatúry slovenskej, schvaľujúc ich. — PražskáVlasť,[47]písaná v duchu katolíckom, ktorú som za štyri roky láskavosťou Šmyda dostával, ukončila dvanástym objemným zošitom piaty ročník. Znamenité bývajú tu posudky novovyšlých spisov (i niektorých slovenských) a divadelné referáty od Flekáčka, učiteľa pražského. Zvedavý som, či mi budeVlasťi ďalej posielaná.19. septembra 1889Vajanský v 109. č.Nár. novínrozpisuje sa o programe „zimošnej“[48]činnosti, prízvukujúc predne, aby literárna činnosť časopisecká, dopisovateľská, brožúrová (ľudová) a knihová bola napriahnutá, lebo vraj zimným večerom sú priaznivé múzy. Naše časopisy potrebujú zvonku sviežej posily, aby boli rozmanitého a života blízko sa týkajúceho obsahu. Časopis je taký, aký ho chce a vie mať slovenská inteligencia. Poučných a zábavných brožúr málo vydáva sa. Vydalo by sa vraj, keby bolo súcich rukopisov. Kto seriózne myslí o našich otázkach, musí želať, aby myšlienky jeho rozšírili sa po národe. Ale i činnosť rozširovateľská má byť zapriahnutá. V suchu, v komore, v pyramíde spať bude semä, nepučí, nemnoží sa, ba niekedy ho i myši zedia, no hodené do vlhkej pôdy klíči a rastie. Vlhká pôda, myšlienky, to náš národ, to náš ľud. Nemáme ustávať v tomto ohľade. Je rozširovanie spojené s mrzutosťami — ale keby sme mali hľadieť na mrzutosti, nikdy by sme neprišli k pravému životu. Vo svojom programe naráža ďalej i na finančné povinnosti, aké má každý odberateľ časopisov a kníh, lebo vraj rak a skaza každého literárneho podniku je neriadne platenie alebo vôbec neplatenie časopisov a kníh. Už tá myšlienka je zahanbujúca, oddať verných pracovníkov, nemajúcich čas a spôsob nadobudnúť ináč chleba, biede hmotnej. Bez hmotnej podpory je pracovníkom literárnym boj dvojmo ťažký. — I poučovanie ľudu slovom patrí tiež k našim prísnym povinnostiam. Slovo je živé, písmena nezvučí. Poučovaním ľudu zraje a silí sa opora nás i našich záujmov, životov, keď prídu časy, kde nezachráni ťa bliktra[49]alebo škrek[50]nejakého pisárika-nedouka. Poučujme, pripravujme ľud, aby chumeľ dejov nezachytil ho v nevedomosti a pri nesamostatnom zmýšľaní o kardinálnych otázkach vlastného bytu. Predčitujme mu to, čo je dobré a slúži spáse. Z domácich krbov urobme obranné pevnôstky. A keď ešte obecenstvu, slovenskému kladie na srdce, aby započaté dielo, Dom, nespúšťalo z pamäti, končí článok slovami: „Bár by sychravá jeseň a tuhá zima prírodná bola v duchovnom ohľade plodným, teplým letom! Plodným na kvet myšlienky, na ruže poézie, na bujnú vegetáciu krásnej prózy i na užitočné ovocie poučenia, múdrosti životnej!“ — Dr. Bačkovský zariadil si v Prahe kníhkupectvo a začal vydávaťLiterární věstník, časopis určený všem, kdo kupují knihy, časopisy a hudebniny.[51]Vychádzať má každého 16. a môže ho každý dostávať, kto sa oň prihlási. Prvé číslo, ktoré mi poslal, má 40 strán veľkej osmičky. Obsah jeho je bohatý a pre milovníka kníh zaujímavý. Z časopisu tohto dozvedel som sa, že vydávaSlavín, zbierku životopisov, podobizní a snímiek vehlasných mužov československých.[52]Vyšlo dosiaľ 35 zošitov po 30 gr.20. septembra 1889Bol som s Cihom a Kačicom v Novom Meste. Kúpil som u Kurnického pendlové hodiny za 16 zl. Za hodinami takými túžil som už od rokov. Mariška dostala malé zlaté zaušničky. V hostinci zišiel som sa s Hrušovským a Jurenkom, kupcom z Myjavy. Zabavili sme sa tam do tretej poobede, pobesedujúc si o včeličom. Hrušovský sľúbil, že zavolá i Kuliška na 24. do Beckova; Jurenka vraj pošle menom myjavských Slovákov Medňanskému telegrafické blahoželanie. — Schell odprosuje ma, že pretrhol so mnou písomné spojenie. Budúcne chce všetko nahradiť. Píše, že ostal takmer ľahostajným k všetkému. Lanského roku vraj za svoje úprimné snahy utrpel mnoho, čo len ústne možno zdeliť. Nie je vraj možnosť vylúčená, že osobne Medňanskému príde gratulovať, ak dostane totiž dovolenú. V páde tom, že by prišiel najprv ku mne a so mnou šiel by do Beckova. — Zdelil mi i to, že v čísle z 18. septembraHlasu[53]čítal zprávu o druhotinách Medňanského. Ta musel ju poslať Šmyd, ktorému som o tom písal. Medňanský čítaHlas, teda sa iste tejto zpráve podiví a zavonia, čo sa robí za jeho chrbtom. — Počasie sa zmenilo; s oteplením prišiel dážď. Zdá sa, že bude za viac dní mokro, lebo je obloha veľmi zakabonená. — V Lieskovom, ako som z hodnoverných počul úst, pri poslednom požiari, 18. t. m. zúriacom, zhorelo 30 chalúp. Včera zase zbĺkla jedna chalupa i v Bošáckych kopaniciach.23. septembra 1889Po dvojdňovom daždi konečne dnešný deň bol dosť príjemný, takže sa mohlo i v poli pracovať. Sejba ide pomaly kupredu; mnohí gazdíkovia ešte ani zrna nezasiali, lebo nemôžu zemiaky vybrať pre nepríhodné časy. — Schell nedošiel; snáď nedostal „urlaub“. Čakal som ho včera i dnes, ale márne. Zvedavý som, kto príde zajtra k Medňanskému. Len aby už bol pekný čas, žeby sme nemokli.Nový domový kalendár, vydaný Uhorsko-krajinským vzdelávacím spolkom slovenským, som dnes obdržal. Nie je ani slaný, ani mastný. Všetky príspevky v ňom uverejnené sú bez podpisov, ako keby sa boli ich pôvodcovia za ne hanbili. Najlepšie sa mi ľúbi článokO kníhtlačiarstves mnohými ilustráciami. Ostatné ilustrácie nestoja za mnoho. — S podielmi na Dom to akosi slabo ide. Dodnes je 675 podielov podpísaných; ešte do 800 chybuje 125. Ktože ich už odoberie? I so splácaním podpísaných podielov to ťažko ide. —Ottov slovník naučnýnič nejde. Posledný 43. zošit vyšiel pred troma týždňami. Tak dlho som ešte na nasledujúci zošit nečakal.25. septembra 1889Včera slávil náš Dušan Sáva Pepkin (Martin Medňanský) 25-ročné jubileum kňazské. Zišlo sa nás zo všetkých strán do tridsať. Dňom predtým došlo mu viac gratulácií. Len vtedy spozoroval, že za jeho chrbtom čosi sa pripravuje. Dosiaľ nemal o tom ani tušenia. V deň jubilejný poschádzali sme sa u Dúbika a o desiatej tiahli sme do fary. Medňanský písal práve odpovede na gratulácie včera mu došlé. Keď videl, že sa toľkí hrnieme, povstal, čakajúc vraj, kedy sa už do izby vsypeme. Krátkou, ale peknou rečou uvítal ho farár bošácky J. Ciho. Medňanský zoberúc sa z prekvapenia, odpovedal cituplnou krátkou rečou. Nastalo vítanie úprimné. Keď sa dozvedel, kto tak všetko navliekol, srdečne ma vyobjímal. Do obedu prišlo niekoľko nových gratulantov. Nakoľko sa na mená pamätám, boli prítomní nasledujúci: Pick, farár novoveský, dr. Kovács, farár hrádocký, J. Ciho, farár bošácky, J. Ludvigh, kaplán bošácky, traja kňazi z rádu kapucínov beckovských, E. Špaček, farár zubácky, Anton Bielek, učiteľ zubácky, N. Augustín, učiteľ domažlický, A. Šmehyl, učiteľ lietavský, P. Kačic, učiteľ bošácky, P. Dúbik, učiteľ beckovský, Karol Bôrik, notár, Jar. Bôrik, úradník na penzii, rytier Lachnit, Kenessyovci (predtým Vymazalovci) atď. Obed sa dal parádny. Prvú zdravicu povedal jubilantovi farár Pick v plynnej latinčine. Po tej vyniesol dlhú zdravicu sám jubilant na pápeža, nitrianskeho biskupa, kráľa a všetkých svojich priateľov prítomných i neprítomných, ktorí sa ale listovne dnešného dňa k nemu prihlásili, ďakujúc im vrelými slovami za prekvapenie, ktoré mu spôsobili. Za tým povstal p. Jar. Bôrik a pripil mu veľmi vhodne. Teraz nasledovalo prednesenie mojej básne,Hlasy srdcanadpísanej, ktorá všeobecnú spôsobila senzáciu, takže mi zo všetkých strán gratulovali. Všeobecná mienka bola, aby báseň tlačou vyšla. Možno, že sa postará sám Medňanský o jej vydanie. V páde tom ale musela by sa v jednom-druhom opraviť. Ešte povedal prípitok (ale nie veľmi podarený) Anton Bielek, načo zase povstal sám jubilant a vyniesol srdečnú zdravicu na Bieleka a na mňa; pri tamtom vyzdvihnúc zásluhy na poli beletristiky slovenskej si nadobudnuté, pri mne ale na poli spisby pedagogickej a ľudovej. Ešte sme okolo stola sedeli, keď prišiel listonoš, prinesúc viac listov, a za tým sluha od telegrafu s telegramom nasledujúceho obsahu: „Vaša radosť je naša radosť. K dňu dnešnému blahoželajú Vám myjavskí ctitelia.“ Telegram zaslal kupec Jurenka. Blahoželania listovné došli z Martina od Ambra Pietra, zo Stankoviec od Štefana Križana a Michala Kiša, z Vysokej od farára Lercha; z Moravy gratulovali mu: zemský archivár Brandl, c. k. prof. Šťastný, prof. Bartoš, prof. Fr. Ruprecht, vojenský kurát Pavel Uredníček, mor. zemský sekretár Tomáš Šebesta, vojenský kaplán Jozef Novák, spirituál seminára kňazského Antonín Adamec, farár brnenského dómu Cyril Riedl, prof. K. Kořínek, prof. A. Burjan, kníhkupec Jindřich Barvič, farár a spisovateľ Kosmák (pod blahoželaním Kosmákovým je podpísano 12 kňazov celého dekanátu), farár Šmyd, redaktorPozoruJ. Lang, farár meziříčský Jelínek (písal latinsky), učiteľ Doufalík, učiteľ Žila, farár Střelec a zemský úradník Jos. Pejčoch. Schell ani nedošiel, ani dosiaľ neblahoželal, čo si neviem nijako vysvetliť. Zábava trvala ďaleko do noci. Jedni odišli okolo desiatej-jedenástej; niektorí sme tam nocovali a len dnes predpoludním domov ťahali. Bielek má o slávnosti doNár. Novínpísať v podobe fejtónu. Žiadal ma o niektoré dáta vzťahujúce sa na topografiu dolného Trenčína. Musím mu to hneď zajtra poslať. OlomouckýPozorz 22. septembra v č. 76 uverejnil nasledujúce predbežné oznámenie: „Dne 24. září slaviti bude své 25-leté jubileum kněžské důst. p. M. Medňanský v Beckově. Důst. p. jubilant náleží ku předním osvědčeným spisovatelům na Slovensku a jest zároveň horlivým podporovatelem české literatury. Z péra jeho uveřejnil svého času též náš list řadu pěkných feuilletonů. U příležitosti jubilea vyslovujeme důst. p. faráři M. nejsrdečnější své blahopřání.“ — Včera a dnes nepršalo po našich dolinách; vrchy však boli hmlou zatiahnuté; dažďu visia nohy.26. septembra 1889Horovitz vydal s niektorými premenamiZoznam kníh školských, učebných prostriedkov, spisov pre mládež a zábavu, ktorý som minulej zimy pre kníhkupca Moškóciho zostavil. Tak zariadeného zoznamu ešte Slováci nemali. Škoda, že Horovitz vypustil z neho niektoré české spisy, a tie, ktoré do neho prijal, že neuviedol podľa ustálených bibliografických pravidiel. Takto zoznam veľmi mnoho tratí na svojej cene. Bol by múdrejšie urobil, keby bol prevzal od Moškóciho už prvý v Martine vytlačený hárok a druhý tiež dal vytlačiť v Martine, lebo úprava v Martine tlačeného hárku je ďaleko krajšia než zoznam v Trnave tlačený. Ani s titulom knižočky nesúhlasím; ten mal znieť nasledovne: Zoznam kníh, učebných prostriedkov a kresliacich nástrojov a tiskopisov, poneváč i písacie a kresliace nástroje a tiskopisy sa v nej uvádzajú. — Dostávam zprávu, že Jar. Vlček, príduc do Prahy, povážlivo onezdravel. Žičím mu skorého a úplného zotavenia, aby zase s osvieženými silami pôsobiť mohol na roli národa. Vlček sa už v Martine dobre necítil. Takých pracovníkov potrebujeme; nahradiť nám ho nemá kto. —Ottův slovník naučnýprišiel vo dvojitom zošite 44 a 45. Týmto zošitom ukončený je druhý diel. Prvý zošit tretieho dielu započne sa písmenou B. Myslím, že hneď tento prvý zošit prinesie niekoľko mojich príspevkov. ŽeOttův slovník naučnýnebude za osem rokov ukončený, dá sa predvídať, keď písmena A vzala dvaročnú dobu; a keď bude v takejto rozsiahlosti ďalej vydávaný, tedy ho bude najmenej 400 zošitov. Kto dožije jeho ukončenie? Ja sotva. Behom tých dvoch rokov, čo vychádza, zomreli z jeho spolupracovníkov nasledujúci: dr. Ant. Balcar, prof. v Prahe, Ladislav Hajniš, inžinier v Prahe, dr. Ján Hanusz, docent na univerzite vo Viedni, Jozef Ješina, farár v Zlatej Olešnici, Jozef Jireček, emer. minister v Prahe, Rudolf Pokorný, okresný tajomník v Libochoviciach, Ján Schwarz, inžinier v Prahe, dr. Vlad. Šir, lekár v Prahe, a dr. Ján Spott, docent na českej univerzite v Prahe. — Minulej noci povstal taký víchor s hustým dažďom spojený, že okná rachotili a krovy prašťali; vo dne síce nepršalo a silný vietor fučal až do večera. — „Kritické dni“ na rok 1890 predpovedá Falb takto:prvéhostupňa 20. januára, 19. februára, 20. marca, 31. júla, 30. augusta, 28. septembra, 27. októbra;druhéhostupňa: 6. marca, 5. a 19. apríla, 4. mája, 3. júna, 2. júla, 13. októbra, 12. novembra, 12 decembra;tretiehostupňa: 6. januára, 5. februára, 18. mája, 17. júna, 17. júla, 15. augusta, 14. septembra, 26.novembra, 26. decembra. Tohto roku majú byť kritické dniprvéhostupňa: 24. októbra a 23. novembra;druhéhostupňa: 25. septembra (u nás bol dosť teplý, príjemný deň) a 9. októbra;tretiehostupňa: 7. novembra, 7. a 22. decembra. Uvidíme, čo sa z toho splní.28. septembra 1889Včera a dnes lialo sa ako z kupy. Z príčiny tej nemohol som ani dnes odísť na posviacku trenčianskej školy. Bol by som sa tam aspoň s mnohými priateľmi zišiel. Budem za tým naveky banovať. — K zajtrajším meninám MiškaKissanapísal som básničku s nadpisomOhlas srdcaa poslal mu ju poštou. — Bielekovi odoslal som niektoré dáta k topografii dolného Trenčína. — Schell mi píše z Kolína nad Rýnom, kde bol 23. t. m. na kongrese učiteľov hluchonemých. Mohol som ho tedy 22. a 23. vyčkávať! Stalo sa to vraj neočakávano, že bol na kongres vyslaný. Medziiným píše: „K neuvěření, co se mi včera (24. t. m.) přihodilo s telegramem pro. p. M. Zpravuji Vás o tom, že úmysl můj byl ten nejlepší. Obšírněji po návratu. Jen račte p. M. nějakou cestou udobřiti. Budu mu pak sám z Brna psáti.“ — Z tohoto som nezmúdrel, lebo neviem, čo sa mu mohlo s tým telegramom prihodiť. Zajtra pošlem korešpondentku Schellovu Medňanskému. Ten mi snáď všetko objasní. — Kapitán (Miško Bodický) podáva vNár. novináchďalšieCestovné rozpomienky. Vo štvrtej rozpomienke naráža furták i na mňa. Zdeľujúc, že bol s priateľmi na Trenčianskom hrade, píše nasledovne: „Schádzali sme dolu. Čože bolo nám „chudesom“, či hore či dolu, ale tým horšie tomu priateľovi, čo z biednych mozoľov rechtorských si taký „kapitál“ nazhromaždil, že ho musí sebou všade vláčiť. Ale za to čo aj nerád vidím bruchopasníkov, takýchto rád vidím, hej, bár by sme mali takýchto len sto a náš národ by inak brucho pásol.“ — No vidíš furtáka! Banujem, že mi neprišiel náš Miško na myseľ, aby som mu tiež bol k zajtrajším meninám zagratuloval. Ale však sa to ešte vždy môže stať počas oktávy. Musí mu podhradský „kapitalista“ pár žartovných veršíkov nastrúhať.29. septembra 1889Ústřední spolek českých učitelů v Praze chystá prípravy k vydávaniuStručného slovníka pedagogického, uverejňujúc v Pedagogických listoch index hesiel, ktoré sa majú pre slovník spracovať. Má to byť dielo monumentálne. — Náš Socháň usporiadal v Prahe v budove Českého priemyslového múzea výstavku slovenských výšiviek. Výstavka bude prístupná od 27. sept. do 13. októbra. — Dnes vyhláseno z kazateľne, že sa prvého započne školské vyučovanie a školy nie sú ešte ani vybielené. Kým sa to nestane, ja vyučovanie nezapočnem; ostatne dobre viem, že prvý týždeň i tak neprišlo by od 3 — 5 detí. V beckovskej štátnej škole započne sa vraj vyučovanie až 15. októbra. A to je predsa škola štátna, v ktorej by sa bolo očakávalo započatie vyučovania už v septembri. — Salva poslal miesto 50 objednaných kalendárov 62. Neviem, čo budem s nimi robiť; mnoho bolo 50 — a on pošle ešte o 12 kusov viac. Obsah kalendára je dobrý, mnohé články sú ilustrované. Sú v ňom i podobizne: Dobšinského, Radlinského a Makovického. — I dnes celý deň sa len cedí. Čo sa len bude robiť? Siať sa nemôže a zemiaky hnijú. Hľadíme v ústrety veľkej biede. Pre dážď a neschodné cesty nemohli sme vydržiavať ani zriaďujúce zhromaždenie našej Vzájomnej pomocnice. Stanovy by sa už mohli predostrieť na potvrdenie, ale bez podpisov to nejde. Budeme nútení po domoch chodiť a tak ich dávať podpisovať. Oštara s tým veľká. — Dr. Bačkovský zase započne prvým októbrom vydávaťStudentské listy, časopis zábavno-poučný rázu pedagogicko-didaktického, ktorého spolupracovníci budú vraj najprednejší spisovatelia českí vôbec a profesori škôl stredných zvlášť. Predplatná cena na celý rok je 2 zl. 25 gr. — Časopisy oznamujú, že cislajtánske ministerstvo výučby nariadilo, aby zo všetkých rakúskych škôl odstránené boli obrazy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Podivno! —30. septembra 1889K biedam, ktoré sa valia na nás, pristúpila ešte tá, že nám dobytok chorie na nemoc papuľovú (slintačku) a paprčkovú. V Podhradí minulého týždňa už asi 10 — 12 kusov ochorelo. — Dažde neprestávajú; i dnes sa lialo po celý deň. Kým silný vietor nepríde a nerozoženie mrákavy, sa nezmení. Viac blata nemávame ani v decembri; noha zaviera sa doňho po členky. — VNéptanitók Lapja[54]prišiel do reči plat od vystavenia školského svedectva. Niektorý z učiteľov pýta sa redaktora Gyertyánffyho, či si môže dať učiteľ zaplatiť vystavenie svedectva? Redaktor odpovedá, že v tej záležitosti rozličné konfesie rozličnej sú mienky; niekde bývajú učitelia za to honorovaní, niekde nie; na školách štátnych a obecných vystavované bývajú svedectvá bezplatne. Mne tiež teraz už častejšie prichodí takéto svedectvo vystavovať, zvlášť pre chlapcov odchádzajúcich do väčších miest na remeslá, ale dosiaľ ani len za blanketu som si nedal zaplatiť. — Čítal som aforizmy o ženách.[55]1. októbra 1889Nemôžuc ani dnes na krok z domu, lebo neprestajne sa lialo, chytal som knihu po knihe a čítal, kde som ju práve otvoril. A že som prišiel na niektoré pekné „zrnká“, aby mi lepšie utkveli v pamäti, umienil som si ich spísať do svojho „denníka“. Chcem tak i budúcne robiť. Zrnká znejú nasledovne.[56]Od redakcieNár. novíndostal som siedmy ročníkVesny, časopisu zábavno-poučného pre ľud a jeho priateľov, profesorom Dlouhým pečlivo redigovaného, v ktorom uverejnená jeBielekovapovesťBože môj, otče môj, však je ten svet zmotaný!Redakcia počala uverejňovať povesť túto s nasledujúcou poznámkou: „Chtějíce povzbuditi čtenářstvo t. l. k pilné četbě beletristických prací slovenských, které jak uměleckou cenou svojí, tak i skutečně národním rázem a ušlechtilou tendencí se zamlouvají a také jako práce nejbližších našich pobratimů, nám trudným osudem nanejvýše sympatických, v rukou všeho čtenářstva českého býti měly, hodláme občas přinášeti kratší práce slov. autorů za tím hlavně účelem, aby čtenářstvo naše čtouc je, připravovalo se ku čtení spisův objemnejších, které jemu co nejvřeleji doporučujeme. Spisovatel této ze života slov. je z řady slibných mladších beletristů slovenských.“2. októbra 1889Vonku sa ďalej nemilosrdne leje a ja pri teplých kachliach celý deň čítam znamenitéDrobné povídky J. T. Stankovského.[57]Najlepšie sa páčiaDivadelné historkyjedna lepšia než druhá a je ich do pätnásť. Pri takých „historkách“ zabudne človek aj na hnusné počasie. Stankovského humor nie je každodenný; dávno som nič s takou chuťou nečítal. — Podškôldozorca ďakuje mi za gratuláciu k jeho meninám mu poslanú. Býva dosiaľ v Dubnici. Buzarovics z Ostrihomu posiela mi nové vydanieZemepisu[58](siedme) aDejepisu[59](šieste) od IvanaGyőrffyho. Vo vydaniach týchto je už lepšia slovenčina, než bola v predošlých. Zdá sa mi, že ich Matzenauer opravil, leboPočtovnicu Győrffyho[60]on mu poslovenčil. — Bzinská Ľudmila zase má vSlov. novinách[61]jednu humoresku uverejnenú; je to už toho roku asi piata alebo šiesta práca, ktoré od nej priniesliSlov. noviny. Musím ju vyzvať, žeby už aj doNár. novínniečo napísala. — O mojich veršochOd srdca k srdcu,[62]pred pár rokmi vydaných, písano v olomouckomPozorenasledovne: „Pod názvem Od srdca k srdcu kolují něžné básně Ríznerovy, které vyznamenávají se vesměs obsahem plným prostosrdečnosti, ušlechtilých citů a důležité morální ceny. Jsou rozděleny na tři oddíly a zvláště podotknouti dlužno, že oddíl III. prozrazuje náležitou pedagogickou zručnost a jemnocit spisovatelův. Oddíl I. vyniká příjemným slohem populárním a lze proto celý spisek všeobecně doporučiti. Rizner jest na Slovensku znám jako velmi činný spisovatel, jemuž i na dále hojného zdaru přejeme.“ Podľa môjho zdania takej chvály verše moje nezasluhujú.3. októbra 1889ZMagyar Államu,[63]dnes na pošte čítaného, som sa dozvedel, že 1. t. m. i náš Jozef Kompánek (Radmír), r. k. farár veľkoostratický, svätil 25-ročné jubileum svojho kňazstva, obdržiac ku dňu tomu mnoho listovných a telegrafických gratulácií. — Martin Medňanský vyslovuje všetkým, ktorí sa z príležitosti jeho jubilea na neho rozpamätali, vNár. novináchvrelé poďakovanie. Z poďakovania toho sa dozvedám, že mu gratulovalo ešte i družstvo Vlasti z Prahy. — Dnešný deň bol konečne bez dažďa. Veru by už mohlo do Vianoc nepršať! — Clementis z Tisovca mi píše, že vyhľadal pre mňaLojkove SpomienkyaGemerské zvuky,[64]Andraščikov Šenk pálenčený[65]aDobrovského Slavín[66]z r. 1808. Musím mu písať, žeby mi to čím skôr poslal, lebo z kníh menovaných ani jednu nemám.4. októbra 1889Dnešný deň prichodí mi zaznačiť ako jeden z najkrajších, ktoré sme mali až od štyroch týždňov. I v poli sa už mohlo pracovať; a keď nebeský Hospodár popraje takých dní aspoň 30, vtedy i neskorá sejba sa natoľko bude môcť napraviť, že budú môcť byť na jare oziminy pekné a prinesú časom úrodu hojnú. Dal by Boh! — Schell píše, že poslal telegram v Kolíne na stanicu, ale že zabudol doložiť poslednú telegrafickú stanicu, nuž mu ho neprijali; o tom sa on ale až večer dozvedel, keď prišiel z kongresu do hostinca. Na druhý deň by ale už telegram nebol mal toho významu, a tak ho neodoslal. Písal z Brna Medňanskému list, kde ho prosí za prepáčenie. — Trenčiansky „kuvičník“(Vágvölgyi Lap)uverejňuje vraj zprávu, že 24. septembra bolo u Medňanského veľké „panslávske zhromaždenie“. Teraz aby sa viac dobrých priateľov nezišlo dovedna, lebo šovinizmus narobí z toho hneď vlasti nebezpečný panslavizmus. Žijeme veru časy smutné! — R. 1869 bolo v Uhorsku 1232 nem. ľud. škôl, dnes už len 668. — Bielek oznamuje vNár. novinách, že jeho beletristické dielko vyjde v novembri.7. októbra 1889V sobotu, t. j. 5. októbra bol tiež veľmi pekný, teplý deň; včera okolo šiestej ráno počalo pršať a s krátkymi prestávkami prepŕchalo i dnes po celý deň. — Dnes započalo sa školské „vyučovanie“ s päť deťmi. Minulého týždňa nedalo sa ani jedno zapísať. Deti tie náležia do nasledujúcich tried: do I. dvoje, do II. dvoje a do V. jedno. Zvedavý som, koľko ich dôjde tohto týždňa; že ich do 1. novembra ani 30 nebude, som istý, iba keby sa s celou prísnosťou zákona pokračovalo. Ja, ale tu by si ten lebo onen nepriateľov narobil! A ten pokoj je taký dobrý! — O jubileu Medňanského je vNár. novináchkrátky dopis, najskôr od Bieleka. Ten síce vravel, že bude pod čiarou o tom a o inom písať, ale dosiaľ nesplnil sľub. Spomína srdečný a vzletný prípitok p. Bôrikov a dokladá, že p. Obrov obveselil nás chutnými ospevujúcimi veršami. — Stávalo sa dosiaľ, že školské výkazy v rubrike „náboženstvo“ o židovských žiakoch obsahovali výrazy „héber“[67]alebo „mózes vallásu“.[68]Minister výučby nakladá teraz, aby sa oné dva výrazy neužívali, ale na miesto nich jeden jediný, a síce: „izraelita vallásu“[69]. No, podívajme sa, o čo sa pán minister výučby stará! Ale stará sa predsa aj o inšie. U nás, ako sa vraj dozvedel, sú na mnohých štátnych (?) a konfesionálnych školách učitelia, ktorých ročný plat zákonitého minima 300 zl. nedostupuje. Minister výučby nariadil tedy školským inšpektorom, aby zostavili podrobný zoznam špatne platených učiteľov a škôl, na ktorých sú ustanovení. Nariadenie toto smeruje k prilepšeniu dotknutých učiteľov… Takých učiteľov je veľké množstvo. Veď ani ja nemám ako učiteľ viac než 120 zl. platu; ostatný môj plat, zväčša z prírodnín pozostávajúci, je plat varhanický. Nuž ale naše vrchnosti cirkevné berú to všetko dohromady, len aby to určené minimum dosiahnuté bolo; ony zarátajú nám do platu ešte i ofery, kantácie a iné drobnosti; veď keby učitelia 500—600 zl. mali platu, nuž by im „obrok veľmi hral“ a potom kto by s nimi vydržal. — Nebohému dr. Michalovi Mudroňovi postavený je na hrobitove svätomartinskom pekný pomník z obetí venovaných národom. — Slovenský spevokol v Turč. Sv. Martine bol začiatkom t. r. vypísal 100-zlatovú odmenu za dramatickú prácu, čerpanú zo života slovenského. Takých prác došlo osem. Posudzujúci odbor uznal za najlepšie dve práce, a síce:Komasácia, obraz zo slovenskej dediny v 4 oddeleniach, aSlovenská sirota, obraz zo života v 4 dejstvách. Pôvodcom prvej je MartinKukučín(Matej Bencúr), druhej slečna MarínaHorváthová. Obe práce vydá spevokol svojím nákladom.8. októbra 1889Profesor Jaroslav Vlček prosí ma o doposlanieBajzovýchspisov:René mláďenca príhodi a skusenosťi(v Prešporku 1783).Epigramatá,[70]odpoveďBernolákovuna ne:Ňečo o epigramatech aňebožto malorádkoch(v Žiline 1794) a prvší jeho polemický spis:Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-Fándlimu odevzdať(v Halle 1790). Z uvedených spisov nemám ani jedného. Ťažko je tie teraz už dostať. Najskôr by sa ponachádzali po farských knižniciach okolia trnavského. Pošlem Vlčkovi svoj zoznam kníh, mysliac, že v ňom niečo nájde, čo nevyhnutne potrebovať bude. — Čajdovi poslal som preČernokňažníkašestnásť humoristicko-satirických drobností, veršom písaných, pod pseudonymami: Vrzalovský, Šeršelín, Špirifangulín, Oškerdák, Škrimpicín a Marcin Loboda. Sú medzi nimi niektoré veľmi podarené. — Dénešovi Štúrovi, direktorovi ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, som poslal k zajtrajším jeho meninám blahoželanie. — Dnešný deň bol veľmi teplý, pochmúrny. Zemiaky vyberajú sa v blate; i sejba je blatnatá. Keby len za jeden týždeň Pán Boh dal času, nuž by sa akosi poľné práce previedli. Ale niet výhľadu — dážď zase visí.9. októbra 1889Dnešný deň mal byť, podľa predpovedania Falbovho, kritickým. U nás sa jeho proroctvo nesplnilo; mali sme deň suchý, so silnejším juhozápadným vetrom, ktorý nám zaiste zajtra alebo pozajtre teplý priženie dážď. Poľnej práce prekonalo sa mnoho. — Detí v škole mám osem. V Bošáci ešte ani na školu nepomýšľajú; učebné siene neočistené podobajú sa cigánskym pelechom; po stenách visiace mapy a čítacie tabule vyzerajú ako dáke onuce. Minulého školského roku započalo sa v bošáckej rk. škole vyučovanie 10. novembra a skončilo sa pred ukončením apríla. A predsa je Bošáca pod jedným Pánom Bohom a pod tým istým škôldozorcom čo Podhradie. Krásne pomery! Židovstvo má len predsa radosť z nás kresťanov, že sme za výučbu tak zaujatí! Potom nie je div, že tak nápadne v každom ohľade za Židmi zaostávame. — Inšpektor cirkvi hybskej píše, že Janko Chorváth môže byť tam vyvolený za učiteľa, ale len na jeden rok; po roku, keď sa cirkvi zapáči, môže byť ďalej potvrdený. Ja mu radím, aby len šiel; behom roku sa môže stať natoľko obľúbeným, že bude jednohlasne doživotne zvolený. Od 7. t. m. nastúpil podučiteľskú stanicu v Mor. Lieskovom. Ale tam mu ruže nepokvitnú! — Dr. Lutherovi pripisuje sa nasledujúci veršík: „Wer nicht liebt Wein, Weib und Gesang, der bleibt ein Narr sein Leben lang.“10. októbra 1889Dnes po celý deň zúril náramný víchor; ale že bol južný, tedy i teplý. Cesty sa natoľko osušili, že človek kamkoľvek mohol prejsť suchou nohou. Poľnej práce previedlo sa mnoho. Ja som dal zasiať 5/4 raži. — Vlčkovi do Prahy odoslal som svoj zoznam kníh na prezretie. — Naša učiteľská konferencia má sa odbývať 10. t. m. v Beckove; opozdilo sa to preto, že bol pán dekan chorý. Podľa minuloročného uznesenia má čítať ten učiteľ, u ktorého sa konferencia vydržuje, dajakú pedagogickú prácu. Zvedavý som, či sa Krajčovič s takou prácou prichystá. — Vilinský (Žiga Pauliny) podáva v NN veľmi chutne písaný cestopis po Nemecku.12. októbra 1889Včera i dnes bolo tiež bez dažďa: gazdovci budú za pár dní s poľnými prácami hotoví. — Dr. Czambel posudzuje vSlov. novinách Vlčkove Dejiny literatúry slovenskej. Jeho úsudok je ten: že Vlček zhola nič nového v nich nepovedal, ale všetko prevzal z Tablica a z úvahy dr. Hurbana v starýchPohľadochuverejnenej. Zatracuje chvály Vajanského o týchžeDejináchvNár. novináchprejavené. Čo povie na kritiku tú Vajanský, som zvedavý — ale možno, že ani neodpovie. Tuším by mu aj najmúdrejšie urobil. — Stanovy našej Vzájomnej pomocnice predostreli sme cestou stoličnej vrchnosti vysokému ministerstvu na potvrdenie. Len aby sme dlho nečakali na ich potvrdenie, žeby sme mohli započať účinkovať. Ľud už je netrpezlivý, a zdá sa mi, že ochláda. No ale keď spolok bude potvrdený, dúfam, že bude zaň väčšia zaujatosť.16. októbra 1889Po trojdňovom severnom vetre nastala dnes zase len studená dažďová pohoda, takže nebolo hodno spod strechy vykročiť. Váh sa natoľko rozvodnil, že mi bolo ťažko sa dostať do Beckova na učiteľskú konferenciu, dnešného dňa vydržiavanú. Pomimo M. Kissa stankovského, ktorý sotva vedel o tejto konferencii, a podučiteľa J. Vávru z Kochanoviec zišli sme sa všetci. Prítomní boli: M. Šimko trenčiansky, Jur Chorvát kochanovský, Karol Langhoffer moravskolieskovský, Ján Chorvát, podučiteľ moravsko-lieskovský, S. Styk srňanský, Ján Chorvát štvrťanský a ja. Konferencia zahájená bola peknou rečou pánom dekanom Štefanom Bálentom a keď sa niektoré bežné záležitosti pokonali, čítal Štefan Krajčovič, učiteľ beckovský, veľmi obšírnu prácu, opisujúc výlet so školskými deťmi na jare na jeden z bližších beckovských kopcov podniknutý, pri ktorom spôsobom názorným poučoval dietky o tom, čo sa im práve namanulo. Opis výletu bol veľmi pútavý, poučno-zábavný, za čo pôvodcovi dostalo sa úplného uznania od všetkých prítomných. Konferencia trvala 2 hodiny. Po nej zasadli sme k bohato vystrojenému stolu a nenútene zabavili sme sa do piatej hodiny, času to nášho rozchodu. Pred odchodom vbehol som na 1/4 hodiny k nášmu Martinkovi,[71]ktorý ma vraj po celé odpoludnie už vyzeral, vediac, že som v Beckove. Gratulácie (zvláštnejšie) k dňu 25-ročného jeho jubilea mu došlé som so sebou vzal, aby som ich uložil vo svojom „archíve“. Pomimo toho dal mi Medňanský ďalšie číslaKazateľne,Literárnej hlídky[72]aAnjela Strážneho.[73]— U Krajčoviča našiel som pekný zviazaný rukopis KarolaModránihoz r. 1848 s názvomPiesne a novely. Je to druhý zväzok, a tak musí byť ešte dakde i zväzok prvý, po ktorom má Krajčovič ďalej pátrať u svojho svokra Vargu, farára kšinského, od ktorého pochádza i tento zväzok, ktorý sa teraz v rukách mojich nachádza. Ani piesne, ani novely nemajú síce literárnej ceny, ale predsa hodno ich zachovať, lebo vidieť z pokusov týchto, že Modráni bol dušou-telom oddaný svojmu rodu. Zdá sa mi, že zomrel na začiatku rokov sedemdesiatych. —17. októbra 1889Žiakov mám dosiaľ 23, viac predsa než inde, lebo, ako som včera počul, v Mor. Lieskovom bolo 15. t. m. detí len štvoro, v Kochanovciach 13, v Srnom 10 a v Beckove ešte ani sa vyučovanie nezapočalo; ale nezapočalo sa ono ani v štátnej a katolíckej škole. Pán senior sa veľmi strojí, že dá nedbalých rodičov pokutovať, aby do 1. novembra aspoň polovica (65) detí bola v škole. Uvidíme, či sa k tomu odhodlá; ja sa aspoň s ľuďmi nebudem hašteriť. Mojou povinnosťou je učiť, ale nie zháňať deti do školy. Kto chce mať mrzutosti a veľké mrzutosti, ten nech len započne prísne s nedbalými rodičmi a bude mať hneď čo počúvať. —Ottův slovník naučnýs tretím dielom prešiel k litere B. V prvom zošite tohoto dielu je sedem mojich väčších-menších príspevkov, ale mrzí ma, že článočekBabia hora, na ktorého spracovaní som si mnoho záležať dal, nebol upotrebený; podobne oBábolnipísal som omnoho dôkladnejšie než Brábek, a predsa tohoto príspevok je uverejnený, môj ale odhodený. Po tieto dni pošlem ďalšie príspevky a poukážem na to; lebo načo mám drahý čas mrhať, keď až každý tretí príspevok redakcia upotrebí.18. októbra 1889Včera a dnes, hoci bolo pochmúrno, predsa nepršalo, takže dnes mohlo sa i v poli a záhradách pracovať. Minulej noci zomrel po dlhej, ťažkej chorobe náš cirkevník p. Karčewski, rodom Poliak, ktorý sa tu v rokoch predrevolučných bol osadil. Pohreb bude mať 20. po obede. — Václav Kredba odstúpil od redaktorstvaPosla z Budče,[74]prepustiac ďalšie redigovanie tohoto znamenitého pedagogického časopisu, ktorý si i nás Slovákov náležite všíma, doterajšiemu spoluredaktorovi Ľ. Strahlovi. Pán Boh pomáhaj! JaPosla z Budčedostávam láskavosťou jeho nakladateľa Fr. A. Urbánka už asi desať rokov. — PražskejVlasti, ktorá 15. októbrom nastúpila šiesty ročník, dostal som číslo prvé, čo je znakom, že i tento ročník bude mi láskavosťou T. Šmyda, farára zborovického na Morave, zasielaný. Musím sa mu poďakovať. Väčšina príspevkov časopisu tohoto je síce v duchu cirkvi katolíckej písaná, ale prináša i také príspevky, ktoré každý kresťan s úľubou čítať môže. — Dnešný deň venoval som korešpondencii, napíšuc listy: Osvaldovi, redaktoroviKazateľne, Ant. Bielekovi do Zubáku, Miškovi Kissovi do M. Stankoviec, dr. Czambelovi do Budínpešti, Horváthovi do Trnavy a Černákovi do Grinavy. Taktiež poslal som asi 50 — 60 článočkov redakciiOttovho slovníka naučnéhopre ďalšie zošity. — Z 23 zapísaných žiakov došlo dnes do školy len 18; piati vraj zase vyšli s lichvou do poľa. Že mi vyučovanie za takýchto okolností nechutí, netreba dokladať.19. októbra 1889V noci započalo pršať a pršalo po celý deň; teplomer ukazoval 10° nad nulou podľa R. — Napísal som obšírny list Fr. Bayerovi do Přerova, ktorý sa už iste mrzí, že som mu nedal odpovede na list 9. augusta z Rožňova mi písaný. Snáď sa mi ho predsa podarí udobriť listom týmto. Uvidíme! — Novomestský apatekár Emil Keller píše mi, pravda, po nemecky, či by som mu nemohol na pár dní požičať zo svojej zbierky starožitností tie kamenné nástroje, ktoré pochádzajú z Bošáckej doliny. K akému cieľu to potrebuje, nedokladá, ale iste k štúdiu, a preto za povinnosť si pokladám žiadosti jeho vyhovieť a len čo sa naskytne príležitosť, všetko mu odošlem. Počul som, že má bohatú zbierku takýchto predmetov, a tu mohlo by z nej niekoľko kusov dostať sa i môjmu malému „múzeu“, lebo viem, že má i hojne duplikátov. Rád som, že takýmto spôsobom prídem do bližšieho styku s učencom nášho vidieka. Bude z toho pre mňa veľký prospech. Keller má vraj aj peknú knižnicu s dielami drahocennými, nuž si budem môcť časom tiež niektoré vypožičať. — Medňanský mi poslal svoje posúdenie mojej básne, ktorú som bol predniesol m. m. pri jeho 25-ročnom jubileu. Požiadal som ho bol o to predošlého týždňa. O celej básni vyslovuje sa, že „je výborná“, a len na štyroch alebo piatich miestach navrhuje slovnú zmenu, s čím ja ale len v dvoch prípadoch súhlasím. Nadpis básne navrhol som zmeniť. S tým súhlasí. Ponesie teda názovPovažská ozvenamiesto doterajšiehoHlasy srdca. Zamýšľa ju poslať Šmydovi do Zborovíc, či by vraj nemohla v daktorom moravskom periodickom časopise vyjsť tlačou, v ktorom prípade ľahko by sa došlo asi k 200 zvláštnym odtlačkom. Bol by to spôsob síce lacný, ale Medňanský mohol už tých 20 zl. oželieť a dať báseň u Salvu vytlačiť.20. októbra 1889Deň bol síce pochmúrny, ale teplý. Oziminy veľmi pekne odrastajú. — Popoludní sprevodili sme do matky zeme nášho 84-ročného starčeka Karčewského. Pohrebu zúčastnilo sa veľké množstvo ľudu veriaceho. Kázeň a odobierku mal p. senior Holuby, liturgoval kochanovský kaplán Jurkovič. Karčewského zať, Karol Winkler, zavďačil sa mi zase veľmi pekným obrázkom v krásnom vyrezávanom ráme. Bude zdobiť moju malú izbičku. O Schellovi, beckovskom rodákovi, vyslovil sa veľmi pochvalne; hovorí sa vraj v Brne, že on časom bude direktorom ústavu hluchonemých. Verše, ktoré pán senior Holuby 28. septembra 1889 pri posviacke novovystavenej školy a fary trenčianskej čítal, dala cirkev trenčianska vo veľmi peknej úprave vytlačiť. — V noci a zrána zase len pršalo. — Počet žiakov vzrástol na 32; denne pribúda ich po jednom, po dvoch.22. októbra 1889Deň bol jasný, teplý; mrákavy porozháňal južný vietor. Bárs by nám ešte hodne dlho takto potrvalo! — Od Francisciho dostal somKompánkovodieloPútnická cesta do Ríma, ktoré vlastným vydal nákladom. Kompánek veľkú priniesol obeť, že tak objemné dielo (662 str.) svojím vydal nákladom. U nás veľká zriedkavosť. Vajanský dielo vNár. novináchčiastočne preberúc, veľmi ho odporúčal. Zvedavý som, koľko výtiskov sa ho predsa minie.Hýrošova LykavaaKompánkova Pútnická cestasú najobjemnejšie diela, ktoré sa kedy v tlačiarni Účastinárskeho spolku v T. Sv. Martine tlačili. Kompánek dáva pomerne tejto tlačiarni najviac zarábať. Čudujem sa, že mi Francisci neposlal i brožúru dr.Strakovičovu,Dačo zo života, keď ona, akoNNoznamujú, tiež po tieto dni v tejže tlačiarni vyšla. — Keď ma bol 29. augusta t. r. asesor p. Ján Štúr navštívil, sľúbil mi poslaťRečpovedanú Svatým, farárom zayuhrovským, aVerše, čítané Vargom, farárom kšinským na „rekvijách“ za Ľudovíta Štúra, v Horných Ozorovciach r. 1856 odbývaných. Teraz mi píše, že sľub svoj splniť nemôže preto, lebo iRečiVeršepred pár rokmi poslal svojmu svatovi dr. Hurbanovi, keď sa tento bol pribral napísať životopis Štúrov, a že naspäť mu to poslané nebolo. Ale ochotný mi je vraj poslať báseň Ľudovítovu nad smrťou matky svojej zloženú, ktorá už nemohla byť vytlačená viac v jehoSpevoch, keď tie práve už vtedy tlač boli opustili. Báseň tá bude ozdobou mojejPamätnice.[75]Požiadam ho, aby mi ju na každý pád, bárs len aj v odpise, odoslal. Možno, že sa u p. Štúra aj niečo iné pre mojuPamätnicunájde.23. októbra 1889V Hybiach zvolený je za učiteľa Adam Gröner, doterajší učiteľ štrbský. Janko Chorvát teda musí ešte počkať a prvý rok prakse v Mor. Lieskovom prežiť. — Hlbočania, vlastne tamojší učiteľ Dan. Kopa požiadal Medňanského, aby v chotári beckovskom dal vykopať peknú lipu, ktorá by sa mala k hrobu dr. Hurbanovmu zasadiť. Ako sa z hodnoverného dozvedám prameňa, Medňanský sa mal vysloviť, že s takými komisiami sa nikto nemusí na neho obracať, lebo vraj čo on má lipu zhľadávať k hrobu pre kňaza luteránskeho! Medňanský mal si to za česť pokladať, že sa s touto žiadosťou na neho obracajú! To už nie je pravé rodoľubstvo! Že dr. Hurban bol luterán a on je katolík? Tu sa na konfesiu nemá pozerať. Ostatne M. požiadal učiteľa Krajčoviča s doposlaním tejže lipky, sľúbiac spojené s tým výdavky zaplatiť. Ale to katolícke rodoľubstvo je len predsa divné! Vždy sa to šidlo vypchá z vreca. — V noci počalo pršať a neprestalo až okolo desiatej pred poludním; popoludní povstalý vietor miestami blato dosť dobre vyfúkal.24. októbra 1889Podľa predpovedania Falbovho mal dnes byť kritický deň. U nás sa to nesplnilo, lebo práve tak pekného a príjemného dňa, akým bol dnešný deň, sme už dávno nemali. Slnko po celý deň nezachodilo za mračná. Opravdové babské leto; len aby tak aspoň do Všechsvätých potrvalo. V septembri siate oziminy sú veľmi krásne, ale jesto ešte mnoho i takých, ktoré sa len teraz tisnú zo zeme, ba ako som počul, niektorí gazdovia, jestli vraj takto potrvá, budú ešte aj siať. — R. F. Osvald sa konečne ozval, prosiac ma za odpustenie, že tak dlho mlčal. August strávil v Korytnici, odkiaľ mi vraj písal, ale ja jeho dopisnice nedostal. Divným mi prichodí, že ma drží za katolíka. On sa domnieva, že všetci Riznerovci sú katolíci. No nič to. Podíva sa, keď mu zdelím, že som luteránom. Píše, že dosiaľ pre mnohé práce a nepríjemnosti nestihol vyhľadať, čo mi má poslať. —Kat. noviny[76]7. novembra budú sláviť 40-ročné jubileum, lebo pred 40 rokmi 7. novembra vyšlo prvé číslo v Pešti pod redaktorstvom terajšieho kanonika trnavského Šimona Klempu. Na toto jubileum mal naisto ísť do Trnavy i Osvald, ale že svätovojtešského spolku správa hatí slušné oslávenieKatolíckych novín, nuž Trnavu Osvald prežehnal a bude sedieť doma, vzdychnúc si, že „to bieda, keď ani nás málo katolíkov nevie žiť a pracovať svorne“. Veru bieda, veľká bieda. Dobre Veselovský hovorieva, že on nezná dvoch Slovákov, ktorí by boli jedného náhľadu. — Čítal som, akým spôsobom si rozličné národy preukazujú zdvorilosť, a že sa mi to ľúbilo, umienil som si jedno druhé zaznačiť.[77]28. októbra 1889Včera a dnes bolo tiež veľmi pekne a milo; teplý vetrík osušil chodníky natoľko, že sa človek nemusel ani najmenej zamazať. Popoludní počal povievať severný vetrík, nasledovne sa trochu schladilo. — Minister Csáky hodlá vraj vystúpiť s návrhom, aby dôchodky učiteľov obnášali najmenej 400 zl. ročne; dosiaľ bolo 360 zl. Po 30, poťažne 35-ročnej službe aby učiteľ dostal celú penziu, to je vo výške svojho platu. Nový minister zdá sa byť väčšmi za učiteľstvo zaujatý než nebohý Trefort. Uvidíme, čo z toho bude. Ostatne nás konfesionálnych učiteľov sa to zase len nebude týkať. — Behom minulého týždňa prečítal som dva objemné romány,Vlčkov Zlato v ohniaGöbla-Kopidlanského Tajemství rodiny hraběcí. Prvý zaujíma miesto medzi najlepšími románmi, druhý však smelo možno vradiť medzi „romány krvavé“, ktoré čitateľa len rozčuľujú a ani najmenej nepoučujú. Čítal som v živote svojom z takých románov len tento, ale to bude zaiste aj posledný. Obsah takýchto románov hodí sa len pre také osobnosti, aké bývajú v nich charakterizované, totiž mravne kleslé. Boj, aký sa nedávno po českých časopisoch proti podobným románom viedol, bol celkom na mieste. Četba taká je opravdivým jedom pre neskazené ešte srdcia.27. októbra 1889I dnes mali sme deň pekný, lenže trochu chladnejší, očakávame sneh. — Matzenauer z Trnavy poslal mi ním redigovaný kalendárPútnik svätovojtešský,Győrffyho Počtovnicu(časť II.) a tohožeZemepisnú knižočku. Spisky tieto poslovenčil on, vlastne len prvý, a druhý opravil. Tento dožil za krátky čas siedme vydanie, čo je znakom, že knižočky Győrffyho do veľmi mnohých katolíckych škôl sú pouvádzané.Kalendár svätovojtešskýje znamenite redigovaný a je aj najobjemnejší zo všetkých slovenských kalendárov.Ottův slovník naučný, dielu III. zoš. 2. priniesol z mojich príspevkov životopisy Bahylovcov a Bachátov. Niektoré topografické príspevky vystali z tej príčiny, že boli redakcii neskoro poslané. Budúcne nesmiem so zásielkou príspevkov dlho preťahovať.28. októbra 1889Žiakov dalo sa zapísať do dneška 50; ale čo z toho, keď ich denne v škole nie je viac ako 35. Najviac ich chybuje v taký deň, ktorý je pekný, lebo vtedy vychádzajú s lichvou na pašu. Na poriadnejšie chodenie do školy, kým nepríde hodná zima so snehom, nesmieme ani pomyslieť. — Prešporská merica kukurice stála dnes v Novom Meste od 2 zl., 10 gr. do 2 zl., 20 gr.; sto hlávok peknej kapusty stojí 5 zl. i vyše. — Čajda nemusel dostať moje príspevky doČernokňažníka, lebo ani jedny verše nie sú uverejnené v najnovšom čísle. Kam sa mohol list môj podieť, je hádankou. Poneváč som ho rekomandoval, musím ho reklamovať. Už prichádzam na všelijaké myšlienky. Či nebol dakde zadržaný a otvorený. Čosi v tom musí trčať.29. októbra 1889Došlo mi viac listov. Vlček píše, že peštianskeSlov. novinymali s ním veľa roboty — ba že iKat. novinyzle nedobre na neho. Taký človek sa vraj ešte len narodí, čo všetkým našim ľuďom bude po vôli. Zvedavý som, ako písali KN o jehoDejinách, keď spomína, že i tie „zle nedobre“ na neho. Písal som Matzenauerovi, aby mi posledné čísla hneď poslal. — Medňanský poslal mojuPovažskú ozvenuVl. Šťastnému, redaktoroviObzorudo Brna. Na to môže nerátať, žeObzorju uverejní. Oznamuje mi, že práve dokončil 5-hárkovú novelu s nadpisomNa tom našom Beskyde, ktorú pošle Vajanskému prePohľady. Z nášho Martinka vykľuje sa ešte i novelista. — Dnes sa zase oteplilo, ale dažďu len nohy visia.30. októbra 1889Predsa ani dnes ešte nepršalo, ba deň bol dosť príjemný a veľmi teplý. — PreOttův slovník naučnýnapísal som životopisy: Ballov, Baltíkov a Bartholomaeidesovcov, len neviem, či s tými prvými už neskoro neprídem. Zajtra ich expedírujem. — Kníhtlač. úč. spolok v Martine vydal VIII. zväzokSlovenského národného zábavníka, ktorý obsahuje básne a životopis Jána Kalinčiaka. P. Francisci nezabudol na mňa ani s týmto zväzočkom; musím sa mu tedy naraz zaKompánkovu Pútnickú cestua tieto básne poďakovať. — O Kalinčiakových básňach vyslovil sa bol Vlček vo svojom spiseLiteratúra na Slovensku, že sa vyznamenávajú ľahkou formou a sú plné ušľachtilého citu a zdravých myšlienok — teda ich hromadné vydanie bolo na čase. Počul som, že i básne D. Maróthyho chystá do tlače jeho syn medik. I tie zasluhujú veru súborného vydania, lebo Maróthy bol prototypom básnika rýdzo národného. Ba kedy sa vydajú básne Kráľove a Nosákove? Tie vraj má pohromade Andrej Truchlý, ktorý ich v rokoch ešte sedemdesiatych mienil vydať, ale k skutku to dosiaľ nedošlo — ba ani niet nádeje, že by ich Truchlý, ktorý žije od desať rokov utiahnuto, kedy vydal. Ba od Trúchleho nemohol ich dostať ani R. Pokorný, ktorý ich zamýšľal vydať vKnihovni československej.[78]Myslím, že keby sa veci dakto s chuťou lapil, vydali by nám niektorých básnikov i Česi.1. novembra 1889Hneď po polnoci započalo sa liať a lialo sa neprestajne až do desiatej hod. predpoludním. Voda na potoku taká prišla, akej nebolo od jara. — Čajda ma uspokojil. Môj list došiel šťastne; príspevkami bude sa vraj pýšiť číslo novembrové. Prečo z nich niečo v októbrovom čísle neuverejnil, nepíše. Pietor mi odkázal, aby som pamätal i naHlásnika[79]veršovanými prácami, bo vraj ľud rád číta verše moje. Snáď na dlhších večierkoch niečo sklepnem. Niekedy by bolo aj kus času, ale človek nie je k veršovaniu naladený. — Ktosi napísal nasledujúci epigram:Jinde kritik, posuzuje knihu,aspoň kapitolu přečte v mihu,u nás dostačí mu k chvále aneb haněautor s tiskárnou na první straně.Z aforizmov francúzskych spisovateľov si zaznačujem tieto:[80]4. novembra 1889Zase po celé štyri dni bolo pekne, bezdáždne. V záhradách kvitnú nám ruže, georgíny, floxy a iné kvety; ba ruže po celé leto nemali sme tak pekné, ako sú teraz. Mrazu ešte nebolo tej jesene. — Pred štyrma týždňami uskočili z trenčianskeho stoličného žalára dva na osem rokov odsúdení kolompoši.[81]Z týchto jedného, istého Figuru, rodáka z Ivanoviec, podarilo sa v sobotu, t. j. 2. t. m. v „Turecku“ polapiť. Ktosi uvedomil žandárov, že sa tam zdržuje, obklopili tedy pomocou Bohuslavičanov horu a vliezol do pasce. Jeho kompan však nebol dolapený. Dnes cez poludnie bohuslavického žida Körpera dcéra niesla svojmu otcovi na prievoz obed a tu predstal ju a obed jej odobral, ufujazdiac zase do „Turecka“. Zajtra má sa i na toho honba zaviesť. — Uram mi zdelil niektoré dáta k životopisu Ondreja Miloslava Bellu. Medziiným píše, že ma 4. septembra i s Kovalevským hľadali v Ružomberku, lebo ich vraj Salva avizíroval, že tam budem, nuž ale ja som s večerným vlakom ťahal na Vrútky. Škoda, keby som bol o tom vedel, predsa by som len bol v R. prenocoval. — Žiakov mám zapísaných 55; v škole ich dnes bolo len 34. — Dnes zaumienil som si dovedna pozbierať všetky básne J. Kráľove a hneď som sa i chytil do práce.7. novembra 1889V počasí zase premena. Ale v jeseni to už inak nebýva. Včera predo dňom nastal silný dážď a trval až do noci; dnes nepršalo, ale blata je toľko, že nemožno do dediny. Pre školské deti, ktorých je dosiaľ 66 zapísaných, je len zase zle; v takom blate nie je možné, aby tie menšie riadne dochádzali. Vždy dajaké prekážky. Ešte som pomimo náboženstva, čítania, písania a počtovania iné predmety ani nezapočal vyučovať. Veď v piatej a šiestej triede mám dosiaľ len 8 detí zapísaných, i tie vystávajú pravidelne v také dni, kde môžu von s lichvou. Budúceho pondelka (11.) však musím sa už držať hodinového poriadku, aby ma škôldozorca neprekvapil. Ostatne nebolo by to mojou vinou. — Černák mi poslal 7-kilový balík rozličných kníh. Sú medzi nimi:Kollárov Cestopis,Pospíšilove Květy,[82]Radlinského-Sasinkova Slovesnosť,[83]štyri ročníkyČasopisu českého musea[84]a zo desať menších spiskov. Najradšej somČasopisu mus., lebo tie vyše menované mám všetky. Nuž ale zídu sa dr. Czambelovi, a jestli by ich už tiež mal, odložia sa k zámene. — Kravák z Prostějova poslal mi na ukážku niekoľko kusov zo svojich školských zošitov na písanie, kreslenie a počtovanie. Všetky sú veľmi krásne vystrojené a majú znamenitý papier. Škoda, že sú obálky českými nápismi opatrené; inak by som si zaraz dal aspoň 1000 kusov z nich doniesť. Ale zamýšľam mu písať, či by nebol ochotný obálky zmeniť, vlastne len to ostatné, čo je mimo slova „Písanka“ na nich vytlačené, vynechať. V tom páde by som ich odporučil aj iným školám. Takto by naši škôldozorcovia i to ľahko mohli „panslavizmom“ pomenovať a jednoducho zo škôl nám ich vylúčiť. Podľa cenníka mi doposlaného má Kravák i „potreby ku písaniu i kresleniu“, ako sú perá, rúčky, ceruze, grifle, gumy, veľmi lacné, o tretinu lacnejšie, než my ich kupujeme u Horovitza. Z týchto predsa dám za pár zlatých priniesť. — Apatekár Keller ma ešte žiada, aby som mu i zopár črepov zo starých nádob pochádzajúcich a na našich Hradiskách vykopaných odslal. Vďačne sa stane. Zvedavý som, čo a ako bude o našich nálezoch písať!9. novembra 1889Po dňovej prestávke zase včera i dnes po celý deň pršalo. Časy tieto sú už do omrzu. Keby radšej mrzlo, aby sme nemuseli blatom a vodou sa cvachnať. — Medňanský predsa poslalOzvenuŠťastnému do Brna. So Šťastným zhováral sa Schell a ten píše Medňanskému toto: „Šťastný mi súkromne sdelil, že báseň velice se mu líbí, ale že s uveřejněním jsou poněkud nesnáze. A důvod, jejž uvedl, shledávám i já zcela oprávněným. Pravilť totiž, že ačkoliv česká inteligence slovenčině dosti rozumí, přece nerada čítá básně slovenské, jelikož tyto po stránce formální i věcné nesnadno chápe, za to prý prosou psané věci všichni se zálibou čítají. Podaří-li prý se mu báseň uveřejniti, bude prý tak moci učiniti jen veHlasu. Ja gratuluju kollegovi Riznerovi na základě posudku, který mi p. Šťastný soukromně sdělil o jeho básni, ač obsah její sám ještě neznám.“Úsudok Šťastného, slovutného spisovateľa českého a redaktoraObzoru, mi veru lichotí. Teraz som už veľmi zvedavý, čo sa sOzvenoustane. Myslím ale, že vHlasenajskôr bude uverejnená. Keby len bol Medňanský písal o tie odtisky. ODobrodružstve, od Medňanského vPohľadochuverejnenej črte, píše náš Schell toto: „Velice vhodná, časová episodka jest to, v níž zrcadlíte nynější koketerii a zištnost pohlaví ženského; zajisté 99% nynějších mladých dívek jsou Vaše „Bětušky“. Posilňuj Vás pán Bůh k dalším tak zdařilým kresbám našich materialismem prosáknutých společností.“ — Schellov list mi Medňanský poslal; a že jeho obsah je veľmi pútavý a má i tú cenu, že je v ňom opísaná najnovšia činnosť Schellova, odkladám ho do svojho archívu. Len čo stihnem, musím mu i ja písať, lebo mu odpoveď dlhujem. —Hospodář moravský[85]nastúpil v novembri jedenástu púť po luhoch slovanských. Zjavil sa v novej úprave. Z došlého mi prvého čísla zatváram, že mi i tento ročník bude láskavosťou riaditeľa Uhlířa doposielaný. Slušnosť káže, aby som sa mu poďakoval, čo sa musí v najbližších dňoch stať. V čísle tomto je aj z Považia od istého Ant. Vránu veľmi zaujímavý dopis uverejnený. Vrána musí byť niekde v okolí Ilavy hospodárskym úradníkom. Budem po ňom pátrať. — Minister Csáky najnovším nariadením zľavil škôldozorcom veľmi mnoho práce kancelárskej, aby mohli častejšie navštevovať podriadené školy, lebo k tomu dosiaľ nemali času, keď im ho rozličné štatistiky a korešpondencie brali. Od terajška teda môžeme pravidelnú návštevu škôldozorskú očakávať; hoci školu moju od desať rokov každoročne sám škôldozorca navštívil alebo zástupcom navštíviť dal. Stávalo sa to však z tej príčiny, aby počínanie moje s orličím sprevádzali okom. V niektorých školách, ako z hodnoverných znám prameňov, nebol škôldozorca i za 5 — 6 rokov; snáď nehrozilo v nich žiadne nebezpečenstvo pre vlasť.11. novembra 1889Včera prepŕchal častejšie dážď, dnes ale sa natoľko schladilo, že Martin[86]privítal „na bielom koni“; spadlý sneh sa však zaraz topil a len najvyššie vrchy, Javorina, Inovec a Lopeník, dostali bielu pokryvu. — Naši richtári včera pomocou bubna dali rodičom na známosť, že ktorí dnes a zajtra deti svoje do škôl (evanjelickej a katolíckej) nepošlú, tých vo stredu podľa zákona pokutujú. Trochu to pomohlo, lebo došlo do 30 detí a tak dnes je už 96 detí zapísaných. —Ottovho slovníku naučnéhoIII. dielu zošit 3. priniesol zase sedem mojich väčších-menších príspevkov. Jestli aj ďalšie roku b. vyjsť majúce zošity prinášať budú moje príspevky, tak honorárom pripadnúť mi majúcim budem mať zošity zaplatené. Od Brábeka je tu asi 15 — 20 životopisných a topografických článočkov. Zazlievam mu, že miestne mená maďarsky uvádza, kdežto mnohé majú svoje slovenské mená. Zdelím svoju mienku i redakcii, žeby sa to nabudúce nestávalo. Poznať, že všetko čerpá zo spisov maďarských a nemeckých. Niektoré životopisy spisovateľov maďarských sú veľmi kusé. — Miško Kiss zdeľuje mi úsudok Križanov (Žiranského) oPovažskej ozvene. Znie nasledovne: „Plynné, krásne a duchaplné verše; ten človek to vskutku, nad všetko očakávanie, ďaleko priviedol, lebo celou básňou veje myšlienka naozaj podarená. Ja ďaleko vyššie cením v poézii R. než Holubyho, lebo z básne tejto zatváram na pekný vzlet básnický u Ríznera a nenachodím ničoho, čo by sa tu vytýkať mohlo. Celou básňou previeva pekná myšlienka, logický postup, plynnosť reči a dobrá nálada poetická.“ K tomu dokladá Kiss: „Ľudko môj! takéto vážne slová nech ťa skutočne povzbudzujú, lebo Križan tak sa vyslovil, ako myslel. Si u neho vo veľkej priazni!“ V prítomnosti dvoch kňazov vyslovil sa vraj Križan, že učitelia, čo sa týka literárnej činnosti, omnoho viac konajú než kňazi a týchto že ďaleko prevyšujú. Mal by veru túto literárnu činnosť i verejne v daktorom časopise spomenúť. Mnohých by to ešte povzbudilo a literatúra by mala z toho len osoh. —VajanskéhorománSuchá ratolesťmá byť zanedlho vydaný v ruskom preklade.12. novembra 1889Minulej noci mali sme prvý mráz tejto jesene; bol taký silný, že sa na stojatých vodách tenký srieň chytil. Dopomohol k tomu studený severák, ktorý po celú noc silne fúkal. — Lotri v „Turecku“ sa zdržujúci dopustili sa hrozného skutku. Dnes našli v bošáckom poli pod srnianskym Hájom zabitého chlapa, podľa nosiva vraj Bzinčana, ktorého odniesli do Srnieho. Podhradského jedného občana ale, včera pred večerom idúceho z Nov. Mesta, nad srnianskou tehelňou obrali dvaja trhani z peňazí. Čo sa bude robiť? Nie sme už istí ani životmi. A čo bude ďalej v zime a pred novým? Bieda bude mnohých núkať ku krádeži a zbojstvu. Veru špatným hľadíme časom v ústrety! — Krajňák mi podal adresu redaktora periodického časopisuMagyar Könyvszemle[87], núkajúc ma, aby som doplnky ku Petrikovmu dielu v časopise tom uverejnil. Možno, že sa stane. Pýta sa ma tiež, či mámBernolákovu Grammatica slavica[88]z r. 1790. Dávno sa po nej zháňam, dosiaľ však nikde som ju vypátrať nemohol. Snáď mi ju chce poslať. Bol by som mu veľmi povďačný. — Martina Kollára, píše ďalej Krajňák, volali do Ameriky, kde mu núkali faru 3000 dolárov vynášajúcu; no on nechce opustiť svoju domovinu, lebo chce, bárs aj pri biede, svojmu slúžiť rodu zaznanému.13. novembra 1889Dnes ráno našli sme blato na roh zamrznuté. Obloha po celý deň jasná ako oko; poludňajšie slnko blato rozmrazilo. — Včera a dnes zase viac detí pribudlo. Dosiaľ došlo ich 112; chybuje ešte vyše 20. Konečne mohol som riadnejšie započať vyučovanie. Od Žiliny píšuSlov. novinám, že tam v niektorých školách ešte ani v prvých dňoch novembrových nezapočalo sa vyučovanie, lebo predstavenstvá obecné len teraz zamýšľajú dať trochu učebné siene vykiepiť. — Jozef Botka, rodák sarvašský, bývalý vychovávateľ u Osztroluczkých, teraz učiteľ v Tót Komlóši, v obšírnom liste (maďarsky písanom) spomína svoj plat. Má mimo bytu a dreva 800 zl. štvrťročne po predku mu dávaných, 12 q pšenice, od 135 žiakov pod titulom zápisného 1 zl. a od každého dieťaťa kura, kačicu alebo hus. To je veru znamenitý plat! Oproti dolnozemským učiteľom sme my tu bedári. Ja keď všetky škvarky (ofery, pohreby, koledu, oblátky atď.) sčítam, nevyjdem na 400 zl.14. novembra 1889Povetrie sa zase oteplilo, následkom čoho máme viac blata než minulé dva dni. Obloha zachmúrená. — Kaviak mi špatne poslúžil. Ceruzy mi mal poslať hardtmutovské, veľký tucet za 1,10 zl., a on poslal ledačo za 75 gr. Ani s držiatkami nie som spokojný. Za tú cenu taký „krám“ by som aj tu bol dostal. Od terajška nebudem viac kupovať mačku vo vreci. Ani ceruzy, ani držiatka nebudem môcť v škole potrebovať. Ale čo s tým? Lacné mäso, riedka polievka. Ceruzy sú také tvrdé, že nemožno nimi písať, nuž a na kreslenie sa tým menej hodia. To sú tie kresťanské firmy! I minulej zimy bol som takouto „kresťanskou“ firmou oklamaný. Teraz nie je hodno nikomu veriť a kupovať len to, čo človek vidí. Všade švindlerstvo! Ale Kaviakovi dobrú vyčítam kapitolu. Nech vie, že som nebol spokojný. — Pánu Štúrovi,[89]asesorovi v Rábe, poslal som v odpise svojuPovažskú ozvenu. — Anton Bielek píše, že poslalNár. novinámopis hradu Lednického a že ho neuverejňujú, myslí, že ho do koša hodili. Je celý rozpaprčený. Medziiným píše o redaktorochNár. novín: „Ja si neviem vysvetliť, čo tí čeľadíni robia; 25 rokov vedú našu politiku a behom toho času stratili sto bitiev a nevyhrali ani jednej. Geniálnymi frázami sa kryjúc rückwärtskoncentrírujú[90]a národ zatiaľ hynie. Čakajú Mesiáša ako Židia a myslia, že on príde zaobalený v bunde, ruských juchtách a bude knutou šibať (švihať) všetkých našich protivníkov. Potom zemanom odoberú zeme, usadia nás tam, vyvalia nás hore bruchom a rozovrú ústa a budú nám sypať pečených holubov a liať tri razy prepaľovanú „vudku“ do úst, aby nám bolo lepšie polykať. Pamätaj, že onedlho príde, musí sa stať niečo, lebo ináč je beda s nami.“Veru Bielek má v mnohom pravdu! Pýta, žeby som mu požičal niektoré ročníkyOsvety,Kvetovatď. Milerád, keby býval tu dakde za humnami. Ale zo Zubáku by som ich ťažko späť dostal. Požčajom sa mi už veľa cenných kníh zašantročilo. Skôr niekomu kabát požičiam než knihy. Tak požičal som Jožkovi Škultétymu znamenité Čaplovičove diela, s ktorými sa nikdy viac nezhľadám. Na moje listy nedáva ani len odpovede. To ma učí, aby som nikomu nič nepožičiaval. Musí teda i Tonko „utreť“, ako u nás hovorievame.15. novembra 1889Farár Šmyd zo Zborovíc pýta, žeby som mu poslal zase niekoľko slovenských kníh, z ktorých by mohol ešte čerpať pre Kottov frazeologický slovník. Okrem toho rád by zbieral materiál k literárnej činnosti dr. Radlinského, a preto prosí ma, aby som mu i všetky spisy ním vydané a redigované zaopatril. Ľahko žiadať, ale ťažko splniť. Radlinského spisov je celá kopa. Mohol by som mu ich len v menších balíkoch, niže 5 kg ťažkých posielať. Rád by som Šmydovi vyhovel, lebo to duša statočná a nám Slovákom úplne oddaná. Málo jesto v Čechách a na Morave spisovateľov, ktorí by si nás natoľko všímali. Povinnosťou našou je mužom takýmto ísť po ruke. Ale či Šmydovi všade u nás otvoreno bolo, kam zaklopal? Obrátil sa na mnohých s rozličnými dotazmi, prosbami, týkajúcimi sa nášho nár. života, a sotva mu dvaja-traja odpovedali. Najochotnejším ukázal sa mu, ako mi Š. píše, A. P. Záturecký. Ten ho ešte neoslyšal. No na mňa tiež nebude mať príčiny žalovať sa. Vyhovel som mu dosiaľ vždycky, bárs posielanie častejších balíkov poštou je s citlivými pre mňa spojené výdavkami. Štvrtú čiastku všetkých mojich dôchodkov zožerie korešpondencia. Aspoň keby tých poplatkov za donášanie listov, novín a balíkov nebolo. — Šmyd sa teší, že jubileum Medňanského tak skvele dopadlo. On má tiež o to zásluhu; lebo keď som mu okolo 15. septembra môj plán zdelil a požiadal ho, žeby niektorých Medňanského známych Moravanov na deň ten upozornil, písal zaraz do Brna, Olomouca, Prahy a Opavy, a nie bezvýsledne, lebo gratulácie došli — pomimo Opavy — zo všetkých miest. Šmydovi sa redigovanie nášhoČernokňažníkanepáči; jestli vraj mám nejaký naňho vplyv, aby som redaktorov upozornil, žeby ho tou maďarčinou nešpikovali; v liste slovenskom uverejňovať sa majú vtipy len rýdzo slovenské, lebo takýto neslovenský humor pomáha ľud indirektne maďarčiť. Niečo pravda je, niečo nie. Prečo české humoristické časopisy, kým ešte Čechov páni Nemci viac „pritískali“, boli číslo po čísle „špikované“ nemčinou? To všetko nesie so sebou doba, v ktorej žijeme.17. novembra 1889Nár. novinymajú v Chýrniku nasledujúcu zprávu. Sňatky slávnych mužov:[91]— Janko Burian, učiteľ záturčanský, podáva vNNčasový článok s nadpisomMinimum učiteľského platu, v ktorom prízvukuje, aby si učitelia-rechtori nedovoľovali vpísať do výkazov, aké teraz minister kultu žiada od cirkevných vrchností, všelijaké pobočné rechtorské dôchodky (ofery, štóly atď.), ale aby sa výkazy vyplnili len dôchodkami učiteľskými. Štúril do osieho hniezda. Ozvena bude nasledovať najskôr vCirk. listoch. Som na to zvedavý. Ja ako učiteľ mám 120 zl., ostatný plat, 30 meríc reži, 21 zl. fixum, ofery a štóly dostávam ako organista. Ale keď by sme to vzali všetko do platu (mimo štól a ofier), predsa to neurobí viac ako 250 zl. — ŽižkovskáVlasťpriniesla začiatok znamenite písaného článkuBiskup Moyses, otec národa slovenského a Matice slovenskáz pera nášho osvedčeného priateľa Tom. Šmyda. Z tohoto vidieť, koľko rozličných spisov slovenských musel Šmyd prebrať a preštudovať, kým článok tak podarený napísal. Šmydovi môžeme byť povďačnými. V jednej poznámke spomína, že mu „neúnavný Slavoš úslužně sdělil, v kterých spisech lze o biskupu Moysesovi se dočísti“ a zároveň tie spisy aj uvádza. — Včera a dnes mali sme oblohu zachmúrenú.18. novembra 1889Pekný, jasný deň s lahodným vetríkom, ktorý už i chodníčky vyvial. Pred samým večerom sa zase zachmúrilo. Dlho bez dažďa nebude. Žiaci sa množia; všetkých je dosiaľ zapísaných 123. Toľký počet o tomto čase som nemal ešte; minulého roku len začiatkom decembra ich toľko bolo. Konečne započal som už všetky predmety preberať. — Šmydovi odoslal som štyri ročníkyCyrilla a Methoda[92]a dva ročníkyPriateľa školy a literatúry.[93]Časopisy tieto poskytnú mu i látku k literárnej činnosti dr. Radlinského i budú mu dobrými žriedlami, čo sa fráz a slov týka, preKottov Slovník fraseologický.— Uhorsko-slovenský vzdelávací spolok v Budapešti, založený pred štyrmi rokmi z matičných peňazí, v bežiacom roku pomimo kalendára nevydal pre svojich podporujúcich členov žiadnej knižky, lebo to vraj peňažité okolnosti nedovoľujú. Vidieť, že počet členov klesá. Ale ani nebolo za posledné dva roky badať tej zhonby čo predtým. V Bošáci mal spolok pred štyrma rokami dvanásť členov; teraz je ich šesť a nakoľko mi je známo, i z tých traja ročné príspevky ani na minulý rok nesplatili. Vybĺknutý oheň pomaly vyháša. Predtým stoliční úradníci a zvlášť notári, zaiste na vyššie pokynutie, usilovali sa tomuto vlasteneckému spolku čím viac členov získať, teraz však všetko ochladlo. ČasopisuVlasť a svet,[94]spolkom vydávanému, ľud náš nerozumie tak akoHlásniku, a preto mnohí zase lenHlásnikapredplácajú aVlasť a svetzanechávajú. Po tieto dni sa predo mnou jeden Bošáčan vyslovil oVlasti, že nie je ani slaná, ani mastná a opisujúc niektoré záležitosti, obchádza okolo toho ako mačka okolo horúcej kaše. Je v tom hodne pravdy. OstatneVlasť a svetje časopis, ktorý môže ľud čítať. Ja som toho presvedčenia, že keď nebude tohoto časopisu, ľud ako-tak navyklý k čítaniu bude siahať potom aj k iným slovenským spisom. „Vlastenci“ odchovajú nám kopu pilných čitateľov a majúc toto na zreteli, veci našej spisy menovaným spolkom vydávané časom svojím len prospieť môžu. Ja na celý spolok nedívam sa takými zakalenými okuliarmi, akými sa mnohí z našincov dívajú.19. novembra 1889Anton Bielek oznamuje v časopisoch, že jeho beletristické dielko, asi desať hárkov silné, po tieto dni opustí tlač v Ružomberku u Salvu. Bude stáť 50 gr. Divno mi, že sa o tom v poslednom liste nezmienil. Musím pár výtiskov odobrať. —Vlčkova História slovenskej literatúryvyšla v ruštine v preklade Opfermanovom. Stojí s portom u nás 1 zl. Škoda, že neznám po rusky; dal by som si ho priniesť. — Kellerovi odoslal som včera zo 15 črepov vykopaných u nás na Marťákovej skale. Niektoré sú ornamentované, iné na 2 cm hrubé. Urobil som mu veľkú radosť, ako mi dnes píše, a ďakuje mi za ne srdečne. Na jar príde vraj k nám a dá na niektorých miestach kopať. Akosi veľmi interesuje sa o naše starožitnosti.20. novembra 1889Samé žiadosti o požičanie tých a tých spisov slovenských. Dnes píše zase Fr. Bayer z Přerova, redaktorBibl. ped. klasikůaMoravské knihovny, aby som mu požičalPokorného Z potulek po Slovensku,Sasinkovo Die Slowaken, tohožeDejinya dajaký spis, kde by sa dočítal o slovenských vyšívaninách. Stane sa vďačne, lebo Bayerovi možno požičať. I ja som mal od neho pred pár rokmi dakoľko kníh požičaných. Ruka ruku umýva. Bayer ľutuje, že sa nemohol so mnou zísť, keď cestoval po Trenčiansku. Sám je toho príčinou. Mal dôjsť do Podhradia, V Martine sa vraj veľmi dobre zabavil v kruhu našincov. Píše: „Hej, pěkně je tam u Vás, až na ty krušné poměry!“ Veru pekne, ale žitie trápne. Teraz chce v přerovskom dámskom spolku Vlasti prednášať o Slovensku a k tomu cieľu potrebuje i niektoré naše spisy. Musím mu aj iné pramene odoslať. Bayer číta z našich časopisovNár. Noviny,Dom a školuaObzor. I dr. Parma, spolucestovateľ Bayerov, zamýšľa vydať opis cesty na Kriváň. Českí spisovatelia teraz častejšie oboznamujú svoje obecenstvo so Slovenskom. — Počasie máme stále pekné, teplé — chodníčky až radosť. — Stanovy nádejnej pomocnice našej, odoslané prostredníctvom advokáta Moťku na ministerstvo k potvrdeniu, boly späť poslané na kr. súd v Trenčíne, ktorý ich má právo potvrdiť. Dobre mal p. farár Križan, píšuc mi, že nám stanovy netreba do Budapešti odosielať, nuž ale „premúdri“ advokáti v Trenčíne stáli na tom, že ony musia do Budapešti. Týmto sem a tam posielaním sa len oddiaľuje a my sotva budeme môcť skôr účinkovanie započať ako s januárom.23. novembra 1889Cestou okresného notariátu dodaný mi bol výkaz, na celý rad rubrík podelený, do ktorého si mám svoje učiteľsko-rechtorské príjmy vpísať. Darmo Burian rozpisoval sa nedávno o tom, upozorňujúc učiteľov-rechtorov, žeby si len ten plat, ktorý ako učitelia majú, do výkazu preznačili. Minister žiada zreteľne udať i plat kantorský, ba ešte i cenu dreva, hodnotu užívaného pasienka a krmu, vôbec všetko, čo učiteľ-rechtor požíva. Ja som si to nasledovne počítal: plat od cirkvi 21 zl., učebný plat 120 zl., 30 q reži po 2,70 zl. = 81 zl., hodnotu pasienka na Budišovej 10 zl., ofery 15 zl., koledu 30 zl., drevo v cene 40 zl., krm 5 zl., pohreby 15 zl., oblátky s kantáciami 20 zl., osoh štvrtianskej role 30 zl., čo urobí dohromady 377 zl. —Fr. R. Osvaldspísal a v Ružomberku u Salvu vytlačiť dal pedagogické dielkoOd kolísky. Listy kmotrovi o tom, že deti treba zavčasu vychovávať nábožensky. Salva dielko toto veľmi odporúča. Mne sú známe listy tieto zKat. novín, kde boli m. r. uverejňované. Osvalda ctí i to, že dielko dal u luterána tlačiť. Salva mi hovoril, že by milerád iKazateľňuOsvald dal tlačiť u neho, žeby mu to ale bolo od katolíckeho duchovenstva zaraz vytýkané — ba možné by i to bolo, žeby mu mnoho odberateľov následkom toho odpadlo. To tiež ilustruje našich „bratov“ katolíkov! — Počasie máme vždy jednaké; obloha zachmúrená, avšak bez dažďa. — Zbojnícka banda vždy sa ešte zdržuje v „Turecku“, odkiaľ výpady robieva na ľudí z jednej lebo druhej strany cestou chodiacich, ale i do okolitých dedín. Ba v Mnešiciach a Bohuslaviciach ponachádzali už i výstražné listy v tom zmysle písané, že keď ich budú títo občania v ich „remesle“ znepokojovať a im prekážať, ich pomste neujdú. Z toho vidieť, že nočnou dobou musia chodievať i niekam pod strechu, lebo v hore len nemôžu listy písať. —24. novembra 1889Komenský píše: Nepostačí len knihy čítať, pozorne čítané byť musia, aby najznamenitejšie odseky z nich boli vyznačené a vypísané: vyznačené v knihe samej, jestli je tvoja; vypísané, či je už kniha tvoja alebo cudzia. Vyberať, t. j. vypisovať veci najužitočnejšie je vec tak veľmi potrebná, že nikto nečíta kníh s prospechom, kto z nich zároveň nevyberá. To je z čítania jedine isté ovocie, aby čo kto číta, to si tiež privlastnil vypisovaním. Nechceť z kníh nič vyberať je k ničomu sa nemať; chceť veci len zverovať holej pamäti je veci do vzduchu zapisovať. To je cesta, ktorou mužovia k učenosti sa dostali. O Pliniovi sa píše, že žiadnej knihy nevidel, ktorej by bol nečítal; nič poznaniahodného nečítal, z čoho by nebol vypisoval; nič nevypisoval, čo by bol zase v písmo, t. j. v knihy svoje neuviedol. A Gellius o sebe píše: Keď som knihu nejakú do ruky vzal, vždy som si robil poznámky. A Lipsius: Nezbieram, ale vyberám, čím to hovorí, že nevypisuje, čo sa naskytne, lež s rozvahou, ale nezapiera, že vypisuje. Preto o ňom napísal ktosi: Rečou svojou Lipsius vraví, ale mnoho nie svojimi ústami. A čo sa má vyberať lebo vypisovať? „Znač si všetko, čo nájdeš, že ti nové, dosiaľ neznáme, o čom súdiš, že krásne je a že niekedy na niečo sa ti hodí, či je to slovo, či výpoveď, či to rozprávočka, a čokoľvek ako kamiennok lesknúť sa uvidíš.“ Komenský veľmi schvaľuje vedenie denníka, totiž knihy, do ktorej sa má vpisovať, čo krásneho ktorého dňa niekto čítal, počul, videl, lebo čo mu snáď samému krásneho na myseľ príde. — Medňanský zve ma k sebe, nepomysliac si, že ja teraz natoľko som zaneprázdnený, že sa nemám kedy poškriabať. Od Šťastného z Brna dosiaľ vraj nedostal odpovede. Zo Schella, rodáka beckovského, má radosť. Dnešné služby božie odbavovali sa s poďakovaním za tohoročné úrody zemské. Toľko veriacich nebolo v kostole od sv. Ducha. Ofera na vdovsko-sirotný ústav kňazsko-učiteľský vyniesla 5,65 zl. — I dnes mali sme pekný deň, ale premena zaiste nastane, lebo sa pred večerom schladilo.25. novembra 1889Pán Janko Štúr z Rábu, ďakujúc mi za odpisPovažskej ozveny, posiela mi bratovu Ľudovítovu báseňZa matkou, ktorá dosiaľ nikde uverejnená nebola. Zaraz som si ju vpísal do svojejPamätnice.Považskou ozvenousom mu vraj veľkú urobil radosť, takže mu bude milou pamiatkou odo mňa. — I Schell písal dlhý, pekný list. Má vraj plné ruky práce. V Morave povolené bolo snemom v zásade zriadiť dva krajinské ústavy pre vzdelávanie detí hluchonemých, a zemský výbor, spoliehajúc na skúsenosti, aké Schell vlani za sedemtýždňového pobytu v nemeckých ústavoch nastrádal, vyzval ho, aby podal návrh na organizáciu týchto ústavov. Nezvyklosť myšlienky do formy paragrafov urovnávať spôsobuje mu vraj najväčšie ťažkosti. Ale on milerád podstupuje prácu tú, bárs aj nemá úmyslu o miesto riaditeľa sa uchádzať. Robí to jednak vraj preto, že má na pamäti dvoch ženatých kolegov, ktorí lepšie hmotné postavenie viac potrebujú, jednak zase preto, že nerád by sa s Brnom rozlúčil — a potom myslí si, že starosti, ktoré zodpovednosť za ústav na hlavu riaditeľovu uvaľuje, nepotrebuje. Vôbec poznáva, že taký svedomitý blázon, akým vraj je posiaľ, musel by sa prácami umoriť. Schell je vzorný charakter; mám ho veru každým dňom radšej — ba ctiť ho musím, že to tak ďaleko priviedol. — Bežove kalendáreZoraaZorničkauž vyšli a sa rozposielajú. Musím si oba dať priniesť od Horovitza. — Že Vlček neposiela môj katalóg naspäť a nepýta potrebné knihy, sa čudujem. Snáď je zase chorľavý, lebo inak by už bol písal. Jeho list čakám netrpezlivo. — Po celý deň padala hustá „oholič“;[95]hory zakvitli krásnou „inovaťou“; zima sa robí, bárs vial juhovýchodný vietor. — Žiakov mám 135; dnes chybovalo mi ich vyše 20. Predošlý týždeň započal som vyučovať písmo podľa taktu; dnes nemohol som pokračovať, keď toľko detí chybovalo. Miesto toho cvičil som dlhšie pravopis.26. novembra 1889Že aj v českej literatúre je hojnosť všelijakých škvarov a mravy kaziacich plodov, toho dôkazom jeJodasovspisokNárodní pověsti,[96]ktorý sa mi do ruky dostal. Spis určený je pre dospelejšiu mládež. Aké poučné čítanie spis obsahuje, vidieť z nasledujúcich výťahov: „Já, Bětuško, tě miluji, ti věčnou lásku slibuji. — Aj bojím já se matičky: nedávej Vítu hubičky. — O Bože, Bože nebeský, už trpím za své poklesky, za ně ať trpí také Vít, až budu malé robě mít. — Hoj, Víte, Vítku, Bětu slyš, co trest je na proklaté zvíš, zvíš jaký trest je na muže, jenž dívce k hanbě pomůže. — Zde hoch milenku otrávil, zde hoch milenku utopil, zde hoch milenku zavraždil. — Miláček tys můj jediný; snad k nevěre máš příčiny? Mám vzít za muže čaroděje? Mé lásky žádá bez naděje — ženou budu tvou. — Já tři chlapce porodila, dospělé to zlosyny! Poznala Doris v mládí těla svého vnad. Háta neužila věna, ani slasti jako žena. A že dosud matkou není, život vede k omrzení. Slávik tluče milo sladko, Háta kojí pocholátko.“ A tak to ide celým spiskom. Či to nie je otrava pre mládež? — Krádeže započínajú sa už aj u nás. Minulej noci prebrali sa dajakí zlodeji do sklepu J. Büchlera a pobrali mu strižného tovaru viac kusov. Našťastie B. počul buchnutie, šiel so sviecou do sklepu a „majstri“ odskočili. Museli byť veľmi dobre známi, lebo prebrali stenu pod samou povalou, kde znútra nebola doskami pobitá. — Učiteľ učiteľov a reformátor celého školstva J. A. Komenský vyslovil sa o knihách nasledovne: „Ó, podivuhodná knih moci, velebnosti a skoro božskosti. Kdyby knih nebylo, surovi bychom byli všichni a neučení. Nemilovati jich jest moudrosti nemilovati, jest hovaděti, kterážto věc v urážku Boha tvůrce, který nás obrazy svými míti chce, obrací se.“ Inde zase hovorí: „Knihy pilností lidskou moudře složené jsou zlato z hlubin svých již vydobyté.“ — JulesSimonpovedal: „Národ, ktorý má najlepšie školy, je národom prvým; keď ním nie je dnes, bude ním zajtra.“27. novembra 1889Príroda obliekla sa do rúcha zimného. Včera popoludní začal poletovať sneh a cez noc napadlo ho na nezamrznutú zem na 20 cm výšky. Poludňajšie slnko však natoľko začalo ho zlizovať, že sme sa brodili cvachom. Ale bárs by ho aj zlízalo, prv než započne hodne mrznúť, lebo inak bolo by oziminám beda. —Zemepisu Trenčianskej stolice,[97]ktorýOrbokaKosztkazostavili a ja im ho poslovenčil, daroval som svojej škole 20 výtiskov. Výtisky budú majetkom školy a budú sa žiakom len požičiavať. Teraz vydal som ich jednotlivým lepším žiakom; koncom školského roku ich od nich odoberiem a do kasne uložím. Len týmto spôsobom môžu byť moji žiaci všetkými knihami zaopatrení. Kosztka poslal mi bol minulého roku na jar sto exemplárov miesto honoráru. Z týchto som dva exempláre predal za 50 gr., ostatné som rozdal medzi jednotlivých učiteľov a známych. Môžem s dobrým povedať svedomím, že slovenský preklad je omnoho lepší než pôvodina, lebo mnohé nesprávnosti, v pôvodine sa vyskytujúce, som opravil a mnoho doplnil. Je pravda, že majúc Kosztkom ruky viazané, nesmel som prekladať tak, ako by som bol mal a chcel, žeby zemepis nebol pozbavený náteru tuho-vlasteneckého. I mapu stolice Trenčianskej, Kosztkom mi doposlanú, daroval som škole. — Prezerajúc IX. ročník (1878)Posla z Budče, našiel som v ňom šesť dopisov „Zo Slovenska“ z pera J. K. (zaiste Jána Kožehubu) a štyri „Od uherského Dunaje“ bez podpisu, odo mňa. „Od Dunaja“ datoval som svoje dopisy z tej príčiny, žeby som neprajníkov svojich, ktorých som v tom čase veľmi mnoho mal, od pravej odviedol stopy a ani tušenia nemohli mať, kto to píše. Stade datované dopisy posielal som i do ročníka X. bez toho, aby ma bol kto vystopoval. I mnohí „z našich“ boli zvedavými, kto ich píše. No, nik sa to nedozvedel, lebo i redakcia i nakladateľ Urbánek mlčali, požiadajúc ich za to. Oproti mne začiatkom r. 1878 podnikli neprajníci naši celé ťaženie, jedine z tej príčiny, že som sa opovážil zakladať školské knižnice z kníh českých a slovenských, ktoré k cieľu tomu vyžobral som u svojich priateľov u nás, v Čechách a na Morave. O tejto záležitosti píšeKožehubav článkuKulturní tažení proti Slovákůmv č. 15Posla z Budčenasledovne: „Horlivý učitel L. Rizner obral si za úkol zakládati školní knihovny; pro ubohou Slovač prosil a podnikal mnoho. I dostalo se mu velké podpory, a tak o základ k dalšímu vzdělání naší mládeže bylo postaráno. Tu zčista jasna vyřítil se tajný škůdce v maďarských novinách (poznamenávam, že to bol renegát, učiteľ zvolenský Sam. Krajčík, ktorý napísal proti mne článok vHone, prejatý potom do všetkých maďarských časopisov, ba i nitrianskeho a trenčianskeho „kuvičníka“) s hrozným křikem proti R. a založeným knihovnám, řka, že se jimi panslavizmus šíří, bouře proti vlasti podněcuje a tak že státu nebezpečny jsou. Ministr Trefort nařídil hned školním dozorcům, aby ty knihovny prohlédli a nalezené knihy zabavili. Tu nastalo pravé závodění školních dozorců se služnými a pandury. A přece nařídil sám Trefort, aby školní knihovny se zakládaly. R. horlivě ujal se věci, doufaje, že ministrovi tak vhod učiní. Avšak na místě diplomu uznání dostalo se mu i jména agitátora panslávského. Vrchnost ani zbojníky nestíhá s takovou ostrostí jako slovenské knihovny. Či snad mínil Trefort jen knihovny maďarské? Snad na vzdělání Slováků mu nezáleží? Pak byl by ministrem divné osvěty.“ Podľa toho, čo sa proti knižniciam mnou založeným podniklo, zaiste našim švagrovcom o vzdelanie Slovákov nejde. Knihy nám pohabalí, mňa viac ráz inkvirovali a „otcovsky“ napomenuli, aby som podobnému panslavizmu pokoj dal, bo inak budú vraj nútení oproti mne prísnejšie zakročiť. Až po desiatich rokoch podhradskej knižnici vrátili asi 30 čisto náboženských spisov; ostatné dosiaľ neviem, kde sa podeli. — Dozvedel som sa, že krajinský škôldozorca včera navštívil školy moravskolieskovské a srniansku. Že k nám nedošiel, nie je mi divné; môžeme jeho návštevu každý deň očakávať, hoci by som rád bol, keby ešte nechodil, lebo dosiaľ veľmi málo sa dalo, menovite z maďarčiny, o ktorú tým pánom tak ide, prebrať.28. novembra 1889Ottovho slovníka naučnéhodielu II. zošit 4. prišiel po vyjdení zošitu 3. až na sedemnásty deň; podľa toho v mesiaci novembri vyšli len dva zošity, kdežto nakladateľ sľuboval mesačne tri vydať zošity. Zošit tento siaha od Balbinus Balta. Z mojich príspevkov je tu životopis chemika M. Ballu, rodáka svätomikulášskeho, a miestopisBaldoviec,Bálintu(Török) aBalkánya(Nyir). Mrzí ma, že vynechala redakcia miestopis Balogu, na ktorého spracovaní zvlášť som si dal záležať. Od Sasinka a Vajanského, ktorí sú zaznačení medzi spolupracovníkmi, dosiaľ slovník ani slova neuverejnil. Snáď hotujú články pre ďalšie písmeny. — Na tunajšiu poštu už asi od štyroch týždňov každodenne prichádza niekoľko exemplárov jedného lebo druhého číslaUniversum. Illustrierte Familien Zeitschrift menovaného časopisu, a to i na takých jednotlivcov, ktorí dávno pomreli lebo sa odsťahovali. Mne sa z časopisu toho už tri prvé zošity dostali, ktoré sú bohato ilustrované. — Snehu i dnes hodne pripadlo a cváchanicu zväčšilo. —Černokňažníkpriniesol v novembrovom čísle päť mojich veršovaných príspevkov; od Tarabovského (Kissa) je tu tiež uverejnený jeden veršovaný príspevok; pomimo toho celé číslo zaplnil Čerňanský (Montečerígo). Žeby kedy sám redaktor Čajda niečo bol doČernokňažníkanapísal, som nezbadal; zdá sa mi, že je on len figurujúci redaktor a žeČernokňažníkavlastne Montečerígo rediguje.30. novembra 1889Dr. Czambel píše, žeby som muTablicovePoezyeaŠkutétyhoaDobšinskéhoPovestiniekde vysliedil. To je ťažká úloha. Ja sám nemám všetky zošityPovestía už sa pätnásť rokov po nich zháňam. Keby sa bol oPoezyelen pred dvoma rokmi hlásil, bol by som ich dostal; jeden výtisk z nich daroval som p. seniorovi Holubymu, ktorý tiež po nich bol túžil. Sľubuje mi poslaťUhorsko, luteránsky kalendár aJókaihoHistorické obrázky.[98]Ruka ruku umýva. Ja som mu poslalMálikovuMluvnicu[99]a odložil som pre neho viac väčších-menších spisov, z ktorých niektoré mu zaiste vhod prídu. — V Prahe započnú s Novým rokom vychádzať pre útlu mládežMa-lé no-vi-ny,[100]do ktorých budú prispievať všetci dobrí spisovatelia pre mládež. Má to byť podnik nový a celkom solídny. Musím si prvé číslo potom zaopatriť a jestli sa miNo-vi-nyzaľúbia, predplatím ich svojej Mariške. Česi majú už celú kopu dobrých časopiskov a časopisov pre dietky a mládež. My nemôžeme jediný,Priateľa dietok, udržať. Ešte len prvý ročník mal toľko odberateľov, že Salva nemal škody — druhý však musí snáď zaniknúť, lebo je vydávaný so škodou. To zlý znak pre nás. Ale je to aj špatné svedectvo pre nás učiteľov. — Včera a dnes mrzlo po celé dni; pod snehom ale je blato. Pre oziminy nedobre. — Fr. Bayer v Přerove bude o Slovensku prednášať 5. decembra. Dnes píše, aby som mu ešte do toho času, keď možno, poslal niektoré fotografie alebo trenčianskych hradov, alebo nášho ľudu, lebo vraj z celej cesty Slovenskom konanej má jedine fotografie Štrbského plesa a Vysokých Tatier. Svoj cestopis mieni uverejniť vNár. listoch, — ba sľubuje pracovať v prospech nášho „krásneho, nešťastného Slovenska“.1. decembra 1889Nastal ostrý severný vietor s takou zimou, že by sa za ňu ani Hromnice nezahanbili. O tomto čase málokedy býva taká tuhoba. — Bayerovi poslal som asi desať fotografovaných partií z Vysokých Tatier a z ich úpätia, okrem toho i fotografie bošáckeho rychtára Adámaťa a jeho ženy, aby Přerovčania videli náš kroj. Všetky obrazy mi má vrátiť. A že by mohol vo svojej prednáške i dolný Trenčín spomenúť, čo mi o ňom známo, všetko som mu opísal. Uvidíme, čo s tým urobí. Okrem toho písal som dr. Czambelovi a A. Bielekovi; poslednému, aby mi poslal päť výtiskov svojich noviel. — O zbojníckej bande, ktorá v okolí našom šarapatila, od pár dní ničoho nepočuť. Z „Turecka“ ju snáď vyhnala zima, lebo po snehových stopách by sa bola skôr vyzradila, kde sa ukrýva. — Dnešným dňom započal sa advent. Nastávajú roráty, ktoré nás budú zháňať z teplých postieľ. — Félixovi Kutlíkovi poslal som darom dva ročníky románových listovSláviaa dva ročníkyČeskej rodiny.[101]Bolo mojou povinnosťou mu niečo poslať za vzácne knihy, ktoré mi ešte v lete daroval. Snáď bude na mňa i ďalej pamätať.Naši mládeži,[102]obrázkový časopis pre mládež dospelejšiu, ukončil XV. ročník. Budúceho roku ho sotva budem držať, lebo niet peňazí. Taktiež mienim vystúpiť z Természettudományi társulatu.[103]Musím si mnoho odoprieť, lebo časy sú zlé. Kedysi sa skôr dalo viac časopisov predplácať. Teraz nemožno. Salvove kalendáre majú u nás zlý odbyt. Mnohí, ktorí predtým vždy dajaký kúpili kalendár, teraz ostanú radšej bez neho, lebo ani tých pár grajciarov nemôžu si odtrhnúť. Neviem, či z nich polovicu predám. — Dr. Hamerník napísal r. 1879 toto: „Vo škole má byť čistý, chladný vzduch. Učitelia by mali piť len vodu a nemali by požívať pokrmov mäsitých. Len vtedy bude škola dobrodením ľudu!“ Teda vegetariánmi by sme mali byť! Sme i tak! Veď z tých chatrných platov našich nám i tak neostáva na mäso. A čože pijeme? Snáď pivo lebo víno? Za čo? Zadarmo nám toho nik nedá. Veru jediným naším nápojom je čistá, čerstvá voda. Chvála Bohu, že aspoň tej máme všade v hojnosti.2. decembra 1889Sneh po celý deň sa len sypal; napadlo ho 30 cm vysoko; keby bola zem dobre zamrznutá, tedy by sa vyťahovali už aj sánky. V Sedmohradsku podľa novín už predošlého týždňa miestami také snehové záveje boli, že miestami zastavená bola i železničná premávka. Z príčiny špatného počasia vystalo dnes zo školy vyše tridsať detí. — O stave nášho ľudového školstva predložil snemu minister Csáky zprávu, z ktorej vysvitá, že r. 1888 bolo v celej krajine 2 416 945 školopovinných detí, ale že do školy chodilo len 1 950 879. Bez vyučovania tedy ostalo 466 066 detí. Veru hodný počet. V 12 624 obciach bolo 16 622 škôl a 24 379 učiteľov. Zaujímavé by bolo vedieť, koľko z nich je diplomovaných, vlastne takých, ktorí dosiahli v stredných školách a preparandiách vzdelania, lebo u nás vriadeno najmenej 5000 učiteľov medzi diplomovaných — i takých učiteľov, ktorých zastihol zákon z r. 1868, a takíto „nutní učitelia“ (maď. menujú ich „vad tanítók“)[104]požívajú dnes tie výhody, ktoré učitelia vzdelaní, pre školu uspôsobení. Učiteľských preparandií bolo 71. Zpráva o penzijnom fonde pre učiteľov udáva, že koncom roku 1888 obnášal majetok tohto fondu 6 863 820 zl., 50 gr. Členov bolo 14 629 učiteľov a učiteliek. Príjmov bolo 792 215 zl. s úrokami a výdavkov 232 568 zl. Penzie dostali 608 učitelia a učiteľky, najväčšie penzie boli 207, 161, 154, 147 a 126 zl. Podporu dostalo 1164 vdôv a 1788 sirôt. Penzijný fond pekne sa vzmáha; tie penzie učiteľské sú však dosiaľ veľmi chatrné.3. decembra 1889Následkom snehových závejov naše večerné vlaky, s ktorými dostávame poštu, ani včera, ani dnes nedošli. Zima citeľná. — PreOttův slovník naučnýnapísal som životopisy bratov Jána Pravdoľuba a Ondreja Miloslava Bellu, rodákov svätomikulášskych, a Jura Belnayho, profesora prešporského. — Doplnky a opravy kRiegrovmuSlovníkutuším prestanú vychádzať, lebo už veľmi dávno je, čo vyšiel posledný zošit, ktorým bol ukončený diel XII. Škoda bolo prácu nákladnú podnikať. — Žiaci ešte pribúdajú, dnes zapísal som 140-ho. Mnoho detí vystáva jednak z príčiny špatného počasia, jednak pre chorobu. Len aby osýpky nevypukli!5. decembra 1889Už viac rokov nepočul som školské deti tak kašľať ako teraz. Nebolo možno vyučovať. A čoho som sa dávno obával, totiž sypaníc, už sa pojedine počínajú zjavovať. Na mojej Mariške ukázalo sa ich už dnes asi päťdesiat, takže musela chuderka vystať zo školy. Obávam sa, aby nemali zlých následkov. — Salvovi poslal som za dva výtiskyDomu a školya Vaněkovi do Val. Meziříčia za výtiskVeselého čtení. I s Természettudományi társulatom som sa vyrovnal. S budúcim rokom mienim z tohoto spolku vystúpiť a radšej vstúpim za člena do spolku zemepisného. — Zase došla žiadosť o požičanie kníh. Čáčovský farár p. Mocko hľadá pramene k životopisu Tranovského a k histórii jehoCithary Sanctorum. Rád by mal niektoré vydania tejžeCitharya viac starších, teraz už veľmi vzácnych kníh. Tie, ktoré žiada, práve nemám a sám dávno sa po nich zháňam. Ale na mnohé otázky predsa mu budem môcť podať uspokojivú odpoveď. — PreOttův slovník naučnýsom i dnes napísal životopis františkána Benčiča, novelistu Mateja Bencúra (Kukučína), prof. kežmarského Jána Blah. Benedictiho — a zároveň požiadal som o životopisné dáta ešte Bežu a Beblavého. Len aby žiadosti mojej vyhoveli, lebo nerád by som bol, aby ich životopisy zo slovníka vystali. — Od niekoľkých dní trvá dosť dobrá sanica, čo je u nás v tomto čase zriedkavosťou.6. decembra 1889Šmyd zo Zborovíc poslal mi svoju fotografiu. I z nej vyzerá tá dobrá duša, akou skutočne je. A to vysoké čelo! Ten výraz jeho očú! I jedno i druhé veľa ukazuje. Z poslaného muPriateľa školy a literatúry, ako i zCyrilla a Methodasi vraj mnoho povyznačuje. Musím mu ešte niektoré ročníky poslať. Vráti mi všetko dakedy v januári. I nadučiteľ zborovický prosí, aby som mu do toho časuSlovenské spevyponechal, ktoré vraj pilne študuje. Dosiaľ neznal slov. národných piesní a ostatné slovenské učiteľstvo tým menej. Šmyd píše: „Škoda, že posud máme tak mdlou agitaci, aby na Moravě a obzvláště v Čechách slovenčiny sobě pilněji než dosud všímali a češtinu tím ulahodili. Ten mladý dorost nám spisovný jazyk český velmi znešvařuje a odslovaňuje. Tato rakovina vplížila se do škol a sežírá tudíž hned mladý kořen. K nám na Moravu přichází z Čech, kterí více germanismem jsou prosáklé než Morava. Proto do Čech třeba posílati hojnější měrou nezkažené moravštiny a slovenčiny. Moje slovenské citáty i v Čechách prý se líbí. Ale což je takováto kapka do té záplavy! Přál bych sobě, kdyby někdo z čisté mluvy lidové, t. j. z lidu samého na Slovensku tak pro naši češtinu čerpal, jak to na Moravě činí řed. Bartoš.“ — Čo sa tých germanizmov v češtine týka, má veru Šmyd pravdu; naša mluva je už len rýdzejšia. Keby sme my Bartoša mali! Koľko by tu krásnych slov, výrazov, fráz zachránených už bolo! Ale u nás si toho sotva kto všíma. Zobraný materiál pre veľký slovník snáď už myši posekali v bývalej slov. Matici. —Vlastivědy slezsképoslal mi zoš. 7. — 11. Je to interesantné čítanie. Musím ho však upomenúť, že mám sľúbené i Bartošove diela. Snáď na to pozabudol. Čo Bartoš napísal, všetko má veľkú cenu. — PreOttův slovník naučnýsom dnes napísal obšírnejší životopis bývalého profesora a radného pána v Prešporku Jozefa Bencúra. Som zvedavý, či bude v úplnom znení uverejnený.7. decembra 1889Bielek na mnohé pýtanie poslal mi konečne niekoľko dát k svojmu životopisu; poneváč mi ale tie už boli známe, teda som z nich nezmúdrel. Divný človek! Vediac, že sa narodil v Bytčici, obrátil som sa hneď na p. Romualda Zaymusa, aby mi láskavo zdelil deň a rok jeho narodenia a vôbec všetko, čo o ňom vie. Požiadal som ho zároveň aj o dáta k životopisu dohňanského dekana Jozefa Bieleka. Myslím, že mu budú niektoré známe, lebo Bielek bol jeho spolužiakom. Čo to stojí čarbania a prosenia, kým človek niečo takého dosiahne. Veru málo ochotnosti medzi našincami. Všetko hluché alebo ospalé. — Zigmundík ma prosí, žeby som mu zaopatril 3 ročníkyOrla,[105]NitruVI.,[106]Živenu[107]aGavlovičovej Valašské školy[108]zv. II. Jeden ročníkOrladostane, aleValašskú školuby som veru sám rád niekde dopadol. Je to zriedkavé dielo. Najskôr ešte povaľuje sa kde-tu po farských knižniciach.NitruVI. poslal som pred pár dňami Bayerovi. Mohol sa prv o ňu hlásiť. Pýta sa, či už hotujem svoju rukoväť[109]do tlače a dokladá: „Dal by Pán Boh, aby tak bolo, bo ja vždy sa bojím, že sa toho diela nedožijem.“ Ďalej ho veľmi prekvapilo, že som sa pustil i doTopografického slovníka Uhorska. Kde vraj beriem toľko času? Ja, človek nesmie drahý čas mrhať záhaľkou. To síce o Zigmundíkovi neplatí, ale o mnohých iných áno. Vzhľadom na moju činnosť zalichotil mi nasledovne: „No to už všetci vďačne uznáme, že ste Vy raz zlatý, neúnavný pracovník. Pán Boh Vás len živ v dobrom zdraví!“ Pán Boh uslyš, priateľu drahý! Zigmundík je vraj natoľko rozličnými úradnými zaujatý prácami, že sotva stačí prečítať si našské noviny a kúsok Tolstého v pôvodine. Asi od roku totiž trudí sa s tou „barbarčinou“. I Salvu sa pýtal, či niečo o Tolstom a z neho bude mu vhod preDom a školu, ale ten mu vraj ani neodpovedal. Podivné! Však Salva takých spolupracovníkov potrebuje. Nemá ich na výber. Nech mu neprispievajú Kovalevský, Uram, Karol Bielek, Maliak a Záturecký, nemôžeDom a školuvydávať. Oslovil ďalej Salvu, či by pod istými podmienkami vDome a školeneuverejňoval jehoNárodnú školu, prácu to znamenitú, nakoľko mi o nej Zigmundík v lete rozprával. Salva však mu v krátkosti odpovedal, že mu o tom obšírnejšie odpíše, až ho prestanú oči bolieť — ale bárs tomu už hodne dávno, dosiaľ mu neodpovedal. Najskôr za tými „podmienkami“ trčala otázka honoráru a na tom sa všetko skazilo. Salva na tento čas nie je vstave nič honorovať. — Ščasný nedožil sa úplného vydania sv. Písma, na ktoré veľkodušne obetoval 10 000 zl. Zomrel 3. t. m. v Prešporku. I Zigmundík je zvedavý, aké bude to Písmo sväté, keď sa vraj mnoho povráva, že ho v nesprávnej tlačia slovenčine, dokladajúc, že pri takom diele, ktoré za 50 — 100 rokov raz sme vstave vydať, mali si dať dobre záležať, aby dôstojne sa previedlo. Vlček i predo mnou sa o vyšlých hárkoch veľmi neprajne vyslovil. — Celé odpoludnie strávil som písaním listov, aby som mal na pár dní pokoj. Odoslal som listy Šmydovi, Bayerovi, Zigmundíkovi, Zaymusovi a J. Kohútovi do Dol. Kubína. Podľa zprávy vPoslovi z Budče Ma-lé no-vi-ny pro dě-tiuž započali vychádzať. Číslo stojí 4 gr. Musím o ne písať, aby som ich predplatil Mariške. L. Strahl píše o nich nasledovne: „Nejmenší naší mládeži dostalo se v těchto dnech zajímavého mikulášskeho překvapení. Někteří učitelé z Prahy a předměstí, pociťujíce tíhu oné okolnosti, že čilé mládeži nejmenší, kteráž v čítance své články umí již téměř zpaměti odříkávati, nedostáva se v našich časopisech pro mládež přiměřeného čtení, usnesli se za souhlasu mnoha vynikajících pedagogů vydávati časopis, jenž v té příčině nedostatkům stávajícím má odpomoci. Patrno tudíž, že nový tento časopis konkurenci časopisům ostatním dělati nebude a nemůže, počítaje toliko na přízeň a lásku oněch kruhů našich maličkých, jež si sotva těžký zápas s hláskami a slabikami v čítance odbyli. Kdo s dětmi takovými obíral se nebo obírá, snadno uzná, že spořádati pro ně vhodnou četbu není prácí snadnou. Vyžadujeť práce taková dokonalé poznání dětské povahy, aby vystihla onen vřelý proud myšlének i citů tak malého srdéčka a nepřekročila ony meze, za něž křídelku, tak útlému, ještě létati nelze. (Všeobecně se naříká, že ona blaseovanost [stupělost, netečnost], jež se vším nebezpečím pro ušlechtilost a pravou krásu věci rozvila se u čtenářů dospělých, zachvacuje i naši mládež, kteráž pachtí se po čtení rozčilujícím, básní a prostých vypravování si nevšímajíc. Boje s Indiány a zápasy s všelikými netvory a dravci hltá mládež naše po příkladě dospělých, kteříž neméně divoký „balet“ a zápasy s různými „barevnými“ lidmi více dnes cení, než práci původu vážného a tendence ušlechtilé.“ — Salva vydal triplovaný zošitPriateľa dietok, ktorým je ročník II. ukončený. Žaluje sa, že to veľmi ťažko ide s vydávaním tohoto časopisu, bárs má vyše 2000 odberateľov, lebo len niektorí platia. Bieda je to veru. Je to všeobecná žaloba. Tak by sa nemalo diať, lebo kam nás to privedie? K úpadku našej literatúry.9. decembra 1889Minulej noci sa zase sanica pomastila. Keď sa niečo neprihodí, vo stredu popoludní vysankujeme sa do Nového Mesta. Včera a dnes poprezeral som desať ročníkovHavi Közlöny,[110]kat. mesačníka, kde som našiel päťdesiat biografických dát, vzťahujúcich sa na našich katolíckych slovenských literátov; bibliografické zprávy našiel som len štyri. — Firma Friedmann a bratři v Brne poslala mi 10 zošitov na kreslenie a asi 30 zošitov s rozličnou liniatúrou na písanie. Zošity nevyrovnajú sa Kravákovým v Prostějove, hoci i tieto sú z dobrého papiera. Požiadal som ho, aby mi poslal i cenník svojich zošitov, ale to neurobil; možno, že príde pozdejšie. Ja mám v škole písanky Friedmannove už tretí rok uvedené, z tých však medzi týmito na ukázku mi poslanými nenašiel som ani jednej. Bošácky kupec Donáth predáva mi ich 100 kusov po 70 gr. Cieľom mojím bolo vyzvedieť sa od Friedmanna, po čom on 100 kusov predáva. To som ale nedosiahol. Tie, ktoré mi teraz poslal, nemôžem upotrebiť, lebo sú českými opatrené nápismi; proti nim by škôldozorca zaiste vystúpil. Skôr by trpel s nápismi nemeckými, aké mám i teraz vo škole. Že mi Friedmann tie neposlal, ktoré som chcel mať, vysvetľujem si tak, že ich nahradil dosiaľ týmito lepšími a úpravnejšími, ktoré sú zostavené akýmsi „stálym výborom“ a schválené českou okresnou poradou učiteľskou mesta Brna. Snáď Donáth obdržal tie, ktoré má, za facku, len aby sa ich Friedmann zbavil. Inak to sotva bude. Musím ho požiadať o vysvetlenie.11. decembra 1889Včera treskúca zima, dnes silný južný vietor priniesol odmäk: zo striech tečie, sneh sa topí — obloha zatiahnutá tmavými mračnami, takže môžeme očakávať dážď — a predvianoce blatnaté. Po obede som bol s Elenou v Novom Meste na saniach — naspäť však ledva sme sa už dostali. Braňovi som dal spraviť šaty za 15 zl. Za rozličné veci domu vydal som vyše 10 zl. — Ján Lang v Olomouci počal vydávať nový politický týždenník, ktorého prvé číslo mi poslal na ukážku. Je v ňomList zo Slovenskas podpisom M. M. uverejnený, o krivdách, aké sa Slovákom pod terajšou dejú vládou. Zaiste písal ho Martin Medňanský na žiadosť redaktorovu, s ktorým je osobne známy. I ja sa s Langom poznám osobne od viac rokov. Kedysi som mu i prispieval do jeho časopisuObčana. Je rozhodným priateľom Slovenska. — V Trenčíne pomenovali niektoré ulice novými menami. Od terajška bude tam ulica Illešházyho, Thurzova, Kubicova, Maršovského atď. Práve dnes spozoroval som i v Novom Meste, že bývalá Žabia ulica nesie meno ulica Hornova, na počesť pred pár rokmi zomrelého žida Horna, ktorý sa v tej ulici narodil. Horn zastupoval novomestský okres i na sneme za tri roky. Mal byť dobrým štátnikom a keby ho nebola smrť zastihla, bol by to vraj ďaleko priviedol.13. decembra 1889Odmäk trvá ďalej. Miestami je zase hodne blata. Obloha zamračená i včera i dnes. — Dolnokubínsky farár a dekan J. Kohút pýta sa ma, kedy budem sRukoväťouhotový. Nemal by som s tým vraj odkladať, ale čím najskôr počať ju po zošitoch vydávať. Ľahko povedať. Čo tu ešte práce! Neviem, či s tým ešte o 3 — 4 roky hotový budem. Po tieto dni znovu som započal slovenské časopisy prezerať, aby som nič nevynechal. A veru sa mnohé opravuje a doplňuje. Ponáhľať s tým nesmiem. Ale i z tej príčiny ešte raz musím všetky časopisy, almanachy a kalendáre poprezerať, že mienim príspevky s pseudonymami uverejnené pri týchže pseudonymoch uviesť, už či mi známo, kto sa za tými pseudonymami ukrýva, alebo nie. Dá to tým viac teraz práce, že musím v rukopise pri istých menách mnoho vynechávať a pod pseudonymy vnášať. Škoda preškoda, že som hneď sprvu tak nepokračoval. Koľko unavujúcej práce by som si bol usporil. Kohút sa mi núka, že ochotne poslúži mi pomocou i radou, len aby som sa s dôverou k nemu obracal. Použijem vďačne. — PrezerajúcSokolaV.[111]z r. 1866, našiel som v Malej kronike zprávu o divadelnom predstavení vo Veľkej Revúcej, 18. nov. 1866 dávanom. Predstavený bol V. P.Tóthov Kocúrkovský bál,[112]v ktorom som ja mal zástoj Hungersperga. V hre, ktorú riadil dr. Zoch, zúčastnili sa slečny: Hermína Homolová, Marína Čenková, Sálka Viestová, Hanka Polóny, Karolína Štefančoková a Paulína Viestová, zo žiakov: Václav Hrozný (Čech), Štefan Hrušovský, G. Nandrássy, Vladimír Hurban, Ján Straka, Karol Salva, Miloš Kramár a Ľudovít Čulík. Milá rozpomienka. Od toho času minulo už 23 rokov. Nakoľko mi známo, pomimo Janka Straku, bývalého učiteľa v Petrovci, ktorý m. r. zomrel v Martine, všetci ešte z božej milosti žijeme. Pamätám sa, že som v rokoch šesťdesiatych a sedemdesiatych asi desať ráz vystúpil v ochotníckom divadle vo Veľkej Revúcej, Tisovci, Kameňanoch, Trenčíne a v Novom Meste n. Váhom. Najlepšie som hral komické úlohy. I humoristické deklamovačky som častejšie prednášaval. Tak vo Veľkej Revúcej, v Tisovci, na Javorine (asi po 3 razy), v Starej Turej, v Trenčíne (tuším r. 1872) a inde. Viem, že o takýchto študentských zábavách písalo sa vtedy i do časopisov. Keby som sa o nich mohol ešte raz dakde dočítať! Zaznačil by som si všetko do Denníka. Musím pri terajšom sa premŕvaní v časopisoch na zprávy také pozorovať.14. decembra 1889Ottovho slovníka naučnéhodielu III. zošit 5., siahajúci od Balta-Alba po Banka, dnes došlý, priniesol z mojich príspevkov nasledujúce:Bán, Bana, Band (Mező-), Bánfalva, BánhedešMaďarský a Slovenský aBánhida; spolu 33 riadkov. Baltíkov životopis mnou zaslaný nebol uverejnený, hoci moje dáta v zaslanom redakcii životopise sú oveľa správnejšie a dôkladnejšie. Pod životopisom nikto nie je podpísaný; najskôr zostavený je podľa životopisu vRiegrovom Slovníku naučnom(diel XII.) uverejnenom. Topografický článočekBánffy-Hunyadnemal byť na tomto mieste. Držali sa najskôrSlovníka Riegrovho. Mal prísť až pri písmene H (Hunyad — Bánffy). Správnosť aspoň tak požaduje. Jestli nabudúcne redakciaOttovho slovníkaprednosť bude dávať iným životopisom, vtedy budem nútený spolupracovníctva sa zriecť, lebo škoda času a práce, keď majú príspevky moje do koša ísť. Musím to redakcii zdeliť. — VSokoleVI. 1867 našiel som zase inú zprávu o divadelnom predstavení v Tisovci, kde som i ja bol činne zastúpený. Dňa 23. apríla 1867 predstavovali sme v TisovciBenedixovuveselohruDoktor Ovad[113], J. D.Makovickýmposlovenčenú. Hry zúčastnili sa pomimo mňa, predstavujúceho hlavnú rolu, dr. Ovada totiž, nasledujúci: slečny Zuzka Zajacová, Belka Gyürky, M. Albíny, M. Zajacová a J. Chazárová; žiaci: Ján Straka, Kornel Hlaváč, Vlad. Hurban, Tomáš Bzdúch, Julo Hlaváč a Ján Zvara. Kvôli tomuto predstaveniu povolali si nás Tisovčania na celé veľkonočné prázdniny. Ja s Vl. Hurbanom bol som hosťom papiernika T. Gyürkyho, poniže Tisovca bývajúceho. Po divadle nasledovala beseda, na ktorej deklamoval somŽeniť lebo neženiť. Za tým bola tanečná zábava, trvajúca až do rána. Na tretí deň dali nás Tisovčania odviezť do Revúcej, kde 28. apríla iní žiaci predstaviliBeskydovho Drotára.[114]Obe hry prevedené boli v prospech veľkorevúckeho gymnázia. — Odmäk slabší; pred večerom sa obloha vyjasnila a počalo mrznúť. —Keresztény Magyarország[115]podľa parížskeho časopisuArchives judaiques[116]počet Židov na celej zemi na 6 300 000 udáva.[117]V. Hornyánszky bude od nového roku vydávať dieloMagyar irók élete és művei[118]od staršieho JozefaSzinnyeiho.Celé dielo vyjde v 32 zošitoch po 50 gr. a má byť skončené až r. 1896. Na diele pracoval Szinnyei 30 rokov. Myslím, že budú tu zastúpení aj mnohí slovenskí spisovatelia, tí totiž, ktorých si Maďari radi prisvojujú. Musím si dať zaopatriť aspoň prvý zošit na ukážku.15. decembra 1889Dnešné služby božie, dopoludňajšie i odpoludňajšie, odbavoval som sám, lebo p. senior bol v Slatine, aby tam do poriadku uviedol záležitosť levitickú. Deň bol veľmi pekný, jasný; v noci bolo zamrzlo, vo dne však bola zima mierna, lahodná. Ľudu bolo v kostole mnoho. I pohreb som mal v Bohuslaviciach. Všetko som stihol urobiť, lebo som sa cítil dobre. — RedakciuSlov. pohľadovod nového roku prevezme Jozef Škultéty. Je čas, abyPohľadyprišli do rúk činnejšieho redaktora, než bol Vajanský, ktorý do celého ročníka ani 1/4 hárka nenapísal. Škultéty snáď získaPohľadomi svieže sily spolupracovnícke. Na zdar! Salvovi odoslal som za Vansovej román 2,14 zl., za 5 výtiskovPriateľa dietok2 zl. a za kalendáre 3,26 zl. Ostávam ešte za kalendáre 8 zl. Len aby som kalendáre pomíňal, ale zle to ide. — Čítal somPreissovejdrámuGazdiná roba,dávanú v novembri v Národnom divadle pražskom s veľkým úspechom. Priniesli o nej i našeNár. novinydlhú besednicu. Dej odohráva sa na moravskom Slovensku.Gazdiná robaje tragédia dvoch manželstiev. Šuhaj Mešjaný ožení sa tak, ako si to jeho matka priala, bárs k žene ani najmenej necíti lásky; miloval chudobnú Evu, „hrdú krajčírku“, ktorá sa vydala zo vzdoru len preto, že ľudia rozprávali, ako by bola Mešjanyho milovala len pre jeho bohatstvo. Mešjaný nemiluje svoju ženu, Eva svojho muža. Oba sú nešťastní. Stará láska sa ozvala, schádzajú sa, milujú sa — pomer ich je hriešny. Mešjaný sľubuje, že sa rozsobáši, že prestúpi na evanjelickú vieru, lebo Eva je evanjeličkou, a zamotáva ho ďalej, bárs má už tri deti. Konečne ujdú spolu do Rakús, kde si Mešjaný prenajme statok a gazduje. Ale tu sa ľudia dozvedia, že Eva nie je jeho ženou, a keď gazdinú ktosi z nádenníkov verejne pohaní a Mešjaný nechce ju pred všetkými vyhlásiť za zákonitú manželku, Eva skočí do Dunaja. V kuse hovorí sa čiastočne dialektom moravsko-slovenským, popretkávaný je slovenskými piesňami, herci vystupujú v krásnom národnom kroji, čo sa zaiste pekne na javisku vynímať musí. Dráma táto spracovaná je podľa poviedky tohože názvu vOsveteuverejnenej.Preissovánapísala tiež celý rad poviedok s názvomObrázky ze Slovácka,ktoré vyšli v troch dieloch vMatici lidu. Tretí diel týchtoObrázkovbudem čítať v najbližších dňoch.16. decembra 1889Dnes došla kopa rozličných predplatených i nepredplatených časopisov. Niektoré skončili svoju tohoročnú púť, iné odporúčajú sa už k budúcemu roku. Na ukážku došliMalý čtenář,[119]Mátyás diák[120]a olomouckýMír.[121]Posledného došlo už druhé číslo, v ktorom je koniec M. M-holistu zo Slovenska. Malého čtenářepredplatím, lebo má pekné ilustrácie a dobrý obsah. Stojí ročne (20 zošitkov) s pošt. zásielkou 1,20 zl. AdresaMírubola litografovaná, z čoho zatváram, že ho chce Lang posielať. Uvidíme. Predplatiť ho nemôžem, ba snáď ani keď by mi ho gratis chcel posielať, nemožno ho odberať, poneváč je to časopis politický — nerád by som sa zase vystavil mrzutostiam, aké ľahko by z toho mohli povstať, keď u nás čítanie takých časopisov zaraz vlastizradou a panslavizmom biľaguje.Mátyás diákje humoristicko-satirický časopis, týždenne vychádzajúci, smeru opozicionálneho. Pre nás je však bezvýznamný, a tak škoda by bolo groš zaň dať.Komenskýskončil sedemnásty ročník a ešte pred novým rokom vyjde prvé číslo ročníka osemnásteho. Predplácam ho od počiatku, takže týchto sedemnásť ročníkov s osobitnou prílohou robí malú bibliotéku. Nestačiac pre iné nutné výdavky ďalej ho držať, ťažko padne mi s milým priateľom týmto sa rozlúčiť. — Včera a dnes zamrzlo ako roh; oziminám, z ktorých sa sneh stopil alebo je sfúkaný, sa tiež pomohlo. Miestami však, kde leží viac snehu, ani teraz ešte nie sú role zamrznuté.17. decembra 1889Dostala sa mi do rúk brožúra z r. 1882 s nadpisomMagyarország és a tótok,[122]písaná s takou blbosťou a zlosťou oproti nám, že som dosiaľ, pomimoLibertiny-Orbákovho Felvidéki Nemzetőr[123]— ničoho besnejšieho nečítal. Hneď po úvode opisuje uhorské kraje slovenské a so slzami vzdychá, že tie krásne kraje obýva ľud, ktorý nezná a nerozumie maďarsky. Slováci vraj nie sú domorodci Uhorska, ale prišlí a poslovenčení Maďari. Trubiroh! Slovák je vraj len sedliak, akonáhle sa ale vzdelá a oblečie miesto haleny kabát — prestal byť Slovákom. Kto nechce v Uhorsku byť Maďarom, ten nech sa z Uhorska odprace. Ďalej vraví, že slovenskej vzdelanosti ani literatúry niet, a preto ani „národnosti“ slovenskej. Panslávski kňazi pred ľudom ruského cára uznávajú za svojho najvyššieho pána. Maďari sa miestami slovenčia a toto slovenčenie je nebezpečné Maďarstvu, civilizácii a tak i celej krajine. V záujme maďarskom a budúcnosti krajiny nevidí iného prostriedku, len maďarizovanie. A maďarizovať nie je len právom, ale i povinnosťou. Celý pamflet je útokom na každé právo, na zdravý rozum. Na jednom mieste doslovne píše: „Maďarský národ, ktorý s levami bojoval, nemôže zahynúť v boji s červami a pošliape každého, kto jeho budúcej veľkosti v ceste stojí.“ Ale márne vaše proti nám sú vzteky. My kojíme sa vierou a nádejou v Boha, že kto druhému jamu kope, sám do nej padá. I odrodilého Petőfiho cituje na nás: „Krkavci ste vy, ohyzdní, hladní krkavci, ale Maďar nie je ešte mŕtvym telom.“ Nuž a či sme my už mŕtvym telom? Petőfiho slová vrháme na ich hlavy. Žijeme a budeme žiť i ďalej napriek kadejakým havkáčom, ktorí sa takýmito brožúrami ženú za neohryzenou ešte kosťou. „Chleba, chleba dajte nám!“ prežili sme mnoho, prežijeme, dá Boh, ešte i takéto štekanie. IFelvidéki Nemzetőrsa už vystriedal. Dnes už nepíše tak spustle a zlostne, ako keď začal vychádzať. Nakoľko sa pamätám, takého asi obsahu bol jeho program. „Hlavnou úlohouFelvidéki Nemzetőrbude ochromenie činnosti hornouhorskej panslávskej ligy, odhalenie panslávskych vodcov a faktorov a bičovanie a prenasledovanie ich snáh.“ Bude vraj neúprosným kárateľom národnostných agitácií v cirkvi, vo škole a v spoločnosti sa ukázavších. Vyhľadá ich v ich hriešnych hniezdach; času a iných obetí (hádam by ste hladoši groš obetovali) šetriť nebudú, aby na svetlo vyniesli snahy, čeliace k prevráteniu (?) štátu a spoločenstva. Vlastným menom pomenujú tých „na tele nášho drahého národa hlodajúcich biednych červov“, aby tak ich osôb a zločinov spravodlivým sudcom byť mohla maďarská národná mienka.Druhou hlavnou úlohou im vraj bude zmaďarizovanie horného Uhorska. To sa im však nikdy nepodarí, lebo my tu predsa len stojíme stále pevne ako múry hradné. Ohlúpiť Slovákov môžu, ale zmaďarčiť nie. —18. decembra 1889Neznám bezočivejšieho a dotieravejšieho vydavateľa časopisov, než je istý Dolinay Gyula v Budínpešti. Tento „obetovaný“ chasník opravdivý nátlak robieva zvlášť na nás učiteľov, len aby sme predplatili alebo predplatiteľov mu získali na jeho časopisy:Lányok lapja[124]aHasznos mulattató.[125]Obyčajne koncom každého roka rozpošle tisíce výtiskov predposledného a posledného čísla svojich časopisov všetkým snáď učiteľom uhorským s prosbou, žeby mu ich predplatili, sľubujúc im rozličné prémie. Mňa domŕza už od viac rokov, píšuc mi ešte i osobitné listy, v ktorých naráža na moju „vlasteneckosť a obetavosť“. Ale darmo. Škvary také mňa veru neoduševnia. Jeho časopisy, čo sa obsahu a obrázkov týka, nevyrovnajú sa ani len nášmuPriateľovi dietok. V českej literatúre trochu iné časopisy nachodíme pre mládež; nie sme tedy utisnutí na časopisy Dolinayho. Jestli mi nedá pokoj, odrežem mu tak, že mu odpadne chuť nátlak na mňa robiť. —Slovenské pohľady[126]skončili svoj IX. ročník. Posledný zošit priniesol dokončenieBeblavého Jánošíka, Gogoľovhoprekladu a niekoľko básní. VydavateľomSlov. pohľadovostane Mudroň-Halaša, majiteľom Vajanský a redaktorom bude J. Škultéty. Vychodiť majú každého prvého, takže vyjde ročne 12 zošitov trojhárkových. — Trnavský Horovitz zase vydal dve knižočky pre mládež. Prvá nesie názovPopoluška, Beňovským poslovenčená, druháMalý herec, obsahujúca päť pôvodných i preložených veselohier pre mládež od dr.I. Zocha. Že H. podobné knižočky vydáva, je znakom ich odbytu, lebo by H. bez úžitku také spisy v predvianočnej dobe každoročne nevydával.19. decembra 1889Ján Bežo píše obšírne. Nevedie sa mu tak, ako myslel, že sa mu povedie. Všetky svoje groše vopchal do domu a do tlačiarne. Konkurencia veľká, nútený je teda veľmi lacno pracovať. Každý sadzač stojí ho ročne od 500 — 600 zl. Nové vydanie svojich čítaniek vydal už vo svojej tlačiarni. Okrem toho, zamýšľajúc niečo získať, vydal dva kalendáre na budúci rok. Väčší,Zoru[127]poslal mi darom, aby som ho mohol posúdiť. Z týchto kalendárov bude mať vraj najmenej 300 zl. škody a takZoraprvý i posledný raz zapálila sa na našom Slovensku. Rád by bol, keby som mu bol aspoň 20 výtiskov odpredal, ale keď sa z môjho listu dozvedel, že mám na krku vyše 60 výtiskov Salvovho kalendára, musel od úmyslu odstúpiť. Veru, ťažko by som bol z nich niečo odpredal, keď mnohí toho roku si ani kalendár nekúpia. Zamýšľa vydávať pre mládežKnižnicu zábavného a poučného čítania[128]v malých 5 — 10 grajciarových zošitkoch a chce, žeby som mu i ja prispel dajakou mravnopoučnou rozprávkou do nej, ponúkajúc mi za honorár 100 výtiskov tejže, lebo vraj inakší honorár nie je vstave dávať. No ja teraz nemám času k podobným prácam, lebo sám by som rád IX. zväzok svojejKnižnice slovenského ľudu[129]zostavil. Salva už naň čaká od septembra. Bežo má už autobiografiu napísanú, ale ju nikde vraj nemôže nájsť. Pri sťahovaní zo školy do vlastného domu niekam sa zatarasila a teraz ju nemôže vykutať. Musím ho požiadať aspoň o niektoré dáta, žeby som jeho životopis podať mohol vOttovom naučnom slovníku. — Rom. Zaymus poslal mi autobiografiu J. Bielekovu a životopis A. Bielekov. Ale ani v tom nie je udaný deň jeho narodenia. Zase musím mu písať a požiadať ho, žeby nazrel do matriky narodených, keď viem, že sa Tóno v Bytčici narodil. Čo to vyžaduje čarbania, kým si človek také dáta zaopatrí. — Zima treskúca len ďalej trvá, bárs mávame dni i pod mračnom. —21. decembra 1889Dnešným dňom započína sa počiatok zimy, bárs sme sa od niekoľko týždňov už dosť natriasli. I dnes len tak druždí pod nohami. Máme deň Tomáša. Včera gratuloval som Šmydovi. Okrem toho písal som Zaymusovi, Bežovi a Tónovi Štúrovi, od ktorého dnes dostal som peknéKázání, držané v nedeľu XX. po sv. Trojici, v deň pamiatky reformácie v chráme hodslavickom. Dnes ale odpovedal som dekanovi Joz. Kohútovi na otázky, ktoré upravil pred pár dňami na mňa. Dúfam, že bude s odpoveďou spokojný. —Posla z Budčevyšlo už prvé číslo ročníka XXI. Interesantný je v ňom zvlášť dopis zo Sliezska o tamojších pomeroch školských. Sliezski Slovania tiež nemajú postlané na ružiach, kde len môžu, tisnú ich páni Nemci k stene. V Čechách vyšla celá kopa rozličných i krásne bohato ilustrovaných kníh pre odrastlejšiu mládež i útle dietky, ktoré sú naporad odporúčané za vhodné darčeky vianočné i novoročné. My sme na podobné knihy veľmi chudobní; keby Horovitz každoročne niečo nevydal, tedy by sme dietkam našim nemali čo do rúk dať.23. decembra 1889Teplomer vystúpil, lebo sa oteplilo. Celý deň popadával sneh. Predsviatočné vyučovanie som dnes ukončil; v iných školách urobili to ešte v sobotu, t. j. 21. Pre koledu započne sa ďalšie vyučovanie až v deň po Troch kráľoch, t. j. 7. januára. Nebude sa vyučovať celých štrnásť dní. —Ottovho slovníka naučnéhovyšiel III. dielu zošit 6. Z mojich príspevkov priniesol tieto:Bánovce, Banská, BaračkaaBányavár, spolu 44 riadkov. —Časopisu Vlasteneckého spolku musejního v Olomouci[130]vyšlo 4. tohoročné alebo 24. bežné číslo, ktorým je šiesty ročník ukončený. O novom roku musím poslať svoj členovský príspevok, aby sa nestala prestávka v posielaní mi tohoto znamenitého časopisu. Súc už šesť rokov členom tohoto spolku, chcem ním i ďalej byť, ba pousilujem sa mu i nových získať u nás členov, lebo dosiaľ sotva desiatich Slovákov spolok ten za členov číta. Zišlo by sa o ňom vNár. novináchpísať a obce slovenské naň upozorniť. Zasluhuje toho.24. decembra 1889Domu a školyvyšli posledné čísla i s titulom. Ukončený je piaty ročník. Bude i ďalej vychádzať, a to riadnejšie než roku tohoto. Salva ma vyzýva, aby som do budúceho ročníka i ja niečím prispel. Dosiaľ časopis tento odo mňa nič nepriniesol. Možno, že sa k niečomu priberiem. Opravím a doplním niektorú z prác čítaných na našich učiteľských konferenciách. Posledné čísloČernokňažníkaprinieslo osem mojich príspevkov, rozličnými pseudonymami podpísaných. Do prvého b. r. musím zase niečo poslať, žeby mal Čajda dušu na mieste. Ukážkových čísel, zvlášť maďarských časopisov, veľa prichodí. Dnes došli:Vasárnapi Ujság[131]—Világ Krónika[132]—Képes Néplap[133]—Leány Világ.[134]Képes Néplapsom už pred pár rokmi odberal; je to lacný a pekne ilustrovaný časopis. Maďarské časopisy pre mládež a dietky nemôžu sa s českými porovnať: tieto sú i peknejšie ilustrované i lepšie redigované a sú i omnoho lacnejšie. Vôbec časopisy a knihy maďarské sú pomerne veľmi drahé.Vasárnapi Ujságani zďaleka nemožno porovnať soZlatou PrahoualeboSvětozoroma predsa stojí ročne 8 zl. — Zaymus poslal mi doplnok životopisu A. Bielekovho. Konečne podľa dát, ktoré mám, dá sa jeho životopis napísať.28. decembra 1889Vianočné sviatky mali sme príjemné; na Božie narodenie pripadlo trochu snehu, následkom čoho máme zase dobrú sanicu. Večer počalo mrznúť a ešte i dnes neobľavilo. Sneh pod nohami len tak hviždí. Na Váhu je vraj už chytený ľad, a ja som 30., majúc teraz prázdniny, chcel navštíviť Medňanského. Aj Kissa som o úmysle uvedomil. Ten snáď k nemu dôjde a ja sa nebudem môcť cez Váh dostať. Každú zimu Váh prekážku robí. Časopisy nedošli od Štedrého dňa. Snáď zajtra niečo dôjde. Človek je celý mrzutý, keď nemá čo čítať. Včera písal som Mockovi, dnes Beblavému, Braňovi a redakciiOttovho naučného slovníka, ktorej poslal som životopisy Jozefa a Mateja Bencúra, Belnayho, Benčiča, Benediktiho a Jána a Ondreja Bellu. —Komenskéhovyšlo už prvé číslo v novej úprave. Do konca toho roku som s ním vyrovnaný. Nemôžem sa s ním rozlúčiť. Veľmi by mi chyboval.29. decembra 1889Od svätovojtešského spolku došlo na mňa niekoľko podielových kníh pre tunajších členov, súc požiadaný, aby som ich patričným odovzdal. Stane sa vďačne. Pre mňa priložili 16 — 25 číslaKat. novína 8 — 12 číslaPútnika svätovojtešského.[135]Ročníky tieto budem už mať úplné. Škoda, že i pre mňa nepripojiliLegendyV. aMravnej čítankyzošit III. — Bayer z Přerova píše, že mal v spolku Vlasti už dve prednášky o Slovensku a ešte nie je vyčerpaný, takže mu ostáva látky najmenej na dve prednášky. Žiada ma, aby som dr. Parmovi vo Frenštáte poradil nejakého trenčianskeho advokáta, na ktorého by sa mohol v istej záležitosti obrátiť. Odporučil som mu hneď nášho Janka Porubského. — O čítaní pri jedle píšePosel z Budčenasledovné: „Tento nepěkný zlozvyk, nehledě ani ke slušnosti spoločenské, má na zdraví vliv rozhodně škodlivý. Člověk zaujatý tím, co čte, nedbá toho, co jí a jak jí, polyká příliš rychle, pokrmy nedostatečně rozžvykuje a tak vydává se nebezpečenství chorob žaludkových, které dříve či později bolestně člověka pokárají za nešetření zákonů zdravotních. Mimo to čte-li člověk, proudí krev usilovněji do hlavy, čímž děje se újma orgánům zažívacím; zkrátka, jest to zlozvyk v každé příčině zavržení hodný.“ —31. decembra 1889Máme posledný deň roka — Silvestra. Čo tu rozličných myšlienok skrsne v hlave smrteľníka. Minulosť — budúcnosť. O tej známe, túto ponechajme vôli Božej, ktorej by sa človek darmo protivil. Chránil nás dosiaľ, bude nás chrániť i naďalej. — Včera a dnes rozposlal som na dvadsať listov a lístkov, napísaných jedine z príležitosti nastávajúceho nového roku. Gratuloval som: D. Štúrovi vo Viedni, Jankovi Štúrovi v Rábe, Šmydovi v Zboroviciach, Zaymusovi v Bytčici, Krajňákovi v Prešporku, Černákovi v Grinave, Matzenauerovi v Trnave, Urbánkovi v Prahe, Schellovi v Brne, Bayerovi v Přerove, Franciscimu v Martine, Bôrikovi a Medňanskému v Beckove, Janoškovi v Jasenovej, Kissovi v Stankovciach, Bielkovi v Zubáku, Biermannovcom a Gratzovcom v Prešporku a trom ujcom Kadlečíkovcom. Zajtra a pozajtra ešte niektorým napíšem. —Pohľadovvyšlo už prvé číslo pod novou redakciou Škultétyho. Je interesantnejšie než ktorékoľvek z roku minulého. AlePohľadydostanú v novom beletristickom časopise konkurenta. Bielek mi zdeľuje, že započne redigovať časopis ilustrovaný, do ktorého prisľúbili prispievať: Hviezdoslav, Kukučín, Vansová a iní. Aký ponesie názov, nezdeľuje. Bude ho vydávať Salva. Či nový časopis nebude viac ku škode, než k osohu, je otázkou, na ktorú sa nedá ešte určite odpovedať. Že sú nám nie potrebné dva časopisy, je na bielom dni. Skôr sme sa mali zaujať, aby stávajúce užPohľadyčím ďalej tým lepšie sa zdokonaľovali. A či slovenské obecenstvo zvládze ťarchu novú? Ktože nový časopis predplatí? Zase len tí istí, ktorí všetko predplácajú. Bude to nový atentát na ich vačky. Ja nádejnému časopisu nesľubujem budúcnosť. I redaktor je pochybene volený. Bielek má v Martinčanoch nepriateľov. Keby sa bol k tomu zaviazal Kukučín, tomu by nik nesmel ublížiť, bo i samým Martinčanom imponuje. Bielek rád by získal svojmu časopisu čím najviac spolupracovníkov. Mňa tiež vyzýva k zúčastneniu, a nevediac, kde býva pani Mária Javorinská (Holubyho), poslal na ňu písaný list mne, aby som jej ho odoslal. Stalo sa hneď. Na prvé číslo som veru zvedavý. A má byť vraj ilustrované. To vyžaduje náklad veľký. Len aby sa náš Karolko neprepočítal! —[1]TeréziaVansová,Sirota Podhradských. Román vyšiel po prvý raz v Ružomberku nákladom K. Salvu roku 1889[2]V Revúcej bolo nižšie slovenské gymnázium. Roku 1864 bolo veľkým úspechom slovenskej školskej politiky, že sa tam otvárala aj piata trieda slovenská a postupne ďalšie. Prešiel tam rad študentov z dolného Trenčianska a stredného Nitrianska, medzi nimi aj Ľudovít Rizner. Zostal tam však len dva roky, lebo ťažká choroba otcova ho prinútila neskoršie opustiť štúdiá a pomáhať v škole v Zemianskom Podhradí.[3]Ubytovanie v študentskom internáte[4]„Ako dlho budeš zneužívať, Katilína, našu trpezlivosť!?“ Známy začiatok Cicerónovej I. reči proti Katilínovi[5]Sborník cudzích a menej známych slovenských slov. (Rukopis uložený v pozostalosti Rz. v MSS v Martine.)[6]Petrikovo dielo vyšlo v Budapešti v rokoch 1888 — 1897 v štyroch zväzkoch. V IV. zväzku sú doplnky od Ľ. V. Riznera[7]Maďarský knižný prehľad[8]Svornosť, maďarský časopis[9]Štefan Nik.Hýroš, Zámok Lykava a jeho páni poťahom na Državie, Liptov a okolie.T. Sv. Martin 1876, 661.[10]A Horányi, Memoria Hungarorum et provincialium.Vyšlo vo Viedni a v Bratislave r. 1775 — 1777. Diel I — III. Je to základné dielo o dejinách Uhorska.[11]AntonBernolák, Etymologia vocum Slavicarum,sistens modum multiplicandi vocabula per derivationem et compositionem… Tyrnaviae 1791, 160.[12]Mienia saSlovenské pohľady.[13]Sikulovia, Sekelovia bol maďarský kmeň, usadený vo východnom a severovýchodnom Sedmohradsku, so starou hraničiarskou tradíciou a rôznymi privilégiami.[14]Mieni sa Ľudmila Riznerová (Podjavorinská).[15]FényesElek,Magyarországnak s a hozzákapcsolt tartományoknak mostani állapotja statisztikai és geographiai tekintetben.Pesten 1836 — 1840, 6. zv.[16]CaesarCantu,Az utolsó harmincz év története.Folytatásul „Világtörténelméhez“. Kiadja a Szent István Társulat. Eger 1881.[17]Priestor obyčajne ako balkón alebo lóža, vyhradený v kostole jeho patrónom.[18]Riegrov Slovník náučnývyšiel v 11 zväzkoch v rokoch 1860 — 1874. K nemu boli vydané 3 zväzky doplnkov.[19]SamuelAmbrózy,Novi ecclesiastico-scholastici annales Evangelicorum Aug. et Helvet. Confessionis in Austriaca Monarchia.Vol I., Schemnitzii 1793, Vol. IX.: Annales evangelici provinciarum domui Austriacae Haereditariarum, Neosolii 1703 (opr. 1803).[20]BreznyikJános,A Selmeczbányai ág. hitv. evang. egyház és lyceum története.Selmeczbányán 1883. 3 zv.[21]Šumavan.Týdenník pro zábavu a poučení. Red. J. Žák, Klatovy 1868 — 1936.[22]Nakladateľ, vydavateľ a redaktor Alois Hynek. Praha 1875 — 1878. Roč. I. — IV.[23]Komenský.Časopis pedagogický. Red. J. Havelka. Vychádzal v Olomouci od r. 1873.[24]Rukopisy a staré tlače Bibliotéky nitrianskej diecézy.Autorom je JozefWagner; dielo vyšlo v Nitre r. 1886, XII, 222 s.[25]Výsledkom bola edíciaSlovenské spevy. Vydávajú Priatelia slovenských spevov. Turč. Sv. Martin 1892 — 1896. I. diel usporiadal Ján Kadavý. 1892. 236 s.; II. diel K. Ruppeldt, 1896, 287 s.[26]AlexanderFredro,Panenské sľuby alebo Magnetizmus srdca. Veselohra v 5 dejstvách. Preložil A. Halaša. Vyšlo tiež samostatne v zbierkeDivadelná knižnica, I. zv., 1889, 52 s.[27]Mieni saMateriál k topografickému slovníku zvlášť horného Uhorska(Rukopis uložený v pozostalosti Rz. v MSS v Martine.)[28]Podžupan.[29]Dom a škola.Vychovateľský časopis pre rodičov a učiteľov. Redaktori K. Salva a M. Kollár, neskoršie aj J. Burian a K. Kálal. T. Sv Martin 1885 — 1896. Roč. I — XIII.[30]Priateľ dietok.Časopis pre našu mládež. Zodpovedný redaktor K. Salva T. Sv. Martin 1887 — 1890. Roč. I — III.[31]JozefKramář,Poučný slovník domácí pro všeliké potřeby rodiného i společenského života.Olomouc 1885.[32]„V záujme slovenskej vlasteneckej tlače.“[33]V Hornouhorskom zpravodaji.[34]JurajTranovský, Cithara Sanctorum.Písně duchovní staré i nové. Prvé vydanie v Levoči roku 1636. Za ním nasledoval rad ďalších vydaní.[35]Spoločenský klub slovenský v Martine, kde sa schádzala slovenská spoločnosť aj prijímala hostí.[36]Pod Stráňami je obľúbené výletné miesto Martinčanov smerom k Martinským holiam.[37]Pohodlné domáce topánky.[38]Maďarské vlastenectvo.[39]Vesna.List zábavně-poučný pro lid a jeho přátele. Red. Fr. Dlouhý, Velké Meziříčí 1882 — 1897. Roč. I — XVI[40]Budečská záhrada.Obrázkový časopis pro mládež. Zodp. red. Fr. Tesař. Praha 1870 — 1889. Roč. I — XX.[41]Literární listy. Orgán přátel české literatury. Red. F. M. Vrána a Fr. Dlouhý. Velké Meziříčí 1892 — 1904 Roč. I — XII.[42]Jarý věk. Obrázkový časopis pro mládež. Zodp. red. J. Sokol. Praha 1883 — 1888. Roč. I — VI.[43]PalečekRed. a vyd. Rudolf Pokorný. Praha 1873 — 1881. Roč. I — IX.[44]Vzájomná pomocnica bolo meno družstevného spolku, ktorý Rízner pomáhal pripravovať pre vzájomnú podporu roľníkov.[45]Kubinyi Miklós, Árva vára.(Oravský zámok) Pest 1872. IV, 171 s, 1 obr., 3 príl.[46]Škola maďarského jazyka[47]Vlast.Časopis pro poučení a zábavu. Red. T. Škrdle Praha-Žižkov 1884.[48]Zimnej[49]Pozlátka, klam[50]Krik[51]Literární věstník.Časopis určený všem, kdo kupují knihy, časopisy a hudebniny. Redakt., vydav. a nakl. Dr. Frant. Bačkovský. Praha 1889 — 1902. Roč. I — XI.[52]Slavín.Sbírka podobizen, autografů a životopisů předních mužů československých. Text napsal a uspořádal Fr. Jar. Peřina. Praha 1872 — 1890. Diel I — IV.[53]Hlas.Noviny pro lid. Maj. a nakl. Družstvo. Vyd. a red. Fr. Štábl. Brno 1848 — 1902. Roč. I — LIV.[54](Časopis ľudových učiteľov.) Maďarský časopis učiteľov ľudových škôl.[55]Vynechávame 13 riadkov z rukopisu RiznerovhoDenníka, lebo tieto odpisované partie nie sú jeho prácou a nemajú zvláštny význam pre jeho denník, iba že dokresľujú šírku Riznerových záujmov.[56]Vynechané 103 riadkov z rukopisu Rz.[57]Vydané v Prahe r. 1881 v zbierkeLaciná knihovna národní, č. 39.[58]Zemepisná knižočka, poslovenčená Matzenauerom, 7. vyd. Vyšla v Trnave r. 1889, 45. s.[59]Dejepis Uhorskej hrajiny, 6. vyd. Ostrihom 1889, 45 strán.[60]Počtovnica pre… tr. ľud. škôl, Ostrihom 1889.[61]Slovenské noviny, vychádzali tri, neskoršie štyri razy do týždňa. Vyd. a nakl. Viktor Hornyánszky, Budapešť 1887 — 1912. Roč. I — XXVII.[62]Od srdca k srdcu. Kytočka, ktorú zo svojich veršíkov mladým i starým uvil Ľudovít V. Rizner. Uhorská Skalica 1881, 5, 72 s. (Knižnica slovenského ľudu, 2. zv.)[63](Maďarský štát.) Časopis.[64]G. HostivítLojko, Spomienky.Básne. Viedeň 1865. 20.Zvuky Gemerské.Nové básne. Viedeň, 1867, 34 s.[65]Vyšlo v Košiciach r. 1845.[66]Slavín. Beiträge zur Kentniss der Slavischen Literatur, Sprachkunde und Alterthümer nach allen Mundarten. Prag 1808.[67]Hebrejský.[68]Židovského náboženstva[69]Izraelského náboženstva.[70]Slovenské dvojnásobné epigrammata jednako konco-hlasné a zvuko-mírné.Trnava 1794. 2. zv.[71][Medňanskému][72]Literární hlídka.Zprávy apoštolátu tisku. Brno 1885 — 1895.[73]Anděl Strážný.Časopis pro křesťanskou mládež. Red. P. Vilém Ambrož, Brno, Papežská knihtiskárna rajhradských benediktínů 1883 — 1948. Roč. I. — LXIV.[74]Posel z Budče.Týdenník vychovatelský pro učitelstvo národních škol v Čechách, na Moravě, v Slezsku a na Slovensku. Fr. A. Urbánek, Praha 1870 — 1909, roč. I — XL.[75]Ľudovít V.Rizner,Pamätnica. Zbierka starších i novších dosiaľ nikde neuverejnených veršov slovenských spisovateľov. Diel I. Rukopis viazaný z r. 1880 — 1895, 400 s.[76]Katolícke novinyboli založené r. 1849 v Budapešti za red. Šimona Klempu. Vyšli r. I — VIII. Od r. 1857 mali názovCyrill a Method. Potom pod názvomKatolíckych novínvychádzali za redakcie Pavla Blahu a iných v Uh. Skalici od r. 1870 ďalej až do r. 1950, roč. I — LXV.[77]Vynechané 8 riadkov z rukopisu Rz.[78]Knihovna československá, zbierka literárnej tvorby českej a slovenskej, vydával ju Rud. Pokorný v Prahe r. 1880 — 1881, 2. zv.[79]Národný hlásnik. Noviny pre slovenský ľud. Red. M. Št. Ferienčík. Vychádzal v Budapešti v r. 1868 — 1870. Od roč. III. 1870 vychádzal v Martine, od roč. XIV. 1881 ho redigoval a vydával Ambro Pietor.[80]Vynechané 23 riadkov z rukopisu Rz.[81]Darebáci.[82]Květy české. Národní zábavník pro Čechy, Moravu, Slováky a Slezáky. Vydával Jan Hostivít Pospíšil v Prahe v r. 1834 — 1850. Roč. I — XVI.[83]Slovesnosť. Príloha k Cyrillovi-Methodovi.[84]Časopis českého musea, vydávaný v Prahe od r. 1827.[85]Vychádzal v Brne od r. 1879.[86]Tu sa mieni sviatok sv. Martina, ktorý pripadá na 11. novembra[87]Maďarský knižný prehľad.[88]Vydaná v Bratislave (Posonii).[89]Jánu[90]Ustupujú[91]Vynechané 6 riadkov z rukopisu Rz[92]Cyrill a Method, čili katolický časopis pro Cirkev a školu pod správou Jana Palárika… Vydával dr. Andrej Radlinský v B. Štiavnici r. 1850, roč. I. — Po jebo zastavení redigoval nový CM Michal Chrástek v Ban. Bystrici v r. 1852 — 1856, roč. I. — V. Po jeho zaniknutí prijal jeho meno Radlinského časopisKatolícke noviny, ktorý vychádzal ďalej pod titulomCyrill a Method. Katolícke noviny pre Cirkev, dom a školu, v Budapešti, r. 1857 — 1860, roč. VIII. — XI., potom v Skalici a v Trnave. Ostatný ročník je XVII. z r. 1870.[93]Príloha k časopisuCyrill a Method. Zodp. redaktor a vydavateľ dr. Andrej Radlinský. V Budapešti 1859 — 1861. Roč. I. — III.[94]Vlasť a svet.Poučno-zábavný obrázkový časopis, vydávaný Uhorsko-slovenským vzdelávacím spolkom v Budapešti. Zodp. red. Jozef Hoblik, neskoršie Ľudovít Janovec, Pavol Štiasny a iní. R. I. vyšiel v Budapešti. (I. — 1886 —)[95]Hmla.[96]Josef J.Jodas,Národní pověsti, Nové Mesto n. M., 1878.[97]KosztkaMihály,Zemepis Trenčianskej stolice.Poslovenčil Ľ. V. Rizner, Prešporok 1889.[98]JokaiMór,Romantické obrázky z dejín Uhorska. Vydal Uhorský krajinský vzdelávací spolok slovenský. Budapešť 1886, 422 s.[99]Vincent AndrejMálik,Slovensko-česká mluvnice, dle zásad Hattalových ku potrebám školským vypracovaná. Ban. Štiavnica 1851, 179 s.[100]Malé noviny pro děti. Red. Vladimír Krch, vyd. Ant. Jandl, Praha 1890 — 1914. Roč. I. — XVI.[101]Česká rodina.Časopis. Zodp. red. J. Baštecký, Praha 1875 — 1884, roč I. — X.[102]Naší mládeži.Zábavno-poučný list pro mládež dospělejší. Zodp. red. Jos. Vlastimil Krátký. Planá r. 1873 — 1892. Roč. I. — XVIII.[103]Prírodovedecká spoločnosť.[104]Divokí učitelia.[105]Orol.Časopis pre zábavu a poučenie. Red. a nakl. Ján Kalinčiak, riadny spolupracovník Ondrej Sytniansky. V Turč. Sv. Martine 1870 — 1880. Roč I. — XI.[106]Nitra.Dar dcerám a synům Slovenska, Moravy, Čech a Slezska obětovaný, vydávaná od Miloslava Josefa Hurbana v Prešpurku 1842 — 1877, roč. I — VII — Ročenka slovenská, vydávaná postupne v Bratislave, v Pešti, v Skalici a v Martine, mala veľký význam pre literárny život na Slovensku.[107]Živena. Národní almanach. Vydala Živena, spolok slovenských žien, redigoval A. Pietor. T. Sv. Martin 1872 — 1385 Roč. I — II.[108]HugolínGavlovič, Valašská škola — Mravův stodola.Vydal Michal Rešetka v Trnave 1830 — 1831. 2. zv.[109]Bibliografia písomníctva slovenského do konca r. 1900.Pripravil Ľ. V. Rizner, vydala Matica slovenská v T. Sv. Martine až v r. 1929 — 1934 v 6 zv.[110]Mesačný zpravodaj.[111]Sokol.Časopis pre krásne umenie a literatúru. Red. a vyd. Pavol Dobšinský, Štiavnica 1860 — 1861, r. I. — II. PotomSokol.Obrázkový časopis pre zábavu, krásno, umenie, vedy a literatúru. Red. Viliam Paulíny-Tóth, Budín 1862 — 1869. R. I. — VIII.[112]ViliamPaulíny-Tóth, Kocúrkovský bál.Veselohra vo 3 jednaniach. Vyšlo v almanachuČernokňažník(1862, 5 — 32).[113]RoderichBenedix, Doktor Ovad. Veselohra v piatich dejoch. Zoslovenčil Ján D. Makovický, z rukopisu Makovického prepísané r. 1865 (Rz. vBibliografiiII, 120).[114]Beskydov(pseud., vl. m. JánPalárik),Drotár.Veselohra vo 3 jedn. (Lipa. R. I. 1860, 241 — 360).[115]Kresťanské Maďarsko[116]Židovský archív.[117]Vynechané 10 riadkov z rkp. Rz.[118]Správne:Magyar irók élete és munkái[Životy a diela maďarských (uhorských) spisovateľov.] Vychádzalo v Budapešti v rokoch 1891 — 1914, 1 — 14. zv.[119]Malý čtenář.Vyd. J. Zelený, K. Vognar a G. Smetana. Detský časopis, vychádzal v Prahe u Vilímka v r. 1882 — 1935, 54 zv.[120]Študent Matej.Humoristicko-satirický časopis maďarský.[121]Mír.Vyd. a zodp. red. Jan Lang. Vychádzal v Olomouci r. 1889 — 1906. Roč. I — XVII.[122]Maďarsko a Slováci.[123]Hornouhorský národný strážca.[124]Dievčenský časopis.[125]Užitočný zábavník.[126]Slovenské pohľady.Časopis pre literatúru, vedu, umenie a politiku. Redaktori: Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty. Vyd. a nakl. Pavol Mudroň. Vychádzali v zošitoch každý druhý (potom každý) mesiac v Martine od r. 1881 — dosiaľ. R. I. —[127]Zora.Rozprávkový kalendár pre katolíkov, evanjelikov, starovercov a židov na obyčajný rok 1890. V Senici tlačou a nákladom Jána Bežu a spol. 1889.[128]Knižnica zábavného a užitočného čítania.Vydával J. Bežo v Trnave od r. 1890 — 1923, vyšlo 34 zväzkov.[129]Knižnica slovenského ľudu.Redigoval Rz., vydával Joz. Škarnicl v Uh. Skalici, neskoršie K. Salva v Ružomberku v r. 1877 — 1885, zv. 1 — 8.[130]Časopis Vlasteneckého spolku musejního Olomouckého.Vychádzal v Olomouci od r. 1884 — 1907. Roč. I — XXIV.[131]Nedeľné noviny.[132]Svetová kronika.[133]Ilustrovaný ľudový list.[134]Svet dievčat.[135]Pútnik svätovojtešský.Obrázkový kalendár pre katolíckych Slovákov, v Uhorsku vydaný od Spolku sv. Adalberta (Vojtecha) na rok… Red. Juraj Slotta. Pešť 1872 — 1947. Roč. I — LXXVI.
|
Rizner_Dennik-Ludovita-V-Riznera.html.txt
|
I.Koniec fašiangov tu, a zima nepopúšťa. Slnko sa celý deň ani neukáže a inovať so stromov
ledva padá trocha o poludní. Činí sa, ako by sa zima vrátiť chcela. Kto by si ju žiadal?!
Nikto!A predsa, keby sa vrátila, keby sa vrátilo len pár týždňov, hej, či inak by to všetko
vyzeralo u Turjanov. Žena a troje drobných detí maly by ešte otca. Čo aj pil, vadil sa, ale
predsa ľahšie zarobili na živnosť. Aký bol, taký bol, ale predsa len bol otec a dnes je už pod
zemou a Turjanka s deťmi v biede. Svážal drevo so Žiaru, privalila ho fúra a v špitáli
dokonal.A dolámaného doktori ešte aj porezali. Ako prosila žena, že veď vidia, mŕtvy je, nech ho
nekusujú… márne. Od tých čias, ako to tak videla, nemôže jesť, stavia sa jej pred oči, nemôže
spávať a krome toho dusí ju aj s deťmi hlad a tá tuhá zima.Predtým otec slúžil paholkom, ona chodila prať, drhnúť dlážky po pánoch, kvartieľ mali u
pána, kurivo tiež, teraz to všetko odpadlo. Za kvartieľ načim zaplatiť tri zlatovky za štvrť
roka, a je to len stará, drevená, na chyžku prerobená maštaľka za mestom na záhumní. Obrezkov
na píle dajú za šesták, čo na seba naberie. Má sa pretrhnúť, a za tri-štyri dni ich spália. A
kým ich doniesla, zameškala pol dňa.„Čo si ma tak, bože, navštívil a nezmiloval sa radšej nad týmito deťmi…“ žiali žena, keď
zarobí groš a na nič nedôjde.Deti večer častejšie ukladá sľubmi, spevom, ako chlebom a ešte aj nocou musí na zárobky.
|
Tajovsky_Horky-chlieb.html.txt
|
PokonávanieObsahRozprávka s lustromOdobierka s vinohradomRozprávka s lustromKam sme sa pozrelivšade bolo ďalekoNie pre obzor ktorý sa už neskrývalza chrbtom postrelených hôrAle tma otcovakoby iba uciedzala svetlacez prsty synovVoda sa liala Dospievam po nejako plánka s ujatýmmaterským očkom Už sa pozerámale ešte nevidímako sa majú stromyk stolom Hoci cítimčím trpia ruky stoláranad tmou v rodinnom sporákuSestry sa práve prebúdzajúz rozprávky do dvora Krútia saokolo chlievika na kuracej nôžkea hrajú divadlo Vstup voľnýna slepačie pierkoBilo do nás poludnieOtec sa zasa vrátil z dedinys prázdnou dlaňou Ani stôlnekríva za ním Stavia sa k ponkuako ku klade Prikovanýza obe zápästiado zakliateho kruhuchromých stoličiek Zlámanýchobločných krídel a hrbatých dvierV drevenej tme nespavostiza mlčania kladivapri hodinovom presýpaní klincovskrsol mu v hlave lusterz agátového tŕňového drevaSvieti mu teraz nad ponkomaj do najtmavších kútovpokútnych kútovBola zima a hrmeloAle mama započúvanádo ticha pod pokrievkouruší otcovo uvážlivé prenikaniedo hrmotu kresielodsúvaných tam horeod nerozhodných stolov V otrasochz merania neúmerných sílazda aby prekonal obavyz možného zemetraseniaupokojuje Nebojte sadom nespadne Nestojína odsunutej krivej stoličkeRebrík sa opierao kmeň stromua nie naopak Ak uhnenebude to korunaktorá odpadlaSestry medzitým vyvádzajúz kráľovského chlievikamúdreho Jana s hlúpou princeznouna sobáš do stodolyUvidela som V pukoch jabloníza súhlasného tlkotuotcovho kladivapokojne dozrievali jablkáv sporáku živo horeloa nový rebrík stálpevne opretý o jabloňod koruny až po koreneKam som sa pozrelavšade bolo blízkoPadal oneskorenýfebruárový sneh Mamabude mať o tri dninarodeninyOtec rozsvietil nad synomOdobierka s vinohradomJe kopec ako hrbna kráľovskom chrbtemodranských vinohradov Útulokstarootcovských kĺčovponechaný na dožitiev mladej výsadbe (Oblozty spomienkami oblozený hŕbokna mojom chrbte)Teraz tu hlina chrupčíako troskaz vysokých letných pecía drúčky drkocúv zubatom kamenílebo oheň v sopúchu zamrzola iba severák ako onej zimystŕha z ostarnutých hláv viničanové snehové baraniceaby sa v minútke ticha poklonilipamiatke vinohradníkaDolu tým Širokým gúľajú sa sudyvinohrad sa za vínom do kameňa vlúdiTej zimy mrzlože bolo treba sekeruaby sa vedro prerúbalo do studneA dedkova fajka čadilapo holohlavom vinohradečo mu prikuroval vlastným tabakomaby potom neoplešivelpod letnou neúrodouDnes už neviemekadiaľ vstupuje pravda do vínaa múdrosť do prísloviaMôžeme iba dodatočne sledovať ich cestuod zapečateného kameňacez korene až k plodom rastlínpodľa stôp ktoré zanechávačlovek v hlinea hlina v človekuKtohovie ako to už presne boloonoho večera Azda pridlho zvažovalmožnosti páru unavených dlanípred neúnavnou prácou živlovMožno si koštúrom prisvecovalv pivnici do načatých súdkovaby neklamne videlči ich dokáže ešte doplniťstatočným vínoma keďže vonku viacej mrzloprimerane sa znútra rozohrialNestrachuj sa žena nezostaneš bosákúpim ti ja čižmičky až napadne rosaKeď potom vstúpil do kuchynemohol mať v oku inovať To stačiloaby ho babičkazahalená dôležitým oparomv starostlivosti nad rodinným sporákomprivítala s námrazouna každom sloveAle on naisto vedelže srieň sa mení v rosupri prvom oteplenípreto odložil nabok obavyo plný džbánzdvihol prázdne vedráktoré pred neho mlčky položilaako dvojbodkuza svoju priamu reča pretože chcel zahasiťhroziaci požiar na stoleskôr než v ňom samom víno zamrzneodobral sa bez protivenia po voduAle sa strachuje že nebude sýtaz kabáta ma vyzliekla košeľu si pýtaMedzitým prituhlo Padlaosuheľ Zakiaľ sa prekliesňovalv hustnúcej tmecez povedané k nevyslovenémuna chvíľu zaotáľal na polcestemedzi studňou a pivnicouSekeru si si zabudol — zaťalo muz dvier do chrbta — lebo tušímže sa skôr zrúbeštam pri sude s vínomako sa tu k vode prerúbešAle už sa náhlivo započúvaldo duniacej tmy v studniA ja sa nebojím že zostanem smädnýba aj teba napojím len mi neuvädniBýva tma ktorá osvecuje Tichoktoré hovorí Je okamihktorý zaprorokuje z usadenínaké chvíle sa prevaliaŤahá ho to vínodo pivnice ako ho on vyťahujez vinice a vinica vysávaz neho — zišlo jej možno na umpo chvíli keď nechodilAle ešte vyčkalazakiaľ sa vrchovato nenaplní mieraa vyšla na dvorpred poslednou kvapkouAle ťa nebudem na kolenách prosiťkeď mi nedáš uchlipnúť chopím sa ja kosyOtvorila si dvere (Babičkaešte dlho budú dokoránza tebou) Kuchynská lampaprestierala zažltnutú plachtuod prahu po studňuAko si ho tam videla ležaťakoby v spätnom osvetlenís nenaplnenou mierouale bez prelievaniazlomenou nohou ako ukrižovanéhokrížom pod vlastné krížeA tma ťa posotila naznakAko ti potom nadlhosuchá osuheľ zasklievala obzorykeď ťa vyháňal po zubatúChodila si mu po ňu okľukouso sviecou do pivniceaby si sa vracala bez nejako z prázdneho hrobubez slzy ale s plným džbánoma zakaždým viac oslepenázo štrbavého zívnutiaktorým sa s tebou lúčievalavyčkávajúca tmaVínečko vínečko ty si moje všetkokeby teba nebolo plakal by tvoj dedkoAk si už vinohradník posvietina pohnevané vecizmierlivým lampášikom vínapomlčí o tom ako môže mužktorý mal odjakživa blízko k zemiosudne spadnúťhoci aj na šmykľavomženskom jazykuaby potom dlho primŕzalk vlastnej zhorknutej slineA on pomlčalLebo sám už spoznalže váha koňa spočíva na jedinej nohea keď si ju už zlomilkoniec s nákladompomlčal a iba občas utrúsilnie bez sebaúctyako pri páde neprelialani kvapku nazmarhoci šlo iba o vodua to najmä preto že po celý životvedel narábať s úctouk nekrstenému vínuVínečko vínečko nie je tvoja chybaže ja teba opustím že ti budem chýbaťOdmäklo Nad oknomslzil ešte cencúľale v zarámovanom skle ulicecvakali nožnicové tiene chlapovktorí sa poberali strihaťaby sa potom v oteplenínemusel vinič vysiľovať plačomO tomto čase už ani dedkonevedel obležať Túžilaby mu podstieľaliskyprenou hlinou Vraj sa prepadádo uležanej slamy A žiadalaby ho zniesli do pivniceUž mlčky sa tam pokonávala iba na odchodenamiesto odobierkyzaklopal na najbližší sudPochválené buď vínečkoaž navekyBolo mu dovolené vstúpiť*Tej zimy prezimovali iba kĺčektoré prikryla dedkova baranicaA vinica slzí za odmäkuaž dodnesAle ja až terazrozoznávam chuť vínaAž teraz cítimkedy má v sebe pravý speva kedy nemá ani toľko pravdyaby si smelo poplakať
|
Vadkerti-Gavornikova_Trvanie.html.txt
|
OsobyAdam Koreň, rychtár.Žofa, jeho žena.Jozef, ich syn, neskončený študent.Mišo Mandák, vicerychtár.Eva, jeho žena.Zuzka, ich dcéra.Jano, paholok u Mandákov, Zuzkin milenec.Mojžiš Jeiteles, krčmár.Rifke, jeho žena.Móric, ich syn.Fany, ich dcéra.Juro Vrabec, obecný sluha.Farár.Kôpor, parobok.Zubec, parobok.Borka, Marka, Hanka, dievčatá.Slúžka u Jeitelesov.Muzikanti, ľud.Dej v dedine Černice, koncom roka 1883.
|
Sochan_Civilne-manzelstvo.html.txt
|
Divoké dievčaStaroruská pověsťI. Jako dievča do jednoho vychovacieho ústavu oddané bylo, a čo sä
tam prihodilo„Anna Petrovna, my musíme našu dcéru dať vychovať, a najlepšie urobíme, keď ju dáme do
korunného ústavu, aby sä tam vzdělala.“„Aj já tak myslím, Ivan Kolugiš!“„A kdeže je naša dcéra? Anna Petrovna!“„Bôh vie, kde je ona!“„Jako? Bôh to vie, a ty nevieš?“„Má ubohá nezdravá ženska všetko věděť? Od šesti dňov tulačí sä naša dcéra v háji, a
nevie sä, kde je.“„Tedy ju musíme dať vyhľadať a lapiť. Já vyšlem ľudí, ktorí to obstarajú.“A on zvolal svojich služobníkov; tí museli celú oboru obstúpiť, jako pri divokej zvěri,
až konečně po mnohom hľadaní najšli Annu Ivanovnu, jako pod jednou trnkovou krovinou seděla
a plané hrušky jedla. Ona byla tak divoká, že kúsala tých, ktorí sä k nej sbližovali. Ale
ju predca chytili a na rukách i nohách sviazanú odviezli do hlavného města, kde sä
vychovací ústav pre mladé slečny nachádzal. Otec jej dal jedno vreco peňazí, a matka jeden
žlutý kabát a šesť nových košiel.Predstavená ústavu stála priam na schodách svojho domu, jako Anuška dorazila.„Čože mi to nesiete?“ riekla. „Je to teľa či mladé žriebä?“ Lebo dievča sä bylo do sena
zahrabalo, a keď hlavu zdvihlo, zvesily sä jej dlúhe vlasy na tvár, tak že nebylo možno
rozoznať čo je to za stvor, ktorý sä vo voze nachádzal.„Paní!“ odpovedal jeden z tých ľudí, „my vám vezeme našu dědinskú slečnu, ménom Annu
Ivanovnu Kolugiš. Ona priam vstúpila do šestnásteho roku, je bez chyby v údoch a trochu
divoká.“„To sä podá,“ riekla Predstavená, „doneste ju len sem!“ Predstavená prijala vreco peňazí
a Anušku, tí ľudia ale sä s prázdnym vozom domov vrátili.Teraz sä prikročilo k vzdělávaniu dievčaťa. Najprv ju zatvorili na šesť dní do jednej
tmavej komôrky, kde nemohla rovno stáť a len velmi málo potravy obdržala.Keď ju z tej tmavej komôrky vypustili, povědala: „Teraz len budem divoká! Dajte pozor
jaké včul kúsky budem vystrájať!“A ona poprevraciala v domě všetko na ruby. Čo malo stáť na pravo, postavila na ľavo, a
čo malo stáť na nohách, to postavila na hlavu.„Naše dieťa chce mať prúty,“ zvolala Predstavená, „nech sä mu teda dajú.“I prišli dvaja mocní mužovia, ti sviazali dievča na rukách i na nohách a dali mu
pädesiať prútových rán. Keď dievča tieto vydržalo, rieklo: „Teraz len budem divoká! Máte
viděť, čo za kúsky včul vystrájať budem!“A ona vzala hniezdo plné mladých kočiek, vložila tieto potajomky Predstavenej do čepca,
a keď táto ráno čepec na hlavu položila, zběhly jej mladé kočatá po tvári a podriapali
chuderku prežalostně. Na tom nebylo dosť; keď si paní tá do postele ľahnúť chcela, dievča
jednu stranu posteľnej plachty drobulinkým trním, druhú ale soľou posypalo. Predstavená si
ľahla najprv na trnie, a jako sä chcela náhlo obrátiť, dostala sä so svojím rozdriapaným
tělom na soľ, i kričala tak náramně, že se celý dom sběhnul a na zvon šturmovať počali.„Dajte našemu dieťati stopädesiať prútových rán, a zatvorte ho sviazané na štrnásť dní!“
zvolala Predstavená.Jako Anna Anuška pokutu túto prestála, riekla: „Teraz len chcem byť divoká! A vy
uvidíte, čo za kúsky včul povystrájam!“ A ona podložila oheň, a celý korunní vychovací
ústav vyhorel. S velikou núdzou len Predstavená a ostatnie slečny zachovaly svoje
živobytie, keď bosými nohámi za včasu na pole zutěkaly. Po tomto posledňom kúsku nedala sä
Anuška viac viděť. Ona vzala svojích šesť košiel a svoj žlutý kabát a vystěhovala sä. „Na
taký spôsob mňa neukrotíte!“ riekla k sebě.II. Čo sä ďalej s dievčatom stalo a jako jednej starej žobráčke
ztratenú črevicu hľadať pomáhaloNaše dievča sä teraz na otvorenej krajinskej cestě nachádzalo. Ono si sadlo pod jeden
strom, a poněváč nemalo načo dumať a o nič sä starať, zadriemalo. Medzitím nastala noc a
měsiac i hvězdy svietily.„Čo sä domnievaš,“ oslovil měsiac jednu hvězdu, „čože bude z našej Anny Ivanovnej
Kolugiš?“„Zaistě nič dobrého!“ odpovědala hvězda. „Tu teraz sedí a nevie kam! K svojim rodičom
nesmie nazpät, lebo je už v celej krajině známo, že ona korunní vychovací ústav podpálila,
a že skrze jej previněnie Predstavená ústavu šesdesiať dní a šesdesiať nocí nezdravá ležať
musí.“Měsiac na to odpovědal: „To je mnoho!“Anuška počula tento rozhovor, zasmiala sä na hlas a vykrikla: „Len že sä vy o mňa
nestarajte! Však já moje ubytovanie najdem, pľuháci vy!“Měsiac a hvězdy, jako toto nadávanie slyšaly, umlknuly rozhněvaní; dievča sä obrátilo na
druhý bok a spalo spokojně ďalej.Zatím išla tadě po cestě jedna stará žena; táto ztratila jednu črevicu, ktorá jej v
hlubokom piesku na cestě trčať zostala. Poněváč poloslepá byla, nemohla tú črevicu
naleznúť, jakokoľvěk dlúho po něj šmátrala. Konečně sä na jej mnohé vzdychanie a žalovanie
dievča prebudilo. Ono sä zodvihlo a spozorovalo starenku, jako v mäkkom piesku hľadá svoju
črevicu; ona nevidí a môže tedy dlúho hľadať, myslelo si. „Já pôjdem a pomôžem jej. Starým
ľuďom musíme pomáhať.“ A ono išlo, najšlo črevicu a položilo ju tej starej na nohu.„Jakže sä ty menuješ?“ pýtala sä stará.„Já sä menujem tak jako nôž, ktorý nemá žiadne ostrie a žiadnu rúčku!“„To sä priam nemenuje,“ zvolala stará, „lebo to je nič.“„Tak som já tiež nič;“ rieklo dievča, „a teraz iďte vašou cestou! dosť je toho
klevetenia.“„Ha! máš snad veľa zapodievania?“„Já prináležím k jednej veľkej zlodějskej bandě, a musím milému Pánu Bohu eště dnes celý
deň ukradnuť —“ odpovědalo dievča. „Dajte mi radu, jako to mám len múdro započať, aby on
nič nezbadal. Lebo já chcem celý deň so slunkom, měsiacom i hvězdámi do tohoto vreca
strčiť; ani len kúštička nemá vystať! Pravda, to je hodný kus práce?“„Já tebe chcem dačo povědať,“ odvětila stará. „Já už vidím, že si ty také úbohé chuďato,
ktoré vychádza hľadať čoby kde nalezlo. Teraz daj pozor! Prijdešli kedy do úzkosti, tak
zavolaj tieto slová: ,Am-li-pa!‘ Na to sä dostavím k tebě, a budem ti na pomoci! No, jako
znějú tie slová?“„Am-li-pa!“ opakovalo dievča.„Dobre!“ riekla stará, „zas sä uvidíme.“ A odišla.Jako táto preč byla, zvolalo dievča so smiechom jedno za druhým: „Am-li-pa!“ Tu sä tá
stará zase dostavila, zdvihla s hněvom barlu a riekla: „ty rozpustilý čmelák, čože mä
voláš? Nepovědala som ti, že len keď vo veľkej úzkosti budeš, aby si to slovo vyriekla?“ S
tím sä nahněvaná oddálila.Jako Anuška zase samotná byla, rozmýšľala o tom, čo teraz počať a kam sä obrátiť má.
Jedna cesta viedla na pravo, jedna na ľavo a jedna rovno. Ona si posledniu vyvolila. Keď
hodný kus cesty ušla, zbadala jednoho muža krížom cez cestu ležať; ten byl mrtvý; zbojníci
ho zavraždili. „Ej ty hlúpy mrtvý!“ zvolalo dievča, „skoro bych cez tebä byla zpadla!“ A
kopnula mrtvého s nohou. Na to sä ozval jeden hlas: „Neslušno mrtvých urážať!“„Já sä toľko o mrtvých starám!“ zvolalo dievča a vyrazilo frčku do povětria.„To ti mrtví v pamäť uvědú!“ ozval sä zas onen hlas.Teraz išlo dievča okolo jednoho domu, ktorý jediný pri cestě stál a obloky byly
zastreté, a v ňutri seděli hráči a hráli. Jako dievča priam prechádzalo, byl v ňutri
náramný krik a rúhavo sä proti Bohu zlorečilo. „Ach, jako títo vtáci dobre čvirikať vědia!“
rieklo dievča.Zatím prichádzal tou cestou jeden muž, a robil sä jakoby mu veľmi pilno bylo; to byl
diabol. On niesol celé vreco plné falošných kocek pri sebě, ktoré medzi tých hráčov
porozdávať chcel. Poněváč mu dievča v cestě stálo, zvolal: „Preč z cesty, ty motovidlo!“„Oho!“ zvolala Anuška, „kdože ste vy, že sä tak na mňa oborujete?“„Já som diabol!“Tedy vyrazila zase frčku a zvolala: „Já sä ani toľko o diabla nestarám!“„To sä ti v pekle odplatí!“ zvolal diabol, a vejšiel běsný dnu do domu.Zase ďalej na cestě stál jeden svätý obraz. V tom okamžení jako dievča tade prejisť
chcelo, ozval sä jeden hlas: „Vykonaj tvoju pobožnosť pred tímto obrazom!“„Čo je to?“ zvolalo dievča, „kdo tu hovorí?“„Já som svätá Anna!“ odpovědal obraz.A potretikrát vyrazilo dievča frčku a zvolalo: „Buďsi kdokoľvěk, já sä ani toľko o tebä
nestarám!“„To ti Svätí odplatia!“ pravil obraz.V priekopě pri cestě seděli jedna žaba a jedna jaštěrica; táto poslednia riekla: „Naša
Anna Ivanovna Kolugiš je až velice nehaňblivá a divoká! Nie je dosť že korunní vychovací
ústav podpálila, ona sä eště vysmieva mrtvým, diablovi i Svätým. To nemôže vziať dobrý
koniec.“ „Dozaista nie“, odkvačil zelený skokán. „Ale keď se ráz ženské zdivočia, teda sú
desäťkrát divějšie, jako my mužovia. Já som býval zamladí tiež veľmi divý šuhaj, a žiadna
močarina nebyla mi dosť hluboká — ale čo je mnoho, je mnoho!“„Pravda, milý strýco!“ odpovědala jaštěrica, a s tím sä utiahnuli hlubšie do trávy, lebo
Anuška pristúpila až k samej priekopě, hrozila päsťou a zvolala: „Budete ticho, zelená
nezdoba, Vy! Já som jako som, a vy mňa nenapravíte. Očuli ste?“Žaba a jaštěrica ani slova viac neodpovědali.Tak věčné nebeské tělesá a zvieratá zemské Anušku upozorňovali, ale ona nechcela
poslúchnuť.III. Jako sä dievčati u mrtvých vodiloBylo o pôlnoci jako dievča okolo hrobitova išlo, ktorého ohrádka otvorená stála, lebo
hrobár mal tam priam dačo k vykonávaniu. Poněváč měsiac tak jasno svietil, myslelo si
dievča: môžeš dnu vojsť a kríže a kameně poobzierať. Jako si kríže a kameně dostatočně
poobzieralo, chcelo zase nazpät; ale tu prišli mrtví z hrobov, zadržali ju a volali: „Stoj!
Ty zostaneš tu! My si musíme spoločně rováš zrezať!“A Anuška musela zostať u mrtvých.Ona jím musela všakové služby vykonávať a to bylo dosť hrozné, lebo tí mrtví strašlivo
vyzierali. Daktorí byli len koštiale, druhí mali ešte trochu mäsa na kosťach, daktorí ale —
a tí byli najohavnější — hľaděli eště sklennýma stuhlýma očima a byli jakoby žili, ale
nežili.Něktorí volali: „poprav moju posteľ, lebo sä v něj tak tvrdo leží!“ Druhý: „Zobuď mä
ráno za včasu, lebo chcem v městě moje práce obstarať.“ Ba daktorí priam hovorili: „Poď ko
mně, ulož sä podľa mňa do postele, budeme sä spoločně obímať!“ Ach ty milý Bože! jako to
znělo v ústach jednoho mrtvého!„Už len chcem robiť čo žiadajú,“ rieklo dievča po tichu k sebě, „snad mä potom tu odtud
prepustia.“ A ona natriasla tomu jednomu hrobovú podušku na mäkšie; druhému povědala o
šestej hodině aby vstal, on ale nevstal; a k tomu tretiemu išla, sadla si k němu a
rozprávala mu pověsti cez celú noc. Keď sä zodnilo, mala pokoj, ale byla jako očarovaná a
nemohla preč. V noci nastala na novo práca. Hned žiadal jeden toto, druhý ono a oni kývali
a volali ju ustavičně sem i tam.„To mi už bude skoro priveľa!“ zvolala ona.Tu prišli jej sedmorí strýcovia, ktorí všetci mrtví byli, k něj, a jeden pravil: „Naprav
mi moje ústa, na krivo mi stojá!“„Žiadneho divu,“ zvolalo dievča, „červíci ti ích obožrali!“„Červíci? jako bych já k červíkom prišiel?“„Blázon, lebo si už od viac měsiacov mrtvý a ležíš v hrobě!“Na to všetci sedmorí kostlivcovia zalomcovali, dorážali na dievča a kričali: „Jako sä
opovažuješ nám to povědať? My máme byť mrtví, a my sme právě v naších rozkvětajúcich
najkrajších rokoch! My môžeme denně v ohľady chodievať a najpěknějšie dievčence sú naše!“Mrtví ale keď so svými bezmäsitými päsťami bijú, teda je to o mnoho strašlivějšie, jako
keď živý živého bije. To musela teraz Anuška skusiť.Potom prišiel k něj jeden starý pán a povědal: „Podívaj sä, čo za krásne hodinky vo
vrecku mám?“ a pritom vytiahnul ohavnú ropuchu z pomedzi reber.„Hybajte!“ odpovědalo dievča, „však to je ropucha!“„Ropucha? jako bych já k ropuche prišiel, ty nemrav!“„O starečku, lebo ste mrtvý a už od roka v hrobě!“Tu sa ono strašidlo veľmi rozzlobilo, a medzitím čo päsťami na ubohé dieťa dorážalo,
volalo: „Já mrtvý? počkaj len — já mrtvý? Nikdo je nie tak plný čerstvého života jako já!
Poď, daj mi hned hubičku!“Za celý svět by to dievča nebylo urobilo; ono uteklo preč a vliezlo pod jeden veľký
kamen, tak že tí mrtví, čo jej hned za pätámi byli, ju predca najsť nemohli.Tak prešlo sedem dní a sedem nocí; tu opustila dievča trpězlivosť a ona vzdýchla: „Ach,
kebych tú starú tu mala! Ale já som tie slová zapomenula, ktoré som si mala zapamätovať.
Kdoby mi len tie slová povědal!“ Tu preletěl náhodou jeden drozd, a jeho spěv zněl:
„Va-va-liep — Va-va-liep!“ „Nie tak!“ zvolala Anuška, „ale podobně: „Am-li-pa!“ „Tak sä to
zovie!“A v tom okamžení tá stará sä k něj dostavila.„Nuž čože je?“ pýtala sä táto.Keď jej dievča svoju úzkosť vyrozprávalo, riekla stará: „Ty môžeš aj roky tu prežiť,
mrtví ťa preč nepustia, dokial ích vôľu nevyplníš.“„Čože mám robiť?“ zvolalo dievča, „věď ím ponapravúvam postele, rozprávam ím pověsti, ba
vari som aj jednomu, ktorý nemal košele, z mojích košiel jednu darovala.“„To je nie to!“ odvětila babička, „ty sä mýliš v jednej věci.“„A tá je?“„Ty ím vravíš, že sú mrtví. Mrtví ale nič nechcú o tom věděť, že sú mrtví.Jim
sä musí priam tak pochlebovať jako živým.“„To si zapamätujem!“ a stará odišla.V noci o dvanástej hodině vyšli zase všetci zo svojich hrobov. Tým siedmi strýcom
povědala, že sú mladí, mocní šuhaji, aby len chodili v ohľady, že ím nič nemôže chyběť;
jejich perny že sú čerstvé jako strešne, a ích líca plné jako měsiac. Na to sä zasmiali
mrtví a riekli: „Vidno, ty máš dobrú chuť. Tu máš jeden peniaz a hybaj tvojou cestou, mi ťa
viac nepotrebujeme!“ A Anuška prijala od každého jeden starý, v zpráchnivělej handre
zamotaný peniaz.Tomu starému pánovi povědala: „Kdo jako vy tak krásne hodinky má, tomu sä je ľahko
smiať! Vúbec vy ste tak čerstvý a mocný, že môžete eště aj sto rokov prežiť!“„To je opravdu možno!“ odpovědal starý pán, a smial sä tak, že sä mu holá lebka na
pleciach sem i tam kývala. Pritom dal dievčati tiež jeden peniaz, a povědal jej aby sä
oddálila. Priam tak urobili aj ostatní mrtví, a Anuška mohla teraz už hrobitov opustiť. Ona
běžala čo len běžať mohla, a až keď sä presvědčila, že ju nikdo nenásleduje, posadila sä na
cestu a vypočinula si.„Ale divoká som eště porád, a tak aj zostanem!“ zvolala ona.IV. Jako sä dievčati u diablov vodiloDva dni a dvě noci Anuška běžala, na to veľmi ustala a nohy ju bolely; tu spozorovala
veľmi prudko za sebou běžať jeden vôz; na ňom seděl jeden muž, ktorý mal klobúk hluboko na
tvár vtlačený, a dvaja druhí mužovia seděli na baku a poháňali. „Ach milí pánovia!“
oslovila pohončích, „nemohli by ste mi dovoliť, abych sä na zadok ulepila?“„Mile rádi!“ A dievča sä na zadok vyšvihnulo. „A kamže sä veziete?“ Zpýtala sä ona, a
odpověď zněla: „My vezeme cára Ivana Vasilieviča hrozného do pekla!“ Jakby rada byla zase z
voza skočila, ale tento tak prudko běžal, že zoskočiť nemohla. Tak sä viezla s Ivanom
Vasilievičom do pekla.Do pekla sä vchádza velikou, širokou, všade ohnivými ciehlami vybíjanou bránou, a tak
horúco odtial vialo, že bylo až skoro k zaduseniu. Predca sä s lomom a treskotom dnu
vojšlo, až vozné kolesá postonávaly. Potom byla brána zatvorená.Teraz sedela Anuška v pekle.Diabli ju von nepustili, lebo oni povědali: „My si musíme spoločně rováš zrezať. Ty si
to divoké dievča, a si nám už dobre odporúčaná!“Kroz velikú horúčosť vyzliekla svoj žlutý kabát, aj všetké svoje košele až na jednu,
ktorú zadržala. A teraz povědala: „čo mám robiť?“„To ti my povieme. Musíš sedem vajec na tvrdo uvariť pre diablovú starú matku na
sniedanie!“„Nič viac?“ zvolalo dievča posměšně, „to ľahko vykonám!“ A sama k sebě povědala: „Tá
stará paní žiada dobre sporiadané sniedanie; a v tom má pravdu, že sä na svědomitú osobu
spoľahne, a nie na takéhoto pľuháka, ktorý ustavičně v plameni stojí. Dajte pozor! Já
rozumiem vajcia variť, lebo to je to jediné, čo som sä už v domě mojich rodičov naučila!“ A
s tím sä posadila ku kotlu a začala tie vajcia variť.Ale tie vajcia nestvrdnuly!Ona mohla variť koľko len chcela a oheň podkutávať, vajcia nechcely stvrdnúť.„Kdeže sú moje vajcia?“ kričala stará paní.Anuške studeno i horúco razom po krížoch preběhlo; ona věděla, že sä s touto starou nedá
tak žartovať, jako sä predtím s Predstavenou žartovala. Diabol sám prišiel do kuchyně a
pýtal sä nahněvano: „Prečože nenesieš tie vajcia mojej starej matke?“„Veľkomožný pane, lebo nechcejú stvrdnúť!“„Zato musíš sama sedem dní v tvrdom ohni seděť!“ I vložili ubohé dievča do jednej peci,
kde nevýslovné bolesti snášalo, a naposledy tak očerňalo, jako čierna chlebová kôra. Keď ju
zase vypustili, povědali jej: „Teraz var tie vajcia!“ Ale tie vajcia nechcely a nechcely
stvrdnúť.A všetci diablovia prišli a volali: „Pohliadnite na to divoké dievča, teraz už skrotne!“
A zase na sedem dní musela do tvrdého ohňa. Tu zvolala v úzkosti svojej jedno za druhým:
„Am-li-pa!“ A stará sä dostavila.Keď jej dievča svoju biedu vyrozprávalo, riekla oná: „Dieťa, ty môžeš sedemkrát sedem
rokov v pekle seděť a vajcia variť a ty ích na tvrdo neuvaríš, keď tak neurobíš, jako ti já
poviem. V tom uhlí, nad ktorým tvoj kotol stojí, sedí malý čertík, sotva tak veľký jako
hrach; on je jasno-zelenej barvy, a sedí skrčený lebo mu je vždy zima. Sedem millionov
rokov je už v pekle, a eště sä nemohol zohriať. Kde sä on utiahne, tam i najsilnější oheň
nemá žiadnej moci; len že sä nie vždycky môže vyhľadať; lebo jako hovorím, je on veľmi
maľulinký, a zahrabe sä vždy do uhlia, poněváč úfa, že sä tam najskôr zahreje. Vezmi ho
von, a uvidíš, tie vajcia zaraz stvrdnú! A potom sä maj na pozore, aby si počeť ,tri‘
nevyslovila. Počeť ten nerádi slyšia v pekle, s tím by sis’ mohla zase nepríjemnosti
spôsobiť. Teraz sä maj dobre!“Zatím starucha zmizla a Anuška zaraz pospíchala vykonať, jako jej raděné bylo. Ona
hľadala pilno v uhlí pod kotlom, až konečně nalezla toho čertíka, ktorý v prostreď
najhroznějšej horúčosti od zimy sä triasol a nohy do výšky vystrené, ukrčený seděl. S
kliešťami ho chytila a vyhodila von oknom z pekla do mora. Tam spadol on, a od toho
okamženia zamrzlo celé to more, i menuje sä od tej doby „ľadové more“. A ten ľad sä nikdy
neroztopí, až dokial ten malý, zelený hrach na jeho dne ležať bude.Teraz tie vajcia stvrdnuly a stará matka ztrávila ích s velikou chuťou a darovala
dievčati jeden tvrdý toliar. Potom ju zaraz preč poslala, lebo už viac nepotrebovala jej
službu; vajcia stvrdnuly i keď ích bárs kdo iný varil. Anuška ale nechcela bez jej žlutého
kabáta a bez jej košiel z pekla odísť. „Já viem že som ešte ,tri‘ košele zvýše mala, keď
som sem prišla,“ zvolala ona. Ale sotva to slovo „tri“ vyriekla, tak náramný krik okolo něj
povstal, a všetci diabli zdvihli svoje pästi oproti něj, že veľmi múdro urobila, keď bránou
vykluznula, ináč by ju byli na tisíc malých kúskov roztrhali. Tak ztratila svoj kabát a
svoje košele, ale byla z pekla vysloboděná.Ona sä posadila na jeden kameň pri cestě a zvolala: „Ale divoká som a divoká zostanem!
Tak sä nedám ukrotiť!“ Pritom zpadla na zem; lebo bolesti a rany nedaly jej viac rovno
seděť.V. Jako dievča k Svätým prišlo, a čo sä tam s ním
prihodilo?Svätému patriarchovi a apoštolom rovnému církevnému kniežati Nikonovi vypravovatel
pověsti vzdáva svoju poklonu!On vzdáva svoju poklonu svätému Athanásovi, mučedelníkovi!Svätého Mikuláša Borosia prosí — teraz keď o Svätých chce hovoriť, aby mu dôstojné
výrazy a reči na jazyk dával!Tiež zázračný kasánsky obraz prosí o jeho prímluvu!*Keď dievča tak ubité a bez sebä na cestě ležalo, išla okolo v podobě ľudskej jedna z
tých požehnaných žien, ktoré s usmievaním ích ružových úst zatracencov z pekla vyslobodiť
môžu. Ona viděla hlubokú potupu a poblúdenie divokého dievčaťa, zdvihla ho, obejmula ho do
náručia a octnula sä s nim hore do nebies.Ach, jako sä to dievča prestrašilo, keď si bylo viny povědomé, a naraz safírové
sklepenie nebeského domu pred sebou spatrilo, a diamantové slúpy jej do očí svietily. „Jako
sä mi tu bude vodiť!“ vzdychala jedno za druhým, „jako sä mi tu bude vodiť! Nemám ničoho,
čím bych svoju nahotu zaoděla; jako sä opovážim pred obličaj tej věčně čistej predstúpiť,
ktorú som urazila!“Zatím byla jasným, bielym rúchom zaoděná.A neviditelné ruky jej posluhovaly, rany jej vymyly a namastily, a škaredé chrasty s
liečivými zelinámi poprikrývaly. Keď na novo vstala, byla omladlá a bez bolesti.A okolo něj zněly píšťale a harfy.A premilá světlosť zpúšťala sä z onoho sklepenia, ktoré najsvätejšie v sebě ukrývalo.Vtedy prerazil ostrý meč srdce divokého dievčaťa, a ono zvolalo: „O prestaňte s vašou
dobrotou! Bite mňa, odpúďte mä — lebo to som zaslúžila!“Ale vždy ľúbeznějšie bylo zvučanie.Vždy rozkoše plnšia světlosť.A jeden hlas zvolal: „Tak pokutujú Svätí!“„Oh — oh — oh!“ vykríklo dievča, „moje srdce pukne!“A ona zpadla na svoju tvár, a váľala sä jako červík v prachu a volala: „Dovoľte abych
Vaše nohy poboskať směla; abych prach z Vaších nôh poboskala!“Vtedy sä záslona rozdvojila, a jako milliony ružových listov vletěly zorné lúče do
nebies, a z tej jasnoty vystúpila svätá Anna. Svätá riekla: „Já som viděla tvoje srdce, a
viděla som, že eště nebylo celkom ztratěné; já som ťa skusovala v podobě tej starej
žobráčky, a ty si mi poslúžila malým sice, ale dobročinným skutkom. Tento jediný, nepaterný
skutok ťa zachránil. Tak málo je k tomu zapotrebí, aby sä naše srdce k smrtelným naklonilo.
Kde len horčičné semeno dobroty ukryté leží, není nám obtížno celé vrchy prekopať, aby sme
sä k němu dostali. Staň hore a obcuj eště ďalej na zemi! Tvoja zpúrnosť je zlomená, tvoja
divokosť skrotěná!“A jako to povědala, zmizla. Dievča ale prebudilo sä jakoby z hlubokého sna, ležiac na
prahu jej rodičovského domu.Tu potom vojšla dnu, a prvé slovo, ktoré premluvila, bylo: „Chcem opatrovať mojeho
starého otca a moju matku, to je moja povinnosť.“Služobníctvo sä divilo a medzi sebou hovorilo: „Jako prichádza naša slečna s takou
krotkou rečou? Čo sä s ňou porobilo? A jako ticho kráča, a jako je čistotno oblečená, a
eště nikoho nesotila a nikoho z cesty nevytisla! Čože je len to?“Anuška ale sä robila jako keby to ani neočula. Ona išla k smrtelnej postele jej otca a
prijala jeho požehnanie, potom aj požehnanie svojej matky. Keď obidvom starým oči
zatlačila, vzala svoje dědictvo a vystavila s ním zase dom Predstavenej a išla potom k něj
a povědala: „Dovoľte abych Vaše ruky poboskala a prijmite mä zase k sebě! Já chcem
poslúchať a Vám slúžiť jako hocktorá služobná!“A zadivená paní učinila jako dievča žiadalo.A dievča dožilo osemdesiať rokov a tri měsiace, a slúžilo za vzor láskavosti, krotkosti
a premilenej cnosti!Preložil:J. K. Viktorin.
|
Viktorin_Divoke-dievca.html.txt
|
OsobyONDREJ MAGURA, richtárPOLUŠA, jeho ženaPAĽKO, ich synKATUŠA HRIVOŇOVÁ, bohatá vdovaANIČKA, jej dcéraMIŠO ČERVENÝ, drotárMARTIN VÖRÖSI, jeho synMARIENKA, sirotaJURO, ŠTEVO, ZUZKA, ELENKA, sluhovia u MagurovcovMLÁDENCI, DIEVČENCE, ĽUDPrvé dejstvo sa odohráva na Kvetnú nedeľu. Druhé dejstvo o Jáne, keď sa seno kosí.
Tretie dejstvo na Smrtnú nedeľu. Medzi prvým a tretím dejstvom uplynie jeden rok.Poznámka: Táto divadelná hra má vo všetkých troch dejstvách tú istú dekoráciu, preto sa
výborne hodí na predstavenie v prírode.
|
Urbanek_Pani-richtarka.html.txt
|
Moja hviezda ránaTeraz už píšem posledný verš:
márnivé túžby vo svet bežte!
Čo máš na perách, viacej nepovieš,
lebo čas stojí. — Srdcia, kde ste?
Nebesá veľké čušia, čušia
a hluché kroky idú časom.
Už nové svety v srdci búšia
a zvonia, zunia pevným hlasom.
Teraz len čakať zápas veľký,
odísť sa zvítať na obzor.
Ťažké sú každé nové znelky —
oblok na duši ľudstva pootvor.
Keď do duší vojdú celé nebesá,
zaspieva obzor pieseň storakú.
Až všetko v úcte ani nehne sa,
keď dlane vezmú ružu z oblaku.
|
Mucaji_Z-nasich-rovin.html.txt
|
KysuceMoja knižka o Kysuciach (t. j. o povodí rieky Kysuce) vznikla z prednášky, ktorú som mal
v rozličných mestách na Slovensku. Nazval som ju pokusom lekára o sociológiu hornatých
krajov Slovenska.Tento názov však platí s istou výhradou. Nehovorím v nej totiž o hornatých krajoch
slovenských vôbec, ale iba o jednom, ktorý som poznal zblízka. Takto sa chcem vyhnúť
zovšeobecňovaniu. Na druhej strane som istý, že nie sújednyKysuce,
lež podobných kútov je na Slovensku veľa. Kysuce sú práve školským príkladom pre takýto
sociologický pokus.V svojom výklade opisujem i cestu, po ktorej som došiel k záverom, ktoré tu podávam.A tu si vopred pýtam absolúciu v dvoch smeroch: po prvé, ak moje vývody budú znieť tvrdo
a príkro voči obyvateľom oných našich krajov; a po druhé, ak môj výklad bude obsahovať viac
osobných zážitkov a viac vlastného životopisu, ako je slušné a ako sa patrí na vecný a
objektívny referát. —Svoju knižku mohol by som ostatne nazvať ešte inak: od Tolstého k Marxovi.
|
Halek_Kysuce.txt
|
§1. ÚvodJedným z najkrajších a najpodivuhodnejších kvetov, ktorý vypučal a vyvinul sa v novších
časoch na pôde viackmeňového slovanského národa, je takzvanáliterárna
vzájomnosť,slovanskyvzájomnost,ruskyvzaimnost'.[1][2]Opäť po mnohých storočiach sa prvý raz považujú roztrúsené slovanské kmene za
jeden veľký národ a svoje rozličné nárečia za jeden jazyk, prebúdzajú sa k národnému
cíteniu a túžia sa vzájomne tesnejšie primknúť k sebe. Mračná bludu a zaslepenosti sa
trhajú: unavení dlhým sporom, prázdnym, tupým odlúčením a suchotinárskym rozkladom
striasajú reťaze starých predsudkov, aby sa stali majiteľmi stratených práv prírody a
rozumu a pozdvihli sa k onej ľudskej a bratskej láske, ktorá jediná dokáže nešťastné národy
pretvoriť a urobiť ich šťastnými. Slovanský národ sa usiluje vrátiť k pôvodnej jednote ako
na kvet a plod vyvinutá rastlina k svojmu klíčku a jadru. Spoločného zväzku, ktorý
nerozdelia krajiny ani moria, a ktorý siaha neviditeľne cez kmene a nárečia, takéhoto
literárnoduchovného zväzku sú Slovania v súčasnosti nielen schopní, ale pre väčšinu z nich
je naliehavou potrebou. Táto idea a zjav, pretože je v terajšej Európe nový, jedinečný,
originálny, ale pre celý slovanský národ najviac dôležitý a úspešný, zaslúži si najväčšiu
pozornosť a všestranné uváženie a skúmanie u každého vzdelaného Slovana tým viac, lebo hoci
sám osebe je nevinný, mohol by predsa podnietiť mnohé nedorozumenia a poblúdenia. Do
verejného života národov nevstupuje ani jedna veľkolepá idea povznášajúca ducha bez
dvojitého boja:na jednej stranes nepriateľmi idey, ktorí sa chcú
postaviť proti jej ďalšiemu šíreniu alebo ju potlačiť,na druhej
stranes jej priateľmi, ktorí hoci sa pre ňu vyslovujú a pôsobia, jej pravý
zmysel nechápu, a preto sa dopúšťajú prechmatov, čím dobrej veci často viac škodia ako
tamtí prví. Lebo nielen myslitelia, vzdelanci, lepší a vznešenejší v národe sa s veľkou
účasťou ujímajú idey vstupujúcej do verejného života, aj surová zberba, ziskuchtivec,
blúznivec, vášnivec ponáhľa sa ju chrániť a rozširovať, sám necítiac a nechápajúc čistotu,
význam a vznešenosť tejto idey. Čím je teda vec vznešenejšia a dôležitejšia, čím väčšia je
časť ľudstva, na ktorú sa vzťahuje, čím bohatšie a významnejšie sú jej dôsledky pre život,
čím ľahšie môže byť zneužitá, tým častejšie sa má o nej rozmýšľať, hovoriť a písať, tým
pilnejšie sa treba snažiť rozširovať správne pojmy a znalosti o nej. A práve toto je tiež
účel tejto rozpravy. Pôvodca rozpravy už pred siedmimi rokmi, hoci len v krátkosti, po prvý
raz hovoril verejne o tejto idei vRozpravách o jménach,Budín 1830, 345,[3]ale časom o nej vždy viac rozmýšľal, aj prečítal niektoré na ňu sa vzťahujúce
spisy cudzích národov a ich náhľady v nej použil s úmyslom, aby sa nestal jednostranne
slovanským, ale aby pokiaľ možno zaujal európske stanovisko.[1]Poznámka Zlatého fondu denníka SME: text sme konvertovali do tzv.
translitu.[2]Kollár prekladá termínliterarische Wechselseitigkeit„slovansky“ akovzájemnost.Termínslawischtreba rozumieť skutočne v slovanskom zmysle a nielen česky, ako by nasvedčovala
podoba slovavzájemnost.Ruské slovo vzaimnosť, je slovo známe i
v cirkevnej slovančine i v súčasnej ruštine. Termínvzájomnosťvykladali bádatelia prevzatím z poľštiny pri rozširovaní kultúrnopolitickej
terminológie na začiatku rozvoja národného obrodenia. Najúplnejší materiál podávaSzyjkowskiv práciPoľská účasť v českém národním
obrození,zv. II, 386 — 7.[3]Plné znenie vlastného diela, ktoré Kollár sám cituje, jeRozpravy o
jménach, počátkach i starožitnostech národu slavského a jeho kmenů.Strán 396. Kollárova zmienka o literárnej vzájomnosti je dlhšia poznámka na str. 345
a 346 k slovutepruv,pri ktorom obhajuje vsunutie u medzi
slabikotvorné r a v. V poznámke obhajuje vokalizáciu skupín slara k formulácii idey vzájomnosti sa dostáva argumentáciou
proti náhľadom o rusifikácii a polonizácii jazyka.
|
Kollar_O-literarnej-vzajomnosti.html.txt
|
OsobyHELENA HRABOVSKÁ, bohatá vdovaMARTIN, jej synTEREZIA VAVRÍČKOVÁ, vdova, súseda HrabovskejELENKA, jej dcéraPAVEL HRUŠÍK, hájnikKATRENA, jeho ženaONDRÍK, ich synJOHANKA, sirota, chovanica u HrušíkovADAM GABURJAK, hlásnik a hrobárBARA, baba-vševedelaJOŽKO, JANKO; priatelia MartinoviANIČKA, MARIŠKA; priateľky JohankineVÍLY, DUCHOVIA, ĽUDPrvé dejstvo odohráva sa na spoločnom dvore Hrabovskej a Vavríčkovej, druhé
dejstvo v Zlatej hore na Kráľovej nive, tretie dejstvo na hrobitove v podvečer Dušičiek
a premena tiež tam o polnoci.
|
Urbanek_Hrob-lasky.html.txt
|
I. Spoločenské ihry podsitňanskéOpisuje Andrej M. Truchlý.Keď v biely studený plášť zavinutá Zemargla pusté sitňanské hory a nivy zanechá;
keď túžobne očakávaná Vesna jej miesto zaujme, a jej miláčok škrivánik svoju
pieseňku„Nesiem Bohu sviecu“nad zazelenajúcimi sa nivami,
vo výsosti sa vznášajúc, prespevuje; keď v úbočinách a na stráňach fijalky,
siřôtky, kačičky a kohútiky prekvitať počínajú, a hory a doly vtáčim spevom sa
ozývajú; slovom keď celá priroda z clivého zimnieho spánku sa prebúdza: zanecháva
podsitňanská mladá chasa prirodzeným pudom hnaná svoje tiché chyžky a poberá sa
von, na ulicu pod slovanské lipy, abo do poľa, aby tam svoju radosť nad príchodom
mladuškej sličnej Vesny v piesňach a ihrách na jav dala… Čas k takýmto nevinným
radovánkam obmedzený je ale obyčajne len na popoludňajšie hodiny nedelnie abo
sviatočné, bo naša mládež je pobožná a pracovitá; ona vie, kedy je čas k službám
božím, kedy k práci a kedy k radovánkam.V nedeľu teda, keď je nie chmúrno, shromaždí sa po popoludňajších službách božích
veselá mládež na určené miesto k ihrám. Mládenci a devy, chlapci a dievčence, deti
a manželia, ba i starí zaujmú svoje obyčajné pohoviská; mládenci ihrajú sa na
lopdu abo na purgu; chlapci preskakujú šibenice; deti sa naháňajú ihrajúc sa na
blšku atd.; starí ale sediac okolo po stranách dívajú sa na hmiriacu sa veselú
chasu. Tu si stanú naraz devy vo dva, tvárami k sebe obrátené a asi na desať
krokov od sebä oddialené, rovné rady; devy v tarkavých radoch stojáce chytia sa za
ruky a započnú ihru nakrálovnú; totiž rukama podľa taktu
spoločne kolembajúce; prední (A) rad začne ľubezným a slávnostným hlasom spievať
jedon verš nižej nasledujúcej piesne. Keď ho vyspieva, začne spodní (B) rad druhý
verš tejže piesne spievať, a tak to ide cez celú pieseň; a síce:A:Hoja Duňďa, hoja! Poslala nás kráľovná. Hoja Duňďa hoja.B:Hoja Duňďa, hoja! Načože vás poslala? Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! Po tri vozy kamenia? Hoja Duňďa, hoja!B:Hoja Duňďa, hoja! Načo vám to kamenia? Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! Zlaté mosty staväti. Hoja Duňďa, hoja!B:Hoja Duňďa, hoja! Či hú mosty hotové? Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! Už sú mosty hotové. Hoja Duňďa, hoja!B:Hoja Duňďa, hoja! Z čohože sú staväné? Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! Z toho marvaň-kameňa. Hoja Duňďa, hoja!B:Hoja Duňďa, hoja! Či nás cez ne pustíte? Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! Čo nám za dar nesiete? Hoja Duňďa, hoja!B:Hoja Duňďa, hoja! Čiernooké pahoľa. Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! No bežte a pospešte! Hoja Duňďa, boja!B:Hoja Duňďa, hoja! No bežme a pospešme! Hoja Duňďa, hoja!Keď spodní (B) rad ostatniu sloku spievať začne, vydvihnú vo vrchňom (A) rade
nachádzajúce sa devy svoje ruky, sa držia do výšky; spodní (B) rad ubieha rovným
ťahom, rozpustiac si ruky, po pod vrchnieho (A) radu vyzdvižené ruky a dospevujúc:
„Hoja Duňďa, hoja!“ zastane si o jedno desať krokov vyše vrchnieho zase do radu;
tento (A) ale obráti sa tvárou proti predošlému dolniemu (B) tak, že sa dve a dve
v ňom (A) nachádzajúce sa devy popod svoje ruky zvrtnú, a teraz vrchní (B) rad
začne prvú sloku tejže piesne spievať; načo druhý (A), ktorý je teraz spodním,
druhou slokou odpovedá. A tak sa ihra i vo tri vrhy opakuje, jedine s tým
rozdielom, že sa spieva na miesto: „Čiernooké pahoľa“ — „Čiernooké dievčatko“ a
ihra sa končí.[1]Touto ihrou a spevom obráťa tieto podsitňanské Vily všetkých prítomných pozornosť
na sebä. Mládenci zabudnú na lopdu a purgu; chlapci polámu, týmto spevom z
pozornosti vytržené, svoje šibenice deti zatíchnu, slovom: všetci prítomní dívajú
sa so zaľúbením na jasajúce panny. Tieto ale, nedajúc sa mýliť, utvoria dlhú
reťaz, t. j. obidva rady spojá sa v jedon dlhý rad, a keď každá, v reťazi sa
nachádzajúca, drží sa pravicou ľavej ruky pred ňou, ľavou ale rukou pravice za ňou
sa nachádzajúcej družky: utekajú za jednodruhou, kam ich prednia za sebou tiahne;
a samým tým behom činia rozličné pravidelné figury, hýbania a prepletávania, a
síce: dve prvé vydvihnú ruky, za ktoré sa pevne držia výše hlavy, a prvá na
náprotivnom konci reťaze uteká na druhý konec reťaze a tiahne za sebou ostatnie
popod tých dvoch vyzdvižené ruky. Ostatne skrúťa sa popod svoje ruky aj tie dve, a
rad prebehúva zase, jako predtým, popod prvého páru vyzdvižené ruky. Keď toto
činia, spievajú neustále:Tkáme plátno, tkáme!
Šijeme vrecia, šijeme!
Prepletala som, zapletala som
Červeným, belasým, bielym harasom.
Tkáme plátno, tkáme!
Šijeme vrecia. Šijeme!
Keď som zaplietla, zavolala som:
Môj milý, premilý! prepletala som.Keď toto viac razy opakovaly a hodne ustaly, stanú si zase vo dva, tvárami proti
sebe obrátené rady, ale už až k sebe tak, že sa za ruky chytiť môžu. A dve prednie
v protivných radoch stojáce chytia sa teraz za ruky nasledujúcim spôsobom: každá z
nich chytí si ľavou svojou pravú ruku svoju z vrchu pri samej pästi, potom ale
každá svojej protivnej pravou ľavú ruku tiež z hora pri samej pästi. Toto činia i
ostatnie páry stanúc si v rovný dvojistý spolu stisnutý rad: a tak utvoria tak
rečenú„zahradu“. Nato vyložia jim na tie spojené ruky jedno
dievčatko, ktorému ale obuv vyzujú. Dievčatko toto chodí po jich rukách, chytajúc
sa rúčkama jejich hláv, aby nespadlo; ten pár, ktorý prešlo, pustí si ruky; uteká
na druhú stranu„zahrady“a zase sa podobne chytí, — a tak to
činia i ostatnie páry. Medzitým keď dievčatko po rukách chodí, spievajú devy:Slávik spieva,
Pekne býva:
Poďme, poďme do radu,
Máme peknú zahradu.
Slávik spieva,
Pekne býva:
Poďme, poďme pospolu,
Odhoďme preč zlú vôľu.Toto viac razy opakujúc stanú si do kola, chytia sa za ruky a ihrajú sa„Na kolo“, t. j. krúťac sa v kole hneď na jednu hneď
na druhú stranu poskakujú a spievajú viac prostonárodních spievanok, najmä ale
túto:Pri svätom Jáne studnička,
Tam pasie Janík koníčka:
A ja rada vodu nosím,
Za šuhajka Boha prosím;
Kač, kač, kačička.Vyspievajúc nekoľkokrát túto pieseň ihrajú sa„Na
káčera“. Zrušiac kolo, stanú si v dlhý rovný rad; devu, ktorá
prvá v rade stojí, chytí nasledujúca obema rukama za šaty na bedrách, túto tretia
atď. až do ostatnej. Týmto spôsobom utvoria reťaz. Prvá, ktorá káčera predstavuje,
celý rad dľa ľúbosti za sebou tiahne a sem a tam, hneď v ľavo hneď v pravo jich
vodí: snaží sa ale ku ostatnej v rade sa dostať a ju lebo chytiť alebo zapleteným
ručníkom udreť. Táto ostatnia („kačka“) obratne vyhybuje a snaží sa„káčerovi“ručník odňať. Keď„káčer“svoj úmysel uskutoční, dá lebo„kačica“záloh, alebo sa stane„kačica
káčerom“— a ihra sa opakuje. Činiac ale toto spievajú devy:Ide káčer po doline,
Šije čižmy Kataríne:
Jednu šije, druhá pára;
Tak on kačku nahovára:
Počkaj kačka, bude rvačka
A s peraťom omykačka;
Počkaj kačka, dohoním ťa;
Prídem domov zabijem ťa![2]Za touto nasleduje„Ihra na jastrába“, ktorá
podobá sa ihre na„káčera“. Devy utvoria jako prvej dlhý rad,
chytiac každá svoju predchádzajúcu za šaty na bedrách. Prednia, ktorá jich sem a
tam vodí, volá sa„kvočka“, ostatnje ale„kurence“. Neďaleko postaví sa mládenec majúc v ruke
nejaké drevce a kope nim do zeme jamku. Mládenec tento predstavuje„jastrába“.„Kvočka“, držiac dva
konce svojej zásterky v rukách, chodí okolo„jastrába“a
hovorí:„Kvok, kvok, kvok!“— a„kurence“jej sa držiac a za ňou idúc hovoria: „Čiap,
čiap, čiap!“ Naraz zastane„kvočka“pri„jastrábovi“a zavedie s nim nasledujúci rozhovor:K.Jastrábe, čo robíš?J.Kopám jamčičku.K.A načo ti tá jamčička?J.Ohníčka naklásť.K.A načo ti ten ohníčok?J.Vodičku zohriať.K.Načo ti tá vodička?J.Kuriatko obariť.K.Kde to kuriatko vezmeš?J. (vyskočí zo zeme):Kokles!K.Čo chceš?J.Chytiť to zadnie!K.Uchyť si, jak môžeš.Tu beží„jastráb“na druhú stranu reťaze zamýšlajúc ostatniu
devu chytiť;„kvočka“sa ale i s„kuriatkami“všelijako pohybuje a krúti, aby tak jeho
úmysel prekazila a svojo ostatnie„kura“zachránila. Jestli
sa„jastráboví“pošťastí svoj úmysel uskutočniť, dá chytená
deva záloh, alebo sa odstráni; kvočka ale stane sa na jej miesto kuraťom a ihra sa
opakuje… V Tájovej pri B. Bystrici videl som tiež túto ihru od mládeže
provodzovať, lenže s tou výnimkou, že je rozhovor medzi„kvočkou“a„jastrábom“dlhší;
dodáva sa totiž po slovách„jastrábových“:„Kuriatko obariť“ešte i toto:K.Kde si to kuriatko vzal?J.U pánov vo dvore.K.Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov!J.Nepovedz, nepovedz; dám ti z neho krídlo.K.Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov!J.Nepovedz, nepovedz; dám ti z neho nôžku.K.Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov!J.Nepovedz, nepovedz; dám ti z neho hlávku.K.Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov!J.Nepovedz, nepovedz; dám ti ho všetko!K.Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov!J. (vyskočí zo zeme):Lokeš!
atd., jako hore vyšej.[3]Toto dokončiac stanú si devy do kola i s mládencami, pochytajú sa za ruky, a keď
medzitým jedna do prostriedku si stane, dva konce svojej zásterky do rúk chytí a
ňou povieva, — spievajúc:Keby boly čerešne, čerešne, višne, višne;
Boly žeby slovenské dievčence pyšné, pyšné.
Keby kvitla ľalija, ľalija, ruža, ruža;
Dostala by naša kráľka švarného muža, muža.Keď takto a podobne spievajú, krúťa sa voľno v kole, a v stred ňom sa nachádzajúca
deva povieva ku každému, kolo, tvoriacemu, sa kloniac svojou zásterkou. Pri ktorej
deve viac razy poveje zásterkou, tá vstúpi po dokončení pesničky na jej miesto, a
zas šumí ďalej v ihre jich pieseň.Vyspievajúc všetko, čo vedia, vstúpi do kola taká, ktorú si najviac váža a ktorá
sa jim zdá byť najhodnejšou, najkrajšou; a keď krúti sa kolo, poskakuje táto v
ňútri dľa taktu činiac na sebe to, čo kolo spieva. Pri slovách k. p.:„Prihlaď si hlavičku“— hľadí si hlavu, atď.; konečne
pri slovách:„Vyndi von z Dunaja zase do Dunaja!“— vynde z
kola popod zdvižené ruky dvoch dievčat a zase obíduc jednu, vníde do kola. Tá,
ktorú obišla, vstúpi tiež do ňútra; túto viac razy povykrúcajúc zanechá v kole,
ona ale stane si medzi ostatnie na predošlej miesto, a ihra sa opakuje. Medzi
ihrou spievajú nasledujúcu pieseň:Prihlaď si hlavičku
Jako makovičku:
Milá moja ľalija!
Zaves zaušničky,
Nalej si vodičky:
Milá moja ľalija!
Umývaj si líčka,
Jako dve jablíčka:
Milá moja ľalija!
Obleč si oplecko,
Ty milé srdiečko:
Milá moja ľalija!
Podopri si bôčky,
Na zlaté vidličky:
Milá moja ľalija!
Opáš sebe pásik,
Zajtrá na sobášik:
Milá moja ľalija!
Obleč sukňu bielu,
Na božiu nedelu;
Milá moja ľalija!
Obúvaj si bôty,
Zajtrá do roboty:
Milá moja ľalija!
Vyndi von z Dunaja;
Zase do Dunaja:
Milá moja ľalija!
Vyberaj si z kola,
Jaká je ti vôľa:
Milá moja ľalija!Keď naspievajú sa takto do chuti, ihrajú sa„Na
lopatku“, pri ktorej ihre súčastnia sa i mládenci v hojnom počte.
Kolo, v ktorom stály, rozšíri sa; medzi devy stanú si mládenci; chytia sa za ruky
a hľadia všetci do prostriedku kola na zem. Okolo nich chodí jedon mládenec lebo
deva s lopatkou alebo so zapleteným ručníkom v ruke a hovorí:Nesiem, nesiem lopatu,
Na tú našu kropatú;
Navaril som var piva,
Upiekol za pec chleba:
Kde je moja mladá žena?To povediac udre jednu z panien alebo jednoho z mládencov po chrbáte a uteká preč.
Alebo i podá nekomu do ruky, ktorý potom suseda svojho, nič netušiaceho, začne biť
a naháňať. Jestli je utekajúca osoba chytená, stane si do radu, druhá ale osoba
ide okolo kola, a ihra opakuje sa pri smiechu viackrát.Na to vezmú do rúk veľkú lopdu, alebo, čo je obyčajnejšie, k tomu cieľu prinesené
staré hrnce a hádžu jich z ruky do ruky ihrajúc sa„Na
hrnčok“.Keď hodí mládenec deve, volá:„Horúci, horúci!“— keď zase
dievča mládencovi hodí, volá:„Studený, studený!“A toto sa
dotiaľ opakuje, dokiaľ neztratí sa lopda, alebo dokiaľ neustanú, alebo, keď majú
hrnce, dokial sa všetky nepobijú… Za týmto zavolajú malé deti, posadia ich pred
sebä do kola na zem, a devy i mládenci položia každému pred sebou sediacemu
dieťatu pravú ruku na temä. Jedon mládenec abo panna chodí okolo kola hľadajúc„hrnčok“(tak sa volá v tejto ihre dieťa, ktoré na zemi
pred mládencom alebo pannou sedí) na predaj, a osloví predavača abo predavačku,
udrúc ju po dlani:„Predáš hrnčok?“Načo oslovená osoba
odpovedá:„Nepredám, radšej ti za ližičku múky, — mlieka, — vody, —
masla, — mädu, — soly, —atď.dám!“— Tak
obíde skoro celý rad, až príde k takej osobe, ktorá odpovie:„Predám.“Tu si do dláň udrúc, bežia obe osoby v
protivnom smere okolo kola. Kto ku dieťaťu medzitým osamelému skorej pribehne,
stane sa predavačom, druhá ale osoba kupuje hrnce. Kto pre ukrátenie cesty cez
prostriedok kola prebehne, ztratí výhru, a v ihre zase ďalej pokračuje sa.[4]Nie menej obľúbená je ihra„Na ovčičku a vlčka“.
Mladenci a panny chytiac sa za ruky utvoria kolo. V tomto kole nachádza sa deva,
tak zvaná„ovčička“; von z kola ale mládenec —„vlčok“. Kolo, ktoré utvorili, volá sa„košiarom“. Keď sa kolo voľne krúti, chce„vlk“dnu, oni ho však nepustia; a síce keď vsmyknúť sa
chce popod spojené ruky dnu, zpúšťajú ich dolu; keď zase chce ponad spojené ruky
preskočiť, zdvihajú ich hore volajúc:„Papal by vĺčok
ovčičku?!“Keď sa vlk do košiara neprestajne dobýva, vpustia ho
na jednej strane dnu, vypustia ale i razom„ovčičku“druhou
stranou von. A takto opakuje sa to nekoľko razy, dokiaľ nepošťastí sa„vlkovi“ovcu chytiť; tu dá chytená deva obyčajne
záloh, alebo stane sa„vlkom“,„vlk“ale„ovcou“, a ihra opätuje sa.Jestli je suchá pažiť alebo jestli sú na blízku vätšie kamene a lavičky, posadajú
si všetci spolu do radu a ihrajú sa na„Ztratený
prsteň“či na„zlaté prasa“. Keď
si tak sadly, složia spolu ruky, jako k modleniu, a držia jich vodorovne pred
sebou, alebo na kolená opreté. Jedna panna oddiali so medzitým na stranu, súc
tvárou preč obrátená, keď jedon mládenec v složených rukách prsteň držiac, všetkým
rad po rade očividomo do složených rúk podáva hovoriac:„Tu máš prasa, zlaté prasa.“alebo:„Tu máš prsteň, zlatý prsteň“ —a v tom vpustí ho nekomu nespozorovane do rúk. Na to zavolá onú vzdialenú pannu,
aby ho hľadala. Táto chodí po poriadku a hovorí:Hľadala bych hľadala,
U koho bych vedela:
U Marasa u Karasa. —V tom zastane si pri nekom a ukáže naň hovoriac:Daj mi moje zlaté prasa!Jestli prsteň od razu u nekoho najde, ide táto osoba, u ktorej sa prsteň
nachádzal, na bok žmúriť; oná ale ukrýva ten prsteň. Kto ho nenajde od razu, musí
znovu žmúriť, a tak ihra viac razy opakuje sa.Niekedy ihrajú sa i„Na husy“, lenže to už veľmo
zriedkave; ba môžme riecť, že už i na rozhovor v tejto ihre medzi slúžkou či
pastierkou, paňou a husami vedený zapomínajú a len kde tu slovo povedia. Ja v
stručnom opise tejto ihry držím sa ústneho podania, jako mi to totiž starší ľudia
sdelili, a tak doplňujem, čo sa za našich časov z tejto ihry vynecháva. —
Najhodnejšia deva, alebo taká, ktorá v predošlých ihrách žiadon záloh pre
nejapnosť dať nemusela, predstavuje„paňu“, druhá„slúžku“či„pastierku“a ostatnie
—„husy“; mládenec ale, ktorý skryje sa neďaleko, predstavuje
—„vlka“…„Pani“sberá sa na trh a
nakladá„slúžke“, ktorú„husy“s gagotom
obstupujú, aby„húsky“dobre opatrovala a pásla.„Husy“neustále gágajú a prosia„paňu“, by jim nečo z trhu priniesla; čo ona prisľúbi a
odstráni sa. Oddiaľac sa na kus cesty, pobere všetky zálohy alebo inšie veci,
jestli nedávaly sa zálohy v predošlých ihrách, do zásterky a vracia sa domov ku
svojej slúžke.Medzitým, čo baví sa ona na trhu, uletia slúžke husy preč a neustále gágajú.
Slúžka volá na ne, a ony jej odpovedajú; a síce:S.Húsky moje poďte domov!H.Nesmieme.S.Pre koho?H.Pre vlčka.S.Kde že je?H.V dúbrave za krúhom; pri potôčku.S.Čo tam robí?H.Umýva sa.S.Čím že sa utiera?H.Zlatým ručníčkom.S.Ktože ho pral?B.Práčka.S.Ktože ho šil?H.Šovkyňa. —S.Húsky moje lietajte na kriedlach!Husy nedbajúc na jej volanie neprestajne zase gágajú, až kým nevráti sa pani z
trhu domov. Táto príduc domov a vidiac, že slúžke husy uletely, a že veľmo gágajú,
opýta ja jej; a síce:P.Čo tie húsky gágajú?S.Vlka sa obávajú.Pani počujúc toto potriasa zásterkou a volá na ne:P.Húsky moje lietajte na kriedlach;
Babúš, babúš, babúš!Tu dajú sa husy do chytrého rozptileného behu utekajúc ku svojej panej. Vlk vidiac
toto vybehne z úkrytu (n. p. z krovia) a beží za nimi, aby jich dohonil; ony ale
pribehnú ku pane, ktorá jim„trhové“rozdáva. Keď vlk nektorú
chytí, stane sa tá slúžkou, slúžka paňou, iný mládenec vlkom — a ihra opätuje sa
tak viac razy.Mládenci a devy obľubujú si aj ihry na tak zvanú„blšku“,
ktorá je trojaká, a síce: behaná, drevenná a kamenná či klokaná. Poneráč sú ale
tieto ihry na pospol po celom milom Slovensku veľmo dobre známe, nechcem drahých
bratov a sestry slovenské opisovaním jejich nudiť.Toto sú ihry, ktorými dorastlejšia podsitňanská mládež obyčajne rozveslúva sa, a
tak i radosť nad príchodom sličnej Vesny na javo dáva. — — —Útla mládež zunujúc tiež tichý kútik u kozúbku, kde jej stará mamička nejednu
povesť z pradávnych časov rozprávala, zanecháva pri zavítaní Vesny mladuškej v
hory sitňanské drevený, slamou pokrytý rodičovský domok; i bežká ta von na kvietim
posiatu lúčku, do zelenať sa počínajúceho hájika, ku chrámu, kde košaté lipy
stojá, — aby tam do chuti vybehať a poihrať sa mohla.Keď sa hodné klbko ihrať sa túžiacich deťureniec síde, vezmú traja najstarší
chlapci do rúk palicu tak, že ju jedon na konci chytí, druhý vyše jeho a tretí
zase vyše druhého ruky; vyše tohto chytí zas prvý atď., až prídu na druhý koniec
palice. Koho ruka je na vrchňom konci — ten jevyvolenýza„anjela“, druhý za„sudcu“a tretí
za„čerta“. A tak ihrajú sa„Na anjela
a čerta“, stanú si totiž„anjel“a„čert“asi na 30 krokov od sebä na vyvýšené miesto.
Medzitým posadajú si ostatnie deti do radu na suché miesto, — a„sudca“rad po rad šušká jim každému inší a inší
predmet v blízkosti sa nachádzajúci a inú barvu, čo si musia dobre zapamätať. —
Keď sa už takto pripravia, stane si„sudca“(B) medzi„anjela“(A) a„čerta“(Č) v
rovnej dialke, a„anjel“to vidiac zavolá naň, načo mu„sudca“odpovedá; a síce:A.Gengelenge bombo!B.Kto je?A.Anjel.B.Čo chce.A.Farbu.B.Jakú?A.Bielu ľaliju, — červenú ružu, — belasú fijalku, — zlaté jablko atď. atď.Keď nekto z detí bielu ľaliju atď. zapamätať si mal; — ide k anjelovi a postaví sa
pri ňom.„Anjel“ale za každým, keď si chce získať nektorého
privrženca, opytuje sa„sudcu“, jako hore udano, zavolajúc:„Gengelenge bombo!“atď. Keď„anjel“raz neuhádne, začne„čert“hádať volajúc:C.Bum, rum, rum!B.Kto je?C.Čert.B.Čo chce?C.Farbu.B.Jakú?C.Žltý krovavník, — popolavý bolehlav, — čierny oblak atď. atď.I on zachováva to, čo„anjel“. Koho uhádne, ten ide na jeho
stranu; keď neuhádne, začne„anjel“hádať, atototrvá dokiaľ sú všetky deti nie rozdelené medzi„anjela“i„čerta“. —„Sudca“, (B) sadne si na zvýšené miesto i svoláva k
sebe„čertových“prívržencov a vypytuje sa jich po jednom; a
síce:B.Pozri do hora!D.(Hore sa obzre).B.Čo tam vidíš?D.Vtáka orla.B.Čo jedol?D.Hrach bo slaninou.B.Čo pil?D.Horúcu krev s vodou.B.Z čoho že pil?D.Zo zlatého pohára.B.Kde ho položil?D.Na kraj stola.B.Kto ho prevrhol?D.Pani sova.B.Kam letela?D.Kam vedela.B.Ukáž zuby.D.Biele sú mi.B.Zasmej sa mi.D.Nechce sa mi!Kto sa nezasmeje, ide k„anjelovi“; kto sa zasmeje, naspak k„čertovi“. — Za týmto stanú si„anjelovi“prívrženci vo dva dlhé rady (ulice) naproti
sebe, a pomedzi nich behať musia„čertovi“prívrženci,
ktorých z ručníkov upletenými korbáčami bijú.Za ihrou touto na„anjela“a„čerta“nasleduje obyčajne ihra„Na zvon“.Chlapci stanú si do kola a chytia sa za ruky, ktoré si mocne držia. V kole
nachádza sa jedon chasník, ktorý hneď na jednu hneď na druhú stranu kola sa
rozbehnúc do spojených rozprestrených rúk sa udiera, tak ako srdce vo zvone, ktoré
predstavuje. Keď toto robí, kolo neustále hovorí:„Bom, bom,
bom!“rozdielnym už nižším už vyšším hlasom. Na ktorej strane
pretrhne ruky, tam sa„zvon“rozbije, a„srdce“ujde z kola. Keď ho hneď chytia, musí byť zase„srdcom“; keď nie, stane sa ním ten, kto prvý ruky
rozpustil.Jestli je mnoho mocnejších chlapcov, ihrajú sa„Na
korbáč“. Šarvanci stanú si v dlhý rad, pochytajú sa za ruky tak,
že každý chytí pravou ľavú ruku pred sebou stojáceho; ľavou ale za ním sa
nachádzajúceho pravú ruku. Najmocnejší chlapci sú na predňom konci — na„porisku“, najslabší ale na protivnom — na„končiari“(šuhári). Najsilnejší chasník stane si pred
rad —„porisko“; chytí prvého obidvoma rukama za ruku a krúti
celý rad chlapcov okolo sebä. Ten, čo je ostatním na protivnom konci, musí
najlepšie do kola utekať, kdežto sa prvý — na porísku — len okolo sebä na päte
krúti. Krúťac celý rad takto hodnú chvíľu, potrhne odrazu„porisko“na protivnú stranu, a ostatní na druhom konci
— na„končiari“, jestli je slabý, ďaleko v protivnom smere
utekať musí.Keď takto ustanú, ihrajú sa„Na žida“, pri ktorej
ihre sa i dievčence zúčastnia. Jedon chlapec ľahne si horeznačky na zem; oči zavre
a nepohnute leží sťa mŕtvy. Ostatní chlapci a dievčatká, držiac sa za ruky, chodia
okolo neho a hovoria:Umrel nám žid.
A my by sme boli radi,
Aby pravú ruku pozdvihol!Čo keď povedia, pozdvihne na zemi ležiaci ruku pravú = a kolo ďalej reční:Umrel nám žid.
A my by sme boli radi,
Aby ľavú ruku pozdvihol!Keď túto jako i pravú a ľavú nohu a hlavu pospomínali a on dľa vôle jich urobil,
hovoria ostatnie:Umrel nám žid,
A my by sme boli radi,
Aby hore vstal!On vstáva, a oni sa pustia do úteku. Koho dochytí, ten sa stane židom, a ihra sa
nekoľko razy opätuje.Často ihrajú sa i vonku„Na slepú babu“, ačkoľvek
táto ihra ku domášnym patrí. Jestli je totiž, priestor suchý, a žiadno nebezpečie
nehrozí, stanú si deti do veľkého kola; jednomu zaviažu oči ručníkom, postavia ho
do prostriedku, a jedon ho zakrúti, aby sa nevedelo riadiť, kde ktorý súdruh
stojí. Na to mu dá do ruky lopatku abo varečku, často i zapletený ručník, a pýta
sa ho, načo ono odpovedá, a síce:A.Kde ideš?B.K starej mame.A.Na čo?B.Mliečko papať!A.Kde ti je mištička?B.Stratil(a) som si.A.Choď si ju hľadať! —na to postrčí to dieťa v nektorú stranu kola. Keď na nekoho trafí, udre ho
lopatkou abo inším, a tento musí sa ohlásiť s „hm“; jestli ho pozná po hlase, musí
im byť„slepou babou“— a ihra sa opakuje.Nie menej obľúbená je ihra na„Skrývanky jamky“.
Dve najsilnejšie chytia sa za obe ruky, držia ich vystrené, a na ne im položia
dolu tvárou nektoré menšie dieťa. Keď ho hučkajúc nesú, hovoria spievavo:Skrývanky jamky!
Kam ťa ponesieme? —
Kde si kura hrabalo,
Tam ťa zahrabeme.Toto nekoľko razy opakujúc, položia ho dolu tvárou na zem a všetky okrem jednoho
poskovávajú sa do krovia, za stromy, skaly, atď. — To jedno dáva pozor, či„zahrabané“žmúri, či sa už všetky poskovávaly, a volá:„Žmúr; konôpky merkuj!“Keď vidí, že sa už skryly,
zavolá:„Už!“— a na zemi ležiac dieťa vstane i hlädá
skované, ktoré najde, to vezmú zase najmocnejšie dve na ruky a ihru opakujú.Najobľúbenejšou ale ihrou pre vätších chlapcov je„Na
ošípanú“. Šarvanci títo vykopajú na pažiti palicami abo kyjami 6
lebo viacej jamôk do kola, v prostriedku ale jednu vätšiu, ktorá sa„pastierňou“nazýva. Keď už takto jamky vykopali,
vyhľadajú okrúhlu skalu alebo prichystajú si zaokruhlenú hrču zo stromu a túto
vrhnú do tej„pastierne“a to jim predstavuje„ošípanú“. Jamôk malých musí byť o jednu menej, ako je
ihrajúcich sa chlapcov. Všetci vložia svoje kyje do„pastierne“a držiac ich v rukách, točia sa okolo nej
dotiaľ, až kým jedon z nich nezavolá:„Do svojej jamky!“… Tu sa snaží každý malú jamku kyjom zasiahnuť; kto hneď do nektorej svôj kyják
nepoloží, — stane sa pastierom a musí tú ošípanú pásť. Keď ju kyjom von vyhodí,
snaží sa ju zase dnu dostať; medzitým mu ju v kole sa nachádzajúci ďaleko odrazia;
pri tom dajú ale i pozor, aby im on do nektorého malej jamky kyj svoj nevhodil.
Keď sa mu pošťastí ošípanú do maštale vohnať, zastane si a volá:„Von
jamky do jamky!“A tu chytro zanechá každý svoju jamku a strčí
svoj kyj do nasledujúceho jamky. Keď to v kole sa nachádzajúci robia, snaží sa
pastier nektorého jamku zaujať. Pošťastiac sa mu to, musí ten, kto je jamky
pozbavený, byť pastierom. Jestli svoj úmyseľ pastier neprevedie, ostane tým, čím
bol, a ihra sa pri veselom rozmare opakuje.Jestli je veľmo prajné počasie, ihrajú sa často i„Na
sliepku“, ktorá ihra jako i nasledujúca na„sluhu“veľmo cvičia pamäť a výmluvu u útlej mládeže.Ihra na„sliepku“provodzuje sa asi takto: Deťurence sadnú si
na suchú pažiť do kola; v kole sediace dieťa začne vypráväť: „Kohút so sliepočkou
prechádzali sa jednoho dňa v zahrade pod stromami. Dobre lebo nebárs. Keď tak sem
a tam chodili, našli pod stromom trnku. Sliepka ju hneď chcela prehltnúť, trnka
jej ale zostala v gágore, — a začalo sa milé moje paškrtné kura drhnúť. To vidiac
kohút, beží ku studni a volá: (Tu začnú všetky deti spievavo rečniť, predstavujúc„kohúta“, dieťa ale v stred kola všetky iné zástoje).K.Studňa, studňa daj vodu.S.Komu vodu? (pýta sa vstred kola sediace dieťa; na čo ostatnie odpovedajú.)K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou.S.Ja ti nedám vodu, kým mi nedoneseš od panej klúče.K.Pani, pani daj klúče!P.Komu klúče?K.Studni klúče.P.Načo klúče?K.Aby studňa vodu dala.P.Komu vodu?K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou.P.Ja ti nedám klúče; kým mi nedoneseš od pána list.K.Pane, pane píš list!P.Komu list?K.Panej list.P.Na čo list?K.Aby pani klúče dala.P.Komu klúče?K.Studni klúče.P.Na čo klúče?K.Aby studňa vodu dala.P.Komu vodu?K.Kure vodu, zadrhla sa trnkou.P.Ja ti nedám list, kým mi nedoneseš od husy pero.K.Húska, húska daj pero.H.Komu pero?K.Pánu pero.H.Na čo pero?K.Aby pán písal list.H.Komu list?K.Panej list.H.Na čo list?K.Aby pani klúče dala.H.Komu klúče?K.Studni klúče.H.Načo klúče?K.Aby studňa vodu dala.H.Komu vodu?K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou.H.Ja ti nedám pero, kým mi nedoneseš od kosca trávy.K.Kosec, kosec daj trávy.Kos.Komu trávy?K.Húske trávy.Kos.Na čo trávy?K.Aby húska pero dala.Kos.Komu pero?K.Pánu pero.Kos.. Na čo pero?K.Aby pán písal list.Kos.. Komu list?K.Panej list.Kos.Na čo list?K.Aby pani klúče dala.Kos.Komu klúče?K.Studni klúče.Kos.Na čo klúče?K.Aby studňa vodu dala.Kos.Komu vodu?K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou.Kos.Ja ti nedám trávy, kým mi nedoneseš od pekára žemlu.K.Pekár, pekár daj žemlu!P.Komu žemlu?K.Koscovi žemlu.P.Na čo žemlu?K.Aby kosec trávy dal.P.Komu trávy?K.Húske trávy.P.Na čo trávy?K.Aby húska pero dala.P.Komu pero?K.Pánu pero!P.Na čo pero?K.Aby pán list písal.P.Komu list?K.Panej list.P.Na čo list?K.Aby pani klúče dala.P.Komu klúče?K.Studni klúče.P.P. Na čo klúče?K.Aby studňa vodu dala.P.Komu vodu?K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou.P.Ja ti žemlu nedám; kým mi nedoneseš od horára drevo.K.Horár, horár daj drevo!H.Komu drevo?K.Pekárovi drevo.H.Načo drevo?K.Aby pekár žemlu dal.H.Komu žemlu?K.Koscovi žemlu.H.Na čo žemlu?K.Aby kosec trávy dal.H.Komu trávy?K.Húske trávy.H.Načo trávy?K.Aby húska pero dala.H.Komu pero?K.Pánovi pero.H.Na čo pero?K.Aby pán list písal.H.Komu list?K.Panej list.H.Na čo list?K.Aby pani klúče dala.H.Komu klúče?K.Studni klúče.H.Na čo klúče?K.Aby studňa vodu dala.H.Komu vodu?K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou, atď.Tu prestane sbor, a len vstred kola sediace dieťa, ktoré studňu, paňu, pána, hus,
kosca, pekára, horára atď. predstavovalo, — zakončieva ihru, keď hovorí:Horár dal pekárovi dreva;
Pekár dal koscovi žemlu;
Kosec dal húske trávy;
Húska dala pánovi pero;
Pán napísal panej list;
Pani dala studni klúče;
Studňa dala kohútovi vodu;
A on vskriesil svoju priateľku — sliepku.Podobná tejto a spolu obľúbená ihra je„Na
sluhu“. Mlaď jará sedí jako pri predošlej na zemi v kole, a v prostred
kola sediaci chasník začne rozprávať:Kde bolo, tam bolo: bolo to za skleným morom v sedemdesiatej siedmej krajine: žil
tam jedon pán človek a ten mal troch synov. Všetci traja rozišli sa po šírom
svete, každý na svoju stranu. Najmladší vstúpil do služby v Kocúrkove, a tu si
všetko potrebné do hospodárstva vyslúžil. Keď prišiel domov, rozprával u kozúbku
pri večernom plamienku svojmu„ňankovi“: jako sa mu to v tej
službe vodilo.Keď tento dohovorí, začnú všetky deti ihru„na sluhu“recitando odspevovať; a síce chlapec v prostriedku sediaci zaspieva:Ch.Slúžil som, slúžil jedno leto;
Vyslúžil som si kura za to.Sbor.A to kura harabura
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Toto dospevuje sbor recitando, jako i dolu nížej.Ch.Slúžil som, slúžil druhé leto;
Vyslúžil som si kačku za to.S.A tá kačka blato tlačká;
A to kura harabura
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Ch.Slúžil som, slúžil tretie leto;
Vyslúžil som si húsku za to.S.A tá husa trávu kúsa;
A tá kačka blato tlačká;
A to kura harabura
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Ch.Slúžil som, slúžil štvrté leto;
Vyslúžil som si morku za to.S.A tá morka len si dvorká;
A tá husa trávu kúsa;
A tá kačka blato tlačká
A to kura harabura
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Ch.Slúžil som, slúžil piato leto;
Vyslúžil som si prasa za to.S.A to prasa kvikom zasa;
A tá morka len si dvorká;
A tá husa trávu kúsa; atď.
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Ch.Slúžil som, slúžil šieste leto;
Vyslúžil som si kozu za to.S.A tá koza zpadla z voza;
A to prasa kvikom zasa; atď.Ch.Slúžil som, slúžil siedmo leto;
Vyslúžil som si teľa za to.S.A to teľa žere veľa;
A tá koza zpadla z voza;Ch.Slúžil som, slúžil ôsmo leto;
Vyslúžil som si kravu za to.S.A tá krava mlieko dáva;
A to teľa žerie veľa; atď.Ch.Slúžil som, slúžil deviate leto;
Vyslúžil som si vola za to.S.A ten vôl zlomil kôl;
A tá krava mlieko dáva; atď.Ch.Slúžil som, slúžil desiato leto;
Vyslúžil som si žriebä za to.S.A ten žrebec čiernohrivý
Skáče, rehce: ihý mihý;
A ten vôl zlomil kôl;
A tá krava mlieko dáva;
A to teľa žerie veľa;
A tá koza zpadla z voza;
A to prasa kvikom zasa;
A tá morka len si dvorká;
A tá husa trávu kúsa
A tá kačka blato tlačká;
A to kura harabura
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Toto dospievajúc, rozpráva nektoré dieťa povesť z pradávnych časov, zadávajú si
rozličné hádanky, abo spievajú príležitostné pieseňky o rozličných predmetoch,
ktoré sa jich zrakom nadhodia.Keď slniečko za oblaky sa skryje, spievajú dívajúc sa do neba:Dajže Bože slnka
Do nového hrnka;[5]Veď ti ho ta dáme,
Keď sa poihráme.[6]Keď letí náhodou vrana nad nimi, hovoria spievavo:Vrana letí
Nemá detí,
A ja mám, a ja mám:
Do komôrky zatváram.Keď vidia slimáka, chytia ho do ruky a hovoria:Slimák, slimák!
Vytrč rožky
Na parožky;
Ak nevytrčíš von,
Spálime ti dom.Keď chytí nektoré chrobáčka, ktorý sa na jar najčastejšie vídať dáva, tak zvanú„Pánbožkovú kravičku“, hovoria spievavo:Pánbožková kravička,
Kde že ti je mamička?
Za horami, za dolami,
Vínko varí s korienkami;
Zaletela k Dunaju
Tam si dvorí po háju;
Zaletela k dúbrave,
Tam si hovie na tráve, atď.Nektoré brúsa si jazyk hovoriac za dlhú chviľu:Pred potokom, za potokom,
Päť kýt konopí!Alebo:Strč prst skrz krk.Abo:A tie vrabce zo stodoly
Strnk brnk do trniaNektoré hovoria chytro do deväť vrhov:Horí horí — Svät-Vojan;
Priletelo deväť vrán:
Jedna vraví, dobre horí;
Druha vraví, dobre horí;
Tretia vraví, dobre horí atď, až
Deviata vraví, dobre horí.Pritom si ale nesmie oddýchnuť, ale na jeden dúšok musí toto dieťa dokončiť.
Vidiac, že sa počína mrkať zaspievajú si:Poďme že už domov, slnko je za horou;
Keď domov prídeme bude nad komorou.
Poďme domov z poľa, komu dobrá vôľa;
Komu je nie k vôli, nech nocuje v poli.
Sadaj slnko dolu za zelenú horu;
Ak nesadneš dolu stiahnem ťa za nohu.I poberajú sa do otcovských domkov, kde jich milí rodičia so skrovnou, no chutnou
večerou očakávajú.Toto sú ihry, ktorými si útlejšia podsitňanská mládež kráti jarnie chvílky života
svojeho, ktorými i sostavovateľ tohoto skromného nástinu hovel si asi pred 18.
rokami, — ktorými si snáď aj inde ľúba junač Tatranská sebe vňadila a vňadi jarý
úsvit života svojeho… A či nenie jará mlaď slovenská týmito a podobnými ihrami sa
rozveselujúca šťastná?!… Čo teraz i predtým mládeži radosť, rozkoš pôsobilo — — —
nedopusťme, by pre budúce jaré naše slovenské pokolenie zahynulo!Dodatok redakcieNa daktorých miestach, dotyčne hry na str. 153 uvedenej, Súdca (B) volá pred seba
i privržencov anjelových, a vede s každým tento rozhovor:Kam hľadíš?
Do neba.
Čo tam vidíš?
Pána Boha.
Čo robí?
Hvezdy číta.
Kam jich položil?
Na kraj sveta.
Kto jich uchytil?
Pani sova.
Kam letela?
Kam vedela.
Čis to nie ty?
Ba čo ešte.
Ukáž zuby!
Biele sú mi.
Zasmej sa mi!
Nechce sa mi.Ten, kto sa zasmeje, ide k „čertovi“, kto sa ale nezasmeje, zostane u „anjela“.[1]U Slovákov neni starodávnejšej, pamätnejšej a pri tom i krásnejšej
spevohry od tejto.P. J. Šafarikv II. d.P. sv. l. sl.“na str. 32 prirovnáva ju
srbskej„Králici“, ktorúP.
Vude, — a českej„Králce“, ktorúP. Čelakovskývo svojich vydaniach
prostonárodních spevov obširnejšej vypisujú. Sr. tamže str. 165. aJ. Kollár Nár. Zp. I.str. 397.Red.[2]Sr.J. Kotlár. Nár. Zp. II.str. 86 —
87.Red.[3]Sr. Kollár Nar. Zp. II.str. 45.[4]Sr.J. Kollár. Nar. Zp.II. str. 45 — 46.Red.[5]Hrnok = hrnčok[6]V Nitransku započínajú: Vyndi, vyndi slniečko za mädové zrniečko. atď.Red.
|
Chrastek_Hry-obycaje-a-povery.html.txt
|
I. Na železniciSedel som zadumaný na nádraží S., pravda pri práci zaujímavej, ktorá občerstvuje telo a
obveseľuje ducha, keď mi na plece položil ruku môj dobrý priateľ B. Pri všetkej úprimnej a
mohutnej radosti zachoval som chladnokrvnosť a pokračoval v diele tak výbornom. Keď som
posledný kus chutnej ryby z Tisy zalial maďaratským, obrátim sa k B. a rieknem:„Veru si ma prekvapil, braček, a kamže cestuješ?“„Do veľmesta krajiny 33/100.“„Čo to má znamenať?“„Nuž z kvoty čiastku.“„Do paroma! Ty vždy čertov plašíš, ale dobre, pôjdeme spolu.“Zacengali druhýraz a my zaujali sme pohodlné miesta v druhej triede. Krem nás sedeli tam
ešte dvaja, jeden mladík, jestli sa nemýlim právnik, druhý aj mne osobne známy povrazník zo
S., samouk, ktorý nie malú úlohu hrá medzi spoluobčanmi veľkého dolnozemského mesta, takže
pri minulých voľbách kandidoval aj za poslanca do krajinského snemu. Už aj toto oprávňovalo
ho rozhadzovať sa, tým viac, že cestoval úradne. Človek tento rečnil medzi nami ako na
nejakom valnom zhromaždení z jedných aj z druhých novín, od slova do slova naučené články.
Nebolo od roku 1867 ministra, zvlášť premávky, kupectva, hospodárstva a financií, ktorých
by dľa jeho tvrdenia, nebol požiadal jeho o poradu. No, myslím si, jestli tvojou poradou
spravuje sa naša milá vlasť, tak to toľko znamená, ako z otrúb pliesť povraz, čo vskutku
dokázala jeho logika, lebo skákal z predmetu na predmet sťa zajac pred chrtom.Bol pekný teplý čas, obdivovali sme dolnozemské roviny, na ktorých tu aj tam zjaví sa
ďaleká veža.„Ako sa menuje táto obec vpravo?“ riekol mladý právnik.Náš pán štrangár nemeškal s odpoveďou a s obšírnymi poznámkami.„Hľa, pane, to je pamätná osada, volá sa Kištelek, založená Segedínom. Máte vedieť, že
jej obyvatelia boli pôvodne Slováci, lenže na tento čas sú číročistí Maďari. Už ani starší
ľudia nepoznajú svoju materinskú reč.“Tak to bude dnes-zajtra s celou krajinou,“ poznamenal mladý spolucestovateľ, „obzvlášť
keď energia terajšej vlády bude vytrvalá.“„Možno a žiadúce by bolo,“ odvetil politik z konopí, „ale verte mi, že doterajšie
príklady sú nadmier smutné. Tak sa zdá, že odrodilci zachovávajú svoje prirodzené zlé
obyčaje a privlastnia si naše hriechy, a tak stanú sa najhorším ľudom na svete. Napríklad
tento Kištelek je hniezdom kmínstva a lotrovstva. To bolo stredisko Róža Šándora. Na stá
bolo skrze Rádayho z tejto osady uväznených.“„Iste je to len náhoda,“ poznamenal právnik, „veď na poli vedy a spisby práve odrodilci
vynikajú, napríklad, za to sa má, že aj náš najvýtečnejší básnik bol pôvodom Slovák.“„Verím, pane,“ odvetila politická kúdeľ pána štrangára, „veď aj moja krv nepochodí z
modrej krvi Arpádovej, ale verte mi, že moje tvrdenie je nie bez základu. Poznám aj inú
takže zmaďarčenú obec, menuje sa Ďopár, je celkom podobná tejto, akoby jej z oka vypadla.“Nastala tichosť, tým silnejší dym púšťal sa z úst, a ja premýšľal som o vypočutom
rozhovore a súhlasil som v tomto jednom s pánom štrangárskym politikom, že odrodilstvo a
spotvorenie sú jedno. Oj, keby tí básnici v materčine boli básnili, boli by sa stali ešte
svetochýrnejšími. Petrarcu nie latinské básne, ale v materčine písané znelky učinili
nesmrteľným.Vtom zahvízdal rušeň a v okamihu stáli sme si pri Félegyháze, a náš mladý
spolucestovateľ vystúpil. No, myslím si, teraz už pohodlne budeme cestovať, dohromady
traja, a dvaja budeme proti jednému, poobraciame trochu nášho politika zo špagátu. Lež
radosť moja zmenila sa skoro v smutnú udalosť. Náš pán konduktor za dobré uznal, zavďačiť
sa nám zaujímavou spoločnosťou:„Nech sa páči!“ zavolal otvárajúc dvere nášho kupé.A hľa, zablesnú sa oči čierne ako noc a rozdvojené pery odhalili utešený rad zubov, sťa
okúpané stádo oviec, dobrosrdečným úsmevom dala nám zdvorilý pozdrav pani vstupujúca.
Dupnem rukou priateľa a rieknem: „Braček, vykrúcaj fúzy, lebo vidíš, že ich ja nemám a
nabrús jazýčok, aby sme v hanbe nezostali.“Ale vtom ohlásil sa živý verklík v osobe malého Pištíka, synáčka to vchádzajúcej
krásavice, ktorý nie na chrbte, lež v náručí niesla pestúnka. Malý verklíček sa ozýval a
vydával akordy z mól a z dúr. Bol to plač, bola to žaloba a nespokojnosť, bol to aj výraz
hnevu. Jedným slovom, plakal a ručal, hádzal a metal sa sem-tam. Všetko krotenie bolo
daromné. Matka ľúbozvučne prihovárala sa Pištíkovi, že jestli ticho bude, kúpi mu koňa,
bubon, šabľu, ostrohy. Ale veľkodušné sľuby neukojili sebevoľného synáčka krásneho
Maďarorságu. Až konečne pestúnka, sťa minister výchovy a výučby našla spôsob strachu nahnať
neskrotiteľnému panáčkovi, opätujúc viacráz slová:„Aha, jön a tót! A csúnya tót elviszi Pistít.“ (Aha, ide Slovák, škaredý Slovák zoberie
Pištu.)A stalo sa utíšenie veliké. Tak hľa, v našej slobomyseľnej krajine už aj deti Slovákmi
strašia. Úbohý Pištík, keď stane sa mužom, živo bude pamätať na ten strach pred Slovákom,
ktorý mu v útlej mladosti do srdca vštepili. Pozreli sme s B. jeden na druhého, a ten
pohľad veľa znamenal. Tak sa zdá, že spozorovala to aj pani, lebo prosila za odpustenie, že
tak nepríhodnou stala sa, ale že na prvej stanici vystúpi, čo aj stalo sa.Sotvaktoré nádražie je tak živé, aspoň v Uhorsku, ako Ceglédske. Tu sa zídu cestujúci od
východu a juhu. Aj my sme tu našli známych, menovite ale akési vyslanstvo jednej
dolnozemskej župy a s tým aj jedného pána hospodára, Slováka sťa repa. Tento počujúc nás v
svojej reči besedovať, pridružil sa k nám.„Povedzže mi, braček,“ rieknem jednému z toho vyslanstva, „ktorý je cieľ vášho putovania
do veľmesta?“„Hia, ľúby brachu! My sme stoličné vyslanstvo. Tá energia ministerpredsedu vie nám odňať
stoličnú súdnu stolicu, ba čo viac, nebezpečie hrozí aj právomocnosti!“„Divné je to,“ odvetím, „však vaša župa je telom aj dušou oddaná svätosvätej
samospasiteľskej maďarizácii.“Tak je!“ riekne predošlý, „nemôžem chápať tú politiku. V Kikinde, v tom hniezde
protivlasteneckého ducha, zriadia súdnu stolicu, a číročisté maďarské mestá pozbavujú.
Každé hlavnejšie maďarské mesto by malo mať súdnu stolicu!“„A prečo, prosím?“ zamiešal sa spolucestujúci hospodár, „či azdaj preto, že tam najviac
krádeží, bitiek a vrážd sa pácha?“„Vy, páni,“ poznamenal D., „nechápete tie vyššie štátne záujmy, práve v Kikinde a v
podobných mestách majú biť súdne stolice so šibenicami. Prečo? Sami si domyslíte.“Alberti-Irša! zvolal konduktor. No koniec nášmu priateľskému rozhovoru, lebo tu nám
pridružili neznámeho panáka. Tak sa mi zdá, švihák to akých je okolo Pešti v hojnom počte.
Okrúhly klobúčik na hlave s hodným perom, v pravej ruke mohutný kocár a v ľavej k srdcu
privinutý psíček. Náš pán hospodár v tom domnení, že okolo Pešti slovenského hlasu nepočuť,
keď panák s psíkom vkročil, naivne poznamenal:„Tak so psami budeme cestovať.“Pravda, my všetci smiali sme sa chutne, že užíval množné číslo. Ale panák odvetil, a to
v čistej slovenčine:„Veď ten pes nikomu nič neurobí!“„Nuž a prosím, prečože cestujú so psom, veď tu na ceste nepotrebujú strážnika. Ja zato
držím psa, aby dom ochraňoval, mohli aj tohoto doma nechať.“Farby menil panák, a poznať bolo, že mu nie je milý tento rozhovor, ale v tom povedomí,
že nie právom vodí sebou psíka, s kyslou tvárou odvetil:„Ale ja nemám žiadnej duše doma.“„Tak! A prosím, čo platili od toho psa?“„Nič?“„No keby bol vedel, bol by som aj ja psa sebou doniesol, ale neverím, že by toho darmo
boli odviezli, lebo je veľký.“Náš panák sťa vrelou vodou obarený sedel ako na tŕní, a na prvej stanici náš kruh
opustil.
|
Seberini_Uryvky-z-cestopisu.html.txt
|
Gunár a kohút„Ako sa máš, kamarát?“ spytuje sa gunár kohúta.„Nemôžem sa chváliť, braček,“ odpovedá kohút, „nepriatelia veľmi rieďa môj kŕdeľ: tu zlí
ľudia skalami zabíjajú sliepky, tu líšky a mačky drhnú ich, tak že čosi-kamsi iba ja
zostanem na svete.“„Ale ako je to,“ hovorí gunár, „že ja o tom nič neviem? A veď na jednom dvore bývame!“„Vari sa pýšiť budeme, že nás bijú, rieďa? Radšej mlčíme a kryjeme sa po kútoch,“ kohút
na to.„Tak? Teraz už vidím, čo je vaša chyba: vy sa neviete brániť. Keď nepriateľ prepadne
niekoho z tvojho kŕdľa, namiesto toho, aby ste kričali o pomoc, utekáte do tmavého kúta.
Vidíš, ja som zaviedol inakší poriadok, a preto mi ani len pero nechybí z kŕdľa.“„Aký je to poriadok?“ dopytuje sa zvedavý kohút.„Vzájomnosťsa to volá,“ gunár na to. „My nielen že že sa milujeme
navzájom v kŕdli, ale i vzájomne bránime sa, keď sme napádaní. A to ti je mi ľahká vec.
Počúvaj. Niekto chce jesť lacnú husacinu. Hodí medzi nás skalu, ale skala zasiahne len
jednu hus. Táto od bolesti zgagoce, a my ostatní za ňou spravíme taký vresk, ako čo by nás
to tiež bolelo. I vybehnú naši gazdovia a nepriateľa odoženú. Udretá hus sa vylieči, a
nepriateľ zapamätá si to, že keď udre jednu hus, zgagoce celý kŕdeľ. Zaveď taký poriadok i
ty vo svojom kŕdli, a uvidíš, že je to najlepší prostriedok volať o pomoc a zaháňať
nepriateľa.“Kohút sa poďakoval za radu a išiel učiť svoj kŕdeľ, ako majú všetci kričať, keď je s
jedným zle, keď iba jedného bijú.Čo my Slováci na to? Či milujeme a bránime sa navzájom, keď nás nepriatelia napádajú?
Veru len tak svitnú nám lepšie časy, keď budeme všetci za jedného a jeden za všetkých!
|
Ziak-Somolicky_Bajky.html.txt
|
Slovenské povesti[1]Kto sa rád neteší na zvončekoch, prvých úkazoch milého jara? Kto si nezabehuje rád do
snov, zábav a radostí detinstva? Kto by sa rád neprechádzal po tom poli, na ktoré vyvádzajú
povesti národné, prvé sny, prvé výpuky obrazotvornosti mysle a duše predkov našich
detinských? Dávno aj prachy ich porozsýpali vetry, dávno sa ich hlasy v nekonečnej
ďalekosti stratili, ale tieto kvetisté výpuky ich mysle tu sú ešte, tu ešte medzi nami,
zavarované v ochranných tichých domkoch, kam fujaky časov nezašibli, zavarované v prostej,
starine vernej mysli obecného ľudu nášho. Dlhé časy kvietky tieto nikoho nevábili k sebe,
upadli ony s ľudom obecným a zamkli sa v jeho chyžiach nízkych, ale vzbudenejšia,
vďačnejšia myseľ ta sa za nimi obrátila a ich tam ukryté vynašla i zase na slnko božie, aby
sa na ňom rozhrievali a opustlé hlávky pozodvihovali, vyťahuje.Dlhšie časy sa u nás na povesti tieto žiadna pozornosť neobrátila a len v najnovších
časoch prehrabávať sa začali mysle našincov po týchto poručenstvách zabudlých. Číňan má
svoje Kingy,[2]Ind svoju Védu,[3]Mahabaratu a inšie, Peržan svoju Zenduvestu, Grék svojho Homéra, Germán svoje Eddy,[4]svoje Nibelungy: čo, spýtala sa myseľ našincov, len my sami nemáme žiadnych
ostatkov z dávnej starožitnosti, z ktorých by sme najdávnejšiu myseľ našich predkov, ich
svet natvorený, svet ich skutočný poznať mohli? Len my sami sme bez tohoto dedičstva,
drahého poručenstva? Z jednej strany ozvali sa hlasy prenikavé piesní vekov starých,
dojímavé rečou, vábivé obrazmi, tie ešte viac popchli túžbu po vyhľadávaní ostatkov
dávnych, a tu naraz sa zabrali naši do práce[5]tejto, dali sa do vyhľadávania, do skúmania: následky prác ich sú zbierky
rozličné piesní starožitných a najmä povestí národných.Zo Slovákov je prvý p. Rimavský, mládenec slovenský plný činnosti a vôle dobrej, ktorý
sa do pilnejšieho zbierania týchto povestí[6]dal a z nich jednu zbierku, obsahujúcu desať spomenutých povestí, na svetlo
pustil. Dávno sme ju už čakali, vediac, že povesti vydať mieni, i radi sme, že sa začali
uskutočňovať naše nádeje.Čomu sa ale tak radujeme pri povestiach týchto? Milé sú nám ony jako dedičstvo od
najstarších otcov, vážne sú pre nás, lebo v nich posvätný názor dávnych otcov našich na
svet, jeho považovanie a neskalenú ich myseľ i dušu v nich vytlačenú vidíme a krem toho
majú ony cenu poetickú.Indiáni znášajú kosti dávno rodiny svojej odomrelých otcov na hromadu a nad jedným
hrobom vystrájajú im slávnosť, inšie národy slávia svojich predkov na mohylách, kde
stlievajú ich prachy: jakože by teda nemali byť milé duchovné ostatky otcov?Obsahom svojím tieto povesti sa nás tiež veľmi týkajú: „Powieści ludu, ty stojisz na
straży narodowego pamiątek košcioła,“[7]hovorí slávny spevec poľský, a vskutku sú v týchto povestiach pamiatky
národného dávneho kostola, pojímanie (die Auffassung)[8]a uvažovanie povstania, trvania, riadu a skladu sveta, teda myšlienky
náboženské ukryté. Keby sme všetky tieto starodávne povesti mali a nič z nich nebolo
zahynulo, nepochybne sme celú starých predkov našich náuku o bohoch, sklade a riade sveta
(teogóniu a kozmogóniu) vedeli, ktorú teraz pre neúplnosť týchto povestí a pre nedokonalosť
zpráv o predkoch našich len neúplne vieme. Dovedáme sa z týchto povestí o hlavných troch,
nad inších vyvýšených kráľoch: kráľovi ohňa, kráľovi vetrov, kráľovi mora (s týmto treba
zrovnať Triglava a indických Brahmu, Višnu a Šivu), dovedáme sa z nich o dvanástich
chlapoch, ktorí na vysokom vrchu stoja a večný, nehasnúci oheň strážia (dvanásť znamení,
cez ktoré slnko prechodí, dvanásť mesiacov), dovedáme sa z nich o príbuznosti mocností
vyšších, že Belena (Berena) bola dcéra Ježibaby, poznávame, že predkovia naši slnko si jako
mládenca, ktorý na svite z lona materinho vychádza, cez deň po nebi chodí a večer zas
unovaný naspäť matke do náručia padá, alebo jako nebom ženúceho sa koňa predstavovali
(mládenec bol aj grécky Phoebos[9]a na koňoch cez blankyt [modré nebo] sa prevážal), vidíme z nich, že si noc
vypodobňovali jako osobu dlhým tmavým závojom odetú, ktorá podvečer z ďalekých, pustých hôr
do sveta kráča a svet svojím závojom zaťahuje (ešte aj teraz máme v obecnej reči výrazy:
išiel proti noci) atď. atď. Všetko toto veľké svetlo leje na pojímanie sveta dávnych
predkov našich, škoda len, že ho dosiaľ iba kúskovito z týchto povestí poznať môžeme.
Predsa ale z týchto samých povestí poznávame hlavný názor (die Anschauung; intuitus)
náboženský predkov našich, a ten je panteizmus (všebožstvo), ukazujúci sa v ustavičných
prietvoroch (avataroch,[10]metamorfózach), ktoré sú jedným hlavným charakteristickým znakom povestí, o
ktorých rozprávame. Všetky staré náboženstvá národov indoeurópskych: Indov, Peržanov,
Médov, Grékov, Rimanov, Galov, Germánov, Litvanov a Slovanov sú panteistické, čo tiež
pokrvnosť Slovanov s národmi inšími indoeurópskymi bez všetkej pochyby dokazuje. —
Náboženstvá národov mongolských a čudských (fínskych) sú bez tohoto znaku. — Jako všetky
tieto národy porodila, tak aj náboženstvo ich utvorila India. Hlavné učenie tohoto
panteistického náboženstva je: všetko je jedno a celá vecí rozmanitosť je len priemena
podoby (forma). Toto staré učenie žije vo všetkých našich opravdivých národných povestiach:
ľudia sa stávajú vtákmi, kvetmi, skalami; veci neživotné životnými. Obyčajne sa tieto
prietvory ukazujú v obrazoch krásnych: pred Ježibabou uteká milý s milou a keď ich už moc
zlostná doháňať má, on sa mení na šíp a ona na ružu, on na rybník, ona na kačku, ona na
kaplnku, on na pocestného pri kaplnke kľačiaceho: čo za pekná obrazotvornosť! Krem tejto
náboženskej ceny povestí našich prezrieť môžeme cez ne jako cez sklo do hlbiny duše našich
predkov, poznať teda môžeme z nich mravnú ich povahu (natura; die Beschaffenheit). V
povestiach našich vystupuje jedna hlavná osoba, ktorá proti mociam zlým v boji stojí,
hrozné sú tieto moci a náramne na osobu v boji proti nim postavenú dorážajú, ale najväčšia
odvážlivosť, teda najväčšia sila s najväčšou pokorou a nábožnosťou spojená premáha i borí
ich. Vždy osoba táto víťazstvo nadobúda, tejto teda osoby navidomoči sa v povestiach strana
chytá, z čoho vidno, že osoby takéto sú národného zmýšľania obľúbenci a že tým, čo je mysli
národnej najdrahšie, ich ona ozdobuje a najvrúcnejšie svoje túžby do nich prelieva.
Najväčšia teda sila v premáhaní moci odporných s najväčšou pokorou, nábožnosťou,
obetovavosťou bez nárokov (osobovania si dajakého) spojená, je jadro neskalenej a
nezahubenej duše nášho národa. Týmito cnosťami ozdobený musí byť hrdina slovenský a len
takémuto sa darí premáhať a boriť moci nepriateľské a dosiahnuť nad nimi víťazstvo. Pred
takýmito hrdinami tratia sa moci tieto a trebárs aj dlho sa im na odpor stavajú, nakoniec
padajú predsa. Oni to tiež odklínajú zakliatych a dopomáhajú im k predošlému šťastnému
stavu. Zakliati sú pod vládou mocí zlých a od týchto nič ich inšie nevybaví, len hrdinovia,
mocou ducha svojho i nad týmito zlými mocmi panujúci. Moci zlé, proti ktorým duch dobrý
bojuje, sú v človekovi samom, a tak aj moci zlé, proti ktorým hrdinovia v povestiach našich
boj vedú, v samom národe, z ktorého títo vystupujú, prevádzajú vládu svoju, v ktorom, aby
sme v priechode spomenuli, dve krajnosti (extrema) napospol sa stýkajú. Je v hrdinoch
povestí našich sila, pokora, nábožnosť, obetovavosť bez nárokov a vidieť, jako sme
spomenuli, že hrdinov týchto v mysli národa láska, vďačnosť, požehnanie sprevádza, vidieť,
že na nich vrúcna myseľ národa lipne, ale moci odporné, zlé, proti ktorým hrdinovia v boji
stoja: slabosť, nadutosť, bezbožnosť, vypínavosť a chvasty majú tiež miesto a vládu svoju v
národe samom, jednotlivých a celé hromady z neho opanúvajúc a stŕhajúc do záhuby. Mnoho je
takýchto osôb v povestiach našich, ony za svoje priestupky padajú do nešťastia, podtrhujúc
ta aj druhých, a zahynuli by tam, keby im na pomoc neprišli dobročinní hrdinovia, ozbrojení
cnosťami, výstupkom ich naproti postavenými. Výtvory tejto obrazotvornosti a mysle
slovenskej jak sú ale pravdivé v celom živote našom!Z pripomenutého vidno, že povesti tieto patria k epickému radu poézie; rozpráva sa dej a
rozprávač docela sa vo vypravovaní tratí. V deji vystupuje jedna hlavná osoba, hrdina,
obľúbenec národa, ktorého činy zaujímajú hlavnú stranu deja. Epika je najstaršie básnictvo
národov a iste sú aj povesti tieto najstaršími mysle slovenskej pamätníkmi, od piesní
národných o ďaleko staršími. Na starovekosť ich bezpečne zavierať sa dá aj z najstarších
predstavení a názorov nášho národa, ktoré povesti tieto zaujímajú a z ktorých nič nevidieť
v piesňach našich národných. V týchto spomínajú sa síce starodávni bohovia, pohanské obrady
(coerimoniae), pálenie líp atď., všetko ale toto je omoc novšie od tamtých predstavení,
ktoré detinský vek nášho národa obletovali. Oblek a podoba (forma) týchto povestí ukazujú
tiež na najdávnejšiu starovekosť: výtvory bujnej obrazotvornosti predstavujú sa v reči
neviazanej, prozaickej. Jako ale vo všetkých takýchto starožitných útvoroch, tak aj tu
vidieť snažlivosť po istom súhlase (harmónii) a rozmeranosti: tak je to v starovekých
židovských útvoroch, ich spevoch hrdinských, tak v spevoch Ossianových,[11]v starých českých hrdinských piesňach, obyčajne Rukopisom kralodvorským
volaných, tak v srbských spevoch víťazných atď. Zaraz prvá povesť v zbierke p. Rimavského
sa začína: „Kďe bolo, tam bolo, v seďemďesjatej sjedmej krajiňe bolo, za skleňenním vrchom
a za drevennou skalou“[12]atď. V samom deji ukazuje sa istá rozmeranosť, bo sa všetko do tretieho razu
robí a len na tretí raz sa podarí, skadiaľ i to vidno, že počet trojka je v mysli národa
obľúbený, svätý. Myseľ, ešte celkom obrazotvornosťou zatočená, neobrátila toľkú pozornosť
na podobu jako už myseľ slobodnejšia, od obrazotvornosti tak docela neopanovaná, a preto aj
v najstarších básnických (poeticus) útvoroch nenachodíme rýmu (der Reim) alebo časomiery
(metrum), ale len prosté vypravovanie, v ktorom predsa, jako sme povedali, vidieť túženie k
istej rozmeranosti a súhlasnosti. A čo to za pole a krajiny maľuje nám v týchto povestiach
obrazotvornosť národa nášho detinského, čo za postavy a obrazy vystavuje nám na tých
poliach? Tam číre háje a hory, tam vypnuté vrchy a na nich sklenené zámky, tam krásne sady
a čarovné záhrady, tu dlhé kvetisté doliny a po nich ticho sa kolimbajúce jazerá, tam
samotné hrozné jaskyne a v nich sídlo zlých mocí, tam husté hory a v nich sedaliská[13]vetru alebo noci, tu dlhé, číre púšte a na nich vypočívajúce slnce, tu letí
Tátoš povetrím, tam milý s milou pred mocou zlou uteká a naraz na ker s ružou sa mení, tu
sa zhovárajú vetry, tam hory a staré duby s pocestným, tam sa zhovára hora s horou, inde si
havrany rady vyššie vyprávajú a inde zase zver tiahne s pocestným a dajúc sa mu do služby,
slúži mu verne: vidieť, žije tu ešte svet starý, či skutočný, či len vyobrazený, staré,
dávne veky tu ožívajú a zvuky starožitné pošumievajú, nesúc sa a šumiac jako vetry v
ďalekosti. Ale ten svet zapadlý koľko ešte i teraz má vábivosti, najmä pre myseľ slovenskú!Nazvali sme povesti naše národnými, a to právom; v nich je vyslovená a vyrazená
všeobecná myseľ nášho národa, a to tak, jako bola v starovekosti.[14][15]Pán Janko Rimavský podal nám desatoro takýchto národných povestí, ktoré vítame srdečne.
Hlavná povinnosť vypravovateľa takýchto povestí je, aby nám ich tak, v tej reči, v tých
obratoch, takým spôsobom vyrozprával, jako si ich rozpráva ľud sám, bo sú povesti tieto
majetnosť ľudu najvlastnejšia a len v tej reči a v tých obratoch sú ony opravdivý kvet
samorastlý, nevidomky, ukradomky na poli našom vyrastený. Nič tam nemá byť umeleckého,
všetko len jedno k druhému jako samo od seba má pristávať a jedno za druhým bez všetkej
premyslenejšej spojitosti nasledovať; tak nič z tej prostej krásy neopŕchne, ale sa celá
netknutá zadrží. Pán Rimavský vyviedol túto vec zdarilo, bo vypravuje nám povesti tak, že
sa koľko ráz nám zazdáva počúvať vypravovateľa prostého, národného. Len na dajedných
miestach poznať, že sa odchýlil od reči v povestiach užívanej, napr. na str. 8: „Popelvár…
šjeu smjechom svojich bratou a mnohích divákou sprevádzaní,“ to tak neriekne prostý
povedač; na str. 36: „Jako to čaroďejňík svojej žeňe pod víminkou najvetšjeho tajemstva
virozprávau;“ na str. 37: „Tohoto sina všetkím tím, od čoho bi šťesťja jeho života záviselo
zaopatriť“ atď.; na str. 45: „a ukázau mu strjebornje haluški na znak toho, že naozaj bou
na strjebornom zámku;“ na str. 46: „osúdne tri citroni sa kolimbali na vrchovci jako bi ho
boli k sebe kívali“ (to je práve planá výpoveď, miesto „jako bi mu boli k sebe kívali“); na
str. 66: „I kňježa i jeho reči sa grófovi zapáčili, ňerozpakuvau sa teda vjacej“ (to je nie
po slovensky); na str. 83: „Upjekla si posušťek a dakolko postruhňíkou, vzala oblek novích
šjat“ (po slovensky: vzala nový oblek alebo nové šaty); na str. 88: „Keď sadali, zvrtli sa
všetkim taňjera“ (držíme toto za chybu tlače, miesto „taňjere“, bo neveríme, že by to
vypravovateľ bol chcel vziať za nominatív množný); na str. 123: „a všecci sa už zhrozili
nad ňou“ (to je nie po slovensky: preľakli sa, ľak do nich padol atď., hovoria Slováci) a
kde inde. Ostatne sú toto malé schybenia proti povestiam inakšie veľmi krásne vypravovaným.
Čo sa jednotlivých slov týka, naskrze nechválime vynechávanie hlások korenných, napr.plasoumiestoplaskou;zlosnímiestozlostní;pocesnímiestopocestníatď. Hlásky tieto
patria ku koreňu a vysloviť sa tiež pohodlne dajú, majú sa teda aj písať. Tak, jako
vypravovateľ ich píše, sú vidiečtiny a obecnosti, ktoré v reči spisovnej prijať a uznať sa
nemôžu. — Bol by tiež dobre urobil vypravovateľ, keby slovo „frištik“ nebol strčil do
slovenčiny, trebárs aj u nás husto užívané. Máme my naše slovo na ten pochod, a toraňajšje.[16]Ostatnú povesť „Pamodaj šťesťja lavička“[17](tu by bol lepšie urobil, čo by len zreteľne „Pán Boh daj“ bol napísal) boli by
sme radšej podľa druhej priemeny čítali, aby sa nám ten nepríjemný obraz o tom psíkovi
nebol ukázal. Má to síce svoj zmysel, a to ten, že nábožnému dievčaťu nič sa neprotiví, ale
že ono všetkému, i takémuto odstrkujúcemu zvieraťu pomáha, medzitým táto úslužnosť a
hotovosť k pomoci nábožného dievčaťa aj z inších tam donesených príkladov jasne sa ukazuje.V predmluve vypravovateľ rozdeľuje povesti na tri oddelenia, a to 1. na povesti z časov
pohanských, 2. na povesti z časov starokresťanských alebo pohanskokresťanských a 3. na
povesti z časov kresťanských novších.[18]— Toto rozdelenie je bez všetkého základu. Povesť z časov kresťanských
pochádzajúca, t. j. pod vtokom kresťanstva a s ním spojených predstáv (die Vorstellung) o
bohu, svete a živote utvorená, nie je viacej to, čo my pod povesťou národnou rozumieme a čo
sa pod ňou, jako sme ukázali, rozumieť má. Naše pravdivé národné povesti sú osnované na
predstavách najstarších, predkresťanských o bohu, svete a živote, z časov kresťanských na
takýchto predstavách osnované povesti sú už len podľa tých s daktorými priemenami v príbehu
pretvorené a ustrojené, z časov ale kresťanských pod vtokom tohoto a jeho predstáv o bohu,
živote a svete urobené prestávajú byť našimi povesťami národnými v zmysle tom, v jakom sa
rozumieť majú. Vidno teda z tohoto, že sa povesti na ten spôsob, jako ich p. Rimavský
podelil, deliť nemôžu a niet veru ani žiadneho znaku, podľa ktorého by sa na spôsob nášho
vypravovateľa podeliť mohli, lebo podľa vekov v nedostatku všetkých skutočných príbehov
nemôže byť delenie a podľa osôb význačných z veku pohanského lebo kresťanského tiež nie,
lebo sa osoby pohanské, napr. starí žreci, starí bohovia alebo vladárovia, na osoby z veku
kresťanského v mysli ľudu pozamieňali. Keby sa význačné osoby za výrazné znaky vekov, v
ktorých povesti povstali, brať mohli, to by hneď napr. povesť prvá, kde je reč o mníchovi,
k veku kresťanskému patrila, ktorá predsa podľa predstáv tam vystavených a podľa spôsobu
vypravovania do najstarodávnejších vekov z ohľadu svojho pôvodu položiť sa musí. Nie je
teda možné podeliť povesti tieto na spôsob nášho vypravovateľa a veríme, jako aj sám
vypravovateľ uznáva, že sa nad rozdelením týmto a čo by ho a jako sporiadal, dosť
napremýšľal. V týchto ale povestiach nie je žiadne delenie možné a ani ho netreba. Dovedna
patria všetky povesti, ktoré sú na najstarších predstavách, z jakých sme dajedny vyložili,
osnované, inšie, ako napr. o Jánošíkovi atď., patria docela do druhého radu. Preto radíme
vypravovateľovi sa na budúcnosť do žiadneho delenia nepúšťať a len s povesťami, na
najstarších národa nášho predstavách osnovanými, ktoré sa ľahko od druhých rozoznať dajú,
pokračovať.Reč povestí, jako sme už aj pripomenuli, je pekná, slovenská, a boli by sme [si] priali,
aby aj reč predmluvy taká bola bývala, medzitým táto hodne za ňou ostala. Dosť sa v nej
nachodí neslovenských výpovedí, napr.: „zamíšlajúc jeden stupeň priložiť k stĺpu tomu“,
Slovák hovorí: „majúc v úmisle“ atď.; ďalej: „pomňík, ktorí má zo stoleťja na stoleťja
národa nášho svedectvo prechovávať“, Slovák hovorí: „zadržať, zavaruvať“; ďalej:
„spoliehajúc sa na zápal váš, ktorí mi pomoci svojej, znám, ňeodoprje“, Slovák: „ktorí mi
na dobrej pomoci buďe“; ďalej: „tento zvazok je len počjatok zbjerki vetšej asi na dvesto
rozpravok silnej“, Slovák: „asi dvesto rozprávok obsahujúcej“; ďalej: „majťe aspoň tej
láski“, Slovák: „majťe tú lásku“; potom: „povesti sú — jako pozostatki“, po slovensky:
„ostatki“ atď.Na dobrý čas vyšli povesti tieto, bo v nich nachádzame peknú, rýdzu reč našu, a nám
teraz, keď v nej písať začíname, s ňou v jej čistote a rýdzosti dobre oboznámiť sa treba.[19]S opravdivou radosťou privítali sme tento zväzok povestí našich i priali by sme [si]
srdečne, aby sa medzi naším slovenským obecenstvom hojne rozšírili. Každý sa istotne z nich
nateší a na nich nazabáva; vyšší vzdelanec krem zábavy na tom vykvetenom poli, na ktoré nás
povesti vyvádzajú, vstúpi tiež prahom povestí našich do duchovného sveta dávnych našich
otcov a uvidí tam i vyskusuje, keď je bystrejším okom obdarený, stavbu jeho, inší zaujímať
sa bude tými rozprávkami, plnými tajomnosti, bujnej a často veľmi krásnej obrazotvornosti a
každý sa po povestiach týchto milo rozpomenie na dávne večierky a priadky, kde pri štrkote
vretien načúvali sme s napnutosťou rozprávky tieto od našich matiek, babičiek a štebotavých
vrstovníkov. — Pán Fejérpataky[20]napomožením vydania týchto povestí zase si krásnu zásluhu o národ náš slovenský
nadobudnul a pán Rimavský pekne s týmito povesťami beh svoj spisovateľský začal.[21]Bodaj by sme čím skôr zase druhý zväzok v rukách mali a máme aj tú dôveru k
nášmu obecenstvu slovenskému, že hojným odberaním týchto, krem toho lacných a poriadne
tlačených povestí, zberateľovi nášmu ďalšie a nepretrhnuté ich vydávanie možným urobí.[1]Slovenskje povesti. — Usporjadau a vidau Janko Rimavskí. Zväzok 1. V Levoči
u Jána Werthmüllera a sina 1845. V sklaďe kňíh Gašpara Fejérpatakyho z Klučjan v
Liptovskom Sv. Mikuláši. Strán 126 v malej osmorke. Cena jedného víťisku na velíňe
24 gr., na obecňejšom papjeri 20 gr. str. — Zbjerka táto Slovenstvu posveťená
obsahuje 10 povesťi a to 1) Popelvál najvetší na sveťe, 2) Cesta k slncu, 3)
Slnkoví kuoň, 4) Tri citroni, 5) Tri zakljate kňježatá, 6) Traja zhavraňelí
braťja, 7) Zlatovláska, 8) Ružová Aňička, 9) Straťení chlapec, 10) Pán Boh daj
šťesťja lavička. Zobranje sú tjeto povesťí od vjacej, usporjadanje od
horespomenutjeho. — Posúďenje od Ludevíta ŠtúraPosudok vyšiel v Orle tatránskom v 8. — 9. čísle z 26. septembra (Mal. Rujna) a 3.
októbra (Vel. Rujna) 1845.[2]King— sväté knihy Číňanov[3]Véda— zbierka indických náboženských predpisov a
ceremónií[4]Eddy— súbor škandinávskych tradícií o bohoch, stvorení sveta
a starých škandinávskych hrdinoch a básnictve[5]… sa zabrali naši do práce…— roz. Slovania, nie špeciálne
Slováci[6]… zbierku, obsahujúcu desať… povestí…— Rimavského zbierka
obsahuje tieto povesti: Popelvár najväčší na svete, Cesta k slncu, Slncový kôň, Tri
citróny, Tri zakliate kniežatá, Traja zhavranelí bratia, Zlatovláska, Ružová Anička,
Stratený chlapec, Pamodaj šťastia lavička.[7]Powieści ludu, ty stojisz na straźy narodowego pamiątek
kościoła— Ľudová povesť, ty stojíš na stráži pamiatok národného
chrámu. Je to citát z obľúbenej Štúrovej Wajdelotovej piesne z Mickiewiczovho Konrada
Wallenroda, ale trochu pozmenený. V pôvodine sa totiž apostrofuje ľudová pieseň (O
pieśni gminna), nie povesť, ako to robí Štúr.[8]Die Auffassung(nem.) — ponímanie, pochop. Štúr v Slovenských
národných novinách a Orle tatránskom vysvetľoval v zátvorkách nové, tvoriace sa
termíny, uvádzajúc ich význam v nemčine a často aj v latinčine[9]Phoebos— prímeno gréckeho boha Apolóna; podľa gréckych bájí
bol správcom slnečného voza. Keďže bol aj ideálom mužskej krásy, vypodobňoval sa ako
ideálny mládenec.[10]Avatar— prevteľovanie indických bohov do iných bytostí,
napr. boh Višnu sa prevteľoval do ryby a v tejto podobe potom pomáhal iným[11]Ossianove spevy— nazvané tak podľa vybájeného barda
škótskych ľudových povestí, ktoré v údajnom preklade zo starých tradícií vydal James
Macpherson v 18. storočí. Tieto spevy silne ovplyvnili skoro všetky európske
literatúry, no koncom 19. storočia sa dokázalo, že išlo o Macphersonove falzá.[12]Kde bolo, tam bolo…(citáty ponechávame v pôvodnej štúrovskej
slovenčine a pravopise) — začiatok povesti Popelvár najväčší na svete. Presné znenie
je toto: Kďe bolo, tam bolo, v seďemďesjatej sjedmej krajiňe bolo, za červením morom,
za skleňením vrchom a za drevenou skalou…[13]Sedaliská— sídla[14]Obšírne rozprávať budeme o povestiach národných v článku našom o poézii
slovenskej, ktorý snáď v týchto listoch umiestime alebo osobitne vydáme.[15]Obšírne rozprávať budeme o povestiach národných v článku našom o poézii
slovanskej, ktorý snáď v týchto listoch umiestime alebo osobitne vydáme— Štúr už v tomto čase (roku 1845) pomýšľal na napísanie rozboru slovanských povestí
a piesní, ktorý knižne vydal až roku 1853 s názvom O národních písních a pověstech
plemen slovanských. Zaradený je do tohto výboru v slovenskej verzii.[16]Raňajšje— raňajky; Štúrom uvádzaný nárečový tvar sa v
spisovnej slovenčine neujal[17]Pamodaj šťesťja lavička— posledná povesť z Rimavského
zbierky, ktorá je zapísaná v dvoch variantoch, a to v jednom od Ľudovíta Reussa a v
druhom od Rimavského. Štúrova zmienka o nepríjemnom obraze „o tom psíkovi“ vzťahuje
sa na prvý variant, podľa ktorého službu hľadajúca pastorkyňa na svojej ceste naďabí
medziiným aj na „črvavjeho“ psíka, ktorého má očistiť od „črvjakov“. Tento obraz
nezdal sa Štúrovi nadostač estetickým. V druhom variante sa uvedený motív
nevyskytuje.[18]V predmluve vypravovateľ rozdeľuje povesti…— Ján Francisci
Rimavský uviedol zväzok Slovenských povestí predslovom „Braťja Rodáci!“, v ktorom
vysvetlil zmysel vydávania ľudových povestí, ich význam a zatriedenie do troch
skupín, ako ich cituje Štúr. Stanovisko Štúrovo vo veci delenia povestí je iste
správne.[19]Na dobry čas vyšli povesti tieto…— Štúr sa tešil Rimavského
zbierke aj z toho hľadiska, že vyšla v novej slovenčine, predstavenej Štúrom najmä v
Slovenskych národných novinách a Orle tatránskom, ktoré orgány v tejto slovenčine
začali vychádzať od augusta 1845.[20]Gašpar Fejérpataky Belopotocký(1794 — 1874) — knihár v
Liptovskom Mikuláši, vydavateľ kalendárov, podporoval viaceré národné podujatia. Štúr
uštedril Fejérpatakymu túto verejnú pochvalu (v Slovenských povestiach sa táto
Fejérpatakyho podpora nespomína) aj preto, že Fejérpataky dal Štúrovi kauciu na
noviny, a v tomto čase sa Štúr snažil Fejérpatakyho získať aj pre svoj spisovný
jazyk, čo sa mu však nepodarilo.[21]… Rimavský pekne s týmito povesťami beh svoj spisovateľský
začal— nebola to prvá literárna práca Rimavského (uverejňoval už
predtým preklady a básne a osobitne tlačou vyšla aj jeho báseň Vrstovnňíkom na
pamjatku), no aj sám Rimavský v predslove k Slovenským povestiam pokladá tento zväzok
za prvú písomnú prácu, „lebo druhje podrobnosťi sotva zasluhujú spomenuťja“
|
Stur_Posudky-a-recenzie-II.html.txt
|
OsobyNEZNÁMY, bohatý pán.VÄZEŇ.Sestry:ŽOFKA, 14-ročnia,MARKA, 12-ročnia,MILKA, 11-ročnia,ULKA, 8-9-ročnia.JANKO, 7-ročný, ich brat.HANKA, chudobná sirota.Viacej detí.Dej je v jednej malej dedinke pod Tatrami.
|
Matuska_Siroty.html.txt
|
Nijakej radostiAko pochovali Ondra Vrapúcha, Zuza Bosá, jeho žena, vzdychla si zhlboka a jej tvár
príjemná prijala výraz spokojnosti. Sňala otrhané háby, v ktorých nariekala na truhle, ako
je obyčaj v ten čas všetko špatné pobrať na seba, a obliekla sa do čistého sviatočného
rúcha. V dome ešte stolujú karníci a hlasy ich čím ďalej, tým zvučnejšie ozývajú sa v
sparnej izbici. Chlapov je plná chyža. Za troma stolmi sedia popíjajúc. Súseda Diežďovka,
ktorú povolali kucháriť na dnešný deň, chystá im kúriace sa jedlá na misky a predkladá i s
druhou pomocnicou pred chlapov na stôl.Zuza Bosá sobrala sa do chyže tiež. Zastala na prostriedok, hlavu naklonene držiac, ako
sa patrí smútiacej vdovici, konček šaty drží pri perách. Prebehne okom po chlapoch, či sú
všetci tam, čo boli na pohrebe, potom obrátila sa ku kuchárkam.„Či ste daly do kapusty cibuľky?“ spytuje sa ich utlumeným hlasom. „Zabudla som vám
povedať, kde je… a to mäso z toho kohúta je nie tvrdé?“ Vo zvyku je v dedine, keď gazda
umrie, kohúta zarezať na kar, keď gazdiná, sliepku.„Už je na stole! Čože by bolo tvrdé, veď je nie koňacina! Dosť sa navarilo od poludnia,“
povie Diežďovka drsnate — taká bola jej obyčaj vravieť.„Opekance ste dobre obryndzovaly?“ vyzvedá sa opäť Zuza. „Len spravte všetko dokonale,
stvory božie; opatrite každého, ako môžete najlepšie… Chudák, veď si zaslúžil, aby mal
dobrý kar!“ Zuza vzdychne, mysliac na muža.„Netrápte sa nič, tetka, všetko je najlepšie spravené,“ odpovie tá, čo pomáhala, a kolo
úst na chvíľku šklbne jej úsmev pre Zuzine ostatné slová. Vie celá dedina, že Zuza špatne
zachodila s mužom, a ona najlepšie vie o tom, lebo spolu bývajú v jednej chyži.„Ej, taký mladý chlap, a takto nás tu nechal!“ pokrúca hlavou nespokojne jeden karník,
menom Paľo Mišúr, a s hltavosťou vytkne stavec v krýdle z kohúta. On nechybí ani na jednom
kare, ináče do kostola ani nechodí, len pri pohreboch. „Však už dávno chôravel, Zuzka?“
pozrie Mišúr náhle k nej od krýdla.„Hej, ver’ dávno, chudák!“ odpovie ona s dlhým ľútostivým vzdychom. „Už päť týždňov, ako
nerobil nič, a od týždňa sa už ani najesť nemohol, iba čo sme ho chovali. Na ruku ho
porazilo!“„Hm, hm!“ ohlási sa starý gazda Rožkovie, rozvažujúc. „Chudák, Ondro, chudák!“„Da ver’ si tí čerti už oddýchnu,“ pomyslel si Jano Vodný. Umretý mal totiž zvyk za
každým slovom čertov spomínať, bez všetkého zlého úmyslu, čo Vodný, ako bol v úrade pri
cirkvi, nemohol počúvať.„Vtedy som aj ja tu bola, keď ho porazilo na pravú ruku!“ zastarie sa suseda Diežďovka
chrapľavého hlasu. „Šila som tu kabaňu môjmu dievčaťu a on bol vyšiel na dvor. A keď sa
vrátil, tak ti vám takto povedal: ,Či vidíte, ženy, keď si vám ja pravej ruky nebadám. Ako
idem cez dvere, iba sa ti vám mi niečo bije o vereje. Ja reku, že to môj mešec s dohánom na
motúze uviazaný sa mi opála pri boku, a to ruka!‘ Tak vravel.“„Hm, hm!“ divia sa chlapi vážne a dojate.„Darmo je. Každého nás to čaká!“ povie hlásnik kus sprostý a netrebný chlap, čiahajúc
rukou do misky za mäsom.Po tvárach chlapov prešiel úsmev. Kostolník, pekný počerný chlap, i rečie na to:„Každého už len neporazí. Jesto aj iných chorôb a smrtí dosť — zavarujte, Bože!“„A vedel, chudák, že umrie!“ povie opäť vdovica s ľútosťou. „Pamäť ho nenechala nikdy.
Ešte i predo dňom nám takto povedal: ,Hej, počkajte, veď mne zajtra o takomto čase už bude
dobre! veď si ja oddýchnem!‘“„To už hútal, že umrie!“ vpadol do reči jeden nízky chlap s presvedčením.„Práve o tom čase na druhý deň aj šiel, ako si predpovedal!“ povie Zuza.„Chudák, no, chudák!“ pokyvujú hlavami karníci.Na boku obstáva dievka Zuzina, Marka, pätnásťročná, peknej okrúhlej tvári, s vyplakanými
očami a skormútená veľmi. Na lavici za dvermi učupený sedí syn Paľo, sedemnásťročný, tiež s
takou tvárou skormútenou, ako mu je sestra. Nepočúva, čo chlapi vravia, ale myslí na
umretého otca. Zle s ním zachodily i ony, deti. Pri materi videly príklad, a teraz im
srdcia sviera bôľ, keď ho už niet. Aj v ostatnú spoveď od neho si ani neodpýtaly… Paľo ani
neobstojí v izbe, kde otca spomínajú, a mať so spokojnosťou ducha rozpráva, pritom
vzdychajúc. Ujde preč na konicu, a tam zahrabúc sa do sena, mučí sa svojím svedomím a
žiaľom.„A tieto deti, Bože, ako miloval, volal ku posteli, dával príklady, ako majú robiť,
odberal sa od nich!“ rozpráva vdova chlapom, keď najmladší, Ondrík, deväťročný, prišiel sa
k nej obšmietať. Hlas jej je hladký, spokojný. Ju svedomie nepokúša — nevernou sa nestala.
Že zle zachodila s ním, tomu bol vina on sám: prečo bol taký nijaký?! Poriadne slovo sotva
odznelo z jeho úst, i pil veľa — čert naveky na jazyku.„Neplač, už je darmo, ver’ ste vy už siroty!“ povie Zuza dcére, ktorá zakvílila, hlasne
plačúc pri dverách. Aj Zuza utrie oko slzavé, cítiac ľútosť k dcére, ku ktorej oči všetkých
sa obrátily. I kuchárky pozrú na ňu dojaté. Citlivá žena, len čo počuje slovo sirota, už ju
slzy zalejú — tak aj ich.„Chvalabohu, už sú všetky tri odrastené,“ rečie Diežďovka. „Neplač, Marka, to muselo
prísť čo kedy — všetci sme smrteľní,“ teší ju, nevediac, že plač jej je nielen pre ztratu
otca. Ale Anča, ktorá bývala s nimi v jednej izbe, a bola svedkom všetkého, čo sa dialo
medzi nimi, a dobre chápala stav Markin, myslela takto:„Ver’ máš začo slzy vylievať… dosť ste sa ho nahrešili!“ Potom spomenie, že i s ňou bolo
tak, keď si pred rokom pochovala chromé dieťa, i zmení svoj úsudok: „Ale ktože si
nevyčituje z tých, čo na žive ostanú?“Chlapi zapili si i pojedli čo bolo pred nich kladené, a keď sa starý gazda Rožkovie
pomodlil, porozchodili sa domov, niektorí, čo mali slabšie hlavy, i s premáhaním, aby
nespievali. Ku stolom potom zavolaly na „obhryzky“ i ženy. Pojedly si, zapily, pohovorily
vo vedne a vzdialily sa i ony podvečer. Nastala tichosť v dome. Pustota zaľahla najmä v tej
izbe, kde mal umretý posteľ. Všetci domáci stránili sa jej obzvlášte. Zdala sa otupná,
cudzia, nemilá. Len duch umretého ako by sa tam vznášal a hrozil zkazou všetkým tým, ktorí
cítili, že sa proti nemu prehrešili…Zuza sedí s deťmi v komore na posteli. S jednej strany tisne sa k nej Marka, trasúc sa
strachom — syn Paľko je v staji s bačikom, bratom apovým — s druhej strany Ondrík, strachom
sa potiac tiež. Len Zuza sa nebojí. Hladí hlávky deťom a jej tvár prezradzuje kýsi mier a
uspokojenie. Nič teraz už nebude potrebné, len dať na vedomie Janovi Grúnikovi, že dosiaľ
naň nezabudla…*Do poľa robiť isť nemožno — prší dážď. Zuza sedí teda v izbici a šije synovi oblečenie
pri oblôčku. Starší syn, Paľo, je tiež v izbe. Čosi pri krpcoch si napráva v kúte za
dvermi. Marka je nie doma. Šla si obšívať čierny ručník ku kamarátke. Nemá na hlavu takého
— do smútku sa nechystali. Otcovi neveril nik, že je veľmi chorý. Nazdali sa, že sa mu len
robiť nechce, hundrali naň každý deň — i v ten ostatný…„Prijme sa pažiť na hrobe apkovom!“ rečie Zuza deťom, pozrúc oknom na dážď. „Ako padá!
Iba dobre, že sme ho obložili a neodkladali, ako kmotra Olejka Bútovie. Ver’ by som sa
hanbila nechať hrob materin taký!…“Syn neodpovie. Dosiaľ ešte morí ho svedomie a matkine falošné reči sú mu protivné. Veď
vie, ako mať s otcom nažívali a teraz sa tak činia, ako by najväčšia láska bola bývala
medzi nimi.„Aj tá ľalia, čo Marka zasadila, sa prijme… A ty vysadíš tú lipku, čo rastie v záhrade
pri komore. Veď ju, chudák, on z hory doniesol!“Syn iba hodí plecom. Na lipku myslel i on, ale že mu to vraví mať, ktorá aj ich, deti,
naveky proti otcovi viedla, uráža ho. Prečo sa mať tvári, ako by nikdy ani zlého slova
nebolo padlo medzi nimi — ešte i pred ním?!„Aj šranky spravíš okolo hrobu!“„A ešte čo?!“ zavolá syn, nezdržiac v sebe zlosť, napokon. Mať je príčina, že sa i ony
toľko previnily proti otcovi, a teraz prečo sa tak tvári i pred ním, ktorý vie, ako si ho
vážili? Nech to pred svetom ukazuje, ak sa jej páči.„A čože sa hneváš? Veď ti bol otcom!“ osopí sa Zuza. „A to je i Mara taká zlostnica od
jedného času. Len čo sme ho pochovali, už sa oproti mne obraciate — vdove! Samé deti, že ma
nemá kto obhájiť. Veď ty zvieš, počkaj, pozdejšie, ako ti pôjde hodina!“Syn zaťal zuby hlavate. Krutá horkosť leží mu na srdci proti sebe i proti materi. Hodí
krpec na zem a vyjde bez slova preč. Zuza zdvihla zrak od šitia a pozerá za ním, ako
odchodí. Čo sa to s jej deťmi robí? Od umretia muža stránia sa jej, ba ani neobstanú pri
nej, krem deväťročného Ondríka. Utekajú od nej, a kým žil otec, k nej sa všetky túlily.
Prečo je nie tak teraz? A Zuza, ktorá mala zvyk seba nikdy z ničoho neobviňovať, si to hneď
aj vysvetlila:To preto, lebo je žena bez muža ako strom pri ceste. Každý šklbne s neho, ešte i vlastná
krv. A čo sa natrpela vždy! Ver’ šťastia ani za hrsť nebolo v jej pominulom živote. Vydala
sa pre peniaze — bez ľúbosti. Nikdy by to Zuza neradila vykonať nikomu. Keby mamony nebolo,
ona by teraz bola ženou Jana Grúnika u Foltienov, ktorého milovala v mladosti svojej a on
ju. No jemu trafila sa boháčka, jej boháč, i rozišli sa usrozumení. Mysleli si, že tak si
šťastie pritiahnu, a hľa, celé dlhé 23 roky nebolo iného, len banovanie za sebou a žiaľ, že
šťastie si vlastne prehrali.Zuza vzdychá a pozerá oknom. Šúplaty, obložené na hrobe mužovom, sa prijmú naozaj —
prší! No Zuza myslí na Grúnika. Teraz už vždy len naň húta, ako je osvobodená. Vdovcom je i
on od piatich rokov. Konečne mohli by sa sísť, a teraz, on štyridsaťpäťročný, ona
tridsaťosem, môžu zakúsiť aspoň zbytky šťastia, čo kedysi odvrhli od seba, oplakávaného…
Zuza tajne už i vyčkáva, kedy sa sblíži on a spraví kroky, aby ho s dychtivosťou uvítala.
No prešly už dva týždne a pri ňom nebadať, že by vedel, že je ona vdovicou a čo to pre nich
znamená… Zuzu ovláda akási netrpezlivosť, a každým dňom vždy väčšia, ba každou hodinou.
Vari ani obstáť nebude môcť doma. Včerajší deň tiež aj po tri razy našla si konanie na
dolnom konci u Lupákov, aby mohla prejsť popred dom Foltienovie, a teraz ledvaže prestal
dážď a slnce trochu obsušilo zem, už berie Zuza motyku a ide do poľa… Zuza je pekná žena
ešte dosiaľ, hoci jej tridsaťosem rokov pominulo. Postavu má plnú, chôdzu čerstvú, oči
pekné, zvláštné, a ako drží naklonenú hlavu v smútku, veje od nej akási neha, kási
príjemnosť. Ide dolu dedinou i popred dom Foltienovie, kde šiel kedysi Grúnik na prístavky
k bohatej dievke Rusom prezývaného gazdu. Dom je veľký, nový. Stavali ho len nedávno, ako
starý gazda Ruso umrel — dotiaľ on nedovolil, lebo nerád groš vypúšťal z hrsti. Oproti
novému domu stavänie druhé, nové tiež — komory a sypárne.Zuza prechodiac pozrela otvorenou bránou do dvora a oko jej dostalo milý jas. Tam je on,
Jano Grúnik, práve. Čosi kreše na drôtnisku s mladším synom. Jano je vysoký, príjemného
zovňajšku chlap, ale vlasy na hlave mu už pobelievajú. Má dvoch synov. Oba sú už ženatí, ba
i vnuka dvaročného má už Grúnik. Zuza idúc priklonila sa im s vľúdnosťou. „Krešete?“ spýta
sa ich potom a jej oko, jasné ako zrkadlo, pekné a plné tajomného lesku, dotkne sa vysokej
a vždy peknej ešte postavy Grúnika.„Krešeme. Zlomil sa nám včera pluh, ani sme nedoorali v úbočí…,“ odpovie Grúnik, ale
ledva pozrie hore. Mladší syn, Paľo, taký príjemný, ako mu je otec, spýta sa jej:„A vy kde idete, tetka?“„Skaly ometávať do úbočiny. Chceme tam zajtra orať s Paľkom… Neviem, ako mu to pôjde,
chudákovi, samému, bez otca!“Grúnik zdvihne zrak k nej a pokýva hlavou so sústrasťou.„Ver’ mu je ešte škoda v tej zemi hniť!“ povie, na jej muža mysliac, a v tom už i kloní
hlavu nad robotu. „Tuto, tuto klinček!“ pokazuje synovi.Zuza prešla pomimo, nič neodpovedajúc, a tvár nezmeniac na slová Grúnikove. Hladká jej
je a milá. No vyjdúc z dediny premýšľa o nich, že je škoda mužovi byť ešte v zemi, a nemôže
ich zabudnúť nijako. Veď, pravda, nemohol riecť: dobre tak, nech umrel! ale i to nemusel
povedať, že ho je škoda. A ledva pozrel od roboty. Zbadala vdovica i to. Ale veď mu bol i
syn na dvore — len nemohol pred ním oči zabudnúť na nej?! K tomu muža jej len pred dvoma
týždni pochovali! vysvetľuje a tíši sa Zuza kadejako — a jednako… Došla ku zemiam, slnce už
obsušilo polia, môže robiť. I dá sa do toho Zuza, no prvej poobzerá sa dookola. Neďaleko
ich zeme tretia zem je Foltienovie, synom do poly zoraná. Pri tej zlomili si pluh. Keby
vedela Zuza, že prídu orať ešte dnes — veď by mohli, mokro je nie, jarné slnce skoro vysuší
dážď — neponáhľala by sa s robotou. Nech by sa sišla s Grúnikom a pozrela do jeho očú, aby
videla v nich, či vie a chápe, čo to znamená, že sú oba už svobodní.„Ver’ ho je škoda ešte v tej zemi!“ zahučaly jej slová jeho v ušiach, ako odpoveď. Či tá
reč bola naozaj povedaná, či len tak z obyčaje? Veď sa aj ona dosť nastene pred každým za
nebohým, a srdce jej je spokojné, že ho už niet. Ale ak jeho slová boly opravdové, tak je
nič nie vyhraté, že sa im odpratal Vrapúch, tak mohol ostať — mohol žiť!Od dediny vidno isť pluh volmi ťahaný, no to sú nie Foltienovci. Ďuro Bartalovie, ten,
čo sa ženil na Veľkú noc, ide s mladou ženou — ona mu bude pomáhať. Keby i Zuzin syn mal
roky, oženila by ho priam, nech by prišla pomoc do domu, lebo sa Janovi Grúnikovi, vidí už,
nenaufá. A, Bože, celé dlhé 23 roky, trudne jemu i jej prežité, žialili za sebou, banovali
za šťastím odvrhnutým, a teraz on sa ani nehne!„Ale veď ešte len dva týždne, čo si svobodná!“ prišlo Zuze zas na um, uspokojujúc
reptajúce srdce. „Čože chceš už? Aby nás svet vysmial?“Pozdejšie prišiel pluh od Foltienov jednako, no nie s Grúnikom, ale jeho dvaja synovia
prišli orať. Paľo, mladší, príjemnejší, ktorého videla i na dvore, a Ďuro, dlhý a bledý, o
ktorom vraveli, že sa udal na škrhľavého starého otca Rusa. Zuza pozrela od boku na nich a
v pozore jej je mrak.„Čože tu budete siať?“ spýtala sa ich jednako prívetive.„Jarec, tetka!“ odvetí mladší, živší a prívetivejší. „Apa ho trierujú, samý kúkoľ je.“„Či si nemohol ty ostať?!“ myslí Zuza nevľúdne. „Ešte dnes ho zasejete?“ spýtala sa
nahlas.„Už to neviem… Ak zorieme. Ako budú apa chcieť.“„Čože by ste ho nezorali, nehodníci?“ myslí si Zuza. „Ale je aj z vás nič bez apu.
Všetku starosť len na neho upravujete, a dosť sa vám nenarobil, chudák, za 23 roky, čo je u
Foltienov?… Ale tým je nikdy nie dosť,“ nazdá sa Zuza. „Zoderú ho, a potom, keď nebude
vládať robiť, neopatria ho tak, ako by zaslúžil. Lebo je prístavok, len prístavkom i pred
synmi. Oni sú páni. Majetok, dom je ich, a Ďuro, starší syn, je škrhliak, ako mu bol starý
otec Ruso.“„Dobre sa orie teraz,“ rečie nahlas prívetive, „môžete poorať!“„Veď poorieme, poorieme, ale apa nechcú dnes siať, len zajtra…“„Tak?“ povie Zuza. V ušiach jej zahučí zas: Ver’ je škoda Ondra v tej zemi…! Grúnik teda
nehľadá príležitosti, aby sa stretol s ňou, a vie, že tu čistí zeme. Aj trierovať mohol
nechať syna, veď 23 roky, čo po sebe darmo túžili!Zuza sa nedáva už do vravy, a oni pokrikujúc na voly, orú svoju zem. Smútok opravdový
zastrel jej tvár. A ešte i večer, keď líhala do duchieň, ozývaly sa v jej duši slová: Škoda
je Ondra Vrapúcha ešte v zemi byť.*Zuza Bosá chodí v smútku s hlavou sklonenou, ako nalomená ľalia. Každý, kto ju vidí,
myslí o nej sústrastne a s úctou: Zuza len teraz vie, koho ztratila, hľa, chudina, aká je
zronená!No Zuze vnútro celkom iné kryje, ako žiaľ za mužom. Je samá búrka a nepokoj. Pravdaže i
deti robia jej protiveň vždy. Síce už otupely žiale ich svedomia, ale k nej sa nenavrátily
dosiaľ. Ju ako by vinily pre čosi a ona nevie, prečo. No to by ju ešte jednako tak veľmi
neskľučovalo, hoci deti si miluje náružive, ale iné mučí netrpezlivosťou Zuzu. Čo je to, že
Grúnik nijakých krokov nerobí, aby sa jej sblížil? Veď 23 roky oplakávali seba, ľútili za
šťastím utrateným — utrateným pre mamonu, v ktorej niet radosti vlastne. Zkúsila to aj ona…
A teraz, keď putá opadaly s nich, on ostáva tichý a vzdialený? A ona v netrpezlivosti temer
sa pominie. Ani nestrpí takto vyčkávať márne. Musí sa dozvedieť o ňom, čo je s ním. Zuza aj
berie obrúsok, že ide do Bombáľov pre čosi, zkade je Anča, švegeriná nebohého brata, a
ktorí sú rodina i Grúnikovi. No v tú chvíľu, keď chcela otvoriť dvere, vstúpila do chyže
stará Bombáľka. V ruke nesie tanier, zakrytý váľaničkou, nesie čosi dievke.„Čože robíš, Zuzka?“ prihovárala sa príchodzia hneď odo dvier. „Pamodaj zdravia…“„Bodaj zdraví ste boli i vy,“ odpovie Zuza potešená. Poshovára sa s ňou o všeličom —
práve si ju žiadala.„Kdeže je moja Anka?“ spytuje sa stará Zuzy, prejdúc očami po izbe, no nečaká, kým jej
odpovie, vraví ďalej: „Ale som k tebe prišla, Zuzička…“„Čože takého, tetka? Sadnikajteže si!“„Horky moje sedenie! Ani najesť sa nestačím. Prišla som k tebe… ľaľa, aká sa nám pletka
stala… Na pozajtra majú mi isť domáci na lúku, na Zacharku, a Ondrík nemá hrabáčky. Iľka,
sestra, mu ochorela. Noha sa jej vari sbierať bude, alebo ešte i horšie. Taká jej je
rozpálená, ako fakľa, nebodaj bude jej z ohňa. Tak sa ju bojím poslať na lúku… Nuž, reku,
či by si ty nepustila svojej Marky za hrabáčku Ondríkovi? Celú dedinu sme pobehali,
nenajdeme nikoho! Keď je to už všetko posľubované — a vy že nepôjdete…“„My nie!“ odpovie Zuza so sklonenou hlavou. „Ktože by šiel? Paľko bude mať dosť svojej
trávy, ani tú nepokosí sám… nuž ale neviem, čo Marka… Ona by mohla isť, ale teraz, viete,
aké sú deti. Že ver’ počúvať nechcú nič, a ešte vdovicu!“ Zuza temer zaslzí, tak jej zrazu
prišlo ľúto, že nemá muža. Pritom v duchu predstaví si Jana Grúnika, ktorý by ju zastal.
Gazdiná Bombáľovie nestačí sa roznežňovať, len čo pomyslí:„Tak ti treba! Kým si mala muža, bol ti za nič!“„Najskôr sme sa, že ani Ondrík nepôjde, ale sa drie nasilu. On že vyvládze s druhými
chlapmi, aby sme sa nebáli, aby sme ho len pustili…“ vraví stará.„A ktože všetci pôjdu s vašimi?“ spýtala sa Zuza.„Iba dvanásť párov je všetkých. Veď je lúka Zacharova nie veľká, zaveľa nebudú. Sami sme
sa len na tú dali, lebo i doma budú potom kosby. Pôjdu Ťukovci, od Kohútov, od Foltienov
gazda s mladším synom a toho ženou…“Vdovici búšila krv do tvári i do srdca. Jasné, krásne oko jej zaskvelo sa. Musela sa
odvrátiť ku hrncom k sporáku, hoci jedlo je už odstavené, aby ukryla tvár pred zrakom
Bombáľkiným. Teda i Grúnik pôjde na lúku s týmito!„Nuž neviem, možno, že bude mať vôľu Marka, môže isť, ak chce, ja ju nezadržím — ak
nechce, tak…“„Pôjdem ja!“ chcela povedať Zuza, no spamätala sa včas.„Ak by nechcela isť, tak vám odkážem. Marka je na tráve, spýtam sa jej, keď príde.
Dotiaľ za druhou hrabáčkou nechoďte!“„Dobre, Zuzka. Podovrávajte sa a potom mi odkáž… Také trápenie v tejto robote, v tej
krútňave! A nechybíme s tou Iľuškou ku správcom isť — doktori sa takému nerozumejú — a
správec na štvrtej dedine. Jaj, jaj!“ Gazdiná sa berie preč a len zo dvier zavolá Zuze:
„Ostaň zdravá!“Bombáľka sa ztratila a Zuza ostala celá chorá, nezdravá v izbe. Také rozčulenie zavládlo
ňou, že sa temer zmotala. Ona pôjde na Zacharku, ona! Bár by to už bolo v tú hodinu! Tam
pri hrabačke vec s Grúnikom sa vyvinie, vyrastie, a ona príde celá oddanica jeho domov.
Vzrušená a netrpezlivá chodí po izbe, pozerá oknom v každú minútu, či nejde dievča s trávy,
nech jej oznámi hneď svoj úmysel.„Kde sa pletie zatoľko?“ hromžila na ňu. „Veď mohla pol chotára sbehať od toho času, ale
sa štúla s dievčenci, ako by mala 10 rokov!“Marka prišla domov len o hodinu. Červená, ako ružička, niesla veľký batoh trávy na
chrbte. Chodila s dievčenci, žaly v skladoch jedno tri spolu, hraly sa i vadily pritom.„Kde si zatoľko? a batoh ani päsť!“ naskočila na ňu Zuza. Dievča zazrie k nej a na tvár
sadne jej tieň vzdoru. Mať neoslovila jej tak, ako predtým, začínajúc alebo dokončiac
slovami: moje dieťa.„Nuž a akýže som vám mala nabrať?“ odpovie hlavate. Ako otec umrel, naveky sa takým
tónom s ňou shovára. Nemôže si mať strpieť, sama nevie, prečo. K tomu tuší, že pod rúškou
smútku v jej vnútri sa čosi deje, čosi jej odporného.„Už si len mohla od toľkého času viac nažať, kdeže chodíš?“ vraví Zuza, zas nezačínajúc,
ani nekončiac slovami: moje dieťa. Zuza je podráždená. Bola deťom vždy dobrou, i proti
otcovi naveky ich chránila, proti nemu huckala a ony ako sa jej odsluhujú. To je vďaka za
jej lásku. Hľa, ako jej odpovedá dievka i teraz!„Keby skoro si sa mi len ta s hrdla vydala!“ rečie jej.„Choďte vy na trávu, keď sa vám nepáči, čo ja donesiem. A že by sa ja vydala? ech!…“
Marka chcela vyšteknúť čosi, že by sa azda mať chcela vydať, no zahryzla včas do pery. „Ba
keby umrela ta za apom!“ dokončí s plačom.„Teraz sa k nemu ťaháš, a kým žil, tak ste s ním robily, ako teraz so mnou!“„Aj vy ste tak, vy ste nás tomu učili!“ povie Marka dusiac sa v plači. Ide preč,
zaplesnúc dvermi. Aj Zuze je do plaču. Ona sa síce vinnou necíti v ničom, a nikdy seba
neodsúdi, no nevďak dievkin ju trápi a hnevá. S nebohým zle nakladali, to je pravda, no ona
nemohla inak, keď ho neľúbila nikdy a šla len pre majetok zaň; šomrali naň i keď bol chorý
každý deň, i ostatný, ale či teraz, keď je už pozde, majú si dni otravovať preň? Či teraz
má sa postaviť on mŕtvy medzi nich a ich súžiť? On je už tam — nech je v pokoji! Ani
myslieť Zuza nerada naň, ani na celý ten život pri ňom v hriechu prežitý. Nový život tuší a
čaká, ktorý jej všetko vynahradí…Marka sedela pod jabloňou v sade so šitím, do ktorého sa bola dala zo vzdoru, čakajúc,
že ju mať zavolá, lačnú, aby sa šla najesť. Dlho čakala, no márne. Zuza tento raz nedbala
hladu dcérinho, už nie jedine deti sú jej modlami, iné obsnúva jej srdce: Grúnik a to
šťastie budúce. Marka teda sobrala sa sama dnu.„Dajte mi jesť!“ riekla spurne, zastanúc si pri dverách.„Vezmi si, čo chceš. Ty budeš gazdinou už i tak!“Marka schýlila sa bola ku stolu, že si odkrojí okruštek chleba, no na ostatné slová
materi zastala v pol ceste, dupkom prizrúc sa na ňu.„A prečo by ja mala byť gazdinou?“ zakríkne. Umom blysne jej odporná myšlienka o druhom
vydaji matky.„Ty budeš! Ja pôjdem s Bombáľovci na lúku. Nechcete ma ani jedno; úcty mi nehľadíte, tak
buďte sami!“Markina tvár sa zapálila ako plameň, i prekvapením i vinou. Potom prišlo jej na um, že
mať len straší, i povie:„Len by ste nevraveli hocičo!“„Ba ver’ ja pôjdem, ver’ ja nežartujem. Buďte si sami, aby ste vedeli, ako je bezo mňa.
Na pozajtra pôjdem, a vy si gazdujte traja, ako viete. Už som sa i sľúbila starej tetke
Bombáľkovie…“Marka hodila sa na lavicu a začala plakať. Plačom je preplnená jej duša, utýraná
kajaním.Prieči sa s každým, s dievčenci sa pohnevala a s bratom sa i bila v stajni, kde ich nik
nevidel. A nikoho nieto, kto by jej pomohol, potešil, povedal slovo uspokojujúce… Mať stáva
sa akousi divnou a nepochopiteľnou.„Ja vám tu nebudem sama!“ skríkla s plačom.„No, ani ja vám tu nebudem! Veď aj Paľo je ani čert ku mne. Neviem, čím som sa vám
spreneverila. Ale akí vy ku mne — taká ja k vám! Aspoň za tri týždne sa trápte!“Marka plače a krotne.„Mamička, nehnevajte sa, už viac nebudem planá!“„Ja som tetke už sľúbila. Ja ich nemôžem za blázna mať.“„Pôjdem ja!“Zuza neodpovie. Na lúku túži isť pre Grúnika, ale aj aby potrestala plané deti, ktoré sa
tak staväjú proti nej, keď otca už niet, pre otca, keď jeho už niet.„Mamička, pôjdem ja!“ plače Marka usedave.„No, len si buď doma!“„Ja pôjdem, mamička, ja pôjdem!“ dobíja dievča a skočiac, oblapí náružive pás materi, čo
nespravila ešte od umretia otca. Čože by oni robili v gazdovstve sami? A k tomu bojí sa
dosiaľ, ako tma nastane v dome, že sa im otec zjaví z pomsty.Zuze sa mení tvár citmi. Deti si vášnive miluje a ony boly jej po vôli vo všetkom, ešte
i v tom, že si otca nechcely, ako ho ona nie. Markiných ramien obtočených kolo seba už
mesiac nemala, i zabúcha jej srdce slasťou. No dvíha sa v nej aj iný cit. Ten starý, dávny
a zas obnovený, za Grúnikom, pochovaný 23 roky a teraz čerstvý zas — i mlčí.„Ja pôjdem, mamička, ja pôjdem… Idem povedať tetke do Bombáľov hneď…“Zuza ešte váha… potom povie:„No, dobre, idem ja povedať sama. Mám u tetky aj inú robotu, a ešte neviem, či ti
povolím!“„Povoľte, povoľte! Ak odídete, pôjdem aj ja svetom, alebo sa vám zmárnim!“ povie Marka a
na tvári má i smiech i plač.„To!“ usmeje sa Zuza už celkom obmäkčená. Odtisla dievča a vraví: „Najedz sa! Tam na
poličke máš syra; jeden kus tebe, druhý Paľkovi — Ondrík už jedol.“Nastal mier medzi nimi, ako prvej. Marka veselo a vďačne beží ku poličke. Zuza nevie, či
to bude už trváce tak, či len teraz od strachu, že jej hrozila odídením. Nejde teda na lúku
Zuza. Veď aj nechodia také majúce gazdiné na lúky, divil by sa celý svet. Jednako cíti
Zuza, ako by sa čohosi veľkého odriekla. Večer, keď šla oznámiť tetke do Bombáľov, že Marku
dá za hrabáčku, utláčala vzdychy celou cestou a hlava bola jej sklonená smútkom, ako uvädlá
ľalia.„Čože matka nespraví deťom k vôli?!“ myslela. „Všetko, i svoje šťastie opustí. Prvej pre
mamonu ho zavrhla, teraz deťom k vôli… Ver’ škoda je Ondra v tej zemi byť!“ prišly jej
slová Grúnikove do umu; lebo vari nič z toho, že ho už niet, nijakej výhry, nijakej
radosti!„Stará tetka sú doma?“ spýtala sa na dvore u Bombáľov dievčice, ktorá sedela pod stenou
na skale, majúc nohu poviazanú dolu pri členku.„V chyži sú. Chystajú tým na lúku bryndzovníky a štrúdle — a ja nepôjdem ta!“ odpovie
dievčica zúfale, pozrúc si na poviazanú nohu a trhnúc ňou s hnevom.„A bolí ťa veľmi?“ spýta sa Zuza, no nečaká odpovedi, začujúc vravu viacej ľudí ozývať
sa z domu. „A kto je u vás, Iľuška?“ To ju väčšmi zaujíma.„Chlapi. Vážili syr na lúku. Teraz pijú oldomáš!“„Tu je i Grúnik!“ blyslo umom Zuze a srdcom prejde jej ohnivá iskra lásky. Postojí tam
kus, poutiera si tvár, ak by jej bola zapadnutá, ponapráva oplecko na jednom i druhom
ramene, a napraviac si i pôločku pri čele, vstúpi.V izbe je veselo. Dvanásti chlapi sedia po laviciach za stolom a pijú pálené. Stará
gazdiná pri sporáku praží chlapom praženicu s údenou klobáskou, pokrájanou na kúsky.
Príjemná vôňa toho jedla naplňuje celú izbicu, vychodí cez otvorené dvere do pitvora i na
dvor. Zuza poklonila sa, pohľadom hodiac bokom po chlapoch, či je tam i Grúnik, a hneď
pristúpila ku starej gazdinej, ako by sa jedine o ňu zaujímala.„No, tetka, ja som tu.“„No veď sa len sem! Pomôžeš mi. Kvások robím na bryndzovníky a tu pražím chlapom
olovrant.“„Ktože si? Sem sa, sem!“ zavolá od stola jeden čierny chlap, hltajúc kus chleba za
páleným. To Paľo Mišúr, lačný, ako vždy, a na všetko, čo vidí, na pálené, i na praženicu,
vôňa ktorej roznáša sa od sporáka, a tiež takým pohľadom, lačným, pozrel i na Zuzu, ako by
ju chcel zjesť, hoci hneď ani nevedel, kto je, čo prišla.Zuza sa usmiala, no neodpovedala nič. Obracia sa len ku starej gazdinej.„O tú moju Marku som prišla, tetka.“„No, tak ju dáš?“ spytuje sa gazdiná, miešajúc voňavú praženicu. „Čože by si jej nedala,
veď jej nebude zle. Aj mladšie dievčence chodievajú na lúky.“„Veď nie pre vek, pre roky, ale sme sa nechceli dávať na lúku toho roku, keď nás je už
menej,“ rečie Zuza vzdychnúc.„Hodné je to už dievča!“ povie chlap okrúhlej, plešivej hlavy, nedbajúc na Zuzin vzdych.
„Môže z nej vystať. Však má už štrnásť rokov? Moja Zuzka v jedenástom bola prvý raz.“„Ó, veď je už pätnásťročná, Paľko sedemnásť a Ondrík, najmladší, len deväť,“ odpovie
vľúdne Zuza, a jasné, príjemné jej oko pozrie po chlapoch dookola, ako by si ich len teraz
všimla. Tam je i Jano Grúnik od Foltienov. Sedí pri tom, čo meria pálené. Ruky drží dlaň o
dlaň, tvár mu je plná, čerstvá a veselá, len kolo úst črta akejsi horkosti.„Či sa mi ani neprihovorí?“ háda v duchu Zuza.Že pozrel raz, dva razy, to už zbadala, ale i to, že jeho zrak, ako pozrie, hneď sa i
skĺzne s nej.„To tvoja Marka má isť s nami?" spýtal sa jej, nehľadiac na ňu, ale odštipuje palcom ako
mak chleba z okruhu im predloženého za páleným. Na milých ústach Zuziných zahral úsmev, no
len na malú chvíľku.„Ona. Tetka ju volali, že ich Ondrík nemá páru — miesto Iľky!“ odpovie a jej oko zachytí
zas jeho pohľad na ňu hodený a rýchle skĺznuvší sa po jej postave. Grúnik pokýval hlavou na
súhlas, nič viacej nevraviac. Obrátil sa čosi k starému gazdovi Feferkovie, čo sedel tretí
od neho na lavici. No Zuza po tých trhaných pohľadoch, ktoré vždy a vždy vracaly sa k nej,
už je istá, že mu je nie ľahostajná, a čo už i nezdá sa dbať o ňu, shovárajúc sa s inými,
vie ona, že v jeho srdci tlie iskra starej lásky, darmo by sa bránil.„A ver’ nám i chybieť bude. Teraz, keď jej otec umrel, i na ňu viac roboty dolípa,“
vzdychne Zuza skrúšene.„Tak, tak!“ pokyvujú chlapi hlavami uznale, zasmútiac s ňou.„Škoda, škoda Ondra!“ povie Grúnik tiež. Zuza zľakla sa a pozrela k nemu strnule. Škoda,
škoda Ondra… zahučí desaťnásobnou ozvenou v jej duši. Rýchle skrútla sa a odchodí. Stará
gazdiná vraví jej, aby si nesťažovala, že ju vyprevadiť nemôže, a ona odpovedajúc na to,
pozrie od dverí ešte raz po chlapoch, na Grúnika, a tu pohľad jej stretne sa z jeho
pohľadom tichým, sprevádzajúcim ju. On sňal rýchle zrak, a Zuza, pred chvíľou ľakom ako
ohlušená, zapáli sa rozkošou. Tam je iskra lásky, tlejúca v jeho očiach, len rozdúchať ju
treba, aby povstal z nej oheň.„Neboj sa nič, veď ti na lúke nebude zle,“ povie doma Marke, hladiac jej hlavu nežne.
„Tam bude i tetka Feferkovie, a ja ťa často prídem nazrieť!“*Chlapi ešte spali po sene na lúke, ukrútení v širiciach, keď Jano Grúnik prebudil sa tak
o druhej po polnoci. Dookola bola všade tichosť, len čo sa ozývaly cvrčky a hrkútanie
holubov sviežim predsvitom. Noc je teplá, príjemná; chlapi spia, počuť ich tuhé
odfukovanie. Poniektorí, ako na príklad Paľo Mišúr hltavý, ani čo by pílili hrče. Hrabáčky
sú na druhej strane za kopou sena. Spia tam osobite, tam je i koliba zo šiaša spravená, kde
držia si hábstvo, poživeň a iné. Grúnik sedí na kraji pri chlapoch. Spal dobre po čerstvej
celodennej robote, no nie veľa. Ľud v lete nikdy veľa nespáva, a na lúkach ani toľko, ako
doma, aby čím skôr zrobil z ruky, lebo i doma čakajú ich sená. Kosba ide dobre, rosy bývajú
veľké, čas krásny vždy. Tráva je ďahom i po pás, a menšiemu chlapovi aj po plecia — radosť
je robiť v nej. Grúnik túto robotu najradšej má zo všetkých, preto sám chodieva na lúku
ešte vždy, hoci má, kto by ho odmenil. Doma ostal starší syn, ktorý dal sa i na bačovanie.
Na neho možno sa spoľahnúť, je ochotný, pri ňom ani omrvinky nepríde na zkazu. Je Ďuro i
kus skúpy — udal sa na starého otca Rusu, ku dievke ktorého Grúnik pred dvadsiatimitroma
rokmi prišiel na prístavky. No oba, i skúpy svokor, i chorľavá žena, sú už pod hrudami
dávno. Grúnikovi zrazu predstúpila pred myseľ Zuza u Vrapúchov, ktorú miloval za mladi. Ako
ovdovela, často mu prichodí na um, a bol už dávno prestal myslieť na ňu. Srdce ostarelo,
city otupely, veď už dvadsaťtri roky, ako sa rozišli — mladosť minula. Čo všetko bolo treba
prežiť zlého i dobrého za ten čas. On šiel na prístavky pre bohatstvo, ona sa vydala tiež
tak. Myslel, že pri bohatstve bude všetko a on ani peňazí nevidel nikdy. Jemu ich
neukázali, jeho údel bol niesť bremä dňa. Kým otec ženin žil, bol gazdom ten, keď umrel,
prevzala panstvo žena. No Grúnik bol ducha pokojného: nereptal, čo i zle bolo. Na koho by
bol i šomral? Veď sám si toto vyvolil. Po ženinej smrti stal sa pánom v dome on — synovia
počúvajú ho. A teraz, keď sa už dávno uspokojil, keď prežil svoj najkrajší vek ako v
poddanstve, umrie Ondro Vrapúch! Staré city ožívajú v ňom, pred očami mu je Zuza ustavične
so svojou príjemnou tvárou, peknou dosiaľ, a najmä ako videl u Bombáľov jej príťažlivé oči,
jasné ako za časov mladosti, a v nich svit, ktorý dal mu na vedomie, že ho ľúbi dosiaľ… A
nepríjemné je Grúnikovi toto oživenie citov. Tak ľúbiť ju má ostarený zas? Veď tvár mu je
už pobrázdená a čierne vlasy belejú pri sluchách?! Ech, načo len umrel Ondro Vrapúch!…Okolo Grúnika nastal pohyb. Chlapi, ležiaci po mäkkom sene, začali sa prebúdzať po
jednom. Veselý belasooký čeľadník s červeným hrubým krkom i lícami červenými, ležiaci na
dolnom kraji, zaspieval žartom:„Kikirikí!“„Vari svitá?“ prebudil sa Paľo Mišúr, ten, čo chrápal a jedol hltave. Zatým Ondro Kaňa,
ktorému dali úlohu hlásnika na lúke, začal vyvolávať, ako by zvonil:„Bom, bom, bom!“Chlapi prebudili sa všetci, i na druhej strane za kopou pri kolibe ozvala sa vrava a
smiech. O chvíľu vysoká dievka s beľavým vrkočom, ktorá chcela sa nasilu zapáčiť komu-tomu
— lebo mala dvadsať rokov — najmä však Grúnikovi, pribehla k chlapom s vodou, aby sa umyli.„Ale ideš s ňou! veď ešte spíme!“ zavolal jej starý Maco Beňúrovie, ktorý nenávidel vodu
odjakživa.„Daj ju, daj, Anka!“ povie Grúnik, vysukujuc rukávy košele po svalnatých rukách. „A vy,
chlapci, hor’! Do práce sa, do práce!“ povie mladým spolukoscom. „Ľaľa, ako sa vyťahujú po
tom sene, ako psi!“„Ej, bačik, či vám je na poskočné, ani vyspať sa nedáte človeku!“ riekol ten, čo
zakikiríkal a bol si ľahol znova — Paľo od Gajdošov.„Nenaležal si sa dosť?“ ozve sa druhý mládenec, ešte len šestnásťročný, slabej, tenkej
postavy. Skočí na nohy a skríkne k dievčici:„Sem vodu, mne!“ To je Ondrík Bombáľovie, ktorému Marka prišla za hrabáčku.„Ojój, ako sa chlapí!“ posmieva sa mu Paľo Gajdošovie. „Uvidíme, ako sa budeš pri kosení
obracať!“„Inak ako ty!“ odvrkne Ondrík vesele.„Čím skôr zrobíme, tým lepšie pre nás!“ mieni chlap dlhej tvári i nosa, so vzdychom
teperiac sa na nohy. „Aj doma nás lúky čakajú.“„Koho čakajú, koho nie,“ ozve sa plešivej hlavy Mišúr. „Moja je u Žida v zálohu!“„No, počuješ, to je dosť nepekne,“ povie Grúnik. „S tým gazdom je už popoludní, ktorý si
lúku zakladá!“„Maj sedem lačných detí — i ty založíš!“ rečie Mišúr.„A ty so ženou ôsmy i deviata!“ pomyslel si Grúnik.„U nás sa kosiť ešte nebude!“ mieni dlhonosý chlap.„Nech rastie ešte!“„Aj ty rád so dňa na deň odkladáš,“ myslí si Grúnik, súdiac i toho v duchu. Sadá na zem
s kosou, že si ju naklepe, kým sa rozvidní dobre. „Lanského roku ti na koreni tráva
uschla.“„Kikirikí! do roboty sa, hrabáčky!“ zavolal Paľo Gajdošovie, sadajúc ku Grúnikovi na zem
kosu klepať. „Ktoráže to spievate?“„Ja!“ zavolá smele za kopou dvadsaťročná Anča.„Keby si pobožnú, ako by sa patrilo za rána…“ povie opovržlive dlhonosý, „ale o
voľajakom Janíčkovi.“„Veď je jej to pobožná!“ smeje sa Paľo Mišúr hltavý.„No len do ruky kosy, do ruky!“ súri Grúnik. „Kým sa rozodnie, aby mal každý naklepanú!“Chlapi zatíchli, posadali do kola na zem a o chvíľu už zavznievalo lúkou klepotanie
kladiviec.„No, aký osoh, že Ondra Vrapúcha už niet?“ myslí si, ako tichosť nastala, Grúnik o Zuze.
„Čože z toho, že jej umrel muž? Či môžu sa sísť… a načo, už ostarelí? A kde by ju on i
zaviedol? Nemá ničoho svojho — všetko je jeho dvoch synov. Nijakej radosti, a nič pre nich
dobrého, že sú osvobodení od sväzkov. Načo sa toto stalo, načo umrel Vrapúch — ver’ mohol
ešte žiť!“V tú chvíľu Paľko Gajdošovie vzal niekde starý hrniec do ruky a uviažuc si ho povrieslom
na krk, začal naň trepať paličkami a kričať: „Dáva sa na známosť, po prvé: že sa Ondro
Bombáľovie zatopil v sklienke pálenky; po druhé: že sa dnes celý deň nebude kosiť, ale piť;
po tretie: že sa Anča Chrbátovie vydáva za… za… za bačika Grúnika!“ vystrelí Paľo.„No len, no!“ pretrhne ho Grúnik nevrle. „Na nedeľu žarty odlož. Ber kosu… či ti je už
naklepaná? — hneď sme v rade!“„Na nedeľu, bačik? Ktože bude v nedeľu žartovať, keď sa všetko rozbehne či do mesta, či
domov?“„Večer prídu nazpät.“„Večer nebubnujú, bačik!“„No, sadaj ku kose, nefrfli!“„A či mi je nie naklepaná? Ja som sa nazdal, že ste mi ju vy, bačik!“„Uhádols’, ovad!“ nahneval sa Grúnik. Nastal smiech. Starý Feferkovie, ktorý nosil
vrkôčiky pri ušiach, pokrúcal hlavou zamyslený, o Grúnikovi rozvažujúc. Čože mu je? Aký
býva netrpezlivý tento Jano!Po chvíli postavili sa chlapi do radu na lúku a po jednom začali kosiť, vzdychnúc a
zašeptajúc prv: „Bože, pomáhajteže i dnes!“Na predku zastal si Grúnik. Čerstve zahnal sa kosou a ostatní kosci, pľujúc si prvej do
dlaní, radom za ním. Mokrá, rosnatá tráva zašumela pod kosami a padala v hrubých radoch
chlapom ku nohám.„Či je to dobrá robota!“ pochválil Grúnik, a na tvár sadá mu veselosť, zabudnúc na
chvíľu svoj nepokoj.„Či je!“ chvália i druhí chlapi, s iskriacim zrakom hľadiac po hustej, ako múr rovnej
tráve. Vykosia dobre! Maco dlhonosý, ktorý pil veľa (ale nie vodu), hneď i vypočituje v
mysli, koľko peňazí by dostal za seno, aby sa dobre napil. „Dobrá lúka, dobrá lúka!“
povráva potom.„Hrabáčky, a vy ste kde? Či sa dosiaľ pristrájate?“ zavolal Paľo Gajdoš.„Ani kráľovné, za hodinu sa pripravujú!“ žartuje aj Ondrík, veselo kosou zaháňajúc a
šťastný, že mu to dobre ide.„Ale máte váhu do nich,“ rečie Grúnik. „Svoje si rob!“„Ej, bačik, či ste príkry dnes!“ povie Gajdoš. „Taže nás nepretrhnite!“„Čože, už by si ostril?“„Ja ešte ako-tak, ale tuto Ondro nevládze…“Grúnik sa obzrel. Šiesty od neho kosí Ondrík, rozháňajúc sa rezko, ale už celý červený.
No kričí:„O mňa sa netráp!“„Keď to hocičo pošlú na lúku!“ pomyslel si Grúnik, no zastal hneď. Utrel kosu trávou a
ide ju ostriť. Ostatní chlapi vystreli sa tiež a o chvíľu zazvonil cvengot dvanástich kôs.„Počuješ, Ondrík!“ povie Grúnik mládenčekovi Bombáľovie. „Keď už teraz ustávaš, čože
bude s tebou do večera? Veď nevládzeš ani kosu poriadne držať. No, aj z teba nikdy vojak
nebude!“„Do večera sa pretrhne a narobí nám starosti dosť,“ žartujú chlapi.„Akú starosť? Odnesieme ho niekam do jarku a bude!“ povie Paľo Gajdoš.„Mara Vrapúchovie, poď Ondrovi na pomoc, alebo ktorá, vari sa vám zalieča!“ zavolal
hrabáčkam.„Ale sa tie na takého žačkova, ako si ty, ani nepozrú,“ povie potom, keď neozvala sa ani
jedna.„Aj tri mu pôjdeme na pomoc, nielen jedna!“ zakričaly zpoza kopy.„Nič sa nestrachujte o mňa, veď to len kým sa rozkývam!“ povie Ondrík a oči iskria mu
dobrou vôľou, ako si pri ostrení oddýchol kus. Je slabý, otec i mať nechceli ho ani pustiť,
ale on sa drel nasilu, že je na lúke veselo.„Nebojte sa, vystane z neho už,“ povie mu tam prítomný otcov brat, pred ním veľké rady
váľajúc, aby jemu menej ostalo.Pozdejšie prišly aj hrabáčky a začaly rozmetávať trávu poriskami hrabieľ, hovoriac a
smejúc sa vesele. Potom mladšie začaly spievať a shovor mimovoľne stíchol. Marka od
Vrapúchov nespieva. Vraví málo a smeje sa len tak do poly, no tvár jej je oživená a svieža
tiež. Postavu má štihlú, pekne urastenú a tvár neobyčajne peknú, takú, akú mala jej mať
kedysi. Grúnikovi, ako oči padnú na ňu, hneď prichodí na um jej mater, Zuza… Ľúbi ju,
ostarený, zodratý, zas. Tvár mu je preoraná brázdami, čierne vlasy šedivejú… Ech, načo len
umrel Ondro Vrapúch, načo!Slnce vychodilo; prvé lúče padly im do očú a oslepily ich. Pozlátily všetok kraj; zo
zeme od ich teploty začala sa dvíhať para. V povetrí spievali vtáci. Bociane robily kruhy
nad lúkou, otŕčajúc dlhé hrdlá a nohy. Tu i tu zarapotala straka… Hrabáčky, keď jednu
pieseň skončily, začaly vesele druhú.„Ujú, ujú!“ zavolal im Ondrík, čo nevládal kosu držať, chlapiac sa.„Hľaď, kde robíš!“ napomenul ho Grúnik mrzute.„Akéže to riadky sekáš; lúka za tebou, ako capova brada, ošklbaná!“„Ej, bačik, či nás veľa cvičíte… Keď budem mať štyridsať rokov, aj ja budem tak kosiť,
ako vy!“„Do päťdesiat, do päťdesiat mám už!“ nato Grúnik, naprávajúc ho. „A myslíš na čertov!“
povie si v duchu, mieniac lásku k Zuze.O desiatej posadali si chlapi, aby užili kus predobedia. Ženy doniesly kapseľky z
koliby, kde mali poživeň a iné veci odložené, I Grúnik doniesol svoju a zavolal syna,
nevestu i najatú hrabáčku k sebe. Vyňal slaninu, každému odkrojil z nej kus, posolil,
popapričil a podal. Ženy vezmúc svoj diel, sadly osobite za krík. Chlapi, pijúc pálené,
ostali blízko koliby sedieť na uvädnutej tráve.„Dobre sme sa usilovali!“ chváli Paľo Mišúr, hľadiac po skosenom priestore a hlcúc
slaninu. „Keby každú hodinu toľko ľahlo, ako v raňajšie!“„Keby!… ale keď rosa už uschýňa!“ povie starý, Pekárom prezývaný chlap, prežierajúc
chlieb.„Ver’ robota, keď obschne rosa, už tak nejde,“ povie jeden.„Ani polovica už nebude toľko!“ tvrdí Mišúr, ktorý mal zvyk naveky čosi nepríjemného
povedať.„To!“ namrzí sa Grúnik. „Tak by sme neboli hodni chleba jesť!“Zatíchli o tom. Grúnik akosi dnes odsekne každú reč. O ničom dlho nemožno sa shovárať.„Dievky, poďte vypiť po skleničke!“ zavolá po chvíli Paľo Gajdoš dievčencom.„Ó, my nepijeme!“ povie nato Anča dvadsaťročná zvysoka.„Ta by ste vy aj toho, len nech vás nik nevidí!“„To by si ty každú hodinu pil!“ zavolá druhá dievka Paľovi.„Aj každú polhodinu!“ na to on.„Aj štvrť!“ prekárajú dievčence.„Aj!“„Z teba bude tiež za kvet!“ povie Grúnik, odseknúc zas. „Keby si bol do kosenia taký
chytrý, ako do žartu!“„Veď je už aj za kvet!“ povie Anča smele. „Ale radšej tuto ženy núkajte pitím!“„Nuž nech idú sem! Poďte, ženy, aj vám po sklienke!“ zavolá dlhonosý prajne. Sám myslel
na to, že ich zavolá, ale sa nemohol dlho odhodlať.„Veď už aj tvrdo čakáme a vy len mladé núkate,“ povie jedna stará, Roháčkou prezývaná
žena, i žartom i naozaj. Vstane a skrútnuc hlavu v odchode, rečie druhým hrabáčkam: „Poďte,
ženy, aj nám sa ta zíde, ani my sme od rána neležaly!“Staršie hrabáčky sa sobraly, i mladšie dve, čo boly chudobnejšie a tak nie pyšné, i
prisadly k chlapom. Ondro Kaňa, ktorý hral úlohu hlásnika na lúke, každej nalial za
skleničku, žartujúc pritom s nimi.Grúnik sa nemiešal do žartov, jedol zamyslený, pozerajúc po lúke, rozprestretej pred
jeho očami. Za lúkou belel sa pánov majer, ktorému kosia trávu. Prostried lúky belel sa
udlapčený chodník od majera proti nim. Tráva je hustá, veľká, ďahom nízkemu chlapovi i po
plecia — nie darmo ju kosci vychvaľujú. Oku lahodí hľadieť na jej zeleň. Vykosia dosť — ale
sa i zíde. V ich chotáre lúky sú plané. Pominulú zimu strovil Grúnik do 60 zlatých za krm,
čo mu nedochodilo. Doma na lúkach bude toho leta sena tiež. Či ozaj nevypásli úvratinu
odvtedy, ako odišiel z domu? Do tej majú váhu pasáci, že je blízko cesty. Pôjde na nedeľu
pozrieť Grúnik a vidí aj Zuzu!… prišlo mu na um mimovoľne, i nahneval sa sám na seba.„Vnuka, vnuka si pôjdeš pozrieť, starý somár, nie myslieť na márnosť, veď si už, hľa,
starým otcom!“ zahriakol sa v duchu.„Bačik, vypite, bačik!“ upozorní ho jeden z mladších chlapov, keď Grúnik dlho nezbadal
skleničky mu podávanej.„Pozerám tú lúku, že dobré seno bude!“ rečie s výhovorkou, trochu sa zmýliac.„Ej, to už áno!“ prisvedčia chlapi a ich zraky zaletia po lúke tiež, hoci každý deň sa
tešia v nej. „Aj čas máme, ďakovať Bohu, dobrý…“ Tu ich zraky upútala postava ženy, čierne
odetej.„Ktože je to?“ povedali hádajúc, už tým zaujatí. „A ktorého z nás?“„Moja žena je nie, tá má okolo domu dosť činovania sama ako prst!“ povie Maco dlhonosý.„Ani moja sa od malých detí nepohne!“„To sú Marina mama, tetka Vrapúchovie!“ skríkne mládenec Ondrík, napínajúc ostré mladé
oči. Chlapi pokyvkali hlavami.„Ona je!“„A už je ona!“ myslí i Grúnik, a jeho tvár nečakane sa zmenila. Srdce opanovala mu taká
slasť, ani za mladých čias, keď ju vídaval, že sa celkom zmatil, toho naskrze nečakajúc a
neveriac o sebe. Pozrel na zem, mimovoľne zahanbený i pred samosebou. Voľaktorý zavolal na
Marku, ktorá bola za kríkom s inými dievčenci.„Marka, idú ti mama!“Zuza približovala sa, rezko kráčajúc hore lúkou ku sediacim. Jej strojná postava
vyviňovala sa vždy vypuklejšie, vždy jasnejšie a plnšie. Na chrbte má košík, uviazaný v
bielom, ako srieň, obrúsku a v ruke uzlík akýsi. Tvár jej je príjemná, na lícach červenosť
od chôdze, v oku zvláštny lesk. Chlapi dívajú sa na ňu s úľubou; Grúnik pozrie tiež, ale i
hneď vezme zrak s jej zjavu, zmýlený akýsi.„No ľa, kde sa táto tu berie?“ prerečie Maco, nevidiac nič obdivuhodného v jej zjave,
ako človek obecnej duše. „Azda sa neprihodilo niečo? Veď sme iba štyri dni z domu a na
nedeľu pôjdeme obzrieť…“„Čože je, Zuzka?“ spýtali sa niekoľkí, keď jej odpovedali na vľúdny pozdrav, milo
dotknutí jej príchodom vôbec.„Vari si sa o polnoci pohla z domu.“„Čože by bolo?“ povie Zuza hladko a pokojne. „Prišla som si dievča pozrieť!“„Len to?“ usmiali sa chlapi, hodiac rukou žartovným opovržením. „Nemaj strachu o ňu —
nič jej je!“„Dobre sa usiluje,“ povie i Grúnik, vzmužiac sa, už ľahostajný, ako k inej ktorejkoľvek.„Ľa, aká matka, taká Katka!“ riekol Mišúr, hltajúc chlieb a ju očami.„Mamo, naozaj ste tu?“ skríkne Marka a vybehne zpoza kríka. Dosiaľ neverila, že je ona,
len keď jej hlas počula. Zavesila sa jej na krk, bozkávajúc jej rozohriate líca.„Doniesli ste čerešieň?“Zuza sa usmieva, tešiac sa jej bozkom a objímaniu. Dievča je už prinavrátené cele, také,
ako bolo predtým… a milé je, keď svet vidí, ako sa milujú.„Pravdaže som doniesla! No, choď už, choď…, složím košík.“ Zuza odtisne nežne Marku a
položí batoh na trávu.„No, hybajte i vy druhí; doniesla som ich dosť!“Ženy obstaly košík, ale chlapi sa nepohli s miest, opovrhujúc každými takými pletkami,
keď jesto v sklenici. Grúnik sedí nepohnute tiež. Ani nepozrie v tú stranu a len vše hodí
slovo do rozhovoru, ako v prítomnosti ktorejkoľvek inej. No Zuza uspela zbadať prv jeho
zmýlenie a v srdci jej zapaľuje sa oheň lásky, vždy náruživejšej. Krásne, jasné oko horí
jej tajomným leskom; rozdáva čerešne plnou hrsťou, každému povie vľúdné a milé slovo. Potom
vezme hrable a postaví sa miesto dievky do radu. Rozhadzuje trávu s hrabáčkami, strojne a
hybko, ako mladica, že všetkých pozornosť pritiahla k sebe, a Grúnik zabudnúc sa, cele
priľnul zrakom k nej dlho a túžobne.„Ech, ja vari naozaj bláznom budem na staré dni!“ myslí si, spamätajúc sa a cítiac, ako
mu srdce rozohrieva dávno zakopaný cit lásky k nej a zbudený zas.O hodinu Zuza uväzovala prázdny košík do obrúska a berie sa preč. Líca sú jej ešte
červenšie, ako boly, od bystrého hrabania, a oči ohnivejšie.„No, čo odkážete domácim?“ spýtala sa chlapov, idúc popri nich, ktorí už kosili v rade.
Dlhonosý, ktorý teraz predok viedol, vystrel sa, že si kosu naostrí, a jej odpovie, ale
Ondrík, ktorému sa páčila Marka, predbehol ho slovami:„Či už idete, tetka? Ostaňte! Ako vám pristalo medzi hrabáčkami!“„Ver’ hrabala ani hociktorá z tých neviest,“ chvália všetci kosci, postojac v rade.„Ešte inak!“ povie Gajdošovie mládenec, zaliečavo pre Marku tiež.„A či by som azda už nemala pohodiť hrabať?“ povie Zuza s milým úsmevom, vďačne prijmúc
ich chvály.„No a domov čo odkážete?“„Že na nedeľu prídem,“ povie Mišúr.„To povedz, Zuzka, mojej žene, aby dala tej trocha ďateliny pokosiť, čo máme na záhumní,
lebo ju spasú,“ narúča dlhonosý.„Mojej povedz, že by mi pár šestákov chystala na nedeľu,“ rečie ten, čo rád píjal, ale
nie vodu.„A mojej, aby prišla ku mne hneď!“ skríkne mládenec Gajdošovie. Dookola nastal smiech.„Iď, čudo, ako sa posmieva. Nedbal by si ju mať už i ty!“„Ja ver’ nepôjdem na nedeľu domov. Starý som nohy otĺkať. Povedz mi dievke, Zuzka, nech
mi pošle oblečenie od druhých.“„Ani ja sa nesberám!“ ozve sa i Grúnik bez zaujatosti. „Ani odkázať nemám čo — vedia i
bezo mňa, čo robiť načim.“ Pilne hľadí na kosu, ostriac ju ako iní svoje a nechtiac pozrieť
do jej očú, o ktorých vie, že sú upreté na neho a v nich svit prezradzujúci, že ho ľúbi
zas. „Hádam príde nevesta,“ podotkol.„Nevesta ti príde, akurát!“ rečie dlhonosý posmešne.„To! Nevesta je nie dievka!“ zasmiali sa iní.„Nemôžem sa ponosovať,“ povie Grúnik. „Dobrí sú mi všetci!“Zuza sklopila zrak a odvrátila sa od chlapov.„Ver’ je škoda Ondra Vrapúcha v tej zemi!“ prišly jej zrazu do umu slová ním povedané i
berie sa bez ďalšej reči preč. Niekoľko krokov prejdúc, zbadala, že sa ani neodobrala od
nich, i skrútla hlavu a povie:„No tak iba s Bohom pracujte!“ Oko jej dotklo sa Grúnika a on hľadel za ňou ponad kosu
pohľadom plným túžby. Zuza skrútla sa rýchle, ide preč ako unášaná. Už vie, že je privábený
zas, a vie, že sa s tým neskončí, aby on len pozeral túžobne za ňou, a že príde na nedeľu i
oň s ostatnými.„Ženy, čo ma aj vysmejete,“ rečie stará Roháčka, tá, čo sa prvá brala pálené piť k
chlapom, „ale sa mi tak vidí, že stará láska nehrdzavie!“„A čože hútaš; o kom?“ spýta sa iná stará, hrable si oprúc o bok a zastane v robote,
čierna od ohorenia ako zem. Potom jedno štyri stĺkly hlavy dovedna, zvedavé a obveselené,
pochopiac, koho myslí.„Nuž Grúnik a Bosá! Ešte sa sídu!“„Chichichi!“ smejú sa ženy, ktoré zbadaly — staré ženy hneď všetko zbadajú — pohľady
Zuzine, plné ohňa, hádzané na Grúnika, ale i jeho zmätenie. „Ej, ťažké ich už teraz
sídenie, keď sa za mladi nesišli. Pochybujem, že by z tej múky bolo chleba!“ Oči žien letia
ku Grúnikovi so zvedavosťou. Je kýsi zamĺkly. Ani nežartuje, ani nenapráva, nenapomína,
nežehre, ani nepočúva, čo vravia iní. Pred očami mu je nie tráva, ktorú kosí, padajúca so
šumom k jeho nohám, ale Zuzina strojná postava, a on myslí vždy a vždy:„A keď ja naozaj rozum ztratím!“*Je teplý večer, mesačný a vidný. Zuza sedí doma v komôrke na posteli pri okienci, ešte
oblečená. Hlásnik už odzvonil na desiatu, strážnici prestali pískať a posťahovali sa do
domov. Dedina stíchla. Zuza nespí. Ruky má složené na lone a hlavu naklonenú, ako by sa
modlila, no jej jasné, príjemné oko pozerá tajnostne cez okno do zahrady. Za ňou na posteli
leží dievka Marka; nespí ani ona. Hľadí si na mater, zadivene ju pozorujúc. Divné jej je,
ako pozerá oknom von do noci a na ústach úsmev kýsi sladký, v oku víťazný svit. To je nie
výraz tvári matky, ale mladice túžiacej. Marka ticho zdvihla hlavu zarazená, aby videla, na
čo hľadí mať do sadu? Pozrela oknom a tvár poliala jej horúca krv. Tam v sade pod stromami
vidno obchodiť vysokú postavu chlapa, obstávať, vyčkávať. Z hrudi materinej vykradol sa
horúci vzdych. Marka spustila sa na vankúše nazpät. Pochopiac, čo sa deje v srdci materi,
zacíti odpor, zlosť, horkosť proti nej. Veď sotva dva mesiace ako otca pochovali, ktorého
si nik nevážil, ako by sa bolo patrilo, proti ktorému toľko hrešili, a mať miesto kajania
čo počína! Marka hádže sebou na vankúšoch, nemôže pokojne ležať v blízkosti materi, chcela
by zúriť, plakať.„No, čože ti je?“ spýtala sa jej mať, obrátiac k nej tvár. „Čo nespíš?“„Veď som spala!“ Marka sadá na posteľ. „Vari budú už i tri… zavčasu nám treba isť
nazpät.“„Horký tri! Len spi! Ustatá si prišla s lúky. Zíde sa ti.“Dievka vstáva a ide z postele, napriek slovám matkiným, a berie sa von. Líca jej horia,
i oči, od zlosti a vzbúrenia. Ide si hľadať brata Paľa — hoci sa s ním i bíja, kde ich nik
nevidí — ako k jedinému útočišťu. Paľo nebol na ľahe v košiari, ale pri drevenej stene od
sadu a hľadel tam cez škáru.„Paľo, čo robíš?“„Čit!“ povie Paľo rozčuleným hlasom.„Koho pozeráš? kto je tam? — zbojník?“„A či ho… ech! zbojník ver’! To sú bačik Grúnik Foltienovie, Mara, čo tí tu chcú?“„Čo chcú?“Deti zamĺkly, nevyrieknuc, čo myslia a čo uhádly. Obom dych stavia sa a obom zlosť,
hnev, žiaľ lomcuje sebeckými srdciami, rozmaznanými samou materou. A otec len dva mesiace v
zemi! Marka hodí sa tam na šúp a dá sa do náruživého plaču.„Čuš; čo sa zdúvaš? Ja ti dám!“ krotí ju brat tlumene, hľadiac cez škáru neprestajne.
„Ja zahuckám psov do nich… čo tu chcú? Ja nechcem nikoho sem na apovo miesto, nechcem!“„Nehanbia sa mama!“ vraví vždy zlostnejšie… a tu štrklo okience na komore a postava v
sade, ako by ju zavolal, ide k domu. No i Paľo a Marka rútia sa z košiara a bez dychu bežia
k matke do komory, s lomozom otvoriac dvere.„No, čože je, čože je?“ povie im Zuza dobre hlasne, obzrúc sa od okna, ku ktorému len čo
prišiel Grúnik, aby i jeho upozornila, že je už nie sama. Postava aj hneď zmizla v tieňoch.„Ba vy čo konáte!“ povie Paľo spurne.„A čože sa vám vidí?“ Diví sa Zuza už pokojná. Priviera okience, pozrúc ešte jednako, či
postava v sade ostala. „Oblôček bol odchýlený, zatvárala som ho!“Deti neodpovedia, hoci maly by i sto zlostných slov. Mara sa zdúva na posteli a Paľove
oči, Zuza cíti i cez polotmu, s nenávisťou ju merajú. Zuza rozkáže deťom, aby šly spať a
sama tiež poskladá háby so seba, aby videly, že neodíde nikam. Ľahla do postele k
najmladšiemu Ondríkovi a pozoruje, kedy utíchne Markin plač. Keď počula i Paľa chrápať —
ostal i on v komore, hoci nespáva tam — vstala Zuza z postele, aby pozrela okiencom. Deti
si miluje náružive, ale i druhá láska hlási sa v nej čerstve, tá stará, dávna, z mladých
liet, udusená cez 23 roky… Sad je pustý. Mesiac prebleskuje cez zelené, tiché stromy,
ničoho živého v ňom. No Zuza nádej neskladá, keď sa tu i nemôže sísť s Grúnikom. Jest
miesta vo svete — sídu sa inde!*U Foltienov sú dnes zapriahnutí v ťažkej robote od rána — svážajú raž. Všetci traja
chlapi sú pri tom celý deň. Teraz prišli s ostatným vozom do dvora a zatiahli hore do sadu
pod humno. Grúnik vyšiel na voz a shadzuje snopy. Starší syn ich v záčinku odoberá a mladší
odnáša do štádla ďalej. Grúnik robí rýchle, ako by neznal unavenia. Je rezký ešte dosiaľ,
chytrý vždy, ale teraz ani miery nezná. Robí bez oddychu, ako by sa chcel prekonať. Duch mu
je vzrušený — to ho ženie tak. Myseľ naveky u Zuzy, ktorú miloval jedine vo svojom živote,
plnom poddanstva. Domáci ho pozorujú, no nevraví nik o tom. Zbadali i oni jeho stav, že je
zlej vôle vždy, ale aj dopočuli od žien, že ho videli v jeden večer v sade u Vrapúchov. No
neodváži sa nik z nich spomnieť tú vec, keď on nič nerečie. Len hádajú v duchu, čo hodlajú
apa spraviť ozaj. Oženia sa a sem macochu dovedú s deťmi? Teraz, keď sú oni hlava v dome a
pán, ako i zaslúžia apa, len nepôjdu na prístavky zas?! Nebolo otcovi dosť raz poddať sa a
byť nie ako sa patrí mužovi, gazdom, ale sluhom v dome? Pamätajú sa i synovia, ako panoval
v dome skôr starý otec, suchý, dlhovlasý Ruso, potom mať chorľavá…Posmetali snopy s voza, vytriasli i plachtu, na ňom prestretú, a vytisli voz z humna na
pažiť. Shrabaly klasy dovedna na holovni, otriasli i krpce a pozatvárajúc humno, vzdialili
sa. Už je večer, svážať nebudú viacej dnes. Mladší syn chytil voly do stajne, aby tam
čakaly, kým sa on navečeria, že ich pôjde napásať na noc do panských hôr, ako to robia aj
iní v dedine. Večera čakala ich už na stole, na mise vyliata. Grúnik sadol za vrch-stola a
rozkázal synovi doniesť prv páleného z komory, každému po skleničke.„Bude nám od neho iba sparnejšie!“ riekol starší, čo sa udal skúposťou na starého otca
Rusa. „Ktože by ho pil? Radšej hrnčok žinčice!“„Len dones!“ rečie otec, kývnuc mladšiemu. Ani on, pravda, nelipol za pitím nikdy, ale
teraz sa mu žiada, a žiadalo by sa mu veľa, nech by zalial tú spústu citov, slastných i
nepríjemných, čo mu srdce držia v moci. Veď je, ako by ani on nebol. Ledva ho poznajú
domáci. Vždy zamyslený, mrzutý, akým dosiaľ nebýval. Tu sedí i teraz pri mise, nepovie ani
slova, ani nepozrie na nikoho. Po chvíli ako by sa spamätal, načo sedí tam, chytil lyžicu,
že bude jesť, no tu zišlo ma na um, že kázal doniesť prv pálené i složil lyžicu zpät ku
mise.„Či zaveľa nesie tie pomyje!“ riekol mrzute.„Kde si bol preň? v meste pri Koňovi?“ povedal, keď syn došiel.„Kde by bol? V minúte azda nemôžem!“ odpovie syn a zapáli sa. Apa takým mrzutým hlasom,
ktorý prezradzuje, že ich všetko hnevá, od jedného času vždy hovoria, či zaslúži, či nie.
Naleje do skleničky apovi prvému a podajúc, ústa pošklbnú sa mu v zlom cite. Hnevajú sa apa
na nich či čo to bude s nimi?„Hádam si si jednu chlipol tam!“ rečie starší skúpy, neveriac nikomu. „Zato si pozdil!“„A čo by si i bol, čože by preto bolo?!“ vzplanie ten apovou nespokojnosťou i tak dosť
vzrušený.„No len, no! Čože je to už?“ povie Grúnik mračne. „Vari ste malí chlapci, aby ste sa
priečili!“ Vypije do poly zo skleničky, smraští sa s odporom a rečie: „Zakliate oplaky!“
Grúnik berie lyžicu a začrie do misy, aby jedol. Ku nemu od boku priplichtil sa dvaročný
vnuk, ktorého mal veľmi rád a pýta sa hore, naučený, že ho vezme k sebe na lono. No Grúnik
i jeho odpraví:„Choď si k materi, nech ťa nachová!“Zastrebol pár ráz a složil lyžicu na stôl.„Azda viac nebudete, apo?!“ povie staršia nevesta Anča zadivená. „Veď som navarila
takej, akú vy radi jete… či je nie dobrá tá polievka?“„Čo by nebola dobrá!“ namrzí sa on. „Nie som lačný…“„Nie lačný… a od rána nemali v ústach variva!“ pomyslí si Anča. Mladšia nevesta prišla
jej šepnúť:„Mohla si spraviť ako mak praženice s klbásou, to by azda boli jedli…“„Apo, či by ste zjedli praženicu s klbásou?“ spýta sa sama, vidiac, že sa sberá preč.„Len to chybí, aby ste dvojaké jedlá vyváraly,“ odvetí on. „Nie sme páni!“ I vyjde z
izby. Ostavší mimovoľne pohliadli jeden na druhého. Každý má na jazyku slovo, no každý si
ho zadrží u seba. Starší syn, ktorý bol menej citlivý, riekol:„Takí sú tí apa, ako by ani oni neboli!“Medzitým Grúnik vyšiel na dvor. Kopol tam v ústrety bežiaceho mu psa, navyknutého, že
gazda, idúc od jedenia, pohodí mu niečo. Berie sa hore dvorom do stajne.Grúnik rád býva na čerstvom povetrí, ale teraz sa len do úkrytu ťahá zpred očú iných. V
konici sadol na válov, kde voly vyberajú zo zedkov, a sklonil hlavu cele zmotaný.„Bože, či si ma prividel!“ myslí si o sebe. No načo mu je táto láska teraz? Načo umrel
Ondro Vrapúch; načo sa mu ukazuje Zuza, vábi svojím zjavom, volá očami? Veď môže vedieť, že
keď sa nesišli za mladi, teraz sa nesídu ani tak! Či ona môže k nemu, alebo on na majetok
jej synov? za prístavka zas?!„Načim si rozkázať!“ myslí si, inej cesty nevediac. Ale akože sa premôžeš, keď mu ona
sama ide do cesty. On jej nevyhľadáva. I dnešný deň štyri razy prešla popri nich, kde raž
viazali.„Len sa bi, ty hladoš!“ osopí sa Grúnik na vola, ktorý načahoval sa pred druhého, všetky
dobré byľky mu vyberajúc. „Nie ti je dosť, čo máš pred sebou? Ale i mnohé hovädo by všetko
len sebe!“ Grúnik udre vola po mokrom pysku — všetko ho iba hnevá, už i tieto voly. „Čakaj,
ideš na pašu!“ Schopí sa a začne rozväzovať žinky na ich čelách. Potom vezme palicu, i
širicu cez plece zahodiac, a vyženie voly zo stajne. Popred dvere domu idúc, zavolal synom:„Idem s volmi ja. Paľo, ty ostaň doma a ty, Ďuro, na salaš stúpaj!“Synovia vybehli udivení. Otec tú robotu, voly napásať po nociach, už im ponechával a on
nocúval doma na pokoji, prečo ide teraz? Synom sa oči stretly opäť a starší, menej citlivý,
riekol nespokojne krútiac hlavou:„S apom je nie dobre!“Mladší neodvetil ničoho, ale podišiel do brány, aby videl kade pôjde otec s volmi. Ženie
ich dolu dedinou — Vrapúchovie dom je na hornom konci — teda nejde tade. Ale Paľo pozerá
jednako za otcom zamyslene a so žiaľom. Čo sa to s ním porobilo a čo húta vykonať? I sám
trpí preň…Ďuro vzal na plece širicu, do ruky jedlo valachovi a šiel na salaš; Paľo ľahol si pod
podsten do dvora na posteľ otcovu. Noc nastala teplá, letná. Nebo je vyjasnené,
tmavobelasej farby, hviezd mnoho veľmi sa skvúcich.Grúnik ukrútený v širici leží na pastvine nad horou pri kríčku. Pri ňom dva voly hryzú
trávu, počuť, ako ju šklbú a prežierajú. Druhí pasáci sú nižšie v zakázanom — Grúnik je
sám. Leží na zemi, no nespí. Vyšiel s volmi na pole, aby mu Zuza vyšla z pamäti na čerstvom
vzduchu a ona je už, hľa, tam, všade s ním!„Čiže si ma, Bože, len prividel!“ myslí si nezbavený nepokoja ani tam, ani nikde. „Ech,
neželel by sa iba zmárniť ta, nech by ľahol na pokoj k umretej žene!“Grúnik sa posadil, v ruke držiac palicu, a hľadí na tichú čiernu horu, pred ním nižšie
rozprestretú. Na boku od nej belie sa v polotme ťažké zrelé žito. Ticho je všade, vietor
nezašuští, vták nezaspieva, teplá lipkavá spara oblápa údy, tvár potom sa zalieva — horúca,
náruživá noc.„Už si ma prividel, už si ma prividel!“ myslí si Grúnik vo svojom nepokoji. Prečo sa
toto všetko stalo teraz? Či zhrešili, keď milujúc sa za mladi, opustili sa pre mamonu? Veď
ich spolužitie je teraz ani tak nie možné, ako bolo vtedy.„Nič je z toho, nič. Prevládať seba — to ostáva!“ Grúnik zrazu prestal myslieť. Srdce sa
mu zachvelo v predtuche. Neďaleko zašuchotalo krovie. Načúval bez dychu, no šuchot
zatíchol.„Ľa, už si sa nazdal, že je Zuza, blázon starý!“ kára seba s hnevom. Vždy myslí na ňu,
tak vždy tuší jej prítomnosť. Grúnik zahľadí sa zas na horu. Teplé lipkavé povetrie hladí
mu tvár, srdce bije veľmi — noc horúca… A zas zašuchotalo blízo neho. Grúnik sa obzrel a
tvár mu zbĺkla mladistvým ohňom. V tej chvíli, nevediac sám o sebe, skočí a oblapí náružive
Zuzinu postavu, zastavšiu pri ňom.„Zuza, ty si tu, Zuza?!“ rečie slasťou zmotaný celkom.„Tu som, tu!“ šepce Zuza ešte vášnivejšie, ako on, oblapiac mu šiju a tisnúc sa k nemu
chvatom, ako by chcela si všetko, čo zameškala a strádala 23 roky, vynahradiť v tej jednej
chvíli a jednom objatí.„A kde ideš, kde?“„Len k tebe, len k tebe, Jano!“ šepce ona horúce. „Svobodní sme oba, svobodní… Jano, čo
budeme teraz robiť? Jano, povedz!“ vraví Zuza nedočkave, s ohňom mladice, túliac sa k nemu
s vášňou.V blízkosti zašuchoce krovie zas. Neďaleko nich rozdvojily sa haluzy kríka a z nich
vystúpila vysoká postava vnuka Rusovho, Ďura. Zuza strhla sa, spustiac ramená s pliec
Grúnika, odkročí rýchle a zmizne.„Kto si?“ zavolal Grúnik, nepoznajúc v polotme hneď syna. Hlas chveje sa mu
rozdráždením.„Ja, apo!“ odpovie Ďuro hlasom priduseným, z ktorého Grúnik tuší, že syn videl, čo sa tu
práve odohralo.„Čo tu robíš?“ zvolá Grúnik s hnevom. „Nechal si salaš na verím Boha a prišiel si… načo?
Dvaja voly pásť nebudeme… stúpaj, zkade si prišiel!“Syn stojí chvíľku, ani neozvúc, ani nepohnúc sa. Prišiel pozrieť otca, bojac sa, či
nenechá voly samé a neodíde niekam, Bože, odpusť, za chodníkmi, nie pre starého súcimi,
alebo či nezaspí po ťažkej celodennej robote, a hľa, čo videl. I hanbí sa, i mrzí ho, i
žiaľ cíti. Odvráti sa a ide so sklonenou hlavou, zkade prišiel.Grúnik hodil sa na pažiť, červený a zahanbený. Zjavenie sa syna rozplašilo mu všetok cit
rozkoše, všetok mladistvý oheň, a spravilo ho triezvym. Teraz už len to vie, že sa so Zuzou
nemôže sísť, že jej nemá kde zaviesť, že je starý, vlasy šedivejú, a má vnuka, a jemu už
ani sa nepatrí takéto veci prežívať. Slasť zmizla, cíti mrzutosť a hanbu, i myslí:„Treba skončiť, čo ako!“*Grúnik sedí doma zamyslený a vždy len zlej vôle. Ešte dosiaľ neskončil so Zuzou a nemôže
skončiť, hoci už v celej dedine rozprávajú o tom, ako sa sišli nad horou v noci, kde on
pásol voly. Ľudia ich súdia, hádajú, či sa soberú teraz, keď za mladi sa zanechali, divia
sa im i smejú, že na staré dni dali sa na márne cesty.„Čo spravia ozaj?“ pretriasajú veci ženy, nech sa len tri sídu. Zuza deti si nenechá, to
je istá vec, ani on nepôjde od Foltienov, kde strávil mladosť, a kde je všetko práca jeho
rúk, aby šiel na prístavky zas a byť — gazdom iste nie — teda sluhom jej rozmaznaných detí,
keď u Foltienov on je hlavou, ako toho i dávno zaslúžil.„No, ja nijakovsky neviem, čo tí hútajú,“ riekla koľko ráz Mara Feferkovie, žena veľmi
rozumná. „Iba ak sadnú osobite niekde do hospody na želiarstvo.“„To, želiari vám budú ľudia zo dvora, naučení v zbytkoch!“ povie jedna s odsúdením.„Nuž čože by spravili?“ zas tretia. „Rozídu sa zas — iné nemôžu! Keď si za mladi vedeli
srdciami vládnuť, teraz si aj musia. Ináč je nie…“A Grúnik, podopierajúc hlavu doma za stolom, myslí tiež o tom, že rozísť sa, skončiť
treba. Veď nemôžu sa naozaj, ako mladúsi, na smiech sveta, po sadoch a poliach schádzať,
keď nieto len jedna cesta: složiť všetko ufanie. Synovia Grúnikovi sú v izbe tiež. O apovi
sa už shovárali medzi sebou a teraz chcú sa shovárať o tom i s ním. Vidia, že trpí, že sa
premáha a vedia i to, že tetka Zuza ho vyhľadáva — on nejde za ňou. No ani jeden neopováži
sa začať o tom, bojac sa jeho zlej vôle.„Apo!“ osmelí sa na veľa Ďuro, ten, čo ho videl nad horou so Zuzou. „Všelijaké reči idú
o vás po dedine…“„A tak čo ty?“ skočil mu do reči otec, rýchle zdvihnúc hlavu a nedajúc mu pokračovať.
Tvár sa mu zapálila, v očiach vyhrážka a rozkaz: ani slova o tom!„Nuž ak hútate…“ povie ďalej mladší. No ledvaže ústa otvoril, Grúnik zahriakol i jeho:„Ja nič nehútam… mlč!“Paľo sa odvrátil, ale staršia nevesta, jazykom šikovným, naraz vypovedala všetko:„My nedbáme, apo, čo tetku Zuzu aj sem dovediete!“„Tam o dieťa sa star!“ povie jej Grúnik a vstáva, že ide preč od nich. Zuzu doviesť na
synov majetok, s deťmi, či bez nich?! Ani doviesť, ani ta isť, ani na želiarstvo sadnúť na
smiech sveta, že si na starosť nevládali srdciami — len složiť všetko tak. A Grúnik to i
vykoná ešte dnes, skončí, nech má pokoj, nech ho to nemáta… Vyšiel hore záhumním do poľa, a
obídúc dedinu, zašiel na druhý rad ku sadu Vrapúchovie. Vkročil cez lesu a ide popri humne
proti komore k okiencu, keď neďaleko od stromu zavznel hlas:„Jano!“„Zuza, to ty?“ zastal on a Zuza po hlase jeho hneď zbadala, že je to nie ten zmätený
hlas šťastia, ako tam nad horou, keď skríkol, zazrúc ju. Vidí i to Zuza, že stojí len tam,
kde zastal, nespraví kroka k nej, no ani ona nehodí sa k nemu, ako v onú noc. Tu sedí už
dávno pod hruškou vo tme. Sebeckosť a žiarlivosť rozmaznaných detí ju vyhnaly von. Dopočuly
o materi i ony všetko, čo vedel i priložil svet, i robia plač a zlosť preto každý deň.
Vyčitujú jej, že je už nie tá, čo bola k nim, že ich už nemiluje, nechcú a nechcú nikoho na
miesto umretého otca. Zuza s plačom a ľútosťou dáva sa na cestu odriekania.Grúnik kročil bližšie. So sklonenou hlavou hľadí dolu na ňu smutne. Slova lásky už nemá,
myseľ chladne, so sebou už skončil, len s ňou treba ešte…„Zuza, čo máme konať, čo bude s nami?“ rečie po chvíli, a vypovediac to zrazu, zdá sa
mu, že to nebolo potrebné povedať.„Čo bude s nami?“ opätuje ona, ani sa nehnúc od stromu. Hlas jej je nevýrazný, myseľ nie
horúca — i ona skončila, zdá sa, so sebou. Celá je kási iná, ďaleká, cudzia zas. Nemožnosť
postavila hrádze medzi nich a vzdiaľuje ich vždy väčšmi.„Šla by si do Foltienov so mnou?“ spytuje sa on, nevediac, čo iného povedať, a cítiac,
ako by každé slovo bolo už zbytočné.„Do Foltienov? Načo? Ja si detí nenechám, s deťmi nepôjdem. U vás som ja nie potrebná.
Poď k nám ty!“ povie Zuza mdle. Nemyslí to opravdove, deti by sa jej sprely proti tomu
silou-mocou, no nevie, čo iného povedať.„Ja k vám?… To byť nemôže!“Nastalo mlčanie. Grúnik stojí pred ňou so sklonenou hlavou, ona kloní hlavu tiež,
nehľadiac naň. Slová nejdú im na jazyk, srdcia chladnú, výbuch opozdenej lásky zhasol…„Nuž tak dobre sa maj!“ rečie on napokon, cítiac, že i on je zbytočným tam, i obráti sa
ticho k odchodu.„Zdravý choď!“ odpovie ona. Ešte zalialy ju slzy, oplačúc naposledy svoju márnu lásku.
Odriekajúc sa všetkého sebeckého, skloní hlavu, ako zlomená ľalia a stúpa do domu ku deťom.
Už je pozde lapať šťastie teraz. Mohli oň stáť vtedy, keď bol tomu čas!
|
Slancikova-Timrava_Nijakej-radosti.html.txt
|
3. Dievča, unesené zakliatymi draky, najmladším bratom vysvobodenéObsahA) Traja bratiaB) Dvaja bratiaC) Jediný bratA) Traja bratiaCodex divers. auctorum A, str. 49 — 52, má verziu, ktorú do
tlače upravil Ján Francisci-Rimavský pod nadpisom„Najmladší brat vislobodí
sestri aj bratou“.[1]Text podávame:„Medzi visokími horami v jednej krásnej doliňe ležalo ráz jedno mesťečko. Obivaťelja
mesťečka tohoto boli velmi chudobní a bjední. Ňje síce preto, žebi asnad zem ňeúrodná
bola bívala, alebo žebi ňeboli tak, jako sa svečí, pracovali, ňje — aj pracovali, aj zem
bola úrodná, len že jej ku viživeňú velkjeho obivaťelstva velmi málo bolo. Ale trebárs
tam taká bjeda bola, precca sa ňikdo ňedau aňi prehovoriť, čo bi mu Boh vje čo boli
slubovali, aňi prinúťiť svojú roďinú zem opustiť — tak ju šecci raďi mali — a tím,
rozumje sa, že bjedu len zvaččili.Medzi druhími bívala v tom mesťečku aj jedná chudobná dovica so svojimi troma sinmi a
so svojimi troma ďjevkami. Jesli kďe bola bjeda, jisťe bola v chudobnej dovicinom dome.
Po ňebohom mužovi jej zostála dáka škvarka pola, a z toho sa aj oďjevať aj živiť a šetki
druhje trovi viplácať, veť každí vje, jako to iďe v chudobnom dome, vje, že veru naveki
dačo k plaťeňú jesto, — bolo vec ňemožná. Dvaja sinovja boli už na mesto, mohli sa
oženiť, najmladšjeho, ktorí bou ešťe malí, k sebe zjať, a tak maťeri pomáhať; aj ďjevki
boli už na vidaj, a že boli velmi peknje, mnoho ich už aj pítalo: ale matka sa aňi sinom
poženiť, aňi ďjevkám povidávať ňedovolila. Dosť sa jej druhí luďja nahovorili a
napredstavovali, ale ňedaj Bože, abi ích poslúchla, volila sa s ňími tak, jak boli, sa
bjeďiť a chudobáriť, jako od seba preč pusťiť. Pán Boh vje, či ích tak rada viďela, či
čo inšje zamíšlala.Ráz prišou do nášho mesťečka jeden princ, a jako dnu vchádzau, zazreu z tich troch
sestár najstaršú, jakousi prácou zaňepraznenú, zahlaďeu sa na ňu a naráz sa do ňej
zalúbiu. Dlho ňerozmíšlau, šou dnu do domu a od matki si ju za ženu pítau. Ale matka o
vídaju aňi počúť ňechcela. ‚Ale ňebuďťeže taká, nebuďťe,‘ povje princ, ‚veť máťe v dome
ešťe dve, a vidať sa precca ráz musí. A či viďíte, vi sťe teráz chudobní, velmi sa, jako
viďím, bjeďiť musíťe — ja som princ, mám velkje panstvá, a jesli céru vašú dáťe, veru
vám šetkím pri mňe dobre buďe. Lenže si pomisliťe!‘ Matka si aj pomislela, a dač
inšjeho, jako že céru ňedáť, precca vimisleť ňemohla.‚No, keď ňedáte, zostaňťeže s Pánom Bohom,‘ povedau princ a odišou zrovna k
richtárovi. ‚Richtár!‘ povedá, ta prídúc, ‚ja som si tej dovicinu ďjevku pítau za ženu,
ale mi ju dať ňechcela: vi mi to teda vikonajťe, a jesli mi vikonáťe, spomuožem bjeďe
celjeho mesta.‘ ‚Tak, duša moja, už odpusťťe, že vás inakšie ňepovolám, lebo ňeznám, kdo
sťe a čo sťe,‘ hovoriu richtár, ‚adaj tje už aj z nášho mesťečka do najpredňejších domou
ňepitali, bolo bi ím dobre bívalo šetkím, ale ňje, ňechce ích dať, a preto ja veru
ňevjem, či aj za vás dačo vikonám, keď sťe sami ňič ňemohli: medzi tím sprobujem a
predstavím jej, abi, keď seba ňje, aspon mesto mala pred očimá.‘ ‚No, len sa pousilujťe,
veť sa aj vám buďem hlaďeť odslúžiť,‘ povedau naostatok princ a odišou.Teraz richtár šetkích svojich dohromadi pozbjerau a šou k dovici, predstavovau jej
najskuor šeličo, pekními ju slovmí prehovárau a naostatok vihrožovau a núťiť začau, ale
sa dovica aňi pekními slovmí nahovoriť, aňi hrozbami prinúťiť ňedala.O krátkí čas sa rozleťeli chíri, že dovicinje djevki sú najkrajšie na celom sveťe.
Sotvá že sa o tom páňi doveďeli, začali k ňím choďiť jeden po druhom, páňi, grófi,
princovja, královja zo šetkích strán sveta, pekní, bohatí, mocní, jakích si len srdco
zažjadať muože: ale aňi jeden ňebou medzi ňimi, ktorjemu bi dovica dajednú zo svojich
cjer bola dala.Luďja na jejinú zatvrďilosť už začali reptať, jední jej šťesťje záviďeli, a druhí sa
na ňu mrzeli, že aňi sebe, aňi druhim ňespomáhá, keď bi precca mohla a mala. Už ju aj
preklínali: ‚Bohdaj jej tje ďjevki dáki šjarkan uchiťiu, keď ích ňechce vidať!‘ — Darmo
kdo vraví, žebi preklínaňje ňemalo platnosť, a žebi to bou len hlas, ktorí do ňeba
ňeiďe: lebo sa len ráz strhňe búrka, hrmavica, bliskavica, v búrke šjarkan prileťí a
šetki tri schiťi. — Darmo tješ luďja hovorja, že je človeku, keď sa pomsťí, hneď lakšje,
ňepravda; lebo tí bezbožní ľuďja, viďjac, čo sa stálo, začali ňešťasnú dovicu lutovať a
aj plakať nad jejiním ňešťasťím. Dovica sa ale aňi tím velmi ňepomúťila. Keď druhí k ňej
prišli a ju lutovali, ona k ňím takto hovorjevala: ‚Boh vje, čo robí, ale vi ňeznáťe, čo
robíťe: najskuor žjadáťe, a keď sa vám po vuoli staňe, plačeťe a lutujeťe, že sa stálo.
Hanbťe sa, pripravili sťe ma o tri céri — a čo máťe z toho? Ja bi som vám ťješ mohla
šeličo vinšovať, ale sa na dač takjeho aj pomisliť hambím.‘Tri céri boli pán Boh vje kďe, a dvaja starší sinovja vo sveťe slúžili. Na štasťje sa
vrátili domou. Počujúc, čo sa ím so sestrami zvedlo, hneď si umjeňili ích ísť vihladať.
Dosť sa ích matka usilovala prehovárať, že poručeno Bohu, keď je už ráz tak, abi ju
aspoň oňi ňeopusťili, lebo že jisťe tam zahinú. Ale sa sinovja odhovoriť ňedali, a ráz
sa najstarší vibrau.Iďe, iďe dlho, len tu ráz, jako jednou velkou horou šou, šlup! do jednej ďjeri. Leťeu
dlho, naostatok cupou na zem, obzrje sa a tu viďí noví svet pred sebou. Pozbjerá sa hore
a chce do jedneho velkjeho kašťjela vísť. Vtom mu pribehňe najstaršja sestra v ústreti,
a poznajúc ho, preč ho posjelá, lebo že tam zahiňje, keď jejin šjarkan so šjesťimi
hlavami domou príďe. Ale sa on tím odstrašiť ňedau, len prosiu sestru, abi ho dakďe
skrila. Sestra ho skrila pod korito.Ňezadlho tresklo čosi na strechu — bou to drakou šesťcentoví bozogáň, ktorí zo
šjesťich míl na znak príchodu zalúčiu. Po chvili doleťeu aj on a ešťe len bou pred
dvermi, už kričau: ‚Žena, človečina smrďí, naráz mi ju vidaj, ňech ju zjem.‘ — Žena sa
ňetajila, len ho prehovárala, že to jejín brat k ňej pre našťíveňje prišou, abi mu teda
odpusťiu. ‚Keď je tak, len ho vipusť, kus si vedno zavečerjame, a po večeri sa
sprobujeme za pasi. Sem tje haluški!‘ Žena doňjesla olovenje haluški. Šjarkan švagra
ponúka, ale švagor sa ich aňi len ňedotkou. ‚No, keď ti ňechceš, zajem si ja,‘ povedau a
jedou, až mu tak oči visedali. — Keď sa najedou, vivolau švagra na tok a chiťiu ho za
pasi: ale sotvá že ho chiťiu, schrapšťali v ňom kosťi, a bolo po ňom.Tak schoďiu aj sredňí.Naostatok už pri opušťenej matke ňikdo ňebou, krem najmladšjeho, ktorí práve
dorjastou. Za dvanác rokou sa s pece aňi ňepohou; strašňe mnoho a zázračnje veci jedou;
remeň a košťjale boli jehove najmilšje jedlá. Matka sa s ňím trápila, len preňho robila,
a precca ho dochovať ňemohla: naostatok celkom vistála a bez sili padla na postrjed
izbi. Tu náš šuhaj prví ráz skočiu s pece, objau matku, poťešovau a slubovau, abi sa len
ňetrápila, že on aj sestri aj bratou visloboďí aj ju opatrí. Čo bi bolo milšjeho pre
matku bívalo, jako kebi jehovje slubi boli pravďivje; ale mu veriť ňechcela, lebo čo bou
na sveťe, ňič ešťe dobrjeho ňevikonau. — Velmi ho zarmúťilo, že mu matka veriť ňechcela:
skočiu a o krátki čas doňjesou pokrmu, strovi a šelijakích matke potrebních vecí, a dlho
ňerozmíšlajúc, vichiťiu sa do sveta.Jak iďe, tak iďe, až naráz počuje velkí krik; príďe ta a tu viďí dakolko vozou so
zelezom naklaďeních, jak v blaťe uvjazli a hnúť sa ňemuožu. ‚Čo mi dáťe?‘ povedá, ‚keď
vám z toho blata pomuožem, či mi dáťe tolko zeleza, čo uňjesjem?‘ ,Vďačňe,‘ odpovedali
formaňi — ,len nám pomoz!‘ ,No, dobre ale si slovo držťe!‘ Vtom schiťí jeden voz na
plecja a viňesje ho na suchuo, tak aj druhí aj treťí, až do pokoňjeho. Formaňi sa s
otvorenimi ustami naň ďívali, a keď už šetki vozi vivláčiu, začali mu po jednom cente
vikladať. Ale on s tím ňebou spokojní. ,To mi je málo,‘ povedá, poskladá šetko s vozou
na hromadu, vezme na plecja, poďakuje sa a iďe ďalej. Chceu si dať zo šetkjeho toho
zeleza bozogáň ukovať, a keď to žjadon kováč urobiť ňemohou, šou do hámra, a aj tam si
ho len sám kovať museu.[2]Už bozogáň mau. Zau ho na plece a šou. Iďe horou, horou velkou, a jako tak iďe, naraz
šlup do djeri. Dlho leťeu, a keď zo zeme viskočiu, pobrau sa do šjarkanovho kašťjela.
Sestra mu višla v ústreti, poznala ho a ešťe zďaleka volala, abi len sa vráťiu, lebo, že
až jejin šjarkan so šjestimi hlavámi domou príďe, musí zahinúť. ,Ej, čobi zahinúl,‘
povedau brat, ,veť to ňje len tak lahko dobrjeho chlapa zmárňiť. Pozrjem sa mu aj ja do
očí, čo je za jedneho. Že sa mu moji braťja dali zmárňiť, zato mňa ňemusí. Ňeboj sa ňič,
sestrička moja, ja vás z božej pomoci šetkích visloboďím.‘ S tím vošli do izbi, a jako
vchádzali, treskou bozogáň na strechu. ,Jaj, to je už on, už je hiba na šesť míl,‘
vikríkla sestra; ale šuhaj sa ňevelmi lakou, višou na dvor, schiťiu bozogáň a zahoďiu ho
trirazi tak ďaleko.[3]Ňezadlho prišou šjarkan a ešťe zpoza prahu zavolau: ,Žena, človečina smrďí, naraz mi
ju vistanou!‘ Sestra sa trjasla a brat mu smelo zavolau: ,No len, švagre, poď dnu,
prišou som vás obzrjeť, jako sa tu máťe.‘ — ,A! ti si to, švagre, no vitaj, vitaj,‘
privítau ho šjarkan. ,Žena, doňes nám kus halúšok, ňech si zajeme, a potom sa sprobujeme
za pasi.‘ Žena doňjesla oloveních halúšok. ,No, švagre, jec, ja takjeto jedávam,‘
ponúkau šjarkan švagra, a švagor sa hneď do ních oddau a jedou, kím len dačo v miske
viďeu; a keď zedou, že ešťe takje dobrje haluški v jehovom živoťe ňejedou, povedau.
Šjarkanovi musela žena novích navariť.A keď sa už aj ten najedou, višli na tok a chiťili sa za pasi. Milí šuhaj sťisou
šjarkana tak, že hneď obelaseu, ťisou ešte lepšje, kosťi v ňom sprašťali. Tu začau
šjarkan o život prosiť. ,Ei,‘ povedau švagor, ,najskuor mi musíš mojich bratou skrísiť a
mojú sestru prepustiť slúbiť.‘ Šjarkan ňechceu, a švagor ho zas lepšje sťisou, že už len
tak omdljevau. Naostatok, ňeviďjac druhej pomoci sestru mu prepusťiť slúbiu, aj zabitích
bratou skrísiť. Pusťiu ho a on dve mrtvje ťelá vihrabau, jakousi masťou pomasťiu, a
braťja naráz ožili. Tu ho zas chiťiu, kďe ňemilosrdňejšje, takže mu v rukách dušu
vipusťiu. Hoďiu zabitú potvoru o zem, pojau bratou a ťešiu sa s ňimí aj so sestrou nad
svojím vítastvom. — Keď sa kus poťešiu, šou ďalej k sredňej sestre, ktorá bola u
dvanáchlavjeho šjarkana. Tento ho meďaními haluškami hosťiu, on si chutňe zajedou, dráka
schiťiu, zabiu a sestru si visloboďiu.Ešťe mau treťí najmladšú a najkrajšú vislobodiť; a tam mau najvjacej práce, lebo
šjarkan, u ktorjeho bola, bou s dvacjaťimi štírmí hlavamí. Keď ta prišou, predložiu mu
šjarkan zeleznje haluški: šuhaj sa najedou, aj šjarkan sa najedou, a keď sa najedli,
polapili sa za pasi. Dlho sťískali, zunali sem aj tam na šetki strani — už len, kolko
chibelo, že ho šjarkan ňeprevládou a ňezmárňiu, ale náš šuhaj vtom schiťiu bozogáň a
šjarkana s ňím tak česou, že naraz dušu vipluvau. — ,No, už je hiba chvala Bohu!‘
zdichou si po vikonanej práci a kus aj oddíchou. Potom tašou s najmladšou sestrou k
druhím sestrám aj bratom. Bolo tam radosťi! Sestri pripravili hosťinu, každjemu
navarili, čo najračej jedou, rozumje sa, že najmladšjemu oloveních, meďanich aj
zeleznich halúšok; ale na ňe už vjacej aňi pozrjeť ňemohou, sprobovau jesť, ňemohou: aňi
od toho času ňič ňemohou jesť takjeho, čo druhí luďja ňejedli.Vtom, jako sa tak hosťja, strašňe zahrmí, a šetko sa strasje, len najmladší vibehňe
von, schiťí si bozogáň, ale ho aňi hnúť ňevládau. Šecci sa polakali, lebo sa viďeli biť
bez obrani: ale sa aj poťešili, keď sa po tom tresku krásnje, oživnutje kraje, mestá a
ďedini pred ňimi rozstreli, a keď troch krásňe poobljekaních luďí k sebe prichádzať
viďeli. Boli to traja braťja, princovja. Laknuťje celkom pominúlo, keď viďeli a počúli
prišlích princou najmladšjemu bratovi ďakovať a takto hovoriť: ,Ďakujeme ťi, že si nás
visloboďiu; mi sme tvoji strícovja, boli sme aj s krajinami našimi zakljatí pre ukrutnuo
naše panovaňje a pre našú ňesvornosť. Mi sme tí dráci, ktorích si ti pobiu, a tím, že si
drákou pobiu, si nás od zaklatja visloboďiu. Zato sa ťi aj celej roďiňe odslúžíme.‘
Mnostvo ludstva sa tješ prihrnúlo a šeci mu ďakovali za vislobodzeňje.Zatím sa pobrali k matke, ju v samoťe a zármutku poťešiť. Dobre od radosťi ňezomrela,
keď si šetki ďeti zdravje a hodnje sa vracať viďela; objímala ích, boskávala a spitovala
sa bez konca a kraju. Ti jej šetko porozprávali, čo a jako sa stálo, a šecci sa ťešili a
radovali, že ím až tak srdcá skákali, a radovali sa a ťešili bez ustaňja. Ale najmladší
brat sa dlho s ňimi ňeťešiu, oňedlho oňemocňeu a zomreu a ňehau sa len vislobodzeních aj
s matkou sa ťešiť a radovať.“B) Dvaja bratiaUpravovateľsbierky na konci štyridsiatych rokovzapísal do
svojho soznamu:„O Duchovi.Dcera králova po smrti jeho za prvího
pítáča sa vidala, prišjou Duch a vzau ju. Brat ju hladau, pustevníka ňeposlúchnu, k
zlímu duchovi prišjou, ten ho na psa morskího zakljau. Druhí brat na mori ulapiu
kasničku s prsťenom, otvoriu ho a Obor mu radu i prášok dau, zlího ducha posipau, ptáka
na prsách zadrhou, osvobodiu brata, sestru i Ducha.Záb. Kežm., p.
39.“C) Jediný brat1. VProstonárodňom Zábavníku III., str. 426 — 29,[4]je verzia„O vetrnom královi“, podaná Danielom Bodickým
z Liptova. Brat dostal unesenú sestru, keď vykonal dve nadprirodzené práce: vybral mak
pomocou mravcov a vylovil kľúčik z mora pomocou kačice. Sestru poznal pomocou včely. O
tomto poznaní pozri Anm. K. H. M. Grimm II, 28. Srv. i nižšie č. 53. Text podávame:„Bou jeden král a ten mau jednu uťešenú, preuťešenú céru a jedneho mocnjeho a
smeljeho sina. Len raz sa bou šjeu s tou cérou, ktorú velmi rád viďeu, na koči voziť von
z mesta. Keď už bou tam na poli, vjetor zafučí, a céra s koča zmizla. Král sa díva na
šetki stráni, ale o céri aňi slichu. Dau jú hladať šaďe okolo, ale hu ňemohou žjaden
najsť. Teras už dau si toho sina zavolať k sebe a prerečje k ňemu takto: ,Sin muoj
drahí, vješ, že mi moja milá a dobrá céra skapala, dau som hu aj hladať, ale hu ňík
ňenašjeu. Ešče si ti, kto hu muože najsť; preto tebe vravím a rozkazujem, abi si hu šjeu
hladať a domou abi si mi bez ňej ňeprišjeu. Naber si peňazí, a šetko, čo ťi bude treba,
koňa, flintu si tješ muožeš zjať.‘Sin sa zaraduvau, keď počúu rozkaz, lebo sestru velmi rád viďeu, a oťec ho ňje velmi,
pretože, ak ju najďe, oťec, keď hu tak rád má, buďe sa velmi ťešiť, a skrze ňu že potom
aj jeho ako takjeho, ktorí hu našjeu, rád buďe viďjeť.Keď si šetko nahotuvau, vibrau sa na cestu, aňi som (orig.) ňeveďeu či ďelakú, či
blízkú. Už ďelako bou zašjeu, moc vrchou, moc dolin, z mnohích potuočkou koňička už
napájau, a len šjeu. Slnce pálilo velmi, — tu vidí jeden ribník, ale dosť ďelako,
pobodnú koňa a prišjeu k ňemu. Nuš tam plno kačjek; len tento namjeri do največej, ale
ako mjeri, ta mu povje: ,Ňezastrelže ma, ňezastrel, veť ti ešťe ja muožem biť na dobrej
pomoci.‘ Nuš tento dau pokoj, popchnúu koňa a šjeu ďalej.Ako prišjeu ďalej, nuš tu viďí velkí kopeňec mravencou; len sa tak hemžili tje
mrauce. Zíďe dolu s koňa, že to rozhádže, lebo vraj to muože ňebezpečnuo biť tak pri
cesťe a muože si vraj dakto odichuvať v noci na tom kopci, nuš ho vraj poštipajú; takto
si on misleu a prišieu k ňím. Ale ako uš chceu palicou rozhrnať, nuš ten največí, čo biť
zdau králom ich obstatí od mravencou, povje: ,Zašanuj nás, mládi prince, veť mi ťi
buďeme na dobrej pomoci.‘ Pomisleu: Ej, už mám dvojakú pomoc. ,No dobre, dám vám pokoj,
veť bi rád aj veďjeť, akú vi mňe muožťe pomoc dať.‘Sadnú na koňa a šjeu ďalej, ešte ďelako zašjeu, a ňič ňeviďeu okolo seba, žjadnu
ďeďinú, žjadno mesto, ba aňi domček, šetko pustuo, ako čo bi tam ňik ňebívau, len
zvieratá. Všeličo premíšlau, ako buďe sestru od toho krála pítať, keď ho najďe, ako
puojďe domou uraduvaní s ňou atď., iba keď ťi tu vidí jeden strom, šetek obsadnutí
včelami, a medzi ňimi královna največja. Princ zišjeu s koňa, a že im dačo urobí, ale
keď prišjeu k ňím, povedala k ňemu královna: ,Vjem ja, ďe si sa vibrau, vjem, že si iďeš
sestru hladať, k vetrnjemu královi, ale aj to viem, že ťi hu ňedá, kím ňevikonáš mnoho,
čo on buďe žjadať. Nuš viďíš, ja hu dobre tú sestru poznám, preto, keď ťi dá ten král
viberať z dvanástich rovních, len tú si viber, na ktorú ja sadňem, a to isťe tá buďe.‘Nad tímto poučením zaraduvaní, ďakuvau hej za to, šjeu, visadnú na koňa a ponáhlau sa
k vetrnjemu královi, lebo uš veďeu, že nemusí biť ďelako, keď už tolkje vrchi, hori,
dolini prešjeu, keď uš tolko dňí na tej cesťe stráviu. O krátki čas viďi palác velmi
visokí, pekňe vistavení. ,No,‘ pomisleu si, ,už som došjeu k ňemu, k tomu zloďejovi, ale
teras bi len rád veďjeť, čo mňe ten dá za práce, ale len sa dnu do kaštjela.‘ Popchnúu
koníka a hňed tam bou; teras ho ten ešťe len obďivuvau, čo doma viďeu svojho oca, to je
nje proti tomu aňi polovica, aňi takí velkí, aňi takí pekní, aňi takí visokí.Zaklope na dvere a vňiďe dnu, ta ňik; iďe z izbi do izbi, mnoho ích prešjeu, až
naposledi preci len našjeu toho krála. Povje mu, čo prišjeu, porozpoveduvau mu šetko a s
tou žjadosťou dokončiu, že poňevadž ju jeho oťec velmi rad viďí, abi mu hu vráťiu
naspeť, že mu peňazí dá, kolko len buďe chtjeť. Ale král mu odpovje: ,Ňechcem ja vaše
peňjaze, len keď ju ti chceš vislobodiť, musíš mi najpru dačo urobiť.‘ A vtedi dau na
jednu vežu višikuvať vreco maku a potom z vrchu samjeho visipať. ,No,‘ vraj, ,ak mi toto
do rána pozbjeraš, tak buďe tvoja sestra, ináčej ňje, tu potom ostaňe.‘Princ to viďeu za ňemožnuo, preto dau pokoj, ale keď už bou večer, prišjeu k ňemu ten
král mraucou a povje mu: ,Keď si sa, ti princ, nad nami smiluvau, mi ťi ťješ za to dačo
dobrjeho urobíme. Mi sme prišli ten mak zbjerať, a ti ráno len choď ku královi a povec,
že si pozbierau.‘ S tím mraucou král odišjeu. A princ potom si misleu: ,Preci sa to
dobrje zvjeratká, ňikdi ja tje ňebuďem zabíjať.‘ Potom sa položiu na posťel a zaspau.Ráno sa zobudí a iďe okolo veže pozrjeť, či ňenajďe dakďe mak, ale ten veru ňenašjeu,
lebo šetko mrauce pozbierali, a hore vežou viňesli na sami vrcholec do vreca.Šjeu ku královi a povedau, že uš urobiu, čo mu bolo súďenuo, kebi mu uš teras vidau
sestru. ‚Já,‘ povje král, ‚ešťe si len jedno vikonau a druhuo ďeže je? Ak viňeš tie
klúčiki z mora, nuš ťi hu potom dám.‘ A potom šli na breh mora a zahoďiu ích ďelako.
‚Nuš, akože ja toto viňem,‘ pomisleu si, ‚veť ja naspodok do mora ňemuožem isť.‘ A uš
začau zúfať; vtedi príďe k ňemu kačkou královna a povje mu takto: ‚Mi sme ňezabudli to,
že si nám živuot daruvau, preto sa ťi chceme odslúžiť, nuš sa ňestaraj, vispi sa, mi ťi
ích doňesjeme k ťebe, a ti muožeš ích ukázať královi. Dobre sa maj, princ!‘ Takúto pomoc
on ňečakau, ale sa mu veru dobře (orig.) zišla a terás uš viďeu, že sestru dostaňe.
Položiu sa na odpočinuťja a zaspau.Ráno uš našjeu klúčiki tje istje, čo hoďiu král vetrní do mora, v izbičke, ďe bívau,
na stolíku; vzau a šjeu ku královi.Keď uš prišjeu k ňemu, ten mu povje: ‚No, preci si sa pekňe zadržau a zaslúžiu si
sestru; terás poď, viber si len, ak ňenatrafíš, ňemáš žjadnú.‘ A vovjedou ho do jednej
izbi, v ktorej ešťe on ňikdi ňebou. Tam stálo dvanast paňičjek, rovních na šetko i na
krásu, tak že princ ňeveďeu, ktorá je jeho sestra, ňeveďeu, ktorú ma povedať, abi dobře
uhadnúu. Ale viďí v prosrjeďku jednej na prsjach královnu včjel a povje: ‚To je ona!‘‚Uhádnúu si,‘ povje král, ‚a teras choď s Bohom k otcovi a pozdrau ho odo mňa. Ak ťi
dačo treba, ja mám dosť šetkjeho, povec, a splňí sa ťi.‘Terás uš objau sestru a hňed sa hotuvau domou. Raduvau sa velmi, ako aj sestra, a
bola bi hňed, keď ho viďela, skrikla na brata, ale veďela, že bi navždi potom ostala u
Vetrnjeho krála, a jej brat že bi šjeu bez ňej domou; preto teraz, keď ju natrafiu,
velmi bola rada!Hňed sa dali do cesti a ponáhlali sa velmi. Zastavili sa, prauda, u tích králou
zvjerátkou, abi sa poďakuvali, ale hňed zase leťeli na koňi — až prišli domou k otcovi.Oťec sa velmi zaraduvau a privítau ích velmi vlídňe, objau oboch, i céru, i sina, a
potom žili si v radosťi.Potom toho krála jeden sluha mau jednu kravičku, tá kravička zvoňec — už je tejto
rozpravočki koňjec.“Tento text bol do tlače spracovanýJankom Bottoma vytlačený v
Slovenských povestiach, str. 429 — 31 (nové vyd. 106 — 110).Odchodné je, že v tlači syn ide sám zo svojej vôle hľadať sestru; v tlači, že keď
prišiel k zámku, fúkal taký vietor, „že sa vo čtvernožky akosi po psote len mohol hore
dostať.“ Úlohy, ktoré dostal od Vetrného kráľa, sú prehodené: najprv vyniesol pomocou
kačky prsteň z mora (v rukopise kľúčiky), potom posbieral mak a naostatok, ako obyčajne,
poznal sestru. Napokon hrdina neďakuje zvieratám za ich pomoc, ako v rukopise.2.Sborník Muzeálnej Slov. Spoločnosti XVIII.str. 89 — 93, č.
54, má rozprávku „Andriš Rak“ zoSpišskejstolice.Chudobná mať mala dvoch synov a dvanásťročnie dievča. Raz išli synovia orať a dievča
malo im doniesť obed. Aby trafilo, bratia vyorali brázdu od domu až na roľu. Ale
priletel šarkan, zaručal brázdu a druhú vytiahol do svojej jaskyne.[5]Bratia išli sestru hľadať, našli ju, ale šarkan im obidvom odtrhol hlavy a
položil na policu do komory.Mať doma plakala a modlila sa k Bohu. Raz, keď polievala plátno, vošiel jej do
šechtárika rak; želala si mať aspoň takého synka. Rak sa hneď ozval: „Mamo, ja budzem
vaš. Dajce mi meno Andriš.“ Vzala ho domov a dala do školy; spravil sa z neho človek.
Keď dorástol, dozvedel sa od matere o jej deťoch a sľúbil jej, že ich vynajde.Zjedol plný kotol kaše, ktorej mu mať navarila, a bol taký mocný, že vytiahol malým
palcom tri vozy so železom, ktoré zaviazly na hradskej, odniesol všetko železo a dal si
z neho ukovať kyjak. Potom išiel hľadať bratov a sestru.Prišiel k šarkanovej diere a našiel tam sestru; vystríhala ho pred drakom, ale Andriš
ostal. Keď šarkan hodil svoj „bozigant“ domov, hrdina rútil mu ho nazad. Potom sa
premenil na raka a skryl sa pod metlu. Šarkan nahnevaný otvoril dvere a volal: „Phuj,
phuj, phuj, jak tu človećina smrdzi!“ Andriš sa ohlásil a šarkan kázal žene, aby
doniesla olovený „kuhen“ (koláč) a drevený nôž a hovoril: „Fto skorej zje, budze s
kuhnom po hlave trepať teho, chto nezje.“ Hrdina prehral, ale vydržal trepanie, a potom
sa na humne pasovali.Sestra dala bratovi napiť sa vína, čo malo moc za tisíc chlapov, a šarkanovi takého,
čo ho do zeme pchalo. Andriš rútil po tretí raz šarkana po pás do zeme a mečom mu
poodtínal jedenásť hláv. Keď mu drak vyjavil, kde sú hlavy a telá jeho bratov a kde je
oživujúca masť, odťal mu i dvanástu. Bratia ožili a Andriš Rak viedol ich so sestrou k
materi. V krčme sa bratia shovárali o najmladšom, ktorý sa premenil na raka a vypočul,
že sa zaň hanbia a chcú ho zmárniť. Hľadali ho, volali ho — ale jeho nebolo. Ako sa už
mali pohýnať, „ukazal še im jak ćlovek, zaplakal i podal im ruku: Budzce zdrave, bratove
mojo, Pan Boh vas sprovadzaj aji mne: pozdrafce si matku,“ a išiel do sveta.Nasleduje iná látka, pozri č. 2 A a, 6 [I., str. 286].3.Czambelv §. 221., str. 442 — 3, uvádza verziu zoSpišskejstolice. Úvodom je formula: „Dze bulo, tam bulo v
sedzemdzesatejszedmej krajine, dze sa voda sipala a piesok sa lal, mal kral dvoje dzeci
velmi pekne.“ Vozily sa v záhrade na koči, odrazu zafúkal vietor a princezna zmizla.
Brat ju išiel hľadať. Išiel ďaleko, už ho i vojsko opustilo a už jedol i trávu, až
prišiel k moru, kde bola veľká kačka. Daroval jej život a tak i mravcom a včelám, za čo
mu zvieratá sľúbily pomoc. Od nich sa dozvedel, že jeho sestru uniesol Veterný kráľ.
Prišiel k peknému bielemu vrchu, na ktorom bol zámok. Proboval vyjsť, ale keď sa
vydriapal do polovice, vietor ho srazil; napokon dostal sa hore, keď išiel po boku a o
šabľu sa opieral. — Potom sa rozpráva celkom shodne s verziou predchádzajúcou, len je
pridané, že Veterný kráľ núkal princovi peniaze, ale princ že nechcel nič než svoju
sestru.Táto latka je rozobraná a jej verzie snesené v Anmerkungen K. H. M. Grimm, I, 19, č.
62.[1]Stručný výťah zapísal si do svojho soznamu upravovateľ sbierky rozprávok na
konci rokov štyridsiatych. Pozri Úvod I., 61.[2]Tento motív bol prevzatý z látky č. 1. A a, b; pozri sv. I., str. 263,
292.[3]Tento motív bol častejšie rozprávaný v látke č. 1. C (sv. I., str. 250); č. 2.
A a, b, d, B 2 (sv. I., 250, 266, 296, 302, 322, 328).[4]Výťah tejto verzie zapísal si upravovateľ sbierky rozprávok na konci rokov
štyridsiatych do svojho soznamu. Pozri Úvod I., str. 65 — 66.[5]Tento úvodný motív sa obyčajne rozpráva nielen pri tejto látke, ale i pri
iných; miesto draka býva čert, zlý duch:???????? ??i???? XIII, 57, č. 248; XIV,
213, č. 30; XXIX, 152, č. 20; ?????i? ? ???????? ????? 60, č. 14 = ??????????
???????. ????. 260, č. 3; ??????? V, 106, č. 67; Sadok Baracz 90; ?????????? I,
141, č. 74 a 842 = 74b. Kića VII, č. 19, str 1. Plohl Herdvigov, Hrvat. nar. pj.
I, 119, č. 19; Bos. nar. pripov. red. omlad. Federowski białorus. I, 110, č.
338.
|
Polivka_Rozpravky-s-zivly-nadprirodzenymi-II.html.txt
|
Zo Slovenska do RímaPri spomienke Ríma mohutne účinkuje na myseľ každého vzdelanejšieho človeka akási
čarovná a príťažlivá sila. — V mužovi vzniká túžba po pôde klasickej a po tom meste niekedy
svetovládnom, ktoré bolo otčinou a bydliskom hrdinov a spisovateľov, ktorých ešte v školách
obdivovať sa učil; nábožný kresťan žiada si vidieť sídlo a hlavu kresťanstva a zem krvou
mnohých mučeníkov zbrodenú; umelec sa chytí príležitosti, aby sa mohol na velebných tvaroch
a formách, ktoré dlátko, merítko a štetka v starých i novších časoch na obdiv sveta
vystavili, ďalej vzdelávať; ten chce z veľkých pozostatkov učiť sa poznávať velikánskeho
ducha národa rímskeho, onoho zase krása prírody a jemnosti podnebia vábia v tie strany, kde
citróny kvitnú. — Vezmime k tomuto všetkému ešte, že v niektorých národoch stalo sa
takrečeno módou cestovať do Talianska, a zo všetkého tohto vidíme, že mohutnosť a
všeobecnosť túžby po onej krajine za horami je vec prirodzená.Aj ja už oddávna choval som túto túžbu, žiadosť v hrudi a priaznivé okolnosti priviedli
ma prvej, než by som sa to bol opovážil očakávať, do toho položenia zadosť jej môcť urobiť.
Mňa zaujímali zvlášť starodávne historické pamiatky, pritom ale pozornosť som obracal i na
veci a predmety, ktoré sa mi zdali byť novými a u nás neobyčajnými, a verne ich do svojich
„notes“ zaznačiac, teraz veľactenému obecenstvu oznámiť som si zaumienil.Síce mnohým sa to azda nebude veľmi ľúbiť, že po tak dlhej ceste, ako bola carihradská,
ani len malého oddychu nechceme im popriať, ale hneď ich zase do „sveta“ vyprávame, avšak
keď ste videli nový Rím — ako menoval sa Carihrad za časov Konštantína Veľkého[1]— nádobno vám vidieť i starý, a to za horúca. Opposita juxta se posita magis elucescunt.[2]Tam sultán, tu pápež, tam Sofia, tu Peter,[3]tam život i mravy orientálne v úplnom kvete, tu západná kultúra i s jej
výrastkami. Aký to rozdiel! — Okrem toho ešte i s inou výhodou je to spojené. Hlava tých
našich velebných Tatier sa totižto zase snehom pokryla, bundy a kožuchy prišli do
poctivosti, ľad pod podošvami vŕzga, a to trvá u nás skoro celých osem mesiacov, vyhnimeže
teda týmto nepríjemnostiam nášho podnebia aspoň dva razy do týždňa a aspoň na polhodinku
vmyslime sa do čarokrásnych údolí apeninských. — Tam kde kaktus, aloa, palma a figovník
divo rastie, tam nebojme sa zimy.Podľa jedného starodávneho príslovia všetky cesty vedú do Ríma; ja som si teda vybral tú
na Turiec. V Martine som sa chcel totižto aj trochu zabaviť, aj potešiť, aj povzbudiť — a
to sa všetko stalo — a akže by bolo možno nejakého Lajka[4]si zvážiť. Nádej som síce len malú mal, lebo na dlhú cestu pribrať sa je ťažko
— a Rím a Neapol nie je na záhumní u susedov; ale predsa oslovím Petra, oslovím Pavla,
nahováram jedného, druhému chuti dodávam, ale všetko nadarmo. Vyhovárali sa, ako tí na
svadbu povolaní v evanjeliu.Čo som mal teda robiť? Odhodlal som sa na cestu i bez Lajka. — Z Martina nám to bolo
ešte len veselo; sedelo nás na nitrianskom dostavníku asi osem — a medzi nami traja páni
bratia spevoumní; že teda spev zavznieval, až sa prášilo, to si môže domyslieť každý, kto
zná tú milú rodinku kláštorskú.[5]— Ale pomaličky začalo nás ubúdať. Už v Kláštore nás niektorí opustili, v
Pravne tiež zostúpili z druhého dostavníka asi štyria a keď sme na noc dorazili do
Prievidze, veru nás už ľahko bolo počítať. Nasledujúceho dňa obed sa vydržiaval v
Topoľčanoch a len natoľko je hodný pamäti, že sme sa bližšie obznámili s národovcami, na
druhom voze pospiechajúcimi tiež ku Nitre, a to pri príležitosti malej dišputy o
národnostiach, povstalej medzi jedným pánom na -y a nami pri stole. V Topoľčanoch som sa
obznámil i s Alexejom Petrovičom Želudkovom, lekárom z Ruska, ktorý bol tiež v Martine a v
ktorého spoločnosti som nasledujúci deň i s mileným bratom Karolkom navštívil Nitriansky
hrad, u Jeho Veľkomožnosti pána Tvrdého urobil najhlbšiu poklonu a po poludní vyšiel na
Zobor. — Nitru som ja predtým znal len podľa mena a chýru, ako vôbec celou cestou od
Martina až po Tornok ten kraj mi bol terra incognita.[6]Ukonaní, roztúžení po slávnej minulosti a po lepšej budúcnosti vrátili sme sa do mesta;
ešte jedno bratské objatie, ešte jedno stisnutie rúk a stratil som týchto dvoch posledných
druhov cesty martinsko-nitrianskej. Na druhý deň zanechal som Nitru a popoludní bol som už
v Požuni, kde som jedného malého žiačika na ďalšie odoslanie odovzdal. Cesta z Požuňu do
Viedne trvá len niekoľko hodín. Ja pohrúžený v rozličné myšlienky takrečeno ani som
nezbadal, keď nás zložili na viedenskej stanici. Pred dvoma dňami nachádzal som sa ešte v
kole sto a sto našincov, priateľov, bratov, a teraz kdekoľvek hodím okom, obrátim zrak,
všade cudzie tváre, cudzí jazyk. Len teraz začal som bližšie rozmýšľať o ďalekom cieli
svojej cesty — a dôverne musím vyznať, napadli mi i tie rozličné nehody, ktorým je človek
na ceste vystavený. Vo Viedni som sa len natoľko zabavil, koľko nevyhnutne bolo potrebné,
kým som do poriadku uviedol cestovný list a pokonal niektoré iné záležitosti. — Od roku
1859 je bezprostredné spojenie Rakúska s Talianskom pretrhnuté, piemontský kráľ[7]nemá svojho vlastného vyslanca na viedenskom dvore, talianske záležitosti
zastupuje vyslanec švédsko-nórsky, ktorý mi cestovný list vidimoval bez všetkých ťažkostí.
Čo mi zvyšovalo na čase, obrátil som na ohliadanie onoho chýrečného zverínca v Prátri,
nového parku na niekdajšom Wasserglazi a novovystavanej čiastky mesta. Len od dvoch rokov
nebol som videl Viedeň a môžem povedať — premeny, ktoré sa za ten krátky čas stali, ma
prekvapili.Čas sa veľmi míňal a Rím je od Viedne ďaleko, preto nutnosť zrýchľovala moje kroky. Na
ceste z Viedne do Terstu je tak mnoho pamätných miest, tak podivuhodné výtvory pokročilosti
ľudského pokolenia, že samo ich preskúmanie a dokonalé prehliadnutie by niekoľko týždňov
potrebovalo, ale ja na tento čas musel som sa uspokojiť len s povrchným videním.Cez ten svetochýrny Semmering čarovnými štajerskými údoliami a cez skalnatý Karst uberal
som sa bez prestania až po Terst; trvalo to všetko spolu asi dvaadvadsať hodín. Sprvu som
síce zamýšľal v Postojne zostúpiť, ale celú noc sa lialo ako z kupy a vietor dul, div že
nás nepoprevracal; keď sme ráno okolo štyroch premrznutí, rozospaní prišli do Postojne,
nemal som chuti sem i tam sa tárať, a v tej nádeji, že tá jaskyňa i tak neutečie, kým sa z
Talianska naspäť vrátim, utúliac sa do kútika, začnem trochu podriemavať. Snívalo sa mi, o
čom som celý deň bol rozmýšľal, o mori. Zdalo sa mi, že počujem šumot vĺn a tu naraz zajačí
stroj konduktora, že ma až uši zaboleli. Vytieram oči, pozriem von oknom, predo mnou
stanica Nabrezina. Jedni vystupujú z vagónov, druhí zase dnu sa tlačia; tu sa dvaja
poznávajú, tam zase na rozchodnú ruky si podávajú, zo všetkých strán krik, huk až konečne
bolo dané znamenie, že sa vlak pohýna. Každý sa usiloval umiestiť čo najpohodlnejšie,
cigarka a fajočky sa zapálili a nezadlho o Nabrezine ani chýru ani slychu. Za čas sme
uháňali ešte na juhozápad, tu sa železnica naraz pomedzi ozrutné skaliská obráti na
juhovýchod a vpravo už vidno nesmiernu tmavastú planinu. Bolo to Adriatické more. Na pravom
boku sedel už obstarný muž so ctihodnou hlavou a bradou. Poprosím ho a on ochotne mi
prepustil svoje miesto pri okne, skade mohol som pohodlne oči pásť na dosiaľ nevídanom
všehozore. — Srdce mi tuhšie bilo, keď som videl predmet svojich dávnych a vrúcnych túžob
tak blízko! Vlnky sa pohrávali, a keď sa dve s väčším návalom stretli, pena, pri tomto
zrazení povstalá, sa čarovne odrážala svojou bielou farbou od tmavotemných vôd. Ich jemný
šumot som síce pre hrmot železnice počuť nemohol, a predsa harmonicky zaznieval mi v
ušiach. Nespočetné rybárske loďky s natiahnutými plachtami križovali po bezodnej planine a
dodávali jej nevysloviteľnej zaujímavosti. Medzi obdivovaním týchto nových a krásnych
úkazov, pohrúžený v neznámych citoch, zazriem pyšný, nad vodami hrdo sa vypínajúci
letohrádok Miramare, niekedy obľúbené miesto pobytu terajšieho mexického cisára, a
skaliská, v ktorých s napnutím ľudských síl vytesaná je železničná dráha zahalili mi už ten
utešený pohľad. Keby som bol mal nejakého Lajka okolo seba, bol by som sa mu usiloval
oznámiť ten duševný zážitok a kroz zamenenie jeho myšlienok bol by som ho azda dvojnásobne
pocítil, ale takto samotnému prekypovalo mi srdce nadšením, ktoré nezadlho, ako tá vlna
morská, rozlialo sa po celej mojej bytnosti a zaniklo. Bolo pol ôsmej, keď sme zastali na
stanici. Pochytím kapsu a ponáhľam sa von. Pri stanici stálo viac omnibusov s nápismi a
menami hostincov, ktorým náležali. Bez dlhého rozmýšľania vstúpim do toho, ktorý mi bol
najbližší a nosil meno: Albergo Daniel.[8]Po malej štvrťhodine nachádzal som sa vprostred mesta — Terstu.V hostinci hovorilo sa aj po nemecky, a to mi bolo vhod. Ja som sa síce bol asi od dvoch
rokov zaoberal v slobodných hodinách rečou a literatúrou talianskou a knihy v tej reči
písané už mi poskytovali málo ťažkostí, ate keď prišlo na lámanie chleba, keď som mal
hovoriť, zbadal som na nemalé podivenie, že by som nielen o astronómii nemohol držať
prednášky, ale že ani pri všednej konverzácii próbu nevystojím. Rozumieť som síce tak utcunque[9]rozumel, aj konštrukcie som v moci mal, ale slová mi akosi na myseľ nechceli
prichodiť, a slovár vždy v ruke nosiť som sa trochu hanbil. Neskorej vo Florencii, v Ríme,
v Neapole to už polom šlo, v Pompeji a na Vezuve som už bol aj tlmočníkom, keď sa mi trochu
jazyk rozviazal. — V Terste ale nedajbože nejakú myšlienku bez slovníka vyjadriť. — Darmo
je, vo všetkom je dobrá aj teória — ale lepšia prax. U toho pána Daniela (Contrada Niccolo)
som si dal teda chyžu otvoriť, a keď som sa bol umyl a šaty trochu oprášil, vyberiem sa na okulatu[10]mesta. Ulicu menom Contrada Niccolo práve vtedy nanovo dláždili, robotníci
pritom zamestnaní jedného okoloidúceho muža — obrovskej postavy, ktorého mozgy však, ako
som zbadal, neboli celkom v poriadku, natoľko rozdráždili, že medzi revaním, podobným viac
hlasom zvieracím než ľudským, pochytí skaly a začne ich naháňať. Oni sa rozutekali vo
všetky strany sveta, ten rozdráždený blázon však mrští skalu, ktorá, keď neodskočím, do mňa
sa udrie; no toto je reku zlý znak, v prvom talianskom meste, a už takéto nebezpečenstvo —
čože bude naďalej? Od toho času nešiel som nikdy viac bez palice na ulicu, a to nie bez
príčiny. — Nato zamieril som kroky ku moru. Akási neviditeľná moc ťahala ma ta. — Príduc na
Molo San Carlo, opriem sa o lampový stĺp, aby tým pohodlnejšie všetko, čo sa okolo mňa bude
diať, mohol pozorovať, a tu rozmanitosť očiam naskytujúcich sa predmetov, množstvo
rozličných dojmov a ten ukrutný hluk, ktorý na terstskom pobreží vždy panuje, takmer
zmyslov ma na čas pozbavili. V prístave celý les sťažňov, vypínajúcich sa pyšno k oblakom,
nesčíselné množstvo kupeckých lodí prvej veľkosti, pri nich stá a stá nákladných lodí,
pomedzi ktoré člnky svojimi veslármi s podivuhodnou obratnosťou hnané sem i tam križujú. Na
jednotlivých lodiach aký to život! Severný vietor, verný náš sprievodca po celú noc, i
teraz rozoháňal more, až lode vŕzgali a sťažňové povrazy pískali ako vo víchre smrekové
lesy. Keď som sa bol trochu rozhľadel, odvážiac sa až na samý koniec hrádze San Carlo a
lapiac sa kamenného stĺpa, aby ma vietor nevyvrátil, s potešením pozerám na hru rozihraného
živlu. Nejedna vlna takou silou bola prihnaná ku hrádzi, že dovysoka vystrieknuc, takmer
celú zaplavila. Pravda, dostalo sa slanej vody i mne a z ostrého štípania v očiach som
musel uzavierať, že je ozaj len slaná, ale som neustúpil, kým som sa na dosiaľ neznámom
pohľade nenasýtil.Zanechajúc konečne pobrežie, pustím sa bez všetkého cieľa do mesta a náhoda zaviedla ma
na Piazza Lipsia,[11]skade som vstúpil do Musea Ferdinando Massimiliano. Zvlášť zaujímavá je zbierka
rýb a morských živočíchov všelijakého druhu, usporiadaná pekne podľa tried. Od najväčšieho
až do najmenšieho je tu zastúpené obyvateľstvo dŕžavy Neptúnovej. Z múzea vybral som sa
nesčíselnými, úzkymi a nepravidelne stavanými uličkami starého mesta na terstský hrad. Na
ceste našiel som neďaleko chrámu St. Maria Maggiore malé námestie, Piazzetta di Riccardo[12]— tak nazvané podľa všeobecnej mienky po Richardovi levieho srdca, anglickom
kráľovi (1189 — 1199), ktorý by tu po návrate z Palestíny od urazeného ním austrijského
kniežaťa Leopolda[13]bol býval chytený a uväznený, čo je ale historicky nepravdivé. — Brána zvaná
Arco di Riccardo zdá sa byť niekdajšia víťazná brána rímska. Na hrade je pamätihodná svojou
starobou zvlášť katedrála San Giusto, lebo jednotlivé jej čiastky: bazilika, baptistérium[14]a byzantský dutný chrámik majú pochádzať z piateho a šiesteho storočia; do
jedného celku súc spojené v štrnástom. Vo veži sú vmurované ešte rímske stĺpy a pri vchode
do chrámu je šesť rímskych náhrobníkov s polovypuklými podobizňami, tiež v stene. — V
južnej lodi chrámu, ktorý má i dve staré mozaiky Krista a Máriu, nachodí sa pomník Don Carlosa,[15]od roku 1848 Conte di Molina, ktorý v tomto storočí (1833 — 1848) tak dôležitý
zástoj hral v dejepise Pyrenejského polostrova, s nápisom: D. O. M. Carolus V. Hispan. Rex
in prosperis modestus, in adversis constans, pietate autem insignis, obdormivit 1855 et hic tumulatur.[16]Pri chráme na niekdajšom cintoríne sú vystavené rozličné rímske pomníky, takzvané Museo
Antico, ktoré však neposkytujú nič zvláštneho. Ján Winckelmann,[17]chýrečný znalec krásnych umení a ostrovtipný archeológ zo Stendalu, pri návrate
z Ríma v Terste padnúc za obeť talianskej lakomosti (1768), tu leží pochovaný; jeho pomník
nosí nasledujúci nápis: Joh. Winckelmanno domo Stendelia explanatori praestantissimo
antiquitatis. Manu advenae proditoris hac in urbe peremtus est a. 1768.[18]Na terase pred chrámom pod kameňom s dvoma priehlbinami leží Jozef Fouché[19]vojvoda z Otranto, niekedy mohutný minister polície pod Napoleonom I., zomrel v
Terste r. 1820.Keď som všetky tieto historické pamiatky hradu a Terstu vôbec preskúmal, vybral som si
to najpríhodnejšie miesto, skade by mohol polohu Terstu a jeho bezprostredné okolie
pozorovať. Na juhozápad pod mojimi nohami rozprestieralo sa staré mesto so svojimi
nepravidelnými a vozom neprístupnými uličkami. Na západ krásny terstský prístav; jeho
najsevernejšia čiastka Lazzaretto Nuovo vystavaný r. 1769, jeden z najväčších a
najpohodlnejších v celej Európe, lebo môže prijať do karantény asi 70 lodí, a má miesta pre
400 osôb, od pevnej zeme je obohnaný 24 stôp vysokým múrom; na južnom konci ďaleko do mora
siaha Molo St. Theresa, alebo di Fanale Marittimo,[20]lebo tu stojí svetláreň.Medzi týmito láme morské vlny ešte iných osem mól alebo hrádzí, z ktorých väčšie nosia
nasledujúce mená: Molo Santorio, Molo Ferdinando, Molo San Carlo, Molo Kluč.Na severovýchod od hradu leží nové mesto, honosiace sa mnohými peknými budovami a
pravidelnými ulicami, vystavané už po vyhlásení Terstu za slobodný prístav pod Karolom VI.
(1719). Za časov Márie Terézie obdarené ešle mnohými výsadami vzrástlo toto obchodné mesto
poznenáhla tak, že počet jeho obyvateľstva vystúpil vyše 60.000. Po viedenskom pokoji
(1809) bol Terst odstúpený Napoleonovi a stratiac výsady slobodného prístavu, začal klesať.
Roku 1818 bol privtelený k nemeckému Spolku[21]a 2. októbra 1849 obdarený právom bezprostredného podriadenia pod dŕžavnú radu
(Reichsunmittelbarkeit) začal sa zase vzmáhať a následkom priaznivej polohy hľadí v ústrety
krásnej budúcnosti. Počet obyvateľstva je asi 85.000.Od východu je celé mesto obtočené pohorím, ktorého päty, zarastené rozličným stromovím a
v pravom zmysle slova popresievané nádhernými letohrady, milo sa odrážajú od smutných
holých vrcholcov.Keď som po mnohej biede zase bol vyhľadal svoju hospodu, bola už minula jedna hodina.
Unavený a vyhladnutý zasadnem si a oddám sa rezko do výtvorov talianskej kuchyne. Šťastie,
že na ceduli boli i nemecké nápisy, ináč bohvieaké morské potvory by som bol pojedol.
Zadosť urobiac požiadavkám tela, na um mi prišlo to starodávne latinské príslovie: „Si
veneris Romam, romano vivito more,“[22]a upotrebiac ho na svoje položenie a osobu, odhodlal som sa podvoliť
všeobecnému zvyku južných národov, to jest sieste.[23]Vyjdem teda do druhého poschodia, založím okenice, aby som si znázornil noc, a
vrhnem sa na posteľ. Netrvalo to dlho a Morfeus sa zmocnil mojej bytosti. Tu zrazu sa mi
zdá, že čujem spev, opravdivý to hlas sirény, a vždy silnejšie rozlieha sa mi v ušiach, až
sa prebudím. Načúvam a naozaj slyším spev; ale neveriac sám sebe, idem k oknu, kde som sa
presvedčil, že to nie je sen. Bol to prvý taliansky spev, ktorý som počul na polotalianskej
pôde — a aký spev! To najjemnejšie mol, a predsa hlas taký prenikavý, že ma až zatriaslo.
Nikdy predtým žiadna hudba a žiaden spev neúčinkoval natoľko na moju myseľ, ako tento, bol
to cit predtým mi neznámy. Čo do obsahu z často opakovaných slov „don Rodrigo a donna
Sabina“ som uzavieral, že je to španielska romanca v dialógu. Osobu speváčky som nevidel,
ale jej harmonické hlasy duneli mi v ušiach ešte za niekoľko hodín. Bože, čo som si ja
sľuboval od vlastného Talianska, od južnejších krajov! To bude, reku, neustály koncert tých
najobľúbenejších melódií, tam reku aj voly budú kvartetá bučať a vrabce na streche aspoň
sextet čvrlikať, a keby mi bol ktokoľvek hovoril, že sa sklamem, nebol by som mu veril, až
som sa konečne o tom osobne presvedčil.Horúčosť začala sa míňať, z morskej strany povieval chladný vetrík, na ulici ten
najčulejší život, zišiel som teda dolu z mojej vysokosti, uponížil som sa. Ponoriac sa do
prúdu národa, z povinnosti a záhaľčivosti sem a tam sa valiaceho, prešiel som celé korzo
medzi ustavičným obdivovaním tých najrozmanitejších výkladov. Tu hodvábne látky bohaté
nakopené, tam celé poklady v koraloch a perlách a všade zástupy nádherne oblečených Evičiek
s prenikavým čiernym okom a výrazuplnými, jemnými ťahmi. V kníhkupectvách boli zastúpené
všetky románske reči, všetky najnovšie výtvory beletristickej literatúry a žurnalistiky,
kde-tu jedna kniha nemecká, a na jednom mieste skromne v kútiku sa túlila i slovenská
gramatika od pána Viktorina.[24]Po biede a s veľkou pozorlivosťou, aby sa nedostal následkom karambolu niekde i
proti svojej vôli do sklepu, vyšiel som na Piazza delia Borsa a stade na Piazza Grande,
ktoré námestie je v bezprostrednom spojení s pobrežím. Tu zase nový, veľkolepý výjav. Stá a
stá osôb obojeho pohlavia vidno tu pri košoch a opálkach, naplnených južným ovocím, a hluk
ako v nejakom zverínci. Každý svoj tovar chválil, a to s takým krikom, že div človek o uši
neprišiel. Ďalej k moru rybári ponúkali korisť ulovenú v poslednej noci a jeden druhého sa
snažil prekričať ozávod. Pozornosť obecenstva obrátil na seba zvlášť majiteľ a predavač
úhorov — nemilosrdným spôsobom zachádzania s nimi. Úbožiatka ešte žili a hemžili sa ako
obyvateľstvo starých bryndzových nádob, a on jedného za druhým vynímal z koša, čínskym
spôsobom im rozpáral brucho a raz, dva razy ešte do neho zaseknúc, koniec učinil životu
mandarína. — Slniečko sa blížilo k odpočinku, naširoko a ďaleko vlnky začali odrážať jeho
zlaté svetlo. Mnoho sa píše o pôvabnosti pohľadu na východ alebo západ slnka na mori. Ja
som mal príležitosť presvedčiť sa o tom teraz vlastnými očami; priblížil som sa teda celkom
až k brehu. Obličaj Phoebusa[25]bol zapálený, už či od žiaľu, že musí tento krásny svet opustiť, či od hanby
nad nešľachetnosťou ľudského pokolenia — o tom sú mienky rozličné — dosť na tom, akonáhle
sa dotkol mora, celá tá nesmierna plocha prijala jeho farbu. Vyzeralo to ako náramná nádoba
naplnená rozpusteným zlatom a hravé vlnky verne napodobňovali vrenie roztopenej hmoty.
Jemným šumotom sprevádzali jeho odchod, akoby bôľ cítili, že ich opúšťa. Už dávno bolo
slnko zašlo, a ja som ešte tam stál, tak mi bolo ako nikdy predtým; i potom častejšie počas
svojej cesty mal som ešte príležitosť obdivovať ten samý fenomén, a jeho velebnosť
zachvacovala dušu k vyšším citom.Príjemné počasie vyvábilo terstské haute volée[26]na prechádzku na morské brehy. Sklepy a komptoáry[27]sa pozatvárali a nezadlho preplnili sa všetky móla obecenstvom, chtiacim niečo
vidieť alebo byť videným. Na lodiach zatíchol hluk, len tu i tam povyvesované lampy alebo
jednotlivé hlasy z vypitých hrtanov označovali ešte život námorníkov; i na Fanale Marittimo
zjavilo sa svetlo a mohutné lucus a non lucendo[28]ma prekvapilo — svojou temnosťou. Ako odbilo deväť, výstrel dela dal znamenie,
že sa prístav zatvára.Hneď popoludní bol som si zaopatril prievozný lístok na lodi „Venezii“, patriacej
rakúskemu Lloydu, ktorá mala o polnoci nastúpiť svoju cestu do Benátok.Spať teda nesmieš, myslím si, aby ťa tu nenechali! Čo ale začať za tri hodiny? Do
divadla som nemal vôľu, lebo kus Don Juana dávaný v ten večer mi bol už až príliš známy,
vrútil som sa teda do najbližšieho hostinca a občerstviac ducha i telo, vyhľadal som
kaviareň Degli Specchi[29]v tom úmysle, že čítaním novín zadrhnem ešte zostávajúci čas. Pred kaviarňou
stálo veľké množstvo stoličiek v celej hore oleandrov a iných mne neznámych kvetín.
Vyberiem si jeden celkom neobsadený stolík pod oleandrom, málo čo menším od bojnickej lipy,
strčím nos do dánskej otázky, začnem čítať, tu zrazu zahučia struny harfy, preberané
zbehlými prstami a po obligátnom trojnásobnom odkašlaní zaznie útly ženský hlások,
sprevádzaný hudbou harfy. Spievali intrádu[30]do jedného dueta romantickej lásky. Sólo a duet boli znamenite predvedené a
upamätovali ma na ten okúzľujúci spev pod siestou. Po odchode speváčok načúval som rozhovor
viac gréckych obchodníkov pri susednom stole. Kuli svetoborné plány, ale ich nezradím;
veľmi často a tvrdo vyslovovali guturálne hlásky.[31]Tak mi uplynul čas, hodina odchodu sa priblížila. Zaplatiac trovy v hospode a náležite
sa zaopatriac zvlášť cigarami, o trištvrte na dvanásť bol som už na palube našej lode. Keď
banskobystrický hlásnik volal „Odbila dvanásta hodina, chváľ každý duch Hospodina“, v
prístave terstskom zapískalo tak silne, že sa ozval prístav, mesto a jeho okolie — na
znamenie, že sa paroloď nezadlho pohne. — Parostroj začal lomcovať, vlny tepané náramným
kolesom bôľne zastenali, ešte jeden znak — a opustili sme prístav. Bola to prvá moja cesta
po mori a dojmy toho času nikdy nezabudnem. Noc bola tichá a jasná, miliardy hviezd
pokrývali nebeskú oblohu a zrkadlili sa v bezodnom živle. Z Terstu bolo vidno len nákresné
čiary, čierne postavy okolitých vrchov tvorili peknú protivu k jasnej oblohe. Hovorieva sa,
že je obloha južných krajov svetlejšia než naša. I mne sa tak zdalo, ale veľký rozdiel som
predsa nenachádzal, ba dokonale to posúdiť nebol som ani vstave, lebo akosť nášho neba som
už bol zabudol. Z paluby zídem do spodnej čiastky lode, ale nie aby som si ľahol, ale len
aby som ju preskúmal. Väčšia čiastka cestujúcich už sa bola poukladala, každý kde mohol —
po remenných pohovkách, po nočných komôrkach v dvoch radoch jeden nad druhým, pri stole s
päsťou pod hlavou, a niektorí začali už poriadne chrápať. — Mne sen ani na rozum neprišiel,
a čoby aj, nebolo by bývalo možno spať po prvé z nedostatku miesta, a po druhé, lebo mi
začalo byť tam dolu teplo. Vydriapal som sa teda zas hore plný očakávania vecí, ktoré by
prísť mali! Ako tak v dumaní pohrúžený sedím, počujem slovanské hlasy. Jeden mladý
poddôstojník, k tomu kadet, rodom Poliak, bývalý študent, učil jedného od koreňa Francúza,
tiež mladého šviháka, krásnu poľskú pieseň. Dlho som načúval, konečne som sa im dal do
známosti — a mal som „Lajkov“ až do Benátok. Okolo štvrtej ráno začal povievať studený
severný vetrík. Loď sa tuhšie kýva, a jednotlivé ohlasy a stonanie v známosť nám uzádzali,
že u osôb útlejšej sústavy počína účinkovať morská nemoc. I ja som bol odhodlaný ad extrema,[32]avšak neprihodilo sa mi nič ľudského, načo som si ja nemálo zakladal, že bohvie
azda je v mojej maličkosti stratený druhý Kolumbus.Východ slnka vidieť nebolo nám popriane, lebo oblaky zastreli celý východný obzor, avšak
akonáhle sa rozvidnelo, počal byť na lodi čulejší život. Naši spolucestovatelia
pozanechávajúc svoje komôrky a postele, začali sem a tam sa motať po palube a plnými ťahy
chlípali čerstvé povetrie. Niektoré raňajšie tváre, zvlášť u ženského pohlavia, nosili
zrejmé stopy nepríjemného účinkovania kolotania sa lode a morských výparov. Tí, ktorí po
prvý raz mali vystúpiť na benátsku pôdu — a medzi týmito i ja, opierali sme svoje zraky na
západný obzor, sliediac prvé známky „kráľovnej mora“. Tu zrazu zablyští sa nám niečo a vždy
viac vystupuje z vôd. Bol to, ako som sa dozvedel, jeden benátsky chrám. San Pietro di
Cassello. Od toho okamihu neodvrálil som viac oči z toho smeru, pokým som nevidel celú
východnú čiastku mesta skvieť sa v celej jeho kráse a nádhere. Zastali sme v Canal Grande.
Vpravo, vľavo vypínali sa nádherné paláce, že človek ani nevedel, kam má skorej pozrieť;
gondolieri vábili cestovateľov na svoje loďky. Vezmúc moje malé bydlo, mrštím ho do
gondoly, že až zahučalo, a skočím sám za ním. Nevedomky zostúpil som v „Hoteli Stella d’Oro“[33]alebo nazvanom podľa majiteľa, v „Hotel Bauer“.Čítame tak mnoho rozličných opisov pyšného sídla niekedy tak mohutnej rebupliky
benátskej, tak často vídame vyobrazené hlavné a najzaujímavejšie jeho krásy, a predsa keď
prvý raz vystúpiš na jeho brehy, všetko ti nové, všetko je tak prekvapujúce a okúzľujúce,
že ťa musí omráčiť. Človek môže byť akokoľvek flegmatický, prozaický, žiadnemu nadšeniu
neprístupný; v Benátkach by sa predsa mohol — nehovorím, že by musel — stať básnikom, lebo
všetko ponúka ho k tomu, od pôvabnej nádhery a skvosu začnúc, až po taliansku nečistotu.
Práve táto protiva, ktorá sa pri každom predmete prejavuje, to spojenie starodávnej
veľkoleposti s terajším spustošením a s biedou, bydliacou v palácoch, magicky účinkuje na
myseľ. Kamkoľvek sa obrátiš, všade vidíš pozostatky niekdajšieho blahobytu a nesmiernej
nádhery a slávy; skoro každá budova má svoju veľavýznamnú minulosť, ale spolu nemožno ti
nezbadať i stopy porúchania a úpadku. — Keď niekde, tak tu dá sa upotrebiť v úplnej svojej
platnosti ono: Sic transit gloria mundi.[34]A čo v tomto ohľade povedať možno o Benátkach, platí viac-menej i o iných
mestách Talianska, lebo skoro všetky majú veľkú slávnu minulosť a nepatrnú prítomnosť. Kto
zná príbehy Itálie v starom veku, komu nie sú neznáme ani stredoveké deje republiky
benátskej, florentínskej, janovskej, Bologne, Milána a iných, tomu sa tu poskytuje
príležitosť presvedčiť sa o pominuteľnosti diel ľudských. Taliansko je cintorín slávy a
moci, a ako taký má akýsi elegický nádych; a hoci sú Benátky jedinké mesto svojho druhu, v
tom sa predsa s druhými svojimi sestrami úplne zrovnáva. Ale akoby aj nie, však je bránou
Talianska, a to bránou povahe Talianska primeranou. Toľkoto o Benátkach vôbec, a teraz by
som sa mal pustiť do opisovania chrámov, palácov, námestí, mostov, ale načo a ako, keď
ctené obecenstvo to už z majstrovských článkov pána doktora, ktorý mi to predchytil — a in
parenthesi sit dictum,[35]dobre urobil — dokonale a úplne zná? „Tarde venientibus ossa,“[36]hovorí starodávne príslovie a ako všetky, má pravdu. Môj vysokoctený pán
predchodca povodil vás všade, poukazoval vám všetky historické a umelecké znamenitosti,
takže pre mňa už skoro nič alebo už len ozaj „paběrky“ ostali.*Po štvrťdňovom pobytí, a to takých zážitkov plnom, aké ani najbujnejšia fantázia nie je
vstave si utvoriť, odhodlal som sa konečne po tuhom zápase so sebou Benátky opustiť. Malá
nehoda prinútila ma ešte dva razy prekonať cestu po celom veľkom kanáli, ktorý sa mi ešte
hlbšie vryl do pamäti. Bol som totižto pri odchode z hostinca tamže prsteň zabudol, a musel
som sa až od stanice poň vrátiť.S pevnou zemou sú Benátky od roku 1846 spojené obrovským, azda najväčším sveta mostom,
vedúcim cez lagúny[37]na západ. Je 3601 metrov alebo 11.393 rakúskych stôp[38]dlhý, 28 stôp široký a spočíva na 222 oblúkoch. Železnica ide po ňom za osem
minút, pešky by to trvalo hodinu. Prvá stanica za lagúnami, z ktorých sa vypínajú početné
pevnôstky, vystavané za najnovších časov, je Mestre, kde sa začína úrodná severotalianska
nížina a rovina. Vinič, morušové stromy a bujná kukurica, všetko rastie na tej samej pôde v
peknej svornosti a pestrej rozmanitosti. Cez Marano, Dolo a Ponte di Brentu dorazili sme
okolo deviatej hodiny raňajšej do Paduy.Padua (Padova).Neviem, či to všetci ľudia na svete sú takí
milovníci a obdivovatelia starožitností, alebo či je to vlastnosť len jedného druhu ľudí,
alebo azda len práve jednotlivcov — čo sa aspoň mojej osoby dotýka, ja som nadšený a
náruživý ctiteľ všetkého, čo je staré, vyjmúc azda — staré oštiepky.V mojom rodisku stojí starý kostol, to jest aj nie taký starý ako ošarpaný, a v tom
kostole na meštergerende[39]je napísané 1777, je to rok, v ktorom bol ten chrámik boží na Lipnici za sto
päťdesiat zlatých šajnalských kúpený, lebo je, notabene, z dreva. Keď som ako chlapec
niekedy ad captandam benevolentiam[40]službu preukázal pánu rechtorovi čo mechitarista,[41]vždy som mal zraky oprené na onom počte a tak som sa dakedy zahľadel, že som aj
na svoju povinnosť zabudol, za čo ma potom pán rechtor statočne vyškolili — avšak navzdor
tomu ustavične som si hlavu lámal, kedy to mohlo asi byť tisíc sedemsto sedemdesiatsedem.
Ba či to nebolo reku pred stvorením sveta? Prídem potom do Bystrice, a tu nájdem nápisy
1723, 1610, 1569, ba aj 1498. Aj, ako ma to vždy pohlo, keď som takýto počet videl! Začnem
sa učiť dejepis, a čím staršie dejiny, tým s väčšou chuťou, Nimrod, Ninus,[42]Semiramis, Sesostrio,[43]obliehanie Tróje boli moje force partie.[44]Neskorej mal som príležitosť vidieť a s nadšením obdivovať mestá a predmety i z
prvých storočí po Kristu, ba i spred kresťanských časov, ale ešte ani jedno neprevyšovalo
vekom, starobylosťou a klasickou zaujímavosťou Padovu — nadšenie teda prirodzené.Padova alebo starorímske Patavium bolo založené podľa Livia (Hist. I, 1.) v XII. storočí
pred kresťanskou érou hneď po trójskej vojne (1194 — 1184): Constat… Antenorem cum
multitudine Enetum, qui seditione ex Paphlagonia pulsi et sedes et ducem rege Pylaemene ad
Troiam amisso quaerebant, venisse in intimum Adriatici maris sinum, Euganeisque qui inter
mare Alpisque incolebant, pulsis Enetos Troianosque eas tenuisse teras; et in quem primo
egressi sunt locum, Troia vocatur; gens universa Eneti (Veneti) appellati.[45]— A Virgil aj menovite spomína Patavium v Aen. I, 243 sq.[46]Antenor[47]potuit mediis elapsus Archivis Illyricos penetrare sinus… Hic tamen ille urbem
Patavi sedesque locavit Teucrorum et genti nomen dedit armaque fixit Troia, nunc placida
conpostus pace quiescit.[48]Okolo roku 220 pr. Kr. padlo Patavium do rúk víťazných Rimanov a rozkvitlo ako remeslami
tak zdarným obchodom, až za časov sťahovania sa národov najprv kroz Alaricha,[49]vodcu západných Gótov, r. 413, potom kroz Atilu r. 452 a roku 568 od
Longobardov po tretí raz bolo spustošené. — Keď longobardskú dŕžavu Karol Veľký, kráľ
Frankov, vyvrátil roku 774 po Kr., i Padova bola privtelená k veľkej ríši
franko-germánskej, a len po vymretí Karolingovcov[50]a za časov bojov Hohenstaufovcov s Welfmi[51]dostalo sa jej zase samostatnosti. Na čele padovskej republiky stáli za krátky
čas dvaja konzulovia, až jej Fridrich Barbarossa[52]túto samovládu (autonómiu) odňal a podriadil ju od neho vymenovanému podestovi.[53]Za časov Fridricha Druhého[54]padla Padova do rúk ukrutného tyrana Ezzelina[55]di Romano, ktorý pod zásterou zastávania cisárskych záujmov v severnom
Taliansku strašne hospodáril. V XIV. storočí zmocnila sa Padovy rodina Carrarovcov, z
ktorých Niccolo, Obizzo, Francesco I. a II. pod názvom podestov nad ňou vladárili, až
konečne r. 1405 bola privtelená republike benátskej a s ňou šťastné i nešťastné osudy
delila. Následkom kampoformijského pokoja (1797) bola republika benátska a tak i Padova
odstúpená vtedajšiemu cisárovi Františkovi II.;[56]po nešťastnej bitke pri Slavkove (Austerlitz) 2. decembra 1805 — v požunskom pokoji[57]pripadla celá Venécia talianskemu kráľovstvu,[58]a len r. 1815 bola zase prinavrátená Rakúsku.Medzi čelnejších paduánskych synov prislúcha: Titus Livius, znamenitý rímsky dejepisec,
z prvých časov cisárstva (59 pr. Kr. — 18 po Kr.); Andrea Mantegna, zakladateľ paduánskej a
mantuánskej maliarskej školy (1431 — 1506); Bartolo Christofoli vynálezca fortepiana, Guido
Bentivoglio (1579 — 1644), kardinál a historiograf, Giovanni Battista Balzoni (1778 —
1823), učený cestovateľ po Egypte a vnútornej Afrike.Terajšia Padova počíta asi 55.000 obyvateľov. Leží na úrodnej rovine pri rieke
Bacchiglione, ktorá ju na dve, čo do veľkosti nerovnaké čiastky delí. Ulice sú väčším
dielom úzke a tmavé, popod domy vedú arkády. — Hlavné námestie a spolu promenáda nosí meno
Prato della Valle a spomenutia zasluhuje zvlášť preto, že je okrášlené 74 sochami,
predstavujúcimi paduánskych a vôbec talianskych výtečníkov, ako aj značnejších poslucháčov
tunajšej chýrnej univerzity. Medzi inými sú tam i podobizne Štefana Báthoryho,
sedmohradského vojvodu a od roku 1576 kráľa poľského, ako aj Jána Sobieskeho, ktorý si čo
kráľ poľský zahnaním Kara Mustafu spod viedenských múrov (1683) nadobudol nesmrteľné
zásluhy o kresťanstvo, dŕžavu nemeckú bezprostredne a o Uhorsko prostredne.Padova počíta asi 96 chrámov, napospol oplývajúcich obrazmi znamenitých maliarov. — Prvé
miesto zaujíma krásna bazilika sv. Antona Paduánskeho (†l231), vystavaná orientálnym vkusom
v r. 1256 — 1307. Sedem kupol vypína sa k nebesiam a živo ťa upomína na chrám sv. Marka v
Benátkach. V kostole samom nádherne ozdobenom všetkým, čo sú plastické umenia vstave
preukázať, zvlášť vyniká Capella del San Antonio, kde spočívajú zemské pozostatky tohože
svätého; jej steny honosia sa hautreliéfmi[59]chýrečného rezbára Andrea Contucciho Sansovina (1460 — 1529). V severnej lodi
nachádza sa veľkolepý pomník Benátčana Caterina Cornelia, „generale di mare della Veneta republica“[60](†1674) a náhrobník grófa Sica s prekrásnymi dvoma sochami, zosobňujúcimi
otrockú služobnosť. — No ale všetko vypočítať i tak nemožno, a tým menej je vstave urobiť
si nejaký pojem o tej nádhere a skvose, kto to nevidel!Pre staviteľa, sochára alebo maliara sú zaujímavé i chrámy St. Giustina, kde sa nachádza
jeden utešený obraz od Pavla Veroneseho;[61]Agli Eremitani s chýrnym pomníkom Wilhelma Georga Friedricha z Oranie (†1799),
predstavujúcim sediacu, zarmútenú postavu od svetoznámeho Canovu[62](tento pomník je medzi umelcami všeobecne známy pod menom Pieta Padovana);
Madonna dell’Arena od Giotta[63]s celým cyklom Danteho obrazov,[64]predstavujúcich peklo.Ak chcete vidieť najväčšiu sieň sveta, vstúpme do Palazzo della Ragione. V prvom
poschodí musíme málo zastať pred velikánskymi dverami, kým nám vrátny nedonesie kľúče. Táto
sieň je 256 stôp dlhá, 86 stôp široká, 75 stôp vysoká. V úzadí stojí ohromný pejko z dreva
od výtečného rezbára Donatella,[65]podľa všeobecnej mienky zhotovený podľa onoho trójskeho koňa, pomocou ktorého
Gréci po desaťročnom obliehaní Ilion konečne zaujali, lebo bez neho, ako Virgilius hovorí:Trojaque nunc stares Priamique arx alta maneres.[66]Cez karneval vraj každoročne 8, hovorím, osem párov vrediká sa po rebríku do
toho činoša[67]a tam si vraj celkom pohodlne zaskočia čardáš! Za koňom na stene nachádza sa
náhrobný kameň istého M. Livia Halysa, pochádzajúceho z rodiny T. Livia. Strechu siene
tvorí drevený krov, spočívajúci na hrubých železných žŕdkach. Prv než by sme ju opustili,
nádobno nám ešte ohliadnuť takzvanú „skalu potupy“ (Pietra del Bando), to jest kamenný, asi
3 stopy vysoký, hrubý klát, na ktorom v stredoveku ba ešte aj minulého storočia insolventní dlžníci[68]bývali verejne potupe vystavení. Ej, boliže to barbarské časy voľakedy; teraz
by to už nešlo ani z nacionálne-ekonomických ohľadov, veď keby nás náš matičný kníhkupec[69]takto chcel trestať, musel by prinajmenej Tatry dať zváľať.Keď už o kníhkupcovi hovoríme, zájdime po jednej ceste aj na paduánsku univerzitu. — Je
ona jedna z najstarších, lebo bola založená r. 1238 kroz už častejšie spomínaného Fridricha
II. V XV. a XVI. storočí počítala do šesťtisíc poslucháčov, teraz ledva tisícpäťsto. Tu
niekedy študovali: Tasso,[70]Ariosto,[71]Štefan Báthory, Wallenstein,[72]Sobieski a mnoho iných výtečných mužov. Galilei za osemnásť rokov učil na
paduánskej univerzite matematiku a astronómiu, až konečne r. 1633 bol citovaný do Ríma, aby
odvolal, čo bol o pohybovaní sa zeme okolo slnca učil a písal. — Aj Giuseppe Tartini (1692
— 1770), najlepší violista svojho času, bol na tomže všeučilišti učbárom, ako aj Bartoli
Christofoli, vynálezca fortepiana. Vnútorná čiastka univerzitného staviska je obkľúčená zo
všetkých strán širokými chodbami, spočívajúcimi na stĺpoch, ktoré sú od zeme až po
sklepenia ozdobené nespočetnými erbami a nápismi mien „civium academicorum“,[73]ktorí tu boli dosiahli akademické hodnosti. — Medzi týmito nápismi stojí i
pekná socha Heleny Lukrécie Cornaro Piscopia (1646 — 1684) z vojvodskej rodiny benátskej.
Táto dáma po bolognských profesoroch ženského rodu zaujíma vzdelanosťou medzi učencami
ženskými prvé miesto, a preto bola promovaná aj za doktora filozofie. — Univerzitná
knižnica počíta vyše 100.000 zväzkov, a medzi týmito i niektoré vzácne rukopisy z VIII.,
IX., X. storočia. V spojení s univerzitnou budovou stojí i vysoká veža tyrana Ezzelina,
teraz hvezdáreň a bohatá botanická záhrada. — Tam, kde teraz stojí univerzita, bývala
kedysi chýrečná krčma, ktorej ominózne a satirické meno „Il bo“ (U vola) všeučilište,
neviem z akej príčiny, i teraz nosí.Ešte zaskočme, keď nám je práve pred nosom, do kaviarne Pedrocchi. Ale to vám popredku
hovorím, páni moji, cigarky a fajky odložte, bo akže smokliť budeme, ľahko nás môžu
vypyskovať. Táto kaviareň je zatoľko hodná pamäti, že stojí na mieste niekdajšieho
pohanského chrámu, po druhé, že je scela z mramoru, po tretie je najväčšia v celom
Taliansku, ba aj v Nemecku a na Slovensku — vyjmúc azda bystrickú — po štvrté: fajčiť
slobodno len v niektorých izbách, a po piate, čiaška čiernej kávy stojí len 6 grajciarov, a
s tým addio cara Padova![74]Od Padovy k juhu proti Ferrare a Bologni až po rieku Po (Padus) niet ešte železnice a
preto som bol prinútený si nájsť zvláštnu príležitosť. To jest popravde vlastne vozka mňa
najal, lebo pol dňa chodil za mnou, ponúkajúc mi svoje kone: nemohol som sa ho nijako
zbaviť, až sme sa konečne zjednali. Pri tejto príležitosti nadobudol som si tú skúsenosť,
že v Taliansku netreba slov šetriť, ale tým viac na dlaň plieskať: švagre, za čo tie volky?
Talian spustí až na polovicu, ba aj na tretinu. Keď zbadá, že má s cudzím, neskúseným
prácu, pýta čo najviac, probuje šťastie, a akže mu to dáš, čo on žiada, ešte sa ti za
chrbtom vysmeje. V severnom Taliansku, nie síce natoľko ako v južnom, človek sa môže i v
hostinci jednať, ba nielen že môže, musí, ináč ťa statočne obškrobia.Pohli sme sa z Paduy okolo štvrtej popoludní. Ráno mal som byť v Ponte Lagoscuro, kde sa
zase začína južná železnica. Vozka bol si kdesi zvážil okrem mňa ešte i druhého pasažiera,
sedeli sme teda na vozíku dvaja. Bol to muž už obstarný medzi päťdesiatkou a šesťdesiatkou,
podľa zamestnania obchodník a Lavater[75]by bol azda mohol vyčítať z jeho tváre i obchodnícke vlastnosti, to jest až
príliš špekulatívnu nadanosť a nie veľmi skrupulózne svedomie.Hovorili sme o všeličom, o peknom počasí, o všeobecnej biede, o tamojších úrodných
krajoch. Bolo to po prvý raz, čo som sa pustil do samostatného talianskeho diškurzu. Keď
som sa nemohol dostatočne vyjadriť, začal som si viržinku zapaľovať a spotreboval som skoro
celý balík zápaliek. Cesta bola znamenitá, počasie prajné, rezko sme teda uháňali po
úrodnej a dobre zrábanej, ovocnými stromami a bujným viničom vysadenej rovine, až sme sa
priblížili k pekným Euganeiským vŕškom. Toto meno pochádza od starodávnych obyvateľov, a
vŕšky sú vulkanického pôvodu, čo možno uzavierať i z početných minerálnych prameňov.
Najvyšší spomedzi Euganeiských kopcov má sa vypínať na 1770 stôp nad morskou hladinou a
nosí meno Monte Venda. V mestečku Arqua alebo Arquato, kde žil a zomrel čo paduánsky
kanonik Francesco Petrarca (1304 — 1374), jeden z prvých stredovekých humanistov a
najznamenitejších európskych lyrikov, ukazujú ešte jeho dom a ním založenú studňu.Cez dedinu Bataglia, honosiacu sa teraz pekným letohradom rodiny Wimpferovskej, viedla
nás cesta do Monselice na päte Monte Selice, na ktorom ešte vídať zrúcaniny hradu tyrana
Ezzelina. V Monselice pohodil vozka koníkovi kus sena, začas vojdem do hostinca, a pretože
tam nikoho iného nebolo, pustí sa pán krčmár so mnou do rozhovoru. Keď som mu povedal, že
som „Ungherese“,[76]tak ho to pohlo, že zbehol do pivnice po lepšie víno, ktorým ma nasilu
častoval, a skoro sme si aj zanôtili: „Taljan, Venger — dva bratranki“.[77]Práve bilo pol jedenástej v noci, keď sme prišli do Roviga, prvého to mesta za riekou
Adige. Vozka nám milostivo povolil odpočinok na päť hodín; o štvrtej ráno mali sme sa
pohnúť. Noc bola príjemná a tichá, a preto sa môj pán kompaňon usalašil na voze. Ja ale dal
som si v hostinci otvoriť izbu a hneď som aj požiadal komorného, aby ma okolo štvrtej
zobudil. Ale ledvaže začnem chrápať, zdá sa mi, že čujem na dverách šramot. Hrmot sa
opakuje, až sa obloky zatriasli, na to sa prebudím, začnem oči vytierať a ohlásim sa, že už
nespím. — Ej bolaže to, reku, krátka noc, myslím si v tom domnení, že sú už štyri, a chcel
som si ešte pohovieť, toho súc presvedčenia, že náhly prechod z jedného do druhého stavu
nikde nie je na mieste. Vtom mi ale zase zatrepe ktosi na dvere, pričom som počul spolu aj
zvuky viac hlasov. — Vyskočím teda, otvorím dvere a — predo mnou stoja — komorný so sviecou
v ruke, dvaja čierno oblečení páni a za nimi — ozbrojený muž. No už som dobre, myslím si —
už mi odpískali Rímu; prídem domov, ani nebudem vedieť ako, na štátne útraty. Tí dvaja páni
vstúpia do izby a začnú ma examenovať quis, quid, ubi, quibus auxiliis, cur, quomodo, quando,[78]a či mám cestovný list. Na nešťastie nemohol som dlho nájsť kľúčik od kapsy.
Konečne ale predsa ho nájdem, a odovzdám im žiadaný cestovný list; keď ho celkom v poriadku
našli, a mená hostincov, ako i čas môjho pobytia v Padove, v Benátkach a v Terste si boli
zapísali — pýtali za odpustenie, že ma v takomto čase museli navštíviť, a dobrú noc mi
prajúc, odstránili sa. — Hľadali doista nejakého nebezpečného emigranta, ktorý chce
skalnatú Capreru navštíviť. Aj ja som im zavinšoval — ako to u nás hovoria — tak z gruntu
srdca dobrú noc. Pozriem ešte na hodinky, bolo štvrť na jednu aj desať minút, a začnem, kde
som bol prestal.Santa Maddalena je na tejto dráhe posledná dedina, prislúchajúca k Venécii a Rakúsku; o
šiestej hodine ráno stál som už na brehu rieky Po (Padus), obdivujúc jej kalné vlny a voľný
tok, kým mi predstata maddalenskej polície vidimoval cestovný list. Padus, nazvaný za
starých časov i Eridanos, povstáva na Monte Viso v Piemonte, delí severotaliansku rovinu na
dve nerovné čiastky, a tvoril ešte pred niekoľkými rokmi hranicu medzi Sardíniou, Parmou,
Modenou, pápežským štátom a lombardsko-benátskym kráľovstvom. Po je najväčšia rieka
Talianska, hoci už po 80 míľ dlhom toku vlieva sa do Adriatického mora. Jeho prítoky sú
bohaté na vodu a preto i jeho koryto široké. Ale to sa náplavom každoročne tak dvíha, že už
niekde o pár stôp prevyšuje nivó okolitých rovín. Je to všeobecná povaha severotalianskych
riek na východnom pobreží, ktoré bez násypov a hrádz by úplne bolo zanosené štrkom a
skálím. Pre parolode je Po prístupný len v istých čiastkach roku.Na brehoch tohto teraz čisto talianskeho Eridana oslovil ma jeden mladý Florentínčan po
slovensky, totižto po rusky. Bol na ceste do svojho rodného mesta Florencie z Petrohradu,
kde sa bol päť rokov zdržiaval v jednom veľkokupeckom dome, s ktorým jeho rodina stojí v
obchodnom spojení. Držal ma podľa obleku za Poliaka; rozumeli sme sa dosť dobre, a keď sme
sa aj nerozumeli, predsa sme si prisviedčali.Na pravom brehu rieky Po v dedine Ponte Lagoscuro leží už vojsko kráľa talianskeho.
Rovnošata žandárstva pozostáva z fraku z tmavomodrého súkna, s bielymi výložkami, z náramne
širokých pľundier a čierneho klobúka na dva rohy, ozdobeného národnou bielo-zeleno-červenou
kokardou, a z brady a la Napoleon. Zem tá, na ktorú som teraz vystúpil, bola niekedy
obývaná Boimi a Senonmi, galskými národmi; neskorej za časov rímskej vlády tvorila Galliam Cispadanam;[79]v stredoveku nazývala sa Exarchát,[80]neskorej Romagna a patrila k pápežskému štátu. Od roku 1860 náleží talianskemu
kráľovi, predtým zvanému sardínskemu. — Je to tiež rovina, hraničiaca od východu s
Adriatickým morom, od severu s riekou Po, od juhozápadu s Apeninami. Je to nížina
preúrodná, ale nie tak dobre vzdelávaná, ako Lombardia alebo Toskána. V Ponte Lagoscuro
sadli sme o siedmej hodine na železnicu a popri Ferrare cez Poggio-Renatico, St. Pietro in
Casale, St. Giorgio, Castel-Maggiore, Corticella dorazili sme o deviatej hodine ráno do
Bologne.Bologna.Dávno pred založením Ríma kvitlo už mesto transapeninských Etruskov,[81]Felsina, ktoré potom v neznámych časoch bolo zaujaté galskými Boimi, a
následkom spojenia sa s Hannibalom počas druhej púnskej vojny za pokutu muselo prijať
rímsku osadu a čo rímske municípium[82]dostalo meno Bononie (189 pr. Kr.). Pod panovaním cisárov vyšvihla sa Bononia
na vysoký stupeň moci a významnosti; ale tú na začiatku stredoveku, viac ráz súc zborená a
spustošená barbarmi, stratila. — Pod panovaním Justiniána Upravdu,[83]východorímskeho alebo už byzantského cisára, patrila k takzvanému Exarchátu,
ale nezadlho upadla do rúk Longobardov, ktorým ju v VIII. storočí vyrval len Pipin Krátky[84]a jeho syn Karol Veľký. — Koncom X. storočia stala sa Bononia po mnohých
neprajných osudoch republikou, v XII. storočí zaujala sa stránky guelfskej, to jest
pápežskej, a musela podstúpiť mnohé boje s republikami hohenstaufskými, to jest oddanými
cisárom rímsko-nemeckým. Vtedy začala sláva bolognskej univerzity prenikať i do najďalších
končín Európy a zdarným obchodom pozdvihla sa mladá republika k toľkej moci, že proti
Fridrichovi Druhému (panoval v r. 1215 — 1250) mohla na nohy postaviť 40.000 mužov silné
vojsko. Ale táto veľkosť a bohatstvo zapríčinili vnútorné rozpory; ctižiadosť aristokracie
a baženie po vláde zničili rebubliku. Okolo r. 1274 začali sa hašteriť rodiny Geremei a
Lambertazzi.Guelfskí Geremeiovci nemohúc odolať ghibellinským (hohenstaufským) Lambertazzovcom,
zavolali r. 1327 na pomoc pápeža Nikolaja III.,[85]a tak dali prvú príležitosť intervencii Sv. stolice. Svojvôľa pápežského legáta
zapríčinila povstanie a oslobodenie Bologne, avšak len na krátky čas, lebo nezadlho
zmocnila sa vlády rodina Pepoli, ktorej druhý člen Jacopo arcibiskupovi a pánovi Milána,
Jánovi Viscontimu,[86]odstúpil Bolognu za 20.000 zlatých. Viscontiho námestník Giovanni Oligio nie
súc vstave udržať na uzde mohutnú republiku, odpredal ju r. 1360 pápežovi, ktorého legát
však o šestnásť rokov bol vypudený. Sloboda nanovo vydobytá nemala ani teraz stálosti, a to
pre nepriateľstvo jednotlivých aristokratických domov, až konečne potlačením všetkých iných
na tyranský prestol si zasadla rodina Bentivoglio (1401 až 1512). Nasledujúceho roku vzdala
sa republika bolognská svojej slobody a neodvislosti a pod miernymi podmienkami stala sa
pápežskou legáciou. Karol V. dal si v Bologni na hlavu položiť cisársku korunu kroz
Klementa VII. 24. februára 1530; slávne Tridentské koncílium[87]tu držalo r. 1547 dve zasadnutia. Roku 1796 poddala sa Bologna francúzskemu
veliteľovi Augereauovi[88]a tvorila až do roku 1815 najprv čiastku transpádskej republiky,[89]potom kráľovstva talianskeho. Viac ráz od toho času urobila Bologna pokusy
striasť moc pápežskej vlády, tak r. 1821, 1831, 1843, 1848, avšak pokoj vždy bol kroz
austrijské vojská zase zavedený, až konečne v osudnom roku 1869 rakúska posádka opustila
mesto, ktoré si najprv zriadilo provizórnu vládu a potom následkom suffrage universel[90]pripojilo sa k talianskemu kráľovstvu (r. 1860). Bologna má za devízu: libertas.[91]Podľa úrodnosti kraja nazýva sa Bologna — tučnou — la grassa — a je jedno z bohatších a
krajších miest Talianska. Od juhozápadu opiera sa na utešené, vinohradmi a vzácnejším
stromovím vysadené apeninské kopce; z ostatných ale strán obkľučuje ju roztomilá rovina,
podobná tej najsporiadanejšej záhrade. Ovocné a morušové stromy ju pokrývajú v úplnom
zmysle slova; bohatá réva vinie sa od päty až po košatú korunu a v podobe vencov z jedného
stromu na druhý. Holé lúky alebo dolnozemské pusté roviny — pohľad to jednotvárny, darmo
bys’ tu hľadal. Čistiny pomedzi jednotlivé, v rovných čiarach ťahané rady, najviac 4 — 6
siah široké, honosia sa ťažkým klasom pšenice, výdatným strukovým zbožím alebo konopím,
siahu až pol druhej siahy vysokým.Bologna, hlavné mesto provincie Emilie, leží medzi dvoma potokmi, Reno a Savena, ktoré
za čas môjho pobytia boli takrečeno celkom vyschnuté — ale zo širokého koryta možno
uzavierať, že na jar vodou oplývajú. — Ulice sú väčším dielom krivé, ale úzke domy, ktorých
má byť do 8000, najviac na tri poschodia v slohu goticko-talianskom, niektoré so zovňajškom
palácov. Arkády, z oboch strán obkľučujúce ulice, slúžia remeselníkom, zvlášť krajčírom a
ševcom, za dielne, ale poskytujú akýsi smutný pohľad.Na Piazza Maggiore, najväčšom to bolognskom námestí, stojí prekrásna Fontana Pubblica,[92]zreteľ cestujúcich priťahujúca zvlášť ozrutnou bronzovou sochou nebohého
Neptúna. Kráľovská postava autokrata vôd je zo štyroch strán obklopená štyrmi Sirénami,
rozkošnými to sochami, vytláčajúcimi z pŕs vodu. Neptún a Sirény sú dielo výtečného sochára
a staviteľa Giovanniho da Bologna zo XVI. storočia, s ktorým sa i vo Florencii ešte
častejšie stretneme. Celá fontána stála roku 1563 60.000 skudov v zlate, čiže 120.000
zlatých r. č. Na severnej strane námestia nádherne sa vypína Palazzo di Podesta, v ktorom
bol Enzio, syn cisára Fridricha II., r. 1249 vojskom bolognským zajatý a až do smrti (1272)
držaný. Pošťastilo sa mu síce raz s pomocou niektorých priateľov vliezť do jedného suda,
ktorý mal byť z pivnice vyvalený, avšak pod bránou zbadala stráž dierkou suda vykukujúcu
kaderku, následkom čoho bol prezradený a zas uväznený. — Švárna Bolognčanka Lucia Vendagoli
chodievala nešťastného Enzia tešievať do žalára, a od často opakovaných jej slov: „Che ben
ti voglio!“ (ako ti dobre chcem, ako ťa rada mám) má pochádzať meno ich potomkov, slávnej
rodiny Bentivoglio.Z druhej strany námestia stojí Palazzo Pubblico alebo del Governo. Pod bránou stáli
národné stráže s obligátnymi trojfarebnými kokardami. Ľud zástupom valil sa donútra, a
pretože každému bol prístup voľný, v tej domnienke, že sa tam musí robiť niečo neobyčajného
— vošiel som i ja. Po širokých mramorových schodoch dostal som sa do prvého poschodia, kde
sa veľkými, dvojnásobnou strážou obsadenými dverami národ von a dnu rojil. Schvátený prúdom
dostanem sa do dverí a stade po tuhom zápase, v ktorom som si odral skoro celý pravý lakeť,
do náramnej, zvedavými preplnenej siene. Ponad hlavy divákov vykúkali silné železné mreže,
za ktorými bolo vystavené všeobecnému obdivovaniu sto aj niekoľko brigantov.[93]— Tá sieň mala osem veľkých okien a pri každom štyria ozbrojení chlapi národnej
stráže. Po dlhom namáhaní dostal som sa až ku samým mrežiam a pohodlne mohol som si
chytených vtáčkov poobzerať. Boli to zákerníci, lúpežníci, vražedníci nedávno predtým v
Emilii polapaní a teraz výrok súdu očakávajúci. Ruky mali poviazané, ale sedeli podľa
ľúbosti po laviciach alebo v dôvernej konverzácii pohrúžení stáli v jednotlivých skupinách.
Mladistvé tváre a bradatí mužovia, jednoduchí vidiečania i počestne oblečení meštiaci bez
rozdielu veku a stavu nosili zároveň výraz odhodlanosti a durnej zaťatosti; len na veľmi
máloktorom obličaji bolo vidieť skormútenosť a ľútosť. Všetky vášne a náruživosti zrkadlili
sa v tvári i divokých ich posunkoch a poskytovali príležitosť na hlboké fyziognomické
štúdium. Zvláštnu pozornosť obracala na seba jedinká medzi týmito lotrami sa nachádzajúca
ženská svojím nestydatým usmievaním sa do očí divákom mužského pokolenia, ako keby útok
robila na ich srdcia. Ačkoľvek ma mreže delili od tej počestnej spoločnosti, predsa tak
málo istoty som cítil v ich blízkosti, že som do jednej ruky vreckové hodinky a do druhej
mojich pár šupákov chytiť za potrebné uznával a usiloval čím skorej sa stratiť.Cesta ma viedla popri bazilike sv. Petronia, patróna mesta — najväčšom chráme Bologne,
ktorý bol započatý roku 1390 a ešte doteraz čaká zavŕšenie. Podľa prvotného plánu mala
bazilika sv. Petronia prevyšovať čo do veľkosti všetky kostoly kresťanské, mala byť 600
stôp dlhá, 436 stôp široká s 54 kaplnkami a štyrmi vežami. Oktogón[94]centrálnej kupoly mal obsahovať 110 stôp v diametre a 250 stôp výšky. Avšak
neprajné okolnosti prekazili nielen prevedenie ohromnej budovy, ba i od prvotného plánu sa
odstúpilo. V novších časoch zase počali pokračovať, ale v menšom rozmere; dĺžka môže teraz
obnášať 350, šírka 150 stôp. Tri ozrutné bronzové brány sú ozdobené basreliéfmi biblického
predmetu, hlavami profétov[95]a sibýl.[96]Na prostrednej bráne pracoval v sochárstve v XV. storočí preslávený Jacopo
della Quercia[97]celých dvanásť rokov a dostal za ňu 4.000 dukátov, a predsa v porovnaní s
takzvanou Portou del Paradiso vo Flórencii jej umelecká cena mizne. Medzi obrazmi
spomenutia zasluhujú Madonna na prestole od Laur. Costa[98]a sv. Magdaléna od F. Brizziho.[99]V kostole di San Domenico leží sv. Dominik, zakladateľ rádu, ktorý nosí jeho meno;
pomník z bieleho mramoru od Niccola di Pisu je predmetom obdivovania znalcov. V tom samom
chráme spočíva i Enzius; nápis jeho náhrobníka prekypuje pýchou Bolognčanov. Spomedzi 96
chrámov Bologne sú okrem týchto hodné navštívenia zvlášť milovníkmi plastických umení San
Bartolomeo di Porta Ravegnana, Corpus Domini; San Giacomo Maggiore, San Giovanni di Monte,
San Martino, San Paolo; Santa Maria dei Servi.Ktože spomedzi vás, slávne obecenstvo, nepočul niekedy o pízanskej naklonenej veži? I
Bologna má také veže dve, ktoré, čo ešte tým viac do očí padá, stoja jedna pri druhej.
Južnejšia a väčšia je 256 stôp vysoká a nazýva sa Torre degli Asinelli podľa istého
Gherarda Asinelliho, ktorý roku 1109 položil prvý jej základný kameň. Odchýlka a jej
naklonenie obnáša päť a pol stopy. Pri zemetrasení roku 1813 naklonila sa o niekoľko
palcov. Druhá, Torre Garisenda bola založená bratmi Garisendi o rok neskoršie než predošlá
(r. 1110). Výška jej obnáša len 130 stôp; naklonená je ustúpením pôdy alebo následkom
zemetrasenia k juhozápadu na 7 stôp; zďaleka sa tak zdá, že sa chce oprieť na svoju staršiu
sestru, ale tá jej vyhýba. — O Torre Mozza (zmrzačenej veži) hovorí už nesmrteľný pôvodca
Božskej komédie Allighieri Dante (žil 1265 - 1321) v „Inferne“, canto XXXI:Qual pare a riguardar la GarisendaSotto ’l chinato quand’un novol vadaSovr’ essa si ch’ella incontro penda;Tal parve Anteo a me che stava a badaDi vederlo chinare, e fu taloraCh’io avrei volut’ ir per altra strada.[100]Z čoho vysvitá, že naklonenie jej je už viacstoročné!Spomedzi vŕškov, vypínajúcich sa na západnej strane mesta, zvláštne krásny výhľad
poskytuje Monte della Quardia, na ktorom stojí kostol Madonna di San Luca, tak nazvaný
podľa jedného z byzantských čiernych obrazov Madonny, pripisovaných obyčajne evanjelistovi
sv. Lukášovi. Akže Lukáš bol naozaj maliarom, musel byť veľmi usilovný a príčinlivý, lebo
len v Taliansku toľko je madon, že by sa len z nich dala usporiadať dosť hodná galéria —
neberúc do povahy tie, čo sa v behu času mohli stratiť. Kopec a spomenutý už kostol je s
mestom spojený kroz takzvaný Porticato, to jest chodbu, pozostávajúcu z 935 oblúkov a dlhú
asi 9.000 stôp. Onej madone sa pripisuje divotvorná moc, a preto ju navštevujú časté púte;
aby sa to mohlo stávať v neprajnom počasí, vystavaná je od saragoskej brány až ku samému
kostolu spomenutá chodba v XVII. storočí náramným nákladom. Asi v tretine arkád začína sa
vľavo nová chodba, vedúca na cmiter della Certosa, azda najumeleckejší celého sveta, lebo
náhrobníky, pomníky, mramorové sochy sú diela najvýbornejších umelcov.Bologna bolo mesto milovné vied, umení a zvláštnej spolkovitosti; nikde na svete nebolo
toľko rozličných akadémií nakope ako práve tu; pravdaže, teraz väčším dielom zanikli a pre
potomstvo zostali len mená, z ktorých, keď nie inšie, má sa učiť poznávať spolkujúceho
ducha otcov. Jestvovali tu niekedy akadémie: dei Sonnachiosi (ospalých), dei Desti
(prebudených), dei Sitibondi (smädných), degli Oziosi (leňochov), dei Storditi
(pomätených), dei Confusi, degli Umorosi (namrzených), dei Gelati (zmrzlých) a mnohé iné.Pápež Klement XIII.,[102]rodom z Bologne, založil akadémiu krásnych umení (delle Belle Arti), ktorá v
sebe zahrnuje najkrajšie diela školy bolognskej, utvorenej kroz maliarov: Albana,[103]Annibala[104]a Luigiho Caraccia, Guida[105]Reniho, Dominichina,[106]i s niektorými obrazmi od Raffaella,[107]Leonarda da Vinciho[108]a Tiziana. Po zaujatí Talianska kroz Napoleona Bonaparta a jeho prívržencov
boli umelecké diela z kostolov, verejných ba i súkromných palácov odvlačované do Paríža,
avšak r. 1815 museli byť prinavrátené svojim predošlým majiteľom, a takýmito dielami bola i
akadémia bolognská obohatená, pretože mnohé stránky a kostoly zriekli sa v jej prospech
svojich práv. Okrem toho má Bologna ešte veľké poklady nakopené v palácoch jednotlivých
rodín, ako sú galérie Narescalchi, Marlinengo, Ercolani, Zambeccari, Ranuzzi, Tanari,
Caprare a Bacciochi.Ale ničím nenadobudla si Bologna toľkú slávu ako svojou univerzitou, najstaršou celého
sveta, ktorá v storočiach najtemnejšieho barbarizmu rozžala lúč osvety. Už za panovania
cisárov východo- a západorímskych, Theodosia II.[109]a Valentiniana III., okolo r. 425 po Kr. bola založená v Bononii akadémia práv,
z ktorej sa potom na začiatku dvanásteho storočia (1119) vyvinulo všeučilište.
Rímsko-nemecký cisár Fridrich Barbarossa obdaril ju na Ronkalskom sneme[110](1158) rozličnými výsadami a bohatými pozemkami, a už v XIII. storočí putovala
zvedavá mládež Múz z celej Európy do tejto Mekky náuk. Bolognská škola počítala počas
svojho najvyššieho rozkvetu do 10.000 poslucháčov, ktorí boli podelení na krajanstvá
(Landmannschaften, nationes), a takýchto národností bolo jedného času 35. Zvlášť silne
bývalo zastúpené Nemecko, Španielsko, Taliansko, Uhry a neskoršie Poľsko; francúzska,
nizozemská a anglická mládež naproti tomu zhromažďovala sa sprvu na univerzitu parížsku,
založenú o niekoľko rokov neskoršie. Až potom za príkladom týchto dvoch i iné európske
dŕžavy sa usilovali zriadiť svoje vlastné univerzity. Bononia bola taká pyšná na svoju
školu, že si na peniaze dala čo devízu raziť: Bononia docet.[111]— Medzi chýrečnejších profesorov patria: Irnerius,[112]Bulgarus, Martinus Gossia, Jacobus, Ugo da Corte;[113]Azzo, Gratianus,[114]Accursius,[115]Mondini, ktorý prvý sekcíroval ľudskú mŕtvolu (r. 1306), Malpighi Marcello,[116]hvezdár Giovanni Domenico Cassini,[117]Aloisio Galvani, anatóm a pôvodca galvanizmu (r. 1790), a Gasparo Giuseppe Mezzofanti[118]— ani Weinbergerom (Vámbérym)[119]neprevýšený lingvista († r. 1849).Ale nielen výborných učbárov mala univerzita bolognská, no aj znamenité profesorky, to
jest profesorov ženského pohlavia. Slečna Novella d’Andrea (v XIV. storočí) prednášala
matematiku s výborným prospechom, avšak málo chybelo, že nestratila učiteľskú stolicu pre
svoju krásu. Dve tretiny jej poslucháčov sa totižto zamilovalo do nej až po samé uši, z
čoho potom hádky, súboje, ba skoro študentská vojna povstala, až slečne d’Andrea bolo
zakázané vystupovať na katedru s holou tvárou. Hustý závoj urobil škriepkam koniec.
Začiatkom XVIII. storočia držala dotteressa[120]Laura Bassi[121]verejné prednášky z prírodopisu a r. 1798 obdržala slečna Clotilda Tambroni[122]katedru gréckej reči a literatúry.Univerzitná knižnica počíta do 200.000 zväzkov a vyše 1000 vzácnych rukopisov. Bologna
bola otčinou, rodiskom ôsmich pápežov, do dvesto kardinálov, početných učencov a
znamenitých umelcov. Teraz má asi 80.000 obyvateľov.Do Florencie ide sa na juhozápad po železnici, vedúcej za čas rovinou, ale potom
čarovnými údoliami Apeninského pohoria a na mnohých miestach vysekanej náramným nákladom do
skaly (načítal som 13 tunelov) cez stanice Borgo Pistoia, Borgo Panigale, Casalecchio,
Sasso, Marzabotto, Vergato, Riola, Poretta až po Pracchiu. — V Pracchii nás naložili na
pohotovo stojace poštárske omnibusy, do každého dvanásť osôb. Cestovateľov nebolo mnoho,
lebo len päť takých kŕmnikov, šesť koňmi ťahaných, uháňalo jedno za druhým či do vrchu a či
z vrchu v plnom cvale. Tu som pozoroval, aký náramne smelý kočiš je Talian; z miesta sa
cvalom pohol, a či bola rovná dráha, a či sa zakrúcala náhle, vždy plieskal ponad činošmi.
Za tri hodiny prevalili sme a cez hlavný hrebeň Apenin a zaslali sme v Pistoji.Apeninami (mons Apenninus) nazýva sa pohorie talianskeho polostrova, ktoré sa počína asi
pod 44° 30’ severnej šírky a pod 26° 40’ východnej dĺžky neďaleko od Janova, ťahá celým
polostrovom až po Reggio (38° sev. š.) v smere juhovýchodnom a tvorí podobu polostrova.
Mená nosí rozličné podľa krajov: tak máme Apeniny toskánske, rímske, neapolské (Abruzzo) a
kalabrijské. Na severe a na juhu nedosahujú Apeniny výšku 6000 stôp, len v Abruzzách vypína
sa Gran Sasso na 8906 stôp, Amaro 8550 stôp, Velino 7684 stôp. — Pozostávajú z vápna, žuly
(granit), z ruly (Gneiss); sú bohaté na mramor, ale chudobné na kovy. Západná ich čiastka
je vulkanickej povahy, ešte i teraz vybuchujú v neistých dobách Vezuv a 10.087 stôp vysoká
Etna na Sicílii; vyhorených sopiek je veľké množstvo. — Na apeninských výšinách pasú sa
bujné stáda pri veselých hrách pastierov, úbočia sú pokryté výnosnými gaštanovými lesmi, na
päte darí sa vinič, mastná oliva a pýcha Talianska, pomaranč. V šťastnej svojej polohe,
takrečeno na rozhraní horúceho a mierneho pásma, spojuje v sebe polostrov taliansky výhody
oboch bez toho, že by príliš cítil i opačnú stránku toho; proti severným studeným vetrom
chránia ho Alpy a južnú horúčosť zmierňujú: pohorie, rieky a blízkosť mora.Prevalili sme sa teda z východnej strany Apenin na západnú, omnoho príjemnejšiu,
čarovnými údoliami rozorvanejšiu a úrodnejšiu. Boli sme v Toskáne. Keby som sa nebol v
školách učil, že je Ázia kolískou človečenstva a že medzi Tigrisom a Eufratom stál niekedy
Adamov raj, keď prvý raz zazrelo moje oko požehnanú Toskánu, bol by som sa musel domnievať,
že tu, a nikde inde, prebývali prví praotcovia naši. Veď i naše Karpaty a Tatry poskytujú
na mnohých miestach utešený, čarovný pohľad, ale ich formy sú omnoho hranatejšie, omnoho
drsnejšie, dokonalá a rozkošná oná zaokrúhlenosť vrchov apeninských im chýba; i naše
pohronské a považské doliny pýšia sa svojím čerstvým a zdravým vzduchom; — vôňa, príjemnosť
a vnada toskánskych nív im chýba. Čalún, farbami a kvetmi oku najmilšími pretkávaný,
nevystojí porovnanie s Toskánou, lebo mu chýba tá priezračná éterická modrosť, ktorá túto
pokrýva a ktorá jej dodáva nadprirodzenej pôvabnosti.Na území Pistoje (Pistorium u Rimanov), v údolí obkľúčenom z troch strán vrchmi a len od
juhu otvorenom, boli zničené čaty zlopovestného povstalca L. Sergia Katilínu. Sprisahanie,
úplný prevrat republiky rímskej, majúce za účel všeobecné vraždenie a lúpeženie, bolo
bedlivosťou konzula M. Tullia Cicerona odhalené a prekazené. Ktože nezná štyri oné reči
Ciceronove, jedna za druhou proti Katilínovi so skvelým výsledkom držané? Katilína, nemajúc
svoj život „u kotvy“ zabezpečený, zanechal Rím a odobral sa do Etrurie, kde jeho prívrženec
Manlius so zberbou, zo všetkých strán zozbieranou, stál pod zbraňou. Proti nim bol vyslaný
konzul C. Antonius, ale ten chorľavý súc, odstúpil vedenie vojska svojmu legátovi M.
Petreiovi. M. Petreius pricvikol Katilínu i s Manliom v údolí pistojskom, zahatal im jedinú
cestu od juhu a prinútil ich k boju. Katilína držal ešte k vojsku ohnivú reč, podnecoval
ich zmužilosť a zviedol bitku, ale nešťastne. „Postquam fusas copias seque cum paucis
relictum videt Catilina[123]memor generis atque pristinae suae dignitati (?), in confertissum os hoslis
incurrit ibique pugnans confoditur,“[124]hovorí o ňom Sallustius[125]a L. Florus[126]k tomu dodáva: „Obiit pulcherrimam mortem, si pro patria sic concidisset.“[127]Pokoj prachu jeho!Z vŕšku, kde rečnil a padol, vzal som za hrsť zeme na pamiatku, zasadím do nej Salicem babylonicam.[128]Cesta z Pistoje do Florencie po železnici trvá asi hodinu.Florencia (Firenze) je pôvodu etrurského; jej meno obyčajne odvodzujú od veľkého
množstva kvetín dorastajúcich na nivách tyrrhenských. — Na začiatku stredoveku, keď
severovýchodné národy začali sa valiť do juhozápadných bohatých a vzdelaných krajov dŕžavy
rímskej, bola i Florencia viac ráz stroskotaná a rozborená divokým násilím barbarov, a len
po vyvrátení dŕžavy longobardskej kroz Karola Veľkého začala sa vzmáhať. Po smrti grófky Matildy[129]pripadla Toskána, alebo starodávna Etruria, kúrii pápežskej (1116), čo dalo
novú príčinu sporom medzi dvorom pápežským a nemeckých cisárov. Ako po celom ostatnom
Taliansku, tak vyvinuli sa nezadlho i vo Florencii dve protivné stránky, totižto
ghibellinská (hohenstaufská, cisárska) a guelfská (národná, pápežská), ktoré sa
prenasledovali s urputnou ukrutnosťou. Len keď šlo o potlačenie susedných miest, ako Pisy,
Luccy, zblížili sa protivné stránky, ale len na krátky čas. Zo začiatku síce obmedzovali sa
podotknuté spory len na šľachtu, ale poznenáhla začal sa na nich zúčastňovať i sám ľud.
Roku 1248 vyhnali florentínski ghibellini pomocou vtedajšieho cisára Fridricha II. guelfov,
ale tí zo susedných miest a hradov začali územie Florencie náramne pustošiť, načo vzbúril
sa ľud a o dva roky (1250) guelfov zavolal naspäť. Ale svornosť nebola trvanlivá; Florencia
odhodlala sa k boju proti ghibellinskej Pistoji, a keď sa florentínski ghibellini zdráhali
vytiahnuť do poľa, boli teraz oni z mesta vypudení. Florencia utrpela porážku pri
Montaperti (1260) a ghibellini vrátili sa do mesta a Florencia musela uznať ilegálneho
Fridrichovho syna Manfréda[130]za kráľa, ktorý však nezadlho proti Karolovi z Anjou[131]pri Benevente stratil bitku i život a guelfská stránka zmocnila sa vesla. V
ustavičných takýchto bojoch nadobúdal ľud a jeho vláda vždy viac a viac prevahu, až prišiel
rok 1282, v ktorom ako ghibellinská tak guelfská aristokracia bola pozbavená práv a v život
vstúpila demokratická ústava. Na čelo vlády postavili sa cechy: Calimala (kupcov s
francúzskym súknom), peňazomencov a súkenníkov; neskoršie boli pripustené i cechy
kožušníkov, lekárov, kupcov s hodvábom a plátennými látkami, mäsiarov, ševcov, rezbárov,
tesárov a kováčov. Výbor (anziani del popolo) členov viedol všetky záležitosti, zvolával
porady a kontroloval úrady. Dvanásť týchto suverénnych cechov (arti maggiori) tvorilo jadro
národa (popolo grasso) oproti ostatným nižším cechom (popolo minuto, ciompi). Šľachta bola
z vlády vytvorená a ustanovené, že nikdy žiaden šľachtic do onoho vládneho výboru (anziani
del popolo) prístupu nedostane. Zákony v tomto zmysle vypracované dostali meno leggi delia giustizia[132]a na ich prevedenie bol ustanovený gonfaloniere,[133]ktorý spolu velil i nad celou mešťanskou armádou.Zo strany šľachty síce nechybeli pokusy, keď nie ináč, i násilím tieto jej nepriaznivé
zákony zrušiť, avšak sebavedomý národ udusil všetky chúťky zemianstva tohto druhu.
Jednotlivé rodiny šľachtické, zvlášť chudobnejšie, začali sa teda chytať remesla a
vstupovali do cechov del popolo grasso. Bohatstvo kliesni cestu ku všetkému a i v tých
najrýdzejších demokratických republikách zabezpečuje nebezpečný vplyv všeobecnej slobode a
hegemóniu nad spolumešťanmi. Tak sa stalo i vo Florencii; i tu sa vyvinula z lona ľudu nová
šľachta, zvlášte z cechu peňazomencov (bankárov). Už okolo roku 1300 stoja si vo Florencii
oproti dve stránky, totižto neri (čierni) a bianchi (bieli). Tamtým predok viedla rodina
Donati, opierajúc sa na chudobnejších popolari, títo nachádzali podporu u boháčov a na ich
čele rodina Cerchi. S týmito sa spojila i guelfská šľachta, a k tamtým pridružili sa
starodávni ghibellini. I začali sa boje o život a smrť. Hneď boli neri, hneď zase bianchi z
mesta vypudení; veslo vlády viedli hneď Donati a hneď zase Cerchi. Pápež Bonifác VIII.[134]navrhol sa za arbitra,[135]ale bez výsledku; ani sprostredkovanie Karola z Valois, brata vtedajšieho
francúzskeho kráľa Filipa Krásneho, neprinavrátilo žiadaný pokoj mestu, ba ešte viac
rozhorčilo stránky. Medzitým chcela predsa Florencia dosiahnuť hegemóniu nad celou
Toskánou, čo sa jej sprvu a dosť dobre darilo, až roku 1342 pri Lukke utrpela od tejže
porážku, načo potom veliteľstvo nad florentínskymi vojskami bolo zverené Valtrovi z Brienne,[136]vojvodovi z Atén, ba čo viac, žiarlivosť stránok zabezpečila mu i doživotnú
tyrannis.Ale moc do rúk mu zloženú zneužíval Valter z Brienne na potlačovanie tých, ktorí mu
mohli byť nebezpeční, a preto nezadlho vypuklo vzbúrenie, následkom ktorého Florenciu musel
opustiť. Medzi povstalými po prvý raz prichádza meno Medici.[137]Po mnohých bojoch medzi demokratmi a aristokratmi, medzi popolo grasso a popolo
minuto, medzi rodinami Albizzi a Ricci, Castiglionchi Strozzi a Scali bolo povstaním mimo
cechov stojacích remeselníkov a robotníkov (ciompi) vynútené aj ich pripustenie k vláde a
úradom (roku 1378). V týchto sporoch začala sa rodina Medici častejšie spomínať, rodina,
ktorá mala neskoršie taký veľký zástoj v dejepise Florencie, v dejinách krásnych umení a
humanistických vied, rodina, ktorá sa stala podporovaním všetkého krásneho a užitočného,
dobrodincom celého človečenstva.Salvestro de Medici zaujal sa čo gonfaloniere della giustizia v pohyboch roku 1378
bezprávnych ciompi, stal sa ich miláčikom a od toho času mohol sa on a jeho rodina pri
každej príležitosti na nich oprieť. Tejto demagogickej úlohe zostali verní i Veri a
Giovanni de Medici a už okolo roku 1420 nebolo vo Florencii mohutnejšej rodiny nad
medicijskú. So synom Jána, Cosimom de Medici počína sa vo florentínskych dejinách nová
doba, doba literárnej a umeleckej slávy a všeobecného rozkvetu, ale, pravda, mnoho ráz aj
na ujmu slobody.Cosimo si štedrosťou a veľkodušnosťou vyzískal dôveru ľudu ešte vo väčšej miere než jeho
predkovia; viedol a spravoval ho potom s veľkou múdrosťou, podporoval remeslá, priemysel,
vedy a umenia, a tak zaslúžil si čestný názov Padre della patria.[138]Ale závisť rodiny Albizzi popudila kroz niektorých podplatených demagógov a
ohavnými prostriedkami nevďačný ľud proti jeho dobrodincovi Cosimovi a previedla jeho
vyhlásenie za zemana, to jest vytvorenie zo všetkých úradov (1434). Cosimo sa utiahol do
Paduy. Ale sotvaže opustil Florenciu, začali ho hľadať učenci, umelci, kupci, chudobní,
ľud, ktorých podporou, zástupcom býval, a túžba po ňom nastala tak silná, že už
nasledujúceho roku bol naspäť zavolaný a v triumfe prijatý. Tridsať rokov spravoval potom
republiku florentínsku a priviedol ju na najvyšší stupeň moci a slávy. Na čele jej stál
síce meštiansky výbor (balia) vo forme republikánskej, ale ten sa celkom podroboval vôli
milovaného dobrodinca vlasti, a tak kliesnil prechod k monarchickej forme. Bol to teraz ten
samý pomer vo Florencii ako niekedy v Aténach za zlatých časov Periklových, o ktorom Thukydides[139]povedal (II, 65): vláda národa jestvovala len podľa mena, vskutku však stál na
čele jedinký muž.Všeobecne je známe, aké zásluhy má vo vedách a umeniach Grécko a aké starodávna Roma.
Ale akonáhle zmalátnel krepký niekedy národ helénsky, keď bol vymrel v ňom duch
republikánsky, duch slobody, keď Grécko upadlo do poroby najprv makedónskej, potom rímskej:
vyhaslo v ňom i svetlo vzdelanosti, osvety, Múzy opustili Helikon[140]a poznenáhla osadili sa na brehoch Tibera, na siedmich vŕškoch vládybažnej
Romy. Ale i tu nastali časy kruté, časy tyranov, starorímsky ráz a duch vyhynul, cudzí,
barbarské národy zaplavili nivy italské, zbúrali, stroskotali, čo im v ceste stálo, a pod
rumami všeobecnej záhuby našli i vedy a umenia svoj hrob. — Nato nastúpila tisícročná —
noc. V tejto tisícročnej tme zrážali sa často národy zvlášť západné tak tuho, až sa im
ziskrilo v očiach; v XI., XII a XIII. storočí prichádzala Európa do potýkania sa s
Východom. Kde sú rozpory, tam povstáva teplo, a kde je teplo, býva i svetlo. Iskry
predošlej osvety nachádzali sa ešte v Byzanci pod ochranou cárstva; z týchto iskier povstal
ohník a žiara, ktorá osvetlila celú Európu.Keď sa diví Osmani oborili celou svojou barbarskou silou na byzantské cárstvo, zoslabené
meštianskymi vojnami a spormi panovníckych domov, keď Carihrad stal sa sídlom islamu
(1453): jediní nositelia klasickej grécko-rímskej vzdelanosti, učenci a umelci rozpŕchli sa
na všetky strany sveta, najmä do Talianska, a tu v krásnej talianskej prírode pod
priaznivým podnebím hlboké korene pustilo a bohaté ovocie začalo donášať semä obnovenej
osvety pod starostlivým dozorstvom rodiny Medicijskej, a to tým viac, pretože už predtým
domorodí jednotlivci boli sa pokúsili z vlastnej pohnútky na poli klasických vied a umení.Dante Allighieri[141](† 1321), Francesco Petrarca[142](† 1374) a Giovanni Boccaccio († 1375) počali vzdelávať reč taliansku a
priviedli ju na vysoký stupeň dokonalosti a vývinu, ako v próze tak i v poézii, ale pritom
zaoberali sa i štúdiami klasickými a pripravili tak pôdu pre ožívajúci humanizmus.Za ich príkladom kráčali Giovanni di Ravenna, učbár rétoriky vo Florencii (zomrel okolo
r. 1420), Coluccio Salutati, štátny tajomník tamže, Niccolo Clamagnis, Leonardo Bruno (†
1444) a vtipný Francesco Poggio, kancelár florentínsky († 1459). Po páde Carihradu
nachádzame výtečných učencov byzantských, akí boli Emanuel Chrysaloras,[143]Theodorus z Gazy,[144]kardinál Bessarion,[145]Ján Argyropulos,[146]Demetrius Chalkokondylas,[147]Ján[148]a Konštantín[149]Laskaris v Taliansku, kde obcovaním, vyučovaním, prekladaním starých klasických
diel štúdium helénskej a latinskej reči zase v nový život vzkriesili, na čom nie malú účasť
mali medzi inými i nasledujúci mužovia: Angelius Politianus,[150]Julius Pomponius Laetus, F. Philelphus Jovianus Pontanus, Hermolaus Barbarus,[151]Laurentius Valla,[152]knieža Pico Mirandola,[153]a pred všetkými rodina Medicijská. Florencia stala sa novovekými Aténami;
medicijský dvor dal zase prítulok dávno už osireným Múzam. Doba medicijská tvorí prechod zo
stredoveku do veku nového. Lúče svetla, rozžatého v Taliansku, prenikli potom do Galie,
Británie, Germánie a konečne aj do Ugrie.[154]Avšak nielen klasických vied, nielen humanizmu kolískou je Florencia, ale i krásne
umenia: maliarstvo, sochárstvo, staviteľstvo, hudba boli tam pestované a vzali nový obrat a
smer.Maliarstvo a sochárstvo, ako bolo niekedy v Helade a v Ríme kvitlo, následkom
zmalátnenia oných národov a politických prevratov bolo celkom vyhynulo; len jediný dvor
poskytol im útočište, totižto dvor byzantských cárov. Avšak duch, ktorý niekedy oživoval
maľby a sochy, zmizol; v Byzanci neudržala sa len práve technická stránka umenia. Obrazy a
sochy z byzantskej školy sú väčším dielom stuhlé, nútené, bez života, nemálo rozdielne od
oných tradicionálnych foriem a foriem starodávneho Egypta. Len tam, kde je následkom povahy
podnebia a prírody duch čulejší, obrazotvornosť živšia, len tam mala plastika budúcnosť,
len v krásnom Taliansku mohla sa zdvihnúť. A tak sa i stalo. Giovanni Cimabue (1240 — 1303)
je prvý, ktorý sa odhodlal striasť jarmo byzantského vplyvu, ktorý sa do obrazov a malieb
svojich usiloval vdýchnuť život, vernosť prírody. Jeho príklad nasledoval Giotto (1276 —
1336), Massolino († 1415), vlastný zakladateľ toskánskej školy, Masaccio[155](1401 — 1443), fra Giovanni Angelico da Fiesole (1400 — 1478), Domenico Corradi
Ghirlandajo (1441 — 1495). Všetci títo stáli síce ešte v modloslužobnosti, ale vernosť
prírody a ich príklad bol v XVI. storočí, to jest zlatej dobe maliarstva, smerodajný.Okrem Florencie začali sa i po iných mestách Talianska zakladať maliarske školy a
usilovali sa ozávod toto umenie zdokonaliť a jedna druhú prevýšiť. Z florentínskej školy
zasluhuje spomenutia ešte Braccio della Porta, Peruzzi[156]a ducha všeobecného Michelangelo Buonarotti (1474 — 1563), ktorý čo sochár,
maliar a staviteľ zároveň nad iných vynikal. O jeho slohu prehovorím neskoršie v Ríme v
Sixtínskej kaplnke.Rímska škola bola založená kroz Petra Vanucciho Perugina (1446 — 1524) a vynikala zvlášť
ideálnou vnadou a pôvabnosťou. Najvyšší stupeň dokonalosti dosiahla táto škola a vôbec celé
maliarstvo v osobe Raffaella Sanzia d’Urbino, Parohasia, Zeuxa[157]a novovekého Apella,[158]ktorému však, bohužiaľ, závistné Parky[159]popriali len kratučký život (1483 — 1520). Významnejší jeho učeníci boli Giulio
Romano Caravaggio, Garofalo,[160]Vanni[161]a Baroccio.Benátska škola nie je tak ideálna ako rímska, ale vyniká nad ňu krásou, živosťou a
umeleckým skupením farieb. Jej zakladateľ je Tiziano Vercelli; žil 99 rokov (1477 — 1576) a
maľoval skoro všetkých v tom čase žijúcich mocnárov a velikášov. V duševnom akomsi ožiarení
tváre a vo vernom napodobňovaní zvlášť nahého tela je dosiaľ neprevýšený. Spomenutia
zasluhujú okrem neho Giorgione,[162]Tintoretto,[163]Paolo Veronese, Carlo Cagliari Schiavone.Lombardská škola, založená kroz Leonarda da Vinci, ktorý bol dal florentínskej škole jej
prísny, takrečeno trúchlivý ráz, pohybovala sa v rozličných smeroch a priblížila sa v osobe
Antonia Allegriho da Correggio[164]najviac rímskej. Leonardo da Vinci bol z Florencie povolaný Ľudovítom Sforzom[165]do Milána, a pretože sa okrem maľby a okrem fyziky, anatómie, hudby rozumel i
do staviteľstva, musel mu vystavať niekoľko kanálov a mostov. Hlavné jeho dielo je Posledná
večera v kláštore dominikánov della Santa Maria v Miláne, ale vo veľmi porúchanom stave. —
Zomrel 1519 vo Francúzsku.Annibale Caraccio založil v Bologni takzvanú eklektickú školu, pretože si chcela osvojiť
všetky výhody horespomenutých škôl. Čelnejší zástupcovia sú Guido Reni, Albani,
Domenichino, Guercino da Cento,[166]Salvator Rosa.[167]V napodobňovaní prírody najväčšiu dokonalosť dosiahli takzvaní naturalistae;[168]na ich čele stojí Angelo Caravaggio[169](† 1609), s ktorým ale maliarstvo aj klesať počalo.Tiež sochárstvo sa už v XIII. a XIV. storočí začalo emancipovať spod byzantského vplyvu,
zvlášť kroz Petra z Piacenze, kroz Pisana Balduccia, Bonina da Campione. Ale vlastný tvorca
a zakladateľ novej plastiky je v XV. storočí Ghiberti Lorenzo (1378 — 1455), Donatello
(alebo vlastne Donato di Betto Bardi, 1383 — 1466) a okrem nich Lucca del Robbia, Andrea
Sansovino (Andreas Contucci, 1460 — 1529), Michelangelo Buonarotti[170]a jeho učeník Baccio Bandinelli.V cizelovaní, zlatníctve novú epochu tvorí Benvenuto Cellini,[171]ktorý nám svoje zaujímavé dobrodružstvá s úprimnou prostosrdečnosťou rozpráva
vo svojej autobiografii. Benvenuto Cellini bol však pritom i dobrý hudobník a ako taký sa
zdržiaval za dlhší čas na dvore pápeža Klementa VII., a čo viac, rozumel sa i do krvavého
remesla Marsovho, lebo jeho ramenom bolo namierené delo, ktoré životu slávneho vojvodu
Karola z Bourbonu[172]a kniežaťa z Oranie pri obliehaní Ríma (1529) koniec urobilo. Aj viac
súkromných vrážd spáchal z rozličných pohnútok v Taliansku, a preto musel svoju otčinu
opustiť a zdržiaval sa za dlhší čas na dvore francúzskeho kráľa Františka I.[173]R. 1558 vstúpil do kňazského stavu, ktorý sa mu však nezadlho spríkril, a preto
ho opustil a oženil sa v šesťdesiatom roku veku. Zomrel, kde sa bol narodil, vo Florencii
r. 1571. Niet väčšieho múzea, niet bohatšieho kráľovského dvora, ktoré by sa nehonosili
jedným alebo druhým znamenitým dielom Celliniho. V Bourbonskom múzeu v Neapole, vo
Vatikáne, v Eskoriale vo Fontenaibleau, v anglickej súkromnej kráľovskej pokladnici, v
Berlíne, v Petrohrade, vo Viedni nachádzajú sa od neho, čo do umeleckého vyvedenia
neoceniteľné predmety, ako: pokály, kalichy, krucifixy, čaše, medailóny atď. Jeho
autobiografiu prekladal do nemčiny i sám Goethe.Asi v polovici stredoveku v X. storočí začali sa i jednotlivé architektonické slohy
vyvinovať v rozličných čiastkach Európy podľa rôznych vplyvov i v rôznom smere. Byzantský
sloh pridŕžal sa vcelku klenby, avšak i s upotrebením foriem orientálnych, ktoré majú v
mauroarabskom slohu ešte väčšiu prevahu. Charakteristické pri tomto poslednejšom sú ľahunké
stĺpy, štíhle veže, fantastické ornamenty a bujný skvos. Pozostatky máme zvlášť v
Španielsku na Alhambre.Germánsky alebo gotický sloh s jeho ostrými oblúkmi a stĺporadím, s upotrebením
plastických umení a až do malichernosti upadajúcimi okrasami známe všetci. — V Taliansku,
kde sa nachádzalo toľko staviteľských pamiatok ako inde nikde, nemohol onen mužský,
jednoduchý, a predsa velebný ráz slohu rímskeho vyhynúť. Už v X. a XI. storočí začal
povstávať na základe onoho starorímskeho, avšak nie bez ohľadu na tie tri predošlé,
takzvaný románsky sloh, ktorého hlavný faktor je klenba.V medicijskej dobe, to jest v XV. a XVI. storočí, keď v každom odbore počala byť
smerodajnou antiklasičnosť, i v staviteľstve nastal obrat. Veď to ani ináč nemohlo byť,
všetky snahy smerovali na znovuzrodenie klasických vied a umení a stavitelia nemohli sa
postaviť proti všeobecnému prúdu, ale i oni podrobili sa všeobecnému heslu renesancie.
Filippo Brunelleschi (1375 — 1444), Michelozzo Michelozzi,[174]Benedelto da Majano,[175]Simone Cronaca,[176]Bernardo Rossellini,[177]Agostino di Duccio,[178]Baccio Pintelli,[179]Leo Battista Alberti[180]začali v tomto smere pracovať; ich príklad potom nasledujúc, s docielením
väčšej kritickej prísnosti a zovnútornej čistoty slohu najvyššiu architektonickú dokonalosť
dosiahli: Donato Lazzari (obyčajne Bramante nazvaný, 1444 — 1514), Baldassare Peruzzi (1481
— 1536), Antonio da Sangallo,[181]Pirro Ligorio,[182]Michelangelo Buonarotti, staviteľ svetoznámeho Svätopeterského chrámu v Ríme, a
Domenico Fontana (1543 — 1607).V XVII. storočí s Lorenzom Berninim (1589 — 1680) počal zase ten antiklasický
architektonický sloh klesať.Slávne obecenstvo mi azda nezazlí, že som natoľko odstúpil od vlastnej mojej úlohy, lebo
som uznával za potrebné podať kratučký prehľad všeobecného obnovenia (renesancie),
znovuzrodenia všetkých odborov vedeckých a umeleckých, pretože to všetko stojí v úzkom
spojení s domom Medicijským. Keď sa aj nevyvinulo všetko, keď tento nový strom aj
nevykvitol vo Florencii, semä bolo väčším dielom tam zasiate, pohnútka a podnet vyšiel
stade, z rodiny Medicijskej. Aj hudba, ktorá síce len neskoršie začala rozkvitať, tiež bola
najprv pestovaná od rodiny Medici vo Florencii a nasledovne jej, keď aj nie bezprostredne,
je zaviazané človečenstvo vďakou za vyvinutie i tejto vlažnej rosy života. A teraz nechže
mi povie niekto, či nie je preslávny dom Medici prostredne i naším dobrodincom? Kdeže by
bolo človečenstvo ešte bez neho? A kdeže by už muselo byť, keby všetky panovnícke domy v
tom ohľade konali svoju povinnosť a len i zďaleka nasledovali jeho príklad! Večná a blahá
buď teda pamiatka domu Medicijského! V dejepise všeobecnom síce málokde ich nájdeš
spomenutých, no zasluhovali by tam prvé miesto, lebo obyčajne všeobecným dejepisom nazýva
sa vypočítanie vrážd, bojov, vojen; čím viac stotitíc ľudí zahynulo pod panovaním jedného
lebo druhého, tým väčšia jeho sláva. — Zásluhy o vzdelanosť a osvetu, o dobro človečenstva
sa tam len zriedka cenia.Cosimo Medici, pýcha Florencie a celého Talianska, republiku florentínsku i v politickom
ohľade na takú výšku priviedol, že zraky celého vzdelaného sveta sa na ňu obracali. Od
priateľa a zároveň i politického nepriateľa oplakávaný zomrel roku 1464.Jeho syn Pietro I. (1464 — 1469) zanechal po sebe dvoch mužských potomkov, totižto Lorenza[183]a Giuliana, ktorí už čo „principi del stato“[184]založili permanentnú diktatúru Medicijského domu. Lorenzo vynikal zvláštnymi
darmi prírody, ducha a veľkou vzdelanosťou, a preto ho obyčajne menujú „Lorenzo Magnifico“.[185]Mohutných a nebezpečných protivníkov mali však v rodine Pazzi, pokým Guglielmo
Pazzi si nezasnúbil Bianku Medici. Ale priateľstvo netrvalo dlho; v dedičnej akejsi
záležitosti zase sa poharkali; Pazzi musel opustiť vlasť. Vo Florencii vypuklo sprisahanie
proti bratom Medici, ktorí mali byť 26. apríla 1498 v kostole zavraždení. Guiliano padol,
ale Lorenzo ušiel so životom a pomstil smrť milovaného brata. Pápež Sixtus IV.[186]vyriekol nad Florenciou a rodinou Medici cirkevnú kliatbu, pretože pri udusení
Pazzovského sprisahania bol odpravený i arcibiskup Francesco Salviati; ale keď mu hrozilo
nebezpečenstvo zo strany republiky benátskej, spor s Florenciou bol vyrovnaný.Lorenzo Magnifico mal dvoch synov: prvorodený nosil meno Pietro II.,[187]druhorodený Giovanni stal sa už v trinástom roku veku svojho kardinálom a
neskoršie dosiahol i pápežskú stolicu pod názvom Lev X. (1513 — 1521) a podporoval s pravou
medicijskou štedrosťou vedy a umenia. Pietro naproti tomu zamotal Florenciu do vojny s
Karolom VIII.,[188]kráľom francúzskym a musel konečne uzavrieť nepriaznivý pokoj, čo tak
rozhorčilo Florentínčanov, že ho i s celou rodinou vypovedali z územia (1494). Ich majetky
boli zhabané a rozorvané, ba i poklady umelecké a literárne, nazhromaždené kroz Cosima a
Lorenza boli väčším dielom zničené, alebo aspoň porúchané. Demokratická vláda znovu
vstúpila v život; výbor pozostávajúci z 800 mešťanov chopil sa vesla.Na tomto politickom prevrate veľkú účasť bral prior dominikánskeho kláštora di San
Marco, Hieronymus Savonarola, muž to čo agitátor a reformátor na poli politicko-cirkevnom
majúci meno. Narodil sa vo Ferrare (1452), vstúpil do rádu dominikánov v Bologni, dostal sa
konečne na odporúčanie kniežaťa Pica della Mirandola do Florencie a stal sa nezadlho i
priorom spomenutého už kláštora. V obnovách v zmysle klasického paganizmu[189]on zhliadal nebezpečenstvo pre kresťanov, a preto pripojil sa k politickým
nepriateľom domu Medicijského, mohutne podporujúceho oné obnovy. Začal teda vystupovať
verejne v kázňach proti vláde medicijskej a žiadal prinavrátenie republikánskej ústavy,
nerozmysliac, že keď sa Medici aj zrieknu principátu, že iné rodiny — ako Ricci, Strozzi,
Alberti, Cacicciuli — sa budú usilovať zmocniť sa tohože, a že z toho môžu povstať
dlhotrvajúce záhubné spory. Pietro II. bol z Florencie vypudený, Savonarola dosiahol svoj
cieľ a chcel teraz zriadiť štát v teokratickom zmysle a s tým zamýšľal spojiť i niektoré
obnovy na cirkevnom poli. Zábavy, skvos, na čo Florencia pod štedrým panovaním Mediciovcov
bola privykla, prísne zakázal, a kroz to si získal mnoho nepriateľov. Alexander VI.,[190]vtedajší pápež, ktorého súkromný život bol Savonarola ostro napadol, povolal ho
na zodpovednosť do Ríma, ale Savonarola mu poslušnosť odoprel, nechcejúc uznať autoritu
pápežskej stolice a bol exkomunikovaný (1497). Vo svojich kázňach často robil útoky i na
novú florentínsku signoriu (vládny výbor), ktorá ho konečne postavila pred súdnu stolicu a
mnohé vyznanie podľa vtedajšieho, nie veľmi kresťanského zvyku tortúrou mu vynútila,
následkom čoho Savonarola a iní dvaja dominikáni a jeho prívrženci, Domenico da Pescia a
Silvester Maruffi boli vyhlásení za zvodcov ľudu, za rušiteľov pokoja, za kacírov a
schizmatikov a odsúdení na smrť. Mužne podstúpili všetci traja smrť na šibenici 23. mája
1498.Keby Savonarola svoje účinkovanie bol obmedzoval len na opravy upadajúcej cirkvi, bol by
doista krásny výsledok docielil, ale takto, zapovrhujúc autoritou duchovného a svetského
predstavenstva, nastúpil cestu násilného agitovania, ktoré ho do záhuby uvrhlo — ale i
takto predsa kliesnil cestu reformátorom germánskym.Obnovenie florentínskej republiky zlé ovocie prinášalo: roztržkám, sporom nebolo
konca-kraja; ľud bol rodine Medicijskej oddaný a dal sa ľahko kroz jej prívržencov naviesť
na to, že bola povolaná naspäť (1512). Za čas stál na čele vlády Giovanni de Medici, ale
keď bol povýšený na stolicu pápežskú (čo Lev X.), nastúpil na jeho miesto brat Giuliano[191]a po tomto Lorenzo II. († l519). Nápadníkom tohoto bol kardinál Giulio de
Medici, ktorý už o dva roky bol vyvolený za pápeža pod menom Klement VII., odstúpiac
principát Ippolitovi de Medici.[192]Republikánska stránka však vzrastala pod vedením rodiny Strozzi zo dňa na deň,
pretože poslední Medici nezdedili s menom i cnosti predkov, a r. 1527 boli po tretí a
ostatný raz z Florencie vypovedaní. Klement VII. sa však vyrovnal s vtedajším cisárom
Karolom V. pod podmienkou naspäť uvedenia jeho rodiny, to jest Mediciovcov do Florencie.
Cisár poslal 18.000 mužov silné vojsko proti Florencii, ktorá sa po viac mesačnej hrdinskej
obrane musela vzdať (1530). Národ bol odzbrojený a musel dedičné právo Alexandra de Medici,
teraz už zaťa cisárovho uznať. Alexander vystaval v meste citadelu, držal telesnú stráž a
postupoval zvlášť proti republikánskym rodinám veľmi ukrutne, preto sa mnohí vysťahovali.
Sláva Florencie klesla. Medicijská rodina,[193]ktorá v posledných časoch veľmi degenerovala, vymrela r. 1737.Podľa pokoja, uzavretého medzi cisárom Karolom VI.[194]a Francúzskom vo Viedni r. 1738, dostal Leszczyński,[195]svokor Ľudovíta XV. Lotringiu a dovtedajší lotrinský vojvoda František Štefan,
neskôr manžel Márie Terézie a cisár nemecký, následkom vymretia rodiny Medicijskej
uprázdnené vojvodstvo toskánske. Tak prišla Toskána do rúk lotrinsko-habsburského domu. V
lunevilskom pokoji (1801) urobil Napoleon Bonaparte z Toskány kráľovstvo Etruriu; roku 1807
dal ju čo veľkovojvodstvo svojej sestre Elise;[196]ale roku 1814 bola prinavrátená veľkovojvodovi Ferdinandovi III.[197]z domu lotrinsko-habsburského; pod jeho panovaním a pod panovaním Leopolda II.[198]začala Toskána nanovo rozkvitať. V osudnej dobe r. 1848 bola proklamovaná
republika; veľkovojvoda musel Toskánu opustiť a navrátil sa len po bitke pri Novare[199]s rakúskym vojskom. — Keď r. 1859 Taliansko pozdvihlo zbraň proti Austrii,
veľkovojvoda toskánsky nechcejúc sa pripojiť k nepriateľom Habsburského domu, musel
Florenciu opustiť, a následkom uzavretia toskánskych stavov (16. augusta 1859) utratil
nároky a korunné práva; 19. marca 1860 podrobila sa Toskána kroz suffrage universel[200]berle talianskeho kráľa Viktora Emanuela.Florencia, po Neapole najkrajšie mesto Talianska, a preto nazvaná „la bella“,[201]leží v utešenom údolí mútneho Arna. Od juhovýchodu vypínajú sa malebné, bielymi
dedinkami, nádhernými vilami, starými hradmi, bohatými kláštormi a voňavými lesmi olivy a
pomarančov ozdobené vŕšky apeninské; na severozápade rozprestiera sa bohaté a úrodné
toskánske Tempe. Vysoké štíhle veže, majestátne kupoly a rozličné formy desaťtisíc domov
poskytujú velebný pohľad. Ulice sú síce väčším dielom úzke, krivé a mohli by mať i viac
svetla, ale honosia sa, čo som nikde inde nenašiel vyjmúc v Turíne a Miláne — čistotou a
palácom podobnými budovami. Okrem novovekých, v modernom slohu stavaných domov má Florencia
i masívne stredoveké hrady, ktoré niekedy stránkam vedúcim boj slúžili za pevnosti.
Štvorhranné balvany, 15 — 20 stôp dlhé a až do 6 stôp hrubé, bez všetkej okrasy, tvoria
spodnejšiu čiastku takýchto pevností; mnoho ich bolo síce od roku 1530 kroz dedičných už
pánov Toskány de Medici zborené, ale niektoré predsa ostali potomkom na ukážku.Väčšia čiastka mesta leží na severnom brehu Arna a je spojená s južnou štyrmi mostmi:[202]Ponte alle Grazie, ktorý od svojho vystavania (1237) vždy ešte odolal návalu
jarných vôd nebezpečného Arna; Ponte Vecchio z oboch strán na spôsob benátskeho Ponte
Rialta, obsadený domkami zlatníkov; Ponte a Santa Trinita a Ponte alla Carria. Brehy (quai)
znamenite vydláždené po západe slnka slúžia vznešenému svetu za rendezvous a promenádu.
Námestí je vo Florencii asi osemnásť, ktoré sú však napospol nepravidelné a malé, vyjmúc
novozaloženú Piazza della Independenza.[203]Piazza della Signoria[204](del Granduca) je zaujímavá pre obkľučujúce ju budovy. Ak prídeš z pobrežia
(Lungo l’Arno), vpravo padá Palazzo degli Uffizi[205]so svetoznámou medicijskou galériou, Palazzo del Popolo (teraz Palazzo Vecchio),[206]vľavo Loggia dei Lanzi.[207]Vprostriedku námestia stojí arcidielo Jána da Bologna (Giambologna):[208]jazdecká postava Cosima I. de Medici z bronzu v obrovskom rozmere, na
mramorovom, bronzovými basreliéfmi okrášlenom podnoží a v blízkosti je nádherná fontána s
velikánskou mramorovou sochou Neptúna a Tritonov.[209]— Na mieste, kde teraz stojí fontána, bol odpravený Hieronymus Savonarola.Loggia dei Lanzi — tak nazvaná podľa medicijských zbrojnošov — je otvorená sieň, skade
sa hovorievalo k ľudu, zhromaždenému na námestí; teraz je múzeom diel, ktoré mu Vatikán
právom závidí. Pri vchode strážia dvaja mramoroví králi Sahary, ako teraz levov obyčajne
nazývajú. Naľavo stojí chýrečný bronzový Perseus[210]od Benventúna Celliniho, ktorý mu, ako nám on o tom sám vo svojom životopise
tak živo rozpráva, toľko strachu a úzkosti narobil. Na piedestale nad basreliéfom Jova je
nápis: Te fili, siquis laeserit, ultor ero.[211]Čo má znamenať, nemohol som sa dozvedieť. Či azda niektorý Florentínčan vo
svojej pýche samému Zeusovi pomoc a obranu sľubuje?!Napravo nachádza sa majstrovské skupenie, čo ilustrácia k 9. hlave I. knihy Livia[212]De rapina Sabinarum,[213]tiež od Giambolognu. Sabinčanka trepe nohami, rukami a kričí, čo jej hrdlo
stačí, ale všetko nadarmo, „quardia nazionale“ stojí síce nablízku, ale jej nejde na pomoc,
lebo súdiac podľa našich časov, myslí, že sa slečna len pretvaruje. — V úzadí siene hluší
Herkules Centaura pred očami šiestich prísnych zasmužilých postáv (predstavujú azda kňažné
nejakého božstva) a nablízku Judith odtína hlavu Holofernesovi. Táto posledná socha, dielo
Donatella, znázorňovala po vyhnaní Medicijskej rodiny symbolicky oslobodenie od tyranov a
na to sa vzťahuje i nápis: Exemplum salut. publ. cives posuere MCCCCXCV.[214]Palazzo del Popolo (Vecchio), sídlo republikánskej vlády, teraz rozličných dikastérií,[215]pochádza z mužského veku florentínskej slobody a je charakteristická budova
stredoveká, začatá r. 1298 kroz Arnolfa di Lapo[216]a pokračovaná kroz chýrečných staviteľov Taddea Gaddiho,[217]Michelozza a Vasariho;[218]takzvaná „Tore della Vacca“[219]stojí s ňou v spojení. Dve obrovské sochy Dávid (od Buonarottiho) a Herkules v
boji s Cacusom[220](od Bandinelliho) ozdobujú vchod. Vo dvore po stenách vidno freskové maľby,
predstavujúce niektoré zvláštnejšie mestá strednej Európy. Turčiansky Sv. Martin nie je
tam, ale našiel som tam — Požuň, to jest vlastne nápis: aspectus civitatis Posoniensis,[221]ale nebol som vstave nájsť ani Blumenthal, ani Cukrmantl, ani Au,[222]a vyjmúc dunajskú vodu nepoznal som nič z neho.V prvom poschodí nachádzajú sa nasledujúce znamenitejšie sochy: Adam a Eva, Cosimo I.,
vojvoda Alexander, Klement VII., Karol V. od Bandinelliho, Herkules a Centaur, Herkules a
Cacus, Herkules a Diomedes,[223]Herkules a vepor erimantejský od Vincenta de Rossi, Viktória od Michelangela,
Virtute triomphate del vizio[224]od Jána da Bologna a mnoho iných.Pred Palazzo degli Uffizi stoja vo dvoch radoch podobizne čelnejších Florentínčanov a
Toskánčanov vôbec, tak: Cosimo a Lorenzo Magnifico de Medici, Giotto, Donatello, Alberto,
Leonardo da Vinci, Michelangelo Buonarotti, Dante Allighieri, Francesco Petrarca, Giovanni
Boccaccio, Niccolo Machiavelli, Amerigo Vespucci, Galileo Galilei, S. Antonio, Benevenuto
Cellini, F. Guicciardini.Palazzo degli Uffizi má jednu z najbohatších zbierok umeleckých v Taliansku, a na celom
svete vôbec. Tieto zbierky sú rozostavené v troch galériách alebo chodbách, z ktorých dve longitudinálne[225]po 430, transverzálna však, ktorá ich spojuje a na Arno pohľad poskytuje, 100
stôp dĺžky počítajú. Avšak ani toto nepostačovalo na umiestenie nakopených pokladov, a
preto odkúpené boli domy vpravo-vľavo, podľa potreby usporiadané a s galériami spojené. V
prvom poschodí je umiestená bohatá knižnica Magliabecchiana, pozostávajúca zo 170.000
zväzkov a asi 12.000 rukopisov, dôležitá zvlášť pre posledné storočie stredoveku a pre
históriu nového veku. Čo zvláštnosti ukazujú: dve biblie z Mohuča z r. 1462; prvý tlačený
exemplár Homérových básní z roku 1488; Cicerónove Epistulae ad familiares[226](1469), Dante (1481) s miniatúrami. Táto knižnica bola založená kroz bohatého
Antonia Magliabecchiho (žil 1633 — 1714), ktorý mestu Florencii poručil 30.000 zväzkov.Galérie obrazov a sôch zaujímajú druhé poschodie; tieto široké mramorové schody nás ta
zavedú. Ale podľa mojej skromnej mienky by lepšie bolo, keby sme zašli najprv telo a ducha
občerstviť do nejakej reštaurácie, lebo ja som už trochu aj ustal. Nie je dobre strunu
veľmi naťahovať, lebo praskne; v galériách sa i tak zabavíme za pár hodín, na dúšok by nám
to mohlo zaškodiť. No veď, ľa, tu je hneď Restaurazia dell’Italia. „No, nech sa ľúbi!“ —
„No veď len poďte popredku, keď ste známi.“ — „Ach, prosím, vy ste moji hostia, vy musíte
popredku.“Jedáleň je priestranná, pohodlná, elegantným náradím opatrená sieň; niekoľko hostí sedí
okolo menšieho stola napravo v kúte; kabáty, klobúky visia po klincoch. Pretože je veľmi
sparno, povyzliekali sa až na košeľu, to je tu vo zvyku. Hostinský a komorný mihnú si
významne, ani čo by si povedať chceli: už máme glezgov na lepe, a s úslužným „Cosa mandate signori?“[227]obskakujú kolo nášho stola. — Minestru,[228]myslím, nebudeme jesť, bo je i tak horúčosť, ale mäso už neopustím, čo by čo
bolo. Teda manzo in umido,[229]potom sal krauto con patate (kapusta so zemiakmi). Či ste spokojní? Veď je to
naše národné jedlo, a viem, že to ľúbite. Len, ty Fero, sa nemrašti a nedudri tak; keď to
môže zjesť pán riaditeľ a pán radca, toť Lajko a my s Andrášom, ani tebe nezaškodí. Že je
zeman, aké parády vystrája! Keď nechceš, vyberaj si sám, ale viem, že obanuješ.Pozri len, ako Geňko hafrí! — Pred každého postavili asi dvojholbovú, celkom ordinárnu,
v slame zakrútenú a slamou zapchatú fľašu s červeným vínom. Tu bys’ darmo žiadal žajdlík,
pol holby alebo holbu,[230]takých mier tu neznajú; koľko odpiješ, toľko zaplatíš. Počíta sa, čo ho len i
okúsiš, prinajmenej tretina. — No a teraz, čo mám dať doniesť; či bracciola di vitello[231]a či cosloletta alla minuta? Pre teba, Ondrík, azda fajnejšieho, lebo ty
teľacinu nerád, Lajko! Kiedy viek nasz krotky, napime sze vodky![232]Nech ti boh pomáha v tom novom stave, do ktorého vstupuješ! — Nech vyleje
požehnanie svoje na teba! Pán boh uslyš! — Lepšie bude, keď si aj čiernu kávu sem dáme
doniesť, nemusíme aspoň kaviareň hľadať. A čas i tak uteká. — No a teraz platiť. — Len vy
nechajte, páni, zaplatím ja a zjednám sa s ním. — Koľkože nás je? Sedem. Ondrík, požičajže
mi desať zlatých, veď je to i tak nie prvý ani ostatný raz, ujsť ti neujdem; doma mi môžeš
dať sekvester. Signor padrone, datemi conto![233]— Jedenadvadsať lír (frankov). Sedem nás je, to na každého padnú tri. To je za
ten skromný obedík trocbu primnoho. Veď je vo Florencii ináč lacno. — Pán hostinský, tu
máte osemnásť frankov, to je cez hlavu dosť. — Prídeme aj druhý raz. — Va bene per un’
altra volta. Grazie, signori![234]Áno, máš nás vidieť. A tuhunt! Vidíte, pán radca, tu sa možno i v najelegantnejších
hostincoch jednať. To je pravda!No a teraz viribus recreatis[235]do roboty. Len, prosím vás, vy čo hrubší gazdové, vysúkajte rukávy, popľujte na
dlane, a rúče hore schodmi, lebo nám je durno.Hneď v predsieni druhého poschodia nachádzame zaujímavé predmety klasického umenia
starých Grékov a Rimanov, totižto: poprsia Marsa, Bakchusa a jeho verného sprievodcu Silena[236]z bronzu, ďalej mramorové hlavy bohyne Kybely[237]a Jova. Naľavo stojí naježená postava divého vepra z čierneho porfýru; divý
hnev syčí mu z očí, zubami seká, z pysku mu pena tečie. Krajšieho nenájdeme ani vo
Vatikáne; ten, čo ho toť v Sielnici zastrelili a ktorého Lojnica[238]za dva dni obdivovala, sa mu ani zďaleka ani čo do veľkosti, ani čo do krásy
nepodobá. Vpravo stojace sochy predstavujú cisárov Augusta, Trajána a Hadriána. Vchod do
galérie strážia dva ozrutné vlčiská z tmavého porfýru. — A teraz dolu klobúky, lebo sme
vstúpili do vznešenej spoločnosti kniežat — a to akých kniežat! Oj, nemyslite si, že len
abyjakých! Trochu vyššie. — Vidíte v týchto dvoch dlhých radoch to sú všetko sochy,
poprsia, podobizne — a to antik — rimanských cisárov a ich perepúte. Či vás nepojala hrôza
a mráz úcty? Už republikán sem, demokrat tam, komu česť, tomu česť — a čo aj hneď len zo
strachu — ale tu máme pred sebou autentické parsúny pánov starého pol sveta, a pritom 534
obrazov znamenitejších osobností zo stredo- a nového veku! Či je to azda nič? Celá história
in effigie![239]Octavianus Augustus,[240]ako sa svedčí, vedie predok. Tvár chudorľavá a nie z najkrajších; na celom
obličaji sladký úsmev spokojnosti samého so sebou, protektorálnej dobrotivosti, a
povedomie, že on je pánom sveta. Za ním nasleduje jeho dcéra, lasciva Julia,[241][242]osobnosť to zaujímavá s pekným gréckym nošťokom a šelmovským očkom. Vlasy má
vypaľované v prstienky; vcelku: kacér a mint a magyar mondja.[243]Pri nej stojí druhý jej manžel M. Vipsanius Agrippa,[244]postava marciálna. Táto udatná a odhodlaná tvár prislúcha Tiberiovi;[245]toto je Gaius Caligula,[246]ktorý si vo svojej pošetilosti koňa za kňaza ustanovil, ba i konzulom a svojím
kolegom ho chcel urobiť! Obličaj neprezradzuje žiadnu zlosť. A z tejto tváre čo čítate?
Zatajený bôľ. A viete príčinu? Žije v nešťastnom manželstve, lebo to nie je nikto iný ako
cisár Claudius,[247]príkladný hrdina papuče. Toť máte, ľa, petrifikovanú[248]príčinu jeho nešťastia, tú kroz Juvenala pred svetom tak vychýrenú Messalinu.[249]— No ale tohto, čo teraz nasleduje, viem, nepoznáte! To je ten chýrečný
gitarista, znamenitý spevák, šermiar, podpaľač, cisár, vražedník, pár tisíc ľudí a svojej
vlastnej matky — jedným slovom to je — Nero![250]A pozrite jeho krásnu mužnú tvár! Či by ste hľadali v ňom toľko krvožíznivosti?
Lavater a Carus[251]by tu s celým svojím fyziognomickým krámom hanbu získali.Táto vypasená postava s hrubým hrdlom a plešivou hlavou, to je — amor et deliciae
generis humani[252]— Titus[253]a pri ňom jeho brat Domitianus,[254]cisár, ktorý väčšiu čiastku svojho života lapaním múch strávil. Tento starec tu
s dlhým nosom, čo vyzerá ako nejaký Gemeinderath in Bruck an der Leitha,[255]to je Marcus Cocceius Nerva.[256]Oproti nemu stojí jeho nápadník, víťazný Ulpius Trajanus, ktorého ste si doista
ideálnejšie predstavovali, než ho tu vidíte. Táto utešená, plná mužská tvár predstavuje P.
Aelia Hadriana, ktorý prvý z rímskych cisárov začal nosiť bradu; nasledovali nezadlho
barbarské časy. Ešte jedného si môžete obzrieť, lebo to v úplnej miere zasluhuje, myslím
Marca Aurelia Antonina.[257]Bystré oko, vysoké a otvorené čelo, krátke vlasy — dlhý rozum — čo chcete viac,
či nepoznáte v ňom pôvodcu 12 kníh Ta eis heautou[258], či nepoznáte v ňom hneď na prvý pohľad stoickeho filozofa? — Ale čože je toto
za ozrutu? Goliát azda alebo Murphy? Oj nie, to je Maximinus,[259]najprv pastier, potom cisár; vynikal zvlášť svojou obrovskou veľkosťou a
primeraným — apetítom: na jedno posedenie zmlátil desať funtov mäsa; prosit![260]V transverzálnej galérii stoja niektoré krásne skupiny a mytologické sochy, tak zvlášť:
Venuša, pohrávajúca sa s kaderami Amora, Venus Anadyomene,[261]Pan, Apollo, Nympha, ktorá si z päty šíp vyťahuje, Marsyas,[262]Merkúr.V tretej alebo v druhej longitudinálnej galérii nachádzajú sa umelecké diela talianskej
školy: povestný Bakchus od Michelangela, umierajúci Adonis od tohože, Bakchus s hroznom v
pravej ruke od Sansovina;[263]Sv. Ján Krstiteľ hladom vymorený od Donatella; každú žilku a rebierce mu
poznať, no veď ale od kobyliek ani nemohol veľmi stučnieť; podarená kópia Laokoona[264]od Bandinelliho — pôvodné arcidielo umenia nájdeme vo vatikánskom Belvederi.Po galériách, na stenách sú vyvesené i výtvory florentínskej školy maliarskej, od Cimabueho[265]začnúc až po Leonarda da Vinciho. Vypočítať všetky takrečeno nemožno; ale komu
by sa zachcelo, nech ide sám ta, galérie sú otvorené každodenne, vyjmúc v nedeľu a vo
sviatok.S chodbami stoja, ako som už bol pripomenul, tiež siene a izby, preplnené zaujímavými
predmetmi. Jedna takáto sieň nazýva sa sieňou nápisov, pretože sto a sto starogréckych a
rímskych nápisov rozličného obsahu je do stien zapravené. Tamže nachádzajú sa autentické —
poprsia: P. Cornelia Scipiona[266](hlava holá ako koleno), Solona, Anakreona,[267]Euripida,[268]M. Antonia[269]triumvira, Demosthena, Cicerona, Platona.V druhej izbe leží na tigrovej koži, to sa rozumie — z mramoru vytesanej, Hermafrodit;[270]pri ňom stojí Ganymed,[271]švárny kelner olympských bohov; Herkules, už v kolíske hadisko vraždiac, dáva
známky obrovskej svojej sily; génius smrti a prototyp republikánsky Marcus Brutus,[272]ingratus ille cuculus,[273]strážia vchod.Salone della Niobe je ozdobená pätnástimi znamenitými sochami zo starogréckej školy.
Niobe bola dcéra Tantala a manželka znamenitého violistu Amfiona. Na svoj vysoký rod,
pretože — ako sama hovorí u Ovidia Metam. VI, 173 seq:… Mihi Tantalus auctor,Cui licuit soli Superorum tangere mensas;Pleiadum soror est genitrix mihi: maximus AtlasEst avus, aethereum qui fert cervicibus axemJuppiter alter avus; socero quoque glorior illo —[274]patrila k rodine bohov a herosov, na svoje bohatstvá, svojich štrnásť detí, a na krásu:In quamcunque domus adverto lumina partem,Immensae spectantur opes: accedit eodemDigna deae facies; huc natas adjice septemEt totidem iuvenes, et mox generosque nurusque,[275]príliš súc hrdá, obrazila bohyňu Latonu, matku Apolóna a Diany, a preto sa títo pomstili
na nej. Jej siedmich synov totižto popadol Foibos Apolón v „rajčuli“[276]a postrieľal ich všetkých svojou karabínou. Amfion, Niobe a jej sedem dcér
vybehnú nato na dvor, začnú všetci kvíliť a nariekať. Apolón medzitým, utúliac sa za jeden
uhol humna, nabíja poznove svoju zbraň. Najprv vezme starého Amfiona na mušku… paf, a bolo
po ňom… ferro per pectus adacto,Finierat moriens pariter cum luce dolorem![277]Sestry objímajú svojich bratov; Niobe zalamuje rukami nad Amfionom, ale, ako už všetky
ženičky, nemohla udržať jazyk za zubami a nanovo uráža Latonu:Pascere crudelis nostro Latona dolorePascere ait; satiaque meo tua pectora luctuCorque ferum satia, dixit. Per funera septemEfferor: exsulta victrixque inimica triumpha.Cum autem victrix? miserae mihi plura supersunt,Quam tibi felici: post toto quoque funera vinco.[278]A just mám, vraj, ešte viac detí ako ty! Ale netrvala jej radosť dlho! Paf! — a neborká
nemala ich už len šesť! Avšak Foibos Apolón nemal ani na tom dosť, pokračoval vo svojej
krvavej pomste a postrieľal všetky tie kvitnúce panny, pýchu Niobinu! Už zostávala len
jedna jedinká, tá najmladšia. Starostlivá matka privinie ju k srdcu, pokryje svojou
mantilkou a svoj život ponúka rozdráždenému Apolónovi, avšak všetko nadarmo! Foibos je
dobrý strelec — ešte jedno pif — a krv farbila krinolínku ostatnej dcéry, ostatného dieťaťa
nešťastnej Niobe! Zo štrnástich nezostalo ani jedno! Či ste vstave si predstaviť, pochopiť
žiaľ a nesmierny bôľ milujúcej matky?! Akže nie, čítajte Publia Ovidia Nasona, tohto
najväčšieho básnika, nielen rímskeho, ale všetkých národov, Metamorphoses lib. VII.[279]301 — 313.… Orba reseditExanimes inter natos, natasque, virumque,Diriguitque malis. Nullos movet aura capillos;In vultu color est sine sanguine: lumina moestisStant immota genis: nihil est in imagine vivi,Ipsa quoque interius cum duro lingua palatoCongelat, et venae desistunt posse moveri.Nec flecti cervix, nec brachia reddere gestus,Nec pes ire potest; intra quoque viscera saxum est,Flet tamen; et validi circumdata turbine ventiIn patriam rapta est; ubi fixa cacumine montisLiquitur, et lacrymas etiamnum marmora manant.[280]Od žiaľu obrátila sa v skalu a žriedlo zo skaly tečúce sú jej slzy!Sochy, predstavujúce Niobe a jej štrnásť detí, boli nájdené v Ríme neďaleko od brány sv.
Pavla r. 1583. Všeobecná domnienka je tá, že tvorili niekedy priečelie (fronton) nejakého
chrámu a že pochádzajú z dláta znamenitého starogréckeho sochára Skopasa.[281]V tejže sieni nájdeš i niekoľko obrazov od Van Dycka[282]a Rubensa z nizozemskej školy.Dve najbližšie izby sú zaplnené niekoľko tisíc menšími predmetmi z bronzu zo starých
časov a aj od Giovanniho da Bologna, od Donatella, od Ghibertiho[284]a Celliniho.Nie je po vatikánskom Belvederi na svete pre krásne umenie zaujímavejšieho a
dôležitejšieho miesta, ako malá, v oktogene stavaná sieň — zvaná La Tribuna,[285]ktorá, keď človek do prvej longitudinálnej galérie vstúpi, padá naľavo. Je to
jeden z divov sveta, ku ktorému každoročne putuje tisíce umelcov a neumelcov „na diváky“,
je to svätyňa, do ktorej prvý raz vstupuješ s akýmsi nábožným pocitom a pohnutím, skade
odnášaš nepominuteľný dojem. — Umelecké poklady tu zložené cenia obyčajne — tak mi aspoň
povedali — na 50, hovorím, päťdesiat miliónov frankov (20 miliónov zlatých striebra), aj to
len tak circiter, lebo také predmety, ako sa tu nachádzajú, sa ani nevážia, ani na siahy
ani na holby nemerajú, a preto sú neoceniteľné.Sieň sama je síce veľmi umelecky stavaná, perlami a lastúrami ozdobená, drahým mramorom
vykladaná, ale má tú chybu, že je trochu pritmavá.Bolo síce trochu pošmurno vtedy, keď som ja tam bol, ale sa mi to predsa pritemno
videlo. Uprostred tejto siene stojí po prvé — lebo chcem byť oproti slabému pohlaviu
galantný, a preto začínam so ženskou — Medicijská Venuša.[286]— Známe je, že kde sa o ženskej kráse, o vnade a rozkošnosti tela hovorí, že sa
Medicijská Venuša čo pravzor týchto vlastností spomína, a preto sa azda nemýlim,
domnievajúc sa, že je slávne obecenstvo a zvlášť krásna pleť zvedavá ju bližšie poznať.
Lenže je to veľmi ťažká úloha hudbu, maľbu a nejaký predmet plastického umenia dôkladne a
tak opísať, aby čitateľ o tom dostal pravý pojem. Krása je relatívna vec, vec vkusu;
jednému sa ľúbi, čo sa druhému nepozdáva, a tento vychvaľuje, čo onen haní. — Ale pretože
celý umelecký svet Medicijskú Venušu za pravzor ženskej krásy vyhlásil, musí ju ostatný
svet za to uznávať, a ak sa opovážiš inú mienku o tom mať, povedia ti, že si laik, že si
ignorant, jedným slovom, že si tacuisses, philosophus mansisses.[287]Stojí ona na mramorovom, asi 3 stopy vysokom podnoží, sama súc strednej ženskej
veľkosti. Na prvú nôžku pevne vystupuje, z ľavej sa však len prsty — alebo keď tak chcete,
pršteky — dotýkajú podnožia; pravou pačičkou pokrýva prsia, ľavú má s tou najelegantnejšou
ľahkosťou opretú na telo; tvár a zrak obracia vľavo; horná čiastka tela je veľmi ľahunko a
prirodzene napredok zohnutá. — Je zhotovená z paroského mramoru; kroj jej šiat podľa
starodávnej módy rajskej; vlasy v podobe venca nežne ovinuté okolo hlavy. — K tomuto si
predstavte tú najkrajšiu tvár, ktorú si len myslieť ste vstave, jemné a všade okrúhle formy
— a máte celú Medicijskú Venušu. — Ináč vám ju nakresliť nemôžem.Čo ju pravzorom ženskej dokonalosti robí, nie je jej farba, lebo mramor starobylosťou na
mnohých miestach ožltol, a teraz už ani nepozostáva z jedinkého kusa, lebo bola v
porúchanom spôsobe nájdená, museli ju teda poplátať (tak napríklad celá pravá ruka, ľavá od
lakťa a nohy od kolien sú obnovené, sú teda moderné) a preto je trochu strakavá — ale čo ju
pravzorom ženskej zovnútornej dokonalosti robí — to je úplná, dokonalá, harmonická
súmernosť všetkých údov s elegantným a prirodzeným držaním tela. Dokonalosť súmeru a
vernosť napodobnenia prírody dosvedčilo už viac chýrečných anatómov, ktorí túto sochu
urobili predmetom svojho skúmania.Teraz ešte niečo o jej pôvode.Na jednom boku podnožia nachádza sa nasledujúci nápis: Kleomenes,[288]Apolodorou Athenaios epoixen a podľa tohto by bolo dielo starogréckeho umelca
Kleomena z Athén, syna Apolodorovho. Kedy prišla do Ríma, nie je známe; našli ju v Tivoli,
v takzvanej „Villa Adriana“ a Cosimo III. de’Medici (žil 1670 — 1723) dal ju preniesť do
Florencie; preto sa nazýva Medicijskou.Prečo je železnou ohradou obtočená, takže ju rukou dosiahnuť nemožno, som sa len v Ríme
od jedného Rusa dozvedel, lebo že ju vraj Angličania, akí sú bezočiví čudáci, tu i tu
pohladkali, potľapkali, a najskôr z anglického pudingu sú oné mastné škvrny po jej tele.Ale to nie je jedinká a samotná krásavica v tejto sieni. Na stene visia dve nemenej v
umeleckom svete známe Venuše od Tiziana. Tizian vynikal, ako som už podotkol, zvlášť v
napodobňovaní nahého tela a obľuboval si v belavej, skoro načervenavej farbe vlasov, a obe
jeho tu vyvesené Venuše (jedna sa pohráva so šelmou Amorom, druhá s malým psíčkom) sú — ako
sa to u nás nazýva, trochu impertinent blond.A teraz, keď som požiadavkám galantérie zadosť urobil, prejdem na mužské sochy.Jedna z nich je známa pod menom Apollino, pretože predstavuje Apolóna ešte len asi
pätnásť-šestnásťročného chasníka, veľmi okrúhlych, rozkošných, skoro ženských foriem.
Pripisujú ho obyčajne Grékovi Praxitelovi (žil okolo r. 360 pred Kristom).Druhú nazývajú Fauno ballante (tancujúci Faunus), tiež znamenité arcidielo starého veku.
Hlava a ruky sú od Michelangela, čo mu nemenej česť robí, ako jeho Mojses v chráme San
Pietro dei Vincoli[289]v Ríme. Čo pohlo Fauna tak k tancu, nevedieť, azda si chlipol; tľapká si do rúk
a reže čardáš i bez Cigánov až radosť. Tanečnicu nemá.Vo svojom tanci Faunus je tak zahrúžený, že ani najbližší jeho susedia, totižto: dvaja
zápasníci (lottatori, lutteurs), ktorí sa už azda vyše dve tisíc rokov za svalovité ramená
držia bez toho, že by jeden druhého mohol o zem plesnúť, jeho pozornosť obrátiť na seba nie
sú vstave. Musia byť jednako silní, pretože ani teraz ešte ani jeden nezdá sa byť naklonený
podľahnúť svojmu sokovi. Navreté žily na rukách, krku a na nohách svedčia o napnutí
všetkých síl. I táto zaujímavá skupina má pochádzať z ateliéru nejakého gréckeho umelca — a
to umelca, tento názov právne zasluhujúceho. Šťastie pre zápasníkov, že pani Szöcs, rodom
zo Sedmohradska, ktorá nedávno v B. pred početným obecenstvom svoju obrovskú silu
ukazovala, sa ešte do Florencie nezatárala, lebo koniec ich sláve! Ona bojuje zbraňou,
ktorej v terajších časoch málokto odolať môže — totižto papierovými zlatými striebra;
podplatí svojich odporníkov, takže sa títo dobrovoľne — najprv si terén poprezerajúc, aby
sa veľmi neudreli — sami o zem hodia. A obecenstvo, ktorému zalichotila klasickým
oslovením, „tekintetes nézegető közönség",[290]volalo s nadšením éljen![291]Ako počujeme, ale inde sa jej vraj zle povodilo, tak ju vraj mykol ktosi, že ju
museli v plachte odniesť. Čo chlap, to chlap — tak načim kadejakej čvarge!A táto učupená postava, široký bičak na kameni brúsiaca, kohože to má predstavovať? —
Grammatici certant;[292]to ani ja, ani nik na svete s istotou nevie. Jedni hovoria, že to má byť symbol
otroctva s rezignáciou znášaného a pokojne očakávajúceho príležitosť pomsty. Výraz smútku a
pokoja po tvári rozliaty zdá sa túto domienku odôvodňovať. Iní zas myslia, že to
predstavuje Skýta,[293]ktorý na Apolónov rozkaz nôž brúsi, aby Marsyasovi za živa odral kožu. Marsyas
bol totižto chýrečný flautista, rodom z Lydie; na široko-ďaleko nebolo mu rovného. Keď
začal na horách Idy, alebo na vrchu Sipylos pri svojich kozičkách pískať, šumot lesov a
riek zatíchol, divá zver uložila sa mu k nohám, škrek a spev vtáctva zamĺkol — celá príroda
ho naslúchala. Tu ale zmocnil sa ho démon vysokomyseľnosti, počal byť nesmierne pyšný a
nadutý: Linus,[294]Orfeus,[295]Paganini, Rossini,[296]Reményi[297]a Liszt podľa jeho mienky neboli už nič, ba samého boha hudby, Apolóna, už
začal haniť a tupiť — pravda, len v kruhoch dôverných pastierov. Avšak našiel sa Efialtes,[298]zradca, ktorý to za dobré prepitné Foibovi zradil. Foibos hneď pozdvihol proti
Marsyasovi akciu de laesa majestate.[299]Na Olympe zasadli bohovia na mimoriadnu poradu, kde bolo uzavreté, že sa má na
vyskúmanie tejto veci vyslať povereníctvo, a hneď bol vypravený expres na Helikon k Múzam,
aby sa bez odkladania odobrali s najbližším ťahom do Malej Ázie na vrch Sipylos, kde ich
Apolón mal čakať. Ale ženským — ako všetci vieme — ťažko sa na cestu vybrať; stal sa teda
hneď krik, hluk, zhon po Helikone; pralo, šilo a piglovalo sa až do noci, aby len s
raňajším trénom mohli odísť. Neborák konduktor mal z kože vyskočiť, keď videl ráno batožinu
Múz: kufrov, škatúľ, batôžkov, ako čo by sa celá Hellas bola chcela vysťahovať; najprv
nechcel to všetko pobrať, vadil sa s fraucimerkami,[300]nuž ale konečne pripäl dva nové vagóny prvej triedy a tri ťarchové pre
batožinu, mysliac si, že Múzy sú len Múzy, a že s aristokraciou nie je dobre za prsty sa
ťahať. Desať minút sa opozdil vtedy ťah, lebo toľko potrebovali Múzy času, kým svoje
krinolíny vpratali úzkymi dvierkami. No ale nejdem opisovať ich ďalšiu cestu, lebo by to
bol cestopis v cestopise.Keď v Magnesii pri päte Sipyla vystúpili, už na stanici ich čakal Apolón a celý večer
strávil v ich spoločnosti. Dal im doista aj inštrukciu vo svojej záležistosti, osvedčiac sa
spolu, že on apeluje na verejnú mienku, a preto že sa podvoľuje verejnému závodu v hudbe s
Marsyasom, čo je to aj hneď proti jeho dôstojnosti.Na druhý deň — bol práve sviatok — zbehla sa celá Magnesia a okolie na Sipylos na určené
miesto závodu. Turneri,[301]Cigáni a čo sa len i do drumblí rozumelo, teda universitas musicalis[302]— boli zvlášť povolaní čo znalci. Apolón mal hrať na harfe, Marsyas na svojej
flaute. Obecenstvo posadilo sa dokola na pažiť, Múzy vystúpili na baršúnom obtiahnutú
tribúnu, pre ne prichystanú, a sokovia vstúpili do kola. Conticuere omnes intentique ora tenebant.[303]Marsyas nebol síce ten človek, ktorý by sa hneď zľakol, ale prítomnosť toľkého množstva,
ako i to povedomie, že sa bude Apolón na každý prípad na ňom pomstiť — trochu ho pomiatlo.
On mal prednosť, lebo si to Apolón tak žiadal, a pískal vybrané odseky z jednej Mozartovej[304]a Donizettiho[305]opery (zdá sa mi, že to boli „Figaro“ a „La fille du regiment“)[306]— sprvu ostýchavo, ale potom, keď videl spokojnosť na tvárach obecenstva, s
väčším ohňom, s nadšením, znamenite. „Živio“, „Sláva mu“ zaznievalo zo všetkých strán tak
mohutne, až sa zatriasli zem, more a nebo. Apolón zbledol, ale hneď sa, aký bol figliar,
chytil rozumu. Vidiac totižto, že v opere sotva prevýši soka, len si trochu pobrnká po
strunách a začne naraz trávnice.Ako keď sa má strhnúť orkán, v celej prírode strašná hrobová, temná tichosť nastáva: tak
teraz na Sipyle. Prekvapené obecenstvo zamieňa zraky, akoby sa jeden druhého pýtať chcel,
či to skutočnosť, a či len mámivý sen? Zrazu sa oči zablyštia, krv im do tvári udrie a
akoby im ohňa žeravého do žíl bol nasypal, zrazu sa strhne hluk nesmierny, hluk nekonečnej
radosti. Šuhajci metajú širáky k oblohe, dievčatá začnú sa krútiť: celé obecenstvo pustí sa
do tanca. Víťazstvo Apolóna je úplné. Radosťou a rozkošou až na zbláznenie rozjatrené
obecenstvo zabudlo na cnosti Marsyove a odsúdilo s privolením Múz a Apolóna rúhavého
neboráka na strašnú smrť odrania kože za živa. Darmo prosil milosť; darmo volal:… Quid me mihi detrahis? inquitAh! piget, ah! non est clamabat tibia tanti.[307](Ovidius, Metamorphoses VI, 382 sq.)Okrem týchto drahocenných pozostatkov starogréckej a rímskej plastiky, zahrnuje v sebe
Tribúna i vzácne plody skoro všetkých novších maliarskych škôl; Raffaello, Tizian, Leonardo
da Vinci, Michelangelo, Carraccio, Paolo Veronese, Andrea Mantegna,[308]Andrea del Sarto,[309]Corregio, Daniel de Volterra,[310]Lanfranc,[311]Dürer,[312]Van Dyck, Lucas de Leyden,[313]Rubens, Rembrandt[314]prispeli svojimi dielami na ozdobenie jej stien.Z tribúny napravo nájdeš ešte šesť iných siení, nazvaných podľa škôl v nich najviac
zastúpených: sieň toskánsku, rímsku, lombardskú, nizozemskú (flamandskú), holandskú,
francúzsku. Počet drahocenných obrazov ide do tisícov.Vo dvorane „Delle Pietre Dure“[315]nachádzajú sa predmety zo samých drahých kameňov, v cene viac miliónov. Pred
niekoľkými rokmi — ako mi to cerberus[316]tam na stráži stojaci rozprával — sa im ktosi do tých kryštálov, ametystov,
opálov, achátov, smaragdov a rubínov bol nanosil a pre poistenie budúcnosti dobre si vraj
vačky našpikoval, avšak prv, než by ich bol býval vstave vyprázdniť, ho chmatli.Numizmatická zbierka počíta vyše osemdesiat tisíc rozličných chronologicky roztriedených
peňazí. Len starých rímsko a byzantínsko cisárskych je deväť tisíc.Museo Etrusco pozostáva tiež z pár takzvaných etrurských nádob, najviac popolníc
(urnae), nájdených v náhrobníkoch starodávnej Etrurie. Vynikajú napospol rozmanitosťou
krásnych foriem, liskavou čiernou základňou, od hnedých obrazov a skupín podarene
prevedených pekne odrážajúcou sa farbou.Asi päťsto krokov od Piazza della Signoria[317]na severovýchod nájdeš druhé značnejšie námestie Florencie: Piazza del Duomo.[318]Ako som už podotkol, florentínske námestia sú väčším dielom nepravidelné, ale
Piazza del Duomo je azda medzi všetkými najnepravidelnejšia. A tu stoja dve budovy naširoko
a ďaleko vychýrené, ktoré pre cestujúcich medzi zaujímavými zvláštnosťami Florencie nie
posledné miesto zaujímajú, totižto: Il Duomo a Battisterio.[319]Hlavná pýcha talianskych miest sú ich početné a nádherné chrámy, že i Florencia
oplýva nimi, to sa rozumie, na 114.000 obyvateľov pripadá tu niečo vyše sto väčších a
menších kostolov, a prvé miesto medzi všetkými čo do veľkosti zaujíma bez všetkej pochyby
Il Duomo (alebo St. Maria del Fiore). Je to obrovské arcidielo staviteľstva z XIII., XIV. a
XV. storočia, na ktorom pracovali najchýrečnejší architekti florentínski oných časov:
Arnolfo di Lapo, Giotto, Taddeo Gaddi, Andrea Orcagna,[320]Lorenco di Filippo a konečne Filippo Bruneleschi.[321]Dĺžka latinského kríža — lebo v podobe latinského kríža je tento chrám stavaný
— obnáša 467 stôp, šírka 287 stôp; výška prostrednej lode počíta 143 stôp a dvoch pobočných
90 stôp. Vnútorné steny sú ozdobené znamenitými freskami od Vasariho, Zuccheriho,[322]Gaddiho a Balducciho, ako aj sochárskymi dielami Bandinelliho,[323]Donatella, Sansovina, Michelangela, Ghibertiho a iných. Dlážka, to sa rozumie,
mozaika.Avšak všetky tieto arcidiela a krásy naplňujúce ti prsia posvätnou úctou, čože sú ony v
porovnaní s obrovskou kupolou, ktorá sa nad prostrednou loďou vprostred celej budovy pyšno
k oblohe vypína? Republika florentínska na túto kupolu, ktorá mala budovu chrámu zavŕšiť,
vypísala verejný súbeh; i zišli sa architekti nielen z Talianska, ale aj zo susedných
krajín a podali svoje návrhy a plány. Keď Brunelleschi vo svojom návrhu sľúbil vyzdvihnúť
kupolu do 300 stôp vysokú, 130 stôp v diametre počítajúcu bez všetkých pomocných oblúkov,
ba čo viac i bez upotrebenia akejkoľvek armatúry, kupolu, ktorá sa mala sama udržať,
vyhlásili ho za blázna a jeho návrh odmrštili, lebo vtedajší vek nebol vstave pochopiť
vysokosť jeho ducha a umenia. Ale on vypracoval prekrásny a umelecký vzorček, zvíťazil nad
predsudkami a obsiahol prevedenie návrhu. Ačkoľvek dokončenie svojho arcidiela nedožil,
predsa v jeho duchu sa pokračovalo ďalej, a teraz kríž nad kupolou stojí vo výške 380 stôp!Do tohto chrámu môže sa zmestiť 24.000 ľudí! — Vonkajšie steny sú odiate štvorhrannými
platňami z čierneho a bieleho mramoru, ktoré sa striedajú; vyzerá to teda ako doštička na
šach.Baptistérium — druhá to budova, to isté námestie zdobiaca — je osemhranná kupola,
samostatne stojaca na niekoľko krokov od predošlého chrámu na západ. Toto baptistérium bolo
vystavané z materiálu akéhosi pohanského chrámu, a to, ako sa domnievajú, v VII. storočí.
Klenba bola niekedy na spôsob Pantheona otvorená. Čo vzácnym robí toto baptistérium, je
teda jeho vek a jeho štyri bronzové brány, ozdobené basreliéfmi. Na južnej strane je
vyobrazený celý život sv. Jána Krstiteľa v dosť jednoduchom slohu, ale keď povážime čas jej
uliatia, musíme ju obdivovať. Nápis jej, Andreas Ugolini Nini de Pisis me fecit anno Domini MCCCXXX,[324]udáva nám meno majstra a rok. — Na severnej bráne nachádzame jednotlivé krásne
skupiny, vzaté zo života Kristovho. Ghiberti pracoval na nej dvadsať rokov (1404 až 1424) a
dostal za ňu 22.000 zlatých. Najpodarenejšia a najviac obdivovaná je východná, alebo
takzvaná Porta del Paradiso, pretože sa Michelangelo mal o nej vysloviť, že by zaslúžila
byť bránou raja. — Na jej vyhotovenie bol vypísaný verejný súbeh a hlásilo sa šesť
značnejších umelcov, medzi nimi i sám Brunelleschi, avšak triadvadsaťročný Lorenco Ghiberti
predchytil mu víťazstvo a ulial arcidielo toreutiky.[325]Každé z dvoch krídel je rozdelené na päť polí, ktoré obsahujú nasledujúce
biblické predmety: 1. Stvorenie človeka; 2. Práce a trápenia po vyhnaní z raja; 3. Noe po
potope; 4. Sľub Abraháma a obeť na vrchu Moria; 5. Ezau odstupuje právo prvorodenia; 6.
Jozef a jeho bratia; 7. Zákonodarstvo na hore Sinai; 8. Pád múrov Jericha; 9. Bitka proti
Ammonitom; 10. Kráľovná zo Sáby u Šalamúna.Ľudské postavy jednotlivých skupín môžu byť asi na stopu vysoké a všetky ostatné
predmety sú pomernej veľkosti, pričom sa bral prísny ohľad i na zákony perspektívy.Skupiny sú celkom nenútené, zodpovedajú celkom životu a prírode: i ten najmenší záhyb
poznať na šate, vidno vrásku na tvári, srsť na hoviadku a čiarky na listoch stromov;
niektoré postavy vystupujú takrečeno z rámu, druhé sú v rozličnom stupni vypuklé, všetko je
tak prevedené, tak umelecky prevedené, ako to maliar sotva by bol vstave krajšie nakresliť.
Povrch bronzu behom času a následkom účinkovania povetria ozelenel, čo vcelku dodáva ešte
väčšej pôvabnosti.Ak sa pustíš od hlavného chrámu na východ ulicou Servitov (Strada dei Servi), vyjdeš na
námestie dell Annunziata a nájdeš nádherný a bohatý kostol tohože mena. Naľavo stojí
kaplnka dell Annunziata; oltárny obraz predstavuje Zvestovanie, a pretože ho podľa
všeobecnej domnienky maľovali anjeli, býva obyčajne zastretý a len na výročné sviatky
odhalený. Tomuto obrazu pripisuje sa divotvorná moc, a preto je od dávnych časov predmetom
zvláštnej úcty. Celý oltár je ovešaný odvrchu až do samého spodku zlatými a striebornými
darmi rozličnej veľkosti a všakového druhu; pred oltárom visí deväť veľkých lámp z
masívneho striebra a bohato pozlátených. Celý majetok oltára cenia na viacstotisíc zlatých.V spojení s týmto kostolom stojí kláštor dei Servi di Maria;[326]jeho chodby sú okrášlené maľbami florentinskych umelcov: Najväčšieho chýru
požíva Madonna del Sacco, tak nazvaná preto, že ju v biede postavený Andrea del Sarto
namaľoval za vrece múky.Spomedzi tunajších početných chrámov pre krátkosť času pripomínam už len Santa Croce,
pretože tu spočívajú traja slávni mužovia, totižto: Galilei, Michelangelo a niekdy tajomník
florentínskej republiky Niccolo Machiavelli. Prvých dvoch som už častejšie spomenul, a
pretože meno Machiavelliho tak často čítavame alebo počujeme, nebude azda od veci i o ňom
niečo aspoň len nakrátko podotknúť. — Machiavelli prislúcha do počtu najvychýrenejších
spisovateľov a štátnikov prechodného času zo stredného do nového veku (lebo žil 1469 —
1531). Najvýznamnejší z jeho mnohých spisov je „Il principe“,[327]ktorým si získal slávu, ale spolu aj zlopovestnosť. Il principe narobil toľko
hluku vo svete ako máloktorá iná kniha, čo už i z toho vysvitá, že skoro do všetkých
európskych rečí, ba i do arabskej bol prekladaný. — V šesťadvadsiatich hlavách tohto spisu
učí totižto Machiavelli kniežatá, ako sa majú kniežacie vlády viesť a udržať, a prichádza k
tomu výsledku, že prvým zákonom politiky je výhoda (vantaggio), a že má bez ohľadu na
požiadavky cti alebo mravnosti každý prostriedok použiť, len čo k cieľu vedie! Hlavný
prostriedok udržania sa na prestole je podľa jeho nárady, aby sa patričný vladár urobil
nevyhnutne potrebným — akým spôsobom, na to sa nemá brať ohľad. Druhý poisťujúci
prostriedok je vraj vojsko na zakladanie pevností. Najspoľahlivejšia pevnosť — síce to i on
uznáva — je láska a oddanosť národov, a preto sa má každý vladár usilovať nadobudnúť si ju
štedrosťou, prívetivosťou, spravodlivosťou, ale zvlášť nábožnosťou; ale ak tieto vlastnosti
nemá, má sa aspoň takým ukazovať (abparenza, III. kap.). Lebo panovník nemusí mať tieto
cnosti, a keby mu mohli škodiť, že ich ani upotrebiť nesmie.Toto je asi všeobecný obsah spisu Il principe, a podľa pôvodcu politika, ktorá sa snaží
bez všetkého mravného oprávnenia všetko podrobiť svojim egoistickým, božské i ľudské zákony
a práva opovrhujúcim cieľom, dostala meno machiavellizmus.V kostole sv. Laurencia pocestní obdivujú dve nádherné mauzóleá Jána a Petra de Medici,
ktoré niektorí znalci považujú za najvýtečnejšie dielo umelca Donatella. — Napravo stojí
kaplnka, takzvaná Medicijská, započatá roku 1604, a ešte dosiaľ nezavŕšená. Jeden arabský
emir menom Facardin, bol sľúbil, za bohatú, pravda, odmenu, svätý hrob Spasiteľa z
Jeruzalema ukradnúť a doručiť ho Mediciovcom. Títo dali teda prichystať skvelý a nádherný
príbytok, primeraný dôstojnosti predmetu, ktorý mal v sebe uschovávať. Keď ale Facardin, z
akých príčin, to som sa nemohol dozvedieť, sľub svoj nesplnil, Cosmo II. určil tú kaplnku
za nekropolis[328]Medicijskej rodiny. Steny sú odiate najdrahšími druhmi mramoru a iných vzácnych
kameňov; kde pozrieš, všade vidíš odblesk nesmierneho bohatstva, nádhery, skvosu.Dlážka z najvzácnejšieho červeného, čierneho a bieleho mramoru blyští sa ako zrkadlo;
bál som sa na ňu stúpiť, že ju zamažem, ale akožeby aj nie, veď som predtým ešte nikdy ani
pri takom stole nesedel, ako tu moja profánna noha šliapať mala! Kupola je ozdobená
preutešenými freskami od direktora akadémie Benvenutiho. — Päť pomníkov členov rodiny
Medicijskej, z pozláteného bronzu, v piatich priehlbinách (Nische) stráži tieto poklady;
tri výklenky sú ešte prázdne, kto tam bude ležať, nevedieť, lebo Medicijská rodina už
vymrela.Ešte je i jedna druhá kaplnka v spojení s tým samým kostolom, nemenej navštevovaná a
obdivovaná než predošlá. Vystavaná bola na rozkaz pápeža Leva X.[329]kroz Michelangela, ktorý svojho architektonického a spolu sochárskeho veľducha
i tu skvele dokázal. Tu stoja ony štyri svetoznáme alegorické postavy: Deň, Noc, Zora a
Súmrak, o ktorých písali sa už celé vedecké bachanty! Keby Michelangelo nič iného nebol
zhotovil, už týmto by musel byť nesmrteľný. Deň, Noc a Súmrak sú zosobnené v mužských
postavách a s nevysloviteľným výrazom, Zora je bujará panna. Nadšenie, spôsobené
obdivovaním Noci, pohlo jedného talianskeho básnika (ak sa nemýlim, je to G. B. Strozzi)[330]k zloženiu madrigalu,[331]asi takto sa končiaceho: Táto postava, ktorá spí, je živá; ak o tom pochybuješ,
zobuď ju, a bude hovoriť. — Akýsi nad osudom svojej vlasti rmútiaci sa Florentínčan pod
túže spiacu alegorickú postavu Noci podpísal nasledujúce veršíky:Grato m’ e il sonno, e piu l’ esser di sasso,Mentre che il danno e la vergogna dura:Non veder, non sentir m’ e gran ventura,Pero non mi destar; de parla basso!(Vítaný mi je sen a ešte viac, že som zo skaly, pokým potupa naša a hanba trvá:
Nevidieť, necítiť je pre mňa veľké šťastie. Preto ma nezobuď; ale hovor tíško.)Skvostný pomník Laurencia II. dei Medici od tohože Michelangela došiel v umeleckom svete
tiež veľkého chýru pre veľmi podarenú podobizeň a bronzovú sochu, predstavujúcu spomenutého
už Laurencia. Pretože je na jeho tvári vyjadrený živý výraz zádumčivosti, celá socha nosí
meno: „Zádumčivý“ (Il pensoso).V starodávnom kláštore San Marco za dobré slovo a pár lír ukazujú pocestným izbu, ktorá
niekdy slúžila za príbytok svätému Antonovi. Tam nachádzajúce sa náradie malo tvoriť
skromný nábytok svätého. V tom samom kláštore prebýval i Savonarola Girolamo; dve jeho
izbietky, ktoré mu patrili čo priorovi, stoja od času jeho odsúdenia na smrť prázdne.Jednu knižnicu, totižto Magliabecchianu, som už bol príležitostne spomenul, ale nad túto
bohatšia a vzácnejšia je takzvaná: Bibliotheca Laurentiana. Rodina Medici si dala na
všetkom mnoho záležať, čo sa týkalo vied a krásnych umení, dôkazom toho je Galeria degli
Uffizi a táto knižnica. Lorenzo a Cosimo nešetrili žiadnych výdavkov, kde šlo o zaopatrenie
nejakého vzácnejšieho rukopisu; ich agenti cestovali po celej Európe, zvlášť po Francúzsku,
Británii a Germánii, a skupovali, kde niečo zvláštnejšieho našli, ale ak nemohli dostať
pôvodinu, zaopatrili si aspoň odpis a takýmto spôsobom Medicijská knižnica zo dňa na deň
vzrastala. Pri príležitosti vzbúrenia sa Florencie proti Mediciovcom bola síce táto
knižnica väčším dielom rozorvaná, zničená, avšak rehoľníkom di St. Marco sa predsa
pošťastilo zachrániť niektoré poklady, ktoré roku 1508 boli od nich odkúpené za 4.000
dukátov. Sú to však len skromné pozostatky onej svetochýrnej Laurentiánskej bibliotéky! Jej
direktor, muž veľmi vľúdny a úslužný (len škoda, že nevie lepšie po latinsky), poukazoval
mi osobne všetky staršie vzácne kusy, ktoré sú asi nasledujúce: Vergilius zo IV. alebo
najviac V. storočia (vek to teda utcunque[332]ctihodný), toto je najstarší rukopis rímskeho Homéra. Písmená veľké a zreteľné,
na jednej strane je najviac ak pätnásť veršov; Pandekty[333]zo VI. storočia; dva rukopisy Cornelia Tacita,[334]jeden zo VII. — IX., druhý z X. storočia; — Decamerone od Boccaccia z roku
1384; Cicerónove Epistolae ad familiares, písané vlastnoručne kroz Petrarcu, spolu i s
niekoľkými listami tohoto posledného, ako aj niektoré korešpondencie Danteho Allighieriho.
Ani jeden, ani druhý by z kaligrafie u nás nedostal eminenciu;[335]Dante by práve ešte i lineál bol potreboval. Ale tam je jedno evanjelium v
sírskej reči z roku 586, s prekrásnymi miniatúrami, ako aj biblia in fo[336]zo VI. storočia. — V jednom cirkevnom spevníku sme našli medzi textom
Petrarcovu podobizeň aj s jeho Dulcineou[337]— Laurou. No tí tiež tam patria ako Pilát do Kréda.Pápež Gregor X. bol zvolal r. 1274 14. ekumenické koncílium do Lyonu na vyrovnanie
sporov a zlúčenie východnej (gréckej) cirkvi so západnou. Vtedajší byzantský cár Michal
Paleologos bol totižto sám ten návrh urobil, avšak jeho kňažstvo nechcelo o dodatku „filioque“[338]a nasledovne o zlúčení nič vedieť; pobúrili ľud proti cárovi a únia vyšla na
posmech. Ale osobná zmluva cárova s pápežským dvorom je zložená tu v knižnici
Laurentianskej. Mená cára a pápeža sú zlatými písmenami podpísané; na to nasledujú podpisy
kardinálov a biskupov, tamtie červeným atramentom. Sú to ale háky-báky! Nech ma boh
zachová, keby mi žiaci tak úlohy mali písať!Slávne obecenstvo vie i z týchto novín, že následkom istej konvencie medzi Napoleonom a
Talianskom v septembri minulého roku uzavretej a následkom rozličných výstupkov, ktorých sa
boli Turínčania dopustili na začiatku fašiangov proti vznešenejším osobám, Viktor Emanuel
Turín náhle opustil a presídlil sa do Florencie. Tu sa ubytoval v takzvanom Palazzo Pitti,
ležiacom na ľavom brehu Arna, ktorý niekedy patril istému Lukasovi Pittimu, bohatému
obchodníkovi, neskoršie však kroz Mediciovcov odkúpený, určený bol za rezidenciu. Je to
veľkolepá budova, vystavaná zo samých štvorhranných kameňov, z ktorých spodné až do 10 stôp
šírky a do 5 stôp výšky; tieto balvany sú len povrchne obtesané, čo poskytuje celku ešte
tým viac pohľad masívnej pevnosti. — Obrazáreň Pitti má do päťsto diel prvej veľkosti od
umelcov všetkých vekov, škôl a krajín. Tieto poklady sú rozostavené v dvanástich
priestranných sieňach, pomenovaných mytologickými názvami. Od samého Raffaella je tu
štrnásť kusov, najkrajší bez všetkej pochyby: Madonna delle Seggiola.[339]Čo však túto obrazáreň ešte zvlášť vzácnou a obdivovania hodnou robí, to je bohatá,
neoceniteľná zbierka mozaikových prác. Stoly, skrine a druhé predmety rozličného druhu, z
mramoru, porfýru a iných vzácnych látok, sú pokryté nadmieru umeleckými vkladanými obrazmi,
predstavujúcimi jednotlivé osoby, celé skupiny, kraje, a to obrazmi zo samých samučičkých
drahých kameňov, obrazmi tak znamenite prevedenými, že by si prisahal, že sú maľované! Nič
krajšieho som doteraz ešte nikdy nebol videl, ale aj nie div, lebo okrem Florencie to
nenájdeš nikde na celom šírom božom svete. — Jeden stôl zvaný stolom Múz, lebo všetkých
deväť je tam vyobrazené, a v prostriedku Apolón — na čom pracoval i sám toskánsky
veľkoknieža Leopold II. — cení sa len na 10.000 dukátov.S dobrotivým dovolením nádvorníka navštívil som i izby veľkokniežat niekedy toskánskych,
teraz obývané kroz „il ré galantuomo“,[340]a našiel som väčšiu nádheru, väčší skvost, než v cisárskom dvore vo Viedni.
Zvlášť v korunnej sieni až ma mráz od toho veľkého bohatstva prejímal. Za týmto hradom
rozprestiera sa ohromný, utešený — obecenstvu dva razy do týždňa prístupný park (Giardino
di Boboli). Vodometov, umeleckých jaskýň, krásnych sôch, olivových, citrónových,
pomarančových, rozmarínových hájov až nazbyt.Neďaleko od Palazzo Pitti je prebohatá prírodovedecká zbierka, akých je málo na svete. V
jednej sieni sú vystavené len samé nástroje nesmrteľného Galileiho, jeho ohromné teleskopy
a horoskopy a v skleničke liehu aj jeden jeho prst.Po štvordňovom zabavení sa vo Florencii odhodlal som sa konečne toto niekedy slávne
sídlo Mediciovcov opustiť a nastúpiť ďalšiu cestu. O šiestej hodine raňajšej sadol som na
železnicu a o deviatej už som bol v Pise. Pretože som sa tu nezamýšľal za dlhší čas
zdržiavať, ten samý deň ešte chtiac doraziť do Livorna, moju skromnú batožinu zveril som na
hostinského na stanici, a len tak naľahko s paličkou vošiel som do mesta.Pisa je jedno z najstarších talianskych miest; podľa všeobecnej domnienky je pôvodu
gréckeho a Vergilius o nej hovorí, ako by už za časov trójskej vojny (v XII. storočí pred
kresťanskou érou) bola jestvovala, cf. Aeneis X, 179.Hos parere iubent Alpheae origine PisaeUrbs Etrusca solo…[341]V stredoveku, keď sa zriadili aj iné talianske mestá čo republiky, aj Pisa hrala veľký
zástoj. Pri svojej samostatnosti vyšvihla sa následkom zdarného obchodu na vysoký stupeň
zámožnosti a moci; ale na začiatku XV. storočia (r. 1405) podľahla vládybažným susedom
Florentínčanom a na vzdor všetkým pokusom striasť toto jarmo, neodvislosť na dlhší čas
udržať nebola vstave a začala klesať. Jej ďalšie osudy sú totožné s prevratmi Toskány.Teraz je Pisa takrečeno vymretá; obchodu žiadneho, priemyslu veľmi málo. Hja, tak to
býva, po veselo strávenej mladosti nasledúva pokojná staroba. V stredoveku často sa
pripomínajú čaty, vojny, pisanské loďstvo, a teraz by svet takmer o nej ani nič nevedel,
keby nemala jednu zvláštnosť, pre ktorú sa jej meno ešte udržuje. Naklonená veža pisanská,
vystavaná roku 1174, je cylindrickej podoby a pozostáva z osem poschodí, ktoré všetky
spočívajú spolu na sto sedem stĺpoch. Jej výška obnáša do 160 stôp, priemer hrúbky asi 48
stôp; diameter ôsmeho poschodia je však o niečo menší. Strechy nemá žiadnej, pretože sa
končí v plochu (Plattform),[342]skade sa oku poskytuje prekrásny pohľad z jednej strany na čarovné údolie Arna,
z druhej strany na Tyrrhenské more a jeho bližšie ostrovy — na Gorgonu, Capraja a Elbu.
Naklonenie tejto veže je omnoho značnejšie, než pri vežiach Asinelli a Garisenda v Bologni,
lebo tu ono obnáša do 15 stôp. O príčine tohto zvláštneho úkazu sa už dosť nahádalo;
niektorí sa domnievali, že veža je náročky tak stavaná hneď od počiatku. Ale prečo, na aký
účel? Najhodnovernejšia mienka je tá, že pod ťarchou múrov, keď už veža bola asi do
polovice vystavaná, pôda ustúpila a že stavitelia navzdor tomu v práci pokračovali ďalej.
Od štvrtého poschodia počnúc vidno opravy na odstránenie nebezpečenstva; totižto stĺpy na
juhozápadnej strane, kam sa veža kloní, sú očividne vyššie a masívnejšie než na náprotivnej
strane a múry sú opatrené železnou armatúrou. V ôsmom a siedmom poschodí visí sedem zvonov
stredného druhu, vyzváňa sa na nich každodenne bez všetkého strachu. Muža tam postaveného
na stráži som sa pýtal, či sa pri zvonení veža netrasie, ale on miesto odpovede chytil sa
povrazu a začal vyzváňať až strach, aby ma hneď prakticky o veci poučil. Ale pretože len
ledva pol dvanástej bolo, upozornil som ho na to, že ešte nie je poludie „ma ci sara“ — ej,
ale bude, odpovedal on. — No, myslím si, to je tiež pekný poriadok, a už som v duchu akosi
predtušil, že ma budú panie kuchárky žehnať, že som bol príčinou toľkej galamuly, a tak sa
to muselo aj stať, lebo sa mi po celý ten deň veľmi zle vodilo.Niekoľko krokov od veže stojí hlavný pisanský chrám — Il Duomo — obrovské to dielo, plný
umeleckých predmetov, obrazov, sôch, pomníkov atď. Hlavná brána je z bronzu s peknými
basreliéfmi, ktoré sa však florentínskej Porte del Paradiso nevyrovnajú. — Pred hlavným
oltárom visí ešte tá istá velikánska lampa, ktorej oscilácie Galileimu dali prvú príčinu na
vystavanie teórie kyvadla (pendel). Navštívil som ešte budovu univerzity, ktorej sláva už
tiež zanikla, a náramne sa ma to zle dotklo, keď som vo dvore svätyne Múz zazrel senný voz
a niekoľko oslíkov; ale tá myšlienka vedela konečne ukojiť moju spravodlivú indignáciu,[343]že však sú prázdniny.Ledvaže si sadnem do vagóna, v ktorom sa už nachádzalo päť kňazov, zbadám, že mi
Petrarca, ktorého som si na pamiatku bol v Pise kúpil, chýba. Hľa, toto je už reku prvá
nehoda, prvý následok onoho osudného vyzváňania na veži pisanskej! Oj, vy pomsty žiadostivé
krásavice kuchýň! Pre ukojenie mrzutosti nad utrpenou stratou, dám sa do známosti so svojím
najbližším susedom. Bol to Francúz, ako i jeho páni bratia a cestoval do Ríma. I on sa
pýtal, skade pochádzam, a keď som mu odpovedal, že z Uhorska, začal ma tak divne akosi
obzerať od päty do hlavy. Nevidel, myslím, nikdy predtým Uhra a nešlo mu to azda do mozgov,
že mám dve oči, že som nie dajaký kyklop Polyfem.[344]Medzi ďalším rozhovorom sa ma naraz pýta, či viem po nemecky, na čo som mu
prisvedčil. „No, akože by aj nie,“ pokračoval, „veď vraj medzi nemeckou a uhorskou rečou
niet veľkého rozdielu.“ Aha, teda je to predsa pravda, čo zlý svet vytrubuje, že páni
Francúzi, ktorí sa za najvzdelanejší národ na svete držia, z geo- a etnografie nevedia
nič?! Bože môj, čo ma to práce stálo, kým som môjho suseda kapacitoval, že langue hongrois“[345]nejestvuje, a tým menej že v príbuzenstve stojí s rečou nemeckou, pri tom som
lámal tú privilegovanú diplomatčinu, až môjmu druhovi vlasy dupkom vstávali.Pustili sme sa nato do latinčiny, ale aj tam sme sa nezadlho pohašterili, čoho príčinou
však aj to mohlo byť, že som ja bol v zlom humore, pretože som knihu stratil a pán Francúz
moju kapsu pedálami zamazal. On si to nijak nedal vziať, že Francúzi dobre vyslovujú
latinské slová, tak: seleberrimüs orator Sisero,[346]že oni to lepšie vedia než my, po prvé preto, že sú bližší k Taliansku, a po
druhé, že vraj… cingilingicingi Stazione Livorno!Bolo asi pol tretej popoludní, keď sme zastali na livornskej stanici. Ako vystúpim z
vagóna, hneď priskočí jeden obratný šestnásť-sedemnásťročný šuhaj a začne ma obracať, či
nejdem do Ríma, že ako chcem ísť, či po mori? Že v prístave leží francúzsky parník, ktorý
vraj ešte ten samý deň o štyroch hodinách sa pohne do Civitta-Vecchie. A bez toho, že by
bol na moju odpoveď čakal, vychytí mi kapsu z ruky a začal sa poberať do byra toho
poštárskeho francúzskeho parníka. Hej, reku, mon cher ami, čakayez vous,[347]to je kapsa moja a ja som ešte nie celkom odhodlaný tak rýchlo Livorno opustiť.
On tu ale vynaložil celú svoju výrečnosť, aby ma len pre ten francúzsky parník získal, a
pretože ma na Livorno i tak nič neviazalo, dal som sa konečne nahovoriť. Vstúpime do byra.
Jeden úradník sa ma pýta, či mám cestovný list v poriadku, a keď som mu ho doručil, hovorí:
„Váš cestovný list nie je legalizovaný pre pápežské štáty a preto s týmto nemôžete ísť do
Civitta-Vecchie, lebo vám pápežská polícia nedovolí na breh vystúpiť. No ale nič to,
povedá, dajte si ho vidimovať u tunajšieho španielskeho konzula, ktorý i záležitosti Sv.
stolice zastupuje. Býva nablízku, pol hodiny máte ešte, a za ten čas môžete svoje papiere
uviesť do poriadku. „Kapsu,“ povedá, „nechajte len tu.“ To je pravda, to bola náramná
chyba, že som si ešte vo Viedni nedal svoj cestovný list vidimovať u pápežskej nunciatúry.
Avšak na tom som nie ja bol vina, ale pán švédsky konzul vo Viedni, ktorý mi výslovne
povedal, že iného podpisu mi netreba ako jeho; a teraz hľadaj, hriešny človeče, v celkom
cudzom, neznámom meste, hľadaj medzi 95.000 ľuďmi španielskeho konzula! — Vyskočím na
najbližšie stojacu taligu (lebo confortable[348]sú tu o dvoch kolesách): Al consule della Spagna ma presto![349]I lietame z jednej ulice do druhej asi za pol hodiny, až konečne vysvitlo, že
môj pán vozka sám nevie a ani sa dopýtať nemôže, kde býva otázočný konzul. No, stotisíc
hrmených, namiesto platu som mal veľkú vôľu môjho pána Taliana namastiť, ale keď som sa
palice chytil, tu mi príde per associationem idearum[350]zvolenský pán farár na um a hneď mi prešli všetky moje krvožíznivé chúťky. Čo
tu teraz začať? Pol štvrtej je už preč, už by som vlastne na palube mal byť, poď ja teda
vnohy nazad do byra francúzskej spoločnosti po moju kapsu. Ale ach, jerum, jerum, quanta
confusio rerum,[351]aj moju kapsu už odvliekli na palubu „Vatikána“. Oj ten prenešťastný bachter[352]na tej pisanskej veži! Čo teraz? Či ísť s loďou až po Civitta-Vecchia? Ale čo
tam? Lebo ma nepustia na breh alebo ma chytia ako nejakého politického ubehlíka, agenta a
ani jedno, ani druhé sa mi nepozdávalo. Alebo mám azda kapsu so šatami a knihami spolu
opustiť? Ešte mi jedna cesta pozostávala, totižto ísť na loď a svoje veci pýtať nazad.
Najmem teda bárku a medzi sto a sto loďami ležiacimi v prístave hľadáme Vatikán. Schody už
boli vytiahnuté, zanedlho sa mal pohnúť. Kapitán ma neznal, a preto prirodzená vec, že mi
kapsu na moju žiadosť nechcel vydať, kým som mu všetko nevyrozprával a do podrobnosti
všetko musel opísať, čo je v nej. Keď som ju konečne predsa vydobyl a zase na mojej bárke
sa nachádzal, akoby mi desaťcentový kameň bol zo srdca padol, som sa dobre začal cítiť, ale
akože by aj nie, keď sme zase všetci traja spolu boli, totižto: kapsa, palica a ja.Bol som však ustatý a vypotený, ani čo by som bol Sizyfovi v práci pomáhal, a žízeň som
cítil Tantalovu, a preto som si umienil zostúpiť v najbližšom hostinci. Nezadlho zazriem
nápis: Albergo Stella d’Italia, no, keď je reku hviezda talianska, bude niečo poriadneho, a
vstúpim dnu. Viedli ma do druhého poschodia. Schody vždy tmavšie a užšie a ako som to zo
vzduchu, nos mi urážajúceho, mohol pobadať, nemohli byť považované za vzor čistoty. No ale
nič to, len si reku oddýchnem. Konečne som teda tu! Vystriem sa, aký som, na pohovku, a
začnem odfukovať, čo ale dlho netrvalo, lebo mi skoro na um prišlo, že ešte ten istý deň
musím vyhľadať španielsky konzulát, ak nechcem ostať ešte za deň v Livorne. Chcem si teda
izbu zamknúť, ale kľúča nebolo nikde, až mi konečne kelner povedal, že sa u nich štyri izby
zamykajú jedným kľúčom a jednými dvermi, ktoré vedú na chodbu. Toto, reku, pekný a cieľu
primeraný poriadok; aj obrať ťa môžu, aj musíš spokojný byť. — Natĺkol som sa potom po
meste azda aj hodinu, kým som po dlhom vypytovaní konečne vypátral môjho španielskeho dona,
u ktorého sa skoro za každú písmenu jeden frank platí. No a teraz hospodu už reku mám,
papiere sú mi v poriadku, času ti ešte do západu slnka zbýva vyše hodiny, teraz si môžeš
aspoň niektoré livornské pamätnosti obzrieť. Pamätnosti, ale aké, keď ich v Livorne niet?
Okrem zvrchovanej nečistoty, zo všetkých strán do očí padajúcej, nemáš, čo bys’ tu mohol
obdivovať. A ten prístav, to je ešte len pravzor krásy a vnady! Pre smeti možno ledva
chodiť po brehu. Nezadlho sa slnko odoberalo na odpočinok, zmizlo tam kdesi za morom, ale
nevzbudilo vo mne ono vytŕženie ako v Terste. „C’est que chacun porte avec soi son point de
vue. Un nuage sur l’âme couvre et décolore plus la terre qu’un nuage sur l’horizon. Le
spectacle est dans le spectateur,“[353]hovorí kdesi Lamartine[354]a má úplnú pravdu. Keď sa začalo zotmievať, chcel som sa vrátiť na hospodu, ale
pretože už telo robilo svoje nároky a požiadavky, vrútim sa ešte do akejsi krčmy a rozkážem
si večeru. Známa vec je, že v Taliansku kocúrov považujú za zvláštnu lahôdku, a už neviem,
či bolo niečo vo veci, a či to azda bola len číra imaginácia, ale moja večera nepáchla ani
hovädzinou, ani barančinou, ale niečím podobným, ako páchne skriňa, kde sa myši nanosili.
Prídem konečne domov, na noc by som si, pravda, bol chcel dvere zamknúť — pretože sa mi to
tam nezdalo byť všetko s kostolným riadom — ale kľúča som nemal. Zoberiem teda pohovku a
všetky stolce, ktoré sa len v mojej izbe nachádzali, a zatarasím dvere tak, že som nejakou
nočnou návštevou aspoň prekvapený byť nemohol, a palicu prichystajúc, aby som ju v prípade
potreby nemusel zhľadúvať, uložím sa. — Snívalo sa mi, to sa rozumie, so zbojníkmi, ale to
bol len sen a moje prezervatívne prostriedky zostali v hanbe.Ráno chcem sa ponáhľať na stanicu železnice, vedúcej na juh v smere Civitta-Vecchia až
po Nunziatellu, ale dvere na chodbe boli zamknuté. Mykám, kumštujem, ale to nešlo; búcham,
trepem, kričím, volám, ba revem, ale bez výsledku. Počul som síce ľudské hlasy, totižto
jedného pocestného a môjho druha v tomto zajatí, ale to neboli hlasy útechy; pretrhol som
mu sladký sen, teremtetoval, to jest vlastne corpo di baccoval[355]až hrúza. No, bisťužebohu, čo je veľa, to je veľa, kalich môjho utrpenia nielen
že sa naplnil, ale už bol preplnený. V mimoriadnych okolnostiach musí sa človek chytiť
mimoriadnych prostriedkov. Otázočné dvere na chodbe mali dve krídla, posťahujem teda zápory
i zhora i zdola, podložím moju palicu — prask — a dvere stáli dokorán otvorené, lenže zámka
— oddrapená.Po zapravení útrat zamýšľal som sa s hostinským statočne vyvadiť, ale mi už nezbývalo
času. Na dvojkolesovej talige, čiže komfortabli, ktorá ma na pol rífa do výšky vyhadzovala,
ledvaže som dobehol na stanicu, čo ma veľmi tešilo, lebo južný vlak chodí len raz denne.
Sotvaže sa vrútim do vagóna, už parovoz začal lomcovať. — Usalašil som sa čo
najpohodlnejšie na pravú stranu, a to nie bez príčiny. Bolo ráno, mali sme ísť na juh, teda
ľavá strana vlaku bola vystavená slnku, naproti tomu pravý bok sľuboval výhodu chládku a
výhľad na Tyrrhenské more. — Ale ktože opíše moje zadivenie a hrôzu, ktorá ma pojala, keď
mi slnko začne rovno do očí svietiť; kým oprotivný bok ostal v tieni!Tu len dvoje bolo možné: lebo som sadol na nepravý vlak a namiesto na juh a Rím idem na
sever do Sarzana, Spezie a do Janova (Genova), a to by bolo tak utcunque z pece do
šochtára, alebo v pomätenosti svojej už neviem ani, ktorá je pravá a ktorá ľavá ruka. Ale
súdiac podľa hodiniek a prsteňa, ktoré som nosieval na ľavom boku, o tom som hneď nadobudol
istoty, že sedím na pravej strane, ako ani o tom som nemohol byť naďalej v pochybnosti, že
ideme na sever, teda že sa vzďaľujem od cieľa svojej cesty, od Ríma. Okrem mňa sedeli v tom
istom vagóne ešte dve osoby mužského pohlavia vo fezoch a širokých červených nohaviciach s
významnými východnými ťahmi tváre, nepochybne teda Turci. Okrem „salem aleikum“ nepočul som
predtým nikdy súvislej tureckej vety, prirodzená vec teda, že celá moja pozornosť bola
obrátená na mojich druhov a ich zhovor. Bol by som sa im chcel dať do známosti a sa ich
spýtať, kam idú; bol by som si chcel na srdci uľaviť, požalovať sa im, aký malér sa mi
stal, že miesto do Ríma prídem do Janova, ale akože sa im prihovoriť? Po slovensky nebudú
vedieť, po maďarsky sa tiež doista neučili, nemčina a latinčina u nich nie je vo zvyku, po
turecky zas ja neviem. Ako si tak hlavu lámem, či mám mojich Turkov po taliansky a či
radšej po francúzsky osloviť, tu sa ti oni začnú ku mne zbližovať a pomkýnať, odpudení od
okna dotieravými lúčmi pálčivého slnka. Čo, z ľavej strany? Vystrčím hlavu von, tu
prekrásna panoráma: nesmierna modrá hladina morská padne mi sprava do očí.No, chvála pánu bohu! Moje úzkosti boli teda bezzákladné? Teda predsa dobre idem, nie do
Janova, ale do Civitta-Vecchie? Áno, tak bolo. Livornská stanica pre severnú a južnú dráhu
je síce spoločná, a aj tá posledná ťahá sa spredku na severovýchod, ale potom, keď celé
mesto vo velikánskom polkruhu obišla, náhle sa obracia na juh. Moja radosť nad tak
neočakávanou premenou bola preveľká, aby som ju bol pre seba samého zadržal, vyjavil som ju
konečne po všeliakých premissách[356]i mojim moslimanom, ktorí sa na tom srdečne zasmiali. Zostali sme takí dobrí
priatelia, že som sa zarmútil, keď na druhej stanici v Cecine zostúpili.Bola nedeľa, 21. augusta, každý sa tešil, keď si mohol po šesťdňovej práci odpočinúť v
rodinnom kole a pohovieť v tieni mohutného platana; pálčivosť bola nesmierna, a preto
cestujúcich veľmi málo. Po odchode mojich moslimanov zostal som sám vo vagóne, mohol som sa
teda podľa ľúbosti vystierať. Na stanici S. Vincenzo nakúpil som hrozna, broskýň a čo
prezervatív-prostriedok proti zimnici, buteľu čerstvého vínca, a po strávení týchto frugálnych[357]raňajok pri dyme voňavej „kavúrky“[358][359]rekapituloval som si všetky svoje príhody a nehody včerajšieho a dnešného dňa.
Tu i tu som sa musel chutne zasmiať na svojom položení, ale už vtedy som si umienil, že po
šťastnom návrate domov každého kresťana budem snažne vystríhať, aby si na pisanskej veži
nikdy nedal vyzváňať.K moru sme sa len miestami zblížili; ináč celá cesta až do Nunziatelly bola dosť
jednotvárna, vlnovitá pôda následkom pálčivosti veľmi suchopárna. Cez stanice Cornia,
Follonica, Potasa, Montepescali, Grosseto, Talamone, Albegna Orbetello dorazili sme do
Nunziatelly o druhej hodine štyridsaťpäť minút popoludní.Stadeto až do Civitta-Vecchia železnica nie je ešte hotová, cestuje sa obyčajne s
poštou. Bolo nás deväť, čo sme sa hlásili o miesto. Konduktor nás všetkých pekne krásne
pozapisoval a určil nám pomerne značnú cenu 18 frankov, spolu teda 162 frankov, alebo v
našich peniazoch asi 65 zlatých striebra. No taký kšeft to sa vyplatí. Po veľmi skromnom a
veľmi drahom obedíku naložili nás všetkých deviatich na jeden jedinký poštový voz; s
konduktorom a vozkom vystupoval teda náš počet na jedenásť. Mne sa dostalo miesto v zadnej
čiastke voza; sedelo nás tam šesť, natlačených ani sardelní. Za susedov som mal dvoch
Angličanov, ktorí sa sans gene[360]povyzliekali až po košeľu, a po krátkom haudujudovaní[361]začali nemilosrdne chrápať. Ich príklad bol by som i ja nasledoval, keby z
druhej strany pri mne a oproti mne neboli sedeli dve dcéry jedného francúzskeho profesora z
Montpellieru i so svojím pánom otcom. Už kolegialita nedovolila, aby som sa dopustil
nejakej negalantnosti. — Vypotil som sa ja tam za všetky svoje hriechy za celých osem
hodín, a ani len útecha socios habuisse dolorum[362]nemala miesta, lebo okrem svojho potu dostalo sa ti v krmníku i cudzieho. — Keď
sme prestúpili hranice pápežského štátu, museli sme von z krmníka a nebolo možno sa zdržať
smiechu. Vyzerali sme, ani čo by nás bol zo „štiantla“ povyťahoval. Na stanici nás
poprehliadali odvrchu až do samého spodku, dobreže nám ešte čižmy neposťahovali páni
pápežskí žandári, či nemáme v nich niekoľko tuctov Armstrong[363]— alebo — ťahaných diel!Okolo polnoci dopálili sme konečne, to jest vlastne dokynkali sme sa, do
Civitta-Vecchie, najdôležitejšej to pevnosti pápežských štátov. Tu nás zase vzali poznovu
do výrobku: poprezerali, povizitírovali nás až po spodný oblek, ale cestovné listy a kapsy
nám práve odňali. Už robte s nami, myslím si, čo je vaša a božia vôľa, len nám spať
dovoľte, a aký som bol vyzváraný a vymočený, zašiel som do najbližšieho hostinca, kde som
svojim vytraseným údom doprial odpočinku a pokoja. Ešte som sa len na druhý bok chcel
obrátiť, keď ma zdurili z postele, že by vraj išiel na políciu. Ach, aký to sladký pocit,
keď človeka na políciu volajú! Nuž ale konečne conscia mens recti[364]dodala mi smelosti, že som pánu žandárovi pred dvermi stojacemu hrubo odsekol,
aby čakal, a slovám svojim dodal som závažnej významnosti s indignáciou vysloveným corpo di bacco![365]Prídem na políciu, pravda, ani nie celkom bez obávania, že upadnem do
podozrenia nejakého politického garibaldovského emisára, ale pán policajný úradník miesto
všetkých inkvizítorských otázok žiadal odo mňa franky za vidimovanie cestovného listu a
franky osobitne za pečať. Oj, toto je, myslím si, veľký nárok, ktorý robí pápežská vláda na
tvoje vrecko, braček Ondrík; u nás sa pasy zadarmo vidimujú, ale darmo je — koľko krajov,
toľko obyčajov; z Civitta-Vecchie sa ja už len domov nevrátim. Zaplať, a budeš mať pokoj,
to je aj tu zásada každého lojálneho purgra.[366]O šiestej hodine sadli sme na parovoz, ktorý nás mal zosadiť už len v Ríme.
Druhá trieda je tu v horšom stave než u nás a v ostatnom Taliansku tretia, to jest, náradie
je len z dreva, ale v tretej triede niet ani stolíc, ľudia musia stáť ako u nás dolnozemské
voly, keď ich vezú do Viedne. Spomedzi staníc spomenutia zasluhuje len Palo, čo často
navštevované morské kúpele, ostatné sú chatrné dedinky, na úrodnej síce, ale pre nákazlivé
výpary neobrábanej pôde — lebo skoro celé pobrežie Toskány a starého Lácia pokrývajú mareny.[367]Bolo to 22. augusta 1864 o pol jedenástej predpoludním, keď mi do očí padli
prvé známky „Večného mesta“, a o trištvrte na jedenásť zastali sme na rímskej stanici.RímZnám u nás jedného pána, ktorý mi to veľmi za zlé má, že v mojom cestopise pri každom
meste, do ktorého vstupujem, prvé čo spomínam, je vždy len — krčma. No doteraz mi to azda
len prepáčil, lebo šlo väčším dielom o veci a mestá profánne. Ale čože povie ten istý, keď
mu úprimne vyznám, že prvý prah v Ríme mojou nohou prekročený bol veru zasa len prah —
krčmy! „Sed per amorem Dei[368]v Ríme, a najsamprv do krčmy?! O perversos mores, o depravata tempora![369]No, už svet nebude, nemôže dlho trvať!“ Nedbám, odsúďte ma, zatracujte ma, ale
ja musím s farbou a pravdou von: prvé moje kroky na starobylosťou a hrdinskými dejinami
posvätnej pôde rímskej zamieril som k Hôtel d’Allemagne[370]na Via Condotti, nablízku pri Piazza della Spagna.Tento hostinec v letných mesiacoch nedrží vlastnú kuchyňu, lebo sa to vraj nevyplatí;
cudzinci prichodia len na jeseň — komorný ma teda domáhajúceho sa obeda odkázal na
najbližšiu reštauráciu, známu pod menom Lepri. V susedstve tejto reštaurácie stojí Café
antico Greco[371]alebo Café degli Artisti[372]takzvaná, pretože sa tam obyčajne schádzavajú všetci cudzinci a zvlášť umelci.
Ak by niekto zo slovenského obecenstva prišiel do Ríma, nechže túto kaviareň neobíde, môže
tam porobiť veľmi zaujímavé známosti, lebo tam býva zastúpená celá Európa od Baltu až po
Gibraltár a od Atlantického mora až po Ural. — Po obede vliezol som ja teda tam na čašku
čiernej. Sadnem do kúta a začnem sa prehŕnať v tam nakopených časopisoch talianskych,
španielskych, francúzskych a anglických a medzi týmito našiel som tam aj jeden časopis
slovanský, totižto — ruský a tetku Allgemeine Augsburger.[373]Zrazu sa mi zazdalo, ako čo by bol počul nejaké slovanské hlasy. Neďaleko odo
mňa sedeli dvaja mužovia stredného veku, zahrúžení v dôvernom rozhovore. Pomknem sa bližšie
k nim, načúvam a k mojej nemalej radosti som konečne vyrozumel, že som sa vo svojej
domnienke nesklamal. No už teraz, myslím si, som chlap, už nestojím celkom osamote v tom
cudzom svete, lebo som našiel dvoch bratov; len to som ešte nevedel, či sú Rusi a či Srbi.
Človek to pobehá po tých školách, učí a mučí sa rozličnými cudzotami namiesto svojej
vlastnej reči a slovanských nárečí! Hľa, ako by sa mi to bolo teraz dobre zišlo, keby som
namiesto iných pleták kus času bol ruštine venoval. No ale čo nebolo, to bude, teraz ti,
myslím si, nič nespomôže hryzenie svedomia, ale hľaď, ako sa s tými dvoma oboznámiš. Po
krátkom rozmýšľaní pristúpim konečne k nim a oslovím ich: „Páni, odpustite, že vás mýlim a
pretrhujem vo vašom rozhovore; ako vidím ste Slovania, ja tiež, dávam sa vám teda do
rodiny.“ Oni vstanú, podajú mi ruky a po srdečnom a úprimnom „vitajte, bratu!“ boli sme už
svoji. Oni boli Rusi: jeden maliar a ten druhý sochár. Tamten nazýval sa Alexej Čičakov a
tento Nikolaj Lavrieckij. Mňa držali najprv za Srblina, kým som im nevysvetlil, skade
pochádzam, že spod Tatier, alebo lepšie, spoza Tatier, tam spoza chrbta božieho z
hornooravského Kanaanu. Začal som k nim i po oravsko-poľsky, ale mi vyznali, že slovenčinu
oni lepšie rozumejú než poľštinu; počujete, to hej, vy Vorlice Moravská?[374]Asi tak za hodinku sme si poklebetili o rôznych veciach, a keď sme sa rozchádzali, musel
som im sľúbiť, že o ôsmej hodine večer prídem do hostinca Lepri.Ako vtáča len útlym ešte opatrené perím váhavo opúšťa materinské hniezdo a len na
najbližších poletuje haluziach, ako človek, ktorý má prvý raz slobodne plávať, úzkostlivo
sa pridržuje brehu: tak i ja v mojom prvom výlete po uliciach Ríma nikdy som z očí
nespustil smer, v ktorom leží Piazza della Spagna. Krok za krokom, dom za domom, ulicu za
ulicou som prešiel, až som sa dostal na námestie a k bráne — del Popolo. Na východ sa
vypína pahorok, vysadený rozmanitým stromovím talianskeho podnebia. Schodmi, vedúcimi naň
zo spomenutého námestia valil sa ľud, podľa obleku súdiac, patriaci k vyšším triedam
obyvateľstva, a mimovoľne pridružil som sa i ja. V tieni košatých platanov po pravidelne a
čistotne držaných chodníkoch prechádzalo sa sviatočne pristrojené množstvo: širokou dráhou
preháňali sa početné zápraže a na jednom otvorenom mieste v kruhu stojaci hudobný sbor
francúzskej posádky obveseľoval prítomných zdarene predvedenými áriami. — Na juhozápade
rozprestieral sa pred mojimi zraky dvetisícšesťstoročný Rím vo svojej obrovskej
rozsiahlosti, so svojimi nespočetnými palácmi a vežami; na juhu videl som zázračné rumy,
celé okolie posiate pozostatkami budov z dávnych, dávnych vekov. Nevedel som, pravda, ešte
ich mená, nevedel som, ktorý je chrám Jova, ktorý Junonin a ktorý Marsov, neznal som, ktorý
z teraz nepatrných kopcov nosil veľavýznamné meno Kapitola, Palatina, Aventina, ba ani to
som nevedel, že kopec, na ktorom som stál, je starodávny Collis hortorum,[375]nazvaný teraz Monte Pincio. A nateraz ma to všetko ešte ani nezaujímalo. Chcel
som si privykať zrak na tento posvätný celok, chcel som si osvojiť pojem ohromnosti a
veľkosti, a chcel som si do duše vsať, vpiť dojem, ktorý robí Rím vcelku. — Tam na západe,
tam za Tiberom stojaci kopec, ten som poznal, ten nemohol byť iný než drievny mons
Janiculus a pri ňom tá velebná, tá nesmierna budova, to musel byť Svätopeterský chrám.
Slnko sa sklonilo k západu, jeho zlaté lúče osvetľovali tie stá a stá pyšných veží a
nádherných hradov čarovným svetlom, ktorého odblesk sa mi hlboko vryl do duše. Hudba
zatíchla, kočiare zmizli, aj obecenstvo sa začalo tratiť, len jednotliví ešte chlípali
občerstvujúce večerné povetrie plnými ťahy, a ja som ešte tam sedel pod mohutnými konármi
širokého platana, na osamotenej kamennej lavici, nevediac sa nasýtiť tým veľkolepým
pohľadom, až mi konečne zišlo na um, že som o ôsmej hodine mal byť v Lepri. — Tou samou
cestou, ktorou som bol vyšiel hore, tými istými ulicami, ale, pravda, len s veľkou biedou,
navrátil som sa na moje ľubovoľné centrum, na Španielske námestie a odtiaľ do otázočného
hostinca Lepri.Pri stole, obsadenom siedmimi osobami, našiel som svojich dvoch známych, ktorí ma
predstavili svojim druhom. S úprimnou srdečnosťou a opravdivou bratskou prívetivosťou bol
som od všetkých privítaný a prijatý do ich priateľského kola. Všetci boli synovia šírej
sarmatskej nížiny; jeden od Baltu, druhý od Euxina,[376]tretí od prahov Dnepra a iný zas až hen od širokej Volgy. Tu v Ríme dožil som
sa nepodvratného dôkazu slovanskej vzájomnosti, ktorú, pravda, u „boucharonův“ a
„vorličárův“ hľadať nesmieme. Od tejto chvíle nebol som skoro nikdy samotný, ale vždy v
spoločnosti úprimných priateľov a za čas môjho pobytia v Ríme, za celé tri týždne, skoro
výlučne alebo aspoň viac som konverzoval po slovensky, alebo keď tak chcete — po zvolensky,
než v rečiach cudzích.Ešte dosiaľ je u nepriateľov slovanského živlu bežný zvyk vyhlasovať Rusov za národ
poloaziatsky, za barbarov; robia to najviac takí ľudia, ktorí o Rusku, o jeho pomeroch a
pokroku na poli vied a umení a v osvete toho najmenšieho pochopu nemajú. Ktorá iná európska
vláda obetuje toľko miliónov na pozdvihnutie a zveľadenie kultúry ako práve vláda
petrohradská? Ona stá mladých, vlohami od prírody a vôľou nadaných mužov podporuje, posiela
ich na štátne útraty do cudzozemska, aby sa tam mohli zdokonaliť vo svojom odbore. Len v
Ríme samom, a to v lete, keď väčšia čiastka cudzincov mesto opúšťa, vyhybujúc skazenému
vzduchu a nemociam, stojacim s týmto v spojení — mal som príležitosť poznať vyše dvadsať
mladých Rusov, najviac maliarov a sochárov, ktorí dostali dovolenie na päť rokov s ročnou
podporou 1000 rubľov zo štátnej pokladnice, aby mohli navštíviť a preštudovať európske
múzeá. V zime však vystupuje vraj počet takýchto podporovaných umelcov aj na päťdesiat len
v Ríme; ale koľkože ich je vo Florencii, v Neapole, v Miláne, v Benátkach a koľko ich je
roztratených po celej ostatnej Európe? Z Rakúska našiel som tam celých troch mužov, jedného
Nemca, jedného Uhra (Engel)[377]a jedného Dalmatínca, z ktorých tí dvaja tam žijú na vlastné, tento posledný na
útraty biskupa Strossmayera.[378]Spomedzi európskych národov najviac cestujú, ako je známe, Angličania, viac z
módy, povrchnej zvedavosti a pretože nevedia, čo robiť s peniazmi; hneď po Angličanoch prvé
miesto v tomto ohľade zasluhujú Rusi, lenže s tým rozdielom, že títo cestujú z ohľadov
vedeckých a umeleckých pre rozšírenie svojich známostí. — Počul som rozprávať, a to od
hodnoverného muža, že sa raz na ostatné fašiangy zišlo len v Berlíne 50, hovorím —
päťdesiat ruských univerzitných učbárov, ktorí tiež cestovali na štátne útraty! Kdeže je
taký národ barbarský, ktorý by toľké obete osvete a vede prinášal? Azda veru niektorý kmeň
hunoskýtsky? — To je pravda, že z toho všetkého ešte neslobodno uzatvárať na vzdelanosť
všetkého národa, lebo mnoho ešte vody vo Volge pretečie, kým tá vzdelanosť vyšších vrstiev
do ľudu presiakne, ale je aspoň nádej, že niekedy presiakne; dobrá vôľa je tu a tú chcieť
ignorovať je zlosť.Oboznámil a spriatelil som sa ten samý večer aj s jedným mladým mužom, asi
dvadsaťšesťročným, z Petrohradu, ktorého meno Nikolaj Petrovič Wend — kandidátom profesúry
klasickej filológie, ktorý sa lepšie vyzná v Európe než azda mnohý z nás v úzkej našej
vlasti uhorskej. Precestoval už Švédsko a jeden semester študoval v Upsale, prešiel potom
na jeden semester na Oxfordskú univerzitu a pritom oboznámil sa s Londýnom a Anglickom,
dlhší čas bavil sa v Paríži, zná skoro celé Nemecko, bol už aj v Madride a na všeučilišti v
Salamanke, navštívil Egypt, Palestínu a dva mesiace sa bavil v Carihrade, teraz študuje, to
jest v auguste sa prehŕnal v bibliotékach rímskych; hovorí plynne sedem rečí a takýchto
mužov má Rusko už na stá, a bude ich mať na tisíce.Tomuto nádejnému mužovi som zaviazaný veľkou povďačnosťou, lebo bez jeho pomoci nebol by
som poznal novosvetský Rím a starodávnu Romu ani spolovice tak, ako ju znám teraz. S
priateľskou obetavosťou išiel mi vo všetkom poruke; zaopatril mi súkromný, o dve tretiny
lacnejší byt než v hostinci, on býval na druhom poschodí a ja na prvom v tom samom hotel garni,[379]ktorý môžem každému odporúčať (leží pri Španielskom námestí, Via Borgogna, pod
číslom 72); zaopatril mi najlepšie diela, majúce poťah na Rím a na celé Taliansko; požičal
mi znamenitú topografickú mapu Ríma a okolia; každý večer mi vypracoval plán na budúci deň,
podľa ktorého som študoval Rím a jeho pamätihodnosti; keď mu čas dopúšťal, vodil ma sám po
Palatine, Aventine, po Kapitoliu, po Fore, Campagni ba i po sabinských a volských horách.
Pod jeho bezzištným, priateľským vedením nadobudol som si takú známosť o Ríme a jeho okolí,
že môžem smelo povedať, že som videl a poznal všetko, čo za taký krátky čas len vidieť a
poznať možno.Do podrobného líčenia rímskych dejín sa mi tu púšťať nemožno, len v hlavných ťahoch ich
chcem načrtnúť. Predovšetkým musíme robiť rozdiel medzi starodávnou pohanskou Romou a medzi
kresťanským Rímom; tamtá bola niekedy hlavou celého známeho a vzdelaného sveta, okolo
tohoto točili sa príbehy mnohých storočí v strednom a novom veku. Roma stala sa strediskom
národov, bývajúcich okolo Stredozemného mora, na ceste politiky a brannej moci — mravná
sila viazala kresťanstvo, celý svet na Rím. Roma podľahla návalu barbarských, ale silných
sviežich národov, Rím stojí, hoci zatrasený, porúchaný, zoslabený duševnými a mravnými
búrkami. Roma bola po úpade Atén sídlom vzdelanosti a osvety, Rím má najzaujímavejšie a
najbohatšie umelecké zbierky.Dejiny Romy rozpadajú sa na tri doby: 1. na dobu kráľov (753 — 509 pr. Kr.), 2. dobu
republiky (509 — 30 pr. Kr.), 3. dobu cisárov (30 pr. Kr. — 476 po Kristu). Do prvej doby
spadá jej založenie, pripisované obyčajne Romulovi, avšak ako aj príslovie hovorí, že Roma
nebola za jeden deň vystavaná, uplynuli celé storočia, kým sa stala tou, ako sme si ju
obyčajne zvykli predstavovať. — Sedem kráľov sa vynasnažovalo ju zveľadiť a jej hegemóniu
nad okolím zabezpečiť, je to sedem rozličných fáz jej rozvinu. — Utlačovanie zo strany Tarquinia[380]tyrana, zneuctenie cnostnej Lukrécie dalo príčinu na strasenie už dávno
nenávideného jarma despotickej monarchie.Doba republiky delí sa na dve čiastky, totižto na dobu výhradného oprávnenia patricijov
a domáhania sa práv ľudu (plebs), a na dobu všeobecnej rovnoprávnosti, alebo kratšie
povedané: na republiku aristokratickú (509 — 366) a demokratickú (365 — 30 pr. Kr.). Pokým
trvali medzi oboma rozpory, pokým sa najlepšie sily marili v domácich vojnách, nemohlo byť
reči o vyvinutí impozantnej moci na zovňajšok, o značnom rozšírení hraníc, hoci republika
skoro nikdy zbraň nezložila, hoci Janusov chrám[381]skoro vždy bol otvorený: keď však nastúpil domáci pokoj po uprávnení i miserae
contribuentis plebis,[382]hneď počala Roma pri svojom demokratickom zriadení obrovskými krokmi napredovať
a sa blížiť k vytýčenému cieľu. Podľahlo Latium a Samnium[383]a po storočnej vojne už celá Itália od juhu až po Rubikon od Romy prijímala
zákony a rozkazy. O dva roky nato (264) preniesli Rimania už svoju zbraň i na Siciliu,
odtiaľ do Afriky, Hispánie, potom na polostrov Balkánsky, do Prednej Ázie. So začiatkom
prvého storočia pred Kristom siahala už ich moc od Herkulových stĺpov až po Taurus.[384]Roma viedla večnú vojnu, a tak musela alebo zahynúť, alebo dôjsť k svojmu
vytýčenému cieľu. Demokratická Roma dala, zrodila svetu najväčších hrdinov,
najimpozantnejšie charaktery — a či sa z toho naučili niečo novomódne národy? Všetky
bohatstvá a poklady celého vtedy známeho sveta začali sa už v druhom storočí valnými prúdmi
valiť do Romy, čoho následok bol úpad mravov; bez značnej premeny foriem duch svetobornej
rímskej ústavy utrpel veľkú zmenu: patriotizmus ustupuje sebectvu, zákon podlieha prevláde
jednotlivých mešťanov a republika — na vonkajšok ešte vždy strašná a víťazná, lež
vnútornými bojmi rozorvaná — pripadla za korisť najschytralejšiemu a najšťastnejšiemu
velikášovi.Tretia perióda trvá pol tisícročia; po počiatočnom striedaní sa dobrých, blahých a zlých
tyranských časov, rímsky život pod neobmedzenou a vždy skazonosnou vládou omdlieva: hranice
siahajú síce od škótskej krajiny až po Saharu, od Atlantu až po Tigris a Eufrat, ale mravná
sila rímskeho mena už klesla. Nebolo zanedlho muža, ktorý by obrovskú dŕžavu bol vedel
spolu udržať. Od Commoda[385]blíži sa rýchlymi krokmi k svojmu pádu, ktorý zavŕšili ťažkosti despotizmu,
dlhotrvajúcich vonkajších vojen, krvavé búrky domáce, podelenie dŕžavy, neodolateľný nával
krepkých germánskych a sarmatských národov.„Roma vzrástla, pretože viedla vojny len postupne, napadajúc jednotlivé národy len
vtedy, keď druhé už boli zničené, pretože si za zásadu vytýčila nikdy pokoj neuzavrieť, len
keď zvíťazila; Roma upadla, pretože ju všetky národy napádali naraz, a neustali, kým ju
nezničili.“ Ľahko je robiť výboje, „parce qu’on les fait avec toutes ses forces“;[386]ťažko je výboje udržať, „parce qu’on ne les défend qu’avec une partie de ses forces“[387]— hovorí Charles de Sécondat, barón de la Breede et de Montesquieu[388]vo svojom znamenitom diele: Considérations sur les causes de la grandeur des
Romains et de leur décadence, chap. IV.[389]Roma prepadla nevyhnuteľnému osudu, zahynula, ale na jej rumoch pozdvihol sa novoveký
Rím k nie menšej sláve než ona. Pomaly síce, ale tým istejším krokom napredovala jeho
mravná sila, morálny vplyv sa vzmáhal, až prerazil do všetkých končín Európy, ba celého
sveta; i pred výrokom rímskej vlády triasli sa prestoly, padali vladári ako niekedy pred
výrokom Romy. Nahliadnime do dejín stredného a nového veku, a presvedčíme sa o moci vlády
rímskej, a čím vyššie stojí morálna sila nad hmotnou, tým trvanlivejší je Rím než Roma.K náležitému oceneniu tohoto mesta večných rozpomienok je zapotreby dostatočnej
literárnej prípravy a zvlášť je zapotreby prístupného citu a zaujatosti za starožitnosti a
umenie. Tí, ktorí tam prichádzajú po prvý raz, musia sa chrániť, aby si Rím, ten novoveký
Rím, nadmieru neidealizovali, lebo by sa mohli veľmi sklamať; skutočnosť neveľmi zodpovedá
oným ideálom, nadobudnutým po školách. — Mladistvá imaginácia[390]sníva o meste caesarov, a nájde mesto pápeža, a to je mohutný rozdiel. Vyjmúc
dosť nepatrný počet starodávnych monumentov, ostatné rímske rumy sú tak stroskotané, že je
potrebná archeologická veda na ich poznanie. A predsa taký je dojem, ktorý Rím činí, že ho
človek zo dňa na deň viac obdivuje a miluje, čím dlhšie trvá pobytie.Počul som spomínať o viac osobnostiach z vyšších stavov, že priši tam na návštevu na pár
dní, a zostali tam do konca svojho života. Však ono mesto samo by nebolo na opovrhnutie;
oplýva úhľadnými domami, nádhernými palácmi a ešte skvostnejšími chrámami; má pekné okolie
a je nadmieru bohaté na zdravú, čistú vodu, nie síce z Tibera, ale vo fontánach,
vodometoch, vedených s náramným nákladom z diaľky i na míľ siahajúcej. Ulice sú dosť
pravidelné a široké, len keby tá nešťastná nečistota, tá slabá strana Talianska všade do
očí nebila! Vyjdeš na Kapitolium, teraz, pravda, len Campidoglio nazvaný, hodíš okom na
staré mesto na Palatin, Aventin, Forum etc., kde ti každý, i ten najmenší kameň kus
klasickej histórie plným hrdlom privoláva, kde každá piaď zeme je starodávnymi pamiatkami
posvätná, rýchlym letom prebiehaš v duchu stá, tisíce liet, návalom historických
rozpomienok omráčený v pocite tejto vyššej záživy zabúdaš na prítomnosť, až ťa zase
prozaický pohľad na hŕbu smetí k sebe privedie! Navštíviš Pantheon — a keď sa Pantheon
spomína, dolu s klobúkom! — a viete, čo vám padne hneď do očí? Tá najohavnejšia nečistota,
ktorú estetický cit len ťažko vie zniesť pri stene chudobného dedinčana! Vidíte, to je ten
najohyzdnejší hriech, ba zločin, to je nevďačnosť oproti svojim dobrodincom, oproti
pamiatke praotcov. Ktovie, či by bol Rím, keby nebolo bývalo Romy; nezdarný potomok toho
niekedy najhrdinskejšieho národa na svete, rád sa pýši svojím pôvodom, a tak ctí pamiatku
svojich otcov. — Aj bez ohľadu na morálnu povinnosť piéty, mala by sa rímska vláda predsa
viac starať o čistotu už i zo sebeckých príčin; veď tisíce zvedavých ctiteľov Romy putujú
sem a všetkých sa oná nectnosť veľmi zle dotkýna; azda by sa pri starožitnostiach aj dlhšie
zabavili, aj viac skudikov[391]v Ríme nechali, keby len bol lepší poriadok. A potom takí ľudia to radi
vytrubujú, ako na príklad i moja maličkosť. — A pritom renomé „Večného mesta“ klesne.
Talian je, ako vieme, pobožný človek, mnoho sa modlí, ale aj mnoho potom očakáva od pána
boha. Ulicu vymiesť? Na to si nevezme práce, ale veď aj načo? Dá pán boh dáždika, na ulici
i tak nič nerastie, ovlažovať teda nič netreba, dážď teda nemá inšej roboty, nech zmyje
smeti. — A v najhoršom prípade, keby aj nepršalo, zmiluje sa pán Aeolus,[392]pošle jedného zo svojich služobníkov a tento zametie — áno jednu ulicu, ale
druhú ešte viac zanesie.Terajší Rím neleží práve na tom mieste, kde stála Roma, ale na severovýchode sa niečo
priblížil k rieke Tiber a zaujíma len asi tretinu starodávneho obvodu. Najviac obývané
čiastky sú teraz: Campus Martius[393]a priestor medzi Pinciom a Quirinalom, Viminalom, Kapitoliom a medzi riekou. Na
tých ostatných vŕškoch — na Palatine, Esquiline, Aventine a Coeliu je veľmi málo domov, ale
najviac zrúcanín, záhrad a viníc. Starodávne mesto tvorí teda južnú čiastku nového. Za
Tiberom, pod Janiculom a okolo Vatikánu ležiace mesto nosí meno Trastevere; jeho obyvatelia
majú vraj byť rýdzi, druhými živlami nepremiešaní potomci starých Rimanov.Šesť míľ od Tyrrhenského mora, na ľavom brehu žltého Tibera vypínalo sa sedem oných
povestných kopcov, ktoré nie síce naraz, ale poznenáhla v behu času a podľa vzrastu počtu
obyvateľstva boli kolonizované a priťahované do objemu mesta. Na samý Tiber opiera sa mons Aventinus,[394]ďalej na juhovýchod leží Coelius a Esquilinus, na východ collis Viminalis,[395]a collis Quirinalis; collis Hortorum, ktorý však za starodávnych časov nebol
obydlený, blíži sa na severovýchode zase k brehom Tibera a v tomto polkruhu stojí
Kapitolium a Palatinus.Na Palatine sa osadil Romulus,[396]čiže v ňom zosobnený najstarší živel rímskeho národa, na Quirinali umiestnili
sa Sabinovia[397](Quirites, Cures, Titus Tatius), na Kapitoliu stála ich spoločná tvrdz,
Akropolis a údolie medzi týmito troma kopcami bolo ich spoločným tržiskom, jeho miesto
neskoršie zaujalo nádherné Forum Romanum. Tullus Hostilius, tretí kráľ Romy (panoval 672 —
640 pr. Kr.), osadil premožených Albánov[398]na Coelius, obývaný už vtedy aj kroz Etruskov, a Ancus Marcius (640 — 616)
vykázal podmaneným Latinom za obydlie Aventin. Servius Tullius, zákonodarca Romy (578 —
534), privtelil k mestu ešte collis Esquilinus a Viminalis a obohnal všetkých týchto sedem
vŕškov hlbokou priekopou a vysokým múrom, ktorého pozostatky ešte dosiaľ vídať na dvoch
miestach.Na pravom, severnom brehu Tibera ležiaci mons Janiculus bol už za časov Anca Marcia
opevnený, ale pred Augustom nepatril ešte k starému mestu. Pri príležitosti takzvaného
galského požiaru[399](389 pr. Kr.) popolom ľahlo celé mesto okrem Kapitolia zachráneného kroz
posvätné husi. Už aj predtým, pod jarmom patriciov schudobnený plebs[400]chcel sa vysťahovať do Veji, ale tento úmysel bol prekazený kroz M. Furia Camilla[401](preto nosí prímeno druhého zakladateľa). Róma bola teda poznovu vystavaná,
avšak len veľmi nepravidelne; od časov druhej púnskej vojny a zvlášť pod Augustom začala sa
potom vzmáhať a rozširovať. Po veľkom požiari za časov cisára Nerona dostalo sa jej
pravidelného rozdelenia; cisár Aurelianus[402](270 — 275 po Kr.) obohnal ju novým múrom; pod Diokleciánom[403]dosiahla najvyšší stupeň rozkvetu. Keď Konštantín Veľký sídlo dŕžavy preložil
do Byzancu (Carihrad), počala stará Roma rýchlo upadať, zvlášť od strašného spustošenia
kroz západogótskeho kráľa Alaricha r. 410 a kroz Vandalov (Geiserich)[404]roku 455 po Kr. Pápež Lev IV. pripojil k mestu i Vatikán (na pravom brehu
Tibera) r. 852. Spomenutie zasluhuje ešte spomedzi mnohých iných spustošenie r. 1527 kroz
connetabla Karola Bourbonského. Niekedy počítala Roma vyše dvoch miliónov obyvateľov, teraz
má ledva 178 000, a kým pápeži sídlili v Avignone, počas takzvaného babylónskeho zajatia
(1305 — 1378), upadol počet obyvateľov na 60 000.Podľa schematického výkazu z r. 1853 (novší som nevidel) nachádzalo sa v Ríme v tom roku
31 biskupov, 54 fár, 1288 kňazov, 2185 mníchov, 1788 mníšok, 424 seminaristov, 488
akatolíkov — okrem 6000 — 7000 židov, obývajúcich zvláštne predmestie — Ghetto. Následkom
príbehov z roku 1860 počet duchovenstva doista ešte omnoho pribudol kroz vypudených
prisťahovalcov.No ale vráťme sa na Kapitolium, toto bude naše centrum, stadeto budeme robiť všetky naše
výlety.Mons Capitolinus, niekedy aj Saturnius zvaný, pozostáva z dvoch končiarov; na
juhozápadnom, nad Tarpejskou skalou stál chýrečný, tyranom Tarquiniom vystavaný chrám Jova
Kapitolského, obklopený veľkým počtom sôch, pomníkov a inších menších chrámov. Jupiter
Capitolinus bol tu ako optimus maximus[405]zbožňovaný, a okrem neho bola v tom istom chráme vzdávaná úcta i jeho manželke
Junone a Minerve. Tento chrám, len jednoducho i Kapitolium nazvaný, bol tri razy zhorel (84
pr. Kr., 69 a 80 po Kr.), a vždy sa s ešte väčšou nádherou zase pozdvihol. Konzul Catulus
dal naň zhotoviť kovové škridle a tie potom pozlátiť, okrem toho daroval tomuže chrámu
pozlátenú kvadrigu,[406]ktorá stála 1200 talentov (29 miliónov zlatých). — Na náprotivnom
severovýchodnom končiari stála arx, kapitolská tvrdz a v nej chrám Minervae Monetae. Medzi
oboma končiarmi rozprestierala sa prehlbina, sedlo, a tu musíme hľadať ono Asylum, ktoré
Romulus bol otvoril na rozmnoženie obyvateľstva (cf. Livius I. 8: locum inter duos lucos
asylum aperit).[407]Kapitolium, najstarší svedok veľkosti a slávy rímskej, ktoré odolalo návalu
Galov, podľahlo pohromám doby sťahovania sa národov, bolo olúpené, rozbúrané; fanatické
kresťanstvo prvých storočí zničilo vo svojej prílišnej horlivosti všetko, čo upomínalo na
veľkosť pohanstva, a krášlilo svoje chrámy ozdobami kapitolského Jova.Aký to pohľad teraz na Campidoglio! Širokými, ale dosť otrhanými schodmi vyjdeš na
priestor strednej veľkosti, obklopený z troch strán budovami, na ktorom dobreže sa trávička
nezelená. Oproti sebe stojí Palazzo del Senatore, čiže radnica, na nej vysoká veža, skade
je najľahšie sa orientovať v Ríme. Napravo Palazzo dei Conservatori a naľavo Museo
Capitolino; všetko toto na tom samom mieste, kde sa rozprestieralo niekedy ono Asylum. Pri
schodoch vpravo, vľavo antické sochy Dioskurov[408]so sto a sto záplatami; mramorové trofeje nepravo nazvané Mariovými[409]a prvé Milliarium Viae Appiae,[410]V prostriedku námestia utešená jazdecká socha, jediná to zo starého veku —
predstavujúca Marca Aurélia; v mnohom ohľade podobá sa soche Jozefa II., postavenej na
Jozefskom námestí vo Viedni.Na Palazzo del Senatore opiera sa prekrásna fontána, ozdobená troma antickými sochami;
jedna predstavuje Minervu, alebo azda Romu[411](?), druhé dve sú personifikácie Tibera a Nílu. Ich umelecké prevedenie
vzbudzuje všeobecné obdivovanie.Chrám Aracelli a kapucínsky monastier[412]zaujímajú teraz miesto hradu, a tam, kde stálo Kapitolium v užšom zmysle, leží
viac privátnych, veľmi skromných domkov, medzi nimi jeden jedinký palác rodiny Caffarelli.
— A tak teda zo zázračných budov svetochýrneho starého Kapitolia nezostalo pre potomstvo
nič, pranič iného okrem mena, ba nevďační Rímančíci — ten názov spotvorili na Campidoglio!
Kapitolium bolo strediskom slávy a moci za starých časov; na Kapitolium tiahol každý
triumfátor v slávnom sprievode, aby tu priniesol obeť povďačnosti „Jovi Optimo Maximo“[413]za vydobyté víťazstvá — a teraz sa tam preháňajú ošarpané, rozčuchrané,
zamazané detváky moderných Rímančikov. Ej, keby ste videli toto spustošenie a tých
nezdarných potomkov, vy hrdinovia dávnych vekov — Camillovci, Scipionovci, Gracchovci,[414]Mariovci, Sullovci, Caesarovia, doista by ste odvrátili svoje slzy roniace
zraky! Teda takto musí zahynúť každá sláva, moc, každá veľkosť ľudská! Neveľká to potecha
pre človečenstvo.V jednej nadmieru nečistotnej, smradľavej uličke čítal som nápis: Calle della Rupe Tarpeja.[415]Prešiel som ju dva-tri razy, nahľadal som zo všetkých strán, ale bez výsledku:
Tarpejskú skalu som nikde nenašiel. No azda ju, myslím si, bezočiví Angličania odvliekli do
Brittish musea.[416]Na druhý deň ma zavčas rána zobudil môj drahý priateľ — Wend, že mi chce na
Kapitoliu niečo ukázať. Na jednom nepatrnom domku stojí nápis „Qui si vede la Rupe Tarpeja“,[417]vošli sme teda dnu. Cez viac kuchýň, ba aj privátnych izieb — za čo sa perse[418]musí zaplatiť, dostali sme sa konečne do malej záhradky, vystavanej na
Tarpejskej skale. Pozriem dolu, no dajsamibože, je mi to za hĺbka, najviac ak 5 — 6 siah!
Hja, ale za časov slečny Tarpeie to ináč bolo; na 50, hovorím, päťdesiat stôp je odspodku
samých samučičkých — smetí, a koľko stôp odvrchu sa mohlo zosypať následkom vetrov, dažďa a
ľudskej práce, ktože to vie? Výšku starodávneho Kapitolia berú obyčajne na 150 stôp, teraz
na 130 stôp nad hladinou morskou; to viem z úst hodnoverného muža, riaditeľa rímskej
archeologickej spoločnosti, menom Rosa, ktorému ma Wend bol predstavil na Palatine v izbách
Neronových. — Slovenské obecenstvo aspoň z väčšej čiastky bude azda znať pôvod mena
Tarpejskej skaly, akže by sa ale našli niektorí, ktorým by bol neznámy, pre tých to tu
nakrátko napíšem.Romulus a jeho spolumešťania chceli sa ženiť, ale pretože v zlom chýre stáli, dostali
všade košíky. Konečne teda povolali susedov: Caenninenses, Crustuminos, Antemnates, Sabinov
na istú slávnosť, aj s manželkami a slečinkami. Vprostred hry vyskočia na daný znak rímski
ženbychtiví mládenci, vrhnú sa na divákov a každý si uchytil nejakú rebrinku.Následkom toho povstala však krvavá vojna medzi obrazenými otcami, svokrami a zaťmi; ale
rozdráždení otcovia boli konečne premožení nie tak zbraňou, ale prosbami a slzami — z toho
vidíme, že už vtedy upotrebovali ženy túto nebezpečnú zbraň. Keď sa boli pomerili a Rimania
už aj otcovské požehnanie dostali od Sabinov, zamieša sa ešte naposledy do veci sabinský
kráľ Titus Tatius a začne Rím obliehať. Vodca kapitolskej posádky Spurius Tarpeius mal
dcérušku menom Tarpeia. Táto vyšla raz z hradu s kupou na vodu; Sabinskí vojaci sa jej
prihovorili a rozličným spôsobom sa jej zaliečali. Na ľavej ruke nosili Sabini zlaté
prstene a náručnice: ženičky a dievčatá už ale vtedy neboli lepšie než teraz, zlý duch
márnomyseľnosti zmocnil sa slečinky Tarpeie, i prisľúbila Sabinom, že im otvorí brány
Kapitolia, ak jej dajú to, čo nosia na ľavej ruke. Dictum factum.[419]Ale Tarpeia zle obišla. Sabini totižto na ľavom ramene nosili aj štíty a podľa
kontraktu dali jej to, čo na ľavej ruke nosili, to jest nahádzali na ňu štítov a zabili ju.
„Seu ut vi capta potius arx videretur, seu prodendi exempli causa, ne quid usquam fidum
proditori esset,“[420]hovorí Livius, a zvrhli ju na dôvažok zo skaly, ktorá nosí meno Tarpejskej. (Conf.[421]Livius I, 11. Dionys II,[422]38. sqq. Plut.[423]Rom., 17.) Z tejto skaly zhadzovali potom zradcov vlasti; stadeto bol zvrhnutý
i Marcus Manlius (383 pr. Kr.), ktorý bol Kapitolium proti Galom obránil, nie pre zradu
vlasti, ale pretože mal srdce, pretože sa ubiedeného ľudu ujímal, ačkoľvek sám patricius,
proti utláčaniu aristokracie; táto ho konečne odsúdila na smrť. Hľa, tak konala šľachta za
starých časov, tak zachádzala s ľudom a jeho zástupcami; takých prípadov nachádzame v
rímskej histórii dosť. Víťazný konzul Cassius Viscellinus bol sťatý (486 pr. Kr.), pretože
narádzal, aby sa štátne pozemky (ager publicus) nielen patricijom, ale aj ľudu do prenájmu
dávali. Spurius Maelius, bohatý rímsky rytier, rozdával pri príležitosti náramnej biedy a
hladového moru medzi ľud zbožie; i hneď vyhlásili páni patricijovia, že hľadá popularitu,
že sa chce stať pánom Ríma, a zavraždili ho. No a ktože nezná z vás meno Gracchovcov, tých
najšľachetnejších dvoch mužov, ktorých zrodila Roma, meno, ktoré má byť sväté každému
pravému priateľovi ľudu a každému mužovi z ľudu? Tiberius Sempronius Gracchus obnovil návrh
Spuria Cassia, Licinia Stolla a Lucia Sextia v prísnejšom prevedení, chcel zo štátnej kasy
chudobný ľud napomáhať, chcel mu zo štátnych pozemkov kusy vydeliť a na zaopatrenie
potrebného náradia obrátiť Attalovo poručenstvo,[424]a bol zavraždený i s tristo priateľmi (133); Gaius Sempronius Gracchus opakoval
návrhy svojho brata a padol (121 pr. Kr.) a s ním 3000 ľudomilov. Nihil novi sub sole.[425]V Palazzo dei Conservatori nachádzajú sa stá a stá starogréckych rímskych sôch,
vykopaných najviac v Ríme a v okolí. Nielen izby, ale aj chodby veľkého dvora sú preplnené
podobizňami, tesanými v mramore, v porfýre, v granite, skoro všetkých čelnejších mužov
starého veku. Zaujímavé to zbierky zvlášť pre učiteľa dejepisu. Spomenutia hodná je i
galéria obrazov, pravda, ale len novších škôl.Zaujímavejšie zbierky sú umiestnené v Museo Capitolino. Už sám dvor vyzerá ako nejaké
anatomické múzeum. V úzadí stojí, vlastne leží obrovská, ale porúchaná socha, známa v
umeleckom svete pod menom Marforio, personifikácia Okeana.[426]Hlavy, ruky, nohy, drieky zo sôch nadprirodzenej veľkosti a bohviekoho
predstavujúcich, sú rozostavené popri múroch a zaplňujú celý priestor. V prízemných izbách
nachádzajú sa mramorové, bazaltové, porfýrové sarkofágy s umeleckými basreliéfmi. V jednej
sieni je do múrov zapravené asi sto päťdesiat nápisov konzulárnych a cisárskych, od časov
Augusta až po Theodosia; vprostred siene stojí ozrutný sarkofág s basreliéfom,
predstavujúcim bitku Rimanov s Galmi, ktorý je vyhlásený za jeden z najlepších. V inej
sieni vidno rozličné zaujímavé predmety z bronzu, medzi nimi vázu, niekedy pozlátenú, ktorú
podľa gréckeho nápisu Mithridates,[427]veľký kráľ Pontu, bol daroval gymnáziu[428]Eupatoristov. — Na schodoch nájdeš fragmenty konzulárnych análov,[429]tesaných do kameňa, zlomky topografického zemevidu[430]Romy, zamurované do stien. V prvom poschodí, v izbe zvanej sieňou Imperátorov,
má tú česť zoči-voči sa zhliadať so všetkými rímskymi panovníkmi od Gaia Julia Caesara
počnúc až po Juliana Apostatu,[431]a s čelnejšími členmi ich rodín. Aká to vlasť, zvlášť keď sa ešte dozvieš, že
skoro všetky tie sochy sú za autentické uznané! Mnohému z tváre vyčítaš jeho náklonnosti,
vášne, jeho život, tak napríklad Vitelliovi[432]jeho lahôdkárstvo, Caracallovi,[433]Heiogebalovi[434]divú ukrutnosť; ba aj nové zvyky naučíš sa poznať, tak napríklad od Juliana
Odpadlíka, ktorý si bradu v uzlík zaväzoval. Susedná sieň oboznámi ťa s poctivým parsúnom
všetkých gréckych a rímskych filozofov a spisovateľov. Keby tí tak ožili, bolože by tam
zvady a huku! Ba či by sa, reku, tak Homér nenanosil pánu plagiátorovi, P. Vergiliovi
Marovi do štice? To je šťastie pre tohoto poslednejšieho, že nemá hlavy. Vprostred izby
totižto nachádza sa výborná socha, ktorú nazývajú Vergiliom. Či je to nie satira, básnik, a
bez hlavy? Q. Horatia Flacca,[435]s ktorým by som sa veľmi rád bol osobne obznámil, nemohol som na nešťastie
nikde nájsť. — Tretia izba, nazvaná Faunovou,[436]dostala svoje meno od Fauna, znamenite vyvedeného, z červenej látky (rouge
antique), tak ako štvrtá podľa umierajúceho gladiátora, v ležiacej polohe na ľavú ruku
opreného s výrazom smrteľnej mdloby. Značnejšie diela tejto poslednej siene sú: Alexander
Veľký, Amazona, Juno Kapitolská, Junius Brutus. Faunus od Praxitela, Antinous, miláčik cára
Hadriana. — V tajnej chyžke, viditeľnej za jeden „paolo“,[437]nachádza sa Kapitolská Venuša z pentelického mramoru, krásnejšia nad
Medicijskú, Psyché et Amor,[438]Leda et Cygnus.[439]Z oboch strán Palazzo del Senatore ku juhovýchodu vedie cesta na Fórum Romanum; pre
peších sú vystavané široké schody naľavo, vozy chodia vo veľkej zákrute vpravo.Forum Romanum, teraz, pravda, už len Campo Vaccino[440], kde sa zhromažďoval senát, kde stáli rostra,[441]kde sa sústreďoval verejný život, kde sa rozhodovali osudy sveta, je
najzaujímavejšie, najklasickejšie miesto Romy. Bolo ozdobené najznamenitejšími pomníkmi,
chrámami a bazilikami natoľko, že terajší archeológovia sotva vedia nájsť miesto pre všetky
tieto starodávne budovy. Ale storočia vyvrátili Romu a s ňou i fórum; starodávne Forum
Romanum leží na 24, hovorím, štyriadvadsať stôp pod Campo Vaccino! Chrámy, baziliky a
pomníky dodávali mu niekedy okrasy a slávy a konečne poskytli materiál na jeho zahrabanie.
Rozdiel medzi nivó niekdajšej a terajšej pôdy, neistota archeológov a nevyhnutná potreba
velikánskych nákladov sú na príčine, že od troch storočí ešte len jednotlivé čiastky
posvätného fóra sú odhalené zvedavému oku ľudskému. Jedni hľadajú jeho smer od severu na
juh, druhí od západu na východ; pravde najpodobnejšnia mienka je, že sa ťahalo od severu vo
smere juhovýchodnom, od Kapitolia až po Titov oblúk. — Pôvod fóra padá do najstarších
časov. Priestor ležiaci medzi Palatinom a Kapitoliom bol niekedy močiar, v samom
prostriedku zvaný Lacus Curtius.[442]Rimania a Sabini sa schádzali v tomto údolí, tu medzi sebou vyjednávali; keď
boli vysušili bahnistú pôdu, tento priestor stal sa ich tržiskom. Postupne okrášľované
Forum trvalo včas republiky a cisárstva až po časy sťahovania sa národov; jeho konečné
zborenie zapríčinil Robert Guiscard (v XI. storočí). Opustené, za niekoľko vekov stalo sa v
pravom zmysle slova — rímskym smetiskom, následkom čoho sa pôda zvýšila o 24 stôp. Pavel III.[443]začal okolo roku 1547 na fóru, to jest vtedy na tržisku pre rožný dobytok —
odtiaľ Campo Vaccino — kopať; jeho príklad nasledovali aj druhí jeho nástupcovia, zvlášť
Pius VII.[444]a IX.,[445]a týmto máme čo ďakovať, že sa nám stalo možným vidieť aspoň maličký kúsok —
Viae Sacrae.[446]Keď zídeme z Kapitolia spomenutými schodmi, vľavo nám padá nepatrný chrámik di San
Giuseppe, stojací nad statným žalárom ešte z čias kráľovských pochádzajúcim — nad Carcer
Mamertinus alebo Tullianum. Ancus Martius (odtiaľ aj meno Mamertinus, lebo Mars = Mamers)
dal na päte kapitolskej pevnosti do skaly vytesať jaskyňu, ktorá slúžila za štátny žalár,
súc v spojení s pevnosťou úzkymi schodíkmi, nazvanými „Scalae Gemoniae“ (ako Ponte dei Sospiri).[447]Avšak tento žalár nebol dosť strašný, a preto onezadlho vykopali pod týmto
druhý v podobe skoro okrúhlej, o 12 stôp hlbšie do zeme; tento sa nazýva Tullianum. Iného
prístupu do neho nebolo, ako diera, urobená v prostriedku sklepenia, asi tak široká, že sa
ľudské telo bolo vstave prepchať. Týmto otvorom spúšťali odsúdených a tade im podávali i
každodenný pokrm. Tu zahynul hladom mužný a hrdinský numidský kráľ Jugurtha,[448]tu Lentulus, Cethegus, Statilius, Gabinius, Caeparius, členovia katilínovského
sprisahania (cf. Sallust. Cat., 55). Tu bol podľa legendy uväznený aj sv. Peter a kroz
anjela zázračným spôsobom vyslobodený. V Tulliane nachádza sa až dosiaľ žriedlo, studené
ako ľad, ono podľa tejže legendy občerstvovalo i svätého Petra; reťaz pribitá na múr má byť
tá istá, ktorá putnala sv. Petra. Mňa, pravda, nespúšťali už onou dierou dolu, ale som
zišiel sám po schodoch tam vedúcich zo sakristie chrámu sv. Jozefa.Otázočný žalár bol jedinký v celom Ríme. Ale z toho nesmieme zatvárať, ako by sa azda za
starých časov menej trestných priestupkov bolo stávalo než teraz, oj to nie; starorímski
spisovatelia vypočitujú nám mnoho bežných, každodenných zločinov. — Ale Rimania svojich
zločincov nekŕmili na štátne útraty, ako sa to teraz v celej Európe deje, ale ich posielali
do vyhnanstva. Len na smrť odsúdeným bol Carcer Mamertinus, čiže Tullianum, vykázaný za
dočasný príbytok.Vpravo vidno tmavé pozostatky masívnej budovy, na ktorej sa teraz vypína Palazzo del
Senatore. Sú to rumy, ako to meno — tabularium et aerarium — dokazuje, štátneho archívu a
pokladnice Rimanov. Tu boli zložené všetky bronzové tabule, obsahujúce senatus consulta a
decreta populi.[449]Pred týmto „tabulariom“ ležiaci priestor je asi na 20 siah do šírky a 30 siah
do dĺžky nákladom pápežov Pia VII., Gregora XVI.[450]a Pia IX. očistený od pokrývajúcich ho niekedy smetí a poskytuje teraz, v hĺbke
4 — 5 siah, pohľad na nivó starého fóra. Často spomínaná Via Sacra, vedúca prostriedkom
fóra na Kapitolium, je teraz odhalená oku ľudskému. Vykladaná je netesaným, nepravidelne
polygónnym vulkanickým kameňom, ktorý sa lepšie udržal za dve tisícročia, než naše b. b.
kap. trotoáry za 10 rokov.Z oboch strán tohoto starorímskeho „korza“ stoja pozostatky, aspoň jednotlivé stĺpy,
niekedy bohatých chrámov; tak tri korintské stĺpy, z chrámu Concordie, päť iónskych stĺpov
z chrámu Vespasiana,[451]alebo podľa iných Jovis Tonantis;[452]osem tiež iónskych stĺpov, tesaných z pentelického mramoru, Junonis Monetae,
alebo azda Fortunae; jednotlivé rumy z chrámu Saturna[453]atď.Pri samej Svätej ceste leží kus akejsi maličkej budovy, vystavanej v polkruhu z tehál,
čo novší archeológovia vyhlásili za „rostra“, z ktorých hrmieval Cicero, Hortensius a iní.
V blízku stojí obrovská víťazná brána (Arcus triumphalis) cisára Septimia Severa.[454]Ďalej na východ na fóru vidno samotne stojaci, asi 40 stôp vysoký stĺp, ktorý
bol roku 608 po Kr. vyzdvihnutý k úcte byzantského cára Fokasa.[455]Ak sa postavíš obličajom na východ, chrbtom pod mons Capitolinus, uvidíš okrem
týchto už vypočítaných stĺpov a pozostatkov vpravo ešte rumy Graecostasis — kde sa
prijímali vyslancovia cudzích národov — rumy Basilicae Juliae,[456]Templi Castoris,[457]Templi Vestae,[458]Templi Jovis Statoris,[459]a Forum Romanum od východu zatvárajúceho Comitia.[460]Vľavo od fóra hneď pri Tulliane stála Basilica Aemilia, Basilica Porcia,
Templum Felicilatis,[461]Templum divi Antonini et divae Faustinae[462](teraz kostol St. Lorenzo in Miranda), ďalej na východ Templum Romuli et Remi
(teraz sv. Kosmu a Damiana) a ohromnej veľkosti Basilica Constantini. Výška jej oblúkov
ešte i teraz obnáša do 70 stôp. Terajšie Campo Vaccino je zakončené od východu víťaznou
bránou Tita. Nie síce taká veľká ako spomenutá už brána Septima Severa, alebo pri Colosseu
stojací oblúk Konštantína Veľkého, ale je jeden z najlepšie zachovaných pomníkov starého
umenia. Celý oblúk je z pentelického mramoru a plný umeleckých basreliéfov; medzi týmto
napodobňujú niektoré predmety privezené do Ríma zo Šalamúnovho chrámu po zaujatí Jeruzalema
kroz Tita. Na tridsať krokov od Titovej brány na juhozápad počína sa mons Palatinus, kde sa
bol usalašil so svojou družinou Romulus, kde za časov cisárskych stáli príbytky panovníkov
(odtiaľ palatium, palazzo, palác a staronemecké Pfalz). Zo všetkých strán ešte vidno
mohutné substrukcie, vysoké oblúky, priestranné ale zanedbané siene, teraz čo stodoly a
magazíny slúžiace na seno a slamu. Podivné je riadenie božie! — Na samom vrchu stojí
nádherná vila, zvaná „Villa Farnese“. V jej záhradách na útraty francúzskej vlády dáva
kopať a v starožitnostných skúmaniach pokračuje jedna archeologická spoločnosť, pod vedením
pána riaditeľa Rosu.Na východ od tohože Titovho oblúka v oči padajú ozrutné rumiská chrámu Veneris et Romae,
ktorý bol vystaval cisár Hadrian, podľa ním samým vypracovaného nákresu a ešte ozrutnejšie
Colosseum.Coliseo alebo Colosseum je najväčšia budova nielen Romy, ale azda, vyjmúc pyramíd,
celého starého sveta, budova zaujímavá ako pre vzdelanca, tak pre nábožného kresťana a
oduševneného umelca, a preto sa nazdávam, že slávnemu obecenstvu službu preukážem, keď
bližšie o nej prehovorím.Meno „Colosseum“ nedostala táto budova od vlastnej ozrutnosti, ale od Colossus Neronis,
od obrovskej, 120 stôp vysokej, bronzovej sochy Nerona, ktorú Hadrianus dal prevliecť pred
Amphitheatrum Flavii,[463]jej podnožie ešte doteraz tam stojí. — Tak prešlo meno giganta na budovu,
stojacu pri ňom. V ôsmom storočí prichádza toto meno po prvý raz a vytislo zo života svojho
predchodcu, Amphiteatrum Flavii. Teraz už Colosseum, pravda, nie je tým, čím bolo, totižto
ôsmym divom sveta, lebo čo do veľkosti ho prevyšuje aj sám Svätopeterský chrám; titanský
veľduch Michelangela tam na Colosseu vystaval ešte Pantheon!Pre bojovný národ, ktorý ako rímsky sa zmohol na bojisku a vzrástol medzi ustavičným
krviprelievaním, lepšie sa hodili krvavé hry Bellony[464]než umenie smutnej Melpomeny, ba aj samej veselej Thalie: závody záprahov a
zápasy gladiátorov boli Rimanovi taká potreba ako chlieb vozdajší. „Duas tantum optant:
panem et circenses,“[465]hovorí nakrátko, ale charakteristicky najslovutnejší dejepisec Romy. Hry
zápasníkov (gladiátorov) ako i závody záprahov slávievali sa už v časoch cisárov na fóru,
alebo v cirkuse. Ale čím skvelejšie budovy a čím nádhernejšie pomníky začali fórum obtáčať,
tým sa stávalo nepríhodnejším pre takéto hry; v cirkuse však meta a spina, to jest hraničný
múr a kôl, okolo ktorého závodník musel obrátiť kone, prekážali slobodnému vývinu boja a
tieto príčiny viedli k vynájdeniu takzvaných amfiteátrov, to jest bojíšť lebo eliptických
alebo celkom okrúhlych, naproti tomu staršie cirkusy práve nezodpovedajú tomu, čo
naznačujú, kruhu, lebo to boli vlastne dlhé dráhy, zakončené polkruhom. Prvý amfiteáter
vystaval podľa udania staršieho Plinia (XXXVII, 15, 117) Gaius Scribonius Curio, prívrženec
Caesarov. Nezadlho nato sám Caesar tiež vystaval takéto okrúhle divadlo, ale, pravda, len z
dreva (Dio Cassius XLIIII, 22).[466]Prvý amfiteáter z kameňa vystaval Statilius Taurus, avšak ako tie prvé dva, tak
i tento zahynul pri onom zlopovestnom požiari za časov Nerona.Titus Flavius Vespasianus, zaneprázdnený práve potlačením povstalých Židov v Sýrii, bol
r. 69 po Kr. svojimi légiami vyhlásený za cisára. Aby si získal rímske obyvateľstvo,
ktorého všetky vrstvy náruživo obľubovali gladiátorské hry, umienil si vystavať veľký
amfiteáter. Miesto na to vybral medzi Coeliom a Esquilinom — vprostred mesta — tam, kde už
Augustus také divadlo zamýšľal založiť (Sueton. Vita Vespas.) tam, kde stálo Neronovo
jazero (Martialis de Spect. II, 5).[467]Vo vyvedení sa pokračovalo i pod Titom, ktorý na robotu upotreboval najviac zajatých
Židov. Židia teda vystavali pyramídy aj Colosseum. Titus ho i otvoril, a to sto dní
trvajúcimi slávnosťami. Päťtisíc divých zverov a desaťtisíc zajatých zahynulo pri tejto
slávnosti.Colosseum je podoby eliptickej; periféria zovňajšej elipsy má 1641 stôp, dlhšia os 581
stôp, kratšia 481 stôp. Vnútorná elipsa, obtáčajúca arénu, počíta v obvode 748 stôp; jej
dlhá os 281 stôp a kratšia 181 stôp. Celá budova pozostáva z tesaného kameňa, z takzvaného
travertínu.Zovňajší múr 193 stôp vysoký „ad cuius summitatem aegre visio humana conscendit“,[468]ako hovorí Ammianus Marcellinus[469]v latinčine nebárs cicerónskej — je pri zemi na 8 stôp široký, pozostáva zo
štyroch vrstiev: totižto staviteľstva dórskeho, iónskeho, korintského a atického a je
prelomený 80 oblúkmi. Vlastne by som mal povedať, že bol prelomený, lebo z tých osemdesiat
oblúkov nepozostávalo na nás len 38; totižto juhozápadná a ako vysvitá z počtu zachovaných
oblúkov väčšia čiastka vonkajšieho múru bola zrúcaná a okrem iných nepatrnejších budov z
tejto látky, tak získanej ľahkým spôsobom, boli vystavané tri, skoro najväčšie rímske
paláce rodín: Barberini (ba azda Barbarini), Borghese a Farnese. Z osemdesiatich oných
brán, alebo oblúkov viedli štyri do arény a 76 k sedadlám. Aréna bola obtočená asi 30 stôp
vysokým múrom, ktorý chránil divákov pred divou zverou. Medzi vonkajším a vnútorným múrom v
amfiteatrálnom spôsobe boli pripravené miesta pre divákov. Cisárska rodina a senátori mali
svoje vlastné lóže. Ako je to v našich terajších divadlách, tak to bolo i v starodávnom
Ríme; sedadlá vznešenejšieho obyvateľstva boli vyčalúnené (tapecírované) mäkuškými
vankúšmi, aby sa tí patriční páni mohli dívať bez ujmy na ich drahocennom zdraví na stá
krvácajúcich obetí! O tom síce nemáme žiadnej zprávy, že by rímske dámy boli upotrebovali
eau de Cologne,[470]ale na voňavých látkach ono už vtedy nechýbalo a aj v amfiteátri pomedzi
jednotlivé rady sedísk boli pripravené kovové cievočky, z ktorých vytekala voňavá
miškulancia šafranu a balzamu a lahodila orgánom čuchu.Amphiteatrum Flavii, alebo Colosseum malo sedadiel pre 87.000 a na najhornejšej terase
mohlo sa bez stisku zmestiť 20.000 ľudí, spolu teda bolo prístupné naraz 107.000 divákom,
služobníctvo — manuales zvané — a gladiátorov sem nepočítajúc.Predstavovali sa tu hry najviac gladiátorské, kde išlo o život a smrť; akže sa
niektorému podarilo viac svojich druhov premôcť, to jest usmrtiť, bol na žiadosť
oduševneného obecenstva prepustený z otroctva na slobodu. Z ďalekého východu a juhu boli do
Ríma posielané dravé zvery, tigry, levy a i s týmito museli zápasiť zvlášť takí, ktorí boli
odsúdení na smrť, neskôr najčastejšie kresťania, ba pre väčšie obveselenie mysle stávali sa
niekedy aj extemporizácie;[471]cisári Domitianus, Commodus, Caracalla často rozkázali predhodiť vyhliadnutým a
rozdráždeným tigrom alebo levom niektorých z obecenstva. Keď ešte väčšiu zábavu chceli
obyvateľstvu prichystať, napustili arénu vodou a predstavili námornú bitku, pričom, pravda,
tiež pár životov muselo v obeť padnúť, lebo ináč nestál celý „jux“ nič.V stredoveku v mešťanských vojnách slúžilo Colosseum za pevnosť; neskoršie začali ho
búrať a čo výdatný kameňolom vykorisťovať na nové budovy. Teraz tam stojí čo najozrutnejší
pomník fyzickej sily, ale aj divej ukrutnosti v rumoch; sedadlá pospadovali, medzimúrie sa
zosulo, len vonkajšie hradby odolali ešte tisícosemstoročným búrkam.V aréne, na pôde zbrodenej krvou sto a sto martýrov viery kresťanskej, je vystavaná celá
Kalvária, pozostávajúca zo 14, hovorím, zo štrnásť kaplniek. Každý piatok sem putuje a
odbavuje tu svoje pobožnosti horlivé obecenstvo.Pohľad na Colosseum je zvlášť veľkolepý pri mesiačiku, keď tento svoje strieborné svetlo
rozleje po jeho tmavých hradbách. Cudzinci radi navštevovali v takýto čas tie romantické
hradby, medzi ktorými sa ešte radšej ukrývali ešte romantickejší rytieri — prozaicky
nazvaní banditmi — a milovník starožitností musel byť veľmi povďačný bohu, ak nezahynul,
keď iné nič tam nezanechal, ako obsah svojich vačkov. — Teraz je to, pravda, ináč. Vo dne v
noci tam stoja dvaja Francúzi na stráži, a beda tomu, koho tam polapia večer bez písomného
dovolenia francúzskeho veliteľa. Tak, hľa, odnímajú chlieb mnohému podujímavému človekovi,
akože by ich už potom nemali aj nenávidieť? Medzi Palatinom a južnejším Aventinom ležiace
údolie zaujímal niekedy Circus Maximus,[472]ktorého dĺžku udávajú na 2400 stôp, šírku na 450 stôp; po založení Flaviovho
amfiteátra ešte vždy sa vykonávali v tomto cirkuse závody v behu a v jazdení; za časov Tita
mohlo sa tam zmestiť do 250.000 a pod Konštantínom Veľkým do 400.000 divákov. Už Romulus tu
slávil oné hry, na ktoré bol pozval všetkých okolitých Latinov a Sabínov, ktorých dcéry
potom kroz svojich druhov dal napadnúť a uchvátiť. Tu stala sa i oná podivná udalosť,
zachovaná v legende, a často uvádzaná čo dôkaz toho, že cit vďačnosti je zaštepený i do
srdca niektorých nerozumných tvorov. Totižto akýsi Androkles, rodom z Afriky, bol odsúdený
na smrť, a to ad bestias;[473]ale vyhladnutý a rozdráždený lev, ktorému ho predvrhli, namiesto toho, žeby bol
nešťastníka napadol a roztrhal, začal mu nohy lízať a rozličným spôsobom lichotiť: bol to
ten istý lev, ktorému niekedy bol Androkles na púšti tŕň z krvácajúcej nohy vytiahol, a
ktorý teraz svojho krajana a dobrodinca poznal. — Na mieste cirkusu križujú sa teraz štyri
cesty a pretože je rozsiahle a opustené námestie prístupné veľkému obecenstvu, tu sa
obyčajne zločinci odpravujú gilotínou. Rím má len jednu jedinkú dielňu, totižto na plyn, aj
táto stojí nad niekdajším cirkusom.Mons Aventinus je teraz jeden z najopustenejších; okrem mohutných substrukcií[474]a skromných pozostatkov starodávnych múrov nič ťa neupomina na jeho niekdajšiu
veľavýznamnosť. Na samom vrchole stojí chatrný kostolík svätej Sabíny, ostatný kopec je
vysadený viničom. Na južnej strane zazrel som ošarpanú chalupu, taký opravdivý „lebuj“,[475]s mnohosľubujúcim a hrdým nápisom:Chi vuole bevere un bicchiere del bon vinoVenga al pie del monte Aventino.[476]Vleziem teda dnu a už len propter curiositatem[477]rozkážem si fogliettu[478]toho vychváleného nektáru, ale juj — ešte ma teraz striasa. Keby nebol videl
pred sebou uškľabenú tvár môjho Ganymeda, skoro by som sa bol nazdal, že som — v Skalici —
hop pardon, nie v Skalici, ale v Krupine.Na juhozápade od Aventina sú hradby nového Ríma prelomené veľkou bránou — Porta di San
Paolo, vedúcou k bazilike sv. Pavla a do Ostie. Hneď za bránou vpravo padá v oči asi 20
siah vysoká pyramída s podobne dlhou bázou, zvonku celkom vykladaná bielučičkým paroským
mramorom; je to pomník istého Gaia Cestia z časov Augusta. Na túto pyramídu opiera sa pekný
cmiter pre akatolíkov, kým každý zámožnejší katolík, podľa starodávnej, ale v novších
časoch zo zdravotných príčin odsúdenej obyčaje zaopatrí si miesto pod niektorým kostolom
pre svoje tuzemské pozostatky.Na dve strelenia od tohoto mauzólea vidno vrch zo samých črepov hlinených nádob — a
preto Monte Testaccio nazvaný, o ktorom starorímski spisovatelia nerobia žiadnej zmienky.
Podľa všeobecnej hypotézy má pochádzať len z III. storočia našej éry; je to náhodné alebo
úmyselné nakopenie črepov. Niekto sa azda bude diviť, ako by mohol z toho povstať celý vrch
na 160 stôp vysoký a do 4500 stôp počítajúci v obvode: u Rimanov sa však vo veľkej miere
upotrebovali predmety z vypálenej hliny, z hliny boli ich amfory na víno, kade na olej,
džbány na vodu, popolnice, čiže hrobkové urny a statucty domácich bohov. Keď sa teda cez
storočia črepy vyvážali na to samé miesto, ľahko sa dá vysvetliť pôvod Monte Testaccia. Zo
samého vrcholu, kde sa — ako i na všetkých iných starodávnych pomníkoch pohanskej Romy
vypína odznak kresťanstva, kríž, na rumy siedmich kopcov sa poskytuje pohodlný pohľad.Obráťmeže sa teraz na východ. Medzi Aventinom a Coeliom, medzi bránami — Porta Ostiensis
(teraz S. Paolo) a Porta Capena (teraz S. Sebastiano) nájdeme obrovské zrúcaniny
Caracallových kúpeľov (Thermae Caracallae). Kúpele náležia k pohodliu a príjemnostiam
života, a že starí Rimania milovali toto pohodlie, toho dôkazom je veľký počet takýchto
verejných kúpeľov. Edmund About,[479]dokonalý znalec pomerov staro- i novorímskych a jeden z výtečnejších
archeológov, vo svojom topo- a etnografickom diele: Rome contemporaine[480]uvádza nasledujúce, z prameňov čerpané čísla: V šiestom storočí kresťanskej éry
počítal Rím 380 veľkých ulíc, 46.603 domov, 17.097 palácov, 13.052 fontán, 31 divadiel, 11
amfiteátrov, 2091 žalárov (či potrebujeme väčší dôkaz nastalého úpadku?), 66 sôch zo
slonovej kosti, 3785 sôch z bronzu, 82 sôch jazdeckých a 9025 kúpeľov, medzi ktorými jedno
z prvých miest zaujímali termy Caracallove. Bola to štvorhranná budova, v obvode mala asi
4200 stôp, s priestrannými dvoranami, určenými pre rozličné hry a divadlá. Podľa mienky
znalcov mohlo sa tam naraz kúpať 1600 osôb; v jednej okrúhlej sieni, ktorej pozostatky ešte
sú zrejmé, bol zriadený parný kúpeľ — teraz nazývaný ruským kúpeľom. Teraz stoja už len
základné múry a sklepenia nad menšími komnatami; dlážka ale je, ako bola, mozaika, to jest
pozostávajúca z miliónov maličkých rôznofarebných kamienkov. V dejinách rezbárskeho umenia
majú Caracallove kúpele nesmrteľné meno, lebo tu boli nájdené v XVI. storočí jednotlivé
arcidiela sochárstva, tak: Herkules Farneský, Býk farneský, Venuša Kallipyge[481](teraz všetky tri v Bourbonskom múzeu v Neapoli), driek (torzo) belvederský a
na stá iných vzácnych sôch a mramorových i porfýrových vaní.Mons Caelius,[482]predtým Querquetulanus, (cf. Varro[483]I, 1, 5, 46. Tac. Ann. 4, 65) dostal svoje meno od Caelia Vibennu za časov
Tarquinia Prisca, osadivšieho sa tam s tlupami Etruskov. Od spustošenia kroz Roberta Guiscarda[484]nebol viac obydlený a okrem mena a nepatrných pozostatkov starodávneho chrámu
Baccha, na ktorých je teraz vyzdvihnutý kostol S. Stefano Rotondo, nič ťa už neupomína na
jeho predošlú slávu.Naproti tomu collis Esquilinus, ako aj Viminalis a Quirinalis tvoria juhovýchodnú
čiastku nového mesta, ale zato neposkytujú ani jedinú zvláštnosť zaujímavú pre archeológiu.
Tam, kde sa niekedy rozprestierali záhrady Sallustia Pompeia, Lucullovcov, Maecenasa a
iných, na Monte Pincio teraz sa križujú bohaté stromoradia verejnej a jedinkej rímskej
promenády. — Z Monte Pincia zostúpime na Piazza del Popolo (Námestie topoľov); brána tiež
tak zvaná nosila pred tým meno Porta Flaminia a tvorila najsevernejšiu čiastku mesta
cézarov. Topoľové námestie je jedno z najväčších a najnádhernejších v celom Ríme. V
prostriedku stojí 112 stôp vysoký obelisk z červeného granitu; na štyroch hranách jeho
podnožia metajú štyri mohutné levy hrubé papršleky čistunkej a veľmi zdravej vody. Tento
obelisk pochádza podľa obsahu do neho vtesaných hieroglyfov z XV. storočia pred Kr.;
Augustus dal ho priviesť z Heliopolu[485]a postaviť v Circu Maximu, kde ležal roztrieskaný na viac kusov až do r. 1589,
pokým ho veľký milovník starožitností, zvlášť egyptských, nedal kroz slovutného staviteľa
Fontana zložiť a vyzdvihnúť na terajšom jeho mieste. Ak sa postavíme pri ňom tvárou na
juhozápad, vidíme, že je strediskom, kde konvergujú[486]tri veľké ulice; naľavo Via del Babbuino, vedúca na Piazza della Spagna a na
Quirinal; v prostriedku Corso, otvárajúce sa medzi dvoma chrámami, Santa Maria di monte
Santo a Santa Maria dei Miracoli, vedúce vo smere od severovýchodu na juh a v úplne rovnej
čiare až pod samé Kapitolium; vpravo Via di Ripetta, idúca až k bráne tohože mena. Pri
Topoľovej bráne stojí malý síce, ale na umelecké predmety bohatý chrámik, Maria del Popolo,
kde 8. septembra obyčajne sám pápež slúžieva sv. omšu.Neďaleko od Porta di Ripetta nachádzajú sa malicherné pozostatky hrobky (mauzóleum)
Octaviana Augusta. Z tejto celej nádhernej budovy vystavanej pre „gens Julia“[487](Tac. Ann. I, 9: III, 4; XVI, 6) nezbýva nič iného okrem základných múrov a 13
chyžiek určených pre uschovanie popolníc. Jeho rozbúranie pripisuje sa tiež Robertovi
Guiscardovi. Nad prachom svetobornej rodiny vyzdvihuje sa teraz nová budova, v ktorej sa
divadlá predstavujú, jazdecké spoločnosti ukazujú svoje kúsky a rímski harlekýni
predvádzajú svoje nepodarené vtipky! To je, hľa, vďačnosť potomkov.Na niekoľko krokov odtiaľ stojí skromný kostolík sv. Hieronyma (San Girolamo degli
Schiavoni) v spojení s ilýrskym ústavom. Za časov stredoveku prichádzalo totižto mnoho
pútnikov zo slovanských krajín, zvlášť z Chorvátska a Dalmácie, ktorí pri hrobe prvého
Spasiteľovho nástupníka, pri hrobe prvého rímskeho biskupa sv. Petra chceli vykonať vrúcnu
svoju pobožnosť, želajúc sa podrobiť spolu aj všeobecnej spovedi: ale pretože sa častejšie
prihodilo, že ťažko bolo nájsť v Ríme kňaza, ktorý by ich v ich materskej reči mohol
vypočuť, z čoho potom povstávali pre rímske kňažstvo mnohé nepríjemnosti a rozličné
rozpaky, preto starostlivý pápež Sixtus V., starostlivý o cirkevné záležitosti (Felice
Peretti, nar. 1521, zomr. 1590), povolal juhoslovanských kňazov do Ríma, daroval im chrám,
zvaný podľa mena sv. Hieronyma, i dom, z výnosu ktorého by mohli žiť. Toto je pôvod
ilýrskeho ústavu v Ríme. Predstaveným tohoto konventu, teraz pozostávajúceho z deväť
členov, je horlivý Slovan a Dalmatínec Crnčíć, osobne známy s niektorými z našich
pohlavárov ešte od časov jeho štúdií vo Viedni. I tomuto mužovi som povďačný za ochotné
priateľstvo, preukázané mi v mnohom prípade. Malou Slovanskou uličkou (Calle degli
Schiavoni) vychádza sa na dlhú ale úzku a krivú Via Condotti, ťahajúcu sa od východu na
severozápad, až po samý Tiber, až po Ponte San Angelo.Teraz spojujú brehy Tibera štyri mosty, totižto: Ponte San Angelo, Ponte Sisto, Ponte
dei Quattro Capi, a Ponte San Bartolomeo. Pre obyvateľstvo Romy by ony neboli postačovali —
a za starých časov bolo tu sedem mostov, ale časté povodne ich všetky zobrali!Ponte San Angelo je najsevernejší a zaujíma to isté miesto, na ktorom niekedy stál Pons
Aelius. Jeho meno, San Angelo, pochodí od mramorových sôch, predstavujúcich archanjelov.
Brehy vždy mútneho Tibera sú veľmi vysoké, ale nikde neregulované a pri jarných povodniach
podmývajú vlny základy zadných stavísk, všade sa opierajúcich bezprostredne na rieku. — V
novosvetských mestách tvoria brehy najnádhernejšie ulice, v Ríme však nevedia čo je to „quai“.[488]— V ložisku Tibera je doista ponorené mnoho vzácnych umeleckých pokladov; jeho
regulovanie a čistenie mohlo by značne obohatiť zbierky a múzeá, ale rímska vláda sa nato
sama nevie odhodlať, a keď to r. 1839 jedna anglická spoločnosť zamýšľala previesť na
vlastné útraty, že jej vraj bolo dovolenie, nevedieť z akých príčin, odoprené. Tak píše
aspoň už spomenutý About.Hneď za Anjelským mostom, na pravom brehu Tibera, stojí v dejepise často spomínaný
Anjelský hrad (Castello San Angelo), vystavaný na rumoch mauzólea cisára Aelia Hadriána.
Hadrián, ako známo, bol náruživý milovník cestovania, pochodil celú ohromnú dŕžavu rímsku
od Herkulových stĺpov až po Eufrat a od územia Škótov až po Numidiu; na zveľadenie
dobrobytu svojich poddaných zakladal všade, kde toho videl potrebu, cesty, mosty, dal
prerývať prieplavy (ef. Dio, Eutropius,[489]Aurelius Victor[490]) a na mnohých miestach on sám, pretože sa okrem iných umení i v staviteľstve
vyznal, staval nové chrámy a ohromné budovy. Ale všetko, čo dovtedy bol videl a urobil,
nádhernosťou a veľkoleposťou prevyšovať mal jeho vlastný pomník, pre ohromnosť a masívnosť
nazvaný potom Moles Hadriani.[491]Na mohutných základoch zo žulových balvanov pozdvihovala sa okrúhla budova na tri
poschodia, tvoriaca tri umelecké chodby, podopierané mramorovými stĺpmi. Medzi stĺpmi boli
zostavené mnohé znamenité sochy, z ktorých sa ešte niektoré až posiaľ zachovali, tak
tancujúci Faunus (vo Florencii) a Faunus Barberini (teraz v Mníchove). Na samom vrchu stála
obrovská podobizeň cára Hadriána; jej ozrutnou hlavou sa i teraz vatikánske múzeum honosí.
Okrem Hadriánovej tu boli zložené i popolnice, Antoninov a ich nástupcov až po Septimia
Severa.Vo výbojných vojnách nášho hrdinského súkmeňovca Belizara[492]proti východným Gótom slúžila Moles Hadriani za pevnosť; vtedy bola väčšia
čiastka stĺpov a sôch stroskotaná a upotrebená za obranné prostriedky. Čo vtedy ostalo
neporúchané, bolo v ďalšom priebehu stredoveku s prepiatou horlivosťou použité na stavanie
chrámov: nejeden stĺp Hadriánovho mauzólea zdobí teraz baziliky: Giovanni Laterano, Maria
Maggiore, ba i samého sv. Petra. Pápež Alexander VI. dal koncom XV. storočia toto mauzóleum
čo pevnosť opraviť a silnou i bezpečnou chodbou s blízkym pápežským vatikánskym palácom
spojiť; chodba dobrú službu preukázala už r. 1527 Klementovi VII., vtedajšiemu pápežovi, vo
Vatikáne obliehanému kroz vojvodu Karola Bourbona. Urban VIII.[493]dal doplniť opevnenie tejto citadely priekopami a násypmi a Benedikt XIV.[494]zavŕšil celok postavením na vrchol ozrutného bronzového anjela (a odtiaľ meno:
Anjelský hrad). Strategickú významnosť má preto, lebo panuje nad hlavným mostom, chráni
Vatikán a pretože je vstave za pár hodín polovicu Ríma obrátiť v rumy. Teraz sa tam
rozvaľuje a povaľuje 5000 Francúzov, ktorí sa celé dni opekajú na hradbách a z
okoloidúcich, zvlášť bieleho pohlavia (je to malý anachromizmus ale nie anachronizmus)[495]— všakové žarty si stroja.Ďalej na severozápad počína sa vyzdvihovať pohorie, ktorého severnejšia čiastka nosí
meno mons Vaticanus, západnejšia však mons Janiculus. — Vaticanus odvodzujú od vates a canere;[496]Ianiculum od Ianus. Starobylých pozostatkov tu žiadnych niet, ale tým väčšie sú
pamätihodnosti novoveké. Na vatikánskom vŕšku stojí bazilika sv. Petra a hneď pri nej
svetoznámy palác Vatikán. V tých dvoch menách taká zázračná moc leží, že by ony samé boli
vstave urobiť Rím predmetom túžob. Okolo Vatikána ležiace mesto nazývajú Citta Leonina[497]alebo Borgo; je to najčistotnejšia čiastka Ríma a stojí v bezprostrednom
spojení s Trasteverom[498]v užšom zmysle, to jest s mestom, vystavaným pri päte Janicula.Z vrcholu Janicula poskytuje sa oku krásny pohľad na Rím, na mohutné sabinské a volské
hory, na niekedy úrodnú, teraz však zanedbanú Campagnu, to jest okolie Ríma, posiate
čiernymi rumami pomníkov verejných budov a vodovodov, na rovinu latinskú a na Tyrrhenské
more. Čo tu oko zazrie, to tvorilo územie republiky do tých čias, pokým neprestalo
nadprávie patricijov, pokým nepadla aristokratická ústava.Spusťme sa z Ianicula do dolného mesta do vlastného Trastevere[499]— akoby z budínskeho hradu do vodného predmestia. — Keď sa slniečko chýli k
žiadanému odpočinku, keď chladiaci vetrík od mora hore Tiberom počína povievať a zaháňať
sparnosť dňa, trasteverské krásavice vychádzajú zo svojich skromných chyžiek a posadajú s
ručnými prácami vo väčších i menších skupinách k srdečnému štebotu na preddom. Postavy sú
napospol strednej, farby počernej, foriem viac oválnych než okrúhlych, pohybov živých;
medzi mladšími možno nájsť i ozaj krásne tváre. Mladosť tu ale veľmi rýchlo vädne; vidieť
ženy tridsaťročné a už šedivé nie je podivný úkaz; v štyridsiatom roku života sú o tretinu
staršie než u nás. Trasteveranci držia sa za čírych potomkov starých Rimanov a mnoho si na
tom zakladajú; mužské pohlavie, postavy tiež strednej, ale udatnej, údov svalovitých a
obratných, rázu odhodlaného a pyšného podanie ono síce nevyvracia, náš pojem však o
matrónach rímskych, to jest predpokladanie akejsi vznešenosti a majestatičnosti, lebo je
bezzákladné, alebo terajšie Trasteveranky nie sú pravé dcéry oných. Po uliciach panuje
vidiecka tichosť a pokoj, pretože sa sem voz alebo koč len veľmi zriedka zatára; cestovateľ
môže tu i tu jeden lebo druhý rozhovor načúvať, lenže musí byť na to prichystaný, že jeho
vlastnú osobu začnú niekedy trasteverské paničky obratnými jazýčkami omieľať, a zvlášť musí
sa chrániť, aby sa do „zrkadla duše“ jednej alebo druhej takej počernej siňoríny
nezahľadel, lebo trasteverskí šuhajci sú naširoko a naďaleko známi pre svoju prepiatu
žiarlivosť.Uprostred vĺn, valiacich sa okolo päty Kapitolia, vystupuje neveľký, teraz obydlený
ostrov, ktorý v spojení stojí s Trasteverom kroz Svätobartolomejský most, s mestom ale na
ľavom brehu Tibera ležiacim porúchaným mostom (Ponte Rotto). Tento ostrov je tak starý ako
rímska republika. Livius nám oznamuje (lib. II, 5.) jeho pôvod nasledovne: Po vyhnaní
Tarquiniovskej rodiny z Ríma jej statky podelil ľud medzi sebou (ut contacta regia praeda
spem in perpetuum cum iis pacis amitteret).[500]Role Tarquiniovcov, ležiace medzi mestom a Tiberom, boli zasvätené Marsovi
(odtiaľ meno Campus Martius), ale tohoročnú úrodu uvrhli do Tibera; voda bola v ten čas
veľmi plytká, snopy teda zastali a tak utvorili prvý počiatok ostrova, v priebehu času a
pričinením ľudským vždy viac a viac sa upevňujúceho, takže konečne mohol byť i obývaný. No
fides apud auctorem.[501]— Chrám sv. Bartnlomea je spolovice pohanský, bol to azda chrám Aesculapa.[502]— Ponte Rotto (u Rimanov Pons Fabricius) bol niekedy murovaný, ale pôvodne
strhli jednu polovicu, čo teraz doplnili brvnami, udržiavanými na drôtových povrazoch. Z
tohoto mosta vidno na juhu dva, pre milovníka starožitností veľmi zaujímavé predmety,
totižto dva porúchané stĺpy Pontis Sublicii, to jest toho mosta, na ktorom bol hrdinský Horatius[503]Cocles tak zmužile bránil priechod Etruskom (ef. Liv. II, 10), a vrchnú čiastku
Cloacae Maximae,[504]obrovského to diela, vyvedeného ešte kroz Tarquinia Prisca. Bolo to podzemné
sklepenie a to v primitívnom etruskom spôsobe, za účel majúce odvádzať vlhkosť rímskych
údolí do Tibera. Výšku tejto klenby udávajú na 2 siahy, šírku na siahu; teraz však z celého
nevidno už nič iného ako vrchnú čiastku sklepenia a otvor asi na dve stopy nad obyčajným
stavom Tibera.Keď prejdeme cez most vpravo, vidíme prehĺbené námestie „úst pravdy“ (Bocca della
Verita), to samé, ktoré starí nazývali Velabrum a kde stálo Forum boarium.[505]Dva chrámiky dosť dobre zachované, totižto chrám Fortunae Virilis a Vestae,
svedčia o pravom vkuse pohanských svätýň; tamten menujú teraz Santa Maria Aegyptia, tento
Santa Maria del Sole. — Na konci námestia v oči nám padá ešte aj tretí a nad tieto väčší
kostol Santa Maria in Cosmedin. Znalci starožitností hašteria sa o jeho prvotnom mene;
jedni ho nazývajú chrámom Cereris[506]et Proserpinae, druhí chrámom Pudicitiae patriciae[507]a iní zase Matutae (ochrannej bohyne ženského pohlavia); na konci ľavého krídla
chodby leží veličizná mramorová náličnica (maska), predstavujúca tvár báječnej Medúzy,[508]a historickej významnosti, lebo v pôverčivom stredoveku bola upotrebovaná pri
takzvaných božích súdoch (ordalia). Tá domnienka panovala totižto o nej, že ak niekto do
jej otvorených úst vloží ruku, že ho naskutku uhryzne, preto menovali ju Bocca della
Verita. Akže i mala niekedy takúto divotvornú moc, čo by sa síce i iným spôsobom mohlo
vysvetliť, stratila ju, lebo vôbec zanikli časy tých rozmanitých divov a zázrakov. Strčil
som rameno do nej až po lakeť, pomyslel som si tú najväčšiu lož, čo mi len na um zišla, a
nestalo sa mi nič, ani len za mačičný mak.Pri samom moste vľavo stoja rumy budovy bizarného slohu, ktorú nazývajú domom slovutného
republikána Cola Rienziho (vlastne Niccolo Gabrino di Rienzi), posledného to rímskeho
tribúna, ba tradícia i to spomína, že otázočný dom patril kedysi i Crescenciovi,
predchodcovi Rienziho. Numantius Crescentius zahorel túžbou obnoviť, keď aj nie svetoštát,
aspoň republiku rímsku, prijal meno konzula a spravoval začas mesto, až ho cisár Oto III.
prinútil k čestnej kapitulácii a proti danému slovu dal zavraždiť (998 po Kr.). Gabrino di
Rienzi (1313 — 1354) nasledoval jeho šľapaje, ozbrojil ľud oproti šľachte, zneužíval však
diktátorskú moc na utláčanie i svojej vlastnej stránky, pokým jeho životu nebol urobený
násilný koniec.Kto je útlejších čuvov, čie oko nemôže zniesť nečistotu, komu je odporný disharmonický
škrek, čí nos nestrpí nič iného než vône, ten musí od Ponte Rotta v rovnej čiare, nakoľko
je to možné, alebo viac napravo stúpať, lebo v ľavo padá… Ghetto! „Ghetto, nuž a čože je to
vlastne to Ghetto?“ pýta sa azda mnohý z obecenstva.Znáte to slovo „pária“, viete, že sa ním naznačuje najnižšia trieda obyvateľstva
východoindického, trieda natoľko opovrhovaná, že jej pohľad a dych podľa všeobecnej
domnienky pyšného brahmana znečisťuje a poškvrňuje. Aj Rím mal, aj má ešte svojich „pária“,
totižto židov, ktorí majú svoje vlastné predmestie a toto nazýva sa — Ghettom.Príbehy židovského národa tvoria zvláštny a podivný úkaz na poli dejepisnom a
národopisnom. Stá rozličných národov vidíme zrazu na javisko sveta vystupovať a po dlhšom
alebo kratšom dejstvovaní lebo vlastným previnením alebo pohromami neprajného osudu
poznenáhla zanikať: ale ľud židovský, jeden z najstarších historicky známych národov,
ktorému sa — čo do utrpenia a mnohonásobných nešťastí, aké ho zastihli — žiaden iný
vyrovnať nemôže, neboli ešte vstave tisícročné veky zničiť; lebo on ešte trvá, žije a
dejstvuje, keď aj nie čo národ konsolidovaný na ceste diplomatiky, ale vo svojej
individuálnosti na burzách. — Jedno naše príslovie hovorí, že koho pánhoh miluje, toho
navštevuje, a podľa tohoto príslovia musela byť láska božia k ľudu izraelskému zvlášť
neobyčajná, lebo zvlášť smutné sú jeho dejiny. Každý iný národ bol by už desať ráz zanikol
bez stopy, keby toľké búrky bol podstúpil, čo tento „vyvolený“ národ boží. Ale oni už v
porobe a zajatí egyptskom, potom asýrskom, babylonskom dokázali, že ani tá najväčšia ťarcha
nie je vstave ich zroniť z nôh, dokázali, že oni sú z inej látky než iné národy. V
svetoštáte rímskom zanikli i posledné pozostatky ich politickej neodvislosti, a týmto sa
začína druhá veľdoba utrpenia, osudov to ešte omnoho krutejších nad ony. Zaznanie, ba
prenasledovanie toho, ktorý z nich pošiel a slobodné a neodvislé nadzemské kráľovstvo im
hlásal, uvalilo poslednú ranu na ich hlavu; za veľkú vinu, veľká to pokuta! Avšak slová
prorokov sa museli splniť. Stratili neodvislosť, voľnosť, stratili vlasť, ba zabudli už
väčším dielom i svoju národnú reč, rozohnaní, rozptýlení do všetkých končín šíreho sveta,
všade len potupe a opovrženiu vystavení, či nie je div, že neutonuli celkom? No mali oni a
majú mohutnú kotvu, kotvu viery, jediné to ich spojivo. Na podnebie, na miestnosť nie sú
viazaní žiadnu; nachádzame ich v horúcom a zároveň i v studenom pásme, na východe i na
západe, na výšinách ako aj na rovinách, a toto mohli by sme pomenovať pantopickou
vlastnosťou alebo „indoles ubiquitatis“.[509]Všade sú jednak podujímaví, pracovití a nedôverčiví, lebo v škole života mali
príležitosť nadobudnúť si mnohonásobných trpkých skúseností. Teória kresťanskej lásky k
blížnemu je najkrásnejšia náuka christianizmu, lež ako ona vyzerá v praxi, o tom svedčí
smutné postavenie rímskych židov.Prví synovia Izraela boli čo otroci vláčení do Romy a Gneius Pompeius Magnus,[510]ktorý prvý z Rimanov vstúpil do svätyne Jeruzalemského chrámu, bol urobil toho
začiatok. Pod Tiberiom spomínajú sa židia v Ríme čo zmenkári, a to tak nesvedomití, že ich
nezadlho pre úžerníctvo museli z mesta vypudiť. Avšak oni sa zase navrátili, a čo sa Roma
stala aj sídlom kresťanstva, oni sa predsa tam osadili. V posledných storočiach stredoveku
začína sa ich prenasledovanie. Najprv im bolo zakázané synagogy stavať, potom boli
takrečeno vytvorení zo spoločnosti ľudskej, lebo s kresťanmi obcovať pod pokutou nesmeli;
svedectvo žida proti kresťanovi nemalo platnosti, a konečne ich začali upotrebovať aj v
karnevali na všeobecné obveselenie. Keď sa im vraj boli dali dobre najesť, potom že ich
nútili ozávod behať a to v takomto poriadku: osly, potom židia a za nimi byvoly. — Do roku
1556 mohli ešte bývať po celom Ríme, ale od tohoto času bola im vykázaná za stále bydlisko
nízka, nezdravá časť mesta pri Tiberi, ležiaca od Ponte dei Quattro Capi až po Piazza delle
Lagrime, ktorá bola múrmi a stráženými bránami od ostatného mesta oddelená. O deviatej
hodine večer boli brány zatvárané a beda tomu šmülovi, ktorý sa neustanovil na hodinu na
svoju hospodu. Ak bola niekde v meste spáchaná krádež a keď nespal niektorý heršlik doma,
ihneď bol on čo zlodej uväznený. Túto čiastku mesta zná teraz svet pod menom Ghetto, menom
to odvodzovaným od slova „ghet“, to jest „oddelenie“. Domy ležiace v Ghette sú síce majetok
kresťanských Rimanov, synovia Izraela majú ich však v dedičnom prenájme, lebo podľa zákona
ešte dosiaľ trvajúceho žid si nesmie odkúpiť dom a domový pán mu nesmie vypovedať hospodu,
akže obyvateľ poriadne platí; taktiež ani prenájomná cena nesmie byť zvýšená.V takomto, všetkým zásadám humanity a slobodomyseľnosti sa protiviacom postavení
zotrvávali židia až do XVIII. storočia, až ich následkom buly Innocenta XIII. (1721 — 1724)
ešte trpkejší osud zastihol. Bolo im totižto zakázané všetko kupectvo, obchod a priemysel,
vyjmúc obchod so starými látkami, handrami a hrdzavým železom. Netrvalo to síce dlho, lebo
už Benedikt XIV. povolil im zase kupectvo i s novými látkami, lenže i to spomenúť tu bolo
nádobno, lebo to, že pri všetkom unižovaní, zapovrhovaní, obmedzovaní a napriek všetkým
kresťanským kázňam, ktoré museli pod veľkou peňažitou pokutou každý sviatok poslúchať, že
napriek všetkému tomuto predsa ostali verní svojej starootcovskej viere, to poukazuje na
istý ráz a musí i v tom najhorlivejšom kresťanovi vyvolať obdivovanie. Ani teraz ešte nie
je síce stav rímskeho Izraela práve na závidenie, lebo hoci im je od roku 1846 zákonom
dovolené osadiť sa i v druhých čiastkach mesta, starodávna predpojatosť proti tomuto
opovrhnutému kmeňu predsa ešte vždy trvá, a oni sa najviac obmedzujú len na svoje Ghetto, a
keby do toho vstúpil niektorý pán kardinál alebo iný prelát, v očiach veriacich kresťanov
by bol považovaný za znečisteného; avšak to, čo ich najviac znižovalo — totižto tá
ustavičná policajná dohliadka, ten večný stav obľahnutia a od ostatného obyvateľstva
deliace ich múry — to všetko zakapalo na rozkaz dobrotivého terajšieho pápeža, Jeho
Svätosti Pia IX. I teraz oni ešte Ghetto považujú za očistec a akže sa im podarí vyzískať
si cestovný list, radi sa vysťahujú do svojho raja, do Livorna.Ulice Ghetta sú napospol uzunké, krivé a v najvyššom stupni nečistotné, domy vysoké,
nepravidelné a v bizarnom slohu stavané. Čo sa v dome spotrebovať nemôže, to sa hádže na
preddom, kde sa potom všelijakými chemickými procesmi zlučuje a rozlučuje a nepriam
aromatické vône vyviňuje. Dcéry sionské, staršie i mladé, sedia vo dne na prahu alebo na
ulici medzi celými kopami rozličných handár, záplat, všakového starého krámu a s neúnavnou
pilnosťou robia zo starých vecí nové. Handrami tu nazhromaždenými dal by sa poplátať a
polepiť celý svet, že by vyzeral ako Hanswurst[511]v Prátri. Zvlášť v ulici „Fiumara“ sa vykonáva toto krajčírske antikvárstvo en gros;[512]chlapi po skliepkoch, ženy a dcéry na preddome pracujú neúnavne, tamtí akže
dostanú kupca jazykom, tieto ihlou, detva sa medzitým so škrekom chlpčí po smetiach. Z
týchto bledých, vyziabnutých postáv všade vyzerá len bieda a nedostatok a žiadna vnadná
tvár neupomína okoloidúceho na krásu Ráchely, Esthery — alebo Judithy.Ak sa chceme z Ghetta dostať na Corso, musíme sa obrátiť na severovýchod. Mnohými úzkymi
a tmavými uličkami vyjdeme na západnú stranu Kapitolia a tam v poslednej uličke v oči nám
padá jeden vysoký dom, ktorého spodnú čiastku tvoria čierne pozostatky náhrobníka akéhosi
Gaia Publicia Bibula. Ešte dvadsať krokov a sme na Corse. Ako som už bol spomenul, toto je
hlavná ulica Ríma a Kapitolia, vedúca až na Piazza del Popolo v rovnej, asi 25 minút dlhej
čiare. Palác pri paláci, sklep pri sklepe, jeden nádhernejší než druhý, obkľučujú ho z
oboch strán; nespočetné uličky, vedú vpravo i vľavo; asi vprostred dĺžky vpadá do Corsa
skoro pod pravým uhlom Via Condotti. Šírka Corsa nezodpovedá jeho dĺžke, lebo najviac ak
tri vozy a na postranných chodbách dve a dve osoby sa môžu zmestiť. Ak ideme od Kapitolia
po Corse, vľavo nájdeme vedľa paláca stojaceho v úzadí dosť priestranné námestie, zvané
„Venezia“. Tu sídli naše austrijské poslanstvo, podľa mena teraz pán barón Bach.[513]Tu som našiel jedného krajana, avšak nie toho blahej pamäti,[514]ale opravdivého krajana, menom Dámay, rodom z Prievidze. Druhé námestie, ktoré
sa tiež zľava opiera na Corso, menujú Piazza della Colonna,[515]podľa vysokého stĺpa alebo pomníka vystavaného na uctenie Marca Aurelia
Antonina. Tento pomník pozostáva z 28 jeden na druhý posadených mramorových balvanov a má
vnútri schody so 190 stupkami. Zvonku je zôkol-vôkol ozdobený basreliéfmi, predstavujúcimi
víťazstvo Marca Aurelia vydobyté nad Markomanmi.[516]Na vrchole stojí teraz socha svätého Pavla. Tento veličizný stĺp na rozkaz
Sixta V. bol z rumov kroz Dominika Fontanu[517]pozdvihnutý. Na terajšom piedestale boli tiež na rozkaz Sixta V. vytesané
nasledujúce nápisy:M. Aurelius imp. Armeniis Parthis Germanisque bello maximo devictis triumphalem hanc
columnam rebus gestis insignem imp. Antonino Pio[518]patri dedicavit.[519]Čo je však chybné, lebo nie Aurelius Antoninovi Piovi, ale Aureliovi senát
postavil tento pomník.Na druhom boku som čítal:Sixtus V. P. M. columnam hanc cochlidem imp. Antonino dicatam misere laceram ruinosamque
primae formae restituit A. MDLXXXIX.[520]A na tretej strane stojí tento nápis:Sixtus V. P. M. columnam hanc ab omni impietate expurgatam S. Paolo apostolo senea eius
statua inaurata in summo vertice posita dd.[521]Uhol námestia della Colonna tvorí nádherný palác rodiny Bonaparte, o ktorý opretý som
často s obľubou pozoroval čulý život na námestí a na korze. Rím, ako som už pripomenul, má
len jedinkú jednu verejnú záhradu a promenádu, totižto Monte Pincio, ale prechádzky na
tomto nie sú tak obľúbené ako po korze. Večer, keď sparnosť dňa zahnali zefyry
prichádzajúce od mora, a zvlášť keď sa zjavila na oblohe luna, všetko, čo má svoj záprah
alebo ekvipáž, vychádza na korzo, stá a stá kočiarov panských lieta po jeho tvrdej podlahe
a tisíce ľudu valia sa po stranných chodbách; pavlače aristokratických domov zaplnia sa
pekným svetom a tento celok poskytuje nadmieru príjemný pohľad. Keď som v spoločnosti
niektorého z bratov Rusov raz, dva razy bol premeral cestu, ležiacu medzi Porta del Popolo
a Campidoglio, zasadli sme si obyčajne pred kaviareň San Carlo ku čaši mokky a medzi
všeobecný hluk skoro všetkých európskych rečí miešali sme i naše slovanské hlasy. Okolo
desiatej, jedenástej hodiny večer začali sa pomaly aristokratické záprahy tratiť, peší
milovníci prechádzky utiahli sa poznenáhla na pokoj a okolo strašnej hodiny duchov panovalo
už obyčajne i na korze ticho, pretrhované len tu i tu rozhovorom opozdených tulákov a
náruživých milovníkov zvláštnej talianskej národnej hry, zvanej „moro“. Táto hra sa deje
nasledovne:Dvaja si zastanú pod lampu niektorého domu alebo pred okná osvetleného sklepu, vystrčia
ramená proti sebe a jeden z nich začne potom vyvolávať: due, sei, tre, sette, cinque[522]atď., pritom ukazuje vždy toľko prstov, aký počet menuje, a jeho protivník musí
tiež v tom samom okamihu ten istý počet prstov ukázať; akže sa pomýli a viac alebo menej
kolíkov vystrčí, prehral. Bez zvady a škriepky to, pravda, nejde skoro nikdy a často máva
to ešte i hlučnejšie následky. — Ale to je hra len najnižších tried. Rimania majú okrem
toho ešte jednu inú spoločenskú zábavu, pri ktorej sa zúčastňuje chudobný práve tak ako i
bohatý, luza aj grandezza,[523]a túto náruživo obľúbenú národnú hru nazývajú „tombola“. Deje sa na spôsob
lotérie.Keď nastáva nejaká verejná slávnosť, a keď sa vyhlási, že bude s ňou spojená i tombola,
človek môže byť istý, že keď bude prajná povetrnosť, že sa pri lom zúčastní 30.000 — 50.000
Rimanov a Rimaniek. Niekoľko dňami už pred určenou lehotou valia sa celé zástupy do
lotérie, kde si za pár grajciarov kupujú ceduľky, zaplnené pätnástimi číslami. Tieto čísla
sú tie najrozmanitejšie kombinácie od 1 — 90. Podľa príjmov z týchto ceduliek vystaví sa
potom väčšia alebo menšia odmena pre toho, ktorému najprv vytiahnu všetkých pätnásť čísel.
— V určený deň totižto zíde sa národ obyčajne v ináč súkromnej, ale často pre verejné
zábavy odstúpenej záhrade Pamfili alebo Borghese a posadá si na sedadlá z pažite okolo
arény vyrytej do zeme. Každý si nato vytiahne svoju ceduľku s týmito pätnásť číslami a
kúsok olovka. Vprostred arény postavia urnu s deväťdesiat číslami, ktoré potom chlapec so
zaviazanými očami v prítomnosti dvoch úradníkov ťahá. Každé ťahané číslo sa potom hlasne
vyvoláva a každý, kto to číslo na svojej ceduľke má napísané, pretrie si ho olovkom, a kto
najprv povytieral všetky svoje čísla, ten dostane výhru, alebo, akže bolo viac odmien
vystavené, ten dostane hlavnú, a tí druhí postupne za ním. — Pretože sa to deje pod holým
nebom, národ povoľuje slobodný tok svojim vášňam, po ťahaní každého jednotlivého čísla
jeden sa smeje, druhý kľaje, ten o milosť prosí Madonnu, tamten jej vďaky vzdáva a robí
ďalšie sľuby. Niektorý neborák má už štrnásť čísel pretretých, výhru teda drží už v hrsti,
mali by ste potom vidieť výraz jeho tváre a jeho divé posunky, keď mu ju niekto predchytí!
Keby vždy pritom nebolo vojsko, aj vraždy by sa doista postávali. — Ale keď hovorím o
vojsku, rozumiem vždy Francúzov, lebo rímske voje, aspoň nakoľko som sa ja presvedčil,
verejný hluk ešte ony samy napomáhajú.Na jeden sviatok, bolo to 8. septembra, bol oznámil jeden chýrny francúzsky gymnastikus
a akrobat veľké predstavenie, a to vo vile Borghese, po predstavení sľuboval tenže Francúz
vystúpiť do výšky v balóne. I zbehlo sa vyše 20.000 ľudí. Predstavenie gymnastické a
akrobatické sa mu vcelku vydarilo a obecenstvo zo všetkých vrstiev bolo pri jednotlivých
umeleckých kusoch vo vytržení. Vstúpil potom do balóna, avšak ten nijak sa nechcel
povzniesť nad výšku obyčajného smreka, a druhý i tretí pokus zostal tiež bez výsledku.
Obecenstvo začalo sa najprv len smiať, pri druhom pokuse začali už jednotlivci hvízdať, ale
po treťom sa strhol taký pekelný huk a krik, že som podobný ešte nikdy nepočul. Obzerám sa
po vojsku početne tam tiež zastúpenom, akých asi prostriedkov sa chytí na utíšenie
všeobecnej vzbury, ale aké bolo moje podivenie, keď som zazrel, že tí, čo najviac pískali a
hulákali, boli sami synovia Marsa! Vo svojom očakávaní oklamaný a rozdráždený národ potrhal
neborákovi Francúzovi celý jeho balón, a málo chybelo, že i jeho samého náležité
nevymastili. Inconstans est favor vulgi.[524]Ten istý večer bolo celé mesto osvetlené na česť Madonny. Najveľkolepejší pohľad
poskytovala tisíc svetlami a početnými transparentmi ozdobená kupola chrámu sv. Petra;
svetlo nebeských telies — vidiac, že je nepotrebné — ukrylo sa za čierne mrákavy, z ktorých
sa nezadlho pustil hojný dáždik. Nachádzal som sa práve za Tiberom a pred dažďom hľadal som
útulok v jednej krčme.Krčmička chatrná, krčmár podozrivý človek a vínko len svätomartinská brečka alebo, ako
ho tam nazývajú, „piccolo“.[525]Sviatok bol, v Ríme a v Radvani slávny, stoly, to sa rozumie, husto obsadené.
Len pri jednom sedeli iba traja a štvrté miesto zaujal som ja. Podľa zovňajšku súdiac, moji
susedia boli malí remeselníci, alebo ako je to v Trastevere zvyk nazývať — „artisti“, kde
si každý umelec prikladá meno „professore“. Jeden z toho trojlistu, šuhaj udatnej postavy a
otvorenej tváre, podľa mojej mienky kováčsky tovariš, vystúpil s tým návrhom, aby sa
zahrali na „passatelu“. Napísali teda na tri ceduľky svoje poctivé mená, ceduľky poskrúcali
a hodili do klobúka; nato zavolali krčmárovo malé dievčatko a kázali jednu z tých kartičiek
vytiahnuť. Dievča siahne do klobúka a podá vytiahnutú ceduľku šuhajovi kováčovi, a ona
obsahovala práve jeho meno, následkom čoho sa stal kráľom večere, čo i u starých Grékov a
Rimanov už za drievnych časov pri hodoch bolo v obecnom úžitku — to jest on neplatil za
víno nič, mohol nielen lôchať, koľko mu žalúdok zniesol, ale podľa jeho rozkazov museli sa
i jeho druhovia riadiť. — A on aj rozumel svojmu remeslu a despoticky užíval svojich práv,
lebo jednému zo svojich druhov, proti ktorému od dávnejších časov musel mať akúsi zášť,
naskrze nechcel dovoliť ani pohára sa dotknúť, hoci tento musel znášať polovicu útrat.
Sprvu to síce len za žart bral, ale neskoršie, keď ho začalo smädiť, začal sa hnevať a
fúkať, ale nič naplat: pán symposiarchos[526]súkal ako dúha a len mu zuby vycieral. Medzitým dve sklenky vína sa minuli a
ten smädný triumvir v tej nádeji, že mu šťastie bude priaznivejšie, sám teraz navrhol, aby
ešte losovali. Avšak, ah fallacem spem,[527]i teraz zase kováč ostal kráľom vína! Komédia počala sa da capo[528]a tým sa zakončila, že dráždený mladík, zunujúc posmešky svojich druhov, s
temnými vyhrážkami sa odstránil. — Bol som zvedavý, čo sa stane, dal som si naliať ešte
jednu foglietku čingéru a la u Peterka[529]a zostal som do konca. Okolo dvanástej hodiny sa ale moji susedia z mokrej
štvrti dobre potúžení pozdvihli a vytackali sa po biede von. Ochvíľu sa na ulici strhne
krik a milý náš kováč ležal v svojej krvi, ťažko poranený bičakom svojho rozdráždeného
druha.S handžármi vôbec obratne vedia Rimania a zvlášť Trasteveranci zaobchodiť; ich škriepky
a zvady sa obyčajne završujú krvavými bitkami. Roku 1850 — 1852 bolo v Ríme spáchaných 248
vrážd. — Príčina toho je sčiastky v prílišnej dobrotivosti vlády — teraz panujúceho pápeža
Jeho Svätosti Pia IX., ktorý sa len veľmi zriedka dá pohnúť k potvrdeniu smrteľného výroku,
a dielom zo štátnych ohľadov nijak sa ospravedlniť nemohúceho stredovekého zvyku takzvaného
„ius asyli“,[530]ktoré požíva každý z početných chrámov, každý kláštor, budovy jednotlivých
cudzích legácií, Francúzska akadémia krásnych umení a rieka Tiber.Zo starého Ríma ešte mi nádobno spomenúť dve v meste ležiace a dobre zachované
pamätihodnosti: totižto Trajánov pomník a Pantheon.Colonna Traiani pozostáva z 23 balvanov kararského mramoru, ktoré sú sputnané bronzovými
sponami. Výška celého stĺpu obnáša 132 stôp. Navrchu nachádza sa pavlač, z ktorej sa oku
poskytuje pekná panoráma. Vychádza sa hore 182 do mramoru tesanými stupkami a osvetlenými
42 malými okienkami. Tento stĺp predstavuje z vonkajšej strany basreliéf v špirálnej
podobe, triadvadsať ráz sa točiaci okolo stĺpa. Akýsi Angličan načítal vcelku 2500 postáv
do dvoch stôp vysokých. Obrovská skupina znázorňuje výpravu a Trajánove vojnové skutky
proti Dákom. Je to najväčší pomník historického slohu plastiky. Pozostatky veľkého cára
Trajána boli zložené pod piedestálom a jeho socha z pozláteného bronzu krášlila vrchnú
čiastku. Sixtus V. dal stĺp obnoviť, miesto Trajánovej sochy však postavil naň sochu sv.
Petra, ktorá je do 12 stôp vysoká. Nápis piedestálu znie nasledovne:Senatus, populasque. Romanus. Imp. caesari. Divi. Nervae. F. Nervae. Trajano. Aug. Germ.
Ducis. Pont. Max. Trib. Pot. XVII. Imp. V. Cos. VI. P. P. Ad. declarandum, quantae.
Altitudinis mons. et. locus. tantis. operibus. sit. egestus.[531]Forum Traianum, zdobené týmto stĺpom, stojí na sever od Kapitolia.Pantheon vprostred niekdajšieho Circa Maxima, teraz postavené na námestí della Rotonda
medzi Corsom a námestím Navone, je ako slohom tak svojou zachovalosťou najznamenitejší
pomník, ktorý nám zostal z Romy. Tento neveľký chrám všebožstva bol vystavaný 26 rokov pred
našou érou, za časov cisára Augusta, od Marca Vipsania Agrippu, jeho zaťa a priateľa. Na
čele i teraz ešte možno čítať M. AGRIPPA. L. F. COS. TERTIVM. FECIT.[532]Pod Titom a Trajánom bol Pantheon požiarom porúchaný, ale v treťom storočí bol
obnovený. Pred vchodom stojí porticus,[533]spočívajúci na šestnástich stĺpoch. Už samé stĺpy sú predmetom obdivovania
umelcov, lebo počítajú 14 stôp v objeme, 38 a pol stopy výšky bez podnožia a hlavice
(capital), sú jeden každý z jedného jedinkého kusa východného granitu tesané a úplne
neporúchané. Tento porticus bol krytý bronzom, z ktorého sú uliate štyri najskvelejšie
stĺpy hlavného oltára v bazilike svätopeterskej. Brána donútra vedúca je tiež bronzová a
antická. Pantheon je budova okrúhla, je to kupola, obnášajúca v diametre 132 stôp šírky a
práve toľko stôp výšky. Pantheon slúžil za vzor všetkým architektom pri vyzdvihovaní
všetkých väčších kupol; Pantheonu má čo ďakovať človečenstvo, že máme kupolu baziliky sv.
Petra.V Pantheone nebolo a niet žiadnych okien; svetlo nemá iného prístupu ako okrúhlym,
vprostred kupoly ponechaným, 26 stôp v priemere počítajúcim otvorom, kam možno vystúpiť v
úzadí pripravenými schodmi. Karol V., cisár rímsko-nemecký, kráľ španielsky a pán
novoodhalených amerických krajín, dal sa vraj raz (1536) tiež vyviesť hore na kupolu
Pantheonu. Jeden mladý rímsky šľachtic, ktorý ho bol sprevádzal, vyznal vraj potom svojmu
otcovi, že bola vznikla v ňom myšlienka zrútiť cisára dolu a tak pomstiť na ňom
ukrutenstvá, spáchané kroz vojská Karola na Taliansku (1527). „Synu môj,“ odpovedal na to
patriotický starec, „to je taká vec, ktorá sa mala vykonať, o ktorej sa ale hovoriť
nesmie.“ Vnútri chrámu je osem priehlbín symetricky vysekaných do stien; tam stáli za
pohanských časov sochy najvýtečnejších bohov Romy, teraz tam stojí osem kresťanských
oltárov. Vprostred mramorovej podlahy vidno ešte i teraz prehĺbenie, kde sa zhromažďovala
voda, tekúca vrchným otvorom donútra. Kupola bola tiež ako portikus krytá bronzom, ktorý
však pápežská vláda dala strhať, a z tohoto bronzu bolo uliate 80 diel na obranu Anjelského
hradu.Pantheon, najdokonalejší pomník rímskeho staviteľstva, uschováva v sebe smrteľné
pozostatky najznamenitejšieho umelca novších časov: Raffaello je tam pochovaný v tretej
kaplnke vľavo pod piedestálom sochy Madonny del Sasso.[534]Pri jeho boku leží sesternica kardinála Bibiena, jeho verenica, zanechavšia
troma mesiacmi pred ním toto údolie plaču. Aj iní ešte umelci spočívajú v Pantheone, tak
Balthazar Peruzzi, Giovanni d’Udine, Pierin del Vaga, Tadeo Zucchero, Annibale Caraccio.Na hrobe Raffaella stojí nápis:Ille hic est Raphael, timuit quo sospite vinci.Rerum magna parens et moriente mori.[535]Už predtým raz som bol niečo podotkol o veľkoleposti starých rímskych kúpeľov, za
príklad toho bol som zvlášť uviedol termy Caracallove a prv než by som prešiel na opis
novovekých rímskych pamätihodností, nemôžem pominúť mlčaním ešte termy Titove a
Diokleciánove. — Tamtie musím pripomenúť, pretože v dejepise umenia a maliarstva ich meno
sa často pripomína, tieto zas pre ich ohromnú veľkosť.Z dejepisu vieme, že po onom zlopovestnom požiari, ktorý bol vraj Nero sám zapríčinil a
ktorým dve tretiny mesta ľahli popolom, tento posledný cisár z domu Augustovho vystaval
nádherný palác, siahajúci z vrchu Palatina až na Esquilin, známy len pod menom „Aurea domus“[536]Avšak nezadlho i východná čiastka tohoto paláca padla za korisť plameňom a
cisár Titus na rumoch vyzdvihol svoje kúpele, v susedstve Colossea. — Jednotlivé komnaty
Neronovho domu, ba azda ešte i budovy z času Maecenata,[537]ktorý mal svoje záhrady na Esquiline, boli však bez všetkej premeny privtelené
ku kúpeľom Titovým. Nad týmito termami ležia teraz záhrady; ako ale zostúpiš s pochodňou v
ruke pod zem, prechádzaš sa po izbách Nerona, Tita, a azda nad hrobom Cilnia Maecenata a
Horatia, podľa podania Suetona[538]tu spolu pochovaných. Neronove izby sú napospol veľmi vysoké, a to — čo je pre
dejepis umenia najdôležitejšie — ozdobené sú ešte dobre zachovanými freskami a arabeskami,
na ktorých Raffaello študoval umenie starého maliarstva, a ktoré bol potom tak znamenite
napodobnil vo vatikánskych stanzách a chodbách. Terajší umelci môžu omnoho pohodlnejšie
staré fresky a arabesky študovať v Pompejach: za časov Raffaella nebolo ešte z Pompejí nič
odhalené, a preto sú Titove termy pamätihodné, lebo poskytli Raffaellovi príležitosť na
obnovenie jedného druhu maľby.Termy Diokleciánove nachádzajú sa na vrchu Viminali a poskytovali vraj miesto pre 3.000
osôb.V Ríme ešte máme zo starého veku vznešené pamiatky, totižto sochy vykopané na území
rímskom, a tvoriace poklady jednotlivých rodín a pápežských galérií — o týchto prehovoríme
pri jednotlivých zbierkach. Zo stredoveku pochádzajú všetky väčšie kresťanské chrámy,
verejné a súkromné paláce jednotlivých aristokratických rodín; výtvory maliarstva a zbierky
obrazov padajú už do novšej doby. Zo stredoveku datujú sa väčším dielom i šľachtické rodiny
terajšieho Ríma. Mnohé síce už vymreli, tak rodiny Conli, Crescenzi, Giustiniani, Savelli,
ale pri tom všetkom Rím sa ešte vždy môže honosiť početnou aristokraciou, lebo vraj má nie
viac a nie menej ako 111 rozličných aristokratických domov. Pôvod týchto patricijov je
veľmi rozdielny. Niektorí hľadajú svojich predkov u Tita Livia. Kniežatá z rodiny Massimo
odvodzujú sa od onoho diktátora, známeho z časov Hannibalových, od Q. Fabia Maxima
Cunctatora, a čo devízu nosia v erbe: Cunctando restituit.[539]Ešte ďalej siaha rodina Santa Croce, ktorej praotcom bol vraj dejepisne známy
Valerius Publicola[540](populi-cola, populi cultor)[541]a rodina Muti, ktorá grošom smrdí, pýši sa skutkami svojho praotca Mucia Scaevolu.[542]Ale čože je to proti nám, ktorí pochádzame zrovna od Adama?!Druhá kategória rímskej šľachty má svoj pôvod v pápežstve. Jej názvy a dôchodky majú
svoje žriedlo v nepotizme.[543]V priebehu XVII. storočia utvorili pápeži, Pavel V., Urban VIII., Innocent X.,
Alexander VII., Klement IX., Innocent XI., nové domy, rodiny totižto Borghese, Barberini,
Pamphili, Chigi, Rospigliosi, Odescalchi, lebo osvojili si ten zvyk, svoje rodiny
zošľachtiť.Posledný druh aristokracie zahrnuje v sebe rodiny peňazomencov a bohatých bankárov, ako
dom Torlonia, Ruspoli, Macchi, Graziloli, Ferrainoli, Calabríni atď.Niektoré rodiny splynuli kroz manželstvá dovedna, a tak sa nachodia v Ríme:
Doria-Pamphili, Borghese-Aldobrandini, Barberini-Colonna, Pallavicini-Rospigliosi,
Boncompagni-Ludovisi, Boncompagni-Ludovisi-Ottoboni.Najbohatší dom v Ríme je Torlonia, ktorého ročné dôchodky prestupujú milión frankov,
potom nasleduje rodina Corsini s ročným dôchodkom 500.000 frankov, Borghese 450.000,
Grazioli 350.000, Ludovisi 350.000, Doria 325.000 frankov.Ja som, pravda, ani jednému nečítal jeho kasu, ale tak aspoň píše Edmund About (Rome
contemporaine).Terajší Rím je bez všetkej pochybnosti najbohatšie mesto na celom svete na umelecké
poklady; akže už niekde inde, tak tu právom možno chrámy galériami nazvať. Neoceniteľných
obrazov, pošlých zo štetca najslávnejších umelcov, všeobecne obdivovaných sôch je tu všade
nakopené nespočetné množstvo. Každý bohatší aristokratický dom má svoje vlastné drahocenné
zbierky; celý majetok nejednej vznešenej rodiny záleží len v obrazoch a sochách. Akú-takú
zbieročku výtvorov krásnych umení mať patrí tu k bontónu.Počet chrámov všelijakého druhu udáva sa obyčajne na 389. Väčších, takzvaných bazilík,
aj svojou vnútornou ústrojnosťou od ostatných sa líšiacich, počíta sa 10, a spomedzi týchto
zvláštneho spomenutia zasluhujú: bazilika sv. Petra, sv. Jána Lateránskeho, Mária Maggiore
a sv. Pavla.Nachádza sa tu ďalej 10 rozličných kolégií a kapitúl, 11 verejných knižníc, 16 galérií
obrazov, totižto: Spada, Colonna, Chigi, Borghese, Barberini, Rospigliosi, Doria, Farnese,
Farnesina, Corsini, Sciarra, S. Croce, Torlonia, San Luca, v Kapitoliu a vo Vatikáne; 7
galérií sôch: Vo Vatikáne, na Kapitoliu, a sv. Jána Lateránskeho, Albani, Borghese,
Campana, Piombino; 84 palácov; 3 vodovody: Acqua Felice, Paola, Vergine; 36 fontán. Viac
než 100 iných fontán ozdobuje jednotlivé paláce a domy. Egyptských, do 3000 rokov starých
obeliskov má novosvetský Rím 12. V najbližšom okolí vypína sa 20 nádherných lelohrádkov,
tak: Villa Albani, Pamfili, Torlonia, Ludovisi, Borghese, Mathei atď.Ale hlavnou okrasou Ríma, pýchou nových vekov, chválou kresťanstva a zvlášť katolicizmu,
perlou staviteľstva najdrahocennejšou je bazilika sv. Petra.Najbližšie nároky na toto arcidielo architektúry má bez otázky katolíctvo, ktorého
obradom je zasvätené; nakoľko je však táto bazilika par excellence výtvor ľudského génia,
môže sa ňou honosiť celé človečenstvo. — Nie je to chrám jednostranný, výlučne len obradom
jedného vierovyznania primeraný, ale je to svätyňa celého kresťanstva; ba bazilika sv.
Petra mohla by bez všetkých, aspoň značnejších premien slúžiť za svätyňu i oheň zbožňujúcim
Parsom zároveň tak, ako islamu, brahmanizmu, budhizmu a celému paganizmu.[544]Impozantný dojem veľkosti a smelosti tejto budovy musí mohutne účinkovať na
mysle všetkých ľudí bez rozdielu na vierovyznanie, a jednako každého srdce musí pozdvihovať
na nadzemskosť k nebesám, lebo v nej je zosobnená, v nej uskutočnená idea božstva.Ak berieš do ohľadu samostatnosť a čistotu slohu, vidíš v bazilike sv. Petra budovu
druhej triedy, ktorá však odvážnosťou poňatia, mohutnosťou celku, impozantnou veľkoleposťou
je prvá celého sveta. Keď ti bolo raz priaznivým osudom popriate uzrieť baziliku sv. Petra,
prvý dojem pocítený zostane ti na dlhé a dlhé časy do srdca zaštepený, ba až do konca
života budeš onen okamih počítať medzi najveľkolepejšie svojho žitia.Bazilika sv. Petra alebo nakrátko len Sv. Peter, má dlhý, predlhý dejepis, ktorý však
pre nedostatok miesta len v krátkosti chcem vysloviť.Na tom mieste, kde teraz stojí bazilika sv. Petra, totižto pod Vatikánskym vŕškom, boli
niekedy záhrady a Neronov circus, kde premnoho kresťanov podstúpilo martýrsku smrť. I sám
svätý Peter bol nablízku na monte Aureo odpravený a v akejsi jaskyni vo Vatikánskom vŕšku
pochovaný. Na jeho hrobe dal pápež Anaklet vystavať kaplnku, na jej mieste vyzdvihol
Konštantín V.[545]nádherný chrám na česť a chválu sv. Petra. Časom však tento chrám veľmi klesol;
pápež Nikolaj V. ustanovil r. 1450 jeho obnovenie a rozšírenie. Nástupcovia Nikolaja však
málo si dali záležať na započatom diele, až sa ho konečne zaujali Július II. a Lev X. s
neobyčajnou horlivosťou. Vyzvali celé kresťanstvo, aby sa zúčastnilo na chráme sv. Petra,
ktorý by mal ako bol Peter prvý medzi apoštolmi, tiež prvým byť medzi všetkými kresťanskými
chrámami. Že stavanie baziliky sv. Petra prostredné i konečný podnet dalo k reformácii, to
je všeobecne známe. Na Svätom Petre účinkovali najznamenitejší stavitelia XVI. a XVII.
storočia, tak Bramante-Lazarri, Giulio da San Gallo, fra Gisc. de Verone, Raffaello di
Urbino, Bald. Peruzzi, Antonio da San Gallo, Michelangelo Buonarotti, Giacotno Barozzi,
Pirro Ligorio, Giacomo della Porta a iní. Každý z nich chcel niečo samostatného vyviesť, a
preto obyčajne premieňal, preinačoval plány svojich predchodcov. Prvotný plán bol v
latinskom kríži, ale tri razy bol od neskorších staviteľov adoptovaný kríž grécky a tri
razy zase odvrhnutý, až konečne predsa zvíťazil latinský, zvlášť podľa návodu staviteľa
Carla Maderna, ktorý budovu chrámu sv. Petra zavŕšil. Pod Alexandrom VII. (1657 — 1667)
vystaval Bernin[546]chýrečný portikus,[547]ktorý v polkruhu obkľučuje celé námestie sv. Petra, a o sto rokov neskôr Carlo
Marchionni na rozkaz Pia VI. pristaval ešte sakristiu, dovtedy chýbajúcu, a s tým bolo
dielo zakončené. Budova sv. Petra stála podľa udávania hodnoverných spisovateľov dosiaľ
1000,000.000 — hovorím, tisíc miliónov frankov, a jej udržovanie stojí vraj každoročne
30.000 toliarov.Bazilika sv. Petra tvorí v Ríme takrečeno samostatné mesto, mesto so svojím vlastným
podnebím a so svojou vlastnou temperatúrou, niekedy skoro celkom opustené a niekedy zase
preplnené tisícami cestovateľov alebo divákov, pritiahnutých náboženskými obradmi. Pri
zvláštnych príležitostiach, pri jubileách a kanonizáciách vystupuje vraj počet pútnikov i
na 400.000. — Sv. Peter má svoj vlastný vodovod a vlastnú fontánu, svoje vlastné a stále
obyvateľstvo osadené na terasách. — Títo San Pietrini, remeselníci všetkých druhov,
zaviazaní konať práce potrebné na udržovanie tak vzácnej budovy, tvoria zvláštnu
korporáciu, majúcu svoje zákony a svoju políciu, a syn dedí i službu otcovu. Ba čo viac,
táto bazilika má i svojich vlastných oslov, nosiacich zvláštnymi schodmi potrebné látky až
po hlavnú kopulu, a tak myslím, že i medzi týmito panuje nepotizmus. Vôl vraj ostane volom,
čo ho i do Viedne zavedieš, a že je osol i v Ríme a pri bazilike sv. Petra osol, to jest
zlostný, o tom som sa sám osobne presvedčil. Hlboko dojatý velebou baziliky, s klobúkom v
ruke a so srdcom preniknutým kráčam raz po hlavnej terase chrámu, a tu sa ti stretnem s
takým konvencionálnym dlhoušiakom. Aby som nejak nezavadil o príslovie, že múdrejší
ustupuje, vystúpil som sa ja, môj milý ušiak len obráti predku protivnú čiastku tela proti
mne a keď rýchlo neodskočím, azda by mi aj nohu bol zlomil — na pamiatku.[1]Konštantín Veľký(306 — 337) — rímsky cisár, z politických
dôvodov podporoval kresťanstvo (r. 325 verejne ho vyhlásil za štátne náboženstvo).
Svoje sídlo preniesol z Ríma do Byzantu, podľa neho nazvaného Konstantinopolu, čiže
Carihradu.[2](lat.) Protivy vedľa seba postavené lepšie bijú do očí.[3]Tam Sofia, tu Peter— hlavné chrámy Carihradu a Ríma[4]Nejakého Lajka— Turzu, spoločníka predošlej autorovej cesty
do Carihradu[5]Milú rodinku kláštorskú— rozumej v Kláštore pod Znievom, v
Turci. Išlo asi o spoločnosť tamojších slovenských buditeľov, lebo pokrvnú rodinu tam
autor nemal.[6](lat.) Neznáma krajina.[7]Piemontský kráľ— inak sardínsky, Viktor Emanuel II., ktorý
vtedy okrem Benátska (rakúskeho) a zmenšeného pápežského štátu ovládal už celé
Taliansko.[8](tal.) Hostinec Daniel (Danielov).[9](lat.) Akosi, ako-tak.[10](lat.) Ohliadku mesta.[11]Piazza Lipsia(tal.) — Lipské námestie[12]Piazzetta di Riccardo(tal.) — Malé Richardovo
námestie[13]Kniežaťa Leopolda— Leopolda V. (1177 — 1194). Richard ho
urazil tým, že pri dobytí Ptolomaidy v Palestíne r. 1190 zhodil rakúsku zástavu z
hradieb do priekopy.[14](gréc.) Krstiteľnica.[15]Don Carlosa(1788 — 1855) — ktorý si nárokoval španielsky
trón po bezdetnom bratovi Ferdinandovi VII. Ten však, keď sa mu narodila dcéra
Izabela, zrušil dovtedajší zákon, ktorý vytváral ženské potomstvo z následníctva, a
zanechal trón dcére. V roku 1833 — 1840 vyvrcholil spor vo vojne, ktorú Carlos
prehral.[16](lat.) Bohu najlepšiemu, najmohutnejšiemu. Karol V., kráľ Španielska, v šťastí
skromný, v nešťastí vytrvalý, pobožnosťou vynikajúci, zosnul roku 1855 a tu je
pochovaný.[17]Johann Joachim Winckelmann(1717 — 1768) — nemecký učenec v
odbore histórie umenia. Zavraždil ho taliansky zákerník, aby ho olúpil o vzácne mince
a iné drahocennosti.[18](lat.) Johannovi Winckelmannovi z domova Stendalu, najvýznačnejšiemu bádateľovi
starožitností. Rukou zákerného cudzinca zabitý bol v tomto meste roku 1768.[19]Josef Fouché(1763 — 1820) — najprv horlivý republikán, potom
minister polície u Napoleona I. a začas aj u Ľudovíta XVIII.[20](tal.) Námorného majáka.[21]Nemeckému spolku— v r. 1815 — 1866 bolo totiž Nemecko
organizované ako spolok štátov, Deutscher Bund (Nemecký spolok)[22](lat.) Keď prídeš do Ríma, ži rímskym spôsobom.[23](tal.) Poludňajšiemu odpočinku.[24]Slovenská gramatika od pána Viktorina— Jozefa (1822 — 1874),
lenže nemecká (Grammatik der slowakischen Sprache). Vyšla r. 1860, 1862, 1865.[25]Obličaj Phoebusa— Apolóna[26](franc.) Smotánka (osoby z vysokých kruhov spoločnosti).[27](franc.) Kancelárie.[28](lat.) Preto „lesík“, lebo „nesvieti“. (Slovná hra: lucus = lesík, luceo =
svietiť.)[29]Kaviareň Degli Specchi(tal.) — Zrkadlová kaviareň[30](lat.) Predohru, vstup (začiatok).[31]Guturálne hlásky(lat.) — hrdelné[32]Ad extrema(lat.) — do krajnosti[33]Hoteli Stella d’Oro(tal.) — Zlatá hviezda[34](lat.) Tak zaniká svetská sláva.[35](lat.) Mimochodom povedané.[36](lat.) Pre tých, čo neskoro chodia, ostávajú kosti. (Kto neskoro chodí, sám sebe
škodí.)[37]Cez lagúny(z lat.) — prímorské nánosy[38]Rakúskych stôp— starej dĺžkovej miery (0,31 m)[39](maď.) Na nosnej hrade (tráme).[40](lat.) Na získanie priazne.[41]Ťahač mechov. (Zároveň slovná hra, lebo mechitaristi boli arménski mnísi so sídlom
vo Viedni.)[42]Ninus— legendárny zakladateľ asýrskej ríše[43]Sesostrisbol podľa gréckeho letopisca Herodota egyptským
kráľom. Pripisujú sa mu činy dvoch egyptských kráľov zo 14. stor. pr. n. l.[44](franc.) Silné partie.[45](lat.) Vie sa… že keď Antenor s veľkým množstvom Enetov, ktorých pre vzburu
vyhnali z Paflagonie, a ktorí hľadali vlasť a vodcu po strate kráľa Pylaemena pod
Trójou, došiel do najzadnejšieho zálivu Jadranského mora a keď vypudili Enganov,
bývajúcich medzi morom a Alpami, Eneti s Trójanmi podržali tieto kraje. Miesto, na
ktorom najprv vystúpili, nazýva sa Trójou a celý národ sa volá Eneti (Veneti).[46]Aen. I. 243 sq.— Aeneis, spev prvý, verš 243 a ďalšie[47]Antenor— popredný Trójan, ktorý vždy chcel odvrátiť vojnu.
Po dobytí Tróje odišiel do cudziny a napokon zakotvil v Itálii, kde založil Patavium,
neskoršiu Padovu.[48](lat.) Antenor mohol preniknúť zo stredu Archivov do ilýrskych zálivov… Tu však
založil mesto Pataviu ako svoje sídlo a dal meno Trójanom a svojmu národu, zavesiac
na klin trójsku zbraň; teraz odpočíva v nerušenom pokoji.[49]Alarich— vodca a potom kráľ germánskych Gótov v r. 395 —
410, dobyl nielen Patavium, ale aj Rím r. 410.[50]Po vymretí Karolingovcov— franského kráľovského rodu, čo sa
stalo v Nemecku r. 911 a vo Francúzsku r. 987. Nástupcovia Karola Veľkého si totiž
ríšu rozdelili.[51]Za časov bojov Hohenstaufovcov s Welfmi— Hohenstaufovci boli
nemecká kniežacia rodina, príslušníci ktorej boli v r. 1138 — 1254 rímsko-nemeckými
cisármi. Mali švábske vojvodstvo a ich náhly vzostup najviac sa dotkol inej nemeckej
rodiny, Welfovcov, ktorá bola ukrátená územne aj na výsadách, takže sa s nimi už od
11. storočia smrteľne znepriatelila. Boje skončili sa víťazstvom Welfovcov a
vyničením hohenstaufskej dynastie.[52]Fridrich Barbarossa(Červenobradý, 1152 — 1190) — cisár
rímsko-nemecký, najmocnejší panovník z rodu Hohenstaufovcov[53](tal.) Mešťanostovi, richtárovi.[54]Fridrich II.(1194 — 1250) — vnuk Barbarossov, taktiež cisár,
zároveň aj kráľ neapolský. Bojoval temer celý život s rôznymi nepriateľmi, najmä s
pápežmi a ich pomocníkmi.[55]Ezzelino III. da Romano(zomrel r. 1259) — spojenec Fridricha
II., od r. 1215 ukrutne vládol vo Verone, Vicenze, Padove a Brescii. Padol v boji
proti Guelfom (pápežskej strane).[56]Františkovi II.(ako rakúsky cisár František I., 1792 — 1835)
— ktorý mierom v Campo-Formio stratil v prospech Francúzska Nizozemsko a Lombardsko,
ale dostal ako náhradu územie zrušenej Benátskej republiky.[57]V požunskom pokoji— bratislavskom, r. 1805[58]Talianskemu kráľovstvu— rozumej napoleonskému (bol to veľmi
prechodný a krátkotrvajúci útvar)[59](franc.) Plastická vypuklina, vystupujúca skoro celkom z podkladu.[60](tal.) Námorného generála (admirála) Benátskej republiky.[61]Paolo Veronese(vlastne Caliari, 1528 — 1588) — klasik
dekorativizmu, jeden z najlepších talianskych maliarov benátskej školy[62]Antonio Canova(1757 — 1822) — väčšou jednoduchosťou v
kompozícii a dôkladnejšou známosťou prírody a antiky získal obdiv súčasníkov.
Vytvoril množstvo významných sochárskych prác.[63]Giotto di Bondone(vlastne Ambrogiotto, asi 1276 — 1336) —
význačný taliansky maliar, zároveň aj sochár a staviteľ[64]Danteho obrazov— totiž ilustrácií k Danteho textu (Peklo je
prvá časť jeho Božskej komédie)[65]Donatello— vlastne Donato di Betto Bardi (1383 — 1466),
jeden z obnoviteľov sochárskeho umenia v stredovekom Taliansku, vytvoril významné
reliéfy a sochy[66](lat.) Keby si, Trója, stála, zostala by si Priamovou hrdou (dosl. vysokou)
pevnosťou.[67](z maď.) Pekného, driečneho (koňa).[68]Insolventní dlžníci(z lat.) — platenia neschopní[69]Náš matičný kníhkupec— Eugen Krčméry z Banskej
Bystrice[70]Torquato Tasso(1544 — 1595) — posledný slávny básnik
talianskej renesancie. Jeho hlavným dielom je bohatiersky epos Oslobodený
Jeruzalem.[71]Lodovico Ariosto(1474 — 1533) — taliansky renesančný básnik,
autor dobrodružného eposu Zúrivý Roland, prvého toho druhu v európskej
literatúre[72]Wallenstein— Albrecht z Valdštejna (1583 — 1634), popri
švédskom kráľovi Gustávovi Adolfovi najvýznamnejší vojvodca v tridsaťročnej vojne, v
ktorej sa veľmi obohatil. Bol v službách cisára, ale vyjednával i s jeho nepriateľmi,
až ho napokon zavraždili.[73](lat.) Akademických občanov.[74](tal.) Zbohom, milá Padova![75]Johann Kaspar Lavater(1741 — 1801) — švajčiarsky mystik a
fyziognomista, bádateľ súvislostí medzi výzorom tváre a povahou človeka[76](tal.) Uhor.[77](podľa poľ.) Talian, Maďar — dvaja bratia.[78](lat.) Kto, čo, kde, čím (dosl. pomocou čoho), prečo, ako, kedy? (Okolnosti,
potrebné pri vyšetrovaní.)[79]Galliam cispadanam(lat.) — Galliu pred Pádom (z tejto strany
Pádu)[80]Exarchát(gréc.) — Námestníctvo, totiž tá časť Itálie, ktorú
(rozdelenú na niekoľko nesúvislých častí) ešte ovládali byzantskí, východorímski
cisári[81]Transapeninských Etruskov(z lat.) — zaapeninských, z tamtej
strany Apenín. Etruskovia (o ich pôvode a reči sa nevie nič určitého) mali dávno pred
založením Ríma mocný štát v Itálii (kvitol najmä v 9. a 8. stor. pr. n. l.). V porobe
časom celkom zmizli v rímskom osadníctve.[82]Rímske municípium(lat.) — podrobené mesto, ktoré požívalo
úplné občianske právo a spravovalo sa slobodne volenými magistrátmi (úradmi)[83]Justinianus I.— východorímsky cisár. Vynikol zozbieraním a
jednotnou úpravou zákonov a množstvom nákladných stavieb. Povesť o jeho slovanskom
pôvode bola, pravda, bezzákladná, ale vyhovovala romantickým predstavám autorových
čias.[84]Pipin Krátky(752 — 768) — kráľ Frankov, svoju ríšu rozšíril
množstvom výbojných vojen[85]Mikuláš III.(Ján Kajetán Ursinus, 1277 — 1280) —
pápež[86]Giovanni Visconti(1290 — 1354) — od r. 1342 arcibiskup v
Miláne v r. 1349 — 1354 jeho vládca, signor. Bol milovníkom vied a umení.[87]Tridentské koncílium(lat.) — cirkevný snem v r. 1545 —
1563[88]Pierre Augereau(1757 — 1816) — francúzsky napoleonský
maršal[89]Transpádskej republiky(z lat.) — za Pádom. Bol to krátkodobý
štát (1796 — 1797), ktorý utvoril gen. Bonaparte z rakúskej Lombardie. Vtelený bol
potom do Cisalpínskej (Predalpskej) republiky, kam patrila ešte Modena a severná časť
pápežských krajín.[90](franc.) Všeobecným hlasovaním (= plebiscitom).[91](franc., lat.) Heslo: Sloboda.[92]Fontana Pubblica(tal.) — Obecný vodomet. Verejný
prameň.[93](tal.) Zbojníkov.[94](gréc.) Osmohran.[95](gréc.) Prorokov.[96]Sibyly(gréc.) — staroveké prorokyne alebo veštkyne[97]Jacopo delia Quercia(asi 1371 — 1438) — taliansky sochár a
staviteľ. Najvýznamnejší majster tzv. sienskej školy.[98]Laurenzio Costa(1460 — 1535) — dvorný maliar u Gonzagov v
Bologni[99]Francesco Brizio(1571 — 1623) — maliar a rytec. Umrel v
chudobe.[100](tal.) Aký je pohľad na vežu Garisendu pod nachýlením, keď ide oblak nad ňou tak, že sa proti nemu kloní; taký bol na Antea[100]mne, ktorý som pozor dával, aby som ho videl skláňať sa, a bola chvíľa, že by som bol chcel ísť inou cestou.[100100]Anteus(Antaios) — bájoslovný syn Poseidona a Gaiy (Zeme), obor v Lýbii. Nad každým zvíťazil, lebo mu matka Zem dodávala silu, takže ho Herakles mohol zavraždiť iba vo vzduchu.[102]Klement XIII.(Carlo della Torre di Rezzonico) — pápež v
rokoch 1758 — 1769, rodom Benátčan, autor mylne píše, že bol z Bologne[103]Francesco Albani(Albano, 1578 — 1660) — významný maliar
bolognskej školy[104]Annibale Carracci(1560 — 1609) — najvýznamnejší maliar z
členov tejto rodiny. Pochovali ho vedia Rafaela v Pantheone v Ríme.[105]Guido Reni(1573 — 1642) — slávny maliar a rytec, neobyčajne
schopný umelec, ale aj veľký hráč a karbaník, takže vyšiel na mizinu[106]Domenico Zampieri— známy akoDomenichino(1581 — 1641), dosiahol najvyšší stupeň v maľbách
na omietke, najmä v kostolných obrazoch a výjavoch z histórie[107]Rafael Sanzio(1483 — 1520) — slávny taliansky maliar a
staviteľ. Pápež Július II. ho pozval do Ríma, kde vytvoril mnohé diela, ktoré sú
trvalou okrasou „večného mesta“.[108]Leonardo da Vinci(1452 — 1519) — taliansky maliar, sochár a
staviteľ, anatóm, fyzik a mechanik. Veľká postava talianskej renesancie.[109]Theodosius II.(408 — 450) — východorímsky cisár. Jeho
bratanecValentinian III.(423 — 465) bol ešte slabší
panovník.[110]Na ronkalskom sneme— na rovine pri dedine Roncaglia
(východne od Piacenzy) bol r. 1154 (nie 1158) snem, na ktorom Fridrich I. Barbarossa
vypočul žaloby talianskych miest proti Milánčanom.[111](lat.) Bologna učí.[112]Irnerius(Werner) — nemecký právnik, učil od r. 1128 rímskemu
právu v Bologni. Bol prvým glosátorom (učiteľom, ktorý vysvetľoval justiniánske
právo; glosátori boli od sklonku 11. do polovice 13. storočia).[113]Bulgarus, Martinus Gossia, Jacobus, Ugo da Corteboli tiež
glosátori a tzv. štyria doctores polovice 12. storočia.[114]Francesco Gratianus(asi koncom 11. stor. — 1150) — mních a
neskoršie biskup, prednášal cirkevné právo na univerzite v Bologni[115]Francesco Accorso(Accursius, 1151 — 1229) — profesor
rímskeho práva v Bologni, autor veľkej zbierky najvýznamnejších rozhodnutí z diel
autorov, ktorí boli pred ním činní v tom odbore.[116]Marcello Malpighi(1628 — 1694) — anatóm, fyziológ a fyzik
taliansky[117]Giovanni Domenico Cassini(1625 — 1712) — významný
hvezdár[118]Gasparo Giuseppe Mezzofanti(1774 — 1849) — od r. 1838
kardinál, človek nevšedného nadania, ovládal množstvo jazykov, medzi nimi aj
češtinu[119]Ármin Vámbéry(pôv. Weinberger, 1832 — 1913) — maďarský
orientalista, ovládal viac východných jazykov. Dokazoval na jazykovom základe
príbuznosť Maďarov s Turkami.[120](tal.) Doktorka.[121]Laura Bassi(1711 — 1778) už ako jedenadvadsaťročná obhájila
filozofickú tézu v latinskom jazyku. Neskôr sa úspešne zaoberala fyzikou, algebrou a
geometriou. Mala aj obsiahle jazykové vedomosti.[122]Clotilda Tambroni(1758 — 1817) po zrušení katedry gréčtiny
utiahla sa do súkromia. Skladala pekné grécke básne.[123]Lucius Sergius Catilina(asi 107 — 62 pr. n. l.) — zhýralý
Riman, keď sa nemohol stať konzulom (mal plány potom zo správy provincie získať
prostriedky na zaplatenie dlhov a ďalší zhýralý život), zbieral prívržencov zo sebe
podobných ľudí, s ktorými chcel urobiť štátny prevrat v Ríme.[124](lat.) Keď Katilína videl svoje vojská rozprášené, a že zostal osamotený s
niekoľkými ľuďmi, uvedomiac si svojho rodu a svoju bývalú dôstojnosť, vbehol do
najhustejšieho davu nepriateľov a tam ho v boji prebodli.[125]Gaius Sallustius Crispus(86 — 35 pr. n. l.) — rímsky politik
a významný historik. Spracoval dejiny Catilinovho sprisahania.[126]Gaius Sallustius Crispus(86 — 35 pr. n. l.) — rímsky politik
a významný historik. Spracoval dejiny Catilinovho sprisahania.[127](lat.) (Bol by) zomrel najkrajšou smrťou, keby bol tak padol za vlasť.[128]Salicem babylonicam(lat.) — smútočnú vŕbu[129]Matilda(1046 — 1115) — markgrófka toskánska, mala rozsiahle
územia v Lotrinsku a v Taliansku. Zomrela bezdetná a po jej smrti Toskána pripadla
pápežovi.[130]Manfréd(1231 — 1266) — po smrti brala Konráda IV. spravoval
pre synovca Konradina Neapolsko a získal aj celé Toskánsko. Pápež však obnovil
kliatbu nad jeho krajinami a dal ich do léna Karolovi z Anjou, proti ktorému Manfréd
prehral bitku (1266) a v nej stratil aj život. Hrdina Byronovej básne toho istého
mena.[131]Karol z Anjou(1220 — 1284) — ako syn francúzskeho kráľa
Ľudovíta VIII. stal sa kráľom Neapolska, no prišiel o Sicíliu, ktorá sa odtrhla a
pripojila k Aragónsku (časť stredovekého Španielska).[132](tal.) Spravodlivé zákony.[133]Gonfaloniere(tal.) — dosl. zástavnik, v stredovekých
talianskych republikách vladár, volený na určitý čas spomedzi šľachty[134]Bonifác VIII.— pápež v r. 1292 — 1303, viedol spor s
francúzskym kráľomFilipom Pekným(1285 — 1315)[135](lat.) Rozhodcu.[136]Valter z Brienne— syn aténskeho vojvodu, bol už r. 1326
námestníkom vo Florencii, kde potom tak zle hospodáril roku 1342 — 43. Padol vo
Francúzsku v bitke pri Poitiers roku 1356.[137]Cosimo de Medici(1389 — 1464) — Otec vlasti (Padre della
patria) alebo Starý. Nastúpil vládu po otcovi Giovannim r. 1429 a vládol neobmedzene
až do smrti.[138](tal.) Otec vlasti.[139]Thukydides(472 — asi 396 pr. n. l.) — Aténčan, pôvodca
kritickej metódy v dejepise, autor dôležitého a dôkladného diela o peloponézskej
vojne[140]Múzy opustili Helikon— Múzy boli u starých Grékov najprv
bohyne spevu, neskôr (bolo ich deväť) ochrankyne vied a umenia (pre každý odbor
jedna). Helikon, vysoké pohorie v Grécku, pokladalo sa za sídlo Múz.[141]Dante Alighieri(vlastne Durante, 1265 — 1321) — slávny
taliansky básnik, autor svetového významu. Napísal veľkolepé epické dielo La divina
commedia (Božská komédia) v sto spevoch a troch častiach (Peklo, Očistec,
Raj).[142]Francesco Petrarca(1304 — 1374) — učenec a štátnik, no
najvýznamnejší je ako prvý taliansky lyrický básnik[143]Manuel Chrysoloras— vyučoval gréčtinu po talianskych mestách
a bol činný pri chystanom spojení pravoslávnej cirkvi s katolíckou (zomrel zač. 15.
stor.)[144]Theodor Gazis(Gaza, asi 1400 — 1478) — byzantský filológ,
požíval veľkú vážnosť v Taliansku[145]Ján Bessarion(1395 — 1472) — kardinál a učenec, bezúspešne
sa usiloval o vyslobodenie svojej byzantskej vlasti spod tureckej moci[146]Ján Argyropulos(asi 1416 — 1446) — rozširovateľ gréckej
literatúry na západe, vyučoval v Padove, Florencii a Ríme[147]Demetrius Chalkokondylas(1424 — 1511) — grécky gramatik a
učiteľ gréčtiny v Taliansku. Prvý vydal tlačou Homéra.[148]Ondrej Ján Laskaris(ok. 1445 — 1535) — grécky filológ, mal
veľké zásluhy o štúdium gréckeho jazyka a jeho klasikov v Európe[149]Konštantín Laskaris— grécky učenec (zomrel r. 1493)[150]Angelo Poliziano de Ambroginis(1454 — 1494) — významný
taliansky humanista a renesančný učenec[151]Ermolao Barbaro(1454 — 1493) — Benátčan, horlivo sa zaoberal
štúdiom Aristotela a Plinia[152]Lorenzo Valla(1406 — 1457) — znalec klasických rečí a učiteľ
rečníctva, odhalil historické falzum o tzv. obdarovaní pápežskej stolice cisárom
Konštantínom[153]Giovanni Pico della Mirandola(1463 — 1494) — taliansky
filozof a teológ, bezúspešne sa usiloval zmieriť náboženstvo s filozofiou a Platónovu
filozofiu s Aristotelovou[154]Do Galie… Ugrie(z lat.) — Francúzska, Uhorska[155]Masaccio— vlastne Tommaso Guidi, bol jedným z hlavných
zakladateľov novšieho umenia[156]Baldassare Peruzzi(1480 — 1536) — maľoval najmä dekoračné
obrazy a výjavy z histórie. Bol zároveň úspešným staviteľom.[157]Zeuxis— slávny grécky maliar v 3. stor. pr. n. l. Urobil
pokrok v maľovaní správnym používaním a rozdeľovaním svetla a tône.[158]Apelles(nar. ok. — 360 pr. n. l.) — najslávnejší staroveký
maliar. Alexander Veľký sa vraj dal odmaľovať iba jemu.[159]Parkyboli tri bohyne osudu podľa rímskych a starogréckych
predstáv (grécky sa volali Moira).[160]Garofalo, vl. menom Tisio Benvenuto (1481 — 1559) — jeho
maľby vynikli zvláštnym pôvabom a skvelou farbivosťou[161]Francesco Vanni(asi 1565 — 1610) aFederigo
Baroccio(nar. 1528) neboli priamymi Rafaelovými žiakmi. Vanni kreslil
usilovne podľa Rafaela a iných starých majstrov a Baroccio patril k porafaelovskej
maliarskej škole.[162]Giorgione, Giorgio Barbarelli (asi 1477 — 1511) — Tizianov
spolužiak u Belliniho, význačný maliar, vynikol najmä ako portrétista[163]Tintoretto, vl. menom Jacopo Robusti (1512 — 1594) — patril
medzi najvýznamnejších maliarov benátskej školy[164]Antonio Allegri da Correggio(1494 — 1534) — za svojho
krátkeho života namaľoval veľa cenných obrazov[165]Ludovico Sforza, Moro (1451 — 1508) — v Miláne panoval v r.
1494 — 1500, podporoval vedy a umenie[166]Guercino da Cento(tal., Škuľavý z Centy) — vlastne Giovanni
Francesco Barbieri (1590 — 1666), namaľoval množstvo dobrých olejových obrazov i
obrazov na omietke[167]Salvatore Rosa(1615 — 1673) — taliansky maliar, rytec,
básnik a hudobník. Vynikol ako maliar množstvom aj kvalitou diel.[168](lat.) Napodobňovatelia prírody.[169]Michel Angelo da Caravaggio— vlastne Amerighi (Merighi, 1569
až 1609), dobrý majster, ale v naturalizme trochu preháňal[170]Michelangelo Buonarotti(1474 — 1563) — slávny taliansky
maliar, staviteľ a sochár. Sám sa najradšej pokladal za sochára. Patril medzi
najgeniálnejších umelcov.[171]Benvenuto Cellini(1500 — 1571) — zlatník, sochár a zlievač
kovu. Vyhotovil viacero krásnych prác.[172]Karol z Bourbonu(1489 — 1527) vládol v kráľovstve Navarskom
pod zvrchovanosťou francúzskeho kráľa[173]František I.(1515 — 1547) — kráľ francúzsky. Veľký odporca
Habsburgovcov (cisára Karola V.), inak podporovateľ umenia a vedy.[174]Michelozzo Michelozzi(nar. zač. 15. stor., zomrel
šesťdesiatosemročný) — taliansky staviteľ, sochár a kovolejár[175]Benedetto da Majano(asi 1442 — 1498) — sochár a staviteľ.
Vynikol ako rezbár a ešte viac ako staviteľ paláca Strozzi vo Florencii.[176]Simone Cronaca(1453 — 1508) — staviteľ, jeden z
najznamenitejších staviteľov prvého renesančného obdobia v Taliansku[177]Bernardo Rosselini, vlastne Gamberelli (1409 — 1490) — rezbár
a hlavne vynikajúci staviteľ, ktorý realizoval množstvo stavieb[178]Agostino di Duccio(1418 — 1498) — sochár a staviteľ[179]Baccio Pintelli— staviteľ, pôvodom z Florencie, účinkoval v
r. 1471 — 1491. Postavil viacero kostolov, najmä povestnú Sixtínsku kaplnku v
Ríme.[180]Leo Battista Alberti(1404 — 1472) — staviteľ a spisovateľ,
význačný predstaviteľ talianskej renesancie[181]Antonio Giamberti da San Gallo(zomrel r. 1534) — staviteľ a
rezbár, pomáhal bratovi Giulianovi pri mnohých závažných stavbách[182]Pirro Ligorio(zomrel r. 1580) — staviteľ, sochár a maliar,
ba aj inžinier a archeológ[183]Lorenzo I. Medici(Vznešený, 1448 — 1492) — začal vládnuť
spolu s bratom Giulianom r. 1469[184](tal.) Náčelníci krajiny.[185](tal.) Veľkolepý Lorenzo.[186]Sixtus IV.(Francesco d’Albescola della Rovere, 1414 — 1484)
— bol pápežom od r. 1471[187]Pietro II. Medici(1471 — 1503) nastúpil vládu r. 1492 a už o
dva roky ho vyhnali z Florencie. Zahynul pri stroskotaní lode.[188]Karol VIII.(1483 — 1497) dobyl bez ťažkostí Neapolské
kráľovstvo, ale ho zasa stratil[189](lat.) Pohanstva.[190]Alexander VI.(Španiel Roderigo Borgia, 1431 — 1503) — pápež
od r. 1492[191]Giuliano II. Medici(1478 — 1516) — vyhnaný s bratom Pietrom
II., vrátil sa do Florencie až r. 1512, vládol však len rok. Odovzdal totiž vládu
Lorenzovi II. (1492 — 1519), synovi brata Pietra II.[192]Ippolit de Medici(1511 — 1535) — nemanželský syn Giuliana
II. Bol už ako osemnásťročný chlapec kardinálom a o vládu sa uchádzal s bratancom
Alexandrom (1510 — 1537).[193]Medicijská rodina…vymrela Jánom Gastonom (1670 — 1737),
ktorý mal už názov veľkého vojvodu toskánskeho. Bol potomok Lorenza, brata Cosima I.
Starého.[194]Karol VI.(1711 — 1740) — posledný mužský potomok habsburskej
dynastie, viedol viacero nešťastných vojen. Taká bola aj vojna s Francúzskom,
ukončená viedenským mierom r. 1735. (Zechenter uvádza chybne r. 1738).[195]Stanislav Leszczyński(1677 — 1767) bol prechodne kráľom
poľským (1704 — 1709) miesto Augusta II., ktorého švédsky kráľ Karol XII. vyhnal z
Poľska. Po páde Karola Leszczyńského v Poľsku zosadili.[196]Sestre Elise(1777 — 1820) — vydatej za Korzičana Felice
Pasquale Bacciochiho. Po Napoleonovom páde prestala panovať aj jeho sestra v
Toskánsku.[197]Ferdinand III.(1769 — 1824) — panoval v Toskánsku od r.
1790. Podporoval obchod a priemysel.[198]Leopold II.(1797 — 1870) — syn Ferdinanda III., v Toskánsku
panoval v r. 1824 — 1859[199]Po bitke pri Novare— meste v Savojsku, kde Rakúšania pod
Radeckým 23. marca 1849 porazili sardínsku armádu[200]Kroz suffrage universel(franc.) — všeobecné hlasovanie, čiže
plebiscit[201](tal.) Krásna.[202]Štyrmi mostmi(názvy v preklade) — Most troch Grácií, Starý
most, Trojičný most, Most pri Carrji[203]Piazza della Independenza(tal.) — Námestie
nezávislosti[204]Piazza della Signoria (del Granduca)— Vládne námestie
(Veľkého vojvodu)[205]Palazzo degli Uffizi— Palác úradov[206]Palazzo del Popolo (Palazzo Vecchio)— Palác ľudu (Starý
palác)[207]Loggia dei Lanzi— Stĺpová chodba kopijníkov (na jednej
strane bola otvorená)[208]Giambologna— Giovanni da Bologna (1524 — 1608) — sochár
flámskeho pôvodu, Michelangelov žiak. Mal hodne vydarených prác, medzi nimi aj
spomínanú jazdeckú sochu Cosima I. de Medici.[209]Tritonov— podľa antického bájoslovia morských božstiev,
sprevádzajúcich iných bohov (obrovskej postavy, spola ľudia a spola ryby)[210]Perseus— rozprávkový grécky hrdina, syn Zeusov a
Danain[211](lat.) Synku, ak ťa niekto urazí, ja mu odplatím (dosl. budem pomstiteľom).[212]Titus Livius(59 pr. n. l. — 17 n. l.) — slávny rímsky
historik. V diele, ktoré sa zachovalo veľmi neúplne, nešlo mu tak o kritické
spracovanie látky zpráv, ako skôr o vlastenecký postoj a dokonalý štýl.[213](lat.) O únose Sabiniek.[214](lat.) Občania dali verejne pekný príklad (roku) 1495.[215](gréc.) Vysokých štátnych úradov.[216]Arnolfo di Cambio(chybne di Lapo) — jeden z najvýznamnejších
talianskych staviteľov a sochárov v druhej polovici 13. storočia[217]Taddeo Gaddi(asi 1300 — 1366) — maliar, staviteľ, zúčastnil
sa na stavbe dómu vo Florencii[218]Giorgio Vasari(1512 — 1574) — maliar, staviteľ a spisovateľ
v odbore umenia[219]„Torre della Vacca“(tal.) — Kravská brána[220]Herkules v boji s Cacusom— podľa antického bájoslovia
lúpežným obrom, synom boha Vulkána[221](lat.) Pohľad na mesto Prešporok.[222]Au— nem. názov Petržalky[223]Herkules a Diomedes— povestný kráľ v Trácii, svoje štyri
kone kŕmil telami cudzincov, ktorí sa dostali do jeho krajiny. Herakles ho zabil a
kone odviedol.[224]Virtute triomphate del vizio(tal.) — Cnosť víťaziaca nad
neresťou[225]Dve longitudinálne(z lat.) — pozdĺžne;transverzálna(z lat.) — priečna[226](lat.) Listy priateľom.[227](tal.) Páni, čo rozkážete?[228]Minestru(tal.) — polievku[229]manzo in umido(tal.) — podlievaná hovädzina[230]Žajdlík, pol holby, holbu— žajdlík je pol holby (0,35
l)[231]Bracciola di vittelo(lat.) — teľacia lopatka;costoletta alla minuta(tal.) — kotleta narýchlo[232]Kiedy wiek nasz krotky, napime sze vodky(poľ.) — keďže
krátko žijeme, zapime si pálenky[233](tal.) Pán hostinský, prosím účet Dobre, aj na druhý raz. Ďakujem vám, páni S obnovenými silami.[236]Silén— podľa antického bájoslovia vychovávateľ, pestún a
neskôr stály sprievodca Bakchov, vynálezca flautovej hudby. Predstavovali si ho
podnapitého.[237]Cybele— bohyňa starých Frýgov, neskôr splynula s gréckou
Rheou, matkou olympských bohov[238]Lojnica— možno Brezno[239](lat.) Obrazne (v obrazoch, lebo ich bolo viac).[240]Octavianus Augustus(31 pr. n. l. — 14. n. l.) — prvý rímsky
cisár. Za jeho vlády rozkvitala najmä literatúra.[241](lat.) Výstupná Julia.[242]Julia(39 pr. n. l. — 14 n. l.) — Augustova dcéra. Otec ju
pre prostopašný život vypovedal na ostrov Pandatariu (pri Neapoli), neskoršie do
Regia, kde aj zomrela.[243](maď.) Koketná, ako hovorí Maďar.[244]Marcus Vipsanius Agrippa(64 pr. n. l. — 13. n. l.) —
Augustov radca a najlepší vojvodca. Z príjmov svojho ohromného majetku okrášlil Rím
viacerými stavbami.[245]Tiberius(13 — 37) Augustov pastorok, potom adoptovaný syn a
bezprostredný nástupca. V neskorších rokoch stal sa nedôverčivým tyranom, zbavili sa
ho vraždou.[246]Gaius Caesar Caligula(37 — 41) — stihol ho podobný osud ako
Tibéria[247]Claudius Tiberius(41 — 54) — syn Augustovho pastorka Drusa.
Vojaci ho vyhlásili za cisára po Caligulovej smrti. Otrávila ho jeho druhá žena
Agrippina.[248](z gréc.) Skamenelú.[249]Valeria Messalina— zlopovestná prostopašnica. Claudius ju
dal r. 48 odsúdiť na smrť a popraviť.[250]Lucius Domitius Nero(pan. 54 — 68) — dostal sa na trón
pomocou matky Agrippiny, druhej Claudiovej ženy. Spáchal samovraždu.[251]Karl Gustav Carus(zomrel r. 1868) — nemecký fyziológ. Patril
k stúpencom tzv. kranioskopie, ktorí sa domnievali, že z tvaru lebky možno vedecky
bezpečne určiť vlastnosti každého človeka.[252](lat.) Láska a rozkoš ľudského pokolenia.[253]Titus Flavius Vespasianus(79 — 81) — ukončil židovskú vojnu
dobytím Jeruzalema (r. 70), po ktorej sa stal otcovým spoluvládcom[254]Titus Flavius Domitianus(81 — 96) — rímsky cisár, za
tyranskú vládu zavraždený na návod svojej ženy[255](nem.) Obecný radný v Moste (Brucku) nad Litavou.[256]Marcus Cocceius Nerva(96 — 98) — Domitianov nástupca[257]Marcus Annius Verus Aurelius(161 — 180) — filozof na tróne,
patril medzi dobrých rímskych cisárov. S rímskym vojskom bojoval proti Kvádom na
Pohroní, z jeho čias (179) je i rímsky nápis na trenčianskej skale.[258](gréc.) Sebe samému.[259]Gaius Julius Maximinus Thrax(pan. 235 — 239) — úspešný ako
vojvodca, ale s násilníckou povahou, zavraždili ho jeho vlastní vojaci[260](lat.) Na zdravie![261]Venus Anadyomene(gréc.) — Venuša (Afrodite) vynorujúca sa (z
mora)[262]Marsyas— podľa gréckeho bájoslovia frýgický satyr alebo
sedliak, znamenitý hudobník a spevák[263]Sansovino— Andrea Contucci (1460 — 1529) — patril medzi
najchýrnejších sochárov svojich čias. Tvoril v Portugalsku, vo Florencii a v
Ríme.[264]Kópia Laokoona— trójskeho kňaza, ktorý márne varoval svojich
krajanov pred zhubným gréckym dreveným koňom. Keď prinášal obeť Poseidonovi, prepadli
ho, aj jeho dvoch synov, dva ohromné hady a usmrtili ich. Tento motív spracúva
mramorové súsošie, výtvor gréckych umelcov z čias po Alexandrovi Veľkom. Patrí medzi
hlavné ozdoby Vatikánu.[265]Giovanni Cimabue(1240 až asi 1302) — obnoviteľ novšieho
maliarstva, ktoré oslobodil od skostnatených a bezduchých byzantských typov. Jeho
žiakom bol Giotto.[266]Publius Cornelius Scipio Africanus(235 — 183 pr. n. l.) —
jeden z najvýznamnejších vojvodcov a štátnikov rímskych. Víťazne dokončil druhú
púnsku vojnu (porazil Hannibala pri Zame r. 202 pr. n. l.).[267]Anakreon(572 — 488 pr. n. l.) — vynikajúci starogrécky
básnik[268]Euripides(480 — 406 pr. n. l.) — najmladší z troch veľkých
gréckych tragikov (Aischylos, Sofokles, Euripides)[269]Marcus Antonius(86 — 31 pr. n. l.) — rímsky vojvodca, s
Oktavianom (neskorším cisárom Augustom) a Lepidom člen druhého triumvirátu (diktatúry
troch)[270]Hermafroditos— syn Hermesa a Afrodity. Na prosbu nymfy
Salmakis, lásku ktorej neopätoval, bohovia ho potrestali znakmi oboch pohlaví.[271]Ganymedes— syn trójskeho kráľa Trosa. Zeus si ho zaľúbil pre
neslýchanú krásu a dal ha uniesť na Olymp orlom. Tam sa stal čašníkom gréckych
bohov.[272]Lucius Junius Brutus— predstieral sa hlupákom a tak ušiel
smrti, keď rímsky kráľ Tarquinius Superbus dal povraždiť svojich príbuzných. Proti
tomuto tyranovi popudil rímsky ľud, vyhnal ho a zaviedol republikánsku vládu.[273](lat.) Onen nevďačný lenivec.[274](lat.) Tantalos mi bol otcom, ktorý jediný smel stolovať s bohmi. Sestra Plejád je moja rodička, najväčší Atlas môj ded, ktorý na pleciach nesie nebeskú klenbu. Jupiter zas ded po otcovi, a je na moju chválu i mojím svokrom.[275](lat.) Na ktorúkoľvek časť paláca obrátim svoj zrak, vidno tam nesmierne výtvory; k tomu pristupuje tvár hodna bohyne. Pridaj k tomu sedem dcér a toľko synov, a potom aj toľko zaťov a neviest.[276]V „rajčuli“(z nem.) — otvorenej jazdiarni[277](lat.) Ktorý si mečom prsia preklal, umrel, a tak svoj bôľ odrazu i so životom skončil.[278](lat.) Len sa ty pas na mojej bolesti, ukrutná Latona, riekla. Nasýť svoju hruď mojím žiaľom a smútkom, nasýť svoje divé srdce, rečie. V tých siedmich mŕtvolách mňa nesú do hrobu. Jasaj a triumfuj, víťazná sokyňa! A prečo víťazná? Mne úbohej zostáva viacej, ako tebe šťastnej. Aj napriek toľkým pohrebom ja víťazím![279]Metamorphoses lib. VII.(gréc., lat.) — Premeny, kniha
siedma. Je to obšírna epická báseň v 15 knihách, podávajúca všetky báje, v ktorých sa
stali nejaké premeny, a to od počiatku sveta až po premenenie Julia Caesara na
hviezdu.[280](lat.) Osiralá sadla medzi mŕtvolami svojich dcér, synov a muža. Vo svojom nešťastí strnula. Vánok nerozcucháva jej vlasy, farba tváre je bez krvi, nepohnuto hľadia oči zo žalostiacich líc: v celej postave nieto nič živého. Áno, i jazyk vprostred úst a stvrdnuté podnebie skamenie, cievy v tele jej navždy prestali biť. Krkom nemôže už pohnúť, rameno je pohybu neschopné, noha nemôže kráčať: aj vnútri je všetko kameň. Jednako plače a mocný vír víchrice ju obklopil, zanesúc ju do vlasti. Tam vsadená na temeno vrchu stále plače: aj dnes ten mramor leje slzy.[281]Skopas— grécky sochár a staviteľ (tvoril asi v r. 390 — 350
pr. n. l.)[282]Anthonis van Dyck(1599 — 1641) — popri Rubensovi[282]najväčší flámsky maliar[282282]Peter Pavel Rubens(1577 — 1640) — slávny nizozemský
maliar, patrí množstvom (viac než tisíc obrazov) aj hodnotou svojich diel medzi
najvýznamnejších svetových maliarov[284]Lorenzo Ghiberti(1378 — 1455) — najvýznamnejší taliansky
sochár v 15. storočí[285]La Tribuna(tal.) — rečnište, tribúna[286]Medicijská Venuša— podľa paláca Medicich v Ríme, kde bola
dlho umiestnená a stade ju dal vojvoda Cosimo III. dopraviť do Florencie[287](lat.) Keby si bol čušal, bol by si zostal (múdrym) filozofom.[288]Kleomenes starší— patril k novoatickej škole v 1. stor. pr.
n. l.[289]San Pietro dei Vincoli(tal.) — Svätý Peter v okovách[290](maď.) Ctené dívajúce sa obecenstvo.[291](maď.) Nech žije Gramatici sa hádajú.[293]Predstavuje Skýta— príslušníka divého národa mongolského
pôvodu. Skýti prišli z Povolžia na územie dnešnej Ukrajiny okolo r. 700 pr. n. l. a
zanikli o nejakých štyristo rokov.[294]Linos— podľa antického bájoslovia znamenitý hudobník a
spevák, syn Apolóna a Múzy Uranie. Zabil ho sám otec, keďže sa mu chcel vyrovnať v
umení.[295]Orfeus— bájoslovný trácky spevák, syn boha rieky Oiagra a
Múzy Kalliope. Jeho spev bol vraj taký ľúbezný a dojemný, že ním i dravú zver krotil
a jeho čarovným zvukom načúvali lesy a skaly.[296]Gioachino Antonio Rossini(1792 — 1868) — významný taliansky
skladateľ, autor mnohých opier[297]Eduard Reményi(1829 — 1898) — maďarský virtuóz na husle,
vynikal znamenitou technickou zbehlosťou ako aj vrelým prednesom[298]Efialtes— zradný Grék, priviedol Peržanov bočným chodníkom
do chrbta Leonidasovi a jeho hrdinom, brániacim priesmyk Thermopyly. Symbol
zrady.[299](lat.) Žalobu pre urážku Veličenstva.[300](z nem.) S komornými.[301](nem.) Trubači (na veži, druh hlásnickej služby).[302](lat.) Hudobná pospolitosť (všeobecnosť).[303](lat.) Všetci stíchli a zvedavo upierali pozornosť.[304]Wolfgang Amadeus Mozart(1756 — 1791) — svetoznámy hudobný
skladateľ[305]Gaetano Donizetti(1797 — 1848) — taliansky hudobný skladateľ
a učiteľ kompozície[306](franc.) Dcéra pluku.[307](lat.) Čo to zo mňa strhávaš? Ach, zlostí ma to, ach! Nie je — kričal — píšťala hodna toho.[308]Andrea Mantegna(1431 — 1506) — taliansky maliar a rytec.
Bral si námety zo starovekého a kresťanského života.[309]Andrea del Sarto(vlastne Vannucchi, 1488 — 1530) — významný
taliansky maliar[310]Daniel de Volterra(vlastne Ricciarelli, 1509 — 1566) —
taliansky maliar a sochár, najsamostatnejší napodobňovateľ Michelangela[311]Giovanni Lanfranco(1580 — 1647) — taliansky maliar a rytec.
V maľbách bažil po efekte a zanedbával prísne štúdium prírody.[312]Albrecht Dürer(1471 — 1528) — jeden z najvýznamnejších
nemeckých maliarov; bol aj dobrým rytcom, schopným geometrom a odborným
spisovateľom[313]Lukas van Leyden(vlastne Damecz, 1494 — 1553) — nizozemský
maliar a rytec. U neho prvého z Nizozemcov prevládalo v maľbách aj rytinách svetské
stanovisko.[314]RembrandtHarmenszon van Rijn (1608 — 1669) — veľký holandský
maliar a rytec (skupinové obrazy, portréty a krajinky, množstvo leptov)[315]Delle Pietre Dure(tal.) — z tvrdého kameňa[316](gréc.) Strážca podsvetia podľa starogréckeho bájoslovia; tu strážca.[317]Piazza della Signoria— Radné námestie[318]Piazza del Duomo— Dómske námestie[319]Battisterio— krstiteľnica, krstná kaplnka[320]Andrea Orcagna(vlastne di Cione, asi r. 1329 — 1376) —
významný taliansky maliar, sochár a staviteľ v 14. storočí[321]Filippo Brunelleschi(1377 — 1444) — pôvodne zlatník, potom
sochár, nakoniec úspešný staviteľ[322]Taddeo Zucchero(1529 — 1609) — taliansky maliar[323]Bacchio Bandinelli(1487 — 1559) — taliansky sochár, sok
Michelangela, no jednako ho napodobňoval[324](lat.) Andrej Ugolini Nini z Pisy ma zhotovil v roku Pána 1330.[325](gréc.) Výtvarného spracovávania kovov.[326]Dei Servi di Maria(tal.) — Služobníkov Máriiných[327](tal.) Vladár.[328]Nekropolis(gréc.) — pohrebište, hrobka[329]Lev X.(Giovanni Medici, 1475 — 1521) — pápež od r. 1513.
Podporoval umenie a literatúru.[330]Giovanni Batista Strozzi(1488 — 1538) — florentský politik,
odporca Mediciovcov. Ten však nebol básnikom, ale Benátčan Giulio Strozzi (1583 —
1660). Napísal viacero divadelných hier a dve epické básne.[331]Madrigal(tal.) — krátka lyrická báseň, alebo hudobná skladba
na tento text[332](lat.) Akokoľvek.[333]Pandekty— hlavné časti zbierky rímskeho práva, zostavenej
osobitnou komisiou na rozkaz cisára Justiniana I.[334]Publius Cornelius Tacitus(ok. r. 54 — ok. r. 120) —
najvýznamnejší rímsky historik. Jeho spis o Germánii je hlavným prameňom poznatkov o
starovekých pomeroch v tejto časti Európy.[335](gréc., lat.) Z krasopisu vyznamenanie.[336](lat.) In folio, v listoch (vo veľkom formáte).[337](špan.) Milou.[338](lat.) Aj od Syna. (Učenie, že Duch svätý pochádza nielen od Otca, ale aj od
Syna.)[339]Madonna della Seggiola(tal.) — Madona v kresle[340](tal.) Pozorný kráľ (pozorný bol najmä k ženám.)[341](lat.) Týchto si podrobili pôvodom z alfejskej Pisy, mesta na území Etruskov.[342](nem.) Plošina.[343](lat.) Rozhorčenie.[344]Kyklop Polyfem— syn Poseidonov, obor a surový ľudožrút na
Sicílii. Odysseus mu opitému vypálil jediné oko a použijúc lesť, dostal sa so svojimi
druhmi z jeho moci na slobodu.[345](franc.) Uhorská reč.[346](lat., ale s franc. výslovn.) Najslávnejší rečník Cicero.[347](franc.) Milý priateľ, čakajte. („Čakayez“ je, pravda, zo slov. slovesa, len
koncovku má francúzsku.)[348](franc.) Nájomné záprahy o jednom koni.[349](tal.) K španielskemu konzulovi, ale rýchlo Asociáciou myšlienok.[351](lat.) Jaj, jaj, aký zmätok vecí (pochopov).[352](z nem.)Strážnik.[353](franc.) Lebo každý nosí v sebe svoje hľadisko. Mrak na duši zakrýva a zbavuje zem
farby väčšmi než mrak na obzore. Obraz je v divákovi.[354]Alphonse de Lamartine(1790 — 1869) — francúzsky lyrický
básnik a politik. Činne sa zúčastnil revolúcií r. 1830 a 1848.[355](tal.) Nadával, hrešil.[356](lat.) Predpokladoch.[357](lat.) Striedmych, skromných.[358]Cigary, nazvanej podľa talianskeho štátnika Camilla Cavoura.[359]Gróf Camillo Benso di Cavour(1810 — 1861) — taliansky
štátnik, veľmi sa zaslúžil o zjednotenie Talianska[360](franc.) Bez ostýchania.[361](z angl.) Anglickom diškurovaní.[362](lat.) Mať spoločníkov v bolesti (vôbec v zlom).[363]William George Armstrong(1810 — 1900) — anglický inžinier a
vynálezca. Jeho kanóny sa neosvedčili.[364](lat.)Myseľ, ktorá si je vedomá dobrého skutku.[365](tal.) Bakchovo telo (druh nadávky).[366](z nem.) Občana.[367](tal.) Nezdravé močaristé kraje v Taliansku.[368](lat.) Ale pre lásku božiu.[369](lat.) Ó zvrátené mravy, ó skazené časy Nemecký hotel.[371](tal.) Antická grécka kaviareň.[372](tal.) Kaviareň umelcov.[373](nem.) Všeobecný augsburský (časopis). Presný názov bol Allgemeine Zeitung.[374]Vorlice moravská— vlastne Orlice. Vtedajší český časopis.
Akiste zle písal o Slovákoch, keďže autor aj ďalej spomína „boucharonův“ a
„vorličárův“.[375](lat.) Záhradný kopec.[376](lat.) Čierneho mora.[377]Jozef Engel(1815 — 1901) — maďarský sochár, zdržiaval sa dve
desaťročia v Ríme[378]Dr. Josip Juraj Strossmayer(1815 — 1905) — od r. 1849 biskup
v Djakove, chorvátsky politik, národný buditeľ a mecén[379](franc.) Hotel so zariadenými izbami pre hostí.[380]Tarquinius Superbus(Spupný) — posledný rímsky kráľ. Jeho syn
zneuctil Lucretiu, manželku Tarquinia Collatina, a to bolo posledným podnetom na
zvrhnutie kráľovlády.[381]Janusov chrám— Janus bol staroitalský boh svetla a slnka,
začiatku a pôvodu. Jeho obrazy a sochy mali dve tváre, obrátené na dve strany. Dvere
jeho chrámu za vojny boli vždy otvorené.[382](lat.) Biedneho poplatného ľudu.[383]Latium a Samnium— bližšie a ďalšie okolie Ríma (stredná časť
Itálie až po Jadranské more)[384]Od Herkulových stĺpov až po Taurus— od dnešného Gibraltára a
Ceuty (na severnom pobreží Afriky) až po južné pobrežné pohoria maloázijskej
vysočiny[385]Lucius Aelius Aurelius Commodus(180 — 192) — rímsky cisár,
nehodný syn Marca Aurelia[386](franc.) Lebo ich vytvárame zo všetkých svojich síl.[387](franc.) Lebo ich obraňujeme len časťou svojich síl.[388]Charles de Montesquieu(1689 — 1755) — francúzsky filozof a
spisovateľ. Najväčšmi sa cení jeho dielo Úvahy o príčinách veľkosti a úpadku Rimanov,
z ktorého aj Zechenter cituje (vyšlo r. 1734).[389](franc.) Úvahy o príčinách veľkosti Rimanov a o ich úpadku, kapitola
štvrtá.[390](lat.) Obrazotvornosť, domnienka.[391](tal.) Peniažkov.[392](gréc.) Kráľ vetrov.[393](lat.) Marsovo pole (Mars — rímsky boh vojny).[394](lat.) Kopec (vŕšok) Aventinus.[395](lat.) Návršie Viminalis.[396]Romulus— legendárny zakladateľ Ríma a podľa povesti jeho
prvý kráľ[397]Sabini— italský kmeň, ktorý si r. 464 pr. n. l. definitívne
podrobili Rimania[398]Premožených Albánov— obyvateľov prastarého mesta Alba longa,
ktoré ležalo v Latiu[399]Galského požiaru— keď totiž Gali (časť veľkého keltského
kmeňa) Rím dobyli a vypálili[400](lat.) Ľud.[401]Marcus Furius Camillus(zomrel r. 365 pr. n. l.) — porazil
Galov a viedol úspešné vojny aj s národmi v Latiu[402]Lucius Domitius Aurelianus(270 — 275) — bol energický
panovník, ktorý obnovil jednotu rímskej ríše. Zavraždili ho v Trácii.[403]Gaius Aurelius Valerius Diocletianus Jovius(284 — 305) — mal
nesporné zásluhy o rímsku ríšu, ale sa obklopoval veľkou nádherou a pyšne
vystupoval[404]Geiserich(428 — 477) — kráľ germánskych Vandalov, založil
mohutnú ríšu v severnej Afrike. Do Ríma prišiel na pozvanie Eudoxie, vdovy cisára
Valentiniana III., a štrnásť dní tam vraždil a lúpil.[405](lat.) Najlepší, najväčší.[406](lat.) Voz pre štvorzáprah.[407](lat.) Otvoril útočištné miesto medzi dvoma hájmi.[408]Sochy Dioskurov— blížencov Castora a Polydeuxa (Pollux),
ktorých ctili v staroveku ako ochrancov plavcov, záštitu pohostinstva a patrónov
šermiarskych hier[409]Gaius Marius(157 — 86) — rímsky vojvodca a sedemnásobný
konzul, premohol germánskych Cimbrov a Teutonov, rozpútal občiansku vojnu proti
Sullovi, predstaviteľovi rímskych aristokratov[410](lat.) Míľnik Appiovej cesty.[411]Roma— mytologické zosobnenie mesta Ríma, vyobrazuje sa
podobne ako Minerva[412](z gréc.) Kapucínsky kláštor.[413](lat.) Jupitrovi najlepšiemu najvyššiemu.[414]Gracchovci— bratia Tiberius Sempronius Gracchus a Gaius
Gracchus ako tribúni ľudu energicky sa zasadzovali o zlepšenie pomerov ľudu. Za to
ich úradnícka šľachta (optimáti) znemožnila a zavraždila (Tiberia r. 133 pr. n. l. a
Gaia o desať rokov neskôr) aj s ich stúpencami.[415](tal.) Ulička k Tarpejskej skale.[416]Do British Musea(angl.) — Britského múzea v Londýne[417](tal.) Tu vidno Tarpejskú skalu.[418](lat.) Pravdaže.[419](lat.) Povedané — urobené.[420](lat.) Či už by sa videla pevnosť dobytá skôr zbraňou, a či zradou, na výstražný
príklad, že to nemôže byť nikdy na osoh zradcovi.[421]Conf.conforme (lat.) — porovnaj[422]Dionysius Halikarnasský— rečník a historik, napísal po
grécky dejiny italských národov až do púnskej vojny. Na toto dielo odkazuje
autor.[423]Plutarchos— grécky filozof a spisovateľ (asi 46 — zomrel za
Hadriana). Zanechal životopisy významných gréckych a rímskych mužov, ktoré sú bohatým
zdrojom poznania starovekého života.[424]Attalovo poručenstvo— Attalos III., kráľ pergamský (zomrel
r. 132 pr. n. l.), ako bezdetný zanechal nielen kráľovstvo, ale aj ohromné svoje
poklady rímskej ríši[425](lat.) Nič nového pod slncom.[426]Personifikácia Okeana(lat.) — Okeanos bol Grékom zosobnením
veľkého, celú zem obkľučujúceho mora; bol najstarší syn Urána a Gaie (Zeme)[427]Mithridates VI. Eupator(124 — 64 pr. n. l.) — pontský kráľ
(v Malej Ázii), ktorého rozkvitajúcu krajinu Rimania pripojili k svojej ríši[428]Grécke gymnázium— veľká verejná budova, kde sa pestovala
predovšetkým gymnastika. Neskôr sa k tomu pridružila aj poučná zábava: chodievali ta
rečníci, filozofi a iní učenci a v predsieni besedovali s mládežou.[429]Konzulárnych análov(lat.) — letopisov, týkajúcich sa
úradovania dvoch konzulov, rímskych najvyšších hodnostárov[430]Topografického zemevidu— jednoduchej mapy (tiež z kameňa,
ako aj konzulské anály)[431]Flavius Claudius Julianus Apostata(gréc., Odpadlík, 355 —
363) — bratanec Konštantína I. Prestúpil verejne na pohanstvo a kresťanov všelijako
ukracoval, inak dbal na prísne vykonávanie spravodlivosti.[432]Aulus Vitellius(16 — 69) — obľúbenec Caligulu, Claudia i
Nerona, cisár len v r. 69. Bol lenivý a milovník hostín. Keď sa Vespasian stal
cisárom, Vitellia v Ríme povláčili po meste, strýznili a potom hodili do
Tiberu.[433]Bassianus Marcus Aurelius Antoninus Caracalla(211 — 217) —
jeden z najnehodnejších rímskych cisárov, odstránený vraždou[434]Varius Avitus Bassianus Heliogabalus(218 — 222) — Caracallov
synovec, úchylný človek a ukrutník. Skončil ako Vitellius, v Tibere.[435]Quintus Horatius Flaccus(65 — 8 pr. n. l.) — rímsky básnik.
Písal satiry, ódy, poetické listy a iné lyrické básne. Význačný zjav v rímskej
literatúre.[436]Faunus— jeden z najstarších italských národných bohov, dobrý
boh lesný a pastiersky (zjavoval ľuďom aj budúcnosť v niekoľkých svätyniach)[437]Za jeden „paolo“— 0,52 líry. Bola to minca razená za pápeža
Pavla III., odtiaľ jej meno. Platila aj v druhej polovici 19. storočia.[438]Psyche a Eros— v gréckom bájosloví milenka, potom manželka
Erosova (Amorova)[439]Leda a Cygnus(gréc. labuť) — Leda s labuťou, lebo v tejto
podobe ju navštívil Zeus. Bola matkou Dioskurov a Heleny, pre ktorú vznikla trójska
vojna.[440](tal.) Dobytčie námestie.[441](lat.) Rečništia.[442](lat.) Curtijské jazero.[443]Pavel III.(Alexander Farnese, 1468 — 1549) — pápež od r.
1534[444]Pius VII.(gr. Gregor Chiaramonti, pápež v r. 1800 — 1823) —
mal veľa ťažkostí s Napoleonom I. a liberálmi, proti ktorým bojoval[445]Pius IX.(1792 — 1878) — pápež od r. 1846[446](lat.) Svätej cesty.[447]Ponte dei Sospiri(tal.) — Most vzdychov (v Benátkach)[448]Jugurthasa mrzko odvďačil strýcovi, ktorý ho vychoval (dal
zavraždiť oboch jeho synov a dedičov krajiny), do r. 106 pr. n. l. viedol vojnu s
Rimanmi, takže ani jeho koniec nemohol byť inakší.[449](lat.) Uznesenia senátu a rozhodnutia ľudu (oboje malo platnosť zákonov).[450]Gregor XVI.(Mauro Capellari) — pápež v r. 1831 — 1846[451]Titus Flavius Vespasianus— ako cisár zaviedol pokoj v
rímskej ríši, aj na hraniciach. Jeho panovanie znamenalo konsolidáciu pomerov.[452]Jovis Tonantis(lat.) — hromovládcu Jupitera[453]Saturnus— staroitalský boh, zakladateľ a pôvodca orby. Na
jeho počesť slávili sa v decembri hlučné slávnosti Saturnalia cez viac dní.[454]Lucius Septimius Severus(193 — 211) — rímsky cisár; okrášil
Rím mnohými stavbami. Otrávil ho vlastný syn Caracalla.[455]Fokas(602 — 610) — byzantský cisár, ktorého vojsko povýšilo
na trón a pre ukrutnosť potom i odstránilo[456]Basilica Julia— veľkolepá stavba na egyptský spôsob. V
bazilikách sa v Ríme aj v iných rímskych mestách konali verejné súdy, vybavovali
obchodné veci, boli v nich aj kupecké krámy a sklady.[457]Templi Castoris(lat.) — Chrámu Castora (jedného z
Dioskurov)[458]Vesta(grécka Hestia) — bohyňa ohniska a ohňa na ňom
horiaceho, bohyňa domácnosti[459]Stator— Jupiterovo prímeno, keďže ho Romulus prosil, aby
zastavil jeho ľud, utekajúci pred Sabinmi[460]Comitia(lat.) — riadne zhromaždenia rímskeho národa.
Rozhodovali o prijatí alebo zamietnutí nových zákonov, o vojne a mieri, volili
najvyšších úradníkov a pod. Zo zhromaždení prešlo meno aj na budovu.[461]Templum Felicitatis(lat.) — Chrám Šťasteny, bohyne
šťastia[462](lat.) Chrám božského Antonina a božskej Faustiny.[463](lat.) Flaviov amfiteáter.[464]Hry Bellony— bohyne vojny.Melpomene—
Múza tragédie, kým jej sestraThaliabola ochrankyňou
divadelných hier.[465](lat.) Žiadajú si iba dvoje: chlieb a hry.[466]Dio Cassius Cocceius(narodil sa r. 155, r. 229 bol konzulom)
— rímsky politik, napísal po grécky dejiny Rimanov od legendárnych začiatkov až do
svojich čias[467]Marcus Valerius Martialis(ok. 40 — ok. 102) — rímsky
epigramatický básnik. Jeho epigramy podávajú verný a podrobný obraz rímskych mravov a
obyčají jeho čias.[468](lat.) Ktorú výšku ťažko dosiahla ľudská myseľ.[469]Ammianus Marcellinus— Grék z Antiochie, rímsky dejepisec v
druhej polovici 4. storočia. Jeho latinské dielo vyniká obsahom, ale nie
štýlom.[470](franc.) Kolínsku vodu.[471](lat.) Odbočenia bez prípravy.[472](lat.) Najväčší cirkus.[473](lat.) Pred divé zvery.[474](lat.) Základov.[475](maď.) Putika.[476](tal.) Kto si chce vypiť fľašu dobrého vína, nech príde na úpätie kopca Aventina.[477](lat.) Pre zvláštnosť (mimoriadnosť).[478](tal.) Pol litra.[479]Edmond About(1828 — 1885) — francúzsky publicista a
románopisec. Písal aj o starom Grécku a Ríme.[480](franc.) Súčasný Rím.[481]Venuša Kallipygos— Venuša s krásnym chrbtom, preto tak
nazvaná, že sa obzerá ponad plece[482]Mons Querquetulanus(lat.) — Dubový vrch[483]Marcus Terentius Varro(116 — 25 pr. n. l.) — významný rímsky
učenec a spisovateľ. Má veľmi dôležitý spis o rímskych starožitnostiach.[484]Róbert Guiscard Hauteville(zomrel r. 1085) — vojvoda apulský
a kalabrijský, normanský dobrodruh, vyslobodil pápeža Gregora VII. z Anjelského hradu
v Ríme, kde ho obliehal cisár Henrich IV.[485]Heliopolisbolo veľké, starožitné a posvätné mesto v dolnom
Egypte (zvyšky zrúcanín sú asi na dve hodiny cesty od Káhiry).[486](lat.) Kde sa zbiehajú.[487](lat.) Rod Juliovcov.[488](franc.) Nábrežie.[489]Eutropius— rímsky historik v 4. storočí. Napísal
kronikárskym spôsobom celé rímske dejiny.[490]Aurelius Victor(Sextus) — rímsky dejepisec zo 4.
storočia[491](lat.) Hadrianova (veľká) budova.[492]Belisar(zomrel r. 565) — slávny byzantský vojvodca z čias
Justiniana I. Autor ho pokladá za „súkmeňovca“ (Slovana) podľa dobového romantického
výkladu, keďže sa narodil v Trácii a meno Belisar sa vykladalo ako „Velisar“.[493]Urban VIII.(Maffeo Barberini, 1568 — 1644) — pápež od r.
1623[494]Benedikt XIV.(Prosper Lambertini, 1675 — 1758) — pápež od r.
1740[495](gréc.) Bezfarebnosť, ale nie chyba v letopise.[496](lat.) Básnik a spievať.[497]Citta Leonina(tal.) — Levovo mesto.Borgo— Malé mesto[498](tal.) Zátiberie (časť Ríma za riekou Tiberom).[499](tal.) Zátierie (časť Ríma za riekou Tiberom).[500](lat.) Že po rozdelení kráľovskej koristi stratili raz navždy nádej, aby sa s nimi
uzavrel mier.[501](lat.) Dôvera je v autorovi (ver mu, ak chceš).[502]Chrám Aesculapa(gréc.) — starovekého boha lekárskeho
umenia[503]Horatius Cocles(Jednooký) — sám odporoval Etruskom zatiaľ,
kým Rimania nestrhli most za jeho chrbtom. Potom sa vrhol do rieky a šťastne
preplával ku krajanom.[504](lat.) Najväčšieho kanálu.[505]Forum boarium(lat.) — Dobytčí trh[506]Ceres(gréc. Demeter) — bohyňa rastlinstva, najmä obilia,
živiteľka ľudí, pôvodkyňa zákonmi chráneného života.Proserpinabola jej dcéra, ktorú uniesol Pluto, boh podsvetia. Ceres si napokon vymohla od
Jupitera, aby Proserpina mohla byť dve tretiny roka hore a tretinu v podsvetí s
manželom Plutom.[507](lat.) Panenskému božstvu patricijskému.[508]Báječnej Medúzy— takej hroznej, že každý, kto na ňu len
pozrel, hneď skamenel. Premohol ju grécky hrdina Perseus a jej odťatá hlava dostala
sa potom na štít bohyne Athény.[509](lat.) Vlastnosť kdekoľvek byť.[510]Gneius Pompeius Magnus(107 — 48 pr. n. l.) — významný rímsky
štátnik a vojvodca, s Caesarom a Crassom r. 59 vytvoril prvý triumvirát. Nezhody
vyvrcholili v nepriateľstve a keď Caesar vojnu vyhral, Pompeius utiekol do Egypta,
kde ho úkladne zavraždili.[511](nem.) Ako šašo v Prátri. (Viedenskom zábavnom mieste.)[512](franc.) Vo veľkom.[513]Bar. Alexander Bach(1813 — 1893) — rakúsky štátnik, najprv
buržoázny liberál, od júla 1849 ako minister vnútra až do r. 1859 predstaviteľ
najhoršej reakcie. Keď stroskotal v Rakúsku, poslali ho za vyslanca do Ríma. Podľa
neho sa volá éra rokov päťdesiatych, tzv. Bachov absolutizmus.[514]Krajana, avšak nie toho blahej pamäti— slovná hra: krajan a
Krajan (I, 1864), týždenník, vydávaný vtedajšou maďarskou vládnucou triedou na
ohlupovanie slovenského ľudu. Autor ho preto menuje „blahej pamäti“, že bol už
medzitým zanikol.[515]Piazza della Colonna(tal.) — Stĺpové námestie[516]Markomani— bojovný germánsky kmeň, hraničiaci s ríšou
rímskou v strednej Európe[517]Domenico Fontana(1543 — 1607) — významný taliansky staviteľ.
Vystaval v Ríme vatikánsku knižnicu a jeden vodovod.[518]Antonius Pius(Titus Aurelius Fluvius
Bojonius, 138 — 161) — rímsky cisár, ktorého vláda bola pomerne
pokojná. Marcus Aurelius bol jeho adoptovaným synom.[519](lat.) Cisár Marcus Aurelius, poraziac v najväčšej vojne Arménov, Partov a
Germánov, tento význačný víťazný stĺp po dokončení vojny venoval svojmu otcovi
Antoninovi Piovi.[520](lat.) Pápež Sixtus V. tento točitý stĺp, venovaný cisárovi Antoninovi, značne
zanedbaný a poškodený, obnovil v pôvodnom stave roku 1639.[521](lat.) Pápež Sixtus V. tento stĺp, od všetkej bezbožnosti očistený, venoval
svätému apoštolovi Pavlovi postavením jeho pozlátenej kovovej sochy na samý
vrch.[522](tal.) Dva, šesť, tri, sedem, päť.[523](tal.) Aj veľmoži (najvznešenejšia časť, „smotánka“ spoločnosti).[524](lat.) Nestála je priazeň davu.[525](tal.) „Malé“ (víno).[526](gréc.) Náčelník hostiny, hodovania.[527](lat.) Ach, klamná nádej.[528](tal.) Znova.[529](maď., franc.) Zadným vínom, ako u Peterka (hostinského v Martine).[530](lat.) Právo azylu (útočišťa).[531](lat.) Senát a národ rímsky imperátorovi cisárovi, synovi božského Nervu, Nervovi
Trajánovi, vznešenému, veliteľovi v Germánii, najvyššiemu kňazovi, v roku tribúnskej
moci sedemnástom, cisárstva piatom, konzulátu šiestom, otcovi vlasti. Na zvýraznenie
toho, že aké vysoké je miesto tohto vrchu, na také bol on vyzdvihnutý svojimi
činmi.[532](lat.) Marcus Agrippa dal postaviť keď bol tretí rok konzulom.[533](lat.) Stĺpová dvorana.[534]Madonny del Sasso(tal.) — Madonny z kameňa[535](lat.) Tento tu je Rafael, bál sa byť šťastne spútaným. Otec veľkých vecí a smrťou zadržaný.[536](lat.) Zlatý palác.[537]Gaius Cilnius Maecenas(asi 73 — 8 pr. n. l.) — rímsky
štátnik, Augustov dôverník a radca, štedrý podporovateľ rímskych spisovateľov a najmä
básnikov[538]Gaius Suetonius Tranquillus(asi 65 — 120) — rímsky historik,
napísal životopisy prvých dvanástich cisárov, teda aj Vespasiana[539](lat.) Váhaním zachránil.[540]Publius Valerius Publicola— rímsky konzul r. 475 a 460 pr.
n. l.[541](lat.) Ctiteľ ľudu.[542]Gaius Mucius Scaevola— chcel r. 507 pr. n. l. zavraždiť
etruského kráľa Porsennu, ktorý obliehal Rím. Vkradol sa do nepriateľského tábora,
ale omylom zabil kráľovského pisára. Keď sa mu Porsenna vyhrážal, upálil si pravú
ruku na plameni. Nad toľkou odvahou úžasnutý kráľ ho potom prepustil.[543](z lat.) Rodinkárstvo v úradoch.[544](z lat.) Pohanstvu.[545]Konštantín V.(741 — 775) — byzantský cisár[546]Giovanni Lorenzo Bernini(1598 — 1680) — taliansky maliar,
sochár a staviteľ[547]Porticus(lat.) — stĺpová chodba, stĺporadie
|
Zechenter-Laskomersky_Zo-Slovenska-do-Rima.html.txt
|
OsobyBARÓN POLESNIAK, statkár.SLAVOŠ, jeho syn, major v ulánskom pluku na Kavkaze.MILINA, jeho dcéra.DORAZIL, plukovník v odpočinku.MARINA, jeho dcéra.MILOŠ SLAVKOVSKÝ.JOZEF, LÍZIKA, MICHAL, u baróna.Deje sa v letníku baróna Polesniaka.
|
Francisci_Oklamani-klamari.html.txt
|
PodivnýV temných Smrečinách[1]valasi
ohník kladú si v kolibe,
pustou nocou vietor šumí,
vrchovcami hory hýbe.
A tou nocou a tou horou
dumný šuhaj postupuje,
ku tej valaskej kolibe
pomaly sa približuje.
„Boh daj šťastia! — sa ohlási —
čo robíte chlapci mladí?“
A v tom pušku s pleca sníme,
a ku ohňu sa posadí.
Sedí pri ňom zamyslený
a nič viacej nehovorí,
len pozerá, len si myslí,
ako ten ohníček horí.
Smútok tiahne mu po tvári,
sen mu zhýňa mihalnicu
a v driemotách klobúk z hlavy
nachyľuje sa mu k lícu.
Spí a nič nevie o sebe,
oheň hasne už pomaly,
žiadnej vravy nečuť ďalej,
i valasi už pospali.
Už noc prešla, svitlo ráno,
deň sa belie nad Tatrami
a ten z koliby odchodí,
ďalej ide zas horami.
Pred kolibou tí valasi
stoja, za ním pozerajú
zadivení, medzi sebou
takto zticha povrávajú:
„Čo to ozaj za šuhaja,
túla sa v zime i v lete,
a miesta si najsť nemôže,
na tom preširokom svete?“[1]Dolina v Tatrách tak zvaná.
|
Grajchman_Dumky.txt
|
OsobyĎURO BOTÁR, bohatý sedliakJeho chorľavá ŽENAZUZA, ich mladá, zdravá dcéraKLINČOK, dedinský „majster“JUDA, krásavica, jeho dcéraMIŠO, mládenecGAZDINÁ na priadkachSEDLIAK — jeden z tých úbohýchMLÁDEŽ a HUDCI na priadkachROBOTNÍCIOdohráva sa vo veľkej sriemskej dedine roku 1925, od februára do
novembra.
|
HurbanVladimirov_Zem.txt
|
Budúci ľudiaBudúci ľudia povstávali,zosmutnel našský zrak,živí i mrtví v diaľnej dialipozreli na zázrak.Po horách, kde bol oheň prvý,aj iskry pohasly,a ľudia, čo sú zdravej krvi,zo zeme vyrástli;nazvali kameň, stromy, luhychlebom a rukami,pod zlatým mostom sveto-dúhystali sa otcamia prorocky sa podívalina vody, na hory,to dali deťom. Noví králina suchu, na mori.Nastúpia silní, vyvolení,v poli sa spoludní,parobci, chlapci urastení,tí prví, mohutní,po horách, poza buky divéchovaní v domove,vykúpe slnko tváre snivéa dlane v olove.Obrobia pole v trávnic zvuku,ovocie, pšenicua také hrozno, čo na drúkupo dvaja ponesú.A keď sa sotmí, pri ohníkurozprávku budú pliesť,veselú vezmú harmonikusynovia hôr a hviezd.Bude vás počuť a po cestesa rozloží váš tieň.Len v Babylone, iba v mestevždy bude mrtvý deň,pôjdete ticho ulicami,poviete nevinne:chorobou sveta, mrtvolamisa bosí valíme.Nezažobrete, hladné deti,žobráci pod plotom,ste zdraví chlapci, zdravej pleti,je život životom.Je život v oku, horí všade,je sila v pohybe,je oheň, teplo je na hradei v malej kolibe.Neznáte hrôzy, surmu ťažkú:boj muky, rany, kríž,vložíte dvoje rúk na vážkua duše k sebe blíž.Po zemi a zo svojich ramiensypete robotu,staváte mestá a na kameňchalupu, palotu.Hľadajú v zemi zlaté rudyčakany z ocele,na zemi stačia jedným búdya druhým kaštiele.Na hradných vežiach horia ohnei v nízkych chatrčiach,i v chladných prsiach krv sa pohnei v teplých náručiach.Budúci ľudia, vyvolenípolnoční hlásnici,budete ťažkí, vyzbrojenía stráž na hranici.Váš život a nie práca kusápoženie tento kvet.A ľudia skoro spýtajú saneudivene: svet?
|
Dilong_Buduci-ludia.html.txt
|
IHistorie, kterou vypravovati budu, není fantastická, ale jen romantická. Nebylo by však
správno souditi dle toho, že jest nepravdivá, na její nepravděpodobnost. Žijeme v době, kdy
všecko se přihází — ba, máme dokonce právo říci, že vše se již stalo.Není-li naše vypravování pravděpodobno dnes, může býti zítra, díky vědě, která najde
prostředky k tomu v budoucnosti. Nikomu potom nenapadne vřaditi vypravování tohoto do kruhu
legend. Ostatně nerodí se již legendy na sklonku tohoto praktického a rozumného století
devatenáctého ani v Bretani, zemi divých korriganů,[1]ani ve Skotsku, krajině brauniův a gnomů, ani v Norvéžsku, vlasti asův, elfů,
sylf, valkyr, ba ani v Sedmihradsku, které jsouc se všech stran obklíčeno Karpaty jest
velmi příhodno pro všecky ty zjevy strašidelné. Nicméně třeba poznamenati, že krajina
sedmihradská do dnešního dne ještě oplývá pověrčivostí starých časů.Provincie tyto, na nejkrajnějším východu Rakouska položené, popsal již pan de Gérando a
Eliáš Reclus[2]je prozkoumal. Ni jeden ni druhý nezmínili se slovem o podivné historii, kteráž
je podkladem tohoto románu. Věděli o ní? Snad, ale nepřidali jí víry. Je toho litovati,
ježto prvý by ji byl vypravoval s přesností pravého letopisce, druhý se vrozenou onou
poesií, jíž vyznamenávají se jeho cestopisy.Poněvadž žádný z těchto spisovatelů událost onu nevypravoval, pokusím se o to já za ně.Dne 29. května tohoto roku pásl pasýř stádo na pokraji zelené planiny u paty Řetězatu,
jenž strmí tu nad úrodným údolím, porostlým štíhlými stromy a pokrytým hezkými poli.
Vyvýšenou tuto planinu, odhalenou, bez ochrany, profukovaly zimního času severozápadní
větry ostré jako břitva holičova. Říká se v té krajině, že pláň se dává holit — a zcela
právem.Pastýř neměl ničeho společného s vybásněnými svými soudruhy ve starých básních a hrách
pastýřských. Nebyl to ani Dafnis,[3]ani Amyntas,[4]ani Tityr,[5]ani Lycidas či Melibé. Lignon nezurčel mu u nohou obutých do neohrabaných
dřeváků, ale byla to valašská Sil, jejíž čerstvé, vpravdě pastýřské vody byly by bývaly
hodny protékati bludištěm románu o Astrei.[6]Pastýř ten jmenoval se Frik a byl ze vsi Verstu. Jsa právě tak otrlý jako jeho zvířata,
hodil se výborně do šeredného baráku, vystavěného na kraji vesnice, kdež jeho berani a
vepři žili ve stálém sváru.Stádo páslo se tedy pod ochranou řečeného Frika, jenž se k němu výborně hodil. Ležel na
travnatém pahorku a podřimoval na půl oka s velkou dýmkou v ústech hvízdaje občas na psy,
jestliže která ovce se vzdalovala s pastviště, nebo houkaje na roh, jehož ohlas odrážela v
horách mnohonásobná ozvěna.Byly čtyři hodiny odpoledne. Slunce jalo se schylovati k západu. Na východě osvětlilo se
několik temen, jichž úpatí se koupalo ve splývající mlze. Na jihozápadě dvě proluky v
řetězu horském propouštěly šikmý chvost paprsků podobných pruhu světla, tryskajícímu
pootevřenými dveřmi.Dle horopisu byla to nejdivočejší část Sedmihradska v župě Hatszegské. Sedmihradsko jest
prazvláštní částí císařství Rakouského, zvané „Erdely“ v maďarštině, což znamená „země
lesů“ (zálesí). Hraničí na severu s Uhry, na jihu s Valašskem a s Multanskem na východě.
Plochou má šedesát tisíc čtverečních kilometrů neboli šest milionů hektarů, — asi devítina
Francie. Podobá se trochu Švýcarům, ale jest o polovinu rozsáhlejší nežli Švýcarsko, ač ne
četněji obydleno. Sedmihrady mají planiny dobře obdělané, bohaté pastviny, údolí rozmarně
se vyhlubující i strmé štíty a prostoupeny jsou rameny Karpat sopečného původu a brázděny
nesčetnými proudy vod, které napájejí Tisu i hrdý Dunaj, jehož Železná Vrata několik mil
jižněji tvoří soutěsku s řetězem Balkánu na hranicích uherských a císařství tureckého.Tak asi vypadá ona země starých Daků, dobytá Trajanem v prvém století éry křesťanské.
Neodvislosti, které požívala za Jana Zápolského a jeho nástupců až do r. 1699, pozbyla
Leopoldem I., jenž ji připojil k Rakousku. Však ať si byly jakékoli politické osudy její,
dnes zůstala společným bydlištěm různých plemen, která, ač v těsném styku, přece se
nesmísila. Žijí tam Valaši neboli Rumuni, Uhři, Cikáni, Sikulové původu multanského i
Sasové, které všechny časem a dle příležitosti pohltí „maďarisace“ ke prospěchu jednoty
sedmihradské.Kterému typu patřil ovčák Frik? Byl odrodilým potomkem starých Daků? Stěží dalo by se
uhádnouti dle jeho nespořádaného vlasu, špinavé tváře, štětinaté brady, dle hustého obočí
jako dva ryšavé kartáčky, a podle očí barvy neurčité ze zelena do modra, u jejichž vlhkých
koutků se krčil vějířek starobných vrásek. Stár byl šedesát pět let, — ač se mohlo mu i
méně hádati. Byltě velký, přihublý, vzpřímený, ve žlutavé hazuce méně huňaté nežli jeho
prsa, a žádný malíř nebyl by se rozpakoval zachytiti jeho kontrfej, když tak stál nehybný
jako skála pod svým širákem, pravým to věchtem slámy, podepřen jsa o hůl se železným hákem.V okamžiku, kdy sluneční paprsky probleskly na západě, Frik se obrátil a přistrčiv si
dlaň zpola zavřenou k oku jako kukátko — jakž dělával si z ní i hlásnou trubku, aby byl
zdaleka slyšen — pohlížel k jednomu místu upřeně.Na jasném pruhu obzoru v dálce dobré míle rýsovala se podoba hradu, však příliš zmenšená
značnou vzdáleností. Starobylý tento hrad zaujímal na homoli osamocené průsmykem Vlkáňským
nejvyšší část planiny zvané Orgalská. Ve světle ozářeného pozadí vynikaly obrysy jeho zcela
jasně a přesně jako pohledy stereoskopické. Nicméně zdálo se, že oko pastýřovo ještě nad to
vynikalo obzvláštní bystrostí jsouc s to, aby rozeznalo ještě zvláštní některé podrobnosti
oné vzdálené skupiny; neboť prohodil tu pastýř potřásaje hlavou:„Starý hrade!… Starý hrade!… Hrdě se vypínáš na svých základech!… Však ještě tři léta, a
přestane tvoje bytí, poněvadž tvůj buk má již jen tři větve!“Buk onen, rostoucí na vrcholku hradní bašty, odrážel se černě na pozadí oblohy jako
jemný výstřižek z papíru, a jedva by byl znatelný komus jinému nežli Frikovi na takou
vzdálenost.Vysvětlení těchto slov ovčákových, vyvolaných jakousi pověstí o hradu, bude později
podáno.„Ba!“ opakoval Frik, „pouze tři větve… Včera byly ještě čtyři, a čtvrtá upadla této
noci… Zbyl po ní pouze pahýl… Jen tři počítám na rozsoše… jen tři, starý hrade… jen tři!“Posuzujeme-li vůbec ovčáka po stránce idealní, shledáme, že obrazotvornost mimoděk činí
z něho bytost snivou a rozjímavou. On dorozumívá se s planetami, hovoří s hvězdami, čte v
obloze. V pravdě bývá to zpravidla hlupec nevědomý a zabedněný. Přece však obecná
lehkověrnost připisuje mu ráda nadpřirodzenou sílu; on má v moci všecka kouzla, dle libosti
učaruje lidem i zvířatům — což je vše jedno v tom případě; prodává prášky tajemné, nápoje
lásky i recepty. Může jenom naházeti do brázd kouzelných kamenů a již přestane pole nésti
úrodu, na ovce může jen kouknouti levým okem, a již zůstanou jalovými. Ostatně pověry jsou
vždy a všude. Ani v krajinách nejvíce vzdělaných nikdo by neminul ovčáka nepromluviv s ním
několik přátelských slov, nepoctiv ho laskavým pozdravem s oslovením „pastýři“, což mu
velmi lichotí. Rána jeho kloboukem zamezuje účinek všech zhoubných vlivů, jichž i na
cestách sedmihradských je více než kde jinde.I Frik považován byl za kouzelníka a strůjce zjevů fantastických. Jedni tvrdí, že prý
upírové i strygy[7]jsou ho poslušni, druzí zase, že setkávali se s ním v poslední čtvrti měsíce za
tmavých nocí v té podobě, jakž na jistém obraze viděti kouzelníka zvaného Velký Přestupník,[8]an rozkročen na mlýnském stavidle baví se s vlky nebo hloubá ve hvězdách.Frik nechal lidi mluviti maje z toho prospěch. Prodával svoje lektvary i protilektvary
a, což obzvláštní zmínky zasluhuje, sám byl stejně důvěřiv jako všichni jeho klienti.
Jestliže nevěřil ve svá vlastní kouzla, tož aspoň plnou víru přikládal legendám, kolujícím
krajem.Není tudíž divno, že pronesl onu předpověď týkající se blízkého zmizení starého hradu,
poněvadž na hradním buku zbývaly toliko tři větve, ani že nic neměl Frik kvapnějšího, nežli
pospíšiti s tou novinou do Verstu.Shromáždil stádo, řva z plných plic do dlouhého rohu z bílého dřeva a dal se na cestu ke
vsi. Psi, dva poloovčáčtí hafani, kousaví a divocí, kteří se zdáli mnohem způsobilejší
skopce požírati nežli je hlídati, následovali ho nadskakujíce zvířatům. Ve stádě bylo asi
sto beranů i ovcí, z nichž tucet ročních, ostatek tří- a čtyř-letých neb o čtyřech a šesti
zubech.Stádo patřilo verstskému soudci, hospodáři Kolcovi, který platil obci značný poplatek z
chovu ovcí a jenž velmi si vážil svého pastýře Frika pro osvědčenou zručnost ve stříži a
pro velikou znalost v léčení nemocí, kurdějí, motolice, vrtohlavosti, tasemnice,
vodnatelnsti, ospice, paznehtnice, neštovic, nadmutí a jiných nákaz dobytčího původu.Stádo postupovalo v těsném chumli s náčelním beranem ve předu, vedle něhož nejstarší
bahnice klinkala svým zvončekem za stálého bekotu.S pastviště dal se Frik na širokou stezku, lemovanou rozsáhlými polnostmi. Tam vlnily se
nádherné klasy vysokého a slamnatého obilí; onde prostíralo se několik lánů kukuřice, která
zastupuje rýži té země. Cesta vedla podél kraje smrkového a jedlového lesa ve hlubině
čerstvého a stinného. Ještě níže vinula se lesklá Sila, procezující se křemenitým dnem
řečiště a unášející dřevěné štípy, spracované na pilách výše položených.Psi i ovce zastavili se na pravém břehu reky a jali se píti dychtivě na plošině strmého
břehu v rozhrnuté směsici třtin.Verst nebyl již dále než na tři dostřely z pušky za hustým vibištěm, tvořeným
samostatnými stromy a nikoli oním zakrnělým proutím, které vyráží jenom na několik stop nad
kořeny. Vrbiště to prostíralo se až k soutěsce Vlkáňské, kdež stejnojmenná vesnice zabírala
výběžek na jižním svahu hornatiny Plesské.Kraj byl již opuštěn v té době. Než ještě noc nastane, opouštějí lidé práce své na
polích domů se uchylujíce, takže Frik cestou nemohl vyměniti žádného obvyklého pozdravu.
Napojené stádo právě se zatáčelo dolů k údolí, když tu objevil se v ohybu Sily jakýsi
člověk ve vzdálenosti asi padesáte kroků po proudu.„Hej, příteli!“ křičel na pastýře.Byl to jeden z oněch cizinců, kteří potloukají se všemi trhy župy. Setkáváme se s nimi
ve městech, městečkách i ve vesničkách co nejskrovnějších. Smluviti se všude dovedou,
kamkoliv přijdou. Mluvíť všemi jazyky. Nikdo by nemohl říci, k jaké národnosti patří tento
cizinec, zda byl Ital, Sas či Valach. Ale byl žid, žid polský, vytáhlý, vyhublý, ohnutého
nosu, špičaté brady, vybouleného čela a velmi živých očí.Prodával dalekohledy, teploměry, tlakoměry a kapesní hodinky. Co neměl uschováno v uzlu,
připiatém na zádech pevnými řemeny, to viselo mu na krku a kolem pasu: hotový kramář, živý
přenosný krámek.Dle všeho měl židák před Frikem a jeho pozdravem strach, který, jak zmíněno, ovčáci
vzbuzují. Pozdravil Frika kynutím rukou a řekl rumunštinou, utvořenou z latiny a
slovanštiny, s cizinským přízvukem:„Jak se máte, příteli?“„Tak, tak… podle počasí,“ vece Frik.„Nuže, to se dnes máte dobře, neboť jest pěkně.“„Ale bude škaredě zítra; bude pršeti.“„Pršeti?…“ zvolal kramář. „Což u vás tady prší bez mračen?“„Mračna přijdou této noci… a odtamhletud… z té zlé strany hor.“„Dle čeho tak soudíte?“„Dle vlny svých ovcí, která je drsná a suchá jako vydělaná kůže.“„Tím hůř bude tedy pro ty, kdož jsou na dlouhé cestě…“„A tím lépe pro ony, kdož zítra nevyjdou z domu.“„Napřed by bylo třeba ten dům míti, pastýři.“„Máte děti?“ řekl Frik.„Nemám.“„Jste ženat?“„Nejsem.“Frik tázal se jen proto, že zvykem v oné krajině ptáti se na to cizinců, s nimiž se
setkáme.A dále pokračoval:„Odkud jdete, kramáři?“„Ze Sibině.“Sibiň jest jedním z hlavních měst sedmihradských. Odtud vine se údolí Sily uherské,
sestupující až ke hradu Petrosenskému.„A jdete?“„Do Kluže.“Do Kluže jde se odtud údolím Marušským, přes Karlovice podél nejkrajnějších výběžků
hornatiny Biharské. Cesta celkem asi dvacíti kilometrů.V pravdě tito prodavači teploměrů, tlakoměrův a různého haraburdí vzbuzují vždycky dojem
prazvláštních bytostí tak trochu rázu záhadného. Pochodí to od jejich zaměstnání.
Prodávajíť čas ve všech formách jeho, minulý, přítomný i budoucí, jako jiní kramáři
prodávají košíky, trikoty nebo kartouny. Mohlo by se říci, že jsou cestujícími domu Saturn
a spol. se známkou zlatých přesypacích hodin. A vskutku bylo pozorovati, že učinil židák
dojem na Frika, jenž zíral ne bez údivu na směsici různých těch předmětů jemu nových, jichž
upotřebení zcela mu bylo neznámo.„Poslyšte, kramáři,“ ptal se Frik natahuje ruce, „nač je to hamparádí, které vám chřestí
u pasu jako kosti starého oběšence?“„Samé cenné věci,“ odpověděl cizinec, „velmi užitečné každému.“„Cože, každému,“ zvolal Frik, pošilhávaje na žida - „tedy i ovčákům?…“„Ovšem že i ovčákům.“„A co tahle titěrka?…“„Tahle titěrka,“ odpověděl žid pohazuje teploměrem s dlaně do dlaně, „poučí vás, je-li
teplo nebo zima.“„E, příteli, vím to velmi dobře, buď potím-li se v kazajce, anebo cvakám-li zuby ve své
haleně.“Zajisté to stačilo pastýřovi, který ani zbla se nestaral o příčiny vědecké.„A co tato veliká krabice s jehlou?“ doptával se dále ukazuje na tlakoměr aneroid.„Žádná krabice, toť přístroj, který vám poví, bude-li zítra pěkně, anebo bude-li
pršeti…“„Opravdu?…“„Opravdu.“„Dobrá!“ opáčil Frik, „však nechtěl bych z toho ani kousku i kdyby nestál více než
krejcar. Vždyť potřebuju jen viděti mraky, kterak se válejí mezi horami, anebo kterak se
ženou nad nejvyššími jejich vrcholky, a vím čtyřiadvacet hodin napřed, jak bude. Hleďte,
vidíte-li tu hustou mlhu, jež se zdá z půdy vyvírati? Nuže, již jsem vám řekl, toť voda na
zejtřek.“A věru ovčák Frik, znamenitý pozorovatel počasí, vyrovnal se tlakoměru.„Nepotřeboval byste snad aspoň nějakých hodinek?“ zatočil kupčík.„Hodinek?… Mám jedny, jdou samy sebou a vznášejí se mi nad hlavou. Je to slunce na
obloze. Podívejte se, příteli, stane-li tamhle nad horou Rodykem, je zrovna poledne, a
jakmile prokoukne rozsedlinou Eželtskou, jest šest hodin. Mé ovce vědí to právě jako já,
moji psi jak ovce. Nechte si svoje krámy.“„Och, kdybych neměl jiných klientů nežli pastýře,“ odpověděl kupčík, „to bych špatně
pochodil! Tedy opravdu nepotřebujete ničeho?…“„Naprosto ničeho.“Všecko toto laciné zboží bylo jakosti velmi pochybné; tlakoměry neshodovaly se ani na
bodu „proměnlivo“ ani „pěkně“, a rafije hodinek taktéž nesouhlasily hodinová s minutovou —
zkratka mizerná chamraď.Ovčák snad to tušil a nejevil proto chuti ke koupi, přece však v okamžiku, když již se
chápal své hole, všiml si jakési trubice, která se houpala zavěšená na řemenu u pasu
kupčíkova. I řekl:„K čemu asi je tahle trubice, kterou tu máte?…“„Trubice tato není žádná trubice.“„Tedy je to snad jakási bouchačka?“Pasák mínil tím jistý druh starých pistolí na křesací kámen.„Nikoli,“ vece žid, „je to dalekohled.“Bylo to skutečně jedno z oněch pravšedních kukátek, ktere zvětšují pět až šestkráte,
nebo přibližují předmět toutéž měrou, což je týž poměr.Frik chopil se nástroje, okukoval jej, ohmatával a otáčel jím na všechny strany, čímž
vysunul jeho dvě trubice. Prohodil potřásaje hlavou:„Jakže, dalekohled?“„Ano, pastýři, a ještě k tomu velmi důkladný, kterým uvidíte hezky daleko.“„Ó mám dobré oči, příteli! Za jasného počasí dohlédnu až k nejzazším skalinám na vrcholu
Řetězatu a k nejzazším stromům soutěsky Vlkáňské.“„Ani očí nepřimhouříte?“„Ani nepřimhouřím. To dělá rosa, která mi padá na tvář, když spím od večera do rána pod
šírým nebem. Ta vám znamenitě vyjasní zrak.“„Jakže, rosa?“ divil se kramář. „Rosa přece spíše oslepuje…“„Ale nikoli ovčáky.“„Budiž. Však, máte-li dobré oči, mé jsou ještě lepší, jakmile k nim nasadím svůj
dalekohled.“„To bych rád viděl.“„Nuže, přesvědčte se o tom vlastníma očima…“„Já?“„Zkuste to.“„A nic mne to nebude státi?“ tázal se Frik, jsa od přírody velmi nedůvěřiv.„Pranic… leda, že byste se odhodlal koupiti ten nástroj.“Ujištěn v tomto ohledu, chopil se Frik dalekohledu, jehož trubice byly upraveny
kramářem, i přivřev levé přistrčil ke pravému oku sklo dalekohledu. Pohlédl směrem ke
průsmyku Vlkáňskému, postupuje níže ku Plese, až pak namířil nástroj na vesnici Verst.„O jé!“ zvolal, „je to přece pravda… Hledí to mnohem dále nežli moje oči… Ejhle, náves…
Poznávám lidi… Hola, lesník Nik Dek, který se vrací ze své obchůzky s torbou na rameně a s
ručnicí u boku…“„Což jsem to neřekl?“ poznamenal kramář.„Ba ba… Je to opravdu Nik!“ odvětil ovčák. „A kdo je ta dívka, která právě vychází z
domu hospodáře Kolce, v červené sukni a černém živůtku, jako by se chystala jemu vstříc?„Dejte pozor, pastýři, poznáte děvče právě tak dobře, jak onoho junáka.“„Na mou věru!… Je to Miriota… Hezká Miriota! Bodejť, zamilovaní… Tenkráte ať se mají na
pozoru, neboť je držím na mušce své trubice, a neujde mi ani jedna hubinka!“„Nuž, co říkáte mému přístroji?“„Inu, inu, že kouká do daleka!“Mohlo by se mysliti dle toho, an Frik nikdy před tím nedíval se dalekohledem, že vesnice
Verst byla velmi pozadu z osad župy Hatszegské. A tomu bylo vskutku tak, jak dále uvidíme.„Jen se koukněte ještě, pastýři,“ nabízel cizinec, „a to mnohem dále nežli je Verst… Ta
vesnice jest nám příliš blízko; koukněte se dále, mnohem dále!…“„A ani to mne nebude nic státi?…“„Docela nic.“„Dobrá. Podívám se na druhou stranu Sily uherské!… Aj… Tamhle věž kostela Livadzelského,
poznávám ji podle kříže, který má jen jedno rameno… A níže v údolí, mezi jedlemi vidím věž
kostela Petrosenského s kohoutem z bílého plechu, jehož zobák jest otevřen, jako by právě
svolával své slepice!… A ještě níže ona věž, která vyčnívá uprostřed stromů, to je asi věž
Petrilská!… Však počkejte, kramáři, když je to vždycky za jedny peníze…“„Vždycky, vždycky, pastýři!“Frik obrátil se k planině Orgalské a postupoval koncem dalekohledu po hradbě ztemnělých
lesů na svazích Plesy, až zachytil sklem vzdálenou silhuetu hradu.„Ovšem!“ zvolal, „čtvrtá větev jest dole… Viděl jsem tedy dobře!… A nikdo nepůjde ji
sebrat na pořádnou svatojanskou pochodeň… Věru, nikdo, ani já!… Bylo by to dáti v
nebezpečenství tělo i duši… Však neznepokojujte se proto. Větev se přece někomu velmi dobře
hodí této noci, jenž jí zatopí na ohništi pekelného ohně… A to je čert!“Žid byl by snad žádal vysvětlení nepochopitelných těchto slov, poněvadž nebyl ze vsi
Verstu ani z okolí, když tu Frik vykřikl hlasem, v němž se obráželo zděšení i překvapení:
„Co znamená ta mlha, která vystupuje nad věží? Je to mlha?… Nikoli!… Řekl bych spíše kouř,
však to není možno. Již od mnoha let nekouří se z komínu hradu!“„Vidíte-li tam kouř, pastýři, pak je to zcela jistě kouř!“„Nikoli, kramáři, nikoli!… Toť klam vašeho přístroje, který je zašpiněn.“„Tak si jej očisťte!“„A když jej očistím…“ Frik obrátil dalekohled a přejev jeho skla rukávem, nasadil jej
opětně k oku.Určitě byl to kouř, který vystupoval nad vrcholem kulaté věže. Vznášel se přímo vzhůru v
tichém vzduchu, a jeho vrch splýval s vysokými oblaky.Frik bez hnutí ani nehlesl. Všecka jeho pozornost soustředila se ke hradu, který
počínala právě zahalovati temnota postupující od povrchu planiny Orgalské.Potom sňal dalekohled od oka a položiv ruku na kabelu visící mu na kazajce, zvolal: „Co
stojí vaše trubice?“„Půl druhé zlatky,“ odpověděl kupčík. Byl by prodal dalekohled i za zlatku, kdyby byl
Frik projevil úmysl smlouvati. Však ovčák se nezdráhal. Jsa patrně ohromen hrůzou, právě
tak náhlou jako nevysvětlitelnou, vnořil ruku do své kabely a vyňal peníze.„Kupujete pro sebe dalekohled?“ tázal se kramář.„Nikoli. Pro svého pána, rychtáře Kolce.“„Tedy vám to nahradí…“„Ovšem… dva zlaté, jež mne stojí…“„Jakže… dva zlaté?…“„Zajisté!… a tak s Pánem Bohem, příteli.“„S Pánem Bohem, pastýři.“A Frik zahvizdnuv na psy a popohnav stádo, sestupoval rychle k Verstu.Žid vida ho tak spěchati potřásl hlavou, jako by byl měl co činiti s jakýmsi bláznem.„Kdybych to byl věděl,“ mručel si, „byl bych prodal svůj dalekohled mnohem dráže!“A když si urovnal své zboží kolem pasu a na ramenou, dal se ke Karlovicům, sestupuje po
pravém břehu řeky Sily.Kam šel? Nezáleží na tom. Přešel jenom tímto vypravováním, a již jej neuvidíme.[1]Korriganové, brauniové, gnomové, asové, elfi, sylfy, valkyry— jsou názvy různých báchorkovitých bytostí jako u nás skřítků, víl, lesních ženek,
stryg, mag atd.[2]Gérando, Josef Maria — slavný publicista a filosof
francouzský,Reclus, Jan Jakub Eliáš — znamenitý současný franc.
cestopisec, nar. 1830[3]Dafnis— ovčák, syn Merkurův a sicilské vodní víly, kterého
vyučí lesní bůh Pan zpěvům a hře na flétnu, musy pak umění básnickému. On prý je
tvůrcem básnictví bukolického čili pastýřského. Jméno Dafnis se druhdy často dávalo
pastýřům jako rekům v pastýřské poesii. Nejznamenitější práce s tím titulem jsou:
Daphnis, idyllická báseň v prose od Salomona Gessnera, 1754 v Curichu; Daphnis a
Chloe, řecký román připisován jakémusi Longovi, spisovateli jinak naprosto neznámému;
Daphnis a Alcimadura, languedocká opera pastýřská a j. v.[4]Amintas— pastýřské drama Tassovo, tvořící epochu v literární
historii italské, neboť před tím se nikdo neodvážil přivésti ovčáky na jeviště. Však
z rukou Tassových přijat nový druh dramatické poesie s velikým nadšením, a Amintas
zůstal vzorem na dlouhé časy.[5]Tityr— jméno Vergiliova ovčáka, v němž slavný římský básník
sebe sama vylíčil ve svém štěstí, jehož nabyl laskavostí Octavia Augusta, kdy
triumvirové po bitvě u Filip rozdělili svým vojákům veteránům mnoho soukromých
pozemků, mezi nimi i majetnost Vergiliovu.Melibeje druhý
pastýř těchto zpěvů (eklog) méně šťastný než Tityr a jako jeho protiva.[6]Roman o Astreiod spisovatele Honorea d´Urfe z r. 1610,
vyličující prý intriky a zákulisní poměry u dvoru krále Jindřicha IV. Je to pastýřský
román, jenže jeho pastýři jsou daleko prohnanější nežli onino Vergiliovi. Doba děje
jest VII. stol. na břehu řekyLignonuv krajině Forezi, již
vládne vodní víla Amasis.Seladon, mladý hezký ovčák, miluje
pastýřkuAstreu, a ona jej. Chtějíce se navzájem poškádliti,
ustanoví, aby se Seladon tvářil, jako by si namlouval jinou dívčinu. A tato hříčka se
stane osudnou. — Román má 5 ohromných svazků o 1200 až 1400 stranách — tedy opravdové
bludiště.[7]Stryga— název strašidelné bytosti noční, zachovaný dosud
dialekticky na Moravě zároveň se slovem maga. Znamenají ošklivé a zlopověstné bytosti
ženské.[8]Velký přestupník(Grand Bissexte) — obraz malíře Morice Sanda
z pařížského salonu 1857. Grand B. je škodlivý zlý duch, objevující se pouze v
přestupném roce dle víry venkovanů v okolí La Châtre. Zdržuje se na bažinách a
rybnících, a zle s každým, kdo ho potká. M. Sand vymaloval ho poněkud naivně. Obraz
představuje krajinu se zapadajícím sluncem v krvavých červáncích, jejichž odlesk
odráží se v řece. Z vody vynořuje se obrovská postava opřena o starý kůl. Po levé
straně klesají vyděšení rybáři, marně se snažíci utéci.
|
Verne_Tajemny-hrad-v-Karpatech.html.txt
|
Jožkova svadbaPred dreveným domčekom pána urodzeného Jonáša Danielovie Zaviaty zo Zaviateho stojí
veľký rebrovec. Doňho sú zapriahnuté dva malé koníky. Mosadzné pracky a iné okrasy na
chomútoch a na kantároch sú pečlive vyleštené, takže sa na slniečku vesele blyštia. K tomu
sú koníčky okrášlené i pestrými ručníčkami, ktoré im so spánkov nadol hrdo visia. Na
prednom sedlisku sedí Matej, asi osemnásťročný parobok. Na hlave má ohromný širák. Pod ním
vidno v ľahkej tôni okrúhlu, zdravú, červenú tvár. Za širákom hrdo sedí mu veľká kytka,
uvitá z rozmajrína a cyprusu. Na nej sú pouväzované úzke, červené stužtičky. Cez plece má
prehodenú bielu kabaničku, zpod nej červenie sa kvetastý kožuštek. Široké, biele rukávy
ľanovej košele visia mu voľne so svalnatých ramien.Vstal hore. Z červeného, mosadznými i bielymi gombíkmi a prackami okrášleného opašteka
vytiahol si malú zapekačku a kožený, dohánový, dlhými remenčekmi okrášlený, meštek. Na
jednom bol uviazaný zo žltého drótu filigránsky zhotovený šparcháč. Keď ešte pripomenieme,
že náš Matej má na sebe nové, ešte len tretí raz oblečené, hrubé, čiernou, širokou šnúrou
okrášlené nohavice a na nohách pečlive vymastené krpčeky s hojnými návlakmi, tak nám
voľky-nevoľky príde do umu, že sa tu zaiste niečo slávnostného deje.V tomto domnení nás utvrdí i nezvyčajný ruch v Zaviatom. Z každého okna vykúkajú zvedavé
hlavy a pozerajú na Jonášovu chalupu. Na podstienkoch stoja ženičky i dievčatá a rokujú
pilne o niečom. Pri voze stojí hŕba detí. S patrnou záľubou obzerajú skvostný záprah a
vyfinteného pohoniča. Matej, ako by ani nezbadal zvedavosť ním vyvolanú, sedí si nedbale na
sedlisku, nohu krížom preložiac cez druhú a oprúc si lakeť o koleno, drží v ruke už dymiacu
sa zapekačku, bafká si z nej, až milá vec. — Ale on zato poločkom šibne zo zvedavosti, aký
dojem urobil, a spokojne sa usmieva. Len kedy-tedy zagáni na dobiedzavé detváky, ktoré sa
obšmietajú okolo koni, hladkajú ich, obskakujú okolo nich a pritom hlasite vyslovujú svoje
poznámky.— Ale mu dáš pokoj! — zavolal na jedného prostopašníka, ktorý práve chcel chytiť koňa za
chvost bezpochyby z tej príčiny, aby mu mohol niekoľko srstí vytrhnúť na sláčik.Chlapčisko odskočilo trochu.— Aký si sa odrazu stal hrdý! Či ho vidíš! — ozval sa s druhého boku veselý, trochu
výsmešný hlas.Matej sa rýchle obrátil, a tu zazrel Evu Dorotiakovu.— Jaj, aký si čačaný! — pokračovala dievčina a posmešne naň pozrela. — Kdeže, kde? —
spytovala sa, ako by nevedela o ničom.— Á, to si ty, Evička? — zvolal na ňu. — Kdeže si bola, kde?Práve chcela odvetiť, keď tu začul s druhého boku dosť hrubý hlas.— No, Matej, ale si všetko urobil, ako sa patrí?Matej sa obrátil, i zazrel svojho gazdu Jonáša Danielovie, ako sa blíži k vozu. Za ním
šla jeho manželka Rozália, vyprevádzaná ešte troma osobami.— Všetko je v poriadku!— A osi sú dobre namastené? Aby sme nešli vŕzgajúci. Obrok si vzal?— Vzal!Pán Jonáš i so svojou manželkou vyzerali ani zo škatuľky. Pravda, tá mentieka i nohavice
neboly módneho strihu, ale tak sa zdalo, že ony svetlo božie uzrely ešte za onoho času, keď
na pánov bratov také zlé chvíle neudieraly. Aj čižmy, vzdor pečlivému lešteniu, predsa len
svedčily, že veru už niekoľko liet prešlo tomu, čo ich na jarmoku v Mikuláši kúpil. Nuž ale
ich trvácnosti sa zasa netreba tak veľmi čudovať, bo veď jeho urodzenosť, keď bol doma,
obyčajne v lete len tak v krpcoch, v zime ale v teplých kapcoch obutý chodieval, a tak
čižmy slúžily mu viac len na parádu.Jeho manželka bola, tiež, ako sa patrí, oblečená v čiernych, bohate poskladaných
listerových šatách. Ich strih upomínal trochu ešte na blahej pamäti krinolíny. Na hlave
mala uviazaný ručník, na rukách mala stoknuté už hodne obnosené polrukavičky, ktoré
obyčajne len pri výročitých slávnostiach nosievala do kostola čo zrejmý znak svojho
zemianskeho pôvodu. Ináče ruky jej boly práve tak zrobené, mozoľovité, ako hocktorej inej
ženy. V pravej ruke niesla trochu obďaleč od seba, a to z opatrnosti, najvážnejší predmet
svojej toalety, a síce čepiec. Bol značného veku i značnej veľkosti, so širokou stuhou,
čipôčkami a lila kvetmi. Nechcela si ho položiť na cestu na hlavu, aby mu nejaká nehoda a
prach nepoškodily. Ľavou rukou ale držala si opatrne sukne, aby sa jej v hnojovke, zo dvora
vytekajúcej, nezapískaly.Po vážnom preskúmaní rebrovca vyliezol pán Jonáš na voz a posadil sa na pravú stranu, za
ním jeho pani manželka, a to s veľkou pozornosťou, aby sa jej sukne nedotkly hojne
namasteného kolesa.Keď už sedeli, ako sa patrí, pristúpily k vozu spomínané tri osoby a jedna za druhou
podávaly v bielych obrúskoch pečlive zaobalené rozličného druhu koláče, ako: makovníky,
lekvárniky, tvarožníky a pletenáky.Pani Rozália položila ich s náležitou opatrnosťou, ako i dar, nový ľanový obrus, pred
seba na slamu a pritom svojho manžela neraz napomínala, aby dal pozor na batôžteky, aby
nohou nemykal. Ona ale zavinutý čepiec položila si opatrne do lona tak, aby sa neskrkval, a
potom vážnym hlasom napomínala si tetku, švagrinú i kmotru, aby pozorovaly na dom;
prasiatkam aby nezabudly dať pomyje i zelinu, kravičku aby podojily, na oheň aby daly pozor
a vôbec na všetko, aby sa niečo zlého neprihodilo.Keď už takto všetko bolo do poriadku uvedené a keď si pán Jonáš zapálil na trojhalierovú
cigaru, na takzvanú šusterkubu, čo v Zaviatom náležitú pozornosť vzbudilo, lebo tam okrem
zapekačky zriedkakedy bolo vidieť iné fajčiť, vtedy zavolala pani Rozália na Mateja:— A teraz vo mene božom pohni!Matej potiahol liace, šibol bičom koníky a zavolal:— Hí!Koníky do týchto čias ticho stály s ovisnutými hlavami. Teraz, pretrhnuté z driemoty,
trhly vozom a pohly sa drobným klusom vopred.Pani Rozálka obzrela sa ešte nazpät a zavolala tam stojacim ženám, čo ale tieto pre
rachot voza nedopočuly. Potom sa nadhla vpred, aby pečlive pozrela na batôžteky, či sú
dobre uložené, a len potom, keď už bola ubezpečená, že je všetko v poriadku, vzpriamila sa
v sedlisku a sedela nehybne pri svojom mužovi. Jej tvár, nie tak od veku, — veď ešte len
teraz prekročila piaty krížik, — ako od starostí a hrdlovania, — bola už hodne vráskami
pokrytá. K tomu rozhostil sa jej na tvári už oddávna ustálený smútok, ktorý len niekedy
zmizol, keď prišiel jej syn Jožko domov na vakácie, alebo, keď už bol v úrade, na návštevu,
čo sa ale najmä v poslednú dobu veľmi zriedka stávalo. Teraz opanovala ju tichá, no veľká
radosť; veď dlhoročná túžba sa jej splnila, keď jej synáčik, jedináčik, zo šiestich dietok
čo jej zostal, vstupuje do stavu manželského a berie si, ako oznámil, dievča zo stavu.I prelietla jej mysľou celá minulosť. Predstavila si ho ako malinkého. Prišly jej do umu
všetky tie detské výrazy, ktoré takými milými robia tie malé detváky. Koľko ráz sa zasmiala
na jeho žvatlaní, otázkach. A aká hrdá bola naňho, lebo nad jej Jožka nebolo ani krajšieho,
ani lepšieho, ani múdrejšieho chlapca. Túžba jej niesla sa ta, keby ho mohla vidieť lepšie
zaopatreného, aby nemusel kamením hojne posiate roličky orať, mozoliť. Potom prišly jej do
umu časy, keď Jožko chodieval do školy ku starému Baltazárovi. Posledný bol, pravda, čo sa
povolania týče, vyučený čižmár a veľa sveta pochodil i skúsil. Len jednej múdrosti sa
nevedel priučiť, totiž tej, ako treba z grajciara dva spraviť. A tak, keď v meste prišiel o
všetko, vrátil sa na starosť do svojej rodnej viesky. Tu práve vtedy nemal kto vyučovať
mladý podrast. Prichytil sa teda ku tejto úlohe, a to na spokojnosť všetkých, už i preto,
že bol zo slávnej famílie Zaviatych a že vedel veľmi pútave vyprávať pánom bratom o svojich
skúsenostiach.K tomu vynikal medzi nimi i v zbehlosti v Písme. Áno, on aj pána rechtora z matky
cirkvi, keď prišiel s pánom farárom na výročité slávnosti odbaviť služby božie, z biblie
vyobracal a niekedy mu také otázky nastolil, ako napr. kde to stojí, že pánboh hvízdal na
muchy. Na čo môj milý pán rechtor vzdor tomu, že všelijak vykrúcal, nevedel odpovedať.V takýto čas pán Baltazár významne mrnkol na prítomných pánov bratov a povedome sa
usmieval.A malý Jožko prospieval vekom i múdrosťou, takže keď pán farár prišli na exáment do
Zaviateho, — čo veru nebolo maličkosťou, lebo Zaviate ležalo vysoko medzi hoľami, asi na
tri hodiny chôdze vzdialené od matky cirkvi, veru náš Jožko tak vyrectoval na jeden dúšok
dlhočiznú vítanku, potom i katechizmus, nezastaviac sa ani pri „abychom“. K tomu i biblické
histórie i krát tak vedel, že to bolo len radosť počúvať. A spievať? Vedel stodvadsať
nábožných pesničiek. Mohol sa veru človek spýtať či raňajšiu, či večernú, či o kríži, hneď
ju zaspieval, len sa tak ohlášalo.V takýto čas ho potom pán farár nezabudol pochváliť, áno, aj dvadsaťhaliernik mu dal,
len aby ho obodril v učení. Rodičom ale hovorieval:— Škoda bude chlapca nechať len tak vyrásť, nech ho dajú do škôl!Na to mu Jonáš Danielovie, potešený pochvalou, s náležitou úctou odpovedal:— Ich dvojctihodná milosť, pán farár! — Veľmi pekne sa poďakúvam za lásku, čo proti
môjmu Jožkovi preukázať ráčili, aj za radu; ale ráčia vedieť, roky sú mrcha, človek len čo
vyžije z tej roličky, nuž veru, čo by sme ako chceli…— Všetko pánboh pomôže, Jonáško môj, nech mi uveria. Pomôže, len treba v neho dúfať. A
potom, vedia, len za štyri rôčiky treba prebiediť, potom ho už dáme do preparandie. Tam ho
vezmú zadarmo. To mu už vykonáme, ak sa bude, nota bene, dobre učiť. Budú mať z neho
človeka učeného.— A veru, ich milosť, — skočila do rozhovoru pani Rozálka, — majú úplnú pravdu. Čo má
mozoliť od svitu do mrku bez úspechu? Zaseješ ten ovsík, alebo jarček tak, čo ledva dajú
tri zrnká. Ešte by tá švábočka ako tak, ale či ju môžeš zachrániť?! Veď je to už len
posmech, čo za škodu narobily — s odpustením — tie diviaky! Každoročne nám tak poryjú zem
pod Jarabím, že sa len tak černie. Ja veru už neviem, čo to panstvo zamýšľa, že ich
nevystrieľa. Naši by ich ta vykántrili, keby im bolo slobodno… Už poručeno pánu bohu, aj ja
som tej mysli, že ho niekam dáme, už či na učenie a či na remeslo. Ale by som ho najradšej
videla v tom duchovnom stave! — Vzdychla si a túžobne pozrela na farára.— Majú úplnú pravdu, pani Zaviata, — odvetil farár, — chlapca len treba dať. A ináče
treba sa spoľahnúť na pána boha, veď on časom ukáže prostriedky, o ktorých ani nemysleli.Čože mal Jonáš robiť? Farárovi nemohol protirečiť a Rozália tiež neúprosne stála na
svojom, tak milý Jožko po mnohých starostiach dostal sa do gymnázia.So školovaním syna nastaly nové výdavky. Nejeden junec a nejedna jalovička pošla.
Kedy-tedy musel i Mojžiš, krčmár, pomôcť. Až konečne dožili sa toho, že ich jedináčik stal
sa učiteľom v Sihlinách, v matke cirkvi, do ktorej patrilo tiež aj Zaviate ako fília.Ako to už obyčajne v živote prichodí, že za farou príde i Mara, tak Jožko tiež nebol
odchodnejší od druhých, lebo aj on pocítil, že nie je dobre človeku samotnému.Stravoval sa vo fare. Pani farárke to veľkú starosť nerobilo pre tú jednoduchú príčinu,
že u nich bol vždy stôl obsadnutý, lebo mali toho požehnania, totiž detí, keď aj — bože
odpusť! — nie od vyše, ale ich nebolo ani málo, počnúc od na vydaj súcej Aničky, až po
dvojročného poškrobčeka, ako volali Martinka, v tej sladkej nádeji sa kochajúc, že on bude
Benjamínom. A tak sa už ani nerátalo, či o jedného žrúta sedí viac pri stole a či menej.Ale Jožko si stravovanie svedomite zaslúžil. Deťom farským dával priváta a s pánom
farárom sa pilne hrával dardlík. Jedným slovom, stal sa osožným členom rodiny.Jožko bol veselý a k tomu aj driečny šuhaj, Anička ale bola šumná dievčina. Najmä keď sa
zasmiala a keď sa jej zpod čerstvých malinových rtíkov zaleskly biele zúbky, nuž vtedy
obyčajne silnejšie mu zabúšilo srdce, oči sa mu zaleskly a hrdlo mu niečo stislo, takže
ledva vedel akú-takú reč vykoktať. I zaľúbili sa jeden do druhého.Rodičia im v tom veľmi ani nebránili. Jožkova stanica nebola z tých najhorších, plat sa
mu tiež bude zväčšovať. K tomu ešte pripomnela pani farárka svojmu mužovi, že Marienka o
rok, o dva tiež dorastie, tak treba, aby sa jej Anička vystúpila.— A vieš, muž môj, že už ani páni bratia nedajú pri ženbe veľmi veľa na stav? Často sa
stáva, že sa ženia i kvôli tomu chlebu vezdejšiemu. Lebo veru duchu potrebné je aj telo, a
zdravý duch je v zdravom tele. Telo zdravé potrebuje ale všetko, „čo k telesnej živnosti
prináleží“ a tak „i peniaze i statok“. — a pretože my to nemáme, tak ťažko lepšieho
vyčkáme. A dievča nám takto zostane pri dome, i keď sa vydá. Jožko je ale hodný šuhaj, k
tomu šanovlivý a pracovitý, tak jej môže byť lepšie ako inde.Akože by bol vedel odolať takýmto vážnym dôkazom pán farár, keď i jemu to nebolo proti
srsti, bo veď Jožko vedel s ním dobre zaobchádzať. Tu mu zaštepil pníček, tam zase roj
chytil, potom ten dardlík, čo bolo ale najhlavnejšie, že mu vždy ulahodil pri liturgii s
organom do hlasu, keď stál pred oltárom, takže služby božie išly ani po masle.Nebolo teda vážnejších príčin proti nemu, keď o Aničku nehlásili sa ani z pánov bratov v
Kristu, ani vôbec iné partie, tak si pomyslel na to prvé božie prikázanie, že človeku je za
údel dané, aby v potu tvári svoj chlieb jedával. A dokončil týmto:— Poručeno pánu bohu, keďže sa chcú, nechže sú svoji, veď ešte pánboh všetky dary
nerozdal, a ku šťastiu konečne netreba len tá mamona, ale aj „ten pokoj, ktorý prevyšuje
všetky veci“.Takýmto náčinom mohol sdeliť svojim rodičom náš Jožko tú radostnú zvesť, že Aničku
farárovie nadovšetko miluje a že jej rodičia sú nie proti tomu, tak aby prišli aj oni a
dali zasnúbencom svoje požehnanie.Môžete si predstaviť, v akom vozvýšenom duševnom rozpoložení boli rodičia Jožkovi pri
tejto radostnej zvesti!Jožko si berie farárovu dcéru! Celá família Zaviatych už oddávna nebola takto
vyznamenaná. Zaviate bola zemianska dedinka. Jej obyvatelia boli chudobní sedmoslivkári a
nelíšili sa v ničom, ak len povedomím nie a svojou ešte väčšou biedou od rezkého
sedliactva. Ani jeden deň neminul, aby si o tejto udalosti i horný i dolný koniec dediny
nerozprával. Pravdaže nadokladali k tomu všeličo, tak aj to, že teraz už Jonáške narastú
rohy od hrdoby, keď sa bude svatkať s farárovci.Jonášovci nezhrdli, ale predsa istá vážnosť ich opanovala v tom povedomí, že keď sa
dostanú do rodu s duchovnou osobou, že veru sa aj im treba tak držať, aby v hanbe
nezostali.Pod ťarchou tohoto vedomia zriekol sa Jonáš ešte aj krčmy, kde si predtým niekedy rád
pobesedoval aj s druhými pánmi bratmi. Teraz obyčajne, keď má stihu, vezme zpoza hrady
bibliu, ktorú predtým len vtedy brával do ruky, keď sa mu narodilo alebo zomrelo niektoré z
detí, aby ho zaznačil i rok Pána i deň ten významný pre jeho rodinu.Sadne si za stôl, prehŕňa sa v nej. Číta aj z múdreho Sirácha, kde sa mu najlepšie páči
ten verš: „Synu můj, učiň sobě pohodlí.“ Vie už v nej nájsť aj to miesto, kde pánboh bude
hvízdať muchám a iné tvrdé oriešky pre laikov. Lebo veru Jonáš v posledné časy často
zabehával ku starému Baltazárovi a vždy narážal na Písmo, aby mu toto a toto povedal z
neho. A aby mohol od neho čím viac tej múdrosti vydrankať, tak ho aj podchytával. Takýmto
činom sa pán Jonáš Danielovie tak vycibril v Písme, že citáty z neho len fŕkaly pri každej
príležitosti, že sa jeho spoluobčania veľmi čudovali nad tou jeho velikou múdrosťou.Nuž ale to nemohlo ani ináče byť, keďže bude farárovým svatom. Veď sa len nebude
shovárať s ním o švábke, alebo že akú mal v hospodárstve škodu, keď mu prasačka (prepytujem
vaše poctivé hlavičky) už také veľké prasce vymetala — a bolo ich veru deväť. Ani o tom
nemôže hovoriť, že kmotor Gáborovie natĺkol si akurátne ženu len zato, že išla za ním do
krčmy a tam urobila takú lapáliu, že sa až na horný koniec počulo, keď nadávala mužovi aj
jeho kamarátom do starých ožranov.To sa rozumie, že sa aj pani Rozália premenila. Ona popri tom, že tiež hodne vedela z
Písma, bola veľmi zbehlá v „Zpěvníku“. Nebolo tej pesničky, ktorú by ona nebola vedela
svojím ostrým, tenkým hláskom zaspievať.Ale na tom nebolo ešte dosť. Od tých čias, ako Jožko chodil s farárovie Aničkou vo vere,
zbadaly druhé pani sestry, keď boly sídené v škole na službách božích, že jej chovanie je
teraz celé iné, panskejšie.— Hľa, ako si stúlila ústa, akú svätuškársku tvár robí, ako zbožne obracia oči na
Baltazára, ktorý tiahlym, spevavým hlasom číta z postily miesto kázne.— A ako sa fintí! — doložila druhá, — hľa, akú má batistovú kosičku na hrdle, a to ešte
s novou sponkou! Už sa jej pýcha chyce! Nuž a čo len to! Moja Hermínka sa mohla tiež dobre
vydať do Ráztok. Ale, reku, čo sa tam má po cudzom svete potĺkať, nech je len doma, v
rodnej dedine, blízko rodičov. Veď by mi ani svedomie nedovolilo pustiť si dcéru ďaleko od
seba.Takéto asi poznámky bolo počuť na ňu medzi pani sestrami.Ale ona nebola ešte s tým spokojná. Ona chcela byť ešte trochu vyššie vzdelaná, aby
takto, keď bude sedieť s nevestou a s pani svatkou pri kávičke, mohla ukázať, že ona je
tiež i sčítaná. Kvôli tomu šla ona do komory a tam sa prehŕňala v Jožkových doma nechaných
knihách, kým nenašla medzi nimi nejakú slovenskú knižočku. Tú potom svedomite prečítala, čo
jej trochu i pomaly išlo a k tomu nemala ani mnoho času. Našla ona niečo aj u Baltazára aj
u Gašparov. Boly tam: Múdra Sibyla, Genovéva a Fortunatus. To všetko prečítala, len aby sa
nemusela hanbiť a jej syn tiež za ňu, keď ich príde navštíviť.Takto vyzbrojení a k tomu naplnení velikou radosťou cestovali milí naši Danielovci do
Sihlín na svadbu svojmu synovi.Cestou viedli medzi sebou čulý rozhovor, medzi ktorý sa aj mnoho vážneho naučenia
vplietlo, ktoré — čo osožné — i pre budúce pokolenia zaznačiť treba.— Starý, vieš, — hovorila pani Rozália, — taže si daj pozor, keď budeš tam fajčiť, aby
si nepľul na dlážku, aby nebola okolo teba kaluž. A potom, — spýtala sa starostlive, — či
máš ručníčky v oboch vreckách? Aby si si nos utrel do ručníčka a nie len tak. A pritom že
netrúb ako pastier, keď kravy vyháňa…— No, veď ma už len neuč, ako malého chlapca, — zašomral Jonáš. — Veď hádam som chodil
či na voľby, či na reštaurácie. Hľa, som si aj s vicišpánom štrngol. A veď ešte z našej
famílie…— Veď sa len nehnevaj, — chlacholí ho Rozália, — veď ja nie že by som nevedela, že vieš,
ale človek sa tu i tu aj pozabudne. Nazdá sa, že je doma. A vieš, predsa sa nám treba na
pozore mať, aby sme v hanbe nezostali.— No, veď no, neboj sa, žena, — hovorí Jonáš spokojne, — veď ma to dosť tlačí. Už si len
dám pozor. Ale tebe tiež je potrebné…— V čomže? — skočí mu do reči Rozália trochu urazená.— Nuž vieš, zvykneš si, keď sa takto naješ, aj zaštikútkať. A to tak náležite, že sa to
zakaždým ozýva, ako čo by piestom tlieskal.— Ba netáraj, — skočila mu namrzene do reči. — Veď vieš, že trpievam na žrenie v živote.
Aj to len niekedy. A že by som sa ja pozabudla? O to ty nemaj starosti, lebo ja viem, kde
sa čo patrí. Ty ale aby si potom nepozeral často na dno pohára, lebo vieš, že keď si viac
šľuhneš, tak potom máš svoju náturu a potom vytneš takú parádu, že…— Dajže pokoj, veď som asnáď nie u Fuľov v krčme, alebo na jarmoku. Veď hádam, — a
vytiahol z vrecka cigaru. — Matej! — zavolal na paholka.— Čože chcú? — spýtal sa tázaný a obrátil sa polbokom k Jonášovi.— Na túto cigaru. A nech ti už netrčí pod nosom tá zapekačka. Veď sa ti už nos mohol od
nej pripiecť, takú máš krátku rúrku na nej. Vezmi si a zapáľ si, aby svet videl, že ideme
ako sa patrí na svadbu.Matej sa radostne usmial a vztiahol ruku po cigare. Zapekačku pichol za opaštek, liace
zahodil na ľôvč, vybral si zpod partice širáka sirku, črajchol ňou o nohavicu, ako sa
patrí, a v druhom okamžení už fajčil ani Turek.Keď prešli najbližší zákrut cesty, zazreli sihlinskú vežu.Pri vide známej dediny pojala ich akási bázeň, smiešaná s pocitom šťastia. Pani Rozálka
popozerala batôžteky i rukou ich omacala a napravila, aby sa presvedčila, či sa koláče
nedolámaly a pozrela i koniec tridsiatneho ľanového plátna, (sama ho utkala). Taktiež aj
pekný obrus, u tkáča tkaný, jeleňmi, poľovníkmi, ružičkami pretkávaný — dar to mladuche —
rozbalila, či sa nezafúľal. Potom ale, keď videla, že je všetko v poriadku, vyňala si
čepiec, pekne ponaprávala skrkvané kvietky a stužky a složiac ručník s hlavy, položila si
ho s veľkou pozornosťou na hlavu, nazerajúc sa pritom do malého zrkadielka.— Starý, nože sa obzri, či mi nestojí dákosi nabok. Aby som nevyzerala na posmech.Jonáš zagánil na ňu, potom spokojne, nie bez istej uznanlivosti, poznamenal:— Dobre, dobre ti svedčí, ani uliaty. A keď sa takto vyfintíš, hneď o desať rokov
vyzeráš mladšou.— Len by si netáral, — poznamenala s úsmevom. — Dávno už odkvitla moja krása! — a
vzdychla si.Ani nezbadali, len keď sa už octli v dedine. Matej pukol bičom, liace potiahol ku sebe a
pošibal koníčky. O pár minút už zastali pred školou.Tu im ale povedal mendík, aby len šli na faru, že je už tam všetko sídené.Priestranný farský dvor už bol zpoly zaprataný rozličnými vozmi, vozíkmi, áno, ani
kočiar nechyboval. K nim zatiahol aj náš Matej.Na rachot rebrovca vybehol z fary kŕdeľ detí, domácich i prišlých, aby sa do vôle
nadívaly na ohromné rebriny i na chomúty, jazvecou kožou okrášlené.Naši medzitým sostúpili s voza. Starostlive sa začali oprašovať, ukrkvané šaty
vystierať. Všetko toto dosť zdĺhave robili, a síce aj z ostýchavosti, ale aj čakali, že ich
Jožko alebo niekto iný z novej rodiny privíta.Ale pitvorné dvere zostaly prázdne. Konečne sobrali si batôžteky a tichým krokom
vstúpili do fary.V kuchyni počuli vravu a buchot tĺčika. — I vstúpili ta.Tam už kuchárky boly vo veľkej robote. Vrtily sa okolo sporáka a stola. Jedna miešala,
druhá miesila, tretia bohviečo tĺkla, a pani farárka ani vodca nad vojskom všade dozerala,
všade niečo poznamenala.— Á, vitajte, vitajte! — hovorila, prichádzajúc prišlým v ústrety. — Akože cestovali?
Nechže sa páči len dnu medzi hostí, — a pratala ich už dnu.— Veď som len trocha tých koláčov chcela oddať ich milosti. — Nešlo jej ešte na jazyk
slovo „svatka“.— Ďakujeme, ďakujeme, — hovorila farárka a pritom už rozväzovala uzlíky, aby vybrala
pečivo. — A aké sú pekné, vykysnuté a bielušké, — chválila.— Evička! — zavolala na jednu z pomocníc, — poďteže sem! Soberte tieto koláče a odneste
do komory, — dobré budú potom ku druhým pečivám. A vy, Krábeľka, pozorujte, aby moriak na
ťapši neprihorel. Polejte ho so dva razy masťou, aby bol mäkší a bude mu i koža červenkastá
a chrumkavá. Vy zase, aby ste na cesto pozorovaly, keď ho budete ťahať. Len pomaličky, aby
nebolo samá diera, potom sa všetka plnenka vysype. Veď ja o chvíľku prídem, ale teraz musím
odbehnúť, aby som videla, ako Aničku obliekajú.— No nech sa páči, — púšťala príchodzích vopred.— A už to božechráň! — zdráhala sa Rozália.— No len, no, — núkala ich farárka rýchle ako osoba, ktorá má mnoho práce.Konečne sa pustili vopred a farárka ich voviedla do izieb, kde už plno hostí bolo
sídených.Naši dvaja príchodzí pri vide toľko pánov a paní boli prekvapení. Zprvu ani nevedeli
rozoznať, kto je to tu všetko. Len keď sa trochu rozhľadeli, videli, že sú tu i traja
susední páni farári i s rodinami, potom páni rechtori, k tomu aj pán veľkomožný Sihlinský,
inšpektor cirkevný, tiež prišiel ich Jožkovi na svadbu…Boli cele zarazení.Farárka, svatka, videla ich tieseň, i povedala vľúdnym hlasom:— Nechže sa len páči do druhej izby, tam je aj mladý zať Jožko. Ja ale musím ísť ku
mladuche.Tichým, neistým krokom vkročili do veľkej izby. Keď prestupovali jej prah, tu vyskočil
oproti nim mladý pán, cele v čiernom oblečený, v topánkach takých ligotavých, že sa mohol
človek do nich nazrieť. Potom mal biele ani sneh rukavičky stoknuté na rukách a zlatá
retiazka ligotala sa mu na prusliaku. A tu div divúci, len keď ich začne objímať a
bozkávať!— Veď je to náš Jožko! — Poznali si syna, i objali a bozkali si ho a hojné prúdy sĺz
vystrykly im z očí.— Nuž vidíte, drahí svatkovia, — vítal ich pán farár — nevravieval som vám pravdu, keď
som Jožka posielal do škôl, že to všetko pánboh pomôže? A hľa, teraz sa on aj mne stal
synom.— A kdeže je mladucha? — spýtali sa, keď sa trochu uspokojili.— Jaj, tá sa oblieka, veď už treba ísť onedlho na sobáš.*Ako vo sne zdalo sa im, keď vstúpila dnu krásna mladá nevesta, v bielom oblečená a s
dlhým, priezračným ani hmla závojom a zeleným myrtovým vienkom na hlave. Ich syn postavil
sa ku nej. Potom začal hovoriť pán učiteľ z Jamného ako pytač, a to veľmi dojemne. Nato
zase odpovedal oddavač, pán farár zo Závodia, a to veľmi krásne a múdre; všetko z Písma
citoval, takže sa všetci poplakali.Potom mladí prišli k nim prosiť o požehnanie. Mladá im pobozkala — vzdor tomu, že si
nechceli dať — ich mozoľnaté ruky.Sobáš i všetko bolo im tak slávnostné, tak skvostné, áno, aj to panstvo, čo tu videli. A
to všetko pre ich Jožka! Len sa tak roztápali od blaženosti.Ale po sobáši, keď sa vrátili nazpät do fary, zase pocítili stiesnenosť.Pani Rozália hneď začala porovnávať, ako ktorá je oblečená. A tu, keď videla tú nádheru,
ako sa jej to všetko zdalo, cítila sa v svojich staromódne ušitých listerových šatočkách
taká osamotnelá. Ani len čepiec nevidela, ani na pani farárkach, ani na pani učiteľkách,
lebo tie veru boly v kostole v klobúkoch a v izbe len tak s holou hlavou, len ak niektorá
mala dáku mašličku na kontíku.A práve preto, keď pozrela do veľkého zrkadla a videla, ako tróni jej dôkladný čepiec na
hlave, veru pocítila, že aj týmto sa delí akosi od spoločnosti tých, s ktorými ju viaže
rodinný pomer, nastalý skrze synovu ženbu. Ovšem, boly osoby aj v čepcoch: pani kurátorka,
pani kostolníčka, aj kmotričky a susedy, a maly na nich aj náležité limbačky a čipôčky a
boly biele ani padlý sneh, ale čože tým, keď sú sedliačky, a nie z rodu, ani nie svatkovia
s farárovci!Taktiež aj pán Jonáš nevedel sa hodiť do spoločnosti.Ku kurátorovi a k iným popredným sedliakom, cirkevníkom nechcel sa pridružiť, ačpráve sa
títo veľmi slávne cítili, lebo už mali tváre červené ani pivonky a očká sa im začaly
blyšťať ani zornička pred východom slnca.Ale akože sa on má dnes medzi nich miešať?!A zase akože sa má pridružiť ku druhým skupinám hostí? Tu začul dákesi nové, neslýchané
rozhovory: tu o politike, tam zase o nejakej knihe, inde zas pretriasali cirkevné, alebo
politické otázky, všetko to jemu také vysoké, neznáme. To všetko naňho tak trápne
účinkovalo, že ani nezbadal, ako sa mu tratia z umu horko-ťažko nashromaždené citáty. Ešte
aj najhlavnejší tromf svojho pismárstva, totiž o tom hvízdaní na muchy, zabudol, kde to
stojí, či u Jeremiáša a či u Izaiáša…Ešte aj ten Jožko zabudol na nich. Aspoň sa im tak zdalo byť. Ani sa len neobzrie o
nich, vždy sa len obšmieta okolo mladej nevesty.Pravda, v skutočnosti bolo to cele ináč. Nie že by ich boli chceli zľahčiť alebo
vysmiať, ale každý sa hľadel zabaviť, ako s kým vedel a mohol. Nuž a Jožkovi ktože by teraz
zazlieval, že zabudol na celý svet? Veď je človek vtedy obyčajne trochu ako v bezpríčetnom
stave, najmä keď sa žení tak ako Jožko, ktorému fúziky len čo teraz začaly opravdove šibať.
A potom, veď on pláva v láske až po uši! Či on hádam vyratuje, koľko dostane tisícok a či
čo? To mu veru ani na um nesíde! On teraz by bol vstave zabudnúť aj na spasenie, keď sa mu
ženička, trochu zapýrená a ostýchavá, usmeje a pritúli sa mu ku plecu.Ale tu hľa začaly stoly vyťahovať, prestierať. Hostia šli medzitým do iných miestností.— Poďme trochu von, — hovorila pani Rozália svojmu manželovi.On nemo poslúchol ženu, a tak vyšli. Prešli mlčky cez dvor a vstúpili do záhrady. Tam
prešli až na druhý koniec, kde ohromný jasen rozprestieral svoje mohutné konáre. Podeň si
sadli na lavičku a sedeli tam ticho, len kedy-tedy prehodili niekoľko slov.*Už hostia sadali za stoly i mladý pár už sedel za vrchstolom, okrúžený družbami a
družičkami, a našich ešte nebolo vidieť.— Chojže ich pohľadať, kde sú, — pošepla svojej mladšej dcére Marienke pani farárka, — a
povolaj ich!Keď vyšla Marienka na dvor, stretla sa so slúžkou, ktorá práve vtedy niesla vodu do
kuchyne.— Zuza, nevidela si rodičov mladého? — spýtala sa Marienka.— A veru tak sa mi pozdalo, ako by som ich bola videla ísť pred chvíľou do záhrady.I poponáhľala sa teda ta. V záhrade nezbadala nikoho. Už sa chcela vrátiť, keď sa jej
niečo začernelo pod jasenom. Príbližila sa, i videla, ako sedia na lavičke ticho a trocha
schúlení.— Čože oni tu robia? — spýtala sa ich.Pozreli na ňu zahanbení, potom ale Rozália prehovorila a plač jej zasekával slová:— Ach, nuž, tešili sme sa, že kvôli nášmu Jožkovi toľko pánov prišlo, že ho tak poctili.Starému Jonášovi tiež začalo niečo vŕtať v nose. Už chcel istý výkon urobiť, keď mu
prišlo na pamäť naučenie ženino. I vytiahol si ručník z vrecka a utrel si opatrne nos, aby
dákosi nezatrúbil. A potom aj oči.Marienka neporozumela ich nálade, a preto sa veľmi zadivila, no potom ich posúrila:— Nechže sa len páči dnu, veď ich už čakajú. Už je všetko prihotovené, len nosiť treba
na stôl.I pohli sa dnu. Ale ako sa začudovali, keď ich usadili hneď ku mladým, blízko vrch
stola; tam pri pánu veľkomožnom a pani farárke.Predsa len niečo zavážia! A hľa, ešte im aj pripili, i si štrngli s nimi. No, a aký je
každý milý, prívetivý ku nim. Hľa, susedná pani farárka sa spytuje, či im pánboh len Jožka
požehnal? A tu ona, že veru bolo ich šestoro, ale že ich pánboh z tejto časnosti k sebe
povolať ráčil.A tak z reči do reči, len keď ani nezbadala, že je už v prúde, a to v takom, že nebolo
treba ani Sibylu, ani Genovévu a Fortunátusa spomínať.Pán Jonáš onedlho pocítil, že veru jedlá sú výtečné, len tak sa rozpúšťajú na jazyku;
vínce tiež ani malvázia! Posledné obyčajne i jazyk rozviaže, aj um zbystrí, a tak aj on
začal zprvu len tak nesmele, ale potom čím diaľ, tým viac sa rozveseľovať, takže veru si s
pánom veľkomožným a s inými pánmi všeličo pospomínali i o starých dobrých časoch, aj o
úrode a hospodárstve. Pravda, často mu prišlo do umu, že sa spýta jedného z nich, či vie,
kedy pánboh muchám zahvízdne, a kde to stojí, ale dákosi k tomu neprišlo.Tak boly rany zacelené.Ale keď sa nazpät viezli na druhý deň zase na rebrovci domov, boli cele uveličení.
Nevedeli sa dosť naspomínať milotu a dobrotu svatkov a všetkých. I rozmýšľali o tom, ako im
budú všetci závidieť, ich obdivovať, keď im všetko vyrozprávajú, čo zažili, čo počuli, čo
jedli, s kým sedeli pri stole a o čom sa shovárali. Oj, bude toho dosť, a dosť, takže sa
vždy vrátia k tejto udalosti, ktorá časom bude sa im zdať ako krásny sen, ako pohádka,
prifarbená tými najrozličnejšími črtami, ktoré si vybáji ich obrazotvornosť, takže
pomaličky meniť sa bude ona dľa nálady i dľa veku, až zostane z nej pre nich ako by
legenda, ktorá lúč jasný, krásny hodila do ich jednotvárneho, trápením a nedostatkom
prázdneho života…
|
Cajak_Jozkova-svadba.html.txt
|
PapučaVšetci ste pod papučou, páni. Darmo tajíte. I vypili by ste si, i podiškurovali. Tak
znamenite sa to sedí, pije a diškuruje, ale ručička na hodinách sa hýbe, straší, hrozí, ako
ženské rameno. Áno.Pamätáte sa na Javora, hostinského? Vy sa nepamätáte. Ja ho nikdy nezabudnem. Vidím ho.
Ozruta. Široký, dlhý, hrubý. Červená turecká čiapočka s kyckami, posotená k tylu. Veľká,
okrúhla, červená tvár bez fúzov a vlasov na hlave. Krátky kabátik, krátke nohavice a všetko
na ňom krátke a úzke. Ku každému stolu ide, fučí, salutuje, hovorí, prisadne na chvíľu,
vstáva a ide k druhému. A pri každom stolíku salutuje, smeje sa, hovorí a pije, neprestajne
pije a vždy je triezvy a veselý… Kde si sa podel, Javore? Kdeže je výtečné javorovské pivo,
víno a gulášteky? Kde je tvoja biela, čistá krčma? Na zúfanie je život, ako si odišiel.
Pijeme žbrndy… Ej, páni, páni! Vy ste na príčine. Nie vám je ľúto?… Už ten vchod do lokálu.
Široké, vysoké dvere. Svetlá, veľká izba, druhá a tretia. Biele, okrúhle stolíky s
lesknúcimi sa obrusmi, zápalníkmi a pivovými tanierikmi. Žltučké, rovné slané rožky s
rascou. Spárené fľaštičky na olej a ocot, soľničky. Všetko čistučké, biele. Zrkadlá…Ale nemožno sa ti celkom poobzerať. Traja ti zavolajú:„Služobník, pane! Úcta hlboká! Poklona!“To posluha. Mimovoľne pozrieš, či nejde za tebou ministeriálny úradník, alebo aspoň z
okresného súdu nejaký múdry sudca. Ale nie. Zrovna idú k tebe. Stŕhajú ti zvrchník, vezmú
paličku, klobúk. Lenže nie ako v hore, ale celkom uhladene, pekne. Pomýlia ťa celkom.
Pozrieš si i na vestu, či ti nevisí duplovaná retiazka na nej. Nie, nie. To je už taká
obsluha. Stopuje ti na tvári, kam si chceš sadnúť, a zaiste ti servítkou opráši miesto. S
poklonou opýta sa ťa:„Rozkážete, blahorodý pane?“A ty si si už namyslel, že si pánom, a dvíhaš nos. Chladne, dôstojne rozkážeš si pohár
piva. Zase poklona. Donesú ti ho. Poklona. Dopiješ. Prichádza zas a pokloní sa, či ešte
poháriček. Chce sa ti, povedzme, trochu čítať. Klepneš dva razy prstom na stolík, a ani
čoby si nejakú tajnú gombičku pritlačil: odrazu sa ti zjaví posluha. Ty len povieš, alebo
ukážeš a už máš. Taká posluha!A hostia sa len tak hrnú. Tam máš národných. Tam sú odnárodnení. Tam je stoličná
aristokracia zo súdov, sirotskej stolice, slúžnovskej a berného úradu.[1][2]Tam je inteligencia i menej inteligentní. Lebo u nás neinteligentných vôbec
niet. Tam sú ráno, predobedom a naobed. Tam sú poobede, večer i v noci. Človek nemôže sa
zdržať, keď prechádza popri Javorovi. — No, poháriček, — myslíš, — vypijem, — a vojdeš. Ale
nápoj! Musíš vypiť tri, taký nápoj. Alebo ťa zarazí vôňa gulášteka. — Ech, čo, jeden
guláštek nepokazí apetít. — Vojdeš a zaješ si. Slovom, musíš vojsť. Nemožno udržať sa… A
vždy ti je príjemne, sladko okolo srdca a žalúdka.Ale zrovna si vo vytržení v noci. Tri veľké acetylénové lustre svietia. Zrovna slnečné
svetlo. Javor negazduje, keď je reč o citoch hostí. Druhí áno. Skrútia všetky svetlá a
nechajú lampôčku, lebo odišiel, povedzme nejaký asesor, ktorý len zriedka chodí, ale pije z
jemnejšieho pohárika. Ty môžeš sliepňať, lebo si nie asesorom. V noci, v noci! Vtedy je tam
priestranne a vzdušne. Tí, ktorí musia, vytratia sa po jednom. Každému je ľúto, keď
odchádza, ale musí, musí. Domáci poriadok tak to donáša. Ej, veru zostane, ktorý môže
podkúpiť ženičku sladkými cukríkmi, koláčikmi, bochničkami. Veru kúpi a radšej zostane.
Lepšie ti je u Javora ako doma.Zostáva mládež, zlatá mládež. Rovnakí, priatelia a druhovia, ktorí majú krv a túžby.
Akoby si namiesto srdca mal hudobný inštrument v sebe. Ozve sa ti v ňom spev, prenesie sa
na ústa a zuní, zuní.Príjemná krčma, znamenitá krčma.A Javor je veselý. Akoby nebol! Nik mu nemôže poškodiť. Neraz zdalo sa, že je už zle.
Nešťastné voľby!„Javor s vládnymi hlasoval!…“„Ale nehovor! Javor?“„Javor.“„Veď je to posmech!“„Posmech!“„Bojí sa o krčmu…“„Ale je to predsa len škandál! Ktože ho vlastne drží? My. Kto by chodil k nemu, ak nie
my? Nikto. To je škandál! Nemali by sme k nemu chodiť. Veď je to zrada!“„Ale, rozumie sa, bojkotovať![3]“Zvolala sa porada. Poradu hromadne navštívili. Ozývali sa tuhé reči. Oduševnenie veľké.
Len málo pochybujúcich hlasov. Akoby triumfovalo veľké víťazstvo. Každý hromžil medziiným
aj na Javora. „Ech, čo, Javor! Aj tak je jeho víno nie pravé. Čert vie, kde ho kupuje. Pivo
nestálo nikdy za nič. Vždy bolo akési riedke a nečisté. To sme si len tak namysleli. Žbrnda
je to všetko. A takto nás zradiť. Veď je to posmech. My vlastne nevieme, aká sme my sila.
Nemuseli by sme byť slabí, len svorne spolu sa držať. Podporovať svojich. Tak…“A na tretí deň našiel sa vplyvný pán advokát Žarko, ktorého smädilo. Vošiel k Javorovi.„Celkom som zabudol na to v náhlivosti,“ povedal, keď ho interpelovali.Našiel sa druhý, tretí, ktorí tiež celkom zabudli. „Ak nás prekvapia, povieme, že sme
zabudli,“ mysleli si. „Aspoň si vypijeme.“Štvrtého našli doma pri pive.„Akéže to piješ?“ spýtali sa ho.„Javorovské.“„Ale veď…“„Veď je to nie proti princípu, keď si ho dám domov doniesť. To je celkom iná vec,“
poznamenal.„To si aj ja dám.“„Aj ja.“„Ale prečo nie? Veď je to taká maličkosť.“Vysvitlo, že nielen tento pán, ale mnohí pili doma. Pán Čulek, apatekár, mal celú
štvrtku na čape v komore. Tam užíval, aby ho neprekvapili.„Keď maličkosť, nuž maličkosť,“ povedali niektorí. „To si poďme vypiť.“„Ale pravda.“„Keď starí nedržia, čo by sme mali my držať,“ osvedčili sa mladí. „Poďme k Javorovi.
Poďme! Nuž teda poďme!“Zase bolo tak ako predtým. Zase len Javor a Javor. Bolo Pavla. Tam si našiel všetkých u
Javora. Bolo Jána, Jozefa, Ďura. Tam boli všetci. Predal niekto dobre zemiaky alebo vola,
hybaj k Javorovi. Narodil sa niekomu syn, tam ho oslávil. Vyhral niekto proces, u Javora si
ho našiel veseliť sa; ak ho prehral, tam si smútok odháňal. A keď už vonkoncom nijakého
titulu nebolo — tam boli všetci do jedného u Javora. Skrátka, bolo ako predtým. A bolo dlho
tak, až tu odrazu…Sedel som večer doma. Pri práci. Vytrhlo ma klopanie na dvere.„Voľno.“Dvere sa naširoko otvorili a dnu vstúpila nízka, bruchatá figúra s veľkou vtlačenou
hlavou medzi plecami. Široká tvár, obliata červenou farbou, s malilinkými fúzikmi a lalokom
pod bradou. Roztvorený, dlhý, čierny zvrchník. Široké, bledé nohavice a veľké žlté topánky.
V jednej ruke držal biely klobúk a hrubú čiernu palicu. Druhou držal kľučku, nezatvárajúc
dvier.„Servus. Dobrý večer!“ prehovoril. „Nepoznávaš, čo? To je dobré; nože sa prizri!“Vravel pomaly a smial sa ako tuční ľudia, ktorí pre nízky krk nemôžu jasne hovoriť, ani
smiať sa hlasne.„Ale pravda, Táravý! Servus, kamarát!“ vykríkol som, poznajúc svojho kolegu ešte z
univerzity.Zhodil kabát a sadol si. Vlastne len on hovoril, ja som ho počúval. Prišiel z malého
mestečka, Mielníc. Jeho žena chce sa presídliť do nášho mesta. Hľadá príležitostný byt.
Bože, len keby našiel. Jej je nič nie dosť vkusné. Ani čoby sa grófkou bola narodila.„Keby si ju len počúval,“ vravel a povýšil hlas. „,A čo si nepozapínaš vestu, ty
medveď?‘ Tebe to môžem povedať, ako kamarátovi,“ podotkol, ku mne sa obrátiac. „,A čo si
nepozapínaš vestu? Nekaľavník. A tento fľak si kde zobral? Doma sedí a zabrýzga sa. Ty, ty
medveď. Už si zasa drichmal. Napuchnuté máš oči, červené, a tu pás od vankúša. Všetci ste
takí. Začmudení, hranatí, bez spôsobu. Ba či sa umývate? Drsní, drevení, suroví. Prečo si
neoblečieš dlhý kabát do divadla? Prichodíte na vizity v čižmách…‘ A všetci sú jej hranatí,
bez vkusu. Prichádza ku mne mladý človek. Ona hneď o nevkuse. ,Vidíte, akí ste vy mladí!
Neviete zaviesť diškurz ľahučko, veselo. Ste ťažkí, zamĺkli. Zrovna urážajúci. Myslím, že
je to nedostatok salónov. Potratíte prirodzený rozum a robíte všetko neslušne. Zapískate
všetko.‘ Príde nejaká dáma a už počína… ,Áno, pekné vkusné šaty. Utešený klobúčik,
topánočky. Skvie sa všetko. Keby ste len boli aj vnútorne také uhladené, bezúhonné. Ale
prichádzate do spoločnosti, hovoríte, hýbete sa a už vidno samý nevkus, nejapnosť…‘ Každého
učí tá baba. Odpusť, že takto hovorím o žene, ale som vždy ani na škripci. Poklzne sa mi
noha na parkete, už kričí: ,Ech, ty nešikovník, či nevieš chodiť?‘ Vystriem sa prípadne,
aby si údy priviedol na pravé miesto, už, že tak a tak neslušnosť. Hvízdam si, už som
neslušný. ,A čo si ty drozd? Vidno, že si do salónov nechodil.‘ Položím klobúk na stolík,
jem rybu nožíkom, zle-nedobre. Fuj… A ako hovorí o babách, čo klebetia. ,Hľa, nemajú čo
robiť, klebetia, znášajú nepravdy. Vkusná žena to nerobí.‘ Ech!… Ale si dnes zapijeme, čo?
Pozajtre príde. Braček, poď! Nemárnime čas. Jeden, dva…“Pozrel na hodinky. Bolo pol dvanástej.„Ozaj, braček, poďme. Zapijeme si. Krátka je moja sloboda. Povečeriame ešte niečo a
vypijeme si buteľku, dve, tri.“Vybrali sme sa. Utešená mesačná noc. Mesiac stál naprostred neba. Neúplný, ako zle
krájaný chlieb. Vzduch chladný, ale čistučký, panenský, bez práška, ako v noci býva. Dlažby
pusté. Ticho. Radosť bola prechádzať sa. Šli sme pomaly a kroky naše sa ozývali. Ako sme
zašli za uhol, odrazu sme počuli, akoby niekde za domami ďaleko v poli potichučky čosi
duňalo.„Čo to zuní?“ spýtal sa Táravý.Zastali sme a načúvali. Za nami na druhej strane domov ozvali sa kroky. V tieni zazreli
sme hrubú nízku postavu v krátkom kabáte so vztýčenou bradou dovysoka. Ruky mala vo
vreckách a palicu pod pazuchou. Figúra sa blížila. Kývanie hlavou a dlhý, ťažký krok boli
mi známymi. Líca sa zabeleli; ukázali sa tenké, ovisnuté fúzy, zablyšťali okuliare. Veď je
to advokát Fraňo.„Hohó! Kamže ty, Fraňo?“ zakričal som.Fraňo zastal.„Ktože si?“ zavolal.„Pijúci.“„No tak poď!“Prešli sme na druhú stranu. Táravého som predstavil.„A vy tiež pijete?“„Akože by nie,“ povedal Táravý.„Človek sa zakaždým potkýna na ľudí so špeciálnymi princípmi. Ja som takto dosť
pravidelný človek a preto si aj vypijem.“Bolo vidno na ňom, že už pil, ale kráčal isto a pomaly.„Vypijem. Rád si vypijem. Víno je moja jediná radosť v živote. Rád ho mám a lásku svoju
netajím. Preto sa to starým babám nepáči. Poviem rovno, že pijem, lebo rád pijem. Zaplatím
za svoju radosť, ale mi neujde a neoklame ma. Príde, kedy chcem, odstránim ju od seba, keď
jej mám dosť. Žena vás zanechá, dievča zaplače, keď ju zanecháte. Starosti, svedomie. Z Álp
môžete spadnúť a aj kým spadnete, trápite sa. Kôň môže zdivieť, koč dodrúzgať sa, pre karty
zatratíte si svedomie, ale víno, páni moji, hovorím, neoklame. Však idete k Javorovi?
Neoklame. Vždy je belavo-zlaté, vždy rozčúli, vždy zabudnete popri ňom, že sú ľudia zlí a
mrzkí, že je život špatný, naničhodný, hlúpy. Zabudnete, že je závisť na svete a že máte
nezaplatenú dlžobu. Poďme chytrejšie, páni, ak dovolíte… To basa duní… Akurát taký je
život, ako keď basu počuť zďaleka a inšie nič. Dú-dú-dú… Sviňa ryje v chlieve, nazdáte sa…
Ale napite sa vína a život zahrá vám bezúhonnou, kompletnou bandou. Samá harmónia.“Kroky sme zrýchlili. Popri duňaní basy začuli sme i piskot klarinetu, potom kontru — bez
prímu, potom zas len klarinet, potom cymbal sám, potom odrazu všetky inštrumenty.Ej, pred hostincom hudci hudú,ej, a dievčatá tancujú…zanôtil Fraňo a zavrtel paličkou.„To sú naši,“ doložil a búšil do dverí, že sa rozleteli.Mladí ľudia sedeli okolo stola, zakladeného buteľkami. Všetci boli červení, rozgurážení,
veselí. Jeden z nich, tučný, rapavý, s malými očami, s rozloženými od seba rukami, kričal:
„Do neba vyletím, do neba vyletím!“ Druhý držal proti nemu buteľku a volal: „Vypi si!
Vyletíš!“ Červený blondín s riedkymi vlasmi a svetlými očami stál pri peci a držal za ruku
chudého, hustovlasého blondína s kečkou a tenkou tvárou.„Odzemok! Odzemok!“ volal Cigánom.Tí spustili:Poza bučky, poza peň…Oni stali si jeden proti druhému, narovnali sa, založili si ruky do pása a počali oproti
sebe tancovať odzemok. Jeden černovlasý mládenec s čiernymi, drobnými, hlboko zasadenými
očami a veľkého tela skočil od stola k base a priložiac ucho k nej, načúval, ako duní.
Starý, plešivý, šedivý, ale čerstvý mládenec tiež skočil, zhodil kabát zo seba a založiac
si jednu ruku za hlavu, zavýskol a počal preberať nohami…„Ech, ja som mal kapitána,“ kričal ktosi. „Radosť bola pod ním slúžiť… Šli sme…“„Do neba vyletím, vyletím! Chytajte!“ volal rapavý, smial sa a slzy mu tiekli.V nôtu niekto zahvízdol po valasky. Hneď zatým ktorýsi zakričal: „Ujujuj! Ujujuj!“ A
traja tichí mladíci pri okne s nevinnými tvárami počali v takte tľapkať.Keď sa dvere otvorili a zjavila sa mocná, sympatická postava Fraňova, akoby jedným
hrdlom zvolal každý:„A-á-á! Sláva! Doktor! Sem sa, páni! medzi nás…“Pušného prachu hoď do plamienka, ako zablčí! Zábava ešte väčšmi vzplanula.„Tuš! Tuš!“ kričali mnohí.Cigáni spustili tuš a hneď zatýmElena, Elena, rada si ma mala!Fraňova nôta.Nízky, širokoplecí mládenec s veľkou ostrihanou hlavou buchol päsťou na stolík a hneď
zatým spustil basom pesničku. Druhý zachytil, ostatní ťahali. Tí, čo tancovali, prestali v
tanci a fúkali si jeden druhému do tvári. Čierny mládenec ešte vždy počúval basu……že si ma nechala!potiahol starý plešivý mládenec bez kabáta. Rapavý si sadol, položil hlavu do dlaní,
akoby mu bolo do plaču. Ešte raz počal refrén:Nech ťa pán boh skára,že si ma nechala!Fraňo sa díval a usmieval. Táravý mi podotkol šeptom:„Keby tak moja žena zvedela…“„Ech, čo, ženy!“ zakričal Fraňo. „Verbúnok zahrajte!“Cigáni zahrali peknú, ohnivú nôtu. Ani čoby bol vletel elektrický prúd do izby a každý
atóm vzduchu naplnil, vnikol do krvi… Razom rozhúpalo sa zasa všetko… Preletela fľaša ponad
stôl. Fraňo vyhodil klobúk do povaly. Druhá buteľka, tretia, poháre — a stôl zostal čistý.
Dvaja vyskočili naň a počali tancovať. Starý mládenec jazdil celou izbou na stoličke.„Dolu kabáty! Verbúnok!…“ ozvalo sa komando.Niektorí z mládencov pozhadzovali kabáty, spravili kruh a počali jeden oproti druhému
tancovať. Najlepší v prostriedku. Ani Táravý sa nezdržal. Chytil ma za rameno, potom
obidvoma rukami za plecia a vrtel sa so mnou.O chvíľu boli už traja na stolíku, potom štyria.Všetko sa vrtelo, cifrovalo, kričalo a výskalo. A Cigáni hrali, hrali, akoby im stovky
lepili na čelo.Táravý za krátky čas tykal si so všetkými. S každým si zatancoval, s každým sa objal a
bozkal. Každý mu vyznal lásku a on každému. Cigán nachyľoval sa k jeho uchu, akoby tiež
vravel o láske. Pokyvkával si hlavou a vrtel rukami. Advokát Fraňo filozofoval:„Bláznivým je dobre. Čo? Nie? Ba bláznivým. Čo máš z rozumu? Ako vážky váži. Toľkoto a
nie viac. Viac je proti reguli. Škoda. Zisk. Ubíja dušu, ducha, srdce. Preč s rozumom,
páni! Lúčme sa! Srdce, páni! Srdce bez uzdy, ako Niagara. Aký krásny je svet. Jarček zdá sa
ti Dunajom. Močarinka Blatnom. A ty ten Dunaj preskočíš, Blatno preskočíš. Ľudia krásni,
veselí, dobrí! Mozog hop! Nielen to víno leješ do seba, ale s ním i zlato lásky, viery,
nádeje. Neľúbiš? Tak si nepil. Vypiješ si, ľúbiš, veríš a máš nádej. Pime!“A zdvihol pohár.„Pime! Pime!“ ozvali sa mu.„Milujme sa!“„Milujme sa!“„Neklamme sa!“„Neklamme sa!“„Štrngnime si! Bozkajme sa!“„Štrngnime si! Bozkajme sa!“ ozývali sa za ním ostatní.On povstal z miesta a vysoko zdvihol pohár. Ostatní sme tiež vstali, štrngli si a
pobozkali sa všetci. Cigáni hrali:Nebojme sa, nedajme sa,bratia jednej rodiny…A zaspievali sme i my.Radosťou nám duše plesali. Ľudia citom vozvýšení, povznesení, ako je to pekne. Ako tečú
slová vo vzbudenej dôvere. Srdce, duša otvára sa ti a ty letíš do nich so svojou dušou a
srdcom. Takými mali by zostať vždycky, takými by mali byť všade. Každý ti je priateľom.
Nikto nemá na mysli oklamať ťa, smiať sa nad tebou. Ten ťa rád, i ten, i ten, všetci, a ty
všetkých. Všetko zdá sa ti malicherným, len tí ľudia okolo sú ti všetkým a len tá pieseň je
skvostná. Čo je na zemi čierno, tratí sa. Nespomenieš si trápnej chvíle, len príjemné
rozpomienky tiahnu tvojou mysľou. Prídu ti na um zamilované ženské oči, ramená, dom so
známymi oknami. Ty sa zajtra budeš prechádzať tam. Vidíš ju… A srdce plní sa ti radosťou.
Radosť je byť medzi mládežou pri zábave. Tam nájdeš rovnosť, srdce a vznešeného ducha. To
sú tí praví dobrí ľudia…Okná spopolaveli. Cez poloodkryté záclony bolo vidno v rannom svetle tmavý múr susedného
domu, čierny hrebeň strechy, kamenie dvora a ulice.„Štyri hodiny,“ podotkol blondín s kečkou a tenkou tvárou.„Ešte buteľku!“ rozkázal advokát.„Už svitá!“ zahovoril rapavý. „Zajtra budem ako mačka.“„Mal si doma zostať!“ zahriakol ho plešivý mládenec.Buteľku doniesli, nalialo sa, vypilo sa. Potom doniesli ešte jednu. Tú už nedajbože
dopiť. Cigáni oddychovali. Fraňo si vzal do ruky palicu, naklonil sa na ňu a zadriemal.
Traja tľapkajúci mládenci sa už predtým vytratili. Napokon cítil každý, že treba odísť.
Cigáni zahrali marš a my, pomaly sa poberajúc, obliekali sme zvrchníky, brali klobúky a
palice, vychádzali na dvor a odtiaľ na dlažbu.Na dlažbe bolo ticho. Mesačná noc premenila sa na zachmúrené ráno. Nebo zatiahlo sa celé
popolavým oblakom. Po kútoch pozostatky nočnej tmy. Domy s pospúšťanými záclonami stáli
nemo, len kde-tu drobné, obskúrne krčmičky boli otvorené, čakajúce na včasných robotníkov.
Veľké zaprášené listy gaštanov triasli sa vetrom a šumeli. Biela suchá kamenná dlažba bola
plná smetí. Zahodený papier, padnutý list hnal vietor po nej s nepríjemným prachom. Ideály
akoby sa boli zrútili v tomto zachmúrenom rannom svetle. Rozpálené hlavy chladli. Rozum sa
vracal a každý pocítil tesknotu vážneho žitia. Zasa vhupli do myšlienok nervózni šéfovia s
ustavičnými rozkazmi, dlhé písacie stolíky, hlavné knihy s číslicami, stránky, práca.„Ale dobre, že nemám ženy!“ kričal Táravý a skoro sa roztancoval na ulici.Fraňo rečnil zas o hviezdach.Padajú hviezdy, aj my padneme, a diamant v hrude nezhnije…Porozchádzali sme sa po jednom.Táravý sa pár ráz obrátil, idúc druhou stranou a zakričal:„Ale o jedenástej hodine iste na pivo, páni!“„Iste!“ ozval sa Fraňo.„Iste!“ zakričal som ja.* * *Táravý na pivo neprišiel. Poslali sme do hostinca, kde býval, a dostali sme hroznú
zvesť, že jeho pani prišla a že hľadajú i s pánom byt. „No, zbohom!“ pomysleli sme si.
„Príde druhý raz.“ Ale Táravý vôbec sa neukazoval. Možno, že ho vkusná jeho manželka
privrela.„Táravý akosi zabudol na nás,“ ozval sa raz Fraňo.„Ja veru tiež prestanem chodiť,“ povedal na to advokát Šturec. „Všetko vychádza na
verejnosť z tohoto lokálu. Včera mi žena referovala, že som predvčerom predpoludním od
desiatej do jednej sedel tu a pil. Dnes ma prekvapila, že som včera hneď poobede šiel na
víno a sedel do pol štvrtej tu… Ja neviem, kto to udáva… Zajtra ma prekvapí, že som dnes
vypil štyri poháre piva.“„Ale to je zvláštne!“ ohlásil sa apatekár Čulek. „Včera som sa trochu zabavil a dnes mi
sestra vedela povedať, že to bolo tu, že tu sedel Fraňo, vy, vy, ty i ty…“ a ukázal na nás.
„Posiaľ nevedela, kam chodím, a tu ti odrazu počne vyčitovať…“„Teraz mi prichodí na um,“ zahovoril mladý podsudca. „Moja žena žiarlila na mňa. Pred
troma dňami diškuroval som s Javorovou pri bráne. Ona len tak vyšla z kuchyne so zásterkou.
Driečna, veď viete, radi si s ňou podiškurujeme všetci… A žena, že za kým sa to zháňam vraj
v tej odpornej krčme, aká to bola chyžná?… Žiarlila.“„Ale to je znamenité!“„Kto to roznáša?“„Iste posluha.“„Alebo Javorová.“„Nemožno. Javorová si nebude škodiť,“ povedal Fraňo. „A akože vaše panie prídu k
posluhovi, alebo posluha k nim?“„Kto teda?“„No, ja prestanem chodiť,“ potvrdil Šturec. „Veď uvidím. Ešte pár dní.“„Zaiste je to nie príjemné, keď žena alebo sestra o všetkom vie.“„Konečne, že pijeme, nie je hriech. Piť sa žiada,“ povedal mladý podsudca.„Ale musí to vedieť každý? To je nie poriadna krčma, z ktorej sa všetko vynesie,“ horlil
Šturec. „Ako má tajnosti štát, ako majú úrady, pošta, tak i krčma. Nie je tak?“Každý prisvedčil a všetci boli nahnevaní. Volali Javora. Veď poriadok musí byť. Javor sa
len usmial.„Ale, páni, zaiste ja sám nevynášam! Obsluha je stará a predtým toho nebolo. Sami viete.
Musí byť medzi hosťami niekto…“Hádali, kto by bol takto podozrivým. Ani jeden. Všetci rovnako chodia, jednako si radi
zapijú. Ktože by seba samého zrádzal?! Stane sa síce, keď sa dlhšie vystane, že sa manžel
vyhovorí na nejakých cudzích hostí. Povie sa, že boli napríklad Rusi, alebo Poliaci, nejaký
povestný český spisovateľ, alebo slaviansky filológ, historik. No a že tam boli všetci
prednejší, napríklad Ďurský, „a keď ten mohol vystať do tretej, prečože by som, ženička, ja
nevystal?“ To sa stane. Lenže, aby sa konzekventne zrádzali, to je vylúčené. Nemôže byť.„Však sa vynájde,“ rozhodli páni.Ale zrádzanie neprestávalo.„To si ty musel povedať,“ hovoril priateľ priateľovi, „že som sa včera poobede zabavil.“„Komu?“„Žene.“„Ale, čo sa ti robí?!“„No a kto? Ty si bol u mňa. A čert vie, chcel si sa zalichotiť…“„To je predsa mnoho! A to si vyprosím…“„Druhý nemohol byť…“„Osočovateľ!“„Ty si! Čo ty máš o tom mojej žene hovoriť?…“Samé aféry medzi pánmi. Na mládež sa počalo tiež hromžiť. Do jednej vyspevovala. Poznali
hlasy. Napitá tiahla s Cigánmi. U Živeckých bola nočná muzika. A nie že by sa ticho držala,
keď chce uctiť niekoho, ale našli sa, ktorí pod oblokom tancovali. Alebo, akí sú to lumpi,
tí mladí ľudia! Otvorili všetky okná u Javora a čo raz vypili fľašku, vyhodili oknom.
Poznali osoby. Tam bol ten, ten, ten… Tancovalo sa na biliarde. Skla na dlážke hromada…„To je mnoho! To je hrozné! Posmech a škandál! Kto to roznáša?“Spoločnosť u Javora sa menšila. Prestal chodiť Šturec, prestal apatekár, podsudca a
všetci lepší. Mládež sa tiež počala strániť Javora a po chvíli veľký hostinec bol skoro
prázdny. Nevidel si tam nikoho z lepších. Sám Fraňo nešiel, keď nebolo spoločnosti.Javor sa zamyslel.Kto to zasa intriguje?A prechádzal sa pomedzi biele, čistučké stoly. Postával pri oknách a vyzeral. Posluhovia
oprašovali čisté obrusy, rozháňali servítkami, utierali poháre, opierali sa o steny, hrali
sa biliard a fajčili neprestajne cigarety. — Čo sa to stalo? — mysleli si a čakali.Nikto.„Nijakého dôchodku, to nemôže byť,“ hundral hlavný posluha.„A moje pobočné grošíky,“ zarmútil sa pikolo.„Čože ja tu mám robiť, keď niet pánov?“ hrešil tretí.„Najlepšie vypovedať pánovi.“„Čo si počneš? Najlepšie, keď pôjdeme. Niet hostí, nemáš čo robiť.“„Musím ich nejakým činom privábiť,“ rozhodol Javor. „Dám doniesť plzenčiny. Iste prídu.
Poznám ich. Nebudú sa môcť zdržať.“Plzenčina prišla. Vytrčili sa krásne ceduľky do okien, ale veru neprivábili nikoho… Ale
aj miestnosť je už akási nečistá. Treba bude zamaľovať. Krásne vymaľovali izby. Jagalo sa
všetko. — Neprišiel nik.„Aspoň mládež zvábim, keď nie tých starých hlupákov!“ nadával Javor.A odrazu zjavila sa v novospravenej kase krásna brunetka s modrými očičkami a žltkastými
obrvami. Sedela graciózne a usmievala sa celkom nevinne. Prišli niektorí mladí ľudia, ale
len s otázočkami. Tak očistom spytovali sa posluhov.„A nebol tu môj priateľ Prútik?“„Nie, pane.“„Kde ten môže byť? Idem ho hľadať.“A už vychádzal. Keď prišli dvaja, pýtali sa na tretieho.„A nebol tu náš priateľ Zárožný?“„Nie, pane.“„Kde ten môže byť? Poďme ho hľadať.“A už boli von.I o týchto sa dozvedeli, že boli dvoriť kasírke. Pili pri kase koňak a boli veľmi
vtipní. Každá dáma im to vedela povedať. Vystali i oni. Darmo lepil Javor plagáty po
stenách, že prišlo znamenité mníchovské pivo, že dáva najlepší pezinok po štyridsať
grajciarov. Neprichádzal nik. Prišli umelci. Darmo skveli sa veľké červené plagáty po
rohoch, že u Javora spieva chýrna miss Tony, alebo Rozy a produkuje sa svetoznámy umelec na
trúbach. Neprišiel nik.Javor len čakal, čakal. Prešlo štvrť roka. Páni neprichádzali. Ak prišiel jeden, hneď sa
vyzradilo. Radšej neprišli. Prešiel polrok. U Javora prázdno, púšť, nemota. Aj veľké
acetylénové svetlá hasli jedno po druhom. Zjavili sa olejové lampy. Potom sviečky.Nahneval sa Javor.Praštil všetkým.Zatvoril obchod.Zmizol…Bol podvečer. Po dlažbe, zatienenej rozvetvenými a páchnúcimi gaštanmi, prechádzalo sa
obecenstvo. Páni, dámy, slečinky, deti s bonami, obručami, fúrikmi a hrkálkami. Kráčal som
k svojej snúbenici a bol som dosť sentimentálne naladený. Poézia rozlievala sa mi dušou a
celým mozgom… — Ktože by vás nemal rád, dámy? — myslel som si. — Ktože by si vás neuctil?
Ako ľahko zdvihne dvoje slabých rúk celý tento svet z blata a hnusu do výšin medzi hviezdy.
Dvoje krehkých rúk zamaľuje čiernu plachtu života na skvostný, jasavý obraz. A my kocháme
sa v ňom. Váš dych zničí kvety mrazu na tablách a my odrazu vidíme ruže v oknách, voňavé,
veľké ozajstné ruže. Ktože by vás nemiloval, kto nectil? Pokým ste ženy…„A-á-á! Servus kamarát!“ zahrčalo mi niečo do ucha.Pozriem — Táravý.„Ach, Táravý! Kde si ty?“„Obyčajne doma.“„Čo robievaš?“„Mlčím a poslúcham. Ani sa nespytuj. Ja som vlastne mníchom a môj byt je kláštorom.“„Nehovor.“Išli sme spolu. Videli sme zavreté dvere niekdajšieho Javorovského hostinca.„Kam teraz chodíte?“ opýtal sa Táravý.„Do akejsi hnusnej krčmy. Ani jesť, ani piť.“„Či by bolo dobre teraz zájsť k Javorovi.“„A šiel by si?“„Teraz nie.“„Prečo?“„Pozri hore.“Nad našimi hlavami v obloku vis à vis bývalého hostinca zazrel som staršiu,
zapudrovanú ženskú tvár s veľkým účesom, veľkou zlatou brošňou pod bradou a veľkými
ametystovými náušnicami. Ľstivými, širokými očami hľadela na mňa.„Kto je to?“ spýtal som sa.„Moja žena,“ šepol Táravý.„Veru škoda Javora!“ počal som zasa. „Kto to len vyzrádzal a intrigoval?“Táravý ukázal hlavou hore.„Tá pani?“„Tá.“„Tvoja žena?“„Ona. Celé hárky papieru som odhalil. Samé značky a mená. Známe mená. Celý deň sedávala
pri okne, ba i v noci, ráno zavčasu a značila, značila a roznášala každý deň tri razy.“„Tvoja pani?“ spýtal som sa ešte raz.„Ona.“V ten večer nešiel som k svojej snúbenici.[1]Tam je stoličná aristokracia zo súdov, sirotskej stolice, slúžnovskej a
berného úradu— všetky tieto úrady boli súčasťou volenej stoličnej
samosprávy.[2]Sirotská stolica— dozor nad správou majetkov vdov a sirôt.
Medzi stoličné úrady patrili ešte škôldozorca, lekár a zverolekár.[3]Bojkotovať(angl.) — izolovať protivníka. Názov podľa
kapitána Boycotta, proti ktorému bojovali jeho írski nájomci tým, že mu nedodali
nijaké životné potreby, takže musel majetok opustiť.
|
Jesensky_Novely.html.txt
|
1Janko Vetárovie chodil už tretí rok do školy. Nebol to chlapec zlý ani v držaní, ani v
učení. Každý bol s ním spokojný, i rodičia i učiteľ. Do učenia bol ako osa: neodložil knihu,
kým len nebol so všetkými lekciami hotový. Pán učiteľ veru rád ho mal; neraz ho potľapkal po
pleci, ba niekedy ho pochválil i pred celou školou. Kamaráti — tí mu nezávideli; uznali, že si
pilnosťou a poriadnosťou to zaslúžil; usilovali sa kráčať za ním a dôjsť tiež takej pochvaly.Janko včasráno vstával, aby si ešte raz zopakoval lekcie. Matka ani otec nemuseli ho
budiť; spoľahli sa naň, že už sám vie, čo treba robiť. Hľa, i dnes — ešte len svitá, a už sa
prebudil. Pretrel oči, načúval trochu. Na dvore lomoz; rozoznať hlasy paholkov a slúžky,
trápiacich sa pri zapriahaní volov, počuť vrzgot brány, dvorom sa rozlieha piskot
nenamastených orných koliesok, pleskot bičov, zas vrznúť bránu — a vo dvore je ticho akoby v
nedeľu ráno.Janko leží a rozmýšľa. Oblokom padá na perinu úzky pruh svetla; na telegrafe pred oblokmi
posadali si lastovičky a štebocú svoju rannú pieseň. Všetko tak jasno, veselo! Škoda veru v
posteli polihovať. Janko skočil na rovné nohy, obliekol sa sčerstva; bolo mu čosi náhlo.
Pozdalo sa mu, že to hanba tak dlho ležať bez všetkého cieľa, že sa treba zodvihnúť a ísť
niekam — tavon, do tej božej prírody.Matka zadivila sa, vidiac ho bez knižky kráčať na záhumnie.„No, ty si sa veru poponáhľal, keď už nemáš s lekciou žiadnej roboty.“„Včera som sa naučil; teraz idem pozrieť, ako sa našim orie.“„Ale sa dlho nebav, po chvíli bude sa ti treba poberať.“Vyšiel na záhumnie a rozhľadel sa tým šírym poľom. Slnce už vysoko stálo nad horou, v jeho
svetle kúpala sa celá príroda. Po poli rozložené šedé, dlhé pásy zeme, tu širšie, tam zase
užšie; niekde len také ako stužky: to už dnes zorané role. Kto vstal včas, má široký pás šedej
oráčiny za sebou; kto sa opozdil, musí doháňať. Po roliach sa vláčia sem a ta zápraže s oráčmi
i pohoničmi. Zdiaľky by si si míval, že sú to vianočné hračky pre deti. Sú takí malí a tak
divne sa vynímajú! Janko zatúžil zadovážiť si takú malú hračku: páru volov s pluhom a za nimi
kráčajúceho oráča. Nad poľom, nad tým všetkým vznáša sa škovránok a tiež velebí svojou jarnou
piesňou. I statku je veselšie to jarmo nosiť — spokojne chodí si brázdami, pohadzujúc hlavou a
oháňajúc sa chvostom.,Toto je krása, takto ešte nikdy nebolo! Tí oráči hen v tom boku a ich zápraže, ako sa to
všetko sem a ta krúti a hmýri, ako mravce v kopenci! Musela sa celá dedina do poľa
presťahovať, toľko tu sveta! A ako im je dobre! I naši tamto, hľa, pod tou medzou orú; doma
zostala len mať — a i tá by bola šla do poľa, keby nemala okolo domu práce. Ale kto bude variť
na obed halušky — ba nie halušky, dnes budeme pirohy… Ach, ako ja rád túto jar! Všetko je tu
tak milé — a i nás lepšie chovajú. Každý deň jeme niečo lepšieho na obed; chlapom treba, aby
mali viac chuti do oračky. Idem i ja pozrieť, či mi ešte ide mlynček.‘A Janko bystrým krokom vzďaľoval sa od dediny. Zaberal k jarčeku, čo neďaleko pod vŕškom z
jednej medze vytekal. Čím väčšmi sa mu blížil, tým veselším bol. Koleso bolo na mlynčeku
skazené, stĺpiky, na ktorých stálo, vyvalili sa a koleso niže žľabu ležalo nepohnuto vo vode.,Tu je — tu je!‘ A podniesol ho Janko pod žliebok, čo bol ešte včera ta položil. Zas zabil
stĺpiky do zeme, vodu narazil žliebkom, a koliesko čochvíľa veselo sa krútilo.,Ako chytro sa mi krúti! Keby šlo tak mlynárovi, nestačil by nasýpať. Ale ten nevie
spôsob. Keď ja budem mlynárom… Hej, budem mlynárom, dám sa na mlynárstvo, potom veru nameliem
lepšej múky! Mlyn si tuto vystavím… V jarčeku je vždy dosť vody… tuto bude mlynica. Hej, keby
som dnes nemal školu! Aha, už ma mať na záhumní hľadá. Kýva rukou sem — načo? Vari už do
školy?‘Vtom bolo počuť spoza Vetárovie humna hlas:„Janko, Janko!“Janko pobral sa s nechuťou k dedine. Nekráčal tak sčerstva ako pred chvíľkou do poľa:
domov nemalo ho tak čo ťahať. Naopak, čosi ho volalo nazad k jarčeku. Obzrel sa k nemu ešte
raz. Usmial sa mu tam rozkvitnutý tŕň, akoby ho bol mliekom oblial; spod tŕňa vyviera
studnička, z nej tečie čistá ako striebro voda, na vode klepoce mlynček; jeho hlas tak vábny
ako muzika. Zas tam ďalej oddychuje oráč so svojimi juncami na úvratiach, kochajúc sa pohľadom
na brázdu, rovnú sťaby ju bol linonárom natrahoval.[1]Voly, sivé roháče, ometajú hlavami a spokojne si žviakajú. Janko nemohol sa
odtrhnúť od všetkého toho, vôňa jari šírila sa poľom; všetko tak sviatočné ako o Turícach.
Zdalo sa mu, že takto ešte nikdy nebolo, alebo že dosiaľ zavretý bol vo väzení, a len dnes
dostal sa na slobodu.,Ach, ako je tu dobre! Celý deň by tu vybol o hlade, o smäde. Ba čo len celý deň! I dva
dni, keby sa sňali! Na to všetko pozerať, to je… Ale keď narastiem, pôjdem tiež orať; zastanem
si na úvratiach a budem oddychovať ako ten tam. Keby škola bola aspoň pod medzou, ale…‘Jankovi akoby bolo čosi prsia stislo. Pri prameni cítil sa tak voľne, a tu ho už volajú
domov, zavrú ho do školy ako vtáča do klietky; musí tam celý deň presedieť, kým tieto krásy v
prírode trvajú; vypustia ho len večer, keď už všetko zapadlo za horu. Pocítil bremä školy.
Dosiaľ mal školu za útulok, kde mal ducha svojho obživovať, odkiaľ mohol sa oblokom dívať na
chumelicu a počúvať hvizd divého vetra. Dnes mu je škola žalárom, kde vädne telo i duch
maličkých.„Čo sa nepoberáš, Janko? Ešte si ani nejedol, a už treba ti ísť. Deti sa už hrnú popred
dom — čože sa nepoberáš?“Janko neodvetil matke veselo ako včera, ani neposkočil za ňou, ale kráčal ledajako, z nohy
na nohu, len aby čím dlhšie mohol hľadieť na tieto krásy jarného rána. Matka šla po svojej
práci, nechajúc mu jedlo na stole. Ale on málo jedol — nechutilo mu. Zobral knihy pod pazuchu
a bral sa s ťažkým srdcom do školy.Vychodí z dvora; tu mu čosi zišlo na um. Vráti sa do izby, hľadá v podstolí, a po dlhom
chamraní vyloví akýsi zošit — počtový zošit. Pozrie doň a na jednej strane vidí napísané:Úloha: Jeden hospodár kúpil v jeseni 14 oviec po 5,70 zl. a v jar ich predal po 7,40 zl.
Koľko na nich zarobil?Janko smutno hľadí na ten otáznik, lebo nevidí naň odpovede. Príklady vždy pracúval, keď
zo školy prišiel. Ale včera nestačil knižky do podstolia hodiť, už bežal k mlynčeku, ktorý ho
väčšmi vábil než zošit na príklady. Dnes ráno príklad mu nezišiel ani na um — na otázku nemá
odpovede.,Dneska sa mi bude zle vodiť — vrátil som sa z cesty,‘ pomyslel si a sadol si za stôl.
Neráta na kartičke, ani na tabuľke, ale rovno v zošite; niet času na rozmýšľanie, ani na
prepisovanie dočista. A ak bude chyba — ako chce, len nech sa mu dnes dáko prepečie. Inokedy
bol za otčenáš so všetkým hotový; dnes mu nič nejde od ruky. Tu sa mu pero zadrhne, tu v kráti
robia sa mu chyby; keď chce vedieť, koľko je 4 krát 7, musí si začať: 4 krát 4 je šestnásť, 4
krát 5 je 20, až príde k 4 krát 7 je 28. Tu zas urobí chybu v sčítaní a tu zas — kvaplo mu z
pera do zošitu.To bolo mnoho naraz. Machuľu chcel zliznúť — rozotrela sa mu po celej strane. Čo robiť?
Kartu musel vydrapiť a najprv všetko, čo bolo na nej, pekne odpísať a len potom príklad dnešný
vyhotoviť. Každú chvíľku pozrel oblokom, či nevidí ešte dakoho do školy. Lecikedy zjavil sa
splašený žiak, rezko kráčajúc; potom už len tí čo horší — až ulica zostala pustou.Janko akoby bol sedel na uhlí. Rátal chytro, ako len mohol; príklad mu veľmi ťažko šiel. I
to nebol si istý, či bude dobre, či nepotkol sa dakde v kráti alebo v odčítaní. Zhabol knihy
pod pazuchu a vybehol ako šialený z dvora. Neurobil ani dvadsať krokov, keď rozľahli sa ulicou
zvuky nábožnej piesne. V škole už spievajú: vyučovanie sa práve započalo. Kráčal už voľnejšie:
či tak, či tak, neskoro príde. Škola nezdala sa mu byť žalárom, kde nevinné deti väznia, ale
súdom, kde previnilcov trescú. Čože bude nasledovať, keď neskoro vhupne do školy — on, Janko
Vetárovie? A ešte keď mu pozrú do zošitu a vidia chyby! A keď začnú sa vypytovať lekciu, a keď
nebude môcť ani hnúť! Stratí všetko naraz! Pán učiteľ nebude ho viac chváliť, ale nahnevá sa
naň; kamaráti ho vysmejú a predošlá jeho sláva zapadne navždy.Zastal pred jedným dvorom: rozmýšľal chvíľku a — obrátil sa do dvora. Prešiel humnom a
našiel sa na záhumní. Zas sa cítil ako ryba vo vode. Bol v sadoch, za nimi pole a v diaľke
modrejú sa hory. Vtáctvo preteká sa v speve; všade, kam oko padne, život, radosť, jar!,Ach, čo! Poviem, že ma hlava bolela. Dosiaľ som ešte nikdy nezameškal — uveria mi.‘ Knihy
vložil pod kabát a bral sa k mlynčeku. Mlynček ešte mlel. Janko vložil knihy pod krík a
naprával žliebok. Vtom počuť vrzgot vrát na humne. Strhol sa. Keby to bola mať a zazrela ho
tu! Bolo by po radosti, musel by hneď a hneď stúpať s ňou do školy. Taká hanba! Mlynček nechal
tak a skryl sa ku knihám za rozvitý tŕň.,Tu ma už nevidí, a ja predsa sa môžem na mlynček dívať, i na pole, i počúvať vtáčky.‘ No
tu mu zas zišlo na um, že ho otec vidí. Hľa, tam v druhom boku orie; pekne počuť jeho hlas,
ako pokrikuje za volmi: „K sebe — hejk — sasa!“ Šťastie, že ho ešte nezbadal. Už by bol tu, a
ten by ho ešte krajšie doprevadil do školy!Nechal tak i tŕň; bolo treba pohľadať lepší úkryt. Prešiel medzu raz; ani nechodil, ale
plazil sa pomedzi vysokú trávu, od vlaňajška uschnutú. Zmocnila sa ho bázeň a úzkosť, ani
nevedel prečo. Keď pod ním zašušťala byľ, zľakol sa, či ho nechytajú; keď sa pohol konárik na
šípe, pozrel k dedine, či ho nejdú chytať chlapci, poslaní pánom učiteľom. Nie, nie! Nikde nie
je bezpečný, všade ho môžu nájsť, a potom — beda!Na šťastie zočil tam akúsi jamu. Cez zimu bývali v nej zemiaky. Je čistá, vyschnutá;
hlboká je nie, ľahko sa do nej spustiť. Pravda, poľa, ani horu, ani mlynček nebude z nej
vidno, ale aspoň bude ukrytý a bude vidieť aspoň jasné nebo, bude cítiť vôňu rozkvitnutej
prírody, počuje spev vtáctva. Spustil sa i s knihami do jamy a schúlil sa do klbka, lebo
vystrieť sa nemohol.,Ako je tu dobre! Nemôžem nohy vystrieť, ale v škole ani tak. Či tam počujem škovránky,
počujem bzučať včely, alebo vidím takéhoto motýľa?‘Nad jeho hlavou zatrepotal krídlami pestrý motýľ. V lúčoch slnka farba jeho krídel menila
sa, hrala dúhovými farbami. ,Poď sem, poď — ty si môžeš po slobode lietať, môžeš z kveta na
kvet sadať a popíjať sladkú šťavu — ako ti je dobre! Nemáš starosti, kde budeš spať, sadneš si
pod lístok lopúchový, alebo pod krov nášho parkanu a prenocuješ. Nemučí ťa nik krátom, ani
úlohami, ani sa ťa nespýta otec, kde si poletoval celý deň, ani ťa nevyhrešia. Ach… Ty si mi
už odletel… nechceš byť s väzňom… Už som sám…‘Prišlo mu čosi ľúto, táto samota… Prišlo mu, akoby ho boli vyhnali z domu: oči zaliali sa
mu slzami…Sedí Janko, sedí, počúva vtáčky, myseľ jeho lieta ako ten motýľ. Tu myslí o otcovi, o
voloch, o brázdach, o mlynčeku, o matke. Tu zas pletie sa mu v hlave nápev akejsi pohrebnej
piesne, tu zas úlohy školské, vyratúva, ktoré rieky vtekajú do Severného mora, do Atlantického
oceánu. Spomína, čo sa v škole teraz robí, z čoho odpovedajú… ako ho hľadajú… Kedy začne mať
pirohy variť, koľko je prikázaní, koľko je štyri krát sedem; začal si krát opakovať… začal
čítať od jedného po sto… Všetko, všetko miešalo sa mu v hlave. Zabudol, že je v jame, že je
pri mlynčeku, že obišiel školu, zabudol na všetko… i na seba, akoby ho ani na svete nebolo.Tu akoby ho bolo dačo drglo, hľa, zem pod ním uniká, najprv trochu vpadla, len na piaď
alebo dve; hľa, zas vpadla o veľký kus… zas hlbšie… zem tratí sa spod neho, jama sa hĺbi,
otvor je vždy vyššie a vyššie, už je omnoho menší, vidieť cezeň len malý kruh neba — ako lopár
— ako tanier — už len ako dlaň. Jama je už hlboká, vrchol ťažko dohliadnuť — v nej tma.
Dookola nevidno nič, ticho všade, pusto ako v hrobe…„Jaj, božezachovaj!…“ chcel úžasom vykríknuť, ale slovo ostalo na jazyku, ktorý mu akosi
oťažel. Chcel sa k otvoru vydriapať, ale údy boli ako zmeravené. Nemohol nimi ani pohnúť.„Teda v jame — v Danielovej jame…[2]Koniec!…“[1]natrahovať(z lat.) — vytiahnuť[2]v Danielovej jame— podľa biblie Daniela, jedného zo štyroch
izraelských prorokov, ktorý sa nechcel zriecť svojho náboženstva, dva razy vrhli do
levovej jamy, z ktorej vyšiel bez pohromy. (Proroctvo Daniela proroka 6, 16).
|
Kukucin_Poza-skolu.html.txt
|
Žalostný spevZahučaly hôrky, zastonaly viesky,horlivosť kresťanská, kde je tvoj svet rezký?Boly časy, prešly, v palácoch si kvitla,česti, ctnosti obrom slávy vence skytla.Boly časy, nie sú, ctily ťa, hej, tróny,nádej z teba, sladkosť ľúbe ssaly tóny.Chudobe si vliala potechu, slasť skvúcu,mocnárom si všepla vľúdnosť, davom súcu.Zákonys’ vyniesla, stĺpy mravov pevné,z ducha tvojho balzam dušiam tiekol zlevne.Tichýs’ pokoj siala v lány, krajov polia,boly časy, ejhaj, srdienka nás boliaBoly časy, vyschly, jako tráva lietkom,čarné kvetov krásy, čože nás po všetkom?Drzo ťa hej, mrska ruka vrahov mrzká,jatrivé na šrámy žerným jedom frská.Vzpurný papľuch slince dopravnú na korbu,divý zurval vlečie v smrteľnú ťa borbu.Kučkujú ťa vlády, tróny sečú pyšné,nad opustom lásky smreky slzia, višne.Horekujú vrstvy, že ti kujú máry,na žalostný pohrab smutné tiahnu chmáry.Kvilné vetry skučia po grúňoch, po hájoch,pohanskú moc hviždia zelených po májoch.Tupo hučia hôrky, krušno stenú viesky,duchu, ah, kresťanský, kde je tvoj svet rezký?Dl. 30. XII. 1894
|
Polsky_Piesne-naroda.html.txt
|
O rodinných menách Bošáckej dolinyAko sa o tom v starých listinách dočítať môžeme, ešte počiatkom XVII. storočia neboly u
nás mená rodín, čiže, ako náš ľud hovorí, priezviská, tak pevne ustálené a všeobecne v
úžitku, ako za časov našich, ale hoci už vtedy vyskytujú sa zhusta priezviská, predsa
stávalo sa často, že ku krstnému menu pridávali krstné meno otcovo, zriedkavejšie matkino,
alebo označenie remesla, zamestnania, rodiska alebo bydliska patričnej osoby. Tak vídavame
v starších listinách písané mená: Ján Petrovic, Adam Katrin (syn Kataríny), Martin Kováč,
Ondrej Školák, Michal Lieskovský a podobné. Časom aj tieto z iných mien utvorené rodinné
mená, alebo mená zamestnania, akoby skamenely a rodinám zostaly. Veľmi vzácne sú rodinné
mená staro-slovenské, dávnejšie aj v tomto okolí sa nachodivšie. Medzi Zem. Podhradím a
Bošácou je honBorisovzvaný, zrejme podľa istého Borisa tak
pomenovaný. Neďaleko Borisova je chotárny kopec, v chotárnej listine z počiatku XVII.
storočia pochádzajúcejSvorádoveczvaný. Toto meno nám svedčí, že tam
kedysi mal dom alebo chalupu „Svorád“, o ktorom nič bližšieho neznáme. Že ale Svorádovec
znamená bydlisko Svoráda, to nám dokazujú aj iné, takej koncovky mená domov, alebo už
pustých usadlostí. Tak už dávno nebýva v Zem. Podhradí rodina „Káry“ menovaná, ale dom
Károvec jestvuje; kde býval Šustina, to miesto sa menuje Šustinovec, a Peráčkovec po
Peráčkovi, Škapovec po Škapovi sa dodnes menuje. Vyše Zemianskeho Podhradia je studnička
menomZvardoňkaznáma, iste podľa nejakého Zvardoňa, ktorý tam mal
svoj podiel pozemku, týmto pekným menom nazvaná. Ale o Borisovi, Svorádovi a Zvardoňovi, čo
boli? a kedy tu žili? v žiadnych tunajších listinách spomienky niet; a toto práve je
svedectvom za starobylosť týchto mien.Kto by nechcel znať význam svojho rodinného mena? A kto by nad tým už nebol premýšľal, z
čoho sa jeho meno odvodzuje? Veď veľmi mnohé terajšie rodinné mená akoby v jadre obsahujú
históriu tých rodín, ktoré ich nosia; a je to nielen zábavné, ale aj veľmi poučné, čo nám
tieto rodinné mená, alebo priezviská, jedným jediným slovom hovoria a svedčia, keď sa im
bližšie prizrieme. A o týchto menách chcem ctené čitateľstvo prítomnými riadkami na chvíľku
pobaviť, a veľmi by ma tešilo, keby som týmto svojím pokusom aj iných k tomu priviedol, aby
nám takýmto, alebo priehľadnejším a dôkladnejším prehovorením o rodinných menách svojho
bydliska alebo najbližšieho okolia, podali príležitosť k poznaniu významu a ak možno aj,
pôvodu priezvísk. Suchým jedno pod druhé popodpisovaním, alebo jedno vedľa druhého, ako
sklenené korály na motúz ponavliekaním rodinných mien evanjelickej a katolíckej farnosti
Bošáckej doliny, nechcem nikoho unúvať; lebo to by nikoho ani nepobavilo, ani nepoučilo.
Ale keď si tie mená roztriedime podľa ich koreňov a pôvodu, obsahu a významu, tak sa nám
ešte aj tie, zdanlive prázdne a holé mená, stanú bohatým prameňom milej zábavy a užitočného
poučenia.Túto moju prácičku nazval som len skromným pokusom, lebo o tomto predmete ešte nečítal
som ničoho v slovenskej reči, a tak slovenského vzoru nemal som pred očima. Pravda, že by
tieto riadky boly omnoho zábavnejšie, keby mi boly stály k službám bohaté soznamy rodinných
mien z rozličných strán Slovenska, zvlášte z jeho strediska; kedže ale takých nemám a teraz
na sklonku života ich sbierať bolo by prineskoro, obmedzím sa len na mená v najbližšom
mojom okolí bežné, lebo viem, že z čiastky aj celok poznať môžme.Rodinné mená, čili ustálené priezviská majú svoj pôvod: 1. v cudzojazyčných krstných
menách, len veľmi zriedka v starobylých, rýdzo slovenských osobných menách; 2. v mene
rodiska alebo bydliska patričných osôb; 3. vo vlastnostiach telesných alebo duševných tých
ktorých ľudí; 4. v zamestnaní alebo remesle; 5. v slovese nejakú činnosť označujúcom; 6. v
menách rozličných zvierat; 7. v menách rastlín, hromadne alebo pojedine rastúcich; 8. v
názvoch nástrojov, domových čiastok, pokrmov, rúcha a čiastok tela; 9. v názvoch stupňov
pokrvnosti a príbuzenstva; 10. v názvoch časov, počasí, telies nebeských, úkazov prírody;
11. v detskej reči; 12. v maďarskej a nemeckej reči; 13. konečne uvádzam rad priezvísk, mne
nejasných, ktoré si netrúfam do žiadnej, číslami 1 — 12 označenej triedy umiestiť, a práve
medzi týmito môžeme hľadať najstaršie rodinné mená.Prizrime sa teraz radom týmto rodinným menám.1. Krstné menoAdamdalo pôvod priezviskám: Adaméch, Adámať,
Adamčí, Adámek, Adamovic, Adamička.Ábelvyskytuje sa v tomto kraji
zriedka ako rodinné meno, a ako krstné meno sa neužíva; za to je rodina Ábel v Nitrianskej
na Brezovej rozšírená. — Z osobného menaAbapochádza rodinné meno
Abovský, takým spôsobom a postupom, že dom, v ktorom býval Aba, nazvaný bol „Abovec“, a
toho, kto pozdejšie na Abovci býval, menovali Abovským. Na taký postup premeny mena máme aj
teraz mnoho príkladov, ako sme už daktoré vyššie spomenuli. V našom kraji už dávno
neužívané krstné menoBlažej(Blasius) slúži teraz za rodinné meno a
prichodí aj vo forme Baláž, tak, ako u Maďarov. Meno sv. Blažeja je aj mendíčkom dobre
známe, lebo chodievajú po domoch pre kantorov vyberať vajcia.Barbarouby si dnes žiadna matka ani za svet nedala pokrstiť dcérušky; ale v predošlých storočiach
sa to nie zriedka stávalo, o čom svedčia od Bary odvedené mená rodín: Barin (t. j. syn Bary
č. Barbary), Baríny, Barborič, Barboráš; lenže toto posledné meno môžeme aj od barbory (=
basy) odvodzovať; ale Barínec a Barínka sem patria. Priezvisko Apolen pochádza snáď z
osobného menaApollinára. MenoBartolomejpoznáme
v priezviskách: Bartoš, Bartek, Bartoníček, Bartôšek. PoBenediktovinazvané boly rodiny: Beňo, Beňéch, Beňcík, Benko, Beneš, Benešík, Beňovič. RodinaBrimusdostala svoje meno iste od dajakého „Primus“-a.Danielsa objavuje v rodinných menách: Danko, Daniš, Danek,
Danielčík. Krstné menoDávidzostalo rodine nezmenené, ako aj menoEliáš. MenoFabianvyskytuje sa v tunajšom
okolí zriedka, za to tým častejšie vo farách kochanovských.Agata=
Hata, vyznieva z jediného, tu známeho priezviska, Hacéch. Osobné menoFrantišek, v súsednej Morave veľmi rozšírené, u Slovákov nášho
kraja zriedkavé, pozná sa v rodinných menách: Fraňo, Feranec, Ferancovic, Frňo, Feráček.Gabrieldal meno rodine Gabriš.Gallusje
pôvod rodinných mien: Havel, Galúsek, Galovčík, Gavalec, Havalec, Havlíček, Galo.Fortunátsa pozná v mene rodiny Fortún, aFlorianv priezviskách: Floriš a Froliš.Gersonje pôvod rodiny Geržo, Gerža. Z krstného menaJánpovstaly mená mnohých rodín: Janík, Janéch, Janek, Janeček,
Janúš, Janušík, Janda, Jančo, Janšto, Janega, Hanko, Hanulic, Hanic. MenoHermanzostalo rodine nezmenené, aHenrikpremenilo sa na Hendricha; aleJonášzadržalo pôvodnú formu.Ladislavje zastúpený v rodinách: Laco, Lacko.Jakubdal mená mnohým rodinám, z ktorých máme nasledujúce: Jakuš,
Jakubec, Jakubík, Kubo, Kubovic, Kubík, Kubák, Kubiš, Kubišík, Kubinec. Zo ženského menaKatarínapochádzajú mená rodín: Katrinec, Katriných, Katrušin,
Katrnčák, aj Katrinčák, a dozaista aj Kačíc. MenoLukášje známe v
rodinách: Lukáč, Lukáček, Lukáčik; či sa ale odLucieodvodzuje
rodinné Lucic, s istotou netvrdím. — Máme i rodinyMareka Mareček
zvané, aMatúšsa len v diminutíve vyskytuje ako Matúšik; za to aleMargaretadala meno rodinám: Margala, Margetin a Mandinec, aMatejvidí sa v menách: Macek, Mackovic, Macejéch, Matiásek,
Matejoviech a Macunda;Michalale v rodinách: Michalík, Mišéch,
Miškovic, Mihálec, Mihala, Miháloviec, aMikulášdal pôvod
priezviskám: Miklóš, Miko, Mikulec, Mikulínec, Mikulčík, Miklánek, Mišura. Z menaMartinpochádzajú: Martinek, Martík, Martyš, Martíka a Marťák. Z
krstného menaMáriasú rodinné: Marián, Marák, Marunják a Mariných, a
zOndreja: Ondrášek, Ondrášech, Ondráškovic, Ondrejíčka a Ondrašica.Jozefje v rodinnom mene Ozefák. —Silvesterv
priezvisku Selvesta sa poznáva. Meno rodiny Stacho je utvorené z menaEustach, a Šaška snáď zAlexandra, jestli nie
od šaška, t. j. blázna v lepšom smysle. Z menaUršulapošly rodinné
mená: Uršulík a Oršulic, a odJuliepochodí meno Ulišin; lebo tu
krstné meno Julia vyslovujú Uliša, a Ulišin znamená Juliinho syna.Urbanzostalo nezmeneným menom rodine a nachodí sa i ako
Urbanovský, t. j. v dome pôvodne Urbanom obývanom bývajúci. Ten dom do dneška menuje sa
„Urbanovec“. ZTobiášautvorilo sa priezvisko Dobiš.Pavelsa vypočuje z rodinných mien: Palko, Paléch, Pavlík,
Pavlovič, aPeterv rodinách: Peter, Petríček, Petrovic, Petráš,
Petrucha a Petroviech;Pascalprichodí v priezviskách: Paško a Paška.Pilátnepodstúpilo premeny;Rochuslen
nepatrnú v Roch,Rehorv Rehora a Rehorovic,Vítvo Vido,Laurentiusvo Vavro,Vojtechvo Vojtek.
PotomciZuzyčili Zuzanny nazvaní boli Zuzic, aZigmundoviZigo a Žižka; za to tým rozmanitejšie sú mená rodín od
krstného menaGeorg(Juro, Jur) odvodzované: Ďurák, Dzurák, Dzurina,
Jurák, Juráček, Jurík, Jurika, Jurica, Juríček, Juríčať, Jurovic, Juriš. Staro-slovanské
menoJaroslavnosí skrátené rodinaJarošzvaná. Z
menaŠtefanpovstaly rodinné mená: Štefko, Števko, Štefanovic,
Štefanec, Štefánik, Ištvánčin. Toto posledné utvorené bolo týmto postupom: Ištvánovu ženu,
ako vdovu, menovali „Ištvánka“, a jej syn nazvaný bol Ištvánčin. I z menaŠimon, ktoré v predošlých storočiach muselo byť značne rozšírené po
našom kraji, pošly rodinné mená: Šimo, Šimko, Šimovic, Šimonovič a Šimúnech. Krstné menoSebastianje tu teraz neznáme, ale za starodávna muselo byť
užívané, lebo zostaly rodiny Šeban a Šebík zvané. Potomci dajakejKristínynosia meno Tinka.Izidorzmenené
nachodíme v mene Vizidor. Krstné menoValentínmáme v menách
rodinných: Valo, Valčík, Valenčík, Valovič, Valentíny;Václavale nosí
rodina nezmenené, a iná vo Václavek zdrobnené, a zase iná vo Vacuľa zmenené. Toto sú, s
výnimkou slovanských osobných mien Jaroslav, Ladislav, Václav a Vojtech, z cudzojazyčných
osobných mien pochádzajúce priezviská, o ktorých sa nemôže povedať, že by patrily medzi
najstaršie rodinné mená. (Zaujímavé by bolo uviesť aj rad takých mien, akými sa síce rodiny
nepíšu, ale ich predsa trpieť musia, keď si ich ľud do knihy svojej pamäti zaznačil. Sú to
alebo posmešné, alebo žartovné, vtip ľudu dokazujúce mená, zachytené často z jednoho znaku
alebo vlastnosti patričných osôb, a výborne ich charakterizujúce. Keďže ale tieto nepatria
do rámca rodinných písaných mien, teda o nich teraz pomlčím.)2. Po rodisku alebo bydlisku dané, prijaté a časom na rodiny prischlé mená vyskytujú sa
všade, a aj u nás často. Tak Bánec, Bánovský pochádzali pôvodne zBánoviecalebo zBánova; Belan zBelej; Brezovák a Brezovský alebo z blízkejBrezovej na
Morave, alebo znitrianskej Brezovej; Bátovský prišiel zBátovieca Boršický zBoršíc. VČičmanoch, veľmi chudobnej to, ale pre krásne výšivky dobrú povesť
požívajúcej dedine, mala pôvod rodina Čičmanský; vDrietomeDrietomský
a Drietoman. Ktorý nemal urbárskeho sedenia, ale len nahošťákubýval,
dal pôvod rodine „Hoštačný“ zvanej. Rodiny Hanák a Hanáček akoby prstom ukazujú do
moravskejHanej, zkadiaľ kedysi na Slovensko prišly. VHrušovomtreba hľadať pôvod rodiny meno Hrušovský nosiacej; zHôrkyneďaleko Tematína pochádzal Hôrčan. Uhorybývajúceho nazvali Horák a Horáček; a zkadiaľsi shornýchstrán došiel Horňák. Nás Dolno-Trenčanov už Nitrania radi
nazývajú horňákmi; kdežto Dolno-Trenčan tým názvom poctieva, kto vyše Trenčína býva. Koreň
rodiny „Kolačanský“ je vKolačíne; ale rodina Kočický zvaná dostala
meno podľa ulice dediny Štvrtku,Kočicemenovanej. Rodina Kochan zvaná
menovala a písala sa počiatkom nášho storočia Kochanovčan a pochádza naisto z blízkychKochanoviec. Konečný býval iste dakde nakoncidediny; či ale Kojecký podľaKojetínabol zvaným, nemôžem istiť, len
to trúfam. Kostolan dostal meno od rodiska, a to bolo aleboKostolnániže Trenčína, aleboKostelnév Nitrianskej, alebo práve ažKostolanyv trnavskom poli alebo v Tekovskej stolici. Veľkou
vzácnosťou je meno Litvanec, z ktorého vyrozumievame, že jeho nositeľ až zLitvypochádzal. Zemianska rodina, meno Lieskovský nosiaca,
pochádza pôvodne nie z Moravského alebo Zemianskeho Lieskového, ale zLieskovcapri Dubnici a tam sa písala „Kozík“; ale jej členovia,
ktorí boli trošku k školám latinským privoňali, písali sa v predošlom storočí so záľubou
Lieszkóczy. Lehotský býval alebo nalehote, alebo pochádzal z daktorejLehotazvanej obce. Podľa podania bol zOchodnicev hornej Trenčianskej v prvej polovici XVII. storočia
donesený ženou v putni mužík maličkej postavy do bošáckych kopaníc, a stal sa zakladateľom
veľmi veľkej rodiny „Ochodnický“ zvanej. Okrutský (nesprávne „Okrucky“ alebo práve
precifrovane „Okrutzky“ a „Okruczky“ písaný) pochádza zOkrutyvyše
Púchova, kde Váh v toku svojom okrutu robí. Napažitibývajúceho
nazvali Pažitským, a to meno rodine zostalo, nech by potom jej členovia hoci v prostriedku
veľkého mesta boli obydlení bývali. Petrensis sa iste pôvodne menoval Skalský, že býval buď
na skale, alebo pod skalou, alebo pochádzal zoSkaly(Skalky) na pravo
Trenčína. Porubský prišiel zPoruby, a Podhradský nosí meno rodiska
svojho,Podhradia. Rodiny Horvát a Chorvát zvané, a po celých Uhrách
veľmi rozšírené, pochádzajú zHorvatska; a vPoľskumusia hľadať svojho praotca, ktorí nosia meno Polák,
Poláček. Rodina Rác prišla iste z krajovSrbmiobývaných. Rakovický zRakovíca Ryšňovský zRyšňovapochádzajú.
Rybnický dostal meno odrybníka, pri ktorom mal chalupu. Že v Bošáci,
zakiaľ tam stál kláštor a bol mníchmi obývaný, vedľa neho aj rybník musel byť, to dokazuje
meno honu „Zárybnícke“; ale ten kláštor bol už r. 1691 rozrumený. Aj vyše Zemianskeho
Podhradia bol v sade rybník a neďaleko neho chalupa, jejž obyvateľa Rybnickým menovali.
Nápadné je v tomto, samými Slovákmi obývanom kraji, meno rodín Slovák, Slováček, ktorého sa
im iste tu nedostalo. Mohli ale k tým menám tak prísť, že z tohoto slovenského kraja prešli
bývať do kraja neslovenského, kde sa im toho mena dostalo, a potom, keď už mali ustálené
tie mená, zase sa daktorí vrátili na Slovensko a tu to meno podržali. To by sa bolo mohlo
stať, keby Maďar toho nového obyvateľa slovenskej národnosti bol nazval Slovákom a nie
Tótom, a keby Nemec vedel a chcel statočne vysloviť meno „Slovák“ a nie „Schlowack“. Preto
je prijateľnejšie, že tie mená dané im boly na Morave, a rodiny tieto ztadiaľ sem sa
dostaly. Rodina mena Seničan pochádza zoSenice, Selecký zoSelca, Rozvadský (nie Rozvacký), ináče Dým, zRozvadzniže Trenčína, Súčanský zoSúče,
Šuranský zoŠurian,Srnánekznamená mladšieho
Srňana, zo Srnieho pošlého,TuranaTuranaz
Turej, Trenčan zTrenčína, Udičan zUdiče, Uher,
Uhrík z krajaMaďarmiobývaného. Sychrovský mal iste kopanicu na svahu
vrchuSychrova, a po tom bydlisku bol pomenovaný. Rodina mena Uličný
bývala iste v nejakej bočnejulici. V Zemianskom Podhradí je uličkaVrzalovzvaná, iste podľa dajakého Vrzala, ako z verbálnej formy
mena zatváram, z Moravy pochádzajúceho; a podľa mena tej uličky povstalo i rodinné meno
Vrzalovský, ktorý, že tam medzizáhradamibýval, aj Zahradským sa
písal a píše dosiaľ.3. I vlastnosti telesné a duševné daly pôvod mnohým menám rodinným. Keď tieto vlastnosti
boly prílišne nápadné, vybadal ich ľud hneď a použil ich k označeniu patričnej osoby; a keď
sa také slovo stalo bežným menom, naposledy mu i rodina zvykla a ho podržala. Musel to byť
človek nečistý, zababraný, ktorý prvý dostal menoBako, a lakomý
poberkár, brávajúci aj to, čo nebolo jeho, ktorý si utŕžil priezviskoBero,Berko,Berák.
Rýchlosťou v behu sa vyznamenávalBehúl. Bielou pleťou a bledými
vlasmi sa vyznamenávalBelohlavý,Biely,Belúš; čierne vlasy, oči a pleť daly rodinám mená:Černý,Černala; po červenej tvári nazvaní boliČervenaaČervenčík; a muž s veľkou bradou
dostal menoBradáč.Bosákchodieval bosý aj
vtedy, keď iní sa obúvali.Drčoznamená človeka drkotavého, brbtavého,
ktorý hovorí dve na tri, bez hlavy, bez päty. Ľavoručka, ktorý ľavou rukou krájal, rúbal,
pílil, nazvali menomKrchňavý,Galbavý.Figuramal iste nápadnú tvár, alebo celú postavu tela. Na ktorom
prvom prischlo menoHomoľa, mal iste hlavu podoby homolovitej.Hurtoň,Hurtíkznamená človeka všetko so
zbytočným krikom a hurtom robiaceho. Cudzie dieťa, akoby za vlastné prijaté, považované a
vychované, keď dospelo, dostalo menoChovanec. Už toto meno samo nám
svedčí, že sa medzi Slovákmi nachodili ľudia milosrdní, ktorí sa opustených sirôt ujímali a
ich za členov rodiny prijímali.Holý,Holček,Holec,Holčík,HoličkaaHolendaznamená neodetého, alebo len nedostatočne a chatrne
oblečeného, tak akoPleško,Lysýa možno ajPlch(ktoré slovo aj sysľovi podobné, tu známe zvieratko označuje)
plešivého.Pliešeknemôžeme odvodzovať od pľachu železného, ale tiež
len od plechavosti, ktorá pri starých ľuďoch nie je nikomu nápadnou, ale mladým je na veľkú
ostudu, lebo musia často kúsavé narážky počúvať na vysoké čelo, ktoré siaha až do tyla.Jaškoznamená človeka pochabého, zjašeného.Hladkýdostal meno po hladkej, vždy vyholenej tvári;Hlávkaod malej,HlaváčaHlavatýod nápadne veľkej hlavy.Hubenýbol
chudého, vyziableho tela; tak ako ajChudý,Chudo,Chudovicnevynikali ani bohatstvom, ani
tučnosťou tela.Ľudskýsa vyznamenával láskavosťou k ľudu, aLetkovrtkavosťou alebo prílišnou pohyblivosťou v chôdzi.Chrapomusel byť naozaj majstrom v rozkošnom chrápaní, keď túto
jeho šikovnosť ľud priezviskom zvečnil. Či menoKlsák, ajKusákvyslovované, od slova „kusý“, t. j. necelý, okyptený,
ochromený, pochádza, netrúfam si tvrdiť, ale môže tomu tak byť. Od slova „kusý“ odvodzujem
rodinné menoKusenda. Že meno Kusenda pochodí od slova „kusý“, tak ako
Holenda od „holý“ s príponou „enda“, nápadnou síce, ale dosť často sa vyskytujúcou,
pokladám za isté. O Kusendoch je tu podanie, ktoré môže byť pravdivé, že sa v prvej
polovici XVII. storočia, z Kutnej Hory sem presťahovali. Táto rodina je v Bošáckej doline
zo všetkých najpočetnejšia a vyslala už roje aj do iných krajov.Hubáčekbol istotne synom Hubáča, pre veľkú hubu tak nazvaného.Kudláčpochádzal istotne z Moravy a vyrábal tam kudly, t. j.
chatrné nožíky, takrečené žabidráče, a tam aj to meno dostal a na Slovensko doniesol; lebo
v našom kraji nikto nehovorí takým nožíkom „kudľa“, ale „britva, britevka“. Kto často, viac
zo zvyku, než z potreby odkašliaval a kuckal, dostal a podržal menoKucek.Kramártiež nebude tunajšia pôvodná
rodina, ale prišla z Moravy, kde sa tunajší „kupecký sklep“ krámom a v ňom tovar
predávajúci kramárom nazýva.Kučera— veľmi po Slovensku rozšírené
meno — dostalo sa patričným po kučeravých vlasoch hlavy, aKončitýpo
hlave, na temeni nápadne končitej, bol nazvaný. Komu sa dostalo menaKrivý, ten iste rovno nechodil, ale mal aspoň jednu nohu chybnú,
takže v chôdzi kríval; aDrobný,Malý,Malec,Malíček, ako ajKrátky, boli ľudia nápadne malej postavy.Ležákbol sotva ranostajom a rýchlym do roboty, keď sa mu od dlhého
vylihovania toho mena dostalo.KvačákaKvačalaod kvačania (sedenia na bobku, nemecky: hocken) boli tak nazvaní. Kvačala prišiel snáď ako
Kvačal z Moravy, kde je podobnej formy priezvísk mnoho, a toana
konci mena prirástlo mu tu na Slovensku.Mizerákbol mizerný, suchý,
do ktorého chodila duša len spávať. Z mojich farníkov posledného Mizeráka pochoval som už
dávno, a aj ten, chudiak, bol omine et nomine mizerákom a poľutovaniahodného vzozrenia.Múdryvynikal znalosťou písma a hádam aj výrečnosťou. Nerád musel
byť človek neporiadny a svárlivý.Neboháčveľkým majetkom nevládal,
ale ani hladu a núdze nepoznával.Plesnivýbol od šedivých vlasov tak
nazvaný, aNáhlikbol nerozvážne náhlivý.NovákaNovotamohli dostať mená ako novopribudlí občania,Rehákale od hrmotného smiechu bol nazvaný.PlačekaŽelibabkaod nemužskej, babskej
plačlivosti majú priezviská. MenoNetuhaznačí človeka nevytrvalého v
práci.Pevnývynikal silou tela,Ryzýmal
hrdzavo-červené vlasy aRojkobol opravdovým pobehajom a rojčivým,Pisklákale dostal meno po pištiacom, tenkom hlase.Starý,Stárko,KmeťaKmeťkomuseli svoje mená dostať až vo vyššom veku, na rozdiel od
mladších členov rodiny.Siváčekdostal meno od sivých očí a nie snáď
od nosenia sivej farby rúcha.Surovčíkbol človek hrubý, drsný,
surový.Sladkýbol buď ľúbezný, alebo vedel pekne, sladúčko hovoriť,
za to aleŠubrákchodil upískaný, umazaný a zašubraný, aStrašákpre nedbalosť vyzeral ako strašiak proti vrabcom do žita
nastrážený.Širokýmal široké plecia, znak sily tela, alebo bol
krátky, tučný a širokého brucha. KebyŠalecbol býval rozumným
človekom, nebolo by sa mu toho mena dostalo.Strapinachodil iste
otrhaný, že s neho strapy a zdrapy visely.Popelkabýval buď
zapopolený, ako Pecivál, alebo mal šedivé vlasy, ako popol, aPecúchsa tiež len pod pecou povaľoval.Tupýbol buď tupého, slabo vyvinutého
rozumu, alebo mal príliš čapatú, ploskatú hlavu.Štrbaby nebol nikdy
k tomu menu prišiel, keby bol mal všetky zuby zdravé; ale že mu ich viac chýbalo, pre tú
štrbinu, keď už mal v hube hodnú tmu, dostal to priezvisko. Ak nebolŠkáratiež štrbavý, tak mal iste prázdnu medzierku medzi vrchnými
zubami-rezákmi, ako škáru: a to platí aj u nás tak, ako u Peržanov, zvlášte pri dievčatách
a mladých ženách, za krásu zvyšujúce.Škulec,Škulíkhľadel každým okom v inú stranu. Oprávnenú výčitku a
zaslúžené pokarhanie obsahujú mená, dané dospelým osobám slabých zdržiakov, nevediadich
alebo nechtiacich na uzde držať a krotiť plyny v črevách sosbierané, ale im dokorán bránu
otváravších:Trtúch,Trtúšek,Trtkovic, ktoré mená sa dosiaľ udržaly. Veselého ducha bol, ktorému
dali menoVeselý, a svobody milovný, nenávistník každého otroctva:SlobodaaVoľník. Podivné je meno dosiaľ v
Bošáci žijúcej rodiny:Vyluštený, ktoré znamená kastráta; toho istého
významu je ajKopúnec. Nevieme, či na tých, ktorým sa prvým toho mena
dostalo, násilne taká operácia vykonaná bola a či nemoc tú operáciu nevyhnuteľnou urobila,
alebo vada bola od narodenia? Snáď býval od zlosti až zelený, ktorému sa dostalo menoZelenák, a suchý, ale pevný, ako žila, koho nazvaliŽilka.Zicháčekale bol tým menom
stigmatizovaný pre ustavičné ziechanie.Zlatý,Zlatovskýbol buďto bohatý alebo sa mu pre výborné duševné
vlastnosti toho pekného mena dostalo. KonečneZubkomal buďto drobné,
alebo ako lopata hrubé zuby, v ktorom poslednom páde žartom sa mu toho mena dostalo. Tak
som znal v mojom rodisku chlapa, ktorý mal jedno oko veľké, akoby z hlavy vyliezajúce, a
toho ešte v mládeneckom veku dievky, šelmy, poctily menomOčko.4. Od zamestnania alebo remesla dostaly nasledujúce rodiny svoje mená:Bandúr,BaďúraBaďuríkboli iste stoličnými pandúrmi alebo hajdúchmi.BaňákaHaviernikpoukazujú na baníctvo, s ktorým sa nositelia tých
priezvísk zanášali.Bača,Bačík, ukazujú, že
povstaly v takom kraji, kde sa stáda oviec cez celé leto na holiach a vrchovitých
pastvinách opatrujú, a že kedysi aj v našom kraji bačovia po kopaniciach ovce pásavali; a
menáOvčák,Valach,Valachovičtiež poukazujú na pasákov.Bednár,Bednárikpôvodne zhotovoval drevené nádoby a ujaté meno remesla
prenesené bolo na potomkov, hoci by sa tí čímkoľvek iným zanášali. Rodinné menoBlanárnám svedčí, že aj na Slovensku bývali nielen garbiari, kože
vôbec vyrábajúci, ale aj blanári, blany alebo pergamen hotoviaci.Bohyňák,Božko,Bohovičsú dôkazom, že sa osoby, tieto mená nosiace, odvodzujú od ľudí s čarami a magickým liečením
sa zanášavších, alebo aj samy také kunšty prevádzaly, za ktoré ešte do prvej polovice
minulého storočia mohly byť za živa upálené.Česár,Česárechznačí dajakú prácu česania. MenoČižmáriksvedčí, že jeho nositeľ alebo sám vedel čižmy šiť, alebo
otca mal čižmára.Čižmárovskýale býval v dome, v ktorom predtým
majster obuvník veselo dratvy smolil.Gajdoš,Gajdošíkmohol byť asi virtuózom v hraní na gajdy, aSpevárbol majstrom v speve. Meno rodínGolášaGuláňpochodí iste z maďarčiny a znamená pastiera a opatrovníka
rožného dobytka.Handrláksbieral, vypiskujúc po dedinách veselé
melódie na kostenú píšťaľku, handry, a tieto do papierní predával;Hrobárale upravoval na cintoríne posledné komôrky zomrelým;Hoferkasotva mal svoj vlastný domček, ale býval v hofierstve.Hrnčárje známe meno rodiny aj v takých obciach, kde nikto viac
hrnce robiť nezná.Hájničekoznačuje mladšieho hájnika, hoci by už bol
aj iného povolania.HusáraHusárikukazujú na
stav vojenský, a to na šikovných husárov; či aleKrižákbol skutočne v
križiackych vojnách, alebo od dajakého kríža meno dostal, nedá sa určite povedať. Že máme v
našom kraji nielen kuchárky, ale kde-tu sa vyskytujú aj mužskí kuchári, to dokazuje rodinné
menoKucharovic, ktoré značí kuchárovho syna; ale menoKuchtasvedčí, že sa jeho prvý nositeľ ďalej nevyšvihol, ako na
učňa a pomocníka kuchárovho, a majstrovstva sa nedomiesil a nedovaril.Krajčí,Krajčovic;Kováč,Kováčech;Kolár;Kadlec,Kadlečík(snáď aj Kalenčík sem patrí) poukazujú tak jasne na
remeslá svoje, že netreba o nich reči šíriť.Košnár, ktorému ajKošinárhovoria, od vyrábania košín na vozy z vŕbového prútia
dostal meno.Kravárčikmal pôvodne na starosti opatrovanie kráv, aKoník,Koničopatroval kone.Miškárovskýdostal meno od Miškárovca, t. j. od chalupy, v ktorej
pred ním býval miškár; aleMlynárech,Mynárovicukazuje na mlynára, aMasár,Masárikdostali
svoje mená ešte v taký čas, keď Židia nemali zaujaté jatky po dedinách, ale mäsiarstvo
pestovali kresťania, čo za našich časov temer nemožným sa stalo. Nápadné je meno rodinyOráč, kde sa ľud všeobecne s roľníctvom zanáša.Kúdeľkabol snáď veľmi zručný v pradení kúdelí, aPačesv česaní na hachli konopných povesien. MenoRechtordostal jeden kopaničiar, ktorý cez jednu zimu chodieval do
dedinskej školy a potom, keď sa naučil celú abecedu zväčša poznávať, sám za niekoľko zím
deti učiť sa pokúsil; keďže sa mu to ale nijako dariť nechcelo, zahodil ferulu a pridŕžal
sa motyky: ale meno Rechtoréch zostalo jeho potomkom. Naproti tomu rodinaRechtorčinýchdostala svoje meno po rechtorovej dcére, ktorá sa
bola za kopaničiara vydala, a hojné potomstvo uctilo si jej pamiatku v rodinnom mene. Mená:Školár,Školák,Žák,ŽáčekaŽákovicpovstaly iste v takých časoch,
keď navštevovanie školy ešte vzácnosťou bolo. Na dedine by sotva kto bol dostal menoSedláček, keď je tu temer každý sedliakom; ale možno, že sa prvému
Sedláčkovi toho mena dostalo v niektorom mestečku, do ktorého z dediny prišiel bývať, a keď
sa tam to meno ujalo, daktorý z jeho pozdejších potomkov prišiel zase na dedinu spolu i s
menom svojím.Šenkár,Šenkárčin(t. j. syn
šenkárkin),Sládek,Struhár(toľko ako tokár),Sklenár,Ševčík,Ševcech,Tehlár,Cehlár,Sedlárik,Setárovic(syn sitárov) zreteľne označujú remeslá, ktoré tým
rodinám mená daly.Sekáčekznamená buďto kosca, ak nositeľ tohto mena
prišiel z Moravy, alebo rubača tenkého dreva, ak bol Slovákom. Či aleStanákznamená výrobcu stánov, alebo len od stania sa môže
odvodzovať, nechcem rozhodovať; zatoŠkrabánekod škrabania, buď seba
samého, alebo niečoho inšieho, meno dostal.Uhlík,Uhlárikpálieval v horách pre kováčov uhlie,Zámečníkrobil zámky, kľúče a iné drobné železné veci,Šubáršil šuby, aVozatársa živil dovážaním a
odvážaním tovaru. Pred vystavením považskej železnice bývalo v dedinách vedľa hradskej
cesty mnoho, a to dosť majetných gazdov, ktorí sa živili a majetok svoj zveľaďovali
rozvážaním tovaru v taký čas, keď nebolo pilnej, neodkladnej poľnej práce.Slobodníkznamená akési spojivo zemäna s nezemänom; deti matky
zemianky a otca nezemäna boly slobodníkmi zvané.V týchto, zvlášť od zamestnania a remesla pochádzajúcich menách je, ako som už vyššie
spomenul, aj kus historie patričných rodín obsažené, lebo tie mená ukazujú do dávnej
minulosti a jedným slovom nám povedia, čím bol ten, komu sa prvému také meno dostalo, a že
tá rodina od tej doby, čo sa týka povolania, aké premeny podstúpila.Sú tu v Podhradí tri zemianske rodiny:Kozic,ZamecaDým, o ktorých sedliaci, ktorí
odjakživa so zvláštnou záľubou a často dosť kúsavo premŕzavali zemänov, spískali takú
povedačku, že pán hradu Beckovského medzi svojím služobníctvom mal aj troch mládencov, z
ktorých jeden kozy pásal a toho menovalKozicom; druhý izby zametal,
tomu dal menoZamec; tretí ale kúrieval kachle, a že mal s ohňom a
dymom do činenia, dal mu menoDým. Týchto troch vraj potom osadil v
Podhradí, kde sa stali zakladateľmi tunajších zemianskych rodín. Na túto fabulu sa naši
zemäni hnevajú, ale bez príčiny; lebo to, čo ona hovorí, nie je pravda, a z listín, u
zemänov dosiaľ opatrovaných, sa určite vie, kedy a zkadiaľ tie rodiny sem prišly. Že ale
menoKozicod kozy odvodzované byť môže, to sotva trpí pochyby, leboKozic,Kozík,Kozák(iste
nie od ruského kozáka!),Kozáčekpráve tak pochádza od kozy, akoKoníkod koňa aKobelíkod opatrovania kobyly.5. Zo slovesa odvodené a dakedy celé krátke vety obsahujúce rodinné mená máme tu
nasledujúce.Nejezchlebabavil sa tu len málo, a ako z Moravy prišiel,
tak sa zase ta vrátil.Skovajsaje rodina v Lieskovskej doline
obydlená a v Bošáci má len máličko členov; za to rodinaTuliszvaná je
v Bošáci častá. Meno toto je podľa významu: tuli-s? či si tu? interrogatívne.Fujačsnáď od fúkania dostal meno.Machala,
pôvodne iste „Máchal“,Machovic, pochádza od máchania či máčania, a
snáď ztadiaľ pochodí aj skalický „mach“, t. j. opilosť, lebo tam často počuť spomínať
„burčákového macha“.Oprchal,Opršal,Šukal,Vrzala(pôvodneVrzal),Zbudila(pôvodne isteZbudil),Nabieral,Vybíral,Pospíšil,Kročil,FrnčalapôvodneFrnčal),Dočkal,Dovrtel,Kopal,Kopel,Odstrčil,Potrásal,Rozsypal,Skácel,Vymazal,Hradil:
to všetko sú mená z Moravy kedysi sem sa dosťahovavších rodín, lebo tam takého tvaru
rodinné mená veľmi zhusta sa vyskytujú. Aj medzi teraz už maďarskými rodinami sa takéto
mená nie zriedka nachodia, a hoci by ich akokoľvek cudzím pravopisom do iného rúcha
preobliecť sa usilovali, predsa je Klauzál = Klouzal, Zmesskall = Zmeškal, Doleschall =
Doležal, alebo ponemčene písané meno Sauerthal = Zavrtal, hneď každému, kto triezvo na vec
hľadí, zrejmé. Tu často prichodiace menoRevaydržím za meno verbálne
imperatívne „Revaj!“ od revania, a nie totožné s turčianskym zemianskym rodom Révay.Škúciprišiel istotne z Moravy, a že vyslovoval ř, dali mu Slováci
meno, ktoré nosí, že bol „řkoucí“.Postálekznamená mladšiehoPostála, tedy zase prišelca moravského.Procházkaje v Čechách a na Morave veľmi rozšírené priezvisko.Sahajdržím za imperatív slovesa sahať, a ak meno zemianskej rodinyZamec, tak, a nieSamec, ako ho vidím písané v
XVII. storočí, písané byť má: tedy i to je imperatív slovesa zametať.6. Fauna je zastúpená tiež v našom kraji rodinnými menami tunajšieho obyvateľstva, a
uvidíme, ktoré zvieratá si vybrali ľudia k pomenovaniu rodín. Býka menuje tunajší ľud
buľom, a na kom spozoroval dajakú podobnosť či sily, či bučania, či vilnosti, alebo iných
vlastností s býčimi, tomu dal meno:Búlik,Bulica,Bulovic,Buľko,Bulindáš. MenoBorsuk,Borsekmohlo povstať len v takom kraji, kde jazveca menujú
borsukom, čo som v Bošáckej doline ešte nepočul, hoci toto zviera je tu známe pod menom
jazvec.Vlk,Vlčekboly nazvané osoby pre dajakú
podobnosť ich vlastností s vlčími. KohoZajacompomenovali, bol iste
bojazlivým, lebo že by sa bol na zajaca ponášal, to je nemožné.KunaaJelenčíkjasne nám hovoria, podľa ktorých zvierat sa tie rodiny
pomenovaly. Už som vyššie povedal, že zemianska rodina teraz Zamec písaná a vyslovovaná, v
starších dobách písaná bolaSamec, ale či tak aj vyslovované bolo to
meno, to teraz neuhádneme. Ak ho tak vyslovovali, tak by aj ono patrilo do menoslovu tejto
triedy. Z vtáčích mien, ktoré označujú rodiny, dá sa dosť dlhý ornitologický lajster
sostaviť. Brheľ alebo brhlík menuje sa tu maličký vtáčik, podľa ktorého snáď malej postavy
človeka nazvaliBrhlovičom. Ale toto meno je zdrobnené a znamená
mladšieho Brhľa, jehož meno ale v tunajších matrikách sa nenachádza, len tu spomenuté
diminutívum.Čermák,Črmák,Čermáček,Čížek,Pipíška,Sýkora,Stehlík,Vrabec,Vrábeľ,Vráblik,Vrablicasú dosť rozšírené priezviská na Slovensku a zvlášť v našom kraji. Ťažko by bolo uhádnuť,
prečo dostal dakto menoHúserík,Jarábek,Kršák,Kulich,Kulík,Kukuča,Kuvíček,Kohút,Kokeš,Holub,Hrdlička,Špaček,Sluka,Straka.
Ale iste sa to stalo pre dajakú podobnosť vlastností. Však vieme, čo to znamená, keď ľud
povie o dakom: „To je kohút!“ alebo: „To je taký kuvik!“ A že človeka s nápadne dlhým nosom
prirovnali k sluke, klebetného k rapotajúcej strake, v podobe ľúbezných rečí sladké drevo
strúhajúceho — k hrdličke, a dobráka bez žlči k holubovi, o ktorom sa hovorí, že ani žlči
nemá, lebo keby ju mal, že by sa mu cez deň aj desať ráz pukla: pochopí a rozumie každý.
Výminečne aj typ tváre ukazuje akúsi neopísateľnú podobnosť s tým ktorým vtákom. Tak znal
som kopaničiara Kuvička, z ktorého tváre na prvý pohľad som vybadal istú podobnosť s
kuvikom.Človek nezmestný, pichľavý, nazvaný bolJežo,Ježko.Slimák,Slimáčekbol snáď spozdilý a chodil slimačím krokom. Ryby sú zastúpené v tunajších rodinných menách
len veľmi slabo, lebo lenHarínekaŠunecsa
nachodí v matrikách. Zato ale z iných chladnokrvných zvierat máme rodinné mená:Žabka,ŽabčíkaŽabinský.
Hmyz je zastúpený jediným, ale veľmi významným priezviskom:Ploštica.7. Rastlinstvo: hory, húštiny, stromy, kvety, zeliny atď. daly tiež značnému počtu rodín
mená. Sú tu:Borot, podľa boriny nazvaný,Chrastina, nie od chrasty, ale od nízkeho krovíčia tak zvaný,Šumichrast,Hájek,Hrabina,Dúbrava,Dúbik,Dubnička,Buček,Trnčík,
ďalej:Vrba,Vazo,Vazovan,Hloška,Hlôžek,Hruška,Dulák,Orieška,Malinka.
Máme iKvetákaa obľúbené kvety vyskytujú sa v menách:RužičkaaFiala.Turáneksa môže odvodzovať od Turana, t. j. z Turej prišlého a tu sa osadivšieho občana; ale aj
jedna, k magickým cieľom často užívaná rastlina sa menuje „turánek“, a toto meno mohlo byť
použité za označenie osoby. Hospodárske rastliny máme zastúpené v priezviskách:Ozimina,Šošovica,Cícer,Krupička,Repa,Repčák.
Kuchynské rastliny daly mená rodinám:Chrenko,Dziňa, aRumánektiež od rastliny bol tak
nazvaný. Jediná, v priemysle potrebovaná rastlina, chmeľ, vidí sa v rodinnom meneChmelíček. Na ovocí obyčajných slív, ešte nezrelých, vídať často
plody hubkou Exoascus Pruni znetvorené, ako hrachové lusky predĺžené, ktoré ľud menuje
„bosrmánmi“, dakde „grmanci“. Takýto nepodarený plod slivkový prenechal svoje menoBosrmánčloveku, snáď tiež nepodarenému. Hríby máme zastúpené v
jedinom rodinnom meneHarasník. Harasník je hríb podobný dubáku, ale
jedovatý, ktorý sa len tak môže bez škody a nebezpečenstva požívať, keď sa čerstvý rozkrája
na kúsky, vriacou vodou zaleje a po scedení vody usmaží alebo uvarí. Plieseň patrí tiež
medzi huby, ale menoPlesnivýznamená snáď šedivého človeka, ako sme
to už pod č. 3. spomenuli.8. Rodinné mená podľa nástrojov, nádob, domových čiastok, pokrmov, rúcha a čiastok tela
dané, máme v najbližšom okolí nasledujúce:Brdo,Hôlik,Kosa,Kolek,Križko,Krokvička,Kružic,Korytina,Kyjác,Lahvička,Mažár,Strecha,Svorčík,Švančar,Cvančara,Svančarík(švančara je široká, na
kresanie dreva potrebovaná sekera),Kopa,Kopka,Kľuka,Kabelík(kabeľa = kapsa),Chalupa,Chalupčík,Dienko,Denko(dno alebo drevená pokrývka
nádoby),Hroták,Hobeľa,Holba(prvý nositeľ tohoto mena iste sľúbil z celej holby
poťahovať),Podkovčík,Podkovič,Košík,Švíkruha,Osievka(malá opálka na osievanie zrna),Ríf,Sopúšek,Socha,Závrška. Ďalej:Krajíček,Klepetka,Mrváň(koláč v podobe venca spletený, s dierou v prostriedku, aké sa dakde k svadbám pekávajú a
na ceste k sobášu družbami medzi ľud rozhadzujú),Perníček,Šiška,Varček,Bryndza,Kvasnica,Mliečko,Placek,Kašša,Kaššéch,Kaššovic;Hrčka,Koleník,Kolínek,Kunda,Palec;Gaco,Hunka,Čepica.
Ťažko bolo by hádať: prečo takéto mená rodiny dostaly?9. Názvy stupňov pokrvnosti a príbuzenstva poskytujú nám len málo ustálených rodinných
mien. Také sú:Pastorek, v Bošáckej a Lieskovskej doline bývajúca
rodina. Čeľadnému otcovi, pojavšiemu vdovu, ktorá má z prvého manželstva deti, sú tie deti
ženine pastorkami.Sirotákbol iste sirotou bez otca a bez matky, že
sa mu toho mena dostalo. V matrike staršej našiel som i menoBáčikpísané. Jestli to nie je lapsus calami, a to meno sa s dlhýmáaj
vyslovovalo, tak by to znamenalo otcovho alebo matkinho brata, ako je to aj u Maďarov
bežné, ktorí strýca (otcovho brata) a ujca (matkinho brata) tiež „bácsi“ menujú. Mne sa ale
zdá, že to meno len náhodou vpísané bolo s dlhýmá, keď ho inde všade
vidím písané s krátkyma, ako Bačík: a tak, ako som to už pri č. 4.
povedal, znamená mladšieho baču.Svatkoznamená mladšieho člena rodiny
Svat.Zaťko,Zaťovic,StrýcaStrýčkoviechsú známe rodinné mená. S istou ľútosťou čítal som v
tunajšej staršej matrike zomrelých, že pochovaná bola vyše 40-ročná AnnaPankhartvulgoPipíškazvaná; lebo tá úbohá
nezaslúžila si toho potupného mena, ktoré na ňu prischlo, a za hriech rodičov trpela ona
posmech a potupu za celých 40 rokov. Pankhartom zovú nemanželské dieťa, a pankhartovo
nemanželské dieťa menujúfaganom.10. Názvy časov, počasí, telies nebeských, úkazov prírody, patria medzi vzácnosti medzi
priezviskami, a také máme v našom kraji len tieto:Chvíla,Pochvila,Príhoda,Vetrák(ktoré meno označovalo snáď človeka vetroplacha, roztržitého, nerozvážneho),Pátko,Kratochvíla, ktorým menom označili
zábavného a veselého človeka;Mrázikbol snáď zamrklej, kyslej tváre;Dým,Hviezda,Mesác,Masác,Masáčeksnáď od okrúhlej, plnej tváre
tak nazvaný, lebo aj dnes sa hovorí o takom človeku, že má tvár ako misa, ako mesiac na
plne.11. Z detskej reči povstalé mená sú veľmi zriedkavé, a keď sa aj za čas v ústach ľudu
udržujú, len výminečne rodinám zostávajú. Je to veľmi rozkošné, ako deti, zakiaľ nevedia
dobre hovoriť, predmety svojou rečou označujú. Raz prišla matka s malým dievčatkom k nám. V
kuchyni ležal na zemi psík, na stoličke sedela zamyslená kočka, a v kúte sedela v koši na
vajciach hus. Dievčatko poobzeralo sa na všetky a, ukazujúc prstom, usmiate rieklo: „Hau! —
Miau! — Gag!“ — a týmito primitívnymi slovami pomenovalo psa, kočku a hus. Mimochodom
spomeniem, že v detskej reči počujeme dakedy prekvapujúce slová a výrazy. Tak jedno moje
dieťa malo vo zvyku, že kedykoľvek sa v noci zobudilo, volalo: „Zazaj cécu!“ (zažni
sviecu); a keď sa mu to dakedy stalo po vôli, s vyjasnenou tváričkou rieklo vesele: „Úde
fóto!“ (Už je svetlo.) Či neprekvapí hneď na prvé počutie, že dieťa, ktoré o gréckej reči
jakživ neslýchalo, „svetlo“ vyslovovalo „fóto“, keďže „fós“ (genitív: fótos) grécky znamená
svetlo? Ešte i v slovníku detskej reči našlo by sa mnoho slov, všelijako pohúžvaných a
skomolených pre neohebnosť detského jazyka, ktoré by daly čo premýšľať nielen filologovi,
ale aj fyziologovi. Ale vráťme sa k rodinným menám, z detskej reči pošlým. Jedna vetev
veľkej rodiny Kusendovskej menuje a píše saUnčík. Darmo by sme si nad
tým hlavu lámali, čo to meno znamená, keby sme nevedeli, že daktoré deti ručníku „unčík“
hovoria. Iná vetev tejže Kusendovskej rodiny volá sa Kusenda-Mažúr.
Toho mena pôvod a význam tiež len v detskej reči nachodíme. Matka poslala malého chlapca
vypožičať mažiar k súsedom; a že chlapec ešte nevedel dobre hovoriť, povedal miesto „mažár“
— „mažúr“: to potom zostalo mu za meno. Aj rodinné menoMatukanepochádza snáď od Matúša alebo Mateja, ale z detskej reči, keď dieťa miesto „motyka“
povedalo „matuka“.12. Maďarského a nemeckého pôvodu, ale už dávno poslovenčené rodiny máme tu len v malom
počte, a poznáme ich hneď po menách. Maďarského pôvodu sú: =onos(gonosz = zlostný, zlý),Halgas(snáď hallgass = mlč!),Heleš(helyes = miestny, výborný),Zongor,Bajza,Buday,Gerliczy(gerlicze = hrdlička),Naďo, vlastne Nagy (= veľký). Pôvodne nemecké
rodiny boly:Burgel(iste: Burger = mešťan),Hanšpígel(Eulenspiegel, jehož bačkoroviády sú tu ľudu dobre známe
zo spisku Škarniclovského nákladu). Ostatne nemusel byť pôvodne Nemcom, ktorého Hanšpíglom
nazvali, ale mohol byť veselým štverákom, lebo aj teraz štveráčivé, bystré deti ich matky
so zvláštnou záľubou prezývajú maznavým menom „Hanšpígel“.Habdákbude
bezpochyby skomolené nemecké „Hab’ Dank“; lebo keby bolo z vojenského komanda: „Habt Acht!“
utvorené, muselo by sa písať a vyslovovať „Hapták“, ako to naši vojačkovia napospol
vyslovujú.Švábikbol pôvodne Nemec, hoci by nepochádzal práve zo
Švábska.Švachoodvodzujem tiež z nemeckého „Schwach“, aŠustermohol mať len nemecké meno, hoci bol rýdzim Slovákom, keďže
aj teraz menujú Slováci ševca jemnejšej obuvi „šustrom“.13. Keď sme takto v predchádzajúcich bodoch priezviská oboch farností Bošáckej doliny
cez roztrieďujúcu riečicu preosiali, ostala nám ešte kôpka zaujímavých rodinných mien,
ktoré si netrúfam pod žiadne z uvedených čísel vniesť, ale ich tu podávam osobitne a zväčša
prosto, bez poznámky a myslím, že práve medzi týmito nachodia sa najstaršie priezviská, na
každý pád staršie, než sú tie, ktoré podľa rodiska alebo zamestnania utvorené boly. Mená
tejto 13. triedy sú nasledujúce:Bunčák, ajBončákpísané,Bocora,Baco,Badík,Brida,Burián(buriánom zovú z troch zvonov najväčší),Bušo,Cabaj,Curena,Čaňo,Čanko(v Honte je dedina Čankov),Čietka,Číčko,Čimo(toto
môže byť skomolene písané meno Šimo, od krstného mena „Šimon“ pochádzajúce),Dobiš(snáď pochádza od mena Tobiaš),Dulák(snáď od ovocia dule č. kdule, alebo od krstného mena Julius, po maďarsky Gyula, a
slovensky tvrdo vyslovené Dula);Falda,Fádrus;Gárdoň,Gažo,Gavora,Gerla,Geľo(či z mena „Gellius“?),Goňo,Golec,Gráč,Gráčko,Gorčík,Gubeľa;Hargaš,Hatala(snáď od mena Hata = Agatha),Helík,Herák,Herol(snáď
z nemeckého Herold),Hodúľ,Hodulík,Hulín,Hulínek(netrúfam si tvrdiť, že by
znamenalo človeka, z Hulína pochádzajúceho, lebo by koncovka priezviska iná byť musela),Hulmík,Hodáľ(či od hodu, hodovania?),Horečný;Chajo,Chodúr(či od chodenia?);Ikáš;Kmilčík,Kulova,Lobík,Madera,Majnoch,Maršal,Marchalin(Maršall pôvodne znamená v nemčine opatrovníka koniarne),Mitana,Mitánek,Mizák,Navrovič,Píza,Radoš,Rogoň,Rogoňa;Savan,Surma(pod surmou rozumie sa v našom kraji kraval s krikom,
hrozbami a bitkou);Šamák,Ševeľa,Šebor(ak nepochádza od Sebastiana, tak možno v tom mene vypočuť
akési meno starobylé: „Všebor“, s vynechaním prvej hlásky),Škapo,Škyta,Šumaj,Šupák,Švehla,Šupelák;Tábora,Talčík,Turza,Uko,Vagač,Vašina(snáď z mena „Vašek“),Žucha.Konečne zaslúži zvláštneho spomenutia, že mnohé rodinné mená vyskytujú sa aj zdrobnelé,
ako na pr. Bušo, Bušík, — Kozák, Kozáček, — Slimák, Slimáček, — Polák, Poláček, — Masác,
Masáček, a iné, ktorých tu vyššie hojnosť bola spomenutá. To zdrobnelé priezvisko neznamená
vždy malej postavy človeka, ale pravidelne mladšieho člena rodiny, asi tak, ako mená na
-vic, alebo -vičsa končiace, na pr. Peter —
Petrovic, Pavel — Pavlovič, Beňo — Beňovič. Aj u Nemcov k menu pridané „klein-“ neznamená
malej postavy človeka, ale mladšieho člena rodiny toho istého mena, ako Michel —
Kleinmichel, Paul — Kleinpaul, Kurt — Kleinkurt atď.V tomto pokuse objasnenia a vysvetlenia rodinných mien najbližšieho môjho okolia, možno,
že som kde-tu pochybil. Bez chýb nebýva žiaden pokus. Ktokoľvek mi tie chyby ukáže a ich
opraví, každému budem za to povďačný, lebo taká oprava poslúži nielen mne k poučeniu, ale
aj iným, ktorí by mali chuť z hromady prostých, suchých priezvísk niečo nám napísať, čo by
nás i milo pobavilo, i známosti naše aj v tomto smere rozšírilo.(Slov. Pohľ. 1899.)
|
Holuby_O-rodinnych-menach-Bosackej-doliny.html.txt
|
Duma nad Dunajom[1][2]Na Dunaji pláva húska biela,húska biela s červenými ústy.Vietor búri širokým Dunajom,vietor ženie na ňu vlny hrozné,vlny hrozné ako sklené vrchy.Na tých vlnách kolíše sa húska,húska mladá na nich letí dolu. —Rozšírila krídla, krídla mladé:vyhodí sa ako rybka švihlá —a otvorí červené ústičkáa vypustí hlásky prenikavé —prenikavé hlásky vietor schytí,vietor divý, nepriateľ Dunaja —a šľup dolu — pod vlny sa skryje.Nevidno už letieť húsku bielu,húsku mladú s červenými ústy. —Dunaj starý temným hlasom šepce,temne šepce pesničku večernú.Na vlnách mu pláva tvár mesiačka,tvár mesiačka s bledými líčkami,kolo neho sestričky maličkéako kŕdlik mladých kačíčenieckolo matky, matky ich vodiacej.Chodí šuhaj mladý kolo vody,kolo vody starého Dunaja.Šuchocú mu jeho šaty tmavé,šaty tmavé, vetrom lietajúce;hurtujú mu pod mocnými prsyžiaľ s nádejou ak’ oblak hromový. —Zamyslený ide — ani nevie,kde ho vedú jeho nohy mladé. —Krok zastavil — na skalu si sadol,na skalu to chladnú, nepredupnúako bystrý orol na Kriváni,na Kriváni sivom, nebenosnom. —A vzdychne si hlasom holubovým —a prerazia prsia túžby ťažké,túžby ťažké, plameňom horiace —a vybĺknu ako rozdrážený,rozdrážený oheň Etny[3]vriacej —a letia hor’ ponad vodu sivú,ponad vodu ticho ločkajúcu.Napne ucho — vlny dač šeptali:šeptali mu minulosti temnej,minulosti slávnej hrdé skutky.Z vĺn vyletia prenikavé hlásky„Gá, gá, gá!“ lež ich šuchot zachváti,šuchot temný starého Dunaja. —„Ľaľa! tamto, čože sa to belie?Či to rybka sa hor’ vyhodilaza komárom, za komárom chutným?Či obluda dáka ľudí máce,ľudí mladých zajačieho srdca?“Myslí šuhaj — upiera ta oči,oči bystré, oči sokolové. —Hľa! už vidí húsky hlávku bielu,hlávku bielu s červenými ústy.Dunaj starý ešte raz zahučí,zahučí to hlasom hromov temných,až sa brehy dokola zatrasú:„Oj, ty šuhaj! bystrý šuhaj, počuj,počuj tajnosť starého Dunaja!Vychyť húsku bielu zo zakliaťa,zo zakliaťa už tisícvekého. —Smelo skoč dnu, až ti je súdené,ak ti hriechy srdce neprebili,neprebili ako anjelovi,ak máš sily — hoj, sily obrovskej:vynesieš tú húsku nad sneh belšiu,nad sneh belšiu s červenými ústy;ale beda, sto ráz beda tebe,až si hriešny — zahynieš ty biedne,zahynieš ty v mojich vlnách sivých!Potom húsku nepočujú gágaťvečer jasný pri mesiačku bledom,bo odpluje s druhými do mora,oj, do mora nepremeraného!“Trhli údmi šuhaja tie hlasy —ešte vzdychne: „Bože, pomáhaj mi,Bože, ktorý riadiš osud sveta!“A strhne sa ako bystrý jeleň,keď zašuští len lístok v húšťave,vrhne bystrým okom na tú stranu,dupne nohou a kríky preskočí,a preráža parohy hustinu:skočí šuhaj do vody peniacej —vietor mece rozježené vlny,rozježené vlny na mládenca.Mocnou rukou siahne, nohou dúpi,nohou silnou vodu rozdráženú —a rozráža vlny pľaskom hrozným —a zachváti tú húsku plujúcu,plujúcu tam pod vodou s rybkami. —Húska zgága radostným už hlasom,zgága tri ráz na brehu Dunaja —švihne krídlom, krídlom umoreným:a už jej niet pred mladým šuhajom. —Ale div to nikdy neslýchaný:pred šuhajom stojí biela panna,biela panna s červenými ústy.Vlásky zlaté jej vetrom lietajú,vencom sviežim, lipovým stiahnuté —zdvihne sivé očko ako nebo,ako nebo k Bohu velikému. —Vyskočia jej perly z očiek sivých,perly čisté, perly krištáľové —a vzdychne si hlasom hrdličiným:z pŕs bieluškých hor’ vyletia vďaky,vďaky vrelé v plameni belastoma prerazia belavosť nebeskú! —Šťastný šuhaj si ty, šťastný sto ráz:máš ty veniec, oj, veniec hrdinský;máš ty pannu bielu, nad sneh belšiu,nad sneh belšiu s červenými ústy. —Vietor skučí a vlny sipejúako dvanásťhlavové šarkany,keď im korisť drahá uchvátená. —Slnce sto ráz cestu dokončilo,cestu dlhú po belastom nebi:a vietor sa skrotil v svojom hneve,v svojom hneve, pomstu sypajúcom. —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Obraz Slovenska.[2]Najprv vyšla v Živote I, 1846, č. 15, 11. marca, str. 129 — 131, pod názvom Duma pri
Dunaji. Tento text pokladáme zaprvý.Druhý variantje v Básňach 1846 Duma nad Dunajom. O význame
rozdielov v textoch píšeme v úvodnej štúdii. Presne sú takéto: Text v Básňach 1846 je
rozšírený 1) štyrmi veršami „šuchocú mi jeho šaty tmavé“ až „žiaľ s nádejou ak oblak
hromový“ (u nás str. 165), 2) štyrmi veršami „a prerazia prsia túžby ťažké“ až „rozdrážený
oheň Etny vriacej“, ktoré v Živote nahrádza verš: „Vrelé túžby letia ponad vodu“, 3)
dvanástimi veršami „švihne krídlom, krídlom umoreným“ až „nad sneh belšiu s červenými
ústy“, premena húsky na pannu, ktorej v Živote niet. Tým sa stali zbytočné tieto verše z
textu v Živote a Botto ich vypustil:Na Dunaji pluje húska biela,húska biela s červenými ústy.Dorástli jej mladé pierka v krídlach,v krídlach tuhých, na brkoch bieluškých.Nezachváťa ju už vlny dravé,vlny dravé, vetrom razplašené.Ostatné rozdiely sú len štylistické a bezpodstatné.Text v Živote vpísaný cudzou rukou.Text zo Života odtlačil Pavol Dobšinský po básnikovej smrtí s inými básňami v
Slovenských pohľadoch III, 1883, str. 465 — 67 (Pabierky z rukopisov a básní
Jána Bottu,str. 455 — 476) s týmto úvodom: „Keby mu nebo bolo prialo ešte
života, bol by Botto vyviedol na verejnosť z dosiaľ uvedených omnoho dokonalejšie a
zaokrúhlenejšie básne a neúplné doplnil, nezavŕšené zavŕšil. Bo on behom rokov spevy svoje
ustavične prezeral, korigoval čo do reči, formy i obsahu; zachovával to: nonum prematur in
annum. Len čo už dokonale pretríbeného a zavŕšeného mal, to podal R. Pokornému k vydaniu.
Aby sme i na toto dôkaz mali i básnika, jaký bol v mladosti a v prvopočiatkoch posúdiť
mohli, na to podám niektoré počiatočné jeho básne, jak do žiackych našich zábavníkov z
čiastky svojou rukou ich napísal, z čiastky usporiadateľa týchže zábavníkov z podatých
rukopisoch na čisto odpísať ich dali.“ (str. 465) Nasleduje Duma pri Dunaji a za ňou je
táto poznámka Dobšinského: „Pod túto dumku napísal Janko Rimavský (rozumej Ján Francisci —
J. M.) do zábavníka ceruzkou: „Utešená báseň!“ (Zápis je na str. 131 v ľavom spodnom rohu
obyčajnou ceruzkou, krížikom odkázaný na pseudonym Bottov — Janko Maginhradský — podpísaný
na konci básne. — J. M.) Nemohol zdržať sa; ač sám jako správca bol zakázal do zábavníkov
poznámky robiť. Poslal ju potom redakcii Orla tatránskeho; ale Ľ. Štúr neuverejnil ju,
vraj len preto, že by to svet poťahoval naňho a bolo by, ako by sám sebe v svojom časopise
chváloreči spieval. Z tejto dumky je v Spevoch J. Bottu na str. 46 podaný Báj nad Dunajom
(správne Báj na Dunaji — J. M.); jako to, aj zárodok dlhšej básne Smrť Jánošíkova zrodí sa
v mysli básnika nasledujúcou, r. 1846 dňa 24. novembra do zábavníka Holubica podanou
piesňou.“ Nasleduje Pieseň Jánošíkova, o ktorej ešte bude reč.Tretí variantposlal Botto Dobšinskému do Sokola, časopisu pre
krásne umenie a literatúru a tam vyšiel (roč. II, 1861, č. 18, 25. júna, str. 137 — 8) pod
názvomBáj. Keďže ide o text značne odlišný od prvších dvoch,
odtláčame ho na tomto mieste:BájNa Dunaji pláva húska biela,húska biela s červenýma ústy.Víchor búri širokým Dunajom,sem-tam valí rozježené vlny,a na vlnách kolíše sa húska,húska mladá vystiera si krídla,zodvihuje svoju hlávku smutnú,i vypúšťa prenikavé hlasy.Oj, ty húska biela — duša moja!Darmo voláš prenikavým hlasom,darmo voláš do divého vetra!Vietor divý, nepriateľ Dunaja,pochytá ty hlasy tvoje žiaľnea pochová s tebou, húskou mladou,oj, pochová do Dunaja na dno.Víchor búri širokým Dunajoma vo vlnách smutné letia hlasy:„Zašla, zašla v búrnych vinách húska!“Dunaj sivý temným hlasom šepce,temne šepce modlitbu večernú,a na vlnách pláva mesiac bledý;kolo neho hviezd sestričiek sboryihrajú sa ticho s bratom dobrým.Nad Dunajom strmie skala pevná,na skale opretý dumá šuhaj;duša jeho po vodách si pláva,oči sa mu s hviezdičkami hrajú,ústa šepcú s tým Dunajom starým,jako dieťa s dobrým svojím otcom.Či to rybka vyšvihla sa hybkáza komárom ponad vodu sínu?Či to dieťa zaplakalo vodnô?Dunaj starý odpovie mu šeptom:„Hoj, ty šuhaj, šuhajíčku dobrý!Aj, tam vidíš pod lunami húsku,húsku bielu, moju vlastnú dcéru.Počuješ, to tiché, žiaľne hlasy,žiaľne hlasy z jej červených ústok!Dolu šuhaj, keď si orol mladý,dolu spusť sa, keď si dieťa čisté,do vĺn chladných, prsov mojich bôľnych,a vynes mi zo zakliaťa dcéru,zo zakliaťa húsku moju bielu!Ale beda tebe, šuhaj, beda,keď nie orlie tvojich ramien sily,keď nie čisté tvoje prse mladé;bo zahynieš v mojich vlnách sivýcha pochováš húsku moju bielu,pochováš zas do Dunaja na dno!“Zažali sa šuhajove oči,zatriasla mu ramenama silaa zavzdychlo jeho srdce čisté:„Oj, Bože náš, dajže dobré šťastie,dobré šťastie jako vôľa moja!“A hodí sa jako sokol jarý,jako sokol — do širokej vody.I zbúril sa Dunaj, Dunaj sivý,zbúril sa to nepriateľom víchrom.Sem tam let a rozpenené vlny,na vlnách sa nesie šuhaj mladý:„Oj, ty húska biela, duša moja,volaj, volaj prenikavým hlasom,volaj, volaj k nebu vysokému!“Aj, zachytí húsku šuhaj mladý,i pritúli na junácke prsia.Zahučal to vetor rvúcim levom,i vyhodil od dna do pol neba —do pol neba rozježené luny;na lunách sa nesie šuhaj mladý —jako veštec na šarkanoch vzteklých —šuhaj mladý s umorenou húskou.Nad Dunajom strmie skala pevná,na skalu vystúpi junák mladý;na prsiach mu verných húska biela,húska biela s červenýma ústy.Aj, pozrite zázrak, ľudia boží!Nie to húska na šuhaja prsiach,nie to húska — ale panna biela,panna biela s červenýma ústy.Oj, ty Dunaj, Dunaj otče starý,zaspievaj ty pieseň — pieseň rannú,a požehnaj tvoje deti biele!Rukopis tohto variantu nemáme.Z týchto troch textov rozhodli sme sa zaradiť do nášho súboru text zBásní
1846z niekoľkých príčin: 1) ide o text z roku 1846 a chceli sme ukázať
podobu tejto básne z mladých, levočských čias Bottových, aby bolo vidno jej vývin; 2)
okrem niekoľkých posledných veršov je to súčasne i text zo Života; 3) Botto zámerne
prepracoval báseň podľa posudku, ktorý o nej napísal Mikuláš Ferienčík v Živote I, 1846,
č. 22 z 3. mája, str. 195 — 8; 4) je to autentický text (rukopis) Bottov.Báseň mala, pravda, ďalšie osudy, ale o tých si povieme až pri oddieleSpevov (Báj na Dunaji).[3]Etna— sopka v Taliansku na ostrove Sicília.
|
Botto_Duma-nad-Dunajom.html.txt
|
Priateľovi básnikoviAristid, služobník Parnasa chceš byť i ty!
Chceš sedlať Pegasa, čo býva zanovitý,
k vavrínom náhliš sa záludným chodníkom
a smelo do boja sa púšťaš s kritikom!
Uver mi: nechaj tak to pero, priateľ milý,
zabudni na riavy, na lesy, na mohyly,
a v chladných pesničkách ty láskou nezahor,
bys’ s vrchu nespadol, choď do dolinky skôr!
Bez teba poetov dosť bolo, je a bude,
keď vyjdú v tlači, svet ich, myslíš, nezabudne?
I teraz, môže byť, od kriku vzdialený
a s Múzou hlúpučkou na večnosť spojený,
pod tichým pokrovom egidy Minervinej
sa druhý otec skryl Telemachie inej.
Maj strach pred účasťou bezdarných básnikov,
čo ubíjajú nás hromadou veršíkov!
Daň pozdných potomkov je k básňam spravodlivá.
Na Pinde vavrín je, no žíhlava tiež býva.
Bezslávia ľakaj sa, veď ak to Apolón
počuje, že ty tiež chceš liezť na Helikon,
s odporom potrasie hneď kučeravou hlavou
a tvojho genia ponúkne dobrou trávou?
No, čo? Ty chmúriš sa a so zlou poznámkou:
„Prosím ťa, — povieš mi, — nač toľko márnych slov,
keď som sa rozhodol raz, nespravím ti k vôli;
znaj, kocka padla už, ja som si lýru zvolil.
Nech súdi o mne svet, jak chce, nech hromží on;
srď sa, krič, nadávaj, ja som — tiež básnikom.“
Aristid, básnikom je nie, kto verše sype,
kto papier nešetrí, kto perom stále škrípe;
napísať dobrý verš, ver, musí ťažšie byť,
jak Wittensteinovi Francúzov poraziť.
Hľa, pokým Dmitrijev, Deržavin, Lomonosov,
tí veční básnici i česť i sláva Rossov,
sú umu zdravého, tí učia vediac viac:
čo kníh tu zapadne sotva sa narodiac!
Veď diela hrmotné Grafova, Ritmatova
i s ťažkým Birbusom hnijú u Glazunova,
nikto ich nespomnie, nik hlúposť nečíta,
pečiatka prekliatia je na nich pribitá.
Povedzme, na Pindos sa niekto vyrediká,
a že je básnikom mu nikto nevytýka,
každý si s pôžitkom ho hľadí prečítať,
nemysli, ku nemu že už aj tečie snáď,
keď poetom sa stal, bohatstva potok bájny,
že za poéziu on skúpi celé kraj’ny,
že v truhlách železných hneď zlato bude mať
a, ležiac na boku, spokojne jesť, piť, spať?
Nie sú tak bohatí, môj priateľ milovaný,
im palác z mramora je osudom nie daný,
ni truhla so zlatom ich pohľad neteší.
Chatrče pod zemou a byty v podstreší
i pyšné paláce i veľkolepé siene
básnikov vychvália, no žurnál hlcú denne.
Fortúny koleso nezvŕta tento rod,
nahý sa rodí Rousseau, nahého kladú v hrob,
Camoes so žobrákmi spí vedno na posteli,
Kostrov mrel v podstreší a ani nevedeli,
rukami cudzími je pochovaný v zem,
ich život — nárkov rad, ich slávy hrmot — sen.
Tak zamyslel si sa a pomaly sa budíš.
„Ach, čoby! Všetkých ty tak strašne prísne súdiš,
uvážiac všetko to, jak nový Juvenál
si o básnikoch mne tak čo-to povedal,
sestrám na Parnase sa nahnevaný rúhaš,
chcel bys’ ma poučiť a sám ty verše strúhaš.
Čo je to s tebou? Veď v tom ladu-skladu niet.“
Aristid, bez ďalších slov dám ti odpoveď:
Žil na dedine raz s prostými pozemšťanmi
kňaz starší, šedivý, bol ctený, milovaný
a so susedmi vždy tak krásne nažíval,
že prvým mudrcom sa na dedine stal.
Raz išiel so svadby po jedení a pití
pod večer, domov už, tak trošku podnapitý,
a stretol sedliakov. Tí vravia ku nemu:
„Báťuška, počujže! Nám — ľudu hriešnemu
poraď a pouč nás — ty nám piť zakazuješ,
byť triezvym každému a všade prikazuješ,
my sme ti verili, a dneska si ty sám…“
On na to hovorí: „Vám dobrú radu dám:
jak v cirkvi učím vás, tak, prosím vás, i žite,
dobre sa držte a — mňa nenapodobnite.“
To isté povedať ti i mne prichodí
a ku výhovorke sám nemám dôvody.
Je šťastný, ku veršom kto nemá náklonnosti,
prežíva bez smútku svoj život, bez starosti,
svojimi ódami dá pokoj denníkom
a týždne nesedí nad každým veršíkom,
nerád má prechádzky vo výške na Parnase,
nehľadá čistých Múz, nesníva o Pegase,
nemôže Ramakov mu plašiť nádeje,
má pokoj, veselosť, on — básnikom nie je!
No, dosť už Aristid, viac nebudem ťa nudiť
a trýzniť naďalej a satiricky súdiť,
ja som ti, priateľ môj, len radil úprimne.
Tak necháš píšťaľku, zamĺkneš a či nie?
Rozmýšľaj o všetkom a vyber najcennejšie:
byť slávnym — dobre je, spokojným — ešte lepšie.1814
|
Puskin_Z-poezie.html.txt
|
Keď zavejú jarné vetry…Keď zavejú prvé jarné vetry a na prechádzke popri pražskom pivovare „U Primasů“
pošteklia mi nos sýte výpary čerstvého teplého mláta, počínam túžobne ssať do seba opojnú
vôňu a privierajúc oči, zalietam v mysli ďaleko, ďaleko.Vidím sa pred pivovarom svojho rodiska. Stál von z mesta, za riekou, pod horami, otočený
pašienkami a ovocnými sadmi, ktorými tiekol mumlavý horský potok a popri ňom klepaly staré
drevené mlyny.Keď sa staval pivovar, žilo moje rodisko v ružových nádejách. Kovaly sa smelé plány o
jeho povznesení. Medzi mešťanov chodieval známy český človek, dnes už, chudák, nebožtík.
Dozvedel sa, že pod horou v hlinačke našlo sa uhlie. Nelenivý zagitoval našich
ziskuchtivejších mešťanov a založil s nimi kompániu na vŕtanie uhlia. Vŕtalo sa, vŕtalo.
Organizátor vŕtania zavítal častejšie medzi svojich spoločníkov a predpovedal im o ich obci
ohnivými slovami skvelú budúcnosť. „Město vidím veliké, jehož sláva hvězd se dotýká“ —
těmito slovy věštila matka vlasti Libuše slávu naši slovanské Prahy. Já vidím něco jiného.
Vidím, kterak uhelné doly vaší poctivé obce chrlí uhelné černé diamanty, kterak obec roste,
směrem k horám „vyrůstají“ jako z vody přečetné nové a nové široké, dlouhé ulice, vznikajú
obchody, živnosti, nalézají práci, obživu vystěhovalci. Nad tisícemi budov, nade sty ulic,
jimiž rozlila se vzkvétající obec vaše jako divoká povodeň, ční k oblakům lesy továrních
komínů a plní údolí svou vítěznou písní života. Vidím druhou Moravskou Ostravu!“V týchto rokoch ružových nádejí, viery v rýchly, mohutný rozkvet obce zrodil sa v mojom
rodisku pivovar. Bol som v tie časy asi osemročný chlapec a pivovar zdal sa mi byť velikým,
pevným zámkom a jeho okolie poviestkovou krajinou. A považoval som za veľké šťastie, že som
mohol vidieť častejšie tento tajomný, pre mňa tak lákavý svet. Popri pivovare chodievali
sme totiž s bratom pásavať cez celé letné prázdniny kozy, veľkú hnedú bezrohú Šutu, čiernu
Cigaru a bielu Kabaňu. Kým sme sa s tým neoboznámili prakticky, zdalo sa nám pásť kozy
najideálnejším zamestnaním. Ale naše nadšenie skoro prešlo. Príčin bolo viacero. Jedna z
nich bola, že kozy maly bystrejší temperament, ako my, pastieri. Rozbehly sa na pašu vše
tak prudko, že sme za nimi, vlečení nimi za retiazky, ledva stačili. Ba neraz sa stávalo,
že niektorého z nás vliekla koza hodný kus po zemi. Ono sa to jedna koza ľahko pasie. Ale
my sme boli len dvaja a kozy tri. Chodili sme na tú pašu okolo pivovaru popri divokom
horskom potoku, a vidiac tam po dvore alebo po záhrade prechádzať bruchatého pána,
červeného jako pivonia i kopu ženských, medzi nimi dlhonosé brunety presúšať v prvom
poschodí na čiernom železnom zábradlí červené a modré periny a v ohromnej kôlni malého
zavalitého bednára zatĺkať špunty do sudov a fľašiek, zamýšľali sme sa hlboko nad divnými
tajomstvami pivovarského života.Pašienok bol trochu povyše pivovaru. Otec ho árendoval od ktoréhosi známeho. Bol dlhý,
ale veľmi úzky. Keď sme šli pásť po prvýraz ukázal nám otec svedomite, kde je náš revír.
Pamätali sme si to podľa machom zarasteného medzníka a hlinastého jarku. S kozami
strečkovať po pašienku sa nám vždy nechcelo. Priväzovali ich o liesky a jelše obrastené
divým chmeľom. Ale nepriväzovali sme ich dlho.Prevaľovali sme raz, tuším, duby a naháňali sa. Keď sme sa po hodnej chvíli vrátili ku
kozám, bola, chudera, Cigara, už nebožká. Vyštverala sa na vysokú osyku, strašne sa
zamotala do kroviska a retiazky a na koniec zostala viseť v povetrí, uviazaná reťazou za
hrdlo. Ako by to bola urobila, neborká, iba preto, aby sme mali menej trápenia s pasením.Onedlho sa nám stal malér ešte väčší. Pasieme bezstarostne kozy. Naraz ozve sa blízko
nás krik, nadávky. Pred nami zjavil sa medzi krovím, ako by bol zo zeme vyrástol, malý
chlap s čiernou, chlpatou čiapkou na veľkej hlave a s vysokými čižmami na bystrých nohách.— Ja vám dám, pačmagy! Ako sa opovažujete v mojom pásť, holomci naničhodní?! — a
rozbehnúc sa s dlhou bakuľou za nami, počal nás preháňať i s kozami.Darmo sme sa vyhovárali, že od toho jarku až k medzníku je náš revír. Hrozný pidimuž nás
uisťoval, že jeho pašienok má osem krokov šírky. A rozbehnúc sa od konca pašienku, počal
zúrive merať krokmi: „jeden! dva! tri!“ — pri tom vznášal sa viac v povetrí a doskakoval na
zem v oblúkoch, ktoré budily v nás úžas. Rozumie sa, takými strigôňskymi skokmi dostal sa
skoro do prostred nášho úzkeho revíru.— Ja vás naučím! Je to môj pašienok, či nie?! há! — reval na nás hrozive, že nám krv
tuhla v žilách.Utekali sme pred ním i s kozami jako bez duše cez polia, jarky, tŕne, pobodajúc si bosie
nohy skoro do krve.Doma sme sa so svojím dobrodružstvom nepochválili. Hanbili sme sa za svoju zbabelosť.
Požalovali sme sa iba kamarátom zo súsedstva, Mišovi Slivkovie. To bol bitkár obávaný,
hádzal chlapcov o zem ako hnilé hrušky. Keď vypočul naše dobrodružstvo, poriadne nás
vyctil:— No, vy ste mi pekné chúďatá z teplej múky! Takého chrapúňa sa naľakať! To bol iste ten
polkoráb Lauko. Ste mi vy aj za pastierov!Ale o chvíľku nás už tešil:— Nebojte sa nič. Pôjdem zajtra s vami. Ja toho chrapúňa naučím, že bude pamätať!Na druhý deň vybrali sme sa na pašu všetci traja s poriadnymi drúkmi, vrecká plné skál.
Dáme my tomu polkorábovi! Hlavu mu prebijeme a paliciami ho zlúpeme tak, že si to odleží,
živáň voľáky. Ani nás netešilo kozy pásť. Chceli sme boj, krvavý boj.Ale náš nepriateľ už viac neprišiel.*Keď som chodil do tretej triedy a zasadol si jedneho dňa na svoje miesto v prvej lavici,
našiel som tam kučeravého, černookého chlapca, väčšieho jako som bol sám.— Ako sa voláš? — spýtal som sa ho.— Jeník Reisr.— A odkiaľ si?— Z Čech.— A čí?— Tatínek je tady v pivovaře podstarším. Přijeli jsme předevčírem.Onemel som údivom. Hľa, mal som spolužiaka z ďalekej krajiny. Dostával som pred ním
rešpekt. A rešpekt môj rástol, keď dal pán učiteľ Jeníkovi Reisrovi čítať, a ten čítal
(trebárs nás jeho česká vyslovnosť zpočiatku rozosmiavala) tak chytro, že sme to my ostatní
nestačili sledovať v čítanke ukazovákom. Jeník Reisr bol posadený predo mňa a o ďalšiu
polhodinu, keď sme sa produkovali na tabuli, ako vieme rátať — pred prvého žiaka Marčeka.Pocítil som k nemu závisť. Ale detské city sú tak nestále! O tri dni boli z nás už
najlepší kamaráti. Spriatelily nás Jeníkove rožky a moje sušené hrušky, ktorými sme sa
vzájomne traktovali cez desiatu.Jeník nebol v našej škole jediným žiakom, ktorého vyslal k nám pivovar. Okrem neho
pribudly nám ešte dve dievčatá, väčšia, vážnejšia blondýnka Blažena a kučeravá černovláska
Mařenka, vždy vysmiata, obe dcéry nového sládka Dolejša. Obe sa učily znamenite. A predsa
sme im, chlapci, nevedeli závidieť. Dievčatá sa nám páčily, sympatizovali sme s nimi na
prvý pohľad.Keď som sa dostal do gymnázia, sme sa s Jeníkom pár rokov nevideli. Sišli sme sa až v
jedny prázdniny. S Vladom Rozvarom sme založili osemstranový hektografovaný prázdninový
časopis „Slovenskú Živu“. Ja som v ňom ospevoval vo veršoch svoje priateľstvo ku kamarátovi
Karolovi Hrubošovi, Vlado písal „vedecké“ články o hviezdach, ktoré nám ostatným tým viacej
imponovaly, čím sme im menej rozumeli, okrem toho dráždivú novelu o hanblivej slečinke. Raz
sa s ňou stretol, inokedy ju uvidel v obloku. Pozoroval jej krok, obnažoval v duchu jej
lýtka. Ba časom všímal si aj ostatných foriem tela — ovšem iba v mysli a na stĺpcoch
„Živy“. Novela budila senzáciu najmä v dievčenských kruhoch nášho rodného mestečka. My
spolupracovníci, či spoluredaktori sme Vladovu drzosť náramne obdivovali. V našich očiach
bol zakladateľom slovenskej moderny. A nerobili sme si z toho nič, že rozvážnejší ľudia nad
naším hektografovaným časopisom počali sa strašne pohoršovať a po mestečku šly reči, že by
každý z nás zaslúžil päťadvadsať. Pre nás bolo hlavné, že náklad nášho časopisu a tým i
šestákov, ktoré sme za každé číslo dostávali, stúpol z dvanástich na dvatsaťjeden výtiskov.Jednoho dňa doniesol Vlado verše. Boly české a k tomu ešte ľúbostné. Uverejnili sme ich
s radosťou. Najbližšiu sobotu čítali už naši predplatitelia a predplatiteľky:„Měsíčku, zavři očka svý,
panenka má spí.“ —a ešte rad podobných nežných veršov.Verše boly podpísané: Jeník Reisr.Na druhý deň sme sa s ním sišli. Jeník bol už skoro odrastený mládenec mohutnej postavy.
Študoval nižšiu priemyselnú školu. Po rokoch som počul, že zomrel v Prahe jako mladý
elektrotechnik. Vraj na suchoty. Nikdy by som si nebol pri jeho postave na tú nemoc
pomyslel.*Škoda, že naše lyrické výlevy nečítaly švárne dievčatá sládkovie. Odsťahovaly sa i s
rodičmi a bračekom niekam do Čiech. Otec im avanžoval. Dostal sa za vrchného sládka do
niektorého veľkého pivovaru. Možno sa brali preč i pre smutné rozpomienky. Stihlo ich totiž
nešťastie. Pod úpustom poniže mlyna nad pivovarom utopil sa im triročný chlapec. Kúpal sa v
potoku so sedemročným bratom. Padol pod dosky. Trvalo to hodnú chvíľu, kým sa starší
chlapec spamätal od ľaku a rozbehol domov pre pomoc. Ľudia vylovili už iba malú mrtvolu.*Bolo v okolí pivovaru miestočko, hotová poviestková krajina. Popri samom kraji polhory,
vrúbenej utešeným ružovým kňažovým múľom, kráčalo sa chodníkom hore ovosným stŕniskom a
zemiačiskom, cez ktoré prebehávali bleskurýchle šedí ušiaci. Keď človek prešiel na druhú
stranu kopca, našiel sa v dolinke medzi svrčinami a brezami, ktoré sa pozeraly pyšne na
nízke liesky a osyky. V jednom kúte malej čistiny bola učupená, hnedá, neobielená drevená
chalúpka jako z marcipánu. Bývala v nej stará biedna vdova. V kúte naproti mihla sa človeku
medzi plánkami a topoľami chalupa väčšia, obielená. Býval v nej horár Meruna. Bol to mocný,
smelý chlap, výtečný strelec a náruživý poľovník. A ešte v niečom vynikal: pálieval si doma
znamenitú borovičku. Bola taká dobrá, že výletníci ho chodievali prosiť, aby im jej predal
daký decík. Dával ju poriadne draho, ale nech pýtal, čo chcel, nikto ani nemukol, ale
platil. Ale bola to i delikatesa. Človek od nej až mladol, po celom tele cítil príjemné
teplo, ako by ho zakrútili, kým bol ešte nemluvňaťom, do perinky, hruď sa človeku šírila,
zrak zbystrel a črevá jakoby namastil. Nie, taký zázračný účinok nemohla mať žiadna iná
medicína.Po jednej podarenej poľovačke — zajace a bažanty ležaly na hromade — večeral Meruna s
priateľom Bazilidesom, pisárom od súdu; boli kamaráti nerozluční. Jedli, pili, veselili sa.
Horárka s dcérou musely vyrukovať s celým svojím kuchárskym umením. Pilo sa víno, pila sa
domáca borovička. Nie div, že na konec ostali oba poľovníci k stoličkám akoby prikovaní.
Bazilides sa pustil do fajčenia. Každú chvíľu odpľúval.— Budeš ho pľuvať, potvora! — zamračil sa horár. Voľaká nevôľa ho počínala premáhať.Pisár pľuval ďalej.— Prestaň, Pišta! — pohrozil Meruna. — Lebo nech som dobrý! — — —— A just budem! — vnišiel do podguráženého pisára vzdor. — Ľaľa ti ho, mrcvaja! — A
pľuvol až na druhý konec izby.— Basom ti dušu! — zviechal sa horár so stoličky, celý bez seba od hnevu. Strhol s
klinca dupľovku a prask do priateľa. Pisár spadol bezvládny so stoličky a búšiac hlavou,
natiahol sa po podlahe. Žena a dcéra vykrikly a v strachu utiekly do hory.Nešťastný horár spamätal sa hneď a zúfalý počal kriesiť priateľa. Keď to bolo marné,
pustil sa do pitia. Pil, pil, dokiaľ sa nesvalil. Ráno ho našli žandári objímajúceho
mŕtveho priateľa.Vinu si odpykal päťročným žalárom. Keď sa z neho vrátil, nečakalo ho doma mnoho radosti.
Žena sa spila a premrhala majetoček. Švárnu dcéru sviedol dákysi židkes — dozeral ako
faktor na rúbačov v blízkej hore. — A po židovi prišiel druhý, tretí. Z peknej zlatovlasej
Merunovie Mariše stala sa — pobehlica.*Sládok Dolejš chodieval do nášho mestečka zo svôjho nového pôsobišťa i po rokoch. Aspoň
raz do roka, na Dušičky. Sišli sme sa večer v hostínci pri pive. Gratulovali sme mu k
postupu.— Pekne od vás, pán Dolejš, že na nás nezabúdate. A predsa sa hovorí, že na dobrom bydle
sa ľahko zabúda na plané.— Plané? Nám tu zle nebolo. Veď sme tu prežili so ženou a deťmi svoje najkrajšie roky.
Boli sme šťastní, i priateľov sme mali. A ešte niečo ma sem ťahá. Láďov hrob. Však ma už
dlho nebude. Pôjdem za tebou, dieťa drahé!— Ako môžete tak hovoriť?! — počali sme mu dohovárať —, človek v najlepších rokoch!— Myslíte? — usmial sa trpko. — A viete vy, že doktori konštatovali u mňa ťažkú
cukrovku?!*Zase ovieva ma lahodný, sladký, jarný vánok a nos šteklia výpary z pivovaru „U Primasů“.
Myslím na rodný kraj. Tak rád by som sa rozbehol k pivovaru svojich detských liet, popri
ktorom som chodil s bratom kozy pásť. A ešte raz by som sa chcel potúlať do vôle po celom
okolí, bežať po úzkych lávkach ponad horskú riavu, počúvať utišujúci klepot starých
drevených mlynov, vybehnúť si hore ovsiskom do poviestkového kúta k Merunovej chalupe, i k
jej súsedke, peknej červenohnedej, ako by bola z marcipánu.*Či radšej neisť?! Jeník Reisr zomrel; pred štyrmi rokmi pochovali aj biedneho žobráka —
starého Merunu. Brat ďaleko; v mojom rodnom mestečku vymierajú starí známi, dorastajú a
usádzajú sa noví. Už by ma v mojom rodnom hniezde beztak málokto poznal. A, možno,
prestavili, rozšírili, inak natreli aj môj pivovar, prestavili podľa novej módy staré
mlyny. Darmo by som hľadal kútik, ktorý mi v detstve tak prirástol k srdcu. Kde ste mladé
letá?!Privieram radšej oči a ssajem do seba výpary mláta — opojnú vôňu sladkých rozpomienok.
|
Kompis_Ked-zaveju-jarne-vetry.html.txt
|
Úmyselné prekrúcaniaVPesti Naplózo dňa 22. októbra čítame medzi iným toto:
„Národné novinyuverejňujú, že Edo Horn písal list podpredsedovi
Slovenskej Matice, Viliamovi Paulíny-Tóthovi, v ktorom sa on osvedčuje, že je on odhodlaný
obranca všetkých národnostných rovnoprávností, preto sa Horn odporúča čitateľom tohto
časopisu, sťa taký muž, pri ktorom vystúpiť mánárodná slovenská
stranaproti Ordódymu, aby vyvolený bol za poslanca v Novom Meste.“ Vidno z
tohoto, dokladá redakcia, že pán Horn to drží: si superos… Teraz už aspoň vieme, kto riadi
pánu Hornovi fakľady, o ktorých toľké reklamy čítame medzi telegramamiHorna.Malý to článok, a predsa z neho mnoho, veľmi mnoho vyčítať môžeme. Divné to, žePesti Naplóstotožňuje Maticu, Paulinyho a Horna, ba čo viac
predpokladá, že Matica ako Matica, Pauliny ako podpredseda Matice, a národná slovenská
strana ako taká, demonštruje pri Hornovi a jemu fakľady riadi. To je zlomyslené miešanie
ústavov, osôb, ideí a politických stránok. Bolo to písané storáz, že Matica, sťa ústav
vzdelávania slovenskej mluvy a národnej vedy nič nemá s politikou, nič nemá s jestvujúcimi
stránkami politickými. Nikto by to tak dosvedčiť nevedel ako právePesti
Naplóako medzník panujúcej stránky a vlády. Kde doberá pravica väčšinu? Kto
dáva Deákistom najmohutnejší kontingent? Maďari, Rumuni či Srbi? Ach nie! Ale Slovač, ktorá
aj pri macošskej láske podáva bratskú ruku tým, ktorí ju často s nevoľou odstrkujú.A či snáď jePesti Naplótej mienky, že všetci tí, ktorí hlasovali
a hlasujú za pravičiarov, zatracujú Maticu, to stredisko národnej kultúry, zapierajú svoju
národnosť, v ktorej sa zrodili, odprisahajú otca, matku a vrhnú sa do náručia odrodilstva?
Nie, veru nie! A jestli by to žiadalPesti Naplóet consortes, ľahko
obráti Slovač front a konsoliduje sa v jednu národnú stránku. Opakujeme, že Matica nemá sa
stotožňovať s politickými stránkami, bo čo by písalPesti Napló, keby
sme trvdili, že Maďarská akadémia podporuje túto alebo druhú stránku, že ona je nástrojom
pravičiarskym alebo ľavičiarskym. Nie je ale na mieste privádzať Maticu do solidarity s
osobami. Pretože je p. Pauliny prívržencom národnej opozície, nenasleduje to, že celý
národný ústav nemá šľachetnejšieho účelu, ako podporovať pri voľbách mužov ako Horn. Komu
prišlo na um obviňovať maďarskú akadémiu z toho, že ona, poneváč, gr. Lónyai je jej
predsedom, ktorému iste ešte väčšmi v záujme leží svoju stranu mohutne podporovať, ako
Paulinymu opozíciu, že ona reku zaujíma sa výlučne za politických prívržencov predsedov,
ich ciele podporuje, fakľády riadi a znižuje sa za stredisko kortešovania. Veru by bol
spokojnýPesti Napló, keby kto z tohoto stanoviska napadol akadémiu.
Nuž ale murína myť a našich neprajníkov kapacitovať, jedno je. Zdelil to svojim časom, keď
mu po srsti bolo ajPesti napló, že náčelníci slovenskej národnej
strany uzniesli sa na tom, neklásť váhu pri voľbách na politické strany, ale na priaznivosť
národnej rovnoprávnosti. Je to opätovná denunciácia hore aj dole, takmer prstom ukazovať:
hľa to sú matičné tendencie!Nechceme šíriť reči, a odporúčame všetkým, ktorí napádajú Maticu a jej náčelníkov číslo
41.Vasárnapi Ujságu, kde článok pod názvom „Donner Otto“ toto tvrdí:
„Keď počiatkom tohoto storočia Rusi fínsky národ odtrhli od Švédska, s ktorým takmer za
tisíc rokov spojený bol, Fíni spočiatku zúfali nad svojím politickým postavením. Za tisíc
rokov žili spolu s nadnárodom (főnemzet) švédskym; zaštítení boli takými politickými
výhodami, ktoré boli veľmi podobné onému pomeru, v ktorom chorvátsky národ k nadnárodu (?)
maďarskému stojí. Ich nezávislosť zabezpečená bola samostatným krajinským snemom; ich
náboženstvo je to isté, čo Švédov; šľachta, ba i zámožnejšie meštiactvo natoľko boli oddané
švédskemu duchu, že si až mená švédčili, slovom oni úplne zmierení boli so osudom tak, že
si lepšieho postavenia ani myslieť nemohli. Tieto boli príčiny, že sa Fíni hrozili
odtrhnutia sa od Švédska a pripojenia sa k Rusom.Ruská vláda ale vo svojom vlastnom záujme chtiac si ich radšej získať ako odcudziť,
vynasnažovala sa všetkými možnými výhodami a koncesiami ich k sebe privábiť, a s týmto, na
počet síce malým, ale na pevnom základe všeobecnej vzdelanosti stojacim národom sa spojiť.
Fíni tieto priaznivé okolnosti rozumne vykoristiť vedeli, takže im to odtrhnutie od Švédska
nielen neškodilo, ba osožilo. Cárska vláda sa nedotkla ich ústavov a zákonov, ba ich
slávnostne potvrdila. Tie čiastky Fínska, ktoré už drievnejšie od Švédska odtrhla bola,
pripojila zase ku Fínsku a krajinu takto zaokrúhlenú nazvala „Veľkokňazstvom Fínskym“,
ktorý názov sa aj v úplnejšom címere cára „Vše-Rosii“ nachádza. Konečne všetky tieto výhody
i tým dovŕšila, že sa horlive zaujala o rozvoj fínskeho jazyka a národnosti, ktorú Švédi
vždy zahatiť hľadeli. Takže gr. Nikolaj Rumjanzov, državný kancelár ruský to bol, ktorý sa
postaral o nákladky najprvšieho väčšieho slovníka fínskeho, následkom čoho tohoto duchom
vzdelaného muža za zakladateľa fínskej písomnosti považovať možno.“Zo srdca by sme privolali na slávu tým pánom, ktorí by miesto osočovania nasledovali
šľachetný príklad Nikolaja Rumjanzova, a vôbec pokračovanie ruskej vlády naproti Fínom.
Dobre stojíme za to, že pri spravodlivosti nám príslúženej, nemala by vládna strana
oddanejších a vernejších prívržencov nad Slovákov.
|
Seberini_Publicistika.html.txt
|
PredslovoV tejto knihe nie sú žiadne bájky, žiadne národ ohlupujúce vymysleniny, ale samé dobré a
užitočné čítanie, ktorým sa Slováci nielen zabavia, ale aj poučia. Keď v tejto knihe čítate
o nejakých národoch, lebo krajinách alebo zveroch, môžete byť istí, že veci sa v skutku tak
majú — nie sú to žiadne bájky.Kniha táto poslúži k prospechu Slovákov, a každý, kto zná oceniť dobré čítanie, túto
knihu bude odporúčať aj iným krajanom. V každom slovenskom dome mala by byť aspoň jedna z
týchto kníh, aby v čas dlhej chvíle rodina mohla sa zabaviť.Odporúčajúc tieto Povesti ct. slovenskému obecenstvu, a pozdravujúc všetkých čitateľov,
znamená sas rodáckou úctou,P. K. Kadák.
|
Kadak_Povesti-zo-vsetkych-stran-sveta.txt
|
Povzbudzujem1Toto je cesta hladká, choď po druhej. Tadeto, kde kameň pod nohou je tvrdý.Nie sú kamene, aby neporanili, ale aby si išiel ticho po nich.Taká je vôľa Božia. Sám Boh si dovolil prejsť Golgotu.A povedal: vezmi kríž, poď, čas pracuje pre teba.Každý deň trochu, nie naraz. A hlás sa s prosbou o pomoc.Tak treba niesť seba hore vrchom.V poranení potrápiš sa i pre tých ostatných.2Pozor daj, je jazva a je len škriabnutie vetríkom.Tento list stromu padol na zrub studne a hľadí hlboko do nej.Nauháňal si sa, franforce ti šibú po tele. Pozošívaj si šaty.Nie tak, nie rovno do prsta. Pozri, už máš na ňom červený bod.Čosi ako pichnutie ihlou, čo ani neštípe a predsa štípe.Rana sa nezakryje ranou.Málo sa dá utrieť bolesť ručníkom. Tá malá sinka ešte menej.3Otvor oči, na príchod rána, nezmeškaj brieždenie.Nenakrúcaj si kolo prsta svet. Odfúkni páperie z dlane.Odrež si z nitky lúča, z prvého výbuchu mozaiky chlebovej.O celej zemeguli, že ju pokrájaš ľuďom na smidky, nesnívaj.Ruky si oprášiš len od vlastných omrvín.Ostal by iba belások, čo krásu rozširuje.A šepká od stromov k stromom, že slnko mu dalo tak málo, iba kvietočky.4Pár krokov, pár zakolísaní — a pritlačili ťa k zemi duchovia.Choď, teraz nemysli, kto je vinný, kto ti dal ťarchu, kto kázal ísť.Mal si už ďalej byť, o jednu rieku, o jedno pohorie, o jednu krajinu.O jednu púť. Pozri, sedmikrásky bežia, nemajú hraníc.A dážď prešiel z jednej hory za sedem hôr, i s ťarchou oblakov.A cikády, ľaľa, i domov majú i záhrady a sú všade, kde je Boh s nimi.Pár rozbehov, pár vŕškov. Ak sa zotmie, prenocuješ s hlavou opretou o neho.5Vravíš: bolesť. Tá pri tebe, nie za tebou, nie pred tebou. Tá, čo si sadla.Prvá je vráska a neutrieš ju rukávom.Ani ručníkom, monogram na ňom je tvoj.Keď sa vznesie na blankyt, neumyješ blankyt po nej.Nepoložíš ju na stôl ako pohár. Lietajúce oko nedá sa chytiť.Nepri sa o ňu. Krúti ju koleso osudu, zoderie ti lakeť.Potroche pi. Je to víno prudké, prehryzlo by aj dno kalicha.6Sú ťarchy a sú strminy. Je láska a je strata lásky.Dievčatá, čo sa nevrátia, chvíle jari, čo neprídu nazad.Človek nikdy nemyslí logicky, keď sa zamiluje.Potom mu ostane smútok. Povie si: zalejem ho.Ale nemá radosti, kto pije, ak nie je podnapitý.Nehvízdne si ľahko Sizyfos hore vrchom.Nebudeš Sizyfom. Taký balvan vytisne dohora mnohý človek. A nejde viac za ním dolu.7Vetry stínajú aj ľudí, maj hore hlavu, neskloň ju.Pod sekerou hory nešumia, ale sa jej rúhajú.A stromy užitočné?Ktože je tak zrelý, že ho možno odtrhnúť ako jablko!Čierne zasipenie vo vzduchu sa ponáša na hada. On striehne, je na mieste.Ešte pred zahrdúsením pekne rozprával. Ale spoza žihadla.A s jedom pozeral, ako vysoko bolo ovocie, aj tvoja hlava.8Chytám ťa za ruku boľavú. Bude ťa bolieť, kým ju nedočiahnem srdcom.Stokrát si ju odtrhol z konára, ktorý nerodí.Keď sa dejiny tvorili, nič nepísala.Keď jazdci leteli, hrivy sa pustila.Keď jaskyne objavili, videli ju skamenelú.Len na močiaroch, ako vták ibis, horela.Preto ťa táto ruka bolí. Ja ju chcem srdcom hojiť.9Žalmom sa dotknem tvojej harfy. Vieš, čo je prstoklad, vieš, čo je hudba.Vieš, čo je Dávid, nie hodina kastaniet, nie repríza rumby.To, čo je ťažké a preto krásne.To, čo sa prvý raz ozvalo po hriechu: Zmiluj sa nado mnou, Bože.Teraz predsa len vieš, čo steny odtlačí, keď voláš hlasne.To, čo ich aj preboriť smie: odpustenie.Daj môjmu žalmu dotknúť sa tvojho nástroja. To ťažké je aj veľké.10Možnože raz sa svety zbratajú. Keď nie slovami, pohľadom vydolujú z ruže vôňu.Bohatstvo je v láske. Nerúbme konár pod sebou.Tadiaľto, kde vetry nebudú sa už hnať.Pribudne miesta dosť, keď sa do záhrad prevalí leto.Moje oči zavoláš za svojimi.Nezahučia sady naokolo, iba si mlčky budú rozumieť.Lebo nie slovami sa ruže prihovárajú, ale bezlistnatým tichom.
|
Dilong_Na-polhodinku.html.txt
|
MalkaTakto ju volali.A ja, hoci sme boli už pred sobášom, nevedel som a ani dnes neviem, či to bolo len jej
priemenie, alebo bola tak zapísaná aj v matrike. Slúžila u Michalčíka, ktorý mal obecnú
krčmu na Beňuši, ale najradšej kupčil so statkom a v krčme nechával svoju ženu, a keď tá
mala zaneprázdnenie, nuž aj Malku. Tam som sa s ňou poznal, lebo na beňušskom hornom salaši
som ja dva roky valašil a v obecnej som sa neraz pristavil, ba niekedy aj noc prespal, keď
som sa oneskoril v dedine a ťažilo sa mi nocou na salaš, lebo Michalčík bol na hornom aj
salašníkom.Nemôžem povedať, že by bola Malka krásna. Ach, to nie. Videl som ja aj také dievčatá, čo
by si neboly ku Malke ani staly, ale zvábila môj pohľad najskorej svojou skromnosťou ako
žabie očko, čo bojazlivo vyzerá zpod lopúcha na človeka. Bola maličká a útla, mohol si ju
poľahky ukryť v dlani, len veľkú záplavu ryšavých vlasov nosila na hlave. Malka sa mi
páčila taká, ako bola, ba práve len taká, drobná, nevypelichaná, ušmochtaná. Čože ja viem,
ako si to vysvetliť. Človek zavše sám sebe nerozumie. Zatúžil som po nej ani na zimovisku
po salaši. Žiadalo sa mi stále byť pri nej, hoci naše stretnutia bývalý chladné a hluché
ako hora v noci, lebo ona bola nevravná, bála sa aj oči na mňa uprieť a ja som sa od
rozčúlenia nevedel zas spamätať. Len som hľadel a hltal jej vlasy, jej tvár i jej biele
ruky a nohy. Oči sa mi pritom zapaľovaly a mal som chuť hrýzť hoci tvrdú skalu a piť
vlastnú krv. A keď som bol ďaleko a moje oči boly slabé, aby ju dovidely, vymýšľal som o
jej tvári, o jej bielych rúčkach a nôžkach pesničky.Toho roku na Turíce som sa mienil oženiť. Bolo treba povedať Michalčíkovi, koľko gazdov
má zakázať v sobotu po syr, a pri tej príležitosti chcel som sa dohovoriť aj s Malkou.V krčme som zastihol len Michalčíčku. Bola celá ustrašená, lebo Michalčík, ktorý pred
štyrmi dňami sa bol vybral na jarmok do Liptova, dosiaľ sa nevrátil, hoci mal prísť domov
hneď na druhý deň. Snažil som sa ju potešiť, namietajúc, že však ho mohla zdržať nejaká
súrna vec, ale ona len bedákala, vraj sa jej prisnilo čosi a pustil sa sám cez hory, majúc
pri sebe tridsaťtisíc. Bolo mi jej ľúto, ale nezdržoval som sa. Vypil som pre dobré meno
pol deci a vbehol do dvora za Malkou.Dlho som ju nehľadal. Cúdila práve maštaľ. Keď ma zazrela, chcela odbehnúť do stavania,
ale ja som na ňu zavolal.Pristúpil som k nej sotva na krok. Bola takto pred mojimi očami sama, maličká, drobná,
mohol som sa na ňu dívať, koľko sa mi žiadalo, a keby sa mi bolo chcelo, mohol som sa len
načiahnuť a bola by v mojich rukách. Ale mne pohľad stačil. Ani mi na um neprišlo dožadovať
sa viacej. Ba aj toto sa mi videlo priveľa; ľakal som sa, že hreším, keď sa bez svedkov
dívam zblízka na dievča, ktoré sa tomu ani nebráni, a cítil som plamene tohto hriechu na
očiach aj na tvári. Ona ani jedinkým pohybom nedávala najavo, že sa mieni spriečiť mojej
vôli. Ohnivé vlasy svietily jej okolo vypučeného detského čielka.— Malka, — vravím a zadúšam sa horúcim dychom, tvár mi blčí a mätie ma aj okolnosť, že
Malka kloní hlboko hlávku, ako by sa chcela celá stúliť k mojim nohám, ako by čakala, aby
som ju podchytil a ukryl vo svojom náručí. — Malka, ty vieš dobre, že sa valach ťažko
zaobíde bez ženy. Nuž ak nemáš proti tomu nič, mohli by sme sa sobrať, — vravím. — Len sa
vyslov a ja pôjdem v pondelok do mesta po zlato. Svadbu urobíme v sobotu pred Turícami —Mal som toho na jazyku ešte viacej. Veď som bol naliaty miazgou vnuknutia ako prezretá
hruška sladkou vodičkou. Duša sa mi riedila a búrila ako mlieko pod vemenom. Píšťala by mi
hádam nebola stačila na vyjavenie tých podivných hlasov, čo zo mňa vtedy prýštily, ale
odložil som si to na iný, príhodnejší čas, keď Malku nebude hnať robota. Vtedy som len
čakal na Malkino rozhodnutie.Ale Malka sa k tomu nepriberala.Pliecka sa jej sťahovaly strmým dychom. Nemala viac od sedemnásť, nuž nemohla mať jasnú
predstavu o mojich zámeroch. Naľakala sa ma azda. Hej, mohlo to len tak byť. Moje slová
otváraly jej nový svet, do ktorého ona ešte nikdy nenazrela. Vyplašilo sa v nej dieťa.
Malka naberá dych, čaká, ako by rozmýšľala, a potom pridusene šepoce:— Opýtam sa brata a zajtra ti poviem —Nepoznal som jej brata. Nikdy sa mi o ňom nezmienila, nazdával som sa, že je sirota, nuž
toto odhalenie ma trochu síce premklo, ale nepokladal som ho za veľmi dôležité.— Neodkazuj, — rečiem, — odbehnem zajtra pred večerom do Jám. Príď aj ty ta, budem ťa
čakať.Prikývla a mne rástly krídla. Nemohol som sa viac zdržať na Michalčíkovie dvore,
ohradenom so všetkých strán studeným múrom. Nie veru. Potreboval som čistý vzduch, voľný
rozhľad. Žiadalo sa mi vône mladej trávy. Prebehol som ešte ku druhému salašníkovi za
povinnosťou a potom hajdy na salaš.Oproti mne dolu bokom šmýkal sa chladný vietor. Išlo mu prudko, lebo svah bol príkry.
Kedykoľvek letel popri mne, vplietol sa mi medzi nohy a zamumlal. Hádam sa zlostil, že mu
stojím v ceste, ale keď sa presvedčil, že nemám v úmysle robiť mu priek, dal sa stvárať
pestvá ako nezbedný chalan. Preskakoval ma, alebo sa skryl do trávy, a keď som prechádzal
okolo, zašuchoril, aby ma naľakal. Ja som sa nesrdil. Bol som rád, že mám takého veselého
spoločníka, čo nemá nijakých starostí, čo sliedi po grúňoch slobodne ako zbojník, lebo aj
po mne sa prelievala nepokojná krv. Bol by som sa najradšej pustil s ním opreteky. Cítil
som sa ľahučký ako vtáča, čo sa kĺže belasým vzduchom v zlatej osuhli slnečných lúčov. Aj
ja som tak lapal vzduch, ako lapá zaiste on, keď sa výšiny nad ním roztvárajú. Aj mne tak
skackalo srdce, ako skacká jemu, ak spustí zraky na zem, ktorá sa pod jeho bruškom kolembá
sem-ta. Badal som nablízku studienku slasti, nuž žíznil som, chcel som namočiť do jej
mäkkej hladiny pery a uhasiť pálčivý smäd jej opojnou chuťou.— Pohladkaj ma po tvári, budem si myslieť, že ma to hladká Malka, — vravím do vetra.
Nadstavujem tvár a vietor mi ochotne vyhovuje. Plazí sa mi po tvári neviditeľnou dlaňou,
pomaly, šetrne, aby nepredráždil moje smysly. Kĺže sa jemne po kožke, šteklí ma na hrdle,
pritíska sa na nepokojné sluchy, ako by to bola naozaj maličká dievčenská rúčka, a pri uchu
šibalsky šepká: — Pozri, ako poľahky ti strhnem klobúk s hlavy. — Nemám času, aby som mu
huncútstvo prekazil. Klobúk sa kotúľa dolu brehom, preskakuje jamy, letí a vietor šuchorí
za ním trávu.Alebo mi vraví:— Zastaň a rozpriahni ruky, oprobujeme svoje sily —Neviem mu odoprieť. On mi vyhŕňa košeľu, chytá ma za nahý pás, opiera sa na prsia,
podvracia hlavu, je strmý a prudký. Naozaj by ma prevalil, ak by som nevynaložil všetku
silu.— Nepoddám sa, — vravím ja.On sa mi vsype do vlasov a ševelí ako malé vtáča:— Ľahni si do trávy a zatvor oči, privediem ti Malku —Zatápa ma vlhká teplota opojenia, nuž sa síce vysmievam jeho smelosti, ale poslúcham ho.
Líham si naznak do trávy, zatváram oči a pozorne načúvam, aby ma zas nejako nepreviedol.
Chvíľočku je ticho. Napravo odo mňa sa vystiera stebielko, ktoré som iste pritlačil rukou
alebo plecom, a pri uchu sa mi mechrí akýsi chrobák. Potom sa povetrie rozvlní tajomným
počatím, a hľa: voľakto sa ponáhľa odhora ku mne. Bosé nohy sa mu otierajú o trávu a
pritláčajú mladý mach. Voľakto sa pri mne pristavuje a díva sa na mňa zvláštnym maličičkým,
ale strašne prenikavým a ostrým zrakom. Nemám strpenia, chystám sa otvoriť aspoň trošilinku
oči, ale slabučký hlások ma vystríha:— Neotváraj oči, chcem sa na teba podívať, lebo keď sa ty na mňa dívaš, nemôžem hľadieť.
Tvoje oči ma pália —Nemohly ma natoľko klamať smysly. Bola to ona, moja Malka, lebo som ju poznal po hlase a
po vôni tela. Stála nado mnou ako anjelik. Akiste bola len v košieľke, nuž nočný chlad sa
pravdepodobne prelieval po jej nahých ramienkach a plieckach, ktoré sa mohly belieť vo
hviezdnom svetle ako lupene vodného kvietka. Možno sa trochu aj triasla zimou, keď jej
vietor olapúval modrasté kolienka. Vravela:— Už dávno som sa chystala za tebou, aby som ťa videla vo spánku —Dusil som sa vlastným dychom, lebo prepínala ma rozkoš, akú som dovtedy nepoznal.
Najblaženejšie som sa cítil obyčajne vtedy, keď som ležiaval na kosodrevine a hľadieval do
oblohy. Kosodrevina vydychuje sýtu vôňu, ktorá človeka rozpaľuje ako plné dúšky silného
vína, presakúva kožou, vniká do krvi a rozrieďuje ju. Krv sa búri a dupoce. V divom cvale
zalieva celé telo, preniká ku každému koštialiku. Telo blčí túžbou a duša sa vypne vysoko
do oblohy, kde sa maria lákavé blesky ďalekých svetov, ale to bola len kvapôčka z toho, čo
som v ten večer prežíval. To bolo nebo a zem, alebo povedzme, to bolo javorové drevo, z
ktorého strieka sladká miazga, keď doň zatneš, a toto boly husle, vyrobené z tohto
javorového dreva, ktoré sa chystajú vyspievať pieseň o zakliatom dievčati.Počúval som. Hlas padal tíško ako manna. Usadzoval sa na mojej tvári. Niekedy sa
odlepil, ako by ho vietor sfúkol:— Hľa, nemýlila som sa, — šepkala, — si taký, ako som si ťa predstavovala. Máš vysoké
čelo, a to skrášľuje chlapa, aj vlasy más kučeravé. A také ja rada. Oj, veľmi rada! Či sa
ich môžem dotknúť, môžem?Drobné prstíky zaplietly sa mi do vlasov.— Aj, aké mäkké, aké mäkušké, budem ti ich pričesávať, keď sa vezmeme. A či ma to naozaj
mieniš zobrať za ženu, naozaj?Zaparovalo sa mi telo od úzkosti.— Nuž dobre, pôjdem za teba, ale potom musíš dať pozor, lebo som ešte malá. Pozri. Prsia
sa mi len tejto jari začaly vydúvať —Nevydržal som ďalej sliepňať ako vykotené mača. Rozpleštil som rýchlo oči. Cez tvár sa
mi prevalil studený prúd vetra, posýpal mi telo mrázikom, podo mnou šuchol sa do trávy, a
štrkajúc suchými stebielkami, letel dolu grúňom, vysmievajúc sa mojej dôverčivosti.Hviezdy na oblohe čakaly na môj pohľad, ale noc čušala. A po Malke ani šuchu. Vyskočil
som na rovné nohy a ponáhľal som sa už bez zastavenia na salaš. Hlava mi však horela aj
potom, keď som sa natiahol pod kolibu vedľa košiara.*Na salaši som našiel akéhosi Šajbana. Honelník mi potom povedal, že privandroval od hôľ
bez košele hneď popoludní a že za celý čas sa s bačom o voľačom dohovárali. Sedel celý
večer prihnutý nad vatru bez slova a zazeral na mňa ani zbojník. Bača mi síce nevravel nič,
ale vo mne skrslo hneď podozrenie, že je to jeho priaznivec a že by ho chcel na beňušskom
salaši zdržať a prisadiť k sebe, lebo pri jednačke na fašiangy sme sa my dvaja nedohodli
celkom na oštiepkoch.Hej, keby som ja bol hneď zbadal, o čo ide, ale nedalo sa, všetko ma v mojom presvedčení
utvrdzovalo.Na druhý deň ho poslal s ovcami a mňa vypravil drevo hotoviť. Inokedy by ma takéto
zaobchádzanie bolo poriadne dožralo, ale vtedy som si len odpľul do dlane a pobral som sa
svojou stranou. Myslel som na Malku, myslel som na jej obavy, ktoré voči mne ešte
prechovávala. Nechcel som porušiť sľub, ktorý som si dal a ktorý vo mne oťažieval ani
olovená pečať. Miernil som sa a krotil som svoju náruživosť a svoje sily, aby sa ma nebála,
lebo podľa jej priznania moja nespútaná a divá sila, pripravená vždy vybúriť sa, ktorú do
mňa vmetúvaly hrbaté grúne, kade som preháňal svoje ovce, dokrútené svrčiny, čo sa niekedy
dively od vetriska, zúrivé búrky s bleskami, hromy a dažde, bola jedinou prekážkou, čo ju
ešte odo mňa odďaľovala, čo jej zabraňovala vymotať sa zo snov, kade blúdila ani
svätojánska muška. Musel som zmäknúť, zjemnieť, aby som ju k sebe zvábil, aby som si ju
naklonil. Nuž, hoci tu bola zádrapka, ktorá ma mohla vohnať s bačom alebo so Šajbanom do
škriepky, nedal som sa strhnúť, radšej som hľadal spôsob, akým by sa celá tá vec dala
urovnať aj za cenu ústupku. A na šťastie som vtedy rýchlo takýto spôsob našiel. Na dolnom
beňušskom salaši nemali druhého valacha, lebo pred týždňom im bol jeden narukoval. Umienil
som si teda, ak sa bača predo mnou o veci len raz zmieni, prenechám miesto Šajbanovi a ja
prejdem na dolný salaš.S takýmto predsavzatím pustil som sa ráno do roboty a deň mi potom prešiel veľmi rýchlo.
Obloha bola jasná a hladšia od zrkadla. Leskla sa svetlom, a keď ju slnko k obedu
rozpálilo, hriala ani žeravá platňa. V tôňach medzi machom prudko vydychovaly kvety. Ich
sýte farby menily sa každú chvíľu v teplých a prevlhnutých výparoch surovej zeme. Zavše sa
mi zdalo, že sa dohovárajú neznámou rečou, alebo že niekto medzi nimi chodí, nakláňa sa nad
ne a otvára im púčky. Vtedy som sa vyrušil z roboty, lebo som si namýšľal, že by to mohla
byť aj Malka.Večer po pôdoji, keď slnko odkvaplo s oblohy za voľaktorý vrch, prehodil som si na
plecia huňu, vopchal do rukáva píšťalu a ponáhľal som sa do Jám. Sbehol som od salaša prťou
rovno na polianku, kde voľakedy vraj pálievali Beňušania uhlie pre bystriansku mašu. Tu som
sa rozhodol vyčkať na Malku. Nemal som obavu, že ma nenájde. Poľanu v Jamách vykášal
Michalčík, nuž Malka neraz sniesla batoh sena odtiaľto dolu úžľabinou do dediny a neraz za
rána alebo večerom škrabala sa sem hore s košom po trávu kravám. Myslel som, že očistom aj
vtedy tak príde.Vyvalil som sa uprostred polianky do trávy. Pod košeľou metalo sa mi srdce ako vták so
sviazanými nôžkami. Hoci malo jasný, oceľový hlas, bolo badať, že je vo svojom pravidelnom
pohybe mýlené rozkošnou chvíľkou očakávania, ktorá ma držala v náručí. Bol som zas v zajatí
presvedčivého sna, i keď som mal oči otvorené a hlavu prevetranú. Spôsobil to zaiste ten
mesiac, čo sa nebom plavil ani kráľovská plachetnica, lebo jeho strieborný pohľad mal
čarodejnú moc. Otváral ma ako puknutú makovicu babie leto. Nevládal som sa už ďalej pred
ním pretvarovať. Musel som mu vyjaviť všetko, čo od istého času vtieklo do mňa zo
škovránčieho spevu, čo sa vsúkalo do mojich žíl z večernej zore, z mladých, tuhými šťavami
naliatych borievok a zo seknutých koreňov strapatého korucha, čo spôsobilo dravý smäd môjho
tela a ľakalo úzkosťou, keď ma nocami samota nadchádzala, čo mi privieralo mihalnice,
rozčuchrávalo vlasy, rozkaľovalo spečené ústa do túžobného rozchlipnutia, keď večerný
vietor dovial k mojim nozdrám vôňu sladiča, presýtenú vlhkosťou machu alebo smolnatej
miazgy pučiaceho jedličia, čo húdlo mesačnými nocami žalmy o mojich dvadsiatich rokoch.
Nemohol som ďalej čakať, hoci Malky nebolo, musel som sa vyrozprávať, aby sa mi trochu
srdce utíšilo a aby ma krv nepálila:— Neboj sa, Malka, — čítam z duše, — ja ti neublížim. Tieto ruky, čo poľahky zodvihnú
nad hlavu trojročného plemeniaka, čo zviechajú ťažkým osekancom ako prútikom, položia sa k
tebe každý večer ako verní psi, budú ticho, ak sa ich budeš báť, budú ti vlásky prihládzať,
ak ti to nebude proti vôli. Neboj sa o svoje mladé prsia. Ja sa ich ani nepritknem. Ach,
akože by som to len mohol urobiť. Budem len na ne dýchať, aby podrástly, aby sa za nimi
tvoje srdiečko odhrialo. Hej. Uvidíš, že sa viac neopovážim. Doma budeš spávať v posteli,
ktorú som lanskej zimy urobil z jaseňového dreva, povyrezával a vyfarbil červenou a zelenou
farbou, a keď prídeš ku mne na salaš, posteliem ti voňavou tisinou, hlávku ti obložím
rozkvitnutým jahodníkom a k nohám dám rebričie, aby ti nôžky ešte viac zbelely a zmäkly —Malka nešla.Obloha sa naklonila k mojej tvári a chcela mi privrieť mihalnice, ale ja som vybral z
rukáva píšťalu a pustil som sa na nej preberať. Lístie sa zatriaslo v bučine a pieseň zo
zapareného dreva vystriekla do postriebrenej noci ani kryštalový prúd vody. Najprv
zatrepotala ani vtáča, vyplašené zo sna, a potom sa roztiekla pokojne dolu poľanou a
spievala.Večernica padla za Kňazovu skalu.Noc sa rozpäla nad večnosť ako dlžizná odedza nad polia, do ktorej mladá mater mieni
uložiť svoje dieťa, a moja pieseň motala sa nad touto nocou, prebúdzala vtáctvo, čo v
konároch podriemavalo, vyplašila horu, rozzvučala vzduch a prilákala hlahol ďalekých
svetov. Naraz všetko ožilo, obloha i zem, hviezdy aj tráva. Naraz ako by čarodejný prútik
šibol svet. Hora spievala chorál. Ticho a nábožne. Mladé bučky šepotaly krásnu modlitbu.
Kdesi v hlbokej tôni vyhrávala na fujare stará sosna. Bolo ju len slabučko počuť, lebo
osiky prenikavo zvonily striebornými listmi.Och, bolože mi vtedy ľahko a dobre. Ani mi na um neprišlo hnevať sa na Malku, že
nechodí. Veru, Bože, nie. Prepĺňala ma dôvera a tešil som sa z chvíľky, ktorá mi dávala
trošku ochutnať z pohára šťastia. Nemyslel som na úskok a nedožadoval som sa väčších
nárokov. Veď bolo toho aj tak dosť. Vzduch sa chvel a mne sa zdalo, že mám na lícach Malkin
dych, horúci a nepokojný, ktorý ma opíja, že ma omára blízkosť Malkinho tela, drobného a
bielučkého ako svíbové drevo.Sladká chuť mlieka sa mi penila na ústach. Dýchal som vôňou dozretých jahôd a mosadzou
vybitá píšťalenka preľúbezne spievala, ako by sa v mede bola od týždňa močila. Nemusel som
vymýšľať melódie. Veru nie ani málo. Samy vyskakovaly z dieročiek, samy sa schytávaly a
letely za hviezdami.Ej, bolože mi, bolo, ako mi už nikdy nebude. Nehľadel som na oblohu, nemeral som, akú
cestu preputoval mesiac a v ktorú stranu sa obracajú hviezdy, lebo na čase mi už
nezáležalo. Bol by som presedel v Jamách aj do rána, keby ma nebol vyrušil honelník.Neviem, odkiaľ prikvitol. Bol zadychčaný a horúci ani uhlík a zaváňal mladým syrom.
Vravel, že za mnou od večera sliedi. Potom vytiahol zpoza pása dokrčený papierik a vravel,
že mi to posiela Malka, lebo že on bol pred večerom u Michalčíkov.Srdce mi poskočilo ani pošteklený kôň, rozháňalo krv a ja som vzbĺkol ako hrsť slamy.
Hľa, Malka, malá Malka mi posiela lístoček, biely lístoček, ktorý azda vytrhla z
modlitebnej knižočky, čo dostala darom na birmovku od krstnej matere. Beriem od honelníka
papierik a vystieram nepokojnými prstami. Čože mi tá drobná ručička píše, čo tá pehavá
hlávočka navymýšľala, čože to môže byť. Šaliem nedočkavosťou, prizerajúc sa zblízka na
papierik.Chlapča hľadelo na mňa veličiznými očami, a keď som mu nemal čo povedať, vravelo:— Ja viem, kto ti prečíta Malkin lístok.— Kto? — vyzvedám sa, lebo ma biely papierik neprestáva trápiť.— Šajban, — vraví, — Šajban vie aj písať, aj čítať, lebo dnes popoludní som niesol Malke
takýto istý papierik od neho.Nepovedal som nič, ale celé telo mi podsypal studený srieň. Pobrali sme sa na salaš.*Potom som už nezaspal. Pod srdcom ma celú noc hrýzlo. A ráno len čo som mal vyhnať ovce
na pašu, šiel som s Malkiným lístkom za Šajbanom. Musím pripomenúť, že od jeho príchodu som
nebol s ním ani raz na slove. Vyhýbal som mu, aby nebolo zámienky na zvadu, lebo medzi nami
nebolo výhľadu na priateľstvo. Vtedy sa obšmietal za kolibou a pohvizdoval akúsi vrchovskú,
ale to len očistom. Istotne o voľačom tuho rozmýšľal.Len čo som k nemu pristúpil, zmeral ma od hlavy po päty, ako by odhadoval moju zdatnosť.
Prerastal ma aspoň o pol hlavy a aj v pleciach bol širší. Iste zjedol viacej mäsa ako ja,
ale aj viac grúňov istotne sliezol. Tvár mal divne dokrútenú, azda vetriskami došľahanú,
alebo úpekom porozkaľovanú ako kôra kosodreviny. Krk mu sputnávaly hrubizné žily. Zo
strakatých očú vytŕčal sa mu studený chlad a hrôza pretúlaných nocí. Keď sa na teba trochu
strmšie zahľadel, mal si obavu, že ťa začítava, alebo že rozmýšľa, medzi ktoré rebro ti
vreže nôž pod srdce. Hej, veru, bol to nebezpečný chlap. Skôr som si to dobre ani
neuvedomil, ale vtedy som ho mal dosť a nežiadal som si, aby ma stretol niekde na pustom
mieste.Keď mal v rukách Malkin lístok, preletel po ňom pohľadom, otrčil gamby a vravel:— Odkazuje ti, aby si zlato nekupoval, lebo sa ona ešte nemieni vydávať.Videl som dobre: oči sa mu vypučily škodoradosťou. Krv sa mi zastavila priam v srdci, a
keď sa ľahostajne obracal ku mne chrbtom, mal som sto chutí zaťať sa zubmi do jeho
žilovatého krku, ale čože by mi to bolo pomohlo. Akúže náhradu by som si bol tým zadovážil
za vyrabovanú dušu. Veru nijakú. Iba ak nové ťarchy hanby a mučivého bôľu by sa boly na mňa
zavalily, lebo bol by ma zaiste pleštil na zem alebo odkopol okovanou bagančou ani
prašivého psa a ja vo svojej bezmocnosti sotva by som bol vládal zaskučať, nuž, hoci sa ma
chytala predtucha, že on je príčinou môjho nešťastia, hoci ma skrúcala zlosť, zasekol som
len zuby a pobral som sa za ovcami.Takto sa, hľa, začínal tento deň, ktorý sa do môjho života vovalil ani ťažký balvan a
ešte dodnes ma pritláča a mliaždi. Keby som bol prespal niekde pod svrčinou, mohol som si
aspoň zachrániť česť, nemusel by som dnes mraštiť čelo a hľadieť viac do seba ako na božie
slnko. Veru tak. Ale človek je len nájomníkom tohto sveta, nemôžeš si robiť podľa ľubovôle.
Nad nami tróni veľký Hospodin. On nadelí a ty ber a ďakuj za všetko, lebo reptanie sa
nevypláca. Vliekol som sa potom za ovcami ani tôňa oblaka. Zavše som zastal, zakvačil bradu
na palicu a hľadel prázdnym zrakom po dolinách a grúňoch a zas som ťahal ťažké nohy v tú
stranu, v ktorú sa obrátily ovce. Bolo mi jedno, kde ma zavlečú. Nemal som smyslu pre obdiv
porozčesávaných vrchov, čo obtáčaly obzor a čo sa ešte aj v tento pre mňa osudný deň
maľovaly slncom. Dúhové farby presvietených diaľok slialy sa mi do špinavej mláky, kde sa
kúpala moja chmúrna tvár.Hlavu som mal tupú a tvrdú ani hrčavý buk. Občas som z nej chcel aspoň na útechu niečo
vyžmýkať, ale márne, nebol som schopný triezvo rozmýšľať a uvažovať. A keby ma bola hlava
aj poslúchla, nebol by som našiel východiska zo svojho rozpoloženia, lebo taká dôvera ma
sväzovala s Malkou, že som nemohol ani tušiť príčinu jej rozhodnutia. Nechával som teda
všetko naverímboha a podľa toho sa to aj skončilo.Pred obedom pribehol za mnou honelník a vravel, aby som sa ponáhľal do Jám, že tam
niekto na mňa čaká.Keby som sa bol vtedy len trochu pozornejšie zahľadel do chlapcových očú, keby mi bolo
prišlo na um spýtať sa, čo ho priviedlo k tomu, aby mi takú zvesť priniesol, bol by som
svoje kroky rozpočítal a rozmeral, lebo by ma bol ožiaril aspoň jedinký lúč pravdy, ale mňa
zahlušil úder nečakanej noviny, náhla teplota oslepujúceho blesku vysušila a zahladila vo
mne všetky studené stopy pochybností. Vychytil som sa ani jeleň. Pred očami medzi hustým
ihličím smriečikov, ktoré mi bolo treba obchádzať, mihala sa mi Malkina tvár, biela ako
pena na mladom mlieku, ako škvrnky májového snehu na holiach. Vyčkávala na mňa, klopila oči
a červenala sa. Mala mi voľačo prezradiť a bola netrpezlivá, že nejdem, že sa zdržujem
obchádzaním smriečikov. A táto tvár mi skoro nedala vdýchnuť, rozrušovala ma a hnala ma, že
mi žilky v kolenách pukaly, že sa mi oči od prievanu zalievaly slzami, že som necítil
krvavé škrabance, ktoré mi maľovaly po tvári suché konáre, že som prevaľoval sudy dolu
prťou a nečítal som ostré skaly, ktoré mi drvily kosti.Rozpútaná samopaš zo mňa šibala. Bol by som sa najradšej skrbáľal priam k Malke, ale
zkraja poľany som razom vytrezvel, ako by bol na mňa niekto vylial za džber studenej vody,
lebo som začul mužský hlas.Zatajil som dych a hľadím. Na dolnom kúte poľany stála Malka. Držala v ruke kus bieleho
plátna, na ktorom bolo badať červené škvrny. Tvár sa jej blýskala na slnku ako črepinka
skielka, zahodená v tráve, a vedľa nej stál Šajban.Malka bola na ňom očami prilepená, ako by ju bol začítaval. Neveril som vlastným očiam.
Krútila sa mi z toho hlava ako opitému a hľadel som na poľanu s otvorenými ústami ako
sprosták. Nebol som schopný nijakého činu, hoci bola najlepšia príležitosť na riešenie účtu
medzi mnou a tým zbojníkom, len som sa pritiahol za starý buk, aby ma nebolo vidno, a
načúval.Ako som už povedal, vietor najprv zaniesol k mojim ušiam mužský hlas. Bol to Šajbanov.
Začul som ho ešte v behu, nuž porozumel som len toľko, že je reč o peniazoch a o
Michalčíkovi. Potom som zreteľne počul Malku:— Môžu ťa tu dolapiť, — vravela.— Neboj sa, — pokračoval Šajban, — len mi oper košeľu a dones mi ju ešte večer sem, lebo
túto, čo mám na sebe, mi požičal bača, aby som nechodil s holým bruchom. Hneď zajtra
odtiaľto zmiznem. Bača mi už naradil, ako sa najskorej dostanem za more. Tebe pošlem odtiaľ
pas aj peniaze na cestu.No Malka mala aj potom oň obavu, lebo jej hlas bol neistý:— Michalčíčka šípi, včera bola pri žandároch, — hovorila.— Nech, Michalčíka vyňuchajú len líšky, a vtedy už tu nebudeme.Viac som nerozumel. Oba hlasy stíchly, ako by ich bola vyrušila moja prítomnosť, a ja
som sa viac nenamáhal ani počúvať a porozumieť. Nejavil som už o to ani najmenší záujem.
Vedel som len to, že Malka je pre mňa stratená, že mi ju voľakto nemilosrdne a ukrutne
vydrapúva zo srdca a ja nemám síl tomu zabrániť. Klesal som úboho na duchu aj na tele, ako
postihnutý zlou chorobou.Ani by ma to tak bolestne nebolo zastihlo, keby bolo išlo len o obyčajnú ženu, s ktorou
som mal žiť a plodiť deti, ale Malka nemala byť len mojou zákonitou ženou. Ja som po nej
netúžil tak, ako túžieva chlap po žene, keď sa mu krv pripáli jarným slncom alebo rozihrá
niekoľkými dúškami pálenky či koreneným jedlom. To nie. Takých hriešnych žiadostí som sa ja
vtedy obával, lebo som si myslel, že sa v nich ukrýva pekelný plameň, ktorý človeka prepáli
znakom večného zatratenia. Malka mi vypučala zo srdca ako neznámy kvet, ktorého semeno
priniesly vetriská s vrchov, kde dozrievalo medzi sklenými lístočkami brusničiaka a
napuchlo teplotou žeravého slnca. Sama nemala nijaké nároky, ale jej prítomnosť a
jestvovanie zapúšťalo do môjho tela a duše mliečne žily, ktorými som prijímal každý deň
živý mok. Malka mi bola slnkom i vodou, vzduchom a zemou. Ja som z nej dýchal aj pil. Ona
ma živila aj zohrievala. Bola mi sviatosťou, ktorá ma oblažovala a prepĺňala božími
milosťami. Moje myšlienky i moje skutky boly preniknuté jej bytosťou. Dni prebúdzaly ma jej
úsmevom a noci uspávaly ma jej pokojom.S Malkou som sa musel lúčiť. Malka mizla ako obláčik plachej hmly na sedlisku. Malka sa
mi stratila.Neviem, ako som sa dostal s tohto prekliateho miesta, kde mi vykrvácaly všetky piesne,
kde som stratil chuť k životu a našiel žiaľ, ktorý sa ma chystal sprevádzať ako verný pes
truhlu svojho pána. Neviem, ako som sa vyvliekol nad Jamy a ľahol pod svrčinu ani
zdochýnajúci zver.Ležal som dolu tvárou. Ústa som mal prilepené na studenú zem. V konároch ticho húdol
vietor, a bol jediný zvuk, ktorý sa opovážil priblížiť k mojim ušiam.Nech ma Boh stresce na mieste, ak som vtedy mal zlý úmysel. Ako vravím, nech ma Boh
stresce. Ale o chvíľu ma vyrušily blížiace sa kroky. Niesly sa z Jám. A tie ma prebraly.
Uvedomil som si napochytre, že to môže byť len Šajban, a bol som hneď na nohách. Uvažovať
som už nestačil, lebo kroky sa približovaly veľmi rýchlo, nuž konal som len tak na ruku.Skočil som za najbližší smriečok. Nemal som ani vreckového noža naporúdzi, ale ani to ma
neodradilo. Len čo sa priblížil na skok ku smriečku, vyrútil som sa naň.Neočakával ma, nuž v prvej minútke sa mi ho podarilo ľahko zvaliť na zem, ale len čo si
upamätal, s kým má do činenia, objal ma železnými rukami a zmrvil mi tak kosti, že sa mi už
smrť do očú začala titlať. Nastal zápas, pri ktorom som si uvedomoval, že som položil na
kartu život. Telá sa nám splietly ani hady, keď kameň dujú. Jeho zaváňalo čerstvou divinou.
Bolo tuhé a mastné od potu. Ruky sa mi po ňom kĺzaly. Svaly na ňom sa napínaly ani hrubé
povrazy, zapustené smolou. Keď sa ku mne pritlačily, vrezávaly sa mi do mäsa, pristavovaly
krv v žilách a škrtily dych. Bol som proti nim bezmocný. Mohol som ich kliešťami trhať, ani
tak by neboly povolily. Mohol som ich na kolovrate naťahovať, aj tak by boly ožily. Moje
údy sa z nich čím ďalej, tým ťažšie vyplietaly. Strácaly vládu a pružnosť. Mľandravely, ako
by z nich bol krv vyžmýkaval, a potom celkom ustaly, odkväcly, znehybnely. Bol som na
konci.Ležal som na zemi tichý a krotký ako bez života. Telo som mal dolámané, dokrútené,
zmliagané, ako by ma krava vypľula z pysku. Mäso sa mi triaslo, koža špela a horúca krv mi
zalievala sluchy, ale žlč neprestávala vo mne vrieť. Zadúšal som sa zlosťou. Schytávala ma
strašná túžba po pomste. Hej, po pomste, ktorá by neskolila len Šajbana, ale aj Malku. Hej,
aj Malku, lebo jej som kládol vtedy najväčšiu vinu za svoje poníženie.— Len sa neprenáhliť, chlapče, — vravím sebe, — len sa nezadychčať. Vtáčik ti nemôže
ujsť. Chytíš ho do klietky, pobežíš k Malke a povieš: Mala, Malka, či ho poznáš, poznáš
tohto vtáka? Ponad hory lietal, očká na zboj metal. Poznáš ho? — Košieľky mu perieš, rúčky
si preň derieš. Len pozri: Hlavičku už kloní, želiezkami zvoní. — Hej, Malka, Malka! Čože
ti tak líčka obelely, čože ti tak očká zosmutnely? Či ťa hlávka bolí, že šibeňa stojí v tom
bystrickom poli? Hej! Malka, Malka! — Môžeš si ju potom vziať okolo pása. Neboj sa, nebude
sa plašiť. Krotká bude ako jahniatko. Osušíš jej očká, pobozkáš na líčka. Hľa, chlapče,
hore hlavu, vytri si päsťou oči od pohanenia. Keď vyblysne slnko, oveje ti čielko. Len sa
neprenáhliť.Takto som sa, hľa, potešoval. A potom som sa posbieral na nohy a zistil, že mi celkom
nič nie je. Mohlo byť hádam pravé poludnie. Na salaš sa mi nevidelo. Nemal som tam vlastne
čo robiť. Už bolo istotne po pôdoji, ovce mohol pásť aj honelník, nuž pobral som sa rovno
do mesta k žandárom.Uverili mi všetko a pobrali sa hneď za mnou do Jám.*Nazpät sa mi kráčalo veselo. Klepec bol nastavený. Šajban sa už nemohol z neho vymotať,
iba ak by mu celé peklo aj s Luciferom bolo prišlo pomáhať. Len mi bolo treba Malku doma
pridržať, aby ho zavčasu nevyplašila, ale tým som si hlavu nelámal ani najmenej.
Vyhvizdoval som si ani frajer, ktorému sa darí pri dievčati. Po hore som vyzeral vtáčie
hniezda a poľom som behal za motýľmi, ktoré sa mi plietly do cesty.Slnko padalo práve za horu, ani odronené jablko, keď som vchádzal do Michalčíkov. Krčma
bola prázdna, ale sotva som plesol dverami, vošla Malka. Dvere na kuchyni neprivrela, nuž
mohol som ľahko zistiť, že Michalčíčky doma niet, že je Malka tu sama ani výkrik v tichej
hore. Bolo mi to vhod. Neukazovaly sa prekážky, všetko išlo ako po masle.Rozvalil som sa za stôl a Malka mi už zo zvyku priniesla pol deci. Vypil som ho jedným
dúškom a rozkazoval som si hneď druhý a potom tretí. Prvý sa mi rozlial po žilách ani olej
a po treťom ma začaly oči páliť. Hľadel som na Malku, ktorá sa priberala očistom poháre
umývať. Zdala sa mi drobnejšia ako inokedy. Vlasy mala vymastené ako v nedeľu a spletené do
hrubého vrkoča, ktorý sa jej hompálal po útlom chrbátiku ani ťažký klas. Keď niekedy hlávku
zavalila trochu doboka, zablyslo sa jej biele hrdielce a trojitý rad sklených goraliek,
obtočených okolo krku. Obracala sa ku mne chrbtom, lebo vedela, že nesedím tam len pre
pálenku.— Malka, — vravím naraz, ako zo sna vyrušený, v očiach sa mi múti a jazykom zťažka
hýbem.Utiera si rýchlo ruky do zásterky a ponáhľa sa ku mne, lebo myslí, že si ešte pol deci
žiadam, ale ja využívam príležitosť. Sotva sa priblíži ku stolu, chytím ju surovo za ruku,
ktorá je mäkšia ako perinka, hladšia ako zelený mach na skale a teplejšia ako južný vietor.Priťahujem ju k sebe a ona sa nezdráha, len tvár si skrýva do nafúknutého oplecka a v
jamôčkach na shybe chvejú sa jej belasé žilôčky ako tône pavučinky na lesklej vode. Mám sto
chutí ústami popretŕhať tieto tiene a umyť si tvár príjemnou teplotou jej tela.— Malka, — vravím, lačné telo sa mi krvou napína, — Malka, ty sa ma ani nepýtaš, kde sa
tu beriem —Rukami si ju podchytávam okolo pása ako ľahučký snopček a dlane tuho vtláčam do jej
mäkkých bôčkov.— Bol som v meste.Voľaktorý vlas z jej sluchy vplieta sa mi na jazyk a rozožiera mi mučivou páľou ústa.— Ale nie po zlato.Jej mladé prsia sú slabučké ako pena, a predsa sú nepokojné a vydychujú teplotu. Raz
bežia proti mne, ako by ma chcely zaliať, a zas utekajú, ako by sa plašily mojej hrude.— Bol som pri žandároch —Badám, že sa počína na celom tele chvieť ako biele stebielko, ktoré sa vystrčilo z
vlhkej a studenej tmy do prudkého dažďa ranných lúčov. Obávam sa, že sa prelomí napoly,
alebo že sa mi v rukách rozmrví tenučké skielko maličkého pohára, ale nemám síl zastaviť
lavínu, ktorá sa so mnou rúti do priepasti.— Na našom salaši usadil sa zbojník, čo zabil nedávno Michalčíka, — pokračujem, a
okrúcajúc si jej hrubý vrkoč okolo ruky, vyvraciam jej hlavu, aby som mohol vidieť tvár a
oči, najmä oči. — Nuž bol som pri žandároch, aby ho dnes večer v Jamách chytili.Tvárička jej chladne, ako by ju smrť bielila, ústami potrháva a pod ťažkými mihalnicami
chveje sa jej zarosený pohľad.Mučí ma ukrutná žiadosť tela. Ťahám ju nemilosrdne za vrkoč a ona sa nebráni, ani
nemukne. Mám pred očami jej vypäté hrdlo, cez ktoré by som mohol jedným razom prešvacnúť
nožom, a bola by celá vec riešená. Krv by mi vyčľapla rovno do tváre, mohol by som ju aj
ochutnať, ale ja som smädnejší. Chcem sa strýzniť dlžizným pohľadom na muky žijúcich očú,
chcem jej ešte vyštvať hrôzou zomierajúcu dušu.— Dievka! — kričím jej pri uchu, — vrav pravdu, tak, ako stojíš pred Bohom a predo mnou,
máš ho rada?Ustrnie na mne meravým a studeným pohľadom a vraví pomaly, ako by ma hrdzavým a tupým
nožom rozkrajovala:— Musím ho mať rada, lebo je môj brat.Neviem sa už rozpamätať, čo sa potom so mnou porobilo. Zostal som ako soľný stĺp. Malka
sa mi vytrhla z náručia a vybehla dverami. V hlave mi hučalo ani pod vodou.Vonku sa vzmáhal huk. Najprv voľakto vyvolával Malku, potom sa hlasy zvírily. Kdesi
brechalo zlostne psisko a pod stenou niekto rozprával, že žandári išli na salaš po Malkinho
brata.Keď do krčmy vbehla bedákajúca Michalčíčka, ktorá sa akiste od žandárov dozvedela hroznú
pravdu o svojom mužovi, prebral som sa, ako by sa mi preťalo beľmo na oku. Vybehol som na
ulicu. Popredieral som sa pomedzi skupiny postávajúcich ľudí a skoro bez dychu vybehol som
na poľanu do Jám.Neviem, čo ma ta hnalo. Či zvedavosť a či výčitka svedomia.Jamy sa zahaľovaly do tieňa. Mäkký plášť noci vystielal ich hlbiny. Boly tiché a
zahrúžené do seba. Z bučiny nevyšiel ani hlások, len pod mojimi nohami šušťalo uschnuté
lanské lístie.Zastal som na kraji poľany.Neďaleko pod smriečkom ležal Šajban. Ruky mal rozhodené na machu, nuž vyzeral ani biely
kríž, položený do trávy. Hľadel do oblohy a čakal na Malku, ktorá mu mala doniesť vypranú
košeľu. Istotne nemal ani najmenšieho tušenia, že mu je nablízku nebezpečenstvo. Azda mal
pred očami obraz ďalekých krajín, do ktorých sa chcel odobrať za svojím šťastím.Pravda, mal som len veľmi málo času, aby som si toto uvedomil, lebo skoro súčasne so
mnou ukázaly sa na poľane žandárske prilbice a s hornej strany vyletel a preťal tíšinu
prenikavý a výstražný Malkin hlas.Šajban hneď porozumel. Vyšvihol sa na nohy a šibol v tú stranu, kde stála Malka.Ako som už pripomenul, neviem, čo ma na poľanu vyhnalo. Či výčitka svedomia a či
zvedavosť. Ale vtedy som razom pochopil, prečo som tam a čo mám robiť. Vyčkal som, kým
Šajban zmizol v hore, a potom som sa vyrútil na poľanu ani guľa. Bolo už tma na
nerozpoznanie. Mohol som ľahko zmiasť hlavy žandárov. Urobil som niekoľko slučiek, ako by
som nevedel, v ktorú stranu, potom som sa naraz a nečakane obrátil na žandárov, čím som ich
istotne celkom splietol. Prebehol som pomedzi nich a zmizol v mladine.Za chrbtom mi tresol výstrel.— Keby ma nechránila táto hustá mladina, nuž bol by som už zaiste hore kopytami, —
myslím si a rútil som sa slepo svrčinou, odbočujúc od priameho smeru to hore, to dolu.
Dlhší čas sa mi pozdávalo, že ma ktosi chce dobehnúť, ale mňa nohy držaly veľmi dobre a
mladina bola ako múr. Keď som sa presvedčil, že mi už nehrozí nebezpečenstvo, našiel som
úkryt, kde som dočkal ráno.Nado mnou tíško pretekala noc. Pomedzi čečinu pozeraly na mňa hviezdy a v doline hučal
potok.Bol som spokojný, hoci po žilách sa mi penila ďalej krv. Malka zaiste videla, ako som
nadstavil vlastný život pre záchranu jej brata.Ani neviem, ako tá noc odtiekla do dolín, a keď hviezdy zbelely a ihličie sa mi nad
hlavou poprebúdzalo a začalo za vetrom odriekať rannú modlitbu, prebral som sa a šiel na
salaš.Nad Jamami ma dobehlo slnko. Bolo ešte pripuchnuté teplým spánkom a zadychčiavalo sa,
ako by sa náhlilo s voňavou praženicou ku koscom za dolinu. Tráva mu rosila ružové nôžky a
zpoza stromov vyskakovaly za ním dlhé tiene prineskorenej noci. Na úbočí prebúdzal a
vystieral sa nový deň a unikajúce hviezdy mu prialy dobré ráno.Kráčal som ľahko a ticho pod nesmiernou oblohou ako posol boží, čo rozmeriava métu noci
a dňa. Nad hlavou mi spievaly škovrany, líca mi maľovala zora a po perách mi stekala
sladkastá manna.Pred salašom som našiel honelníka. Zakrúcal si trúbu z jelše. Keď som pred ním zastal,
zahľadel sa na mňa, ako by ma nepoznával.— Bača ešte spí? — pýtam sa ho.— Odviedli ho žandári, — vraví a bojazlivo poškuľuje ku kolibe, ako by tam niekto na
neho striehol.Ľadový jarček mi sbehol dolu chrbtom, striasla ma zima, ale som mal čisté svedomie,
nemal som sa čo báť, nuž obrátil som sa rovno do koliby.A tam ma čakala Malka.Ležala na holej zemi vedľa ohniska, na ktorom nebolo stopy po ohni. Nohy jej voľakto
prikryl kožúškom, aby im nebolo zima, buď aby nesvietily tak veľmi úbeľom. Ruky mala
položené pokojne vedľa tela, ako po robote, a dolu ľavým ramenom stekal jej uzučký potôčik
čiernej hustej krvi. Obával som sa nazrieť, odkiaľ ten potôčik vymoká. Tváričku mala
vyjasnenú blaženým úsmevom a bielu, bielučkú ako svätá hostia. Očami klopila ako obyčajne.
Hanbila sa ešte na mňa dívať, lebo sme ešte neboli muž a žena, ale moje uši počuly, ako
mäkko, mäkuško mi pošepkáva…
|
Svantner_Malka.html.txt
|
FuksiPo ústupe rakúsko-uhorského vojska zo Srbska prišiel koncom decembra roku 1914 jeden
delostrelecký pluk do našej dediny. Prenesené útrapy zračili sa na vychudnutých, zmučených a
zarastených tvárach mužstva, ako tiež aj na hodne ošumelom a zablatenom obleku. Ale najväčšmi
sa poznalo utrpenie na koňoch. Každý deň tiahli popred môj byt v neprehľadnom rade kone,
vedené vojakmi na dennú prehliadku. Rosinante bol proti ním opravdovým tátošom. Boli ony v
pravom zmysle kosť a koža. Hrozne vyzerali najmä ťažké stýrske kone. Ich objemné kĺby a rebrá,
ako aj chrbtová kosť, vyčnievali ostro spod kože. — Ohromné ich kopytá boli v nápadnej
nesúmernosti s vycivenými rebrami. Tenký, schudnutý krk akoby nebol vládal niesť ťarchu
mohutnej hlavy, bol zvyslý nadol. Chvosty a hrivy boli im očupané; poniektorým trčalo len
niekoľko srstí. — Na krku, kde im chvost priliehal, ako aj na bokoch, mali od trenia štverieň
rany až do mäsa siahajúce a aj na dlaň široké. Mnohým z koní zase sa dopukali kopytá. A to
všetko trpeli ticho, nemo, bez stonu.Opravdové „nemé tváre“. A práve toto tiché, nemé utrpenie dojímalo ma zakaždým, keď som
ich vídal pred mojím bytom vliecť sa, s námahou vyťahujúc si nohy z hlbokého blata, ktoré za
každým vykročením pukalo, ako keď gazdiná miesi cesto na chlieb.Na samom ostatku, dosť obďaleč za svojimi súdruhmi, vliekol sa horko-ťažko pekný kôň
červenkavo-žltej srsti. Bol ešte v dobrom mäse a nápadne dobrého vzrastu. — Zvedavo som pozrel
naň. Nevedel som si vysvetliť príčinu, pre ktorú sa tak vlečie. Vojak ho viedol za obodzu. Vše
ho pošibkal, — viac len pohladkal koncom povrázka, a pritom ho nápadne nežným hlasom poháňal
napred.— Napred len, Fuksi, napred! — pobádal ho sprievodca.Fuksi na výzvu potiahol si so zrejmou námahou nohy a urobil dva kroky napred.Zastal som.— Škoda ho, taký pekný koník.— Veru ho je škoda, — odvetil mi priateľsky vojak. V celej batérii nebolo mu páru. Na
začiatku vojny bol hoden aj 1400 korún. A teraz vidíte, čo je. Ale zato je figliar. Tak sa mi
zdá, že sa pretvaruje, ako starý, už prevydrený vojak. — Usmial sa, akoby sa bol tešil na
fígľoch Fuksiho. — Ale ináč má za čo byť zmorený, lebo keď bolo treba ťarchu ťahať, alebo zo
závozu vytiahnuť, taktiež, keď sme do vrchu delá ťahali a keď už druhé kone nedovladovali, vše
sme zapriahli Fuksiho, aby pomohol. Chudák, namáhal sa, kým vládal. Ale spiatky už nič nebolo
z neho, len tak sme ho uviazali o voz. Chudák, dosť ráz aj premrzol a v posledné dni nedostalo
sa mu ani krmu.Zase ho pošibal koncom obodze a ponúkal ho k ďalšiemu kroku.— No len sa ďalej, starý kamarát, pohniže sa a nepretvaruj sa, veď ja viem, že ti je nie
najlepšie, — prihováral sa mu a ťahal ho za obodzu napred.Fuksi sa nepohol.— Hľa, vidíte, aký je. A keby ste ho boli poznali pred niekoľkými mesiacmi. Samý oheň. Za
minútu nepostál, ustavične mu krv hrala v žilách, lebo viete, on je z grófskej stajne. Čože,
tam mu bolo dobre: mal opateru, obroku nadostač, a keď robil, nuž na grófskom majetku sa
statok nepresíľa, ba ešte sa mu aj tá pocta stala, že raz mu samá grófka podala cukor na
dlani, — vyprával mi ďalej dôverne o ňom. Badalo sa, že bol rád, keď mohol o ňom rozprávať.Ale nemal som času na dlhšie úvahy o márnostiach sveta tohoto, a preto nechal som Fuksiho
aj s jeho sprievodcom tam a ponáhľal som sa za svojou robotou. Minuli asi tri hodiny, keď som
sa vracal domov. Už som bol aj zabudol na koňa, keď tu vidím pred mojím bytom stáť hŕbu ľudí.„Muselo sa niečo nedobrého pridať,“ pomyslel som si znepokojený. Zrýchlil som krok.
Prišiel som ta, i videl sem Fuksiho ležať v blate na ulici. Vše zodvihol hlavu, pohol prednými
nohami, akoby chcel vstať hore, lež zadná časť tela sa mu nepohla. Po tomto úsilí klesla mu
hlava nevládne na zem. Bezprostredne pri ňom stál bezradne ten istý vojak, ktorý až ho sem
doviedol. Niekoľko krokov od neho, opretý o morušu, díval sa na Fuksiho delostrelecký kapitán.
Bol u mňa ubytovaný. Ako ma zbadal, pristúpil ku mne a povedal mi:— Odpusťte, že sa prihodila takáto nepríjemnosť. Mrzí ma, že sa to stalo práve pred vaším
domom.— Nech vás to nič nemrzí, pán kapitán, nehoda sa stáva a najmä v takýto čas. Kto môže za
to?— Veru, — odvetil, — my sme už zvyklí na takýto pohľad, veď sme videli takmer ustavične od
päť mesiacov oveľa hroznejšie prípady, — oj, oveľa hroznejšie. — Za okamžik zahľadel sa pred
seba, akoby významnejšie udalosti boli prebehli mu pamäťou.Pristúpil som k Fuksimu a poťapkal som ho po krku. Uprel na mňa svoje veľké čierne oko a
potom zase počal si dvíhať prednú časť tela. No márne sa namáhal, lebo mu zase bezvládne
klesla hlava na blatnavú polozmrznutú pôdu.— Chudák, koľko trpí, — hovoril som, — akže bude zadlhšie ležať na studenej vlhkej zemi,
tak sa ešte väčšmi prechladí. Bolo by dobre, keby mu postlali slamu a ho poňvou prikryli.— Už som rozkázal, — znela odpoveď kapitánova.A opravdu, o malú chvíľku na to, už niesol jeden vojak hodnú viazanicu slamy, druhý zas za
ním dve poňvy. Slamu pekne popchali pod Fuksiho, ešte ho ňou aj po vrchu posypali a potom ho
poprikrývali poňvami, takže mu z nich len hlava trčala von. — Na to prišli dvaja mladí
regrúti, Česi, aby ho strážili a prikryli, akže by sa skopal. Zamieňali druh druha každé dve
hodiny.Kapitán aj ja vošli sme dnu do bytu. Ľudia sa tiež rozišli, takže Fuksi zostal sám aj so
svojím strážcom na ulici.Pred večerom išiel som ho zase pozrieť. S potešením som pozoroval, ako Fuksi ležiacky
chrúmal obrok z vrecúška, ktoré mu bolo na krku zavesené. Zohol som sa a odkryl som trochu
poňvu. Pod poňvou pocítil som príjemnú teplotu. Kôň sa teda zohrial.— Do rána vstane, — prihovoril som sa k vojakovi.— Aj ja tak myslím, je už veselší, — odvetil.Len čo dopovedal, tu sa Fuksi vzoprel na predné nohy a predná časť tela sa mu zodvihla. Už
som sa nazdal, že vstane hore, keď tu zase spadol naspäť, lebo zadné nohy zostali mu úplne
nevládne a on zase spadol, a to už nie na postlané miesto, ale ďalej, na holú, studenú,
zmrznutú zem. Vojak zhrnul slamu, popchal ju pod neho a zase ho pečlive poukrýval. Kôň zostal
ticho, nehybne ležať.Ráno, keď som vyšiel na ulicu, videl som nášho koníka zase ďalej posunutého ležať. Zrejmé
bolo, že aj v noci namáhal sa vstať hore. Ale preto bol starostlivo prikrytý, tak ako aj
večer, len v tom bol rozdiel, že mu pokrov zhrubol a obelel vrstvou čerstvo napadaného snehu.Koník ležal tak do poludnia a bol ustavične obstúpený deťmi a okoloidúcimi ľuďmi. Poslední
vyslovovali rozličné mienky o tom, či sa ešte zozbiera, a či zahynie. — Medzi nimi bol aj
jeden mladý gazda. Pozdával sa mu kôň, bol by ho rád dostať.— Eh, čo, — odvetil jednému, ktorý pochyboval o vyzdravení Fuksiho, — čo vy viete! Len
keby sa on dostal do mojich rúk, uvideli by ste, či by sa nezotavil. Taký by bol z neho kôň,
že len. O týždeň by som už slamu vozil na ňom domov. Ja viem, čo mu chybí. Je prechladnutý.
Veď by som ho ja zohrial, a keby ešte bol chovaný, ako dochodí, tak by ste sa len počudovali.Po obede prišli dvaja vojenskí zverolekári k nemu. Pichali mu nejakým nástrojom do stehna.
Zistili, že mu je zadná časť tela už bezcitná, zmŕtvelá. Aby sa netrápil, chceli ho dať
zastreliť. Mladý gazda bol tiež tam prítomný, prosil ich, aby mu ho predali, že sa on chce
pokúsiť ešte ho vyliečiť.Po krátkej rozmluve medzi sebou boli mu náklonní predať, ale len pod tou podmienkou, akže
ho nebude trýzniť.— Ale, bože chráň, ba naopak, budem ho ošetrovať, ako len najlepšie môžem. Len jedno si
žiadam, aby mi ho nevzali, akže si ho vyliečim.— Toho sa nebojte.— A čo pýtate zaň?— Je nie na vyliečenie, teda len to, čo koža stojí.— Tak prosím, dám 10 korún, lebo ja budem mať s ním aj výdavky, aj robotu, — a k tomu ani
za kožu viac nedávajú.— Ej ver dávajú, proším ponížene, dávajú aj 16, aj 18 korún, — zvolala Cigánka, ktorá
čujúc mrcinu, okolo Fuksiho už hodnú chvíľu obchádzala. — Prirodzená závisť vzbudila sa v nej
nad tým pomyslením, že by gazda mohol tak lacno prísť k takému koňovi, ktorý by stál možno aj
vyše 1000 korún, keby bol zdravý. A teraz on má ho dostať za 10 korún. Ak by ozaj mohlo byť
ešte niečo z neho, takú kúpu by im on predchytil.— Ale prosím, neverte jej! Čože tá, — zvolal namrzene kupec a hrozne zazrel na Cigánku.— Veru, prosím ponížene, to je tak, ako hovorím. Desať korún je málo, ja dám tiež toľko,
ešte aj viacej.— No tak dám štrnásť korún, — a vytiahol z vačku peniaze, podával ich chvatom
zverolekárom.— Dobre, váš je. Peniaze oddáte do vojenskej kancelárie. — Dali mu ešte písmo a potom sa
vzdialili.— Ale žeby ste koňa netrápili, — prikazovali mu ešte idúcky.— O to nemajte starosť, pánovia, tak ho opatrím, ako len najlepšie, — uisťoval
odchádzajúcich, potom ale nelenivý ponáhľal sa do blízkeho sklepu a kúpil sklenicu
denaturovaného liehu. Za amen bol s ním naspäť. Zo slamy urobil si vecheť. Nalial na Fuksiho
niečo liehu a začal ho takou chuťou trieť, že sa mu až kečka parila.Koník následkom trenia stal sa zase rezkejším. Vzoprel sa prednými nohami, a to silnejšie
ako predtým, ale zakaždým zase padol na zem.— Či vidíte, aký je už rezký, — hovoril zadychčane a neprestával ho trieť, a to ešte
rýchlejšie. Potom ale povedal okolo neho stojacim chlapom: — Viete čo, zodvihneme ho a
odvedieme ho do mojej stajne.— Ale ako, keď je ťažký, k tomu by bolo treba ešte raz toľko chlapov.— Ale načo toľko, — prehovoril Ondrej Dubina, plecnatý a svalnatý chlap. — Jano a ty Paľo,
zabehnete ku mne pre drúky. Podložíme ich pod neho. Vy štyria, — ukázal ešte na dvoch, —
budete ho drúkmi dvíhať, ja ho chytím za chvost a ty, — obráti sa k majiteľovi, — budeš ho
držať za šiju.Tak sa aj stalo.Štyria ho mukou dvíhali drúkmi a Dubina za chvost, a to takou silou, že sa mu mali žily
puknúť i na sluchoch, tak mu napuchli. Okrem toho, ešte som sa v každom okamžení obával, že mu
Fuksiho chvost zostane v hrsti trčať, vytrhnutý až od koreňa. Konečne podarilo sa im postaviť
ho na nohy. Majiteľ prehodil mu na hlavu ohlávku a počal ho ťahať za ňu. Dvaja chlapi
podopierali ho z jedného, druhý zase z druhého boku, aby sa nevyvalil. Dubina ho tisol napred
od zadku.Koník na velikú radosť gazdovu aj okolostojacich pohol sa napred. Pravda, biedny to bol
krok, ale predsa bol.— Počkajte len, aký ešte bude z neho kôň, len nech ho zohrejem a krú do kolobehu dovediem.
Budem ho chovať ako pavúka. Čo si len zažiada, všetko mu dám, či viku a či ďatelinu. Obročiť
ho budem kukuricou, nech príde do mäsa. Akože aj môže byť inakší, keď on mesiacov stajňu
nevidel? Chúďa, od koľko týždňov žilo len na žitnej slame, aj to ak bola k dostaniu. Či tí
vedia, čo načim? Oni by hneď zastreliť. No ja sa ešte potrápim, — rozhovoril sa natešený
gazda.— Ale ti ani šťastný nebude, akže nedáš oldomáš, — prehovoril jeden z pomocných chlapov.— O to nemajte starosti, len by sme ho do stajne dostali.A dostali ho.Tam ho pekne priviazali k jasliam a aby od slabosti nepadol, zabili do hrady dva železné
kliny napred, druhé dva zase nazad. Pod predné a pod zadné nohy pod slabinu podložili mu po
jednom širokom remeni zo štverieň. Na remene priviazali povrazy a pripevnili ich na kliny,
takže Fuksi viac visel na remeňoch, ako čo stál. Po tejto práci jeden z chlapov zabehol ku
studni, aby napojil Fuksiho z vedra, druhý zase vytiahol zo stohu za náručie strukovitej viky
a položil ju do rebrín. Počas tejto práce ani jeden nezabudol ho potľapkať po šiji a prejsť mu
dlaňou po chrbte.Fuksi trochu sa napil z vedra, ale ku vike ani nečuchol.Medzitým gazda šiel do pivnice, aby natočil víno do objemného skleneného krčaha.— Ej, brat Ondriš, mne sa všetko zdá, že tento kôň nikdy nebude do voza priahaný, —
prehovoril jeden z prítomných chlapov a pritom veľmi pochybne pokyvoval hlavou.— Prečo by nie, veď kráčal, a keď si oddýchne.— Daj pokoj, keď už ani viku nechce, ani vody sa z chuti nenapije, tak je to nie dobre,
veď si videl, že len čo si papuľu omočil.— To je ešte všetko nič: kôň je zmorený, zoslabnutý, tak je to preto. Ozaj, či by si
radšej ďateliny nezajedol? — Zabehol po ňu a o chvíľu už bol s náručím vonnej, suchej
ďateliny. Položil pred koňa do jasieľ. Kôň ju trochu ovoňal, ale sa jej ani nedotkol.— Nechcem prorokovať, ale skôr pôjde ten na židov pôjd, ako…— Ale netáraj, veď ti nemôže hneď mirgať, veď vidíš, že je celý zmorený. Musí si
vydýchnuť! — hovorí gazda. — Radšej si vypite za unúvanie, čo ste mali s ním. Pozrite, až
iskry mece, — a podvihol krčah ku svetlu. A ozaj, víno, sriemsky šiler, až sa tak ligotalo
čistým červenkastým jasom. — Sám som išiel poň do Sriemu. Tam vo vinici nakúpil som hrozno.
Sám som si ho doma pomúľal, takže ani len božia rosička nepadla naň. Nastalo: na zdravie, a
daj bože, aby bolo šťastné, čo sme teraz počali. — Napil sa a podal pri ňom stojacemu
Dubinovi.Dubina sa nedal dlho núkať. Vzal krčah do ruky, druhou ho pohladkal, potom zazdravkal na
zdravie Fuksiho i gazdovo, aby posledný mohol na ňom zadlho a šťastlivo robiť. Na to potom
pomaly priložil pyštek k ústam, zažmúril oči, hlavu nazad nadhol a za hodnú chvíľu zostal v
takom položení. Nebadalo sa na ňom, že by bol niečo robil, len po pohybe ohlodka gágorovho sa
dalo asi šípať nemalý počet glgov, o čom aj tá okolnosť dosvedčovala, že krčah zakaždým
pohybom ohlodka trošku sa podvihol, a to vždy na značnú ujmu jeho obsahu. — Konečne pyštek
krčaha odtrhol od úst a podal krčah susedovi.— Ej ha, či je len dobrô, — prichvaľoval si Dubina. — No, vieš čo, ale aj môžeš, lebo keď
som ho dvíhal za chvost, tak som musel všetku silu vynaložiť. A ja sa veru ťarchy tak ľahko
nezľaknem, ale to mi už bolo predsa až do vyše. Nuž ale budeš mať koňa, že len tak môže byť.
Veď je len prechladnutý. Trochu mu treba žilu seknúť a potom len dobre chovať, tak zase príde
k sebe.— Aj ja tak vravím, — súhlasil Ondrej Sklabina, — len treba trpezlivosti.Pod tým časom prišla aj žena aj deti do stajne a obzerali koňa.— Ja neviem, načo si to berieš na krk takú kaliku, — dohovárala mu. — Len ti požerie drahý
krm, a predsa nič nebude z neho. Veď je ten skrz prehriaty a poprechládzaný.— Ale čo sa ty pletieš do toho, do čoho sa nerozumieš, hľa, tam máš pod pecou kolovrátok,
alebo krosná, ale kôň, to je nie pre teba. Počkaj len tak o mesiac, alebo o dva, ako si budeš
hrdo sedieť pri mne na koči, keď nás bude Fuksi viezť ani vo víchre. Každý si ťa obzrie a bude
rozmýšľať, že čia je to gazdiná, čo sa tak hrdo vezie.— Ale len by si nevyhutoval, — zasmiala sa veselo, — nebolo by od veci, ale ja sa predsa
len obávam.— Ty sa vždy bojíš.— Nuž keď tak smutne stojí a nič nežerie.— Akože ti má stáť? A vieš: Z duba spadol, oddýchol si.— No, veď no, nechže žije, — a odišla.— Viete, to je tak s tými ženami, — hovoril gazda trochu znechutený a robil zo slamy
vecheť, — nikdy sa im nepáči, čo chlap spraví, alebo čo kúpi. Na všetkom nájdu nejakú chybu.
Ale poslúžte sa za ten čas, idem ho trochu zase poroztierať. — Vzal lieh, nalial na koňa a
začal ho trieť.Koník sa pohol.— Hľa, vidíte, či je nie hneď čerstvejší? — hovoril rozradostený a vzal prázdny krčah,
išiel ho naplniť do pivnice.V teplej stajni a pri dobrom vínci chlapom sa výtečne darilo. Posadali si, kde kto mohol a
rozhovorili sa. Reč sa točila hlavne okolo Fuksiho. Jeden radil to, druhý iné.— Nechajte to na mňa, — hovoril gazda už cele zadychčaný od trenia. — Či vidíte, ako som
ho rozohrial? Už mu od potu začína aj srsť vlhnúť. Teraz ho ešte prikryjem teplým pokrovcom a
nech sa dobre vyparí. A ak by ani to neosožilo, tak mu dám zajtra seknúť žilu. — No, len si
vypite.— Veď by sme si aj, ale z čoho keď už vypáchlo.— A prečo nepoviete? Už by som bol aj zabudol. — Zase vzal krčah, aby o krátky čas vrátil
sa už s plným.Čím viac pili, tým boli živší, veselší. Zdravkanie a vychvaľovanie koňa nemalo
konca-kraja. Potom ešte pospomínali všetky konské príbehy: ako kto koňa kúpil, ako bol
oklamaný, lebo kúpil zdravého a predal kachovitého; ako sa potom pravotil, a napriek tomu, že
mal jasnejšiu pravdu od slnca, predsa prehral pravotu, lebo, ako je známe, niet spravodlivosti
na zemi. Prišiel do spomienky aj báťa Ondriš Metličkár — pán boh ho osláv — to bol múdry
človek, a čo vedel kone liečiť! — Desať zverolekárov dovedna to nevedeli, čo on. Tí len, keby
im ľudia len vždy platili.— No, aj tí dvaja vojenskí, už ho chceli zastreliť, a čože mu chýba? — vravel rozhorlene
práve ten, ktorý ešte pred chvíľou pochyboval najväčšmi o jeho uzdravení. — Či nestojí? Aha!
Ale viete, keď je už skrzeva neho tento oldomáš, dochodilo by, aby sme sa aj s ním kucli. — A
pristúpil k Fuksimu aj s krčahom.— No, Šárgo, či ako sa voláš, ako by si bol z dreva vytesaný, ani len hlavou nepokývneš,
ani chvostom nemrdneš,— preriekol gazda už tiež rozveselený a pristúpil k Fuksimu.— Ale ja viem prečo, — pokračoval, — môž byť ťažká si na nás, že sme naňho zabudli. Ak
chceš, môžeš si aj ty upiť, nechže aj tebe prejde po živote. Možno bude ti to práve aj na
osoh, keď ťa tam dnu rozohreje. Nože mu otvor papuľu a trochu podvihni.Chlap, ktorý pred chvíľou zdravkal Fuksimu, urobil to, čo mu bolo povedané a gazda mu
vlial do pažeráka glg vína.— Tak, aby si aj ty pamätal, kedy som ťa kúpil. Povstal smiech a veselá vrava.Práve keď odchodil s prázdnym krčahom od koňa, prišla mu dnu žena. — Hneď pochopila čo sa
stalo.— Ale, ľudia boží, čo to len robíte? Ešte aj koňa napájate! Veď keď už vy užijete, to ešte
obíde, ale ešte aj koňovi lievať víno, to už len nedochodí, veď to predsa stojí peniaze — a
potom len ho tak vylievať…— Ale ženička, len sa nehorši, veď to, — vieš, ako liek. — Možno, že mu bude práve osožiť.— Ďakujem ja pekne za taký liek. Ale už je čas aj na spanie, a nie len na hajdákanie.
Zajtra ráno treba zavčasu ísť mlieť do mlyna. Už je dosť pozde. Hajde, chojte už spať.— Ale veď sa len trochu ešte…— Dosť už bolo, treba ráno ísť do roboty, a nie potom ležať a stenať, že tak a tak, hlava
sa mi pukne.Chlapi, keď videli, že gazdiná začína tratiť trpezlivosť, zobrali sa voľky-nevoľky domov a
gazda si tiež išiel ľahnúť.#CIARA#Na druhý deň, ešte sa nepočalo ani brieždiť, keď tu gazda vstal hore, rozžal lampáš,
prehodil si cez plece kožuch a stokol si nohy do papúč a tak išiel do stajne pozrieť, čo robí
Fuksi. Len čo dvere otvoril, tu sa zarazil od ľaku. Kôň v pravom slova zmysle visel na
remeňocb. Zadné nohy mu boli akoby kŕčom vystreté nazad a prednými kopal do spodnej čiastky
jasieľ od muky, krk mal vystretý napred a hlava mu bola takmer vyvrátená. Oči mu boli tak
vyduté, akoby chceli každý okamžik vyskočiť z jamôk. Z hrtana sa mu dralo strašné chrčanie.Akonáhle sa prebudil z ustrnutia, vbehol do izby, zavolal si ženu, vzal nôž a rýchle začal
prerezávať povrazy. Telo Fuksiho padalo na zem. Tam potom ešte v posledných mukách za hodný
čas metal nohami, chrčal, konečne dokonal.— Vidíš, či som ti nevravela, že by si mi do domu nevodil takú mrcinu, — dohovárala mu
žena. — Teraz máš aj trovu, aj škodu, a na dôvažok ešte aj oštaru. Bolo nám to načim?!— Daj pokoj, čo len škoda, tej nebude veľa. Za kožu dostanem čo len 12 korún. Pravda z
toho Cigánom za odranie dám ešte 2 koruny a potom mäso rozsekám čo len po 30 halierov pre
svine, lebo vieš dobre, že ony to veľmi chcú, a najmä kŕmniky, ktoré nechcú žrať, dostanú zase
chuť do žrádla. Týmto činom sa mi aj to vynahradí. Len aby som oldomáš oželel. — Ja reku, že
bude niečo z neho. No nič to zato, veď sa aj bez neho obídeme, — potešoval ženu, ale mu zato
ľúto bolo koňa a škrelo ho aj to, že mu liečenie tak nešeredne zlyhalo.Ako povedal, tak sa aj stalo.Cigáni Fuksiho odrali, mäso rozsekali, lepší kúsok si pre seba nechali, ostatné bolo
rozpredané medzi ľuďmi, a to pre svine.Tak skončil Fuksi svoju kariéru. Začal pri grófovi, pokračoval na poli slávy, na bojišti,
a dokončil beh svoj životný vo svinských vnútornostiach. — Ináč posledné je nie horšie od
čriev vranacích a havranových, lebo keď povážime, že z jeho tela nie nepatrná čiastka prejde
do svinskej krvi a tam sa zase pretvorí lebo na masť, alebo na mäso, toto ale zase ľudia
užijú. Takýmto činom dostanú sa čiastky z pozostatkov jeho aj do tela najdokonalejšieho
stvorenia a budú v ňom tvoriť podstatný ráz konskej usilovnosti, trpezlivosti a — nemej tváre.Takýmto spôsobom aj Fuksi dosiahne istú nesmrteľnosť a dokonalosť, hoci ani zďaleka nebude
tak spomínaný, ako boli jeho slávni predchodcovia, ospevovaní od velikých básnikov z
dávnominulých dôb.#CIARA#
|
Cajak_Fuksi.txt
|
Traja bratia a tri princezy[1]Bol jeden pán, mal troch synov a dal ich učiť za plebánov.[2]To sa im teda nepáčilo. Tak povedali svojmu otcovi:„Plebánstvo sa nám nepáči, apo. My sa pôjdeme inakšie remeslo učiť.“„Tak, moji synovia, i ja pôjdem s vami. Odnesiem vás na koči.“Tak išli zo dva dni, otec so synmi. A potom synovia otcovi vravia:„Apo, vráťte vy sa domov, bo my sa nebudeme učiť, pokiaľ vy s nami budete!“Tak teda tí traja bratia vzali sa a pošli do lesa. Bol tam v lese jeden veľký buk a od
toho buka boli tri cesty. Tak potom oni traja si vraveli:„My sa nemôžeme všetci traja vedno učiť!“„Tak potom,“ povedal najstarší, „musíme sa rozísť, bo sa nenaučíme nič vedno.“A potom mladší povedal:„Bratia moji ľúbi, urobme próbu! Zarežeme do tohto stromu, a keď voda z neho pôjde, tak
sa naučíme dačo!“A potom zarezali nožíkom do tohto stromu. A išla voda z neho. A potom oni sa vzali. A
jeden šiel po jednej ceste, druhý po druhej, tretí po tretej. A uradili sa, že o sedem
rokov sa majú navrátiť na to isté miesto k tomu stromu.A ako už sedem rokov prišlo, tak sa navrátili všetci traja, ako sa uradili, na ten deň.
A len jeden na druhého pozreli, ako sa zišli dovedna, a od radosti plakali všetci traja.
Potom si trochu hostinu urobili a najstarší sa pýtal mladšieho:„Aké si sa, bratu, remeslo naučil?“Tak mu odpovedal:„Bratu, to nič nestojí, čo som sa naučil!“„A predsa povedz, aké si sa naučil?“A on povedal:„Hoc, by kto bol, hoc i šarkan dajaký, keď mu poviem ,zaspi,‘ tak musí zaspať!“„To je, bratu, dobre!“A potom sa pýta stredného brata:„A ty si sa aké naučil?“„Ale,“ povedá, „moje remeslo tiež nič nestojí!“„Tak teda len povedz, aké si sa naučil!“„Keď zaňuchám, tak hoc pod horami, pod skalami bude dačo zamurované, tak ho musím
vynájsť.“Tak povedal starší brat:„Tak teda to je dobre, nič sa netrápte!“Tak potom tí dvaja bratia sa pýtali toho staršieho:„Čo ty si sa, bratu, naučil?“Tak potom im povedal najstarší brat:„Moje remeslo nedobré, je len pre furmana. Keď na mňa centy kladú, tak je mi vždy
ľahšie.“Tak potom oni sa vzali, pošli do jedného mesta, do jedného hostinca a pýtali sa
hostinského:„Čo tu za novina v meste?“„Nič také,“ povedá, „len nášho najjasnejšieho cisára tri princezné šarkani ukradli.“A potom ten starší brat pýtal sa stredného. Povedá:„Bratu, či ich dostaneme?“A ten zaňuchal a potom povedal:„Dostaneme ich!“Tak ten hostinský pošiel k cisárovi a povedal mu:„Jest u mňa takí traja páni, čo by ich princezy vyslobodili!“Tak ten cisár rozkázal:„Iď a pošli ich semka ku mne!“On pošiel domov a rozkázal im.Oni odpovedali:„Keď chce pán cisár, nech príde sám po nás!“A potom cisár prišiel na jednom koči a odniesol ich do svojho domu. A potom sa ich
pýtal:„Či dostanete tie moje princezy?“„Dostaneme ich, najjasnejší cisáru! Ale čo nám dajú za to?“„No, ja vám,“ povedá, „inšie nemôžem dať, keď ich dostanete, ako jednu jednému za ženu,
druhú druhému a tretiu tretiemu!“A potom, ako im to prisľúbil, tak im povedal tak:„A čo vám teraz mám dať na cestu?“A ten najstarší povedal:„Nám treba deväť volov pečených i deväť bočiek vína i deväť pečiva chleba.“[3]Tak tu potom sa kráľ zarmútil, že kde on bude mať taký voz, čo všetko skladie na ňom.
Tak potom najstarší povedal:„Ešte nám taký mech k tomuto treba, čo sa do neho všetko spakuje, i jeden povraz, čo
kolo sveta obstane.“Tak potom spakoval ten mocný do toho mecha všetko a vzal na chrbát a kráľ sa len ulapil
za hlavu:„Keď si ty taký mocný, tak ty i môj zámok prevrátiš!“A potom sa vzali a išli tí traja mládenci. Tak teda išli deň aj tri dni. Odjedli i
odpili z toho, čo mali. A ten najmladší povedá:„Už ma nohy bolia!“„Tak,“ povedá, „vyjdi na tento mech!“„No vidíš, už mi je ľahšie!“A oni zas idú zo tri dni ďalej. Zas i druhý brat povedal:„Už i mňa nohy bolia!“„Tak teda,“ povedal mu starší brat, „vyjdi i ty na mech, keď ťa nohy bolia!“Zas starší povedal:„Už mi je ľahšie!“A potom zas išli tri dni. Povedal najstarší:„Ej, už i mňa nohy bolia!“Najmladší:„Tak zhoď ten batoh!“Stredný k najmladšiemu:„Zídeme prv, a tak nech zhodí!“A potom zišli a najstarší povedal im:„Bratia, či to ešte ďaleko sú tie princezy?“A potom zaňuchal ten stredný a povedal, že neďaleko už. Ako povedal, že už neďaleko, tak
vravel ten najstarší:„Nanoste mi skaly do mecha!“Ako mu nanosili tie skaly, vzal ich na chrbát a išli ešte za jeden deň. Tak potom pýtal
sa zas stredného brata:„Či ešte ďaleko?“A on zaňuchal:„Hop,“ povedá, „už sme tu!“„Tak zhoď ten batoh!“„Ej,“ povedá, „ja ho zhodím, ale zíďte dolu!“Ako zhodil ten batoh, až tie hory zahučali! Tak potom ide ten stredný brat pod jeden
kriak a pozrie — tam veľké dvere! Tam boli železné dvere a na tých dverách jedna veľká
kladka ako korec.[4]Tak potom mu povedal brat stredný:„Ale ako tam,“ povedá, „pôjdeme, keď je tu kladka ako korec?“A potom mu povedal brat najstarší:„To nič!“Vzal ju na dlaň a uderil druhou dlaňou, zaraz sa rozsypala! Otvorili oni tie dvere a
hľadia do tej diery veľkej:„Tak teraz ktorý tam pôjdeme?“A bratia vravia tomu najstaršiemu:„Iď ty, bo ty si najmocnejší!“Tak potom povedal ten najstarší:„Ja nejdem, ale iď ty, najmladší, bo ty keď povieš ,šarkan, zaspi!‘, tak zaspí.“Tak potom on povedal:„Ja nedbám!“A potom ho spustili na povraze dolu. A ako ho spustili, tam bol jeden tátošík a potom sa
ho ten tátošík pýtal:„Kde ty si sa tu vzal, keď tu ani muchy niet z tamtoho sveta?“„Tak ja som sem prišiel za princezami troma, keby som ich mohol dostať!“„Ťažko to ty dostaneš, bo za troma šarkanmi sú vydaté. Jeden je o piatich hlavách, druhý
o desiatich a tretí o pätnástich.“A potom, ako už mu to povedal, povedal tomu koníkovi:„Ľahni si a spi, žeby si ma nezradil!“A potom prišiel do tej diery, kde tá najmladšia bola. Letný čas bol, tak šarkan bol po
horách duby prevracať. Tak sa jej pýta:„Kde je tvoj muž, že je nie doma?“„Nuž on pošiel na tamten svet, bo teraz je letný čas.“„Aké ti znamenie dáva, ako ide domov?“„Má taký budzogáň, ešte je na päť míľ, a keď ho hodí, až ten dach zhrkoce na chyži.“„No,“ povedá, „to nič, len sa zberaj, bo ja som po teba prišiel!“„Ach, človeče, ty ma nedostaneš!“„Ty sa len zberaj!“Tak potom ten šarkan raz hodí budzogáň, už letí domov. Ako priletel, kričí:„Tu kresťanská duša smrdí!“A prišiel a letí do chyže. A Janko, najmladší brat, mu povedal:„Ľahni a spi, keď mi chceš dačo urobiť!“Ľahol šarkan a zaspal. Potom ho rozrúbal. A potom sa pýta, či je doma tamten šarkan o
desiatich hlavách.Povedá:„Nie je doma, tiež pošiel na druhý svet.“A potom Janko sa vzal a pošiel k strednej princeze. Ona doma sama bola.„Pán Boh daj šťastie, najjasnejšia princezo!“„Dajbože i tebe, kde si sa tu vzal, človeče z tamtoho sveta?“„Tak ja som ťa prišiel vyslobodiť!“Tak potom ona mu povedala:„Ťažko to bude, bo ja mám šarkana o desiatich hlavách, čo ja musím s ním žiť!“„To nič, len ty sa zberaj, bo ja som po teba prišiel! Už i tvoja mladšia sestra sa
zberá.“I toho druhého šarkana, keď prišiel, porúbal. A potom sa pýta:„Ako sa má tamtá najstaršia? Či je jej muž doma?“„Doma je,“ povedá, „leží na železnej posteli.“On sa trápi, ako tam k nemu bude treba ísť, ale sa odvážil a pošiel:„Čo Boh dá, to Boh dá, tak ja idem.“A on ešte len k dverám išiel a ten šarkan na železnej posteli už začal kričať, až mu z
pyskov plameň išiel. Tak Janko povedal:„Keď ležíš, dobre, tak len lež!“A šarkan zaspal. Janko vzal šabľu, jeho vlastnú, a odrúbal mu všetkých pätnásť hláv. A
potom princeze povedal tak:„Zberaj sa, bo už sú ti sestry hotové obe! I ty sa zberaj; ja som vás vyslobodil všetky
tri!“Tak potom oni išli s radosťou až k tej veľkej diere. Tak potom uviazal najstaršiu
princezu na povraz a vytiahli ju tam hore. A zas i strednú.A tam hore sa naďabil jeden černokňažník. Tak potom on im povedal:„Musíte i mne dať z nich jednu!“„Najstaršiu ti nedám,“ povedal ten mocný, „bo to je moja!“A černokňažník povedal:„Táto stredná moja musí byť!“A stredný povedal:„Tú ja ti nedám, ale,“ povedá, „vytiahneme tú tretiu a tamtú ti dáme.“A potom, ako ju vytiahli, tú tretiu, tak ju dali černokňažníkovi.„A s bratom čo urobíme teraz?“ pýtali sa černokňažníka.„Nechajte ho v diere a zaprisahajte sa a nepovedzte jeden na druhého u starého kráľa,
keď sa bude pýtať!“A potom sa zaprisahali. Spustili po toho najmladšieho povraz. A ten bol v tom čase pri
tátošíkovi, zohnať ho. A ten tátošík mu povedal:„Nesadaj na ten spustený povraz, ale uviaž naň skalu o takej váhe, ako ty vážiš, a
uvidíš, čo sa s týmto stane!“On uviazal skalu. Tak ťahali, ťahali, asi napoly, odrazu pustili ten kameň dolu. Tu mu
ten tátošík tak povedal:„Toto by sa i s tebou bolo stalo, i teba by boli pustili, bo ťa chcú zabiť!“Tak potom on začal plakať, čo on teraz tam bude robiť? A tátošík mu povedal:„Neplač, i my pôjdeme s nimi vedno!“Ale mu povedal ešte ten tátošík:„Šarkani majú tu ešte jednu starú mater a má ona také tri veci: nožničky, čo samy
strihajú, ihlice, čo samy štrikujú, i takú masť, čo keď porúbaného, posekaného ňou pomastí,
tak vstane. Tak iď a pýtaj tie veci. A potom i ju porúbeš, žeby nám dačo neurobila.“Tak potom on pošiel a pýtal všetky tie tri veci. On pýtal:„Babo, daj tú masť, čo keď porúbaného ňou pomastí, tak vstane!“„Ja nemám, kde by ja vzala!“„No musíš dať, daj!“Ako mu dala, uderil ju o zem.„A teraz daj tie nožničky, čo samy strihajú, i tie ihlice, čo samy štrikujú!“Tak ona dala všetko. Odrúbal jej hlavu a pošiel k tomu tátošíkovi:„No už som tu so všetkým! A teraz ako ja pôjdem?“„Nič sa netráp, len iď a prines ten kantár, čo tam visí, kde najstarší šarkan leží!“Pošiel i po ten kantár a vzal ho stade. A ten tátoš mu povedal:„Vylož ho na mňa!“Vyložil ho a povedal mu tátošík:„Sadni na mňa!“On sadol, tátoš raz skočil a zaraz z diery vonka bol. Najmladší videl, ako sa vedú tie
tri páry popod ruky, už neďaleko kráľa boli, a k otcovi princiez dochodili. Janko na
tátošíku ich dohonil, ale sa im do známosti nedal. Oni pošli s radosťou k otcovi, cisárovi.
A bolo o pár dní veselie.Najmladší, Janko, išiel k jednému krajčírovi za tovariša sa ponúknuť. A to ten tátoš
takú radu mu dal. O pár dní malo byť veselie. Tá najstaršia princeza dala si u toho
krajčíra šaty robiť, kde bol Janko. A teda také jej urobil, čo ešte o takých nebolo
chyrovať. A to sa jej veľmi páčilo. Pýtala sa:„Kde sa to oni tak naučili strihať, starý pán?“„Nuž dostal som jedného tovariša teraz, on vie tak strihať.“„Chcela by ja ho uvidieť, ako to, že on bez merania také šaty urobí?“„No však je tu v dielni!“Tak ten starý pán pošiel po toho tovariša:„Poď len, Janku, pani princeza chce ťa vidieť!“Tak on pošiel, a obdarovala ho.O pár dní i strednej veselie bolo, a i tá dala si šaty robiť, a tej ešte raz krajšie
urobil. Tak potom i tá pošla po tie šaty a oprobovala ich na sebe a veľmi sa jej páčili. I
tá potom toho tovariša obdarovala a povedala mu:„Nech prídu aj oni na to veselie, Janku!“A on povedal:„Ja nepôjdem, starý pán majster nech idú. Ja mám veľkú robotu, ja som sa zariekol, že
nepôjdem na veselie.“A potom ten starý pošiel i so svojou paňou. Tak tam veselie bolo a on, Janko, pošiel do
záhrady a plakal. Ale potriasol tým kantárikom, čo zo svojho koňa sňal; tak prišiel koník k
nemu a pýtal sa ho:„Čo chceš, Janku?“„A či ja by som nemohol na to veselie ísť môjmu bratovi?“„Ba, ako nie, pôjdeme, ale musíš mať kráľovské šaty!“Mal zaraz i šumné hodvábne šaty a na čiapke zlatú reťaz. A ten koník sa na takého koňa
spravil, čo ani takého viacej na svete nebolo!Tu on pošiel na dvor, kde to veselie bolo. A potom ho tam všelijakí králi volali dolu z
koňa.„Ja nemôžem ísť, bo ja som veľký rytier, ja mám veľkú cestu pred sebou. Ale keď je to
láskavosť od mladého, jeden pohár vína vypijem!“Tak potom mladý mu dal pohár vína.Bolo i tretej princeze o pár dní veselie, ale ona ani nechcela ísť k tomu majstrovi,
žeby jej šaty urobil, bo sa nechcela vydať za černokňažníka, len ustavične plakala. A potom
jej otec predsa rozkázal k tomu krajčírovi ísť a dať si jedny šumné šaty urobiť, také, ako
i sestry majú. Tak jej urobil ešte raz krajšie, ako jej sestry mali. Ako už mala ísť na
prísahu a obliekla na seba tie šaty, len ustavične plakala a nechcela vonkoncom ísť s
černokňažníkom na prísahu.Janko zas zatriasol kantárom a prišiel k nemu tátošík a pýtal sa ho:„Čo chceš, Janku?“„Tak teraz tá princeza sa vydáva, čo moja mala byť. Ako to bude?“„Tvoja bude, neboj sa!“Ako už veselie bolo — bol tam i krajčírsky majster s majstrovou —, Janko tiež pošiel na
jednom šumnom čiernom koni. Mal na sebe šumné hodvábne šaty. Chodí tam po dvore a prosia ho
princi, žeby zišiel dolu z koňa.„Ja nemôžem, bo ja som veľký rytier, a mám veľkú cestu pred sebou. Ale keď je to
láskavosť od mladého, jeden pohár vína vďačne vypijem!“A tu tamtí bratia jeho rozkázali černokňažníkovi, žeby zaniesol Jankovi vína. A on
niesol s veľkým strachom to víno a dával mu. A bratia ešte ďalej ho popchli k tomu koňovi,
až sa celkom ku koňovi dostal. Kôň kopol, zaraz sa černokňažník na kolomaž rozlial. Janka
zlapali zaraz a chceli ho potrestať.„No,“ povedá, „keď môj kôň ho zabil, vezmem si ja tú princezu!“Tak zaraz pristala celá rodina.Je veselie, i tie tri princezy sedia za stolom i s tamtými jeho bratmi dvoma. Pýta sa
ich potom Janko:„Kde princezám tie šaty strihali?“„Ale tu jeden starý krajčír nám šil.“„Kde je, ja by ho rád vidieť!“On prišiel.„A či oni šili tie šaty?“„Nie, mám takého tovariša, čo to urobil.“„A kde je?“„Doma je!“„Nech idú po neho, ja by ho rád videl.“A pošiel a prišiel bez neho.Janko:„A poznali by ho?“„Poznal by ho!“Nepoznal ho.„S kým vravia, to je on. Ja som bol ich tovariš, ktorý tie šaty urobil. Ja som tie tri
princezy vyslobodil od šarkanov. Moji bratia ma chceli zo sveta zmárniť, ale ja som tu, a
vezmem si najmladšiu princezu za ženu!“Svojim bratom odpustil a kraľoval.Starý bačkor, nový remeň, až naveky vekov ameň.[1]Andrej Behun z Krásnej nad Hornádom (Síplak; Abauj), 18. septembra 1898. Czambel §
178, 344 — 349.[2]plebán(z lat.) — farár[3]deväť pečiva chleba— deväť dávok chleba do pece, deväť
pecňov[4]korec— miera na zbožie (93,6 l)
|
Czambel_Slovenske-ludove-rozpravky-I.html.txt
|
Znělky 1 — 7[1][2][3]1/Ha, co za hluk, jenž mne z lože chytá?Co za hluk, který již oblakyprolamuje, černé soumrakyrozhání a slunce z more víta!Co za zástup a kam se on pýtá?Jemuž z jasné tváře jednakýžalm zní, na kterýžto storakýv ústrety spev z velkých Tater líta?Rychle bežím, příčinu skoumajesvátku toho, na vrch nevinněmezi houf ten, až k brehům Dunaje.Neptuna tu, který vlny dáví,spatřím, stoje teď na rovině,jenž s nymfami[4]velký svátek slávi.2/Co to, snad je náš nepřítel skazen?Snad krajiny křivda pomštěna?Aneb snad teď Lada zrozena?Co to, snad je teď Cerberus zražen?Rychle letím rozptýlený razem,stanu v klzké Tatrám ramená,ano, vidím že jim bremenaBacchus odjal, je snášeje na zem.Podáva je zboru nevinnému,by tím lépe mohl hlásitisvátek ten, však k užitku jen svému;by odolal tmy sílou odpornou,a tak, by nepřestal slávitisvátek tento řeči, mysli svornou.3/Tatrám v čelě jest chrám vystavený,plná cti jest jeho podstata,těžkost sloupy cíti ze zlata,barev jasnost slunce v měsíc mění.Místo svaté, plné potešení,pod ním lúka vonná, květnatá,vedle strany z druhé zřídla mechnatá,líbá se tu celé přirození.Vůkol chrámu tisíc šťastných lidí,jimž jest ruka v ruce spívají:„Jan Jesenák[5]nás vytrhl z bídy,protož sláva budiž jeho jménu!“A když vůkol chrámu skákají:„Sláva, sláva buď otci našemu!“4/Vprostred chrámu oltář jest nádherný,věnec z kvítků obraz věncuje,cnost jen čelo jeho zvěstuje,stkví se on jako pramen štříberný.„To jest ten, jenž býval vždycky věrnýmůzám, bídu, která sužuje,zahnal od toho, jenž putujepo moudrosti, dal mu on stůl zdarný.“Dí mi jedna z bohýň, pak líčidlávezme, také vonná kadidlána oltári obetuje jemu.Lidé pak po celém tomto chráme:„My skrze Jesenáka vše máme —sláva budiž darci obecnému!“5/Vám přicházím, bratři, oznámititoho, ano, vidím osobu.Obrazu tamtoho podobumezi vámi, od vás všech sláviti.Vidím ho teď jak hvězdu svítiti,školy naše zvláštní ozdobuJesenáka, v jehož způsobuanjel přišel nám dobre činiti.Proletěl bych já teď od východuvšechny krajiny až k západu,kde již moře zem od lidi dělí.Tam bych letěl, kde jen někdy mělibohové své stánky, v nebesásláviti ho ústy, srdcem plesa.6/Smelo když jsem na druhý již kvapilstupeň, v tomto stánku umění,poznávati jejich pramenychtěje, ach, teď jsem podporu stratil…[6]Tu si ty mne, Jesenák, uchopil,dobroty plnými ramenypodporu dal, by ja k mudřenípilne kráčel, od ní se nevrátilA tak mnohým, kterým počtu není,udělil si ty potěšení!Však mi radost jazyk již přemáha,usta váže láska přeblahá,že nemohou rty mé vyslovititu radosť, kterou vre srdce, cítí.7/Ctime — ode samých již slávenáv chráme bohýň, ach, že ve mířehodné, ani duchu básnířenelze — rodu Jesenáka jména!Kdož jest, jehož by byla schválenázpevem cnosť, neb kytka malíře,jehož by tak láska ku vířeplapolala, že srdce vznešena?Nech ti bůh dá, kmete utešený,dlouhý život s stálou čerstvosti,na prospechech našich potešení.Od nás vždycky, pokud nepřetneParka vlákno, tobě s radostídíka, k bohu pro tě prosba vzlétne![1]Znělky 1 — 7— R, Lyceálna knižnica SAV, Bratislava; K,
s. 194 — 198 (uverejnil Rudo Brtaň). Pôvodný názov: Znělky, které k svěcení
slavnosti založení výbor. konviktu Jesenákova složil Karel Kusmáni, R. P. 1826,
14. ledna.[2]konvikt— výchovný ústav so spoločným bývaním a
stravovaním[3]Kusmáni— autor sa vtedy takto podpisoval („n“ sa tu
mäkčilo!)[4]Neptun, Lada, Cerberus, Parka, nymfy— autor v básni ešte využíva inštrumentáciu z antickej a slovanskej mytológie: neskôr takéto tendencie radikálne odmietne aj v súvislosti s Kollárovou a Hollého básnickou praxou (porov. poznámky k Běle); ale ešte aj Hronka bola pre Kuzmányho „nympha fluvu Grani“ — nymfa rieky Hron[5]Barón Jan Jesenák(1760 — 1835) — inšpektor ev. cirkvi, mecén bratislavského lýcea, jeho syn Ján bol nitrianskym županom, v revolúcii 1848 vládnym komisárom - pre promaďarské akcie bol po porazení revolúcie 10. 10. 1849 popravený (pompézna jesenákovská hrobka — dielo Karola Alexyho — sa zachovala na bratislavskom evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne)[6]Pri štvrtom verši šiesteho sonetu si Kuzmány zapísal v latinčine pripomienku na smrť svojho otca, Ján Kuzmány (1756 — 1. 3. 1824), ev. farár v Brezne, po jeho smrti bol najmladší syn Karol odkázaný na pomoc mecénov pri štúdiách.
|
Kuzmany_Basnicke-preklady.html.txt
|
1Priateľu,[1]kvet, čo raz pierske Kamény[2]sadili slávne,dnes však krásny kvet (riecť mám?) Cyperskej bohyne[3]priam,celkom si býval oddaný kantorom, priateľom celkommilý a klársky sbor[4]hrdý oddane ctil si si vždy.Pieridiek dar[5]celým srdcom si vychutnal, keď užvavrínový veniec hlavu ti ovenčil sám.Teraz, priateľu môj, keď vstupuješ v manželstvo s vdovou,[6]Cyperská bohyňa dar zasa ti občiansky[7]dá.Veršami blahoželám, hoc posledný v umení tomto,[8]zároveň takéto prianie nesiem ti k sobášu dnes:Nuž nech žije ženích — už spojený spoločným putom!Počtom svojich rokov kumský[9]nech prevýši vek!Nech je aj nevesta šťastná — už spojená manželským putom!Potomstvom požehnaná pylský[10]nech prevýši vek!Jakub Jakobeus[1]priateľu— Jiří Klabza Klatovský, rektor školy v Poděbradoch, ktorý sa venoval vedám a umeniu (kvet, čo sadili pierske Kamény) a ženil sa 7. októbra 1612 (dnes krásny kvet Cyperskej bohyne)[2]pierska Kaména— bohyňa spevu, Múza, nazvaná pierskou podľa kraja Pieria v juhovýchodnom Makedónsku, kde sa pestoval kult Múz[3]Cyperská bohyňa— Venuša (gréc. Afrodita), bohyňa krásy a lásky, ktorá sa zrodila z morskej peny a vystúpila z mora na ostrov Cyprus[4]klársky sbor— bohyne vied a krásnych umení Múzy ako družina boha básnického nadšenia a hudby Apolóna, nazvaná klárskymi podľa jónskeho mesta Kláros v Malej Ázii, kde mal Apolón chrám a veštiareň[5]Pieridiek dar— vavrínový veniec pierskych Múz, t. j. bakalárska hodnosť, ktorá bola prvým stupňom akademickej hodnosti[6]s vdovou— s Annou, vdovou po Jiřím Kalíkovi, mešťanostovi v Poděbradoch[7]občiansky dar— manželstvo[8]hoc posledný v umení tomto— obľúbená formulka predstieranej skromnosti v staršej literatúre[9]kumský vek— vek mýtickej veštkyne Sibyly so sídlom v Kumách, starogréckej osade na kampánskom pobreží v Itálii, ktorá si vymohla od Apolóna toľko dní života, koľko zŕn piesku mal breh jej vlasti[10]pylský vek— vek mýtického Nestora, kráľa v Pyle, meste na Peloponézskom ostrove v Grécku, ktorý žil tri ľudské veky (120 rokov)
|
Jakobeus_Prilezitostna-poezia-1612-1621.txt
|
Starý človek a dvanásť oviecPočúvajte deti! idem vám rozprávať rozprávku, akej ste ešte nepočuli; aleže dajte pozor,
aby ste si ju dobre zapamätaly.Nuž mal raz jeden chudobný otec troch synov, s ktorými sa veľmi psotne živil. Hockedy ím
prišlo tak, že si už ledva životy obrániť mohli. Tu raz zavolá otec všetkých troch dovedna
a takto k ním prerečie: „Synovia moji drahí, my takto konečným koncom nenabudneme, ale
musíme pohynúť, ak len inakším spôsobom nezaratujeme sa medzi ľuďmi. Ja som si to tak
premyslel, aby dajeden z vás šiel do sveta, azda že dač vyslúži, čím si aspoň na čas biedu
odtisneme. Čože vy poviete na to?“ — „Čože by sme poviedali,“ ohlásili sa synovia, „my
pristávame na vás a pôjdeme trebárs aj všetci.“ — Ale ích otec nechcel pustiť všetkých
naraz, že vraj čoby si on starý doma o samote počal. — Vypravili teda najskôr toho
najstaršieho.Ide ten najstarší syn, ide neboráčik dlho — a o živej duši nikde ani chýru ani slychu.
Naveľa sa stretnul s jedným staričkým. „Kdeže ideš, syn môj, povedá, kde?“ — „„A veru,
starý tatko, sme traja bratia v dome so starým otcom a veľmi sme chudobní, nuž som sa ja
pustil do sveta hľadať si dáku službičku.““ — „Dobre, syn môj, dobre,“ povie na to
staričký; „aj u mňa by sa ti našla služba, ak by si mal vôľu.“ — „„Nuž a čožeby ste mi dali
za robotu?““ — „Nič inšie, syn môj, len dvanásť oviec pásť. Veď ovce pásť znáš?“ — „„Znám,
starý tatko, znám.““ — „No, keď znáš, poď so mnou!“ A pobral sa za tým staričkým
človiečikom.Hneď na druhý deň pojal staričký sluhu a zaviedol ho k tým svojím dvanástim ovciam. „No,
povedá, syn môj, toto sú tie moje ovce; taže mi ích, hľaďže, dobre pas a nepusť ích z očí;
veď ti ja za tvoje ustávanie statočne zaplatím. A nezaháňajže ích dáko, len ích svobodne
pusť, nech idú kde sa ím len páči, veď sa ti ony budú samy pásť. Tu máš túto kapsičku; tam
si najdeš čo ti treba. A na ti aj túto píšťalku, na tej si môžeš preberať.“Sluha vyviedol tie ovce na pašu a pískajúci na píšťalke šiel len tak z nohy na nohu za
ními, kadial sa mu rozpásaly, až pomaličky prišly ku jednej rieke. Tu milé ovce rozbehly sa
rovno do vody a preplávaly na druhý breh. Sluha by bol rád za ními, ale sa mu nedalo: rieka
bola široká a veľmi hlboká. Nuž tu v strachu o ovce pustil se do plaču, že čo bude robiť,
keď sa mu nevráťa. Dlho chodil hore dolu brehom a pozeral smutný na druhú stranu. Potom sa
prevalil na zem a pekne krásne zaspal a spal, spal, iba pred večierkom sa prebudil. Ako sa
prebudil, prvé mu bolo pozrieť na druhý breh, a hľa! milé ovce blížily sa práve ku brehu i
pekne krásne preplávaly nazpät. „Ach, chvala že ti milý pane Bože, keď ste sa mi len
šťastne vrátily!“ Tak si vzdýchnul a veselo pískajúci šiel zase pomaly za ovciami až k
samému domu.Tu ho ten staričký už chvíľa vyzeral. „No, povedá, či si mi tie ovce napásol?“ — „„Veru
som ích, starý tatko, napásol!““ — „Nuž a akože sa ti vodilo? Nože mi no dačo vykladaj!“Sluha vyrozprával všetko, ako sa mu vodilo: že pekne išiel pískajúci na píšťalke za
ovciami až k jednej rieke; tam že mu ovce ces vodu prešly a ta kdesi odišly a on že nijakým
činom prejsť nemohol; že potom veľmi plakal a v trapiech usnul a večer, keď sa prebudil,
ovce už dobre napasené ces vodu prechádzať videl; ale že on veru nezná, kde sa tak dobre
napásly, ani kde chodily.„No dobre, syn môj, dobre;“ riekol staričký. „A teraz mi povedz, čo chceš za tú službu,
lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si vyvolíš, či spasenie večné a či peňazí?“ — A sluha mu
na to odpoviedal: „„Hej, starý tatko, veru by bolo treba aj toho spasenia večného; ale my
sme veľmi chudobní, nuž nám dajde radšej len tých peňazí!““ — Nuž mu dal tých peňazí koľko
si len uniesol.Ako prišiel domov, všetci sa mu veľmi zaradovali, lebo vyslúžil pekný peniaz.Nezadlho vypravili zas toho strednieho a tomu sa všetkým činom tak vodilo akokoľvek tomu
najstaršiemu.Na ostatok vybral sa aj ten najmladší a vravel: „Keď sa vám tak dobre vodilo, i ja ešte
zkúsim šťastia!“ — Zachytil sa tou istou cestou, ktorou chodili jeho bratia a idúci
rozmýšľal i tak i tak, ako mu to bude v tom svete. Zrazu stretne sa aj on s tým staričkým
človiečikom.„Kdeže ideš, syn môj,“ rečie starec, „taký zamyslený, kde?“ — „„Ach kdeže idem, starý
tatko; idem do sveta, hľadať si u dobrých ľudí dáku službičku. Doma sme traja bratia s
otcom už starým a nemáme sa ako preživiť. Nuž už dvaja starší bratia boli v službe; každý
doniesol peňazí; teraz ale zachytil som sa ja probovať šťastia.““ — „Dobre, syn môj,
dobre;“ hovorí staričký. „Aj u mňa by sa ti našla služba, ak by si chcel prísť!“ — „„Ozajže
by nechcel, ba veru chcel; len by som sa do takej práce rozumel, akú by ste mi dali.““ —
„Či ovce pásť znáš?“ — „„Znám, starý tatko, znám.““ — „No, keď znáš, poď so mnou!“ — A
zaviedol ho ta, kde býval.Na druhý deň ráno pojal staričký sluhu a zaviedol ho k tým svojím ovciam. „No, povedá,
syn môj, toto sú tie moje ovce. Dvanásť ích je, ako vidíš. Ta že mi ích dobre pas a nespusť
ích z očí; veď ti ja statočne zaplatím. Ale ích dáko nezaháňaj, len ích pusť svobodne,
kadial sa ím samým páčiť bude. A tu máš túto kapsičku aj s touto píšťalkou, pískaj si za
ovciami.Sluha zabral sa s ovciami a tie pekne šly v svojou cestou; ani sa mu nerozbehúvaly, ani
nič a on len pomaly za ními pískajúci na píšťalke. Tu prišli k rieke a milé ovce schytily
sa a rovno do vody. — Ale ten najmladší brat nerozmýšľal veľa. Chytro zachytil sa jednej
ovci za runo a pekne krásne preplával s ňou na druhý breh. A zas len obďaleč pískajúci na
píšťalke vykračoval za tými ovciami.Čosi kamsi prišly ovce na jednu lúku a na tej lúke tráva taká až do pása a v nej plno
oviec, ale také chudé, ako len tie chrty. „Ach, pomyslel si ten najmladší brat, milý mocný
Bože, čože je to za príčina, že sú tie ovce také chudé v takejto utešenej tráve?“ A zas len
šiel za tými ovcami; lebo sa tie tam ani neobzrely, ale, akoby ích bol na povrázku viedol,
šly ďalej na druhú lúku, na ktorej trávička len veľmi malá riastla, ale musela byť veľmi
užitočná, bo ovce čo sa na nej pásly, boly také krásne, také utešené, akoby ích z tisíc
kŕdlov po jednej navyberal. Tu sa aj tých dvanásť oviec zastavilo a pásly sa, že to bola
len milá vec na ne pozerať. A kde sa tie ovce len pohly, jedno veľmi milé vtáča všade
poletúvalo nad ními. Keď sa tie ovce už napásly, obrátily sa samy od seba a pobraly sa
pomaly tou istou cestou, ktorou boly prišly. Tak prišly zas k tej rieke a keď prechodily
ces vodu, najmladší brat zachytil sa jednej za runo a tak prešiel na druhý breh. Pred samým
večierkom navrátil sa s dobre napasenými ovciami domov. Staričký ho už chvíľa vyzeral.„No, povedá, či si mi ovce dobre napásol?“„Veru, som ích, starý otce, chvala Bohu dobre!“„Nuž a či si môj príkaz zachoval? Akože sa ti vodilo? Nože mi no voľačo vykladaj!“„Ej veru som zachoval všetko tak ako ste mi prikázali; lebo som ja za ovciami všade len
obďaleč pomaličky išiel.“ A potom vyrozprával všetko, ako sa mu prihodilo; ako sa prepravil
ces tú vodu; ako tam prišli na tú lúku, kde tráva bujná, ale ovce chudé a že jeho ovce tam
sa ani nezastavily; ako šly rovno na druhú lúku, kde bola tráva len maličká, ale sa ovce
veľmi dobre napásly. A že ích naveky jedno veľmi utešené vtáča obletúvalo.„No dobre, syn môj dobre,“ pochválil ho staričký; „spokojný som s tebou. Teraz mi už len
povedz, čo si žiadaš za tú službu, lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si vyvolíš, či
spasenia a či peňazí?“„Ach, starý tatko,“ povie na to sluha, „pravda že sme traja synovia s otcom už starým a
sme veľmi chudobní; ale veď už starší bratia dačo vyslúžili, už sa azda dáko ta vyživíme:
dajte vy mne len toho spasenia!“„Dobre, syn môj drahý,“ potľapkal ho staričký; „keď si žiadaš spasenia, máš ho mať, lebo
si ty statočný človek, ktorému je spasenie viacej ako peniaze. A krem toho dostaneš ešte aj
peňazí. Vidíš, syn môj drahý, ja som Kristus; tých dvanásť oviec čo si pásol, to sú moji
dvanásti učedlníci; tá lúka s bujnou trávou je rozkoš svetská a tie chudé ovce na nej, sú
synovia sveta tohoto; tá lúka s tou drobnou trávou je cnosť a tie utešené ovce sú ľudia
statoční. Ako na tamtej lúke úžitku žiadneho niet, tak je na tejto druhej veliký. A to
vtáča, čo ponad ovciami poletúvalo, som bol ja; lebo ja som s mojími učedlníkmi naveky.“Takto vykladal ten staričký človiečik. Potom požehnal toho najmladšieho brata a dal mu
aj peňazí koľko si len uniesol.Tak hľa, ten najmladší pre svoju statočnosť dostal aj spasenia aj peňazí a jeho bratia
len peňazí, lebo sa tým len peniaze žiadaly.
|
Francisci_Poviedky-pre-slovenske-dietky.txt
|
K odohnaniu ovadovKeď už dlhý čas ovady človeku okolo uší brnčia a doštípať ho chcejú, naposledok len predsa
i nevoľky rukou hodí, aby ich a brnkavých tarantulov[1]odohnal. Už veľa ráz brnčali takéto ovady v Pražských novinách a Českej včele
okolo vecí slovenských, keď ale už doštípať nás chcejú, musíme rukou hodiť a ich odohnať.[2]V čísle 88. tých samých novín[3]vyčituje ten istý, od nás už raz spomenutý dajakýsi Havlíček[4]— Květy ho „pražským Nácom“ volajú,[5]čo pridávame, aby ho naši aspoň o dačo lepšie poznali — čo za prostriedky ja
užívam k navádzaniu na slovenčinu a spomína medziiným, že moja cesta do zasadnutia tatrínskeho
z Prešporka do Mikuláša štyri úplné týždne trvala,[6]na ktorej vraj bolo len číre navádzanie na slovenčinu a že sa nejeden našiel,
ktorý sa vraj s mojimi zásadami nezrovnával, stála ma vraj moja cesta i prácne potenie. Už to
je chatrnosť a nízkosť duše i mysle zadrapovať sa do súkromného života toho, ktorý verejne
hovorí a pôsobí, verejne so svojou vecou vystupuje. Ak vám vôľa posudzovať ma — a už ste sa ma
veru dosť naposudzovali! — vezmite to, čo verejne som o veci, ktorú bránim, povedal, súďte ma
po tom, ako verejne pôsobím, ale súkromnému môjmu životu dajte pokoj; do toho nikomu nič! Lež
vy, nemajúc spravodlivej a dôvodnej zádrapky do verejných mojich rečí a do verejného môjho
pôsobenia, vždy len do tmy súkromného života zaliezate a stadiaľ žaloby a ledajaké potvárania
na moju osobu, čo som kde povedal, čo som kde porobil, vynášate! Ale zato aj čo slovo o mne
prerieknete, hanobne luháte a ledajako ma potvárate. Tým ale len sami sebe škodíte najhoršie,
bo prv-pozdejšie vyjdú vaše skutky tmy, vaša zlosť a nesvedomitosť na svetlo.Nepravda je, že by som ja bol štyri týždne z Prešporka do Mikuláša cestoval,[7]lož je, že by som bol koho na mojej ceste za slovenčinu prehováral, ledajaké
potváranie je, že by som v odôvodňovaní potreby slovenčiny nesvedčných dôvodov užíval, zlostná
klebeta je, že by som kmeňu českému budúcnosť odopieral, jemu bohvie do čoho nadával a na to
miesto náš kmeň slovenský vyvyšoval. Čo sa mojej cesty týka, to je pravda, že som na nej štyri
týždne strávil, ale vyše troch týždňov z tohoto času strávil som v mojom rodisku, odlúčený tam
od celého iného sveta, neobcujúc s nikým, iba s mojimi domácimi, dávnymi známymi v dedine a s
priateľom a pomocníkom mojím Petrom Hostinským,[8]ktorý ma na celej ceste sprevádzal. Tak teda na vlastnú cestu neostalo mi len pár
dní a kto zná dlhosť cesty od Prešporka do Mikuláša, ten veru ľahko sa domyslí, že som prosto
a čerstvo ísť musel a sem i tam zachádzať a kadekde baviť sa nemohol. Kde som zastal, to bolo
u srdečných priateľov Slovenstva a mojich, a tam za slovenčinu nebolo treba reči stratiť, bo
tí sú, keď nie horlivejší jej priatelia, aspoň tak horliví ako ja. Na hornom Považí u
srdečného priateľa[9]bolo synov a mužov slovenských na ten čas do pätnásť zídených, ale jednej duše
nebolo za češtinu, nebolo teda koho presviedčať a koho na slovenčinu nahovárať.A moje dôvody za slovenčinu som verejne predniesol, inými ako tými som súkromne o
pravdivosti našej veci nikoho nepresvedčoval a kto by bol dajaký inakší dôvod odo mňa počul,
nech sa ozve a nech dokáže! Stranných a pokútnych dôvodov som teda nikdy neužíval a tak, kto
ma z toho potvára, je luhár a utrhač.Že by som kedy budúcnosť Čechom bol odopieral,[10]im do vyziablych, do strašidiel, ako v Pražských novinách stojí, nadával, to sú
samopašné, rúhavé, podlé luhárstva a utŕhania. Nad takýmto potváraním sa mi hlboko srdce búri,
bo ono ma z toho podchytáva, oproti čomu ja najväčšmi pracujem, z čoho, keď to v živote vidím,
najväčší smútok cítim. Kdekoľvek vidím dáke hýbanie sa k životu, dáke povstávanie z terajšej
ničoty u kmeňov slovanských, hlbokú a najvrúcnejšiu cítim k tomu úctu a že sa i z českého
preberania sa k životu tešíme, o tom sme už i v našich novinách dostatočné dôkazy dali, zprávu
podávajúc o všetkých krokoch a hýbaní sa českého života.[11]Keby ste vy takú potechu z nášho hýbania sa a túženia po zjednotení kmeňa sem-tam
rozhádzaného a upadlého mali, nemohli by ste to robiť, čo robíte, nemohli by ste byť tak
stranní, nespravodliví, ako ste, ale nie tak vy, ako my, nie tak vy, ako my! Kdekoľvek len
dáke nedarenie v živote našom spozorujete, kadenáhle len dáky zlý chýrik, čo aj nepravdivejší,
o živote našom pochytíte, čo za radosť vám z očí žiari, ako toť nedávnoKvětomnad neprítomnosťou Turčanov v Tatríne[12](lenže sa Květy v svojomznamenitomspozorovaní veľmi
oklamali, bo u bratov našich turčianskych celkom boli iné príčiny neprítomnosti v Tatríne, ako
podľa mienky Květov odoznávanie sa slovenčiny, za ktorú sa páni turčianski mocne vyslovili),
alebo Českým novinám nad nepravým chýrom o národnom našom ústave tatrínskom,[13]ktorý ešte aj na posmech s pokrytskou ľútostivosťou nad naším životom zdeľovali.
No ale túto radosť zadržte si vy, my ju mať nechceme a nemáme, mysliac úprimne nielen s nami,
ale aj s druhými kmeňovcami našimi. Že by som vám bol ponemčenie na oči vyhadzoval, to
netajím, ale to som hovoril verejne a vy ste si už dosť tiež tej smutnej pesničky naspievali,
lež teraz ešte to k tejto kapitole pridať musím, že podľa najnovšieho skúsenia o vás túto
ponemčenosť nepokladám už teraz hlavne v prijímaní nemeckých slov, nemeckých výpovedí, v
presiaknutosti života vášho duchom nemeckým, ale vo vašich alebo radšej v havlíčkovských
dobrovoľne a prácne stvorených teóriách[14]a v jehodobrej vôli.[15]Ostatne my tým sa tu tešíme a o tom najhlbšie sme presvedčení, že tie teórie na jarnom
slnku slovanskom, keď ono naozaj vyjde, tak sa roztopia ako vlaňajší sneh a neostane z nich
ani kusa, ani omelinky!Ako tie teórie v Čechách stoja, nevieme, Květy aspoň povedali dačo proti nim[16]a nakoľko mohli, bránili nebezpečenstvu vystavenú česť Čechov, medzitým jeden kus
z tej teórie, to láskanie pražských Nácov s Ilýrmi s vylučovaním ostatných[17]je už samým statočným Chorvátom, ako sme sa i týchto dní od vážnych a
vysokozaslúžilých chorvátskych mužov, ktorí tu precestovali,[18]presvedčili, len na ostudu a už do nevystátia. No tam, pravda, jesto šľachetné
city a nieto toho nízkeho a podlého sebectva, prázdneho všetkých vyšších, veľkomyseľnejších
citov, ktoré len seba a seba pred očima má, a žeby sa tým lepšie slúžilo,[19]z celého sveta sa vytvára, ktoré na kmeňovcov svojich, že sa i k druhým
priznávajú, sa žaluje a že sa ho preto spúšťajú a od neho sa odcudzujú, na nich narieka, ktoré
kmeňovcov svojich, na široké pole vystúpivších, len na svoju pašu zajať chce. Takýmto sebcom
veru aj chceme byť separatisti, ale jako sa my k ich námerám užiť nedáme, tak dobre sa nedajú
užiť ani Chorváti, trebárs by kadejaký Havlíček[20]ešte raz toľko s Ilýrmi láskal a pre nás aj ta do krajín tých cestoval, za štyri
mesiace tam okolo chodil, kortešoval a na krátkozrakých a tupých, ktorí jeho vznešenú
myšlienku pochopiť nie sú vstave, sa hodne napotil![21]Že by námčeské Hlasyboli zmätku narobili,[22]to si len vy tak predstavujete a vo vašej radosti nad škodou blížnych žiadate,
keby ste ale naozaj vedeli, čo nám a vám Hlasy narobili, to by ste aj tú hodinu, v ktorú
vyšli, odsúdili. Slovenčine nič lepšie neposlúžilo ako české Hlasy a ak máte nás tak na váš
spôsob radi, ešte raz takúto, len seba znižujúcu knihu vydajte! Keby som chcel ešte púšťať
články v novinách o týchto Hlasoch,[23]to by ste sa dozvedeli, čo sa s nimi porobilo a veru by sa vám doniesli do uší aj
kuriózne o nich histórie!! Lež nejdem už rany rozrývať, ale kde treba, hojiť, ponechávajúc vám
to povolanie, ktoré vám podľa vašej radosti nad škodou blížnych veľmi dobre stojí!I to ešte zo zprávy Pražských novín ľahko sa zavierať dá, že Tatrín by bol náchylný býval
k prijatiu češtiny[24]a len že dajedni lebo dajeden ho od toho odviedol. Keď ale to chcete vedieť, teda
povedať vám musím, že jeden jedinký list prišiel Tatrínu za češtinu[25]a ten sa na hlasnú všeobecnú žiadosť na stranu odložil. A také chýriky, že sa už
teraz do Slovenských novín budú prijímať články vo všetkých podrečiach slovenských písané,[26]nech si verí pražský Náca, ktorému ony výborne pristoja. Ale už dosť rečí o
Nácových podskokoch a zlosti! Dobrej vôle má tá šepleta dosť škodiť druhým a robiť rozbroje
medzi nami, medzitým máme pevnú nádeju, že prv-pozdejšie v hanbe ostane takáto ľahko- a
zlomyseľná kalika!A naostatok ešte redaktorovi Pražských novín to radíme, aby, keď bude chcieť mať dopisy zo
Slovenska, zase sem poslal cestovateľov a svojich vyzvedačov, ktorí sa i do súkromností života
slovenského zastarajú, a čo tuto vyzvedeli, to v potváraninách obecenstvu českému predložia.
Ako lasice sú do očí tí ľudia a krem očí špintajú, ohovárajú, urážajú. Naše ale obecenstvo
bude ich už vedieť ako prijať, vieme už, čo to k nám za ľudia dakedy dochodia. Redaktor
Pražských novín bude si zase môcť ich zprávy do dopisov zo Slovenska prevliekať, čarbať a búchať,[27]sotva sa im ale tak ako teraz poteší.[1]tarantula(Štúr používa tento výraz v mužskom rode) — druh
pavúka, ktorého uštipnutie spôsobuje zápal a bolesti[2]Už veľa ráz brnčali takéto ovady v Pražských novinách a Českej včele okolo
vecí slovenských…— Pražské noviny s prílohou Česká včela (časopis venovaný
literatúre, umeniam a zábave), ktoré od roku 1846 redigoval Karel Havlíček, priniesli
skutočne mnoho útokov na štúrovskú slovenčinu a vôbec na celé slovenské národné hnutie a
jeho predstaviteľov. Tieto útoky boli zamerané proti slovenčine ako spisovnému
jazyku.[3]v čísle 88— Pražských novín z 12. novembra 1846 na úvodnej
strane vyšiel článok s nadpisom „Něco pěkného o p. Štúrovi“. Za autora článku podpísaného
značkou M. B. pokladal Štúr — ako vysvitá z jeho odpovede — priamo Havlíčka, čo však
nezodpovedalo pravde. Redakcia výslovne upozorňuje v poznámke pod čiarou, že príspevok
„pochází od Slováka a sice katolíka“, no Štúr iste tomuto upozorneniu neveril. Za značkou
M. B. sa naozaj skrýva Slovák, a to Martin Hattala, v tom čase poslucháč teológie vo
Viedni, ktorý sa podpisoval pseudonymom Martin zpod Babejhory. Na Havlíčka teda padá
zodpovednosť iba za uverejnenie článku v Pražských novinách, ale nie za jeho obsah.[4]… od nás už raz spomenutý dajakýsi Havlíček…— v Orle tatránskom
č. 21 z 13. mal. sečna (= februára) 1846 (str. 167) vyšiel článok (jeho autorom bol
pravdepodobne sám Štúr), v ktorom pisateľ odpovedá na nepekný útok redakcie Českej včely
na slovenčinu. V tomto časopise (č. 6) píše totiž viedenský korešpondent (V. B. Nebeský) o
potrebe založiť nejaký časopis na Morave a na Slovensku a Havlíček tu pripája redakčnú
poznámku: „Od té doby, co se tam — — počala tatarská literatúra, přestalo toto prasidlo
jazyka českého s Moravou a s Čechy v spojení.“ V 8. čísle Českej včely Havlíček síce
opravil tieto výrazy ako chyby tlače na „taterská“ a „prasídlo“, ale bolo jasné, že išlo o
ironickú Havlíčkovu poznámku v tom zmysle, ako sa to zjavilo po prvý raz. Treba priznať,
že vtedy Štúrova odpoveď na túto zlostnú poznámku bola predsa len veľmi mierna.[5]Květy ho „pražským Nácom“ volajú…— Havlíček uverejnil v
Pražských novinách na pokračovanie (vo februári a marci 1846) článok s názvom „Slovan a
Čech“, v ktorom podrobil kritike dovtedajšie náhľady na Slovanstvo, postavil sa na
stanovisko nekompromisného češstva („Já jsem Čech“, ale nikdy „já jsem Slovan“), na
Slovanstvo sa díval len z vyhranene nacionálneho českého hľadiska, v ktorom bolo mnoho
utilitarizmu, a uznal iba štyri slovanské národy, ktoré však nijako nenadnášal nad ostatné
európske národy. Proti tomuto článku sa ozvali veľmi ostré hlasy aj z českej strany.
Napríklad Květy v č. 36 z 26. marca 1846 str. 143 — 4 uverejnili satirický veršovaný
rozhovor, ktorý sa končí takto (naň Štúr práve naráža):Nechlub se, hloupých řečí nech,nejsi-li Slovan, nejsi Čech!Věz, že kdo prorokem chce býti,vše, co svatého, musí ctíti. —Ten pak je sprostý pražský Náca,který, co slina kane, plácá.[6]… že moja cesta do zasadnutia tatrínskeho z Prešporka do Mikuláša štyri
úplné týždne trvala…— tretie valné zhromaždenie Tatrína sa konalo v
Liptovskom Mikuláši v dňoch 16. — 17. septembra 1846 a Štúr sa na ňom zúčastnil. V
uvedenom článku v Pražských novinách („Něco pekného o p. Štúrovi“) sa píše, že Štúr sa
vybral už v auguste z Bratislavy na cestu do Liptovského Mikuláša, ktorá mu vraj trvala
„takměř celý měsíc“, lebo musel robiť „všelijaké okliky“, „kortešoval, t. j. přetahoval
Slováky za češtinu neb Bernoláčinu zaujaté na svou stranu“, pričom sa s mnohými i
„napotil“, kým ich prehovoril.[7]Nepravda je, že by som ja bol štyri týždne z Prešporka do Mikuláša
cestoval…— z tohto času poznáme pomerne málo Štúrových listov, takže
nemôžeme presnejšie sledovať Štúrovu cestu do Mikuláša. Je isté, že 30. augusta 1846 bol
Štúr ešte v rodnom Uhrovci, lebo odtiaľ písal list Josefovi Václavovi Fričovi.[8]Peter Kellner-Hostinský(1823 — 1873) — bol Štúrovým žiakom a od
roku 1845 pomocným redaktorom pri Slovenských národných novinách a Orle tatránskom. Ako
dokazujú Štúrove listy, Hostinský bol skutočne v tom čase so Štúrom v Uhrovci a nato sa
obaja zúčastnili na tatrínskom zhromaždení.[9]Na hornom Považí u srdečného priateľa— pravdepodobne v Malých
Stankovciach, kde bol ev. farárom Štúrov intímny priateľ Pavol Čendekovič (1804 — 1855),
bývalý bratislavský študent[10]Že by som kedy budúcnosť Čechom bol odopieral…— v článku
Pražských novín sa hovorí, že Štúr je obdarený dobrou výrečnosťou („ephetou“), ale mrzko
ju používa. Podľa neho vraj Česi sú „vyzáblí, poněmčilí, strašidla“, im už nikdy nie je
súdený „krásny den“, ale „věčná smrt“, oni už ani jediného slávneho muža nedajú
Slovanstvu; zato Slováci sú „plni života, zachovalí, jim vychází krásná dennice“. V článku
pisateľ dokonca obviňuje aj z toho Štúra, že vraj medzi katolíckymi Slovákmi kortešuje
proti Čechom i husitizmom. Nakoľko poznáme Štúrovo zmýšľanie, opodstatnene môžeme
odmietnuť takéto ohováračky.[11]… zprávu podávajúc o všetkých krokoch a hýbaní sa českého života— Štúr skutočne referovával vo svojich novinách o všetkých významnejších udalostiach v
českom národnom živote, a to aj vtedy, keď sa na neho z českej strany pre slovenčinu
útočilo.[12]… ako toť nedávno Květom nad neprítomnosťou Turčanov v Tatríne…—
v zpráve Slovenských národných novín (1846, str. 497) sa o tatrínskom zhromaždení roku
1846 konštatuje, že sa na ňom zúčastnilo mnoho ľudí z Liptova, Oravy, Trenčína, Gemera i
vzdialenej Nitrianskej a Prešporskej stolice, iba z blízkeho Turca „ani duše tam nebolo“.
Túto zprávu prevzali aj Květy (XIII, 1846, č. 123 z 15. októbra, str. 496) a neúčasť
Turčanov na zhromaždení v nej vyzdvihli ako vždy pamätnú udalosť. Podľa vysvetlenia v
Slovenských národných novinách (str. 533) sa zdá, že Turčania sa stránili Tatrína preto,
že nebol úradne schválený.[13]… alebo Českým novinám nad nepravým chýrom o národnom našom ústave
tatrínskom…— boli to Havlíčkove Pražské noviny, ktoré priniesli zprávu (č.
61 z 9. augusta 1846, str. 255), že Tatrín je zrušený. Pritom sa v zpráve uvádza, že
„ačkoli Štúrovy novoty dokonce nenávidíme, přece by nám bylo nad ním líto, kdyby tento
ústav, od kterého jsme tak mnoho dobrého očekávali, již skoro na počátku zaniknouti měl“.
(Tatrín zanikol až v revolučných rokoch 1848/49, hoci nebol nikdy úradne
schválený.)[14]… v havlíčkovských dobrovoľne a prácne stvorených teóriách…— je
to Štúrov útok na „teórie“ o Slovanstve, ktoré Havlíček rozvinul v článku „Slovan a
Čech“[15]… v jeho dobrej vôli— nazdávame sa, že ide o narážku na
Havlíčkovu ironičnosť, ktorú používal vo svojich článkoch[16]… Květy aspoň povedali dačo proti nim…— Štúrova zmienka sa
vzťahuje na odpoveď redaktora Květov J. B. Malého na Havlíčkov článok „Slovan a Čech“.
Malého odpoveď s tým istým názvom vyšla na pokračovanie v Květoch v apríli 1846. V nej
Malý medziiným odmietol — na čo naráža Štúr — aj Havlíčkov náhľad, že českí remeselníci,
umelci atď. majú možnosť v iných menej vzdelaných slovanských krajinách nájsť dobrú
obživu, nazhromaždiť si majetok a potom doma pokojne stráviť ovocie svojej usilovnosti.
Malý v tejto súvislosti Havlíčkovi vyčítal, že ako by to vyzeralo, keby sa ostatní
Slovania dozvedeli, že ich Česi pokladajú „za svou dojnou krávu“.[17]… to láskanie pražských Nácov s Ilýrmi s vylučovaním ostatných…—
Havlíček v článku „Slovan a Čech“ vyzdvihol, že spomedzi slovanských národov jestvuje
priateľstvo a svornosť jedine medzi Čechmi a Ilýrmi, lebo oba tieto národy majú z nich
osoh a ony aj najviac získali zo slovanskej idey.[18]… chorvátskych mužov, ktorí tu precestovali…— nevieme, o ktorých
Chorvátov ide[19]… a žeby sa tým lepšie slúžilo…— v pôvodine je „súžilo“, čo
opravujeme na „slúžilo“. Pritom pre pochopenie zmyslu treba „tým“ vzťahovať k „šľachetné
city“.[20]Havlíček— v pôvodine Harlíček, čo pokladáme za tlačovú chybu,
nie za autorov zámer[21]… za štyri mesiace tam okolo chodil, kortešoval a na krátkozrakých a tupých,
ktorí jeho vznešenú myšlienku pochopiť nie sú vstave, sa hodne napotil!— Tu
Štúr vyberá myšlienky a výrazy z článku Pražských novín („Něco pěkného o p. Štúrovi“) a
obracia ich na útok proti Havlíčkovi. „Štyri mesiace“ sú namiesto štyroch týždňov, za
ktoré Štúr údajne išiel na tatrínske zhromaždenie z Bratislavy do Mikuláša, „kortešovanie“
sa Štúrovi tiež vyčítalo v tom istom článku a hodne sa „napotil“, kým svoje presvedčenie
nahovoril krátkozrakým a tupým voči slovenčine (tak sa tiež hovorí v článku).[22]Že by nám české Hlasy boli zmätku narobili…— Štúr priamo reaguje
na túto zmienku v spomínanom článku Pražských novín: „Však nehoršme se, neb kdo se topí, i
břitvy se chytá, a p. Štúr vězel u velikých nesnázech. Mnoho zmatku mu nadělali Hlasové,
mnohé listy se všech stran zaslané…“[23]Keby som chcel ešte púšťať články v novinách o týchto Hlasoch…—
Štúr započal vo svojich novinách sústredenú kampaň proti Hlasom od čísla z 23. júna 1846.
Tu uverejňoval postupne osvedčenia za slovenčinu a proti Hlasom, a to od jednotlivcov,
obcí, kňazov a učiteľov na príležitostných schôdzkach, seminaristov, meštianstva,
univerzitnej mládeže atď. Verejnosť sa z nich dozvedala aj o tom, ako niektoré príspevky v
Hlasoch boli objednané a upravované.[24]… že Tatrín by bol náchylný býval k prijatiu češtiny…— článok v
Pražských novinách sa začína týmito slovami: „V měsíci Září bylo zasednutí Tatrína, a tu
se mělo rozhodnouti, máme-li v ,tej starootcovskej a ridzej Slovenčine‘ literaturu
vzdělávati, aneb něco upustiti, a tak se k češtině zase přiblížiti.“[25]… jeden jedinký list prišiel Tatrínu za češtinu— a to od Jána
Hlovíka, ev. farára v Kladzanoch, ktorý sa obrátil na Tatrín s návrhom o návrat k češtine,
ale návrh bol zamietnutý hneď na rokovaní jazykového výboru Tatrína 15. septembra 1846 s
tým, že slovenčina bola vystavená „za dogma života nášho“.[26]A také chýriky, že sa už teraz do Slovenských novín budú prijímať články vo
všetkých podrečiach slovenských písané…— v článku Pražských novín sa
poukazuje na to, že Štúrovo kortešovanie nebolo vraj veľa platné, čo vidno z toho, že sa
na tatrínskom zhromaždení zrovnoprávnili koncovky l a u (brau-bral), čím sa azda noviny
otvoria aj pre články vo všetkých slovenských nárečiach, ba aj v češtine.[27]Redaktor Pražských novín bude si zase môcť ich zprávy do dopisov zo
Slovenska prevliekať, čarbať a búchať…— na tento Štúrov článok sa ozval M.
B. v Pražských novinách č. 96 z 10. decembra 1846 (str. 398) poznámkou „P. Štúrovi“, ktorú
citujeme: „Nemalé pohoršení mi způsobil článek v Orlu, kde p. Št. na redaktora těchto
listů tak hrubiansky si vyjel. Vězte, ani p. Havlíček mě k onému článku (totiž v č. 88)
nevyzval, aniž vysílá on neb kdo jiný vyzvědače po Vašich cestách, protož Vám nebylo
příčiny k takovým urážkám. Co jsem napsal, čerpal jsem v mé otčině, na Slovensku, buďto z
vlastní zkušenosti, buďto z ust hodnověrných mužů, aniž mi bylo zapotřebí, do Vaší
domácnosti se vtírati, neb věci ony jsou po Slovensku dosti známé.“ K tejto poznámke
pridala redakcia (= Havlíček) vysvetlenie, že článok dostala od „M. H., katolickeho
Slováka“, čím len potvrdzuje, že ide o Martina Hattalu. Ďalej sa redakcia ohradzuje proti
výčitke, že si sama napísala článok podľa zpráv vyzvedačov vyslaných na Slovensko, a
navrhuje Štúrovi, aby si v Prahe vybral sám dvoch hodnoverných mužov, ktorým by redakcia
podala dôkazy, odkiaľ a od koho má článok proti Štúrovi, lebo redakcia „z důležitých
příčin“ nemôže verejne oznámiť meno korešpondenta. Okrem toho redakcia dodáva, že Česi
nikdy Slovensko a Slovákov nepotupovali a nepotupujú, lež výčitky sa týkajú jedine Štúra
„co škůdce a separatisty v národě našem“. No už predtým v Českej včele (č. 97 zo 4.
decembra 1846, str. 388) Havlíček pod svojou značkou veľmi ostro a bezohľadne reagoval na
tento Štúrov článok, nazývajúc Štúra „Velikým Slonom Tatránskym“ a podobne.
|
Stur_K-odohnaniu-ovadov.html.txt
|
Princ a PrincesaPôvodom bol Talian. Ale už jeho mať, ktorá bola prišla z krásnej svojej vlasti s
robotníkmi ku stavbe železnice do Trenčianskej, sa tu úplne vžila.Princ narodil sa za nevábnej trenčianskej jari, a hoci v škatuli, v ktorej uzrel svetlo
sveta, bolo i teplo, i pohodlne, v prvé časy necítil sa dobre. Menovite preto, že mať zavše
kamsi odbehla a neraz dlho, dlho sa nevracala.A vtedy obyčajne prichodily k nemu akési hrozitánske tvory, braly ho zo škatule,
obracaly ho hore tučným, vypaseným bruškom a kričaly, až sa celý triasol od strachu.Keď akomak narástol, prestal sa báť. Naučil sa poznávať a vedel už, že tie hrozné tvory
sú deti, ktoré mu neublížia. Ba pozdejšie čakával a vyzeral ich netrpelive, lebo prinášaly
mu teplé mliečko. Najedol sa i bez mamy a nebolo mu smutno.Keď sa už vládal postaviť na tenké, drobné nôžky, vyliezal zo škatule deťom v ústrety.
Ale mama ho zato vždy karhala a, uchopiac ho za kŕčok, zaniesla ho do škatule.Princ stával sa každým dňom podnikavejším. Už vyliezal i v neprítomnosti detí. Rád
zkusoval svet, ktorý, ako videl, bol náramne veľký a dookola obitý doskami. Boly v ňom
rozličné, obrovské predmety, ktoré sa pomaly naučil poznávať: súdok, fúrik, motyky i staré
metly, odrotovaný hrniec, sošmatlané črievice a rozličné iné, náramne zaujímavé veci. Princ
zaliezal a vyliezal z jednej do druhej. A neraz sa ztratil a neraz sa i naplakal. Ale keď
prišla mama, našla ho hneď a uložila do škatule. Privinul sa k nej, celý uzimený, a teplé
mliečko, ktoré si u nej našiel, chutilo mu dvojnásobne.Čas uchodil. V kôlni — ako sa Princovi známy „svet“ menoval, bolo kamdiaľ teplejšie.
Mama už nebránila vychodiť zo škatule. Ba raz vyviedla ho kamsi ďaleko-ďaleko až von zo
sveta, obitého doskami.A tam Princ až zmeravel od divu. Žiara, ktorú vídaval cez škáru kôlne, obliala ho celého
a oslepila. Keď sa odvážil otvoriť očká, zazrel náramné divy, postavy, farby a počul hlasy,
ktoré ho veľmi ľakaly. Už sa chcel vrátiť a zaliezť do škatule, no mama ho poučila, že tá
žiara je slnko, čo hreje lepšie ešte ako kus kožucha, ktorým je škatuľa vystlatá a že tie
divné tvory sú kačky, sliepky a kurčatá, ktoré mu nič neurobia. Iba kriklúna so zahnutým
chvostom aby sa chránil, s tým neradno žartovať. Ten i v noci vykrikuje ani divý a čo i
nehryzie, ale kľuje, ani čo by mečom ťal.Od toho dňa Princovi nastaly krásne časy. Vylihoval s mamou na slniečku, bavkal sa okolo
nej, prebehujúc a ukľakujúc a naučil sa od radosti štekať. Ale počujúc ho kohút, hrdina so
zahnutým chvostom, strašne skríkol a za ním skríkly kačky a kury a kurčatá. Princ pobadal,
že sa ho zľakly, i zaštekal znova a znova, a štekal od radosti, že sa ho boja. A pribehly i
deti a tešily sa, že Princ vie už i štekať. A hraly sa a naháňaly sa s ním po dvore.Do kôlne zachodil s mamou iba večerom. Cez deň bavil sa na dvore, ba zachodil s deťmi i
do kuchyne; tam kŕmily ho mliečkom a všeličím dobrým. Princ bol veselý kamarát, vždy hotový
naháňať sa a poskakovať, a deti neboly by ho daly za šíry svet.Ale krásny tento život skončil sa prvej, než by sa jeho opatrná mama bola nazdala.Raz Princ veselo poskakoval na dvore. Behal sem-tam, podľa psej svojej obyčaje zkusujúc
svet, lebo bol náramne zvedavý. Ani mamy, ani detí nebolo doma. Bol mu dlhý čas, a hoci mu
i mama prísne zakazovala, vykukol z brány. Chcel sa trocha rozhľadieť po svete, o ktorom už
vedel, že je veľmi veľký a niet mu konca široko-ďaleko. Ale ledva si pomyslel, keď zrazu
uchopila ho čiasi odporne zapáchajúca ruka a nemilosrdne ho stisnúc, zastrčila ho za
špinavú, zasmolenú zásteru.Princ bol máločo väčší ako klbôčko bavlny, ale predsa mu v úkryte bolo tesno a strašne
sa naľakal.To bol počiatok dobrodružství, ktoré neborák Princ zažil. Chlapčisko, ktoré ho chmatlo v
bráne, utekalo s ním, len sa tak v ňom srdiečko triaslo. A keď sa zase dostal na slobodu,
našiel sa v chyži, kde strašne páchlo smolou a čižmárskym lepom. Nastráchanému Princovi od
strachu zle prišlo, akási žena v dlhej začubranej sukni kopla ho zato. Neboráčik prevalil
sa na chrbát, natiahol drobné nôžky a zostal omráčený ležať.Ako dlho ležal a čo sa s ním potom dialo, sám nevedel. Cítil iba, že si ho podávajú z
ruky do ruky, že ho nesú vo voňavom vrecku, až napokon v hodvábnej šatočke zavinutý dostal
sa do rúk, ktoré ho nežne hladkaly. Vtedy sa konečne spamätal: bol v príjemnej izbe,
priniesol ho ta pán s voňavým vreckom. A teraz láskala sa s ním pani, ktorá podľa všetkého
dostala ho od pána do daru — ako hračku!Ale Princ už nedbal o nič, len aby už bol na pokoji. Priniesli mu dobrého mliečka a
uložili do košíka, vystlaného vatou. Skrútil sa v nej do klbôčka a zasnul, mysliac na svoju
mamu, s ktorou pre vlastnú ľahkomyselnosť rozlúčil sa na veky! na veky!*Stratený Princ bol v prvé dni naozaj ztratený. Po prvý raz v svojom živote spával bez
mamy a čo i v košíku bolo teplo, v noci zavše sa prebudil a zaplakal tak žalostne, že
prebudil svoju paniu. Obyčajne hneď pribehla k nemu, spytovala sa ho, čo mu je, núkala ho
sladkým mliekom. Ale Princ v takéto chvíľky clivosti nič nechcel a nedal sa ani ukojiť.
„Nič nechcem, iba mamu chcem,“ — rozžialený myslieval v svojej psej mysli a usínal
strápený, svinutý tak, že bol ozaj ani klbôčko.Vo dne zabúdal na svoju osiralosť, až napokon cele zabudol. V dome, do ktorého sa
dostal, bolo toľko nových, neznámych vecí! Princ ustavične drobčil od predmetu k predmetu,
skúmal a poznával, zprvu hľadajúc svoju mamu, pozdejšie však iba zo psej všetečnosti. Ak v
ceste naďabil na červenú, teplú papučku svojej veliteľky, ukladal sa v nej ani do hniezda.
Bolo mu v nej mäkko a teplo a sympatický zápach papučky ukolísal ho v tichý, sladký sen.S opustenosťou však rástla jeho samostatnosť. Časom brávala ho pani do rúk a prechodila
sa s ním vonku. Zase vídal žiaru, na ktorej sa s mamou kedysi vyhrieval, a zdalo sa mu, ako
by sa bol vrátil, odkiaľ prišiel: opäť počul krik kohúta, vídal kačky a kuriatka a napokon
cítil sa už cele doma. Už vychodil i sám a blúdil po akejsi vonnej, krásnej húšťave. Bola
to záhrada. Ta rád chodil; utiahol sa pod veľký voňavý ker fialy; nad ním preletovalo čosi,
sadalo na kvet a bručalo mocným, zvonivým hlasom, akoby na strunke hral. Princ utiahol sa,
bojac sa i tešiac preletajúcim spievajúcim tvorom, o ktorých sa pozdejšie dozvedel, že sú
to včely.Žiara stávala sa horúcejšou a horúcejšou, húšťava pestrejšou a vonnejšou a Princ bol
kamdiaľ spokojnejší. V záhrade žilo sa mu ani v raji. Vo dvore báli sa ho všetci, od
kuriatka až po kohúta, hoci ničomu neubližoval sám malinký a bojazlivý. Iba že smelým
brechotom prejavoval neohroženosť, ktorej sa bál i večne do bitky hotový kohút. No v
kuchyni a izbe bol Princ milý a prítuľný; iba zo žartu poťahoval paniu za sukňu, a na
rozkaz naučil sa prenášať papučku, v ktorej ešte vždy spával, čo mu už v nej bolo i dosť
tesno.Jedného dňa Princ dlho hral sa vo dvore, potom zašiel si do záhrady, potom na ulicu — až
napokon vrátil sa ustatý do svojho kútika v kuchyni. Ale ako chcel zaliezť do papučky, čo
vidí?! V papučke leží čosi do klbôčka svinuté, čosi bielunké, malé, ešte menšie ako bol
kedysi on.„Čože je to?“ zadivil sa Princ, a prizerá sa, prizerá… Zdalo sa to ako klbôčko hodvábu,
s ktorým zachcelo sa mu pohrať. Ale ako sa sblížil, že si ho tlapkou z papučky vygúli, tu
čosi odrazu vytreštilo naň okrúhle očká, vzpriamilo sa, naježilo sa hrozive a prsklo mu do
očú.Zľakol sa Princ, až v strachu odskočil pod sporák. Ale hneď dodal si smelosti a zúrive
skríkol: „Hav!“„Pst!“ zakríklo i čosi hrozive a ježí sa ešte viac, ako by mu vyhrážalo. To Princa už
nahnevalo. Čože je to, že usalaší sa, mne nič, tebe nič, v jeho papučke, do ktorej neodváži
sa ani veľká hus, ani výbojný kohút a ešte kričí na neho „pst!“„Hav! hav! čo si a kto si?“ spytoval sa v psej svojej reči, už tiež nie priateľsky.„Pst!“ zahrozilo malinké čosi a zdvihlo pracku. „Frňús!“ A chcelo mu dať zaucho.Princ nerozumel síce odvete, ale toľko vedel, že vyhráža sa a nadáva, i dal sa do
zúrivého brechotu. Prišla pani pozrieť, čo sa robí i vzala Princa do jednej ruky a neznáme
čosi do druhej.„Princ nesmie sa hnevať na Princesu,“ vravela láskave, „Princ s Princesou musia byť
dobrí kamaráti!“Princ nerozumel síce, čo vraví, ale bielunké zvieratko už šelmovsky dívalo sa na neho,
pokojne žmurkalo očkami a on sa rozveselil. Pani složila ho na podlahu, bielunké ležalo jej
na lone a milo, šelmovsky hľadelo mu do očú, — ale keď Princ na znak dobrej vôle zakrútil
chvostikom, skočilo ani strela a lapilo ho za chvost.Juj, či sa strašne zľakol! Zľakol sa tak, že zaskučal a schoval sa pod posteľ, ale hneď
sa zahanbil a vyliezol, na znak dobrej vôle opäť krútiac chvostikom. Zvieratko opäť
chystalo sa lapiť ho za chvost, — ale Princ už vyrozumel, že ani ono zlých úmyslov nemá, —
i neskryl sa, ani nezabrechal, aby sa nezľaklo. A keď ono predsa, náhle sa k nemu blížil,
srdite sa ježilo a vyhrážalo „pst!“, Princ sa nehneval, ale ako by sa mu prihováral:„Neboj sa, hav! hav! Ja len chcem vedieť, čo si? kto si?“A zvieratko — Princesa-mačička — prestalo sa báť. Bežkalo pred ním a zas po ňom, skrylo
sa a odrazu vybehlo, a Princ robil to isté. I hrali sa a bavkali, ani najlepší kamaráti.Na druhý deň Princ s Princesou už boli nerozluční. Princ ako starší a rozumný vodil
Princesu po dome. Ba vyviedol ju i na dvor, i do záhrady. Ona bola zvedavá, všade nazrela,
všetko chcela vidieť, a Princ musel ju poúčať a zavracať: hav! hav! A Princesa poslúchla,
skryla sa, náhle on, vidiac kohúta alebo starú, jazyčnatú hus, ktorá preukrutne vedela
ucviknúť, zaštekal. A keď sa dosť nahrali a nabavkali, Princ ľahol si ustatý na podstienku
a Princesa opatrne utúlila sa k nemu, tichúnko sa prihovárajúc: „Pst — psst — pssst…“ A
Princ, čo mu i mačací zápach bol predsa len trochu nemilý, len mrdol uškom, ako by chcel
riecť: „Nuž — nedbám — kamarátka!“ A Princesa, mäkunká a teplunká, ako klbôčko hodvábu,
pritúlila sa tesne k nemu a šelmovsky žmurkajúc očkami, zahúdla mu žartovnú pesničku,
ktorou ju jej mama uspávala:„… Tŕňové… vŕbové… osikové… rakytové… to sú všetko drevá dobré…“Princ načúval, načúval a zaspával sladko, ani v oleji. A od toho času ani nemohol
zasnúť, ak mu kamarátka-mačička nehúdla do uška svoje:„Tŕňové… vŕbové…“*Ako ďalej nažívali, ako sa bavkali a jedno-druhé radi mali, o tom dala by sa napísať
celá kniha.Deň prechodil za dňom, jeden teplejší ako druhý. Princ s Princesou nemali inej práce,
ako vymýšľať nové hry, na skrývačky vo voňavej, pestrej húšťave kvetov, na lapačky po
šírom-širokom dvore. Princesa bola bystrá ani veverička a dosť skoro o veľa lepšie sa
vedela ukryť, ako on, o veľa lepšie bežala a vždy ho predbehla. Princ sa i mrzel preto, ale
najneradšej mal, keď ona v prostred hry zrazu vybehla na ker, na strom alebo až hore na
strechu. Bál sa, že spadne, volal na ňu zprvu výstražne, potom s hnevom. Ale Princesa zrazu
ako by ju vymenil, dívala sa naňho nedôverive alebo len nevšímave a sedela tam, sedela, s
prižmúrenými očkami, ako by ho ani neznala, až on mrzute zaliezol pod piecku. Niekedy
vyšiel opäť, ale Princesy už obyčajne na strome nebolo, blúdila bohvie kde a prichodila
bohvie kedy, svieža a vysmiata.A keď sa hneval a hrešil ju, najmä za blúdenie večierkami po ulici, šelmovsky zažmúrila
očká a tíšila ho svojím nežným lichotivým: „Pst — psst — pssst,“ ktorému nikdy neodolal.Dni sa krátily, večerami bolo chladno a noci stávaly sa nekonečne dlhými. Princ s
Princesou menej vychodili, ale zato viacej zdržiavali sa v teplej kuchyni pod sporákom.
Táto uzavrenosť robila Princa ospalým a ťažkopádnym. Princesa však, kým on spal, zachodila
do komory, vychodila na povalu a vracala sa zalizujúc si ružovú papuľku a páchnuc bohvie
čím. Niekedy prinášala drobné myšky, zmučené a dostískané, hrala sa s nimi a pobádala i
Princa hrať sa s nimi. Ale on takejto hre nerozumel a ani sa za bežiacou myškou nerozbehol,
lebo mu vždy ušla. A Princesa ho potom vysmiala.Nastal čas, ktorý veľmi zmenil všetko. Vonku miesto kvetov a teplej žiary bolo strašne
zima, kamkoľvek si stupil, všade nôžky borily sa do mäkkého bieleho, čo náramne chladilo.
Princ, kedykoľvek trochu vyšiel, vracal sa hneď, lebo ho oziabalo, a ani Princesa neliezla
po stromoch a nevysedávala na streche. Preležali neraz celé hodiny, to pod prípeckom, to na
prahu izby, kde bývaly papučky panej. Do nich sa síce už ani Princ, ani Princesa
nevmestili, ale uložili sa na nich a spali a snilo sa im… o čom asi? Princovi o voňavej
záhrade a teplej žiare, o lietajúcich včelkách, bzučiacich ako by na strunke hral. A
Princese…?Princesa vo sne potmešile mrdkala uškom, chvostíkom, prebudiac sa, naťahovala sa s
pôžitkom. Ale neriekla ničoho. Iba sa dala do umývania a umývala sa dlho, dlho, papuľku,
uško, labku, a vyšla von a nevracala sa dlho, dlho…„Kde len chodí…?!“ myslieval si Princ, mrzute obracajúc sa na poduške. Princesa už len
zriedka vŕňala mu do uška svoje žartovné: „Tŕňové… vŕbové…“ „Kde len chodí…?!“ Bol by rád
vedel, ale vonku bolo prizima a on bol už priveľmi zlenivený vyjsť a postriehnuť na
blúdiacu kamarátku.„Kde len chodíš…?!“ vítaval ju zavše vyčítave. Ale ona miesto odvety len falošne
žmurkala očkami, ako by nechcela, že by iní počuli a tíšila ho: „Pst — psst — pssst.“ A
pritúliac sa tesne k nemu, hriala si poriadne prevetraný kožuštek o neho a hneď zaspávala.No napokom sa stávalo, že Princ celý deň a celú noc bol sám… Vonku hvižďalo, biele
páperká sypaly sa shora ani z rozdriapanej periny a i pod pieckou bývalo chladno. Princ
chúlil sa do klbôčka, dýchal si na nôžky, ktoré ho neraz i tam oziabaly. Ak bola Princesa
doma, zohriali sa jedon o druhého. Ale neraz kdeže bola Princesa?! Tri razy zjedol teplé
mliečko čo i pre ňu priliala pani na mištičku, sám — a opäť a opäť zjedol i jej mliečko sám
— a ona nechodila. V noci často sa prebudil a načúval… Vietor dul, až oblokmi potriasalo, a
do víchrice miešaly sa divé výkriky, mačacie vresky, až nepríjemne prenikalo. Neborák Princ
zakaždým vzpriamil sa na lôžku, — zdalo sa mu, že počuje krik svojej kamarátky Princesy, a
neraz úskostlive zabrechal. V svojej psej dobrote trnul o ňu, bál sa, strachoval… Ale ona
vracala sa akoby to nič, mlčanlivá a akási cudzia, a na jeho výčitky a otázky už len
nevšímave mrdla chvostom.„Poď sa hrať!“ navrhoval Princ dobrodušne, aby si ju nerozhneval. Ale Princesa, nabratá
akýmisi novými neslušnými obyčajmi, posliedila po stole, vyskočila na poličku, shodila
pokrievku, prevrhla hrnček a napokon bezohľadne usalašila sa na sporáku.„Poď sa hrať!“ opakoval Princ, nadrapujúc krátke nôžky, ale čože, nedočiahol ani do
polovice, čo sa ako päl! A tu s istým žiaľom i zdesením videl, aký je on maličký, — a
Princesa už nie je mačiatko, s ktorým sa hrával ako s mäkuškým klbkom hodvábu, ale mačička,
mladá, strojná, koketná — a falošná, falošná!!Princesa, natiahnutá na teplom sporáku, dala sa do česania. Nežne umyla si papuľku,
uško, labku a dlho, dlho kefovala si kožuštek, nevšímajúc si, že Princ pozerá na ňu clivým
pohľadom verných očú a že napokon zronený zaliezol pod sporák.*Po takejto nepokojnej, pre víchricu a strašný mačací vresk desnej noci Princ zaspal až
nad ránom a prebudil sa v biely deň. V sporáku už dávno horelo a príjemná teplota
vyvolávala u neho pekné sny: snilo sa mu, že ležká si na slniečku a Princesa túli sa k nemu
a hreje ho ešte i svojím hodvábnym kožúškom a hudie mu svoje zábavné „Tŕňové… vŕbové…“
ktoré mal tak neslýchane rád!V tejto príjemnej nálade sa i prebudil — ale ledva sa v polosne ešte trochu pretiahol a
zazíval, zrazu zarazil ho strašne nepríjemný zápach — zápach, ktorý pripomínal mu to, čo v
svojej psej prirodzenosti strašne nenávidel: veľkého rysavého kocúra hen z tretieho dvora.
Znepokojený Princ vykukol zpod piecky — a zdesil sa.Na podnoží stola ozaj sedí si ten, ktorého v svojej psej prirodzenosti i bez príčiny
nenávidel — sedí si s načechranými fúziskami a oproti nemu sedí si — Princesa! Sedia si
akoby nič a výmluvne dívajú sa jeden druhému z blízka do očú.Princ na chvíľu primrel ku podlahe, potom v zúrivej zlosti hodil sa medzi nich.
Prirodzene rozleteli sa od seba ako dve jasné strely — Princesa skokom na policu, za veľký
bezuchý hrniec, a Rysáň kade ľahšie — do obloka! Vlastne nebolo to kade ľahšie: na obloku
bolo sklo — najprv tresol hlavou do skla až scvendžalo a rozletelo sa na sto kusov; potom
dva-tri skoky po dvore a už súkal sa bez rebríka hore na šopu. Princ v zúrivosti, hoci bol
maličký, vyskočil na stolec, so stolca na stoličku, so stoličky na stôl a zastavil sa až v
diere, ktorú Rysáň vo skle vyrazil. Zazrel Rysáňa súkať sa bez rebríka na šopu a bol by sa
dal za ním; ale v tom lapila ho pani, vtiahla dnu a, nazdajúc sa akiste, že oblok on zabil,
vzala prútik, ktorým strašievala Princesu, a vyplatila ho.Princov hnev prešiel v najtrpkejšie rozželenie. Po prvý raz vyšľahali ho prútikom — a
pre Rysáňa a Princesu! Rozželený obzeral sa po nej a zrazu počul potuteľný smiech. Na
polici za bezuchým hrncom sedela falošnica Princesa a smiala sa — smiala.Princ sa nanovo rozzúril. „Ty — ty!“ zaštekal na ňu zlostne a v psej svojej reči pridal
k tomu ešte nepekné slovíčko.„Frňús!“ odsekla mu ona tiež zlostne.„Ty — ty!“ opäť štekol on, ježiac sa od zlosti a zasa v psej svojej reči pridal všeličo
nepekného. A ona zakaždým polozlostne, poloposmešne sekla mu nazpät: „Frňús!“Tak si štekali a nadávali, po prvý raz vážne a opravdove. Ale to ešte nebolo najhoršie.
Horšie bolo, že Princesa odrazu umĺkla, vytiahla sa spoza hrnca, natiahla sa, pričesala,
skočila do obloka a milo, nežne, túžobne zvolala:„Miau…!“„Mriau… mriau… mriau!“ tiež túžobne trojnásobne ozvalo sa so šopy.Princesa vnadne mrdla uškom, vymrštila sa, skočila a už i bolo počuť, ako driape sa na
šopu, zatínajúc drápky do stĺpa a ako šustla do slamy…Pani nespala celú noc: Princ fikal pod pieckou ani dieťa. „Nebodaj mu je zima,
neborákovi,“ podumala a vstanúc hodila mu ta starý vlniak. Ale Princ fikal ešte vždy, po
prvý raz v živote cítiac sa osamelým a nešťastným.*No prešly pošmúrne dni, zjasnely dlhé, tmavé noci, stíchly ľadové povíchrice, zavýjajúce
ani neznáma strašná zver. Bola ešte vždy zima, no vo dne na obloku zavše ukázala sa žiara a
s ňou tušenie čohosi prichodiaceho, milého, oblažujúceho. A bol už čas, aby sa ukázalo kus
nádeje! Cez dlhú zimu Princ stučnel síce, ale bol bez vôle, večne ospalý a bolely ho očká.„Škodí mu v teplej kuchyni,“ — vravievala pani a pokúsila sa brať ho na prechádzku. Ale
Princ vracal sa obyčajne zo dverí nazpät a urputne zaliezal pod piecku.Prestala vychodiť i Princesa — a to vari bola hlavná príčina, že sa ani jemu na
prechádzku nežiadalo. Pokojná a vážna sedávala niekde v kútiku alebo na obločnej doske
vyhrievajúc sa na slnku vždy teplejšom a teplejšom. Ona, čo viac, preležala i noci na
sporáku, nestarajúc sa o svet, ani o šopu, s ktorej už neozýval sa Rysáň. Princesa vôbec
chovala sa slušne a ak i vyšla, to iba do komory za myškou alebo na pôjd na vyúdenú,
zamrazenú slaninku, visiacu pri komíne na motúzku. Princ mohol spať pokojne — a spal, v
polosne naslúchajúc, ako Princesa, natiahnutá hoci na sporáku, vrní a gajduje… ale už nie
laškovné „Tŕňové… vŕbové…“ lež akúsi inú, jemu neznámu a nepochopiteľnú nótu. Túto neznámu,
jemu nepochopiteľnú nótu húdla i vo dne — ale k nemu už neprichodila a on jej nezval.
Trpkosť síce už vytratila sa z jeho mysli, a ona, tak sa zdalo, tiež dávno nemyslela na
zlosť — jedli z jednej misky i posedeli si na prahu zavše jeden vedľa druhého, no bývalého
dobrého kamarátstva medzi nimi už nebolo. Neraz, sediac si zoči-voči, Princ so zaželením
myslel na dávne časy a vinil Princesu:„Ty si — ty si…!“ vytýkal jej so zaželením.Ale Princesa len kárave pozrela na neho, ako by nerozumela, o čom je reč. „Čo chceš?“
odtískaly ho jej zelenkasté cudzie oči.„Ja neviem, čo len na ňom máš — taký Rysáň akýsi!“ zahovorily verné oči Princove
vyčítave.Princesa na túto vyčítavú otázku obyčajne mlčala — a len po chvíli, pretiahnuc sa a
potuteľno-tajomne žmúriac očima, odvrkla:„A čo ty vieš…?!“No bol by sa s ňou smieril i takto. Ale priateľstvo, ledva znova nadviazané, zavše sa
opäť natrhlo — a trhalo sa viac a viac. Stávalo sa, že Princ vyšiel poležať si na slniečku
a tu na podstení sedí Rysáň s Princesou! Sedia si vážni a mlčanliví a pozerajú si zblízka
do očú…A tu Princa nadchodila nepremožiteľná zlosť. Rozbehol sa medzi nich a rozohnal ich,
jedného do dvora na ľavo, druhého do dvora na pravo. Princesa obyčajne hneď sa vrátila a
pokojne uložila sa na sporáku, a Rysáň sa neukazoval — ale Princ z tej zlosti stával sa
naozaj zlostným, nevrlým a vrčlivým, ani starý podagrista.Všetka tá zlosť, celá jeho nevľúdna nálada vychodila jedine z natrhnutého pomeru s
kamarátkou Princesou — ale Princesa si toho naskrze nevšímala. Žila si akosi sama pre seba;
v posledné časy náramne stučnela a stala sa ťažkopádnou a lenivou tak, že ani myšky
nenosila, ani sa s klbôčkom, ak panej spadlo a zagúľalo sa, nehrala. Bola vážna a mlčanlivá
a jej sivo-zelené oči nežmurkaly tajnostne s falošnou koketeriou, ale hľadely upriamené
kamsi, akoby vo vážnom zamyslení. No obyčajne ležala so zažmúrenými očami, lenivá a tučná,
na sporáku. Ba v posledné časy, ako by jej už sporák nebol dosť teplým a mäkkým, potajomky
zaliezala panej do postele, zkadiaľ ju však s veľkým krikom durili a vyháňali na pôjd.Tak jedného dňa vyhnali ju na pôjd a ona zostala tam a neschodila. Princ sám zjedol
mlieko, čo i pre ňu pani prilievala na mištičku. Vonku už bolo krásne, žiara hriala ani
najteplejší kožuštek, v záhrade, kam Princ opäť zachodil vyhrievať sa, ukazovaly sa voňavé
kvety a s kveta na kvet preletovaly veľké muchy, ktoré bzučaly ani čo by na strunke hral.
Princ zakaždým, ako vyšiel, zobzeral sa po Princese — ale tej nebolo. Kedy-tedy zašušťalo
na šope, dolu stĺpom ani strela sosúkal sa Rysáň a, preletiac neslyšne dvorom, prehodil sa
cez prielazok a zmizol — ale Princesy nebolo. A predsa Princ zakaždým zaspával iba na pol
oka, bojac sa, že keď sa prebudí, zazrie Rysáňa s Princesou na podstienke — a i vo sne
hotovil sa hodiť sa medzi nich a neraz i zo sna zúrive zaštekal.Ale Princesa nechodila.Jedného dňa konečne prišla, pokorná a vychudnutá, a hltave dala sa žrať mliečko, ktoré
Princ sám zjesť nestačil. A ledva sa najedla, opäť zmizla.Od toho dňa prichodila riadne, hladná a pokorná, najedla sa hltave a odišla. Princ
náhodou vysliedil, že odchodí na povalu, počul, ako sa šmýka po slame, až sa tam kdesi
usalašila, — no prečo tam stále sa zdržuje a schodí len kedy-tedy, bolo mu záhadou…Raz hovel si pod odkvapom, z dlhej chvíle prizerajúc sa na vrabcov, čo sa na streche
vadili i bili. Odrazu sa vzpriamil a načúval… Na pôjde, pod krovom, práve nad jeho hlavou,
bol otvor a tam chvíľami ozýval sa nežný hlások, slabé, ale milunké „Miau“…Princ napäl sa na na krátke zadné nôžky, pozeral do výšky, ale nevidel nič, iba slamu,
čo trčala zpopod krovu; ale opäť a opäť počul nežné, milunké: „Miau“…„Princesa!“ blyslo mu hlavou, a od radosti vyskočiac, prenikave zaskučal. Áno, dobre
poznal ten hlások: bol to hlas malej roztomilej kamarátky Princesy, ktorá hrávala sa s ním,
spávala s ním na prahu, on v jednej papučke, ona v druhej, alebo družne utúlení jeden k
druhému. — Princesa s okrúhlymi belasými očkami a ružovou papuľkou, ktorú tak preukrutne
rád mal!Bol by sa rozbehol na pôjd — ale, nevládny iba bezradne pobehoval po podstienke,
pozerajúc nahor a túžobne skučiac. Čakal, že, ako ho počuje, zjaví sa malá mačička Princesa
a on zasa bude ju vodiť do záhrady, ako kedysi. Princ celé dni vysedával pod odkvapom
pozerajúc do výšky.Ale Princesa-mačička nechodila, a on márne chvíľami netrpelive zaštekal: „Poď! no poď!“Až konečne prišla!Jedného dňa opäť sedel pod odkvapom a pozeral nahor, zkadiaľ chvíľami ozývalo sa už
určité „Miau!“ Tu odrazu, ako pozerá, vidí letieť čosi ani páperko a ledva si pomyslel, čo
je to, sletí na zem — Princesa! Malinká, bielušká Princesa, malá, a už na pohľad mäkunká
ako klbôčko hodvábu. Sletela na zem, ale hneď postavila sa na nôžky, vytreštila na neho
okrúhle belasé očká a spamätajúc sa zježila sa a, práve ako kedysi, mu zahrozila: „Pst!“Ale Princ sa nezľakol. V nevýslovnej radosti uchopil malinkú mačičku-Princesu za kŕčok a
víťazoslávne niesol si ju dnu, uložiť ju do papučky.V tom prihodilo sa s ním čosi desného. Zrazu hodilo sa mu niečo na chrbát, zaťalo sa doň
ostrými drápy, shodilo ho na zem a driapalo, bilo, ťalo, že za chvíľku zostal ani zabitý…
Keď sa v strašnej bolesti spamätal, zazrel veľkú Princesu, ako letí na pôjd, nesúc jeho
nájdenú malinkú, milunkú Princesku!!Zavýjajúc od bolesti i vzteku, Princ zaliezol pod sporák a dlho nevychodil lížuc si rany
a strežúc na svoju nepriateľku.Od toho dňa sa smrteľne znenávideli.Z nevšímavej, ale znesiteľnej Princesy stala sa zlostná stará mačka, ostražitá a
úskočná, ktorej nebolo dobre pozrieť do očú, lebo plápolala v nich zelená zlosť. Náhle
pozrel jej do očú, jej nenávisť chytala sa i jeho — a už ona pri najmenšom zatínala sa mu
štice. A on, náhle sa z desu spamätal, oddával sa do nej a naháňal ju po dome i dvore, kým
len nespasila sa útekom na strechu alebo na strom. A keď vracal sa dnu, aby si po tej
ruvačke oddýchol, tu stretával malú Princesku, ktorá miesto aby opätovala jeho milý,
prívetivý pohľad, zježila sa a zlostne mu odvrkla: „Frňús…!“On v nedorozumení hľadel sblížiť sa k nej, a ako by jej hovoril: „Neboj sa, Princesa,
neboj, tebe nikdy neublížim!“ Alebo: „Poď sa hrať, kamarátka!“Ale malá mačička-Princesa, nebodaj navedená starou, nedôverive sa ježila a na najmilší
pohľad sekla ho odporným: „Frňús!“Tieto nadávky napokon znechuťovaly ho ešte viac, ako ustavičné ruvačky so starou.
Usiloval sa síce nestarať sa už ani o malú Princesu, čo mu ako ťažko prišlo, vyhýbal sa
obom, ale jeho postavenie sa nezlepšilo. Nezlepšilo sa menovite tým, že i pani postavila sa
na stranu nenávidenej starej mačky: brala malú do lona, hladkala k nej sa pritulujúcu
starú. A keď sa Princ napäl na zadné nôžky, aby proti tomu štekotom rázne zaprotestoval,
pani mu prísne zahrozila.Princ stával sa ťažkomyseľným a opäť i bez príčiny svadlivým. I bez príčiny naháňal
kury, kačky, ba pokúsil sa i hrýzť, a keď ho za to trestali, ceril drobné ostré zuby a
vrčal zlostne. Rozišiel sa s celým dvorom a celý dvor rozišiel sa s ním. Ani jesť mu
nechutilo, iba ak pohodili mu kúsok mäsa. Oči mal kalné; vyhľadával samotu a neraz celý deň
preležal v chlievci — a opäť odbehoval a blúdil po záhumní alebo bohvie kade.A jedného dňa zmizol z domu a nevrátil sa nikdy viac.
|
Podjavorinska_Princ-a-Princesa.html.txt
|
Dlhé roky!Dlhé roky zamknuté stepiesne moje bolyv tajnej skrine tmavom mieste,v morivej nevoli;dlhé roky čušaly stesvojho života neisté,ptáčatá sťa v hniezda skrýšipred krahuľcom v hroznej výši,pred ubijcom, ničiteľom — —no slobody zavznel zvon!Von sa teraz, piesne, vonlúčezarného do poľa!hoj! jaká vám bude zvoľa!na slobodu, na úslnie,okúpať sa v lúčov vlne!voľné ste vo vzduchu skvelom!Von sa, moje ľúbe piesnez tmavej skrine dusnej tiesnevon sa, na slobodu, von!bude to radostí shon!Už ste vo tme skoro shnily,teraz sa vám otvorilyžalár-dvere; — von sa, vonbo už utrpení skon; —nastal jasný, voľný deň,žiari Slávy čarná sieň —dosť ste sa už ukrývalyvo tme, v dierach v horkom žiali,sťa zlodeji by ste bolyvy, martýrov gloriolyhodné! — von, na voľný vzduch!nech sa v výš vyšvihne duch,krýdielcami nech trepoce,v úslní sa nech ligoce,nech ho teší slnca jas…!Rozliehaj sa piesní hlasslobodným slovenským krajom,čo nám skoro bude rajom — —Leťte piesne, voľná vtáčv grúne, stráne, v nadoblač,do chalúpiek môjho ľudu,kde vás radi vítať budú;pejte: Bože milosť nivámsošli spevolubých Čiech,Morave, ku nejž sa dívampomnúc detských časov tiech.Von sa, piesne, vonv tiech, radostí shondlhovekom po žaláriv Tatier kraja lučezári,zavznel slobody vám zvon!
|
KovalikUstiansky_Dlhe-roky.html.txt
|
PozdravPriletel mi na krídielkachduší vašich strach —či vás ešte uzrem voľných,či len na márach?Priletel mi na obláčkužitia vášho žiaľ —veru osud cesty vašekruto došľahal…Priletel mi na vetríčkuvzdychov vašich van —posielam vám, milí moji,bratský pozdrav zaň!
|
Pridavok_Do-videnia.html.txt
|
MottoKaždý národ má toľko slobody, koľko jej zaslúži rozvojom ducha a srdca.
|
Urbanek_Recitacie-.html.txt
|
Slávny cechĽudová kresbaVeru slávnym bol kedysi poctivý cech súkennícky klobušiansky. Ach, škoda, preškoda tých
pekných časov, v ktorých on kvitol! Jestvuje on síce až podnes, ale čože, keď je to už iba
tieň jeho niekdajšej moci a slávy. Súkenníctko dávno zaniklo, po „valchovni“ ani stopy,
majstri v odbore súkenníctva sú všetci na božej pravde a div veliký, že i cech sa dávno
nerozpadol tak, ako by sa bola rozpadla cechová truhla, v ktorej ochránili sa „registrá“,
umrlčie rúcho a „fakle“, keby ju toť kováč z úcty oproti „našim predkom“ nebol na tuho
kramličkami pozbíjal. Pravda, zub času ohlodal na dôslednosti cechu klobušianskeho. Hoci až
doteraz každoročne svedomite ustanovia sa údovia cechu na Tri krále voliť cechmajstra,
fichmajstra, notáriuša a „mládkov“, predsa je i tá voľba akási „onakvejšia“ ako za dávnych
časov: pálenka zdražela, bratia majú menej „gurážu“, ako ich predchodci, ba i tie hlavy sú
akési slabšie, a pri hlavnej a obligátnej bitke na Tri krále len trochu dať daktorému po
hlave, už na druhý deň pošle po doktora, pravda, na svoje útraty. „Cech“ slabne, s ním i
jeho údovia, i poriadky. Kedysi fichmajster mal väčšiu moc v cechu, ako teraz cechmajster
alebo notáriuš. Teraz už nebojí sa nik z údov cechu „vrchných“, pozostávajúcich z
cechmajstra, fichmajstra a notáriuša a „páni bratia mladší“ dovoľujú si pri schôdzke
bársakých nezbedností. Kedysi bolo ináče! Keď dakto opovážil sa len dýchnuť proti „starším
alebo vrchným“, dômyselní vrchní hneď vedeli robiť poriadok. K tomu cieľu ešte pred
schôdzkou obstarali hodnú pásovú reťaz a pre výstrahu zavesili ju nad prípecok. No a teraz
len šuchni, a hneď si zavesený! Položia ťa pekne na prípecok, nohy ti založia do reťaze,
dobre zatiahnu, vytiahnu, že dotýkaš sa podošvami nízkej povaly a chrbtom tvrdého prípecka,
a páni bratia „starší-mladší“ ťahajú ťa, šmýkajú, dľa svojej vôle. Vystavený si im celkom
na milosť-nemilosť, a môžeš byť rád, že daktorí z „bratstva“ len dva alebo tri kachle
vyvalí svojou hlavou a nezhodí ti ich cele na teba!Takto slúžil a takto účinkoval slávny a poctivý cech súkennícky v Klobušanoch. Teraz je
už i to ináče: teraz nie že by vinníka poviazali, ale mu ešte láskavo dovolia, aby dal
dva-tri groše na kvit, ba ešte mu i zavdajú z neho. Však by mu nebohý Kotúlka — pánboh mu
daj ľahko duši, ťažko nohám! „zavdal“! On bol totiž viacej rokov cechmajstrom cechu
klobušianskeho, a akým cechmajstrom! Teraz ani tri — ani štyri cechy spolu nemajú takého
cechmajstra, ako on bol sám. Tá jeho regula, tie vzorne vedené účty! Teraz vám žiaden
cechmajster tak neporáta, čo by ste mu priam tú hlavu odrazili. No ale o tých účtoch
najlepšie vedel by povedať Ozef Jankeles, keby sa pred dvadsiatimi rokmi nebol na druhý
svet odobral. Neraz mu síce riekol: „Jurko! očúvate, na moju hriešnu pravdu, to ani kocúr
nepočíta!“ „A nech, Ozefko! Nech sa s tým budúce pokolenie turbuje!“ odvetil Kotúlka ďalej
maľujúc tesárskou ceruzou na prst hrubé litery na pevnom papieri z turanskej papierne. A
myslíte, že sa s tým pri prezeraní počtov ozaj „turbovali“? Horkýže! Veď každý dobre znal,
že to nezneje ináč, ako napr. takto:„dostalo sa pri funuse N.N. 2 zlt šajn“
„prepilo sa u Ozefa 2 zlt šajn“
„pristúpil k cechu N. N. 2 zlt šajn“
„item prepilo sa 1 zlt šajn“
„1 zlt šajn je majetok“.Aby ste znali, čo je to ten „majetok“, musím vám to vysvetliť. Keď dakto „pristúpil“ k
cechu, musel platiť istú taxu, z ktorej zaplatil iba polovicu, a tá sa „užila“.Druhú polovicu zostal dlžen, a to bol „majetok“, hoci ho nikdy nikto nevidel — iba v
účtoch. (Preto ani nenarodil sa dosiaľ v Klobušanoch taký cechmajster, ktorý by bol z
„cechovizne“ dačo spreneveril, a sotva podarilo by sa to i moderným defraudantom.)Ale bárs aj mali vtedajší cechmajstri takú moc a úctu, predsa nedrali sa veľmi o tú
česť. Obyčajne volili menej obľúbených. Najtiaž bolo pohnevať daktorého „vrchného“, hneď sa
vedel na vinníkovi vypomstiť. „Počkajs’, keby len bolo skôr Troch kráľov!“ vyhrážal sa
urazený. A patričný už mohol svätosväte veriť, že zavesia mu na krk spomínané jarmo.No údovia poctivého cechu klobušianskeho nebáli sa vlastne tak veľmi toho úradu, ako —
jazýčkov svojich žien. Ženy totiž nijako nechceli uznať tú česť, ktorou boli zvolení za
cechmajstra poctení. Ešte vraj fichmajster alebo notáriuš, to ešte áno — ale cechmajster!
Môže si vopred s istotou rátať, že od jedných Troch kráľov do druhých prinajmenej dva razy
zvalia sa kachle, keď pochytí sa bratstvo za pačesy. Že sa zabije kopa džbánkov a tanierov
a poláme pár kolov z plota. A keby len to! Ale poctivý cech, keď je už v tak bojovom prúde,
nerešpektuje ani metly, hrozivo pozdvihnutej rukou pani cechmajstrovej, v nedostatku
bojovnej zbrane oddá sa do rajničiek a hrncov, ako keby zabitý hrniec tak dal sa poplátať,
ako toť zodratý krpec!A potom za celý cech odnesie domáci pán cechmajster. Bože môj, keby ste len vedeli, čo
sa natrpel nebohý Kotúlka od svojej ináče roztomilej-premilej Evy!… Ako keby sám bol vinný,
že ho zvolili za cechmajstra! Ako keby bol sa sám driapal po tom úrade! A čo sa, neborák,
naprosil, aby ho nezvolili!…Rozpoviem vám, ako to bolo, keď volili cechmajstra Kotúlku.*Ďuro Kotúlka patril medzi lepších gazdov klobušianskych. Mal pekný majetok, a čo viac,
bol prísažným, to jest prisluhovačom spravodlivosti. A pritom vydobyl si hlavné zásluhy o
cechmajsterstvo. Nech dakomu vbehlo teliatko do susednej zelnice, na to bol Kotúlka, aby
odhadol škodu a určil pokutu. Keď dačie húsa kuklo do cudzieho žita, ani sa nenazdalo, už
ho niesol Kotúlka pod pazuchou k Ozefovi. Ba, povážte! Ťažko vtedy prehliadol, keď dakto
cez farárov prizrelý jačmeň spravil dve-tri cesty pri zvážaní vlastného a vymlátil mu tak z
neho tretiu čiastku. Alebo keď cez rechtorove konope previezol si dakto pár mieškov skorých
zemiakov, alebo zašiel po trochu fazule! A to mu najviac zazlievali. „Akoby to nebola roľa
naša — obecná!“ srdili sa škodníci neraz, keď predsa vzdor všemožným protestom museli
siahnuť do vrecka a zaplatiť úradským „vývodné“. „Vývodné“ ale hneď cestovalo do mešteka
Ozefovho. „Užilo sa.“Bol sviatok Troch kráľov. Kotúlka, vážny, zamyslený sedel za stolom v čisto vyriadenej
chyži. Ruky zložil pekne pred seba, oči uprel k povale a rozmýšľal. Nikdy mu ešte na tento
deň tak krušno nebolo ako dnes. A akoby nie: len pred chvíľou odišiel „mládik“, čo ho bol
volať do cechu. Ono by sa Kotúlkovi ani tak veľmi nepriečilo ísť — veď sa už len pri tej
„príčine“ oblezie pár kalíškov tej pálenky — keby to bolo ísť len tak, ako po iné roky, ale
keď toť nedávno pri počtoch boli čosi vrchní naškrkli, že tak a tak, že veru oni budú za
neho s telom aj s dušou. Odvtedy je ako sčemerený od strachu. Veď čo raz vrchní povedia, to
stane sa na isté isto.Čo týka sa Kotúlku, on by ani tak veľmi proti tej hodnosti nebol, ale Eva — jeho Eva!
Veď by sa ani v dome neobstál, keby vedela, čo sa proti nemu kuje! A keby sa jej tak
poctivý cech vovalil do čistej, pred sviatkami vyriadenej chyže so zasneženými krpcami, v
uvláčených halenách! ,Nech som dobrý, metlou by nás vyhnala — a mňa popredku!‘ rozmýšľa
žalostne a pritom smutnom bode zaseknú sa všetky jeho predstavy.Medzitým už počalo mrkať; Kotúlka dobre videl, ako páni bratia starší-mladší schádzajú
sa na horný koniec Klobušian, kde býval vtedajší cechmajster Koliesko.Kotúlku dosť ťahalo medzi nich, ale mrzelo ho ísť a bol by sedel za stolom neviem
dokiaľ, keby nebola vošla dnu jeho Eva. Prichádzala skadiaľsi z posedenia.„Starý! Už sa schádzajú,“ riekla k nemu, „je čas, aby si aj ty šiel. Nevieš, koho
vyvolia?“Kotúlka zavrtel záporne hlavou.„No veď by to len starému mohli ponechať. I tak je z toho zdrhloš — načo robiť inému
ostudu? Ja by som to neprijala ani za svet!“„A čo by si si pomohla, keby ma zvolili?“ odvážil sa Kotúlka.„No veru by ste neobišli o suchu!“ smeje sa mu Eva rovno do začervenenej tváre, sama
netušiac dosah svojej hrozby. Kotúlka bez slova pobral sa po halenu. Visela mu pri peci na
žŕďke.„A počkaj, pojedz najprv trochu kapusty!“ zastavila ho starostlivá Eva, „viem, že
neprídeš do dňa, bol by si hladný. Tam ti nič nedajú, iba ak trochu toho trúnku…“Ale Ďuro už nepočúval. Obliekol halenu, natiahol šlofaňu, na ňu klobúk a šiel s tým
pevným úmyslom, že cechmajstrom nebude a nebude, ani keď si poctivý cech hlavy odtrhá. Jemu
je i tak vlastná milšia a neviem veru, čo by Eva postvárala, keby sa vrátil ako
cechmajster.Na ulici bolo ako po vymretí; chlapi boli už všetci v cechu. Z okien vykukovali iba
zvedavé devy, interesujúce sa o verejné záležitosti. Kotúlka stúpal vážne, na podstení
Kolieskovie sa zastavil, otriasol pozorne sneh z krpcov, šuchol nos dlaňou a až potom
vstúpil dnu. V pitvore privítala ho Koliesková a núkala ho bližšie. „Len na vás čakajú,“
šepla mu a usmiala sa významne.A skutočne; už ich bola naschádzaných plná izba. Okolo stola sedeli čo starší, vážnejší,
ďalej k peci mladší a menej vážni. Cechmajster s notáriušom „pod roštom“, ďalej na rohu u
stola fichmajster Drúčik, malý, s plešivou hlavou, čo v kruhu „bratov“ svietila sa mu ako
dobre zrelá tekvica. Tí mali pred sebou „registrá“. Práve prezerali minuloročné účty. To
zamestnávalo ich síce už vyše týždňa, ale preto nezaškodí ešte raz všetko dobre porátať.
Cechmajster držal v ruke ceruzu na palec hrubú a ďubal ňou rozpačito do stola. Keď vošiel
Kotúlka, všetci utíchli a urobili mu miesto blízko stola. Na tvárach vrchných usadil sa
rozpačitý výraz — Kotúlkovi zdalo sa, že to škodoradosť. „A just sa nedám!“ pomyslel
vzdorovite.Cechmajster vstal, vzal do ruky register, prešiel rukou po namastených vlasoch, odkašľal
a počal slávnostným hlasom:„Milí páni braté! Starší-mladší! Ako vidíte tu z počtov, ktoré sme si práve prečítali,
celá cechovizeň je v poriadku — všetko šikuje sa navlas a môžme si pravdu povedať, že sme
dobre gazdovali. Toľkoto sa dostalo funusu — cechmajster vyriekol sumu a znova odkašľal — z
toho sa toľkoto užilo — a ešte sa z ostatného dala obeť 1 zlt. šajn, to ako na cirkev,
mendíčkom, farárovi a rechtorovi. Ostatné, čo platili za cedule pri vstúpení do cechu, z
toho sa polovička užila a polovička je majetok, cechovizeň. Teda: vidíte, že sme dobre
gazdovali…“Cechmajster si oddýchol a rozhliadol sa po prítomných, aký asi dojem urobila jeho
oddávna naštudovaná reč. Účinok bol priaznivý; všetci na znak súhlasu prikyvovali hlavami.„No veď,“ chopil sa slova notáriuš, „že sme dobre gazdovali, to vidíme a uznávame
všetci, tak ako sme tu zídení; ale čo sa raz minulo, to je už tam na veky vekov amen. Teraz
nastáva nám iná vec alebožto otázka. Kto bude cechmajster?“„Ja, adanimám, nie!“ vyskočil cechmajster Koliesko, v náhlosti zabudnúc dodať i obvyklý
titul: ,starší-mladší‘. „Ja som sa už dosť naslúžil za ten rok: mal som kachle novučičké
nové, plot ako jeden drieň a teraz ani jedného kola. I žena mi k hlave letí: ,ty taký a
taký, fogaš holý ako prst a z riadu samý črep‘. Viete, ja bych ešte bol tým cechmajstrom,
ale toť na sviečočkovom jarmoku kúpila žena nový „porcinár“ (= porcelánový riad, ktorým
izby okrášľujú) — nuž nedajbože, ani počuť nechce. Veď už môže byť iný…“Dôvody Kolieskove netrpeli odvrávania. Všetci pokývali hlavami.„Hm, veď len bez cechmajstra nebudeme,“ ozval sa spoza pece Štefo Srnec, najväčší
krikľún pri cechových schôdzkach. On nikdy nechybel, keď strhla sa pračka, a obyčajne sa
jemu najviac uliezlo. Teraz zaujal pri ňom miesto švec Obuštek, niekdajší zvonár Štrkáč a
hrmotný kováč. Tí riadne tvorili opozíciu.„Milí pánové, starší-mladší! Ja by som myslel, že keď už mám voliť, aby sme volili
slobodne: kto chce byť, nech sa hlási!“ naradil Kotúlka, mysliac si, že ak toho vyvolia, čo
sa bude hlásiť, tak veru on nebude cechmajstrom. Tým mienil najskorej ujsť pozornosti. No
nikto ani slovom nešuchol. Všetci dívali sa k stolu, kde sedeli vrchní!„Aha, však sa bude hlásiť!“ ozval sa Štefo posmešne.„Nejeden by rád, ale aby ho do toho núkal!“ nadrážal kostolník s okrúhlou, pupencovitou
tvárou a mrkol na Kotúlku. Okolo pece a pri dverách ozval sa tlmený smiech. Ešte kým nebol
Kotúlka prítomný, uzniesli sa, že on bude, ale teraz nevedia, ako do toho. Žiaden sa nechce
oškliviť — to nie je richtára voliť!Notáriušovi to už trvalo dlho. „Nuž, teda, keď sa nikto nehlási, budeme voliť sami,“
ozval sa, štuchajúc lakťom najbližších „starších“. „Koho teda chcete mať za cechmajstra v
poctivom cechu?“Kotúlka schoval sa za svojho suseda. Na čele vyvstal mu pot ako hrachy.„Nuž nech je Kotúlka!“ ozval sa spod pece Štefo a celý cech hromove zopätoval:
„Kotúlka!“To bolo už veľa: takú väčšinu nečakal.„Ba Štefo! Štefo Srnec!“ zakričal celým hrdlom, chcejúc zahlušiť všetkých, volajúcich
jeho meno. No nedarilo sa ani to. Bratia mladší ešte väčšmi kričali, starší zase obstúpili
ho a ťahali k stolu vedľa fichmajstra, aby odobral protokoly.„… starší-mladší!“ vstal Kotúlka, zúfale brániac sa ťahajúcim ho bratom. „Ja nebudem a
nebudem! To je krivda — to je hanba — tak nasilu! Nech je Srnec alebo druhý! Budeme
hlasovať!“Notáriušovi sa ho uľútilo. Videl, že aspoň „pre zrek“ musí ho zastať. „Nuž keď hlasovať,
tak hlasovať! Kto je za Srnca a kto za Kotúlku?“Všetci kričali „Kotúlka“, a už nebolo inšie počuť nič, iba „Kúlka“. „Srnec! Srnec!“
vrešťal Kotúlka, držiac sa rohu stola. No ani to mu nepomohlo. Vtisli ho medzi stôl a
lavicu a podávali mu protokol, aby podpísal. Videl, že je premožený a s rezignáciou siahol
po pere. Bratia, natešení, že sa voľba tak dobre skončila, počali sa tíšiť: najtiaž ho bolo
dostať k stolu, už vedeli, že si nepomôže. Kotúlka podpísal, vlastne ako-tak načiaral svoje
meno. Notáriuš a fichmajster sa usmievali.„No, vidíte, na čo ste sa len toľko spečovali?“ prihováral sa notáriuš, „môžte byť rád,
že vás volia, nie sa brániť rukami-nohami!“„Čertova mater je rada, nie ja!“ dopálil sa Kotúlka. „Čo myslíte, var’ som blázon a či
sprostý?! Však veru nemáte ani za mak milosrdenstva, veď viete, čo si dostanem od Evy!
Veru, ak chcete, nechoďte k nám, lebo na moju hriešnu dušu, aj vám sa ulezie! Myslíte, že
vás moja Eva tak nechá? Verabože nenechá — — Oj, veru nie! A tá vám má jazyk! — Keby ste
vedeli: toť takýto dlhý!“ (Kotúlka roztiahol obe ruky, začiahnuc tým pohybom „štyroch
bratov“ po nosoch.) „A myslíte, že nemá sily? Všetkých vás upasuje tá baba. Mňa toť kedysi
len trochu počiahla veslom, keď som prišiel pozdejšie z jarmoku a hneď mi to osinavelo. Ak
neveríte, opýtajte sa toť starej Repárky: týždeň mi musela chrbát mastiť kvitom a starým
sadlom. Neradím vám ísť so mnou, lebo bude vojna, ani pri Brne! Všetkých vás tá čertova
baba pobije — veru všetkých!“No vzdor tomu, že Kotúlka svoju Evu omaľoval príliš čiernymi farbami, páni bratia sa ani
nehnú od svojho. Mohol im aj všetky hrúzy pekla pred oči predstaviť, nedojme ich to ani
najmenej. Sú radi, že majú voľbu za sebou a neľaknú sa ani Evy. Čože im príde prvý raz s
takou bojovať? Majú toho každé Tri krále a i doma dosť; dávno privykli! A keď aj ktoréhosi
trochu počiahne, k felčiarovi zato nepôjde žiaden, však len akosi strnie.Natešený cech počal sa hýbať, ako keď sa včely idú rojiť. Každý vzal do ruky horiacu
fakľu a vonku zriadili sa „dva a dva“. Truhlu, skrývajúcu v sebe „cechovizeň“, umrlčie
rúcha, „registrá“ a tých pár groší, ktoré ušli osudu „užitia“, vzal na plece fichmajster
Drúčik. Popri ňom ide novozvolený cechmajster Kotúlka a notáriuš. Ten drží v ruke knihu a
hromovým hlasom predrieka z nej nábožnú pieseň. Kostolník Hrdzavý svieti notáriušovi fakľou
pod samý nos — ešte sa len hýbu, už ho má ako kominár. Cechmajster by vlastne mal viesť
predok, ale pre väčšiu istotu kráča viacej v prostriedku — aspoň je trochu krytý.Keď Eva Kotúlková začula, že sa cech hýbe, obliekla kožuch, zamkla malého Ďura s Jožom
do izby a vybehla na ulicu. Nemohla zvedavosť premôcť: komu asi ponesú „cech“? „Aha! Blížia
sa sem,“ povrávala si, „najskôr toť k horným susedom! No keby chceli — praskla by Dora od
jedu! A just by sa jej to zišlo, aspoň by sa tak nenadúvala od pýchy…“ No — čo to? Chlapci,
čo bežia popredku, idú až sem; už driapu sa na ploty, aby lepšie videli. „Panebože! Snáď sa
len ten starý nezbláznel?!“Eva zastala do dveriec na vrátach a podoprela boky rukami. Štefo Srnec, pravda, musí
prvý doraziť. Bezpečne berie sa dnu.„Evka! Evička! Otvárajte stoly, idú hostia z hory, chystajte večeru…“„Ach, ty zázrak zázračný! Dám ti ja večeru aj s tvojím cechmajstrom! Ale nemáš rozumu,
ty starý hríb, ty…“ zaznel nie veľmi lahodný hlások pani cechmajstrovej. Posledné slová
platili Kotúlkovi. A dobre, že on pripravil bratstvo na to, akého prijatia sa im dostane.
On to vedel — veď zná svoju Evu! V predtuche nasledujúceho husia koža nadskočila mu na
pätách. Avšak dačo mu napadlo; rýchlo vystúpil z radu a pošiel k Eve.„Ženička moja! Mne neubližuj ani za máčny mak!“ zvolal slávnostným hlasom, „však všetci
tu prítomní ti povedia, že som nechcel byť — ja len tak nasilu. Pravda je tak, milí páni
bratia, starší-mladší?!“„Ale ideš mi z očú? Abych ťa neopálila! Ak chceš, hneď sa prac aj s tvojím bratstvom.
Myslíte, že vás pustím?“ obrátila sa k cechu. „Oj, veru!“ doriekla posmešne.Kotúlka zarazený zase zaliezol do radu; — nevie, čo si počať. Veru jakživ nebol v takej
patálii.„Ej, pán cechmajster!“ ohlásil sa hrdzavý kostolník, „nuž a takto: kto je u vás v dome
pánom: žena či vy? Ide žena za vás kosiť alebo orať? Ona platí porciu a dánky? No, veru —
báť sa jednej baby! Marš pod kúdeľ, anc, cvaj, cakum pak!“Kotúlka porozumel; cíti, že musí zachovať autoritu pred toľkým svetom, a ukázať, že sa
nebojí baby. Odhodlaný na život a na smrť blížil sa k Eve — tá zarazená tým obratom šmykla
do pitvora a zastrčila závoru. „Len poďte,“ volala stadiaľ, cítiac sa v bezpečnosti, „ale
vám poobáram vaše strapaté kotrby! Veru aj tebe, starý! Aj tebe!“„Eva! Ak chceš, otvor, lebo na moju hriešnu dušu taký harmatanec spravím — len sa
zobzeráš!“Eva mlčí.„Evka! Otvor! Veru musíš otvoriť, lebo sa nahnevám…“V pitvore ticho ako v hrobe. Cech je netrpezlivý. Na Kotúlku idú smrteľné úzkosti.„Evuška!“ šepne do kľúčovej dierky, „veru ak len trochu otvoríš, donesiem ti z jarmoku
takého sladkého rozolišu — aj konopí ti môžem nasiať na celú „dúhu“ — a takto pri cechu sa
i tebe oblezie takého so starým sadlom…“Pitvorné dvere sa opatrne otvorili; — No Eva nečaká, ušmykla do komory. Kotúlka v duši
jasá: nikdy by nebol veril v také lacné víťazstvo. Netrpezlivé bratstvo zadúša fakle a valí
sa dnu do tmavého pitvora. Popredku fichmajster Drúčik s truhlou úmluvy, za ním notáriuš;
ten pošepky odrieka si reč, ktorou má odovzdať novému cechmajstrovi „cechovizeň“ „do
láskavého opatrování“.Natešený cechmajster prediera sa pomedzi nich a otvára dvere na izbe. „Počkajte,
zažnem!“ volá na bratov. No tí, netrpezliví, idú len ďalej. Notáriuš ešte na prahu počal
odriekať svoju reč: „Prijmite tieto znaky milosti Božej, ktoré vám z rúk bratstva poctivého
cechu súkennícko-klobušianskeho podávam: toť túto knihu, toto rúcho a truhlu úmluvy; — tak
ako kedysi Mojžiš medzi lidem izraelským…“Hrrr — lom — plesk — tresk! Pri posledných slovách bol prišiel notáriuš naprostred izby,
vtom sa mu dačo počalo metať pod nohami, on chcel preskočiť, nohy mu podrazilo, a on
prestrel sa na zem, zraziac pred ním kráčajúceho fichmajstra s truhlou úmluvy. Tá preletela
mu cez hlavu a on spadol na ňu nosom. Jeho nohy zaveslovali v povetrí (na veľké nešťastie
notáriušovo bol fichmajster švihák: nenosil krpce ako druhí, ale boty s podkovicami) a
jedna podkova boty so všetkými päť klincami odrazila sa na vymastenom čele notáriušovom.
Nastal ohromný zmätok, tma bola ako v rohu. Kotúlka štáral „v pekelci“, ale zápaliek tam
nebolo — ani na „granci“.„Čo to tu máte, kýho paroma!?“ kričal notáriuš, „čosi ma treslo kopytom po čele, až sa
mi v očiach ziskrilo.“„A, bodaj ho: ja som si odrazil nos!“ vrešťal fichmajster.„No, to bude nebodaj teľa,“ vraví učudovaný Kotúlka, „bolo sa nám trochu obcicalo, nuž
sme ho sem dali pod pec, a ono sa vám, ohava, tam zapľantalo pod nohy…“Jeden z „bratov“ našťastie našiel zápalky a škrknul. Kotúlka schopil domnelé teľa — no
čo to? Veď je to dačo v mechu zaviazané! Rozuzlili motúz — z mecha vykukla strapatá hlava
ustrašeného Joža. Brat Ďuro bol ho v hre zaviazal do mecha, a keď išiel cech, nemohúc
rozuzliť motúz, odbehol ho na zemi, sám ale skryl sa do „pekelca“. — — Dovoľte na chvíľu
spustiť hustú oponu na obraz, ktorý sme práve pozorovali. I tak nevidno nič iné, iba hlavu
a zase hlavu s dlhou šticou alebo so šlofaňou — všetky sú v tom okamihu jednaké. Iba ak by
vám z toho chaosu napadla notáriušova, so sinavou podkovou na čele.*Rozhliadnite sa teraz dookola po izbe cechmajstra Kotúlku; či môže byť obraz bratskej
zhody vernejší, ako tu tento? Iste nie — sami sa zaveríte, že nie je možno, aby len pred
hodinou medzi tu prítomnými boli sa odohrali také pohnutlivé scény!Za stolom, slávnostne lojovou sviecou ožiarenom, sedia vrchní cechu a obce: v kúte pod
„fogačom“ fichmajster, notáriuš, naproti ním ďalej k roštu richtár a prísažný. Na stole
stojí fľaša pálenky, pri nej fľaška a peceň chleba, takého „ako pena“. Cechmajster,
šťastný, usmievavý, nalieva, núka a víťazoslávne pozerá na Evu, ktorá už tiež zvŕta sa po
izbe. Páni bratia sedia ticho, pregĺgajú sliny a strežú, kedy už príde fľaška k nim. Veru
slávnostná to nálada! Počuť len nezbytné: „Daj nám Pán Boh zdravia“, „Pán Boh vám požehnaj“
alebo „Pán Boh vám daj na dobrý úžitok“. Len kdesi na peci chvíľami zaznie polohlasný
smiech. Sú to tam „mladci“ a domáci synkovia. Šteklia Ďura po podošvách a on ich všetkých
troch kope, dobre kachle nezvalí. Pod nimi sedí Štefo a mladší cechu, medzi nimi švec
Obuštek, Štrkáč, hrdzavý kostolník a kováč. Aj tí sa držia dosť dobre, hoci Štefo pevne je
presvedčený, že sa dačo stane — stať sa musí, lebo ešte ani jedna trojkráľová schôdzka
neodbavila sa, aby sa jemu neobliezlo. No jemu to neškodí: pred dvoma rokmi bol sa čosi
„podožúval“ so švagrom, a tak ďaleko to prišlo, že ho v plachte domov doniesli. Švagor
naľakal sa hrozne a hneď na svitaní od strachu pustil sa svetom, nechtiac doma byť, keď
budú Štefovi vyzváňať. Príde „na skalu“ aký div-divúci, vidí Štefa skaly lámať, len tak
naďaleko odfrkovali. Chcel ho opatrne obísť a vrátiť sa poza humná domov, ale Štefo ho
spozoroval. „Hej, švagre! Nemáš kúsok trúdu?“ volal naňho ukazujúc mu prázdnu fajku, „ja
som si zabudol doma, a nemôžem si zapáliť.“ — —Už dva razy vykonala fľaška cestu okolo stola, a ešte vždy panovalo ono sviatočné ticho.
Štefovi to už dlho trvalo. Jeho jazyk musel byť v ustavičnom pohybe.„No,“ riekol po chvíli, „ako je to dobre, tieto cechy: človek si tu pekne posedí v teple
a už sa mu len oblezie trochu toho trúnku.“„A čož’ — akoby to bolo len pre ten trúnok!“ pokarhal ho fichmajster. „To je len pre to
božie slovíčko, že ho človek počuje,“ dodal zbožne.„No veru, čo sme ho tu počuli!“ zaznel skadiaľsi spod pece,“ ešte ste sa ani
nepomodlili, a predsa ste ani raz mimo nevyliali!“„Vrchní“ zostali ako raci.„Nevyliali! Nevyliali!“ oddŕhal notáriuš, pátrajúc po nespokojencovi, ktorý, ako sa
zdalo, chcel narušiť všeobecnú zmierlivosť. „Však vieš: dobre je, keď sa huba obleje, ale
ešte lepšie je, keď sa do nej naleje“. Nuž ale preto sme si každý v duchu riekli: „Vo meno
Boha Otca, Ducha Svätého, amen!“Chyžou ozval sa neviazaný smiech. „A syn? Kde je syn?“ chechtali sa mladší notáriušovi
rovno do očú. Ten zostal ako obarený.„Čo: syn? Aký syn?“ ozval sa richtár, ktorý dobre nedopočul, zvlášť keď mal šlofaňu na
ušiach stiahnutú.„Ale toť notáriuš, reku, kde nechal „syna“, keď ho zabudol,“ vysvetľoval jeden zo
starších, ktorému sa to tiež páčilo.„Hm, snáď ho poslal voly pásť!“ ozval sa Štrkáč, ktorý známy bol čo najväčší škodník na
poli.„No, pravda — po cudzích ďatelinách, ako ty!“ odsekol posmelený notáriuš a pozrel
Štrkáčovi vyzývavo do očú. Tomu len to chýbalo.„Kto mi to povie? Kto chodí po cudzích ďatelinách, háá? No, povedz: kto?“„Ja veru nie,“ zaveril sa notáriuš, „čo myslíš, že som tvoj kamarát? Veru, čo mi tu
priam hlavu odrazíš, nikdy som s tebou nebol!“„Nuž ale ja som bol?“ škrkal sa napadnutý. Notáriuš neriekol iba „no!“ ale sprevádzal to
takou mimikou tváre, že sa všetci, ako „vážni“, tak menej „vážni“, rozrehotali. Štrkáč
nepokojne šmýkal po lavici.„Čož’ o ďatelinu — nevídali!“ riekol po chvíli so zlomyseľným úsmevom, „ďateliny je
dosť, kde len človek chce; ale dubce!“„Čo dubce? Aké dubce? Á, ty vydridušník akýsi! Že vraj dubce,“ zvolal očervenený
notáriuš.„No a nie? Ako by sme my všetci, čo sme tu, nevedeli, koho chytili vlani v pánskom pri
dubcoch!“ tromfoval Štrkáč a obrátiac sa k peci „ku mladším“, šepol: „Ale som mu dal!“„Chráň sa!“ vyskočil notáriuš a zašermoval zaťatou päsťou Štrkáčovi okolo nosa, „chráň
sa, abych ti aj ja nedal, lebo na moju dušu hriešnu…“„Ale kmotre! Pán kmotor!“ krotí ho fichmajster a posadil ho spiatky na lavicu.„A čo má spomínať staré hriechy?“ „A čo má spomínať ďatelinu, chmuľo!“Bratov starších-mladších bavilo to nevýslovne; tak asi ako bavia Španielov kohútie
súboje. A veru Štrkáč a notáriuš vyzerali tiež ako dva naježení kohúti. Zato ale usilovali
sa všetci, aby ich zmierili — aspoň „na oko“ im o to šlo.„Nechajte to tak. Čo by ste sa vadili o vlaňajší sneh?! Čo je po tom?!“„Veď ozaj,“ ohlásil sa Štefo, ktorému sa to videlo veľmi zábavným, „nevaďte sa, radšej
sa bite!“„Priam, ak mi požičiaš chrbáta,“ zaťal sa Štrkáč zase do Štefa.„A čož’ — čo bych robil!“„Teda čuš!“Štefo už-už mal na jazyku odpoveď, ktorá by zase Štrkáčovi nebola po chuti, ale vtom
ohlásil sa fichmajster. Vstal hore spoza stola, prešiel rukou po vlasoch, dnes švihácky
lojom namastených a rozhliadol sa dookola. Oči všetkých boli naňho upreté. A nie je div!
Veď počínal si tak vážne a sebavedome, že jeho tvári popri fialovom nose, na ktorý mu
útrpná Eva priložila cibuľovú šupku, vzbudzovala úctu. Ešte raz hodil zrakom po
zhromaždených a počal slávnostným hlasom:„Milí páni bratia! Starší-mladší! My si tu pekne sedíme, rozmlúvame, zapíjame, ale iste
ani jeden z vás nezná, kedy, ako, začo a prečo povstal poctivý cech súkennícky
klobušiansky. Ak chcete, ja vám to poviem. Viete, to bolo takto:“ … Všetci prítomní,
okúzlení peknou rečou fichmajstrovou, počúvali nábožne so zloženými rukami. Nie tak Jožo s
Ďurom a mládci. Práve, keď rečník vyriekol slovo „takto“, dokončili nemý ale tvrdý zápas o
špendlík, ktorý mal jeden z nich zastoknutý v klobúkovej stužke. Už-už boli nad ním
zvíťazili; vtom sa mládik dobre rozmyslel a zalúčil klobúk z pece dolu, rovno do urazeného
nosa fichmajstrovho a odrazil mu z neho cibuľovú šupku. Fichmajstra, prirodzene, vyrušil
tento prípad preveľmi a rozplašil mu všetky horko-ťažko pozháňané koncepty. Celý cech sa
vzbúril. Jedni spechali k fichmajstrovi, iní k previnilým mládkom — Eva ale hupkom skočila
do pitvora pre cibuľovú šupku. Teraz už musela flajster strojnásobniť. Uplynula hodná
chvíľa, kým v izbe nastalo utíšenie a fichmajster mohol pokračovať.„Teda: viete, to bolo takto: Kedysi, je tomu už pekných pár rokov, ešte v Klobušanoch,
cechu nebolo. I napadlo im, že by bolo dobre, keby bol cech. Založili teda cech…“Nie je mi známo, skadiaľ čerpal fichmajster tieto hodnoverné dáta, no, ako vidno,
poslucháči sotva zmúdreli z nich. Avšak ktorá, i tá najnepatrnejšia prednosť, nemala by
závistníka?! Náš Štefo Srnec, ten večný burič, už nijako nemohol uniesť, aby fichmajster
svojím rečnením zožal toľkú slávu, a preto, práve keď sa ten chystal objasniť pohnútku
založenia cechu klobušianskeho, posmešným hlasom mu privolal:„Päťdesiat liet ešte nemáš a Abraháma si videl?!“Keby snáď teraz, o Troch kráľoch, hrom bol uderil tu hneď pred fichmajstrom, nebol by
tento zostal tak omráčený, ako pri týchto slovách. A ako by nie: jemu, fichmajstrovi cechu
klobušianskeho, takáto potupa! Takýto posmech! Zahriaknuť ho, ako chlapca — a to vprostred
reči!Vyskočil ako podstrelený, vrhol sa k Štefovi a zaťal sa mu rovno do štice. No Štefa ani
to nevynieslo z chladnosti. Chytil fichmajstra za kabanicu a posotil ho pred sebou ako
planú hrušku. Ten zatočil sa trochu a padol hlavou na roh stola. No tým činom už bola
dovŕšená miera Štefových hriechov. Celý cech, s malou výnimkou, vzbúril sa proti nemu. A
ako by nie: takto zachodiť s jedným z vrchných! „Chyťte ho! Lapajte!“ zvolal cechmajster
Kotúlka hromovým hlasom a sám prvý priskočil. Vrchní a starší hrnuli sa k Štefovi; Štrkáč a
pár rovno s ním zmýšľajúcich držalo sa v ústraní. Štefo videl, že ide byť zle, preto zaujal
obranné postavenie: vyskočil hore na prípecok. Medzitým i fichmajster už pozbieral sa zo
zeme. Na čele, zrovna nad urazeným nosom, rástol mu roh. Sám priskočil k Štefovi a podrazil
mu nohy, takže sa pekne posadil na prípecok. Notáriuš a hlásnik priskočili a chytili mu
každý jednu ruku, aby sa nemohol hnúť.„Kmín! Zlodej! Lotor!“ reval fichmajster. „Dajte čosi, nech ho opálim! Všetkých nás
pobije, ten holomok! Do želiez ho — okujte ho!“„Na reťaz s ním, na reťaz!“Fichmajster, vidiac tú všeobecnú vzburu, uznal, že nutno, aby urobil dáky poriadok. „Nuž
keď na reťaz, tak na reťaz!“ riekol vážne a pobral sa do komory po ňu.Notáriuš a hlásnik pevne trímali ruky Štefove, aby dajako neušiel. Jeho protivníci
tlačili sa k nemu, socali ho, štípali, no on znášal to celkom trpezlivo, a choval sa
napodiv ticho. Predsa ale, nedôverujúc mu, richtár podotkol: „Mal by sa zviazať!“„Čo, zviazať? Prikovať ho!“ letel fichmajster do Štefa.„Čoby,“ zavolal Štrkáč, mrknúc významne na väzňa, „naučte ho hrať, kočudu!“Všetci, okrem fichmajstra, vypukli v hlasitý smiech. Štefovo tiché bezstarostné chovanie
ich veľmi bavilo. Notáriuš a hlásnik pustili ruky Štefove, chopili ho každý, za jedno ucho
a trasúc mu hlavu, ako prázdnu tekvicu odriekali spevavo detskú hru:„Kočudienka, Kočuda!Čoho si sa dočula:kočudací roh? — — “Štefovi len to bolo treba, aby mal ruky slobodné. Rýchlejšie, ako by dakto bol mohol
spozorovať, chytil hlavy svojich učiteľov, a zraziac ich spolu, len to tak treslo, dokončil
chybujúci rým:„Nech vás živí nebeský Boh!“Hlásnik a notáriuš ako bez seba odleteli na rôzne strany. Zaznel všeobecný výkrik. Ktosi
chcel v tom zmätku vyťať Štefovi zaucho, no, na veľké nešťastie ušlo sa cele nevinnému, z
čoho povstala ukrutná pračka. Štrkáč, Obuštek a pár „mladších“ pridalo sa k Štefovi, a
hľadali len čo staršie chrbty. Práve vstupujúci cechmajster nevedel, ku ktorej strane sa má
pridať, preto tĺkol reťazou na všetky strany.Bol to pre účastníkov okamih plný hrôzy! Štefa zvalili na prípecok a celými silami tĺkli
mu hlavu o kachle. — „Preboha! Majte rozum, kachle mi jeho kotrbou zvalíte!“ zvolala Eva.No, keď raz „bratstvo“ posadol bojovný duch, nepopustilo tak skoro. Štrkáč chytil
fichmajstra za dlhú lojom namastenú šticu a ťahal mu ju hore „k roštu“, len mu tak
prašťala. Fichmajster v bolesti pochytil najbližšie uši a triasol ich, až mu ruky meraveli.
Notáriuša strčil hlásnik Mišo na jeho veľké šťastie — pod prípecok, kde boli hrnce s
hlinkou na bielenie izby; stadiaľ trčali mu iba nohy a tými kopal zúrivo každého, kto sa
len priblížil. — No najväčšia „vojna“ stála pri stole. Tam bolo sa schytilo pár chlapov,
ktorí robili si tu chuť na ten vhodný okamih cez celý rok. Ešte pri predávaní paše padlo
pár neveľmi priateľských slov medzi hrmotným kováčom a územčistým krpčiarom, a nemajúc
dosiaľ príležitosti, teraz si to chceli vyvŕšiť. Kováč vo všeobecnej trme-vrme pochytil
krpčiara a ako planú hrušku vyhodil ho k povale, zohnúc sa pritom. Krpčiar drgol hlavou do
hrady, odrazil sa, padol kováčovi rovno na plecia a zahryzol mu do líca. Na výkrik kováčov
pri točil sa jeho kmotor, švec Obuštek, vytiahol vždy nahotovené šidlo a — krpčiar opätoval
výkrik kováčov. Vtom ktosi podrazil kováčovi nohy, ten prestrel na hŕbu pred ním
zápasiacich bratov. Krpčiar zletel z jeho pliec dolu rovno hlavou do kachieľ, vybil
tri-štyri tably, a prepadol až do pitvora na ohnisko.Neviem, čo by sa bolo postváralo, keby krpčiar nebol padol do kachieľ. Ale ten, majúc
stadiaľ dobrý rozhľad na bojište, a vidiac, že to už ide na život a na smrť, ak sa dáka
prietrž neurobí, pochytil veľký hrniec kapusty, ktorá tam stála v čeľustiach kachľových a
do ktorej v letku zanoril obe ruky, a celou silou mrštil ho medzi zápasiacich. To
účinkovalo. Bomba, kapustou naplnená, na tisíc kusov roztresla sa o hlavu hrdzavého
kostolníka. Ozval sa výkrik všetkých účastinárov; všetkým boli oči kapustou zalepené. (A
aká to bola kapusta! Zvedavý krajčír len trochu oblizol z rukáva, no vraj ani na krštení u
richtárov lepšej nejedol!) Odkiaľ to pošlo, nikto nevedel, ale teraz spolčili sa proti
spoločnému nepriateľovi a s bojovným rykom hnali sa von. No sotva našli sa na slobode,
vojna vypukla znovu a boli by v nej snáď i do rána pokračovali, ak nedohrnie sa práve vo
vhodný okamih klobušianska polícia: zástup žien ozbrojených metlami, vareškami, veslami,
praslicami a iným náčiním. Výsledok ich účinkovania bol prekvapujúci: len chvíľka, a už
každá Eva viedla si svojho Adama, skroteného ako baránka, domov.Čo dialo sa potom vo vlastných príbytkoch údov poctivého cechu súkenníckeho
klobušianskeho, nechcem opisovať, aby mi taktiež dakto neprivolal: „Päťdesiat liet…“ atď.
Ani to nezradím, čo dialo sa v príbytku cechmajstra Kotúlku. Nemuselo to byť práve to
najlepšie, čo Kotúlka v živote zažil, lebo keď sa ho na druhý deň bývalý cechmajster
Koliesko spytoval, riekol len toľko, že „radšej mohla rechtorovi krava zdochnúť!“ hoci
vedel, že by rechtor tou škodou naveky bol ožobráčený!
|
Podjavorinska_Slavny-cech.html.txt
|
Schytili ma…[1][2]Schytili ma žrebce života,zastať, obzrieť sa nestačím —celý svet sa mi len tak mihotá:letím, letím, a kam, za čím!Ha hó, ha hó! vy bujné sily,nechcem ja prejsť len tak ten svet:z kolísky rovno do mohyly,ani ľúbiť, ani trpeť. —Či tá žiar v srdci len tak zhasne?Len tak zájde zrak sokolí?A diela božie také krásne,a národ drahý — v nevoli.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Podľa čitateľného Bottovho rukopisu. Odpísal i Dobšinský pre Slov. pohľady III, 1883,
str. 460. Škultéty prevzal do vydania Spevov 1909, str. 227.
|
Botto_Schytili-ma.html.txt
|
Čarodejný bozkPoviestka zo starých časovNa šumnom Pohroní ležal mohútny zámok pána Komjatického. Ku zámku prislúchalo rozsiahle
poddanstvo, široké hory a zeme, a preto majiteľ jeho všetkým právom bohatým zemanom slúť
mohol. Ale okrem svojho, v zámku nashromaždeného bohatstva mal on ešte i drahší poklad,
totižto prekrásnu dcéru Ruženu, ktorú jako zornicu očí svojich striežil. O ruku a srdce
tejto báječnej krásky dievky počali sa uchádzať odrazu dvaja zemani z okolia, a poneváč
dievča bolo súce na vydaj, teda otec jej i ustanovil, dať ju za muža. Jedon z tých pytačov
bol boháč, ten druhý ale len chudobný zemančok. Ten bohatý záletník menoval sa: Baláž
Goliáš a bol to malý, územčitý človiečik veľmi obyčajnej tvárnosti. Áno z briadky mu už i
biele vlásky vykukovať počínaly. Ružena toho záletníka nemohla nijako vystáť, ktorý okrem
toho, že bol špatný a pošetilec, ešte sa k tomu i rád vo všetkom vychvaľoval.Medzitým ten druhý Ruženin záletník, Urban Jasenovský, ktorého si dievka i vrele
zaľúbila, bol zo zámku navždy vypovedaný.Mladý zeman tak od otca dievky na prázdno odbytý, potuľoval sa deň po deň okolo zámku,
striehnuc na vhodnú príležitosť, ako by sa s milenkou svojou ešte aspoň raz shovárať mohol,
skorej než ona druhého ženou sa stane.Ale nemohol sa s ňou sísť, lebo otec dcéru svoju dal strážiť prísne.Istého večera prechádzal sa Urban smutný po ceste.„Ach Bože môj!“ riekol sám ku sebe, „zajtrá po poludní už bude mať sobáš. Ružena bude na
veky pre mňa ztratená! Čo mi stojí život bez nej? Trpkosť a opustenosť čaká na mňa v tomto
živote.“Takto hovoriac, zamyslel sa.Tvár jeho sa zamračila a znak bôľu vnútorného vysadol na pery jeho.„Bože odpusť mi!“ riekol ďalej, „ale život môj je trápny a nesnesiteľný. Radšej zomrem,
ako mám žiť bez nej!“Pri tých slovách vytiahol svoj kord.Namieril ostrú zbraň rovno na srdce — keď v tom okamžení pred ním zo zeme vzplanul modrý
plamienok a v druhom okamžení zo zeme vyzdvihla sa postava starej hnusnej ženy.Baba tá mala žltú, vycivenú a zvraštelú tvár.Urban v úžase pokročil nazad.„Ustaň mladíku!“ dal sa očuť škrekľavý, ako by zo zeme vychádzajúci hlas. „Čo zamýšľaš
učiniť, ó nešťastníku? Tak chytro zunovalo sa ti tvoje mladé živobytie?“„Kto si ty potvoro?“ trasúcim hlasom pýtal sa mladý zeman.„Ja som Mathusalemova stará matka. Znám tajnosti srdca tvojho, bo predo mnou nič
skrytého nenie. Prišla som vstúpiť s tebou do spolku. Jestli sa shodneme, tvoja bude
Ružena!“Na tie slová odhodil Urban kord od seba a pristúpil o krok bližšie ku starene.„Hovor stareno! ja na všetko pristanem,“ hlásil mladík. „Teraz sa môžeš presvedčiť o
mne, že hotový som všetko učiniť pre moju milenku. Vidím, že si mocná pani. Pomôž mi!“„Teraz nemôžem hovoriť, nie je k tomu čas, ale ak ma o polnoci vyhľadáš a navštíviš,
poviem ti moje podmienky.“„Vyhľadám ťa, len povedz kde?“„Tamto medzi vrchami. Vieš kde stojí sedem topoľov?“„Viem, poľoval som tam raz.“„Tretí topoľ od predku je dutý. Diera je doň; zpustíš-li sa tou dutinou dolu, dôjdeš do
môjho bydliska. V polnočnej hodine sa tam so mnou sísť môžeš.“„Prídem!“„Uisťujem ťa vopredok, Urbane Jesenovský, že mocnú ochraniteľku nalezneš vo mne, jestli
podmienky moje vyplníš. A na znak toho, že ja mám veľkú moc, aj hľa, tu dávam ti jednu
pilulku, ktorú keď prezrieš, ihneď sa to stane, čokoľvek si len zažiadaš a za jeden deň
takým ostaneš, ako si chcel.“Stará bosorka medzitým čosi vytiahla z ňadier a chudými, dlhými prstami podala to
mladíkovi. Mladý zeman prijal to od nej a keď oči pozdvihol, už bola starena zmyzla.Urban stál tu niekoľko okamžení ako ustrnutý, potom pozrel si na dlaň a tam zhliadol
jednu malú guľôčku, podobnú pilule.„Ozaj čo si mám zažiadať?“ premýšľal sám u seba.V tom okamžení padol jeho zrak na hradskú cestu, po ktorej kráčala ozdobná tlupa
jazdcov.Po samom predku na bielom koni jazdil jeden malý trpaslík. Urban poznal hneď, že to
žiadon iný nenie ako Baláž Goliáš, blažený mladoženích, pospiechajúc na svoju zajtrajšiu
svadbu do zámku.Dobre že Urbana od zlosti nepuklo.Rýchle prežrel guľôčku a riekol:„Žiadam si, aby sa tento Baláž Goliáš na skutku premenil na moriaka!“A v tom okamžení shliadol, že na bielom sivkovi jeden veľký moriak sedí.Goliáš, ktorý ako človek bol nepatrný, teraz ako moriak vynímal sa veľkolepe.V rozhorčenosti nad svojim v osudom, predsa sa musel rozosmiať, keď shliadol tú
trmu-vrmu, ktorá vo sprievode mladoženícha povstala.Shiadnuc každý so sprievodníkov v tejto veci čertovskú počareninu, chytro bodli kone
ostrohami a poodskakovali, kade ktorému bolo ľahšie.Pán Goliáš so svojimi morčacími očima a hlavou len krútil a krútil na všetky strany,
volajúc na ľavo, na pravo a preklýnal všetkých, až len tak hrmelo. Dosiaľ ani sám nezbadal
premenu, ktorá sa s ním stala. A sprievodníci tým lepšie utekali od neho. Len jediný jeho
sluha, úbohý Maťko zostal pri ňom, ktorý ačkoľvek bol veľký zbabelec, bol predsa verný
svojmu pánovi. Maťko ani teraz z príležitosti pánovej svadby neosmelil sa jazdiť na koni,
lež len na somárovi. Dozaista i on by bol teraz zutekal, ale svojho ušatého tátošíka ani
kyjom do behu prinútiť nemohol. Maťko zhliadnuc premenu svojho pána, počal sa prežehnávať a
kríže metať na seba.„Prečo utekajú tí bezbožní naničhodníci?“ zvolal moriak.„Jaj! jaj! chváľ každý duch Hospodina! jaj! veľkomožný pa—pán mo—moriak…! Jaj! ako že
vás mám pozvať? veď hlas je pána veľkomožného, ale hla—hlava, kožka, krýdla, nohy — jaj!
chváľ každý duch Hospodina…!“Goliáš sletiac so svojho koňa k Maťkovi, počal ho zobákom a krýdlami tepať, kade mohol.„Čo to hovoríš, prepadený Maťko, a prečo sa prežehnávaš?“Maťkom drglovala zimnica, sotva mohol vydať zo seba slovo, a čo i ďalej hovoril, tomu sa
nedalo rozumieť.„Ach jaj!“ vydal konečne sluha zo seba; „len pozrite na seba, veľkomožný pane… perie,
nohy, krýdla, hlava aj ten doluvisiaci sopeľ…Goliáš v tom sa od hlavy do päty obozrel.„Čo sa to stalo so mnou?“ plačlivým hlasom riekol, spustiac červený gogoľ až dolu na
brucho.„Aj ja som sa vás to veľkomožný pane spytoval, lebo myslím, že ste vy mojím milosťpánom
podľa hlasu vás poznávam.“„Na čo som sa to premenil?“„Hia veru na moriaka, veľkomožný pane, a to na poriadneho moriaka.“„Toto je čertovská robota so mnou? Čo že to so mnou má byť?“„Poďme skorej do zámku, veľkomožný môj pane, tam sa dajte ošklbať, asnáď potom stanete
sa zase predošlým človekom!“„Oh Maťko! teraz vidím a cítim, že som moriak! To je bosoráctvo; niekto mi musel
počarovať!“S tým pošiel Goliáš s Maťkom do zámku.Tam už čakali na príchod mladoženícha, a hľa! na miesto mladého zaťa a svadobnej družiny
prišiel ta na koni jeden poriadny moriak a sluha.Pán Komjatický stál na schodoch a chytro sa nemohol domysleť, čo sa stalo. Len každý
otváral ústa od podivu. Ku hroznému podiveniu všetkých, skočil moriak s koňa a pospiešil
rovno hore schodmi k pánu Komjatickému.„Nezľaknite sa ma, pane Valentko!“ hlásil sa moriak, „ja som to, ja baláž Goliáš, váš
nastávajúci zať, — voľáky čert ma začaril na moriaka.“Pán Komjatický od ľaku skoro zdrevenel.„Dajte mi len chytro zavolať kňaza, nech ma pokropí svätenou vodou a nech sa modlí nado
mnou!“ nariekal moriak-človek.„Kňaz páter nám práve odišiel na tri míle ďaleko spovedať nemocného, a len ráno príde
domov,“ odpovedal pán Komjatický.Moriak vzdychol si nato bôľne a najbližšími dvermi vníduc do izby — len tam potom počal
hrozne kliať, ba i plakať — až konečne zaspal.*Prišla polnoc.Urban ustanovil sa u siedmych topoľoch.Do tretieho topoľa opravdu bola dutina.Vstúpiac do nej, nohy jeho natrafily na schody a on stúpajúc dosť dlho po nich hlboko
pod zem, konečne zazrel svetlo.Svetlo vychádzalo z jedných dverí. U tých sedel ozrutný medveď, ale tak nepohnute, ako
by bol zkamenelý.Mladík chopil sa kordu a hotový súc ku obrane, šiel oproti nemu. Ale medveď sa ani
nehnul. Vkročil do dverí a našiel sa v skalnej dutine. Tygry, levy, šarkany a iné hrozné
potvory sedely tu dokola okolo steny, ale všetko nepohnuteľne, ako tam zvonku ten medveď.Urban sa zhrozil.Ako tam vkročil, jeden malý trpaslík vyskočil zo škuliny a ukázal mu na druhé dvere,
ktoré dvoma pikami ozbrojená človečia kostra strážila. Smele vstúpiac i ta — v jednom
skalnom výklenku našiel hľadanú starú babu.„V dobrý čas si prišiel,“ riekla baba chripľavým hlasom. „Posaď sa!“Urban obzrel sa, lež nikde nezočil sedadla. V tom okamžení však z hĺbky zeme vyzdvihol
sa stolec. I posadil sa naň, držiac na pohotove svoj kord.„Nič sa neobávaj!“ riekla stará baba, kto sem ku mne príde, bezpečný je u mňa. Ku mne
každý môže prísť, však len s mojím dovolením môže sa vzdialiť, lebo ináč moji strážcovia
roztrhali by ho na márne kusy.“„Babo, hovor, čo žiadaš odo mňa?“ pýtal sa jej šuhaj.Stará baba povstala a úsmev počal poihrávať na jej nešerednej tvári.„Pomôžem ti ku tvojej milenke Ružene, jestli ma budeš ľúbiť.“„Teba!?“ zvolal Urban s úžasom, vyskočiac spolu so sedadla.„Preto budeš môcť ľúbiť i Ruženu.“„Ja len ju ľúbim a žiadnu druhú!“„Bozkaj ma, objím — a ja ťa nesmierne bohatého učiním!“„Mlč, nešeredná babo!“ prudko zvolal mladý zeman. „To je teda tá podmienka, skrze ktorú
mi chceš pomôcť?“„Tá! Jestli že ma nebozkáš, zanechám ťa tvojmu osudu!“„Nebozkám ťa! Okrem mojej milenky Ruženy žiadnu inú ženu nepoznám. Nikdy neobjímem
žiadnu inú a rty moje nedotknú sa úst žiadnej druhej!“„Nuž tak choď, nerozumný človeče a prekoľ sa!“„Stokráť radšej volím smrť nežli jedon bozk z tvojich hnusných pyskov. Opovrhujem
tebou!“S tými slovy rýchlo vzdialil sa mladík. Babisko opovržlive rehotalo sa za ním.Urban ani sám neznal, ako vyšiel von z podzemnej jaskyne, len keď sa našiel na slobode.Bola jasná noc, hviezdičky trblietaly sa na nebi a mesiačik jasne svietil. Jako Urban z
miesta tohoto, v trápnych myšlienkach zahrúžený preč odchádzal, zrazu zjavilo sa očiam jeho
neobyčajné videnie, ktoré prinútilo ho postáť.Svetlý obláčok spustil sa s hora a čím bližšie k zemi dochádzal, tým väčšmi sa
trblietal. Konečne dosiahol až ku samej zemi. Štyri, ako sneh bielušké labute boly
zapriahnuté doňho, majúc zlatolesklé opraty so spinkami, rubínami a inými drahokamy
vykladané. Labute rozrazily obláček. V jeho stredu zajasal sa zlatý, ružami a nezábudakami
ovenčený trón, na ktorom sedela báječnej krásy pani.Urban toto všetko len vtedy dobre rozoznal, keď oči jeho, velikou jasnotou skoro
oslepené, opäť svoju silu dosiahly.Báječnej krásy pani sostúpila dolu s tróna a pristúpila ku zemanovi.„Statočný mladíku!“ riekla príjemným hlasom. „Nič sa nestrachuj! ja ťa beriem pod moju
ochranu. Ja som bohyňa Lada, ochraniteľka lásky a ľúbosti. Kto čistou a vrelou láskou ľúbi,
tomu ja pomáham. Ty si pred pár okamženiami dokázal, že ľúbosť svoju oproti svojej milenke
Ružene ani na jeden okamih zlomiť nechceš. Pre tento tvoj poctivý čin neostaneš bez odmeny.
Blaženým budeš a obdržíš svoju milú. Pospieš si do zámku pána Komjatického a použi tichosti
nočnej, aby si odviedol svoju milenku, skôr, akoby zajtra oddanou bola pri oltári Baláž
Goliášovi, ktorému už ráno vyprší lehota začarovania na moriaka. Choď tam, mladý zemane! Aj
hľa! tu dávam ti jednu ružičku, s ktorou jestli sa niekoho dotkneš, ten hneď do najtuhšieho
spánku upadne. Takto bez obtíže dostať sa môžeš ku svojej milenke. A jestli z ruže jeden
lístoček vytrhneš, v tom okamžení som ja pri tebe.“Rieknuc to báječná pani bohyňa ľúbosti, vstúpila na kvetinový trón a labute povzlietly s
obláčkom do výšky. Urban dlho zieral za ňou až celý zjav v nekonečnom všehomíre zaniknul.
Potom zrovna pospiechal do zámku, lebo sa už počínalo brieždiť.Pred hradnou bránou stáli dvaja strážcovia.Akonáhle títo zhliadli prichádzať Urbana, ihneď oborili sa na neho, pýtajúc sa, čo tu
chce čo tu hľadá. Urban nič, len veľmi zručne dotkol sa oboch čarodejnou ružou a oba
strážcovia v tom okamihu s chrapotom zaspali. Šuhaj teraz mal voľnú cestu a tak bez
prekážky dostal sa do svetlice svojej milej. Ružena bola už hore a hneď mu chyžu otvorila.
Urban objal svoju milenku.„Ruženo! ty musíš zaraz so mnou ísť. Poď! Nasleduj ma!“A pojmúc ju za ruku, vyviedol ju von.Ružena sklopiac hlavu na ňádra milencove, neodpierala. Z maštali vybral si Urban dva
najlepšie kone, na ktoré sadnúc, chytro opustili milenci zámok.*Ráno ku nesmiernej svojej radosti precítil sa Baláž Goliáš, lebo opäť našiel sa vo
svojom človečom tele. Morčacia koža tam ostala na lúžku, len chôdza zostala mu, podobná
rozdurdenému moriakovi.V kaštieli povstala veľká trma-vrma, keď ráno Ruženu nikde nenašli. Oba strážcovia
hovorili, že v noci prišiel do zámku Urban Jasenovský a že ich volákym čarodejným spôsobom
tak tuho uspal že do rána drichnali, ako drevené kláty.Pán Komjatický dovtípil sa hneď, že Urban odviedol jeho dcéru; Goliášovi ale následkom
uspania strážcov prišlo na um, že to nikto inší len ten samý Urban, čarodejník, i jeho na
takého hnusného moriaka bol premenil, a že ešte dosiaľ tak vykračuje, ako pravý moriak.Ihneď osedlali kone a vo sprievode viacerých sluhov podali sa za úskokami.Ale hneď pred zámkom delila sa cesta na dvoje.Ktorou cestou že teraz majú stopovať úskokov?Na návrh Goliášov rozdelili sa na dve tlupy.Jednu viedol pán Komjatický, druhú ale sám mladoženích bez nevesty.Rýchlym klusom teda pospiešili si, aby čím skôr dohonili Urbana s Ruženou.Sotvy však že dve hodiny obe tlupy jazdily, u kraja jednoho lesa zase sa spolu sišly. S
jednej strany pán Komjatický, s druhej ale Goliáš vyvalili na seba oči.„Hej pane, čo vy tu hľadáte?“„I ja sa vás to chcem zpýtať.“„Ja som išiel rovnou cestou.“„Ja tiež tak pohotove.“„Nuž a ako sme sa mohli spolu sísť?“„Pravda že ako!“„Ja som sa pohnul cestou, ktorá vedie do Budína!“„A ja tou, ktorá vedie do Varadína!“„To je teda zase len bosoráctvo.“„Môž byť! Poďme teda zase len touto cestou!“Potom ešte dlho krúťac hlavami, nepochopovali, že pohnúc sa protivnými smerami, ako
mohli sa spolu sísť.Až do poludnia neprestali jazdiť za stopou úskokov, však predsa ich ani nedohonili, ani
na nich netrafili. O poludní, keď už hrozne vyhladli, lebo ráno vo veľkom spechu neboli ani
raňajkovali, dorazili ku jednej samotnej krčme.Tam sa zastavili a rozkázali si hneď jedlo a nápoj. Bol pekný letný deň. V pridomovej
besiedke prikryli im stôl. Práve nad besiedkou v slepom okne stála socha svätého. A ako im
krčmár jedlo priniesol a na stôl položil, zamenili páni Komjatický s Goliášom ešte niekoľko
slov — a na to hneď sadli ku stolu. Lež ku svojmu podiveniu shliadli, že misky pred nimi
boly prázdne, iba koštiale ležaly pred nimi.„Kto to pojedol?“„Ja veru nie?“„Ani ja nie!“Dali si doniesť druhé jedlo: znamenitú kuracinku. Oba chvátave pochytali po kúsku na
svoje taniere lež ako ich ku ústam niesli — vidličky zostaly prázdne. V prvom okamžení ani
jeden nič neriekol, lež keď i pri druhom razu tak pochodili, zlostne obozrel sa každý za
seba, či im dakto nestojí za chrbty a nechmáce mäso s vidličiek. Lež nikoho za sebou
nevideli. I po tretí kráť napichli pečienku na vidličky, nesúc k ústam, lež podobne ako
predošle pochodili.Pán Komjatický vyskočil so sedadla.„Videli ste?“„Videl!“„Tento svätý — tu…“„Nachyľuje sa a oboma rukami nám pečienku chmáce…“„To je zase bosoráctvo.“„Poďme z tadeto preč!“S trápnym hladom pošli ďalej. Len na samé mrkanie trafili na druhú krčmu.„Hej ale tu si už zajieme!“ riekol pán Komjatický.Vnišli do krčmy a poneváč oba veľmi unavení boli, vyhľadali si hneď pár stolcov ku
odpočinku. Avšak stolec zmiznul zpod nich a pošinul sa o krok ďalej. Tým spôsobom chtiac sa
posadiť, oba mimo stolcov popadali na zem. Domnievajúc sa však, že vo svojej náhlivosti
sami smer polohy stolcov pochybili znovu probovali si sadnúť, lež opäť ako predošle
pochodili, pri čom si poriadne tú časť tela, na ktorej sa sedáva, poudierali.„To je zase bosoráctvo!“„Počarované máme.“„Ja už ani viac nevstanem,“ vzdychajúc riekol Goliáš; „tu na zemi si odpočiniem. Lepšie
mi bude na holej zemi odpočinúť, ako stáť na ustatých nohách.“„A veru dobre ste riekol!“V tom sa i pán Komjatický so svojim pánskym telom rozložil na holú zem.A tam si rozkázali doniesť jedlo.Akonáhle však krčmár mysu s jedlom pred nich predložil, mysa ako by krýdla dostala,
vyletela so zeme na stôl. Goliáš vyskočil za ňou, ale mysa zase vyletela na policu.Následkom toho do takej zlosti prišli oba, že vzali palice a zbili mysu dolu s police.
Pravda, že sa jedlo rozlialo po zemi. Goliáš uchytil si so zeme jednu nôžku z kačky, ale v
tom okamžení pribehlo do izby veľké psisko, a pohltalo všetko, tak že z jedla iba masné
škvrny zostaly na dlážke.„Tak sa mi zdá, že my od hladu zahyneme!“„Zlý duch nás prenasleduje!“„Poďme my z tadeto preč!“Hladom, smädom a zunovaním trápení, znovu sadli na kone — a na ustatých tiež, ďalej
klusali.Už sa bolo dobre zmrklo, keď tlupa ku jednomu veľkému stavisku dorazila. Klopali na
bránu, ktorá sa im zanedlho otvorila.„Možno-li tu dostať niečo k jedeniu a nocľah?“ pýtali sa.„Oh — áno!“„Ani už sám dobre neviem — či väčšmi som hladný, ustatý čili ospanlivý?“ vzdychal si
Goliáš.„Aj ja som práve taký!“ dodal pán Komjatický.Peknú izbičku im ukázali. Sotva však že sa oba príchodzí pánovia posadili, už sa oči
jejich do spánku ponorily. Lež sotva, že niekoľko minút sdriemli, nehorázny, pekelný šramot
a buchot vyrušil ich zo spánku. Oba vyskočiac otvorili svoje oči, lež v tom okamžení ostalo
ticho, že ani muknúť neočuli. Teraz povyvaľovali sa do postieľ, aby si tam pohodlnejšie
odpočinuli, lež v pár okamženiach opäť hrozným buchotom zobudení, zase len povstať museli.
A akonáhle oči otvorili, už zas panovalo ticho.„Toto je jeden hrozný dom!“„Tak sa mi zdá, že nás tu nemôžu vystáť!“Spánok ich znovu umoril ale oni pre nehorázny buchot, a škrek ktorý ich zo sna
vyrušoval, zaspať nemohli.„Do jakého domu sme to prišli?“„Sotvy, že zažmúrime oči, už nás zo spánku vyrušia!“V zlosti vybehli na chodbu, kde jednoho starčeka postretli.„Čo za pekelný lomoz a nepokoj je tu každú štvrť hodinu?“„Ach dobrí pánovia!“ odpovedal starec, „to sú tí nešťastlivci…!“„Čo za nešťastlivci?“„Nuž tí — blázni — pochabí…“„Blázni?“„Áno, toto je blázinec. Tí to tak revú, škriekajú a dvermi lomcujú…!“„Pane Komjatický!“ zvolal Goliáš, utekajme z tadiaľto preč, lebo naposledy sa i my tu
zbláznime.“Ani tu nemali pokoja. Museli teda preč odísť.Polo spiaci pokračovali v ceste.Noc bola, keď odrazu modrý plameň vyblkol na ceste pred nimi. Kone fŕkajúc poskočily v
bok, ale na šťastie boly ustaté — nezutekaly. V modrom, plameni objavila sa škaredá stará
baba, tá istá, ktorá zjavila sa Urbanovi včerajšej noci.„Zastaňte!“ hlásila baba škrekľavým hlasom.Aj bez tých slov zastavil sa každý v strachu.Úbohým Maťkom lomcovala zimnica.On sa samý prvý domyslel, že je toto oná škaredá ježibaba so železným nosom, o ktorej
ešte ako malý chlapec v poviestkach rozprávať počul.„Viem akú cestu konáte,“ oslovila ich baba. „Pán Valenta Komjatický hľadá svoju dcéru a
pán Baláž Goliáš svoju ztratenú nevestu. Ja vám budem na dobrej pomoci. Veľkú potrebu máte
na moju pomoc, lebo dievku a mladíka ochraňuje bohyňa ľúbosti. Ona vám vaše cesty
prekrížovala: ona to učinila, že ste hladovali, smädní boli a nemohli spať. Pod jednou
podmienkou vám pomôžem. Jedlo a posilňujúci nápoj, ktorý unavenosť a ospanlivosť vašu
premôže vám dám, aby ste sa presvedčili o mojej moci.“A pokynúc rukou, v tom dvaja trpaslíci vyskytli sa tam a prikrytý stôl postavili pred
hladných zemanov. Títo hneď chvátave pustili sa do dobrých jedál, a ako prvý pohár vína
vypili, v tom okamžení opustila ich unavenosť a ospanlivosť.„Ó! ty veľamocná starenko!“ zvolal Goliáš. „Ktokoľvek si, ja v teba dôverujem a chcem
počuť, čo žiadaš odo mňa.“„Čo od teba žiadam, to len tebe samému rieknem. Poď bližšie ku mne a očuj mňa!“Goliáš morčacím krokom priblížil sa ku starej babe.„Sľúb mi, že ma bozkáš a objímeš!“Tieto slová vzbudily v Goliášovi ten najnepríjemnejší pocit. S kyslou tvárou prizrel sa
mrzkej babe do škaredého obličaja.„Urobím ťa bohatým a mohútnym človekom,“ doložila ešte baba.„Nedbám teda, nech tak bude! Prijímam tvoju podmienku. Kedy chceš abych ťa bozkal?“„Len v piatok v noci, ale poneváč len včera bol piatok teda musíš počkať ešte za 6 dní.“„Tu máš na to ruku, že ťa v piatok v noci bozkám a objímem.“„Ale nezabudni na sľub!“„Ak mi pomôžeš dostať nazpäť moju nevestu Ruženu.“„Budem ti na pomoci. Aj hľa! tu máš tento chlp vlasov; budeš-li ma potrebovať a so mnou
sa chceť rozprávať, vrhni jeden vlas na zem, a ja vtom okamžení budem pri tebe.“S tým podala baba Goliášovi sväzok ako konope tlstých bielych vlasov. Goliáš skryl si
ich za ňádra.„Kde mám hľadať moju nevestu?“„A veru po zlej ceste chodíte. Oni išli na východ, vy ste ale na západe.“„Pomož nám ich dohoniť.“„Dobre! Pomôžem, bárs moc moju nemôžem úplne použiť, lebo úskokov bohyňa ľúbosti
ochraňuje. Ale čo môžem, to učiním. Chráň si moje vlasy, lebo ony sú tým ohnivom ktoré nás
dovedna spojuje.“Po tých slovách baba zmyzla a tma zostala zase okolo nich.Kone samé od seba, bez všetkého pohýňania braly sa iným smerom a podobne vetru, tak tuho
klusaly ďalej. Vrch, doliny a roviny rýchlosťou myšlienky zostávaly za nimi. Nezadlho
jazdili po cele neznámom vidieku. Oproti ránu došli ku jednej záhrade a ako do nej pozreli,
aj! tam Urbana s Ruženou, jednoho pri druhom, v zelenej besiedke sedieť videli.„Ach! tu ste pekní vtáčkovia! ale sme vás len predsa dostali“ — radostne zvolal pán
Komjatický.„Hej ale mi neujdeš!“ škrypel Goliáš na Urbana, vytasiac kord. Oba zemani skočili s
koňov. Akonáhle ale ku záhradnej besiedke pokročili, táto v tom okamžení premenila sa na
strmú skalu a zamilovanci zmyzli.„Videli ste to, pane Komjatický?“„Divno mi je to, priateľu Goliášu!“Maťko, úbohý sluha, počal sa zase prežehnávať a kríže metať na seba.„Zlí duchovia sú proti nám!“ riekol zlostne Goliáš.„Alebo sú s nami,“ odpovedal pán Komjatický, „lebo tá osoba, čo ste sa vy, priateľko
Goliáš o pol noci s ňou shovárali, bola iste Belzebúbova stará mati. A potom tak ohromne
dlhú cestu vykonať, pod tak krátkym časom, ako teraz my, to len čertom posadlí vykonať
môžu. Buď ako buď, ale ja pri tom leteniu, podobnej jazde, zase som vyhladol.“„Ja veru včil nemyslím na jedenie. Rád bych len čím skôr moju nevestu nazpäť dostať… ľa,
veď tu bola!“„Na miesto nich hľa, nariastlo toto bralo!“„Pozrime, či nebudú niekde na zadnej strane?“„Hej panáčku, však tak veľké je to bralo ako ten kopec, čo môj zámok na ňom stojí.“„Asnáď ich len zem neprehltla!“„Viete čo pane, vyškriabme sa ta hore naň. Asnáď ich tam niekde nájdeme za skalou, lebo
za krúhom.“„Nuž teda probujme!“Sošli dolu s koňov. Uzdy podali Maťkovi a potom dali sa do lezenia na bralo!Slnce pripekalo mocne; s čela našich driečnych zemanov stekal pot v potokoch.„Ej pane Komjatický! — ale my už hodne dlho lezieme.“„Aj mne sa tak zdá priateľu Goliášu.“„A ešte nie sme ani v polovici výšky.“„Nemožná vec, veď sa už dobrej poldruhej hodiny škriabeme do hora. No mňa už veru opúšťa
sila.“„A ja som samá voda od potu. Dobre že sa tu nezatopím v ňom.“V tom vykríkol Maťko od spodku: — „Jaj! veľkomožní pánovia! kopec rastie!“Oba zemani obozreli sa a shliadli, že pod nimi ohromná priepasť a nad nimi vysoká
strmina sa rozprestierala. Kopec narástol na ohromne vysoké bralo.„Toto je zázrak!“ hlásil Goliáš; „zase si len zlý duch s nami zahráva.“Celá stráň vŕška tak sa stala strmou, ani stena! Len taký malý výklenok tam zostal, na
ktorom zemani stáli. Teraz ani hore, ani dolu. I pozerali divno na seba.„Ako teraz síjdeme dolu?“„Musíme sleteť, veď sme tak vysoko, že Maťko aj so svojím somárom len taký malý sa byť
zdá, jako dáky potkan…!“V tejto velikej súri prišlo na um Goliášovi, že má pri sebe kúzlo od starej baby. Vzal
ho teda z ňádier a vezmúc z neho jeden vlas, odhodil ho.V tom okamihu povstal kruták-vietor a — stará baba stála pri nich.„Čo žiadaš?“ riekla.„Snes nás s tadeto dolu!“„A keď to učiníš, milá babko,“ prehovoril pán Komjatický, „teda učiň i to, a zaveď nás
hneď i ku mojej dcére.“*V tú dobu, čo sa to s pánom Komjatickým a s Goliášom dialo, zaľúbencov ochraňovala
bohyňa ľúbosti. Bohyňa to bola, čo záhradnú besiedku na vysoké bralo premenila, a
zaľúbencov upozornila že im so strany prenasledovateľov hrozí nebezpečie, ktorým stará baba
ku pomoci prispela a Goliášovi kúzlo (talismán) dala. Kúzlo to bolo: chlp šedivých vlasov.
Keby Urban vynasnažil sa to kúzlo Goliášovi odňať, potom už ľahko osvobodili by sa od
svojich prenasledovateľov a blaženými by ostali.Zamilovaný párik ukryl sa na zadnej strane brala. Tam oddychoval si, lebo od ustavičného
naháňania ustatý bol. Tam oba milenci sladko zaspali.Lež čo sa stalo?Keď sa Urban zo sna precítil, bol na rukách a nohách poviazaný. Otvoriac oči, videl pred
sebou Goliáša stáť na stráži. Opodiaľ od neho stál otec s dcérou, ktorá horko nariekala.Stará baba doviedla ich ku úkrytu milencov a títo práve vo spánku prekvapení boli.„Ej no, no! pekný vtáčik si ty!“ riekol škodoradostne Goliáš, „teraz si mi v hrsti! Tak
teda ty si bol ten majster, čo si ma na moriaka premenil, čo si mi nevestu odviedol, mňa
vyhladovať dal, a do bláznica doviedol? Obanuješ ty to teraz! A ja ešte posiaľ musím kráčať
ako nadurený moriak. Vyhrmíš ty zato! ty čarodejníku, strygone, bosoráku… dám ťa upáliť
živého na hranici!“Urban na tieto hrozby nemohol ani odpovedať. Ruky a nohy mal povrazom tuho sviazané.
Goliáš zanechajúc na chvíľku Urbana, poodišiel ku Komjatickému, aby sa s ním poradil o tom,
ako Urbana, únoscu svojej nevesty potrestať majú.V ten čas spozoroval Urban neďaleko od seba jeden ostrý kameň ležať na zemi. I pritiahol
sa pomaly ku nemu a na tom kameni onen povraz, ktorým nohy a ruky zputnané mal, do tých
čias drel, až sa povraz roztrhol. Potom siahol do kabáta, vytiahnúc z neho kúzelnú ružu,
odtrhol z nej lístok, na čo v okamžení bohyňa pri ňom stála.„Osloboď nohy moje z väzby, dobrá bohyňa!“V tom okamžení odpadly z nôh jeho povrazy.„Teraz hľaď mladíku, aby si mohol ružou podotkýnať nepriateľov svojich,“ riekla bohyňa,
„aby oni pozaspávali; potom vezmi Goliášovi kúzlo, ktoré mu tá ježibaba dala a spáľ ho. Tým
spôsobom budú celkom v mojej moci.“Urban tichúčko a nepozorovane pritiahol sa pomedzi kríčky ku svojim prenasledovateľom a
najprv dotknúl sa Komjatického. Driečny zeman odrazu, ako by hromom omráčený, vytiahol sa
do trávy, vypustiac dcéru svoju z ruky, a s chrapotom zaspal.Goliáš vidiac, ako jeho nastávajúci test odrazu sa povalil a do tuhého spánku upadol,
pozdvihol zrak a aj! tu pri sebe soka svojho Urbana zahliadol.„Ach ty bezbožníku jeden! — nuž akože si sa ty vyslobodil z povrazov? Ty čertov
paholku!“ V tom chopil kord; lež skôr ako ho z pošvy vytiahol, Urban dotkol sa ho onou
kúzelnou ružou a milosťpán Goliáš tiež vyvalil sa ku Komjatickému, načo počal hneď tak
hrozne chrápať, že keby jeho súdruh tiež tak uspatý nebol býval, iste by sa bol musel na
ten hrozný chrapot prebudiť. Tak spali tu oba tuho a mohlo sa im veru dačo pekného snívať.V tom Urban rozopial Goliášovi kabát, vyberúc mu z neho kúzlo, chlp to bielych, tlstých
vlasov. Tieto chytro spálil. Práskajúc zhorely vlasy veľkým plameňom a vietor rozniesol ich
popol.*Keď sa Goliáš z tuhého spánku precítil, nevidel nič okolo seba. Tma ako v rohu bola
okolo neho. Pretrel si oči, ale i tak nič nevidel. Začal okolo seba ohľadávať a makať, v
tom natrafil na akési ľudské telo. Nemohúc ho videť ale predsa cítil, že to je niekto.
Pomaly rozpamätal sa, pod akými okolnosťami bol zaspal.„Ach, toto je doista pán Komjatický!“ pomyslel si a počal ho trhať.„Ebigaňát, čo je to?“ nevrlým hlasom riekol jeho súdruh. „Kto mi nedá pokoja? Kto mi
nedá spať?“„Ja som to, pán otec!“„Pre mňa môžeš byť i čert,“ hovoril Komjatický rozospaný, „ja nevidím nič.“„A ja tiež nie!“„Teda kde to sme?“„To bych i ja rád vedeť!“„Teda obozrime sa okolo seba.“Vstali, ale sotvy že pár krokov napred učinili, už odrazili sa nazad. Pred nimi stál
nepreniknuteľný múr.„Oh! jaj! bedoval Goliáš, „ej či som sa treskol do čela!“„A veru ani na ľavo, ani na pravo nemôžem urobiť krok!“„Ale predsa kde sme?“„Maťko! Maťko!“Žiadna odpoveď.„Ľala!“ zvolal Goliáš, „pozrite že pane do hora — nad seba…“„Bisťubohu! Vidím hviezdnaté nebe ale tak, ako by pozeral zo studne.“„Jaj! drahý môj pane! ja myslím, že sme v studni.“„A síce vo veľmi hlbokej studni.“„Tu máš! Včera sme boli na veľmi vysokom kopci a dnes zase…“„No v peknom sme my bohuprisám položení!“„Akože sa len z tadiaľto vyslobodíme?“„To bych i ja rád vedeť!“„Je to zase čertovské dielo s nami.“„Tu zahynieme hladom a smädom.“„A ani potom nás tu nikto nenájde.“„Keby teraz chcela zem pod nami riasť, ako včera, nuž by sme sa von dostali.“Goliáš vyňal z vrecka kresivo. Po dlhšom blikaní konečne chytilo sa práchno a trochu im
zasvietilo.„Jaj, jaj! toto je bezodná studňa!“„No my z tadiaľto nikdá viac von nevýjdeme.“„Ja jej vidím až na vrch!“„Ja tiež môžem povedať, že je tak vysoko, že takej veže na celom svete niet.“V tom na pár okamihov umlkli.„Počujte ma, pane Goliáš,“ riekol z razu Komjatický: „my sa z tadiaľto nikdy viac
nevyslobodíme.“„Hádam veru nie!“„A tomu všetkému ste vy príčinou.“„Čert a nie ja.“„Vy pane strhol ste ma až po krk do tohoto nebezpečenstva. Vás prenasleduje zlý duch, a
ja musím tiež tu s vami trpieť.“„Ale ako to len môžte povedať, môj drahý pane!“ plačlive riekol Goliáš.„Vy ste bol aj moriakom!“„Oh jaj! nespomínajte že to.“„Očujte ma, pane! — Ja som už toto všetko zunoval. Z počiatku som len trpel, ale teraz
vidím, že život môj vystavený je pri vás len večnému nepokoju. Predtým žil som si spokojne
a teraz nemám ani na minútku pokoja a oddychu. Hladujem, žížnim, nemôžem spať a vtedy spím,
keď nechcem, medzi bláznov som prišiel, na strmý vrch som sa musel škriabať, — a teraz som
sa dostal do studne, abych tu snáď za živa bol pohrobený. Tomuto všetkému ste vy, pane,
príčinou!“„Ja…?“„Veru vy! slovom: vy pane ste zlý človek. Tak sa mi všetko zdá, že je moja dcéra nie vám
za ženu súdená. Očujte ma, pane Goliáš: ja nazpäť ťahám dané slovo, ja vám moju dcéru viac
nedám. Veď by ma na večnosť takýto hrozný osud stíhal. Ja moju Ruženu len predsa dám tomu
Urbanovi.“„Ale rozmyslite že si — pane!“„Čučte! ticho buďte, vy trpaslík, čo ste už aj moriakom bol! Kto vie, či sa ešte jednoho
rána nepremeníte i na vrabca —: a to by potom pekne bolo, keby moji vnučkovia dakedy na
strechách čviríkali!“„Boh vidí, že ja za to všetko nič nemôžem!“„Dcéra moja Vás i tak neľúbi, teda odrieknite sa jej.“„Len keby sme sa z tadeto vyslobodili.“„Hrozný osud nás tu čaká. Nejaký horský medveď môže padnúť tu medzi nás — no a ten nás
oboch zie.“„Ach jaj!“„Alebo vlk. Veď vlkov i tak do jám chytajú. Ten nás roztrhá na márne kusy.“„Oh jaj! nespomínajte že to, pane!“„Opakujem, že ste vy tomu všetkému príčinou. Ja teda, jestli sa z tadeto vyslobodím,
ešte raz opakujem —: radšej volím dať moju Ruženu Urbanovi než vám!“„Počkajte že trochu, pane! Teraz mi prišlo na um, že mi to staré babsko dalo akési
kúzlo. Hneď sa vyslobodíme; hneď sme my z tadeto von. Škoda, že mi to skorej neprišlo na
um. Ale kam že som dal to — onô?“Lež na darmo hľadal Goliáš babin talismám, lebo ho veru nemal, ani viac nenašiel.„Ani viac nerátajte, pane, na moju dievku. Prisahám, že bude Urbanova!“V tom okamžení jasná žiara zablisla sa nad studňou a príjemný hlas zvolal u vrchu:„Prisľúbte to, pane Valente Komjatický!“„Prisahám, že Ruženu Urbanovi za ženu dám!“A ako to vyriekol, v tom okamihu sa svetlo stalo okolo nich.Pán Komjatický našiel sa v najparádnejšej izbe svojho zámku. Prvé lúče svetla slnečného
zasvietily do izieb. Pred otcom klačali Urban a Ružena — a otec ich požehnával ku
manželskému sňatku.Pod krátkym časom bol z mladých ľudí jeden šťastný pár.„Vívat!“*Pán Baláž Goliáš podobne tiež v zámku sa našiel vo spoločnosti svojho sluhu Maťka, ktorý
od radosti, že pána svojho opäť uhliadol ako posadlý, vyskakoval. Goliáša netrápilo nič
inšie iba kosťami jeho lomcujúca lámka, a preto v posteli ležať musel.V piatok nocou, práve keď dvanástu polnočniu hodinu hodiny vybily, ustanovila sa pred
ním stará bosorka.„Goliášu! hľa prišla som, aby si ma objal a pobozkal!“Goliáš zmraštil tvár.„Nuž ako? veď Ružena nestala sa mojou!“„Načo si si nechal ukradnúť moje kúzlo, ktoré som ti dala. Oh! bozkaj a objim ma,
Goliášu a ja urobím ťa bohatým a šťastným človekom!“Goliáš zľakol sa tak škaredého obličaja starej baby a ani za mak chuti nemal ku
bozkávaniu.„Počkaj za chvíľku babko!“ riekol — a skôr ako vyšiel von, zahasil lampu, tak že v izbe
úplná tma bola. Nato vyšiel von a zavolal na sluhu Maťka.„Počuj že ty Maťko!“„Čo rozkážete, pane veľkomožný?“„Tam dnu v izbe je jedna pekná panička, ktorá by sa rada bozkávať…“„Bozkávať?“„Choď dnu, objím ju a vybozkávaj! Dám ti zato 100 zlatých!“„Ihu! i za darmo to urobím!“Maťko na to vďačne pristal a vnišiel do tmavej izby.„Ty si to Goliášu?“ hlásil z kúta chripľavý hlas. Ale Maťko neriekol nič, len sa držal
smerom do kúta, z kade ten hlas vychádzal. Potom tam chytil voľakoho a priam objal a
bozkal.„Oj! chvála Bohu!!“ ozval sa v tom milý príjemný ženský hlások. „Oslobodená som zo
zakliatia!“Goliáš chtiac si urobiť zábavku, vkročil v tom so zažatou sviecou do izby. A hľa! v
objatí Maťkovom shliadol čarokrásnu mladú dievku. Maťko shliadnuc pri svetle, koho objal a
bozkal, ešte tým horúcejšie dal sa do bozkávania krásnej panny.Goliáš neznal, čo si má pomyslieť od podivu.„Ako že je to?“ hlásila krásna panna; „teda nebozkal ma Goliáš, ale ty, Maťko, si ma
pobozkal?“„Ja veru pani veľkomožná — —!“„No — všetko jedno, keď som len odkliata!“ riekla krásavica. — „Pred 1111 rokami
zakliala ma istá bosorka, poneváč som sa s jej škaredosti vysmievala. Kliatba jej tak
znela: aby som ja do tých čias takou škaredou ohyzdnou zostala, ako ona bola, kým by sa len
nenašiel mládenec, čo by ma objal a bozkal. Za jeden tisíc jednosto jedenásť rokov bola som
na takú špatu zakliatou — ačkoľvek som princeznou z kráľovského rodu. Teraz som konečne
nazpäť obdržala moju krásnu podobu ľudskú.„Hohó!“ zvolal Goliáš; Maťko odstráň sa z tadeto; ja sám len mám právo na túto krásnu
pannu…!“„Toho ženou budem;“ riekla krásna panna, „kto, ma pobozkal, a toho bude i moje
bohatstvo. Maťko, ty si môj a budeš so mnou i šťastný!“A tak sa i stalo. Krásna princezna vzala si Maťka za muža, ktorý, ačkoľvek bol i trochu
strachopyteľ, ale preto peknej tvári šuhaj.
|
Timko_Carodejny-bozk.html.txt
|
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.