text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
MagnéziaStaničný prednosta Alojz Remenčík, rodený filozof, hovorieval, že veľmi rád pracuje.
Pravda, vábila ho vždy iná práca ako tá, ktorú mal práve končiť. Preto, aby sa jej striasol,
zúrivo sa dal do nej, napísal z nej niekoľko riadkov a potom vstal a riekol kolegovi: — Tak,
pán Prochádzka, ja som to rozrobil a vy dokončite. Musím ísť pozrieť na stanicu, čo robia tí
lumpi.Vrazil krátku fajku medzi zuby, vzal okutú kvaku na plece a vyšiel na nástupište, nadal
napochytro niekoľkým čas tam kradnúcim robotníkom a — utekal do blízkeho hája na prechádzku.Remenčík nenávidel zmluvného staničného robotníka Pava Kubačku. Poburoval jeho svedomie,
lebo vynašiel spôsob zaháľať zabávaním pracujúcich robotníkov, ktorým rozprával o svojomdrení!K jeho systému patrilo i spytovať sa viacerých úradníkov, čo má
robiť, hoci istá robota mu už bola prikázaná. Hovorieval im, že má ísť do mesta, či nemá tam
niečo pre nich vykonať? Keď nie jeden, iste druhý potreboval niečo, vždy mal príčinu sa
stratiť. Ak ho raz do týždňa niektorý zvlášť zlomyseľný úradník rafinovane dostal do nejakej
práce, bola ho plná stanica, akú on, Pavo Kubačka, končí krvopotnú robotu! Najprv sa vypytoval
každého, ako sa to má robiť, potom zháňal nástroje od ľudí, ktorí nikdy nečuli o takých
inštrumentoch, a keď mal náradie, bolo ho treba opravovať.Tak pobúril pre odvezenie hŕby štrku celú stanicu. Prednosta ho vše videl prechádzať
pomedzi koľajnice s lopatou alebo čakanom, ale žeby bol skutočne pracoval, toho sa nedožil.
Keď len Remenčík mohol, vždy ho poslal niekde, aby ho nevidel.— Kubačka, utekajte cvalom do lekárne a doneste mi za korunu magnézie. Viete, čo som vám
povedal?— Viem, pán prednosta. Magnézie za korunu, — odpovedal a pritlačil si rozvažito nechtom
oheň v zapekačke.— Napíšem vám to, lebo zabudnete.Pavo si urazene šuchol dlaňou hore nosom a povedal: — Ešte čo! Dajsamibože! Magnézia! To
uhádnem i o polnoci.Prednosta si napchával krátku fajku a zapaľujúc ju, odvrkol: — Ako chcete. Do lekárne sú
dva kilometre a na ceste je päť krčiem. Aspoň v dvoch sa iste zastavíte na decku a zabudnete i
nato, ako sa voláte. Ja nedbám, ale ak o hodinu nebudete tu, sebe pripíšte, čo sa s vami
stane.Pavo sa zarehotal ako na podarenom vtipe a trepnúc podpätkami, vymkol čiapku a pobral sa.Prednosta mu zavolal: — Stúpaj! O hodinu! Nezabudnite!— Aj dva razy, pán prednosta!Potom pobehal, kým nezašiel za roh. Tam stíšil a šiel čo najpohodlnejšie do mesta, vše si
opakujúc: magnézia, magnézia. Myslel si: — Posmech, magnézia, dajsamibože. Veď sú to tí páni
len sprostí! A myslia si, že je každý taký!Pomaly prišiel k prvému hostincu. Umienil si, že si v druhom — u Bergera — dopraje slzu.
Vo výklade zazrel oštiepky a použil to ako zámienku vojsť do výčapu. Nechcel už piť!
Bohzachovaj! Len sa opýta, po čom sú oštiepky a odkiaľ ich majú?— Dobrý deň, pán Balata. Po čom sekáte tie oštiepky?— A čože, vari si chcete z nich kúpiť? Sú dobré, z kubínskeho salaša.Obzrúc ho lepšie, dokončil s tykaním: — Dám ti ich po desiatich korunách.— Ah, čo tam. Ja oštiepky nepotrebujem. Máme ich doma dosť a ja to ani neobľubujem, —
bránil sa Pavo, potiahol z fajky a odpľul na podlahu.— Len som chcel vedieť, po čom sú.Nekupoval, ale sa ani nebral. Stál, ako keby bol korene pustil. Krčmára to pohlo.— Čože, prišiel si sem chrákať?Už ho chcel vyzvať, aby šiel po svojej práci, keď mu zišlo na um, či by ho nedostal na
decku nápoja.— Nie si ty z Mokrade? Tu v izbe sú chlapi od vás. Možno ti budú vedieť niečo povedať, čo
je u vás nové?Pavo hodil rukou: — Eh, nech ho tam parom uchytí, pozriem, čo sú, kto sú? A dajte mi —
onô, toho rumu — ale lepšieho, za deci. Lebo ja nikdy nepijem. A keď sa mi pridá, nuž len
lepšie.Na dôkaz svojho panského bydla, si šuchol rukou hore nosom. V izbe našiel dvoch Mokraďanov
pri pive.— Dobrý deň, svákovia. Čože tu porábate? Čo tam u nás nové?Pavo mal ošarpanú železničiarsku čiapku, a tá mu dodávala akú-takú vážnosť pred svákmi.
Kubas mu chce dať doniesť pohár piva, keď krčmár práve predložil pred neho deci rumu.— Škoda, no, keby som to bol vedel, no, no, — ľutoval Pavo, že sa tak prenáhlil.— Veru sa tvojmu otcovi zle pridalo, zle veru, — začal rozprávať Kubas.— A ký parom že ho nadišiel? — pýtal sa citlivý syn. — Akiste bol pod pálenkou. A nedá si
povedať, aby si dal s ňou pokoj, dosť sa mu nahudieme…— A veru kúpil od Kepštu k svojmu brnovi[1]pár. Pasovali spolu tie dva býčky — nežiaľ pozrieť! Keď ich viedol domov, hovädo
sa mu akosi zľaklo, hodilo sa do telegrafného stĺpa a vyvalilo si roh.Teraz skočil i Taraj do reči.— Pravdaže, boli podnapití. Ako by nie! Veď tí veru bez oldomášu neboli. To by si neboli
odpustili! Pánboh zachovaj!— Ťáj, no! To je veru škoda! A taký posmech: vôl o jednom rohu! No, ale ja veru musím
utekať. Máme hrúzu robotiska. Neviem ani, kde mi hlava stojí. Zaplatím, pán krčmár!I vyberal z lajblíkového vrecka drobné. Keďže to trvalo dlhšie, kým ich na dlaň vypočítal,
sadol si k Tarajovi. Zakiaľ krčmár prišiel, začali aj iní chlapi naťahovať otázku chýbajúceho
rohu, najmä pri volovi. Mienky sa rozchádzali a v hádke bral účasť i Pavo. Keďže išlo o roh v
rodine, myslel si, že on má prvé slovo. Keď prišiel krčmár, rozkázal si, akoby nevedomky,
medzi rozhovorom, ešte fľašku piva. Keď mu ju predložil, hmkal.— No, no, ani neviem, kto to rozkázal? No, ale keď je tu, už ho len vypijem, — urobil
pritom takú utrápenú tvár, ako keby donášal bohvieakú obeť.— Nerob si z toho nič, Pavo, — tešil ho Kubas, — sťa keby nič nemať!Posedel potom ešte dobrej polhodiny, až razom skočil.— Júj, namojdušu, ale mi prednosta dá! Akože sa volá tá prekliata medicína? Ahá, magnézia!
Dobre sa majte! Magnézia!Keď odišiel, gazdovia sa podívali na seba a zasmiali. Taraj pokýval hlavou: — Toho mať v
dome za pomocníka!Kubas prisvedčil: — Bol by si dobre zašatený!Pavo na ceste pobehol, ako keby chcel naháňať stratený čas. Ale za chvíľu stíšil, lebo
poznal pred Bergerom Miša Poplana. Už trochu podgurážený stál pred krčmou opretý zadkom na
kvake a spokojne si fajčil. Zdalo sa mu, že je najmúdrejší na svete. Do Pava ho nič nebolo, no
nedalo mu pokoj, aby mu posmešne nezavolal, že jeho otec zlomil práve kúpenému volovi roh.
Pavo, akoby nič nepočul, prešiel za jeho chrbát a vyrazil kvaku spod neho, takže sa prevalil
na cestu na veľkú zábavu okoloidúcich ľudí. I Pavo sa trochu obrátil k nemu a riekol: — Jój,
vari ste sa ušmykli? No, no, museli ste si viacej vypiť!Utekal ďalej, lebo Poplan vyriekol naňho, ako keby ho chcel zabiť.O chvíľu prišiel k lekárni, kde sa stretol so šumnou a dobrou Katrenou Brunckovie. Pavo už
oddávna vytriešťal na ňu zamilované oči, na čo ona len hrdým odklonom hlavy bokom a dohora
odpovedala. Pavo zastal pred ňou a začvirikal jej najjemnejším hlasom: — Katrenka moja
radostná, mohla by si vojsť so mnou na chvíľočku pod bránu, mám ti čosi súrne povedať.— Ešte čo! Keď mi chceš niečo povedať, môžeš to urobiť i tu, — odvrávalo cnostné dievča,
ako keby nechcelo ani pozrieť v jeho stranu, pričom utiekla do najtemnejšieho kúta brány.
Pavo, zvyknutý na podobné manévre, vbehol za ňou. Neboli dlho pod bránou, ale to stačilo, aby
si Pavo pred lekárňou nevedel spomenúť na magnéziu. Stal si na jednu nohu, stal si na druhú,
pozeral dohora, díval sa nadol, stobohoval a prosil boha, aby nerobil špásy, ale to prekliate
slovo mu nechcelo zísť na um. Napokon si pomyslel, že pôjde pomaly na stanicu, azda si cestou
spomenie naň. Ťažko mu to padlo, lebo vedel, že ho prednosta obráti na posmech. Tak sa po
troche dostrcal na stanicu. Držal už kľučku na vchodových dverách, keď mu naraz hupla do hlavy
tá nešťastná magnézia!Pravdaže klial na takú sekatúru! Malo ho poraziť, že mu to práve na samej stanici muselo
zísť na um! Ale viac sa mu to už nepridá! Teraz si dobre zapamätá, že sa magnézia začína s
„m“, za tým ide „a“, a za tým „g“. Keď len tie tri litery bude vedieť, ostatné mu už zídu na
um. Alebo i lekárnik uhádne podľa nich, čo chce.Obrátil sa a pyšne vykračoval do lekárne. Ale pred lekárňou zazrel zase Katku. Bola ešte
hodnejšia ako pred hodinou, lebo mala čačanú bielu zásterku, pod ktorou skrývala ruky a kukala
tak skromne na svet, ako keby nevedela do troch rátať.Čo tá len toľko na ulici robila? Iste je to výtečná osôbka. Neviem, ako sa videla svojej
panej, Pavovi sa pozdávala. Zavolal ju zase na súrne slovo pod bránu. Zase nechcela o tom ani
počuť a bola jednako prv v tom samom kúte ako on. Chytro sa oblápali a bozkávali a dohovorili
o nejakom dôkladnejšom pojednávaní svojej práce. Pavo si pri rozchode ešte spomenul na
magnéziu a odišiel sám so sebou spokojný. Keď vystupoval hore dvoma schodíkmi do lekárne,
nemal ani zdanie o lieku, po ktorý prišiel.Myslel si, že sa mu niečo stane! Ani na litery si nemohol spomenúť. Bolo mu skoro do plaču
od jedu. Napokon začal kliať tak nahlas, že sa ľudia zbehli, čo sa mu robí.Na jeho šťastie kráčal tadiaľ rozšafný muž, akí skoro vždy bývajú okresní lekári, ktorí si
namýšľajú, že oni vynašli španielsky vosk. Zastavil sa, a obzrúc si šuhaja, riekol: — Synku,
čo sa ti stalo, že tak hriešne kľaješ na toho apatekára? Je to síce všeobecný zvyk, ale
predsa, čo ti urobil? Dal ti prituhú medecínu?— Nie. Nedal mi vôbec nijakú medecínu, lebo nemám ani recept, ani neviem po čo som
prišiel, lebo som zabudol, čo mi pán prednosta kázal doniesť.— Prečo si to zabudol, syn môj?— Lebo som sa musel s Katkou súrne zhovárať.— Ty si sa s Katkou iste nemusel tak súrne zhovárať, lebo ti to nikto nenaložil. Ale ti
predsa pomôžem. Povedz mi tak chytro, ako len môžeš, čo ti to povedal pán prednosta?Pavo odrapčal tak chytro, ako len vedel: — Kubačka, pôjdete do lekárne a donesiete za
korunu magnézie! Jój, aký sú oni len múdry! Magnézia, magnézia!I vrazil do lekárne, akoby ho Turci naháňali.Obecenstvo sa smialo a lekár odišiel s pyšne vypätým nosom.Pavo odišiel po magnéziu o desiatej a doniesol ju prednostovi okolo jednej. Prednosta mu
vyslovil svoje uznanie takto:— Súdiac podľa vášho rozumu, ste vy, Kubačka, iste anarchista, a predsa okrádate štát
väčšmi ako najškolenejší kapitalista. Ja som povinný starať sa, aby štát nebol okrádaný, a
preto vás od pondelka pošleme k parte na štreku,[2]kde vás partafír[3]Treskáň naučí šikovnejšie vystierať kosti. Rozumeli ste?— Mohol to parom uchytiť i s tou medicínou! — hromžil Pavo. — Veď som skoro tri razy musel
utekať po ňu na stanicu, čo som vždy zabudol, ako sa volá. Ale ja nie som lenivý, ja som len
sprostý, lebo som máločo chodil do školy. A za to ja nemôžem.— Pravdu máte, Kubačka, vy ste sprostý. Ale ste i lenivý. Do školy vás teraz už nemôžeme
poslať, ale z lenivosti vás Treskáň vylieči. Ako vidíte, pomáhame vám ako vieme.Čo mohol Pavo urobiť? Položil si čiapku na hlavu, poškrabal sa za uchom jednou rukou,
druhou si šuchol hore nosom a vyšiel pred kanceláriu. Chvíľku postál a obzeral sa po okolitých
vrchoch, potom pomaly kráčal domov. Bol lačný, i tešil sa na obed.[1]brna— (z maď) tmavohnedý býk alebo kôň[2]štreka— (zast.) železničná trať[3]partafír— (zast.) vedúci skupiny
|
Nadasi-Jege_Magnezia.html.txt
|
Na parolodi a železniciFejtónSlávny vynálezca pary, to jest, prosím za láskavé odpustenie, chcel som riecť: slávny
vynálezca toho slávneho tajomstva, ktoré neznala vynájsť za tisíc rokov „múdra“ koruna
ľudstva, totiž jeho milosť pán človek, napriek tomu, že mávavala paru každý deň niekoľko razy
pod nosom, a ktoré tajomstvo nezáležalo v inom, leda v cieľuprimeranom upotrebení toho
plynového, od nepamäti dobre známeho divu (pary)…, slávny vynálezca toho slávneho tajomstva by
sa sotva bol domnieval, že si svojím vynálezom, pre celé človečenstvo veľadôležitým, urobí
niektorých ľudí — zaťatými nepriateľmi.(I za túto náročky rozvláčnu vetu, ktorá má slúžiť za vzor takého slohu, akým sa písať
nemá, prosím ctené čitateľstvo o láskavé prepáčenie. Spolu sľubujem, že budem písať tento svoj
cestopisný úryvok vo vetách čo možno najkratších, lebo sa to lepšie číta než také veci, čo sú
rozvláčené v míľodlhých periódach, v ktorých útly rozum ľudský obyčajne tak poblúdi ako
odsúdenec v labyrinte. Nie je veru taký šťastný každý smrteľník, čo noviny čítava, žeby sa pri
čítaní akejkoľvek čarbaniny stával účastným zvláštnej grácie[1]Ariadninej,[2]to jest toho klbka [trpezlivosti], pomocou ktorého možno vyjsť na svetlo z
labyrintu míľodlhých periód.)Teda to som chcel povedať na začiatku týchto riadkov, že je vynálezca pary, parolodí a
železničných rušňov v nenávisti u mnohých ľudí, patriacich do spoločnosti — spisovateľov.Z akej príčiny? — opýta sa udivený čitateľ.A ja na to: len z tej príčiny, lebo pole zaujímavých cestopisov sa vo veľkej miere zúžilo
od tých čias, čo cestovať možno na železnici alebo parolodi. Keď si predtým išiel do susednej
dediny, nazbieral si toľko zaujímavej látky k cestopisom, že si mal za celé mesiace o čom
písať. Teraz precestuješ stolicu za stolicou, krajinu za krajinou a, ó, krvavá pomsta osudu!
nemáš zo svojho cestovania ani toľko užitku, žeby si niekoľko zaujímavých riadkov mohol
napísať o svojich skúsenostiach. Keď slávny Kollár cestoval asi pred štyridsiatimi rokmi po
Taliansku, bolo mu vtedy veľmi ľahko zostaviť štvorzväzkový cestopis. Ale teraz? Precestuj
Európu, Áziu, Afriku, Ameriku a Austráliu radom, a čo si hneď od Kollára
deväťstodeväťdesiatdeväťkrát geniálnejším spisovateľom, sotva budeš vstave o svojej ceste
napísať štvorstránkový zaujímavý obrázok. Tak sa časy menia, tak tento svet beží!A k tomu povážiť treba ešte jednu spisovateľskú kalamitu — nešťastné baedekre.[3]Baedecker napísal zväzky o pamätnostiach celého sveta, v svojich dielach ti aj o
tom zprávu podá, koľko máš platiť v ktorom hostinci sprepitného, za čo ti kde očistia boty a o
podobných pamätnostiach… Od alfy do omegy máš v baedekri hotový cestopis, a to v ktoromkoľvek
smere, všetko jedno, či sa pohneš z Talianska cez Alpy do Švajčiarska a či z Brdárky na
Gorlicu.Za takýchto okolností má spisovateľ, čo chce o zaujímavých veciach písať cestopisy, ozaj
nepríjemné postavenie. Keď si sadne na železnicu, tá letí s ním sťaby so šarkanmi ozávod a
synovi panenských múz dopraje možno najkratší pohľad na krásu rozkošných krajov, takže tieto
uletia útekom klamlivého sna (alebo rakúskej bankovky) pred jeho zrakom bez toho, žeby mu v
duchu len tôňu tých pôžitkov boli zanechali, ktoré počas pokojného dlhšieho skúmania z ich
lona prýštievajú. Potom zase, keď sa peknoduchého cestovateľa začína zmocňovať bojazlivosť, že
ho to ustavičné rýchle striedanie nových vrchov a miest, nových dolín a riek snáď bláznivým
urobí, pochytí do ruky baedeker a začne čítať, aby vyčítal to, čo v cestopise nie je napísané,
o čom sa teda písať dalo. Ale baedeker je opravdivý Mefisto. Nenájdeš v tých doskách červených
ani za dukát niečo takého, čo by z nich chýbalo, o čom by sa pojednávať dalo s dobrým
prospechom, bez uskutočnenia plagiátorského prečinu a bez urážky svojho spisovateľského
„dobrého mena“.Dešperátne postavenie! Dešperátnejšie než postavenie plátku banskobystrického,[4]keď nad ním zaznie výrok z úst Jekelfalussiho:[5]„Mene, mene, tekel úpharzin“,[6]t j po našsky: „sčítané, sčítané, súdené a odvážené je množstvo — nerozumov
tvojich!“Toto je, ctené čitateľstvo, prelúdium[7]k nasledovnému cestopisu, ktorý vášmu dobroprajnému zraku nakresliť zamýšľam.
Verím, že ráčite nahliadnuť, z akej príčiny som sa pustil do takého zbytočného — na prvý
pohľad zbytočného — prelúdia. Na žiaden pád nie preto, akoby som v predohrách nejakú zvláštnu
úľubu nachádzal, lebo nie som zo šťastných „muzikantov“ banskobystrických, a aj do tej
spravodlivej muziky sa len toľko rozumiem, koľko hus do žita. (Pozobe ho, pochutná si na ňom,
ale nevie, z akých ústrojných látok sa ono skladá a do ktorej triedy Linnéovej[8]patrí jeho kvet.) Otáznu predohru som len preto napísal, aby ctené čitateľstvo
malo milosrdenstvo nado mnou, ak nebude môj cestopisný obrázok hoden ani fajku dymu. A nakoľko
som videl, že vynímajúc tú predohru, ako vidno — dosť podarenú, všetko, čo na poli cestopisov
napíšem, málokoho bude zaujímať, preto som i tejto prácičke dal nápis „Na parolodi a
železnici“ a náročky som sa vyhol mnohosľubným grandióznym titulom a la „Cestopis do
Švajčiarska“ atď. Nechcel som vás teda aspoň zavádzať — túto veľkomyseľnosť mi uznáte. A preto
ak by ste sa pre moje prostosrdečné okolky zdráhali tieto riadky ďalej čítať, prosím vás,
prečítajte ich aspoň ako odmenu mojej vyššie dokázanej veľkomyseľnosti, ktorá cnosť je v
týchto porušených časoch, kde sa už aj subvencia dáva, ozaj zriedkavá i odmeny hodná. A tak
hurrá! ideme do kraja zlatej slobody slobodienky, do mileného Švajčiarska.Šramotalo, hrkotalo celú noc. V noci vrhol som sa totiž do niektorého vagóna, ktorý
náhodne do Mníchova išiel z Viedne. (Aby som vás nenudil, nezačnem opisovať svoje
cestovateľské skúsenosti od svojho rodiska, lež od Viedne.) Sotva sa zavreli za mojím nevinným
chrbtom dvere vagóna, vydajúc praskot taký silný, aký len na rakúsko-uhorských železniciach
možno počuť (zjavná to sympatia k praskotu burzovnému a generálnemu), a sotva mi konduktor
vybil dierku na cestovnej karte, hneď som sa nachádzal v náručí sladkého spánku. Ale som
predsa počul, že šramotalo a hrkotalo celú noc. To bolo teda dôkazom, že som alebo sníval celú
noc o šramotaní a hrkotaní, alebo že som vlastne nespal, lež hrkotanie železnice počul.Povážiac okolnosti, v akých som sa nachádzal — dva centy napravo (jedna vážna matróna),
tri centy naľavo (akýsi medveď v ľudskej postave) — náchylný som veriť, že som vlastne nespal,
ale som si len myslel, že by dobre bolo voľnejšie odfukovať. V sladkých túžbach po eldoráde
slobodnejšieho dýchania som snáď naposledy aj na okamih zadriemal. Ale i za ten okamih som
počul šramotanie a hrkotanie.Čo šramotalo, čo hrkotalo celú noc? Ó, radostné cestovanie!Môj sused šramotal mechmi chrápajúcich úst, moja suseda hrkotala skameneným jazykom.Ináč, to nepatrí k veci. K veci len to patrilo, že som celú noc nemohol spať a následok
toho bol, že som za rána, keď sa moji susedia z vagóna vytratili, začal sprobúvať svoje
nešťastné pľúca, či mi ich nemilosrdná ťarcha piatich centov neroztlačila a či sú na spanie
ešte upotrebiteľné. I usnul som, práve keď vychádzalo slnce. Železnica uháňala krásnymi
dolinami Salzburgu. Škoda krásneho kraja, že som ho nemohol obdivovať!Ináč, ani to nepatrí k veci. Nechcem písať obšírny cestopis. A keďže som i spal, či to
nebolo „na železnici?“Z tej nadmieru zaujímavej scény, ktorá vyššie v krátkych lapidárnych ťahoch bola
nakreslená, sa iste možno presvedčiť, že sa na železnici i pamätihodné udalosti vyskytujú.Avšak tak sa mi zdá, sťaby moje ucho bolo duchom cteného čítajúceho publika. Zdá sa mi
totiž, že väčšia časť súdneho čitateľstva (a ja každého čitateľa pokladám za súdneho, ktorý
týmto riadkom pozornosť venoval) takto hovorí: Škoda preškoda tej zaujímavej scény, že ju
pôvodca tak nakrátko, tak lapidárnym slohom opísal. A koľko zaujímavého mohol rozprávať! Mal
nám bližšie charakterizovať svojich spolucestujúcich, mal nám rozpovedať, o čom rapotal ten
skamenený jazyk jeho dvojcentovej susedy? Ktovie, či by z jej reči nebola povstala
zaujímavejšia epizóda, než je celý cestopis? A potom — aká nejapnosť od toho pôvodcu i to, že
nepripomenul, či sa s tým susedom alebo susedou na železnici vôbec zhováral. Možno, veru, že
je ten pôvodca tak mechom buchnutý, že sa ešte ani k ľuďom prihovárať nevie… Hja, ale potom
nechže nepíše cestopisy, lebo je na to niečo prihl… A zase o tých krásnych krajoch Salzburgu
úplne mlčí. Že, vraj, drichmal. Daromná fráza, ba urážlivá. Pokladá svojich čitateľov za
bláznov, alebo je on sám…A už takéto monológy netrpím, totiž ja, pôvodca týchto riadkov. Musím sa ohradiť proti
takým urážlivým nadávkam. Ja že mechom buchnutý? Ja že…? Do očí vám musím riecť bez obalu, vám
všetkým, čo ste s lapidárnym opisom tej železničnej scény nespokojní, vám všetkým musím
povedať, že vás — nesmierne ľutujem. Ľutujem vás preto, že nemáte ani zdania o pokrokoch
moderného spisovateľstva. Tak sa mi vy do toho rozumiete ako sliepka do organovania. Nuž či
ste vy tak ďaleko zaostali za vozom moderných náhľadov, že ani to neviete, že sa teraz čo
najkratšie opisy najlepšie ľúbia, pri ktorých je najširšie pole ponechané obrazotvornosti
čitateľovej? Veru by ste sa hanbiť mohli, vy nositelia zastaralých šlendriánov. Spýtajte sa
ktoréhokoľvek moderného kritika, každý vás ubezpečí, že saterazkrátke
opisy najlepšie ľúbia. Predtým, pravda, opak tohto náhľadu stál na povrchu. Predtým bolo prvou
cnosťou dobrého spisovateľa čo najpodrobnejšie detailizovanie, rozbor situácie, osoby a
predmetu až na najútlejšie čiastočky, ako to napríklad u Hollého vidno, ktorý opisuje črpák
svojho valacha asi v dvadsiatich-tridsiatich hexametroch. Ale teraz? — Teraz je najslávnejším
spisovateľským maliarom ten, čo len obrysy kúskovité vie čiarať, aby obrazotvornosť čitateľova
čo najslobodnejšie pole mala asekurované. (Niečo podobného i deti vedia robiť uhlíkom na
stenu.) Tak veru! Moderné požiadavky sú inakšie i v spisovateľstve než zastaralý klasický
šlendrián. A môžem vás ubezpečiť — aspoň tak vraveli o tom moderní kritici — že príde onedlho
čas, že ten bude venčený za najhlavnejšieho spisovateľa, kto nenapíše v svojom živote — ani
riadočka. Ten už potom zabezpečí obrazotvornosti svojich čitateľov najširšie pole. Ó, keby ten
čas už predo dvermi bol! Potom by aspoň a posteriori[9]neexistovali ani moderní kritici.Zatiaľ poďme ďalej.Železnica už pri Mníchove píska.City príjemné ovládali srdce moje, keď sa rušeň k Mníchovu približoval. Vytrčiac hlavu zo
železničného vozňa a zhliadnuc pred sebou sochu „Bavariu“[10](do ktorej sa hore schodmi chodieva), bol som napomenutý, že som prišiel na pôdu
umenia.Len niekoľko okamihov — a železnica zastala. Vo mne vrela túžba, aby som čím skôr mohol
obdivovať povestné zbierky diel umeleckých: glyptotéku,[11]pinakotéku a pod. Bohvie ešte čo. Lež príjemné moje city v škrekľavú disharmóniu
premenila nepríjemná epizóda pri železničnej stanici. Chcejúc sa zaopatriť bavorskými
peniazmi, išiel som k pokladnici. Tam mi statočne vymenili naše bankovky za bavorské papiere.V myšlienky ponorený nad tým výrazom „čert ako diabol“, zabudol som si paličku pri
pokladnici. Ľútosť hlboká mi zachvátila útroby za jedinou vernou spoločnicou, ktorá ma z
domova až do tejto cudzej krajiny sprevádzala. Ale ľútosť netrvala dlho. Navrátiac sa k
pokladnici, tam som síce milenú a takmer oplakávanú paličku svoju nenašiel, lež učiniac v
zármutok pohrúžený niekoľko krokov napred, zazrel som ju v ruke nejakého sluhu od železnice.Okamžik — a žiadal som galantne svoju družku naspäť.„Oh, veľmi vďačne,“ odpovie oslovený, „ak je vaša.“Vytiahol som mešec a podával som statočnému nálezcovi akýsi strieborniačik, čo mi ešte od
Simpachu bol zvýšil.„Nie som privyknutý na také almužny,“ zaďakoval odmenený, uškrnúc sa opovržlivo. Nálezné
neprijal.Natakéalmužny? myslím si. To mu je málo. „Dal by som viac,“ rečiem,
„ale nemám okrem bankovky. Vidíte prázdny mešec. Pijete pivo?“ pýtam sa, pozrúc na blízky
hostinec.Miesto odpovede zachytil sa dobrý vtáčik so mnou.Je to hrozné s týmito veľkomestskými gaunermi, myslel som si, vstúpiac do pivovaru. Už ma
má! Vďačne by som mu bol ponechal milú paličku.V tomto okamžiku mi dobrá myšlienka napadla.„Pijete pivo?“ pýtam sa svojho sprievodcu, obrátiac sa k nemu nenazdajky uprostred sály.„Ó, áno.“ Úľubne sa usmial.„Kúpte si teda za moju paličku piva,“ rečiem odhodlane, „a tu máte ešte i túto almužnu.“ S
tým som mu hodil tenže strieborniačik čo prv a odchádzal som naspäť.Svingulant[12]prijal oboje.„Len jednu otázku,“ riekol pritom galantne, „smiem vám dať?“ A nečakajúc na moju odpoveď,
spytuje sa ďalej: „Vy ráčite byť z Rakúska. Nie?“„Ak vám ľúbo, áno.“„Hneď som si myslel,“ dodal gauner s triumfujúcim smiechom.„Len Rakúšan môže
byť taký ľahkomyseľný v peňažníctve.Vezmite svoju paličku i peniaz!“ kričal za
mnou.Ja som sa ani neobzrel od radosti nad tým, že som sa takého gaunera striasol.O hodinu pozdejšie som sa dozvedel v tomže hostinci, že sluha od železnice, s ktorým som
mal aféru, bol bavorský — minister!„Nie je možné! To je švindeľ. Nepravdepodobné!“Domnievam sa, že asi tieto slová vykĺzli sa z úst čitateľa nad tou aférou, ktorú som mal v
Mníchove s údajne bavorským ministrom a ktorú som predošle opísal.Ja, bohužiaľ, voči tejto nedôvere nemám inej odvety okrem tejto:relata
refero,to jest podal som vec počutú. Ak teda ten údajný minister nebol opravdivým
ministrom, prosím, neobviňujte mňa, lež prameň, z ktorého som zprávu čerpal. — A tu mi niečo
napadá reťazením sa myšlienok. Neraz sa i pisateľom historických románov a podobných vecí tej
nedôvery za podiel dostáva, akoby niektoré veci v ich spisoch neboli pravdepodobné. Avšak oni
úbožiaci za to nemôžu, preto sa nedôvera tá vlastne ani ich netýka. Námietku pravde
nepodobného vymýšľania iba ten môže na nich uvaľovať, kto nerozoznáva historický dej od toho,
čo je slobodnou fantáziou vymyslené… Čítať napríklad v niektorej novele o hodovaní v takom
paláci, nad ktorým stotridsaťpäť obesencov visí, je zdanlivo pravde nepodobné a absurdné, a
predsa je to dejepisný fakt. Od nepravdepodobnosti k nemožnosti je ďaleký skok.A prečo by som neuveril, že ten pán v rovnošate (ktorú som ja, cudzinec, za rovnošatu
bavorských železničných sluhov a úradníkov pokladal) bol vskutku bavorským ministrom, keď som
z bezpečných úst počul (a to je všeobecne známa vec), že bavorskí ministri veľmi často
chodievajú do toho hostinca, kam som i ja bol zašiel, na pohár piva? — Tak je to i s
dejepisnými rozprávkami. Prečo by som pochyboval o pravdivosti niektorého deja, keď viem z
bezpečných prameňov, že sa on pomerom, obyčajom a duchu patričných časov neprotiví, ba s nimi
súhlasí.Avšak vzdialil som sa od predmetu.Prechádzam sa po chodbištiach mníchovských. Hľadal som zrakom zvedavým na tejto pôde
umenia predovšetkým zvláštne stavby.Ale očakávanie moje nebolo splnené. O zovňajšku Mníchova možno síce vcelku riecť, že v
architektúre ďaleko stojí nad Pešťou, ktorá sa zdá byť len kasárenským hniezdom, lež v
stavbách mníchovských niet dostatočnej veľkoleposti. A tak myslím, že i najčistejšia stavba
len vedno s veľkoleposťou môže vyvolať uspokojujúci dojem. Z budov mníchovských priveľmi
vyzeralo reálne zmýšľanie bavorských pivárov. Mimovoľne mi napadlo: títo ľudia, reku,
nezamurovávajú svoje peniaze do skaly. Z národohospodárskeho ohľadu je to chválitebné, Pešť by
sa mohla z toho poučiť, ale dojem umelecký je tou myšlienkou mútený.Keď hovorím o staviteľstve, spomeniem spomedzi pamätnejších stavieb mníchovských aspoň
drievny gotický dóm, neovakovaný, z červených tehál stavaný. Palác kráľovský je dostatočne
známy z novinárskych drobností.Navštívil som i glyptotéku. A tu som nahliadol, že keď som v Mníchove hľadal Atény, nebol
som veru sklamaný. Už sama budova s klasickou jednoduchosťou je majstrovským dielom
staviteľstva. A obsah tejto budovy! Veľkolepé, uchvacujúce a poučné je vidieť, ako sa vyvíjalo
rezbárstvo od svojej egyptskej kolísky počnúc až ku gréckemu kulminačnému veku. Podoba
jednotlivých triednych svetlíc a ich usporiadanie ako i fresky úplne harmonizujú so sochami,
ktoré sú v nich umiestnené.Nemôžem spomenúť ani najpamätnejšie sochy. Ale aspoň jednu. Mňa zvlášť zaujímal „Spiaci Saturn“,[13]pozostatok to z veku slávneho Praxitela a Skopasa.[14]Keď sa zahľadí človek na túto sochu, príde do pokušenia nastaviť svoje ucho, či
ten Saturn skutočne nedýcha. Na tvári Saturnovej je klasicky vyjadrená opilosť. Skoro by sme
uhádli, o čom asi sníva.Ale dosť. Okrem toho si vás už predstavujem, ako sa usmievate nad tým, že sa mi práveopitýspiaci Saturn páčil v glyptotéke. „Nie div,“ poviete, „že sa
pôvodca medzi bavorskými pijanmi táral.“Mníchov som opustil pod dojmom príjemných citov. Mnohé by som mal spomenúť, čo ma
zaujímalo, naširoko-ďaleko by som sa mohol rozpisovať o každom videnom predmete. Či by môj
cestopisný úryvok potom nebol ešte rozvláčnejší, než je teraz, to mnohý ľahko uhádne. Pritom
je aj to isté, že by tieto riadky mnohým lepšie chutili, keby v nich rozličné skúsenosti boli
pospomínané dve na tri a nakrátko, než chutia teraz, keď sa pri niektorom predmete trochu
dlhšie zabavím. Z toho si každý novelista môže tú dobrú radu vybrať, že sa väčšineterajšiehočitateľstva také poviestky najväčšmi ľúbia, v ktorých je
mnoho deja v krátkom lapidárnom slohu nakopené. Kto sa tejto modernej požiadavke ozlomkrky
neprispôsobí, lež i na estetický zmysel prevýšených „šlendriánov“ reflektuje vpradeným do
svojej práce kde-tu obšírnejším opisom niektorého deja alebo osoby, nad tým novelistom je už
vopred vynesený výrok nezdaru.Moja návšteva v mníchovskej glyptotéke mala za následok, že som si v najbližšom
kníhkupectve zaopatril Lessingovo[15]dielo „Laokoón“. Túto klasickú prácu čítal som na železnici od Mníchova až po
Lindavu. Medzi spolucestujúcimi som iste nemal nikoho, kto by mi bol lepšie než „Laokoón“
zdĺhavý čas cestovania krátil.„Laokontovi“ mnohé mám čo ďakovať…Na svoju hanbu som sa presvedčil, že som dovtedy nejasný pochop mal o hraniciach
maliarstva, rezbárstva a poézie. Predtým som sa domnieval, verný náhľadu Simonidesovmu,[16]že maliarstvo je nemou poéziou a poézia hovoriacim maliarstvom. Lessing ma o inom
presvedčil. I zanevrel som na „mániu opisovania“, ktorej som dosiaľ hlavnú rolu v básnictve
pripisoval.„Len to je úrodné,“ hovorí Lessing (Laokoón III.), „čo obrazotvornosti slobodnú hru
ponecháva. Čím viac vidíme, musí nám byť dovolené, aby sme si tým viacdomyslieť
mohli.“Lessing toto síce o maliarstve hovorí, ale či to neplatí aj o básnictve? Isteže aj o
poézii, a tak napríklad aj o novelistike, s tým malým rozdielom snáď, že táto musí ponechať
slobodné pole dômyslu čitateľovmuv pobočných dejoch a reflexii nad súvisom hlavného
deja,ale nikdy sa nesmie opierať o slobodný dômysel pri maľbecharakterov.Novelista podľa mojej mienky nesmie dopustiť, aby si
čitateľ inakšiu ideu smel utvoriť o charaktere niektorej, zvlášť hlavnej osoby, než akú
pôvodca nakresliť zamýšľal. Spisovateľ musí byť istý, že s ktorou osobou svojej poviestky on
sympatizuje, s tou musí cítiť aj čitateľ. Aby sa ale táto zhoda medzi názorom spisovateľovým a
čitateľovým možnou stala, k tomu je pri nekonečnom počte nuansí v charakteroch ľudských
potrebná maľba, dôkladné kolorizovanie, častokrát na úkor lapidárnosti, a nielen povrchne
rabelaisovskú geniálnosť[17]napodobňujúce čmáranie jednotlivých spisov. Myslím, že ak sa maliarstvo niekde s
poéziou stýka, je to práve tento punkt — punktcharakteristiky.Nechcem
však rozpisovať svoje reflexie nad Lessingovým „Laokontom“, ktorého takmer každá kapitola sa
hodí k novým a novým úvahám. Len škoda, že mnohí z novších kritikov práve na základe
Lessingových zásad, nimi jednostranne pochopených, vystavali svoje klamné teórie, z ktorých
niektoré som už v priebehu týchto riadkov spomenul.Začínalo svitať, vlak dochádzal k Lindave. O dve hodiny mal som uvidieť kraje blaženého
Švajčiarska… Aká to bude plavba po siných vlnách Bodamského jazera! V hrudi mi splápolal
plameň nadšenia…Tu ale padlo mi oko na jednu enunciáciu[18]otvoreného „Laokonta“ — a odrazu som sa tak začal cítiť, akoby plameň môjho
nadšenia bol býval spláknutý ľadovým tušom.„Konečným cieľom každého umenia,“ hovorí tam Lessing, „je úľuba a bez tejto sa možno i
zaobísť. Preto nepochybne môže závisieť od zákonodarcu, ktorý druh úľuby a v akej miere je
povoliteľný.“Horrendum dictu![19]To je snáď predsa primnoho od takého „Freigeista“,[20]ako bol Lessing. Zákonodarstvo by teda malo rozhodovať napríklad nad tým, aké
obrazy je dovolené maľovať, akého „druhu“ básne písať, „akú mieru“ nadšenia v nich upotrebiť a
pod.? A už, prosím za odpustenie, táto kapitola Lessinga, napriek tomu, že ju pôvodca chcel
dejepisnými príkladmi ilustrovať, z toho, že u starých boli aj umenia podrobené zákonom,
vyvodzovať, že by táže inštitúcia aj za našich čias bola potrebná a cieľu primeraná, to toľko
znamená ako históriu zauškovať a nenahliadať, aký veľký je rozdiel medzi duchom starého a
prúdom nového veku.Ale na šťastie v modernej Európe sa ani nenašiel taký štát, v ktorom by zákonodarstvo
rozhodovalo nad dovoliteľným a nedovoliteľným v umení, čiže kde by zákonodarstvo slobodný
vývin umenia bolo chcelo hatiť. A dobre tak.Nechže je zástoj absolutistickej kontroly ponechaný takým indivíduám, o ktorých je známa
vec, že sa pštrosom podobajú, nakoľko sa aj oni radi zarývajú pred nebezpečenstvom
„liberalizmu“ a podobných mátoh do piesku stredovekých lapálií. Tieto poľutovaniahodné
indivíduá nechže sa kochajú v svojom vycieraní zubov, nechže sa kochajú v tom výlučne svojom
vlastnom privilégiu, že sú oni strážcami mravnosti a najvyšším fórom umenia. Ja týchto ľudí
ľutujem. A ak by sa mi kedy toho šťastia za podiel dostalo, že by tí zasmušilí rytieri
vykrikovali nad nejakým mojím výtvorom mne do očú (a nielen za chrbtom) svoje fulminantné jeremiády:[21]„Mravnosť je napadnutá! Pozor, devy slovenské! Nedajte sa zviesť, junošovia naši!“
— ja i vtedy nevedel by som sa namrzieť, ale s ľahkým úsmevom vyjadril by som tým rytierom
svoju najhlbšiu sústrasť. Úbohí!…Pradenie týchto myšlienok ešte nebolo dohotovené, keď rušeň začal pískať, dávajúc na
vedomie, že sme blízo Lindavy. O niekoľko chvíľ rušeň zastal.Vystúpil som z vagóna, a oddajúc batožinu nosičovi, poberal som sa k prístavu Bodamského
jazera.Stál som na palube a hľadel som v tichej dume do zelenkavých vôd jazera. Neviem, či to
bola túžba za opusteným domovom a či inakšie kiesi pocity, ktoré v prsiach mojich prúdiť
začali. Dosť na tom, bol som rozrušený… V rozrušenosti zabiehal som až k hraniciam povestného „weltschmerzu“[22]i mimovoľne tisla sa mi na pery nasledovná básnička. Melancholické čľapotanie vĺn,
loďou prerezávaných, bolo hudobným sprievodom k mojim rýmom:Ranný vánok už povievať začína,noc-mrákava vždy viac a viac sa míňa:Ó, loď, pospeš, rozprestri vetrilá,nech sa zjaví voľnosti vlasť milá!Blíži sa noc. Dych života nevládze.Ako by vládal niesť toľké nesnádze?Ó, čierna loď, nenáhli sa, čakaj:Len ešte raz, len — zaplakať mi daj.Neviem, či to v tomto smutnom tóne i ďalej malo ísť. Len na to sa rozpomínam, že
nasledujúca sloha mala obsahovať rezolútne — zriekanie sa večného spasenia. Myšlienka táto,
ako vidno, nebárs akorduje s obsahom slôh vyššie uvedených, no ja som ju predsa silou-mocou
chcel upotrebiť, a síce z nasledovnej príčiny. Stalo sa mi pred pár rokmi, že som bol napísal
a uverejnil veršík, v ktorom sa moja hriešna duša ľahkomyseľne zriekala účasti spasenia. Akýsi
starý pán sa nad touto impertinenciou[23]bol strašne napálil (priatelia mi vyčítali, že je myšlienka tá plagiátom z celej
svetovej literatúry, čo ja sám uznávam) a tenže starý pán ma za tú impertinenciu statočne
vymydlil. Ale čo sa vykľuvalo z kritiky toho pánovej? Výbornáreklamapre
moje, ináč „nechutné“ veršovnícke výtvory. A čo bolo výsledkom tej reklamy? Ten jednoduchý
fakt, že skoro každá vzdelaná Slovenka vedela celú tú básničku naspamäť a častejšie si ju s
úľubou opätovala, a bez reklamy starého pánovej by ju snáď nikdy nebola ani čítala.
Presvedčivši sa teda, že jenemiernyútok starého pána pre mňa opravdivou
reklamou, vyznám dôverne, i k veršíkom vyššie uvedeným som preto zamýšľal pripojiť myšlienku o
spasení, aby mi u toho starého pána bol zaistený útok — reklama mojich veršíkov.Dokým som sa ja čiernej lodi prosil, aby mi len ešte raz dovolila zaplakať — pustili sa do
plaču nebesá. Neviem, či to boli slzy ľútosti nado mnou. Ak slzy tie naozaj mne platili, tak
veru strašným hriešnikom byť musím, lebo sa lialo strašne.K tomu vial i silný vietor. Bodamské jazero začalo sa vlniť. Krásny to bol obraz! Ale
nejdem ho opisovať po prvé preto, že nemôžem vystáť „mániu opisovania“, a po druhé z tej
príčiny, lebo cteným čitateľom môžem v krajine ukázať a predstaviť niečo krajšieho, než sú
rozhnevané vlny Bodamského jazera.Pozrite, kto sa tam do zrkadla pozerá?…Potichu sa blížte ako milenec ku komôrke svojej dievčiny; nedovoľte čižmám vŕzgať, ak máte
v nich lipové triesky.V kajute je samotná, za spolucestujúceho mňa jediného má, môže teda svojej márnomyseľnosti
nemýlene pochlebovať v zrkadle.Pozrite na tú štíhlu postavu — ale nejdem ju ďalej opisovať. Dosť na tom — máte pred sebou
ženu ako lusk.Aký blažený som bol, že som mohol v jej spoločenstve cestovať.A aká zhovorčivá! Čo slovo, to geniálna myšlienka. Mladá síce nie je, ale je predsa na
pobozkanie.Rodom Poľka; vydala sa do Francúzska, ale jej manžel dávno zomrel. Keď mi o jeho smrti
vyprávala, vytiahla z vrecka šatku a utierala si zaslzené oči. To je už potom vernosť na
pozlátenie.„Váš nebohý manžel,“ rečiem ja, „bol veľmi šťastný človek, lebo ako vidím, blažili ste ho
závideniahodnou vernosťou.“ Chcel som týmito slovami jej sentimentálnosť pichnúť, ale sa mi to
nepodarilo; moje slová sa viac poklone podobali.„Ó, prosím vás,“ rečie ona, ľúbo usmejúc sa odrazu, „veľmi mi pochlebujete. Radšej ste
mali riecť, že srdce ženské býva vernejšie než mužské. A to je naše šťastie, bo v povedomí
vernosti nachádzame aspoň aké-také uspokojenie, ak sme v ľúbosti nešťastné.“„Ach, vy ste boli snáď nešťastnou? Veru vám to z tváre nevyzerá.“„Či nešťastnou?“ rečie ona s trpkým úsmevom. „Vy ste dobrý znateľ ľudí. Mám k vám dôveru.
Ak chcete, môžete počuť o mojom osude. — Ale snáď si zaraňajkujeme.“Dal som doniesť kávu, ktorú som fatálne draho musel zaplatiť.Pri šáločke začala vyprávať moja drahá Poľka o živote svojho nebohého muža, aký výstredný
život viedol, koľko príčin jej k žiarlivosti poskytoval a podobné veci. Už som chcel svoje
slová odvolať, ktorými som bol prv vyznal, že jej manžel bol veľmi šťastným človekom.Ale denique[24]zabával som sa dobre, až kým loď v Romanshorne zastala. S takou milou ženou som sa
už dávno nezabával.Chlape, myslel som si, ak by si bol o štyri roky mladší, t. j. osemnásťročný, nech som
dobrý, ak sa nezaľúbiš do tejto ženy až po uši.Keď som si v Romanshorne železničný lístok vymieňal, pribehne drahá Poľka ku mne a vysype
na pult predo mnou všetky svoje peniaze. Boli to všelijaké strieborniaky od výmyslu sveta,
nebodaj, pozostatok akejsi numizmatiky.[25]„Prosím vás,“ rečie ku mne, „pomáhajte mi vyberať švajčiarske peniaze, ja sa v týchto
rozličných nevyznám.“Vyberať — myslím si. Celá tvoja numizmatika nestojí päť frankov a za lístok máš platiť
aspoň dva razy toľko.Z rozpakov mi zvonček pomohol — začali tretí raz na odchod cengať.„Odpusťte, madame, ešte som neodovzdal svoju batožinu.“ S týmito slovami som sa vzdialil.
Už darmo je, bol som veru taký negalantný, že som svojej „priateľke“ nekúpil lístok — za svoje
peniaze.Chlape, myslel som si, ak by si bol o štyri roky mladší, to jest osemnásťročný, nech som
dobrý, ak jej nekúpiš lístok za svoj groš.Odvtedy, čo som na pôdu švajčiarsku stúpil, šťastie ženské ma v opravdivom zmysle slova
začalo prenasledovať. Sotva som v Romanshorne na železnicu sadol, dopálila za mnou moja
premilená Poľka, a prv než by som ju bol spozoroval, sadla si ku mne, rečúc s francúzskou
zdvorilosťou: „Neráčte sa mrzieť, ak budem vašou susedou. So známym priateľom je, tuším,
lepšie cestovať.“Neodpovedal som, čo mi namrzenému na jazyku väzilo, ale som sa predsa nemohol zdržať, aby
som nejak zarazeno nabok nepohliadol.A koho tu zhliadnem?Dievčinu, na prvý pohľad dobre známu, lež v prekvapení som sa nevedel spamätať, kto je a
kde som ju videl.Ona tiež pozrela na mňa a začervenala sa.Po mnohom rozmýšľaní mi prišlo na um, že som dievčatko to sivooké v Pešti videl asi pred
týždňom, keď v omnibuse vis a vis[26]sedela.Cestovala samotná. Možná vec, že v Pešti bola guvernantkou[27]a že sa teraz do svojho rodiska navracala. Bol som v rozpakoch, či sa jej mám
prihovoriť. Srdce mi lietalo od radosti. Vyznám dôverne, s dievčatkom som vrele sympatizoval.A ak je ona z Uhorska? Či by sa nepatrilo ju osloviť?… A vidím, že sa i ona rozpomína na
mňa.Bol som v rozpakoch za dlhší čas, a čo z rozpačitosti vyplýva, na susedu som pozabudol.
Táto, aby moju negalantnosť revanšovala, začala si — za smiechu spolucestujúcich — vlasy
vyčesávať. Tak som sa cítil, akoby ten smiech mne bol platil.To ma pohlo k rozhodnutiu.„Prosím, nebudem na prekážku vášmu zamestnaniu,“ rečiem k svojej Poľke a už som sedel pri
boku sivookého dievčaťa, prehodiac krátko: „Excusez, mademoiselle“.[28]„S’il vous plait, monsieur,“[29]rečie ona, sklopiac zrak a zapýriac sa.…Mal som také cestovanie, aké viac nikdy nebudem mať…Kto bola tá dievčina a ako som sa s ňou zabával, rozpoviem vám druhý raz.Do videnia![1]grácia— priazeň.[2]Ariadna— postava z gréckej mytológie: dcéra krétskeho kráľa
Minosa, ktorá vyviedla Tézea z labyrintu pomocou klbka nití.[3]Baedeker,Karl (1801 — 1859) — vydavateľ cestovných sprievodcov;
—baedecker— cestovný (knižný) sprievodca.[4]plátku banskobystrického— Banšell má na mysli vládou vydávanú
„Svornosť“, známu surovými útokmi proti všetkému slovenskému.[5]Jekelfalussi— maďarský vysoký cirkevný hodnostár.[6]mene tekel ufarzin— spočítané, zvážené, rozdelené; v prenesenom
zmysle výstražné znamenie.[7]prelúdium— (lat.) predohra, úvod.[8]Linné,Karl (1707 — 1778) — švédsky prírodovedec, tvorca prvej
klasifikácie rastlinstva a živočíšstva.[9]posteriori— (lat.) dodatočne.[10]Bavaria— socha ženy znázorňujúcej Bavorsko.[11]glyptotéka, pinakotéka— (z gr.) zbierka diel plastického umenia,
obrazáreň.[12]svingulant— (z angl.) švihák.[13]Saturn— boh času a úrodnosti.[14]Praxiteles a Skopas— slávni grécki sochári (4. stor. pr. n.
l.)[15]Lessing,Gothold Ephraim (1729 — 1781) — vynikajúci nemecký
spisovateľ; jeho najlepším estetickým dielom je Laokoón.[16]Simonides z Amorgu(okolo r. 650 pr. n. l.) — grécky básnik,
píšuci satiry a výsmešné básne v jambickom metre.[17]rabelaisovskú geniálnosť— Francois Rabelais (1495 — 1553) —
francúzsky spisovateľ, autor svetoznámeho románu Gargantua a Pantagruel.[18]enunciácia— (z lat.) výrok, výpoveď.[19]horrendum dictu— (lat.) hrôza povedať.[20]Freigeist— (nem.) voľnomyšlienkár.[21]fulminantné jeremiády— (z lat.) hromové náreky.[22]Weltschmerz— (nem.) svetobôľ.[23]impertinencia— (z lat.) bezočivosť, neslušnosť, surovosť.[24]denique— (lat.) napokon, konečne.[25]numizmatika— (z lat.) náuka o starých minciach; tuná skôr
zbierka peňazí, mincí.[26]vis a vis— (fr.) oproti, zoči-voči.[27]guvernantka— (z fr.) vychovávateľka.[28]Excusez, mademoiselle!— (fr.) Prepáčte, slečna![29]S’il vous plait, monsieur— (fr.) nech sa páči, pane.
|
Bansell_Na-parolodi-a-zeleznici.html.txt
|
Preč sťato![1][2]Ta ma nes, ta, koníček môj plavý,ta na druhý bájny svet — v svet srdca, dobrých duchov,kde nemožnosť hradbami stojí,kde čo dobré neumiera,kde čo pekné neošpatne,kde čo pravé neprepadne,kde čo slávne nezahasne;krása kvietkami prekvitá,dobré city rosou sa trblietajú,jedným slnkom hraje, ligotá sa všetko,jednou piesňou vtač i duša rozplýva sa v harmónii,kde dobré nad zlým víťazí — — —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Čitateľný Bottov rukopis. Dobšinského odpis na liste F. Uverejnený v Slov. pohľadoch
III, 1883, str. 459.
|
Botto_Prec-stato.html.txt
|
OsobyMATÚŠ JAHODA, sedliak a richtárKATUŠA, jeho ženaANIČKA, ich dcéraBARBORA CHVOJKOVÁ, chudobná vdovaMARTIN, jej synPIŠTA BUČÁK, žandár, potom sedliakJANKO, paholok u richtárovNOTÁRPOSOLDVAJA ŽANDÁRI — TRAJA MUZIKANTIDVE-TRI SUSEDY — TRAJA-ŠTYRIA OBČANIAPrvé dejstvo v auguste, druhé na fašiangy, tretie v júni. Dej na dedine v terajšie časy.
|
GregorTajovsky_Novy-zivot.html.txt
|
1,Prečo som ja nie richtárom? Čo volia za richtárov takých bibasov, čo neskúsili sveta
a nevidia ďalej od nosa?‘ Tak premýšľa Ondráš Sárený, notáriuš poctivej obce Lokšian. A
nie je to prvý raz, že si dáva takéto otázky. Cez celý čas, čo je notáriušom — a to bude
pomaly pätnásť rokov — neraz mu prišlo takto pokarhať krátkozrakosť obce. ,Tí sprostejší
nevedia, koho voliť. Tí múdri zas volia najradšej najväčšieho babráka, aby ich nemal kto
zavracať.‘ A aby sa vedelo, kto by bol ten súci, čo by pozavracal všetkých hlavajov,
doložil: ,Ja by tých naučil, čo je richtár! Večné veky by ma spomínali!‘Nuž má pravdu, čo o richtároch vraví. Veď Miško Babka, terajší richtár lokšiansky,
nemá viac skúsenosti úradnej ako ja, alebo — s dovolením — vy. O dakoľko dní bude rok,
čo ho postavila obec, i to len po biede. Obec ho stavala, on jej podkľakával — nechcel
richtárskej palice. Nie že by sa bol očistomok odhrýzal, oči slepil občanom, ako to
robievajú všetci novozvolení richtári; nie, on sa naozaj necítil súcim. Richtárstvo
prijal iba vtedy, keď mu slúžny dal na výber, buď prijať richtárstvo, buď zložiť stovku.
A že stovka i v Lokšanoch je veľký peniaz, preto i Miško Babka radšej si vybral to
nešťastné richtárske jarmo.„No, tak,“ tešila ho obec, keď mu išlo do plaču. „Blázon sprostý, čože sa budeš
okúňať?“„Juj, keď sa bojím a v tom nikdy som nebol. Čo, ako si ja poradím?“„Neboj sa. Podpísať sa vieš, a viac ti nenačim. Dáme ti vyskúseného notáriuša.“I tak sa stalo. Miško Babka má notáriuša, čo vie viac i od viceišpána. Napíše takú reláciu,[1]že sám sudca postaví si zaraz okuliare na nos, a i tak len horko-ťažko
vyberie, čo stojí v relácii. Notáriuš povie všetko tak onakvo, že by nik nepomyslel. A
učí richtára, i ako treba písma čítať a vykladať ich. Napríklad: Miško Babka je veľmi
výslužný. Keď príde písmo od úradu a v ňom stojí: za osem dní pod osobnou zodpovednosťou
to a to zinkasovať a stolici oddať, hneď by bežal vyberať peniaze. Možno, zo svojich by
doložil, keby sa nezišli všetky — tak sa bojí písem. No tu je, chvalabohu, Ondráš
Sárený, a ten mu povie:„Richtár, nie tak! Reči sa vravia a chlieb sa je. Nebudeme sa pretŕhať. Nemôžme byť
prví — nech dajú prvej iné obce.“Richtár si konečne dá povedať. Ale i skrúšený ide do stoličnej kasy, že ho tam
dokonale vyhrešia, alebo i zavrú, že sa oneskoril o celé dva týždne. No a čo? Nič sa mu
nestalo! Natešený sa vracia, že sa mu tak prepieklo.Notáriuš, ktorý ho medzitým v krčme na Mýte čaká, je nie dajak vytešený. Celkom
pokojne vraví:„Veď som povedal, že dočkajú. Len tak trestať! Keby sa slúchlo raz, druhý raz by boli
ako osy; ale keď sa nezduríte, tak si vás ešte väčšmi budú vážiť.“„Ej, vy ste predsa múdry človek!“ obdivuje ho prostosrdečne richtár. „Keby nie vy, kde
by sa ja podel?“„Nuž, čo viem, to viem,“ odpovedá skromne Sárený, ale nedal by za neviem čo, že ho
richtár obdivuje. „Viem, ako bývalo za Nemcov; viem, ako ide teraz, a nikoho sa ja
nezľaknem.“Ale takáto zhoda panúva najviac tu na Mýte, po odbavených povinnostiach, pri poháriku.
Ináč býva doma, za richtárovým stolom, menovite keď niet na ňom skleničky. Notáriuš
vidí, že richtár je povoľný i dobrej rade prístupný, kým je — von z domu. Doma akoby ho
vymenil: vo všetkom proti notáriušovi. Napríklad niet na stole skleničky; notáriuš by
našiel zrok dačo si preliať. Ale richtár Babka nechce mu ísť na ruku. Notáriuš šípi, že
iné akési mocnosti maria jeho činnosť. A v takú chvíľu nadchádzajú ho otázky: ,Pane
večný Bože, prečo som ja nie richtárom? Prečo volia za richtárov kadejakých bibasov?‘Človek by sa divil, prečo volí dedina Babku, a nie nášho Ondráša. Ondráš je stvorený
za doživotného richtára. Syna má už ženatého, ten sám riadi otcovský majetok. Otec ho
priučil niesť všetko na hlave. Tak dlho mu je v službe, že domáci už odvykli volať ho do
práce. Odvykli na jeho pomoc spoliehať. Ondráš má teda času, je rozumný, skúsený: či by
on nespravoval obec onakvejšie, keď i tak má k tomu veľkú náchylnosť? A tu nie! Vyvolia
takého Babku, mladého gazdu, bez ktorého sa dom neobíde. Vyrazia mu z ruky pluh, cepy a
motyku, vtisnú mu do nej silou-mocou richtársku palicu. Prečo to?Múdra hlava Ondrášova prišla i na to. Obec má dôveru len k neskúseným. Taký je nie
prísny, nedrie do desiatej kože, nevie naskočiť na ľudí, lebo i rozkazovať je nie ľahko,
i tomu treba sa učiť a privykať. Kým sa podučí narábať ako-tak tou richtárskou palicou,
za ten čas minie trojročný turnus — richtára oddajú zas jeho gazdovstvu a oddajú palicu
takému, ako on bol. Tak si ľudia pomáhajú.A pritom najhoršie sa má náš Sárený. Nie že by sa mu zle vodilo pri neskúsených
richtároch; veď vlastne on riadi i richtárov i obec — ale trápi ho, že sa musí dívať,
ako nezaslúžení ľudia pohadzujú tým, za čím on roky a roky baží, nemôže dosiahnuť a
sotva kedy dosiahne. Lebo čo je to za náhrada, keď rozkazuje spoza chrbta richtárovho?
To je málo — ináč by on vedel a chcel rozkazovať, keby nemal hámu na kolesách: richtára.
Pre toho nemôže sa pohnúť.Tak teraz. Sú Vianoce, najkrajšie časy pre richtára. Obecné voľby predo dvermi. A to
voľby, kde netreba tisnúť ľudí, ale sami núkajú sa do služby obecnej. Voľba: kraviara,
baču, jaloviara, jahňačiara, hlásnikov a mlynárov. Aká to príležitosť užiť všakovej
dobroty! Šikovný richtár mohol by týždne jesť a piť, a — čo je hlavné — nič neprejesť a
neprepiť. Ešte by ho na rukách nosili. Keby tak Ondráš bol richtárom!Hneď by bol zaviedol poriadok. Voľby neboli by v jeden a ten istý deň — to je
nemožnosť, aby sa v jeden deň poriadne mohli odbaviť! Na každú voľbu mal by padnúť aspoň
jeden týždeň, aspoň! Tak by už bolo skôr času, aby si ľudia toho alebo toho obľúbili a
od všetkých „vyrozumeli“. A richtárovi a úradu nepadlo by vari dobre dať sa po námahách
dňa od toho alebo od toho pohostiť? Dobroty by zostalo na dakoľko týždňov, človek by
viac užil zo svojho práva, vlastne od svojho práva; vedel by, prečo je lokšianskym
občanom. Ale čo takto, keď sa to všetko naraz premelie? Úrad, čo i vyrozumie od mlynára,
nestačí už baču. Kraviar, jahňačiar a tí druhí prídu k službe ako slepá kura k zrnu: nik
sa nepožije na nich.„Keby sa len tie voľby skôr minuli,“ hovorí Babka richtár.„Máš zase!“ jeduje sa notáriuš. „A čo sa vám pri nich nepáči?“„Ten zhon, tá pijatika… Každý nedbal by iného, a ty každému nevyhovieš…“Notár len zložil ruky a mlčal. Čo odpovedať na takúto neskúsenú reč? Nie, tu nemožno
odpovedať. Najlepšie bude mlčať.„Povedzte mi, čo robiť s bačom?“ radí sa richtár. „Keď bol na Michala rozsadz, sľúbili
sme sa Ďurovi. Ja by ho i teraz chcel. Má dobrý merťuk i najskôr vyraďuje.“„Nuž, nech bude Ďuro — ja tiež chcem jeho,“ vraví Ondráš.„Ale tu je Zajac! A tomu sme sa tiež sľúbili.“„A kto?“ divil sa Ondráš. „Ak vy hej — ale ja nie.“„A keď sme boli u Mojžiša — neviete už? Juj, tá pečená hus — nikdy nebolo hodno za ňu!
Že som sa radšej neurobil chorým!“„A čo by ste sa mali robiť chorým, keď nás volal k Mojžišovi?“„Nuž tá pečená hus! Jedli sme — to je, že sme sa sľúbili. A to by nebolo nič, ale
Ďurovi sme už boli sľúbení ešte pri rozsadzi.“„A čo budete robiť, keď vás volajú? Utekať vari? Čo nás volal? Chcel nás traktovať,
preto nás volal. My sme sa mu netisli.“ Richtár krútil hlavou, že nesúhlasí; Ondráš
pokračoval: „To je taká vec: keď vy mne dáte tento kožuch, ja ho vezmem a nezahodím. A
keď Zajac predloží pečenú hus, ja si vezmem z nej. Lebo keď chce byť bača, nech sa
preukáže, čo vie.“„Ale kto prijme, ten má ťahať s ním,“ riekol richtár.„Občan, ten hej. Ale my sme úrad! Viete, čo je to — úrad? My môžeme vyrozumieť od
každého, i musíme. Vyrozumiete od jedného, druhý si pomyslí: A ja som vari horší od
toho, keď odo mňa nechcú? A nahnevá sa vám, že ste ho ohrdili. A úrad musí byť ku
každému prívetivý a rovnaký. Nám na jedno musí vychodiť — vypiť od toho, alebo od toho.“„A keď mi vykričí, že som pil od neho, a potom mu nepomáhal?“„Nech vykričí, nech! Vy mu povedzte: Ja som richtár; čo užijem, iba to je moje. A
každý vám uzná, i ten, čo kričal. Lebo prečo? Preto: my sme úrad a my nemôžeme byť
prijímačmi osôb. Či Šavel, či Pavel je nám rovnaký. To bolo tak na začiatku a bude tak
až naveky. Lebo nemôžete povedať Zajacovi: ,Nechcem, tvoja hus je nie taká ako Ďurova.‘
Musíte zjesť obe, či chcete, či nechcete.“„Ale kde je poctivosť, Ondráš? Povedzte, kde?“Notáriuš poobzeral sa, akoby ju hľadal. Nevedel, čo odpovedať. Konečne zvolal:„A vari ja neviem, čo je poctivosť? Skúsil som drahne sveta a všade mi dali poctivosť.
A bola by to lacná poctivosť, aby sa na jednu hus šacovala! Poctivosť na mieste, a čo by
kŕdeľ husí zjedol.“Richtára nemohol akosi uspokojiť. Sedel smutný za stolom a hľadel do otvoreného
protokolu.„Keby už bolo po všetkom! Keby už tu stálo, kto bude bačom! Ej, nedal by to za neviem
čo!“Notáriuš sa smial.„Bude i to, bude, nebojte sa. Ešte dnes-zajtra večer, už tam bude stáť.“„Ako si oddýchnem, keď toto…“ položil ruku na protokol, „keď toto bude v poriadku.
Celá hlava mi je prevrátená. Ani sviatky ma netešili ako indy. Minulej noci oka som
nezažmúril. Nie, blázon! Ako pozriem Zajacovi do očí, ak zvíťazí Ďuro a Ďurovi, ak
Zajac?“„A čo mu máte pozerať? Vari vám je Zajac frajerka, či čo?“ A udrel nahnevaný o stôl.
„Bude alebo nebude! Či ho vy postavíte, alebo zhodíte? Ale tu je iná kauza! To keby ste
naprávali radšej! Mlynárov by neškodilo presypať. Tento Švorec si sníva, že Lokšany
zahynú bez neho. Ani čo by iba on bol mlynárom na svete. A to preto, že sedí desať rokov
v tom mlyne.“„Keď dobre melie,“ poznamenal richtár.„Melie — veď melie, ale berie za to mýto, — či nie? A čo sme videli od neho? Nikdy ani
toto.“ Ukázal za necht, za ktorým bolo snáď ešte dačo i zo Zajacovej husi. „Ten je tiež
hoden preukázať sa. Aké má kravy, koľko kŕmnikov v chlievoch! Ja, povedám: takého
zagazdovaného mlynára nenájdete široko-ďaleko.“„Veď je i majster dokonalý i výslužný. Radi ho vidia v dedine.“„Ako kto? Nie všetci. Ženy ho rady, lebo je kľuk: tu urobí smiech, tam pochváli, tú
poštipne — no a ženy rady vidia takých. Myslia si, čerti vedia, čo je ten Švorec! Ale
nech došikujem Kuľhavého z Pustého mlyna — uvidíte, čo je to za majster. Ej, otvoril by
Švorec armarijku a vyňal i tie hrubšie, strieborné, nielen července…“„Ale dajte pokoj! I takto máme preháňania cez uši, a to sú len bačovia. Čo by bolo,
keby sa klali mlynári!“„Cez uši, cez uši! A načo sme? Nato, aby ukázalo sa Švorcovi, že je iba od Dzura do
Dzura, a nie nadosmrti. Tak treba obec obracať. Iba tak povedia tí hlavaji: Máme súceho
richtára. Ale takto…“Hodil rukou na znak opovrženia.[1]relácia— (z lat.) zpráva
|
Kukucin_Pod-vladou-zeny.html.txt
|
Diel prvýObsah1234567891011121Bolo to ktorýsi rok na sklonku XVII. storočia. Bolo to vtedy ináč, ako dnes. Tie naše
vrchy, hole, doliny a úbočiny, tie zámky i pánske paloty sú svedkovia toho, čo sa tu
kedysi dialo. Hej, keby vedely rozprávať, tie by nám toho narozprávaly, že by sa nám ani
driemať nechcelo. I otvárali by sme oči a ústa, napínali sluch, aby nám neušlo ani
slovíčko z ich rozpráv. Každý hájik, každá niva, každá studnička, potôčik, úbočina,
ukrývajú tajnosti minulých zašlých časov a strežú ich, ako zakliate panny v zlatých
zámkoch. Túžobne čakajú i ony na bohatiera, ktorý by ich vyslobodil z veľkej kliatby.
Tichý vetrík roznáša ich kvílenie, ktorému však dosiaľ nik neporozumel a nariekanie jeho
nepoňal. No, čo sa nestalo, stať sa môže. Veky ešte neuplynuly, nádeje nezahynuly. Keď
neprišiel, ešte vždy môže prísť bohatier, ktorý vyslobodí zakliatu pannu hôr
tatranských. Slniečko vyjde a zaligoce sa zase v nádhernej kráse, ako sa ligotávalo
predtým.Ligoce sa ono i dnes. Svetlo jeho pokrýva okolie. Žiari v ňom Biela hora, pokrytá
bieluškým snehom. V hore je ticho ako v hrobe, len kedy-tedy preletí ponad ňu lačné
vtáča, čo si hľadá potravu. Ale, čože najde úhožiatko teraz v hore, zasypanej snehom? I
zasadne na vrcholec vysočizného dubiska, aby sa ohliadlo, či ozaj už nikde ničoho nieť,
či by zahnalo svoj hlad. I odpočinúť si chce. Sotva však, že sa posadí, otrasená inovať
sšuští dolu stromom, zaplaší úbožiatko, a ono vydesené strepotá krídelkami, schytí sa
hore a odletí ako blesk ponad horu a zase nastala predošlá tichosť. Prejde chvíľa a nič
ju nepretrhne… ba hej! Počuť ako by hovor ľudský, alebo piskot zvera. Naozaj! Cestou
kráčajú dve postavy. Zamrznutý sneh im hviždí pod nohami, ich krok je rýchly, pevný.
Obaja sú ešte mladí, ale ich obočie, malé fúziky a dlhé, na plece splývajúce vlasy
pokrýva biela inovať, takže vyzerajú nie ako dvadsaťpäťroční šuhaji, ale ako by už
šesťdesiat, sedemdesiat rokov mali za sebou.Kedy, tedy strasú so seba inovať, poutierajú pekné tváre, ponaprávajú svoje kepienky,
zamenia niekoľko slov, a ako by o závod stúpajú vpred. Vzdor namáhaniu zdá sa im, že tej
cesty neubúda, ba že rastie. Keď si myslia, že už hodný kus urazili a ešte vždy sa
nachodia v hore, tu jeden z nich povie:„Počuj, Ďurko, mne je už aj teplo, bárs mám čižmy zmrzlé ako roh.“„Zima nie je ani mne, braček, a mojim čižmám nevedie sa lepšie ako tvojim,“ odpovedal
druhý, a utierajúc si malé fúziky, pokračoval: „Mne však len o to ide, aby sme do večera
boli na mieste.“„Bol by parom, keď tak pôjdeme, aby sme neprišli. Najtiaž nám len von z hory, čo
chvíľa sme v Jablonici. Tam sa občerstvíme, odpočinieme a pôjdeme ďalej. Do Senice
nebudeme mať už žiadnych vrchov, cesta nám bude lepšie ubiehať.“„Jajže, môj milý, lenže v Senici sme ešte nie vo Vrbovciach.“„Zo Senice pôjdeme do Sobotišťa a zo Sobotišťa na Vrbovce punktum.“„No, veď je dobre; ale čo naše nohy na to povedia a naše žalúdky sa tiež dobre
vypostia.“„Tým lepšie nám bude chutiť večera, keď sa vypostíme. Budúže sa mať opekance!“„No, len sa maj na pozore, aby nám zuby na prázdno nekleply!“Vtom došli až na okraj hory. Pred nimi sa otvorila dolina jablonická a na nej
Jablonica so svojimi domčekami. Pohľad na Jablonicu ako by v nich novú silu a čerstvosť
rozprúdil, a oni strmším krokom stúpali napred. Už vošli do dediny, s tým úmyslom, že sa
tu posilnia, aby tým lepšie mohli kráčať. Vošli tedy do hostinca. Ale v hostinci nebolo
nič hotového a oni nechceli čakať, kým by im hostinský mohol dať niečo pripraviť. Keď
nebolo ničoho, mali sa k odchodu, že snáď v Senici budú šťastlivejší.Už sa chytali kľučky, že pôjdu ďalej, keď sa odrazu otvorily dvere a dnu vstúpili
dvaja chlapi, ktorí im zakročili cestu.„Daj Boh šťastlivý dobrý deň!“„Pán Boh daj aj vám! Vítam vás u nás!“ hovorí hostinský usmiato.„Máte čo pod zuby?“ pýta sa hostinského jeden z príchodzích.„Veru, hotového niet nič. I títo páni sa už dopytovali; kým by sa ale čo prihotovilo,
nechcú čakať, že im je náhlo. Nuž a keď je dnes pôstny deň, ani sme nič nechystali,“
vyhováral sa hostinský.„Nuž, a kto sú tí páni?“ pýtal sa jeden z príchodzích, vysoký, pekne urastený chlap,
otriasajúc si mráz z kabanice.„Stavil by som sa, že sú to kompáni z trnavských škôl,“ povie druh predošlého.„Uhádli ste!“„Veď vám to už na nose sedí!“ povie predošlý, silný, územčitý chlap, vykrútiac si
dlhé, čierne, celkom omrzlé fúziská.„No, aj my by sme snáď uhádli, kto ste vy, keby sme mali čas na hádanie,“ vetil
kompán. „Vy ste iste mäsiar.“„Máme ešte ďalekú cestu pred sebou. Vrbovce nie sú za humnami.“„Nevídali,“ povie posmešne pohodiac plecom a vykrúcajúc si ďalej fúziská ten, ktorého
kompán mäsiarstvom poctil; „veď aj my ta ideme. Môžeme teda spolu cestovať.“„A je to ešte ďaleko?“ spýtali sa kompani.„Takým vypostávaným ľuďom, ako ste vy, páni, môžem povedať, že pred nosom. A keď si
ja tam trúfam ešte dnes večerať…“„Veď aj my to samé chceme,“ skočili mu študenti do reči; „preto sa aj ponáhľame, lebo
by sme neradi zmeškali dnešné opekance.“„Keď teda chcete, môžeme spolu cestovať. Ale my sa veru nepohneme s prázdnym
žalúdkom, lebo to cesty zle ubúda.“„Pravdu máte,“ dosvedčovali kompáni. „I my by sme neradi na ceste hladovať, ale zase
ani zmeškať dobrú večeru, na ktorú sa už od dávna tešíme.“„Keď je tak, pôjdeme teda spolu. Vy ale, hostinský, pousilujte sa čím skoršie dať
niečo pristrojiť.“„Hneď, páni moji; kohút ani vajcia nesnesie, čo sa bude kúriť z misy na stole,“
hovoril hostinský a bral sa von dvermi.„Nezabudnite ale skorej vína doniesť, nech si žalúdky trocha rozmrazíme!“ volal
mäsiar za odchodiacim hostinským. „Ale z toho najlepšieho, čo máte, čo sám gróf z neho
pijáva!“Študenti a ich spoločníci usadili sa za podlhovastý stôl. Iskrivé, dobré víno
rozviazalo všetkým štyrom jazyky, a rozhovorom a prípitkami si krátili čas, kým prišla
sľúbená misa na stôl.2Keby nebola zima a keby sneh ako plachta nepokrýval vrchy a doliny, videli by sme
krásu hôr a dolín tatranských, ktorá za našich časov mnoho stratila zo svojej pôvodnosti
a pôvabnosti. Cele ináč vyzeralo to kedysi a cele ináč vyzerá dnes. Kedysi bolo tu menej
obyvateľstva a viacej hôr. Teraz máme opak toho: mnoho obyvateľstva a málo hôr.Hory a húšťavy nitrianske boly kedysi útulkami a skrýšami, či pred divokým Turčínom,
či pred nemilosrdným zemepánom a či pred inými nepriateľmi. Do hustých velikánskych hôr
utiekali sa stíhaní. Tak povstaly veliké kopanice myjavské, sobotištské, vrbovské a iné.
Tu mali pokoj tí, čo sa sem utiahli: nepriateľ sa sem tak ľahko neodvážil, ba ani tak
ľahko nemal prístup.Velikánske hory musely časom ustúpiť presile rozmnoženého obyvateľstva, lenže, žiaľ
Bohu, i na takých miestach, kde nemohly stáť až podnes, lebo na ich mieste niet ani
lúky, ani role, ba ani len pašienka pre lichvu.V každom chotári nachodia sa plešivé neužitočné hole a vrchy, na ktorých predtým
stávaly storočné dubiská, buky a posvätné lipy. Dážď a príval smýva prsť a odkrýva
predtým oku ľudskému ukryté skalisko.V kotline takýchto pekných hôr leží mestečko Vrbovce. Hory však zmizly i tu s povrchu
zeme a dnes už len vrchy zostaly. Ostrý vrch na východe, Žalostiná na západe, na
poludnie Pecková a vrch Vesny: to sú tie štyri najhlavnejšie vrchy, medzi ktorými sa
rozprestierajú Vrbovce.Uprostred mestečka stojí kostolík, stavaný vo tvare kríža, s dosť hodnou bielou
vežou. Kostolík je obohnaný vysokým múrom, aby v prípade nepriateľského náporu mohol byť
lepšie bránený. Stavba kostola spadá do časov dávno zašlých, patrí k najstarším
kostolom, ktoré sa nachodia na území Nitrianska. Na jednej z chrámových stolíc nachodí
sa až po dnes meno „Žižka“. Okolo kostolných múrov stoja krásne lipy.Na južnej strane kostola stojí biely, nad iné väčší dom. Práve vyšiel z neho vysoký,
udatný muž. Jeho oblek poukazuje na kňazský úrad. Pán farár Chabzda, zdalo sa, že
niekoho vyzerá. Už viackrát vyšiel, zastal si pred farou na cestu a hľadel nadol. Okolo
neho idúca ženička sa zastavila pri ňom a pýtala sa dobrosrdečne, či niekoho čaká.„Čakám hosťov, dvoch mladých pánov z Trnavy,“ odpovedal farár, „a akosi nechodia. Nuž
som nepokojný.“„A veru, bude už aj tma na nich, ich milostiam; a kto vie, či nebude aj metelica,“
hovorila ženička a dajúc „dobrú noc“, poberala sa ďalej. Kňaz postál ešte za chvíľku,
potom i on vošiel do fary, lebo sa už začalo zvečerievať.O chvíľu ozval sa večerný zvon na pokoj. Na uliciach bolo ticho. Malé oblôčky domov
jeden po druhom začaly sa osvetľovať. No, nebesá poťahovaly sa hustými snežnými oblakmi
a netrvalo dlho, čo sa sneh len tak sypal nadol.Ale tichosť vonku netrvala dlho. V mestečku na hornom i dolnom konci, na Radku i na
újazdoch ozvaly sa ako by razom nábožné, radostné spevy: „Čas radosti, veselosti“,
„Kristus, syn Boží narodil sa nyní“, a iné, zvestujúce narodenie Krista Pána. Radostný
spev neprekazily ani husto padajúce chumáče snehu, ani tmavá noc, ani ostrý, sychravý
víchor.Radosť bola všeobecná. Načo ju opisovať, veď radosť Štedrého večera je vám všetkým
známa. Poznáte to, všetky slovenské duše, ako to bývalo a býva až podnes na dohviezdny
večer na našom Slovensku. Niet živej duše, ktorá by sa neradovala tomuto večeru.Už je snáď všade po večeri, veď aj spev začína utíchať; ale pán farár ešte vždy čaká,
že sľúbení hostia asnáď predsa prídu. Hneď si sadne za prikrytý stôl, zase vstane a
naslúcha, lebo sa mu zdalo, že ktosi klopal na zavrené dvere. Pristúpi k oknu a díva sa
na ulicu, ale nič nevidí, ani nepočuje.Vidno mu na tvári, že je namrzený i zunovaný. I sadne zase ku stolu, že už nebude
čakať dlhšie. Vezme zvonec do rúk a začne cengať, ako by ho chcel roztrhnúť. —„Čo ráčite rozkázať, vaša milosť?“ pribehne gazdiná celá vydesená do chyže.„Večerať!“ odsekne jej krátko farár.„Prosím, či len sám ráčite?“„Sám!“„Teda neráčite ďalej čakať?“„Nie!“„Veď už bude jedenásť hodín. To sa nevyplatilo tak dlho čakať. Už sme mohli dávno
povečerať,“ mrmľala gazdiná, vychodiac von z chyže. Sotva že vyšla, už sa zase vrátila s
plnou misou, ani čo by ju bola mala prichystanú.Kňaz sa už bol pomodlil, siahol po lyžici, lež v tom sa mu zazdalo, že ktosi prešiel
popod oknom. Zaraz nechal misu stáť a vytešený bežal k oknu. Načúval, ale zase len nič.
Rozmrzený ešte viac ako predtým, sadol k stolu a riekol:„A teraz, čo by sám biskup prišiel, nevstanem viacej.“Ešte si však ani dobre nesadol, keď ktosi klopal na dvere.„No, tuším, predsa prišli,“ riekol sám k sebe a tvár sa mu začala vyjasnievať. Aby
zostal verný svojmu slovu, nepohol sa s miesta. To však nebolo ani nutné. Ochotná
gazdiná i bez ponúkania bežala otvoriť už tak dávno očakávaným hosťom. A ešte ani
neotvorila, už ich radostne privítala:„No, chvála Pánu Bohu, že ste už len tu!“Sotva však otvorila dvere, zhasla jej svieca.„Ach, aj s vetriskom! No, ale nič si nerobte z toho. Nech sa len ľúbi za mnou,
potrafíme i bez svetla. Pán sa vás už nemohol ani dočkať, bol už celý mrzutý.“Gazdiná šla napred a niekoľko osôb za ňou, kráčajúc rovno do chyže kňazovej, do
ktorej sama otvorila dvere, od radosti ani nevediac, koľko osôb ju nasleduje.Sotva však otvorila dvere od chyže a pozrela na postavy, vykríkla:„Bože môj!“Chcela utekať, ale už ju držalo dvoje železných ramien, že sa ani pohnúť, ani hlasu
vydať nemohla. V chýži kňazovej nachodilo sa i niekoľko od päty po hlavu ozbrojených
chlapov a na ich čele nevysoký, mohutný, plecitý muž. Široká tvár, čierne, pichľavé oči
a hrubé fúziská robili ho strašnými. Tento zastal si pred kňazom, ktorý bol ako vo
vytržení, a usmievavo riekol:„Dobrý večer, pán tatíčko!“„Čo chcete, kto ste,“ vyskočí kňaz.„Nehnevajte sa, pán tatíčko, veď som to ja i so svojimi kamarátmi. Počul som, že sa
vám už dávno zažiadalo mňa vidieť, nuž prišli sme k vám pobaviť sa trochu, veď máme dnes
Štedrý večer. Vieme, že máte dnes dobrú večeru prichystanú, lebo veď ste čakali dnes
hosťov. No, ale takí mladí páni nie sú dnes naučení chodiť v takých chujaviciach.
Uspokojte sa už dnes miesto nich s nami.“„Nuž ale kto ste a čo chcete u mňa?“, vyskočil poznovu farár so zaťatými päsťami, ako
by chcel poukázať na svoju silu, ktorá bola známa na okolí, že sa mu žiaden nemohol
vyrovnať.„Kto sme a čo chceme? Aj to vám povieme, pán tatíčko, keďže si to žiadate zvedieť,“
vykrúcajúc si fúzy a dupnúc nohou, hovoril muž. „Nuž, ja som Hrajnoha, ktorého ste si už
dávno žiadali videť. A títo: to sú moji kamaráti.“Kňaz ustúpil krok nazpät. Hrajnoha pokračoval ďalej: „A teraz, keď sme vám povedali,
kto sme, povieme vám aj, čo chceme: je Štedrý večer, dajte nám aj dobrú večeru.“Farár sa zapálil. Vrelo to v ňom ani v kotli voda. Popudila ho vyzývavá drzosť.
Nemohol sa zdržať, aby sa nevrhol na drzého chlapa. Priskočil teda k nemu a polapil ho
za široké prsia, že ho von dvermi vyhodí. Ozruta sa však ani s miesta nepohol.„Pán tatíčko, bysťubohu, nežartujte, lebo nech nie som svoj, nebude sa vám to ľúbiť,
ak vás ja tak chytím,“ riekol Hrajnoha, odstrkujúc mu ruku so svojich pŕs. Ale farár
zapálil sa ešte viac a chcel oboma rukami pochytiť Hrajnohu.„Hohó, pán tatík, to tak neide!“ zvolal tento a chytil farára cez driek. I začali sa
krútiť a zvŕtať po izbe. Vtom ale farár vytrhne pištoľ zpoza pása Hrajnohovho, čo tento
zbadajúc, schytil ho do hora a praštil s ním o zem tak, že ostal ležať ako polomŕtvy. A
keď sa za dobrú chvílu nepohol, kázal svojim kamarátom, aby ho uložili do postele, sám
ale sadol si na miesto, kde pred chvíľou bol farár sedel. A keď si odkašľal a urovnal
naježené fúzy, riekol:„A teraz, chlapci, k večeri! Zavrite dobre dvere, aby nik nemohol ani dnu, ani von.
Sluhov, ak sú akí v dome, poviažte, kuchárka ale nech nosí večeru na stôl.“Hrajnohoví kamaráti sa nedali núkať a ani nečakali na usádzanie. Vedľa Hrajnohu sa
usadil valach, ktorého sme s ním a s našimi kompánmi boli zanechali v jablonickom
hostinci.Kuchárka, chuderka, snášala s najväčšou úslužnosťou hotové už jedlá, ani čo by
obsluhovala svojho pána; len že pri tom všetkom bolo na nej badať, že sa jej tu i nohy
podlamovaly a že sa striasala, ako by ju mráz preskakoval.Najedli sa i napili do vôle. A keď už žiadnemu ničoho nechutilo, riekol Hrajnoha:„Hore sa, chlapci! Treba sa nám ďalej brať!“ I vstal hore a za ním i ostatní.
Napravil si klobúk na hlave, schytil valašku do pästi a kráčal prosto k posteli, na
ktorej boli uložili farára. Tohoto triasla hrôza. Pot ako hrach vystúpil mu na čelo, keď
videl Hrajnohu kráčať k posteli. Tento pochytiac valašku, zvrtol ňou ponad hlavu a zaťal
trikrát do hrady nad posteľou farára, rieknuc:„To je môj zápis, pán tatíčko! Na pamiatku, že Hrajnoha i so svojími kamarátmi bol u
vás na Štedrý večer pri večeri. Pán Boh vám zaplať za večeru! No, a teraz majte sa s
Pánom Bohom! Aby som ale nezabudol: zajtra dajte prichystať dobrý obed, lebo veru tí
trnavskí kompáni majú dobré žalúdky a k tomu budú ešte i vypostení.“S tým vyšli von z chyže, dávajúc všetci dobrú noc pánu tatíkovi a ďakujúc mu za dobrú
večeru.Vonku ešte vždy padal sneh, vietor hvižďal. Svetlá po domoch povyhášaly, len vo fare
sa ešte dosť dlho svietilo. Ale i tu konečne bolo zhasnuté. Temná noc zahalila všetko
svojím plášťom.Na Vrbovciach nikto nevedel o Hrajnohovi, ani kedy prišiel, ani kedy odišiel, alebo
kam sa podel.3Slniečko sa zase objavilo na obzore a hrdo si vykračovalo po zimnom nebi. Hlas zvonov
sa ozýval okolitými horami, oznamujúc slávnostný deň narodenia Spasiteľa. Nábožný
slovenský ľud vychodil popred domčeky a hŕbami uberal sa do kostola. Ponáhľajú sa
zvlášte tí vzdialenejší, vychodiac zo svojich horských úkrytov, aby neprišli neskoro.Pred kostolom a farou stoja už celé zástupy. Jedni hovoria, druhí načúvajú a zraky
ich sú obrátené na faru, do ktorej jedni vchodia, druhí zas von vychodia; nespokojnosť a
zarazenie im len tak sedí na tvárach, čo i posunkami prezrádzajú, ba, krútiac hlavami a
hroziac zaťatými päsťami, dávajú prosto na javo.„Veď to nič nového, keď k nám príde,“ povie ktosi, „ale ku kňazovi, a to ešte na
Štedrý večer: to je už veľká opovážlivosť.“„To je už viac, ako lotrovstvo,“ prisviedčal mu druhý, „ba keď mu už nevie dakto krky
skrútiť!“„Však on toho iste neminie,“ poznamenal tretí, „džbán len dotiaľ chodí do studne,
dokiaľ sa nerozbije. Tak aj on.“„Veru pravda, tak je!“ zamiešala sa do reči jedna ženička. „Tento Hrajnoha, to je
hrozné človečisko, veď sa ho i sám myjavský pán Nádaždy bojí. Kedykoľvek príde na
Myjavu, vždycky ho musia poddaní cepami a vidľami vyprevádzať. Keby už aspoň duchovným
osobám dal pokoja.“„A čože taký dbá,“ povie prvší, „tomu je už naposledy všetko jedno. Taký človek, ako
on, je už na všetko odhodlaný. Utratiť okrem života už aj tak nemá čo. Domov sa nesmie
vrátiť, lebo, keby sa vrátil, aj tak by ho obesili. Keď prvýkrát ušiel do hôr a nemohli
ho chytiť, vzali jeho ženu a ubili ju na smrť. — Potom ju vyhnali von z domu. Naposledy,
čoho sa mal chytiť? Sami ho k tomu prinútili, že sa stal zbojníkom. Lenže mu to dobre
nevypáli, to je istá vec a ja by som nechcel byť v jeho koži.“„Ej, ale to, čo urobil včera nášmu pánu tatíčkovi, to nemal urobiť,“ povie zase
ženička.„Porobil on už horšie veci. Pri vzbure myjavskej zastrelil dvoch pánskych úradníkov a
keď ho pohnali ku spovedi ku katolíckemu kňazovi, pri oltári v kostole sa zaprisahal, že
odhryzne prst pátrovi, jestli ho bude nútiť, aby vzal oblátku. A keď išli na Turú Lúku
odobrať evanjelikom kostol, hovorí sa, že on to bol, čo delo na toho biskupa namieril,
čo ho to tam zastrelili.“„Ach, Božičku môj!“ zalomila ženička rukami; „ej, na môj veru, to je už hrozný
človek…“V tom sa ozvaly poslednýkrát zvony, oznamujúc, že sa začínajú služby Božie. Rozhovory
prestaly a ľud sa hrnul do kostola.Sotva však že odzvonili a ľud povchodil do kostola, zjavily sa na rýnku dve postavy,
zahalené v svoje plášte. Prišly už pred faru a vošly do jej úzkej chodby. Sú to naši
známi, ktorých sme zanechali v jablonickom hostinci. Ten vysoký, štíhly, pekne urastlý
šuhaj ani tatranská jedľa, je Ďuro Jánošík, alebo ináč ho menovali Jánošiakom. Ten
druhý, takmer o celú hlavu menší, je kamarát Jánošíkov, Štefan Ábrahámffy.Obaja, keď sa trochu priviedli do poriadku, vyšli z fary, a poberali sa za ostatnými
do kostola.Poobede, vlastne po kostole, išli s farárom do fary, sprevádzaný mnohými zvedavými
očami, až kým nevošli do chodby.Pán farár Chabzda uviedol svojich hosťov do svojej chyže, privítal ich, usadil na
pohovku a i sám posadil sa medzi nich. Započali nasledujúci rozhovor:„Milí ste mi, charissimi! Tešil som sa veľmi vášmu príchodu, ale som vám i zlorečil.
A ako by nie, keď miesto vás prišiel mi cele druhý a nielen nečakaný, ale i bezočivý
hosť. Pozrite, hľa, tam nad mojou posteľou tie záseky, to má byť podpis na pamiatku, že
mňa Hrajnoha na Štedrý večer poctil svojou návštevou.“A tu vyrozprával celú včerajšiu udalosť svojim hosťom, ktorí ho pozorne počúvali.„Velebný pane!“ povie Jánošík, „ľutujeme srdečne, že ste zakúsili tak nepríjemný
Štedrý večer; ale ani nám sa nevodilo lepšie. Prišli sme šťastne až do Jablonice. Tu
vošli sme do hostinca, že si niečo zajeme. No, nedostali sme ničoho, lebo hostinský
nemal nič pripravené. My však nechceli sme čakať, kým by bol dal niečo pripraviť. Už sme
sa poberali von dvermi, lebo sme chceli čím skoršie doraziť do Vrboviec. V tom prišiel
jeden valach s akýmsi mäsiarom. Tí nám hovorili, že idú tiež na Vrbovce a že keď sa nám
ľúbi, môžeme ísť spolu, ale že si musia napred niečo zajesť. Keď je tak, pomysleli sme
si, bude nám veselšie, keď budeme štyria, aspoň v tých horách nezablúdime. Dali sme sa
teda prehovoriť, dočkali sme na nich a potom sme šli spolu.Šťastne sme prišli do Sobotišťa. Tu však začalo pomaličky mrkať. Nebo poťahovalo sa
snežnými oblakami a sneh poletoval. Keď sme prišli za Sobotište, sneh sa už sypal ani z
mecha. Nebolo cesty — všetko jedna biela plachta. Bolo nám obom krušno: unavení,
utrmácaní, sotva že sme sa mohli na nohách udržať. Ale sme sa už len namáhali, aby sme
mohli nejako vystačiť za našimi sprievodcami. Bolo nám do zahynutia. Tu však prišli sme
v horách ku akejsi kolibe. Svietilo sa a vošli sme dnu. V kolibe bola len akási žena. Tá
nám predložila jedlo. Jedli sme všetci spolu. Chutilo nám. Keď sme sa trochu nasýtili,
pýtal sa nás mäsiar, či zostaneme tu do rána a či pôjdeme ďalej? Na Štefka i na mňa šly
driemoty, že sme sotva sedeli. Vonku tma a víchor! Boli sme radi, že sme v teple pod
strechou. Rozhodli sme sa teda: Poručeno Pánu Bohu, zostaneme tu do rána. Naši
sprievodcovia dali nám vôľu, že ako sa nám ľúbi, ale oni že idú ďalej, a vskutku odišli.
My sme šťastlive pospali a spali až do bieleho rána. Ráno, však, keď sme sa prebudili,
obaja naši sprievodcovia chutne si chrápali vedľa nás v kolibe. Keď sa zobudili,
hovorili nám, že pre veľkú metelicu nebolo im možno na Vrbovce ísť, ale že sa museli
vrátiť. Potom išli kus s nami, vyprevádzajúc nás, až sme prišli ku mlynu; oni vošli do
mlyna, my sme ale išli ďalej. Mne sa zdá, že ten mäsiar a Hrajnoha sú jedna a tá samá
osoba!“„To samé chcel som práve i ja povedať,“ riekol Ábrahámffy; popis Vašej milosti sa
úplne srovnáva s osobou toho mäsiara. Tá veľkosť, spôsob hovorenia, tie široké ústa,
čierna tvár, hlboké, malé, pichľavé oči, hrubé fúzy — jedným slovom, všetko poukazuje na
to, že to bol Hrajnoha. A čo mi napadá, je i to, že nás vodil po nepravých cestách.
Lebo, keby sme sa boli vždy len potoka držali, boli by sme pekne prišli až na Vrbovce.
On nás ale sem tam vodil po horách, div že sme nepopadali.“„Ba, idúcky nám i sám o sebe rozprával a i to pripomínal, že si ho Vaša velebnosť
žiadala videť a s ním sa sprobovať,“ doložil Jánošík.„To je pravda, že som si toho žiadal. A on, lotor, mňa prekvapil. Ale však i jeho
kedysi ktosi prekvapí.“Sotva však, že sa naša trojica naobedovala, ozvaly sa znovu zvony, svolávajúc ľud k
nešporom. Pán farár i so svojimi hosťami šiel do chrámu, ktorý už bol naplnený nábožným
ľudom.Tak sa minul prvý i druhý deň, všetky sviatky, a blížil sa čas, aby sa naši kompáni
poberali nazpäť. Prv však, než by sa vrátili do Trnavy, chceli ešte i Myjavu navštíviť.
Zmienili sa o tom i pred domácim pánom.„Ba ešte čo!“ riekol tento; „mrzí vás teplá chyža?“„To nie,“ odpovedal Ábrahámffy, „ale by sme sa chceli s tým krajom oboznámiť a i pána
pátra Radostného navštíviť.“„Na to je v lete čas; príďte vtedy, keď si chcete kraj obhliadnúuť. Ak však chcete
poslúchať múdrosti pána pátra, znám ich už naspamäť a vám všetky v teplej chyži
vyrozprávam tak, ako nimi on sám zabáva svojich hosťov. Nuž, keď chcete,“ hovoril domový
pán, „sám vám ich vyložím.“Šuhajci ho poprosili, aby bol tak láskavý, načo on začal:„No, počúvajte teda. Sotva by ste prišli k pánu pátrovi, klobúky by ste iste ešte
mali v rukách, už by započal, ani by ste sa nestačili usadiť: „Amici! Naša Myjava
založená bola roku Pána 1586. Ona môže sa považovať za dcéru Turej Lúky, ktorá bola
založená roku Pána 1580. Obe obce zaľudnili vyhnanci z Čiech. Títo doviezli sem celé
fúry českých kníh, ktoré rozšírili medzi obyvateľstvom. Sú nespokojní ľudia, kňazov
vyháňajú. Turolúčania zastrelili kráľovského prokurátora. Buriči boli ale prísne
potrestaní.“Potom by prešiel na Myjavu a riekol by:„Prvý dedičný pán Myjavy bol osvietený pán gróf Paulus de Nádažd, perpetus terral
Fogaras et comitatuum Castriferrei et Soproniensis comes, agazonum regalium magister et
consiliarius regius. Jeho manželka bola osvietená pani grófka Judita Reva, a syn
Franciscus de Nádažd, uhorskej krajiny palatinus a pán otec, ktorý roku Pána 1594 mnohé
pevnosti Turkom odňal a potom roku 1604 zomrel v Šárváre.“No a teraz, keď vám už celú historiu Myjavy vyrozprával, ponúkne vás, aby ste si
sadli. Pomyslíte si, že prestane, a že si oddýchnete. Ale horkýže, on znovu začne:„Ecce, amici, ešte som niečo zabudol: Anno 1621 prišli kozáci na Myjavu pod
vodcovstvom kniežaťa Krnovského, práve na deň svätej Kataríny. 84 osôb povraždili a
kostol ľudskou krvou poškvrnili. Za to však Krnovského i trest boží neminul, lebo keď sa
chcel veže zmocniť, bol prestrelený, tak že skonal. Aj anno 1623 Mansfeld dal na Myjave
štyri úradné osoby zavraždiť a anno 1663 Turci a Tatari 707 ľudí z Myjavy odviedli, z
ktorých mnohých postínali.“„A tak vidíte, ide to i ďalej až do zunovania. No, ale viete čo, bračekovci: v tom
hašterení sa a chrlení zlosti, ako i myjavský páter rád robí, nespočíva naše spasenie.
Hromženie a potupovanie inovercov neoznačuje dobrého kňaza. Jestli teda máte v úmysle
zostať kňazmi a chcete, aby z vás boli dobrí kňazi, musíte sa s ľudom nielen modliť, ale
ho i učiť a osvecovať, jemu Bohom udelené dary vzdelávať, ním neopovrhovať, ale kde vám
len bude možné, ujať a zastať sa ho, verte mi, že keď sa raz vymaní z otroctva, v ktorom
sa nachodí teraz a príde k povedomiu, že bude vedeť oceniť sám seba; ocení potom i tých,
ktorí sa ho ujali. Náš ľud nie je nevďačný, ale hlboko upadnutý, ubitý, zotročený od
svojich i od nepriateľov. A preto ani niet sa čo diviť, keď sa zbojstvo rozmáha a
nábožnosť a pravá viera v Boha padá. Jeden naháňa ho k jednej, druhý zas núti k druhej
viere. Dnes je katolíkom, zajtra luteránom, pozajtra príde Turek: zostane mohamedánom.
Rozorvaný je v ohľade náboženskom i občianskom. Šľachta, zemanstvo utláča ho
poddanstvom; vojsko ho rabuje, nepriateľ ho zajíma, vraždí. Či mu teda do ohňa, či do
vody. Tu zle, aj tam zle. Pomáha si teda každý ako najlepšie vie. A jestli to tak ešte
dlhšie potrvá, môžeme očakávať alebo občiansku vojnu ako za časov Dózsových, alebo
náboženskú, ako za časov Žižkových, alebo smiešanú, obidve odrazu.““Šuhajci počúvali ako by každé slovo pohltiť chceli. Už i dorozprával a oni nepohnute
sedeli, ako by čakali na pokračovanie. Tu však prišli s krstom a pán farár odišiel do
kostola. Šuhajci však vyšli von prejsť sa. Keď sa vrátili, bol ich úmysel zmenený, lebo
sa usniesli na tom, že teraz nepôjdu na Myjavu, ale že sa zabavia na Vrbovciach.4Bolo po Novom roku. Slniečko ohrievalo biely sneh. Kopnely už hory a voda zo
stopeného snehu stekala do doliny. Dolinou viedla cesta z Vrboviec do Sobotišťa. Ale
dolinou tiekol i vrbovský potok. Potok v doline bola cesta pre stekajúce vody, ale spolu
i cesta pre tých, ktorí vozmo cestovali. Ak chcel teda niekto cestovať na voze, musel sa
vybrať, keď v potoku nebolo vody, lebo ináčej bol v nebezpečenstve, že ho voda soberie.Vrbovský pán farár sľúbil svojim hosťom, že keď sa uňho zabavia, že ich dá odviezť.
Kočiš Chvaľko tešil sa vopred už ceste. Neskoršie sa mu však rozležalo čosi v hlave a
radšej by bol doma zostal. A keď mu pán na druhý deň kázal, aby sa prichystal, hovoril,
že je plný potok vody, že neprejdú. Večer ale začal stonať, že je mu zle. Ale to všetko
mu nič neprospelo.Ráno síce vstal skoro, lebo keď sa počalo brieždiť, mal už kone nakŕmené. Ale keď
chodil, všade si čosi hundral, hovoriac sám so sebou.I rozkázali mu, aby priahal. Poslúchol. Ale keď vošiel do stajne, utrel si oči, ako
by sa mu boly slzami potiahly. Keď už bol so všetkým hotový, odberal sa, ani čo by sa
nebol mal nikdy viacej vrátiť.Pán farár vyprevadil svojich hosťov. Rozlúčil sa s nimi. Martin Chvaľko sišiel ešte s
voza a bozkal pánovi ruku; chcel čosi povedať, ale nemohol. Farár pocítil čosi teplého
na rukách.„Martin, tuším plačeš?“„Ach nie, Vaša milosť, ale sa bojím.“„A čo by si sa bál, čoho?“Martin nechtiac von s farbou, riekol:„Ak že sa tí lotri zase navrátia k Vašej milosti, keď mňa nebude doma…“„Ba snáď, že sa sám stretneš s nimi,“ pretrhol ho farár a študenti sa rozosmiali.„No, nič sa ty neboj o mňa, daj si len pozor na svoje veci.“Martinko plesol bičom. Voz vyšiel zo dvora a naši cestovatelia, obzrúc sa ešte
naposledy na faru, kde sa tak dobre cítili, zmizli za najbližším uhlom domu. Už mali i
posledný dom za sebou, už vchádzali do tichých hôr, v ktorých tu i tu ešte odpočívajúce
straky zo spánku vyplašili, ktoré so škrekotom odletovaly preč. A zase bolo ticho, len
čo voz hrkotal, alebo keď sa kde priblížili ku mlynu, že tento svojím klopotaním
prerušoval raňajšie ticho.Šuhajci mlčali. Každý sám do seba zabratý rozmýšľal, sám Boh vie o čom. Martin tiež
bol ticho a len tu i tu poshováral sa so svojimi koníkmi. Hneď ich hrešil, hneď
posmeľoval, zas chválil a z toho zase hanil, že sú mrcha, hlúpe, alebo bojazlivé.Už sú v Senici. Prišli pred dom, ktorý svojou stavbou vynikal nad ostatné. Na jeho
štíte bol namaľovaný muž silnej postavy, držiaci v ruke budzogáň, ako by na niečo
ukazoval.„Čo je to za dom?“ pýtali sa šuhajci jeden druhého a hneď si i odpovedali stiahnutím
čela a pokrčením pliec, čo malo toľko znamenať, že žiaden z nich to nevie.Obrátili sa tedy na Martina, aby im dal vysvetlenie o dome a obraze, čo má znamenať.„Ten dom tam, čo sme išli popri ňom,“ hovorí Martin, „to je panský. Tam bývajú páni
Jasenákovci, tí chýreční luteráni. To sú bohatí páni. Okrem toho majú ešte jeden kaštieľ
a aj v Prietrži majú taký a okrem toho kto vie koľko ešte. A ten namaľovaný chlap tam má
byť ich pradedo. Ten však bol len sedliakom a kráľ z neho urobil veľkého pána.“„Nuž a ako sa to stalo, Martinko? Nevieš ty to? Ak vieš, vyrozprávaj nám to,“ hovorí
Jánošík.„Akože by som nevedel? Keby som len mal toľko duďkov, koľkoráz som to počul
rozprávať! Pozrite tam na ľavo pomedzi tie hory, s tejto strany zámku: tam je Prietrž a
ztade pochodia Jasenákovci. Cez dedinu tečie rieka Myjava. Táto sa temer každého roku
vyleje a zaplaví celú rovinku, na ktorej sa nachodia chýrečné lúky a to odjakživa. Tam v
tých horách mal kedysi kráľ poľovať. Ale zablúdil. Bolo to práve o senách. Hrabalo sa. A
ako to býva, že sa pri hrabačkách obyčajne spieva, tak spievalo sa aj tu, a on vyšiel za
hlasom hrabačiek až na lúky a šiel prosto k robotníkom, ktorých pozdravil: „Pomáhaj Vám
Pán Boh!“ — „Pán Boh daj aj vám!“ odpovedali títo, nechali prácu stáť a shŕkli sa okolo
cudzinca. — „Dobrí ľudkovia, povedzte mi, čiaže je táto žena?“ spytuje sa kráľ. —
„Pánova a kráľova,“ povie mu jeden zpomedzi ostatných, hodný, mladý, pekne urastlý muž.
„A máš ty kráľa rád?“ — „Je to otázka od vás, pán môj! Nuž, či nepoznáte, čo hovorí
písmo: Každá duša vrchnosti poddaná buď!?“ — „Ako že by som nepoznal? Nuž a nemal by si
takto vôle vstúpiť do jeho služby?“ — „Prečože nie?“ — „No, dajže mi ruku na to!“ — „A
ktože ste vy, pane?“ — „No, ja som čo pri kráľovi býva; prehovorím za teba slovo, ale
musíš ma vyprevadiť, aspoň na cestu priviesť, po ktorej by som mohol čím najskoršie na
Branč prísť.“ — „Pán môj, vy mňa chcete kráľovi odporúčať a nepoznáte ešte ani cestu na
Branč. Ďakujem za také odporúčanie. S vami nepôjdem, lebo sami vidíte, že teraz niet
času na to, lebo by nám mohlo ešte seno zmoknúť. Škoda by ho ver bola — za to vám ale
cestu ukážem.“ A tu sa zohne k zemi, kde sa nachodil dlhočizný pavúz, tento schytí do
ľavej ruky za tenší koniec a zodvihne ako nejaký prútik a rečie: „Choďte rovno týmto
pavúzom, tam kde stoja tie vysoké duby. Potok vás nepustí, ten ide temer až po samý
zámok. A keď ho uvidíte, ľahko tam zajdete.“ Kráľ zahryzol do pery a riekol: „S Pánom
Bohom!“ a šiel naznačenou cestou. Nuž ten chlap s tým pavúzom mal byť zakladateľom
rodiny Jasenákovskej. Kráľ si ho dal na druhý deň k sebe zavolať na Branč. Potom ho vzal
so sebou do Budína, tam ho dal vyučiť za vojaka a daroval mu zemanstvo. Ten obraz tam na
tom kaštieli má predstavovať toho prvého Jasenáka na lúkach prietržských, ako tým
pavúzom ukazuje kráľovi cestu, čo mu potom kráľ do znaku postavil.“Martin dorozprával, na to pošibol kone, aby dohonil to, čo bol zameškal pri
rozprávaní o Jasenákovskom kaštieli.Blížili sa už k Bielej Hore. Martinko zostával zádumčivým a keď zašli za Jablonicu,
kde pokrmili, horko-ťažko bolo od neho slova dostať. Šli do vrchu. Martinko, aby uľahčil
koňom, sišiel s voza. To samé urobili Jánošík s Ábrahámffym. Šli teda pešo hore vrchom.Martin, ako čo by po niečom sliedil, nepokojne sa obzeral na všetky strany. Bolo mu z
tvári čítať, že ho čosi znepokojuje.„Čože si ty, Martin, zostal takým tichým?“ pýtal sa ho Jánošík.„Hja, mladý pánko, strach je zlá vec,“ odpovedal Martin.„Vari sa niečoho bojíš?“„Pravda, že sa bojím.“„A čohože?“„Čoho? Zbojníkov.“„Ba ešte čo? Čože nám urobia?“„Nič dobrého, mladý pánko! To najhoršie nám môžu urobiť.“„Čože na príklad?“„Vezmú nám kone, voz a všetko, čo máme, ba i nás môžu dokaličiť.“„A či to už urobili niekomu?“„Pravdaže urobili. Od nás išli dve ženy do Skalice na trh. Odrazu ani nevedia, kde sa
za nimi vzal akýsi chlap. Šiel s nimi a počúval ich, čo hovoria. Shováraly sa práve o
zbojníkoch. Menovite Hrajnohu spomínaly, „že keby ich ten neľud tak postretol, že by im
všetko pobral.“ — „A či máte moc peňazí?“ pýtal sa ich neznámy chlap. „Ach, horkýže moc;
kdeže by sme my vzaly moc peňazí? Sotva že nám postačí na tých pár turákov, aby sme si
mohly kúpiť niekoľko holieb fazule. Ale čože ten zbojník na to dbá? Ba keď ho už nevedia
chytiť.“ Cudzinec len počúval. Keď toho ale bolo priveľa a hovoriaca neprestávala v
tupení Hrajnohu, spýtal sa jej ten chlap: „A koľkože vám asi chybuje na tú fazuľu, snáď
vám budem môcť vypomôcť?“ — „Mne toľko,“ povie jedna, „a mne toľko,“ hovorí druhá,
„jestliže nezdražela.“ — „No, dobre!“ povie chlap, „ja vám to doložím, ale mi musíte
niečo vyslúžiť. Tu máte päť toliarov, kúpte si za ne čo potrebujete. Mne ale doneste
dvanásť železných klincov s hlavičkami, rozumiete? Ale nech sú tak zhotovené, že keď ho
na hlávku postaví, aby každý zostal stáť. Ja som hájnik. A keď pôjdete nazpäť, budem vás
čakať tu pri tomto pni. Ale to vám hovorím, aby ste mi to vykonaly.“ Ženy prisľúbily.
Vzaly peniaze a odišly. Hájnik na druhý deň čakal ich pri označenom pni. „No, nesiete?“
pýtal sa ich ešte zďaleka. — „Áno!“ bola ich odpoveď. „Ach a tak sa bojíme, že nás ten
zbojník Hrajnoha niekde napadne!“ harušila jedna znovu na Hrajnohu. — „A či vám už kedy
ublížil?“ pýtal sa hájnik. — „Nám síce nie,“ riekla harušiaca, „lebo nám pri našej
chudobe nemá čo vziať.“ — „Nuž a prečo naňho toľko hartusíte, keď vám nikdy ničím
neublížil?“ — „Ale ublížil druhým.“ — „Vás to ale sotva bolí, dajte že mi tie klince.“ —
Ženy podaly mu prinesené klince, ktoré on rozostavil na odpílený peň. Potom sa obrátil k
harušiacej žene riekol: „Babo! Či vieš, kto som ja?“ a pritom zmeral ju od hlavy do
päty. „No, nevieš? Aby si teda vedela: Ja som ten ukrutný Hrajnoha, ktorý som ti nikdy
neublížil a na ktorého si ty všetko zlé kydala. Aby si však na budúce ľuďom, ktorí ti
ničím neublížili, dala pokoj: Chcem ti dať na pamiatku poučenie, že jazyk treba za
zubami držať a po ľuďoch, do ktorých ťa zhola nič, netreba ti ho voziť. Čo však, aby si
to nezabudla, musím ti to tými klincami vbiť do pamäti.“ I pochytil vám tú ženu a oprel
chrbtom na tie klince, že sa jej všetky do tela vrezaly.“„Tá si to teda navždy zapamätala,“ riekli mladí ľudia a posadali na voz.Martina to zamrzelo, že tú chuderu ani nepoľutovali, ani žiadneho strachu neukazovali
a preto im nevrlo odsekol:„Tak ako aj náš pántatík nikdy nezabudne, že ho na Štedrý večer navštívil a ako aj vy
nezabudnete, že ste v ten večer nemali opekancov.“„Pravdu máš, Martinko. Ale chcel si ešte niečo povedať — von s tým.“„Chcel som ešte to povedať, že ani pudmerický pán farár nezabudne na poučenie, aké mu
zanechal Hrajnoha.“„Nuž, aké že je to?“Ale Martin nemal akosi vôle ďalej hovoriť, konečne však začal:„No, však uvidím, akú dáte večeru,“ riekol Martin: „Či mne nenadelia, ako ten pán
farár v Pudmericiach každému nadelil. Mal peňazí plné truhly, ale nemohol sa žiaden k
nemu o pomoc uchádzať, lebo nedostal ničoho. Dopočul sa o tom aj gróf Pálfy a za dlhé
časy rozmýšľal nad tým, ako by ho potrestal za jeho lakomstvo. Ale nemohol ničoho
vymyslieť. Naposledy už aj zabudol na to. Vtom mu ale hajdúsi privedú Hrajnohu, ktorého
kdesi chytili, keď mu ovcu zo salaša ukradol. Gróf ho dal zavrieť. Potom neskoršie si ho
dal predvolať. Dlho sa na neho díval a konečne sa ho pýtal: „Čuješ, prečo si mi tú ovcu
chcel ukradnúť?“ — „Vaša osvietenosť, potreba a hlad železo láme. Jesť som nemal čo,
hladom som zomrieť nechcel a myslel som si, že vám takej škody jednou ovcou nenarobím,
ako keby som bol chudobnému niečo vzal.“ — „A prečo ty nejdeš radšej do služby? Taký
mladý chlap kradnúť — to je hriech!“ — „Dokiaľ som mal prácu, nekradol som.“ — „No, vieš
čo? Ja ťa vezmem do služby. Odpustím ti tvoj prečin, ale musíš vykonať to, čo ti
rozkážem.“ — „Do ohňa skočím, keď mi rozkážete.“ — „Vieš, kde sú Pudmerice?“ — „Viem.“ —
„Dobre! Pôjdeš teda k pánu farárovi, o ktorom sa hovorí, že má celú jednu truhlu nabitú
toliarmi. Tú mi donesieš, ale beda ti, jestli by si pánu farárovi čo ublížil! No, či to
vykonáš?“ — „Jestli ráčite rozkázať, vykonám.“ Na to sa rozišli. Hrajnoha o krátky čas
doniesol grófovi truhlu pána farára, gróf vystrojil hostinu a pozval na ňu i pána
farára. Tu sa ho spytovali na onú krádež, ktorá sa stala uňho. Keď im všetko
vyrozprával, gróf dal predvolať Hrajnohu, ktorý i s tou truhlou vstúpil medzi pánov a
musel im ukázať, ako to vyviedol. Gróf chcel prinavrátiť peniaze farárovi, ale tento ich
nechcel prijať. Kázal ich všetky rozdať medzi chudobných, hovoriac, že nikdy viacej
nechce shromažďovať peniaze, lebo že dokiaľ ich mal, vždycky bol v strachu, aby mu ich
niekto neukradol, teraz ale už spáva pokojne, keď viac ničoho nemá.“Vtom voz sbehol do priehlbiny, ktorá sa ťahala hlboko do hory.„Či viete, mladí pánkovia, kde sme teraz?“„Nuž v jarku.“„Nech je Pánboh s nami! To je tá povestná čertova brázda, ktorú čert na starej babe
oral. Dlho sa nemohli Nitranci s Prešporčanmi dohodnúť, kde by sa maly nachodiť stoličné
hranice, až sa konečne dovolávali čerta a ten im musel hranice označiť.“Vtom vyšli na vŕšok. Martin sa bojazlivo obzeral, ako by ho strach znovu napádal.„Mladí páni, zle je!“ riekol a začal kone šľahať.Vtom sa ozval horou silný piskot, že sa to len tak stráňami rozliehalo, a na ceste,
ako by zo zeme vyrástli, objavilo sa niekoľko mohutných, od hlavy po päty ozbrojených
chlapov.„Stoj, ak ti život milý!“ volali a už i kone držali za zubadlá.„Kto ste?!“ zahrmelo z úst ako jedľa vysokého chlapiska, zastavivšieho sa pri voze a
dívajúceho sa na cestovateľov.„A vy ste kto, že sa opovažujete pristaviť nás?“ odsekol mu Ábrahámffy.„Beťah ťa metal, ty ploštica nemecká! Jestli neznáš poriadnejšie hovoriť, ja ťa
naučím!“„Nechajte nás v pokoji, ľuďkovia!“ riekol na to Jánošík, „mne sa zdá, že by sme sa
mali aj trochu poznať.“„Haha!“ rozosmial sa druhý, „ešte naostatok budeme priatelia. Od kedy že trvá naša
známosť?“„Od kedy? Od posledného Svatvečera,“ hovoril Jánošík. „Lebo ačkoľvek sa nepoznáme
podľa mena, poznáme sa z videnia a cestovania z Jablonice na Vrbovce. No, či nie je
pravda, strýčko?“ hovoril k prvšiemu.„A veru máte pravdu! My by sme sa mali poznať. Teda vy ste to, mladí páni? Ej bola že
to vtedy škaredá noc!“„Aj pán farár to povedal. Čo sme my mali pojesť, to ste pojedli, popili vy, a čo ste
vy mali dostať dobrú kázeň, tú ste nechali nám.“„No, veď je nič, mladí páni! Pán tatík želá si vidieť nášho kapitána, nuž sme mu
vyplnili žiadosť. Škoda, že ho tu niet, mal by z vás radosť. No, pozdravujte ho!“„Zdraví ste vzkazovali!“„No, ale, keď sme sa tak šťastlivo sišli po druhýkrát, mám akési tušenie, že sa ešte
kedysi v živote uvidíme. A aby ste aj vedeli, kto sme, nuž vedzte: ja som Ilčík, toto
hľa je Mihalík a čo pri koňoch stojí, to je Kozelko. Ale kdeže sú tí ostatní?“ obzrel sa
Ilčík po svojich súdruhoch.„Hja, tých darmo hľadáš, utekali za paholkom!“ privolával mu Kozelko zpred koní.„Za akým?“„Nuž, čo tých pánov viezol; zmizol ako gáfor. Aby však nenarobil daromného kriku,
pustili sa za ním.“Ilčík pokrútil hlavou, potom sa obrátil k študentom a riekol:„Mladí páni, dovolíte, nech si urobíme žart s vaším kočišom — zdá sa byť veľkým
strachošom.“Ábrahámffy s Jánošíkom pozreli jeden na druhého, lebo len teraz zbadali, že ich
Martin zanechal. Pohliadli na Ilčíka, ako by sa pýtali, či mu nestroja niečo zlého
vykonať.„Nebojte sa, nič sa mu nesmie stať,“ riekol Ilčík, dajúc najavo, že porozumel ich
tázavým pohľadom. „Zhola nič sa mu nestane, len si žart spravíme. Akonáhle ho privedú
nazpäť, vy pôjdete ďalej, jemu ale povieme, že si ho podržíme v zálohe.“O chvíľu priviedli Martina, trasúceho sa ako osika.„No, čo vlečiete za moriaka?“ zdupotal Ilčík na Martina.„Ach, pustite ma, preboha!“ prosil Martin, padnúc na kolená, na čo všetci vypukli v
divoký smiech.„Ó, ty kyslé mlieko! Ty huspenina! Ktože si?“„Martin Huspenina!“ odpovedal kočiš. „Len ma pusťte, nech týchto pánov na miesto
odprevadím.“„A prečo si zutekal? Za pokutu musíš vstúpiť do nášho cechu. A nebudeš viacej
Huspeninka, ale Martin Slaninka.“„Ej, pán zbojník, nebude zo psa slanina…“„Ale z teba musí byť,“ riekol Ilčík a obrátiac sa k študentom, riekol: „Mladí páni,
môžte ísť v pokoji. Martin Slaninka ale zostane u nás.“Študenti odjachali, Martin zostal. Už boli kus zašli, keď počuli volať za sebou, aby
neodchádzali.„Ach, pusťte ma, preboha vás prosím! Oj, jajajajaj, už mi odišli páni moji! Ach, ja
hneď zomriem, keď ma nepustíte!“„Keď zomrieš, pochováme ťa,“ smiali sa Ilčíkovi spoločníci, „a predsa ťa nepustíme.
My potrebujeme takých chlapcov, ako si ty.“„Ach, pekne vás prosím všetkých, len ma pustite, ja nie som medzi vás súci.“„Neviem, prečo by si nebol.“„No, nie som!“„A kam chceš ísť?“„Za tými študentmi.“„Už ich nedohoníš.“„Dohoním!“„No, dobre! Pustíme ťa, ale všetci pobežíme za tebou a jestli ťa ktorý dohoní, potom
beda tvojej koži. Nebojíš sa?“„Nie! Ja budem tak utekať, že mňa žiaden z vás nedohoní. Nie, na môj veru, bárs ste
všetci chlapi na mieste!“„No, len si daj pozor! Ináč beda tvojej koži, už som ti povedal. Chlapi, staňte si do
radu, každý päť krokov jeden od druhého. No, tak! Ty máš päť krokov napred. Za tebou
pobeží čo je tu najposlednejší, a po ňom druhý, tretí, ako stoja, až do posledného.
Teraz pozor! Keď načítam tri, aby si bežal. Jeden — dva — “Martin, popľujúc si ruky, vyskočil ako zajac a dal sa v nohy prv, než Ilčík povedal
„tri!“Už prebehol celý rad, len jedného mal ešte ale i toho len že už-už neprebehol. Už bol
pri ňom, vtom však Martin urobil kotrmelec, ani divoká koza, alebo zajac, keď ich
podstrelia a zaryl nosom do snehu. Ale ani strela vymrštil sa razom do hora a ako búrka
uháňal ďalej.„Kozelko, tuším, posmieva sa Huspeninkovi,“ smiali sa mu kamaráti, vidiac ho s nohy
na nohu prestupovať a prstami, ani čo by si lúskal, otriepkať. Čo ti je?“„Hej, streľa sa mu do srdca párala!“ zahrešil Kozelko, „skoro mi nohu zlomil. Ale za
to naženieme mu ešte strachu!“ I vytrhol zpoza pása pištoľ a strelil za utekajúcim
Martinom.Medzi spoločníkmi nastal nový smiech.„Ale si ho trafil!“„Ani som ho nechcel zastreliť, ale však za to vám stojím, že sa viacej neobzre!“„Bračekovci, poďme!“ povie Ilčík, „kapitán nás iste očakáva. Treba sa nám ponáhľať,
lebo sme sa trochu viac pobavili, ako sme mali.“„No, keď pôjdeme tak, ako ten Huspeninka, čo chvíľa dohoníme to, čo sme zameškali,“
riekol Mihalko a stúpal za krívajúcim Kozelkom do hory.Výstreľ z pištole postrašil nielen Martina, ale i Jánošíka a Ábrahamffyho. Nevedeli,
či majú zastať a či utekať, alebo sa vrátiť.Vtom sa obzrú a vidia, že ktosi uteká za nimi. Zastali. A tu ani vietor doletel
Martin, ako pierko vyšvihol sa na voz, schytil opraty a ťal do koní, že letely ako v
povetrí až priam do samej Trnavy.5Trnava je jedno z najstarodávnejších slobodných kráľovských miest. Prestiera sa na
peknej, úrodnej rovine a je od Prešporka vzdialená asi na 5 míľ. Pre mnohé chrámy, veže,
kláštory a rozličné ústavy, ktoré sa tu nachodily, menovali Trnavu i malým Rímom. Mesto
bolo kedysi do štvorhranu obohnané vysokým múrom.Tu sa nachodila akadémia a univerzita jezuitská, ktorá bola navštevovaná vyše tisíc
poslucháčmi. Medzi týchto poslucháčov patril i Jánošík so svojím priateľom Ábrahámffym.Budova univerzity stojí až podnes spolu s bazilikou, ktorá prislúchala jezuitom. Ale
jej niekdajšia sláva sklonila sa do prachu. Z univerzity stala sa invalidovňa a bazilika
stala sa kostolom invalidov a žiakov. Uholný kameň tohoto pekného chrámu, položený bol
r. 1618, dostavaný bol roku 1637. Veľké sumy naň vynaložil Mikuláš Eszterházy so svojou
manželkou Kristínou Nyáry. Klenutie chrámu ozdobené je obrazmi zo života Jána Krstiteľa.
Samotná stavba, okrem maľby a iných okrás, stála 80 000 zlatých, ktorú sumu na stavbu
vynaložil vyššie spomenutý veľmož. Dohotovenú stavbu slávnostným spôsobom vysvätil Juraj
Lipa, jágerský biskup.V tomto chráme medzi inými drahocennými vecami vyniká obzvlášte sedem bohate
ozdobených oltárov.Pred jedným z týchto oltárov, ktorý sa nachodí na ľavej strane od hlavného vchodu,
kľačí mladý muž. Slabo osvetlený pobočný oltár so svojím svetlom sotva osvetľoval jeho
peknú tvár.Tak sa zdalo, ako by si bol mladý muž volil schválne večerný čas k svojej pobožnosti,
aby snáď nebol vytrhovaný a mýlený, alebo od niekeho poznaný.Dlho už kľačal, dlho sa modlil, viackrát križoval a modlitba jeho ešte nie je
ukončená. Iste mu niečo ťažkého zaľahlo na srdce. Rád by sa toho sprostiť; modlitba
uľavuje i bolesť i ťažkosti srdca i duše.Vzdychol si, prežehnal sa a pozrel dohora. Iste už skončil svoju modlitbu a vstáva,
aby opustil kostol.Práve však v tom okamihu, keď vstal od oltára, hlavným vchodom vstúpila do chrámu
ženská postava, kráčajúca rovným smerom k oltáru, od ktorého povstal mladý muž. Obaja
stretli sa pod lampou, osvetľujúcou hlavnú loď kostola. Žiara svetla padala obidvom na
tvár. Pohľady oboch sa stretly. Žena vykríkla a padla na kostolnú dlažbu. Mladý muž
zbledol, zahalil sa v svoj plášť a spešným krokom opustil kostol. Nikto ho nezdržal.
Dvere boly slobodné. Nebolo tu nikoho, okrem niekoľko žobravých žien a tieto, zdalo sa,
že si ho nepovšimly. I tieto pozeraly do kostola, kde sa všetko shrnulo okolo ženy,
ktorá práve padla.„Ježiš, Mária, svätý Jozef! To je on!“ šeptaly jej pery ako by na polo vo sne.Zodvihli ju, prišla opäť k sebe. Vyvalenými očami a polootvorenými ústami hľadela na
tých, ktorí ju so všetkých strán obstáli, ako by niekoho z nich skrz na skrz preniknúť
chcela svojím pohľadom.Každý sa jej vyhýbal, lebo jej pohľad nebol k vydržaniu — bol hrozný. A to jej
brázdami poorané čelo a vyprchnuté obrvy robily ju ešte hroznejšou. Ako sa pred chvíľou
k nej všetko hrnulo, tak ju zas všetko začalo opúšťať. Ale jej pátrajúce oko nezdalo sa
ju spokojiť. Hľadala kohosi, ale nezdalo sa, že by bola našla toho pravého. Jej dohora
vztýčená hlava ako by zahanbená sklesla nadol, jej ruky odvisly dolu. Divokosťou
žiariace oko vyhaslo a jej pohľad bol zase len mdlým.Nešpory sa skončily. Nábožný ľud opustil kostol a len niektorí sa ešte zastavili tam
vonku pred ním.Pohyb ľudu pri páde starej ženy neušiel ani pozornosti kňaza, slúžiaceho pri hlavnom
oltári. No, nevšimnul si ho, nakoľko sa častejšie prihodilo, že jedna lebo druhá zo žien
padla do mdlôb a musela byť vynesená von z chrámu. Preto po ukončených službách božích
nepátral po príčine pohybu, ale pokojne vychádzal von z chrámu.Kostolník vyhášal svetlá, lebo okrem do mdlôb padnuvšej ženy nebolo tam už nikoho.
Len táto jediná sedela ešte v jednej zo stolíc. Šero začalo naplňovať kostolný priestor.
Kňaz prišiel až k stolici, v ktorej sedela starena. Keď sa kňaz blížil k nej, vstala i
ona hore, obzrela sa po kostole a nevidiac nikoho na blízku, išla ku kňazovi, chytila ho
za ruku, jako by mu ju chcela bozkať, pri čom však pološeptom hovorila:„Videla som ho…“Kňaz ju musel poznať, lebo sa len nakrátko pýtal:„Koho?“„Toho hriešnika, čo nás pripravil o dievča.“„Kde?“„Tu bol, v kostole pri oltári, kde sme sa spolu modlievali.“„Tu v kostole — a kde je?“„Zmizol.“„Kam?“„Neviem!“„A čo si neišla za ním, alebo prečo si neurobila krik?“ riekol kňaz nahnevano.„Preto, že som nemohla. Ľakla som sa, alebo čo sa mi stalo, sama neviem, lebo som
nemohla ani len slova, ba ani hlasu vydať. Hrdlo mi bolo ako by mi ho bol krútkou
stiahol.“„Jako vyzerá? Je mladý a či starý?“„Mladý, vysoký, pekný muž.“„Hneď príď ku mne.“„Prídem,“ riekla starena.Kňaz vyšiel z kostola a za ním opustila i starena svatyňu.Kostolník vyhasil ostatné svetlo a zamknul za sebou dvere.Porozchodili sa i zvedavci zpred kostola.Nočné ticho uhostilo sa v meste a zas nové svetlo nového dňa prebudilo obyvateľstvo k
novej činnosti a práci.Martin Huspeninka vrátil sa ešte ten samý večer šťastlivo domov na Vrbovce. Nebol by
to dal za celý svet, že už je doma. Panská večera v Trnave ani zďaleka mu tak nechutila,
ako jednoduchá vára na Vrbovciach. Tak si pochutnával na nej, ani čo by týždeň nebol
ničoho zjedol.Pri večeri vyprával svoje dobrodružstvá z Bielej Hory. —„Ale Martinko, je to ozaj všetko pravda, čo nám vyprávaš?“ dráždila ho gazdinká.„A akože si tým lotrom mohol len utiecť?“„Nuž ako?“ riekol Martin a utrel si ústa širokým rukávom košele; „ja som sa len bál,
že je medzi nimi aj Hrajnoha. Ale nebolo ho tam a to bolo naše šťastie. Ten by nás nebol
nechal na suchu. Ale tí huncúti chceli mňa práve k nemu odviesť. Ale keď prepustili tých
mladých pánov, ja som sa len díval na nich a za odchádzajúcimi. V tom ale, ako ma tak
obstáli, ja fuk odrazu zpomedzi nich! Jedného som srazil na zem a ušiel som im. Tí sa
ale pustili za mnou a jeden z nich na môj veru už ma doháňal. Obzrem sa a vidím, že
rukou po mne čiaha. Na šťastie však pred nami bol jarok. Soberiem všetku svoju silu,
vymrštím sa a škrk ponadeň — preskočil som ho. Ten ale za mnou. Ja však schytil som
mladý dubček, potiahol som ho za sebou a v tom okamžení, keď ten lotor skočil za mnou,
vypustil som dubček a ten pác ho pomedzi oči, takže aký bol dlhý, tak sa vám roztiahol
po výmole, čo keď videli tí ostatní, naľakali sa a nik viacej z nich sa neopovážil za
mnou. Tu vám však počali strieľať za mnou. Guľky mi len tak hvižďaly popri ušiach, ale,
vďaka Pánu Bohu, nič sa mi nestalo.“„Ach, Martinko, čo si ty vystál!“„Veru vystál i zakúsil mnoho, pani gazdinká.“„Nuž a skoro si potom dohonil mladých pánov?“„Na môj veru, čo chvíľa, pani gazdinká. Strach mi dodával sily aj rýchlosti a čosi
kamsi bol som na vozíku. Potom sme uháňali ako by pálil.“„A nie je to, Martine, bez cigánstva?“ hovoril pán farár, ktorý vošiel do dvier
čeľadníka bez toho, že by ho boli zpozorovali a zastanúc si v nich, počúval Martina.„Nie je, vaša milosť!“„Nie je?“ spytuje sa ešte raz pán farár. „Ja som si myslel, že všetko, čo tu
rozprávaš, je bez cigánstva a ty sám soznávaš, že tomu nie je tak.“Na to bez ďalšej poznámky vyšiel z čeľadníka.Martin, ako by sa bol cítil urazený, nechcel už nič viacej rozprávať. A pretože už aj
tak čas a noc pokročily, rozišli sa i ostatní na pokoj, želajúc si navzájom šťastlivú a
dobrú noc.6Svitlo zase ráno. Dvere chrámu boly otvorené, jedni dnu, druhí von vychádzali. Pred
kostolom vidíme tie samé ženy, ktoré tam stály i včera. Včerajší výjav v kostole prišiel
iste v zapomenutie, keď o ňom žiadna nehovorila. Nebolo to teda nič neobyčajného, ani
zvláštneho, preto ich ani nezaujímalo a ony nedržaly za vhodné, aby o tom hovorily. V
tom ale príde k nim kostolník a sdeľuje im rozkaz od pána pátra Perickhofa, aby sa
všetky ihneď pred neho dostavily.Žiadna z nich nevedela, prečo. Predsa sa však radily, strkajúc hlavy dovedna, čo to
asi môže byť, že ich pán páter dal volať. Ale žiadna z nich nevedela niečo vyhútať. I
pobraly sa teda k pánu pátrovi, ktorý ích už dosť netrpezlive očakával.Tu v predsieni postavily sa do radu a čakaly, čo sa s nimi bude robiť. Snáď sa i
obávaly, ale ich strach zmizol, keď videly, že pán páter sa chová k nim vľúdne, ba čo
viac, že každej z nich udelil čo almužnu po peknom bielom dvaciatníku. Na to nebola
žiadna z nich pripravená. Dvaciatnik dodal im smelosti, že sa opovážily kňazovi do očú
nielen pozrieť, ale i pousmiať sa.„Nuž, ženičky,“ prehovoril k nim Perickhof, „čo sa to včera v kostole stalo? Že tam
akýsi cudzinec uriekol starú Peričkovú?“Ženy hľadely jedna na druhú, ale ani jedna z nich nič nehovorila. Na čo sa pán páter
pýtal ďalej:„Nuž, nevidely ste vy toho cudzinca, keď ste stály pri dverách? Snáď ste si ho
zapamätaly, čo?“„Vera!“ pokýva jedna z nich hlavou, ako by ešte rozmýšľala. „Mne sa tak zdá, že som
pozorovala akéhosi mladého pána; ale čože, keď bol zavinutý do kepeňa, z ktorého mu len
oči svietily. Ale takých postáv je málo a takých očú tiež nie mnoho. A čo som mu aj tvár
nevidela, mohla by som sa staviť, že keď sa s ním stretnem, aj ho poznám.“„Naozaj, poznala by si ho?“„Trúfala by som si. Je ešte vyšší, ako vaša milosť.“ —„No, jestli by ste ho ktorá videla, zapamätajte si ho. Ktorá z vás prvá prinesie mi o
ňom zprávu, tá dostane dvanásť dvaciatníkov.“Ženám sa pri spomínaní peňazí ziskrily oči, ani čo by už čítaly dvaciatniky vo
svojich šeplunkách. Dvanásť dvaciatnikov bol pre každú z nich kapitál. Že prisľúbily
všetko možné vykonať, aby neznámeho vypátraly, rozumie sa samo sebou.Pán páter pýtal sa žien ešte na jednu z ich kamarátiek, o ktorej však nevedely
povedať, kam sa podela. Jedna však doložila: „Ja si myslím, že pošla do Prešporka. Ona
tam chodievala každého roku.“„A čože tam robieva!?“„Chodí plakať a či sa modliť na hrob svojho muža, ktorého jej tam, Bože, odpusť mi
moje hriechy, čo buriča obesili.“Výsluch bol ukončený. Pán páter utiahol sa do svojej chyže a ženy pošly svojou
cestou. Bol daný podnet k rozpravám o včerajšej udalosti v kostole. Rozpravy nevystaly —
hovoreniu nebolo konca kraja. Tu tak, tam zas inak sa rozprávalo o mdlobách starej
Peričkovej. O niekoľko dní vedeli o tom po celom meste. Jezuitský kostol bol húfne
navštevovaný, on odrazu sa stal strediskom nábožnosti celého mesta. Ľud pristavoval sa
najviacej pri oltáriku na ľavej strane kostola, kam ťahala ho zvedavosť i nábožnosť.Pri tomto oltári modlievala sa stará Peričková. Ale nie sama. Modlievalo sa tu s ňou
i dvoje pekných dietok, z ktorých jedno kľakávalo po pravej, druhé po ľavej strane
stareny. Bol to pekný pohľad na ne; obidve dievčatká, ako dvoje ružičiek na jednom
konáriku. Jedna nachodila sa v úplnom rozvitku svojej krásy, kým druhá napolo v puku,
svoju krásu ešte ukrývala svetu.Staršia bola asi devätnásťročná, druhá o niečo mladšia. Anička bola krásnou devou; i
tá jej zádumčivosť jej dobre pristala. Ale ani mladšia Milka nezaostávala za ňou. Boly
ony obe pekné, a tá ich nábožnosť ich ešte viacej ozdobovala a dodávala pôvabnosti.Od ktoréhosi času však stará Peričková navštevovala sama oltárik po ľavej strane
kostola. Dievčatká ako by boly zmizly. Nikto nevedel, kam sa podely. Zmiznutie
dievčatiek bolo a zostalo tajomstvom, lebo tí, čo o ňom vedeli, mlčali. Teraz ale aj tí,
bárs dosť opatrne, ale predsa i oni hovorili o tom, keď aj nie verejne, aspoň súkromne.
Medzi týchto patrili páter Perickhof a jeho tetka, stará Peričková.Pán páter, prepustiac na výsluch zavolané ženy, sa vrátil do svojej chyže, kde na
pohovke sedela jeho tetka, stará Peričková. Prechodiac sa mlčky po chyži, tu i tu
smraštil vysoké čelo a niekoľkokrát zastal si pred pohovkou, na ktorej sedela starena v
akomsi nepokoji: s istotou očakávala výbuch jeho hnevu, ktorý mu šľahal z tvári i očú.
Koľko ráz však zastal pred pohovkou, toľko ráz bez slova odišiel od nej, mnúc si čelo,
ako by o čomsi úsilne rozmýšľal. Konečne zastal pred starenou, pozrel na ňu a
odhodlaným, pevným hlasom riekol:„Buď čo buď! ja predsa musím prísť na stopu tej veci. Nuž, vyrozprávajte mi ešte raz,
ako to bolo, keď sa tie dievčatá stratily.“Stará Peričková si vzdychla a do jej očú vstúpily slzy. Potom vytiahla ručník,
poutierala oči a započala:„Ako viete, bolo to v jeseni. Ja som prechorela a nemohla som von z postele. Anička
ma opatrovala. Chuderka, ani sa len nehnula od mojej postele. Tu jedného dňa príde mladý
človek od vás s odkazom — a tak sa mi zdá, že to bol ten istý, čo som ho včera v kostole
videla — že by som prišla k vám. Netušila som nič zlého, poneváč aj pred tým
niekoľkokrát ste mi odkázali, aby som prišla. Mladý človek ďalej hovoril, že mi
odkazujete, ak by som sa cítila ešte slabou, že by som poslala posluhovačku s dievčatmi.
K tomu doložil, že sami posielate koč pre nás. Dievčence sa vystrojily — posluhovačka
šla tiež s nimi. Viacej sa však nevrátila žiadna z nich.“„A dávno bola u vás tá posluhovačka?“„Na tretí rok už. Pred tým stávala u kostolných dvier. Rozumela sa všetkému a ja som
s ňou bola veľmi spokojná.“„A ku dievčencom sa ako chovala?“„Tak, ako slúžka: úctive a prívetive.“„Často sa s nimi shovárala?“„V mojej prítomnosti nikdy.“„A ten mladý človek nebol nikdy predtým u vás?“„Nepamätam sa, že by som ho bola kedy pred tým videla.“„Ani vás nenavštevovali mladí ľudia?“„Nikdy!“„A dievčatá chodievaly bez vás?“„A čo by som ich bola posielala, nechcely ísť bezo mňa.“ —„A v záhrade nebývaly samotné?“„Nie, Barbara bola vždy s nimi.“Páter krútil hlavou a začal znovu chodiť po izbe. Opäť zastal a hovoril viac sám k
sebe, ako ku starene:„Tá Barbara musela byť alebo ich matka alebo pokrvná, ktorá dievčatá so srozumením
svojej rodiny odviedla.“Pani Peričková pokrčila ramenami na znak, že je to i jej divné, ale že nevie ani o
jednom, ani o druhom.Na to vstala, že sa poberie domov. Páter ju nezdržiaval. Odchodiacu vyprevadil pred
dom, potom sa vrátil.Sotva však vošiel do chyže, už počul hrozný buchot na dvere. Starena sa vrátila,
celkom zadychčaná, sotva že dychu popadala.„Čože je?“ pýta sa páter.„Práve išiel okolo!“„Kto?“„Ten, čo som ho včera videla, aj s dvoma druhými.“„A kde je?“„Ulicou kráča nadol.“Perickof sobral širák, že pôjde za ním aj so starenou.Už otváral dvere, keď sa jedna z žobravých žien zjavila vo dverách.„Príď druhý raz,“ riekol jej páter a tisol ju von dvermi; „nemám teraz času.“„Práve som ho stretla,“ oslovila žena.„Koho?“„Nuž toho pána z kostola, a myslela som, že za horúca vám to poviem, aby som si tých
dvanásť dvaciatnikov zaslúžila.“„No, len chytro hovor!“ riekol páter netrpezlivo.„Ani by som ho nebola poznala, ale hlas jeho prichodil mi známym, lebo keď išiel z
kostola, tak si hovoril: poznala ma. A teraz, idúc po ulici, ten samý hlas mi udrel v
uši. Ja sa obzriem, a tu vidím troch mladých pánov, z ktorých jeden bol istotne ten, po
ktorom ste sa ráčili spytovať. I chcela som vám to za horúca povedať, aby ma druhá
nepredbehla a ja o odmenu neprišla.“„A čo si nešla za nimi, kam pôjdu?“Žena sa zamračila, utrela si ústa a podívala sa na kňaza, rieknúc:„Keď nám neráčili povedať, aby sme šly za ním, len keď by sme sa o ňom niečom
dozvedely, aby sme prišly povedať, a ktorá to prvá urobí, že dostane dvanásť
dvaciatnikov.“„Ale to si si už sama mohla domyslieť. No, tu máš šesť dvaciatnikov a bež za nimi;
ostatných šesť dostaneš, až vyzvieš, kde býva, alebo kto je ten mladý človek.“Žena vzala dvaciatniky a pobrala sa von. Na ceste hundrala si ešte čosi o dobrej
večeri.Za ňou v pätách išiel páter, či by snáď nezočil otázneho soka. Ale darmo chodil po
uliciach i so svojou tetkou: hľadaného neznámeho nikde nenašli.7„Dobré ráno, amicenko!“ hovoril Jánošík, vstúpiac do chyžky Ábrahámffyho, ktorého
našiel ešte v posteli zívajúceho.„Salve, amice!“ odpovedá tento; „čo ťa tak skoro vydurilo z postele? Ale u teba vždy
platí to staré: aurora musis amica est.“„A u teba zas to: beatus ille qui procul negotiis! Dobre ti spať, keď o ničom
nevieš.“„Nuž a čo je? Snáď odbojníci sú už pod múrami Trnavy?“ Ábrahamffy vyskočil z postele.„Ešte horšie, braček! Odbojníkov lapajú už po Trnave.“„Snáď preoblečení osmelili sa vlúdiť do mesta?“„De nobis fabula narratur! pátrajú po nás pre ten jesenný nerozmylený žart s tými…“„A čo, lárifári. Nuž čo nám urobia? Najviacej, že nás štuchnú na pár hodín do carcera
a bude po Kačinej svadbe.“„Vám trom pravda nič; vy ste zemani, ale ja — ja vyhorím za vás všetkých.“„A Révay už vie o tom, že ňuchajú po nás?“„Včera som mu to sdelil aj so Szentiványim.“„Nuž a čo tí hovorili?“„To, čo ty; že sa oni toho neboja.“„Mali by sa aj čoho.“„No, ja len to hovorím, že je to mojej koži smrť. Že ja vyhorím za vás všetkých, o
tom sa presvedčíte.“„Peričková ma poznala v kostole. Perickof dal po mne pátrať. Včera som stretol
žobráčku, ktorá sa zastavili pri nás a prosiac o almužnu. Šli sme s Révayom a Lackom z
prednášky. Vypleštila na mňa oči ako tanier a potom s výskotom bežala do bytu pátrovho.
Tu som hneď povedal kolegom: počkajte, o chvíľu uvidíte pátra, že pôjde pásť po nás.
Vošli sme k Lackovi na hospodu, odkiaľ sme videli na ulicu až k pátrovmu bytu. A tu sme
sa presvedčili o pravdivosti mojich slov. Najprv vyšla žobráčka a za ňou v pätách páter
i s tetkou. Tetka šla jednou a on za žobráčkou druhou ulicou. Na nešťastie Lacko sa
stretol s onou ženou. Tá zastala, dočkala pátra a čosi mu hovorila. Páter pustil sa za
Lackom, ale ho nedohonil. — O chvíľu si poslal preňho do domu. Ten sa ihneď sobral.
Dočkal som, kým sa vrátil. Keď prišiel, rozprával mi, že sa páter spytoval, s kým sa asi
pred hodinou prechodil?“„A ten povedal, že s Révayom a s tebou.“„Pravda, že povedal. I poslal hneď pre mňa. Keď ale posol ma nenašiel doma, mám
urobiť dnes vzácnu návštevu.“„Audacem fortuna adjuvat, snáď sa len nebojíš pátra navštíviť?“„O mojej bojazlivosti niet tu reči, ale moja budúcnosť môže byť zničená.“„Ba ešte čo! To by bolo potom i s nami. Ostatne, musíme sa o tom všetci štyria
poshovárať, a to ešte prv, než by si odišiel k pátrovi. Dobre teda, že si prišiel tak
skoro.“Ábrahámffy, keď sa obliekol, išiel i s Jánošíkom vyhľadať dvoch ostatných svojich
kolegov, Révayho a Szentiványiho.Tak uvažovali všetci štyria v byte Révayho o následkoch toho, čo vyviedli minulej
jesene a radili sa, ako by unikli trestu.Vec sa mala takto:Bolo to jedného dňa lanskej jesene, keď naši štyria kamaráti prechádzali sa za
mestskými múrami na rozsiahlych pekných lúkach trnavských, ktorých mládza vtedy ešte
nebola pokosená. Hovorili spolu o jednom-druhom a len Lacka Szentiványiho nemohli akosi
priviesť do rozhovoru.„Ale Lacko, čože sa ti porobilo, že vyzeráš, ako by si bol kyseľ pojedol?“„Ba ako by bol virgas dostal,“ poznamenal druhý.„Vy nič neviete,“ riekol Révay, „môžem sa staviť, že uhádnem, čo mu chybuje. Mne sa
zdá, že mu tuto chybuje,“ a ukázal si na ľavú stranu.„Ostatne, myslíš snáď, že nemám peňazí?“ riekol Lacko smutným hlasom, „to by si sa
veľmi mýlil.“„Ja som nič nepovedal, len som ukázal,“ dopovedal Révay.„Tak je! Révay má pravdu!“ dosvedčoval Ábrahámffy, „a jestli nie, dokáž skutkom:
povedz nám, čo ti chybuje a dozvieme sa hneď, či máš srdce na mieste.“„Keby to bolo len tak ľahko vyrozprávať, ako si vy myslíte.“„A prečo nie?“ rečie Révay; „dobrý priateľ svojmu priateľovi nič neukrýva, ani
bolesť, ani žalosť, ako zase s druhej strany sdieľa s ním všetku radosť a veselie.“„Ale priateľ priateľovi má aj z biedy pomôcť a mu aj pomáha.“„Ale len z tej, o ktorej vie,“ doložil Ábrahámffy.„Von teda s tým, i my ti chceme pomôcť,“ doliehal Révay.„O vás nepochybujem, ale či i Jánošík bude s vami súhlasiť, keď mlčí…“„Slovo jeho, moje slovo a moje slovo, jeho slovo,“ riekol Ábrahámffy, „on svoje slovo
ešte nikdy nezrušil.“„Ďakujem ti, braček,“ riekol Jánošík a na dôkaz svojho súhlasu podal Ábrahámffymu
ruku.„Clara pacta boni amici, nemaj mi ani za zlé, amicenko; človek musí byť veľmi
opatrným — žijeme nebezpečné časy. Keď je ale tak, nuž vám chcem sdeliť rodinné
tajomstvo, ktoré snáď nikto nepozná, okrem mojej najbližšej rodiny.Bolo to roku 1671. Čo sa v tom roku v Požúni dialo, je vám všetkým v pamäti. Viete,
že tam citované bolo do 300 zemanov a kňazov, zväčša odbojných. Z týchto mnohí pod
predsedníctvom grófa Rothala boli súdení i posúdení. Medzi týchto posúdených patril i
jeden člen mojej rodiny, ktorého súd, vydržiavaný dňa 14. júla 1671 na smrť posúdil,
ktorý výrok o dva dni neskoršie vskutku bol na nešťastníkovi prevedený. A ako hrozne! Na
rýnku pred mestským domom šarha mu zoťal hlavu, potom mu odťal ruku a vyrezal jazyk a
oboje pribil na pranier. Je to strach rozprávať, ale ešte väčšia hrôza ponímala tých,
ktorí sa museli na to dívať. Jeho žena sa zbláznila na mieste. Dvoje malých dietok toho
nešťastníka tak žalostne nariekalo, že kto na ne pohliadnul, musel sa odvrátiť a slziť
nad úbožiatkami. Nemaly už ani otca, ani matky. Smiloval sa nad nimi istý kňaz. Ten ich
vzal k sebe, keď svojej kňazskej povinnosti pri poprave bol zadosťučinil. O tom sme sa
však dozvedli dosť neskoro a dozvediac sa, márne sme pátrali po kňazovi a pozostalých
sirotách. Až teraz náhodou prišiel som im na stopu v ich úkryte. Potrebujem však
priateľskej ruky a pomoci k ich vyslobodeniu. Vaše ponúknutie, drahí bratia moji,
naplňuje ma nádejou, že sa mi vydarí moje podujatie.“„Jestli ti v čom môžeme pomôcť, vďačne to urobíme — či nie bratia?“ riekol
Ábrahámffy.Révay s Jánošíkom prisvedčili; Lacko Szentiványi na znak vďaky stisnul priateľom
ruky, potom ale doložil:„Ešte som vám zabudol povedať, že keď otca tých sirôt tak na kusy potrhali, zdrapy
mŕtvoly potom šarha sobral na káru, priložil k nej i akési papiere a knihy, ktoré mal
nebožtík písať, vyviezol za mesto a tam to všetko spálil a popol vysypal do Dunaja.
Musím vám však po predku i to povedať, že pokus vyslobodenia úbohých sirôt z ich
babylonského zajatia vyžaduje nielen odhodlanosť a smelosť, ale keby sa nám nevydaril,
je pre nás všetkých snáď s veľkým nebezpečenstvom spojený.“„A čo sme my nejaké baby, aby sme sa pred nebezpečenstvom hrozili, alebo sme snáď
nejakí pueri, ktorí sa dajú pohrozením učiteľovho prúta zastrašiť?“ rozhorlil sa
Ábrahámffy.„To ja nemyslím, ale chcem vás na všetko upozorniť, aby sme tým úbohým sirotám viacej
neškodili, ako snáď vôle a ochoty preukazujeme k ich vyslobodeniu. Poviem vám len jedno:
siroty nachodia sa pod ochranou pátra Perickhofa.“Šuhajci pozreli jeden na druhého. Mlčali.„A čo je viacej?“ rozhodne riekol Révay po malej prestávke.„Čo sa nám môže stať? Keď by vec vyšla na svetlo, prejdeme na druhé učilište.“ horlil
Ábrahámffy.„A pomsta pátrova s nami,“ doložil pokojne Jánošík.Všetci pozreli na neho. Szentiványi sa zamračil a uštipačne riekol:„Poznať, čo za krv koluje v tvojich žilách.“„Nič horšia, ako v tvojich.“„Poznať po tvojich slovách.“„Práve tak, ako po tvojich.“Ďalší spor pretrhol Ábrahámffy, hovoriac:„Bratia! majte pred očima dobrý cieľ, ku ktorému nám treba shody. Rôznicami neprídeme
k cieľu. Lacko, hovor ďalej, aby, jestli ti máme pomocou prispeť, mohli sme si prácu a
úlohy podeliť a viribus unitis ku práci prikročiť.“„No, dobre teda,“ hovorí Lacko. „Stará Peričková je vám známa. Poznáte aj jej
chovanice. To sú tie siroty, o ktoré sa jedná.“Révayovi zaiskrilo sa v očiach, Ábrahámffy ustúpil dva kroky nazpäť a len Jánošík
zostal chladnokrvným. Či nepoznal dievčatá a či mu to bolo celkom ľahostajným?„Ako vidíte a viete všetci, Peričková ich strežie, ako šarkan svoje poklady, a tak aj
jej pomocník. — Peričková je chorá. S jej posluhovačkou by som sa ushovoril. Tá by
nebola proti tomu, že by s dievčatmi utiekla. I nad tým som premýšľal, ako by sa to dalo
najlepšie previesť. Viem totiž, že páter často povoláva k sebe Peričkovú i s dievčatmi.
Vec nastrojili by sme nasledovne. Jeden z vás išiel by s odkazom pátrovým k Peričkovej,
že by sa jej ľúbilo ihneď prísť k nemu i s dievčatmi. Jestli by sama nemohla, aby
posluhovačku poslala s dievčatmi, a že páter zároveň posiela pre ne i koč. No, ako sa
vám môj plán páči?“Plán bol prijatý. Nasledovalo rozdelenie úloh. Révay vzal na seba obstaranie koča a
koní i s kočišom, ktorého mal vlastne on predstavovať. Lacko sa mal dorozumieť s
posluhovačkou. Teraz sa malo ešte rozhodnúť, ktorý z dvoch ostatných má ísť k
Peričkovej. Vec rozhodli losom. Los padol na Jánošíka. Ábrahámffy podľa dohovoru
zaobstará na najbližšej stanici pár čerstvých, odpočinutých koní, ktoré by mohly čo
najrýchlejšie ďalej uháňať. Určili ešte deň a druhé podrobnosti a s tým poberali sa
nazpäť do mesta. Lacko teraz už bol ako vo vytržení: hovoril viacej, ako všetci ostatní.Že sa im ich plán vydaril, to už vieme. Chovanice zmizly od Peričkovej. Dlho pátral
on po nich, ale nadarmo. Teraz ich zase hľadá. Tí však, ktorí Aničke a Milke dopomohli k
úteku, radia sa zase spolu, aby vyhli trestu, ktorý by po ich vyzradení neomylne
nasledoval.Szentiványi, Révay, Ábrahámffy sa vyhovorili, Jánošík však nehovoril ani tak, ani
tak; on trpel za všetkých. Tých prepustili, Jánošíka však podržali vo väzení.Perickhof v ten samý deň pri kostole vyplatil žobrajúcej žene ostatných šesť
dvaciatnikov.„Včera šesť a dnes šesť, to je dvanásť,“ spokojne hovorila si žobráčka, budú mi
závidieť moje spoluobyvateľky. No, ale musím ich počastovať, lebo ináč by som s nimi ani
obstáť nemohla.S týmito slovami poberala sa k dolnej bráne mesta, kde v akej si kutici všetky tri
spolu prebývaly, vlastne nocúvaly, lebo vo dne by si ich tu darmo hľadal.I teraz sú už všetky tri doma, lebo sa už zvečerilo. Jednu z nich volali Betou
Krivohubou, lebo mala krivé ústa, druhú, už nemala jedného oka, menovali Katrou Slepou a
tretiu, že krívala, Dorou Šantavou.Všetky tri sedia okolo starého, plesňou pokrytého suda, ktorý užívaly miesto stola.
Na sude čierna, začadená misa, sklenka, stará plechová lyžica a pohárček. V mise
niekoľko lyžičiek sladkej krampapule poukazuje na to, že si ženy pri nej hostinu robily.No, nezáviďme im. Krampapuľa ich nielen rozohriala, ale im i jazyky rozviazala, tak,
že by sa čo chvíľa boly jedna druhej do vlasov nanosily.„Hľa!“ povie Katra Slepá, „predsa ma moje oko nesklamalo, že ten mladý pán bol
študent.“„Chudák!“ ľutuje ho Dora, „veď ho už preto zavreli, a kto vie, čo s ním budú robiť.
Ja by som ho predsa nebola vyzradila.“„Ach, aká ľútostivá!“ vysmieva ju Katra, „ale krampapuľa za prijaté dvaciatniky ti
predsa len chutila.“„Máš mi aj čo vytýkať! Viackrát som ja tebe čo dala, ako ty mne, a to vždycky bol
poctivý groš, ty ale, keď dáš, bárs to nie je toľko, už chceš, aby sme ti za to ruky
bozkávaly. Nevídali, za dvanásť dvaciatnikov trocha krampapule. Ona ti predsa i s
dvaciatnikami shorí na tvojej duši, lebo si toho chudáka predala ako Judáš Krista.“„Hlúpa Dora zostane vždy hlúpou Dorou. Mala som ti snáď celý sud zaplatiť? Čo?“„No, len sa tak veľmi nerozhadzuj, aby som ťa von nevykúrila.“„No, to je už priveľa, ty slepá jašterica. Či vidíš, hneď ti tým čakanom to druhé oko
vyždúrim, aby neškúlilo po statočných ľuďoch, lebo len nešťastie hrnie na nich.“ I
zvrtla sa na zdravej nohe, že čo povedala, i uskutoční. „Ty, ale ty sa mi ešte
opovažuješ nadávať? Či ty vieš, z akého ja rodu pochodím? Počkajže len, ja ťa naučím mne
do poctivosti vstupovať. Ja, ja som ešte nikdy nekradla peniaze z kaplnky, ako ty!“„Ale ty mňa, ty tuláčka! Keby si sa ty sama mohla na svojej nohe čobíňať. Daj si
pozor, aby som ti ten druhý hnát nevykrútila.“Katra s Dorou by sa boly naiste pochytily, keby ich spoločnica nebola v to vkročila a
nebola sa namáhala jednu i druhú skrotiť.„Ale dušinky moje!“ hovorí Beta, „trinásť rokov žijeme spolu a vždy sme sa maly rady,
a teraz nič po nič by sme sa maly hašteriť. Nešťastie nás spojilo a pre pár dvaciatnikov
máme sa rozísť? Uspokojte sa. Nás ani po študentovi, ani po pátrovi, ani po jeho tetke
nič nie je. Vidíte, ja sa o to všetko nestarám. A načo by som i na to fúkala, čo mňa
nepáli, alebo prsty ta pchala, kde by mi ich mohli prištiepiť. Možná, že ja z celej
historie viem viacej, ako vy obe; ale čože mňa do toho?“„Ach, Betuška moja! ani ty všetko nevieš,“ pretrhla ju uštipačne Katra; „nemusíš sa
takou svätou robiť, veď vieme dobre, kto si.“„Možno, že viete, možno, že aj nie,“ hovorila Beta, len aby ich uspokojila. „Poviem
vám len na príklad: či poznáte, kto bola Barbara, ktorá s nami zpočiatku pri kostolných
dverách stávala a ktorú potom stará Peričková k sebe čo posluhovačku vzala?“Katra s Dorou najprv mlčaly, potom jej ale Katra odsekla:„Aby si vedela, že viem: žena po jednom šibencovi, ktorého v Prešporku čo buriča
odpravili. No, či nie je pravda?“„Áno, pravda je!“ prisviedčala Beta. „Ale či vieš aj to, kto boly tie dve pekné
stvory, ktoré u starej Peričkovej bývaly, a na ktoré sa tak všetko obzeralo, keď išly do
kostola alebo z kostola? Vidím, že neviete, ale vám poviem: Anička a Milka sú vlastné
dcéry Barbary.“„Ba, čo ešte!“ rečie Katra.„Vari by Barbara mala taký pekný pár detí!“ doložila Dora. „Ostatne…“„Môžte mi veriť. Ja som vtedy bola v Prešporku, keď tých dvoch popravili. Medzi inými
bol aj muž Barbarin. Bolo vám to niečo hrozného. Všetko plakalo. A ako by aj nie. Poviem
vám len jedno. Tam stála jedna pani. Tá neborka zamdlela. Dietky, dvoje malých utešených
dievčat, hodilo sa na ňu a tak žalostne kvílilo, div, že človeku srdce od žiaľu nepuklo.
Človek by bol musel byť z kameňa, ešte by ho to bolo muselo pohnúť. Otca im odpravili,
matku polomrtvú odniesli do nemocnice. Ja som plakala tak, že som myslela, že si oči
vyplačem. Ba som i prechorela, či od ľútosti a či od inšieho, ani sama neviem. Prijali
ma tiež do nemocnice, kde, keď som trocha k sebe prišla, videla som na susednej posteli
tú samú osobu, ktorú čo polomrtvú boli sem priniesli. Bola to Barbara, matka tých dvoch
sirôt, ležala v horúčke. Ja som už i nemocnicu opustila, ale ona ešte vždy bola v
nebezpečenstve. I sám lekár pochyboval, že by kedy z neho vyšla. Ale predsa vyšla z
choroby. Vyhľadala i svoje dcéry, ačkoľvek sa za nimi dosť natúlala, až konečne, ako my,
musela sa chytiť žobráckej palice. Šťastie jej prialo, lebo ju Peričková prijala k sebe.
Bola na blízku svojich detí, ktoré Perickhof dal k svojej tetke, aby ich opatrovala. Či
sa im však Barbara ako matka dala poznať, o tom neviem. Ale poneváč aj ona, aj dievčatá
odrazu zmizly a nie sú viac k nájdeniu, pozdávalo by sa mi, že áno. A ten mladý človek
snáď im pomáhal k úteku. Tak si to myslím aspoň ja.“„A veru môžeš mať pravdu!“ prisviedčaly jej dve ostatné.„Až teraz mi napadá. Bolo to rečí a šomrania, keď pred niekoľko rokmi poslal tie
dievčatá ku svojej tetke. Každý na nich harušil, že by deti odsúdeného ani len pod jednu
strechu nemal prijať, tým menej sa ich zaujať, ako to urobil,“ rečie Katra.„A čo bolo zas rečí a radosti, keď sa mu pred rokom stratily,“ hovorí zas Dora.„Každý človek má svojich priateľov i nepriateľov: jedni ho chvália, druhí hania. Ja
však nie som v tom dosiaľ na čistom: či ten študent bol snáď pokrevným Barbary, alebo či
v študentskej prostopašnosti pomohol im k úteku?“Tak a podobne hovorily ženy dlho do noci, až konečne zvíťazil nad nimi sen a ony
jedna po druhej zaspaly.8Trnavu zaujal strach. Z horných strán prišly zlé chýry o pohyboch malkotentov, ktorí
zaujali už všetky banské mestá a priviedli do pohybu horné stolice, ba i na dolných
stranách cisárskym sa počalo zle viesť. Stražoldo bol porazený pri Onode, Jásko vypálené
a celý Tokaj zaujatý povstalcami. Tököly, vodca povstalcov, vydal manifest, podľa
ktorého všetko zemanstvo pod pokutou smrti sa malo shromaždiť pod jeho zástavy. Čo však
najviac pobúrilo Trnavu, bol chýr, že Tököly so svojím vojskom tiahne oproti mestu. Tu
nastala trma-vrma: čo kto mohol napochytre sobrať, to sobral a opustil mesto. Iní si
opäť mysleli: má-li nás nešťastie zachvátiť, aj tak mu neujdeme; človek nevie, kde ho
nešťastie očakáva — bude, ako Boh dá. Títo teda zostali. Ale aj tí, čo zostali,
nezaháľajú, ale radia sa. Zbroj sa čistí, múry opravujú. Mestská rada sa už tretí deň
radí a rokuje o tom: či sa majú brániť proti Tökölymu a či bez odporu oddať mu mesto.
Jedni sú za poddanie sa, druhí proti nemu. Až konečne vystúpi mestský kapitán a hovorí:„Páni moji! Naše slávne mesto je kráľovským mestom. My sme poddaní nášho
najmilostivejšieho kráľa Leopolda Veľkého. Tohoto nášho panovníka nech Boh živí za mnohé
roky k zveľadeniu ako celého uhorského kráľovstva, tak aj nášho mesta. Jemu sme vernosť
prisahali, jemu vernosť zachovajme!“Pri pozdravení kráľa povstali síce všetci prítomní so svojich miest, ale z ich úst
nevinul sa ten silný, oduševňujúci ohlas, aký počúvame pri spomenutí kráľovej osoby, nie
to staré, mocné nadšenie: „Vivat rex noster Leopoldus Magnus!“ ani „Moriamur pro rege
nostro!“, ale len chúlostivé a akosi bojazlivé „Vivat!“ a to len z niektorých úst znelo
dvoranou.Kapitán Mikuláš Rečey pokračoval ďalej:„Páni moji! Pozorujem s bolesťou a žiaľom pred Bohom, že sa Vás zmocnila bázeň, a tak
sa mi pozdáva, ako by vás starodávna srdnatosť a zmužilosť opúšťaly, ani čo by ste sa
pred odbojníkmi strachovali.“Shromaždení začali sa znepokojovať, ba mnohí z nich i hlasite šomrali. Kapitána
Rečeya to nemýlilo, a on ešte s väčším ohňom hovoril:„Vidím váš nepokoj, počujem i vaše šomranie, ale nerád by som počul o vás, že
Trnavčania zrušili vernosť kráľovi, že Trnavčania odpadli od svojej viery, že Trnavčania
zostali zbabelcami voči odbojníkom…“„Dolu s ním!“ zakričal ktosi zpomedzi prítomných. I nastal krik, vresk, zúrenie.
Takto sa ešte nikto neopovážil v rade hovoriť a tak pánov senátorov uraziť, ako to
urobil Mikuláš Rečey. Len hroziacemu nebezpečenstvu so strany odbojníkov mal čo ďakovať,
že svoju smelosť nezaplatil životom. Dlho stál ešte nepohnute, dlho sa namáhal prísť k
slovu, ale tým ešte väčšmi pánov senátorov proti sebe popudzoval. Vidiac konečne, že mu
nedajú viac k slovu prísť, sadol si. Za ním povstal Perickhof, usilujúc sa svojou
výrečnosťou rozochvené mysle utíšiť, avšak nadarmo: porada väčšinou hlasov uzavrela sa
poddať sa Tökölymu a zachrániť životy a majetok mešťanov. I vyvolené bolo ihneď
posolstvo, ktoré malo ísť v ústrety pánu kniežaťu s tou poníženou prosbou, aby jeho
kniežacia milosť písomnou bezpečou zachrániť ráčila mesto a jeho obyvateľov pred
vypálením.Do posolstva zvolení boli: Ladislav Peter, kanonik ostrihomský, Pavel Orban, Leonhard
Moróc, Ján Užovič, Juraj Nytlašfy, Ondrej Viland, Juraj Nagy a iní, ktorí odišli do
Trenčína, kde ohľadom mesta započali vyjednávať s plnomocníkom pána Tökölyho.
Obyvateľstvo Trnavy túžobne očakávalo ich návrat.Po ich návrate vztýčené boly velikánske biele zástavy na mestskej veži, na hornej a
dolnej bráne a inde. Vietor pohráva si s nimi. Celé húfy detí i dospelých prechodia sa
po meste a dohadujú sa medzi sebou, ktorá z nich je najväčšia. Tváre starcov sa
povyjasnily, lebo v zástavách vidia zvestovateľov pokoja.Avšak radosť zmizla dosť skoro. Zmizly i pokoj zvestujúce zástavy: nikto však
nevedel, kam sa podely. Ich zmiznutie považovalo sa ako odpadnutie od Tökölyho. —
Dôverníci Tökölyho mnohých údov z mestskej rady, lebo boli v podozrení, že kujú tajné
sprisahanie oproti kniežaťu a že vedia o odstránení zástav. Do počtu týchto patril i
Mikuláš Rečey, mestský kapitán. Že však takto pohanení nezostali nečinními, rozumie sa
samo sebou.V priestrannom dome Rečeyovom vidíme sídených niekoľkých dôverných priateľov a noví
ešte vždy prichodia. Okná dvorany sú bedlive pozastierané, aby ani z toho slabého
osvetlenia dvorany ten najmenší papršlek sa nepredral na vonok. Medzi inými vidíme tu i
pátra Perickhofa a Imricha Huzóva, prepusteného mestského zapisovateľa.Shromaždených privítal domový pán len niekoľkými slovami, bez všetkých poklôn a potom
preriekol tázavým hlasom:„Domnievam sa, že niet medzi nami zradcu?“„Smrť odpadlíkovi!“ znelo zo všetkých úst.Ak chcete byť v slove stálymi, našu vieru a vernosť kráľovi zachovať, vtedy musíte i
to chcieť a žiadať, aby nepanovali nad naším mestom buriči proti kráľovi, ktorí nám
odnímajú naše kostoly a hanobia vieru.„Zaviažte sa mi prísahou, že žiaden z vás neustane svedomite pracovať na tom, čo mu
bude uložené, tým cieľom, aby buriči boli z mesta vyhnaní a my od nich oslobodení, a čo
by to hneď i s nebezpečenstvom života bolo spojené. Prisahajte!“„Prisaháme!“„Prisahám i ja, že v tomto smere chcem všetko možné podujať s vami!“Rečey si odkašľal, sotrel s čela pot a potom tichším hlasom pokračoval:„Teraz počúvajte, čo vám chcem nakrátko sdeliť. Je vám známo, že Tököly je na ceste,
aby navštívil naše mesto. Keby hlava padla, padnú aj ostatné údy tela. Myslím, že ma
všetci rozumiete? Jestli by ste ma nerozumeli, nuž vyjadrím sa vám cele jasne a
zreteľne: hľaďme ta doviesť vec, že by sme sa mohli Tökölyho buď živého buď mrtvého
zmocniť…“Nedohovoril ešte, keď odrazu zarinčalo sklo obloka a črepy padaly na zem… Rečey
zbledol; všetci prítomní zostali ako by hromom omráčení. Na bráne domu bolo počuť
búchať, pred bránou hrozbou vyhrážajúcich sa zradcom.Lampy v dvorane vyhasly až na jednu a i tá, keď sa ostatný vzdialili z dvorany,
prestala horieť. Tým ostatným bol domový pán Mikuláš Rečey.Keď Tökölyho vojaci prišli do vnútra domu, sídení priatelia boli tento už dávno
tajnou chodbou opustili a Rečey sedel, bárs nie cele pokojne, v kruhu svojej početnej
rodiny. Tökölyovci nenašli ničoho. Mikulášovi odľahlo, keď posledný z nich opúšťal jeho
dom. „Boh a matka Božia sú nám milostiví, oni sami napomáhajú našej spravodlivej veci!“
vzdychol si a jeho tvár sa vyjasnila. Potom sa odobral s rodinou na odpočinok.Kým sa toto dialo v dome Rečeyho, v kutici pri dolnej bráne viedly Katra s Betou
nasledujúci rozhovor:„Katra, ale si sa už pomodlila?“„Hej! a čože chceš?“„Kdeže sa môže Dora toľko baviť. Ba či sa jej niečo neprihodilo!“„Ah, tej sa ti nič nestane.“V tom vrzly dvere kutice a Dora vošla dnu, hovoriac:„A vy už spíte?“„Horkýže spíme!“ riekla Beta.„Nuž a čo nesvietite?“„Škoda svetlo páliť. Teraz je najlepšie tomu, kto sa ani na svetlo neukáže; aspoň je
bezpečný. Kdeže si ty ale toľko bola?“„Hahaha!“ rozosmiala sa Dora; „Na hostine u pána kapitána Rečeyho, ale sme neskoro
prišli. Chcela som mu odplatiť pätnásťročný dlh, ale som nemohla. Ostatne, snáď sa to
ešte stane. Oj, veď žije ešte starý Pán Boh! Ale zažnite, zažnite svetlo! Nech zablysne
svetlo túžobne očakávanej pomsty v mojej duši, aby skrsla ešte prv, než zachváti tma
hrobu tieto kosti, už i tak napoly spráchnivelé!“Katra s Betou žasly nad rečou Dory a boly by žasly snáď ešte viac, keby boly videly
ten hrozný výraz jej tvári.„No, zažnite už raz! Poviem vám, poviem, kde som bola. Poviem vám niečo, až sa vám v
očiach bude iskriť. Bola som v tábore. Osud toho študenta, ktorého boli uväznili, sa
premení. Tökölyovci ho vyslobodia.“Katra spravila medzitým svetlo a pozrela na Doru, ktorá sa jej nepozdávala. Dora to
zbadala a ako by ju bolo tým väčšmi bodlo, pokračovala rozochveným hlasom:„Sľúbila som, že vám niečo poviem. Počúvajte teda. Nebolo to so mnou kedysi tak, ako
je dnes. Nebola som zvyknutá na tú biedu, ktorú triem spolu s vami. Je tomu asi trinásť
alebo i viac rokov, čo som sa stala takou, akou som teraz. Predtým som ja udeľovala
almužny a dnes ich prijímam. Ach, Božíčku môj! Aký to veľký rozdiel medzi minulosťou a
prítomnosťou: vtedy mladá, veľmožná, ctená, vážená pani a dnes mizerná, biedna žobráčka;
vtedy spokojná, šťastná, milovaná žena — blažená matka a teraz už všetkého toho
postrádam, nemajúc, hriešna, ani kde svojej hlavy skloniť. Kdeže sú mi môj manžel,
dieťa, môj dom, moje pohodlie? Ah! Všetko, ale všetko som utratila, len ten biedny život
mi Boh ponechal…“Tu prestala hovoriť, ako čo by rozmýšľala, či má ozaj všetko vyzradiť. Pozrela na
svoje kamarátky, ktoré akosi nedôverčive na ňu hľadely, ale potom pokračovala:„Či nie je pravda, že sa vám zdám byť podivnou? Nedôverčive, ako by som bola smysly
stratila, pozeráte sa na mňa. A nebol by ani div, keby som bola rozum stratila, ba div
je, že som ho podržala pri toľkom nešťastí, aké mňa stíhalo a stíha až podnes. Ale,
vedzte, že nie som tou, ktorou sa zdám byť. Keby som vám sdelila svoje pravé meno,
zhrozily by ste sa. No, ale teraz ho ešte zamlčím. Volajte ma i na budúce len Dorou
Šantavou, bárs som takou kedysi nebola. Moje pravé meno sa zabudlo. Pripravili ma oň, i
o všetko, čo mi bolo milým a drahým. Muža mi obvinili zo zrady proti kráľovi, náš
majetok zhabali a prisúdili ho vlastným zradcom. Muža mi odpravili a mňa z vlastného
domu vyhnali von. Nepriatelia a Rečey urobili zo mňa to, čo som dnes, ale nielen zo mňa,
ale i z mnohých iných, takže stali sa z nich tuláci, ba ešte i horší od tulákov. Viem,
že je to hriech, pomstiť sa na nepriateľoch, ale, Bože môj, odpusť mi môj hriech!
Nemôžem nijako v sebe udusiť ten pekelný oheň pomsty. Mnohí kujú plány proti Tökölymu so
srditým, prudkým Rečeym. Vypočúvala som ich a prezradila som to všetko v tábore, ale
nenašli ničoho. Sú opatrnejší, než hadi. Nie, ale mojej pomste neujdú. Mužu môj! Dieťa
moje drahé! Nehnevajte sa preto na mňa, nemožno mi nechať vás bez pomsty. Myslela som,
že mi srdce pukne žiaľom za vami, ale nie, nepuklo mi. Ja žijem — žijem v bôľoch,
trápení a žiali a to preto, aby som sa pomstila za zločin nad nami spáchaný. Pomsta mi
nedá pokoja, ona ma páli, dráždi a naháňa ako lvicu, ktorej pobrali mladé.“Ďalšiu Dorinu reč pretrhol hojný prúd sĺz, ktorý tiekol z jej očí.S Dorou plakaly i jej spoločnice. Sen ako by razom bol odletel s ich očí. Dora chcela
ešte i ďalej hovoriť, aby skončila svoje doznanie — no nevládala. Rozpomienka na dávno
prežité, blažené časy — zdalo sa — že ju celkom umorila.V kutici panovalo za hodnú chvíľu hrobové ticho.Sviečka už dohárala — tu Dora zodvihne hlavu, poutiera si mokrú tvár a povie:„Viem, sestry moje, že i vy trpíte, že nie ste to, čo ste bývaly, že i vás stíhaly
podobné nehody a nešťastie vás prenasleduje ako mňa a ako prenasledovalo i Barboru.
Hovorila som s ňou a ona mi sdelila niečo o vašom nešťastí.“„Barbora?!“ vykríkly spoločnice Dorine.„Áno. Pýtala sa na vás — je v tábore i so svojimi dcérami.“„Ach!“ čudovaly sa.„Ako Barbore, tak i nám, dá Boh, obráti sa lícom šťastie. Dosiaľ sme boly nedôverčivé
proti sebe — naďalej to má prestať. Ja prvá oboznámim vás so svojím životom. Keď budeme
medzi sebou dôvernejšími, budeme snáď i šťastnejšími.“„Tak je!“ prisviedčaly Katra s Betou. „Od dnešného dňa bude inakšie medzi nami.
Dokiaľ budeme musieť, zostaneme žobravými ženami, podržíme mrav, mluvu i chovanie
žobrákov, — ale nedôvera medzi nami prestane.“I vyobjímaly, vybozkávaly nešťastnú Doru.V tom dohorela svieca, zo stopeného knôtu vybĺkol ešte raz plamienok, osvietil v
náruči držiace sa nešťastné ženy, shasnul — tma a tichosť zaujala kuticu.9Biele zástavy zase povievaly na vežiach a budovách Trnavy, ale zato neprestalo
pátranie po odvážlivcoch, ktorí odstránili predošlé zástavy. Mnohé úradné osoby boly
sosadené, mnohé i uväznené, ale na stopu nemohlo sa žiadnej prísť. Konečne jednu z nich
predsa vyhľadali a to v kolégiu pátrov jezuitov. To bola voda na mlyn dôverníka
Tökölyho, pána Petneházyho. Čosi kamsi obtočené bolo celé kolegium vojskom, že by ani
mravec nebol mohol z neho ujsť.„Živej duše mi nevypustíte von!“ velel Petneházy a vošiel s dvoma dôstojníkmi do
kolégia. V auditoriu prijal ho prefekt aj s dvoma pátrami. Jedni i druhí vzájomne sa
pozdravili.„Vaša milosť!“ oslovil Petneházy prefekta, „prichodíme v úradnej povinnosti. V
kolégiu najdená bola jedna z odcudzených zástav — kde bola zástava, tam bude i vinník a
preto bez odporu žiadame o jeho vydanie.“„A jestli tu v týchto múroch niet vinníka?“ pokojne hovorí predstavený.„A jestli sa nenajde vinník, bude trpieť nevinný za vinného.“„To nebolo by ani po práve, ani po pravde. Ostatne my tresceme svojich previnilcov
sami podľa svojich zákonov a nevydáme ich žiadnemu súdu.“„Povedal som, vaša milosť, že netrpím ani najmenšieho odporu! Nie je mojou obyčajou
dačo dvakrát rozkazovať. Povedal som raz, čo chcem, a na tom stojím.“„A keby sme vašej milosti, alebo ako ste sa ráčili vysloviť, vášmu poručeniu nemohli
urobiť zadosť, — čo vtedy?“Petneházy zasmejúc sa, riekol:„Opakujem: vtedy vezmem vinného i nevinného, ale pri najmenšom odpore či už so
stránky vašej milosti a či ostatných, celá budova zbĺkne ohňom, že sa živá duša nesmie z
nej vyslobodiť. Ak tomu neveríte, pozrite sa von oknom a uvidíte na vlastné oči, že je
kláštor už obkľúčený a že čakajú len na môj povel, aby sa moje slová staly skutkom. Nech
teda vaša milosť volí alebo vydať vinníka, alebo so všetkými obyvateľmi kláštora
shorieť.“„Pre jedného vinného nebolo by spravodlivého, aby mali trpieť osemdesiati nevinní,“
riekol jeden z pátrov, keď sa vrátil od obloka, presvedčil sa, že je kláštor skutočne
obkľúčený vojskom. „Vydajme tedy vinného, aby boli nevinní ratovaní.“ Pri tom hľadel
priamo svojmu predstavenému do očí, ako by čakal na rozkaz, ktorým ho poverí, aby vydal
väzňa. Tento porozumel jeho pohľadu a obrátiac sa k Petneházymu, riekol:„Vaša milosť, previnilec, ktorého sme mali v podozrení, je už vo väzení, ale tají
všetko a my sa od neho nemôžeme ničoho dozvedieť. Ráčte dovoliť, že ho vezmeme ešte na
exámen a ak dokáže sa, že je vinným, vydáme ho vašej milosti k potrestaniu.“„Je-li vinný, žiadam, aby mi bol hneď vydaný.“„Bez príčiny by sme ho neboli dali do väzenia. Prv však ráčte dovoliť, aby miesto
kňazského rúcha vzal na seba občianske, že by pre zločin ľudský netrpel stav kňazský.“„Dobre, nech sa preoblečie. Ja však chcem byť prítomný.“Predstavený sa uklonil na znak svolenia. Teraz odprevadili pátrovia Petneházyho i s
jeho dôstojníkmi po rozličných chodbách k železným dverám. Keď tieto odomkli, vstúpili
dnu a tu nachodiaceho sa mladého muža vyzliekli z kňazského rúcha a miesto toho dali mu
občianky oblek. Potom riekol jeden z pátrov:„Prestal si byť navždy kňazom, lebo si prepadol súdu. Kto chce byť kňazom, ten musí
byť bezúhonným.“Potom riekol druhý:„Pánovia, vydáme ho vašej milosti.“Náš väzeň preobliekol sa do prinesených mu šiat celkom pokojne, bez toho, že by sa
bol opýtal, čo sa to má s ním diať a len ako by trpký úsmev pohrával mu okolo úst. Bez
slova vyšiel zo svojho väzenia, premerajúc zrakom svojím pátra Perickhofa, ktorý ho
dôstojníkom vydal.Vojaci, vezmúc väzňa do svojho stredu, viedli ho na mestský dom. Odprevádzalo ich
veľké množstvo shromaždeného ľudu. Mal byť hneď súdený a príkladne potrestaný. Väčšina
obecenstva sa z toho tešila.Započal sa súd. Predvedený bol Jánošík — lebo on to bol.Biela zástava ako corpus delikti ležala na veľkom zelenom stole. Dostavili sa i
svedkovia: Páter Perickhof aj s druhým ešte, ktorí mali dosvedčiť, že zástavu doniesol
Jánošík do kolégia. No, nebolo toho treba. Obžalovaný, vidiac nemožnosť svojej
výhovorky, nehovoril ani tak, ani tak. Na väčšinu otázok buď krátko odpovedal, alebo
zanovite mlčal.Keď mu poukázali na zástavu, pýtajúc sa, či ju pozná, usmial sa pohrdlivo. Ale keď sa
ho pýtali, či ju vzal, odpovedal, že nie.Trpkosť jeho tváre a oko jeho zdalo sa vzdorovite a zanovite vyzývať sudcov, aby ho
súdili, ak majú k tomu smelosť. Jeho opovržlivý pohľad, ktorým meral svojich sudcov,
nevynímajúc ani samého dôverníka Tökölyho, Petneházyho, rozhorčil sudcov.„Tvár nie je lhár,“ myslel si Petneházy a za ním ostatní žiaden však nepomyslel na
to, že domnenie je mámenie.Jánošík bol odsúdený a síce ako burič k smrti. Výrok súdu však nebol prevedený len
preto, že magistrát bol zaujatý prípravami k privítaniu pána kniežaťa Tökölyho. I
okovali ho do pút a vyprevadili za mesto do tábora Malkotentov, kde mal byť do času
strážený, kým by výkon smrti mohol byť na ňom prevedený.Jánošík bez slova podrobil sa rozsudku. Nereptal, nezúril, ale ani neprosil, nežiadal
milosti, lebo popredku vedel, že by to bolo márnym. „Koho nešťastie raz začne
prenasledovať, toho tak ľahko nepopustí. Nech sa stane, čo sa má stať,“ pomyslel si
mladý šuhaj a bol odhodlaný až na dno vyprázdniť horký kalich, ktorý mu namerali.Avšak čím väčšmi sa Jánošík podroboval výroku súdu, tým viacej sa hneval na neho
Petneházy: on chcel, aby odsúdenec prosil o milosť. — —Je večer. V tábore za mestom zjavily sa ohníky, okolo ktorých vojaci veselo besedujú.Konečne i ohne vyhasly, prestal krik, divoká pieseň odznela, lebo i tá rozpustilá
vojenská chasa potrebuje oddychu, — i tá sa tedy odobrala na odpočinok. Len stráž chodí
pešo i koňmo pomedzi šiatre i okolo celého tábora. Práve prišla k jednému šiatru, ktorý
sa nachodil neďaleko hlavného stanu. Tu ohník ešte veselo plápolal. Popri šiatroch
prechodí sa vysoký muž s holou zbraňou v rukách. Je to stráž. Pri ohníku sedí mladý muž
v ťažkých putách. Zriedka kedy sa pohne a len keď priloží raždie na oheň, zaštrkocú
ohnivé reťaze a oko strážnika pozrie na väzňa. Väzňom tým je na smrť odsúdený Jánošík.Stráž prišla i sem a najdúc všetko v poriadku, vzdialila sa s rozkazom, aby sa väzeň
už uložil na odpočinok. Ale i po jeho odchode zostal Jánošík len sedieť na svojom
kameni, ako čo by bol ozaj k nemu prikutý a keď ohník doháral, prikladal naň znovu. Keď
to ale už dlhší čas trvalo a Jánošík nemal sa k odpočinku, napadlo to i samému na stráži
stojacemu vojakovi, ktorý či už z útrpnosti alebo z iných príčin oslovil väzňa:„Mladý pánko! Čo vy dnes nestrojíte sa ani na odpočinok?“Jánošík, pozdvihnúc hlavu riekol:„Hja, priateľko — ja na odpočinok? Koho reťaze a putá dňom a nocou obťažujú, ten
nemyslí na odpočinok, lebo k odpočinku treba pokoja.“Strážca pokrútil hlavou a prechodil sa ďalej. Väzeň sklopil hlavu, zadumal sa. Mlčali
obidvaja. A dobre, že zamĺkli, lebo dôstojník, prezerajúci stráže, vracal sa do svojho
šiatra. Bolo by beda obom, keby bol počul ich, čo i nevinné vymenenie slov.A taký bol smutný. Ja viem, že nielen my s Aničkou, ale i mamička si na neho
častejšie spomenie. No, či nie je tak mamička?V šiatri, do ktorého vošiel dôstojník, nachodily sa štyri ženské. Jedna z nich, nám
neznáma, mladá, je pani Kecerová, manželka dôstojníka Gabriela Kecera, ktorý sa práve
teraz vrátil z prehliadky. Najstaršia však z nich, ktorú by sme odrazu tiež sotva
poznali, je Barbora, matka Aničkina a Milkina, niekdajšia posluhovačka u Peričkovej. Kto
sú dve posledné, netreba ani dokladať, že Anička a Milka, dcéry Drábikovej chovanice
Ignáca Perickhofa.Ženské radostne privítaly Gabriela Kecera. Mladá žienka žartovne mu nadhodila, že ich
často opúšťa a že by už zo zdvorilosti, keď sa viacej žien nachodí v stane, nemal tak
často odchodiť.„Ba, práve teraz, keď vás je viacej, skorej môžem odísť,“ hovoril Kecer, privinúc k
sebe svoju žienku. „Teraz už aspoň nemôžeš povedať, že si sama. Anička s Milkou i tak o
mňa nestoja, lebo im je ľahostajné, či som tu a či niekde inde.“„Ej, ej, pán Kecer, že by ste nás mohol považovať za tak nevďačné. Či mám snáď
väčšieho dobrodincu nad vás a vašu paničku? Vy ste nielen naším ochráncom a dobrodincom,
ale i naším otcom a proti vám by sme maly byť ľahostajné?“„Tak je!“ prisviedčala Aničkina matka.„No, ja som si myslel, že Anička viacej túži za niekým iným,“ dráždil Kecer Aničku.„Nemám za kým,“ odpovedala táto krátko.„Že nie? Ja som sa nazdával, že predsa na niekoho myslíte: viac ráz som vás prekvapil
zamyslenú a tu vždy prišiel mi na um ten váš divný vysloboditeľ.“Anička sklopila oči a prišla do rozpakov.Avšak Milka pomohla jej z nesnádze hovoriac:„Naozaj, pán Kecer, to bol hodný, pekný šuhaj.“„Ľúbil sa vám?… Teda predsa som sa nemýlil.“„A prečo by sa mi neľúbil? Aj mamička ho chválila, lebo bez jeho pomoci by sme sa
neboli dostali na slobodu. Prečo by si teda Anička nemohla naňho spomínať? Aj ja som už
koľko ráz na neho spomenula, ba sa mi o ňom i prisnilo, že som ho v putách videla.“„Pravda je!“ prisvedčila pani Drábiková, „bol to skutočne hodný šuhaj. Čo sme sa ale
o ňom dozvedeli, je smutné. Za svoj skutok, ktorý pre nás urobil, bol daný do väzenia, z
ktorého sa sotva tak ľahkým spôsobom vyslobodí ako ľahko do neho prišiel. Perickhof
nerád odpúšťa.“„A ako že sa vlastne volá? Už k vôli Aničke by som sa pokúsil o jeho vyslobodenie.“Anička pozrela na Kecera, ako čo by sa ho pýtala, či ozaj tak myslí, ako hovorí. Ach,
koľko vrúcnosti a vďaky spočívalo v tom jednom pohľade!„Meno toho statočného šuhaja je nám neznáme,“ hovorila pani Drábiková. „Keby sme však
mohly, iste by sme sa o to pokúsily, aby sme mu náš dlh svrchovanou mierou odplatily.
Vašej urodzenosti boly by sme všetky zaviazané len novou vďakou, keby ste ráčili láskave
niečo vykonať k jeho prospechu.“„I ja som veľmi zvedavá na toho mladého muža,“ hovorila pani Kecerová. „Mužíčku, keď
príde pán knieža, prihovor sa za neho.“„Dobre, dobre. Ale napred musíme sa dozvedieť jeho meno, lebo dovtedy nič
nevykonáme.“„Mám niektoré známe v meste,“ riekla pani Drábiková, „jedna z nich ma navštívila
nedávno, od ktorej som sa dozvedela, že ho uväznili. Keď by som s ňou mohla byť, tá by
sa najskorej dozvedela jeho meno. Keď ma navštívi, požiadam ju o to. I tak som jej i
ostatným prisľúbila, že sa budem za ne primlúvať u vašej urodzenosti. Sú to všetko
nešťastné, zlým svetom prenasledované stvory, ako my. Viem, že nám to neráčite
odoprieť.“Kecer prisľúbil všetko, čo len bude možné. Bol to dobrý človek a bol by vôbec každému
rád pomohol.Stará Drábiková hovorila ešte o vyslobodení svojom a svojich dcier, hovoriac:„Z mesta sme šťastlivo vyšly, a náš sprievodca s nami. Vedela som i to, že za mestom
bude nás ešte i druhý čakať. Nám však išlo o to, aby sme sa všetkých sprostily, a to
preto, aby snáď náš útek práve nimi nebol zmarený. Tu mi odrazu napadla myšlienka:
Vezmem Aničkin hodvábny ručník, aby som ho vyprášila a ten som vypustila z ruky. Chcem
sísť dolu, aby som ho zodvihla, ale mladý človek ma predišiel. Vyskočil z koča, bez
toho, že by sme sa boli zastavili, ba čo viac, pohonič ako čo by ma bol rozumel a uhádol
moje myšlienky, pohol kone. I uháňali sme ako vietor. Náš sprievodca dlhší čas bežal za
nami, kývajúc šatkou v povetrí. Ale nemohol nás dostihnúť. Ale prv, než by sa to bolo
stalo, že by nás bol mohol dostihnúť, obkolesili nás vaši vojaci a my sme už ľutovaly,
že sme sa tak krkolomne pustily do takého nebezpečenstva. No, vďaka vám, že ste sa
ráčili nás ujať a prijali nás pod svoju záštitu.“Dôstojník podal starej panej ruku, ubezpečujúc ju ešte raz o svojej priazni.A keď ešte jedno druhé pospomínali, pobrali sa konečne i oni na odpočinok.Na druhý deň ráno osvietilo slniečko tábor Tökölyovcov. Anička s Milkou prechádzaly
sa po tábore.„Pozri, Anička!“ povie Milka, „to bude iste nejaký zradca, čo to tam na tom kameni
sedí. Či ho vidíš tam pred tým šiatrom, štvrtý pred nami, na rukách i nohách je
okovaný.“Anička obzrela sa vpravo i vľavo, čítala šiatre, ale väzňa nevidela.„Veď nie vľavo, ale vpravo sa pozri, práve zodvihol hlavu a hľadí proti nám. Vidíš ho
už?“„Vidím… Jaj…!“ Anička sa striasla a vydýchnuc si, riekla: „Ja som sa ho naľakala.
Chudák, kto vie, či je nie nevinným.“„Oj, veď častokrát celkom nevinné duše trpia pre vinu iných.“„Ale čože sa tak na nás díva? Keby bol nevinným, nemohol by nás tak obzerať. Musí to
byť prehnaný človek, čo je i mladý,“ hovorila Milka. Potom doložila: „Ale, mne sa tá
tvár zdá byť známou, ako by som ju už bola kdesi videla. Obzriže si ho lepšie.“Práve prišly k väzňovmu šiatru. Anička pozrela na väzňa. Oko jeho stretlo sa s okom
Aničkiným, ktorá úžasom sotva že sa na nohách udržala. Bola by vykríkla, ale nemohla;
dych sa jej zatajil pri pohľade na väzňa.„Pre boha! Anička! Ty si zbledla ako stena a trasieš sa ako osika. Čo sa ti stalo?“„Nič, Miluška moja, len poďme chytrejšie. Akúsi závrať som dostala do hlavy, tuším
ani domov nedôjdem.“Odišly.Oko väzňovo ich sprevádzalo, až kým nezmizly v množstve šiatrov. Keď sa blížily k
jeho šiatru, siahol za ňadrá a vyňal odtiaľ červenú hodvábnu šatku. Chcel ňou kývať v
povetrí miesto pozdravu, ale putá zarinčaly na jeho rukách a ruka akoby zahanbená klesla
s ručníkom dolu. Smutný pohľad jeho oka stretol sa však predsa s pohľadom Aničkiným.
Poznali sa? Tak sa zdá, že áno.Anička sa cítila zle. Prečo? Nevedela sama. Bolelo ju všetko a predsa nevedela, čo ju
bolí. Popoludní prišiel k nim Kecer a rozprával, že zajtra už má prísť pán knieža
Tököly. Nepočúvala ho. Ďalej hovoril, že mal byť vykonaný trest smrti na akomsi mladom
buričovi, ktorý sa opovážil postrhávať zástavy, ktoré boly v meste vyvesené na znak
mieru, čím mnoho zlého mohol zapríčiniť mestu i obyvateľstvu, následkom nedorozumenia,
ktoré mohlo povstať medzi vojskom a mešťanstvom a ktorý bol na smrť odsúdený.„Ba či to nie je ten, Anička, čo sme ho ráno videli?“ hovorila Milka.Anička kývla hlavou, ako by prisviedčala, ale vskutku nevedela, čo sa jej sestra
pýtala.Kecer odišiel a s ním pani Drábiková i s Milkou. Anička zostala sama. Hľadí, díva sa
okolo seba, ale je to pohľad bez života. Potom vložila svoj pekný obličaj do dlaní a na
čomsi rozmýšľala.Už sa vrátila matka i s Milkou a ona ešte vždy rozmýšľala. Keď ju matka vyrušila z
myšlienok a kládla jej rozličné otázky, ona sotva na ne odpovedala a na sestrine otázky
zväčša mlčala.Tak sa priblížil večer a konečne nastúpila noc. Tichý sen pojal do náručia svojho
matku i sestru Aničkinu.Tá je ešte hore. Darmo zatvára oči, darmo žiada, aby sladký občerstvujúci sen dotkol
sa jej očí. Ten čím ďalej tým viac sa zdal od nej vzďaľovať. Avšak nie je toto prvá noc,
bolo už viacej podobných, že sen ako by sa pohneval s peknou dievčinou, uletel od nej
ako splašené vtáča do širokého sveta.Teraz zodvihla svoju hlávku. „Nie, to už nevydržím!“ šeptala. „Buď čo buď, ja ho
musím ešte vidieť, musím s ním hovoriť!“ Vstala hore. „Oj, keby som ho mohla vyslobodiť!
Tak by som mu splatila aspoň našu dlžobu. Sen nechce sa skloniť na umorené oči moje,
pokoj nechce vnísť do môjho pobúreného srdca… Ticho je… Matička spí… Dusno mi je!…
Horúčosť ma trápi, morí… Musím, musím sa ochladiť, občerstviť…“ šeptala ďalej deva a už
sa rozbehla, že opustí stan. I odhalila záclonu a dívala sa von, ako by rozmýšľala, či
ísť ďalej a či sa vrátiť, hovoriac sama so sebou: „Ale tá noc — tá tma — Bože môj!“Kto vie, čo za myšlienky križovaly rozpálenou hlávkou dievčiny. Jej ruka odtiahla
záclonu stanu, jej oko hľadelo vpred, kým ucho načúvalo vôkol a nevidiac a nepočujúc nič
podozrivého na blízku, trasúc sa na celom tele, vyšmykla sa von zo stanu.„Musím, musím pre svoj vlastný pokoj!“ šeptaly ústa devine. Noc zahalila ju svojím
temným plášťom.Keď už temer v celom tábore povyhášaly ohne, Jánošík udržoval ešte svoju skromnú
vatru. Snáď už všetko okrem stráže uložilo sa na odpočinok, len náš väzeň nepomyslel
ešte na spánok. Chudák strážca, ten by si bol už aj zdriemnul, keby sa nebol obával, že
mu väzeň ujde. Ten by si rád pospal, ale nesmie, lebo keby mu väzeň náhodou ušiel, on
zaplatil by zaň svojím životom. Všemožne sa bráni na oči sadajúcemu snu: ťažko, veľmi
ťažko je mu odolať. Bráni sa a hľa, už-už podlieha. Sadá si k väzňovi, pripne sa k jeho
putám, aby mu neušiel a pre väčšiu istotu ešte i reťaz ovinie okolo svojej nohy, aby si
aspoň chvíľočku mohol zdriemnuť.Okolo bolo ticho. Nikde, ani nablízku, ani v diaľke sa nič nepohlo a len praskajúci
ohník ruší nočné ticho. Avšak i ten už dohára. Jánošík neprikladá viac naň. Nechce, aby
sa spiaci strážca prebudil z chutného sna.V tom však niečo zašustí. Strážnik spí a väzeň pozerá dookola, potom ale v tú stranu,
z ktorej bolo počuť šustenie, ba, tak sa zdalo, že sa i čosi blíži.A náš väzeň sa nemýlil: Pred ním stojí postava.„Predsa — to on!“ šeptala postava.„Bože! Či ma ozaj smysly neklamú? Či to naozaj ona?“ pomyslel si väzeň.Tajomná postava prenikavo hľadela na väzňa.„Som tvojou dlžnicou — rada by som svoj dlh vyrovnala,“ riekla tichým hlasom.„Ty mojou dlžnicou?“ čudoval sa väzeň. „Snáď naopak.“ A pri tom siahol za ňadrá,
vyňal hodvábny ručník a podával ho deve.„Podrž si ho, čo zálohu mojej dlžoby.“„Ako ťa volajú?“ pýtal sa väzeň.„Anicou. A teba ako?“„Ďurkom, Jánošíkom.“„Tvoj spoluväzeň, čo pri tebe spí?“„A spí?“„Áno, usnul práve vtedy, keď si prišla.“„Nie, premieňajú sa.“„No, buď s Bohom a dúfaj, že budeš skoro na slobode.“„Ó, neodchádzaj, anjel môj!“„Musím.“„A viacej neprídeš?“„Snáď.“„A prečo si dnes prišla?“„Aby som sa dozvedela tvoje meno.“„Dnes si ma videla ostatný raz medzi živými.“„Nezúfaj. Pokúsim sa o tvoje vyslobodenie. S Bohom!“A deva ako duch zmizla v nočnej tme.10„Vivat princeps Tököly!“ „Nech žije osloboditeľ náš!“ rozliehalo sa širočizným poľom
trnavským a biele zástavy veselo povievaly ponad Trnavu.Malkotenti vítali svojho veliteľa, knieža Tökölyho a mešťania trnavskí svojho
ochrancu, ku ktorého privítaniu vyslané bolo posolstvo s bohatými darmi. Pán knieža
prijal veľmi vľúdne a prívetive posolstvo.Už od rána počuť streľbu z diel a mažiarov, od rána vidno zástupy ľudstva na hradbách
i pod hradbami Trnavy. Hlavná ulica, ktorou sa mal pán knieža uberať, je preplnená,
domy, ako by ich nabil, ba i strechy domov sú obsadené zvedavými divákmi.„Hurrá! Už idú!“ skríkol ktosi na hradbách.„Vivat Tököly!“ zatriaslo vzduchom. Mažiare a delá hrmely, až sa zem chvela. A teraz
nastala opravdová trma-vrma, všetko sa tlačilo dopredu.„Miesta, troška miesta!“ kričí akýsi muž pri bráne a silou mocou tlačí sa ku predu.
Zastal si po boku Mikuláša Rečeyho, bývalého kapitána, ktorý ho ihneď oslovil:„No, ako je?“„Všetko v poriadku.“„Lacko?“„Je na bašte, na veľmi pohodlnom mieste.“„A druhý?“„Tiež na svojom mieste. Keď nie jednému, podarí sa istotne druhému.“ Vtom nakloní sa
bližšie k Rečeymu a šeptá mu do ucha: „Vy sa majte na pozore, mnoho očú po vás pasie.“Konečne sa priblížil Tököly so svojim sprievodom. Volanie na slávu a streľba nemaly
konca kraja.Tu však z čista jasna priletí skala a zraní Tökölyho koňa. Úžas zmocnil sa celého
množstva, ale sám knieža neprejavil ani najmenšej nevôle nad týmto útokom.Vojaci Tökölyho nebrali vec žartovne, takže z toho povstala všeobecná ruvačka. V
tejto trme-vrme ozval sa odrazu krik: „Horí! Horí!“O chvíľu bola temer polovica mesta v plameňoch. Bolo to strašné divadlo, ktoré sa
nedá opísať…Na východnom konci ulice, v ktorej stál dom Mikuláša Rečeyho, sišly sa ako by
ushovorené odrazu tri ženy. Všetky tri hľadia v tú stranu, kde zúri požiar. Poznať, že
nemajú čo stratiť, preto sa ani nestrachujú, ale celkom pokojne hľadia na vzmáhajúci sa
oheň. Je to náš známy trojlístok: Beta, Katra a Dora. Pohovorily si a zase sa rozišly.Dora kráčala prosto k domu Mikuláša Rečeyho. Že by bol dom zamknutý v takom čase, na
to nebola pripravená. I siahla po kľúčke a naklonila sa vpred v očakávaní, že sa dvere
otvoria — ale tie veru nepovolily. I zahrešila, až sa ulicou rozliehalo.Pokúsila sa ešte raz otvoriť, ale keď jej namáhanie bolo márné, zvrtla sa a zmizla v
najbližšej uličke.Na priestrannom, kamennom dvore Mikuláša Rečeyho bolo pusto, len domáci pes Belko sem
tam pobehúval.V jednej z početných izieb bola shromaždená Rečeyho rodina.„Deti moje drahé!“ rečie dnu vstúpivší Mikuláš trasľavým hlasom, „tak sa zdá, že samé
nebo chce, aby sme upadli v záhubu. Požiar sa strašne vzmáha. Musíme byť pripravení na
to najhoršie. Idem — o chvíľu sa vrátim.“ Odišiel bočnými dverami.Sotvaže zatvoril za sebou dvere, otvorily sa náprotivné, a na ich prahu zjavila sa
Dora s čakanom. Strašný bol jej pohľad.„Tu som, Mikulášu! Kdeže si? Poznáš ma ešte? Pravda, nie! Zmenila som sa? Hahaha!
Pravda, ty už nepoznáš svoju sestru! Veď si sa jej navždy zriekol, lebo zostala z nej
burička, ale jej majetku si sa nezriekol. Dobre ti z môjho gazdovať! Ale kdeže si? Veď
som ťa počula rozprávať a už ťa nevidieť. Darmo sa ukrývaš, neujdeš už viacej, ako si
nedávno ušiel. Môj muž pod zemou, ty nad zemou skonáš. Hahaha! Švagrinka moja! Pasca na
neho je už prichystaná a o šibenicu sa postarajú. Neukryjete ho viacej a čo by bol i pod
zemou!“Rečeyovej žene pri zjavení sa Dory vyšly studené kropaje na čele.Dora sa hodila na bočné dvere a nenajdúc ani v druhej izbe Rečeya, vyšla von a
kričala:„Ani tam ho nieto! Ale vykúrim ho ako sysla, a čo by som priam s ním zahynula.
Pomstím sa i vám. Vy pijavice mojej krvi, vy vrahovia môjho šťastia, môjho života!
Živých lebo mŕtvych vás ešte raz uvidím!“ I zvrtla sa, vyšla von z chyže a zavrela za
sebou dvere na zámok.Mikuláš medzitým vošiel do pivnice, kde ho očakávalo niekoľko priateľov, ktorých
oslovil:„Bratia! Naše zámery sú nateraz zmarené. Dobre urobili tí, ktorí sa z mesta zavčasu
ratovali. My sme tu už zo všetkých strán obkľúčení nebezpečenstvom. Jestli sa len nejaký
div nestane, sotva unikneme.“Priatelia sa rozišli.Teraz pozrime, čo sa robí okolo Rečeyho domu.„Beta!“ hovorila jedna zo žien, nosiacich slamu ku dverám domu Rečeyho, „tá Dora má
čosi hrozného v úmysle.“„Čuješ — ani mne sa to nevidí,“ odpovedá jej Katra.Boly to naše staré známe — žobráčky.„Celé mesto je v plameňoch a ona ti nám káže ešte sem slamu nosiť.“„Beda nám, ak nás niekto zbadá.“Vtom odhŕňajúc slamu, šmátrala sa Dora von z domu Rečeyho, osloviac Betu: „Beta, čo
si to hovorila?“„Ale ja? Zhola nič!“„Bude tej slamy už dosť?“ pýta sa Katra.„Treba ešte pár otiepok doniesť!“ hovorí Dora. „Ale povedzte mi, nevyšiel nikto z
domu, kým som bola dnu?“„Nie, nevidely sme.“„Ani vás nikto nevidel?“Beta s Katrou hľadely ma seba, krčiac plecami, že veru ony nevedia. Potom doniesly
ešte niekoľko otiepok slamy ku dverám. Dora išla s nimi ku stohu, z ktorého braly slamu,
obišla ho dookola, vyňala kresivo a trúd zakresala. Stoh sa chytil. To samé urobila aj
vo dvore i u brány domu Rečeyho. Potom hnala sa do Rečyovho tajného príbytku.„Mikuláš! Či ma poznáš?!“ kričala. „Prišla som sa s tebou porozprávať za zradu, ktorú
si vykonal nado mnou, nad mojím mužom a mojím dieťaťom pre náš majetok. Mikuláš, ty
nemôžeš, nesmieš prisahať, že si nevinný. Či ma poznáš, mňa, Doru Šantavú, ktorú ste tak
zohavili že netrúfaš si vyznať, že som tvojou sestrou? Mikuláš, kde je môj muž, kde
dieťa moje…?“Mikuláš mlčal a s opovržením hľadel na zúriacu ženu.„Prečo neodpovedáš? Prečo sa trasieš? Prečo bledneš, keď si nevinný?!… Mikuláš, kde
je môj muž, — kde moje dieťa!?“„Nepoznám ťa, šialená žena, nepoznám ani tvojho muža,“ riekol Rečey.„Mikuláš, že nepoznáš?! Pozri, toto je obraz našej matky!“ Vytiahla zpoza ňadier
obrázok a hodila ho Rečeymu do očú.„Poznám ju, ľutujem však, že taká šľachetná matka odchovala kedysi takú nešľachetnú
dcéru, ktorá ju zhanobila a zapredala!“„Teda ma predsa poznáš?“„Nie, ja ťa nechcem poznať. Ja nemám viacej žiadnej sestry!“„Ale máš jej dedictvo, Mikuláš, ktoré si si prisvojil nepravým nešľachetným spôsobom.
To však mohla by som ti všetko odpustiť, už preto, že nás jedna mať pod srdcom nosila,
vraždu však nad mojím mužom vykonanú, stratu dieťaťa, roztrhanie sväzkov našej lásky —
nie, Mikuláš, to ti nemôžem odpustiť! Ty si mi muža, syna i dedictvo odňal, aby si sa
obohatil. No, vedz, že potomkovia tvoji nebudú ho užívať. Dom tvoj čo chvíľa zbĺkne.
Sama som ho podložila. Všetci shoríte!“„Ha! Šialená!“ zareval Mikuláš. „S mojimi dietkami zahynie i tvoj syn!“ Po týchto
slovách vyrazil zo dverí.A Dora ako fúria hnala sa von za ním.O krátku chvíľu Rečeyho dom stál v plameňoch. Rodina bývalého mestského kapitána,
nemôžuc sa dostať z izby, biedne zahynula v plameňoch.11Je večer. Praskot tu i tu dohárajúceho ešte brvna hrozne sa ozýva. Para, horúčosť,
dym z pohoreniska, poletujúcimi iskrami vzášajú sa do hora. Žiara dohárajúcich domov
ešte tu i tam osvetľuje okolie a svieti až do tábora Malkotentov, v ktorom panuje nemalý
ruch a pohyb.Jánošík, strážený jedným vojakom, sedí i teraz na svojom kameni, upierajúc svoj zrak
na ožiarené mesto. Z diaľky ozývalo sa ako by dunenie hrubej streľby.Jánošíkov strážca dnes nebárs zachoval vojenský poriadok: musel hlbšie nazrieť do
pohára a ani teraz nenechal svoju čutoru na pokoji, núkajúc väzňa, aby sa aj jemu
ľúbilo. Keď Jánošík odoprel, strážca sa nahneval, oprel sa o šiator a onedlho šťastlive
zaspal.Jánošík sa zamyslel, položiac hlavu do dlaní. „Ozaj, či dnes príde,“ zašeptaly jeho
ústa.Tu ako by s neba spadla, stála pred ním Anička.„Anička!“„Ďurko!“Vrúcne pozrel Jánošík v Aničkine pekné oči.„Predsa si prišla — a ja som už pochyboval.“„Bez toho, že by si bol mal príčinu.“„Dobrá si, Anička.“„O tom nemáme času hovoriť.“„Máš napochytre?“„Veľmi napochytre — i s tebou.“„So mnou?“„Áno, s tebou. Tu hľa, doniesla som ti pilník i píločku: prepiľuj tie ohavné putá,
ktoré zavesili na tvoje údy a hľaď, aby si ešte tejto noci opustil tábor…“„Čo? Ja utiecť?“„Našinci hrozne zúria. Hovorí sa že sa mnohí sprísahali proti životu kniežaťa, koňa
pod ním zranili. Sedem zajatých sprísahancov doviedli do tábora. Všetko hovorí, že to s
nimi zle dopadne.“„Anjel môj, toto sú slabé nástroje k môjmu oslobodeniu. Keby som bol chcel, takýmto
spôsobom som mohol byť veru dávno na slobode.“„Teda ty opovrhuješ mojou pomocou a chceš sa silou mocou vrhnúť do záhuby?“ riekla
urazená Anička.„To nie, duša moja! Chcem byť slobodným, ale nechcem to dosiahnuť verejnou cestou.
Chcem aby sa o mojej nevine presvedčili tí, ktorí ma vbili do týchto pút.“„Ty chceš dokazovať svoju nevinu ako ten baránok pred vlkom, keď stojac na hornom
konci, tam tomu vodu kalil.“„Pravdu hovoríš, Anička, ale Boh vidí moju nevinu, že som sa nikdy toho nedopustil, z
čoho ma obviňujú. Tieto putá neviažu moju slobodu, tie som ja už bez všetkých nástrojov
mohol striasť. Či mi neveríš? Pozri, duša moja! Tieto putá ako orech zdrúzgam vo svojich
rukách!“ I zodvihol reťazou obťažené ruky, stisol kruhy vo svojich pästiach, najprv na
jednej, potom na druhej ruke a tak i na nohách — a skutočne: kruhy a zámky popúšťaly:
Jánošík odhodil reťaze pred očima žasnúcej Aničky.„Tieto ohavné reťaze neviažu moju slobodu, ale viaže mi ju zlosť a neprávosť ľudská.“„Už viacej nie! Veď si už slobodným! Ratuj sa, kým je čas! Utekaj, aby ťa znovu
neokuli!“„Ja utekať? Ale prečo, Anička? Nebojím sa, nemám prečo.“„Poslúchni ma, prosím ťa!“„Poslúchnuť, veď áno, zle mi neradíš. Ale či tým bude i moja česť zachránená? Či moja
nevinnosť vyjde na javo? Či ma nebudú večne ako zločinca biľagovať?… Nie, Anička,
nemožno mi utiecť…“Zďaleka bolo počuť dupot konských kopýt. Naľakaná Anička sopäla ruky a prosila:„Pre všetko, čo ti je na svete milé, prosím ťa, opusť toto miesto. Ak máš doma
staručkého otca, alebo matku, ich menom ťa prosím. Ak nemáš už nikoho na svete, koho by
si rád videl: svojím menom ťa prosím, ujdi, ujdi, odtiaľto!“Jánošík po krátkom rozmýšľaní riekol:„Ešte slovo, Anička. Uvidíme sa ešte kedy?“„Ak tu zostaneš, nikdy viac ma neuvidíš!“„Chcem ťa tedy poslúchnuť, aby som ešte raz mohol vidieť svojho dobrého otca. Snáď ho
to i usmrtí, keď sa dozvie, že už nič nie je z môjho kňazstva. Nuž a potom čo?“„Čo potom? O to sa postará Pán Boh. On má ešte viacej, ako rozdal. Len choď odtiaľto,
lebo sme oba stratení!“„Poručeno Pánu Bohu. Maj sa dobre, Anička!“„Pán Boh ťa sprevádzaj!“Jánošík pobozkal Aničke ruku a pozrel na ňu hlbokým pohľadom. Rozlúčili sa.Anička kráčala ku svojmu šiatru, kde boly jej mať i sestra pohrúžené v spánku.A Jánošík? Ten pošiel v široký ďaleký svet…12V tábore sa stráže zamieňajú, ale Jánošíkov strážnik stojí nepohnute na svojom mieste
a spí. Už sa počína i brieždiť. Chladný vetrík povieva.Jánošíkove putá ležia pred šiatrom. Strážnik sa už prebral zo spánku. Niekoľkokrát
zívnul a pretrel si oči.„Bol by už čas, aby ma zamenili,“ hovoril sám k sebe. I pošiel k vyhasnutej vatre, tu
však jeho noha stupila na putá. Zohne sa, zdvihne putá, obzerá ich, pokročí k šiatru,
hľadí do neho, ale nevidí nikoho. Neverí svojim očiam. Vojde dnu a šmátra, či ozaj sa
tam nenachodí väzeň. Ale darmo. Toho tam nebolo. Strach ho obišiel.„Amen! Toho tu niet!“ rečie sám k sebe, „ten šťastlive ušiel a mne nepozostáva nič
iného, ako poberať sa za ním, alebo dať sa za neho obesiť. Čo tu robiť? Pobrať sa za
ním? Však beda mi, ak sa mi útek nevydarí. A tu zostať tiež nemôžem: Tak zle, aj tak
zle. Oj, keby som sa len z tábora mohol šťastlivo dostať.“I poobzeral sa dookola a ako by sa nič nebolo stalo, kráčal pomedzi šiatre. Nikto ho
nepristavil. Už je von z tábora.Slniečko ešte ani dobre neosvietilo širočizné trnavské pole, keď zarachotily bubny
povstalcov. Sišiel sa vojenský súd.Od hlavného stanu kráča šesť vojakov vo zbroji. Zastali pri šiatri, v ktorom bol
Jánošík uväznený. Iste, aby väzňa doviedli pred súd. Ale väzeň i so strážnikom boli
ti-tam. Šiator bol prázdny.Vojaci miesto väzňa priniesli rozlámané putá pred súd. O väzňovi a jeho strážnikovi
nevedel žiaden nič povedať.Súd sa rozišiel. Po jeho rozchode viedli niekoľko sprísahancov smerom ku hradu
smolenice, kde boli odsúdení pre obvinenie z tajného sprísahania proti životu kniežaťa
Tökölyho.Slniečko kráčalo ďalej na svojej ceste, smutne pozerajúc na shorenisko trnavských
domov. Trnavským okolím zatriaslo však podivné hučanie, ako by rachotenie hromu.V tábore znovu sa ozvaly bubny, svolávajúce vojenskú radu. Posol za poslom ako by o
závod vzájomne sa zamieňajú. Jeden dnu, druhý von. Dozor konajúci dôstojník sotva že ich
stačí oznamovať. Sotva, že jedného odprevadil dnu, už dvaja čakali von, žiadajúc súrne,
aby boli predvedení pred veliteľa. Niekoľko pisárov pri porade prítomných nestačí už ani
odpovedať, a Petneházy podpisovať depeše a odpovede. Práve prišiel nový posol a žiadal o
bezodkladné predvedenie.„Odkiaľ to?“ pýtal sa Petneházy.„Zase z Požúňa,“ odpovedal dôstojník.„Nech vojde.“Posol vošiel, uklonil sa slávnej rade a povedal:„Mám česť oznámiť slávnemu veliteľstvu jeho kniežacej milosti pána Tökölyho, že náš
spojenec a zástupca práva a pravdy, Kara Mustafa, k našej pomoci napreduje hore Dunajom.
Teraz sa už nachodí pri Vacove, takže už čoskoro k nám zavíta.“Posol sa poklonil a bol prepustený.Ešte nebol ani dobre von, už ohlasoval dôstojník nového posla.„Nech vojde!“Posol vošiel.„Zkadiaľ prichodíte?“ pýta sa predseda.„Z Požúňa,“ oznamuje posol. „Mám česť oznámiť slávmu veliteľstvu, že sa naši držia
výborne, mesto je v ich moci, ba už vydobyli aj hrad.“„Vivat Tököly!“ pozdravila slávna vojenská rada radostné posolstvo.Ale radosť prítomných netrvala dlho. Priletel nový posol a oznamoval:„Celé mesto, ba i hrad bol v našich rukách. Vtom príde generál Schulz so svojimi
Nemcami a vrazí našim do chrbta. Nastal zmätok. Museli sme ustúpiť. Z tej príčiny
veliteľstvo žiada rýchlu pomoc.“„Páni moji!“ riekol Petneházy, „bez odkladu vydajte rozkazy k odchodu!“Rada sa rozišla. Bubny zahrmely, trúby zavrešťaly a povstalecké čaty sa stavaly do
radov, hotových k pochodu. O dve hodiny zmizly šiatre a s nimi Tökölyho vojsko. I
panovala zase pustota na peknom trnavskom poli…
|
Beblavy_Janosik.txt
|
Prípravy na svadbuV priestrannej vidnej kuchyni neveľkého, ale úhľadného panského domu
na kraji dediny zaneprázdnená je samojediná driečna slúžka umývaním a
utieraním riadu. Najprv rezko obracala sa okolo neho, až to štrkalo a
cvendžalo; čo ďalej však povoľnejšie idú ruky a po sviežej tvári
rozhosťuje sa akási zádumčivosť, ktorá práve na tejto tvári zdá sa byť
cudzou, neobvyklou. A medzi cvendžanie tanierov pozvoľna mieša sa zvuk
spevu, ticho zo začiatku, potom silnejšie zádumčivým žiaľom znejú slová
známej piesne:Nevydávaj sa ty, dievča, ešte,Lepšie je dievčatku než neveste,Dievčatko si chodí po slobode,Ako tá rybička v bystrej vode.V polootvorených dverách od pitvora zjavila sa jemná, štíhla postava
domácej dcéry, čiže „kišasonky“. Zrejme chcela dnu, ale spev ju zadržal.
Akoby v udivení pozorovala speváčku, ktorej po speve slzy zahrali v očiach
a skanuli po lícach. Až teraz uznala za vhodné ohlásiť sa.— Ponáhľaj sa, Anka, už som háby poskladala, len na teba
čakám.— Hneď, hneď, kišasonka, za chvíľku som hotová, — a napochytre
utrela si oči spakruky. Dvojnásobne usilovala sa dohoniť zameškané, biely
riad sama slečna odniesla do izby a kuchyňa čosi-kamsi bola v poriadku.
Potom slečna so slúžkou vzali kôš, plný opratej poskrúcanej bielizne a
preniesli ho na druhú stranu dvora, kde pod cieňou[1]stál hrubou plachtou prikrytý mangel. Bol krásny deň na
začiatku leta, vôňa prvých ruží z preddomovej záhradky rozliehala sa po
dvore. Malé jasnooké dievča naodstrihávalo ich plnú hrsť, a najkrajšiu,
polorozvitú so zeleným listom nieslo sestre pod cieňu.— Túto tebe, Ľuďmilka, a ostatné dám do izby, aby maminke voňali, —
vďačila sa malá štedrá, a radostne pásla oči na krásnych ružiach.— Ďakujem, Neluša, ty naša kvetinárka! — riekla staršia jej sestra,
nežne prejdúc rukou po líci malého dievčaťa.Kým Anča zobrala plachtu z mangľa, odhodila slečna visiace konce
bielej náhrdelnej šatky do tyla, aby jej pri práci neprekážali, pripevnila
práve obdržanú ružu pod briadku a obe ženské chytili sa do práce.— Čože je to s tebou, Anka, veď si ty čo ďalej akási smutnejšia?
Pred chvíľou spievala si smutne a si pritom plakala. Vari si oľutovala, že
sa vydávaš? — prehovorila slečna, nakrúcajúc bielizeň na valec. Anča uhla
hlavou k plecu.— Ja sama neviem, čo mi je, len mi je zo dňa na deň smutnejšie, čo
viac sa blíži moja svadba. Dnes zabehla som s tými stužkami, čo mi pani
dali na veniec, domov k mojej mame. Tam v komore nachystané mi je už
všetko, biely sobášny oblek na vrchu v truhle, nuž poslali pre mňa, aby
som si to poobzerala. Ale ako som to zazrela, tak mi ťažko prišlo, len som
chytro vrchnák zachlopila a utekala von!— Nuž ale čože sa ti robí, — vari odnechcel sa ti už Paľko, čo si ho
tak tvrdo čakala domov, kým bol vojakom?Anča vrtela hlavou cele rozhodne, pri spomenutí Paľa zasvietili sa
jej oči a úsmev prelietol jej tvárou.— Ej, božechráň — akože by to bolo! Veď som sa dosť pánu bohu
namodlila za neho, aby mi ho len doprial.— Nuž teda čo chceš, čo zvesuješ hlavu?— Ja im to takto neviem povedať, ani sama si to neviem pomyslieť;
len viem, že mi je tak clivo, akoby ma do hrobu niesť mali.Slečna pri tomto zúfalom prirovnaní temer prestrašene pozrela na
slúžku.— A predsa sa chceš vydať? Prečo nepovieš, že nemôžeš, že radšej aj
naďalej zostaneš len tak; veď ti v tom nik nemôže brániť.Anča zas vrtela hlavou.— To nemôže byť, kišasonka moja, celý svet by sa čudoval, či sa z
rozumu hýbem. Mojej mame by som sa mohla na oči neukázať, vybila by ma. A
akože by som mohla aj Paľa za zblázna mať?Slečna musela nahliadnuť, že jej dobre mienená rada nebola na
uskutočnenie, ale jednako mrzelo ju, že Anči takto niet rady a
pomoci.— Nuž ale aspoň naďalej odložiť by si mohla; aj Paľo by dočkal, keby
si ho poprosila, — nadhodila ešte.Anča uhla plecom.— Vydať sa jednako musím, lebo starou dievkou zostať nechcem, teda
sa vydám radšej skorej ako pozdejšie. Paľo by tiež ďalej čakať nechcel,
ešte by si v hneve vzal druhú, a to by som veru nechcela. Ostatné moje
kamarátky, čo som s nimi chodila na spoveď, povydávajú sa teraz, iba ja
sama by som ostala a to by nebolo nijako — musím už len i ja.— Nuž ale sama si na tom, aby si sa vydala, a predsa sa sužuješ, že
sa vydávaš — len mi povedz, ako je to?— Ja im to už raz neviem povedať, kišasonka moja; veď oni to
voľakedy tiež skúsia sama na sebe. Len tak akosi mi je, akoby som všetku
dobrú vôľu, všetok žart, všetok spev, ba ešte aj zrak mojich očú stratiť
mala. Ja som rada žartovala s každým, aj s chlapcami, a teraz nebudem
smieť pozrieť na nich. Aj som si rada zaspievala a teraz mi už ani to
nepôjde. Len mi je tak, akoby som do temnice išla. Ešte aj zato ma srdce
bolí, že ma do čepca zavijú; že už nikdy, nikdy viac nebudem smieť svoje
vlasy takto slobodne nosiť ako teraz. Keď mi raz svatka čepiec založí na
hlavu, nik ma viac nevyslobodí z neho.— A vieš ako sa ti druhé zakaždým páčili, keď si ich po prvý raz
videla v čepci? Vždy si vravela, že čepiec lepšie prikrášli ako
vrkoč.— Pri druhých sa mi páčilo, ale keď na mňa prišiel rad, je to inšie.
Tak pekne je to dievkou byť, a smutno pomyslieť, že sa mi už nikdy viac
neprinavráti to moje dievoctvo. Radšej by pán boh ten vydaj nebol dal na
svet, keď je to taká ťažká vec!Anča predsa našla slov vyjadriť city, ktoré opanovali ju v tejto pre
ňu dôležitej a osudnej dobe. Zamĺkli obidve; slečna po prvý raz tak
bezprostredne ponúknutá bola premýšľať o tomto predmete. Bože, bože, či je
to ozaj taká divná vec ten vydaj — či tam človek môže považovať ešte aj
niečo iného než hrdú nádej, že dievča vymaní sa spod nadvlády rodičov a
stane sa neodvislou, samostatnou paňou? Pravda, ono to trochu clivo musí
byť, tak navždy opúšťať rodičov a rodičovský dom, — no ale však dcéra
navštevovať ich môže, kedykoľvek sa jej zachce; veď potom nik nebude jej
predpisovať, ona sama bude paňou svojich skutkov! A potom, veď v peknom,
vnove vystrojenom domove musí sa to, ako panej, tiež príjemne
bývať.Takto asi predstavovala si to teraz slečna Ľudmila. I Anču posmeliť
držala za svoju povinnosť.- Horšie si si to namyslela, ako je, — riekla potom s veľkou
prevahou. - Budeš ty môcť preto žartovať, aj si zaspievať; Paľo sám radšej
bude, keď budeš veselá, ako keby si smutná sedela v kúte. S mamkou
nepotrebuješ sa rozlúčiť, tú tak budeš mať tu ako dosiaľ - teda načo sa
rozžiaľuješ viac ako treba? Nespievaj si ty: „Nevydávaj sa ty, dievča,
ešte“, — ale si radšej zaspievaj: „Vydám sa ja, vydám, vydám sa ja rada,
lebo je to pekne, keď je žena mladá,“ — potom budeš zasa veselá.Anča sa usmiala, vďačne dala sa potešiť.- Veď si ja aj tú zaspievam, keď mi chuť príde.Z ulice do brány vrachotil ľahký, úhľadný vozík a zastal pred
vchodom domovým. Pán, ktorý sedel v ňom, zodvihol sa, aby zišiel dolu;
vtedy stretol sa jeho zrak s Ľudmiliným. Bol to statný mladý muž vzozrenia
zámožného dedinského zemana, ktorý si ešte zakladá na svojom zemianstve.
Ľudmilu prejal cit neobyčajný, cit náhleho prekvapenia, takmer
preľaknutia; a ten zapríčinil také náhle menenie farby na jej lícach.
Príchodzieho pána i znala i neznala, to jest videla ho v spoločnosti a
bavila sa s ním na poslednej zábave, ale k dôverným jej známym nepatril.
Jeho oči hlboko utkveli jej v pamati, lebo tie nejeden raz sledovali ju s
akýmsi neopísateľným výrazom vzbudzujúceho sa, utajovaného ešte citu,
ktorý i teraz javil sa v nich, a ktorý, hoci sa tomu ako bránila, vyhnal
jej rumenec rozpakov do tváre. Nechala prácu a išla ho uvítať. Akosi
neobyčajne ťažko jej to prichodilo, len šťastie, že matka, Nelkou
uvedomená o príchode hosťa, prišla jej na pomoc. Nelka zboku pozorne
dívala sa na neho, jej bol ešte neznámy. Potom bežala do záhrady, vyhľadať
i otca; na to nebolo ju treba ani napomínať. Pani Jarovská voviedla hosťa
dnu, ale Ľudmila otáľala nasledovať ich, akási plachosť ju nadišla.Anča pod cieňou celkom zabudla na svoju predsvadobnú clivosť, s
celou živou zvedavosťou a pozornosťou dívala sa spoza svojej práce na
odohrávajúci sa výjav vítania, menovite na hosťa a na svoju slečnu.- Kišasonka, oni sa toho pána zľakli; nech len čakajú, ten ich
neminie! — dovolila si zaveštiť.- Tebe sa všade s vydajom sníva, keď si sama v ňom.Anča však nezdala sa cítiť ľútosť nad prehodenou svojou
poznámkou.Nelka medzitým vyhľadala otca v záhrade a za ruku viedla ho do domu.
Bol v župane a domácej čiapočke, a hovel si pri tom zo svojej
penovky.[2]- Neluša veľmi náhlivo pribehla zvestovať mi príchod hosťa, ale
nevie mi povedať, kto je. Tvrdí, že ho ona ešte nevidela. O chvíľu sa síce
sám presvedčím, kto je, ale by som predsa rád vedieť, či sa mám najprv
preobliecť, a či môžem ostať tak, ako som?Ľudmila trochu nesmelo odpovedala:- To je pán Dolský z Bahnova; neviem, či ti v niektorej spoločnosti
bol predstavený. V posledné časy viac ráz videla som ho medzi našimi
známymi.- Ach, pán Dolský! No to ma teší, ten mladý muž sa mi páči. U
Ruských zhováral som sa s ním, je vraj pasionátnym poľovníkom[3], nuž som ho na jeseň a zimu pozval, aby si tu i tu prišiel
zapoľovať so mnou. Teraz je síce z riadnej poľovačky ešte nič; ale že
prišiel, mi je milé; zatváram z toho, že i on cíti ku mne priateľstvo ako
ja k nemu - ináč nemôžem si to myslieť.Ľudmila vďačne ponechala otcovi príjemné presvedčenie, že jeho
najnovší mladý priateľ z púhej sympatie k nemu samému vyhľadal jeho dom;
ba usilovala sa i sebe naškriepiť to. Pán Jarovský ani nezamenil župan
kabátom, len, nasledovaný dcérami, ponáhľal sa uvítať milého mu
hosťa.Anča zostala sama so svojimi kombináciami pri práci, a hotová bola
by bývala staviť sa, že jej „kišasonka“ tiež dosť skoro skúsi, ako je to
vydávať sa.Leto pominulo, prišla jeseň. Bola to však jeseň pekná, jasná; jemné
nite babieho leta blýskajú sa v slnečnom svetle, pristavujú sa na vetvách
divých gaštanov v preddomovej záhradke a obsnúvajú bujné načervenalé
lístie a modré ovocie divej révy, ktorá venčí dom Jarovských. Pred bránou
potuluje sa tlupa zvedavých detí. Holuby spustili sa dolu zo svojich
podstrechových príbytkov a usilovne zbierajú v spoločnosti sliepok
odpadky, ktoré práve v hojnej miere dostávali sa im od slúžok čistiacich
hydinu. Kapúni hrdo nosia hlavy, netušiac, aký strašný osud hrozil im dnes
ráno; nebadajú, že mnohý pekný druh, ktorý pred pár hodinami žil ešte
medzi nimi, zmizol navždy. Kačice, ktorých kŕdeľ tiež sa dnes zmenšil,
urputným škrekom žiadajú svoj pokrm, nestarajúc sa o to, že teraz každý v
dome má plné ruky práce. A vskutku dokričali sa cieľa, o chvíľu malá ich
opatrovkyňa, Nelka, vyšla s naplnenou slamienkou a uspokojila bezohľadných
hltavých škrekľúňov. Kto ukázal sa von z domu, či na chodbe, či na dvore,
každému bolo veľmi náhlo, vôbec pohyb celého domu prezradzoval napnutú
činnosť.A ešte len keď sa podívame do kuchyne, tam je plno a živo: ťažisko
celého domu je teraz tam. Ale akoby aj nie: veď robia sa prípravy na —
svadbu!Na svadbu? —Veru hej, na svadbu Ľudmily Jarovskej s pánom Ladislavom Dolským. On
prišiel, videl a zvíťazil[4]; nie síce šmahom, len pozvoľna dobrým poriadkom, ako sa to
svedčí, — avšak tým istejšie. Cez leto úplne podarilo sa mu získať si
lásku dcéry a náklonnosť i dôveru rodičov.Pán Jarovský ani sa nenahneval, keď konečne pobadal, že hlavným
magnetom, ktorý pána Dolského priťahuje do jeho domu, nie je on sám a jeho
poľovný revír. Veď na tom ani niet sa čo hnevať, keď miesto priateľa
dostane syna, že lepšieho nemohol by si ani želať. Pán Jarovský nikdy
netrpel na melanchóliu, ale teraz býval vždy ešte nadobyčajne dobrej
nálady. Nie že by ho tešilo sprostiť sa dcéry, lebo vždy rád ju mal okolo
seba, ale zo srdca tešil sa jej šťastiu, prekáral ju žartovne, sľuboval
svoje časté návštevy u nej, a na tie prípady vopred vyjednával si svoje
obľúbené jedlá. Že s nastávajúcim zaťom tuho sympatizoval, nepotrebujeme
pripomenúť.Svadba ustálila sa na jeseň, keď pomíňa sa poľná práca a nastane
doba hojnosti.A teraz v kuchyni i komore javí sa tá hojnosť vo všetkom, tam
nahromadené sú všelijaké potraviny, dosiaľ zväčša ešte v surovom stave.
Okolo nich zaneprázdnené sú pracovnice všetkých stupňov. Sama domáca pani
s prepásanou širokou zásterou a popri nej s visiacim zväzkom
väčších-menších kľúčov najviac vynáša potrebné veci z komory, i najvyšší
dozor vedie ona. Všetci s pozornosťou prijímajú tieto nariadenia, iba
okrúhla, baculatá pani Rajníčka, ktorá vprostred kuchyne pri
táfli[5]asi pol tucta zajacom zvlieka blany z chrbtov, pokojne,
samostatne pracuje ďalej - jej netýkajú sa nariadenia, ona sama vie, čo
kedy robiť má. Iba vtedy radí sa s paňou, keď ohľadom prípravy niektorého
jedla je voľba medzi viacerými spôsobmi, v ktorých je ona zbehlá vo
všetkých a dobrého zdaru vopred istá. Ide jej chýr v celom okolí ako
výtečnej kuchárke. — Ďalej pri neveľkom stolíku krútia sa dve menej
skúsené, avšak nie menej ochotné kuchárky. Ony svoju múdrosť čerpajú z
Babylonovej kuchárskej knihy[6], ktorá pohotove roztvorená leží na obločnej poličke. Okolo
seba narozkladané majú samé jemné, dobré veci, ako sú: cukor, voňavé
lekváre, mandle, citróny, hrozienka, vanília atď. Tieto jemné kuchárky sú:
sama mladucha a jej sesternica Anna, ktorá už od viac týždňov baví sa tu,
pomáha chystať výbavu. Každú chvíľu sa pre niečo poharkajú.— Deti, neškriepte sa, radšej dajte pozor na to, čo pred sebou máte!
— napomínala pani Jarovská.— Veď mne tiež o to ide, tetuška, lebo nechcem sa hanbiť za pečivo
mnou zhotovené; ale práve preto musím ustavične napomínať túto roztržitú
mladuchu. Len si povážte, ako teraz doniesla Neluša načistené hrozienka,
Ľudmila nemala náhlejšej roboty, ako hodiť mi ich sem do piškótovej masy,
— no, či ste to kedy slýchali?— Či to musíš pred všetkými vykričať? Ja som nedala pozor, myslela
som, že je to ten tvaroh, čo má prísť do krehkého koláča, — vyhovárala sa
Ľudmila, usmievajúc i červenajúc sa.— Tieto mladuchy sú ozaj smiešne stvory. Ony nekráčajú po zemi,
držia ju za nebo alebo raj, žijú zo vzduchu, vyzerajú hviezdy, počúvajú
spev vtáčkov — nuž potom to už ináč nemôže byť, ako že jemnú piškótovú
masu majú za tvaroh.Pani Jarovská sa usmiala.— Neposmievaj sa, Anica, aby sa posmech i na teba nezviezol, keď
budeš mladuchou.— Ak aj budem, zostanem i potom práve takou, ako som teraz — nedám
si svojmu ženíchovi tak hlavu pomútiť ako Ľudmila, aby mi nespyšnel. Hneď
si ho začnem vychovávať.— No však sa potom svojim časom nahľadíme, ako to bude, — riekla s
pochybovaním pani Jarovská.Nelka, ktorá zvedavo prišla sa podívať na hrozienka v piškótovej
mase, po tieto časy tiež nadobudla si svoje myšlienky o vydaji, ktoré však
vychodili na samé vzdušné, bájkovité predstavy. V nich sestra Ľudmila bola
princeznou z povesti, keď si ju predstavila v tých utešených bielych
svadobných šatách, v dlhom závoji a zelenom venci, čo v jej izbe čakali na
svadobný deň. Iba že by Lacko celkom odviedol Ľudmilku z rodičovského
domu, akoby ju od neho odtrhol, s tou myšlienkou sa nemohla spriateliť a
nemohla uveriť, že by Ľudmilka s tým súhlasila. V napnutom očakávaní
zajtrajšieho dňa i ona s dôležitosťou pomáhala pri prácach a keď jej
služieb už nik nepotreboval a na jej otázky nikomu nechcelo sa odpovedať,
utiahla sa do tichej izby viazať drobné kytky na pripnutie pre mladého
zaťa i pre družbov a iných svadobníkov, sľubujúc ošarpanej myrte na
obloku, že ju bude starostlivo opatrovať, aby vyhnala nové
mládniky.Na sporáku vo veľkom hrnci vyvárala Mariša v bielom čepci, čiernou
pôločkou priviazanom a v zástere z domáceho plátna čierne hrubé rezance,
premývala ich studenou vodou, hádzala ich do objemnej misy, polievala
škvrčiacim maslom a miešala-prehadzovala dlhou vareškou, aby sa každému
dolezlo tej omasty. Pritom občas zdvihla pokrievku zo susednej
pavne[7]a pomiešala frflajúcu tam na kúsky rozkrájanú baraninu, z
ktorej zakaždým rozniesol sa zápach cesnaku a papriky.Mariša mala mať na starosti nižšiu triedu svadobníkov, ktorá
záležala hlavne z niektorých pozvaných hospodárov z dediny a z príchodzích
kočišov. S tým však Mariši nepripadla ľahká úloha, lebo nech si nik
nemyslí, že tých ľahko je uspokojiť. Oni naopak myslia, že by veľmi zadali
svojej dôstojnosti, keby so všetkým boli spokojní, čo sa im predloží.
Chyby hľadať sa musia či na pití či na jedení! Ale ak voľakto, nuž Mariša
znala svojich ľudí a ich nároky, ona bola zasa tá, ktorá nesmela chybieť
na žiadnej svadbe v dedine ako výpomocnica. V tejto jej vlastnosti volali
ju jej posmešní rodáci „polízajkou“, avšak veľmi opatrne, iba tam, kde sa
to k jej sluchu dostať nemohlo; lebo kto by ju do očú takto bol poctil,
toho naskutku náležite vyobracala by — jazykom; a jej dobre známeho jazyka
bál sa každý. Tento posmešný názov však vonkoncom neujímal jej vzácnosti.
Keď viac svadieb bolo odrazu, gazdiné sa trhali, tu i tu i povadili o ňu,
na čo ona nemálo bola hrdá.Teraz predbežne chystala si rezance pod kuraciu polievku pre svoju
čeliadku, aby jej zajtra o to menej práce pripadlo. Kapustu s baraninou už
má uvarenú, a baranina s lohazou[8]na druhú polievku takže nesmie chybieť. Opekance bryndzové a
makové budú sa zajtra pripravovať, upečené sú už. Bravčové lopatky tiež
obecala pani urodzená pre Marišiných hostí, to bude neobyčajná lahôdka v
tejto dobe. K tomu mala nachystanej cvikly za hrniec, a chren v mlieku
pripraví sa zajtra, lebo svadba bez cvikly a chrenu nestojí za nič. Mali
by byť aj pražené pampúchy a kysnuté makové, medom obliate rožky, ale to
nepovolila Mariši najvyššia vrchnosť; ako náhradu však sľúbila jej štrúdle
tvarohové i makové, ktoré vytiahne chýrna kuchárka, pani Rajníčka. Ona
uspokojila sa s tým, veď štrúdle sú hrdšie než starosvetske rožky, a veď
toto je panská svadba, nech sú teda i jedlá panské na nej.Slúžky od rána čistili hydinu, aj Anča, nevesta pod čepcom, prišla
im pomáhať.— A sa Paľo nehnevá, že svoju prácu meškáš pre našu? — pýtala sa
pani urodzená.— Ej, veď je môj Paľo nie taký truľo, ako mnohý iný v dedine, on
vie, čo sa svedčí. Sám mi povedal, aby som len išla, že sa mi patrí pomôcť
svojim dobrým pánom pri takejto starosti. Veď by mi ani pokoja nedalo,
keby som ja nemala byť pri kišasonkinej svadbe.— Teda len príď aj zajtra pomáhať pri umývaní riadu.— Oj, prídem aj pred sobášom, aj po sobáši budem tu, len cez sobáš
pôjdem sa podívať do kostola. Vidia, kišasonka, však som im dobre
zaveštila, že ich ten pán neminú? Ja som im to hneď obom z očí vyčítala! A
nech len dobre plačú pri sobáši, lebo zo smutnej mladuchy býva veselá
žena. Ja som sa tiež naplakala dosť a teraz som veselá. Mám svojho Paľa, a
keď mi je dobrá vôľa, spievam si tak, ako aj za dievoctva. Aj im len toľko
žiadam, aby im ich vydaj bol tak po vôli ako mne môj!Pani Rajníčka zajacov už poriadila, pekne slaninou popreťahované
ležali v rade. Práve nahovárala pani urodzenú, aby sa nedali všetky „do
pácu“, tie mladšie aby sa len zajtra napochytre pripravili, že ich mnohí
tak radšej jedia. Prijalo sa.Teraz čakala nakopená, očistená, vyriadená hydina na šikovné ruky
pani Rajníčky. I nastalo tresírovanie[9], špikovanie a všelijaké pripravovanie, — cverny, špagát,
plátno, všetky obsažnosti objemného zásterového vrecka pani Rajníčky sa
upotrebili. Išlo to na obdiv spôsobne. Na Marišine štrúdle tiež prišiel
rad, Rajníčka chytila sa do nich, pochlúbiac sa vopred, že na jej
štrúdlach ani okrajkov na obstrihanie neostane. Tvaroh proti nárade pani
Jarovskej pripravila pririedky, neľutovala smotany do neho, lebo veď i
kočiši vedia, čo je dobré.— Mariša, odpracte už baraninu a dajte mi tam tú širokú rajničku na
oheň, nech sa to vypraží! — nariaďovala Jarovská.Jarovský, ktorý medzitým prišiel sa len trochu podívať na tú
veľkolepú činnosť, čo vyviňovala sa teraz v kuchyni pochytil to ihneď a
otvoriac dvere dokorán, volal:— Tuto sú dvere, pani Rajníčka, chytro nech sa zachránia!Rajníčka sa len usmiala ďalej trepúc svoje štrúdľové cesto a domáca
pani udivene pozrela na neho.— Čože to zasa stváraš?— No, veď som vari dobre počul, že Mariša má dať širokú Rajníčku na
oheň, aby sa vypražila. Je to ukrutný, ale jasný rozkaz. Nakoľko ja však
vo svojom dome takú ukrutnosť nechcem pripustiť, vyzývam širokú Rajníčku,
aby sa chytro ratovala, kým sa Mariša neoddá do nej.Mariša v smiechu cerila zuby a samoľúbo poznamenala, že však by ona
veru ľahko prevládala pani Rajníčku, keby sa tak dali za pasy. I starý
sluha, ktorý za dverami mak tĺkol, usmieval sa žartovnosti svojho
pána.— Pani Rajníčku mi nestraš a nevyháňaj, ona je teraz tu hlavnou
osobou! — ozvala sa dôrazne avšak usmievavo pani.— Veru, ujček, lebo potom by ste vy museli štrúdle ťahať! — doložila
Anna zo svojej strany.— No, no, veď už vidím, že tu nie som ja pánom! Keď ženy koláče
pečú, aby sa im pokojamilovný človek nezblížil; to vždy tak bolo, aj tak
bude!— Štrúdle, štrúdle, ujček, nie koláče!— Eh, štrúdle alebo koláče — to je všetko z múky, masla, tvarohu — a
čo ja viem...!— Ej, veru nie, to my lepšie musíme vedieť. Počkajte, musím vám
vysvetliť rozdiel medzi štrúdľami a koláčmi. Nuž viete, ujko môj,
koláče...— Ďakujem pekne, Anica, ponechaj si to na druhý raz, teraz sa radšej
odpracem! — poponáhľal sa odoprieť a už držal kľučku v ruke. Jeho pani
napomenula ešte, aby nezabudol porobiť aj poriadok s vínom.— Mám to na starosti, — vetil už z dverí, — len mi pošli niekoho pre
pomocníka do školy, on má byť zajtra mojím sklepníkom, a Janko i Karol
budú mu pomáhať.Janko a Karol boli domáci synovia, ktorí tiež dnes mali domov
doraziť na svadbu sestrinu.— Ujčeka sme víťazne odohnali! — poznamenala Anna, keď Jarovský bol
odišiel.— Čo je hlavne tvojou zásluhou, — doznávala tetuška.— Len som rada, že mi nepovedal niečo o tých husiach, čo to v Ríme
ratovali ten Kapitol.Mladuchy už nebolo tu, tá medzitým z hlučnej kuchyne utiahla sa do
tichosti izieb.Pani Rajníčka tiež odpratala sa do prikuchynskej izby, aby tam svoje
štrúdle ťahať mohla. Dosiaľ darilo sa jej všetko výborne, ale teraz na
štrúdľach hrozila sa keď nie stroskotať, aspoň zaseknúť jej kuchárska
sláva a neomylnosť. Viac dier ako cesta sa jej vytiahlo, práve tak, ako je
na zemevide viac mora než pevniny. A ešte len keď riedky, smotanou
prerábaný tvaroh pokyckala po tých nepevných pevninách a ostrovkoch,
preboril sa všade cez cesto a rozlieval sa po obruse. Tvár pani Rajníčky
mrzutosťou ešte viac očervenela, biely, pod bradou uviazaný čepiec krivo
stál. Zúfalo postenávala si — celá sa už potila. A tu ešte tá všetečná
slečna Anna vstrčila dnu hlavu a pýtala sa, či sa štrúdla dobre
darí.— Rajníčka je celá zúfalá, štrúdľa samá diera, tvaroh všetok po
obruse! — zvestovala v kuchyni, a nezaprela si pre zábavu poslať ešte
slúžku dnu, aby oznámila, že je ťapša na štrúdľu už pomastená, čo pani
Rajníčku už celkom nervóznou urobilo. A ešte nebolo dosť na tom, o chvíľu
sám domáci pán, ktorý prišiel si pre pivničný kľúč, zastarel sa do nej. To
ju už celkom vynieslo z trpezlivosti.— Z mrcha múky nemôže sa mi dobre dariť! — odsekla mrzuto. Keď sa
štrúdľa nedarí, vždy múka vyhrmí.— Nech sa preto netrápia, zo štrúdle spravíme tvarohové knedle a
obrus pokrútime do trúbele a dáme ho do pece — tvarohom je už dostatočne
preparovaný, — potešoval domáci pán a zanechal utrápenú Rajníčku samú
sebe, kým domáca pani neprišla jej na pomoc. Štrúdle sa konečne dohotovili
a boli do kolies pokrútené, veľmi chutného vzhľadu.Ale potom ešte mnohé práce museli byť vykonané; pani Jarovská
nejeden raz vzdychla:— Len aby sa nám to všetko vydarilo!* * *Pri súrnej práci uchodil čas, chýlilo sa k večeru. Medzitým došla
bola i očakávaná sestra Jarovskej, Annina mama, a len čo si trochu
posedela pri olovrante, už sa pobrala k robote do kuchyne. Ale najprv ju
Anna odviedla ešte do komory, že sú tam zaujímavé veci. Zastala pri
dverách a v úžase stľapla spolu ruky. Všetky police zakladené misami,
ťapšami, košíkmi, na nich torty, cukrovinky, oblátky a iné pečivo,
kompóty, šaláty atď. a na širokej táfli pri druhej stene popriprávané
rozličné masá, čo sa zajtra budú mať piecť.— Vidíš, mamička, prizri sa a zachovaj si, čo všetko je potrebné,
keď mamka dcéru vydáva, — pripomenula dcéra matke.— Aj s polovicou tohto by sme sa uspokojili — len už o hlavnú vec by
si sa ty sama musela postarať: o poriadneho ženícha.— Dobre! Zajtrajším dňom začnem sa o neho starať — len keby ten Laco
doviedol akýchsi driečnych družbov! Lebo tu som sa ti už celkom vžila do
takého svadobného ovzdušia, cítim, že musí nasledovať pokračovanie.— Však ty doma zasa odvykneš od neho pekne-krásne... — odvetila
matka akoby s rezignáciou, prihladiac si vlasy nad čelom.Dcérine tmavé oči, ktoré veľmi sa podobali matkiným, veselo sa
rozsvietili.— Neboj sa nič, mamička, len ty buď vždy dobrá; uvidíš, že sa ti
vydám!— Na to ty máš byť dobrá — nie ja.— Veru ty, mamička, lebo podľa teba budú súdiť mňa. Teda ak sa ma
chceš sprostiť, musíš byť veľmi dobrá.— Nuž, hľa, zasa vajce sliepku poúča — usmiala sa mať, navyknutá na
také šarvátky s dcérou.Karol a Janko tiež došli s tetou, hneď ich bol plný dom a najviac
ich oduševňovala tá hojnosť dobrých vecí. Naskutku išli po vlastnom vkuse
vyskúmať, ktoré z nich sú najchutnejšie, pri čom ich sesternica Anna
napomínala, aby mali rozum a nepokazili si žalúdok hneď v prvý deň, ale
radšej po svadbe, pred odchodom z domu, keď už všetky dobré veci budú
pojedené a nebude im mať byť za čím ľúto.Pre túto dobrú radu sa hneď skamarátili s ňou a vyznačovali ju
svojou dôverou, lebo sestra — mladá nevesta zdala sa im už byť
neprístupnou.O chvíľu Anna už triedila v jedálni krásne jesenné hrušky, čo zajtra
mali prísť na svadobný stôl, a zazrela Ľudmilu vo vedľajšej izbe zamyslenú
stáť pred posteľou, na ktorej rozprestreté ležali jej bielučičké,
myrtovými halúzkami oživené svadobné šaty. Prišla k nej.— Krásne sú ti, ani z cukru. Je to pekne mladuchou byť, už kvôli
tomu zvláštnemu obleku, — prehodila svojím ľahkým spôsobom.Ľudmila pokrútila hlavou.— Nehľadím ja teraz na ich krásu, len ma nadchodí divný pocit, keď
na ne pozriem. Hneď musím na to pomyslieť, že v týchto šatách prestanem
byť dievčaťom a začnem byť ženou — či je to nie podivuhodné? Neopisateľne
ma to dojíma, neviem si ani rady...Malá Nelka, ktorá pri obloku tenkými prštekmi naväzovala biele
mašličky na zelené kytôčky, s akýmsi užasnutím počúvala sestrine slová,
ktoré samy v sebe síce neboli strašné, ale hlas a výraz sestrinej tváre
vzbudil v nej predstavu akéhosi nebezpečenstva, ktoré zachvacuje Ľudmilku,
a nechápala, prečo ju nik nechráni od neho.I Anna sa na chvíľu zamyslela.— Isteže je v tom čosi, ale to treba potlačiť. Ja na tvojom mieste
by som teraz iba na to myslela, ako by som si najlepšie zariadila svoju
nastávajúcu domácnosť, aby sme sa v nej obaja — „on“ totižto a ja — dobre
cítili. Ak takto budeš trúchliť, si Lacko môže ešte namyslieť,
ktoviečo...— V tom pre neho niet ani najmenšej ujmy, to sa vzťahuje nie na
osobu, iba na sám vydaj.— Pri vydaji ako je tvoj, veru škoda pripúšťať si trúchlivých
myšlienok.Ľudmila zasa pokrútila hlavou.— Nedá sa to ohlušiť — naľahko preskočiť cez tú veľkú premenu
pomerov, — tvrdila, odpratúvajúc sobášne šaty do skrine, aby izbu mohli
hostia zaujať.Nelke pri obloku málo chybelo, že sa nepustila do plaču.Vonku zarachotili koče — a už i zastali.— Už sú tu! Chytro sa rozveseľ! — zvolala Anna, pokročiac k dverám.
Idúcky strhla si ešte kuchynskú zásteru, aby sa hosťom mohla predstaviť v
jemnej vyšívanej, posiaľ pod kuchynskou ukrytej.Ľudmile búšilo srdce — zostala stáť na mieste. Zvonku počuť bolo
mnoho hlasov, známych i neznámych, — akosi ťažko jej padlo zrazu vystaviť
sa všetkým zvedavým očiam. No v susednej izbe už otvárajú sa dvere a v
nich — on! ,Mňa hľadá, keď ma tam nevidel!' radostne prelietlo jej mysľou,
a už letela mu v ústrety. Vprostred izby sa zišli, zovrel ju do náručia.
Na chvíľu spočinula jej hlava na jeho prsiach a vtedy zmizla všetka
clivosť zo srdca, ostala tam sama láska.,Už som si prišiel pre teba.' ,Idem s tebou, kam ma zavedieš...'
bolo asi, čo si nevyslovene povedali.Nelka z druhej izby hľadela na nich, jej široko roztvorené oči zrazu
zaliali sa slzami — hodiac sa na kanapu, oplakávala sestru Ľudmilku pre
čosi, čomu sama nerozumela, kým vonku trval hluk a nepokoj s vítaním a
vovádzaním hostí, vnášaním kufrov, košov, škatúľ atď.Pozdejšie, pri večeri uvoľnila sa istá napnutosť nálady, aká javila
sa po príchode mladého zaťa a jeho príbuzných, Jarovskovcom čiastočne ešte
neznámych, a ku koncu večere už zavládla nenútená dobrá vôľa, keď po
skúmavých, potajme navzájom sa merajúcich pohľadoch oboch stránok
vďačnosti hostiteľov nikto nemohol odolať. Jarovský vždy mal ku všetkým
obrátenú pozornosť, jeho žena a jej sestra venovali sa matke mladého zaťa,
ktorá po dlhej vozbe zle sa cítila; Ľudmila z jednej strany mala pri sebe
svojho ženícha, z druhej jeho brata a toho ženu, oproti sebe jeho sestru s
jej verencom — a Annu, ktorej živé oči ku každému zahovorili. Obe stránky
vžívali sa do takto rozšíreného rodinného kruhu. Iba Karol, Janko a Nelka
sedeli v kúte pri osobitnom stolíku a odtiaľ pilno pozorovali spoločnosť
dospelých — a kritizovali.Po večeri, keď sa zo stola pozoberalo, odviedli panie matku mladého
zaťa do pokojnej izby, kde mala s dcérou nocovať; páni ostali besedovať
pri cigarách a pohárikoch. Anna pridružila sa k novej švagrinej, žene
mladého zaťovho brata, u ktorej pobadala, že tiež rada má žarty, a
požalovala sa jej, že na ňu nik nepamätal nejakým družbom. Tá ju
ubezpečila, že zajtra dostaví sa ešte celý rad družbov, Lackových
priateľov zo stoličného mesta, ktorí by si vraj i rebro dali vystaviť za
takúto neviazanú srdečnú a hojnosťou dobrých vecí oplývajúcu dedinskú
svadbu. Ale príde vraj i niekoľko družíc.— No, to sa už iste strhne tanec! — teší sa Anna. — Cigáni-muzikanti
sa beztak i nevolaní ustanovia, teta má i pre nich mäsa a koláčov
nachystaných.Sestra mladého zaťa so svojím verencom usadila sa do kúta na malú
kanapku — ona ružová, okrúhlastá, v jasnobelasých šatách, on šťúply,
bledý, vyberane starostlivo oblečený, s akousi ustálenou posmešnou črtou
okolo úst.A sama Ľudmila, nikým nezbadaná, utiahla sa do vedľajšej izby. Bola
unavená od dojmov a rozčúlenia, od rozhovorov i ustavičného nepokoja — a
spod toho všetkého zasa hlásila sa i jej zapudená clivosť. Oblokom cez
zrednuté lístie blízkeho stromu predieralo sa biele mesačné svetlo a
ihralo po obloku a dlážke. Otvorenými od jedálne dverami tiež vchádzal
široký prúd svetla i vnikali živé hlasy besedujúcich. Pološero izby,
blízke, ale nemýliace ju hlasy upokojivo účinkovali na Ľudmilu. Nechcelo
sa jej naspäť k spoločnosti, žiadalo sa jej samoty, aby sa aspoň na chvíľu
mohla ponoriť do svojho vnútorného sveta, žeby našla v ňom samú seba v
tento posledný večer pred svojou svadbou.Kľakla si na podnož a sklonila čelo na obločnú poličku. Zložila ruky
k vrúcnej modlitbe. Prosila od boha sily, pomoci a zdaru na nastávajúcu
novú úlohu, ktorá jej samej bola ešte akousi obávanou záhadou. Stratiť
bezstarostnú dievčenskú slobodu a skloniť šiju do jarma — hoci milého — z
ktorého niet viac vyviaznutia — to je ťažko. Zaslzila za bielym kvetom
svojej panenskej slobody...Láskavá ruka pohladkala jej hlavu. Zdvihla zaslzenú tvár.— Čo vyhľadávaš samotu? Stalo sa ti niečo nepríjemné? — opytuje sa
matka, zastanúc za jej chrbtom.— Nie, nič — len mi je tak ťažko, že vás už mám zanechať, že...
že...Slzy kotúľali sa jej dolu lícami.Matka si sadla na kanapu a pritiahla dcéru k sebe.— Vidíš, toto musí podstúpiť každé dievča, keď sa vydáva, ak je
citného srdca. Ale v tom si musíš rozkázať — inej pomoci niet. I sebe i
nám kvôli, i aby si to niekto na zlé nevysvetľoval. Napríklad Lacko a jeho
rodina.— Len za chvíľu sa mi daj vyplakať, bude mi potom ľahšie... —
prosila dcéra, tisnúc tvár k matkinmu plecu.— A povedzže mi: bolo by ti po vôli, keby sme teraz svadbu odriekli
alebo na ďalej odložili?— Nie — to už nie! — zvolala dcéra, zdvihnúc náhle hlavu.— Tak sa opanuj, práve v tom sa už musíš cvičiť. Veď sme ťa nenútili
do vydaja.— A či mi nemá byť ľúto, že vás tu nechám, ktorí ste ma vychovali, a
musím na iných privykať?— Nás nestratíš, moje dieťa, — vinula ju mať k sebe — a tých iných
si priľúbiš, preto že sú Lackovi blízki, ako si i on priľúbil nás.— I to mi je ľúto, že stratím svoju slobodu, v ktorej mi bolo tak
dobre — hlava ľahká — a to sa mi už nikdy viac nevráti...— Uznám ti všetko, ale vydaj bez straty slobody nemôže byť. Mladosť
vždy sa ľaká jarma povinností, ale uvidíš, že si ich obľúbiš. Bez nich bol
by náš život bez ceny. A i dievčenská sloboda len dotiaľ je milá, kým jej
čas neprejde. Máš sa šťastnou cítiť, že ju obetuješ mužovi, ktorého
ľúbiš.— Veď to by ja nedala za nič na svete, len keby som aspoň vedela, že
sa vždy takto budeme ľúbiť.— Teraz, pravda, strašná ti je myšlienka, že i láska v manželstve
podrobená je zmenám, ale škoda ti je preto sa trápiť. I to ide svojím
prirodzeným postupom. Keď sa zbadáte na tom, že vaša láska podľa vášho
zdania už nie je taká pekná, ako bola, keď ste sa brali, vtedy iste tiež
nahliadnete, že je omnoho hlbšia, spoločnými starosťami a vzájomnými
obeťami posvätená, blahodarná nielen pre vás dvoch, ale pre všetkých,
ktorí k vám budú patriť.Ľudmila vrúcnejšie objala matku, ktorá vlastným príkladom dotvrdzuje
to, čo teraz povedala. Ale hoci to ako uznáva, seba ešte ani v predstave
nechce vidieť tam, kde je už matka — veď je pravda, že každá vec musí
dočkať svojho času.Vo dverách od jedálne zastal Ladislav, skúmavo hľadiac do pološera k
tým dvom.— Akúže to máte poradu? Počul som vaše hlasy, ale netrúfal som si k
vám, keď ste sa tak odtiahli od nás. — V jeho hlase pozunievala akoby
urazenosť.— Odoberali sme sa bez svedkov jedna od druhej, lebo potom, keď mi
ju budeš odvádzať, bude to musieť byť pred svedkami, — odpovedala
matka.— A ty už teraz plačeš? — obrátil sa k svojej neveste, priťahujúc ju
k sebe. — Ja som v najblaženejšej nálade a moja Ľudmilka plače... to
nechápem...Ona sklopila oči, ako v povedomí viny, on vzal jej šatôčku z ruky a
utrel ňou slzy, ktoré ešte triasli sa jej na mihalniciach.— Je to známa vec, že mladí zaťovia neplakávajú na svojej svadbe, a
mladé nevesty temer každá. Musí to už mať svoje príčiny — poznamenala
matka.— Ja by som Ľudmilke nikdy nechcel zavdať takých príčin.— Veď od zajtra už nebudem plakať — sľubovala ona, s vyjasneným
zrakom túliac sa k nemu, — iba ak ešte pri odchode z rodičovského domu.
Dotiaľ ešte maj pozhovenia.— Dobre teda. Ale od toho dňa radšej prijmem nejaké pokarhanie od
teba, ak si ho zaslúžim, ako ťa mám vidieť plakať. Sem ruku na to!Voviedol ju do jedálne, kde všetky oči so záujmom sa k nim
obrátili.Tým prípravy na svadbu u Jarovských sú skončené a môžeme mať nádej,
že sa svadba vydarí a čo je najhlavnejšie — že zväzok ňou stvrdený bude
šťastný.Príprava na svadbu — koľko dúm a citov budíš v ženskej duši, ktorých
dotiaľ nepoznala a ktoré zatým viac sa nezopakujú. Či je manželstvo po
ľudskej skromnej možnosti šťastné a či nasledujú trpké sklamania,
rozpomienky na dni slasti a bázne, na dobu, keď srdce ožívalo láskou a
zmieralo obavou, hotové na každú obeť za toho, koho si zamilovalo, zostanú
až do konca života najkrajšími a najmocnejšími u nej. Vtedy zdalo sa jej,
že je ľudský život plný krásneho bohatstva a ona že nastúpila cestu k jeho
vrcholu.[1]1;cieňa - hospodárske stavisko na úschovu vozov a iného náradia,
kôlňa[2]2;penovka - fajka z morskej peny[3]3;vášnivým, náruživým poľovníkom[4]4;slová slávneho rímskeho imperátora Caesara (12.VII.100 p.n.l.
- 15.III.44 p.n.l.), ktorými oznámil porážku bosporského kráľa Fomaka
u Zeby r. 47 p.n.l. (veni, vidi, vici)[5]5;táfla - (z nem.) tabuľa, tu vo význame stôl[6]6;prvá kuchárska kniha v slovenčine. Obsahovala rôzne predpisy
pre domácu potrebu i pre hospodárstvo, jednoduché aj vyberané jedlá.
Vyšla v Budapešti r.1870; aj druhé rozšírené a opravené vydanie vyšlo
v Budapešti r.1894. Autorom bol Ján Babylon, peštiansky kuchár.[7]7;pavňa - paňva[8]8;lohaza - jačmenné krúpy[9]9;tu vo význame deliť, porcovať, rozkrajovať,
(tranžírovať)
|
Marothy-Soltesova_Pripravy-na-svadbu.html.txt
|
1Pán John Shakespeare často ubližuje Richardovi z družiny lorda-komorníka a William sa ho
vie vždy zastať. Bojuje zaňho temer ako za spoluvinníka z bidfordského pitia. Vravieva:— Je to vlastne veľmi slušný človek; s tebou by sa vedel rozprávať o cenách hovädzieho
mäsa práve tak dobre ako so zlodejom o šibenici. Treba ostatne priznať, že nerád tára a ani
nepije tak bláznivo ako ostatní. A vieš, otec, že u nich to patrí k dobrým mravom.Pán John Shakespeare si odfúkne, akoby sa chystal všetky tieto slová zničiť jedným úderom.— Nemám rád podobné reči. Sú celkom nezmyselné a nik by ťa za ne nepokladal za
najmúdrejšieho chlapca v celej ulici, ako často robieva tvoja mať. Máš dosť vysoké čelo, ale
vidí sa mi, že si ho príroda vyvolila za hniezdo všetkých hlúpostí, hoci si vždy náležite ctím
svoju prácu.— Práca, práca, a múdrosť k tomu! — hundre William a prezerá si rad ružových nechtov na
ľavej ruke. — Akáže je to práca posielať úbohé teľce na druhý svet? Pri nej aj najväčšia
múdrosť zhnije na kus starého pňa!Pán Shakespeare medzitým hovorí o svojich obecných úradoch, o svojom majetku, o svojej
dobrej povesti, o úcte medzi občanmi, o tom, že nemôže trpieť, aby z Williamovho dychu bolo
cítiť alkohol, i o hodvábnej elegancii Richarda Burbagea. A William tým viacej myslí na
driečneho Richarda. Nádherné provensalské ružice na črieviciach. Niektorí v Stratforde boli
omráčení. Ale boli i takí, ktorí otŕčali nosy a škľabili sa. Iní mali zase čudné jazyky.
Komusi sa nepáčil Richardov klobúk s nesmiernym lesom pier. V obecnom výbore nevedia, že pre
také veci nepríde nik do pekla. Chudáci herci…Jedného letného večera, keď sa nad záhradami vlnil teplý vzduch a žaby kŕkali v červených
močiaroch, bola v Stratforde slávnosť, na ktorú sa zišlo mnoho mladých. Prišli i z okolia. Tí
mladí krikľúni (pred ktorými Williama otec vystríha) sú síce blázni, ale vedia sa dobre
veseliť. Nadávajú strašne, sú vynachádzaví ako diabli a dá sa na nich smiať. Skoro sa podobajú
hercom z Londýna, nevyznajú sa v peniazoch, keď ich cítia na dlani.Keď sa William obliekol, povedal svojmu otcovi:— Dnes večer sa asi zaľúbim.— Hlúpa myšlienka.— Prečo? Mám právo… vlastne nie, je to len rozmar; ah, ako je tu teplo! Vidíš, ako sa mi
ligoce čelo? Budeš sa mi asi smiať, že som nedočkavý.Pán Shakespeare hodil rukou. V tom osemnásťročnom chlapcovi sa nik nevyzná. Jeho myšlienky
sú podobné pralesu. Teraz je ešte veľmi mladý a nerozumný, ale, pravda, raz sa predsa bude
musieť ženiť. Obchody s vlnou idú zle a nik nevie, čo by ešte mohlo prísť. Preto sa William
musí dobre oženiť. Nevesta a pokladnica súvisia veľmi úzko. Veď William azda zmúdrie… Čudné
pomyslenie…Lampy požmurkávali na seba a v ich plameňoch bol akýsi nakrivený úsmev. Mladíci, ktorých
ústa boli plné hlúpostí a ktorým sa pazuchy parili potom, hrubo sa snažili kaziť veselé
piesne. Ich nohy sa podlamovali. Hlinené stĺpy. Dievky vrieskali a smiali sa ako roztrhané
harmoniky. William lial do seba víno a nebol lepší ako ostatní. Divý bedár.Vysmieval sa tabuli na krčme. Povedal, že zhnila a že nestojí za nič. Aj staroba je taká a
nestojí za nič. Preto nik by nemal byť starý. Krútili nad tým hlavou. Vraveli:— Mnoho si už pil, William.Opití tlieskali; ničomu nerozumeli. Krútili očami, otvárali ústa a pili, pili.William vztýčil ukazováčik temer až k povale (sedel na stole, nohy mal položené na
lavici):— Strhnime tú starú tabuľu! Prečo by sme to neurobili? Mesiac bude mať radosť; veď noci
bývajú dosť smutné, nemyslíte?Hromada tiel sa zdvihla, chumeľ hlasov sa pobil vo vzduchu. Spitá masa sa zvíjala; sliny
lietali. Krčmár kričal a mával rukami. Williamovi sa zdalo, že sa zastával tabule, hlupák.
Niekto veľmi vytŕčal päste a na toho kričal krčmár:— Vyhodím ťa, vyhodím ťa!William vzrástol dohora. Celkom naraz.Všetci ho videli, taký bol veľký.— Hej, počúvajte mladého Shakespeara, chce niečo povedať! Počúvajte ho, možno ešte
nestratil rozum!— Tak viete čo, blázni? — povedal William. — Budeme piť. Prečo nepijete? Pán krčmár,
netreba zaháľať… Čože? Tabuľa? Že mesiac bude mať radosť? Bože, vám sa pletie jazyk! Pite,
priatelia! Pite!Keď bolo po polnoci, Shotterčania sa pobrali na odchod. Nechceli ich pustiť a bola z toho
temer hádka. Ale všetkých už bola zgniavila slabosť a nik nemal dosť sily na dlhý spor. Oči sa
otvárali zmätené; tváre boli pojašené.— Eh, pôjdeme predsa! — povedal ktosi.Vyšli. Bolo dosť ťažko rozoznať postavy. Kone stáli nepokojne a zalamovali šije. Ktorýsi
mladík zíval do noci.William si zastal do dverí a povedal:— Pôjdem aj ja s nimi, prečo by som nemohol? Vzduch je teplý.Voz pukal pod telami, ktoré sa naň ťarbavo vyťahovali. William vystúpil na koleso a
zavolal:— Rušajte, rušajte!Potom sa vhodil do zmätku, ktorý zavrešťal. Bič sa mihol tmou a voz zastenal bolestne.
William pocítil v gágore páľu vína a túžbu po šialenom speve. Cesta bola hrbatá. Mládež sa
smiala a robila veľký hurhaj. Dievky, mládenci, všetko v jednom veľkom uzle. William kohosi
objal.— To si ty? — opýtal sa.— Ja, — znela odpoveď a bol to ženský hlas.— A kto si? Zdá sa, že ťa nepoznám po hlase.— Anna.— A ďalej?— Hathawayová.— Hm. Naozaj ťa nepoznám. Môžeš mi niečo hovoriť o sebe.— Neviem, kto si, chlapče.— Ani nemusíš vedieť, dievčička. Máš ma rada?Rozheganý voz vytriasol z Anny za priehrštie drobného smiechu.— A prečo ideš s nami? Veď, myslím, nie si zo Shottery?— To ti neviem povedať.— Si blázon.— Hm. Ale predsa: máš ma rada?Nový smiech. Drobný a skoro milý.— Nevidím ťa. Nie si veľmi škaredý?— Veď svieti mesiac. Môžeš sa prizrieť.Pozrela mu do tváre:— A ako sa voláš?Vytiahol pomaly to slovo spomedzi zubov. A povedal ešte:— Budeš ma mať rada? Bolo by to celkom krásne, nemyslíš?Williamove prsty sa vryli do jej pleca. Počul, ako dievča rýchlo dýchalo. Cítil aj to, že
sa usmieva. Vlúdila sa doň radosť. Hniezdil sa na úkor iných. Hrubý hlas mu zjačal do ucha:— Aby som ti jednu nezavesil! Daj si pozor, nerobím žarty!A akási ruka zakmáše Williama za kečku. Pravda, on sa nedá, lebo v žilách už nemá iba krv,
a udrie bezočivca medzi oči. Divý rev a rehot. Niekomu sa to páči.To bolo pre Williama povzbudenie. Vytrhol kočišovi, ktorý dosiaľ mlčal, bič z ruky.— Chcel by si ešte? — spýtal sa chlapa hrubým hlasom.Teraz sa zamiešal aj kočiš. Priečil sa a škľabil. Nadával a chcel si vziať od Williama
bič.— Zhodím ťa na cestu, ak mi ho nedáš, naskutku zhodím! Pačmaga, čo tu vlastne hľadáš?William vyceril zuby ako mladý dravec. Ah, títo Shotterčania! Ale tu sa nedalo nič
ničového urobiť. Len bič: a čo, kobyly, neposkočili by ste? Potvory lenivé, nebezpečná otrava
vo vás! Azda nechcete aj nás plesňou nakaziť? Veď aj vy ste zo Shottery, možno patríte práve
tomuto hlúpemu kočišovi; poskočte, milé! A šibol z celej sily po okrúhlych chrbtoch. Vozom
mykla ozrutná sila, prask! Kone boli zrazu znepokojené a boli by chceli do svahu. Ale ako?
Čosi puklo, voz naklonený nabok.Krik a krik. Ruky mávali sem-ta. Mládež však nebola zúfalá, veď vo veci nebolo nič zlého.
Len kočiš sa škriabal v zátylí a vzdychal. Oči mu horeli a zdalo sa, že sa pustí päsťami do
mladého Shakespeara. Potom pozrel k nebesám a mohlo to vyzerať tak, akoby hľadal pomoc u žltej
luny. Nešla, a William ho preto otvorene vysmial.Niektorí uvažovali, čo bude, ale nik sa ani nepohol. Dievčence mlčali a túlili sa k sebe.
Nakoniec kočiš vstal, vzal Williamovi bič (William už zabudol, že ho drží) a povedal, že si
kone odvedie. Vraj po voz si príde ráno a do napitých somárov ho nič. Bola to urážka, na ktorú
mnohí hundrali.William zvolal:— Neopovažuj sa, dnes mám tvrdé hánky a potme sa zuby ťažko hľadajú!— A to nič, veď sú dosť biele! — odvrkol kočiš a vypriahnuc kone, vysadol na červenú
kobylu.Zakýval im:— Dobrú noc, majte sa dobre. Ak chcete, môžete ísť pešo. Shottery už nie je tak ďaleko!S tým odcválal. Mládež sa pomaly driapala z porúchaného voza. Daktorí si posadali do trávy
a založili si ruky. Tak sa zdalo, že sa im nechcelo myslieť, čo bude. Dievčence jajkali: tma
je zlá, ony sa boja. Niečo takého sa im ešte neprihodilo. Ľudia budú ohovárať, sú takí zlí.
Pozerali do noci, v ktorej nebolo nič.William s Annou si zasadli pod jabloň, ktorá rástla na kopčeku. Bola tam mäkká, vysoká
tráva. Mladík povedal:— Ty si z toho nerobíš starosti?— Starosti? — pýtala sa a krútila v údive hlavou.— Ja si z toho nerobím nič, hoci je i noc, i únava, i opitosť v údoch.— Starosti? — pýtala sa poznove. — Si dosť mladý, aj hlas, aj rozum máš taký.— Nepodurkávaj! — smial sa on. — Vieš, že ťa ľúbim!— Že ma ľúbiš? Treba o tom veru rozmýšľať.— Áno, len rozmýšľaj. Otcovi som sľúbil.Luna bola nesmierne vysoko. Škľabila sa ako nevedomá hlava, odťatá z tela blbcovho.
Opitosť sa rozkladala v shotterskej mládeži. Niet nikoho, kto by vedel rozhodovať. Jeden,
temer ešte chlapec, zaspal. Veľké a drsné dievča, strašne posiate kolo nosa červenými pehami,
smeje sa mu a stúpa mu na prsty.— A ľaľa! Necíti!Keď sa spáč začal v nepríjemnom pocite prebúdzať, zvolala:— Vrabček sa hýbe… ach, neboráčik… len si buvikaj!Sklonila sa a bozkala ho na zívajúce ústa. Bol z toho smiech. Dievča si utrelo ústa opakom
ruky a pridalo sa k smiechu.Nakoniec sa predsa rozhodli na odchod. Potiahli chlapca za nohu. Vyskočil, pretieral si
oči a nerozumel, čo mu vravia. Usmieval sa horko, nevediac prečo.William bol opretý o drsný kameň, Anna vedľa usínala. Prihla sa k nemu. Skoro si dýchali
do tváre.Vysoký, plavý mladík pobadal, že niet Anny. Vrátil sa z cesty niekoľko krokov.— Anna! Anná-á-á! — zvolal.Priložil si dlane k ústam a mocne zahúkal.— Veď už spí, čo ju nenecháš? — zamrmlal si popod nos William Shakespeare.Tieň a tráva skrývali obidve telá. A podnapité oči sú skôr slepé ako vidomé. William si
pamätá, že toho mladíka nazývali v krčme Kitom. Ktovie, prečo sa tak stará o Annu?Keď Kit nedostal odpoveď, vrátil sa potkýnavým krokom. Spoločnosť sa v diaľke dala do
spevu. Kit si vyhvizdoval a na Annu zabudol.*Ukázali mu dosť rozľahlý dom. Jeho majiteľ bude iste zámožný človek.Nerozmýšľal vôbec, načo sem ide. William je ľahkomyseľný, niekedy bláznivý. Stará žena,
ktorá bola Anninou materou, spýtala sa ho, čo chce. Trocha sa usmial (ako keď niekoho chce
prekvapiť) a povedal, že nič. Sadol si, hoci ho nenúkali, a rozprával sa ako starý známy.
Pýtal sa na Annu. Vraj niet jej doma. Ale jeho to nezarazilo a pýtal si vody ako milý hosť.
Doniesli mu ju, pričom sa naň dívali udivenými očami. Za jeho chrbtom robili grimasy. Naraz
prišla Anna, červená od práce a zarazená hlasom, ktorý počula už za dverami. William sa dal s
ňou do reči. Usmieval sa ustavične a bol zvedavý na jej prácu. Pani Hathawayčka sa chcela
zastarieť. Povedala dve slová, ale nevšimli si ich.Keď odišla, William sa spýtal Anny:— Pamätáš sa, že si sa nad ránom už triasla? Bola rosa, však?— Ale bolo krásne. Hviezdy svietili a kývali nám po celú noc.— A jabloň bola celkom nehybná. No, idem.Udrel sa dlaňami po kolenách a vstal.Zapáčili sa mu takéto rozhovory. Začal chodiť častejšie do Hathawaych. Nehovoril tam veľa.
Tešilo ho, že pani Hathawayčka zmäkla. Dokonca sa úprimne smiala, ak povedal niečo veselého.
Tušil však, že je to osoba zlá. Bola akosi nezdravo hrbatá, a preto sa jej ruky vláčili temer
po zemi. Mala žltú tvár zo starého vosku. Bola iste lakomá: mala pichľavé oči, ktoré ustavične
za dačím sliedili. Zdalo sa, že vidí všetko, všetko.Až raz Williamovi prišlo spoznať aj pána Hathawayho. Vyzeral oveľa mladší ako jeho žena.
Bol vysoký a podobal sa Anne. Rozprával len o kúkoli a o pasienkoch. Aj s Williamom tak začal,
on však na to celkom mlčal (nerád sa rozprával o starostiach dospelých ľudí, ani o veciach,
ktoré oni pokladajú za dôležité). Preto Hathaway nemal už o čom s ním hovoriť. Sadol si vedľa
hosťa a díval sa do otvorených dverí. Počúval békanie oviec.— A čo? Vás to tak teší počúvať tie zvuky? — opýtal sa mladík.— Ale hej. Pochopíte to, keď budete starší. Uvidíte. Mne sa často vidí, že ovce spievajú,
be, be! — a zasmial sa na tom, opakujúc niekoľko ráz posledné slová.William roztiahol ústa, ukázal zuby, ale nevedel sa smiať. Je to také hlúpe, myslel si.Vtedy mu zišiel na um Richard Burbage, herec z družiny lorda-komorníka. Zavolal na Annu,
ktorá bola v susednej miestnosti, pozdravil sa a vyšiel.Musel byť v poliach, vonku, aby bez zlej clivosti mohol myslieť na Richarda, ktorého
nenútia, aby bol mäsiarom, ktorý sa nemusí starať ani o to, či ovce spievajú. Ah, čo! Keď ich
zabíjajú alebo keď mrú, nemajú ani toľko sily, aby zaplakali. Spievajú si, bezduché tvory.*Raz, už strapatý a mokrý september sa chýlil ku koncu, prišiel zasa do Hathawaych. Zhrbená
žena sama bola v tmavej miestnosti a pošukávala čosi po kútoch.— Kde je Anna? — pýtal sa, sadajúc na lavicu.— Neviem, odišla kamsi a nepovedala mi. A čo by ste chceli, William?Neodpovedal a zostal vážny, hľadiac von.— Nuž čo by ste chceli, William? — Pani Hathawayčka si zosúkala čelo a obočia vysunula
dohora.— Pôjdem, pani Hathawayčka. Ako sa inak máte? — povedal.— Môžete zostať, William, môžete!… Už sú častejšie dažde. A bude ešte aj viacej pršať,
uvidíte.— N-no. Azda.Vstal a urobil dva kroky. Stará žena ho chytila za ruku.— Počujte: myslela som si, že začnete vy, William. Ale keď sa nemáte k tomu, pomôžem vám.
Lebo vidno na vás, že ste ešte primladý.Mladík zbledol, lebo sa mu zdalo, že ho chytili pri zločine.— Neviem, čo by ste mi chceli povedať, pani Hathawayčka.Žltá tvár stareny sa stiahla do masky.— S mužom sme sa o veci poradili. Nebudeme mať námietok, ak sa s Annou vezmete. Vlastne:
vy viete, čo tým myslím, lebo si už vôbec nemôžete vyberať. Je mojou povinnosťou, aby som si
Annu chránila. Myslíte, že môžem obchodovať s jej cťou ako baba na trhu?Jej oči sa blýskali. Vrásky poskakovali okolo úst.— Ah, pani Hathawayčka, ľudia často nevedia, čo tárajú. Ja sa veru nebojím.— Úbohý chlapček! Ale váš otec je zaiste prísny človek. Už ste mu povedali, že sa s Annou
vezmete? Prečo chcete robiť silou-mocou strakaté žarty? Nepatrí sa to a ja by som nijako
nebola rada, keby ste sa chceli hrať na hlupáka a mysleli si pritom, že sa my budeme vďačne
prizerať.William sa nahneval, vzdychol na spôsob človeka, ktorý sa konečne rozhodol pre čin. Urobil
pevný krok.— Zbohom, pani Hathawayčka, pozdravujte si dcéru! Môžete jej povedať… ale nie, nemusíte
jej nič povedať, pravdaže nie! Ak by sa jej páčilo, môže na mňa už celkom zabudnúť. Hviezdy
kývali; bol som opitý a nevedel som, čo sa so mnou robí.William utekal cez dvor, volali za ním. Čosi békalo a spievalo, mladíkovi sa chcelo smiať.
Richard by to bol tiež urobil, iste. Je to múdry človek, ktorý sa nikým nedá ťahať za nos. Má
provensalské ružice na črieviciach a mnoho pier v klobúku - ah, aké je to krásne, keď niekto
môže žiť tak slobodne ako herec Burbage!V Stratforde bolo šero, ľudské mátohy si šuškali klebety pod bránami domov. Otec sa spýtal
Williama:— Bol si zasa v Shottery?William si prehrnul rozšírenými prstami vlasy.— Tam.— Dúfal som dosiaľ, že prídeš sám k rozumu, ale teraz už nemôžem mlčať. Nesmieš ta chodiť,
nedovolím! Som tvoj otec a myslím, že je tvojou povinnosťou počúvnuť. Hathaway vraj vydedil
dcéru.William pokrčil plecom, nevedel o tom. No veď nič za to! Aj tak ho tam už neuvidia,
vosková tvár starej Hathawayčky sa môže škeriť v očakávaní. Otcovi povedal, že dnes bol v
Shottery u Hathawaych naposledy, čím sa rozhovor skončil. A nemyslí už na Annu, ani na jabloň,
ani na rosu, ani na hviezdy, ktoré kývali, ani na jej otrockú lásku. Anna je o osem rokov
staršia a priatelia by sa mu z takej ženy iba vysmiali. Boli by reči v krčme! Krikľúni by sa
vďačne rehotali a on by sa hádam musel s nimi pobiť.*Je to ten vysoký, plavý mladík, ktorý si vtedy večer priložil k ústam vydlabané dlane a
volal na Annu. Potom zabudol na ňu a hvízdal si. William pracuje s mäsom, otec je kdesi v
meste. Dlhý Kit udrie Williama po pleci a dá mu pocítiť, akú má ťažkú ruku.— Ide robota, ide? — pýta sa, ako to býva obyčajou.— Ide. Čo by si?— Kedy prídeš zasa do Shottery?— Veď som ta nechodieval za tebou, prečo sa pýtaš?— Si mudrc, Shakespeare, ale mohol by si byť múdrejší. Toľko viem i ja, za kým si chodil,
nemyslíš? Ale vyzerá to už tak, akoby si nechcel viac prísť, myslím na Annu, chápeš?William rozmýšľa nad takouto rečou.— Prečo ma poučuješ? — pýta sa konečne.— Veď ťa nepoučujem, — smeje sa Kit. — Ja ti len dobre radím.— Ja si ani od otca nedám poradiť, braček. Ja mám svoju hlavu; dakedy mi vyčitujú, že je
tvrdá.— To je zle, Shakespeare, to je zle.Kit sa obracia na pravej päte, akoby si obzeral steny.— Čo by si ešte chcel? — namrzeno sa pýta William.Kit hundral pomaly a rozvláčne ako cesto:— To je zle. Ak má niekto tvrdú hlavu… hm… trocha ju pootĺkať… vyzauškovať, zmäkne.Mladý Shakespeare sa vyrútil na dlháňa:— Pomýlil si si cestu, Kit (tak sa voláš?), komu si sa prišiel vyhrážať? Azda len nie mne?— Anna už nemôže viacej čakať!— Čo ťa do nej! Ak nemôže, nech nečaká! Je clivo starej panne.Kit si odpľuje od otvorených dverí, vietor uchytí slinu, tá fľasne do latky v plote.— Vravíš starej panne, Shakespeare? No… no… je stará asi len preto, že ty si ešte len
chlapec; pravdaže si chlapec, nikdy nevieš, čo by si chcel vlastne povedať, myslím, že sa
večer celkom vážne bojíš mátoh ako staré ženy a s nimi ich vnúčatá. Ale panna. Ja som Annin
bratanec a viem už všeličo: starí sprvu váhali, rozmýšľali mnoho, ale nik nevie, o čom, potom
sa radili, zdá sa, že je medzi nimi úplná zhoda. Teraz už nemôžu čakať, sú netrpezliví a Anna
sa bojí. Tí hlúpi Shotterčania ukazujú na ňu a chrapúnsky ju ohovárajú (vlastne majú prečo).
Ich nevymyté reči sa dostali až ku kňazovi, a vieš, že ten u nás tvorí verejnú mienku. Preto
ti od Hathawaych odkazujú, aby si si Annu skoro vzal!William hodí rukou. Všetko ho veľmi dráždi. Musí kričať.— Ehm: majú filipa v hlave, vraj ju vydedili! Mňa by chceli dostať do prázdnej komory! Aby
som drkotal zubami, aby mi škvrčalo v žalúdku! Starý Hathaway je veru pekný lakomec, myslí si,
že ma bude ťahať za nos, blázon jeden! Prečo len mal tú bezočivosť v sebe a poslal ťa sem! Si,
vidí sa mi, najväčší chruňo v celom rode, medzi chruňami sa nájdu dobrí rečníci! Hádam si len
nedúfal, že budem pokyvkávať hlavou a pohostím ťa kašou? Milý Kit, príde skoro tma, nemohol by
si sa poponáhľať? Cesta je mokrá, blata plno!Kit vidí, že sa Williamovi trasú končeky prstov. Keď hovoril, obočie sa mu pri koreni nosa
hýbalo ako odtrhnutá pavúčia noha. Bol veľmi rozčúlený.Už sa cíti porazený, myslí si Kit, nazdáva sa, chudák, že ho zachráni krik a tlčenie
päsťou.— Ak si bol vtedy bezočivec, — vraví Kit a jeho ľahostajnosť je pre Williama
nevydržateľná, — musíš byť dnes oklamaný, lebo sa ti dobre stalo. Prijmi to ako vykúpenie z
vlastných hlúpostí, uspokojíš sa, ver mi. A príď zasa k Anne.Kit odchádza. Nevolá, neprikladá ruky k ústam, nehvízda. Má taký široký chrbát. Dlhé hrdlo
sa kyvoce. Je to sudca. Pomalé kroky, počuť ich na skálí: klop-klop.William Shakespeare si priloží brušká ukazováčikov a stredných prstov na sluchy. Niečo sa
tam hýbe, poskakuje v nepokoji, to vari z pŕs ušlo čosi.Keď mu otec zakázal chodiť do Shottery, zaradoval sa tej vítanej zhode okolností, lebo sa
už sám rozhodol na vytrvalú nenávisť. Nemožno sa večne dívať do tej voskovej tváre, ktorá
všetko pokazila pokrytectvom, a nemožno dlho počúvať spev Hathawayho oviec. A teraz musí nájsť
slová, ktorými otcovi všetko vysvetlí: musí znova vravieť o letnej noci, o shotterských
kobylách, o jabloni, o dlhom Kitovi. Treba dačo povedať aj o pasienkoch a kúkoli (fuj, aké
hnusné!) pána Hathawayho a o hromade iných hlúpostí. Ale Hathaway oklamal rodinu
shakespearovskú, urobil židovský obchod, pri ktorom azda pomáhala aj Anna. Ako je to možné?
Richard Hathaway je nepoddajný hospodár s rozpraskanou kožou na rukách, a John Shakespeare?
Neverí v strašidlá a preceňuje svoju silu. Ah, William, zle bude s tebou, zle! Zdá sa, že
budeš rozdrvený tými starými ťažkými mlynskými kameňmi, kosti a dušu ti polámu. A tie dve
matky, také rozdielne? Tá šľachetná a hrdá Mary Shakespearová, ktorá vyšla z gentry, nemá rada
nízkych a podlých ľudí. Každého luhára a hlupáka pokladá za zákerného vraha. Má v sebe pocit
istej rodinnej tradície, v ktorej všetko netradičné a profánne sa stáva surovou karikatúrou.
Nebude môcť zniesť tvár zo starého vosku, ani otrockú pokoru starnúcej Anny.A pekný, veselý, bezstarostný William Shakespeare upadá do bezradnosti. Úbohé vtáča,
vyhodili ho z hniezda.
|
Cerven_Dive-vtaca.txt
|
Ťažký bojV smutnom kraji slovenskom, v zmaďarizovanom meste Prešove stolice Šarišskej, slovenská
banka otvorila filiálku a postavila do nej svojho činného úradníka Andreja Kôrku.Kôrka pochodí z dediny, s ľudom shovárať sa, zaobchodiť vie, ako treba, aby získal dôveru
pre banku i pre slovenčinu.Mesto zmaďarčené. Kôrka najal si byt v postrannej ulici, kde bývajú z dedín prisťahovalí
bohatí gazdovia. K týmto — ešte neskazeným mestom a jeho obyčajmi a náhľadmi — skorej sa
dostane, ako pristúpi pánom, úradníkom alebo odvislým remeselníkom.U nás sú mestá už tak zmaďarčené, že len ľudia z dedín, zachovalých mravov, môžu ich
osviežiť a udržať národu.Kôrka, ženatý človek, najsamprv ponavštevoval, ako sa patrí, susedov-gazdov, ktorí tu v
meste navidomoči bohatnú, lebo čo by ani len nepomyslel, v meste všetko môžu speňažiť a
potrieb nemajú veľkých, nuž bohatnú.Najviac sa mu zapáčil sused Drobný, ktorý má všetkého — ani sám nevie koľko! Prišiel pred
pätnástimi rokmi z dediny s dvadsaťjedentisíc zlatými a tu sa zakúpil.Hneď ho povodili po celom dome, pivniciach, povalách, sýpkach, stajniach, a komorách. Bolo
to na jar, ale ešte mal s tristo centov zemiakov, v sýpke hŕby zrna, tri izby plné postieľ a
peria, plátna, vo vozoch šesť koní, v stajni s osem-desať kráv a pri svinských chlievikoch
povstal taký kvik, že nebolo rozumieť, v ktorom koľko a akých je zavretých. Iba jednu starú
opachu-ošípanú vypustili s dvanástimi mladými, že to bolo na čudo!Kôrka hneď sa zjednal na dve prasce po desiatke, a bola známosť hotová.Horkýže hotová! Trvalo to s mesiac návštev, kým ako-tak všetkých v dome poznal. Lebo sused
Drobný má takúto čeľaď: prvý je on, asi päťdesiatšesťročný, zdravý, červený, ešte svižký
chlap; jeho žena, tiež v jeho veku, ale proti nemu starenka, sťa by jeho mať: malá, suchá,
bezzubá. Štyria synovia: dvaja ženatí, tretí vojak tu v meste, ale už tiež ženatý, štvrtý
mládenec; dve slobodné dcéry (jedna ešte len dievča dvanásťročné), tretia vydatá v susedstve,
odkiaľ má prvý syn ženu. Detí v dome — ak mi z počtu niektoré nevypadlo — šestoro a siedme,
ôsme narodí sa dnes-zajtra. Cudzích ľudí, sluhov v dome niet, iba azda dvaja starkí, čo dvor
čistia, hnoj kydajú, drevo štiepajú a sviniam zelinu varia, ale keď sa poschodia svatovci,
kmotrovci, švagrovci, sú ich plné dve izby a ešte mladé ženy zostanú v kuchyni variť, chystať,
chlapov obchodiť a čo mladšie sa i hanbia — medzi toľkých chlapov, kde ešte i „otec“ robia
fígle s mladými ženami.Bože, tento dom získať, národu prebudiť! Za dvadsať-tridsať rokov bude ich tam na jednu
dedinu! Tí dobyjú mesto! Majú už — ako sami vravia — spolu celá família do tristo jutár poľa
okolo mesta, v ulici jedenásť fundusov a s roka na rok kupujú zbytky panských majetností a
chyže, záhrady. Toť kúpili v susedstve starý domec a prerobili ho na stajeň. „To sa nám
vyplatí. Naše kravy po dve-tri stovky… a mlieko po štrnásť krajciarov.“Kôrkovi sluchy trhá od nadšenia a nemešká, dáva sa do práce; uvedomiť ich ako Slovákov i
ako roľníkov, že oni, lebo majú zem, sú samostatní a povolaní byť hradbou slovenčiny a
národnej hrdosti.Kto má vyše šesť rokov, každý zná čítať i písať; všetci chodili do školy, ba malé deti
vodia i do „uvody“.[1]Starí bývali na dedinách i richtármi, úradskými.Kôrka obzerá kasne, police, komory, hrady, ale knižiek nenachodí. Len modlitebné a
spevníky, i v slonovej kosti, i v šagríne, v pozlátených spinkách. „Nič viac?“ spytuje sa sám
seba. „Nič,“ hovoria mu všetky vymetené kúty, do ktorých len nazrel.Neboj sa, o pol roka, o rok bude tu knižiek, novín — až ťažko policiam. I ty znáš, i tvoja
žena zná predávať knižky, novinky predplácať. Len ich oduševniť! Peňazí majú. Už sa spytovali,
koľko platí naša banka interesu od stovky. Kdeže by nie! Dva-tri páry koní vozia deň po deň
piesok, tehly; zarobia na páre denne dvanásť-trinásť zlatých. Mlieko predávajú od osem-desať
kráv po dvanásť-štrnásť krajciarov liter. Zeleniny zo záhrady, zemiakov, zrna s poľa; svine,
kury, husi, vajcia… No, kto by vyrátal, za čo a z čoho im peniaze skoro tečú do truhly!„Žena! Nože sa maj okolo tých susediek. Aby si mi nesedela doma nad knižkou. Iď a čítaj,
poučuj, prebúdzaj.“„Veď len i ty… Ale akosi dlho hútaš a nechytáš sa do práce.“„Dobre si treba premyslieť, aby sa nenazdali, že je to manéver, pasca na ich krajciare,
ale že čo chceme, im k dobru chceme. Ale ja už na nedeľu pôjdem,“ strojil sa Kôrka.Boly práve veľkonočné sviatky. Prvý. Ráno Kôrka videl, ako susedovci všetci, azda deviati,
v jednom rade, šli do kostola a už bola jedna popoludní, keď sa vracali. „Najedia sa —
pôjdem.“Noviniek, knižiek, samých veľkonočných poviedok mal už prichystaných hŕbu. On vie, prečo,
ako ľudí získať.Popoludní vybrali sa spolu so ženou. Susedky, stará i mladé, hoci po kuse odhadzujú,
predsa nosia ešte nejakú vyšívanú, doma tkanú hábu, ba keď idú na dedinu k rodine na návštevu,
idú cele v roľníckom kroji. Tam by sa hanbily paniami ukázať.„To je sila dedičného mravu!“ poučuje ženu Kôrka.Nevesty ešte dojily; mladí chlapi napájali rehtajúce kone; potom prišiel rad na kravy,
ktoré už obracaly k nim hlavy, vykrúcajúc krk so širokým lalokom. Na dvore čipčalo tristo
kureniec za kvočkami, ktoré sa bily i medzi sebou i s prasci. V chlievoch grúlily svine a
kohút na hnoji počal kikiríkať, trepúc krídlami, prenasledovaný vše jednou, vše zas druhou
kvočkou.Väčšie deti vybehly Kôrkovcom naproti a Kôrková počala sa im po mene prihovárať, ale
neuhádla mena, iba azda dvanásťročnému dievčaťu.Kôrková zastavila sa pri nevestách, koľko mlieka nadoja denne, a keď híkala, čo za to
peňazí utŕžia, nevesty zakrývaly zásterami mlieko, aby im ho Kôrková „očami nezjedla“,
neuriekla. „Že som štipku soli nevzala,“ iste banovala v duchu najstaršia. „Ak mi mať zvedia…
Ale len azda neublíži…“ dumala.Kôrka vošiel do chyže. Dievka umývala riad, stará utierala. Deti tri: jedno sedelo na
kolíske a mlzlo kosť; druhé ležalo na druhej ako válok tučné a pchalo si, dudrúc, košieľku do
ústočiek; tretie chodilo štvornožky po kuchyni a aby si košieľku neušpinilo, zaviazala mu ju
opatrná stará mať do uzlíka na chrbátik. Traja-štyria väčší chlapci, jeden už asi
deväť-desaťročný, vošli za Kôrkom nazízať…Kôrku privítali a stará, podávajúc mu utretú, ale teplú, mastnú ruku, viedla ho do izby k
starému. Sedel ešte za stolom pri pohári vína a fajčil.„Pán sused!“„Pán sused!… Žena, dajže, dajže pohárik,“ a susedia sa srdečne svítali.Drobnej nebolo treba ani vravieť, už niesla z kredenca čistý pohárik. Starý nalial,
prelial schválne, a ponúkol. Kôrka nepije, ale tu neodoprel.„A čože to majú?“ spytoval sa starý, vidiac, že Kôrka stíska pod pazuchou novinky a
knižky.„Veľkonočné rozprávky, pán sused. Ak stačíte, môžeme si čítať,“ a vytiahol poviedky od
Grigoroviča i Korolenku a začal.Znal čítať, vysvetľovať, a starý sused načúval, načúval, prikyvkoval, až mu oči kliply —
zadriemal. Kôrka pozerá, hľadí, nevie, či ďalej a či čo. V rozpakoch stíšil hlas a pomaly,
opatrne, v akejsi tiesni, zatíchol a čítal sebe, ani sa nehnúc, a hútal si o susedovi. „Iste
víno… Sviatky…“ Sused sa vtom prebudil, pomaly zodvihol hlavu a, ako by nič, ponúkol Kôrku,
aby sa mu páčilo hrdlo preliať, dokladajúc:„Ja som počul, všetko som počul…“„Nevyschlo mi,“ trochu nepokojne odpovedal Kôrka.Ale starý si už bol prištrngol — musel obliznúť i Kôrka.Prišli mladí, prišly ženy. Nové vítanie.Kôrková im už v kuchyni bola začala chváliť uteráky, tkané prikrývadlo na posteli; ženy
začaly otvárať truhly, kasne, šifonére a ukazovať, že majú ešte „i inakšie“. Čítať sa už
nedalo. Ženy medzitým počaly sa strojiť do kostola, obliekať polomestský, polodedinský kroj.Chválil, obdivoval výšivky, tkanivá i Kôrka. Čo mal robiť?Mladí chlapci pozreli niektoré knižočky, i prevracali ich a slabikovali šeptmo i hlasne.
Predsa! Chytil sa toho Kôrka a chcel pokračovať, vlastne znovu začať. I začal.„No, len počúvajte. Ja som to už,“ vstal starý a bral sa von.Ženy, deti robily žarty, smiechy; dievky našly pesničku: „Ešte sa nevydám štyri rôčky
ešte, bola by ja blázon — keď ma nikto nechce.“ Krik, smiech. Ktosi pozrel na hodiny, bolo
treba zase ísť do kostola.Zvali i Kôrku; on nechodieva, lebo si myslí, že by ho obyčajný kňaz nemohol už poučiť.
Premýšľa o živote a smrti sám i podľa Písma i podľa iných knižiek a rozumov. Ale teraz šiel a
úfal sa, že keď sa vrátia, budú čítať.Prišli z kostola, no bolo treba ísť k statku, a pri Kôrkovi postál, posedel chvíľu, jeden,
chvíľu druhý, i starý bol tam kdesi dozerať, vošla ktorási žena, deti… Na dvore medzi statkom
začal sa boj o žrádlo, nápoj… Krik, piskot, rev, grúlenie, i v chyži detský plač a plienky…Kôrka zmárnil popoludnie a domov prišiel rozladený, s bolením hlavy, lebo musel víno
smrkať, piť.Kôrková vykonala viac. Požičala si kroj na najbližšiu zábavu do Martina.[2]I ju obliekly. Starému susedovi sa tak zapáčila, že ju potľapkal, ale pekne pýtal
za „prepáčenie“.„Ale aspoň som slovom, rečou niečo vykonal. Musí to mať účinok,“ pripomínal si Kôrka, čo
všetko povedal o otázkach, akých sa dotkli.Ako toto jedno popoludnie, tak minulo sa už Kôrkovi za pol druha roka aspoň sto takých
popoludní. Už sa bojí, že ho vezmú ľudia v reč, že sa do susedov chodí vše sám, vše so ženou
najesť, napiť, dary odnášať.Susedovci sú veľmi vďační, štedrí. Ak čo pošle Kôrková kúpiť, dajú darmo, za pol ceny, raz
toľko, takže Kôrkovci už ani nechodia kupovať.Kôrku a jeho ženu majú radi, ako „neobyčajne“ priateľských, dobrých, milých ľudí. Počuť,
že by ich mali za kmotrovcov volať, len sa ešte nemôžu osmeliť ich osloviť a hútajú, či
staršej neveste, či dcére, či dočkať, až sa dievka vydá, lebo tú si najviac obľubujú…“ Toť v
jej hábach bola na bále tam kdesi…“A čím sa Kôrkovci viac odťahujú od hostín a darov, tým ich susedia viac volajú, im z
každej novinky pošlú a sú pyšní, že taký „predsa už len pán, ako direktor v kase, a i ona
pekná pani, a nejdú medzi pánov, ale len vše po susedoch,“ a už najviac k nim. „Milí ľudia, tí
Kôrkovci.“ A hrdí sú menovite na to, že sa Kôrka nehanbí za svoj sedliacky rod, ani za to, že
jeho stará mať slúžila. „Čo by to už ani vravieť nemusel…“Aký on, Kôrka, vďačný k nim dobrým slovom, tak oni k nemu dobrým vínom a mastným jedlom.
Vše príde domov, že mu je zle od trúnku. Už sa im zaklial, že nepije, nebude; ale dokázali, že
pánboh i trúnok na to stvoril, aby ho ľudia „mierne užívali“. Lebo že i Kristus Pán v Káne
Galilejskej atď…Na fašiangy boly tri dni — polosviatky. Kôrka sa tešil.Chlapci fašiangovali po rodine, alebo rodina u nich; ženy podobne; piekly šišky a sa
hostily. Vynukovaly i Kôrkovú a maly plno rečí o tom, ktorej sliepky už nesú, kedy začnú už
husi, kedy tkať a čo a ako.Ale Kôrkovci sú bohatí na trpezlivosť, lásku k dielu a k cieľu, pre ktoré chodia do
susedov.Susedovci sú bohatší na majetky. Kôrka dočká v čítaní, v rozprávaní, a nič tým čakaním
nestratia; ale toľký statok na dvore, toľké zrno, krm v poli nedočká, nedonesie úžitku, ak sa
neopatrí.Idú traja-štyria kamaráti domáceho mládenca. „Hoj, to bude pamätné odpoludnie!“ uteká
Kôrka do susedov. Berie knižky, letí, číta pre mládež súce, oduševňujúce veci, hrdinské verše
o Jánošíkovi, poviedky… Trochu počúvajú, potom sa potratia po jednom a dievčaťu sa v druhej
izbe alebo v záhrade, na podstení a kde zaliečajú. Všetci chcú veci lásky, nie hrdinstvá!
Lásky, ale takej, o ktorej sa nevraví…Mladé ženy! Tie už viažu deti, nemôžu odísť ako mládež. K tým sa!Do týždňa zrobené, ako neprirovnávajúc, statok v stajni, v nedeľu na poriadky: jedny do
kostola, druhé variť, v domácnosti poriadiť. Ledva stačia popoludní trochu si poískať,
podriemať, vycifrovať seba i deti a ísť k rodine, po meste, do kostola, na cintorín… A tie
deti — krik, plač. Ani so ženami nie je možná iná, duševná práca.„Bože, veď vy máte vychovať slovenskému národu nový podrost!“ narieka Kôrka a trasú sa mu
úzkosťou žily v tele, rozbolí ho hlava od zúfalstva.Chlapi šli vše do poľa úrodu pozerať, hájiť, vše ju ešte i v nedeľu sberajú, alebo sa
trápia, čo bude, ak dážď padne, ak mráz švihne a pšenicu, jarec (a krásne sú ako múr!) búrka
sotne…Sviňa zdochla, kurčatá sa topia, sliepky v záhrade priesadu hrabú, ovocie červač kazí,
kravy na paprčky chorejú, jarmoky zavreli, koňovi starý sluha z neopatrnosti železnými vidlami
do venčeka pichol, tam je denne šesť zlatých a treba koňa kúpiť, tento, čert vie, kedy stúpi
na nohu, potiahne…Ozaj! Kôrka zná očkovať, štepiť. To znajú i susedovci. Ale Kôrka zná recept na štepársky
vosk. To už susedovci neznajú a kupujú ho draho od pernikára. Ej, to je už niečo! Spravil im
ho so tri funty a štepili i chválili.Prvôska-krava kope, ani pristúpiť. I ju bijú, vyväzujú — nepomáha.Kôrka! Kôrka! Dá mu pánboh vnuknutie, že on čítal kdesi nedávno, že takej krave mokré
vrece na kríže… Vydarilo sa. Sláva!Už ich má! Chytí to za praktický, hospodársky koniec. A dá doniesť novín slovenských,
českých, knižiek hospodárskych. Číta — smejú sa; probujú — nevydarí sa.„Najlepšia skúsenosť,“ vypovie starý sentenciu a koniec — knihám.„A nebudeme vždy len čítať, trochu sa i shovárajme.“ (To jest: porapoceme si ako straky…
Čo sa stalo, čo v ulici, v meste nového a také chýry — a to sa Kôrkovi nechce. To sú klebety).Kôrka premysli iné.Synovia boli vojakmi, jeden ešte slúži. Teda vojenské otázky, poviedky a tak vyviesť
názory o vojne a prečo sa ľudia zabíjajú…O „otázkach“ sa nedá hovoriť.Lebo podľa nich, mudrovcov, je vojna od boha ustanovená. I deti, keď ich je vraj dvoje v
živote matky, sa bijú, nie by ľudia…“ Rozprávky? Zažili ich synovia viac a inakších, ako má
Kôrka na papieri.K deťom sa! Tie vše počúvajú, počúvajú Kôrku, vyvaľujú naň očká, že ich až hnať musia k
hydu, dozerať. Ta im „Noviny Malých“, „Zorničku“,[3]rozprávky.Pokukaly obrázky — a dosť. „Čítajte.“ Znajú čítať, ale nie slovensky. V meste sú len
maďarské školy. Dvanásťročný chlapec ani kvôli otcovi, nahovorenému Kôrkovci, nechcel ísť na
slovenskú spoveď. Učil sa to maďarsky. „A slovensky sa znovu nebudem!“ vypovedal a ani hnúť s
ním nijakým vysvetľovaním, ktoré, jestli by si pripustil, musel by sa učiť, a on radšej —
poháňa.„Dobré deti, tak sa berú do roboty — až radosť,“ a starí vyratujú, čo na ktoré už naložiť
môžu.*Po roku sa starý sused zase spýtal Kôrku, ako ide banke.„Obstojne.“„No, veď sa ľudia naučia pomaly. A od peňazí ešte vše platia pol piata?“„Hej, vše.“„No, tak už donesiem i ja na próbu nejakú stovku. Veď azda len nepadne tá banka, ako v
meste počuť…“A hrdý doniesol na druhý deň dve stovky.Večer si dal zavolať Kôrku, aby mu na svedomie povedal, či sú mu peniaze v tejto banke
isté, že by on ešte i viac…„To je dôvery, získanej do roka!“ zlostil sa Kôrka. „Ale neustanem!“ Ponúkol knižky,
noviny na predaj. Boháči, čoby nedali do roka desať korún. Keď zaplatia, azda skorej budú
zvedaví, za čo zaplatili.„Vezmeme, čože by nie! Nech mladí čítajú.“Vzali za štyri koruny a predplatili novinky.Kôrka sa už tešil. Už obetovali na slovenčinu, budú čítať, prebudia sa a budú osožní sebe
i národu.Sotva prišly tri-štyri čísla novín, dal si mestský kapitán zavolať starého suseda:„Čo to? Za pätnásť rokov mali ste pokoj s panslávskymi novinami, a teraz, že ten pansláv
prišiel sem bývať, dáte sa, rozumný človek, pobalamutiť… A podpíšte…“Starý sused, preľaknutý na smrť, podpísal sa, že novinky nechce,[4]a pochválil sa, že veď ich nečítali, že to už len, no, že nechceli Kôrkovi vôľu
zlomiť…No, veď že tak je v poriadku. Že aby si dali pozor, lebo: „Veď toho čert vezme i s jeho
bankou už čochvíľa…“ šepnul starému do ucha čo najdôvernejšie.Kôrka do týždňa nemohol zo starého vysnovať, čo všetko mu na mestskom dome pohovorili.
Hneval sa, škrípal zubmi, plakal.Na tretí deň prišiel sused po dve stovky, že kúpil nejaký kúsok poľa. A to nebola pravda.*Kôrkovci za dva týždne neboli u susedov, a tí ich, čo sa raz stretli, volali, im
dohovárali, že či by sa azda pre tie novinky hnevali? Že veď to nestojí zato.„A keď sa nahnevám, just si ich dám nosiť. Čože mne, ktože mne kapitán? Ja mám viac ako
kapitán! Ja platím vyše troch stovák porcií… a on čo?“ stavia sa starý sused, zvlášte keď má v
hlave.Kôrka ho v tom povzbudzuje, a starý si ešte vypije a potom už hovorí:„Ale vrchnosti poddaný buď, syn môj; lebo vrchnosť je od boha, počujeme neraz v kázni…“Kôrka by mal sto chutí zapáliť kostol, v ktorom susedovci takýchto svätých hlúpostí
napočúvali. Starý mu však do mysli nevidí a pokračuje:„Ale slúchať musíš… A kto zlú vrchnosť ustanovil, nech si je za ňu pred bohom zodpovedný…“Malo by to Kôrkovcov potešiť. Ale keď oni do kostola nechodia a na takú zodpovednosť
neveria, nevládnym, je im iba smutno, nekonečne smutno…[1]Malé deti vodia i do „uvody“.Óvoda (v správnej maďarčine
kisdedóvó) bol názov detskej opatrovne. Na Slovensku zakladali také opatrovne čisto z
maďarizačných pohnútok.[2]Na najbližšiu zábavu do Martina, rodiska Hany Gregorovej. Išlo
asi o augustové slávnosti, na ktorých sa stretávali slovenskí buditelia a ich rodiny. Hana
Gregorová je aj odfotografovaná v kroji ako „Dievča z Kapušian“ (Národný kalendár Nár.
slov. spolku v Sp. št. am. na r. 1913, 249).[3]Ta im „Noviny Malých“, „Zorničku“.Boly to slovenské časopisy pre
deti. Noviny malých vychádzaly od r. 1900 a Zornička od r. 1909.[4]Podpísal sa, že novinky nechce.Viacej takýchto skutočných
prípadov (ako mocipáni nanucovali jednoduchým ľuďom odhlasovanie slovenských novín) uvádza
autor vo svojom obšírnom príspevku Východné Slovensko (str. 248, 251 toho istého
kalendára, kde je fotografia „Dievča z Kapušian“).
|
Tajovsky_Tazky-boj.html.txt
|
Hlas o Štúrovej jazykovej reformeSlávny Sbor múzejný,[1]ktorý si zaumienil zozbierať a vydať vážnejšie dosiaľ známe hlasy o potrebe a
dôležitosti jednoty spisovného jazyka v Čechách, na Morave a Slovensku v Uhrách, aby predložil
verejný dôkaz svojho zmýšľania a svojho úsilia o zachovanie doterajších zväzkov aj pri
príležitosti vznikajúcej novoty a oddeľovaní sa niektorých slovenských spisovateľov, pokladá
za potrebné, žeby aj môj hlas, ako rodeného Slováka, nechýbal tam, kde budú hlasy toľkých
mužov, Čechov, Moravanov i Slovákov, spojené v jednotnom celku. V hĺbke duše sa cítiac
natrvalo zaviazaný ohľaduplnosťou, vážnosťou a vďačnosťou k slávnemu Sboru múzejnému, ako k
jedinému toho času verejne a riadne usporiadanému ústavu, ktorý vyrástol z lona
československého národa a potvrdila ho najvyššia vôľa najmilostivejšieho nášho zemepána, teda
mravne a zákonne povolanému, aby sa staral a bedlil o dobro jeho prirodzeného jazyka i
literatúry, a nemajúc príčiny, prečo by som pred svetom tajil svoje zmýšľanie o tejto natoľko
dôležitej veci, tak veľmi sa dotýkajúcej mravného a duchovného blaha dvoch bratských národov,
česko-moravského a slovenského, prejaviac sa už predtým o tom v rozličných svojich spisoch,
ponáhľam sa splniť žiadosť slávneho Sboru múzejného s úmyslom zakončiť sumáciu[2]a jadro svojho presvedčenia nemnohými úprimnými slovami, aby som čitateľa
nezaťažoval mnohovravnosťou v rozopre, v ktorej možno dopomôcť pravde k víťazstvu, ak jej k
tomu vôbec možno dopomôcť, iba rozumnými dôvodmi a triezvym, rozvažitým rozoberaním veci, a
nie prefíkaným nastavovaním úskočných osídel alebo nerozumným rozvášňovaním vznetlivých myslí.Predovšetkým, aby nedošlo k akémukoľvek nedorozumeniu, musím výslovne pripomenúť, že
cieľom týchto mojich riadkov nie je púšťať sa obšírne a dôkladne do všestranného rozvádzania
dôvodov v prospech jednoty nášho jazyka a do úporného zamietania dôkazov potreby novôt,
začatých v uhorskom Slovensku, ale iba a jedine to, aby som svoje názory na tento národný
problém na žiadosť slávneho Sboru múzejného prejavil pred svetom celkom úprimne a bez
vykrúcačiek a zadosťučinil tak tej časti nášho obecenstva, ktorej aspoň trochu záleží na
poznaní problému. A preto čokoľvek tu bude mimo tohto vytýčeného cieľa a tak prednesené, že by
sa z toho mohol vyvodzovať pôvod a hlavný dôvod môjho zmýšľania s väčšou alebo menšou istotou,
nech sa pokladá za druhoradý prílepok, za mimovoľný pohľad na okolnosti, a nie za podstatu
veci; no napokon jednako nemožno jasne a zrozumiteľne hovoriť o jednom bez dotýkania sa
druhého. Aby som sa však úmyselne pustil do podrobného rozoberania dôvodov pre jednotu a proti
novote, na to nemám teraz, hoci by i vôle a chuti bolo dosť, ani potrebného stihu, ani sa mi
to nezdá byť nevyhnutne potrebným buď z dôvodov ohľadu na naše obecenstvo, buď z ohľadu na
pôvod vzniknutých novôt na Slovensku. Oná časť obecenstva, ktorej aspoň trochu záleží na
poznaní dôvodov môjho presvedčenia, istotne nájde ich v tejto knihe takmer vo všetkých
článkoch a najúplnejšie obsiahnuté v dôkladných rozpravách ctihodných mužov Jungmanna,
Palackého a Kollára; ich dôvody sú v podstate a jadre i mojimi, nové by som k nim sotva vedel
pripojiť, a iba ich pozmeňovanie do iných foriem bolo by len mrhaním času.[3]Koho tieto nepresvedčia, pre toho je môj slabý hlas zbytočný. Rovnako sa tu
nemôžem pokúsiť ani o to, aby som dôkladným vysvetlením svojich dôvodov odradil pôvodcov
týchto vzniknutých novôt na Slovensku od ich predsavzatia a naklonil ich prijať moje
zmýšľanie; lebo viem dobre, že medzi zásadami, z ktorých vyplýva ich a moje zmýšľanie o tomto
národnom probléme, vládne absolútny rozpor, čo nemožno urovnať bezo zmeny celého človeka, a že
ich duch sa nadchýňa v takej nedostupnej mi absolútnej výške teoreticko-špekulatívneho
uvažovania, z ktorej sa im všetky moje myšlienky, domnienky a úsudky o jazyku a literatúre,
nadobudnuté v nížinách obyčajného života všednou skúsenosťou, triezvym uvažovaním o ľudskom
osude, musia zdať iba ako starosvetské, všedné, nezáväzné alebo úplne neplatné. Kde nieto
nádeje dosiahnuť u odporcu rozumnými dôvodmi lepšieho, podľa môjho názoru, presvedčenia, tam
nemá pre mňa polemika nijakého pôvabu, lebo mne, ako inde tak i tu, nejde o vedenie sporu
proti osobám, ku ktorým sa vždy a všade správam s patričnou úctou, hoci nie som rovnakej
mienky s nimi o primeranosti nimi používaných prostriedkov k dosiahnutiu vytýčeného cieľa —
ale iba o vec samu, o prospech a blaho nášho milého národa. No dúfam, že mi toto moje verejné
osvedčenie a pritom úmyselne tak úzko vymedzený záver nebudú zazlievať ani oni, ani ostatné
obecenstvo. Kde sa vec, ako tuná, týka spoločného majetku, t. j. jazyka a literatúry, všetkých
troch ratolestí jedného kmeňa, s ktorým majetkom už jedna strana naozaj začína ľubovoľne
zaobchádzať, odstupujúc od jednoty a celku, tam nemožno pokladať za falošnosť bezúhonné slová,
ľútosť druhej strany nad udalosťami a súčasne i želanie, aby sa všetko na dobré obrátilo.
Keďže som strávil väčšiu a lepšiu časť svojho života v náukách slovanských, vekom i
najmilostivejším bohom danou mi povahou zbaviac sa akýchkoľvek pút, do ktorých obyčajne viažu
krehkosti a vášne ľudského ducha a zabraňujú mu jasným zrakom preniknúť do samého prameňa
pravdy a dobra — odjakživa pri zapodievaní sa či náukami vôbec, či náukami slovanskými zvlášť,
mával som na pamäti vždy väčšmi vzdelávanie a zdokonaľovanie svojho ducha než poučovanie a
naúčanie iných, pravdaže, bez akéhokoľvek úmyslu vtierať sa a vnucovať svoje myšlienky a
názory iným, nerovnako so mnou zmýšľajúcim — upokojujem sa trochu nádejou, že mi ani stúpenci
novej myšlienky na Slovensku, ani priatelia doterajšej jednoty nebudú vyčítať ako zbytočnosť a
všetečnosť, ak im tu predložím podľa možnosti stručne a jednoducho, bez strojeného, lopotného
zhromažďovania a vykresľovania dôvodov výsledok svojho premýšľania o tejto veci.Bolo a je mojím presvedčením, že na celom priestore slovanským ľudom obývaných krajín od
českého Rudohoria až k mestám Bardejovu a Humennému nad riekou Laborcom v Uhrách, a krížom od
Krkonôš až k Dunaju po mesto Komárno, t. j. v Čechách, na Morave a uhorskom Slovensku, vládne
jedna a tá istá reč slovanská, pôvodne a na úsvite našich dejín dokonale jednotná, teraz však,
vplyvom rôznych okolností za dlhého priebehu času, rozdelená na dve hlavné nárečia,[4]na české z tejto strany Tatier čiže v Čechách, na Morave a v rakúskom Sliezsku, a
naslovenskéz tamtej strany Tatier čiže v severných Uhrách, s mnohými,
takmer nenápadne na seba nadväzujúcimi podnárečiami. Najistejším dôkazom toho je vzájomná
zrozumiteľnosť hovorovej reči ľudu, obývajúceho tieto tri vlasti. Medzi všetkými slovanskými
národmi a národíkmi, koľko ich len je na svete, istotne najľahšie porozumie rodený Čech a
Moravan rodeného Slováka, a naopak tento týchtam, takže jedni s druhými, každý vo svojom
nárečí, môžu sa dorozumieť bez veľkej ťažkosti, pravdaže, oveľa ľahšie než Čech s Lužičanom
alebo Slovák s Poliakom, hoci aj títo sú ich susedia a podľa jazyka blízki príbuzní. Táto
pravda je taká očividná a hmatateľná, že môže o nej pochybovať iba teraz i medzi nami
nezriedkavá skepsa, u ktorej nezaváži nijaká, takzvaným zdravým rozumom pochopiteľná pravda. Z
tejto kladnej rovnakosti reči, čo sa týka podstaty a hlavných znakov, plným právom možno
predpokladať rovnaký pôvod slovanského ľudu v Čechách, na Morave a na uhorskom Slovensku; z
nej sa vychádza aj pri vysvetľovaní onoho úzkeho politického spojenia spomínaných troch
vetiev, v ktorom ich zastihujeme na samom úsvite našich dejín. Morava a uhorské Slovensko
patrili v celom priebehu deviateho storočia, a nepochybne už aj skôr, do jedného veľkého
štátu, so spoločnými panovníkmi; neskoršie, po násilnom odtrhnutí Slovenska od Moravy novými
prisťahovalcami, Maďarmi, pripojila sa Morava k Čechom, vstúpiac s nimi ako s najbližšími
svojimi bratmi do najužších a trvanlivých politických zväzkov. Domácnosť, mravy, náboženstvo,
duchovná vzdelanosť postupovali rovnakým krokom u všetkých troch vetiev i navzdor všetkým
politickým premenám, pod tlakom násilia a živlov, buď úspešne a veselo dopredu, buď smutne a
zhubne naspäť. Nesmrteľní hlásatelia náboženstva kresťanského a prví učení pestovatelia
slovanského jazyka, Cyril a Metod so svojimi spoločníkmi — Klimentom,[5]Naumom,[6]Angelárom,[7]Sávom,[8]Vavrincom[9]a Gorazdom,[10]moravským to rodákom — rozsievali blahoplodné semä božských náuk v tom istom čase
a s rovnakou starostlivosťou vo všetkých troch krajinách, na Slovensku, na Morave a v Čechách,
pokladajúc ich za jednu a nerozdielnu vinicu, zverenú im na vzdelávanie bohom a najvyššou i
svetskou i duchovnou mocnosťou na svete. Po ich smrti, po úpadku slovanských bohoslužieb v
týchto krajinách, rozšíril sa, najmä pôsobením sv. Vojtecha,[11]obrad latinskej cirkvi v tom istom čase v Čechách, na Morave a na Slovensku, nie
však na rusínskom[12]území, bezprostredne priľahlom ku Slovensku v severovýchodných Uhrách; a toto je
dôkazom, že Slováci v tých časoch jazykom, mravmi, obyčajmi, citmi a zmýšľaním, slovom, celým
svojím duševným životom boli spojení oveľa užšími zväzkami s Čechmi, hoci vzdialenejšími, lebo
ich od nich oddeľovala Morava, než s Rusínmi, hoci s nimi bezprostredne susedili. Niet
pochyby, že tieto zväzky ostali neprerušené i v nasledujúcich storočiach, aj keď sa nám o
stave a priebehu osvety u Slovákov nezachovali z tých čias takmer nijaké spoľahlivé svedectvá.
Je možné, že založenie pražskej univerzity[13]znamenite prispelo k upevneniu tejto duševnej jednoty a že svetlo, rozžaté v tomto
novom semenisku, osvecovalo svojou žiarou i krásne, veselé a žírne kraje na Slovensku v
Uhrách. V Čechách začaté pôsobenie magistra Jana Husa[14]a jeho stúpencov v ďalšom svojom rozvoji hlboko zasahovalo až do jadra Slovenska:
jeho učenie našlo medzi Slovákmi mnoho prívržencov. Husitskí Česi, stíhaní doma víchricami
vojen a inými pohromami, hromadne sa osadzovali a zakladali svoje sbory medzi Slovákmi ako
medzi najbližšími svojimi príbuznými a bratmi. Husovým obdobím vznikajú začiatky najstarších
písomných pamiatok Slovákov v Uhrách, a od tých čias až doteraz viazal jeden a ten istý
spisovný jazyk všetky tri vetvy jedného kmeňa, Čechov, Moravanov a Slovákov (okrem niektorých
nepatrných výnimiek Sotákov a Bernoláka i jeho stúpencov). Podstatný ráz tohto spisovného
jazyka, čo sa týka gramatických foriem, má nepochybne pôvod v reči na pôde českej, najmä v
staroslávnej kráľovskej, náukomilovnej Prahe a na jej známom okolí, lebo to z prirodzených
príčin, podľa príkladu všetkých, na viacerých územiach a po krajinách rozšírených jazykov,
ináč byť ani nemohlo; no s pevným presvedčením môžeme tvrdiť to, že onen umne vybrúsený,
ohybný, prekrásny, zvučný, bohatý, milý a ľúbivý spisovný jazyk, ktorý v spisoch českých a
moravských bratov, najmä v Kralickej biblii[15](na ktorej spolupracoval i Slovák Jesenský)[16]dosiahol vrchol svojej formálnej dokonalosti, takže ten, kto ho bližšie a
dokonalejšie pozná, nikdy sa ho nemôže dosť naobdivovať a v ňom sa nakochať; tento jazyk nebol
plodom usilovnosti iba Čechov, ale výkvetom duchovného úsilia najznamenitejších duchov
všetkých troch ratolestí jedného štepu, Čechov, Moravanov i Slovákov. Ktokoľvek lepšie pozná
dejiny československej literatúry od Husových čias až doteraz, tomu nemôže byť neznáme, že na
nedeliteľnom poli spoločnej literatúry v spomenutom dlhom období rovnako horlivo a s rovnakými
výsledkami pracovali Česi, Moravania a Slováci, a že rovnaké zásluhy majú všetci traja, podľa
pomeru svojho postavenia k celku počtom i silou, ako o vycibrenie, zušľachtenie a zdokonalenie
spisovného jazyka, tak i o obohatenie a zveľadenie literatúry. Komuže, v dejinách našej
literatúry zbehlému, nie sú známe mená učených Slovákov: Benedikta z Nedožier, Tranovského,
Kalinku, Pilárika, Hrabca, Masnicia, Jakobea, Semiana, Čerňanského a iných? Boli časy, najmä v
druhej polovici sedemnásteho a prvej osemnásteho storočia, keď spisovný jazyk československý v
Čechách a na Morave bol na čas pridusený pohromami krvavých vojen, ale na Slovensku, kde
dorážalo naň menej prekážok a ťažkostí, prekvital tým spanilejšie a prinášal hojné ovocie, ako
to dosvedčujú čisto a správne napísané spisy Krmanove, Belove, bratov Bahylovcov, Ambrosiove,
Hruškovicove, Doležalove a spisy mnohých iných. Ešte na začiatku terajšieho storočia objavila
sa v takzvanom inštitúte literatúry slovenskej[17]v Prešporku zdvojnásobená snaha osvietených, blaho celého svojho národa milujúcich
Slovákov v najušľachtilejšom svetle; starostlivosťou predstavených mužov tohto ústavu, najmä
učeného a vysokozaslúžilého Jura Palkoviča, vyšiel nemalý počet kníh, predovšetkým Písmo sväté
a Výklad Nového zákona v obyčajnom našom spisovnom jazyku tak vzorne a správne, že ich môžeme
smelo postaviť vedľa najlepších kníh, napísaných v tom čase Čechmi. Skrátka, od čias prvého
svetla, ktoré dopadá na históriu československého národa, až do prítomnosti nachádzame všetky
tri ratolesti jedného a toho istého štepu literárne spojené čo najužšie: jeden spisovný jazyk
zväzoval ich všetky tri nerozlučne dohromady a všetci mali jednu spoločnú pokladnicu
slovesného bohatstva, do ktorej každý podľa miery svojej zámožnosti a sily prinášal svoje
vklady, a z ktorej si všetci navzájom spoločne merali duchovnú potravu. Isteže táto jednota
musela mať hlboké a pevné základy, ktoré v priebehu tisíc rokov odolali všetkým zvonka na ne
dorážajúcim náporom, i samotnému politickému oddeleniu Slovenska od Moravy a Čiech;
nezakladala sa teda na chúťkach a svojvôli jednotlivcov, predstaviteľov národnej literatúry,
ale na pôvodnej najbližšej príbuznosti všetkých troch vetiev národa česko-slovenského, na
podstatnej podobnosti ich telesnej a duševnej povahy, na rovnakosti jazyka, mravov a obyčají,
na súhlasnosti snáh a potrieb, na vzájomnej výhode všetkých, slovom, na nutnosti a
nevyhnutnosti veci samej. Túto jednotu zaručoval cit celého národa česko-slovenského a
uvedomenie všetkých šľachetnejších, vzdelanejších a osvietenejších jeho duší: Čech na Morave a
Moravan v Čechách ani podľa krajinských zákonov, ani podľa zvyku nepokladal sa za cudzinca, a
hoci Slováci boli oddelení od Moravanov a Čechov nielen občianskou správou, ako dosiaľ, ale
dosť dlhý čas i vládou a panovníkmi, predsa však v činoch i v živote samom, vo vedomí ľudu,
ktorý sa správal podľa zdravého citu, nikdy nebol Slovák na Morave a v Čechách, a naopak zase
Čech a Moravan na Slovensku, čo sa týka jazyka a národnosti, pokladaný za cudzinca. Ak bol na
tomto poli vyššieho národného života v pomere jedných k druhým dajaký rozdiel, vyplýval
prirodzene z podstaty veci, bol samovoľný, nikomu nekrivdiaci: bol to vzťah, aký býva medzi
staršími a mladšími, silnejšími a slabšími, bohatšími a chudobnejšími bratmi; predovšetkým
Slováci sa vždy dôverne a prítulne vinuli k Čechom a Moravanom navzdor prekážkam, ktoré im
doma kládli rozličné okolnosti, najmä odlišovanie sa v hovorovej reči, vzdialenosť sídel a
rozdielnosť občianskej správy, dobre cítiac, že ich duchovné blaho, pokrok v národnej osvete a
literatúre závisí od ich zotrvania v doterajšej jednote, a že prenáhlené, násilné vytrhnutie z
lona spoločnej matky všetkých troch, jednotnej, počas tisíc rokov pestovanej písomnej reči,
jednotnej, počas pol piata storočí nazhromaždenej literatúry hrozí im veľké nebezpečenstvo
popri malej nádeji, t. j. stratou istého, jestvujúceho a bohatého dedičstva popri výhliadke na
neistý, chudobný zárobok v ďalekej, nevyspytateľnej budúcnosti. Že slovenský ľud v Uhrách pri
tomto zotrvaní svojich duchovných správcov a učiteľov v literárnej jednote s Čechmi a
Moravanmi, čo sa týka primeraných jeho potrieb rozumových, mravných a náboženských, nič
nestratil, že dosiahol primeranú odmenu za obetovanie svojej domácej čiže krajinskej reči v
prospech všeobecného spisovného jazyka, to vari ani jeden nepredpojatý znalec vlastností a
stavu ako jeho, tak aj iných národov nemôže poprieť: nemožno predsa právom tvrdiť, že by
slovenský ľud preto, lebo vzdelanci a vzdelávatelia zotrvávali v jednote spisovného jazyka a
literatúry s Čechmi a Moravanmi, bol utrpel viditeľnú škodu na svojom rozumovom, mravnom a
náboženskom vzdelaní a stal sa buď surovším a svárlivejším, buď tupším a lenivším než ľud
okolitých národov slovanských i neslovanských, u ktorých sa spisovný jazyk málo alebo vôbec
nelíši od domácej, hovorovej reči, a ktorý tuná menovať je zbytočné, lebo ho Slováci majú pred
očami.Pravda, nemožno poprieť, a ja to tu nemienim zakrývať a zatajovať, že toto zotrvávanie
Slovákov s Čechmi v jednote spisovného jazyka a literatúry stávalo sa časom stále ťažším, že
najmä spisovateľom na Slovensku žijúcim bolo čoraz krušnejšie a lopotnejšie držať sa po
stránke gramatickej správnosti a vycibrenosti slohu na úrovni so spisovateľmi, žijúcimi na
Morave a v Čechách, a že čítanie novších českých kníh, zvlášť z odboru vyšších náuk a umení,
nebolo za našich čias Slovákom také ľahké, snadné a prístupné ako za čias otcov a praotcov.
Príčiny týchto ťažkostí boli a sú dosiaľ rozličné a medzi nimi hlavné, podľa mojej mienky,
tieto tri: Predovšetkým čoraz väčší a väčší rozdiel medzi hovorovou rečou ľudu českého a
moravského na jednej a ľudu slovenského v Uhrách na druhej strane.[18]Reč ľudu českého a moravského kráčala takmer rovnakým krokom, okrem malých
výnimiek, s premenami jazyka spisovného, nikdy sa priveľmi od neho nevzďaľujúc; oproti tomu
reč slovenského ľudu v Uhrách, ktorá si zachovala pomerne mnoho, najmä čo sa týka samohlások,
starších foriem jazyka, súčasne pritom v horských sídliskách bez strediska národného života
rozdrobiac sa na veľké množstvo krajových, dosť si nepodobných podnárečí, odchýlila sa tým
očividne od pravidelných foriem spisovného jazyka. No táto odchýlka nepokročila tak ďaleko, že
by sa tým, t. j. iba pre číru rozdielnosť foriem, spisovný jazyk bol stal slovenskému ľudu
úplne nezrozumiteľným; isteže neverím, že by slovenskému ľudu spisovné tvary„košile, lidé, duše“atď. pre rozdielnosť samohlások boli
nezrozumiteľnejšie než hovorove používané„košeľa, ludealeboľudia, duša“atď. — Po druhé: vlastnosti, ktoré nadobudol novší
spisovný jazyk v Čechách po obnovení národnej literatúry, boli očividne odlišnejšie od
vlastností staršieho spisovného jazyka, aký nám vo svojich spisoch zanechali najmä českí a
moravskí bratia. Keď sa Česi prebudili z dlhého spánku a zbadajúc sa v národnej literatúre
ďaleko pozadu za inými národmi, najmä Nemcami, ozlomkrky sa ponáhľali dohoniť to, čo sa za
dlhý čas zameškalo. Písalo sa tu a prekladalo veľa z brucha a prenáhlene, slovami síce
českými, ale často v duchu nečeskom, neslovenskom. Potreby našich čias, spôsob a smer celej
novšej západoeurópskej vzdelanosti donútili ich vystúpiť bez rozpakov z úzkeho, príliš
obmedzeného okruhu náuk a umenia, v ktorom naši predkovia žili a pracovali, a prikročiť k
náukám a vedám, nepestovaným dotiaľ u nás v národnom jazyku, ku prírodospytu, chémii,
matematike teoretickej a praktickej, k silospytu,[19]hvezdárstvu, lekárstvu, pitve, psychológii atď., slovom, pestovať literatúru
všestranne. Vytvorilo sa tu mnoho nových slov a názvov, lebo ináč sa ani nedalo, ak sa malo
dačo napísať (a napísať sa muselo). Poklady starej literatúry nemohli sa tak zrazu povyberať,
ocúdiť a vydať kvôli zdokonaleniu a obohateniu jazyka, nemohla sa tak narýchlo otvoriť brána k
poznaniu ostatných vzdelanejších slovanských nárečí, poľského, ruského a ilýrskeho, a preberať
z nich látku, potrebnú na vypĺňanie nedostatkov domáceho jazyka. Slováci neboli vo svojom
položení prinútení tak zrazu prekročiť rámec prostonárodnej literatúry a prejsť do oblasti
systematických náuk a vied, i dôslednejšie lipli na takzvanom biblickom slohu,[20]ktorý sa im v tom čase zdal dostatočným pre všetky ich potreby, a tým sa odcudzili
po vedeckej čiže náukovej stránke novšej českej literatúre. Ale ani tieto ťažkosti nedosiahli
taký stupeň, aby to muselo dôjsť k neodvratnému rozdvojeniu literatúry. V Čechách snaha o
čistotu a správnosť, o pôvodný, prirodzený, a aby som tak povedal — slovanskejší ráz
spisovného jazyka prenikla čoskoro duše všetkých významnejších spisovateľov a trvá nie bez
úžitku až dodnes. Slováci mali iba vyčkať čas, ktorý by ich posúril prikročiť samovoľne k
širšiemu okruhu náuk, aby sa presvedčili, že biblický jazyk a sloh — hoci je, čo sa týka
foriem, neodvolateľným pravidlom a zákonom — predsa látkou naskrz nedostačuje na pestovanie
svetských náuk, aké vyžaduje naše storočie a stav európskej osvety. Pomoc z ich strany,
poskytnutá vytvorením vzorov dobrého náučného slohu z iného stanoviska, mohla by po tejto
stránke Čechom iba osožiť, chrániac ich pred jednostrannosťou a krajnosťami, a istotne by sa
bola vždy prijala vďačne a s uznaním. — Po tretie: k rozšíreniu ťažkostí v pohodlnom používaní
jedného a toho istého spisovného jazyka medzi Čechmi a Slovákmi prispel nedostatok národných
škôl na Slovensku a nedostatok kníh, potrebných na vyučovanie mládeže. V Čechách a na Morave,
hoci prirodzený jazyk bol z vyšších škôl a krajinských úradov pomaly vytisnutý, predsa však
starostlivosť o jeho riadne a správne vštepovanie do rastúceho pokolenia, ako doma tak i na
školách, nekleslo nikdy tak hlboko ako na Slovensku. Vždy sa našli horliví a vzdelaní mužovia,
ktorí učili tento jazyk rodnú mládež na nižších i vyšších, svetských i duchovných školách, ak
nie verejne tak aspoň súkromne; na niekoľkých vyšších ústavoch, na Pražskej univerzite
založila sa dobročinnosťou vlády a zásluhou stavov katedra českého jazyka a literatúry,[21]píšu sa a vydávajú vo veľkom množstve potrebné náučné knihy, návody na správne
čítanie a písanie, gramatiky, slovníky, frazeológie, chrestomatie čiže čítanky a iné slohové i
slovesné prípravy, z ktorých mnohé, najmä čo vyšli v novších časoch, nemálo vynikajú
znamenitým obsahom i formou. U Slovákov je od pradávna menšia a miestami i časom dokonca
žiadna starostlivosť o rozširovanie česko-slovenského spisovného jazyka či už na školách alebo
i doma pomocou dobrých náučných kníh. Činnosť inštitútu a katedry reči a literatúry slovenskej
v Prešporku nikdy sa nerozvila natrvalo, dôsledne a bez prerušenia, iné podobné, zväčša
súkromné ústavy na gymnáziách a lýceách, sotva vznikli, vždy zanikali bez stopy a trvanlivého
účinku. Náučných kníh o našom jazyku, napísaných s mimoriadnym ohľadom na Slovákov, je málo,
ba i tie, ktoré boli poruke, využili sa nedostatočne. No i tento nedostatok sa mohol spomedzi
všetkých najľahšie odstrániť dobrou a pevnou vôľou, stálosťou a vytrvanlivosťou, zjednotením
úmyslov a využitím primeraných prostriedkov. Treba bolo postarať sa predovšetkým o potrebné,
metodicky vypracované náučné knižky a ich použitie v školách, o upevnenie katedry slovenskej
literatúry v Prešporku, a podľa možnosti o založenie inej podobnej dakde hlbšie v jadre
Slovenska. Bez dôkladného, usilovného vyučovania a priúčania sa nemožno si dokonale osvojiť
ktorýkoľvek spisovný jazyk, zachovávať pri písaní jeho čistotu, správnosť a pre zrozumiteľnosť
nevyhnutnú jednotu gramatických foriem, nech je napokon akýkoľvek, starý alebo nový, nech sa
berie do úvahy jazyk z úpätia Tatier alebo Krkonôš, z poriečia Váhu alebo Moravy či Vltavy.
Preto ani tieto, ani iné podobné ťažkosti, doliehajúce na používanie doterajšieho spisovného
jazyka na Slovensku, ako náhodné a ľahko odstrániteľné, nemohli ma nikdy priviesť k tomu
presvedčeniu, že by prenáhlené a násilné odtrhnutie sa Slovákov od Čechov vo spisovnom jazyku
a literatúre bolo krokom, požadovaným nevyhnutnosťou vecí a nevyhnutne potrebným prostriedkom
na zachovanie a posilnenie ich duchovného blaha. Bolo obdobie ešte za čias môjho pobytu v Uhrách,[22]keď myšlienka — akým spôsobom by slovenskí spisovatelia vo veci jazyka mohli
najlepšie a s najzaručenejším úžitkom vyhovieť potrebám svojho ľudu v terajšom stave jeho
vzdelanosti — nemálo zaujímala moju myseľ. Mnoho sme vtedy uvažovali a premýšľali ja i môj
priateľ Kollár o tomto predmete aj listovne, aj pri osobných stretnutiach. Priznám sa, že sa
mi i vtedy zdalo a zdá sa mi aj dnes, že by slovenskí spisovatelia bez uškodenia literárnej
jednote, na základe zdedeného spisovného, najmä biblického a u evanjelikov spolu i
liturgického jazyka mohli aj ďalej pokračovať zvláštnou, od Čechov čiastočne rozdielnou cestou
tak, aby podľa možnosti šetriac od starodávna prijaté gramatické formy a nemeniac pravopis, po
lexikálnej a v istom zmysle i syntaktickej stránke čiže v látke jazyka brali väčší ohľad na
svojich krajanov Slovákov než na Čechov, používajúc slová a reč domácej podoby tam, kde má
Čech svoje zvláštne, im neznáme alebo menej zrozumiteľné. Urobili tak čiastočne už viacerí
slovenskí spisovatelia starších i novších čias, najmä Rybay, Bartholomaeides, Feješ, Čaplovič,
Fejérpataky, i sám Kollár vo svojich posledných, s mimoriadnym ohľadom na Slovákov vydaných
spisoch, v Čítanke,[23]Kázniach[24]atď., ktoré sú poznačené rázom a farbou svojho slovenského pôvodu; a mohlo by sa,
po dôkladnom uvážení veci a všestrannom preskúmaní, najmä v spisoch, určených výhradne pre
pospolitý slovenský ľud, azda ísť ďalej o krok alebo dva, vždy už potiaľ, pokiaľ by sa tým
nenarúšala žiadúca jednota a od Slovákov pochádzajúce spisy nestali sa úplne nezrozumiteľnými
a neprístupnými Čechom, a od týchto tamtým, pre rozdielnosť v pravopise i gramatických
formách. Takto by slovenská literatúra v Uhrách vytvárala zvláštnu časť v celku, z ktorého by
sa nevylučovala, ale by bola jeho súčasťou ako dúha v dúhe, ako kruh v kruhu. Obe strany by si
vzájomne rozdeľovali svoje zvláštne, každej z nich pôvodne patriace poklady; Slováci by si
nezamedzili prístup k slobodnému a uľahčenému osvojovaniu si neoceniteľných pamiatok
staročeskej literatúry, Česi by zo slovenských spisov čerpali bohatstvo slov a prísloví, veľmi
užitočných pri ďalšom obohacovaní a zušľachťovaní spisovného jazyka a predovšetkým pri
odstraňovaní nemeckých spôsobov reči. Toto by bola blahodarnáobnovaa
zaručený zisk, nie však odvážny, násilnýprevrata zaručená škoda.Že za takúto primeranú, miernu, obom stranám užitočnú a teda vítanúobnovunemôžem uznať onú novotu v jazyku a v pravopise, ktorá vznikla
minulého roku na uhorskom Slovensku, a v Novinách[25]i Orle ju vystavujú na obdiv, o tom sa nemusím pred čitateľom, poznajúcim veci,
mnohými slovami ani rozširovať. Podľa môjho pevného presvedčenia je to konečný a úplnýprevrat, ktorý — ak sa uskutoční dôsledne a načisto a ak sa ujme medzi
terajšími i budúcimi slovenskými spisovateľmi — napokon zničí nielen doterajšiu jednotu
spisovného jazyka medzi Čechmi a Moravanmi na jednej a medzi Slovákmi na druhej strane, ale i
prítomnosť a budúcnosť Slovákov po duchovnej a literárnej stránke celkom odtne od ich
minulosti. Podnárečie, vybrané za základ nového spisovného jazyka a obmedzené i medzi samým
slovenským ľudom na malé pole pôsobnosti, pravopis, pristrihnutý podľa abstraktných zásad bez
ohľadu na etymológiu[26]a na podobnosť pravopisov vzdelanejších slovanských nárečí, všetko to očividne
svedčí o úsilí úmyselne odstrániť celú doterajšiu literárnu stavbu na Slovensku tak, aby kameň
na kameni neostal a mohla sa vystavať budova nová, nový chrám osvety pre Slovákov v pôvodnom
svojráznom slohu ak aj nie úplne bez ohľadu na ostatné vetvy kmeňa slovanského (čo posúdiť
nemôžem), tak aspoň bez ohľadu na najbližších príbuzných, Čechov a Moravanov. Priznám sa, že v
celej histórii literatúry vzdelanejších slovanských národov nepoznám takého prenáhleného,
násilného a rozsiahleho prevratu, takého odvážneho skoku od bieleho k čiernemu, než je tento.
Medzi príkladmi, ktoré možno uviesť z histórie literatúry ruskej, srbskej, ilýrskej atď., a
medzi týmto je veľký, podstatný rozdiel. Rusi i pred Petrom[27]písavali po rusky a píšu dodnes jazykom umele zliatym z cirkevného a domáceho
nárečia, Srbi už pred Obradovićom[28]písavali po srbsky (podľa svedectva listín, zákonov, letopisov atď.) a až dodnes
sa nezbavili vplyvu cirkevného jazyka. U oboch sa pravopis obnovuje iba po čiastkach, bez
odstraňovania základov etymológie; Chorváti najnovšie zjednodušujú iba pravopis maličkou
zmenou niektorých písmen,[29]spisovný jazyk však uvádzajú na starší, širší, pevnejší, pozitívny a historický
podstavec čiže základ. Všetky tri národy pri vytýčených obnovách väčšmi šetria súvislosť
prítomnosti s minulosťou, všetky tri majú ku hľadaniu nových lepších ciest iné pohnútky, iné
výsledky. Keby boli Slováci ľudom polodivým, nedávno obráteným na kresťanskú vieru, mravne i
rozumove celkom nevzdelaným, bez hocijakého krvného zväzku príbuznosti s inými susednými
národmi, asi ako Arnauti[30]v Turecku alebo Avari na Kaukaze, keby boli národom veľkým a politicky
samostatným, alebo aspoň svojou polohou na nejakom ostrove v oceáne menej podliehajúcim vplyvu
ostatných obkľučujúcich ich národov, menej by som sa čudoval tomu, čo sa začalo: no Slováci
nie sú začiatočníkmi na púti života civilizovaných národov, dosiaľ im nechýbalo svetlo a pomoc
domácej národnej literatúry, nie sú bez starých, svätých zväzkov s najbližšou svojou krvou, ku
ktorej by ich ako mladších bratov mali užšie než kedykoľvek viazať ku starším sčasti
povinnosti vďačnosti a uznania, sčasti hlas opatrnosti, v tomto čase natoľko rozhodným pre
prítomný i budúci blahobyt všetkých troch vetiev. Čudné, nepochopiteľné osudy Slovanstva! V
druhej polovici sedemnásteho a prvej osemnásteho storočia, keď československá reč v Čechách a
na Morave chradla a hynula, Slováci sa jej ujímali horlive a veľmi úspešne, píšuc správnejšie
než sami Česi: no teraz, keď čeština veselšie než kedykoľvek predtým prekvitá, národnosť a
literatúra uberajú sa dopredu rýchlejším a vydarenejším krokom, než sme sa sami odvážili dúfať
ešte prednedávnom, teraz sa Slováci bez dostatočných príčin, silou mocou od Čechov odtŕhajú!
Daromné je uisťovanie, že prijatím nového spisovného jazyka a založením novej literatúry na
Slovensku neutrpia škodu staré zväzky lásky medzi bratskými národmi a staré pomery literárnej
vzájomnosti, že stojac každý na svojej zemi a pretekajúc sa v jej obrábaní, tým ľahšie, lebo
bez závisti a žiarlivosti, budeme si môcť vzájomne deliť znamenité plody umu a spoločne sa
nimi živiť.[31]O prvom nepochybujem, lebo láska je mocnosť prírody, silnejšia než všetky odbojné
a odporujúce jej mocnosti sveta; táto ani v krvi šľachetnejších synov Slovenska, Moravy a
Čiech nikdy nevyhasne, hoci by bolo aj viacej podnetov na nezhody a rozpory, než ich je
skutočne — o druhom sa však nemôžem nijako presvedčiť. Budú to iste aj v budúcnosti jednotliví
učení Slováci, kupujúci a čítajúci lepšie knihy české, a medzi Čechmi slovenské, asi ako teraz
poľské alebo ilýrske alebo ruské, no ich počet bude veľmi skromný: o vzájomnosti v literatúre,
aká bola dosiaľ, bez jednoty spisovného jazyka nemôže byť potom ani reči. Bez úmyselného,
dôkladného vzdelávania sa v československom spisovnom jazyku, bez horlivého, stáleho
usilovania sa o jednotu literatúry v tom zmysle a smere ako doteraz, odcudzia sa Slováci
čoskoro úplne i staršiemu spisovnému slohu, i novšej českej literatúre; Česi a Moravania nikdy
neprivyknú na nové slovenské podnárečie a pravopis. Priehlbeň medzi jazykmi a literatúrami
oboch strán (hoci budú iba dve literatúry) bude čoskoro taká veľká, že ju viacej nič nevyplní.
Predstiera sa, že mimoriadny stav, v ktorom sa ocitli Slováci v Uhrách, že nové pomery, ktoré
vznikli medzi nimi a ostatnými národmi, nevyhnutne vyžadujú použiť nový, mimoriadny
prostriedok, aby sa ubránili pred zahynutím. Rád pripúšťam, že nový stav vecí vyžadoval novú,
znásobenú starostlivosť o zachovanie slovenského ľudu pri zdedenej národnosti: no myslím, že
pre dôraznejšie pôsobenie na srdce i myseľ slovenského ľudu mohol sa vybrať prostriedok oveľa
primeranejší, oveľa miernejší, menej škodlivý, menej nebezpečný, než je ten, aký sa použil. V
skutočnosti nemožno tvrdiť, že by plody významnejších spisovateľov v Čechách a na Slovensku
boli na čulejšie duše na Slovensku ostali úplne bez vplyvu iba pre vlastnosti spisovného
jazyka; pôvodcovia týchto vzniknutých novôt to vedia sami najlepšie (tak aspoň dúfame), ktorým
spisom vďačia za svoje prebudenie k národnému citu a zmýšľaniu, za svoje zachovanie sa
Slovanstvu — či Bernolákovej Gramatike, či niektorým iným knihám. Ak bolo treba zostúpiť o
niekoľko stupňov nižšie a prihliadnuť na potreby pospolitého slovenského ľudu, mohla sa na to
vybrať stredná cesta, ktorú som už spomenul, a mohlo sa vyhnúť neprirodzeným, násilným a takým
nebezpečným a škodlivým krajnostiam. Vraví sa však, že výber tohto prostriedku, voľba tejto
cesty uskutočnila sa na všeobecnú žiadosť samotného slovenského ľudu. Neviem, či sa skutočne
dakto prv, než sa k dielu prikročilo, riadne spýtal na to ľudu, či dospelých a na hlasovanie v
takej dôležitej veci duchovne povolaných jeho členov; podľa toho, čo sme sa i my vzdialení
dozvedeli a dosiaľ sa dozvedáme o nespokojnosti mnohých šľachetne zmýšľajúcich Slovákov s
touto novotou, o odpore, s ktorým sa stretáva i medzi samotným pospolitým ľudom vo viacerých
častiach uhorskej vlasti, oprávnene by som mohol pochybovať o všeobecnosti spomenutej
žiadosti: no napokon nech je, čo sa týka tej žiadosti, akokoľvek, pri rozsudzovaní takých
nejasností, ako je spomínaná, má a musí rozhodnúť nie natoľko množstvo ako skôr hodnota
hlasov. Lebo ako nemôžu chorí predpisovať lekárom spôsob liečenia, deti rodičom a učiteľom
spôsob vychovávania a vyučovania, tak ani pospolitý ľud nemôže určovať svojim vzdelávateľom
cesty a prostriedky na dosiahnutie svojej duchovnej vzdelanosti a osvety, svojho duchovného
blahobytu; tým by sa akiste úplne poprela a odstránila všetka uprednostnenosť vycibrenosti
rozumu v prospech jeho prirodzenej hrubosti, osvietenosti v prospech temnosti, slovom,
vzdelanosť v prospech surovosti.No keďže som už predtým niekoľkokrát spomenul, že sa mi začatá novota zdá neprirodzená,
škodlivá a nebezpečná, musím sa o tom vyjadriť ešte trochu naširšie a určitejšie.
Neprirodzenou sa mi tá novota zdá preto, lebo nevyplýva z terajšieho stavu rozumovej osvety a
duchovnej vzdelanosti Slovákov len ako pokračovanie, ako nový, vyšší jej stupeň, ale pochádza
iba z teoretických, špekulatívnych zásad, snažiacich sa bezohľadne a silou mocou ujať sa v
živote, ktorý ich nepozná a proti nim sa bráni, neopiera sa o pozitívny, historický základ,
ale iba o ideálny, svojvoľne podstrčený podstavec, nespája budúcnosť s minulosťou, ale ich
úplne pretŕha, nepostupuje lahodným, miernym, rozvážnym krokom ďalej a napred, ale káže sa
vracať s obídením všetkého, čo sa dosiaľ inými spôsobmi a prostriedkami namáhavo nadobudlo na
poli literárnej osvety, k samému začiatku — od Iliady k abecede.[32]Česť a chvála pospolitej reči slovenského ľudu na hornom Považí a na celom Slovensku,[33]kde je táto reč na svojom mieste (ja sám som zbieral slovenské prostonárodné piesne[34]už od roku 1814 a neskôr vydal s priateľom Kollárom); no ani náš spisovný jazyk,
zdokonalený a obohatený spoločným úsilím šľachetnejších duchov nášho trojvetvistého kmeňa[35]počas pol piata storočia, jazyk, ktorý milých Slovákov priebehom dlhého času, v
neustálom zmietaní sa osudov, vo veľmi nebezpečných, z rozličných strán sa na nich valiacich
víchriciach sýtil duchovnou potravou a zachránil ich pred mravným spustošením i odnárodnením,
nie je vyvrheľom: je faktickou mocnosťou, je reálnym svetom, má i on svoje práva, ktoré
nemožno beztrestne porušovať, má svoje ostne, ktorých sa nemožno bezbolestne dotýkať, i o ňom
platí, čo o rímskom panovníkovi:Cui male si palpere, recalcitrat undique
tutus.[36]Že by terajšie občianske čiže politické položenie Slovákov, že by stupeň ich
rozumovej i mravnej osvety vyžadoval si také prenáhlené odbočenie z doterajšej cesty,
zrieknutie sa celého, spoločne s Čechmi a Moravanmi úmorne nadobudnutého dedičstva, zbúranie
celého starého stavania až po samé základy a zaujatosť za novú budovu, že by nebolo možné
dosiahnuť medzi Slovákmi v doterajšom spisovnom jazyku prostonárodnú literatúru, o tom sa
nemôžem presvedčiť. Veď ani doterajšie, primerane pre potreby čitateľov napísané knihy
neostali bez dobrého vplyvu na slovenský ľud. Že ich bolo málo, to nezavinil spisovný jazyk,
ale celkom iné a rozličné okolnosti. Nevyhnutnou podstatou prostonárodnosti nie je používanie
toho alebo onoho, pospolitej reči bližšieho podnárečia, ale obsah, poňatie, myšlienky a spôsob
ich prednesu čiže sloh: keby skutočne tak bolo, a podstatou prostonárodnosti bola by iba
prostá reč, nemohol by meklenburský, hannoverský, švábsky, švajčiarsky, bavorský, rakúsky,
slovom, nemecký sedliak čítať tak bez všetkých ťažkostí a s takým úžitkom knihy, ktoré sa pre
neho vydávajú v nemeckom spisovnom jazyku, s akým ich podľa všeobecných skúseností každodenne
číta. Nevravím nič o tom, že literatúra, ktorá — ak chce byť toho mena hodna — musí vyhovovať
rovnako potrebám všetkých tried celého národa, vyšších i nižších, nemá a nemôže byť iba
prostonárodnou. — O škodlivosti vzniknutej novoty, pokiaľ sa týka alebo doterajšieho celku
čiže trojvetvistého kmeňa, alebo odštepujúcej sa vetvy, aby som sa priveľmi rozširoval, nebude
odo mňa žiadať vari ani jeden rozumný a nepredpojatý posudzovateľ veci, o ktorú ide: vidiacemu
sa sama ponúka, nevidiacemu úmyselne odhaľovať a ukazovať vlastné a svojich bratov rany a
strasti, bolesti a nešváry je vec pretrpká a nevďačná. Sily všetkých troch vetiev
československého národa v takom jeho stave, v akom sa ocituje, a súčasne ak ich prirovnáme k
silám iných národov či už slovanských alebo i neslovanských, napr. ruského, poľského,
nemeckého, francúzskeho, anglického atď., sú pre všestranné zveľaďovanie a obohacovanie
literatúry dosť slabé; každé, i to najmenšie ich rozdrobovanie a trhanie nemôže neškodiť alebo
celku alebo i jeho častiam. Týmto prenáhleným, násilným odčesnutím sa slovenskej vetvy obnaží
sa na kmeni veľká, hlboká rana, ktorá keby sa aj priebehom času zacelila a keby sa aj
odtrhnutej vetve podarilo zapustiť do svojej pôdy korene nového samostatného života (o čom
veľmi pochybujem), predsa vždy ostane jazva, a to očividná. Ba čo horšie: ako každé svojvoľné
a jednostranné vymykanie sa z posvätných krvných zväzkov podľa prirodzenosti ľudskej povahy
nemôže zostať bez zmätenosti úmyslov a vznietenia vášní, vedúcich od svornosti, znášanlivosti
a lásky rýchlym skokom k nesvornosti, neznášanlivosti a nenávisti, tak aj tuná možno
predvídať, ba už na samom začiatku možno vycítiť, že urputné úsilie o uskutočnenie začatej
novoty povedie k rozporom a hádkam, k rozhorčeniu myslí, k roznieteniu vášní, ktoré spočiatku
bývajú obyčajne mierne a bezvýznamné, no naostatok vždy sa skončia smutne a zhubne. Lebo zo
semena nesvornosti, neznášanlivosti, hnevu, slovom, z vášní, nikdy a nikde sa nemôže urodiť a
dozrieť plod dobrý, srdcu a mysli na úžitok. Nájdu sa totiž blúzniví a blázniví učenníci,
ktorí pôjdu ďalej, než učitelia chcú a prikazujú; nebude to, ba je už teraz, bez preklínania
češtiny a Čechov, bez preklínania tých Slovákov, ktorých vlastní otcovia a matky vychovali vo
viere, že Česi, Moravania a Slováci sú jedna krv, jedna veľká rodina, že ich spisovný jazyk je
spoločným majetkom, spoločným dedičstvom všetkých troch (čo je vraj podľa nového učenia
niektorých Slovákov povera, ba hriešne zmýšľanie) a v nej chcú aj vytrvať a zomrieť. — No
nestačí ešte táto akokoľvek hmatateľná a veľká škoda, ktorá vznikla z rozdrobenia síl, z
rozdráždenia myslí a zo vzplanutia vášní; budúcnosť hrozí ešte väčším nebezpečenstvom.
Nehovorím nič o tom, že pri známej rozdrobenosti slovenského nárečia na veľké množstvo od seba
odlišných podnárečí, z ktorých pestovanie jedného je nemožné bez zanedbania iných, spory o
pravopis a gramatiku postupom času budú istotne neodvratné,[37]a že preto Slovákov ľahko môže postihnúť to, čo sa stalo Srbom, hašteriacim sa už
takmer tridsať rokov o pravopis a gramatiku, a po uviaznutí v domnienke, že bez sústavného,
podľa filozoficko-teoretických zásad pristrihnutého pravopisu vôbec nemožno mať klasických
spisovateľov (hoci história najbohatších literatúr, francúzskej, anglickej, nemeckej a
talianskej dokazuje opak toho), nijako sa nemôžu prehrýzť cez škrupinu k jadru, cez formu k
veci, cez písmená ku spisom, cez slová ku slovesnosti (literatúre);[38]toto nešťastie, hoci veľké a škodlivé, vždy by bolo len dočasné, podradné.
Nebezpečenstvo, s ktorým je toto nové hnutie spojené, podľa mojej mienky je oveľa väčšie a
závažnejšie, totiž že Slováci, keď sa krátkou cestou odcudzili tým prenáhleným vyšmyknutím sa
zo spoločného kruhu vzdelanosti, z doterajšieho i budúceho českého jazyka, z doterajšej i
budúcej českej literatúry, a nemajúc dostatočných síl na zveľaďovanie vlastnej, samostatnej,
všetkým potrebám národa vyhovujúcej literatúry, po veľkom lopotnom a bezvýslednom namáhaní
vyjdú z boja naprázdno, pre vysilenie nevládajúci viesť ďalej svoje veci, pre roztrhnutie
starých zväzkov a zanedbanie spisovného jazyka neschopní vrátiť sa ku starým prameňom
vzdelanosti a osvety. A čože je to, čo ich napĺňa dôverou, že sa ich predsavzatia vydaria, že
sa musia vydariť? Priznám sa, že pohľad na minulosť a prítomnosť nevzbudzuje vo mne také
sangvinické nádeje, naopak že ma napĺňa akousi clivotou a starosťou. Spisovné jazyky a
literatúry sa nikde, ani za najpriaznivejších okolností, nedajú životu nanútiť, tak zrazu
improvizovať podľa abstraktných teoretických, čo aj ako vznešených zásad; a tým menej u
Slovákov, ktorých zemepisná poloha, horami oddelené sídla bez hlavného mesta, majúceho
čiastočne spájať rozptýlených členov, na mnohé podnárečia rozdrobený jazyk, nízky stupeň
vyššieho priemyslu a preto i hmotného blahobytu, vzťahy k ostatným národom, najmä k Maďarom,
nedostatok národných škôl a mnohé iné okolnosti veľmi nepriaznivo pôsobia na také odvážne,
bezohľadné podujatie vytvoriť nový svet; nezávislú tatranskú vzdelanosť a literatúru. Teda kam
to až priviedli Sotáci (v Zemplínskej stolici), ktorí sa už pred deväťdesiatimi rokmi pokúsili
o spisovanie kníh vo svojom obmedzenom domácom podnárečí? Veď tých niekoľko nimi vydaných
náboženských knižiek sami ostatní Slováci nepoznajú ani len podľa mena! Kam to až priviedol
Bernolák a jeho nasledovníci, mužovia to ináč nepochybne učení, usilovní a vytrvalí, ktorí sa
už pred vyše päťdesiatimi rokmi s najväčším úsilím snažili povýšiť iné slovenské podnárečie na
čestné miesto literárneho jazyka? Česť a chvála niektorým, najmä básnickým plodom ich usilovnosti;[47]no popri tom všetkom našou mienkou je, že to, čo dosiaľ vyniesli na svetlo, nie je
ešte literatúra, a že i tými svojimi spismi, ktorým nemožno odoprieť záslužnú pochvalu ako
svojím spôsobom vydareným plodom ľudského umu, boli by zapôsobili oveľa dôraznejšie, hlbšie a
ďalekosiahlejšie nielen na celý náš trojvetvistý kmeň, ale i na samých Slovákov, keby za
prísnejšieho pridŕžania sa všeobecného spisovného jazyka neboli zbytočne novotárčili. Preto
kde nadobudnutie nového, či už lepšieho alebo aspoň rovnako dobrého vlastníctva väzí v
neistote a v pochybnostiach, tam opatrnosť, bez ktorej i samotná múdrosť je slepá, radí
nezriekať sa pre niektoré náhodné, pri dobrej vôli snahe a vytrvalosti ľahko premožiteľné
ťažkosti starého, spoločným úsilím otcov nadobudnutého, v rozličných prúdoch času a rozvratoch
s námahou uchráneného, na živenie a zošľachťovanie všetkých nás postačujúceho dedičstva.No badám, že ma nestrážený prúd citov a myšlienok začína mimovoľne unášať ďaleko za medze,
vytýčené pre tento článok. Dúfam, že z toho, čo som tuná povedal bez okolkov a pretvárky,
avšaksine ira et studio,[48]dostatočne vyznieva moje zmýšľanie o veci, o ktorú ide: že pred nikým nemôže ostať
tajnosťou, ako mi skľučuje srdce clivotou a žalosťou táto novota v reči a pravopise na
Slovensku v Uhrách, hroziaca nám úplným rozvratom všetkých doterajších zväzkov, pomerov a
vzťahov medzi Čechmi, Moravanmi a Slovákmi. Týmto som svoju úlohu splnil; ostatné nech uvážia
a rozhodnú rozvážni a nepredpojatí Slováci, v rukách a moci ktorých spočíva súčasné i budúce
literárne vzdelanie ich rodákov. Ešte nie je všetko stratené. Podľa mojej mienky nie je ešte
úplne nemožný návrat k miernejšiemu a primeranejšiemu prostriedku, ktorým by sa i rýchlejšie,
i bezpečnejšie dosiahol chválitebný cieľ; zvláštny slovenský, na základe biblického jazyka
utvorený sloh! Daj, bože, aby sa tak čoskoro stalo! Do budúcnosti, pravda, smrteľné oko
nepreniká, nemožno predvídať, kam sa prikloní väčšia čiastka slovenského obecenstva. Možno, že
všetky naše vrúcne žiadosti a želania zachovať jednotu budú márne a zbytočné, možno, že
rozdvojeniu a rozdrobeniu nedá sa zabrániť, je neodvratné, možno sa násilné trhanie nenazdajky
dovŕši, možno štyristopäťdesiatročná velebná budova spisovného jazyka a literatúry na
Slovensku sa do základov rozbúra bezhlavou prenáhlenosťou a nová sa nikdy nedostavia; potom
nám — ktorí vieme, že na tejto zemi a na tomto svete nevíťazí vždy to, čo je lepšie a
spravodlivejšie, ale že naopak, často, veľmi často lepšia vec sa stáva obeťou horšej —
neostane nič iné, než zahaliť svojho ducha do plášťa odovzdanosti a zvolať s utickým mudrcom:Victrix causa diis placuit, sed victa Catoni![49][1]Sbor musejní pro řeč a literaturu českouvznikol v lone Českého
musea v Prahe v januári 1830 a v jeho rámci sa postupne rozvila činnosť Matice českej.
Členmi Sboru boli sprvu iba Jungmann, Presl a Palacký, až r. 1841 pristúpili k nim Šafárik
a Hanka. Sbor vydal v máji 1846 Jánom Kollárom zredigovaný spis Hlasové o potřebě jednoty
spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky ako 22. číslo musejných spisov, kde
redaktor zozbieral staršie i novšie príspevky, týkajúce sa spoločného jazyka Čechov a
Slovákov, pričom niektoré z nich aj zámerne falšoval, a celý spis vyhrotil proti
štúrovskej slovenčine ako spisovnému jazyku na Slovensku, ako aj proti Štúrovi.[2]Sumácia(lat.) — súhrn, podstata[3]… v dôkladných rozpravách ctihodných mužov Jungmanna, Palackého a
Kollára…— Kollár zaradil do Hlasov Jungmannov článok O různění českého
spisovného jazyka, ktorý bol napísaný r. 1832 proti Bernolákovi, a z Palackého dva
príspevky, a to O národech uherských, zvláště Slovanech (z r. 1829) a posudok o Trnkovej
knižke (z r. 1832), smerujúci proti moravskému separatizmu. Palacký k prvému príspevku
pripojil nový dodatok, v ktorom odsúdil nový krok na Slovensku za slovenčinu ako „blud
osudný a žalostný“. No najzúrivejší bol v Hlasoch Kollárov príspevok, v ktorom sa
nešetrilo urážkami slovenčiny, Slovákov, Štúra a jeho stúpencov.[4]Nárečie— v dnešnom zmysle jazyk; podnárečie — nárečie[5]Kliment(† 916) — žiak Konštantína-Cyrila, odišiel po Metodovej
smrti (885) a po zákaze slovanskej bohoslužby z Veľkej Moravy do Bulharska[6]Naum(† 910) — žiak Metodov a nástupca biskupa Klimenta. Jeho
život opisuje staroslovienska pamiatka z 10. storočia (Život Naumov).[7]Angelár— prišiel r. 885 spolu s Klimentom a Naumom do
Bulharska[8]Sáva— patril ku Gorazdovej skupine, ktorá sa inou cestou dostala
do Bulharska ako skupina Klimentova[9]Vavrinec— spoločník Gorazdov, Klimentov, Naumov a Angelárov „v
mukách a žalári“[10]Gorazd— rodom Moravan, stal sa Metodovým nástupcom. Po vyhnaní z
Veľkej Moravy odišiel so svojou skupinou do Bulharska.[11]Vojtech(955 — 997) — pražský biskup, šíril kresťanstvo v Uhorsku
so svojimi misionármi. On asi pokrstil aj uhorského kráľa Štefana.[12]Rusíni— Zakarpatskí Ukrajinci[13]Pražskú univerzitu— založil cisár Karol IV. r. 1348. Na nej
študovalo hodne Slovákov, ktorí prenášali na Slovensko nielen nové myšlienkové prúdy, ale
aj znalosť českého spisovného jazyka.[14]Jan Hus(1371 — 1415) — český náboženský reformátor, ktorý
navrhol aj zjednodušenie českého pravopisu.[15]Kralická bible— nazvaná tak podľa miesta vychádzania (Kralice na
Morave), ustálila na storočia podobu spisovnej češtiny a bola vzorom spisovného jazyka.
Vyšla v šiestich zväzkoch (1579 — 1593) a častejšie ju potom pretláčali.[16]Pavel Jesenský(† l594) — pôvodom Slovák, bol ev. farárom v
Lipníku na Morave. Jeho bližšie životopisné dáta nie sú známe.[17]Inštitút literatúry slovenskej— Slovenská učená
spoločnosť[18]Predovšetkým čoraz väčší a väčší rozdiel medzi hovorovou rečou ľudu českého
a… ľudu slovenského…— Tento rozdiel medzi češtinou a slovenčinou vznikal
tým, že čeština prechádzala od svojej staročeskej podoby viacerými hláskoslovnými a
tvaroslovnými zmenami, ktoré slovenčinu nezasiahli, ako boli tzv. prehláskya>ě>e(duša>dušě>duše), úženieu>iu>i(ľud>lid) atď.[19]Silospyt— fyzika[20]Biblický sloh— jazyk, ktorým bola preložená Kralická biblia.
Tento spisovný jazyk sa udržiaval na Slovensku zvlášť u evanjelikov, ktorí ho používali aj
ako jazyk bohoslužobný, a časom primiešavali do neho hodne slovakizmov.[21]Katedra českej reči a literatúrysa zriadila na pražskej
univerzite r. 1792. Jej prvým profesorom bol František Martin Pelcl (1734 — 1801), po ňom
od r. 1799 Jan Nejedlý a od r. 1839 Jan Pravoslav Koubek.[22]Bolo obdobie ešte za čias môjho pobytu v Uhrách…— Šafárik sa v
máji 1833 presťahoval z Uhorska do Prahy a tam potom žil až do konca svojho života.[23]Čítanka anebo kniha k čítání, ktorej autorom bol Ján Kollár,
vyšla tlačou r. 1825 a v druhom vydaní r. 1844. Bola poznačená Kollárovými slovenčiacimi
úsiliami, ktoré sa javili v preberaní niektorých slovenských slov do češtiny, ako aj tzv.
vokalizáciou a ľubozvučnosťou (sedemnamiestosedm,vidianamiestovidíatď.).[24]Nedělní, svátečné i příležitostné Kázně a Řečivyšli r. 1831 a
1844 (dva zväzky).[25]Noviny— Slovenskje národňje novini, ktoré Ľudovít Štúr začal
vydávať s literárnou prílohou Orol Tatránski od 1. augusta 1845, a to v novom spisovnom
jazyku — štúrovskom.[26]Etymológia— náuka o odvodzovaní a pôvode slov. Etymologický
pravopis prihliada k pôvodnému zloženiu slov a k historickému vývinu jazyka, takže v ňom
sa nepíšu slová alebo znaky vždy tak, ako sa vyslovujú v živom jazyku. Naproti tomu tzv.
fonetický pravopis sa vo svojej sústave v podstate správa zásadou: Píš, ako počuješ. Český
pravopis bol etymologický, kým štúrovský bol vybudovaný na základe fonetickom, čím sa
hodne odlíšil od českého (napr. v štúrovskom pravopise neboloy,
dvojhláskyia, iesa písali akoja, je,d, t, nsa označovalo mäkčeňom aj vtedy, ak po nich nasledovaloealeboiatď.).[27]Peter I.(1682 — 1725) — ruský cár, zreformoval písmo, priblížiac
ho k latinke, a svojím úsilím o podporu praktickej vzdelanosti napomohol prenikanie
ľudovej reči do spisovného úzu, zaplaveného cirkevnoslovanskými prvkami[28]Dositej Obradović(1742 — 1811) — významný srbský jozefínsky
spisovateľ, kládol osobitný dôraz na národný jazyk a jeho používanie v literatúre,
oslobodzujúc ho od pút cirkevnoslovanského jazyka[29]Chorváti najnovšie zjednodušujú iba pravopis maličkou zmenou niektorých
písmen…— Chorvátsky (ilýrsky) pravopis zreformoval Ljudevit Gaj, ktorý si
ako vzor pre svoju reformu vzal český pravopis, ponechávajúc ho v podstate na
etymologickom základe.[30]Arnauti— tak nazývali Albáncov Bulhari a Osmani (Turci)[31]Daromné je uisťovanie, že prijatím nového spisovného jazyka a založením
novej literatúry na Slovensku neutrpia škodu staré zväzky lásky medzi bratskými
národmi…— Tu už Šafárik mieri priamo na vývody Ľudovíta Štúra, ktorý svoj
krok osamostatnenia spisovného jazyka zdôvodňoval aj takýmito dôkazmi. Svoju tézu
najvýstižnejšie sformuloval v spise Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí
z r. 1846: „Budú si vari daktorí aj to myslieť, že sa od Čechov odtrhnúť chceme, ale
zachovaj nás boh od odtrhnutia. Kto sa teraz od bratov svojich trhá, padne pod najťažšiu
odpoveď pred národom naším. My v tom zväzku s nimi, ako sme boli, aj naďalej ostať,
čokoľvek znamenitého vyvedú, si osvojovať, s nimi v duchovnom spojení stáť a kde im budeme
môcť čo dobrého urobiť, vykonať chceme, ako to naspäť od nich ako bratov
očakávame.“[32]… od Iliady k abecede— roz. od vyspelej literatúry k
začiatkom[33]Česť a chvála pospolitej reči slovenského ľudu na hornom Považí a na celom
Slovensku…— Narážka na slovenčinu, ktorú Štúr povýšil na spisovný
jazyk.[34]… ja sám som zbieral slovenské prostonárodné piesne…— Tieto
piesne vyšli v zbierke Písně světské lidu slovenského v Uhřích.[35]Trojvetvistý kmeň— roz. Čechov, Moravanov a Slovákov[36]Cui male si palpere, recalcitrat undique tutus(lat.) — Ak ho
nešikovne hladíš, kope na všetky strany pre svoju bezpečnosť. — Je to citát z básnika
Horatia, vzťahujúci sa v pôvodine na rímskeho cisára Oktaviána Augusta.[37]… čo sa stalo Srbom, hašteriacim sa už takmer tridsať rokov o pravopis a
gramatiku…— Šafárik myslí na boje v srbskej literatúre, ktoré sa rozvírili
proti pravopisnej a gramatickej reforme Vuka Stefanovića Karadžića, kodifikovanej zvlášť
vo Vukovej srbskej gramatike a srbskom slovníku z r. 1818. Tieto boje sa skutočne
pretiahli na niekoľko desaťročí a vyvolali záplavu brožúr a článkov, na ktoré, pravda,
reagoval aj Karadžić.[38]Že táto obava nie je vymyslená a daromná, bude každý bez rozpakov súhlasiť, keď si
pretrie oči a nazrie do dielne našich umov, do smeru ich tajných chúťok a záľub. Nestačí,
že nedávno bol predložený slávnemu Sboru múzejnému návrh na novučičký spisovný český jazyk,[38]väčšmi to poľutovaniahodný než smiešny dôkaz poblúdenej mysle, a už sa vraj
zase iné podobné kurča ďube; nestačí, že čoskoro po pravopise, prijatom a potvrdenom i v
kráľovskej českej Učenej spoločnosti,[39]i v Sbore múzejnom, zase znovu sme boli obdarovaní nielen novými pravopismi,
ale i novými abecedami v tom istom čase, takže teraz sa v Čechách a na Slovensku používa
dohromady sedmoro rozličných pravopisov (nepočítajúc tie, v ktorých sa dosiaľ kochajú iba
sami vynálezci),[40]a už sa opäť šíri chýr o chystaní dvoch nových abecied, jednej v hlavnom a
sídelnom meste, druhej v inom krajinskom meste.[41]Veru neviem, čo to zapríčinilo, či kliatba našimi praotcami zvrhnutého Perúna,[42]či pomsta na našu ľahkomyseľnosť a daromnosť nahnevaného Demiurga,[43]ktorý nám ukradomky na dokreslenie nášho mena, čo tak často zapierame,
prirobil zvláštny písmenkotvorný a slovotvorný orgán, takže sa nikdy a nijako nemôžeme
vymotať zo zamúteného, kalného, duchamorného víru písmenkárčenia aslovíčkáreniana výslnieslovesnostiako
kedysi Ixion[44]z mučiaceho, sírnatého, suchopárneho kruhu na čistý vzduch. Nás Čechoslovanov
už jeden Adam trochu lacnej hodnoty[45]poctil titulomfilologického národa; dúfajme, že nás
druhý Adam čoskoro poctí dôraznejším a významnejším titulomabecedárskeho
národa. Šťastní naši potomci! Pravda, nezanecháme im priveľa spisov, ktoré
vytvoril duch a k duchu smerujú, priveľa výtvorov slobodných duší, vlievajúcich život do
slobodných duší, kvetov ideí a semenísk ideí, zrkadiel odvekého dobra, odvekej krásy a
pravdy, iskier to božstva, podnetov k veľkým úmyslom — spisov, osvecujúcich nebeským
bleskom tmavé, hlboké, blatnaté chodníky skľúčených duši, duší zhrbených pod bremenom
života, duší pripútaných k nízkosti zeme, ťažkým zárobkom, mrzkým ziskom, lopotnému
živoreniu — spisov, otvárajúcich radosťou žasnúcemu oku hlboký, neobmedzený rozhľad po
neuzavretej ríši náuk a vied, po ríši svetla. Ale čo na tom? My im namiesto tohto všetkého
zanecháme také nepreberné sklady starých i nových abecied, starých i nových pravopisov,
starých i nových spisovných jazykov, že sa nimi budú môcť smelo vypínať nad všetky iné
vzdelané národy okruhu zemského, že nimi budú môcť bez práce a bezstarostne nasycovať
svoje žalúdky až do skončenia sveta. Aké to šťastie, aká česť, aká sláva byťnajväčšími abecedármina svete![3838]… nedávno bol predložený slávnemu Sboru múzejnému návrh na novučičký
spisovný český jazyk…— Bol to asi návrh, ktorý spomína Palacký v ČČM
1846, podľa ktorého sa český pravopis mal postaviť na fonetický základ (odstránenie
rozdielu medziiay, písanieňecom.něco,ďelatim.dělati,přetpism.předpis,roskazm.rozkaz,lickým.lidský,strášcem.strážce,gdom.kdo,gdem.kdeap.), malo sa odstrániťůaiajsa mali
písať bez bodiek.[3839]Královská česká společnost naukjestvovala asi od r. 1774,
sprvu s názvom Soukromá společnost nauk, neskôr (r. 1784) Česká společnost nauk a od
r. 1790 Královská česká společnost nauk. Bola to síce vrcholná česká kultúrna
ustanovizeň, ale vedená po nemecky, iba v tridsiatych rokoch 19. storočia sa začala
počešťovať. Táto spoločnosť a Sbor musejní schválili spoločne r. 1842 tzv. skladný
pravopis, podľa ktorého sa zaviedlo písaniegnamiesto
dovtedajšiehoğ,jm.g,ím.j,jm.y(v superlatívnej predponenej-m.ney-a v imperatívekonejm.koney).[3840]… teraz sa v Čechách a na Slovensku používa dohromady sedmoro rozličných
pravopisov…— Nemožno presne rozhodnúť, na ktoré pravopisy Šafárik myslí;
išlo zrejme o niektoré z týchto, ktoré sa vtedy používali v Čechách a na Slovensku:
bratrský, analogický, skladný, bernolákovský, štúrovský, Šumavského (on písal už od r.
1843vm.waoum.au) a Hankov (písalóm.ůa za znakyč, š, žzavádzal celkom nové
písmená). Okrem toho nie je vylúčené, že Šafárik útočil aj priamo na Kollára pre jeho
jazykové odlišnosti, ako aj na moravských separatistov Františka Trnku a Vincenca
Žáka.[3841]… a už sa opäť šíri chýr o chystaní dvoch nových abecied, jednej v
hlavnom a sídelnom meste, druhej v inom krajinskom meste.—
Predpokladáme, že ide o Viedeň a Prahu, no konkrétna narážka nie nám je jasná.[3842]Perún— slovanský boh hromu[3843]Demiurgos(gr.) — podľa platónskej filozofie prostredník s
bohom, ktorému Gréci pripisovali čarovnú moc[3844]Ixion— postava z gréckeho bájoslovia, ktorého v podsvetí
potrestali tak, že ho priviazali ku kolesu, ktoré sa prudko točilo[3845]Adam trochu lacnej hodnoty…— Šafárik tu mieri na slávneho
poľského básnika Adama Mickiewicza (1798 — 1855), ktorý sa ako profesor slovanských
literatúr v Paríži v prednáškach vyslovil (prednáška z 8. januára 1840), že Česi
„získali svojmu národu meno národa bádateľov a filológov“. Ináč Mickiewicz vo svojich
prednáškach sa staval aj proti niektorým vývodom Šafárikovým.[47]Česť a chvála niektorým, najmä básnickým plodom ich usilovnosti…Týmto poukazom zrejme mieri Šafárik na básnické dielo Jána Hollého, ktoré v tom čase vyšlo
už v súbornom vydaní.[48]Sine ira et studio(lat.) — Bez hnevu a predpojatosti, nestranne
(výrok z Tacita)[49]Victrix causa diis placuit…(lat.) — Vec víťazov sa ľúbila bohom,
ale vec porazených Catonovi! — Marcus Porcius Cato (95 — 46 pr. n. l.), vznešený rímsky
občan, ktorý sa v Utike (meste v severnej Afrike) sám prebodol, keď sa nechcel dožiť
straty slobody svojej vlasti.
|
Safarik_Hlas-o-Sturovej-jazykovej-reforme.html.txt
|
Úvod historickýSlováci právom považujú porážku rozhanovskú, ktorou rozhodol
sa dlhý zápas medzi Karolom Róbertom a jemu
odporujúcou stránkou vlasteneckou, za národné
nešťastie. Bola ona tým, ale nie preto ako by snáď
Matúš Trenčiansky a povstalci na východných
stranách Uhorska boli bývali nejakí horliví za
národnosť slovanskú a jej práva zaujatí Slovania.
Myšlienky takéto boly tomu, v modloslužbe
latinstva vcele pohrúženému veku naskrze cudzie.
Vtedy nikto u nás ani nepomyslel o národnej reči,
národnej osvete, národných právach. Latinčinu
považoval každý za jediný, večný, nepremenlivý
prameň osvety; o inakšej vzdelanosti, ako
latinskej, nemal nikto pomyslenia. Cieľ i
prostriedok všetkej možnej dokonalosti bola
latinská gramatika. Nad detinský tento, úzkoduchý
názor sveta nebol ani Matúš povýšený, ani
bojovníci východných strán, ledaže z týchto
niektorí priznávali sa ešte k východnej
grécko-slovanskej cirkvi. Ich stránka bola
politická, nie národná. Horlili len za uhorskú
slobodu. Ich porážku však predsa považujeme za
pohromu národnú preto, že opierali sa výlučne o
Slovanov, domácich i zahraničných; a že by sa z
ich víťazstva pravdepodobne boly vyvinuly inakšie,
Slovanstvu praznivejšie pomery.Čitateľ, prv než by čítal básnické nastienenie katastrofy,
nech prijme napred niektoré historické zprávy o
hlavných účinkujúcich osobách, ako sme ich, pre
lepšie pochopenie udalosti, sostavili hlavne z
Fejérovho kódexu diplomatického, tohoto
najhodnovernejšieho prameňa histórie uhorskej.Počiatočný a hlavný protivník Karolov a stránky talianskej
bol povestnýMatúš
Trenčiansky, syn palatína Petra, z rodu
Čák, čo bolo akési krstné meno. Lebo v listine
Venceslava z r. 1303 číta sa toto: „Joannes,
filius Chaak, de genere Chaak.“Matúš bol muž pre vek svoj vzdelaný, s latinskými
spisovateľmi oboznámený a zakladal si mnoho na
svojej učenosti. Vidno to z jedinej po ňom
pozostalej, aspoň dosaváď uverejnenej listiny z r.
1307, ktorou potvrdzuje „hosťom“ Komárna,
dedičstva svojho, slobody, dané otcom svojím.
Počína ju hexametrom:„Cuncta trahit secum vertitque volubile
tempus.“Študoval, podľa obyčaje vtedajšieho veku, bezpochyby v
cudzozemsku, Taliansku alebo Francúzsku. Tam si
nadobudol vzdelanosť klasickú. Politickú mal
príležitosť nadobudnúť si doma, súc synom veľmoža
a prvého hodnostára.Včasne bol povolaný i sám k najvyšším hodnostiam krajinským.
Už r. 1270 je podpísaný ako vojvoda sedmohradský,
1295 ako magister agazonum a župan prešporský,
1297 ako palatín.Prevzal po otcovi ohromné majetky a on sám nadobudol mnohé
nové cestou kúpy, milosti kráľovskej, často i
násilia. R. 1299 navracia Andrej III. synom
Dragovým Rajčany, Illuz, Berenč a Doboz, ktoré im
bol odňal Matúš. Panstvo Uhrovec nadobudol zámenou
od istého Petra, syna Vašovho (Baas).Po smrti posledného Árpádovca, Andreja III., rozdvojila sa
krajina na otázke predôležitej. Pápežská stolica
osobovala si právo na Uhry také asi ako na
Sicíliu, chcela obsadzovať trón uhorský dľa
ľúbosti a brať z toho úžitok. Už Andreja III.
neuznala za kráľa, lež natiskovala Uhrom Karola
Martella sicilského, Anjouovca, potom syna jeho
Karola Róberta, chlapca, a zapríčinila týmto vcele
nezákonným krokom strašné rozbroje v zemi. Za
života Andreja III. nebolo vonkoncom žiadnej
príčiny obzerať sa po ženských potomkoch
árpádovských a keď posledný Árpádovec zomrel, tu
právo Anjouovcov nebolo najmocnejšie. Bo trebárs
dá sa prednosť vnukom po dcérach Štefana V.,
Kataríny a Márie, nad vnukmi po dcérach Belu IV.,
Anne (od nej český Venceslav) a Alžbete (od nej
bavorský Otto), predsa ani tak nemohli právne
zvíťaziť Anjouovci. Lebo Katarína, vydatá za
srbského kráľa Štefana Dragutina, bola sestra
staršia, Mária ale, vydatá za Karola Chromého,
bola sestra mladšia. Mal teda právne povýšený byť
na prestol syn Štefana Dragutina a Kataríny,
Vladislav, nie ale vnuk Karola Chromého a Márie,
Karol Róbert, syn Karola Martella. A predsa pápež
konečne len Karola Róberta vtieral Uhrom, ale
tesťa Vladislava srbského, vojvodu sedmohradského
Vladislava Apóra, ešte vyklial z cirkvi pápežský
legát Gentilis, že vydal dcéru svoju za
schizmatika.Preto mnohí zdráhali sa prijať Karola Róberta, privedeného
grófmi brebirskými, Subičovcami, z Apúlie, a
prímasom Gregorom Kapatanom korunovaného v Záhrebe
(ešte za života Andreja III. r. 1300), a medzi
nimi bol i Matúš Trenčiansky.On stál za slobodu a neodvislosť krajiny, bojoval za to, aby
si dal národ kráľa sám, slobodnou voľbou z
príbuznosti Árpádovskej, na sneme zákonne
palatínom svolanom. Netrpel miešanie sa stolice
apoštolskej, kde miesto ducha apoštolského dávno
bola zaujala akási chytrá a zištná politika.
Vidiac, čo už dávno dialo sa skrz krvavé
inkvizície o vieru, pri ktorých pár mníchov
rozhodovalo bez zodpovednosti nad cťou, imaním a
životmi všetkých občanov, skrz provízie pápežských
legátov a nunciov, skrz rezervovanie hodností
cirkevných, skrz vyberanie rozličných poplatkov:
nechcel, aby staly sa Uhry konečne bezprávnou
provinciou. Preto, keď 14. januára 1301 Andrej
III. zomrel, pravdepodobne následkom jedu,
podaného mu komorníkom taliančikom, vynaložil
všetku svoju moc, aby český Venceslav bol vyvolený
a korunovaný.I previedol úmysel svoj, voviedol a dal korunovať
trinásťročného Venceslava, keď otec jeho nechcel
prijať korunu uhorskú. Za odmenu dostal r. 1302
zámok a celú župu trenčiansku so všetkými
náležitosťami a úžitkami, i dedinu Gyala „na
veľkom ostrove“. Bol tiež menovaný palatínom,
ktorej hodnosti nechcel sa potom vzdať nikdy až do
smrti, a mocou jej osoboval si právo svolávať
snemy a rušiť uzavrenie snemov ním nesvolaných.Keď prívrženci Karolovi obľahli Venceslava v samom Budíne,
oslobodil ho Matúš. Bol však pritom ranený, ale
brat jeho Michal zajatý a sťatý. I Rolanda,
pustošiaceho župu belohradskú, porazil.Jednak nenádejný chlapec Venceslav neudržal sa na tróne.
Otec ho vcele odviedol zo zeme. Z omrzlosti tuším
nad tým, potom, že Venceslav uniesol so sebou i
korunu a postúpil ju bavorskému Ottovi, že Česi
počínali si v Uhrách spupne prilnul Matúš ku
Karolovi. Lebo keď tento vtrhol r. 1304 spolu s
Rudolfom rakúskym do Čiech, nachádzal sa v jeho
sprievode i Matúš. Toto snáď dalo príležitosť
kronikárovi Turčanovmu napriek hodnoverným
diplomom tvrdiť, že Matúš rozhodol sa odpočiatku,
spolu s Omodejom a Ugrirom, za chlapca Karola:
ledaže s Katonom pripustíme, že kronikár o inom
Matúšovi hovorí, nie o Trenčianskom, čo je
nepodobné.Ako držal sa Matúš pri pozvaní a korunovaní bavorského
Ottona či bol za neho či proti nemu, o tom zprávy
niet. Keď ale Ottu v Sedmohradsku zajal pri
záletoch vojvoda Vladislav Apór a celá temer
krajina naklonila sa ku Karlovi. Matúš sa klátil.
Lebo s jednej strany ostýchal sa protiviť vôli
väčšiny, a nový dvor mu pochleboval, menoval ho
tovarníkom; s druhej ale strany mrzelo ho že
predsa len má v Uhrách panovať kráľ nie slobodne
národom vyvolený, lež vtisnutý cudzou mocou. Preto
keď prišiel v novembri r. 1308 do Uhier legát
pápežský kardinál Gentilis bývalý františkán a
svolal snem na Rákoš, Matúš síce osobne neprišiel,
ale ho predsa oposlal vyslancom.Na pamätnom tomto sneme docielila sa jednota vzájomnou
ústupčivosťou. Legát lapil sa za jazyk, keď počali
snemovníci reptať nad jeho dôkazmi, ako sv. Štefan
obetoval krajinu stolici rímskej; snemovníci ale
prijali zásadu, že pápež má právo potvrdiť a
korunovať toho, koho oni vyvolia. Skutočné
vnútenie Karola bolo zahladené náterkou slobodného
volenia, dvadsaťročný mladý muž bol na pleciach
dvíhaný a potom 15. júna r. 1309 korunovaný v
Budíne novovysvätenou korunou pretože stará bola v
rukách vojvodu sedmohradského. Biskupi s legátom
vyslovili kliatbu a interdikt na každého, kto by
Karola neuznal a iného niekoho navrhoval za kráľa.Potom dal sa príčinlivý legát obrábať Matúša. Aby ho získal
vcele na stranu Karolovu, menoval ho práve
„tútorom krajiny“. Matúš ale vyhlásil za neplatné
uzavrenia snemu, Gentilisom povolaného, a započal
zjavné nepriateľstvá oproti Karolovi a jeho
prívržencom, zvlášte biskupom.Gentilis siahol k duchovnému meču. Vyklial napred vojvodu
sedmohradského Vladislava Apóra pre zadržanie
koruny a Sedmohradsko postavil pod interdikt do
jej vydania. Ačkoľvek ale sám žaluje sa biskupovi,
že interdikt jeho ani svetské duchovenstvo
nezachováva, ani mnísi, predsa Apór, na doliehanie
prímasa Tomáša a Omodeja, korunu vydal, ktorou bol
Karol znovu korunovaný (toto už tretí raz) v
Belohrade 27. aug. r. 1310.Matúš ku korunovaniu neprišiel a Gentilis, ktorý za dobré
uznal zdržovať sa na hranici v Prešporku, mrštil
teraz po ňom cirkevným perúnom, vyklial ho, písmom
podivne bombastickým, ako tyrana, nakladajúceho i
so svojimi spoločníkmi neobyčajné bremená ľuďom a
trýzniaceho ich viac než kedysi tvrdosť Faraóna
synov izraelských, napadajúceho a lúpiaceho
priateľov i nepriateľov kráľových, odnímajúceho im
zámky i majetky pre seba, menovite biskupstvám
ostrihomskému, vacovskému, nitrianskemu,
vesprimskému, spustošivšieho ohňom a mečom všetko
medzi Vacovom a Tisou, nútiaceho zemanov k svojim
službám, zaujavšieho pre seba sverený mu hrad
blízko Budína, t. j. Vyšehrad, aby odtiaľ panoval
nad Budínom. Vytýka mu vrtkavosť, nevďačnosť,
krivoprísahu. Hovorí, že prisahal i so svojím
synom Karolovi vernosť a potom že postúpil s
vojskom až k bránam budínskym. Darmo mu vraj
núkali, aby si väčšinu zaujatých majetkov podržal,
len aby už dal pokoj. Po takých výčitkách
„prebodáva ho znovu mečom vykliatia“ a poddané
jemu zeme podrobuje interdiktu, rozhrešuje
poddaných jeho od vernosti, ba velí im odstúpiť od
neho, ináč sú tým istým vykliati i oni. Kto bez
rozhrešenia zomrie, „nech má pohreb s hnilými
smradľavými beštiami“. Prelátom všetkým nakladá
dať to každú nedeľu a každý sviatok ohlásiť ľudu
pri zvonení a zapálených sviecach.Listina má u Fejéra rok 1309. To ale nesrovnáva sa s tým, čo
sa povedá v listine, že Matúš neprišiel ku
korunovaniu po navrátení starej koruny
Vladislavom, čo iste stalo sa r. 1310.Matúš si z toho sotva robil mnoho. Lebo už tie večné, pri
každej maličkosti z príčin časných užívané kliatby
počaly tratiť všetku silu a šírilo sa necirkevné
smýšľanie. Už r. 1301, keď legát dal do kliatby
neposlušné duchovenstvo budínske, ono opovážilo sa
dať so svojej strany do kliatby i pápeža samého.
Preto nijak to nešlo, pri všetkých inkvizíciách a
plamenných hranách, ani s vykorenením terajším
protestantom podobných bogomilov, čili patarenov,
v Bosne a okolných zemiach. Preto i Matúš, hoc i
biskupi boli proti nemu, našiel dosť duchovných,
ktorí držali s ním, nešetrili žiadne interdikty,
lebo vtedy ešte nižšie duchovenstvo nebolo
ponížené na nevoľnú neminu. Matúš povýšil sa nad
všetky ohľady, snáď i nad obecnú vieru, a hromil
prelátov, pustošil ich statky, zvlášte prímasa
Tomáša a biskupa nitrianskeho Jána, prijmúc titul
„Pána Váhu i Tatier“. Razil vraj i mincu a počínal
si, ako by chcel zriadiť v Horných Uhrách ríšu
samostatnú. Mal i svojho palatína, toho povestnéhoFeliciána Sáha,ktorý potom
vzdal sa na milosť Karolovi, lež r. 1330 chcel
pobiť celú rodinu kráľovskú, ale sám pritom hrozne
zahynul so všetkými svojimi. Rodoslovci odvodzujú
Sáha tohoto od Sabolča, syna Eleudovho, jedného z
báječných vodcov maďarských, a tvrdia, že z mena
Sáh pochádza meno Séči.Dvaja sokovia zápasili vospolok, prívrženci ich sa škrtili.
Karol považoval Matúša za odbojného poddaného,
Matúš Karola za nezákonného uchvatiteľa trónu a
votrelca. Ale Karol bol mocnejší. Na strane jeho
bola väčšia časť pánov a biskupi.Vzniklo však nové ohnisko odboja proti nemu i na stranách
východných skrz synov Omodejových.Odvodzujúci rod svoj od kráľa Samuela Abu,Omodej
Dávidovičbol majiteľom ohromných
statkov v župách abaujskej, šarišskej, zemplínskej
a spišskej a skrz rozšírené pokrvenstvo tiež
mohutným veľmožom. Lebo mnohé mocné rodiny maly s
ním jeden pôvod, ako Vitézovci, Fričovci,
Širokajovci, Saláncovci a žijúci dosiaľ Hedriovci
a Bertótovci. Dlugoš píše, že k Omodejovi utiekol
sa i vyhnaný Vladislav Lokietek poľský a že mu
pomáhal s vojskom. Bol županom abaujským,
tornaľským, šarišským a spišským, spolu palatínom
Karolovým a odpočiatku horlivým jeho prívržencom.
On pracoval, s prímasom Tomášom, úsilne na tom,
aby vojvoda sedmohradský vydal korunu sv. Štefana.
Bol ale násilný veľmož. Odnímal chudobnejším
statky, činil zemanom násilie, nútil ich k svojim
službám práve tak ako na západe Matúš. R. 1310
osvedčujú pred kapitulou jágerskou Thekulovci, že
im odňal násilne päť dedín v župe šarišskej. V
listine z r. 1312 hovorí Karol, že vyhnal vnukov
Ubulových z krajiny a vzal od Andreja III. listiny
na ich majetky.Nenásytný dal si darovať od Karola i Košice a chcel ich
zaujať po generálnu kongregáciu. Bol ale pritom
ubitý s mnohými a dvaja synovia jeho zajatí, asi
na konci r. 1309, lebo k tomuto roku spomína
listina kapituly jágerskej zanechanú dcéru
palatína Omodeja. Na žalobu jeho pozostalej vdovy
a synov Jána, Dávida, Miklúša, Vladislava, Omodeja
a Dominika (v diplome Rikolfovi danom menuje sa i
Demeter, ale Omodej a Dominik nie) vymenoval kráľ
Karol sudcov, prímasa Tomáša a biskupa
vesprimského Štefana, keď zaprel svoj skutok, lebo
stotožňuje sa s Košičanmi. O rozhodnutí sudcov
svedčí koncom r. 1311 kapitula jágerská.
Omodejovci a ich stránka zaväzujú sa
neznepokojovať viac Košičanov pre smrť Omodeja a
pre uväznenie jeho synov Jána a Dávida ani sami
ani skrz druhých; nepýtať nikdy Košice v dar od
Karola; postúpiť Košiciam hory v tú stranu ku
Gelnici, Karolovi ale Gelnicu, Košice so všetkými
dôchodkami, Spiš, zemplinskú a abaujskú župu so
všetkými právami, Lublin, Munkáč; všetky násilne
uvedené poplatky zrušiť; zámky nové bez dovolenia
kráľovského nestavať; nebrániť nikomu hľadať
pravdu pred úradníkmi župnými; nenútiť zemanov k
svojim súdom a službám, ale dať im slobodu slúžiť
kráľovi alebo komu chcú; nezastavovať idúcich na
trh do Košíc.Ačkoľvek ale usnesenie toto bolo potvrdené prísahou a syn
Omodejov Dominik daný bol Košičanom pre bezpečnosť
do zástavy, predsa druhí synovia Omodejovi
ozbrojili sa proti Karolovi a vstúpili do úzkeho
sväzku s Matúšom Trenčianskym. Podaly si s nimi
ruky proti Karolovi dva slovanské kmene. Lebo ako
Matúš bojoval na západe so slovenskou, tak
Omodejovci na východe hlavne s ruskou silou. Rusi
zaiste vtedy boli u nás rozšírenejší. Jazyk ich
siahal, zdá sa, až k Liptovu a s ním pravoslávie.
S prestúpením k cirkvi západnej poslovenčili sa z
veľkej časti, podržiac dosiaľ mnohé vlastnosti
ruštiny.Karol teraz sobral všetky sily svoje a uznal za
najpotrebnejšie vrhnúť sa medzi spojencov, oddeliť
ich. Preto tiahol pod šarišský zámok, kráľovský
síce, ale teraz v ruke Matúšovej.Velil tam menom jeho istýDemeter, syn
Miklúšov, ako všetky diplomy majú, nie Omodejov.
Bude to snáď ten istý Demeter, ktorý v listinách
spomína sa často ako župan zvolenský; ten istý,
ktorý dľa listiny z r. 1300 bojoval pri Réne s
Albertom rakúskym, tesťom Andreja III. proti
rímskemu kráľovi Adolfovi. Pochádzal snáď z rodu
Balášovského a bol na každý prípad osoba vážna,
lebo vždy v listinách znejúcich o bitke
rozhanovskej pripomína sa ako jeden z hlavných
troch faktorov: Matúš, Omodejovci a Demeter.Karol dostal v Šariši značnú posilu od spišských Nemcov,
vedených svojím vojvodom (comes universitatis
Saxonum de Zipus) Štefanom Harhovským (Görgey) s
ktorým boli i bratia jeho Arnold a Jordan, synovia
Eliášovi.I Matúš sa ponáhľal na pomoc v nebezpečenstve postavenému
Demetrovi. Napred mu poslal posilu s istým Abom,
ako Turčan píše, potom i sám osobne chvátal na
miesto rozhodné.Karol cúvol pred ním ku Košiciam, Matúš ho nasledoval.
Tamten spojil sa s vernými Košičanmi, tento s
vojskom synov Omodejových. Obe stránky boly hotové
podniknúť niečo rozhodného, preto sblížily sa na
dostrelenie. Karol položil sa táborom na boku
takzvanej Hory košickej, tam asi, kde r. 1849
sviedol Šlik bitku s povstalcami uhorskými; Matúš
na chotári vajkovskom, na samom rozhraní šarišskej
a abaujskej župy, na proťajších vŕškoch. Len
Torysa delila tábory. Mohly sa pohodlne prezrieť.
Pre Matúša pri samých Vajkovciach, na ľavom brehu
Torysy, obkopaním brehu vysokého a nanesením zeme
urobili okrúhly kopec, ktorý ukazuje sa dodnes,
tak ako i kaplica za ním, v ktorej modlil sa Matúš
pred osudnou bitkou dňa 15. júna roku 1312.Na svite dňa tohoto, pretože Torysa pri Vajkovciach len úzku
dolinu tvorí, posunuly sa obe vojská bokmi Torysy
dolu k Rozhanovciam, vzdialeným na pol hodiny, kde
rozprestiera sa rovina, a tam srazili sa susedia
so susedmi, priatelia s priateľmi, pokrvní s
pokrvnými. Lebo stály proti sebe nie celé župy,
lež jednotné rodiny a domy, čihajúc na majetky
jeden druhému.Zprvu víťazila stránka vlastencov, odňala i hlavnú zástavu
taliančikom, zmiatla, priviedla ich k úteku tak,
že len Chorváti a rytieri joanníti stáli pevne.
Potom ale obrátilo sa šťastie, vlastenci utrpeli
hroznú porážku. Málo známe ústne podanie, ktoré
pisateľ počul z úst košického profesora dejepisu,
Maďara, pripisuje príčinu obratu zločinnému nápadu
na život Matúšov streštenej, pološialenej dcéry
Petra PetrovičaGuty. Padlo
vraj z obidvoch strán toľko ľudí, že od bitky u
Šajavy s Tatarmi takej seči v Uhrách nebolo.
Rovina rozhanovská bola krytá krvou a trupmi.Že Matúš bol osobne v bitke prítomný, to možno diplomaticky
dotvrdiť proti Praymu, udávajúcemu, že obliehal
vtedy Ostrihom, aby tým Karola odtiahol od Šariša.
V diplomatických tých listinách, ktorých Karol
vydal po víťazstve rozhanovskom veliké množstvo
rozdávajúc odňaté statky stranníkom svojim, hovorí
všade o Matúšovi ako prítomnom v bitke, menuje
všade jeho Demetra a synov Omodejových, ba v
niektorých hovorí doprosta len o samom Matúšovi.
Tak v listine z r. 1319, ktorou darúva statky
vymrelého Petra de Pilin sudcovi Kumánov Tomášovi
za dobré služby v bitke rozhanovskej: „Quum
Mathaeus prope civitatem Cassa pugnam nobiscum
habuisset.“ V listine z r. 1323, ktorou darúva
Imrichovi Kompoltovi statky neverného Pavla
Čabanku: „In conflictu, quem idem Mathaeus, una
cum aliis proditoribus nostris, praedictis filiis
Omodaei, nobiscum habuerunt.“ V listine z r. 1325,
danej Rikolfovi: „Cum Mathaeus, aggregata sibi
societate, prope Cassoviam nobiscum conflictum
habuisset.“ Tak i v iných mnohých listinách.Vynímame z nich ešte mená zúčastnivších sa v bitke
rozhanovskej obojstranných bojovníkov.Odmenu od Karola obsiahli: sudca Kumánov Tomáš, Imrich
Kompolt, Rikolf, Štefan a Arnold Harhovský,
Alexander de Lypolth, Gregor Mihaľovský (de
NagyMihály), Ubulovci, Peter a Georg de Tirinna,
kastelán lublinský Tomáš, kastelán šarišský Michal
Akus, Miklúš Príni (tak sa číta meno to na kalichu
chrámu malo-šarišského), Ján Bátory, Ján Šoš,
potom Košice a spišskí Nemci vôbec.Pre účasť v bitke rozhanovskej stratili statky: Pavel
Čabanka, Kišovci (Šimún, Miklúš, Blažej a iní),
Valentín Bojislavovič, Budun, Markovič, Mikuš,
Petheu, Peter Petrovič, Michal Vrbovský, Kopoš,
Čerep, Štefan Čierny, Andrej a Peter
Michajlovičovci, Aba Veľký (Magnus).V počte padlých boli na strane Karlovej, dľa listiny, Jordan
Harhovský, dľa kroniky Turčana: Kakaš, syn Štefana
Borša, Štefan Bager, Jakub Aladár a kastelán
beregský Peter. Na strane Matúšovej padli, dľa
tejže kroniky: Demeter, Aba Veľký a dvaja synovia
Omodejovci.Bol i český zástup prítomný. Svedčia o tom listiny dané r.
1312 Rikolfovi a predkom Kalajovským. V obidvoch
hovorí sa, že synovia Omodejovi privolali i
Čechov.Víťazstvo rozhanovské poistilo Karolovi pochybné ešte vždy
dotiaľ panovanie, odpor však nesrazilo úplne.Matúš síce klesal vždy viac, ale vzdoroval stále a hromil
svojich protivníkov.Divná ale vec, že ho zase vidíme v boji s Čechmi. Dobner
zajiste udáva, že r. 1315 bol porazený vojskom
kráľa Jána a že vtedy žiadal o pomoc Karola, že
ale tento sľúbil mu len prímluvu.Vyšehrad mu odňali. Ďalej na sever ale panoval. R. 1317
zaujal preňho Šimún Kačič zámok Nitru a Matúš ho
dal zboriť, mesto vypálil, statky biskupské
poplienil. Tohože roku držal ešte zhabané statky
Karola Bethlena v nitrianskej a trenčianskej župe.Biskupa Jána vyhnal vcele nielen z Nitry, lež i zo všetkých
majetkov, a tento ho preto na sjazde biskupov v
Koloči r. 1318 znovu vyklial z cirkvi. Vyčíta mu,
že rezidenciu jeho vypálil, statky zaujal,
desiatky mu odňal; že od poddaných biskupských
vybral poplatky „na svadbu s vojvodom rakúskym“;
že ich núti k robotám okolo svojich zámkov v
Trenčíne a Topoľčanoch; že z dedín novozaložených,
ktoré Matúš menuje „Lehotami“, nedopúšťa dávať
biskupovi desiatky; že mu nedá navštevovať fary,
lež sám panuje a rozdáva ich komu chce; že biskupa
posiela v službách svojich sem-tam ako behúna
(cursorem); že všetky župné záležitosti poťahuje
pred svoj súd; že ľudia jeho činia, čo chcú, s
ľuďmi biskupskými; že berie pod ochranu farárov
vykliatych a verných vyháňa; že od kapituly a
kláštorov odobral pečate a užíva ich, ako sám
chce, neveriac, že je boh na nebi, zákon na zemi,
pokuty v pekle. Ačpráve ale povedá, že to všetko
činí Matúš pre vyslovené na neho kliatby, predsa i
sám vyslovuje novú kliatbu nielen na neho, lež i
na všetkých jeho služobníkov a dŕžavy jeho
podrobuje interdiktu. Vykliati sú menovite: zať
jeho Desoh, Loorad z Košíc, Ablanch, Andrej z
Litvy, Miklúš Oros, Detrich z Gimešu, Ján zo
Zuldváru a Štefan, kasteláni Matúšovi.Tento odpovedal na to novým vypálením Nitry, pričom zhorel i
biskupský chrám a v ňom mošti (relikvie) svätých
Zoroarda a Benedikta. Biskup mrštil novú kliatbu
naňho a spoločníkov jeho.Toto je posledná zmienka o Matúšovi. R. 1323 pripomína sa už
ako nebohý.Za živa nazýval ho Karol len neverným a odbojcom svojím, ale
po smrti zve pamiatku jeho zlorečenou, menuje ho
krajinským zbojníkom, ktorý zem spustošil, vdovy a
panny prznil a ubíjal, chrámy a kláštory pálil.
Tak už v listine z r. 1324.Takí asi vtedy, a ešte horší pozdejšie, boli veľmoži uhorskí
vôbec, násilní proti susedom, tyranskí proti
poddaným svojim. Pri Matúšovi ale pomnieť musíme,
že my počujeme o ňom len úhlavných jeho
nepriateľov, nikdy jeho samého. Lebo nedošla na
nás, aspoň nie je dosiaľ uverejnená žiadna od neho
listina, okrem tej nepatrnej komárňanskej. A beda
pamiatke toho, kto len z rečí svojich protivníkov
stáva sa známym potomstvu! To isté je, že by Matúš
nebol mohol tak tyranizovať, ako sa mu vytýka,
keby nebol bojoval za ideu a vynikal nad inými
rozumom, vedomosťou, vznešenosťou ducha. My sme
podali obšírnejší životopis jeho preto, že
dejepisci maďarskí odvracajú sa s nechuťou od
neho. Skusujeme i tu, že to, čo nám vidí sa
ctihodným, oškliví sa Maďarom, a naopak. Preto
žiaľ, že nemáme histórie so stanoviska
slovenského.Pamätihodno ešte, že názov „Pána Váhu i Tatier“ obnovil pod
Zigmundom vojvoda sedmohradský a župan prešporský
Poliak Stibor. (Viď listiny jeho z r. 1396.)Synovia Omodejovi poddali sa po porážke rozhanovskej
Karolovi, ale zato ešte tiež úplne pokorení
neboli. Vidno to z toho, že keď Karol vrátil
potomkom Ubulovým statky, odňaté násilne Omodejom,
synovia tohto mali smelosť a moc odňať im ich
zase.Príbuzný ich Peter Petrovič (u Szirmayho Peteunch) povolal
r. 1320 na uhorský trón jedného z rusko-haličských
kňazov. Bol však v Haliči s ponúknutím svojím
oslyšaný, doma ale rozsiahlych statkov zbavený.
Zámok jeho Prušťany, v župe zemplínskej, daný r.
1321 predkom Šóšovským a Bočkajovským za zámok
potocký. Z jeho cesty do Haliče možno dosť
pravdepodobne uzavierať, že bol pravoslávny.O pazdišovskomRenelovito isté súdi
Szirmay z jeho mena. Statky jeho, Pazdišovce a
Drehnov, obdržal r. 1323 Miška z rodu Akus.V samej tej rodine Mihaľovských, ktorí odvodzovali sa od
bojovavšieho proti Kupanovi Venceslava a od
ktorých odvodzujú sa zase terajší grófovia
Stárajovci, sú stopy pravoslávia. Ešte r. 1299
písal sa jeden z ich predkov „Jakov“, čo je
slovansko-pravoslávna forma mena Jakob,
vyslovovanímbakov.Mnohé zo statkov zhabaných obdržali prišedší s Karolom
Taliani. Salernitanskému FilipoviDrugetovidaroval Karol r.
1323 zámky Lublin a Plavču, ale zomrel bez detí.
Brat jeho Ján I. splodil Jána II., Miklúša a
Villerma. Filip bol palatínom a županom spišským a
abaujským r. 1322 — 1327. Potom bol týmže brat
jeho Ján I. a potom syn tohoto Villerm r. 1334.
Synovia Jána II. nadobudli r. 1380 panstvo Humenné
a vzali spovestnelé potom meno Homonnay.TalianŠtefan, ktorému pridáva sa v
básni menoFáber, bol
kastelánom na Vyšehrade a dostal r. 1326 dedinu
Nyrmal v župe Ostrihomskej, ktorú mu potvrdila r.
1331 i kráľovná Alžbeta. Táto povedá o ňom
výslovne, že prišiel do krajiny s Karolom.
Používal sa zvlášť pre posolstvá. Chodil deväťkrát
„za more“, t. j. do Itálie.Panovanie Anjouovcov, pošlých z Francúzska, zvykli
nadovšetko velebiť naši dejepisci; my vidíme mnohé
tmavé stránky pri nich. Rozšírili síce
rodinkárskou politikou hranice vlasti od mora až k
moru, ale to nemalo stálosti, rozpadlo sa s nimi.
Priviedli síce k väčšej dospelosti embryálne ešte
u nás štúdiá latinské, ale uvrhli v bezprávie ľud,
navalili mu bremeno deviatkov, dali ho vcele do
moci surovým pánom a tým prihotovili časy
dóžovské. Vedeli síce rozkázať prelátom a pánom,
ale nezlomili, lež ešte pestovali záhubnú ich moc,
ktorá potom zapríčinila Moháč. Panovanie ich bolo
skvelé, šťastné nie. Cudzozemci cicali tuk zeme,
ľud stonal pod bremenami, páni bojovali za veci
neprospešné. Bojovalo sa za trón neapolský, proti
schizmatikom, ale premeškalo sa zlomiť vo vzniku
tú tureckú moc, ktorá pochovala potom krajinu na
poliach moháčskych.
|
Zaborsky_Bitka-u-Rozhanoviec.html.txt
|
- 1 -Prvý pohárik korytnickej vody tak mi udrel do nosa, do očí a do uší, do všetkých
mojich zmyslov, že som sa zaraz cítil byť preložený pán boh sám vie do koľkorakých
situácií života. Zakrútilo sa mi v hlave a ja som sa videl ako na tátošovi prenesený
do iných svetov, kde ale tak vyzeralo — ako tu dolu na našej zemi.Bože môj — čo mi to vtedy na myseľ prišlo!Nuž ale reku, keď je tak, že je táto korytnická voda taká, musím ju osláviť, totiž
musím ju po celom svete rozchýriť a roztrúbiť ako veľmi chýrnu, dobrú — čarovnú vodu
korytnickú!Chvála a sláva teda korytnickej doline a ešte väčšia aj chvála a sláva korytnickej
vode!— Nuž ale čože nám to tu zas píše? Čo je to za nová paráda tá Korytnica? — ozve sa
dakto hen od Trnavy zo Šelpíc a od Trenčína z Trebiena.[1]— Nuž ale sa nám, — pokračuje dáky prerozumný Šelpičan, — vždycky také veci spomínať
budú, o ktorých nič nevieme?— No len no, braček zo Šelpíc, len že sa neťukaj popredku, veď ti človek nemôže hneď
všetko na tanieriku pod nos položiť. Oddýchni si trochu a zaraz očuješ, čo je to tá
Korytnica. A pokým si budeš oddychovať, ja musím pár slovami o spôsobe, akým chcem
písať, sa ohlásiť, pravdaže, toto bude nielen múdre, ale aj slané a mastné, ináč by
som to ani nepustil z úst.Najprv sa osvedčujem, že len veľmi krátko a málo budem písať, aby som tak
nepochodil, ako daktorí spisovatelia Novín a Orla,[2]ktorí — neboráci — pre svoje dlhšie články dobreže neboli ukameňovaní!
Ačak — to bude dobre?— Hľaďže ti ho, hľa, hľa! Už chce pichať, ešte nič nepovedal. No veď ti ja dám! —
Takto vrtiac nosom, hen od Trebiena sa ktosi zaiká.Len také malé poháričky vám budem dávať spočiatku, aby ste mi moju zlatú Korytnicu
veľmi neohovorili!— No veď už len dávaj skôr, nech vidím, čo je to za voda, čo za Korytnica, čo za
poháriky: postea addemus nos opinionem nostram![3]— Takto sa zvedavý čitateľ Nitry[4]domáha!Hovorím vám, že chcem byť stručný. A teraz už dosť na tomto prvom poháriku, z
ktorého vidieť, že od neho dajedným v nose zavrtelo. Veď aj mne sa zakrútilo v nose,
keď som prvý v Korytnici vypil.[1]od Trnavy zo Šelpíc a od Trenčína z Trebiena— Podľa
obyvateľských prezývok v Šelpiciach merajú rozum (aj Rozumkovo). O Trebieni
(teraz súčasť obce Adamovské Kochanovce v okr. Trenčín), kde pred
päťdesiatimi rokmi stáli už iba 4 domy, sa nám nepodarilo nájsť obyvateľskú
prezývku. Hurban obidva názvy používa na označenie zaostalosti,
nedôverčivosti voči novotám.[2]spisovatelia Novín a Orla— ide o Slovenskie národnie
noviny a ich literárnu prílohu Orol tatranský; vychádzali dvakrát týždenne
v r. 1845 — 1848.[3]postea addemus nos opinionem nostram— (lat.) potom
povieme svoju mienku.[4]Nitra— almanach Nitra, ktorý začal Hurban vydávať r.
1842
|
Hurban_Korytnicke-pohariky-alebo-Vesele-chvile-nezdraveho-cloveka.html.txt
|
1Nad poľanou bolo ticho. Ako pijavica k prsiam chorého prisalo sa veľké ticho k prsiam
poľany.Z borovice odpadla šiška a zobudila čierneho vtáka, ktorý driemal na jej konári. Vták
zamával širokými krídlami a nemo odletel do tmy. Možno sa vták len naľakal, možno však, že
si spomenul na neznámeho druha, ktorý ho v ten večer čakal ďaleko za horami.Ktohoviekam vták letel a s kým sa chcel stretnúť. Vyzeralo to však, akoby ponad nás bol
preletel duch, ktorý už dávno sedel za nami a díval sa nám do tyla. Cítili sme ho, ale
nevedeli sme, či je to duch dobrý alebo zlý.Bol to však len vták. Nebudeme sa trápiť kôli obyčajnému vtákovi, ktorý odletel na noc
do hniezda… Možno však, že ten veľký čierny vták odletel do boja.Potom zas bolo ticho.Stromy vôkol poľany stáli bez pohnutia, ale, zdalo sa, v nemom napätí, akoby so zovretou
hruďou čakali na povel neznámeho komandanta. Každú chvíľu môžu sa s temným hukotom pohnúť a
vykročiť proti schovanému nepriateľovi.A hľa, práve v tú chvíľu vyšiel na poľanu pár jeleňov. Mesiac ich oblial strieborným
svetlom a ich krotké počínanie rozuzlilo dramatické napätie okolia tichým, zmierlivým
aktom. Jelene sa pásli pokojne, len samec dvíhal chvíľami hlavu a vetril smerom ku kolibe,
odkiaľ bolo cítiť zápach dymu.Pod kolibou na smrekovom kláte sedel starec so svojím vnukom. Vnuk držal na kolenách
drevenú misku, ktorú zabudol odložiť, keď dojedol polievku. Hľa, za ten čas, kým sa vnuk
díval na jelene a tešil sa z ich krotkosti, pomodlil sa jeho starý otec — ktorý je dosiaľ
mocný a nevláči ešte nohy po zemi — túto modlitbu:„Bože náš, si veľký a dobrotivý. My sme slabí a pri líhaní i pri vstávaní hotoví sme
zhrešiť. Hľa, ovos, ktorý sme v jar zasiali, dozrieva. Keď zaduje vetrík, zašuští na ňom
riasa a vtáčatá, ktoré zbierajú vypadané zrno, poľakajú sa a vyletujú z ovsa v celých
kŕdľoch. Posadajú si potom na chvoje toho buka, čo stojí konča role, a štebotajúc radia sa,
či majú znova zletieť do ovsa a zobať zrno, ktoré sme zasiali a ktorému si sám požehnal,
aby náš kôň pejko neumrel cez zimu od hladu.Nie, panebože, rád mám vtáčatá a rád im dožičím zrna. Ty si však múdry a spravodlivý a
sám najlepšie vieš, že čas je skosiť ovos. Popraj mne i tomuto môjmu vnukovi Ondrišovi na
zajtra sily, popraj nám slnka a dobrej vôle, aby sme, skôr než sa zotmie, skosili ovos, aj
ho zviazali a poskladali do krížov. Odpusť mi, panebože, túto žiadosť, odpusť aj všetko
ostatné, čím sme sa dnes i kedykoľvek predtým voči tebe sprotivili, a spomeň si po dobrom
na svojho sluhu Ondreja Chomu, na ktorého zabudli už všetci ostatní: spomeň si aj na jeho
vnuka Ondriša, ktorý nemá meno po otcovi; popraj im obom zdravia a požehnania. Odpusť
hriechy aj mojej dcére, matke môjho vnuka. Odpusť jej, že poznala muža skôr, než mu sľúbila
vernosť pred tvojou tvárou. Odpusť jej, že našla zaľúbenie v kráse svojho tela a podľahla
jeho žiadosti v sparnom mesiaci auguste. Odpusť jej, že dala život tomuto môjmu vnukovi bez
tvojho požehnania. Odpusť jej, že nehľadala milosť v pokání, ale že si vzala život v
mesiaci apríli pred šestnástimi rokmi. Rozpamätaj sa, panebože, že som vtedy na vlastných
rukách doniesol svojho vnuka do týchto hôr, že som ako Lót utiekol spomedzi tých, ktorí
prznia sestry svoje, ktorých krik veľmi sa rozmohol pred tebou. Od tých čias nevideli oči
moje nikoho zo Sodomských. A tak bude aj naďalej, ak tvoja vôľa dopustí; ako synovia
Noemovi nepozná Ondrej ľudskú mrzkosť, ako z hory Ararat zostúpi odtiaľto, až nazbiera síl,
medzi svet, aby mu oznámil slávu tvojho mena. Denne ti sľubujem, že odčiní hriech svojej
matere. Postarám sa, aby nezablúdil v kvietí sedmokrások, aby slávičia pieseň nerozbúrila
jeho krv, aby vôňa nocí nenadula jeho prsia žiadosťami po hriešnych rozkošiach. A tebe
sľubujem, že ho privediem čistého a nevinného pred tvoju tvár. Prekliesnim slovu tvojmu
cestu pomedzi tŕnie a hložie jeho myšlienok. Otvorím jeho oči, aby videl, otvorím uši, aby
počul. Lásku a nehu, ktorou si naplnil kalichy poľných kvetín, prelejem do jeho srdca. Jeho
rozum zažnem horúcim nadšením vetra, ktorý duje ponad les v letné poludnia.Jeho duša zmäkne a znežnie dívaním sa na hmlu, ktorá driemava večerami nad poľanou. Jeho
hlas osvojí si príjemnosti spevu slávičieho.Chcem, aby neminulo dňa a neminulo noci bez toho, aby sme sa nepriblížili o krok k
tvojej dokonalosti. Veď viem, že to, čo dookola počujem a čo dookola vidím, je len
vyzváňaním nedeľného zvona, ktorý zvoláva ľudstvo k obdivu tvojej dokonalosti. Otvorím ústa
svojho vnuka, naučím ho sedmorakej reči apoštolov, aby vedel v ohlase tohto zvona kázať
celému svetu!Tak mi, bože, pomôž. Amen!“*Ondrej, ktorý nemal meno po otcovi, a starec, ktorý dosiaľ nevláčil nohy po zemi, žili,
sejúc a kosiac ovos, modliac sa a rozprávajúc. Najviac rozprával starec. Rozprával o
Mojžišovi, o Áronovi, o Kristu Pánu, aby naučil Ondreja myslieť na boha. Rozprával o
medveďoch, o liečivých bylinách, o bukoch a vtákoch, aby naučil Ondreja myslieť na svet.
Ale nikdy, za celý čas nerozprával mu o sebe samom ani o ostatných ľuďoch, ktorí žili
ďaleko od nich a ktorých Ondrej nepoznal, pretože neprichádzali k nim na poľanu.Ondrej počúval starcove príbehy. Počúval príbehy zo života Izraelských. Naivne sa
vypytoval na podrobnosti a bál sa vysloviť, že chce poznať, prstami nahmatať niektorého z
tých Izraelských. Keď nemusel počúvať starca, rád sa túlal po horách a rád plašil srny a
chytal strakaté motýle. Ešte radšej sa vyvaľoval na slnci a díval na belasé nebo. A
najradšej pískal na drevenej píšťale pesničky neznámych nápevov. Sedel v hore na machu,
pískal a pískal s kolenami pod bradou, s lakťami opretými o kolená, podobný lesnému bohu
Panovi.Dakedy pyšne vypínal prsia a namýšľal si, že je Jozuom; hnal sa útokom na staré
zbútľavené jedle a vyvracal ich z koreňov alebo mlátil haluzou po stojatej vode v mláke, až
striekala a prskala na všetky strany. Musel však byť sám, aby sa vedel takto tešiť. Starec
nemal rád jeho pohanskú radosť zo života. Stále viac a viac pripieral ho k práci a
modlitbám.Vtedy bolo Ondrejovi sedemnásť rokov. Bol mocný, opálený a zdravý. Vlasy mal plavé a
pekne pozakrúcané. Okrem košele a nohavíc z plátna nepotreboval iný odev.Stál raz predo dvermi a opieral sa chrbtom o stenu koliby. Ruky mal zložené za chrbtom a
díval sa zamyslene ponad obrys hôr. (Od tých čias, čo nám minulo sedemnásť rokov, často sa
takto smutne dívame ponad hory a pesničky naše strácajú svoj odovzdaný výraz; stávajú sa
rozháranými, neistými a často sa vlúdi do nich trasľavý, roztúžený tón, ktorý sme počuli od
slávika.)Díval sa tým smerom, kde čierne chmáry vytiahli sa spoza obzoru a zacloniac slnce,
spôsobili predčasný súmrak. Vrcholce stromov nahýnali sa vo vetre k východu, kde nebo bolo
otvorené a krvavé ako rozškľabená papuľa draka.Čakal na starca, ktorý odišiel do hory hľadať si bylinu proti záduchu. Blížila sa búrka
a Ondrej mal strach o starca. Čakal naň netrpezlivo a úzkostlivo.Začalo pršať v hrubých kvapkách. Dážď spôsobil, že priestor — tráva i stromy, na ktorých
sa kvapky zachytili, začal sa lesknúť v záplave svetla, ktoré nečakane rozrylo oblaky na
západe.Dážď neprestával a zaplašil i umlčal vtáčatá v lese. Tým odumrelo to, čo v lese žilo, a
zdalo sa, že miesto toho ožil les sám. Akoby odrazu vyrástol dvojnásobne. Stromy začali
medzi sebou šeptať tajomné zvesti a podaktoré prečnievajúce vrcholce pustili sa do tanca v
takte nepočuteľnej piesne. Vyzeralo to, akoby sa celý les opil záplavou svetla a dažďa a
pod účinkom neznámych síl začal odrazu žiť nejakým novým, rozhojdaným životom.Z tohto rozhojdaného lesa vynorila sa odrazu postava a pustila sa dlhými krokmi rovno ku
kolibe.Nebol to čakaný starec, a predsa sa Ondrej nezačudoval ani trochu náhlemu zjaveniu.
Zdalo sa mu dokonca samozrejmé, že celá hra ožitého lesa nebola daromná. Cudzinec bol
oblečený v dlhý kabát s vysúkaným golierom. Ruky mal strčené do vrecák a pritisnuté k telu.
Na hlave mu sedel klobúk so spustenou strechou. Mieril rovno ku kolibe. Prišiel celkom
blízko, zastavil sa a prehovoril. To, že prehovoril, až to prekvapilo Ondreja. Môžeme veriť
v zázraky, ale nemôžeme čakať, že zázraky prídu k nám raz večer na posiedku. Pravda, Ondrej
sa nezačudoval ani potom tak, ako by sa začudoval každý z nás. Nevidel v cudzincovi
človeka, ale čosi, čo bolo priamo podmienené týmto západom slnca, bez čoho by ten západ
nebol býval úplný. Nevedel síce, v akej súvislosti je západ slnca nad poľanou a človek na
poľane, bol však presvedčený, že človek mohol skrsnúť len ako vyvrcholenie celého toho
večerného divadla. — Alebo to divadlo mohlo skrsnúť ako predzvesť príchodu cudzinca. Nič
iné nebolo možné. Ale to, že cudzinec prehovoril, to ho uviedlo do rozpakov. Ba spôsobilo,
že pocítil, ako sa pod ním podlomili kolená, ako sa zrútilo v ňom všetko, čím dosiaľ žil.Cudzinec pýtal od neho sekeru. Práve tú sekeru, ktorou pred chvíľou štiepal triesky…
Keby sa bol cudzinec pred ním vzniesol rovno do neba alebo keby sa bol z jeho úst ozval
miesto reči šumot lístia. Ondrej by sa nebol vôbec začudoval. Ale to, že popýtal sekeru, to
Ondreja dorazilo: posadil sa na klát s rukami ovisnutými, s očami vyvalenými v nesmiernom
údive.Cudzinec vzal si sekeru. Nepozrel viac na Ondreja, sľúbil len, že sekeru zajtra donesie,
a vrátil sa práve takými dlhými krokmi bezcitne v daždi do hory. Zdalo sa, že vôbec
nepozoroval ani dážď, ani dojem, ktorý spôsobil jeho príchod.Dávno sa vrátil starec, dávno prestalo pršať a Ondrej stále sedel pod ústreším a hľadel
ako prihlušený v tú stranu, kde zmizol cudzinec.„Povedal, že sekeru donesie zajtra,“ myslí si, ale vôbec s tým neráta. Čakať na návrat
cudzinca bolo by preň práve také nemúdre ako čakať na návrat udalosti, ktorú sme už dávno
prežili. Osadil teda porisko do novej sekery a zaťal ju miesto starej do kláta.Ukázal tým, že považuje príhodu za skončenú.Druhého dňa odišiel do hory. Odišiel sám, aby znovu hľadal bylinu proti záduchu. Nemal
radosť z motýľov ani zo stromov, ktoré nepoznával a ktoré stáli vtedy nemo ako zakliate
vojsko. Čosi sa v ňom odtrhlo. Potkýnal sa o spletené korene a cítil, že všetko, čomu
dosiaľ nerozumel, stalo sa ešte nezrozumiteľnejším; že všetko sa zmiatlo, pozapletalo ako
korene, o ktoré sa potkýnal. I to, čo bolo jasné, zastrelo sa clonou cudzoty. Spev vtákov
akoby vychádzal spoza opony. Všetky veci obrátili sa pred jeho zrakom naruby a nepoznával
ich, pretože bol naučený dívať sa priamo a bez falše.Včerajšie zjavenie cudzinca núti ho čakať každú chvíľu nový zázrak. Má obavy, že všetko,
od čoho sa práve odvrátil, zmenilo náhle svoju tvárnosť v inú, neznámu a nežičlivú. Má zlý
pocit, že stromy, povedľa ktorých prešiel, ožili, plazia sa za ním a vešajú sa mu na päty.
Skúša zavierať oči a je sväto presvedčený, že dokiaľ ich má zavreté, všetko vyzerá ináč.
Zdá sa mu, že za ten čas sa všetko alebo prepadlo a on trčí v prázdnote, alebo že všetko
ožilo a roztočilo sa vôkol neho v šialenom víre. Je taký istý v týchto predstavách, že
nakoniec vôbec sa bojí otvoriť oči a zakrýva si ich dlaňami. Strach z okolia zmocnil sa tak
dokonale jeho duše, že prestáva myslieť, a celého ho opantáva pocit bezmocnej slabosti voči
tomu, čo ho obkolesuje, i voči tomu, čím sám žije.Líha si do trávy a po dlhej chvíli tupej neciteľnosti a zúfalej bezradnosti usína.*Dlho spal. A keď sa zobudil, zostala mu v hlave zo strachu, ktorý ho mučil, kým usnul,
len tiesnivá, hmlistá a vlhká spomienka, ktorá sa usadila na dne jeho podvedomia, kde
máličko zavadzala, ale pomaly mizla, vyparovala sa. Ondrej dosiaľ neotvoril oči. Cítil v
nohách ľahké šteklenie slnečných lúčov. Vtiahol do seba mocne vzduch a pocítil nové
príjemné šteklenie v nose. Nad hlavou voňalo mu čosi veľmi nežné a sladké. Nevedel k ničomu
prirovnať túto vôňu. Tešil sa z nej a váhal roztvoriť oči. Len keď sa dokonale nabažil jej
láskania, pomaly sa odvážil otvoriť oči. Ale stále bol pripravený znovu ich zavrieť, ak by
príjemný pocit mal zmiznúť pred pohľadom. Ako sa však potešil: nad ním sa rozrástol ker a
na kre kvitli v márnotratnej nádhere ružové kvety. Zdalo sa mu, že nad ním nerastie ker,
ale je otvorený výhľad do neba. Nepoznal ker ani kvety. Zadíval sa naň so zloženými rukami
pod hlavou a so šťastným úsmevom na ústach. Potom pomaly, aby nezaplašil nevídanú krásu,
natiahol ruku po jednom z kvetov a dotkol sa ho koncami prstov, vložiac do nich všetku
pozornosť svojej bytosti. Chcel ešte privoňať kvet zblízka. Sotva však zdvihol hlavu,
zbadal, že obďaleč ktosi sedí a díva sa naň. Ondrej sa prekvapene obrátil a jeho pohľad
stretol sa s pohľadom cudzinca. Sedel na kameni a díval sa na Ondreja, usmievajúc sa
neurčite kútikmi úst.Cudzincov úsmev bol neurčitý, ale z jeho očí, ktoré neboli už — ako včera — zastreté
klobúkom, predieral sa kovovým leskom zorníc lúč otcovskej láskavosti. Z celej jeho
opálenej a chudej tváre zierali ďaleké krajiny, ktoré cudzinec poznal, a vo vráskach nad
obočím sedela múdrosť a skúsenosť. Farba jeho belasej košele splývala s farbou oblohy a iba
toto splývanie upamätúvalo Ondreja na dojem záhadnosti, ktorý mal včera o cudzincovi. V
pohybe, akým zložil ruky na prsiach, a ešte viac v tom, že jeho horné mihalnice zastierali
napolo oči, javila sa ľahká nuda; čosi, čo prezrádzalo, že cudzinec prežil už všetky
vzrušenia, prešiel cez všetky nálady a nič na svete nemôže ho viac dojať ani rozosmiať.Ondrej sa naň nechápavo díval, opierajúc sa dlaňami o zem.Cudzinec ničím neprejavoval, prečo sa sem posadil a čo zamýšľa; usiloval sa len usmiať s
väčším úspechom a do jeho pohľadu vmiešalo sa medzi láskavosť aj čosi ako poľutovanie, čo
však mohlo byť aj výrazom neškodného cynizmu oklamaného, dobráckeho človeka. Isté je, že
dojem, ktorým teraz pôsobil na Ondreja, nedal by sa naskrze porovnať s včerajším súmrakom.
Skôr sa dal porovnať s dojmom, ktorý Ondrej pocítil, keď sa zobudil a zbadal ružový ker.
Hľadiac na cudzinca, cítil azda to isté, čo cítil Mojžiš na hore Sinaj pred tvárou božou.
Medzi tvárou božou a ružovým krom nebude koniec koncov veľký rozdiel.Cudzinec, zdalo sa, bol spokojný so situáciou, aká bola. Dokonca nachádzal vari pôžitok
v nemom dívaní sa na Ondreja, ležiaceho pod ružovým krom. Ondreja však situácia tiesnila a
odhodlával sa prehovoriť. Sprvoti pohyboval len ústami, akoby sa presviedčal, či vôbec môže
hovoriť v cudzincovej prítomnosti. Potom sa spýtal zmeneným hlasom:— Chceš mi vrátiť sekeru?Cudzinca otázka nijako neprekvapila, ba, tak sa zdalo, potešil sa jej. Akoby bol čakal
niečo horšie. Azda naozaj čakal, že sa Ondrej zľakne a utečie skôr, ako sa naň poriadne
pozrie. Cudzinec miesto odpovede vstal a ukážuc na ker, spýtal sa:— Vieš, aký je to kvet?Ondrej pozrel na ker a zakýval záporne hlavou.— Ruža, kvet ľúbosti.— Ľúbosti?… — opakoval rozpačite Ondrej.— Nevieš, čo je ľúbosť? A prečo si hladil kvet, prečo si sa naň usmieval, keď si ho
zbadal?— Neviem prečo.— Ja viem… — nedopovedal. Posadil sa znova na kameň a zahľadel sa na chvíľu do diaľky.Boli na lysom temene hory, a kam len dovideli, všade boli rozložené iné hory ako široký,
ťažký sen.— A kto si ty?— Ondrej.— A bývaš na tej poľane, kde som ťa našiel?— I ja, i starý otec; obaja tam bývame. I jelene, i náš kôň; všetci tam bývame.Na všeličo sa cudzinec vypytoval Ondreja. A on mu čím ďalej smelšie a ochotnejšie
rozprával. Keď mu nestačili slová, pomohol si posunkami. Ukázal, ako na poľane žito kosia,
ako sa k pánubohu modlia, ako vtáčatá spievajú, jelene ryčia. Všetko vedel vyjadriť verne a
opravdivo. Vedel zahúkať ako sova, zapišťať ako jastrab, zaerdžať ako kôň. Cudzinec počúval
a usmieval sa.— A tvoja mať?Ondrej pozrel tázavo na cudzinca:— Nemáš matere?— Neviem, nepočul som… — odpovedal potichu, neisto.Cudzinec sa zamyslel a do jeho tváre akoby sa pomaly vracal záujem o život: mihalnice
úplne odostreli oči a vrásky na čele sa zaostrili. Zdalo sa, že si našiel zábavku, ktorá
zaženie jeho nudu. V jeho mysli akoby sa tvoril nejaký plán, zrelo rozhodnutie. Prestal sa
vypytovať a Ondrej prestal rozprávať. Sedeli si bok po boku a mysleli jeden na druhého.
Potom cudzinec vstal, potľapkal Ondreja po pleci, usiloval sa usmiať, ale jeho oči boli
zastreté zreteľnou sústrasťou. Jeho dolná čeľusť máličko sa chvela pohnutím.— Idem ti vrátiť sekeru.Obrátil sa a šiel do hory. Ondrej sa díval ako včera za ním a videl miznúť jeho chrbát
medzi pňami v riedkom, včasnom súmraku.*Naoko sa nič nezmenilo. Aspoň starec nedal sa vyrušiť zo svojho nemého a zanovitého
potýkania s ovsom pod horou a s bohom, plávajúc v azúre na chlpatých a mäkkých oblakoch.
Ale starec bol, ako všetci starci, nahluchlý a nedovidel dobre. Možnože pomedzi starcove
prsty prekĺzlo niečo, čo sa potom priplichtilo k Ondrejovi, usadilo sa mu v ušiach a začalo
mu bubnovať na blanky nepokojné nôty. Počuli sme predsa poveru o tom, ako sa škriatok
vyliahne z vajca, ktoré zniesla čierna kura, ak to vajce nosíme toľko a toľko dní pod ľavou
pazuchou. Treba iba zdvihnúť guľaté vajce, čo prekĺzlo pomedzi starcove prsty, vložiť si ho
pod pazuchu a postarať sa, aby o tom nikto nevedel. To je ľahko: ovos je skosený,
poviazaný, vymlátený, do zimy niet veľa roboty. Uviažeme si okolo hrdla šatku, do šatky
zavesíme ruku a pod pazuchou sa liahne škriatok. My nič! Trochu sme si pomliaždili ruku
vtedy, keď sme rúbali ten smrek. Uviazali sme si šatku okolo krku a nosíme v nej boľavú
ruku. To uzná každý.To hej!Ale predsa! — Či aj tie hlasy, ktoré prichádzajú zďaleka a ktorým načúvame, kým neusneme
v horúcej posteli, či aj tie hlasy patria k tomu?Čoby zďaleka. Dnes v noci zobudili sme sa na celkom blízke volanie. Patrilo sa predsa,
aby sme vyšli a podívali sa, kto nás volá po mene v tmavej noci. Nikoho nebolo nablízku.
Sekera, ktorú nám vrátil cudzinec, leží na kláte a jej ostrie ligoce sa strašlivo, akoby
bolo živé a bolo mu zima. Prečo sú však dnes v noci naše myšlienky také plaché a tiež sa
trasú ako ostrie na sekere, ako voda v mláčkach, ako lístie na stromoch? Veď nesvieti na ne
mesiac, ako hen na ostrie. Ak teraz odpadne šiška, zľakneme sa… isto sa zľakneme. Ale šiška
neodpadla. Konečne, boli sme pripravení, že odpadne, mohla si tam odpadnúť; neboli by sme
uskočili od strachu.„Cup,“ odpadla šiška.Čo je to? Uskočili sme? Ach nie! Čakali sme ťa predsa, drahá šiška.Tak sa zdá, že odpadlo viac šišiek. A stále padajú. Prečo však padajú v takých
rovnomerných prestávkach? Je nám úzko. Niekto sa spoza chrbta ľahko dotýka studeným prstom
v zátylku.V hore voľačo strašne zarevalo!Ten prst… dva, tri, štyri prsty, celá dlaň stisla nám celou silou hrdlo a zastavila nám
dych.„Ježiši Kriste… azda?“Znova „cup, cup“ a z hory vybehol mocný parohatý jeleň.Poznáme jeleňa! Zastavil sa; dívame sa naň a dlaň na hrdle povoľuje. „Stojí,“ myslíme
si, „nohy má vystreté, zadychčal sa, teraz vetrí.“ Vidíme to podľa toho, že naťahuje krk a
dvíha hlavu. Odrazu celý sa strhne, vysoko hodí hlavou, takže parohy sa dotýkajú chrbta,
roztvorí papuľu a zaryčí zúfalú výzvu do boja. Vyskočili sme a urobili dva kroky napred. —
Jeleň si hľadá družku. Zišiel z vysokých hôr, kde dosiaľ žil osamote a zbieral sily, do
dolín, aby si vybojoval predmet svojej túžby. — Nevedeli sme o tom, ale nebolo nám to treba
vedieť. V reve, ktorý sa vyvalil z jeho pŕs, poznali sme túžbu, ktorá sa rozrastá v našich
vlastných prsiach. Túžba po boji, túžba po láske, nazbieraná na vysokých kopcoch zo šťavy
zeme a neba! Hej, stojíme oproti sebe: smädný jeleň a smädný človek a všetka naša
zbabelosť, ktorá ulipla na ostrí sekery, zmizla. Máme tisíc chutí vypäť sa, stať si na
prsty, priložiť dlane k ústam a odpovedať na výzvu jeleňa práve takým revom, ktorý by sa
vyhrnul z hrtana ako stádo divých koní, ako potopa trhajúca hate. Máme tisíc chutí zarevať
prvý raz k nebu, druhý raz k zemi, aby sa rev rozrazil vo vodopádoch ozvien a vyvrátil z
koreňov ticho, čo je nad stromami. Les ožije, skočí na rovné nohy, ten večný spáč, zjašene
sa poobzerá na všetky strany a možno sa od strachu rozbehne v kŕdli do doliny. Možno sa
spamätá, pretrie si oči a bude sa prizerať, keď sa chytíme za pasy.Ale tak sa zdá, že tvoja výzva neplatila nám, vôbec nás nevidíš, ani nevetríš; vietor
neduje od nás k tebe; poznáme to. Prečo sa však obzeráš a vetríš druhým smerom? Aha, tam
praskla halúzka. Nezdá sa však, že je to tvoj sok, tváriš sa trochu nepokojne. Aj druhá
halúzka praskla. Čo sa však plašíš? — Jeleň odrazu skočil a prebehol krížom cez poľanu.
Zastavil sa ešte, ale potom načisto zmizol, v hore.„Cudzinec!“Vystúpil z hory na opačnom konci poľany a kráča ku kolibe.Divíme sa. Prečo dvíha nohy tak vysoko, akoby nechcel pošliapať trávu? Prečo nechce, aby
sme počuli jeho chôdzu? Opatrnosť je vari matkou múdrosti. Ale to nič nevysvetľuje. Keby
sme poznali zlodejov, povedali by sme, že kráča ako zlodej. Ale my nepoznáme zlodejov.
Badáme, že odkedy nám začali šibať fúzky pod nosom a na brade, že odvtedy každého dňa
stretávame sa so záhadami, na ktoré nenachádzame odpoveď u starého otca. Nebáli sme sa
nikdy vecí takých, aké sú. Deň prichádza a deň odchádza. Zvykli sme si na tmu i na svetlo,
ktoré si vymieňajú stráž nad našou poľanou. Príchod cudzinca zdá sa nám však ako porušenie
tejto zákonitosti. Prichodí nám to ako stretnutie súmraku so svitaním. Bojíme sa, že budú
nasledovať dve noci za sebou a nebude medzi nimi dňa.Vidíme kráčať cudzinca k stajni nášho koňa. Vidíme, že cudzinec vošiel do stajne. —
Potom z nej vyšiel a viedol za sebou koňa. Pomaly prechádza cez poľanu a my sa naň dívame.
Nevydržíme to; zakrývame si dlaňami tvár a padáme do sena, ktoré je zložené pod ústreším
koliby. Zarývame tvár do horúceho sena a púšťame sa do plaču. Plačeme, pretože sme slabí a
nevieme si rady.Starý otec je chorý, má čujný spánok, dva razy nás v noci volal do koliby, lebo vedel,
že spíme vonku. Urobili sme sa hluchí, ani za svet neboli by sme sa pohli. Mohol si
myslieť, že spíme a nepočujeme ho. Konečne, nebolo v tom nič čudné, v lete často spávame
vonku v sene, keď nám je v kolibe horúco.
|
Chrobak_Poviestka.txt
|
Malí zbehoviaPred mnohými rokmi žil v Gemeri[1]istý evanjelický pán farár. A ten mal dvoch synov. Jeden sa volal Lajko, druhý
ale Paľko. Prvý bol bystrý, živý chlapec, často niečo zašarapatil, druhý bol slabší a
tichšej povahy. Istého letného rána zbadal Lajko opretý kostrb[2]o stodolu. Vyliezol po ňom až na kraj strechy. To mu ale nebolo ešte dosť, lebo
sa chcel dostať hore až na vrkoč. Dlho nerozvažoval, chytil sa snopka (stodola bola slamou
pokrytá) a tak, prichytávajúc sa slamy, liezol hore ani mačka, až kým sa nedostal až na
vrkoč. Keď už bol hore, preložil si jednu nohu na druhý bok strechy a posadil sa, akoby
jazdil na koni. Páčilo sa mu to veľmi, keď s takej výšavy mohol pozerať dolu do dvora, áno
i na celú dedinu. Paľko sa díval na neho z dola a ľúto mu bolo, že je aj on nie tam hore.— Paľko, poď aj ty! — vábil si brata.— Ja sa bojím, — odvetil tento, ale po hlase bolo badať, že ho túžba ťahá hore.— Ech, mačka sa bála! Čože sa máš strachovať, ty bojko! Nič niet ľahšieho, len sa
pridržiavaj slamy, tak ti to pôjde, ako by si išiel po rovnej ceste.Toľko mu toho narozprával, že sa Paľko konečne osmelil.Onedlho sedeli už obidvaja tam hore na vrkoči a cítili sa pritom slávne, len sa tak
rozplývali z rozkoše.Medzitým prišiel otca navštíviť pán farár z Chyžného. Ako vchádzal do farského dvora,
zazrel chlapcov tam hore na stodole. Nepovedal ani slova, len vošiel do fary a po privítaní
sa povedal:— Pán brat, a či viete, kde sú vaši chlapci?Domáci pán farár, natešený nad milou návštevou, odvetil celkom bezstarostne:— Hrajú sa bezpochyby na dvore, alebo vybehli na ulicu. Sú takí ani živé striebro,
neposedia za minútu na jednom mieste.— Veru na peknom dvore, — odvetil hosť s úsmevom, — len iďte von a hodne vysoko
pozerajte, tam ich uvidíte sedieť na stodole, na samom vrcholci.— Čo nepoviete?! — poznamenal domáci nespokojne. — Veď ztade môžu aj spadnúť a sa
dodrúzgať. No, veď im ja dám! — A už bral v obločnom kúte opretú trstenicu.— Nechajte ich tak, nekričte na nich. Chlapci sa naľakajú a vtedy môžu spadnúť a
dokaličiť sa. Ale ich pekne dostaňte dolu.— Veď ja už viem, čo urobím! — Trstenicu vopchal do rukáva a vyšiel.Chlapci uveličení sa bezstarostne hrali na streche a nezbadali otca, ktorý sa medzitým
tichým krokom priplichtil k stodole.— Ale ste vy len šibalci, — zvolal na nich veselým, dobrosrdečným hlasom, — že ste sa až
ta hore vyštvierali. A čo tam robíte?Lajko, keď počul veselý otcov hlas, netušil nič zlé, i odvetil:— Hráme sa tu na kone.— A nebojíte sa, že spadnete?— Ale čoby?— No, vidíš, akí ste domýšľanci, to som ani nevedel! A akože ste sa dostali hore?— Nuž vyšiel som hore po kostrbe, potom som sa chytil snopkov a vydriapal som sa.— Ľahko je to povedať, ale ja by som rád vidieť, ako vám to šlo, — pokračoval otec.— Nuž takto, — povedal natešený Lajko. Bol rád, že môže ukázať otcovi svoju zručnosť.
Preložil si zasa nohu a začal sa spúštať po streche, potom ale, keď prišiel k kostrbu,
sliezol chytro po ňom. V chvíli už stál pri otcovi. Oči sa mu len tak leskly od povedomia,
že mohol ukázať čo vie.Paľkovi nešlo to tak ľahko, ale predsa sa aj on dostal bez úrazu dolu.Keď už obidvaja boli na zemi, tu otec vytiahol z rukáva trsteničku a najprv Lajkovi
vylepil šesť, potom Paľko dostal tri švihy, a to ešte s prídavkom celej kázne.— Nuž či vy tak?! — zavolal otec a udrel Lajka po nohavičkách. — Tak si vy budete drať
šaty? — a zasa puklo. — Tak vy budete pokúšať Pána Boha?!Zvriesknutie.— Či sa nebojíte, že si vykrútite krk? No takto ma nastrašiť. Len sa mi ešte raz
opovážte, ale si potom dostanete, že si za dva týždne budete ohmatávať… A teraz, marš do
izby kľačať!Chlapci stúpali ticho pred otcom. Vše si rukou pohladili tú čiastku tela, kde ich
zasvrbelo. Hlavy mali ovisnuté a Paľkovi ešte i teraz tiekly slzy po tvári. Boli veľmi
rozžalostení. Kdeže by aj nie, keď po takom krásnom pocite a s takej vysokosti upadli do
takého žalostného a potupného stavu. A ešte kľačať, a v izbe! Slniečko tak pekne svietilo a
vrabec na hruške tak bezočivo čvirikal!Vošli. Tu len ešte boli v pomykove, keď uzreli báčika z Chyžného. Zastali vo dverách a v
rozpakoch. Tváre im od plaču a hanby len tak blčaly.Hosť hneď porozumel, čo sa stalo. Keď videl zúbožený stav chlapcov, bolo mu ich ľúto, a
najmä preto, že on zavdal príčinu na ich výprask.— Ale, pán brat, nechajte, veď oni to už viac neurobia, — chlácholil nahnevaného otca.— Eh, dajte pokoj, pán brat, nechže si zapamätujú, kedy sa štverali hore na stodolu. Veď
im už mať nestačí šaty plátať, všetko potrhajú a čo by im dal aj zo železa.— Ale veď to chlapci tak, už im len dnes odpusťte.— No, keď už tak báčik za vás oroduje tak nedbám. Choďte mu bozkať ruku a poďakujte sa
mu, potom ale practe sa mi s očí.Chlapci so sklopeným zrakom urobili tak. Keď už boli von, tu len teraz sa cítili byť
veľmi nevoľní. Najmä Lajko pocítil celú tiaž potupy. Zdalo sa mu, že sa mu veľká krivda
stala.Sadli ponorení do hlbokých myšlienok.Zrazu sa Lajko ozval: — Paľko, vieš čo, poďme svetom. Vieš, ďaleko, ďaleko. Tam vidíme
veľké mestá i vojakov. Ja budem husár…— Aj ja…— Dobre! Chceš?— Vieš čo, zabehni k mame a popros si od nej dva hodné okruhy chleba, aj dva kusy
slaninky. Ja sa za ten čas vyškriabem na hrušku a natrhám hrušiek.Tak sa aj stalo. Keď Paľko vyšiel s hodnými okruhmi chleba a slaninkou, vtedy už Lajko
liezol s hrušky. Bol povážlive objemnejší, lebo za košeľou mal napchaté plno hrušiek, aj
všetky vrecká sa mu oddúvaly od nich.Keď videli, koľko majú živnosti, rozveselili sa a zabudli na bolestnú minulosť. Začali
žiť len krásnej budúcnosti.Už sa chceli pustiť zo dvora, keď Lajkovi prišlo niečo do umu. Vrátil sa, a priamo
priplichtil sa do kuchyne. Vzal si trošku soli, niekoľko zápaliek a okrem toho ešte dve
cibule Všetko to robil tak, že matka nezbadala. Mala dosť roboty s obedom, ktorý hotovila
pre takého milého hosťa.Keď pocítil ľúbezný zápach svojich milých jedál, začalo mu byť otupne okolo srdca. Málo
chýbalo, že sa nesklátil, ale potom si pomyslel na krásny svet, na husárov, a potom na tú
potupu, čo sa mu stala, tak sa odvrátil, len trochu pozrel na matku a zašeptal: — S Bohom,
mamička, už ma viac neuvidíte. A pritom ho zosvrbelo oko a slza mu vstúpila do očí. Chytro
vyšiel a už stúpal s Paľkom na záhumnie.Keď boli za dedinou, trochu zastali. Nevedeli sa rozhodnúť, v ktorú stranu majú ísť.
Konečne sa ustálili, že prvý cieľ ich putovania bude otcova roľa, čo je tam pod Brezinami.
Vábila ich ta hlavne koliba, kam často vychádzali s rodičmi.Kým sa ta dostali, hodne sa vyparili, aj ustali, a, čo je najhlavnejšie, náležite
vyhladoveli. Clive sa ich dotkol hlas poludného zvonenia. Každý úder zvona pocítili v
svedomí. Ako by im bol privolával, že, hľa, teraz začínajú doma prikrývať, ako ich hľadajú,
ako sadajú za stôl, jedia vyprážané kuriatka, aj pirohy s lekvárom, obsypané makom. Ach,
pirohy! Pri pomyslení na ne naplnily sa im ústa slinami. Čože im už osožily hrušky, cestou
i tak hodne podežmované. Slaninka a okružtek sa im zdaly byť taký skromný pokrm.— Vieš čo, Lajko, — prehovoril Paľko poticho, — ja by som myslel, žeby sme sa vrátili
domov.— Vrátiť? Netáraj! — pechoril sa Lajko, — veď sme ešte ani ku kolibe neprišli.— Ale čo povie otec a mama?— Čo? No len choď, keď sa ti žiada, ale uvidíš ako ťa privítajú. Ešte sa len potom budeš
škrabať, a kľačať môžeš do samého večera. — Tak už nechceš vidieť mesto a vojakov? Len ešte
trochu počkaj, — pokračoval, — hneď sme pri kolibe. Tam si pekne rozložíme ohník, lebo som
si vzal aj zápalky, narežeme si z liesky ražníky a potom si budeme piecť slaninku. Uvidíš,
tak nám bude dobre, ako nám ešte nebolo.Lajko tak presvedčive hovoril, že Paľko zabudol na domov, svedomie sa mu uspalo, a len
na to myslel, ako im bude dobre v kolibe a čo budú v nej robiť.Onedlho ju už zazreli, ako sa černela na hornom konci role. Pod ňou sa zeleňala bujná
kukurica a nad kolibou belely sa pne mladých briez. Medzi nimi rástly liesky, trnky a
lohyňa. Kde-tu vyčnieval nad nimi klen, hrab, alebo zakrnelý buček.Pri pohľade na kolibu podskočilo im srdce v radosti. Zbystrili krok. Onedlho zadychčaní
a spotení oddychovali si už v kolibe, kde ich osviežoval príjemný chládok. Ale dlho
neoddychovali, lebo im hlad nedal pokoja a preto sa rozbehli, nasbierali ráždia. Onedlho už
práskal pred kolibou veselý ohník. Lajko potom zastruhoval ražníky a na ne stokol slaninku.Ach, bolaže to rozkoš, keď si poležiačky obracali na ražníku nad ohňom slaninku a keď si
z nej škvrčiacu masť kvapkali na chlieb. A ako im chutnala na červeno upečená slaninka s
omasteným chlebíkom! Neboli by čarovali za nijaké od výmyslu sveta lahôdky. Z číreho
pôžitku zabudli na všetko.Onedlho po slaninke a chlebe nebolo ani chýru. Začalo ich smädiť. Ľahká pomoc, neďaleko
nich v brezine bolo počuť čľapot padajúcej vody. Išli teda ta. Tam bol žliabok. Dosť hodný
pramienok, hodne hore vyššie vyvierajúci, zachytený do dlhého dreveného žľabu. Žľab bol
podoprený rázsochami tak, že ležal na nich vodorovne. Voda z neho padala na zem asi s
trimetrovej výše. Žliabok bol tiež otcovým dielom. Pod ním sa často kúpali.Keď si už zahasili smäd, sobliekli sa a postavili sa vše jeden vše druhý pod prúd
padajúcej vody. Bolo to vresku a smiechu, keď im začala čľapotať čerstvá voda na chrbty. To
tiež netrvalo dlho.— Poďme, Paľko, trochu vyššie, až tam do hory.Paľko bol hneď hotový. Už im bolo mesto vyšumelo a na husárov ani nepomysleli.Tam sa ešte len natešili! Najedli sa malín. Natrhali si zelené hrany lieskovcov. Nad
hlavou im niečo zašramotilo. Pozrú, tu vidia, ako lezie a skáče s konára na konár
veverička. Ach, či sa im to páčilo, aj dych zatajili, len aby ju neoddurili. Tu zasa
preletí popri nich krásny motýľ dúhovník, čo tak mení farbu. Hneď bol klobúk dolu s hlavy a
už sa za ním prikrádal Lajko. Ach, aký bol pekný, keď sedel pred nim na zemi a pomaly
sťahoval a zasa rozprestiaral krásne krídla. Už sa klonil nad nim, že ho prichlopí, keď tu
zrazu mu odletel.Tu zasa zašuští niečo popri nich po suchom lísti.— Had, — vykríkol naľakaný Paľko a ukazoval v tú stranu, kde zašuchotalo. No, daromný
bol jeho strach, lebo, hľa, vynorila sa zpod lístia pekná zelená jašterička.Aha, veď sú tu aj kuriatka, dobre si bude z nich nabrať a upiecť ich. Ale aká bola
radosť, keď pri kuriatkach našli aj opravdivý hríb. Poznali ho oba, veď neraz boli s otcom
sbierať jedlé huby.Keď ustali, ľahli si na mäkký mach a pozerali pred seba. Tu videli v machu veľkého
mravca, ako vlečie veľké biele vajíčko. Čo sa nasmiali, keď hľadeli na neho, ako sa s nim
bantolí a koľkoráz sa prekrbalil, kým ho odniesol na kus cesty. Neprišlo im do umu
obdivovať jeho úsilnú vytrvanlivosť, ktorú vynaložil, aby svoje bremeno mohol dostať domov.Boli by sa aj ďalej zabávali v hore, ale hlad ich zasa začal omínať a preto sa vrátili
do koliby. Ale čože, keď slaninka s chlebom už bola poprataná.— Vieš čo, Paľko, poďme si vyhrabať niekoľko zemiakov a budeme si ich piecť. Aj
kukuričné šúľky už budú na pečenie dosť zrelé.Sbehli teda dolu, vytrhli niekoľko vňatí a strhli s nich niekoľko zemiakov. Potom
odlomili štyri kukuričné šúľky, hneď ich aj olúštili a potom sa ponáhľali k pahrebe. Bola
vyhasnutá. Rozložili teda oheň znovu. Zemiaky hodili do pahreby, šúľky ale opekali na
ražníkoch. Kým to všetko prihotovili a upiekli, prešlo mnoho času. Ani nezbadali, len keď
sa začalo zmrkávať. Hoci mali i trojaké jedlo, nechutila im už tak večera, ako obed. Začalo
sa im svedomie prebúdzať a i starosť rástla. Kde tu teraz prenocovať? To bola ich prvá
myšlienka. Pravda, koliba bola tu, ale čože, keď je prázdna, tvrdá a potom taká tichá!
Nieto tu ani mamičky, ktorá by odpravila postieľky, vankúšik napravila, ani otecka, čo by
lampu zažal. On obyčajne, keď bol dobrej vôle, i také krásne rozprávky vedel im rozprávať.— Paľko, poďme, kým je vidno, nasbierať si mach a suché lístie. Urobíme si takú mäkkú
postieľku v kolibe, že až! — posmeľoval Lajko už veľmi zarmúteného brata.Paľko mlčky pokuľhával za nim. Onedlho toľko machu priniesli do koliby, koľko sa im
spratalo do náručia. Keď ho vysypali na zem a probovali si naň ľahnúť, nuž sa ani
nepoznalo, či majú niečo pod sebou, tak že museli ísť zasa znovu. Priniesli zasa. Ešte bolo
málo. Paľko už nevládal.— Ja už viac nejdem, — rozplakal sa.— No len poď, čo tu budeš?— Nejdem.— Dobre, zostaň. Pôjdem sám, ale potom nebudeš na mojom machu spať, nenazdaj sa!Pohol sa. Ešte bol len niekoľko krokov od koliby, keď tu vyskočí Paľko a beží za nim.
Bolo mu otupne samému v kolibe.Keď sa vrátili, už sa hodne stmelo. Pred kolibou ohník len tak sliepňal. Ležali stúlení
pri sebe bez slovíčka.Nemohli zaspať. Svedomie sa im čím diaľ, tým viac ozývalo. Čo doma robia? Čo im povedia?
Cítili, že zle urobili a že ich pokuta neminie. Okrem toho bystrým krokom prichádzala tá
záhadná noc. Na nebi sa ukázaly hviezdičky. Jedna veľká im práve do koliby kukala, ako čoby
nejaké očko hľadelo na nich. Ozval sa aj celý kŕdeľ cvrčkov a aj škrekot žiab sa rozliehal
z neďalekej močariny. Netopier preletel. Často povstal taký čudný šumot, alebo pukot ráždia
ako by sa niečo blížilo… Zrazu na brale nad dolinou začuli huhúkať sovu. I prišly im na um
rozprávky a tie strašné výjavy o vlkodlakoch, drakoch a strigôňoch, ktorí kradli a jedli
deti. Ale keby ešte len to, ale oni už dávno počuli od ľudí, že tam pri neďalekej studničke
máta. Že každú noc prichádza ta bezhlavý kôň. Pravda, učili sa, že sú to len povery, že je
to nie pravda, ale ak by to predsa bolo tak!Strach a túžba za domovom sa v nich čím diaľ, tým viac stupňovala. A okrem toho len
teraz pocítili, akí im boli rodičia dobrí. Každé pohladkanie, každý úsmev im prišiel do
umu, ktorý od nich dostali. A teraz sú tu sami, blízko hory, kde bývajú len diviaky, líšky
a zajace!— Ja tu nebudem, ja idem domov, — rozplakal sa malý Paľko a sadol si na mach. Lajko
mlčal, ale aj jeho už chrabrosť nechávala.Zrazu sa Paľko vzchopil, a nepozrúc ani na brata, hlasným nárekom bežal k dedine.— Apo môj, mama moja! — volal ustavične.Lajko skočil za nim.— Neplač, pôjdeme vedno domov, — a chytil ho za ruku.Tak šli chvíľku, až zrazu počujú pred sebou blížiť sa kroky. Zľakli sa, zastali a
učupili sa za šípový kriak, ktorý stál pri chodníku.Videli, ako sa k nim strmým krokom blíži čierna mužská postava. Dych sa im zatajil v
ľaku. Už sa priblížila k nim, a hľa, poznali si otca. Striasli sa. Nezbadal ich, lebo už
prechádzal popri nich, keď tu zrazu Paľko vyskočil zpoza kríka a s výkrikom: — Apo môj!
hodil sa k nemu. — Apo môj! — zvolal ešte raz, — nebite ma, už nikdy viac to neurobím! a
objímal otcove nohy. Lajko tiež vyliezol zpod kriaka a plačúcky odprosoval otca.Otec sa chcel tváriť tvrdý, no nemohol. Bol rád, že sú mu deti tu a podľa plaču i
srdečnej ľútosti poznal, že chlapci už sto ráz odpykali, čo previnili.— Kde ste len boli toľko? — spytoval sa ich kárave.— V kolibe, — odvetil Lajko.— A čo ste tam robili?— Nuž piekli sme slaninku a potom sme sa báli.— Lajko chcel byť husár!— No, veď ste mi vy pekní husári, keď sa bojíte. Ale ste i nám len starosti narobili.
Odpoludnia sme vás hľadali po dedine, popri potoku, len ku kolibe nám neprišlo do umu. Mali
by ste dostať, ale vidím, že ste sa i tak dosť natrápili, teda vám odpúšťam, ale nech je to
prvý i posledný raz. A teraz sa ponáhľajme domov k mame, lebo nemá už stania, obáva sa, že
sa vám niečo zlé prihodilo.*Nikdy sa im tak dobre nespalo, ako v tú noc, keď sa cítili doma pri rodičoch, v svojich
postieľkach, pod svojimi perinkami.(1911)[1]Tetka Emka Dobšinská často mi rozprávala o Sirku, kde bol farár starší Pavol
Dobšinský. Počul som od nej i túto rozprávku. Malý Paľko stal sa pozdejšie slávny
sberateľ slovenských povestí i obyčajov. Pán farár z Chyžného je Samuel Tomášik,
tvorca hymny Hej, Slováci![2]Kostrb = kus jedľového dreva, ktorého konáre sú nie okliesnené, ale len
poobtínané, takže z pňa trčia sťa ramená. Na kostrb sa hádže skosená ďatelina, aby
skôr uschla.
|
Cajak_Mali-zbehovia.txt
|
Dvojaká ľúbosťSpevi D. Maróthyho venovänje Linuške Huďec, r. 1851Aj, tu kvítky, — kvítky nelíčené,Žadné růže, žádna líliátka;Chudobinky chudé — ubožátka —Slzinkámi jenom porošené.Fr. RubešŤebe Linuška, duša duše mojej,
Ťebe venujem tjeto moje djetki!
Ach, prímiže jich do ochrani svojej,
Sú oni skromnje misle mojej kvjetki.
Sú plodi hoďín — v ktorích v predtušení
Blahom, Ti si sa na mňa usmjevala,
Už nepoznanú v svatom roztúžeňí
Moja lútna Ťa Linuška vítala.
Prijmi jich vdačňe — v ťichej samotnosťi
Sú oni od mňa skromňe odchovanje,
Keď ma vše túžbi dvojakej lúbosťi
Hnali v krajini láski ňepoznanje.
Zo srdca pošli — v srdci majú ňebe —
Svet ňepoznali — v srdci sa kochajú —
Ach priviňže jich Lina moja k sebe,
U Ťebä oni útulku hladajú.D. M.
|
Marothy_Dvojaka-lubost.html.txt
|
ILeto je, krásné, horúce leto s jasným nebom a škovrančím spevom tam hore, — s
dozrievajúcim žitom, s kvetúcou nevädzou tu dolu. Ale až pridlho bolo to nebo jasné, dávno
už nezastrel mráčok skvelý blankyt neba, od dvoch týždňov neskropila ani kvapka dažďa suché
pole. Tráva schla pod kosou pilného kosca a kvietky klonily hlávky svoje k zemi, tušiac, že
zajtra bude z nich len — seno. I tie, čo ostaly na koreni, vädly, lebo boly smädné.Pomedzi polia a lúky viedla vozová cesta do malej dediny, ktorej drevená vežička len tak
nesmelo kukala zpoza vysokých topoľov, ako dedinské dieťa, keď kryje sa za zásteru matera.
Malé, chatrné domky túlily sa okolo kostola, tiež dreveného.Touto cestou kráčal mladý šuhaj v ľahkom, letnom odeve, s kapsičkou pri boku; na hlave
veľký slamený, zlatým klasom zrelej pšenice zdobený klobúk a s paličkou v ruke. Hoci bolo
zrejmé, že je unavený — lebo zaprášená obuv svedčila o dlhej prechádzke — pozeral veľmi
podujímave do sveta, svojím hrdým, horepovzneseným pohľadom tmavo-belasých očú. Vkročiac
úzkou uličkou do dediny, obrátil sa smerom ku kostolu, úfajúc sa v jeho blízkosti najsť
túžobne čakaný odpočinok a občerstvenie; ale vôkol kostola domky celkom také obšúchané,
nepatrné, ako ostatné, neposmeľovaly nádej na skvelé privítanie; preto, zbadajúc neďaleko
hŕbu hašteriacich sa detí, ktoré v svornej blízkosti s niekoľkými prasiatkami zabávaly sa
„pod stenou“, — obrátil sa k nim s otázkou:„Hej, deti, kde tu fara?“Deti zatíchly a boly samy tiež ako veľká, živá otázka. Menšie kryly sa za plecia
starších a tieto zas strkaly mladšie, — ale odpovedi predbežne nedalo ani jedno, až keď
šuhaj netrpezlive obrátil sa od nich, zvolal jeden zo smelších chlapcov:„Hen tam!“ a ukázal rukou smerom ku kostolu.Označená budova mala tedy byť fara, ale skutočne bola to chalupa, ako ostatné, s
vysokou, slamenou strechou, s malými oknami; len toľko líšila sa od ostatných, že vráta
dvorcov sedliackych boly dokorán pootvárané, ale vráta na fare tiež neboly zatvorené, z tej
prostej príčiny, že nijakých nebolo. Pred oblokmi kus ohradenej zeme mal predstavovať
záhradu, ale okrem jedného ružového, s prhľavou a bodľačím o svoje živobytie hádajúceho sa
kra a cesnaku, nebolo tam ničoho, čo by oprávňovalo toto pomenovanie. — Dvere na fare boly
zatvorené, nepohostinský to úkaz, ale šuhaj, supplikant, zvyknutý na všelijaké úkazy, nedá
sa tak ľahko odstrašiť. Rezko tedy prikročil ku dverám, siahol na kľučku a otvoril;
miestnosť, do ktorej vkročil, bola i kuchyňa i pitvor, ale veľké, studené ohnisko nemilo
účinkovalo na ozývajúci sa hlad šuhaja. Vľavo zočil dvere, pobral sa ku nim a zaklopal.
Zdnuká temné „voľno“ volalo ho ďalej. Keď otvoril a vkročil, pokloniac sa, začal svoje:
„Som l-ský supplikant,“ ale ako kedysi hlas hromžiacich bohov Olympa zpoza oblakov, — tiež
ozval sa hlas z oblakov dohánového dymu:„Čo tu chcete?“To ešte i pre supplikantský žalúdok bolo niečo ťažkého, a nášmu supplikantovi sa to ešte
ani neprihodilo; preto odvetil hrdo:„Som l-ský supplikant,“ podávajúc svoju knižočku.„Tu nemáte čo hľadať, nevidíte, že sami ničoho nemáme?!“Kotúče dymu sa rozišly a šuhaj len teraz mohol vidieť tvár hovoriaceho. Bola to tvár
duševným bôľom a nenávisťou ako by zbrázdená. Črty prezradzovaly intelligenciu ducha, ale
pravidelná krása dávno už zmizla, len nepatrné stopy po sebe zanechajúc, lebo mocné vášne a
nešťastie sú silní ničitelia telesnej krásy a sviežosti. Vlasy zhusta prešedivené boly
rozcuchané, ako by len ešte teraz ich majiteľ obe ruky bol držal v nich zahrabané. Oblek
tohoto podivného človeka bol nanajvýš zanedbaný a záležal zo starých, obšúchaných hábov a z
kabáta pláteného, na jeho pravej strane veľká okrúhla diera svedčila o nebezpečnej
blízkosti kremeňa a ocieľky. Hoci nemilo dojalo toto drsné prijatie mladého šuhaja, no hnev
jeho skoro ustúpil zadiveniu. Sklamal sa vo svojich zlatých snoch o milom otcovskom prijatí
a preto umienil si zachovať hrdosť a čím najskôr opustiť tento dom. Kým ešte rozmýšľal o
márnostiach sveta vôbec a o zmarenej svačine zvlášť, otvorily sa tíško dvere a dnu vkročila
malá, útla osôbka, bosá, v krátkych, zhusta poplátaných šatočkách. Zazrúc cudzieho človeka,
zastala zarazene, tmavý rumenec pokryl bledú, úzku tváričku a ona zdala sa rozmýšľať, čo
ozaj bolo by lepšie, či ostať a či utiecť? Pri pohľade na toto malé stvorenie prelietlo
niečo tvárou starca, čo podobalo sa úsmevu; bol to úsmev práve taký smutný, ako keď slnce
prederie sa cez husté mračná a pozdraví svet zlatým svojím lúčom. Šuhaj mimovoľne ostal
stáť; ale keď pán farár jemnejším hlasom naložil dievčatku, aby povedalo Katre, že by
doniesla kyslé mlieko a chlieb, zaplesal žalúdok šuhaja — alumnistu — veď čo to i nebolo
skvelé vyplnenie smelých žiadostí, no kyslé mlieko a čierny chlieb nie sú veci na
zavrhnutie, najmä keď pridruží sa k nim hlad. — Malé dievča ticho, ako bolo prišlo, odišlo,
aby vyplnilo rozkaz otcov a po chvíli vrátilo sa v sprievode rapavej slúžky, ktorá nesúc
mliečnik kyslého mlieka, položila ho s bočným, nie veľmi prívetivým pohľadom na šuhaja — na
stôl. Potom ešte vzala pohár z kasne, sfúkla prach s neho, postavila i ten na stôl a odišla
— táto švarná kuchynská Hebe. Dievčatko veľký, ťažký chlieb, ktorý nieslo s namáhaním,
položilo na stôl a utiahlo sa potom ku veľkej, zelenej peci, zkadiaľ zvedave na šuhaja
kukalo. Tento, smierený s osudom svojím, nedal sa veľa ponúkať, ale chytil sa do svačiny,
kým domový pán, ruky na chrbte složené, chodil po izbe.Keď šuhaj ukojil svoj hlad, vzal knižočku, ktorú bol na stôl položil, schoval do
kapsičky a chcel sa vzdialiť, čomu pán farár ani neodporoval, len udajúc mu smer, ktorým
dostane sa do najbližšej dediny, vyprevadil ho až na dvor, opakujúc ešte raz:„Choďte chodníkom vpravo pomedzi žitá, tak nezablúdite a ste o pol hodiny skôr tam, ako
vozovou cestou.“Supplikant odporúčal sa a zamieril naznačenou cestou; kým kráčal pomedzi humná úzkou
uličkou, rozmýšľal o tomto dedinskom podivínovi a o jeho nanajvýš chudobnom okolí vôbec.
Aký to život! Na takej dedinke byť prikovaný ku hrude takej biednej, to neni život, to
živorenie! Bez cieľa, bez pôžitku! Len teraz zbadal, že je nie všetko také svetlé, ako si
to jeho bujná fantázia kreslila, že dosť tieňa na tom krásnom svete, tieňa viac než svetla!
— A ako to bude raz s ním? Či nie je možnosť veľká, že i on raz bude prikovaný ku hrude
rovno biednej, ako je táto, ktorú teraz ľahkým krokom a ľahkým srdcom opúšťa, a prinútený
bude žiť život podobný! Nie, nie! Jeho samodôvera hovorila mu, že á v sebe dosť sily
mravnej i telesnej, že neutonie v búrlivom víre vĺn života!Ľahký šum prerušil prúd jeho myšlienok; obzrúc sa, videl malé dievčatko z fary za sebou
stáť, zarazené, s veľkým, významným slovom na tvári. Zadivene prikročil supplikant bližšie
a chopil dievčatko za chvejúcu sa rúčku. Ale ono nanajvýš nesmelo, váhave povie:„Chcela som vám ukázať chodník pravý; to je nie pravý, ktorým idete.“A vskutku! Supplikant nezbadal, že už opustil smer naznačený a zašiel chodníkom vľavo.
Bože môj, vo vlniacom poli toľko chodníkov, ktože vie, ktorý je pravý? Stál tu tedy on, ten
učený maturant, a musel sa podrobiť známostiam dieťaťa.„Ale kamže vedie ten chodník?“ spýtal sa ešte.„Do hory a medzi priepadiská,“ odvetilo dievča a obrátilo sa smerom ku „pravému“
chodníku. Krížom cez žito sa zabralo; pred ňou ako by ustupovaly už na poli zrelé klasy
žitné — ako by ani nie ľudský tvor, ale víla sa vznášala po tej hustej hore šumiacich
klasov; taká ľahká, taká útla zdala sa byť šuhajovi táto malá dievočka. A skutočne, kadiaľ
ona šla, neostaly klasy ležať, ale s ľahkým šumením opäť vstávaly, len tu i tu nevädza
zachytila sa jej do šatočiek, ale v ochote, akou konala úlohu sprievodčieho, nezbadala jej
dievočka. Konečne boli na ceste. Dievčatko zastalo, podvihlo k nemu svoje veľké, tmavé oči
a povedalo šeptom, ako by sa za svoju predošlú smelosť hanbilo:„Teraz už nezablúdite.“„Azda ma už chceš nechať?“ zvolal šuhaj s nemalou ľútosťou v hlase, lebo milšie mu bolo,
čo len s dieťaťom, ako v šírom poli sám a sám.„Ale apuško sa bude hnevať,“ povedalo dievča a sklopilo oči.„A či sa apuško často hnevá?“ spýtal sa šuhaj, mimovoľne kráčajúc pri tom ďalej.„Ach, áno!“ vzdychlo dievčatko, „od vtedy, ako nám maminka odišla.“ Dve veľké slzy
sperlily sa v očiach dieťaťa a hlas sa zachvel. Šuhaj sa zľakol, on začal chápať nešťastie
farára a jeho malej dcéry, ľúto mu bolo tejto a preto usiloval sa sotrieť dojem bolestný,
aký vyvolala jeho otázka, i obrátil rozhovor na iný predmet.„A ako ťa volajú?“„Darinka.“„Si naozaj Boží dar,“ riekol šuhaj viac sám pre seba a pozrel bokom na dievčatko. Toto
len udivene pozrelo na neho.„A nemáš brata alebo sestry?“„Sestry nie, ale brata áno, lenže je ten skoro nikdy nie doma.“„A kdeže je?“„Učí sa. Cez zimu sa učí, cez leto sám musí učiť deti veľkých pánov, aby tak mal
potrebné peniaze.“„Či azda už i ty do školy chodíš?“„Oj áno, už druhú zimu som vychodila a i apuško ma učia,“ dodala smelšie s prízvukom
istého sebavedomia.Nastala zkúška, veselá pre obe strany; dieťa, zrejme mnoho na seba zanechané, počalo
vyvinovať nevšedné vlohy ducha a zvláštnu rozvahu v otázkach iným deťom ešte cele cudzích,
tak, že sa šuhaj neraz udivene obzrel na ňu, či to hovorí osoba dospelá a či toto dieťa?
Vytrhnutá z krajín detinných ihier, poznala skoro strasti života.„Koľko máš rokov?“ spýtal sa šuhaj.„Deväť.“„Ešte len deväť! to málo; čo všetko sa ešte učiť musíš, kým budeš toľká, ako ja!“Darinka soznala, že sa rada učí, a rada by bola zvedieť, koľko má on rokov, no túto
otázku predložiť si netrúfala, lebo dosiaľ sa len on spytoval. Len v tichosti obdivovala
jeho um, jeho bystrosť ducha a žiadala si byť skoro takou, akým bol on. A čo všetko vedel!
Rozprával jej o študentskom živote, o žartoch, aké robia radi v bujnom rozmare; že už i
znelky pokúsil sa napísať na čierne oči nejednej krásavice, o tom jej nehovoril, veď čože
by ona o tom vedieť mala? Jeho rozprava vyvolala nejeden úsmev na bledú tváričku, ba tu i
tu zavznel poľom strieborný smiech.Zďaleka počuť bolo melodické znenie zvoncov domov vracajúceho sa stáda, spev hrabáčiek
doznieval a len ospalý spev cvrčkov prerušoval tichosť večernú. Po bokoch týchto dvoch detí
vlnilo sa zeleno-zlaté pole popretkávané tisícerými hlávkami kvetov, z ktorých každý pre
seba žije život osobitný, rozkošný. Pred nimi otvárala sa dolinka, v úzadí kostol a domky
N-ské, cieľ dnešnej púti nášho supplikanta; nad nimi utkával súmrak svoje nočné závoje, bo
už slnko zašlo za oblaky a v diaľke kopily sa mraky. Tupé dunenie hromu ozvalo sa od severu
a prvý blesk shodil sa nad krajinou.„Ale choď už, Darinka!“ zvolal šuhaj, predesený tým, že v detinskom štebotaní ubehol čas
a Darinka tu proti noci a proti búrke!Dievča poslúchlo; obrátilo sa mlčky smerom k domovu, zas len s tým istým bôľno-dumným
výrazom na tvári, len z očiek ešte svietila detinská radosť. Ešte raz zastala, obzrela sa
na mladíka, rada by bola niečo sa dozvedieť, no spýtať sa netrúfala si.„Chceš niečo vedieť, Darica?“„Ano. Rada by vedieť vaše meno.“„Moje meno je Milan, Milan Záriečský,“ s úsmevom odvetil šuhaj, ale keď znovu a bližšie
ozval sa hlas hromu, povedal: „Teraz už choď, bo ide búrka, ja už viac nezablúdim.“Ešte jeden pohľad vrhlo dievča na tvár šuhaja, ako by si navždy chcelo zapamätať
ušľachtilé črty mladistvej tvári; ale potom zabralo sa a bežalo pomedzi vlajúce žitá, až sa
jej rozkolísaný vietor do šatočiek zachytával.
|
Vansova_Supplikant.html.txt
|
OsobyLEON, patríciusLIA, jeho sestra (slepá a chorá)RAMAJA, ich slúžka, pestúnka LiinaI. VESTÁLKAII. VESTÁLKAIII. VESTÁLKAIV. VESTÁLKADej odohráva sa v izbe Leona, ktorá je dľa rímskeho vkusu zariadená, skvostnými
kobercami krášlená.
|
Urbanek_Hosanna.html.txt
|
I. Jankov príchodAnička viedla si deník; totižto každý večer do knihy, na stranách ktorej hore nad
prázdnym priestorom vytlačené boly mená dní v týždni, napísala niečo, čo vykonala alebo
počula cez deň. Veľa toho napísať nemohla, lebo stránky deníka boly malé a jej rukopis bol
rozhádzaný, akoby vietor bol rozfúkal niekoľko veľkých a malých písmen.Tento deník viedla k vôli mamičke, ktorá odcestovala, skôr však, ako sa s Aničkou
rozlúčila, žiadala od dievčatka sľub, že každý deň napíše do malinkej knižočky krátky
priebeh dňa. Matka povedala, že po jej návrate spoločne si prečítajú poznámky, napísané cez
ten čas, kým nebudú spolu a tak bude sa im zdať, že vôbec neboly odlúčené.Anička bola veľmi hrdá na svoj deník. Mala pocit, že píše knihu. Bola to veľká tajnosť —
tajnosť jej a mamičkina; nikto iný o deníku nevedel. Zprvu bolo to všeliako. Anička tak sa
rozpísala o Cicke, čierno-bielej mačke, o Puntíkovi, jazevčíkovi, a Maťkovi, papagájovi, že
nemala na to dosť miesta. Niekedy spomenula aj učenie, ale tým viacej písala o svojich
prechádzkach, o kvetoch a vtákoch, ktorých videla; o čiernej jaskyni vo svrčinovom lese, o
ktorej často si vymýšľala poviedky; aj o ľuďoch, ktorých videla, najmä o istom starcovi,
ktorého sa veľmi bála.Anička deník písala veľmi rozvážne. Niektoré slová napísala väčšími literami, ako iné.
Niektoré zas podčiarkla. Anička nerobila to bez dôvodu. Podčiarkla ich preto, aby ukázala,
že keby tie podčiarknuté slová vyslovovala, povedala by ich pomalšie, hlasnejšie a
jasnejšie. Tieto väčšími literami písané slová potrebovaly viac miesta, ako maly, a aby to
nejako nahradila, ostatné slová písala dosť malými literami, vtískajúc ich hore a dolu do
rohov priestoru, vyhradeného pre každý deň.Treba uznať, že deník takto nebol veľmi úhľadný a keďže Aničkin pravopis nebol mluvnične
schválený, jej zápisník nebol veru vzorom, dľa ktorého by sa človek mohol riadiť, alebo za
príklad ho mať.Starca, ktorého sa Anička toľko bála, takto opísala vo svojom deníku:„Videla som slého čarodeinyka. Mádlhé bjele vlasy a hrosne oči. Bíva osamote sosovou,
čjernou svinou a husou — ktorá kedysi bola djeťatkom, ako Ružena hovorí. Minulej nocisom
pocula kohosivonku zavyjať. (Tu písmo bolo veľmi drobné a šlo hore i dolu.) Svedavá som,
čito nebol staričarodeinyk? Toto nezmiem mamičke prečítať; by juto poľakalo.“Starec, na ktorého sa to vzťahovalo, býval v osamelej chalúpke, hlboko v lese,
obkľúčenej vysokým múrom. Dedinčania si povrávali, že je to strigôň. Slúžka Ružena
svätosväte tvrdila Aničke, že on mieša podivné nápoje, ktoré robia chorých ľudí zdravými,
alebo zdravých chorými, ako sa to jemu zachce. Nuž, bol to neobyčajný starec. Vždy bol sám,
a keď kráčal, šepkal a mrmlal si čosi, a jeho oči akoby nemaly zraku. Ružena povedala, že
tento strigôň zlý je najmä k malým deťom. Hrozná rozprávka o stratenom dieťati bola
všeobecne známa. Táto maličká pred dvoma rokmi zmizla. Nikto nemohol vypátrať, čo sa s ňou
stalo; niektorí ľudia povedali, že starec dieťaťu počaril a zmenil ho na bielu hus, ktorá
odvtedy je jeho miláčkom.Anička len raz videla tohoto strašného čarodejníka, kopajúceho v lese blízko svojho domu
palicou, na ktorej bol ostrý železný končok. Pozorujúc ho zpoza Ruženiných sukní, počula
zrazu silný trepot krídiel, a v tom z blízkeho jazierka k starcovi priletela veľká biela
hus a hrozne mu zagágala okolo nôh. Aj Ružena sa naľakala. — Poď preč, Anička! Premení nás
na husi; — povedala a obe utiekly. Teta Beta, ktorá vždy celkom otvorene povedala svoju
mienku, keď toto počula, povedala: — Nebolo by ich treba premeniť na husi; veď ony nimi už
sú.Anička o niekoľko dní neskoršie kľakla si pred okno, tlačiac si malý nošťok na okenné
sklo. Bol apríl; celý deň pršalo; chýlilo sa k večeru. Anička ďalej hľadela do hmlistého
sveta na druhej strane obloka. Nejasný odraz jej ružovej tváričky, milunkého vyhrnutého
nošťoka a dychtivých modrých očí, obrubených množstvom zlato-hnedých vláskov, hľadel nazad
na ňu. Hlávku skláňala sem a ta, chcejúc sa vyhnúť a uniknúť tomuto odrazu, a veru dlho by
musela hľadeť, kým by videla niečo, čo by aspoň z polovice bolo tak príjemné na pohľad.Anička nemyslela na starca. Pozerala do súmraku, aby zazrela koč, ktorý pribehne k domu
cez kaluže. V ňom mal prísť jej bratranec Janko.Posledný raz ho videla, keď mala štyri roky. Teraz mala sedem. Janíkovi bolo deväť; —
práve o dva roky bol starší. Jeho otecko a mamička vrátili sa do Indie, a on prichádzal,
aby býval s tetou Betou.— Bude sa ti treba pilne učiť, lebo Janko je múdry. On si myslí, že ty, ako dievča,
staráš sa len o bábiky, — povedala teta Beta, keď oznamovala Aničke Jankov príchod.Janko jej vždy posielal v listoch nepríjemné odkazy. Spytoval sa na príklad: „Ako sa má
malá Anička a všetky jej bábiky?“ A raz bol napísal: „Spýtajte sa Aničky, či vie, ako sa
píše ,papagáj‘.“Anička pre toto veľmi bola nahnevaná na Janka. Večer pred jeho príchodom, keď písala do
svojho deníka zprávu o jeho očakávanej návšteve, veľkými a malými písmenami napísala tieto
slová, kde-tu podčiarknuté:„Mislým, žejeto špatne a hrosne od malých chlapcov pohŕdať djevčatamy. Treba bibolo
chlapcov višľahať, ktory hovoria že djevčata sú dobre lenna to, abi sa hrali s bábykamy —
to je moja mjenka. Janko príde zajtra, Nebudem sa znim mnoho hrať.“Anička celý deň premýšľala vo svojej malej hlávke, ako by mohla Janka nakloniť, aby ju
uctil.Teta Beta išla Jankovi v ústrety. Anička nahovárala Ruženu, aby jej obliekla biele
nedeľné šaty a okolo pásu uviazala v krásnu slučku stuhu čerešňovej farby. Ružena nevedela
si vysvetliť, čo to má znamenať, keďže dievčatko obyčajne nedbalo veľa o šaty. Anička jej
však nič neprezradila. Jej odpovedi boly veľmi záhadné. Chcela na Janka urobiť dobrý dojem.Stmievalo sa viac a viac a hmla stávala sa hustejšou a hustejšou. Anička už nemohla
videť odraz svojej tvári v okennom skle, keď konečne cez súmrak zbadala slabý záblesk
kočovej lampy a počula hrkotanie kolies, blížiacich sa po blate. Anička odskočila a skryla
sa.— Anička! Anička! — volala slečna Greyová. Ale Anička sa ani nepohla. Nechcela prijať
Janka takým neslávnostným spôsobom.Potom, keď sa presvedčila, že chlapec je už celkom iste vo svojej izbe, kde sa upravuje
po ceste, Anička ukradomky sišla do salónu, sadla si do najväčšej leňošky, založila si ruky
a čakala.Puntík, ktorý ju nasledoval, sadol si k jej nohám a pozeral na ňu s hlavou nabok
sklonenou, zvedave ju premeriavajúc očami. Čoskoro ustálil, že Anička vo svojej novej úlohe
slečny Vznešenosti vôbec nie je zaujímavá a svinúc sa na koberci pri krbe v klbko, usnul.Anička sa ešte vždy nepohla, ale ostala sedeť s očami upretými na dvere. Čoskoro počula
tetkin hlas; potom sa dvere otvorily a slečna Greyová vstúpila s Jankom.— Tu je! — zvolala vesele teta Beta. — Ach, veď tá vám tu sedí ako nejaká vznešená
opica! Tak, deti, podajte si ruky a bozkajte sa.Anička skĺzla sa s leňošky a chladne podala ruku. Odtiahla ju, keď sa Janko naklonil k
nej a chcel ju bozkať. Líca jej horely. Nemohla prehovoriť ani slova, lebo dusila sa
hnevom, že ju teta nazvala vznešenou opicou.Janko, pustiac jej ruku, zvedave pozrel na ňu.— Nevie ona hovoriť? — spýtal sa.— Ach, tá vie rapotať, ako straka, — povedala slečna Greyová, vychádzajúc z izby.— Hovoriť! — vykríkla Anička zlostne. — Ja viem hovoriť niekoľkými rečmi. Viem anglicky,
francúzsky, nemecky.Janko otváral oči.— Aj latinsky, — pokračovala Anička.— No, to už je niečo! — zvolal Janko, ktorého Aničkine slová veľmi prekvapily.— A otecko ide ma učiť grécky.— Nuž, ty si veru veľmi múdra! — zvolal Janko, premôžený klesajúc do stoličky.Anička znovu si sadla do leňošky a víťazne hľadela na svojho bratranca. Mal peknú tvár,
ružovú a bielu, šedo-modré oči, i nos bez zvláštneho znamenia. Bola rada, že sa trošku
nepohodlne cítil pod jej skúmaným zrakom. Prstami hladkal Puntíka, ktorý sedel na zadných
nohách, hlavu mal nabok sklonenú a očami premeriaval návštevníka.— Dúfam, že sa ti príjemne cestovalo, — pokračovala Anička svojou najlepšou spoločenskou
zdvorilosťou. — Prišiel si z Talianska, musíš byť teda unavený.— Veru, cesta netrvala len deň — povedal Janko s malým úsmevom.— To ja dobre viem, — povedala Anička uštipačne. — Nikto by nemohol prísť sem z
Talianska za jeden deň. Veď tam treba prejsť vrchy a more. — Pohrozila rukou: — Ticho,
Puntík! — lebo Puntík štekal a poskakoval, akoby chcel povedať: „Kto je to? Predstav ma!“— Veselý psíčok! — povedal Janko, keď Puntík položil mu labku na koleno a s vyplazeným
jazykom hľadel mu priamo do tvári.— Vieš, prečo ho voláme Puntíkom? — spýtala sa Anička.— No, asi preto, že má ten puntík nad ľavým okom, — odpovedal Janko, hrajúc sa s
Puntíkom.— Áno, hovorila Anička s nevoľou. Myslela, že Janko odpovie: „Preto, že je taký malý.“— Aj ja som mal psa. Menoval sa Cezár, — pokračoval Janko.— Tak sa menoval istý rímsky cisár, — poznamenala Anička.— Bol to znamenitý pes, — povedal Janko.— Priniesol si Cezára so sebou? — spýtala sa Anička.— Nie. Zbesnel sa; museli sme ho zabiť. Otecko ho zastrelil.— Aj rímskeho Cezára zabili, — poznamenala Anička.— Cezára preklali. Nezastrelili ho a on sa nezbesnel, — povedal Janko s úsmevom.— No, to je veru hlúpa poznámka. Zabili ho, čo je to isté, akoby som bola povedala, že
ho preklali, — poznamenala Anička úsečne.— Pravdu máš, — odpovedal Janko s nenútenou ľahostajnosťou. — Ty sa rada učíš! —
pokračoval, hľadiac na Aničku so zvedavými očami. — Myslím, všetky dievčatá rady sa učia.
Hry ich veľmi nezaujímajú.— Ja mám hry rada, — povedala Anička trošku v rozpakoch.— Ale učenie máš radšie, — odpovedal Janko prísnym hlasom. — S dievčatmi je to vždy tak.— Ja vôbec nemám rada učenie, — odvrkla Anička.— Ale musíš mať učenie rada, keď vieš grécky, latinsky, francúzsky, nemecky, — tvrdil
Janko.— Ja som sa ešte len začala učiť grécky, — povedala Anička ospravedlňujúc sa; — a otecko
ma učil len prvé skloňovanie v latinčine, „mensa, mensae“. Začínam ho zabúdať. Nepamätám
sa, ktorý je genitív a ktorý ablatív; po francúzsky viem len málo. A nemecky sa mi treba
učiť lebo vieš, Nemku mám za vychovávateľku.— Ó, proti nemčine a francúzštine nemám nič, — povedal Janko blahosklonne; — to by bolo
ešte v poriadku. Obával som sa, že ty pečuješ len o učenie.— Vôbec by som oň nedbala, lenže by som ostala „hlupaňou“, keby som sa neučila, —
odpovedala Anička ešte vždy sa ospravedlňujúc.— Ja sa nikdy necítim byť hlúpym, len pri učení, — povedal Janko; — preto ja naň nikdy
nemyslím, len vtedy, keď musím.— Aj ja sa tak cítim, — zvolala Anička s iskriacimi očami od súcitu.Soskočiac so stoličky, zatancovala najprv na jednej a potom na druhej nohe. Puntík,
vidiac ju tancovať, tiež začal vyskakovať, sprevádzajúc svoje nezbednosti s času na čas
štekotom radosti. Janko sa za chvíľku na oboch váhave usmieval, potom však s hlasitým
„Hurrá!“ vyskočil na najlepšiu pohovku tety Bety a urobil na nej kotrmelec, prevrhnúc
pritom stoličku, korá mu stála v ceste.— Ach, tisíc hrmených! Čo sa to tu robí? — skríkla teta Beta, prudko otvoriac dvere. Za
ňou vnišla Ružena a starý komorník. — Šanty stvárať v salóne! Prevracať nábytok! Otriasať
porcelánom a lustrami! Ach! A tak ticho boli ako nejakí starci, keď som od nich odišla.— V učebni by maly byť tieto barančatá, — povedala Ružena.— Barančatá, ba ešte čo! — zvolala teta Beta, ktorá nikdy nevyberala slová. — Sú to
mladí býci v sklade porcelánu — tak ich ja pomenujem. Obaja sa berte do učebne!V ten večer Anička napísala do svojho deníka:„Janko prišiel. Nema rad ucennie. Jeto prijemny chlapec. Mámho rada; aj Puntík. Pričaji
zjedol sedem velkich krajcov chleba slekvarom a koláča tiež. Ružena povedala žebude chorí.
Citisa celkom dobre.“
|
Corkran_Carodejnik-a-jeho-hus.html.txt
|
MottoZáhorie — moje rodisko, moja láska!Záhorie — oblasť nádherných lesov voňajúcich hríbmi, rozkvitnutých lúk, potokov,
prírodných a umelých jazier.Záhorie — oblasť, ktorá v jesennom období poskytuje farebné obrazy, podobajúce
sa neopakovateľným impresionistickým záhradám slávnych maliarov — Vincenta van Gogha,
Augusta Renoira, Clauda Moneta a ďalších.Záhorie — oblasť majestátnych borovíc. Stojac pred nimi, obdivujem, s akou
prirodzenosťou, istotou a v konečnom dôsledku s akou noblesou prekonávajú zemskú
príťažlivosť, aby vyniesli svoje konáre do výšav k oblohe a zaujali tam miesto pod
slnečnými lúčmi v nekonečnom priestore nášho vesmíru. Uvedomujem si, že v ich kmeňoch
prúdi miazga — teda žijú! Chráňme si ich preto a pestujme si ich. Chráňme si všetci
tento Bohom nám daný krásny kút Slovenska! Našťastie ekológia zažíva svoju renesanciu.
Ľudia si začínajú väčšmi uvedomovať potrebu hľadania harmónie s prírodou, pretože komu
sa podarí túto harmóniu nájsť, nájde aj harmóniu v sebe, vo svojom vnútri, vo svojej
duši. Áno, Záhorie je moje rodisko i moja láska!Anna Ehrenbergerová: Vyznanie Záhoriu
|
Fordinalova_Vona-Zahoria.html.txt
|
Obecné trampotyV lete všetci gazdovia chlebianski sú v poli, majú tam roboty vyše práva. Keď tak v
podarený letný deň prídeme do dediny, nájdeme v nej všetko ako po cholere, ako vymreté. Pár
malých detí, pár starých babičiek, ktoré tam miesto zámok nechali, a to je všetko, čo tam
nájdeme.Keď zo Žitanca, okresného to mesta, ku ktorému patrí obec Chlebany, nejaký ten pán príde,
v Chlebanoch sotva koho doma nájde. Pán richtár kope zemiaky, notáriuš tlčie skálie, hajtman
pne kála, obecný výbor istotne tiež oháňa sa motykami. Preto okresní páni zo Žitanca vždy deň
vopred oznámia, že po takej a takej povinnosti do dediny prídu. A taký pán musí včasráno
vstať: ani nesmie dočkať, kým pani veľkomožná kávičku uvarí, ale hneď sadnúť na vozík a
poberať sa do Chlebian, ak nechce richtára a ostatných úradských po celom chotári zhľadúvať.Keď idú stále pekné časy, všetkým priestupníkom zákona je v Chlebanoch dobre, lebo niet
času na to, aby ich niekto potrestal. Všetci zlodeji, figliari môžu bezpečne spávať, lebo nik
ich nebude v remesle znepokojovať. Môžu pánu richtárovi čo hneď kľúč od obecnej truhlice z
remeňa odviazať, a predsa budú istí, že ich nikto nebude stíhať, keď v poli je robota. Veď
zlodeji i boli i budú; tí môžu teda na pokutu čakať, ale poľná robota nie.Dnes ráno trochu spršalo, nebo je ťažkými chmárami zatiahnuté. Všetci priestupci, keď sa
dnes ráno po oblohe rozhliadli, pocítili silné bodnutie do srdca, lebo boli už istí, že ich
hriechy budú dnes trestané a že im rováš celkom nahladko zrežú. Nejeden si povzdychol, vidiac,
ako hajtman zvoláva obecný výbor a ako sa výborníci schádzajú k richtárovi jeden po druhom.Pán richtár s učesanými nahladko vlasmi sedí za vrchstolom. Ostatní úradskí podľa hodnosti
a veku jeden za druhým po dlhých laviciach až skoro ku peci. Pod pecou sedávajú všelijakí
žalobníci, ktorí letný dážď túžobne, ako kaňa, čakajú. Tak aj dnes niekoľko by ich už malo tam
sedieť, ale ešte niet ani jedného. To pánom úradským počína sa dajak nepáčiť. Čo jeden vkročí
do izby, najprv pozrie pod pec, a vidiac tam prázdnu lavicu, hneď by odišiel namrzený preč,
keby pán richtár nepovedal:„Vitajte, vitajte, a sadnite si.“A príchodzí sadne si. Keď je izba už plná, pán richtár povstane spoza stola, fajku odloží
na oblok a vraví:„Slávny výbor! Dal som vás povolať, aby sme všelijaké obecné veci do poriadku doniesli.
Máme urobiť…“ a tu pán richtár si falošne zakašle, „— máme, ako povedám, urobiť preliminár[1]na budúci rok.“Výborníci všetci vzdychli, lebo táto vec i ich vrecka sa týkala. Jano Trhaný, výborník,
pomyslel si: „Čert by bol sem prišiel, keby sa bol o tomto nazdal! Ale teba hrom berie i s
tvojimi preliminármi!“ Ale nahlas nepovedal ani slova.Tu povstal notáriuš zo svojho miesta a povedal:„Slávny výbor! Čože budeme darmo vypisovať, pristaňme na vlaňajší.“Notáriušovi sa ruky triasli; poznať, že si dnes ešte nič neprelial.„Ja zas myslím, aby sme boli bez preliminára, tak ako aj naši otcovia bývali. Richtár
dostal dvadsať šajn, notáriuš a hajtman po desať a po dva páry krpcov. My sme od tých čias
nezbohatli, nechže to bude tak.“To povedal jeden starý výborník.Táto reč počínala sa páčiť i ostatným, ale pán richtár vstal chytro hore a povedal:„Hja, to už nemôže tak byť. Obecní úradskí musia sa platiť z preliminára. Teraz je taký
zákon.“Výborníci poškrabali sa za ušima a neriekli nič. Tu povstane jeden tučný výborník v
zamastenom kožúšku a povie:„Dobre, nech bude len ten vlaňajší preliminár, ale nech sa platí z uhla na uhol rovnako, a
nie dľa dane.“On dľa dane musel platiť šesť zlatých, a keby bolo šlo dľa gazdov po rovno, bol by platil
len dva zlaté päťdesiat grajciarov.Jeden zas navrhoval:„Nech sa preliminár rozhodí na statok, podľa kráv!“Tento bol zavčerom voly predal. Ostatní sa mu smiali.Druhý zavolal:„Čo sa smejete? Ba je pravda, nech je dľa statku! Ale podľa kráv, lebo voly majú len čo
lepší gazdovia, a kravu má každý.“Podajedným, čo boli virilisti,[2]návrh sa zapáčil, lebo oni mali po viac párov volov, ale kravu len jednu.
Chudobnejší, čo nemohli vychovať kravu i voly, chovali po páre kravičiek, na ktorých i orali.„Dobre, ja i tak pristanem,“ ozval sa tučný výborník.Čo chudobnejší sa zľakli, ale mlčali. Len jeden z najsmelších sa ohlásil:„Hej, ty magnáš, nedbal by si, aby chudoba za teba platila!“„Ale chudoba nepotrebuje úrad ešte väčšmi že ja? Koho musí viac ráz trestať, napomínať, ku
komu viac ráz po peniaze chodiť, ku mne a či k tebe?“„A kto nazbíja z obecného viac trávy a hory, ja a či ty? Nehaneblivec!“„Mne príde!“„Dajte tomu pokoj!“ ozval sa pán richtár. „Preliminár bude dľa dane.“Chudobnejší prisvedčili, bohatší mlčali. Tak bol preliminár odbavený.„Niet žiadnych žalôb?“ pýta sa pán richtár hajtmana.„Niet,“ odpovedá tento.Výborníci v zlej vôli pozerajú pod pec. No neostal žiadny žalobník. Jeden výborník preloží
krížom nohy a pomyslí si: „Nehodno byť v úrade, človek nič neužije.“ Druhí tiež tak mysleli,
ba jeden z nich i povedal:„No, čože neprídu žalovať teraz, keď je tomu čas? Potom, keď sa rozídeme, nech nám nik
nevyhadzuje na oči, že nerobíme poriadky.“Druhí mu prisviedčali:„Ale hej! Čože nejdú teraz?“No na šťastie otvorili sa dvere, ktosi sa vovliekol dnu. Hľa, to je sused Pavol Dudravý.„Dobrý deň Pán Boh daj!“„Pán Boh daj i vám! Čo nového?“„Nuž čo nového? Nič dobrého. Prišiel som so žalobou.“Výborníkom odľahlo, akoby im ťažký cent bol zo srdca spadol. Predsa len darmo nedrali
krpce, keď išli sem.„A čo ti chybí?“ pýta sa richtár.„Ale, pomyslite si len, čo sa mi nestalo! Jano Ťahanec mi ľadník skosil!“„Ale nepleť!“ vraveli rozveselení výborníci.„No, to mi verte, ako ma tu vidíte.“„Hajtman, pre Jana Ťahancovie! Povedzte mu, aby hneď a hneď prišiel sem.“Hajtman, ktorý dosiaľ pod pecou driemal, prebudil a vyšiplal sa z richtárskej izby. Kým
Ťahanec prišiel, Pavol Dudravý za ten čas rozprával, čo a ako sa to stalo.„Mal som ho pod Skalkou zasiaty; veď var viete, tam na tej horekoncovej tešlici. Včera
idem tadiaľ, a div mi hrable z ruky nevypadli, keď vidím, že je skosený, pohrabaný i do ostŕv
pokladený. Kto ho skosil, čo ho skosil? Myslím a hútam sem i ta, čo to môže byť, ale ani živá
duša nevedela mi to povedať. No, počkaj — myslím sebe — veď ťa ja dostrežiem! I ostal som tam
až do večera. Sadol som si pod kopu, oprel som sa; nuž a viete, keď sa človek cez ten boží deň
ukoná, ukníše, že ako sadne, tak zaspí, ani čo by ho kolísal. I ja som veru zaspal, a do
samého večera spal; nebol by som sa prebudil, čo by mi vari delá boli popri ušiach strieľali.
Iba tu keď ma zobudí Jano Ťahancovie, že je už večer. Ja, človek rozospatý, čosi som zahundral
a spal. Ťahanec ma vysadil do voza a doviezol domov. Tak som prišiel sa požalovať, aby ste mi
pravdu prisúdili.“Páni výborníci krútili hlavami, začala sa im tá história nepáčiť. Všetci dávali za pravdu
len Dudravému, Ťahanca by boli v lyžke vody hneď utopili. Veď akože aj nie? Keď je to také
kmínstvo! Druhému ľadník pokosiť a ešte domov odviezť!Práve vstúpil do izby Jano Ťahanec. Výborníci pozerajú naň s podozrením, akoby bol už
odsúdený pre zlodejstvo. Ťahanec, zazrúc Dudravého, hneď vedel, čo ten tu chce, i pýta sa:„Prečo som volaný k vám?“„Hja, veru nie po dobrom, synku! Žalujú na teba, že si Dudravému ľadník pokosil i domov
odviezol. Pravda je to?“„Pravda!“ odpovedal smelo Ťahanec.„Nuž a na kýho hroma si to urobil, hlúpy človeče?!“Jano Ťahanec začal rozkladať:„Ako viete, mám pod Skalkou zasiaty ľadník, na nešťastie pri Dudravom. Siali sme ho naraz,
lebo ak by som ja prvej, Dudravý by mi pol zeme odoral, a ak neskoršie, zas pri kosbe prisahal
by sa, že som mu ja až po samý sklad odoral, že mi ide odkosiť. Nuž naraz sme ho siali, ľadník
bol celkom rovný. V pondelok popoludní poslal som paholka: Jano, choď — reku — pokos ten
ľadník a poklaď ho do ostŕv; nech obschne, keď je takto pekne. Paholok je paholok; šiel,
pokosil i do ostŕv pokládol miesto môjho ľadník Dudravého. Mne to ani do hlavy nevošlo,
nešípil som zhola nič. Včera, keď som videl, že sa oblačí, povedal som: Poďme — reku — po ten
ľadník, a šli sme. Keď sme ta prišli, už bol mrak, a potom človek ani si nezachová dobre, kde
ktorá zem leží, keď som tú roľu len zalanským kúpil. Nuž nie mi čudno, že som sa ja tiež
pomýlil — nuž, hľa, kôň má štyri nohy, a predsa potkne sa — tak som ja ľadník Dudravého
zobral. Dudravý mi nepovedal ani slova, len tam pod kopou chrápal. Ja ešte, ako človek,
vysadil som ho do voza na ľadník, bál som sa, že je — reku — chorý, i doviezol som ho domov.
Nuž za foršpont mi takto zaplatil! Do žalôb je on veľmi chytrý. Nuž ale to je jeho radosť,
richtárovať sa.“„To ti var mám odpustiť a čakať, kým ma naostatok i z domu nevyženieš?“„No, nie si z tých, čo by si dali krivdu robiť!“„Teda Ťahanec nechcel cudzí ľadník pokosiť?“ pýtal sa richtár.„Pravdaže nie, to sa mi len pridalo.“Tu sa notáriuš zamiešal:„Hja, to je iné, to je iné. To sa vám bárskomu pridá. I ja som zalanským skosil susedovi
ovos. A ten ma veru nešiel žalovať, ale kým som sa ja potil, on sebe pekne v chládku sedel.
Iba keď som už ostatný radok zohnal, prišiel ku mne a poďakoval mi za to, že som ho odmenil.
Vidíš, a tebe je nie dobre suchý ľadník v mene božom od Ťahanca si vziať a na šop poklásť?“Ostatným výborníkom tiež počalo z inej strany svitať. Každý mal už inakšiu strunu
natiahnutú.„Nie je to tak,“ bránil sa Dudravý, „ja som ľadník ešte nechcel skosiť, ale na semä
nechať. Načo je mne krm? Ja mám krmu cez uši, mne treba semä.“Výborníci sotili klobúky nad pravé ucho a krpcami dlubali do zeme. Nevedeli, komu majú
stranu chytiť. Ťahanec má trochu pravdy, ale ten Dudravý má takú hodnú, neosolenú papuľu.
Napokon richtár povedal:„Obidvaja choďte von! Prídete, keď vás dám zavolať.“Dudravý i Ťahanec vyšli von.„No, čože, akože?“ pýta sa richtár výborníkov, ktorí ako ryby bez slova sedeli.„No, povedz, Jano!“ bodol lakťom starý výborník svojho suseda.„Povedzte, strýku, vy, veď ste starší.“„Nuž, keď povedať, nuž povedať, čože máme tu mnoho sedieť. Nech Ťahanec Dudravému vráti
ľadník.“„To nebude dobre, strýku,“ riekol mladý výborník Jano. „Dudravý chce mať semä.“Iný sa ohlásil:„Nuž nech mu ľadník vráti a zaplatí za semä, čo vysial.“„To nebude dobre,“ ozval sa starý. Ten, ktorý prvej hovoril, zahanbil sa, že jeho reč
hania, i skryl tvár svoju za susedov chrbát.„To nebude dobre, ako povedám, lebo Ťahanec nemá len ten ľadník, čo spod Skalky doviezol,
ale aj iný. A keď to všetko na šope pomiešal, ale ja pôjdem ľadník Dudravého od Ťahancovho
odlučovať? Keby mal každý na uchu znak ako ovce, to nerečiem, ale takto neviem, koľko to príde
Dudravému.“Výborníci škrabali sa za ušima; ako keď furmanovi voz do bahna za viazne, tak ani oni
nevedeli si rady.„Ale odbavme ich skoro,“ napomínal notáriuš, lebo ruky sa mu triasli a hrdlo bolo na
posmech zoschnuté, tak že mu jazyk vŕzgal ako nepomastené vráta.„Ja viem, ako urobíme,“ povedá pán richtár.Výborníci naň pozreli a pýtajú sa:„Ako?“„Ťahanec si zadrží to, čo pokosil, Dudravý dostane Ťahancov ľadník spod Skalky, a tak môže
si ho na semä nechať.“„Tak je! Ej, náš richtár má rozum, ej, veru má. Toho nik neprevedie,“ chválili ho
výborníci.Richtár celý uveličený rozkázal:„Hajtman, choďte po nich!“Notáriuš vstal a pýtal sa richtára:„A pre úrad nič?“„Ozaj, úradu nič? My budeme tu darmo sedieť a hlavy si lámať?“ vravia ostatní výborníci.Richtár rozhodol:„Pre úrad obe stránky po päťdesiat grajciarov. Či tak?“„Tak,“ prisvedčil výbor.Obe stránky predvolané i výrok vyhlásený. Výrok obom stránkam dobre zavŕtal v hlave.
Nepáčilo sa to ani jednej, ani druhej. Ale čo tu robiť? Museli naostatok len pristať. Po
päťdesiat grajciarov, pravda, horko-ťažko, ale bez námietky zložili, lebo vedeli, že kto sa
chce voziť, musí kolesá mastiť. Nuž ale tá zlatka veru neoddýchla si v obecnej truhlici a ani
žiadnemu z výborníkov nenatrhla kešeňu. Ako prišla, ešte chytrejšie odišla; hajtman pochytil
obecnú krpku — tá krpka trvá od francúzskych vojen — pochytil ju a šiel ta, kde by mu do nej
namerali tej zlosti a občerstvenia pre smädný výbor a rozsušeného notáriuša, aby mu dúhy
nevypadali, pípeť na jazyk nesadol a ruky sa toľko netriasli. Keď krpka prišla, výbor ju
vyprázdnil, samý spodok dostal sa rozvadeným susedom Ťahancovi a Dudravému, ktorí sa pri ňom
pomerili a v najkrajšej zhode odišli domov. Výbor už mal trochu, ale ešte nie dosť. No prišla
hneď pekná vec: lebo krpka bola ešte na stole a tu príde richtárovi oznámenie, že dvanásť detí
chybí v škole.„To patrí pred školskú lavicu,“ zasmial sa jeden.„Ja som nie operadlom na tej stolici, mňa do toho nič,“ ozval sa iný.„Ale prečítajme, kto to chybí, čo to chybí.“Notáriuš prečítal mená chybujúcich detí. Vyše polovice tých detí malo otcov vo výbore a v
školskej stolici. Tí výborníci, ktorým v škole deti chybeli, mlčali ako nemí; ostatní tiež
mlčali, lebo sa tých druhých báli. A tak nastala tichosť. Konečne osmelil sa starý výborník:„Jano, akože je to veď tvoja Zuza tiež chybí v škole.“„Hej, veru… nuž — ako povedám — veď viete… to býva… máme to dieťa, nuž je pri ňom.“Starý pokrútil hlavou a povedal:„Hm, hm!“Jano osopil sa naň:„Strýku, a čože hmkáte?“„Prečo hmkám, preto hmkám; ja ti poviem z mosta doprosta, že od hlavy ryba smrdí, Jano,
vieš? Keď chceš byť výborníkom a čert vie čím v tej školskej lavici a či stolici, najprv ty
sám plň to, čo sa od iných občanov žiada. Nuž preto hmkám, že ty samý prvý prestupuješ zákon.
To sa mi nepáči.“Starý pridobre trafil do osieho hniezda. Všetci výborníci, ktorým deti nechodili riadne do
školy, chlap do chlapa oborili sa naň.„A čože vás do toho? Vy nedávate mojim deťom jesť. Vy sebe predo dvermi vymetajte! Ja
viem, prečo nedávam deti do školy: ja som chodil len pol druhej zimy, a tu som. Predošlý
richtár vedel len na krížiky rátať, ani sa nevedel podpísať, a jednako dobre vyrichtároval.
Nuž a moja Zuza, bude var filozofom! Bude sedliačkou. Nech sa len od sprostosti hlavou do
steny nebúši a nech len vie v kostole pesničku vyhľadať.“Richtárovi sa nepozdalo, že neporiadnici chvália jeho predchodcu, preto povedal:„Nie je to tak! Už nebudeme na krížiky rátať. Musí už byť poriadok; každý bude pokutovaný
na päťdesiat grajciarov.“„Mňa nemôžete pokutovať, môj chlapec je doma pri dieťati.“„Nuž to je iné; keď je potrebný, darmo je.“„A moje dievča strežie husi, aby nevbehli do kapusty.“„Nuž to už hej; keď nemá kto striezť, darmo je, musí ono.“Iný zas ohlásil sa:„Občania, ja myslím, že my všetci, čo sme tu, potrebujeme deti doma. Ale tí, čo sú nie tu,
tí si môžu koľkú robotu skončiť, kým sa my tu radíme. Tí majú i v dome menej obchodu, a predsa
deti nevypravia do školy. Bože môj, aká to deťom škoda!“Tak i druhí prítomní neporiadnici začali na ostatných neprítomných neporiadnikov šprihať.„Tak je, tých treba trestať, čo nechávajú deti doma? Ani nemajú príčiny, a nechajú ich.
Treba im ukázať, čo je zákon!“Richtár a notáriuš mlčali, akoby si boli odhryzli jazyk. Slávny výbor pobral sa po dedine
zálohy vyberať. Neporiadni rodičia, vidiac výbor hore dedinou kráčať, zavoňali, čo to bude;
preto motyky, sekery, chomúty, kosy, aj všetko, čo sa len dalo odniesť, spod očú odpratali.
Zuzke Tretiakovie, keď jej výbor už popod obloky šiel, zišlo na um, že jej môžu vziať panvu z
kuchyne. Nuž a bez panvy akože sa má zaobísť? Už nech si radšej vezmú tamtú vytupenú motyku,
čo je v pitvore o stenu opretá. I Zuzka skočila do kuchyne, naliala do panvy vody a chytro
postavila ju na ohnisko. Ona oprela hlavu o koch a dívala sa celkom nevinne do ohňa.Predo dvermi zastal výbor, ale žiaden nechce vojsť dnu pre záloh. Núkali sa jeden druhého,
akoby šlo o skleničku.„Choď ty, ja nejdem.“„Nuž ani ja nejdem.“„Ale sa na posmech vrátime bez zálohu?“ povie namrzený richtár.„No, idem ja, keď nechcete ísť,“ a tak šiel notáriuš smelo do kuchyne.„Čože robíš, Zuza?“„Varím.“„Prišiel som si fajku zapáliť, ale máš ohňa?“„Tu je!“ a podáva mu hlaveň, z ktorej sa čmudilo.„Bolo by ti hodno okále vypiecť touto hlavňou, aby si oslepol, ty potvora!“ pomyslela si
Zuza, ale neriekla nič.Notáriuš, kým si zapaľoval vo fajke, očami poobzeral všetky kúty, ale nikde nezočil nič
takého, čo by sa dalo vziať. Iba naostatok pozrel na panvu a pomyslel si:„Vezmem jej túto panvu z ohňa — ale táto striga ma tou vodou obarí!“„Ale už ideš variť?“„Pravdaže, ale táto voda pomaly zoviera. Je už skoro hodinu na ohni, a ešte nevrie.“„Veď povedám, sväto ma obarí. Voda je na vrení, aj panva je horúca. No, ale nebude mi nič,
keď dám pozor,“ a notáriuš chytil panvu za ucho.„Ale veď je panva studená!“ zvolal a snímal ju z ohniska.Zuzka, nelenivá, omočila ruky do panvy, šuchla ich dva-tri razy o zasadzovenú panvu a dala
sa do notáriuša, kým nebol čierny ako kominár. Notáriušovi to nechutilo, panvu nechal panvou a
s prázdnymi rukami, ako bol začiernený, utiekol pred Zuzou na dvor, kde ho výborníci so
smiechom prijali. Tretiačka stala si do pitvorných dverí, radujúc sa, že notáriuša tak
odohnala, a podoprúc si po chlapsky boky, pohrozila tým ostatným:„Len nech vkročí sem ešte dajeden; ja mu ukážem! Nehaneblivci, svoje deti doma držia, a
moje do školy tisnú. Ty chýrnik,“ a ukazuje na mladého výborníka Jana, „veď i ty máš dievča
doma, čože si nedoviedol výbor najprv k sebe?“Výborník Jano zapálil sa ako fakľa a nevedel ani slova povedať. Len kedy-netedy zašomral:„A čo ty chceš so mnou? Ja ti nič nerobím, daj mi pokoj!“ a skryl sa tučnému virilistovi
za chrbát. Bol tam blízko plot, chcel prísť k nemu a preskočiť do záhrad. Ale učiernený
notáriuš prvý zbadal, čo Jano zamýšľa, i okríkol ho:„A kdeže ideš? Čože sa tlčieš? Myslíš, že ja sám budem sa zhrýzať so svetom? Ja nedám zo
seba bláznov robiť; teraz ty si choď po záloh, keď nevieš deti posielať do školy.“„Ale čo máte so mnou? Ja nedám sa nikomu po sebe voziť. Ale som ja var v úrade, či čo?“A odišiel preč. Kým notáriuš kričal na Jana, za ten čas polovica výborníkov odišlo preč.
Stratili sa tak ako gáfor. Notáriuš, keď sa zobzeral, nevidel už temer nikoho.„Nuž a ja var tu budem sám? Ja som nie povinný sám sa hrdlovať so svetom,“ a pobral sa
preč.Pri chôdzi mu dopoly odpáraná záplata na krpci lupkala a riedkym blatom až po samý
notáriušov chrbát fŕkala.„Chlapi, poďme; čo tu sami budeme robiť?“ riekol starý výborník, a chlapi šli za ním jeden
po druhom k richtárovi.Azda sa trafí nejaká žaloba; to lepšia robota že pre školu zálohy brať. Zuza Tretiakovie
stála vo dverách, hrozila habarkou za odchodiacimi a smiala sa na učiernenom, uchlpenom
notáriušovi.[1]preliminár— predbežný rozvrh príjmov.[2]virilisti— občania, ktorí mali podľa svojho postavenia z majetku
samostatný platný hlas pri voľbách.
|
Kukucin_Obecne-trampoty.html.txt
|
BrokFlorko Pinka, podľa dedinských pochopov, dvanásťročný syn, vysokého železničného
zamestnanca, (brzdára), vybral z gule, ktorá udržiavala rovnováhu petrolejovej lampy kružidlom
niekoľko brokov, ktoré súrne potreboval, aby mohol s nimi narobiť čo najviac nezdoby. Broky
vybral podvečer, keď nebol nik z rodiny doma, v tichosti a s patričnou obozretnosťou, takže sa
otec zasa pri večeri díval, prečo tá lampa nechce stáť tak, ako sa patrí, ale stále klesá
nadol. Nadával na kupca, že klamal pri predaji.Florko počúval jeho hromženia a hľadiac s najnevinnejšou tvárou na otca, myslel si, aký je
hlúpy, keď sa vadí pre takú vec s matkou, ktorá je v nej celkom nevinná. Každý z jeho
kamarátov by bol bez najmenšieho rozmýšľania okamžite vedel, čo sa stalo.Ako to obyčajne býva, tu sa ľudia povadili len preto, lebo sa škriepili o veciach, o
ktorých neboli dostatočne poučení. Florko vo svojej duši opovrhoval svojimi rodičmi.Iste nevedel porekadlo o božích mlynoch, ktoré, hoci obyčajne pomaly, ale jednako isto
melú.Niekedy melú aj dosť chytro.Nasledujúci deň stál Florko oproti domu pána svinského kupca Ungerleidera, keď ho naraz
ohromná sila chytila za obidve uši, vytiahla mu ich, ako sa mu zdalo, aspoň na desať
centimetrov z hlavy, zdvihla ho a udrela nemilosrdne do zaokrúhleného konca chrbta tak, že
letel v povetrí zo desať metrov, až spadol na prostriedok ulice. Vyskočil a presvedčil sa
jednou rukou, že sa mu spodok napriek úderu nerozletel, druhou ale, že sú mu uši ešte také
dlhé, ako boli pred tým ukrutným trhnutím.Bol zvedavý, čo za prírodný úkaz ho tak doriadil, i obzrel sa na miesto, odkiaľ mohol
pochádzať. Videl tam stáť pána Ungerleidera, ktorý mu hrozil päsťami a kričal naňho tak, že
ústa mu boli celou tvárou. Pán Ungerleider bol majiteľ nového domu oproti, na ktorom boli vo
všetkých oblokoch veľké tably, vždy len po jednej v jednom krídle. Na jednej z nich bola
okrúhla dierka, z ktorej sa rozbiehali pukliny na všetky strany.Florko sa o broky vybraté z lampy statočne rozdelil s Jožkom Sýkorom preto, lebo i ten sa
s ním statočne delieval. Čo chýbalo do spravodlivého počtu, nahradili zakaždým dušovaním a
prísahami, že sa statočne rozdelili.Mali gumipušky a strieľali obyčajne len skalkami. Brokmi strieľať bol im taký pôžitok ako
z flobertky. S brokom sa z gumipušky strieľalo len na mimoriadne predmety: kuny, obloky alebo
straky. A keď mal človek už ten ostatný brok, tak si vybral za cieľ vec, ktorá stála za to.Florko myslel, že tabla v obloku Ungerleidera je hodná toho broku. Chyba bola len tá, že
majiteľ práve vyšiel z domu oproti, Florkovi za chrbtom, keď si ten pôžitok doprial.Florko si nebol istý, či je pán Ungerleider s výplatou uspokojený, a preto pre istotu
nečakal naňho, ale trielil ako vedel k Jožkovi Sýkorovi. Bol zvedavý, čo ten vykázal so
svojimi brokmi a najmä s ostatným.Jožko bol Florkov najlepší kamarát a chlapec náramne múdry, čo bolo na ňom vidieť už i
podľa toho, ako dvíhal nos dohora. Pyskovať vedel i za desiatich.Jožkova mať bola druhý raz vydatá za Mišom Krajčim, dobrým gazdom a veľkým vrtákom. On si
myslel, že je veľmi múdry a ona si myslela, že je pekná, múdra, bohatá, a preto pri chôdzi
krútila hlavou ako kohút nad kurami a bokmi, ako keby boli jediné na svete.Krajči žil od dávnych rokov po kamarátsky s Jurom Talabajom v jednom veľkom gazdovskom,
nerozdelenom dvore. Teraz tie fagany Sýkorkine začali robiť nezdobu. Najmä Jožo bol maškara.Uprostred dvora stojí vysoký jaseň s desať metrov vysokým hladkým pňom po korunu.
Talabajka má predo dvermi stĺp s kolíkmi, na ktorých sušieva vechtíky a hrnce.Jedného dňa sa jej práve na jánsky jarmok kúpený nový hrniec ocitol hore pod samou korunou
jaseňa, priviazaný na konári.Každý si hlavu lámal, ako sa, dietky božie, to hrnčisko ta dostalo? Takého rebríka nebolo
vo dvore, s ktorým by sa k nemu dostal a hore tým hrubým pňom sa vyškrabať? To by musel byť
hotový komediant.Krajčiovie Jožo vedel, ale nikomu neprezradil. Keď sa totka Talabajovie už dosť
narepentila preň, zišiel hrniec jedného dňa zasa pekne na kolík predo dvermi, ako keby sa nič
nebolo stalo. Až kedysi o týždeň sa Jožo so svojím bratom Števom pobil a ten vyfrflal, že Jožo
priviazal o hrniec skalu, špagát prehodil cez konár a vytiahol nahor.Dobre, Jožovi sa vtedy nič nestalo, lebo hrniec už bol dolu, ale istá nedôvera k nemu sa
vyvinula v Talabajovi, ktorému vždy nohu trhalo, keď mu bol nablízku, aby ho ňou švingol. A
keď Talabaj niekoho kopol, to stálo za to. Je to chlapisko dva metre vysoké a tučné ako brav.
Len hlavu má pomerne primalú a hlások ani čerstvo vyliahnuté kurča. Len tak cipkal. Bol to
hotový posmech preň.Keď tentoraz Floro prišiel do dvora k Jožovi, bol tam rákoš. A či bol! Nielen Krajčiovci a
Talabajovci, ale aj ďalší susedia boli tam a obzerali zasa ten nešťastný hrniec: pekný
päťlitrový gliedniak, na boku ktorého bola malá okrúhla dieročka, cez ktorú sa krásne lialo
mlieko ani z rúrky, keď Talabajka vložila do nej nie veľmi čistý prstík. Tak držala dierku a
smútočnú reč o tom hrnci. Obecenstvo sa dozvedelo, že ho kúpila na jánskom jarmoku od
trstenského majstra za osem korún. Jeho ďalšie osudy tiež vyložila. Že bol na jaseni, to vedel
každý, ale že ho i Cigánka ukradla, to sa prekvapená obec dozvedela len teraz. Podarilo sa ho
od nej zachrániť, lenže ju pritom Juro tak bol pozachytával akýmsi drúkom, čo mu vbehol pod
ruku, že jej museli dať dvadsať korún, aby nešla žalovať. Potvora mizerná, a čo sa jej oddávna
nadávali podochnutých kúr a husí. A teraz prestrelil akýsi lotor, zlosyn, tento krásny hrniec.
— Hľa, ako strieka z neho to mlieko, ani krv! — I zdvihla prst.Florko stál pri hrnci a mal toľko rozumu, že priložil ústa na striekajúcu dierku, aby
mlieko nevychodilo nazmar. Bol by sa takto vďačne obetoval i dlhší čas, keby nebol jedným okom
zazrel, že do dvora vchádza pán Ungerleider s poriadnou, hrubou kvakou na pleci.— Panebože, nech ma ten tou kvakou raz zachytí — bola na konci okutá železným hrotom ani
pika — tak je mi amen.I odskočil chytro, ratujúc život namiesto mlieka, zaplietol sa medzi ľudí a stal si k
Jožovi, ktorý tak smelo dvíhal svoj nos a rehlil sa Talabajke, porúhajúc sa jej posunkami, že
sa ľudia okolo neho rehotali.— Jožo, a to si ty vystrelil tú dierku na tom hrnci? — pýtal sa ho šeptom.Kývol hlavou: — A kto iný? — odpovedal hlasno, lebo mu pýcha nedala čušať, keď videl okolo
seba chlapcov, obdivujúcich jeho hrdinskosť.Pán sviňo-kupec obzrel hrniec a riekol: — To prestrelil ten istý lotor, ktorý rozbil i môj
oblok. Poznáte ho podľa vytiahnutých uší.— Aha, teraz bol tu, práve cical ten hrniec! — zvolala Mara Farbaková, zlá, stará striga.— Hľa, tu je, tam je! Chyťte ho! — revali nemilosrdne ľudia, ktorí by boli v stave pre ten
sprostý hrniec i človeka ukatovať.Števo Čapruda chytil Flora za krk a doviedol ho pred Ungerleidera, ktorého bez všetkého
uznali za sudcu. Chceli Flora aspoň ukrutne vyprať hlavne preto, lebo bol železničiarov syn a
oni železničiarom ukrutne závideli, a preto ich nenávideli.— No, to je on! Pozrite len na jeho uchále. Synku, priznaj sa, že si ten hrniec ty
prestrelil!Neďaleko stál Jožo Sýkora a smial sa Florovi. To zle urobil, lebo Flora jeho škodoradosť
pohla.— To že som ja prestrelil? Ale ja? Však som nemohol byť naraz i pred vaším domom i tu? Ten
hrniec prestrelil Jožo, tam stojí, — ukázal naň zradným posunkom, — práve takým brokom, ako
som mal ja, lebo som i jemu dal z nich.Jožo sa chcel nepozorovane odstrániť. Keby to bol urobil hneď, kým mal na to čas, bola by
sa mu možno celá vec prebehla. Ale on by bol zvedavý a chcel sa smiať na Florovi.Na svoje nešťastie stál práve pri samom Talabajovi. Ten, ako človek, ktorý nepotrebuje
mnoho rozmýšľať, aby previedol hlúposť, mu razom zavrzol hlavu medzi nohy a mlátil ho svojimi
ohromnými rukami po čiastke tela na to prírodou určenej. Keď mu toho bolo dosť, postavil sa
pred seba a zazrúc Florove uši, vzal si z nich vzor a vytiahol Jožovi tiež asi na desať
centimetrov z hlavy.Bolo hodno počúvať, ako Jožo reval. Darmo je, nemal sa smiať v nečase.Keď o dva mesiace neskoršie Juro Talabaj išiel z väznice okresného súdu, kde týždeň sedel
za svoju prácu na Jožových ušiach, vysiakal sa do prstov a odpľul si. Skúsení ľudia to
považovali za posunok, ktorým vyjadril svoje opovrhnutie štátnou mocou, bez toho, aby ho mohol
niekto chytiť pre urážku republiky.Uľahčil si ako-tak na duši a všuchol do Steinerovho hostinca, keďže za ten týždeň veľmi
vysmädol. Mal ale aj inú vážnu príčinu, aby šiel k publikánovi.Prisolil mu vyše päťsto korún trov za tie Jožove uchále. Čo tam, ten týždeň oddychu ho
nemrzel, ale tých päťsto korún mu užieralo dušu. A keby len on sám bol býval vinníkom. Veď pre
to sprosté hrnčisko by bolo postačilo, aby bol to chlapčisko raz do zadku kopol, ale jeho
huncútska žena mu stále húdla, aby si ho podal, lebo robí z nej len posmech a tá Katra
Krajčiovie sa len natriasa a nafukuje ako páv. To mu ležalo na duši, a preto mal tomu lotrovi
tie uši načisto vytrhnúť.I opil sa jej, to jest svojej vernej manželke Zuze, natruc, aby ju porazilo tam, kde je.Našťastie sa natrafil podvečer Baranček z Kerinskej, ktorý ako obozretný človek, pozrel do
Steinera, či tam nenájde niekoho „od nás“, čo by nejakú tú slzu zaplatil za odvezenie. Ten
zobral Talabaja. Doma ho štyria skladali z voza, tak zaspal. Čo mu Zuza večer pohovorila, z
toho nemal osoh, len z toho, čo ho rukami a päsťami ponaprávala.Čo nenarobí taký márny brok!Tretí deň ráno našiel Krajči po svojej polovici dvora rozhádzaný pluh, kolesá z voza, kusy
dreva a zdochnutú mačku. V studni, ktorú s Talabajovcami spoločne užívali a ktorá bola na ich
polovici dvora, bol nahádzaný čo mastnejší trus za pol fúry.Talabajovci mali pod svojou maštaľou dosť hojnú studničku, ktorá im z núdze postačila, keď
bola i s načieraním väčšia babračka.Krajči poupratúval tie veci: boli všetky jeho, hoci náhodou ležali na susedovej strane.
Vedel, že to poprehadzovanie znamená vypovedanie vojny. A bolo.Krajči si myslel, že pre ten sprostý hrniec a pre ten hlúpy fígeľ nie je hodno sa s
Talabajovcami naťahovať. Ale čo mal robiť? Žena nedala pokoj, chcejúc-nechcejúc musel žalovať
pre tie reči. Juro sa nechcel vyrovnať, lebo Krajči pýtal za ublíženie chlapcovho tela sto
korún; toľko šikovne vyoperoval z neho múdry lekár. Talabaj nechcel platiť najmä preto, lebo
pán Ungerleider neplatil nič za Florove vytiahnuté uši, keďže nebolo svedka, ktorý by jeho
námahu bol videl. A ak bol, nehlásil sa. To už pán Ungerleider vedel zariadiť.Krajči okrem toho oznámil okresnému úradu i znečistenie studne, ale nevyhral nič. Úrad
múdro vyšiel na tvárnosť miesta — na útratu stránky — obzeral studňu, ustálil — čo každý videl
— úradne, že je zašpinená, mrkal na vodu, smial sa, cestou si v známej reštaurácii
zaolovrantoval a kázal studňu, ako spoločnú, na útraty oboch užívajúcich vyčistiť. A to behom
troch dní. Ak sa studňa nevyčistí, treba ju zabiť doskami.Talabaj povedal, že on tú studňu nepotrebuje, keď chce Krajči z nej vodu piť, nech si ju
vyčistí.Krajči ho zapravotil pre znečistenie studne a keďže bola spoločná, za spoločné vyčistenie.Pravota sa ťahala tri mesiace. Tentoraz vyšli páni od okresného úradu a dvaja fiškáli;
kukali, smiali sa a idúc naspäť, olovrantovali v známej reštaurácii.Nakoniec vysvitlo, že Krajči nevedel Talabajovi dokázať, že on studňu znečistil, a že
obidvaja boli povinní ju vyčistiť.Tí dvaja blázni si narobili trov vyše tisíc korún. Zo súdu prišli domov ako tigri a
namlátili ženám, čo sa na ne zmestilo. Obidvaja vinili ženy, že ony ich nahovorili na to
pravotenie.Teraz i Krajči i Talabaj, každý osebe, prisahali, že sa nikdy nebudú pravotiť. Čo by ich
dakto za vidomoči vykradol, podpálil, zabil: ani vtedy nie, a čo by to celá dedina dosvedčila.Nie, nech všetky pravoty čerti vezmú.Zišli sa práve v Roľníckej pokladnici pre tie groše. Zazreli jeden na druhého, ale jednako
sa dohovorili, že bude najlepšie, keď si plotom prehradia dvor i záhradu, aby sa ani nevideli.
Možno, že sa tak skorej nebudú naťahovať. — Veď nech to parom uchytí, čo tí fiškáli nevyberú z
človeka. Ten veru stačí skorej brať, ako ty dávať, — hundral Talabaj pichľavým hlasom. — Veď
tak, veď tak. Sme my len blázni, a akí! — žalostil i Krajči.I vyčistili studňu a uplietli z vŕbového prútia akýsi plot cez dvor a záhradu. Paprali sa
s tým zo dva mesiace. Bolo to na posmech, sami sa hanbili zaň.Ale čo teraz so studňou? Talabajka by nebola vošla do Krajčich po vodu, ani za pár kotných
oviec a v tej studničke hocikedy nebolo vody ani za holbu. Nezostalo iné, ako vykopať novú
studňu. A aby Krajčiovú porazilo, tak ju urobia na pumpu.Keď bola parádna pumpa hotová, a celá dedina ju bola obdivovať na veľký žiaľ Krajčiovej,
ustálil Krajči, že z jeho studne skapala voda. Príčina nemohla byť iná, ako že Talabaj do
svojej studne odrazil jeho žilu.Keď počuli Talabajovci Krajčiho hromžiť a ťuhíkať, že kto to kedy slýchal takú neplechu,
mali sa popučiť od smiechu. Talabaj mu zavolal, aby si prišiel k nemu po vodu, majú jej dosť a
dosť.Nech povie kto chce, či mohol Krajči len tak trpieť, aby mu niekto mne nič — tebe nič,
odrazil vodu? Veď by ani človekom nebol, keby taký posmech zniesol. A k tomu tá prázdna
studňa!Nebolo inej pomoci: musel žalovať!Tentoraz i Zuza i Katra, pamätajúc na výplatu, ktorú dostali, prosili mužov, preboha, aby
si dali s pravotami pokoj. Vedeli — potvory — že by sa na kolomaž rozliali, že by nič
nevykonali, a že svojím žobronením len utvrdzujú chlapov, aby sa nedali.A prehrali pravotu vlastne obidvaja, lebo súd kázal zasypať Talabajovu studňu, čo tento i
s veľkým bedákaním a preklínaním urobil; preto voda neudrela do Krajčiovej studne, takže
výsledok bol ten, že boli obidvaja bez vody.Tentoraz im už bolo ozaj doplaču. Ale to ich len tvrdšie rozľútilo oproti sebe.V záhrade narástla, práve na brázde, ktorou boli mali rozdelené svoje diely, sprostá
durandzia. Slivčisko na zapľutie, nanič, kyslo-sladko-trpké a tak prirastené ku kôstke, že
musel mať dobré zuby, kto ho chcel obhrýzť. Kým nemali plot, ani parom sa neobzrel o ten
strom, práve tak ako o ostatné, ktoré tiež len vietor zasial. Boli to také polodiviaky: hrušky
ako drevnatý kaleráb a jablká také trpko-kyslé, že ti zuby od nich tak zostreli, až drôtiky z
nich liezli.Od tých čias, čo uplietli ten plot medzi sebou, každý dával taký pozor na to svoje ovocie
ako na oči v hlave.Kým tá durandzia stála voľne medzi záhradami, mohol každý z nej narafať tej gebule, koľko
chcel, neobzrel sa nikto o ňu.V nedeľu popoludní Krajčiovie chlapci odtrhávali vše z nej po jednej slivke a cmúľali ich,
ako bohvieakú mannu. Náhodou boli v záhrade i Talabajovie deti: traja parobci a dve dievčice,
dvanásť a štrnásťročné.Celá tá chasa sa ticho preplichtila k plotu a dávala pozor, či z ich strany stromu spoza
plota neotrhnú ktorúsi tú slivku.Krajčiovi chlapci — Jožo! — by si do smrti neboli odpustili, keby pod ochranou plota
neboli trhali ovocie z Talabajovej čiastky; na čo, pravda, Talabajovci s ohromným krikom
nadávali a vyhrážali sa, že im bohviečo urobia za to.Krajčiovci preto trhali ešte viac.Keby boli bývali v rovnom počte, boli by si najskorej rozmysleli, či sa majú pre tie hlúpe
slivky schlpiť, ale takto päť a starších proti trom slabším, držalo za isté, že Krajčiovcov
zožerú na raňajky i vyfrkli na strom cez plot a pustili sa do nich.Dvaja Krajčiovci sa dostali do moci Talabajovcom, ale dievča Žofa, kričiac na raty na
svojej strane plota, utekalo po otca, ktorý v nedeľňajšo-odpoludňajšom pokoji driemal v sene
na šope. Keď počul zúfalý krik, utekal čo mu nohy stačili, a zazrúc Talabajov mlátiť jeho
chlapcov, pochytil cestou z hŕby ostŕv čo súcejší.S tou, veruže dosť nebezpečnou zbraňou, mlátil okolo seba hlava-nehlava, i chytro zahnal
Talabajovcov na divý útek. Lenže keď privolaný Talabaj videl, čo sa deje s jeho detvou,
pochytil do dvoch rúk poriadny kôl a rozohnal sa ohromnými skokmi proti nepriateľovi a obrátil
útek v ostatnú chvíľu na slávne víťazstvo.Boj netrval dlho, lebo kôl a ostrv urobili chytro poriadok. Dostali svoje i hlavní
vodcovia a ženy, ktoré sa prišli podívať na svoju junač a obodrovať ju k ďalšiemu boju.Keď bolo všetkým dosť, videli, ako sa bez všetkého poriadku a rozumu pokaličili.Veru to tie biedne slivky neboli hodny.Potrhali si kožu, pošramotili sa ťažko, krvi z jednoho-druhého vytieklo ani z vola.Rozumie sa, že utekali ako zdivení k lekárom dať plátať rany a ťahať visa repertá.Obidve stránky si najali advokáta a obidve boli celkom isté, že pravotu vyhrajú.Obidve stránky ju prehrali na celej čiare.Obidvoch chlapov zavreli do väznice a okrem toho každý musel platiť svoje trovy. Tí blázni
sami oznámili súdu, aké priestupky popáchali a sami za rozličné súdobné pojednávania poplatili
len preto, aby boli poriadne pokutovaní.Po výroku im vrchný sudca držal reč.— Vy obidvaja ste poriadni a statoční občania republiky. Staráte sa o svoje gazdovstvá a
riadite si deti, ako pánboh prikázal. Na nešťastie vás nepatrná maličkosť rozkmotrila, lebo
ste priveľké deti, aby ste nahliadli, že pre také hlúposti, ako sa vám pridali, nesmiete ničiť
staré priateľstvo. Ste ozajstné deti, ktoré svoj neodôvodnený hnev a svoju pomstychtivosť
chcete vyplniť pomocou súdov, ktoré majú slúžiť za prostriedok vašej nevraživosti. Je to, ako
vidíte, drahý spôsob pomsty a neistý. Súdy sú nie na to, aby vykonali vašu pomstu. My máme
udržiavať právny poriadok medzi vami, ale ten si sami môžete omnoho lepšie prevádzať medzi
sebou, keď budete pestovať blahovôľu a priateľstvo a nie hnevy a pomstychtivosť, čím si celkom
iste len sebe škodíte i v tom prípade, keby ste vyhrali právo. Buďte priateľmi, podajte si
ruky a odpusťte si. Zbavte sa trpkosti. Nehanbite sa byť dobrými! Nepovažujte dobrotu za
slabosť! Rozmyslite si to všetko dobre! A teraz už choďte spánombohom!Sudca hovoril obidvom do duše. Jeho reč ich pohla. Boli by si obidvaja vďačne podali ruky,
ale keď sa hanbili, že sa to chlapom nepatrí.Zazreli jeden na druhého a šli si odsedieť svoje tresty. Počas sedenia mali dosť času o
všetkom dobre porozmýšľať, bez daromných rečí a bez huckania. Nahliadli, že popáchali strašné
detinské veci, za ktoré sa musia hanbiť i pred sebou i pred celou dedinou, ktorá sa im len
smeje.Vedeli jasne, že daromný hnev a nenávisť človeka robí sprostým, ako to zviera, s
prepáčením.Talabaj prišiel o niekoľko dní neskoršie domov ako Krajči. Keď prechádzal dvorom, divil
sa, že plot ani vo dvore ani v záhrade nebol. A tá nešťastná slivka bola tiež vyťatá. Jeho
studňa s pumpou bola zasa v poriadku. Divil sa, že sa jeho Zuza s Katrenou Krajčiovie
priateľsky zhovára a detváky spolu šantia v sieni na vozy.Pošúchal si čiapku po hlave a zahundral: — Zaplať pánboh!Skočili do starého priateľstva bez rečí, ako keby nebolo bývalo nikdy naštrbené. Všetci sa
chránili spomínať, čo poparatili, lebo sa hanbili.Mišo Krajči povedal: — Kážu ti vždy, aby si bol múdry. Nuž, ale buď múdry, keď si raz
sprostý.
|
Nadasi-Jege_Brok.html.txt
|
(Bez nadpisu)Po zrušení gymnasia vo V. Revúci, nepozostávalo nič iného, než sa utiecť do Turč. Sv.
Martina, kde sa dala tiež absolvovať IV. trieda gymnasialna, do ktorej som mal vstúpiť. Po
mnohom otálaní a nesnádzach nemalých, konečne som sa i vybral počiatkom septembra s otcom do
Kralovian, že tam vysadneme na železnicu. Putovali sme vrškami, t. j. na Žaškov a popri
Stankovänoch; vrškami peknymi, kde sa kde tu nájde zelená lúka alebo pekný pašienok — ostatok
pokrýva lieska, ktorej tu rastie veliká hojnosť. Lieskovce už boli dozrely, počaly i
odpadúvať. Vďačne by sa bol ztratil pod kriakmi, naplniť vrecká a kapsu: no otec svojím
odmeraným, vytrvalým krokom poberal sa napred nestarajúc sa o lieskovce. Nepozostávalo iné,
než pokreskávať za ním po chodníkoch a stráňach.Keď sme vstúpili na pôdu stanice kralovianskej, skrytej medzi vrchami, takže v zime len na
hodinku dve nakukne sem slnce a hneď sa ztratí za hoľami: len čo sme ta vstúpili, prihrmel
ozruta vlak, ľudia vystúpili a vstúpili a vlak už zahvízdal zase a [?odfrkol] odfujazdil,
ztratiac sa o chvíľu s pekelným hrmotom v tuneli.Hodil som sa na trávnik od žiaľu, že nás železnica nechala tak brutalne. Vzdor mnohému
cestovaniu nikdy som sa dotiaľ neviezol po železnici: tešil som sa tedy nemálo, že sa mi dávna
túžba vyplní. Otec ma tešil ako mohol. Na ostatok ma odviedol do hostinca, kde vytiahol z
tanistry chlieb a bryndzu, dobrú oravskú, čo sme si vzali na merindu do pušky.Chodníkami a hradskou, oddychujúc po hostincoch a po naších známych — otec mal v každej
dedine známych, lebo mnoho tu chodieval po jarmokoch kupovať junce — dostali sme sa tretí deň
zavčas rána do Turč. Sv. Martina.Srdce mi zabúchalo, keď som vstúpil na túto pôdu prvý raz mne temer posvätnú. O Sv.
Martine veľa som slýchal i do tých čias. Otec chodieval ta každého roku na jarmok „kroz
juncov“. Ináč sa o veci, ktoré Martin robily povestnými, veľa nestaral, bárs i prijímal
„novinky“. On ho poznal viac z tej stránky, že na Martina býval chýrečný jarmok, na ktorý
chodili i Mičinci, kupci na junce, ktoré doháňali rovno z Dolniakov. Gazda tedy mohol kúpiť
mladé junce lacno a prezimovať ich a na jar ich zas predať, ak ich nepotreboval k oračke. Zato
môj ujček, rychtár našej obce a kostolník, vedel mi mnoho o Martine rozprávať.On tam bol viac ráz a to na shromaždení Matice, kam ho bol odviedol nebožký pán farár.
Videl tu i Moysesa i Kuzmányho, ba pozdejšie u Kuzmányho i bol, lebo chýrny patentálny
superintendent viac ráz bol i v našej dedine v úradných povinnostiach a tiež i na návštevu
nebožkému p. farárovi, seniorovi oravskému. Ujček čítal nielen novinky, ale i knihy, ktoré mu
dával pán farár. Vo veciach národných a verejných bol orientovaný, ako málo ktorý sedliak a
bol pritom oduševnený Slovák, alebo už, ako ho v stoličnom dome volali, Matičiar.Nie div, že som nasiakol pri ňom zbožnou úctou k nášmu Martinu a keď som vstúpil do ulice,
uprel som pohľad k budove matičnej, ktorá i vtedy s tej strany ukazovala surový múr,
neovakovaný, z červených tehál. Tiež tak pečlive som vyzeral, kde je evanjelický kostol s
lipovým stromoradím, pod ktorým sa vydržiavala chýrečná národná porada. Zadivil som sa veľmi,
keď som zazrel skromný martinský kostolík, bez veže. No vzdor tomu kráčal som hrdo, radujúc
sa, že i ja som už bol v Martine, že som videl mesto, o ktorom sa všade a toľko hovorilo práve
v tie časy.Otec ma hneď prvý deň zapísal do IV. triedy. Odviedol ma i k eforovi alumnea, Nedobrému a
zapísal ma medzi alumnistov. Profesor Nedobrý prijal nás veľmi srdečne, ešte nám i poradil,
kde by sme mohli nájsť byt: u pani Blahovej, v susedstve Mudroňovského domu.Otec ma usadil tedy, zariadil všetko, čo bolo treba, napomenul ma k šanovlivosti a
pilnosti a druhý deň ráno, na svitaní vybral sa na zpiatočnú cestu, zas pešky. Ja som ostal
sám a hneď som sa ráno vybral do gymnasia, poprezerať si bližšie miesto, kde mám tráviť celý
školský rok. Hneď pri tejto prvej návšteve budovy gymnasialnej, soznámil som sa s mojim
susedom, Jankom z Veľkej Vsi, alebo už „z Mesta“, ako my Dolňooravci zovieme Veľkú Ves. Bol s
ním i Vlado a Cyril z Ružomberku, šuhajci oba bieli ako mlieko a oblečení vkusne. Bolo vidno,
že pochodia z panského domu, Janko, hoc sedliacky syn, v ničom im neustupoval čo sa týče šiat.
Mal oblek tiež vkusný, žo štofu, topánky priliehavé. Ja som mal šaty cajgové, z dielne pána
Miklúša Obšívala z Vyšnieho Kubína, skrojené s vypočítavosťou, že toho školského roku
podrastiem najmenej jednu stopu. Čižmy tiež neboly práve elegantné, musel som na nohu okrútiť
dva páry onucí, aby mi nespadúvaly. A poneváč mi opätky netrvaly nikdy dlho, často sa
vykrívily, pán majster Reguly, keď ich ušil, poslal ich ku nášmu kováčovi, nech podpätky ako
svedčí podkuje. No vzdor podkovám na opätkoch, keď som sa domov vrátil, čižmy preci boly
vykrívené. Pán majster sa jedoval, čo to mám za čunky, a otec mu nariadil, nech budú podpätky
cele nízke a široké…S mojim krajanom Jankom sme sa hneď prvé dni skamarátili do tuha. Stali sme sa takrečeno
nerozluční. Keď nebolo školy a odbavili sme učenie, ja som hneď odbehol k nemu, do Laučekov,
kde býval vo velikej izbe ešte s jedným druhom. Po škole sme často držali malé vyletíky do
martinského poľa, najviac smerom k Turcu. Dakoľko ráz sme boli i na Mädokyši. Na výlety do hôr
sme nestačili. Na týchto prechádzkach mávali sme i spoločníkov, často i spomenutých dvoch
bratov z Ružomberku. U nich sme boli dakoľko ráz, na chýrnej lyptovskej bryndzi, ktorú
dostávali tak sa zdá riadne z domu.V škole sa nám vodilo veľmi dobre. Lekcie sme učili dosť ľahko, na pr. caput Cornelia po
dakoľko prečítaní. Najťažšia mi bola z počiatku latinská metrika, ktorá pozostávala z
pravidiel, latinsky písaných. Tie som sa musel naučiť a potom už bolo ľahko ich aplikovať.
[Profesori] Učbári boli s nami laskaví. Správca, [starý pán s bielou bradou] ctihodný starec s
bielou bradou bol prísny, no vzdor tomu neupotreboval povestný „kocar“ len keď sa veľmi
nahneval. Bolo v triede dakoľko nezbedníkov, i my sme tu i tu zašantovali, no pod hodinami
držali sme sa dôstojne.Konečne ani sme nemohli ináč. Efor Nedobrý vyznačil ma, že ma urobil seniorom v alumnii u
Kožehubov. Ako taký, musel som svoju autoritu zachovávať, aby malí pubusi mali predo mnou
rešpekt. Janko bol seniorom v druhom dome, kde tiež bolo dakoľko alumnistov. Medzi mojimi
poddanými bolo dakoľko nezbedníkov, takže som ich musel viac ráz absentovať. Jeden z nich
písal domov, ako ho ja utiskujem, tak že otec jeho prišiel sa presvedčiť, čo je na veci. Bolo
i vyšetrovanie, no tak sa zdá skončilo sa priaznive pre mňa, lebo ma z hodnosti seniorskej
neshodili.Život martinský sa mi zapáčil veľmi. V Revúci som bol chlapec, takže ma môhol pán Gál,
alebo Klincko poslať kedy koľvek kúpiť za dva groše bryndze a ja som musel slúchnuť. Oni boli
v VII a ja v III, čo je nesmierny rozdiel. A tu, v Martine som odrazu medzi najstaršími! K
tomu ešte senior, s právom absentovania od obeda i večere! Mešťania tiež sú vľúdnejší.
Neprezývajú nás Hurbani, krúpäri, ľuptasi — ako páni Revúšané. Bol som o mnoho bližšie domu,
než v Revúci, kde som nevídal z mojej dediny od roka do roka nikoho. Do Martina každých päť
týždňov prihrmel môj krstný otec Bodora na svojom furmanskom voze a síce do velikej trafiky po
dohán a cigary. A na jarmak martinský tiež prišlo ich dakoľko, medzi nimi i otec. Nuž cítil
som sa v celku ani doma.Rozumie sa, že mimo školy vystupovali sme vážnejšie, než v Revúci. S učňami sme sa nikdy
nebili, na štuliach sme nechodili, v budove gymnasialnej neviedli sme panické války, do
mešťanov sme nezadierali, ba ani hlásnikov sme pri hlásení nekonfundovali.No jeden hriech máme na svedomí. Janko totiž spravil z elastičných šnúr praky a z nich sme
hádzali skalky [do okna] z Laučekovského dvora a sice do okna na pôjde susedného domu. Bol to
dom pána Levka, vysoký, poschodový a na štíte hore bolo to okienko. Čo sme ho raz vybili, pán
Levko ho dal zas osadiť. Paholok jeho dosť striehol, kto je záškodník, ale nás nikdy nemôhol
prichytiť.Druhý hriech, ešte hádam horší, že sme kostolníkovi podpálili jeden raz hlavu, takže mu
vlasy obškvrkly. Bolo to v Advente na rorátach, ktoré sme pilne navštevovali. Kostolník sedel
v prvej lavici, na stranu od oltára a svojím nosovým hlasom veľmi pekne, sekundoval, zalomiac
hlavu a pozerajúc do hora. My sme sadli do druhej lavice, hneď za ním a svietili sviečkou do
Zpevníka. [Tu keď kostolník] Sviecu sme držali jemu za hlavou, takže keď ju zalomil, vlasy sa
mu chytily.Pani Blahová tiež dosť vystála s nami. No o tom radšej nehovorme. Zato [keď] spomenieme,
ako sme stavali palác z ľadu v našej zahrade. V jednu sobotu sme naváľali sňahu, urobili múr z
neho i obloky a keď bola budova hotová, poliali sme ju vodou. V noci pritiahlo, a v nedeľu keď
ľudia išli do kostola obdivovali našu stavbu.Na Mikuláša, to sa vie, sme sa preobliekli a chodili po domoch, s maškarami na tvári. Ja
som bol oblečený ako čert a veľmi ma tešilo, keď som môhol nahnať strachu menovite dievčencom.
Takto chodiac po meste, o deviatej večer, stretli sme sa s učbárom Dererom. On sa nazdával, či
sme nie žiaci a chcel nás vypytovať. No Dubovec, najväčší medzi nami sa ho nezľakol.„Poďte, chlapci — nebojte sa!“ zvolal hrubým hlasom a pobral sa krokom knísavým. My sme sa
pobrali za ním. Učbár ostal na ulici v pochybnostiach, či sú to nie skôr učni, vedení od
dákeho paholka. Vyšetrovania aspon nebolo.
|
Kukucin_Koncepty-nepublikovanych-rukopisov.html.txt
|
1Nebolo Záružie dedina veľká, ale pekná, medzi samými horami. Mala viacej potokov a
mlynov; ľudia zďaleka vozili sem melivo a dávali si tu robiť vozy a čo z dreva potrebovali.Ženy vedeli pekne tkať; i konopí a ľanu urodilo sa im každý rok.Obec nebola chudobná, ale mala jednu starosť. Odkúpila veľký horný mlyn na obecné
potreby, ale nemohli do neho dostať mlynára. Nie žeby nebolo dosť vody, ach nie; či v zime,
či v lete len tak hučala; ale v mlyne strašilo, každý stadiaľ ušiel.Preto sa Záružania netak potešili, keď prišiel raz cudzí človek zjednať mlyn; aj ho
kúpil. No, bolo to zvláštne: v ten deň, keď sa nasťahoval, strhol sa v dedine veľký oheň a
nebyť dobrej pomoci a rady nového mlynára, aj pol dediny by bolo zhorelo.Tým si cudzinec srdce občanov naklonil hneď z príchodu. A že bolo práve sucho, a iné
mlyny nemleli, navozili mu zrna, čo ani nestačil, hoci si priviedol so sebou tovariša a
hneď si vzal dvoch učňov.Tovariš bol mladý, pekný človek, ale nemý. Ľudia sa s ním nemohli dohovoriť; no videli,
že si majstra veľmi váži, a všetko spraví, čo mu len na očiach vidí.Mlynár bol už tak asi štyridsiatnik. Chodil ticho, rovno; poznať, že stával pod
vojenským komandom.[1]Vlasy i bradu nosil ako nejaký vojenský pán, a na jeho peknej, pevno urastenej
postave stálo i hrubé mlynárske rúcho akoby ho ulial.Mnoho rečí s ním nebolo; no vedel tak počúvať, že ľudia, mu všetko porozprávali, so
všetkým sa posťažovali, a čo poradil, bolo istotne dobre radené. Na listinách mal meno
Kozima; ale iste mu zostane podľa mlyna priezvisko Záružský.Tovariš sa volal Ondrej.*Na dolnom konci dediny bývala už staršia vdova po bývalom výpomocnom učiteľovi,
Somorová. Tú Kozima požiadal, či by mu neviedla domácnosť. Slúžievala za mladi v meste;
vedela výborne variť. Z detí sa jej jedny preč rozvydávali,[2]druhé pomreli; pristala rada na všetko. Len to strašidlo i ju mrzelo. Keď ale
týždne minuli a o duchoch ani chýru, uspokojila sa žena, tým viac, že jej u mlynára bolo
dobre.Divila sa tomu, že tak spolu s tovarišom žijú, akoby mu tento bol synom. Bývali v jednej
izbe, a neraz ich videla, ako sa prstami rozprávali; len škoda, keď nemohla rozumieť, o čom
spolu hovoria. Mlynár mal v izbe veľmi jednoduchý nábytok, no každý z nich mal svoju
skriňu, do ktorej si všetko po sebe upratali.Somorovej bolo nemého Ondreja ľúto. Robotník to bol dobrý, pracoval pilno; ale keď nemal
prácu, to nejeden raz presedel aj celé odpoludnie na skalách nad mlynom, alebo sa díval do
vody a po kraji, alebo čítal v akejsi knižke. Modlitebná to nebola, takú si u Kozimu
nenašiel; ani Studnička ani Postila to nebola. — Ale žena nemohla povedať, žeby bol mlynár
bezbožný človek. Zlého slova si od neho nepočul, a komu mohol, každému dobre urobil.Mali v mlyne komôrku, tú jej kázal vyčistiť. Ondrej tam spravil okno aj dlážku; doniesli
stoličku, posteľ, dali slamy, prikryli plachtou, a dali na ňu vojenský koberec z hrubého
súkna. Keď prišiel pocestný alebo žobrák pýtať nocľah, uložili ho tam. Raz ležal tam celý
týždeň jeden. Ondrej ho opatroval, akési bylinky mu varil, a chlap vstal a nevedel sa dosť
ani naďakovať.Sotva Kozima prišiel, dal postaviť mangľovňu; oznámil, že nemusia už ženy ďaleko plátno
nosiť.Potešili sa Záružanky; Kozima pýtal menej, ako inde, a nemuseli ďaleko chodiť.Raz večer — bolo to začiatkom jesene — sedeli majster s tovarišom dlho spolu a zase sa
zhovárali. Na druhý deň, keď ľudia prišli, oznámil im mlynár, že keď majú hodne sliviek a
dreva, on že postaví sušiareň, aby si mohli ovocie posušiť, a nemuseli lacno predávať.Divili sa gazdovia, že sami ešte na takú myšlienku neprišli. Pomohli postaviť sušiareň;
zavolali si dobrého kachliara, aby im pec postavil.Chválili ľudia Kozimovi jeho tovariša, že tak pri tej stavbe všetko vymeral, čo aký
inžinier, a potom spravil dve lesy a naučil iných, ako si ostatné sami môžu upliesť.*Práve ako sa tie slivky najlepšie sušili, dostala Somorová list od vydatej dcéry z
Hlohoviec, a že nevedela čítať len tlačené, aj to len švabachom,[3]prosila večer Kozimu, aby jej ho prečítal.Dcéra písala:„Na stotisíckrát Vás pozdravujem, moja milá mamička, a dobrého zdravia Vám
vinšujem.My však sme chvála Bohu zdraví, len máme veľké trápenie s našou Annou. Mamičenka
moja, prišla sem do našej obce akási nová viera. Začali sa ľudia schádzať k Slovu
Božiemu — však aj ja som tam bola, a musím povedať, že nič zlého tí ľudia nerobili — len
to sa mi neľúbilo, že každý, kto sa k nim pridal, už aj nad svojimi hriechmi plakal, a
potom tí, ktorí sa cez ten plač dostali, hovoria, že prišli k Bohu, že im Ježiš Kristus
hriechy odpustil. Ja to veru o sebe povedať nemôžem, bárs som od jakživa osoba poriadna
a statočná; však ma znáte. To sa len ten farizeus tak chválil pred Bohom.Ale nech by si tí ľudia hovorili a robili, čo chceli; no oni nám aj našu Annu
zviedli, a otec je na to veľmi nahnevaný. Už ju aj dva razy pre to bil a ona len nechce
a nechce upustiť. Aj vydať sa jej trafovalo — že vraj ona nepôjde za bezbožného
človeka.Pekne Vás prosím, mamička moja, vezmite si Annu, aspoň na polroka k Vám; však ona
zabudne. Vy ste osoba pobožná, znáte Písmo, skoršie jej budete vedieť povedať. Však my
Vám to vynahradíme, čo s ňou strovíte, a môže Vám byť na pomoc.“Nasledovali ešte pozdravy, pre každého menovite, a list končil.„Ach, čo na to poviete, pán majster?“ — zalomila žena rukami. „Dcéra nevie, že som ja u
vás; chce mi to dievča poslať. Čo jej mám, hriešna, odpovedať? Anna bola od detinstva hore držaná;[4]mnoho si na nej zakladali, že sa dobre v škole učila, aj bársakú[5]robotu panskú zná. Neraz som im hovorila: Nenoste to dievča po pansky, zmaznáte
ho! A teraz toto!“„Čo ja na to poviem?“ prestal Kozima ešte raz list čítať. „Že je vaša dcéra sprostá, aj
váš zať, keď myslia, že trestom privedú človeka na pravú cestu. Čo si raz človek do hlavy
vzal a do srdca prijal, to tak snadno nepustí — či dobré, či zlé. Napíšte vnučke, nech
príde k vám, keď zná panskú robotu.[6]Nájde sa jej u nás dosť šitia; a v dedine je snáď i druhých ľudí dosť, ktorým
nemá kto ušiť — preživí sa. Avšak[7]na vašom starom byte máte ešte jednu posteľ, môžete ju dať sem doniesť, tam
vedľa vašej sa jej nájde miesto.“„Vy ste veľmi dobrý človek, pán majster!“ ďakovala žena. „Ale ak nám ona tu bude na ostudu?[8]Je mi síce vnučkou; no tá nová viera!“„Ach,“ pohodil hlavou mlynár, „necháme ju veriť, čo a ako bude chcieť. Ak bude môcť
zabudnúť, tak najskôr zabudne. A ak nie — svet je dosť široký, aby vedľa seba mohli žiť v
ňom ľudia, ktorí si nerozumejú; a len Boh sám zná, čo je dobré a čo zlé.“Nuž napísala Somorová — však vlastne mlynár sám jej to napísal — potešila dcéru, volala
vnučku, a od tých čias ju čakala. Ani spávať v noci nemohla od samej starosti, čo len bude
robiť s tým nepodareným dieťaťom.[1]komando— velenie, povel; veliteľstvo[2]rozvydávať sa— povydávať sa[3]švabach— druh lomeného gotického písma používaného kedysi u
nás[4]hore držaný— (Anna bola od detinstva hore držaná),
mimoriadne sa starať o niekoho[5]bársaký— hocijaký[6]panská robota— práca v panskej rodine[7]avšak— a keď[8]ostuda— hanba
|
Royova_Vo-vyhnanstve.html.txt
|
Piesne slovenské[1][2]Rosička sa blyští na útlej ružički,jakby to slniečko celé v nej svietilo,jakoby sa bolo zdrobilo v hviezdičkya nimi tie červené lístočky prikrylo;ej, okreje ružička voňavá rosičkou —lež sto ráz srdiečko slovenskou pesničkou.Zastreté slniečko ľahkými mráčkami,jakby bolo perím sivým zahalené,čo by mu zrieť nedalo na pole zelené —Celé sú kraje zastreté tôňami:smúti sa ľahkým žiaľom to dobré slniečko;lež sa ľahším slovenské pesničkou srdiečko.Piesne slovenské, nevinne lietatepo krajoch rajských jako biele víly;tajným šumom hájov svätých šumievate,jakby ste zašlé časy z ich hrobov vábili!Jarnou útlou hmlou vy sa kolimbáte,mladými sa zorami sladko usmievate.Dumné háje poteší šuškanie vetríčka —a srdce bez nádeje slovenská pesnička.Tie mysli pokoj dajú — len srdiečko vodiapo kvetistých lúkach, po zelených horách,kde slniečka zlaté očká zázračne vychodia,kde sa kraje ligocú v ružozlatých zorách.Tam vôňa nebeská to srdce oveje,tu sa ti mu zas sladké maľujú nádeje.Krotké ste jako tá bielučká ovčička,čo svojmu pastierovi pri srdiečku spáva,prosté ste jako nevinná dievčička,čo v horách zrástla, s srnkami sa hráva;čo z rúčky chováva bielučké hrdličky,čo kukučky objíma sťa vlastné sestričky.Motýľkom múčaným sticha lietavatepo kvietkach sladkých, po kvietkach strakavých;s ich medom slovenské srdiečka chováte,šuškaním ich čaríte krídel vašich hravých.Bystrou rybkou beháte po sivom Dunaju —ej, šťastné sú to očká, ktoré vás vídajú.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Piesne.[2]O básničke platí, čo sme povedali oPovestiach slovenskýchna
str. 497 s tým doložením, že vznik tejto básne datujeme tiež do r. 1846, keďže 8. číslo,
zväzok 2. Holubice I z 11. decembra 1846 má v záhlaví ako motto citát z tejto básne:
„Dumné háje poteší šuškanie vetríčka / a srdce bez nádeje slovenská pesnička!“
|
Botto_Piesne-slovenske.html.txt
|
Cyntia(Úryvok)Onedlho po tanci dominu Hostiu, keď sa všetci s Cyntiou srdečne pozhovárali, spoločne s
ňou niečo zjedli a sa rozlúčili, odniesli otroci v nosidlách domáceho pána na jej byt;
hovorilo a upíjalo sa ešte tak dlho, až počalo svitať, priatelia sa potom rozlúčili.*Propertiovi tento večer ostal pamätným naveky: tu sa začala jeho literárna sláva a tu sa
začali i radosti a strasti veľkej jeho lásky ku najkrajšej hetére vtedajšieho Ríma.Pýtate sa, prečo tak mnoho píšem o príhodách lásky,alebo prečo tak nežne plynie mi pieseň z úst?Neučili ma tomu ani Calliope, ani Apollo,len moje dievča bolo, čo vzbudilo mi ducha.Keď lýru trímala s prstami bolesti slonovej kosti,žasol som, s akým umením kládla rúčku ohybnú.Videl som voľný jej vlas bohatý, jak kol čela splýval,tu tešiac sa sláve vlasov, hneď pyšnejšie kráčal jej krok.Alebo jak nádherne sa vznášala v purpure z Kois,o tomto rúchu samom knihu by zbásniť mohol.Tiež tak keď ukonané ku spánku zatvárala očká,storakú látku mám pre novú poéziu.A keď som roztrhol šat jej v milostnom zápase krásnej,veľkú, jak Homérov spev, napíšem Iliadu.Čokoľvek robievala, čokoľvek vravievala mne,i z najmenšieho sa snuje verš nekonečný.Táto Hostia z Tiburu (teraz Tivoli) bola Cyntiou, ktorú ospevoval, a keď i skutočný pomer
k nej trval len krátkych pár rokov, ona mu ostala hlavnou látkou jeho básní na celý život.Bola to láska plná sladkých senzácií, ale i zúfalých priepastí plná, bola to náruživosť, v
ktorej sa celý, bez rezervy a bez vytriezvenia spaľoval. A keď kohosi zločinnou rukou otrávená
Cyntia na večnosť musela klesnúť do podsvetia, vtedy napísal s úžasným realizmom tú elégiu o
jej posmrtnej návšteve, čo sa potom Goethe pokúsil v známej balade, v „Neveste z Korintu“,
napodobniť.Kto tie dve básne pozná, ľahko nahliadne, ako ďaleko zaostáva novodobý autor za
grandióznosťou antiky. Pravda, prepisujeme všetky tieto ukážky len v polopróze.Cyntia sa mi zjavila a oprela sa o peľasť lôžka môjho!A predsa ďaleko, kde hlučná vedie hradská, zanechal som čerstvý jej hrob.Ten istý, hľa, účes vlasov, ako keď ju z domu niesli,oči tie isté, len ústa nápojom Léty trochu spálené.Jej to šaty, i prsteň s berylom, ktorý obyčajne nosila.Zreteľne dych i živé slovo z pier jej plynie — no prsty,visiace na bezmäsej kosti ruky, klepocú.— Neverný! Od teba, hľa, dievča nadarmo dobrotu čaká!Či môže ťa tak skoro hlboký spánok zajať?Mne, keď som umierala, nemal kto zatlačiť viečka.Keby si bol volal, aspoň deň života bol by mi ešte popriaty.Kto videl skľúčeného v sprievode ťa pohrebu môjho?Kto videl smútočný šat tvoj slzou pokropený?I to ti bolo veľa hyacinty kúpiť na hrob môja nápoj v naštrbenom hrnci na mohylu dať.— Ale nechcem ďalej žalovať. A jestli úprimne smútiš,nakladám ti: nenechaj Parteniu, moju kojnú— trasie sa starobou — hladovať. Moc ťa veru dosiaľ nestála.A malá Latris, najmilšia z mojich devečiek,nechže nemusí novej panej zrkadlo držať.Všetky verše, ktoré si mne na slávu napísal,spáľ. Moju chválu nech viac nespieva pieseň tvoja.Očíšťaj hrob môj z buriny a daj na stĺp mi napísať:„Cyntia, zlaté dieťa Tiburu, spočíva tuna väčšiu poctu tečúcim vlnkám Annia.“— A môže odteraz iná ťa ľúbiť, zakrátkobudeš úplne môj! A potom poležíš pri mnea ja tesne — hnát pri hnáte — primknem sa k tebe na večnosť.… Táto skromná evokácia antického sveta nech pripamätuje našim mladým básnikom, keď sa
túlavajú krásnym Talianskom, že sladká Umbria bola tiež rodiskom jedného z veľkých majstrov
spevu, a keď sa zastavia ďalej v Tivoli a pôjdu prechádzkou pozdĺž potoka za cestou, pomedzi
zapadnuté hroby, nechže si vzdychnú:— Afrodita, najmocnejšia vládkyňa sveta tohto, popraj i nám takého zlatého decka, ktoré
také krásne spevy inšpirovalo, popraj nám tiež takú černookú Cyntiu, ktorej pamiatku dnes
darmo hľadáme v týchto končinách.
|
Mitrovsky_Cyntia.html.txt
|
Otcovo požehnanieRoku 1895 navštívila naše pekné Považie veľká rana, bo krupobitie zničilo bohatú úrodu v
mnohých obciach okolo Beckova. V samom Beckove najväčšiu škodu utrpel záhradník Hrebíček,
ktorý si z kusa prenajatej role krásnu záhradu spravil a zeleninu v nej pestovanú v
Trenčíne i v Trenčianskych Tepliciach za dobrú cenu vše predal a tak svoju osemčlenovú
rodinu živil. Záhradník so ženou boli veľmi statoční, usilovní a skromní ľudia. Arendu
voždy na čas zaplatili a každý rok niekoľko zlatých na výchovu detí odložili.Jožko, najstarší syn, vyvolil si stav učiteľský. Bol nadaný a usilovný, tak že už ako
žiak dával hodiny druhým slabším žiakom, čím sa takmer sám na študiach vydržiaval.Druhého syna, Ivana, dali do učenia k známemu knihárovi do Trenčína a tretí, Janko,
pomáhal rodičom pri záhradníctve, ktorý svojou usilovnosťou ukazoval sa byť zdarným
nástupcom príčinlivého otca.Troje dievčeniec chodilo do školy, v prázdnych však hodinách pridržiavala ich matka ku
každej, ich sile primeranej domácej a záhradnej práci.Zásadou života tejto rodiny bola bohabojnosť, statočnosť a usilovnosť. Týmto smerom
vychovávali i svoje deti.Šťastných týchto ľudí zastihlo razom veľké nešťastie. Žena záhradníkova ťažko onemocnela
a o pár dní vyprevádzal ju, túto šlechetnú dobrú matku, skormútený muž s plačúcimi deťmi do
hrobu.Bola to zaiste hrozná rana pre statočnú rodinu, ktorá po smrti dobrej matky cítila sa
osiralou, opustenou. Otec, pozerajúc na uplakané deti, rozžialený tvrdil, že väčšie
nešťastie nemohlo ich stihnúť nad toto.No nešťastie zriedka chodí samo, obyčajne jedno sliedi za druhým. A tak bolo i u
Hrebíčkov. O niekoľko mesiacov po odumretí vernej ženy a drahej matky postihlo rodinu
záhradníkovu druhé nešťastie, a síce horespomenuté krupobitie, ktoré ich v najväčšom
poriadku udržovanú záhradu navnivoč uviedlo a celú rodinu o výživu pripravilo. Úbohý
záhradník div že si nezúfal, nevediac, čo počať, čím árendu vyplatiť a ako deti vyživiť.
Malou úsporou ťažko zaokryl výdavok na nemoc a pohrab nebožky.Silná dôvera v Boha vytrhla ho zo zúfalstva a poskytla novú chuť a silu k práci. Záhradu
nanovo vysadil, čím sa ešte dalo, pri čom mu pilné deti s chuťou pomáhaly.Vzdor všetkému namáhaniu vtiahla do domu záhradníka krutá bieda a čo denný hosť zasadla
si zavrch stola. Citlivý otec so slzami v očiach hľadel na hladné deti a srdce mu krvácalo
pri myšlienke, že dnes poslednú skyvu chleba rozdelil medzi ne a čo im dá zajtra, v nedeľu.
Sadol za stôl, oprel starosťami obťaženú hlavu o mozoľovitú ruku a rozmýšľal.Zrazu zahrčí vo dvore vozík, zastane predo dvermi a zvedavé deti sotva že vykukly, kto
by to bol, vykríkly radostne: „Jožko! Jožko!“Jožko, skočiac dolu, vybozkával milovaného otca, brata, sestry a s ním došlého gazdu
predstavil ako rychtára obce, v ktorej bol učiteľom. Nato vyskočil zase do vozíka, s
usmiatou tvárou podávajúc natešeným deťom rozličné balíky, košíky a vrecúška, ktoré
doviezol. „Ach, plný košík vajíček,“ zajasala Helenka, trinásťročná gazdinka, „to môžem
zase dačo lepšieho tatíčkovi uvariť.“ — „Tu je slanina, skoro pol pôlta,“ volal s radosťou
Janko. — „Tu zase hrach, šošovica, fazuľa, suché ovocie, káva, cukor, ryža, koláče!“
radosťou rozjarené deti vykrikovaly dľa toho, čo im Jožko s vozíka podával, skladajúc to na
stôl pred milovaného otca. Otec ako vo snách pozeral raz na deti, raz na rychtára, ktorý sa
tešil z radosti detí. Keď Jožko složil pol vreca múky a vrece plné bochníkov čerstvo
pečeného chleba s voza, prišiel i on za otcom do izby.Otec zavolal: „Bože môj dobrý, komuže mám ďakovať za toto dobrodenie?“„Pánu Bohu, že vám dal takého dobrého syna, ako je náš pán učiteľ,“ odvetil rychtár.
„On, ako viete, je u nás na strave; príležitostne zdôveril sa mojej žene, že nemá
dňom-nocou pokoja, rozmýšľajúc, ako by vám z biedy pomohol. Mne sa páčila táto láska
synovská, spojená so starosťou o vás — veď je to dnešného času zriedkavý prípad — i ponúkol
som sa pánu učiteľovi zásobu, ktorú dľa rady a pomoci mojej ženy zaopatril, sem doviezť. A
nebanujem, lebo mám aspoň príležitosť šlechetného otca nášho milovaného pána učiteľa poznať
a presvedčiť sa, že šlechetná ratolesť môže len zo šlechetného pňa vyhnať a vyrásť. Tešte
sa pospolu za pár hodín, ja si idem trochu Beckov obzreť a potom pôjdeme, pán učiteľ,
nazpäť, aby nás noc nezastihla. — S Bohom!“U záhradníkov bolo veselo. Dobrí títo ľudia tešili sa pospolu a len žiaľna spomienka na
ztratu milovanej matky strpčovala im túto blaženú chvíľu. Jožko, dobrý syn, sľuboval
otcovi, že im bude takto pomáhať, kýmkoľvek záhrada nebude zase v takom poriadku, aby z nej
celá rodina statočne vyžiť mohla. „Ja pre svoju osobu nepotrebujem veľa a teším sa, že vám
svojou úsporou pomôcť môžem. — A preto nestarajte sa už viac, tatíčko drahý, Pán Boh nám
všetkým pomôže.“„Pravdu más, syn môj dobrý,“ riekol otec, „kde je bieda najväčšia, tam je pomoc Božia
najbližšia.“*Bol krásny podzimný deň, keď Jožko, syn záhradníkov, ako šťastný mladoženích, viedol
svoju milú, slečnu Marišku Jablonických, dcéru zámožného statkára, do chrámu Božieho, aby
tam sviatosťou stavu manželského do smrti spojení boli. Jediný pohľad na mladú nevestu v
skvoste jej nevinného panenstva dostačí k slávnostnej nálade tohoto dňa. Je to dievča
nežnej krásy, týkajúcej sa tela i ducha. Starý záhradník, červenolíci starček, s bielymi
vlasmi, s úľubou pozerá raz na šťastný párik, raz na svoje tri dcéry, ktoré ako družičky
zúčastnily sa svadobného sprievodu.Pred desiatimi rokmi nebolo by sa nikomu u záhradníkov snívalo, že sa celá rodinka
takejto radosti dožije.A akože prišiel Jožko k tomuto šťastiu?Riadením Božím. Milostivý Pán Boh mu ho doprial, ako odmenu za zachovávanie štvrtého
Božieho prikázania, v ktorom sám hovorí: „Cti otca svojho i matku svoju, aby sa ti dobre
vodilo na zemi.“Jožko bol šesť rokov podučiteľom a štyri roky riadnym učiteľom v Jabloniciach. Každú
minútku času vedel využiť na prácu, ktorá mu osoh niesla. Nielen že dával priváta, učil
hudbu, ale ešte i písaval ako dopisovateľ (korrešpodent) tamejšej dielne.Sám žil veľmi skromne, uspokojac sa s tým najpotrebnejším, a to len preto, aby čím
lepšie mohol podporiť svojho otca a tak poskytnúť mu úľavy v práci i starosti. Druhí mladí
ľudia sotva sa dočkať môžu samostatnosti, aby sa čím skôr oženili. Jožko však, držiac si za
svätú povinnosť otca podporovať, vzal si k sebe sestru za gazdinú a žil za viac rokov v
najväčšej skromnosti a utiahnutosti.Keď mu sestra dohovárala, že by si mal niečo lepšieho dopriať, hovorieval: „Dokiaľ náš
dobrý otec žije a vy sestry ste nie zaopatrené, patrí všetko, čo zgazdovať môžem, jemu a
vám.“Školu mal voždy v najlepšom poriadku, deti ľnuly k nemu s úprimnou láskou, tak že celá
obec si ho obľúbila a kde mohla, podporila, vyznamenala. Prístup mal do najlepších domov
obyvateľkýň, z ktorých si aj spoločnicu života vybral. On by sa ešte snáď ani nebol ženil,
ale otec, žijúc už zase v lepších pomeroch, žiadal si, aby sa Jožko oženil.Dobrý syn mu to urobil po vôli a nažívajúc v manželstve za príkladom rodičov svojich
bohabojne, statočne, šťastne: bol opravdivou radosťou prácami a starosťami zošlého otca,
ktorý práve sedemdesiaty rok dovŕšil.*Ostrý, studený severák hvižďal stráňami hôr, smetajúc so striech ľahký, čerstvo napadaný
sňah v divú chumelicu.Bez dôležitej príčiny veru nikto nevyliezol z teplej izby. A predsa kráča cestou z
Beckova do Jabloníc štíhla ženská, zahalená v teplý plášť. Je to Helenka, sestra Jožkova, o
ktorom došla zvesť, že je ťažko nemocný. — Úbohá Helenka vydala sa okamžite na cestu,
nedbajúc na fujavicu a sňah. Myšlienka, že jej dobrý, milovaný brat, u ktorého za viac
rokov bola gazdinou, trpí, bola pre ňu hrozná. Ako len mohla, ponáhľala sa ho čím skôr
videť, pomôcť a potešiť. Jej tvár, ktorej bývalá sviežosť zmizla behom desiatich rokov od
svadby bratovej, bola bledá a uplakaná.Jožko veľkou námahou sa presilil a trpel na pľúca, za dlhší čas postonávajúc, až teraz
hrozné chrlenie krvi div konec jeho životu neurobilo.Zostrašená vošla Helenka do izby k nezdravému, ktorý ju túžobne čakal. Mdlým pohľadom
pozrel Jožko na ňu, na milovanú ženu a na pätoro plačúcich detí. Ačpráve bol, ako muž
vzdelaný a dobrý kresťan, dostatočne pripravený pobrať sa za hlasom Božím do večnosti:
predsa ho, ako dobrého muža a starostlivého otca, svierala úzkosť, ako opustí túto svoju
milovanú rodinku.Sestra, ktorá za toľké roky bývala s ním jedno srdce, jedna myšlienka, porozumela
úzkosti jeho, čítala mu ju z tvári. Helenka držala sa pred nezdravým zmužile, premáhajúc
všemožne svoj žiaľ, no vzdor tomu sa nevedela slzám ubrániť.Prišiel lekár, prezrel nezdravého a potešil ho i rodinu. Keď odchádzal, išla ho Helenka
odprevadiť, aby sa ho mohla spýtať, čo súdi o nezdravom bratovi.Lekár riekol: „Vám poviem pravdu, slečna. Jeho pľúca sú také slabé, že sa chrlenie krvi
môže opakovať, a to by urobilo konec jeho životu.“„Ach, to Pán Boh predsa len nedopustí; veď akože by sa splnila pravda slova Božieho v
štvrtom prikázaní Božom tak zrejme vyslovená?“ riekla dobrá sestra a plačom uľavila
stiesnenému srdcu.Uplakaná nemohla nazpäť k bratovi, znepokojila by ho. Išla do kostola a tam pred hlavným
oltárom vrhla sa na kolená, ruky spínajúc, prosila bez slov Všemohúceho o uzdravenie
milovaného brata.Spomínala si v tichosti všetky skutky Jožkovej lásky celej rodine preukázané.
Pripomínala i nebohého otca, ako na smrteľnej posteli dobrého syna Jožka požehnával, ba
posledný vzdych jeho bol vzdych prosby na Boha za neho, ktorý teraz sám v najkrajšom kvete
žitia so smrťou zápasí. „Ó, Bože, smiluj sa nad nami a odvráť toto hrozné nešťastie od nás!
Pomni, ó Pane, jak potrebný je chudák nezdravý svojej rodine a zachovaj nám ho naďalej. Ty
mocný Bože, ktorého jediné pokynutie vstave je nové svety stvoriť, tým skôr môžeš
nezdravému zdravie prinavrátiť. Ó, vyslyš hlas prosby mojej, smiluj sa nad nami!“Vstala a sotrúc slzy s očú, pospiechala, uspokojená dôverou v pomoc Božiu, k bratovi.Brat tichúčko, pokojne ležal.Helenka naklonila sa k nemocnému, tešiac ho, že ho už viac neopustí, že ostane v jeho
dome na výpomoc v práci. Rozpráva mu o budúcnosti, ako si zase všetko krásne a milo
zariadia celú domácnosť, ako budú spolu jeho dobré deti vychovávať atď.Jožko ju počúva pokojne, jeho myseľ začína ožívať novou nádejou, že by to ozaj všetko
tak mohlo byť, keby ho Otec nebeský uzdravil. Nová nádej vzkriesila v ňom iskru nového
života. Chrlenie krvi sa viac neopakovalo a on prichádzal pomaličky znovu k sile. — Je
pravda, že si ešte hodných pár týždňov poležal, ale konečne sa predsa zotavil a úrad znovu
zastával. — Úradoval ešte pekných pár rokov a deň jeho päťavadsaťročného účinkovania
zasvätila celá obec krásnou slávnosťou. V chráme prosili Pána Boha, aby ich milovanému
učiteľovi popriať ráčil zdravia, sily a pomoci v jeho ďalšom účinkovaní, že by i
päťdesiatročné jubileum jeho blahodarného učiteľského pôsobenia svätiť mohli.*Jožko bol šťastný muž a šťastný otec.Pravá pobožnosť, pokora, dobrosrdečnosť, obetivá láska a šlechetnosť duše, ako i
neúnavná príčinlivosť boly ctnosti jeho dobrej, tichej ženy, ktorá mu bola či dobrou radou,
či pomocou, či potechou vždy po ruke. — Na Jožkovi vyplnily sa slová Písma svätého:
„Šťastný muž, ktorý má dobrú ženu, lebo roky jeho sa zdvojnásobnia. Ona bude bohabojnému
pridelená a bude mu odmenou za jeho dobré skutky.“Jožkovou najväčšou radosťou boly jeho deti, ktoré bohabojne vychovával. — Boly to pekné,
milé a dobré deti. — Dvoje si z nich ešte ako nemluvňatá Pán Boh za anjelikov k sebe
povolal a ostatné tri svojím chovaním sľubovaly byť tiež raz podporou rodičov, ako aj ich
dobrý otec bol.A tak sa v tejto rodine vyplnilo slovo Božie: „Kto ctí otca svojho i matku svoju, bude
dlho žiť a dobre sa mu povedie na zemi.“Kto ctí otca svojho, dožije sa radosti na deťoch svojich, lebo požehnanie otcovo
upevňuje domy detí.
|
Urbanek_Otcovo-pozehnanie.html.txt
|
Rozjímanie na počiatokKriste, ja kľakám na kolenáv hodine smrti tvojej.Pozri,môj spánok v hriechuskoro bol tíšinou,dlho sa nepremenilna slzu po zlom sne.Ja ti to hovorím,amfora puknutá sa premiestia kde sa ponorili kvety, izby vzduchzaplníš vody pohárom,ktorý mi podáš, som tiež kvet tvoj.Som cherub k zemi pribitý,šatami aurory som pohrdol,hútal som: nájsť ten bod,kde lavínou je svet,byť sebou a byť hrôzouvstať, utekať, kde jazzy hučia,kde Niagara žijev šialenom storočía hmly a anjel oblakovstráži ju, aby nezomrela!Chodil som kolo vody hlbokej,bol strašný vietor, zozadu šiel,pre vlny každý človekje slámkou,ostal tam iba s žiarovkami výklenok,akýsi hriech v ňom,kde pieseň „Go Go“divoko rozhádzala ľudí.Už idú, Kriste,na teba s mučidlami.Vidíš, na poli nečuť pluh a kosu,len nahnevané motory,každý stroj odbúrava väčšmi zem,raketa vystrelená, každá,od neba uteká,zaháňa z paše ovečkya v pastierovi s fujarouodišiel veštec dní, keďčas vládol nekonečne na zemi,keď rástli v kríčkoch maliny,schované pod oblakmi.Dnes človek geometrický,v hmle utajený, nahý,má neurózu, zlomeniny duše,neschopný počuť: Adam, kde si!Pieseň o mladosti a kráseje napísaná hroznou silou hlasu,mýtus lži, vytrasený vlasmi beatnikov,podupal zem,mládež, to božstvo naše,v orgiách, s prachom na sandáloch,nepozrie k hviezdam v narkóze,nepozná, čo sa robí vo vesmíre,keď ide potichy v ňom jeden Otčenáš,ako keď človek ide po zemiz kameňa na kameň.Sme poranení, bolia nás už krajiny.Som vyhnanec, čo žije z krvácaniaa krváca i v piesni mojej Boh;len v bludoch svojich sám som,ale ty, vo mne obnovený Kriste,znova ma chrániš pravdou,že idem s tebou v tvojich rukách,v ktorých sú všetky rany na zemi.Ľudstvo sa k vojne chýli,sen jeho zlížu démoni,črepiny, rumy, tu ste hodovníci,v knihe na strane dejínnemá kto zaznačovať smrťa nezahrá nik na gitarepohrebný pochod sveta.Tento svet bol raz svätyňoutvojou, ó, Kriste,omšu si slúžil na Golgote spievanú,v najväčšej vojne zomrel sina kríži, Poet biblický.Ateista je hore tvárou v trávniku,nedeľa dlhá je na spanie,svet nenaplnený je svetom Božím,ako je žiaľom; pútnik nevstane,spí, oči neotvorí; rieka netečie,prúd zastavil sa na ľade,ktorý sa teraz srdcom menuje,je medzi svetlom, medzi tôňouna mŕtvej tvári.Kriste, len tŕne dostávaš, si tichý pri ňom,si väčší o tie tŕne.V ktoromsi prístave noc s ópiom malnámorník, zafarbený v duši,díval sa nekonečne na svet,vtedy keď zomierali taverny,riasy na očiach oslepli, hviezd nebolo,sčerneli doky, hudba škrípala,v potope sveta more ležalo;také lacné sú ženy, Pane Bože,zmiluj sa znova nad Magdalénou,stratenou z našej ulice.Keď sa na druhom konci sveta zobudilúžerník, hľadal dátum svojhopohľadu skriveného. Sediac na lavici,obžalovaný sudca našich osudov,ktorý dal ochudobnieť chudobným,zakryl si tvár a videli hoa poznali a prišli k nemu,prosili, aby neodchádzal v hriechu;ale on odišiel,nik nezomrie deň dozadu.Filozof kŕmi vtáčkov belasýcha v ilúzii šťastiadáva si meno: Nový človek.Dnes nie je systém žiť,ako sa žilo v horách naprázdno.Bože môj, veď to vieš,ako sa žilo dávno, v slnku,vo vánku, v daždi, vždy na zemi,alebo na nebi, nie v povetrí,ešte i volky otrockévedeli, kde je srdce chalupy,a škovrán za pluhom šiel k oknám Božím.Náš otec najprv žil, až potom mudroval.Narkotik zbiera trúchlivosti do pasce.Všetko je zlé, i smútok smrteľníka,život sa rodí, rozptyľuje, ako zore,na rannej rose miznea v spitom sne sa stráca;takáto chvíľa, hračke sveta podobná,dvíha zem k chmáram, kraje unáša,plače pri každej hviezde na oblohe,vtedy, keď ty si, Kriste, pripravenýodmietnuť žlč a ocot mámenia.Zúfalec a noc — to sú priateliaa čierna ruka anjela; v tom domesteny sú popísané, zomierajú detia plačú ženy; iba vietorvysmieva sa za oknom, tam je morea letí z neho mátoha,na brehu krúti sa jej hlava,absintom je ten majáka plávajú v ňom svety, navždy odplávané;nepozná nikto večnosť, ibapri mori na kolenách,v tej chvíli, Bože, keď si ku nám milostivý.A národy, čo nie sú na mape,púšť majú, svoje hložie,bez hniezda vtáčence sa krútiaponad zem, ktorá zmizla,niet toho smeru, kde je slnko,aj víchor pozametal násdolu do smetí,čakáme v dlhej pokorea čas je ako tvoja kvapka krvina čele v Getsemani.Peniaze majú svoje nebo, včerabol nožom preklatý ten boháč,ktorého meno bolo napísanéna oceánoch, na galaxiách,ale nemal dosť sily platiť,vstupné bolo tu doluv krížovej cestea v uchu ihly, ktorým ťava prejde.Ak niekto peklo chce, na zemi,dúha je po ňom studenánie jar, nie jeseň, len chlad prevŕtačloveka, v poli zver, a istá jesmrť, v ktorej nebo pominie sa,i panoráma, ktorú videl Stvoriteľ,a nedonesie anjel na zem slovo: Staň sa.Motýľkov snových mali sme,kdesi na druhom brehu zemevíchrami dobití.Všade sme boli, Pane,ráno sme vstali, rástli cez deň, večer starli,pri všetkom v behu, rýchlo, veľmi rýchlo,najskorej mnohí, potom už len jeden, sám,ale vždy v tvojom kríži, Pane,a nikdy nie vo svojich šťastných snoch.Bol to len pohľad na náš sveta nie je to náš svet,bolo to mýtne mostu, čo sme videlia viac to nevidíme,a čo sme chceli, už viac nestratíme;pod nohami nám horí zem,krajina s nami prepadá sa,len tvoje nohy, Kriste na kríži,sa držia zeme klincami.Ja musím uživiť sa v Božom mene,pozrite, mám na chlieb, i nádej;chudobných ešte rozospievai kvet na strome višňovom;keď sucho je, bez dažďa,plačeme pred tebou, ó, Bože,keď roky lepšie nejdú,šepkáme si, že s nami si;i na svoj pohreb potrebujeme ťa, Bože,pri agátoch si oddýchneme v cmiteri.Povedz, kde máme utekať, keď všade prídeš!a každá únava a každý náš pot vyjdena tvoje čelo; v tvojom zrneje zrno naše; všetky mozolesú v tvojej ruke, výkrik v tvojom hlase;a keď sa anjel blíži k tebe s kalichom,všetci na tvoje prsty hľadíme.Povedz nám, že čas nie je naším časom,keď veky sú už v tanci plameňova chlieb nám zhorknul vo chvíli, keď prišlaatómu éra a plot kolo nášho domuje katafalkom, teraz bijú hodinya padá náš deň po kvapkedo hrobu, na nás je rad smrti,ak Golgota nás nezachráni,ak nezakričí Longínus:Naozaj ten je Synom Božím!
|
Dilong_Pod-krizom.html.txt
|
OsobyJOVAN NIKOLIČ, učiteľSAVETA NIKOLIČOVÁ, jeho ženaMILICA NIKOLIČOVÁVon WETTHOFF, nemecký oficierRANCKE, nemecký oficierSTANISLAV, oficiersky sluhaDUŠAN MILIČ, kandidát bohosloviaSIMA PANAJOTOVIČ, kupecDVE ŽIAČKYDVAJA ĽUDIAOdohráva sa v malom sriemskom mestečku roku 1918, v januári až októbri, v byte
učiteľa Nikoliča.
|
HurbanVladimirov_Milica-Nikolicova.html.txt
|
Malá EvaV izbe svojej na pohodlnej pohovke sedela pani Rybnická a mrežkala punčochy. O chvíľku
zodvihla hore hlavu, a dlhý, vážny pohľad oprela na svoju deväť-ročnú, v obloku stojacu
dcérku Oľgu, ktorá hneď dýchala na sklo obločné, hneď to zase zmazala alebo čmárala po ňom
všeliaké nesmysly. Nevedela, že ju matka pozoruje.„Oľga!“ rečie vážne pani Rybnická — „si s tvojím písaním už hotová? Vieš, že máš ešte
pätnásť ráz obísť na punčoche; prečo že nepletieš?“„Jaj, Bože! zase len robiť a večne robiť! — Idem písať!“„Akože to hovoríš, Oľga? — Tedy si ešte nepísala? No veru pekne! Už sú štyri hodiny
popoludní a ty preleňošila si všetek ten čas? To je veru nie pekne, keď hodné, zdravé,
šikovné dievča dá lenivosti prevýšiť všetky ostatné pekné vlastnosti. — Olinka moja, to ma
veru zarmucuje. Či si už zabudla, čo písala si včera v tvojej písanke, ‚že lenivá ruka,
hotová muka‘? Hľaď si to, dieťa moje, zachovať?“„Ale veď si nemôžem pero najsť!“ hovorí dudrive Oľga, a prehadzujúc podajedny veci s
miesta na miesto, šomre ďalej: „Ach, tá Eva v tom ráji, že ona bola taká lakotná!“„Čože ti urobila Eva, že na ňu dudreš?“ pýta sa prísne matka.„Ako že by som nedudrala, keď teraz pre jej priestupok len pracovať musíme! Či by to
nebolo dobre bývalo, nič nerobiť, len sa prechodiť, najviac čítať alebo premýšľať, čo
dobrého budeme jesť? Ale ona nemohla sa zdržať a musela jesť z tých jabĺk, čo jej Pán Boh
zakázal. Už ja by to predsa neurobila!“„No len prestaň s tvojím súdom, a zkusuj prv seba samú, či si taká dokonalá, aby si
mohla posudzovať skutky druhého. Nestaraj sa o to, čo druhý robí, ale usiluj sa byť
hodnejšou, než si bývala posiaľ! — Poď sem ku mne, Olinka moja, a počuj, čo ti poviem! ale
si to hľaď aj zapamätať. Pán Boh prikázal byť tiež usilovným a pracovitým. A ty toto
prikázanie predsa neplníš. Na to pamätaj, že pred Pánom Bohom budeme jeden raz účtovať z
každej daromne zmarenej chvíľočky. Čítaj si len, čo píše múdry Sirách: „Choď k mravcovi,
leňochu, zhliadni cesty jeho a nabuď múdrosti!“ Pozri v lete na mravenčie kopčeky, a
uzrieš, ako tí malí pracovníci usilujú sa jeden nad druhého nahromadiť si do komôrky
potravy na zimu. A ty, rozumné stvorenie Božie, hromžíš na prácu! Veď ti práca má byť
radosťou! Bez nútenia a napomínania máš konať povinnosť svoju a nie odsudzovať našu
pramatku Evu! A čo týka sa lakotenia, nože si trochu rozmysli, Olinka moja, ktože z malého
štepíka zakázané broskyne objedol? Však otecko bol ti prisľúbil, že keď dozrejú, ty ich
dostaneš, a a ty vzdor tomu ani si im nedala dobre dozreť, objedla si ich do jednej!“„Ná, veď to nebolo v ráji, ale len v našej záhrade!“ odpovedala Oľga.„Nuž veď by si ty to isté bola vykonala aj v ráji, a tak sa zachovala ako Eva!“„Ej, ale ja nie, ani za celý svet, lebo ja viem, žeby to bol hriech!“„To je všetko jedno, dieťa moje. Rodičovský rozkaz má ti byť svätý!“„No, veď ja už nikdy viac nebudem trhať zakázané broskyne!“„Olinka, nie len broskyne, ale bárs čoho bez môjho alebo oteckovho dovolenia nemáš sa
týkať!“Dlho ešte matka napomínala a poučovala Olinku, keď medzitým prišiel domov aj pán
Rybnický s tou novinkou, že zajtrá dostanú návštevu.Na druhý deň predpoludním bolo u Rybnických dosť chystania, lebo jedno-druhé sa pieklo k
olevrantu, aby domáca pani nemusela potom mnoho odbehovať od hostí. Pani Rybnická dala
prikryť stôl v letníku, ktorý stál na prostriedku záhrady; a kým ona rozkladala prichystané
pečivá po stole, obskakovala Oľga okolo, všetko obzerala a chválila. Boly tam aj mandlové
periecky, ktoré Oľga veľmi rada jedla.„Oľga!“ hovorí matka, — „ale že sa ničoho nedotkneš, pri olevrante aj tak zo všetkého
dostaneš. Zakazujem ti, ako bolo zakázané Eve v ráji!“„Ani za celý svet sa nedotknem, mamička moja; či by som sa dotedy už nemohla zdržať?“Matka odišla a Oľga zostala v záhrade, behajúc sem a tam, až prišla zase ku letníku.
Najprv len oblokom kukala dnu a videla, ako usmievajú sa jej po stole porozkladané pečivá.„Hej, či sú krásne!“ hovorí Oľga a s tým mik do letníka.Tam torta ako väža a iných rozličných pamlskov množstvo! „Ale nad mandlové periecky
predsa nieto,“ myslí si Oľga — „tie sa ti usmievajú ako hviezdičky; ale sa ich predsa
nedotknem! Jaj, či voňajú! Ale tento len tak na boku stojí, akoby mal odpadnúť. Ten si azda
môžem vziať?“Dva razy siahla rukou po ňom, a oba razy odtiahla. Srdce jej klopalo, rúčka sa jej
triasla, a predsa po tretí raz — chmat! Už ho mala! Ale jaj! Ako dotkla sa Oľga periecka,
všetky ostatné sa zrútily a rozkotúľaly po stole. Oľga naľakaná chcela z letníka utiecť,
ale vo dveroch stála už matka!„Prečo utekáš? Bojíš sa svojej matky?“ spýtala sa vážne pani Rybnická, a zavedúc dcérku
nazpät ku stolu, doložila karhavým hlasom: „Ty nezdarná Eva!“„Ja som nie Eva!“ hovorí Oľga s plačom.„Mlč, horšia si od Evy a zasluhuješ aj väčší trest, ako tá, ktorú si ty tak prísne
posudzovala!“„Ale mamička, veď tej Pán Boh zakázal a mne…“„No, len už nemudruj ďalej, ty hriešnica! Odsudzuješ druhých a svoje chyby nevidíš. Pán
Boh hovorí ku dietkam skrze ích rodičov, a preto protiví sa rozkazu Jeho, kto protiví sa
rozkazu rodičovskému!“„Mamička drahá, odpusť mi! Sľubujem ti, že nikdy viac neprestúpim ani tvoj ani oteckov
rozkaz, len mi povedz, či mi Pán Boh tento raz ešte odpustí?“A dobrá matka opätne privinula tento raz opravdovú ľútosť cítiacu dcérku k srdcu svojmu
a hovorila k nej:„Dieťa moje, Pán Boh odpustí každému, kto opravdove oľutuje svoj hriešny skutok, a tak
aj tebe, keď napravíš svoje chyby. Preto premáhaj zlé žiadosti v sebe, hľaď zapúdiť z
mladých útrob tvojich svodného hada, ktorý ťa svádza ako chudinku Evu, aby si sa stala
nešťastnou na veky!“Oľga si zachovala matkino naučenie, a odtedy matka nemala jej nikdy čo vyčítať. Ba
Olinka spriatelila sa aj s Evou. Naučila sa, že nemáme odsudzovať blížneho svojho. ale že
máme sa usilovať stať sa hodnými, že máme mať útrpnosť s tými, ktorí chybia a súd
ponechávať Pánu Bohu. Pamätajte dietky, aj vy na toto poučenie, a staňte sa hodnými
kresťanskými dietkami!
|
Lojkova_Mala-Eva.html.txt
|
I(Román v lyrike lásky)Môj priateľ Jozef bol zamilovaný. Jeho dievča sa volalo Jozefína. Zomrel od lásky.
Nechal po sebe spomienky a povedal mi ešte zaživa, že sú pekné, škoda ich nedať svetu.
Dávam ich.AutorVoláš sa Jozefína, moja láska si, jediná, veľká z vekov. A pozmením si svet na tvoje
meno. Tak začína hovoriť Jozef.Najprv som ťa len videl. Na to krásne hľadím.Zavoláš, chyť ma, keď začneš padať?Lebo tak padá pieseň pútnika, idúc do Ríma, snívajúc o nádhere ticha, o kupolách nad
mestom.A tak prichádza kráľovná zo Sáby, omámená slávou, nechcejúc viac iba mňa nájsť, že mám
bohatých predkov.A som tvor, ktorému len pohladiť môžeš slnko clivosti, aj ten predspev blankytov.Ja kľaknem v svojej záhrade, čo si mi ju pozlátila menom, čo si na kvetoch nechala
sladké ústa.*Keby si bola utopená v azúroch neba, naplakali by sme sa, my na zemi.V ktoromže úsmeve by sme sa líšili: v tvojom na nebi, či v našom, nastavenom tu ako sieť
pre teba?Ach, Jozefínka moja, obidvaja sme jedno. Nedaj sa pomýliť dvojakosťou zenitu, tvojho a
môjho.Či nie si vo mne tou, ktorá hmýri hviezdami vo chvíli, keď zasieva ma tu do ohňa?Na aký obraz chceš ma stvoriť v rozkvete? To sa už raz Bohu podarilo.Aj Eva dostala bozk pri stvorení. Daj mi ho. Domov ešte nemáme, sú cesty k nemu.*Keď na úvaly pozerám z aviónu, ako sa netešiť, že zosadnem? Ako nemá vedieť včela, kde
je úľ?Keď vidím vzlietajúceho škovrana pod nebom, ako ho nečakať zas tu dolu?Šumot tvojich kvetov na grúňoch a ich beláskavý obláčik nad nimi ako by nemal ísť kolo
mňa?Čo teraz máš v očiach, to už aj mne si vzala. A bežíš s tým do svojej jari.Jablko raja vyviera z tvojich úst. Nesmiem sa ho chytiť rukou, len perami.Tak decko pije život z matky. Ale ktože vie o tom svete ďalekom z čias nemluvniatka?No aj z diaľav raz decko vykročí a bude chodiť po krajine tvojej.*Poézia je stôl, už víno čaká. Iba dvaja sme a nezotrie sa náš dych na pohári.My sme sa už napili. Z obŕv nám ušiel smútok, z krokov ide nám spev.Pieseň nás popoháňa ďalej, kvety sa nám ženú oproti.Poézia je vtedy ako dieťatko. Čítame potichu, čo nám napíšu jeho očká.A sú úzkostlivé. Takú oblohu ponúkajú, na ktorej sa nás ľahko možno pýtať, ako sa
voláme.Z amfory, čo má nápoj, počujem, ako mi, Jozefínka, hovoríš: na! A premeníš sa na
rozvlnený vzduch.Treba ho brať do seba, vzduch poézie. Okná s ľuďmi sa nezaprú pred vínnou révou.*Ľudia sa povadili pre nás: tí dvaja majú niečo! A my sme inde našli presilu lásky.Ponorili sme sa do minútky svojho kľačania, kde sa zlievajú dva potoky a tvoria rieku.Na našich stráňach slnko má hniezdo, rozlieva sa na more. A pijeme ho detskou púpavou.Povedz, prečo ťa zbožňujem, keď piješ viacej ako ja a piješ z mojich rúk i svoju
dievčenskú sladkosť?Veď ja tak nepálim ako ty. A predsa väčšiu účasť máš na tom, hlasno ti to závidia.A keď načriem svojím pohľadom do tvojho pohľadu, ľudia sú zlí, že básnik od nich nič
nepýta.A ty si ešte krajšia tým, že nepovieš mi ani raz: nemáš nič pre mňa? Už si mi slnko
dala.*Tí, ktorí driemu pod viničmi, nestihnú mnoho hovoriť. Cítia nad sebou nohy zlodejov.Každý vie svoju rozprávku inak. Podľa toho, kto čo kradne, hrozno alebo bozky sladkých
plodov.Okúpal by som ti tvár muštom. Ráno by prišiel lúč úsvitu a vypil by ťa celú.A nerozptýlená na obláčik nebeský, stála by si predo mnou, ako pred poviazanými štepmi.Dôvodila by si, že stačí iba dýchnutím ísť na mňa, ako keď sa stretnú dva pomaranče.Nebojíš sa, že prievozné na ten druhý breh musím zaplatiť svojím náručím.A kde je preliačený výmoľ, ešte viac námahy by ma stál ten poplatok, s rumencom na
tvári.*Každý otrok môže dospieť k tomu, že si obľúbi slobododarcu. Ale kto je darcom lásky?Galejník pozerá, kde už sa kotví. A kto mu sníme reťaze?Preto by mali horekovať všetci, ktorým sa naskytol útek, s pečaťou viditeľnosti.Neušli by ďalej, iba do kolobehu svojho kruhu. Prítomní v svojom poznačení.Zem vôňu nikdy nezmení. Sme aj neprivlastnení a platíme, že sme na nej.Aj láska si pýta daň. Sladkosťou nenapĺňa a hovorí: no skús utiecť z väzenia!Povedz, keby si nebola vždy viac krásna, čo by som mal z takej slobody?*Môžeš byť sladká, slabšia ako kývnutie prstom. A si ako holub, čo veže preletí.Ale ako označíš prstom svoj dych? Mala by si poznať mágiu a čarovný prútik. A nechceš s
tým nič mať.Ťažko ťa presvedčiť, že máš moc nad básnikom. Vravíš, že si len stebielko, čo vetrík
zláme.A nezláme. Keď ťa prosím, aby si horela, horíš nad moje sily. Na krídla tvojho ohňa
nestačím.Keď berieš do ruky horúcu niť, vyšiješ mi lúč na nebi, hneď je kmitavý.Tak vládnem, ako v detstve, keď i v malej skuline som chytal slnko do rúk.A tak sa tvoj prameň premení zo zlata na karmín a nijako ho neviem odohnať od úst.*Máš svojich predkov, pohanov? Nikdy sa to nevidí, ako sme spočiatku povstali z hrobov.A je hlboko v hmlistých vekoch náš koreň. Tam dlhšie sa milovali v plnej jaskyni.Aj pospiatky sú storočia našimi. Ženy boli ako ženy, zvodné a mali počerných záletníkov.Dochvíľne vedeli sa dať do tanca, vymieňať si úsmevy, s pavučinou v speve.A kvetmi nôh potlačili kvety. Navečer stromami pokryli neohnuté stromy.Ó, povedz, ako si len podávali z ruky do ruky nahryznuté jablko! Vždy bolo skoro celé.Potom sa mohli pomestiť na svojom kúsku zeme ich deti, deťúrence vo vekoch, až po nás
dvoch.*Čakám na tvoj list, ako na Božiu rosu. Mračno mi je iba poduškou bielou.Všetko som vládal uniesť v živote, oh, nie teba, nie ten balvan lásky. Ratuj ma!Upiekla ma páľa. Premôžeš, ty ohnivá pec, aj muža zo železa. Kto vydrží?A pretrvať chcem zomieranie. Aspoň kým mi zopakuješ v liste, že ma miluješ.Že musím ešte trpieť, kým príde o tom chýr, to sa volá láska; aj za hrob.Ale čože je láska a čo je po nej smrť?! Dvere sa zavrú tak, akoby v tej chvíli bolo
najsladšie odísť.A ľudia povedia: to sa len deti ihrali; zrobili si jamky na jar a gúľali do nich guľky.
|
Dilong_Nezomrie-kto-miluje.txt
|
I. Úzka brána a okrúhle želiezkoNa pravom brehu Travny, neďaleko jej ústia do Východného mora, prestieral sa častejšie
už spomenutý a toho času už dosť preriedený lipový háj Rozmockých. No hoci Gottšalkove
novoty veľmi poškodily tiene jeho starých líp, predsa zostalo v ňom ešte dosť tichých,
svätotajomných skrýš, v ktorých sa potajme nejedna obeť spálila bohom spásy.Kristus musí vchádzať do sveta najužšou a najtesnejšou bránou, či nevchádza ňou ešte aj
dnes? Viem dobre, že mi nejeden mal za zlé, keď som vystavoval to strašné vzpieranie sa
ľudu pohanského proti Kristovým náukám. A predsa, či si to za zlé pokladáme, keď rozprávame
o hroznom sne, ktorý sme ustrašení prežili na tichom svojom loži? Básnik sa neľaká
prízrakov, ktoré povstávaly v strašnom sne vekov, ani na ne nezabúda. Lebo všetko, čo bolo,
on znovu v život vyvoláva, aby sa stalo krajším. On je tlmočníkom ríše duchov, nemôžucich
sa ospravedlniť ani sa rozpomenúť na sen života medzi svojimi v dlhom rade pokrvenstva
svojich pokolení. Až sa bude písať rok 2861 a niekto bude náš vek maľovať, ako ťažko
prijímal Krista, aké uzučké brány otváraly sa jeho kráľovskému sprievodu, ako pohŕdal nový
vek Ukrižovaným, potom sotva nájde slabšej moci, v odpor sa kladúcej, ako som ja našiel v
Bodriciach roku 1059. V spôsoboch, poňatiach, slovách nájde sa, pravda, rozdiel. Ale v
podstate veci sotva. Bodrici stavali proti Kristovi svoje obyčaje, starodávnych bohov; v
našom veku stavajú sa proti Kristovi tiež obyčaje, tiež bohovia, lenže dnes sa menujú ináč
ako voľakedy. Výsledok je však jeden — urobiť Krista nepotrebným. Starý to boj. Ale osožné
je nám vidieť aspoň v duchu na doskách divadla života ľudského tých tesárov, ktorí robia
oné úzke, tesné brány, čo nimi musí vchádzať s preťažkým bojom Pán. I Rozmockých háj býval
dlho útočišťom tajných služobníkov pohanských, mocne sa proti kresťanstvu spierajúcich.Ticho vládlo na brehoch zálivu lubického i rieky Travny, v tieňoch Rozmockých hája, keď
sa v Lubici tak vysoko dmuly vlny verejného života. Neďaleko pravého brehu Travny stál dom
Rozmockého na jedno poschodie zbudovaný, zavrený a opevnený múrmi ako malý hrad, obkolesený
aj priekopami, cez ktoré viedly zdvíhacie mostíky. V prípade potreby mohla sa i voda z
Travny alebo zo zálivu morského napustiť do priekop. Dve brány viedly do neho. Jedna od
Travny, druhá od zálivu. Pri háji stálo viac drevených i murovaných domov, zčasti na
bývanie, zčasti pre hospodárske potreby.Po svojom návrate vyčítal Rozmocký náležitú kapitolu Živoslave. Poukázal na veľké
nebezpečenstvo, ktorému vystavila seba i Jarmilu, napomenul ju k trpezlivosti a vystríhal
ju od podobných pokusov. Po takýchto raňajkách odišiel, zanechajúc dom opatere a
ostražitosti svojho verného Daryča.Medzitým, čo sa rozvíjajú lubické udalosti, nachádzame Živoslavu s Jarmilou v
priestrannej komnate. Ustatá Živoslava klesla na lóži svojom v sladký, príjemný spánok,
sbierajúc v ňom sily do dna vyvážené. Jarmila sedela pri nej, slziac a myšlienkami čudnými,
sebe samej, pravda, najmenej pochopiteľnými, sa baviac. Ako v hmlách videla v ihravej
obrazotvornosti Jarboda naťahovať meč na obranu. Sladučký úsmev preletel po jemných
zárezoch karmínových úst a z očí vytlačená slza kvapkala po tvári ako hviezda, padajúca v
jasnú noc po blankyte nebeskom. Obraz Jarbodov preletel ako milý obláčik, aby čoskoro
zaujal jeho miesto strašny mrak, v ktorom videla zasa hrozné postavy desiatlikov, kyjami a
kopijami ozbrojených, rútiacich sa proti prsiam udatného Jarboda. Bolestný výkrik vykradol
sa zo súženej hrude a karmínové ústa mihaly sa v úzkostlivom plači. Opäť sa však pochlapí
milený hrdina, myseľ a tvár sniaca sa rozjasní; vidí Jarboda, ako údermi víťazne odráža
údery a vrahovia padajú neohrabane na zem. I zaskvieva sa tvár väčšmi a väčšmi, ako ruža
sperlená žiariacou rosou v blesku ranného slnca: každá kvapka malé slniečko, každý lupeň
chválospev!Na vráskavej tvári dlho spokojne driemajúcej Živoslavy začaly sa zrazu zjavovať
strašiace oblaky; po oddychu navštívil ju akiste hrôzyplný sen. Ťažko oddychovala,
nepokojne sebou trhala a spínala ruky.„Ach, to si ty, Jarmila?“ vykríkla napokon, pretrhnúc sa zo sna. a sadajúc na loži. „Či
Rozmocký ešte neprišiel z Lubice? Mala som strašný sen. Čože ti je, že si taká uplakaná?“„Ale nie,“ odpovedala Jarmila, „ja videla som len nášho obrancu z Bodričovca.“„Pre Svantovíta a Živu životodarnú, kdeže si ho videla? Veď si sa azda neopovážila
otvoriť dvere! Vieš azda, ako ostro zakazoval Rozmocký otvárať brány domu!“„Ach, dobrá Živoslava,“ uspokojovala poľakanú pestúnku Jarmila, „nestrachuj sa o moje
šťastie; videla som ho len v mysli, v zrkadle duše svojej, ako práve sekal mečom do našich
vrahov!“ Detský úsmev svedčil tak krásne jej líčkam, riasou mladosti ovanutým!„Ó, deva moja, zabudni na junáckeho hrdinu. Vznášajú sa nad ním ťažké mraky a tebe on
nikdy nemôže doniesť šťastie. Ty si naveky svätá panna Živina. Tak sa zaprisahala
Svantovítovi tvoja mať!“„Nikdy! Večne zostane nemožným duši mojej zabudnúť na Jarboda. Ak to nebol sám Jarovít,
tak to bol najmenej jeho posol, ten driečny Jarbod, s tým lícom plným zmužilosti a krásy, s
tou kučeravou briadkou a tými vnadnými fúzkami. Ó, iste posol Jarovítov pristavil nás na
úteku, obránil pred hrôzyplnými desiatlikmi a na božieho posla nesmie zabudnúť ani svätá
panna Živy životodarnej. Z rúk nebeského boha nikdy ešte nevyšiel dokonalejší mládenec a
hrdina. Sestra brata miluje väčšmi ako seba a ja Jarboda väčšmi… Nie, nie, nikdy na neho
nezabudnem!“Tak plynuly slová túžby a zanietenia z krásnovravných úst Jarmiliných. Živoslava nikdy
nepočula hovoriť Jarmilu týmto tónom, v takomto rozkošnom zanietení. Žasla nad výrečnosťou
decka. Ale vnútornou hrôzou sa naplnila jej hruď, keď pomyslela na nebezpečný obsah
krásnych slov. Sľúbila matke, kňahyni Jarmile, že bude vystríhať jej dieťa pred pohľadom na
mužskú tvár a tu vidí naraz, že z útlych útrob jej chovanke celý plápol náruživej lásky
šľahá! Robila si v duchu ostré výčitky, že sa dnes vybrala k obetiam na Bodričovec a nešla
rovno do prístavu. Znovu sa zamračila, lebo vzápätí tejto výčitky šla spomienka na Daryčovu
zradu. Zmätok vtrhol do jej nasnovaných myšlienok. Žalostne opätovala:„Na Arkone si matkou posvätená, Jarmila, bohyni našej Žive, a musíš verne zachovať
panenstvo svojej darkyni života!“„A či to prekáža mojej láske k Jarbodovi?“ dodala Jarmila v sladkej nevinnosti srdca
svojho. „Ó, chcem byť zasľúbená Žive naveky. Potom, keď zahynie zlý Gočalko a Bodrici
vystavajú chrám bohyni, panej, matke našej: potom budú plápolať Žive moje ohníky, moje
modlitby za junáka, čo sa chlúbi takou okrasou ako Jarbod Neletyč!“Jarmile sa uľavilo po týchto slovách, odľahlo jej z preťaženého srdca. Vyslovila prvú
slasť lásky. Dnes jej ešte nebolo tak slobodne pri srdci, dnes si ešte nevydýchla tak
ľahko, ako si vydýchla teraz. Oči jej zalietly do okna, z ktorého sa otváral výhľad na
Travnu. Zdalo sa, že čaká odtiaľ tvár milého, za ktorého sa má raz modlievať pri večných
ohníkoch chrámu Živinho. Živoslava naproti tomu ťažko oddychovala, so stisnutým srdcom
hľadela do budúcnosti, robiac si vždy ostrejšie výčitky. Slnko sa už nachyľovalo s
najvyššej okrúhliny bane nebeskej. Jeho blesky padaly na loďku, letiacu dolu Travnou s
troma plavcami. Jarmila zatlieskala radostne rúčkami a začala poskakovať po komnate tak, že
vytrhla svoju varovkyňu z hlbokého, trápneho rozmýšľania.„Čože sa ti stalo, dieťa nešťastné? Čože ti je v tejto chvíli do skákania?“ okrikovala
Živoslava rozradovanú Jarmilu.„On ide, on ide,“ opakovala Jarmila, nedajúc sa mýliť mrzutou Živoslavou; „on ide, nesie
ho svätá Travna! Živa vstala z hlbín Travny a vedie Jarovíta, vedie hrdinského mládenca.
Iste ho vedie ku mne. Poďakujem sa mu, že nás obránil pred desiatlikmi!“Živoslava chytro priskočila k oknu, ale nepozorovala buchot na bránu. Jarmila, položiac
si prstík na ústa a zastanúc si na palcoch v prostriedku chyže, naslúchala chvíľu, potom
ako šíp z kuše vystrelený skočila k dverám a srními krokmi bežala dolu schodmi k bráne.
Darmo chcela uľakaná Živoslava zastaviť ľahkomyseľné dievča, darmo volala, aby sa pre
všetkých bohov vrátila: Jarmila bola preč, na schodoch, na dvore, pri bráne.„Bohovia spásy!“ vykríkla Živoslava. „To je buchot práve na tej strane, na ktorej
Rozmocký zakázal otvárať! On sľúbil zaklopať tri razy slabo na travnianskej bráne!“Buchot sa premenil v trieskanie. Živoslave od strachu krv sadala; čakala oddane nové
nešťastie.Jarmila zostala stáť pri bráne, veľkým brvnom podopretej. Zdalo sa jej, že čuje známy
hlas: „Aj od Traviny je brána; líška má dve diery do svojej diery!“ Jarmila sa náramne
zľakla, ledva sa držala na nohách; skoro sa však spamätala a pozerala na bránu, aby sa
presvedčila o jej pevnosti. Ako tak pozerá, spozoruje železný klin, vyčnievajúci z hrubej
brány. Pohla ním tíško a tenká zátka odokryla dierku, cez ktorú sa mohla jedným okom
podívať pred bránu. Potichu odstránila zátku. Skoro však porozumela, so strachom zapchala
znovu dierku a ponáhľala sa na prstoch k Živoslave. Videla pred bránou množstvo drábov a
desiatlikov, medzi ktorými poznala Pliesniča. Blížiac sa však ku bráne travnianskej, počula
aj na tejto jemné klopanie. To ju zmorilo, musela si sadnúť. Na šťastie zbadala o chvíľu,
že Živoslava vychádza z domu, aby otvorila dvere v bráne travnianskej. Ledva vládala i
Živoslava odstrčiť ťažkú závoru na dverách. Aký úžas ju schvátil, keď videla Rozmockého,
ako sa neobyčajne ponáhľa, bledý, upotený a vedie Jarboda s poviazanou hlavou i ramenom,
ako sám veľmi úzkostlivo dvere zamyká. Samé veľké nešťastie hľadelo obom príchodzím s
tvárí.„Viem, všetko viem,“ krátko a šeptom hovoril Rozmocký, kynúc rukou Živoslave a Jarmile,
keď mu chcely rozprávať, čo sa deje pri morskej bráne. Jarmila, zmietaná nekonečným morom
vzbúrených citov, sa striasla, keď naozaj uvidela to, čo si jej snivá myseľ tak živo
predstavovala. Rozmocký neotáľal. Siahol do skrytého vrecka svojho plášťa, vytiahol okrúhle
želiezko s drevenou rukoväťou a tuho ho pritlačil na jeden z mnohých klincov, ktorými boly
pribité rámy schodov do horného poschodia. Päť schodíkov oddelilo sa od ostatných a otvoril
sa tajný vchod do skrytých siení. Všetkým trom svojim hosťom velil Rozmocký nemými
posunkami vstúpiť do tohto útočišťa. Chvatne ho poslúchli. Rozmocký zostal von. Zatvoril
potichu schody, pritisol perá a sklapol vonkajší klinec. Okrúhle želiezko ukryl zasa do
plášťa, plášť zaniesol do svojej chyže a ponáhľal sa na dvor, robiac veľký krik, aby
vzdialil od seba podozrenie.„Čože je to za nezbedný hrmot? A odkiaľ sa to kto dobýja do môjho domu? Dvanásť rokov
ledva kto tadeto vošiel!“„Bránu rozdrvíme na triesky, ak skoro neotvoríš,“ ozvaly sa nepokojné hlasy za bránou.„Ohó, chlapi, tá sa nedá tak ľahko rozdrviť, ako by sa zdalo. Už sa o ňu inakší borci
rozrazili. Ale treba len trošičku pozhovieť!“ Rozmocký pretvárajúc sa posunkami i rečou,
chytro odomykal bránu, zatarasenú niekoľkými ťažkými závorami.„Hohohó! Čo tu vidím desiatlikov!“ vykríkol v dobre hranom zadivení, keď sa brána,
vŕzgajúc, otvorila dokorán.„A to ako sa mi zdá i známych,“ dodal posmešne Pliesnič sipľavým hlasom.„Tým lepšie,“ rovnakým zvukom odpovedal Rozmocký; „lebo známosť je známosť a často stojí
viac ako hotový peniaz. Len ktovie, kedy a pri akých skutkoch sme si ju zadovážili?“„Na zážinkách iste nie,“ posmieval sa Pliesnič Rozmockému ako domnelému pohanovi.
Upravoval si pritom šatku, ktorou mal obviazanú hlavu a ktorá sa mu neustále sošuchovala na
oko.Rozmocký sa usmial a dodal štipľavo: „Azda teda pri žniach, ktoré si mával na mojom
majetku za mnoho rokov, alebo pri prísahe, ktorou si sa mi na Svantovíta zaviazal k
vernosti — Pliesnič zradný!“„Ty pohan ohavný, ty ma budeš volať zradcom? Počkaj, skoro príde čas, keď ty budeš žať
za mzdu u Pliesniča!“ škľabil sa Pliesnič dobrodincovi svojmu. Prvé pozdravenie naozaj nič
dobrého nepredpovedalo.Niekoľkí z tých, čo prišli s Pliesničom, ostýchali sa prekročiť prah brány a stydlivo sa
schovávali za múr. Ostatní vstúpili s Pliesničom do dvora. Príchodzí desiatlici boli zväčša
niekdajší Rozmockého sedliaci, ktorým on dával zadarmo zeme a zval ich iba ako priateľov ku
skromnejším prácam. Desiatlici povstávali v Bodriciach zo sedliakov na mizinu vyšlých,
ktorí sa podľa zákona bodrického stávali otrokmi svojich veriteľov. Dlžníkov svojich mal
veriteľ právo darovať, prepustiť, predať komu a kedy chcel. Rozmockého sedliaci nevyšli
nikdy na mizinu, lebo im u dobrého gazdu dobre bývalo. I vlastní jeho desiatlici boli ako
by za sedliakov považovaní, a vždy sa s nimi šľachetne nakladalo. Hodnovernú zvesť o
veciach, ktoré sa udaly pri Rozmockého návrate, podal kniežaťu Pluso. O tom sme už prv
hovorili. Tu len toľko musíme podotknúť, že medzi desiatlikmi a sedliakmi, čo práve stáli v
bráne, bolo mnoho z tých, čo počas Rozmockého pobytu v cudzine, pelešili na jeho majetkoch
a ktorých on po návrate vlastným palcátom rozprášil na všetky strany sveta. Najmä Pliesnič
a Stolbec si namýšľali, že prídu ľahkým spôsobom ešte k väčšiemu majetku. Pokrstiac sa
naoko, dostali nádej, že im zostane imanie, ku ktorému prišli pri násilnom prevrate
verejného poriadku krajinského. Pamätáme sa na sedliakov, čo čakali v hradnej dvorane
lenčínskej. Nuž boli to sedliaci Rozmockého. Z toho si môžeme vysvetliť bezočivosť a
opovážlivosť Pliesniča, aj jeho kresťanskú horlivosť. Aj ranná udalosť na Bodričovci má tu
svoju najväčšiu príčinu. Najpoctivejší zo sedliakov bol Jaroš. Jeho reči, ak ste ich len
povrchne prečítali, môžete si zopakovať, lebo pomáhajú vysvetliť obraz, ktorý máme teraz na
dvore Rozmockého pred sebou.Desiatlici, ktorým tiekly sliny na majetok Rozmockého, boli horliví v hľadaní vín oproti
nemu. Lebo keby ho mohli dostať do čiernej komory, mali by nádej, že im neujdú polia tohto
znatného Bodrica. Našli sa však medzi nimi i takí, ktorí, ako Jaroš, boli tajní pohania,
nedôverovali okamžitému Gottšalkovmu víťazstvu a mysleli, že ešte i Rozmocký príde k moci,
ktorú mával kedysi. Preto to váhanie, tá bázeň a to hanbenie sa prísť Rozmockému na oči.Keď Rozmocký počul Pliesniča hroziť, že ešte Rozmocký, bodrický znatný, bude u neho, u
svojho desiatlika žať za mzdu a zárobok, všetka horkosť, akú môže vzbudiť len nevďačnosť
naproti dobrodincovi, liala sa mu prúdom po žilách a vrážala sa mu do tváre i do rúk. Už
chcel ako rozzúrený lev hodiť sa celou silou na nevďačného zradcu; ale vtom sa vzbúrilo
šľachetnejšie povedomie v jeho znovuzrodenom a nebeským svetlom osvietenom duchu; i zadržal
prirodzenú náruživosť, hodil jej uzdu toho vyššieho zápalu, ktorým sa plní srdce a myseľ
pravých kresťanov:„Pliesnič, Pliesnič, povedzže tu všetkým do očí: či si nebýval u mňa i s ostatnými
desiatlikmi plnoprávnym bodrickým sedliakom? Povedz, či som ťa čo len raz poháňal k
desiatlickým povinnostiam? Či som užil čo len raz práva postaviť teba alebo niektorého z
vás pred súdom na snop slamy?[1]Bral som od vás svadobné peniaze?[2]Sdieral som z vás na trhoch alebo doma predajné poddasy?“[3]Rozmocký meral všetkých podbehnutým okom, ktoré sypalo žeravé výčitky na nevďačníkov.
Pliesnič sa zapálil. Ale nestydatosť sa vie povýšiť nad šľachetnejší cit, ktorý sa začína
budiť. Vie ho vše potlačiť dôvodmi rozumu alebo výhovorkou na okolnosti.„Čože nás po tom; prišli sme teraz za celkom inakšou robotou,“ odvrkol Pliesnič, ťahajúc
za sebou drábov a ochotnejších desiatlikov. Desiatlici, čo zostali úctivo za bránou,
urobili vravu, prisvedčujúc Rozmockého rečiam. Hlavný veliteľ kniežacích drábov, ktorý
dosiaľ nemo stál a počúval, postavil sa zrazu s kopijou pred Rozmockého a povýšeným hlasom
prehovoril: „Na kniežací rozkaz máš odovzdať dom i všetok majetok pod správu pána
Pliesniča, vydať cudzie, u teba schované osoby a potom ísť s nami do starej kontyny, kde sa
zodpovieš kniežaťu zo svojich buričských skutkov a zo svojho pohanstva.“Rozmocký sa nahneval; ale, nedajúc znať na sebe pohnutia, riekol chladne:„Nuž, keď už došlo tak ďaleko, že ani Rozmocký nie je v Bodriciach istý pred zbojníckymi
útokmi na svoje majetky a keď sa sväté právo domu znatného Bodrica takto môže šliapať
nohami, vojdite a hľadajte si v mojom dome cudzie osoby. Ak ich nájdete, pôjdem spolu s
nimi pred vaše knieža! Ale ak nenájdete, čo potom?!“Pliesnič popredku, za ním drábi a niekoľkí desiatlici hrnuli sa do dvora. Rozmocký
podišiel k desiatlikom, čo zostali pri bráne. Pomaly blížili sa aj oni bojazlive k nemu.
Privítal ich dôverčivou rečou:„Vy ste už všetci kresťania?“„Všetci, pán Rozmocký!“ zvolali jedni.„Nuž nie tak, nie sme všetci kresťania, ja prvý nie som kresťan; ja sa ešte vždy klaniam
domácim bohom spásy!“ kričal mladý, asi tridsaťročný chlap, usmievajúc sa dôverne na
Rozmockého.„Zabite ho, zradcu, prečože šiel s nami!“ kričali tí, čo vošli prví a zostali na dvore
na rozkaz Pliesničov.„Jadoš jadošský, tak si ty stdážil na Boddičovci? Pdeto nám ušly tie pdekliate pohanky!“
ozval sa Kvasnec.Rozmocký pozrel na Jaroša a upamätoval sa, že je to syn starého desiatlika, ktorý
obrábal dlhé roky jeho role. Prihovoril sa mu prívetivo:„A vitaj, Jaroš, ledva by som ťa bol poznal. Tak ty si ešte stále ctiteľom Živy a
nechodil si za biskupom žobrať o moje role?“Jaroš sa dôverne priblížil k Rozmockému.„Nuž, pán Rozmocký, všelijaké to bolo; každý bral, čo mu z tvojich majetkov dávali noví
páni. O tebe boly povesti, že už nikdy neuzrieme tvoju tvár, i mňa nadchádzala taká chuť
ako ostatných. Ale predsa som sa lepšieho domyslel a povedal som si: Milý Jaroš, čo ti raz
bohovia nedali, to im násilne z rúk neber! Rozmockých háje, role, lúky nedali bohovia ani
tebe ani rárožskému biskupovi, a preto, milý Jaroš, ani sám neber, ani od biskupa
neprijímaj ničoho z majetku Rozmockých.“Jaroš by bol ešte rozprával, keby ho nebol Rozmocký prerušil novou otázkou:„Povedzte mi však, Bodrici, najmä vy, čo ste prijali kresťanstvo, či vám to Ježiš
Kristus rozkazuje napádať takto svojho bývalého dobrodincu?“„Pán biskup dovoľuje, pán knieža rozkazuje,“ odpovedali chytro tí istí, čo skôr kričali
na Jaroša.„Dobre, dobre; ale veď ste vy Bodrici, či je tak alebo nie?“ pýtal sa zasa Rozmocký a
dodal: „A po Bodriciach som ja predsa známejší znatný ako váš biskup a aspoň taký známy ako
Gočalko.“„To je pravda, to je pravda, sto bohov paromov!“ skríkla veselo tlupa bodrických
sedliakov, ktorí sa boli pomaly shromaždili okolo brány a teraz spolu s osmelenými
sedliakmi vrútili sa do dvora.„Hej, viem ja dobre, ako to bývalo v Bodriciach za časov baťka Rozmockého,“ zavolal z
plného hrdla vysoký, mocný, starší chlap. Pohrozil obrovským kyjom a spýtal sa: „Nuž a
reku, či sa budeme dlho dívať na toto gazdovanie?“„Ej ba tak,“ vykríkol Daryč, skočiac do dvora. Buchol kyjom Kvasneca, ktorý práve čosi
brblal, že sa zatackal a padol na zem. To bolo heslo; i ostatní, vyberúc si každý svojho
chlapa, začali búchať a mlátiť Pliesničovu družinu. O chvíľu nebolo ani jedného nepriateľa
na dvore Rozmockého. Vtom sa vrátil Pliesnič a jeho sprievodcovia zo svojho vyšetrovania.
Prišli už však po stratenej bitke a boli náležite privítaní bodrickými sedliakmi.Pliesnič, nenájduc nikoho v komnatách Rozmockého, pýtal sa pánovite:„Kdeže sú tie dve ženské, s ktorými si sa dnes ráno odplavil z Bodričovca po Travne?
Skryl si ich sem do svojho brloha, vieme to dobre!“„Ja som vám proti všetkým bodrickým obyčajam otvoril znatný dom a vy ste mohli v ňom
hľadať, čo ste chceli; teraz sa ťa, desiatlik, pýtam, kto ti dal právo zvať znatný dom
brlohom?“„Tu máš brloh!“ vykríkol Daryč a rozohnal sa šabľou po druhom uchu Pliesničovom, takže
mu i toto odletelo spolu s preťatou šatkou, ktorou mal zaviazanú raňajšiu, od Jarboda
utŕženú ranu. To zavinilo nekonečný smiech; Pliesnič tu stál bez oboch uší; drábi sa začali
chytať zbrane, ale bodrickí sedliaci urobili s nimi krátky poriadok, zaženúc ich až ku
Travne.Daryč sa vrátil po malej chvíli a smejúc sa, pomáhal svojmu gazdovi zavierať dvor a
zakladať závory na bránu. Zamkli dom, ako sa patrí. Rozmocký hovoril:„Ty si dnes môj opravdivý anjel-strážca, Daryč môj! Poslal mi ťa sám Kristus Pán!“ A
stisol mu srdečne ruku.„Ale Živoslava a Gočalko mi budú dnes zlé želať; tamtá Svantovíta tento Krista Pána bude
prosiť, aby mi dal poriadny výprask,“ odpovedal Daryč, sebavedome, ale obojetne žartujúc.„Ďakujem ti srdečne za verné služby, čo si mi dnes preukázal. Ale o Ježišovi Kristovi sa
ešte musíš naučiť slušnejšie hovoriť. Ten trpel a umrel za nás a za naše hriechy a nie je
prístupný nikomu, len ľudskému pokániu a viere, že on sám je spasiteľ a mimo neho že niet
nijakého druhého boha.“„No, nech je už tak alebo tak, ja vás mám rád; lebo vy máte rád Bodricov a ctnosti a
mravy naše. Ale Živoslava smýšľa o vás zle-nedobre. Ak sa kedy dostane k Budučičovi, beda
mi; veľžrec ma iste vydá v kliatbu Svantovíta a na zážinky budú chcieť miesto Nemca mňa
obetovať, čo sa mi Živoslava nažalovala, že vás nevída klaňať sa bohom spásy. Nuž ale žart
nabok, je to predsa osoba s chovaním našich otcov a matiek!“ Tak hovoril Daryč; pri
posledných slovách mu zaihraly slzy v očiach a vzal na seba takú vážnosť, že sám Rozmocký
bol preniknutý hlbokým citom verného služobníka, áno, priateľa svojho.„Všetko pomôže zniesť, nado všetkým zlým zvíťazí Boh náš všemohúci. Úbohá Živoslava je
krásneho citu, ale je hlboko pohrúžená v bludoch!“„V toho i ja verím,“ vetí Daryč na utešujúce slová Rozmockého; „lebo nebeský Boh náš je
väčší a mocnejší od všetkých ostatných bohov našich. A tak predsa len blúdi Živoslava? Či
blúdili i otcovia z matky naše?“Rozmocký nepokladal však prítomnú chvíľu za príhodnú, aby s Daryčom rozprával o týchto
veciach; preto chcel teraz predniesť, čo ho i tak najväčšmi pálilo.„Povedz mi však, ako si vykonal toto, dnes už druhé majstrovské dielo?“„Dobre; len si človek musí vždy povedať: nech je tak alebo tak, budem konať podľa prvej
myšlienky a budem mať na mysli svoju vlasť pri každej práci! Prvá myšlienka býva najlepšia
a robí človeka sebavedomým, nedajúc mu váhať a kolísať sa; myšlienka na vlasť nedá mu zasa
v tom divom prúde boja odbehnúť za vlastným ziskom!“Rozmocký držal ruku Daryčovu vo svojej a tisol ju srdečne. Obdivoval náuku tohto
pospolitého človeka, ktorý vlastne ešte neokúsil z kalicha kresťanských právd, hoc ho už
sám častejšie upozornil na niektoré rozdiely kresťanstva a modloslužby.„Ó, aký schopný je tento národ, aký pripravený prijať Ježiša pod strechu srdca svojho!
Príď, ó, príď skôr, nebeské svetlo!“ zvolal v duchu a objal priateľsky Daryča.Daryč vysvetľoval ďalej svoje dnešné konanie:„Jaroš je dobrá chlapina,“ vravel; „sám mi pribehol oznámiť všetko, čo sa stalo v
Lubici. Od neho som sa dozvedel, ako sa Jarbod dostal k rannému dobrodružstvu. Ale hlavné,
čo mi vdýchlo prvú myšlienku, bolo, že mi Jaroš oznámil i tajné búrenie a najímanie
desiatlikov na prepadnutie tvojho domu. Fundátorom bol Pliesnič. Hneď som vedel, že bude
treba kyjov. Zahvízdal som na svojich priateľov, naviedol som ich, aby sa pripojili medzi
pliesničovcov a pri prvej príležitosti vyvolali hádku a zadržali pre nás neprajné udalosti.
Ale najlepšie som mal prihotovené v hájiku! Reku: nech je už tak alebo tak, ale chrbty im
musíme vyprášiť. No a to je celé tajomstvo; mám radosť ako dieťa, že sa to tak podarilo!“„Lenže, milý braček, iba teraz hrozí opravdivé nebezpečenstvo,“ vravel Rozmocký;
„Gočalko bude besnieť a my tu neobstojíme; čoskoro sa na nás dovalí väčšia moc!“„Hm!“ rozmýšľal nahlas Daryč, „keby len Živoslava nevymyslela nejaký prostriedok a
neoznámila Budučičovi zmenu, ktorá sa stala vo vašej viere; tam by bola pomoc, a to veľmi
výdatná!“ Po chvíli dupol mrzute nohou a zakričal, celý zmenený v tvári: „Eh, predsa,
predsa, že i vy, pán Rozmocký, sklonili ste sa k tým Nemcom. Sto bohov paromov, sto bohov
paromov, predsa škoda, škoda, škoda!“ Jeho tvár, rozihraná k plaču a strasti, poskytovala
žalostný pohľad. Rozmocký videl svojho priateľa skľúčeného starosťou a netušiaceho inej
pomoci, len čo im Arkona môže dať. Tú však videl zmarenú vážnymi príčinami.„Zachovaj Boh, Daryč môj, nesklonil som sa ja utláčateľom našej vlasti. Sklonil som sa
pred Kristom Pánom, ktorý i mňa premohol a získal si ma. Sloboda našej vlasti, sláva
Bodricov vykvitne iba pod Spasiteľovým krížom! Ó, keby poznali Bodrici čo najskôr, koľko
trpel Kristus pre nich!“ vravel Rozmocký.„No, no; nech je už ako chce,“ odpovedal uspokojený Daryč, „ale sa tu dlho bez mocnej
pomoci neudržíme. Čo teda rozkážeš, pán Rozmocký? Nemám bežať sám na Arkonu a žiadať o
pomoc, kým sa Budučič dozvie o tvojom pokrstení?“„Nechaj to tak; len Boh dáva národom víťazstvo a má právo i smrťou trestať ľudské
hriechy. Keď sme však z jeho ruky mnohé dobré veci prijali, patrí sa, aby sme vďačne i zlé
prijímali. Nesužuj sa, Daryč môj, priveľmi. Ako ráči Boh s nami nakladať, tak je dobre.
Jeho vôľa dej sa medzi nami. Urobíme, čo bude v našej moci, ale k modle, ktorá je nie
ničím, nepôjdeme o pomoc! Ty ochraňuj svojím bystrým zrakom dedičstvo Rozmockých, ktoré
náleží vlasti! Ak sa v tomto prúde niekde stratím, vyhotovím listinu a urobím ťa vladárom
svojho majetku, kým sa vrátim. Príde čas a ukáže sa pomoc. Len do času drž v tajnosti: o
mojom kresťanstve nech ľud ešte nezvie. Vieš podľa seba, ako je ťažko pochopiť telesnému
človeku veci ducha božieho! Vlasti by škodilo, keby sme toto tajomstvo vyzradili pred časom
ľudu. Ľud nevie ešte rozoznať svetlo od tmy; lebo aj tma sa odieva ako svetlo tam, kde
svetlo duší nesvieti vo vnútri!“„Nech je už tak alebo tak,“ odvetil Daryč, „ja som s vami až do smrti a po smrti s
našimi otcami u Boha nebeského. Sto bohov paromov, tam u Boha nebeského!“„Toho trojjediného!“ dodal Rozmocký.„Triglava víťazného!“ opravoval Daryč.„Tam sa uvidíme iste u Boha Otca, Syna i Ducha Svätého, amen,“ zavŕšil pohnutlivý
rozhovor Rozmocký.Daryč sa zamyslel.„Mám už čas odísť k junákom, lebo mi tam všetko vypijú; prichystal som im čohosi na
posilnenie a musím za nimi!“ vravel odchádzajúc.Rozmocký urobil za ním znamenie kríža a dal mu požehnanie: „Odprevádzaj ťa milosť Pána
nášho Jezu Krista!“[1]Dlžníka, nemôžuceho zaplatiť dlh, postavili na snop slamy a sotili ho s neho dolu,
čím sa stal navždy otrokom svojho veriteľa.[2]Desiatlici nesmeli svoje dcéry vydávať prv, kým nedali veriteľovi daň z
nej.[3]Nesmel predať nič zo svojho gazdovstva prv, kým nedal z toho „poddas“, ako súvekí
spisovatelia volali tieto dane národným menom.
|
Hurban_Gottsalk-Druhy-diel.html.txt
|
IPán Tököli padol, zaplakala polovica uhorskej krajiny. On síce ušiel so životom a našiel
prítuľku u Turkov; nie tak jeho verní v horních Uhrách.Na zámku Mukačovskom sedí kráľovský súd a súdi odbojných pánov, ktorí pozdvihli sa
oproti kráľovi a krajinu za neodvislú prehlasovali.Za dlhým stolom sedí pán Razdanič, predsedník; z oboch bokov po šesť sudcov, — na konci
stola pisár.Z pravej strany stojí dakoľko pánov, medzi ktorými i dvaja synovia Razdaničovi.Práve boli preslyšaní dakoľkí previnilci, jedni z ních na smrť, druhí na väzenia
odsúdzení, tretí milosti kráľovskej porúčaní, štvrtí ospravodlnení.Nastalo ticho. — Dvere sa otvorily. Vovedený bol dnuká Badánsky, reťazmi poviazaný, asi
osemdesiat ročný starec. Krok jeho bol už neistý, staré nohy ho už nevládaly nosiť, reťaze
mu dolu ztiahly ruky, hlava, na ktorej sa len v tyle ešte nachádzaly znaky šedivých vlasov,
bola dolu zvesená, oko pozeralo do zeme, biela brada a šedivý fúz spočívaly na prsách a
zakrývaly staré ranené srdce, ktoré toľko búrok už pocítilo a prestálo.Za ním vstúpil mladý, asi dvadsať ročný šuhaj, jeho vnuk, bo jeho šiesti synovia padli v
boji za pána Tököliho.Dvaja hajdúsi nasledovali s vytiahnutými šabľami.Nastalo vážne ticho; každý oprel zraky na príchodzieho starca, každý umĺkol, každý
ztŕpol, každého srdcom prebehol mráz.Starec neobzrel sa, jako čoby si netrúfal, že starýma očima ešte dačo uvidí. Ale zrak
jeho vnuka prebehol po shromaždení, a keď zhliadol Razdaniča za vrch stola a jeho synov z
boku, zamračil sa, pokývol hlavou, pozrel prenikave na starého otca, zdvihol ruku, urobil
ňou kríž, akoby znak dával „už je po tebe“, a temné dlhé vzdýchnutie vyšmiklo sa mu z pŕs i
zavislo na ústach.„Jur Badánsky!“ zavolal jeden zo sudcov, papiere zo stola dvíhajúc „obžalovaný si z
odbojnosti proti tvojmu kráľovi, zo spoločenstva s odbojným Tökölim a z napomáhania veci
jeho.“Jur Badánsky neodpoviedal, ba ani sa nepohol pri slovách sudcových.„Jur Badánsky! čas je krátky,“ hovoril po druhý raz sudca, „odpoviedaj, ospravedlň sa,
bo ináčej prepadneš smrti!“Starec sa nepohol.Mladý Badánsky sa zamračil a odpoviedal: „páni! majte strpenia so starcom; oko jeho z
polovice vidí, ucho jeho z polovice počuje, a slovo z úst jeho vyšlé prv zahasne a ztratí
sa, jakoby k ušám vaším doisť mohlo.“„Jur Badánsky! ospravedlňuj sa!“Starec neodpoviedá, zdá sa že nepočuje, ačpráve sa stiahly jeho šedivé obrvy vzdor tomu,
že oko do zeme pozeralo.Mikuláš, vnuk jeho, zas hovorí: „páni! ja jediná haluz z jeho veľkej, rozšírenej rodiny
odpovedám, že on nemal žiadneho podielu na zbure Tököľovskej, ja vám svedčím o tom, ktorý
som sa nepohol od jeho boku. Pusťte starca, bo čo vám príde z pár dní porátaných, ktoré mu
ešte zostávajú k príprave k večnosti! čo vám príde z toho, že ho trápite, a reťazmi jeho
slabé údy mučíte?Razdanič odsekne: „spravodlivosť a svätosť zákona viaže nás k tomu.“Zdá sa že to starec počul, bo zaťal tými dakoľko zubami, čo mu ešte zbývaly, a hodil
povrhlivým zrakom na prednostu súdu.Mladý Mikuláš sa trpko usmeje i vypovie: „či tak pán Razdanič? svätosť zákona?! Nie je
pravda, že vám to káže priateľsto k Badánskym? I za Jiskru, i za Zápoľu i za Bočkaja to
zákon kázal, aby sa Razdaničovci a Badánski priatelili jako voda s ohňom, a vždy objímali
sa, jako anjeli s čerty. Znáte svätosť zákona i oproti nehriechu, znáte, tak ako to
Razdaničovci voždy zvykli! Pravda, známe sa! len ďalej: milosti nechceme, bo Badánski od
Razdaničov ani milosti neprijímali, ani deti a starcov neškrtili. Len ďalej!“ — A tvár jeho
skrívila sa bolestným kŕčom, žily mu na čele a tvári nabehly, a potrhávajúc tvárou bily,
jakoby sa puknúť chcely.Starec pozrel na svojho vnuka s ľahkým úsmechom, akoby slová tohoto boly z jeho srdca
hovorené.Starý Razdanič skočil a zas síce sadol, ale pobúrenosť v prsách jeho bolo pozorovať z
ťažkého oddychovania. Synovia jeho vytiahli šable i leteli do Mikuláša. Otec zavolal:
„ticho! šable do pošvy!“ a synovia odstúpili zazerajúc na Badánskych ako jašterice.Predstata súdu kývne, a prvší sudca zas vezme slovo: „šesť synov Jura Badánskeho
bojovalo s Tökölim, dom jeho bol všetkým buričom otvorený, v ňom rady držané, a on sám na
ostatok ukrýval rozplašených a odsúdených buričov.“Keď súdca hovoril „šesť synov“, oči starcove sa zdvihly k nebu a na ních zaliskly sa dve
slzy jako rosa raňajšia. Chcel si ích utreť pozdviženou rukou, ale mu ju reťazy ztlačily. —
Nič neodpoviedal.„Či je to pravda Jur Badánsky?“Zas neodpoviedal.„Či je pravda Jur Badánsky?“ opytuje sa poznovu sudca.Starec sa ztrhol ako zo sna, a poviedal: „čo chcete odo mňa? Vzali ste deti moje, — čo
chcete teda viacej odo mňa? O vašu lásku nestojím, hnevu sa nebojím; žil som dosť dlho, a
len Bohu, pred ktorým tuším skoro stáť budem, som povinovatý zkladať počty zo skutkov
svojích.“„Jur Badánsky!“ ozve sa Razdanič, „či si ty synov svojích vysielal k odboju oproti
kráľovi?“„Moje deti zhynuly; ja sám stojím na svete,“ odpoviedal starec trasavým hlasom, ako sám
pre sebä. Potom sa zamyslel, a z očú jeho vyronil sa potok sĺz. „Už zhynuly!“ doložil akoby
vo sne, potom ale vystrel sa, chcel dupnúť nohou, reťazy zarinčaly i nohu ztlačily, a preto
hodiac holou hlavou do hora vyvolal: „zhynuly! však čo by mal sto synov, a zhynuli by
všetci na taký zpôsob ako moji šiesti, nuž by som i potom bol pyšným, že sú hodní otcov
svojích.“ Nato zomdlel z presilenia, až skoro zpadol; vnuk ho zachytil, a hajdúsi ho
posadili na stoličku.Razdanič hodil okom na pisára, i pyšne preriekol: „pán pisár píšte!“Pán pisár písal, a prvý sudca sa ďalej zpytoval: „Jur Badánsky, čis’ držiaval rady v
dome svojom, kde sa zkladaly prísahy oproti kráľovi?“Starec mlčal, vnuk hovoril: „držaly sa áno; môj otec a strýkovia okolo sebä
shromažďovali Tököľovcov, ale čože sa to týka starca, ktorý skoro z miesta pohnúť sa, slovo
preriecť, a tým menej dáky skutok vykonať nemôže? Čo komu poradí starec, ktorý od desiatich
rokov prah domu svojho neprekročil? — ktorý ani dobre nevidí, ani dobre nepočuje? ktorý
viac myslí a stará sa o večnosť, ako o veci zemské?“„Mlč! tebä sa nik nič nezpytuje!“ prehovoril horlive Razdanič. „Odpoviedaj Jur! bo ak
neodpovieš, vezmeme to za prisvedčenie otázok naších.“Starec mrdol plecom a mlčal.„Jur Badánsky!“ zas ozval sa sudca, „čis’ ukrýval v dome tvojom odsúdených buričov?“„Kto to dokáže?“ hnevive, s presvedčením a povedomím pravdy zpýta sa mladý Mikuláš.„Ja,“ ozve sa Petor mladší syn Razdaničov. „Ja som v jeho dome našiel i Vaziliča, i
Domoniho, dvoch najhlavnejších buričov zemunských a abaujských.“„A budeš nato prisahať chlapče?“ dupnúc nohou zakričí Mikuláš, že sa štyry steny ozvaly.„Hajdúsi chceli lapiť Mikuláša, starý Jur sa ale zdvihol, a odsotil ích slabou rukou.Petor pevným hlasom zavolal: „budem!“Starý Razdanič kývol rukou, jeho starší syn sa odstránil do bočnej izby, i priviedol so
sebou kňaza s krucifiksom. Prednosta súdu kázal prisahať synovi.„Neprisahaj chlapče!“ zavolá Mikuláš, „hľaď na dušu svoju a svoje spasenie; neber na ňu
krv nevinného, bo ona bude dakedy svedčiť oproti tebe a zatratí ťa do ohňa večného.“Petor prisahal. Mikulášovi zatmelo sa pred očima, nič viacej ani nevidel ani nepočul.
Tvár sa mu shŕždila, až bolo hrúza na ňu pozerať, z oka iskry pršaly, skoro hlasom živým
bily pobúrené žily na čele, ústa sa skrívily a vyvolaly: „no nech že ti je!! Ruku tú, ktorá
prisahala, maj si na pozore, bo neodpočinie poslední Badánsky, kým nebude povesená na kríž,
ako si ju ty teraz na kríž kládol, aby ona sama kričala oproti krivej prísahy tvojej!“
Potom obrátil sa k starcovi i hovoril: „s Bohom starký moj! pozdrav tam otca môjho i
strýkov mojích, priprav mi tam miesto, a pros Boha, aby mi bol milostivý!“Poviedal, obrátil sa, a — zmizol.Starec pozrel za ním, chcel urobiť znak kríža požehnávajúceho vnuka, ale mu zdvihnutú
ruku reťaze ztlačily. — Zvesil hlavu a v očách zjavily sa mu slzy.Viac neodpoviedal na žiadnu otázku. — Bol odsúdený na smrť; majetky prepadly korune. — —
—Na druhý deň ráno hrnulo sa ľudstvo na Mukačov. Mali byť ztínaní buriči. Ľud bol pre
príklad pripustený.Dvor bol plný; na prostriedku stálo vyvýšené miesto, na ktorom bola položená stolička.
Kat čakal odsúdených.Zo všetkých prvší bol vyvedený osemdesiatročný starec Jur Badánsky. Nevládal ísť, i od
staroby, i od zlého zachádzania, i od reťazí, ktorými bol dlhší čas sviazaný — a tak ho
druhí viesť museli. Ľud zvesil hlavy, smútok mu zasadol na srdce, bo cítil že je starec ako
dieťa, nevinný jako dieťa, a tak že mnoho previniť nemohol.Badánsky bol hore vyložený, na stolicu posadený. Oko jeho spočívalo poslední raz na
osobe neďaleko stojacej, ktorá slziac pozerala naňho. Starec nevládal hovoriť; ukazoval
teda prstom do neba. Osoba kývala hlavou.Zaviazali mu oči, kat švihol mečom, stará hlava odpadla na zem.Muž na blízku stojací hodil sa na zem, zdvihol hlavu do hora, pozrel do neba, chcel dačo
hovoriť, ale prsá nevydaly hlasu, len slovo „Bože!“ primrelo na trasúcich sa ústach.Potom bozkal krvavé ústa, položil na zem hlavu, obrátil ešte raz oči do neba, i
vypoviedal zomdleným hlasom: „tvoj vnuk zadrží prísahu!“ prebil sa cez ľud, a zmizol.Nikto neopovážil sa ho stíhať.Ľud mlčal, odvrátil oči, rozišiel sa nečakajúc na ďalšie stínanie — a plakal.
|
Kalinciak_Bratova-ruka.html.txt
|
Čarovné skielkaBol raz jeden chudobný človek — taký chudobný, že mimo biednej chalúpky v lese nemal
ničoho. Vlastne, aby som nezabudla, mal i kozičku, milú bielu kozičku Belku so samopašným
chvostíkom a hrdo zahnutými rohami. Belka ho v lete živila mliečkom a zasa v zime živil on
ju voňavým senom a lieštím, čo jej cez leto naschraňoval.Cez leto bývalo v chalúpke veselo: slniečko, ani dobrý kamarát, cez deň nakúkalo, čo sa
v chalúpke robí. Ale v zime neraz za dlhý čas ani len myška v nej nezapípla.Žil si, žil chudobný človek sám a ani trochu ho netrápilo, že nemá hrdého domu a jasnej
svetlice. Rád bol, že má okolo seba na široko-ďaleko voňavé, mlčanlivé bory a nad sebou
zlatom vyšívané prestieradlo — hviezdami posiatu oblohu nebeskú. V lete si nanosil húb,
nasušil sladkých jabĺčok, opatril i kozičke potravy a na palivo raždia — v zime sedával pri
pahrabe a rozmýšľal o tom božom svete. Podvečer opatril Belku a zaželal jej dobrú noc.
Potom sa zahľadel na oblohu nebeskú, na hviezdy, ktoré ani oči dobrých strážnych anjelov,
dívaly sa na usínajúci svet. Na svet, na ktorom cez biely deň postávalo sa toľko smutného,
že hviezdy dojaté mrkaly očkami, aby ich slzy nezalialy.Díval sa chudobný človek, dlho sa díval na hviezdy. A zdalo sa, že i ony sa dívajú na
neho. I šiel spať uspokojený, že nad ním stráži tisíce verných očí — z lásky božej stráži
celú noc. A i vo sne sa mu zdalo, že tá láska božia striebristou hmlou snáša sa s vysokej
oblohy dolu — dolu na usínajúce bory, na voňavé pole, na rieku plynúcu ustatým tokom a
žalujúcu čosi znepokojenému rákosiu.Chudobný človek cítil tou striebristou hmlou snášať sa na svet pokoj boží. A keď ten
pokoj boží sniesol sa i do jeho duše, chudobný zabúdal na svoju chudobu, odpúšťal všetko
zlé a snom spravedlivých prespával celé dlhé, osamelé noci.Jedného dňa — bolo to v lete — chudobný človek sbieral v lese huby. Celé leto nepršalo,
húb vlastne veľmi ani nebolo. Musel dobre pozerať i suché lístie prehrabávať, kým našiel
nejakú plávku, chudé kuriatko, sivú chládežku, alebo boroviatko. Bol to zlý rok pre neho,
lebo ani malín, ako po iné roky, ani plánočiek nebolo.Ako tak smutný hľadá, pozerá, prehŕňa suché listie — kozička Belka vždy za ním
pochutnávala si na mládničkoch a bola veselá ako vždy — odrazu zazrel v listí svietiace sa
oči. Zľakol sa chudobný človek, veľmi sa zľakol, lebo sa nazdal, že vysnoril hada. Ale keď
sa lepšie prizrel, videl, že celý had je zo samých ligotavých, svietiacich sa očiek. A že
je to vlastne nie had, lež zlatá reťaz, posiata samými drahými kameňami.Isté je, že sa milý chudobný človek zlatej reťazi veľmi potešil. Hneď si začal
vyratúvať, keď ju predá, aký dom si v svojom rodisku vystaví. Koľko poľa — aké
kravičky-strakačky, aké koníky-vraníky si kúpi.Ale keď prišiel domov do chatky, ktorú si biedne vystavil, kde roky strávil osamote so
svojim jediným druhom, dobrým svedomím, a keď si, natešený, vyhutoval nové a nové plány, čo
si všetko za zlatú reťaz kúpi, zrazu sa svedomie chudobného človeka rozhorčene ohlásilo:„Čože ty,“ — povedá — „budeš predávať zlatú reťaz, čo je nie tvojou? Budeš ty,“ — hovorí
mu svedomie — „kupovať dom i pole, kravičky-strakačky a koníkov-vraníkov za cudziu vec?!“„Budem — prečo by som nekupoval?! Čo som si našiel, je moje, kto si ztratil — nemá!“ —
odsekol chudobný človek.A natešený ľahol si spať.Ľahol si on, ľahol, no zaspať nedajbože! Svedomie len prevráva a prevráva a ani oka
sotknúť mu nedá. A keď i konečne na svite na chvíľu usnul, už ho i budí a pokoja mu nedáva,
kým len neborák chudobný človek neuznal, že má svedomie pravdu. Že to inak nepôjde, len aby
hneď a hneď zaniesol zlatú reťaz do mesta, žeby v meste vyhlásili, čo našiel — kto našiel.
Nechže sa poteší ten, čo reťaz ztratil.Vzdychol si chudobný človek, vzal do kapsy kúsok suchého chlebíka a zlatú reťaz a vybral
sa do mesta.Ide, ide lesom, až príde na to isté miesto, kde reťaz našiel a kde, ako slýchaval, víly
svoje tance mávaly.Tam vám stretne krásnu dievku. Bola bielučká ani padlý sneh, na zlatých vlasoch, hľa,
ani svätojánske mušky, práve také kamene jej svietia — ako v reťazi, čo on v kapse nesie.
Oblečená je ani princezná — no zalamuje rukami a z očú jej slza za slzou padá.Chudobnému srdce stislo i obdivom nad toľkou krásou, i ľútosťou, že je taká rozžialená.„Čože tak plačeš, krásna dievka?“ — spytuje sa neznámej.„Ach, ako by som neplakala?!“ — hovorí krásna dievka, „ztratila som tu zlatý pás — kto
ho nájde a predá, kúpi si zaň najväčšie kráľovstvo sveta.“„To je dobre!“ — vraví chudobný, „som rád, že nemusím ísť do mesta! Akže je toto on,
tvoj ztratený pás, vezmi si ho a neplač!“Rozjasnila sa bielučká tvár, zažiarily krásne oči. A chudobnému človekovi sa zazdalo,
akoby od jej úsmevu a od žiare jej očí rozjasnievalo sa na široko-ďaleko.Vzala neznáma dievka zlatý pás, pripásala si ho a hovorí:„Ďakujem ti, dobrý človek! Za svoju statočnosť zažiadaj si, čo chceš, odmením sa ti
kráľovsky!“Usmial sa chudobný, veľmi vďačný už i za pekné slová krásnej dievky, a hovorí:„Čože by som si mal žiadať?! Urobil som len ako som mal a ako mi kázalo svedomie. Ale
keby si mala pre mňa nejakú prácu, veľmi rád by som si statočne niečo zarobil. Lebo, aby
som ti pravdu riekol, už dva dni som ani plávočky nenašiel.“„No hľa, keď je tak, že si taký chudobný, nemôžem sa ti neodmeniť. Poď so mnou, dám ti
striebra-zlata, koľko len unesieš.“Rozpomenul sa chudobný, akú mrcha noc mal, ako mu svedomie zle-nedobre húdlo, kým sa len
nevybral s reťazou z domu. Zľakol sa, že keby vzal zlato, svedomie ľahko by si zas našlo
príčinu ho nepokojiť.„Milší mne môj svätý pokoj, ako tvoje zlato!“ — pomyslel si chudobný človek. A iba sa
usmial a hovorí:„Ďakujem ti, krásna dievčička! Nevezmem ja od teba ani zlata, ani striebra. Rád som, že
som ťa potešil!“ — a pozdraviac, už sa i bral domov.Ale vďačná neznáma že ho neprepustí, kým si aspoň pre potešenie na pamiatku od nej niečo
nevezme.Vyňala z korunky, čo jej na hlave žiarila, dva drahokamy a hovorí:„Vezmi si aspoň tieto dve sklíčka, dobrý človek. Majú ony čarovnú moc: keď sa nimi
podívaš, uvidíš, čo sa kde robí. Ale nie jednako: ak sa zahľadíš cez biele, uvidíš za seba
— ak sa cez ružové, pred seba — bielym smutné, ružovým veselé veci. Ale si ich šanuj, dobrý
človek! Lebo každým sklíčkom môžeš sa podívať iba tri razy v živote — nikdy viac!“„Čože by som si nevzal?!“ — pomyslel si chudobný, „nie je to ani zlato, ani striebro,
iba kási šepleta!“Sľúbil krásnej dievke, že si bude sklíčka šanovať a že sa bez potreby cez ne nepodíva,
poďakoval sa pekne a šiel domov.Žil si chudobný človek ako predtým, žil si s kozičkou Belkou a trápil sa o živobytie ako
predtým. Na sklíčka bol už pomaly zabudol. Vyložil si ich v uzlíčku za rošť a ani mu na um
neprišlo, aby sa cez niektoré z nich podíval.Iba na Štedrý večer sedí si neborák pri pahrabe sám. V dome ani čierneho posúška — nie
žeby slávnostnej večere, sladkého hriateho a makových opekancov s medom.Bolo mu smutno na duši — nevýslovne smutno. Vedel, že tam dolu medzi ľuďmi je veselo,
zvony zvonia na radosť, že sa narodil Ježiško. Deti sa tešia z darov a starí sa tešia s
nimi! Len on nemá nikoho, kto by ho aspoň dobrým slovom obdaroval. Čo by mu aspoň len pod
oblôčkom zaspieval!Tu si pomyslel na tie skielka za rošťom, že by sa nimi aspoň mohol pozrieť na ten
radujúci svet — ak je pravda, že nimi vidí za seba i pred seba.Vyňal skielka, hľadí — biele svieti ani čistá slza, ružové žiari ani slniečko na
Letnice. Pomyslel si, ako mu krásna neznáma prikazovala nepozerať cez ne bez potreby. Ale
sa len rozhodol pozrieť sa tým bielym sklíčkom.Priložil si biele skielko k oku a pozerá — pozerá… A čo vidí?!Našiel sa v rodnom dome, v chyži, kde na prostriedku nachodilo sa biele postlanie. Na
postlaní jeho mamička, tvár ani z vosku, ruky na prsiach sopiate. Pri postlaní tri siroty
—: on a jeho dvaja bratia. Vidí tú najsmutnejšiu chvíľu svojho života, vidí mŕtvu mať i
seba, sirotu nevoľnú, cez biele skielko, práve tak, ako keby to len teraz bolo.Slzy ho zalialy. Složil skielko a zaželený dávnou, znova ožitou strasťou, vyplakal sa do
vôle.„Nedobrá kási je to vec!“ — pomyslel si chudobný človek. No keď sa vyplakal, zacítil
také uspokojenie, sťa by ho vlastná mať bola polaskala.Onedlho, keď sa zasa len cítil opusteným, zasa len vzal skielko, že sa aspoň pozrie na
ten boží svet. Nazdal sa, že uvidí, čo sa kde robí, ako si ľudia žijú.Priložil si skielko k oku — pozrie — vidí nedobré veci! Zasa vidí sa v rodnom dome —
bratia, už odrastení, socajú ho z kúta do kúta. Potom najstarší zavesil mu kapsu na hrdlo a
vystrčil ho predo dvere. A on ide, ide vlastnými bratmi vyhnaný, von do šíreho sveta.Všetko to videl cez biele skielko práve tak, ako sa s ním stalo pred rokami.Slzy ho zalialy. Skrivodlivosť, ktorú už dávno bol bratom odpustil, znova mu v duši
ožila. Vyplakal sa do vôle.A keď sa už tak vyplakal, a keď im i zasa odpustil, zacítil v duši svätý mier. Ba i
radosť ho nadišla, že je sám, ďaleko od nežičlivých ľudí, že je okolo neho šíry, voňavý les
a nad ním krásna hviezdna obloha nebeská.Stalo sa i po tretí raz, z dlhej chvíle a či už ako, zahľadel sa chudobný človek cez
biele skielko. A zasa vidí sám seba, ako vracia sa zo sveta do rodného kraja, aby aspoň na
rodnú hrudu ustatú hlavu složil. I vidí sa, ako snáša skáľa, vláči borovice, ako lepí si
svoju chalúpku bez pomoci — sám a sám… Všetko prežité znova ožilo mu v duši. Slzy ho
zalialy — i vyplakal sa do vôle.No, keď sa už dosť naplakal, zacítil v duchu uľahčenie — ba i radosť, že je chalúpka
dávno hotová, že je vystlaná mäkkým machom a že je v nej sám a vôkol neho mlčanlivé hory a
nad ním krásna božia obloha.Chcel zaviazať skielka do uzlíčka a vyložiť za rošť — hľadí, bieleho skielka niet! Skoro
sa potešil, že ho niet, že už bude pozerať cez ružové skielko radosti! Ale si pomyslel, že
bude skielko šetriť, aby sa ním mohol potešiť, až bude s ním najhoršie!A veru neraz sa zdalo, že už horšie byť nemôže! Neraz bol chorým a nemal mu ani kto vody
podať — neraz už naozaj nemal ani čo do úst položiť. Veľmi bolo by sa sišlo pozrieť sa
ružovým skielkom radosti, zasmiať a potešiť staré srdce. No on premohol strasť i žiaľ —
radosť nechával si naposledy.Tak žil si chudobný človek dlho — kto zná ako dlho si žil a bol už úplne sám. Kozička
Belka mu už dávno uhynula. A už ho ani tie lesy netešily ako kedysi! Boly široké-ďaleké —
stromy nedohľadne vysoké a obloha nad nimi oku nedostižná… Celý boží svet, ktorý vždy mal
tak rád, stal sa priveľkým! Ba i tá jeho chalúpka sťa by sa bola rozrástla na všetky štyri
strany. Najradšej sa v nej utúlil do kútika na lôžko, vystlané mäkkým machom a voňavou
materinou dúškou.Tam preležal neraz celé dni i noci. A len jedno ho ešte tešilo: že si raz rozviaže
uzlíček, vezme ružové skielko radosti a nahľadí sa cezeň do vôle.Raz ako tak leží, klope ktosi na dvere. Zadivil sa chudobný človek, kto to k nemu ide,
keďže už dávno ani vtáčka-letáčka. Hľadí — — a do dverí biela Smrťka!„Dobrý večer!“ — slušne pozdraví sa Smrťka a doloží: „Idem pre teba, dobrý človek!“„Vari už?!“ — vraví on zadivený.„Veru už. Je čas. Nič nezmeškáš — ani nezanecháš ničoho…“„Ej, ba veru áno, milá Smrťka! Mám ešte čosi, čo nemôžem opustiť. Toť v uzlíčku ružové
skielko radosti… cez celý život som sa cezeň nepodíval!! Počkaj, nech sa nahľadím cezeň do
vôle!“Takto hovoril neborák chudobný človek. A hoci neraz Smrť i sám volal, trochu bol i rád,
že ju môže vyhovoriť.„Počkám,“ — usmiala sa Smrťka, „nahľaď sa, milý, do vôle“ — a sadla si mu v záhlaví.Načiahol sa chudobný za rošť, trasúcou sa rukou vezme, rozviaže uzlík, priloží si
skielko k hasnúcemu oku — a nebeská slasť rozleje sa mu po tvári.Vidí — steny chalúpky sa rozstúpily, strecha zdvíha sa nad ním dohora… Nad ním sladká
obloha nebeská a vôkol neho blízky voňavý les prehráva čarokrásnu pieseň — pieseň akú nikdy
v živote nepočul! A na nebi plno hviezd, blízko-blízučko a medzi nimi chodníček… nie
chodníček, lež zlatý pás vinie sa, celý posiaty ružovými skielkami. Vinie sa hore-hore až
po najvyššiu hviezdu… A milý ktosi prichodí po chodníčku, kýva mu, usmieva sa a volá ho za
sebou…Sodvihol sa, že pôjde, pôjde azda rovno do slávy nebeskej… V tom mu Smrťka vyrazila
skielko z ruky — a prv, než by sa bol spamätal, pojala jeho dušu a niesla ju do ríše
neznáma.
|
Podjavorinska_Carovne-skielka.html.txt
|
Julinkin prvý bálV mrazivé nedeľné popoludnie, po odbavenej večierni vo filiálnej cirkvičke, sedel pán
farár v školskej izbe za stolom a počúval, čo mu rozpráva miestny pán rechtor. Učiteľ,
starší človek zhrbenej postavy, bol v najlepšom prúde, keď ho vyrušil cengot zvoncov a
dupot koní na zamrznutom dvore. Hneď zatým bolo počuť zvuk viacerých mužských hlasov,
rýchlych, pružných krokov a klopanie na dvere. Nestačil povedať: voľno, už roztvorili sa
dvere a vstúpili traja mladí ľudia. Dvaja hneď na prvý pohľad prezrádzali, že prináležia k
stavu duchovnému, tretí k svetskému. Všetci traja boli pekní, mladí, strojní a veselí.— Služobník ponížený! — a — Dobrý deň vám vinšujeme, — volali príchodzí a ukloniac sa,
podávali domácim ruky.— Humillimus servus,[1]— vítal ich prívetivo starý pán farár a zdvihol sa trochu na svojom mieste. —
Kde ste sa tu vzali a čo vás sem priviedlo, bračekovci?— Vážna vec doviedla nás sem, vysokoctený pán otec a báťa náš! — začal v mene druhých
pán brat Komár, na ten čas kaplán v susednom meste. Pri tomto úvode namáhal sa dať svojej
tvári výraz veľkej vážnosti, ale temer márne, lebo okolo úst hral mu milý úsmev a z očú
svietil žart a veselá myseľ.— Tak, tak, nože, no! Von teda s tou vážnou vecou!— Item, azda ráčili ste už i počuť, pán otec a báťa náš, že v našom meste poctivé
tovarišstvo kupecké usporiada svoj obvyklý fašiangový bál. Na túto krásnu zábavu pozvaný
som týmto pánom, — ukázal na toho zo svetského stavu, — ako riaditeľom i ja, a aj ako
spoluriaditeľ. Záleží nám teda všetkým na tom, aby sa táto zábava vydarila čo najlepšie,
preto prišli sme vás pýtať a úctivo prosiť, aby ste svoju pannu dcéru Julianu na túto
počestnú zábavu pustili… — dokončil a sadol si na ponúkaný stolec.Starý pán urobil veľmi vážnu tvár. Takáto vec vyžadovala si zrelé rozmyslenie. Dnes
večer bál, teraz sú už dve hodiny popoludní, dievča ešte nič nevie, ale pravdepodobne tuší
— a túži. Jednako neponáhľal sa prísny otec so svojím rozhodnutím. Vytiahol si tabačnicu,
šnupol raz, dva razy, a potom začal sa vyhovárať, že jeho dcérka je skromné, v bázni božej
vychované dedinské dievča a že na podobných zábavách rozširuje sa len samopašnosť. Ale
mladí páni nedali starému pokoja, kýmkoľvek nerozkázal priahať. Hneď zatým dvoje saní
uháňalo k blízkej veľkej dedine.Tam, v susedstve štíhlej veže, stála vtedy ešte stará, nízka fara. Nízka a tesná, ale
často navštevovaná. A odkedy dorastalo tam utešené dievčatko, ozajstný ružový púčok,
častejšie zavítali hostia na faru.To dievčatko bola najstaršia farárova Juliana Anastázia. Jej dve mladšie sestričky
bavili sa ešte s bábikami, ale tiež boli pekné a pôvabné. V to nedeľné popoludnie nudili sa
všetky. Uliana, ako ju tamojší ľud volal, stála pri obloku a hľadela von na zasnežené pole
a kopce. Či očakávala niečo zvláštneho, vyžiadaného pre tento deň? Zuzanka a Karolínka,
hlasne štebotajúc, povyťahovali bábiky a pestré handričky, že idú šiť, hoci im nedeľňajšiu
prácu nevlastná mama nedovoľovala.Farárka, druhá žena farárova, chodila svojím tichým mdlým krokom po práci, po takej,
ktorá sa i v nedeľu konať musí, najmä zaoberala sa najmladším svojím dieťatkom, dievčatkom,
a starším chlapčekom, miláčikom, ktorý sa zabával v čeľadníku s mendíkmi.Zrazu Ulinka odskočila strmo od obloka; začula spiežovce a jej bystrým umom preletela
myšlienka, že sedliacky záprah neoznamuje takto svoj príchod, ale že sa blížia panské sane.
Nesvedčno mladému dievčaťu vyzerať na cestu, akoby vyčkávala niekoho — keby to otec videl,
pokarhal by ju. Preto vybehla Ulinka do kuchyne, za ňou jej rýchlym útekom splašené
sestričky, a izba ostala na chvíľu prázdna.Keď páni vkročili odrazu do izby, pán farár musel zvolávať svoju čeliadku zaradom. Prvá
prišla pani, privítala hostí a pozrela spýtavo na pána manžela. Na jej peknej tvári nebolo
vídať úsmevu. Len raz, ako sa vydala, zasmiala sa na žartovnej myšlienke svojej dcérušky.
Hovorilo sa, že je preto taká clivá, meravá, lebo prežila smutný prípad. Ešte pred prvým
svojím výdajom — farár bol jej druhý muž — zamilovala sa do svojho bratranca. Ten bol ešte
len študent a nemohol sa ženiť, ale obaja si sľúbili vernosť až do smrti. Lenže rodičia
dievčaťa nechceli o takej láske a o tom sľube ani počuť, a keď prišiel vážny pytač,
profesor, dievča mu prisľúbili. Milenec bol vtedy na cestách, pošty boli nedostatočné,
telegrafov ešte nebolo, a kým úbohý milý zvedel a ponáhľal sa domov, jeho snúbenicu viedli
už polomŕtvu od sobáša. Zúfal si, ona plakala, ale všetko darmo: musela poslúchnuť a poddať
sa neúprosnej rodičovskej vôli. Dala sa „zaviť“, dala sa posadiť do koča, s ňou svatky,
družice, mladý zať. Ľahké koče uháňali so svadobnou družinou hlbokým dolnozemským prachom
(stalo sa to v jednej z banátskych veľkých dedín)[2], mladucha sa obzerala — za ňou ostávajú rodné domy, žírne polia, cesty
križujúce sa sem-tam, pri ceste tu strom, tam šíp osamelý. Vtedy ešte nebolo toľko
drevených jahôd (morušových stromov) strán cesty, pustatiny boli ešte pustejšie a pláne
jednotvárnejšie. Niekto beží za kočom, mladá nevesta ho spoznáva: to je on — to je on! Chce
sa nahnúť z koča, volá naňho žalostne. Vtiahnu ju naspäť, ale on beží, chytá sa košiny,
akoby chcel zastaviť a vziať si svoju milú. Ale koč trhne, a on leží v prachu. V diaľke
miznú vozíky, oblaky prachu usadúvajú sa na širokú pláň a mladý človek sa dvíha a opäť
klesá do šípiny strán cesty. Ako opitý točí sa a zachytáva do šípu a rozkrvaví si ruky, ale
necíti tú bolesť, lebo jeho bolí v hrudi kruto, nemilosrdne. Vlečie sa domov pomaly,
pomaly, domov, k materi-vdovici, sadne si za stôl, oprie ruky oň a hlavu do rúk, sedí a
dumá celý deň a celú noc. Mať ustráchaná, prihovára sa mu i chce ho prinútiť, aby zjedol
niečo a ľahol si, ale on sa nehýbe. Napokon ho volá, trhá — a ani to ho neprivodí k životu,
lebo je mŕtvy…Odvtedy sa pani farárka nezasmiala, len raz, keď malá dcérka niečo veselého povedala. —
A nežila dlho.Pán otec predniesol svojej žene prosbu mladých ľudí. Ona povedala, že Ulinka nie je
prichystaná ísť na taký skvelý bál, že nemá ani šiat ani čo k tomu treba; ale mladí páni
neustali prosiť, dôvodiac, že panna Ulinka je krásna i v najprostejších šatách — a napokon
presvedčili i pána otca o tom tak, že dal zavolať Ulinku do izby.Dievča prišlo so sklonenou hlávkou, tváričku mala plamennou žiarou akoby obliatu.
Vkročila váhavo, ticho, ako sa patrí (alebo patrilo) na dobre vychované dievča. Pri dverách
urobila poklonu a zašeptala: — Pekne vítam u nás.Potom uprela oči na zváčov, oči, ktoré pomútili hlavu mnohým. Jej pohľad sa i spytoval,
i sľuboval, i žiadal. Podala každému ruku, lebo ich už poznala dávnejšie. Túto rúčku nedbal
by bol podržať každý z prítomných, najmä pán brat Komár, taká bola pekná, malá, teplá a
mäkká. Krása jej rúk bola vychýrená i neskôr medzi známymi — až do pozdnej staroby.Keď jej pán brat Komár v mene svojich druhov predniesol žiadosť, obrátila sa k otcovi a
povedala: — Ako apuško rozkážu.Pozrela na otca prosebne, lichotivo, a on neodolal, lebo Ulinkine výrečné oči upomínali
ho vždy na jeho prvú lásku, na maminku tohto miláčika. Starý pán teda privolil, mamička
nemohla inšie, len tiež prikývnuť, vlastne Julinka sa jej ani neopýtala, lebo tie dve veľmi
rozdielne povahy si nerozumeli a nesúhlasili v ničom.Uspokojení a šťastní, že vykonali, čo chceli, mladí páni sa pobrali, lebo mali ešte
jednu alebo viac sestričiek týmto spôsobom a na ten cieľ „vypýtať“.Ulinka rezko pobehla k otcovi v netušenom šťastí pobozkať mu ruku. Potom vybehla do
bočnej izby, otvorila veľký, starý „komód“ a vyňala z neho svoje letné, ľahučké šaty z
bieleho batistu s drobnými ružovými kvietočkami. Vyňala i škatuľu so stužkami a inými
ozdôbkami, i letné črievičky a biele jemné cvernové pančušky a zakrútila všetko do balíka.
Prehodila na seba zimný kabát, takzvanú heroiku (alebo herovku), na hlavu šál; ale
nezabudla ani na praktickú otázku: peniaze. Pán otec vyčítal jej na stôl dva desiatniky.— Tu máš jeden desiatnik na kvietok. Kúp si ho zo sapúnu na pľaci — (v mydle
pozapichávané veľmi prosté ružičky predávali „kofy“ na trhu) — a tu máš druhý desiatnik na
entré. Pozdrav báťu a néniku u Repuškov a… nezabúdaj, že si kňazova dievka!V Gemeri „dievka“ neznačí to, čo v Liptove „slúžka“, ale toľko ako dcéra, čiže panna.Dievča vďačne vzalo peniaze a zakrútilo ich do uzlíčka. Potom pobozkala otcovi a maminke
ruky, dievčencom zavolala „Dobre sa majte“ — a už kráčala von dvermi. Zo dvora zabočila
chodníčkom do susedov. Zaklopala na oblok.— Jaj, bože! Ktože je? Vari sa to oni, naša Ulinka, kdeže ideš… jaj, kdeže sa vybrali,
kvietok môj? — ozvalo sa z izby.— Do mesta, ňaňa, či sú doma báťa Miško? Keby mi zapriahli do saní a odviezli ma do
mesta!— Doma, dieťatko, doma, iskra moja, — opakovala ňaňa. — Hneď ho zdurím, ale nechže sa
páči dnu, tamvon je zima.Ulinka zimy necítila, ale len šla, keď ju volali, i tak musí chvíľku počkať. Ňaňku
všetky farské deti rady mali, ale ona najradšej Ulinku. Odkedy Ulinka prišla zo Spiša, kde
si doplnila edukáciu, stávalo sa často, že ňaňa nevedela, ako oslovovať svoju Ulinku, i
rozhodla sa, že jej bude tykať, v nedeľu však, keď bude hrdo oblečená, onikať. I tak sa
ešte vždy mýlila.O chvíľu sedela Ulinka na saniach. Mrazivý vietor dúchal dedinou; nad ňou letel kŕdeľ
vrán, ale ona nedbala na ich smutný škrek; veselosť v srdci a radosť v duši: tak pozrela
pred seba, keď uvidela kmitať sa tri sobotské veže.Jej srdiečko bilo strmo v radostnom rozochvení. Oči jej svietili, ústa sa usmievali, hja
— bola mladá, bola pekná, a ona to aspoň tušila, ak nevedela. Ruky láskavo túlili balík s
bielymi šatočkami. Oj, šťastná hodina, blahé chvíle prvého vystúpenia vo veľkej spoločnosti
pri hudbe a tanci, na bále, na najkrajšom zo všetkých!Sane sa rýchlo blížili k mestu. Večerilo sa, keď báťa Mišo zastal pred neveľkým domom,
kde býval príbuzný pána farára, spomínaný už báťa Repuška, kantor a učiteľ cirkvi
sobotskej. Ulinka temer ani nečakala, kým sane zastali, ale zoskočila a zhodila herovku zo
seba do saní (herovkou báťa Miško hneď zakryl ksebného koňa), rezko prebehla cez dvor,
zaklopala na izbené dvere — a hneď i otvorila.Z teplej nízkej izby zasvietil jej už lúč lampôčky v ústrety a od pece vítal ju príjemný
ženský hlas.— Si to ty, Ulka moja, diťä mojo?— Ja, nénika, dobrý večer vinšujem!— Kde si sa tu vzalo, diťä mojo?— Prišla som, nénika, na bál; či pôjdu so mnou?— Ako by nie! Veru puajdem, diťä mojo, Ulka moja, — uisťovala ju pani učiteľka, rodom zo
Štitníka, a keď jej Ulinka pobozkala ruku, ona ju srdečne vybozkávala na obe líčka.— A kdeže sú ti bálové šaty? — spýtala sa nénika.— Tu, pod pozuchou v batôžku!— Daj sem, Ulka moja, nechže ja to vidím.Ulinka rozviazala uzlík na batôžku, rozvinula šaty pred skúmavým okom nénikiným, a tu sa
ukázalo, že šaty musia sa ešte oprať, naškrobiť a vyhladiť.— No, bude to, hneď ich vyperiemo a tu na peci vysušimo. A kvietok na hlavu?— Ten si idem kúpiť zo sapúnu.— Dobre, diťä mojo, tájdi s Judkó, lebo sä už mrká. Jä opatrím Miška a operiem šaty. A
čo máš na hrdlo?— Nič, nénika, — odpovedala trochu zarazene Ulinka.— No, i tak dobre. Dám ti ja mojo perly. Sú opravdivé, ale len jedna šnôra. Len sä
ponáhľaj, Ulka moja, a prídi hneď naspäť.Ulinka šla v sprievode malej slúžky Judky a šťastlivo, bez prekážok kúpila kvietok na
trhu. Bolo ich tam už málo, predavačka poberala sa už domov. Keď sa Ulinka vrátila, našla v
izbe ešte jedno dievčatko, ktoré tiež malo ísť pod nénikinou ochranou na bál. Pozdravili sa
po priateľsky a Ulinka hneď šla pomáhať nénike. Tá už bola vyprala šaty, naškrobila a
prevesila ich ponad zelenú pec ako cez krinolínu. Hneď sa začali v peci hriať železá,
hladili sa fodričky, čipôčky a sukienka obkratná, a čosi-kamsi boli šaty vyhladené — a keď
ich prestrela na posteľ, potešili sa, že boli ako z cukru.Medzitým začala sa strojiť i druhá slečinka. Tá mala stužiek, kvietkov až hrúza a
nevedela si rady, až kým jej nénika nepomohli. Ulinka tiež začala so svojím obliekaním,
umyla sa, učesala na hladko, vrkoče na kontík a za ľavé uško, vedľa kontíka, kvietok za
desiatnik. Obliekla si šaty, natiahla necované rukavičky na útle rúčky — a bola hotová ísť
na bál. Ešte pomohla i svojej priateľke, ktorú omŕzalo, že by sa bola radšej pustila do
plaču. A ešte si pripravila šnúru nénikiných drobných, ale opravdivých perál na štíhle
hrdlo, čo ju nemálo potešilo, ale jej radosť a šťastie sotva zväčšilo, keďže už i tak bola
prešťastná.I nénika sa pristrojila. Vytiahla si z komódy taftové sobášne šaty s kratučkým živôtkom,
obliekla ich síce pobiede, lebo od svadby prešlo niekoľko rôčkov, pani učiteľka narástla i
stučnela — ale zato sa vpratala do nich. Cez plecia si prehodila drahocenný šál a na hlavu
si založila veľký čepiec z čiernych stužiek a čipiek. V jeho náberách jej milá, ustarená
tvárička temer zmizla.I báťa Repuška prišiel domov z prechádzky a bol radostne prekvapený spanilými hosťami. S
nelíčenou záľubou pozeral na dievčence, a najmä na Ulinku.— Ej, Ulinka, diavšä, akia si mi krásna! Hläďže, hläď, kto by si bol pomyslel, že sa
takto vyparádiš? No, budeš ty, adanimam, tancovať, ty veru nebudeš petrušku predávať[3]. — Pritom jej chytil ruku svojou ľavicou a pravou tak tľapol do Ulinkinej
dlane, že sa celá rozčervenala. Nezabudol podobne pozdraviť i druhé dievčatko a povedať jej
niekoľko obodrujúcich slov, takže i jej sa tvárička vyjasnila.— Skoro sä i ty, starý, — náhlila pani učiteľka, — tu ti kaput, tu šatka; my musíme byť
medzi prvými, kto zná, či Ulinka neotvorí bál?Ešte sa báťa preobliekal do kaputa, keď cupol do izby pán brat Komár, celkom zahriaty.Dievčatá sa do radosti zapýrili, hneď klopili oči, hneď ich zvedavo obrátili k nemu.
Mladý pán brat so záľubou pozeral hneď na jednu, hneď na druhú, páčili sa mu obe, ale
predsa viac sestrička Ulinka.— Báťa, sem ceruzku a hárok papiera, ja budem značiť všetky tance, čo bude sestrička
tancovať!— A vy by ste adá netancovali? — opytuje sa báťa.— Nie, ja zo zásady netancujem, to viete.— I to by bolo, z toho nebude nič, — replikoval Repuška, vyťahujúc ceruzku; ešte ju i
zastrúhal.Nénika v sprievode Judky doniesla večeru: za misu plnenej kapusty a vyprážané buchty.
Núkala svojich hostí, a keď sa dievčence zhŕdali, povedala:— Ej, vera vy musíte niečo zjesť. Beztak myslím, že si ty, Ulka moja, ani ontref
(olovrant) namala.— Veru nie, — zasmiala sa Ulinka, — ani mi na rozum neprišlo! — Na veľa núkania jednako
len niečo okúsila.Báťa pre obveselenie mysle doniesol fľašu vína a neustal núkať, kým si milé dievčence
aspoň trošku nechlipli.— Ale puajdeme, starý, už je čas, — povedala naostatok nénika, a tak šli. Mali dosť dlhú
cestu, ale chodník bol hladký, zamrznutý, dievčatá, akoby sa ani zeme nedotýkali, vznášali
sa ľahko a veselo, a keď báťa Repuška vystrájal žarty a dodieval do nich, vynašli sa a pri
všetkej úctivosti mu rezko odpovedali.Prišli do veľkého hostinca, kde bola tanečná dvorana. V najlepší čas; niekoľko mamičiek
už sedelo vedľa pekne dekorovaných stien. Sedeli s tvárami vážnymi, rovno, meravo, a
prezerali si dokonale každého, čo vošiel. Dievčence, príslušné týmto vážnym matrónam, stáli
v skupine a obzerali si jedna druhú, šuškali si alebo ovievali sa papierovými, pekne
pomaľovanými vejármi. Boli pekne vystrojené, každá podľa možnosti; medzi nimi dcérky
bohatých mešťanov, oblečené v drahé šaty, šperkami ovešané, ale ani jedna nevkročila s
takým zvláštnym pôvabom a istotou do sály ako práve Ulinka. Sama sa neskôr čudovala, že sa
ani najmenej nebála a cítila sa, akoby tu už mnoho ráz bola tancovala.Nénika sa zdvorile uklonila paniam a sadla si k známym. Obe dievčatká zastali si vedľa
nej.Hneď zatým začala hrať hudba. Veľké, dosiaľ zatvorené dvere na vyšnom konci dvorany sa
otvorili a dnu sa valil divotvorný stroj. Bola to loď, symbol obchodu a kupectva;
pohybovala sa na skrytých kolieskach. Týmto zjavom bývali za onoho času otvárané kupecké
bály. Z jedných dvier dvorany šla loď k druhým. Bola naložená rozličným tovarom, pravda,
len imitovaným; veľké klobúky cukru, baly kávy s rozličnými vinetami, debničky čaju,
pomaľované čínskymi písmenami a paničkami so slnečníkmi; súdky s rumom, vrecia s ryžou,
škarnicle s mandľami, hrozienkami a košíky s pomarančami. Na lodi stál šumný mladý človek,
prvý pomocník najväčšieho závodu so špecerajom v meste; matrózi vo fantastických krojoch
poobliekaní vrteli sa okolo kormidla, iní námorníci zasa ťahali loď, akoby ju viedli z
búrlivého mora do tichej hladiny prístavu. Hudba bola veselá, tomu primeraná, námorníci
podľa jej taktu pokrikovali a vydávali svoje heslá. Loď pohybovala sa veľmi pomaly, aby to
dlhšie trvalo. Keď prišla naprostred dvorany, na kapitánov povel zastala. Kapitán skočil z
lode, pobral sa rovno k Ulinke, urobil poklonu a poprosil ju o prvý tanec. Ulinka vložila
ruku do kapitánovej a pri zvukoch teraz už rezkej hudby točil sa mladý pár okolo lode ešte
prázdnou dvoranou.Ulinka, dievka dedinského kňaza, s kvietkom zo sapúnu na hlave, vo vypratých šatočkách:
táto Ulinka otvorila bál.Veru dosť bolo i takých, čo na to počítali a čo jej teraz závideli, ale viac takých, čo
jej to dopriali, lebo ona bola ku každému milá a prívetivá.— Fundament je byť takou krásnou, ako je naša Ulinka, — poznamenal báťa Repuška a
usmieval sa blažene, akoby sa tej pocty bolo jemu dostalo.— Sem ten papier, báťa, toto by bol numero jeden, — zvolal pán brat Komár a napísal
veľkými písmenami, že sestrička začala bál s jedným z hlavných riaditeľov. Dvorana sa tak
naplnila tancujúcimi, že v najbližšej prestávke odviezli loď i s nákladom druhými dvermi,
keď už splnila svoje určenie na tento čas.Komár len zapisoval, ale tu sa i zahľadel, i zamyslel, i odišiel trochu za občerstvením,
takže si zápisky celkom zmiatol. A tak stratil Ulinku načas z očú. Vyzerá ju — prezerá rady
točiacich sa párov: hľa, tamto je, tam sa obracia i krúti, i cifruje a uhýna, zvŕta sa a
kráča drobným krôčkom, a všetko tak pôvabne, že sa v pánu bratovi vzbudila túžba po jednom,
len po jedinom tanci.Vzbudená túžba dostávala ráz žiadosti. Keď zahriata Ulinka prešla vedľa neho k nénike,
zastavil ju:— Sestrička Ulinka.— Čo, pán brat?— Rád by som s vami tancoval, len jeden tanec!— Nuž tak tancujme.— Ale ako? Môj pridlhý kabát…— A nemáte frak?— Nemám, kdežeby, — povedal Komár a hľadel na Ulinku, či mu nevie rady. A ona ju hneď
vedela.— Počkajte, pán brat, veď vám ja opatrím frak.Prešťastný Komár čakal; videl, že Ulinka šla rovno k nénike, potom že si prezerá rady
mladých i starších pánov, a potom ako sa jej ústa spokojne usmiali a ako čosi vysvetľuje
nénike.A ona to néniku volala:— Nénika, nech idú so mnou.— Kam, diťä mojo?— Tamto k tomu pánovi, čo netancuje.— Ach jaj, diťä mojo, kto je ten pán?— Ale, nénika, či ho nepoznajú, veď je to pán Omasta, kupec, u ktorého kupujeme
špeceraj.— Máš pravdu. A nač ideme k nemu? — spytuje sa zvedavá nénika.— Ideme pýtať frak pre pána brata Komára!Pán Omasta sa potešil Ulinkinmu príchodu a vyslyšal veľmi zdvorile jej prosbu. Poznal ju
a jej celú rodinu a želal si aj udržať priazeň dobrých odberateľov. Preto bol hneď hotový
dať svoj zelený frak za čierny Komárov kaput. Ulinka len kývla hlavou a Komár, ktorý ju
pozoroval, vedel, čo to znamená. Niekoľko rýchlych krokov — a už bol pri dobrom kupcovi.
Predstavil sa a spolu odišli do bočnej izby, ktorá bola zariadená za „kvadrobu“. Tam sa
preobliekli, žartujúc a obzerajúc jeden druhého. Ešte vypili po pohári piva — tuším na
Ulinkino zdravie a na svoj úžitok — a po takejto metamorfóze pán brat prišiel volať
sestričku do tanca.Frak mu bol síce trochu tesný, trošku krátky, lebo pán Omasta bol človek šťúply a Komár
sa ani najmenej nepodobal na svojho menovca z ríše hmyzu, ale bol chlap pekne urastený. Ani
to ho netrápilo, že možno kdesi na chrbte frak dostane nebezpečnú trhlivu, podľa predpisu
etikety pekne sa uklonil a smiešne-vážne poprosil o tanec. Spustili práve „modestnú“
franciu, potom čardáš, ale ten solídny, i ceperlu — a oni sa tak vyzvŕtali, vykrúcali, až z
toho mal báťa i nénika veľkú radosť.Keď prišla polnoc, počastovali mladí páni svoje tanečnice všelijakými cukrovinkami,
ovocím — a ktorá chcela, i pivom, ale dievčatá sa zhŕdali, ako to býva, len práve že z
ovocia a tých cukroviniek okúsili. Tým lepšie sa opatrili Repuškovci, najmä on sa nedal
núkať a vypil za všetky tri svoje „ženské“. Pritom si veselo „zaadanimamoval“, že on veru
vďačne príde i druhý raz s Ulinkou na bál.Ale že na svete nič netrvá dlho, najmä čo je príjemné ľuďom, tak prišiel koniec i tejto
podarenej zábavy. Nad ránom, keď gardedámske rady redli, keď dievčatá začali sa rozchodiť,
nechceli mladí páni Ulinku pustiť, aby ešte aspoň jednu franciu počkala. Ale nénika vedela,
čo sa svedčí, a veľmi energicky protestovala — nehľadiac na to, že na strane mladých pánov
bol i sám jej predrahý manžel.Keď mladí páni videli, že ju nezdolajú, uspokojili sa a poradiac sa medzi sebou, povedal
jeden za všetkých:— Dobre, teraz prepustíme pannu Ulinku. Ale ráno odvezieme ju na sánkach domov i s pani
tetkou a pritom sa pripovieme na faru na obed, na tanier kapustnej polievky!— A čo k tomu patrí, — doložil usmievajúci sa báťa Repuška, lebo že veru i on tam bude
medzi mladými.[1]Humillimus servus— ponížený služobník (lat.)[2]Stalo sa to v jednej z banátskych dedín— Banát je úrodný
kraj v dnešnej Juhoslávii, kde je väčší ostrov Slovákov, ktorí sa ta vysťahovali v
18. storočí[3]petrušku predávať— žartovné pomenovanie nešťastného
položenia na plese, ak dievča nemalo tanečníka
|
Vansova_Julinkin-prvy-bal.html.txt
|
I. Ujo BarclayMalá Anička ležala v postieľke, premýšľajúc a premýšľajúc o prekrásnych veciach, ktoré
videla a počula cez deň.Strávila ho s veľkými cestovateľom, kapitánom Barclayom. Bol to drahý starčok; dietky ho
milovaly, väčšmi, ako prázdniny po škole alebo slivkový nákyp na Vianoce.Kapitán Barclay sa práve vrátil s jednej zo svojich dlhých ciest. Tento raz tak blízko
zašiel k Severnej točne, ako len mohol a priniesol so sebou všelijaké podivné veci z tejto
zeme ľadu a snehu. Anička videla vypchaté zvieratá, vtákov; ďalej zbrane, niektoré ako
ohromné vidlice; divné obleky, halenu, čiapku, nohavice a punčochy, ktoré boly zhotovené zo
sobej kože. Videla obrazy mrožov, ľadových medveďov, vlkov, tuleňov a vtákov. Starý kapitán
utešené poviedky jej rozprával o týchto tvoroch; o hnedookých tuleňoch, stavajúcich si
snehové domce s končitými strechami, ktoré sú také pohodlné, že Eskymáci ich napodobňujú,
keď si na zimu budujú domy z veľkých štvorcov zamrznutého snehu. Obydlia tuleňov a ľudí
podobajú sa úľom; ale tuleňove sú lepšie, lebo tie majú dlážky z ľadu, na ktorých sa malé
tuleňčatá narodia a hrajú. Anička videla vypchatého soba, stojaceho v predsieni s parohatou
hlavou, svetlou, jarabou kožou a s veľkými kopytami. Jej hostiteľ jej rozpovedal, že tie
kopytá sa sotva dotýkajú zeme, keď sob beží, rýchle ako vietor. Nijaké štvornohé zviera
nemôže tak rýchle a tak dlho bežať, ako sob, výjmuc krutého, ľadového vlka s ostrým čuchom,
jedného z najhorších jeho nepriateľov. Starý pán povedal Aničke, ako dávajú tuleň a sob
Eskymákovi všetko, čo potrebuje: tukový olej do lampy, potraviny a odev. Hovoril jej o
hroznom ľadovom medveďovi, obávanom nepriateľovi Eskymákov, na ktorého poľujú po poliach
ľadu so smelými, múdrymi psami so žiarivými očami a kudrnatými chvostami. — „Počúvať
kapitána Barclayho je také príjemné, ako čítať rozprávkovú knižku, — pomyslela si Anička, —
a pozerať na náčrtky, ním vyhotovené, je lepšie, ako hľadeť na obrázkovú knihu.“Boly tam Eskymáčky, ktoré si niesly detičky v kapucniach; všetky maly milé, huncútske,
veselé, čľapaté a ufúľané tváre. V kožených oblekoch zdaly sa byť perinami, zakrútenými do
kožušín. Hej, boly to veru podivuhodné poviedky, ktoré starý pán pohovoril Aničke o ľuďoch,
nemajúcich kráľa, vojakov, policajtov, kníh, ani miest, nijakých rolí, žatvy, dreva ani
uhlia, ktorí sa tak bozkávajú, že si trú nos o nos, ktorí hovoria, akoby striedavo kvákali,
kašľali, kýchali, a ktorí majú čudné hostiny, lebo pijú olej z veľrybieho tuku a jedia
surové tulenie a medvedie mäso, pri čom lahôdkami sú im kúsky bieleho sadla. A akí smelí
sú! Kapitán Barclay spomenul, ako divo cválajú na saniach, pospomínal ich hrdinské skutky v
ľoďkách, plochým dnom opatrených a potískaných žrďami! A akí vytrvalí sú! Cez celú tmavú
zimu žijú v snehových domkoch, kde sa len pri lampe zohrievajú! Ach, tá lampa Eskymákov!
Naplnená tulením tukom a dávajúca v dome svetlo i teplo, je taká vzácna, ako Aladinova lampa.[1]Starý kapitán aj to povedal Aničke, že Eskymáci vrúcne milujú svoju zem, — tak vrúcne,
ako Angličan Anglicko. Sužujú sa a umierajú so zlomeným srdcom, keď sú odlúčení od jej polí
snehu a ľadu, ponad ktoré dujú vetry a víchry a ktoré slnko opúšťa, ponechávajúc ich cez
celé týždne v úplnej tme a ešte za viacej týždňov v šedom súmraku. Povedal jej však, že keď
v zime slnko necháva snehovú zem v tme, nahradzuje to tým, že nikdy ju neopúšťa, ba ani
nezapadá nad ňou cez krátke leto. Slnko vtedy, ako nejaký čarodejník, prevádza svoje čary
vo dne v noci. Rozpúšťa ľad, v tok uvádza potôčky, zem pokrýva bledým kvietím, že celá zem
sa podobá záhrade. S rachotom, ako hrmenie, uvoľňuje ľadovce, ktoré pomaly plávajú k juhu.
Trblietajúci sa ľadovec podobá sa hradu s múrami, cimburím opatrenými; iný je ako veža,
roztrieskaná útokami; iný zas ako kostol s lesknúcimi sa stĺpami a oblúkmi, unášaný na
more. Ujo Barclay rozprával Aničke o trblietavých hviezdach, ktoré obveseľujú strašnú zimu;
o vernej polárnej hviezde, ktorá vždy bdie nad obzorom. Hovoril jej o polárnej žiare, o tom
ľúbeznom svetle, ktoré sa niekedy rozjasní a pomaly mizne; ktoré niekedy blčí a žiari,
akoby na tisíce horiacich ihál vzplanulo na oblohe; ktoré sa niekedy vytvorí v stĺpy svetla
alebo v ozrutných zlatých hadov, krútiacich sa a vinúcich, že sa zdá, akoby anjeličkovia
usporiadúvali na nebi veľkolepú ohňostrojovú slávnosť. — Hej, — povedal kapitán Barclay,
púšťajúc kotúč dymu do vzduchu, — najpodivnejšie zo všetkého je to svetlo, ktoré nevychádza
ani zo slnka ani z mesiaca.— Keď nevychádza ani zo slnka ani z mesiaca, nuž čože je to za svetlo? — spýtala sa
Anička.— Neviem, — povedal starý kapitán.— Je to zvláštna zem, — poznamenala tíško Anička; — niekedy je tam stále noc, inokedy
zas stále deň a niekedy je celá v plameni, akoby horela a preca nehorí.— Keď je zem okolo Severnej točny taká zaujímavá, o koľko podivnejšia musí byť Severná
točna sama? — povedal kapitán, napchávajúc tabak do fajky. Jeho ruky boly žilovaté a
zarastené. Veslom a puškou tak ľahko mohly narábať, ako dietky s hračkami.— Severná točna, — ach, áno, povedzte mi, aká je Severná točna? — prosila Anička.Starec potriasol hlavou.— To nikto nevie. Šedé hmly ju kryjú, krystalové ľadovce ju obkľučujú; ešte nikto
neprerazil tie nepreniknuteľné ohrady a nezistil tajomstvo Severnej točny.— A jako si predstavujete vy to tajomstvo, ujko drahý, — spýtala sa Anička tíško.Starý kapitán čo raz záhadnejšie potriasal hlavou.— Ja o tom nič neviem. O tom by vtáci vedeli vyprávať, lebo tí vždy letia tým smerom; aj Polárka[2]to vie, lebo ona nad ním zamyslene sedí; aj kompas hodne vie, lebo jeho ihla
vždy k nemu ukazuje.Starý pán otvoril futrál, v ktorom bol kompas, veľký, ako ciferník hodín.— Pozri, obráť ho, ako len chceš, ihla sa znovu vráti a bude ukazovať na sever, na
Severnú točnu.— Ozaj som zvedavá, čo je na Severnej točne, — zavzdychla si Anička snive, pozorujúc
čarovnú ihlu kompasu, chvejúcu a vracajúcu sa nazad, ako bola obrátená, a vždy ustáliac sa
tak, aby smerovala k severu.— Keby dietky mohly zhotoviť balón, vykúriť a opatriť ho dostatočne potravinami, —
pokračoval kapitán, — vtedy by azda mohly preplávať cez oceľovo-šedú hmlu a ponad
smaragdové ľadovce, a pristáť na tom mieste tajomstva, kde ešte ľudská noha nevkročila,
ľudské oko nehľadelo. Možno, že rastú tam podivuhodné kvety; možno, že robia si tam
hniezdečká krásni vtáci; možno, že je to otvorené more, ktoré sa tam rozprestiera. Azda
býva tam aj nejaký veľký medveď, otec všetkých medveďov; a možno bude tam aj nejaký strašný
čarodejník, ktorý tam býva v začarovanom zámku.*Anička nemohla ani spať. Stále len premýšľala o všetkom, čo počula. Aj pred spaním
nikoho a ničoho si nevšímajúc, premýšľala o Severnej točne. Zabudla potlapkať aj svojho
malého jazevčíka Puntíka, keď pribehol privítať ju s kyvkajúcim chvostom, chvejúc sa od
rozčulenia a radosti. V duchu uvažovala, čo je na Severnej točne. Čo tam môže byť?A teraz, ako tak v postieľke ležala, ešte vždy premýšľala a premýšľala.Pri jej postieľke, podopretá knihami, sedela otrhaná, hrbatá hračka, s čiernymi očami,
ohnutým nosom a rtami, vyšpúlenými v stály úsmev; na hlave mala špicatú čiapku, posunutú
trošku nabok. Bol to Gašparko, Aničkina najobľúbenejšia hračka, ku ktorej prejavovala akúsi
bázeň. Otec jej totižto bol raz povedal, že je to trpaslík, začarovaný do terajšej jeho
podoby zlým kúzolníkom, a Anička tomuto tvrdeniu čiastočne verila. Zdalo sa jej, že
Gašparko má výraz nadprirodzenej múdrosti a samopašnosti.Za svetla nočnej lampy Anička mohla pozorovať Gašparkovu bystrú, figliarsku tvár, so
stálym úškľabkom na jeho širokých rtoch. Snive pozrela naň, ustavične premýšľajúc o
Severnej točne. Zavše sa jej zdalo, že vidí plápolajúcu polárnu žiaru, blčiacu nad
velebnými poľami snehu; inokedy zas videla ľudí v podivných kožených oblokoch, bežiacich
krížom-krážom; niekedy bol to vlk, ktorý hľadel na ňu mosadzno-zelenými očami; potom bola
to rodina tuleňov, ležiacich vo svojich krystalových, detských izbičkách; potom cingi-ling,
a už bola na saniach, ťahaných sobom. Ako len odhadzovaly jeho kopytá zem! Ako sa leskla na
slnku jeho jarabá koža!… Bol deň?… Bola noc?… Bolo to?…[1]Viď: „Tisíc a jedna noc.“[2]Polárka = polárna hviezda.
|
Corkran_Carodejnik-Severnej-tocny.txt
|
Predhovor o pôvode a vlastnostiach povierKeď niekto píše predhovor k cudzej práci, obyčajne sa ospravedlňuje, že ho o to
požiadali iní, ba dokonca sám spisovateľ, autor knihy. To sa neraz prihodilo aj mne. No
teraz sa musím priznať, že ma nikto nežiadal o predhovor, ale ako sa mi dostal do rúk tento
spis o škodlivosti povier veľmi rozšírených medzi ľudom a len čo som doň trochu nazrel,
ihneď sa mi tak zapáčil, že som sa rozhodol nielen všemožne napomôcť jeho vydanie, lež aj
pridať k nemu na príhodných miestach ešte viac vysvetliviek a dodatkov o pôvode a
vlastnostiach povier spolu s týmto predhovorom.A tu sa môžem oprávnene pochváliť, že hodiny, ktoré som na to vynaložil, pokladám za
najpríjemnejšie využitý čas vo svojom živote. Ja som totiž hneď od detstva nenávidel
zaslepujúce nerozumné povery a veľmi sa mi ošklivili. Keď sa v rodičovskom dome za dlhých
zimných večerov poschádzali priadky — podľa obyčaje u našich Slovákov — od viacerých
susedov a trkotali o mátohách, strigách, Cigánkach vešticiach a iných podobných pletkách
plných povier, nemohol som to vystáť, protirečil som im a štrôfal ich podľa svojej detskej
filozofie. Za takéto názory som povďačný ešte svojmu drahému a statočnému, už v hrobe
odpočívajúcemu otcovi. Lebo ako on sám nenávidel kadejaké babské povery, tak ich úprimne
zošklivoval pri každej príležitosti aj mne už od detstva.Niet sa prečo čo čudovať, že sa mi táto pekná kniha napísaná proti poverám tak veľmi
zapáčila, len čo som ju chytil do rúk. A páčila sa mi tým väčšmi, že som i ja sám už dávno
neraz chcel napísať dačo o tom na úžitok i poučenie pospolitého ľudu, no vždy som to pre
iné súrnejšie práce odkladal na príhodnejší čas. Ďakujem teda srdečne a úprimne pánu
autorovi, že ma v tom predbehol, lebo ináč ľahko by bol tento môj dobrý úmysel bez
uskutočnenia zapadol so mnou v hrobe.No aby som sa už dostal k samej veci — povery či poverčivosť sú úplne zbytočná,
nerozumná, slepá viera. Kto ani v to neverí, v čo by mal veriť, ten je neveriaci, kto však
viacej verí než treba a uznáva za pravdivé aj také veci, čo sú daromné a nerozumné — ten je
poverčivý, ako to výstižne hovorí aj sám autor v poslednej kapitole tejto knihy.nešťastné povery sú dvojaké. Jeden druh narába s vecami, čo patria k náboženstvu a
službe božej; druhý sa zaoberá inými vecami bez ohľadu na náboženstvo. Kto vzdáva božskú
úctu namiesto jednému pravému bohu alebo popri ňom aj iným falošným a ľuďmi vymysleným
bohom či modlám, alebo jedného pravého boha uctieva nerozumne a ináč, než vyžadujú jeho
božské vlastnosti a dokonalosť… o tom vravíme, že jeho náboženstvom je poverčivosť. No v
tejto knihe sa nehovorí o takej poverčivosti, ale o inej, bez ohľadu na to alebo ono
náboženstvo na svete — ide tu o obyčajné povery vyskytujúce sa najmä medzi nevedomým ľudom,
podstatou ktorých je, že človek prirodzeným veciam pripisuje nadprirodzenú moc a vlastnosť
alebo príčiny prirodzených javov nerozumne hľadá inde.Oba druhy týchto nešťastných povier sú priam také staré ako náš svet… A že je svet
natoľko poverčivý, to má korene predovšetkým v ľudskej slepote a nevedomosti. Nevera sa
zvyčajne najskôr zahniezdi medzi učenými, povera zasa medzi pospolitým ľudom — a väčšmi sa
vyskytuje na zapadnutých osadách než vo vycibrenejších mestách, lebo čím je kto hlúpejší,
tým je celkom prirodzene náchylnejší na kadejaké nerozumné a bludné povery… Pohania
holdovali poverám nielen vo svojom náboženstve, ale aj vo verejnom živote a pri každej
činnosti. Mali všelijakých hádačov, veštcov, čarodejníkov, takzvané oracula a sibylské
knihy, ku ktorým sa utiekali o radu v ťažkých chvíľach. Budúcnosť sa chceli dozvedieť alebo
ju predpovedať z letu, zobania i spevu rozličných vtákov, podobne z vnútorností a čriev
zabitých obetí, z úkazov na oblohe, ako je hrmenie, blýskanie a hromobitie, a bohvie z čoho
ešte všetkého.A podobné ošklivé povery sa aj medzi Židmi rozširovali a zakoreňovali. Nestačil im svätý
zákon boží, ale pridávali k nemu rozličné ľudské výmysly a ustanovenia starších ľudu, takže
v časoch vtelenia Spasiteľa celá židovská služba božia nebola už takmer nič iné ako iba
číra farizejská povera. No najhoršie z toho bolo, že takéto povier plné ľudské prídavky
zachovávali farizeji oveľa usilovnejšie než boží zákon a božie prikázania…Nuž takíto poverčiví boli pohania i Zidia. Keďže sa kresťanská cirkev spočiatku tvorila
zo Židov a pohanov, niet sa čo čudovať, že aj do nej z oboch strán vniklo všeličo podobné,
čo už vyvoleným apoštolom dalo veľa roboty a námahy, keď chceli kresťanstvo očistiť od
všetkých takýchto židovských a pohanských poškvŕn… V nasledujúcich časoch, keď sa kresťania
mali už zbavovať spomínaných židovských a pohanských poverčivých názorov i obyčají,
pridávali k nim ešte nové a zo dňa na deň sa hrúžili do nich čoraz hlbšie, čomu nemálo
dopomohli skutočnosti:1. že všetko literárne umenie medzi kresťanmi za niekoľko storočí hlboko upadlo a — ako
sa už predtým spomenulo — čím je kto hlúpejší, tým väčšmi je náchylný na všelijaké
nerozumné povery;2. že čítanie Písma, ktoré nás môže poučiť, ako dosiahnuť spasenie, a vystríhať pred
kadejakými nerozumnými a škodlivými bludmi — veľmi sa zanedbalo a namiesto neho sa ľuďom
predkladali všelijaké vymyslené rozprávky a bájky;3. že sa mnohí kresťania húfne oddeľovali od ľudského spoločenstva a stávali sa
pustovníkmi alebo sa zatvárali do kláštorov. Potom v samote žijúcim zväčša bez akéhokoľvek
vhodného a užitočného zaneprázdnenia pomotalo sa všeličo v hlave, mávali kadejaké čudné sny
a videnia, ktoré potom rozprávali iným, pričom dakedy popridávali aj rozličné výmysly. K
tomu ešte prispela4. aj veľká nedbanlivosť rozličných cirkevných predstavených a učiteľov, ktorí na toto
všetko hľadeli iba cez prsty. Ba mnohým sa páčilo, že pospolitý ľud je nevedomý a
poverčivý, pretože im táto skutočnosť prinášala v cirkvi aj v obci väčšiu vážnosť a
všelijaké pekné dôchodky.A takýmto spôsobom sa celý kresťanský svet zaplnil kadejakými nočnými mátohami,
zjavovaním sa mŕtvych, strigami, strigôňmi, čarodejníkmi, hádačmi, veštcami, posadnutými
diablom, snármi a podobnými nešvármi, ktoré mámili hlúpy ľud — a napokon sa rozličnými
nerozumnými poverami zaplnili a zohavili aj naše kresťanské kalendáre.Toto trvalo až do 15. storočia. A keď sa potom, po tejto dlhotrvajúcej tmavej noci
začalo z božej milosti opäť rozodnievať, vtedy sa začali tratiť jedna za druhou aj nočné
obludy a rozličné slepé povery, takže už aj u nás, chvalabohu, majú medzi rozumnejšími a
osvietenejšími ľuďmi málo priateľov a stúpencov. No medzi pospolitým ľudom najmä na
zapadnutých osadách sú veľmi rozšírené ešte dodnes a najväčšmi — ako sa mi zdá — medzi
naším slovenským ľudom.Nuž a práve preňho napísal pán Pavel Michalko — predtým veľmi zaslúžilý evanjelický
učiteľ vo Svätom Martine pri Tapiove, teraz už v Piliši — túto svoju knihu o škodlivosti
povier. A je to skutočne taká dôkladná a zrozumiteľná práca, že nik — o tom som pevne
presvedčený — kto má zdravý rozum, po jej pozornom a starostlivom prečítaní nemôže ostať
natoľko zatvrdený v poverách, aby sa neobmäkčil a aspoň v duši o nich nezapochyboval, ak sa
už načisto nezriekne tohto nerozumného a škodlivého zla.A ja som k tomuto znamenitému spisu prispel tým, že som ho celý prezrel so záujmom a
starostlivo dva razy, a nenašiel som v ňom nič také, čo by bolo treba opraviť, ibaže som
miestami kvôli lepšej zrozumiteľnosti zmenil, odstránil alebo pridal dajaké slovko-dve. A
že som na rozličných miestach k autorovým myšlienkam a príkladom pripojil iné nové dôkazy a
príklady, aby sa opisované veci vysvetlili ešte lepšie a doložili ešte bohatšie — no ale
tak, že jeho text ostáva nezmenený. Moje prídavky sa odlišujú drobnejším písmom a uvádzajú
sa v poznámkach. (V našom vydaní ich uvádzame za textom autora ako Dodatky editora.) Dúfam,
že tieto pridané príklady u každého rozumného čitateľa zavážia tým väčšmi, že všetky mám zo
svojej vlastnej skúsenosti okrem dvoch, ktoré som prebral zo starej rímskej histórie.Okrem toho tu spolu s veľaváženým autorom tejto knihy dôverne prosím a žiadam všetkých
kresťanských či už školských alebo cirkevných učiteľov, aby sa v mene božom ozbrojili proti
tejto ošklivej a škodlivej povere a nebojácne i rozhodne ju nivočili, kdekoľvek na ňu
natrafia. Nech to však robia tak, aby spolu s kúkoľom nevytrhali azda aj pšenicu, čiže z
cirkvi nevyobcovali spolu s nekresťanskou poverou aj kresťanskú vieru… Pokiaľ ide o
nekresťanské povery rozšírené medzi pospolitým ľudom, tam môžu cirkvi aj spoločnosti
najlepšie poslúžiť školskí učitelia mládeže, lebo v tejto veci nemajú natoľko zviazané ruky
a jazyk ako kňaz na kancli. A čo sa dietkam za mladi vštepí do srdca, toho sa potom
obyčajne pridŕžajú aj v dospelom veku na starosť.V Prešporku na prvú adventnú nedeľu 1800.Michal Institoris Mošovský
|
Michalko_Rozhovory-ucitela-so-sedliakmi-o-skodlivosti-povier-panujucich-medzi-pospolitym-ludom.html.txt
|
OsobyDEDKOTETKAMAŇAMILOSLAVMOJMÍRJANKOKATAOdohráva sa v starobylom domčeku na majeroch „Moja Vôľa“ v posledných dňoch
marcových.
|
HurbanVladimirov_Ked-veju-jarne-vichre.html.txt
|
Pavo rozpráva…V prítomnosti svojho priateľa Pava bránil som akémusi nemocnému piť. Keď nemocný odišiel,
poznamenal Pavo: — Ale vám je len ľahko povedať „nepi, človeče“. Ale keby ste vedeli, čo je to
za potrest odlúčiť sa od pitia? To je vám stobohovská práca!— Nuž veď vy vôbec nič nepijete. Čo vás poznám, a je to už pätnásť rokov, nepijete, čože
vy viete, čo je to za robotu?Pavo, sediaci u mňa na stolici, poškrabal sa za ušami a povedal: — Ukrutne som pil. Bude
tomu aj vyše pätnásť rokov, čo nepijem. Hej, čo som si dom pobil, a to je už osemnásť rokov.— A ako ste sa odučili od pijatiky?— Ako? Nuž rozpoviem vám. Jedného rána som vstal po premárnenej noci. Horúco bolo. Slnce
mi pražilo rovno do oblokov. Vstanem. Hlavisko ma bolelo, ťažoba mi bola. Najradšej by som sa
bol zmárnil. Žena obšívala na deti, ktoré vyskuhrávali od nej dačo pod zuby. Obratné boli ako
vŕby. Žena sa tiež motala v akomsi poplátanom suknisku po rozhádzanej izbe. Eh, čertovsky sa
mi akosi to všetko zhnusilo. Neviem, prečo som to práve v ten deň akosi veľmi videl. Či, že to
slnko tak veľmi pražilo? Po biede som vstal. Nohy, ruky sa mi triasli, hlava krútila a studený
pot ma zalieval. Vyšiel som von na dvor, k studni umyť sa. Vidím tam Javorníčku — veď ju
poznáte — veselú, vyriadenú, okolo nej rúče vyobliekané deti. A čože Javorník, veď to bol
žobrák oproti mne! Pravdaže vtedy už lepšie stál ako ja, lebo mňa ten pálenčený diabol žral.
Jedno jej chlapčisko — Ondro to bol, čo sa vlani oženil — ukazoval prstom na mňa. „Ľaľa, mamo,
už sa zase umýva, už sa zase ožral!“ I začali sa smiať. „Ale ty, čušíš, ty papuľa,“ zavracala
ho mater. Ja na to nič. Prešiel som dvorom. Vozy, náradie v neporiadku, ošarpané. Z maštale
bučalo hladné, čo som ešte statok mal. Vteperil som sa do prázdneho humna a prešiel cezeň do
záhrady. Tam som si sadol pod jabloň — ešte stojí — a porozmýšľal, ako ja len ten život
nemilobohu márnim. A prečo? Aby ma hlavisko bolelo, aby som ženu-deti na žobrácku palicu
doniesol.Pavo zatíchol a šúchal si rukou čelo.— Nuž tak vás to zachytilo. Ale veď to každý korheľ tak húta, keď vytriezvie.— Veď každý, veď každý. Ale mňa to toho dňa akosi väčšmi chytilo. Moja malá Zuzka mala
vtedy tri roky. Vykradla sa za mnou. Ako som tak sedel, doniesla mi zo zeme jedno odpadnuté
jablko. „Naňo, budete?“ Vzal som jej ho z rúk a zadíval sa na ňu, aká je biedna, otrhaná. Cez
deravú kabaňu jej pozeralo koleno.— No a ďalej čo bolo? Išli ste sľubovať,[1]či čo ste robili? — pýtal som sa ja trochu netrpezlivo, že vypravuje toľké
litánie, každému známe veci.— Nešiel som ja sľubovať nikde. Ale to som videl, že ak sa teraz neobrátim na inú cestu,
je mi koniec. Zapovedal som sa sám v sebe, že nikdy žiaden trúnok neobliznem a zaklial v sebe,
na všetko, čo mi ešte v srdci ležalo, že nie, nikdy! Potom som sa zobral, a čo mi ako ťažko
prišlo, pustil som sa do práce.— A nepili ste viac? Zdržali ste sa razom? To ste vy chlapík, Pavo.— Zdržať som sa, zdržal, ale veru po biede.— Nuž, a ako ste sa predsa zdržali?— Doobeda ľahko. Ale okolo štvrtej-piatej poobede ma začalo núkať do krčmy. Sprvu som
nešiel. Zrazu, ako keby ma bol dajaký diabol za ruku pojal, odhodil som sekeru a šiel rovno
pred Špica. Pred tými rozheganými, drevenými schodiskami som zastal a nešiel ďalej. Už som sa
obracal, že pôjdem domov, ale prišiel krčmár. „No, hybaj, čože stojíš ako Jurov vôl pred
bránou?“ Hanbil som sa mu povedať, že nejdem. Vošiel som, i za stôl som si sadol, ale uzmyslel
som si, že vypijem len jeden jediný pohárik. Krčmár dal naliať do „kalamára“,[2]ako to on volal a pre čo ho aj tak prezývali, a nalial mi do pohárika. Díval som
sa na to pálenčisko ako vyjavený. Vtom som v pazuche pocítil to jabĺčko, čo mi dala Zuzka, i
huplo mi do hlavy: „Hop, nepi! Zapovedal si sa.“ I zazrel som to biedne dieťa v roztrhanej
kabani. Nepil som. Krčmár do mňa, čo nepijem. Reku: „Vypijem, vypijem, len neskoršie.“
Pomyslel som si, ak ma tri razy ponúkne, vypijem. Krčmár zase… „No, veďže už pi.“ Pot mi
vychádzal na čelo, ruky sa mi triasli. „Eh, len tento jeden pohárik.“ Ale nie, predsa som sa
zdržal. Vydychoval som ako v ťažkej práci. „Veďže už vystreb, ja nejdem na teba čakať,“ i
vypil krčmár pohárik. Ja som vystrel za ním ruku, ústa zošpúlil a chytil pohárik. Mal som ho
už pri ústach. „Nie, tisíc hromových! Nebudem už viac! Uvidím, či je pálenčisko mocnejšie ako
ja.“ I trepol som pohárom o stôl, že sa rozletel na tisíc kúskov a vybehol som z krčmy. Utekal
domov. Na ceste som stretol Jána Mišugu, tiež takého popitu, ktorého pálenka už dávno do zeme
doniesla. „Kde utekáš? Poď na decku.“ — „Nejdem a nikdy viac nebudem tú smradľavinu. Nikdy,
môžeš mi do tváre napľuť, ak ma ešte raz uvidíš piť!“I ušiel som domov. Či mi veríte, či nie, ale bol som taký ukonaný, že som sa zvalil rovno
na posteľ, keď som došiel domov. Hlava ma bolela, išla mi tresnúť, a na celom tele som sa
triasol. Žena si myslela, že ma nejaká choroba nadchádza. „Čože vylihuješ, čože skapíňaš? Čože
nejdeš k Špicovi? Nemáš už za čo? Všetko si premárnil?“ — —Nepovedal som jej ani slovo. O chvíľu som vstal, namáčal handru do studenej vody a otočil
som si ňou hlavu. Obľahčilo sa mi. Cítil som, že by si moja Zuzka nerobila moc z toho, keby ma
parom uchytil. Uznal som jej. Predsa, keď videla, aký som upadnutý, prišla a vypytovala sa, či
chcem ešte obkladok a či by som dačo nejedol? Nechcel som nič, ale som si ešte raz umienil, že
viac nebudem piť.Ráno som vstal čerstvý ako orech. Ani som sa nepamätal, kedy som sa tak dobre cítil.
Robota mi išla od ruky, radosť sa bolo dívať! Žene som nič nepovedal o svojom úmysle. A žena
nepovedala tiež ani slovo, len ukradomky pozerala na mňa, čo sa to so mnou robí.— A ani ste viac nešli do krčmy, Pavo?— Horký nešiel, šiel, aj posedel tam, ale nikdy viac žiaden trúnok neoblizol. Za pol roka
som vôbec nevošiel do žiadneho hostinca, hoci ma aj veľmi ťahalo. Ale som nešiel. Pomyslel som
si, ak vojdem, nezdržím sa. I nešiel som. Pomáhalo mi veľmi aj to, že som sa hanbil pred
kamarátmi, ktorí ma vždy prekárali a stavili sa so mnou, že ja veru musím a budem piť, že to
nevydržím. „No,“ reku, „ja vám ukážem, že just nie!“ Čím ma väčšmi poďkali, tým väčšmi som sa
zatínal. Možno, keby mi boli dali pokoj, bol by som si v tichosti i šuchol nejakú tú decku,
lebo ma len zázračne ťahalo za tou besnicou! Tak asi po roku som aj vypil raz kalištek
borovičky, ktorým ma ponúkol pán fiškál Remenčík. Ale mi veru nebol na úžitok. Bolo mi až zle
od neho. Od tých čias mi vonkoncom odišla chuť od nápojov.— Vidíte, Pavo, čo to robí tá pijatika. Teraz ste najlepší gazda v obci, zdravý, máte fajn
ženičku, peknú rodinu, veselý ste, myslíte len na fígle!— Najlepší síce nie som, ale ani najhorší. Ale to vám môžem povedať, že vy veľmi ľahko
hodíte chorému, aby nepil. A ja veru neviem, čo by bolo ťažšie, ako sa vykrútiť tomu diablovi
z drápov, keď sa raz zažral do človeka. Sami viete, koľkí šli s doskami, hoci videli, že im tá
zubatá sama ten kalištek podáva.— Na fígle nemyslíte?— Ale ja? A preto, že chcem Števa Záhoru za richtára nahovoriť?— Nuž a či to nie je fígeľ, čo chcete vykonať?Pavo sa usmial. — Možno, že je; keby sa podaril, veru by bol.[1]išli ste sľubovať— kedysi pijani prisahali v kostole, že už
nebudú piť[2]dal naliať do „kalamára“— do rumplíka, vysokej, úzkej
skleničky
|
Nadasi-Jege_Pavo-rozprava.html.txt
|
1. Umka ponúká básňíka, abi i žalospevi spívalUž sa za Harvaňicú traťené ukrívalo slnko,A skvelšú do zlatích strílalo žáru oblak;Už spevi aj ďevčat hlasitích aj sťichnuľi ptákov;Ľen slávíci milú húdľi ve chrasťi peseň:Keď sem nad mihavú a po ňežních lahki plinúcúRákosinách mlákú ešče ve Mlíči seďel.Ľúbežní struha žblunk, lúbežnú vóňu fialka,Ľúbežní mňe ťiché dávaľi vánki šuchot.Tam jako rozmíšlám a hrďinské čini premítám,10I slavského ku méj víťaza básňi hľedám:Ejhľe naráz vážná z hustéj ven dúbravi pannaVistúpí a chitrím ke mňe sa híbe krokem.Rúcho do pat zešlé mala belšé nežľi kropáček,Ba mnohovác belšé nežľi je plachta Viľi.Koľko sa mohlo viďeť, pľeťení skvel na hlave vínek,A tvár pekňejšá nežľi Rusalki bola.Já spaňilú poznám po veľebnéj spósobe Umku,A zradujem sa, že méj vnukňe ku pesňi muža.Než tá sednúcá na milostnú vedla travičku20Príjemním hovoriť takto započňe hlasem:Dosťi si váľečních už zňel tu po dúbrave pesňí;Dosťi do víťazkéj ustami trúbi fučal.Spíval s’, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védolVojnu, i jak víťaz sa z jeho vládi vidrel;Jak zmužilích veľké založil králostvo Slovákov.Ach beda! zlá že ho zlích ňesvora zňésla sinov.Spíval s’ ďál, jak viprosení s Cárihradu bratri,Konštantín a Metód sem Tatri došľi učiť.Spíval s’ též, jak Sláv pribehlého do vlasti na lúpež30A strašní ľudu mord na hlavu zhubca potrel.Ostatné abi sem na pamať ňeprivádzala všecko,Čo s’ po iních spíval, hrál s’ i selanki milé.Včil teda víťazkú na mojém zaves už dube trúbu;Radšej si trúchlú pred seba vezmi peseň.Neb vác máš smutních ve slovenském nároďe príhodNež veselích; vác bíd nežľi dobrého zažil.Tak hovorí a takú mňa rečú na žalospevi zbúdzá.Já na to odpovedám tímto milence slovom:Z víťazkími ňerád sa na večnosť básňami lúčím;40Než poňeváč núkáš, staň sa po vóľi ťebe.Ľen sama mňe prispej, jako si prispívala dovčil,Svetlo zapál, a šerú mrákotu z misľi vižeň.Keď si mi poslušní, ona ďálej takto sa ozve,Na mňa i vždicki si vác nežľi na ziski hľeďel:Chcem ťebe prispívať, jako sem prispívala dovčil,A vlastnú uďeľiť, jak sem uvikla, pomoc.Tak povedá; a v tom do šerého sa húšča zabírá,I k dubu pospíchá, kďe svoje bidlo mala.Roztomilé všaďe hneď, kaďe bílú kládla nožičku,50Višľi a najsladšú díchaľi vóňu kveti.Já zbuďení tehdáž na nové sa žalospevi oddám,A vnukaného badám vnútri ku tímto ducha.Dobre sa tehdi milé vi hrďinské prospevi majťe,Má už ľen trúchlú zňeť buďe Umka peseň.
|
Holly_Zalospevy.txt
|
ÚvodNajkrásňejšje zjaveňja v terajšom čase na sveťe sú: láska k osveťe a známosťam, a láska
národou k sebu samím a svojím krajom. Tjeto sa spolu aj hlbokje studňe bohatstva, šťesťja,
pokoja a slávi krajín a národou. Ňikdá ešťe celí svet tak ňepremišluvau o sebe, jako teraz;
ludstvo sa ešťe ňikdá tak ňeusiluvalo seba vzďelať, osvjeťiť, k poznaňú vuole Všemohúceho
spuosobním urobiť — jako sa to všetko za naších dňou stáva a robí. Ja pozdravujem s
veselosťou srdca muojho tú krásňe sa ligotajúcu zoru na oblohe ludskjeho pokoleňja, ako
zoru rannú velikjeho budúceho dňa, jasnjeho príť majúceho slnka obecnjeho šťesťja a slávi
spoločnej národou sveta. Teraz sa varja a prepalujú živli sveta, daktorje hinú, druhje sa
roďja k preporodu opraudovjeho kresťanstva. Každí národ vzďelanjeho sveta vichádza zo
svojich starích hraňíc a rozširuje svoje srdce, svoje túžbi a náďeje, a stavja si vetšje
divadlo, ces ktoruo preleťja jeho úmisli v podobe skutkou velikích, slávních, pametních.
Národi ale, ktorje už ces dlhje veki pripravuvali príchod terajších časou, ktorje velkuo
požehnaňja rozosjali mocnou svojou rukou po polách, rolách, ďeďinách, lúkach života
ludskjeho, ktorje vileťeli, jako smelje orli nad oblaki svet krijúce — národi tjeto ešťe aj
teraz vštkje sebou stvorenje moci, sveti, sili, spuosobnosťi požičjavajú novšjemu svetu k
obživeňú, ku krásňejšemu tužjeb ludskích v skutok uveďeňú.A kdo že bi sa zo všetkjeho tohoto ňeraduvau? kdo bi tohoto ducha novjeho príchod
ňesláviu, ňevítau?Kdo ho ňeslávi, ňevíta, je ňeprjaťel ludstva. Nach sa ukáže duch a túžba svatá po višom
živoťe na ktorej chce straňe sveta, u ktorjeho kolvek národa, čistjemu duchu je to všetko
jedno, všetko rovnuo, lebo všetko je to práca ducha ludskjeho, a zo všetkjeho zláštneho
viťeká osoh na celok človečenstva.O kolko ale teraz je vjac cíťená potreba všeobecnjeho ludstva zo službi tmi a slepoti
vislobodzuvaňja sa; o tolko sa aj vetšje a hrozňejšje prekážki, odpori a ňesnadnosťi. A ako
sa už v najposledňejších dňoch naších časou celí svet zatrjasau, keď sa noví porjadok vecí
dreu do života: tak sa od tedi v jednotlivích krajinách a medzi zláštňimi národami novje
pokladi ducha a života s celím tích samích čjastok ludstva zatrjasaňím do života ťiskli.Hlavňje prekážki viviňuvaňja sa ludstva k dokonalosti krásneho človečenstva, našli sa:
obmedzenosť ducha a nevedomosť vlastnjeho povolaňja a ustanoveňja na sveťe: za to každí
národ híbať sa počínau s vrúcim a obnovením citom láski k sebe a k všetkjemu tomu čo svojim
menuvau, k svojmu pripočituvau. Poznaj seba, volá každí národ k sebe samjemu. Ale sotva že
sa národi z prušjeho zápalu citlivej láski vimohli, a ku skutočnjemu dokazuvaňú svojej
túžbi vňuternej prikročili, hneď ím cesťu zakročila potvora ťisíchlavá, ktorej zubi
zaťínali sa dvojakím raňeňím do života národou, ktorej jed sičjací šlahau a otravúvau z
obidvoch strán živuot ten, ktorí ešťe len zňikať a krjesení biť mau.Čo je to za potvora? Hrozňejšja ako nám dakedi báje či reckje, či rimskje, či slovanskje
vistavili, ňebezpečňejšja ako boli divje kobilki, ako boli Mongoli, Tatari, Turci,
ukrutňejšja, ako boli kedi Neronovja, vražedlňejšja ako mor a cholera a besnota. Tu zastali
národi samích seba chťjac poznávať, dvíhať, siliť, slávnimi na stranách historie sveta sa
stať: lebo všetkje sili vinaloženje na tjeto ňebeskje pred tou potvorou šerednou jako suchá
slama spálili sa, a čím vjac sa obnovuvali, tím vjac a tím hrozňejším úmorom zomjerali!Ale abi zrovna menuvau tu potvoru, teda povjem, potvora tá, ktorá najkrásňejšje cjele na
vňivoč uvádzala, najlepšje duchovnje sili dusila, ba dosjal dusí, kďe sa jej na krk
obrouskou silou ňestupuje — potvora tá jepálenka. Pálenka, to jest
nápoj vipaluvaní a zas len ohňom, plameňom spálitelní je ten nápoj, ktorí duchovnje sili
marí, ťelesnosť rozpaluje a ohňom pekelním bližej k peklu a záhube ženje. Na dvoch stranách
hrizje a nakusuje živuot ludskí, čerstvosť, spuosobnosť a krásu chrámu tohoto ducha našho,
ťela, obracja vo mdlobu, v bjedu, v hnusotu; misel ale, cit, pameť, vťip, slovom všetkje
tje jasnje pásma a punkta, jakími je prepleťení a okrášlení, a z jakích záleží duch človeka
prevracá, otupuje, ňičí a spaluje na večnje veki! Tma odstúpi jasnje zraki oka, závrat
zachiťí hlavu, sila žíl a čivou (nervou) sa v traseňja zmeňí, obrazi pamatních citou,
príbehou, losou vihasnú v človeku tom, ktorí pije tento plameň pekelní, pálenku tri ráz
ňešťastnú.Človečenstvo sa v národach svojich jako slnko v pableskoch chce dvíhať: ale obmedzenje
sa národi, neznajúce svoje povolaňja dokonale preňiknúť, si osvedomiť, poznať, za svoje
vlastnuo uznať! Ale tu vstávajú proroci, luďja múdri, duchom viším od Boha osvjeťení, tí
volajú národi k životu. Národi očúvajú hlas: ale pálenuo morí a marí zrozumeňja, cit,
ducha, vuolu, a oňi padajú naspeť ta, odkjal ích hlas prorockí dvíha. Čo že sa tedi má
robiť? Opásať sa pancjerom vjeri, láski, povedomosťi, zmužilosťi, posvaťenosťi za cjele
svatje národou a človečenstva: opásať sa silou ducha a viťjahnuť meč slova a zapreňja sa a
príkladu svetoznámeho aj proťi téj potvore — proťi tomu vímislu pekla, proťi pálenke!Slováci! čítajťe kňihi — a presvedčíťe sa o pravďe tíchto málo slou mojích. Pomisliťe
si, či nepatríťe ťjež medzi tje národi, ktorje bi sa raďi pozdvihli, ale ňemuožú, raďi bi
dačo višjeho a slávňejšjeho vikonali a svetu ukázali, ale pálenkou sa obracajú v žabi a
červíkou, len hlen a tmu zemskích bjed a trápeňí ňjesť večňe odsúdzení.Slováci, krajanja moji! pozriťe z višjeho mjesta osveti a povedomosťi duchovňej na
živuot svoj, a ňemajťe mi za zluo, keď Vám v tomto maličkom spisku úprimnuo slovo o
spolkoch mjernosťi a o ňeďelních školách predňjesť sa osmelujem. Aj nad nami panuvala
dosjal ťemnosť, bludi, sprostota a ňevedomosť našho povolaňja: a aj mi sme mali a máme
prorokou volajúcích k nám: znajme a poznajme seba samích! Ale aj náš lud je pre mor
pálenoví „zotročilí a ňedbajúci“ ňechťjac osveti, keď mu vuolu, čerstvost a souosobnosť
ducha otrava pálená berje a v ňom zabíja. Oprime sa proťi tej potvore pekelnej, a hneď
pocíťime potrebu osveti; zakladajme medzi sebou a svojmi rodákmi Spolki mjernosťi, a hneď
za ňimi puojdu zaráz Ňeďelnje a svjatočnje viučuvanja a školi. O ktorích vecách, abi aj
Slováci za príkladom iních krajín a obzvlášť nám najbližšjeho kmena a krajini Českej dačo
obšírňejšjeho znali, tímto spiskom po slovenskí pre Slovákou pisanom, potrebe tej vihovjeť
sa pousilujem. Pristupujem teda najprú k pojednávaňú:
|
Hurban_Slovo-o-Spolkach-Mjernosti-a-Skolach-Nedelnich.txt
|
Devínsky havranSedel som na zrúcaninách Devína. Od Dunaja vanul slabý vánok a príjemne ma hladil po
lícach. Mojou hlavou tiahly staré skazky o tých dávno už zašlých časoch, o ktorých som už
ako malý chlapček bol slýchaval. Nad mojou hlavou poletoval, hlasite kvákajúc, kŕdeľ
čiernych havranov a mne sa zdalo, ako by aj oni trúchlili za tými starými, zašlými dobami.Najmä jeden z nich, podľa peria už veľmi starý havran, vždy nižšie a nižšie sa vznášal
nad mojou hlavou, ako by sa chcel presvedčiť, či aj ja spomínam tie dávne časy. Zdalo sa,
že sa mňa vôbec nebojí, čo u tejto hávedi nie je vo zvyku. A veru, o malú chvíľu sedel už
nad mojou hlavou na zrúcanom hradnom múre.Svojím silným zobákom počachral svoje, miestami už silno prešedivelé krídla, a silným
hlasom zakvákal: „Spomínaš, spomínaš? Len spomínaj tie zašlé časy! Neprinavrátia sa už tie
doby, tie slávne doby Svätoplukove, nevstane už z hrobu slávny kráľ Svätopluk, a na jeho
deťoch spočíva kliatba, čuješ, kliatba na nich spočíva! A vieš, prečo? Pre tú ich
nesvornosť, ktorá zničila jeho dielo. Divíš sa? Vidím ti to na očiach, ale vedz, som starý,
veľmi starý a pamätám, čo nikto nepamätá, a havrani mávajú dobrú, ba až veľmi dobrú pamäť!“
— starý havran zasa tak silno zakvákal, až sa mi studený znoj zaperlil na čele.Starý havran opäť sa počachral v prešedivelom perí a zasa hovoril: „A pomstila sa tá
nesvornosť na jeho synoch a pomstí sa aj na vás všetkých. Pozri na tieto zrúcaniny,“ — a
havran sa rozhliadnul okolo seba. „Čo nedokázalo tisíce nepriateľov — a leží ich tu veru
dosť, každý ten kúsok zeme dookola je pohnojený ich krvou — to dokázali nehodní synovia
Svätoplukovi. Vidíš tie mocné skaly dookola? O tieto mocné skaly márne trieštily si svoje
hlavy divé hordy avarské a nemecké, s krvavými lebkami a bohaprázdnymi nadávkami utekaly
odtiaľ a bolo tu vždy toľko ľudských mrcín, že sme my o ich mäso ani nedbali, stačily k
nášmu nasýteniu oči týchto mršín, ktoré inokedy sú pre nás len zriedkavou lahôdkou. A
niekedy sa nám aj tie prijedly.“Havran sa zamlčal, po očku sa na mňa podíval a ako zo starého zvyku čachral si svoje
prešedivelé perie, ale mne sa zdalo, že čaká, čo na jeho reč poviem.„Vidíš tu ten pamätník vašej nesvornosti?“ vravel a napokon sa pozrel na sochu Arpádovu.
V jeho očiach videl som také pohŕdanie, akého je len oko schopné. „Vidíš, vidíš tú večitú
hanbu ich nesvornosti? Táto socha bude vám stále pripomínať, že na týchto miestach bratská
nesvornosť vykopala hrob vašej svobode! Pozri dobre na tie kamene, na ktorých stojí! Vidíš
tie strúžky a jamky na nej? To stopy našich tvrdých zobákov, ktoré sa usilovaly zrúcať tú
potupnú pamiatku vašej nesvornosti a vašej slabosti! Áno, my, my svedkovia starých,
svobodných časov, my, slabí vtáci, usilovali sme sa zrúcať ten výsmech svätej pamiatky
Svätoplukovej, my, ktorí sme vtedy oberali kosti a vykľúvali oči praotcom vašich
zotročovateľov, zakiaľ vy, potomci slávneho Svätopluka, ste hliveli a pred svojím
zotročovateľom chrbty zohýnali.“ Starý havran sa opäť zamlčal a po očku sa na mňa pozrel.„Však nie všetci,“ namietol som starému, čiernemu karhateľovi.„Ale veľká väčšina,“ zakvákal zasa tak silno starý vták. „My pamätníci starých, lepších
dôb, my, ktorým stá a stá rokov preletelo ponad hlavy, my dobre vieme o každom! Málo, málo
tých, ktorí verne stoja pri svojom národe, ale beda, trikrát beda tým, ktorí opovrhnúc
svojím národom, stali si do radov jeho utlačovateľov! Málo vás verných, dobrých synov, ale
pamiatka vaša veky pretrvá, aj keby ste v tom boji podľahli, večne žiť budete!“„Však brieždi sa, brieždi, milý môj priateľu,“ namietam opäť starému pamätníkovi lepších
dôb nášho národa.„Brieždi sa, brieždi,“ zamyslený pokvákava si starý havran. „Ale je treba zahrmeť do
duše aj tým, ktorí sú ešte ľahostajní, sú ešte v putách svojich zaťatých zotročovateľov,
rozumieš? Zahrmeť v tú ich dušu, až by sa úľakom zatriasla, hádam mi rozumieš? Viem, viem,
chceš mi pripomenúť, že je to u niektorých chlieb, ale nemýľ sa! Radšej smrť, ako chlieb z
vrahovej ruky! Poznám ich dobre a moje oči nerady sa klamú. Ale vzíde nový deň nad vašou
zemou, vzíde, až zasa tá stará svornosť sa usídli pod vašimi strechami! Ja vari sa toho už
nedočkám, som už veľmi starý a od vlaňajšej zimy cítim, že mi síl pomaly ubúda. Ty si ešte
mladý a hoci máš na sebe rovnošatu spojencov našich nepriateľov, vidím, že srdce tvoje mi
rozumie, preto chcem ti aj povyprávať tie staré skazky, odkazy našej lepšej minulosti,“
zakvákal opäť čierny vták. „Chcem, aby si ten náš ľud pripamätal svoju slávnu minulosť, aby
opäť zdvihol pyšne tú svoju hlavu, aby opäť svorne a statočne hlásil sa k svojmu národu!“A starý havran sletel o niečo nižšie ku mne, ako by sa bál, že by niekto mohol počuť
slová, ktoré mi chce porozprávať, pokýval starou hlavou a vravel: „A jestli budeš môcť,
napíš to! Neboj sa miestami pritisnúť pero a zahrmeť do tých zapredaných duší. Učiníš mi
radosť, budem videť, že som sa v tebe nesklamal.“Sedel som so sklonenou hlavou a pozorne počúval staré zvesti, ktoré mi oznamoval ich
očitý svedok, storočný havran. Už tiež nežije; keď po rokoch opäť som prišiel na Devín, už
som ho nevidel, dobre tušil vtedy starček-havran, že už tu dlho nebude.Opísal som verne jeho slová a úfam, že by bol spokojný. Mnoho sa zmenilo od toho času,
čo mi to havran vyprával. Ale pravdu mal vtedy, keď mi hovoril: „Pamätaj si a vo svojej
knižke aspoň desaťkrát podčiarni, že každá bieda, každý útisk, ktorý doľahnul na našu
vlasť, každé protivenstvo, každá nadávka od našich zaťatých nepriateľov, každá slza, ktorú
ste kedykoľvek preliali, že všetko to má koreň vo vašej nesvornosti a že len vtedy rozžiari
sa slnko mieru a šťastia nad našimi domácimi strechami, až poznáte všetci, že ste jednej
matky synovia, že jedna je vlasť, jedna je reč, ktorá vás spája, a že nie je to reč vašich
zaťatých nepriateľov, ale reč slávneho Svätopluka, svätého Cyrila a Metoda, tá reč, ktorou
k vám prvý raz v kolíske ešte vaša mať rozprávala, ktorou vaši dedovia a vaše babky sa
modlievali k svojmu Bohu a ktorú teraz mnohí v prach zašliapavate, ktorou opovrhujete a za
ktorú sa hanbíte. Svornosť a rodoláska, tie jedine vzkriesia starú slávu dôb
Svätoplukových. Vidím veľké požiare vidím potoky krvi a z nich kvitne nová, slávna vaša
budúcnosť.“Dnes už síce nestojí na Devíne socha Arpádova, dnes už nestraší nás jej príšera, ale…
nemyslíš, ty, starý havrane, ty pamätník tých starých, lepších dôb, že vracia sa k nám
niečo, čo bolo vždy našou kliatbou a končievalo sa našou porobou? Nemôžeš mi už odpovedať,
kto vie, kde tvoje kosti odpočívajú, veď od toho času, čo sme sa rozišli, už takmer pätnásť
rokov uplynulo a ty si už vtedy tušil, že sa lepších časov nedočkáš!Úfam, ty, starý havran, že budeš so mnou spokojný, pritisnem to svoje pero, až to
zatrasie mnohými, ktorí by radi videli tie staré časy, nie Svätoplukove, Metodove, ale iné.
Ale o tom neskoršie.
|
Gajdos_Rozpravky-devinskeho-havrana.html.txt
|
1. časť. K estetike XIX. storočiaObsahStará a nová estetikaEstetická emóciaStará a nová estetikaNeobyčajný rozvoj prírodných vied v XIX. storočí zapríčinil veľký obrat i vo vede
estetickej. Keď prv estetike hrozilo nebezpečenstvo stagnácie, ktorá rovná sa smrti,
teraz otvorila sa jej ďaleká budúcnosť. Bádateľom estetiky umožnené boli nové cesty,
nové spôsoby a prostriedky priblížiť sa k problémom tvorivého ducha ľudského. Ba
vyskytli sa i nové problémy na poli estetickom, na ktoré prv prísť nebolo možné.Ako skoro na každom vedeckom poli pred príchodom tohto obratu, i v starej estetike
panovala metafyzika, abstrakcia a vo vedeckých experimentoch dedukcia. Všetko bolo a
priori dané, určené, z čoho potom ťahali sa ďaleké konzekvencie. Určil sa pojem
krásneho, natiahol sa na všetko, a kto sa previnil proti tomu, kto mal inú mienku, bol
nemilosrdne odsúdený.Počnúc od Platóna a Aristotela až po Hegla a Vischera s malými výnimkami panoval v
estetike idealizmus a apriorizmus. Všetko stavalo sa na metafyzickom základe. Výnimku
tvoria iba francúzski realisti Boileau, Corneille, Diderot a pozdejšie anglickí
senzualisti a empirici ako Hutcheson a Hume, z ktorých prvý je zakladateľ modernej
formalistickej estetiky. Sčiastky výnimkou je i Kant, ktorý estetiku založil na
základoch „čistého rozumu“, ale do ohľadu vzal i vonkajšie zjavy a formy.Pre celý tento vek krása bola niečo nadzemského, božského, samo v sebe
transcendentálne jestvujúceho. Platón prvý vyslovil tento názor, keď povedal, že krása
je idea božská a umenie je odbleskom tejto idey. Tento názor bol potom vysvetľovaný
rozličným spôsobom až po Schellinga a Hegla, dľa ktorých umenie je objatie ducha s
hmotou a čím je úplnejšia harmónia týchto dvoch, tým je dokonalejšia krása. Z tohto
stanoviska, keď krása považovaná bola za niečo; večného, nepremeniteľného, ku ktorému sa
duch ľudský domáha utváraním umeleckých diel, najhlavnejšou úlohou estetiky bolo
predpisovať pravidlá a zákony, dľa ktorých sa majú utvárať diela umelecké. Tak vcelku
stará estetika sa môže pomenovať normatívnou, pravidlá dávajúcou.Ale práve vtedy, keď sa zdalo, že veda estetická je už vyčerpaná, keď sa myslelo, že
o kráse sa nedá už nič nového povedať a že Hegel zakončil už filozofiu, práve vtedy
ukázala sa bádateľom estetickým ešte veľmi ďaleká cesta, pravda v celkom inom smere.
Estetika dostala nový, oveľa väčší význam, ako prv mala. A síce z tej metafyzickej výšky
pozornosť obrátila sa nadol k životu skutočnému. Miesto duchovných vied začali prekvitať
vedy reálne, miesto filozofie zaujali prírodné vedy. Abstrakcia prestala a na celom
vedeckom poli udomácnila sa indukcia, ktorá do ohľadu brala v prvom rade zjavy prírodné.To isté stalo sa i v estetike. Začali poznávať ten úzky a hlboký súvis, ktorý je
medzi umením a životom, poznali, že estetická emócia, prejav umeleckého ducha ľudského,
je práve tak znakom života ako iné emócie psychologické a morálne. Ak teda chceli
pochopiť život ľudský v celom jeho obsahu, nemožné bolo nevziať do ohľadu i estetické
emócie ľudské.Takýmto pochopovaním vecí daný bol hneď nový smer bádaniu estetickému, a síce: hľadať
súvis umenia so životom. I vyvinul sa v estetike smer evolucionistický. Podnet k tomu
dal Darwin, ktorý i sám prehovoril vážne slovo v estetike, keď krásu do súvisu doniesol
s pudom pohlavným. Na základoch Darwinom položených postavil Taine svoju teóriu o
evolúcii literatúry a o milieu. Na tých istých základoch staval v samej estetike ďalej
Spencer, ktorý estetickú emóciu odôvodňoval z hry; toto doplnil i Grant Allen, ktorý
potom už dal estetike fyziologický podklad. Týmito vplyvmi bola k životu vzkriesená i
história umenia.Zvlášte ale táto cesta viedla k tomu, aby sa skúmali počiatky umenia. A tento smer
bádania sľuboval mnoho. Zdalo sa, že touto cestou dá sa prísť k rozriešeniu tých
najpodstatnejších problémov: čo je krása, čo je umenie, aký základ má umenie. A tu
zvlášte mnoho ciest sa otvorilo.Tento smer estetického bádania ale odôvodnený bol ešte i druhým spôsobom. Fechner
totiž najprv do služby psychológie vtiahol experiment. Napísal objemnú knihuElemente der Psychophysik, v ktorej zákony a prostriedky fyzické
aplikoval na psychológiu, meral cestu a ten čas, zakiaľ z vonkajšieho dojmu stane sa
cit. A svoje skúsenosti na tomto poli preniesol na pole estetické, voviedol
experimentáciu i do estetiky v svojej práciVorschule der Ästhetik.
Týmto stal sa on zakladateľom experimentálnej estetiky. V čom ona záleží, to by
požadovalo osobitné štúdium; tu podávame vývin novej estetiky len v hlavných črtách.Ale týmto psychológia bola uvedená do služby estetiky. K problému, z čoho pošlo a z
čoho sa vyvinulo umenie, teraz už jedni približovali sa cestou psychológie, tak zvlášte
Volkelt, Lipps a predovšetkých Groos, ktorý vo svojej práciDer ästhetische
Genusspoložil základy psychologickej estetiky a stal sa hlavným
zastupiteľom tohto smeru.Druhí zase pomocou etnológie sa chceli priblížiť k problému pôvodu umenia. Tu nám
treba spomenúť i Darwina i Spencera i Grant Allena poznove, potom novšie GrossehoDie Anfänge der Kunsta profesora v Helsingforse Irjö Hirna s
jeho prácouThe origins of art. S malými odchýlkami všetci
zastupitelia etnologickej estetiky sú tej mienky, že umenie vyvinulo sa z hry. Tie malé
odchýlky nájdeme u takzvaných senzualistov, dľa ktorých tie sily, ktoré človek venuje
hre, a ktoré nepatria už k hľadaniu výživy, ktoré teda tvoria plus, tie samy v sebe
poskytujú pôžitok a sú základom estetickej emócie.Toto by boli hlavné smery v modernej estetike. Sú i iné, ale už menej významné a z
týchto pochodiace.Vo všetkých týchto smeroch takrečeno prvé miesto zaujíma problém o pôvode umenia.
Jedni ho chcú rozlúštiť cestou etnológie, do ohľadu berú všetky zvyky ľudské, zábavky,
hry spoločenské, vojenské atď. Druhí zase cestou psychológie chcú prísť k poznaniu a
rozriešeniu záhady; títo stavajú sa na základ čisto subjektívny a problém pôvodu umenia
vyostria v otázke: aká je psychológia umeleckého tvorenia a umeleckého pôžitku.Prvá otázka, psychológia umeleckého tvorenia, patrí ešte ku problému o pôvode umenia,
druhá však už počíta s jeho pôsobením. A tu zvlášte musíme spomenúť Guyaua(L’art au point de vue sociologique), ktorý v umení hľadá silu
sociálneho pôsobenia.Ako teda vidíme, nová estetika — naproti starej — je aposteriórna, do ohľadu berie
zjavy životné a z tých indukuje pravidlá estetické. Sám Fechner, zakladateľ týchto
nových smerov, pomenoval starú estetiku „Ästhetik von oben“, naproti tomu estetiku novú,
experimentálnu menuje „Ästhetik von unten“, chcejúc tým označiť veľký rozdiel medzi
dvoma smermi.Problémy sú ešte vždy otvorené; rozhodujúce slovo nepovedal ešte nikto. Zdá sa nám,
že obe cesty, i cesta etnologická i cesta psychologická, sú oprávnené i potrebné, lebo
veď každá z inej strany sa blíži k svojmu cieľu, k poznaniu podstaty umenia a emócie,
ktorú budí krása.Okrem týchto dvoch pomocných vied, etnológie a psychológie, do služby estetiky
vtiahnutá je i tretia veda, fyziológia, ktorá bezprostredne pomáha psychológii a len jej
prostredníctvom pomáha estetike. A zvlášte tu má experiment miesto svoje oprávnené. Tu
treba spomenúť Wundta(Grundzüge der physiologischen Psychologie),
potom Grant Allena(Physiological Ästhetic). Smer tento skúma, aké
premeny fyzické pôsobí emócia estetická a aký je rozdiel medzi emóciou psychologickou a
estetickou.Dnes zvlášte na tomto poli zbierajú dáta pre budúci systém estetiky. Drobná práca,
analýza má dnes najviac prívržencov. I patológovia usilujú sa objasniť jednu-druhú
otázku, tak Lange, profesor patológie v Koppenhagen(Les émotions),
W. James(La théorie de l’émotion), zvlášte ale Th. Ribot mnohými
svojimi prácami (Psychologie des sentiments; Essai sur l’imagination
créatrice; Essai sur les passionsatď.).Všetko toto čaká na syntetickú myseľ, ktorá by to spojila v jeden systém estetiky.[1]Estetická emóciaSlovo emócia patrí do psychologickej terminológie. A len odkedy psychológia vstúpila
do služby estetického bádania, musíme si všímať tohto pojmu i v estetike.Ale odhliadnuc od estetického významu slova emócia, i v samej psychológii je to pojem
nový. Predtým poznala psychológia len slová: passiones, affectus. A keď asi koncom
XVIII. storočia zjaví sa v psychológii slovo emócia, ešte nemá určitého pojmu, význam
jeho je hmlistý a skoro v ničom sa nelíši od pojmu pasií a afektov.Len v novšom čase, keď proces diferenciácie postupuje v obore každej vedy a
špecializuje sa každé, i najmenšie odvetvie vedeckého bádania a keď vždy jasnejšie sa
určujú jednotlivé pojmy, vtedy začína sa jasnejšie rozlišovať medzi emóciou, pasiami a
afektami. Zvlášť Angličan James a Holanďan Lange majú zásluhy na tomto poli, ktorí obaja
naraz, samostatne a bez vedomia jeden o druhom vytýčili si cieľ poznať a určiť emóciu,
jej povahu, jej hranice. A síce robia to na základe fyziologickom.Lange delí duševné prejavy na dve čiastky. Radosť, strach, hnev rozlišuje od ľúbosti,
nenávisti, opovrhovania, obdivu. Len prvú grupu menuje emóciami, druhej ponecháva i
naďalej kolektívne meno pasií a afektov. Emócia teda je apriórnejší, primitívnejší zjav
než pasia a afekt. Bo tieto sú už len výsledkami, ktoré pod istými danými podmienkami
vyvinuli sa z emócie. Takto menuje Lange emóciu najelementárnejšou silou v človeku.[2][3]James a Lange teda skúmajú emóciu na základe fyziologickom. Práve ich zásluhou je, že
ukázali fyziologickú stránku emócie. Takýmto svojím počínaním vystúpili proti starému
stanovisku intelektualistickému, ktorého najväčším zástupcom bol Herbart a novšie
Lehmann. Dľa tohoto totiž každý pocit pochodí z idey, idea je základom každého duševného prejavu.[4][5]Naproti tomu stanovisko fyziologické hlása, že každý duševný prejav spočíva
na základoch biologických a je bezprostredným výrazom vegetatívneho života. Toto
stanovisko zastupujú zvlášte Angličania: Baim, Spencer, Maudsley, potom James a Lange, a
novšie Francúz Ribot.Sú to dve krajnosti, čo hlása stanovisko intelektualistické a fyziologické. Je ešte i
tretí smer, takzvaný mystický, ktorý v duševnom prejave vidí substanciu a nepripúšťa
možnosť žiadnej analýzy a žiadneho vysvetľovania; preto tento smer v novšom čase sa ani
vážne neberie vo svete čistej vedy a ponecháva sa mu ako pracovné pole umenie, kde ešte
vždy dominuje vo väčšine len hypotéza.Ale sú zase, ktorí sa usilujú sprostredkovať medzi krajnosťami stanoviska
intelektualistického a fyziologického. Sčiastky patrí sem už i Ribot, ktorý vo svojej
objemnej knihe o psychologických zjavoch[6]uznáva oprávnenosť stanoviska intelektualistického, len nepripúšťa jeho
krajné tvrdenie, ktoré vyslovuje práve Lehmann, že by bez intelektuálneho elementu
nebolo emócie vôbec. Dľa neho totiž citovosť (la sensibilité) má základ v elementoch
anatomických. Ale zvlášť sprostredkujúce stanovisko zaujíma novšie Ch. Lalo, tiež
Francúz, a síce len v obore estetickom,[7]keď tvrdí (a vlastne preberá mienku intelektualistov), že vyššie formy
duševného života, ako sú práve emócie estetické, morálne, náboženské, zdajú sa byť bez
každého anatomického podkladu. Lenže, ako ďalej uvidíme, i ohľadom týchto vyšších emócií
je veľký rozdiel medzi stanoviskom Lalovým a Ribotovým. Lebo kým Ribot považuje
estetické, morálne, náboženské emócie za vyššie preto, že sú druhostupňové, vyvinuté z
emócií primitívnych, apriórnych, a tak pripúšťa pri nich základy anatomické a
fyziologické, zatiaľ Lalo menuje ich vyššími preto, že sú čistejšie od elementov
anatomických a že sú tiež prvostupňové, totiž zo zvláštnej emócie pochodiace.Čo je už teraz emócia vôbec? Ako už i samé slovo ukazuje, je nejaké hýbadlo, ktoré do
pohybu donesie dušu ľudskú; je základom a príčinou každého duševného prejavu. Je
primárna sila v duši ľudskej. Ribot hovorí: Normálny stav duše záleží v stálej
sukcesivite pôžitkov, bolestí, žiadostí, rozmarov atď., ktoré vo svojej moderovanej a
často opakovaním zodratej forme tvoria prozaický beh života riadneho; keď ale v istom
okamihu isté okolnosti spôsobia otras (un choc), to je emócia. A keď potom premena
spôsobená tým otrasom sa fixuje, to je pasia alebo emócia trváca.[8]Každá emócia, i tá najslabšia, opanúva celé indivíduum a v nej bezprostredne vyráža
sa konštitúcia indivídua.V priebehu emócie Ribot rozlišuje tri stupne: 1. stupeň intelektuálny, percepcia, 2.
organické a motorické nepokoje (troubles) a 3. povedomie o nich. Tak i W. James: telesné
premeny, ktoré bezprostredne nasledujú za percepciou, a povedomie o týchto premenách, to
je emócia.[9]Emócia môže byť všelijaká. Každý prejav duševný má svoju emóciu. A preto veda usiluje
sa medzi emóciami previesť nejakú klasifikáciu. Prirodzene, každý smer, i fyziologický i
intelektualistický, ba každý učenec klasifikuje emócie dľa svojho zvláštneho spôsobu. Tu
spomeniem len triedenie Ribotovo, ktoré zdá sa mi najreálnejším, lebo triedi emócie
časove, tak ako postupne sa zjavujú a vystupujú u človeka alebo u zvieraťa od malička.
Touto cestou skorej budeme môcť prísť k dôkladnejšiemu porozumeniu emócií estetických.Ribot delí emóciu na dve hlavné čiastky: na pôvodné a na odvodené z druhých.Pôvodné emócie sú časove: bázeň ako emócia sebaochranná, 2. hnev ako emócia
napádajúca. 3. nežné emócie, efekcia, sympatia (z tohoto prameňa pochodia emócie
sociálne a morálne), 4. egoistická emócia (amour-propre, self-feeling, Selbstgefühl; z
tejto pochodí žiadosť fyzickej práce, hra, vedychtivosť, žiadosť duševnej práce), 5.
sexuálna emócia. Tieto pôvodné emócie, vyjmúc snáď štvrtú, spoločné sú so zvieratmi,
preto sa menujú i nižšími alebo animálnymi; viazané sú na bezprostredné pocity,
percepcie alebo ich predstavy, a vzťahujú sa na zachovanie indivídua.Vyššie, jemnejšie, čisto ľudské emócie, ktoré zväčša patria medzi odvodené,
druhostupňové, zobudené bývajú predstavami minulosti, budúcnosti, konštrukciou predstáv,
pojmami, dákym ideálom. Majú mnoho stupňov, ale najvyšší vývin dosahujú vo vede, v
umení, v náboženstve, v mravnosti. Podmienkou týchto vyšších emócií je, aby človek
spôsobný bol pochopiť a porozumieť idey všeobecné a aby tieto idey neostali u človeka
len jednoduchými intelektuálnymi formami, ale aby budili pocity náklonnosti.Aby sa teda vyššie, čisto ľudské emócie mohli zobudiť v jednom indivíduu, k tomu
žiada sa istý stupeň kultúry; žiadajú sa idey, a aby tieto idey budili pocity v
indivíduu.Ako sa časove zjavujú tieto vyššie emócie, ktorá je prvšia z nich, či náboženská
alebo morálna alebo estetická, o tom možno sa dohadovať, ostane to vždy hypotézou,
ktorými preplnená bola stará metafyzika a apriórna filozofia (napríklad Hegel sa
usiloval rozriešiť túto otázku na základe metafyzickom). Wundt doprosta sa vyslovuje
proti tomu, aby sa chcel určiť časový postup jednotlivých duševných prejavov. On totiž
hovorí, že v pude ako v základnom procese duševného života obsiahnuté sú všetky elementy
vyššieho prejavu duševného, ktoré môžeme si vysvetliť asociáciou a diferenciáciou pudov.[10]Pud, z ktorého sa vyvinuje estetická emócia, je pud hry. Táto téza zdá sa byť
všeobecne prijatou. Počnúc od Schillera, ktorý prvý začal vysvetľovať činnosť estetickú
z pudu hry, až do najnovších čias skoro každý teoretik estetický je prívržencom tohoto
stanoviska. Predtým, vieme, držala sa aristotelovská teória názoru, že estetická emócia
pošla z pudu napodobňovania; potom zase za čas platila teória Darwinova, že základom
estetickej emócie je inštinkt, že jedno indivíduum chce sa zapáčiť druhému, a tým si ho
získať. Túto teóriu novšie modifikoval Baldwin, urobiac základom estetickej emócie
inštinkt sebavyzdvihujúci.[11]V novšom čase nachodíme odchýlky už len v samom pochopovaní pudu hry a v
jeho estetickom ponímaní. Tak napr. Guyau odvodzuje hru z istej plus-energie a z toho
istého prameňa odvodzuje i umeleckú činnosť, ktorú menuje istým druhom luxusu; a tak v
základe tvrdí to isté. Konečne Groos podoprel teóriu túto historickým a etnografickým štúdiom.[12]Groos tu chce nahradiť teóriu plus-energie teóriou primitívneho pudu, z
ktorého sa vyvinula i hra, ale to tiež neznamená nič nového, len z druhej strany poníma
ten istý zjav.Ba o všetkých týchto teóriách musíme súdiť tak, že každá z nich je do istej miery
oprávnená, lebo každá z inej stránky posudzuje emóciu estetickú. I „sebecký impulz“, i
inštinkt privábiť krásou, i inštinkt sebauplatnenia, aj inštinkt hry nachodí sa v
tvorení umeleckom v istej miere, ale ani jeden nevyčerpáva činnosť estetickú. A hoci
tvorenie estetické má najviac spoločného s hrou, predsa nemôže sa s ňou stotožňovať; je
to dačo viac než púha hra. Ribot hovorí, že estetická činnosť je len jedným druhom hry.[13]Myslí to tak, že estetická činnosť má v sebe niečo podobného hre, ale je
viac než hra.V tom je spoločná emócia estetická s pudom hry, že nesmerujú k udržovaniu indivídua
ako ostatné emócie, ani ich prameň nie je v sebakonzervujúcom inštinkte; ani jedna
činnosť, ani estetická, ani hra nepatrí k vitálnym alebo sociálnym funkciám; obe majú
svoj účel samy v sebe, radosť pôsobená vlastným uplatnením sa, to je ich spoločný cieľ.
I estetická emócia i hra sú teda istým druhom luxusného prejavu života; v nadbytku k
životu nepotrebných síl sa rodia a povstávajú. Niet rozdielu medzi estetickou emóciou a
hrou ani v tom, že by len prvá tvorila a druhá nie. Vieme, že niekedy i hra smeruje k
tvoreniu a často i hračka tvorí niečo.Podobnosti je ľahko nájsť, veď v poslednom stupni všetky duševné funkcie sú si
podobné a majú spoločný prameň. Ale ťažko je určiť maličké rozdiely, ktoré sú medzi
nimi. Každý vie a vidí jasne, že umelecká produkcia je nie hra, že je to vážny prejav
života; ba musíme povedať, že chvíľka tvorivá, i keď podáva pôžitok, spojená je s mnohým
trudom a trápením. Čo viac, povedal by som, že pôžitok umeleckej produkcie prichodí až
po zakončenom diele, a čo vopred teší, to je len výhľad na zakončené dielo. Ale tvorba
sama nie je hrou, a nasledovne nie pôžitkom.Takéto dôvody vedú teoretikov k tomu, aby hľadali rozdiely medzi estetickou emóciou a
medzi hrou. Tak napríklad Grant Allen vidí rozdiel v tom, že hra je bezzáujmové cvičenie
aktívnych funkcií (napr. poľovačka), a umenie že je bezzáujmové cvičenie receptívnych
(napr. počúvanie hudby, prečitovanie básne, pozorovanie obrazu, sochy). Ribot však
zavrhuje tento dôvod, lebo estetická emócia budí aktivitu i v pozorovateľovi, nielen v tvoriteľovi.[14]Lazarus zase robí rozdiel medzi hrou spojenou s fyzickou činnosťou, medzi
pôžitkom podávaným pozorovaním všelijakých zjavov, medzi hrou intelektuálnou a medzi
hrou hazardnou.[15]Ale ani to nevedie k cieľu, zase sme len pri hre. Konečne Irjö Hirn menuje
estetickú emóciu emóciou „sui generis“ a chce ju odvodiť zo samej citovosti.[16]I Ribot, hoci prijíma podobnosť estetickej funkcie s hrou, predsa vidí
rozdiel v spôsobe, ako sa uplatňujú, a v sujete, ktorým narábajú. Plus-aktivitou a
formou hry menuje estetickú funkciu, ale jej zvláštnosťou je, že sa uplatňuje v
kombinácii obrazov, predstáv, a že smeruje k tvoreniu, ktoré samo v sebe má svoj účel.
Tvorivá fantázia môže mať i praktický cieľ, ale vtedy jej produkt je nie estetický.
Preto teda hovorí, že táto forma hry, t. j. estetická funkcia, nerôzni sa od druhých
foriem hry iba v materiáli, ktorým robí, a v smere, ktorým pracuje. Je to teda hra
tvorivej fantázie vo forme bezzáujmovej.[17][18]Rozdiel je teda len v prejave, v materiáli a v smere, ale prameň je spoločný. Impulz
k estetickému tvoreniu, ako i ku hre, vidí Ribot v pude, ktorý menuje spontaneitou. Je
to cit nutnosti tvorenia, ktorý sa zjaví najprv u dieťaťa vo vynachádzaní hier, potom
mocnejšie v tvorení mýtov, naostatok v umení; znamená vždy snahu: postaviť nový, z
človeka pošlý svet nad svet zmyslový a skutočný.[19]Ale iné je skúmať historický vývin a časový vývin emócie estetickej, pozorovať, kedy
sa ona budí pri dieťati, a z toho uzatvárať, kedy asi sa zjavila pri človeku
primitívnom; a iné je zas psychologicky rozoberať emóciu takú, aká sa javí u hotového
človeka-umelca alebo pozorovateľa umeleckých produktov. A tu vlastne ťažšia úloha čaká
psychológiu. Tak ostro nemožno síce rozdeliť tieto dve čiastky našej otázky, jedna
súvisí s druhou a rozriešenie jednej prinesie svetlo i do druhej. A tu je ešte vždy
otvorené pole na hádky. Na neistej pôde, aká je veda psychologická, ešte dnes i pri
všetkej pomoci experimentu ešte vždy sa môžu uplatniť rozličné mienky a hypotézy.Videli sme už dvojakú mienku o tom, či je emócia estetická čistý psychologický zjav,
alebo či sa zakladá na premenách fyziologických ako ostatné emócie. Že i estetická
emócia spojená je s fyziologickými zjavmi, tento názor zdal sa byť všeobecným, tak
mnohých mal zastupiteľov; a predsa najnovšie Lalo to tají a tvrdí, že estetická emócia
je prostá každého fyziologického spojenia.[20]Podobne i Lehmann, ako sme to už spomenuli. A čím viac sa množia otázky a
rozprestiera sa bádanie na podrobnosti, tým väčšia je neistota.Aby sa prišlo k cieľu, obrátilo sa skúmanie zvlášť v novšej psychologickej estetike
na zjavy, ktoré sú spojené s estetickou emóciou, ktoré ju sprevádzajú; na cit, radosti a
žiaľu. James a Lange o týchto zjavoch duševných vykázali, že sú spojené s fyziologickými
premenami. Istá vec, tieto duševné prejavy sú úzko spojené s estetikou, ale ju
nevyčerpávajú, len jej dodávajú zvláštneho charakteru, čo vidno už i z toho, že emócia
estetická môže byť radostná, žalostná, smiešna atď. Z tohoto vidno i to, že ani radosť,
ani žiaľ atď. nie je ešte emóciou estetickou, len jej sprievodcom. Ba musíme povedať i
to, že iné je radosť čisto psychologická, sprevádzaná fyziologickými zjavmi, a iné je
radosť čisto estetická. Pri tom všetkom nemožno odtajiť úzky súvis medzi emóciou
estetickou a medzi fyziologickými prejavmi. Skúsenosť dokazuje, že to umenie je
najemocionálnejšie, ktoré je najužšie spojené s premenami fyziologickými (teda hudba a
dráma). Istá vec teda, ako Ribot hovorí, že keď vezmeme do ohľadu intenzitu emócie
estetickej, nemôžeme odtajiť jej súvis a podklad fyziologický. A predsa uznáva i Ribot,
že estetická emócia nie je vyčerpaná tým, keď povieme, že je radosť alebo žiaľ a tieto
že sú sprevádzané fyziologickými premenami. Hovorí totiž, že je to kritická, čistá
emócia, vyzlečená čo možno zo všetkej telesnosti, a že je to abstraktný spôsob cítenia.[21]V samej estetickej emócii rozoznáva Fechner a po ňom Ribot dva faktory: direktný,
viazaný ku pocitom a percepciám, a indirektný, viazaný ku predstavám, ku asociáciám
ideovým. Jeden alebo druhý faktor je v prevahe podľa jednotlivých umení: faktor direktný
v hudbe a v plastických umeniach; faktor indirektný v poézii.[22]Toto sa vzťahuje na produktívnu emóciu estetickú. Ch. Lalo zase v
receptívnej emócii, v kontemplovaní estetickom rozoznáva tri pocity: obdivovanie,
sympatiu a pocit zväčšenia energie.[23]Ako sám život, ani estetickú emóciu nemožno vtisnúť do paragrafov; i tu je
rozmanitosť. V každom druhu umenia iné pocity sa družia k základnej emócii estetickej, a
nasledovne mení sa i ona. Veď istá vec, že iný je pocit pri počúvaní hudby, iný zas pri
počúvaní básne, drámy, iný pri obdivovaní sochy, obrazu atď. Všelijaká je teda i emócia
estetická, a každú by bolo treba osobitne skúmať, a tak potom hľadať spoločné črty a
určiť základnú emóciu estetickú.[24][1]Uverejnené v Prúdoch, ročník I, marec 1910, č. 6, str. 135 — 138.[2]Dr. Lange,Les émotions, étude psychologique, traduit par
G. Dumas, 3-e éd. „Les émotions ne sont pas seulement les facteurs les plus
importants de la vie individuelle, ce sont encore les forces naturelles les plus
puissantes que neus connaissions.“ (str. 21)[3]Emócie nie sú iba najdôležitejšími faktormi individuálneho života, ale sú to aj
prirodzené a najmocnejšie sily, ktoré poznáme.[4]Lehmann označuje jasne toto stanovisko; vo svojej kniheDie
Hauptgesetze des menschlichen Gefühlslebenhovorí: „Ein rein
emotioneller Bewusstseinszustand kommt nicht vor; Lust und Unlust sind stets an
intellektuelle Zustände geknüpft.“ (cit. u Ribota).[5]Čisto emocionálne vedomie sa nevyskytuje; ľúbosť a neľúbosť súvisia s
intelektuálnym stavom.[6]Th. Ribot,La psychologie des sentiments, 7-e éd.,
1908.[7]Ch. Lalo,Les sentiments esthétiques, 1910.[8]Ribot,La psychologie des sentiments, str. 21. A ďalej
hovorí: „Emócia vo svete citovom zodpovedá percepcii vo svete intelektuálnom a
pasia vo svete citovom je nič iného ako fixná idea vo svete myšlienkovom.“[9]Citované u Ribota.[10]W. Wundt,System der Philosophie, 2. A., Leipzig 1897,
str. 589 sq.[11]„Self-exhibiting impulse“, citované u Irjö Hirna,The origins of
art. London 1900. Tomuto podobnú myšlienku vyslovil i Vajanský vSuchej ratolesti, kde pri umeleckom tvorení spomína
„sebecký impulz“.[12]Guyau,Les problemes de l´esthétique contemporaine, 6-e
éd., 1904. Groos,Die Spiele der MenschenaDie
Spiele der Thiere.[13]La psychologie des sentiments.[14]Ribot, op. cit. 332.[15]Tamže, pozn.[16]Irjö Hirn,The origins of art.[17]„C’est le jeu de l’imagination créatrice sous sa forme désintéressée.“Ribot,
op. c. 333.[18]Je to hra tvorivej obrazotvornosti v bezzáujmovej forme.[19]Tamže.[20]Ch. Lalo,Les sentiments esthétiques, 1910.[21]Op. cit. str. 102. sq.[22]Tamže.[23]Lalo,Les sentiments esthétiques, str. 146, sq.[24]Uverejnené v Prúdoch, 1910, čís. 1, str. 9 — 12, a čís. 2, str. 66 — 70.
|
Bujnak_Zo-slovenskej-estetiky.html.txt
|
OsobyELEAZAR, knieža izraelské, najvyšší kňaz jeruzalemskýMIRIAM, jeho chovanica, dcéra po nebohej jeho sestreSÁRA, jeho príbuzná a gazdinaHÉRA, spoločnica MiriamHEJDON, GALIJOV, starší ľudu izraelskéhoJÁN Z GIŠALY, náčelník roty bezbožníkovRUFIAN, NIABEV, jeho pobočníciFLAVIAN, rimský tribúnVITUS, jeho pobočníkSEPTIMUS, legát, zajatý rotou bezbožníkovAHASVER, večný židMITIAS, tanečnicaJEDEN MLÁDENECJEDNA PANNAJEDEN Z ĽUDUZÁKONÍCIKRÁĽOVSKÁ DRUŽINAPÁŽATÁStráž. Hudobníci. Mládenci. Panny. Tanečnice. Ľud. Dvaja rimskí stotníci.Prvé dejstvo odohráva sa na úvrší krásohája v Jeruzaleme. Druhé dejstvo v záhrade pred
domom Eleazarovým. Tretie dejstvo v sieni kráľovského hradu. Štvrté dejstvo v salóne
Eleazara.
|
Urbanek_Sionitka.html.txt
|
1Nová osoba na javisku. Jej zásady a diela. Ako sa my zapletieme do
nich. Výlet do silospytu, plavectva a na druhú stranuStalo sa v tých dňoch, že sme mali prvý raz príležitosť vidieť na týchto stranách nového
hosťa, ktorého sme tu predtým nevídali. Keď prišiel na pleso, býval takto v Calafatoch, ale
rád chodil z miesta na miesto, čo toľko znamená, že navštevoval podniky. Vedelo sa len
neurčite, kto bol, čo bol; čo tu robí, už nikto nevedel povedať. Iba čo hádali: tu, že
prišiel na pleso zo zdravotných príčin, bárs nik by nebol vedel povedať, čo je na ňom za
choroba. Po zovňajšku, ako vyzeral, bolo by sa mohlo skôr predpokladať, že mu zdravie dušu
honilo. Iní mu hádali, že má akési druhé veci za lubom. Uznávali napospol, že je to
osobnosť hodná úcty a pováženia.Strávil tak temer celé to leto: cestujúc po plese, prezerajúc podniky, tu zas
ponevierajúc sa v dobrom hostinci Calafatov. Keď sa z neho kde vybral, navštívil daktorý
podnik na deň, na dva, šiel na druhý alebo sa vrátil do hostinca.Čo hľadal, čo mal za diela pokonávať po podnikoch, predával, či kupoval niečo, nikto
nevedel povedať naisto, ani azda sám pán hostinský Calafatov. Ostatne ten, ak čo i vedel,
alebo azda šípil, držal jazyk za zubmi ako vždy, ak vec nebola zrelá, aby sa roztrúbila.
On, ako sa môže zatvárať zo všetkého, nikomu sa nezdôveril, čo ho sem priťahuje; svet tuná
nevedel o ňom iba to, čo sa o ňom vedelo vo všeobecnosti. Že pochodí z mesta, kde má dobrý,
kvetúci obchod, že má čosi zgazdované a odložené, ale sa zas nevedelo, koľko, či je to na
banke a či na úpisoch, alebo práve na bezpečných hypotékach, alebo snáď v cenných
papieroch. Nie je ľahko nazrieť komu do kešene alebo práve do šuplíka. Také záležitosti
každý najradšej drží pre seba a nejde ich dávať napríklad na bubon na námestí alebo na
ulici.Jeho príchod na pleso vzdor tomu nedal pokoja mnohým, menovite pohnútka toho príchodu a
takej dlhej návštevy. Veď i ozaj nebolo sa čo diviť takým pochybnostiam. Po kampe ho
predtým nebolo vídať; piloval do týchto čias okolo svojho obchodu v meste, ako svedomitý a
rozšafný obchodník; držal sa doma, ako sa patrí na mešťana vážneho, dobre usadlého.No svet pomaly privykol na jeho zjav, prestal si hlavu lámať a kutať, čo tu hľadá. Jeho
oblek začal sa tiež prispôsobovať obyčajám a požiadavkám kampa. Nohavice sa nahúžvali,
urobiac svoje záhyby na obvyklých miestach. Povoje pod koleny začali lepšie priliehať,
tkanivo sa im roztiahlo, netvorilo ferce na spodnom kraji povoja, a tiež sa neodúvalo na
ňom ako za nova len preto, že noha pod kolenom netvorí valec, ale má tvar kužeľovitý. Pri
mocnejších chlapoch má pod zákolením istú neskromnú vysadlinu svaloviny, kdežto je zas hneď
nad členky prištíhla; povoj práve na tom priechode na tenkú čiastku sa odúva na spodnom
kraji, lebo ho tam zvyšuje a na vyšnom ho práve toľko chybí, čo je prirodzené, lebo priemer
je hore iný než dolu. Taký povoj za nova stíska nohu jedným krajom priveľmi, druhým od nej
odstáva, alebo sa i nafercuje. No keď sa látka trochu porozťahuje pri dlhšom užívaní, i
povoj sa poddá, ako každá hába, a začne priliehať lepšie.Tak sa stalo i s povojami nášho hosťa, že počali časom lepšie priliehať, nekričali
naďaleko, že sú nové; ich majiteľ sa tiež ošúchal a začal pristávať k novému okoliu; vžil
sa do pomerov, začal sa pohybovať nenútenejšie. Jeho zjav prestával ľuďom byť nový a
nápadný, akosi záhadný a výnimočný, ako sa im bol zdal spočiatku. Majitelia, ba i sami
robotníci počali ho považovať trochu ako človeka patriaceho do cechu, za človeka kampa,
ktorý, hoc i nenie gauč, je predsa trochu človek, ktorý sa obtrel v kampe. Vôbec sa
neusmievajú odpoly s poľutovaním a odpoly s podceňovaním, keď sa mu pridá nadhodiť slovo,
ba práve vysloviť mienku o daktorej veci, čo sa týka kampa alebo bežných prác na podniku.
On sám začína nadobúdať vedomie, že má isté domové právo, i to právo, že sa veľadí a
zakoreňuje lepšie a lepšie zo dňa na deň. Zamieša sa častejšie do rozhovorov o prácach,
vyslovuje svoju mienku určitejšie a sebavedome.Príležitostí býva mnoho vystupovať so svojimi náhľadmi a mienkami, ustavične idú
rozhovory o prácach; každý môže povedať, čo myslí, ak je oprávnený a rozumie sa do veci.
Pri takých rozhovoroch sa neraz ohlásil i on. Raz napríklad sme ho počúvali, keď
vysvetľoval:„Koncom apríla zamiešať barany je nebezpečné, berúc do ohľadu všestranne povahu kraja a
zvlášte panujúce tu podnebie. Liahnutie by mohlo padnúť na koniec zimy, a kto môže ručiť,
či nebudú sloty a najhoršie odmäky práve v dni, keď je liahnutie v behu. Nech sa to stane,
prírast by mohol vyjsť navnivoč.“„No ani v tejto otázke nedá sa rozhodovať prenáhlene; má tá otázka i druhé zuby. Zato i
on uznáva, že v niektorých pádoch môže zle vypadnúť, ak sa barany zamiešajú pripozde,
dakedy v máji. Tie dni, o ktoré sa liahnutie opozdilo, mohli by byť náhodou na liahnutie
priaznivejšie, než ktoré sme si vybrali ako výhodnejšie. Každá vec má dve strany, má svoje
prednosti a nevýhody; nikdy nevieš, keď ideš hodiť, či vyjde koruna alebo nápis. Tá istá
vec môže vypadnúť veľmi výhodne i veľmi záhubne: ako vypadne, o tom rozhoduje počasie, a
počasie, drahý pane, je otázka náhody, čírej náhody, a nie predvídavosti a múdrosti. Vieme,
že sa mení nie dňami, ale hodinami.“Pri druhej takej príležitosti ho počúvali mnohí, keď zas vysvetľoval:„Ak ti prichodí kupovať ovce z druhých podnikov kvôli tomu, aby sa popravilo stádo,
zjemnila sa akosť napríklad, nevyplatí sa ti nikdy kupovať ich bez zubov. Stará ovca, keď
ju presadíš na inú kerenciu, clivie, ostane ti na čiare a hľadá, či by sa nemohla dostať na
starú kerenciu. Ak ti už neostane, ako kupovať druhé ovce, skôr sa ti vyplatí nehľadieť na
ten šeling, ba pridaj i dva i tri a kúp matere mladé. Ostatne ja myslím, že akosť statku sa
popraví snadno, nech je ovca akákoľvek, len nech bude v mäse, mocná a zdravá, teda mladá a
nech má mnoho paše. Nad polepšením akosti rozhodujú vlastne barany a nie ovce. Neľutuj
nikdy nákladkov, keď ideš kupovať barany, zadováž si ich najlepšej krvi.“Dakedy sa i zdôveril so svojimi dojmami a skúsenosťami, čo si ich nadobudol behom svojho
pozorovania na plese; no robil to opatrne a len v najdôvernejších kruhoch.„Ja som pozoroval, že každý desiaty rok, berúc tú vec, pravda, vo všeobecnosti, býva
zlý. Alebo príde zima tuhá, alebo leto veľmi suché, ak nenadíde druhá dáka pohroma. A,
drahý priateľu, majiteľ, ak má obchodného ducha a zrelosti, začne tú okolnosť brať do
povahy; hľadá odpomoc prv, než je pozde. Má svoje knihy a v ich vedení sleduje tie isté
cesty, ako i dobré peňažné ústavy alebo i ktorýkoľvek opatrný obchodník: hľadí docieliť,
aby sa odložilo každého roku toľko a toľko po sto z čistého osohu do rezervnej základiny. V
našom páde by to malo byť najmenej po sto a istejšie, keby sme vzali toľko, ako na úroky
zákonné: celých dvanásť po sto. Keby majiteľ tak pokračoval, bolo by mu už potom nežiaľ
vzdorovať akejkoľvek nehode a náhode a predísť väčším škodám.“Nuž rozsýpal on zlaté zrnká v tých rozhovoroch; zrná užitočných naučení a dobrej
skúsenosti v odbore pestovania a dochovávania statku. Ľudia mu len mohli prisviedčať a
uznávať ho v tomto odbore za osobu smerodajnú, ktorá už môže pozdvihnúť hlas v týchto
pálčivých otázkach.Nikto sa teda nepozastavil a tým menej opovážil čo nadhodiť, čo podotknúť, alebo azda
považovať za vec zvláštnu, snáď nepríjemnú, keď sa zrazu rozniesol chýr, že ten hosť, taký
vážený od všetkých, stal sa takrečeno susedom na plese, alebo, ak chceme riecť doprosta, že
zakúpil na plese podnik, že vstúpil do radu majiteľov.„Len škoda, že bude na druhej strane, tak ho tu stratíme. A škoda, osoba tak vážna a
rozumná,“ ľutovali na tejto strane plesa, keď sa k nim dostal ten chýr.„Čo sa týka roboty,“ uznávali druhí, „v tej sa on už vyzná: má o statku vedomosti
dôkladné; zná všetko od koreňa. Poznalo sa zaraz, že ten človek má veľké skúsenosti v tejto
robote. Od neho sa budeme ešte učiť všetci, keď sa vytasí so všetkým, čo vie.“Vyplnilo sa všetko, čo mu predpovedali, ale sa nevyplnilo, chvalabohu, že by sme ho boli
stratili na tejto strane. Po zakúpení podniku, ako po druhé roky, najradšej on trávil svoj
čas na tejto strane. Neraz i z prinútenosti; vieme, že nie ľahko sa dostať na druhú stranu.
Riadnej premávky nieto, parníky nemajú ustálené lehoty pre svoju plavbu, ani zaviazanosti
dostaviť sa na túto stranu v určitý deň a snáď i hodinu. Nemajú rozvrhov ciest, ani
poplatky a ich výšku tiež neustálili. V týchto veciach, ako i pri liahnutí, rozhoduje, milý
priateľu, aby sme užili výrazu váženého suseda, číra-čistá náhoda; povetrnosť na plese je
náhoda a poslúcha náhodu. V prvé časy musel sa i on pokoriť týmto mnohým náhodám, kým si
nezariadi plavbu sám, nekúpi si totiž loď, ktorá už potom musí poslúchať jeho. No na také
zariadenie sa vyhľadáva okrem nákladkov i času. Nemôžeme mať všetko odrazu; ani pán boh
nestvoril tento svet v jeden deň.Prešli neraz týždne, že sa neukázal parník na tejto strane pre vetry a časté búrky na
plese. Ak prišiel, urobil to dľa obyčaje ukradomky: naložil sa, čím sa mal naložiť, alebo
vylodil, ak čo sem doniesol, a poberal sa zas ukradomky na svoju kerenciu, aby ho zlé
počasie nezastihlo a nezadržalo snáď za celé dni na tejto strane, kým sa totiž nevyberie.Okrem toho na tejto strane predsa je len veselšie. Pošta dochodí, aspoň v lete, veľmi
riadne, každých štrnásť dní; prichádza vždy dosť cestujúcich, čo sa sem unúvajú v
obchodných záležitostiach. Od nich sa ľahko dozvieš, a dopodrobna, čo sa robí v meste, v
kampe, vôbec v Patagónii, ba i v Európe, lebo boli, kde tri hrachy vreli, všetko vedia a o
všetkom vedia hovoriť príjemne a zábavne. No i vzdor tým mnohým ťažkostiam, bárs ho naša
strana väčšmi pútala, urobil on každý rok svoj výlet na druhú stranu, na svoj podnik.
Bývali to všetko cesty krátke, trvali toľko, koľko sa vyhľadávalo, aby mohol svoje
záležitosti priviesť do poriadku.Hneď v to leto po zakúpení podniku urobil prvú takú cestu; zaviedol na podniku rozsiahle
premeny, dal mu iný smer, druhé zariadenie, čo pozdejšie on sám vysvetlil a odôvodnil
priateľom, keď sa vrátil na túto stranu.„Táto návšteva bola veľmi potrebná: urobí koniec mnohým nezrovnalostiam. Nemôžem nijako
pochopiť zásady, ktorých sa držal môj predchodca, ešte menej ich odobriť. Keď som poslal
svojho správcu na druhú stranu prevziať podnik, zarazilo ma, keď mi zdelil po prvej
prehliadke, že stádo pozostáva temer zo samých škopcov. Oviec sa našlo veľmi málo, asi
okolo tridsať po sto. Kde tu bol aký zveľaďok alebo pokrok? Od škopcov sa nedá očakávať
prírast. Treba síce uznať, vlny dávajú viac než ovce, vlna zapchá mnohú špáru, ale
nenahradí prírastu, a na ňom predsa podnik stojí alebo padá. On je podmienka a nástroj na
výhodné využívanie tohto dôležitého a výnosného obchodu.“Prisviedčal mu jeden každý a prvá mu bola starosť, aby odpomohol tomuto prevrátenému
hospodáreniu. Bol to omyl alebo nedopatrenie; bolo treba vrátiť veci do dobrej koľaje. A
odpomoc bola tak naporúdzi! Vylúčil škopce, ktorých bolo už mnoho vo veku dosť pokročilom;
rebierka z nich, bárs dobre vypečené, nemohli byť veľmi mäkké. Ale zato boli vraj sťa
teľatá, vlny dávali mnoho, ale to je malá objedza, keď nedávajú jahniat. A čo sa týka
rebár, tie budú ohrýzať najskôr dakde v prístave. Tie majú zuby dobré, v akosti mäsa nie sú
nikdy tak prieberčivé ako svet, čo sa rozmaznal v kampe na dobrej pečienke. Mäsiarom
stačilo vidieť veľké tučné kusy, čo prisporia na váhe; konečne oni predávajú mäso na váhu,
a nie dľa jemnosti alebo mäkkosti rebár. A skutočne, vyplatili slušnú cenu za tento
urastený, pekný statok; matričných výťahov od neho oni nevystíhali.Črieda škopcov mala byť dodaná na určitom mieste mäsiarom. Keď urobila dva dni cesty,
idúcky na patričné miesto, musela sa zastaviť. Bola ochorela temer celá, dakoľko kusov i
ostalo prestretých, a bolo ich mnoho, čo sa do tej istej roboty priberali. Škopcom vraj
opuchlo pod hrdlom, hrvole sa im naduli, že ledva zdýmali. Môžete si ľahko predstaviť, že v
takom stave sa nedá pokračovať v ceste. Bolo zas háklivé, že tak, ako boli, nedali sa hnať
na kerenciu; boli by ostali všetky v ceste, nech ich začnú hnať. Šťastie bolo, že majiteľ
podniku, kde bol ten ochorelý statok, bol sused najbližší, človek veľmi dobrý; nekrátil
pohostinstvo tejto nemocnici bez ošetrovateľov, ktorá nevedela, kde sa podieť. Tak sa
statok zotavil aspoň natoľko, že sa o týždeň a či dva mohol vrátiť, odkiaľ bol vyšiel, a
nevykapal do nohy, ako boli zaprorokovali niektorí znalci. No ani takto sa nezaobišlo bez
škody; ostalo ich hodne kusov prestretých, zaplatili životom túto pomerne krátku
prechádzku.Čo bolo na vine takému nezdaru? Všeličo spomínali znalci. Prvé, pre čo žehrali, bolo, že
sa preháňal statok v najväčšie horúčavy. Je pravda, keď je horúčava, škopce sa zohrejú,
menovite keď sú vytučené ako tieto. Hodia sa na bársakú vodu, na ktorú natrafia, najtiaž sa
k nej dostať, a slopú bez poriadku. Hovädo nevie, čo robí; pije, kým sa nenaduje, lebo
zbytok nie je ani v jednej veci dobrý. Ani keď piješ vodu. Iní vytýkali, že paša, na ktorú
v ceste natrafili, je veľmi rozdielna od tej, čo do tých čias mali. Neboli na ňu
privyknuté, prejedli sa nebodaj, paša im zaškodila prirodzene, keď sa na nej ochvátili. Iní
zas vynašli, že na príčine bola iba cesta. Na statok vraj, čo je v ceste, prichádzajú rady
všakové choroby. Stratí obyčaje, premení spôsob života a celý rozvrh hodín, čo kedy robiť,
kedy sa kŕmiť a zas odpočívať; a premena je nebezpečná.Nuž všeličo sa vytýkalo a spomínalo; hlavné je vedieť, že v jeseni, keď sa bolo riadne
schladilo, podarilo sa i túto čriedu prehnať, keď ju mäsiari čakali. Už čo ako, treba
uznať: tučný statok ide ľahšie po chládku. S tým prestali i spory a lámanie hlavy nad touto
udalosťou na plese, ba i ďalej, kde zašiel chýr o tejto príhode.Pán majiteľ bol medzitým zakúpil asi toľko oviec, koľko bolo tých škopcov, a či čosi
viac; oviec, to sa vie, mladých a tučných. Poznáme už jeho náhľady a zásady v tejto veci;
môžeme vedieť, že nehľadel na šeling ani na dva, len aby bol statok ako svedčí; neutkvel na
čiare, banujúc za kerenciou, z ktorej ho vytiahli. On sám bol tam, keď ich vyberali, čítali
a odovzdávali jeho pánu správcovi. Ešte mu pridali, ako je už dobrá obyčaj pri týchto
robotách, dvadsať-tridsať hláv na dôdavok, i to okrem tých, ktorým sa pridalo prebrnknúť
pri tom čítaní. Čítanie sa týkalo pomerne malej čriedy, tak okolo tisíc, a že bolo medzi
susedmi, odbavovalo sa nakrátko; nepatrný omyl, ak sa stane je v takých pádoch skoro
dobročinnosť, keď ide v prospech nového, snaživého majiteľa. Išlo to čítanie len jednoducho
na bráne korrala, bez tesnej uličky. Tu sa už mýlka ľahšie prihodí; ovce sa hádžu obyčajne
v hrčiach, keď majú ísť z korrala. Hádzali by sa ešte horšie, keby ich nehľadel držať v
reze ovčiar a nezastavoval, aby išli jedna za druhou, ako na prti napríklad, a nie v hrči,
postaviac sa neďaleko tej brány. Taký prídavok je vec slušná a spravodlivá; videli sme, že
preháňanie statku z jedného kraja do druhého je vždy spojené so škodou a nehodami, menovite
ak je cesta dlhšia a obťažnejšia. Ak by sa zaobišlo bez škody, prídavok ostane ako podložka
k dobrému počiatku nového podniku.Sám pán majiteľ pomohol odviesť tento statok svojmu pánovi správcovi po čiaru, do samej
Angostury. V hostinci na Centinele čakal už pána správcu a jeho kŕdeľ človek, čo mu ho
pomôže odohnať na podnik, na druhú stranu plesa; cesta iste nie nepatrná pre statok, čo je
určený na chovanie, vlastne na popravenie stáda na novom podniku.Vieme, aké mal zásady v tomto ohľade; nebudeme sa pozastavovať nad tým, že zakúpil i
barany, mladé a najlepšieho druhu, čo sa mohli nájsť napochytre na plese, dobré čo do vlny
i čo do mäsa.„Treba sa obhadzovať,“ hútal nový majiteľ. „Kto chce žať, najprv musí siať; ak chceš
ťahať úžitok, najprv musíš nakladať.“ A tých nákladkov nechybovalo. Odpredaj škopcov
nezaokryl vcelku výdavok za ovce. Ku kúpnej cene treba priraziť trovy, nie nepatrné, ktoré
sú spojené s dlhou cestou na druhú stranu. Taká cesta sa robí pomaly, krokom slimačím
takrečeno, aby sa vyhlo škode, ktorú by statok utrpel, keby si ho hnal sileným pochodom o
hlade a o smäde. Ľudia, čo sú s ním, nocujú vonku, znášajú útrapy; keď prídu na hostinec,
musia sa i občerstviť. V ceste sú rieky, prídu výdavky nie nepatrné za prievoz; robota to
veľmi babravá, zdĺhavá; treba ju potískať pečami argentínskeho čísla, ba i zlatými funtmi a
striebornými šelingy.[1]„Je zvláštne, ale, žiaľ, pravdivé, i veľmi pravdivé,“ zhrnul dovedna svoje dojmy
novopečený majiteľ po týchto dvoch výkonoch: odpredaji škopcov a kúpe oviec, dôležitých a
prvých, čo vykonal na svojom podniku. „Výkony sú protiva jeden druhému; pri jednom sa
prijíma, pri druhom sa vydáva, ale zakaždým len odpadne po jabĺčku zo stromu osohu, pri
jednom ako pri druhom. A strom je vždy ten istý, čo majiteľ zasadil a pestuje horko-ťažko.
Áno, je pozoruhodné, že nech sa robí jedno alebo druhé, nikdy nevychodí na osoh majiteľovi,
vždy len jeho zabolí.“ Ako pri ovciach, tie isté trovy ho zaboleli i pri preháňaní škopcov.
„Ale nič preto,“ našiel zas útechu na tieto úvahy. „Úštipky sa vradia a vnesú do rubriky
strát, alebo ešte správnejšie do rubriky všeobecných trov. Všetko bude inakšie, najtiaž si
urobiť dobrý rezervný kapitál hneď zahorúca.“Medzitým bolo vynaložiť tiež čo-to na ohradenie. Ono bolo (veď vieme, ako býva, keď sa
podniky prevezmú, čo boli dosť dlho na predaj), nuž bolo na miestach na spadnutí, na
druhých bolo založené, nuž bolo viac kvôli tomu, aby bolo, než kvôli tomu, aby plnilo svoju
povinnosť.„Čo osoží kupovať statok lepšej srsti, keď ohradenie nedrží,“ tíšil v sebe vnútorného
človeka, ktorý sa búril, keď bolo treba odčítať peče na materiál a robotu. „Prebudil by si
sa jedného pekného rána a našiel kamp prázdny. A možno i dupkom plný, ale nie tvojho
statku, čo by ťa vyjedol do špiku.“Tak už mohol čakať trpezlive a plný dôvery na výsledky týchto múdrych opatrení. Zima
toho roku bola veľmi mierna, uňho bolo snehu dosť hodne i priťahovalo. Vcelku nebolo sa čo
veľmi chváliť, ani žalovať. Bolo čosi i kožiek, bolo ich. Ale ukáž mi zimu, v ktorú by ich
nebolo, tých, čo sa odrú statku, čo padol od hladu alebo druhých škodlivostí, ktorých
donesie zima vždy pekný výber v svojej tanistre; delí ich medzi majiteľov po kampe, jednému
štedro, druhému menej, už ako jej príde na um.Tak prišlo i značenie, tak akosi koncom októbra, keď je už jar dobre v behu. Pán správca
mu dal na známosť výsledok značenia verne, ako sa patrí na správcu. Vysvitlo, že sa
nesplnili celé očakávania. Značilo sa vcelku asi toľko, ako po iné roky, keď nebolo tých
tisíc pekných mladých oviec a zásielky baranov jemnejšej srsti.„Ale je hodne oviec na susednom podniku,“ píše mu pán správca na vysvetlenie toho
sklamania. „Tam ešte nepočali značiť. Postarám sa, aby ich doviedol i s prírastom.“„To je už iná vec,“ uspokojil sa pán majiteľ. „Ako by sa ináč i mohla vysvetliť taká
divná nezrovnalosť?“Veľká objedza nebola ani z toho značenia na druhých podnikoch; nenašlo sa tých oviec
mnoho. Jeden z podnikov ani neznačil toho roku pre kamp veľmi roztrhaný a sprehádzaný a
druhé ťažkosti, a v ňom práve mohlo byť tých zbehnutých oviec najviac. „I v kampe sa
ukazuje jahniat hodne neznačených. Príčina je, že sa oneskorilo liahnutie. Ale sa poznačia
pri strižení,“ dodáva pán správca.Pri strižení sa naozaj našlo čosi nepoznačených, ale tiež ich nebolo mnoho. Toľko asi,
ako sa nachádza priemerne i na druhých podnikoch, kde sa tiež nájdu, čo sa vyliahli po
značení. I na podnikoch dobre zariadených a vedených nájde sa istá čiastka oviec, ktoré sa
oneskoria. Majitelia neradi, keď je prírast nejednaký; snažiac sa, aby ľaženie bolo
odbavené v krátkom čase, ale nie je ľahko dosiahnuť tento výsledok. Prírast bude i na
najlepších podnikoch trochu na rebríček, ako píšťaly na organe; môžu sa vidieť jahňatá
staršie, i veľmi mladé ešte.„Mnoho ich ostalo jalových,“ musel sa priznať pán správca v druhom liste, čo už napísal
po strižení. „Barany prišli neskoro a neboli v dobrom stave,“ žaloval sa pán správca.
Majiteľ skoro podskočil od divu, keď to čítal. Aký zlý stav, do čerta, keď ich dal previesť
na lodi, vlastne v bárke, aby nemuseli konať dlhú cestu pešky; platil za ich prievoz dosť
pekný poplatok, sťa za nejakých významných cestovateľov. „Ovca sa nešikuje hneď prvý rok na
novej kerencii,“ dodal pán správca na nové vysvetlenie. „Kým neprivykne, nemôžeme sa od nej
veľmi úfať ani pomladku ani vlne.“ Tento dôvod už uznal i sám pán majiteľ, sám on
pozoroval, ako sa vracajú ovce na čiaru a vyzerajú, kadiaľ sa ide na starú kerenciu.Čo do vlny, tej vyšlo dľa váhy asi toľko, ako roku predošlého, skôr čosi menej. Darmo
je, urasteného škopa, čo sa týče vlny, nedohoní ani najlepšia ovca.„Vlna bola vlani ťažšia. Všade sa žalujú, že vlna toho roku neváži. Rozdiel je skoro
funt na ovcu; príčina: suchota, čo zavládla toho roku,“ zvestoval pán správca v jednej
svojej zpráve.Dôchodok toho roku nevzrástol, ako ho bol vyrátal pán majiteľ. Prírast a vlna vynáša
temer ako vlani. A výdavky sa otvárajú a otvárajú.„Čiary nič nestoja. Deň a noc treba sa vláčiť po nich a zavracať statok,“ vyhútal v
jednom liste pán správca. „Kolíky stoja ako na vode, štebliny dávno prehnili a odpadli,
drôty ostali naprázdno. Staré poprávať, ale i nové bude treba ťahať. Nemáme potrera pre
barany, treba ho urobiť zaraz. Zle je, že nieto kúpeľa ako sa svedčí. Kúpať na ruku je
robota nákladná a nikdy nevyváži dobrý kúpeľ. Šťastie, že nám je stádo čisté, prašivých
nevídať. Dom počal sa rúcať, pod stenou je diera; cez ňu podliezol vietor tamtoho týždňa;
šťastie, že nám dom neporúcal a krov neodniesol. Do zimy azda vydrží, hoc horko-ťažko, ale
tej zimy neviem, ako si poradiť.“Toho roku pán majiteľ išiel včaššie na svoj podnik, ostal na ňom dlhšie než obyčajne.
Keď sa vrátil na túto stranu, bol čosi zdržanlivý; novín nedoniesol toľko ako predošlého
roku. Na tvári mu sedela akoby tôňa; nie azda žiaľu, ale zamyslenosti. Mal rozhovory so
správcami tunajších podnikov, jedného z nich i gazdu odviedol i na druhú stranu. O dva-tri
dni sa vrátila výprava, ale nikto netušil, čo tam mala za pokonávanie. Majiteľ po tej
výprave akosi hneď zmizol z plesa, snáď ho diela volali do mesta alebo na inú stranu.I toho roku pridalo sa mi zájsť dakoľko ráz do prístavu na Punta Bandera. Videl som
naukladané vreciská s vlnou z jeho podniku. Neboli to baly lisované a späté železnými
obrúčkami, ako tie, čo sa zhotovili napríklad na tunajších podnikoch; sú to baly ohromné
vlny natlačenej, ale vždy ešte mäkké, bárs pri zošívaní boli posťahované čím tuhšie.
Nevýhody takého pakovania sú všelijaké. Bal zaberá mnoho miesta na karrete a menej váži,
lebo vlny sa doň nesprace nikdy toľko, ako keď je prešovaný. Vlny naoko je dva razy toľko a
na váhu iba asi polovica. Nešťastie je najväčšie, že sa vlna predáva na váhu, a nie dľa
objemu. Prevoz tejto vlny vypadne asi o polovicu drahšie, než poriadne prešovanej. Preto
majitelia dávajú radšej odmeny tým, čo pracujú okolo balov, aby vlnu čím tuhšie stisli, aby
zabrala čím menej priestoru.Z toho spôsobu pri pakovaní môže si vybrať každý, že nový podnik nemá prešu, spravy,
ktorá by práve nemala chybovať, lebo znamená veľkú úsporu na prevoze. A ten je dvojnásobný:
loďou najprv a potom karretami. Nemala by chýbať kvôli trochu krajšiemu vystanoveniu. Vlna,
či tlačená alebo lisovaná, má vždy tú istú cenu, ale je zrejmé, že nelisovaný bal
prezradzuje po svete, od plesa totiž až po prístav, zaostalosť a či skôr istú chudobu
podniku, skadiaľ ho taký vypravili celou pampou, a pravda najprv plesom, až do samého
prístavu. Ale i vzdor chudobopanskému vystanoveniu na každom je nápis v čiernej farbe,
pekne vyvedený na bliaške, po ktorej sa maže štetôčkou, až vyjde poloblúk hore a poloblúk
dolu. Na oblúku hornom stojí: „Estancia Las Matas“,[2]na poloblúku spodnom je: „Lago Argentino“,[3]vprostriedku dve písmená pekne vyvedené: začiatočné písmená mena a priezviska
majiteľovho. Pod pečaťou tohto istého znenia a temer tej istej podoby vydáva pán správca
čeky, ktoré kolujú po obchodoch práve ako čeky najbohatších podnikov. Vyplácané sú na
banke, na ktorú znejú, ako ktorékoľvek druhé, nájduc otvorené dvere o dvoch bľachoch na jej
pokladnici, odkedy sa začali vydávať pod tou pečaťou až do dnešného dňa. Možno tú dôveru
zväčšuje náhoda, že v susednom kraji Patagónie jestvuje a rozkladá sa podnik o
šesťdesiatich, možno i osemdesiatich tisícoch oviec, ktorý tiež sa menuje „Las Matas“.
Spomínajúc túto náhodu, nik nechce upodozrievať, že sa tu hádam nadužíva meno, ktoré má
veľký úver v obchodnom svete; veď podpis pána majiteľa týchto Las Matas je na čeku hoden
práve toľko, ako podpis najlepší. Sama banka ho vypláca tak ochotne, ako ček toho veľkého
majiteľa. Jeho funty majú tú istú farbu a cvengot, už či páchnu jednou alebo druhou matou
alebo už kriakom (lebo „mata“ znamená kriak), na ktoré musia byť bohaté oba podniky, keď si
vzali meno od nich. Veru sa i kotúľajú na ten istý spôsob po peňažných trhoch, už či
pochodia z malej kešene, alebo veľkej železnej škrine na tri závory.Či bolo tých balov mnoho alebo málo, rád by vedieť ktorý čitateľ, čo považuje nápis a
obálku za vedľajšiu vec, či je meno rozhlásené alebo neznáme. Počet balov berie za
rozhodujúceho činiteľa. Nuž i číslo by sa mohlo nájsť v lajstroch podniku Las Matas; aj na
baloch je vymaľované bežné číslo. Ale ja som iba pozorovateľ náhodilý, zdeľujem viac dojmy,
čo som kde videl a skúsil; nie som zpravodajca peňažných ústavov, aby dával vývody o
peňažnej sile toho alebo iného známeho alebo práve priateľa. Môžem len toľko povedať, že
ich, bohužiaľ, nebolo toľko ako na tých druhých Las Matas, a sotva toľko, ako si ich náš
priateľ, pán majiteľ, narátal, keď zakupoval podnik a zavádzal na ňom také dôležité a
ďalekosiahle zmeny a poprávky.Že sa skutočne sklamal vo výpočtoch, svedčí o tom jeho zdelenie, s ktorým bol vyrukoval
pred dôverným priateľom, keď sa s nimi zišiel v prístave už hodne podjeseň. Pri tej
príležitosti sa bol skončil hospodársky rok; robia sa účty, prijímajú sa peniaze, čo
vyniesla vlna a kožky, a vyplácajú sa závislosti po obchodoch a peňažných ústavoch. Bola to
chvíľa, keď majiteľ najlepšie oceňuje svoj stav a má najlepší pochop o tom, na čom je a v
čom je. Sedeli sami dvaja za stolom najvychytenejšieho vtedy hostinca, vlastne reštaurantu,
čo mal čosi z jockey-clubu. Srdce trochu obmäklo a vzalo prevahu nad inými ohľady,
prezradiac, čím prekypuje v tej chvíli.„Dochovávanie a pestovanie statku, priateľu, už či oviec, či rožného, v tých krajoch sa
nevypláca, ak sa koná vo veľkých rozmeroch. Nákladky sú veľké. Riadne výdavky sú veľké,
základné trovy a výdavky ešte väčšie. Veľký počet statku ľahšie ich unesie, než malý, lebo
sa rozdelia medzi mnohých. Tak majiteľ tých druhých Las Matas zatvoril svoje účty toho roku
s druhým, cele druhým výsledkom než ja. Keď urobíte pod účtami tú čiaru, čo ide kosom a čo
vyzerá tak trochu ako most medzi príjmom a výdavkom, iba že most nie je veľmi dobre
zamyslený a vyvedený, lebo nejde vodorovne, ale hodne kosom, keďže jedna rubrika vypadla
pridlhá a druhá prikrátka, ktoré on spája: prídete k tomu záverku, že tie isté trovy,
myslím totiž „všeobecné“, pri dvoch tisícoch oviec sú, tie isté, akoby boli, keby oviec
bolo dvadsaťtisíc. Malým majiteľom nepozostáva, ako utiahnuť sa alebo prestať s
vykorisťovaním na tomto tak neistom poli, ak sa im nemôže podariť vstúpiť do radu veľkých
majiteľov. Druhej cesty ja nevidím, ak sa chcete vyhnúť škode a strate. Nuž veru tak. Náš
priemysel, akže sa tak môže menovať, naša robota má svoje skvelé stránky a ohromné zárobky,
keď sa naň dívame z diaľky; ale opletačky, ťažkosti a nebezpečné úskalia, keď sa mu
prizrieme lepšie a povážime všetky okolnosti. Nateraz len toľko, drahý priateľu, aby vám
bolo na poučenie a výstrahu,“ doložil to už vážne, skoro hrozive. Hľadel zadržať
nepredpojatosť, ale nemohlo sa nezbadať, že ho čosi omína. „Strata nemôže sa považovať za
stratu a za škodu, keď slúži iným na poučenie a výstrahu.“Keď nasledujúceho leta prišiel na pleso, bol zase spokojný ako obyčajne. Ale zvestoval
priateľom:„Ja som usporiadal svoje diela. Podnik som predal, ako som mohol. Tohto leta ho mám
odovzdať kupovateľovi.“Zdelil i podmienky predaja. Boli veľmi slušné a výhodné, môže sa povedať, pre obe
stránky. Bolo by vari zbytočné rozberať tu všetky dopodrobna.„Našiel som kupca,“ vysvetľoval nám cele spokojne, „a vyznám, teší ma, že sme sa
napravili. Jemu kúpa ide na ruku, je môj sused bezprostredný. Môže podniky spojiť a
spravovať dovedna; tým vstúpi do počtu majiteľov stredných a obľahčí svoje výdavky. Krem
toho kampy oboch podnikov sa dopĺňajú v istom ohľade, tvoriac akoby prirodzený, zaokrúhlený
celok. Mne zas predaj nevypadne na škodu, lebo trovy mi začínali byť čosi nepohodlné.“Priatelia mu vyslovili radosť nad takým priaznivým obratom. Mne sa zdalo, že z neho
žiari radosť, keď mu ruku podávali pri tom blahoželaní. Ostatne všetci odobrovali jeho
krok, súhlasili s jeho pochopovaním vecí; radovali sa, že predal výhodne a novému
majiteľovi že pristane kúpa, ako keď na porisko nasadíš dobrú sekeru, s ktorou by si
nemohol rúče narábať bez tej dôležitej súčiastky, bárs je len drevená a vystane z
akéhokoľvek drúka. Zriedka v živote sa pridá natrafiť na tak šťastné rozuzlenie diela, kde
nieto oškodených, ale obe stránky sú spokojné so svojím dielom.Ostatne zdelenie malo i druhé pohnútky, nie iba zdeľovať svoju radosť a spokojnosť
druhým a dať im na nej akoby jeden podiel. Pohnútky ani nízke a tým menej podlé, ale
podšité dobrým futrom dôvtipu a dômyslu. Pozval všetkých, čo tam boli, byť jeho hosťami a
svedkami toho deja, na ktorý budú pozvaní i susedia z tamtej strany. Znamenalo to, že kto
príde, nebude sa len dívať, ale, ako sa vraví, priloží kamienček zo svojej strany na
šťastné ukončenie diela.Čo tam boli, všetci sa sľúbili. Zaujalo ich oduševnenie; začalo sa hovoriť o hromadnom
výlete na pleso, o prenajatom parníku, ktorý odvezie celú spoločnosť na druhú stranu,
nielen chlapov, ale i panie. Neviem, aké pohnútky mali ostatní, keď sa sľubovali, či ísť a
zabávať sa, alebo i osožiť tomu, komu sa sľúbili. Ja som sa sľúbil tiež trochu zo sebectva,
lebo mal som rád cesty plesom na druhú stranu. Plavba plesom je veľmi pútavá, keď je
počasie obstojné, a to sa dá vždy uhľadieť, ak si dávaš trochu pozor a dáš si na tom
záležať.Bolo ku koncu februára, keď sme dostali konečne heslo z druhej strany, kedy to má byť.
Bolo by sa nám hýbať hneď v pondelok, ak sme chceli prísť, keď je hlavná robota. Ako mnohé
predsavzatia, i tento hromadný výlet scvrkol sa na rozmery veľmi skromné. Oduševnenie
okamihu vyšumelo, každého čosi zašlo znezrady, že nemohol splniť sľub. Z parníka nebolo
ničoho. Priateľ z tamtej strany nám ho neposlal a vlna bola už dávno všetka na tejto
strane, aspoň z tých závažných podnikov, ktoré majú svoje lode. Na parník nebolo sa čo
držať, že nám azda podbehne, keď sme ho zabudli alebo zameškali objednať. Bola by to
náhoda, ktorá sa stáva zriedka. Poniektorí z nás majú také šťastie, že keby loď potrebovali
najväčšmi i v období jej plavieb, ona sa najväčšmi rozmýšľa prísť. My, čo sme neboli
upriamení toľme na pohodlie, urobili sme si poriadky, že ak náhodou nepríde parník medzi
tým časom, vyberieme sa po suchu, na koni totiž. Je to cesta dosť zdĺhavá, temer okolo
celého plesa, aspoň okolo jeho veľkej čiastky.Boli sme traja spoločníci na túto cestu; gazda, pán správca jedného podniku, čo drieme
pod veľkým bralom hneď za hostincom Calafatov, a ja. Pán správca mal držať hotové kone a
čakať nás na určitom mieste v určitý deň. Gazda nemal zvláštneho záujmu ísť na druhú
stranu. Skoro som si namýšľal, že ide viac z kamarátstva ku mne, než kvôli tej robote, čo
sa mala tam robiť. Pán správca sa k nám pripojil z priateľstva, aby nám bolo veselšie. On,
znamenitý robotník, mohol byť veľmi vítaný hosť na druhej strane.Tieto veci stali sa v rokoch pozdejších. Vtedy už bola v móde i na plese, možno i väčšmi
než kde inde, autová premávka. I sama pošta, vlastne podujímateľ bol dávno speňažil svoj
zložitý, ťažkopádny inventár, čo ho bol mal pre túto službu: koče a tropillu koní, a
zadovážil si veľkolepé auto Studebacker na šesť cylindrov. Starosvetské koče, sulky a
bričky divného slohu a zloženia, ťahané polodivými koňmi, prestali sa ukazovať po cestách
kampa, miesto nich frčali stroje, hnané naftou. Aká je premávka živá a ruch po kampe pod
vlivom tejto veľkej novoty, toho zjavné dôkazy vidno všade po kampe popri cestách, kde boli
v tie časy rozhádzané bľachové nádoby, dôkladne letované, ale už s malými dierami na dvoch
protivných póloch. Cez ne autisti vyťahali naftu z bľachovníc, ako keď sa vyfúka takými
dvoma dierkami napríklad pštrosie vajce. Prázdne nádoby pohodili. Pohodené nádoby mohli sa
vziať ako pomôcka štatistiky: koľko sa míňa nafty po kampe v Patagónii. Dnes by už neboli
tie dáta také presné: tie ukazovadlá sa zbierajú a upotrebujú na všelijaký spôsob. Tu ako
nádoby v domácnosti, keď sa im tá jedna diera zaleje olovom, tu zas miesto zinku na stavby.
Kisne, v ktorých prídu tie nádoby naložené, tiež sa povaľujú po cestách s vyboreným dnom.
No tie zbierajú zas pilne karreteri, keď nastanú ich roboty; odnášajú ich sebou; sú veľmi
súce na robenie triesočiek na rozloženie ohňa. Ostatne tento zbierací záchvat prišiel akosi
znenazdania na ľudí a vyzerá skoro ako vyvolaný viac módou než skutočným duchom sporivosti.
Čo by naostatok mala hľadať v týchto kampoch sporivosť? Podnik ovládne toľko, že sa môže
zaobísť i bez nej.Tej móde sme podľahli i my. Vytiahli sme náš ford, naložili doň sedlá a ostatné riady,
čo sú na koňa; vložili sme i nevyhnutnú batožinu, tú, čo sa môže nosiť priviazaná o sedlo.
Boli by sme mohli naložiť i psov; pýtali sa veľmi s nami, lebo už i psi na týchto stranách
neraz cestovali v autách — no gazda ich nevzal, neviem sám prečo.Pohli sme sa po druhých raňajkách; bola to dobrá pečienka, vajcia a druhé podobné jedlá.
V Patagónii sa je s chuťou a i hojnejšie než kde inde. Ak je kúsok šťastia v tom, že máš čo
do úst vložiť, keď ťa hlad nadíde, v Patagónii by mal byť všetok svet šťastný. Keď máš
cestu pred sebou, nehľadí sa pri jedení, koľko je hodín, alebo či sú prvé a či druhé
raňajky. Držať sa meravo prijatých na to hodín a druhých pravidiel nebolo by tiež na osoh,
lebo by si ľahko mohol ostať s prázdnym žalúdkom.Na forde sme prebrnkli v hodinách diaľky, na ktoré kedysi bolo zmárniť dni, keď sa
cestovalo za krčaha kráľa, v taligách ešte. Do Calafatov nám trvala cesta asi dve hodiny,
ani toľko vari; je tam hostinec vždy ešte v svojom kvete. Žiaľbohu, náš priateľ, ktorý nás
tu indy obsluhoval dobre a ochotne, odsťahoval sa z neho. No kuchyňu neodniesol, tá ostala
ako prvej v svojom dobrom chýre. Ani sme sa tuším nestavili na tom hostinci; poberali sme
sa napred tou istou cestou, ktorou sme šli prvý raz na pleso, lenže teraz ideme v smere
obratnom. Bralá nám padajú na pravú ruku. Cez veľkú rozsadlinu, čo je v bralách na potôčku
Calafatov, vidno kus zvlnenej vysokej pampy. Zelenie sa nežne zamatove, trochu na žltkavo;
po tieto dni bolo dobre spŕchlo, ale iba tamhore, osviežilo pampu. Tudolu panuje ešte vždy
suchota leta.O krátky čas sme išli popod podnik, ktorý drieme tam nad cestou pod vysokým bralom, z
ktorého pán správca už iste nás čaká na mieste, ktoré sme mu udali. Keď sme prešli Rio
Perro, ktorý ešte vždy nenie rio, ba ani jarok, ale iba riečište suché a v ňom miestami
mláky, onedlho sme sa odrazili od cesty, ktorej sme sa dosiaľ držali a ktorá sa osvedčila,
lebo nás bola doviedla na pleso spoľahlive, odrazili sme sa od tejto cesty, nedbajúc na
starú dobrú zásadu, ktorá hlása, že nehodno sa spúšťať starej cesty kvôli novej, hodili sme
sa naľavo, nechajúc tú cestu, ktorou by sa šlo na Bajadu, napravo a či skôr za chrbtom.Táto naša cesta sa dáva naľavo; ako sa skrútila, poznať najľahšie na brale, ktoré nám
ostáva cele za chrbtom. Pred nami sú neveľké briežky a údolia, ale sú veľmi plytké. Ozaj
patagónska je táto pampa, údolia a briežky trochu jednaké. Nelámu si hlavu vyvádzaním
nových a nových útvarov. No i nového niečo sa tu nachodí: vídať piesku viacej, než kde
inde. Jesto ho čosi i okolo Calafatov, menovite na miestach, kde sú údolia, ale tu ho je
viacej a rozšírený je na dosť veľké plochy. Náš ford na takých miestach začne cestu
zošívať, mykať sa a hádzať sem a tam; inde sa kolesá krútia, ale nejdú, šmýkajúc sa sťa po
ľade. Bohvie, kam by skeroval, nech ho gazda nedrží tuho na uzde, vlastne za kolo
kormidlové, skrúcajúc ho tak bystro, ako sa predné kolesá obracajú, ale smerom protivným.
Natíska sa ti tu dojem, že si na akýchsi Dolniakoch. Je tu teplo, výhľad širší, nieto
vysokých štítov, ktoré by ho mohli zahrádzať, ako tamhore okolo podnikov, čo sú väčšmi
dnuka.O poludní alebo skôr už po ňom začala sa i pampa akosi spínať, sťa kôň sa odhadzuje, keď
sa mu zunuje dlhá jednotvárna jazda. Počali nám podbehovať pod kolesá už väčšie brehy a
údolia tesnejšie. A tu zrazu, spúšťajúc sa dolu strmším brehom, začneme vťahovať svieži
zádych vody: pred nami sa ukázala rieka, na ktorú sa spúšťa naša cesta temer v pravom uhle.
Vľavo leží neveľká skupina domov, ktoré tvoria hostinec.Prišli sme na prievoz rieky Santa Cruz (Sv. Kríž).Tu nás čaká i tropilla. Pán správca nám sem dohnal kone, každému po jednom; sú
priviazané o dlhú priečku zábradlia, čo je pod hostincom, len ich sedlať.V hostinci práve sadali za stôl; my sme sa im tiež pripojili, vzdor obsažným raňajkám,
kvôli dobrej polievke a znamenitej baranine. Pampa je veľmi zdravá, žalúdok tu nerád
zaháľa.Keď majster odpratal riad zo stola, lebo on je kuchár i obsluhovač v jednej osobe, dal
nám nakrátko heslo on sám: „Hybajme!“ On sa pustil popredku dolu briežkom, čo vedie k vode.
Vytiahli sme kľúč z forda a vzali ho sebou; nech si naše auto tu odpočinie a aby nám
medzičasom neodstrečkovalo niekam. Je to ten kľúčik, ktorým sa zatvoria do stroja všetky
sily, čo z neho kypia a tečú. On ich núti tam driemať a čakať, kým nebude od nich potreba.
Vyňali sme sedlá a druhé riady, osedlali kone len tak, aby bolo, popriväzovali o sedlá
neveľkú batožinu, čo máme sebou. Spustili sme sa i my za majstrom, pravda, my s koňmi, na
tú rieku.Pri samom brehu leňoší, vyvalená čosi nabok, ako sa chlapci povaľujú, podoprúc sa o
lakeť a hlavu o ruku, keď pasú voly podjeseň po strniskách, leňoší sama archa Noáchova,
alebo, ak by sa nám ťažilo zabŕdnuť tak ďaleko do minulosti, nuž tá loď, na ktorej Pavel
apoštol bol konal cestu do Ríma, keď sa musel uchýliť pre veľké búrky na Krétu, kde sa mu
obyvateľstvo veľmi nezvidelo,[4]takže sa vyslovil o ňom nie bárs pochvalne. Ibaže táto nemá na nose sochu boha
morského, ani ktorého jeho sluhu, akoby sa svedčilo takej lodi, takže bude lepšie, keď ju
prirovnáme k tej ohromnej drevenej črievici, čo v daktorých krajoch nosia, keď sú veľké
blatá, aby sa obuv nezablatila, alebo so strmeňom čílskeho pôvodu, ale urobenom na veľkú
nohu, iba že tento tu nemá podobu svinského ryla vyrezanú, alebo už ktorej druhej hlavy na
nose.Nazadku, kadiaľ by sa mala tá noha vstrčiť, ľahko by sa vpratala čo aká veľká noha, keby
tam neboli dvere na dve krídla, ktoré sú teraz zatvorené.Táto archa by sa vari najradšej pustila dolu vodou, lebo by jej bolo v dolinu, keby
nevisela na svorke, ktorá svorka je železná, spletená z mnohých motúzov alebo už drôtov, a
čo je hlavné: je vypätá nad vodou z tejto strany na druhú. Vypäli ju tak vysoko, že by sa
na ňu nedostal ani ten chlapík, čo má obyčaj vyštverať sa kamarátovi na hlavu, keď sa chce
preukázať, na aké výšky on môže dosiahnuť. Aby sa mohla vypäť tak vysoko, naľahla na kolík,
ako ten, čo ženy podstavia, keď vyťahujú tú vôdzku vo dvore, čo sa na ňu vešajú mokré háby.
No keď sa prizrieme lepšie, uvidíme, že je to nie kolík, ale skôr dúži klát, vsadený do
zeme, i to kosom, stojac akoby sklonený. Sťa chlapisko, čo by sa prihol, keď mu idú zavaliť
na plece hodnú nošu žita. A ako neukľakne ten klát pod veľkou ťarchou, keď je raz nahnutý?
Ja myslím, neukľakne on tak ľahko. Má on kamaráta, čo tiež tak kosom stojí a podopiera ho
tuho pod samou bradou. Také dva bučky dovedna nedajú sa už nijakovsky prihnúť.Svorka z toho stĺpa, aby sa nevykĺzla a nevyvliekla, ide do zeme, má na konci slučku
alebo ako babku a tá babka sa zapne na háčik; ibaže ten háčik je zas taký klát, čo je dobre
pochovaný do zeme, a to priekom.Nemajte za bánosť, že som vás toľko domŕzal rozprávkou o tej svorke, ktorá by sa ináč
mohla bez preháňania pomenovať povraz, a to hrubý povraz lebo je naozaj hrubá. Svorke tej
vlastne máme zveriť naše kone, našu batožinu, ba i naše osoby. Nebudete sa pozastavovať, že
každý, prv než vsadne napríklad do voza, poprezerá si dobre, či sú kolesá dobré, lôniky na
mieste a svorene v dobrom poriadku.Lebo majster otvoril tie zadné dvere, my sme predišli dobrým príkladom a vstúpili do
lode, držiac každý svojho tátoša za ohlávku. Koník poňuchal, prestupoval rozčúlene nohami:
čo robiť, nedôverujúc takejto sprave, lebo si ju zabudol dobre poprezerať, ako my prvej, na
čom visí a aká je. Ale voľky-nevoľky musel sa už len odhodlať: za ním plieskajú tuho
korbáčom a sáru a či podkolenné kože. Vskočili temer hupkom do loďky, nevšimnúc si ani
môstka, čo bol podstavený. Zdá sa im krehký a klátivý trochu. A už sú s nami v arche,
stojac na neistých nohách. I rozkročili sa trochu, aby boli istejšie, kým majster zavrel za
nimi tie zadné dvere, zastrčil na ne mocnú závoru.A majster sa premenil odrazu v námorníka a kapitána. Vyštveral sa lodi na zábradlie,
čosi popustil, čosi pritiahol a naša loď začala sa pomaly najprv trochu hojdať a potom i
hýbať. Pláva ona pod tým povrazom, iba čosi ponižšie, koľko jej námorník popustil uzdu. Ako
sa ona hýbe, tak ide po železnej svorke kladka; vrtí sa jej koliesko i kĺže po železnom
povraze. Cez vidličku má prevlečenú svorku. Druhá taká kladka je i nazadku, tiež cez jej
vidličku ide povraz, čo sa viaže a neraz i okrúca, aby tuhšie držal okolo akýchsi rohov, čo
sú na zábradlí po jednom napredku a nazadku lodi, takže tie povrazy držia loď priviazanú
tuho o kladky, čo sa kĺžu po železnom povraze.Keď sme sa my trochu odtisli od brehu, rezký prúd vody vzal našu loď tuho do výrobku.
Neviem, čo by nebola urobila, nech ju náš námorník tak dokonale nepopriväzuje.Povraz, čo ide od prvej kladky na nos lode, zdržiava ju sťa uzda; ten, čo ide nazad,
pôsobí zas sťa liace: kôň musí slúchať a ťahať, kam chce ten, čo sedí na zábradlí pohodlne,
načúva, či sa to koliesko v klade krúti, či povraz dakde nezadrhuje, aby sa kôň nepotkol
alebo aby sa nezačal zvŕtať a harcovať, keď budeme v najhoršom. Ale, ako sa ukazuje, všetko
ide v najlepšom poriadku: loď sa kĺže po rieke, pekne priekom, sťaby loď na plachty.Naostatok loď jedna ako druhá. Ostala by tam, kde je, ako voz, keď je vypriahnutý, keby
ju niečo nehnalo. Plachtovú ženie vietor, čo sa opiera do plachát, túto našu ženie sama
voda. Plachtová má kormidlo, čo dáva smer lodi, tu sú kladky, vlastne vôdzky, čo cez ne idú
k nosu a nazadok lodi a sú okrútené okolo tých rohov.Prúd vody je ohromná sila; tá by schytila našu archu jednoducho a odniesla ta dakde dolu
vodou. Ale tu je železný povraz, a ten je tiež sila, ktorá sa nedá prevládať. Drží on loď
pevne, aby ju voda neodniesla. On ju poťahuje hore vodou, ako ju voda ťahá nadol. Tie dve
sily pasujú sa jedna s druhou, každá ťahá v inú stranu, práve v protivnú. Prúd sa veru
nedá, on pracuje vždy jednako, a povraz sa tiež nedá, kým je súci a kým ho mocne držia tí
jeho paholci, čo je na nich pretiahnutý z jedného brehu na druhý. Tie dve sily sú jednaké;
nemôže jedna pomknúť druhú, iba čo sa márnia nadarmo v týchto pasoch. Myslím, urobili by tú
istú robotu, bol by z nich čajsi ten istý osoh, keby ich nebolo. Loď by visela na vode, iba
čo by sa mykala sem a tam, ako keď visia a mykajú sa kože vo Váhu, kde ich koželuh močí,
priviazané tiež na poriadnej vôdzke.A predsa my vidíme, že je pohyb veľmi rýchly, čo vyvádza naša loď. Kolieska v kladkách
len tak frnia, loď sa potrháva, sťaby v nej sedela tajná sila, ktorá ju ženie, dávajúc jej,
mŕtvej hmote, ako bola pred chvíľou, tuhé prejavy života.Prečo nie, treba uznať, v lodi je sila, tajná, neodolateľná, čo ju ženie na druhý breh,
sila, čo ukradli prúdu a trochu i železnému káblu. Tá sila, čo ženie loď na druhú stranu
mocne a neodolateľne, je rozum o dôvtip námorníka, čo tam sedí pohodlne na zábradlí. Jeho
umelosť narába tými dvoma silami, núti ich, aby poslúchali, ťahali a socali loď, kam on
chce. On ukradol sily, koľko sa mu páčilo, káblu a zas vode, zapriahol ich do lode, sťa
gazda, keď zapriahne svoje voly do pluhu, a loď sa musí kĺzať na druhú stranu, rozrážajúc
prúd, bárs by najradšej išla dolu vodou.Videli sme, ako poprevliekal vôdzky, čo idú od kladiek na zadok lode. Tie vôdzky ju
držia kosom, aby prúd nemohol obrátiť zadok lode jednoducho dolu vodou. Silu ukradol z
kábla a dal ju tej vôdzke, čo pôsobí na loď sťa uzda a liaca. Táto vôdzka dáva iný smer
silám, čo hliveli v kábli. Nie sú iba na protiveň prúdu, ale ich obracajú kosom, takže
smerujú proti prúdu, ale nie cele, lebo čosi poťahujú ta na druhú stranu. Tieto dve sily
nepôsobia v protivnom smere, ale šikmo jedna na druhú; tak ich napravil kuchár a či
námorník. Z nich pochodí tá sila-výslednica, čo ženie loď dosť rýchle na druhú stranu.Majster sa vlastne nejde pasovať so silami; sedí cele pokojne, pozerá, ako sa koná
robota. Horký si on ide lámať hlavu nad kálaním a či štiepaním síl, nad vyrábaním výsledníc
a druhých takých vecí, čo vlastne nepatria na prievoz dobre zariadený, držaný v pravom
poriadku. On urobil jednoducho svoju povinnosť. Popriväzoval vôdzky, čo prechodia cez
kladky, každú na jej miesto, a dôkladne, aby sa nerozviazali. Pravdaže, on obrátil koráb
bokom, lebo tak popriväzoval vôdzky, aby ho bokom držali. Keby nie do boku, voda by nemala
do čoho biť, nemohla by potískať koráb napred. Koráb by bol nosom proti prúdu, voda by bila
o nos a vôbec, kde je koráb ako ostrý, nemala by sa o čo opierať a jej sila by tiekla dolu
vodou. On obrátil trochu bok korábu, aby voda mala čo tisnúť, aby ho hnala, ako plachtová
loď rozkladá a rozvešia svoje plachty, aby sa vietor mal o čo opierať a hnať ju napred.On si nenárokuje iné právo, ako vykonať robotu v poriadku; nejde sa miešať, do čoho ho
nič. A predsa je len on vlastne všetkého pôvodca a vina: a on povrazmi rozkladá a zase
spriaha sily; on vôbec plnou rukou siahol do fyziky, robí pokusy so silami, nadstrkuje ich,
ako sa jemu páči. Vôbec netuší, akou silou narába, čo môže vyviesť ňou dobrého a užitočného
alebo zlého. Dieťa tiež netuší, keď má v ruke nabitú pušku a hrá sa s ňou, že je v nej
ukrytá miera sily, ktorá upotrebená zle ničí, zabíja, upotrebená na svojom mieste tvorí a
seje nový život.Kone nadstavili uši, vytiahli hrdlo, pozerajú ponad zábradlie na vodu, ktorá tečie
bystro, bije tuho o ľavý bok lode, ženie ju na druhú stranu. Nerozumejú, čo sa to tu
vlastne robí, čo za sila nás to nesie a ženie. Iba hádam tušia, že všetci, čo sme tuná, sme
hračka v ruke rozdielnych síl, ktoré ten, čo sedí na zábradlí, napráva a zapriaha, ale i
náhod, nad ktorými už nemá moci. Keby sa roztrhol železný povraz? Nuž neroztrhne sa on
ľahko, je veľmi mocný a keby sa zlomila vidlička na kladke? Tá by sa už mohla zlomiť
ľahšie. Ale najľahšie by sa zlomila ôska toho kolieska, čo tuho frní. Tá je už veľmi tenká.
Zlomí sa hrubá, mocná os na karrete, prečo by sa nemohla zlomiť i táto tenká na malom
koliesku? Rozkazujeme silám, ale náhode nerozkazujeme, sme v jej rukách: najmenší nezdar,
nech sa čo najmenšieho pokazí, a my ostaneme tu visieť o železný povraz v samom prostriedku
rieky, sťa tá viazanica kožiek, čo sa močia vo Váhu, alebo pôjdeme i s veľkou archou dolu
vodou, ako ide poleno, čo ho rubači hodia do Hrona a pošlú dolu vodou na bystrické hrable.Poniektorí vravia, že pleso leží skoro na hladine mora. Táto rieka má dobrý spád, tu na
prievoze tečie rýchlosťou ôsmich míľ. Nech jej je koryto hlbšie, pleso by sa mohlo sčapovať
odrazu, prelialo by sa jednoducho do Atlantického oceánu, sťa pretečie víno zo suda, čo je
na podstavci, do bočky, čo je pod ním, keď majú medzi sebou cievku. No pleso má riečište
urobené dôkladne. Ono púšťa cezeň iba tú vodu, čo zvyšuje, čo by bola obyvateľstvu tohoto
kraja na obtiaž, ba na škodu a skazu, keby sa neodpratala niekam, kde má viac miesta. Je
pleso dobrý hospodár, nepechorí sa na viac, než môže. Výdavok si vymeralo opatrne dľa
príjmov; drží rovnováhu v gazdovstve, nevydávajúc nikdy viac, než by prislúchalo, nekopiac
na svojom sklade viac, než vládze udržať. Tak sa mu sklady nikdy nevyprázdnia, nemôže ostať
nasucho, ale zas nemôže sa vydvihnúť zo svojich brehov a zaliať pampu naokolo.Krásna je to rieka, Santa Cruz, chlúba a ozdoba kraja, tiež jeho požehnanie. Je tepna,
ktorou vlieva kraju, ktorým tečie, životnú šťavu a donáša mu nesmierne bohatstvo síl a
vlahy. Mohla by byť i čímsi viac, keby sa obyvateľom zachcelo: cesta široká, pohodlná a
krátka, ktorou by premávka mohla byť veľmi lacná a styk tohto kraja snadný, čo teraz leží
trochu obďaleč od ciest a skrytý pod Cordillerou. Styk s morom, vlastne hneď s oceánom, čo
by znamenalo bezprostredný styk s celým svetom. Jej brehy tu na prievoze sú vysoké, dobre
opevnené, voda sa nebude ponad ne prelievať. Jej hĺbka a šírka bude na každý pád ako Váhu
niekde okolo Trenčína.Prešli sme, kde je prúd najbystrejší, blížime sa k druhému brehu. Námorník má zase
robotu. Tam popustí, inde pritiahne, premení povrazy, čo idú od kladiek, okrúti ich na
druhé rohy. Ťažkopádny bačkor sa zastaví, ostane visieť o tú uzdu dolu prúdom, kým sa
nezačne obracať nemotorne a neobráti sa, prepytujem, zadkom k brehu. Tak sa obracia matka
včiel v svojom úli, keď má vsádzať vajíčka do buniek po plášťoch. Drgnutie, a loď vysadla
na breh. Námorník vyskočil na breh, položil mostík, otvoril dvere nazadku archy dokorán.
Kone sa spamätali z akýchsi driemot a či omámenia, čo ich napopáckalo v tom prevážaní,
bodro a vďačne skočia na breh, kde sa striasajú tuho, až riad sa ometá okolo nich so
strmeňmi. I my vystupujeme, jedni pred koňmi, kvôli príkladu, druhí za nimi kvôli tomu
plieskaniu o podkolenné sáry.A sme na druhej strane rieky Santa Cruz. Archa bez nás, iba s námorníkom vracia sa akosi
netrpezlive na tamtú stranu, sťaby hľadela prísť i ona čím skorej na svoju kerenciu.Ešte pohľad na divnú spravu, ktorá je zase v pohybe nad vodou, čo hádže penu, kde tlčie
o bok lode. Na zábradlí sedí kuchár osamelý, ruky zložené do lona, hľadí kamsi v diaľku
trochu nahrbený, celembajúc nohami, prevesenými zvonku.Trochu nedorozumenia a pochybnosti v nás: prečo hneď loď na taký jednoduchý výkon? Mohla
by si tu dať rady snáď omnoho snadnejšie dobrá kampa so stožiarmi a dobrým, pevným
zábradlím. Bolo by ju nežiaľ zhlobiť kdekoľvek, kde sa nájde dobrého dreva, ako ho je všade
v horách okolo plesa, na Avellanede a inde. Tak by sme sa boli mohli previezť na kompe, ako
pri Púchove napríklad. Tam kompa má ten istý prastarý tvar, ako tá, čo je na rieke Cetinji
pri Omiši v Dalmácii, sťaby ich obe bol skresal ten istý majster. Ostatne Omišania,
vychýrení námorníci v starých časoch a trochu i morskí zbojníci, pred ktorými sa triasli
benátski kramári a ich koráby, prv než prišli do Dalmácie, bývali v tom istom hniezde, kde
Púchovci; mohli ľahko odniesť sebou i spôsob, ako sa stavajú kompy.Tento bačkor zhotovili majstri, morskí tesári v prístave. Stadiaľ ho museli doredikať
majitelia prievozu na pleso. Urobili podeň osi a kolesá a tak ho teperili mnohými pármi
volov sem na prievoz. Robota to nebola snadná; ešte šťastie, že cestou nebolo nikde
prekážok tejto podivnej fúre, ktorá potrebovala toľko miesta, že inou cestou, kde sú tesné
ulice, krehké, úzke mosty, nebola by nijako prešla.[1]peča… funt… šeling— peča (pesos) bola základnou jednotkou
argentínskej meny. Obsahovala 100 centavov. Funt a šeling (Pound šterling —
sterlling) sú jednotky anglickej meny.[2]Estancia Las Matas(špan.) — Farma, statok Las Matas
(mata-krovie)[3]Lago Argentino— Argentínske jazero[4]leňoší sama archa Noáchova… tá loď, na ktorej Pavel apoštol bol konal
cestu do Ríma, keď sa musel uchýliť pre veľké búrky na Krétu, kde sa mu
obyvateľstvo veľmi nezvidelo…— Autor prirovnáva loď k Noemovmu korábu
a k Pavlovej lodi. Podľa Starého zákona Noe — spravodlivý človek si postavil koráb,
na ktorom sa so svojou rodinou zachránil pred potopou. Podľa Nového zákona apoštola
Pavla, uväzneného Rimanmi, viezli loďou do Itálie. V nepriaznivom počasí loď
stroskotala, ale väzni sa zachránili.
|
Kukucin_Prechadzka-po-Patagonii-III.html.txt
|
Několik tváříSlušelo by se zajisté, abych vraceje se ze země nizozemské vám popsal a vykreslil
především typické tváře tamního lidu. Nuže, pokud se týče pánů burgemestrů,[1]radních, učenců a jiných notabilit, odkazuji vás na Flincka, de Keysera,
Troosta, Eliase a Rembrandta a Sandrarta[2]a jiné holandské mistry století sedmnáctého; neboť od té doby se Holanďané
nijak podstatně nezměnili až na to, že už nenosí krejzlíky, bandelíry, kyrysy a jiný
válečný postroj. Ale záleží-li vám více na typických tvářích starých nizozemských
námořníků, kalvinistů a farmářů, konstatuji, že se dosud sem tam skutečně vyskytnou; já sám
jsem viděl po jednom exempláři v Utrechtu, na nádraží v Goudě a v tramvaji u Leidenu a
velmi jsem se potěšil onou vzácnou hříčkou přírody, která se jmenuje národní typ.Avšak ježto jsem se ocitl v Haagu v prostředí značně mezinárodním, a sice na kongrese
PEN klubů,[3]mohu vám podat zprávu o řadě literárních tváří, které jsem tam potkal. Bylo
jich tam na tři sta padesát, ale některé se mi nepodařilo nakreslit; vracím se bez
belgického chlapíka Pierarda a bez Borise Sokolova[4]a bez Kadena Bandrowského[5]a bez tolika jiných; ale zato tady je, hle, John Galsworthy, bělejší, než býval
dříve, s tváří světlou a jemnou, jako by byla ozářená světlem měsíčním; velmi rovný a
rezervovaný; anglický gentleman ve stavu zduchovění.Ta dobře kulatá hlava s krátkozrakýma očima, to je George Duhamel, francouzský básník a
kritik a bývalý doktor, jeden z těch lidí, kteří dělají svědomí soudobé Evropy;a tento usmívající se muž je Desider Kosztolányi, maďarský básník; usmívá se proto, aby
dal najevo, že se nezlobí na naše úřady, které mu nechtěly povolit pobyt na naší půdě. Jeho
úsměv je jako kola šířící se na tiché vodě — řekl bych, že dělá ještě kruhy kolem jeho
hlavy.Hermon Ould, sekretář v ústředí PEN, autor pohádek pro děti, pravý chlapecký Angličan a
drobátko Ir, člověk hubatý a milý,a tento germánský bůh je německý básník Theodor Däubler, jehož hrdinské vousy zčásti
marně zakrývají líci vlídnou a spravedlivou, tvář moudrého a slunného poety;tento muž sveřepých čelistí, černý a snědý, nemá být nikdo jiný než Jakob Wassermann,[6]romanciér, muž trochu zamračený a nemluvný,zatímco tento počerný muž, Francouz Benjamin Crémieux, organizátor těkavého stádce
literárního, rozhrnuje oponu své brady překypujícím úsměvem.Šalom Asch,[7]básník žargonu, Haličan původem, hovorný a srdečný žid, a jeho dvojník,
Jihoslovan Dučić;[8]aby si člověk ty dva nepletl, říkalo se na kongrese: „Když si myslíte, že
mluvíte s Aschem, tak je to Dučić; když si myslíte, že mluvíte s Dučićem, tak je to Šalom
Asch, — jen podle toho je rozeznáte.“Tyto černé vousy znamenají sochaře Meštroviće,[9]vážného a pomenšího muže; kdyby byl tak dlouhý jako náš Horejc,[10]dělal by snad sošky, ale jsa spíše drobný, dělá sochařinu v nadživotním
formátě.A nakonec úsměv Johana Fabricia;[11]je to jediný Holanďan, kterého jsem drobátko trefil, a ten ještě není typický;
neboť typický Holanďan je spíše uzavřený a jaksi důstojný.Opouštěje tímto úsměvem mezinárodní půdu kongresu rád bych podotkl, že se obyčejně mylně
vykládá babylónské změtení jazyků. Změtení jazyků nenastává tím, že každý mluví jiným
jazykem, nýbrž tím, že každý mluví najednou několika jinými jazyky. Pokud člověk mluví svým
vlastním jazykem, i kdyby to činil jen sám k sobě, není, pravím, žádného změtení; ale
začne-lí říkat například, ani o tom nevěda: „Yes, mijnheer,[12]ce soir it is hier schrecklich horko“, pak teprve dospěl k onomu složitému
lingvistickemu stavu, o kterém se zmiňuje bible líčíc první mezinárodní kongres, konaný u
příležitosti slavnostního zahájení babylónské věže.[1]burgemestr— starosta[2]Sandrart— Joachim von S. (1606 — 1688), něm. barokní malíř a
rytec, prvý něm. historik umění[3]PEN klub— Poets-Editors-Novelists, mezinárodní sdružení
spisovatelů a jiných intelektuálních pracovníků, zal. 1922[4]Boris Sokolov— B. Matvejevič S. (1889 — 1930), sov.
literární vědec, folklorista a etnolog[5]Kaden Bandrowski— Juliusz B. (Kaden, 1885 — 1944), čelný
představitel moderní polské literatury, vynikající romanopisec, zachycující soudobé
dění[6]Jakob Wassermann— (1873 — 1934), německožidovský
romanopisec, vůdce novoromantického literárního hnutí, mistr psychologické
analýzy[7]Šalom Asch— (nar. 1881), autor sociálně zabarvených povídek
ze života polských židů[8]Jihoslovan Dučić— Jovan D. (1871 nebo 1874 — 1943), srbský
básník a diplomat[9]sochař Meštrović— Ivan M. (1883 — 1962)[10]náš Horejc— Jaroslav H. (nar. 1886), sochař, řezbář, rytec
skla a medajlér, autor četných byst a figurálních kompozic[11]Johan Fabricius— (nar. 1871), nizozemský dramatik, čerpající
látku z vesnického prostředí[12]Yes, mijnheer…— Ano, pane, dnes večer je tu strašně…
|
Capek_Obrazky-z-Holandska.html.txt
|
IVšetko, malé, veľké, hundralo a šomralo, keď najkrajšia dievka v Berkovci vydala sa von
z dediny do okresného mesta a ešte k tomu za vojaka, cudzinca, skaderuka-skadenoha. Zvlášť
dospelá mládež mužského pohlavia ťažko znášala tú urážku; ale i device naťahovali svoje
červené pyšteky akosi pohrdlivo, keď sa niekto opovážil v rozhovore spomenúť tú neblahú
miestnu novinku. Úsudok oboch strán znel rovnako:„Dajsamibože, strážmajster, a ešte kdesi-kamsi až hen od Moravy!“Avšak obe stránky vlastne dusili v sebe iba závisť. Chlapci radi by boli bývali
,dajsamibože strážmajstrom‘ a dievčatá by sa tiež boli uspokojili s tým ,dajsamibože
strážmajstrom‘.Spokojná s udalosťou bola iba rodina Krnáčova, ktorá pani strážmajstra volala ,naším lajtnantom‘[1]a pyšná bola, keď jeho strieborné ostrohy zabrnkali na berkovských uliciach. No
a čo je hlavná vec, najspokojnejší boli práve tí, ktorých sa to najviac týkalo:
mladomanželia, Jozef Jerčín a jeho žieňa Anička. Nažívali v láske a ani krás dedinských
nemuseli úplne postrádať. Otec, Tomáš Krnáč, každú štvrtú sobotu večer zapriahol svoje
sivky a už i deti v dedine vedeli, že ide po ,lajtnancov‘ do mesta. Ráno, v nedeľu, ešte
ani prvý raz nezvonili do kostola, už tí boli doma a matka, Erža, znášala im na stôl všetky
svoje, pre nich odkladané, lahôdky. Potom sa šlo korporatívne[2]do kostola a starý Tomáš nemálo bol pyšný na to, že ešte i veliteľ žandárskej
stanice — keďže bol iba fírom[3]— musel salutovať jeho milému zaťovi. Pozdejšie, keď sa u ,lajtnancov‘ dostavil
i ,prorok‘ v podobe roztomilého chlapčeka, a dostal meno Tomáš, starý otec priahal každú
druhú sobotu a neraz dal iba samotného ,lajtnanta‘ odviezť domov, aby mohol sa dlhšie
pokochať v svojom ružovom vnúčkovi.Rodinka i tam i tu bola by bývala úplne blažená, keby Andulka, ako Jerčín volal svoju
ženu, nebola počala pochorievať. Sprvu sa muž potešoval, že však to prejde, ale tým sa
nemohol dlho klamať. Andulka chradla očividome a stále sa ponosovala na veľkú malátnosť,
takže neurobila desať krokov, už si musela sadnúť, lebo nohy ju nevládali niesť. Jerčín
zavolal lekára, a ten predpísal posilňujúce prostriedky a prikázal, aby sa chorá chránila
od každej ťažkej práce. Tak vedľa liekov prišla i slúžka do domu, a to bolo na Jerčínove
dôchodky mnoho.On vlastne vojakom ani nebol, na execírku[4]nechodil, lebo bol piksenmachrom,[5]čo voláme i piksliarom, alebo dobre po slovensky puškárom. Ako taký mal viac
dôchodkov než obyčajní strážmajstri, lebo i pomimo trafilo sa mu vše dákych opráv, tu od
oficierov, tu zase od známych civilistov. Ale všetko to nestačilo, darmo Jerčín odťahoval
si od úst, čo na víne, čo na cigarách: kraj s krajom nedal sa chytiť.[6]Nemalú starosť robil mu i malý Tomáš, ktorý — už jedenásťročný — až na
moravsko-slovenskej hranici chodil do vyššej školy, do druhej gymnaziálnej triedy, a to
mnoho stálo. Takej školy bolo ovšem i v Duráni, kde Jerčínovci bývali, a Tomáš tam i
skončil prvú triedu, no keď otcovi priniesol školské svedectvo, tak to bolo písané na
Jercsényi Tomáša. Toto Jerčína, verného národovca, tak nazlostilo, že sa s direktorom školy
strašne povadil a na druhý rok poslal syna na Moravu, aby mu aspoň čestné otcovské meno a
čistú slovenskú dušu ratoval.Ale, ako rečeno, všetko to presahovalo Jerčínove príjmy, ktoré v posledných časoch
klesli, keďže jeho predstavení začali šomrať, že on primnoho pracuje pre seba a zanedbáva
svoje služobné práce. A práve vtedy mal najviac objednávok.Jerčín dlho i pred ženou i pred svetom tajil svoju biedu, dieru dierou látal, až konečne
musel sa zdôveriť; a komuže inému, než svojmu svokrovi. A ten potom i pomohol, hoci dosť
ťažko mu to padlo. Jerčín vystúpil z vojska a na svoju ruku počal puškárske remeslo v
meste. A šlo mu to nad očakávanie dobre. V lete, na naliehavú radu lekárovu, už mohol ženu
so synom poslať do horských kúpeľov.Avšak šťastie netrvalo dlho. O akýsi čas v Duráni osadil sa nový puškár, žid, ktorý
vlastne pušku ani do ruky nevedel chytiť ako sa patrí, ale čo potom, keď vám on mohol dať
novú, novučičkú pušku skoro za tú cenu, za ktorú vám Jerčín vašu starú hrkľu iba opravil.A tak to bolo i s druhými prácami.Jerčín klesal, nemohol vydržať konkurenciu. A žena zasa začala chorľavieť, takže na radu
lekára na dlhší čas odišla k rodičom.„Poď ty, Jožko, tiež tu je nič,“ riekol mu raz svokor, ktorého zraku neušla zaťova
bieda. „Len v samom Berkovci je už do dvadsať parných mláťačiek a na okolí ešte viac. Budú
ťa voziť sem i tam. Okrem toho, zámočnícke práce, slovom vyžiješ. Bývanie máš hotové a
všetko je lacnejšie.“Nuž veľa sa priečiť nedali, i žena stále modlikala, aby prišiel, tak teda chceš-nechceš,
musíš, Jerčín poslúchol a na priečelí krnáčovského domu o pár dní skvela sa veľká čierna
tabuľa s nápisom:JOZEF JERČÍNpuškársky, strojnícky a zámočnícky závodAndulka celá okriala, keď muža mala pri sebe a neprestala ho potešovať, ako im teraz
dobre bude a ako sa ľudia trhať budú o neho, takže si syna jednou rukou budú môcť dať
vyštudovať.„A potom,“ dodala s blaženým úsmevom a so zavretými očami, túliac sa k nemu, „potom
trebárs i umrieť, len jeho vidieť v človečenstve!“A — možno od rozčúlenosti — hlboký suchý kašeľ ozval sa z jej úst a otriasal jej hruď…Rozumie sa, z toho ,trhania sa‘ o nového pána majstra nebolo nič. Tichý, jednomerný tok
dedinského života nebol jeho príchodom vyrušený, ibaže tie staré, ostré a kedysi závistlivé
jazýčky s istým zadosťučinením preriekli:„Aha, ale už dolajtnantovali!“Jerčínovi sa slabo počalo a stále slabo sa mu i viedlo v Berkovci. Ale zato vyžili. I
syn, vše prvý žiak, študoval ďalej, pravda s výdatnou pomocou starého Krnáča.Avšak povedľa Andulky počal i Jerčín chradnúť, a to duševne. Svoje povinnosti plnil
verne, naoko bol pri tom veselý, ale kto si ho lepšie obzrel, ten videl a vedel, koľká
zvonila. Jemu bolo už do nevydržania v tých malicherných pomeroch, kde on — podľa jeho
chápania — z pána klesol na cigánskeho kováča. A — vzdor všetkým námahám nemohol ani len
toľko zúbožiť, aby svoju ženu poslal niekam na premenu povetria.Keď mu to doktor narádzal, Jerčín sa odrazu opýtal:„A čo, keby sme obaja šli do tej vychýrenej Ameriky?“Doktor sa usmial.„Veď áno, ale do Kalifornie alebo do Kolorada, tam vraj i mŕtvi ožijú,“[7]mienil lekár.Jerčín už dávno rozmýšľal o tom a od tých čias úplne mala ho v drápoch tá takzvaná
vysťahovalecká horúčka. Dňom-nocou fantazíroval iba o tom, ako sa ta dostať a neraz
prichytil sa pri stavaní chlapčenských vetrových zámkov. Ako vynájde niečo svetoborné a
stane sa boháčom a jeho žena pri tom zasa ozdravie: vrátia sa domov, syn už bude medzi
prvými borcami slovenskými, ctený a vážený z každej strany… Jerčín založí veľkú továreň,
podporí národné hnutie…Len keby bolo aspoň na tú cestu!V svojej chorobnej rozčúlenosti už skoro obrátil sa na svojho svokra, ktorý mu veru i
tak veľké obete priniesol, keď jedného dňa dostal úradné upovedomenie, že bezdetná tetka mu
umrela a že z jej pozostalosti prislúcha mu pár sto zlatých.[1]lajtnant— poručík (v bývalom Rakúsko-Uhorsku)[2]korporatívne— spoločne, hromadne[3]fír— čatár (zväčša žandársky)[4]execírka— vojenské cvičenie[5]piksenmacher(z nem. Büchsenmacher) — puškár[6]Kraj s krajom nedal sa chytiť— s peniazmi nemohol
vystačiť[7]Veď áno, ale do Kalifornie alebo Kolorada, tam vraj i mŕtvi
ožijú— Kalifornia — veľký sväzový štát USA na pobreží Tichého oceánu,
Kolorado — štát v juhozápadnej časti USA. Oba tieto štáty majú príjemnú slnečnú
klímu, takže sa o nich mohlo povedať, že tam i mŕtvi ožijú.
|
Marsall-Petrovsky_Pozde-Poviedocka-zo-zivota-americkych-Slovakov.html.txt
|
MementoDeň za dňom hynie — čas sa míňaty nedbáš jeho úbehu —dňov zašlých duša nespomína,len letí žitia ku brehu.Dňov zašlých duša nespomína,necíti ztraty jejich žiaľ,jakoby slnca kruh plamennývečite tebe koloval.Deň za dňom hynie, jejich úmornebudí v tebe trúchlosť, bôľ,ba ešte zdá sa, že si praješ,by čas rychlejšie ubiehol.Ó ľahké srdce! — dočkaj, dočkaj,bude ti žiaľ, bude ti rmut,túžbou po zhynulej mladostibude ti plný každý kút.Bude ti ľúto, žes’ necenilkaždunký svetla okamih,sladkého svetla, srdcobitia,mladého žitia každý dých.Bude ti ľúto, žes’ nezdržaluháňajúcich mladi chvíľ,žes’ božských darov nessal nehuzo všetkých krásnej duše síl.Bude ti ľúto, žes’ nestavilv diaľ rachotiaci časov voz,žes’ nebral z neho krás poklady,šľachetných duší šťastný lós.Bude ti ľúto, žes’ nestaviltonúci v večnosť časov čln,žes’ nebral z neho pravdy, čnostía činov veľkých slávny spln!
|
KovalikUstiansky_Memento.html.txt
|
1. Teodorovi Ľudovítovi Grossmannovi[3]Vysokoučený pane!Už dávno som túžil, keď nie ináč, aspoň listovne vyhľadať vysokoučenosť Vašu; no nebolo
k tomu vhodnej príležitosti. Konečne teraz, keď rok roku už podal ruku, odhodlal som sa k
tomu, aby som túto túžbu svoju i skutočne vyplnil. Ačpráve opozdene prichádzam s prianím
svojím, pri tom všetkom sa úfam, že ako kedysi, tak i teraz u Vašnosti darmo neklopem, lež
ku preslyšaniu ochotné uši naleznem. Prijmite teda môj najúprimnejší vinš k tomuto
nastalému roku, aby ten Pán, ktorý Vás dosiaľ silil, i naďalej prítomný Vám bol, počínanie
Vaše k zdarnému koncu priviedol; tých, ktorých vediete duchom svojím, naplnil, aby tak
naučenie Vaše úrodnú pôdu nájsť a úžitok stý vydať mohli. Vám ale nech popraje sily ešte
mnoho blahých liet v dobrom zdraví a čerstvosti účinkovať na roli Jeho, nech Vás pán boh
živí!Druhá pohnútka, pre ktorú Vysokoučenosť Vašu vyhľadať mienim, je tá okolnosť, že na
slávnu správu gymnázia Vášho[4]odoslal som vysvedčenie svoje zo IV. triedy[5]v sprievode prosby, aby mi sl[ávna] správa svedectvo moje napravila. Ako
obyčajne, i tohto minulého leta, držal som vysvedčenie to zapreté v kufri. Horúčosť už v
slobodnom dosť veľká, v uzavretej miestnosti dosiahla takého stupňa, že pečatný vosk tohože
svedectva sa rozpustil a naň sa protivná strana svedectva prilepila. Teda nielen tiskopis
je zmazaný, lež celá pečať od prilepeného na ňu papiera je biela. V rozpakoch som bol:
mám-li to tak nechať, a či niečo konať? Možné je i to, že jestli by niekedy potreboval
svedectvo to — upierať by sa mu mohla vierohodnosť, keď pečať je nečitateľná. Preto som
svedectvo na sl[ávny] direktoriát adresované i odoslal a prosil, aby nové svedectvo
vystavil, alebo aby aspoň pečaťou opatrené svedectvo vydal, kde by udané bolo: že to staré
je úplne vierohodné a právoplatné. Prosím teda Vysokoučenosť Vašu v páde potreby túto moju
prosbu u slávnej správy láskave podporovať.Po vystúpení zo IV. triedy — ako snáď ráčite znať — vstúpil som do preparandie v
Kláštore pod Znievom.[6]Opisovať to: koľko som tam musel zniesť spolu i s inými v Martine študovavšími[7]spolužiakmi mojimi úštipkov, surovostí atď. tehdajších učbárov preparandie,
bolo by nadmier nudné a aj zbytočné; dosť na tom, že úškľabky tie redli, až v II. a III.
kurze úplne vystali. Keď som III. kurz skončiť mal, môj učiteľ a priaznivec, pán Kožehuba v
Blatnici bol vyvolený za učiteľa,[8]kam i prešiel, a tak v mojej rodnej obci stanica otvorená bola. Po skončení
III. kurzu bol som jednohlasne vyvolený za učiteľa.[9]Miesto radosti nad tak skorým dosiahnutím cieľa svojho pociťoval som nemalú
úzkosť a žalosť a začal som želieť toho, prečo som i V. triedu neskončil. V domovine svojej
v 18. roku ťažký úrad učiteľský prejať; bola obrovská úloha, povážiac i to, koho musím
nahradiť, či to vstave budem učiniť? Mal som úmysel študovať vyššiu preparandiu, t[o]
j[est] tú takzvanú polgárku v Pešti, z tej príčiny som veľmi otáľal pozvanie cirkvi
jasenovskej prijať. Lež po uvážení toho, že môj otec už všetky materiálne prostriedky
vyčerpal a tak ďalším študovaním bych nielen jeho, ale i brata svojho na majetku citeľne
oškodil, ačpráve od štátu mal som sľúbenú 15 zlatovú mesačnú podporu: nechal som ďalšie
otáľanie a stanicu som skutočne zaujal a úrad hneď prejal. Prvý rok bol veľmi ťažký, a
sotva by bol žiadúceho výsledku v prácach mojich došiel, keby mi pomocnú ruku nebol
poskytol náš pán farár Pavel Zoch.[10]On svojou radou, naučením mňa napomáhal, svojou autoritou zastával, a tak
výsledok dobrý nevystal. Zjednal som si vážnosť, aká stavu môjmu prislúcha a ajhľa! Už
štvrtý rok v úplnej spokojnosti úradujem a viac radostí, nežli starostí som okúsil v
úradovaní svojom po celý tento čas. Ťažká úloha je to v terajších časiech s prospechom
zastávať úrad učiteľský a úlohe všestranne zodpovedať. Spoločnosť ľudská je natoľko
skazená, že to, čo škola za šesť rokov pilne stavia, ona pod krátkym časom nemilosrdne
zničí; a predsa oči celého sveta na školu ako dôležitého faktora — sa obzerajú a nič nekoná
svet v prospech školy a učiteľstva. Nám sú známe len povinnosti, o požiadavkách a právach
šíriť reči, bolo by smiešne a zbytočné. Odhliadnuc od tohto i tá nehoda nás trápi: že
systémy vyučovacie ustavične sa menia, teória s praxou zrovnať sa nechce a jej nezodpovedá,
takže všetky sily musí človek napiať, aby sa na povrchu udržať a v duchu časovom kráčať
mohol. Obťažuje úlohu našu nadovšetko vystávanie detí zo školy v jar a na začiatku leta,
vzdor jasnému zneniu zákona. Prvou príčinou v tomto ohľade sú rodičia, ktorí, bohužiaľ,
potrebu školy veľmi ťažko nahliadajú, v druhom rade ale stoličné úrady, ktoré zákon školský
exekvovať nechcú a úhorom ležať ho nechajú, ako aj mnohé iné dobré ustanovizne. Miestne
vrchnosti cirkevné i svetské v tomto ohľade všetko možné podujímajú, ale výsledok zväčša je
malicherný, poneváč podporu vyšších úradov postrádajú. Ale dosť o tom!Ako vo verejnom živote, tak i v domácnosti svojej som úplne spokojný. Keď som do
Jasenovej prišiel, býval tu jeden zemský pán, menom Szabó;[11]ten mi zveril dvoch chlapcov svojich, ktorých som za tri roky zdarne vyučoval i
vychovával, začo mňa on kostom opatril, ba aj plácou napomáhal. Tak som bol zbavený veľkej
starosti o vedenie domácnosti. Minulého leta tenže pán odišiel do Jágra i s mojimi
schovanci, ktorých som bol veľmi obľúbil a ja som vzal k sebe svoju matku, ktorá obstaráva,
nakoľko stačí, skrovnú domácnosť moju, k úplnej spokojnosti mojej.S pánom farárom a vrchnosťami aj s ľuďmi žijem v zhode a svornosti, čo tiež na váhu
padá. Medzi učiteľmi tunajšími som s viacerými v priateľskom zväzku a s ostatnými v pomere
vzájomnej úcty.Z dávnejších spolužiakov mojich jedine s Cimrákom[12]stojím v bezprostrednom styku, spolu si dopisujeme. On je teraz v Prešporku ako
treťoročný teológ, má tohto roku skladať candidatica[13]a potom sa chystá do Nemecka na niektorú univerzitu štúdiá pokračovať a
známosti svoje rozšíriť. Vodí sa mu veľmi dobre. Cez vakácie sme vše veľmi často pohromade,
jeden druhého navštevujúc, spomínajúc na krásne časy, zvlášte sa k Urpínu radi zalietame
mysľami našimi.Ďalšími správami Vysokoučenosť Vašu nudiť nechcem, len do lásky a blahosklonnosti Vašej
sa porúčajúc a pozdravujúc Vás aj pána profesora Kmeťa[14]zostávam Vysokoučenosti Vašej s úctou oddanýMatej BencúrJasenová, dňa 8. januára 882.[3]Teodorovi Ľudovítovi Grossmannovi 8. 1. 1882List z pozostalosti Theodora (Bohdana) Ľudovíta Grossmanna publikovala Kata
Pokorná: Príspevok k životopisu Martina Kukučína, SMS 1941, s. 268 — 272.[4]Ev. a. v. gymnázia v Banskej Bystrici.[5]V Bystrici Kukučín vyštudoval druhý polrok 4. triedy s vyznamenaním. Predtým
študoval na slovenských gymnáziách v Revúcej (1. — 3. tr.) a v Martine (prvý polrok
4. tr.) až do ich zatvorenia.[6]V šk. r. 1875/76 — 1877/78 študoval Kukučín na učiteľskej preparandii v Kláštore
pod Znievom.[7]Kukučín študoval v Martine v šk. r. 1874/75 (1. polrok).[8]Ján Kožehuba nar. r. 1847, rodák z Radvane. Autor rôznych učebníc a pedagogických
článkov. Bol učiteľom v Blatnici od 18. 12. 1877.[9]T. j. po ukončení štúdia na učiteľskej preparandii v Kláštore pod Znievom (1878).
Učil v Jaseňovej šesť rokov a vykonával zároveň funkciu kantora (hra na organ,
pohreby, tri kázne do roka).[10]Pavel Zoch (1850 — 1907), literárne činný. Bol synom Ctiboha Zocha (1815 — 1860),
prototypu hlavnej postavy Kukučínovho románu Bohumil Valizlosť Zábor (napísané v r.
1924 — 1927).[11]Nepodarilo sa o ňom viac zistiť.[12]Ján Cimrák (1859 — 1926), rodák z Oravy, neskôr ev. kňaz v Sielnici, kde ho
Kukučín častejšie navštevoval.[13]Candidatica (lat.) — záverečné skúšky, ktoré skladali študenti na nemeckých
univerzitách pri štúdiu teológie.[14]Vynikajúci pedagóg, profesor banskobystrického gymnázia Ján Kmeť (1848 — 1931),
uvedomelý národovec, učil Kukučína matematiku a fyziku.
|
Kukucin_Listy-priatelom-a-znamym.html.txt
|
ÚvodCharles Dickens narodil sa 7. februára 1812 v Landporte na ostrove Portsea pri vstupe do
prístavu portsmouthského, kde jeho otec John bol úradníkom námorného výplatného úradu. Keď
Charles bol dvojročný, otca preložili do Londýna a po dvoch rokoch do Chathamu, kde býval
niekoľko rokov. Chatham stal sa pravým domovom Charlesovho detstva — v dojmoch tam zažitých
je po mnohej stránke koreň jeho neskoršieho vývoja. Ako chlapec bol Charles slabého
zdravia, nemohol sa zúčastniť detských hier a často býval odkázaný sám na seba. Matka ho
naučila čítať a z prebudeného chlapca stal sa vášnivý čitateľ. Najmilšou četbou, ktorá tiež
silne pôsobila na jeho neskoršiu spisovateľskú činnosť, boli mu anglickí humoristi z XVIII.
storočia (menovite Smollett, i Fielding), Robinson Crusoe, preklady Cervantesa a Lesagea a
„Tisíc a jedna noc“. Šťastný život sa však skončil, keď otec bol preložený do Londýna a to
s menším platom; na rodinu prišly ťažké časy nedostatku a r. 1822 bol otec daný do väzenia
pre dlžobu. Matka chcela si pomôcť založením školy pre dievčatá, ale jej snaha skončila
nezdarom. Aby si sám niečo zarobil, Charles bol daný k akémusi príbuznému do obchodu, a
konal najobyčajnejšiu prácu za nepatrný plat. Toto najťažšie obdobie života Dickensovho
malo však nesmierny význam pre jeho literárnu činnosť: Poznal ľudí a pomery nižších
vrstiev, o ktorých dotiaľ nik nepísal. Líčenie života väzenského v „Pickwickovciach“ a v
„Malej Dorritke“ sa zakladá na dojmoch a poznatkoch z tohoto času, keď chodieval do väzenia
k svojmu otcovi. Po dvoch rokoch pripadlo otcovi dedictvo, zaplatil dlžobu a vyšiel z
väzenia, potom dali Charlesa do školy. Ale priaznivejšie pomery nemaly dlhého trvania: otec
ztratil miesto a hrozila im núdza, až napokon otec uchytil sa ako parlamentný zpravodajca
rozličných novín. Charles stal sa pisárom u advokáta a neskoršie súdnym zpravodajcom.
Zkúseností, ktorých získal v tomto zamestnaní, hojne využil v svojich spisoch. Vo voľných
chvíľach večerných pilne sa učil, aby vyplnil medzery svojho vzdelania. R. 1831 stal sa
parlamentným zpravodajcom ako bol jeho otec.Pri svojej zpravodajskej činnosti napísal črty z londýnskeho života; prvá vyšla r. 1833
v Morning Chronicle a súbor ich vydal Dickens r. 1836 pod pseudonymom Boz (Sketches by
Boz), ktorý užíval pri svojich prvých spisoch. Týmito črtami boli naňho upozornení
nakladatelia Chapman a Hall a vyzvali ho, aby napísal vypravovanie ako podklad k
humoristickým kresbám obľúbeného ilustrátora Seymoura. To bolo podnetom ku knihe „Klub
Pickwickov“, ktorá vychádzala v sošitoch a razom spravila Dickensa najobľúbenejším a
najčítanejším spisovateľom v Anglii; prvých sošitov sa predalo iba asi 50, v niekoľko
týždňoch sa ich predávalo vyše 40.000. V čase, keď vychádzali Pickwickovci, Dickens sa
oženil s Katerinou, dcérou svojho spolupracovníka v „Morning Chronicle“, Hogartha.
(Manželstvo z počiatku šťastné rozišlo sa r. 1858 dobrovoľne.) Ešte kým dokončil
Pickwickovcov, začal Dickens r. 1837 román „Oliver Twist“; po ňom hneď nasledoval Nicholas
Nickleby, r. 1839 Hodiny majstra Humphreye, potom Barnaby Rudge. Sláva Dickensova stále
rástla; r. 1841 nadšene ho uvítali v Edinburghu, r. 1842 v Spojených Štátoch
severoamerických, menovite v Novom Yorku. S tamojšími pomerami nebol spokojný a jeho črty z
Ameriky, menovite román Martin Chuzzlewit, kde vyslovil svoje náhľady, spôsobil v Amerike
mnoho zlej krvi. (Na svojej druhej ceste do Ameriky r. 1868 uznal Dickens jednostrannosť
svojich názorov). Azda najvyššieho stupňa dosiahla sláva Dickensova r. 1843, keď vydal prvú
„Vianočnú poviedku“ (A Christmas Carol in Prose). R. 1844 a 1845 bol v Taliansku a v tých
rokoch vydal ostatné vianočné poviedky, „Sylvestrovské zvony“ (The Chimes) a „Cvrček pri
krbe“ (The Cricket on the Hearth). Novú cestu podnikol r. 1846 povedľa Rýna do Švajčiarska,
do Italie a odtiaľ do Paríža, a začal písať román „Dombey a syn“ a r. 1848 svoje najmilšie
dielo, román „David Cooperfield“, ktorý je z veľkej čiasti autobiografický. Pred tým vyšiel
ešte román Bleak House (1853), r. 1854 „Zlé časy“ a potom „Malá Dorritka“. R. 1856 si kúpil
dom Gadshill Place blízko svojho rodiska pri Rochestri, a ten mu bol potom domovom až do
konca života.Nastala jeho činnosť predčitateľská; pri tom mu dobre poslúžily jeho živá letora a
herecké nadanie (v mladých rokoch raz pomýšľa na to, že sa stane hercom), a jeho
predčítanie vlastných spisov bolo veľmi obľúbené a prinášalo mu značný výťažok. Ale potom
prišly ťažké rany, smrť drahých osôb a choroba. Popri tom vybral sa proti vôli lekárov v
zime 1867 — 68 na cestu do Ameriky, kde usporiadal 80 prednášok; v nasledujúcich rokoch
prednášal opäť v Anglii, až mu v tom choroba zabránila navždy. Vedľa menších vecí napísal v
poslednej dobe ešte štyri veľké romány: „Príbeh dvoch miest“, „Veliké očakávania“, „Náš
spoločný priateľ“ a „Tajomstvo Edwina Drooda“, ktoré zostalo nedokončené. Umrel 9. VI.
1870. Dickens včas dosiahol tak veľkej popularity ako ani jeden iný anglický spisovateľ.
Vypočítalo sa, že iba v prvých 12 rokoch po jeho smrti predalo sa v samej Anglii viacej ako
štyri a štvrt milionov sväzkov jeho spisov. Príčinou tohoto neobyčajného úspechu bola
predovšetkým jeho originálnosť. Líčil život malých ľudí, ktorý do tej doby bol temer
vylúčený z literatúry, a to život, ktorý sám dôkladne poznal a často aj sám prežil. Vtedy
sa čítaly hlavne historické romány a romány z vyšších vrstiev spoločnosti; Dickens však
poukázal predovšetkým a k tomu s najväčším úspechom i líčil ľudí z nižších a najnižších
tried, ľudí z ulice, úbožiakov a vydedencov spoločnosti. Vyššia spoločnosť nad tým krčila
nos a spisovateľovi sa vytýkala vulgárnosť. Ale práve v tej „vulgárnosti“ je jeho zásluha,
lebo život, ktorý líčil, bol čítajúcemu obecenstvu málo známy alebo vôbec neznámy, a
líčením života týchto malých ľudí s všetkými jeho nedostatkami a strasťami prebúdzal
svedomie a súcit šťastnejších. A jeho líčenie je tak živé, lebo jednak, mnoho z toho prežil
sám v svojich chlapeckých rokoch, jednak mnoho videl a poznal ako zpravodajca. Mal
neobyčajnú vnímavosť a schopnosť pozorovania a pri tom úžasnú pamäť, do ktorej sa pevne
vryly vlastné zážitky a celé to množstvo rozličných pozorovaní, ktoré učinil ako
zpravodajca, keď chodieval na streche dostavníkov do rozličných miest a pozorne si všímal
všetko čo bolo zaujímavé, menovite ľudí, ich spôsobov a rečí. — Vedľa tejto citlivej
vnímavosti činná bola uňho i neobyčajná obrazotvornosť, ktorá dokresľovala a rozvádzala i
dojmy iba letmé, a ktorá ho vždycky unášala ako príval, ktorý nemožno skrotiť. Tým sa
pravda dostávala do jeho spisov často i nesúmernosť, ktorú čiastočne zapríčinilo aj to, že
jeho dlhšie diela vychádzaly po sošitoch na pokračovanie prv, kým ich autor dokončil. To
najviacej badať u Pickwickovcov, kde sa postupom práce zmenil aj pôvodný plán. Možno snáď
ľutovať, že jeho diela nie sú umelecky komponované a vyrovnané, ale kto vie, koľko živých
podrobností a sviežej bezprostrednosti by sa bolo tým ztratilo! Je azda lepšie, že nebol
umele sovrený v upravený tok ten živý kypivý prúd, hoci sa aj miestami rozlial cez brehy a
niekde snáď aj utvoril melké, stojaté zátoky. — Dickens mal neobyčajne ostrý zrak pre
všetko neobyčajné, nezvyklé a groteskné. Niektorí kritikovia mu vytýkajú, že jeho postavy a
ich konanie býva pravdenepodobné, ba nemožné, a iste je tá výčitka na mnohých miestach
oprávnená, ale aj to je pravda, že v ľuďoch a ich živote je v skutočnosti o mnoho viacej
pravdenepodobného a zdanlive nemožného, než vidia kritikovia, ktorí väčšinu svojho života
prežili v študovni a ktorí sa stýkali temer len s ľuďmi uhladenými kultúrou a fádnymi
konvenciou. Duševný život osôb Dickensových pravda, nie je tak prepracovaný, ako sa to deje
v románoch psychologických, spokojuje sa viacej zovňajškom a niektoré osoby sú vlastne iba
ztelesnením určitých vášní (ako na pr. pokrytectva, krutosti, lakoty a pod.); ale z toho,
ako diela Dickensove pôsobily, je vidieť, že dosiahol účinu, aký mal na mysli, a možno, že
tie postavy, podané chvatne v prostých silných rysoch a krikľavých farbách a v tak
neprebranom množstve, pôsobily viacej, ako by boly pôsobily jemne do detailov prepracované
obrazy. Dickens nie je realista podľa bežných literárnych definícií, ktorý by podával ľudí
vo všetkom a vždy verne, ako v skutočnosti sú, ale jeho fantázia ho často strhuje ku
karikatúre; a že je karikaturistom výborným a k tomu veľmi zábavným, o tom iste niet
pochybnosti. I to karikovanie bolo mu niekedy vytýkané, ale dnes hľadíme na karikatúru inak
a nik nebude jej vytýkať, že nie je „verná“ a že takých ľudí nikto nikde nestretol. Iste
mnohokrát aj prepína, ale zase otázka je, či je to vždycky chybou, ostatne, do istej miery
je každé umenie prepínaním. Hlavná sila Dickensova je jeho humor, a ako u každého pravého
humoristu aj uňho humor je pevne sdružený s hlbokým citom. Jeho smiech nie je sarkastický,
krutý; je to dobrácky smiech a keď bičuje všelijaké zvrátenosti, deje sa to s úmyslom, aby
si ich ľudia uvedomili a aby ich napravili, a všade vyciťujeme pri tom pevnú vieru
autorovu, že to je možné a že sa to stane. Dickens je v tej veci, ako v mnohých iných,
rozhodným optimistom. Tendencia je u Dickensa všade zrejmá a prívrženci „umenia pre umenie“
mu ju vytýkali. Dnes nepokladáme tendenciu tak bez všetkého za chybu najmä keď dosahuje
svojho cieľa. A že spisy Dickensove silne prispely k odstráneniu mnohých chýb v anglickom
živote, uznáva sa v Anglii všeobecne. Hoci tie chyby boly známe, predsa si ich ľudia
neuvedomovali tak jasne ako potom, keď ohromným rozšírením spisov Dickensových to poznanie
vniklo do vrstiev tak širokých. Tak na pr. s úspechom sa obracia v „Pickwickovciach“ proti
nesmyselnému väzneniu dlžníkov, v „Oliveru Twistovi“ proti biednym pomerom medzi chudobou,
v románe „Nicholas Nickleby“ proti zanedbávaniu výchovy atď. — Hlboký, ľahko sa
rozochvievajúci cit Dickensov bol vedľa humoru druhým hlavným činiteľom, ktorý získaval
čitateľov; vrstovníci si ho často cenili menovite po tejto stránke. Pre náš vkus pravda
zašiel niekedy priďaleko — až v sentimentálnu rozcitlivelosť; ale nesmieme zabúdať, že v
tej veci, ako v mnohých iných, je synom svojej doby a že jeho cit je nelíčený, pravý.
Ostatne v tomto smere pôsobí Dickens, najmä na širšie obecenstvo, veľmi mocne aj dnes. —
Živá letora Dickensova, ktorá sa ľahko vzrušovala aj pri drobných veciach, ktorých si
väčšina ľudí niekedy ani nevšíma, je zrejmá i na jeho slohu; slová, prirovnania, niekedy
hodne groteskné, hrnú sa mu do pera s takou premierou, že jeho sloh je miestami až barokne
preplnený. Na mnohých to pôsobí zpočiatku asi nezvykle, ale vnímavý čitateľ na koniec
nachádza aj v tom neobyčajné, osobité kúzlo. — Keď prezrieme, čo kritikovia v rôznych
dobách so stanoviska svojich škôl napísali proti Dickensovi, vidíme, že koniec koncov
nezastaral Dickens a že neprešla jeho doba, ako niekoľko rázy sa hlásalo, ale že čas
prišiel cez samých kritikov, hoci mali v niečom pravdu. Čitatelia nedbali na nich a čítali
Dickensa s potešením ďalej a budú ho akiste čítať aj generácie budúce, lebo v jeho spisoch
je život, ktorý neumiera.Jaroslav Skalický
|
Dickens_Oliver-Twist-I.html.txt
|
PieseňObsahStrieborný mesiačik…Na zoráchPoéziaMladému poetoviPieseňRefrényPieseň k úteche ľuduBásničkároviPríčina horkých piesníTrudno spievaťPieseň V[eľkej] IdyAkú chcem pieseňKto prijme piesne?Strieborný mesiačik…(Zaspievaj si, šuhaj)Strieborný mesiačik do potôčka hľadí —zaspievaj si, šuhaj, kým si ešte mladý.Zaspievaj, zaspievaj, ale tak do chuti,že zabudneš na svet — na zem, či sa krúti.Na zorách(Za zory)Ráno je. Sivé hmly po horách sedajú,pozostatky čiernej noci;v belasých výšinách škovránky spievajúzvelebujú božie moci;Tam vzhúru sa maj i ty, pieseň moja,veď v živote pokoja niet.Tam sa len túžby tvoje upokoja,mladosti večnej vzíde kvet!Poézia„Odkiaľ ideš a ku komutak neskoro, šumná deva?Pozri, noc sadá na kraje,vietor studený povieva.“„Ak ma prijmeš, k tebe idem:Či máš pre mňa málo miesta?V domku tvojom svetlo vídať,tadiaľto ma viedla cesta.“Mäkké vlásky ponaprávam,prvšia smelosť nevídaná —mäkkú rúčku túlim k sebe:„Dnu poď, u mňa si vítaná!“Na komínku horí drevo,jasno horí kosodrievä —a jej oko — divné okomilo na mňa sa usmieva.„„Aká tu bieda, chudoba!““začne pomaly rozprávať.„„Jak tu môžeš pokojne žiť?Jak pokojne i tu spávať?Tvoje steny bez zrkadla,bez opony, oblok nízky:všetko bohatstvo, čo vídať,rozhádzané sem-tam knižky.““„Šumná moja divná deva!Chudobný som šuhaj veľmi,vďačne vítal by ťa hrdo,lež ak, z čoho?, povedz, zdeľ mi.“„„A tak pusto je u teba:vidíš sa mi ešte mladý,oko tvoje smútok značí,smútok obličaj tvoj bľadý.A nikoho — sám jediný!Nemal by si vôľu k tomu:túžby svoje, city svojezdieľať duchu priateľovmu?““„Šumná moja divná deva,ktože teraz túžby schváli?Ač počúva: zasmeje sa,hlavou skrúti, preč sa vzdiali.A priatelia! Kdeže sú ti?Blízko stoja, kým čo zhryznú,nakŕmení, napojenív diaľke stoja — v diaľke miznú!“Na kozúbku plameň syčí,z kosodrievä oheň hasne,v mojej chyži — div nad divy! —svetlá všade predsa jasné!A tie steny, kam sa deli?Na ich mieste krištáľové:veci v kráse rozmanité,oku milé, duši nové!I sám cítim zmenu blahú:V srdci sa mi radosť hostí.Či si prelud snov tráplivých?Či skutočnosť to zemskosti?„„Ani jedno, ani druhé.Slabé vaše zemské oči.Aký zrak máš — taký život,taký svet sa s tebou točí.A mne bolo tvojho ľúto,iný pohľad dávam ti ja.Ži pokojne, mysli na mňa:Menujem sa — Poézia!““Mladému poetovi(Pravá fujara)Ak žiadaš hlasnú fujaru,vykrúť ju z lipy, z mukyne,zo stromov, ktoré vyrástliv preľúbej našej krajine.Pravdaže, rastú i inde,ale sú krehké ak šípy:od tých vám citné fujaryhrdielce rado zachripí.Potom ju napoj v tých vodách,čo z Tatier našich šumejú.I tak ti bude zahrávať,čo všetkých slzy zalejú,i úsmech príde najavo,z hĺbky ona cit vylúdi:myšlienky umreté v dušik novému žitiu prebudí. —Pieseň(Úhod pravej piesni)Ľahko vykrútiť píšťalu,ľahko vyrobiť fujaru,ľahko pod javor usadnúť:ťažšie je dierky rozmerať,v poriadku prsty preberať,najťažšie pieseň odhadnúť.Potom sa spláca trápenie!hoc ťa neslúcha stvoreniežiadno, len vtáčik v sihline:[1]Slúchaš ty hlasy fujary,omladneš ako zem z jari,ako sneh smútok zahynie.Refrény(Kde ozvena piesni?)Udri v skalu lebo v hrudu,žiadne zvuky nezahudú.Kde je hlucho ako v stene,darmo čakáš po ozvene.Tak je s ľudom, brat môj mladý,bez známosti, bez zásady:tam zaspievaj jak chceš jemne,len zvuky ťa zájdu temné.Hruď osvetou v zvuk sa mení,národ múdry — dá ozveny.Pieseň k úteche ľuduInáčej spievať nemôžem.Čo vás do toho, pánovia?Zíde sa tomuto ľudu,dávno ho trápi dônovia.Nik sa neozrie o ľud ten,len keď ho zapriahať treba:Nuž zíde sa mu k útecheaspoň piesenky veleba.BásničkároviNekaz mi moju fujaru,ty básničkár zachripený,čo nemáš v srdci iba jeda na ústach iba peny.Nechaj mi piesne nevinné,dobrému ľudu ja spievam,s ním sa ja teším, s ním trpím,s ním horké slzy vylievam.Alebo urob, ako chceš:Ja si preto len zaspievam,miesto tvojho kalu, jedu,Tatry v krásu poodievam.Príčina horkých piesníPesničky moje dnes horko znejúa ja znám toho príčinu,ale nepoviem nikomu,nedám žiadnemu za vinu.Lebo keď vyznám, len sa zasmejú,a predsa si ma objímua potom zdvihnú pohárei spomenú mi otčinu —a do nápoja jedu nalejú!Pesničky moje dnes horko znejú —tebe sa ale vždy zdali —hádam už i teba, Janko,planí bratia oklamali?!Trudno spievaťPesničky moje, načo vás spievam,keď vás nikto nepočúva?Ja žiale svoje vo vás rozsievam,a tieto osud rozdúva.Tu v duši mojej, tu vás ukryjem,príde azda čas, že vás rozvijem,keď sa tie sloty pominú.Trudno je teraz stenám len spievať,ťažko je slzy do skál vylievaťa piesne prehúdať — stínu.Pieseň V[eľkej] Idy(Cigánovi)Ani strunou nedám pohnúť!Tú mi nehraj — to je veľa.Inú začni — doparoma! —ak ma chceš mať za priateľa.Ja mám tiež tak ako i tysmutnú pieseň Veľkej Idy:tú si sám len vtedy spievam,keď ma žiaden duch nevidí.A potom — — — — — — — — —Akú chcem pieseňUmky, naše, Víly naše,vezmite ma do ochrany:Dajte myseľ mojej piesnii chodníček vymeraný.Myšlienku tú nech poznajú,že je z duše ľudu toho,ktorý je môj a ja jeho,ktorý znášal biedy mnoho.Chodníček ten nech je taký,žeby viedol ku dedinke,i do verných mesta domov,k mojim bratom, ku rodinke.Kto prijme piesne?Deti moje, deti moje,keď ja umriem, kto vás prijme?Či vás budú menom volať?Či vás budú kŕmiť, chovať?Piesne moje, piesne moje,keď ja zhyniem, kto vás prijme?Či vás víchry rozchytajú?Či vám ľudia miesta dajú?[1]v sihline— J. Čajak poznamenal: „Liptovský výraz mladú jelinu (jedlinu) značiaci.“
|
Cajak_Basne-Janka-Cajaka.html.txt
|
Žobrák z náhodyPovesť. Napísal Artur Conan Doyle.Brat nebohého Eliáša Whitneya, správcu teologického ústavu svätého Jura v L., Isa, bol v
moci strašnej vášne: fajčiť opium.[1]Vášeň táto sa v ňom vzbudila za zvláštnych okolností: ešte keď bol žiakom, čítal jakési
popisy o snoch, dojmoch a pocitoch, ktoré zbudzuje fajčenie tohoto jedu, polial dohán,
ktorý mal fajčiť, opiatom, chcejúc takto vzbudiť podobný dôjem.Po dlhšom čase sa presvedčil, že je omnoho ľahšie privyknúť na dačo, ako odvyknúť; a tak
sa stal otrokom tohoto jedu. Jeho priatelia a rodina sa hrozily nad tým a ľutovali ho.Ešte teraz mám pred očima jeho žltú, napuchlú tvár, s víčkami napolo spadnutými a s
paničkami v očiach nie väčšími, ako hlavička ihly, spadnutého dohromady, len ako rumy a
trosky človeka, dakedy ušľachtilého.Jednu noc — mohlo to byť v júni r. 1889 — zazvonili na mojich dverach a to v čase, keď
už bol človek po prvý raz zývnul a keď už pozerá na hodinky, či neni čas ísť spať.Stal som so stoličky a moja žena spustila ihlice, ktorými plietla punčochu, do lona a na
jej tvári sa zjavilo sklamanie.„Akiste dáky chorý,“ povedala. „Budeš museť hádam ešte odísť.“Vzdychnul som si; len toť pred krátkou chvílkou som sa vrátil z mojich lekárskych
návštev, ktoré boly práve v ten deň neobyčajne namáhavé.Začuli sme, ako sa dvere otvorily, ako niekto preriekol niekoľko rýchlych slov, potom sa
ozvaly spešné kroky po lionelovej[2]podlahe.Dvere na našej izbe sa otvorily a dnu vkročila pani, oblečená do tmavých šiat, s čiernym
závojom na tvári.„Odpustite mi, prosím vás,“ zahovorila, „že som prišla tak neskoro.“A v tom okamžiku, ztratiac rovnováhu, sa rozbehla, objala moju ženu okolo hrdla a
položiac jej hlavu na hruď, začala usedave plakať.„Ach bože,“ zvolala moja žena, odhrnúc závej na tvári panej, „veď je to Katka
Whitneyová! Ako som sa naľakala, Katuša! Nemala som ani potuchy, že si to ty, keď si vnišla
do izby!“„Neviem, čo mám robiť, a tak som prišla rovno k vám.“Tak to bývalo vždycky. Ľudia, ktorých zastihlo nešťastia, prichádzali k mojej žene, ako
priletujú vtáci ku majáku.„Je to veľmi pekne od Teba, že si prišla. Tu máš trochu vína s vodou, sadni si a
rozprávaj. Alebo by si bola radšej, keby Jakub išiel spať, a nechal nás samie?“„Ó, nie, nie! Potrebujem od pána doktora rady a pomoci. Ide o Isu, môjho muža. Nebol
doma už dva dni. Tak sa oňho strachujem!“Nebolo to po prvý raz, čo nám hovorila, aké má trápenia zo svojim mužom; mne to
rozprávala ako lekárovi a mojej žene, ako starej priateľke a bývalej spolužiačke.Tíšili sme ju a utešovali, ako sa len dalo.„A viete, kde je váš muž?“ zpytovali sme sa jej „a mohli by sme ho vám domov doviezť?“Ona odvetila, že to bude akiste možno. Dozvedela sa z najbezpečnejšieho prameňa, že jej
muž chodieval posledné časy, keď ho to prepadlo, do istej spelunky pre fajčiarov opia, na
východnom, najvzdialenejšom konci City.[3]Posiaľ chodieval ta vždy najviac na jeden deň, a vraciaval sa domov večer,
tackajúc a trasúc sa na celom tele. Teraz ho ale náruživosť drží tam už dva dni a on akiste
leží v tej peleši, medzi vyvrheľmi námorníctva, a vdychuje do seba hrozný jed alebo vyspáva
jeho účinok. Pani Whitneyová si bola istá, že by ho bolo možno nájsť v t. zv. „Zlatej
krčme“ vo vyšnej Swandamskej ulici.Ale ako by to mohla urobiť ona sama? Akoby sa mohla ona, mladá a bojazlivá, odvážiť
vnísť na také miesto, a vyviesť odtiaľ svojho muža z kruhu zberby, ktorá ho obklopovala?
Ťažká to bola vec, a vlastne východisko bolo len jedno.Spýtala sa ma, či by som ju nechcel ta odprevadiť? A — hneď za tým doložila — prečo by
ona vlastne mala so mnou ísť? Bol som domácim lekárom Whitneyovým, a ako taký, som mohol
naňho vplývať. A mohol by som s ním vec vlastne zariadiť lepšie, keby som bol s ním sám!Slúbil som jej, že jestli je skutočne tam, kde si to ona myslí, pošlem jej ho behom
dvoch hodín domov.O desať minút som už opustil svoju izbičku a svoj fotel a viezol som sa smerom ku
východnému koncu mesta na podivnú výpravu, akou sa mi zdala v tej chvíli celá záležitosť.
Len budúcnosť mala ukázať, aké podivuhodné výsledky sa z nej vyvinú.Prvá časť mojej úlohy nebola spojená so žiadnymi ťažkosťami. Vyšní koniec malej uličky
Swandamskej je vlastne len nečistý priechod, ktorý sa otvára za vysokými lodeniciami a
magazínami, ktoré sú rozložené pozdĺž severného brehu rieky východne od londýnskeho mostu.Špelunka, ktorú som hladal, ležala medzi jakúsi búdou a medzi výčapom pálenky; do
čiernej jamy viedlo niekoľko strmých schodov; vchod vyrezali celkom ako vchod do pivnice.Kočišovi som povedal, aby ma počkal, a sišiel som po schodoch, ktoré boly v prostriedku
vydraté od mnohých ťažkých krokov korheľov, a v slabom svetle olejovej lampy, nad dverami
zavesenej, som nahmatal kľúčku a vošiel do dlhej, úzkej izby, v ktorej bol vzduch do
nevydržania dusný a ťažký od výparov opia.V izbe stály po pri stenách prične, umiestnené jedna nad druhou, ako na medzipalubí lode
pre vysťahovatelcov.Cez dym a výpary bolo možno vidieť len nejasne ľudské postavy, ležiace vo fantastických
pózach so skrčenými ramenami, vystrčenými kolenami, hlavami vytiahnutými nazad, tak že im
brady trčali hore; zo tmy tu a tam vykuklo oko bez lesku a uzrelo sa na príchodzich.Vo tme sa kedy-tedy zablikotal malý, červený krúžok svetla, ktorý bol raz jasnejší, raz
tmavší, podľa toho, ako horiaceho jedu v fajočke kovovej ubývalo alebo pribývalo.Väčšina fajčiarov ležala ticho, len niektorí mrmlali sami sebe, a zase niektorí sa
shovárali medzi sebou tlumeným tichým, jednotvárnym šeptom. Ich rozhovor sa raz vyšvihnul
do živého prúdu, tu zase ako by uťal, náhle zamlknul; každý ale z hovoriacich dal pozor len
na svoje vlastné myšlienky a nestaral sa o to, čo druhí hovoria.Na druhom konci izby stál malý, kovový podstavec so žeravým dreveným uhlím. Pri tomto
podstavci, na drevenej trojnožke sedel starý muž, vysoký, chudý; sedel, opierajúc škráne o
obe päste a lakte majúc na kolenách podopreté. Díval sa uprene do žeravého uhlia.Keď som vnišiel, hnedý Malajec pristúpil ku mne s fajočkou s opiom a ukazoval na jedno
prázdne miesto na zemi.„Ďakujem vám,“ povedal som mu „dnes sa tu nezabavím. Ale je tu jeden môj priateľ, pán
Isa Whitney, chcel by som sa s ním shovárať.“Na pravo odo mňa sa čosi pohlo, a ktosi vykríknul. Cez dym som pozrel zvedave tým smerom
a zočil som Whitneya, bledého, s vytreštenými očima, strapatého. Díval sa s úžasom na mňa.„Bože môj, veď je to Watson!“ zvolal.Dostavil sa uňho stav žalostnej reakcie a každý jeho nerv sa chvel.„Povedzte mi, koľko je hodín, Watsone.“„Skoro bude jedenásť.“„A ktorého je dnes?“„Piatok, 19. mája.“„Bože môj! Nazdal som sa, že je dnes streda. Áno, dnes je streda. Prečo strašíte takého
biedneho človeka, ako som ja?“Starý muž si zakryl tvár rukami a začal hlasite a prenikave plakať.„Hovorím vám, človeče, že je piatok. Vaša žena sa už dva dni sháňa za vami. Mali by ste
sa hanbiť!“„Veď sa ja aj hanbím. Ale vy sa Watson, mýlite. Som tu len od pár hodín; vyfajčil som
tri fajočky, štyri fajočky — zabudnul som už koľko. Ale idem domov s vami. Nechcem, aby sa
Katka bála, moja úbohá Katka. Podajte mi vašu ruku. Prišli ste na koči?“„Áno, čaká ma predo dvermi.“„Povezieme sa tedy na ňom. Ale, tu som ešte čosi dlžen. Watson, prezveďte sa, čo som
dlžen. Som celý bez seba. Neviem sám, čo robím.“Kráčal som dolu úzkym priechodom medzi dvoma radami spiacich a zadržoval som dych, čím
menej odporných, omamných výparov z jedu; obzeral som sa a hľadal som majiteľa špelunky.Keď som šiel popri vysokom mužovi, ktorý sedel pri kovovom podstavci za žeravým uhlím,
pocítil som, ako ma ktosi potiahol za kabát a zamrmlal ztlumeným hlasom:„Choďte ešte trochu ďalej a potom sa na mňa obzrite.“Tieto slová som počul celkom jasne. Pozrel som dolu. Mohol ich povedať jedine starý muž,
pri ktorom som teraz stál, a predsa tento sedel tu celkom tak zamyslený, ako pred tým, tvár
zmŕštenú, od veku nachýlený, chudý; fajočka s opiom sa kývala medzi jeho kolenami, akoby ju
bol len v tom okamihu spustil z ruky.Pokročil som ešte dva kroky na pred a potom som sa obrátil.Musel som sobrať všetku svoju silu, aby som od úžasu nezkričal.Ten muž sa obrátil k ostatním chrbtom, tak že ho, okrem mňa, nikto nemohol vidieť. Jeho
postava sa stala naraz plnšou, vrásky zmizly z tváre, zraku sa prinavrátil zase oheň; a pri
žeravom uhlí nesedel nikto druhý, ako Sherlock Holmes, a usmieval nad mojim prekvapením.Dal mi znak, aby som šiel k nemu a v tom istom okamžiku sa zase do polovice obrátil,
skrčil sa, a už zase vyzeral ako slabý, vetchý starček.„Holmes,“ pošeptal som mu, „kieho čerta že tu hľadáte?“„Hovorte čo najtichšie,“ odpovedal mi. „Mám výborné uši. Bol by som vám veľmi povďačný,
keby ste sa ztriasli toho vášho úbohého priateľa, lebo by som sa chcel s vami poshovárať.“„Vonku ma čaká koč.“„Prosím vás teda, posaďte ho doň a pošlite ho domov. Môžete sa naňho úplne spoľahnúť,
lebo je úplne zmorený, a nemôže vám už nič vykonať. A okrem toho by som vám odporúčal, keby
ste od kočiša poslali vašej panej kartičku a napísali jej, že ste tu ostali k vôle mne. Ak
ma von počkáte, o päť minút som pri vás.“Bolo ťažko odoprieť dačo Sherlock Holmesovi lebo svoje žiadosti predniesol vždy s plnou
určitosťou a pokojnou rozhodnosťou. A ja som ostatne hneď uznal, že akonáhle Whitney už raz
bude sedieť v koči, je moja úloha vlastne zkončená. A okrem toho som si nič lepšieho
nemohol žiadať, ako ísť so svojim priateľom zase raz zúčastniť jedneho zvláštneho
dobrodružstva, akých stále súčastnenie sa bolo jemu podmienkou riadneho života.Za okamih som napísal žene lístok, zaplatil účet Whitneyov, posadil som ho do koča;
záprah o chvíľku zmiznul s ním vo tme.O chvíľku za tým vystúpila jakási schátralá postava z opiovej špelunky a Sherlock Holmes
už kráčal popri mne ulicou.Ešte cez dve ulice šiel zohnutý a neistým krokom. Potom sa bystro obzrel, vystrel sa a
dal sa do srdečného smiechu.„Myslím si Watsone,“ povedal, „že ste akiste presvedčený, že som sa navyknul ešte aj
opium fajčiť, čim som rozmnožil svoje číslo malých slabostí, ako injekcie kokainové, pre
ktoré ste mi toľko rázy prednášal vaše lekárske náhľady.“„Bol som rozhodne prekvapený, že som sa tam našiel.“„Ale hádam ani nie tak, ako ja, keď som vás tu zočil.“„Bol som tam hľadať priateľa.“„A ja nepriateľa.“„Nepriateľa?“Áno, jedného z mojich prirodzených nepriateľov, alebo tak rečeno svoju korisť. Slovom,
Watsone, zaplietol som sa zase do vyšetrovania pozoruhodného prípadu, a smyslel som si, že
mi nesúvislé reči týchto nešťastníkov dajú k nemu kľúč, ako sa mi to už pred tým neraz bolo
podarilo. Keby ma ale v tej špelunke dakto bol poznal, môj život bol by visel len na nitke,
lebo som už túto špelunku použil ku vyzvedám pár razy, a ten lotor Malajec, ktorý ten
obchod prevádza, mi už dávno prisahal pomstu. V pozadí tej budovy sú padacie dvere práve v
kúte pri Pavlovej lodenici; této dvere by môhly rozprávať podivné rozprávky o tom, čo tam
cez ne padalo v tmavých nociach.“„Ako? Snáď len nemyslíte na ľudské telá?“„Pravdaže, ľudské telá. Boli by sme veľkými boháčmi, keby nám dali tisíc funtov šterlingov[4]za každého nešťastníka, ktorý tam našiel svoju smrť. Je to najhoršia vražedná
peleš na celej tejto strane rieky a bojím sa, že Neville St. Clair tiež tam šiel, aby sa
nikdy viacej nevrátil. — Naša rezerva musí už ale byť tu na blízku.“Sherlok Holmes si vložil dva prsty do úst a ostro zapískal; na tento signál sa ozvalo z
diaľky celkom také zapísknutie a hneď na to bolo počuť rachot kolies a dupot koňských
kopýt.„Tedy, Watsone,“ povedal Holmes, keď sa zo tmy vynorila velká lovecká bryčka, svietiaca
do noci z dvoma zlatými pruhy žltého svetla zo dvoch lampášov po bokoch, — odveziete sa so
mnou, však je tak.“„Dobre, ak vám môžem byť ku pomoci.“„Verný priateľ vždy môže byť užitočným. A svedomitý kronikár tým viac. V mojej izbe „U
zelenej mačky“ sú dve postele.“„U zelenej mačky?“„Áno, tak sa volá letohrádok pána St. Claira. Počas svojho pátrania bývam tam.“„A kde je to?“„Blízko Zee v grófstve[5]v Kentskam. Musíme sa viezť, až tam sedem míl.“„Ale neviem vôbec o čo ide.“„Pravdaže, neviete. Ale o chvílu sa všetko dozviete. Len si sadnite. Janko, všetko je v
poriadku, už vás nebudeme potrebovať. Tu máte pár schillingov.[6]Príďte ku mne asi ráno o jedenástej. Pusťte koňa. A teraz poďme!“Sherlock Holmes šíbnul koňa ľahko bičom a už sme leteli ako blesk nekonečnou radou
tmavých a opustených ulíc, ktoré sa pomaly šírily; potom sme prebehli cez široký most,
ohradený pekným zábradlím; pod mostom lenive tiekla kalná voda. —Za nami ležala široká massa domov. Tichosť prerušovaly len ťažké, pravidelné kroky
strážnikov, alebo spev a krik opozdivších sa niekolkých nočných lumpov. Na oblohe sa ťahaly
ťažké, tmavé oblaky a cez malý obloček medzi nimi sa kedy tedy ukázala hviezda, alebo viac.Sherlock Holmes sa viezol ticho, s hlavou schýlenou na prsia, majúc výraz muža, ktorý sa
hlboko zahrúžil do svojich myšlienok. Ja som sedel pri ňom s velikým napnutím; bol by som
sa už rád dozvedel, čo je to za nový zvláštny prípad, ktorý tak veľmi zaujal jeho ducha, a
predsa som sa ho bál vyrušiť z jeho myšlienok. Prebehli sme už niekoľko míl cesty a
priblížili sme sa ku vonkajším predmestským vilám, keď sa tu Holmes naraz vystrel, pokrčil
ramenami a zapálil si na fajku s výrazom na tvári, ktorý hovoril, že je spokojný s tým, že
robí, čo môže najlepšieho. —„Viete výborne mlčať, Watsone,“ povedal. „Táto vaša schopnosť vás robí, ako súdruha,
neoceniteľným. Ale mi uverte, že pre mňa veľmi mnoho znamená, že mám pri sebe dakoho, s kým
sa môžem poshovárať, lebo moje myšlienky sú nie práve veľmi príjemné. A spytujem sa sám
seba, čo by som mal vlastne povedať tej roztomilej paničke, ktorá ma vo dverách iste bude
čakať.“„Tak sa zdá, že ste úplne zabudli na to, že ste mi vlastne dosiaľ ešte nič nepovedali.“„Práve máme toľko času, aby som vám rozpovedal okolnosti toho prípadu, kým dôjdeme do
Lee. Prípad ten sa mi zdá byť až hlúpe jednoduchým, a predsa neviem, ako sa mám k nemu
pribrať. Sú to síce samé nitky, ale nikam nemôžem konca týchto nitiek. Teraz vám ale
rozpoviem ten prípad jasne a presne, a možno, že vy nájdete dáke východisko tam, Watsone,
kde sa mne zdá byť všetko tmavým.“„Začnite tedy.“„Pred niekolkými rokmi, alebo, aby som presne hovoril, v máji r. 1884, prišiel do Lee
bývať gentleman Neuville Clair, ktorý, ako sa zdalo, oplýval peniazmi. Prenajal si velkú
vilu, zariadil si okolo nej krásny sad, a viedol vôbec veľký dom. Časom sa spriatelil zo
súsedmi a r. 1887 si vzal za ženu dcéru sládka[7]tu v meste, s ktorou má dvoje detí. Nemal žiadneho zamestnania, ale podľa
všetkého bol zúčastnený pri viacerých akciových spoločnostiach, lebo chodieval obyčajne
ráno do mesta a vracieval sa vždy poobede o piatej s vlakom na staničke v Caunonskej ulici.
—Pán St. Clair má teraz tridsaťsedem rokov, má miernu povahu, je dobrý muž, veľmi
starostlivý otec, slovom je človekom, ktorého má každý rád, kto ho pozná.Musím doznať, že všetky jeho dlhy, nakoľko sa mi to podarilo zistiť, neobnášajú viac ako
88 funtov šterlingov a 10 schillingov, kdežto na druhej strane má v „Úvernej Banke“ uložené
220 funtov šterlingov. Nemôže sa tedy predpokladať, že by mu finančné starosti boly
pomútily rozum.Minulého pondelku odišiel pán Neville Clair do mesta včaššie ako obyčajne; keď
odchádzal, povedal, že má zariadiť dve dôležité záležitosti a že donesie malému chlapčekovi
kocky na stavanie.Púhou náhodou dostala jeho pani ten istý pondelok, krátko po odchode svojho muža,
telegram, že v kancelárii „Paroplavebnej spoločnosti v Aberdeeu“ ju čaká malý, ale veľkej
ceny balík, ktorý už dávnejšie mala dostať.Ak sa dobre vyznáte v Londýne, musíte vedieť, že kancelária tejto spoločnosti je v ulici
Fresnovskej, z ktorej vybieha vyšnia Swandanská ulička, kde ste ma dnes v noci našli.Pani Clairová sa naraňajkovala a potom odišla do City, nakúpila niečo, išla do
kancelárie, prevzala balík, a presne o štvrtej hodine a tridsaťpäť minútach sa vracala
Swandanskou ulicou ku stanici. Dávate dobrý pozor, čo hovorím?“„Je to celkom jasné.“„Možno, že sa pamätáte, minulý pondelok bol neobyčajne špatný deň a pani Clairová
kráčala pomaly a obzerala sa, kde by našla dáky koč, lebo sa v tej končine mesta, veľmi
opustenej, necítila práve veľmi istou.Ako tak kráčala Swandanskou uličkou, ozval sa naraz jakýsi výkrik a ona ostala stáť, ako
primrazená: videla svojho muža, ako sa na ňu díva z obloka v druhom poschodí a ako — tak sa
jej aspoň zdalo — kýva na ňu.Oblok bol otvorený a pani Clairová videla jasne tvár mužovu, ktorá, ako ona hovorí, bola
strašne vytreštená.Jej muž zamával rukami divoko smerom k nej a potom zmiznul od obloka tak náhle, že sa
jej videlo, ako by ho bolo dačo násilne od obloka odtrhlo.Veľmi zvláštne bolo ale, čo ona so svojim ženským bystrozrakom hneď zbadala, že jej muž,
ktorý bol pri odchode z domu oblečený v čierny kabát, teraz nemal na sebe ani kravaty ani
límca.V tom pevnom presvedčení, že sa s ním deje niečo neobyčajného, pani Clairová vbehla do
domu a bežala po schodoch, — ale dolu, lebo sa to stalo v tom istom dome, kde je aj opiová
špelunka, v ktorom ste ma našli dnes v noci; mladá žena prebehla najprv tou izbou u
prúčelí, ktorú poznáte a chcela potom vystúpiť po schodoch, ktoré viedly do prvého
poschodia.Na spodku tých schodov sa ale stretla s tým malajským zbojníkom, o ktorom som vám už
hovoril, ktorý ju strčil nazad; potom s jedným Dánčanom, ktorý je jeho pomocníkom, ju
vytlačil na ulicu.Pochytily ju šialené obavy a neistota, čo je s jej mužom; preto začala utekať uličkou a
na šťastie, aké býva velmi vzácne, sišla sa hneď vo Fresnoskej ulici s niekoľkými
strážnikmi a inšpektorom, ktorí chodili práve na inšpekciu.Inšpektor a dvaja strážnici sa s mladou paňou vrátili k domu, a nestarajúc sa o
húževnatý odpor majiteľa, dali sa rovno ku izbe, v ktorej pani Clairová svojho muža z
obloka videla.Tam ale o ňom nebolo ani slychu. Skutočnosť bola tá, že v celom tom poschodí nebolo inej
živej duše okrem jakéhosi otrhaného mrzáka; vyzeral hrozne a tak sa zdalo, že tam býva.Tento a zbojník Malajec prísahali bezočive policajtom, že v tej izbe, okrem neho, celé
popoludnie nebolo živej duše.Ich zapieranie bolo tak rozhodné, že inšpektor sám sa už začal klátiť, a začal veriť, že
sa pani Clairová stala obeťou hallucinácie, keď tu zrazu mladá pani s výkrikom priskočila k
malej, drevenej škatuľke, ktorá ležala na stole a strhla s nej vrchnák. Zo škatule sa
vysypaly detské kocky na stavanie. Bola to hračka, ktorú pán Clair bol sľúbil, že donesie
deťom.Toto objavenie a viditeľné rozpaky, aké sa zjavily na mrzákovi, presvedčily inšpektora,
že je vec nie taká jednoduchá. Preto izbu svedomite preskúmali a výsledok prehliadky
ukazoval tiež, že sa musel stať dákysi hnusný zločin.Izba táto majúca oblok na ulicu, bola zariadená za bývaciu izbu, ale z nej sa schádzalo
do malej ložnice, okno ktorej viedlo do istej lodenice.Medzi lodenicou a oblokom ložnice sa tiahol úzky pás podbrežia, ktorý býval suchým počas
odlivu, nad ktorým ale, počas prílivu, stojí voda vo výške štyri a pol stopy.Oblok ložnice je široký a otvára sa zo spodku na hor. Keď sa okno pečlivejšie
preskúmalo, našly sa stopy krve na obločnej rímse, a niekoľko ojedinelých kvapiek ležalo na
drevenej podlahe ložnice.Za jednou záclonou v prvej izbe sa našly všetky zoblečené šaty pána Claira, okrem
kabátu. Našly sa jeho topánky, punčochy, klobúk, hodinky, slovom všetko. Ale na všetkých
týchto predmetoch nebolo známky toho najmenšieho násilia. Inej stopy po zmiznutom pánovi sa
nenašlo.Zrejmé bolo tedy, že pán Clair bol odprataný cez okno lebo nebolo možno nájsť iného
východu; a stopy na obločnej rímse nenechávaly žiadnej pochybnosti.A teraz dačo o zločincoch, ktorí sa zdali byť do veci bezprostredne zapletení. Malajec
bol známy ako človek najhoršej minulosti, poneváč ale dľa tvrdenia samej pani Clairovej, už
niekoľko okamihov po objavení sa jej manžela v obloku stál už vo dveroch dolu pod schodami
mohol byť sotva viac, ako pomocníkom pri prevedení zločinu.A aj tak sa bránil, že on vôbec nič nevie, nemá niakého vedomia o tom, čo jeho nájomník,
Hugo Boon robí, a že nemôže byť niakým spôsobom zodpovedným za neho, alebo za nález šiat
zmiznutého gentlemana.Tolko o malajskom majiteľovi opiovej špelunky. A teraz ešte pár slov o odpornom
mrzákovi, ktorý býva v druhom poschodí, a ktorý bol akiste posledným človekom, ktorého
videly oči pána Nevilla Claira!Tento mrzák sa volá Hugo Boone a škaredú jeho tvár pozná každý, kto často navštevuje
City. Je to žobrák z povolania, ačkoľvek, aby obišiel predpisy policie, predáva očistom
voskové sviečky.Keď sa ide po ulici Threadneadle niekoľko krokov smerom dolu, možno vidieť na ľavej
strane, ako sa hádam pamätáte, malý výstupok. Tam sedáva tento človek každý deň s nohami na
kríž; na kolenách má malú zásobu voskových sviečočiek a poneváč je jeho výzor strašný, sype
sa do jeho zamastenej čiapky hodný dážď almužien; čiapka leží pred ním na dlažbe. Tohoto
chlapíka som pozorovával už dávnejšie, a to prv, ako by som si bol pomyslel, že by ma moje
povolanie mohlo doniesť s ním do styku, a žasnul som nad bohatosťou úrody, ktorú sobral
vždy za krátky čas. Jeho zjav je pravda taký nápadný, že skoro nik nemôže prejsť popri ňom,
aby ho nespozoroval.Chlpy červených vlasov, bľadá tvár, zohyzdená strašnou jazvou, ktorá keď sa zrastala,
vytiahla hore pravý kútik úst; škrane ako buldog a pár pichlavých prenikavých, tmavých očí,
ktorých barva je vo veľkej protive z barvou vlasov, — všetkými týmito vlastnosťami sa veľmi
odbíjal od ostatných obyčajných žobrákov; toto sa môže ale povedať aj o jeho dôvtipe, lebo
má vždy pohotove šikovnú odpoveď na každý vtip a naberanie, ktorým hó obecenstvo niekedy
traktuje. Takto vyzeral tento muž, ktorý ako sme to videli, býval v opiovej špelunke, a
ktorý bol posledným človekom, ktorého oko uvidelo posledný raz nami hľadaného gentlemana.„Ale veď je to kalika,“ povedal som. „Čo by tento mohol urobiť človeku v plnej mužskej
sile?“„On je kalikou len v tom smysle, že kríva. Ale ináče sa zdá byť, že je silný a že sa
dobre chová. A Vy, ako lekár, Watsone, iste viete, že slabosť jedného údu vyváži obyčajne
sila údov ostatných.“„Prosím vás, rozprávajte ďalej!“„Pani Clairová zamdlela, keď zočila krvavé flaky na obloku. Policajti ju v koči zaviezli
domov, keď sa presvedčili, že nemôže byť vyšetrovaniu niako na osoh. Inšpektor Barton,
ktorému tento prípad pridelili, vyšetroval svedomite všetky okolnosti, ale sa mu nepodarilo
nájsť ničoho, čo by na vec trošku svetla donieslo. Jedna chyba sa ale pri tom všetkom
stala, že totiž Booneho hneď nezatkli, a že mu takto dali niekoľko minút času, aby sa mohol
so svojím priateľom Malajcom dohovoriť, táto chyba ale bola čoskoro napravená, lebo policia
medzitým mrzáka vzala do väzby a vyslýchala ho. Výsluch ale neobjavil ničoho zvláštneho, čo
by bolo svedčilo proti nemu. —Je síce pravda, že sa našlo niekolko kvapák krve na pravom rukáve jeho košele, ale on sa
odvolával na ranu na svojom prste, ktorý si poranil, a hovoril, že krátko pred tým stál pri
obloku, tak že sa krv na obloku tiež z prsta dostala na rímsu.Tajil čo najrozhodnejšie, že by on pána Neuvilla Claira bol dakedy videl a prisahal, že
tá okolnosť, že sa v jeho izbe našly šaty pána Claira, je preňho celkom taká
nepochopiteľná, ako pre policiu. A keď pani Clairová s určitosťou tvrdila, že ona v obloku
jeho izby videla svojho muža, osvedčil sa, že sa jej to alebo snívalo, alebo že sa jej
rozum pomútil.Policia tedy vzala Huga Boona, vzdor jeho hlasitým protestom, na policajný úrad; nedalo
sa inšie robiť; inšpektor sa predbežne uspokojil týmto výsluchom, dúfajúc, že, keď voda v
prieplave klesne, sa odhalia dáke nové stopy. —A inšpektor sa vo svojom predpoklade nezmýlil, ačkoľvek sa na bahnitom dne nenašlo to,
čo sa čakalo. Len kabát pána Neuvilla Claira sa zjavil, keď voda po odlive klesla, — a nie
pán Neuville Clair sám. A, čo myslíte, čo sa našlo vo vreckách tohoto kabátu?“„Ani tušenia nemám.“„Myslím, že by ste to ani nemohli uhádnuť. V oboch vreckách bolo plno pencí a polopencí[8]— v celku sa našlo štyristo jedenadvadcsať pencí a dvestosedemdesiat polopencí.
— Neni sa tedy čo diviť, že voda nemôhla kabát odniesť. Ľudské telo — to je zase iná vec.
Medzi lodenicou a domom sa voda stále krúti. Dá sa teda pochopiť, že peniazmi obťažený
kabát zostal na mieste, ale telo, z ktorého boly šaty stiahnuté, voda strhla sebou.“„Ale vy ste povedali, že sa všetky ostatné šaty našly v izbe. Čo teda na tele ostal
oblečený len kabát?“„Nie, pane môj, to sa dá ľahko vysvetliť zvláštnou, shodou okolností. Dajme tomu, že ten
Boone vyhodil pána Nevilla Claira von oblokom. Žiaden živý človek to nevidel. Čo musel tedy
mrzák za tým urobiť? Musela mu napadnúť prvá myšlienka, aby sa zbavil aj šiat, lebo tie by
ho boly mohly zradiť. Mrzák ho tedy už chcel vyhodiť, ale v tom mu zišlo na um, že by kabát
nezišiel pod vodu, ale že by plával na nej. Boone nemal mnoho času, lebo už počul krik
panej Clairovej, ako sa vadila s Malajcom, a chcela sa dostať hore a hádam mu tento hneď
sdelil, že sa policia už blíži. —Nemal tedy času nazbyt. Priskočil k dákejsi svojej tajnej skrýši, kde mal ukryté
nažobrané peniaze, a napchal vrecká kabátu drobnými, aby tento istotne klesnul pod vodu.
Vyhodil kabát do vody a za kabátom by boly išly aj ostatné kusy šiat; ale tu začul už kroky
na schodoch, tak že len čo vyhodil kabát, policia už bola dnu.“ —„To je veľmi pravdepodobné, že sa tak stalo.“„Nuž vec sa má tak, že to musíme prijať za pravdepodobné, lebo nemáme nič lepšieho.
Booneho ako hovorím, policia zatkla a zaviedla ho na policajný úrad. Ale sa nedalo dokázať,
že by sa bolo dakedy vyskytlo proti nemu dačo vážnejšieho. Dávno už bol známy, ako žobrák z
povolania, ale podľa všetkého, bol on človek pokojný a nevinný.Takto sa má dnes táto záležitosť. Otázky, na ktoré sa čaká odpoveď, sú tieto; čo hľadal
pán Neuville Clair v opiovej špelunke; čo sa tam s ním stalo; kde je teraz a akú účasť má
na jeho zmiznutí Hugo Boone. Riešenie týchto otázok je dnes celkom tak neisté, ako bolo na
začiatku. Priznám sa celkom úprimne, že sa nepamätám na žiadon prípad z mojej prakse, ktorý
by bol býval na prvý pohľad tak jednoduchý, a ktorý by predsa bolo tak ťažko rozriešiť.Kým Sherlock Holmes takto dopodrobna vyrozprával tieto zvláštne udalosti, prešli sme
vonkajšiu časť mesta, až sme pominuli aj posledné roztratené domy. Náš voz sa ubieral už v
kraji celkom provinciálnom i po oboch stranách cesty sa rozkladaly role.Práve keď môj priateľ dorozprával, prešli sme cez dve dedinky z rozptýlenými domkami;
len kde tu bolo vidno svetlo v obloku, o chvílu sa Holmes znovu ozval.„Sme už na kraji dediny Lee. Na našej krátkej ceste sme prešli cez tri grófstva; vyšli
sme z Middlesexu, prebehli cez kút Surrey a končíme v Kent. Vidíte tamto svetlo medzi
stromami? To je vila pána Claira, a pri tej lampe sedí jeho pani. Jej napiatý sluch už iste
začul dupot nášho koňa.“„Ale prečo ste tento prípad nevyšetrovali z vášho bytu v Bakerskej ulici?“„Poneváč je mnoho vecí, ktoré sa musíme odtiaľto dozvedieť. Pani Clairová mi prepustila
laskave dve izby a môžete byť istý, že aj vás, ako môjho priateľa a kolegu, uvíta
priateľsky. Ale mi uverte, že sa s ňou nesídeme s radosťou, Watsone, lebo jej nenesiem
žiadnych zpráv o jej manželovi. Tak! Už sme konečne tu. Halló!“Zastavili sme sa pred velikým letohrádkom, ktorý stál uprostred velkých sadov. Jeden
paholok pribehnul zo stajne a zachytil koňa; soskočili sme s koča a s Holmesom sme kráčali
po chodníku posypanom pieskom, ktorý krútiac sa, viedol k domu.Keď sme sa priblížili k ville, otvorily sa jej dvere a v nich sa zjavila dáma malej
postavy a svetlých vlasov, oblečená do šiat zo svetlého hodvábneho mušlínu s ružovými, ako
peria ľahkými čipkami okolo hrdla a v zápästí.Jej postava sa jasne odrážala od prúdu svetla; jednou rukou sa opierala o dvere, druhú
si pritískala k srdcu v túžobnom očakávaní; jej postava bola trochu nachýlená, hlava sa
skľáňala napred, ústa mala trochu otvorené — podobná bola takto skutočne živému otázniku.„Čo je?“ zavolala „čo je?“ a potom zbadajúc, že ideme dvaja, zkríkla od radosti, ale jej
výkrik sa zmenil na hlboké povzdychnutie, keď zbadala, že môj priateľ pokrútil hlavou a
pokrčil ramenami.„Žiadne nové správy?“„Žiadne.“„Ale žiadne zlé?“„Žiadne.“„Buď bohu chvála aspoň za to. Ale poďte ďalej. Ste akiste ustatý po tak dlhej práci.“„Toto je môj priateľ, dr. Watson. Bol mi už často velmi na pomoci v mnohých prípadoch a
dnes mi ho šťastná náhoda doniesla do cesty, tak že som ho vzal sebou, aby mi i v tejto
veci pomôhol.“Mladá žena mi vrele stisla ruku a povedala:„Som veľmi rada, že vás vidím. Akiste mi odpustíte, ak nebudete mať tu takého pohodlia,
na aké ste navyknutý, — ale mi to odpustíte, keď si pomyslíte na nešťastie, ktoré nás
zastihlo.“„Milostivá pani,“ odpovedal som „ja som starý vojak, a nie som zvyknutý na pohodlie; ale
keby to tak nebolo, musel by som vás uistiť, že za takýchto okolností neni treba žiadnej
omluvy. Budem veľmi šťastný, ak budem môcť byť vám alebo môjmu priateľovi v dačom
nápomocný.“Keď sme vnišli do jasne osvetlenej jedálne, kde na stole bola nahotovaná večera zo
studených jedál, ozvala sa pani Clairová:„A teraz, pane Holmes, by som vám dala niekoľko úprimných otázok, a chcela by som aby
ste mi na ne tiež tak úprimne odpovedali.“„Stane sa, ako si žiadate, milosťpani.“„Nehľaďte pri tom na moje city. Nie som hysterická, a ani nezamdlem tak chytro. Chcem
len počuť vašu skutočnú, úprimnú mienku.“„O čom?“„Veríte v hĺbke svojej duše, že je môj muž ešte na žive?“Sherlock Holmesa doniesla táto otázka, ako bolo vidno, do rozpakov.„Hovorte úprimne,“ opakovala mladá žena, stojac na malom koberci a dívajúc sa uprene na
Holmesa; on sedel na prútovom foteli a opieral sa o leňoch.„Úprimne poviem, milosťpani, že neviem.“„Myslíte, že je mŕtvy?“„Áno, tak si myslím.“„Zavraždený?“„To neviem. Možno.“„A v ktorý deň by bol mal zomrieť?“„V pondelok.“„Buďte tedy taký dobrý, pane Holmes, a vysvetlite mi, ako je to možné, že som dnes od
neho dostala list?“Sherlock Holmes vyskočil z kresla, ako by bol doňho hrom udrel.„Ako?“ vykoktal.„Áno, dnes som dostala list.“Mladá žena stála usmievajúc sa, a držala v ruke malý kúsok papieru.„Môžem ho prečítať?“V rozčulení jej Holmes papier skoro vytrhnul z ruky a položil ho na stôl; pritiahnul
bližšie lampu, vyrovnal list a dôkladne ho prezrel.Stal som tiež zo stoličky a prizeral som sa na list ponad plece Holmesovo.Obálka bola z drsného papieru a známka bola oštemplovaná poštou gravesendskou. Datum bol
z toho istého dňa, alebo lepšie rečeno, z predošlého dňa, lebo vtedy, keď sme list
prezerali, bolo už ďaleko po polnoci.Holmes zamrmlal:„To písala ťažká necvičená ruka. Milosťpani, to je iste nie písmo vášho pána manžela.“„Nie, ale sám list písal môj muž.“„Vidím, že ktokoľvek to bol, čo písal adresu, prerušil písanie, a spýtal sa dôkladnejšie
na ňu.“„Ako to môžete tvrdiť?“„Slovo „Neuville“ je napísané atramentom celkom čiernym, ako ráčite vidieť, lebo uschlo
samo. Ostatné písmo je barvy skôr šedej, z čoho vidno, že bolo osušené pijavým papierom.
Keby bol patričný napísal adresu na jeden dúšok, a keby za tým bol osušil písmo pijavým
papierom, tak by jedna časť napísaného nebola černejšia, ako druhá. Človek, ktorý posielal
list, napísal napred meno, potom prestal písať, a len potom dopísal ostatnú časť adressy.
Táto prestávka nemôže inšie znamenať, len to, že nevedel celú adresu. Je to síce maličkosť,
ale nič nemá taký velký význam, ako maličkosti. A teraz si obzrime vlastný list. Aha! Okrem
listu bolo v obálke ešte čosi iného!“„Áno, prsteň. Jeho pečatný prsteň!“„A ste si istá v tom, že je aspoň písmo na liste samom písmo vášho pána manžela?“„Je to jedno z jeho písem.“„Ako že — jedno?“„Nuž jeho písmo, keď sa ponáhľa. Toto písmo sa málo ponáša na jeho obyčajné písmo, ale
ja ho predsa dobre poznám.“ —Obsah listu bol nasledujúci:„Moja najdrahšia, nestrachuj sa o mňa. Všetko sa obráti na dobre. Stal sa veliký omyl, a
bude treba trochu času, kým sa objasní. Len čakaj trpezlive. Neuville.“„Písané ceruzou na prednú prázdnu kartu dákejsi knihy formátu oktávového, na papier bez
vodnieho znaku,“ mrmlal si Holmes popod nos. „Hm, papier oddal na poštu v Gravesende jakýsi
muž so špinavým palcom. Aha! Kovertu obálky naslinil jakýsi človek ktorý má vo zvyku žuvať
bago — ak je tomu nie tak, musel by som sa veľmi mýliť. Vy, milostivá pani, naozaj
nepochybujete, že je to písmo vášho manžela?“„Ani najmenej. Tento list písal celkom iste môj muž.“„A list bol oddaný na poštu v Gravesende. Nuž, milosťpani, mračná sa rozchádzajú,
ačkoľvek sa ešte neopovážim povedať, že sa už všetko nebezpečia minulo.“„Ale môj muž ešte žije, pane Holmes.“„Leda že by bol tento list podarený falsifikát, aby sme boli uvedení na falošnú stopu.
Prsteň sám nedokazuje celkom nič. Mohol mu byť stiahnutý s prstu.“„Nie, nie, je to jeho písmo — celkom určite!“„Tedy dobre! Ale list mohol byť napísaný ešte v pondelok, a na poštu oddaný len dnes!“„To je možno!“„Ak je tomu skutočne tak, mohlo sa od tých čias všeličo stať.“„Ó pane Holmes, nesmiete mi odoberať moju nádej. Ja som presvedčená, že sa to s ním
všetko dobre skončí. Medzi nami dvoma sú tak úzke pásky, že by som to musela inak cítiť,
keby sa mu bolo stalo dáko nešťastie. Práve v ten deň, keď som ho videla posledný raz, sa
on v ložnici porezal na prste, a ja som to v jedálni, kde som práve bola, ucítila, a hneď
som bežala hore, vediac, že sa mu dačo stalo. Verte mi, že, keď som vycítila takúto
maličkosť, netušila by som jeho smrť?“„Zkúsil som už primnoho, aby som nevedel, že cit a predtucha ženy má niekdy väčší
význam, ako všetko špekulovanie dákeho mysliteľa. A tento list sám o sebe dáva silný
podklad nášmu tušeniu. Ale, jestli je váš pán manžel živý ba, ako vidno, môže písať aj
listy, prečo sa tedy nevráti?“„To si veru neviem vysvetliť. Vôbec to nemôžem pochopiť.“„V pondelok, keď odchádzal, vám neoznámil, že bude dlhšie preč?“„Nie.“„A vy ste boli skutočne prekvapená, keď ste ho zočili vo Swandamskej ulici?“„Áno, bola som veľmi prekvapená.“„A oblok bol otvorený?“„Áno bol.“„Mohol tedy na vás zavolať, keby bol chcel?“„Áno, mohol.“„On ale, miesto toho, ako som počul, len vyrazil zo seba nesrozumiteľný zvuk?“„Áno.“„Ako čo by si bol chcel zavolať dakoho na pomoc — vlastne tak sa vám to zdálo?“„Áno. Zamával pri tom rukama.“„Môhol to ale byť výkrik prekvapenia. Užasnutie, že ste sa tak nenadále zjavili, mohlo
tiež byť príčinou, že pohnul tak prudko rukama.“„To je možné.“„A vy ste mali dôjem, že ho dakto ztrhnul nazpät?“„Lebo mi zmiznul v okamihu.“„Alebo sám nazad skočil. V tej izbe ste okrem neho nevideli nikoho?“„Nie, ale ten strašný muž sa priznal, že bol v tej izbe, a Malajec zase stál dolu na
schodoch.“„Tak, tak! Váš pán manžel mal na sebe v okamihu, keď ste ho uvideli, — nakoľko ste to
mohli zbadať, — svoje obvyklé šaty?“„Áno, ale nemal goliera ani kravaty. Videla som ceľkom jasne jeho holé hrdlo.“„Shovárali ste sa s ním dakedy o Swandamskej ulici?“„Nikdy.“„Zbadali ste niekdy na ňom, že užíva ópium?“„Nikdy.“„Ďakujem vám, milosťpani. To sú hlavné veci, v ktorých som chcel mať jasno. Teraz sa
navečeráme a potom pôjdeme spať, lebo nás zajtra čaká veľmi tuhý deň.“Dostali sme velkú a pohodlnú izbu s dvoma posteliami na noc; ja som sa chystal čím skôr
dostať do postele, lebo som bol veľmi ustatý po takej búrlivej noci.Ale Sherlock Holmes bol iný človek; keď mal dáky nerozriešený problém, vydržal celé dni,
ba dakedy aj celý týždeň bez odpočinku, rozmýšľajúc a kombinujúc faktá sem a tam, skúmajúc
každú okolnosť zo všetkých možných stanovísk, až kým otázku nerozriešil, alebo kým
neprišiel na to, že sú dáta, ktoré nie, nie dostatočné.Hneď som videl, že sa chystá nespať celú noc.Sobliekol si kabát aj vestu, obliekol si volný, modrý župan, a potom sa začal prechádzať
po izbe sem i tam, a znášal hlavnice zo svojej postele a diváňa na jeden z fotelov.Takto si ustrojil jakýsi orientálsky diváň, sadnul si doňho s nohami na kríž; ku sebe,
na stôl si nachystal dva lóty dohánu a škatuľku so zápalkami.V slabom svetle lampy som ho videl tak sedeť s fajočkou zo šípkového dreva v ústach;
jeho oči hladely — ako by do prázdna — do rohu izby; ako tu tak sedel ticho bez pohnutia,
modravé obláčky dymu sa vznášaly ku povale; od jeho úst; jasne bolo vidno len ostré rysy
jeho tváre a orlí nos.Keď ma spánok premôhol sedel Holmes v tej istej pozitúre; a ešte vždy sedel tak, keď ma
vytrhnul zo sna nečakaný výkrik. Letné slnce svietilo už do izby.Fajočku mal medzi zubami, dym ešte vždy stúpal v modrých obláčkoch do výšky a izba bola
plná hustého dymu, ale z hromady dohánu, ktorú som pred spaním videl na stole, nezostalo už
skoro nič.„Už si hore, Watsone?“„Áno.“„A máš chuť ísť na prechádzku?“„Pravdaže!“„Obliekaj sa tedy. V dome sa ešte nič nehýbe, ale ja viem, kde spí v maštali paholok a
bričku dostaneme ľahko von.“Sherlock Holmes sa usmieval sám do seba, ako hovoril, oči mu žiarily šelmovsky a zdal sa
byť teraz celkom druhým človekom, ako bol včera, zachmúrený a zamyslený.Pri obliekaní som sa pozrel na hodinky. Nebol div, že v dome ešte všetko spalo. Boly
ešte len štyri hodiny a dvadsať päť minút.Len čo som sa doobliekal, vrátil sa Holmes a oznamoval, že paholok už zapriaha.„Teraz vyzkúšame jednu z mojich malých teórií,“ hovoril ďalej, obúvajúc si topánky.
„Uznávam sám, Watsone, že stojíte teraz pred najväčším hlupákom v celej Europe. Zaslúžil by
som teraz jednu poza uši a to takú, že by som zaletel až ku nádražiu. Ale, tak sa mi zdá,
že sa mi už podarilo nájsť kľúč k záhade.“„A kde je ten kľúč?“ spýtal som sa so smiechom.„V kúpelni,“ odpovedal. „Ó áno, nežartujem,“ pokračoval, vidiac môj nedôverčivý úsmev.
„Bol som tam teraz, a doniesol som ho sem, a mám ho tu, v tejto kapse, zavretý. Poďte,
kamarát, uvidíme, či bude ten klúč pasovať do dierky.“Sišli sme po schodoch tak tíško, ako sa len dalo a vystúpili sme do ranného slnečného
svetla. Na ceste nás už čakala brička; paholok stál, len napochytre oblečený, pri nej.
Vyskočili sme oba do nej a už sme leteli k Londýnu.Na ceste sa ťahalo len so pár sedliackych kár, vezúcich zeleniny do mesta, ale po oboch
stranách cesty rozložené vily ešte spaly, ako nejaké zakliate mesto.„Bol to prípad z niektorých ohľadov skutočne veľmi zvláštny,“ zahovoril Holmes, nutkajúc
koňa k rýchlejšiemu behu, „Spoznávam, že som bol slepý, ako krt, ale je vždy lepšie, keď
človek, zmudrie neskoro, ako keby vôbec nezmudrel.“V meste ľudia, práve sa zobudivší, vykukávali ospale z oblokov, keď sme skoro utekali
uliciami na surreyskej strane.Prebehli sme ulicou pod mostom Waterloo, prešli cez rieku, minuli ulicu Wellingtonovu a
zabočili ostro na pravo do Bowskej ulice.Sherlocka Holmesa veľmi dobre poznali na policajnom riaditeľstve, tak že mu dvaja
policajti pri dveroch hneď salutovali. Jeden z nich hneď priskočil a chytil koňa za úzdu,
kdežto druhý nás zaviedol dnu.„Kto má teraz službu?“ opýtal sa Holmes.„Inšpektor Bradstreet.“„Ach, pane Bradstreete, ako sa máte?“Úradník vysokej, statnej postavy sišiel už sám dolu do chodby, dláždenej kamennými
dlaždiciami. Na hlave mal služobnú čiapku a na sebe rovnošatu.„Chcel by som s vami prehovoriť pár slov, Bradstreete.“„Veľmi rád sa s vami poshováram, pane Holmes. Nech sa vám páči sem do mojej izby.“Bola to malá izbička, zariadená ako úradoveň s velikou „hlavnou knihou“ na stole a s
telefonom, visiacim na stene.Inšpektor si sadnul ku svojmu stolu.„Čím vám môžem byť na pomoci, pane Holmes?“„Prišiel som k vám k vôli tomu žobrákovi Boonovi, — tomu väzňovi, ktorý je obvinený, že
je zapletený do aféry náhleho zmiznutia pána Neuvilla Claira z obce Lee.“„Áno, áno, človeka toho sme zatkli a držíme ho vo väzení k vôli ďalšiemu vyšetrovaniu.“„Áno, tak som počul. Je ešte tu?“„Sedí v izbe zavretý.“„Je tichý?“„Áno, nemáme s ním mnoho roboty. Ale je nečistý človek, až je zle na to mysleť.“„Nečistý?“„Pravdaže. Ledva sme ho mohli donútiť, aby si umyl ruky, ačkoľvek má tvár čiernu ako
cigáň. No, ale len nech sa zavedie proti nemu riadne vyšetrovanie, dostane sa mu dobrého
väzenského kúpeľa. Keby ste ho videli, dali by ste mi za pravdu, že ho potrebuje?“„Veľmi rád by som ho videl.“„Rád by ste ho videl? Ó, to pôjde veľmi ľahko. Poďte len so mnou. Kapsu si môžete tu
nechať.“„Nie, bude lepšie, keď si ju vezmem sebou.“„Ako chcete. Poďte tedy, ak sa vám páči.“„Inšpektor nás viedol chodbou, otvoril jakési dvere, ktoré boly dobré zavrené, sostúpil
po krútiacich sa schodoch a zaviedol nás do novej chodby, vybielenej; na oboch stranách
chodby bolo vidno dlhý rad dverí.„Tretie dvere na pravo — tam sedí. Pozrime sa!“Potichu odsunul dosku na dveroch a pozrel dnu.„Spí,“ povedal. „Môžete ho vidieť celkom dobre.“Priblížili sme sa a pozreli obaja do cely cez malý obloček.Väzeň ležal obrátený k nám; spal tuho; jeho prsia sa dvíhaly pomaly, ale ťažko.Bol to človek prostrednej postavy, oblečený do neohrabaných šiat, aké ostatne vo svojom
povolaní aj musel mať, a cez diery na šatoch vykukávala mu barvistá košeľa.Bol naozaj neobyčajne nečistý, ako to inšpektor povedal, ale ani vrstva špiny nemohla
zakryť odporné ťahy jeho tváre. Stará široká jazva sa mu ťahala od oka ku čeľusti a jazva,
keď sa zrastala, mu vytiahla jeden kútik úst hore, takže mu medzi perami bolo vidno stále
tri zuby.Vlasy, rozcuchané, a hodne červené, mu rástly hlboko do čela a padaly na oči.„Je to opravdový krásavec, čo?“ povedal inšpektor.„Na každý pád je svrchovane treba ho poriadne umyť. Ako čo by som to bol tušil, doniesol
som už sebou náčenie k umývaniu.“Hovoriac otvoril Sherlock Holmes svoju koženú kapsu a vybral z nej, k môjmu veľkému
počudovaniu, veľkú špongiu.„Ha, ha,“ rozosmial sa inšpektor. „Ale ste vy chytrák!“„Buďte taký láskavý a otvorte tichúčko dvere; urobíme z neho chytro úctyhodnú figúrku!“„Prečo nie?“ odpovedal inšpektor. „Nemám proti tomu nič. Beztak je nášmu väzeniu iba na
hanbu.“Inšpektor strčil klúč opatrne do blachu a my sme všetcia vnišli opatrne do cely.Spiaci sa napolo obrátil a potom spal zase hlboko ďalej.Holmes prikročil ku krčahu s vodou, namočil do nej špongiu a potom prešiel touto
dvarazy, hore a dolu, dôkladne po väzňovej tvári. Súčasne ale hovoril hodne nahlas.„Dovolte, aby som vás predstavil pánu Neuvilovi Clairovi z Lee v grófstve Kentskom.“Nikdy v živote som takého pohľadu nevidel.Tvár mužova sa začala pod špongiou lieniť, ako kôra na strome. Mrzká, žltá farba zmizla.
Zmizla aj hrozná jazva, ktorá hyzdila tvár a zmizla aj roztrhnutá pera, ktorá dodávala
tvári toho ohyzdného výrazu!Pri umývaní spadly dolu aj červené vlasy a tak na posteli sedel bledý, smutný človek
ušľachtilej tváre, tmavých vlasov a jemnej pletí, ktorý si šúchal roztržite ruky a hľadel
okolo seba ospale, ale súčasne zúrive.Potom, pochopiac že je odhalený, vykríknul a skryl si tvár do hlavnice.„Pane Bože,“ zkríknul inšpektor. „Veď je to skutočne ten človek, čo sa ztratil! Poznávam
ho z fotografie!“Väzeň sa znova obrátil k nám s výrazom, že sa poddáva svojmu osudu.„Keď je tak, darmo je. A povedzte mi, z čoho som obvinený?“„Že ste odpratali pána Neuvilla Claira…, ale teraz, pravda, už nie. Len v tom prípade,
ak by chceli z toho urobiť pokus samovraždy,“ dodal inšpektor so smiechom. „Na môj pravdu,
som pri policii už dvatsaťsedem rokov, ale toto sa mi ešte nestalo…“„Jestli som ja Neville Clair, potom je jasné, že sa nestal žiadon zločin, a že som tedy
väznený proti zákonu!“„Žiaden zločin sa nestal, ale sa stal veliký omyl,“ povedal Holmes. „Ale lepšie by ste
boli urobili, keby ste hneď boli vašej panej všetko povedali.“„Neurobil som to k vôli žene, ale k vôli deťom,“ zastenal väzeň. „Bohuprisám, len to som
chcel, aby sa nemusely hanbiť za svojho otca. Milosrdný Bože, aká je to hanba! Čo mám teraz
urobiť?“Sherlock Holmes si sadnul k nemu na postel a poklepal ho priateľsky po pleci.„Ak dopustíte, aby sa táto záležitosť dostala pred súd, tak sa dá ťažko prekaziť, aby sa
vec dostala pred verejnosť. Naproti tomu, keď policii dokážete, že nieto vážnej príčiny
proti vám zakročiť, tak sa potom zprávy o tom nedostanú do novín. Inšpektor Bradstreet
vezme akiste všetko, čo mu poviete, do zápisnice, ale ju predloží len svojim bezprostredným
predstaveným. Takým činom sa váš prípad nedostane na žiaden pád pred súd.“„Zaplať vám to Pán Boh!“ zvolal väzeň náružive. „Radšej by som sa bol dal zavreť, ba aj
obesiť, len aby sa moje hanebné tajomstvo nevyzradilo, a aby táto hanba nepadla na deti.Vám tedy rozpoviem všetko. Vy ste prvý človek, ktorý moju históriu počuje.Môj otec bol učiteľom v Chesterfieldu; tu sa mi dostalo výtečnej výchovy. Za mladi som
mnoho cestoval, dal som sa k divadlu ako herec, a konečne som sa stal dopisovateľom istých
večerných londýnskych novín. Raz ma požiadal môj vydavateľ o článok o londýnskych žobrákoch
a ja som to podobral.Toto bol začiatok z čoho povstaly všetky moje dobrodružstvá. Ak som chcel sobrať
materiál na moje články, musel som sám ísť žobrať ako amatér![9]Ako herec som sa naučil všetky tajomstvá prestrojovania sa, ba čo viac, pre
šikovnosť, ktorú som si v tomto obore nadobudnul, som sa stal chýrnym v šatnách divadiel…Natrel som si tedy tvár barvou, a aby som len čím žalostnejšie vyzeral, urobil som si
jazvu na tvári a obrátil som si jednu peru na vonok pomocou háčiku, ktorý mal barvu podobnú
mojej pleti. Priložil som si červenú parochňu a šaty, aké boly treba a sadnul som si na
miesto velkej premávky v City, na oko ako predavač sviečočiek, v skutočnosti ale ako
žobrák.Sedem úplných hodín som prevádzal takto svoje nové remeslo a keď som sa večer vrátil
domov k svojmu velikému prekvapeniu som zbadal, že som vyžobral nie menej ako dvadsaťšesť
šillingov a štyri pence.[10]Napísal som svoje články a zabudnul skoro na celú vec, o krátky čas mi ale prišlo
zaplatiť za priateľa zmenku na 25 funtov šterlingov,[11]ktorú som bol zaňho žiroval. Nevedel som si rady, kde vziať toľko peňazí, až mi
konečne napadla dobrá myšlienka. Vyžiadal som si 14 dní predlženie, vyprosil dovolení od
svojich predstavených a ten čas som využil ku žobraniu v City, ako pred tým.Za desať dní som mal potrebné peniaze a dlh som zaplatil.Môžete si predstaviť, ako ťažko mi padlo si sadnúť ku namáhavej práci za dva funty
týždenne, keď som vedel, že práve toľko môžem zarobil za deň, ak si len natrem tvár tou
barvou, položím parochňu na hlavu a čiapku pred seba, a tak si tam trochu posedím.Dlho síce bojovala moja hrdosť s túžbou po peniazoch, ale na koniec dollár nad hrdosťou
predsa len zvíťazil; nechal som dopisovateľstvo tak. Sedával som deň čo deň vo svojom
kútiku, ktorý som si bol našiel, zbudzujúc vcit so svojou žalostnou tvárou a plniac si
vrecká drobnými.Len jeden človek bol zasvätený do môjho tajomstva. Bol to majiteľ biednej špelunky na
Swandanskej ulici, kde som mal najatý byt, a odkiaľ som každé ráno vychádzal ako nečistý
žobrák, aby som sa zase večer premenil na slušne oblečeného občana. Tomu chlapovi
Malajcovi, som za jeho izbu dobre platil, tak že som si bol istý, že sa moje tajomstvo
neprezradí.Tak sa stalo, že som naraz zbadal, že som si usporil pekný groš. Nemyslím, že by sa
každému žobrákovi na londýnskych uliciach bolo pošťastilo do roka vyžobrať sedemsto funtov
— ale ja som mal tú veľkú výhodu, že som sa vedel výborne prestrojiť, a ďalej to, že som
vedel každému dobre odseknúť, — vlastnosť tá, ktorá sa časom ešte len zdokonalila a skrze
ktorú som si v City nadobudnul aj dobrého mena.Každý deň sa sosypal na mňa dážď drobných, dakedy premiešaný aj striebornými, a bol to
naozaj zlý deň, keď som nevyžobral svoje dva funty.Ako pribúdalo majetku, stával som sa aj ctižiadostivejším. Najal som si v predmestí dom,
ba konečne som sa aj oženil, bez toho, že by bol dakto mal čo i len najmenšej potuchy o
mojom zamestnaní. Moja drahá žena vedela len to, že som zamestnaný v City. Ale ako, to už
nevedela.Minulý pondelok som sa, skončiac žobranie, vrátil do svojho bytu, a preobliekol som sa;
náhodou som vykuknul von oknom a tu som ku svojmu najväčšiemu zdeseniu videl, že tam von,
na ulici, stojí moja žena, hladiac udivene na mňa.Vykríknul som od prekvapenia, zodvihnul ruky, aby som si zakryl tvár a sbehnul som ku
môjmu dôverníkovi Malajcovi a požiadal ho, aby nepustil ku mne nikoho.Počul som hlas mojej ženy, ale som vedel, že sa hore nedostane. Chytro som shodil
elegantné šaty a obliekol som si žobrácke, zabarvil som sa a položil si parochňu. Moje
prestrojenie bolo tak dokonalé, že ho ani mojej ženin bystrý zrak nemôhol odhaliť.Ale potom mi zišlo na um, že moju izbu môžu prekutávať, a tak by ma zoblečené šaty môhli
prezradiť. Otvoril som oblok a pri náramnosti, s akou sa to stalo, sa mi otvorila malá rana
na prste, ktorú som si bol ráno v Lee v spálni nožíkom urobil.Chytil som tedy svoj kabát a napchal som do jeho vrecák plno drobných, ktoré som vybral
z koženej kapsy, v ktorej som obyčajne odnášal svoje prijmy. Vyhodil som kabát von oblokom,
takže zmiznul vo vode Themzy.Ostatné kusy odevu by som bol tiež vyhodil za kabátom, ale v tom som už počul kroky
policajtov na schodoch, a o malú chvíľu som sa videl, — priznávam sa, že mi veľmi odľahlo —
ako ma odvádzajú, držiac ma za vraha pána Newilla Claira.Neviem, či som vám dačo nezabudnul povedať, aby bolo všetko jasné. Bol som odhodlaný, že
zostanem po zatknutí tak dlho v tejto maske, ako sa len dá, a preto mi tak záležalo na tom,
aby mi tvár ostala nečistou. Vedel som ale, že moja žena bude v strašnom strachu, stiahnul
som si prsteň, a oddal ho Malajcovi vo chvíli, keď to nik nezbadal, — a súčasne aj lístok,
ktorý som rýchle napísal, v ktorom som žene písal, aby sa nebála o mňa.„Ale ten list prišiel len včera,“ povedal Holmes.„Bože môj! aký to týždeň musela prežiť moja žena!“„Policia dávala na toho Malajca veľmi dobrý pozor,“ prehovoril inšpektor Bradstreet, a
preto je jasné, že mu bolo ťažko oddať list nepozorovane na poštu. Akiste ho oddal
daktorému námorníkovi, ktorý chodieva do jeho špelunky a ten ho za pár dní nosil u seba a
zabudnul oddať.“„Tak sa to asi muselo stať,“ pokračoval Holmes, prikyvujúc hlavou na súhlas. „Ó tom
nepochybujem. Ale, povedzte: či vás pre žobranie nikdy netrestali?“„Niekoľko rázy; ale čo bola pre mňa pokuta?“„Ale teraz to už musíte nechať tak,“ povedal Bradstreet. „Ak chcete, aby vás policia
neprezradila, tak Hugo Boon musí prestať žiť.“„Na to som sa už zaprisahal, a to najsvätejšou prísahou, akou muž môže prisahať.“„Keď sa vec takto má, tak myslím, že v tejto veci neurobíme viacej žiadnych ďalších
krokov. Ale keby sme vás pri žobraní ešte raz dochytili, tak by potom všetko vyšlo na javo.
Pane Holmes, hovorím číru-čistú pravdu, že sme vám veľmi povďační, že ste nám pomohli
objasniť túto vec. Ale by som chcel vedieť, ako ste prišli na rozlúštenie tejto záhady?“Môj priateľ odpovedal:„Tak som prišiel na to, že som si sadnul na päť vankúšov a vyfajčil dva lóty dohánu.
Myslím, Watsone, že sa hneď vyberieme do Bakerskej ulice; dorazíme tam práve na
obed.“[1]Opium je stuhnutá tekutina, ktorá vychodí z narezaných makovíc. Fajčenie opia je
rozšírené najmä na Východe (v Číne), ako u nás fajčenie tabáku. Náruživosť táto
napadne silno zdravie, tak že fajčiari opia prepadnú obyčajne úplnej mravnej a
hmotnej zkaze, asi ako korheli.[2]Linoleum, remeňu podobná silná, trvanlivá látka, ktorou sa pokrývajú podlahy tam,
kde sa vyžaduje väčšia čistota. Linoleum sa dá ľahko čistiť, lebo vodu
neprepúšťa.[3]City (angl.) značí mesto, keď je reč ale o Londýne, tak je to najstaršia,
najbohatšia časť, kde sídli rodová a peňažná aristokracia.[4]1 funt šterlingov = asi našich 24 korún.[5]Grófstvo, politický okres v Auetu, ako u nás stolica.[6]Shilling, dvanásta časť funta, tedy asi K 1,20.[7]Sládok = hlavný dielovedúci v pivovare.[8]Pence = asi našich 10 hal., polopenca = asi 5 hal.[9]Amateur = človek, ktorý sa zaoberá s dákou vecou nie z povolania.[10]Asi 55 korún našich peňazí.[11]Asi 600 korún.
|
Doyle_Zobrak-z-nahody.html.txt
|
1Dážď, ktorý trval celý včerajší deň, prestal. Sliepky sa otrepávali na podstení, pod
oblohou krúžili jastraby.Keď tabule v oblokoch horskej chaty zahoreli obrazmi slnka, vystúpil Pavol spomedzi
smrekov. Na zelenej vyrezávanej verande bolo niekoľko ľudí. Smiali sa a spievali.Dievča, ktoré malo červenú stužku vo vlasoch, sa zľaklo. Pavol si sadol na štýlovú
slovenskú stoličku z ťažkého dreva, čím sa jej celkom priblížil. Nevyzeral dobre. Starý
pútnik, ktorého ošúchali mnohé svety a časy, nemôže vyzerať dobre. Videl jej strach, a
preto povedal s úsmevom:— Nebojte sa, neublížim vám!Prišli mu na um všetky krásne ženy, ktoré kedy videl: na severe alebo na juhu,
Angličianky i Talianky; v ťahavých hmlách i v modrastých tieňoch. Uvedomil si aj krásu
sakurových princezien, a predsa sa mu táto zdala zázračnou.Pokračoval:— Kedysi bývalo mojím zvykom biť sa za hlúpe vavríny kapricióznych žien. Preto som bol
odvážny ako diabol a rozumie sa samo sebou — i dotieravý. Ale odvtedy bolo veľa dažďov.
Všetky moje fakle pohasli. Preto vás prosím, nebojte sa ma!Pohla ústami. Boli to jej prvé slová:— Božemôj, veď ste ešte nie taký starý!Na to on povedal:— Máte pravdu. Nie som vôbec starý, ale nie som ani mladý. Lebo ak je niečo v nás, čo
nás robí mladých, to je naša duša. A moja je bledá ako chorý človek, ku ktorému už
privolali kňaza.Jej mihalnice sa zatriasli v nedôvere. Pavol sa usmial:— Nemyslite si, že toto hovorievam všade, kde si sadnem a kde nájdem príležitosť na
rozhovor! Pravda, Bourgetov Greslou sa kedysi súcitom prebíjal k láske. Ja som dnes na to
už príliš hrdý, a najmä ustatý. Neviete si ani dobre predstaviť, aké únavné cesty som
vykonal. Poznám dobre ľudí, mnoho som s nimi obcoval a poznám aj ich lásku. Netúžim po
inom, len po tom, aby ste mi dôverovali. Že sa to nezrovnáva s mojou hrdosťou? Ale áno,
áno! Nie je to služba mne, verte mi! Je to taká malá pozornosť voči vám. Nechcem vám
pokaziť tých niekoľko chvíľ, ktoré strávim pri vašom stole. Chápete?— Aký ste zábavný!— To mi mnohí vravievali, najmä ženy, ktoré mi verili, že ich milujem. Ale vám som
povedal, že všetky fakle už pohasli, a to značí — koniec. Užil som si života na dva životy,
nazhromaždil som kopu vavrínov, ktoré dnes šuštia suchými listami. Zajtra ich hodím všetky
do ohňa, aby mi nezostala ani pamiatka.Povedala žartovne:— A ja sa vás predsa bojím!On žartovne odvetil:— To je groteskné! Chcel som dosiahnuť pravý opak. Nemyslite si, že nehovorím pravdu!
Preto sa nebojte! Verte mi! Môžete ma považovať za hlupáka i za smiešneho človeka a môžete
mi dať svoju mienku najavo. Ale nedovolím, aby ste ma pokladali za podvodníka!Smiala sa otvorene:— Treba vám veriť. Verím vám.Keď sa konečne takto spriatelili, odišli na Bralo, aby videli kraj pod sebou ako na
dlani. Bralo je veľmi vysoká a pochmúrna skala, ktorá neustále mlčí nad krajinou a rozráža
severné vetry. Hmly a oblaky leteli po daždi ďaleko za údolie. Po obdĺžnikoch polí a lúk,
po fľakoch lesov, na úbočiach hôr kĺzali sa tiene. Vedľa striebornej jazvy Váhu škriabal sa
čierny červík. Nepomerne veľký oblak dymu stúpal za ním k nebu. Na štetkách borovíc sa tu a
tam zachytil chuchvalček ružovej vaty, celkom riedkej. Zvyšky hmiel. Pavol s Katarínou (to
bolo meno dievčaťa s červenou stužkou a s nedôverčivým pohľadom) pozorovali kozy. Driapali
sa po úzkych sedlách skál hore k nim.Katarína zavolala na malého bieleho capa:— Poď sem, Benjamín, tu som! Buď odvážny!Pavol poznamenal:— Aké čudné meno ste mu dali!— Je taký chutný! V chate ho máme všetci radi. Je to všetečné kozľa, milé a
inteligentné.Benjamín sa dostal až ku Kataríne, ktorá ho hladkala a prihovárala sa mu nezmyselnými
slovíčkami. Pravda, smiali sa.Po chvíli, keď sa už kozľa necítilo dobre v jej rukách, postavila ho na mach a povedala
mu s nevôľou:— A teraz môžeš ísť! Nechcem ťa už, falošník!Capík poskočil a nasledoval staré kozy.— Je nevďačný, nevie si vážiť láskavosti, — povedala Katarína a myslela na ľudí, ktorí
bývajú tiež takí.
|
Cerven_Dva-slnecne-dni.txt
|
Rozprávka o lieskeLieska je všeobecne známy ker, ktorý sa často nachádza u nás divo po krovinatých kopcoch
a v horách, a je rozkošou a postrachom nádejeplnej školskej mládeže; rozkošou pre chutné
lieskovce, ktoré koncom mesiaca augusta zrejú a veľmi chutné jadrá obsahujú, ktoré nielen
deti veľmi pilno sbierajú a rady jedia, ale aj veveričky a myši si na nich pochutnávajú;
mládeži však sú liesky aj postrachom: lebo z lieskových výhonkov sa obyčajne rezávajú
prúty, ktorými neposedným a neposlušným chlapcom bývajú vyprašované nohavice, ale len
vtedy, keď ich majú na sebe oblečené. Z lieskových silnejších prútov si robievajú chlapci
luky, ktoré zohnuté do oblúka a od jedného konca k druhému silnou šnôrou spojené dávajú im
nástroj k odstreľovaniu šípov, z tenších rovných prútov prirezaných; a aby tieto čím ďalej
doletely, na konci im prilepujú kúštik smoly, a aby toto strelivo čím najúčinnejšie
pôsobilo, zatlčú do konca šípu alebo strely ostrý klinec alebo koniec hrubého špendlíka; a
beda tomu neopatrnému vrabcovi, ktorý si v kŕdle kamarátov bezstarostne pochutnáva na
zrelom semenci, keď sa nevyplátené snopy materných konopí na slnku vysúšajú — jestli ho
taký ostrý šíp trafí! Ale takýto strelec lukom musí dávať dobrý pozor, aby miesto vrabca
netrafil dakomu do oka, alebo do kolena, ako sa to aj mne v chlapčenskom veku tak povodilo,
keď mi kamarát, miesto do vŕby, strelil klincom šípu do kolena, čo nás obidvoch rozplakalo,
mňa od bolesti, strelca od ľútosti a od hanby. Zato sme sa však nepohnevali.Lieskovec, z ktorého sa červík cez škrupinu prevŕtal, keď už jadro alebo celé, alebo z
väčšej čiastky bol vyžral, menuje sa „hvizdák“, lebo naň vedia chlapci znamenite hvízdať,
akoby do uší vŕtal, keď si ho zacviknú tou dierkou nahor medzi druhý a tretí prst, a tak
silno bokom cezeň zafúknu. Rozkošné bývajú takéto závody hvízdajúcich chlapcov. Zkúsenejší
vedia na taký hvizdák lieskovcový virtuózne zahvízdať!V domácnosti sa jadrá lieskovcov potrebujú na rozmanitý spôsob, i miesto mandlí do
jemnejšieho pečiva, alebo potlčené na osýpanie múčneho jedla, miesto orechov. Z jadier sa
prešuje aj znamenitý olej, ktorý sa nedá zahanbiť ani najjemnejšiemu olivovému oleju.Bol som raz dostal od horského hájnika mladučkú srnku, ktorú sme pečlivo opatrovali, a
ona úplne skrotla a všade za mnou chodila, ako psík. Cez deň behala po dvore alebo záhrade,
alebo vylihovala v mojej izbe pod stolom na koberci, kde mala na korýtku nakrájanú
burgundiu a zrná kukurice. So psy sa skamarátila natoľko, že cez zimu nocovávala v
záhradnej búde s jedným zo psov. Bol to rok mimoriadne úrodný na lieskovce, akého druhého
podobného nepamätám. Keď som navylupoval jadier lieskovcových a podal som ich na dlani už
hodne narastenej srnke, hltavo mi ich z dlane vybrala a nožičkou ma škrabala po kolene, aby
som ešte navylupoval jadier. Vtedy bolo všade po vŕškoch mnoho lieskovcov, tak, že ich
jeden kopaničiar, ako mi to sám povedal, 15 prešporských meríc nasbieral a novomestským
Židom po 5 zl. mericu predal. Vtedy som aj ja, ešte počiatkom septembra, za malú chvíľku
plné vačky krásnych lieskovcov domov donášal, ktoré som pod lieskami napadané nasbieral a
nepotreboval som ich s liesok otrhávať i s kalichami. To bola maškrta pre moju srnku. Mal
som ju hodne vyše roka. Na druhý rok, v pozdnom lete, mal som raz hosťov, a vtedy súsedov
pes vyhnal ju zo záhrady a ona ušla na blízky krovinatý vrch, kde mi ju darebácki pytláci
zastrelili.Z tenších prútov lieskových pletávajú sa lesky na sušenie ovocia a zvlášť slív, ako som
to aj ja, v chlapčenskom veku, pre domácu potrebu robieval. Hrubšie rovné palice lieskové
dávajú, vo dvoje rozštiepené, znamenité obruče na putne, sudy a iné drevené nádoby. Z
tenkých, oškrábaných prútov robievajú sa klietky a sklopce na vtákov, ba aj vkusné košíky.
Ploty z lieskových prútov upletené pekne sa vynímajú a sú trvácejšie než z prútov bukových,
vŕbových a rakytových. Plot taký, ako mi ľudia hovorili, najmenej za 15 rokov vytrvá, nech
ho len Cigánky v čas zimy po kúsku nerozvláčia. Čerstvý plot nechávajú Cigánky na pokoji,
ale za úplne suchým sú ako posedlé.Palice lieskové sú hľadaným tovarom pre paličkárne, kde sa vyrezávajú a na konci
zohýbajú na palice k prechádzkam, do dáždnikov a slnečníkov. Raz bol asi za dva roky v
Bošáci jeden skupovateľ rovných a u spodu sukovatých palíc, ktorých celé veľké fúry vyvážal
do zay-uhrovskej paličkovej fabriky. Vtedy bolo beda lieskam, ale aj čerešniam, višniam,
kalinám a vôbec všetkým drevinám, či divorastúcim, či záhradným a štepeným.Do roku 1848 hrala palica lieskovica klasickú úlohu po dedinách a vo vojsku. Odznak
rychtárskej hodnosti v dedine bol, že rychtárovi obec pri voľbe slávnostne oddala lieskovú
palicu, ako kráľovskú berlu, symbol svrchovanej moci a s veľkou parádou odniesli obecní
sluhovia odo dverí starého rychtára k novozvolenému masívnu dubovú kladu a tam ju
slávnostne pred jeho domom položili. Lieskovicou vbíjaval rychtár sedliakom paragrafy
krajinských zákonov, poslušnosť a poriadok, nie do hlavy, ale od protivnej strany. A bez
tej lieskovice nevychádzal rychtár nikdy na ulicu alebo do poľa. Dakedy pestoval aj taký
nevinný šport, že chlapcov, po ulici sa hrajúcich a pritom krik robiacich, móresu učil a
palicou rozháňal; a že k tomu má právo, to pevne veril, lebo príslovie hovorí: „Cisár v
krajine, rychtár v dedine“. Do klady však zacviknutí bývali za nohy len dospelí previnilci
mužskí; ženské za hlavu a ruky do „trlice“ prištipnuté bývaly pred obecným domom, kde tento
potupný nástroj stál pevne do zeme vpravený. Či takýto zhanobujúci trest koho napravil, o
tom veľmi pochybujem. Skôr myslím, že vinníka opatrnejším urobil, aby nebol polapený. Aj
súdy slúžnovských úradov neobišly sa bez lieskovicového naprávania zlých mravov nezemanov.
Ale beda by bolo bývalo slúžnemu, keby sa bol opovážil daktorého zemanského vagabunda,
alebo známeho zločinca poctiť vypálením mu hajdúchom 25 palíc na plundry! Jeden popevok
slovenský hovorí:„Nebojím sa ja slúžneho,ani pánskej stolice,než sa bojím velicerychtárovej palice“Pánsky hajdúch, sám poddaný a otrok pána svojho, bol podobný dozorcovi nad černošskými
otrokmi v Amerike, zakiaľ tam otroctvo nebolo zrušené. Taký nadutý, bezcitný, surový
hajdúch, ktorý poddaných na pánštinu vyháňal, pri robotníkoch v poli dozeral, aby pilno a
dobre pracovali, bez lieskovice sa ani myslieť nedal. Lieskovicou dodával poddaným chuti do
práce, lieskovicou vzbudzoval v nich úctu, lásku, oddanosť a poslušnosť k slávnemu a
milostivému pánstvu, a koľkorazy lieskovicou vyplácal večer ukonaných a ťažkou prácou
strhaných robotníkov! Kto tak nerozmyslene vychvaľuje tie minulé „dobré“ staré časy, nech
si len pomyslí, ako to vtedy bývalo! Majiteľ statku, ktorý ani nevedel do ruky vziať
sekeru, motyku, kosu alebo pluh, shŕňal všetky plodiny zeme; a ten, ktorý mozoľne pracoval,
miesto vďaky býval často palicovaný. Nuž, ktorý rozumný človek by si žiadal, aby sa tie
staré časy zase navrátily? Z tých časov pochádza národná pieseň, ktorú som mnohoráz počul
spievať v svojom rodisku Lubine:„Ach Bože, prebože, však je ten svet zmotaný!Čo vystojí, čo vystojí chudobný poddaný!Každý ho sužuje, platu nepovyšuje;veď sa nazdá, že na veky panuje, panuje.Vy páni zemani, my sme vaši poddaní:my budeme v čiernej zemi srovnaní, srovnaní!“Lieska hrá aj v poverách značnú úlohu. V ľúbostných čaroch, ktorými sa najradšej
zapodievajú, vydajuchtivé devy alebo nedočkavé vdovy — ktoré, vraj, zakiaľ si trúfajú kyšu
(sadlé mlieko) prehryznúť, nevzdávajú sa sladkej nádeje na vydaj — pri jednom čarovaní
musia mať sedmoraké drevo, ktoré slávnostne zariekajú, aby si docitovaly frajera,
nasledovne:„A ty dub, ty ho ľúb,a ty buk, ty ho buď,a ty klen, ty ho žeň,a ty šíp, ty ho štíp,a ty lieska, za ním vrieskaj,a ty vaz, ty ho viaž,a ty svíb, ty ho šib!“Či sa ktorej podarilo týmto zariekaním ženícha, ako kapra, nahnať do saku, neviem. Len
to viem, že sa takéto manipulácie dodnes robia.Jedno staré, trefné rimanské príslovie hovorí: „Ak chceš poznať mravy ľudského
pokolenia, k tomu ti dostačí, keď poznáš jeden dom.“ Lebo čo je vo zvyku v jednom kraji, to
nie je neznáme ani inde. Asi pred 25 rokmi dostal som bol list od generálnej direkcie
ktorejsi železnice z Viedne, s úctivou prosbou: aby som, ako znateľ zvykov a obyčajov
ľudových, poučil direkciu, čo to znamená, keď dakto pošle v liste niekomu kus povrazu! Či
to toľko znamená, ako upomenutie na splnenie daného sľubu? Takýmto spôsobom poctil ktosi na
deň mena jedného vyššieho úradníka. Takáto zásielka je síce každému srozumiteľná; ale ja,
aby som posielateľovi tohoto rébusu alebo hieroglyfu neuškodil, odpovedal som, že mi
podobný pád zo Slovenska nie je známy, a tak určite neviem, aký je jeho význam.Kam až siaha povera, na liesku sa vzťahujúca, poznáme z toho, že sa v Bošáckej doline
rozpráva: že na Lopeníku je jedna lieska, pod ktorou je vchod do podzemných jaskýň,
naplnených zlatom, striebrom a drahým kamením. Táto lieska sa len na vyslovenie istej
čarodejnej zariekacej formuly s miesta odvalí a dvere k tým pokladom otvorí. Dosť som sa po
tej zariekacej formulke aj u kopaničiarov, po Lopeníku roztrúsených, nadopytoval, lebo aj
mne by nebolo zaškodilo, keby som do tých dukátov mohol aspoň raz začrieť; ale nikto mi jej
nevedel povedať, a tak mi moje posledné tri zuby na prázdno cvakly, lebo „kto sa k babke
narodil, ten ku grošu nepríde“. Ale, podľa ľudového podania, nie je to tak ľahkou vecou, z
tých pokladov si podľa ľúbosti nabrať: lebo sú strážené príšernými zvermi a obludami,
zvlášť hrozne prskajúcimi kocúrmi, a musel by to byť opravdový Valibuk alebo Miesiželezo,
ktorý by sa smel pustiť do zápasu s tými obludami.V prvej polovici 17. storočia bol v Trenčíne súdený jeden človek z čarodejstva
obžalovaný, ktorý vraj po horách hľadá takú liesku, ktorá je celá napadnutá bielym imelom
(viscum album); a keď takú liesku najde, kope pod ňu tak hlboko, ako je vysoká, a tam pod
jej koreňom najde hada. Tohoto hada zabije, na kusy rozreže a tak si ho po kuse uvarí, a
ten odvarok jie, čo vraj tak pôsobí na jeho rozum a pamäť, že kadekoľvek kráča poľom,
lúkami alebo horami, každá zelina mu hovorí, proti akej nemoci je účinným liekom, k akým
čarom sa dá upotrebiť, akým bosorstvám prekáža, vôbec, k čomu je dobrá. Tento nešťastník,
ktorý takouto povedačkou mal ľudí za bláznov, nepomyslel, aké to bude mať pre neho žalostné
následky. Ktosi ho u súdu udali z čarodejstva. A múdri sudcovia, ktorí boli všetci ľudia
študovaní, miesto toho, aby boli žalobníka vysmiali a mu povedali, aby také hlúposti,
nesmysly a nemožnosti neveril, dali domnelého čarodejníka lapiť, uväzniť, a vezmúc zákonník
do ruky a kata na pomoc, dali sa ho vyslýchať. A keď sa nechcel dobrovoľne k čarodejstvu
priznať, odovzdali ho do rúk katových, aby na ňom mukami vynútil také priznanie, aké si tí
sudcovia priali. K čomu všetkému sa človek v hrozných mukách a bolestiach neprizná, keď si
myslí, že priznaním prestane jeho mučenie?! Ja sám nestojím za seba, žeby som sa nepriznal
hoci k tomu, že som Arpádovi nos uhryzol, keby sa ma na to na mukách pýtali. Dnes nám je
takéto nerozumné a neľudské zachádzanie s obžalovanými z čarodejstva nepochopiteľným. Ale
vtedy bolo súdobníctvo tak zadubené a zatemnené, že čím hlúpejšími otázkami dobíjali na
obžalovaného a čím bolestnejšími mukami sa usilovali z neho vytiahnuť, aby sa k všetkému
priznal, hoci sa mu o tom nikdy predtým ani nesnívalo, a sám sa divil, že by to z neho bolo
mohlo vystať — za tým chvalitebnejšie sa také inkvirovanie pokladalo. A keď sa náš
obžalovaný na mukách priznal, že tak čarovať vie, múdri sudcovia vyniesli ten výrok: „rogo
comburatur“, t. j. na hranici buď upálený. A tak sa aj stalo; lebo nešťastníka pri
trenčianskom moste za živa upálili a kat jeho popol a kúsky nezhorených kostí musel do Váhu
pohádzať, aby ani jeho popol tých poverčivých a pri všetkej učenosti a literárnej
vzdelanosti predsa náramne hlúpych pánov sudcov nestrašil. Celý tento a ešte viac podobných
bosorských procesov som si vypísal z archívu župného v Trenčíne.Že aj vo vojsku do roku 1848 lieskovica hrala vynikajúcu úlohu, to my starí z vlastného
videnia poznáme. Ako hrdo si vykračoval kaprál, ktorý nosil, vlastne za sebou vláčil vedľa
šable na remienku uviazanú lieskovicu, a azda viac si na tej lieskovici zakladal, ako mladý
poručík na zlatohlavovej kvastli na šabli, alebo vyšší dôstojník na zlatých rádoch a
hviezdach. Kaprálskou lieskovicou sa mužstvu vo vojsku vbíjala chuť do vojny, hrdinstvo v
boji, láska k panovníkovi, slepá poslušnosť a všetky ctnosti privilegovaného vojenského
stavu. Nielen 25, ale aj 50, ba aj 100 palíc vojenské súdy uštedrovaly previnilcom, a
palicovaním si vychovávali hrdinov. Keď si povážime, že Mojžiš 1500 rokov pred Kristovým
narodením nedovolil viac než 40 rán palicou vyťať previnilcovi, aby človek nebol prílišne
zohavený, musíme sa nad štedrosťou a neciteľnosťou civilných a vojenských súdov, ako trvaly
do roku 1848-ho, diviť. Sám apoštol Pavel o sebe hovorí: „Od Židů pětkrát čtyřicet ran bez
jedné trpěl jsem“; tedy zakaždým len 39 rán mu dali. Farizejské punktíčkárstvo to tak
ustálilo. Aby sa pri bití palicou nepomýlili a z neopatrnosti previnilcovi nevyťali azda 41
rán, tedy o jednu viac nad Mojžišom dovolené maximum, tedy radšej mu dali o jednu ranu
menej. Ale farizejské svedomie to už znieslo, keby previnilcovi v jeden deň 39, na druhý
deň zase 39, na tretí práve toľko rán boli dali vyťať: to už podľa ich výkladu nebolo
prestúpenie zákona Mojžišovho. Bolo to vtedy práve tak, ako pozdejšie naše príslovie
hovorí: „Pravda (spravedlivosť) je taká, akú páni chcejú.“Keď som bol v r. 1847. v Modre žiakom, kde vtedy bola posádka kyrysníkov, jeden vojak sa
v čomsi previnil a za to musel vytrpieť sto rán lieskovicou, ktoré mu dvaja kapráli vyťali.
Ktorísi žiaci sa na mestský múr vydriapali, aby túto ukrutnú exekúciu vo dvore kasárne
videli. Ja som stál len vonku pod múrom; ale to mlátenie palicami po úbohom vojačkovi som
dobre počul.Keď som raz po Maníne na hranici trenčiansko-turčianskej botanizoval a za vodcu som mal
veľmi shovorčivého hájnika, ktorý mi mnohé povesti o tomto vrchu rozprával, spomínal aj
„virkule“, pomocou ktorých tam drahé kovy baníci hľadávali. Táto „virkula“ znamená to, čo u
Nemcov „Wünschelrute“, alebo po latinsky „virgula divina“, pomocou ktorej hľadávali
poklady, drahé kovy, pramene vôd, zaháňali príšery, chránili sa pred čarami a bosorkami,
citovávali duchov. Takéto prúty musely byť nožom, ešte k ničomu neupotrebeným, alebo
kremeňom v noci urezané z trojročnej liesky, ktorá stála na východnom svahu.Podľa ľudového podania odpočívala Panna Mária s Jezuliatkom pri úteku pred Heródovými
úkladmi pod lieskou; preto hrom nikdy do liesky neudre, preto je lieska posvätená Matke
Božej, a kto v deň Navštívenia Panny Márie (2. júla) do okna si zastrčí halúzku liesky,
toho dom pokladá sa za bezpečný pred hromom. Hríbiky na starých lieskových pňoch rastúce,
majú mať tú moc, že ten, kto ich pri sebe nosí, pri hľadaní pokladov vraj máva šťastie.
Veľmi zriedka na lieskach rastúce imeľo (ktoré som ja ešte nikdy na lieske nevidel, ale len
na jabloniach, hruškách, topoľoch, javoroch a ihličnatých stromoch) má byť výtečnou
ochranou pred akýmikoľvek čarami.Nepamätám sa, kde som to čítal, že v odpadkoch kolových stavieb v ktoromsi švajčiarskom
jazere vykopané bolo aj mnoho lieskovcov, ktorých jadrá boly neporušené. To mi veľmi
podivným prichodí; lebo, keď som rozmnožoval červené lieskovce (Corylus tubulosa) a v jeseň
som ich nasypané medzi vrstvy zeme do kvietnika a tak do zeme zakopal, na jar všetky pod
zemou vyklely, že som ich do riadkov v škôlke vysadil, kde vyrástly a na tretí rok mohly
byť vysadené tam, kde som ich chcel mať. Žeby tedy azda za 2000 rokov v bahne jazera
leživšie lieskovce neboly vyklely a jadrá porušenie nevzaly, zdá sa mi byť nemožné.Mimo obyčajnej, u nás často divo rastúcej liesky (Corylus Avellana L.), pestuje sa v
záhradách a kde-tu aj v krovinách vinohradov jeden druh s červenými jadrami (Corylus
tubulosa L.). Veľké lieskovce rodí „turecká lieska“ (Corylus Coliorna L.). Vlasť tejto
peknej liesky je Malá Ázia a v Európe Balkánske pohorie, kde celé lesy tvorí a v mohutné
stromy vyrastá, jej dreva sa používa na zhotovenie najdrahocennejšieho domáceho náradia. V
Carihrade sa menuje jedna čiastka mesta Fundukli = lieskovcová štvrť, preto, že sa tam
najviac lieskovcov predáva. V mojom veľkom herbári mal som viac vetvičiek i s lieskovcami z
rozličných rodzajov týchto tu spomenutých druhov liesky.(1921)
|
Holuby_Rozpravka-o-lieske.html.txt
|
I. Spoločenské ihry podsitňanskéOpisuje Andrej M. Truchlý.Keď v biely studený plášť zavinutá Zemargla pusté sitňanské hory a nivy zanechá;
keď túžobne očakávaná Vesna jej miesto zaujme, a jej miláčok škrivánik svoju
pieseňku„Nesiem Bohu sviecu“nad zazelenajúcimi sa nivami,
vo výsosti sa vznášajúc, prespevuje; keď v úbočinách a na stráňach fijalky,
siřôtky, kačičky a kohútiky prekvitať počínajú, a hory a doly vtáčim spevom sa
ozývajú; slovom keď celá priroda z clivého zimnieho spánku sa prebúdza: zanecháva
podsitňanská mladá chasa prirodzeným pudom hnaná svoje tiché chyžky a poberá sa
von, na ulicu pod slovanské lipy, abo do poľa, aby tam svoju radosť nad príchodom
mladuškej sličnej Vesny v piesňach a ihrách na jav dala… Čas k takýmto nevinným
radovánkam obmedzený je ale obyčajne len na popoludňajšie hodiny nedelnie abo
sviatočné, bo naša mládež je pobožná a pracovitá; ona vie, kedy je čas k službám
božím, kedy k práci a kedy k radovánkam.V nedeľu teda, keď je nie chmúrno, shromaždí sa po popoludňajších službách božích
veselá mládež na určené miesto k ihrám. Mládenci a devy, chlapci a dievčence, deti
a manželia, ba i starí zaujmú svoje obyčajné pohoviská; mládenci ihrajú sa na
lopdu abo na purgu; chlapci preskakujú šibenice; deti sa naháňajú ihrajúc sa na
blšku atd.; starí ale sediac okolo po stranách dívajú sa na hmiriacu sa veselú
chasu. Tu si stanú naraz devy vo dva, tvárami k sebe obrátené a asi na desať
krokov od sebä oddialené, rovné rady; devy v tarkavých radoch stojáce chytia sa za
ruky a započnú ihru nakrálovnú; totiž rukama podľa taktu
spoločne kolembajúce; prední (A) rad začne ľubezným a slávnostným hlasom spievať
jedon verš nižej nasledujúcej piesne. Keď ho vyspieva, začne spodní (B) rad druhý
verš tejže piesne spievať, a tak to ide cez celú pieseň; a síce:A:Hoja Duňďa, hoja! Poslala nás kráľovná. Hoja Duňďa hoja.B:Hoja Duňďa, hoja! Načože vás poslala? Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! Po tri vozy kamenia? Hoja Duňďa, hoja!B:Hoja Duňďa, hoja! Načo vám to kamenia? Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! Zlaté mosty staväti. Hoja Duňďa, hoja!B:Hoja Duňďa, hoja! Či hú mosty hotové? Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! Už sú mosty hotové. Hoja Duňďa, hoja!B:Hoja Duňďa, hoja! Z čohože sú staväné? Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! Z toho marvaň-kameňa. Hoja Duňďa, hoja!B:Hoja Duňďa, hoja! Či nás cez ne pustíte? Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! Čo nám za dar nesiete? Hoja Duňďa, hoja!B:Hoja Duňďa, hoja! Čiernooké pahoľa. Hoja Duňďa, hoja!A:Hoja Duňďa, hoja! No bežte a pospešte! Hoja Duňďa, boja!B:Hoja Duňďa, hoja! No bežme a pospešme! Hoja Duňďa, hoja!Keď spodní (B) rad ostatniu sloku spievať začne, vydvihnú vo vrchňom (A) rade
nachádzajúce sa devy svoje ruky, sa držia do výšky; spodní (B) rad ubieha rovným
ťahom, rozpustiac si ruky, po pod vrchnieho (A) radu vyzdvižené ruky a dospevujúc:
„Hoja Duňďa, hoja!“ zastane si o jedno desať krokov vyše vrchnieho zase do radu;
tento (A) ale obráti sa tvárou proti predošlému dolniemu (B) tak, že sa dve a dve
v ňom (A) nachádzajúce sa devy popod svoje ruky zvrtnú, a teraz vrchní (B) rad
začne prvú sloku tejže piesne spievať; načo druhý (A), ktorý je teraz spodním,
druhou slokou odpovedá. A tak sa ihra i vo tri vrhy opakuje, jedine s tým
rozdielom, že sa spieva na miesto: „Čiernooké pahoľa“ — „Čiernooké dievčatko“ a
ihra sa končí.[1]Touto ihrou a spevom obráťa tieto podsitňanské Vily všetkých prítomných pozornosť
na sebä. Mládenci zabudnú na lopdu a purgu; chlapci polámu, týmto spevom z
pozornosti vytržené, svoje šibenice deti zatíchnu, slovom: všetci prítomní dívajú
sa so zaľúbením na jasajúce panny. Tieto ale, nedajúc sa mýliť, utvoria dlhú
reťaz, t. j. obidva rady spojá sa v jedon dlhý rad, a keď každá, v reťazi sa
nachádzajúca, drží sa pravicou ľavej ruky pred ňou, ľavou ale rukou pravice za ňou
sa nachádzajúcej družky: utekajú za jednodruhou, kam ich prednia za sebou tiahne;
a samým tým behom činia rozličné pravidelné figury, hýbania a prepletávania, a
síce: dve prvé vydvihnú ruky, za ktoré sa pevne držia výše hlavy, a prvá na
náprotivnom konci reťaze uteká na druhý konec reťaze a tiahne za sebou ostatnie
popod tých dvoch vyzdvižené ruky. Ostatne skrúťa sa popod svoje ruky aj tie dve, a
rad prebehúva zase, jako predtým, popod prvého páru vyzdvižené ruky. Keď toto
činia, spievajú neustále:Tkáme plátno, tkáme!
Šijeme vrecia, šijeme!
Prepletala som, zapletala som
Červeným, belasým, bielym harasom.
Tkáme plátno, tkáme!
Šijeme vrecia. Šijeme!
Keď som zaplietla, zavolala som:
Môj milý, premilý! prepletala som.Keď toto viac razy opakovaly a hodne ustaly, stanú si zase vo dva, tvárami proti
sebe obrátené rady, ale už až k sebe tak, že sa za ruky chytiť môžu. A dve prednie
v protivných radoch stojáce chytia sa teraz za ruky nasledujúcim spôsobom: každá z
nich chytí si ľavou svojou pravú ruku svoju z vrchu pri samej pästi, potom ale
každá svojej protivnej pravou ľavú ruku tiež z hora pri samej pästi. Toto činia i
ostatnie páry stanúc si v rovný dvojistý spolu stisnutý rad: a tak utvoria tak
rečenú„zahradu“. Nato vyložia jim na tie spojené ruky jedno
dievčatko, ktorému ale obuv vyzujú. Dievčatko toto chodí po jich rukách, chytajúc
sa rúčkama jejich hláv, aby nespadlo; ten pár, ktorý prešlo, pustí si ruky; uteká
na druhú stranu„zahrady“a zase sa podobne chytí, — a tak to
činia i ostatnie páry. Medzitým keď dievčatko po rukách chodí, spievajú devy:Slávik spieva,
Pekne býva:
Poďme, poďme do radu,
Máme peknú zahradu.
Slávik spieva,
Pekne býva:
Poďme, poďme pospolu,
Odhoďme preč zlú vôľu.Toto viac razy opakujúc stanú si do kola, chytia sa za ruky a ihrajú sa„Na kolo“, t. j. krúťac sa v kole hneď na jednu hneď
na druhú stranu poskakujú a spievajú viac prostonárodních spievanok, najmä ale
túto:Pri svätom Jáne studnička,
Tam pasie Janík koníčka:
A ja rada vodu nosím,
Za šuhajka Boha prosím;
Kač, kač, kačička.Vyspievajúc nekoľkokrát túto pieseň ihrajú sa„Na
káčera“. Zrušiac kolo, stanú si v dlhý rovný rad; devu, ktorá
prvá v rade stojí, chytí nasledujúca obema rukama za šaty na bedrách, túto tretia
atď. až do ostatnej. Týmto spôsobom utvoria reťaz. Prvá, ktorá káčera predstavuje,
celý rad dľa ľúbosti za sebou tiahne a sem a tam, hneď v ľavo hneď v pravo jich
vodí: snaží sa ale ku ostatnej v rade sa dostať a ju lebo chytiť alebo zapleteným
ručníkom udreť. Táto ostatnia („kačka“) obratne vyhybuje a snaží sa„káčerovi“ručník odňať. Keď„káčer“svoj úmysel uskutoční, dá lebo„kačica“záloh, alebo sa stane„kačica
káčerom“— a ihra sa opakuje. Činiac ale toto spievajú devy:Ide káčer po doline,
Šije čižmy Kataríne:
Jednu šije, druhá pára;
Tak on kačku nahovára:
Počkaj kačka, bude rvačka
A s peraťom omykačka;
Počkaj kačka, dohoním ťa;
Prídem domov zabijem ťa![2]Za touto nasleduje„Ihra na jastrába“, ktorá
podobá sa ihre na„káčera“. Devy utvoria jako prvej dlhý rad,
chytiac každá svoju predchádzajúcu za šaty na bedrách. Prednia, ktorá jich sem a
tam vodí, volá sa„kvočka“, ostatnje ale„kurence“. Neďaleko postaví sa mládenec majúc v ruke
nejaké drevce a kope nim do zeme jamku. Mládenec tento predstavuje„jastrába“.„Kvočka“, držiac dva
konce svojej zásterky v rukách, chodí okolo„jastrába“a
hovorí:„Kvok, kvok, kvok!“— a„kurence“jej sa držiac a za ňou idúc hovoria: „Čiap,
čiap, čiap!“ Naraz zastane„kvočka“pri„jastrábovi“a zavedie s nim nasledujúci rozhovor:K.Jastrábe, čo robíš?J.Kopám jamčičku.K.A načo ti tá jamčička?J.Ohníčka naklásť.K.A načo ti ten ohníčok?J.Vodičku zohriať.K.Načo ti tá vodička?J.Kuriatko obariť.K.Kde to kuriatko vezmeš?J. (vyskočí zo zeme):Kokles!K.Čo chceš?J.Chytiť to zadnie!K.Uchyť si, jak môžeš.Tu beží„jastráb“na druhú stranu reťaze zamýšlajúc ostatniu
devu chytiť;„kvočka“sa ale i s„kuriatkami“všelijako pohybuje a krúti, aby tak jeho
úmysel prekazila a svojo ostatnie„kura“zachránila. Jestli
sa„jastráboví“pošťastí svoj úmysel uskutočniť, dá chytená
deva záloh, alebo sa odstráni; kvočka ale stane sa na jej miesto kuraťom a ihra sa
opakuje… V Tájovej pri B. Bystrici videl som tiež túto ihru od mládeže
provodzovať, lenže s tou výnimkou, že je rozhovor medzi„kvočkou“a„jastrábom“dlhší;
dodáva sa totiž po slovách„jastrábových“:„Kuriatko obariť“ešte i toto:K.Kde si to kuriatko vzal?J.U pánov vo dvore.K.Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov!J.Nepovedz, nepovedz; dám ti z neho krídlo.K.Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov!J.Nepovedz, nepovedz; dám ti z neho nôžku.K.Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov!J.Nepovedz, nepovedz; dám ti z neho hlávku.K.Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov!J.Nepovedz, nepovedz; dám ti ho všetko!K.Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov!J. (vyskočí zo zeme):Lokeš!
atd., jako hore vyšej.[3]Toto dokončiac stanú si devy do kola i s mládencami, pochytajú sa za ruky, a keď
medzitým jedna do prostriedku si stane, dva konce svojej zásterky do rúk chytí a
ňou povieva, — spievajúc:Keby boly čerešne, čerešne, višne, višne;
Boly žeby slovenské dievčence pyšné, pyšné.
Keby kvitla ľalija, ľalija, ruža, ruža;
Dostala by naša kráľka švarného muža, muža.Keď takto a podobne spievajú, krúťa sa voľno v kole, a v stred ňom sa nachádzajúca
deva povieva ku každému, kolo, tvoriacemu, sa kloniac svojou zásterkou. Pri ktorej
deve viac razy poveje zásterkou, tá vstúpi po dokončení pesničky na jej miesto, a
zas šumí ďalej v ihre jich pieseň.Vyspievajúc všetko, čo vedia, vstúpi do kola taká, ktorú si najviac váža a ktorá
sa jim zdá byť najhodnejšou, najkrajšou; a keď krúti sa kolo, poskakuje táto v
ňútri dľa taktu činiac na sebe to, čo kolo spieva. Pri slovách k. p.:„Prihlaď si hlavičku“— hľadí si hlavu, atď.; konečne
pri slovách:„Vyndi von z Dunaja zase do Dunaja!“— vynde z
kola popod zdvižené ruky dvoch dievčat a zase obíduc jednu, vníde do kola. Tá,
ktorú obišla, vstúpi tiež do ňútra; túto viac razy povykrúcajúc zanechá v kole,
ona ale stane si medzi ostatnie na predošlej miesto, a ihra sa opakuje. Medzi
ihrou spievajú nasledujúcu pieseň:Prihlaď si hlavičku
Jako makovičku:
Milá moja ľalija!
Zaves zaušničky,
Nalej si vodičky:
Milá moja ľalija!
Umývaj si líčka,
Jako dve jablíčka:
Milá moja ľalija!
Obleč si oplecko,
Ty milé srdiečko:
Milá moja ľalija!
Podopri si bôčky,
Na zlaté vidličky:
Milá moja ľalija!
Opáš sebe pásik,
Zajtrá na sobášik:
Milá moja ľalija!
Obleč sukňu bielu,
Na božiu nedelu;
Milá moja ľalija!
Obúvaj si bôty,
Zajtrá do roboty:
Milá moja ľalija!
Vyndi von z Dunaja;
Zase do Dunaja:
Milá moja ľalija!
Vyberaj si z kola,
Jaká je ti vôľa:
Milá moja ľalija!Keď naspievajú sa takto do chuti, ihrajú sa„Na
lopatku“, pri ktorej ihre súčastnia sa i mládenci v hojnom počte.
Kolo, v ktorom stály, rozšíri sa; medzi devy stanú si mládenci; chytia sa za ruky
a hľadia všetci do prostriedku kola na zem. Okolo nich chodí jedon mládenec lebo
deva s lopatkou alebo so zapleteným ručníkom v ruke a hovorí:Nesiem, nesiem lopatu,
Na tú našu kropatú;
Navaril som var piva,
Upiekol za pec chleba:
Kde je moja mladá žena?To povediac udre jednu z panien alebo jednoho z mládencov po chrbáte a uteká preč.
Alebo i podá nekomu do ruky, ktorý potom suseda svojho, nič netušiaceho, začne biť
a naháňať. Jestli je utekajúca osoba chytená, stane si do radu, druhá ale osoba
ide okolo kola, a ihra opakuje sa pri smiechu viackrát.Na to vezmú do rúk veľkú lopdu, alebo, čo je obyčajnejšie, k tomu cieľu prinesené
staré hrnce a hádžu jich z ruky do ruky ihrajúc sa„Na
hrnčok“.Keď hodí mládenec deve, volá:„Horúci, horúci!“— keď zase
dievča mládencovi hodí, volá:„Studený, studený!“A toto sa
dotiaľ opakuje, dokiaľ neztratí sa lopda, alebo dokiaľ neustanú, alebo, keď majú
hrnce, dokial sa všetky nepobijú… Za týmto zavolajú malé deti, posadia ich pred
sebä do kola na zem, a devy i mládenci položia každému pred sebou sediacemu
dieťatu pravú ruku na temä. Jedon mládenec abo panna chodí okolo kola hľadajúc„hrnčok“(tak sa volá v tejto ihre dieťa, ktoré na zemi
pred mládencom alebo pannou sedí) na predaj, a osloví predavača abo predavačku,
udrúc ju po dlani:„Predáš hrnčok?“Načo oslovená osoba
odpovedá:„Nepredám, radšej ti za ližičku múky, — mlieka, — vody, —
masla, — mädu, — soly, —atď.dám!“— Tak
obíde skoro celý rad, až príde k takej osobe, ktorá odpovie:„Predám.“Tu si do dláň udrúc, bežia obe osoby v
protivnom smere okolo kola. Kto ku dieťaťu medzitým osamelému skorej pribehne,
stane sa predavačom, druhá ale osoba kupuje hrnce. Kto pre ukrátenie cesty cez
prostriedok kola prebehne, ztratí výhru, a v ihre zase ďalej pokračuje sa.[4]Nie menej obľúbená je ihra„Na ovčičku a vlčka“.
Mladenci a panny chytiac sa za ruky utvoria kolo. V tomto kole nachádza sa deva,
tak zvaná„ovčička“; von z kola ale mládenec —„vlčok“. Kolo, ktoré utvorili, volá sa„košiarom“. Keď sa kolo voľne krúti, chce„vlk“dnu, oni ho však nepustia; a síce keď vsmyknúť sa
chce popod spojené ruky dnu, zpúšťajú ich dolu; keď zase chce ponad spojené ruky
preskočiť, zdvihajú ich hore volajúc:„Papal by vĺčok
ovčičku?!“Keď sa vlk do košiara neprestajne dobýva, vpustia ho
na jednej strane dnu, vypustia ale i razom„ovčičku“druhou
stranou von. A takto opakuje sa to nekoľko razy, dokiaľ nepošťastí sa„vlkovi“ovcu chytiť; tu dá chytená deva obyčajne
záloh, alebo stane sa„vlkom“,„vlk“ale„ovcou“, a ihra opätuje sa.Jestli je suchá pažiť alebo jestli sú na blízku vätšie kamene a lavičky, posadajú
si všetci spolu do radu a ihrajú sa na„Ztratený
prsteň“či na„zlaté prasa“. Keď
si tak sadly, složia spolu ruky, jako k modleniu, a držia jich vodorovne pred
sebou, alebo na kolená opreté. Jedna panna oddiali so medzitým na stranu, súc
tvárou preč obrátená, keď jedon mládenec v složených rukách prsteň držiac, všetkým
rad po rade očividomo do složených rúk podáva hovoriac:„Tu máš prasa, zlaté prasa.“alebo:„Tu máš prsteň, zlatý prsteň“ —a v tom vpustí ho nekomu nespozorovane do rúk. Na to zavolá onú vzdialenú pannu,
aby ho hľadala. Táto chodí po poriadku a hovorí:Hľadala bych hľadala,
U koho bych vedela:
U Marasa u Karasa. —V tom zastane si pri nekom a ukáže naň hovoriac:Daj mi moje zlaté prasa!Jestli prsteň od razu u nekoho najde, ide táto osoba, u ktorej sa prsteň
nachádzal, na bok žmúriť; oná ale ukrýva ten prsteň. Kto ho nenajde od razu, musí
znovu žmúriť, a tak ihra viac razy opakuje sa.Niekedy ihrajú sa i„Na husy“, lenže to už veľmo
zriedkave; ba môžme riecť, že už i na rozhovor v tejto ihre medzi slúžkou či
pastierkou, paňou a husami vedený zapomínajú a len kde tu slovo povedia. Ja v
stručnom opise tejto ihry držím sa ústneho podania, jako mi to totiž starší ľudia
sdelili, a tak doplňujem, čo sa za našich časov z tejto ihry vynecháva. —
Najhodnejšia deva, alebo taká, ktorá v predošlých ihrách žiadon záloh pre
nejapnosť dať nemusela, predstavuje„paňu“, druhá„slúžku“či„pastierku“a ostatnie
—„husy“; mládenec ale, ktorý skryje sa neďaleko, predstavuje
—„vlka“…„Pani“sberá sa na trh a
nakladá„slúžke“, ktorú„husy“s gagotom
obstupujú, aby„húsky“dobre opatrovala a pásla.„Husy“neustále gágajú a prosia„paňu“, by jim nečo z trhu priniesla; čo ona prisľúbi a
odstráni sa. Oddiaľac sa na kus cesty, pobere všetky zálohy alebo inšie veci,
jestli nedávaly sa zálohy v predošlých ihrách, do zásterky a vracia sa domov ku
svojej slúžke.Medzitým, čo baví sa ona na trhu, uletia slúžke husy preč a neustále gágajú.
Slúžka volá na ne, a ony jej odpovedajú; a síce:S.Húsky moje poďte domov!H.Nesmieme.S.Pre koho?H.Pre vlčka.S.Kde že je?H.V dúbrave za krúhom; pri potôčku.S.Čo tam robí?H.Umýva sa.S.Čím že sa utiera?H.Zlatým ručníčkom.S.Ktože ho pral?B.Práčka.S.Ktože ho šil?H.Šovkyňa. —S.Húsky moje lietajte na kriedlach!Husy nedbajúc na jej volanie neprestajne zase gágajú, až kým nevráti sa pani z
trhu domov. Táto príduc domov a vidiac, že slúžke husy uletely, a že veľmo gágajú,
opýta ja jej; a síce:P.Čo tie húsky gágajú?S.Vlka sa obávajú.Pani počujúc toto potriasa zásterkou a volá na ne:P.Húsky moje lietajte na kriedlach;
Babúš, babúš, babúš!Tu dajú sa husy do chytrého rozptileného behu utekajúc ku svojej panej. Vlk vidiac
toto vybehne z úkrytu (n. p. z krovia) a beží za nimi, aby jich dohonil; ony ale
pribehnú ku pane, ktorá jim„trhové“rozdáva. Keď vlk nektorú
chytí, stane sa tá slúžkou, slúžka paňou, iný mládenec vlkom — a ihra opätuje sa
tak viac razy.Mládenci a devy obľubujú si aj ihry na tak zvanú„blšku“,
ktorá je trojaká, a síce: behaná, drevenná a kamenná či klokaná. Poneráč sú ale
tieto ihry na pospol po celom milom Slovensku veľmo dobre známe, nechcem drahých
bratov a sestry slovenské opisovaním jejich nudiť.Toto sú ihry, ktorými dorastlejšia podsitňanská mládež obyčajne rozveslúva sa, a
tak i radosť nad príchodom sličnej Vesny na javo dáva. — — —Útla mládež zunujúc tiež tichý kútik u kozúbku, kde jej stará mamička nejednu
povesť z pradávnych časov rozprávala, zanecháva pri zavítaní Vesny mladuškej v
hory sitňanské drevený, slamou pokrytý rodičovský domok; i bežká ta von na kvietim
posiatu lúčku, do zelenať sa počínajúceho hájika, ku chrámu, kde košaté lipy
stojá, — aby tam do chuti vybehať a poihrať sa mohla.Keď sa hodné klbko ihrať sa túžiacich deťureniec síde, vezmú traja najstarší
chlapci do rúk palicu tak, že ju jedon na konci chytí, druhý vyše jeho a tretí
zase vyše druhého ruky; vyše tohto chytí zas prvý atď., až prídu na druhý koniec
palice. Koho ruka je na vrchňom konci — ten jevyvolenýza„anjela“, druhý za„sudcu“a tretí
za„čerta“. A tak ihrajú sa„Na anjela
a čerta“, stanú si totiž„anjel“a„čert“asi na 30 krokov od sebä na vyvýšené miesto.
Medzitým posadajú si ostatnie deti do radu na suché miesto, — a„sudca“rad po rad šušká jim každému inší a inší
predmet v blízkosti sa nachádzajúci a inú barvu, čo si musia dobre zapamätať. —
Keď sa už takto pripravia, stane si„sudca“(B) medzi„anjela“(A) a„čerta“(Č) v
rovnej dialke, a„anjel“to vidiac zavolá naň, načo mu„sudca“odpovedá; a síce:A.Gengelenge bombo!B.Kto je?A.Anjel.B.Čo chce.A.Farbu.B.Jakú?A.Bielu ľaliju, — červenú ružu, — belasú fijalku, — zlaté jablko atď. atď.Keď nekto z detí bielu ľaliju atď. zapamätať si mal; — ide k anjelovi a postaví sa
pri ňom.„Anjel“ale za každým, keď si chce získať nektorého
privrženca, opytuje sa„sudcu“, jako hore udano, zavolajúc:„Gengelenge bombo!“atď. Keď„anjel“raz neuhádne, začne„čert“hádať volajúc:C.Bum, rum, rum!B.Kto je?C.Čert.B.Čo chce?C.Farbu.B.Jakú?C.Žltý krovavník, — popolavý bolehlav, — čierny oblak atď. atď.I on zachováva to, čo„anjel“. Koho uhádne, ten ide na jeho
stranu; keď neuhádne, začne„anjel“hádať, atototrvá dokiaľ sú všetky deti nie rozdelené medzi„anjela“i„čerta“. —„Sudca“, (B) sadne si na zvýšené miesto i svoláva k
sebe„čertových“prívržencov a vypytuje sa jich po jednom; a
síce:B.Pozri do hora!D.(Hore sa obzre).B.Čo tam vidíš?D.Vtáka orla.B.Čo jedol?D.Hrach bo slaninou.B.Čo pil?D.Horúcu krev s vodou.B.Z čoho že pil?D.Zo zlatého pohára.B.Kde ho položil?D.Na kraj stola.B.Kto ho prevrhol?D.Pani sova.B.Kam letela?D.Kam vedela.B.Ukáž zuby.D.Biele sú mi.B.Zasmej sa mi.D.Nechce sa mi!Kto sa nezasmeje, ide k„anjelovi“; kto sa zasmeje, naspak k„čertovi“. — Za týmto stanú si„anjelovi“prívrženci vo dva dlhé rady (ulice) naproti
sebe, a pomedzi nich behať musia„čertovi“prívrženci,
ktorých z ručníkov upletenými korbáčami bijú.Za ihrou touto na„anjela“a„čerta“nasleduje obyčajne ihra„Na zvon“.Chlapci stanú si do kola a chytia sa za ruky, ktoré si mocne držia. V kole
nachádza sa jedon chasník, ktorý hneď na jednu hneď na druhú stranu kola sa
rozbehnúc do spojených rozprestrených rúk sa udiera, tak ako srdce vo zvone, ktoré
predstavuje. Keď toto robí, kolo neustále hovorí:„Bom, bom,
bom!“rozdielnym už nižším už vyšším hlasom. Na ktorej strane
pretrhne ruky, tam sa„zvon“rozbije, a„srdce“ujde z kola. Keď ho hneď chytia, musí byť zase„srdcom“; keď nie, stane sa ním ten, kto prvý ruky
rozpustil.Jestli je mnoho mocnejších chlapcov, ihrajú sa„Na
korbáč“. Šarvanci stanú si v dlhý rad, pochytajú sa za ruky tak,
že každý chytí pravou ľavú ruku pred sebou stojáceho; ľavou ale za ním sa
nachádzajúceho pravú ruku. Najmocnejší chlapci sú na predňom konci — na„porisku“, najslabší ale na protivnom — na„končiari“(šuhári). Najsilnejší chasník stane si pred
rad —„porisko“; chytí prvého obidvoma rukama za ruku a krúti
celý rad chlapcov okolo sebä. Ten, čo je ostatním na protivnom konci, musí
najlepšie do kola utekať, kdežto sa prvý — na porísku — len okolo sebä na päte
krúti. Krúťac celý rad takto hodnú chvíľu, potrhne odrazu„porisko“na protivnú stranu, a ostatní na druhom konci
— na„končiari“, jestli je slabý, ďaleko v protivnom smere
utekať musí.Keď takto ustanú, ihrajú sa„Na žida“, pri ktorej
ihre sa i dievčence zúčastnia. Jedon chlapec ľahne si horeznačky na zem; oči zavre
a nepohnute leží sťa mŕtvy. Ostatní chlapci a dievčatká, držiac sa za ruky, chodia
okolo neho a hovoria:Umrel nám žid.
A my by sme boli radi,
Aby pravú ruku pozdvihol!Čo keď povedia, pozdvihne na zemi ležiaci ruku pravú = a kolo ďalej reční:Umrel nám žid.
A my by sme boli radi,
Aby ľavú ruku pozdvihol!Keď túto jako i pravú a ľavú nohu a hlavu pospomínali a on dľa vôle jich urobil,
hovoria ostatnie:Umrel nám žid,
A my by sme boli radi,
Aby hore vstal!On vstáva, a oni sa pustia do úteku. Koho dochytí, ten sa stane židom, a ihra sa
nekoľko razy opätuje.Často ihrajú sa i vonku„Na slepú babu“, ačkoľvek
táto ihra ku domášnym patrí. Jestli je totiž, priestor suchý, a žiadno nebezpečie
nehrozí, stanú si deti do veľkého kola; jednomu zaviažu oči ručníkom, postavia ho
do prostriedku, a jedon ho zakrúti, aby sa nevedelo riadiť, kde ktorý súdruh
stojí. Na to mu dá do ruky lopatku abo varečku, často i zapletený ručník, a pýta
sa ho, načo ono odpovedá, a síce:A.Kde ideš?B.K starej mame.A.Na čo?B.Mliečko papať!A.Kde ti je mištička?B.Stratil(a) som si.A.Choď si ju hľadať! —na to postrčí to dieťa v nektorú stranu kola. Keď na nekoho trafí, udre ho
lopatkou abo inším, a tento musí sa ohlásiť s „hm“; jestli ho pozná po hlase, musí
im byť„slepou babou“— a ihra sa opakuje.Nie menej obľúbená je ihra na„Skrývanky jamky“.
Dve najsilnejšie chytia sa za obe ruky, držia ich vystrené, a na ne im položia
dolu tvárou nektoré menšie dieťa. Keď ho hučkajúc nesú, hovoria spievavo:Skrývanky jamky!
Kam ťa ponesieme? —
Kde si kura hrabalo,
Tam ťa zahrabeme.Toto nekoľko razy opakujúc, položia ho dolu tvárou na zem a všetky okrem jednoho
poskovávajú sa do krovia, za stromy, skaly, atď. — To jedno dáva pozor, či„zahrabané“žmúri, či sa už všetky poskovávaly, a volá:„Žmúr; konôpky merkuj!“Keď vidí, že sa už skryly,
zavolá:„Už!“— a na zemi ležiac dieťa vstane i hlädá
skované, ktoré najde, to vezmú zase najmocnejšie dve na ruky a ihru opakujú.Najobľúbenejšou ale ihrou pre vätších chlapcov je„Na
ošípanú“. Šarvanci títo vykopajú na pažiti palicami abo kyjami 6
lebo viacej jamôk do kola, v prostriedku ale jednu vätšiu, ktorá sa„pastierňou“nazýva. Keď už takto jamky vykopali,
vyhľadajú okrúhlu skalu alebo prichystajú si zaokruhlenú hrču zo stromu a túto
vrhnú do tej„pastierne“a to jim predstavuje„ošípanú“. Jamôk malých musí byť o jednu menej, ako je
ihrajúcich sa chlapcov. Všetci vložia svoje kyje do„pastierne“a držiac ich v rukách, točia sa okolo nej
dotiaľ, až kým jedon z nich nezavolá:„Do svojej jamky!“… Tu sa snaží každý malú jamku kyjom zasiahnuť; kto hneď do nektorej svôj kyják
nepoloží, — stane sa pastierom a musí tú ošípanú pásť. Keď ju kyjom von vyhodí,
snaží sa ju zase dnu dostať; medzitým mu ju v kole sa nachádzajúci ďaleko odrazia;
pri tom dajú ale i pozor, aby im on do nektorého malej jamky kyj svoj nevhodil.
Keď sa mu pošťastí ošípanú do maštale vohnať, zastane si a volá:„Von
jamky do jamky!“A tu chytro zanechá každý svoju jamku a strčí
svoj kyj do nasledujúceho jamky. Keď to v kole sa nachádzajúci robia, snaží sa
pastier nektorého jamku zaujať. Pošťastiac sa mu to, musí ten, kto je jamky
pozbavený, byť pastierom. Jestli svoj úmyseľ pastier neprevedie, ostane tým, čím
bol, a ihra sa pri veselom rozmare opakuje.Jestli je veľmo prajné počasie, ihrajú sa často i„Na
sliepku“, ktorá ihra jako i nasledujúca na„sluhu“veľmo cvičia pamäť a výmluvu u útlej mládeže.Ihra na„sliepku“provodzuje sa asi takto: Deťurence sadnú si
na suchú pažiť do kola; v kole sediace dieťa začne vypráväť: „Kohút so sliepočkou
prechádzali sa jednoho dňa v zahrade pod stromami. Dobre lebo nebárs. Keď tak sem
a tam chodili, našli pod stromom trnku. Sliepka ju hneď chcela prehltnúť, trnka
jej ale zostala v gágore, — a začalo sa milé moje paškrtné kura drhnúť. To vidiac
kohút, beží ku studni a volá: (Tu začnú všetky deti spievavo rečniť, predstavujúc„kohúta“, dieťa ale v stred kola všetky iné zástoje).K.Studňa, studňa daj vodu.S.Komu vodu? (pýta sa vstred kola sediace dieťa; na čo ostatnie odpovedajú.)K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou.S.Ja ti nedám vodu, kým mi nedoneseš od panej klúče.K.Pani, pani daj klúče!P.Komu klúče?K.Studni klúče.P.Načo klúče?K.Aby studňa vodu dala.P.Komu vodu?K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou.P.Ja ti nedám klúče; kým mi nedoneseš od pána list.K.Pane, pane píš list!P.Komu list?K.Panej list.P.Na čo list?K.Aby pani klúče dala.P.Komu klúče?K.Studni klúče.P.Na čo klúče?K.Aby studňa vodu dala.P.Komu vodu?K.Kure vodu, zadrhla sa trnkou.P.Ja ti nedám list, kým mi nedoneseš od husy pero.K.Húska, húska daj pero.H.Komu pero?K.Pánu pero.H.Na čo pero?K.Aby pán písal list.H.Komu list?K.Panej list.H.Na čo list?K.Aby pani klúče dala.H.Komu klúče?K.Studni klúče.H.Načo klúče?K.Aby studňa vodu dala.H.Komu vodu?K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou.H.Ja ti nedám pero, kým mi nedoneseš od kosca trávy.K.Kosec, kosec daj trávy.Kos.Komu trávy?K.Húske trávy.Kos.Na čo trávy?K.Aby húska pero dala.Kos.Komu pero?K.Pánu pero.Kos.. Na čo pero?K.Aby pán písal list.Kos.. Komu list?K.Panej list.Kos.Na čo list?K.Aby pani klúče dala.Kos.Komu klúče?K.Studni klúče.Kos.Na čo klúče?K.Aby studňa vodu dala.Kos.Komu vodu?K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou.Kos.Ja ti nedám trávy, kým mi nedoneseš od pekára žemlu.K.Pekár, pekár daj žemlu!P.Komu žemlu?K.Koscovi žemlu.P.Na čo žemlu?K.Aby kosec trávy dal.P.Komu trávy?K.Húske trávy.P.Na čo trávy?K.Aby húska pero dala.P.Komu pero?K.Pánu pero!P.Na čo pero?K.Aby pán list písal.P.Komu list?K.Panej list.P.Na čo list?K.Aby pani klúče dala.P.Komu klúče?K.Studni klúče.P.P. Na čo klúče?K.Aby studňa vodu dala.P.Komu vodu?K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou.P.Ja ti žemlu nedám; kým mi nedoneseš od horára drevo.K.Horár, horár daj drevo!H.Komu drevo?K.Pekárovi drevo.H.Načo drevo?K.Aby pekár žemlu dal.H.Komu žemlu?K.Koscovi žemlu.H.Na čo žemlu?K.Aby kosec trávy dal.H.Komu trávy?K.Húske trávy.H.Načo trávy?K.Aby húska pero dala.H.Komu pero?K.Pánovi pero.H.Na čo pero?K.Aby pán list písal.H.Komu list?K.Panej list.H.Na čo list?K.Aby pani klúče dala.H.Komu klúče?K.Studni klúče.H.Na čo klúče?K.Aby studňa vodu dala.H.Komu vodu?K.Kure vodu; zadrhla sa trnkou, atď.Tu prestane sbor, a len vstred kola sediace dieťa, ktoré studňu, paňu, pána, hus,
kosca, pekára, horára atď. predstavovalo, — zakončieva ihru, keď hovorí:Horár dal pekárovi dreva;
Pekár dal koscovi žemlu;
Kosec dal húske trávy;
Húska dala pánovi pero;
Pán napísal panej list;
Pani dala studni klúče;
Studňa dala kohútovi vodu;
A on vskriesil svoju priateľku — sliepku.Podobná tejto a spolu obľúbená ihra je„Na
sluhu“. Mlaď jará sedí jako pri predošlej na zemi v kole, a v prostred
kola sediaci chasník začne rozprávať:Kde bolo, tam bolo: bolo to za skleným morom v sedemdesiatej siedmej krajine: žil
tam jedon pán človek a ten mal troch synov. Všetci traja rozišli sa po šírom
svete, každý na svoju stranu. Najmladší vstúpil do služby v Kocúrkove, a tu si
všetko potrebné do hospodárstva vyslúžil. Keď prišiel domov, rozprával u kozúbku
pri večernom plamienku svojmu„ňankovi“: jako sa mu to v tej
službe vodilo.Keď tento dohovorí, začnú všetky deti ihru„na sluhu“recitando odspevovať; a síce chlapec v prostriedku sediaci zaspieva:Ch.Slúžil som, slúžil jedno leto;
Vyslúžil som si kura za to.Sbor.A to kura harabura
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Toto dospevuje sbor recitando, jako i dolu nížej.Ch.Slúžil som, slúžil druhé leto;
Vyslúžil som si kačku za to.S.A tá kačka blato tlačká;
A to kura harabura
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Ch.Slúžil som, slúžil tretie leto;
Vyslúžil som si húsku za to.S.A tá husa trávu kúsa;
A tá kačka blato tlačká;
A to kura harabura
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Ch.Slúžil som, slúžil štvrté leto;
Vyslúžil som si morku za to.S.A tá morka len si dvorká;
A tá husa trávu kúsa;
A tá kačka blato tlačká
A to kura harabura
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Ch.Slúžil som, slúžil piato leto;
Vyslúžil som si prasa za to.S.A to prasa kvikom zasa;
A tá morka len si dvorká;
A tá husa trávu kúsa; atď.
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Ch.Slúžil som, slúžil šieste leto;
Vyslúžil som si kozu za to.S.A tá koza zpadla z voza;
A to prasa kvikom zasa; atď.Ch.Slúžil som, slúžil siedmo leto;
Vyslúžil som si teľa za to.S.A to teľa žere veľa;
A tá koza zpadla z voza;Ch.Slúžil som, slúžil ôsmo leto;
Vyslúžil som si kravu za to.S.A tá krava mlieko dáva;
A to teľa žerie veľa; atď.Ch.Slúžil som, slúžil deviate leto;
Vyslúžil som si vola za to.S.A ten vôl zlomil kôl;
A tá krava mlieko dáva; atď.Ch.Slúžil som, slúžil desiato leto;
Vyslúžil som si žriebä za to.S.A ten žrebec čiernohrivý
Skáče, rehce: ihý mihý;
A ten vôl zlomil kôl;
A tá krava mlieko dáva;
A to teľa žerie veľa;
A tá koza zpadla z voza;
A to prasa kvikom zasa;
A tá morka len si dvorká;
A tá husa trávu kúsa
A tá kačka blato tlačká;
A to kura harabura
Pekne krásne krákorí
Cez tie naše pitvory.Toto dospievajúc, rozpráva nektoré dieťa povesť z pradávnych časov, zadávajú si
rozličné hádanky, abo spievajú príležitostné pieseňky o rozličných predmetoch,
ktoré sa jich zrakom nadhodia.Keď slniečko za oblaky sa skryje, spievajú dívajúc sa do neba:Dajže Bože slnka
Do nového hrnka;[5]Veď ti ho ta dáme,
Keď sa poihráme.[6]Keď letí náhodou vrana nad nimi, hovoria spievavo:Vrana letí
Nemá detí,
A ja mám, a ja mám:
Do komôrky zatváram.Keď vidia slimáka, chytia ho do ruky a hovoria:Slimák, slimák!
Vytrč rožky
Na parožky;
Ak nevytrčíš von,
Spálime ti dom.Keď chytí nektoré chrobáčka, ktorý sa na jar najčastejšie vídať dáva, tak zvanú„Pánbožkovú kravičku“, hovoria spievavo:Pánbožková kravička,
Kde že ti je mamička?
Za horami, za dolami,
Vínko varí s korienkami;
Zaletela k Dunaju
Tam si dvorí po háju;
Zaletela k dúbrave,
Tam si hovie na tráve, atď.Nektoré brúsa si jazyk hovoriac za dlhú chviľu:Pred potokom, za potokom,
Päť kýt konopí!Alebo:Strč prst skrz krk.Abo:A tie vrabce zo stodoly
Strnk brnk do trniaNektoré hovoria chytro do deväť vrhov:Horí horí — Svät-Vojan;
Priletelo deväť vrán:
Jedna vraví, dobre horí;
Druha vraví, dobre horí;
Tretia vraví, dobre horí atď, až
Deviata vraví, dobre horí.Pritom si ale nesmie oddýchnuť, ale na jeden dúšok musí toto dieťa dokončiť.
Vidiac, že sa počína mrkať zaspievajú si:Poďme že už domov, slnko je za horou;
Keď domov prídeme bude nad komorou.
Poďme domov z poľa, komu dobrá vôľa;
Komu je nie k vôli, nech nocuje v poli.
Sadaj slnko dolu za zelenú horu;
Ak nesadneš dolu stiahnem ťa za nohu.I poberajú sa do otcovských domkov, kde jich milí rodičia so skrovnou, no chutnou
večerou očakávajú.Toto sú ihry, ktorými si útlejšia podsitňanská mládež kráti jarnie chvílky života
svojeho, ktorými i sostavovateľ tohoto skromného nástinu hovel si asi pred 18.
rokami, — ktorými si snáď aj inde ľúba junač Tatranská sebe vňadila a vňadi jarý
úsvit života svojeho… A či nenie jará mlaď slovenská týmito a podobnými ihrami sa
rozveselujúca šťastná?!… Čo teraz i predtým mládeži radosť, rozkoš pôsobilo — — —
nedopusťme, by pre budúce jaré naše slovenské pokolenie zahynulo!Dodatok redakcieNa daktorých miestach, dotyčne hry na str. 153 uvedenej, Súdca (B) volá pred seba
i privržencov anjelových, a vede s každým tento rozhovor:Kam hľadíš?
Do neba.
Čo tam vidíš?
Pána Boha.
Čo robí?
Hvezdy číta.
Kam jich položil?
Na kraj sveta.
Kto jich uchytil?
Pani sova.
Kam letela?
Kam vedela.
Čis to nie ty?
Ba čo ešte.
Ukáž zuby!
Biele sú mi.
Zasmej sa mi!
Nechce sa mi.Ten, kto sa zasmeje, ide k „čertovi“, kto sa ale nezasmeje, zostane u „anjela“.[1]U Slovákov neni starodávnejšej, pamätnejšej a pri tom i krásnejšej
spevohry od tejto.P. J. Šafarikv II. d.P. sv. l. sl.“na str. 32 prirovnáva ju
srbskej„Králici“, ktorúP.
Vude, — a českej„Králce“, ktorúP. Čelakovskývo svojich vydaniach
prostonárodních spevov obširnejšej vypisujú. Sr. tamže str. 165. aJ. Kollár Nár. Zp. I.str. 397.Red.[2]Sr.J. Kotlár. Nár. Zp. II.str. 86 —
87.Red.[3]Sr. Kollár Nar. Zp. II.str. 45.[4]Sr.J. Kollár. Nar. Zp.II. str. 45 — 46.Red.[5]Hrnok = hrnčok[6]V Nitransku započínajú: Vyndi, vyndi slniečko za mädové zrniečko. atď.Red.
|
Chrastek_Hry-obycaje-a-povery.txt
|
Žartovné, satirické a alegorické piesne„Versibus incomtis ludunt risuque soluto.“Virgilius(Zabávajú sa prostými veršami a neviazaným smiechom.Virgilius)„Inyja narodnyja pesni sovsem ne imejut smysla, nraviatsia odnim soglasijem
zvukov i miagkich slov, dejstvuja toľko na sluch i nepredstavľaja ničego razumu.“Karamzin(Niektoré národné piesne nemajú vôbec smyslu. Vynikajú jedine skladom zvukov a
mäkkých slov, pôsobiac iba na sluch a nepredstavujúc nič rozumového.Karamzin)
|
Kollar_Narodnie-spievanky-2-Zartovne-satiricke-a-alegoricke-piesne.html.txt
|
HádankyPri slnci priateľ je pri nás šedivý,nemý aj slepý, predsa robí divy.Nemá on telo, predsa ho vidíme,predsa to robí tiež čo my robíme;hockoho v svetle všade odprevádza,ale sa stratí, keď do tmy prichádza.Keď už slniečko pol cesty skončiloa svet zelený tuho osvietilo:pôjde za tebou dolu do Dunaju,povedie ťa hor k Tatranskému kraju.Pred svetlom vždy len za veci sa skrývaa predsa vídanô len pri svetle býva.[1]Na poli zrostlo, vo vode ležalo,usušenému kosti dodrúzgalikožku mu biednu mučili, trhali,bozkávali ju — prsty poskrúcali,a zas ho ženy dovedna zbíjali,zbitô vo vode vláčili, kúpali,kým len snehovú farbu nedostalo.[2]Nemá nohy, predsa beží,nemá krídla, predsa letí,veľa od nej zbitých leží,moc padlo od nej obetí.[3]Zo šiestich ma skladajú,keď ma na dač hádajú.Prvých päť mi je zviera,čo cez zimu umiera.Je to zviera úbohô,okrídlenô, šesťnohô.Ostatné tri som človek,v hriechu trávim celý vek,mám ja najväčšie práva,čo mi ich môj stav dáva.Zo šiestich som kvet tmavý,i bez kvietkov voňavý.[4]Z hlavy, z chvosta záležím —lež akého hádaj.Hlava mi je predložka —dobreže ju hľadaj!Chvost mi je len jeden,ten orol krídlatý,čo znal Corsicánazástavu zlámati. —A keď som ja spojenôženy ma milujúa ešte keď mechúrkypo vodičke plujú.[5]Z päť hlások ma skladajú,na priedome sadia,keď vyrastiem vysoko,hore na mňa hľadia.Ak dáš ku mne strednúzo samohlások hlas,veru ti vyrastie na mnenie jeden klas.Až tri prvé prečítašhore od môj kraja,stanem ti ja na čele —hneď budeme dvaja.Až ich vezmeš poriadkombudem rozkazovať,pri čom sa vždy dač teplôbude potrebovať.[6]Prvé tri je zviera,kráľ zverov na svete,nože ozaj, či hovšetci uhádnete?!Druhé tri sú narazzrodené dvojčatá,čo sa u človekavzácnejšie od zlata.Silnejšie sťa hromyčo silne hurtujú,bo tie i šarkanaku zemi prikujú.Tie duše prepárua zase zahoja,dajú jej i ohňa,dajú i pokoja. —Keď sťato pôjdetechodníkmi, cestami,že sa budú stretaťtí Slováci s vami —keď sa vás spýtajú:„skadiaľže idete?“ —s všetkými im na toskrátka odpoviete.[7]Písmen ja mám málo —len z piatich záležím.Hneď pomalu idem,hneď si prudko bežím.Mám ja mnoho sestier,lež dcér ešte viacej,čo sa objímajúi v búrke hučiacej.Hneď sa ticho vedú,hneď sa strmo ženú.Bárs žiadnu nemajúna sebe halienu,predsa mnohé vecitajné zakrývajú.Ja ich vždy mám za dosť —i vždy sa míňajú.Lež kdekoľvek idú,tým sa ohlášajú,čo bezo dvoch krajnýchľudia zo mňa majú.Keď tie dve posledné od druhých oddelíš,k nim nakoniec prvú literu privtelíš,spravím takú slávnosť, čo sa len raz stávačloveku každému, lež ju nevídava.[8]Stvor som, aký páru v svete nemá,devätorakô je moje plemä.Čo ma takým robí, zhádneš skoro,keď poriadkom vezmeš hlások štvoro,z mojich tri prvé radom položíš,medzi dve prvé stredný hlas vložíš.Často sa mi to priveľmi páči,čo druhá, tretia a štvrtá značí.Ostatných troje večnosť označuje:prv mi je milo, potom ma sužuje.[9]Nevidíš ma nikdy, a vždycky ma hľadáš,až nie — nuž v biedno zatracenia padáš.Odsekni mi hlavu, chvost mi odraz dolu,stanem ti pred oči najbližšie pospolu.Až budem červenô, nebudem ja znakomtoho, čo v živote hľadáš pilným zrakom.[10]No keďže už chcete, tak poďte hádati,ale sa musíte skôr čosi spýtati.Urobte to takto — skoro a nakrátko:„Ako zvolávate sliepky, pani matko?“Ku tomu pridáte susedovo meno,nech bude i touto hádkou oslávenô.[11]V mestách, po dedinách, po poli lietavam,najradšej sa s milou v háji poihrávam.Bez prvých dvoch litier furman byť nemôže,keď mu veľká súra nimi si pomôže.A keď vezmeš štyri pohotove máteaká býva hlava, keď čiapku snímate.Posledné tri šuhaj slovenský zachovaj,tak sa k svojmu rodu v šťastí, v búrkach chovaj![12]Čo som? takô, čo tečie, ale za peniaze,jednému ku zdraviu, druhému ku skaze.Prvé dve litery na vás sa vzťahujú,druhýma sa k práci leniví vzbudzujú.Až tieto ostatnie na predok preložíš,celú hádku ľahko na svetlo vyložíš.Iba to ti poviem, že sa v móde páči,za starým vzápätí ono sa tam vláči.[13]Čierno je ako noc, zriedka bielo býva.Obzvlášť pred večerom na veži sa kýva.Zhoď prvú litierku, stane ti na tele,neraz moc pretrpíš, kým sa ti zacelie.Tá prvá hláska je predložka vo vrave,polož namiesto nej oprotivnú práve,to slovo poznačí čas, v ňom môžeš stanúť,ale včas, a túto hádôčku uhádnuť.[14]Netreba ísť pre mňa ďaleko do sveta,bo sa moja milosť zhusta tu prepletá.Skáče bystrým skočkom medzi zajačkami,pekne si prekvitá medzi kvietočkami.Medzi ľuďmi chodí, vraví ako druhí,nesprobuj mu zhodiť dolu dve ostruhy,bo sa stane mocným, na trún sa posadí,ak sa mu sprotivíš, o hlavu ťa skráti.[15]No hopsa do skoku! hajdeže hádati,skoro nebudete tu kašu dúchati.To je vec vysoká, ale nič to preto,ľahko uhádnete, bárs je(j) v meste nieto.Všade ju pálili, nikde nezhorela,z nej do nej lietala neraz prudká strela.Bez jednej litierky je malô, zhrbenô,na ulici v pľušti stáva umočenô,len niekedy spiští, sic tichúčko kľačí.Keď príde do domu groše, zbožie vláči.[16][1](Tôňa)[2](Plátno)[3](Guľa)[4](Muškát — muška, kat)[5](Obrus — ob-, Rus)[6](Topoľ — to pole, pot, popol)[7](z Levoči — lev, oči)[8](Rieka — jek, kar)[9](Človek — čelo, lov, vek)[10](Cnosť — nos)[11](Cyprus — cip, Rus)[12](Holub — hó, holú, ľúb)[13](Víno — vy, no, nový)[14](Vrana — rana, v, zrána)[15](Králik (kvet, zajac) — kráľ)[16](Zámok — zmok)
|
Botto_Hadanky-Jana-Bottu.txt
|
SlavínSelanka I.Veľkomožnému pánu JUROVI PALKOVIČOVI, sv. Štefana na hraďe ostrihomském
prepoštovi a tamejšého hlavného chrámu kanovňíkovi, svojému mravného a pastírského
bohoslová ňekdi učitelovi.Hájislav, BorimírHÁJISLAVČož sa milí Borimíre, na mé tak velmi ďivícíOvce, hlavú krúťíš? Čo si ňikdá stáda ňevídal?Toľko ňehľeď: nebo bi s’ mňe mohel jích ešče ureknuť.BORIMÍRPri tvích sem sa mosel ňeuročních zastaviť ovcách.Dosťi sem už pochoďil; takovích aľe ňemnoho dovčilPredca sem uhlédal. Z baranov jak všecko je veľké!Jak skoro sotva lazá pre pačícé matki škuráki!Jak drobné ľigotá sa po krásních rúno jahňencoch!Jak čerstvé sú všecki! Ňemoc ťebe asnaď a úpad10Ňikdá jích ňekazí: čo o zem bije často pasákov.Než čo robíš, keď s ňích každé tak dobre vizírá?Zdáž to pašú bívá, neb víš ňečo v téj veci tajné?HÁJISLAVPravda, pašú ľepšú ľepšé sú ovce, i makšéRúno po ňích; než vác to čiňí, že vždicki zachádzámTak s ňimi, jak múdrí mňa Slavín bol ňekdi učíval.BORIMÍRUž včil vím, prečo toľko o ňem reči védľi kríváňskíPastuchové; prečo tak veľkú jemu dávaľi chválu.Já sem síc misľel, poňeváč ňebol ešče ze staršíchOvčákov, že lužú, bi klamať ľen mohľi ma blázna,20Včil však poznávám, že mosí pastírov i staršíchTak víšiť, staršú jako mladšá jahňada plánku.HÁJISLAVVeď každí, kdo ho zná, každí, kdo ho ňekdi ľen uzre,Dať jemu chválu mosí. Prvňejšé sotva na lícaA bradu fúzi chital, v ten čas na všecko premáhalUž takovích i bačov, čo tricátú zdarňe virostlíchPríchovu jahňátek do svého prisádzaľi stáda.Ó keď bi s’ tenkrát jeho ľen bol uzíral ovečki!Jak sa na jar kvíťí po polách, jak hrozna po révoch,Jak list po stromovú, zeľená jak tráva po masních30Rozmáhá pažiťách: jeho tak sa množívali jarki.Vždicki plní mu hrotek skoro každá dávala mléka;Žádná s ňích motolic, žádná ňechitávala závrat;Vlk ňelapil žádnéj a ocasmi do húšča ňezahnal.Aj čari k ňím platnéj ňikdá mať vládi ňemohli:Neb jích vivráťil, že zeľin moc a prírodu všech znal.Jak rozmílo pri svém si stáďe na dúčelu pískal!Lúbežní je hrkot padajících ze skaľi prúdov,Lúbežní vetra šust, lúbežné junca bučáňí,Lúbežné chraplavích štrkotáňí v chrasťi koňíčkov;40O mnoho však lúbežňejšé jeho zňívali pesňe.Keď po luhoch spíval, ščebotať hneď prestaľi ptáci,Stáda zabudli sa pásť, a hnutíma načúvaľi ušma,Jak včeľi, keď ranné vistúpí nad horu slnko,Jedna porád za druhú sa do pol na kvítka virúťá:Víborních k ňemu tak pod chvílu dochádzalo mnoztvoZe všeckích stran pastírov sa potíkať o závod.Buď rohatích baranov, buď píščaľe kládľi do sádki;Však prázní sa vracal každí: nebo zakladi všeckiOn ľen vihrával. Baranov si s částki prisádzal,50S částki iním daroval: než píščaľe všecki porozdal.Čím sa to náhľe Veľes, čo všech mal správu pasákov,Bol dovedal, hňeď tam, kďe malích je obidlo pohunkov,Bez baveňá povolal ho, a kázal tíchto učívať:Jak maľi ňekdi bi pásť, jak dobre opatrovať ovce.Jak ťeskňá napred odstavené za kravičkami ťelce:Tak ťi za ňím tenkrát okoľiční ťeskňiľi známí;Koľkože však tito žálu, ti zas maľi toľko radosťi.Keď bi s’ ľen to viďel, jak tam chasňíci pasáckíObhrčujú ho koľem ňeináč než jak včeľi matku!60Jak tam s ňích bedľiví a pozorní ustami každíDichťivo lúbežné z ďiveňím pesňički očúvá!On pod rozložitím spívá na pahorčeku brestem:Čož sa robiť mává, abi zdravšé bívali ovce.Od čoho sprajňejším bi predájali nádobi mlékom,Pekňejšé a trikrát makšé dostávali rúno.Jak s ňimi obchádzať, bi slabé ňevivrhli jahňence.Kďe pre malích ľepšá sa nachádzá pastva barancov;Čas keďi odlúčiť keďi jích zléj od rudi chráňiť.Jak poznať, ze kerého baran, ze kerého cecáka70Súcejší buďe škop; jak též, kebi nákaza ňekdiA zlá prišla ňemoc, móžú sa všecki viléčiť.Tak spívá; metaní odrážá rovňina ohlas;Za krovatími dokáď ňezapádá hájami slnko.BORIMÍRÓ jak si ščastní, že si toľké od ňeho pesňeAj ti očul spívať! Jemu tehdi samému to všecko,Všecko to máš ďekovať, že tvé tak stádo je dríčné.Jak sa mu odsluhuješ? Si ľi ve speve naňho pamatní?HÁJISLAVJak bich naňho mohel ňepamatné otvoriť usta?Keď jeho vác milujem, než rannú kvítko rosičku,80Vác než kozka lupeň, vác než hrdľička lesíček;A k ňemu toľko sa má z ďňa na ďeň rozhojňuje láska:Koľko na jar dvojakéj zdvíhá sa topolčina barvi.Skór na dríňe žalud, na duboch skór drínki porostú,Skór vrana jak slávík, slávík buďe jak vrana spívať:Než jeho povďačná moja prestaňe fajfara sláviť.Svedčťe to rozľehlé vi pasinki a háje milostné!Jak známé sa tu vždicki po vás jeho méno ozívá!Jak v méj vždicki prví a posľední pesňi sa chváľí!Ó kebi toľko sa ľen pari mému uchádzalo hrdlu!90Koľko bi dosť hlásiť veľké jeho vládalo skutki!Známejší a povestňejší ňenalézňe sa pastír!BORIMÍRŇech sa ťi tak vždi voďí, jak spevmi si naňho pamatní!Jak též rozhlasuješ veľké jeho pesňami chváľi:Neb najstáľejšá pre mužov sú okrasa pesňe;Pesňe i, keď pominú sa, čiňá jích méno povestné!Aj včil jestľi buďeš mi o ňem pesňičku tu spívať,Túto ťi dám, tisové, hľeď, má toporisko, valašku.Dvoch za ňu sem daroval pastírovi s Turca barancov;Dva prihoďim tito sirce, i bárs dar tento ťi žádní:100Neb sira máš hojnosť; než keď vi takíchto ňemáťeJak mi na Horňákoch, za vďak ňepochibňe ťi padnú.Ľen spívaj pesňičku; naších viučím ju pasákov.Aj po naších veľkí sa Slavín buďe hájoch ozívať.HÁJISLAVRád si milí o milém zaspívá. Ňikdi za horkaTak ňeťeší o poľedňi ľežať pri potóčku ve sťíňe,Tak ňeťeší z bukovéj sladkého si ve smaďe mlékaČíše upiť: jak ťi mňa ťeší jeho pochvaľi spívať.Než poňeváč viššé v prostred ňeba slnko sa blíží,A všaďe už menšé, vždi i menšé sťíni sa úžá:110Čas buďe už k dojeňú pohnuť do košára ovečki.U mňa zatáď móžeš v stuďeném pod hruškami chládkuOdpočinuť si a dobre hoveť. Mám žinčicu čerstvú,Mám škercov, mám též léskovcov a oskoruš hojnosť,Tam ťi buďem spívať, jak ľen dlho sám chceš očúvať.
|
Holly_Selanky.txt
|
NarvalBylo to v červenci, když profesor F. Seidl v Berlíně v studie zabrán seděl v pokoji
svém. Pojednou vešel k němu sluha jeho, jenž mu odevzdal list. List ten došel z Oxfordu od
jednoho přítele profesorova, J. Palhama.Přítel tento psal, že anglická vláda vypravila expedici, které on se súčastní; loď
„mořský had“ že jest již připravena. Zároveň vyzýval přítele, by přijel k němu a provázel
ho na té cestě.Profesor měl z toho velkou radost a nařídil hned sluhovi svému, by konal přípravy na
cestu.Druhého dne jeli pán se sluhou po železnici do Hamburku. Tam si prohledli všecky památné
věci, stavby atd. Potom odebrali se do přístavu. Vsedli na parník, který je v krátkém čase
převezl do Londýna.Profesor Seidl nejdříve dbal, by vyhledal byt přítele, který mu byl tento naznačil.Když ho vyhledal a když se na vzájem pozdravili a na rozličné věci vyptali, tázal se
konečně Seidl Palhama, jaký cíl a účel má výprava, které se hodlají účastniti.„Účelů jest mnoho, že ti to nemohu ani všecko povědíti,“ pravil přítel. „Nechám si to až
na cestě, tolik jenom ti řeknu, že poplujeme daleko; nejprve do indického oceánu, dále máme
se přiblížiti pokud to bude možno k jižnímu pólu, prozkoumati golfový proud a pátrati po
osudech rozbitého ,Great Easternu‘. Z toho poznáš, že naše cesta bude dlouho trvati a že
poskytne hojné příležitosti k vědeckému bádání.“Potom prohlíželi společně vše, co chová Londýn v sobě památného; nejprve navštívili
banku, budovu parlamentní, tower, budovu to starožitnou, která jest pevností; palácem i
vězením; dále navštívili rozličné bazary, tržiště to, kde všeho druhu zboží se prodává.Nemůžeme popisovati všecky památnosti velikého města toho — neníť k tomu místa.Seidlův sluha, který nemohl pána svého provázeti na dalekou cestu, vrátil se do Berlína.
Seidl s Palhamem odebrali se na loď „mořský had“ a sotva tu ztrávili půl hodiny, odplula
loď. Pluli kanálem do atlantského moře a pak se dali směrem k severu.Dostali se do krajin polárních, kde panuje toliko dvojí roční počasí, léto a zima,
přechodův není. V letě slunce nezajde na Spicberkách či Gramantech po 5 měsíců, v Gronsku 3
měsíce, na Islandu 1 měsíc. Naopak zase v zimě tak dlouho slunce se skrývá a panuje tak
dlouhá noc.Za této dlouhé noci osvětluje krajiny jakés elektrické světlo, které se zove polárním či
severním.V měsíci srpnu pravidelně napadne sníh a než nastane říjen, pokryje se země vrstvou
sněhu na 2-3 stopy.Eskimák, zahalen v medvědí kůže, ukryje se ve své chýši a opatří se zásobou potrav na
zimu.V měsíci květnu opouští zase chýši svou a vychází na lov ryb. Sníh a led pomalu taje a
koncem června zmizí úplně. Léto jest velmi krátké v končinách těchto, parné a horké i
vlhké.Ačkoli jest země po delší čas v roce pustá, přece nalézá se v krajině té veliká
rozmanitost tvorů živých.Byty zimní Eskimáků líčí kapitán Franklin tímto spůsobem:Eskimáci dělí se v tlupy asi 50 osob silné; za obydlí zimní vyhlídnou si obyčejně břeh
řeky nebo moře. Tím spůsobem usnadní si lovení ryb neb hon na medvědy.V každém domě jest nejstarší hlavou čeledi a toho všickni poslouchají.Když zvolí místo pro zimní byt, počnou někteří místo čistiti, jiní udělají malé příkopy
pro základy stavení, urovnávají vnitřní prostoru a obloží ji mechem. Zatím jiní odeberou se
na řeku a vyřežou příhodné kusy ledu, který dopraví na místo, kde se obydlí má stavěti. Tam
položí stavivo ve vrstvy, které spojí teplou vodou, jež záhy zmrzne.Když zeď jest dvě stopy vysoká, zakulatí se svršek jako klenutí. Pouze dva otvory se
nechají; jeden půl třetí stopy vysoký, jenž slouží za dveře, druhý menší slouží k tomu, aby
světlo nebo vzduch měl přístup. Oba otvory uzavrou se kůží medvědí nebo liščí.Rozumíť se, že v takovém obydlí nikdy se netopí; před ním zřízeno jest ohniště, kde si
rodina vaří jídlo. Uvnitř chýše jest půl druhé stopy vysoký stupeň, na němž obyvatelé
odpočívají. Pokryt jest mechem a jehličím, by neroztál pod teplým tělem.O Eskimácích labradorských píše jistý misionář takto:„Mají spůsoby opičí; spatří-li Evropany, dělají po nich všecko, co vidí. Podrobeni jsou
prudkým vášním a z klidu přecházejí v největší zuřivost. Hladu nepotřebují se báti,
poněvadž v jejich zemi jest s dostatek sobů, medvědů, vodních zvířat, ptáků a jiných. V
letě sídlí obyčejně pod stány na březích jezer. Do těch zaženou soby, plaví se za nimi v
člunech a pobíjí je. V srpnu musí však opustit tato obydlí a usadí se v zimních bytech.
Jsou vesměs malé postavy. Oděv jejich zhotoven jest tak, že odolati mohou nejkrutší zimě.“
—Expedice měla za úkol pátrati po lodích, které v poslední době se vydaly na lov velryb a
více se nevrátily.Lod „mořský had“ plula stále k severu a pak dala se směrem k jihu. Dne 3. července pluly
úžinou magellanskou a vjeli do tichého oceanu.Fregata brala se směrem k západu. Jednoho dne svolal kapitán mužstvo své, jež oslovil
takto: „Opětuji, co jsem Vám pravil již, než jsme vypluli z přístavu londýnského. Dávejte
pozor, zdali byste nespatřili mořskou obludu. Nalezáme se v místech, kde se naposled
objevila. Víte, jak značná odměna přislíbena jest tomu, kdo nejprve uzří onu nestvůru.“Mužové odpověděli hlasitým „urá“ a dívali se pilněji ještě po moři než dříve.Seidl a Palham věděli také, oč se jedná. Mezi jinými měla expedice, které se účastnili,
za účel vyhledati a bude-li možno zničiti mořskou potvoru, která již zničila tak velké
množství lodí.Jednalo se totiž o věc následující: Dle nejstarších pověstí řádila v moři hrozná
potvora, o které zmiňují se již staří spisovatelé, jako: Aristoteles, Plinius, Haggade a j.
Též v novější době tvrdí plavci, že v rozličných místech velikého oceánu spatřili hroznou
potvoru podobající se hadu, která však nikomu neublížila.Mnozí učení lidé uvěřili tomu, kdežto jiní to vyhlašovali za pouhou pověru. „Mořský had“
byl u mnohých tolik co blud a klam.Za poslední doby přihodilo se mnohé neštěstí na moři, které nedalo se nijak vysvětliti i
bylo přičítáno oné obludě. Opětně objevila se ohromná hmota nad hladinou vodní, která časem
vydávala zvláštní světlo. I vznikly zase pověsti o hrozném mořském hadu.Stalo se také, že lodi narazily na obludu jako na skálu nějakou, avšak skála ta se
pohybovala a zmizela. Tak loď „Skotia“ narazila na onen předmět a s tíží doplula do
nejbližšího přístavu, kde se objevilo, že spodek její byl proražen. Ale čím, to se nedalo
uhodnouti.Byl to snad plovoucí ostrov, úskalí, mořská obluda, či podmořská loď. Komu však by
patřila a kde byla by zbudována?Bylo to nejspíše zvíře nějaké vodní, nesmírně veliké a silné. Ale jaké? Myslelo se, že
to narval.Staloť se již častěji, že narval uškodil lodím. Narval či mořský jednorožec nalezá se v
severním moři. Bývá prý dlouhý i padesát stop. Zub jeden jeho obyčejně bývá na 10 stop
dlouhý; odtud pochází jeho jméno jednorožec.Konečně usjednotili se učení i neučení na tom, že to byl narval, ovšem neobyčejně
veliký, jenž spůsobil na moři tolikeré škody, které nijak nedaly se vysvětliti.Loď „mořský had“ měla mezi jiným také za účel, vypátrati ono nebezpečné zvíře a dle
možnosti je i zahubiti.Při každém poněkud neobyčejném zjevu domnívali se, že se ukáže narval, avšak marně.Přejeli severní část tichého oceánu, aniž bylo by se objevilo zhoubné zvíře. Kapitán
zaměřil k japonským břehům.Tu jednou večer, když bylo ticho a měsíc zahalen v mrak, ozval se pokřik, že narval se
objevil; starý plavec Nelsen ho uzřel a vykřikl.Všecko spěchalo na přední část lodi; uzřeli v skutku předmět zvláštní.Ploval pod vodou a rozšiřoval zvláštní světlo, které se lišilo od obyčejného
světélkování moře, které znají plavci velmi dobře.Toto světélkování moře pochází od množství malých zvířátek; popírá se, že by bylo původu
elektrického; má se za to, že jest rázu podobného jako kostík čili fosfor.Úkaz ten možno pozorovati ve všech mořích. Některou noc svítí ono světlo silněji, jinou
slaběji. Počasí, jak se zdá, nemá na ně vlivu. Nejsilnější a nejjasnější bývá před
nastávající bouří, jest-li dusno a obloha zatažena.Světlo, které vydával neznámý předmět, nepodobalo se světelkování moře, nýbrž zdálo se
býti elektrickým a velmi silným.Kapitán velel, by fregata učinila polokruh a vzdálila se od světelkujícího předmětu.Avšak podivné zvíře blížilo se k lodi a sice velmi rychle.Nezdálo se radno, za noční doby pustit se do boje s neznámým odpůrcem, kapitán proto
velel, by se čekalo do rána.Narval také zastavil rychlé pohyby své, avšak zůstal lodi na blízku.Okolo půlnoci zmizelo světlo a ke druhé hodině objevilo se znovu. Nestvůra blížila se a
bylo slyšeti lomoz, spůsobený pohyby jejími. Když se rozednilo, zmizelo elektrické světlo.Nastal den, mlhovitý, nepříjemný den; nebylo možno pranic rozeznati. Okolo osmé hodiny
zmizela mlha; zraky všech byly obráceny na onen neobyčejný předmět.Objevil se asi na půl míle mořské od fregaty — bylo to podlouhlé černé těleso, které asi
na tři stopy vyčnívalo z vody a bylo dlouhé asi 150 stop.Kapitán velel, aby s plnou silou páry jelo se k nestvůře a byl na ni útok učiněn.Rozkaz ten provázen hlučným jásotem.Avšak zdálo se, že narval prchá, nebylo možno dohoniti ho. Starý lovec velryb Nelsen
stál na předku lodí, kyj v ruce drže a připraven, by ho vymrštil, avšak nemohl k tomu
přijíti.Kapitán velel, by rychlost lodi se zvýšila. Loď plula náramně rychle, avšak nebylo možno
zvíře dohoniti.Mužstvo na „mořském hadu“ stalo se netrpělivým, pak se rozzlobilo a konečně rozzuřilo.I nabili velké dělo a zamířili je na nestvůru; první kule šla mimo, druhá narazila na
zvíře a jak se zdálo, smekla se od jeho hřbetu.Zvíře pohybovalo se velmi rychle a zmizelo konečně za tmy noční, až pak okolo desáté
hodiny objevilo se ono světlo, jako v noci předešlé.Světlo se nehnulo s místa, tak že se zdálo, jako by zvíře spalo. Snad bylo by možno,
nyní kyjem je raniti; spěchali, by se k němu přiblížili. Nelsen držel v ruce kyj
připravený.Seidl a Palham stáli vedle starého lovce a viděli, jak naměřil a potom kyj hodil.Slyšeli, že tento vrazil na jakýsi tvrdý předmět. V tom okamžení shaslo elektrické
světlo. Fregata dostala nesmírnou ránu a proud vody valil se přes ní. Mnoho mužů, kteří se
nalezali na palubě, spadli do moře.„Šroub a kormidlo jsou zlomeny.“Volání to ozvalo se uprostřed ohlušujícího lomozu. Avšak málo kdo je zaslechl neb jen na
polo. Oba učenci zaslechli je v tu chvíli, když je chopila voda a smetla dolů z paluby.
|
Verne_Cestovani-pod-morem.html.txt
|
OsobyJOACHIM, RÚBEN, BARUCH, JAKUB, BENJAMÍN, IZMAEL, betlehemskí pastieriJOEL, slepy pastierRÁCHEL, jeho matkaESTER, žena JoachimovaSÁRA, žena BaruchovaTABITHA, jej chovanicaADON, kniežaBARUM, KODAN, jeho sluhoviaANJEL GABRIELANJEL I.ANJEL II.JEZULIATKOPANNA MÁRIASV. JOZEFSBOR ANJELOVPASTIERIPrvé, druhé a tretie dejstvo odohráva sa na pastvisku betlehemskom, štvrté dejstvo pred
maštaľkou a v maštaľke betlehemskej.
|
Urbanek_Slepy-pastier.html.txt
|
IAko časom sklame ľudí praktický, suchý výpočet! Na pomedzí dvoch chotárov, v čistom
poli, špinavá židovská špekulácia vystavila dom s cieľom strašne prozaickým: merať pálenku
a robiť zákonne síce dovolenú, ale predsa nehonetnú konkurrenciu arendátorovi regálu v
Kožuchove, bohatej, čisto roľníckej obci. Arendátor, jeden z málo kresťanov, oddavších sa
na krčmárstvo, človek nejasnej prešlosti, vediac, že s Židom je u nás na Slovensku ťažký
súd, podišiel, keď neopovážil sa preskočiť: kúpil hotový, na pomedzí postavený dom,
preplatiac ho trojnásobne, zavrel kľúčom a meral pálenku v Kožuchove bez konkurrencie. A
dobre počítal. O niekoľko rokov prázdno stojaci dom, „pančavou“ zvaný, vyplatil sa bohato.
Majiteľ nestaral sa oň. Čo bolo zo železa na ňom, pobrali cigáni, dvere bez pántov a
okuvania spálili kožuchovskí parobci, keď boli s koňmi na obnôcke na neďalekej paši,
„Bahnom“ zvanej, ostatné mizlo, až zostaly len tri izby s kuchyňou a sieňou, dobre kryté
škrydlicovou strechou, pusté a prázdne.Uhlie, ktoré zostalo na krbe, slúžilo dedinským nezbedníkom k umeleckým a literárnym
pokusom. Vybielené steny totiž pokreslené boly figúrami a popísané veršami. Medzi figúrami
bolo mnoho všakových čertov, medzi veršami veľa bežných neslušností. Ale boly i satyry na
Židov, na rychtára, farára a rechtora, na starú kobylu rychtárovu, ktorá vraj „mnoho sveta
schodila, až kosti složila“.To všetko muselo povstať skoro po kúpe, lebo po istom čase takého smelca nebolo, ktorý
by sa bol opovážil vojsť do pančavy, a tým menej tam žarty vystrájať. Zašly ta časom iba
nevinné deti, zatúlavšie sa za makom; ony ešte nevedely, kde sa nachádzajú. Ináč by sa boly
pančave vyhýbaly. Povstal totiž chýr, že v pančave straší. Bol to neobyčajne silný chýr, ba
viac než chýr, to bola istota, najmenej taká silná, ako v mestách, že stoly tancujú,
duchovia korrešpondujú, taniere vozduchom lietajú. No nielen pre Kožuchovanov bola pančava
miestom nečistým, ale i pre súsedné mestečko Slamnicu. Nuž nech bolo, čo chcelo: z
praktickej, krčmárskym cieľom venovanej stavby stala sa romantická, bájmi, čarodejstvami,
pekelníctvami, nadprirodzenosťami kypiaca miestnosť. V pančave straší! To bolo dogma.Že tam húka čosi nocou, vedel každý. No kostolník mohol odprisahať, že keď šiel s trhu
zo Slamnice, obloky pančavy boly osvetlené, ako kostol na Sylvestra, a hudba hrala taká,
akej nikdy nepočul. Stará Ondrichová videla nad polo rozrumeným komínom ohnivého hada.
Pahraba, človek smelý a pravdomluvný, na vlastné oči videl, ako do dvier kráčajú panny, v
bielom rúchu, a oblokom vyletujú čierni holomci na senných vidlách. Krištof, človek
načítaný, tvrdil, že sa síce mnoho hovorí a on na babské povedačky nedá nič, najmä na
povedačky Ondrichovej, ale čo sám zkúsil, je veľmi podivné. Šiel na Bahno za koňmi v peknú
letnú noc, a ako porovnal sa s pančavou na poľnej ceste, ktorá beží okolo nej na strelenie,
počul od pančavy jasno a javno: „Krištofe! Krištofe! Luca rehce, Luca rehce!“ A na Bahne čo
našiel: jeho Luca odputnala sa, keď chlapec zaspal, nabŕdla na ostrý kôl u hranta, kde
statky vodu píjaly, a prebila si bok. Tam ju musel zahrabať, lebo do rána bolo po nej. Za
sto zlatých by ju nebol predal. Podobných prípadov spomínalo sa toľko, že najtomášskejší
Tomáš v celom okolí aspoň hlasno nesmel pochybovať o tom, že v pančave straší. Farár síce
brojil proti povere, ale čo? Hovorili, že sám, keď viezol sa s jarmoku okolo pančavy o
polnoci, riekol kočišovi: „Pohni, Ďurko, tu je otupno.“
|
Vajansky_Pancava.html.txt
|
Pani veľkomožná„A odorávali nám.“Odorávali nám všade, na každom mieste a v každom čase. Naše deti, naše imanie, naše
mozole, naše sily a náš um obohacovaly iných. Naša práca dodávala ím lesku a naša chudoba
majetku. Ale najviac vtedy, keď sme im my sami toto všetko dobrovoľne podávali.*Na priestranný dvor panského domu zbehol sa ľud z dediny a všetka čeľaď zo dvora.Zavčas ráno, ešte v noci, dobehol posol od hlavného slúžneho do obecného domu s
rozkazom, aby rychtár hneď a zaraz dal vybubnovať po dedine, že je vojna… Aby každý
vojopovinný dostavil sa bezodkladne ku svojmu pluku.Ľud zo sna zburcovaný, prestrašený, zbehúval sa na ulici; jeden druhého strkal, jeden
druhého sa opytoval, čo sa robí? Pochopil len to, že je zle. Mužskí ešte sa chlapili,
neukázali ani strach, ako by to boli predvídali, ale ženy nariekaly a zo spánku splašené
deti im v tom pomáhaly.Dedinka je nie veľká, ale bohatá, v úrodnom kraji na rečovom rozhraní ležiaca. Starí
ľudia ešte sú Slováci, slovensky sa shovárajú, tak sa i modlia, ale mládež maďarizuje sa
vlivom škôl a nátlakom úradov. Menovite odvtedy, odkedy sídli tu terajší pánŠárkeovyso svojou rodinou.I do panského domu doletel neblahý chýr. Sám notár ponáhľal sa ho ta zaniesť. Dal
zobudiť paniu, lebo vedel, že ona je zmužilá a že sa vynajde v záležitostiach, o ktoré ide.
Pán je práve chorý, akosi choreje na lámku už od dlhšieho času a je šetrený domácimi
starostiami.Pani bola v okamžení oblečená a vyšla na dvor. Zvesť ju síce neprekvapila, lebo dľa
novín vedeli i v tejto odľahlej dedinke, že výstrel sarajevský bude mať ozvenu na srbských
poliach — ale predsa prišlo to skorej, ako sa čakalo.I paniŠárkeovyčka, mladá ešte žena, mala už koho by vypravila na
vojnu, syna svojho prvorodzeného, mladého Ďurka. A krem toho pôjde i z domácej čeľadi
nejeden: kočiš Pišta, zahradník, z bírešov a mlatcov i z prespolných slovenských žatviarov
nejeden. —Zastala si pani veľkomožná, obklopená čeľaďou, na dvore a vypočúvala úrad obce, rychtára
i notára, koho už títo preznačili, aby narukovali behom 24. hodín ku vojsku.Príbuzní týchto mladých mužov, zväčša už ženatých, stáli ustrnutí; matky lomily rukami,
mladé ženy na rukách s deťmi, uslzené, ale nie tak beznádejné, zarmútené, ako matky, lebo
ony ešte nevedely, čo je vojna. Deti zjašené vyvaľovaly očká a nakrivovaly ústa ku plaču.Pani Šárkeovyčka je zmužilá. Jej neveľká a plná postava je pružná, pohyby rýchle, ale
ovládané. Jej ináče svieža ružová tvár je teraz bledšia, oči sivé majú tvrdý výraz. Vlasy
farby tak rečeno slamenej, sú už upravené do vkusného, ale voľného účesu. Je ešte v rannom
obleku, ale úplne pristrojená.Od úradských obráti sa k zástupu žien.„Neplačte, nenariekajte, ženy!“ volá na ne kovovým hlasom po maďarsky: „Nebedákajte!
Pozrite, i ja mám syna, ktorý ešte dnes narukuje, tak ako vaši — a neplačem. Som hrdá, že
pôjde do boja za vlasť a za kráľa! A nebude to dlho trvať, ani nezviete, keď vám vaši prídu
domov. Ale oni ísť musia, aby potrestali srbských vrahov. Prídu vám hrdí a so slávou!“„Jaj, čo že mi je zo všetkého toho, keď mi môj syn, môj Janík padne na vojne!“
Zažalostila jedna matka, z tých starších, po slovensky.Pani veľkomožná stiahla nahnevane obočie a pozrela s opovržením na starkú, akoby chcela
povedať: „Hlupaňa!“ Ale v tom okamihu pristúpil k nej mladý kočiš Pišta, bledý, ale vždy
poslušný. „Prosím ponížene, nemal by som ísť pre mladého pána na pustatinu?“„Nie,“ povedala pani, „pôjdem tam sama. Osedlaj mi Šáru, ale hneď!“ A obrátila sa k
domu. Na schodoch zo dvora do predsieni vedúcich, zastavila ju chyžná:„Prosím, mám doniesť kávu do jedálni?“„Ak je hotová, dones, čo i pod gaštany na dvor. Pána Veľkomožného netreba zobudiť, ani
kišasonky a Gézušku. Keď vstanú, ak by som ešte tu nebola, nech prídu na koči za mnou.“Vošla do svojej izby, aby sa ku jazde preobliekla. Netrvalo dlho, už bola oblečená,
hotová sadnúť na koňa. Na dvore čakala ju už Šára a obrátila peknú hlávku ku svojej
veliteľke. Tá ju pohladila po lesklej šiji a podala jej do pysku kus cukru.Kávu vypila pani po stojačky, potom s pomocou Pištu, ktorý držal koňa, ľahko vyšvihla sa
do sedla. Sedela na koni strojne a isto, tak asi ako tie dievky, ktoré za starých časov
viedly vojnu s mužmi, lenže tie jazdily bez sediel a na spôsob mužských.Potom vzala bičík a uzdu z rúk Pištových a Šára pustila sa von dvorom do klusu. Ľud
díval sa za ňou s úžasom a nemalým obdivom. Ona, matka, sama ide s ťažkým chýrom k synovi,
ide mu povedať, že má ísť v ústrety smrti. Ale ona, — ako všetci jej rovní, nemyslela na
smrť, — ale na slávu…Stretajúci ju ľudia klaňajú sa úctive. Vie každý na okolí, že pánom v dome Šárkeovyho je
pani.Na pustatine boli už tiež hore, lebo desný chýr priletel i ta skorej, ako priklusala
Šára. Všetci obyvatelia pustatiny i cudzí robotníci, boli už na dvore. Všetci zostrašení a
smutní. Len mladý pán Ďurko, polo oblečený prechádzal sa s cigaretou v ústach, pokojne
pomedzi ľud. Ako by to bolo ísť na výlet…Jemu to už začínalo byť nudné. Pre otcovu nemoc jeho poslali sem dozerať na žencov.
Žatva bola v plnom prúde, ľudí cudzích bolo hodne. On, ako nástupca otcov, mal sa tu
priúčať gazdovstvu. Cez zimu i on, ako druhí mladí ľudia, zabávali sa vo veľkom meste, nech
že teraz privyká k práci a otužuje svoje nervy, ktoré v zimných pohuľankách v sídelnom
meste, boly ochably. On síce našiel si i tu vyrazenia: pekných dievčeniec všade dosť, i
kamaráti prišli, i zavše nejaká poľovačka, no predsa prišla i nuda.Teraz prišla táto vojna, ako nejaké vyrazenie, niečo nového, zaujímavého, vzrušujúceho.
I on, ako väčšina tých pánov, čo si žiadali túto vojnu, myslel, že to bude len hračka,
dobrodružný výlet. Srbov zbijú dočista, Belehrad — a s ním celé Srbsko obsadia a prídu
oslávení, vavrínami ovenčení, zkúsenosťami a korisťou obohatení domov.Matka so synom sa srdečne zvítali. „Vieš už? Vojna je,“ povedala matka. „Viem, mama,
ale, čo si prišla tak zavčasu?“ „Chcela som ti to sama povedať, pripraviť ťa na to, ty si
môj syn, si hotový ísť do boja.“„Nech žije vojna!“ zvolal Ďurko idúc s matkou do pánskeho príbytku. Ďurko hovoril ďalej:
„Som hotový ísť, mama! Bude to česť, už som i tak poručíkom a onedlho postúpim, budeš mať
syna hrdinu, mama!“A jeho tmavé oči jasaly. Bol veľmi podobný matke, ale bol ešte krajší. Vlasy i oči má
tmavé, tvár ružovú, ako dievča, čelo biele. Bol hodne vyšší od svojej matky. Matka bola
hrdá na svojho syna. Po raňajkách, ktoré doniesla gazdiná, chytili sa do balenia a v tom už
priviezly sa na koči dve dcérky pani Šárkövičkyne Anna a Juliška a najmladší syn Géza.Keď sadala pani Veľkomožná do koča, obzrela sa po shromaždenej čeľadi. Videla tam mladé,
uslzené dievčatko peknej, pribledlej tváre. Uspela zachytiť nemý pohľad dievčenských očí,
ktorý zaletel ku mladému pánovi.Nemile dotknutá hodila na dievča prísny pohľad; chcela dačo riecť, ale nechala si to na
budúce, keď deti tu nebudú.Keď syna vyprevádzala, povedala mu: „Buď hrdý na to, že si Maďar. Zmužilý a odhodlaný,
nešanuj nepriateľa a tým osláviš svoju maďarskú vlasť, seba i nás!…“A táto žena narodila sa zo slovenských rodičov a do svojho jedenásteho roku, kým nešla
do maďarskej školy, nevedela inakšie len po slovensky.*Dvadsať päť rokov pred vypuknutím svetovej vojny jedného letného dňa prechádzal sa po
peróne v .......... nádraží starší pán. Bol veľmi zamyslený, ťažké starosti zaľahly na jeho
dušu. Nedávno bol pri ňom priateľ pravotár, ktorý mu povedal, že na majetok Šárköovský už
žiadon človek pôžičku nedá.Čo z toho nasleduje? Bankrot, úpadok. Opustiť ten už i tak starý dom, kde prebývali
otcovia a hľadať si iný. Bez majetku, bez hotovosti, bez akejkoľvek prípravy pre život.Na nádražie prišiel vlak. Starý pán sa síce obzrel, ale vediac, že tento ide iným
smerom, ako čo je jeho cesta, prechodil sa ďalej.Z húfu cestovateľov prišiel na perón hodný, tučný starší mužský v polomestskom obleku.
Jeho postava, jeho pohyby, spôsob, akým hľadel vôkol seba, prezradzovaly človeka zámožného.
Bystré jeho sivé oči zbadaly starého pána a idúc vedľa neho, pozdravil ho po maďarsky
prízvukom slovenským.Pán Šárkövy sa strhol, pozrel na svojho známeho a priateľsky zvolal:„Á servus, Bakúľ barátom! Kde chodíte?“„Bol som v meste vykonať jedno-druhé — a nakúpiť pre dom — a pre túto tu; … dievča
potrebuje čo chvíľa dajakú pletku.“ Pri tých slovách ukázal na neveľké dievčatko, v
krikľavo ružových šatách oblečené.„To je Vaša dcérka? No, hodná je, tuším, máte len tú jednu?“„Áno, Vaša milosť, mám len túto, staršie pomrely, už tiež boly veľké. Preto je táto taká
rozmaznaná,“ usmial sa a s istou hrdosťou potľapkal dievčatko po pleci. „Mariška, tento pán
je pán Šárkövy, ktorý bol raz u nás pri posledných voľbách, pamätáš?“ Prihovoril sa otec.
On dobre vedel, že jeho Mariška sa na to pamätá, veď vtedy bola reč o tom, že veľkí páni
vyhľadávajú malých ľudí vtedy, keď ích potrebujú — a to pri voľbách. Dievčatko podalo
starému pánovi ruku, pri tom spravila svoju veľmi nešikovnú poklonu. Tvárička, i tak
červená ako pivoňka, začala jej blčať až po biele hrdlo. Pozrela na hodne počerného pána,
zase sklopila oči a usmievala sa rozpačite. Starý pán pozoroval rozpaky šumného dievčatka a
bavil sa nad nimi. Podržal jej malú ohorenú tvrdú rúčku a s krátkymi prštekami vo svojej
panskej a žartoval s ňou. Bakúľ ale bol hladný. Soberúc svoje balíky, ktoré mu nosič
úslužne až sem doniesol, pobral sa do jedálne, nezabudnúc zavolať i pána Šárkövyho. Ten ale
ďakoval. Čiašnici, ako vkročil Bakúľ sebavedome, hneď pribehli a boli k službám hotoví.
Bakúľ mnoho cestoval, i tak ako statkár (jeho otec bol ešte gazda a pradedovia sedliaci),
ale aj ako obchodník a účastinár. Preto bol známy ako taký, ktorý platí sťa skutočný veľký
pán.Pán Šárkövy ostal na perone; jeho starosti na krátky čas splašené, dostavily sa zase.
„Váš sluha, pán veľkomožný,“ pozdravil ho nejaký pán.„Dobrý deň, Goldfinger, kde sa tu beriete?“„Á, cestujem, hľadám nejaký dobrý kšeft. A milosťpán shovárali sa so starým Bakúľom?
Dobrá firma, ťažký človek, má medzi bratmi najmenej na pol miliona majetku. Všetko čisté,
bez dlhu a všetko v poriadku… A …“, tu sa blížil k uchu pána Šárkövyho dôverne, lebo i on
bol mezi veriteľmi tohto pána — „ako ráčili vidieť — on má dcéru.“Starý pán zvraštil obočie a nahnevane, prísne pozrel na Goldfingra.„Čo sa opovažujete?“ zvolal pán Šárkövy s gestom bývalého veľkého pána.„Ny, — nichts für ungut, pán veľkomožný, veď ja nič, ale,“ tu pokrčil plecami, „vedia,
keď sa človek topí, i slámky sa lapá. A Bakúľ je hodná slámka — he-he-he, možno, že by i
požičal, ný, človek nemôže vedieť, čo sa stane. Ostatne mňa do toho nič. Sluha ponížený.“ A
už sa ztratil v daktorej čakálni.Pán Šárkövy ale bol ešte zasmušilejší. Aká urážka! Hja, taká pijavica nezná inšie len
štípať svoju obeť. A toto uštipnutie javilo svoje následky. Pozdejšie Bakúľ zase pridružil
sa ku Šárkövymu. Shovárali sa o stave úrody, o ovciach a konečne o strojoch, ktoré objednal
Bakúľ od Treskoňa. Starý pán pochyboval, že by boly také dobré, ako z Pešti. A na Bakuľovo
pozvanie, aby si ich prišiel pozrieť, svolil. Veď taká návšteva neviaže, nikomu krem tomu
ničomníkovi táto absurdná myšlienka nenapadne. A povedal: „Poradím sa so sestrou. Viete,
Bakúľ, mám staršiu sestru, vdovu, ktorá od smrti mojej manželky vedie moju domácnosť.
Všetci ju milujeme a ju poslúchame. Každý ju volá Juliška nénou. Požehnaná dobrá to duša,
poradím sa jej.“Bakúľovi bolo čudno, že čo sa má pre jednu takú malú návštevu na diaľku len niekoľkých
kilometrov radiť? Jemu veru nenapadlo, žeby tá žabka pri jeho boku už mohla byť pohnútkou
ku dákemu vážnemu podujatiu. Skorej mu blyslo hlavou podozrenie, že ho starý pán príde
poprosiť, aby za neho dobre stál, alebo zmenku podpísal… ale ak to myslí, tak sa veľmi
mýli. Usmial sa sebavedome a shováral sa ďalej s tým chudobným pánom svojou nedokonalou
maďarčinou. A keď sa rozhovoril po slovensky, tu zase pán Šárkövy lámal slovenčinu. I v tom
javil sa akýsi ústup, Bakúľ to veľmi dobre badal.Prišiel vlak a novo-starí známi sa rozišli. Pri rozchode nezabudol pán Šárkövy pohladkať
Marišku po líčku a usmiať sa na ňu celkom priateľským spôsobom.*Bakúľ ani z ďaleka nepomyslel na to, žeby on svoju jedinú dcéru tak skoro mal vydať. A
ešte takto, za skrachovaného pánika. On si ani nespomenul, že pán Šárkövy, ináč dobrý a
statočný človek, má syna, ktorý už niekoľko rokov študuje v Pešti právo a nemôže
doštudovať. Bakúľ mal už svoje plány so svojím miláčkom, svojou Mariškou. Od malička bola
ona tak vychovávaná, že keď narastie, vydá sa za doktora, čo bude aj fiškáľom, ale to musí
byť doktor. Preto dal ju do maďarského mesta do školy, — veď slovenských škôl nebolo — a
hľa minulej zimy bola i na Spiši. Vie dokonale maďarsky — a nemecky toľko, že sa nedá
predať. Bola tedy päť rokov von z domu — a Bakúľovi sa zdalo, že je to dosť i pre doktorku.
A ten doktor, ako budúci Mariškin muž bol už i vyhľadaný v osobe Ivana Čumiliča, mladého
druhoročného medika.Ivanov otec bol farárom a býval v susednej čisto slovenskej župe. Starého Čumiličova
matka a Bakúľova matka boly sestry. I starý Čumilič bol zámožný: jeho otec, ako Bakúľ bol
takisto statkárom, obchodníkom — a peňažníkom, ako Bakúľ. Ešte viac: starý Čumilič
požičiaval celej doline, v ktorej bývali voštiniari, peniaze na vysoké úroky. I pani
Čumiličová bola toho istého kmenu. Obe rodiny boly takrečeno mĺčky dorozumené, že Bakúľovci
vychovajú Marišku pre Ivana.Starí sa málo kedy schádzali. Čumilič býval často chorý a stenal, že ho nemoc mnoho
stojí, lebo že musí chodiť do kúpeľov — a platiť lekárov — cudzích to ľudí. Preto mal byť
Ivan lekárom, aby starého liečba nestála toľké tisíce.Začiatkom leta prišiel Ivan do Bakúľov a s ním ešte jeho dvaja priatelia. Vtedy ožil
veľký gazdovský dom a bolo veselo. A Mariška v tých utešených časoch krásnej jari žitia
svojho — svojej šťastnej a bezstarostnej mladosti, ztratila svoje srdiečko. Ale nebol to
Ivan, ktorého si zamilovala. Bol to Štefan Horák, krásny, nadaný šuhaj slovenský. Jeho
čierne iskriace oči okúzlily dedinské dievčatko, že nevedelo viac inšie ani myslieť, ani
cítiť, ani snívať. Ona nevedela, že si Štefan s ňou len zahráva, že zkusuje, či si i ju tak
ľahko podmaní, ako si dosiaľ podmanil nejedno dievčatko, doma i v cudzine. Nevedela, že mu
ona prichodí viacej smiešnou, ako zaujímavou a keď vedel o plánoch obapolných rodín,
neusiloval sa získať Marišku pre seba, on len tak, zo zábavy jej dvoril a ju škádlil;
ľúbilo sa mu, keď ju doviedol do rozpakov, alebo keď ju nahneval.Stará mať, (matku Mariška už nemala), nevidela nebezpečie, v ktorom nachodí sa jej
zbožňovaná vnučka.Ona, zvlášte ona, žila v tej túžbe, že Mariška vydá sa za Ivana. Považovala Ivana už ako
za svojho vnuka práve tak, ako Marišku. Veď i tak pochodili všetci z jedného rodného
hniezda. Myšlienka na sňatok týchto detí naplňovala ju veľkým potešením, tak isto, ako i
Bakúľa tým viac, že si uvedomili, že kým Ivan vyštuduje, budú mať Marišku doma.Od Bakúľov odišli mladíci ešte ku Ivanovým rodičom na prázdniny a odtiaľ do Sv. Martina.
A Mariška čakala, že ešte toho leta prídu, že neodídu do Viedne, kde študovali, aby
neprišli i do Bakúľov. Iste, oni prídu: Ivan sa sľúbil, no, a Štefan príde, ej príde! Tak
si predkladala Mariška.Ale prišla návšteva druhá. Prišiel pán Šárkövy i so svojou sestrou, pani Oroszovou, tou,
tak vrele popísanou tetou „Juliškou“. Ako starý pán povedal, tak bolo v skutočnosti: teta
Juliška bola anjelom svojej rodiny.Anjelov si obyčajne predstavujeme krásnej podoby, spanilých a mladistvých, alebo v
podobe malých detičiek.Spomenutá teta Juliška nebola ani pekná, ani mladá. Bola tuho počerná, neveľkých
čiernych, šikmo ležiacich očí, vyvstávajúcich lícnych kostí a jej ústa neboly práve malé.
Ale z jej očú žiarila dobrota, okolo úst pohrával vždy tichý, ale milý úsmev; jej slová
boly krotké a vyberané a z celej bytosti vanul mier duše. Kam prišla, bolo ľuďom, akoby
zasvietilo slniečko a rozvadení v jej prítomnosti stíchli a stali sa naklonenými ku
smiereniu.Bakúľovci nečakali hostí, ale keď prišli, boli uvítaní ako sa patrí. Samozrejme, že po
obapolnom priateľskom zvítaní, vybrali sa páni obzrieť nie len otázne stroje, ale i celé
obsiahle hospodárstvo. Bakúľ povodil svojho hosťa, ukázal mu stodoly, stajne a sypárne. Na
kuse šla s nimi i teta Juliška, pojmúc Marišku so sebou. Shovárala sa s dievčatkom veľmi
milo, použijúc i slovenskej — ako vedela, — i maďarskej reči. Ako im prišlo, lebo rozhovor
oboch bol nad očakávania čulý a dôverný. Mariška ukázala pani Oroszovej svoju drôbež, ktorá
s veľkým škrekom sbehla sa zo všetkých kútov dvora k malej veliteľke. Ukázala jej i koníky,
ktoré sa za ňou obzeraly, ako ích hladkala a prijímaly od nej kúsky cukru, lebo na to už
boly zvyknuté. Prezradila Mariška, že ona vie i jazdiť — a ukázala jednu krotkú kobylinku,
ktorá je taká múdra a spoľahlivá! Na druhých koňoch jej otec nedovolí jazdiť. Otec jej
vôbec mnoho dovoľuje, lebo že nemá syna a ona mu rozumie a pomáha i pri účtovaní.Ani sama nevedela Mariška, ako sa rozhovorila. Pani Oroszová pozorovala dievča
nenápadne, počúvala ju temer ako kamarátku — a čím ďalej, tým lepšie si ju obľúbila. Tento
raz mala Mariška tmavomodré šaty na sebe a bielu vyšívanú zásterku. Vlasy, tie neposlušné
vlasy, boly zapletené v tuhý vrkoč a pripnuté okolo hlavy. Jej tvárička bola i teraz hodne
červená, ohorená, po nošteku bolo pehutín, akoby ich nasial, ale v celku bol jej zjav
pôvabný, milý, lebo len nenútený. V blízkosti tejto panej, o ktorej počula, že je dobrá a
láskavá, cítila sa veľmi dobre, akoby tušila, že sa táto dáma vrele zaujíma o ňu. Tak ani
nevedely obe, ako priľnuly k sebe obapolnou láskou.Kráčaly dvorom a — zanedbaným sadom ruka v ruke všade za pánmi, ale tak cele samotné; —
shováraly sa o všetkom možnom hneď slovensky, hneď maďarsky.Ale stará mať vyrušila ích v dôvernom rozhovore, lebo poslala slúžku, aby Mariška išla
prikrývať na stôl. Dievča poslušne odbehlo do domu — a pani Oroszová v myšlienkach, zdalo
sa, že príjemných, pomaly šla za ňou.Stará mať neveľká, oberučná a na jej vek zdravá a svieža žena, už bola porobila poriadky
ohľadom svačiny. Na pomoc si zavolala mladú súsedu, čo sluhúvala v meste u pánov a bola
vychýrená kuchárka na celom okolí. Stará mama rozpovedala, čo a ako chce mať a dala zručnej
Judke kľúče od komory.I ona chcela mať dačo zo svojích hostí. Keď prišla pani Oroszová do domu, povodila ju
stará mať po celej budove. Ukázala jej kasne, škríne a truhly, nabité plátnom a činovaťou,
takého druhu, čo sa doma utkalo a i takého, čo tkali tkáči dakedy chýreční v Jelšave, v
Revúcej, ba i na Spiši. I rumburského má už niekoľko kusov kúpené od poľských Židov, plátno
veľmi dobré, lebo sa ona starká do plátna rozumie, ako málo ktorá žena. Ju ani taký poľský
Žid neoklame… Ďalej ukázala už hotovú bielizeň a perín celé postele. Všetko to chystala pre
vnučku, ak pán Boh dá dožiť jej svadbu. Myslela starká na Ivana a že veru prejde pár
rôčkov, kým ten skončí.Ukázala stará mať i svoju izbu v starej časti domu, kde mala kasne ešte od starých
rodičov. Za tie jej už dávali istí páni z mesta veľa sto korún, ba dali by neviem čo, ale
si ich ona nedá! Na čo sú jej korunky? Tie rozkotúľajú sa šiky-miky, ale pamiatky po
starých predkoch sú ako živí svedkovia dávno zašlých časov: oni sa i prihovárajú i čakajú,
aby sa ím človek prihovoril; to je tak, že na čo sa človek zvykne, to si obľúbi a nerád sa
s ním lúči.I do kuchyne si zašly. Kuchyňa bola už nová, ako prednia časť domu vôbec, bola
priestranná, vidná s novým veľkým sporákom a pecou. Na polici bolo veľké množstvo riadu,
hrncov a rajníc od najväčších, do najmenších všetko čisté, v najväčšom poriadku len sa tak
ligoce.Veľká predná izba bola na stolovú už moderne zariadená, ale vyzerala dosť neútulne a
chladno. Preto i bola málo obývaná. Nebolo kníh, nebolo obrazov. Len nad divánom neveľký
obraz: Líškov Kristus na hore olivetskej vo farbotlači — a zväčšené fotografie Bakúľových
detí: tých nebohých Janíčka a Ilušky — a nová, hľa, Mariška. Ale radšej málo, alebo
žiadnych obrazov, ako nevkusné a bezcenné. V kúte stál cymbal. Stará mať povedala, že má
byť výborný, aspoň bol drahý; vyberal ho sám prímaš Rácz Gusti pre Marišku. Mariška sa
učila aj klavír, ale zanedbala, — kto že jej na dedine bude hodiny dávať? A bez toho môže
byť, i tak sa vydá. Doložila vo svojej mysli, že Ivan si to nebude žiadať.Toto všetko dozvedela sa behom krátkej polhodinky pani Oroszová od zhôvorčivej starej
mamy. Jej k vôli rozhovorila sa i ona slovensky tamejším nárečím, lebo stará mať po
maďarsky to málo, neveľa, čo dakedy znala, už úplne zabudla.Prišli i páni. Mariška mala už stôl prikrytý. Svačina bola veľmi skvelá, opravdová
hostina. A bolo toľko, že pani Oroszová v duchu uvažovala, koľko by mohlo byť z tejto
hojnosti obedov pre brata a pre ňu. Lebo kuchárku už nedržali a posledné časy boly obedy
veľmi skromné a jednoduché, aké starozemianske kúrie pred tým nevidely. Lebo u Šárkövych
dostavil sa nedostatok už i toho najpotrebnejšieho. Úroda bola na koreni predaná, všetko,
čo sa mohlo postrádať, bolo zpeňažené. Dosiaľ ešte ako tak dalo sa vyžiť, ale ak nepríde
pomoc, budú musieť predávať cenné pamiatky a umelecké diela, ktoré boly rodine také vzácne
a drahé! Vtedy by mohol starý pán za príkladom istého zbankrotovaného džentríka povedať:
„Teraz príde rad na Rembrandta, potom zjeme Rafaela.“V najlepšej nálade rozišli sa noví priatelia.Keď v pozdný večer odobrali sa hostia od domácich a starý pán napchal si fajočku
opravdovým štítnickým dohánom — Bakúľ mu rozprával, ako prišiel k nemu — a pohodlne sa
rozložil v starom, rozheganom koči, — keď boli už von z dediny, opýtal sa sestry:„No Juliška néni, čo myslíš?“„Čokoľvek — a akokoľvek rozmýšľam — a od ktorého koľvek konca začnem, vždy prichodím k
tej závierke, že nás nemôže inšie zachrániť, len táto rodina.“ So vzdychom odpovedala pani
Oroszová.„To je istá vec. Potrebujeme pomoc výdatnú a rýchlu. Ide jaseň, zima; dom sa ruší, do
izieb nám tečie, oblokmi vietor trasie a hviždí po chodbách. Požičať už niet kde — a Ďurko,
ten darebák, nepomýšľa na to, aby čím skorej skončil, naopak, troví len ďalej, ako by sa
to, čo nám hrozí, jeho ani netýkalo. On si žije v Pešti veselo ďalej,“ dudral starý pán.„Nie tak celkom veselo,“ vyhovárala teta Juliška mladého pána. „Chyba je len tá, že ho
drží v Pešti láska ku istej krásnej vydatej panej. Zaplietol sa do toho nebezpečného osídla
tak, že sa nevie vymaniť z neho. K tomu je tá pani ešte i nemocná. Ale má byť neobyčajne
krásna, vznešená a vzdelaná.“„Nuž také on má nároky, ako opravdový veľký pán,“ povedal Šárkövy.„Áno,“ vzdychla teta Juliška. „Ďurko má skutočne veľkopánske nároky a i taký vkus… a
preto neviem, neviem, či by jeho veľkopánske nároky vedela uspokojiť taká malá, ináč milá
Mariška Bakúľová, čo by ešte raz taká bohatá bola. Ale pri tom všetkom myslím, ba
presvedčená som, že sa z toho dievčaťa dá vychovať dáma, ako z hocktorého „rodu“. Je
inteligentná, má prirodzený rozum a — ambíciu. Ostatne, čo sa Bakúľovskej familie týče, je
tento sedliacky rod iste nie mladší, ako na pr. náš.“ Doložila teta.Starý pán sa usmial. „Si mi ty za aristokratka! A môžeš mať pravdu, keď sa tak vezme, že
Bakúľovci iste už tu sedeli na svojom grunte, keď naši predkoviaPolóci(Polovci) prišli a obsadili tieto kraje. — Ja nedbám.
Potreba zákon ruší… Nie sme prví zemani, čo sa sklonia k sedliackej rodine. Tak to ty, ako
domáci diplomat, navleč tak, aby sa vykonalo, čo sa vykonať má. Zavoláme Ďurka domov a ty
ho pekne rúče priprav na všetko. Nech už raz príde k rozumu. Dosť bolo toho rozpustilého
života. Keď neskončil učenie, nech gazduje doma.“Koč prešiel na rovnejšiu cestu, kolesá hlučnejšie hrkotaly a urobily koniec ďalšiemu
rozhovoru.Zatým prežíval mladý Ďurko Šárkövy dni bezstarostné, plné vzrušujúcich udalostí a
veľkopánskych zábav. Nebol z tých najhorších, bol len jedným z tých mnohých mladých pánov,
bohatých i chudobných, ktorí nechcú zavčasu poznať vážnosť života a v mladistvej vášni a
nedočkavosti užívajú radosti, ktoré sa ím vo veľkom meste tak okate podávajú.V ten čas bol Ďurko vážne zaľúbený do krásnej panej. Táto láska ho chránila pred inými
spustlejšími známostiami.Keď dostal list od tety Julišky, zvážnel, lebo uznal, že musí s nimi byť naozaj zle, keď
teta Juliška takto píše.Zúfale chytil sa za hlavu. „Britvou mi siahajú na hrdlo,“ vyrazil so seba a v tom smysle
i napísal svoju odpoveď.Ale keď si vec rozmyslel, poľutoval starých; ten starý dom, v ktorom žili jeho predkovia
a on sám svoje šťastné dni mladosti — a rozmyslel si: „Či tak, lebo tak, inšie mi
nepozostáva. A či vziať bohatého bankárovu dcéru, či dcéru sedliakovu, — to je jedno. Toto
je vari ešte lepšie, pri tejto budem mať viac voľnosti!“Otec náhlil, aby Ďurko prišiel domov, aby vec prišla na čisto, lebo veritelia náhlili
tiež.Mladý pán poslúchol, nerád, lebo jeho vtedajšia láska prežívala dni ťažkej pľúcnej
nemoce.*V septembri prišiel do Bakúľov Ivan, ale bez Štefana. Len tak, ako náhodou, povedal, že
Štefan chystá sa na zkúšky a prísť nemôže. Mariška pocítila krutý žiaľ, prvé sklamanie. Ale
tešila sa tým, že onnemoholprísť; mala tisíc výhovoriek pre jeho
neprítomnosť — a v duchu ešte i to verila, že on neočakávane príde, že ju prekvapí.Opýtať sa Ivana bližšie o Štefanovi nechcela, bránila jej v tom jej vrodená dievčenská
hrdosť.Keď ju Ivan chcel Štefanom poškádliť — a povedal jej, že ju Štefan nechce, nevedelo
úbohé dievča, čo je pravda a čo žart. Prežívala chvíle trapnej neistoty od tušenia pravdy,
až po nádej, že Ivan hovorí všetko to len zo žiarlivosti.A myslela si: Štefan sa tak skoro oženiť nemôže — a kým bude pred ženením, môže sa
všeličo stať, môže prísť — a bude dobre.Všeličo — a stalo sa, čo nečakala.Jeden krásny septembrový deň zavítali páni z Blatína (Šárkövyho sídlo) do Bakúľov. Tento
raz prišiel i Ďurko.Mariška bola práve vtedy nevkusne oblečená — a učesaná. Stará mať mala rada na Mariške
červené šaty, červené stužky — a tá tuhá červeň zvyšovala ešte rumeň Mariškinej ohorenej
tváričky. Líčka len, len horely a noštek bol samá pehutina. Vlasy mala podľa vtedajšej módy
do čela zastrihnuté, zakrývajúce akoby žltými strapcami Mariškino pekné biele čelo. —Ďurko nebol sklamaný, lebo viac neočakával, bol ľahostajný. Jedno bolo isté, že necítil
proti Mariške odpor, ale ani sympatiu. Bola mu len ľahostajnou, bola mu prostriedkom ku
cieľu.Myslel si: „Dám jej svoje meno, ona mi dá svoje peniaze. Čara dobrá pre obe strany. Ona
bude paňou, ja budem pánom i naďalej. A budem užívať volnosť i ďalej.“Domáci vtedy ešte netušili, čo chcú títo hostia, len Bakúľ uvažoval, ako a kedy vykľuje
sa appel na sedliakov meštek.Hostia boli uhostení, ako sa patrí. Večer nadvrhli páni, aby ích domáci odprevadili po
mladú hôrku, kde si ešte posedia a pobesedujú.Bakúľ dal zapriahnuť a šli. Tetka Juliška vzala k sebe do koča Marišku a Ďurka, tí druhí
šli na Bakúľovej novej bričke.Ivan nezabudol do vozíka vložiť kôš s vínom, s tým najlepším, čo bolo v pivnici. Pri
hôrke koče zastaly, všetci sišli dolu a vyhľadali si miesto ku posedeniu.Ďurko nezatajil gavaliera, podal dámam ruky pri schádzaní. Mariškina malá tvrdá rúčka
bez rukavice ho zarazila. Vzdychol si, lebo pomyslel si na tie štíhle biele pršteky svojej
krásky, — na jej štíhlu postavu, čierne oči, celý vznešený zjav. A tá — prepadnúť má smrti!
V rozpomienke na tú tam v Pešti, zosmutnel a dostal sa do tej nálady, v ktorej Maďar
prechodí zo smútku do veselosti — a zase naopak…Starí páni popíjali dobré vínko opatrne, ale mladí, Ďurko a Ivan, pili ho dúškom.
Skamarátili sa, pozdejšie objímali sa, potykali si, spievali si hneď slovenské, hneď
maďarské piesne a Ďurko keď i hľadel na Marišku, ale nevidel jej — videl len tú vzdialenú,
tú milovanú, drahú Ilonu.Ďurko bol blízko k plaču, bol dobrosrdečný. Ivan, ako mu udrelo víno do hlavy, začal byť
škriepny a dodieval do Marišky, ktorá dosiaľ ešte nevidela „opitého pána“.Na šťastie zbadali i starší, že je tej zábavy už dosť — a rozišli sa… Každý svojou
stranou.Bol krásny mesačný večer, keď sa viezli Bakúľovci domov. Ivana museli vziať medzi seba,
lebo by bol vypadol z vozíka.Dosiaľ ho Mariška mala rada, ako brata, teraz hnevala sa na neho, a porovnávala ho s
Ďurkom. Ten snáď viacej vládal — a naučený v prítomnosti tetkinej a vôbec v prítomnosti
ženských opanovať sa. Ale Ivan ukázal sa takým, akým bol v skutočnosti — a v skutočnosti
nebol jemným.A cestou potáral všeličo.„Vieš, dievča, vydaj sa za toho pánika, — na nás nečakaj, — ja, kto vie, kedy skončím —
a Štefan,“ zasmial sa, „ten už má svoju Vieročku — a — a — o teba nestojí!…“„Čo to hovorí?“ opytuje se Bakúľ.Mariška div, že nezaplakala, ale zvyknutá povedať otcovi všetko, čo chcel vedieť,
zdôverila sa mu.„Takí chlapčiskovia, — kto že sa vám núka, hé?!“ vyrazil zo seba urazený otec a zakrútil
bičom ponad bujné kone, tak, že tieto začaly doslovne kopytami vyhadzovať.Ivan sa trocha prebral, ale na šťastie nebolo možno už hovoriť, lebo splašené kone
uháňaly dolu a zase hore stráňou do Bakúľovho dvora.Keď schodili s vozíka, z vačka Ivanovho vypadly niekoľké listy. On sám ích nevládal
posbierať, pomohla mu Mariška a tak sa dostal jeden do jej rúk. Cítila, ba bola presvedčená
o tom, že ten list písal Štefan.Nemohla odolať, — nezdržala sa, prečítala. Iste nemala to urobiť, i uvedomila si to, ale
len vtedy, keď sa už stalo.A šmahom zmizly všetky pekné sny a predstavy.Jej prvú, mladuškú lásku spálil ľúty mráz.Štefan bol dobrý, ba, temer ideálny šuhaj, ale vedel, že je krásny, že je neodolateľný,
povýšený nad iných, mal chyby a tie práve ukázal v liste písanom Ivanovi. Vo svojej
úprimnosti chyby a poklesky svoje neokrašľoval, naopak všetko ešte zveličoval.Bol to opis nejakej zábavy, — lepšie rečeno, ľumpovačky; opis bol veľmi podrobný,
zachodiaci až do podrobností. Na konci listu spomenul i na Marišku, ale tá rozpomienka ju
nepotešila. Naopak, urazila ju. Tón listu bol chlapčenský, sám list ľahkomyseľne načmáraný,
priamo cynický. Iste, písal ho ešte pod dojmom toho biedneho duševného (i telesného) stavu,
keď po prehýrenej noci, človek nevie sa spamätať. V liste bolo plno neslušnosti — a preto,
lepšie neopakovať jeho obsah.Mariška zdesená nad obsahom listu, o akom nemala ani tušenia, v čítaní pristihnutá
otcom, musela list dať otcovi. Bakúľ urobil s Ivanom krik. Ivan cítil sa byť urazený,
obviňoval Marišku zo všetečnosti a na ostatok i to vrhnul jej do očú, že by to vzdelané
dievča neurobilo. Ale za Marišku odpovedal rozhnevaný otec, že v tomto prípade bolo to
akoby samozrejmé, Mariška považovala ho, ako za svojho brata — pri tom pomyslel si Bakúľ,
že ho sám považoval, ako za svojho syna… a preto že si dovolila ten list prečítať…Týmto výstupom zkrátil sa Ivanov pobyt u Bakúľov a Bakúľ už nedržal to za také veľké
šťastie, keď by sa Mariška stala pani doktorovou — tým viac, že je to ešte tak veľmi
ďaleko…Začal rozmýšľať o budúcnosti svojho dieťaťa.A behom jesene neostal v pochybnosti, že pán Šárkövy skutočne chce urobiť nápad na jeho
tisíce, ale nie pomocou zmeniek.Shovárali sa o tom najprv sami starí páni. A počas rozhovoru povedal starý Šárkövy:„Som chudobný, ale statočný zeman. Neidem Vás zaslepovať. Poďte, obzrite si „môj“
majetok — a uvážte, že by sme sa mohli sblížiť s vami. Môj syn je na tento čas
ľahkomyseľný, ale je nie zlý a je dobre vychovaný. Časom, pri boku dobrej ženy by sa
prinavrátil k rodinnému krbu. Ale len, — ak by Mariška chcela…“Bakúľ privolil odísť obzreť si majetok; zväčša vlastne už vedel, ako Šárkövyovci stoja;
— chcel nazreť i do pozemkovej knihy… A potom uvažoval, rozmýšľal.Nebolo to ľahké pre muža jeho názorov.Mariška napriek svojmu žiaľu nad ztratenou láskou, zbadala, ako často otcovo oko utkvelo
na nej a ako nad niečim stále rozmýšľa. A jeden raz zrovna vzal ju so sebou do Blatína,
sídla rodiny Šárkövych. Vtedy Ďurko pod zámienkou, že chce aspoň jednu zkúšku složiť, — v
pravde ale túžbou hnaný, ako sťahovavý vták, uletel bol do Pešti.Teta Juliška bola Mariškinou návštevou veľmi potešená a srdečne vyobjímala dievčatko; —
povodila ju po celom starom dome a čo Mariška videla, urobilo na ňu dojem trvalý a milý.
Cítila, ako by bola vstúpila do iného sveta.Izby, i tie priestrannejšie, boly nízke, obloky malé, nábytok starodávny, obrazy
niektoré starobou akoby temné. Starí rodičia Ďurkoví hľadeli so svojích rámov, akoby
udivene na ňu, ako na votrelkyňu, ale tetka Juliška, tá živá, hľadela na ňu cele iným okom.
Okom lásky, až od toho bolo dievčatku teplo okolo srdiečka.Cestou k domovu opýtal sa Bakúľ:„No, dievča, ako sa ti zdalo u tých pánov?“ Mariška povedala:„Veľmi dobre. Teta Juliška svojou dobrotou všetko zpríjemňuje, kde ona príde, akoby
zasvietilo slniečko.“„Chcela by si tam byť paňou?“„Chceš ten majetok kúpiť, otecko?“ Tázala sa prekvapená navzájom.„A keby som ho kúpil — pre teba?“„A kam by saonipodeli? Kam by išla teta Juliška a starý pán?“
opýtala sa Mariška.„To by sa potom ukázalo, keď by si ty bola tam paňou.“ Odpovedal otec s úsmevom.„Vtedy by som najradšej s nimi bývala, — totiž dovolila by som ím, aby so mnou bývali,
mali by aj miesta dosť“ — odpovedala ona naivne.„A mladý Ďurko?“Marišku otázka táto doniesla do veľkých rozpakov. —„Na to som nepomyslela,“ povedala zahanbená a akoby stiesnená.„Ale o to hlavne ide, aby si aj Ďurka prijala do svojho domu.“Skúmave pozrel Bakúľ na dcéru, ktorá sa zapálila prekvapením.„Ty žartuješ, otecko, čo by on tu robil? Na to som nepomyslela,“ odpovedala znepokojená.„Veď o to ide, dieťa moje, aby aj on tu býval, jedným slovom, oni by ťa chceli mať
svojou, Ďurkovou ženou!“„Ale otecko, čo ty hovoríš!“ Zľakla sa Mariška a pritúlila sa bližšie ku otcovi. „Ja,
mladého Šárkövyho žena a on, iste na to nemyslí.“„Ba myslí, oni na to dávno myslia.“„Ale mňa on nemá rád,“ zaplakala Mariška. „Mňa nikto nemá rád, ešte aj ten Ivan — —“„Nespomínaj ho,“ povedal otec — a hladkal rúčky dcérkine. „A neplač, veď to od teba
závisí. Keď nechceš, nemusíš, aj ty si môžeš ženícha vybrať, inakšieho ešte ako je mladý
Ďurko!“„Otec — a čo by robili tí páni,“ rieklo dievča po chvíli, „keby som ja na to
nepristala?“„Nuž v krátkom čase, možno, že ešte budúcej zimy, položili by veritelia ruky na majetok,
ktorý takmer ani nestačí na všetky dlhy — a to úžernícke; — predali by, čo sa predať dá
tomu, kto dá najviac a podľa toho, kto by ho kúpil, museli by sa vysťahovať alebo platiť
nájomné.“Mariška sa zamyslela, v duchu uvažovala, ako je to zvláštne, že len od nej závisí
zachrániť celú túto rodinu. Iste, to je len otcova zásluha.A v nej zobudilo sa dosiaľ driemajúce sebavedomie. Ona, maličká, sotva šesťnásťročná,
ona „dedinská húska“, drží vo svojej malej ruke osud celej — a to panskej rodiny.Pocit svojej dôležitosti ju naplnil radosťou. Pomôcť tak Juliške — a starému pánovi, ako
vďačne, ale čo s Ďurkom?A položila otcovi zase novú, takú opravdovú ženskú otázku:„Prečo ale je mladý Šárkövy ku mne taký — — taký chladný?“„Hm,“ — — ozval sa tázaný otec v nemalých rozpakoch. „Ako ja to mám vedieť? — To sa vari
pánske zvyky, alebo čo; ale myslím, že je ešte nie cele spriatelený s touto myšlienkou. A
predsa musí vedieť, že je toto asi jediná cesta, ktorá ich môže vyviesť z kaluže. Mohol by
si vziať i inú, nejakú bankárovu dcéru, ale on vie, prečo volí teba. A čo mňa najviac teší,
že ťa starý pán a tetka Juliška skutočne milujú, ináče by som inakšie hľadel na celú vec.
Že mladý Ďurko neukazuje k tebe lásku, keď jej nemá, je vlastne pekné od neho, lebo vidno,
že je nie falošný. Pán ostane pánom, — on má svoju hrdosť, ale my máme tiež svoju. Však on
ešte prehovorí. A ty si nie prvá, ktorá má svojimi peniazmi obnoviť pánsku slávu. Z našej
vlasti idú húfne mladí magnáti do Ameriky za dcérkami milionárov. Každá si kúpi, —
lacnejšie, alebo drahšie, — muža a korunku zemanskú. A tie svojích budúcich a ich rodiny
ani nepoznajú. My ale poznáme našich vohľačov. Vypoznal som ich skorej, než by o tomto bola
reč bývala a som uspokojený. Ďurko je nie zlý šuhaj, len ľahkomyseľný, náchylný ku
všelijakým hlúpostiam, ako bola jeho matka náchylná k vrtochom a rozmarom, ktoré by druhého
muža boly k zúfalstvu doviedly.“„Čo robila jeho matka?“ opýtala sa Mariška.„Nuž, keď sa jej zachcelo ísť do Pešti sa zabávať, povedala pánovi: ,Ďuri, zajtrá idem
do Pešti, daj mi 5000 zl.‘“„A čo povedal pán?“„Hm, — zdesil sa, potom prosil, že nemá, hromžil, konečne pani zamdlela, — peniaze
musely byť — a ona predsa šla. Eh, počul som, že tá vedela hrešiť, teremtetovať, ako nejaký
valach…“„Teta Juliška nehreší ani čeľaď,“ ozvala sa Mariška s vrelým záujmom.„Tá nie, tá je výnimka, ona je skutočne strážnym anjelom svojej rodiny. Ďurko, možno,
zdedil po matke náklonnosť k takým kúskom, ale múdra žena ho môže priviesť k rozumu.
Mladíci v tom veku sú zväčša takí — pomysli len na Ivana — a na Štefana. Ďurkovi treba dať
času, — tak ku rozumu, ako ku pravej láske… Trpelivosť a čas sú silní spojenci. Rozmýšľaj o
tom, dieťa moje, ale vedz, že ťa nikto nenúti. Ja hovorím všetko toto preto, žeby som ťa
mal rád vo svojej blízkosti, dobre zaopatrenú a šťastnú. Tvoja budúcnosť by bola
zabezpečená, všetko by bolo tvoje a ty by si bola vo svojom dome pánom. Tak, ako si si
získala sŕdc oboch starých, získaš si, ale opatrnosťou, — i srdce svojho muža. Peniaze sú
moc, ale vedľa ních musí kráčať i rozum a pri vás, ženských, aj cit.“Hrdý Bakúľ sa rozhovoril; bol rozjarený i vínom, ktoré užil, dobrou cigarou, ktorú práve
fajčil, — ináče bol striedmy, — i samým predmetom svojích rečí. Bol povedomý toho, že si ho
ľudia vážia ako statočného muža. Vo svojích obchodoch bol opatrný, vypočítavý, ale
úžerníkom nebol.Dcérka ho počúvala a s pozornosťou naslúchala jeho slovám. Vo svojej rúčke držala jeho
ľavicu a občas ju hladkala. Všetko, čo hovoril, utkvelo jej v pamäti, lebo ona považovala
si otca za svrchovanú autoritu. A keď on uzná za dobré, aby sa vydala, prečo by sa ona mala
spierať tomu?Na to ani jeden z nich nepomyslel, že oni, deti slovenského ľudu, týmto činom opovrhnú
všetkým, čo ich dosiaľ viazalo ku rodnému kmenu. Nepoňali, že znevážia svoj rod a svoju
materinskú reč odhodia ako bezcennú vec. Že Mariška, keď vydá sa za Maďara, na večné veky
opustí svoj ľud, odštiepi sa od koreňa, s ktorým zrastená je jej rodina od pradávnych
časov, — že obeťou svojou obohatí cudzý národ, cudzý a nepriateľský tomu, z ktorého
vyriastla. To, čím obohatí tamtých, malo by právom náležať rodu, v ktorom sa zrodila…Nepomysleli na to, lebo nemali ani národného povedomia, ani národnej hrdosti. Na okolí
bola celá inteligencia i značnejšia časť majetných roľníkov odchovaná v duchu maďarónskom.
Roľníci, statkári a obchodníci nemali smyslu pre inšie, len pre svoje majetky a pre svoj
obchod. A preto radnejšie bolo pre nich — a pohodlnejšie, — plávať s prúdom. Nebolo tu
vodcov, nebolo buditeľov a keď aj niektorý zodvihol svojho hlasu, ozýval sa hlas jeho ako
hlas volajúceho na púšti, kým nebol docela zahriaknutý a znemožnený. Nebolo nikoho, kto by
bol chránil záujmy ľudu a s nimi i záujmy celého národa. Lebo všetko, čo máme, je nie len
naše vlastné, ale je súčasne i národné imanie a za to sme zodpovední svojmu národu.Kto márni a prepíja svoj majetok, ožobračuje nie len seba a svoju rodinu, ale i svoj
národ. Len ten národ môže byť silný a života schopný, ktorý má silných, neodvislých,
statočných jednotlivcov a majetné rodiny. Veď je to stará pravda, že na rodine zakladá sa
štát.V tomto smysle písal Ivanov otec Bakúľovi list, náhle sa dozvedel, že Marišku vydávať
majú za Šárkövyho. Ale už bolo pozde, lebo Mariška rozhodla sa, že keď bude Šárkövy
uchádzať sa o ňu, ona sa mu prisľúbi.Bakúľ odpovedal na list tiež s výčitkami. Že sa o nich dosiaľ nikto nestaral,
nepoučoval, nedával rady atď. Že dievča dosiaľ ešte nebolo v slovenskej spoločnosti, ani že
vôbec nepozná takej, — vyjmúc dedinskej, sedliackej; Mariška nečítala slovenských kníh, len
tie, čo majú doma, náboženského obsahu. V školách učili ju milovať a uctievať len maďarskú
reč — a on, otec, že nemal ani času starať sa o inšie, úfajúc sa, že keď Mariška vydá sa za
toho, ktorého jej od malička sľubovali, ona bude takou, ako jej muž, tj. Slovenkou. Teraz
sa pomery zmenily, čomu je čiastočne aj Ivan príčinou, však on, ako i jeho priateľ Štefan,
robil si z Marišky len posmech, nazývajúc ju dedinskou husou a Ivan, čo hneď aj v
podnapitom stave sám povedal: „vydaj sa dievča, za toho pánika.“ Veď Mariška od útleho
detinstva bola privykaná ku tej myšlienke, že bude Ivanovou ženou, ale natískať sa
Bakúľovci nebudú.Mariška sa tedy rozhodla a zasnúbila sa s mladým zemanom.V deň zasnúbenia Ďurko bol zdvorilý, ale veľmi málomluvný. Keď ostali sami dvaja, nemali
si čo povedať. A preto obidvom bolo milšie, keď boli v spoločnosti. Snúbenec doniesol
Mariške dary: kvety, knihy, vzácne cukrovinky a šperky po nebohej matke. A čo aký bol
zamlklý, Mariške sa tak lepšie pozdával a umienila si, že si ho získa časom. V takom dumaní
jej dosiaľ detinská duša pomaly dozierala, vyviňovala a roztvárala sa životu.Teta Juliška a starý pán boli šťastní, lebo cítili, že starosť o budúcnosť je zažehnaná
a že nemusia sa vysťahovať z rodného domu. Dobrá tá pani nosila Mariške knihy — rozumie sa,
že maďarské — a keď i potom Ďurko zase odišiel do Pešti, vzala ju k sebe a naúčala ju
mnohým potrebným veciam.Stará matka bola troška sklamaná, lebo chcela Marišku chovať pre Ivana; avšak uspokojila
sa, že jej tu bude blízko a že bude i tak paňou. Ona, starká, chcela dľa svojho vkusu a dľa
starodávneho zvyku vystrojiť velikú výbavu. Všetko pevné, ťažké a drahé. Obchodníci a
cestujúci pretekali sa so svojimi službami. Ale teta Juliška radila kupovať veci nie len
trvanlivé, ale i vkusné, jemné a moderné. Bakúľ hlboko siahol do svojej pokladnice, ale
činil to vďačne: vyplatil najnaliehavejšie dlhy budúcich príbuzných a uvoľnil ich
živobytie.Mohla by sa táto povesť i tu dokončiť, ale nebola by úplná, lebo oba hlavní činitelia,
hoci uzavreli sňatok, boli si ešte dlho cudzími.O svadbe sa rokovalo počas zasnúbenia. Prvý plán bol ten, že sobáš bude v sídelnom meste
župy a po malom obede, že mladí aby šli cestovať. Ale Bakúľ nesúhlasil a vyžiadal si, aby
sobáš bol len v súsednej dedine, kam Bakúľovci patrili. Obed, aby sa odbavil doma, a potom
aby už urobili, ako sa ím páči. S druhou čiastkou návrhov nesúhlasil Ďurko: lepšie bude,
keď budú doma. Iste mal k tomu svoju príčinu.Termín sobášu bol začiatkom januára. Na svadbu prišli i dvaja mladí páni z Pešti,
Ďurkovi dôverní priatelia.Boli zvedaví na Marišku a neboli na čistom, či majú Ďurkovi blahoželať a či mu majú
vysloviť svoju sústrasť, nad nerovným sňatkom. Ale sami prišli k tomu názoru, že vlastne by
mali Ďurkovi blahoželať… a že keby prišlo na nich, neváhali by ani na okamih…Oba poznali Ďurka, ako veľkého vetroplacha, ale i ako verného kamaráta v zábavách a
pohuľankách. — A poznali i jeho pomer ku tej mladej panej, o ktorej hneď na začiatku
zmienila sa teta Juliška pred starým pánom. Im ani nenapadlo pohoršiť sa nad tým, veď ani
jeden z nich nebol pri tom zainteresovaný. Znali tú nešťastnú dámu, ako krásavicu, povestnú
svojím utešeným zjavom, eleganciou, iskrivým duchom, rozmarom a vášňou. Ale táto pani bola
dľa všeobecnej mienky už smrti posvätená, — jej pľúcna nemoc tak ďaleko postúpila, že ju
lekári neodbytne vypravili — ku moru do Opatije.Práve v deň sobášu, povedali mladí páni a sdelili Ďurkovi, že i sami lekári vyniesli
úsudok, že pre pani Ilonu P...... je Opatija posledná stanica na tejto zemi.Ďurko bol tymito zprávami tak nemilosrdne zasiahnutý, že vyzeral sám, ako na smrť
odsúdený. Teta Juliška to s ustrnutím zbadala a pre Boha ho prosila, aby sa premáhal, keď
sú už raz tak ďaleko; aby nevyvolával verejné pohoršenie a mladému nevinnému stvoreniu a
jej otcovi nespôsobil pohanenie.Tetina prosba bola veľmi potrebná. Ďurkovo vzrušenie a zlú vôľu zbadal i sám Bakúľ a
zvraštiac obočie prísno hľadel na mladého zaťa. Len, len, že vo svojom spravedlivom hneve
nevybuchnul a nepovedal, že ak sa má takto tváriť, aby sa radšej vrátili z kratšej cesty…
Ale teraz bola to Mariška, ktorá vo svojej mladonevestinskej ozdobe pritúlila sa k otcovi,
pozrela na neho svojími jasnými očami a šepkala mu: „Povedal si, otecko, že čas a
trpelivosť sú mocní činitelia.“ Otcovi zvlhly oči slzami a vrúcne pobozkajúc svoje dieťa,
požehnal mu.Mariška bola teraz veľmi pekná. Tvárička jej bola čistá, biela a ružová, celý jej zjav
dýchal pôvabom mladosti a sviežej, nedotknutej krásy. Jej oči svietily vnútorným pohnutím a
na tvári bolo vidno odblesk inteligencie a rozvahy. Každý videl a zbadal Mariškinu krásu,
ešte i tí mladí Pešťania, tí posmešníci boli zahanbení a nemohli inšie, ako obdivovať toto
mladé, neprávom zaznané dievčatko. Len ten, pre koho rozkvitla sa táto krása — jej nevidel.
Bol akoby nie svoj. Pri sobáši hneď bledol, hneď bol rozpálený, ako v ohni, hneď zachvel
sa, ako v zimnici. Keď sa k Mariške obrátiť musel, videl len jej sklonenú hlávku, závoj,
ktorý zastrel jej vážnu tvár. Cítil jej chladnú ruku vo svojej, ale vo všetkom videl a
zprítomnil si len tú tam, ďaleko od neho odtrhnutú, vo všetkom protivu tejto tu, ktorá bola
obrazom života, zdravia. Tamtá ale, čo iste tak umára sa za ním v náruživej túžbe, ako on
za ňou, pomaly umiera…Všetci prítomní boli neobyčajne vážni, akoby boli cítili visieť chmáry nad hlavami.
Najmä srdce dobrej tety chvelo sa obavou, takže v tom okamihu, ako bol obrad skončený,
vydýchla a uspokojila sa, akoby bola sprostená veľkého bremena. Ale i druhí stali sa
veselšími; i tí mladí páni, ktorí chceli ponímať všetko toto, ako obveseľujúce divadlo,
pozreli tázave na Ďurka a s údivom zbadali, že i ten bol spokojnejší a keď pozrel na tetu
Julišku, bolo, akoby povedal:„Hľa, doniesol som vám túto obeť, môžete byť spokojní so
mnou!“V Bakúľovskom dome po sobáši bola miesto skromného obedu skvelá hostina. Nálada bola čím
ďalej, tým živšia; ešte i mladý zať sa rozveselil. Jeho tvár akoby planula a oči iskrily.
Žartoval s priateľmi a kde s kým, ale Marišky, až na niektoré nutné otázky, na ktoré
nečakal odpovede, akoby ani nevidel.Pozde popoludní odobrala sa Mariška od svojej starej matky, od otca, od všetkého, čo jej
dosiaľ bolo milé a čo vyplňovalo jej dosavádny život a nastúpila cestu k novému domovu.Hostia, ktorí patrili Ďurkovej rodine, i niektorí z Bakúľovských priateľov, posadali do
kočov. Mariška samozrejme, mala pre seba vyhradený nový koč. Keď Ďurko pomohol svojím
hosťom do kočov, napomenutý a nútený obyčajom, prisadol si ku svojej mladej panej. Bakúľ
žiarlive striehol, aby sa Mariške nestala krivda. Mariška posledný raz pozrela na otca
očima, v ktorých zjavily sa slzy, posledný raz bozkala mu ruku — a potom panský, teraz
podperený kočiš, pohol bujné, bielymi šatkami a kvetami ozdobené kone a skoro za tým ostala
útulná dedinka za ňou.Ďurko ako nesmierne unavený, oprel sa do svojho kútika, zavrel oči a povedal:„Pardón — — mňa bolí hlava!“ Mariška kývla hlavou — a tak isto utiahla sa tiež do svojho
kútika. Tu i tu pozrela na svojho muža a keď videla jeho skutočne trpný výraz v pobledlej
tvári, pocítila k nemu opravdovú ľútosť. Ale zároveň ľútosť i nad sebou. A pomyslela:
„predsa len podobrala som sa na ťažkú úlohu, kedy sa mi podarí získať tohoto človeka?“ Veru
začala chápať, že je život nie taký ľahký, ako si ho predstavovala — a že i teraz nachodí
sa pred velikou záhadou.Bol už večer, mrazivý, sychravý večer, keď došli do starého sídla. Pri schodoch do domu
vedúcich, stálo niekoľko sluhov, čo ešte ostali, ale opodiaľ i tí, čo boli odišli, ale v
nádeji, že ích zasa budú potrebovať, keď sa práce začnú a vítali pánstvo.Teta Juliška hneď tu predstavila Marišku všetkej čeľadi so slovami:„Deti, toto je vaša budúca pani. Žiadam a očakávam od vás, že ju budete ctiť, milovať a
vážiť a že ju budete poslúchať, ako ste dosiaľ nebohú pani veľkomožnú a mňa poslúchali. Ona
vám bude dobrou, spravedlivou a láskavou veliteľkou. Tak a teraz prejdite do čeľadníka,
dnes ste našimi hosťami. Po večeri budete mať muziku a môžete si i zaskočiť.“Starší jeden z mlatcov sa poklonil a klobúk v ruke, ďakoval v mene ostatných, vítal
mladú paniu a vinšoval, aby pán Boh živil mladých i starých pánov.Po bohatej hostine u Bakúľov nasledovala skromná, ale veľmi vyberaná večera v starom
panskom dome. Všetko bolo v istom jemnom vkuse ozdobené a pečlive podávané. Stôl skvel sa
bieluškým damaškom, starým vzácnym striebrom, jemným porcelánom, sklom a kvetami. V
podstavcoch bolo jemné ovocie a rozličné drobné cukrovinky.Po večeri, pri ktorej nevynímajúc ani starého pána popíjali si mužskí výborné staré
víno, oznámil Ďurko tetke Juliške, že jeho priatelia odídu o pol jednej na stanicu, a že on
dotedy chce s nimi byť, lebo o spaní že nemôže byť ani reči.Po čaji tedy odobrali sa mladí páni od dám a od starého pána, aby neprekážali v
blízkosti; sprevádzaní Ďurkom odišli do jeho mládeneckej izby na druhom boku domu. Oni ešte
postačili nazreť i do čeľadníka a vykrútiť to párko nevestičiek a povedať im niekoľko veľmi
lichotivých slov.Starý pán unavený dojmami dňa a v povedomí toho, že obava, ktorá ťažila ho posledné
roky, zmizla ako para, keď vyjde slniečko, odobral sa na vytúžený odpočinok. Marišku
láskave a vďačnosťou nútený privinul k sebe, pohladil ju po hlávke a pobozkal na čelo,
želajúc, aby bola šťastná v tomto dome a aby nikdy neoľutovala krok, ktorý urobila dnes.Teta Juliška odviedla Marišku do izby, ktorá bola jedna z najkrajších v celom dome.
Teraz bola upravená na spálňu. Všetko v nej bolo biele, nové skvelé, len veliký koberec na
zemi bol pestrý. Len do tejto kúpil Bakúľ nový nábytok, ostatné izby na žiadosť samých
pánov ostaly tak, ako boly dosiaľ. Veď na jar malo sa vykonať dokonalé obnovenie celého
domu, poťažne prestavenie častí značne porúchaných a vtedy doplní sa i nábytok.Bolo tu teplo, útulno a milo. I tu bolo vo vázach sviežej zeleni a kde tu jedna ruža,
alebo narciska. —Teta Juliška vyňala s veľkých kasní potrebné veci a začala Marišku vyzliekať zo šiat
tesných a nepohodlných; pomohla jej pri umývaní a obliekla jej voľný, biely batistový,
výšivkami bohato zdobený župan. Tešila sa pohľadom na zdravú, sviežu krásu dievčaťa;
rozplietla jej sputnané vlasy, ktoré, ako keď rozpadne sa snop zlatej pšenice, rozpŕchly sa
po bielych pleciach a zakryly niže pása mladú nevestu. Teta vždy rozprávajúc, hladila,
kefovala vlasy a vážila v rukách, radila, ako ich má pestovať, aby sa staly poddajnejšími,
lesklými a upraviac ich do voľného účesu, posadila Marišku do nízkeho kresla, vyzula ju a
stokla na bosé nôžky jemné papučky, pritiahla k peci kreslo, aby sa Mariška sohriala.Pri tom jej rozprávala, ako ona žila. Ako vydala sa za staršieho už muža. Mala dve
dietky, ktoré v útlom veku umrely. Dievčatko bolo tiež Mariška a malo vlásky podobné
Mariškiným. Preto ona, teta, teraz preniesla tú lásku, ktorou dosiaľ obotkávala nebohú
dcérušku, na túto živú, zdravú Marišku, na svoje milé dieťa. Ďurka rovne miluje ako svojho
syna, len možno, že ho vo svojej láske aj rozmaznala, mala byť prísnejšia k nemu.Hodiny ukazovaly jedenástu. Mariška, napriek tomu, že načúvala, alebo načúvať chcela,
začala driemať… Nebola zvyklá večer byť dlho hore.Teta ju uložila ako malé dieťa, pobozkala a odišla. Mariška, len čo sa stačila ešte
pomodliť, už usnula.Vo sne zdalo sa jej, že z vonku počuje rachotiť kolesá koča na zamrznutej pôde dvora a
niekoľko pritlmených hlasov. Potom akoby sa hrmot odďaľoval — nastalo ticho a ona spala
ďalej.Keď sa zobudila, bol deň. Cez záclony predieralo sa slnečné svetlo. Udivene posadila sa
na posteľ, keď sa dvere otvorily a dnu nazrela ustarostená tvár Juliškina. Tvár bola bledá,
výraz utrpenia zrkadlil sa z nej.Mariška veselá a šťastná, že vidí tetu, vystrela k nej ramená a zvolala:„Dobré ráno, drahá, dobrá teta moja, však som dlho spala?“Teta Juliška pribehla k posteli, bozkávala, objímala Marišku v čudnom rozochvení.„Ako si spala, dieťa moje?“ opytovala sa starostlive.„Veľmi dobre, len v noci sa mi zdalo, že rachotí koč po dvore a počula som i hlasy, iste
páni odišli.“„Áno, odišli i Ďurko šiel ich odprevadiť.“Mariška roztvorila oči do korán.„Odišiel? Kam? Do Pešti?“„Áno, ale dnes sa vráti, istotne, dnes večer príde domov.“ Nepovedala, že už aj
telegrafovali za ním.„Len to ma mrzí,“ pokračovala teta Juliška, ako čoby ju skutočne len to mrzelo, „že šiel
tak, ako bol, ani zimníka nemal, tu mu visí, hľa v kasni, kde ho večer chyžná zavesila.“
Otvorila kasňu a ukázala spomínaný kabát.Mariška sa zamyslela a potom riekla vážne:„To je iste ten hlúpy kúsok, o ktorom otec hovoril, že ešte vykoná.“Pri tom vstávala a shľadúvala šaty, aby sa obliekla.Teta Juliška bezradne dívala sa na Marišku. Málokedy vo svojom na starosti bohatom
živote bola v takom bezradnom stave. Spamätajúc sa a premáhajúc slzy, riekla:„Nemusíš sa tak náhliť, dieťa moje; oteckovi sme raňajky už doniesli do jeho izby — a my
budeme raňajkovať samé dve.“ Vzdychla, akoby povedať chcela: mali sme raňajkovať traja…Mariška sa usmiala a povedala:„Nič si z toho nerob, tetuška, len nech otec nezvie, zvedavá som, čo by na to povedal.“„Ach, dieťa moje, ale čo ty povieš na to?“ zavzdychla zarmútená teta.Mariška poľutovala tú dobrú tetu a ponáhľala sa ju uistiť.„Ja ešte neviem, ale teba na nijaký spôsob neopustím.“Ako si to tá mladá nezkúsená osôbka predstavovala, nevedno.Objala starú dámu a bozkávala jej bledú, uvädnutú, ustarostenú tvár.Tetka Juliška vzdychla opäť, ale ten vzdych podobal sa vzlykotu utajovaného plaču.„Ty nevieš,“ hovorila, či chcela hovoriť, „ty nepoznáš život a ľudí,“ šeptala v
rozochvení.„To je pravda, čože, ja poznala som len prostý dedinský život. Ale ja som dobrá žiačka,
pochopím, poučím sa a naučené využijem vo svoj prospech,“ žartovala Mariška, aby potešila
starú paniu.„Tak bude dobre,“ utierajúc si slzy so smutným úsmevom, povedala teta.„Bude, ako Boh dá.“ Dotušila Mariška a keď stará pani chytila hrebene, aby ju učesala,
vďačne sa tomu podvolila.Deň prešiel veľmi ticho, nebolo veru stopy po včerajšej svadbe. Len čo bolo viac
riadenia.Kočiš večerom šiel na stanicu, ale prišiel domov sám. O Ďurkovi nedošiel žiadon chýr.Večerom sa zamračilo, sneh padal celú noc. V neistote a v utajovanom nepokoji strávili
obyvatelia panského domu noc. Len Mariška zdravá vo svojej nevedomosti spala ako dieťa.
Teta viac razy nazrela ku nej a tešila sa v pohľade na ružovú sviežosť, na pekné ústočká, z
ktorých ako v úsmeve prezeraly vrchnie biele zúbky.Ani toho rána neprišiel Ďurko, ale namiesto neho doviezol sa na korbe sám Bakúľ.„Včera som nemohol,“ vyhováral sa. „Lebo bolo neporiadku u nás vyše práva. Predvčerom,
ako sa patrí — slávili sme veselie, — celá dedina sa sišla, bol i tanec, — do rána, chasa
veselá, len teba spomínali, že škoda ťa,“ hovoril ešte v predizbe, kde si vyzliekol zimný
kabát.Všetci domáci boli okolo neho, ale všetci vo veľkých rozpakoch.Mariška bola veselá, ako vždy, ba i troška strojená, zavesila sa otcovi na rameno,
viedla ho do izby príjemne vykúrenej, posadila ku starému pánovi, doniesla stolík s
fajčiarskymi potrebami, celkom ako by ona tu už dávno bola domácou paňou.Otec s úľubou pozeral na ňu.„Ale kde je Ďurko, ten švihák, vari ešte spí?“„Ach nie, on išiel odprevadiť priateľov do Pešti,“ odpovedala Mariška, ako by sa to samo
sebou rozumelo.„On odišiel do Pešti?“ — čudoval sa Bakúľ a rezko sa naddvihol vo svojom pohodlnom
stolci — „odišiel — a bez teba?!“„Nuž áno, ja som nemala úmyseľ ísť do Pešti, vieš, že sme sa tak ushovorili, že tu
ostaneme na čas a len pozdejšie pôjdeme cestovať…“ švitorila Mariška, dokiaľ starý Šárkövy
sedel so svesenou hlavou a tetka Juliška nervozne krútila šatočkou v rukách. —Bakúľ ale zvážnel a tázave pozeral z jedného na druhého.„To je ale škandál,“ vybuchnul a zodvihol sa.„Ale nie, otecko, neboj sa nič, však on príde, uvidíš, ešte dnes dostaneme zvesť, že
príde.“„Áno, dnes už istotne príde,“ dotušila teta Juliška. —„Tuším, že vám vyriastol nad hlavu a že vôbec nevie, čo sa svedčí.“ Tvrdil Bakúľ a bolo
vidno, že je veľmi urazený.„Najviac, že vykonal hlúpy kúsok, otec, veď sám si o ňom povedal, že sa od neho dá
očakávať, že niečo nepremysleného vykoná. Keď sa tak vezme, i my sme vinní, ty a ja tiež. A
preto sme potrestaní.“Toto hovorila Mariška už vážne; jej tvár troška zbledla, oči leskly sa kovovým leskom a
jej postava zdala sa vyššou.Všetci traja dívali sa s úžasom na Marišku. Bakúľ s nemalou hrdosťou, teta a starý pán s
patrným potešením.„Ja na tvojom mieste by som sa cítil veľmi urazeným,“ preriekol Bakúľ po chvíli, „ale
kto sa vo vás ženských vyzná. Ale vedz, že ťa aj o pol noci prijmem nazpät, si moja dcéra a
nedovolím, aby si bola pohanená.“ A dobromyseľný Bakúľ tváril sa hrozive.„O tom nemôže byť ani reči,“ zamiešala sa teta Juliška a pritiahla k svojmu kreslu
Marišku, objala ju nežno. Mariška pritúlila sa a pohladkala ustarané líce starej dámy.Bakúľ hľadel temer žiarlive na túto skupinu. Mariška vystihla jeho pohnutie a zase
pritiahla sa k otcovi a sadla si na jeho kolená, lichotila mu.„Ale ty otecko, ty, čo myslíš, že som sa ja za to vydala, aby som na tretí deň domov
šla? Povedz, či by sa to oddalo — taký vydaj! Veď my máme času — a vieš, zase ti musím
uviesť na pamäť tvoje vlastné slová: na všetko treba času.“Zvonku bolo počuť cvengot hrkálok a do dvora vtiahly sane — prázdne.Teta Juliška z obloka videla, že v saniach krem kočiša nik nesedí, — div, že neomdlela.
Ale uvyknutá opanovať sa, vyšla von. Všetci ostatní sedeli ako omráčení. Tedy zase
neprišiel!Po chvíli vstúpila teta Juliška s telegramom v ruke. Ale teraz sa už chvela na celom
tele a s plačom čítala telegram. Telegrafovala Ďurkova domáca pani:„Mladý pán ťažko nemocný, Váš príchod potrebný.“„Ďurko je chorý!“ vypukla v plač teta Juliška.„Oh, ja vedela som, že je nie bezcitný, on už bol chorý!“„To je iné,“ riekol Bakúľ, vstal a prešiel sa po izbe. —Starý pán svesil hlavu hlbšie, skryl tvár do dlaní a ťažko vzdychal. Fajočka mu odpadla,
ale on nepozoroval.Mariškou akoby prebehla zimnica. Nevedela, čo má povedať, koho má tešiť. Teta Juliška
nariekala:„My musíme ísť za ním — musíme, aspoň ja idem bez meškania!“„Pôjdem i ja!“ riekol starý pán.„A ja?“ opýtala sa Mariška, — odrazu, ako by bola vypadla z naučenej úlohy.„Samo sebou se rozumie,“ ozval sa Bakúľ, „že pôjdeš i ty. Ďurko je tvoj zákonitý manžel
a tvoja povinnosť je muža v jeho nemoci ošetrovať. Ty ho nesmieš opustiť v jeho nešťastí,
tým viac, že sa zdá byť nevinným. Bezpochyby ho tí dvaja lotri sviedli a on, ako sa zdá, už
chorý, nevedel, čo robí.“V Bakúľovi ozvala sa tá mäkká shovievavá, odpúšťajúca slovenská duša — a prísny cit
povinnosti.„Bezodkladne pobalte potrebné veci,“ pokračoval — „a najbližším vlakom odcestujete. Bude
to rýchlik. Peniaze, ak vám treba, dám. Tu máš i ty dve tisícky, kúp čo je potrebné,
všetko. Neskrbli, kde ide o jeho život, taktiež kúp pre seba všetko, čo ti patrí, ako
Ďurkovej žene. Ja vás vyprevadím na stanicu a vrátim sa, aby som ešte tu porobil poriadok.“Bakúľova rozhodnosť všetkým dodala odvahy. Teta Juliška vybehla von, aby vydala rozkazy
ohľadom obedu a ohľadom cesty. Potom zavolala Marišku a pomocou slúžok chytila sa baliť
šatstvo, bielizeň a iné potrebné veci.*Rýchlik unášal všetkých troch zasneženými vŕškami, potom rovinami k sídelnému mestu. V
ten čas to bola pomerne krátka cesta. Mariška ale necestovala nikdy ďalej, ako do župného
mesta — a na Spiš a preto jej táto cesta bola veľkou udalosťou, už aj pre príčinu, ktorá ju
vynútila. Všetko, čo sa behom posledných dní sbehlo, zaľahlo len teraz na jej mladú dušu a
vyvolalo tiesnivý pocit, menovite, keď si uvedomila, že tetinu lásku predsa len Ďurko
zaujal temer cele pre seba.Teta Juliška bola veľmi smutná. Starý pán akoby o roky ostarel, bol skľúčený, netrpelivý
a málomluvný.Mariška po prvý krát neodvážila sa prerušiť mlčanie, len keď bola direktne tázaná, dala
stručnú odpoveď. Cítila, že by mohla niečo nemiestneho povedať — a ako by ani nepatrila
sem.V oddelení I. triedy, kam sa dostali, sedela na pohodlnom mieste len jedna objemnej
postavy dáma vo veku tetkinom. Driemala, potom prezrela trošku, zase driemala. Za tým jedla
a za jedením zívajúc obzerala si spolucestujúcich.Keď si ich dokonale obzrela, začala sa jej tvár k úsmevu rozťahovať, oči stiahla, tak,
že okolo ních tvorily sa vrásky takrečené stračie nôžky a konečne zamiešajúc nemčinu s
planou maďarčinou, zvolala:„Juliška, duša, si to ty?“Prirodzene, to bola Juliška, ktorú tá dobrá pani, kedysi — dávno, — poznala v ústave.
Nastalo vyprávanie, vypytovanie, menovite so strany pani Winterovej, rodom zo Spiša a tam i
vydatej a ovdovelej.Teta Juliška hovorila málo a to z troch príčin: prvá, že bola zarmútená, druhá, že p.
Winterová bola veľmi hluchá a tretia, že ju táto vôbec nepripustila k slovu.Táto dobrá pani bola z tých osôb, ktoré, keď sa im nasype, melú za tri iné. A behom
dvoch hodín vypovedala všetky príbehy svojho života od toho okamihu, keď opustila ústav, až
po tento deň. A teraz, že ako bezdetná vdova ide do Pešti k rodine a odtiaľ do Opatie, len
to jej robí starosti, že nemá spoľahlivej osoby, ktorá by s ňou cestovala a s ňou v Opatii
i bývala. Ona pre záduch, každý rok chodí do Opatie.Konečne i ona chcela vedieť osudy Juliškine, no, vlak už dochodil do Pešti a tak ostalo
len pri tom, že sa v Pešti vyhľadajú, k čomu udala svoju adresu a vyžiadala si adresu
Šárkövych.Marišky si zprvu ani nevšimla, len raz obzrela si ju a opýtala sa:„A tohoto bakfiša si kde dostala? Príbuzná, áno, alebo spoločnica, zdá sa byť dobré
stvorenie.“Teta v roztržitosti dosvedčila a pani Winterová sa s tým uspokojila.*Ďurko ležal vo svojej izbe vo veľkej horúčke, kašľal, stenal a balušil. Často chcel
utekať, hovoril nesúvislé slová, prihováral sa a volal nežno neprítomnú osobu a bedákal, že
mu ju odviezli do Opatie.Ošetrovateľka mlčky a bez záujmov sledovala vývin nemoci. Večer sa horúčka stupňovala,
obklady sa musely častejšie meniť. Nemocný konečne zaspal.Domáca pani tiež prišla kedy-tedy a pozorovala jeho strmé dýchanie i nesúvislý šepot.Teta Juliška, len čo sišli z koča, vybehla hore schodami prvá. Starého pána viedla
Mariška pozorne, lebo nevládal.Keď títo dvaja vkročili do Ďurkovej izby, už teta Juliška skláňala sa nad nemocným,
hladkala ho a nežnými slovami snažila mu dať na vedomie, že je tu.O chvíľu skutočne otvoril oči a udivene sa poobzeral. Zdalo sa, že pozná i tetu i otca,
usmial sa, ale tak bolestne a smutno. Marišku nevidel; ona utiahla sa v divnom a bolestnom
sklamaní k obloku. Teraz videla, že je prostriedkom a nie cieľom týchto ľudí.Prečo len neposlúchla otca, keď jej povedal, že ju vezme domov? Čo ona tu hľadá?Ale ten istý, čo ju volal domov — jej hneď za tým prísne ukázal cestu k mužovi, ktorému
prisahala — a ona nevie, nevie, ako sa dostane k jeho srdcu? On si ju nežiada, … hľa, ani
teraz nevolá ju, nehľadá ju očima, nepýta sa po nej. A ona tu stojí sama, unavená cestou,
dojmami, so svojím žiaľom. Domáca pani ju zbadala a zavolala ju tíško so sebou.„Vás tu teraz nepotrebujú, ste ustatá, poďte do mojej izby.“ Riekla prívetive a zaviedla
do svojej príjemne vykúrenej a osvetlenej izby, kde ju usadila na pohovku a čo chvíľa
doniesla jej teplý čaj a zákusky. Pozdejšie prišla i tetka Juliška a ľutovala, že v tom
žiali nepostarala sa o Marišku. Starého pána odviezli do blízkeho hotelu, kde našiel
pohodlie a odpočinok na túto noc.V ten večer ešte prišiel lekár, aby si prezrel svojho ťažko nemocného pacienta. Tetka
hneď pobrala sa s ním do Ďurkovej izby a spolu i s ošetrovateľkou obstaly lôžko.Mariška vo svojej úprimnej snahe ošetrovať chorého „svojho manžela,“ šla za nimi, ale
skoro zbadala, že je opäť zbytočnou. Postála ticho, kým lekár naslúchal dýchaniu a meral
horúčku, potom poobzerala sa po izbe, v ktorej jej „muž“ dlhší čas býval. Všetko, čo
obklopovalo ju tu v tento okamih, bolo jej dosiaľ cudzie, neznáme. Ovzdušie mládeneckého
príbytku, v ktorom bolo badať na každej stope zjemnelý vkus rozmaznaného svetáka,
účinkovalo na ňu čudným i príťažlivým kúzlom. Ale najviac upútal pozornosť Mariškinu obraz,
ktorý si dosiaľ nevšimla, nad stolíkom, písmami, knihami a rozličnými drobnosťami pokrytom.
Bola to umelecká fotografia v ozdobnom oválnom rámci. Predstavovala dámu v bielych šatoch s
čiernymi očami, bujných tmavých vlasov. Jej tvár bola úzka, súmerná, nos tenký, krásne ústa
boly pootvorené v záhadnom, akoby víťaznom úsmeve.Mariškino srdce zachvelo sa neznámym dosiaľ pocitom.Tak pre túto!? Preletelo jej hlavou.Kto je to? Čím je ona Ďurkovi? Sestra je nie, lebo sestry nikdy nemal, príbuzná,
sesternica, alebo podobné tiež nie. Ona videla podobizne celej, ináč neveľkej famílie
Šárkövych, ktoré jej teta Juliška ukazovala.A keď tíško pristúpila ku stolíku, videla tam niekoľko rozostavených rámikov a v každom
ten istý obraz, ešte i v brúsenom skle ťažítka na listy. Každá snímka ale bola iného tvaru,
iste i rozdielneho dátumu. Na jednej bola táto krásavica príliš štíhla, oči vpadnuté, líčka
nie viac okrúhle a výraz bolestný okolo úst bol zrejmý. Fotografia bola len tak opretá — a
Mariška ju vzala do ruky, obrátila — a videla na nej podpis: Tvoja Ilona. Dátum Vianoce.Mariška položila fotografiu nazpät. Zabolelo ju dívať sa na ňu, odvrátila sa a akoby sa
sama pred sebou zahanbila, že z obyčajnej všetečnosti vnikla do tajnosti mužovho srdca.
Tíško vzdialila sa a sadla si k obloku.Lekár chystal sa k odchodu. Hovoril, že treba najať byt pre Ďurka, všemožné pohodlie,
alebo — radí nejakú lepšiu nemocnicu, v každom páde musí mať úplný pokoj, žiadne
rozčúlenie. Pozrel skúmave na Marišku, uklonil sa úctive a sprevádzaný tetou Juliškou
odišiel.Odišla i ošetrovateľka, aby si na niekoľko hodín oddýchla, keďže predošlú noc prebdela
pri chorom.Teta Juliška sa vrátila a vidiac, že je Ďurko tichý, sadla si k Mariške. Nežno pohladila
ju po tvári a poľúbila.„Si ustatá, dieťa moje? Poď, odpočiň si. Ďurko je nie horšie, ale sa ešte nevie, čo sa
vyvinie,“ šeptala stará pani.Mariška roztržite pozrela na tetu a kývla hlavou. —„Čo je tebe, dušička?“ prihovára sa teta láskave. Netušila, aká trpkosť zasiahla to
dosiaľ ľahkoverné srdce. —Ďurko sa pohol, akoby sa chcel obrátiť. Teta hneď bola pri ňom.„Kto je tu?“ spýtal sa nemocný.„Mariška,“ znela odpoveď.Ďurko zatvoril oči a vzdychol.„Chúďa, — malá Mariška — nech odpustí — ale,“ hovoril.„Má prísť?“ opýtala sa teta v tej nádeji, že keď Mariška bude pri ňom, on sa uspokojí so
stavom veci a bude všetko dobre.Ale Ďurko zavrtel hlavou.„Na čo?“ šeptal — „ale ak chce“ — a obrátil sa ku stene.Hoci slová Ďurkove boly len šeptom prednesené, počula ich Mariška dobre. A ešte viac
vycítila dušou, ako čo počula sluchom.Vstala a idúc vedľa tety Julišky, riekla ticho, ale rozhodne:„Nenahováraj ho, teta, nevrav mu, že som tu. Ja odídem a prídem vtedy, keď ma bude
volať. Ale i vtedy si rozmyslím.“A hodila hlávkou, ako robievala, keď sa cítila urazenou.Teta pobrala sa za ňou.„Čo ty hodláš, čo urobíš?“ tázala sa predesená.„Nič nepremysleného, — teraz je chorý, na to musím mysleť — potom, keď bude zdravý, sa
vyrovnáme. Dotedy ostane všetko, ako dosiaľ.“Stálo ju to hodne premáhania, že to povedala bez výbuchu hnevu. Ona ešte vždy necítila
urážku v tej miere, akoby to bola iná na jej mieste cítila. Ale keď prišla do malého
salonku domácej panej, kde na úzkej pohovke bolo jej pripravené lôžko, vypukla v plač.Teta nevedela, či s ňou zostať, či bežať ku chorému. —Ďurko zase začal blúzniť a chvíľami i stonať, vykrikovať.„Prečo som sa nezastrelil?“ horekoval. „Ľutoval som otca, tetu — a teraz som všetkým len
na trápenie — i tej — i tej.“ Vo svojom nepokoji chcel vyskočiť a bežať ku stolíku.„Čo chceš, syn môj?“ opýtala sa teta.On zmätene hľadel na ňu…„Chcel som — chcel som — tam, v stolíku na pravo, teta, daj to sem.“Teta nič zlého netušiac, bežala ku stolíku, otvorila. Ležal tam revolver. Zľakla sa, ale
i v tom zdesení spozorovala obrazy a letkom rojily sa jej myšlienky, podozrenia, Mariškino
rozčúlenie. Napriek tomu teta rýchlo vzala zbraň — a ponáhľala sa k Mariške.„Pre Boha, dieťa, vezmi toto — a skry, kde by ho nenašiel — len nezobúdzaj domácu paniu,
dosť už vie. — A ty odpusť, nehnevaj sa na nešťastného, ja som nevedela, že je to tak s
ním.“Myslela na tie obrazy. Mariška vzala revolver do ruky, utrela si slzy z očú, pozrela na
tetu a poľutovala ju.„Neboj sa, teta, ja to odložím a ty sa uspokoj. On je veľmi nemocný, ja ti pomôžem, len
tak, aby ma nevidel, že som tu. Je to najlepšie.“S vďačnosťou a uspokojená teta objala Marišku a potom šla nazpät ku chorému, ktorý už
stál pri stolíku, ale teraz už mal v rukách najnovšiu podobizeň Iloninu.Chvel sa — a dal sa odviesť do postele.Mariška odložila revolver do svojho koša na samý spodok.„Tu ho nebude hľadať,“ pomyslela si s istou trpkosťou.Potom utíšila sa a uvažovala. Čo robiť? Ísť k otcovi? Nie. To jej už ani hrdosť
nedovolí. A niečo, čo si sama ešte neuvedomila, šeptalo jej ostať, vytrvať a opanovať svoje
okolie. Ukázať, že sa zo svojho práva vyhnať nedá. Od muža odísť má i pozdejšie dosť času.S chorým sa dotazovať nebude, tomu už jej vrodená ženská útrpnosť bráni, potom — však
uvidí.A tíško vrátila sa do Ďurkovej izby, aby úbohej tete pomohla.Ďurko užil uspávajúci liek, pri tom v ruke pevne držiac podobizeň, zaspal… Marišky
nevidel v tú noc a dlho jej ešte potom nevidel.Keď Mariška obzrela sa po izbe, už obrazov tam nebolo. Teta ích popratala.„Mala to skôr urobiť,“ — podumala Mariška s trpkým úsmevom.*Druhý deň hľadali Šárkövyovci vhodný byt pre celú rodinu.Po príchode ošetrovateľky teta Juliška si oddýchla, a potom spolu so starým pánom a
Mariškou, išli hľadať byt.Keď našli priestranný, pohodlný, teta vzdychla, že je pridrahý — tu Mariška rozhodla, že
je nie drahý, veď otec jej povedal, aby neskrblila, keď ide o nemocného…A teraz musela Mariška svoju rúčku držať vždy v peňaženke, lebo čo starí páni hotových
groší so sebou vzali, to zmizlo, ako kvapka vody na horúcom kameni. Bolo treba i Ďurkove
dlžoby platiť.Nemocného odviezli pečlive na nový byt a obklopili všemožným pohodlím. Ošetrovateľky sa
zamieňaly, aby teta nebola vystavená podobnému strádaniu ako v tú prvú noc.Lekári rozhodli, že Ďurko, akonáhle len bude možno, musí byť dopravený do Opatie. Bolo
to vtedy v móde.„Opatija, Opatija,“ — šeptal si nemocný, keď počul to meno. Vedela už Mariška, prečo si
to tak milo opakuje.Na starý byt prišla návšteva: paniWinterováa keď sa dozvedela,
kde bývajú teraz jej noví priatelia, dala sa odviezť k ním.V neprítomnosti tetkinej prijala ju Mariška, a len šťastie, že prijímacia izba bola
hodne vzdialená od tej, kde ležal nemocný, lebo rozhovor s pani Winterovou bol veľmi
hlučný. Ale Mariškin jasný hlások usnadnil rozhovor, lebo pani Winterová ju dobre rozumela.„Vy sa mi ľúbite, Fräulein Marieta. Hneď na začiatku som si myslela, že aká šťastná je
moja dobrá Juliška, že vás má. Keby tá dobrá duša chcela a prepustila vás na niekoľko
týždňov?“„A kam, milosťpani?“ kričala so smiechom Mariška. —„Do Opatije — chodievam tam každý rok, ale sama nemôžem. Moja slečna vydala sa mi
minulej jesene, s druhou som nebola spokojná — a tak nemám, kto by šiel so mnou.“Mariška sa len smiala, dávno už nesmiala sa tak veselo. Už vo vlaku zbadala, že sa stalo
nedorozumenie a to ju obveseľovalo.„Ale ja neviem dobre nemecky,“ povedala ako na výhovorku.„Nevadí; dobre by bolo, keby ste správne vedeli, ale my sa dorozumieme, len či by ste i
vy pristali?“„Prečo nie?“ odpovedala Mariška a pokračovala:„Poviem to ,milosťpanej‘, čo si prajete, nežiadam plat, som samostatná, môžem ísť
kamkoľvek — a do Opatije prídu i naši.“ — dokončila.„Tak, to je pekne. Zajtrá mi príďte povedať a nakúpite si jarné toalety — veď v Opatiji
je čosi kamsi jar.“Keď pani Winterová odišla, rozpovedala Mariška tete, čo tá pani chcela a zasmiala sa ako
od svadby ešte nie, tak že i teta sa rozveselila.„A pováž, teta, ja som sa rozhodla, že idem s ňou. To sa vie, že ma platiť nebude, ale
bude to dobre. A potom jej poviem, čo som ja tebe.“Teta krútila hlavou.„A Ďurko?“„I pre neho je lepšie, keď ma nevidí. Keď bude zdravý, potom — uvidíme. Ale teraz
pôjdem. Lepšie, keď idem tam, ako k otcovi. Jemu povedzte, že som šla domov.“To i tete posvietilo a rozhodlo. Starý pán, ktorý sa od posledného rozčulenia nezotavil,
privolil, keď musel…A Mariška písala otcovi.„Milý, drahý otec! My ideme do Opatie. Jemu je lepšie, ale otecko, pošli nám peniaze,
lebo ja potrebujem veľa pekných šiat a všeličoho, veď si mi sľúbil.“Z toho listu vyrozumel otec, že je všetko dobre a že je Mariška veľmi šťastná, že
nachodí záľubu v krásnych šatoch, čo je dôkazom toho, že bude z nej opravdová veľká pani.
Peniaze poslal ešte v ten deň. —Pani Winterová vodila Marišku po obchodoch, kde prirodzene v prvom rade o svoje potreby
pečovala. Mariška ale si pri tom nakúpila potrebné veci, teraz už s rozmyslom. Zbadala ona,
že pani Ilona bola všade v bielych šatoch zobrazená, a keď jej v jednom obchode povedali,
že jej biela farba sluší najlepšie, zaopatrila sa bielymi vzdušnými šatami, pláštikami,
klobúkami, rukaviciami a pod. Skoro sa úplne zmenila: z malej dedinskej dievčičky v
červených šatoch s neposlušnými vlasmi, tuho červenou tvárou stala sa elegantná dáma.
Udalosťami posledných dní troška i zvážnela, nadobudla i samostatnosti, keďže si
uvedomovala, že je vážnym činiteľom, že je neodvislá a svojím prirodzeným vtipom a rozumom
poňala veci s praktickej stránky. Dobre poznamenala vtedy v to prvé ráno tete: „som dobrá
žiačka.“ Učila sa stále, pozorovaním, rozmýšľaním a ovládaním svojích citov. Mala nemalú
dávku ambície, ktorá ju stále pobádala napred.V Opatiji sa ešte nezačala tá pravá sezona; hostí bolo ešte málo, najviac tých ťažko
nemocných, ktorí boli alebo v sanatoriach, alebo v privátnych domoch ubytovaní.Pani Winterová trpela na záduch, — ktorý jej lekár zväčšoval, hovoriac, že ľahko môže
prejsť v pľúcny katarh — a poslal ju do Opatie, aby dýchala svieži soľou presýtený morský
vzduch.Preto, keď jej čas dovolil, totiž, keď nespala, keď nejedla — a keď nečítala romány
(toto troje väčšinou vyplňovalo dni pani Winterovej), naučila sa prechádzať na brehu
morskom.Mariška ju sprevádzala a s rozkošou pozorovala to večne pohyblivé more, krásne pobrežie,
celé okolie. Zdalo sa jej, že sa jej sníva, že to všetko je len prelud, avšak pani
Winterová svojou rečou skoro uviedla jej v povedomie, že je to skutočnosť.Pomyslela na otca — že keby tu bol, — na tetu — a na Ďurka, ktorý skoro príde… Čo potom?Idúc pobrežím, zazrela na jednej strane na osamelej lavičke dve postavy. Jedna bola
nemocná, lebo bola obložená šatkami a kobercami, druhá dľa zdania, chyžná.Nemocná hľadela na more, do diaľky… kto zná, kam blúdil jej duch. Tak sedávajú u mora
veľmi nešťastné, alebo veľmi vnímavé ženy.Mariška by bola rada ticho prejsť vedľa nemocnej, ale na akúsi otázku pani Winterovej
musela odpovedať a že hlas musela zvýšiť, vytrhla sa zadumaná zo svojho snenia a obzrela
sa.Mariška sa zachvela a zastala. Poznala pred sebou svoju sokyňu: Ilonu. Obe pozrely jedna
na druhú, akoby ich čosi pútalo. Ilonu prekvapila Mariškina patrná účasť a len po chvíli
obrátila svoj zrak od nej. Jej tvár sa zamračila, ústa sa stiahly v bolestnom úsmeve.„Šťastná ona, — je zdravá — samý život,“ šeptala — a ešte raz pozrela na Marišku, vo
svojej mladistvej sviežosti temer krásnu.Mariška idúc tesne vedľa nemocnej, či vycítila, či počula šepot tejto neodvratne smrti
posvätenej, pocítila, že je skutočne šťastná. Jej náleží život, budúcnosť, táto — úbohá —
náleží viac už minulosti… A v tomto víťaznom povedomí, poľutovala tú, na ktorú by sa mala
hnevať. Keď pozrela na ňu, bol v jej očiach svit sústrasti, ktorý nemocnú prekvapil, takže
ona s otázkou pozrela za ňou, ešte i keď raz Mariška obzrela sa, kým zašla na druhú stranu…A odvtedy keď len mohla, vyhľadávala Mariška to miesto. Keď Ilony tam nebolo, sadla si
ona tam a tak ako tamtá, hľadela na more… Keď nemocná prichodila, urobila jej Mariška
miesto a sadla si inde.Dakedy prichádzal s Ilonou i veľký krásny pes a sadol si k jej nohám.Mariška milovala zvieratá a túžila pohladiť psa, poihrať sa s ním, ale len idúcky
pozrela na neho milo a oči zvieraťa múdro hľadely na ňu. O niekoľko dní psík vstal, keď
išla tade, krútil chvostikom a obšmietal sa o jej šaty…Teta jej často písala a opisovala priebeh nemoci Ďurkovej.Písala teta Juliška i to, ako sa Ďurko pomaly zotavuje z pľúcneho katarrhu a ako — čudno
— túži konečne môcť odísť do Opatije. Vtedy aby im Mariška pripravila byt a aby i ona s
nimi bývala.Mariška sa trpko usmiala. Veď ona chce im všetko opatriť, ale aby ešte raz vystavila sa
Ďurkovmu odporu, to nie. Ona písala otcovi svoje listy vždy v tom smysle, akoby bolo už
všetko dobre a opisovala mu more, príliv a odliv i búrku a slnečný jas, ako kedy prišlo.
Vedela, že takto je otec spokojný, keby vedel, ako veci stoja, on vybral by sa do Pešti,
možno, i za ňou a urobil by taký poriadok, aký si jeho dcéra predbežne nežiada. Nechcelo sa
jej ísť domov, len keď bude donútená. Vžila sa už do toho pánskeho života. Ju už neťahala
domov rodná láska, svojmu rodu sa cele odcudzila. Pre svoju sklamanú prvú lásku k
ľahkomyseľnému mladíkovi zanevrela na celý národ. Uvedomila si to najmä pozdejšie, keď už
hanbiť sa začala za svoju materinskú reč. A ako ľahko mohla byť zachovaná svojmu národu.Počas svojho pobytu i v sprievode p. Winterovej, mala času rozmýšľať o sebe a o svojom
živote, keď len mohla, zašla do tohoto osamelého nábrežia, kde na chránenom mieste sedávala
Ilona. Táto slabla očividome, ani návšteva mužova ju nepotešila, veď medzi nimi už lásky
nebolo. Vedela, že muž si už našiel vynáhradu a ona tiež. Túžila po svojom miláčkovi, o
ktorom vedela, že je tiež chorý.Jedného dňa Mariška našla lavičku prázdnu a sadla si na ňu, tešila sa pohľadu na tichú
hladinu mora, na loďky a člnky v diaľke sa pohybujúce. Tešila sa jarnému slniečku a
čerstvému vzduchu, tešila sa životu.Z jej zadumania vyrušil ju príchod Ilonin, ktorá v sprievode ošetrovateľky kráčala
namáhave ku svojmu zamilovanému kútiku. Mariška chcela odísť, ale Ilona kývala jej rukou,
aby ostala. Ošetrovateľke riekla:„Choďte sa prejsť, mnoho ste bdeli pri mne, úfam sa, že mi bude ľahšie, budem tichá,
nebudem mnoho kašľať.“Ošetrovateľka pohodlne usadila nemocnú, poukrývala ju a vďačne odišla. Obe mladé panie
ostaly samotné, chvíľku mlčaly, len kedy-tedy skúmave, kradmo pohliadly jedna na druhú. Čo
si myslely?Ilona prvá prehovorila.„Vy ste spoločnica tej starej panej, s ktorou chodíte?“ opýtala sa.„Áno,“ odpovedala Mariška a zapálila sa až po biele čielko.„Je nás tu ešte málo, známe sa temer všetci, vy iste tiež viete, kto som ja.“„Áno,“ prisvedčila Mariška.Ilona skúmave dlho pozerala na Marišku a potom zvolala vášnive:„Vy ste zdravá, mladá, vy budete žiť a snáď žiť šťastne, žiť, žiť! Oh, žiť, len žiť!“
Vystrela chudé, biele ruky oproti večne pohyblivému moru.„Chcem žiť, chcem, lebo som ešte mladá, som pekná, viem to — a som milovaná, a preto si
žiadam žiť! Užívať radosti života a piť dúškom z čaše šťastia a lásky!“S poľutovaním pozerala Mariška na hovoriacu a povedala vážne:„Či je len to cieľ života, či to uspokojí vašu dušu?“Nemocná vzrušene odpovedala:„Čo vy viete ešte o týchto veciach, vy ste ešte veľmi mladá a zdá sa, že ste ešte púhe
neviniatko, neznajúce život.“ Doložila temer pohrdlive.„Tak ako ho vy znáte, milostivá, ja život nepoznám. Ale mám oči otvorené a pozorujem od
krátkeho času, čo sa okolo mňa deje. I ja rada žijem, chcem žiť, ale iným spôsobom, nie
takým búrlivým.“Nemocná sa posmešne zasmiala. „Viem, vy, ako všetky podobné, predstavujete si čo vrchol
šťastia: vydaj, dobrého zámožného muža — a mnoho detí — bŕŕ, — ďakujem, — nechcem putá,
nechcem tieto ideále, nechcem deti, chcem byť voľnou a šťastnou, len žiť, žiť!“Pri posledných slovách, rozčúlená, unavená, oprela sa a široko roztvorila oči. Mariške
bolo pri nej nevoľno, bála sa, že táto úbohá, nešťastná žena jej tu umrie. Presviedčať ju,
alebo tešiť držala za márne. Snáď zdôverila sa táto chorá len preto, že videla v nej niečo,
viac, ako služobnú, ale nepovažovala ju za seberovnú.Od mesta dolu vyskakujúc pribehol krásny pes a s radostným štekotom vrhol sa k nemocnej.
Ale Mariška zachytila ho mocnou rukou za obojok a stiahla k sebe, aby neublížil nemocnej
panej. Pes začal sa jej líškať, trhal sa, kým ho obe neskrotily a rozkázaly uľahnúť k nohám
Mariškiným.„Čí je to pes?“ opýtala sa Mariška, rada, že urobil koniec trapnému rozhovoru.„Na tento čas nemá gazdu. Jeho pán ho nechal svojej bývalej gazdinej do dlžoby. Možno,
že ten človek už aj umrel, bol chorý a tá žena ho chce predať, ale žiaľbohu, ja ho nemôžem
kúpiť.“„Ja si ho kúpim,“ rozhodla Mariška rýchlo. „Je drahý?“„Dosť drahý,“ odpovedala Ilona a pozerala so zrejmým úžasom a skúmave na Marišku.„Tá pani chce na ňom i zarobiť. Pýta zaň 600 korún. Ale hoden je toľko, lebo je to
zvláštny druh.“„Toľko dám za neho,“ odpovedala Mariška a začala hladkať múdre zviera.„Je váš plat taký skvelý?“ opytuje sa nemocná.„Oh nie, vlastne ja — ale ja mám nejaké úspory,“ vyhovára sa Mariška, lebo cítila, že
vypadla z úlohy chudobnej spoločnice.„Ale vydržiavanie takého psa je tiež nákladné,“ nadhodila Ilona a pátrave hľadela na
Marišku, ktorej rozpaky riastly.„O to sa už postarám — keď nie, pošlem ho domov, — ja milujem psov, kone a zvieratá
vôbec.“„Mali ste doma snáď i kone?“ vyzvedala sa Ilona so záujmom.„Áno, krásne, totiž otec ich má, — niekoľko.“ Nemocnú pochytil dusivý kašeľ. Mariška
vstala a podopierala úbohú i pomohla jej najsť v príručnej kabelke kvapky, ktoré jej
podala. Nemocná ťažko dýchala a volala po ošetrovateľke. Keď táto prišla, s pomocou Marišky
odviedla ju domov. Mariška išla po peniaze, aby vyplatila Cézara, ktorého si už cele
prisvojila. Pani Winterová síce bola veľmi nemilo prekvapená, ale keď jej Mariška
vysvetlila, že jej Cézar nebude robiť prekážky a že sa o neho sama starať bude, privolila.
Veď si musela v duchu často blahoželať, že má spoločnicu, ktorú neplatí, nechová a tak
vďačne dopriala jej samostatnosti, akú Mariška skromne využila.Asi 10 dní zatým oznámila teta Juliška svoj príchod i príchod svojích. Ďurko že je už
netrpelivý a dosť silný, aby podujal túto cestu a starý pán, že tiež teší sa moru. Prosí,
aby im vyhľadala byť dosť pohodlný pre všetkých, lebo že sa úfa, — teta Juliška, že už aj
Mariška bude s nimi bývať. Že na to asi pripravuje Ďurka. Mariška sa trpko usmiala; nerada
by sa vystaviť zjavnému odporu Ďurkovmu, bolo by to po tretie, ale i — naposledy. Obstarala
byt, neľutovala nákladu, veď jej otec posiela, čo si žiada — a v deň príchodu zaniesla
kyticu klincov a ruží do bytu a položila do vázy. Potom šla s pani Winterovou na stanicu.
Videla, ako teta sostupuje prvá z vozňa a hľadá niekoho — svoju Marišku očima. Ale Mariška
stála opodiaľ, len pani Winterová spustila pár slov k uvítaniu — a Mariškou najatý nosič
ich upravil ku koču a obstaral im batožinu.Pani Winterová uprostred reči ešte zvolala:„Ale kde že je Fräule Marietta? Ach, tam stojí. Čudno, že neprišla sem.“ A už jej kývala
hlavou i rukou. Všetci sa obzreli, teta Juliška s radosťou pozrela v tú stranu, už ju
chcela zavolať na meno, ale videla, že si Mariška nežiada shliadania s mužom na verejnom
mieste. Ďurko tiež pozrel v tú stranu a na chvíľu utkvel jeho pohľad na nej udivený,
prekvapený. Zľahka sa uklonil, ako pred cudzou — a už bol vedený tetkou a Winterovou k
východu. —Z ďaleka pozerala Mariška za nimi. Videla „svojho muža“, aký bol vzdor svojej bledosti —
pekný a strojný. Cítila jeho pohľad, ktorý ju premeral, ale nevycítila v ňom odpor, skorej
niečo cele iného. Srdiečko jej zradne zatrepotalo a vnuklo jej hrdé myšlienky. „Je môj, môj
zákonitý muž a ja chcem oň bojovať, chcem si vydobyť jeho lásku a úplnú oddanosť. Ilony sa
už nebojím, ona je už len stínom, tôňou, ktorá nejestvuje. Život víťazí!“Videla Mariška s uspokojením, ako si všetci posadali do pohodlného koča a vyprevádzaní
dobrými radami p. Winterovej, odviezli sa do pripraveného bytu. Mariška potom spokojne
vyhľadala p. Winterovú a s ňou odišla.Teta Juliška bola nanajvýš dojatá pečlivou láskou Mariškinou, keď vstúpila do
elegantného bytu a našla na stole kvety, prijala ich ako srdečný pozdrav a uvedomila si, že
sa teraz už všetko napraví a vyrovná.Ďurko zbadal kvety a vo svojej zaslepenej ľúbosti si namyslel, že to poslala Ilona. Vzal
si jeden ružový klinec a pripäl na kabát. Bol troška unavený, ale šťastný a v duši už
premýšľal o tom, ako by sa mohol sísť so svojou zbožňovanou Iluškou.Starý Šárkövy ale bol ustarostený. On nevedel o Mariškinych úmysloch, ani o tom, že je
tu, lebo teta Juliška bála sa, aby vo svojej úprimnosti neprezradil Ďurkovi všetko. Teta
Juliška ho len tíšila a uisťovala, že až sa vrátia domov, bude všetko dobre. Starý sa
obával tej možnosti, že ak raz Bakúľ odtiahne svoju štedrú ruku od nich, čo bude s nimi?
Kam sa podejú? Čo by bolo z Ďurka bývalo, ak ho v jeho nemoci neopatria, ak mu dlžoby
nevyplatia, ak mu neposkytnú bezstarostný život? Kto by im už na zadĺžený majetok bol
požičal toľké tisíce, ktoré od Ďurkovej svadby strovili?Teraz, keď ho teta Juliška uspokojila, že Mariška príde sem, starík sa cítil šťastným a
oddal sa radostným myšlienkam a plánom pre budúcnosť.Teta Juliška, ako len mohla, skoro vyhľadala pani Winterovú, aby objať mohla svoju
Marišku. Uvítanie bolo srdečné a dobrá teta nemohla dosť obdivovať „svoje dieťa“ ako sa ku
svojmu prospechu vyvinula a okrásnela. Pozorovala, že Mariškina samostatnosť je povedomá,
šľachetná a že vedie k cieľu. Videla jej lásku a v duchu si blahoželala, že sa vlani, v
lete, tak zaujala toho dedinského sedliackeho dievčaťa. Hľa, v tom dievčati ona poznala
vzácne dary ducha i srdca, ktorými, ako i pomocou majetku ona povznesie svoju rodinu k
blahobytu a k rozkvetu. Teraz úfala sa, že už všetko bude dobre.Mariška povedala tete, že poznala sa s Ilonou. Teta užasla, že je tá tu a že či Mariška
je v stave jej odpustiť, že jej odlúdila mužovo srdce, či nehnevá sa na ňu?Mariška odpovedala s úsmevom:„Moja stará mať hovorieva, že hnev trvá len po hrob. A táto žena je už-už pri ňom. Ona
je príliš nešťastná a vo svojej nespokojnosti nedá sa ani potešiť, — nemožno ju neľutovať.“„To by druhá nepovedala,“ podotkla teta a bozkala Marišku. „Áno, to len dobrá mäkká
slovenská duša môže!“Ďurko túžil videť Ilonu, on predstavoval si ju vždy takou, akou bývala voľakedy… A jeho
túžbe podarilo sa vynájsť ju na osamelej lavičke; sedela tak, že od ďaleka videl jej do
tvári, do snivých, horúčkou planúcich očí. Ako ju zazrel, zdesil sa, jeho srdce zachvelo sa
žiaľom. Nebol by ju ináče poznal, len po tých krásnych očiach, po rýchlo splanulej nachovej
červeni na vychudlej tvári. Ona poznala ho hneď a vystrela k nemu ruky. Nebola sama, pri
nej sedela Mariška, tak, že bola ku Ďurkovi chrbtom obrátená. Shováraly sa tíško, lebo
ošetrovateľku poslaly preč.Cézar sedel pri Mariškiných nohách a ako začul kroky, zodvihol hlavu. Mariška upozornená
týmto pohybom verného psa obrátila hlavu a videla pred sebou — svojho muža. Ale on pozrel
na ňu len letkom, snáď myslel si, že je Ilonina spoločnica… jeho zraky opreté boly na Ilonu
a v nich zračilo sa zrejme bolestné prekvapenie — a sklamanie. Mariška vstala, odporúčala
sa od Ilony a volajúc Cézara, odišla.Ďurko sa snažil zakryť svoje smutné sklamanie. Zbadala to i nemocná a keď on vzal jej
ruky do svojich a bozkával ich, zvolala:„Však som sa zmenila, drahý? Vidím to na tvojej tvári!“„Troška,“ — vyhováral sa Ďurko a sadol si ku Ilone. „I ja som bol taký — a hľa, prešlo
to — a prejde i pri tebe,“ Ilona ale urobila záporný posunok, ťažko dýchala, srdce jej divo
bilo, zápasila s plačom a vzdorovitým vzpieraním sa skutočnosti. Ako túžila po tomto
shliadnutí a teraz všetko to je také trapné, smutné. Kam podela sa tá ohnivá, tá „večná“,
nekonečná láska? Vyhorela, len trosky ostaly.Ďurko sa držal statne, chcel zakryť svoje vzrušenie. Ale slová viazly mu v hrdle, len
prázdne frázy draly sa zo stiesnenej duše.Po prudkom záchvate kašľa, premáhajúc slabosť, opýtala sa Ilona viac šeptom:„Povedz mi, drahý, ako vyzerá vlastne tvoja žena?“„Aký nápad,“ zasmial sa tázaný núteným smiechom. —„Chcela by som vedeť, aká je,“ odpovedala Ilona nútiac sa k úsmevu.A Mariškin muž začal opisovať svoju ženu tak smiešne a líčil ju takú, akú videl ju prvý
kráť: uhorenú, plno pieh na nošteku, v červených šatoch s vlasami žemľovej farby nevkusne
do čela zastrihnutými. A — aby pobavil nemocnú, preháňal hodne, že ako neobratne sa to
dievča pohybovalo, o všetko zavadilo a nevedelo povedať inšie len áno a nie.„A kde je teraz?“ vyzvedá sa Ilona.„Ja — vlastne neviem. Odišla, keď videla, že ju nemám rád. Nehovoríme o nej, — teta
vzdychá, lebo ju miluje, otec je zasmušilý, lebo sa bojí budúcnosti.“„Čo bude s vami, keď ona zunuje tento stav — a to príde skôr, lebo neskôr,“ šeptom
hovorí Ilona.Ďurko hodil netrpelive rukou. „Nemyslím na to — a čudujem sa, že v túto chvíľu
shliadania, po ktorom som tak vrele túžil po celé mesiace — o tom hovoríš!“„Však túžila som i ja, … a teraz, tak vidím, badám, že je všetkému koniec, koniec, Bože
môj, koniec…“ kŕčovite vzdychla a zalomila rukami.„Choď domov,“ — pokračovala — „choď, miláček, domov ku tvojej žene… Myslela som, že som
ju videla, poznala… a keby to ona bola — mal by si byť šťastný.“„Nie, nie,“ bránil sa Ďurko, „nebudem šťastný s ňou, ani s inou, moje šťastie je s
tebou, je pri tebe!“ a chytiac jej ruky, chcel ju pritiahnuť k sebe. Ale ona sa bránila a
keď pozrela na neho svojím prenikavým pohľadom, on sklopil svoje oči a cítil sa mizerne,
lebo poznal, že nehovorí pravdu, že čo povedal je len holá, biedna fráza, len ozvena toho,
čo bolo dakedy.Ilona vzdychla a pozrela do diaľky. Od mesta videla kráčať pi. Winterovú a s ňou ešte
inú starú dámu. Uhádla, že je to teta Juliška. I Ďurko sa obzrel.„Moja teta,“ riekol nemilo prekvapený.„A pani Winterová,“ podotkla Ilona. „Bezpochyby hľadajú Mariettu, ozaj, kam sa podela,
prečo odišla?“…Obe panie blížily sa pomaličky. Pani Winterová nemala nikdy na spech a teta Juliška už z
ďaleka uhádla, koho si Ďurko našiel.„A teraz choď, choď ku tetke Juliške, nechcem sa s nimi obznámiť, nechcem nikoho, oni sa
na mňa hnevajú, teta pre tvoju ženu, — choď, zajtrá možno sa uvidíme tu, dosť, prosím ťa,
choďte, nazpät — a s Bohom! S Bohom!“Vystrela ruky k nemu, ako by ho chcela mať čím ďalej od seba.Ďurko vstal, ešte raz bozkal Ilone ruku a pošiel ku tetke. Bol bledý, vzrušený a prosil,
aby s ním šla domov.Ilona vysilená oprela sa o opierku. Potom volala chrapľavým hlasom: „Anna. Anna.“Ale miesto volanej — vrátila sa Mariška. V tú chvíľu obrátila sa teta od konca chodníka
— a videla, ako Mariška skláňa sa nad nešťastnou paňou — a mimovoľne zašeptala: „Drahé —
čudné dieťa!“Čudné, naozaj nepochopiteľné jej bolo, že Mariška skláňa sa v nežnom smilovaní, nad
svojou jedinou, ale spolu najväčšou nepriateľkou.Na to obzrel sa i Ďurko a obraz, ktorý videl, utkvel mu navždy v pamäti. Nevidel viac
svoju dakedy zbožňovanú krásku, posledný kráť nazrel do jej čarovných očí, ktoré teraz v
zúfalom zápase hľadely za ním…Lebo druhý deň, v ten istý čas - nikým nehatený, — teta už vedela všetko, — vyhľadal
osamelú lavičku, v ruke nádherné biele ruže, — a videl tam sedeť samotnú domnelú slečnu
Mariettu. Sedela ako živý obraz smútku so sklonenou hlavou, opretá o opierku. Pri nej sedel
verný Cézar, ktorý vstal a priateľsky šuchal sa k príchodziemu. Mariška tento raz nevstala,
neutiekla. Čakala. Ďurko prišiel — a zdvorile pozdraviac, chcel ísť ďalej. Vtedy Mariška
prehovorila:„Hľadáte paniu Ilonu?“„Áno, čo je s ňou?“„Umrela,“ … znela odpoveď.„Kedy?“ zvolal Ďurko. Ešte len nedávno by ho bola myšlienka na smrť tejto drahej
bytnosti srazila, ale teraz ku svojmu vlastnému podiveniu ostal stáť.Mariška pokračovala:„Naložila mi oddať vám svoj posledný pozdrav,“ hovorila so zrejmým premáhaním. V tvári
bola zblednutá a vzrušená. „A … a — aby ste pamätali na to, čo vám včera nakladala…“Ďurko počúval ako vo sne.„Kedy umrela?“„Včera, hneď, ako sme ju do bytu odviedly… Nemala nikoho zo svojích… len najaté osoby
boly pri nej. V noci odviezli ju do Pešti.“Vstala, premohla svoj vznikajúci plač, utrela si oči a hrdo kývnuc hlavou — odišla.„Ešte ma nezná,“ šeptala chodníkom, „ešte vždy mu ona nevyšla z pamäti.“ Musela sa
premáhať, aby nezaplakala.Ďurko ostal stáť prekvapený. Len teraz akoby počul, čo hovorilo toto dievča… a kde ju on
videl, kde počul ten hlas? Akási nepochopiteľná podobnosť ho mámi — a vábi, áno, čosi ho
vábi, niečo milého, dobrého, len kto je tá slečna Marietta?V ťažkých myšlienkach kráčal na svoj byt. Len pred rokom si myslel, že by ztratu Iloninu
neprežil… a hľa, on žije a kráča, čo ňou zronený, ale nie zničený. Doma si zvädlý ružový
klinec položil medzi pamiatky ako poslednú zo všetkých, čo mal od Ilony.Mariška bola po niekoľko dní vážna a zamyslená. Dakedy sa letkom sišla s Ďurkom, ale
ostalo len pri pozdrave.Teta Juliška povedala raz:„Dieťa moje, dosť už bolo tej komedie. Vidíš, i otec tým trpí, poď už k nám, alebo poďme
všetci domov!“„Už skoro pôjdeme,“ odpovedala Mariška, „ale ja sa mu viac neponúknem. Čakám, kým on
neprehovorí!“Jednoho rána zavolala tetu Julišku a povedala:„Tetuška, ja idem domov. Volá ma otec, hľa, píše, že je k nášmu prijatiu všetko hotové.
Dal predbežne dom len opraviť, ku novostavbe že je radno prikročiť pozdejšie. Že i tam
radostne chystá sa všetko k jari… tetuška, ja idem, už mám toho dosť!“Teta sa zľakla…„Bez nás, dieťa moje? Čo povie otec a svet?“„Raz by sa to musel dozvedieť. Ale vieš čo, vezmem otca so sebou. Priprav ho, povedz mu,
že som prišla pre neho. Už má dosť toho dobrovoľného žalára, — ako sa im teším, tým obom
otcom, akí budú šťastní, keď ma budú mať pri sebe,“ štebotala — a slzy jej hraly v očiach.„A mňa, na mňa nepomyslíš?“ spytuje sa teta smutne a dá sa objímať a bozkávať.„Na teba vždy myslím, ale ešte trošku poshovej… snáď podarí sa mi, na čo myslím.“„Iste podarí sa ti, dosiaľ sa ti ešte všetko podarilo, ty moje strýdža milé.“ Láskala
teta uspokojená. —A tak jednoho rána zobudila teta svojho brata, že prišla Mariška po neho. On sa hneď
nevedel spamätať, ale dal sa obliecť, odviezť na stanicu, kde ho Mariška vyobjímala a rovno
do vozňa odviedla. Ďurka zobudil ruch v dome a keď počul, že starý pán odchodí, divil sa
tete Juliške, ako ho môže pustiť samotného.„Ide s pani Winterovou,“ povedala teta Juliška neistým hlasom, ponáhľajúc sa sadnúť do
koča.Pani Winterová totiž, keď počula, že ju Mariška chce opustiť, rozhodla sa, že pôjde i
ona. Bude to istotne pohodlnejšie…Ďurko nemal pomeškania. Naučený poslúchať svoje okamžité nápady, sobral sa a šiel tiež
za svojími. —Došiel na nádražie, keď už otec bol vo vozni, keď p. Winterová puchkajúc od námahy (kým
sa dostala hore) krýdlila sa u obloka — a keď i Mariška stála pri starom Šárkövym a tetke
posielala ešte posledné vrelé pozdravy. Mariška bola veselá, oči sa jej svietily, zúbky v
ružových ústach sa belely, ako dva rady perličiek.Už nebolo času, aby sa Ďurko od otca odobral. Len kýval hlavou, ale jeho oči nehľadely
na otca, lež na jeho sprievodkyňu, skúmave, tiež s úsmevom, dlho, kým sa vlak nepohol a
neodjachal.„Prečo nešli sme i my?“ opýtal sa tetky.„Nehovoril si o tom, že by si rád ísť domov. — A či ti lekár dovolí.“„Teraz je tu nudno,“ povedal.„Tak pôjdeme čoskoro i my,“ rozhodla teta Juliška so zjavnou radosťou.Bakúľ netrpelive čakal svoju jedináčku, jej muža a jej príbuzných domov. V deň príchodu
sám vybral sa na stanicu na svojej novej bričke — pre pánov — a zároveň šiel i parádny
kočiš so starým Pištom pre dámy. Ale bol nemálo sklamaný, keď videl z vozňa sostupovať
Marišku so starým pánom bez Ďurka. Mariška po búrlivom objatí otca a po niekoľkých
slzičkách, ktoré sa jej násilne tisly do očú, oznámila mu veselo, že Ďurko musel dovŕšiť
svoju liečbu a tetka, že ostala s ním.Nepáčilo sa to starému, nebolo to po jeho vôli a hneď vetril niečo nesprávneho. Bol
žiarlivý na dcérinu česť a nedopustil by, aby sa jej krivda diala. On nešetril obeti, len
aby jej dobre bolo. Ale Mariškina dobrá myseľ, jej rozhodné vystupovanie ho uspokojilo. Keď
prišli domov, tj. do starého blatňanského domu Šárkövych, keď starého pána občerstvili a
uložili na odpočinok, Mariška musela otcovi sveriť všetko a vyprávala mu dopodrobna veci,
ako sa sbehly. Bakúľ sa uspokojil, veril, že jeho milované dieťa má rozum, ktorý, ako sebe
lichotil, zdedila od neho.Cézar prišiel, ale musel pred domácimi štvornohými strážcami za čas byť chránený a
bránený, lebo tí boli veľmi nepohostinní.Starý Šárkövy tešil sa nemálo, že je konečne doma, že už je vo svojom starom hniezde, že
už nebude mu kvapkať cez shnité šindle do izby, že nemusí sa báť, že mu spadne krov na
hlavu, že je obklopený všetkým tým pohodlím, na ktoré bol zvyknutý od dávna.Mariška ujala sa správy domu. Otec prichodil každý deň — a aj ona s ním chodila
navštevovať svoju starú matku.Ale, ach, ako sa ona všetkému tomu už odcudzila!Ešte ju pojily sväzky rodinné so starou materou, s otcom, ale dom ten, v ktorom
vyriastla, ktorý ešte pred rokom zdal sa jej byť veľkým, krásnym a pohodlným, dnes jej bol
už, — až smiešny. Len tá starká s jej rýdzou, čistou dušou, s jej neoblomnou vierou ju ešte
pútala k tomu domu. Ako sa ona tu privykne — ak Ďurko ešte raz prejaví svoju antipatiu
proti nej. — Ako to bude, ak ona prinútená jeho odporom vrátiť sa bude musieť do domu
otcovského?Asi za týždeň za Mariškou prišiel telegram z Opatie, že teta a Ďurko sú na ceste domov.V určitý deň a hodinu šiel sám Bakúľ po nich na stanicu. Ďurko bol svieži, zdravý a
zdalo sa i veselý a šťastný. Bakúľ hneval sa na neho, aspoň to chcel urobiť, ale keď si ho
videl, tak sa mu potešil. Ďurko pozdravil svojho tesťa veľmi srdečne, ale bolo badať, že je
v rozpakoch. Teta hneď opýtala sa po Mariške.Keď prišiel do dvora, Mariška so starým pánom a s verným Cézarom stáli na schodoch.Mariška oblečená vkusne, ale jednoducho. Na svoj zovňajšok teraz vynaložila niečo viac
pečlivosti, ale už s istým vkusom, ktorý si v poslednom čase privlastnila.Ďurko prvý skočil z koča, aby tete Juliške pomohol z neho. Potom obrátil sa a videl —
svoju ženu prvý raz od svadby. Pokročil k nej, i prekvapený i dojatý a podal jej ruku a
riekol:„Tak — ste to vy?“Ruku jej pobozkal — ale ona už odvrátila sa, aby objala tetku. Táto jej búrlivým
pozdravom dojatá, povedala:„To malo platiť Ďurkovi!?“„On nechce,“ odpovedala ticho Mariška…Slniečko svietilo na ten starý, ale čisto ozdobený opravený dom, zem dýchala, prebúdzala
sa k novému životu, všetko bolo tak milé, útulné, staré, len Mariškina izba bola nová, ale
prázdna a chladná.Svačina i večera odbavila sa v najlepšej nálade. Ďurko, ač nechcel to dať na javo,
sledoval každý pohyb Mariškin, každé slovo, úsmev — a jej pohľad a prirovnával jej zjav k
tomu, aký videl v lete a aký si ho predstavoval vo svojom predpojatí. Veď je ona ani
zďaleka nie taká špatná, „ba teraz je krásna,“ tak hútal, kým sedel s otcom a Bakúľom
neďaleko pece — a fajčil jemnú cigaretu…Večer, keď Bakúľ odchodil a sedel už na svojej bričke, prišla Mariška, oblečená na
cestu.„Otecko, idem i ja s tebou.“„Mariška,“ zvolala teta Juliška, „kam ideš?“„Idem domov,“ odvetila Mariška a napriek jej premáhaniu hlas jej triasol sa.Teta ju chcela zadržať, ale Mariška už bola na vozíku.„Teta Juliška, ja som dosť dlho čakala, vieš sama, teraz je už dosť. Všetkému je koniec,
otecko, poďme!“Bakúľ zachmúrený len kýval rukou a ako na vyšší rozkaz chytil bič do ruky. Bujné kone
len to čakaly, už letely von dvorom.„Má to byť revanš?!“ — zavolal Ďurko — a šiel do dvora.Onedlho za tým uháňal parádny koč, na kozlíku s Pištom z panského dvora.Na planej, jarnými dažďami rozmoknutej ceste dlho sa knísal koč a bujné, silné kone celé
sa vyhrialy, kým vytiahly koč na vŕšok, závodiac s koňmi Bakúľovými. Tým bolo dobre, tie
ťahaly ľahký vozík — a ten už bol na vrchu. A vtedy Bakúľ zbadal, že ide koč za nimi. Už
bolo videť jeho dedinu, ba i jeho statný biely dom na druhom návrší, ale on zastal… Opraty
pustiť nemohol, ale sa obrátil, aby videl, kto ide za ním a zavolal. Z koča, akoby sa to
samo sebou rozumelo, vyskočil Ďurko, prišiel k vozíku — ale nie ku tesťovi — lež ku
Mariške, vzal jej ruky do svojích a nebolo treba ani mnoho násilia, ona išla dolu a v
okamihu cítila, že ju zdvihol a odniesol — a sedela v koči, ktorý Pišta už stihol obrátiť
dolu vrchom. Ani nestačila zavolať otcovi „dobrú noc“ — už bol Ďurko pri nej — a Pišta
pohol kone.Len tichá, jarná, vlahá noc a sporé hviezdičky na zamračenom nebi — boly svedkami
smierenia a vyznávania. Všetko, čo bolo medzi tými dvoma, zmizlo, ako para pred víťazným
svetlom dňa. Život zvíťazil, láska prekonala posledné prekážky.Teta Juliška utrápená bdela, nespala, chodila z izby do izby, od obloka ku obloku a
čakala a vzdychala na tie svojvoľné deti, ktoré jej toľko zármutku donášajú. Ten Ďurko, ten
ľahkomyselník, ledva jednu chorobu prestál a už vrhá sa do nebezpečia pochytiť druhú…Konečne vrátil sa koč a s ním šťastní ľudia, dve Juliškine deti, ktoré ju pochytily do
náručia a prosily za odpustenie a sľubovaly, že už budú dobré a že ju už viac nikdy
nezarmútia, že toto už posledný zármutok, ktorý jej pripravily…*Mariškin syn, jej prvorodený, jej miláček, Ďurko junior išiel tedy na vojnu. Chlapil sa
ako jemu rovní „víťazi“ a sľuboval, že sa nedá zajať, ale veru jeho neposlali na srbský
front, ale na sever — tam ho zajali Rusi.Dlho nevedeli rodičia o ňom, len sporé zprávy dochádzaly, že nachodí sa na Sibíri. Len
po prevrate — došiel od neho lístok, kde medzi iným píše:„Drahí rodičia moji, sestričky a braček… dá Bôh, že skoro prídem, ale nie sám; so mnou
príde moja žena Mášenka a synček Volodja…“Zdesila sa Mariška… Ďurko dovedie si Rusku!„Mama,“ povie na to staršia 22-ročná dcérka Annuša, „čo je na tom, však si ani ty nebola
Maďarkou… A čo by si povedala, keby sa jedna z nás vydala za — Čecha?“„Nuši,“ zvolala mama — Mariška.„Nehovor v množnom počte,“ ozvala sa mladšia dcérka Juliška menovaná, „len ty o sebe
povedz. Áno, mama, pán nadporučík „Stříbrný“ (jazýček sa jej potknul, kým to meno
vyslovila) nápadne dvorí našej Nuši — a ona to prijíma!“„Ale deti!“ hovorí mama.„Hja, žijeme iné časy, deti moje,“ ozval sa Ďurko, Mariškin muž, od pece, kde si v
starootcovskom foteli pohodlne sedel. „Žijeme iné časy,“ opakoval, „a musíme sa s nimi
spriateliť; krivda musí sa odčiniť. Historia národov má svoje cesty, z ktorých ju nikto
nepomýli. My malí, ktorých údeľom je pestovať a zveľaďovať našu pôdu, nebudeme sa protiviť.
Hlavné je, že sme všetci dožili zdraví tohoto času, že nám ide domov i Ďurko, čo i s Ruskou
a malým Rusíkom — a aby ste všetky boly tak šťastné, ako sme my boli — však Mariška, mama?“Mariška — mama pritúlila sa k nemu, ako dakedy túlievala sa k otcovi a k tete Juliške —
dievčatá obstaly rodičov a usmievaly sa — a pri tom Annuša šeptala Juliške, že sa už
nepotrebuje báť, čo povie mama, keď sa dozvie, že okresný náčelník Vlado Šovinský je jej
nie ľahostajný.A nie je vylúčené, že onedlho za tým ozýval sa starý priestranný dom zvukami slovanských
rečí, ktoré domáhaly sa domovského práva a že vedľa nich maďarský jazyk starým zvykom
udržiaval sa — a že do tohoto veselého hovoru vlúdila sa istá harmónia, môže sa ďakovať len
čarodejnici, láske. Láska medzi členami rodiny a láska k tej hrude, ktorá živí a ktorá sa
štedre odmeňuje tým, ktorí jej ostávajúvernými vždy a v každom čase!
|
Vansova_Pani-velkomozna.html.txt
|
Staré časyMnozí odvážlivci, když se octli na počátku velikolepého měsíce června, usedají do stínu
platanů a jejich urputné vzezření se stává mírným. Hle, větvoví a vysoký sloupec rtuti, jež
se zdvíhá a opět klesá, připomínajíc oddech spáče. Hle, kyv slunečníku a tato tvář, kdysi
hrůzná. Ať poshoví nos a odulý ret, jenž vyrazil z obličeje tak prudce, ať se mírní, neboť,
probůh, město je klidné.Uprostřed žírných polí je dosti dvorců bílých ve smyslu národního básnictví, z býčků
jsou voli, jalovice jsou stelné a ten tam je máj.Pokud možno, buďte oděni bíle a seďte váhavě před svým hotelem. K ďasu! Což není dosti
dobrý příklad praotců, kteří se přepásali a kabát na lokti krok co krok se blíží k
podjezdům sadů, aby usedli na stoličku již připravenou?Tehdy markytánky léta v kapotu, ve střevících ploských a průdušných, ve střevících, jež
nezrývají cest, chodily muž od muže, stolici od stolice a vyňavše blok z vydutého kapsáře,
trhaly lístek po lístku. Chocholík jejich nosu se zarděl, kdykoliv mluvily k svému hosti
řkouce:„Dobrý den, pane. Není dnes krásné jitro? Není vám vhod tato desátá hodina, jež právě
slétá se starobylé věže basiliky svatého Vavřince? Domníváme se, že čas propůjčuje více
vděku než cokoliv jiného, a vskutku, deset je více než devět. Na tento chrám se kdysi
nadávalo velmi urputně, neboť jej stavěl hýsek, který měl dosti drzosti, aby pozměnil
půdorys proti pravidlu. Znaly jsme tohoto stavitele a můžeme říci, že se nám líbil,
jakkoliv byl poněkud prostopášný.“„Jakže,“ děl starý pán, „tento kostel je pochyben a proti předpisům dobrého
stavitelství? A tuto věc jsem zpozoroval až dnes!“„Zpozoroval jste ji velmi správně,“ pravila dáma, „avšak uhodnete, že tento můj klobouk
sloužil devatero sezón jako výstřední bouřlivák? Ach, můj milý, on i basilika se vžily, a
jejich provinění se stala řádem světa. Neboť, ať poznovu dím, čas propůjčuje důstojnost i
zrůdám.“Hola, hola! Nestojí tyto hovory za opakování? Přivádějí snad z míry potivý krok? Nejsou
dosti pravdivé a nepáchnou téměř naprostou prostředností?
|
Vancura_Rozmarne-leto.html.txt
|
Kapitola první. Láska, žena a manželství v epoše rodinnéNová podoba lásky v epoše rodinné. — Kupecké myšlení. — Vliv zasnubování dětí. —
Vliv třídění mužů podle povolání. — Vliv státu a církve. — Příčiny psychologické. —
Zápas lásky kulturní s láskou přírodní. — Prostituce jako podstatný znak rodinné epochy.
— Láska romantická jako zjev episodický. — Manželství věcí hospodářskou a věcí rodiny. —
„Hlas přírody.“ — Postavení ženino v epoše rodinné. — Duchovní propast mezi mužem a
ženou v monogamii. — Žena dobrá toliko v posteli nebo hrobě. — Manželka břemenem. —
Karabáč nad postelí. — Vliv církve na postavení ženino a hodnotu pohlavního života. —
Manželství v rodinné epoše. — Monogamie jako zjev všeobecný. — Zbytky předchozích forem.
— Manželství s věnem. — Vliv otroctví na rozšíření monogamie.V předešlém svazku tohoto díla, v „Lásce primitivní“, narýsovali jsme obraz snubních a
manželských poměrů primitivních a, opírajíce se o pohlavní poměry a zvyky národů
přírodních, ukázali jsme, jaká jest původní, vrozená povaha pohlavního pudu člověkova a
jaká byla prvotní povaha lásky, která se tak málo podobala lásce dnešní, ač společné jim
jádro pohlavní bylo vždy a zůstane stejné po všecky dny lidského rodu. Ale sledujíce vývoj
lásky u národů přírodních, postřehli jsme také již určité změny prvotních vlastností
jejích, které se tu a tam ukazovaly jako důsledky kulturního pokroku a měnící se organisace
sociální.Postoupíme-li nyní od národů přírodních k prvním národům kulturním, k Číňanům a
Japoncům, k Indům a Babyloňanům, k Řekům a Římanům, shledáme, že u těchto národů projevuje
se jižláska v podobě velmi nové. Byl-li to dříve zjev nahý, živočišně
pudový, ozdobený pestrými vnadidly, jako na jaře ptačí sameček barvami snubními, a na druhé
straně byl jen zvnějška znešvařován různými pověrami, nyní představuje se nám jako zjev
mnohem složitější: pohlavní láska má již druhotné vlastnosti, kterých postupem doby
získala, je složena již z pocitů, kterých dříve neznala. Ví již, co to je pohlavní stud,
cení si cudnost, rodičovství stává se pro ní závažným a na jejím pěstovaném kmeni raší
první poupata romantického citu milostného.Tato změna nestala se ovšem naráz. Dělá se zvolna; rostla jednak ze zárodků, které jsme
mohli pozorovati již v národů přírodních, a jednak, nemohouc zapustiti rychle kořeny do
hloubky, zápasila těžce a dlouho s původním stavem.Pravěká a příbuzenská doba lidského vývoje, nazývaná také dobou divošskou a barbarskou,
vystřídána byla epochou rodinnou, epochou mužovy převahy a soukromého vlastnictví, epochou
státu. Pohleďme nejprve, které byly povšechné linie vývoje lásky v této epoše rodinné a
jeho příčiny.Viděli jsme v předešlém svazku, jak vznikaly různé formy manželství z hospodářského
postavení různých národů, a jak v manželství poklesl význam ženy jako rovnocenného
činitele, a všude uplatnila se převaha mužova. Poznali jsme také vznik manželství kupem.Všude, kde vyvinula se dělba práce a obchod, vznikla také výroba statků, která opět
nejčastěji vedla k vzniku bohatství. A kde bylo bohatství, tam také byly ženy jako jiné
statky a jako jiné zboží kupovány.Žena stala se zbožím, za něž bylo
nutno dáti část milovaného bohatství a které tudíž chtěl míti každý sám pro sebe. Obchod
tříbí smysl pro mé a tvé, pro soukromé vlastnictví. Manželství stávalo se tím také
trvalejším; dříve zapuzení nebo odchod ženy nečinily nesnází, teď znamenaly ztrátu kupní
ceny. A poněvadž soukromé vlastnictví člověka bohatého přecházelo po jeho smrti na jeho
děti, znamenaly děti již nejen pouhé kusy mužova majetku, nýbrž také jeho dědice, a tu
přirozeně vznikla snaha, aby tito dědicové bylidětmi vlastními, dětmi
skutečně zplozenými otcem-vlastníkem. Z těchto důvodů počala se zdůrazňovati cudnost ženy a
objevovati se pohlavní žárlivost.Ale vliv manželství kupem nezrodil pouze požadavek cudnosti manželčiny, nýbrž přenesl
pomalu tento požadavek i na svobodnédívky. Kupec chce míti neporušené
zboží, a žena má teď svou cenu. Není-li cena zaplacena, platí nezaplacená
láska ženina za něco ponižujícího ženu i její rodinu.Kupecké mínění je, že zboží
darované nemá asi valné hodnoty.S počátky kupeckého myšlení setkáváme se již u přírodních národů. U australských
Narrinjerů platí svolení rodičů a příbuzných k sňatku za ještě nutnější než svolení
dívčino, a dívka, která bez formalit se zasnoubí s mužem, považována je za jakousi
nevěstku. Čest dívčina jest u nich těsně spiata s odškodněním, které dostanou její rodiče
za to, že ji propustí. Nebylo-li za ni nic dáno, je to hanba, která na ní trvale lpí.
Rovněž kolumbijští Indiáni považují za nečestné pro rodinu, vydá-li dceru bez požadování
určité ceny. Kalifornští Modokové hledí jako na pancharty na děti ženy, která svého muže
nic nestála, a celá společnost jimi opovrhuje.Nezdá se tedy, že požadavek cudnosti vznikl ze zdroje příliš ideálního, a máme tu pěkný
příklad, jak nad hospodářskými základy vzrůstá nestálá budova morálky. Obchod — bohatství —
manželství kupem — cudnost, to je řetěz příčin, velmi poučný pro křivolaký vývoj mravnosti.Tu a tam pro vznik cudnosti směrodatný byl také obyčej přírodních národůzasnubovati děti, aby dvé rodin pevněji bylo spiato příbuzenským
svazkem. Dívky, které jinak byly by měly úplnou svobodu, byly-li v dětství zasnoubeny, byly
tak omezeny jako ženy vdané.Další, rovněž hospodářskou příčinou vzniku pohlavní žárlivosti a cudnosti bylotřídění mužů podle povolání, které počíná s civilisací. Kde jsou
muži roztříděni podle povolání, žena však je pouze hospodyní, jest veškera výdělečná
činnost v rukou mužů, a ženy jsou na muže hospodářsky zcela odkázány. Jsou nuceny svou
lásku, tento svůj jediný statek, dávati zároveň jako náhradu za své zaopatření; jen za cenu
lásky jsou zaopatřeny. A tu se vytváří u těchto žen pudově společný, jednotný duch
hromadný, který nenávidí a pronásleduje ženu, která svou lásku dává darem, nežádajíc za to
zaopatření, jako dělníci pronásledují stávkokaze, obchodník lacinějšího konkurenta.Třídění mužů podle povolání bylo však také nejdůležitější příčinou toho, že příbuzenská
organisace společnosti přešla v organisaci vrchnostenskou a vzniklstát, v jehož zájmu bylo, aby existovaly „spořádané“ poměry
manželské a rodinné. Již tu a tam u národů organisovaných příbuzensky a rodově nebyla
oblíbena nevdaná matka, třebaže rod se o ní staral. Ale po rozkladu těchto organisaci stala
se rodina základem státu, pročež byla jím podporována autoritou i trestním zákoníkem, což
nezůstalo bez silného vlivu na vývoj cudnosti a pohlavní žárlivosti.Stejně působila pozdějicírkev. Ač ve svých počátcích představovala
odpor utlačených proti vykořisťovatelům, odkazovala pak své přívržence úplně na „onen
svět“, zatratila všecky pozemské radosti a smyslové požitky a za svůj nejvyšší ideál
vyhlásila úplnou cudnost. Získávajíc ve zpovědnici moc, hlavně nad ženami, šířila smysl pro
cudnost.Také psychologické, vnitřní příčiny tu však působily. Viděli jsme, že přírodní člověk,
neznaje žárlivosti pohlavní, byl nicméně nadán žárlivostí vlastnickou, kterou možno
pozorovati i u vyšších zvířat. Scházela-li se jeho žena s jiným za jeho zády, bylo se mu
obávati, že ztratí užitečného služebníka, že svedená bude mu odvedena, že bude ošizen. Tato
vlastnická žárlivost podporovala přirozeně rozvoj žárlivosti pohlavní, když tato žárlivost
vznikala v poměrech, kdy mysl lidská se zjemňovala. K tomu přistoupil vznikfysického hnusu, o němž jsme již mluvili v předchozím svazku,
nechuť ke sklenici, z které již někdo jiný pil. Zároveň rozšiřoval se pocitový život
člověkův o radost z krasocitné libosti,o radost z krásy. Přírodní
člověk znal tuto radost v pranepatrné míře, rozeznával jen ženy, jejichž pohlavní vnady
byly mohutně vyvinuty od žen méně robustních, liboval si v pestrých barvách, ale neměl
smyslu ani pro krásy přírody (jako ho nemá na př. dosud náš sedlák) a tím méně pro půvab
linií, pohybů, barev a tvarů. Jakmile však poznal a ocenil člověk tuto krasocitnou libost,
dán byl předpoklad pro vznik individuelní a romantické lásky se všemi jejími požadavky a
vášněmi. Vedle toho počal muž činiti další duševní pokrok a vyvíjeti seze
stádného živočicha v osobnost, počal si býti pomalu vědom své individuelní
svéráznosti; nebyl již pouze všeobecnou bytostí pohlavní a plodící, které kterýkoliv zdravý
a neošklivý spolubližní ženský byl stejně vítán. Počal si podle své individuality mezi
ženami vybírati. Ovšem v tomto stadiu vývoje lásky střetla se již láska s manželstvím:
individuelní, osobní láska nedala se smířiti s manželstvím, které bylo věci hospodářskou a
rodinnou a nikoli věcí osobní volby a žádosti. Proto individuelní láska v době vyvinuté
organisace rodinné projevovala se mimo manželství (jako na př. v době minnesängrů); jejím
předmětem nebyla vlastní nevěsta, vlastní žena, nýbrž žena druhého nebo hetéra nebo dokonce
mladá bytost téhož pohlaví, chlapce.Předchozí náčrt vysvětluje takévznik a růst pohlavního studu a smyslu pro
otectví. Jak jsme již vysvětlili v předešlém svazku v odstavcích o vývoji
oděvu, vznikl tělesný stud ze zvyku krášliti tělo a zahalovati určité části jeho z různých
důvodů jiných. Když pak počala býti cudnost ceněna, byl stud stále více rozvíjen, aby ji
podporoval. Od dětství byl člověk učen styděti se za určité části těla, a nakonec přišel i
stát se svými tresty, aby stud uzákonil. Zcela nesmyslně byl pak stud zostřen, když
starověký svět padl a kultura přestěhovala se na sever, kde podnebí velelo zahalovati často
tělo celé.Pokud konečně běží o smysl pro otectví, viděli jsme již u národů přírodních, velmi nízko
stojících, na př. u Andamanců a Australců, že pro ně jsou děti stejně jako žena cenným
vlastnictvím; pomáhají jim velmi brzy na lovu a při sbírání rostlin, rozmnožujíce jejich
moc. Otec je na ně hrdý, byť mělo u něho vlastnictví stále ještě větší váhu než otectví.
Jakmile pak muž bohatne, pomýšlí na to, aby svůj majetek zanechal dětem z masa svého a krve
své; legitimní děti zanechati je hlavním úkolem manželství v epoše rodinné. Ale vedle toho
se vzrůstem kultury stává se stále obtížnější i výchova dětí, která v primitivních poměrech
děla se zcela nepozorovatelně. Je tudíž přirozeno, že toto břemeno chce muž vzíti na sebe
jen tehdy, když jest jeho příčinou, a že si dává pozor, aby ho nenesl za někoho jiného, kdo
snad jej dokonce přelstil.Jak jsme však řekli, bylo nové láscetěžce zápasiti s původním
stavem.Prvotní, přirozené vlastnosti lásky, fysické pudy — volnosnubný
(nikoli jednosnubný) pud pohlavní, pud mateřský, vlastnická žárlivost a snad ještě obranný
pud ženský — ty a jen ty jsou člověku vrozeny a jsou zároveň dědičné s hlediska
biologického. Jsou biologickým základem pohlavního života. Všecky ostatní vlastnosti lásky
jsou druhotné povahy, jsou získány s postupem kultury, nejsou vrozené ani dědičné, jsou to
kulturní vymoženosti (dobré nebo špatné), které tradice přenáší a roznáší: pohlavní stud,
smysl pro cudnost, pohlavní žárlivost, smysl pro ploditelství a láska osobní čili
romantická.Tyto dvě skupiny milostných vlastností jsou částečně ve stálém rozporu. Druhotné,
kulturní vlastnosti lásky, zušlechťují sice podle všeobecného stavu společnosti přirozené
pudy, ale často je také potlačují. Dosavadní vývoj civilisovaného lidstva znamenal nejen
zápas mezi utiskovanými a utiskujícími, vykořisťovanými a vykořisťujícími, nýbrž také zápas
mezi člověkem přírodním a člověkem kulturním. A jako v tomto vývoji stále znova hlásí se o
slovo spravedlnost a tlačí vývoj k rovnoprávnosti všech, tak také příroda lidská v něm vždy
znova, za každé příznivé situace, vítězně proráží silnou kulturní skořápku a domáhá se
svých práv. Proto, zejména v epoše rodinné, nalezneme několikráte pohlavní poměry, které
vyvolávají v nás naléhavě obraz lásky primitivní v celé její přirozené nahotě.V celém vývoji rodinné epochy najdeme nesčetné podrobnosti, připomínající lásku z dob
primitivních.Neznalost studu potkáme vedle přísné stoudnosti až hluboko do
středověku.V zahradách a na polích Římanů stávala často socha boha Priapa[1]se vztyčeným pohlavním údem jako symbol plodnosti a ochrana před zloději.
Mladým nevěstám bylo při svatbě jezditi na pohlavním údu zvláštního božstva. Z Bible víme,
že Absalon veřejně souložil se ženami svého otce Davida na střeše jeho domu, aby ukázal
lidu, že se ujal domácnosti svého otce. Podle Homéra dcery královské koupaly a mastmi
natíraly cizí hosty. Ještě v pozdním Řecku byly při průvodech nošeny velké obrazy falické
jako symboly plodnosti. V středověkém Německu spali lidé v chatrčích i zámcích úplně nazí a
zejména v malých domácnostech mnoho lidí v téže ložnici a obyčejně několik na jednom lůžku.
Toliko ženy ponechávaly si i na noc jednu část svého oděvu: okrasu hlavy se širokými
stuhami. Jistý polský důstojník, který v roce 1658 přišel s pomocným sborem do Dánska,
vypravoval, kterak všichni lidé v zemi chodí nazí spát. Na otázku, zda se nestydí v jeho
přítomnosti bez rozdílu pohlaví se svlékati, odpověděli, že za to, co bůh stvořil, netřeba
se styděti nikomu; ostatně, že i plátno, které po celý den věrně tělu sloužilo, potřebuje
si aspoň v noci odpočinouti. Lázeňský život v 15. století, o němž později bude v tomto
spise pojednáno podrobněji, vynikal značnou neznalostí studu: lázní používali muži a ženy
zároveň a vedli si tu náramně volně. Nosili-li tu a tam muži v koupeli jakousi stydkou
pásku, ženy byly tu úplně nahé, a zase jen náhrdelník a okrasa hlavy je pokrývaly. Z
přečetných obrazů i kreseb z té doby, vážných i satirických, můžeme se o tom snadno
přesvědčiti. Pověstny svou malou cudností jsou dekorativní okrasy gotických dómů (chrliče,
hlavice sloupů atd.), ale ještě karakterističtější pro naivní názor středověký jsou tvary a
názvy drobného pečiva, žemlí, preclíků atd., jemuž po staletí dávali pekaři různé oplzlé
podoby a jehož stejně oplzlá jména byla denně naprosto klidně vyslovována všemi počestnými
lidmi světskými i duchovními, otci rodin, matkami i pannami.Také na cudnost si lidé jen pomalu zvykali. Platila všeobecně jen pro ženu, nikoli pro
muže, ale také pro ženu nikoli za všech okolností. Bochumské právo ženské určovalo, že muž,
který má manželskou ženu a nemůže konati její ženské právo, má ji dodati svému sousedovi.
Benker Heiderecht dodává k tomu s bezděčným humorem, že muž má se pak své ženy ujmouti,
domů ji donésti, pěkně položiti a jí pečené kuře a konvici vína předložiti. Zákonem uznáno
bylo toto manželčino právo na nemanželské snoubení ovšem jen pro případ manželovy
neschopnosti. Ve svém traktátu o manželském životě prohlásil ještě Luther, že žena, jejíž
muž nezpůsobilý jest, může od něho žádati, aby s jeho svolením mohla míti tajné manželství
s jeho bratrem nebo nejbližším přítelem.Muž měl v rodinné epoše téměř všude k disposiciprostituci, kterou
dlužno považovati za jeden podstatný znak této doby společenské. Ve středověku platily
„ženské domy“ za zřízení nutné a samozřejmé pro život městský, a nemanželský život pohlavní
v nich nebyl nikterak považován za nemravný. Nejen úřady světské, nýbrž tu a tam i
biskupové, ba v Římě sám papež, brali dávky z nevěstinců. V 16. století měla papežská
komora ze svých bordelů někdy až 20.000 dukátů. Také mohučský arcibiskup měl příjmy z
nevěstince; v roce 1442 stěžoval si, že mu město konkurencí ubližuje. Rovněž biskup
štrasburský zřídil r. 1309 nevěstinec. Biskup würzburský dal hrabatům von Henneberg jako
maršálům biskupství würzburskýnevěstinec v léno. U jiných národů
rodinné epochy byly to hetéry, které se těšily zvláštní úctě a byly více váženy než rodinné
ženy. V Habeši měly kurtisány vysoké postavení na dvoře královském; byla jim dokonce
svěřována vláda nad některým městem nebo některou provincií. Zákonné manželky byly hrdy na
to, že měly četné kurtisány na svém dvoře a žily s nimi v poměru velmi důvěrném. Indické
bajadery těšily se mnoha výsadám, měly čestný titul begum (urozených dam), a když Budha
přišel do Vesali, ubytoval se u nejčelnější bajadery, ač magistrát města přel se s ní o
tuto čest. Japonské dívky jen získávají tím, když nějaký rok pobyly v nevěstinci a
podporovaly ze svého výdělku své rodiče nebo milence. Styk s nevěstkami posuzován byl dříve
všeobecně jako manželství na čas; příslušné formality byly pravidelně vykonávány jako
dozvuk mateřskoprávních poměrů. V Athenách prokazovány byly některým heterám královské
pocty a mnohým zřizovány veřejné sochy. Jak prostituce byla spojena s náboženstvím, o tom
psali jsme podrobněji v předešlém svazku. V Babyloně bylo každé ženě v zemi, ať byla
kteréhokoli stavu, jednou za života posaditi se na oltář Mylitty, bohyně lásky, a vzdáti se
prvnímu cizinci, příchozímu, který jí hodil do klína peníz; tato mzda byla obětována
bohyni. (Herodot.)*Láska romantická, když se po prvé objevila, zmocňovala se národů
náhle a bouřlivě jako kouzlo, které uchopilo nejprve vyšší stavy, pak zaniklo, aby později
stalo se normálním a všeobecně rozšířeným zjevem lidového života milostného. Tak tomu bylo
u Hellenů, kde nemálo vyvolalo romantickou lásku řecké nadšení pro krásu lidského těla.
Řecká paní žila jako vězeň, uzavřena v gynaikeion, neměla vzdělání ani styku s ostatními
muži. Nejsouc vzdělanější než služka, byla příliš méněcenná, než aby mohla vzbuditi v muži
hlubší a trvalejší cit milostný. Milostná žádostivost mužů obracela se tudíž k hetérám,
které jako Aspasia, Phryné, Lais spojovaly krásu s velkým vzděláním, se světáckostí a
uměnímilovností a jevily se mužům jako ideál svobodného a rovnocenného ženství.*Ale ještě více než k hetérám směřovala romantická láska u Řeků — k muži. Tato „řecká
láska“ vznikla při gymnastických cvičeních v palestrách a gymnasiích a rozšířila se tak
všeobecně, že se stala samozřejmou a platila za přirozenou, jsouc nejlepšími mysliteli a
filosofy schvalována a provozována. Nejzvláštnější však jest, že tato homosexuelní láska
přijala všecky povahové rysy normální lásky romantické: vášnivou oddanost, smyslné opojení,
zuřivou žárlivost, noční prodlévání u dveří milovaného, něžné laškování, žhavou touhu po
nepřítomném atd. —Po pádu starověkého světa objevili se v popředí dějin noví národové, živly zejména
germánské, prožívající pozdní epochu příbuzenskou. Prodělaly po stěhování národů rannou
dobu rodinnou a ve středověku octly se na vrcholu této epochy, poznávajíce první květy
romantické lásky. Měla tu zvláštní povahu především vlivem církve.Ve 12. století prosadila církev úplné a trvalé jednomanželství, jeho nerozlučitelnost,
odsouzení každého pohlavního styku jí neposvěceného. I pohlavní styk v manželství platil,
ne-li za hříšný, aspoň za nečistý a nízký. Ženou přišlo na svět podle bible všecko zlo,
byla považována za bytost hříšnou a podřadnou. Ale, jak jsme naznačili, vznik romantické
lásky tím nebyl zamezen. S počátku, v písních provencalských trubadurů, potulných
minstrelů, německých minnesängrů, jest žena považována za ideální bytost, ke které je
dovoleno blížiti se jen s úctou, podobnou zbožňování. Wolfram von Eschenbach[2]vyslovil to na příklad těmito verši:Kdybych se holou rukou byl
jejího roucha dotknout směl,
na věky byl bych dosti měl.
Z ctné bázně jsem se toho vzdal
a sobě nevěren se stal.Ale takové platonské a plaché blouznění nemohlo trvati dlouho. „Paní Venuše“ stala se
všemocnou, páni světští i duchovní, císař i papež, prostý rytíř i básník počali se jí
kořiti jako své velitelce. Ale nesloužil rytíř své nevěstě; šlo téměř vždycky o lásku k
vdané paní. Rytířské služby neprokazoval muž láskou nyní své vlastní manželce, nýbrž ženě
druhého: také nyní láska a manželství docela se rozešly, a celé to blouznění bylo opřeno o
dráždivé půvaby zakázaného ovoce. V těchto tajných poměrech, pronásledovaných čmuchálky,
brzy omrzelo muže i ženy pouhé zbožňování a toužení, a poslední cíl touhy byl upřímně
doznáván, rytíř sloužil své dámě za milostnou odměnu, velmi již neplatonskou.Tato erotická vlna však pod tlakem církve nemohla se volně vybouřiti; nestala se hybnou
silou zdravého úsilí o životní radost, nýbrž byla zkalena bezuzdností a hrubostí a stala se
nakonec zdrojem neřesti a nepřirozeného, epidemického šílenství milostného. A souběžně s
tímto úpadkovým zjevem vnikalo úpadkové rozkošnictví i do života klášterního: vznikaly
dvojité kláštery, totiž kláštery mnichů těsně sousedící s kláštery jeptišek, a v nich místo
zbožnosti a učenosti zavládla pokrytecká lenost a smilnost. V šestnáctém věku skončila tato
erotická horečka, přišla reformace, církev a stát chopily se opět otěží a zaváděly znova
svůj pořádek.Příznačno jest, že ve vyvinuté epoše rodinné objevuje se milostná vášeň, romantická
láska všude jako zjev hodně cizí,episodickynebo ve formě zbloudilé,
nepodobna individuelní lásce dnešní. Tak počátky romantické lásky u Římanů brzy zanikly v
přívalu dravé smyslnosti a hýřivosti, v Řecku počavše kultem héter skončily epidemií
homosexuelní, v Indii a v evropském středověku znamenaly jen krátkou episodu, rovněž
epidemickou, a ani v Číně a Japonsku nikdy nedosáhly výše, která karakterisuje dobu naši.
Příčinou toho byla ta okolnost, že v rodinné epoše nebylo manželství osobní věcí snoubenců,
nýbrž věcí rodiny, o volbě manžela rozhodovali rodiče, zejména otec, který všeobecně
vybíral si nejbohatšího nápadníka dívčina. Ba, otec vybíral dokonce i nevěstu pro svého
syna, často ženu, kterou syn před tím vůbec nespatřil. V Řecku vdávaly se vdovy pravidelně
podle testamentárních nařízení svého zemřelého manžela, aniž dbáno bylo jejich přání. Také
v Číně viděl ženich svou nevěstu, kterou otec mu koupil, obyčejně po prvé v den zasnoubení.
Ruský dějepisec Karamsin[3]líčí kdesi svatbu takto: „Již stojí u oltáře vedle mladíka (kterého matka jí
vybrala za manžela, aniž dcera ho viděla); již skončen je posvátný obřad, a stále ještě
nespatřila svého muže, toho, který od nynějška má se státi velitelem její vůle — o sláva
tobě, matko, a tobě, dcero ctnostná, které jste vychovány ve starých slovanských mravech!“
(Jak ironicky znějí tato slova našemu dnešnímu sluchu!) Také starým Germánům nebylo
manželství spojením dvou milenců, nýbrž institucí povinností a práv nejen manželů, nýbrž i
jejich příbuzných, a sňatek poutem, které spojovalo dvé těles, navzájem vklíněných jedno do
druhého. Proto volba manžela byla důležitou věcí pro obojí příbuzenstvo. Německé námluvy až
do předchozích staletí měli ráz obchodního vyjednávání, které rod konal s rodem s velikým
zřetelem k mnoha konvencím. Manželství bylo tu věcí zralé soudnosti, nikoli náklonnosti; k
lásce nebylo zřetele. Ještě v 18. století byly ve Vídni smlouvány sňatky rodiči, zatím co
snoubenci leželi ještě v kolébce. Když nadešla smluvená doba, bylo ženichu jíti k nevěstě,
kleknouti na pravé koleno a požádati o její ruku. Dívka podle předpisu musila jej stydlavě
odkázati na své rodiče. Druhého dne pak bylo mu objeviti se před nimi v nejsvátečnějším
obleku, zdobnou řečí vysloviti účel návštěvy, často dokonce ve verších, které vyrobil
nějaký pokoutní poeta, a věc byla hotova.Tedy také v epoše rodinné, zejména v době jejího rozkvětu, bylo manželství věcí
rodinnou, v jádřehospodářskou. Vezdejší statky byly zasnubovány
vezdejším statkům, tak jako dodnes u panovnických rodin jest koruna zasnubována koruně,
nebo u našich sedláků pole polím. Muže k ženě nepřiváděla milostná touha, nýbrž nejvýše
jakási náklonnost neosobní a především vůle rodičů. Romantická láska může se však vyvinouti
jen tam, kde pohlaví mohou podle své chuti voliti, neboťjejí dobou jest doba
před sňatkem. Po sňatku mění se láska v jiné city, podle theorie v city
nebouřlivé, ale trvalé, které nazývámeláskou manželskou, podle dnešní
prakse však hyne nejčastěji vůbec. A plně rozkvésti mohla individuelní láska teprve v nové
době, kdy rodina podlehla na tolik rozkladu, že volba manžela přestala býti věcí rodiny a
stala se věcí osobní.Naznačujíce stručně namáhavou cestu, po které druhotné vlastnosti lásky ovládly
společnost, řekli jsme také, že obě skupiny milostných vlastností — vlastnosti prvotní,
přirozené, vrozené a vlastnosti druhotné, získané v kulturním vývoji — jsou částečně v
stálém rozporu, lidská příroda zápasí s umělou kulturní skořápkou, vždy znova ji
prorážejíc. To vede pak k náhlým obratům v pohlavních poměrech. Takové prudké podlehnutí
přírodě spatřujeme v renaissanci, v „galantní době“ za absolutismu, ve Francouzské
revoluci, za Direktorátu, v Prusku za Bedřicha Viléma II. atd. Primitivní láska hlásí se tu
o slovo, a mnoho podrobností připomíná primitivní poměry pohlavní.Při slavnostech, tanci, v lázních, přástevnách, nevěstincích, při mysteriích atd.
proniká původní, živočišný pud kulturním nánosem, vládne po nějakou dobu, jak u sedláků,
tak u rytířů, u měšťanů i mnichů. Samozřejmě vede k výstřednostem u těch, jimž hospodářský
blahobyt poskytuje největší volnost, u vládnoucích tříd. Tak tomu bylo u šlechty, u vladařů
za dob absolutistických. Na dvoře papeže Alexandra VI. byl hromadný akt snubní, prováděný
krásnými kurtisánami a urostlými sluhy, veřejnou podívanou pro celou dvorskou společnost.
Dokonce ani neznalost pohlavní žárlivosti nechybívá v těchto obrazech. Jest jistě téměř
neuvěřitelno, že vášeň tak strašlivá mohla by vyrůstati jen z kulturních konvencí a jen v
určitém kulturním prostředí. A přece je to pravda. Byly doby, kdy z kulturního prostředí
tato vášeň skoro vymizela. Za ancien régimu byla podle mravního zákoníka šlechtického paní
jednoho zároveň i paní druhých, a nikdo necítil se uražen ve své ješitnosti, když jeho žena
měla důvěrný poměr milostný s jiným. A ženy dovedly svým pohlavním žádostem uvolniti všecky
konvenční uzdy. Kateřina II., ruská cařice, měla komornou, která byla nazývána„eprouveuse“(zkoušečka), a které předávala k vyzkoušení oblíbence,
kteří se jí zdáli upotřebitelnými.Ahlas přírody, vzdorující všem zákonům, trestům a náboženským
příkazům, neuplatňuje se jen takovými náhlými výbuchy: hovoří svůdně a naléhavě i pod
povrchem společenského života, v pohlavním životě mimomanželském, v prostituci, v
cizoložství, v pohlavních stycích nenormálních atd. Pohlavní morálka v každé době je
morálkou, proti které jest nejvíce hřešeno, třeba že, nebo, lépe řečeno, právě proto, že je
to vždy morálka určité doby a třídy, určitého prostředí, morálka přechodní a z dobré
polovice nepřirozená.Tento přehled vývoje lásky v epoše rodinné třeba nám ještě doplniti obrazem postavení
ženina, které je pro každou dobu a společnost vždy nejzávažnější a nejkarakterističtější.
Epocha rodinná liší se od epochy primitivní tím, že v ní vznikají a rozvíjejí se druhotné
vlastnosti lásky; od nové doby, která jest karakterisována tím, že lidská osobnost
uvědomuje si sebe a rozvíjí svou osobitost, liší se epocha rodinná tím, že v ní žena
všeobecně platí za bytost podřízenou a jest pod vládou mužovou.Tím ovšem nechceme podceňovati dosti značný pokrok, který se děl za této doby v poměru
mezi mužem a ženou. Nad holým pohlavním pudem z dob primitivních vytvořila se nadstavba
duchovních citů, jimiž láska byla obohacena a zušlechtena. Nicméně nelze popříti, že v
epoše rodinné nebyla žena vážena jako osoba, nikoli jako samoúčelná bytost, nýbrž jen jako
prostředek života mužova. Žena nemohla se v této době státi ještě všeobecně osobností, byla
jen hospodyní mužovou, roditelkoujehodětí,jehodědiců. Byla jeho společnicí a měla za úkol zaháněti od něho stíny starostí, byla na světě
k vůli muži. Vždyť byla dokonce stvořena z jeho žebra. Muž byl její pán a velitel,
zákonodárce, na jeho straně bylo i právo. Při sňatku přechází z poručnictví otcova do
poručnictví mužova, skládá slib poslušnosti, zaměňuje své jméno za jméno mužovo a jest od
té chvíle nástrojem jeho vůle.Povaha ženina byla utvářena podle mužovy vůle. Aby mohla býti snadněji ovládána, byla
ponechávána v nezkušenosti a nevědomosti, byla počestnou, poslušnou, pokornou, plachou;
měla-li býti zkrátka podle vkusu mužova, musela míti všecka p tak zvaného „ženství“.Ale panování mužovo mělo i svůj rub. Jako všecko, co jest zotročeno, zvrhla se i žena a
přijala druhotné vlastnosti povahové, které muži jeho převahu velmi otrávily. Poněvadž on
měl moc, stala se ona lstivou, úskočnou, prolhanou; poněvadž byla jí zakázána každá větší
činnost, stala se malichernou, žvanivou, bolestínskou a plačtivou; poněvadž musela býti
nezkušenou a nevědomou, nebyla muži rovnocennou společnicí, aduchovní propast
rozdělila ty, kdož byli spolu spojeni nerozlučnou monogamií. Majíce zájmy
velmi různé, žili manželé všeobecně vedle sebe bez hlubšího porozumění vzájemného a, jak to
zříme dosud v hojné míře ve všech domácnostech, ovládaných duchem rodinné epochy, jejich
poměr podobal se skryté válce, ve které žena podle theorie a zákona byla předem poražena,
ve skutečnosti však muž býval zřídka skutečným vítězem. A hospodářsky nesamostatná žena
zůstávala pravidelně věčným břemenem na mužových bedrech, ať poměr jeho k ní jakkoliv se
měnil.V indickém zákoníku Manu čteme: „Žena je příčina veškeré nečesti, žena je příčina
nepřátelství. Žena sloužiš muži po celý život a zůstaniž mu i po jeho smrti věrna; dokonce
tehdy, kdyby ji klamal, kdyby jinou miloval a byl beze všech dobrých vlastností, jest dobré
ženě nicméně uctívati jej, jako kdyby bohem byl; ani v životě, ani ve smrti nesmí se
vzbuzovati jeho nelibost.“ A brahmanský klerikalism dovršil skutkem toto dílo nenávisti k
ženě, když zavedlsuttee, t. j. upálení živé vdovy na hranici mrtvého
manžela.Ani klasický starověk řecký a římský neměl v nitru svém názorů na ženu mnohem lepších. Aristoteles[4]nazval ženu omylem přírody a stavěl ji v čelo oblud. Euripides[5]považoval muže za cennějšího tisíce žen. Thukydides[6]vyjadřoval velmi jasně názor rodinné epochy průpovědí: Nejlepší žena je ta, o
které nelze ani v dobrém ani ve zlém mluviti. Hovořil-li Athéňan o své rodině, říkal vždytekna kai gynaikes, děti a ženy, dávaje vždy a zjevně přednost
dětem před ženou. Synům dávána byla přednost před dcerami, poněvadž ze syna stala se pak
samostatná osobnost, kdežto dcera přecházela z poddanství rodinného do poddanství
manželského. Jistý řecký básník karakterisoval monogamické manželství patriarchální
aforismem, který dodnes neztratil mnoho ze své povšechné pravdivosti: „Manželství poskytuje
jen dvé šťastných dnů: den, kdy muž po prvé tiskne ženu ke svému srdci, a den, kdy ji klade
do hrobu“. A římské přísloví pravilo, že žena je dobrá tolikoin thalamo vel in
tumulo, v posteli nebo hrobě.Starověk považoval namnoze manželství za nutné zlo, za břemeno, jehož účelem byly
legitimní děti, které však neposkytovalo radosti, protože žena-matka byla nevzdělaný tvor. Demosthenes[7]prohlásil ve své řeči k athenskému lidu: Hetéry máme pro radost, souložnice pro
denní pěstování těla a manželky pro plození plnoprávných dětí a jako spolehlivé strážkyně
domova. A podobně Plato v Symposiu praví: Nikoli dobrovolně a z přirozené povahy, nýbrž
nuceni zákonem podrobujeme se ženění a plození dětí. A stejně i v Římě, již v prvních
dobách (r. 132 př. Kr.), prohlásil censor Q. Metellus, vysoký úředník veřejně: Kdybychom
mohli žíti bez žen jako státní občané, rádi bychom se všichni zbavili tohoto břemene.Podobné názory měli i jiní národové rodinné epochy. Při svatebních obřadech ve starém
Rusku, uchopil otec nový karabáč, udeřil jím lehce svou dceru řka, že to činí naposled,
načež odevzdal karabáč ženichovi. Karabáč visel také ve středověku nad ložem vdané
Angličanky. V Chorvatsku dává ženich nevěstě políček na znamení své nadvlády. V Srbsku, na
Černé Hoře, v Boce líbaly ženy ruku každému muži, kterého potkaly, i když byl mladší než
ony; políbiti ruku ženě platilo za hanbu pro muže. Bylo jí čekati, až přejde. Dodnes u
venkovského obyvatelstva i v Bosně chodívá žena několik kroků za mužem, jdou-li do práce
nebo z práce.Jaký význam měla církev pro postavení ženino v rozkvetlé epoše rodinné? Církev,
všeobecně vzato, snažila se hlavní zásady pohlavní morálky rodinné pro všecky časy
potvrditi, v celku význam ženy nepovznesla a, srovnáme-li na př. její doby s dobou římského
císařství, dokonce význam ženy ještě více znehodnotila. Křesťanství učinilo ženu rovnu
muži, ale jen theoreticky, na onom světe, nikoli v praksi světa vezdejšího. Zatím co dříve
zdůrazňovány byly mužské cnosti, statečnost, velkodušnost, hrdost, velebilo křesťanství
cnosti ženské, lásku, pokoru, mírnost, odříkání; vážnost ženy vrostla i kultem mariánským,
a existence ženy jakož i existence dětí stala se zaručenější nerozlučitelností manželství.
Ale, co získala žena trvalým jednomanželstvím, bylo na druhé straně vyváženo jejím
doživotním zotročením ve prospěch silnějšího muže, a co získávala mariánským kultem, bylo
zároveň ničeno učením o duchovních krásách celibátu a ohavnosti lásky pohlavní i vírou v
čarodějnice, kterou církev přivedla k rozkvětu, zahanbujícímu všecky pověry národů
přírodních.Co načaly filosofické školy novoplatonská a pythagorejská v pozdním starověku klasickém,
vyhlašujíce tělo a jeho vášně za nečisté a opovržení hodné, to bylo křesťanstvím přivedeno
k nesmyslným a nepřirozeným koncům, představujíc pohlavní „čistotu“ za nejdůležitější cnost
a většinu církevních nařízení zahrocujíc proti hříchům smyslným. Kdežto klasický starověk
neviděl v plození nic jiného než přirozený a významný děj, který zaručuje lidstvu
existenci, trvání a rozmnožování, mluvil o věcech pohlavních s prostotou stejně klidnou a
vážnou jako o věcech státních, o umění, vědě nebo i všedních starostech života, vynořil se
křesťanstvím pokrytecký a škarohlídský duch, spatřující hříšnost ve světských radostech a
znešvařující především lásku mezi mužem a ženou znamením potupy. Tak se stalo, že pohlavní
pud, který nejen udržuje náš druh, ale, jak praví Darwin, zušlechtil také všecky druhy
rostlinné i živočišné, byl vyobcován z jasných končin života do přítmí a zkaženého vzduchu,
kde nutně se zvrhl. Pohlavní pud nebyl pravověrnému křesťanu přirozenou vlastností lidské
povahy, nýbrž důsledkem hříšného pádu prvních lidí, manželství nebylo věcí čistou, a žena
Evou počínajíc, byla původkyní všeho zla. Již tak zvaní církevní otcové považovali
panenství za nejvyšší ideál a manželství toliko za ústupek lidské slabosti. Zejména sv. Jeroným[8]byl až k směšnosti horlivý ve chvále panenství. V jeho listech čteme na př.:
„Rovněž ty, o panno nebo vdovo, proč pouštíš se s mužem v hovor tak dlouhý? Proč se
nebojíš, jsi-li s ním ponechána o samotě! Kéž potřeba břicha nebo měchýře přinutila by tě,
abys odešla a opustila toho, s kterým obcuješ volněji než s bratrem, méně stydlivě než s
manželem.“ Nebo: „Nelíbí se ti (matko), že tvoje dcera chtěla býti raději manželkou
královou (totiž boží) než manželkou vojákovou! Prokázala ti veliké dobrodiní: učinila z
tebetchýni boží.“ Středověk nenávist a opovržení k ženě ještě
stupňoval, a učinil z ní sídlo zlého ducha: sta a tisíce „čarodějnic“ zaplatilo tento blud
mukami i životem. Středověká církev nejvíce přispěla k tomu, že evropští národové učinili z
pohlavního života bahno, plné obludností, a rytířské hnutí, ani reformace nedovedly již
zlepšiti osudu ženina, aniž vynésti života pohlavního na přirozené světlo.*Jak tedy vidíme, mělo manželství v epoše rodinné přísně patriarchální ráz. Prastará
rodová organisace lidské společnosti se rozpadala. Hospodářským dědicem rodu stávala se
rodina, která dožila se v této době nejvyššího rozkvětu i mocenského vlivu; politickým
dědicem stával se pomalu stát. Rodina v prvních dobách uzavřené domácnosti je
nejdůležitější hospodářský útvar, vykonávajíc téměř všecky hospodářské funkce a sama
vyrábějíc největší část své spotřeby. V této rodině, pokud se tu ještě neprojevují zbytky
řádů mateřskoprávních, jest muž svrchovaný pán. Cizoložství ženino platí za porušení
vlastnictví, kdežto cizoložství mužovo jest beztrestné. Muž ženu si přímo kupuje, vedle
hlavní manželky mívá ještě ženy vedlejší a souložnice. V prvních dobách rodinné epochy
mnohoženství vůbec je v rozkvětu, zejména afričtí despotové mají někdy tisíce žen.Rodinná epocha dospívá k plnému rozvoji na počátku civilisace, kdy vychází z
předhistorické doby a seznamuje se s národy, kteří mají již psané dějiny. Je to doba plně
státních národů, u nichž kapitalistické hospodářství není dosud vyvinuto, Babyloňanů,
Egypťanů, Židů, Řeků (před Solonem),[9]Římanů (až do punských válek),[10]Japonců, Číňanů a středověkých národů germánsko-románských. U všech těchto
národů má mocný stát povahu státu válečného a dobyvatelského: kvete tu válka, dobývačnost,
poddanství, otroctví, vykořisťování a panství. Tento pánovitý duch mužský vládne i v
manželství a rodině. Svobodný muž vládnoucí třídy je především bojovník, státník a vlastník
otroků. Vládne v rodině jako neomezený téměř vladař i velekněz, na němž úplně závisí ženy i
děti, otroci i stáda. S výjimkou Římanů, kteří vcházejí do dějin jako národ s rodinou již
monogamickou, jeví se u všech těchto národů starověkých odklon od mnohoženství, hlavně od
polomnohoženství s jednou hlavní manželkou a mnoha souložnicemi. Trvalá monogamie nabývá
půdy.Monogamie, která se tu a tam vyskytla již u národů na nejnižším stupni kulturním, jak
jsme viděli v předešlém svazku tohoto díla, byla výjimkou vznikající z rozptýleného způsobu
života v nepříznivých končinách, z chudoby, z nouze, z nedostatku žen a snad i z ochablosti
určitých ras (monogamie z nouze). Kdežto s civilisací stává se trvalé jednomanželství
zjevem téměř všeobecným, formou manželskou, kterou mravy činí pravidelnou a předpisy státní
i náboženské nucenou.Vedle patriarchálního polomnohoženství a trvalého jednomanželství vyskytují se však v té
době u starověkých národů i rozličné manželské a snubní formy jiné, které osvětlují poněkud
minulost těchto národů, jsouce patrně zbytek předchozích vývojových stupňů. Zejména u
staroorientálních národů, Babyloňanů, Egypťanů, Arabů, Aramejců, Feničanů, Hebreů, Peršanů,
Indů, zjistilo nové badání velmirozličné manželské formy a snubní obyčeje
souběžné, jejichž původ nemůže býti z jedné doby. Několik příkladů věc aspoň
naznačí:Ve starém Egyptě byla na př. oteckoprávní manželstva, v nichž muž měl úlohu patriarchy.
Vedle nich však existovala i forma mateřskoprávní, manželstvínebt-t-pa, při němž žena byla paní v domě. Hlavně v královské
rodině pak a ve vznešených třídách rozšířeno bylo manželství mezi bratry a sestrami.
Nebt-t-pa zřejmě jest jedním dozvukem starých mateřskoprávních řádů. Za jiný dozvuk možno
považovati čestné postavení ženy ve staré říši egyptské. Z ranného starověku egyptského
zachovaly se kresby, představující muže a ženu na společném sedadle, ba i ženy jako kněžky.
Ve faraonských hrobech ze Staré říše bývá pravidelně vzpomínáno matky Faraonovy, řidčeji
otce. Ještě v Střední říši egyptské oznamovala odchod zemřelého jen matka. Nejstarší dcera
mohla se státi poručnicí dětí atd. — Mateřskoprávní formy vyskytují se také u Arabů před
islámem: manželstvíbeena, v němž muž a žena byli si úplně rovni,
mnohomužské formymota a sadiga, ba i skupinové snoubení. Všecky tyto
formy zanikly teprve za doby Mohamedovy, byvše vytlačeny patriarchálním mnohoženstvím.
Mnohomužství zanechalo vůbec četné stopy ve starém Orientě.Další vývojovou tendencí rozkvetlé epochy rodinné byla proměna manželství kupem v
manželství s věnem. Manželství kupem jako všeobecné zařízení možno v prvních dobách této
epochy zjistiti u Babyloňanů i Židů, u Řeků, Římanů i Germánů, u Číňanů atd.; rovněž však u
většiny těchto starověkých národů pozorujeme později pomalou jeho proměnu v manželství s
věnem. Děla se tak, že otcové, aby své dcery pojistily nebo je jako hlavní ženy označily na
rozdíl od pouhých souložnic, zřekli se jistého dílu kupní ceny a sami je něčím vybavili, na
př. velmi často několika otrokyněmi, které zůstaly jejich vlastnictvím i pro případ
rozvodu.Hlavní příčinou těchto změn byl ovšem zánik příbuzenských soustav. Dokud vládl
příbuzenský pořádek, byla příbuzenská organisace vedle rodiny vlastním domovem muže, ženy i
dětí; manželství dalo se snadno rozloučiti, poněvadž příbuzenstvo ujalo se vždy žen a dětí.
Když však příbuzenský pořádek zanikl, převzala rodina zaopatření žen a dětí a také všecky
výchovné povinnosti. Bylo třeba ji tudíž trvalým manželstvím upevniti. Proto stát jako
politický dědic moci příbuzenské jal se trvalé manželství podporovati svou autoritou a
chrániti svými zákony. Rodina byla jeho základem a proto spořádaný život rodinný byl v jeho
zájmu. A poněvadž stát v této době byl nejčastěji státem válečným, vystupoval často proti
mnohoženství i z důvodů vojenských: monogamie podporuje početný vzrůst obyvatelstva.
Spořádaná domácnost vyžadovala také, aby omezena byla hašteřivost žen, a proto první
manželka byla ustanovována za ženu hlavní, nejvyšší správkyní domácnosti, a ostatní ženy
stávaly se pak pouhými souložnicemi. A čím úloha hlavní ženy nabývala většího významu a
větší cti, s tím menší ochotou dávali otcové své dcery mužům již ženatým. Také nechuť žen k
mnohoženství rostla z tohoto důvodu. Zároveň však jako nezbytný průvodce nuceného
manželství objevilo se héterství a prostituce, jakož i souložení s otrokyněmi:
změnychtivost pohlavního pudu mužova mohla býti aspoň u bohatých lépe a rozmanitěji ukojena
tímto bohatým výběrem než mnohoženstvím, které mu povolovalo jen jistý počet určitých žen,
po celý život stejných, — muž snadněji dával se získati pro monogamii. Pak také bohatí muži
z vládnoucí třídy chtěli své jmění zanechati jen legitimním dětem, bylo nutno připoutati
ženu co nejvíce k manželskému loži, což prováděla nejlépe nerozlučitelná nucená monogamie a
podporovaly ranné sňatky žen. A konečně rozhodl i další důvod hospodářský:zavedením otroctví zbavena byla manželka velkého dílu své práce.
Viděli jsme v prvním svazku tohoto spisu, že na př. v Africe důležitou příčinou
mnohoženství byla potřeba rozmnožovati počet žen obstarávajících domácnost, potřeba, kterou
nejvíce pociťovaly manželky samy. Vždyť u těchto vyšších národů přírodních pouhé mletí
mouky primitivními kameny třecími pro tři až čtyři osoby vyžadovalo dne pilné práce ženiny.
Pracovní síla manželek byla však nyní nahrazována pracovní silou otrockou, ve větší
domácnosti bylo otroků a otrokyň třeba, nikoli již mnoha manželek, a proto také muž,
ohlížeje se po manželce, nehledal již koupiti dobrou a nezbytnou sílu pracovní, nýbrž
především matku svých legitimních dětí a správkyni domácnosti, za kterou nebyl již také tak
ochoten dáti kupní cenu, očekávaje naopak od ní věno.Samozřejmo, že k všeobecnému rozšíření monogamie přispěly i nové citové důsledky
kulturní, druhotné, nadorganické pocity milostné a pohlavní, které podporovaly vzrůst
individuelní lásky k jedné určité osobě.[1]Priapos— starořecký bůh plodnosti, syn Dionysa a Afrodity,
představitel pohlavní smyslnosti, byl zobrazován se vztýčeným údem svého mužství,
falem, symbolem plodivosti. Tak stávala jeho socha v zahradách, jejichž byl
ochráncem; na jejím podstavci bývaly nápisy — carmina priapeia — někdy velmi
rozpustilé.[2]Wolfram von Eschenbach— středověký rytířský básník německý
(asi 1170 — 1175), vytvořil proslulé epos středověké,Parzivala,
vedle několika básní lyrických. Měl velkolepou dikci, smělý sloh a humor.[3]KaramzinNikolaj Michajlovič — významný historik a spis.
ruský (1766 — 1826). Kolísal mezi liberálními a konservativními názory, „odkryl staré
Rusko“, vyvolal ruskou žurnalistika a ruštinu zbavil pout jazyka církevního.[4]Aristoteles— řecký filosof, největší učenec starověký (384 —
347 př. Kr.), tvůrce „první filosofie“, k níž připojil matematiku a přírodní vědy. Je
také považován za otce zoologie. Vyvrcholil antické pojetí rodiny a státu. Spisů jeho
bylo mnoho, hlavní byly nám zachovány.[5]Euripides— slavný řec. básník tragedií (480 — 406 př. Kr.),
„filosof na jevišti“. Napsal prý 92 dramat. K nejlepším patří: Médeia, Foiničanky,
Hippolytos, Bakchy a Ifigeneia na Tauridě. Vedle velkých předností mají tragedie E.
již i velké vady v umělecké komposici. E. není již básník tak harmonický, jako
Sofokles.[6]Thukydides— největší historik starověký (asi 455 — 400 př.
Kr.). Měl nezdar jako velitel loďstva a byl proto 20 let ve vyhnanství. S velikými
vědomostmi přistoupil k sepsání dějin války peloponnéské, v nichž projevil svůj
bystrý úsudek a schopnost mistrně karakterisovat vynikající osobnosti hlavně pomocí
řečí, do úst jim vkládaných.[7]Démosthenés— nejslavnější řečník attický (asi 384 — 322 př.
Kr.). Nejpověstnější jsou jeho řeči proti makedonskému králi Filipovi, který
intrikami stal se králem helenským. Odtud vznikl název „filipiky“. Jeho sloh byl
mohutný, forma nepřekonatelná; mluviti bez přípravy však nedovedl.[8]Jeroným sv.— Sophronius Eusebius Hieronymus, „církevní otec“
(asi 340 — 420) pestrého života, nejučenější a nejvýmluvnější z latinských
představitelů církve. Přeložil bibli, vulgatu, dosud církví užívanou.[9]Solon— proslulý státník, zákonodárce a básník athénský, (639
— 559 př. Kr). Volil střední cestu mezi demagogií a tyranií. Básně psal ještě jako
stařec.[10]punské války— tři veliké války mezi Římany a Karthaginci o
panství nad západním Středomořím. (264 — 149 př. Kr.).
|
KostkaNeumann_Dejiny-lasky-2.html.txt
|
Kapitola první. Středověké názory náboženské na pohlavní životAntické kořeny světových názorů náboženských. — Islám. — Pohlavní mravouka
židovská. — Názory prvotního křesťanství. — Antické hodnocení ženy u Pavla z Tarsu a
ostatní jeho názory na pohlavní život. — Další protipohlavní a protiženský vývoj
křesťanství. — „Duchovní manželství.“ — Krajní asketism Cyprianův.[1]— Mnišské ideály Tertullianovy. — Gnostikové. — Manichejci. — Asketická
perverse. — Křesťanství a prostituce. — Prostituce trestem za křesťanství. — Theofil a
Marie. — Augustinus a jeho vliv. — „Nutné zlo.“ — Co daroval světu křesťanský středověk
v oblasti pohlavní. — Čarodějnické bláznovství. — Satanism. — Joseph von Görres. —
Flagelantství. — Milostná služba rytířská. — Středověké důsledky dvojjaké morálky. —
Prostitutky jako cech. — Sociální opovržení nevěstkou.Od počátku 3. století křesťanského stálo proti sobě v jižní Evropě a západní Asii tré
světových názorů náboženských, které hlásaly podobným způsobem myšlenky zjevení, vykoupení,
askese a nesmrtelnosti: novoplatonství, křesťanství v katolickém rouše a manichejství.[2]Všecky mají svékořeny v anticea jsou výsledkem
náboženského vývoje kulturních národů, počínajíc od Persie až do Italie, který trval přes
tisíc let. Monotheistické křesťanství na podkladě Starého zákona a Evangelií, vybudované
prostředky helenské spekulace a etiky (Harnack),[3]bylo největším kulturním činitelem středověkým na Západě a ve velké části
Orientu. Teprve od století 7., od té doby, kdy prorok Muhammed 14. září 622 odešel z Mekky
do Mediny, druhé náboženství monotheistické,islam, pozměněná nauka
židovsko-křesťanská, počalo se mocně šířiti po starém světě kulturním, od hranic Číny a
Indie až do Španělska a do Západní, Východní a Střední Afriky. Pohleďme, co tato dvě veliká
náboženství soudila o věcech pohlavních.Dnešnímu theologickému a historicko-filologickému bádání znamenákřesťanství
neodlučitelnou součástku antiky, neboť jen antika mohla učiniti z palestinské
sekty světové náboženství a jen z antiky mohlo křesťanství přijati zvláštní myšlenky, které
mají dodnes jistou působivost. Při tom však nesmíme zapomenouti, že tyto antické vlivy
mohly se zmocniti věci teprve za Apoštolů a při vzniku křesťanských dogmat, kultu a církve,
kdežto prvotní křesťanství má své kořeny v židovství a přímo vyznává židovské učení o
jednotě božské bytosti a lásce k bližnímu. (Marek 12, 28 — 34.) Srovnáváme-li tudíž
pohlavní názory prvotního křesťanství s pohlavními názory křesťanství pohelenštělého, které
počalo se vytvářeti za Apoštolů, zpozorujeme veliké rozdíly a shledáme, že pohlavní
mravouka prvotního křesťanství jest příbuznější pohlavní mravouce židovské než pohlavní
mravouce pozdějšího křesťanství. Pohlavní názory židovské byly také v celku mnohem
zdravější a ušlechtilejší než názory helenské, a proto také prvotní křesťanství
nepředpojatě oceňuje a přirozeně chápe pohlavní život.Pomineme-li menší sekty, seznáme, žepohlavní mravouka židovskájest ducha naprosto neasketického. Židé považovali vždy pohlavní styk za věc přirozenou a
posvátnou; trvalá pohlavní abstinence byla jim proti příkazu božímu. Svobodným ukládalo
židovství zprvu poměrnou pohlavní abstinenci až do sňatku, který ovšem děl se u mužů již v
16. — 20. roce a u žen ještě dříve; také ženaté přidržovalo k jisté zdrželivosti,
prohlašujíc dny půstu, smutku a silné práce duševní za dny pohlavního klidu. Práce byla
Židům také prostředkem k překonání pohlavní fantasie u mužů i žen. Poněvadž tu vládl
rozhodný patriarchát, nelze mluviti o stejných právech ženy; přesto však nežila žena u Židů
nikdy v takovém harémovém nevolnictví jako u Řeků nebo pozdějších moslimů. Židovská žena,
třebaže byla považována za tvora podřízeného muži, a zákonné mnohoženství nebylo ještě
hluboko ve středověku považováno za nic nepřístojného, zúčastňovala se přece mužského
konání. K prostituci měli Židé stanovisko odmítavé, později však také u nich prostituce
kvetla a organisovala se pod vlivem prostituce helenské a římské. V talmudu mluví se o
ulici nevěstek, což ovšem neznamená, že tu běželo o prostituci úředně kasernovanou: podle
orientálního zvyku ještě dnes stahují se jednotlivá řemesla do určité ulice. Bordely byly u
Židů asi zařízení římské: často se dělo, že počestné ženy židovské byly Římany násilně
přiváděny do nevěstinců, jako později křesťanky, u nichž bylo toho užíváno jako trestu za
to, že se nechtěly odříci křesťanské víry.V talmudu vypravuje se o nevěstce, která žila v „pevnostech u moře“ a požadovala jako
mzdu 400 zlaťáků a to předem. Její hosté musili často čekati v předpokojích, a služka je
ohlašovala. Byl-li však muži vstup dovolen, připravila sedmero postelí, šestero ze stříbra,
jednu ze zlata, vždy mezi dvě postele postavila stříbrný žebřík, jehož nejhořejší stupeň
byl zlatý, a na ten se posadila. Návštěvníku však v posledním okamžiku přijde na mysl boží
zákon a odolá svůdnému svádění. Jiná nevěstka, rovněž z námořního města, dostává mzdou
pytlík denarů; jde se k ní přes sedm řek. I obyčejné nevěstky dostávají velké dary, ale
mnohá považuje je za nepatrné a posmívá se mzdě tak ubohé. Tak člověk, který holky pěstuje,
utratí jmění, až mu zbude jen na kus chleba, který jest jeho jedinou potravou. Není-li
peněz, dají synka za holku a dcerku prodají za víno a pití… Řecká prostituce kvetla v
Jerusalemě v době helenské a také prostituce homosexuelní rozmohla se u Židů patrně vlivem
řecko-římským. (Bloch.)V takovém prostředí vynořilo seprvotní křesťanství, vycházejíc
zřetelně ze židovského cítění a hodnocení.Z Ježíšových[4]výroků nelze jediného jmenovati, který by věci pohlavní odsuzoval jako hříšné a
nečisté. „Žena, když rodí, zármutek má, nebo přišla hodina její: ale když porodí děťátko,
již nepamatuje na soužení pro radost, protože se narodil člověk na svět“ (Jan 16, 21). A
známé: „Nechte dítek přijíti ke mně a nebraňte jim, neboť takovýchť jest království boží“
(Marek 10, 14). Radost ze skutečnosti, že člověk přišel na svět, a radost z dětí
předpokládá kladný poměr k pohlavnímu životu a nepředpojatý názor na ženu jako přirozenou
družku mužovu. Ze všech čtyřech evangelistů možno vybrati příklady určitého oceňování ženy
jako hodné poučení, jako samostatné osobnosti, která má býti účastna myšlenkového a
náboženského života mužů. Prvotní křesťanství ani zde nepřinášelo však něco nového a zcela
svého, neboť podobné názory v době Ježíšově panovaly i v jiných kruzích a sektách
židovských. I v talmudu čteme ostatně, že rabbi Meir míval v sobotu večer přednášky, na
které chodily i ženy.Podobně bylo tomu s názory na manželství a cizoložství. U Matouše (19, 3 — 9) čteme: „I
přistoupili k němu farizeové, pokoušejího ho a řkouce jemu: Sluší-li člověku propustiti
manželku svou z kterékoli příčiny? On pak odpovídaje, řekl jim: Což jste nečtli, že ten,
kterýž stvořil na počátku muže a ženu, učinil je? A řekl: Protož opustí člověk otce i matku
a připojí se k manželce své, i budou dva jedno tělo. A tak již nejsou dva, ale jedno tělo.
A protož, což bůh spojil, člověk nerozlučuj. Řekli jemu: Proč tedy Mojžíš rozkazuje dáti
lístek rozloučení a propustiti ji? Dí jim: Mojžíš dopustil vám propouštěti manželky vaše
pro tvrdost srdce vašeho, ale s počátku nebylo tak. Protož pravím vám: Že kdožkoli
propustil by manželku svou (pro smilství) a jinou pojme, cizoloží, i kdož propuštěnou
pojme, cizoloží.“ (Podobně Matouš 5, 31 — 32, Marek 10, 2 — 12, Lukáš 16, 18.) Starozákonní
podklad těchto vývodů jest v Deuteronomiu (páté knize Mojžíšově 24, 1): „Pojal-li by muž
ženu a byl by manželem jejím, přihodilo-li by se pak, že by nenašla milosti před očima jeho
pro nějakou mrzkost, kterouž by nalezl u ní, i napsal by jí lístek zapuzení a dal v ruce
její a vyhnal by ji z domu svého.“ O tato slova bible veden byl za doby Ježíšovy veliký
spor mezi školou rabbiho Šammaje, která hájila výklad přísnější, a školou rabbiho Hillela,
která byla liberálnější. Šammajovi značila slova „něco hanebného“ jen smilstvo a
kurevnictví, kdežto rabbi Hillel vykládal je v širším smyslu jako také jiné nepříjemné
vlastnosti. Farizeové chtěli patrně poznati názor Ježíšův, který však „božský“ zákon
postavil nad lidský, jen pro tvrdost lidského srdce vzniklý. Ze slov Ježíšových jde ostatně
na jevo, že připouštěl rozvod pro cizoložství (mimomanželský styk pohlavní, prostituci) a
shovívavě vysvětloval poměry zákon Mojžíšův. Ideálem prvotního křesťanství bylo manželství
jako svazek, hluboce založený na vzájemných citech za účelem trvalého spolubydlení. Ale
praví-li evangelium: „Kdož by pohleděl na ženu ku požádání jí, již zcizoložil s ní v srdci
svém“ (Matouš 5, 28), jest i to názor čistě židovský, který najdeme o 150 let asi dříve v
žalmu Šalamounově: „Svýma očima hovoří ke každé ženě o hříšné dohodě“, i v starozákonném:
„Nepožádáš manželky bližního svého.“ V talmudu považují rabíni za cizoložství, když muž
nebo žena v době soulože myslí v srdci svém na jinou osobu, a rabbi Šešeth dí: „Kdo
pozoruje třeba jen malíček ženy, aby měl smyslný požitek, neliší se mravně ničím od
cizoložníka.“ Pro osoby svobodné před manželstvím byla cudnost u Židů samozřejmým
požadavkem a právě u Židů vyskytuje se tento poměrně ostře vyslovený požadavek po prvé.
Poměrná abstinence pohlavní, o kterou tu běželo, neměla však nic společného s askesí,
kterou teprve řecké vlivy zanesly do osamocených židovských sekt. Ani v evangeliích
nenajdeme ji všeobecně doporučenu. Velmi sporné v tomto směru místo u Matouše (19, 10 —
12), konec citovaného dialogu o cizoložství, zní: „Řekli jemu učedlníci jeho: Poněvadž je
taková pře s manželkou, není dobré ženiti se. On pak řekl jim: Ne všichniť chápají slova
toho, ale ti, jimž jest dáno. Jsouť zajisté panicové, kteříž se tak z života matky zrodili,
a jsouť panicové, kteříž učiněni jsou od lidí, a jsouť panicové, kteří se sami v panictví
oddali pro království nebeské. Kdo může pochopiti, pochop.“ Možno rozuměti této řeči různě,
nelze z ní vyčísti myšlenku všeobecné askese. Výjimky zdůrazňuje Ježíš učedníkům svým,
nikoli všeobecné pravidlo, kterého se lekali. Vyzdvihuje dobrovolnou pohlavní zdrželivost
těch, kteří se chtějí nerušeně věnovati božským věcem. „Co mám činiti? Můj duch visí na
hoře, nechť svět udržují jiní!“ volá Ben Azzaj v talmudu. A u Izaiáše (56, 4 — 5) čteme o
eunuších: „Nebo toto praví Hospodin o kleštěncích, kteříž by ostříhali sobot mých a zvolili
to, což mi se líbí, a drželi smlouvu mou: Že dám jim v domě svém a mezi zdmi svými místo a
jméno lepší nežli synů a dcer. Jméno věčné dám jim, kteréž nebude vyhlazeno.“Tedy také ani tento názor nebyl Židovstvu cizí. Skutečnou kastraci Židé však zavrhovali,
a nemožno souditi ani, že o ni šlo Ježíšovi, třebaže evangelia líčí jeho život jako život
bez pohlavního zájmu. Židovským názorům odpovídá také mínění evangelické, že mrtví, až
vstanou z mrtvých, budou bez pohlaví jako andělé, neboť také v talmudu čteme: „Na onom
světě odpadne všecko pozemské, nebude jídla ani pití, nebude plodnosti ani rozmnožování,
nýbrž spravedliví usednou a zaradují se v lesku božím zcela jako andělé.“ Tedy opak učení
Muhamedova, který svým věřícím poskytuje v ráji skutečné panny krásné.K prostituci a mimomanželskému styku pohlavnímu byl poměr prvotního křesťanství lidsky
nepředpojatý. Citujeme známá místa z evangelií:„Prosil ho pak jeden z farizeů, aby jedl s ním. Pročež všed do domu toho farizea,
posadil se za stůl. A aj, žena v městě, kteráž byla hříšnice, zvěděvši, že by seděl za
stolem v domě farizea; přinesla nádobu alabastrovou masti. A stojíc ze zadu u noh jeho s
pláčem, počala slzami smáčeti nohy jeho a vlasy hlavy své vytírala a líbala nohy jeho a
mastí mazala. Uzřev to pak farizeus, kterýž ho byl pozval, řekl sám k sobě tak: Byť tento
byl prorok, vědělť by, která a jaká jest to žena, kteráž se ho dotýká; nebo hříšnice jest.
I odpověděv Ježíš, dí jemu: Šimone, mámť něco povědíti. A on řekl: Mistře, pověz. Dva
dlužníky měl nějaký věřitel. Jeden dlužen byl pět set peněz, a druhý padesát. A když
neměli, odkud by zaplatili, odpustil oběma. Pověziš tedy, kterj z nich více bude jej
milovati? I odpověděv Šimon, řekl: Mám za to, že ten, kterémuž více odpustil. A on řekl
jemu: Právě jsi rozsoudil. A obrátiv se k ženě, řekl Šimonovi: Vidíš tuto ženu? Všel jsem
do domu tvého, vody nohám mým nepodal jsi, ale tato slzami smáčela nohy mé a vlasy hlavy
své vytřela. Nepolíbil jsi mne, ale tato, jakž jsem všel, nepřestala líbati noh mých.
Olejem hlavy mé nepomazal jsi, ale tato mastí mazala nohy mé. Protož pravím tobě:
Odpuštěniť jsou jí hříchové mnozí, neboť milovala mnoho. Komuť se pak málo odpouští, málo
miluje. I řekl jí: Odpuštěniť jsou tobě hříchové. Tedy počali, kteříž tu spolu seděli za
stolem, říci sami mezi sebou: Kdo jest tento, kterýž i hříchy odpouští? I řekl ženě: Víra
tvá tebe k spasení přivedla. Jdiž v pokoji.“ (Lukáš 7, 36 — 50.)Dí jim Ježíš: „Amen, pravím vám, že publikáni a nevěstky předcházejí vás do království
božího. Nebo přišel k vám Jan cestou spravedlnosti, a nevěřili jste mu, ale publikáni a
nevěstky uvěřili jemu…“ (Matouš 21, 21 — 32.)I přivedli k němu zákonníci a farizeové ženu v cizoložství popadenou a postavivše ji v
prostředku, řekli jemu: „Mistře tato žena jest postižena při skutku, když cizoložila. A v
zákoně Mojžíš přikázal nám takové kamenovati. Ty pak co pravíš?“ A to řekli, pokoušejíce
ho, aby jej mohli obžalovati. Ježíš pak skloniv se dolů, prstem psal na zemi. A když se
nepřestávali otazovati jeho, zdvihl se a řekl jim: „Kdo jest z vás bez hříchu, nejprv hoď
na ni kamenem.“ A opět schýliv se, psal na zemi. A oni uslyševše to a ve svědomích svých
obviněni byvše, jeden po druhém odcházeli, počavše od starších až do posledních. I zůstal
tu Ježíš sám, a ta žena uprostřed stojící. A pozdvih se Ježíš a žádného neviděv než tu
ženu, řekl jí: „Ženo, kde jsou ti, kteříž na tebe žalovali? Žádný-li tě neodsoudil?“ Kteráž
řekla: „Žádný, Pane.“ I řekl jí Ježíš: „Aniž já tebe odsuzuji. Jdiž a nehřeš více.“ (Jan 8,
3 — 11.)V těchto výrocích zdá se promlouvati hluboké pochopení pro biologické příčiny prostituce
a vědomí, že nevěstka jest obětí poměrů a není vinnější než společnost, bez níž by
neexistovala. Osvobozovací význam práce tu ovšem úplně chybí; po této stránce jsou
evangelia zcela ve vleku řecko-římského starověku s jeho odporem k práci a neřeší tudíž
nic, pomíjejíce hospodářský základ společenských poměrů. Třeba nám nejen poznati logickou
povahu pohlavního života a tím plně přisvědčiti k pohlavnímu pudu jako ke zjevu úplně
přirozenému a o sobě mravnému, třeba nám nejen poznati sociální dosah pohlavních styků a
odvoditi z něho pohlavní odpovědnost vůči jednotlivci i společenskému celku, nýbrž třeba
nám také pochopiti konečně celý a základní význam práce, t. j. výrobních poměrů pro vývoj
pohlavních styků. Teprve pak budeme schopni rozřešiti pohlavní otázku. —*Jak jsme viděli, není toho mnoho, co lze říci o pohlavní mravouce prvotního křesťanství,
úplně závislého na názorech židovských. Jádro této mravouky jeví se nám nicméně
přirozenějším a zdravějším názorů řecko-římského světa, — které však měly v křesťanství
zvítěziti nad židovstvím a učením Ježíšovým, z prostých poměrů vzešlým. Veškeren další
vývoj křesťanské ethiky pohlavní od smrti Ježíšovy až do reformace znamená soustavné
přizpůsobování prvotního křesťanství helenskému světu: křesťanství, počínajíc apoštoly,
přijímá dvojakou morálku starověkou, odpor k ženě, ocejchování věcí pohlavních jako
nečistých a pak i prostituci jako „nutné zlo“. Jakmile počali apoštolové hlásati učení
Ježíšovo řecko-římské společnosti, nabyla klasická tradice vrch nad primitivnějšími prvky
židovskými a její vliv stále se stupňoval.JižPavel z Tarsupřijímá antické hodnocení ženy jako tvora
méněcenného a odůvodňuje je prvním hříchem v ráji, kdy žena byla svedena. „Žena ať se učí,
mlčíc, ve všeliké poddanosti. Nebo ženě nedopouštím učiti, ani vládnouti nad mužem, ale aby
byla v mlčení. Adam zajisté prvé jest stvořen, potom Eva. A Adam nebyl sveden, ale žena,
svedena jsouc, příčinou přestoupení byla.“ (1. Epišt. k Timot. 2, 11 — 14.) Rozborem jeho
názorů na ženu dojdeme k úsudku, že Pavlovo hodnocení ženy je pokračování hodnocení
antického, a zdá se nám, jako bychom zase slyšeli Aristotela s jeho názorem na ženskou
bytost jako nepodařenou bytost mužskou. Podobně i Petr (1. Epišt. 3, 7) mluví o mdlejším
osudí ženském. U Pavla nalezneme také onen dualism, který pozdější filosofií řeckou byl
stále ostřeji vyhrocován, stavě „ducha“ stále rozhodněji proti „tělu“. Helensko-židovský
filosof Filon, vrstevník Pavlův, odsuzoval jako „hříšné“ všecko, co s „tělem“ souvisí, a
hlásal již učení o dědičném hříchu se všemi důsledky; a poslyšme nyní Pavla: „Víme zajisté,
že zákon jest duchovní, ale já jsem tělesný, prodaný hříchu.“ (Epišt. k Řím. 7, 14.) „Vímť
zajisté, že nepřebývá ve mně (to jest v těle mém) dobré…“ (Epišt. k Řím. 7, 18.) „Nebo což
nemožné bylo zákonu, poněvadž byl mdlý pro tělo, to způsobil Bůh, poslav Syna svého v
podobnosti těla hříchu, a příčinou hříchu odsoudil hřích na těle.“ (Epišt. k Řím. 8, 3.) Že
„hříchem na těle“ rozuměl Pavel i věci pohlavní, dokazuje jeho doporučování panického stavu
a askese, jakož i jeho pojetí manželství jako nutného zla. V 1. Epištole ke Korintským
čteme: „Dobréť by bylo člověku ženy se nedotýkati. Ale pro uvarování se smilstva jedenkaždý
manželku svou měj, a jednakaždá měj muže svého. Muž k ženě povinnou přívětivost prokazuj;
podobně též i žena k muži. Žena svého vlastního těla v moci nemá, ale muž; též podobně i
muž těla svého v moci nemá, ale žena. Nevzdalujte se jeden druhého, leč by to bylo ze
společného svolení na čas, abyste se uprázdnili k postu a modlitbě; a zase spolu se
sejděte, aby vás nepokoušel satan pro nezdrželivost vaši. Ale totoť pravím podle odpuštění,
ne podle rozkazu. Nebo chtěl bych, aby všichni lidé tak byli, jako já; ale jedenkaždý svůj
vlastní dar od Boha má, jeden, tak a jiný jinak. Pravím pak neženatým a vdovám: Dobré jest
jim, zůstali-li by tak jako já. Pakliť se nemohou zdržeti, nechať v stav manželský vstoupí;
nebo lépe jest v stav manželský vstoupiti nežli říjí trpěti… O pannách pak přikázání Páně
nemám, ale radu dávám jako ten, jemuž z milosrdenství svého Pán dal věrným býti. Zatoť pak
mám, že je to dobré pro přítomnou nouzi, že je dobré člověku tak býti. Jsi-li přivázán k
ženě, nehledej rozvázání; jsi-li prost od ženy, nehledej ženy. Pakli by ses i oženil,
nezhřešils, a vdala-li by se panna, nezhřešila, ale trápení těla míti budou takoví. Jáť pak
vám odpouštím… A tak ten, kdo vdává, dobře činí; ale kdo nevdává, činí lépe.“ (I., 7, 1 —
9, 25 — 28, 38.)V těchto výrocích není stopy samozřejmosti, kterou na manželství a přirozeném životě
pohlavním vidí výroky Ježíšovy. Pavel chce z pohlavní abstinence učinitivšeobecnýideál, o který má každý člověk se snažiti a zachovávati
jej i v manželství; jest prvním křesťanským zastáncem „duchovního manželství“, které si
rovněž vymyslila řecká filosofie.„Pakli kdo za neslušnou věc své panně pokládá pomíjení času k vdání, a tak se státi má,
učiň, jakžkoli chce, nezhřeší; nechať se žení. Ale kdož se pevně ostavil v srdci a není mu
toho nouze, ale v moci má svou vlastní vůli a to uložil v srdci svém, aby uchoval pannu
svou, dobře činí.“ (1. Epišt. ke Korint. 7, 36 — 37.) Podle pohanského vzoru vyskytovala se
podobná duchovní manželství a spojení opravdu v korintské obci křesťanské.Prostituci odsuzoval Pavel nejrozhodněji: „Pokrmové břichu náležejí, a břicho pokrmům:
Bůh pak i břicho i pokrmy zkazí; ale tělo ne smilstvu oddáno býti má, ale Pánu, a Pán tělu…
Nevíteli-liž, že těla vaše jsou údové Kristovi? Což tedy, vezma údy Kristovy, učiním je údy
nevěstky? Odstup to. Zdaliž nevíte, že kdož se připojuje k nevěstce, jedno tělo jest s ní,
neboť dí písmo: Budou dva jedno tělo. Ten pak, kdož se připojuje k Pánu, jeden duch jest s
ním. Utíkejte smilstva. Všeliký hřích, kterýžkoli učinil člověk, kromě těla jest, ale kdož
smilní, ten proti svému vlastnímu tělu hřeší.“(1. Epišt. ke Korint. 6, 13 — 18.) To bylo
hledisko čistě židovské, na kterém však Pavel nevytrval ve své snaze, aby rozšířil mocenský
vliv křesťanstva, nýbrž přijal konec konců také starý názor na prostituci jako nutné zlo, s
kterým nutno se smířiti. „Psal jsem vám v listě, abyste se nesměšovali se smilníky. Ale
nevšelijak se smilníky tohoto světa nebo s lakomci nebo s hráči nebo s modláři, sic jinak
musili byste z tohoto světa vyjíti.“ (1. Epišt. ke Korint. 5, 9 — 10.)Další dějiny křesťanské víry a církve, zrod dogmat v 2. až 4. století po Kr., znamenají
celkem stále zřetelnější zdůrazňování asketických a protipohlavních snah, nechuti k ženě a
její inferiority. V této době vzniká mnišství a asketické klášternictví. Jeden nejstarší
spis křesťanský, „Hermovi pastevci“, sepsaný propuštěncem asi r. 100 po Kr., líčí vidění
pisatelovo, jak byl „pastevcem“ v noci zanechán u dvanácti panen, které na otázku, kde má
spáti, mu odpověděly: — S námi máš spáti jako bratr, nikoli jako muž, neboť tys bratr náš,
a chceme ti napříště sloužiti, milujeme tě. — A ta, která první se zdála mezi nimi, jala se
mne líbati, a když druhé viděly, že mne líbá, počaly mne líbati také. A panny složily
spodní své šaty lněné na zemi a uložily mne ve svém středu, a nečinily nic, než že se
modlily; také já modlil se s nimi nepřetržitě. — A zůstal jsem tu až do druhé hodiny ranní
pospolu s pannami. A tu objevil se pastevec a pravil: — Nic potupného jste mu neučinily
přece? Jej se otaž, řekly. Děl jsem mu: — Pane, radost činilo mi s nimi přenocovati.Tertullian doporučoval „duchovní ženy“ všem křesťanským mužům, kteří nemohou vystačiti
bez žen, a jako nejméně nebezpečnou doporučoval jim vdovu, která je „krásná vírou, vybavená
chudobou, zapečetěná věkem.“Přihlížíme-li k polibkům a laskáním, která byla dovolena v takových asketických nocích a
„duchovních manželstvích“, jest na snadě domněnka, že v takovém „duchovním“ svazku byl asi
jen krok od asketické záliby k erotické hře a ten krok že byl často učiněn. A chlubila-li
se taková duchovní panna, že její panenství dá se vyšetřiti a dokázati, zasloužila si
nejčastěji odpovědi církevního otce Cypriana, biskupa a mučedníka kartaginského: „Ruka a
oko porodní báby neposkytují jistoty. Byla-li i panna shledána neporušenou na oné části
těla, na němž žena může býti zneuctěna, mohla přece hřešiti na jiné části těla, kteráž může
býti zprzněna, ale nikoli vyšetřena.“ Opravdu také zavdala brzy a mnohde tato „duchovní
manželství“ příčinu k veřejnému pohoršení, jsouce zřetelně zneužívána. Již ve druhé
polovině 2. století obviňován byl samosatský biskup Pavel, že má syneisakty (syneisakte =
žena žijící s duchovním), že jednu sice propustil, ale dvé kvetoucích dívek je dosud s ním
a doprovázejí jej na jeho cestách. Podobně jednali presbytéři a jahnové. Ještě ve 4.
století uprchl slavný Athanasius[5]za pronásledování křesťanů „na přímý pokyn shora“ k jedné zaslíbené panně,
dívce neobyčejně krásné, a pobyl u ní šest let. (Stöckerová.)ZmíněnýCyprianpočal první potírati „duchovní manželství“ (asi 250
po Kr.), ale nikoli s hlediska přirozeného pojetí pohlavního života, nýbrž s hlediska
krajního asketismu, který již pohled na ženu odsuzoval jako hříšný. Odsuzoval dokonce
koupele panen, aby jim nebylo rdíti se při spatření jejich nahého těla. „Má Kristus“ — píše
v jednom listě — „náš pán a soudce, spatřiti a trpěti, aby panna, jemu zasvěcená, u jiného
ležela, a nezlobiti se a nejtěžšími tresty nehroziti takovým necudným poměrům?… Proto byl
to moudrý a silný čin, nejdražší bratře, že jsi jak onoho jáhna, který tak často pobýval u
jedné panny, tak také všecky ostatní, kteří u panen spávali, vyloučil z církevní obce.
Přerušili-li nyní vzájemný styk, kajíce se z hříšné soulože, nařiď přesné vyšetření panen
bábami. Ty, které pannami shledány budou, můžeš do církevní obce opět přijmouti a
připustiti, s pohrůžkou však, že ostřeji budou z církve vypuzeny a ztěží ještě do ní
přijaty, kdyby obnovily svůj poměr s těmi muži nebo snad s nimi v jednom domě a pod jednou
střechou bydlily. Neboť, která se zprzniti dala, nezpronevěřila se obyčejnému choti, nýbrž
Kristu.“ Tak asketická horlivost odvracela pohlavní život ještě více od přirozeného k
chorobnému, vzrůst mnišské askese znamenal i vzrůst vybičované pohlavní fantasie výstřední,
potírání pohlavního vedlo k zvýšenému zájmu o ně, čehož důsledek byla pohlavní korupce,
která asi od r. 300 v křesťanstvu zbujela. Přispěly k tomu nemálo i „kacířské“ sekty
gnostiků a manichejských, které rovněž hlásaly přísnou askesi.Soustavně počal vytvářeti asketický a mnišský ideál výmluvnýTertullian(150 — 220 po Kr.), jehož názory byly zcela
protipohlavní, proti všem smyslným pudům namířené, potíral divadlo, hudbu, tanec, eleganci
a šperky, zkrátka vše, co drážditi může smyslnost, chtěl, aby Kristus stal se andělem
jedoucím na zkrocené šelmě (smyslnosti). Poněvadž pohlavnost je nepřítelem člověka, jest
žena jako její vtělení branou ďáblovou. „Tys to, — volá Tertullian rozhořčeně na ženu —
kterás ďáblu přístup opatřila, tys pečeť onoho stromu rozlomila, tys také ona, která
obloudila toho, k němuž ďábel neměl se přiblížiti! Tak snadno srazila jsi k zemi muže,
podobu boží. Pro tvou vinu, to jest, k vůli smrti bylo také synu božímu zemříti.“*Nejvíce k vytvoření asketického ideálu přispělasekta gnostiků,
která nejostřeji postavila ducha proti hmotě jako proti zlu, které třeba ničiti, a na druhé
straně všemi prostředky askese usilovati o mystické spojení s nejvyšším duchem. A tu
objevuje se také asketickáekstase, původnímu křesťanství zcela
neznámá, stavy úplného rozkladu vůle a sebeovládání, v nichž probouzejí se však i nejhlubší
pudy životní a vzpírají se umrtvování těla. Ekstase duchovní proměňuje se pak v ekstasi
smyslnou, pohlavní abstinenci a askesi vystřídává pohlavní hýření. U gnostiků různého směru
vyskytují se již všecky druhy pohlavních zvrhlostí, s kterými shledáváme se v asketickém
středověku, „černou mši“ vynašli a systematicky pěstovali v theorii i praksi výstřední a
nepřirozené styky pohlavní z důvodů náboženských.*U sektářů manichejskýchměla askese povahu zvláště nepřátelskou
ženě. Jejich míněním bylo, že Eva svedla Adama, poněvadž v něm probudila vůli k plození.
Tato vůle k plození je však vlastní hřích, poněvadž (podle starého manichejského názoru
dualistického) prodlužuje jen stále znova zajetí světelné substance uzavřené v tělesném
světě. Rozpor mezi smyslnou povahou ženy a duchovním cílem lidstva byl tu do krajnosti
vyhrocen a žena představovala zlého démona. Zakazovali maso a víno, zakazovali nečistou
práci, ale hlavně zakazovali každý pohlavní styk. Z tohoto nepřátelství k ženě vznikly pak
u této sekty homosexuelní sklony jako důkaz, že pohlavní pud vždycky najde si způsob, jímž
se projevuje a jest ukájen.Tertullian a kacířské sekty nezůstaly bez vlivu na oficielní církev. Origenes (185 — 254
po Kr.) hlásal, že všecko pohlavní je nečisté, každá tělesná láska ďábelskou a jen čistě
duchovní láska k bohu jest dovolena, a proto sám sebe vykleštil, aby se jen této lásce mohl
věnovati.Důsledkem nemírné zdrželivosti pohlavní byl však na druhé straně trvalý a nemírný zájem
o pohlavní věci, a přísní asketi libovali si v bujném líčení všemožných historických a
mytologických pohlavních zjevů normálních i perversního druhu, dokazujíce, jak jejich
pohlavní fantasie jest vybičována askesí, jak smyslné a nečisté jsou myšlenky a city v
jejich těle, zachovávajícím přísnou „čistotu“. Mistrem této literatury byl africký asketa
Arnobius, který asi r. 300 napsal Sedm knih proti pohanům, v nichž křiklavými barvami líčil
nemravnost pohanského mnohobožství. Podobně pojednával o antickém světě bohůLactancius[6]ve spise „Divinae institutiones“ (asi 310 po Kr.), zvláště v první knize „O
falešném náboženství“. Tento druh literatury křesťanské, tato „mnišská beletrie“,
nahražující silnou rafinovanost antického smilstva sestárlou rafinovaností křesťanského
odříkání, zachovala se všude, kde pohlavní přirozenost lidská byla nucena sesíleně a
chorobně reagovati na nezdravou pohlavní askesi. Anachoretství a mnišství již ze 4. stol.
po Kr. rovněž to dokazují. Anachoreti z egyptské a libycké pouště, mniši a poustevníci,
byli ustavičně pokoušeni démonem smilstva, trýzněni nejstrašlivějšími vidinami pohlavními,
ač nebo právě proto, že potírali „hříšné tělo“ nejsilnějšími prostředky. Sekta valesských
pěstovala vyklešťování, jsouc tak předchůdkyní ruských skopců. Sebezmrzačování prováděly
hlavně zbožné ženy. Uřezávaly si prsy, rozřezávaly si tváře a vůbec obličej, aby byly
chráněny před vilnými muži. Jistá alexandrinská jeptiška vypíchla si obě oči tkalcovským
člunkem, aby obrátila jinocha, který jí řekl, že její krásné oči jej svedly. Poustevník
Ampelius vyhnal prý nevěstku ze své cely tím, že žhavé železo pevně rukou uchopil a hrozil,
že se jím celý křížem krážem popálí. Vnitřní žár pohlavní žádosti snažili se ochladiti
horkou vodou, ledem nebo sněhem, válením se v trní, bodláčí a kopřivách a mrzkáním.
(Zöckler). Zbožné panny a „světice“ oblékaly mužské šaty, aby nepoznány mohly žíti v
klášteře s mnichy. Spisovány byly systematické návody k potírání tělesného chtíče pro
mnichy a jeptišky, pravidla askese pro kněze, příručky a učebnice pro panny a jeptišky a
vůbec pro život klášterní a poustevnický.O prvotním křesťanském stanovisku k prostituci již jsme se zmínili. Ježíš ji chápal
lidsky a hluboce. Rovnež ze Zjevení Janova vysvítá hluboký smysl pro pravou povahu
prostituce, stejně unášející jako ničivou.„I odnesl mne na poušť v duchu, a viděl jsem ženu sedící na šelmě brutnátné, plné jmen
rouhání, mající sedm hlav a deset rohů. Žena pak oděna byla šarlatem a brunátným rouchem a
ozdobena zlatem a kamením drahým i perlami, majíc koflík zlatý v ruce své, plný ohavnosti a
nečistoty smilstva svého. A na čele jejím najpsané jméno tajemství, Babylon veliký, máť
smilstva a ohavností země… Padl, padl Babylon ten veliký a učiněn jest příbytkem ďáblů a
stráží všelikého ptactva nečistého a ohyzdného. Neboť z vína hněvu smilstva jeho pili
všichni národové, a králové zemští smilnili s ním, a kupci zemští ze zboží rozkoší jeho
zbohatli…“ (Zjev. Jan. 17, 3 — 5, 18, 2 — 4.)V nejstarších dějinách křesťanství má prostituce celkemtrojí
úlohu. Předně vidíme tu nevěstky jako kajícnice a první přívrženkyně nové víry.
Po druhé trestány jsou prostitucí křesťanské mučednice. Po třetí mají zvláštní poměr k
prostitucí mniši a jeptišky pod pláštíkem askese.Již v počátcích křesťanství patřilo patrně nemálo nevěstek k vyznavačům učení Ježíšova.
V Matoušovi praví Ježíš: „Amen pravím vám, že publikáni a nevěstky předcházejí vás do
království božího. Nebo přišel k vám Jan cestou spravedlnosti a nevěřili jste mu; ale
publikáni a nevěstky uvěřili jemu…“ (21; 31 — 32). Prvotní křesťanství mělo na počátku
zájem o nevěstky, jako jej mělo o chudé a ponížené, a snažilo se vyvésti je z jejich
pokaženého života a přivésti k tělesné zdrželivosti.Především je tu historieMarie Magdaleny, oné nevěstky, z které
Ježíš sedm ďáblů vyhnal a které se nejprve ukázal, když byl vstal z mrtvých ráno v neděli.
Víme již, co o ní Lukáš vypravuje. O nevěstkách a kurtisánách, které se daly na pokání a
dokonce světicemi se staly, existuje celá nábožná literatura. Především běží o Marii
Egyptskou, která podle legendy od svého 12. roku byla po 17 let nevěstkou pro každého v
alexandrinském bordelu, načež zázrakem obrácena byla na křesťanskou víru a ztrávila pak
dalších 47 let v poušti, činíc pokání. Byla tu nalezena opatem Zosinou a jím po své smrti
pohřbena. Podobně krásná herečka a hetéra Pelagia stala se světicí, byvši na víru obrácena
kázáním biskupa Nonna v Antiochii, a zemřela jako poustevnice v Jerusalemě. Některé z
těchto dívek byly prý tak pevné ve víře, že jsou jmenovány mezi mučednicemi církve.Pokud prostituce a nevěstinec byly někdytrestem za křesťanství,
nešlo o nic nového, nýbrž o zjev známý i z předchozí historie řecké a židovské. Podle
Mommsena neběželo tu o zjev obecný, nýbrž spíše jen o přehmaty úřednické horlivosti. Dlužno
vůbec podotknouti, že proud krve a ukrutností, který podle tradice řinul se třemi prvními
věky křesťanskými, jest z nemalé části výtvorem legend a pověstí. Motiv panny, která i v
nevěstinci zachovává si neporušenost, vyskytuje se nejprve v řecké komedii a odtud přechází
do antického románu. S římského hlediska bylo ovšem odsouzení do nevěstince mírné vedle
trestu smrti předhozením dravé zvěři. Pohrůžkou prostituce snažili se také stydlivé
křesťanky odvrátiti od nové víry a tak zachrániti smrti propadlé. Třeba rozeznávati trestcorruptelat. j. jednoho znásilnění v nevěstinci od trestulupanaremt. j. trvalým zavlečením do nevěstince. Většina takových
případů děla prý se za velikého pronásledování křesťanů Diokletianem (303 — 304 po Kr.).
Otec Ambrosius líčí ve svém spise „O pannách“ (II, 4) takový trest zvláště názorně; běží o
zbožnou pannu křesťanskou z Antiochie:„Přivádějí pannu, připravenou, aby vydala dvojí svědectví o své cudnosti a oddanosti k
bohu. Jakmile však ukrutníci poznají její pevnost a její strach o cnost, jakmile zpozorují,
jak odhodlána jest snášeti muka, ale zardívá se před pohledy, na ni obrácenými: počnou
pomýšleti, jak by jí, zdánlivě pro záchranu cudnosti, odňati mohli bázeň boží. Ztratí-li —
řeknou si — nejprve to vyšší, budou jí moci vyrvati i to, co sami dávno již ztratili. Proto
zní rozkaz: Buď bude panna bohům obětovati nebo ve veřejném domě bude na pospas vydána… Tu
jazyk službu mi vypovídá, a štítím se líčiti další postup ničemných skutků. Zavřete uši
své, cudné panny! Čistá děvečka boží je vedena do domu smilstva. Ale brzy opět
naslouchejte: panna Kristu zasvěcená může býti vydána na pospas, ale nikoli znesvěcena…
Vzniká nával chlípných lidí k domu hanby. Dejte pozor, panny, na zázraky mučedníků,
zapomeňte, na jakém místě prodlévá. Čistá, něžná holubice je uvnitř zavřena, divocí ptáci
draví krouží venku houfem sváříce se, který nejdříve má se vrhnouti na kořist.“ Prvním
zákazníkem je muž v obleku obyčejného vojína, převlečený křesťan, který s pannou šaty si
vymění, aby ji vysvobodil; věc je však prozrazena a oba popraveni.V mučednických legendách křesťanských objevuje se ostatně nevěstinec i jako trest pro
jinochy. Jeroným ve svém Životě Pavlově (Vita Pauli 3) vypravuje o cudném jinochu
křesťanském, kterého římský úředník dal připoutati věnci k měkké podušce z květin, načež
nejkrásnější hetéra měla jej znásilniti. Tu ukousl si mladý křesťan jazyk a vyplivl jej
ženě do tváře.Zvláštním druhem křesťanského sebepokoření bylodobrovolnépřijetí
necudného a prodajného zdání: mniši a jeptišky vystupovali dobrovolně jako mimové a
prostitutky, aby tím sebeponížením se v opovrženém řemesle konali druh askese, zvláště
bohulibý. Syrský biskup Johannes z Efesu (v druhé polovině 6. stol.) vypravuje ve svých
„Životopisech blažených Východu“ o dvojici Theofilovi a Marii, kteří spolu již 34 léta žili
a své panictví si stále ještě zachovali, tedy v „duchovním manželstvím“ spojeni jsouce:„Když jsem před sedmi nyní léty ve městě Amedu bohoslužbou horlivě se zabýval a
církevním dozorem, spatřil jsem jinocha pěkného vzhledu v obleku mimů; jeho stálou
průvodkyní byla dívka nevylíčitelné krásy, jejíž obličej krásný a obdivuhodný byl, oblečená
jako nevěstka. Potloukali se po městě v tomto šalebném obleku, snažíce se je ošáliti, aby
každý nepozoroval a nepoznával, co jsou. Prováděli ustavičně šprýmy a hry a pobývali vždy
na kostelních dvorech jako cizinci. Rozesmávali kleriky a každého a dostávali jako mimové
od každého rány do hlavy. Bylo totiž v každé době denní, zvláště pro jejich nápadný vzhled
a krásu jejich obličeje, mnoho lidu kolem nich, který se bavil a s nimi žertoval a je do
hlavy tloukl. Kde však v noci spali, toho nemohli lidé vypozorovati a zvěděti. Mnozí
boháči, kteří při spatření dívčina obličeje v muce chtíčů svých trpěli a trýzneni byli
palčivými bolestmi, pojali úmysl, v temnotě noční chtíče své ukojiti a s ní se proviniti;
všemožné vynaložili, po celou noc bděli a procházeli všemi ulicemi a zákoutími města, aby
ji našli, ale nepodařilo se jim. Poněvadž pak mnozí touto mukou svého úmyslu trpěli a
chtíčem po ní zahořeli, přemluvili městského prefekta, aby ji dal zatknouti a na trh
postaviti, k čemuž onen ihned také svolil. Poslal pro ni a dal ji zatknouti, aby ji donutil
postaviti se na trhu. Když pak domnělý mim, který s ní žil, to viděl, naříkal hlasitě,
běhal kolem a křičel: je to moje žena, a nechci, aby stála na trhu. Vznešená, vážená,
počestná a bohabojná žena, jménem Kosma, uslyšela o věci, poslala tam a dala ji vyvésti z
domu prefektova a přivésti do svého příbytku. Když pak spatřila její obdivuhodnou tvář a
viděla, že má oblek nevěstky, pravila k ní: jak jen stalo se, dcero moje, žes ty, která se
podobáš krásné perle, zapadla do bahna kurevnictví a špiníš se a kálíš se a hanobíš svou
krásu? Když ona to uslyšela, zaplakala a pravila: Ano, paní má, modli se za mne, aby bůh
vyzdvihl mě ze špíny mého hříchu. Ale pak vrátila se opět k starému životu, takže šlechetná
paní nevěděla, kým jsou. Dále se o nich mluvilo, a nikdo nemohl vyslíditi a dověděti se,
kde odpočívají v době svého nočního spánku. Tu v myšlenkách svých poznal jsem, že tito
lidé, kteří podle obleku svého vyhlíželi jako mimové, ve skutečnosti ,duchovní‘ jsou.“Všecky tyto pohlavně mravní zjevy, prvotním křesťanstvím prvních tří století do květu
přivedené, jsou jaksi konečným způsobem shrnuty ve spisech největšího církevního otce,
Augustina, který odůvodňoval systém pohlavní mravouky středověké a byl prvním bojovníkem za
pohlavní morálku, která dosud panuje v katolické církvi. Starý solonský názor na nutnost
prostituce znova se objevuje u Augustina v plné síle a dodává důvody moderním zákonodárcům
a spisovatelům světským i duchovním.Augustinus(354 — 430 po Kr.) znal pohlavní život své doby. Od
šestnáctého roku, kdy „šílenství smilstva“ se ho zmocnilo, potuloval se s jinými jinochy
ulicemi Babelu, obklíčen „ohavným zmatkem hanebného kupčení s láskou“, „váleje se v jeho
blátě“ a hově „bezuzdnosti chtíčů“. (Confes. IV. I.) Takový život vedl až do svého 28.
roku. Od 28. do 31. svého roku žil v konkubinátě s matkou svého syna Adeodata, předčasně
zemřelého, což nebylo tehda ještě „nemravné“, poněvadž toledský koncil z r. 400 jednosnubný
konkubinát zřetělně schválil. Odloučil se od této své ženy, aby se mohl zasnoubiti s jistou
bohatou paní, ale vzal si druhou konkubinu, když zasnoubení nešlo dosti rychle vpřed.
„Spojil jsem se, protože jsem nebyl přítelem manželství, nýbrž otrokem chlípnosti, s jinou,
nikoli ovšem jako s manželkou.“ (Confess. VI. 15.) To vše dělo se podle všeobecných
obyčejů. Plícní choroba usnadnila mu pak obrácení a úplnou pohlavní zdrželivost. Rozhodný
vliv měla prý na něho slova Epištoly k Římanům: „Jakožto ve dne poctivě choďme; ne v
hodování a v opilosti, ne v smilstvích a v chlipnostech, ne v sváru a v závisti. Ale
oblecte se v Pána Jezukrista a nepečujte o tělo, k vyplňování žádostí jeho“ (13, 13 — 14),
a jako Pavel nechtěl žádati si již ani ženy ani nějaké naděje tohoto světa. Vzorem pohlavní
zdrželivosti byl mu zbožný poustevník z egyptské pouště, Antonius (svatý Antonín, 251 — 356
po Kr.), o jehož životě poučil se z vypravování Pontitianova. (Rade.)„Dědičný hřích“, který je středem Augustinovy ethiky, kryje se u něho téměř úplně s
hříchem pohlavního pudu, proto jest v jeho pohlavní mravouce absolutní zdrželivost,
panickost ideálem, jehož člověk má se snažit dosíci, účel manželství jest omezen na plození
dětí, každý jiný pohlavní styk i v manželství je hříšný, manželství má posvátnou povahu, a
boží milost ustavičně bdí nad hříchem t. j. především nad tělesným hříchem, pohlavním
životem: nemalou zásluhou tohoto augustinismu dostalo se křesťanství v katolictví do
těsného styku s pohlavní oblastí života. Učení o milosti a hříchu vedlo pak k onomu slídění
po pohlavních věcech i neřestech, jež prováděli především neženatí kněží a mniši ve
zpovědnicích, a fantasie přemnoha křesťanů, i kněží a světců zaměstnána byla ustavičně
pohlavním „hříchem“. V četných „zpovědních zrcadlech“, mravoučných knihách a legendách o
světcích a světicích slyšíme pod povrchem žhavou hudbu vydrážděné pohlavní fantasie, nikdy
neuklidněné, která beze studu hledá, na povrch vynáší, osvětluje, pozoruje, popisuje, pitvá
a znásilňuje „hřích“, jako věc opravdu hlavní na světě. Antický naturalism byl méně
nebezpečný, rozhodně pro tisíce lidí méně jedovatý, než tento ustavičný a napjatý zájem
křesťanský o „hříšnou“ pohlavní oblast. (Harnack.) Od Augustina počíná pohlavní živel jako
„dědičný hřích“ opravdu tížiti lidstvo nesnesitelně, lidstvo vrávorá a tančí opile kolem
pohlavnosti, vidouc v ní jednou nejvyšší božství a po druhé svrchované zlo. A již jen
skutečnápohlavní vědamůže osvoboditi lidstvo od tohoto břemene a
přivésti je k přirozenému a biologickému názoru na pohlavnost, osvětlujíc zároveň její
hodnotu kulturní. Pak teprve souladný život pohlavní ukázní trvale tuto mocnou páku
tělesného i rozumového a citového vývoje lidského, páku věčnou, která je pravidelně stejně
silná jako hlad našeho žaludku.Stanovisko Augustinovo k prostituci bylo, jak jsme již podotkli, úplně stanoviskem,
které měl k prostituci antický stát otrokářský se svou dvojjakou morálkou, nicméně
souviselo i s jeho učením o dědičném hříchu a bylo jím posilováno: člověk je ustavičně
zapleten do neřestí pohlavního pudu, s nimiž je prostituce těsně spojena, je tudíž
prostituce jednou funkcí dědičného hříchu a také nevyplenitelná. Kdybychom učinili pokus ji
vypleniti, vrhl by se pohlavní pud ničivě na lidskou společnost a rozrušil by všecky
sociální a rodinné svazky. Proto zbožný Augustin zcela po způsobu antickém schvaluje a
obhajuje nevěstince.Mocný vliv, jejž měl Augustinus na středověkou i novověkou církev, spojen s neméně
silným vlivem antiky vůbec, zavedl všeobecně antické pojetí prostituce a nutnosti
nevěstinců a upevnil je do dneška pro oficielní svět světský i církevní. Že církev byla
ještě v pozdějším středověku stejného názoru na „nutné zlo“, dokazuje na př. odpověď
proslulého dominikána, Johannesa Falkenberga, z počátku. 15. století, kterou dal radě města
Krakova, která se ho dotazovala, má-li město trpěti nevěstky a pro ně dokonce zvláštní domy
zaříditi. Falkenberg odpověděl, že lidské právo nemůže se ve všem vyrovnati dokonalosti
práva božského, pročež menší zlo třeba trpěti, aby zabráněno bylo zlu většímu. Vysoká rada
nemá však míti z prostituce žádného zisku. Po té usnesla se rada podle příkladu měst
německých zavésti úřední kontrolu nevěstek. Také norimberský „řád veřejných ženských v
nevěstincích“ zřetelně praví, že k zabránění většího zla v křesťanské obci jsou holky
svatou církví trpěny. RovněžTomáš Akvinský(1225 — 1274), velmistr
scholastické theologie středověké, autoritativně doporučil trpění bordelů a nevěstek,
dovolávaje se Augustina. A třebaže pozdější theologická morálka jesuitská, na př. známý
Liguori, pokoušela se proti těmto církevním autoritám potírati v theorii přípustnost
prostituce a nevěstinců a upozorňovala na jejich zhoubný vliv na veřejnou mravnost,
dovolávajíc se dokonce židovského zákazu prostituce podle bible, v praksi také ona
prostituci připustila jako nutné zlo s hlediska veřejné, politicko-správní morálky. „Je to
jakési nutné zlo, které s hlediska veřejné morálky čili politické a správní morálky možno
trpěti, které však jest odsuzováno a káráno s hlediska křesťanského a theologického,
poněvadž, ať jsou podmínky a potřeby sociální jakékoliv, nepřestává býti prostituce
skutečným a podstatným zlem, a z toho důvodu musíme ji odsouditi aspoň v zásadě“ — praví
jistá francouzská příručka theologická. A proto není divu, že papežové a jiní duchovní
hodnostáři, řídíce se všeobecným názorem církve, neopovrhovali ani hospodářským ziskem z
nevěstinců a jako světská vrchnost zaváděli také daň z nevěstek.*V těchto názorech křesťanské ethiky pohlavní a křesťanských vztazích k prostituci není
tedy nic zvláště křesťanského nebo středověkého. Vyrostly z antické půdy a v antické
kultuře měly své kořeny. Něco zvláštního v oblasti pohlavní poskytlo křesťanství středověku
a době naší jen tím, že vyvolalo hromadné a nakažlivé choroby pohlavní, které jako sklony a
pudy jednotlivců byly známy sice starověku, ale teprve křesťanstvím byly rozšířeny do
lidových mas a podnes jsou tu hluboce zakořeněny. Pohlavní život přes to, že jeho
ustavičným a v jistém smyslu neměnným základem je biologický činitel, podléhá přece v každé
době i vlivu soudobého hospodářství a soudobé kultury a podržuje dlouho stopy různých vlivů
z dob předešlých: láska nabyla takto své dnešní složité povahy a rozlišenosti. Křesťanský
středověk přinesl pohlavnímu životu především tytokrásné dary: blud
čarodějnický nepřátelský ženě, satanism, náboženské flagelantství a asketickou službu
milostnou jako lidová hnutí, masové nákazy. Tyto středověké zjevy sociální možno vysvětliti
si jako výstřelky zvláštních názorů křesťanských. Pronásledování čarodějnic vzniklo z
názoru, že žena je bytost zlá a nečistá, flagelantství je důsledkem prvotní křesťanské
askese, satanism vznikl z představy satana a ďábla provozujícího smilstvo, milostná služba
z marianského kultu.Církevní učení o nečistotě ženy a její pohlavně svůdnické povaze vedlo nejen k
opovrhování láskou individuelní, nýbrž k pravému strachu před ženou, před kterou utíkali
nejen ve svých myšlenkách, nýbrž i ve skutečnosti. Mnich měl se pečlivě stříci každého
styku se ženou, jako sůl musí se chrániti vody, nemá-li v ní rozpustiti se. Práh mnoha
mnišských klášterů nesměl býti překročen ženským tvorem. Tímto pohlavním ocejchováním ženy
a strachem před ní lze si jedině vysvětliti čarodějnické bláznovství a systematické
pronásledování čarodějnic v křesťanské době, které potrvalo téměř až do naší doby, neboť
poslední čarodějnice byly upáleny 26. srpna 1877 v St. Jacobo v Mexiku. (Holzinger.) Ač
starověk také v čarodějnice věřil, něčeho podobného tu nikdy nebylo. Stejně specificky
křesťanskou a středověkou byla víra v satana a ďábla, s bludem čarodějnickým úzce spojená.Která skutečnost byla však podkladem těchto pověr? Církví vybičovaná a pohlavím skrz na
skrz prosycená fantasie lidu. Citový život náboženský, plný mnoha primitivních stránek a
forem pohlavního života, liboval si tu především v sadistických a masochistických
představách. Fantasie těch, kdož v čarodějnici věřili a kacíře soudili, byla nevyčerpatelná
a vytvořila celý systém pravidel nepřirozeného pohlavního styku čarodějnic a démonů.Víra v démony a kacířství, to jsou východiska tohoto středověkého,
nábožensko-pohlavního blouznění. Obě nabyla zvláštní podoby křesťanské v prvních stoletích
římského císařství, kdy víra v posedlost zlými duchy a kacířské sekty rozkvétaly a vyvíjela
se plně i myšlenka boje mezi satanem a Ježíšem. Podle křesťanské víry přišel syn boží na
svět, aby potíral satana a jeho říši. Evangelisté, hlavně Lukáš, líčí život Ježíšův jako
ustavičný boj s ďáblem. Proto exorcismy, vyhánění zlých duchů, měly velmi důležitou úlohu v
nejstarším křesťanství. Je pozoruhodno, že mezi ženami, z kterých Ježíš vyháněl zlého
ducha, je nevěstka, Marie Magdalena, z které bylo nutno vyháněti sedm ďáblů, poněvadž
patrně veliká byla její smilnost a pohlavní činnost. Brzy každá obec křesťanská měla své
zaklínače a křesťané přes svůj „vznešený monotheism“ padali stále bezmocněji do propastí
světa duchů. Pohlavní představy rovněž brzy objevily se v pověře a kacířství. Pokud běží o
satanism, již Tertullian mínil, že satan nápodobí svátosti a své stoupence křtí a
poznamenává. Při pohlavních orgiích, poté následujících, je satan rovněž pohlavně činný.
Představy pohlavního styku ďábla v podobě ženy nebo muže s muži nebo ženami měly kořen v
prastaré víře v soulože démonů a duchů s lidmi, která se objevuje i u Řeků a Židů.
Augustinus připouštěl možnost soulože démonů s lidmi, a když křižáci seznámili se s
moslimskými ginny, byl západ na počátku 13. století zaplaven náhle milostnými historkami
démonů a vil. Sám Tomáš Aquinský uznával existenci nemravných bytostí ďábelských a možnost
jejich soulože s lidskými ženami, kterou si představoval takto:*Jiný materiál, většinou smýšlený, poskytovaly satanistické fantasii kněžské a lidové
různékřesťanské sekty. Co „pohané“ vytýkali původně křesťanům, — že
jejich bohoslužba je rouhačství a tajné smilstvo, že se modlí k oslí hlavě nebo k
pohlavnímu údu veleknězovu, že v temnotě tropí nejhorší smilstvo, — to přisvojili si
později křesťané proti svým sektářským souvěrcům. Z nesprávných nebo převrácených výkladů
zcela nevinných obyčejů povstaly v této době četné podrobnosti středověkého satanismu. Styk
s nevěstkami byl velmi brzy rovněž pojat mezi satanistické představy. Prvnímu kacíři,
Španělu Priscillianovi, popravenému v Trevíru r. 385 pro kouzelnictví, byla mezi jiným
vytýkána noční dostaveníčka s lehkými holkami, při nichž prý nahý konal své modlitby. O
sektě křesťanských messalianů čili euchetů, kteří objevovali se hlavně v Antiochii, říkalo
se, že část uctívá satana a nazývá se sataniani; jsou o ní zprávy ještě z 11. stol., že
uctívali Satanaela a nebeského syna božího při svých tajných orgiích proklínali, při čemž
prý v přítomnosti démonů tropili nejhroznější sadistické a masochistické věci, úplné
pohlavní míšení ve tmě, spojené s lejnožroutstvím a zabíjením dětí, aby božské součástky
duše vypudili a tím kořistí démonů se stali. Z podobných věcí, v podstatě stejných a se
„satanskou“ čili „černou mší“ a se „sabatem čarodějnic“ spojených, obviňovány byly i různé
sekty jiné, katharští, publikáni čili pauliciani, bulgarští, valdenští, templáři atd.,
většinou neprávem, neboť pravidelně šlo toliko o výtvory fantasie, sadisticko-masochisticky
založené a opřené o tradici, s generace na generaci přenášenou, které na konec vedly k
hysterii, epidemicky se šířící. —Joseph von Görresve své „Křesťanské mystice“ vylíčil s katolického
hlediska velmi obšírně středověké čarodějství a kouzelnictví, při čemž povšiml si dobře
pohlavního jádra celé věci, sadistického a masochistického živlu v „černé mši“, jakož i
divokého rozpoutání volnosnubných pudů, které se tu objevuje. Rej čarodějnic znamená mu
ďábelskou parodii křesťanské mše. Ďábel přistavěl svou sakristii k církevní katedrále a
provádí v ní opičí kult, při čemž místo svěcené vody používána jest jeho moč, kterou celá
obec je pokropena, zatím co černé svíce ozařují smilné scény a černých hostií užíváno je
nejšpinavějším způsobem. Ďábel vystupuje pravidelně v podobě kozla a přijímá nejprve hold
přítomných mužů i žen, jimž jest líbati mu pohlavní a zadní část těla. To je právě
karakteristické pro tuto chorobnou fantasii pohlavní, že si libují v největším pohlavním
pokoření a sebeponížení. Při „černé mši“ rozděleny jsou pohlavní úkony podle dní: v neděli
jest holdováno nepřirozeným chtíčům, ve čtvrtek a v sobotu pohlavnímu styku se zvířaty a
sodomství, ve středu a v pátek rouhačství a ukájení mstivosti, v pondělí a úterý rejům
obyčejných choutek. Zlý duch a patrně i jeho ctitelé jsou zřejmě oboupohlavní. Co výstřední
blouznění může si vymysliti ve smilstvu, co palčivá smyslnost může vypuditi ze svých
hlubin, kam bezuzdné vášně mohou v závrati zablouditi, bezbožnost, které i příroda se leká:
to vše se tu dokonává a provádí jako služba novému bohu… Jako když tygři a levharti se
milují, tak drásají se ti šílenci v zuřivém chtíči, a jen v krvi mohou shasnouti ty
plameny… Zloba kněží, kteří sabat navštěvují, vede je někdy k tomu, že slouží mši nad
velikými hostiemi, které pak uprostřed vykrojí, nalepí na pergament podobně připravený a
pak jich používají hanebným způsobem pro svůj chtíč… Při mši tisíc ohavností jest pácháno:
jedni jazyky vyplazují, druzí se rouhají, jiní odkrývají svou nahotu atd. Za skutky
milosrdenství jest považováno: pokrm, nápoj a oděv chudým odpírati, cizince nepřijímati,
slabého a uvězněného opouštěti, zahrabané děti pro sabat vykopávati, bludy a kacířstva
rozsévati, pochybnosti a vrtochy rozmnožovati, hříchu propadlé ještě hlouběji strhnouti.
Všecky ctnosti platí za neřest. Výstřednost nahražuje cudnost, hýření střídmost, závist
lásku k bližnímu. Krvežiznivost je rub pohlavního pudu.Literární a jazykové počátky tohotosatanismumožno najíti v
antickém mimu, který nápodobil na prknech křesťanské obřady nejčastěji s posměvačným
úmyslem. Známy jsou i byzantské parodie mše, na př. „mše bezvousého“ z 13. a 14. století,
při níž liturgický děj byl drsně parodován se všemi hymnami a legendami. Také oplzlá mluva
lidová a nevěsticová měla podobnou povahu; nevěstky parodovaly náboženské věci z
primitivního sadistického pudu, podporovány v tom důvěrným stykem s kněžstvem. Ale hlavní
pramen vnější stránky satanismu třeba hledati v theologické pověře, ve stanovisku
křesťanství k ženě, k tétoianua diaboli(ďáblově bráně). Pokušení
ženou bylo pro asketické theology pokušením ďáblovým; žena stávala se pro ně ďábelským
zjevem pohlavním, který od ďábla měl svou tajnou moc čarodějnou. Žena, domněle chlípná a
smyslná od narození, představovala svod k pohlavní rozkoši a zároveň předmět bezuzdné
rozkoše, a tudíž především nevěstka byla zřídlem vší magie, všeho kouzelnictví, všeho
ďábelského a kacířského. Tato představa sáhá až do doby prakřesťanské. Již Šimon Kouzelník,
první arcikacíř, získal prý své názory ve styku s nevěstkou, koupenou na trhu v Tyru.
Kulturně-historicky možno dokázati blízký vztah čarodějnic ke starým hudebnicím,
komediantkám a kejklířkám. Také kuplířky a nevěstky ode dávna měly pověst zvláštní
obratnosti a chytrosti v přípravě různých „nápojů lásky“ a milostných kouzel, v zaříkávání
a čarování i v umění, jak se z počestné panny dělá holka peněz chtivá. Tato souvislost
udržela se až do našich dnů: i obyčejná prostitutka dnešní holduje pověře a má důvěru v
kouzla a často, když zestárne, vydělává si dobře kouzelnými praktikami. V Lisabone na př.
kvete tato středověká pověra dodnes mezi prostitutkami, bordelové čtvrti jsou pravými
hnízdy čarodějnickými, navštěvovanými hojně ženami i dívkami, které v těsných a špinavých
uličkách a děrách dávají si starými nevěstkami a kuplířkami vařiti účinné „nápoje lásky“.
Tyto čarodějnice mají zcela po starém černokněžnickém způsobu boty „vyzdobeny“ kostrami,
lebkami, uhelníky a jinými příšernými nástroji kouzelnickými a užívají všech středověkých
způsobů.Ale badatelé mohou ukázati i na vnější a vnitřní souvislost čarodějnického reje a jeho
černé mše s prastarými slavnostmi a kulty, pro něž byla karakteristickou velká účast
prostituce a bezuzdná pohlavní ochota. Již při egyptských slavnostech kozlích v Mendesu měl
kozel podobnou úlohu jako při černé mši; Valpurgina noc se svými reji čarodějnic jest v
podstatě totéž, jako jarní slavnosti antické, pohlavně bezuzdné a také někdy v první noci
májové konané. Známe na př.floralie, kdy první den květnový byl dnem
„bezuzdné lehkomyslnosti“, kdy nahá děvčata při záři pochodní po celou noc prováděla své
divy necudnosti. Také Bona Dea byla podobně oslavována prvního května, a nespoutaná
přírodní síla pohlavního pudu triumfovala nade všemi pouty, hlavně nad pouty manželství
(pročež v tento den nesměly býti slaveny sňatky), a pohlavní opojení plně se vybíjelo. Jako
při těchto slavnostech objevuje se prostituce jako vzpomínka na prvotní nespoutaný život
pohlavní, tak v reji čarodějnic představuje nevěstka „vykoupení Evy, kterou křesťanství
zavrhlo“, jest „knězem, oltářem, hostií, které veškeren lid užívá při přijímání“, je
středem slavnosti jako ztělesnění bezuzdné rozkoše přírodní. (Michelet.)K těmto všeobecným příčinám přidružila se pak jedna zvláště časová: Kdežto v patnáctém
století a na počátku šestnáctého panovala v pohlavních věcech téměř úplná svoboda, chtěly
pakstát i církevnáhle vnější mocí i náboženským nátlakem vnutiti
lidu lepší mravy. Ale takový převrat v oblasti nejcitlivější musel nutně vzbuditi reakci
nejhoršího druhu, a utiskovaný pud počal se živelně vybíjeti na tajných stezkách. Nastalo
přehojné znásilňování a svádění pohlavní, které často ničeho se nelekalo a bláznivě odvážné
bylo, při čemž ovšem vydatně musel pomáhati ďábel, který všem lidem v hlavě vězel; konaly
se tajné schůzky potulných žáků, lancknechtů, prostopášníků, kuplířek a holek, které často
hrály úlohu „ďáblů“ nebo „ďáblic“, theorie čarodějnická všeobecně se rozšířila a klerus ze
všech sil pověru posiloval, bezuzdná fantasie chorobná šířila nakažlivou hysterii — tak
mohly v tomto ovzduší, církví infikovaném, padnouti tisíce za oběť blouznivé pověře,
povražděny „spravedlností“ na základě vlastního t. zv. doznání. —*Vedle čarodějnické a satanské pověry, jako další choroba teprve ve středověku vzniklá,
šířilo se takénáboženské flagelantství(mrskačství), vyplývající z
křesťanské představy o hříšnosti těla, která může býti do jisté míry ranami odstraněna.
Metlou a důtkami šlo se na pohlavní chtíč. „Jedni přistoupili k dílu uvnitř, druzí zevně;
mystikové hledali svou spásu v hluboké studnici citu, v příjemném pohroužení se do
svatostánku víry, mrskači hledali ji v hrdinském nebo také ukrutném týrání svých těl, na
půdě nepřirozeného pokání“ (Schneegans). Vytváření flagelačního systému počalo v 11.
století; benediktin Pier Damiani, „otec a mistr mrskačů“, zavedl „disciplinu kajicnosti“.
Hlavně františkáni a dominikáni zanesli ji mezi lid. Mrskačská epidemie šířila se rychle a
brzy z mrskačství soukromého stalo se mrskačství všeobecné a veřejné, vyvrcholující v
procesích mrskačů. Antonín Paduanský († 1231) uspořádal prý první takové procesí;
historicky zjištěno je procesí, které počalo roku 1260 v Perugii a přeneslo se do Německa,
Rakouska, Uher a Polska. Roku 1261 přišlo 1200 mrskačů do Štrasburku, kde se k nim
připojilo 1500 obyvatelů. Již tehdy dály se v těchto mrskačských zástupech pohlavní
výstřednosti, prostituce a kuplířství tu kvetly. Podobně bylo tomu s velkými výpravami
mrskačskými v střední a horní Italii. Boku 1340 byla v čele mrskačů velmi nesvatá
blouznilka z Kremony, považovaná za svatou. „Černá smrt“ z roku 1349 dala podnět k novým
procesím flagelačním, která z Uher se rozšířila do Německa, Polska, Čech, Flander,
Holandska, Anglie, a stala se brzy tak pověstna mravy příliš volnými, že byla církví
zakázána. Vedle těchto veřejných flagelantů existovaly ve 14. a 15. století četné tajné
sekty mrskačské, u nichž mrskačství proměnilo se pomalu v rafinovanou výstřednost smyslnou,
někdy blízkou satanismu. Později uchýlilo se mrskačství hlavně do klášterů, ale pronikalo
odtud vždy znova do kruhů světských, kde ho použila vydatně prostituce a učinila z něho
zvláštní systém, napodobujíc v podrobnostech klášterní „disciplinu“. —*Konečně jest náboženského původu středověkéhomilostná služba
rytířská, která měla veliký vliv na masochistické cítění mužského světa
středověkého, zvláště t. zv. vyšších kruhů. Středověk nedovedl posuzovati ženu klidně jako
družku a matku, nýbrž viděl v ní buď ztělesnění dědičného hříchu, hříšné rozkoše pohlavní,
nevěstku a ďáblici, nebo naopak neposkvrněnou pannu, nebeskou nevěstu, světici. Žena,
ztělesňující svatost a nebeskost, není matka dětmi požehnána, nýbrž svatá panna, neplodná
Beatrice, jejíž seconda belezza (Dante), druhá, duševní krása je muži uctívána. Je to Maria
a zvláštní milenka, jejíž kult nic nemění na opovržení ženou obecnou. Ale i marianský kult
a rytířská služba nabyly brzy velmi pozemských forem a měly zvláštní vliv na citový život
milostný. Nejenže v marianském kultu možno zjistiti četné zbytky pohanství, nýbrž projevuje
se v něm často celibátnická pohlavnost, zatlačená na pole poetické fantasie, velmi tělesné
a realistické povahy, jak o tom svědčí četné legendy a básně mariánského kultu. A v
rytířské službě milostné najdeme zřetelné prvky masochistické: mariánští bratři na př. pro
umrtvení svého těla pojídali kuchyňské pomyje a lízali tělesné části stižené
malomocenstvím, aby tak prokazovali své uctívání Marie. Středověká milostná služba rytířská
nevznikla však jen z marianského kultu a milostného poměru k bohu, nýbrž spíše z kněžské
erotiky, která v 11. a 12. století projevovala se ve styku s ženami nasládlou a nyjící
cituplností a přešla pak do světských kruhů. Byla pěstována nejdříve v milostných písních a
skutcích provensalských truvérů,[7]kteří uctívání ženy prováděli systematicky a „milostnou službu“ rozdělili na
čtvero přísných stupňů: na službu plachého, prosícího, vyslyšeného a skutečného milovníka.
Jak vidno, předcházela vyslyšení (kterého velmi často rytíř nedocílil), přísná doba
zkušební, která byla jádrem milostné služby vyvolené dámě, milostného otroctví, při němž
masochistická fantasie hrála aspoň takovou úlohu jako skutečnost, ač ždanou odměnou bylo
pravidelně skutečné pohlavní oddání se „paní“. Tato zkušební doba znamenala pro
zamilovaného rytíře řetěz utrpení povahy silně pohlavní, řetěz různých ponížení, obdobných
těm, která také v moderním masochismu jsou ukládána „velitelkami“ a „energickými
vychovatelkami“ a „otrokům lásky“. Někdy byla zcela nevinná: rytíř nosil na těle milenčinu
košili, sbíral její vlasy, ba i stydké chloupky, pomáhal své dámě při svlékání a odchodu na
lůžko nebo dokonce přestál t. zv. noc na zkoušku, t. j. spal s ní ve vší počestnosti. Tyto
noci na zkoušku rozšířeny byly po celé vzdělané Evropě a přešly z kruhů rytířských mezi
venkovské obyvatelstvo. Dnešním zbytkem tohoto obyčeje na venkově jsou na př. dostaveníčka
u okénka, která ovšem nekončí nocí zdrželivosti. Jindy běželo o skutečná utrpení
mučednická; zamilovaný rytíř dal si na rozkaz své „paní“ vytrhnouti nehet, nebo, převlečen
za vlka a vyje, běhal po čtyřech.Ulrich von Lichtenstein[8]sepsal v roce 1255 své spolehlivé paměti („Frauendienst“), nejstarší to německé
dílo memoárové, ve kterém líčí své masochistické zkušenosti s vášnivou láskou ke knížecí
paní. Byla to samozřejmě vdaná žena, jak to tehdy bylo zvykem, která ukládala mu
neuvěřitelné zkoušky. „Sloužil jí“ už od dvanáctého svého roku, již tehdy pil vodu, ve
které se jeho paní umyla. Později dal se operovati na rtu, aby se jí lépe líbil, dal si na
její počest useknouti prst a nakonec oblékal se jako „paní Venuše“, aby rytířstvo celého
světa učil milostné službě. Nejprve se to stalo v Trevisu. Tu nosil Ulrich jako paní Venuše
jemnou košili, na ní černo-bílou sukni a plášť z bílého sametu, na falešných copech,
perlami protkaných, pěkný čepec a na něm „paví klobouk“. Tvář zahalil si závojem, že jen
oči byly viditelny. Jako poslední zkoušku žádá paní od něho, aby se vmísil mezi malomocné,
kteří v neděli přicházejí k jejímu zámku na žebrotu. Poslušně jako bídný malomocný se
oblékne, táhne určeného dne s třiceti skutečnými malomocnými před hrad a naříká a běduje
nad svou chorobou a chudobou. Přes to velitelka jeho ošidí jej o odměnu dávno slíbenou,
takže ji opustí po třech letech a vyvolí si jinou královnu srdce. — V Provensalsku vznikl
zvláštní cech takových otroků žen, t. zv.galois, jehož účelem bylo
„vysokou vášeň lásky projevovati ještě vyšší vytrvalostí v utrpení“. Někteří k smrti se
umučili, aby svou paní uspokojili.Ulrich von Lichtenstein po posledním odmítnutí svou dámou našel útěchu a náhradu u
„krásných žen“ vídeňských, a také jiní rytíři navštěvovali hojně nevěstince. A když z kruhů
rytířských tato milostná služba přešla do kruhů občanských, stali se mnozí „otroci lásky“
hosty prostitutek a nevěstinců, když nemohli býti vyslyšáni svými šlechtickými nebo
měšťanskými „velitelkami“.Pohlavní choutky sebeponížovací jevily se ostatně i u středověkých žen. Heloise píše v
jednom listě Abälardovi: „Dražším statkem a pyšnější ctí by mi bylo, kdybych mohla býti
nazývána tvou nevěstkou než manželkou Augustovou.“ A v jistém románě středověkém nosí
hrdinka s rozkoší osmnáct propíchaných a prosekaných košil svého miláčka (Bloch).*Viděli jsme v předchozích odstavcích, že křesťanská ethika pohlavní je původu antického
a že teprve ve středověku byla úplně vyvinuta a vyhraněna. Viděli jsme také, že zachovala
úplně starověkou zásadu dvojaké morálky a v několika směrech ji dokonce zostřila. Důsledek
toho byl, že prostituce zůstala a zůstati musila podstatnou částí mravního systému
křesťanského, poněvadž je nezbytnou životní podmínkou systému dvojaké morálky, jest „nutné
zlo“ tam, kde vládnou stará pokrytecká a falešná hlediska mravní.Následky dvojaké morálkypohlavní objevují se ve středověku velmi
zřetelně. Na jedné straně považováno jest manželství za přísnou svátost, která uznávána
jest jen ze čtvera důvodů: aby děti byly zplozeny, aby se hříšnému smilstvu uniklo, aby
manželé radou a skutkem si pomáhali, a konečně, šlo-li o zpečetění míru, jakož velcí tohoto
světa dávali své dcery nejhorším nepřátelům za manželky, aby mír s nimi uzavřeli. To, co
mělo by býti podstatou snubního poměru, individuelní náklonnost, lásku, středověké
křesťanství zakazovalo: vejíti v manželství z lásky, t. j. z tělesného chtíče, bylo podle
církve zločinným porušením svátosti; rovněž neměli se manželé příliš horlivě milovati, více
než bylo jejich manželskou a ploditelskou povinností. To platilo za větší hřích než
mimomanželská láska, protože to bylo zneužívání manželství. Nicméně pohlavní styk vedle
manželství byl jako cizoložství přísně trestán: v městských knihách, v cechovních a
policejních nařízeních všech středověkých měst je mnoho místa věnováno pátrání,
pronásledování a trestání ve věcech cizoložství. Tak zvané „pásy cudnosti“, uzavírané na
klíček, vznikly z tohoto přísného posuzování cizoložství, a byly nejen pro ženy, nýbrž
někdy dokonce i pro muže. Ovšem tento mravnostní dozor nad lidmi ženatými neměl valného
úspěchu.Na druhé straně obhajován byl jednak a schvalován styk s prostitucí vrchností církevní i
světskou, prostituce směle vystupovala v městském životě a připruštěna byla k slavnostem,
jednak však byly nevěstky ocejchovány a v opovržení, což se jevilo nejen v právních
důsledcích, nýbrž i tím, že pro nevěstky předepsán byl zvláštní oblek. Středověká nevěstka
patřila k „nectným“ lidem. Týž stát, táž církev, táž společnost, která na jedné straně
uznávala nevěstku za obecně užitečného člena svého, a veřejně ji dala vystupovati, na druhé
straně stíhala ji sociálním opovržením. Totéž zákonodárství, které ženy nevěstinců na jedné
straně nutilo, aby se bez rozdílu poddávaly každému návštěvníku, dávajíc je pod městský
dozor a hospodářsky je vykořisťujíc, prohlašovalo na druhé straně tyto své oběti za
bezectné.Středověká prostitutka byla zároveň oficielní osobností i společenským
vyvrhelem.Uvidíme později, že prostitutky ve středověku tvořily opravdu státem uznanýcech, jemuž bylo dáno právo provozovati své řemeslo ve vlastních
cechovních domech. Proto směly se nevěstky jako jiné cechy zúčastniti veřejných slavností a
knížecích vítání, při nichž často prodávaly květiny a dostávaly čestné dary. A nevěstince
byly při takových příležitostech veřejně a oficielně navštěvovány vznešenými hostmi. Když
císař Bedřich III. navštívil Norimberk, konal 26. srpna 1471 prohlídku obilnic, načež byl
zastaven dvěma nevěstkami, které jej zajaly stříbrným řetězem řkouce, že jeho milost musí
být jata; odpověděl jim, že je nerad zajat a že se chce vykoupiti a dal jim 1 zlatý; když
pak přicházel do nevěstince, byl jinými čtyřmi nevěstkami chycen a dal jim rovněž 1 zlatý.
Při vídeňské slavnosti na počest portugalského krále v roce 1426 věnovala městská rada
zúčastněným holkám 6 liber feniků, snad na občerstvení. Rovněž slavnostního uvítání císaře
Zikmunda v roce 1435 zúčastnily se ženy vídeňských nevěstinců a dostaly k tomu účelu od
města samet na šaty, aby při vítání objevily se ve stejném obleku, pak věnce a volné
pohoštění ve Vídni. Rovněž zaplatilo město výdaje spojené s taneční produkcí, při této
příležitosti nevěstkami pořádanou. Když v masopustě téhož roku byl císař Zikmund ve Vídni s
králem bosenským, objevila se veřejná děvčata na útraty města vyzdobená věnci, zlatem,
perlami a hedvábím. Při vjezdu Albrechta II. do Vídně po jeho korunovaci v Praze roku 1438
dostaly vítající nevěstky od města víno; rovněž vítaly roku 1452 Ladislava Pohrobka, z
nařízení purkmistra a rady. (Schrank.) Při slavnosti na počest císaře Maxmiliána roku 1489
ve Frankfurtě tančili mladí tovaryši a nevěstky v řadách pro obveselení panovníka a jeho
průvodu až pozdě do noci. Když pak markrabě Bedřich Braniborský chtěl uspořádati podobnou
slavnost, ale s počestnými ženami, odmítla to frankfurtská rada s tím odůvodněním, že to
odedávna nikdy zvykem nebylo. O účasti nevěstek při velikých slavnostech lidových pojednali
jsme již dříve. Oficielní slavnosti, navštěvované knížaty a jejich průvodem, pořádány byly
však městy i v nevěstincích samých, a města poskytovala také volný vstup do nevěstinců jako
dar, podobný dnešnímu pozvání na nějaké divadelní představení. Na sv. Jana pořádal městský
rychtář würzburský se svými úředními sluhy v městském nevěstinci hostinu s hudebním
doprovodem. Císař Zikmund navštěvoval v každém městě nejdříve nevěstinec a považoval to za
svou výsadu. Když byl v Bernu, zaplatilo město tuto útratu ze děvčata; král velmi si
chválil víno i holky, když seděl s knížaty a pány, a za velkou věc to považoval. V Ulmu
navštívil roku 1434 za svého několikanedělního pobytu několikráte se svým průvodem
nevěstinec. Účet o výdajích města za slavnostní osvětlení domu při této příležitosti jest
dosud zachován. V jiných zemích evropských byly stejné obyčeje. Rakouské poselstvo, které
roku 1450 bylo vysláno do Portugalska pro nevěstu krále Bedřicha IV., bylo ve všech městech
přijato se štědrou péčí, ke které patřila také všecka děvčata z nevěstinců, z nichž žádné
nesmělo od poslů ani haléře přijmouti, protože všecko platil portugalský dvůr. Byla mezi
nimi také černoška. Nevěstky zúčastnily se i všech slavností, na počest poselstva
pořádaných. Když císař Zikmund přišel do Sieny, zaplatilo město 30 zlatých jeho dvorním
maršálkům „per lo bordello“.Tyto obyčeje jsou vysvětlitelny především tím, že nevěstince byly považovány za zákonné
instituce veřejné, mající ten státní účel, aby chránily před cizoložstvím a sváděním
počestných žen. Nevěstky byly tu státními zaměstnanci, kteří nesměly se z důvodu obecného
blaha vyhýbati svým povinnostem. Proslulý norimberský řád policejní (Ordnung der gemeinen
Weiber in den Frauenhäusern) nařizoval přímo bordeláři dbáti toho, aby každá žena, jakmile
bude k tomu vyzvána, každému chtivému bez rozdílu ve dne i v noci a bez drahot byla po
vůli, a zvláště; slíbí-li některému muži, že s ním bude spáti nebo ležeti, slib svůj také
dodržela, jinak že bude potrestána.Naproti tomu, a s tímto oficielním posláním sociálním v podivuhodném rozporu jest, jak
jsme již řekli,sociální opovržení nevěstkou. Ve středověku byly
prostitutky bezectné jako Židé, kacíři, kočovní lidé, malomocní a kati. Nevěstky byly na
př. v Brunšviku a Frankfurtě podřízeny a poplatny katu nebo jako v Basileji bylo jim
bydleti v jeho blízkosti a míti s ním blízký styk; při svatbě katově nebo pohodného
zvyšovaly veřejné holky lesk slavnosti svou přítomností. Užilo-li se slova „kurva“ o
počestné ženě, bylo to trestáno jako těžká urážka. Každý bližší poměr k nevěstce platil za
nečestný, samozřejmě i sňatek s nevěstkou. Do mnoha cechů nesměl býti přijat někdo, koho
žena byla v nevěstinci. Právní otázka, může-li býti nevěstka znásilněna, byla ve středověku
stejně jako ve starověku zodpovídána pravidelně záporně. Nejstarší městské právo brněnské
určuje, že ten, kdo je přistižen u kočovné ženy, nemá býti soudcem nikterak trestán, a ten,
který poškodí na majetku klerika nebo laika za to, že s kočovnou ženou ve dne nebo v noci a
na kterémkoli místě tělesně obcuje, má býti potrestán jako zloděj nebo loupežník. Ovšem na
př. „Sachsenspiegel“[9]a jiná práva měla jiný názor, zdůrazňovala nikoli zachovalost nebo
nezachovalost ženy, nýbrž hrubé násilí mužovo na slabší ženě a nejstarší městské právo
aukšpurské z podobného důvodu stanovilo trest pohřbení za živa za znásilnění dívky, ženy
nebo kočovné holky při dopadení in flagranti. Ale v pozdějším vydání tohoto práva jsou
kočovné ženy vynechány. Všeobecně platila také ve středověku zásada, že žádná prostitutka,
ani člověk k ní příslušný, nemůže získati městského práva občanského. V druhé polovici 15.
století porušila některá města tuto zásadu; jinde dostávaly nevěstky po delší době toto
občanské právo jako odměnu za svou činnost obecně užitečnou. To byly však celkem výjimky,
pravidlem byla sociální klatba a přísné oddělení nevěstek od občanek. Stanovený kroj
nevěstek byl znamením jejich bezecnosti, přímo bylo zakázáno soužití nevěstek se ženami
počestnými, nevěstky měly vlastní místo hřbitovní, nezřídka na mrchovišti. Na veřejnosti
měly se vyhýbati místům, kde počestné ženy scházely se k hrám a tanci, což nebylo však
leckdy dodržováno; rovněž v kostelích měly vykázána zvláštní místa. Mnohé zákony zvláště
ostře vyslovovaly tuto sociální klatbu. V Avignoně nařízeno bylo již roku 1243, že Židé a
nevěstky nesmějí se rukou dotýkati chleba nebo ovoce, vystavovaného prodavači, čímž nebyl
ovšem projevován strach před nějakou nákazou, nýbrž opravdu jen pocit opovržení a
ošklivosti. V právním směru mohlo býti nevěstce odňato právo děditi a odkazovati. Všeobecně
se to však asi nedělo. Z roku 1492 zachovala se jako zajímavý kulturně-historický dokument
závět Claudie Fabriové, nevěstky z beaucairského bordelu. Byla v přítomnosti osmi svědků
zcela právoplatně sepsána notářem, a Claudia Fabri, filia publica et postabularia, žádá si
v něm křesťanského pohřbu, určuje jisté peníze na roční mše zádušní a odkazuje další legáty
chudým, své přítelkyni z téhož nevěstince (amore Dei et pro serviciis sibi impensis — z
lásky boží a za služby jí prokázané), svému bratru, svému manželu bydlícímu v jiném městě a
— svému milenci (suum fidelem amicum). Závěť byla sepsána přímo v nevěstinci (actum in domo
postabulari Bellicadri). (Le Pileur.)*Pohlavní mravouka islamu. Podobně jako křesťanství také islam
přijal určité názory a mravy antické, které zkazily původní zdravější názory
pohlavně-mravní, třebaže v menší míře. To je tím pozoruhodnější, že osobnost Mohamedova,
kladně zdůrazňující pohlavnost a plná žhavé smyslnosti, velmi se liší od osobnosti
nepohlavního, ale pohlavnost nepopírajícího židovského zakladatele křesťanství. Pro
pohlavní mravouku obou těchto náboženství byly totiž směrodatnější soudobé a pozdější vlivy
kulturní z výrobních poměrů rostoucí než osobnosti zakladatelů, čímž ovšem nechceme
popírati Mohamedův vliv na vznik jistých institucí, jako jest na př. harémová domácnost, a
vliv jeho mravních nauk a názorů náboženských, uložených v koranu na jisté pohlavně-mravní
názory islamu. Podobně bylo tomu i s Novým zákonem křesťanů.Islam má pro pohlavní mravouku ten význam, že zanesl k Arabům ony křesťansko-antické
životní složky a životní názory, které jim byly dříve neznámy a které vcelku znamenají
posílení ženiny nesvobody, opovržení ženou a prostituce. Před Mohamedem byla arabská žena
velmi vážená a svobodná a prostituce nebyla tak rozsáhlá jako později a byla to asi hlavně
prostituce chrámová. Koran zahájil opačný vývoj, který vedl pak k úplnému pohlavnímu
zotročení ženy, nikoli nepodobnému poměrům řeckým, a k souběžnému rozvoji rozsáhlé
prostituce. Pohlavní mravouka koranu zrcadlí úplně povahu a smýšlení prorokovo, který byl
čistým typem mnohosnubného člověka. Měl stále rostoucí vášeň rozmnožovati svůj harém a jeho
potřeba pohlavní změny byla obdivuhodne veliká. Jednoho dne spal Mohamed se svou koptickou
otrokyní Marií, ač měl toho dne spáti s jednou manželkou svou, Hafsou. Z toho vznikla
domácí scéna žárlivosti, a Mohamed napsal poté svou 66. súru, jejíž počátek prostoduše
praví: „O, proroku! Proč chceš zakázati si, co bůh ti dovolil, abys ochotným se jevil ke
svým ženám.“ Mohamedova láska k ženám má však povahu výlučně smyslnou, aniž cení si ženské
bytosti. Zevnější půvab žen a pohlavní úkoj s nimi jsou pro něj věcí nejpodstatnější a
požitek z žen božskou nutností životní.Ženu považuje Mohamed za polnost mužovu: „Choďte na svá pole jak chcete“ (Sura 2.) čili
mohamedánovi je dovoleno „ženské pole jako pole osevní“ vzdělávati kterýmkoli způsobem čili
soulož konati libovolným směrem a v jakékoli poloze. Toto místo koránu dalo popud k četným
spisům arabským o „vědě soulože“, v nichž rozváděno je toto náboženské přikázání. Tak si
cení Mohamed radosti pohlavního obcování, že je dovoluje i v době postní: „Dovoleno budiž
vám, abyste se v noci postní měli k ženám svým; jsou vám útěchou a vy jí jste jim“, a že
pravověřícímu nestačí žena jedna, a má si vzíti buď několik manželek nebo vedle manželky s
otrokyněmi ukájeti se pohlavně. To je hlavní věc. Proto také věřící smí od ženy, která
nedovede ho již ukojiti, přejíti k jiné žene, u které úkoj najde: „Jste-li si jisti, že
nejednáte nespravedlivě se sirotky, podle uznání svého vezměte dve, tři, nebo čtyři ženy;
jste-li však přesvědčeni, že byste při takovém několikerém manželství nejednali správně,
ožeňte se jen s jednou ženou, nebo žijte s otrokyněmi, které staly se vlastnictvím vaším.
(Sura 4.) Můžeš také, které chceš (ze žen svých, přišla-li na ni řada ležeti s tebou) podle
libosti nedbati a jinou k sobě si vzíti, po které právě toužíš, i tu, kterou jsi dříve
odstrčil. To nebude ti počítáno za zločin. (Sura 33.) Proto je dovolena za jistých
okolností výměna žen, třebaže pravidelně běželo tu jen o otrokyně. Také na onom světě, v
ráji, stojí (na rozdíl od představ židovskýcň a křesťanských) muži a ženě proti sobě jako
pohlavní bytosti, které vlastně teprve zde najdou nejvyšší a hravou rozkoš bez bolestí a
bez následků deflorace a rození. Rajské panny, hurisky, jsou tu připraveny pro věčnou
rozkoš spravedlivých, nemohouce nikdy ztratiti svého panenství: „Na vyvýšených lehátkách
rozložené družky ložní zvláštním opravdu způsobem jsme stvořili a učinili vezdy
neposkvrněnými pannami s půvaby stále stejně trvajícími. (Sura 56.) Bohabojní ocitnou se na
bezpečném místě, v zahradách a u sladkých pramenů. Oblečeni budou v jemný hedbáv a atlas,
sedíce jeden proti druhému. S krásnými pannami laních očí chceme je zasnoubiti. Nebudou tu
marně dožadovati se všelikého druhu znamenitého ovoce“. (Sura 44.)Toto posuzování ženy jako pouhého předmětu rozkoše vylučovalo předem vyššího,
individuelního hodnocení a odkazovalo ženu na podřadné místo. To se projevilo i v dědickém
právu, neboť mužský dědic (podle sury 4.) má dostati tolik, kolik dvě ženy. Přes to, že
žena je dárkyní rozkoše, je přece pro moslima bytost nečistá, a věřící když se jí dotýkal,
má se pak právě tak umýti, jako když odchází ze záchodu. Také znají moslimové ve svých
rčeních ženiny vztahy k ďáblu a peklu. Nevolnictví a pohlavní zotročení ženy vysloveno je
koranem především v jednostranném stihání cizoložství pouze ženina a v přísných předpisech,
oddělujících ženu od mužského světa. Sura 24. praví: „Napomínej také věřící ženy k
cudnosti, jak pokud běží o její oči, tak jde-li o čest jejich stydkých částí; napomínej je,
aby vnady své (t. j. nahého těla) nedávaly na podívanou, vyjímajíc zevně viditelnou (t. j.
hlavy, obličeje, rukou, nohou). Až přes horní okraj svého šatu mají nositi svůj závoj a co
patří k jejich ženské vnadě, nikomu jinému nemají ukazovati než manželům svým, otcům,
tchánům, synům svým a synům svých manželů, bratřím a synům svých bratří, synům svých
sester, svým ženským (spoluženám a ostatním ženám domácnosti, kojným, porodním bábám)
otrokyním a mužským pomocníkům, kteří nepatří k mužskému služebnictvu (tedy lékařům a jiným
mužským osobám pro tělesnou pomoc) a dětem, které neznají dosud pohlavních rozdílů. Nemají
také nohou svých do výše zdvihati, aby prozrazovaly to, co za vnady své skrývají.“ Tu třeba
spatřovati popud a počátek k harémovému věznění mohamedánské ženy, nikoli nepodobnému
sociálnímu ponížení ženy řecké. Proto také mužský svět arabský jako dříve řecký hledal u
prostitutek, jediných to žen „veřejných“, ono osvěžení, jehož mu zotročené ženy harémové
nemohly poskytnouti. Neboť tento rozpor se stále přiostřoval, hlavně zásluhou moslimských
theologů, kteří nezůstali v této věci pozadu za církevními otci křesťanskými. Koran
prostituci ještě jakž takž zakazoval a nevěstku považoval za nectnou. „Chtějí-li vaše
otrokyně mravně žíti, nenuťte jich k životu kurevnickému i kdyby vám plynul z něho zisk na
tomto světě.“ (Sura 24.) „Podle výnosu vašich statků můžete si vzíti žen, ale musí býti
počestné a mravné, nikoli nevěstky.“ (Sura 4.) „Kurevník nechť vezme si za ženu buď
nevěstku nebo modlářku a nevěstka nemá dostati jiného za manžela než kurevníka nebo
modláře. Ale pravověřící nesmějí se tímto způsobem snoubiti. Těm, kteří bezúhonné ženy z
kurevnictví obviní a čtyřmi svědky nebudou moci dokázat své obvinění, těm dejte osmdesát
šlehů a nikdy jim již nevěřte.“ (Sura 24.) Ale fanatičtí theologové islamu snižovali stále
význam ženiny úlohy, předstírajíce opovržení pozemskými požitky a zbožné rozhořčení nad
hříšností světa a lehkomyslností krásného pohlaví, ač ve skutečnosti nebyli netečni k
ženským vnadám a měli pravidelně harémy hojně opatřené. Jeden takový zbožný muž učený
sebral dokonce větší počet ústních podání o prorokovi, která říkala, že většina žen přijde
do pekla. Toto nepřátelství k ženě podporovalo jen pohlavní zotročení orientálních žen,
které trvá většinou dosud, a tak rozšířilo se na jedné straně eunušství (kleštěnectví) k
dozoru nad harémovými ženami; zavedli je po vzoru byzantském a perském kalifové z rodu Omajjovců;[10]obchod s kleštěnci měli v rukou byzantští otrokáři. Na druhé straně rostla
prostituce. Od konce vlády Omajjadovců až k Harunu Rašidovi, tedy hlavně v 8. století
křesťanském rozkvetlo harémové hospodářství a vedle něho bujné hetérství. Tu jistou úlohu
hrálo také tak zvané dočasné manželství,motaz doby předislamské,
kterému dal prorok v koranu jistou náboženskou sankci: „Jsou-li muž a žena dohodnuti spolu,
nechť jejich společný pobyt trvá tři noci. Chtějí-li v něm pokračovati rádi, jest jim to
dovoleno, chtějí-li však raději jinak, mohou také styk svůj přerušiti.“ Toto manželství na
lhůtu chtěl Ma’mun prohlásiti za zákonné a vydal o tom proklamaci, ale byl nucen věc opět
odvolati. Za to však šiité této instituce zneužili pod náboženským pláštíkem a přímo ji
spojili s prostitucí, prohlásivše také návštěvu nevěstince za takové bohumilé manželství
dočasné, a postavili své mullahy (kněze) před nevěstince, aby tu za několik měďáčků žehnali
těmto sňatkům s holkami.V islamu nechyběly ani snahy asketické, které jako v křesťanství přecházely zase v
pohlavní projevy, jenže byly pak povahy především homosexuální. (Bloch.)[1]CyprianusThascius Caecilius — církevní otec, mučedník a
biskup kartaginský. Narodil se na počátku III. stol. v záp. Africe, sťat byl u
Kartaginy r. 258.[2]manichejští— přívrženci náboženské mystiky Manesovy o říši
temna a hmoty, která musí býti zničena, aby vytříbená duše mohla vejíti do říše
světla, kterou Ježíš, sestoupiv se slunce, přišel posílit. Tělo se smyslnými pudy je
zlo, manželství a plození je hřích. Tato nauka šířila se hlavně na Východě a, jsouc
trpěna i pronásledována, pod různými jmény trvala přes 1000 let.[3]Z technických důvodů odkazujeme v tomto svazku a ve svazcích dalších k
bibliografii jmény místo číslicemi.[4]Pro stručnost užíváme tu obecného jména Ježíš, třebaže neběží samozřejmě o
historickou osobnost. Žádný hodnověrný doklad nesvědčí o jeho skutečné existencí, ale
apoštolství Pavlovo, jež nastalo brzy po periodě, přičítané Ježíši Kristu, a jisté
rysy osobní, jisté výroky velmi lidské a zřejmě upřímné, které se vyskytují v
evangeliích, nepřipouštějí pochybnosti, že byl v Judei prorok Ježíš, který měl mnoho
učedníků, nebo spíše bylo jich několik… Různé osoby, které patrně skutečně žily,
splynuly v jedince, vytvořeného legendou, v kolektivní bytost, která shrnuje v sobě
ideály velmi různé a často sobě odporující, dogmata a filosofie z Iranu, Babylonie,
Egypta, Malé Asie, Řecka. (Reclus.)[5]AthanasiusVeliký — církevní učitel (296 — 373), biskup
alexandrinský, „otec pravověrectví“, bojoval hlavně s t. zv. ariány o božství
Kristovo. Byl proto dosti pronásledován, vypovídán i v nebezpečí života. Byl ostrým
spisovatelem dogmatickým a polemickým.[6]LactantiusFirmianus — církevní spisovatel z první polovice
IV. století. Pocházel z Afriky, studoval řeckou filosofii, přestoupil ke křesťanství
a stal se fanatickým obhájcem církve. Sloh jeho byl čistý. Nazýval se „křesťanským
Ciceronem“.[7]truvéři— básníci ve staré literatuře
severofrancouzské[8]vonLiechtensteinUlrich (1200 — 1275) — rytíř a minnesänger.
Po jistou dobu byl na straně českého krále Přemysla II., ale nepohodl se s ním.
Nejdůležitější jeho básnické knihy jsou „Der Frauendienst“ (1255) a „Das Frauenbuch“
(1257). Je zakladatelem štýrské linie lichtenštejnského rodu.[9]Sachsenspiegel(Saské zrcadlo) — velmi důležitá právnická
pomůcka německá, kterou sestavil latinsky přísežný soudce Ecke von Repkow na základě
zemského a lenního práva na saském území středověkém. Roku 1230 byla přeložena do
němčiny. Zachováno je v ní mnoho saských obyčejů právních, pak říšské zákony a
rozsudky císařského soudu.[10]Omajjovci— arabská dynastie (661 — 750) se sídlem v
Damašku
|
KostkaNeumann_Dejiny-lasky-3.html.txt
|
I. Poet je poetom svetaObsahLetia v kŕdľoch…Hviždí víchor…Dobre je vtáčatkuSamkovi B.Netečte, slzy moje…Mávam ja sny…PetőfimuDosť sa ja naslzil…Milé sú…Pýtaš sa ma…Sťa or divý…DumaNa Javorí…Ranný vánok…Ešte jedna labutia pieseňPrúdy veľriek…Pozri hviezdu, jak padá…NapomenutieVravíš, otče…Na hrobe matkinomVíchor, čo burácal…Letia v kŕdľoch…Letia v kŕdľoch, letia vranya čudesne krákajú.Oj, bože môj milovaný,tak sa roky míňajú.Šuští vietor na kvetineuvädnutej a vzdychá…Oj, premilý Hospodine,tak aj mladosť usychá!Žltnú lesy, stromov listyvíchry sebou preč schytia…Oj, bože môj, lós ten istýaj ľudského je žitia!Visia nebom šedé mlhy,celý obzor už halia.Oj, bože môj, i nedlhýživot strasti nám kalia!Všetko v tichom sa oddaní,všetko chystá v chladnú zem.Oj, bože môj milovaný,ja žiť ešte rodu chcem!(V. Revúca)Hviždí víchor…Hviždí víchor po dolinea ťažko si stenáa do výšky hore prskávlna rozpenená.Búri víchor v mojej dušia dumno si stenáa pokoja srdce mojenikde, nikde nemá.Hviždi víchor — keď sa ti chce,postonávaj trúchlo,oj, keby len v mojom rodestonanie zatíchlo.(V. Revúca)Dobre je vtáčatkuDobre je vtáčatkuspievať v háji hustom,lež zle šuhajoviv kraji duchapustom.Vtáča si zaspieva,ozve sa háj celý,sťaby mal s pejúcimvtáčkom súcit vrelý.No zaspieva šuhajspev rodného ducha —nikto sa neozve,nikto ho neslúcha.(Prešov)Samkovi B.Myšlienky, túžby naše, brat môj milý,nikdy sa ešte dosiaľ nerôznili,a hoc smial sa svet, ľudia hrudy, zeme,že s ideálmi nikam nezájdeme,v zápaloch našich nezvratní sme boli,nemohlo zmýliť nič náš let sokolí.— Letia mladé dni. Blahé okamženiavidín v boj krutý života sa zmenia.No, brat milený, aj v žitia zápasevlohy posväťme vyššej ducha kráse,ako sme dosiaľ, tak buďme aj potomrodu oddaní srdcom aj životom!(Prešov)Netečte, slzy moje…Netečte, slzy moje…,oj, nadarmo tečiete,veď potechy nikde, nikdenenájdem ja na svete.Netečte, slzy moje…,chudobné perly ducha,veď zloba vás vysmeje len,ach, a svojeť je hluchá.Netečte, slzy moje,…diamanty bez ceny,vami len sok šľachetnejšíbyť môže napravený.Netečte slzy moje…,netečte za rod ľúby,slzy národ nevykúpialen skutky zo záhuby.Netečte, slzy moje…,duše slabej lichá daň,myseľ jasná, činnosť bystráotvára nádeje stan.(Mašková)Mávam ja sny…Mávam ja sny, krásne sníčky,tak rád kochám sa v nich!Nie duch môj, lež iste vílabájna maľúva ich.Mávam ja sny, krásne sníčky,plné blaženosti,ony moje potešeniev biednej skutočnosti.Ak nietpravdy,lež vládne bludna svete storaký,nech aspoň sny vrhajú kmitv desné ľudstva mraky.Ak nietkrásy,lež cerí sapodlosť z kútov sveta,nech si duša vo sne aspoňvýšinou krás lieta.Ak nietdobra,lež biedy lenv tom plaču údolí,nech duch aspoň vo sne plesátam, kde nič nebolí.Mávam ja sny, krásne sníčky,oj, mám ja rád sny tie!Ony zlatou obrubou súpre to tmavé žitie.Ó, keby sa skutkom stalimoje čarovné sny,nebo krásne, požehnanébolo by na zemi!(V. Revúca)Petőfimu[1]Nenahneváš sa, pevče duše mojej,že piesňou svojou z tmavej hrobky tvojej,z tajomnej, skrytej mohylysvetu cudziemu ja ťa vyhrabujem,zaznanú slávu tvoju vychvaľujem?Nenahneváš sa, môj milý?No však nie? Óh, nie! Ba duch tvoj zaplesá,že, hľa, i v „cudzom“ národe nájde saduša, čo ťa velebí, ctí.Že v „cudzom“?… Oj, nie, veď on tvoj vlastnýpobratim verný, ale nešťastný,toho, ktorému spievals’ ty.Darmo… Lež pevec nespieva len rodusvojemu krásu, blaženosť, slobodu:Poet je poetom sveta!Tie spevy ako teplé slnka lúčerozplývajú sa svetom pekne-rúče,čo znejú z hrude poeta.Pevče, pravzor môj! Teba už zem kryje,odzneli lýry tvojej harmónie,spev tvoj slávny už umĺkol.Ňadrá tie, z ktorých vrelej lásky tónya slobodienky striebrozvučné zvonyšumeli, zničil smrti bôľ.Ale pamiatku tvoju neskruší hrob,tú aj vnukovia pozdných budúcich dôbctiť a obdivovať budú.A piesne tvoje sa svetom ozývaťbudú a city tvoje s ľudstvom splývaťvečne vzdor časom, osudu.Nuž ľúbim ťa ja, pevče môj súcitý,mladistvých letov mojich vzorom si ty,snáh, túh mojich najvyšší cieľ.Ó, nechže duch tvoj s mojím sa zlúčia s mojím citom tvoj cit horúci,bychslobodu a láskupel!(Prešov)Dosť sa ja naslzil…Dosť sa ja naslzil. Oj, ty slza bôľna,čo chceš v zrenici?Nevyroň sa, zostaň… Ale len plyň zvoľna,plyň mi po líci.Slzil som za mamkou, súdruhmi aj milou,rod môj, nad tebou. —Nuž nech si zaplačem, doprajte mi, chvíľoui sám nad sebou.(Prešov)Milé sú…Milé sú sníčky útlej detinskosti,ľúby, milostný zorí vek,veď nezná dieťa, čo žitia starosti,nie, čo povodne žitia riek.Pri krištáľovom sadne si potôčku,z kvietkov pestré vence vije,žiaľu, zármutku sĺz niet ešte v očku,život — šumot harmónie…Krásno to všetko! Veru, pohnutlivái spomienka na časy tie,aj kto je šťastný, rád si o nich sníva,aj milencov chvála im znie.No ja oných dôb túžbam sa nekorím,tam samá nevládnosť a sen.Ja rád som junák! Snahou, činom horím,by svitol rodu spásy deň.(Mašková)Pýtaš sa ma…Pýtaš sa ma, čo mi je,že tvár mi tak bľadá?Noc má právo deň zhasiť, —každý svoje žiada.Pýtaš sa ma, čo kvíliduša moja mladá?Vrah má právo ku krivde —každý svoje žiada.Pýtaš sa ma, čo zrak môjtak mútny vyhliada?Kat má právo mečom ťať —každý svoje žiada.Pýtaš sa ma, čo z očítoľko sĺz mi padá?Silný slabších ničiť smie —každý svoje žiada.Pýtaš sa ma, že akátrápi ma záhada?Nepýtaj sa… Nič mi je —každý svoje žiada.(Prešov)Sťa or divý…Sťa or divý rosijských stiep,ktorý sa v kraj sveta schytía bĺka zrak a fŕka čuch —sťa or divý moje city.Vzplanú ony v hrudi mojej,chcem objímať svety šíre,chcem k nebu zem, k zemi nebo,súzvuk, súlad vo vesmíre.Hoj, chcem venčiť ľudstva čeľusťslávy dúhou, laurom[2]blaha,tyranstvo biť, čo do jarmavoľnosť miliónov priaha…Jarab tichý vprostred mora,na brale už-už podmytý,čo letieť chcel — klesli krídla,jarab tichý moje city.Veď v tých zorách slávofarbýchpre ľudstvo, ach, zôr nikde niet.Kto ku hrude je prikliaty,bedár v putách rabstva chce mrieť…(Prešov)DumaAký to cit objal dušu moju?Neznámy hosť, po ceste svojej iď!Haha! Podlého hľaďže vlúdnika,ako dušu moju tisne k sebe,to ľuľkanie sťa bozky vipery.Nedáš mi jej pokoja, nehanebník?Nuž tak zahyň cite, s ňou!Zlom sa v jej objatíaj ostrý osteň tvoj!…Aký to cit? Sklamania cit.Aký to cit? Ľútosti cit.Aký to cit? Bolesti citi zronenia i vírenia —a kráľ drakov najhroznejší,velikán-cit: citzúfania!… Jaj, aké tiene to? Preč, hmly, z očí!Neistoty preč chmáry z čela, preč!To sen? Ach, bol by len púhym snom!Desný to sen, ale nech bude snom,dám spásu zaň pri súde pokonnom.— Je sladko decku, keď sníva, jak padáz výšky zlatej v čiernu priepasti noc,prebudiť sa pri matkiných prsiach.Ó, ale jak hrozné je súženie, žedesnú skutočnosť boh sám nezmení v sen,tú, od ktorej mi mrkne žitia deň.Mrká deň žitia… Čo? Života môjho deň?Veď silno krv v žilách mojich kypí.Mrká? Už mrklo sa v svete mojommysľou blahou, až bláhovou od blaha,utvorenom, vybájenom smele.Hej, mrklo sa. A kde žiarilizdaniaponad mladosti nivy usmievavé,zaľahla nocskutočná,prestrašná,ach, noc ako hrobu prekliateho mračná.A najdrahší byt, modla boho-synav hrob ten si ľahla, ach,láskyvidina!… Pustovníkom budem a zastonám,žalovať sa budem hluchým horám.I zadunia v tie šíre sveta strany:Náš ston je ston večný, vladár jun sklamaný!Ba mládencom budem jehož rumeň lícdo konca sveta nezbledne,a svet ma celý, celý ľúbiť musí,a vzývať každá, každá deva musí,no súcit môj — tvrdosť žulobrala,a ľúbosť moja — pomsta neskonalá!… Ach,náruživosť,medzenarušilas’.Tichučko, ticho… Hajaj mi v kolíske,v kolíske srdca nové sny, krásne tvor —večné ti šťastie, neverný večne vzor!(Prešov)Na Javorí…Na Javorí, na Javorívatra blnká, vatra horía pri vatre šuhaj mladýdo plameňa snivo hľadí.Čože je tak zadumaný?Snáď mu kŕdeľ odohnali?Snáď ho milá oklamala?Či fujaru mu odňali?Ej, nie je on preto smutný!V srdci jeho smútok iný,ktorý slovom vypovedaťmôže len sám Trojjediný.Duma jeho tajomná jesťa potôčik v hĺbke bane,ktorý žblnká — a nik nezná,skadiaľ prišiel, kde zastane.Duma jeho ukrytá jena samom dne v srdci, v duši,ako včielka príval blízky,tak duch jeho búru tuší.… Hrmen bohov! — zvolá, skočí,až zaduní v strede zeme.Čert po dumách i po túžbach:Päsť, valaška na to plemä!(Gerendáš)Ranný vánok…Ranný vánok povievať už začína,noc-mrákava vždy viac a viac sa míňa.Ó, loď, pospeš, rozprestri vetrilá,nech sa zjaví voľnosti vlasť milá!Mne blízko noc. Dych života nevládze.Jak by vládal toľké znášať nesnádze?Ó, čierna loď, nenáhli sa, čakaj:len ešte raz, len zaplakať mi daj!(Gerendáš)Ešte jedna labutia pieseňZlatoskvúce moje ideále,ktorým žil som dosiaľ neustále,zbohom, zbohom! Prijmite pozdrav môj,prv než začriem v zapomenutia zdroj.Zbohom, pestré vy obrazy krásy,zbohom, život bez blaha a spásy!— Kto to tak narieka?Kto tak úpenlivo stená?Ach, biednik sklamaný,duša osudom preľstená.Dobre! Len roň slzy, chlape,kto žils’ preludom pochabe!Dobre! Plač nad svojím žitím! —— Kto lúči sa s hodinou pokonnoubez daromných nárekov a stonov,ja len s tým súcitím.Hasne slnce, keď noc sa prikráda,bledne kvietok, keď mráz naň pripadá,múti sa Váh, keď príval zahučí,praská haluz, keď víchrica skučí,rozplynie sa svet krásy, nádeje,keď skutočnosť, život naň zaveje.No nač slziť nad hradieb rumami,ktorých skalu za skalou čas kradne?Načo vzpínať ruky za zorami,keď ich zápyr[3]na západe bľadne?Skĺznu rumy z vŕšku do doliny,lež ich slávu zachránia dejiny.Hasnú zore v podvečernej dobe —dosť, že boli tým vrchom k ozdobe.— Padol syn, jediná otcova potecha,v boji, zvesť ku sluchu starčekovmu spechá.A tento? Kmáše snáď v žiali svoje vlasy?Reptá proti bohu? Kliatbou sa ohlási?Nie! On mužne vraví: Nech žena narieka;vedel som, že splodil človek len človeka!Mladá myseľ tvoja pestré tvorila sny.Neznals’, že sen je noc a príde svit jasný?V mori — na dne srdca — ľúbosti koraly.Neznals’, že jaknáhle búra sa privalí,tá vyhádže na breh skvost ten drahocennýa na brehu šliamom bude zašpinený?Oči zaslepila ti fatamorgána,nadšenie, obraznosť bujná, rozháraná.Nuž či znáš teraz len, že vzduchohra klamea v nič rozplynie sa prv, nežli zbadáme?Nuž tak nekvíľ, nenariekaj,proti sudbe sa nevztekaj,že ti zmietla ideálea nechala iba žiale.Prestaň, prestaň!… Žobrákom buď,lež nekľaj na vlastný osud.Zhyň pod rumom sklamaných snov,lež svoj neoplakávaj rov!(Prešov)Prúdy veľriek…Prúdy veľriek v oceán-hlbináchodpočinku nájdu si lože,orol sadnúť na bralo môže,ustane-li v oblačných výšinách.More, ktoré zúri v besu penách,ty pohladkáš vposled, ó, bože,sťa mať synka, jestli sa zmôžemuka jeho v choroby perinách.Ach, len ja som, ktorý darmo prosímduši oddych, stánok pokoja —ja snáď kliatbu svoju sebou nosím.V túžbach stálych, v túžbach bez nádejeani nezviem, keď mi zvon zazneje —tam spočinie, tam hlava moja!(Gerendáš)Pozri hviezdu, jak padá…ZnelkaPozri hviezdu, jak padá, jasavú,ruži odním zápyr ľúbezný,zotri vrúcnosť milostnej piesni,motýľovi farbu ligotavú,vytlač na zem hrozna sladkú šťavu,štíhly dub vo dvoje rozčesni,predstav si bez kvietkov čas vesny,bez hviezd, slnca, zôr sveta sústavu:To, súdruh môj, hľa, život mladý,ak ti zhasol jasných vidín sveta uvädol vrelej lásky kvet.Ideály nech ti sväté budú!Chráň si srdce, chráň ducha od bludu —mladosť peknú nič nenahradí!(Gerendáš)NapomenutieNeznáš ty, neznáš, druh verný, ľúbený,jak biedny je na svete tvormladoň, strativší života svojho cieľ,padnúc do prózy z výšky zôr…Ó, hájže si chrám čistých ideálov!Z trosák mladého nadšenia a žiaľovoltár nevystav pre hmotu!Stratíš-li vieru, lásku i nádejua v srdci ti len túžby nízke tlejú,zhynieš sebe aj životu!(Gerendáš)Vravíš, otče…ZnelkaVravíš, otče, že vraj šťastný ja som,že mi šťastie chodí vzápätí,kážeš ho ctiť, kým neuletí,by nemusel obanovať časom.Odpusť, odpusť, pokorným keď hlasomrade tvojej tak syn odvetí:Čo mi je zo zlata, z tých smetí,ak mám v ríši duchov byť chuďasom?Sveta lesk mňa márny neukojí,biedy, núdze duch môj sa nebojí —vence moje v bojoch za rod kvitnú.Že žobrákom budem? Dobre, dobre.Žobrať môžem, keď národ môj žobre —nech len jemu časy krajšie svitnú!(Gerendáš)Na hrobe matkinomElégiaList šepotá k lístkom. Poľubok sa na rozlúčku dáva:viac nebudú ľúbať sa na vrcholci lipy.List šepotá k lístkom. Hlboký z pŕs rinie sa povzdych:oj, veď svet zanechať — tak tvrdo nám prichodí.List šepotá k lístkom. Nejaké sa tajomstvo podáva:s ukojeným srdcom radno je do hrobu ísť.Lístok vtom úbohý z lipy žitia smutne letí dol,zblednutý od žiaľov, rumenný túžby pýrom. —Prišla jeseň štípavá, mrazami kvety spálila pestré,spálila, matka ľúba, aj tvojich ozdobu líc.Prišla jeseň chmúrna, čo dlhé dni skrátila letné,skrátila, matka ľúba, tvojho žitia dobu tiež.Jestli ti napriek však popriala slniečka slabý lúč,kto znal, rána či to kmit a či západu už? —Pod rovom pokoja tebe sladko sa sníva, milá mať,mne však sniť nedajú žiale mladosti mojej.Ach, či sa rozpomenieš, vrele rozpomenieš v rove na mňa,bez teba jak usychám na svete tomto sirý?Oj, znám, láska činí tvoja, láska i v rakve hrejúca,že z jari najprv sneh od hrobu preč uteká.Keď trávička suchá v dobe zimnej na hrobe chrestí,snáď nekolíše ju starosť tvoja neskonalá?…Snívaj, matka milá, nesužuj sa ty nikdy o lós môj,trudnú starosť nechaj, cieľa nedôjde ona.Žiale tisícoraké, na krutých čo ma hádžu vlnách, viem,dych materinských úst, oj, neutíši ľúby.Tie slzy, denne čo ich tu vylievam prúdy prehojné,lásky materskej žiar nie vstave, nie, vysušiť.Jak to? Ja nešťastný? Som šťastný, ó, mati sladká,ku blaženosti mi len ty jediná chybuješ.(Ach, keby mohla vidieť, úbohá, sem, sem v moje prsia,znám, jej spráchnivené srdce by puklo v rove.)Nuž tak viac nevidím, nevidím viac mať svoju dobrú?V jej oči láskyplné nikdy hľadieť nebudem?Nikdy… Nemožnosť! Veď ktože šepce mi zavše radostne,v tvár tvárou že musím, ešte musím ju vidieť?Ktož’ to vraví v bežaní nezmennom prírody večnej:po zime jar kvetná, po noci slnko zlaté?Nuž spi, mamička milá, sen sladký… Až do videnia!Tam ti porozprávam všetky žalosti svoje.(Mašková)Víchor, čo burácal…Víchor, čo burácalv mladých prsiach mojich,utíšil sa, klesolv bezvládny, biedny vzdych.Kdeže hľadať srdculiečny zdroj nádeje?V žiali veľkom onoviac už neokreje.Stromu práchnivémumárna nebies manna,kvetu podťatémunač je rosa ranná?Chodím po lúčinách —koľko tu krásy jest!Hľadím ku blankytu —koľko jasných tam hviezd!Lež srdce toto už,tá peleš démonov,necíti krásu, niesúzvuk nebies tónov.Svet vôkol mňa jarýi vence luzných diev,svet vôkol mňa blahý,radosť i ples i spev.Ale v srdci mojomutíchol žitia ruch —do hrobu žiada sapovrhnutý padúch!(Turie Pole)[1]Petőfi, Alexander(1823 — 1849) — maďarský
revolučný básnik.[2]laurom— (lat.) vavrínom.[3]zápyr— od slovesa zapýriť sa; červeň, svit.
|
Bansell_Tuhy-mladosti.html.txt
|
TyranČo boj dal, zákon vzal.Skul reťaz z našich šíkov.Olovo guliek zlialv olovo zákonníkov.Olovo vrieska: „Stoj!“keď jarný prúd sa valí,breh nepoznáva svoja hýbe na dne skaly.Olovo vrieska: „Čuš!“keď hučí poplach zvonova hory dunia užozvenou miliónov.Olovo vrieska: „Lež!“keď ten chce dobyť tvrdze,čo líhal na dereša lízal uzdy hrdze.Olovo vrieska: „Trp!“Veď vôl má k jarmu vlohy.Vykývať chcel by stĺp,čo udelil mu rohy?Olovo vrieska: „Plať!“Je národ žito zemea ten by nás chcel žrať,ktorého zožrať chceme?Olovo vrieska: „Iď!“Bi za ducha sa v duši!Kto bez práva chce žiť,ten právom zdochnúť musí.Olovo vrieska: „Zvuč!“Odpečať citov prameň,podpaľuj očú lúč,rozpapri srdca plameňk pesničkám k národu,aby sa navždy vďačilza svoju slobodu,čo zákon dať mu ráčil!…— — — — — — — — —Nuž sem sa, kýptiky,les bariel pod zástavu!Kýptiky — jazykyza zubmi: revte slávu!Myšlienka — papagáj,chytená na retiazku,kľakni a vďaku vzdajza olovenú lásku!Vylej svoj teplý citta do hnojnice slávy!Drúk zostal — zo zástavy,z voľnosti — invalid.Bratislava 30. októbra 1937
|
Jesensky_Cierne-dni.html.txt
|
Na úvodPrvou verziou hryDeduškov oknovízorbola hraHurvínkovo
okno, napísaná na objednávku Divadla Spejbla a Hurvínka, ktoré ju uviedlo v roku
1996.Ten rok nie je náhodný — súvisí s tým, že v auguste roku 1995 som sa aj s rodinou na istý
čas presťahoval do Prahy. Až dovtedy som väčšinu svojho života prežil ako umelec na voľnej nohe a
vedel som sa tak uživiť v Bratislave, no mohol som iba dúfať, že sa uživím aj v Prahe, ktorá bola
vtedy už tri roky hlavným mestom inej krajiny. Praha ma však uvítala priateľsky. Už pred
presťahovaním, v máji roku 1995 Divadlo Na zábradlí uviedlo v preklade Jana Gogolu moju hruSmrť v ružovom, potom, po presťahovaní, divadlo Labyrint sčasti po
slovensky a sčasti po česky napísanú hruTeta z Prahy. HraHurvínkovo oknobola treťou hrou, napísanou v tomto období — prvou, ktorú
som celú napísal po česky.O tom, že si ju objedná a že ju uvedie Divadlo S + H, rozhodla jeho riaditeľka Helena
Kirschnerová-Štáchová, ktorá mi až o niekoľko rokov neskôr prezradila, že musela svoj súbor o
správnosti tohto kroku chvíľu presviedčať.Žiaľbohu už nežije. Rád by som jej povedal, že som na to nezabudol a dodnes som jej vďačný
za dôveru, s ktorou sa vrhla do toho dobrodružstva. Veď Divadlo S + H hralo inak iba repertoár
vznikajúci v jeho autorskej dielni a úzkostlivo si strážilo svoj originálny štýl. V mojom prípade
urobilo výnimku, ktorú neoľutovalo.Nebolo to však iba dobrodružstvo Divadla S + H, dobrodružné to bolo aj pre mňa. Už v
mladosti som sa pustil do polemiky s didaktickou čierno-bielou estetikou, už pri písaníBotafogasa mi podarilo s pomocou slovnej hry vybudovať a zároveň zrúcať
dramatický konflikt (sám pre seba som si nazval ten vynález „hrou na hru“) — a zrazu mi hrozilo,
že na staré kolená budem v tej svojej celoživotnej polemike ťahať za kratší koniec.To preto, lebo Divadlo S+H — keď sa uchádzalo o podporu pražského magistrátu — dostalo občas
aj nejakú úlohu navyše. Na uvedenie mojej hry malo prisľúbenú podporu pod podmienkou, že popri
umeleckej kvalite sa na javisko dostane aj ušľachtilá myšlienka — že totiž tá hra bude mladého
diváka varovať pred závislosťami, ako sú alkohol, nikotín, gamblerstvo alebo drogy.Usmerňovanie umenia mávalo v minulosti aj horšie podoby, na tomto usmernení nebolo nič, čo
by sa priečilo správnym zásadám — až na to, že to bolo usmernenie. No pripustil som tentoraz
argument, že aj v tých najkrajších rozprávkach bývajú ušľachtilé varovania a odhodlal som sa
napísať takúto „usmernenú“ hru v nádeji, že sa mi podarí to varovanie dostať do nej s nadhľadom a
humorom, bez toho, aby som zľavil zo svojich umeleckých ambícií. Vraj sa mi to podarilo. Nielenže
sa dobre zabávali pražské deti, ale pobavili sa aj ich rodičia.Netuším, či a kedy sa táto hra dostane znova na javisko. Aby to však nemuselo byť iba
javisko Divadla S + H a aby to mohlo byť aj javisko slovenské, ešte raz som sa k nej vrátil,
Hurvínka som nahradil Vnúčikom, Spejbla Deduškom a vytvoril som z českého originálu nový
originál, tentoraz slovenský.V Bratislave, 1. septembra 2019 ĽF
|
Feldek_Deduskov-oknovizor.html.txt
|
Mudrci a klinecMichal Junec, richtár z Bukového, je vysoký, pekne urastený chlap, s tvárou ako čo lepší
rímsky senátor. Jeho zvyčajná pozitúra je, že si založí pravú ruku na prsiach do kožucha a tak
hovorí. Vlastne nehovorí, lebo jeho známkou je i to, že skoro vôbec nehovorí. Ťažko od neho aj
len „hej“ lebo „nie“ dostať. Často podobne pokazenému pajácovi naprázdno pohybuje perami, ako
keby chcel niečo povedať, a nevydá zo seba zvuku. Jeho statočnosť je všeobecne známa, ako aj
tá medzi richtármi vôbec neslýchaná vlastnosť, že nepije naskrze žiaden liehový nápoj, nad čím
aj jeho vrchnosť častejšie vrtela hlavou, nie súc celkom istou, či je to nie disciplinárny
priestupok.Junec bol zámožným človekom. Mal všetkého do vôle božej, ani Jób pred a po chorobe. I ženu
mal tučnú sedliačku s podhrdlinou ani bravec, ktorá bez prestania mlela jazykom a síce ozaj
ako mlyn, lebo vždy hovorila rovnako chytro a hlasne. Keď chcela, aby ju muž počúval, tak ho
musela za plece potriasť, ako keby ho budila, lebo už bol taký privyknutý na jej rapotanie, že
ho ani nepočul.Junec sedel pri stole a po skončenom obede ešte klepkajúc lyžicou po ohromnej miske,
vyškrabúval z nej ostatné rezance. Jeho Katra nafúkaná prišla ku stolu a meľúc o jeho
daromnosti, vychytila mu misu spod lyžice.— Choďže už, choď k tej jalovici, ty tĺk, ty rešeto, ty darmožrút, — recitovala ani
lekciu.Junec pozrel na ňu prázdnym zrakom, a utrúc si ústa širokým rukávom, šiel do maštale,
cestou vylizujúc zo zubov pozostatky rezancov. V maštali si škrabal hlavu pred peknou
jalovicou starý paholok a miništrovali okolo nej dvaja šarvanci Juncovi.— To bude úrek, — hádal paholok Ondro. — Alebo príča, — zamiešal sa do reči chlapec Jano.
Jalovica zabučala, obzerajúc sa smutnými očami, zlé tušiac, na múdru spoločnosť.— Pôjdem do Fojtov svätené zeliny pýtať, — ponúkol sa mladší Miško, podskakujúc na jednej
nohe. Nečakal odpoveď a ufrngol.— Mali by sme ju kädiť, — mienil Ondro po dlhom škrabaní hlavy, čo uňho rozmýšľanie
nahrádzalo. Junec, ktorého hlava bola vôbec prázdna ako Čaprndovo humno, kedy-tedy zamrmlal
mhm.Prišli i ženy a rapčali jazykmi, trepúc piate cez deviate, kädili jalovicu a núkali ju
svätenými bylinami. Jalovica sa nad týmto počínaním s trúchlivým posmechom usmiala.— Nech utekajú chlapci po Kondrka a Kotúľku, — poradila Marka, dcéra Juncova. Jano a Miško
už aj odbehli, nečakajúc na odpoveď otcovu, ktorá prišla vtedy, keď chlapci boli na ulici.Netrvalo dlho a prišli jeden za druhým Kondrk a Kotúľka, načo nastalo okolo jalovice na
chvíľu veľké utíšenie, aby ženy potom s ešte väčšou náramnosťou vykladali dvom veštcom svoje
múdrosti.Kondrk a Kotúľka!Sú to dvaja chlapiskovia, o ktorých si obec myslí, že sa rozumejú do liečenia dobytčích
nemocí, ačpráve v skutočnosti toľko vedia o tom ako drotársky učeň o súkaní povrazov. Ani
Kondrk ani Kotúľka sa nikdy vo svojom živote nič neučili o dobytčích chorobách. Oni len
upotrebovali rôzne zeliny, horkú soľ, mastenie kadejakými masťami a nerinmi a hovoria drzo,
ako keby niečo vedeli, a druhí blázni im veria. I jeden i druhý tvrdí o svojom druhovi, že
nevie nič, a obidvaja majú pravdu. Nenávidia sa ani mor, ako to u šarlatánov vždy býva.
Skutočný učenec skutočného učenca ctí a znesie sa s ním, lebo veľmi dobre vie, že ten tiež len
to isté môže vedieť, čo aj on vie, ale neučený podvodník vždy bude na svojho druha nadávať,
lebo sa ho bojí, vediac, že ten nemôže s ním súhlasiť, keďže každý tára, čo mu slina na jazyk
donesie.Kondrk a Kotúľka sa v súkromnom živote vôbec ani nezhovárali spolu, ale už od rokov nejdú
k chorému dobytku len obidvaja naraz. Vycítili, že len tak môžu obstáť. Obidvaja trpeli na ten
rozšírený druh sprostosti, že považovali za požiadavok „kaľakteru“ nevymeriť sa.Kondrk bol nápadne dlhý, chudý chlap s gágorom na dlhánskom hrdle hore-dolu behajúcim.
Pripomínal moriaka rázom chytrej reči a tenkým červeným nosom, skláňajúcim sa nad ústa.
Kotúľka bol tučný, červený, preto ho aj tak prezývali. Žuval tabak a „srkal“ cez zuby. Hovoril
málo, ale čo povedal, to bolo povedané. Cestou k Juncovi Kotúľka len tak mimochodom zdvihol
šindľovec pri Švalcovom dvore, kde práve pobíjali cieňu.Dvaja veštci hneď sprvu obrátili všetko na posmech, čo ostatní boli s jalovicou porobili.
Odohnali drzo a rozdrapujúc sa všetkých nabok a jalovicu vyšikovali do dvora. No a potom už
začali vyčíňať s ňou svoje čary. Macali ju po kúsku, zaujímali sa dopodrobna o všetky jej
otvory, položili ju na zem, potom zdvihli, liali do úbohej kadečo a napokon ju tak stisli,
postaviac sa po jednom k jej bokom, že biedne zviera od bôľu zaryčalo. Pozerali na seba,
žmurkali múdro. Kondrk zdvihol prst a fľochajúc na Kotúľku spýtavo vyriekol:— Klinec?Kotúľka srkol cez zuby a istý súc svojej veci, riekol presvedčivo: — Klinec! — a pomacal
si ho v rázporku.Juncová sa pustila do nich, že či sa im sníva, že o tom ani reči. Ona síce nevedela, či
ozaj nemôže byť o tom ani reči, ale hovoriť musela, nuž hovorila tak, lebo jej práve to
napadlo. Junec na radu veštcovu kázal jalovicu zarezať, čo títo šarhovia aj dosť šikovne
urobili a jalovicu rozobrali. V žalúdku jej našli v jeho stene zabodnutý šindľovec. Našli aj
iné chorobné premeny na jej útrobách, ale Kondrk a Kotúľka jednohlasne a určite tvrdili, že
príčina onemocnenia bol klinec. Pol dediny, ktoré bolo pri jalovici, s rešpektom hľadelo na
dvoch šarhov a spomínalo rozličné prípady, pri ktorých sa dokázalo, že Kondrk a Kotúľka sú
onakvejší majstri ako učení dobytčí lekári. Pravda, že Kondrk a Kotúľka sa nepratali do kože a
vypínali svoje ňucháče. Ale hlavná vec nebol osud hovädzej jalovice. Pre tento klinec sa
musela vydať Marka Juncová za Pava Kľuku, či sa jej to páčilo, či nie.Klinec z jalovice vyňatý obzerali všetci prítomní. Kotúľka nestydato poznamenal, že
Švalec, druhý sused Juncov, práve takými šindľovcami pobíjal strechu. On to vedel. Nič nebolo
ľahšie, ako dokázať, že Kotúľka hovorí pravdu. Ani Junec, ani jeho žena nepovedali pred ľuďmi
ani slovo, ale keď boli sami, vyrátala Katra, čo všetko Švalec urobil na proriveň Juncovi.
Nehlasoval naň, keď ho volili za richtára, ba povedal, že Junec bude vtedy richtárom, keď sa
nájde Brboliakova kobyla, ktorá bola pred niekoľkými rokmi zhynula a o ktorej istil v hádke
Junec zhora a pyšne, že sa musí nájsť, a ak by sa nenašla, že on, Junec, dá páru volov
Brboliakovi. Všetci vieme, že je ľahšie hlúposť povedať, ako zadržať sľub. Najmä keď sa jedná
o pár volov. Junec nebol náramný človek, ale keď mu Švalec urobil vše narážku na tú kobylu,
bol by ho vďačne zmárnil. Tiež Švalec to bol, ktorý nechcel Juncovi zápinkou vytiahnuť drevo z
hory, ačpráve len dvaja boli tam a Junec musel v hore nocovať pre to hlúpe drevo. Švalec mu
poradil, aby si ohňa nakládol, lebo že premrzne a núkal mu kožky zo slaniny na večeru.O ničom na svete neboli Mišo a Katrena takí istí, ako že len Švalec zapatrošil klinec
jalovici do sena.Čo teraz? Katra by bola najradšej celú švalcovskú rodinu vykántrila a Junca to veru tiež
poriadne pohlo. Bez otázky si človek veľmi poľahčí na duši, keď na neprajníka našprihá a nadá
čo aj len v úzkom manželskom krúžku. Ale to je nie dosť. Duša ľudská žiada viac. Duši ľudskej
by omnoho lepšie padlo, keby videla si neprajníka šprihať a nadávať. To poľahčenie by mu
vďačne dožičila.Junec by bol vďačne Švalca, napriek všetkej svojej poctivosti, do takého stavu doniesol a
Katra ho všemožne podnecovala. Ale čo bolo treba urobiť? Rozmýšľali kadejako, až konečne Katra
zašepkala, syčiac ako had, Mišovi do ucha: — Skos mu kapustu!Skosenie nedorastenej kapusty je rafinovaný spôsob pomsty. Zapríčiní i škodu i hanbu.
Parom ho vie prečo, ale považujú za veľkú hanbu pre gazdu, keď sa prizerá, zuby si vystykujúc,
ako druhí zvážajú kapustu, a on nič.Junec bol preto poctivým človekom, lebo bol sprostý a zbabelý a nie snáď z mravných zásad.
Sprostosť urobiť je ľudskému srdcu také milé a ľahké!Nepotrebujeme len uzdu popustiť našej ľudskej prírode, no a hotová je. A aká krásna a
podarená. Juncovu zbabelosť Katra premohla, no a ostatné šlo ako po masle.Už druhú noc bol dosť obstojný mesiačik i vybral sa hneď po polnoci pán richtár i so
svojou dcérou na žeň kapusty. Vzali so sebou kosáky, vykradli sa na záhumnie a skoro boli na
Švalcovej hrade i pustili sa veselo do kosenia mladých, ale už podrastených kapustných bylín.
Ako sa to dobre žalo, tak nezvyčajne a tak sporo! Celkom zabudli i na strach, ktorý sprvu
cítili, medzi milým rozčúlením z práce.— Pomáhaj pánboh, — pozdravil už dokášajúcich ich sused Jano Kľuka, za ktorým stál jeho
syn Pavo.Junec i Marka sa vystreli, ani keby ich struna naraz bola vyhodila. Obidvom vypadol kosák
z ruky a dívali sa ako vyjavení s otvorenými ústami na zjavivších sa duchov.Kľuka je bezprostredným susedom Juncovým. Majú spoločný veľký dvor a vchod doň. Pavo
Kľukov je nadutý, sprostý, na svoju múdrosť namyslený, šesťadvadsaťročný mládenec, ktorý si
ešte v živote mnoho ráz paľúchy opáli, dokiaľ zmúdrie. Ak vôbec zmúdrie. Lebo sú aj takí
ľudia, ktorých aj upiecť môžeš, a predsa nepopustia zo svojho. Samo sebou sa rozumie, že by si
pomerne k nemu veľmi zámožnú Marku veľmi vďačne vzal za ženu. Považuje ju síce za sprostú,
lebo vraj stojí ako tĺk s otvorenými ústami, alebo tára do sveta ako jej mať, ale je ináč
osoba šumná, urastená, do roboty súca, a k tomu, aby bola dobrá gazdiná, viac netreba.Starý Kľuka je všeobecne známy vydriduch a furták. Nemá ani jedného zuba, šušle, nos sa mu
brady dotýka a v zime v lete chodí v kapcoch. V noci málo spáva, i zbadal Junca, keď sa
vykrádal s dcérou na záhumnie. Zobudil Pava a hybaj za nimi.Starý Kľuka veľmi chválil pokračovanie Juncovo. Každý človek by to isté urobil, ale
dozvedieť sa o tom nikto nesmie, lebo, juj! ani pomyslieť! Richtár Junec s dcérou v noci kosí
kapustu! To by bol ukrutný posmech a hanba! Bohvie, čo všetko by sa mohlo stať. Zhodia ho z
richtárstva. Ale čo len to: Zavrieť ho môžu! Marka začala plakať. Mladý Kľuka ju tešil a mal
sa okolo nej a Marka — práve jej bol z duše protivným — mal vždy kútiky, prezývali ho „mokrým“
— sa neopovažovala ho odvrhnúť.Starý vydriduch Kľuka cestou domov dokázal Juncovi, že tu inej pomoci niet, ako dať Maru
Pavovi, lebo ináč z veci bude škandál. A čo mal Junec urobiť? Privolil. Pravdaže, keď sa Katra
dozvedela o všetkom, mal sa čo napočúvať! Jajajáj!Juncovi sa mozog pomalinky — pomaly drgáňal vopred, až mu kedy-netedy zablesol pred dušou
výrok, že sa manželstvá v nebi uzavierajú! Díval sa za chvíľu ako vyjavený napred seba a potom
špatne zaklial. Muselo ho to veľmi mrzieť, lebo to bola uňho zriedkavosť.
|
Nadasi-Jege_Mudrci-a-klinec.html.txt
|
1V temných Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k večným
jasninám sa vynášajú tam, kde príroda zanechala prvé šľapaje svojho utvárania, v tých
našich Tatrách tajomných mnohé zjavenia v novšom čase povstávajú — a zachádzajú; akoby sa
čosi naozaj zjaviť chcelo — ale zas zapadlo, nemôžuc kôru svojho zrodenia prelomiť.Celé drámy a romány by sa z Tatier ešte nemohli vypriasť, lebo, ako hovorím, ešte sa len
chce čosi zjaviť, čo azda drámu alebo ktoviečo donesie. Z tohto tatranského života vám
chcem teraz dačo vyrozprávať. Bude to tiež len také, aké sú tie Tatry. A preto, kto už
privykol na pekné romány a všelijaké romantické jemnosti, nech nechá túto moju povesť, lebo
v nej nič také nenájde. Ale kto je priateľ Tatier a nezmaznačil sa na romantizme, čiže kto
je ešte čerstvý a schopný pochopiť myšlienku k životu sa znovurodiaceho ľudu a nemeria
každé zjavenie podľa svojho zvyku, ale necháva rásť všetko spolu až do času žatvy, ten
nájde aj v týchto obrazoch zaľúbenie, lebo ony sú odblesk tatranskej pravdivosti. Všetky
časy majú svoje pravdy a svoje filozofie. Aj náš čas má svoju pravdu a svoju filozofiu.
Pravda teda, že tí, čo už zrástli so starými pravdami a filozofiami a nevidia novšie
potreby pre ľudské pokolenie, že tí všetko toto úsilie odsúdia do horúceho pekla. Ale také
odsúdenie je len ako hlas ustatého pútnika, volajúceho za kŕdľom orlov, aby ho dočkali, že
on tak nechodieva. Orly letia — a pútnik sa vlečie po zaprášenej ceste…Ale aby sme sa už k môjmu rozprávaniu priblížili, teda začneme hneď všetko od počiatku.
V temných teda Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k
večným jasninám sa vynášajú, tam leží mestečko. Obkolesené je dookola horami, len jedna
dolinka vedie von z neho a potok by ti povedal, keby svoje meno vysloviť vedel, ako sa to
mestečko volá. V tomto teda mestečku, ktoré my len troma hviezdičkami *** budeme označovať,
bývala rodinka, v ktorej vyrástol mládenec, o ktorom bude naše ďalšie rozprávanie. Bol to
dom Boleslavského a jeho syn sa volal Vladimír.Boleslavský bol fiškál vychýrený v mnohých panských rodinách. Hoci ani nebol zeman,
predsa veľmi mnoho znamenal u všetkých okolných pánov, takže skoro ani jeden bez neho nič
vážne nekonal. Mal len jedného syna, už spomínaného Vladimíra, a preto všetko možné
vynakladal na to, aby mu dôkladné vzdelanie a vychovanie dal.— Ktovie, — hovorieval vždy pred svojou ženou, — na čo povolal pán boh nášho synka. Naša
je len tá povinnosť, aby sme mu, ako len môžeme, dali najlepšiu výchovu. Veď si už potom
udalosti sveta a života z neho vycibria a stvoria zvláštneho človeka. To je s človekom tak
ako s pltníkom. Pltník si len svoju plť musí náležite pripraviť; už ho potom Váh ostatné
naučí. Aj človek si musí pripraviť len takú plť, na ktorej by po Váhu života plával. A tá
plť sú dôkladné znalosti a zošľachtenie srdca. Život ho potom aj ďalej ta zanesie, ako by
sa bol spočiatku osmelil žiadať.Neďaleko od mestečka *** ležala dedinka so starým porúcaným zámkom. Hory a doliny, hole
a skaliská boli pre toto okolie strážcami aj hrôzy aj okrasy. Na konci dedinky, hneď pod
zrúcaným zámkom, stál kaštieľ, zvonku nie veľmi krásny, lebo ho nestavala novšia móda. Bol
ešte dedičstvom dedovským, voľakedy v polovici minulého storočia stavaný. V tomto kaštieli
býval vnuk istej slávnej zemianskej rodiny, ratolesť otcov, čo v starých a už oddávna
stíchnutých vojnách bojovávali. Pán ***ský zdedil dedinu i kaštieľ. Teraz v dostatku
všetkého a zvyšku žil aj so svojou paňou a jedinou dcérou na svojich statkoch. A pretože už
spomenutý pán Boleslavský mal veľmi dobrý chýr, vzal si ho za svojho fiškála a spoznajúc v
ňom statočného muža, veľmi rád sa s ním aj pomimo povinností stýkal. Ich priateľstvo bolo
veľmi tuhé a úprimné. Dedinka a statky pána ***ského neboli ďaleko od mestečka, v ktorom
Boleslavský býval. Mária, tak sa volala jediná dcéra pána ***ského, bola skoro vrstovnicou
s Vladimírom, Boleslavského synom. A že sa otcovia veľmi radi mali, bár Boleslavský
priateľstvo svojho pána nenadužíval, aj v týchto dietkach sa rozmáhalo veľké priateľstvo.
Boleslavský totiž brával so sebou svojho Vladimírka do susednej dedinky, kde medzitým, čo
sa otcovia o procesoch a inších veciach zhovárali, dietky si vedeli nájsť svoje zábavky.Boleslavského žena to síce ťažko niesla a často mužovi aj dohovárala, ale on sa nedal
mýliť a vždycky hovorieval na jej dohovárky: — Nech sa učí chlapec smelosti, beztoho je
akýsi plachý. V panskom dome vidí okresanejšie mravy, naučí sa pohybovať vo vyššom svete a
má viac príležitostí vyvinúť sa.— Ale sa aj pokaziť skôr môže, — odpovedala starostlivá mater.— Aj aj, len by si sa ty nestarala do toho, čo je moja starosť. Len ho ty oper a nauč
spievať a o jeho nepokazenosť nechaj sa starať mňa.Boleslavská bola žena počestná a skromná, ktorá nepchala do všetkého svoj noštek ako
mnohé dámy, ženy a ženičky, preto ona, bárs si aj starostlivo vzdychla, predsa ale sa tak
ďaleko do hádok so svojím mužom nepúšťala, aby to k dačomu horšiemu bolo viedlo. Svojho
Vladimírka ale tajne sťahovala z chodenia do susednej dedinky, lebo pozorovala, že si jej
synček už aj sám ta zabehne. Ale osemročný Vladimírček bol predsa raz materin zákaz
prestúpil. Potom ale prísne potrestaný zmúdrel a vynašiel nový spôsob schádzania sa s
Máriou pri hračkách. Nemyslíme však celé Vladimírovo detstvo tuto vystavovať. A preto
zaznamenáme len príklad a jeden výjav z jeho detského života, aby sme ho poznali už ako
maličkú šelmičku.Šiel raz jeho otec z prechádzky a ako sa hájičkom medzi mestečkom a dedinkou tuto
spomínanou poberal, začul hovoriť svojho Vladimírka. A preto sa zastavil, pozrel, kde a s
kým by sa jeho synček zhováral. A on vskutku zazrel pri ňom Máriu, pôvabné dievčatko,
dcérku svojho pána. I chcel zvedieť myšlienky týchto dietok. Keď sa na fizolky hrať
prestali, sadli si vedno do trávy pod kríček. Mariška začala dohovárať Vladimírkovi, že už
nechodieva tak často k nim, a pýtala sa, prečo by bol radšej, keby sa v tomto hájiku spolu
hrávali. Ale Vladimírček začal tak vážne hovoriť, že otec čudujúc sa, že počuje svoje dieťa
s takou rozvážnosťou rozmýšľať, začal od radosti slziť.— Vidíš, Mariška, — hovoril Vladimír, — ja by som chodil k vám, ale čo z toho, keď by ma
za to moja mamuška ubila. Vidíš, však je to nie pekne, keď taký chlapec, ako som ja, bitku
dostáva. Keby som sa ja nebál, len by som môjmu tatuškovi povedal, on by mi to dovolil,
lebo ma rád má.— No a mamuška ťa nemá rada? — opýtala sa bystrá Mária.— Ale čo by ma nemala rada, — odpovedal maličký miláčik, — aj mamuška ma rada má, ale
ona práve preto chce, aby som sa vždycky okolo nej hral.Nato sa schytili a zas nanovo začali sa hrať na fizolky, až sa im otec ukázal a skončil
ich hru.Uviedli sme teda tento výjav preto, aby sme mali predstavu o týchto dietkach, ktoré už v
ich chlapčenskom a dievčenskom veku na scénu tohto rozprávania uvádzame.
|
Hurban_Pritomnost-a-obrazy-zo-zivota-tatranskeho.html.txt
|
Pán biskup a východ slncaPánu André de Rosans, biskupovi z Palmíry (in partibus infidelium[1]), sa snilo, že mu palec na nohe chytil zlý pes (aký pán, taký krám) kardinála D’
Upaix, i obrátil sa v širokej posteli a zjajkol:— Ohó, má nás zasa! — i sadol si a siahol mimovoľne na boľavý úd, pričom pocítil i silné
bodnutie v kríži.— Me Hercle! Má nás!Ako sa stenajúci rušal v posteli, vošiel k nemu Mathiou, šúchajúc si ruky, pričom skláňal
hlavu na plece; usmievajúc sa zvolal natešene:— Má nás, má!— Teba tiež? — spýtal sa pán biskup svojho sluhu, ponášajúceho sa naňho, ani keby mu bol
brat, čo nebol div, lebo tí dvaja od detstva boli spolu.— Veď nás má vždy naraz. Povedal som už, že by sme mali prepustiť zásobovanie inému. Nech
svätý otec poverí tým nebezpečným úradom, koho chce.— Mathiou, videl si včera tie krásne pstruhy, ktoré poslal rytier Godeau, náš milý
priateľ? Krajšie ešte nechytili v Durance, čo trúchlime v tomto smutnom zajatí.Mathiou si pošúchal prstami gágor a glgol naprázdno.— Videl.— A ten krásny ruženec prepelíc si tiež videl, čo pochytal náš znamenitý hájnik Lefort?— Mhm, veru videl! Môžem povedať, boli tučné ani pampúšiky, he-he-he! — a mädlil si
spokojne ruky.— No, vidíš. To všetko my popapkáme. Kardinál D’ Upaix už sliedil za nimi.— Len tomu nič. Ten starý žrút by všetko sám chcel pojesť. Tomu nič!— Tak čo táraš, há? Radšej mi pomasť chrbát a dones i liek na palec.Mathiou pomaly odišiel a o chvíľu priniesol lieky.— Ľahnite si, — riekol biskupovi, ktorý sa poslušne vystrel na posteli, a Mathiou mu tak
poriadne namastil chrbát, až stenal pri operácii.Biskup vstal a urobil skusmo niekoľko pohybov, či mu procedúra osožila.— N-no, lepšie sa cítim, lepšie! Teraz si ty ľahni.Mathiou už zhodil kabát a ľahol si tiež na biskupovu posteľ. Pán de Rosans ho natrel tak
statočne, že len tak jojkal. Medzi natieraním hovoril pán biskup odfukujúc:— Kým pomáha proti pakostnici toto natieranie, budeme papkať, starý kamarát! Na pôst máme
dosť času i zatým!— Môžem povedať, že by sme boli lepším masérom, ako sme biskupom: všetky kosti mi
prašťali. To je ruka!Mathiou vyskočil a držiac si šaty jednou rukou, chytil druhou biskupovu a bozkal ju.— Bude najlepšie, keď už vstaneme a vyjdeme na slniečko. Priveľa leňošíme. Už sme dávno
tak včas nevstali.I odbehol, obliekajúc sa, otvoril dvere spálne, vedúce na širokú chodbu, ktorej zovňajšiu
stenu tvorili nízke, ale široké oblúky. Celú tmavú spálňu zaliali lúče vychádzajúceho slnca.
Biskup krivkajúc vyšiel na chodbu a zalomil rukami nad zázračným obrazom, zvolajúc opätovne:— Ach, ach, ach, aké je to prekrásne!Výšavou nebeskej bány prestreľujúce lúče spoza Montagne de Lure vychádzajúceho slnca
zaplavili zlatoružovým jasom celý utešený a bohatý avignonský kraj. V obraze sa menili zelene
viníc, záhrad, lúk a lesov. Pestrofarebnosť im dodávali kopce a ďaleký horizont uzavierajúce
vysoké vrchy. Lúče sa miestami ligotavo odrážali od vôd Durance. Kraj oživili i v ňom
roztrúsené obce a hrady, ktorých okná sa jagali sťa drahokamy na prekrásnom rúchu.Biskup s dojatím hľadel na taký blízky a jednako neznámy mu obraz. Mathiou, vidiac
pohnutie svojho pána, tiež zatíchol, hoci mu bol výhľad už zovšednený.Pohľad preláta prechádzal od najvyšších vrchov k najbližšiemu okoliu; už sa kochal krásou
polí v blízkosti hradu a teraz sa prešmykol na utešené kvetné hriadky pod samými arkádami a tu
na voľnom, štrkom vysypanom priestore, pod oblúkom, v ktorom on stál, zazrel sivú mulicu a na
nej pestro v kroji vyobliekané tak lahodne sediace dievča, že mu mimovoľne prišlo na um
porovnanie s motýľom, vznášajúcim sa nad bylinou. Biskup zasa spľasol rukami a zvolal:— Ach, ach, ach! Aké je to utešené, aké je to chutné, ozaj na zjedenie!Tento výkrik sa sotva vzťahoval na východ slnca, a preto Mathiou vystrčil hlavu spoza
pánovho pleca a šibol okom na tú živnosť, ktorú by jeho pán tak vďačne zjedol.— Mhm, — kývol hlavou a prisviedčajúc usmial sa.Dievča na mulici bolo sťa víla: postavy bolo gracióznej, nôžky v červených črievičkách,
celembajúce zo sedla, boli svižké, oči čierne, plné ohňa, tvárička ani maľovaná a pyštek
falošný a veselo sa usmievajúci. Keď zazrela s údivom hľadiaceho biskupa, zošvihla sa z mulice
a priskočila pod samu arkádu a pokloniac sa, skríkla, ani keď deti strašia:— Mú! — a durkla ukazovákmi smerom k nemu.Biskup sa usmial: — Ktože si ty, ty smelá osôbka? A čo tu hľadáš už tak včasráno? —
povedal, hroziac jej žartovne prstom.— Dáme ju do temnice, pod Rolandovu vežu! — zvolal hrubým hlasom, akým deti strašievajú, a
so strašlivou grimasou Mathiou.Dievča spľaslo rukami a prevrátilo oči.— No, toto sa mi ešte nikdy nestalo! Nuž mňa nepoznáte, mňa? Veď som ja Lisotte, dcéra
dolného mlynára! No, že Lisotte nepoznáte! Zato vás ja poznám všetkých, a dobre! Ja vás vôbec
všetkých poznám v tomto veľkom avignonskom hrade.[2]Vy ste pán de Rosans, biskup kdesi medzi pohanmi. Hovoria o vás, že všetko dobré,
čo donesú pre kuchyňu, ide do vášho žalúdka, a pána pápeža držíte nakrátko. Ale ani vy mu tak
neodjete všetky lepšie kúsky ako ten, ten tam, čo sa kryje za váš chrbát, ten Mathiou. Na toho
dajte pozor! — hrozila prštekom. — To vám je jeden nenásytný žrút!Biskup sa tak chutne smial, že sa mu brucho triaslo, a Mathiou jej so zaťatou päsťou, s
vyškerenými zubmi hrozil: — Počkaj, ty potvora, ja ti dám, na mňa také strašné veci hovoriť.
Pôjdeš do veže, pôjdeš! A čo s procesiou prídu za teba prosiť, pôjdeš!— Nuž „pánu“ pápežovi odjeme čo lepšie? — spýtal sa pán de Rosans. — No, a kto ti to
povedal?Dievča sa obrátilo k mulici a poťapkalo ju po mäkkej papuli. — Však to každý vie, i tuhľa
Suzanne! Však to vieš i ty, Suzanne? — Mulica strihla ušami, pokývala hlavou a hrabla kopytom.
Jej posunok bol taký prekvapujúco primeraný, že sa i biskup i Mathiou hlasite zasmiali.— No, to je veru nebezpečný svedok, tá tvoja mulica. Ale povedzže, Lisotte, čo si vlastne
prišla tak včasráno, a či si nám niečo doniesla?— Včera popoludní bol u nás lekár pána pápeža, maître da Valdieri, aby ste vedeli. Oj, ja
viem, prečo prišiel. Ľúbi sa mu moja staršia sestra, Margot, s ktorou spávam v jednej komore.
Ona dáva na mňa pozor, lebo ja som šaľo, ako hovorí naša mať. Maître hovorí, že je Margot
veľmi múdra a že je radosť s ňou sa zhovárať. Aj mne povedal, že som múdra, ale vypliešťal na
mňa také oči, že som mu ich chcela vyškriabať. Ohó, ja poznám, ako sa mužskí pozerajú na
ženské a kedy im treba vyškriabať oči.— Veru si ty múdre dievča, — prisvedčil biskup, — ale nám už povedz, prečo si teraz
prišla?— Taký je protivný ten maître s jeho čapicou na ušiach a s veľkými okuliarmi. Brr! Nuž,
včera rozkázal namlieť z najlepšieho ovsa múky pre pána pápeža. Pán pápež má vraj chorobu,
ktorá sa len tak vylieči, keď každý deň z čerstvo umletej ovsenej múky sa urobí preňho
polievka. Múku musí každý raz za východu slnca priniesť verná panna — i desať ráz to povedal
po latinsky, že virgo fidelis, a tak som si to zapamätala — ináč by stratila svoju liečivú
silu. A taká virgo fidelis som v celom okolí len ja. Nuž preto som prišla. Tu máte tú múku, —
a obrátila sa k mulici, z ktorej sňala malé biele vrecko.— No, pekne od teba, Lisotte, že sa tak staráš o pána pápeža. To prídeš zajtra zasa? —
spýtal sa vľúdne pán biskup, usmievajúc sa na ňu.Mathiou si zakryl dlaňou ústa a zohýňajúc sa smial, že mu až slzy tiekli.Lisotte sa durdila: — Pozrite, pán biskup, ako sa ten starý blázon smeje. Či má taký kŕč?
Chudák!Mathiou sa premohol a odtiahnuc biskupa od oblúka, šepol mu:— To je vybíjaný lotor, ten maître da Valdieri! Lotor taliansky, a tí sú najhorší. Aby
včasráno Lisotte vypratal z komory jej sestry, musí svätý otec jesť ovsenú polievku! Bože môj,
a ty to trpíš!Pán de Rosans vytiahol obrvy dohora:— Uhm, čosi môže byť vo veci. Mhm, mhm. No, ecce,[3]presvedčíme sa. — Zatým sa obrátil k Lisotte: — Nuž, dieťa moje, matka hovorí, že
Margot dáva na teba pozor?— Isteže, a je to i potrebné, lebo ja sa preveľmi rada rozprávam s každým, a najradšej s
mladými ľuďmi, ktorí sú, ach, takí milučkí! — prekrúcala Lisotte oči.— Nuž a to na teba povedal ten maître, že si virgo fidelis? To veru neviem, či tá múka
osoží pánu pápežovi. Neviem, veru neviem, — krútil pán biskup hlavou.Lisotte vyskočila oproti pánu biskupovi, ani čo by ju bol šidlom pichol. Rezko kývajúc
ukazovákom, rapčala naňho šikovným jazykom.— A to si vy myslíte, že preto, lebo sa rada zhováram s mládencami, by mu neosožila?
O-ho-ho, mýlite sa, pán biskup. U nás je v mlyne mladý Jehan Leroud, a ten dáva na mňa ukrutný
pozor. Ten by každému mládencovi, ktorý by sa opovážil za mnou chodiť, kosti polámal. Ten vám
je strašne mocný a ja sa ho, — tu Lisotte zrazu stíchla a sklopila oči, — ja sa ho — tak
hanbím.— Iha-ha-ho-ho-hó, — smial sa Mathiou, plieskajúc sa po stehnách, — ty si mi pekná virgo
fidelis! Ona je, zamilovaná a volá to — hanbením! No, svätý otec, pekná je tá tvoja kúra!Pán biskup len hodil rukou, mysliac si: Ale, ktože ho tam vie, čo si taký biskup in
partibus infidelium môže myslieť? I riekol: — Mathiou, odober to vrecko a odnes ho, — zatým
siahol do kabelky, visiacej mu na páse a dal dievčaťu dukát. Lisotte sa radostne usmiala.— To si môžem celý zadržať? — spýtala sa, ukazujúc peniaz. — Celý, celučičký?Pán de Rosans ju ťapol po hladkom líci:— Celý. Zakaždým, keď prídeš, dostaneš jeden.— Ichu-chu-chu! — výskla si a podskočila. — Tak sa ja skoro vydám!Vyskočila na mulicu a rozbehla sa napred. Zrazu sa obrátila, zoskočila, utekala k
biskupovi a bozkala mu ruku teplými, mäkkými perami.Keď odbehla, biskup mimovoľne pozrel na svoju ruku a pohladil ju, ani keby ju utieral.Mathiou pozeral naňho a zamrmlal čosi.— Čože to hundreš? — spýtal sa ho biskup.— Nič. Len žeby sme sa nezbláznili na staré kolená.— Hlupák, — povedal pán biskup a šiel sa obliekať. Keď bol hotový, šiel do kostola
odslúžiť omšu, pričom mu vždy miništroval kostolníkov chlapec, ktorý vyvalil veľké oči, keď ho
Mathiou vyduril tak včas z postele. Ale šiel vďačne, lebo od biskupa zakaždým dostal denár za
svoju službu.Dnes pán de Rosans veľmi včas prišiel do svojho úradu. Lebo hoci po omši i poraňajkoval,
tentoraz len zapraženej polievky z ovsenej múky, ktorú doniesla Lisotte, a prešiel po záhrade,
obdivujúc znova a znova krásny kraj, ktorý dosiaľ nikdy tak nevzbudil jeho pozornosť, bolo
ešte jednako tak málo hodín, že v hrade, okrem stráže na múroch, len tu i tu služobnú čeľaď
bolo vidieť. A tá tiež viac vyzivovala a vyťahovala údy, ako by bola niečo končila.Mathiou otvoril nepomerne veľkým kľúčom na širokých železných, veľkými klincami vybíjaných
dverách drobné dvierka, ktorými sa všuchli do priestrannej, pomerne nízkej siene, steny ktorej
boli pokryté vyrezávanými dubovými doskami. V miestnosti bol jeden širokánsky oblok s
cifrovanými mrežami, pozostávajúci z drobných, v olovených rámcoch zapustených sklených
tabličiek; páchlo v nej starým pergamenom a trochu i stuchlinou. Pred oblokom bol veľký ťažký
stôl a pri ňom pohodlné kreslo pokryté mäkkým kobercom. Blízko obloka boli na stene police s
veľkými foliantmi, ktoré boli retiazkami pripevnené k železným žrdiam pod policami. Vo
foliantoch boli záznamy a účty pápežskej zásobárne, ktorej vedúcim úradníkom — akoby ministrom
zásobovania — bol pán de Rosans.— Mathiou, otvor oblok! Akože môže človek sedieť v takomto žalári, keď je vonku tak
krásne!Mathiou zazrel bokom na biskupa a zamrmlal:— Dosiaľ nám tu nebolo ako v žalári. Myslíme najskorej, že vonku ešte čaká tá na tej
mulici.Pán biskup pozrel prísne na sluhu a zdvihol výstražne ukazovák. I striasol ním, ale len
glgol a neriekol nič.Mathiou roztvoril široký, v železnom ráme osadený oblok: do miestnosti vnikol nielen
slnečný jas a vôňa kvetov, ale i huk kriku, štrngotu zbraní a podkov na dlažbe. Biskup
pristúpil k obloku:— Pozri, čo sa to deje.Mathiou pritisol tvár k mrežiam, ale nezazrel nič.— To prišli do Charlemagnovho dvora akísi ľudia; ale odtiaľto ich nevidieť. Musel by som
si oko nasadiť na koniec nosa, tak by som ich videl.— Zlož mi foliant s kľúčom a choď pozrieť, čo sa to robí.Mathiou vytiahol spomedzi kníh onú, ktorá mala na chrbte namaľovaný kľúč, a hodil ju na
veľký stôl pred oblokom, a zatým utekal von.Biskup otvoril knihu a vyhľadával v nej stranu, na ktorej bolo poznačené koľko múky dodal
dolný mlynár do hradu. Mal veľký závod s desiatimi robotníkmi a bolo to hodne, čo ročne
dovážal do hradu. Biskup chodil ukazovákom po riadkoch a mrmlajúc zratúval: — 250 — 285 — 305
— 465 vriec! — 465 vriec, 465 vriec! — opakoval a pretieral si oči. Namiesto číslic videl
usmievavú tvár s blýskavými očami a s červenými perami, medzi ktorými sa beleli perličky
zubov. Po čiarkach mu tancovali nôžky v červených črievičkách.— Neurobím dnes nič, — mrmlal si a odtisol knihu. Sadol si pohodlne a zložiac ruky na
prsiach, díval sa von. Slnce sa už celkom vyšvihlo nad vrchy.— Ako je len krásne na svete! Ostarel som a nevedel som, že je svet taký utešený a že sú
také krásne tvory na ňom. Lisotte, malá Lisotte!Pán de Rosans rozmýšľal ešte ďalej, hľadiac zádumčivo do diaľky a krútiac pomaly palcami
na prsiach. Keďže sa usmieval, myslel sotva na vrecia múky, ale na niečo iné.Vrzgli železné dvercia a vošiel Mathiou.— No, tu máš! Ten protivný, vždy sa nadrapujúci Gaskonec de Brissac naozaj zlapal pána
Urlemonta a de Verriera, a už ich aj vešajú na hlavnú bránu.Biskup potriasol hlavou:— No, no! Ecce, tak, milý Hugues a drahý Charles, chytili vás, chytili. Dobrí chlapci to
boli ináč. Škoda ich. Ecce, ecce!— I vyše sto ozbrojencov schvatli s nimi. Z tých vyštrungnú toľkých, koľko povrazov je
pohotove. Ostatných si vezme pán de Brissac na náhradu vybitých mu chlapov do svojho zboru,
lebo sa tí mládenci diabolsky bránili.— A kto to vyniesol tak šikovne ten múdry výrok?— Nuž kto? Kardinál-prokurátor D’ Upaix.— Tak ani súd nezadržal nad nimi?— Čo tam veľké súdy! Však je i sto svedkov, že pán Hugues a pán Charles zabíjali.— No a pán de Brissac pristal na to?— Pristal. Lenže kázal potajomky odpratať skoro všetky povrazy.Pán biskup sa zasmial:— To je on! Darmo je, tí Gaskonci majú papuľu, ale i rozum. Mathiou, rozum, čoho ty nemáš!
— i klepol si ukazovákom po čele.Mathiou urobil posmešnú tvár a klepol si tiež ukazovákom po čele:— My nemáme, my!A tým boli milý pán Hugues a drahý pán Charles odbavení.Nasledujúce ráno sa pán de Rosans zobudil ešte hodne pred východom slnca, hoci ho ani
hostec netrápil. Ale si umienil, že každé ráno vstane podívať sa na ten zázrak. Poležal ešte
chvíľku ticho, počúvajúc šumot piesku vo veľkej klepsydre a pozorujúc na zastretom obloku, či
už svitá. Bol by najradšej už vstal. Bol netrpezlivý ani dieťa, očakávajúce hračku.Zavolal: — Mathiou!V susednej otvorenej komore spiaci sluha vbehol v papučiach a v nočnom plášti.— No, čože už mátame? Robia nám azda galamutu včerajšie prepelice, alebo nám nedá
odpočívať krásna Lisotte?— Mathiou, ty si hlupák! Chcem vidieť východ slnca, východ slnca! Ten neslýchané krásny
obraz! Chcem ho vidieť celý, nielen polovicu ako včera. Chcem vidieť i najprvšie záblesky
Phoebových koní a jeho voza.[4]Ale ty sa do toho nerozumieš. Podaj mi háby a obuv!Mathiou naťahoval biskupovi papuče a hovoril akoby sebe: — Lisotte prekrstil na akýsi
Phoebov voz a z jej mulice urobil kone. Ó, tí páni, nikdy nevolajú veci pravým menom! Všetko
len pomiešajú a zatým sa nevyznajú v ničom.Keď vyšli na chodbu, podúval chladný ranný vánok a len nad Montagne de Lure sa začínalo
šeriť.Mathiou vbehol a vyniesol kreslo a teplejší plášť pre svojho pána, ktorý bez slova prijal
jeho služby. Pravda, Mathiou nemlčal, ale ho stále školoval, aký je ľahkomyseľný, čo mu biskup
odplatil tým, že ho poslal do izby, aby i pre seba doniesol hodne hrubý plášť, do ktorého sa
Mathiou musel tak zababušiť, že mu len nos vyzeral z neho. Pomaly sa začalo vyjasnievať. Na
oblohe sa zjavoval jeden do druhého prechádzajúci pomarančový, lilavý, do zelenkasta hrajúci
pás, v ktorom plávali ľahučké obláčiky.Pán de Rosans hľadel dychtivo na oblohu a na krajinu vystupujúcu ako z tône, ktorou šumeli
vody Durance a mohutnej Rhôny.Zrazu zablesli lúče a nad vrchy sa vyšvihlo slnce!Biskup spľasol rukami:— Je to zázrak, je to krása! No, Mathiou, nebolo hodno vstať kvôli tomu?Mathiou tiež mimovoľne zamĺkol. Ale zoberúc sa, utrel si opakom ruky nos a zvolal:— Len to je divné, že tá krása človeku tak vodu tisne z nosa.Biskup hodil rukou:— Sancta simplicitas![5]Slnko osvetľovalo už jasne zarosené, ani zo spánku sa preberajúce lúky, háje. Na blízkom
pomarančovom strome ozvali sa spevavé vtáčiky.— Aha, už vstali i stehlíky. Vidíš, i tých zobudila krása!— Hlad, nie krása! Ale, kde je Lisotte? Včera o takomto čase tu už bola.Biskup myslel to isté, ale nerieknuc ani slova, hľadel smerom k hlavnej bráne, odkiaľ mala
prísť.Dosť dlho ju vyzeral, už začal rozmýšľať, že bude najmúdrejšie ísť si ešte ľahnúť, keďže
mu bol včerajší deň následkom včasného vstania taký dlhý, keď počul tenké cenganie z inej
strany a zazrel Lisotte na sivej mulici. Ale, preboha, aká bola! Bledá ani stena, a len-len že
nespadla zo sedla.— Per amoren Dei![6]— zvolal a spľasol rukami.Kým biskup zalamoval rukami, Mathiou už zhodil ťažký plášť a utekal oproti dievčaťu.
Zosadil ju a chytiac ju pod pazuchou, vyviedol ju na chodbu. Keďže sa tackala, vyskočil biskup
zo svojho kresla a posadil ju naň.— Čo ti je, Lisotte? — zvolal biskup úzkostlivo, hladiac jej studené ruky. Mathiou odbehol
a priniesol sklenicu vína a pohár. Nútil dievča napiť sa z neho.Lisotte oblizla nápoj a zalomila rukami:— Aké je to strašné! Včera som sa zhovárala s pánom Huguom a dnes som ho zazrela visieť na
veľkej bráne! Strašne som sa zľakla. A ako mi ho je ľúto! — i začala žalostne plakať.— Ale, však Hugues a Charles boli zbojnícki rytieri, ktorí pobili a ozbíjali mnohých ľudí!
Lisotte, ty nariekaš za zbojníkom!— Ona neplače za zbojníkom, ale za pekným mladým pánom, ktorého mala rada, však Lisotte, —
povedal Mathiou a odťahoval jej ruku od tváre.— Ty mrzký, zlý človek! — skríkla na sluhu. Hovorila zajakavo a s plačom pretrhávane:— Nemala som ho rada, veď som sa len včera, keď som šla odtiaľto, prvý raz s ním
zhovárala. Ležal so svojimi ľuďmi na čistinke pred lesíkom Trois soeurs.[7]Keď ma zazrel, spýtal sa ma, odkiaľ a kde idem tak včas. Povedala som mu to a on
ma pohladil po tvári, ako to i pán biskup urobil, a som preto doňho zamilovaná?Pán de Rosans zdvihol plecia:— Neviem.Lisotte vyriekla veľmi presvedčivo:— No, nie som.— Už by si ma len mala rada mať, — podotkol pán biskup žartovne.— Také pekné a milé oči mal! Spýtal sa ma, či som niekde nazazrela Brissaca s jeho ľuďmi.
Povedala som mu, že nie, že tí budú iste v Kamennom lome naňho číhať, aby si dal pozor.— Veď si to spáchala zradu, — skríkol Mathiou.— Nestraš ju, vidíš, že je máločo živá! — zahriakol ho pán de Rosans.— Nedbám, nech, obeste i mňa, keď vám to vešanie robí takú radosť!— Hneď si ťa obesím na krk, chceš? — spýtal sa Mathiou žartovne, aby ju rozveselil, a
vystieral ruky k nej.— Ty špata, za nič na svete! — zvolalo dievča a priklonilo sa k biskupovi, ktorý sa sprvu
mimovoľne odtiahol od nej; ale zatým, pochlapiac sa, privinul ju, ako z obrany, k sebe.Ale Lisotte vyskočila a rozčúlene rozprávala ďalej:— Pán Hugues mi dal dukát a zasa ma pohladil —— … a pobozkal, — zvolal Mathiou.Lisotte skríkla hnevne:— Pohladil po tvári a poďakoval sa mi, že sa tak bojím o nich. A možno, že kým som zašla
domov, už nežil. A koľko ráz bol tu v hrade, robil pokánie, a platil vám dukátmi, a vy ste ho
teraz obesili zato! — i nariekala zasa. — A teraz je taký strašný na tej bráne, a ja som sa ho
tak, ale tak veľmi zľakla!Pán de Rosans ju poučoval:— Počuješ, Lisotte, pravda je, že Hugues zaplatil dosť hodne za odpustky, ale i to je
pravda, že nám urobil omnoho väčšiu škodu, keď ozbíjal ľudí, ktorí prichádzali k nám tiež
pokánie činiť za svoje hriechy.— A tých okradol onašepeniaze, vieš ty to, Lisotte? — skočil
biskupovi Mathiou do reči.— A to vy za peniaze odpúšťate hriechy? Tak predávate slávu nebeskú! — zvolala začudovane
Lisotte.Biskup potriasol hlavou:— Čo sa ti robí! Ľudia, veľkí hriešnici, hľadajú poľahčenie svedomia u najvyššieho prameňa
milosti, u svätého otca. No a keď sa im toho poľahčenia dostane pokáním a sľubmi nápravy,
zložia nejakú oferu na milosrdné ciele. Veď my nemôžeme odoprieť prijať dary, ktoré dávajú v
prospech biednych a opustených!— A keď sme i my sami biedni a opustení, — podotkol so strojeným smútkom Mathiou,
prevaľujúc okále.— Nuž to úbohý pán Hugues zbíjal ľudí na ceste! Ó, ten nešťastník! A aký bol pekný!— Pravdaže zbíjal. Hľa, bol taký smelý, že i grófa z Armagnacu prepadol a obral o
pätnásťtisíc dukátov, za ktoré chcel vykonať, aby mu svätý otec dovolil sobáš, — rozprával pán
biskup, potešený, že Lisotte je už nie taká zronená.— Aký to mohol byť sobáš, keď len za jeho povolenie chcel zaplatiť gróf tak strašne veľa
peňazí, že by som si myslela, že ich toľko ani v celej krajine niet?Mathiou jej to vyložil, keď videl, že je jeho pán v rozpakoch.— Nič na tom: len sestru si chcel vziať pre jej majetok za ženu.Lisotte sa zhrozila a spľasla rukami:— Hrôza: sestru! A bol by mu to pápež dovolil za tie peniaze?— Ani reči o tom! — zvolal namrzene pán biskup. — Ale Urlemont jednako nesmel okradnúť
pána Armagnaca o toľké peniaze. Zato, že sa toho dopustil, rozkázal ho pán kardinál-prokurátor
stíhať bez milosrdenstva. Čo hľadal, to našiel.Lisotte pokrútila hlavou:— Pán biskup, ja myslím, že ste nemali pána Hugua obesiť. Pokušenie povoliť mu ten sobáš
za tých päťnásťtisíc dukátov by bolo bývalo jednako priveľké. Ja myslím, že môj Jehan by mu to
za tie peniaze povolil, a ja — tiež. A myslím, že i pán kardinál-prokurátor by bol býval za
to. A keby tak bol i pána pápeža nahovoril, aby povolil? No, vidíte, a pán Hugues vás
oslobodil od tohto pokušenia. Nemali ste ho obesiť!Toto ponímanie veci bolo také prekvapujúce, že ani pán biskup, ani Mathiou nechceli sa s
dievčaťom o ňom ďalej hádať.— Mhm, mhm, — zamrmlal pán biskup, trochu si odkašlúc.— No, čo je s maître[8]da Valdieri? — obrátil Mathiou reč na iný predmet.Lisotte mykla plecom:— Čo ten! Chodí po lúkach a hájoch a zbiera byliny. I teraz som sa s ním stretla, keď som
šla sem.— Saint Louis d’ Acre![9]Ale ten včas vstáva! — zahromžil Mathiou.— Včas! Ty sa do toho nerozumieš, — poučila ho Lisotte. — To nevieš, že sú kvety, ktoré sa
musia trhať len v noci alebo včasráno? Však mi on to vyložil, ako je to s tými kvetmi.Pán de Rosans sa s čudným, nezvyčajným dojatím díval na Lisotte. Hútal, prečo jeho osud
pripravil o potešenie môcť menovať svojou takú dcéru, ako je to dievča. Ako by sa staral o ňu
a akú radosť by mu pôsobilo, keby mohol vzbudzovať stále len úsmev na jej tváričke!Pán biskup vstal nasledujúce a mnohé nasledujúce rána, aby sa mohol kochať vo východe
slnca. Každé ráno našiel nové krásy na tom prelestnom obraze. Začal študovať krajinu do
podrobností; hľa, ten hrad, tá skupina stromov, ako menia skoro každú chvíľu svoj vzhľad; ako
sa blyští tá zarosená lúka, keď padajú na ňu slnečné lúče!A Lisotte vždy prišla a vždy po polhodinovom štebotaní odniesla svoj dukát. Rozprávala o
udalostiach a kadejakých rozprávkach, ktoré počúvala v mlyne. A tam veru bolo hodne novín,
však sa tam schádzali ľudia z celého okolia. Len o Jehanovi nikdy ani neskukla.Jedného dňa, keď už zo tri týždne chodila do hradu, spomenula zahanbene, že nasledujúce
ráno nie ona donesie múku.— A prečože sa tak pýriš? Veď sa preto, že neprídeš, nemáš čo hanbiť, — riekol jej pán de
Rosans.— Hľadajte chlapa! — zvolal Mathiou.Lisotte mu vyplazila koniec jazyka:— Ty si protivný!— Nuž, čo je vo veci? — spýtal sa pán biskup.— Idem zajtra do mesta, ku pánu farárovi, — šepla a sklopila oči.— Zato sa niet čo hanbiť; to je pekne od teba, — usmieval sa jej pán biskup.Lisotte stála rozpačite so sklonenou hlavou, a tak nevidela, aké tváre strúhal Mathiou.
Zrazu sa vzchopila a priskočila k biskupovi, chytila ho obidvoma rukami za hlavu, zohla ju k
sebe a stanúc si na prsty, zašepkala mu:— Ideme s Jehanom oznámiť pánu farárovi, že sa chceme…— Zosobášiť! — zvolal jej Mathiou, ktorý bol nepozorovane tiež priklonil hlavu ku
biskupovej.Lisotte ho ťapla šikovnou rúčkou po ústach.— Tu máš, čo si hľadal, — a odbehla tak zručne, že kým sa biskup so sluhom schápali,
sedela už na mulici a utekala záhradou k východu.Nasledujúceho dňa pán de Rosans vstal včasráno a vyzeral na vychádzajúce slnce a hlboko
vdychoval čerstvý raňajší vzduch. Už boli dosť dlho vonku, keď počuli cengot zvončeka mulice.
Zďaleka videli, že na nej sediaca postava nie je Lisotte. Keď došla tak blízko, že bolo možno
s ňou hovoriť, videli, že múku doniesla stará, zhúžvaná babka.— Brr, — zvolal Mathiou, — to je akási starodávna verná panna!— Kto si ty, dievka moja? — spýtal sa biskup starej osoby.— Ja som Ursule z dolného mlyna. Poslali ma namiesto Lisotte, — šušlala babka bezzubými
ústami:— A ty si panna? — spýtal sa jej Mathiou. — Lebo len keď panna, a to verná panna, donesie
múku, osoží svätému otcovi.Babka zliezla z mulice a pristúpila celkom pred biskupa. Bola zhrbená, jedno plece mala
hodne vyššie ako druhé a tvár mala porafanú čiernymi sypanicami: viečka očí spotvorené, nos
širokou jazvou na ľavú stranu tváre pretiahnutý. Nuž, bola veľmi ohyzdná!— Vo svojom desiatom roku som ochorela a od tých čias som takáto.— A koľko máš teraz rokov? — spýtal sa Mathiou. - Sto?— Nie, len tridsaťšesť.— Me Hercle! — zvolal prekvapene biskup. — Bol by som skorej uveril, že sto.— No, ja ti veru verím, že si vernou pannou, — podotkol Mathiou. — Však by teba nepobozkal
ani sám Lucifer.— A čo ti príde za múku? — spýtal sa pán de Rosans.— Nuž, veď dukát dávate za to vrecko, — riekla Ursule a sňala ho z mulice.— Nedaj sa vysmiať; pol livry[10]ti je dosť a dosť, ty stará ježibaba, — zvolal Mathiou s pohrdlivým posunkom.Biskup mu dal livru:— Daj jej, — obrátil sa a odišiel do izieb.Dva-tri dni vstávali pán de Rosans s Mathiou včas a prežívali slnečný východ. Ale Lisotte
nechodila. Biskup rozkázal iným sluhom, aby odobrali múku od Ursule, takže ju vôbec ani
nevidel. Dozvedel sa však od nej, že Lisotte už viac nepríde.Ešte deň-dva vstal ráno, hoci Mathiou odporoval, ale vždy neskoršie. Napokon jedného dňa
nechcel vstať, keď už dosť neskoro vošiel Mathiou k nemu.Biskup sa robil, že spí, a keď sluha robil buchot v izbe, aby ho zobudil, chrápal o dušu
spasenú.Mathiou sa zasmial veľmi hlasito a veľmi posmešne, a vyšiel si tiež ľahnúť do svojej
komôrky.Biskup, zostanúc sám, roztvoril oči naširoko a rozmýšľal:„Východ slnca je krásny, ale jednako je ho dosť vidieť človeku raz, dva razy. Nevstával
som preň, ale pre to premilé dievčatko, ktoré má také živé čierne oči a taký sladký, štebotavý
pyštek.“I vzdychol si:„Tomu dieťaťu kvôli by som bol vstával i po celý život, hocako včasráno. A jednako, hoc je
pekné, čo je jeho krása v porovnaní s krásou východu slnca, pre ktorú sa mi nechce vstať. Sto
ráz mi je milší úsmev toho dievčaťa, ako všetka krása zeme i so slncom i s hviezdami.“Pán de Rosans si vložil ruky na tvár a vzdychol:— Hreším, hreším! Pokúša sa o mňa diabol. Rúham sa bohu, keď skvelou krásou jeho tvorby
opovrhujem pre jedného takého chrobáčika, ako je to dievča. Však mi je azda nie prirastená k
srdcu hriešnou túžbou? Pane bože, neuvádzaj ma do pokušenia! Vstával som pre dievča a luhal
som, že ma vábi východ slnca. Mathiou mal pravdu.— Musím sa kajať. Pôjdem k samému svätému otcovi a vyspovedám sa mu.I šiel v ten istý deň k svätému otcovi Benediktovi XII.[11]Bol to už starý človek a veľmi múdry, a to preto, lebo bol starý a svetaskúsený, a
že bol pápežom. A pápež musí byť múdry, keďže je pravdou porekadlo, že komu pán boh dá úrad,
tomu dá i rozum, a to rozum primeraný úradu. Najvyšší úrad na svete je pápežský, a tak musí
byť i pápežský rozum najväčší.Biskup André de Rosans si kľakol k nohám svätého otca a spovedal sa skrúšene, že zhrešil
opovrhovaním tvorby božskej, keďže sa mu omnoho lepšie videlo jednoduché dievčatko ako krásny
provensálsky kraj za východu slnca. Rozprával všetko úprimne, a svätý otec sa zavše usmial pri
jeho spovedi: hľa, ako mu odjedávali najlepšie lahôdky a o koľko múdrejší bol sluha Mathiou.Keď skončil, spýtal sa ho:— Nuž a povedz mi, syn môj, či si nezhrešil proti niektorému z desiatich božích prikázaní,
najmä nie proti tomu, ktoré nám zakazuje zneuctievať ženy, lebo však sú ony matkami ľudského
pokolenia? Nezhrešil si proti nemu ani myšlienkou, ani túžbou?Pán biskup pozrel úprimným pohľadom do múdrych očí svätého otca a odvetil, že nie. Zdalo
sa mu, že sa mu videla len neskazená prirodzenosť a dobrota srdca dievčaťa.— Tak nemáš hriech! Lebo však je krásne dievča vo svojej nevinnosti a čistote práve takým
stvorením Všemohúceho ako najpeknejší kraj i pri najzázračnejšom východe slnca. I jedno, i
druhé je tvorbou najväčšej dobroty boha a stvorené, aby sme mali z nich radosť a potešenie.
Tak choď, syn môj, v pokoji a boh buď s tebou.I požehnal ho a dobrotivo prepustil.Pán biskup vstal a pobozkal s pravou pokorou ducha kríž na črievici svätého otca, a
odišiel.Ale keď kráčal popred hradný kostol, vošiel doň a kľaknúc pred oltár, modlil sa dlho a
skrúšene. Umienil si aj to, že sa bude celý rok tri razy týždenne prísne postiť. (Čo na to
povie Mathiou?)Pán de Rosans nebol si celkom istý, že je ozaj taký nevinný, ako bol uistil svätého otca:
lebo kto si je istý svojou nevinnosťou, keď mu oči krásneho dievčaťa pomútia rozum?[1]in partibus infidelium— (lat.) v krajoch pohanov; v cirkevnom
úze biskupstvo, kde už niet kresťanov, čiže formálne.[2]avignonský hrad— pápežský palác v Avignone, juhofrancúzskom
meste, kde v rokoch 1309 — 1377 sídlili z donútenia francúzskych panovníkov niektorí
pápeži (tzv. babylonské zajatie pápežov) a neskôr ďalší pápeži v období cirkevného rozkolu
(schizmy).[3]ecce!— (lat.) hľa![4]Phoebove kone a voz— Phoebus (Foibos), prímenie antického boha
Apolóna, ktorý bol aj bohom slnka a znamená Žiariaci. Metafora koní a voza, ktorá má pôvod
v jednej z antických bájí, znamená pohyb slnka po oblohe.[5]Sancta simplicitas— (lat.) svätá prostota[6]Per amorem Dei— (lat.) Pre lásku božiu[7]Trois seurs— (fr.) Tri sestry[8]maître— (fr.) učiteľ[9]Saint Louis d´Acre— Ľudovít IX. Svätý, vzor cnostného
kresťanského panovníka v 13. storočí (1214 — 1270), ktorý podnikol dve križiacke výpravy a
na druhej z nich zahynul.[10]livre— (fr.) starý strieborný peniaz[11]Benedikt XII.— v r. 1334 — 1342 avignonský pápež; odstránil
mnohé cirkevné nešváry a nedostatky.
|
Nadasi-Jege_Pan-biskup-a-vychod-slnca.html.txt
|
SukyKráličku nad Bachratou pozná každý valach, čo pasie v týchto končinách, lebo podľa nej
rozmeriava si čas od Félixa po Bartolomeja. Na Félixa sa zelená farba rozpije po temene
Králičky ani po bučine na prvého mája a okolo Bartolomeja z poludňajšej strany Králičky pod
skalou začínajú sa zapaľovať brusnice. Nedočítali by ste sa o tom v žiadnom kalendári, ale
vie to každý gazda, čo drží ovce, lebo keď sa Králička zelená ani bučina na prvého mája,
nuž treba sa redikať so salašom na hole, a keď dozrievajú brusnice pod skalou na
poludňajšej strane Králičky, treba zase zohnať statok dolu; inakšie by sa nevyradoval.
Nieto takého zákona, ale jestvuje taký zvyk aj u nás, len čo je pravda; zvyk je dôležitejší
a trvanlivejší ako zákon.Pre valacha má deň svätého Félixa a svätého Bartolomeja len tú zvláštnosť, že vtedy musí
zanechať ležovisko. Inakšie nemá k nim žiaden vzťah. Ba sa srdí, ak gazdovia pri jednačke
na fašiangy zanovite sa pridržiavajú oboch svätých, lebo on zas verí, že o koľko dní po
Félixovi sa vyrediká na hole a o koľko dní pred Bartolomejom zoženie ovce dolu, o toľko
funtov ťažšiu oročku si odnesie zo salaša na zimovisko. No jeho oči začahujú ku Králičke
oveľa častejšie, lebo ráno musí striehnuť, či Králička už horí, na obed, či je slnko nad
poludňajšou skalou, a večer, či Králička už drieme, aby sa mohli ovce načas duriť do
strungy. A durenie do strungy je pre valacha taká dôležitá práca, ako pre farára modlenie z
breviára. Niet potom divu, že valach vidí Králičku i zatvorenými očami.Nuž, berúc čas podľa Králičky, nemohlo byť viac ako tri po polnoci, lebo jej temä bolo
také tiché a tmavé ako ostatné hole, čo sa vôkol nej husto tlačili ani širočizné chrbty
spiacich zvierat. No obloha nad ňou sa navidomoči čistila, akoby do jej fialkovastej farby
pár kvapiek mlieka bolo spadlo. Ale na dolinách ešte nesedela hmla, hoci podľa ostrého
vzduchu a prenikavej vône kosodreviny chystal sa slnečný deň. Vtedy o takom čase doliny už
ležia ani pod perinami. — Neubudlo veľa z noci, — povedal by slabý spáč, ktorému by sa boli
v tú dobu rozlepili oči. Lenže sotva sa vtedy poblíž Bachratej našiel taký, lebo rúbaniska,
kde by mátožili rubači, toho roku v tomto kraji nebolo, a valach vám o tretej zaspí aj na
šibenici.Boli teda tri hodiny po polnoci z nedele na pondelok, keď asi päťsto krokov od
prašnického salaša, ktorý čupel v konštivári ani divá kura v hniezde, ozvali sa chlapské
hlasy. Hovoriacich nebolo vidieť, lebo Bachratá v tých miestach zaostruje náhle svoj chrbát
v skalnatý hrebeň. Hrebeň sa asi v polovici láme a vytŕča smelo do oblohy skalný roh, nad
ktorým je jediný ako-tak bezpečný priechod, ale pod ním letí do hĺbky nebezpečná stŕmava. Z
diaľky táto skupina bielych skalísk i za rohom vábi oči divokou krásou, lebo je z tejto
strany hôľ jediná, ale zblízka ľaká ich závratom. Hlasy ozývali sa za hrebeňom, kde obloha
mala ešte stále farbu olova a kde sa noc ešte plavila širokým tokom. Patrili zaiste
valachom z prašnického salaša. Príčina ich oneskorenej vychádzky by sa ťažko uhádla, lebo
valach má v jednu noc sedem pokušení, aby opustil ohnisko a išiel sliediť po kosodrevine.
Ale ďaleko od pravdy nebudeme, ak povieme, že mohli byť na priechodskom salaši, ktorý leží
na tejto strane hrebeňa a kam sa len predvčerom vyredikali, lebo treba poznamenať, že tam
hore, kde sú ľudia na dosah božej ruky, musia sa priateľstvá medzi susedmi lepšie pestovať
ako dolu.Valasi sa istotne štverali už k skalnému rohu, kade mienili prejsť na túto stranu.
Nemohli byť ďaleko od hrebeňa. Ak by bol niekto hádal podľa hlasu, bol by zaiste čakal, že
sa ich hlavy majú hneď vynoriť nad hrebeňom, lenže na holiach sa podľa hlasu neodporúča
odhadovať, lebo kým hlas prejde od úst k uchu, desaťkrát sa ťukne o bralá a každé bralo mu
pridá sily.Rozhovor nebol veru priateľský:— Opatrnejšie poď!— Idem tak, ako sám chcem.— Zaškrtím ťa, sopliak!— Sprobujte, už máte jednu pamiatku odo mňa, nuž bude aj druhá.— Nefrflal by si, ty žobrák, keby sa mi valaška nebola zachytila o konár.— He! —— Mohla si ťa potom tvoja mať zasoliť alebo zaúdiť!— Aj vám sa to mohlo poľahky stať!— No veď ešte príde na psa mráz, i keď si ma pošpintal.— Neujdem vám.Slová sa rúcali ani skaly a nikde sa nevedeli pristaviť, ani na oblohe, ani na zemi: tam
hore bolo vysoko a tam dolu hlboko. Mohli ľahko opáliť priam po čele. Tí dvaja, čo sa
zhovárali, museli mať tvrdé čelá.— Oj, príde, a nie zadlho, ak ťa ešte raz uvidím poňuchávať za mojou ženou.— He!— Zahluším vás oboch ako psov!— He!— Choď si ešte mater cicať, otca ti!— Nepoznali ste môjho otca, nuž mu dajte pokoj!— Alebo hoň svoju kornutu.— Lepšia by bola ako vaša žena!— Baran!— Nezadierajte už, lebo vás otrepem o tie skaly a nech vás pre mňa potom čerti berú!Chladné vlny vetra prevalili sa cez ktorési sedlo a otreli sa o hrebeň ani chlpaté
chvosty. To boli poslovia brieždenia.— Už som vám povedal, že by som sa s vašou ženou nechcel špiniť.— Keby sa ti neprášilo z úst!— Povedal som a je!— A kto sa kasal pri nej predvčerom medzi kosodrevinou?— Ja som ju ta nevolal!— Tak som ju ja poslal!— Viete dobre, že som tam z nej neodhryzol.— Nebolo to prvý raz.— Ech, prestaňte už, radšej sa podlapte lepšie, nechcem si pre vás ešte dolámať kosti.Vietor sa ešte divšie oprel o skalisko a zašuchotal ani had medzi suchým lístím. Vtedy
sa vynorili hlavy. Boli blízko seba, ako zrastené. Jedna sa vypínala a prehliadala spokojne
chrbty hôľ, ktoré sa pred jej oči náhle museli postaviť, druhá bola neprirodzene
previsnutá, akoby sa chcela kotúľať po ostrom hrebeni. Toto zoskupenie hláv muselo z diaľky
vyzerať divne. Azda v stredoveku zapichovali tak hlavy sťatých zločincov po strechách na
výstrahu. Azda za tatárskeho plienenia trčali tak hlavy úbožiakov zakopaných do zeme. No
takáto pripomienka dávnych čias mohla pozorovateľa zaujať len malú chvíľu, lebo hneď potom
objavili sa i valasi, ktorým tie hlavy patrili. Boli dvaja. Dve hlavy, štyri ruky. Mali by
byť aj štyri nohy a dve postavy, ale boli len dve nohy a jedna postava. Tak sa to aspoň
zdalo od koliby. Kto by v tú chvíľu bol sedel ďalej, povedzme na temene Králičky, bol by
videl len jedného človeka, ozrutného, čo vystúpil zo skaly ani z mohyly, čo zodvihol oblohu
na svojich pleciach ani vrchnák truhly a chce prekročiť dolinu ani obor. No kto by sedel
blízko, povedzme v neďalekej úžľabinke, bol by rozoznal zreteľne, že na skalný roh vystúpil
valach, ktorý niesol na chrbte iného valacha ako mater päťročného chlapca. Ten na chrbte
bol starší. Mal previsnutú hlavu a zakrvavené koleno. Druhý bol mladší. Vzpieral sa pod
svojím bremenom ani spotený žrebec. Nad skalným rohom sa rozkročil a zastal, lebo mu vietor
povážlivo podvracal nohy; musel si nájsť rovnováhu. Ale ani potom nepoberal sa z
nebezpečného miesta. Poškuľoval na stŕmavu, akoby odhadoval jej hĺbku a akoby sa dal do
uvažovania, čo by sa stalo s chlapom, ktorý by zletel tadolu. Mohol by sa zachytiť svrčiny,
čo popri skalnej stene vyrástla azda do polovice, ale to by sotva stihol. Táto stena nie je
ako stena. Na viacerých miestach je vydutá, akoby ju voľakedy, keď sa ešte nepoužívala
olovnica, stavali štyria majstri. Má pri sebe aj dva piliere, ktoré sa asi v druhej tretine
oddeľujú od skaly a driapu sa sami k oblohe ani dve vežičky. Parom ho vie, načo sú tie dva
piliere. Keby stena bola z dreva a čo aj z tehál, nuž mohlo by sa povedať, že naozaj sú
oporou, ale stena je taká tvrdá skala, že tvrdšej sotvakde nájdeš a vraštená je hádam do
pol Bachratej, ak priam nesiaha k jej základom; nuž načo tam piliere. Pred troma rokmi
zletel dolu zo skalného rohu akýsi Faško z Beňuša, ktorý tiež išiel z priechodského salaša.
Keď ho druhý deň doniesli v plachte na kolibu, mal ohavne rozštiepený črep, azda vo štvoro
dolámané nohy a z chrbta mu trčali tri rebrá. Povrávalo sa vtedy, že sa tak dokaličil na
tých pilieroch.— He —Vrkol valach len tak pre seba, akoby sa mu hnusila spomienka na dokaličenú Faškovu
mŕtvolu. Aj ten na chrbte musel na ňu myslieť a príkrila sa mu, lebo zatvoril tuho oči a
nebol by sa vtedy za svet pustil do škriepky so svojím druhom.— Držíte sa ani repa.Vetrisko sa prevalilo cez hrebeň a odporne zaskučalo. Postava nad skalným hrebeňom sa
zaknísala, akoby sa mala i so svojím batohom prevrhnúť do priepasti.Voľakto hrozne zaklial.— Mohol by som vás aj tak poľahky…Zo skalnej trhliny vyplašil sa krahulec, zatrepotal nad hrebeňom a začal zvoľna krúžiť.— Ale vaša žena je suka.Valachovi sa podarilo prevládať vetrisko. Šibol ešte raz zlostne dolu strminou a začal
zliezať opatrne zo skalného rohu na chodník, čo sa predieral cez kosodrevinu až k salašu.Krahulec hodil sa z výšky na nejakú korisť.Valasi išli chvíľu bez slova. Mali ťažkú chôdzu, ale ešte ťažšie myšlienky.Potom sa ozval ten na chrbte:— Ondro!— Čo?— Naozaj si nemal nič s mojou ženou?— Už som vám povedal, že bačuľa je suka!— A ona mi…— Čože?— Ech.— Suka.Svetla pribúdalo. V kosodrevine sa prebúdzalo vtáctvo. Ozývalo sa však len ako zo sna.
Hlásky boli čerstvé a tenušké.— Ondro!— Čo?— Zlož ma!— Veď už mám od vás mozole na pleciach aj na chrbte!Boli práve v úžľabine, kade čurčala do doliny voda. Voda tiekla prudko. Niekde aj
padala. Zvonila o skaly ako spiež a chladila väčšmi než vietor, ktorý šuchotal v tých
miestach v kosodrevine. Na psici sa už blyšťala rosa. Ranený sa do nej vystrel, akoby chcel
zomrieť.— Ondro!— Čo?— Rozrež mi nohavice!Oslovený musel najprv odkrútiť návleky a len tak začal rezať. Pod súknom objavila sa
chlpatá píšťala zaliata krvou. Krv bola čerstvá.— Dočerta, bača, veď vy stekáte!— Rež!Hore vyššie krvi pribúdalo.— Čo ste skôr neotvárali ústa?— Rež!Nad kolenom objavila sa rana. Išla až na kosť a nebola zaschnutá. Krv sa z nej valila
odspodu. Valach si spomenul, že takéto živé rany treba tuho podviazať. Vyvliekol návleky z
krpca a počal nohu tuho sputnávať. Krv premokala slabšie. Ranený za ten čas ani nemukol a
keď sa potom valach na neho pozrel, mal oči zatvorené a vlasy mu rozčuchrával vietor.— Už nezdochneš, — povedal a išiel si do potôčka omyť ruky od krvi. Vtedy po chodníčku
od koliby pribehol huňatý psisko s otvorenou a upachtenou papuľou. Bola to bačova suka.
Ešte v behu pár razy chrapľavo zaštekala, potom obehla ležiaceho, oňuchala mu vlasy, tvár,
slabo zapišťala, zaskučala ako dieťa, ktorého zlý sen trápi, a hneď zasekla chlpatý chvost
medzi nohy, hlavu natiahla do oblohy a zdĺhavo zavyla. V diaľke jej odpovedali iní psi.Valach vzal do dlane vody a mienil ovlažiť ležiacemu ústa. No suka vycerila na neho
biele zubiská a zlostne zavrčala. Poznala nepriateľa.— Duna, fuj!Suka si sadla k bačovej hlave a zavrčala ešte hrozivejšie. Valach frkol na ňu vodu, ale
tá sa nepohla.— Tak si ho stráž, divoch! — povedal a pustil sa dolu ku kolibe.Salaš bol tichý. Psiská zaiste ešte vylihovali pod strieškou pri honelníkovi. Keď
otvoril na kolibe dvere, na lavici hneď za ohniskom, kde obyčajne ležiava bača, zazrel čosi
biele. V šere, aké v kolibe ešte bolo, nedalo sa hneď zistiť, čo to môže byť, ale on vedel,
že je to žena, ktorá od večera čaká na túto chvíľu. Pristúpil blízko k nej. Žena spala,
lebo jej bolo dlho čakať. Bola len v košeli a v suknici. Na jednej ruke spočívala jej
hlava, druhá visela voľne dolu z lavice. Táto ruka bola nahá. Aj plece, po ktorom sa
chlpili čierne vlasy, bolo nahé. Táto ruka i toto plece sa mu zabeleli v očiach, keď
vstúpil do koliby. Táto nahá ruka a toto nahé plece sa mu beleli v očiach aj vtedy, keď pri
nej stál. Boli belšie ako košeľa. Zbadal to len v to ráno, keď sa vrátil z priechodského
salaša a keď nechal polomŕtveho baču ležať v úžľabinke pri vode, hoci to mohol zbadať prv,
lebo táto žena sa ho od určitého času prestala hanbiť. Ruka i plece boli belšie ako sneh.Valach stál zarazený. Divil sa tomu, hoci vedel, že má pohnúť rukou, dotknúť sa prstom
nahého pleca, pomykať spiacou, aby sa zobudila, lebo jej muž leží neďaleko odtiaľ
zakrvavený. Vedel to, ale ani okom nemihol, ani prstom nepokýval, a keby nebolo tej nahej
ruky, čo visela až k zemi, a toho nahého pleca, ktoré počínalo hriať tvár ani podplamenník,
vysadený z pece, nuž bol by sa najradšej zvrtol von a bol by sa najradšej pustil dolu
grúňom, aby o ňom na prašnickom salaši viac nechyrovali. A pravdepodobne bol by tak urobil
aj navzdor nahému plecu, lenže žena sa zobudila sama.Táto žena možno ani nespala, len sa tak robila. Možno donedávna sledovala všetko pomedzi
zruby. Možno videla celkom zreteľne, ako sa postava s bremenom objavila na hrebeni
Bachratej, možno pristavovala dych, keď sa táto postava začala hojdať, akoby chcela svoje
bremeno zvrhnúť do priepasti, počula zaiste aj štekot bačovej suky a možno len vtedy sa
urobila spiacou, keď zazrela, že sa valach približuje ku kolibe. Vravíme tak preto, že táto
žena neotvárala oči ako ľudia, čo plašia spánok. Rozlepila ich naraz a hneď ich mala čisté
a čerstvé ako horské jazero. Zablýskala nimi ako šelma, ktorá zaňuchala blízko čerstvé
mäso.Keď zazrela pred sebou meravú postavu chlapa, založila previsnutú ruku vysoko za hlavu a
spriečila sa v páse tak, že sa jej prsia rozvalili vo dvoje. Zrebná košeľa ich pridržala.
Valach sa zaknísal. Chcel hľadať po kolibe miesto pre svoje oči. Nechal ich však tak, lebo
na rozvalených prsiach im bolo dobre.— Zabil si ho? — vrkla.— Nie, — odpovedal sťažka.Jej hlas sa podobal trochu sučke, ktorá sa učí brechať, a trochu novej kose, ktorá
zaťala do skaly. On cítil pri reči neistotu, akoby sa mu vyrážky na jazyku povyhadzovali.
Pokúsil sa to aj ponaprávať, ale hneď si uvedomil, že pre tie pupence by to bolo ťažko.— Mal si ho tak, ako som ti radila.— Ech!Začala sa pomaly obliekať. Najprv oplecko, potom kvetovaný brusliačik. Jej pohyby boli
ladné a svieže. Rozširovali vôňu a teplo. Zväzovali tuho oči a podlievali kožu pálčivou
krvou. Bolo ťažké sledovať ich dlhšie pohľadom. Žena o tom pravdepodobne vedela, ale nebála
sa. Obliekanie predlžovala. Bola ako had, čo sa vyhrieva na rozpálenom slnku pred očami
človeka, o ktorých vie, že mu neublížia, lebo sa ho boja. Bola ako mačka, čo preťahuje
svoje prehriate telo a súčasne iskrí na korisť.Táto žena hrešila každým pohybom.— Podaj mi čižmy.Striasol sa ani kôň po kúpeli, nerozumel dobre, čo sa od neho žiada, lebo mal v ušiach a
v očiach plno ružového a voňavého tepla.— Podaj mi čižmy!Pohol sa ako strom, do ktorého sa oprel víchor. Vtedy zbadal, že je ťarbavý.Pri obúvaní suknica sa jej priveľmi vykasávala nad kolená. Pribral sa za ten čas počítať
oštiepky na polici, či reku cez noc niektorý nezmizol, ale oštiepky sa podobali kolenám.— Neboli by rátali na teba, lebo zo skalného rohu sa zrútil aj Faško.— Ech —Odlepil rýchlo oči od oštiepkov a vyvliekol sa pred dvere, bolo mu treba čerstvého
vzduchu, lebo v kolibe sa už mal pridusiť. Ešte nikdy nebolo v kolibe tak dusno ako vtedy.
Pred kolibou mal sto chutí pustiť sa dolu do doliny… lenže…— Ech!O chvíľu vyšla ona.— Kde je?— Tu v žľabe.Išiel popredku. Počúval, ako cupká za ním. Musela mať krok o polovicu menší od neho.
Počul, ako jej šuští suknica. Pripomínalo mu to slnkom vyhriatu perinu, ktorou ho mater
kedysi bola prikrývala. Dakedy mu bola celkom za pätami. Vtedy sa mu chcelo zvrtnúť a
urobiť čosi, ale sám nevedel, čo by to malo byť.Keď prichádzali k žľabu, vybehla proti nim bačova suka, ktorá ešte stále strážila baču.
Vyskakovala na ženu, brechala a vyla, akoby chcela žalovať. Prečo nevedia psi rozprávať?Žena trochu postála a keď suka znovu sa pokúsila pred ňou vyskočiť, kopla ju tuho do
brucha. Trafila dobre, lebo suka urobila dolu vrchom niekoľko kotrmelcov a ešte sa začala
na mieste bláznivo vrtieť, akoby si naháňala chvost, potom, skučiac, zavliekla sa pod
kosodrevinu.Bača sa nehýbal. Tak ležiavajú aj mŕtvi na doskách, ako on ležal.— Kto mu podviazal ranu?— Bol by stiekol.Prikľakla k ležiacemu, povolila nad ranou návleky, odkrútila a zahodila ďalej do
kosodreviny. Rana sa hneď naplnila krvou ako vyschnutá studňa vodou, ak naďabíme na
žriedlo.— Veď si ho zabijete!— Do kolena si mohol i sám.Suka pod kosodrevinou zdĺhavo zavyla. Žena sa pohla ku kolibe.Valach chvíľku postál, nevedel si nič počať. Čosi sa mu tislo hore hrdlom. Chcelo
vykĺznuť von a strašne zarevať, tak aby sa dolina prebudila, tak aby sa Bachratá zatriasla,
ale on to pridúšal, tíšil v sebe, lebo sa toho sám bál. V pomykove pozrel sa na suku, akoby
u nej hľadal ratu. Tá sedela stále pod kosodrevinou, dívala sa ľudskými očami na neho a
zavše vyvrátila nabok hlavu a jednou stranou pysku zdĺhavo vyla. Vedel, že by sa už naň tak
divo a zúrivo nehodila ako prv, keby sa k nej priblížil. Vedel, že ak by vztiahol k nej
ruku, stočila by sa do klbka a začala by ho lízať.— Duna, poď sem!V nešťastí sa uzatvárajú najväčšie priateľstvá.— Duna, poď sem!Duna zatrepotala chvostom.— Duna, — chcelo sa mu vravieť, — ja som ti nechcel ublížiť, ani ti už nikdy ničím
neublížim, Dunička moja, to vie aj sám Boh, ale…Medzi kosodrevinou zabeleli sa oplecká. Plávali v zelenom mori ani kráľovské labute.— Ech!Išiel za nimi.Potom prešla azda polhodina. Za túto polhodinu vietor dul tak divo a zúrivo, akoby chcel
povytrhávať všetku psicu na Bachratej a pozanášať ju kdesi za skalný roh. Po polhodine
obloha sa aj na západe vyčistila. Bola potom celá biela a priezračná ako závoj, za ktorým
sa rysuje tvár mladuchy, alebo ako kvapôčka rosy, čo sa blyští na lupeni jabloňového kvetu.
Chcelo sa ti do nej vnoriť tvár, chcelo sa ti v nej okúpať, lebo si bol presvedčený, že po
takom kúpeli by celé telo omladlo. Ale tam nad Králičkou bol kus oblohy jednako len
žiarivejší. Podobal sa briliantu, na ktorom sa teplý lúč rozštiepil na sto drobunkých
zlatých triesočiek. Triesočky sa pohybovali, leteli na všetky strany ani šípy, zapichovali
sa do modriny, ktorá sa chcela chytiť plameňom. Každý nasledujúci šíp zaletel ďalej ako
predchádzajúci. Keď sa zapichol, zatriasol sa a vydal zvuk, ktorý nebolo síce počuť, lebo
šípy zapichovali sa veľmi vysoko a veľmi ďaleko, ale istotne zvonil ako sklenené zvončeky
na vianočnom stromčeku. Zlatých triesočiek bolo vždy viac. Zaplavovali vždy širší kus
oblohy. A naraz oči spáča, ktorý by, povedzme, ležal na psici pri potôčku v úžľabine
neďaleko skalného rohu, museli by sa zaliať svetlom a jasom, lebo nad Králičkou, kde do
tých čias preletovali zlaté triesočky rozštiepeného lúča ako svätojánske mušky, vyšľahol
plameň taký veľký a taký pálčivý, že sa chytila od neho celá obloha a začala sálať teplým
jasom. Bolo v nej viac lesku ako v pohári, do ktorého sa leje víno, bolo v nej viac vône
ako v ruži, ktorá sa rozvila cez jednu noc, bolo v nej viac krásy ako v hudbe, ktorá
doliehala z neznáma občas k uchu. Po tomto mal sa už len objaviť kráľovský sprievod s
bielymi paripami v čele. Kráľovský sprievod sa neobjavil, ale temeno Králičky sa pokrylo
zlatou čiapočkou. Čiapočka vyzerala ani korunka na hlávočke neviniatka, oblečeného len do
bielej zrebnej košieľočky.Narodil sa nový deň.Vtedy z kosodreviny nad kolibou vyrútila sa bačova suka. Zo tri razy skočila do dvier,
akoby ich chcela vyraziť, potom si sadla a začala do nich vytrvalo štekať. A hneď zatým
vyšiel na chodník bača. Vliekol sa z nohy na nohu, hľadel na zlatú čiapočku a celým hrdlom
volal:— Drichmoši, vstávať, Králička horí, durte do strungy!Spod striešky sa vykrbáľal rozospatý honelník a ešte sediačky, obložiac dlaňami z oboch
strán ústa, zavolal do doliny:— Ha-hooo!Tak, aby dolina vedela, že na prašnickom salaši už duria.Vtedy aj na kolibe niekto otvoril dvere a začal odháňať bačovu suku.Tá sa nedala.
|
Svantner_Suky.html.txt
|
TragikomédiaObsahI. scénaII. scénaIII. scénaIV. scénaV. scénaVI. scénamôžem povedať, znamenitá na čítanie: jedno preto, že je dej veľmi romantický, po druhé,
že iba z jedného aktu pozostáva, z čoho by si noví dramatici len poučenie brať mali, po
tretie a naposledy, že totum opus[1]len tri hlavné osoby obsahuje, a to:Pseudogénia,[2]Pravogénia aMiseram plebem.[3]I. scénaOpona saper se[4]zdvihnúť musí! Ja odhodlane vystupujem proti tým novotárom, ktorí ten
starobylý obyčaj za niečoobsoletum[5]považujú, vraviac, že by vyťahovanie opony, zvlášť tam, kde sa slávne
publikum z neslávnych indivíduí skladá, pre požiadavky ducha času všemožne prekážalo:
cui bono[6]vraj pred očima ľudu oponu zdvíhať? Nač mu kulisne ukazovať? Či neznáte, že
keď vám títo nedoučenci raz rôty zazrú, fantázia ich na ilúzii, kasa na eintré[7]mnoho tratiť musí? Len zamaľujtekordínu[8]ako svedčí na červeno a vráti sa vám všetko vzdelané domov. — Je to ale
horror! také dopustiť, to aspoň ja dopustiť nesmiem, ba prítomne vyvolávaním všetkých
tých pánov direktorov, ktorí budú mať šťastie tento nevídaný kus uvádzať, aby sa
spomenutému duchu času nič konfundovať nedali, aby ergo spomenutú oponu čím najvyššie
zdvihli, dbajúc zvlášť o to, aby pri krútení dakde na klinci nezavisla, lebo skrze
takéto odpory i tie najutešenejšie výtvory ducha ľahko na posmech vychodia. — Keď je už
všetko hotové, ukáže sa na javisku hrdina náš, p. Pseudogénius. Chlapík je to ešte v
najlepšom veku a pri apetíte, len šaty ukazujú na dávnu starobylosť, zvlášť kaput a
pinč, ktorý by bezpečne baldachýnom byť mohol, na časy reformácie i toho
najnestrannejšieho spytovateľa upomínajú. Slávny tento rytír[9]náš na stole povýšený súc, jednu ruku v geste celkom svetohistorickom — na
nebesá vzťahuje, druhú v okolí žalúdka drží (zďaleka sa síce tak vidí, že na srdci,
preto sa tak ľahko klamú tí, čo po galériách sedia) a v príkladnom pátose na reč sa
pripráva. Hej, ecce!, na ľud by som bol docela zabudol, ale to nič nerobí, veľkí páni by
to ani hore nevzali.[10]Ergo sit ipsi canis mater![11], ľud je tu a k nemu hrdina náš takto začína:PSEUDOGÉNIUS:Na bralách príkrych pyšného Kriváňa,kde lúče slnka v bleskoch plápolajú,kde svetoslávne sloboda vyzváňa,tam v bystrom letu orli sa zháňajú![12]JEDEN Z ĽUDU: Toho, bože, k nim za pána levítu,[13]toho! Ten by sa už pri sýpke nepovadil s človekom.JEDNO DIEŤA: Mamka! A zas potom voľakedy, zas budeme mať chleba?MAŤ(túli si ho): Hej, moje dieťa! Ten pán nám donesú.[14]PSEUDOGÉNIUS(pre seba): Impossibile![15]Das ist nicht möglich! Tomuto ľudu môže tie najkrajšie myšlienky zdeľovať,
tie najnovšie slová, o ktorých ani slávny Palkovič[16]netušil spomínať — quid valet?[17]On ťa musí turbovať. Ó, učitelia starej školy! Jakže chybujú silné ruky
vaše, aby sa mohlo dač podarené, poslušné, mlčanlivé z ľudu tohto vykovať! Biedni
novotári, vy čo nové školy staviate! Prizrite sa na ovocie vaše! Či vám predtým skákal
takto do reči statočný Slovák? Či sa miešal? Či nedôveroval? Či netrpel ako ten môstok,
po ktorom hejná[18]baranov prechádzali? Haberem solum škutrkam:Ľud môj milený!, na vás volajú,dajte im miesta v dobrom srdci vašom,hľaďte do nebies, za ich dumným hlasom,budúcnosť krásnu vám prihotúvajú!ŽID: Ach, uš ta prosím, pane pože, len takýchto plásnov fiac! Bude to kšeft!
Počúfajte lutkofia! počúfajte! To mútry pán, felmi mútry![20]PSEUDOGÉNIUS:Tak vám potom už viac nebude treba,žite len s nimi v tichom stotožnení,zavzneje sláva k vášmu oprávnení(!),za malú obeť dostanete — chleba!ĽUD(neslýchaným hlasom): Chleba! Vivat chleba!(Et
sic in infinitum.)[21]Rečník vidiac, že je už akurátne spotený, v povedomí mohutnej pomoci svätej veci,
ešte raz spomedzi prístojacich blysnul srdcia krájajúcim pohľadom na blízke stolce fragnárok[22]a zanecháva rečnište. Jeho dôverníci vravia, že v tomto okamžení niečo
pochvalné o komunizme,[23]o jeho význame a svetohistorickom postavení podotknul: ale že len čo videl,
ako ľud v najlepšom poriadku, hoc zbalušený sa tratí a k slávnej idei tejto ešte je
nedozretý, bolestne sa odvrátil a odišiel.II. scénaNa chladnej zemi, na pustom placi vídať zomdletú biednu mať a pri nej nariekajúco
dieťa. Pravogén[ius] sa blíži a s útrpným okom hľadiac kol seba, hovorí:PRAVOGÉNIUS:Milší je dudár biednemu ľuduako také vzácne reči;tamtie ho aspoň do sna uhudú,čo mu biedu trocha zlieči.Nač sú lačnému vysoké štýly,načo Tatry, Kriváne a Víly?Prujšie neznáte, čo treba:Nechápe taký prú ti slobodu,nevie, kde patrí, k čiemu národu,len keď mu dáš živnosť — chleba!Dobrá mať najprú malinkým deťompesničky spieva k zábave,potom ich kojí s nevinným kvetom,čo v mäkkej vyrástol tráve,potom ich učí, čo je v tej piesni,či cit radostný a či bolestnýa meno kvetu odkrýva:kde on vyrástol, akú má vôňu,či radšej slnce, či radšej tôňua tak — k čomu sa užíva!(Požehnáva zomdlenú mať i dieťa jej)Zanechali ťa synovia tvojiv jednej sa kocháš nevinne —nechaj ich v cudzom tábore, bôji —tento(hľadí jej synka)sa k tebe privinie!Vychováš si ho v biede a v núdzeproti vábeniu sveta a hrúze,on ťa sám časom poteší:Zotri si slzy sebe i jemu,nauč ho modliť k otcu milému;Kto v bôli zúfa, ten — hreší!(zmizne)III. scénaNech odpustí slávne publikum, ale z tejto scény veru nebude nič; tým však nech sa
páči potešiť, že v svete tomto najkrajšie výjavy sú tie, ktoré nevidíme;
najopravdivejšia história tá, ktorú nepíšu, najpoučnejšie knihy, ktoré vytlačiť nedajú,
najlepšie noviny, ktoré konfiškujú, najlepšie peniaze, ktoré z krajiny idú, najlepší
dohán, ktorý nefajčíme, ergo: najväčší hrdinovia i tí, ktorí nevystúpia.IV. scénaSlávne obecenstvo by už nepoznalo nášho hrdinu. A predsa je tak, to je on, ktorého
vidia, asekurujem.[24]Zo šiat ho per se ťažko poznať, lebo je celkom elegantný, ale nech sa len
páči na ťahy prizrieť, či sa nerozpamätajú? Či nik nechodil s ním do alumnie?[25]Ugyan, rogo,[26]nechže sa dobre prizrú, veď slávnu tvár ukryť v pamäti ako relikviu osoží.
Hádam ho v speve budú mať šťastie — práve je v ňom.PSEUDOGÉNIUS(havana v ústach, ruka na záslužnom kríži, údy na bohatom
diváne, spieva)(Má svoju zvláštnu nôtu):Keď chceš prísť k dačomu,spievaj o slobode,[27]o láske ku vlasti,o tvojom národe.Keď ti boh pomôžeuž dačo uloviť,môžeš vlasť i národza chrbát zahodiť.Keď nemáš peniaze,aspoň maj zásady,všetci ver napospolbudú ťa mať radi:Prídeš im do izby,prídeš do komory,vdova i sirotatruhlu ti otvorí.Náboženstva nemáš?Maj len v ústach vieru,neľutuj s diktami[28]natrasenú mieru,i bude ti v sveteako ešte nikdy:zahojí ti balzamvšetky tvoje krivdy.(pozerá na krížik)V. scénaPRAVOGÉNIUS(v podobe biedneho roľníka, brata Pseudogénia):Pane, preboha!, mám dve siroty,chcem ich ochrániť od biedy, psoty! —PSEUDOGÉNIUS:A kde to stojíš, ty človek lichý?tam si staň k dverám na Lauftepichy.[29]A v krpcoch ešte! Bože veliký!Tento hmyz nevie nič z politiky —preč sa mi z očú![30]To pomoc moja.PRAVOGÉNIUS(zmenený):To je kríž, bedár, a medaila tvoja!Pseudogénius sa v tom okamžení na veľké potešenie slávneho obecenstva, zvlášť
prítomných detí, premení zas na to, čo predtým býval, s tým povahyhodným príbudkom, že
[sa] mu na prse miesto medaile, buta mendícka pripäla.VI. scénaPRAVOGÉNIUS:Kým sa nevypasú na mŕtvoletíto Slovákov havrani,do tých čias kráču, do božej vôle,o ich ku sláve povstaní;potom keď je dosť tomuto hmyzu,v zábave vpadlé oči jej hryzúa žily driapmi trhajúa tak sa schytia ako mátoha,tam, kde ich skrýva temná húšťavaa v cudzom hniezde krákajú!Poznaj si, ľud môj, poznaj si svojich![31]Nevšetci sú ti synovia,i tí, čo v reči o slovách tvojichkričia, sú často lotrovia.Len tí, ktorých svet horko bičuje,ktorých lož, krivda denne katuje,ktorí prežívajú v bôli,tí sa nehanbia za tvoju biedu,do krvi tvojej nevlejú jedu —to sa tvoji apoštoli!(zmizne)(Opona schválne na klinci zavisne, aby obecenstvo tým skôr nútené bolo
rozvažovať o mravnej myšlienke fabuly.)[1]totum opus— celé dielo[2]Pseudogénia— nepravého, falošného génia[3]Miseram plebem— misera plebs = úbohý ľud, bedári[4]per se— perse, (lat.) cez seba, zrejme, pravdaže[5]za obsoletum— za obnosené, ošumelé, bezcenné[6]cui bono— komu na dobro, kvôli komu[7]eintré— entré, Eintritt, vstupné[8]kordínu— oponu, záves[9]rytír— posmešne: rytier, hrdina[10]hore nevzali— barbarizmus právnický, pisársky: nevšimli
si[11]Ergo sit ipsi canis mater!— Teda hrom sa tomu psovi do
matere![12]Na bralách…— paródia štúrovských študentských národne horliacich a idealistických básní[13]levíta— učiteľ na dedine, kde majú i kostol[14]donesú— satira na idealizmus poetov, ktorí materiálnu a
sociálnu biedu ľudu nezmiernili[15]Impossibile!— Nemožné![16]slávny Palkovič— Jiří Palkovič, bratislavský profesor od
r. 1803, autor česko-nemecko-latinského slovníka (Böhmisch-deutsch-lateinisches
Wörterbuch Praha 1820 (1) a Bratislava 1821 (2)[17]quid valet— čo platí, čo osoží, čo rozhoduje[18]hejná— bohemizmus, namiesto kŕdle, čriedy[19]Haberem solum škutrkam(?)— Keby len mal misočku,
tanierik, hrnček (asi od scutra — misa, tanier, hrniec).[20]uš ta…— napodobnenie židovskej výslovnosti slovenčiny
(komicky)[21](Et sic in infinitum)— (A tak donekonečna)[22]fragnárok— priekupkýň, kôf[23]o komunizme— o ňom sa štúrovci už za revolúcie a po nej
dozvedeli, ale nepokladali ešte ľud za zrelý prijať tieto idey. Znova rozpor
vysokého patetického štýlu štúrovcov a sociálnej chlebovej pomoci ľudu, ktorému vo
svojom nadšení a idealizme národnom nevedia prakticky ani fakticky pomôcť v
sociálnej biede.[24]asekurujem— poistím[25]do alumnie— do alumnea, študentskej stravovne[26]Ugyan, rogo— Ale, prosím[27]spievaj o slobode— satira a paródia[28]s diktami— s diktovanými písankami, prednáškami[29]na Lauftepichy— na koberce, behúne[30]preč sa mi z očú!— výsmech z falošných prorokov ľudu, ktorí držia s pánmi a vyháňajú ľud z paláca a salónov[31]poznaj si svojich!— Čajak je na strane ľudu ako „pravogénius“, pozná jeho pravú biedu.
|
Cajak_Pokusy-dramaticke-a-beletristicke.txt
|
Myslíte, že to nie je nebezpečné?— Myslíte, že to nie je nič nebezpečné s tými deťmi? — pýtala sa pani Krasňanská. Lekár
sediaci oproti nej v pohodlnom foteli neďaleko porcelánovej pece majúcej podobu kozuba, sa
dobrotivo usmial a hodiac rukou riekol: — Starostlivá stará mama sa vždy ešte viac obáva o
vnúčatá, ako o vlastné deti.— No pomyslite si, čo by som dostala od dcéry a zaťa, keby sa im niečo stalo. Nuž nepísať
im nič o tej chorobe? Doktor, pravdu mi povedzte! Poznám už váš spôsob. Koľko ráz ste ma
oklamali i pri ťažkej chorobe tajac nebezpečenstvo a len keď sme prešli po ľade zamrznutého
jazera, povedali ste mi — aké vody hučali pod nami.Lekár usmievajúc sa díval sa s úľubou na milú, ešte vždy hladuškú tvár starej matky.— Milostivá pani, tentoraz je to skutočne len nepatrné prechladnutie, ktoré by prešlo, i
keby ďalej povonku behali, nebojte sa, — riekol jej teraz už vážne lekár.Krasňanská sa nahla a hľadiac mu do očí, podala mu peknú hladkú ruku. — Ďakujem vám, milý
priateľ.Doktor Lebán už bol tiež starší pán. Napriek tomu, že bol len dedinský lekár, bola jeho
tvár zoraná brázdami mnohého cítenia a napínavého duševného žitia. Vysoký, štíhly muž bol ešte
telesne a duševne čerstvý, napriek svojej päťdesiatke. Ruku Krasňanskej pohladil a potom s
nezvyčajnou nežnosťou bozkal.— Drahá pani, neviem, prečo mi teraz schádza na um epizódka môjho života, ktorá mala naň
nevykoreniteľný účinok. Bohužiaľ, že nevykoreniteľný, — riekol vzdychnúc si.Pani Krasňanská sa s porozumením usmiala a v jej očiach šelmovsky blyslo.— Možno, že viem, na čo myslíte. Epizódka sa stala v lese? Na rybačke, nie?— Áno, na rybačke, — odvetil Lebán a aby zakryl malinké rozpaky, pomiešal si pozorne čaj.— Rozprávajte. Veľmi rada vás budem počúvať.— Príroda, les, žblnkajúci potok, skaliská, šumot stromov ma vždy podivne rozčuľovali. Som
v takom okolí ako trochu opitý.— S opitosťou býva spojená smelosť, — podotkla pekná pani.— Milostivá pani, aká to tam bola vtedy spoločnosť! Bol tam i váš nebohý manžel. Kde tam
moja smelosť? A aký to bol krásny muž, hotový Arés Ludovisi![1]Krasňanská si vzdychla. — Veď vtedy ešte nebolo ani reči, že by som šla zaň. A aký bol
krásny telesne, taký bol prázdny duševne, veď vy to ináč lepšie viete ako ja.Myslím, že ho podceňujete. Nenašli ste v ňom ten duševný život, ktorý by bol býval vášmu
primeraný, a tak ho podceňujete vcelku.— Pekne od vás, keď ho bránite, ale gazdoval zle, ako poľovník-rybár bol netrpezlivý, v
politike, v kartách vždy prehrával, mal šťastie len v nedovolenej láske.— Bol dobrosrdečný, možno až šľachetný: nežili ste s ním nešťastne. Neverím, že by vám
povedal niekedy zlé slovo. A dlhy ste povyplácali a máte s ním znamenitú dcéru. Mne bol dobrý
priateľ.Krasňanská sklonila hlavu a dojato zašepkala: — Ste obdivuhodný človek, keď tak o ňom
hovoríte. Veď ste ma vy predsa milovali.— Ako to viete? — zvolal Lebán a začervenal sa až po vlasy.Krasňanská sa zasmiala: — Božemôj, to každá žena vie vždy a isto. Vedela som to už pred
epizódou v tom háji, o ktorej chcete hovoriť.— Neviem, ako ste to uhádli, ja som vám to predsa ani jedným slovom neprezradil.— Oči hovoria omnoho viac ako ústa.— Isté je, že to boli najšťastnejšie okamihy môjho života, ktoré som za toho letného
dáždika strávil s vami, medzi tými jedľami, pod tým bralom. A ako mi náhoda priala, že som v
takej veľkej spoločnosti mohol zostať s vami osamote, to ani dnes nechápem.Pani Krasňanská pozrela naň trochu posmešne. — Rozlúštim vám tú záhadu: Ja som to tak
usporiadala, aby som bola s vami osamote.— Ó božemôj! Aký som bol hlúpy!— A vy ste mi v tej samote, opitý prírodou, rozprávali o krásach Belliniho Madony,[2]porovnávali ste ich s Peruginovými[3]a s krásnymi ženami Sebastiana del Piembo.[4]Rojčili ste o prelestnej nežnosti Sodomovej Lédy.[5]Vidíte, ako sa pamätám na všetko ešte po dvadsiatich štyroch rokoch. Tú Lédu som
vám dlho nevedela odpustiť, keď som ju vyhľadala v dejepise umenia. Bolo to pre osemnásťročné
dievča trochu — —— Vás som mal pred očami. Ako som vás nevysloviteľne miloval! Ležali ste na trávniku ani
Giorgionova Venuša,[6]ale oblečená. Aká ste boli krásna, ako vám svietili oči, vlnili vaše prsia a aká
zvodná ženská nežnosť žiarila z vašej tváre a z celej postavy! Aby som vyjadril cit, obdiv,
bláznivú túžbu môcť kľaknúť pred vami na kolená a môcť bozkať čo aj len koniec vášho malého
prstíka, blúznil som o tých krásnych, namaľovaných ženách, hoci by som bol vďačne dal za to
život, keby som to mohol priamo povedať tej živej, predo mnou ležiacej, ktorá bola krajšia ako
všetky dohromady.Krasňanská si vzdychla: — Čakala som od vás jedno slovo, jeden posunok, a bola by som vám
podala ruku. Nádej, potom túžba, nakoniec hnev na vás mi sťahovali hrdlo. Neodpustiteľne ste
sa previnili na nás oboch. Stratila som k vám všetku dôveru a šla za Krasňanského.— Ja nešťastník, — zvolal Lebán a trhal si vlasy.— Nie nešťastník, ale bojácny chlapec ste boli.— Máte pravdu. Ani som na to nepomyslel, že ja úbohý, dedinský lekárik by som mohol
vystrieť ruku za krásnou a bohatou slečnou, obkolesenou kruhom zámožných statkárov a iných
boháčov, bijúcich a ničiacich sa pre jej priazeň.— Keď si pomyslím na svoj minulý život, neviem vám to odpustiť.— A ako som to odpykal! Ja som sa nemohol oženiť. Medzi každou ženou a mnou stála vaša
postava. Každá mi bola nechutná, drevená, bezduchá v porovnaní s vami. A tak je to i dnes.
Moja ruka sa ženy s láskou nedotkla.Krasňanská sa trochu zapálila a sklopila oči. O chvíľočku riekla:— Vy ste ostali aspoň slobodný. Robili ste, čo sa vám páčilo. Mali ste čas študovať —
cestovať. Ja som mala spoločnosť svojho muža, jeho priateľov a dvory s dobytkom — a s
prasatmi.— Vaša dcéra, váš zať a vaše vnúčatá to vyvážia. Šťastie je len v prítomnosti, každá
spomienka je smutná; zlá je smutná a dobrá ešte smutnejšia, lebo sa šťastné chvíle minuli
naveky.Do izby vošla sestra opatrujúca deti.— Milostivá pani, malá Málika ešte pýta pečivo. Neviem, či jej mám dať.Krasňanská sa pozrela na lekára.— Ale dajte jej, veď je to najlepšia medicína.Sestra sa usmiala, odchádzajúc ešte poznamenala:— Kočiš oznámil, že už stojí s kočom predo dvermi.Doktor Lebán vstal a podával Krasňanskej ruku.— Ruky vám bozkávam. Odpustite za prípadnú nešetrnosť.Krasňanská vstala, bola krásnej junónskej postavy, driek bol ešte štíhly a nôžky jej mohlo
závidieť i dvadsaťročné dievča. Lebánovi sa nikdy nezdala taká pekná a žiadúca ako teraz pri
rozvírení starých spomienok. — Viete čo, milý priateľ, vy ste sám a ja som tiež sama. Na
Štedrý večer sú mi deti a ich bona[7]nie dostatočná spoločnosť. Obetujte sa a príďte mi skrátiť ten dlhý večer, keď
človek väčšmi cíti svoju osamelosť ako inokedy. Prídete?Lebán pozvanie bez rozmýšľania prijal, napriek tomu, že bol už sľúbený k jednému
priateľovi.— Prídem s radosťou, čo vám doniesť za Ježiška?— No takým pohodlným vám to nemôžem urobiť. Rozmýšľajte trochu. Ja vám chystám tiež prezent,[8]ktorý vás prekvapí. Do videnia.Lebán sa poklonil a bozkal jej ruku.Keď odchádzal, urobila niekoľko krokov za ním a naraz zastala rozmýšľajúc, potom
pristúpila k veľkému zrkadlu a pozorne sa v ňom skúmala. Potom si uspokojene sadla a čítala
Maupassantov román Une vie.[9]Na Štedrý večer sa obliekla do večerného úboru. Lebán prišiel v smokingu a s obdivom
hľadel na krásnu postavu Krasňanskej. Doniesol jej kyticu ruží a klincov. Nielen slávnostné
prípravy, ale aj pocit očakávania niečoho zvláštneho zapríčiňovali trochu stiesnenú náladu.
Dvoje detí šúkalo v nervóznom napätí po dome, čakajúc, kedy ich pustia k Ježiškovi. Odrastené
svoje rozčúlenie potláčali, ale krátke otázky a odpovede dokazovali, že ich myšlienky
nezotrvávajú pri slovách, ktoré vyslovujú.Konečne nadišiel čas, keď sa otvorili dvere veľkého salónu, v ktorom stál po povalu
siahajúci osvetlený stromček. Malé troj-štvorročné deti mali šialenú radosť z hračiek, ktoré
dostali, starší sú skoro vždy sklamaní darmi, čo aj hojnými, lebo nedostanú práve to, čo by si
žiadali.Lebán nenašiel pre seba žiaden dar, hoci diskrétne pozeral na stôl, na ktorom boli
povykladané dary, nechcejúc nevšímavosťou uraziť domácu paniu.Sadli si k večeri, pri ktorej s deťmi a s bonou nezostali dlho, lebo deti nemali
trpezlivosť zostať pri stole, kedže ich mnohé zábavky odtiahli od neho, i odišli s bonou do
salónu. Lebán zostal s Krasňanskou sám.— Hľadali ste a nenašli sľúbený vianočný dar. Tu ho máte, — riekla Krasňanská a vytiahla
nie bez rozpakov trochu trasúcou sa rukou lístok zo záňadria.Lebán ho vzal a obzrel. Bol to malý lístok už v zažltnutej obálke. Nevedel, čo má s ním
urobiť, chcel ho s výrazom sklamania strčiť do bočného vrecka kabáta. Pekná pani mu zadržala
ruku.— To je list, ktorý som vám napísala ako osemnásť alebo devätnásťročné dievča pred onou
epizódou. Pri tej som sa odhodlala ku krajnosti, k akej sa dievča môže odvážiť a vy ste mi
držali prednášku z výtvarného umenia. Následok bol, že som vám ten list neposlala. Pred
niekoľkými dňami mi prišiel do rúk. Ja odídem na chvíľku k deťom, vy ho za ten čas prečítajte.Lebán ju chytil za obe ruky a pozrel jej hlboko do očí, ktoré sklopila pred ním. Šepkal
jej náruživo, zajakajúc sa trochu: — Celý život som strávil snením o vás. Jar, leto nášho
života prešlo, ešte máme pred sebou celú jeseň, niekedy najkrajšiu časť celého roku. Čo
myslíte, drahá pani môjho srdca, či nemá anglické porekadlo pravdu, that it is never to late
to mend, že nikdy nie je neskoro polepšiť sa?— Prečítajte si môj list, v ňom nájdete moju odpoveď.Lebán si po odchode pani Krasňanskej vzdychol a sadol zasa k stolu. Na okamih sa mimovoľne
zahľadel na pekný obraz, ktorý poskytoval stôl s kvetmi a ovocím a s rôznofarebnými nápojmi v
krištáľových nádobách, v ktorých sa odrážali lúče svetiel veľkého lustra.Potom otvoril pozorne list. Boli v ňom dva zaschnuté kvietky, ktoré odložil, hľadiac ich
neporušiť, a potom čítal list so zvláštnym pocitom, aký prečítať je málo komu dané, lebo naraz
sa cítil i ako dvadsaťšesťročný, keď ho mal dostať, i päťdesiatročný, keď ho naozaj dostal.List znel:Milý pane! Všetko viem o vás. Pochádzate z rodiny vysokopostaveného univerzitného
úradníka, ktorá vyšla navnivoč. Po nešťastnej otcovej smrti ste sa obetovali rodine a opustiac
iste vás očakávajúcu skvelú vedeckú kariéru, šli ste za dedinského lekára, aby ste rodine
pomohli. Vy ste znamenitý a šľachetný človek, čaká vás veľká budúcnosť, treba vám pomôcť. Som
náchylná zachrániť človečenstvu veľkého učenca svojím majetkom prípadne i takou obeťou, ktorá
nezastane pred nijakou hranicou.Elena B.Posledná veta bola podčiarknutá.Lebán položil lístok pred seba na stôl a chytiac hlavu medzi ruky, čítal a čítal ho,
dokiaľ ho nevedel naspamäť.Aká detinská naivnosť, aké zakrývanie lásky rúškom ľudomilnosti a aká nevinná rafinovanosť
v ponúknutí svojej ruky v poslednej vete. Aké to bolo všetko priezračné a ako si to dievčatko
vtedy myslelo, že aká je ona múdra a šikovná!Bože drahý, aké skvostné dievča to on opustil! Dojate sa usmieval a slzy mu kvapkali na
list. (Veď sme tak chytro a veľmi dojatí, keď ide o láskavosť nám preukázanú!)Vstal a šiel k dverám salónu a zavolal priduseným hlasom: — Elena.Krasňanská sediaca zamyslene obďaleč detí, ho počula a podišla k nemu do jedálne.Lebán vybral z vrecka malé puzdro a podal ho Krasňanskej, ktorá vybrala z neho snubný
prsteň. Navliekla si ho na prst a podala Lebánovi ruku, ten ju chytil a bozkal trasúcimi
perami. Krasňanská zdvihla k nemu tvár s privretými očami. Lebán ju bozkal na ústa. Čo bolo v
tom bozku životnou školou prešlých ľudí? Ľútosť za mladosťou, nádej blaha a iste aj čosi obavy
pred budúcnosťou.Obidvaja vedeli, že aj najopatrnejšia múdrosť sa niekedy potkne i na nenápadnej skale a že
čím je šetrnejšia jemná nežnosť lásky, tým skôr je vystavená naštrbeniu práve pri ľuďoch
najcitlivejších.[1]hotový Arés Ludovisi— v prepychovej vile kardinála Ludovisa v
Ríme sa sústredilo veľa antických pamiatok, medzi nimi i sochy Arésa (gr. boh vojny) a
Héry (manželka Diova). Preto sa tieto sochy nazývajú Arés Ludovisi a Héra Ludovisi.[2]Belliniho madony— G. Bellini (1428 — 1516), renesančný taliansky
maliar, maľoval väčšinou oltárne obrazy so skupinami svätých okolo tróniacej
madony.[3]Perugino— Pietro Vanucci (1446 — 1523), tiež renesančný
taliansky maliar, známy obrazmi krásnych a nežných madôn.[4]Sebastiano del Piombo— (okolo r. 1485 — 1547), benátsky
renesančný maliar[5]Sodomova Léda— Sodoma, prezývka G. A. Bazziho (1477 — 1549),
talianskeho maliara voľnejších mravov. Léda, v gr. mytológii manželka spartského kráľa
Tyndara, ktorej milencom sa stal v podobe labute sám Zeus. Lédin príbeh sa stal obľúbeným
námetom renesančných maliarov.[6]Giorgionova Venuša— Giorgio Barbarelli (1458 — 1511), benátsky
maliar. Jeden z jeho najlepších a najznámejších obrazov je Odpočívajúca Venuša.[7]bona— detská vychovávateľka[8]prézent— dar[9]Maupassantov román Une vie— G. de Maupassant (1850 — 1893),
významný francúzsky prozaik z generácie fr. naturalistov, majster novely a poviedky,
„fyziológ mravov“ vtedajšej francúzskej spoločnosti. Je autorom i niekoľkých románov,
medzi nimi Života (Une vie), ktorý vyšiel r. 1883. Výrazne dokumentuje autorov
pesimistický svetonáhľad.
|
Nadasi-Jege_Myslite-ze-to-nie-je-nebezpecne.html.txt
|
Dva buchy a tri šuchyKomédia v jednom dejstveOsobyHladovícius,skrachovaný exnotárMartin Surovec,bačaJano Uchyc,roľníkOndro Poprac,svedokGregor Utekaj,svedokKapusta,hajdúchFogaraši,richtárIzba u richtára Fogarašiho.Po roztvorení opony scéna prázdna.Počuť krik z ulice. Krik sa zosilňuje.Počuť tento rozhovor:UCHYC: Pusť ma, i ja ťa pustím!SUROVEC: Skap mi v rukách, tisíc hrmených!HLADOVÍCIUS: Preboha, pusť ho! Poprac, Utekaj, roztrhnite ich!(Hlasy ľudí, krik, zhíknutie, smiech ľudí.)Ha, perversa tua mater, neznajboh! Poďte na mestský dom, zločinci!SUROVEC: Ja idem. Kde mi vatrál? Nebojím sa ja ani richtára, ani čerta, ani diabla z pekla!HLADOVÍCIUS:(Vo dverách.)Palice nechajte von!KAPUSTA:(Chce vziať vatrál Surovcovi.)SUROVEC: Veru si ja vatrál nedám vziať!KAPUSTA: Neboj sa, veď ti tu neskape na mestskom dome!SUROVEC:(Trochu rozmýšľa, potom.)No, odlož! Ale mi ho dobre skry! Nikomu nedaj!KAPUSTA:(Vynáša vatrál.)HLADOVÍCIUS:(Podnapitý, hovorí k sebe.)Múdro to tí mestskí páni urobili. Postavili mestský dom blízko krčmy, aby takýchto zločincov, čo sa v krčme opijú a pobijú, hneď potrestali. Býval som ja tu pánom, kým ma odtiaľto nevyhodili.KAPUSTA: Tak už ticho! Zavolám richtára! Posadajte si!(Odíde vpravo.)SVEDKOVIA: Nemali by sme si hádam prsty medzi dvere klásť.(Chcú vstať a odísť.)HLADOVÍCIUS: Len ostaňte, veď aj vás tento pes valaský postrčal.SUROVEC:(Strmo vstane proti Hladovíciusovi. Ten sa uhne. Vtom vchádza richtár. Za ním ide Kapusta. Kapusta si stane pred prostredné dvere.)HLADOVÍCIUS:(Veľmi úslužne.)Humillimus, servus! Ponížený sluha! Vašej milosti na službu! - Deprecor, quod ausim cum istis hominibus.(Vyslov: deprekor kvod auzim kum istis hominibus.)SUROVEC:(Skočí mu do reči.)Ej, nieže po latinsky, či nemecky, ale po slovensky. Nech aj ja počujem, čo vy tu hovoríte.FOGARAŠI: Mlč! Nech tento prv povie svoje.(Ukazuje na Hladovícia.)SUROVEC: A ak o mne vraví? Veď ja mu nerozumiem.FOGARAŠI: Hovorím ti, mlč!SUROVEC:(K sebe potichu - zazrie na Hladovícia.)Ten ožran! Počkaj!HLADOVÍCIUS: Poviem teda po slovensky, a to krátko. Títo ľudia sa ožrali tu dolu v krčme a potom sa, prepytujem, ako psy ruvali a bili. Teraz sa chcú pomeriť a dostať satisfakciu.FOGARAŠI: A vy ste vari svedok, či čo?HLADOVÍCIUS: Áno, na službu, ja som svedok. Sám som ich od ďalšej bitky zdržiaval a naviedol, aby predstúpili pred vrchnosť. Kto je vinný, nech je potrestaný podľa práva a spravodlivosti.FOGARAŠI: Dobre. Najprv mi povedzte, ako sa voláte. Ako sa ty voláš?SUROVEC: Martin.FOGARAŠI: Ale inakšie.SUROVEC: Bača Martin.FOGARAŠI: Ale prímenie aké máš?SUROVEC: Hm, nuž bača Martin. Tak ma každý volá.UCHYC: Ba veru ťa inak volajú: Surovec Martin - veď ti tak otca zvali. Veď dobre viem, keď ti ho na šibenicu viedli.SUROVEC: No, nedbám. Čo ja viem, ako mi otca volali?FOGARAŠI:(K Uchycovi.)A ty ako sa voláš?UCHYC: Uchyc Jano.FOGARAŠI:(K Popracovi.)A ty?POPRAC: Poprac Ondro.FOGARAŠI:(K Utekajovi.)A ty?UTEKAJ: Utekaj Gregor.FOGARAŠI: To sú mená! Pekná ste vy kompánia. Uchyc, Poprac, Utekaj, Surovec! A tomuto ešte otca obesili! Nuž či ste sa všetci spolu bili?SVEDKOVIA: Nie, len títo dvaja.FOGARAŠI: No dobre! Kto sa začal najskôr biť? To jest: Kto najskôr druhého udrel, alebo strčil, alebo za vlasy chytil?SUROVEC A UCHYC:(Spolu.)Tento ma najskôr udrel!SUROVEC: Ba veru si ma ty najskôr „buchou“ a potom som ja teba „šuchou“.UCHYC: Ba veru si ty mňa najskôr „šuchou“ a potom som ja teba „buchou“.FOGARAŠI: No, svedkovia!HLADOVÍCIUS: Veru sa mi zdá, ba istotne viem, že si ty, Surovec, najskôr violenciam urobil?UTEKAJ: Ba veru ho, tuším, Uchyc najskorej, ale len rukou. Ale potom ho Surovec vatrálom „opáliu“.POPRAC: Ja veru neviem, lebo som ta nepozrel, ale to viem, že nás Surovec všetkých troch jednou rukou na zem zrazil, keď Uchyca pod hrdlo chytil, a my sme ho chceli brániť.FOGARAŠI: Z vašich rečí sa nedozviem, kto začal bitku. Povedzte mi, ako sa to všetko začalo!SUROVEC: Dobre, ja poviem všetko - a hľa, Boh vidí, že vravím pravdu. Takto to bolo. Prišiel som do mesta na jarmok ako druhí ľudia.FOGARAŠI:(Skočí mu do reči.)Kdeže to začínaš? Len to povedz, ako ste sa vadiť, potom biť začali!SUROVEC: No, veď to chcem povedať. Veď to hneď príde. Všetko poviem - tak. Zostalo mi dakoľko grajciarikov od krpcov, lebo som lacno kúpil aj sebe, aj valachom. Vojdem do krčmy ako druhí statoční ľudia, dačo si vypiť. Tak si sadnem za stôl a zavolám: Hej, krčmárka, daj sem holbu plnú červeného. A práve vtedy príde i tento a sadne si ku mne a povie: Aj mne, krčmárka, holbu z bieleho, z toho po päť! Tak sme si spolu pekne pripíjali. - No, však je tak?UCHYC: Tak, to je pravda. Len to, že som si ja z toho po štyri, a nie po päť dal doniesť. No, ale to nič!SUROVEC: Naraz si ty len začal…UCHYC:(Skočí mu do reči.)Ba ty si začal!SUROVEC:(Strmšie.)Ba veru si ty začal.UCHYC:(Tiež strmo.)Ba, ty si začal.SUROVEC: Veď ešte ani nevieš, čo chcem povedať. Ty si začal hovoriť, že či som to ozaj ja bol v B…(V Brezne - doplnil upravovateľ.)… Ďurovu jalovičku ukradol. Či je nie tak?UCHYC: No, to je pravda. Ale, či som ti s tým dačo zle povedal?SUROVEC: S tým nie, ale ako som ti povedal, že čo myslíš - ty si hneď, že veru som to ja musel byť, a to pred všetkými ľuďmi. Nato som ti potom i ja povedal, že ty si zas hádam ten, čo kostol na B…(Bujakove - doplnil upravovateľ.)ozbíjal. Tu si ty hneď začal hromovať a do valaských psov nadávať, a ja som na to, pravda, začal stobohovať a mater ti spomínať. Lebo ja sa veru preto ešte takého chlapa, ako si ty nebojím. Potom som v hneve i to povedal: Ha, ty šibenec sedliacky, zbojník, čo si kostol ozbíjal! Len čo som to vyriekol, nuž ty ma medzi plecia päsťou - buch!, a ja teba na to vatrálom po chrbte - šuch! Tak sme si najprv dali len po jednom raze a potom sme sa začali biť. Či nie je tak?FOGARAŠI: Svedkovia, či tak bolo?SVEDKOVIA:(Chcú vstať a hovoriť. Ale do toho vpadne Hladovícius.)HLADOVÍCIUS: Ad animam, Charissime, ty si najskôr zdvihol ruku. Už neviem, či si ho za vlasy chytil, či hneď za hrdlo, či si ho vatrálom ovalil. Ale to viem, ty si ten počiatok všetkého. Vieš, ako som toho von z chyže vyvolal? Vtedy som mu povedal, aby sa s tebou nešpintal. Ale ty si, ako tam dnu prišiel, zase začal. Charissime, vyznaj tuto pred bohom a pred vrchnosťou, ty si začal.SUROVEC: Ba, bohuprisahám -HLADOVÍCIUS:(Skočí mu do reči.)No, neprisahaj sa, preboha, zlorečený človek!SUROVEC: Nuž a ty že si čo? Ožran! Veď si ty medzi nami najožratejší, aj teraz ledva stojíš. A my by sme sa tu boli sami pomerili, ale ty si nás sem doviedol a vari aj pohuckal.FOGARAŠI: Pred súdom neslobodno klamať. Hneď vás obidvoch dám okovať. Len na tie otázky odpovedajte, ktoré vám predkladám.HLADOVÍCIUS:(Pristúpiac bližšie k richtárovi, úlisne.)Domine Perillustrie! Títo by hanbu mestu v regimente nespravili!FOGARAŠI: Jam habemus - už máme! Ešte sa teba, Uchyc opýtam, či je pravda, že sa všetko stalo, ako Surovec hovorí.UCHYC: Vaša milosť, všetko je pravda, to musím vyznať. Ale to nemôžem na seba pripustiť, že som ho ja začal biť.FOGARAŠI: Ha, nemôžeš? Prečo nemôžeš? Bezpochyby si ty začal? Mlčíš? Či vieš, že kto mlčí - ten svedči? - No dobre! Teraz mi povedzte, vy dvaja svedkovia - lebo tento tu(Ukazuje na Hladovícia)tomu nemožno veriť - ako ste vy videli? Kto začal?POPRAC: Ja som už povedal, že neviem, lebo som sa tam nepozeral.UTEKAJ: A mne sa vidí, že Uchyc najprv ruku zdvihol.FOGARAŠI: To nie je dosť - len zdvihnúť - ale či aj udrel?!UTEKAJ: No veď „udreu“ päsťou!FOGARAŠI: Vieš to istotne?UTEKAJ: Tak sa mi vidí.FOGARAŠI: Vidí. Ale to istotne musíš vedieť. Teda on ho drevom nebil, len rukou?SUROVEC:(Náhle.}Hej, ba veru aj posekanicou pomedzi plecia, po cedidle.UCHYC: Ba veru som ťa len päsťou po väzoch. Posekanicou som ťa chcel len, ale mi ju vytrhli z ruky, ako som sa zahnal. Ale ty si ma tri razy tvojím vatrálom a ja som ťa potom takto za vlasy a ty si ma pod hrdlo. Tak bolo!FOGARAŠI: A kde sú tie palice, ktorými ste sa bili?SUROVEC:(Bystro skočí.)Hej, hneď si ja môj vatrál donesiem. Tu je, u hajdúcha.UCHYC: A ja moju posekanicu.(Obidvaja vyjdu von a donesú ich.)SUROVEC: Toto je môj vatrál, hľa! Sám som si ho odťal, tam hore na mojom vrchu valašskom.UCHYC: A toto je moja posekanica, ale ja som ho s ňou nebil.(K Surovcovi.)A veď je toto nie ten, s ktorým si ma bil, hrubšie ty vatrále mávaš.SUROVEC: Pravdaže - ja mám hrubšie doma na salaši. Poriadny vatrál z jaseňa. Tam mi visí pri bočke. Ale teraz som si len tento vzal. Dobrý mi tento bude, pomyslel som si, aj s týmto sa obránim. Hej, veď keby som ťa bol s tým tri razy tak opálil, ako s týmto, nebol by si teraz na mestskom dome, ale by si v krčme ležal.FOGARAŠI: Preboha, s týmto si ho bil?UCHYC: Veru s tým, vaša milosť.FOGARAŠI: A tri razy ťa?UCHYC: Veru ma tri razy.SUROVEC: Pravda je. Tri razy som ho „šuchou“.UCHYC: A ja som ho veru len dva razy päsťou medzi plecia „buchou“.FOGARAŠI: No, či je pravda, svedkovia?SVEDKOVIA: Veru sa i nám tak vidí.FOGARAŠI: Teda to boli dva buchy a tri šuchy.SVEDKOVIA:(Okrem Hladovícia.)Tak je pravda, dva buchy a tri šuchy boli.HLADOVÍCIUS:(Sám k sebe.)Ba veru radšej dva prasky a tri tresky.FOGARAŠI: No počkaj! Voľačo mi prichádza na um. Hneď vás rozsúdim. - Choďte von všetci! - A vy(k Hladovíciusovi)ostaňte tu. Musím si vec dobre rozmyslieť!(Odchádza vpravo.)HLADOVÍCIUS:(Sám k sebe.)Diabolica perversa tua progenies, s lotrom. Zle mi to vypáli! - Prečo nás takto rozdelil? Mňa osebe a tých zas osebe? Veď ja som tiež svedok? - Tomuto nemožno veriť. Iste ma už podozrieva. - Ale veď som ich ja doviedol. Keby som aspoň nebol vybuchol, že som toho trupa von vyviedol. Richtár si môže myslieť. Hm, načože ho on vyvolal? - Zle je so mnou! Ita me Deus amet. Ach bože, beda mi, ak ma vyzradí! A to sa ľahko môže stať. Ten istotne na mňa všetko vypovie. A má i svedka. Veď povedal, že som ich ja huckal. - Biedna moja hlava! Chcel som si vyrobiť niekoľko grajciarikov na holbičku vína - perversa tua mater - zbojník! - Ale som si nadrobil! - Richtár vraví: „Jam habemus“ - to je, že už majú regrútov. Toho neznaboha by bol mohol hneď dať chytiť! Načo sa ožral a potom bil? - Protext dobrý, chlap ako buk! Boli by im ho za dvoch vzali. Však by ten bol i 20 Francúzov naraz zrazil len svojím vatrálom. A mne by tiež za takú službu boli mohli niekoľko grajciarov vrhnúť! Ale vraví: „Jam habemus“. A toto tak správne povedal! Hej, keby som sa mohol z tohto dostať! - Už vidím, že odtiaľto so suchou kožou nevyjdem. Možno sa mi podarí.(Vyjde von.)FOGARAŠI:(Vojde sprava.)Ten potrimiskár! Ten povaľač! Veď on to všetko zosnoval! Prečože ich sem doviedol? Tí ľudia sami jeden z druhého satisfakciu vzali, ani sa nepokrvavili, a ako aj ten hovorí, boli by sa sami zmierili. Tento ich sem priviedol! Čo on má s nimi? Darmo si tak prsty medzi dvere klásť? - Na mestský dom ich citovať! Človek, čo ich hádam ani nepozná - hovorí, že by boli dobrí za regrútov. Ha! Čo je to? Čo chce ten šibal? A hovorí, že jedného z nich von vyvolal. Načo? Hádam preto, aby svár pretrhol. Hej, málo sa teraz takých dobrých ľudí nájde! Ale ja tomu všetkému musím prísť na koreň. Najprv ich zavolám.(Volá všetkých do dverí, okrem Hladovícia. Hladovícius poľakane vchádza. Za ním hajdúch. Ukáže na Hladovícia a hovorí.)Ty ostaneš von. Hajdúch, daj naň pozor.(Hladovícius a hajdúch vyjdú von.)Ľudia! Chcem k vám dobre a úprimne hovoriť. Ale aj vy mi povedzte pravdu! - Ako ste sa vy s tým exnotáriusom zišli? Mne sa ten človek zdá byť podozrivý v tejto veci. Je to šelma. Už všelijaké kúsky vyviedol. - Čo chce s vami? Na čo vás sem doviedol? Veď vy richtára nepotrebujete, lebo ste si sami jeden z druhého satisfakciu vzali a ako hovoríte, sami medzi sebou by ste sa boli pomerili. Ale ja voľačo myslím. - A tak mi odpovedzte ešte raz, čo sa vás budem pýtať. Nič sa nebojte! Smelo vyznajte všetko! Preto som ho poslal von.UCHYC: Veru, vaša milosť, i my sme sa tam von práve o tom rozprávali a jeden druhému sme už dobre vyrozumeli. Ja vyznám pred vami všetko.OSTATNÍ: Pravda je. On nás naviedol, aby sme sem prišli. My sme žiadneho richtára nepotrebovali. On je všetkému vina.FOGARAŠl: Povedz mi teda, Uchyc, na tvoje svedomie, či si ty začal valacha biť?UCHYC: Pravda je, už teraz vyznám, ja som ho najskôr začal biť, netajím! - Ale sa ma, vaša milosť, aj na druhé opýtajte - kto ma na to naviedol, aby som ho udrel? To je fundament!… - Ten planý človek v tom kepeni, jasná…!FOGARAŠl:(Skočí mu do reči.)No, nehreš, nehreš, hrešiť netreba, len to rozprávaj, v čom je vec. On dostane svoju kázeň, ak je on vina. Ako ťa na to naviedol?UCHYC: Takto, vaša milosť, pán richtár! Keď sme sa trochu začali škriepiť, - ale preto by sme sa neboli pobili - ten mi zakývne, aby som išiel von. Ja som sa začudoval, čo chce, a on mi tam začne hovoriť „Nuž, hovorí, či si ty tak dáš tomu psovi hovoriť? Veď je to len taký zbojník(Surovec škrípe zubami).I otca mu obesili. Udri ho, neboj sa! Ja pôjdem s tebou na mestský dom, a tam som ja veľmi známy. Hneď my tomu dáme obriadok. Len ty začni, neboj sa a udri ho, ostatné ja všetko zariadim“. Tu sa ja rozpálim, i víno mi kus bolo v hlave, to priznám, aj že mi taký človek tak povedal, idem dnu. A hneď po treťom slove, prask môjho valacha päsťou medzi plecia. Chcel som ho po hlave, ale sa mi „uhou“.SUROVEC:(S radosťou.)No veru je tak. Pravda je, tovariš, len rozprávaj ďalej. Tak je!UCHYC: Potom ma „udreu“ tri razy a ja jeho raz, a nato som ho ja „chytiu“ za vlasy, a on mňa pod hrdlo, ale nás títo roztrhali. A ten v tom kepienku nás nahovoril, aby sme na mestský dom šli, čo by nám ani do rozumu nebolo prišlo. Boli by sme sa my tam razom sami zmierili. A ja by ho nebol udrel, keby ma ten nebol naviedol. A i tak sme si veľmi neublížili.SUROVEC: Veru sme si nie, lebo ja som ťa vatrálom len tak po vrchu.FOGARAŠI: A máš nejakého svedka, že ťa ten nahováral?UTEKAJ:(Hlasno, s radosťou.)Veru má! Ja som svedok! Ja som práve tam von bol a počul som všetko, čo mu hovoril.FOGARAŠI: A či by ste mu to aj do očí obidvaja povedali?OBIDVAJA: Povieme, áno, hneď! Kde je?FOGARAŠI: A vy dvaja, či by ste sa zmierili?OBIDVAJA: Hneď sa zmierime. Ja som hotový. - I ja som hotový!FOGARAŠI: Teraz ho dám zavolať! Ale si v reči stojte!VŠETCI: Budeme si!FOGARAŠI:(Volá.)Hajdúch, priveď ho dnu!HLADOVÍCIUS:(Príde strápený a naľakaný.)KAPUSTA:(Vyjde von.)FOGARAŠI: Počujte, vy! Vychádza najavo, že ste všetkému vy na vine, že ste ho vy naviedli, aby sa začal biť a že by sa potom všetci pred súd postavili. Oni by sa i sami boli zmierili a satisfakciu si sami jeden z druhého vzali.HLADOVÍCIUS: Ja? Ja som ich miernil, vaša milosť. Do smrti by sa boli pobili, keby nie ja - uchovaj Boh, že by ich ja bol na to naviedol! Ja nie som taký človek.UCHYC: A kto ma von vyvolal? A tam povedal! Nuž ale si to ty dáš tomu psovi hovoriť? Udri ho, neboj sa, pôjdem ja s tebou na mestský dom. Či ste to neboli vy?HLADOVÍCIUS: (Pozrie naň s úžasom a zmĺkne. Potom trasľavým hlasom povie.) Ja?… Ja?UTEKAJ: Veru vy! Ja som svedok! Či viete, keď som popri vás išiel - práve ste to slovo povedali: „len udri, len začni, neboj sa, udri!“HLADOVÍCIUS:(Zblednutý a celkom prestrašený.)Ach, ad meam, miseram animam!FOGARAŠl: Hneď som vás mal v podozrení! Čo máte s týmito ľuďmi? Na čo ste ich doviedli? Čo vás k tomu pohlo? Oni si sami jeden z druhého satisfakciu vzali a hovoria, že by sa sami boli pomerili - ale že ste ich vy na to naviedli, aby sem prišli. Kto to slýchal! A čo spomínate regrútov! Hej, v tom voľačo je!HLADOVÍCIUS: Me miserum! Vyznám, vyznám, už je darmo! Ale prosím za gráciu! Rogo humilime! - Pravda je, že som toho nahovoril, aby sa začal biť. A potom aby alebo jedného, alebo obidvoch slávne mesto za regrútov dalo chytiť… Preto som ich sem priviedol. Nazdal som sa, že získam za to pár grajciarikov. Veľmi by som potreboval! - Sed rogo! Ach, na kolená padám!FOGARAŠI: Ha, vy ničomník, šibal! Za takýto kúsok zaslúžite trest. Lebo nielen roztržky a sváry medzi ľudí rozosievate, ale ešte ich do väčšieho nešťastia chcete uvrhnúť!! A vrchnosť oberáte o drahocenný čas. Tak, splní sa staré porekadlo. „Kto druhému jamu kope, sám do nej padne“. Tak za trest dostaneš, zlý človeče, 12 palíc, a potom pôjdeš sám za regrúta. Kde je hajdúch?SUROVEC:(Vyskočí a zahvizdne.)Hop, hneď ho zavolám - hajdúch!HLADOVÍCIUS: Ach, beda, beda!OSTATNÍ:(S radosťou.)Spravodlivo! Dobre: „Kto druhému jamu kope, sám do nej padne“!SUROVEC: Tu je hajdúch, pán richtár!FOGARAŠI: Jánoš, tomuto človeku stiahnite kepeň a dáte mu dvanásť. A potom do temnice s ním!KAPUSTA: Hneď sa tak stane, vaša milosť!(Vedie ho von.)HLADOVÍCIUS:(Z dverí.)Rogo humilime! Aspoň kepeň nech mi nedávajú dolu.FOGARAŠI: No, to sa môže stať. Teda mu kepeň, Jánoš, nesťahujte!(K ostatným.)A vy sa chcete pomeriť?OBIDVAJA: Chceme, chceme!SUROVEC: Tu máš, tovariš, ruku! Odpúšťam ti, nebanuj!UCHYC: Aj ja tebe odpúšťam!FOGARAŠI: Môžete už teda s pánombohom ísť!SUROVEC: Hej, chlapci, teda na zmierenô!? Tovariš, napijeme sa znova!OSTATNÍ: Ďakujeme vaša milosť, ďakujeme za spravodlivú satisfakciu!FOGARAŠI: Choďte zdraví!Koniec
|
Palkovic_Dva-buchy-a-tri-suchy.html.txt
|
Hrob[1][2]Vrch s čelom holým čumie nad oblaky,pod vrchom tmavá tiahne sa dolina,v doline sivé sú rozstreté mraky,nepustí do nej slnce haluzina.V hrobe príroda tu mŕtva spočíva,ktorú jej milá pustota prikryla.Neskáče po nej nikdy srna divá,nikdy sem noha ľudská nevkročila.Tam pod lipami tichosť vždy panuje,túto celá tá pustina poslúcha,nad ňou víchrica nikdy nelomcuje,ani hrom v čiernych oblakoch nebúcha;len niekdy vetrík hráva sa s lístkami,ktoré tichučko temno šumievajúako motýle múčnymi krídlami,keď sa nad kvety voňavé vznášajú.Potok pod ľadom vtiahnutý putuje,vlnôčky bystré smutne žblnkávajú,slávika spev sa tu neohlasuje,len niekdy sovy strašne zahúkajú. —Pod storočnými líp haluziskamičo to za šuchot, čo sa tam sknísalo?Či hladné sovy trepocú krielami,či sa sem zviera divé zatáralo?Nie sú to sovy ani divé zviera,veď tam vo tmavých šatách dakto stojí!Osud to hrozný — do zeme pozerá,dačo tajného vyviesť iste strojí.Vtom svoj kostnatý prst k zemi priloží,pod ním sa celá zatrasie dolina. —A hľa! div hrozný! — hrob sa tu rozloží!oj, Osud, čieho uložíš doň syna!?Smutné slniečko sa už odobralo,už doliny hmla šedivá prikryla.A keď len vŕšku líca bozkávalo:postava temná sa na ňom zjavila.Hlave strašlivej temä vyzdviženélen niekde vlasy strieborné už kryli,pod čelo veľké, hlboko zjarčené,do hlbokých jám sa mu oči vryli.Zrak divý starec hneď k slncu upiera,hneď zas ukrutný Osud so slzamiprosí oň — predsa ono len umiera,bude hneď skryté už tam za horami.Vtom silným krídlom orol bystrý švihne,až sa oblaky čierne rozpráskajú,starček zľaknutý oči hor’ zodvihne,údy sa mu ak osika striasajú:„Hej, starček, už ti odbila hodina —daj mi sem berlu, bo mi je súdená,tamto ti bude vlasťou tá dubina —tam ťa už čaká chyžôčka studená!“Búrka sa blíži čierna z každej strany —temnotu sivú blesky pretínajú —oblaky letia sťa hladné havrany,keď korisť hodnú niekde zavoňajú. —Starček nad hrobom sa už prežehnáva,ústa mu šepcú ešte dač tajného —už sa do božej milosti oddáva —a — už sa púšťa do hrobu tmavého.Vtom víchor sfučí — stromy rozkyvoce,haluze drúzga, stromy vyvaľuje —krížom sa blýska, hrom dolu praskoce,sovy húkajú — hrob sa zasypuje. —Už sa zasypal. — Hrom viac nehurtúva —mesiačik bledý hrob bleskom polieva,v noci šedivej len vietor podúva.Nikdy tento hrob slnce nezahrieva. —Prešlo slniečko na druhý kraj zeme,a hľa! Kriváň sa šedivý zligotal,horeže sa už, ubiedené plemä,zlatý vek krídlom nad tebou strepotal.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Obraz Slovenska.[2]Odtláčame podľa Bottovho rukopisu v zošitku „Básne 1846“. Jediná báseň, ktorá Bottovi
vyšla tlačou pred rokom 1851. Priniesol ju Orol tatránsky III, 1848 v čísle 88 (22.
februára), str. 696 — 7. Toto odtlačenie v Riznerovej bibliografii vystalo. Potom odtlačil
ju až Jozef Škultéty v Slov. pohľadoch XXXIV, 1914, str. 121 — 3 (Z prvotín Jána Bottu) a
pridal túto poznámku: „Z vlastného rukopisu básnikovho, zo zošitu, z ktorého v minulom
ročníku Slovenských pohľadov (1913, str. 439 — 444) sme vytlačili jeho básneOrolaObraz Slovenska. Zošit má nápisBásne 1846.“
|
Botto_Hrob.html.txt
|
Prvý oddiel — Dejiny českého jazyka a literatúryObsah§ 36. Historicko-etnografické úvodné poznámky§37. Charakter českého jazyka§ 38. Epochy českej literatúry. Prvý úsek prvého obdobia. Od príchodu Čechov do
Čiech až po úplné vyničenie pohanstva. Roky 550 — 1000§ 39. Druhý úsek. Od úplného vyničenia pohanstva až po kráľa Václava IV. alebo až po
Husa. Roky 1000 — 1410§ 40. Prvý úsek druhého obdobia. Od začiatku husitských vojen po rozšírenie
kníhtlačiarstva v Čechách alebo až po Ferdinanda I. Roky 1410 — 1526§ 41. Druhý úsek. Od rozšírenia kníhtlačiarstva v Čechách až po bitku na Bielej
hore. Roky 1526 — 1620§ 42. Prvý úsek tretieho obdobia. Od bitky na Bielej hore až po cisára Jozefa II.
Roky 1620 — 1780§ 43. Druhý úsek. Od cisára Jozefa II. až po naše časy. Rok 1782 a
nasledujúce§ 36. Historicko-etnografické úvodné poznámkyAž do čias Oktaviánových obýval Čechy keltský kmeň Bojov a Čechy sa nazývaliBojohemum,čiže vlasť Bojov; tých vytlačili Markomani sťahujúci
sa do Bavorska. Keď Longobardi zvíťazili nad Markomanmi, krátku dobu patrili Čechy (od
r. 526) rýchlo sa rozširujúcej Durinskej ríši. Po páde tejto ríše, tvoriacej predný múr
proti Slovanom, prisťahovali sa do Čiech okolo r. 550Česi.[1]Geografický názov zeme prešiel na nových obyvateľov.O ich pôvode a
osídlení jestvuje viac povestí ako ozajstných historických údajov. Vyšli pravdepodobne z
Bieleho Chorvátska,[2]ktoré sa rozprestieralo, podľa bežnej mienky, v severných Karpatoch, podľa
iných zase od Lublina po Vacov po oboch stranách Karpát.[3]Mocný Samo, spravodlivý Krok a jeho dcéra, múdra Libuša, zakladateľka Prahy, otvárajú
neistý rad panovníkov (624 — 700). Česi, závisiaci od mnohých domácich kniežat
(pražského, kouřimského, žateckého), okolo r. 722 sa konečne zjednotili pod jedným
vojvodom, Přemyslom, Libušiným manželom. Za jeho syna Nezamysla došlo vraj na krajinskom
sneme na Vyšehrade (752) k prvému správnemu rozdeleniu krajiny a zriadeniu. Kresťanstvo
preniklo do Čiech už dávno predtým z Nemecka (845); avšak knieža Bořivoj, ktorý ho
podporoval a okolo r. 894 sa dal pokrstiť, bol z krajiny vyhnaný. Jeho nástupcovia sa
vrátili k pohanstvu a kresťanstvo zapustilo v Čechách pevné korene až v druhej polovici
10. stor. (966) za vlády vojvodu Boleslava II. Za jeho panovania r. 972 bolo zriadené v
Prahe samostatné biskupstvo; až dovtedy patrili Čechy do rezenskej diecézy. Už Karol
Veľký bol prinútil Čechov platiť poplatok; obnovil ho nemecký kráľ Henrich I. a český
vojvoda Boleslav I. nadarmo sa usiloval zbaviť sa Ottovej nadvlády. Vojvodovi
Vratislavovi II. priznal cisár Henrich IV. (1086) kráľovský titul, ktorý však
Vratislavovi nástupcovia natrvalo začali používať až neskôr (Přemysl Otokar I., 1198 —
1230, ktorému ho potvrdil nemecký kráľ Filip von Hohenstaufen). Cisár Fridrich II.
priznal českému kráľovi Otokarovi I. zvláštne výsady a Čechy zostali od toho času voči
Nemeckej ríši samostatným kráľovstvom a nepočítali sa k jeho údelom. ManželstvoVáclava I.(ako panovník III.) s neterou posledného Babenberga
dal Čechom podnet, aby si robili nárok na Rakúsko a Štajersko (1230 — 1253). Jeho syn
Otokar II. sa oženil s Margaretou Babenberskou, tieto provincie mu boli udelené ako léno
a vymohol si následníctvo v Korutánsku, Kransku a Furlansku; porazil Prusov a Bavorov,
stal sa pánom Lužice a vrchným lénnym pánom mnohých sliezskych a poľských kniežat;
zaplietol sa však do vojen s cisárom Rudolfom Habsburským a padol v bitke na Moravskom
poli r. 1278. Otokar II. bol najväčší z českých pánov slovanského pôvodu. Jeho vnukom,
kráľom Václavom III., zavraždeným r. 1306, vymreli Přemyslovci po meči, ktorí vládli v
Čechách od r. 722 a z ktorých vyšlo 23 vojvodcov a 7 kráľov. Nadarmo sa usiloval cisár
Albrecht I. pripojiť Čechy k svojej korune. Avšak i vojvoda Henrich Korutánsky, ktorému
musel Albrecht Čechy prepustiť, stratil ich (1311), pretože nechcel uznať cisára
Henricha za svojho zvrchovaného pána. Preto cisár dal toto léno svojmu synovi Jánovi,
ktorý sa oženil s princeznou Alžbetou, sestrou posledného českého kráľa. Jánom sa začína
luxemburská dynastia českých kráľov. Za jeho vlády sa krajina mimoriadne zväčšila. Roku
1343 zriadil v Prahe arcibiskupstvo, aby sa zbavil závislosti od metropoly v Mainzi.
Karol IV. r. 1348 založil v Prahe prvúslovanskúuniverzitu. Za
Václava IV., syna Karola IV., začali sa husitské vojny. Cisár Žigmund sa dostal k
pokojnej vláde v Čechách r. 1436 po niekoľkých neúspešných ťaženiach proti udatnému
Jánovi z Trocnova, zvanému Žižka, až po smrti tohto hrdinu (zomrel r. 1424), pre
nejednotnosť, ktorá vznikla medzi husitmi. Roku 1437 dostal Čechy Žigmundov zať Albrecht
a potom jeho syn Ladislav. Rad dedičov trónu prerušil Jiří z Poděbrad (1457 — 1471),
rodom Čech, múdry a veľkomyseľný panovník, ktorý si získal všeobecnú dôveru národa. Po
jeho smrti dostal korunu poľský princ Vladislav IV. Keď jeho syn a nástupca Ľudovít
padol v bitke pri Moháči, zvolili si Česi za kráľa jeho švagra Ferdinanda I., 1527 —
1564, arcivojvodu rakúskeho a neskoršieho cisára. Od tých čias sú a ostávajú Čechy
neodlučiteľnou súčasťou rakúskej monarchie. V 17. stor. zachvátili Čechy plamene hlavne
náboženských nepokojov. Husitské náboženstvo malo v Čechách ešte početných prívržencov;
za miernej vlády Maximiliána II. (1564 — 1576) prešli títo prívrženci k Lutherovmu
učeniu a protestantizmus, naširoko rozšírený, tu pevne zakotvil. Rudolf II. zabezpečil
Čechom náboženskú slobodu r. 1609 majestátom.[4]Matiáš síce potvrdil tieto patenty, ale rozličné výklady patentov čoskoro
nato vyvolali zhubnú tridsaťročnú náboženskú vojnu. Keď Matiáš zomrel (1619), spojené
zeme Čechy a Morava sa tak veľmi obávali známeho Ferdinandovho zanietenia pre katolícke
náboženstvo, že ho ani nechceli za nástupcu, ale zvolili si za kráľa Fridricha V.,
kurfirsta falckého. Fridrich však čoskoro prišiel o korunu bitkou na Bielej hore (1620)
a českí páni, jemu oddaní, boli čo najukrutnejšie potrestaní (1621). Za miernej,
oblažujúcej vlády Márie Terézie, Jozefa II., Leopolda II. a Františka I. nanovo sviežo a
mocne rozkvitla krajina ťažko skúšaná rôznymi búrkami minulých storočí a naposledy ešte
i pruskými vojnami, najmä sedemročnou, v ktorej Čechy boli jej hlavným dejiskom.[5]Moravania, s Čechmi kmeňove príbuzní, ktorí sa nasťahovali pravdepodobne s nimi, v
najstarších análoch sa spomínajú ako panónski Slovania a tí zase, naopak, ako Moravania.[6]V skutočnosti stará Morava, od dnešnej veľmi odlišná, rozprestierala sa
hlboko do prastarej slovanskej zeme medzi Karpatmi, Tisou a Dunajom a na juhu do
Panónie. Aj na Morave, tak ako v Čechách, bolo spočiatku viacero kniežat(knězi, knížata). Samý prvý moravský knäz, ktorého meno sa
objavuje v dejinách už s presnejšou istotou, je Mojmír (Mojmar) okolo r. 824. Na Morave
sa začalo pokresťančovanie už v VII. stor. Mojmír, vládca jednej časti Moravy, stal sa
kresťanom a podľa francúzskeho [franského][7]štátneho práva onoho času ako kresťan i vazalom franského cisára Ľudovíta
Pobožného. Druhým moravským kniežaťom bol Privina,[8]Chocilov (Kocelov) [Koceľov] otec. Roku 830 vyhnal ho Mojmír, nevedno prečo,
z Moravy za Dunaj; tu sa dal Pribina vo svojej núdzi pokrstiť a stal sa tak chránencom
cisára Ľudovíta. Najmocnejším medzi moravskými kniežatmi svojho času bol Rastislav,
Mojmírov syn [synovec]. Odvážil sa k oslobodzovaciemu boju proti Frankom, bol však r.
870 porazený, zajatý a — oslepený — zavretý do kláštora, kde i zomrel. Jeho synovec a
bývalý lénnik Svätopluk, jeden z mála veľkých mužov IX. stor., vystúpil ako osloboditeľ
južných Slovanov spod germánskej vlády, založil veľkú slovanskú ríšu, Veľkomoravské
kráľovstvo, v srdci ktorého ležali Velehrad, Nitra, Ostrihom a ktorého hranice sa
rozprestierali až po Labe, Tisu, Drávu a Sávu. Avšak len čo bol mier s Arnulfom uzavretý
a mocná, nezávislá slovanská ríša založená a zabezpečená, zakladateľ tejto ríše v tom
istom roku (894) umrel. Zanechal troch synov a dopustil sa slabosti svojich čias, že
rozdelil medzi nich ešte nie dosť pevnú ríšu; synovia sa aj čoskoro znesvárili medzi
sebou a podľahli nátlaku Nemcov a Maďarov. Tretí vtedajší moravsko-panónsky knäz bol
Chocil (Koceľ). Jeho otec bol utečenec Pribina. Keď Pribinu usmrtil vlastný národ,
pririekol cisár Ľudovít jeho územnú časť, ležiacu za Dunajom medzi Sávou a Drávou, jeho
synovi Koceľovi; Rastislav mu však odobral toto územie pre svojho synovca Svätopluka. Do
týchto rokov, pre Moravu a Panóniu vrcholne nepokojných (861 — 864), spadá posolstvo
troch kniežat: Rastislava, Svätopluka a Koceľa do Carihradu (porovnaj § 9). Keďže bolo
nutné pripojiť sa k mocne sa vzmáhajúcemu kresťanstvu, hľadali utláčané kniežatá
pravdepodobne v spojení s byzantským dvorom nielen možnosť urobiť svojim národom
kresťanstvo pomocou slovanskej liturgie prijateľnejším, než ako sa to dialo latinskou
liturgiou, ale aj preto, aby odtiaľ získali pomoc proti svojim tyranom, hrozným Nemcom.
— Po rozbití Veľkomoravskej ríše prešla r. 1029 dnešná Morava k Čechám. Cisár Fridrich
II. povýšil Moravu r. 1182 na markgrófstvo. Cisár Karol IV. dal krajinu svojmu bratovi
Jánovi. Roku 1469 ju uchvátil Matiáš, kráľ uhorský; avšak po jeho smrti, za Vladislava,
bola Morava opäť spojená s českou korunou, s ktorou potom prešla k rakúskemu domu.[9]Iba dve tretiny dnešného národa v Čechách sú Slovania, len chrudimský, táborský,
práchenský, rakovnícky, berounský, kouřimský a čáslavský kraj obývajú sami Česi, ostatné
buď Česi a Nemci spoločne (boleslavský, bydžovský, hradecko-kráľovský, klatovský a
plzenský kraj), buď len Nemci (litoměřický, žatecký, loketský a budějovický kraj). Počet
Čechov v Čechách činí teda asi 21 milióna; z veľkej časti sú katolíci a len veľmi malá
časť (asi 60 000) evanjelici augsb. a helvétskeho vyznania.[10]— Keďže Morava spolu s rakúskou časťou Sliezska r. 1820 (podľa Reicharda)
mala 1 749 486 obyvateľov, možno teda bez nadsádzky predpokladať, že i tu približne dve
tretiny, teda 1 200 000 obyvateľov sú slovanského pôvodu. Kraje jihlavský, hradištský a
přerovský takmer celkom obývajú Slovania, ostatné kraje Slovania i Nemci. Najväčšia časť
slovanských Moravanov vyznáva rímskokatolícke náboženstvo; ale aj evanjelická cirkev
augsb. a helv. vyznania má na Morave asi 40 000 vyznavačov. Časť Moravanov, obývajúcich
najmenšie, ale najúrodnejšie územie v prostriedku krajiny okolo miest Olomouc, Vyškov a
Kroměříž, takzvanú Hanú, volajú sa Hanáci, iní, bývajúci v pohorí hradištského a
přerovského kraja, nazývajú sa Valasi.[11]— Ak k Čechom a Moravanom pripočítame Slovákov v Uhorsku, príbuzných rečou i
literatúrou, asi 1 800 000 duší, vznikne tak približne celkový počet 5 1/2 milióna
Slovanov česko-moravsko-slovenského kmeňa.§37. Charakter českého jazykaJazyk českého slovanského kmeňa, bývajúceho v Čechách, patrí, pozri už v § 4, ako
osobitné, svojou stavbou a utváraním podstatne odlišné nárečie, kseverozápadnejalebo česko-slovensko-poľsko-vendskej hlavnej
vetve (v protiklade kjuhovýchodnejalebo
rusko-srbo-chorvátsko-vindskej) naširoko rozvinutého slovanského jazykového kmeňa.
Čeština, hraničiac z jednej strany so slovenčinou, pomocou ktorej prichádza do styku na
panónskom Dunaji s juhovýchodnou hlavnou vetvou, z druhej strany zase úzko príbuzná s
poľštinou, hraničiacou s ruštinou, jednak týmto svojím postavením, jednak pre odlišné
vývinové obdobia, akými prešla, a taktiež pre stupeň rozvoja, aký dosiahla, poskytuje
bádateľovi viacero zaujímavých hľadísk a porovnávacích možností.Osobitnosti a charakteristiku českého nárečia možno vystihnúť niekoľkými črtami
porovnaním niektorých slov s nárečiami druhej skupiny:[12]Čech novších čias má rád užšie, tlmenejšie vokály, obzvlášťeai, a obetuje im plnšiea, o, unielen v
tvaroslovných slabikách, ale aj v takých koreňoch slov, kde ich majú všetci Slovania
spoločné, kde sú takmer všeobecné.Hnamiestogmá tak isto ako Slovák a Hornolužičan (čiastočne i Rus). Pred
XIII. storočím sa totohnamiestogv
listinách ešte nevyskytovalo. Naproti tomu ani Slovák ani Srb v oboch Lužiciach nepozná
šušľavé českopoľskérz, ktoré sa taktiež objavilo až od X. až XII.
storočia vo svojej novšej forme (ršnamiestorj), nevedno, akým spôsobom. — Toto nárečie, vcelku tak isto
čisté a zvučné ako jeho sestry, v gramatickej dokonalosti prevyšujúce väčšinu z nich,
predsa len vydalo veľkú daň svojej originality vplyvu nemčiny a daň svojho rozkvetu
nepriaznivému osudu tejto tak často a mnohonásobne pustošenej zeme. Nedostatok sonórnych
vokálov a nakopenie konsonantov vari nikde nie je také veľké ako tu. Keď však aj
pripustíme, že čeština v ľubozvučnosti nedosahuje ostatné slovanské nárečia, nesmie sa
to chápať ako výčitka, že by čeština mala vrodenú drsnosť. V tomto nárečí pôvodne
ľubozvučnom, ale rôznymi cudzími vplyvmi znateľne pretvorenom, veľa treba pripísať
nevkusu hlavne pozdejších spisovateľov, ktorí, keď jazyk ustúpil z vyšších a
vzdelanejších kruhov a stal sa na jednej strane rečou pospolitého ľudu, na druhej strane
však rečou knižnou, sami, nevraviac po česky a nerešpektujúc výslovnosť ľudu, dovoľovali
si hrubosti, ktoré síce čítajúcemu oku ujdú, ale hovoriaci jazyk sa s nimi nemôže
zmieriť. Lebo v ústach ľudu a v najstarších básňach znie čeština oveľa jadrnejšie,
mocnejšie, svižnejšie, áno, ľubozvučnejšie ako v dielach novších spisovateľov.
Prekvapujúce však je, že hoci štúdium českého jazyka sa všeobecne prebúdza, pravidlá
ľubozvuku uplatňuje dosiaľ len veľmi málo spisovateľov, ktorí chcú zadosťučiniť
požiadavkám vkusu. Keby pritom brali patričný ohľad z jednej strany na všeobecné
estetické zákony ľubozvuku, z druhej strany zase na staré melodické podoby slov a reči,
na výslovnosť Slovákov v Uhorsku, ktorá je bezpochyby jemnejšia, často správnejšia ako
výslovnosť Čechov, ďalej na príbuzné nárečia, na analógiu a dôslednosť, tak by sa
obnovila narušená rovnováha medzi úzkymi a širšími vokálmi, dosiahla by sa rečnícka sila
a velebnosť a sama od seba by odpadla „fňukavá slabosť“ a „nedostatok ráznej
plnozvučnosti“, ktorú jej často vyčítajú, ako aj najnovšie geniálny vkusný znalec gróf
Stanisław Potocki ([Pochwały] Mowy [i rozprawy] II, 427) a od ktorej výčitky ju,
pravdaže, ani v dnešnej dobe nemožno celkom oslobodiť.[13]— Avšak rozhodnou, prevládajúcou, neoceniteľnou prednosťou českého nárečia
je jeho vysoká uspôsobenosť pre časomieru v zmysle staroklasickej prozódie, akú má okrem
neho, aspoň v praktickom prevedení, len málo jeho sestier. O vlastníctvo tohto klenotu
môžu raz s ním súťažiť azda južné nárečia (slovenské a srbsko-dalmátsko-chorvátske), no
už nie tak ľahko severné (poľské a ruské). — Vyznamenanie si ešte zaslúži usilovnosť, s
akou ju gramaticky i lexikálne zdokonaľovali jej pestovatelia od najstarších čias až po prítomnosť.[14]§ 38. Epochy českej literatúry. Prvý úsek prvého obdobia. Od príchodu Čechov do
Čiech až po úplné vyničenie pohanstva. Roky 550 — 1000Dejiny českej literatúry sa rozpadajú na tri hlavné obdobia, z ktorých každé kvôli
lepšiemu prehľadu možno rozdeliť na dve časti.Prvéobdobie spadá
do časového rozpätia od prisťahovania Čechov až po kráľa Václava IV. alebo po Husa, roky
550 — 1410. Toto obdobie sa delí na dve časti:prváod príchodu
Čechov až po celkové vyničenie pohanstva za Boleslava II. v rokoch 550 — 1000,druháod týchto čias až po kráľa Václava IV. alebo po Husa, r.
1000 — 1410.Druhéobdobie zahrnuje husitské vojny až po bitku na
Bielej hore, r. 1410 — 1620. Tiež sa delí na dve časti:prváod
Husa až po rozšírenie kníhtlače v Čechách, čiže po Ferdinanda I., r. 1410 — 1526,druháod týchto rokov až po bitku na Bielej hore, r. 1526 —
1620.Tretieobdobie napokon vymedzuje časový úsek od bitky na
Bielej hore až po naše časy, r. 1620 — 1825. I toto obdobie možno rozdeliť na dve časti:
od bitky na Bielej hore až po cisára Jozefa II., r. 1620 — 1780, a od týchto rokov až do
našich čias, r. 1780 až 1825.Prvý úsek. Od príchodu Čechov až po úplné víťazstvo nad pohanstvom za
Boleslava II. Roky 550 - 1000Za strašnej búrky, aká sa rozpútala nad svetom po úplnom páde Ríma, pokojne prenikol
český kmeň Slovanov okolo r. 550 do vyprázdnených Čiech, do tejto prírodou chránenej
pevnosti, ktorú opustili Markomani. BojovnýSamopodnecoval
Slovanov, aby sa zbavili hunskej tyranie: stmelil viacero slovanských kmeňov, medzi nimi
aj Čechov, po prvý raz v samostatný národ. Kroka si môžeme podľa povesti predstaviť
jedine ako muža, ktorý svojimi znalosťami najmä mravov, právnych zvyklostí, dejín svojho
národa a svojím citom pre spravodlivosť natoľko si získal jeho dôveru, že rozvadené
stránky, národné zhromaždenia sa ochotne podriaďovali jeho náhľadom pri rozhodovaní o
verejných záležitostiach. Keďže svojho ducha, svoje vedomosti a skúsenosti zveril Krok
svojej dcére Libuši, požívala i ona podobnú dôveru a úctu v národe; obidvaja pre svoju
blahodarnú mierovú vládu, ako aj Přemysl, ktorého Libuša pojala za manžela, sú zjavy,
ktoré by skutočne mohli byť historické. Kroka, Libušu a Přemysla treba pokladať za
hérosov pozoruhodného časového úseku v národnom vývine a zároveň za reprezentantov
českej kultúry ich doby; povesť totiž vytvára dejiny fantáziou, neobjasňuje však ich prameň.[15]— Spoločenské i politické pomery českého národa v tomto období boli, ako u
všetkých Slovanov, takéto: vo všeobecnosti rovnaké náboženstvo, rovnaké mravy, rovnaká
reč, rovnaké zamestnanie, rovnaká ústava, i keď v jednotlivostiach boli nejaké rozdiely.
Avšak o stupni ich civilizácie v tomto období sotva dostaneme uspokojujúce zprávy skôr,
kým rozvážni a nezaujatí domáci bádatelia dostatočne nevypátrajú, nezachytia a
neosvetlia celý slovanský dávnovek osobitnými štúdiami: že sa už nevystačí s doposiaľ
všeobecne platnými náhľadmi o divokosti a barbarstve našich predkov, to potvrdzujú pri
prenikajúcom svetle historickej kritiky už teraz toľké objavy na tomto poli a skúsenosť
i každodenný pokrok to stále viac budú potvrdzovať. — Niet stôp, že by na Čechov nejakým
spôsobom bol účinkoval nemecký duch hneď po ich príchode do Čiech. Ostatky germánskych
národov, s ktorými sa tam Česi stretli, museli byť v každom ohľade chatrným zvyškom,
ktorý sa čoskoro stratil v slovanskej národnosti; a aj z neho pravdepodobne tí mocnejší
sa ešte utiahli do osamelých pohorí. Preto aj ostali Česi svojskí, takí, akí boli; ich
reč bola zrkadlom ich spoločenského, intelektuálneho a mravného stupňa vzdelania. Avšak
práve tento čistý rozkvet ich vtedajšieho národného života je nám vo svojej pravej
podobe ešte hádankou, ktorú podľa jestvujúcich jednotlivých nesúvislých zlomkov možno
iba čiastočne objasniť, ale nie úplne vyriešiť. Že sa vo všetkých slovanských nárečiach
dajú nájsť stopy už oveľa staršieho vzdelania národa v jeho starých sídliskách a že
tieto stopy poukazujú dokonca na používanie hláskového písma u pohanských Slovanov, to
je skutočnosť, o ktorej znalci už dávno vedia (porovnaj § 2). A pokiaľ ide o Čechov, ich
reč v dobe príchodu bola asi celkove juhovýchodným nárečiam, najmä staroslovienčine,
oveľa bližšia, ako je teraz; v jednotlivostiach sa však už vtedy od nej podstatne
odlišovala ako osobitné nárečie. V takom veľkom, naširoko rozvetvenom kmeni národov,
akým bolo Slovanstvo už v hmlistom dávnoveku, nedala sa nadlho udržať jazyková jednota.
Za najstaršie formovanie jazyka možno ďakovať nesporne kňazom a po nich v prvom rade
pevcom. Spev a hudbu u pohanských Slovanov vychvaľujú vo všetkých kronikách a musia
vychvaľovať u všetkých kmeňov ešte i dnes, najmä u tých, ktoré si najvernejšie zachovali
svoju národnosť. Spev a hudba však samo sebou súvisia s ľudovou poéziou; preto nikde
inde sa ľudová poézia natoľko neudomácnila ako u Slovanov. A táto ľudová poézia, v akej
pôvabnej, prekvapujúcej forme sa nám javí, čím hlbšie vnikáme do slovanského staroveku!
— Odhliadnuc aj od povestí u kronikára Hájka, že pohanské kniežatá v Čechách mali
svojich pisárov (pisák) a že kňažná Libuša (okolo r. 720) dala napísať svoje veštby
slovanskými písmenami (čo sa dá veľmi pekne potvrdiť novoobjavenými fragmentami),
nemožno popierať, že vzácne pozostatky najstaršieho domáceho básnictva v novoobjavených
a Českému múzeu zaslaných zlomkoch[16]a v básňachRukopisu královédvorského,[17]z ktorých niektoré podľa svojho pôvodu siahajú určite až do tohto obdobia,
poukazujú na oveľa starší vek národného vzdelania Slovanov, než ako sa obyčajne
pokladalo za oprávnené priznávať. Táto dokonalosť ľudovej poézie nie je výplodom jednej
jari, ale jari celého storočia.[18](Štyri) pergamenové listy v Národnom múzeu, (o ktorých pravosti zbytočne
zapochyboval až najnovšie pán Dobrovský, lebo tieto spevy sa samy od seba hlásia k inej,
životaschopnejšej dobe, ktorú nemožno nahradiť nejakým umelým oduševnením, a ako také
budú dôkazom toho naveky) obsahujú dva zlomky: koniec jedného a začiatok druhého spevu,
120 veršov. Predmetom prvého spevu je ľudové zhromaždenie, kde sa ustanovujú rodinné
zákony, predmetom druhého známy súd kňažnej Libuše v právnom spore dvoch šľachticov,
ktorého výsledkom, podľa kroník, bola voľba Přemysla za českého vojvodu. K
lyricko-epickým nerýmovaným národným spevom, nachádzajúcim sa v Rukopise
královédvorskom, patria: Čestmírovo víťazstvo nad Vlaslavom za Neklana r. 830, 265
veršov, a Záboj, Slavoj a Luděk alebo o veľkej bitke (asi za Dagoberta r. 630 alebo za
Ľudovíta r. 813), 279 veršov, a pretože sú v nich stopy pohanstva, pochádzajú asi z tých
čias. To isté platí o žalospeve zaľúbeného na brehoch Vltavy, 24 veršov, ktoré objavil
pán Linda (1817) na pergamenovom liste. — Všetky tieto spevy podľa svojho prvého
spracovania patria istotne pred koniec IX. storočia, aj keď sa z nich, z ľahko
pochopiteľných príčin, nezachovali také staré odpisy.Približne v polovici IX. stor. vytrysklo svetlo kresťanstva v pohanských Čechách a
jeho nežnými, hrejivými papršlekmi premožená vystúpila ohradená zem po krátkom odpore z
temnej svojskej odlúčenosti a tesnejšie sa pripojila k veľkej rodine kresťanských
civilizovaných národov. S kresťanstvom sa začala a povstala v Čechách, ako i všade inde,
kresťanská veda a umenie, nastali užšie styky so susednými, hoc aj znepriatelenými
národmi, preberali sa ich mravy a ustanovizne, pohanstvo sa začalo stále víťaznejšie
potláčať, až boli napokon úplne vyhladené jeho zriadenia i výplody. — Roku 845 14
českých kniežat sa dalo pokrstiť v Rezne. Skoro potom postúpilo kresťanské náboženstvo s
vojvodom Bořivojom na trón. Pretože Bořivoj po svojom pokrstení vládol iba krátky čas,
nemohol pre kresťanstvo toľko vykonať ako jeho syn Spytihněv, ktorého najstaršie legendy
oslavujú ako pôvodcu a prvého podporovateľa kresťanského náboženstva v Čechách.
Nepokoje, ktoré vznikli po Svätoplukovej smrti na Morave, primäli vojvodu Spytihněva r.
895, aby sa užšie primkol k Nemeckej ríši; a tak dostali Čechy svojich prvých
kresťanských učiteľov z Nemecka. Tí priniesli do Čiech latinské písmo, akým už predtým
zapisovávali slovanské slová, a to najpotrebnejšie na vyučovanie ľudu (menovite tak
činili dvaja merseburskí biskupi, Boso pred r. 971 a Werner pred r. 1101), a
oboznamovali s nimi ľud; zatiaľ takmer súčasne u južných Slovanov na Dunaji a odtiaľ
hore až na Slovensko a na Moravu začala sa používať Cyrilova abeceda, zostavená vlastne
pre Slovanov. V samých Čechách Cyrilova abeceda nikdy nezapustila korene. Nezhody medzi
Rímom a Carihradom zabránili, aby sa jazyk cyrilskej liturgie a prekladu biblie stal
spoločným spisovným a knižným jazykom všetkých Slovanov, k čomu už bol na najlepšej ceste.[19]Osudy českého jazyka boli teda pestré, ako osudy krajiny meniacej náboženstvo, mravy
i zriadenie a poskytujúcej stále viac miesta vplyvu cudzincov. Vedľa češtiny sa zaviedla
latinčina ako diplomatická reč a čoskoro i nemčina. Okrem zvyškov nemeckých kmeňov,
bývajúcich už na hraniciach, priviedlo totiž kresťanstvo nemeckých kňazov ako nutnosť,
čoskoro po nich prišlo niekoľko kolonistov dobrovoľne a nemeckí vojnoví zajatci z
prinútenia. V Čechách im dovolili žiť podľa ich práv i zákonov; všetci boli vyhlásení za
slobodných a dostali veľa dôležitých výsad. Vojvodov dvor sa čoskoro pretvoril podľa
nemeckých vzorov. Boli prijaté mnohé nemecké právne náhľady, najmä v lénnom práve. V X.
storočí mnohé osady už celkom osídlili Nemci. Koncom tohto storočia prichádza do Čiech
prvá nemecká princezná Hemma Saská ako manželka Boleslava II. Jej dvorný kaplán,
benediktín Ditmar z Magdeburgu, stáva sa prvým pražským biskupom. Vplyvom latinčiny a
nemčiny sa české nárečie menilo a čím ďalej tým viac sa vzďaľovalo od svojho prameňa.
Začali sa prijímať cudzie slová, podľa vzoru latinčiny a nemčiny sa tvorili nové slová z
českých koreňov; veľa iných, už jestvujúcich slov, dostávalo nový význam prenáškou na
iný predmet. — Okrem mien vrchov a riek, miest a zámkov a prvých vojvodov, ktoré
zaznamenal Kozmas v prvej knihe svojej kroniky, okrem pomenovaní dní v týždni a
mesiacov, z čoho mená dní v týždni sú jasne kresťanského pôvodu, ďalej okrem Otčenáša,
ktorého najstaršia formulácia môže byť z IX. — X. storočia, poznáme z tohto obdobia
hlavne českéKyrie eleison, pieseň pripisovanú sv. Vojtechovi,
druhému pražskému biskupovi, rodenému Čechovi. Avšak už pri dosadzovaní prvého biskupa
Detmara ľud vraj spieval túto pieseň, podľa čoho by teda mala byť ešte staršia. Asi v
tejto dobe, podľa kroník, museli už byť zriadené mnohé školy, najmä v Budči neďaleko
Prahy a neskôr v Prahe pri Týnskom chráme; lež predsa ich jestvovanie nie je dokázané,
hoci máme i zprávu, že sv. Václav sa učil latinčinu v Budči pod vedením kňaza, a keď ich
existenciu aj pripustíme, bezprostredný vplyv na domácu reč bol vrcholne nepatrný,
pretože v školách, ako je známe, výhradne sa používala latinčina.[20]§ 39. Druhý úsek. Od úplného vyničenia pohanstva až po kráľa Václava IV. alebo až po
Husa. Roky 1000 — 1410Panovanie Boleslava II. rozhodlo o víťazstve kresťanstva v Čechách. Jeho nástupcovia
šli cestou, ktorú im naznačil. To ich zblížilo s kresťanskými štátmi, najmä s Nemeckom.
Vojvoda Oldřich (1013 — 1037) dostáva právo hlasovať pri voľbe cisára. Vojvoda Břetislav
I. (1037 — 1053) usiloval sa dedičným právom chrániť proti zmätkom trón pre najstaršieho
princa svojho rodu. Vojvodovia Vratislav II., Soběslav a Vladislav II. upevnili moc
Čiech a získali kráľovskú korunu. — V tomto období kresťanstvo už mocnejšie vplývalo na
kultúru krajiny. Vzrástol počet kláštorov, otvárajú sa školy, do krajiny prenikajú
pozvoľna vedné poznatky. Benediktíni podporujú umenia i civilizáciu. Vojvodovia,
biskupi, opáti a vladykovia odchádzajú do zahraničia, hlavne do Ríma, a vracajú sa
obohatení vedomosťami. Formuje sa ústava; častejšie sa konajú ríšske snemy; uzatvárajú
sa zmluvy medzi vojvodom a veľmožmi, ktorým sa zabezpečujú významné výsady. Mešťanosta
Prahy je už vplyvný človek. České kniežatá sa už objavujú so svojimi manmi ako udatní
bojovníci a dôležití cisárski pomocníci: nie však bažiaci po výbojoch, ale
pokojamilovní. Vytvára sa nielen lenníctvo a rytierstvo, ale i žoldnierstvo, aby roľník
a baník cítil ochranu. Baníctvo a spracovávanie kovov boli už v tom čase hlavným
priemyselným odvetvím. — V tejto dobe žil slávnyKozmas(nar. 1045,
zomrel 1125), prvý český kronikár, a jeho súčasníkVincentius,
kanonik v Prahe, taktiež preslávený svojou kronikou, ktorú venoval kráľovi Vladislavovi
II. a kráľovnej. — Českí králi Přemysl Otokar I., Václav I., Otokar II. a jeho syn
Václav II. natoľko žičili mestám, že ich blahobyt znateľne rástol. Obchod, ktorý králi
podporovali udeľovaním rozličných výsad, prebúdzal ducha k činnosti plodiacej zase
nadbytok a živiacej umenia. Zákony, ktoré si v tomto čase najpoprednejšie mestá dávali
písomne zhotovovať, zaručovali pokoj a poriadok v týchto mestách. Šľachta bola bohatá a
mocná a kráľovský dvor sa tak leskol, že po cisárskom dvore bol prvý v celom Nemecku.
Avšak súčasne stále viac úcty v zemi nadobúdala nemecká reč i mravy. V XI. stor.
vypovedal Spytihněv II. zo zeme všetkých Nemcov. Lež čoskoro ich znovu povolali a
podporovali viac ako kedykoľvek predtým. Vratislav, ktorého Henrich IV. povýšil za
kráľa, výsadným listom udelil nemeckej obci v Prahe zákonité postavenie. Nemčinu šírili
mníšske rády, húfne tiahnúce v XII. a XIII. stor. od Rýna a Dunaja do Čiech, a taktiež
prisťahovaní umelci, remeselníci a roľníci, ktorých privítali jednak zo štátnickej
múdrosti, jednak zo zbožnosti. Českí veľmoži totiž nemali radi príklon k Nemcom, ani
závislosť od cisárov, ani dôstojnosť kráľovskú. Přemysl Otokar II. znovu povolal veľa
Nemcov do krajiny, poprideľoval im sídla najmä v krajoch vo východných pohoriach, udelil
im výsady a utvoril si z nich osobnú gardu. Dvor si mimoriadne obľúbil nemčinu. Za
kráľov volených z nemeckých rodov stal sa vplyv nemčiny a nemeckých mravov v Čechách
rozhodujúcim. Za Jána Luxemburského všetkým tým novým a nezvyčajným, čo Česi videli na
jeho dvore, mocne sa povzbudil u nich pud napodobňovania. Veľká časť Čechov, a to najmä
vyšších tried, našla zaľúbenie v cudzích mravoch, šatách, obuvi, v nových účesoch a v
nemeckej reči. Napodobňovali všetko cudzie, ako keby boli presvedčení, že po vymretí
rodu Přemyslovcov musia prestať byť Čechmi alebo Slovanmi. Stalo sa príslovečným: Česi
sú ako opice. Šľachta a meštiactvo z jemnejšieho života v hlavnom meste prevzali reč
dvora a nemecké mená. Prvé písané mestské práva navrhli nemeckí radní páni v Prahe r.
1341 s kráľovským povolením v nemeckej reči. No jednako sa latinčina všeobecne používala
ešte vždy pri verejnom rokovaní a pri zostavovaní listín. Podľa kroniky nemeckého opáta
zo Zbraslavi okolo r. 1330 používala sa už nemčina pri dvore a vo väčšine miest viac ako
čeština. Že však kráľ udeľoval i verejné úrady a kráľovské zámky cudzincom, s tým sa už
praví Česi nemohli uspokojiť. Medzi kráľom a českými pánmi vznikli nezhody a kráľ musel
ustúpiť pevnej mienke a moci pánov. — Najväčší lesk dosiahli Česi za Karola I. (ako
cisár IV.), veľkého syna Jánovho, vychovaného vo Francúzsku. Ako český kráľ vedel Karol
tak múdro brzdiť výhody, ktoré ako cisár poskytoval Nemcom, že sa zadosťučinilo obom
stranám a ani jedna sa nemohla žalovať. Zveľadenie vlasti bolo cieľom jeho života.
Najprv získal Čechám politickú prevahu v strednej Európe. Za jeho vlády mala Praha
nielen najviac obyvateľov v celom Nemecku, ale tým, že tam mal sídlo cisársky dvor,
stala sa zároveň i strediskom umení a vied. Podľa vzorov v Paríži a v Bologni založil
prvúslovanskú[21]univerzitu v Prahe (1348), vtedy slnko vedeckého sveta pre pol Európy,
pričom predsa len vyhradil v senáte na nej cudzincom tri hlasy a Čechom iba jeden, čím
dal podnet k neskoršej prudkej reakcii českej národnosti. Uhri, Poliaci, Česi,
Moravania, Rusi, Švédi a všetci Nemci študovali v Prahe. Medzi nimi vyniklo niekoľko
českých dejepiscov. Čechy vtedy prežívali ozajstnú národnú slávu. Najdôležitejšie čestné
miesta na cisárskom dvore i v ríšskej kancelárii a niekoľko biskupstiev mimo Čiech
obsádzali Česi. Čechov volili pre najvznešenejšie posolstvá, boli veliteľmi vo vojne.
Byť rodeným Čechom bolo vynikajúcou prednosťou. Veľa zahraničných kniežat si kupovalo
príslušnosť k tejto zemi. Všetko smerovalo do Čiech: preto taká veľká vtedajšia hustota
obyvateľstva. Avšak toto šťastlivé postavenie Čiech netrvalo dlho. Už za Karolovho syna
Václava IV. (ako cisár I.) rozpútali sa spory s duchovenstvom i ďalšie náboženské
rozpory, ktoré všeobecne mali veľmi vážne následky. Všetky vášne prepukli vo svojej
surovosti, privilegovaní Nemci nanovo roznietili nenávisť odstrčených Slovanov.Osudy českého jazyka sa rozvíjali od XI. stor. veľmi rozmanite podľa toho, ako sa
striedali vnútorné i vonkajšie pomery v krajine. Začiatkom XI. stor. sa zdalo, že
vychádza nová šťastná hviezda pre českú kultúru a jej rozvoj. Sv. Prokop postavil okolo
r. 1030 kláštor na Sázave a usadil tam slovanských mníchov. Krátko po jeho smrti (1053)
ich síce Spytihněv vyhnal, pretože ich obžalovali z kacírstva, a priviedol nemeckých
mníchov, avšak Vratislav II. pozval slovanských mníchov spať a za svojho života ich
mocne hájil, podľa všetkého preto, aby zaviedli slovanský rítus na viacerých miestach v
Čechách a postupne azda aj po celej krajine, čo nesporne malo mať obrovský vplyv na
kultúru českého nárečia. Pápež Gregor VII. bol však v tejto veci neúprosný. Po
Vratislavovej smrti museli títo mnísi znova ustúpiť mníchom nemeckým. Od toho času
nenachádzame už v Čechách stopy po cyrilskej liturgii ani písme; benediktíni, dosadení
za Karola IV. do Emauz, boli glagoliti. Latinské duchovenstvo v Čechách sa zo všetkých
síl postavilo, ako čítame u Kozmasa, proti zavedeniu slovanskej liturgie v Čechách.
Tento odpor zašiel tak ďaleko, že neostalo ani stopy po starej cirkevnej slovančine v
českom preklade evanjelií, urobenom vo vtedajšej dobe alebo hneď po nej. — Česká reč sa
zase natrvalo formovala pod vplyvom latinčiny a nemčiny. Najväčšie pokroky, najmä v
prvej polovici tohto obdobia, urobila básnická reč. No jednako i tu musíme dobre
rozlišovať básnictvo svetské alebo lyricko-epické a náboženské alebo
historicko-didaktické. Svetské básnictvo si zachovalo svoju samostatnosť ešte po dlhú
dobu, pravdepodobne až do založenia pražskej univerzity; náboženskému úplne chýbal
poetický duch. Vo všeobecnosti v tých básňach, ktoré vytryskli zo spomienok na uplynulé
hrdinské časy, ako aj v ľudových piesňach, ktoré vzošli z vrúcnosti a tepla domáceho
života, vanie originalita, opravdivé básnické zasvätenie, reč živá, mocná, rytmická, v
pozdnejších legendách, bájkach a didaktických básňach naproti tomu vládne nápadná
prázdnota, malátnosť a duševná chudoba. Zlatá doba českého lyricko-epického básnictva
spadá podľa všetkého, tak ako vrcholné obdobie minnesängrov, do druhej polovice XII. a
na začiatok XIII. stor., hoci niet dôvodov, aby sme považovali českú národnú poéziu
týchto čias za dcéru provensalskej alebo nemeckej poézie.Rytiersky duch a s ním vzápätí romantika rovnako mocne ovládali vtedy pol Európy. Tak
ako v Nemecku králi, kniežatá a rytieri vstupovali do radov básnikov, tak isto v Čechách
podporovali básnictvo veľmoži na svojich hradoch a nie zriedka i sami robili v básnictve
vydarené pokusy. Duch Lumíra a Záboja žil ešte v českých národných básnikoch. Medzi
českými kniežatmi sa preslávil kráľ Václav I. (1230 — 1253), otec Otokara II., ako
priateľ múz a básnik; avšak jemu pripisovaná nemecká ľúbostná pieseň jestvovala v českej
reči oveľa dávnejšie a pravdepodobne ju z češtiny do nemčiny kvôli nemu preložil nejaký
potulný minnesänger. Nešťastný Záviš Vítkovic z rodu Rosenberského, ktorý sa oženil s
matkou kráľa Václava II. a r. 1290 bol sťatý, zložil vraj, podľa Hájkovho a Balbínovho
svedectva, v žalári veľa nesporne českých piesní. Po zriadení pražskej univerzity bolo
to s národným básnictvom naopak. O čo väčší totiž bol vplyv univerzity na formovanie
českého jazyka, predovšetkým v neskoršej dobe, o to menej prospieval tento vplyv
básnictvu. Na začiatku XIV. stor. upadalo ono spolu s mnohými národnými mravmi. Namiesto
domáceho nerýmovaného rytmického verša písalo sa odteraz po stáročia v 8 slabičných
veršoch. Látka a obsah úplne zodpovedali forme. Mladistvé obdobie českého národa a s ním
i básnický život prestali jestvovať. O to viac sa začala rozvíjať próza, najmä od Karola
IV. Ten totiž zrovnoprávnil češtinu s nemčinou a latinčinou; on sám sa naučil po česky
nielen hovoriť, ale i písať a hoc aj všetky listiny v jeho českej kancelárii sa písali
ešte po latinsky alebo po nemecky, jednako nezabudol odporúčať slovanskú reč ani
kurfirstským synom v Zlatej bule z r. 1356. Už tým, že pre slovanských mníchov z
Chorvátska založil benediktínsky kláštor v Emauzoch, dokázal, ako si cenil slovanskú
reč. Jeho manželka kráľovná Alžbeta (zomrela 1393) dala vrúbiť svoje lyžice českými
prísloviami. Jeho syn Václav IV. zašiel ešte ďalej a ako prvý z českých kráľov dal
vystaviť v českej reči aj listiny, z ktorých najstaršia pochádza z r. 1394. Boli síce už
aj predtým české zakladacie listiny, no nie kráľovské, napr. od vrchlabských mešťanov r.
1386, od Jodoka, moravského markgrófa 1393, od Prokopa 1395. Okolo r. 1374 písanie
prozaických kníh v českej reči, hlavne duchovného obsahu, muselo už mať prevahu, pretože
podľa Tomáša Štítneho boli takí, čo to zo žiarlivosti verejne zavrhovali. Jednotlivé
časti biblie museli už jestvovať, i keď nemáme nijaký kódex celej biblie z XII. stor.
Václav mal medzi svojimi dvoranmi aj šikovných ľudí, ktorým ďakujeme za české preklady v
tej dobe obľúbených diel. Všetko toto bolo zvlášť uspôsobené na to, aby pripravilo
vrcholné obdobie českej národnej literatúry, ktoré malo nastúpiť začiatkom XV. stor.Z jazykových pamiatok tohto obdobia uvádzame: 1.Spevy Rukopisu
královédvorského: Beneš Hermanov,[22]o vyhnaní Sasov z Čiech r. 1205, alebo podľa iných 955 — 978, 84 veršov;
Oldřich a Boleslav, o vyhnaní Poliakov z Prahy r. 1003, 62 veršov; Jaroslavovo víťazstvo
nad Tatármi pri Olomouci r. 1241, 302 veršov; turnaj na dvore jedného kniežaťa, 142
veršov, okrem 8 menších ľudových piesní; ďalej ľúbostná pieseň kráľa Václava I. 2. Známa
pieseň o sv. Václavovi: Svatý Václave, vévodo české země. 3. Rýmovaná legenda o 12
apoštoloch, v Cisárskej dvornej knižnici vo Viedni. 4. List poslaný z neba do mesta
Galaty, fragment. 5. Fragment z rýmovaného utrpenia Krista, ktorý objavil pán Kinský. 6.
Celý žaltár a bežné spevy zo Starého a Nového zákona, z Te Dea, z Athanasiovho vyznania
viery, litánie ku všetkým svätým, ofícium za zomrelých, všetko vo Verejnej knižnici v
Prahe. 7. Zlomky Dobrovského rukopisu z prvej polovice XIV. stor., ako ich tu uvádzame:
a) Legenda o sv. Prokopovi, b) Deväť radostí Máriiných, c) Plačúca Magdaléna pri
Ježišovom hrobe, d) Plač Panny Márie, e) Utrpenie, f) Desatoro prikázaní, g) Bájka o
líške a džbáne, h) rôzne satiry. 8. Takzvaný Bohemarius v knižnici pražského dómu z r.
1309, lat.-české vocabularium v 886 hexametroch. 9. Alexandreis, v českých veršoch z
latinčiny, v knižnici pražského dómu. 10. Rýmovaná česká kronika, siahajúca až po r.
1314, ktorá sa obvykle, hoci nesprávne, pripisuje boleslavskému kanonikovi DalimiloviMeziříčskému; jej neznámy pôvodca, ktorý údajne na zámku
nejakého pána (vari Viléma z Haznburka) opísal v rýmoch činy jeho predkov, prekypuje
najprudšou nenávisťou voči Nemcom (písal ju za panovania kráľa Jána); jeho dielo sa
stalo obľúbeným čítaním národa po dve storočia a podľa jeho príkladu ospievali aj iní
básnici v rýmoch jednotlivé hrdinské činy predkov; vydal ich PavelJešin, 1620, FrantišekProcházka, Praha
1786, 8. 11. Rozmanité básne ponajviac duchovného obsahu, v rukopise v knižnici
pražského dómu: a) Český Alanus,[23]b) Spomienka na smrť, c) Nanebovzatie P. Márie, d) O dvadsiatich šiestich
bláznoch, e) Päť prameňov hriechu, f) Anselmus o utrpení Krista, g) Catonove distichá po
česky, h) modlitby, i) latinsko-český slovník atď. 12. Rýmované utrpenie Krista v
knižnici kniežaťa Lobkovica v Roudnici. 13. Český Cato v niekoľkých rukopisoch. 14.Nová radavo veršoch odSmilaz Riesenberka
zvanéhoFlaška. 15.Tristram, rytiersky román
z nemčiny, vyše 9000 veršov, v knižnici pátrov minoritov z r. 1449, v Štokholme z r.
1483. 16.Tandariáš a krásna Floribella, tiež rytiersky román v
rýmoch. 17. Trójske udalosti, z latinčiny od Quida z Columny, v niekoľkých rukopisoch,
po Novom zákone prvá tlačená kniha v českej reči (bez uvedenia miesta tlače a roku),
vari z r. 1476,[24]druhé vydanie v Prahe 1488, 4, tretie vydanie v Prahe 1603, 8, štvrté
vydanie v Prahe 1790, 8, piate vydanie 1812. 18. Tkadleček, malý tkáč, rozhovor medzi
milencom, ktorého opustila milenka, a nešťastím, v niekoľkých rukopisoch. 19. Najstaršie
české zemské práva, ktoré zozbieralOndřej z Dubé, najvyšší zemský
sudca za cisára Karola IV. a za kráľa Václava IV., v Cisárskej dvornej knižnici vo
Viedni. 20. Všeobecné práva spolu s lénnym právom, z nemčiny, v pražskej knižnici. 21.
Saské zrkadlo alebo Magdeburské právo, tamtiež. 22. Život Karola IV. spolu s
korunovačným rádom, v rukopise v Litoměřiciach, ktorý vydal Ambrož z Ottersdorfa,
Olomouc 1555, František Jan Tomsa, Praha 1791, 8. 23.Česká
kronika, ktorú napísal na rozkaz cisára Karola IV. po latinsky nejaký anonym,
do češtiny ju preložilPřibík z Tradenina, zvanýPulkava, a vydal ju František Procházka, Praha 1786, 8. 24.
Kronika o rímskych cisároch, z latinčiny ju preložil Mr.Laurentius, dvorný služobník kráľa Václava. 25. Rýmovaný opis
rytiera Mandewilla,[25]z nemčiny ho preložil taktiež Mr.Laurentius, vo
viacerých rukopisoch, vydaný v Plzni 1510, 8, 1513, 8, v Prahe 1610, v Prahe Kramériovo
vyd. 1796, 1811. 26. Snár od Mr.Laurentiaz Prahy, z latinčiny, v
niekoľkých odpisoch, vydal Hájek, Praha 1550, 1581, 8. 27. Rozprávkové príbehy
Alexandrove, z latinčiny, v niekoľkých rukopisoch, vyd. v Plzni 1513. 28.Martiniani[26]aneb římska kronikaodBeneša z Hořovic,
rytiera rádu Kristovho hrobu, preložená z nemčiny okolo r. 1400, vyšla tlačou v Prahe
1488. 29. Český preklad dielaHistoria Scholastica Petra Comestora[27]alebo Manducatora, vo viacerých rukopisoch. 30.Horaealebo Hodiny, zbierka rôznych poučných spisov. 31.Kresťanské
vyučovanie, ktoré napísal pre svoje deti český šľachticTomáš ze
Štítného, v niekoľkých rukopisoch. 32. Asketický traktát o rozličných
čnostiach, v rukopise Verejnej knižnice v Prahe, z r. 1383. 33. Zrkadlo (Zrcadlo) sv.
Augustína, tamtiež. 34. Kniha židovského majstra Samuela o príchode Mesiáša, z
latinčiny, vydaná v Plzni 1528, 4. 35. Testament 12 patriarchov, v rukopise u pátrov
piaristov v Lipníku na Morave, vytlačený v Prostějove 1545, 8, v Prahe 1570, 8. 36.
Traktát o veľkých žalostiach cirkvi od kňaza JanaMiliča(zomrel
1374), vyd. v Prahe 1542, 4. 37. Filozofi (Mudrci) z latinčiny, vyd. v Prahe 1514, 8.
38.O štyroch hlavných čnostiach, Plzeň 1505, 1529. 39.Elucidarius(Lucidař o všech věcech), častejšie vydávaný,
naposledy r. 1783. 40.Sequentionarius, slovník, rukopis. 41. Dva
latinsko-české slovníky, vo Verejnej knižnici v Prahe a v benediktínskom kláštore v
Rajhrade na Morave. 42. Latinsko-nemecko-český slovník v Brne. 43.Bohemarius
minor, v pražskej knižnici. 44. Jednotlivé biblické knihy v rôznych
knižniciach, ako žaltár na pergamene, 4, v knižnici pražského dómu, žaltár z r. 1396, vo
vojvodcovskej knižnici v Olešnici v Sliezsku, proroci Izaiáš, Jeremiáš a Daniel v
pražskej knižnici, evanjeliá vo viedenskej dvornej knižnici, evanjeliá z Matúša v
pražskej dvornej knižnici, Hieronymove prológy v dómskej knižnici a iné.[28]§ 40. Prvý úsek druhého obdobia. Od začiatku husitských vojen po rozšírenie
kníhtlačiarstva v Čechách alebo až po Ferdinanda I. Roky 1410 — 1526Kráľom Václavom a Husom sa začína nová éra českého národného života a národnej
literatúry. — Spisy Viklefa, anglického Luthera, dostali sa už pred uprchlíkom Paynom[29]do osvietených Čiech, ktorých kráľovská dcéra bola manželkou britského
vládcu. Spisy rozširovali hlavne Jan Hus a Jeroným Pražský. Obidvaja pozdvihli svoje
hlasy proti skazeným mravom svetských i duchovných veľmožov, obidvaja verejne kázali
nové učenie, ktoré sa najnázornejšie podávalo národu prijímaním pod obojím. Prelo museli
byť upálení na hranici v Kostnici. V ich poprave videla prevažná časť Čechov pohanu
národa a hlboko pobúrený ľud siahol po zbrani. Jan Žižka sa postavil na čelo husitov.
Nasledovalo pustošenie každého druhu, zabíjanie, spaľovanie, požiare vo vnútri krajiny i
mimo nej. Kráľ Žigmund, ktorý sa za takýchto pomerov dostal k vláde, chcel opäť nastoliť
pokoj ozbrojenou rukou. To sa mu síce darilo, ale až krátko pred smrťou. Husiti sa
oslabovali tým, že sa rozdeľovali na strany, tak napr. kališníci čiže utrakvisti, zvaní
podľa používania kalicha pri prijímaní, táboriti podľa mesta Tábora, ich hlavného sídla,
žiadajúci celkovú reformáciu cirkvi; túto reformáciu chceli presadiť násilím. (Iní boli
horebiti, pikarditi, adamiti). Keď bazilejská synoda Pražskými kompaktátmi (1434)
priznala kališníkom kalich, oni sami obrátili zbrane proti táboritom a ostatným
fanatikom a prinútili ich, najmä po veľkej porážke pri Českom Brode (1434), k
Jihlavskému mieru (1436). Z táboritov sa vytvorili českí a moravskí bratia a neskôr ešte
veľa iných siekt v Čechách, ktoré, čo aj utlmené, predsa z času na čas vzbĺkali ako
dohasínajúce plamene. Za neustálych veľkých treníc medzi katolíkmi a utrakvistami česká
koruna i s cisárskou hodnosťou r. 1438 opäť pripadla rakúskemu domu. Albrecht V. (ako
cisár II.) manželstvom so Žigmundovou dcérou otvoril si cestu k českému trónu, z ktorého
ho však odvolala smrť už r. 1439. Po mnohých politických agitáciách, ktorým muselo
náboženstvo slúžiť ako zámienka, kráľom sa stalo dieťa Ladislav, Albrechtov pohrobok,
namiesto ktorého vládla regentská vláda. Avšak politické strany bojovali medzi sebou
ďalej, až kým veľký Jiří z Poděbrad, hlava utrakvistov, nedosiahol miestodržiteľstvo a
nezaviedol pokoj. Po Ladislavovej smrti r. 1457 domohli sa stavy svojho volebného práva
a zvolili si doterajšieho miestodržiteľa za kráľa 1458 — 1471. To dodalo národnému duchu
nový vzlet. Za poľského princa Vladislava II. znova ožili sotva utíšené vášne;
náboženský mier uzavretý v Kutnej Hore r. 1484 medzi katolíkmi a utrakvistami na 31
rokov sa v skutkoch slabo prejavoval. Medzitým sa neobyčajne rozšírili pikarditi, ktorí
prišli z Francúzska, pridržiavajúci sa iba biblie a odvrhujúci všetky katolícke cirkevné
dogmy; boli však čo najukrutnejšie prenasledovaní, hádzaní do plameňov a vyháňaní zo
zeme. O nič lepšie sa nezachádzalo s Lutherovými prívržencami a ešte predtým s českými
bratmi. Proti českým bratom poslal pápež Alexander VI. inkvizítora Henricha Institorisa
(1499), údajne aby obrátil valdenských a pikarditov. Kráľ Vladislav vydal proti nim
opätovné ostré nariadenia r. 1503, 1504, 1508. Početnými, tu i tam silnými apológiami
ešte viac dráždili protivníkov. Len čo sa však v Čechách rozšírili Lutherove spisy,
ihneď sa evanjelicky zmýšľajúci Česi, utrakvisti i bratia pripojili k nemeckým
reformátorom. To spôsobilo prvé najväčšie prenasledovanie luteránov v rokoch 1524 —
1528. Veľa prívržencov nového učenia bolo vyhnaných, iných upálili aj s ich knihami.
Súčasne (1524) sa dekrétom zaviedla v Prahe veľmi prísna cenzúra kníh. Bratia mohli
teraz vydávať svoje knihy jedine mimo Prahy.Za týchto mohutných politicko-náboženských búrok, po celé XV. stor. otriasajúcich
Čechami, začala česká reč, ktorej nadŕžal už Karol IV., postupne prevládať nad svojimi
sokyňami. Najdôležitejší a najďalekosiahlejší krok urobil Václav IV. Český národ, ktorý
sa medzitým stal svojprávnym a ktorého duchovnými reprezentantmi boli učitelia na
pražskej univerzite na čele s Husom i Jeronymom, cítil sa byť ukrivdený vo svojich
prirodzených právach tým, že tri hlasy prináležali cudzincom, a žiadal od kráľa, aby
túto krivdu odstránil. Po jednoročnom odpore dekrétom r. 1409 uzákonil kráľ obrátený
pomer a pridelil českému národu pri každom rokovaní na univerzite tri hlasy, kým
nemeckému len jeden hlas, načo sa potom, ako je známe, vysťahovali všetci nemeckí
učitelia, 20 000 študentov a zriadili sa univerzity v Lipsku, Ingolstadte, Rostocku a
inde. Po odchode nemeckých profesorov a študentov vládla teraz na univerzite česká
strana. Tento čin a zároveň i šírenie Viklefových spisov rozhodujúco pôsobili na vývoj
českej národnej kultúry. Viklefove spisy boli síce zavrhnuté a arcibiskup Zbyněk ich dal
zbierať a páliť; Jan Hus však vo svojich kázňach odsudzoval pálenie týchto kníh. Mnohí a
aj laici s ním súhlasili. Začali sa skladať a spievať urážlivé piesne. Kráľ chcel
zaviesť poriadok a zakázal ich pod trestom smrti. Zatiaľ Hus preložil do češtiny
niektoré z Viklefových spisov a rozdal ich laikom i paniam; iným umožnil prístup k
latinským odpisom. Súčasne dostali Česi preklad celej biblie, nevedno, či ho urobil Hus,
ale istotne ho rozširoval. Väčšinu svojich diel písal Hus po česky. Majster Jeroným
Pražský a majster Jacobellus, podporovateľ kalicha, robili to isté. Hus nanovo upravil
českú abecedu a pevnejšie ustálil český pravopis. Po Husovej a Jeronýmovej poprave sa
prostý ľud účastnil na teologických sporoch. Medzi obrannými spismi Husovho učenia v
českej reči najpozoruhodnejší bol spis, ktorý napísalo združenie žien. Mnohé výsmešné
básne obsahovali trpké obžaloby. Po Václavovej smrti (1419) sa vyznamenali táboriti
svojou láskou k materinskej reči; ich biskup Mikuláš z Pelhřimova sám písal v českej
reči. Táboriti si začali už pred r. 1423 slúžiť bohoslužby v českom jazyku. Z pera ich
vodcu Žižku zachovali sa ešte niektoré české listy v origináli; jemu tiež ďakujeme za
český vojenský poriadok, vojenské piesne atď. V tejto dobe sa rozmnožili odpisy biblie:
niektoré vraj zhotovili dokonca táboritské ženy. Sám Aeneas Sylvius chváli znalosť
biblie u táboritských žien. Text biblie sa usilovne revidoval: vôbec od r. 1410 až do r.
1488 jestvovali aspoň štyri recenzie celej biblie a ešte viac recenzií Nového zákona.
Keď medzi katolíkmi a časťou husitov (kališníkmi čiže utrakvistami) nastalo zmierenie
(1434) a táboriti boli potlačení zbraňou, chceli aj utrakvisti zaviesť pri omši
materinskú reč; obrátili sa preto na cirkevnú bazilejskú radu, dostali však zamietavú
odpoveď, no jednako Rokycana a jeho prívrženci nedali sa tým odvrátiť od svojho
predsavzatia. Odtiaľ nové útoky Hilariove, Židekove a ostatných katolíkov proti
utrakvistom. Česká reč sa už stále častejšie používala pri verejných rokovaniach, najmä
za kráľa Jiřího a Vladislava a skoro výlučne na snemovaniach a v zemskom práve. V tomto
období znalosť češtiny u spoluuchádzačov o českú korunu nemálo vplývala na ich voľbu.[30]Po roku 1430 boli preložené do češtiny privilégiá pražského Nového mesta,
stanovy maliarskeho cechu, banské práva Jihlavy a Kutnej Hory. Pri kráľovských zemských
doskách si latinčina ešte najdlhšie udržala výsadné právo. Až do r. 1495 popri latinčine
začali sa vydávať knihy aj v českej reči, v čom Moravania predbehli Čechov pod svojím
zemským hajtmanom, vlastencom Ctiborom z Cimburgu r. 1480. Avšak už od r. 1492 tlačili
sa výnosy zemského snemu v českej reči počas celého tohto obdobia až po najnovšie časy.
Používanie českej reči ako diplomatickej sa rozšírilo v jednej časti Sliezska a r. 1481
až 1559 aj v poľských vojvodstvách Zator a Oświęcim. České nápisy na kameňoch objavujú
sa často od r. 1437, náhrobné nápisy od r. 1448, na zvonoch od r. 1386, na pečatiach
mená s českou flexiou od r. 1433. S kníhtlačou sa oboznamovali Česi veľmi zavčasu,
najvčaššie medzi všetkými Slovanmi. Najstaršiu tlač sme už spomenuli na str. 310. No
jednako najstaršia tlačiareň jestvovala až od r. 1487 v Prahe, kde vyšla i prvá celá
česká biblia r. 1488 vo fóliu. Čo vyšlo prv, tlačili najskôr potulní umelci. Avšak už na
začiatku XVI. stor. vzniklo niekoľko českých tlačiarní, a to v Prahe, Plzni 1498,
Litomyšli 1507, v Mladej Boleslavi 1507 [1518],[31]v Bělej 1519, vo Vilémove 1521 atď. I v cudzine sa tlačilo po česky, v
Norimberku 1504 — 1518, v Benátkach 1506.Za Vladislava II. vytvoril sa najmä český úradný štýl. Všetky nariadenia z českej
kancelárie sa vydávali v domácej reči. Archívy sú plné českých listín z tých čias.
Miesta v úradoch obsadzovali iba Česi. Podľa nových zákonov sa Nemcom zakazovalo
osídľovať sa. Pred súdnymi úradmi nesmela sa použiť iná reč ako materinská. Česká reč
mala teraz už dosť pružnosti pre súkromnú i úradnú korešpondenciu: preto nachádzame také
množstvo listov v origináloch jednotlivo roztrúsených po archívoch alebo v rukopisných
zbierkach. Keď teda na jednej strane vždy sa ešte našli ľudia, ktorí buď z neznalosti,
buď z estetickej strojenosti neboli naklonení českým spisom,[32]na druhej strane zase nechýbali vrelí priatelia a mocní ochrancovia českej
reči. Niektorí vlastenci sa zaviazali, že budú všetko písať po česky. Preto popri
teologických, politických, právnických a historických spisoch objavuje sa aj veľa
zábavných kníh, hlavne románov. — V českom písomníctve sa pomaly začal zakoreňovať
lepší, vytríbenejší vkus. Odvtedy BohuslavHasištejnský z Lobkovic,
najučenejší Čech svojich čias, a iní vynikajúci ľudia horlivejšie začali pestovať v
Čechách krásne vedy, HieronymusBalbus[Jeroným Balbín] mal v
Čechách prednášky o krasorečníctve, niektorí vynikajúci mužovia, medzi nimi, okrem už
oboch menovaných, Gregorius Pragensis, Joannes Sturm, Joannes Šlechta, Sigmund z
Lobkovic, Viktorin Kornel Všehrd, Václav Písecký, Jan Oppaviensis, Andreas Ctiborius,
Augustinus Olomucius, Ulricus Rosensis, Joannes Vartembergensis, Martinus Crumloviensis,
Stanislav Thurzo, Krištof Weitmühl a iní vystupovali ako učenci jemnejšej humanistickej
vzdelanosti, šľachtická mládež častejšie chodievala na štúdiá do Talianska: Česi sa teda
museli stále viac oboznamovať s klasickými dielami Grékov i Rimanov. Čo lepšie spisy
začali prekladať do češtiny. Vplyv latinčiny na stavbu periód v českom jazyku stáva sa
ku koncu XV. stor. stále zreteľnejším. Vidno to predovšetkým na prekladoch Jiřího
Hrubého z Jelení a Viktorina Kornela Všehrda, ktorí vzdelávali svojho ducha pod vplyvom
starých klasických spisovateľov. Reč nadobúdala plnosti, sily a uhladenosti. Próza
lepších spisovateľov sa vcelku vyznačuje vlastnou originalitou, vrúcnosťou a
solídnosťou; kým poézia, i keď tu i tam nie je bez života (v husitských spevoch, v
básňach Hynka Poděbrada), vo všeobecnosti veľmi zaostala za prózou a chýbala jej
samostatnosť ducha, aká vanie z význačnejších spevov prvého obdobia. Medzi týmito
obidvoma druhmi rozvinul sa, ako osobitný jav týchto čias, rečnícky jazyk. Prevažuje
síce výrečnosť kazateľská, no čoskoro nastúpila i politická a súčasní spisovatelia
vychvaľujú strhujúcu suadu[33]viacerých českých rečníkov, od ktorých sa nám, žiaľbohu, nič nezachovalo.[34]Nemožno tu podať prehľad všetkých rukopisných i tlačou vydaných jazykových pamiatok
tohto obdobia; obmedzíme sa len na výber z nich. Ako spisovateľov treba uviesť: Majster
JanHus z Husinca, profesor v Prahe a kazateľ v Betlehemskej
kaplnke (nar. 1373, zomrel 1415), svojím učením, svojimi kázňami i svojimi spismi
podnietil veľký boj Čechov za náboženskú i cirkevnú slobodu a pripravil novú éru českej
národnej literatúry; veľmi mnoho písal v českej reči, avšak jeho spisy, rozpravy a
kázne, výklady sv. kníh, kostolné piesne atď. objavovali sa ponajviac jednotlivo a v
rôznych obdobiach; jeho Postilla z r. 1413, nachodiaca sa v rukopise v pražskej
knižnici, ale aj v niekoľkých a často dostupných odpisoch, vyšla tlačou v Norimberku
1557, 1563, fólio, bez uvedenia tlače (Praha) 1564, fólio, Norimberk 1592, latinské
listy preložené z češtiny, Wittenberg 1537, 8, latinské diela 1558 a častejšie. —
MajsterJeroným Pražský(zomrel 1416), univerzitný profesor, Husov
najčinnejší, najučenejší a najvernejší druh, napísal po česky niekoľko didaktických
spisov pre ľud a skladal kostolné piesne ponajviac z biblických výrokov. — MajsterJacobell ze Stříbra[Jakoubek ze Stříbra], inak tiež nazývaný
JakubStříberský, taktiež profesor na univerzite, horlivý zástanca
kalicha, zanechalPostillu čili epištoly nedělnís výklady přes
celý rok, pripojenú k tretiemu[35]vydaniu HusovejPostilly, 1564, kázne, kostolné piesne
a iné. — MajsterJan z Rokycan(zomrel 1471), najprv týnsky farár,
potom utrakvistický administrátor pražského arcibiskupstva, napísalPostillupred r. 1470, obsahujúcu kázne a traktát o prijímaní,
ktorý máme vo viacerých odpisoch, pastiersky list proti pikarditom, oboje v rukopise. —
HilariusLitoměřický(nar. 1411, zomrel 1467), dómsky dekan a
katolícky administrátor pražského arcibiskupstva (1462 — 1467), napísal proti kališníkom
niekoľko traktátov o prijímaní pod jedným spôsobom. —Jošt z
Rožmberka, vroclavský biskup, ustanovil deväť bodov proti kalichu,
adresovaných kráľovi Jiřímu, 1467, rukopis. — JanZajíc z Hazmburkazanechal pražským magistrom (okolo r. 1498?) varovný list, vyzývajúci k jednote,
rukopis. — MajsterŠimon z Tišňovanapísal traktát proti prijímaniu
pod oboma spôsobami, rukopis. — MartinLupáč(zomrel 1468),
magister, kňaz a sufragán novozvoleného arcibiskupa Rokycanu r. 1435, s niekoľkými
pomocníkmi zrevidoval celý Nový zákon a opravil ho na viacerých miestach. — Majster
VáclavKoranda(de Nova Plsna), horlivý zástanca kalicha, napísal
viacej spisov, medzi nimi traktát o božskej sviatosti, vyšiel tlačou v Prahe 1493, 8. —
JanPaleček, český brat, je autoromPaměti brata Jana
Palečka, rukopis. —Šimon, predstavený bratskej obce
v Hraniciach na Morave, napísal:První cedule pánóm starším
Hranickým, vyd. 1507, 8. —Prokopz Hradca Králové [z
Jindřichovho Hradca], český brat, vydal medziiným:Otázka, sluší-li
Křesťanóm mocí světskú nevěrné neb bludné k pravé víře přinucovati, 1508, 8. — VáclavMiřínský, český brat, skladal kostolné hymny:Písně, Praha 1522, 8. — VáclavDomekz
Kubína preložil z nemčiny: List papeže Lva, kterak Luciperovi psal, 1521, 5. — VáclavValečovský, podkomorník, písal o nerestiach a pokrytectve
duchovných a venoval to kráľovi Jiřímu, rukopis. — MajsterPavel ze
Žatce[Žatecký], utrakvistický administrátor, vydal bazilejskéListové a compactata[36]a traktát o prijímaní, Praha 1513, 4. — MikulášVlasenický, český brat, napísal dišputáciu o prijímaní, vyd.
1582, 1600, o zjavení a proroctvách, rukopis a tlačou bez uvedenia letopočtu. —Lukášz Prahy, 1518 — 1528, vrchný správca bratov, súčasne
najučenejší a najbojovnejší spisovateľ Jednoty, napísal r. 1501Výklad o
zjavení Jána, r. 1502 [1513]O nádeji,[37]r. 1503List na rozlúčku, keď odchádzal z Prahy, r.
1505Výklad žalmov,Zpráva k smrti, bez
uvedenia tlače r. 1518, 4,Spis o obnovení církve, niekoľko
polemických listov a rozpráv, väčšinou v rukopise, postaral sa o vydanie spevníka pre
bratské obce r. 1505. — JanMiroš(zomrel 1520), farár u sv. Kríža
v pražskom Starom Meste, zložil:Dva tractaty,[38]proti katolíkom, vydali ich Poduška a Roždialovský, Praha 1520, 8. — PetrChelčický(zomrel 1484), farár bratskej obce v Přerove na
Morave, obvykle zvaný český doktor, lebo nevedel po latinsky; napísal povestné dieloKopyta,[39]ktoré sa však nezachovalo; tlačou vyšli:Kniha výkladů na čtení
nedělní, Praha 1522, 1532,Síť víry, Vilémov 1521, 4,O šelmě(bez letopočtu) 4,Řeč na zjevení sv.
Jana(bez letopočtu), 4 atď. —Bohuslav z Čechticzachoval svoje meno potomstvu ako zberateľ pozoruhodných husitských rukopisov v Jene a
pravdepodobne i ako autor viacerých diel, tamtiež. —Oldřich z
Kalenicje autorom satirickéhoPosolstva Luciferovhonajvyššiemu hofmajstrovi Čiech Levovi z Rožmitálu, okolo r. 1478, vo vyššie uvedenom
rukopise v Jene. — Majster PetrMladenovicz Chlumu, notár Josefa z
Chlumu, ako očitý svedok Husovej popravy v Kostnici napísal Husov životopis,[40]zachovaný v mnohých rukopisoch, tiež ako príloha Pasionálu, 1495, samostatne
vyd. r. 1533, 1600. —Bartošek z Drahenicku svojej kronike,
napísanej barbarskou latinčinou, zahrnujúcej roky 1419 — 1443, pripojil v dodatku zprávy
v českej reči. —Prokop, mestský pisár pražského Starého mesta,
zložil novú kroniku v rýmoch, zachovali sa z nej iba zlomky, rukopis. — PavelŽidek, kanonik v Prahe, r. 1471 napísal žiadosť kráľovi Jiřímu:Zpráva královská, t. j. poučenie pre kráľov spolu s kronikou, v
troch zväzkoch, z ktorých 3. zväzok obsahuje všeobecné svetové dejiny; zachované je v
rukopise z r. 1471, 1656, 1750; jej štýl je nenásilný, plynulý, ale kde-tu pre veľký
spech nedbanlivý. Okrem toho napísal všeobecnú encyklopédiu v latinskej reči, rukopis v
Krakove. — MartinKabátník:Putování(cesta do
Jeruzalema a Egypta r. 1491 — 1492), vyd. r. 1542, 1577, 1639, 1691 a častejšie. —
ZdeněkLev z Rožmitálu(Rosenthal), r. 1465 podnikol cestu Európou
a časťou Ázie; túto cestu opísal v denníku jeden z jeho sprievodcov; český originál sa
stratil, ale vyšiel latinský preklad od Pavlovského v Olomouci r. 1577, 8. —Jan z Lobkovica Hasištejna, podnikol s Dětřichom z Gutštejna r.
1493 cestu z Kadane k sv. hrobu a sám ju opísal starorytiersky verne a neumelecky okolo
r. 1505, zachovaná v rukopise; od toho istého autora vyšlo morálne ponaučenie pre jeho
syna Jaroslava r. 1504 pod názvomPravdivý český Mentor, Praha
1796, 8. —Hynek z Poděbrad(nar. 1452, zomrel 1491), štvrtý syn
kráľa Jiřího, ktorého si vysoko vážil kráľ Vladislav II. pre jeho veľkú múdrosť a
výnimočnú dobrosrdečnosť, je jediný vynikajúci básnik tohto obdobia, ktorého básne sa až
dodnes zachovali:Májový sen, objavil a vydal Hanka, Praha 1823
(Starobylé skládání, 5. zv.),O manželství, tamtiež; postaral sa aj
o preklad dejín križiackej výpravy do Palestíny r. 1099 od Fulcheria Carnotensisa,[41]ten sa však stratil. — ŘehořHrubý z Jelení(zomrel
1514), vážený mešťan pražský a citlivý znalec klasického staroveku, venoval svoju snahu
a všetok svoj voľný čas na to, aby dal svojim krajanom preklady obľúbených spisov; od
neho máme: Petrarcove knihyDe remediis utriusque fortunae,[42]po česky v Prahe 1501, fólio, Petrarcove listy (16), rukopis, jednu reč sv.
Chrysostoma, Praha 1501,Laeliaod Marca Tullia Cicerona, vydal
Zimmermann, Praha 1818, 12,Paradoxaod Cicerona, vydal Nejedlý,
Hlasatel český IV,Joviana Pontana knihy de lege, tiež od neho 5
kníh o poslušnosti, tiež od neho o dobročinnosti atď., v rukopise, vydal Zimmermann,
Hradec Králové 1819, 8, od Laurentia Vallu rozprava o Konstantinovom dare,[43]rukopis, Jana Antona CampanskéhoKnihy o spravování
úřadu,[44]vyd. v Prahe 1513, 4, od ErasmaChválu bláznovstva,[45]rukopis,Život sv. otcov, rukopis,Agapetovo
napomenutie cisárovi Justiniánovi,[46]rukopis, list Bohuslava z Lobkovic Petrovi z Rožmberka, českému zemskému
hajtmanovi, o spravovaní ríše, z latinčiny, rukopis, dišputáciu Václava Píseckého z
latinčiny atď. — VáclavPíseckýz Písku (nar. 1482, zomrel 1511)
ako hofmajster odprevádzal mladého Zikmunda z Jelení do Talianska a umrel v Benátkach na
mor; preložil:Isokratesa napomenutí k Demonikovi, z gréčtiny,
Praha 1512, 8, Veleslavínovo vydanie r. 1586, 12, 1801, 1818, 8. — VictorinCornelius[Kornel]ze Všehrdz Chrudimi
(zomrel 1520), zemský vicepisár, učenec všestranného nadania a jemného vkusu; za neho sa
rozhodlo, aby sa všetky knihy zemských dosák písali po česky; zanechal 9 zväzkov o
právach, súdoch a zemských doskách Českého kráľovstva,[47]rukopis z r. 1495, znamenité dielo, zachované v niekoľkých odpisoch;
Cypriánov výklad otčenáša,[48]Plzeň 1501, 8, Cypriánov list Donátovi o pohŕdaní svetom, tamtiež,
Chrysostomovu reč o napravení padlého, tamtiež, nové vydanie v Prahe 1820, 8. — JanŠlechtaz rodu Všehrdovcov z Kostelca (nar. 1466, zomrel 1526),
učený humanista, písal síce väčšinou po latinsky, ale nemálo aj po česky, a o jednom
jeho po česky napísanom liste usúdil Bohuslav Lobkovic, že sa mu veľmi zapáčil pre štýl.
— MikulášKonáč z Hodiškova(zomrel 1546), najprv pisár
vinohradníckeho úradu, potom kníhtlačiar v Prahe, po celých 20 rokov vydával rôzne
staršie i novšie spisy, v prvom rade svoje vlastné vedecké práce a preklady:Česká kronika, z latinčiny od Aenea Sylviu, Praha 1510, 4, s
kronikou Kuthenovou, vydal Veleslavín r. 1585, 4, nové vydanie Kramérius, Praha 1817 a
n., dva Lucianove dialógy,[49]Praha 1507, 4, od Filipa Beroalda rozprávku o dvoch zaľúbených, Praha 1507,
4,Dialogus, v němž Čech s Pikhartem rozmlouvá, Praha 1515, 8,O klanění svátosti oltářní, z latinčiny, 1515, 8,O
štěstí, z latinčiny od Aenea Sylviu, Praha 1516, 8,Snář, Praha 1516, 8,Knížka srdeční, Praha
1521, 4, 1602, 8,Pravidlo lidského života, Praha 1528, fólio,Hořekování spravedlivosti, Praha 1547, fólio a iné. — OldřichVelenskýz Mnichova, kníhtlačiar v Bělej, bol súčasne i
spisovateľ:Pranostika, Bělá 1519, 4,O rytíři
křesťanském, z latinčiny od Erasma Rotterdamského, Bělá 1519, 4, Praha
1787,Rokování Paškvilla a Cyra, z latinčiny, tamtiež 1520, 4,Sebrání(zbierka asketických článkov z latinčiny), tamtiež 1520,
4,Žaloby chudých a bohatých, z latinčiny od Erasma, tamtiež, 1520,
4, Výklad Martina Luthera o Antikristu, z nemčiny, Praha 1522, 8,Čtení a
epištoly nedělní, Praha 1523, 4 a iné. — JanVodňan
Aquensis, františkán v kláštore sv. anjelov v Horažďoviciach, napísal
latinsko-český slovník,[50]Plzeň 1511, 4, dialóg o nepoškvrnenom počatí Panny Márie,[51]rukopis, 1529, písal tiež proti Lutherovi. —Ctibor z
Cimburkaa Tovačova (zomrel 1494), moravský zemský hajtman, dal spísať
knihy moravských zemských dosák od r. 1480 v češtine, usporiadal zbierku slobôd, práv,
nariadení a zvyklostí markgrófstva Moravy (1480): KnihaTovačovská,
rukopis, sám napísal veľmi duchaplné zaujímavé dielo politického obsahu formou románuO statkoch duchovenstva,[52]kráľovi Jiřímu r. 1467, vyd. 1539, fólio, jazyk je čistý a vznešený. — JanČeška, kňaz a vychovávateľ pána z Pernštejna:Řeči
mudrcův, v rukopise a tlačou v Plzni 1529, Praha 1579, 1786, 8. —Hájek z Hodětínar. 1413 a VáclavVlčekpred r. 1457 písali o vojenskom umení. — Petr a Zdeněkze
Šternberkaa AlbrechtRendelnapísali o uzneseniach
zemského snemu za Vladislava:Nálezové, Praha 1500, 4; podobné
zbierky z tejto doby máme v rôznych rukopisoch. — PetrPřespolez
Prahy, mešťan kutnohorský, preložil kutnohorské a jihlavské banské právo:Právo královské horajkóv, Práva Jihlavská, z latinčiny 1460, v
rukopise. — AlbrechtOjíř z Očeděliczbieral právne nálezy z doby
kráľa Václava a Žigmunda:O nálezích panských, rukopis. —Matouš z Chlumčandostal r. 1501 poverenie od pánov, ktorí boli
menovaní na výskum privilégií a listín uschovávaných na Karlštejne a medzi ktorými bol i
Bohuslav z Lobkovic, aby spísal po poriadku všetky listiny a zostavil index: Zřízení,[53]rukopis. — KřišťanPrachatický(zomrel 1439), farár u
sv. Michala v Prahe, napísal niekoľko lekárskych kníh:Lékařské
knihy, rukopis pražského dómu, Repliku na pranostiku a iné. Majster JanČerný, zábřeský mešťan, napísal niekoľko lekárskych kníh:Knihy lékařské, rukopis z r. 1525 na Strahove, rastlinopis:Herbář, Norimberg 1517, fólio, Mikuláš Vrána, inak Adelphi
zvaný, preložil od vyššie menovaného Majstra Jana komentár o 9. traktáte Rhasesovom,
rukopis z r. 1566, prekladal tiež v oblasti chémie a prírodopisu, Olomouc 1556 — 1559. —
MikulášKlaudián, lekár v Mladej Boleslavi a kníhtlačiar, vydal
niekoľko vlastných i cudzích spisov:Zpráva a naučení ženám
těhotným, Mladá Boleslav 1519, 4, Jana ČernéhoHerbář, Norimberk 1517, fólio. (Klaudián bol vydavateľ i korektor),Spis dosti činící z víry, apológia bratov, bez označenia tlače,
1507, 1518, 4, Bělá 1521, 4,O pravdách víry, Mladá Boleslav 1518,
4, mapu Čiech, 1518, nové vydanie pri Bílejovského Cirkevnej kronike, Praha 1816, Nový
zákon 1518, 4 a iné. — MikulášBakalář, kníhtlačiar v Plzni,
napísalMohamedov život, 1498, 4,Lucidař1498, 8, opis zasľúbenej zeme 1498, 8,O siedmich ťažkostiach
zmyslov1498, 8,O čtyřech stěžejných ctnostech1505,
8,Knihy žalmové1508,Barlaam1504, 1512 a i.
— JiříŠtyrsavydal r. 1522 a n. na hore Karmel v Mladej Boleslavi
niekoľko vlastných, hlavne však cudzích spisov duchovného obsahu.Od nemenovaných a neznámych autorov patria k týmto jazykovým pamiatkam, ktorých sme
sa tu kvôli stručnosti iba zbežne dotkli, okrem 33 biblií v rukopisoch (z nich
najstaršie sú: Drážďanská okolo r. 1410, Litoměřická 1411, Olomoucká 1417, Menšia
litoměřická 1429 atď.), 22 Nových zákonov, niekoľko kníh apokryfov, evanjelií, postíl,
kázní atď., početné diela politické, právnické, dejepisné, zemepisné, lekárske,
hvezdárske, hospodárske, beletristické a lingvistické, niektoré vydané tlačou, iné v
rukopisoch, ktoré veľmi presne uviedol pán Dobrovský vo svojej kniheGeschichte der böhmischen Sprache und Literatur, 211 — 384.§ 41. Druhý úsek. Od rozšírenia kníhtlačiarstva v Čechách až po bitku na Bielej
hore. Roky 1526 — 1620Rozšírenie kníhtlače v Čechách bolo veľmi dôležité pre zdokonaľovanie domácej reči a
pre národnú literatúru. — Ferdinand I. nastúpil na trón v neblahom období rokov 1527 —
1564. Písomným sľubom sa zaviazal stavom, že bude rešpektovať vážnosť bazilejských
kompaktát a že dosadí takého arcibiskupa, ktorý bude predstaveným obojeho duchovenstva
(katolíckeho i utrakvistického). Pretože bol príliš zamestnaný vojnou s Turkami,
starosti o vnútorné záležitosti prenechal samým Čechom. Už pred ním a ešte viac za jeho
vlády uzavierali českí utrakvisti a bratia s protestantmi v Nemecku bližšie spoločenstvo
a luteránske učenie sa v krajine veľmi rozšírilo. Avšak práve toto spoločenstvo —
pretože bratov a luteránov počítali nie k utrakvistom ale k sektám — spôsobilo obom
prenasledovanie. Lebo keď v šmalkaldskej vojne (1547) evanjelicky zmýšľajúci Česi sa
zdráhali bojovať proti svojim nemeckým spoluveriacim, boli najprv pozatvárané bratské
kostoly, učitelia uväznení a ostatní, ktorí sa nechceli vrátiť do rímskej cirkvi, museli
sa r. 1548 vysťahovať do Veľkopoľska a Pruska. Zemský snem sa r. 1549 formálne uzniesol
vypovedať luteránov. Ferdinand nato r. 1561 vymenoval arcibiskupa, r. 1556 položil
základy jezuitskej univerzity, ktorá dostala meno Ferdinandova vysoká škola alebo
Clementinum, a r. 1560 jezuita Perez založil klementínsku knižnicu v Prahe. Za
Ferdinanda r. 1541 zhoreli zemské dosky ako hlavná listina ríše. Medzitým v posledných
pokojných rokoch Ferdinandovej vlády opäť v Čechách vzrástol počet bratov a luteránov,
ale k ozajstnému zjednoteniu troch nekatolíckych strán nemohlo dôjsť, ba naopak, ich
duchovenstvo hľadelo na seba s rastúcou nedôverou. — Ferdinandova vláda akoby bola
zorala pole v Čechách, načo potom Maximiliánova vláda (1562 — 1576) padla ako tichý a
úrodný dážď. Za neho zmĺkli všetky nepokoje. Stále vzrastajúcim členom protestantov
panského a rytierskeho stavu poskytoval čo len mohol pri svojom spriaznení s rímskou
cirkvou a vo svojom postavení zemského vládcu: bolo im dovolené vo všetkých kostoloch
svojho patronátu hlásať učenie a odbavovať obrady, tak ako ich obsahovalo augsburské
vyznanie. Dokonca i utrakvisti sa mohli ľubovoľne hlásiť k Lutherovmu učeniu. Len keby
sa evanjelici sami neboli pripravili o túto slobodu! Oni sa však hneď začali medzi sebou
škriepiť vo veciach viery a cirkevného zriadenia a namiesto toho, aby sa boli usilovali
o právne založenie jednej všeobecnej evanjelickej cirkvi, zamerali sa hlavne na to, ako
by mohli udržať a podľa možnosti čo najviac rozšíriť každý svoju vlastnú stranu.
Luteránski zeloti[54]obžalovali bratov, že sa prikláňajú ku kalvinizmu. Dokonca ani spoločná
konfesia spojených nekatolíkov, utrakvistov, luteránov a bratov, skoncipovaná r. 1575,
cisárovi Maximiliánovi predložená a od neho schválená — až do zriadenia konzistória,
ktoré sa odročilo — nemohla ich naozaj zjednotiť a priviesť k svornosti.[55]Otcovská vláda Rudolfa II., ktorý si zvolil za trvalé sídlo Prahu (1576 —
1612), neobyčajne podporovala literárne snahy Čechov. Sám cisár bol veľmi učený, dobre
ovládal českú reč a tešil sa z jej rozkvetu. Avšak tým, že r. 1586 vydal nariadenie
proti pikardom, ako aj tým, že r. 1605 zaviedol prísnu cenzúru, nanovo podnietil
odbojného ducha strán a ten sa prv neutíšil, kým cisár, donútený r. 1609, nepodpísal
takzvaný List majestátu, ktorý si vyžiadali protestanti a ktorý zaručoval úplnú
náboženskú slobodu. Od r. 1609 do 1620 prevládala v Čechách spojená strana utrakvistov,
luteránov a bratov. Mohli si zriadiť zvláštne konzistórium a zvoliť si defenzorov na
ochranu svojej viery, kráľ si však ponechal právo potvrdzovať ich.[56]Vysoká škola v Prahe, ktorú už predtým boli zabrali, touto listinou bola im
formálne a celkom odovzdaná do rúk. Rudolf čoskoro nato odstúpil (1612) vládu svojmu
bratovi Matiášovi, za vlády ktorého náboženské i politické nepokoje nadobudli odrazu
veľmi vážny charakter.Literárna kultúra krajiny od konca minulého až po začiatok nasledujúceho storočia
veľmi napredovala. Zvyk veľmožov navštevovať zahraničné vysoké školy trval i naďalej;
tak ako predtým Viedeň, Paríž, Bologna, Pádua, Ferrara, teraz okrem nich ešte
Wittenberg, Lipsko, Strassburg, Ingolstadt, Jena a Altdorf boli poprednými strediskami
českej šľachtickej mládeže. S mládežou odchádzali do zahraničia múdri a zrelí mužovia
ako vodcovia a sprievodcovia. Tým sa v krajine naširoko udomácňovali jemnejšie mravy a
vytríbený vkus. Avšak pražská univerzita na začiatku XVI. stor. stratila veľa zo svojho
voľakedajšieho lesku. Roku 1530 prejavili však stavy, zhromaždené na sneme, veľkú
starostlivosť o jej vzkriesenie; povolali na ňu viacero učencov, zriadili nové katedry,
zaviedli lepší učebný plán a rozšírili predovšetkým štúdium klasikov. Počet gymnázií a
iných učilíšť sa v krajine znateľne zväčšil; najviac sa vyznamenali bratské školy (v
Mladej Boleslavi, Přerove, Ivančiciach, Fulneku) svojou vyučovacou metódou a
návštevnosťou. Vedy nachádzali mocných priateľov a ochrancov nielen v jednotlivých
šľachticoch, ale i v samých kráľoch. Medzi prvými bol Jan Hodějovský z Hodějova, zemský
vicesudca Kráľovstva českého (nar. 1496, zomrel 1566), mimoriadnou láskou oddaný štúdiu
dejín a múzam starého Latia. Vytvoril si okolo seba celý kruh latinských básnikov.[57]V tomto čase sú už aj divadelné predstavenia; r. 1534 sa hral v Prahe
Plautov Miles gloriosus, potom r. 1538 Suzanna, 1543 Terentiov Phormio, neskôr jezuiti
hrávali väčšinou duchovné drámy. Tieto školské drámy zanikli v XVIII. stor., keď sa
otvorilo verejné divadlo. Ferdinandovi I. ďakujú katolícke školy za svoj nový život. —
Rudolf II., s nesmiernou vášňou oddaný prírodným vedám, holdujúc však aj iným odvetviam
ľudskej vedy, s kráľovskou štedrosťou vydržiaval na svojom dvore najvýznamnejších ľudí
svojich čias (Tycho de Brahe, Kepler atď.).[58]Český jazyk dosiahol v tomto čase svoj zlatý vek. Nadobudnúc už v predchádzajúcom
storočí prvenstvo v krajine, získal teraz viac samostatnosti, gramatickej pevnosti,
korektnosti a bohatstva. S rastúcim množstvom spisovateľov rástol i počet kníhtlačiarní,
s množstvom kníh aj počet čitateľov a priateľov literatúry. Všetko sa usilovalo v rodnej
reči voľne myslieť a písať. Čeština sa stala vo všetkých úradoch obcovacím jazykom. Na
zemskom sneme r. 1615 sa prijalo nariadenie, že všetci, ktorým odteraz bude udelený
indigenát, majú dať vychovávať a vyučovať svoje deti v českej reči. Predovšetkým Rudolf
bol jej ochrancom. Všetko sa sústreďovalo s českými prácami pri jeho tróne: českých
spisovateľov za jeho vlády bolo asi dvesto. Najvznešenejší páni a dámy skladali české
piesne a svoj patriotizmus uplatňovali v kultúre materinskej reči. Z gréčtiny a
latinčiny sa teraz prekladalo nepomerne viac ako v predchádzajúcom období; v prvom rade
bolo to sv. Písmo, bratia sa usilovali nahradiť starý preklad z Vulgáty presnejším
prekladom podľa najstaršieho Písma. Všetky náboženské strany, katolíci, utrakvisti i
bratia rovnako sa usilovali o čistotu a kultúru materinskej reči; medzi prvými pochvalnú
zmienku zasluhujú Václav Hájek z Libočan, Žigmund z Púchova a Bartoloměj Paprocký. Avšak
najviac čo ďakovať má čeština v tomto období bratom. Na čele s mocnými ochrancami
neváhali bratia pustiť sa s mimoriadnou starostlivosťou do pestovania, vzdelávania a
rozširovania materinskej reči, v ktorej si odbavovali obrady. Nesmrteľnú slávu si
získali v tomto ohľade slobodní páni Jan a Karel Starší ze Žerotína, otec a syn, ako
najväčší mecenáši a podporovatelia svetla vedy vo svojej vlasti; pod ich mocnou ochranou
a bezpríkladnou štedrosťou pretvorili bratia celú Moravu na vyhňu národnej literatúry.
Bratský preklad celej biblie s komentárom v 6 kvartových zväzkoch (1579 — 1593) a
Komenského diela znamenajú zavŕšenie tisíc rokov starého českého jazyka i literatúry a
poukazujú na stupeň vývoja, aký tento jazyk do tých čias dosiahol. Lebo priskoro sa mali
tieto snahy pominúť a zvrátiť! V prvom rade treba vzdať slávu neúnavnému vlastencovi
Adamovi z Veleslavína za jeho veľké zásluhy o kultúru materinskej reči a o rozprúdenie
literárneho ruchu v Čechách. Spisy týchto mužov sú ešte i teraz klasickým vzorom
gramatickej jazykovej správnosti. České tlačiarne v tomto období vydávali nádherné
diela. Melantrich a jeho zať Veleslavín získali si aj ako kníhtlačiari najväčšiu slávu.
Sama Praha mala 18 českých kníhtlačiarní; okrem toho sa po česky tlačilo v Kutnej Hore,
Plzni, Mladej Boleslavi, Litomyšli, Hradci Králové, Prostějove, Náměšti, Olomouci,
Meziříčí, Ostrove, Kraliciach, Ješkoviciach a mimo Čiech v Norimberku, Lešne,
Amsterdame, Lipsku, Wittenbergu, Drážďanoch atď. — Zo všetkých odborov najviac sa
obohatila teológia pôvodnými dielami a prekladmi; postily, kázne, traktáty, modlitebné
knihy, spevníky, vyznania viery, apológie, výklady sv. Písma vychádzali v neopísateľnom
množstve; prinášal to so sebou charakter storočia. Preslávená bola vlastenecká poézia,
avšak iba časť z nej sa nám zachovala a dokonca len malá časť znesie prísnejšiu kritiku
vycibrenejšieho vkusu. K vynikajúcim českým básnikom z čias Maximiliána a Rudolfa patria
JánSylvanus(rodom Slovák), pre svoj veľký básnický talent
všeobecne nazývaný poeta bohemicus. JanHerštejnz Radověsic, JiříHorský, MartinPísecký, JanTáborský, JiříHanuš, JanChmelovec, JurajTesák, TomášSoběslavskýŘešátko, JanSimonidesTurnovský, MartinPhilomusa, JanGryllusz
Gryllova, JiříStrýca predovšetkým ŠimonLomnický. Avšak väčšina plodov ducha týchto mužov má na sebe
pečať storočia a patrí z väčšej časti náboženskej poézii; takzvaní krásni duchovia
písali latinské verše a menovali ich verše alebo carmina;[59]českí básnici počítali a rýmovali slabiky naďalej, slovami menej chudobné
ako duchom. Blahoslav, Táborský, Benešovský, Nudožerín a Komenský a neskôr Drachovský a
Rosa, sami odchovanci klasikov, chceli zaviesť do českého básnictva grécku a rímsku
metriku, prispôsobiac ju povahe slovanského jazyka, až keď odrazu r. 1620 prihrmela
búrka a pochovala ich snahy aj s literatúrou.[60]Celkom inakšie to bolo s rečníckym jazykom. Politická výrečnosť dosiahla
teraz svoj najvyšší stupeň. Skvelé rečnícke talenty, podľa svedectva súčasníkov až
obdivuhodne vycibrené, dosiahli palmu v tomto umení: gróf Adam zo Šternberka, Adam z
Valdštejna zvaný Longus, Bohuslav Michalovic, slobodný pán Václav z Budova, Vilém
Slavata, gróf Vratislav z Mitrovic a Krištof Harant. Kazateľská výrečnosť bola na takom
stupni, že skoro tretina tlačou vydaných kníh tohto obdobia pozostáva z kázní. Spolu s
rečníctvom v jednotlivých vedách čiastočne pokročila i náučná próza; vážnejšie vedy sa
predsa však i teraz ponajviac ešte pestovali po latinsky. V histórii vynikli: Martin
Kuthen, Jan Dubravius, Václav Hájek z Libočan, Prokop Lupáč, Adam z Veleslavína, Michal
Konstantinovič, Bartoloměj Paprocký, Václav Plácel, gróf Vilém Slavata a iní; v
právnictve: Bohuslav z Hodějova, Šimon Proxenus zo Sudetu, Václav slobodný pán z Budovca
a iní; v matematike, prírodopise a medicíne: Tadeáš Hájek, Petr Codicillus, Václav
Želotýn, Huber z Risenpachu, Adam Zalužanský a iní; o gramatickú úpravu jazyka a o
lexiku sa zaslúžil predovšetkým Veleslavín, tak ako účelné a trvanlivé zásluhy o
estetickú kritiku a filológiu si získal Nudožerín.Vyčerpávajúci a po každej stránke uspokojivý prehľad literárnych produktov tohto
storočia nie je ani zámerom tohto diela ani v silách jeho autora; tu musí postačiť len
obmedzený výber. — Prekladateľom a vydavateľom Kralickej biblie plne náleží zaslúžená
chvála, že spojenými silami a statočnou usilovnosťou ukončili dielo, akým sa môže
popýšiť len málo národov. Toto dielo vyšlo pod názvomBiblí česká v nově
vydaná, díl I. r. 1579, díl II. 1580, díl III. 1582, díl IV. 1587, díl V.
1588, díl VI. 1593, bez uvedenia miesta tlače, v Kraliciach na Morave, vo formáte, ktorý
obvykle nazývame 4, avšak v skutočnosti je to malé fólio alebo veľký formát 8. Preklad
Starého zákona je prvý, urobený podľa pôvodného hebrejského textu; Nový zákon už predtým
(1563) z gréčtiny preložil Jan Blahoslav. Prekladateľmi boli: AlbertNikolai, LukášHelic, JanAeneas, JiříStrýc, EzaiášCoepolla, JanEphraim, PavelJesseniusa JanCapito. Slobodný pán Jan ze
Žerotína poskytol finančné náklady na zriadenie novej tlačiarne vo svojom zámku Kralice
a na vydanie tejto nádhernej biblie. Pre správnosť pravopisu i jazyka, čím, tak ako aj
krásou tlače, vyniká táto biblia nad všetky české knihy, aké kedy vyšli, natoľko sa
zapáčila, že sa všeobecne stala vzorom jazyka. Reálnu hodnotu prekladu ani komentára
nespomíname na tomto mieste, hoci by si zaslúžilo zmienky, že už pred plných 200 rokmi
obsahoval väčšinu z toho, čo učení koryfeji exegézy našej doby predložili svetu ako svoj
veľký objav a čo svet dnes s obdivom i úžasom vysoko oceňuje.[61]JiříStrýc Zábřeský, jeden z bratských prekladateľov, hlboko
vzdelaný predstavený moravskej Jednoty bratskej, zanechal niekoľko teologických spisov a
rýmovaný preklad žalmov, dodnes ešte neprekonaný: Žalmové sv. Davida v rytmy české
uvedené, 1590 [1587], 1620, 12 a častejšie vydané; Zrcadlo poctivé ženy,[62]Olomouc 1613 atď. —Karel, slobodný pán zoŽerotína, starší, Janov syn (nar. 1564, zomrel 1636), moravský
zemský hajtman, kráľovský radca a komorník, tento nesmrteľný mecén a ochranca moravských
bratov odobral sa na cisárske nariadenie r. 1628, po odpredaji svojho majetku, do
vyhnanstva do Vroclavi, kde prežil zvyšok svojich dní; vydal veľa českých spisov na
vlastné náklady, sám opísal svoju cestu na západ a zanechal mnoho vlastnoručne
napísaných latinských, francúzskych, talianskych a českých listov, ktoré sú uschovávané
v knižnici grófa Vrbnu v Hořoviciach; výber z jeho latinských listov vydal Monse: Caroli
L. B. a Žerotín Epistolae selectae, Brno 1781, 8, výber z českých listov Jungmann vo
svojejSlovesnosti, Praha 1820. — Jan AmosKomenský(Comenius), z Komny neďaleko Uherského Brodu na Morave
(nar. 1592, zomrel 1671), žil a tvoril síce už na konci tohto a na začiatku
nasledujúceho obdobia, avšak rečou i svojím duchom po každej stránke prináleží zlatej
ére českej literatúry; študoval v Čechách a v Nemecku, r. 1614 sa stal rektorom v
Přerove a potom vo Fulneku, r. 1627 sa uchýlil do Lešna v Poľsku, tu sa stal riaditeľom
školy, potom r. 1632 biskupom českých a moravských bratov a napokon r. 1648 prvým
biskupom Jednoty v Poľsku; pre svoju učenosť a vynikajúce vlastnosti pozývali ho naraz
do viacerých krajín, aby tam zriaďoval školy; preto šiel r. 1641 a v nasledujúcich
rokoch do Anglicka, Švédska, Pruska, Sedmohradska a Uhorska (Sáros-Patak), potom sa
vrátil späť do Lešna; no čoskoro bol prinútený utiahnuť sa najprv do Sliezska, potom do
Brandenburska a nakoniec do Amsterdamu, kde v pokoji strávil zvyšok svojho namáhavého
života; čo vykonal ako biskup pre svoju cirkev a ako pedagóg pre výchovu svojho
storočia, to patrí do dejín cirkvi a kultúry a v istom zmysle i do svetových dejín (kde
ho však obyčajne zaznávajú); ako český spisovateľ správnosťou a korektnosťou svojho
jazyka vyrovná sa svojim najlepším predchodcom a prevyšuje ich všetkých dokonalou, ozaj
umeleckou, podľa Grékov a Rimanov vytvorenou dikciou; máme od neho viac ako 20 českých
diel, okrem latinských spisovOrbis sensualium pictusaIanua linguarum reserata, obidve diela preložené takmer do
všetkých európskych a niektorých ázijských jazykov a nespočetnekrát vydávané; (Jana
Lasického)Historie o těžkých protivenstvích církve české, z
latinčiny, Lešno 1655, Amsterdam 1663, Berlín 1756, 12,Labyrint světa a ráj
srdce, Praha[63]1631, 4, Amsterdam 1663, Berlín 1757, Praha 1782, 1809, 12,Hlubina bezpečnosti, Lešno 1632, Amsterdam 1663 a častejšie;Theatrum divinum, po česky v Prahe 1616, 4;Manuálnik,
jádro Biblí svaté, Amsterdam 1658, 12;Cvičení se v
pobožnosti, Amsterdam 1661, Berlín 1754, 5. vydanie v Prahe 1782, 12;Historie o umučení a smrti Krista Pána, Berlín 1757; Jana
LasickéhoHistorie o původu a činech bratří českých, kniha osmá, z
latinčiny 1649, Halle 1763, 8;Hrad nedobytedlný, přemyšlování o
dokonalosti křesťanské, Halle 1765, 12;Outočiště, 1655, Halle
1763, 1765;Srdečné napomenutí, Berlín 1748, 8;Dvojí
kázání, Berlín 1763;Kšaft umírající jednoty
bratrské, Berlín 1757, 12;Hlas pastýře, Berlín 1757,
12;Catonis disticha moralia, v českých hexametroch, Amsterdam
1662, Praha 1670, 8;Umění kazatelské, vydal Ziegler 1823, 8;O vymítání němého, přídavkové někteří atď., latinské diela vyšli
pod názvomOpera didacticav Amsterdame 1657, fólio; z Komenského
nezachovaných spisov treba najviac ľutovať stratu česko-latinského a latinsko-českého
slovníka, ktorý zhorel v Lešne a o ktorom on sám hovorí v českom predslove k svojejIanuae linguarum. — MajsterDaniel Adam z
Veleslavínaz Prahy (nar. 1546, zomrel 1599), vzdelával sa v Čechách a po
Lupáčovom odchode stal sa profesorom histórie na pražskej univerzite, o sedem rokov
potom sa oženil s dcérou zaslúžilého českého kníhtlačiara Jiřího Melantricha z Aventina,
r. 1580 zdedil jeho tlačiareň, vydával vlastné i cudzie české diela a umrel ako primas
(prezident) magistrátu pražského Starého mesta; platí všeobecne za prvého českého
spisovateľa tejto doby, hoci jeho štýlu, inak veľmi správnemu a korektnému, avšak pre
istú obšírnosť neprehľadnému, chýba typ staroklasickej, a tým i estetickej
vypracovanosti jazyka, jeho veľká nepominuteľná zásluha spočíva v oživení a rozšírení
literárneho ruchu medzi jeho krajanmi; on bol český Brockhaus a Cotta starších čias;
máme od neho asi 30 českých diel, ktoré buď on sám napísal, buď upravil a vydal na
vlastné trovy; pod jeho dozorom a za jeho účasti vo vzornej a elegantnej úprave vyšiel z
jeho tlačiarne ešte oveľa väčší počet cudzích diel:Kalendář
historický, Praha 1578, 4, 1590, fólio;O vrchnostech a
zprávcích světských, podľa nemeckého od Georga Lautenbecka, 1584, 1592,
1600, fólio; Jana CarionaKronika světa,[64]1584, 4, 1602, 4;KronikaAenea Sylviu a Martina
Kuthena, 1585, 4. Joanna Ludovica VivisaNavedení k moudrosti,[65]1586, 12.O zachování zdraví, v rýmoch, 1587, 12;Pravidlo křesťanského života, 1587, 8, 1600, 8,Hospodář užitečný, 1587, 8;Tabule sedmi zlých a
dobrých věcí, 1588, 8;Výklad na Věřím v Pana Boha,
1588, 8;Elegantiae Terentii et Plauti, po česky 1598, 8;Štít víry, 1591, 8,Vypsání Jerusaléma,
Praha 1592, fólio;Putování svatých[66]od Heinricha Buntinga, 1592, fólio, 1610, fólio;Soliloquia de
passione, po česky 1593, 8, 1600,Kázání sv.
Bernharda, 1593, 8;Sv. Jeronyma o křesťanském
odjití, 1593, 8; Basilii FabriDictionarium linguae latinae cum
interpretatione bohemica, 1579, 4;Sylva
quadrilinquis, 1598, 4, S. AugustiniSoliloquia
animae, po česky 1583 12, 1600, 12, tiež jehoManuale, 1583, 12, 1600, 1786;Vypsání země
ruské, 1592, 8, 1786, 8; Pierandrea Mathiola[67]Herbář, přeložil ho Hájek, opravený a rozšírený 1596, fólio;Ecclesiasticus, po česky, 1586, 12,Nomenclator, 1586, 8 a iné. — VáclavHájek z
Libočan(zomrel 1553), kanonik a napokon prepošt v Boleslavi, na základe
starých kroník zostavil dejiny Čiech až po r. 1526, hodnota materiálu jeho diela sa
posudzuje rôzne, historický štýl však je vzorný a dosiaľ ho nedosiahol a tobôž
nepredstihol nikto z jeho nasledovníkov:Kronika česká, Praha 1541,
fólio, Praha 1819, fólio; okrem toho opravil:Solfernus,[68]život Adamův, vydal Ottersdorf 1553, fólio, a ešte niekoľko iných
kníh. — PavelBydžovský, farár u sv. Havla v Prahe, napísal veľa
kníh náboženského obsahu: [Knížky]O přijímání pod obojí[těla a
krve Páně (též s kalichem)], Praha 1539, 8,Zjevení sv. Jana, 1538,
8,Děťátka a neviňátka, Praha 1541, 8, teologické rozpravy atď. —
JanVartovský z Varty(zomrel 1561), preložil od Erasma
Rotterdamského parafrázu Matúšovho evanjelia:Evangelium sv. Matouše s
výklady, 1542 [1532],[69]4, parafrázy ostatných 3 evanjelií, ktoré taktiež dokončil, ale nikdy
nevydal; podľa Lupáča a Veleslavína údajne preložil z hebrejčiny do češtiny a zanechal v
rukopise aj celý Starý zákon (Dobrovského Magazin III, 59). —Brikcí z Ličska
(Briccius)vydalPráva městská, 1536, fólio, a spolu
s BydžovskýmO zarmouceních církve, Praha 1542, 4. —Jan
a Zikmund z Púchovana rozkaz Ferdinanda I. preložili do češtinyCosmografiu[70]od Sebastiana Münstera, 1554, fólio. — BohuslavBílejovskýz Kutnej Hory, utrakvistický kňaz, napísal české
dejiny cirkvi až po r. 1532:Kronika církevní, Norimberk 1537,
Praha 1816, 8,Historie pikhartóv a hussitóv, 8 a iné. — MartinKuthennapísal českú kroniku:Kronika české
země, Praha 1539, 4, Veleslavínovo vydanie 1585, 1817,Život
Jana Žižky, Praha 1564, preložil do češtiny Appianove dejiny a iné. — JanAugustazvanýPileator(zomrel 1572),
predstavený bratskej obce v Litomyšli a senior českej Jednoty, mal povesť veľkého
učenca, vydal 8 kníh o náboženstve a 100 cirkevných piesní:Ohlášení, 1541, 8,Pře, 1543, 4,Pohřební kázání, Litomyšl 1544, 4,Spis k J. M.
Císařiatď. — MikulášČernobýlzvanýArtemisiuszo Žatca (nar. 1496, zomrel 1556), primas (prezident)
žateckého magistrátu, napísal návod pre úradníkov a hospodárov, ako majú vykonávať svoju
prácu:Zpráva každému Pánu užitečná, vydal Veleslavín ako prílohu k
dielu Hospodář od Jana Brtvína z Bloškovic, Praha 1587, 8. — JanStraněnský, učený brat, zanechal 19 spisov náboženského obsahu:Almanach duchovní, 1542, 1560, 8,Studnice
života, 1556, 8,Zahrádka duchovní, 1557, 8,
HofmeisteraPostilla, Prostějov, 1551, fólio,Epištoly a
evangeliá, Praha 1574, 1597, 1615, 1616, 1698, Trenčín 1645, Žitava 1618,Kašpara Hubera výklad na Ježíše Syracha, Praha 1561, 1575,
fólio,Pláč svatých otcův, Praha 1588, Brno 1721, 8,Calumnia, dialóg z Luciana, Praha 1561. —Sixt z
Ottersdorfuz Rakovníka (zomrel 1583), mešťan, senátor a napokon kancelár
pražského Starého mesta, veľkodušný vlastenec, ktorý v mnohom prispel k zveľadeniu
českej reči, napísal dejiny svojej doby, rukopis 1546,O národu
Tureckém[preložil Paula JoviaO věcech a způsobích národu
Tureckého, Praha 1540, 4], vydal Solferna podľa Hájkovej revízie, Praha
1553 (Olomouc 1564, Praha 1600, Opava 1721), preložil od Isidora HispalensisaRozmlouvání rozumu s člověkem, Praha 1549, 1551, 8, Ammonia
AlexanderskéhoSancta vita Christiatď. — BenešOptatnapísal prvú českú gramatiku,[71]Náměšť 1533, 8 a podľa pravopisu v nej ustanoveného vydal svoj preklad
parafrázy Nového zákona od Erasma, tamtiež 1533,Kázání nešporníatď. — VáclavŽelotýn(a formoso monte) z Prahy, profesor medicíny
a matematiky v Prahe, preložilO nakažení povětří, Praha 1588, 8. —
JanMoravuszvanýBess, farár postupický,
preložilO začátku Tureckého císařství, Praha 1567, 4. — PavelOrličnýzvanýAquilinas(Hradecký) z Hradca
Králové, najprv rektor v Prostějově, potom farár v Kyjove, preložil od Jozefa Flavia:O válce židovské, z latinčiny od Rufina, Prostějov 1553, fólio;
Levoča 1805, 8, skrátené vydal Kramérius, Praha 1806,Prozmlouvání z her
Terencových, Prostějov 1550, 8,Mravná naučení
Catonova, Praha 1569, 8,Modlitby na epištoly a
evangeliá, Praha 1589, 8. — TadeášHájek z Hájka,
doktor medicíny a zároveň slávny astronóm, žil ako kráľovský osobný lekár na dvore
Maximiliána a Rudolfa II., napísal:Výklad proroctví tureckého,
1560, 8, preložil MathiolovHerbář aneb Bylinář, Praha 1562, fólio,
rozšíril a opravil Huber a Veleslavín 1596, fólio. — AdamZalužanský ze
Zalužan, doktor medicíny a vynikajúci prírodovedec, v učení o sexualite a
oplodňovaní rastlín predišiel o poldruha storočia veľkého Linného tým, že sa o tom
najskôr vyjadril presne a jasne vo svojom dieloMethodus rei
herbariae, Praha 1592, Frankfurt 1604, 4, ktoré dielo je síce napísané po
latinsky, ale obsahuje aj české názvoslovie. — TomášRešel, farár v
Jarošove, je autorom slovníkaDictionarium latino-bohemicum,
Olomouc 1560, 4,Dictionarium bohemico-latinum, Olomouc 1562, 4. —
PavelČernovicenusnapísalVocabularium
rhythmobohemicum, Praha 1614, 1783, 8. — JanBlahoslav(nar. 1523, zomrel 1571), jeden z predstavených
bratskej Jednoty, veľmi vážený pre svoje široké a dôkladné vzdelanie, prvý preložil Nový
zákon z gréčtiny:Nový Zákon(miesto neuvedené) 1564 [Ivančice 1565],[72]12, 1568, 4;Duchovní písně, Život Jana Augusty,
rukopis atď. — TomášSoběslavský Řešátko, sušický farár, ako
náboženský básnik bol vo svojej dobe veľmi známy:Kancionál, Praha
1610, 2 zv. fólio,Zpráva duchovní1574,Postilla
dítek1577, 1589, 1601, 1617,Summa učení
křesťanského1611, 8,O dni soudném,Řebřík
Jakoba, Pranostikování atď. — MatoušBenešovský,
kazateľ u sv. Jakuba, napísalGrammaticu bohemicu, Praha 1577, 8.Knížku slov českých vyložených, preložilEpištoly sv.
Ignatiaz gréčtiny (bez uvedenia roku a tlače). — VavřinecLeander Rvačovský, dekan v Slanom:Masopůstník1562, 1574, 4,Knížka zlatá,
Olomouc 1577, 8, výklad sv. Písma, modlitebné knižky atď. — PetrCodicill
Sedlčanský z Tulechova(zomrel 1613), najprv konzistoriálny radca a notár,
potom profesor matematiky a gréčtiny, známy i ako historik, filozof a astronóm, zanechal
10 spisov:Calendarium perpet. astron.4,O artikulích
víry12,Písně na Epištoly a Evangeliá, 1584, 8,Modlitby, Praha 1574, 8 atď. — JanGryllus z
Gryllova(zomrel 1599) vyznamenal sa ako náboženský básnik a cisár Rudolf
ho povýšil do šľachtického stavu; zanechal 8 kníh, väčšinou veršovaných:Evangeliá s výklady a s rytmy, 1595, 8,Skutky Krista
Pána, Praha 1587 [1586], 1595, 8,Životy Patriarchů1582, 8. — MatiášGryllus z Gryllova Rakovnícky(zomrel 1612),
profesor na pražskej univerzite, napísal:O kometách1578, 8. —
VáclavBobřenský, usilovný spisovateľ, zanechal 14 kníh:Pramen vody živé, Praha 1581,Stížnost na
hříchy, Praha 1582, 4,Vrtkavé štěstí, Praha 1583,
12.Věník fíkový, Praha 1587, 12 atď. — VáclavSturm, jezuita, vzdelaný v Ríme, po svojom návrate vášnivo
bojoval proti nekatolíckym Čechom; preložil Augustínove listy proti donatistom, Praha
1584, a napísal ešte 8 kníh proti bratom. — JanMakovskýpreložil
AugustínovoEnchiridion, Praha 1559. — BaltazárHostovín, jezuita, preložil AugustínoveMeditationes, Praha 1573,Vincentii Lirinensis
Commonitorium adversus haereticos, Praha 1590. — ŠimonLomnický
z Budče, korunovaný básnik a kráľovský dvorný poet, ktorého Rudolf povýšil
do šľachtického stavu, napísal 28 kníh, väčšinou vo veršoch:Kupidova
střela, Praha 1590, 8,Pád světa, Praha 1597, 12,Tobolka zlatá1615, 1791, 8,Naučení mladému
hospodaři, Praha 1586, 8, 1794, 12,Hádání mezi knězem a
zemanem1589, 8,O dítkách křesťanských1609, 8,Kancionál nedělní, Praha 1580, 4,Výklad na Modlitbu
Páně, 1605, 8,Pohřeb Krista Pána, Praha 1605, 8,Vítězství víry1616, 8. — JanKocín z
Kocinétu, syndikus pražského Starého mesta, vzdelával sa v Štrassburgu,
bol u svojich vrstovníkov veľmi slávny ako rečník a vôbec je jedným z najznamenitejších,
najzaslúžilejších českých spisovateľov; preložil Eusebia Pamphila a Cassiodora:Historia církevní, Praha 1594, fólio,Kronika nová o
národu Tureckém a cesta z Vídně do Constantinopole, vydal Veleslavín,
Praha 1594, 4, Plutarchovo dieloPraecepta gerendae reipublicaevo
VeleslavínovejPolitia historica,O tažení proti
Turku, tamtiež,Ráj rozkošného naučení1613,O řízení a opatrování božskématď. — MartinŘepanskýnapísal:O potopě [potupě] světa1587, 8,O moru1599, 12,O neplodnosti
manželské, 12. — JanŠtelcar Želetavský, farár v
Mnichoviciach a Dohaličkách, plodný spisovateľ:Knížka o
čarodejnících,[73]Praha 1588, 8,Lékařství duše, 1592, 12, 1608, 8,Zahrádka duší nemocných, Praha 1597, 12, mnoho kázní,
modlitebných kníh atď. — JiříDikastus Miřkovský, farár Týnského
chrámu v Prahe a administrátor konzistória, r. 1621 vyhnaný z vlasti, vynikajúci
kazateľ, je autorom viacerých spisov:Postilla každodenní, 1612, 8,Modlitby, 1598, 12,Postilla, Praha 1612, 2
zv., 4,Cesta Jakoba, 1601, 12,Historie Krista
Pána, Praha 1617, 12,Pavéza proti moru, 4, atď. —
AdamHuber z Risenpachu(nar. 1546, zomrel 1613), doktor medicíny a
profesor na pražskej univerzite, muž širokej a dôkladnej vzdelanosti, priateľ Mathiolov
a Veleslavínov (r. 1609 jeden z 24 defenzorov, r. 1612 rektor univerzity), s
Veleslavínom opravil a rozšíril HájkovHerbář, 1596, fólio, vydal
viacero medicínskych diel:Apatéka domácí, Praha 1602, 8, kalendár
atď. — JanAchilles Berounský, farár v Přibyslavi, napísal značný
počet náboženských diel:Výklad na Daniele, Praha 1590,Výklad na Evanjelia, Praha 1588, 1589, 1595, 1611,Výklad na Epištoly, Praha 1595, 8,Výklad Písem
Sv., 1616,Knížka o polním hejtmanu, Praha 1595, 8,Mikuláša Hemminga Cesta života věčného, 1587, 8, kázne atď. —
JurTesák Mošovský, farár v Prahe, plodný teologický spisovateľ:Poutník duchovní, 1612, 8,Nové léto, 1610,
8,Anjelský traňk, 12,O vinohradech, Praha
1611, 8,Spis o strašlivém povětří, 1613, 8, kázne atď. — VáclavSlovacius Turnovský, farár v Rožďaloviciach, napísal 18 českých
diel:Postilla, Praha 1612, 1620, 2 zv., fólio,Výkladové
řečí adventních, Výkladové na řeči postní, 1613, 4, kázne, modlitebné
knižky atď. — VáclavPlácel z Elbinkuz Hradca Králové (nar. 1556,
zomrel 1604), mestský pisár v Hradci Králové, napísalHistorie
židovská, Praha 1592, fólio, v ľahkom, plynulom a jasnom štýle. —
BartolomějPaprocký, poľský šľachtic, žil naposledy v Prahe a
napísal viacero diel v poľskej, niekoľko však aj v českej reči:Diadochus, t. j. posloupnost knížat a králů českých, Praha 1602,
fólio, Nová Kratochvíle, Praha 1597, 1600, 4. Porovnaj § 52. — RafaelMišovský, rytier zoSebuzíny(inakSoběhrd), narodený v Horšovskom Týne (nar. 1580, zomrel 1644),
študoval v Paríži a v Ríme a bol naposledy apelačným radcom v Prahe a vicekomorníkom
Českého kráľovstva, pracoval spoločne s Paprockým na mnohých dielach, predovšetkým naDiadochu, ktorý preložil z poľštiny do češtiny. — VáclavVratislav, gróf zMitrovic(zomrel 1635),
opísal svoju pozoruhodnú cestu ako vyslanec z Viedne do Carihradu:Příhody
Vratislava z Mitrovic, Praha 1777, 8, vydal Kramérius v Prahe 1805 [1807],
8. — ProkopLupáč z Hlavačova, až do r. 1569 profesor dejín na
pražskej univerzite, rovnako známy ako básnik i ako historik;Ephemeris, sive
Calendarium historicum, Norimberg 1578, úplné vydanie v Prahe 1584, 4,
čítalo sa dlhý čas verejne v učebných školách českých;Historie o Císaři
Karlovi IV., 1584, 8 atď. — ŠebestiánScipio
(Berlička)z Plzne, jezuita, preložil dialógy sv. Gregora, Olomouc 1602,O bezženství knězskématď. — Abraham zGünterodu, údajne (podľa Voigta) farár v Straškove, študoval r.
1590 vo Wittenbergu a preložil tuná XenofontovuKyropädiuz
gréčtiny do češtiny v korektnom, plynnom štýle:Cyripaedia, Praha
1605, 4, výťah vydal Kramérius, Praha 1808; na konci je pripojených 12 zaujímavých statí
z antických starožitností. — HavelŽalanský, farár u sv. Jilju v
Prahe, jeden z najplodnejších českých spisovateľov v teológii:O služebnících
církevních, 1614 [1613], 8,O mučedlnících českých Janovi z
Husince a Jeronymovi Pražskému, 5 kázání, 1619, 8,O
protivenstvích církve, Praha 1619, 8,O smrti, Praha
1615, 8,O posledním soudu, 1615, 8,O pekle,
1615, 8,O životu věčném, 1615, 8,O ctnosti
anjelské, 1605, 12, viacero statí atď. — JiříZávěta ze
Závěticvydal tlačou 13 českých spisov:Dvorská
škola, 1607, 8,Volení a korunování císaře Matyáše I.,
1611, 4,Roráte, Praha 1616, 4,Kancionál, 2
zv. atď. — KryštofHarant z Polžic a Bezdružic(zomrel 1621),
komorník za Rudolfa a Matiáša, za kráľa Fridricha prezident českej zemskej komory,
podnikol cestu do zasľúbenej zeme a do Egypta, ktorej opis, príťažlivo, duchaplne a
veselo zostavený, sám vydal:Cesta z Čech do Benátekatď. (bez
označenia miesta [Praha]),[74]1608, 1668, 4. — VáclavBudovec, slobodný pán z Budova,
z Prahy (nar. 1547, zomrel 1621), dvorný radca a vrchný daňový vyberač Českého
kráľovstva, študoval v Paríži a precestoval takmer celú Európu (r. 1578 bol poslaný ako
vyslanec do Carihradu); svojho času bol najvynikajúcejší právnik a politický rečník v
krajine, súčasne jeden z najhorlivejších a najmocnejších ochrancov českých bratov, r.
1609 jeden z 24 defenzorov; máme od neho viacero latinských a českých spisov:Anti-Alkorán, Praha 1614, 3 zv., 4,Obrana
Anti-Alkoránu, 1627, 4, je taktiež autorom niekoľkých apológií, ktoré
vydali evanjelické stavy. — Hynek zValdštejnamal vlastnú
kníhtlačiareň v Dobrovici a vydal 5 kníh pod vlastným menom:Zpráva o řádu
politickém, 1610, 8,Zrcadlo potěšení manželům, 1610,
8,Písničky pěkné, 1610, 8. — MatoušKonečnýnapísal:Divadlo boží, 1616, 4, veľmi cenná kniha svojím
vynikajúcim štýlom,O povinnostech křesťanských, 1612, 8,Kazatel domovní, Hradec Králové, 1618, 4,O
svátostech, 1625, 8. — ŠimonValecius Lounský,
kazateľ u sv. Vojtecha v Prahe, zanechal:Příprava k smrti,[75]1610, 8,Život Mistra Jeronyma, 1611, 8,.O
zprávě jazyka,[76]Praha 1616, kázne atď. —Vilém, grófSlavataz Chlumu a Košumberka (nar. 1573, zomrel 1652),
cis.-kráľovský radca, purkrabí karlštejnský, naposledy vrchný vicekomorník pri
kráľovských zemských doskách, známy svojím krutým osudom 23. mája 1618, vzdelával sa v
Taliansku a na cestách vo Francúzsku, Španielsku, Anglicku atď. a opísal podrobne
udalosti svojich čias, rukopis. — VítJakeš(Jakesius)Přerovský, farár u sv. Havla v Prahe, r. 1621 vypovedaný (zomrel
okolo r. 1641), zanechal niekoľko spisov:Decalogus, Praha 1602,O manželském stavu, 1610, 8,Cesta otců,
Praha 1611, 8,O povětří, Praha 1613,Trivium,
Praha 1620. — Majster ViktorínVrbenský, kazateľ u sv. Mikuláša v
pražskom Starom meste, r. 1621 vypovedaný zo zeme, vydal tlačou 11 českých diel:Synopsis bibliorum, 1606, 4,Konfessí
česká, Dobrovice 1614,Sněm Ninivitský, 1615,Rozebrání Biblí sv., Hradec Králové 1618, malé fólio,Postilla,Harmonia evangelistorum,Chiranomia bibliorumatď. — ZachariášBruncvíkz pražského Nového mesta, farár v Novom Meste nad
Bělou, napísal 16 zväzkov teologického obsahu:Zrcadlo kacířství,
1614, 8,O zemětřesení v kraji Bechýnském, Praha 1615, 8,Srovnání dvou tyrannů církve, 1631, 8,Kázání o morové
ráně, Praha 1606, 4,O církvi svaté, Praha 1607, 4,O vtělení, Praha 1607, 4,O Bohu, Praha
1611, 4,O postu, Praha 1613, 8,O očistci,
Praha 1613, 8,Zrcadlo zkázy Jerusaléma, Praha 1610. — CyprianPešina Žatecký, farár v Kutnej Hore, napísal 11 zv., väčšinou
kázní a výkladov sv. Písma. — JakubPetrozelínaKunštátský, farár v
Třebíči, vydal tlačou 7 diel:Postilla, 4,O bouřkách
tělesných i duchovních, Praha 1616, 8, rozjímania, výklady atď. — ŠimonPartlicmladší (Trischiniensis), rektor klatovskej školy: Adamus
judicatus, duchovná dráma s českým rýmovaným prekladom od TomášaRosacia, Praha 1613, 4,Kalendář
hospodářský, 1617, 4,Tractatus cometographicus,
Hradec Králové 1619, 8,Bič neb metla božíatď. — Majster JakubKrupskýmladší z Německého Brodu,[77]rektor v Slanom, preložil z gréčtiny Plutarchovoπερίπαίδων
άγώγηζ[78]pod názvomVýstraha dítkám, Praha 1609, 8. — JanRosacius Sušický, farár u sv. Mikuláša na Malej Strane v Prahe,
r. 1621 vypovedaný zo zeme, vyznamenal sa tiež ako latinský básnik:Začátek
sjezdu třech stavů pod obojí, Praha 1618,O svornosti
manželské, 1583, 12,Biblická losní knížka, Praha
1589, 12,Korunka mučedlníků božíchatď. — MatějKrocínChrudímský, farár v Rychnove, napísal:O večeři
Páně, 1618, 8,Konfessí česko-augsburská, 12,Výklad na Modlitbu Páně, 1620, 8. — SamuelMartinius z
Dražova(zomrel 1639), kazateľ u sv. Haštala a Kríža v Prahe, r. 1621
vypovedaný zo zeme, vydal mnoho spisov teologického obsahu, najprv v Prahe, potom vo
vlastnej tlačiarni v Perne. — Jan CtiborKotvaz Frejfeldu, žil za
Matiáša a Fedinanda II., kanonik metropolitného chrámu v Prahe, nazývaný pre svoju
vynikajúcu kazateľskú výrečnosť českým Ciceronom. — JindřichPíšekzvanýScribonius, administrátor pražského arcibiskupstva, písal
veľa pre katolíkov, medziiným i český katechizmus. — MichalKonstantinovicz Ostrovice a AlexanderOujezdecký:Kronika Turecká, Litomyšl 1565.
—Burian z KornicpreložilKroniku světaod
Jana Kariona, 1541, 2. vydanie vydal Veleslavín, Praha 1584, 1602, 4. — BlažejBorovskýz Hradca Králové, farár v Holohlavoch:Výklad
na Epištoly,[79]1617, 4, rozličné kázne, 1603 — 1616. — MikulášKrupěhorský:O dni soudném, Praha 1612, 8,O jménu božím, 1590, 8,O večeři Páně,
1593, 8. — MartinPhiladelphus Zámrský(zomrel 1592), predstavený
bratskej obce v Opave, zanechal:Postilla evangelická, 1592, 2 zv.,
fólio, Drážďany 1602, fólio,Písně duchovní[Písně na evangelia],
Praha 1607, 8. — JakubAkanthido-Mitis, farár v Dřínove:Outočiště pobožných, 1613, Katechismus, Praha 1613, Kázaní,
1614, 8 atď. — KašparArtopoeus Pardubský, dekan v Slanom:Srovnání Eliáše a Hussa, Praha 1620,Snížení a
povýšení Krista Pána, Praha 1610, 4. — BenjamínPetřek z
Polkovic, pisár zemskej komory, preložilRegistřík
historický[80]od Abrahama Buchholzera, 1596, fólio, aHistorie Krista
Pánaod Mathesia, 1596, 2 zv., fólio. — DavidCrinitus Nepomucký
z Hlavačova, mestský pisár v Rakovníku, latinský a český básnik:Rytmy české a latinské na evangelia, Praha 1577, 1598, 2 zv.,
12,Žalmy, Praha 1590, 12,Pietatis puerilis
initia, po latinsky a po česky[81]atď. — SikmundCrinitus Stříbrský, farár v Semilách:Rozjímání žalmů, 1594, 12,Rada, 1597,
1616, 8,Křesťanské dílo denní, 1613,O
manželstvíatď. — Jan VáclavCicada (Codeda), farár v
Prahe:Cesta k životu věčnému, Praha 1607, 4, kázne atď. — JakubJakobides Stříbrský, kazateľ u sv. Martina v Prahe, r. 1621
vypovedaný z krajiny:Budič otce čeledního, Praha 1600, 8. — KarelDaniel z Karlsperka:Písně duchovní, Praha
1614, 12,Žalmové, 1618, fólio. — SixtPalmaModličanský napísal asi 20 kníh o náboženských veciach. — ŠimonClattovenus
(Klatovský)preložil od Roberta Para:Kronika
papežův, 1565, 4. — JanVodička Ledecký, farár v
Lovosiciach:Písně na evangelia a epištoly,[82]Praha, 1609, 2 zv., 4 (s melódiami);O večeři, umučení a vskříšení
Krista Pána, Praha 1607. — ZdeněkOtto, rytier zLosu:Antikristův soud, 1601, fólio. —
TobiášMouřenínLitomyšlský:Věk člověka,
duchovní hra, Praha 1604, 8, Wittenberg 1736, 8,Zrcadlo dvou
boháčův, Olomouc 1694, 8,Výklad na evangelium Svatého
Jana, 1595, 1605 atď. — DanielStodolius z Požovapísal duchovné drámy: [Tragoedia]o podvrácení Sodomy[a Gomorrhy]
a [O]obětování Isáka,[83]Praha 1586, 8. — JanTadeáš Mezřícký, dekan v Jičíne:Vysvětlení o stavu manželském, Praha 1605, 8, kázne atď. —
ProkopPaeoniuszo Světnova (zomrel 1613), rektor v Havlíčkovom
Brode, potom profesor fyziky a politiky v Prahe, napísal okrem mnohých básní:Lékařství v čas rány morové, 1613 [1614]. — VáclavRameš, mestský pisár v Klatovoch:Historické vypsání o
Sigmundovi Císaři, 1589, 8. — Václav ŠtěpánTeplický,
arcidekan v Kutnej Hore:Rod. Krista Pána, Praha 1607, 8,Pořádek Písem Svatých, Hradec Králové, 1620, 8,O
povětří, Praha 1605, 8,Rozmlouvání o horách, 8,Výklad na proroky, Praha 1606 a n. — JanRakovnický, pražský mešťan, napísal dejiny Čiech,[84]1575 — 1587, rukopis. —Přibislav z Radonínanapísal
kroniku Čiech, rukopis zo XVII. stor. — VáclavBřezanna začiatku
XVII. stor. zostavil genealógiu mnohých českých rodín, rukopis. — OldřichPrefat z Vlkanovaopísal svoju cestu do Palestíny:Cesta z Prahy[do Benátek a odtud potom po moři až]do
Palestiny, Praha 1563, fólio, 1786, 8. — JanMirotickýpreložil z latinčiny [Jana Aubana]Obyčeje,
právaatď.[85]všech národův, Olomouc 1579, fólio. — VáclavLebeda z
Bedršdorfunapísal:Poznamenání měst, zámků a děd. Království
Českého,[86]Praha 1610, 8, 8. vydanie r. 1778. -Oldřich z
Prostibořea Lochovic, český rytier a zemský vicepisár za Ferdinanda I.,
napísal:Práva a zřízení zemská, Praha 1550, fólio, 6. vydanie v
Brne 1701. —Wolf z Vřesovic, kráľovský radca, najvyšší zemský
pisár a prezident zemskej komory:Práva a zřízení zemská, Praha
1564, fólio, 1594. — Majster PavelKristian z Koldína, kancelár
pražského Starého mesta:Práva městská, Praha 1579, 12, 5. vydanie
r. 1700. — JanPetříkz Benešova preložil niekoľko pedagogických
spisov Erasmových:Rozmlouvání dítek, Praha 1534, 8,O
mravích dítek, Praha 1537, 8. — HynekKrabice z
Weitmilenapísal: O rodu PP. z Weitmile a Krabic, rukopis, on alebo niekto
iný z jeho poverenia preložil do češtiny jednu dietetiku,[87]Praha 1536, fólio. — MichalPěčka Smržickýnapísal
veselý román:Akcí a rozepře mezi filosofem, v lékařství doctorem a oratorem
aneb procuratorem, Praha 1609, 8. — Mikulᚊúd ze
Semanina, slávny astronóm, vydal r. 1520 — 1557 efemeridy a prognostiky. —
CyprianLvovický z Lvovicpísal tiež prognostiky. — SimeonPodolskýnapísal r. 1617: [Knižka]O měrách
zemských, Praha 1683, 4. — BavorRodovský z Hustiřan,
starší (zomrel okolo r. 1572) a B. R. z H. mladší sú autormi viacerých astronomických
diel; mladší preložil dejiny Alexandra a viacero z Plutarcha z gréčtiny, Aristotelove
knihy o ľudských cnostiach z chorvátčiny, rukopis 1574, zanechal tiežŘeči
starých filosofóv, taktiež rukopis. — Jiří MikulášBrněnský(Praha 1567) a JiříGörl z
Görlšteina(Praha 1577) vydali české učebnice aritmetiky atď.Oblasť náboženstva, morálky a teológie literárne spracúvali, okrem mnohých iných,
spisovatelia, ktorých mená a spisy z väčšej časti nájdeme zaznamenané vIndexe
librorum bohemicorum prohibitorum: VavřinecAndreä,
JanOupický, BenešBavorinský, TomášBavorovský, Jan a VáclavBenešovský,
BohuslavBepta, JanBoleslavský, KlimentBosák, MatějBrodský, JanBurda, JanBydžovský, JanCadaverosus Kouřímský, SixtCandidus
Kutnohorský, Jan a MartinCarchesius, VáclavCarion, JanCaupilius Tejnecký, JiříChobotides, JanChodolius, TobiášCichoreus, AdamClemens Plzenský, VáclavClemens Žatecký, MatějCultrarius, MikulášČíšek, Jiří JakubDačický, JeremiášDenhart, VáclavFabricius, FrantišekFrlink, JanFlaxius, JakubHalecius, PavelLucinus Heliconiades, JanHerink Nymburský, JanHertvicius, JanHerytes, MatějHolecký, ŠtěpánHolomoučanský, Krištof JanHranický, VáclavHussonius, EliášJakobi Chrudimský, MatějJanda Čechtický, Tomáš zJavořic, TomášJavorovský, BartolomějJavorský, MartinPristach Kavka, Martin a BohuslavKlatovský, Albert JiříKlusák, VáclavKnobelius Časlavský, PavelKorka, AndřejKracovský, JanKrtský, JakubKunvaldský, JanLaetus, JanSixt
z Lerchenfeldu, JanLocika Domažlický, DanielLoebryn, CiviliusLomnický, MichalLongolius, MelicharLužský, PavelLykaon Kostelecký, JiříMalýzvanýSvoboda, VáclavMartinides Turnovský,
Viktor AdamMartinský, JanJakuba JanMatheolus Sedlčanský, Václav a Pavel a Jan JiříMathiades, MartinMichalec, MatějMilinský, Jan a BartolomějNetolický, PavelNonnius Heřmanoměstecký, JanPacheus
Budinský, MatoušPacuda Dokromilický, JeronymPalingenius Horský, MatoušPhilomathes,
MatějPlzenský, MatějPoličanský, AndřejPolický, JanRáček z Choteřina, VáclavRakovnický, JanRegius Zelkovský, JiříRybák Strakonický, JiříSequenides
Chotěborský, PavelSlovacius, Jan a JakubSoběslavský, VáclavMathiae Solnický, JiříStephanides Chrudimský, JakubStephanides
Pribislavský, JanStephanides Veselský, ŠimonStephanides Husinský, AdamJindřich ze
Strachovic, MikulášStipacius Strakovský, Matěj a
JeronýmStříbrský, JanSudlicius, JiříTaciturnus Hájský, VáclavTextorius
Dvorský, Václav ŠtěpánThermen, Jan CyrilTřebický, DanielTošan, MartinTribalius Holický, SikmundTribucelius,
TrojanHeřmanoměstecký, VáclavTurnovský,
IsaiášCamillus Vodnanský, JanValeš, HavelBartoloměj z Varvažova, Kristin zVlčetína,
JakubVolinský, JanZahumenský, TobiášZávorka Lipenský, HavelŽelezný, ďalejLstiborský, David HavelŽlutickýa viacero
iných.§ 42. Prvý úsek tretieho obdobia. Od bitky na Bielej hore až po cisára Jozefa II.
Roky 1620 — 1780Bitkou na Bielej hore sa zakončilo slávne obdobie Čiech. — Matiáš dal korunovať
svojho synovca, arcivojvodu Ferdinanda Rakúskeho na ríšskom sneme r. 1617 za českého
kráľa. Ferdinandov známy odpor proti protestantom posilnil katolíkov pre nové výpady
proti nim. Už za Matiášovho života vyšlo mnoho nariadení, ktoré naháňali veľa strachu
nekatolíckym Čechom. Nekatolícki Česi obvinili cenzúru, r. 1617 sprísnenú a ponechanú na
vôľu kancelárii, z jednostrannosti a cítili sa ukrátení v právach, ktoré List majestátu
priznával konzistóriu a defenzorom. Keď konečne opát z Broumova zakázal svojim
protestantským poddaným pokračovať v stavbe kostola, pražský arcibiskup dal zrúcať chrám
v Hrobe a protestantské stavy sa márne sťažovali u kráľa Matiáša: tu prepukli vášne, r.
1618, v otvorený boj. Vo vojne nekatolíckych Čechov proti zemskému vládcovi mali
nekatolícki Česi osudné šťastie, že na začiatku zvíťazili. Preto nechceli, keď Matiáš
uprostred týchto nepokojov zomrel, uznať arcivojvodu Ferdinanda za jeho nástupcu a
zvolili si za kráľa Fridricha V., kurfirsta falckého. Avšak porážka pri Prahe r. 1620
rozhodla neodvolateľne o ich osude. Štyridsaťosem predákov vzbury bolo sťatých, 27
verejne popravených, protestantský majetok v hodnote 53 miliónov dukátov skonfiškovaný.
Protestanti museli prestať vykonávať náboženské úkony v Čechách a na Morave a národ bol
späť privádzaný k rímskemu kultu. Kazatelia a učitelia boli vyhnaní zo zeme; 30 000
rodín sa s nimi vysťahovalo, medzi nimi 185 starých barónskych a rytierskych.
Brandenbursko a Sasko, ale i Švajčiarsko, Holandsko a Sedmohradsko obohatili sa o výkvet
českých učencov, umelcov, veľmi šikovných a usilovných remeselníkov a roľníkov.[88]Ferdinand zrušil List majestátu a povýšil duchovný stav opäť na prvý medzi
stavmi. Jezuiti, vyhnaní r. 1619, vrátili sa r. 1620 triumfálne do Prahy a prevzali
univerzitu. Ferdinand III. (1637 — 1658) sa usiloval vyliečiť rany zeme a získať si
lásku Čechov. Vzal jezuitom univerzitu, ktorá sa odvtedy nazývala Karlo-Ferdinandovou, a
založil niekoľko gymnázií. Avšak až za jeho nástupcu Leopolda I. (1657 — 1705) mohla sa
spustošená krajina znateľne zotaviť. No hneď na to vojna v rokoch 1740 — 1763 opäť
citeľne narušila tento vytúžený pokoj.Po roku 1620 zmenila sa situácia českej literatúry; kvitnúce pole pestovania jazyka
zmenilo sa naraz na rumovisko. Všetky české knihy, vydané v rokoch 1414 — 1630 [1620],
začali upodozrievať z kacírstva, ich čitateľov a autorov vyháňať a v prázdnej dobe 30
ročnej vojny sa nepísali nijaké nové knihy. Niektorí prepiati horlivci medzi jezuitmi
ničili v plameňoch tisícky diel predchádzajúcich storočí. To je príčinou, že ich dnes
poznáme leda ak po mene.[89]Na ďalšie pestovanie jazyka v tomto smutnom období nemožno ani len myslieť;
len v gramatikách a slovníkoch (Drachovský, Rosa, Vusín) a v niekoľko málo historických
knihách (Pešina, Beckovský, Kořínek) pestoval sa ďalej uhladenejší spisovný jazyk, tento
prácne získaný plod dvoch storočí, tak ako v časoch pokoja.Nemčinu nanovo zaviedli vo všetkých verejných, občianskych a súdnych rokovaniach,
češtinu odstavili, okresy, prázdne po odchode nekatolíkov, zaľudňovali nemeckí
prisťahovalci. Domáca reč poklesla na reč sedliakov a aj ako takú sotva že ju trpeli. To
všetko spôsobilo, že už v rokoch 1729 — 1749 Česi takmer prestali rozprávať po česky a
osoby, ktoré si robili nárok na vzdelanie a honor, hanbili sa za svoj český pôvod a
starostlivo ho tajili a zastierali;[90]takých úbohých fičúrov, žiaľbohu, je ešte i dnes hojne nielen v Čechách, ale
i na Morave a na Slovensku atď. — Vyhnaní protestanti, žijúci mimo krajiny, vydávali z
času na čas niekoľko kníh náboženského a teologického obsahu v lepšom korektnejšom
jazyku a posielali ich do Čiech; jezuiti a kapucíni neodpustili si proti nim písať
polemiky, bohaté síce na zväzky, ale v barbarskej tláchanine. V prvej polovici XVIII.
stor. nevyšlo v českej reči takmer nič, iba enormné folianty a kvartanty kázní. Vedy a
vkus v Čechách až barbarsky poklesli.[91]Z mála spisovateľov tohto storočia uvedieme: ŠimonKapihorskýnapísal dejiny sedlckého kláštora, Praha 1630, fólio. — JiříKonstanc(zomrel 1673), jezuita, pracoval na preklade biblie,
napísal mluvnicuLima linguae bohemicae,[92]vlastne len pre Čechov, v latinskom a českom jazyku, Praha 1667, 8 atď. —
MatějŠteyerz Prahy (nar. 1630, zomrel 1692), jezuita, pracoval po
smrti Jiřího Konstanca na katolíckej biblii (z čoho vyšiel r. 1677 Nový zákon), zložil
použiteľný návod k českému pravopisu [Orthographia aneb]Výborně dobrý způsob po česku psáti, Praha 1668, 12, 1730, 1781
a častejšie. — JiříPlachý(zomrel 1659) vyznačoval sa skvelou
kazateľskou výrečnosťou. — PavelStranský(zomrel 1657),
protestantský Čech, najprv senátor a notár v Litoměřiciach, r. 1626 vypovedaný z
krajiny, naposledy profesor v Toruni, napísal vkusné dejiny Čiech, v čase a vo forme elzevírskych[93]republík:De republica Bojema, Leijden 1643, preložil,
opravil a doplnil Jan Cornova, Praha 1792 — 1803, 7 zv., 8. — Bohuslav AloisBalbínz Hradca Králové (nar. 1621, zomrel 1688), jezuita,
profesor rétoriky a prefekt škôl a kongregácií sv. Panny, napísal pre české politické a
literárne dejiny viac veľmi dôležitých diel:Epitome rerum
bohemicarum, Praha 1677, 2 zv., fólio,Miscellanea historica
regni Bohemiae, Praha 1680 [1679][94]až 1688, 2 zv., fólio,Bohemia docta, opus posthae
edidit [dielo vydal] Rafael Ungar, Praha 1777 — 1780, 3 zv., 8,Dissertatio
apologetica pro lingua slavonica, praecipue bohemica, vydal František
Martin Pelcel, Praha 1775, 8; toto dielo vzbudilo veľkú pozornosť. — JanBarner(zomrel 1708) preložil veľa o poľnohospodárstve z
nemčiny, 1706. — FelixKadlinský(zomrel 1675) vydal viacero kníh,
väčšinou písaných vo veršoch, z ktorých je najznámejší„Zdoroslavíček“.[95]— Tomáš JanPešina z Čechorodu, z Počátkov (1629,
zomrel 1680), študoval v Jindřichovom Hradci a v Prahe, vstúpil do duchovného stavu, r.
1670 dómsky dekan v Prahe, naposledy r. 1675 chrudimský biskup, venoval sa výhradne
štúdiu dejín, aby mohol napísať dôkladné geograficko-historické dielo o Morave, k čomu
vydal predchodcu po česky: [Prodromus Moravographiae, t. j.]Předchůdce Moravopisu, Litomyšl 1663, 8; medzi jeho latinskými
dielami je najdôležitejšíMars Moravicus, Praha 1677, fólio. — JanKořínekvydalStaré paměti Kutnohorské,
1675, 8, veľmi cenné dielo pre banícku terminológiu. — JanDrachovský(zomrel 1644), jezuita, zložil stručnú mluvnicu
českej reči, vydal ju Steyer:Grammatica bohemica, Olomouc 1660,
12. — Václav JanRosa(zomrel 1689), apelačný radca v Prahe,
napísal českú gramatikuČechořečnost, Praha 1672, preložil
Vergiliove eklogy v hexametroch, zanechal český slovník v rukopise a iné. — Jan FlorianHammerschmidt(zomrel 1737), kanonik na Vyšehrade a v Boleslavi,
vynikajúci historik svojich čias, písal dejiny jednotlivých miest, kostolov a kláštorov.
— Jan FrantišekBeckovský(zomrel 1725), krížovník rádu červenej
hviezdy a administrátor nemocnice sv. Anežky v pražskom Novom Meste, vydal 8 kníh, medzi
nimi je najdôležitejšiaPoselkyně starých příběhů českých(siaha po
r. 1526), Praha 1700. — JiříLibertínvyznamenal sa ako kazateľ. —
VáclavKleychvydal viacero vlastných i cudzích náboženských kníh
pre protestantov, v Žitave. — BonaventuraPitterz Třebechovíc
(nar. 1708, zomrel 1764), opát benediktínskeho kláštora v Rajhrade na Morave, usilovný
bádateľ dejín, pracoval na dieleCorpus scriptorum bohemicorum,
rukopis. — AntonínKoniáš(zomrel 1760), jezuita a misionár,
preslávil svoje meno potomstvu nie ako český priateľ literatúry, ale ako najpovestnejší
ničiteľ kníh, aký kedy žil (jeho životopisec podáva zprávu, že sa sám vystatoval, že
vlastnoručne zničil vyše 60 000 zväzkov českých kníh) a ako autor Indexu librorum
prohibitorum (ktorý vyšiel po prvý raz r. 1729, opäť 1749, 8, v Hradci Králové, česká časť[96]samostatne v Prahe 1767). — Václav JosefVeselý,
prísažný zemský mlynár a geometer v Starom meste pražskom, napísalPočátek
mathematického umění(praktická geometria),[97]Praha 1734, 8, vo veľmi pokazenom nečistom jazyku. — ChrysostomTáborskýzo Sokolnice (nar. 1696, zomrel 1748), premonštrát v
Hradišti na Morave, farár v Kněhniciach, bol známy ako výrečný kazateľ. — Jan TheofilElsnerz Węgrowa v Podlasí (nar. 1717, zomrel 1782), kazateľ
českej reformovanej obce v Berlíne, obstaral tam tlač niekoľkých vlastných i cudzích
diel v českej reči:Mléko pravdy boží, 1748, 12,Konfesí
česká(bratské vierovyznanie z r. 1535), 1748, 8,Katechismus, 1748, 8,Nový Zákon, 1753, 8,Kancionál bratrský, 1754, 12,Comenii Prax.
pietatis, 1754, 12 atď. — JanGrohz Valdíc (nar.
1730, zomrel 1786), jezuita, napísal:Veliký život Pána Ježíše
Krista, Praha 1779, 4 (1056 strán),Modlitby a písně,
Praha 1780, 12.Ostatných, aj tak nevýznačných spisovateľov tohto obdobia musíme pre stručnosť
vynechať.§ 43. Druhý úsek. Od cisára Jozefa II. až po naše časy. Rok 1782 a
nasledujúcePo dlhom bezvedomí prebudil sa potlačený, ale nevyhasnutý český národný duch a s ním
láska k materinskej reči a nadšenie pre jej pestovanie. Vznešený hlas generála poľného
maršála Františka grófa Kinského, ktorý vydal r. 1774 dielo o potrebe a prednostiach
znalosti českej reči, a [spis o obrane českej reči] jezuitu Balbína, ktorý vydal r. 1775
Pelcl, účinkovali ako elektrická iskra na lepšiu časť národa a stali sa vo svojich
následkoch až neuveriteľne dôležitými. Roku 1775 začala vláda brať ohľad na domáci
jazyk, keďže asi nahliadla, že nemôže vziať prirodzené právo jazyku, ktorým hovorí
takmer 6 miliónov jej najvernejších a najusilovnejších poddaných (v Čechách, na Morave a
na Slovensku), ak sa len nechcela ukázať násilnou a nespravodlivou; na Theresiane vo
Viedni, na Inžinierskej akadémii vo Viedenskom Novom Meste a na viedenskej univerzite
ustanovili učiteľov českého jazyka a kráľovská pražská normálna škola vydala množstvo
školských kníh i učebníc. Mierne, obozretné a rozhodné panovanie Jozefa II. urobilo z
Čiech, dosiaľ tak mnohostranne a tvrdo skúšaných, opäť domovinu priemyslu i blahobytu a
sídlo múz. Úľava ľudu na daniach, podpora roľníctva, oživenie umeleckých remesiel,
podporovanie ľudového vzdelania založením niekoľkých tisícok škôl, zvýšenie počtu
dedinských farárov a zrušenie kláštorov (1781), odstránenie Ferdinandovho náboženského
ediktu a povolanie nekatolíkov (1781), zavedenie umiernenej, rozumnej cenzúry (1782) a
iné múdre ustanovenia tohto veľkého monarchu účinkovali oživujúco na národnú silu v
Čechách a privolali — aspoň nepriamo — novú epochu českej národnej literatúry. Lebo pri
slobodnom rozvoji vied a stále sa šíriacom duchovnom styku bolo nemožné, aby sa domáci
jazyk nestal predmetom štúdia vlasteneckých učencov. Veľký počet vynikajúcich
spisovateľov objavil sa skoro súčasne na zdivočenom úhore jednak s vlastnými dielami,
jednak s prekladmi. Aj pozostatky starej literatúry sa usilovne vyhľadávali a vydávali.
33 ročné panovanie nášho najmilostivejšieho otca zeme a slávne panujúceho cisára
Františka I. rozšírilo aj nad Čechmi požehnanie mieru, víťazne získaného po mnohých
krvavých bojoch, a svetlo pokrokovej kultúry. Českému jazyku i literatúre zažiarila nová
šťastná hviezda, predzvesť lepšej budúcnosti. V tomto období zriadila sa r. 1793 na
pražskej univerzite Katedra českého jazyka a literatúry, r. 1803 v Bratislave Ústav
československej literatúry, česká múza v r. 1786 — 1806 a po krátkom vyhostení r. 1812
zavedená na Stavovské divadlo v Prahe, opakovanými vládnymi dekrétmi (23. augusta 1816,
20. decembra 1816) sa nariadilo prednášať český jazyk a literatúru na všetkých vyšších
zemských školách a znalosť češtiny sa stala podmienkou pre uchádzačov o verejné miesta v
krajine (13. februára 1818), tiež pomocou politických a literárnych časopisov sa
uľahčila výmena myšlienok, všeobecne užitočných vedomostí, a konečne r. 1818 bolo
založené České národné múzeum v Prahe. U vznešených vlastencov sa prebudila, spolu s
najvrúcnejšou láskou k otčine, veľmi živá, činná snaha o udržanie čistoty, znovuoživenie
a formovanie domáceho jazyka i literatúry. Napredovanie k takému veľkému a vznešenému
cieľu je už všade zjavné. Vedecká próza v tomto období rozšírila so o vedeckú a
technickú terminológiu, pričom sa bral ohľad na jazyk starších vlasteneckých
spisovateľov a príbuzných nárečí; poézia, ktorá zanedbávaním štúdia gréckych i rímskych
klasikov a mylne postavenou prozódiou[98]klesla takmer až k sprostote, od r. 1813 prežíva, ako sa zdá, novú epochu;
kazateľská výrečnosť sa taktiež zošľachtila a pomkla sa bližšie k svojmu vznešenému
určeniu. Česká filológia, hlavne gramatika a lexika, teší sa mimoriadnej, bedlivej a
šťastnej starostlivosti.Bude úlohou budúcnosti posúdiť diela stále početnejších a plodnejších spisovateľov
tohto obdobia; účel tejto knihy však vyžaduje, aby sme z nich spomenuli aspoň niektorých
najvynikajúcejších. Václav MatějKramériusz Klatov (nar. 1753,
zomrel 1808), pražský mešťan, získal si — ani nie tak preto, že by u neho prevládali
duševné dary alebo nejaká vynikajúca učenosť, ale oveľa viac pre svoje vlastenecké
zmýšľanie, múdru, na praktické a reálne veci zameranú literárnu príčinlivosť a
bezpríkladnú, neúnavnú činnosť — najväčšie zásluhy o znovuoživenie českej literatúry
posledného obdobia, bol Veleslavínom novšej doby; máme od neho, okrem Českých novín,
ktoré vydával 23 rokov (1785 až 1808) a okrem tolerančného kalendára, ktorý vydával
celých 10 rokov (1788 — 1798), viac ako 50 menších a väčších, vlastných i cudzích
zachovaných spisov pod jeho menom a s jeho opravami, ktoré sa všetky vyznačujú jasným,
plynulým a korektným štýlom:Patentní ruční knížka, Praha 1783, 2
zv., 8,Kniha Josefova, 1784 a častejšie,Postila, 1785,Zpěvové, 1788,Laudonův život, 1789,Letopisové Trojanští,
1790, 1812,Ezopovy básně, 1791,Zrcadlo
příkladů, 1794,Arabské pohádky, 1795,Zrcadlo pošetilosti, 1795,Jana Mandiwilly
cesta, 1796, 1812,Večerní shromáždění Dobrovické
obce, 1801,Dobrá rada v potřebě, 1803,Vypsání Mongolského císařství, 1803,Vypsání
Ameriky, 1803,České Amazonky, 1803,Vypsání Egypta, 1804, 1816, 4,Přítel lidu,
1804,Cesta do Arabie, 1804,Zrcadlo
šlechetnosti, 1806, 1817,Život Cýra(výťah z
Xenofontovej Cyropaedie od Ginteroda), 1807,Rozličné příhody,
1808,Mladší Robinson, 1808, viacero veselohier a činohier atď. —
František FaustinProcházkaz Novej Paky (nar. 1749, zomrel 1809),
kňaz paulínskeho rádu vo Vranove na Morave, naposledy (od r. 1807) cisársko-kráľovský
bibliotekár a riaditeľ všetkých gymnázií v Čechách, vo svojej dobe mal silný a
blahodarný vplyv na oživenie českej literatúry. Máme od neho:De secularibus
liberatium artium in Bohemia et Moravia fatis commentarius, Praha 1782, 8,Miscellen der böhmischen und mährischen Literatur, Praha 1784 —
1785, 3 zv., 8,Knížka Sv. Augustina: Samotné rozmlouvání, Praha
1786,Téhož rukovět, Praha 1786,Erasma Rotterdamského
kniha, Praha 1786,Epištoly Sv. Ignatia, Praha 1786,Sv. Augustina Zrcadlo hříšného člověka a o marnosti zdejšího
života, Praha 1786, 8,Výtah z regimentu zdraví od Henricha
Ranzovia, Praha 1786, 8,Příkladné řeči z knih hlubokých
mudrců, Praha 1786,Výtah z kroniky Moskevské, Praha
1786, 8,Kronika Boleslavská, Praha 1786, 8,Kronika
česká Přibíka Pulkavy, 1786 a iné. Jeho hlavné dielo je nový preklad
biblie pre katolíkov z Vulgáty s komentárom:Biblí česká, Praha
1804, 2 zv., 8,Nový zákonuž predtým vydaný r. 1786, 8. —
Alexander VincentPařízekz Prahy (nar. 1748, zomrel 1823),
riaditeľ hlavnej a vzornej školy, infulovaný čestný kanonik a konzistoriálny radca v
Litoměřiciach, biskupský notár, člen Hornolužickej učenej spoločnosti v Zhorelci atď.,
jeden z najusilovnejších a najúctyhodnejších českých školských pracovníkov, okrem
viacerých nemeckých diel vydal tieto české:Náboženství
nedospělých, Praha 1780,Výklad na Evangelia, Praha 1788
až 1789, 3 zv.,Willaumova ruční kniha pro učitele, 1791,O pravém spůsobu cvičení mládeže ve školách českých, 1797,
HerrmannovoVzývaní Boha, 1811,Pravidla české
dobropísebnosti, 1812, biblické zobrazenie súčasných udalostí, po nemecky
a po česky, 1814, 8. — FortunátDurichz Turnova (nar. 1735, zomrel
1802), kňaz paulínskeho rádu, pracoval spoločne s Procházkom na novom vydaní katolíckej
biblie od r. 1777 do 1780, vydal:Bibliotheca slavica, Budín 1795,
8, 1. zväzok (ostatné zväzky ostali v rukopise), a už predtým:Dissertatio de
slavobohemica Sacri Codicis versione, Praha 1777, 8, a viacero iných. —
JosefDobrovskýz Ďarmot neďaleko Rábu v Uhorsku, kde sa usadili
jeho rodičia pochádzajúci z Čiech (nar. 1753), abbé, bývalý rektor cis.-kráľ.
generálneho seminára v Hradisku na Morave, člen Českej učenej spoločnosti v Prahe,
Kráľovskej spoločnosti priateľov vied vo Varšave, univerzity v Charkove, Kráľovskej
akadémie v Berlíne, Slovenskej spoločnosti v Uhorsku atď., pre svoje nesmrteľné zásluhy
o celoslovanský jazyk poctený titulom patriarchu slovanskej literatúry; z jeho spisov,
epochálnych v slovanskej filológii, dejinách i kritike, uvádzame:Scriptores
rerum bohemicarum(s Pelclom), Praha 1784, 2 zv., 8,Böhmische
und mährische Literatur, Praha 1779 — 1784, 3 zv., 8,Litterarisches Magazin von Böhmen und Mähren, Praha 1786 — 1787,
3 zošity, 8,Literarische Nachrichten von einer Reise nach Schweden und
Russland, Praha 1796, 8,Geschichte der böhmischen Sprache und
Literatur, Praha 1792, 8, nové vydanie 1818, 8 (toto vydanie siaha len po
r. 1526),Slavin, Praha 1808, 8,Slovanka,
Praha 1814 — 1815, 2 zv.,Lehrgebäude der böhmischen Sprache, Praha
1809, 1819, 8, po česky od Hanku 1822, 8,Etymologicon, Praha 1813,
8,Deutsch-böhmisches Wörterbuch, Praha 1802 — 1821, 2 zv., 4 (aj s
inými spolupracovníkmi),Institutiones linguae slavicae, Viedeň
1822, 8,Kyrill und MethodPraha 1823, 8; ďalej veľký počet
čiastočne jednotlivo, čiastočne v rozličných pamätných spisoch a časopisoch vydaných,
pre českoslovanské dejiny a jazykovedu mimoriadne dôležitých rozpráv, predhovorov, zpráv
a recenzií, ktorých celkový súbor by bol vítaný; po česky vydalZbírku českých
přísloví, Praha 1804, 8,Radu zvířat, Praha 1814, 8 a
viacero iných. — FrantišekPelcelz Rychnova nad Kněžnou (nar.
1734, zomrel 1801), profesor českej literatúry v Prahe a člen niekoľkých učených
spoločností, písal síce väčšinou po nemecky, no niektoré diela predsa i po česky:Geschichte von Böhmen, Praha 1774, 1779, 1782, 1817, 2 zv., 8,Abbildungen böhmischer und mährischer Gelehrten und Künstler, 3.
a 4. diel (prvé dva vydali Voigt a Born) v Prahe 1777 — 1778, 8,Grundsätze
der böhmischen Grammatik, 1795, 1798, 8,Nová kronika
česká, Praha 1791 — 1796, 3 zv., 8 (siaha po rok 1378, 4. zväzok po r.
1429 ostal v rukopise),Příhody Václava Vratislava, Praha 1777, 8,
básne atď. — AntonínPuchmajerz Týna nad Vltavou (nar. 1769,
zomrel 1821), farár v Radnici, vydal zbierku vlastných i cudzích básní:Nové
básně, Praha 1795 — 1814, 5 zv., 8, preložil MontesquieuovChrám
Gnídsky,[99]Praha 1804, 8, rozpravu grófa ŠternberkaO bylinářství v
Čechách, Praha 1819, 8, je autoromPravopisu
rusko-českého, Praha 1805, 8,Lehrgebäude der russischen
Sprache, Praha 1820, 8,Rymovník, vydal Vojtěch
Sedláček, Praha 1824, 8 atď. — Bohumír JanDlabač(nar. 1758,
zomrel 1820), kanonik premonštrátskeho rádu, prvý bibliotekár v strahovskom kláštore,
člen a bývalý riaditeľ Kráľovskej českej spoločnosti náuk, zložil rôzne kostolné piesne,
preložil BaconovoOpísanie nového sveta, GessnerovuPotopu sveta, 1801 a vydal opis Čiech:Vypsání českého
království, Praha 1818, 8 a viacero iných. — JanNejedlýzo Žebráka (nar. 1776), cisársko-kráľovský radca, doktor
práv a profesor českej literatúry na univerzite v Prahe; máme od neho:Iliady
zpěv I, Praha 1802, 4,Smrt Abelova(z Gessnera),
Praha 1804, 12,Dafnis(z Gessnera), Praha 1806, 12,Numa
Pompilius(z Floriana), Praha 1808, 12,Hlasatel
český, časopis, 1806 — 1810, 12 zošitov,Yungovo
kvílení, Praha 1820, 8,Böhmische Grammatik, Praha
1805, 1809, 1821, 8, niekoľko rozpráv, básní atď. — JosefJungmannz Hudlíc, profesor na Akademickom gymnáziu v Starom Meste v Prahe, preložil
ChateaubriandovuAtalu, Praha 1805, 12, MiltonovStratený
raj, Praha 1811, 2 zv., 12, vydal českú chrestomatiu:Slovesnost, Praha 1820, 8,Dejiny českej
literatúry, Praha 1825, 8, viacero jednotlivých článkov, rozpráv a básní v
Hlasatelovi, Puchmajerovej zbierke, v Hromádkovom časopise, Dobroslavovi, Kroku atď.,
zamýšľa vydať nový úplný český slovník. — FrantišekTomsa, správca
cisársko-kráľovskej normálnej kníhtlačiarne v Prahe, vydal tlačouBöhmische
Sprachlehre, Praha 1782, 8,Malý česko-německý
slovník, Praha 1789, 8,Česko-německo-latinský
slovník, Praha 1791, 8,Ueber die čechischen
Zeitwörter, Praha 1804,Ueber die Veränderungen der čechischen
Sprache, Praha 1805, 8,Grössere čechische
Orthographie, Praha 1812, 8,Dobře míněné volání na
sedláky, Praha 1785,Měsíčný spis, Praha 1787,Pomoc v potřebě, Praha 1791.Tobolka zlatá,
Praha 1791,Katechismus zdraví, 1794,Nešťastné příhody k
výstraze mládeže, 1794,Knížka mravná pro dítky,
Praha 1810, 8 atď. — JosefRautenkranzz Hradca Králové (nar. 1776,
zomrel 1818), farár v Sedlci, vydal 11 spisov, väčšinou náboženského obsahu, preložil
niečo z Cornelia Nepota a napísal viacero básní, ktoré vyšli v Hlasatelovi atď. — Jan
VáclavZimmermann, kňaz rádu červenej hviezdy, cisársko-kráľovský
zamestnanec knižnice v Prahe, je autor a vydavateľ týchto spisov:Příběhové
království českého za panování Ferdinanda I, Praha 1820 — 1821, 2 zv., 8,Příběhové za Maximiliana, tamtiež,Bohuslav z Lobkovic
a z Hasištejnu, Praha 1819, 8, od Jana Joviana PontanaO
statečnosti válečné, přeložil Řehoř Hrubý z Jelení, Praha 1819, 8. — Josef
LiboslavZieglerz Hradca Králové (nar. 1782), doktor teológie a
profesor v Hradci Králové, preložil FénélonovhoTelemacha, Hradec
Králové, 1814, 8, HavelkovNávod pre lesných zamestnancov, tamtiež,
vydal:Böhmische Biegungen, 2. vyd. v Prahe 1823,Modlitby1815, Milina, almanach na rok 1825, Dobroslav, časopis,
1820 — 1822, 12 zošitov, 8 a viacero iných; teraz rediguje tri časopisy: Milozor, 1823 a
nasl., Přítel mládeže a Raditel. — VáclavHankaz Hořiněvsi (nar.
1791), bibliotekár Českého národného múzea, člen niekoľkých učených spoločností, r. 1817
objavil nielen pre Čechov, ale pre všetkých Slovanov naveky pamätihodný Královédvorský
rukopis:Rukopis královodvorský, Praha 1819, 8 a okrem toho vydal
tieto spisy:Starobylá skládaní, Praha 1817 — 1823, 5 zväzkov, 12,Krátká historie slovanských národů(podľa Rühsa), Praha 1818,
12,Igor Svatoslavič, Praha 1821, 8, GessneroveIdyly, Praha 1819, 8,Písně, 2. vydanie v
Prahe, 1819, 2 zväzočky, 12, DobrovskéhoMluvnice, Praha 1822, 8,Pravopis český, 2. vydanie v Prahe 1821, 12, viacero básní a
rozpráv v rôznych časopisoch atď. — Jan SvatoplukPreslz Prahy
(nar. 1791), doktor medicíny, profesor prírodných vied a dozorca kabinetu naturálií na
univerzite v Prahe, vydal spolu s grófom Bedřichom VšemíromBerchtoldomobsiahle dôkladné dielo o botanike:Rostlinář, 1. diel všeobecný rastlinopis, Praha 1819, 4, 3. diel
špeciálny rastlinopis, Praha 1821 a n., 28 zošitov, gr. 4, pokračujú v ňom, 2. diel
rastlinopis, má uzavrieť všetky diely; okrem toho rediguje od r. 1821 encyklopedický
časopis Krok, do r. 1825 5 zošitov, 8. — VojtěchSedláčekz
Čelákoviec (nar. 1785), kňaz premonštrátskeho rádu, doktor filozofie a profesor na
filozofickom učilišti v Plzni, vydal:Paměti Plzeňské, Praha 1821,
8,Základové měříctví čili geometrie, Praha 1822, 8,Základové přírodníctví anebo fysiky a mathematiky potažené,
Praha 1825, 8, PuchmajerovhoRymovníka, Praha 1824, 8, viacero
básní, rozpráv a rečí atď. — AntonínJungmannz Hudlíc (nar. 1775),
doktor medicíny a profesor na pražskej univerzite, vydal:Navedení k
babení, Praha 1804, 8,O koních, Praha 1818, 8,Koňský lékař, Hradec Králové, 1825, 8, viacero statí v Kroku
atď. — AntonínMarekz Turnova (nar. 1785), farár v Týne, člen
Slovenskej spoločnosti v Uhorsku, je autorom viacerých básní, ktoré vyšli jednotlivo
alebo v rozličných časopisoch, napísal logiku:Logika nebo umnice,
Praha 1820, 8, preložil viac drám:Omylovéod Bolemíra Izborského[100](podľa Shakespeara), Praha 1823, 8 atď. — VojtěchNejedlýzo Žebráka, farár v Mirošove, vydal:Kázání, Praha 1806 — 1807, 4 zv., 8,Ladislav, didaktický román, Praha 1807, 8,Poslední
soud, Praha 1802, 12 (opisná báseň) a viacero iných; je autorom niekoľkých
rozpravných básní (epopeje?):Karol,[101]Vratislav,Otokarv XII spevoch, z ktorých
úryvky vyšli už tlačou. — Karel IgnácThámje autorom viacerých
jazykovedných diel:Böhmische Sprachlehre für Teutsche, Praha 1798,
6. vydanie vydal Hanka 1821, 8,Teutsch-böhmisches Nationallexikon,
Praha 1788, 1799, 1814, 2 zv., 8,Böhmisch-teutsches
Nationallexikon, Praha 1805 — 1807, 2 zv., 8 (2. zväzok revidoval Tomsa),Teutsch-böhmisches und böhmisch-teutsches Taschen-Wörterbuch,
Praha 1814 — 1818, 2 zv., 12,Böhmisch-teutsche Gespräche, Praha
1785 — 1814, 8,Obrana jazyka českého, Praha 1783, 8, preložil
viacero drám atď. — VáclavThám, pražský herec, vydal:Básně v řeči vázané, Praha 1785, 8, rôzne veselohry a činohry a
viacero iných. — VáclavStach, emeritovaný profesor teológie v
Olomouci, je autorom 11 českých, sčiastky preložených diel:Kniha mravů
křesťanských, Praha 1786, 8,Příručka učitele lidu,
1787, 2 zv., 8, RojkovaHistorie sněmu kostnického, 1785, 2 zv., 8,
GiftšicePočátkové pastorální teologie,[102]1789,Starý Veršovec, 1805,Písně
duchovní, 1791 atď. — JanRulík, pražský mešťan,
preložil a napísal viacero kníh, medzi nimi:Sláva a výbornost jazyka
českého, 1792,Cvičení dítek, 1792,Život
Ludvíka XVI., 1793,Katonova naučení, Praha 1794 —
1795, 2 zv.,Věnec pocty, 1795, 8,Kalendář
historický, Praha 1797 — 1806, 5 zv., ŠiffnerovaGallerie osob
země české,[103]Praha 1803 a n., 5 zv., 8,Učená Cechie, Praha 1807 —
1808, 3 zošity,Vypsání životů patronů,Kázání nedělní a
svátečnía viacero iných. — StanislavVydraz Hradca
Králové (nar. 1741, zomrel 1804), kanonik a profesor matematiky v Prahe, vydal:Kázání, Praha 1799, 8,Arithmetikaatď. —
DominikKinskýzo Slaného, piarista, profesor na filozofickom
učilišti v Brne, preložil Lessingove bájky, Brno 1816, 8, GressetovhoPapouška,[104]tamtiež, Horatiove ódy (v Hromádkovom časopise) atď. — František JanSvobodaz Prahy (nar. 1778), profesor Akademického gymnázia v
Prahe, predstavený školy u sv. Štěpána, je autorom viacerých básní a rozpráv, preložil
biblické deje pre deti atď. — ŠebastianHněvkovskýzo Žebráka,
radný v Žebráku, napísal komickú hrdinskú báseň:Děvínv XII
spevoch, Praha 1805, 2 zv., 12, vydal zbierku rôznych básní:Básně
drobné, Praha 1820, 8,Zlomky o českém básnictví,
Praha 1820, 8 a viacero iných. — Milota ZdiradPolákzo Zásmuk
(nar. 1788), cis.-kráľovský dôstojník, je autorom viacerých básní, medzi ktorými sa
nachádza väčšia lyricko-opisná báseň v VI spevochVznešenost
přírody, Praha 1819, 8, opis cesty do Talianska:Cesta do
Italie, Praha 1820, 8 a viacero iných. — FrantišekTurinskýz Poděbrad (nar. 1796), aktuár v Libochoviciach,
napísal originálnu trúchlohru:Angelína, Hradec Králové, 1821, 8,
viac básní atď. — FrantišekPalackýz Hodslavíc na Morave (nar.
1798), archivár grófa Šternberka, je autorom viacerých básní uverejnených v rozličných
časopisoch, českej estetiky, z ktorej vyšlo niekoľko úryvkov v Kroku, viacerých
historických rozpráv atď. — Kliment VáclavKlicperaz Chlumca (nar.
1793), profesor v Hradci Králové, napísal viac originálnych veselohier, činohier a
trúchlohier, ktorých zbierka vyšla pod názvomDivadlo Klicperovo,[105]Hradec Králové 1820 a n., 8, vydal taktiež dramatický almanach na rok 1825.
— Jan NepomukŠtěpánekz Chrudimi (nar. 1783), direktor českého
Stavovského divadla v Prahe, najplodnejší český divadelný básnik novších čias; jeho
drámy vychádzajú zozbierané pod názvomDivadlo Štěpánkovo, Praha,
až po rok 1825 10 zväzkov, 8. — MatějSychraz Ústí nad Orlicí,
farár v Imramove na Morave, vydal:Kázání, Brno 1814, 2 zv., 8,Povídatel, tamtiež 1815, 3 zv., 8,Kratochvilník, Praha 1821, 2 zv., 8,Rozmlouvání a
povídky, 1822, 12, niekoľko drám atď. — VincentZahradníkz Mladej Boleslavi (nar. 1790), biskupský sacellán[106]a konzistoriálny radca v Litoměřiciach, preložil NiemeyeroveZáklady výchovy,[107]napísal systematickú českú gramatiku, český rituál, listy o vedení
dušepastierskeho úradu a viacero iných. — LadislavČelakovskývydal:Smíšené básně, Praha 1822, 12,Slovanské národní
písně, Praha 1822 — 1825, 2 zv., 8,Novoročenka,
almanach na r. 1824,Dennice, almanach na rok 1825 (spolu s Janom
Chmelom) a viacero iných. — Šimon KarelMacháčekpreložil GoethehoIfigéniu na Tauride, Praha 1822, 8, viacero opier (Rodina
Švejcarská, Vodař, Don Juan atď.), usporiadal českú zbierku príkladovKrasořečník, Praha 1823, 8. — JanHýblvydal:Popsání zvířat, Praha 1811, 8,Historie českého
divadla, Praha 1816, 8,Staročeská země, satira,
Praha 1817, 4,Rozmanitostiaž po r. 1821 [1822], 16 zošitov,
Hylos, časopis, 1820 a n. — František AlexanderRokosnapísal
epickú báseň v hexametroch:Ivan, 5 spevov, Praha 1823, 8. —
FrantišekRajmann, dekan v Častoloviciach, je autorom viacerých
epických a opisných básní:Poslední den a soudv 3 spevoch, Praha
1816, 8,Josef Egyptský, 12 spevov, Praha 1820, 8. — FrantišekVetešníkz Jizerného Vtelna (nar. 1784), farár v Markvarticiach,
preložil MarmontelovhoBelisara, je autorom viacerých básní atď.Ako spisovateľov tohto obdobia treba ešte menovať: VavřinecAmort, učiteľ v Prahe, JanBohdanecký,
kanonik na Vyšehrade a dekan v Počátkoch, AntonínBorový, učiteľ,
AntonínČermák, farár v Heřmanovom Městci, Josef VáclavDietrich, kanonik a profesor v Prahe, Josef AlexanderDundr, FrantišekFrič, farár, JosefGavůrek, farár, JosefGalláš,
cis.-kráľovský vrchný lekár na penzii, z Hraníc (nar. 1756), HynekJostkozeSachsenthalu, VincentHafner, augustinián a profesor, IgnácHájekz Hradišťa (nar. 1770), profesor v Litoměřiciach, AloisHanke z
Hankenštejna, JanHerzog, Kašpar MelicharHrdlička, Jan Norbert NepomukHromádko,
profesor vo Viedni, JiljíChládek, premonštrátsky profesor v Prahe,
JosefChmelaz Třebíča (nar. 1793), profesor v Hradci Králové,
JosefChmelenský, JosefJaniš, dekan v
Hostivaroch, JosefKaublez Boskova (nar. 1785), profesor v
Litoměřiciach, KarelKhun, farár, Josef MirovítKrál, kaplán v Jilemniciach, Václav RodomilKramérius, JosefKrejčí, kazateľ v Prahe,
AntonínKuča, JosefLinda, redaktor novín v
Prahe, Josef MyslimírLudvík, Jan JindřichMarek, JanMatějka, JanMedlín, VáclavMelezínek, JosefMejstřík, TomášMnich, FrantišekMysliveček, FilipNeděle, doktor teológie,
profesor v Brne, FrantišekNovotný, farár v Luštěniciach, MichalSilorad Patrčka, učiteľ v Josefove, Antonín a VáclavPavlovský, KarelPayerz Budína, JiříPetrmann, kazateľ v Drážďanoch, Jan VáclavPohl, učiteľ češtiny vo Viedni (nar. 1720 zomrel 1790), Karel
BořivojPresl, MagdalenaRettigová, radná v
Ústí nad Orlicí, MichalRokos, farár v Prahe, JosefRosenthaler, farár, HynekRuth, profesor v
Prahe, Jakub JanRyba, JosefSkalický, farár,
AntonínStrnad, profesor na pražskej univerzite a člen učenej
spoločnosti, Václav AloisSvobodaz Návarova (nar. 1791), profesor
v Jindřichovom Hradci, KarelŠádek, učiteľ v Hradci Králové, ProkopŠedivý, IgnácSchiesser(nar. 1782),
úradník pražského magistrátu, Emanuel VilémŠimko, kazateľ na
Morave, František Šír z Budína (nar. 1796), Jan E.Schmidt, VojtěchŠohaj, František BohumírŠtěpničkaz
Opatova na Morave (nar. 1785), cis.-kráľovský aktuár pri colnej administrácii v Prahe,
FrantišekPaulla de Švenda, JosefTáborský,
František BohumilTomsa, redaktor novín v Prahe, František
DobromyslTrnka, ŠimonTruska, premonštrátsky
profesor na Strahove, NorbertVaněk, FrantišekVavák, sudca v Milčiciach, MartinWolf, JanZabranský, farár v Sedlci na Morave, JosefZlobický, profesor vo Viedni, AntonínZima,
kníhtlačiar v Prahe a viac iných.[108][1]Podľa p. DobrovskéhoPrední Slovania (Über den Ursprung des Namens
Čech, Praha a Viedeň 1782, 4). Toto slovo odvodzuje odčíti,četi,začínať. Kroniky
pripisujú vodcovi Čechovi na ich ceste do Čiech menoČech.[2]Biele Chorvátsko(Veľké Chorvátsko, Veľké Srbsko) — u
Konštantína Porfyrogenneta mená zatatranských krajín, z ktorých sa Chorváti a Srbi
v 7. stor. n. l. presťahovali do svojej vlasti. Šafárik (Slovanské
starožitnosti, Praha 1837, 638, 748) vraví, že Konštantín
Porfyrogennetus mieni tými názvami východnú Halič, Malopoľsko, severnú Moravu a
Čechy, Veľkopoľsko, Lužice a ostatné krajiny v severnom Nemecku, kde vtedy sídlili
Slovania.[3]Podľa niektorých, napr.Veleslavína, prišli Česi z
Chorvátska od Kupy; iní správnejšie chápu pod menom Chorvátsko staré Biele
Chorvátsko. Porovnaj Krok, spis všenaučný [Krok. Veřejný spis
všenaučný pro vzdělance národu českoslovanského.], diel III, str. 59.[4]Majestátbol názov listín, ktorými českí králi udeľovali
zemiam i stavom českým rôzne práva a slobody.[5]Pramenečeských dejín sú uvedené vPelclových[Kurzgefasste]Geschichte der
Böhmen[Kurzgefasste Geschichte der Böhmen von den
ältesten bis auf die jetzigen Zeiten, Praha 1774.] na konci druhého
zväzku. — Najstarší český kronikár (písal po latinsky) jeCosmas, dekan v Prahe, umrel [nar.] [Tento letopočet
opravil Šafárik v rukopisných poznámkach k vydaniuGeschichte…, Budín 1826.] r. 1045, vydal ho František
Martin Pelcl a Josef Dobrovský vScriptores rerum
bohemicarum, Praha 1784, 2 zv., 8. V jeho kronike pokračovali iní. —
Boleslavská kronika (v českej reči, údajne odDalimilaMezeřického), vydal ju Ješin r. 1620, 4, Procházka v Prahe 1786, 8. — PřibíkPulkava z Tradenína(zomrel okolo r. 1374),Chronicon, vydal Gelasius Dobner v dieleMonumenta historica Bohemiae, 1764 [1774]. — Ostatných
kronikárov tohto obdobia uvádza GelasiusDobnerv Monumentis
historicis Bohemiae, Praha 1764 [1774] až 1786, 6 zv., 4. — VáclavHájek
z Libočan,Kronika česká, Praha 1541, druhé
vydanie 1819, fólio,po latinsky Annales Bohemorumod GelasiaDobnera, Praha 1763 — 1783, 6 zv., 4. — FrantišekPubička,Chronologische Geschichte
Böhmens, Praha 1770 — 1812, 10 zv., 4. — PavelStranský,Slaat von Böhmen(De
republica Bojema, Leijden 1643), preložil IgnácCornova,
Praha 1792 — 1803, 7 zväzkov, 8. —Mehler,Chronologische Geschichte Böhmens, Praha 1805 — 1807, 3
zv., 8. — IgnácCornova,Briefe an einen kleinen
Liebhaber der vaterländischen Geschichte, Praha 1796 — 1799, 3 zv.,
8.Unterhaltungen mit jungen Freunden der
Vaterlandsgeschichte, Praha 1799 až 1803, 4 zv., 8. — JanBeckovský,Poselkyně starých příběhů
českých, Praha 1700. — František MartinPelcel,Kurzgefasste Geschichte von Böhmen, Praha 1784, 2 zv., 8,
nové vydanie r. 1817.Kronika česká, 3 zv., 8. — VáclavDinzenhofer,Genealogische Tafeln der böhmischen
Fürsten, Herzöge und Könige, Praha 1805, 4. — Dumontde
Florgy,Histoire de Boheme, Viedeň 1808, 2 zv.,
8, nové vydanie 1812. —Pabst,Kronika [nejnovější
a věrná poselkyně starožitného a nového] národu českého, Praha 1810
— 1812, 2 zv., — Karl LudwigWoltmann,Inbegriff
der Geschichte Böhmens, Praha 1815, 2 zv., 8. — Julius FranzSchneller,Böhmens Schicksal und
Thatkraft, Štajerský Hradec 1817. — Wolfgang AdolfGerle,Historischer Bildersaal aus der Vorzeit
Böhmens, Praha 1823, 8. — Rozpravy spoločnosti vied v Prahe od r.
1786 a viacero iných.[6]Meno národaMoravčík, Moravansúhlasí s menom riekyMorava, to je jasné, a práve preto aj pravdepodobné, že
treba odvodzovať nie meno rieky od národa, ale meno národa od rieky. Ako je známe,
rieky Moravy sú viaceré, najmä v Srbsku. — Svoj jazyk nazývajú Moravaniamoravský, nie český jazyk; takto treba opraviť Antona
[AntonKarl Gottlob,Erste Linien eines
Versuches über der alten Slawen Ursprung, Sitten, Meinungen und
Kentnisse, Lipsko 1783.] a Schlözera [SchlözerAugust Ludwig,Allgemeine nordische Geschichte, Halle 1772].
Omyl u nich nastal preto, lebo Moravania majú s Čechmi spoločný len spisovný jazyk
a literatúru.[7]Chybne vytlačené slovo „französisch“ na správne „fränkisch“ opravil Šafárik v
rukopisných poznámkach k vydaniuGeschichte…, Budín
1826.[8]Pribina.[9]OttoSteinbach z Kranichštejnu,Kleine
Geschichte von Mähren[Kurze Geschichte des Markgraftuhms Mähren für
die Jugend] Praha 1783, 8. — AdolfPilářaMoravec,Moraviae historia, Brno 1785
— 1787, 3 zv., 8. — Josef VratislavMonse,Versuch
einer Landesgeschichte des Markgraftums Mähren, Brno 1785 — 1788, 2
zv., 8. — František JosefSchwoy,Kurzgefasste
Geschichte des Landes Mähren, Brno 1788, 8.[10]JosefRieger,Materialien zur[alten
und neuen]Statistik von Böhmen, Lipsko a Praha 1787 — 1791
[1799], 13 [12] zošitov, 8.Archiv der Geschichte und Statistik von
Böhmen, Drážďany 1792 — 1795, 3 zv., 8.Skizze einer
statistischen Landeskunde Böhmens, Lipsko a Praha 1795, 3 zošity, 8.
— JosefSchaller,Topographie des Königreiches
Böhmen, Praha 1785 — 1790 [1791], 16 zv., 8.Topogr.
Universal-reg. des Königreiches Böhmen, Praha 1791, 8.Neues Catastrum des Königreiches Böhmen, Praha 1802, 8. —
ChristianCrusius,Topographisches Postlexicon von
Böhmen, Mähren und Schlesien, Viedeň 1798, 2 zv., 8. —Kurzgefasste Beschreibung der Kreise von Böhmen, Praha
1794, 16 zošitov, 8. — Ignác deLuca,Geographie
von Böhmen, Viedeň 1791, 8. — František AdrianDemian,Statistische Darstellung von Böhmen,
Mähren und Schlesien, Viedeň 1804, 8. — J. J.Kausch,Ausführliche Nachrichten über
Böhmen, Salzburg 1794, 8. —Meissner,Historisch-malerische Darstellungen aus Böhmen, Praha
1790, 4. —Müllner,Versuch einer statistischen
Geographie von Böhmen, Praha 1805, 8. — Jan JosefPolt,Handbuch der Geographie von
Böhmen, Praha 1813, 8. —Von Liechtenstern,Statistische [Vollst. einer geographisch-statistischen] Schilderung
des Königreiches Böhmen, Viedeň 1812, nové vydanie Vroclav 1822, 8.Handbuch der Geographie Österreichs, Viedeň 1818, 3 zv.,
8. —Schematizmus Čiech, 1822. —Pomfikl,Statistische Topographie von
Böhmen, vydal Kramérius, Praha 1822 a n. — Bohumír JanDlabač, [Krátké]Vypsání českého
království, Praha 1819, 8. — Josef AlexanderDundr,Zeměpis království českého,
Praha 1823, 8. — (Rohrer)Versuch über die
slawischen Bewohner Österreichs [der österreichischen Monarchie],
Viedeň 1804. — Wolfgang AdolfGerle,Neues Gemälde
von Böhmen, Pešť 1823, 3 zv., 8.[11]František JosefSchwoy,Topographische
Schilderung des Markgraftums Mähren, Praha a Lipsko 1786. 2 zv., 8.Topographie des Markgraftums Mähren, Brno 1793 — 1794, 3
zv., 8. — (Jan AloisHanke z Hankenštejna)Bibliothek der mährischen Staatskunde, Viedeň [Brno] 1786,
8. — J.Hazzi,Statistik von Mähren,
Norimberk 1807, 8. — VonLiechtenstern,Handbuch
der Geographie von Österreich, Viedeň 1817 — 1818. Porovnaj poznámku
6.[12]V tabuľke ponechávame pravopis tak, ako je v pôvodine.[13]Porovnaj: BohuslavBalbín,Dissertatio
apologetica pro lingua slavica praecipue Bohemica, Praha 1775, 8. —
KarelThám,Obrana jazyka českého, Praha
1783, 8. — JanRulík,Sláva a výbornost jazyka
českého, Praha 1792, 8. — JosefDobrovský,Über die Bildsamkeit der böhmischen Sprache. Über den
Wohlklang der slawischen Sprache mit besonderer Amvendung auf die böhmische
Mundart, v jeho Slovanke, diel II, 1 — 67.[14]Jazykovedné diela. Gramatiky:Kurze Unterweisung
beider Sprachen teutsch und böhmisch, Plzeň 1531, 8 a častejšie. —
AntonínKlatovský,Böhmisch-deutsche
Gespräche, Praha 1540, 8 a častejšie. — BenešOptata PetrGzel,Návod k
českému pravopisu[Dielo vyšlo pod názvomGrammatika česká
v dvojí stránce, Orthographia předkem, Etymologia (Philomatesova)
potom, Náměšť 1533.], Náměšt 1533, Praha 1588, 1643. - MatějBenešovský,Grammatica Bohemica,
Praha 1577, 8. — VavrinecBenedikt z Nedožier,Grammatica Bohemica[Grammaticae bohemicae ad
leges naturalis methodi conformatae et notis numeris illustratae ac
distinctaelibri duo, Praha 1603.], Praha 1603, 8. — JanDrachovský,Grammatica Bohemica,
vydal MatějSteyerv Olomouci 1660, 12. — JiříConstantius,Lima linguae Bohemicae,
Praha 1667, 8. — MatějSteyer,Výborně dobrý
spůsobatď. [Orthographiaaneb výborně dobrý
spůsob, jak se má dobře po česku psáti neb tisknouti, vytažený z české bibli,
která na několik dílů rozdělena byvší, mezi nekatolickými jest u velké vážnosti.]
(návod k pravopisu), Praha 1668, 1730, 1781, 12. — (Anonymus)Principia linguae bohemicae, rok neuvedený (1670 — 1680),
nové vydanie Praha 1783, 12. — VáclavRosa,Čechořečnost, Praha 1672, 8. — VáclavJandit,Grammatica linguae bohemicae,
Praha 1704, nové vydanieVussiu1715, 7. vydanie, 1753. —
PavelDoležal,Grammatica
Slavico-bohemica, Bratislava 1746. 8. — Jan VáclavPohl, [Grammatica linguae bohemicae oder die]Böhmische Sprachkunst[Grammatica linguae
bohemicaeoder die böhmische Sprachkunst, bestehend in vier Theilen
(Orthographie, Etymologie, Syntaxis und Prosodia). Allen Liebhabern dieser Sprache
sowol Lehrenden zu einem erforderlichen Werkzeug gefertigt.], Viedeň 1756, 5.
vydanie 1783, 8. — František JanTomsa,Böhmische
Sprachlehre, Praha 1782, 8. — Karel IgnácThám,
[Kurzgefasste]Böhmische Sprachlehre, Praha 1785 [1787], 8.Böhmische Grammatik, Praha 1798, 1801, 1804, 8. — JiljíChládek,Naučení kratičkéatď., Praha
1795, 8. — František MartinPelcel,Grundsätze der
böhmischen Sprache, Praha 1795, 1798, 8. — JanNejedlý,Böhmische Grammatik, Praha
1804, 3. vydanie 1821, 8. — JosefDobrovský,Lehrgebäude der böhmischen Sprache, Praha 1809, 2. vyd.,
1819, po česky ju vydalHanka,Mluvnice,
Praha 1821, 8. — Jan E.Schmidt,Grammatika
česká, Praha 1816, 8. —Novotný z Luže,Grammatika česká[Pravidlá řeči české], Praha 1818, 8.Slovníky: Adam zVeleslavina,Dictionarium linguae latinae cum interpretatione bohemica,
Praha 1579, 4.Sylva quadrilinguis,
bohemico-latino-graeco-germanica, Praha 1598, 4.Nomenclator latino-bohemico-germanicus, Praha 1586, 8. —Loderecker,Dictionarium septem
linguarum. — GeorgHenisch,Thesaurus
latino-germanicus, Augsburg 1616 a n. —Sylvula
trilinguis, Praha 1650. —Gazophylacium
bohemico-latino-graeco-germanicum, Praha 1671. —Dictionarium quadrilingue, Praha 1683, 8. — Jan AmosKomenský, Janua linguarum, Praha 1669, 4 a častejšie. —
KrištofCellarius,Liber memorialis[latinitatis probatae], po česky odBela, Praha 1755, 1777,
8. — Z. C.Vussin,Dictionarium
germanico-latino-bohemicum, Praha 1700 — 1706, 3 zv., 4, nové
vydanie 1722, 1742 — 1747. —Kropf,Amalthea[KropfFrantišek,Index locuples latinarum dicionum pro germanicis et bohemicis vocibus
delecturum.], po česky, Praha 1753, 8. - Jan KarelRohn,Česko-latinsko-nemecký
nomenclator[Nomenclator, to jest Jmenovatel
aneb rozličných jmen jak v české, latinské, tak i v německé řeči oznamovatel.],
Praha 1764 — 1768, 4 zv., 4. — VáclavWiedemann,Teutsch-böhmisches Wörterbuch, Viedeň 1768, 8. — Karel
IgnácThám,Deutsch-böhmisches
National-lexicon, Praha 1788, 8, 1799, 8, nové vydanie v Prahe 1814,
2 zv., 8.Böhmisch-deutsches Nationallexicon, Praha 1805 až
1807, 2 zv., 8. —Deutsch-böhmisches und böhmisch-deutsches
Taschenwörterbuch, Praha 1818 a n., 2 zv., 12. — František JanTomsa,Kleines teutsch-böhmisches
Wörterbuch[Malý německý a český slovník.],
Praha 1789, 8.Böhmisch-teutsch-lateinisches Wörterbuch,
Praha 1791, 8. — JosefDobrovský,Deutsch-böhmisches Wörterbuch, Praha 1802 až 1821, 2 zv.,
4. — JurPalkovič,Böhmisch-deutsch-lateinisches
Wörterbuch, Praha a Bratislava 1821, 2 zv., 8.[15]Karl LudwigWoltmann,Geschichte von
Böhmen, diel I, str. 12.[16]Vyšli v časopise Krok, zv. 1, odd. 3, str. 48 — 61, vRakowieckeho
Prawde ruskej, diel I, str. 235, diel II, str. 157 — 169, v
Izvestijach Rossijskoj Akademii, zoš. X. a vSlove o polku
Igoreveod NikolajaGrammatina[GrammatinNikolaj Fiodorovič vydalSlovo o
polku IgoreveaZelenohorský rukopisi so
štúdiou o týchto dielach v Moskve 1823], Moskva 1823. O spore, ktorý o ne viedli,
možno sa dočítať vHormayrovomArchíve
[HormayrJoseph, von,Archiv für Geschichte,
Statistik, Literatur und Kunst, 1824, č. 46 zo 16. apríla 1924.
Proti Dobrovského vysvetleniu falzifikátu píše W. A. S. v č. 64 z 28. mája 1824;
Dobrovského odpoveď W. S. v č. 70 z 2. júla 1824], 1824, aprílový zošit.[17]Tento rukopis objavil náhodou v septembri 1817 pán VáclavHankav jednej sieni kostola v Hradci Králové pod rumami a
odhodenými papiermi a vydal v Prahe r. 1819, 8, a v Izvestijach Rossijskoj
Akademii, Petrohrad 1820, zoš. VIII. Podľa pánaDobrovského,
súdiac podľa písma, spadá zbierka medzi roky 1291 — 1310. Celá zbierka pozostávala
z 3 kníh, ako možno s istotou usudzovať z nadpisov zachovaných kapitol tretej
knihy, kde sú kapitoly pomenované ako 26 — 28, a keď každá z predchádzajúcich 25
kapitol obsahovala len 2 básne, tak iba z tretej knihy sa stratilo aspoň 50
básní.[18]V básňachKrálovédvorského rukopisusa často spomínajú aj
iní pevci. Právom vraví jeden z našich najduchaplnejších vlasteneckých učencov pán
JosefJungmann(Slovesnost, str. XXVI): „Pohled na tyto
předrahé zlomky staročeského básnictví, srovnání jich se zpěvy jinoslovanskými,
drevnim stichotvoreniem, Igorem, a zvláště s prostonárodní Musou Srbskou,
připomenutí Ossiana a dávnověkých bardů, druidů a skaldů, naskytuje tu důležitou
myšlénku, že druhdy po celé Evropě podobné sobě básnictví panovalo, že jestli ne
jako nyní mezi národy, aspoň mezi zdařilými hlavami a pěvci jejich obapolná
sebeznámost [U Jungmanna: sebe známost…] více méně rozšířená byla: vůbec, že
ačkoli historie, to pozdníče umění a vždy lidské, na nesčíslné minulosti věky
čirou tmu prostírá, nicméně i v onom nám neznámém čase rozum a srdce lidské světla
a pěkných rozčilých citů nikoli zbavení nebyli. Byla-li to první vznikajícího
básnictví epocha, čili jen ohlas prastaré asiatické v Evropu přinesené a v
tisíciletém stěhování dochované vzdělanosti, a dokonalého časoměrného básnictví,
jehož vetchá šlepěje v příbuzné nám Indii pozorujeme, — toho rozhodnutí budoucí
skoumatelů pilnosti zůstaveno.“[19]Osudy cyrilskej liturgie v Čechách spomenuli sme už v § 11. PorovnajDobrovský,Slavin, str. 434 a n., ako
aj jehoGeschichte der böhmischen Literatur, str. 46 a
n.[20]Dobrovský,Geschichte der böhmischen Sprache und
Literatur, 64 — 80.[21]Kazimír Veľký položil síce, podľa Soltykowicza (O stanie Akademii Krakowskiej,
1810, str. 96) už r. 1347 základný kameň vysokej školy v Krakove; avšak jej
formálna organizácia a pápežské privilegovanie uskutočnilo sa predsa len až za
Vladislava Jagelovca r. 1400, kým pápežské privilegovanie pražskej univerzity je
datované 26. januára 1347 a kráľovská zakladacia listina je zo 6. apríla
1348.[22]Beneš Hermanov(1197 — 1222) — syn Heřmana Markvartica z
Ralska, pradeda šľachtického rodu Michalkovicov. Jeho udatnosť ospevuje báseň v
Královédvorskom rukopiseO pobitie Sasikóv(porážka Sasov,
1203).[23]Alanus ab Insulis— jeden z najpoprednejších
scholastických teológov, žil v XII. stor. Český Alan bol napísaný na základe dielaAnticlaudianus.[24]Tak podľa p. Dobrovského, ktorý sa domnieva, že r. 1468, uvedený v podpise na
konci diela, vzťahuje sa nie na tlač, ale na odovzdanie rukopisu sadzačovi.
Naproti tomu podľa p. Jungmanna (Historie literatury českej,
str. 49, 68), s ktorým aj ja súhlasím, vzťahuje sa r. 1468 na tlač. Pelclovu
domnienku, že v Indexe librorum bohemicorum prohibitorum zaznamenaný vytlačený
list Husov Jakoubkovi z r. 1459 (ktorý rok p. Dobrovský považuje za tlačovú chybu
namiesto 1495) dal do tlače nejaký vandrujúci Čech, opakuje p. Jungmann na str.
94. Podľa tohto treba opraviť, čo sme povedali vyššie na str. 242 — 243.[25]Mandewille(Magnowillanus) John — jeho pôvodne latinský
spis, opisujúci Mandewillove dobrodružstvá, čoskoro sa rozšíril po celej
Európe.[26]Podľa Martina Polona, z ktorého diela Beneš z Hořovic najviac čerpal.[27]PetrusComestor(Manducator),Scholastica
Historia super Novum Testamentum, 1471.[28]Za vydanie mnohých, hlavne starších básní z tohto obdobia sme zaviazaní vďakou
pánu VáclavoviHankovi, ktorý ich vydal pod názvomStarobylá skládaní, Památka XII. — XV. stol., Praha 1817 —
1823, 5 zv., malý formát, 8. Porovnaj DobrovskéhoGeschichte der
böhmischen Sprache und Literatur, str. 80 — 188.[29]PaynePeter — majster oxfordskej univerzity, horlivý
Viklefov ctiteľ. Po odchode z Anglicka prišiel r. 1417 do Čiech.[30]Po Žigmundovej smrti (1438) vyslovila sa jedna strana za brata poľského kráľa.
Keď vyslanci druhej strany chceli u poľského kráľa uplatniť Albrechtove nároky,
odpovedal im, že Poliaci a Česi majú spoločnú reč, že sú národy toho istého kmeňa;
s Nemcami však Česi že nemajú nič spoločného. Keď stavy (1440) ponúkali bavorskému
vojvodovi Albertovi korunu, brali asi zreteľ na okolnosť, že bol vychovaný na
dvore kráľa Václava a pozná českú reč. Po smrti Jiřího (1471) zasadol na český
trón Vladislav, pretože české stavy, ako sa samy vyjadrili proti kráľovi Matiášovi
uhorskému, od Vladislava ako od Poliaka si sľubovali, že pomocou neho sa rozšíri
sláva českého národa a slovanskej reči. PozriDobrovského Geschichte der
böhmischen Sprache und Literatur, str. 201.[31]Letopočet opravil Šafárik v rukopisných poznámkach k vydaniuGeschichte…, Budín 1826.[32]Bohuslav z Hasištejna a Lobkovic nadáva prekladateľovi niektorých svojich
veršov do somárov a barbarov. „Transtulit in patriam quidam mea carmina linguam;
Haec proceres populus nobilitasque legit; Irascor facto bipedis vehementer aselli.
— In messem ne quaeso meam, mi barbare, falcem insere: non etenim scripsimus illa
tibi.“ [Ktosi preložil moje verše do materinskej reči; čítajú ich predáci, národ a
šľachta; veľmi ma hnevá čin dvojnohého osla. Barbar, prosím, nezatínaj svoj kosák
do mojej žatvy; lebo nie tebe sme ich písali.][33]Suada— obratnosť v rečnení, výrečnosť; u Rimanov bohyňa
výrečnosti[34]Procházka,Commentarius de secularibus
liberatium artium, str. 322.[35]Podľa Jirečka (Rukověť k dějinám literatury českédo konce
XVIII. věku, Praha 1875, heslo Stříberský Jakub)PostillaJakuba Stříberského bola pripojená k druhému vydaniu HusovejPostilly.[36]Kompaktáta basileská s předmluvou Mr. Pavla.[37]Spis o naději vyd. r. 1513 (pozri Jireček, c. d., heslo Lukáš).[38]„Dítky pokřtěné nepotřebují zkušení, mají býti k stolu Páně připuštěny.“ „Míra
nesmírného poslušenství papežského.“[39]Řeč o šelmě a obrazu jejím — Liber kopytorum.[40]Spis o utrpení Mr. Jana Husi.[41]Foulchera de Chartres (Fulcheria Cartnotenského) děje křižácké výpravy
1099.[42]Fr. Petrarchy kniehy dvoje o lékařství proti štěstí a
neštěstí.[43]VallaLorenzo,De donatione
Constantini.[44]CampanskýJán Anton,De regendo
magistratu.[45]Economium moriae.[46]Agapetokolo r. 527 napísal dieloScheda
regia. Venoval ho cisárovi Justiniánovi.[47]O právích země české knihy devatery.[48]Cyprián(Thascius Caecilius),De oratione
Dominica.[49]Lucián,Charon a Palinurus,Terpsion a Pluto.[50]Vocabulář Lactifer.[51]Rozmlouvání mezi Jindřichem a Janem o nepoškvrněném početí P.
Marie.[52]Kniha hádání Pravdy a Lži o kněžské zboží a panování jich.[53]Registrum desiti truhlic karlštejnských s privilegiemi zemskými.[54]Prepiati horlivci.[55]Bola zostavená a vydaná po česky; r. 1575 dal ju Bohuslav Felix z Lobkovic a
Hasištejnu preložiť do nemčiny, aby získal pre ňu dobrozdanie wittenberských
teológov; r. 1619 bola preložená do latinčiny pre kráľa Fridricha; Michal
Institoris ju dal vytlačiť nanovo ako prílohu ku svojej Listovní odpovědi, Praha
1782. PozriKomenského O protivenstvích církve, str.
105.[56]Komenský, str. 108.Voigt, Acta
litteraria I, 344.Ziegler,Dobroslav.
II. zv., IV. zošit, str. 72.[57]Ich mená nájdeme zaznamenané vProcházkovom Commentarius de
secularibus liberatium artium, str. 285 — 298.[58]Nájdeme ich vymenované vProcházkovom Commentariu, str.
307 — 317.[59]Úplný zoznam latinských básnikov tohto času podávaProcházka,Commentarius, str. 287 —
317.[60]„Carmina bohemica nullam adhuc gratiam habent [České básne nemajú dosiaľ nijaký
pôvab“], povedal už r. 1603 Vavrinec Nudožerin, profesor matematiky, elokvencie a
gréčtiny v Prahe, zaiste veľmi kompetentný sudca.[61]České biblie. Nový Zákon: bez uvedenia miesta, 1475,
fólio, Praha 1487, 4.Celé biblie, Praha 1488, fólio (podľa
Vulgáty), Kutná Hora 1489, fólio, Benátky 1506, fólio, Praha 1527, Praha 1537,
fólio, Norimberk 1540, fólio, Praha 1549, fólio (Melantrich), Praha 1556 — 1557,
fólio (v Prahe r. 1561 je tá istá, len nadpis je nový), Praha 1570, fólio (tá
istá), Kralice 1579 — 1593, 6 zv., malé fólio (z pôvodného textu od Bratov), bez
uvedenia miesta 1596, 8 (od toho istého), Praha 1613, fólio (pre utrakvistov),
Praha, Nový zákon 1677. Starý zákon 1712 až 1715, 3 zv., fólio (pre katolíkov),
Halle 1722, 8 (pre protestantov), Halle 1745, 8 (pre protestantov), Praha 1769 —
1771, 3 zv., fólio (pre katolíkov), Praha 1778 až 1780, 2 zv., 8 (pre katolíkov),
Bratislava 1786 — 1787 (pre protestantov), Praha 1804, 8 (pre katolíkov), Berlín
1807, 8 (vydala Biblická spoločnosť), Bratislava 1808, 8 (pre protestantov),
Berlín 1813, 8 (Biblická spoločnosť).[62]Knížky dvě: Zrcadlo poctivé ženy a Naučení manželům.[63]„Bez miesta tlače, asi v Lešne“ (opravil Šafárik v rukopisných poznámkach k
vydaniuGeschichte…podľa Dobrovského recenzie tohto
diela).[64]Carionis chronicon, od stvorenia sveta po r. 1532.[65]Vivis(Vives),Introductio in
sapientiam.[66]Bunting,Itinerarium sacrae
scripturae.[67]MathiolusPierandreas,De Plantis, de quibus
scripsit in commentariis ad Dioscoridem.[68]Solfernus— duchovný román, opisujúci spor pekla s bohom
pre vyhnanie diablov z raja.[69]Dielo vyšlo v Litoměřiciach r. 1532 (Jireček, c. d., heslo Vartovský
Jan).[70]Münster,Cosmographia
universa.[71]Gramatika česká v dvojí stránce, Orthographia předkem,
Etymologia potom.[72]Pozri Jireček, c. d.[73]Kniha duchovní o velikých skutcích Pána Boha všemohoucího,
rozličnými historiemi, starými i novými ozdobená, v níž se obsahuje vysvětlení,
mohou-li čarodějníci sami od sebe kroupy, bouře, hromobití zbuditi a
vyvésti.[74]Pozri Jireček, c. d.[75]Joach.Beusta,Zpráva, kterak by člověk k smrti
strojiti se měl.[76]PerkinsaiDraxa,Traktát o
správě jazyka.[77]Teraz Havlíčkův Brod.[78]Z Plutarchovho dielaEthika(Moralia).[79]Hypomnena epistolarum. Výklad řečí epištolních nedělních,
kteréž se od adventu do sv. Trojice čtou dle konfessí české, jinak
augspurské.[80]BuchholzerAbraham,Index
chronologicus.[81]Pobožnosti detinské začátkové.[82]Písně chval božských.[83]Tragoedia o podvrácení Sodomy a Gomorrhy a obětování Isáka(preklad z nemčiny).[84]Historie česká.[85]Jana Aubana Obyčeje, práva, řády aneb zvyklosti všech národů.[86]Názov diela:Knižka, obsahující v sobě kratičké poznamenání měst,
zámkův, hradův, tvrzí i jiných sídel v tomto slavném království
ležicích.[87]Dr. KoppůvRegiment zdraví. Vo vydaní z r. 1536 výslovne
menovaný ako autor Hynek Krabice z Weitmile.[88]Dobrovskéhopravdivý, spravodlivý, kresťanský úsudok o tom
možno čítať v Magazine I, 77 — 78.[89]Komenskýpodáva o tom zprávu vo svojejHistorii
o protivenstvích církve české(z latinčiny od Jana Lasitia, 1648),
str. 325. „Jak zacházeli s knihami, nepochybně ze samé pověsti všechněm již vědomo
jest. Na tisíce exemplářů biblí, ať se o jiných knihách mlčí, od těch zlobohů
zhlazeno [proto snad, aby antikrist ukázal, že v žádné částce Antischa nižším býti
nechce (1. Mach. 1, 58)]. Obecní sic byla pokuta na všecky knihy oheň: sám toliko,
což nám vědomo, Hrabě z Náchoda, převrácený odpadlec, své svaté knihy, prvé
aksamítem, stříbřem, zlatem ozdobené (nebo ve všem nádherný a honosný byl), zlato
a stříbro z nich sebrav, při své přítomnosti do záchoda vházeti rozkázal. Jiní při
tom nejednostajně se chovali. Nebo někteří knihy Evangelikům pobravše, doma je
tajně spálili [jako někdy Joakim (Jer. 36, 23)]; jiní na rynk města v koších (jako
ve Fulneku) vynesti, jiní (jako v Žatci a v Trutnově) fůrami z města za zdi
vyvezti, jiní k šibenici aneb ku stinadlům (jako ve Hradci) je shromažditi kázali,
a hranici udělavše a oheň podloživše pálili.“ Podľa barbarského 21. pravidla
indexu boli všetky knihy, napísané alebo vydané v Čechách od 1414 do 1635,
vyhlásené za kacírske a mali byť preto zničené. Ba išlo sa tak ďaleko, že sa dali
na index aj knihy od katolíckych autorov, schválené dokonca bývalými arcibiskupmi
alebo ktoré vyšli na kráľovský rozkaz (Dalimil, Hájek, Aeneas Sylvius, Postila od
Jana Fera atď.). PorovnajUngar,Allgemeine
böhmische Bibliothekv Dobrovského Magazine, 1 kus, 1786, str. 6 a
n.[90]JanRulík,Věnec pocty učených Čechů,
Praha 1795, 8, str. 12.[91]O tom sa možno dočítať v ProcházkovomCommentariu, str.
380 — 402.[92]Lima linguae bohemicae, Brus jazyka českého, spis o
poopravení a naostření řeči české.[93]Elzevir— slávna rodina holandských kníhtlačiarov.[94]Miscellanea historica Bohemiae, decas I. lib. 1 — 8, decas
II. lib. 1 — 2. Podľa Jirečka, c. d., vychádzali v Prahe v rokoch 1679 —
1688.[95]Fridricha SpeeZdoroslavíček v kratochvilném háječku
postavený, Praha 1665.[96]Clavis haeresim claudens et aperiens, Klíč kaciřské bludy
k rozeznání otvírající, k vykořenění zamykající.[97]Praktická geometrie.[98]Najstaršie české básne sú nerýmované, aj keď nie bez harmónie a rytmu, ktorý sa
však zakladá ani nie na kvantite v grécko-rímskom zmysle, ani nie na prízvuku v
Dobrovského poňatí, ale na rytmickom prízvuku (ktorý určujú metrá, nie slová;
ictus), so zachovávaním pravidelnej cezúry (prestávky) a na súmernom, s
vypovedanými myšlienkami a citmi analogicky plynúcom členení veršov. Toto
najstaršia české básnické umenie zaniklo spolu s mnohými inými vlasteneckými
zvyklosťami na začiatku XIV. storočia a na jeho miesto nastúpilo vtedy všeobecne
obľúbené rýmovanie. 8 slabičný rýmovaný verš výlučne vládol odteraz po celých 300
rokov na českom Helikóne. Prozódia nezískala tým ani na sile, ani na harmónii
alebo umení, a básne tohto obdobia zaostávali ďaleko za staršími. Nudožerín r.
1603 prvý usmernil (po niekoľkých pomýlených predchádzajúcich pokusoch) českú
prozódiu v duchu slovanskej reči podľa grécko-rímskeho základného zákona kvantity
a našiel v Komenskom, Rosovi a viacerých iných šikovných nasledovníkov: no jednako
s úpadkom literatúry od r. 1620 zabudlo sa aj na túto prozódiu. Pri znovuoživení
českej literatúry navrhol p. Dobrovský Čechom (hoci on sám nikdy nenapísal ani
verša), ako už prv Lomonosov Rusom, germánsky princíp prízvuku ako základ
kvantity, a našiel ochotných následovníkov dokonca aj v tých, ktorí sa nikdy
nepresvedčili o opodstatnenosti tohto systému. Avšak pri vypracúvaní tejto
prozódie podľa germánskeho akcentu prehliadol sa celkom génius slovanskej reči,
ktorá má neprízvučné dĺžky (používané v uvedenom systéme ako krátke slabiky), tak
ako má prízvučné krátke samohlásky (používané tu ako dlhé). Preto právom nastúpila
v posledných rokoch, aspoň pri klasických veršoch, prozódia založená jedine na
časovom trvaní slabík alebo na prirodzenej dĺžke a krátkosti vokálov, namiesto
prozódie akcentujúcej. Avšak v rýmovaných básňach sa predsa len väčšina českých
básnikov spravuje ešte vždy podľa Dobrovského prízvučného zákona. PorovnajPočátkové českého básnictví obzvláště prosodie, Bratislava
1818, 8. ŠebastianHněvkovský,Zlomky o českém
básnictví, Praha 1820, 8, JosefJungmann,Slovesnost aneb zbírka příkladů, Praha 1820, 8, str. XXVI
a n.,Krok spis všenaučnýJana SvatoplukaPresla, zv. 1, kus 2, str. 1 — 32;Výměsky z
prosodiky a metriky českéod Josefa Jungmanna, str. 141 — 163, a o
rýme, okrem viacerých iných, starších i novších statí, predovšetkýmO
rýmuod AntonínaPuchmajerav jehoNových básňach, zväzoček 5, Praha 1814, 8, str. 3 — 34,Rýmovník, Praha 1824, 8 (vydal Sedláček).[99]Temple de Gnide.[100]Bolemír Izborský je pseudonym Antonína Marka.[101]Karel IV.[102]GiftschicFranz,Leitfaden für die in den k. k.
Erbstaaten vorgeschriebenen Vorlesungen über
Pastoraltheologie.[103]SchiffnerJoseph,Gallerie merkwürdiger Personen
Böhmens.[104]GressetJean Louis,Vert Vert.[105]Almanach dramatických hier.[106]Chrámový pokladník.[107]NiemayerAugust Herman,Grundsätze der Erziehung
und des Unterrichtes.[108]Pramene. Okrem spisov uvedených v § 6, poznámka 5, od
Frischa, Adelunga, Vatera atď.,VoigtaBorn,Effigies virorum eruditorum atque
artificum Bohemiae et Moraviae, diel 1. a 2. po latinsky, všetky 4
diely po nemecky vydalPelcl, Praha 1773 — 1782. — BohuslavBalbín,Bohemia docta, vydal Rafael
Ungar v Prahe 1776, a P.Canido,Sancta
Theresia, Praha 1777 — 1780, tri zväzky, 8. — FrantišekProcházka,De secularibus liberantium artium in
Bohemia et Moravia fatis commentarius, Praha 1782, 8.Miscellaneen der böhmischen und mährischen Literatur,
Praha 1784 — 1785, 3 diely, 8. — JanRulík,Učená
Čechie, Praha 1807 — 1808, 3 zošity. — FrantišekNovotný z
Luže,Bibliotheka českých biblí, Praha 1810,
1818. — JanNejedlý,Krátké obsažení literatury
českév jeho dieleBöhmische Grammatik, Praha
1805, 1809. — JosefDobrovský,Böhmische und
mährische Literatur, Praha 1779 — 1784, 3 zväzky, 8.Literärischer Magazin von Böhmen und Mähren, Praha 1786 —
1787, 3 zošity, 8.Slavin, Praha 1808, 8.Slovanka, Praha 1814 — 1815, 2 zväzky, 8.Geschichte der böhmischen Sprache und Literatur, Praha
1792, 8 (po rok 1792), 2. vydanie Praha 1818, 8 (po r. 1526). — JosefJungmann,Historie literatury české,
Praha 1825, 8.
|
Safarik_Dejiny-slovanskeho-jazyka-a-literatury-vsetkych-nareci-Severozapadni-Slovania.html.txt
|
I.[1]Bolo to na jar roku 1701. Príjemný jarný deň chýlil sa ku koncu. Čulý život panoval v
mestečku Veľkom Šariši, veď sa vracal pracovitý ľud slovenský z poľa domov. Bezstarostne i
so spevom poberali sa obyvatelia pod rodinnú strechu, aby po ťažkej dennej práci pokojným
spánkom sa občerstvili, okriali, oddýchli si a k zajtrajšej poľnej práci údy svoje
posilnili.Hlučnejšie, než v mestečku, bolo na zámku.Nemeckí komedianti bubnovali i trúbili, zvolávajúc obecenstvo na svoje večerné
predstavenie. Hŕby detí obskakovali pestroodených synov Tálie.[2]Pred niekoľkými dňami prišli ta hostia na pyšných kočoch a koňoch, a na zámku bolo živo.
Dávno nevideli mešťania tak vzácnych pánov! Každý deň boli hlučné zábavy, poľovačky a
prechádzky na bujných vraníkoch. A podivno, v noci bolo ticho na pyšnom zámku. Šarišskí
mešťania pýtali sa jeden druhého po príčine príchodu cudzích veľmožov a zemanov, a nik o
tom nič povedať nevedel. Márne dopytovali sa zvedavé susedky domácej zámockej čeliadky, kto
by tí páni boli, prečo sa sem zišli, čo tu robia. Zámocká čeľaď pokrčila plecami a mlčala.V mestečku zamĺkol denný hluk, obyvatelia ľahli si na odpočinok. Nič nerušilo tichosť
nočnú, len niekedy zaštekali, zavyli psi na nádvorí a za humnami. I na zámku vyhasli
svetlá. Tichá, chladná noc rozložila sa ponad krajinku podtatranskú. Všetko zdalo sa
odpočívať v pokojnom spánku.A predsa blýskali sa svetielka ešte v jednom osamelom dome pod Šarišským zámkom. Bolo
tam hlučno! Niekoľko odrastených detí čakalo na divadelné predstavenie; je to krčma, jediná
vo Veľkom Šariši.Počuť kroky ľudské. Niekto blíži sa dolu od zámku chytrým krokom k osamelej chalupe;
zastane, poobzerá sa, načúva i vstupuje dnu.Poďme za neznámym nočným pútnikom!„Dobrý večer, bratia, tu som už i ja!“ otvoril s krikom mladík prudko dvere až dokorán
na hosťovskej izbe, ktorá oproti šenkovni, kde sa komedianti so svojím čakajúcim
obecenstvom nachádzali, ležala a len pre pánov určená bola, i skočil rovno doprostred izby.Na tento hlučný pozdrav ozvalo sa spoza dverí bolestné bedákanie.„Môj nos, moje zuby!“ vzdychal i objavil sa spoza dverí s krvácajúcim nosom krčmár
Pinkus. „Veru ste ma pozdravili, mladý pánko!“Mladík so zarazením pozeral na krčmára i na dvere, na ktorých napísané stáli v dlhom
rade mená dlžníkov Pinkusových a pri každom rozličné záhadné znaky.„Haha, žide,“ rozosmial sa zrazu mladík, „pripisoval si na rováš neprítomným pijanom a
zastihol ťa spravodlivý trest boží! A kde sú moji kamaráti?“Vo dverách objaví sa nový hosť. A vstupujúc dnu, spieva si:Ej, škoda, bože, Šariša,že ho podmýva Torysa!Sotva ale uzrel prvého mladíka, podával mu ruku i zvolal:„Servus, Jurko! Tys’ ma predbehol. A dobre som to vedel, že tak urobíš. I nešiel som k
tebe, lebo som vedel, že nepôjdeš so sliepkami spať, ale že budeš u žida.“Mladík, čo tieto slová hovoril, bol jurátom[3]u Okolicsányiho a menoval sa Andrej Raslavický.„A ja som si myslel,“ riekol prvý, ktorého čo zámockého pisára, menom Jurko Lipoviansky,
poznávame, „že ty vždy skôr navštíviš žida než moju hospodu. Hľa, neznáš to latinské, že
,magma ingenia conveniunt?‘“[4]„Omne trinom perfectum!“[5]zvolal na to vo dverách zjavivší sa tretí hosť, Janko Pivoda, jurát u
Szirmayho.„Aj vajh, trojka ďateliny, z ktorej každý lístoček pestvom páchne,“ šomral Pinkus,
utierajúc si zakrvavený nos.„Hľa, hľa,“ riekol Jurko Lipoviansky s úsmevom, „ako sme sa tu zišli, ako tie líšky na
klinčeku u kožušníka!“„Veď tuším i tamtie Pinkusove haky-baky znejú na našu vzácnu kožu!“ ukazoval Andrej
Raslavický na počiarané dvere.„Furták Pinkus písal dvojitou kriedou na náš rováš a dostal na nos flajster,“ rozosmial
sa Jurko.„A tak ďalej, a tak ďalej — punktum!“ riekol vážne Janko. „Pinkusko, doneste nám
sklenicu z toho jágerského, lebo ma akosi záha páli; musím ju zaliať.“Krčmár sa vzdialil.„Počuli ste, bratia, aké chýry idú?“ pýtal sa Andrej.„Veru nie je to s kostolným riadom,“ prisvedčil vážne Janko.„Darmo sa tí na zámku nočným časom neradia; i slepý to vidí, že neprišli sem len na
kratochvíle,“ prisviedčal Jurko.„A či ste počuli…“ začal opäť Andrej, no zamĺkol, keď žid do dvier s plnou sklenicou
vstupoval.„Ako tí psi predošlej noci tak zavýjali?“ skočil mu do reči Jurko.„I ja som počul,“ prisviedčal Janko, „to je zlé znamenie!“„A akéže?“ zamiešal sa krčmár do reči.„Bude hlad, mor, vojna!“ riekol Janko.„A skaza jeruzalemská a súdny deň!“ dodal Andrej.„Aj vajh, čo nepoviete?“ zastenal žid i zamračil škaredú pehavú tvár.„Hahaha,“ rozosmial sa Jurko, „neľakajme Pinkusa, lebo nám utečie. Nebojte sa, iná toho
príčina! Tam dolu u mäsiara nocovali traja Nemci z Dobšinej, čo chodili na zámok s prosbou
k jeho milosti pánu Rákócimu. Všetci boli tuční ako vykŕmené bravy alebo sudy s jágerským v
pivnici Pinkusovej. Najedli sa, napili až po krk. Keď si políhali spať, začali všetci traja
chrápať, ani čo by pes zavýjal, ako tremuľa na rozštimovanom organe, ako keď Cigán Ferko
vŕzga na rozštiepenej base. Tak mi to rozprával mäsiar. A keď to vraj jeho psiská pod
oknami začuli, dali sa do zavýjania a za nimi všetci psi v mestečku. A preto nebojte sa
vojny, Pinkusko!“Zo šenkovne zavolali na krčmára, že má hostí i v druhej izbe; i odišiel preč a mladíci
ostali samotní.„Teraz sa nám Pinkus tak chytro nevráti,“ hovoril vážne Jurko, „i môžeme sa slobodne
pozhovárať. Bratia, budú to vážne veci, o ktorých sa magnáši a zemania naši na zámku radia.
Vo dne sa zabávajú od výmyslu sveta a v noci besedujú tak tajomne, že nás mladších, ba aj
tú zámockú čeľaď preč posielajú. Sú tam páni nielen z celého Šariša, ale i z okolitých
stolíc, ba i spoza Tisy.“„A veru sa pred nami nemajú čo ukrývať,“ riekol Andrej, „veď my i tak tušíme, o čo sa
jedná. Ale či nemeckej vláde schôdzky tieto do očí nepadnú?“„Veľmi ľahko,“ prisvedčil Jurko. „Kto má na rozdávanie strieborných groší, nájde si hneď
i Judášov. Či sme nebadali podozrivých ľudí v kraji našom sa potulovať?“„Ja len to hovorím,“ hovoril Janko, „že všetko na tom záleží, ku ktorej strane v
rozhodnom okamžení ľud sa pripojí. Lebo kým sa ľud bude len ľahostajne so založenými nakríž
rukami dívať na to, čo páni počínajú, a netečne hovoriť: ,Nech len pán boh pomáha tomu, kto
nám dobre chce‘ — nuž veru zemianstvo nič nevykoná!“„Hľa, taký je ten náš slovenský ľud!“ rozhorlil sa Andrej. „A predsa, keď zle vypadne,
ľud musí vypiť čiernu polievku.“„Darmo je, brat môj,“ riekol Jurko. „Ľud je len ako mŕtve teleso bez ducha; vodcovia
ľudu sú tým duchom, ktorý má to mŕtve teleso preniknúť a vodiť.“„Povedz mi ale, Jurko môj,“ rečie Janko, „ako, čo myslíš, možno zabezpečiť ten ľud, že —
keď obetuje krv a svoj život — za tak drahú cenu i jeho výdobytky budú voľačo hodné a že
nebude potom viac otročiť ani duchom, ani telom — ak bude na jeho strane výhra?“„Toto mu poviem, Janko môj! Aby, keď sa rázne a odhodlane pridá ku jednej strane, v
pravý čas neústupne i za to sa zasadzoval, žeby všetky výdobytky i jemu rovnako k dobrému
padli. A na tomto základe buď naším heslom: za vlasť krv i život!“„Tak je,“ prisvedčil Janko, „i krv, i život za vlasť, totiž za ten ľud, ktorý vo vlasti
tejto žije a ktorý je krv z mojej krvi, na ktorého rodostrome sme my traja prirodzené jeho
ratolesti. Lebo veď tá hruda, na ktorej moja noha stojí, je mŕtva, ale ľud, ten náš rodný
ľud, tu je živý. A keby toho ľudu viac tu nebolo, z ktorého i my, ačkoľvek zemania,
pochádzame, čo by mi potom záležalo na tej mŕtvej hrude? Ba otriasol by som ešte i prach zo
svojej obuvi a tašiel by k svojim najbližším pokrvným. Kým je ale ten môj krvný národ živý
v tejto vlasti, v srdci ho celý nosím a vďačne dám i svoj život za jeho život.“„Mňa len to mrzí,“ ohlásil sa Andrej, „že naši zemania slovenskí tak opovrhujú ľudom, z
ktorého pošli, za cudzotou pachtia a s najväčšou ľahkomyseľnosťou odhadzujú od seba svoje
po otcoch zdedené mravy, obyčaje, reč, ba ešte i to meno svojich predkov. A nikde na svete
nepočuješ toľké za cudzinou páchnúce, z gréčtiny, latinčiny, nemčiny a maďarčiny zlátané a
spotvorené mená ako u nás na Slovensku! Tu nájdeš Šimonidesov, Štefanidesov, Georgiadesov,
Albinich, Leporinich, Textorisov, Piscatorisov, Tonsorisov atď., ako čo by ich predkovia z
Atén lebo Ríma pod naše Tatry boli sa presťahovali. Tu môj sused, ktorý za krátky čas býval
v nemeckom mestečku, premenil svoje poctivé meno Pokorný na Geduldig, a môj pokrvný menom
Ziman tašiel do Miškovca po remesle i doniesol si meno Hüvössy. Hľa, toto je opravdivá
satira, ba paškvil na vlastného otca, matku. Boh to naprav!“„Áno, tak je to u nás, brat môj!“ prisvedčil Janko. „Ľud hrdľuje, robotuje, otročí a
nemá ľudského práva, a naši zemania dedia po svojich rodičoch zeme, domy, voly a hanbia sa
za otcovské meno, ktoré ich na ten úbohý ľud upomína; a predsa sú krv z krvi jeho, kosť z
jeho kostí. I teraz radia sa o svoje dobro, ľud musí i ďalej otročiť. Oj, kedyže sa nám
vrátia Matúšove časy?!“Na chodbe bolo počuť rozličné hlasy, v protiľahlej izbe harfu a bubon.„Čo to má byť?“ pýta sa Andrej dnu vstúpivšieho Pinkusa.„Od niekoľko dní bavia sa u mňa nemeckí komedianti,“ odpovedal usmievajúci sa krčmár.
„Či sa nebude ľúbiť mladým pánom na ich kunšty sa podívať? Obecenstvo je i tak veľmi malé;
niekoľko ľudí zo zámku a výrastkov z mestečka, to je všetko.“„Bude to niečo do smiechu,“ podotkol Jurko.„Nesmejme sa popredku — na konci kyjak,“ riekol vážne Janko potichu. „Mne sa tí ľudia
nezdajú. Hneď ich je viac, hneď menej. Kde sa tu berú, nik nezná.“I kráčali za Pinkusom do šenkovne. Našli tam okolo komediantov zámockú čeľaď v dôvernom
rozhovore. Bubon zaznel spoza kulís (keď tak menovať môžeme prikrytý stolík, zahalený od
povaly dolu visiacimi farbistými plachtami), komediantka vzala zasa do rúk harfu a
brinkajúc po strunách, spievala chrapľavým hlasom: „O, du lieber Augustin, Geld ist hin,
alles hin…“,[6]atď. Komedianti zapálili lojové sviece. Jeden z nich chodil pomedzi divákov i
žiadal od každého do svojho klobúka malý darček. I odhalil „principál“ prikrytý stolík. Na
ňom stála skrinka. Všetci pristúpili bližšie a pozerali do nej cez sklenený vrchnák.„Na moj veru sú tam blchy, hihihi!“ smiala sa Julka Okrucká, komorná zo zámku.„Fuj, hanba!“ šuškala Anička Koštiaľová, Julkina spoločnica. „Čo len ten Nemec počne s
nimi?“Komediant začal brinkať na malej citarke. Blchy vystrájali všelijaké skoky, akoby spolu
tancovali, dve sadli si do malinkého zlatého vozíka sťaby pán s paňou, štyri ťahali vozíček
ako zapriahnutí vraníci, na kozlík vysadla blcha, ktorá pohoniča predstavovala, i vozili sa
dokola. Celé obecenstvo sa smialo. Nasledovalo bábkové divadelné predstavenie „Babylonský
kráľ“. Obecenstvo tlieskalo a smialo sa do rozpuku, keď kráľ Holofernes[7]šľahal šaška a tento vrešťal: „Nebudem dobrý, nebudem!“Pod oknami začali zavýjať psi, akoby bol súdny deň. Komedianti poschovávali svoje
hračky. Diváci, medzi nimi naši traja mladíci, hrnuli sa k dverám.Zdiaľky zaznievala trúba vojenská i počuť bolo dupotanie jazdy. Jazda sa blížila, celé
mestečko bolo na nohách. V niekoľkých okamženiach docválali statní jazdci na bujných
koňoch, že sa až okná triasli. Boli to nemeckí kyrasníci.[8]Okolo zámku bolo živo. Tam stáli dookola pešiaci. V mestečku nastal všeobecný
poplach.Nešťastná bola to noc 18. apríla 1701 pre odbojnú šľachtu, zhromaždenú na zámku vo
Veľkom Šariši u kniežaťa Františka Rákóciho![9]Cisárski vojaci pochytali všetkých a odviedli poviazaných do rozličných
žalárov; medzi nimi boli Rákóciovci, Vayovci, Szirmayovci, Okolicsányi a mnoho iných
veľmožov a zemanov. Grófa Bercsényiho[10]márne hľadali na zámku, márne v mestečku Veľkom Šariši; uskočil preoblečený a
ušiel do Poľska.Prestrašení obyvatelia dívali sa za odchádzajúcimi väzňami. Žiadneho z meštianstva
nedotkli sa cisárski vojaci. Komedianti tiahli za vojskom.Na zámku bol veľký zmätok, plač a nariekanie. Manželka Rákóciho Helena,[11]rodená vojvodkyňa Hessenská, upadla do ťažkej nemoci. Útlocitná pani, vidiac,
ako jej manžela čo väzňa odvádzajú, padla do mdloby a keď ju prebrali, upadla do horúčky.
Komorná Julka opatrovala ju dňom i nocou. Chudera neznala, že snáď i jej slová, ktoré
prehovorila nepovolaným v krčme o poradách veľmožov, na zámku nočnej doby vydržiavaných,
toľkú biedu mohli zapríčiniť!Naši traja mladí priatelia držali sa obozretne, no neprestali rozmýšľať a tajne medzi
sebou rokovať o osudnej udalosti, o povznesení ľudu, o oslobodení Rákóciho; lebo kto vraj
zná, či tento ľudomil okovy zo zodraných údov v otroctve úpejúceho ľudu nesníme?! Jurko
neraz navštívil kňažnú Helenu, keď trochu k sebe prichádzala, aby jej oznámil plán svoj na
oslobodenie kniežaťa Rákóciho.[1]Kuruci— (z lat. crutiatus, križiak) názov pre uhorských
povstalcov z čias Dóžovho sedliackeho povstania r. 1514. Neskôr účastníci a
prívrženci povstania Thökölyho a Františka II. Rákócziho (1703 — 1711).[2]Tália— múza komédie[3]jurát— (z lat.) súdny praktikant[4]Veľkí duchovia sa zrovnávajú.[5]Každá trojka tvorí dokonalý celok.[6]O, du lieber Augustin, Geld ist hin, alles hin…— (nem.) Ó,
ty milý Augustín, peniaze sa minuli, všetko pominulo…[7]kráľ Holofernes— podľa biblie hlavný veliteľ vojska
babylonského kráľa Nabukadnezara.[8]kyrasníci— kyrysníci, v 16. — 18. stor. príslušníci ťažkej
jazdy, vystrojenej na drieku ochrannou kovovou broňou[9]František Rákóci— František II. Rákóczi (1676 — 1735),
šarišský gróf, ríšske knieža, syn sedmohradského kniežaťa Františka I. Spočiatku si
nechcel pokaziť dobré vzťahy s cisárom. Keď sa r. 1697 na jeho zemplínskych panstvách
vzbúrili sedliaci, ušiel do Viedne, aby na neho nepadlo podozrenie. No vo Viedni mu
veľmi nedôverovali pre odbojnosť jeho rodu, takže sa predsa zblížil s uhorskou
šľachtou, ktorej sa temer odcudzil za pobytu vo Viedni do r. 1694. Potom začala na
neho účinkovať rodová tradícia a nespokojná uhorská šľachta. Začiatkom r. 1701
vznikla medzi Habsburgovcami a Francúzskom vojna o španielske dedičstvo. Rákóczi s
Bercsényim chceli využiť príležitosť a v mene nespokojnej uhorskej šľachty poslali
list Ľudovítovi XIV., starému priateľovi uhorských odbojov. Sprostredkovateľ týchto
stykov, Belgičan Longueval, prezradil ich akciu Leopoldovi I., ktorý dal Rákócziho
zatknúť a uväzniť. Ostatné osudy Rákócziho opisuje povesť.[10]Bercsényi— Mikuláš (1665 — 1743), člen uhorského
šľachtického rodu, ktorý sa konverziou a službami cisárovi vyšvihol vyššie až v 17.
stor. Bol najvernejším priateľom Rákócziho, s ktorým osnoval nové povstanie, potom
hlavný vojenský komisár kuruckého územia a hlavný veliteľ kuruckých vojsk. Do Poľska
ušiel nezadlho po uväznení Rákócziho a dal sa do vyjednávania s tamojším francúzskym
vyslancom Du Heronom o možnosti povstania v Uhorsku.[11]Rákóciho Helena— nemecká princezná Šarlota Hessen-Rheinfels.
Jej otec vymohol Rákóczimu titul kniežaťa rímsko-nemeckej ríše.
|
Tomasik_Kuruci.html.txt
|
OsobyKIKIMORA, bohyňa zlaČERNOBOH, zloduch v službe KikimoryMURA, bohyňa biedy v službe KikimoryBESNICA, bohyňa zúfalstva v službe KikimorySLAVOŇ, kralevič, hrdina slovenskýŽIVA, bohyňa života a práceRARACH, BOBO, ČERTICA, ČERNOKŇAŽNÍK, JASTROŠ, ŠARKANY a rozličné obludy, čo čeliadka
KikimoryĽUD SLOVENSKÝ
|
Urbanek_Kikimora.html.txt
|
Andrejev Leonid — Jesenský Fedor ml.: Ten, ktorého zauškujúHra v 4 dejstvách. Strán 86, cena Ks 5.40.Javisko:I. veľká špinavá izba v cirkuse s potrebným
cirkusovým náradím, dýka v palici, starý diván, bičíky, kostýmy cirkusových tanečníc,
jazdecký bičík alebo palička, drobné peniaze, hudba, cigarety, hlas zvonka, poháre, fľaše s
vínom.Osoby:Konzuela, jazdkyňa, gróf Mancini, Ten, clown,
Briquet, direktor cirkusu, Zinida, krotiteľka, Bezano, jockey, Pán, barón Reguard, Jackson,
clown, Tili a Poli, clowni, Tomáš, Angelika a iní umelci a umelkyne v cirkuse.Kroje:meštianske a cirkusových umelcov.Dej:K riaditeľovi cirkusa Briquetovi príde akýsi pán a
žiada, aby bol prijatý za clowna; keďže nič nevie, je odmietnutý, ale prosí ďalej a
naostatok navrhne, že bude tým, ktorého zauškujú. Keď Jackson sľúbi, že sa ho ujme, je
predbežne prijatý. Hviezdou všetkých cirkusových umelcov je Konzuela, záhadná dcéra
skrachovaného grófa Manciniho, ktorú majú všetci radi a za ktorou pokorne pozerá i Ten. Keď
sa dozvie, že gróf chce Konzuelu vydať, vlastne predať barónovi Reguardovi, vždy napoly
vážne a napoly v svojej šaškovej úlohe, ju žiada, aby nepristala.Ten má úspechy a so všetkými v cirkuse sa skoro skamaráti. Jedného dňa ohlási sa u neho
návštevou Pán, ktorý ho poznal a prišiel s ním porokovať o istých spoločných
záležitostiach, lebo bol Tenovi — ktorý už nechce mať iné meno — odviedol ženu a ukradol
jeho myšlienky. Ten zrieka sa celého vonkajšieho života a sveta a sľubuje Pánovi, že mu
nikdy do cesty nevkročí. Konzuela sa má teda skutočne vydať. Nasleduje rozlúčka. Konzuela
sa nerada lúči s cirkusom i s doterajšou slobodou a Ten, keďže ju darmo od sňatku
odhováral, otrávi ju i seba z nesmiernej lásky k nej. A barón na zprávu o jej smrti reaguje
tým, že sa zastrelí.
|
Urbanek_Dramaticka-literatura-2-Dramy-celovecerne.html.txt
|
OsobySOLINUS, knieža z EfezuEGEON, kupec syrakúzskyANTIFOLUS EFEZSKÝ, ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY; dvojčatá, Egonovi synoviaDROMIO EFEZSKÝ, DROMIO SYRAKÚZSKY; dvojčatá, sluhovia AntifolovcovBALTAZAR, kupecANGELO, zlatníkPRVÝ KUPEC, priateľ Antifola SyrakúzskehoDRUHÝ KUPEC, veriteľ AngelovSRŠIAK, mastičkárEMÍLIA, žena Egeonova, abatyša v EfezeADRIANA, žena Antifola EfezskéhoLUCIANA, jej sestraLUCIA, slúžka AdrianyKURTIZÁNASTRÁŽNIK, ŽALÁRNIK, ÚRADNÍCI a SPRIEVODDejište: Efezus
|
Shakespeare_Komedia-omylov.html.txt
|
Venovanie(Pôvodne Goethe)[1]Blížite sa zas, vy hmlisté postavy!ktoré nejasné oko vídavalo;či pamäť moja vás predsa raz pristaví?Či srdce šiaľ ten ešte neponechalo? —Musí byť! — nuž buď — nech triumf svoj slávi,čo — akoby z mŕtvych — okolo mňa vstalo:srdce mi mladistvú rozjarenosť čujev čarovzduchu tom, čo kŕdeľ váš obletuje.S vami prichodia aj sladkých dňov obrazy,a mnohý drahý duch sa zjavuje;sťa povesť stará — čo zábudou už razí —ľúbosť prvá i družstvo vystupuje:Bôľ sa mladí — žiaľ, ktorý už sto razystíchol, v labyrinte tom sa opakuje,menujúc milých, ktorým krásne doby —skôr ako mne — porvali včasné hroby.Už nečujú moje terajšie spevyduše, ktorým som dakedy spievaval;družstvá prívetivé! sťa tieň mi zašli ste vy,a hlas ohlasu nemá, ako ho predtým mával;tváre cudzie a studenosť, či hnevyvidím tam, kde svet priateľov mi stával: —a čo ešte prajno pieseň moju posúdi,to — ak žije — šírym svetom roztratené blúdi.A mňa unáša túžba, už dávno odvyknutá,do tamtých tichých, dumných duchokrajov;šepce piesenku duša mi utisknutá,jak šumí vetrík jesenným lístím hájov;mráz ma prejíma — hruď krotne, mäkne ľúta —tvárou sa cedí kropaj za kropajou: —Čo mi zostalo, je ako tieň ďaleký,a skutočnosť to, čo mi vzali veky.[1]Báseň prvý raz uverejnená v Spisoch básnických 1861, 1 — 2.Sládkovič posielal báseň Viktorinovi do druhého ročníka almanachu Lipa
(29. novembra 1860). O básni sa takto vyslovuje: „Goethovo ,Zueignung‘ je
báseň tak výborná, že som sa nemohol zdržať — bárs aj neobľubujem preklady
— našej literatúre ju prisvojiť. Preklad sa mi zdá podarený a nazdám sa nie
k mojej, ale nemeckého velebásnika rečeno — že sa Vám bude páčiť. Previeva
ňou nebeská posvätnosť a spieva tam duch už ,duchovným telom‘ odiaty.“Preklad Goetheho básne, ako tomu nasvedčuje datovanie rukopisu (1 list
rozmerov 21 × 17 cm), pochádza z 20. novembra 1860.Medzi uverejneným textom a textom rukopisným niet väčších odchýlok: v. 9:
sladkých dňov — sladkých dôb; v. 11: čo zábudou už razí — čo zabudnutiem
razí; v. 12: ľúbosť — ljubost; v. 13: už sto razy — juž storázi.
|
Sladkovic_Kratsie-basne.html.txt
|
Slovenské krakoviačkyObsah12K mojim zámerom, ktoré ma vždy mocnejšieuchvacujú, by som veru aspoň dakoľkozlatých prútikov tatranských potreboval.(ako: To božie slniečko po nebi si behá,to slovenské plemä všade sa rozlieha)1Najpeknejšia hviezda na nebi zornička,najlepšia na zemi slovenská matička.Najjasnejšia hviezda je božia zornička,najslávnejšia matka je Sláva matička.2Mrak padá, mrak padá na zelené háje,čierna noc pokryje tie slovenské kraje.Mesiaček, mesiaček, vysoký mesiaček,buďže ty Slovákom v noci verný braček.Zornička, zornička, ty božia zornička,buďže ty Slovákom tej noci sestrička.Čo je mesiačiku nebeská zornička,to je Slovákovi slovenská sestrička.Mesiaček dosvieti – dennica prispeje,to vysoké nebo slncom sa zasmeje.Čo Slovák nedohrá, Slavenka dospeje,to naše Slovensko slávou sa zaskveje.
|
Hrobon_Slovenske-basne-styridsiatych-a-patdesiatych-rokov.html.txt
|
IBurko bol obyčajný malý psík. Prvýkrát uvidel slniečko pri veľkom stohu slamy. Tak sa
tomu divil! Dosiaľ býval v stohu, kde voľakto vykutal veľkú dieru. Tam bola stále tma. Len
cez otvor blikalo voľajaké svetielko.A teraz! Toľko svetla! V očkách sa mu zatemnilo a pocítil razom nepremožiteľný strach.
Úzkosťou začal kňučať a všobalil sa rýchle do diery. Celý sa triasol. Toľko svetla! A bol
sám!V diere si dodal odvahy. To bol jeho domov a nikto ho tam dosiaľ neznepokojoval. Každý
kútik poznal. Bol doma. Ba keby sa teraz niekto len ukázal pred dierou, veruže by na neho
zavrčal. A to by už niečo znamenalo. Už zavrčal aj na voľajakého kocúra. Ba aj zahavkal na
neho, ako mamka robievajú, a kocúr veru ušiel.No tak! Len nech sa niekto odváži do diery! To veru zas na neho zahavká. Aby vedel! Veru
tak!Položil si noštek medzi predné dlabky a uprene sa zadíval do otvoru. Len nech sa teraz
niekto odváži! Tak zahavká, že veru!V jeho malej hlavičke sa rodil úžasný plán. Zahavká na každého, kto sa len odváži pred
dieru. Nebude sa báť ani kohúta ani nikoho, ba ani toho veľkého, žltého kocúra nie. Len
nech sa teraz opovážia.*Už driemal, keď sa do diery vtiahla Virga, jeho drahá mamka, ktorú by bol na svete nedal
ani za dieru v stohu. Bola celkom utrmácaná a svalila sa bezvládne do kúta. Pravda, bola
len obyčajný pes, ktorý nesmie ustať. Ale ona veru ustala. Celý deň zavracala ovce a
štekala na rohatého barana. Hej, keby len toho barana na svete nebolo. Ako by bolo dobre. A
tí ľudia! Aké sú to len divné tvory. Jej valach ju neustále hucká do toho barana, aj keď sa
ten pokojne pasie. A keď ju baran presotí do brázdy, nejde ju brániť pred jeho ostrými
rohmi, ale smeje sa tomu, až sa chytá za brucho. A keď už nevládze a bezvládne sa svalí na
medzu, aby si oblízala strniskom a bodliakmi rozpichané dlabky, valach ju ešte pretiahne
dlhým korbáčom a pri tom ešte bohopuste nadáva. Takí sú tí ľudia. A keby len nemusela
mysleť na Burka. Chveje sa strachom, čo sa mu môže za jej neprítomnosti stať. Môže prijsť
kohút a vyzobať mu oči, alebo mu môže prasa uhryznúť chvostík. A čo to bude potom za psa,
keď nebude mať pekný chvostík. Žiaden valach sa potom na neho ani nepodíva. Aj psi z celého
okolia by sa mu cez celý život posmievali, kde že stratil chvost. Veď je to najvýznačnejšia
okrasa poriadneho psa.Takéto starosti trápily Virgu celé dni. Tak rada by sa bola aj niekoľkokrát rozbehla
domov, aby sa podívala, čo je s jej malým Buríčkom, ale sa neodvážila. Veď by ju bol valach
Mišo vybil. A aj za dva dni by jej nedal žrať. A keby len to! Ona by si už len našla nejaký
suchý koštiaľ, alebo by niekde vykutala myš. Ale čo by žral Burko? Mišo by ani jemu nič
nedal. A ona bola už suchá, že by jej mohol rebrá počítať.Teraz ležala na slame ako kus dreva. Burko sa síce krbáľal po nej, ale ona sa veru už
nevládala hrať. Aj sa pokúsila zodvihnúť hlavu, ale utrmácané údy nepovoľovaly. Len nežne
pokývala chvostom a oblízala Burkov malý noštek.— Virga, Virga,… tuto ne…! bolo počuť chrapľavý hlas Mišov.Do Virgy akoby bol hrom udrel. Strhla svoje boľavé údy a vytiahla sa von z diery. Pred
dierou ju Mišo pretiahol niekoľkokrát korbáčom, až od bolesti zakvílila a utekala ku
košiaru.— Zdochliacke psisko! Hádam ťa budem zadarmo kŕmiť…Burko už dobre poznal Mišov hlas. Aj ho už raz videl pred dierou. Je to taký divný,
vysoký tvor, zabalený celý v takej chlpatej koži. A má len dve nohy a pod nosom sa mu kúri.
A tie dve nohy! Aj ten zlostný kohút Rik má len dve nohy. Hádam sú všetky dvojnohé tvory
veľmi zlé. Aj mamka sa len toho Miša boja.*Virga vošla do košiara. Bojazlive sa poobzerala po košiari, aby sa presvedčila, kde je
baran Brc. Síce sa žiadneho barana na svete nebála, ale s jej bezvládnymi údmi by si teraz
bol hádam aj kocúr Maťo pomohol.Skoro s posledným napätím síl zahavkala na ovce, aby ich zahnala ku strunge, popri
ktorej ovce po jednej prechádzaly, keď ich Mišo dojil. Potom sa utiahla ku treslu a
položila si hlavu medzi predné dlabky.Práve prichádzal Mišo s veľkou dojalnicou. Keď išiel popri nej, kopnul ju bačkorom do
rebier. Len zastenala. Bola na to už zvyklá. S takou rozkošou by sa mu bola vrhla na stehno
a rozcapartila toho ľudského tvora, ale nevládala a… bála sa. Tie ľudské tvory šíria okolo
seba len samú hrôzu.Keď Mišo podojil, precedil mlieko a vyplákol dojalnicu. Potom vylial obsah na starú
pľachovú ranicu a zahvízdal na Virgu.Ale Virga sa ani nehýbala. Mišo zahvízdal ešte raz, a keď sa nepohla, chytil dlhý korbáč
a tak ju ním pretiahol, že jej z ucha hneď vytryskla krv.Pokúsila sa postaviť na nohy, ale znovu upadla. Mišo ju chytil za srsť a hodil ju do
košiara medzi ovce. Ovce sa rozpŕchly, ale baran Brc sa rozohnal a dvakrát ju prirazil ku
treslu košiara.… Už si dávno mohla zdochnúť… hundral si Mišo a šiel ku stohu pre Burka. Vytiahol ho z
diery a priniesol ho ku košiaru. Do vody v ranici mu nalial trochu mlieka a položil ho k
nej.Burkovi to síce veľmi nechutilo, ale bol hladný. Dnes sa ešte nemohol dostať k
prasiatkam, aby sa s nimi o večeru rozdelil. Potom ho Mišo chytil a zaniesol ho znovu do
diery v stohu.*Začalo byť chladno. Burko sa utiahol do kútika, že bude čakať na mamku. Bolo mu tak
divné, že tak dlho nechodia. Vstal, zívnul si, vyhrabal si v slame malú jamku, potom sa
dvakrát skrútil okolo seba, položil si ňufáčik medzi zadné dlabky a zadriemal.Zanedlho sa prebudil. Niekto sa štveral do diery. Čuchom pocítil, že sú to mamka. Hneď
ho prešly všetky driemoty a vrhol sa ku vchodu. Ani na svoju jamku v diere nemyslel.Ale mamka boli tak divná. Ani sa s ním nepoihrali, len ho trošku lizli na noštek a tak
divne skučali.Burko by sa bol ešte rád trochu poihral, ale niečo ho odstrašovalo. Utiahol sa znovu do
svojej jamky a aj chvostík si zavrzol medzi dlabky. Ked ráno vyšiel z diery, mamky už tam
nebolo. Čakal na ňu celý deň. K ranici, ktorú mu Mišo priniesol, sa ani nepriblížil.
Chutilo mu len s mamkou. Ba, ani malé prasiatka ho už nebavily.Viac ju neuvidel.
|
Hranko_Burko.html.txt
|
Z BukoviaRozprávkaĎaleko od sveta odlúčené leží Bukovie. Jako vlastne táto dolinka k tomuto menu prišla,
po dnes ešte nikto nevie. Tých 5 — 6 starých, zvetrelých a krpatých bukov, čo v tejto
dolinke sa nachodia, sotvy daly název dolinke, iba žeby pred dávnymi, dávnymi časy celé
toto okolie bolo bukami porastlé bývalo; no, o tom ani tí najstarší ľudia známosti nemajú.
— Kto to vie?Mohutné, na tisíc metrov vysoké a skalnaté vrchy obkľučujú túto dolinku so troch strán a
len jedna strana, ačkoľvek tiež horou zatarasená, poskytuje predsa východ do sveta. Úbočia
vrchov sú jedlovinou porastle, ktorá však vždy vyšej je redšia, až konečne na dve tretiny
vrchov celkom zmizne a len malému a krpatému kroviu zanechá miesto, medzi ktorým rozsiahlé
pastviny sa rozprestierajú.Medzi skaliskami a jedlovým prepletajú sa na všetky strany chodníčky a úzke cestičky,
ktoré ale všetky v jeden smer sa tiahnu, a síce ku štvrtej, menej vysokej strane údolia,
kde do jednej v poriadku držanej cesty, — skoro hradskej — vplynú. Táto zase vedie vrchom
hore a cez temeno dolu do prostranného údolia a ďalej do sveta šíreho. Toto je jediná
páska, ktorá Bukovie s jeho 8 — 10 chalupami so svetom spojuje. Každý obyvateľ Bukovia túto
cestu pri najmenej štyrikráť za svojho života prekoná, a síce: keď ho čo nemlúvňa ku sv.
krstu nesú; keď čo dospelý do stavu manželského vstupuje; keď čo starec a práce neschopný
po žobráckej palici a kabele siahne a na posledy, keď ho nesú na večný odpočinok do
cmitera, vzdialeného 2 hodiny za vrchom.Pomimo toho nájdu sa ešte aj niektoré dietky, ktoré raz do týždňa túto cestu konajú, by
vo vzdialenej škole sebe dajaké vedomosti nadobudly; za niekoľko rokov raz jeden-dva
mladíci tiahnu so spevom, — alebo i plačom — ku assentírke; a zriedka kedy dajaká žena dačo
do mestečka na predaj nesie, alebo ide dačo kúpiť. Ináče Bukoviak do sveta nevystúpi; nemá
v ňom čo hľadať. Že tá cesta cez vrch je vždy v dobrom poriadku, je zásluhou panstva, ktoré
vozí cez celý rok tadeto drevo, šindel a uhlie, ktoré veci dorábajú Bukoviaci v horách.Na vrchu, hneď vedľa cesty, stojí malá, jednoduchá a dlhým vekom zašlá už káplnka.
Jednoduchá zvonku a jednoduchá i zvnútra. Jediný drevený oltárik, nad ním obraz Matky
Božej, po bokoch dvaja anjeli od staroby už šediví a spráchnelí a dva drevené svietniky.
Toto je celé vnútorné zariadenie káplnky. Zápach plesniviny a vlhkosti panuje v nej na
miesto vône kadidla a voskových sviec.A predsa je veľmi často navštevovaná, nielen od Bukoviakov, ale aj od obyvateľov
všetkých okolitých dedín a ľazov, bo znie povesť, že kedysi bolo toto miesto posvätné a
obrazu Matke Božej privlastňuje obecenstvo ešte i do teraz divotvornú moc. Na deň Matky
Božej prichodí sem i kňaz pobožnosť odbavovať, a vtedy putuje kde-kto z hôr k tomuto
tichunkému posvätnému miestu.Pred káplnkou je z dosák zhotovená predsieň, aby boli pútnici chránení pred nehodami
času aspoň čiastočne. Túto dali shotoviť každoročne sem dochodiaci turisti, bo nielen toto
tiché miestečko, ale i Bukovie býva navštevované od ních, pre jeho čarokrásnu polohu, pre
jeho tichosť a mier, pre jeho čistý vzduch a aj pre jeho zbožných obyvateľov, ktorí
zachovali svoj ráz od pravekov a húževnate sa ho pridŕžajú.O tom všetkom svedčia popísané dosky predsiene káplnky. Nájdu sa tu mená znamenitých,
svetochýrnych mužov, umelcov a hercov; mnohé básničky, veršíčky a prípovede; jak kto v akej
nálade sa nachodil, lebo po čom túžil, na čo myslel atď., tak to napísal. Ale aj nemotorné
písmeny mozoľných rúk sa tu hojne nachodia s dodatkami v jednoduchej, prostej próze.Jeden takýto nápis znie:„Dnes idem do Ameriky. Opatruj vás Boh všemohúci všetkých vo spolok! Ja mám tohoto
starého sveta až po krk dosť. — Písal Bartolom Ražný.“Prečo mal Ražný tohoto starého sveta až po krky dosť, to chcem rozprávať.Ach, ten Bartolom!Keď by mu bol voľakto pred pár rokmi hovoril: „Ty pôjdeš do Ameriky;“ — bol by on
chvíľku načúval, sa zamyslel a konečne do smiechu dal. On, do Ameriky?! ach, čo vám napadá;
nikde na svete nemôže byť, ani niet, peknejšieho a lepšieho miesta, ako Bukovie. A ja do
Ameriky? Vy blázni! Skorej by musel náš potôček hore horami tiecť, nežli by som ja odtiaľto
preč išiel.Takto by bol hovoril a bol by sa chutno zasmial, ako to vtedy bolo jeho obyčajou. A v
tom čase mal on aj príčinu sa chutno smiať!Kol do kola nebolo nikde tak sviežeho chasníka, ako on; plný zdravia, sily a
prekypujúceho života. Kde jaká práca sa pre neho naskytla, veru pochytil na hrubšom konci a
neprestal, dokiaľ ju nevykonal; kde sa dalo dačo zarobiť, doista bol aj on tam, a kde v
nedeľu a vo sviatok — ruvanica bola, aj tam bol on, ale jakživ nikto neočul, že by Bartolom
bol dostal, ale ani to, že by bol dakomu naozaj ublížil. On rozdal síce vždycky niekoľko
buchnátov, ale vždy len s rozumom; krv nikdy nepustil, ani to u nikoho netrpel.No, mladosť, radosť! — Svätúškom Bartolom nebol, ale poriadny čeľadín a každý ho mal na
široko-ďaleko rád. Aj tí, ktorých vybuchnatoval, už na druhú nedeľu s ním zase koľky hrali
a s ním spievali a boli ako by sa nič nebolo stalo.Zo všetkých ale najradšej ho mala jeho už obstarlá mamička a — bukovského mlynára
dcéruška Anička. Jeho matka ho od detinstva už tak mala rada, že zabudla niektoré z jeho
chýb trošku obrúsiť a Anička ho mala zas na toľko rada, že ani jednu z týchto chýb
nezbadala. A keď by aj bola zbadala? Veď Bôže môj, ani jeden človek nenie bez chyby a veď
časom aj tá najprekypujúcejšia krv ostydne.Nejaký čas nikto nebadal, že ten neohrožený Bartolom a tá tichá Anička, jeden druhého
radi majú, až konečne to tetka Beta zo súsedov jaksi zňátrila.Bartalomova matka síce už dávno pozorovala, že jej syn si vydobil náklonnosť Aničky, —
ona by sa azdaj ani nebola čudovala, keď by si on bol trebárs i dajakú princeznu naklonil,
— a Mlynárovie zase keď už to boli sa dozvedeli, nehovorili nič, bo uznali, že veru dievča,
ktoré za mericu zlatníčkov do vena dostať nemôže, nemôže si ani veľa preberať a
najhlavnejšou vecou ím bolo: pracovitosť, usilovnosť a dobré zdravie a to Bartolom všetko
mal.Tak tá vec bežala svojou cestou, bez všetkej závady.Tu sa ale stalo, že Mlynárovie Jožko, jediný to syn, ochorel a keď konečne i lekár
hovoril, že nedá ani fajku tabaku za jeho život, nastala premena.Jožko síce hneď nezomrel, ba ešte niekoľko mesiacov polihoval, ale predsa už jeho istá
smrť narobila galamuty medzi milencami.Otec, mlynár, mal už dávno svoj plán hotový. On mal v úmyslu celý mlyn aj s
prípadnosťami Jožkovi odovzdať, a tento zas mal Aničke veno dať. Ale človek mieni a Pán Boh
mení! Keď Mlynárovie videli, že veru Jožko na tomto svete už viacej mleť nebude, začali sa
postarávať, ako by to ozaj dopadlo, keď by Anička všetko zdedila. A tu vykuknul klinec z
vreca!Na mlyne bolo už od viac rokov pár stovák intabulovaných. Ešte z doby „zlých časov“.
Mlynárovci už dačo boli splatili, ale väčšina toho dlhu ešte trčala. Jožko, tiež usilovný
chlapec, bol by aj to ostatné zmazal, ale Anička? — Je pravda, mohla dostať tiež dobrého a
usilovného muža, ale keď tento nebude mlynárstvu rozumeť, či vymele toľko, ako by bolo
treba? — Tu by jedine pomohlo to, žeby nastávajúci zať zo pár stovák so sebou priniesol. A
toto veru Bartolom nemal. Kdeže by ích chudák nabral! Je pravda, on bol usilovný, pracovitý
a pekný groš vedel zarobiť, ale veď on musel nielen seba, ale aj starú matku živit a šatiť,
domčok v poriadku držať atď., kde že by on teda došiel k pár stovkám? — A veru, vzorom
sporivosti on nebol.Takto si hútali Mlynárovci. A raz aj hovorili k Aničke: „Počuj, dieťa, tie galamuty s
Bartolom budeš musieť zanechať. Jožo umre a mlyn pripadne tebe. Vieš, že je dačo na ňom
prischlé, a to ani ty, ani Bartolom nevymažete. Musíš, hádam, za takým šuhajom pozerať,
ktorý by toľko priniesol, čo by to zmazať mohol. Potom už dovediete tak hospodáriť, aby ste
v Božej vôle vyžili; ináče nie.“„Bartolom by bol priam na to súci,“ — odvetila Anička, — „on vie a chce aj pracovať —“„To je pravda,“ — skočil do reči otec, — „on pracuje aj za dvoch, ale — — peňazí nemá.“„Ja druhého nechcem!“ odsekla Anička.A od tejto doby nikto viac od nej inšiu odpoveď neočul, iba: „ja druhého nechcem!“„Vidíš, starká,“ — hovoril častejšie mlynár k svojej žene — „máme opravdivý kríž s týmto
dievčiskom; mali sme zavčasu prekaziť to milkovanie a teraz by bolo všetko v poriadku.“„Je pravda, tatko“ — prisvedčovala žena — „ale kto vie, čo sa ešte môže prihodiť. Veď
Anička sa ešte ani dnes, ani zajtrá vydať nemusí. Ešte rok-dva môžeme aj my pracovať. A kto
vie, časom sa môže medzi milencami voľačo pritrafiť; niekedy aj jedno slovo rozvedie
zaľúbených a možno, že snáď aj sami dačo príhodného nájdeme, keď hľadať budeme.“Mlynár sa uspokojil s touto radou; viac ani o tom už nehovoril. Bolo by aj zbytočným
bývalo, to vedel. Tým usilovnejšie ale hľadal dajakú príčinu; no, márne; nenašiel žiadnu.Medzitým zomrel Jožo a bol pochovaný. O krátky čas na to, zaľahla mlynárka do postele a
teraz ostalo všetko na ramenách otca a na pleciach Aničky. Tu bol najvyšší čas, aby došla
posila do domu. Darmo dohováral otec, Anička len vždy hovorila, že veru ona druhého nechce.
Príčinu na roztrhnutia ani mlynár, ani jeho priatelia, ktorých o to bol požiadal, nenašli.
Teraz už častejšie bolo vo mlyne očuť sváry a kázne; sem-tam i nadávky, ale všetko márne.
Anička len hovorila:„Ja za druhého nepôjdem!“Konečne riekla mlynárka: „Darmo je všetko, starý; už jej hlavu neprekrútime; ona je ako
posedlá za tým Bartolmom. Nechaj jej vo mene Božom jej vôľu. Kto vie, k čomu to bude
dobré!“„Ja nedbám už,“ odvetil on, — „ale nie je to v poriadku. Bartolom nemá ani groša.“„To sotvy“ — hovorila žena — „ale veď vždy sa ani to netrafí, aby jeden priniesol to, čo
potrebuje. Dakto má veľký prínos a za pár rokov je po ňom; druhý neprinesie ani babky a
predsa zgazduje.“„Keď by človek len mohol aspoň na 5 rokov pred seba vidieť!“ vzdychol mlynár.No, do budúcnosti hľadeť, mlynár nevedel, ani sa nenaučil; a preto za pár dní povolil a
zavolal Bartoloma k sebe.Na krátko to odbavili. „Keď budete pracovať, budete aj mať; keď nie, nuž tak poručeno
Bohu; nie to moja vina“ — hovoril mlynár.Bartolom ale prikývnul hlavou. „No, rozumiem, tatko. Nemajte strachu; uvidíte, nájdem k
tejto sekere porisko.“A o mesiac bola svatba.Nemálo sa mlynár začudoval, keď po svatbe Bartolom na stôl očítal tri sto zlatých, ktoré
behom šesť rokov zgazdoval, bárs aj nikto to netrúfal a hovoril:„Tatko, toto dajte na dlh; keď Pán Boh pomôže, ostatné zarobím!“A hneď na druhý deň dal sa do práce. V mlyne ho teraz nebolo treba; to trochu meliva
mohol obstarať i otec. Bartolom šiel, ako doposiaľ do hôr a pracoval s dvojnásobnou silou.
A neskoršie, keď bolo viac meliva, dal sa doma do práce, ani vyučený mlynár.Teraz videl starý mlynár, že veru lepšie pochodil, ako keď by bol jak bohatého zaťa
dostal, a viac nebanoval.Behom dvoch rokov vyplatil Bartolom všetky dlhy a teraz stal majetok čistý. Včuľ si
Bartolom trošku oddýchnul. Cez celé dva roky nebol ani v krčme, ani vo spoločnosti. No, už
teraz aspoň v nedeľu si zašiel pobesedovať, alebo v koľky zahrať. Nik mu to nebránil, bo
opäť celý týždeň pracoval, až sa prášilo a iskry lietaly.Doposiaľ ešte nikdy ani zlé slovíčko medzi rodinou nepadlo. Každý videl, že jeden každý
pracuje, čo len môže, že viac už ani nedovede. Všetko išlo v dome ako na povrázku a Božie
požehnanie sa dostavilo samo od seba.A starý mlynár bol ozaj už pyšný na svojho zaťa, a ku svojim známym hovorieval, že ako
dobre on to vyhútal: „Nehľadel som na peniaze, ale na ruce a ešte o jeden-dva roky bude môj
zať najbohatším na Bukoví. Dlžoba je zaplatená, voľačo zemičky prikúpime a obidva statôčky
spojíme.“ —Čo najviacej celú rodinu tešilo, to bol malý Ondriško; buclatý chlapček, ako váloček.
Priam teraz započal sa na nôžky stavať a sem-tam voľačo blabotať.Tu naraz vypukla strašlivá nemoc na Bukoví — osýpky. Hneď v tomto, hneď zas v druhom
dome položili dakoho do postele; mnohého z nemocných priviedli do zeme; niektorých strašne
zohyzdily a nechaly ďaľšiu dobu krpateť; máloktorých len trošku podráždily.Jak dobre bolo, že malý Ondriško ešte nemohol po vonku sa túlať a s druhými deťmi
batoliť; bol by sa iste nakazil. A aby ho z domácich voľakto teraz von, alebo do súsedov
odniesol — ani za celý svet!A predsa o dva týždne začal stonať. Horúčosť a zimnica sa ustanovila, a o 2 — 3 dni sa
ukázaly aj osýpky. Odkiaľ že ích dostal? Kto že ích priniesol?Vo dne starý mlynár a Anička, v noci zase Bartolom a stará mlynárka, ktorá bola už dávno
vyzdravela, opatrovali s tou najmožnejsou péčou dieťa; nezameškali ani minútky pri
obkľadoch a pri podávaní liekov, a triasli sa všetci nad tou myšlienkou: „keď zomre?!“No, nezomrel; Pán Boh ho ponechal na tomto svete. Osýpky minuly, nezanechaly ani stopy
po sebe a Ondriško sa už chápal z postieľky. Bolo že to radosti vo mlyne!Ale tá radosť netrvala dlho. Chlapček vyliezol z postieľky, ale Anička ulahla. Teraz na
ňu došiel rad. Bartolom sa zľakol, ale predsa išiel do práce; až mu raz Anička v horúčke
povedala, že má viacej radosti v práci, ako v opatere svojej ženy; potom ostal doma a so
všetkou nežnosťou a láskou, ktorej je len muž schopný, opatroval svoju ženu. Však mu tá
robota neutečie.On ju nielen opatroval, ale aj tešil, a aby ju trošku rozveselil, vypravoval jej
všelijaké rozprávky a žarty.A za dva týždne osýpky začaly podsichať a na tele Aničkynom utvorila sa tvrdá kôra. Smrť
teda aj od tejto postele odtiahla. Všetci sa tešili s toho, len Anička nie. A prečo?Sotvy sa kôra začala lúpať a odpadávať, bolo jej prvé, do zrkadla nazreť. Ej, ale sa
zhrozila! Jej tvár bola až k nepoznaniu zohyzdená! A toho sa ona najviac obávala. Skoro by
bola do mdloby padla.„Včuľ sa ti už nebudem ľúbiť! Bartolome, ja za to nemôžem!“„Ale, Anička, ako môžeš len na takú myšlienku prísť?“ tešil ju Bartolom. „Pán Boh to
dopustil, a — veru ja ťa tak mám aj budem mať rád, ako aj pred tým; to môžeš byť istá.“A hovoril pravdu. Jemu ani nebolo napadlo, žeby to mohlo aj ináče byť. Ale ona nemala od
tejto doby pokoja; a vo dne aj v noci prenasledovala ju tá myšlienka, že veru Bartolom sa
len tak stavá, aby ju nezarmútil; ale ona to aj musí uznať, že to inače byť nemôže; už ona
nenie taká, ako bola pred tým.Keď bola celkom vyzdravela a aj tá posledná šupka jej odpadla a ona sa s tou zohyzdenou
tvárou v zrkadle videla, reptala proti vôle Božej: „Prečo som len nezomrela? Bolo by o
mnoho lepšie bývalo.“„Ale nebuď blázon!“ dohováral jej Bartolom. „Keď už som ti toľko kráť hovoril, že žiadna
zmena sa v našej láske nestala, tak to už môžeš uveriť.“Ona uverila, ale len na chvíľku. Čo chvíľa zase len pochybovala.On sa nepremenil ani potom. Ale ona sa stala celkom inakšou a čím ďalej, tým horšie to s
ňou vypadalo. Ani pol roka to netrvalo, už bola tak premenená, žeby ju nikto nebol poznal.
Pred tým tichá, pokojná a spokojná, teraz ale vždy hášterivá, svárlivá a nespokojná, ba
často i skoro ku nevystátiu dudravá žena sa s nej stala, ktorá každý krok muža zle
posudzovala, každé slovo zle vykladala a všetko, čokoľvek robil, na zlé obrátila. Tá
neblahá myšlienka, že on ju teraz už neľúbi, opanovala jej celý rozum, celé srdce.Keď išiel do roboty, hovorila, že ide preč, aby ju nemal pred očami; keď ostal doma,
hovorila, že keď ho už ona neteší, ani robota ho neteší. Keď išiel do kostola, hľadela za
ním dokiaľ len mohla, či sa s tou, lebo onou nesijde. Pred tým bola rada, keď v nedeľu
odpoludnia išiel sa trošku rozveseliť; teraz ale nemal sa od peci ani pohnúť.Toto trápilo Bartoloma vždy viac a viac; najviac ale preto, že si nebol ničoho povedomý
čo by len podozrievať mohlo. Každá miera sa raz naplní, a čo viac to prekypí. Aj
Bartolomovi toho bolo už konečne veľa a raz začala opravdová zvada medzi nimi.Po prvej nasledovala i druhá, aj tretia a konečne ani neprestávaly sváry a zvady, a
ktorý deň vystaly, ten sa mohol červenou kriedou napísať, ako v kalendáre sú sviatky
popísané. Konečne sa tak zabudla, že mu riekla, že došiel k nej ako žobrák s pinklíčkom, a
teraz že len z jej žije a troví.Bartolom zbľadnul. Zuby sa mu zaryly do pyskov, ale opanoval sa; nič neodvetil, ale
odišiel z domu rovno do krčmy a tam zalieval svoj žiaľ. Z jeho ženy stala sa Ježibaba!Keď došiel domov, zase mu hovorila, že chodí za druhou. Tu sa už aj starý mlynár do toho
vmiešal. „Deti, deti, prestaňte už raz; to nevedie k dobrému. Majetok upadne a vy s ním.
Anča, maj rozum, Bartolom je riadny muž, neposudzuj ho!“To bol olej na oheň. „Áno, vy tomu rozumiete; ja sa nedám oklamať. Ten žobrák.“Bartolom odišiel zase.Nastávajúcu nedeľu išiel do kápličky a pojal so sebou aj Ondriška. Tam si sadnul, dieťa
objal, vybozkával a plakal, ako malé decko. Konečne sa domov vrátil, a keď sa jeho žena
zase vadila a chlapca sa pýtala, s kým tam bol tatko? — tu sa Bartolom sobral, vzal
modlitebnú knižku do vačku a — odišiel.Bol večer, Bartolom domov neprišiel. Ani ráno ho ešte doma nebolo; ba už bol zas večer a
Bartoloma nič. Teraz sa mlynár začal popytovať po ňom. Nik ho nevidel, iba s chlapcom v
kaple. Bolo aj utorok poludnia a Bartoloma nič.Keď by to bolo do opravdy, že sa dakto od jedu rozpučí, Anča by sa bola už sto razy
aspoň na tisíc kusov rozletela. Zúrila ani hromobitie tak nie. No, beda bude tomu lumpovi
žobráckemu, keď prijde!Tu na poludnie prijde posol z mesta, ktorý každý týždeň raz na Bukovie dochodil, aby
lebo listy, rozkazy a iné objednané veci doniesol, alebo odniesol. Tento vojdúc do mlyna,
ihneď sa pýta, kde je Bartolom.„Čo ho peklo vie, kade chodí!“ odvetila žena.„No, ja vám poviem, kde je. Na ceste do Ameriky.“Jako hrom z čistého jasna, taký účinok mala táto novina. Žena zbľadla. Ale len na
chvíľku.„Do Ameriky!“ vykríkla, „doista s nejakou flandrou! Flandre sú mu milejšie, ako jeho
žena!“Potom ale začala nadávať, klnúť; hneď zase bedákať, plakať a tak zúrive si počínala, že
posol za dobré uznal, čím skorej sa vytratiť.A tak to trvalo niekoľko dní. Potom ale sa pomaly uspokojila a začala sa zôkol-vôkol
vypytovať, ktorá ženská chýba. Ale darmo; z celého okolia nechýbal okrem Bartoloma nikto, a
tak musela uznať, že darmo ubližovala a nadávala Bartolomovi. Voľačo sa v nej pohlo, ako by
ľútosť, ale to dlho netrvalo; zlosť, žiarlivosť a hanba prevýšily všetko.„Nech si išiel, kam chcel; čo ma po ňom. Ja sa aj bez neho obídem,“ hovorievala.*A tak uplynulo už 5 rokov, čo Bartolom odišiel do Ameriky, a malý Ondriško už povyrástol
a chodil do školy; vždy na 3 dni ho mamka vypravila, a keď bol doma, musel už dačo aj
pomáhať pri dome. Hja, keď by už bol raz toľký, bolo by ináče! Anča nestačila všetko
porobiť; starý mlynár ale už nevládal, a jeho starká, no, tá už bola odbavená; tá sa už
sotvy hýbala.Tu sem-tam predsa povzdychla Anča a začala plakať, že vraj, ako je ona opustená. No,
starý mlynár mal vždy hotovú odpoveď.„Sama si len vina! Nik to nezapríčinil, len ty s tvojou žiarlivosťou. Keď by si bola s
mužom ináče zachodila a ho toľko nesekirovala, bolo by u nás dnes celkom inakšie! Ja som ti
to dosť často hovorieval.“Ale čo po tom teraz! Už sa to nedá napraviť! Bartolom je preč, a ani toľko času nemá,
aby aspoň pár riadkov napísal žene. Len kmotrom písal zo dva razy, a jeho mamke, ktorá ale
už bola odumrela a tak ani list už nedostala. Ale ani len pozdrav neposlal svojej žene, ani
literky o nej!A to ju už bolelo. Predsa musela mu ona ukrivdiť, keď s ňou tak opovrhuje.Tu raz došiel Ondriško zo školy. Navečeral sa a išiel spať. No, najprv sa pomodlil. Keď
odriekal už celú modlitbičku, pridal ešte zo svojho: „a za tatíčka tiež!“„Čo to hovoríš?“ Skríkla jeho mamka. Ona bola tak zatvrdlá, že dieťa doposiaľ ani
neučila za otca sa pomodliť.„U strýcov, kde nocúvam, tam sa tiež deti modlia za tatíčka,“ odpovedal chlapec.„A čo ťa po tom?“ vyhŕkla Anča.„Aj ja sa budem za môjho modliť,“ dodal trucovite chlapec, a odriekal celý Otčenáš.Keď bol hotový, stará mamka pristúpia k nemu, pohladkala ho a hovorila: „Veď Ondriško,
tvoj otec nie je zomretý.“„A kdeže teda je?“ Spýtal sa zadiveno chlapec. Toľko rozumu už mal, že vedel pochopiť,
keď tatko nezomrel, že voľačo nie je v poriadku.„No, v Amerike je,“ povzdychla babička.A od tohoto času Ondriško len o Amerike rozprával, o tej sa mu v noci sníva, o tej sníva
aj vo dne, keď sedí pod pecou, alebo na lavičke pred domom. „Až bude väčší,“ hovorieva,
„pôjde aj on za tatkom do Ameriky.“Od onoho večera, kde sa Ondriško za tatku modlil, aj Anča často myslí na Ameriku.
Ondriškove slová maly na jej srdce väčší účinok, ako sto rozumných dohovárok. Tá maľunká
ľútosť, ktorá v nej bola, rástla deň odo dňa vždy viacej a viacej. Ona si počala
predstavovať jejích predošlý život, a musela uznať, že veru ťažko sa prehrešila oproti
Bartolomovi. Začala poznávať, že jej nekonečná a bezmierná žiarlivosť bola zbytočná a
nemiestná. Jeden každý človek v okoliu ľutuje nie ju, ale len Bartoloma, ani jedna duša
nenie, ktorá by voľačo na neho vedela povedať. A teraz ľutovala; ale „psom tráva, keď kone
zdochnú!“Konečne sa sobrala a išla k pánu farárovi na radu, a prosiť ho, aby za Bartolomom písal.Tento jej predovšetkým pripravil peknú kázeň, ako majú nažívať pospolu kresťanskí
manželia, ona mu musela sľúbiť, že už bude inakšia, ak by Bartolom prišiel, a potom sa jej
pýtal, že či má adressu.„Tej nemám,“ odvetila smutno, „on mne ešte nepísal, ale kmotrovia majú.“„No, mám i ja. Bartolom mne každý rok raz píše; vždy sa dopytuje na celú rodinu, najviac
na jeho dieťa. Teda môžem písať hneď.“Sadnul a písal. Keď bol hotový, hovoril: „Tak 4 — 5 týždňov musíš čakať, než odpoveď
dojde.“Ale Anča už po dvoch týždňoch bola netrpezlivá. A každú nedeľu si zaskočila do fary,
bárs aj to bolo ďaleko. Ale vždy darmo. Už 8 týždňov minulo, a odpovede nič. Bola celá
zúfalá. Jej nádej klesla už na posledný stupeň. Či snáď už zomrel?Tu naraz zavolal ju pán farár sám do fary. Odpoveď došla.„Dojde domov?“ vyhŕkla rozradostnená žena.„Nedojde!“ odvetil kňaz, „počúvaj!“Teraz jej čítal odpoveď. Ani vo snách mu vraj nenapadne domov ísť, kde nie očistec, ale
opravdové peklo zažil. V Amerike má aspoň pokoj svätý. Keďby domov prišiel, jak dlho by to
trvalo, čo by žena zase nezačala žiarliť? On jej sľubom neverí. A potom, čo by on, žobrák s
pinklom, mal hľadať u bohatej mlynárky? V Amerike si on dosť zarobí a nemusí cudzý chlieb
jesť a nikomu byť na ťarchu. Atď. V tomto smysle bol celý list.Tu aj to posledné zrnečko nádeje vyschlo v srdci Ančinom. K tomu ešte dodal pán farár:„Ty tak dobre vieš, ako aj ja, že Bartolom váš majetok vyplatil, a nejakú roličku
prigazdoval. A ty si mu nadala do žobrákov, ktorý ničoho nepriniesol. Vidíš, to je teraz
tvoja odmena!“Anča ani nevedela, ako sa z fary dostala von. Nevedela ani, ako sa dostala ku kapličke
Matky božej. Celou cestou jej len v ušiach znely výčitky Bartoloma, a slzy ju len že
nezalialy.Pri káplnke klesla; už nevládala ďalej. Ľútosť sožierala útroby a čím bola väčšia
ľútosť, tým viacej rástla i túžba po mužovi. I padla na kolená a pozdvihnúc ruku hore,
prísahala, že bude inakšou a skrúšene sa modlila.No, ďalej sa nemohla modliť, bo prišli iní ľudia do káplnky. Vstala a pomaly sa
vytratila von. Ale doma nič nehovorila, akú odpoveď dostala z Ameriky. Bola ustatá,
utrápená a musela si ľahnúť.Takto v posteli mala dosť času hútať a premýšľať. Tu naraz vyskočí s postele. Už to má!
Keď to nepomôže, tak nepomôže nič. Čože, keď by tak Ondriško písal pre otca? Toho má
najradšej, a tomu k vôli doista dojde.A keď bolo po večeri, a starí už boli na odpočinku, zavolala Ondriška, dala mu papier, a
Ondriško musel písať, ako mu ona diktovala. Ale mu predkom hovorila, že nesmie nikomu ani
slovíčka hovoriť o tom, čo bude písať. Ani len babke nie! Ondriško sľúbil.Ona diktovala:Milý tatko! Všetci školáci majú tatku, len ja nie. A tak teda Vám píšem, že aj ja by som
chcel mať otca, ako aj druhí majú. A mamka tiež nemajú tatku, a preto vo dne v noci plačú a
nariekajú, že ľutujú, čo sa stalo, a že to už bude ináč, keď by ste došli domov. Milý
tatko, poďte domov, aby sme neboli takí opustení na tomto svete! Ja Vás prosím, prijdite
čím skorej. Pozdravujem a bozkávam Vás, a som až do smrti Váš poslušný syn, teraz ako
sirota,Váš Ondriš.Ešte raz Anča prečítala list, zaobalila a Ondriš musel aj adressu napísať, ktorú jej bol
pán farár dal. A zajtrá, keď pôjde Ondriš do školy, musí list na poštu odovzdať. Či to
pomôže?*Bartolom si po svojom príchode do Ameriky ihneď našiel prácu pri jednej píle, ale hodne
ďaleko od prístavného mesta, až tam, kde mohútne pralesy sa započínajú. A pracoval mnoho.
Niektorý týždeň viacej zarobil, ako dvaja iní. Večer, keď sa do baraku navracia, je taký,
jak by ho len bol vodou oblial, pot mu jarkom tečie, ale potom aj celú noc spí, ako kus
dreva.Ale často stane sa, že náhle odhodí sekeru a tam ten, buď blúdi po pralesoch, alebo sedí
v krčme a pije; niekedy aj dva-tri dni. Potom zase stane na svoje miesto — otrhaný až hrúza
pozreť.„Ten musí mať voľačo za golierom!“ pohovárali jeho spolupracovníci medzi sebou. „Kto
vie, prečo sem utiekol?“Jeho predstavení ale tak robili, ako by si ani ničoho nepovšímli. Veď takého robotníka
nikde nenájdu, a keď aj 2-3 dni strečkuje, doženie to v práci dvojnásobne. Ba majú ho ešte
pri tom radi, bo Bartolom vždy uposlúchne; nenie tej ťažkej práce, do ktorej by sa bez
reptania, bez ostýchania nepustil. Čo ho tlačí, na to sa ho nikto nepýtal. Načo aj? Čo koho
do toho?Aj dnes priam stojí Bartolom pri píle. Ťažké klady navaluje a odvaluje, jako dáke
holoviny. Vždy tu museli byť dvaja, a hľa, Bartolom dostačí sám.„Daj pozor,“ ozval sa piliar, „aby si si dačo neutŕžil; vyšmikne sa klada a beda
hotová!“„A čož ma po tom,“ odvetil Bartolom, „skôr lebo neskôr; raz to i tak bude.“Medzitým rozhovorom priniesol jeden sluha poštu a odovzdal pánovi. Ten prezerá listy a
hovorí:„Je tu list pre Bartoloma Ražný; to si, hádam ty?“„Som. Odkiaľ že je ten list?“„No, odkiaľ že by bol, z Europy!“Bartolom vezme list do ruky, prezerá, ale to písmo nepozná. Otvori ho a číta. Sotvy
dojde do polovice, ruky sa mu začnú triasť, a pred očami robí sa mu hmľa. Keď bol hotový,
složil písmo a hovoril:„Ja dnes už nepracujem.“„Čo ti napáda,“ odvetil pán, „teraz, keď najpilnejšia práca?“„Nedbám: ráčte si tento list prečítať, to môj synak písal.“Pán — Čech — prečítal. „A čo chceš urobiť?“ pýtal sa potom.„Zajtrá idem domov; moje decko nemá ostať tak, ako pes, ktorý nemá pána. A keď to zase
aj tak bude, ako bolo, dačo pretrpím; aspoň zo pár rokov, pokým môj Ondriš nebude
samostatným, vytrvám.“„Ja sa nepýtam, čo bolo pred tým,“ hovoril pán, „ale keď je to tak, ja ťa držať nebudem.
Môžeš ísť; otec má povinnosti oproti deťom a v týchto ho nik prekážať nesmie. Aj ja by som
tak urobil. Večer si dojdi pre peniaze; si prepustený.“Bartolom sa poumýval, očistil, obliekol do najlepších šiat a spakoval batoh svojích
vecí. Večer išiel pre peniaze. Bárs aj časom lumpoval, predsa pol druha tisíca mal
zgazdované.Na druhý deň ráno dal „s Bohom!“ a už aj išiel.O pár týždňov kráča samotný muž v mesačnej noci hore vŕškom ku káplnke bukovskej.
Tichúčka noc bola, dačo málo sňahu napadnutého, ale pokoj posvätný zôkol-vôkol.Pri káplnke stane. Čosi ho pri srdci bodlo. Chvála Bohu, zase doma! Očúva, nič sa
nehýbe; rozhladí sa, a pred ním v kotline leží Bukovie. Oči mu zvlhly. Hľadá a už aj
našiel; pohľad jeho utkvel na mlyne. „Či už spia? Doista, veď bude polnoc! O čom ozaj
snívajú?“Než by sa ale domov pustil, vojde do káplnky, padne na kolená a skrúšeným srdcom sa
modlí, aby teraz už bolo lepšie, ako predtým. A až sa pomodlil, obrátil svoje kroky k
domovu.Už stojí pred mlynom. Hrobové ticho všade, ale slabunké svetlo kmitá sa v chyži.
Bartolom sa prišúchal až ku oknu a nazre núter. Čo vidí? Jeho žena kľačí pred posteľou a
modlí sa. Chvíľku na ňu hľadí, a razom zaklope. Žena skočila uľaknutá a skríkla: „Kto to!“„Anička otvor!“„Pane Bože! Bartolom!“O minútku neskôr boli si manželia v tuhom objatí. Ani slova nehovorili ani jeden, ani
druhý; ale ích srdcia sa našly, a to bola reč tajná síce, ale vážnejšia, ako všetky mluvy
jazyka.Vstúpili do izby. „Odpusť, Bartolom! Nikdy viacej,“ prosila žena.„Zapomínam!“ odvetil on a objal ju ešte raz.„A kde je Ondriško?“ pýtal sa ďalej.Ona mu ukázala. Za pol hodiny bola polievka na stole a manželia sedia pri nej, v
prostriedku ale Ondriško, ktorý pozerá hneď na jedného, hneď na druhého, a vypytovaniu niet
konca-kraja.Od tejto noci počínajúc vtiahlo opravdove šťastie do bukovského mlyna. Ani zo začiatku
manželstva nebolo lepšie, ako teraz.Starý mlynár ešte dožil, že jeho nekdajší mlyn stal sa najbohatším statkom na Bukoví,
ako to bol prorokoval.
|
Dubravsky_Z-Bukovia.html.txt
|
Viedeňské zkúsenosti sedliaka ZaoskaPrvé, čo mi môj švagor Zaosek ukázal vo Viedni, bol cisársky cintorín u Kapucínov, alebo
„grufta“ cisárska v kláštori, kde mnohí a starí údovia familie cisárskej odpočívajú a
očakávajú deň svojho z mrtvých vstania. Veru, smrť aj tu tak šarapatí a gazduje, ako aj na
našich cintorínoch. Aj tu je hlboké ticho; sláva tohoto sveta aj tu v prachu leží, cisárske
koruny smrť rozlámala a hodila ku rakvám. Výnimku neučiní ani medzi korunovanými hlavami;
pred ňou umĺknuť museli i tí, ktorí millionom poddaným rozkazovali!V ohromnej liatej rakve leží Mária Terezia, Jozef II. a iní panovníci. A kde že sú ich
duše? Vo večnosti! S koľkou odpovednosťou sa museli aj títo postaviť pred prísny súd Boha!
Aj nás to očakáva, aj nad naším hrobom budú iní rozmýšľať, ako mi tuto. — Pomodlili sme sa
„Otčenáš“ za duše mrtvých mocnárov sveta tohoto, a dojatým srdcom, v tichosti vyšli sme
von.Šli sme do pokladnice cisárskej. Koľko klenoty, koľko bohatstva v zlate, v striebre, v
drahých kameňoch tu nashromáždené! A milliony tieto v deň súdu všetky majú byť spálené a v
popol obrátené, ako to sv. Peter píše? Aj Spasiteľ nám hovorí, aby sme si toľké poklady
dobrých skutkov nashromažďovali, ktoré majú cenu v nebi; tie nám veru žiaden nebude môcť
ukradnúť a z ních nás orabovať.Nato sme zašli do kočiarne cisárskej. Tam mňa veľmi nezaujímalo, lebo sa ja nevozievam,
vždy len pešo chodím; ale kto sa rád vozí, a ľúbi koče, sánky, ten by sa mal do čoho
zahľadeť! Mňa zaujímala strieborná kolíska cisára Jozefa II-ho, nad ktorou som stál a
myslel: kdeže je ten, ktorý v nej ležal, a tie, čo ho kolísaly a obsluhovaly? Sú vo
večnosti! Aj tvoja postielka bude voľakedy prázdna, keď ťa smrť z nej vyvlečie — ako pes
zajaca, ktorého na ležisku napadol — a kde ťa zanesie? Do večnosti! Do akej? Iď, to ti
povie tvoj spovedlník a farár, ktorí sú nato ustanovení skrze Spasiteľa, aby ti vývod dali
o tom, čo sa týče tvojej večnosti. Vo Viedni sa to všetko za bohatstvom sháňa, za slávou
pominuteľnou a o 50-60 rokov kde že budú tí, ktorí za tým tak behali? V prachu zemi budú
ležať a z toho im nebude dovoleno nič si vziať.Tu sa švagor Zaosek na mňa nahneval, že čo rozmýšľam ako mních kartuzianský; kto to
videl vo Viedni o smrti a večnosti rozmýšľať?— Poď radšie na pohár piva do tohoto velikánskeho hostinca, v ktorom veru ani jeden o
smrti nerozmýšľa!— Júj Bôžičku! Tento kaštiel vysoký a pekný je krčma?— To je nie krčma, ale „Hotel“ ku „Anglickej kráľovnej“.— No, švagerko, pre Boha ťa prosím, ja tam neidem, ja som sa v mojom živote s kráľovnou
neshováral, ani by nevedel čo jej mám povedať; ja sa hanbím našej notárky a anglickej
kráľovnej by sa ešte viac hanbil! A načo jej je ten „Kotel“?— Ty bíbas! veď je to nie anglická kráľovná v tom dome, to len ten hostinec má taký
názov, ako ku p. vaša krčma ku „Zelenej lipe“. A veď je to nie kotel, akými sa ty zaoberáš
pri fľakovke, ale „hotel“, t. j. veľký dom, spolu aj hostinec. Rozumel si?— No, už som na čistom. Idem.— Potom daj pozor, aby si miesto dvier do zrkadla nevliezol!— Joj Bôžičku! je tu mnoho pánov, žien a dievčat! Až sa tie budú na mňa dívať, veru sa
budem hanbiť aj piť.— Ty chruňo! A keď doma vyľochtáš aj liter slivovičky, tam sa nehanbíš piť, bárs sa ti
aj žena, aj súseda, sestra Hana cez oblok díva a vonku šlakuje, že domov nekapeš!— Švagerko! vieš, čo sa mne tu ľúbi u týchto viedenských? To, že sa páni tu nebijú,
nehrešia, fľaše o zem netrepú, neobrážajú Boha, ani kríž, ani kňaza, ani vrchnosť, ba ani
len rychtára, ani notára, ani učiteľa, ani kmotra. Ba ani baby tu nevyháňajú svojich mužov
s hromom, so zvadou, s čertom a hadom! To sa všetko pekne ticho rozpráva, nie tak, ako v
naších dedinských krčmách.— Nuž hľa, veď tu sú nie suroví zdivočení, neokresaných mravov a nevypláchnutej papuly
ľudia! To sú tu učení, tichí ľudia, čo školy chodili, nie ako u vás po dedinách, keď kto
chce ukázať, že má dva toliare vo vrecku, šmarí fľašu o zem. S tým to chce povedať, že má
začo tú fľašu aj zaplatiť; teda sa sprosto pýši. Alebo bácha na stôl, že má viac v
budelári, ako kmotor v stodole. Preto aj páni hovoria, keď sa niekto niečím vystatuje, že
má „sedliacku pýchu“. Alebo keď je vstave pomocou cudzích humienko si vystaviť, ten už
potom ani rady nevie si dať v krčme. Každý mu je žobrák a trhan. Aj kňaz mu je trhan, aj
notár, lebo ich on platí. No, však by sa tu hostinský pozrel, keď by mu z hostinca také
smetísko spravili, ako to dedinčania robia!— Nuž a naší ľudia, čo zo sveta prídu, nenosia také šaty, ako aj Viedenčania?— Dobre, ale šata ešte nerobí človeka, lež vľudnosť, úslužnosť, úcta naproti iným a
mravnosť. Aj v pantalónach môže byť oplan, ale aj v húňke sú statoční a dobrí ľudia. Môžu
sa vaše ženy aj do kacabajky obliecť, alebo do farbistých sukieň; keď sú ony plané
„trepáčky“ a jazyky majú špinavé ako sviňský válovec, vážnosť zato mať nebudú. Ale hladké
mravy, útle srdce, mlčanlivosť, skromnosť atď., to dá ženám ceny, nie hodvábne šaty a
vŕzgajúce topánky. Vidíš, taký človek, ktorý sa potkne a zavadí do Boha, do kríža, do
hrobu, do sviece krstu, vrchnosti, rychtára a Bôh vie aj do koho, ten to tak robí ako aj
ošípané. Tie majú passiu mláke, v bahne, v hnojovke sa povaľovať, zamazať sa, vôkol sebä
smradu narobiť; a keď sa vyváľajú, nepozrú, či je stena na dome obielená, či má gazdina
vyhladenú sukňu, alebo či sú tvoje nohavice nové. Ona sa len otre o vás, zamaže ťa, sebe
pogrofká a ide ďalej v pokoji a s dobrím svedomím, ako by sa nič zlého nebolo stalo. To je
veru nie pekne.No, ale vieš, ja ti v hostinci nebudem držať kázeň; máš doma kostol, tam počúvaj a nie
pri kostole pod lipou, ale choď do nútra, tak, ako my tu tiež vnútri pijeme a nie na ulici,
tam by sme sa nenapili, bo sa tam nemerá.— No švagerko, tu vedia dobre variť tie baby v hostinci! Keby to naše baby tak vedely!
Ale čo, keď ony z daru Božieho spravia jedlo, z ktorého iba ak si prasa pochutná, ale
človek nie.— Máš pravdu, Janko môj. Ja som bol raz u mojej kmotry a svokruše na hostine, a hneď som
sa aj zariekol viacej tam ísť. Uválali nám z cesta akési halušky, ťažké, ako blato.
Nevysmažené, bľädé to bolo, ako keď dieťa má črevový „katarrh“ a do toho ešte z hrušiek
zrnkovytého lekváru nabrýzdgali, čo sa mi tri dni v žalúdku povaľovalo, ako dáky kameň, že
som až do horúčky padnúl. A keď má byť svatba, čo tie baby len tej múky zahlušia! Napečú
všeliakých zázrakov vyfutrovaných so všeliakou babraninou, škoricou, ďumbierom, hrebíčkami,
bielym korením, až ťa má na srdce poraziť. Chudáci chlapi, čo sú vo svete naučení
poriadnejšie jedlá požívať, tí sú veru poľutovania hodní. On chudák donesie toho mäsiska, a
ani to mu poriadne upiecť a uvariť nevedia. Vykydnú to na mysu a aby vraj hltal. Je to, ani
keby plienočku žuval! Najsnadnejšie je babám narobiť „rezané“ a „trhané“. Nuž ale ako to
vyzerá? Ako by si z roly na lopatku blata nadonášal a by si to do misy potrhal, cmarom
oblial, a večeru máš hotovú. Gazda si utre fúzy, večeru nechá prasiatkam a ide si zapiť
borovičky, aby ho brucho nebolelo, keď si len pomyslí na takú večeru.Vidíš, Janko, to všetko robí len lenivosť naších matiek a žien, ktoré viacej času márnia
na darebnosti, jazykovanie, ako na varečku. Keď som vo francúzskej krajine drotoval, našiel
som ja tam každú gazdinu, sedliačku a dievku dobrou kuchárkou. A to v každej dedine!
Sedliacke dievčatá slúžia u notára, na fare, u krčmára, u jágra atď. Každá sa naučí dobre
variť a keď sa stane gazdinou a matkou, naučí aj svoje deti a tie zase svoje, až sa celá
rodina stane dobrou v kuchárstve. „Aká matka, taká Katka.“ Keď matka nič nevie, také ostanú
aj dievčence. V našej dedine už od 200 rokov slúžia dievčatá na fare, u notára, v krčme, aj
po mestách; a vedia niečo uvariť? Nie! Veď ani moja matka nevie, ani ja nemusím vedeť, — je
odpoveď — a tak od 200 rokov žiadon pokrok v rezancoch a trhancoch. Celú zimu si len zadky
ohrievajú pri peciach; čakajú zo sveta peniaze, klebetia, každého chcejúc hore nohami
obrátiť. A keď peniaze neprichodia, pošlú za nimi hromov, šľakov a strieľ okovaných; to je
ich celá zimná práca.— Máš pravdu! Chleba napiecť, čo už každý sedliacký a remeselnícky dom musí mať, to ti
ani jedna nevie, lež radšej sa glockov nahlcie, od ktorých dostane koliku tak, že až tri
baby majú s ňou roboty, aby jej kolika a vetry brucho neroztrhly. Odpusť, že sme sa tak
hlboko pustili do varenia! Zapime si radšej toho pivca, čo nás tam po zápražkách!— Ale, švagerko, to je už pivo! Veru že ho neni po naších dedinách; tam dostaneš mútne,
horké, teplé a drahšie, ako tu.— Dedinčan žiada len lacné a keď vypije tri poháre, káže si zapísať do knihy, a neplatí
ho aj za štyri roky, u potom sa ešte škriepi, že pred štyrma rokmi pivo ani nepil, len
kýšku. — Nuž, akože ti potom môže dať krčmár dobrého „schvechátskeho“ piva, ktoré on v
pivováre hneď musí zaplatiť, a ty ho až po štyroch rokoch platíš doma, alebo odškriepiš? A
krčmárovi ešte miesto úrokov, čo ti štyri roky čakal, poriadne vynadáš. Tu si každý hneď
zaplatí čerstvým grošom, a preto aj môže piť dobré pivo. Na úver a neistotu by ja sám dal
pomyje a nie pivo.A teraz si pozreme zverinec, kde najdeš zver z celého sveta, počnúc od brúsa až po
meďveďa!Prvé zviera čo sme si pozreli, bol veliký meďveď, ktorý práve spal a silno chrápal.— Švagerko, vieš čo mi tu prišlo na myseľ?— Čo?— Náš ujec, keď ho opitého v slame na voze domov doviezli, práve tak ležal a chrápal,
ako ten meďveď; ujčina ho ani len s vidlami nemohla zobudiť.— Pozri, tam to zviera s tým dlhým krkom, to je „žirafa“, ako cez ten múr na ľudí kuká!— No, práve naša súseda má taký dlhý krk, a preto sa aj ona cez plot napína, aby videla,
čo sa u nás robí, a potom už ohovára a klebety roztrúsa, ako opravdová žirafa. Švagre, ale
tu treba zdochliny pre toľké zvery?— Ty blázon, tu sa zdochlina nesmie nosiť, tu čerstvé ovce a kozy režú pre tieto bestie.
Ty si myslíš, že ako u vás je to v obyčaji, čo dávajú pánom z kravy vytiahnuté zadusené
teľa zjesť? Tu je lepší poriadok pre zvery, ako u vás pre ľudí.V Práteri si nebol ešte? Pojdeme ta; to je veľká záhrada, po ktorej sa páni na kočoch
prevážajú. Sú tam komedie s bábence, ringlšpíle a iné sprostosti. A vy dedinčania ľúbite
sprostosti. Ale na poriadne veci nadávať, kliať, to už hej.— Máš pravdu, švagerko. Keď deti jazyky ukazujú starým ľudom, hrešia im, a kamením do
nich hádžu, to sa mamky len smejú, že aké je to decko múdre, šikovné, smelé. Keď ale zákon
deti do školy ženie, aby sa učily, aby neboly trubirohmi, to už hrešia, kľajú a nadávajú
učiteľom, vrchnostiam, aj tým, čo aj školu vymysleli. Hľaď, tam sa páni vezú; kto je to?— To je prvý mešťanosta, ako u vás rychtár. Tam to sú radní páni, ako u vás boženíci.— Švagerko, nuž a títo sa nepotáčajú, ani opití nejdu domov?— Ty truľo! Nuž ty myslíš, že sú to ako váš rychtár a boženíci poopíjaní, keď sa z
jedneho boku na druhý nevie prevaliť? Vo vaších dedinách rychtár a boženíci si myslia, že
sú hneď aj vyvolení korheľi, aj s celým úradom a korheľmi musejú aj ostať, aby pred občanmi
s krivými nohami chodili!— No, nehnevaj sa, my po dedinách sme už tak naučení na také kalamajky.Večer boli naši dvaja krajania celí ukonaní.Zaosek nemohol nič spať nielen pre akési červené živočichy, ale aj preto, že mu ten
viedeňský hrmot strašne hučal v ušiach, div že nezbláznel. I zachvátila ho nad ránom
neodolateľná túžba po svojej Hanke, tušim by sa bol aj rozplakal. Nuž zavčas rána zavesil
si kabelu na plecia, podal ruku švagrovi drotárovi viedenskému a s najbližším vlakom letel
na tie milé Horniaky naše. Tak sa skončily po tento ráz Zaoskové viedenské zkúsenosti.
|
Gaspar-Zaosek_Viedenske-zkusenosti-sedliaka-Zaoska.html.txt
|
IJanko Bobek bol vám šťastná chlapina od jakživa. Už ani na ten Boží svet nedohapkal jako
väčšina nás smrteľníkov: holý ako blázon — ale prišiel „v košielke“ ako gavalier. Babka,
rozumnejšia, nežli dvadsať diplomovaných doktorov, vykladala ten zjav hneď tak, že Janko
musí byť šťastným človekom, nuž a čo baba povie, to už len musí byť pravda! A tá Šťastena,
— bodaj ju hus kopla — je tiež taká rozmarná koketa, na koho začne svoje dary sypať, tomu
sa vždy novým a novým darom vďačí, a čo by jich mal človek aj storaz do syta.Hneď na druhý deň po narodzení sadli si jeho páni kmotrovci na voz, vzali chlapca do
náručia a poď ho ku sv. krstu do súsednej dediny, ku ktorej jeho rodište ako filialka
patrilo. Hľa, prvý krok z domu a už sa vám vezie! Jaj, darmo je; čo komu súdeno, veru ho
neminie! Pán je a ostane pánom!No majú tí jeho krajania trochu onakvý obyčaj. Idúc totiž ku krstu, brávajú sebou
bezvýminečne dvoj-trojholbovú fľašu páleného, ktorú hneď po krste musia vypiť a to ešte pri
kostole, a čo by sa tuším mal svet obrátiť, veď vraj inak novonarodzeniatko nebolo by
šťastné. Nuž tak aj pán Juro Dodek, kmotor Bobkov, nechcejúc robiť výnimku z pravidla, vzal
sebou tiež trojholbovú fľašu tej milej, pekne na červeno barvenej „šampanie“ a po krste dal
sa s paní kmotrou, s babou a kostolníkom do nej. S prvou a druhou holbou ešte to len išlo
ako tak, no tej tretej nemohli nijak prísť na dno. Trknutej babe a kmotrovcom, ktorí sa
ešte doma ledvým činom na voz vycarbali, nechcela sa už ani len kvapka smestiť. Mladý
kostolník, ktorý bol po otcovi, pred polrokom zomrelom, úrad nastúpil, tiež sa nechcel
nijako doňho pustiť, poneváč pálené z celej duše nenávidel preto, že jeho otec, ktorý pri
podobných príležitosťach na jedon dúšok aj holbe odzvoniť vedel, bol by viacraz pri
zapaľovaní sviečok kostol podpálil, keby ostražitého pána farára nebolo bývalo, a potom
roztlkol v takom stave toľko kadeakých vecí, že mu sotva jeho kostolnícky plat na ne
stačil.Nuž tak teda kto mal piť, keď ten Boží dar (?) nemali páni kmotrovci buď vyliať alebo
zpät niesť a tak už vopred zpečatiť budúce nešťastie dieťaťa?„Hej, pani kmotra,“ napadlo babe po chvíli v úzkosti, „veď náš Janko ešte nepil; dajte
mu, a čím viac uchľupne, to bude tým istejším znakom šťastia po celý jeho život.“ Pani
kmotra nerozmýšľala ovšem dlho, ale vezmúc fľašu, nasadila ju novonarodzeniatku na ústa.
Dieťa chudiatko preglglo trochu, no pocíťac odpornú chuť smradľavice, zaklenilo ústa, a
pani kmotra majúc od pijatiky oči Boh vie kam stlpkom vyvrátené, len liala ďalej ako do
suda, až aj celú perinu pekne vyoblievala a jej začalo premokať. Kým sa zbadala, bolo už
takmer celé pálené po perine a dieťa skoro polomrtvé. No zverestovali ho akosi a poneváč
bolo teplé leto, povedali si, že vraj trochu toho kúpeľa neškodí, vypili ostatok a pobrali
sa ku krčme, kde jich nacicaný paholok hlasným chrápaním vítal na vozi. Po malej chvíli
uháňali z dediny, len sa tak za nimi kúrilo; ale neuháňali dlho. Sotva že vyšli za dedinu,
začal paholok driemať a hrať si s babou na barana, drgajúc si s ňou hlavu o hlavu. Nie inak
vodilo sa kmotrovcom, ktorí aj s dieťaťom tiež vedľa seba sedeli na zadku. Raz hromoval
kmotor, po chvíli zase kmotra, jako sa ktorému od ktorého do živého dostalo. Dieťa ticho
čušalo na lone kmotrinom, avšak trafilo sa jim naraz, že išli kolo hrádze konča rolí, ktorá
strhla ručníčok z tváre dieťaťa, čo ho mal chrániť proti úpeku slnka. Dieťa, pocíťac
ostrosť slnka v slabých očkách, počalo sa netrpezlivo mrviť; no nebolo mu pomoci, všetko
spalo a spalo. Po malej chvíli prišli k druhej hrádzi, ktorá začiahla už nielen dieťaťu,
ale aj na predku babe, a tým tuhšie za ňou sediacej kmotre po tvári, poštegliac jich
nemilosrdne. Takto nemilo podurené ženy vzdychly si akoby jedným vrzom, čo tak znelo, jako
taká obyčajná komisná kliatba, avšak neprebudily sa, až aj kone pekne krásne zastaly pred
Dodkovým domom, očakávajúc pokojne, kým sa dakto smiluje a otvorí jim bránu. Touto
smilovnicou stala sa po chvíli Dodkova dcéra Boriša.Vovedúc kone do dvora, capla paholkovi zaucho, až mu hlava z jednoho pleca na druhé
preletela a zridala s voza rodičov aj s dieťaťom. Umyjúc dodriapanú tvár dieťaťa z krve a
poumývajúc si aj mamičku, zkúmala, či by táto mala také chlapské nohy, aby mohla dieťa
zaniesť na patričné miesto. No keď videla, že to matke len nijako neide, povyzliekala ju a
poukládala aj s otcom do postele, vzala dieťa a bezo slova oddajúc ho jeho matke a
nečakajúc ďalšieho výkladného, poberala sa domov, jakoby ju bolo sedem drábov naháňalo.Nebohá kútnica, vidiac Borišu prichádzať, zbľadla chudera ako stena, šípiac už vopred
dačo zlého, vezmúc však polomrtvé dieťa do náručia a podívajúc sa mu v dokatovanú tvár,
zamrela od ľútosti a hnevu. No prebrali ju akosi, aj dieťa sa ako-tak vylízalo, jedno očko
však, ktoré mu bola hrádza poranila a babské lieky na prosto zničily, neosadil, nevrátil mu
nikdy nikto viacej.Baba, ktorá mala mať rozumu za troch doktorov a aj tedy ho mala zdravý zachovať, keby sa
kmotrovci jakokoľvek boli dosúkali, hanbila sa úprimne za túto príhodu, a keď jej to dakto
pripomenul, vzdychla si vždycky: „Jaj, čo komu súdeno, veru ho neminie; to dieťa je len
predsa v šťastnej planéte narodené, lebo by inak bolo buď ztratilo obe oči, lebo by sa bolo
pridusilo, alebo by mu bola od ľaku matka zomrela. Šťastné dieťa!“ —No prekliata slopanica!!
|
Matzenauer_Za-stastnej-planety.html.txt
|
Zjevení[1]Již slunce zašlo za daleké krajea luna temnost tiše osvítila,slavík nezpíval v háji, hlučnévlny plynuly v tichosti noční.Aj, já spočívám pod zelenou březou,hledá budoucných má duše obrazyvěků — a v jemných srdce tužbáchuzřela, aj, zjevení převeliké.Z rumů přeslavné Arkony stoletých,aj, vyjde vládná Slavie Bohyně,v bílém rouchu jak květ májovýsedla na chrámy bohů si slavských.Věncem pěrestým ozdobená hlava,krásně se vinou kol něho vlasové,palmu v pravé držíc ruce — azásluhy věnce v levé. — Zvolavší:Aj, já nešťastná matka opuštěna,ó, dost jsem, již dost kvílila nad syny,půjdu k nim, ohromnou radostnězvěstujíc osvětu jim budoucí!Ona na křídlech anděla vznesla se,tam, nad tatranské přiletěla kraje,od Visly v kraj ledný uralský,takto hlasem volala želícím:Vzhůru, vzhůru jednou synové milí,hle, matka vaše, Slavie, vás volá,ó, vstaňte již z temnosti dlouhé,a k velikým se hotujte činům.Nastupte slavné Svatopluků kroky,pracujte mužně národu k oslavě,tak záře ranní vzejde vám — asláva vaše k nebesům se zvedne.Své věnce věrným složila na čelo,třem svým pro volnost vlasti milým mužům,kteří pro čest a slávu všeckustrásli zem a lidé se procitli.Tak světovládná Slavie vznesla sek rumům posvátným — sedla na svatynipadlou — a nad oltářem jejíosvěta Slavstva nová vysvitlaAj, teď severní strásne uhel zemi,bdící procitnou spatřiti den novýa vlny mořské třikrát zavanou,slunce, měsíc, kouli pohli zemskou.Při trůnu slavné matce naší svatémvykvětla náhle čtyrovětvá lipa,z kteréžto pilné včelky vděčnoumatce nosí obět až do smrti.Nu, bratře slavský, mužně pracuj, pracuj,dokuď život máš národu k oslavě,buď láska, svornost heslo tvé —by osvěta svítila nad Slovanstvem.Prednesené 25. IX. 1841 v Ústave[1]Zjevení— Kellnerova poetická prvotina. Napísaná bola v
roku 1841. Báseň evokuje staroslávne slovanské časy v dialógu matky Slávie
(bohyne) a jej synov — slovanských národov. Publikujeme ju v pôvodnom tvare,
upravili sme iba niektoré ortografické pozície. Ponechávame slovakizmy typu
„strásli“ — striasli (potriasli) ap. Na konci básne je poznámka: řečněno 25.
Září w Ústawě. Údaj o roku vzniku básne sa nachádza nad nadpisom. Báseň —
podobne ako všetky ostatné Kellnerove české básne s výnimkou básne Loučení,
zaradené do tejto knihy — nebola ešte publikovaná.
|
Kellner-Hostinsky_Basne-a-piesne-ceske.html.txt
|
Baránok BožíVypukla svetová vojna a Pánboh sťa by bol odvrátil svoju tvár od trpiaceho ľudstva.Zem, posvätenú požehnanou prácou roľníka, už štyri roky skrápala ľudská krv. Bratovražda
na zemi, hrôza v povetrí, medzi ľudom des a bieda.Iba naše Tatry zostali ešte vojnou nedotknuté. Nepostriekala ich krv hynúcich,
nevyrušilo hrmenie diel, neznesvätil hriech vraždenia. Až do neba čneli tiché a velebné
Tatry. V hravej nádhere obliekali si zaránky oblačné rúcha, sťa v samopaši zavíjali sa do
ľahunkých závojov rannej hmly a hole sa trblietali rosou ako striebrom potiahnuté.A čoho nebolo medzi ľuďmi v celom šírom svete, to sídlilo v Tatrách: zo sveta vyštvaný
svätý Mier zasadol na najvyššom končiari Tatier. A zotrvával tam v tichých, trúchlych
myšlienkach. Sedel nemý, tvár si zastieral bielymi rukami, kým zmučené ľudstvo ho márne
volalo v túžbe a bolesti.No Mier neprichádzal… V súlade s najvyšším rozkazom sídlil v úkryte ozdobeného papradia
a divých orchideí. V machu vedľa neho sťa čestná stráž svietili svätojánske mušky.Pustovnícku samotu Mieru nerušil ani vtáčik-letáčik… Len majestátny orol kedy-tedy
lomeným kolesom zakrúžil ponad bralá — nebodaj aby sa presvedčil, či Mier ešte žije. On
žil, no ďaleko mu bolo do ľudských sŕdc, ďaleko do dolín, zalievaných slzami opustených
žien a detí. Ich drahí hynuli na bojiskách všetkých štyroch strán sveta.
|
Podjavorinska_Baranok-Bozi.html.txt
|
Gassirova loutnaI
Diarre a chlapec
Ženy Gassirovy
2 otroci
Král
Posel s kopími
Vítání Gassirovo
Odchod k hodům
Gassire zůstane
Samomluva
Hlasy
II/1
Cesta ke Kiekorrovi
II/2
Zpěv křepelčin
II/3
Kovář
III
Gassire jde se syny do boje
Otroci
Ženy a král
Gassire přichází s mrtvolou synovou
Gassire sám s loutnou, loutna nezní
Ženy přicházejí od krvavé urny
Loutna nezní
Gassire vyzývá druhé syny
IV
Otroci
Nářek nad šesti hroby
Diarre s chlapcem se dívá na boj
Sedmý syn padl
Rozhovor mužů
Gassire vrací se s mrtvolou
Loutna nezní
Chce syna nejmladšího
Scéna s ženou třetí
Mužové z Vagadu vyhánějí Gassira
Gassire pláče
Loutna zní
Gassire zpívá
Opona
|
Capek_Gassirova-loutna.txt
|
Na úvodNa napísanieHry o Slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovisom sa
inšpiroval ľudovou rozprávkou, ktorú — pravdepodobne na Slovensku — zaznamenala v 19.
storočí česká spisovateľka Božena Němcová. Zaiste, bratislavskí diváci ešte nezabudli,
že Divadlo Nová scéna hru uvádzalo pod iným názvom. Riaditeľ tohto divadla pán Juraj
Ďurdiak totiž vyslovil prosbu, aby sa volala Princ a Večernica — teda rovnako, ako
nazvali českí filmári, scenárista Jiří Brdečka a režisér Václav Vorlíček, film, ktorý
vytvorili podľa tej istej ľudovej rozprávky. Oponoval som mu, že publikum si potom môže
myslieť, že moja hra je divadelnou verziou filmu, zatiaľ čo ja som napísal čosi celkom
iné — on sa však svojho nápadu nevzdával: „Mohli ste si napísať, čo ste chceli, len nech
sa to volá ako ten film. Ja musím naplniť nielen javisko, ale aj hľadisko — a verím, že
názov Princ a Večernica mi v tom pomôže.“ Jeho spoľahnutosť na názov českého filmu bola
o to väčšia, že práve on hral kedysi v tom filme princa. Vyhovel som teda jeho prosbe a
nazval som svoju hru tak, ako si želal. Dnes ju však už Divadlo Nová scéna nehrá, a tak
mi nič nebráni jej odlišnosť od filmu signalizovať aj odlišným názvom.MojaHra o Slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovije rozprávka
tradičná a zároveň moderná. Môj Slnečník je síce kráľ, no nelenoší na tróne, ale kraľuje
na morskej pláži — má tam na starosti slnečníky. Môj kráľ Mesačník takisto nezaháľa — je
to bača a kraľuje ovečkám tak ako jeho kolega mesiac hviezdičkám. Pracuje aj môj kráľ
Veterník — každý deň vyvetrá svoj cirkusový šiator, aby sa v ňom dobre dýchalo artistom
aj divákom. To, že ani králi nezaháľajú, nie je nič nové, no hlavne to neprotirečí môjmu
básnickému krédu, že každá metafora je semiačkom rozprávky: je ním teda aj hovorová
metafora „moje kráľovstvo“. Môj Slnečník to na jednom mieste hry vysvetlí takto: „Tu je
moje kráľovstvo, švagor princ. Ty si nikdy nepočul obuvníka alebo krajčíra, ako hovorí o
svojej dielni ,toto je moje kráľovstvo‘? Keď je dielňa jeho kráľovstvom, potom aj taký
krajčír alebo obuvník je kráľom svojej dielne. A naším kráľovstvom je zas táto pláž.
Síce len takým obyčajným — ale či to nie je dobre, keď aj každý obyčajný človek môže byť
kráľom?“Aby nebolo pochýb, že moji králi sú pracovití, dal som im do výbavy aj ďalšie remeslo
— napísal som ich ako divadelných klaunov.No ak uznávame, že najväčší zázrak na tomto svete je ľudský život, nebude to len
práca, čo nám túto istotu potvrdí. Najkrajším ľudským citom je láska. S tým súvisí aj
geometria mojej hry. Každý, kto sa na ňu pozrie čisto geometricky, sa môže presvedčiť,
že dbám, aby sa v nej striedala horizontála s vertikálou. Horizontála je cesta, čiže
každodenný život mojich postáv. Vertikála je rebrík, po ktorom môžu vystúpiť ich city a
sny až do neba.Bez vertikály sa, prirodzene, nezaobišiel ani Veterníkov cirkusový šiator. V Divadle
Nová scéna, kde mala — v réžii Petra Oravca — táto hra premiéru 27. októbra 2012, si to
vyžiadalo aj alternácie. Aby herci neriskovali pády, pri hre vo výške ich nahradili
praví cirkusoví artisti. Divadelná tradícia však pozná aj iné možnosti ako naznačiť, že
sa niečo odohráva vysoko nad zemou, nemusí to byť za každú cenu „vysoká akrobacia“.V inscenácii Divadla Nová scéna som kráľovnú nechal hovoriť po česky. Bolo to zábavné
ozvláštnenie, nemalo však dejotvorný význam, a tak som sa ho v definitívnej podobe hry
zriekol.Hudbu k piesňovým textom zložil v Divadle Nová scéna Ľubo Dolný, no iný muzikant v
inom súbore ich môže zhudobniť znova. Niektoré ani zhudobňovať netreba — dajú sa spievať
na známe melódie. Bačovská na melódiu slovenskej ľudovej piesne. Matona mia cara je
talianska renesančná serenáda, ktorej autorom je Orlando di Lasso. Pieseň Som zlá sa dá
spievať na melódiu árie Kráľovnej noci z Mozartovej opery Čarovná flauta. Spí už pláž
zas na melódiu Gershwinovej piesne Summertime. Oj, svieť mi, svieť na melódiu ruskej
piesne Gari, gari, maja zvezda. Ej, vy cesty na melódiu ruskej piesne Ech, darogi. A
pieseň O modrej krvi na melódiu piesne Petra Hapku Levandulová, ktorú dobre poznáme aj
vďaka speváčke Hane Hegerovej.Ľ. F.
|
Feldek_Hra-o-Slnecnikovi-Mesacnikovi-a-Veternikovi.html.txt
|
Vrahom[1][2]Odpadá kvet za kvetom. Červy, nasýťte sa!Veď vám i tak dlhý deň nedali nebesá.Slávte len hody svoje! Hej, však i Mongolitriumfy vrážd slávili, a kdeže sú? — Boli!Obžrite mladej lipe vetvice zelené:príde jar, sila vzkypí — koruna vyženie!Padol oltár obetí. Junač naša zbitá,prápor svätý rozniesli barbarské kopytá;zvíťazili! No, hanba na ich sedí zbroji —hrady padli: však pravda, pravda naša stojí!Zatĺkli zdroj za zdrojom. — Oj, deti sokolie!nebojte sa, vôd majú ešte naše hole.A bárs všetky zatĺknu tí kňazia slobody:zo skál holých vyvedie Mojžiš druhý vody.Strašidlo vraj strašilo pokojných tu ľudí.A kdeže je? — Vletelo do ich prázdnej hrudi!No, bodaj nech tam strachom smrteľným ich straší,kým nevzdychnú: „My hriešni i otcovia naši!“4. 9. 1874[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]V Banskej Bystrici. Pod názvom Jim! (Spomienka na 4. sept. 1874) odtlačená v Orle V,
1874, str. 257, 30. septembra. „Ku dňu 3. septembra 1874“ v Nár. novinách V, 1874, č. 110,
8. októbra. V rukop. Sobrané spevy 1873 pod názvom: „3. sept. 1874“, rukopis 1879:
„Vrahom“ s dátumom 3. sept. 1874. V Spevoch datovaná 4. septembrom, ako v Orle.
|
Botto_Vrahom.html.txt
|
Tichá voda(Poviedka)Do mlyna som veľmi často chodieval. Menovite v zime. Keď som sa najedol pečených zemiakov
so surovou kapustou, ktorá vržďala medzi zubmi sťa remeň na kordovánkach — ja hybaj do mlyna,
ktorý bol hneď za vodou. Obyčajne sedeli za stolom: mlynár, majstrová a syn Martin a jedli
vždy dačo múčneho. Ej, dobré halušky s vaječnicou varievala pani majstrová! Boh jej daj
zdravia! Celý mlyn voňal od nich; samo palečné koleso muselo dostať chuť na ne, bo sa mi
zdalo, že volá na majstrovú: „Daj i mne — daj i mne!“Ale ani raz mu nedala. Len mne vždy oddelila na mištičku a položila ju pod pec na lavicu.
Ja, pravda, jedol, bárs mať neraz mi povedala: „Čo sa ta vlečieš, keď idú jesť! Ale ty nevieš,
že je to mrzko oči na nich vyvaľovať a lyžky im čítať? Ešte sa nazdajú, že ťa hladom morím!“Čo som mal robiť? Keď som ta prišiel, skoro vždy som ich zastihol pri stole. A keď mi dali
— čo by nejedol?Raz som tak dusil halušky, keď — málo veru chybelo, že mi daktorá nezabehla! — keď vošla
mať moja do izby.„Poďte s nami!“ núkal ju majster Brna, robiac jej pri sebe miesto.Ale mať nešla. Odpovedala chladno: „No len zdraví!“ A zaraz do mňa: „Čože tu hľadáš,
pačrev kadejaký! Pakuješ ho domov?“Ústa sa mi rozšírili, slzy vypadli na líce a halušky na kabaňu z úst. Večná ich škoda!„Ale, Katruška, dajte mu pokoj — nebožiatku!“„Ale sa nenajedol, či čo!“ hromžila mať.„Veď viete, Katrenka, aké sú deti! V cudzom dome by i čerta zjedli…“„Nuž ale toto je už moc!“ nedala sa utíšiť mať.Od toho dňa som v mlyne ani nepáchol. Mať ešte ako mať. Ale otec mi prikrútol, že mi
„hlavu na kláte odtne“, ak len jednou nohou stúpim do mlyna. A čo ešte, keby oboma!Majster Brna podvečer si stal obyčajne na lavicu a díval sa, čo sa v dedine robí. Ja vždy
si stal pred neho a díval sa mu do očí. Bol chlapisko ako jedľa, plecitý, že by horu pohol,
zdravý ani orech. Býval vždy zamúčený a gamby mával ustavične mastné. Iste od tých halušiek.
Tvár sa mu usmievala ani mesiačik na nebi. Ja som ho mal veľmi rád, lebo vždy na fígle myslel.
Keď sa dve kmotry zišli a trkotali, nezvedeli, iba keď im zaľupkala za chrbtom jeho zástera.„Joj, bodaj vás, majster — ako som sa naľakala!“Majster sa rozosmial, že v poldedine sa kury splašili.„A už ste vy čert konopatý!“ potvrdila druhá. „Pravého kroka vy neurobíte!“A pritom ho mali všetky ženičky rady. Každá bola rada, keď jej prišlo mlieť, to jest v
mlyne čakať.Ani statok nemal pred ním pokoja, keď šiel z poľa: neraz zaľupkal Brna zásterou a junce
hybaj strečkom hore dedinou rovno do stajne.A keď už nemal vonkoncom s kým zažartovať, vybral si mňa.„No — čože! Páči sa ti, belko?“ Nahol sa ku mne a smiešne vykrivil tvár. Ja som mu hľadel
do tváre a on v tie časy lusk — dal mi frčku od nosa.Slzy mi vypadli ako hrachy; ale nebol by dal za svet, že ja som „jeho“ belko.No i toto sa minulo. Po Všechsvätých ma mať učesala, obliekla do giat a tmavého kabátka.
Ja plakal ako mladucha, keď ju obliekajú na sobáš. Vzala do uzlíka šošovice, päť vajec a dva
papierové šestáky a oddala ma pod krutovládu ferule.Počiatky literného umenia neboli tak ťažké, ani rechtor taký ukrutný, ako mi prorokovali
od rokov. „Dá tebe rechtor — počkaj!“ Tak i mňa, ako vari všetkých, odkazovali na rechtora.
Udomácnil som sa tam a školský život vztýčil mi iné ideály, ako sú halušky s vaječnicou.,Ach, keby ja mohol aspoň raz zvoniť, čo hneď len na maličkom!‘ Dosiahol som i to.
Zvonieval som na strednom i na veľkom, že mi nabehli na dlaniach mozole.,Ach, keby ja mohol byť kustošom!‘[1]Stalo sa. Zapisoval som svedomite tých, „čo kričali“. Pravda, seba som vždy
vynechal, bárs ja som kričal najväčšmi.Kto zná ľudskú náturu, prisvedčí, že pozdejšie mal som ideály iné. Vyššie, ťažšie. Lebo
človek skladá sa vlastne zo samej ctižiadosti, ktorá mu kladie vždy nové méty a nedá užívať
ovocie. A pre tie zabudol som na mlyn, na Brnu, i na všetko.Áno, rodina mi už bola priúzka. Zabudol som na Žofku, vlastnú sestru. A Žofka mala ma
rada. Nič nezjedla, aby i mne nedala. A veru neviem, čo si ma tak obľúbila. Ja som jej vlastne
otrávil celý detský vek. Musela ma varovať, čo nebola vec ľahká. Bol som vraj velikánsky zapliak.[2]Koľko ráz dostala pre mňa! Ba i ja som ju neraz ubil. A ona trpela a trpela. Bola
už dievka ako kopa, a nikdy ma nezavrátila.„Čože ho nepozatínaš!“ vytýkal jej otec, keď plakala, dostanúc odo mňa. „Iba raz ho zatni,
veď on zmúdrie!“No bolo vidno na ňom, že si zakladá na mne a na mojej neurvalej sile. Darmo je, mal ma
rád, Žofe akoby bol otčimom…Keď som vychodil dedinskú školu — tu stál už predo mnou cieľ nový, ďaleký. Farárstvo! Mať
mi ho vštepovala do srdca, až sa v ňom ujal. Podjeseň vypravili ma s plačom a s plnou
tanistrou koláčmi „do škôl“…Ach, nejdem opisovať, ako som sa sprenevieral vysokému cieľu, ktorý mať predo mnou
vztýčila! „Vždy sa, moje dieťa, za Teba modlievam,“ písala mi do škôl, vlastne jej pisár Ďuro
Kacina. „Vždy sa modlievam, aby si sa bál Boha a aby Ti dal rozumu dobrého, dar Ducha
svätého…“Modlitby tie som zahanbil. Na prvé vakácie vrátil som sa taký, ani čo by nebol prišiel zo
škôl, ale rovno zo šibenice. Ideály a túžby materine pošliapal som už nie krpcami, ale
čižmami, na ktorých boli vyvalené opätky a chybovali podošvy. Dokonalý farár! Všetkých som
sklamal, všetko na mňa vrčalo v dome. Ani len Dunaj, ktorý mi bol kedysi dobrý kamarát,
nechcel prijať kúska chleba odo mňa. Iba zavrčal, keď som sa mu zblížil a obišiel ma ako
choleru.A Žoša! Tá sa mi začala odsluhovať za všetky krivdy. Keď som sa k nej pritieral, odstrčila
ma. „Choď ta, ty trhan!“ To bol môj úradný titul.Raz bolo spršalo, prišla veľká voda. Brna vyrazil jaz a prestal mlieť. Mladá čeliadka sme
šli pod mlyn a chytali hláče, podustvy a pstruhy v malej vode. Ja som tam tiež bol. To bolo
Ondrovi Chovanovi, mládencovi už na mieste, proti srsti. Sotil ma, a ja aký dlhý, tak som sa
prestrel vo vode. Všetko sa smialo, bo nik ma už nemal za svojského, ale ako za cudzieho. Ja
som nemohol ísť takto domov, mať by bola robila hrozný div. Vošiel som do mlyna.Brna pracoval na jaze, majstrová bola v trhu — v izbe bol Martin samotný.Nevysmial ma, keď som mu predostrel moju žiadosť; tak horúcu, že pri nej mohli šaty
obschnúť. Doniesol svoje cajgové, zamúčené šaty — a ja, farár, premenil sa na mlynára.
Prikladal som po triesočke na ohnisko, kde sa moje šaty sušili, vlastne údili: a čo jedna
triesočka zhorela, tým väčšia láska rozmáhala sa mi v srdci oproti Brnovmu Martinovi.Poďakoval som mu za lásku a poberal sa domov.„Nechoď ešte, Jožko, čosi ti poviem,“ zastavil ma Martin.Čujúc to „Jožko“, zažialil som. Predtým ma inakšie nepozvali. Týchto vakácií prvý raz
teraz som ho počul.„A čo?“ pýtam sa úslužne.„Keď som ti bol na pomoci ja, teraz buď ty mne,“ začal Martin a krv mu skočila do tváre.
Videl som to jasne, bárs tvár bola múkou zanesená.„A akože! Len mi povedz, ako!“„Počkaj, veď ti rozpoviem.“Miesto odpovede prehŕňal sa na varštati v hoblíkoch a dlátach. „Vieš — vaša Žofka ma
nechce,“ riekol na konci, šibnúc okom na mňa. Ja som vypľaštil naň oči ako plánky, čakajúc, čo
bude ďalej. Martin sa prehrebal medzi hoblíkmi a dlátami. „A dosť sa mám okolo nej, a — nechce
ma,“ doložil ticho a vzdychol si.„Hm,“ pokrútil som ja v odpoveď hlavou. Lebo som nevedel, čo na to povedať.„Keby ma chcela, ja by si ju vzal. Ale ona ma nechce, vonkonečným koncom…“ Založil si
dlane na prsia pod zásteru a díval sa na mňa veľmi smutne. Mne šlo skoro do plaču, bárs
nevedel som prečo. „Na fašiangy bol tanec — nešla tancovať. Na priadkach nepozrela na mňa. Na
Trojicu som jej kúpil srdce. V druhý deň ráno tu som ho našiel na obloku. A vidíš, mne je
vonkoncom…“ Tu sa obrátil k varštati preberať sa medzi hoblíky. „I keď sa ideme stretnúť, nuž
ma na strelenie obíde…“„Taká je to, taká ver’!“ pokýval som hlavou veľmi rozmrzený. „Ale ty sa neozri — nech si
tam robí, čo chce.“„Veď ja som tiež tak, že sa neozriem, ale tuto!“ Položil si dlaň na prsia. „To ti
rozkazuje! Ja vonkoncom nemôžem — i proboval som…“Nerozumel som dokonale, čo má byť to „tuto“, iba som šípil, že to bude čosi veľkého. A
opytovať som sa nemohol. Okamih bol privážny na také otázky.„Nuž vieš ty, čo urobíš?“ pokračoval veselšie. „Tu je táto stužka. Dal som za ňu toliar na
jánskom jarmoku.[3]Ty ju položíš vašej Žofe do spevníka.[4]Ale k pargamienom, aby ju našla! A potom mi povieš, čo ona…“Nechápal som, načo jej dáva tú stužku. Snáď aby od matere dostala, že ju ukradla dakde.
Ale Žofe uverí, že ju neukradla. Mne by neuverila…„A nepovedz nikomu, od koho je. Iba Žofe, ale iba naveľa-naveľa. A povieš mi, čo povie. Či
hej?“„Vezme si ju!“ rozhodol som ja.„Naozaj?“ zvolal Martin a tvár mu bola vysmiata. „Bár by si nezlyhal! A čo povie, dobre si
zachovaj. To mi prídeš povedať!“Teraz sa mi rozjasnilo, že stužku jej dáva len tak. Ja sám som sa neraz zavďačil tým, lebo
tým, koho som mal rád. Tak Cigánovi nášmu, keď mi povedal „mladý pán“, daroval som otcovu
drevienku. Dosť sa jej nahľadal, no nemohol nájsť. Tak i Martin chce Žošu podplatiť, aby sa
ozrela oň, aby ho nekerovala, keď sa má s ním stretnúť. A mala veru začo! Stužka, o akej sa
Žoše nikdy nesnívalo. Farby — ohnivá červená, žltá a belasá len tak z nej kričali. Niet takej
lásky v našej dedine, aby sa nedala takou stužkou priviazať. Martin sám to musel tušiť. Oči mu
horeli túžbou a nádejou.„A môžeš jej i na oči vyhodiť, prečo ma nechce,“ pokračoval Martin. „A príď mi povedať, čo
povie…“[1]kustoš(z lat.) — dozorca[2]zapliak— dieťa, čo mnoho plače[3]na jánskom jarmoku— v blízkom Dolnom Kubíne bývali jarmoky na
Jána Krstiteľa (24. júna)[4]do spevníka— evanjelici v oravskom senioráte používajú podnes
Zpěvník evanjelický, ktorý prvý raz vyšiel roku 1842
|
Kukucin_Ticha-voda.html.txt
|
IŠtyri vlhké sivé steny, stôl, posteľ s chudobným prikryvadlom, stojan na knihy,
truhlička študentská a niekoľko slabých stoličiek: to bola izba teologa Pavla Lopatu.Priestor to tesný a jednako obsahoval on celý svet tu schodiacej sa mládeže. Koľko by
mohly rozprávať tie steny, koľko sľubov, skvelých plánov a ružových nádejí oživovalo tu
denne! A zasa koľko smutných hodín trápnej samoty, koľko strádania, múk mladého srdca!Ako často boly steny tie svedkom trudu a zápasu ducha so slabosťou tela. Ako často
klesal bezvládne mladý obyvateľ tejto priestory na lôžko svoje, blúzniac, ako vo snách
ťažkých — vysilený od hladu. Veď krem toho obedu v alumnii nemal niekedy ničoho cez deň, až
pozdejšie, keď dostal priváta, len dobrými kamarátmi ponúknutá fajočka zaháňala hlad zasa
na niekoľko hodín. Kus tej trafiky bolo jediné, čo prijal od svojich druhov.Ale zato bola to radosť vidieť týchto šuhajcov: ,ako by ich bola mala jedna mater!‘ keď
sišli sa u Pavla. Nebolo ich mnoho, ale boli dosiaľ všetci rýdzi, všetci svoji. Všetci
nadaní, pilní poslucháči vysokých škôl. Nateraz boli tu len siedmi: dvaja teologovia, traja
právnici, jeden medik a jeden filolog.Krýdlili sa mladí sokoli!Posledný večer sišli sa u Pavla. On bol medzi nimi najstarší a že mal dobrosrdečnú
gazdinú, ktorá dovolila im spievať, rečniť, zabaviť sa, ba i sama často poslúchala spev
oduševnených šuhajcov, preto radi schodili sa tu.Meno ich krúžku — dajme tomu — bolo ,Naprej‘.Na stole stály v rozmanitom neporiadku sklenice, poháre a zbytky oštiepka, chleba a
salámy. Okolo stola na truhlici i na posteli rozložili sa šuhajci, besedovali, kúrili a
upíjali to ,požehnanô‘, ktoré Branko na bradu dostal od ,pána‘ Zborayho.„Braňo!“ zvolal jeden z nich, „začni nám ,Mor ho‘ ešte raz!“Oslovený šuhaj krásnej postavy, ušľachtilých čŕt tvári a jasných očú, vstal. Bol to
právnik Vojtech Perac. Preto, že rečnil všetky spevy Chalupkove, nazvali ho Brankom.On bol najšviháckejší, temer elegantne oblečený. Trovil mnoho a robil dlžoby, ktoré
rodičia voľky-nevoľky museli poplatiť. Pre jeho vtip, veselú povahu a dobrosrdečnosť bol
všeobecne obľúbený. Chvále bol veľmi prístupný a prechovával v duši svojej ctižiadostivé
plány do budúcnosti. Keď vstával, stolička praskala, i vystrel a postavil sa pred druhov a
začal:,Sleteli orli s Tatry, tiahnu na podolia!‘A šuhajci — znova a znova oduševňovali sa na pádnych veršoch básne, jedinej tohoto
druhu.„Mor ho!“ skríkli potom odrazu a zdvihli sa, štrngali pohármi: „Mor ho, oj detvo môjho
rodu!“ — Branko nemohol ďalej rečniť od hluku. Keď sa utíšili, zvolal Pavel: „Zaspievajme
si, bračekovci!“„Spievajme!“ I začali: ,Hojže Bože!‘Pri dokončení prvej sloky vstal Pavel a začal hovoriť: „Bračekovci!“ Šuhajci stíchli.
Úcta a láska zračila sa v ich zohriatych tvárach.„Bračekovci! Bratia! Hodina lúčenia nastáva! Rozlietajú sa sokoli, hoj, bratia,
nezhavraňme sa!“„Nezhavraňme sa!“ skríkli všetci ako z jedného hrdla.„Ostaňme sokolmi vzletných ideálov, nedajme sa stiahnuť hmote do všednej kaluže!“„Idealista!“ skríknul počerný mladík, trocha ostrých čŕt a malých, čiernych fúzikov. To
bol Daniel Netkal s prímením ,prorok‘.„Čujme, čujme — ticho lžeprorok!“ volali rozličné hlasy.„Bračekovci!“ začal zasa Pavel, oprúc sa pravou rukou o stôl, ľavú položil na prsia za
vestu. To bola jeho najmilejšia póza, keď rečnil alebo odpovedal. Nemohol ďalej — lebo
dvere otvorily sa a v nich zastal človek asi tridsaťročný.„Pán profesor!“ zvolal najmladší zo šuhajcov, zodvihol sa, a vstanúc zo stolca, šťuchnul
pri sebe sediaceho Daniela.Všetci povstávali — i vítali profesora svojho, Štefana Prelockého.„Prišiel som ešte raz rozlúčiť sa s vami, bračekovci,“ oslovil Štefan Prelocký mladých
žiakov svojich.„Živio Prelocký!“ zvolal prvý Branko a za ním všetci ostatní. Tým bolo kúzlo prelomené,
ostýchavosť zahnatá. Profesor neštítil sa s času na čas pobaviť sa so svojimi poslucháčmi,
tu i tu zaspievať si, okriať medzi nimi, pobesedovať si o nových plodoch na poli literatúry
slovenskej. On bol muž bezúhonný a neoblomného charakteru. Preto nachodil všade
protivníkov, lebo podlosť vyberá si vznešenosť za terč svojich pletích.Zovňajšok jeho bol príjemný a sympatický. Postava jeho bola strednej výšky, tvár trochu
bledá, čelo vysoké, rusými, vlnistými vlasmi ovenčené. V belasých očiach jeho teraz zračila
sa láska, ale črty jeho prezradzovaly smútok a tieseň. No z belasých očú jeho niekedy i
prísnosť hľadievala a vtedy báli sa ho tí, na ktorých Štefan rozhneval sa.Najmladší z nich, hodný, telnatý šuhaj, prvoročný jurista, Víťazoslav Rapka, vybehol z
izby. Skoro vrátil sa i s gazdinou, nesúcou čistý pohárik a novú zásobu vína. Uklonkujúc
sa, postavila gazdiná pohár na stôl.„Zo zduseného vzduchu môjho bytu“, pokračoval profesor, „od chorých mojich, zažiadalo sa
mi pobesedovať si s vami; z blízkosti smrti bezprostredne hupnúť k bujarému životu. Slovač
moja!“ Mladý profesor vstal, za ním všetci ostatní.„Slovač moja, bujarí sokoli! Život je pred vami a žiada od vás činy! Prijmite slovo
lásky, slovo úprimnej lásky na cestu života! Takto nevidíme sa viac. Neostanem viac tu,
siahol som často do osieho hniezda. Ťažké dni, bratia, nastávajú nám. Celé kŕdle lačných
havranov obletujú nivy naše. Nastáva nám borba, ťažká borba! Azda neprekvapí vás
neprichystaných. Čo škola zameškala, hľadel som nahradzovať ja, ale ak sami ešte
nepriložíte rúk na zavŕšenie diela, na zdokonalenie seba, moje dielo nedostačí. Bratia
moji! Slovač moja! otužujte sa v zápale svätom za vec našu! Tvoj zápal, Branko náš, buď
vytrvalý a dôsledný! Nedaj sa zachvátiť ctižiadosti, sláva sveta nesveď ťa s pravej cesty k
cieľu. Dokáž nášmu Daňovi, ktorému ste pre jeho vešťby dali meno ,proroka‘, že zle veští o
tebe, keď pochybuje o tvojej stálosti! ,Mor ho‘ nech zazvučí v duši tvojej vtedy, keď
lákavé výhody verejného žitia pred tebou povstávať budú. ,Mor ho, detvo môjho rodu‘ zvolaj
aj vtedy, keď borba bude tuhá!“Štefan urobil malú prestávku, šuhaji použijúc jej, zvolali:„Živio! Sláva Prelockému! Živio Branko náš!“„A ty Pavel môj, buď stúpencom pravdy a hlásateľom náuk Kristových. Buď apoštolom medzi
svojimi. V krušných okolnostiach vyvinovala sa duša tvoja, ty zavčasu naučil si sa zápasiť
s biedou, so spojencom to krutým našich nepriateľov. Núdza bolí, ale uzretý duch v takýchto
pomeroch je tým vytrvalejší. Tebe nastáva čas činu a práce, požehnaj ti ju Boh a korunuj ju
zdarom.“„Živili!“ skríkli zasa študenti a shlukli sa okolo milého profesora.„Ľudovít môj! brat môj! Tebe dal Boh silného ducha v pomerne slabom tele! Ty, obdarený
všetkými darmi ducha, buď zastancom ľudu zúboženého, v právach jeho často ukráteného. Nedaj
sa sviesť sľubom vysokopostavených, zpytuj svedomie svoje vypestované pod dozorom nežnej
matky. Znám tvoju rodinu, žes’ nežný syn a brat, znám tvoju matku — spytuj sa vždy jej —
ona vždy dobre poradí ti, ona k zrade svojho domu svolenia nedá, i obrátila by sa v hrobe,
keď by počula, že odrodil si sa!“„Nikdy!“ zvolal Ľudovít tichým, ale pevným hlasom.„Neodrodíme sa! Nikdy! Nebudeme zradcami!“ volali mladíci so zápalom v očiach i na
zohriatych tvárach.Štefan Prelocký s úľubou hľadel na týchto následníkov ideí svojich.„A tak na zdar, bračekovci!“„Na zdar,“ volali šuhajci.„Ešte ty, Daniel môj, ty, Kliment, náš mudrlant a filozof, ty, Janko Lós, a ty
najmladší, ale silák nášho kruhu, Víťazoslav Rapka, s prímením Bombura, prijmite na
rozlúčku tieto slová úprimnej lásky rodného brata.“„Ty, Daňo náš, nastúpil si tiež cestu služobníka božieho. Neprestávaj nikdy byť ním. Si
horlivý, ale prudký. Si ako Peter, ktorému Pán povedal: ,Schovaj meč svoj do pošvy, lebo
kto s mečom bojuje, od meča zahynie.‘ Pravdu zastávať, áno, to povinnosť naša, ale čelom
preraziť múr nemožno. Tvoja pravdomluvnosť nestaň sa sverepou, úprimnosť nebuď
hrubianstvom, lebo tým neposlúžiš dobrej veci našej. Buď opatrnejším, lebo často pre
neopatrnosť bol si tŕňom v oku!“„Opatrnosť,“ riekol Daniel, „je podľa mojej mienky bojazlivosť, je zbabelosť.
Presvedčený o dobrej veci, zbabelým nebudem nikdy!“„Niet reči o zbabelosti,“ hovoril ďalej Prelocký s vážnosťou neobyčajnou, „neradím ti k
tomu; — avšak — život ťa naučí a zbrúsi hrany ostré. Nebojím sa, že sa odrodíš, ale že
trpieť budeš, to viem!“„A keď prijde utrpenie, vtedy najde ma na mieste,“ hrdo povedal Daniel.Prelocký uprel na neho svoj prenikavý pohľad. Potom obrátil sa ku Klimentovi.„Kliment, náš mudrlant a skúmateľ rečí, ty sleduješ miernu politiku, ty si pravá protiva
Danielova, buď mierny a ústupný, ale brat môj, nie všade! Prijdú zvraty v živote, kde
ustúpiť, čo len na šírku vlasa, je zradou. ,Slovan cudzie nežiada‘ reční náš Branko — a
,oni čelom nebijú, do nôh nepadajú‘… a ,voľ nebyť, ako byť otrokom‘. To platí, Kliment môj,
tebe. Nie sú to prázdne slová, ale verná rada brata srdečného.“Kliment poslúchal a pozrúc priamo do očú profesorovi milému, povedal:„Budem pevný, verte tomu, neodrodím sa!“Ale Daniel zvolal:„Ty možno nie, ale žena tvoja alebo deti tvoje, neodoláš im, ak nedostaneš ženy
Slovenky.“„Prorok, prorok,“ skríkol Víťazoslav Rapka.„Už zasa, Daňo náš!“ karhal prísne profesor, „pochybuješ o iných a ty si tiež tak
podrobený zmene. — Avšak pripozdieva sa — ešte niekoľko slov k tebe, Janko Lós, pilný,
vytrvalý medik náš. Ľúbim ťa, brat môj, avšak jedno pri tebe sa mi nepáči: si neznaboh!
Avšak kto chce pokoja dôjsť so svetom a sám so sebou, ten musí mať základ zo základu toho,
ktorý je Kristus. Ver, že ani národ, ani jednotlivec neobstojí, keď srúca oltáre svoje,
alebo postaví na ne sochy rozumu. Viera, brat môj, viera nás spasí. Nemôže slepý slepého
viesť, ani vodca národa nesmie byť bezbožný, neveriaci. Pravda Bohom vydaná buď i tebe
heslom.“„A ty, Bombura nášho malého krúžku, využi silu svoju v prospech dobra pre slávu božiu a
národa svojho. Nepostav jej do služby nízkych náruživostí, neoddávaj sa náklonnostiam
telesným, ale ži duchu a pravde. Hlas tvoj mohutný, ako dunenie hromu, nech ozve sa za
práva ľudu ujarmeného. Pokračuj vo vedách, si hlava dobrá, ale vytrvalosť ti chybuje.“„A buďte vždy na stráži. Chráňte sa zrady, čokoľvek, či zlé, či dobré potká vás,
zradcami nebuďte! Zrada je to najhnusnejšie na svete. Nemôže byť požehnaný ten, kto zaprie
mať svoju, ani kto nadužije dôveru priateľa!“„Kliatba zradcom!“ zvolali mladíci oduševnene.„Nebojím sa o vás o nikoho tak, ako o teba, Branko,“ začal zasa Daniel.Brankova tvár vzplanula hnevom a chcel ostro odpovedať, ale druhovia vpadli do toho:„Stará pieseň, Daňo, stará pieseň, ty všade čuješ zradu, veštíš zlo, ako kuvik!“„Nehorši sa, Branko,“ tíši Ľudovít, „ale životom svojím dokáž, že čo veštil, zle
veštil“.„Bračekovci,“ začal zasa Daňo, „Branko náš hnevá sa azda na mňa, keď hovorím, že nebude
stály. Ľúto mi je, lebo ho mám rád, druha môjho milého — i modliť sa budem za neho, — ale
bojím sa, že okolnosti urobia z Vojtecha to, čo budú chcieť. Pre slávu a chlúbu vysokých,
zabudne na nás — a na všetko.“„To sa nestane,“ bránil sa zasa Vojtech a ostatní zvolali: „to sa stať nesmie!“Ale Štefan Prelocký a Pavel vymenili pohľad vážny a nepovedali slova.„Nože, ty prorok náš,“ ozval sa Bombura posmešne, „povedz nám, čo bude ešte s nami
ostatnými? Tu vezmi si Ľudovíta na mušku!“„Ľudovít je rýdzi charakter. Duša zbožná, duch pilný, vytrvalý. S Ľudovítom je Boh!“„A Pavel?“„Pavel bude verný až do smrti, lenže“ — — zamĺkol — lebo hlboko vpadlé, dumné oči
Pavlove vnorily sa v jeho prenikavé zraky s otázkou a očakávaním. Chcel povedať: „lenže —
žiaľ — smrť jeho je nie ďaleká.“ — Priateľstvo, súcit zavrely mu ústa, aby nepovedal tej
krutej „pravdy“ tak neobalene.„Lenže?“ tázal sa Pavel.„A o mne čo povieš,“ kričal Víťazoslav-Bombura a prekričal Pavla i všetkých, čo by sa
boli hlásili k slovu.„Ty si daj pozor, aby si nezabŕdol do lumpáctva.“„Oho!“ zahriakol ho zasa mladý silák „a už to je pravda, že si veľmi prostoreký!“„A Lós?“ spytovali sa ešte, na polo smejúc sa, na polo v nedôvere.„Lós bude takzvaným normálnym človekom, nezastaví behu sveta, ani nevyšinie ho z
koľajníc.“„Ešte o sebe, ty veštec, povedz, ale pravdu!“ kričal Bombura, ktorému víno udrelo už do
hlavy.„Poviem!“ odpovedal chladne Daniel.„Pre moju prostorekosť nebudem mať mnoho priateľov, tým menej priaznivcov medzi vyššími,
tak kto zná, či neskloním hlavu svoju v cudzine“.„Vari v Amerike!“ smiali sa mladí šuhajci.„Možno i tam,“ zavŕšil Pavel.„Bračekovci! Kdekoľvek a čokoľvek budete, slúžte Bohu a pravde! Národ a česť! Nech vás
dar nesvedie, hrozba neskloní.“Šuhajci poskákali ku stolu a berúc pohárky do rúk, začali spievať:„Kto za pravdu horí!“Vyspievali ju s oduševnením a zápalom. Potom objímali sa, aj Branko zabudol na
pochybnosti Daňove — srdcia mladé prekypovaly citom.Pavel utrel si zvlhnuté oči, i tým druhým sperlily sa slzy v jasných očiach, a Branko
znova začal rečniť: „Mor ho.“„Mor ho, mor ho, hoj, detvo môjho rodu!“ ozvalo sa zo siedmych hrdiel odrazu.„Bračekovci, ja už musím odísť. Mňa čaká chorá žena a dieťa. S Bohom! mladí sokoli,
rozletíte sa každý svojou stranou, no s Bohom, s Bohom!“Profesor a študenti pobozkali sa,„Odprevadíme vás,“ navrhoval Ľudovít.„Poďte, ale potom, bračekovci, domov!“„Domov, domov, kdeže by, je i tak pozde,“ prízvukovali študenti radom.Odišli, Pavel ostal sám. Svesil hlavu, založil ruky nazad a chodil po izbe.Prišla gazdiná upratať, Pavel poslal ju preč, aby išla spať.Vzduch izbičky bol presýtený dymom a zápachom vína. Pavel otvoril oblok. Dnu prúdil sa
čerstvý vzduch, lampa zblkotala. Pavel postavil ju do kúta a nahnúc sa oblokom von,
dychtive vdychoval nočný vzduch do seba. Potom ľahol si a bdiac ležal dlho, dlho.Medzitým študenti odprevadili Prelockého až po bránu domu, kde býval. Tam rozlúčili sa:
Štefan vošiel dnu, junáci pobrali sa nazpäť.Na rohu ulice zastane Víťazoslav Bombura a rečie:„Chlapci, poviem vám voľačo, ja som smädný! Poďme ku pánu Zboraymu!“„Hovoríš čosi,“ povie Branko — Vojtech Perac.„Zabudli ste už, čo ste sľúbili Prelockému?“ tázal sa s výčitkou Daniel.„Zabudli-nezabudli, ale keď som, na môj’ dušu smädný. Poďme!“„Nepôjdeme,“ zoprel sa Ľudo.„No, veď ty, panenka, kdeže by si ty šiel — maminej zástery sa držať,“ vysmieval
Víťazoslav — Bombura.„Ej, chlapci, svedčí sa odobrať sa aj od pána Zborayho,“ začal zasa Branko.„A od Jožka primáša a jeho bandy,“ narážal Lós.„Ako vidím, už sme podali čertovi palec, a hneď budeme jeho,“ dovŕšil Daniel.„Ja ešte mám tu so pár ,hákov‘,“ zamiešal sa aj Kliment.„No tak poďme, ktože by teraz spal, vyspať môžeme sa aj doma…“ mudroval Rapka a zamieril
ulicou ku známej krčme.A oni šli za ním.
|
Vansova_Hojze-Boze.html.txt
|
Ľubomír Feldek: Goldoniho škriepky v ChiozzeStarší diváci sa budú pamätať, že v roku 1994 uviedla činohra Slovenského národného
divadla v dramaturgii Martina Porubjaka a v réžii Petra Mikulíka Goldoniho hruŠkriepky v Chiozzepod názvomČe-če-čertice.
NázovČe-če-čerticepotom použili aj iné slovenské divadelné súbory,
pod rovnakým názvom videli hru aj televízni diváci — a tak sa zaužíval.Keď sa však po rokoch vraciam k svojmu prekladu a chystám sa ho — vďaka ochote pani
Vierky Studeničovej, hlavnej digitalizátorky Zlatého fondu denníka Sme — zavesiť na
internet, využívam túto príležitosť, aby som hre ponechal jej pôvodný názov. Slovenské
národné divadlo v roku 1994 chcelo zmenou názvu osloviť viac divákov, tento zámer je však
pri internetovom publikovaní hry už bezpredmetný. Návrat k pôvodnému názvu uľahčuje aj
orientáciu v Goldoniho bohatom diele.Carlo Goldoni je autorom vyše dvesto hier, spomedzi ktorých najmä jeho komédie patria k
tým najúspešnejším, aké sa kedy objavili na divadelnej scéne.Narodil sa 25. februára 1707 v Benátkach. Jeho otec Giulio Goldoni bol lekár a aj od
syna očakával, že keď vyrastie a nadobudne vzdelanie, zvolí si podobne úctyhodnú kariéru.
Syn otcovi vyhovel, vyštudoval právo a venoval sa potom advokátskemu povolaniu, pôsobil
dokonca istý čas aj ako tajomník benátskej ambasády v Miláne. No to hlavné, čo ho v živote
lákalo, bolo divadlo. Lákalo ho už odmalička — svoju prvú komédiu napísal deväťročný. A keď
vyrástol, písal hru za hrou. Od roku 1773(po návrate z Milána do
Benátok)sa napokon celý upísal divadlu. Bol riaditeľom divadiel v Benátkach
i Janove a v roku 1757 ho v Parme vymenovali za dvorného básnika Bourbonovcov. Hoci v roku
1763 presídlil do Paríža, kde sa stal vychovávateľom kráľovských dcér, aj tam pokračoval v
písaní komédií.To, čím obohatil žáner komédie vo svojej dobe, je obohacujúce dodnes. Popri jeho talente
na úspechu tých hier sa podpísala aj jeho neodolateľná človečina. Herci namiesto masiek a
stereotypných úloh dostali v nich príležitosť, aby aj oni využili celý register svojich
ľudských vlastností. Na javisko sa vďaka Goldoniho majstrovstvu dostalo nielen veľké
umenie, ale aj skutočný život. Kde je skutočný život, tam je aj jeho ohrozenie. Manželky aj
verenice rybárov z Chiozzy žijú vo večnej úzkosti. Takto to Titta-Nanemu vysvetľuje Pasqua,
keď mu opisuje emócie Lucietty:„Keď vidí, ako odchádzaš na more, tak má takú
dušičku, že by v nej pes chvostom nezakrútil. Zblázniť sa ide, keď potom príde búrka.
Škridlice zo strechy padajú, tak sa o teba trasie. V noci vstáva a chodí sa dívať z
okna, či sa more neupokojilo. Čarovné bylinky pestuje, hromy zarieka — a všetko kvôli
tebe.“O čo vážnejšie je pozadie, na ktorom sa odohráva Goldoniho komédia, o
to je jeho komédia pravdivejšia. Navyše za ďalší prídel pravdivej človečiny v tejto hre
vďačíme faktu, že postavu Isidora napísal autor podľa seba. Keď Isidoro hovorí„sme v dome istého Benátčana, čestného muža, ktorý prichádza do Chiozzy dva
razy do roka, a inak má iba niekto kľúče od jeho domu, teraz ich mám ja,“znalci Goldoniho života tu vedia dešifrovať autobiografickú informáciu — aj mladý advokát
Goldoni vraj kedysi býval v Chiozze v dome maliarky Rosalby Carriera, ktorá mu ho počas
svojej neprítomnosti zverila celý do užívania. A čosi ešte autobiografickejšie nás ovanie z
Isidorovho správania, keď vypočúva kŕdeľ mladých žien. Aj keď je to iba naznačené, každý
herec na to natrafí a s postavou Isidora dokáže balansovať na hrane medzi službou
spravodlivosti a túžbou po hriechu. Keby náhodou nenatrafil, privedie ho na stopu jedna
jediná replika, ktorá v tejto hre odhaľuje túto stránku Isidorovej človečiny. V rozhovore s
Isidorom ju vysloví Titta-Nane:„Keby som sa mal ženiť, tak by som nikdy netúžil,
aby ste sa zaujímali o moju ženu až tak veľmi, ako sa vaša ctihodnosť zaujíma o
Checcu.“Carlo Goldoni zomrel 6. februára 1793 v Paríži, no jeho najlepšie hry žijú dodnes. Sú to
najmä hrySluha dvoch pánov(1745,l servitore di due
padroni),Benátske dvojčatá(1745,I due
gemelli veneziani),Prefíkaná vdova(1748,La
vedova scaltra),Klebetnice(1750,I
pettegolezzi delle donne),Mirandolína(1751,La locandiera),Le baruffe chiozzotte(1762,Škriepky v Chiozze),Vejár(1765,Il
ventaglio).Čo sa mňa týka, s Goldonim som sa stretával najmä ako divák, no dva razy som sa s ním
stretol aj ako autor, či prekladateľ.Prvý raz, keď bratislavská Nová scéna uviedla muzikálKlebetnice.
Autorom libreta, napísaného podľa hry Carla Goldoniho, bol Ján Klimo, hudobným skladateľom
Bohuš Slezák — a ja som bol autorom textov piesní. Premiéra bola v roku 1962.O prekladateľské stretnutie s Goldonim sa mi postaraliŠkriepky v
Chiozze. Táto hra núka prekladateľovi — okrem povinnosti zachovať jej
sviežosť — aj zaujímavé jazykové úlohy. Jedna z postáv, Fortunato, má svojskú reč aj
výslovnosť. Rád opakuje slová a zamieňa alebo vynecháva niektoré hlásky (v jeho ústach sa z
mena Vicenzo stáva Izenzo, vyslovuje ’abacco namiesto tabacco, a podobne). Prekladatelia sa
zvyčajne uspokoja s opakovaním slov alebo zajakaním, to však neladí vždy s replikami iných
postáv. Napríklad padrón Vicenzo v 7. výstupe prvého dejstva hovorí:„Compatime,
paron Fortunato, mi no v´intendo una maledetta.“(V mojom preklade:„Prepáčte, padrón Fortunato, ale nerozumiem vám ani mäkké f.“) Aby
to dávalo zmysel, bolo treba nezrozumiteľnosť Fortunatových replík jemne posilniť. Keďže
poslednú úpravu prekladu saom robil pre inscenáciu, ktorú chystá ochotnícke Divallo Tesáre,
v duchu tamojšieho nárečia som nahradil v slovách, obsahujúcich dvojicu hlások „dl“,
dvojicou „ll“. Svojho času totiž, keď toto divadlo uvádzalo mojuPerinbabu, som si tam obľúbil — a aj do textu Perinbaby som vtedy
zakomponoval — pôvabnú vetu„pallo myllo vella umyvalla“. Verím však,
že toto riešenie uvítajú aj iné divadlá. Keď hovorím o nezrozumiteľnosti, mám, pravdaže, na
mysli iba nezrozumiteľnosť hranú, nie skutočnú. Aj keď sú Fortunatove repliky mierne
štylizované, pre publikum musia ostať zrozumiteľné.K jazykovému pôvabu hry patria aj prezývky postáv. Viaceré z nich(no nie
všetky)asociujú v origináli s rybárskym prostredím. TITTA-NANE má prezývku
MOLETTO, čo je v miestnom nárečí pomenovanie tresky. BEPPO má prezývku COSPETTONI, ktorá
asociuje s rybacím šalátom, no mohli by sme ju preložiť aj ako sleď alebo haring. Iné
prezývky súvisia zase s telesnými alebo duševnými vlastnosťami postáv. Padrón TONI má
prezývku CANESTRO, čo značí kôš s jedným uchom; možno rybár, ktorý bol predobrazom tejto
postavy, bol naozaj jednouchý. CHECCA má prezývku PUINETTA, čo vraj v Chiozze značillo to
isté ako lahôdka, v prenesenom význame chutné dievčatko, no aj posmešné prirovnanie k
tvarohu.V slovenčine som na tieto významy prezývok nezabúdal, no dožičil som si aj voľnosť, keď
som niekde uprednostnil to, čo býva časté pri slovenských prezývkach — zhodu iniciál alebo
rým(Toffolo-Trdlo, Pasqua-Bruchopaska, Checca-Kožkazmlieka).Hoci už od roku 1954 jestvoval starší slovenský preklad hry, Slovenské národné divadlo
sa rozhodlo iniciovať vznik novšieho prekladu a obrátilo sa s touto iniciatívou na mňa. Na
rozdiel od staršieho prekladu, ktorý suploval prvky benátskeho nárečia írečitou slovenčinou(čo však hru vzďaľovalo od mora), môj preklad ich supluje rybárskou
metaforikou. Verím, že to pomôže vo fantázii hercov aj divákov vytvoriť tesnejšie puto s
prímorským svetom originálu.Ľubomír Feldek
|
Feldek_Carlo-Goldoni-Skriepky-v-Chiozze.txt
|
Zmenená politika[1]„Radšej s čertom — ako s Maďarmi!“ Takvravel Hurban. Stonásobným echomduní to dnes na Slovensku „našom“.„Radšej s čertom, diablom — ako s Čechom!“10. januára 1943[1]Zmenená politika— Bratislava 10. januára 1943. Rukopis básne
je v zošite RJJ č. 20.
|
Jesensky_Jesenny-kvet.html.txt
|
Násmešné telegramyMotovidlo:„Pískali sme vám, a neskákali ste; žalostne sme nariekali, a neplakali
ste.“Kristus. Mat. 11, 17VenovanieNeviem, komu by som príhodnejšie mohol venovať toto nové dielo, ako vám, hlodavé mole, pre
ktoré ja vôbec píšem. Vy ho spracete, aby nezavadzalo iným bystroumným klasickým dielam. Hľa,
že pravdu mám! Kýchlo sa mi.
|
Zaborsky_Nasmesne-telegramy.html.txt
|
RýchlikomDej: z okna — do okna.Osoby: on — a ona.
|
Marsall-Petrovsky_Rychlikom.html.txt
|
Sedem listovObsahPrvý:Druhý:Tretí list:Štvrtý list:Piaty list:Šiesty list:Siedmy list:To bolo vysoko v horách. Na jednom z nespočetných kopcov sa učupila skupina vrásčitých
chalúp, ktoré razili mliekom a cibuľou. Chalupy boli celkom skromné, len biela škola, na
ktorej svietila tabuľa so štátnym znakom, zdala sa pyšnejšia ako jej okolie.Na jednom dvore bolo vidieť kohúta, ako otŕčal svoj ligotavý chvost. Zaiste si želal,
aby ho ľudia obdivovali. Ale tu ľudí takmer nebolo možno nájsť. Neviem, kam sa podeli: azda
išli hľadať poklady medzi sivé skaly, na ktorých sa vypekajú vretenice; azda ich duchovia
tých ozrutných hôrnych tieňov vzali do podzemia; azda ich strávila bieda a zanechali
chalupy a kohúta napospas času.A predsa som uzrel človeka. Bolo to dosť neočakávané. V samotnom lese, kde panuje šero
nad hríbami, vevericami a červenými mravcami, zazrel som dievča. Malo účes, aký sa nosí tam
dolu pri bielych cestách a širokých riekach, a jej šaty boli posypané kvietkami, aké vídame
na šatách mestských žien. Pod jej pomalými krokmi pukali halúzky a ihličie. Medzi drsné
pne, ktoré plakali smolou, rozhadzovala biele papieriky. Počul som, ako pritom vravela:— Svoje žiale a vyznania darujem lesu. Lebo les je starý, veľký a rozumný. Les ma zaiste
pochopí.Keď rozhodila všetky papiere, ktorých bolo sedem, povedala:— Čítaj, les! Ty čistý a mocný, písala som to len pre teba!Potom mi zmizla ako víla.Keďže som z mesta a som zvedavý, pozbieral som všetky listy. Ona ma už nemohla vidieť,
preto som si sadol do trávy a začal čítať. Sedem listov znelo takto.Prvý:(mal najstarší dátum)Milý môj!Neviem, kto si, ale na tom mi nezáleží. Ani Ty, ktorý toto budeš čítať, ma azda
nepoznáš; to je tiež vedľajšie. Len o jedno Ťa prosím: uver mi, že som veľmi nešťastná a
ak budeš chcieť, poľutuj ma trochu!Nemám ešte ani sedemnásť rokov, a už ma vydali. Ja sa do obchodov nerozumiem, a tak
aj tento vydaj mi bol záhadou. Som celkom naivná a donedávna som si myslela, že všetci
ľudia sú dobrí ako náš psík a vtipní ako študenti z gymnázia. Mne však dali muža, ktorý
nie je ani dobrý, ani vtipný. Je tučný a oveľa starší ako ja. Keď sme boli ešte spolu,
rozprával len o víne a o peniazoch. Tak som mu teda povedala, že ho nechcem. On sa
nahneval a udrel ma. Pravda, to ma prekvapilo a povedala som mu, že sa pôjdem ponosovať
rodičom. Ale on sa nezľakol: „Čo? Rodičom? Veď aj tí vedia, že si mojím majetkom!“ A
smial sa mi. Bolo zrejmé, že odpor by bol zbytočný, a snažila som sa byť prívetivou. No
to trvalo len dva dni. Udrel ma opäť, lebo som mu nepodala raňajky do postele. Plakala
som, ale nepovedala som mu už ani slova. Začala som sa báť a myslieť na budúcnosť.
Odvážila som sa všetko vyrozprávať matke. Jej odpoveď, aj keď nie slovami, ale zmyslom
podobala sa odpovedi môjho muža. Moja myseľ sa vzbúrila, veď akoby aj nie!? Až jedného
dňa, keď som nazbierala v sebe dosť síl, ušla som k sestre do Bystrice. Muž neprišiel za
mnou, ale mi poslal podlý list, ktorý som roztrhala prv, ako som ho dočítala do konca.
Vtedy celá rodina nado mnou plakala, len ja sama som mala suché oči. Vieš, drahý môj,
boli ku mne všetci zlí; nechápali ma. Preto píšem Tebe, ktorého nepoznám, ale o ktorom
viem, že si šľachetný. Neodsudzuj ma!Ďakuje ti AnnaDruhý:Milý,som opäť voľná. Ani si nevieš predstaviť, aká som spokojná, že som sa rozsobášila.
Pocítila som v sebe mnoho nových, neobjavených síl, ktoré dohromady dali mocný zväzok.
Dostala som chuť do učenia, ktoré sa mi stalo veľmi drahé; prijali ma na učiteľský
ústav.Musím Ti písať i o Karolovi. Už neviem presne, kedy som ho spoznala. Nie je mladší
ako môj bývalý muž, ale čo ho nad neho nesmierne vyvyšuje, je jeho vzdelanie. Karol
často rozpráva o cudzích krajoch, o knihách, o hudbe a v jeho nepeknej, chorobne bledej
tvári sa zračí isté nadšenie. Ak rozpráva o svojich citoch (čo sa stáva veľmi zriedka),
v jeho hlase je presvedčenie, že ho nemôžem rozumieť.Prišli vážne časy. Moja matka zomrela a sestra mi nemohla dávať peniaze na štúdium.
Ani neviem, ako som si vlastne predstavovala svoj budúci život.No Karol mi veľmi šľachetne ponúkol istú sumu ako pomoc v núdzi. Pravda, odmietla
som.„Vystúpim radšej zo školy,“ povedala som mu, „len almužnu nie!“„Aká hrdá!“ usmial sa. Nebol však uštipačný, skôr dobrotivý, a to ma premohlo.
Prijala som peniaze z jeho rúk.„Mám dosť peňazí,“ presviedčal ma, aby ma upokojil.A ja som študovala a študujem. Pritom však rozmýšľam, ako mu svoj dlh splatím. Lebo
ja ten dlh chcem naozaj splatiť.Súď, môj drahý, neznáma duša, či som to urobila správne!AnnaTretí list:Milý neznámy!Ako by som sa tešila, keby si mi nejako mohol pomôcť! Bože, Bože, čo sa to robí?Dnes predpoludním som maturovala a dosiahla som stupeň, ktorý má už istú cenu. Vieš,
ja chcem žiť čo i len trocha slušným spôsobom. Doma ma čakal Karol a blahoželal mi. Bola
som veľmi veselá a chcelo sa mi spievať. A zrazu sa stalo niečo, čo som neočakávala a čo
som predsa mala už dávno predvídať. Karol mi povedal, že ma miluje. Prišla som do
pomykova. Jednak preto, že som už tak dávno nemala čas myslieť na lásku, a jednak preto,
že som si uvedomila zrazu svoj dlh. Bolo mi nepríjemné, keď svoje vyznanie opakoval s
nástojčivou tvrdosťou. No v nasledujúcej sekunde sa znova usmieval, bojazlivo, a čakal
moju odpoveď. Keby som bola dlho hľadala slová, moja odpoveď by nebola bývala dosť
jasná. Rýchlo som mu povedala: „Ja nebudem vašou ženou!“Do očú mu skočil zmätok.„Ah, pravda, vaše peniaze! Podporovali ste ma niekoľko rokov. Stála som vás asi
príliš mnoho.“Ale on zavrtel hlavou a odišiel. Poľutovala som ho pre tú jeho nepeknú, takú utrápenú
tvár. Chcela som za ním bežať a povedať mu, že všetky dlhy splatím, len čo dostanem
peniaze. Nenašla som ho už. Možno zomrel, možno žije.AnnaŠtvrtý list:Môj milý,ani by si neveril, aké zmeny sa so mnou dejú. Bohužiaľ nie práve k najlepšiemu. Už
dlhšie som sa cítila slabou a choroba ma napadla v celej sile. Lekár ma poslal do
Tatier; keby toho nie, azda by som už ani nežila. Veď vieš, aká je tuberkulóza
nemilosrdná.Ale dnes som už pokojná a verím si. Ah, keby si tak mohol spoznať dr. B., ktorý ma
lieči! Nie je najmladší, ale vyzerá veľmi mlado. Najmä jeho duch je mladý. Stará sa o
mňa… neviem ani, ako to nazvať. Ako otec? Nie, to nie je ten pravý výraz.A o čom Ti ešte písať? Vari o tom… že som už skoro zdravá a že ma tešia tieto krásne
večery a ich hviezdy.Tvoja AnnaPiaty list:Drahý,prišlo prekvapenie. Dr. B. ma popýtal o ruku. Som taká rozochvená, že ani neviem
nachádzať vhodné slová.AnnaP.S.: Prišiel mi na um Karol. Neviem, čo robiť s tou myšlienkou. Trápi ma ten dlh.
Ach, keby som mu mohla zaplatiť všetko! Lebo veď budem ženou dr. B.! Cítim sa šťastná.Šiesty list:Moje srdce bije úzkosťou. Ako sa to mohlo stať, že ma našiel? Chcela som, aby ma
našiel, a teraz som preto nešťastná. Nechce peniaze; je ešte vždy taký istý: nepekná
tvár a na nej dobrý úsmev. Veľmi ma ešte miluje.Rozhodla som sa, že sa nevydám. Nie. Nemôžem to urobiť. Keď nechce peniaze, táto obeť
mu bude azda milá.Siedmy list:Drahý,dnes som Ťa spoznala. Prišla som k Tebe, do Tvojej blízkosti. Som tu učiteľkou a Ty
šumíš za dvormi a záhradami. Ty si les. Počúvam Ťa často a navštevujem Ťa každý deň.
Zaľúbila som sa do Teba a darujem Ti tieto listy! Ty, ktorý daruješ zemi toľké, prijmeš
hádam odo mňa tieto.Tvoja šťastná AnnaTak sa končí posledný list. Sedel som dlho v tráve. Prišiel večer. V diaľke som začul
spev a bol to spev Annin. Vzal som listy a hodil som ich lesu!— Sú len tvoje, starý les, vezmi si ich!
|
Cerven_Sedem-listov.html.txt
|
Modlitba k umeniuVečer čo večer rozsvecujú sa svetlá v divadle a jeho priestory naplnia sa ľuďmi
statočnými i nestatočnými. Lebo umenie je ako boh. Ku každému sa skloní a svojou milosťou
naplní dušu každého, kto k nemu prichádza s rukou prosiacou a pokorným srdcom.Večer čo večer ťažká opona delí dva svety. Jeden, ktorému spievajú vtáci a svieti slnce,
v ktorom hrajú herci bez líčidiel na tvárach, ale s líčidlami na dušiach svojej hry, o
ktorých sami nevedia, či dospejú v ľudské komédie, alebo ľudské tragédie, a druhý, ktorému
svietia farebné svetlá reflektorov a hrajú orchestre svoje melódie, svet myšlienok a ideí,
majúci len jeden cieľ: slúžiť ľuďom obyčajného sveta, aby sa poklonili duchu umenia a žili
ako ľudia. Vy všetci, ktorí prichádzate do divadla, nezabudnite ho milovať.Za ťažkou oponou je iný vzduch. Plný neurčitých vôní, v ktorých prevládajú líčidlá a
staré kabáty, na ktoré týždne sadá prach. Každý z nás má svoje prostredie, kde sa cíti
šťastný. Herci sú najľudskejší z ľudí, lebo herectvo, skutočné herectvo, nie je nič iné než
bohatstvo citu, ktorému je úzka jediná forma života. Avšak herci sú vzácni. Práve tak, ako
nie je každý, kto hrá na klavíri, majstrom tónov a harmónie, tak nie je každý, kto hrá
divadlo, skutočným hercom, skutočným umelcom. Je veľa divadelného personálu, je málo
umelcov.Je dačo iné vedieť sa usmievať a dačo iné vysmievať sa. Úsmev je pochopenie a láska,
najväčšie predpoklady umenia. A preto je skutočná komika veľkým umením, lebo nesmie byť
zlá. Treba milovať i najbiednejšiu ľudskú trosku, vidieť v nej človeka, pochopiť i jej
dušu. Každý chce byť v dačom kráľom, i keby v živote bol len panským kočišom. Keď večer
zhasnú svetlá v divadle a zdvihne sa opona, kto z nás vie, na koľko životov sa díva? Prečo
práve toto gesto a prečo nie iné, prečo toto zdôraznenie, prečo? Vidíme len postavu hry,
malého človeka, ktorý nám žije svoj život v komickom zlomku, časť nás všetkých, ktorí sme
tak často dokonale komickí a smejeme sa vlastne svojim chybám, pretože sa na seba nevieme
dívať. A ten, ktorý svojím umením stvoril tú postavičku s takou istotou, lebo vie pochopiť
jej dušu, pozná korene jej konania, ten azda by vedel rozprávať: že niekde žije človek
podobný. Azda sa s ním stretáme, azda ho pozdravujeme a zhovárame sa s ním. A predsa ho
nevidíme tak, ako ho vidí on. Pretože v druhých ľuďoch hľadáme len to, čo v nich chceme
nájsť, a vôbec nie to, čo v nich naozaj je. Lebo to by značilo odosobniť sa, prestať sa
dívať len sebeckým pohľadom svojich inštinktívnych lások a nenávistí a stať sa múdrym. Aké
dobré by bolo poznanie, že každý človek, s ktorým sa stretáme, je v dačom lepší ako my. A
predsa — i keď to uznávame — nemáme nič iné na starosti ako zisťovať, v čom je ten človek
horší ako my. Herectvo vo svojej dokonalej forme je úžasnou objektivizáciou, hľadaním stavu
duše, z ktorého vyplýva tomu alebo onomu z nás to tak často naivné presvedčenie, že žijeme
dobrý život a že je veľa ľudí, ktorí sa nám nemôžu rovnať. Toto hľadanie je základom
komického herectva. Lebo si nevieme priznať, na aké hlúposti sme to pyšní, aké
nezmyselnosti nám dávajú náš vnútorný klad a vyrovnanie a aká malá úbohosť sme vo svojom
jadre. Tento stav duše nájsť a glosovať úsmevom, to je veľké umenie.Avšak ešte jedno je potrebné. Smiech musí mať svoje mravné hodnoty. Nesmie byť neľudský.
Ten, kto sa usmieva, plný pochopenia a lásky, ľuďom, ktorých miluje, len zráža pýchu, ale
neberie im vieru v seba. Na to konečne nik nemá právo, lebo každý žije prosto podľa svojich
schopností, a ak sa dakto zo šustra stal richtárom, ešte neprestal byť šustrom. A to je
hlavné:Vedieť poznať to, čo v sebe ten alebo ten vidí, a tomu sa smiať, a nikdy nie tomu, čím
skutočne je. Môžem sa šustrovi smiať, že v sebe vidí najlepšieho richtára, ale nemôžem sa
mu smiať, že v sebe vidí najlepšieho šustra.Nie je nijako prehnané tvrdenie, že dokonalá herecká komika vyžaduje veľké ľudské
hodnoty. Je naozaj pravda, že všetci veľkí komickí herci boli vo svojom jadre výnimočne
dobrými ľuďmi, i keď mali svoje malé nepekné vlastnosti. A preto ich máme tak inštinktívne
radi.Vy všetci, ktorí prichádzate do divadla, nezabúdajte, že všetky oslavy utíchnu a že i
ten najväčší potlesk zamĺkne. A tam niekde, vzadu, za ťažkou oponou, zostáva sám ten,
ktorého obdivujete. Ide mladosť okolo, ide smiech a láska. Možno sa pousmiať, možno mať
rád, tak ako milujeme jar, ako milujeme všetko, čo už príchodom svojím odchádza, čo už
narodením svojím umiera. Zostáva umenie, to nádherné, večné umenie, ktoré je ako boh. Ku
každému sa skloní a svojou milosťou naplní dušu každého, kto k nemu prichádza s rukou
prosiacou a pokorným srdcom.
|
Zvon_Modlitba-k-umeniu.html.txt
|
I. hlava(Úvod. Hviezdoslav básnik slovenský.)Každý človek je taký, akým ho okolnosti urobia. Pomery, v ktorých vyrástol a žije,
určujú jeho myšlienky a túžby, jeho idey a ideále, jeho povahu. Toto pravidlo platí vôbec o
všetkých ľuďoch, ale najlepšie ho poznávať môžeme na veľkých ľuďoch, básnikoch a
spisovateľoch. A keď platí pravidlo toto, Francúzom Taine-om stanovené, o veľkých
literatúrach, anglickej, francúzskej, platí vo väčšej miere, alebo aspoň dôkladnejšie ho
pozorovať možno v literatúrach malých a na ich predstaviteľoch. Istá vec, Shakespeare,
Byron len v Anglicku, len vo svojom čase sa mohol stať tým básnikom, akým je. Dostojevský,
Tolstoj zas len v Rusku sa mohli vyvinúť. Predstavte si ich v iných krajoch, v iných
dobách, v iných národoch, a poviete, že je to nemožné, že utratia práve svoju zvláštnosť,
individualitu, a scvrknú na stredných spisovateľov.Predstavte si Hviezdoslava bárskde inde mimo Slovenska, v Rusku, alebo v Čechách, a
odoberiete mu individualitu, znížite ho na básnika stredného, stane sa vám všedným, ku
ktorému vás pútať bude najviac to, čo v poézii svojej všeobecne ľudského vyslovil.S vyššieho stanoviska možno každého básnika a spisovateľa, a každého veľkého
predstaviteľa umu s dvoch ohľadov považovať a jeho dielo a význam dvoma merítkami merať:
ako syna svojho národa a ako muža sveta celého; čo vykonal národu svojmu, a ako prehovoril
v mene národa svojho ku svetu, čo vykonal za národ svoj vo svete, alebo čo je vzácne z
diela jeho i svetu.Ale merítka tieto neurčujú presne zásluhy, veľkosť básnika, alebo spisovateľa. Keď aj
obstoja rozdelene, jednako i križujú sa. Totiž neznačia akoby stupeň veľkosti, významu
básnikovho, že väčším by bol ten, ktorý k celému svetu sa prihovára v mene národa svojho,
než ten, ktorý len k národu svojmu hovorí. Práve keď básnik tak hlboko načrel do duše
svojho národa, keď vystihol, čo žije a hýbe v duši, čo ju bolí a teší, vtedy prehovoril
mocne k svojmu národu, ale spolu mohutne vtedy prehovoril i ku svetu celému a vystihnutím
podstaty duše národnej dostal svetového významu.Duša jednotlivca je efemerný zjav, vzdor jej večnosti; duša jednotlivca sa mení, raz ju
to trápi, raz iné teší; ale duša národa je opravdu večná, ktorá má síce svoj vývin, prijíma
nové dojmy, vzrastá, bohatne nimi, ukladá si ich jedon k druhému, a nimi po dobách sa
pomaly premieňa, ale vývin ten nedeje sa len dobami, len pokoleniami. A doba je tak dlhá
pre jedon ľudský život, že zdá sa večnosťou. Preto, keď básnik vystihuje dušu národa
svojho, podáva niečo o takom, čo je večné. A práve toto večné v každom, i v tom najmenšom
národe, má význam pre celý svet. Vystihnutie podstaty duše národnej dodáva básnikovi
svetového významu, oprávňuje ho k nárokom, aby žiadal všimnutia i od celého sveta. Tedy
práve, keď uplatnilo sa v plnej miere na básnikovi to pravidlo, že ho takým, akým je,
vytvorily miestne i dobové, národné okolnosti, práve vtedy dostáva význam vyšší, svetový.Boly síce aj iné merítka, ktorými sa dala merať veľkosť básnika: nájdenie novej formy,
výrazu, uvedenie nového sveta do literatúry, odhalenie zvláštnych charakterov a odtienkov
duševných. Ale čím diaľ, tým ťažším je to; nové formy v poézii prestaly, odhalenie
zvláštnych charakterov zas len tam má význam, kde už normálny charakter je určený. Slovom
tieto merítka nie sú povolané všade určovať veľkosť a význam básnika.Dnes merítkom a požiadavkou na básnika je, aby nehľadal nové formy, nové výrazy —
zvlášte u národa s mladou literatúrou — ale aby vystihol dušu svojho národa. U väčších
národov, vo väčších literatúrach, kde národná duša je asi vystihnutá, žiada sa, aby podal
verne svoju dušu, spoveď svojej duše, tým prispeje ku šatirovaniu, ku označeniu odtienkov
duše národnej. V malej literatúre vyhovuje básnik obom požiadavkám: podáva svoju dušu a s
ňou i dušu národa. Odtienky medzi dušou individuálnou a národnou ešte nie sú tak ostré,
differenciácia, rôznenie ešte sa tak nezačalo, málo ešte pracovníkov národných, básnik
nestihne ešte myslieť na seba.Z tohoto ohľadu zaujímavé je, že v literatúre našej ledva nájdeme básnikov ľúbosti.
Kollár ešte spieval svetu slavianskemu. Ale básnici národní ťažko sa dotýkajú toho
najosobnejšieho citu. Sládkovič, keď si odspieval svoju ľúbosť k Maríne pod dojmami
Kollárovej Miny, prestane spievať o láske k deve, a do popredia vystúpi v jeho mysli národ.
Hviezdoslavova lýra ani nepozná strunu ľúbosti. Z novších Janko Jesenský, Ivan Krasko, keď
sa ľúbostne vytúžili, zatíchli, a Rázus tiež sotva sa dotknul struny ľúbostnej.U nás básnik ešte nesmie myslieť na seba. Toľko nás bolí, toľko trápi, že básnik je v
prvom rade „rodu členom“, a ako taký usiluje sa uplatniť svoju individualitu. Áno, u nás, v
našej mladej a malej literatúre básnik nie svojou osobnosťou, vystihnutím svojej osobnej
duše sa stáva individualitou básnickou, ale svojim videním, svojimi predmetmi, tým, čo
vidí, čo zachytí v živote národnom.Hviezdoslav je v prvom rade Slovák, je básnik slovenský. Spieva národu svojmu, a nechce
hovoriť k svetu. I jeho slovenská skromnosť mu to nakladá a svedčí pri tom. Síce básnik
každý, ospevujúc svoj národ, chce dvíhať jeho slávu pred svetom. Hviezdoslav si umienil
oslavovať hviezdy, a oslavuje národ svoj. Ako by v tom nekonečnom všehomíre jednou hviezdou
bol i slovenský národ: túto hviezdu ospevuje a oslavuje Hviezdoslav. Žaluje o tom, čo bolí
ľudí na tejto hviezde, v tomto národe, ospieva, čím sa tešia, čomu sa radujú, nad čím
smútia a plačú, čomu sa úfajú, čoho boja, opíše čo ich zdobí, v čom sa vyznačujú; slovom
oslavuje hviezdu svoju: národ slovenský.Je naším; v prvom rade. A pre nás je veľkým, lebo nám hovorí k duši, k srdcu, lebo nám
zjavuje, čo nás bolí a trápi, čo nás teší, čomu sa úfame, lebo hovorí nám „od duše“. My sme
pyšní, hrdí naňho; a vieme, že tým, čo podal z hĺbky duše našej, národnej, prehovoril aj k
svetu celému.Že čo podáva Hviezdoslav v poézii svojej vzácneho svetu cudziemu, celému, čo zajde z
tvorby jeho do širšieho sveta, čo vyčnieva uňho nad merítka národné: to nech hľadá človek
druhý, cudzí. Len toľko podotkneme, že práve poznanie slovenskej duše, povahy, má význam
pre širší svet, a básnik, ktorý toto poznanie umožňuje, dostáva tiež význam svetový. My
prehovoríme o ňom ako o slovenskom národnom, o našom poetovi, ktorý oslávil národ svoj v
prvom rade doma, pred nami, ale o ktorom veríme, že oslávi národ svoj i pred svetom. Práve
vyzdvihnutím toho, že v čom a nakoľko je naším, slovenským básnikom Hviezdoslav, označíme i
jeho význam pre svet.Ale nikto nech nemyslí, keď vyššie hovoríme, že u nás básnik ešte nesmie myslieť na
seba, že tým vytvárame možnosť takej subjektívnej, osobnej poézie, ako je Hviezdoslavova.
Nie je v tom protimluva. Áno, Hviezdoslav je najsubjektívnejší básnik, i keď skoro vždy o
národe spieva. Tak si to musíme predstaviť, že básnik je centrom svojho sveta, svojho
národa, že cez seba, cez svoje žiale a radosti, utrpenia a nádeje hľadí na národ a vidí
jeho žiale a radosti, utrpenia a nádeje. V duši básnikovej sa odzrkadluje celý národ.
Básnik Hviezdoslav svoj národ má na mysli i vtedy, keď píše o sebe, keď načiera do svojej
duše.Preto je, že uňho poézia tak úzko súvisí so životom básnikovým, že diela jeho opravdove
pochopiť vieme, a vysvetliť, odôvodniť ich môžeme len zo života básnikovho. Preto vkladáme
i to, čo povedať mienime o poézii Hviezdoslavovej a o ňom samom, do kruhu životopisu jeho.
|
Bujnak_Pavol-Orszagh-Hviezdoslav-K-70-tym-jeho-narodeninam.txt
|
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.