Datasets:
xguman
/
hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Community
1
text
stringlengths
0
622k
file_name
stringlengths
11
121
Za otčinuZem rodná, si slastná, si sviatok, si deň narodenín v ústach Múzy.Nádherná, nesmrteľné snivá, roztomilosť pokolení. Včielka nad kvetmi.Večne povýšená nad jarný dáždik, šepkajúca, že zbieraš naše otvorené oči pre svoj úľ.Vysadili sme chodník ružami, záhradu jahodami, priedomie viničom, s pohľadom na chvíle šťastné.Najďalej sa dá dôjsť otčinou. Všade iskra, všade most, všade nebo.Pane, tvoj obraz je pred našim domom.
Dilong_Slava-Bohu.txt
ÚžerníkZa môjho chlapectva náš starootcovský dom neoplýval síce bohatstvom, ale zase ani tak biedni a chudobní sme neboli. Tri-štyri kravičky, dva-tri bravce, pár ovečiek… a komora nebola prázdna. Rodičia boli pohostinní, nuž našiel u nás miesta, kto sa len v dedine naťapil. A bývali sme hneď zkraja, teda i to prispievalo k tomu, že zastavil sa u nás každý pocestný, a žobráci a Cigánky tiež nikdy neodišli od starej matere prázdni. Žobráci dostávali bez dlhého pýtania, a Cigánky nedaly sa odbiť, dostaly tiež. Stará mať im už len vše dohovárala, že nevedia sa ani pomodliť, len: „dajteže, dajte, gazdinka!“ ale máloktorá že by nebola vyžobrala „škvarku zapražiť“ a čo len „trocha múčičky“. Iba keď ju vše starý otec — už vyše sedemdesiatročný — okríkol, odbehla Cigánka len aj s „dvoma zemiačky“. Cigáni ho, ako kováči, tisíc ráz oklamali v klincoch, v starom železe, nuž keď ktorú Uľu poznal, sľuboval jej z chrbta bubon. „Lebo by sa ma už potom nič nebály,“ hovoril hrdo, keď mu predsa vše daktorá ustúpila. Jarmočníci, ak zastihla ich v dedine noc lebo nepohoda, nocúvali u nás riadne. Vandrovník, idúci za robotou, ak sa ohlásil, musel do izby. Nás, detí, bolo kŕdeľ, obstály sme ho, a starý otec vyspytoval sa na všetko možné.A keď vše poslal starý otec ešte aj po deci-dva pálenky a za skleničku vypil, neraz vyplakal sa, nabožekal a utrápil, ako to bude, keď už my, deti, dakedy budeme prinútení tak vandrovať za kúskom chleba. On uveril každému vandrovníkovi, že by rád robil, len by dostal robotu. — Potulný brusič, hodinár mal vždy u nás nocľah.Raz viem, čo jeden Poliak, vraj remesla hodinárskeho, asi za dva týždne býval u nás so ženou a s dvoma malými deťmi. S nami jedli, spávali, a ani mať nenamietala proti tomu čo by len slova, len preto, že keď Poliak so ženou kľakli a začali sa modliť a nábožné pesničky vyspevovať, nebolo tomu konca-kraja. Ešte i starej materi sa to už vše zunovalo, a tá predsa, keď večer o desiatej na stolček kľakla, o dvanástej ju ešte na ňom našiel starý otec. (Pravda už bola pár Otčenášov predriemla.) Pre veľkú nábožnosť aj starý otec chválil Poliakov, a keď im už nič iného dať nemohol, pobavil sa so starším ich dievčatkom, alebo keď nám ona chcela niečo pomáhať, povaroval aj to mladšie vo vankúšiku. Plačom sme sa s nimi lúčili.Košikár, sklár, sklenár, drotár, každý k nám trafil. A že predsa nestavil sa niektorý, pozeral starý otec za ním von oknom a hovoril: „Ten bude ešte len po prvý raz v dedine.“ Ak prišiel s drotárom aj drotárik, sbehla sa nás na naše podstenie celá škola a poď s drotárikom do reči.Starý otec zase vykutil dáky rozbitý, nepotrebný hrniec alebo misku, starú mater presvedčil, že keď sa odrotuje, vydrží za novú, a sadol s drotárom na lavičku.O dva-tri roky, keď som už bol väčší, zaujímaly ma viac rozhovory starých, ako reči drotárika. Starý otec, ak ich do roka dvadsať prišlo, pätnástich iste poznal, čo aj pomenovať nevedel. No predsa každého spýtal sa, odkiaľ je, ako sa volá? To zato, aby pri jednaní nemenoval ho Mišom, ak je Jano. Keď sa zjednali, sadli a starý otec vypytoval sa ďalej: koľko má rokov, aké má gazdovstvo, či je ženatý, či je drotárik („mati, dajže mu dačo zjesť“) jeho syn a koľko má ešte detí, koľko to takto vytlčie, kedy sa sberá domov atď. Najprv domácnosť, potom prešli na obec: či majú kostol, či školu a či to aj tam tie deti tak handrkujú len tú voľáku maďarčinu ako u nás, a že by to predsa nemalo byť, že materinský jazyk je len predsa materinský; ako sa volá farár (to obyčajne nevedel ani jeden), koľko majú statku, aký chotár, koľké dane platia a či aj od psa; koľko krčiem majú — a kto by to všetko vyrátal. Fajčil — ponúkol aj Jana Myšitu od Žiliny dohánom, a bol rád, keď drotárovi robota čím dlhšie trvala.Pri takejto príležitosti rozprával raz starý drotár toto: „…Ja, veru tak. U nás: notár — žid, richtár — žid, poštár — žid, krčmár — žid, kupec — žid, árendátor — žid, gazda — žid, doktor, fiškál — samý žid. Rodia sa, aj ešte cudzí prichádzajú. A ako nás tí len držia za pačesy! Ani vydýchnuť, nie by sa im obrániť. Počujte, čo sa stalo lanského leta v našej dedine. A takých príkladov je tam všade dosť. Veru Juro Čvrlík len pre Singera vyhrýzol sa z tohoto sveta, aj zomrel — Pán Boh mu daj ľahko duši. A žena a dcéra? Toho leta už obe boly na výžinku a dnes chodia do nájmu. A mali predsa dom a gazdovstvo.“„A čože, vzala im ho voda, oheň?“„Veru oheň. Lenže ako? Ja vám to rozpoviem, ak ma vypočujete. Teda v našej dedine je vám už sedem gazdov židov. A akých gazdov! Majú celé stráne, a ty potĺkaš sa po tom šírom svete, žena s deťmi doma mozolí, a máš záhon na kosisko.“„Nuž a akože si toľko nadobudli? U nás toho niet,“ pýtal sa starý otec.„Majú oni sto fígľov!… Teda akože by nie, na takýto spôsob. Je krčmárom, má aj sklep; žena, taká krátka hrbaňa, ale saňa! A majú chlapčiska osemnásť-devätnásťročného. On bude mať do päťdesiat rokov a zarastený, otrhaný je ako vlk.Teda pred štyrmi rokmi bola padla neúroda na náš kraj. Z jari panovaly suchá, potom lialo sa a vyšlo aj, čo Pán Boh požehnal, navnivoč. Celá dolina nariekala, že cez zimu nevydrží, a čo bude na jar? Chlapi brali sa do sveta za zárobkom.Pomerne nanič úrodu mal aj Singer. Na päťdesiatich-šesťdesiatich jutrách najlepšej oráčiny, čo už bol za dvadsať rokov sedliakom na každý možný a nemožný spôsob pobral, urodilo sa mu po tri-štyri centy, a inokedy mával po šesť-osem na jutre. Singer si však premyslel. Čo taký človek?! Či ten má svedomie, dbá o suseda?! Dal sa vysoko poistiť a na pravé poludnie zapálil humno. A aby ho ani neupodozrievali, Rifka, ako jeho žena totiž, lamentovala dva dni pred ohňom pred susedmi, že sa jej prisnilo o červenom kohútovi a že ho na vlastnom dome videla. „Bože môj, ak nás dáky zlosyn podpáli… Aj najlepší človek má nepriateľov…“ Susedky božekaly, babky sa žehnaly, ale predsa Rifkinmu snu takej váhy nedodával nikto — len keď už blčalo.Za okamih bolo všetko v plameňoch: humno, maštale, aj strecha na dome — ale všetko poistené. Humno, pre páľu neprístupné, zhorelo na popol, a pri ňom zblčal aj dolný Juro Čvrlík, so všetkým. Drevený domec, humienko, maštaľ, ba i ten chlievik pre prasa.Vyšetrovali. Vypočuli Singera, Rifku, Dávida (syna), aj susedov, ale pretože nič určitého nemohlo sa dokázať, vyplatili Singerovi, ako sa vravelo, do päťdesiat stovák za humno, krm, zbožie, mláťačku, rajtár, strechu a ostatné stavy. Zhorela v humne aj sečkovica, aj voz pod vôdrom, veci nepoistené, len aby sa nepovedalo, že Singer podpálil sa sám. Sto-dvesto zlatých toľko neučiní, a je krytý pred svetom a poisťujúcou spoločnosťou.Za pár týždňov stály Singerove stavy novučičké-nové. Naoko božekal, koľko škody on utrpel, a málokto mu veril, čo aj vždy a všade dokladal aj ten voz a tú sečkovicu.Syn Dávid choval sa pri ohni, ako keby barana piekli. Keď najlepšie horelo, zapálil si cigarku a išiel ponúkať chlapov pálenkou a cigarami, ako by im chcel povedať: „Ten oheň nezahasíte, ten som ja dobre podložil,“ povedal ale, že „za vaše veľké ustávanie na posilnenie“.To chlapov tak oduševnilo, že znovu priskočili k pumpe, sekali ňou a čochvíľa odťalo jednému poltreťa prsta. Poliali ranu pálenkou, dali mu glgnúť od bolesti, zaviazali, a potom už len chodil pomedzi svet ako dáky víťaz, ukazujúc ruku farárovi, učiteľovi a menovite pánom…Singer si pomohol, ale nie tak sused Juro Čvrlík. Ten poistený nebol, ani nikto iný v dedine, a zhorelo mu všetko, iba čo kravičku s teľaťom a bravca vypustili. V komore pohorely aj šaty, aj hotových peňazí do sedem zlatých. Nad izbou prehorelo im tiež, povala sa preborila a zhorelo aj v izbe všetko.S plačom obchodili všetci traja pohorenisko, vyťahovali hlavne, mazali, lepili, a odvrchu tieklo. Povala preč, okná, dvere preč, ešte šťastie, že to bolo v lete. Svet ich potešoval a už čo mohol, každý doniesol. Ale postaviť dom, humno atď. — na to treba peňazí. A Čvrlík ich nemal. Veď, či taký človek môže si naodkladať? Len by vyžiť vládal. Z toľkého gruntíka chytro soberieš a ťažko sa to prikupuje. A do sveta nemohol. Za mladi presilil si nohy, a býval aj takto nie dáky obor, nuž chytil sa gazdovstva. — Jednu kravu mal, druhú pripožičiaval si na jar a oral, sial. Žena s dievčaťom dorobily strovy, nuž tak — tak stačili zaplatiť potreby a prežiť ten dlhý rok. Lenže on nepil, ale hľadel si len svojho, žena s dcérou drhla od rána do noci a sporila. Len tak mohli sa udržať. A tu máš — razom taký úder! Nie div, keď by človek hlavu stratil. Ale plač, trhaj si vlasy, čo ti to spomôže? A čo si počať? — Krmu nič, groša nič, hybaj teľa predať a postarať sa, aby ti netieklo aspoň na hlavu.Singer veľmi ľutoval suseda, aspoň naoko, a daroval mu odpadky dreva aj voľaktorý klinec, aby si nad hlavou pokryl ako-tak do času. Viac že nemôže, lebo že aj sám je v nešťastí. Ale že ak Čvrlík chce, že on kúpi od neho ten pľac[1]a keď o tom Čvrlík nechcel ani počuť, nuž že mu teda požičia na obligátor sto-dvesto zlatých na stavbu. — Radili Čvrlíkovi, aby si šiel do Žiliny požičať z banky, ale Singer, dozvediac sa to, dôvodil, že v banke dajú síce, ale na termín musíš vrátiť, čo by si ich kde vzal — a on, že keď nebude môcť, nie je taký človek, aby mu nepočkal. Čvrlík premýšľal aj so ženou deň-dva, ale jednak si zle premyslel: — podpísali Singerovi obligátor na sto šesťdesiat zlatých, a ten si ho hneď dal na grunt zaintabulovať.Čvrlík sa za sto šesťdesiat zlatých nepostavil, čo mu aj jeden-druhý kamarát alebo rodina dva-tri dni darmo alebo len za stravu prišli pomôcť. Bolo toho málo, lebo každý má sa dosť čo oháňať, aby svoje ratoval. A bolo to v lete. Čvrlík teda po pár zlatých vše pripožičal od Singera, aj kým sa stavalo, bral tam trúnok, múku, chlieb i masť. Písať nevedel, len si to tak v hlave držal, že koľko.Keď po biede postavili, zašiel Čvrlík ku Singerovi porátať sa. Že čo tak náhli, či chce platiť? — „Predsa chcem vedieť koľko som vám dlžen.“ — Nuž rátali a narátali toho ešte do päťdesiat zlatých, ale že však mu počká, dokiaľ chce, len aby mu ešte aj na tých päťdesiat zlatých podpísal obligátor. Čo budeš odťahovať — keď si dlžeň, podpíš. Z prvých sto šesťdesiat zlatých šlo asi dvanásť na trovy, druhý obligátor vystavil o desať zlatých navyše, aby bolo na trovy a žid mal istých päťdesiat zlatých. Teľa predal, aby, čo mali kosiť ešte otavy a niečo ďateliny, bolo dosť kravičke na zimu.„Ako sa my z toho vyslobodíme?“ pýtali sa neraz jeden druhého Čvrlíkovci. „Nezaháľali sme ani dosiaľ, ale teraz ešte len prichodí sa nám poupínať a vykasať rukávy.“ A nemali noci, nemali dňa. Obrobiť svoje, vytĺcť na úroky, dane a na to živobytie, to by len uvládali, ale veď aj splácať musia, chcú, aj budú, len by zdravia a sily Pán Boh poprial, keď ich už tak navštívil. Ale otec Čvrlík jednak ostal zachmúrený, tupý, pod ťarchou toho bremena. Neshováral sa celé dni so ženou a s dcérou, alebo len tak cez zuby, nakrátko, aby len nezameškal dačo. Ženy tiež vstávaly o tretej ráno, porobily svoje a o šiestej bežaly do nájmu. Napoludnie za tú hodinku chytro prihriať, najesť sa, kravu oriadiť, prasa, a zase do práce cudzej, alebo svojej. Lenže, aký u nás zárobok? Na fruštik chleba a tej pálenky za pohár, na olovrant to isté a deväť-desať groší.[2]A jednak prídu tak tvrdo tomu, kto ich zarobil, ako aj tomu, kto ich platí. A len či ich môžeš zarobiť každý deň? Každý pooháňa sa to radšej sám, len aby nemusel vydať groša.Čvrlíkovcom skoro po ohni prišlo platiť tretiu rátu daní. Nemali. O tri mesiace mali zaplatiť aj štvrtú rátu. Notár kričal, že už nebude čakať ani za tri dni. Čo robiť? Predať prasa a zaplatiť. A Singerovi tiež už zase na štvrť roka úroky napredok. Za čo múky kúpiť, dáku handru na seba? Čo sa zarobí, je iba na soľ a na tú škvarku omasty. Mäso u nás nejedia. U nás veru, keď si zabije na nedeľu králika (domáci zajac), to je už hostina!“„Och, och, neboráci!“ sústrastne vzdychol starý otec, a od žiaľu nevedel, čo má povedať. Jano Myšita pokračoval:„Veru tak. My máme polia, na ktorých nežneme, lebo by sa to nedalo uviazať, ale vyšklbeme aj s koreňom a poviažeme, ako vy tu konope, do hrsti. Ale aby som niť nestratil. Tak Čvrlíkovci mali smutné Vianoce. Veď aby nevyhodili pár šestákov, udlávila stará zo zemiakov takú „čaltňu“ a to boly osúchy, koláče. Mlieka nič, masti čo na nôž, to za groš, krava skoro suchá, bravca zjedly úroky — tráp sa, hriešny človeče.“„Nuž ale ste nie všetci takí?“ mienil starý otec.„Poväčšine, gazdíčko, ale nájde sa aj majetnejší človek, lenže, čože je z neho? Nadobudne si drotár pár sto zlatých po svete, príde domov a — bodaj by som klamal, ale pravda je — prepíja ich doma u žida. Karty vie hrať už od mala a keď sa peniaze minú, ide zase za grošom. Aj do tej Ameriky odchádzajú dnes už mnohí. Neviem, či je to aj tu, ale u nás si vám tak vie žena s mužom a s deťmi zasadnúť do krčmy a rozkazovať, akokoľvek páni vo veľkých mestách. — Ale, gazdíčko môj, ak sa budeme takto od veci odchyľovať, to vám ja ani do večera nedokončím rozprávku.“„Veď ti ja ešte donesiem robotu, neboj sa,“ a starý otec vstal a našiel kdesi v komore črepy zo starej misky, doniesol ich v klobúku drotárovi. Ani sa už nejednali, len aby drotoval a pokračoval v reči, ako bolo ďalej.„Akože bolo? O fašiangoch mali už Čvrlíkovci všetky kúty humna vymetené, a ani slamy, ani ďateliny, slama im bola aj tak zhorela. „Je na otelenie, predajme Rysuľu, seno je po jednom zlatom a šesťdesiat krajciarov cent — to by sme jej ani všetci traja nevystačili,“ mienil gazda. Čvrlíková s dcérou spieraly sa dlho, ale konečne uznaly. Za Rysuľu, že bolo málo krmu, a statok v meste bol odpoly zadarmo, dostali, ak sa nemýlim — ale nie viac ako jeden alebo dvaapäťdesiat zlatých. Nebola ani veľká, nuž kravička, akých u nás najviac. Teraz, čo s peniazmi? Bože, čo vraj. Dať ich Singerovi, a na jeden obligátor nebudú už dlžní iba desať zlatých. Prišli o kravu, ale majú menej dlžoby. Aj plakali za Rysuľou, aj boli radi. Čvrlík zobral peniaze a odčítal ich Singerovi. Ten vzal, a že mu dlžobný úpis vydá, aby sa len pousilovali na tých desať zlatých, alebo že mu ich na jar odrobia. Singer uctil Čvrlíka kalíškom slivovice, pričom sa Singer Čvrlíkovi a tento tomu vyžialili, aké to bolo — ten požiar — pre nich nešťastie. „Verte mi, sused môj, ešte jeden taký úder a ja to nevydržím,“ žalostil Singer a pritom si myslel — to by bol kšeft! — A že čo teraz mieni sused Čvrlík, pýtal sa Singer. Ten prešiel si rukou cez vlasy a zúfalý bôľ iba nemý vzdych bez pomoci pustil mu cez hrdlo.„Ja vám chcem pomôcť, a viete čo? Vezmite si na jar odo mňa dve teľce — o rok, o dva bude krava a vy si prichováte a budete mať tiež.“ Dohodli sa chytro, keďže je to u nás v obyčaji. Kto si nevládze kúpiť, vezme od žida na chovu teľa, opatruje ho, pasie, má hnoj, môže po prípade na ňom orať, a keď sa otelí, sedliačikovi ostane teliatko a žid si vezme kravu. Sú u nás židia, čo majú po sto-dvesto kusov i vyše medzi ľuďmi „na chove“. Pritom ešte odrába židovi voľakoľko dní a od toho dňa volá už žida — svojím gazdíčkom.Na jar skutočne, ako prvá trávička vystrekla, kúpila Čvrlíková prasa zpod cecka, Čvrlík vzal od Singera dve teľce a dali sa kopať, sadiť a kedy len stačili, hybaj jeden-dvaja na zárobky. Ale groša to nedonieslo, lebo museli ísť k Singerovi na tie teľce odrábať a zaviazali sa mu boli aj tých desať zlatých odrobiť. Ale keď gazda chodí na jar odrábať, kto mu porobí jeho? Usilovali sa, ale svoje brázdy predsa len tak zapaprali a bolo treba zaplatiť oráčovi, tiež zrno na siatie — poď len k Singerovi. Večer za večerom rátali Čvrlíkovci, koľko sú Singerovi dlžní, a či sa na jeseň vyplatia. Dúfali, a len aby Pán Boh aj dačo ovocia požehnal — „azda, azda…“ Čvrlík bol veľkým štepárom, a hoc bol sad malý, keď obrodilo, dostal daktorý rok aj päťdesiat zlatých za ovocie. Ale tejto jari ani stromy nepočistil, len tak, aby sa im odrátalo…Prišla žatva. Tak zle nebolo ako vlani, ale Čvrlíkovcom jednak chybelo aj žito, aj jačmeň, iba polovník sa vydaril. „No ten bude nám, ostatné prevezme Singer. Len keby bolo zemiakov, kapusty, ovocia už veľa nebude, ale predsa dačo… Azda len, azda…“ Singer ponúkol Čvrlíkovcom, aby mu predsa predali zbožie na koreni, oni že môžu k nemu do výžinku, zaplatí tak, ako druhým. Čvrlíkovci nechceli na to pristať, ale keď Singer doložil, že im za ovocie, na ktoré „ktovie či ešte azda skaza nepríde a ja neoškodujem“, ponúkol sraziť z dlhu dvadsať zlatých — pristali bez slova. Dvadsať zlatých nám zmaže za ovocie, štyridsaťdva zlatých za jačmeň a raž, slama nám ostane, nuž veď dlh nebude občahovať len okolo stovky! „Dobrotivý Bože! Len nám pomôž to bremeno preniesť, aby sme mali na staré kolená kde hlavu uchýliť a naše dieťa nemuselo svetom. Lebo svet je zlý… nebolo by viac moje,“ bola každodenná modlitba Čvrlíkovej. Čvrlík, ten nevravel nahlas nič, ale to isté si myslel a len drhol a drhol od rána do noci, že mu to už aj najpilnejší zazle mali, dohovárajúc mu, že bude na starosť žobrákom, keď je i tak na tie nohy chytený. Ale on tým väčšou chuťou hnal sa do práce. Žofka pásala teľce, snášala im burinu, navyžínala pomedzi kružinu trávy, sušila ju, že na zimu. Žihlavy a púpavy natrhať pre prasa, to bolo na jej starosti. Húsatá pásť poprosili susedovie husiarku.Stravu mali, ach, nanič. Chleba, och, u nás v dedine majú traja gazdovia stále chlieb, aj to nie na stole. Ja viem časy, čo sme si sami doma jačmeňa namleli a so zhnitými a usušenými a potlčenými zemiakmi piekla nám mať v popole pagáče. Tak, skoro tak bolo aj u Čvrlíkovcov, len aby si grunt a chalupu ratovali, očistili od dlhov.Hneď po žatve staral sa Singer o slúžky a sluhov, lebo starí nechceli ostať. Každý rok im sľuboval, kým nevzali závdavok, že budú mať dve nedele, „aj tvoju, aj moju“, a nemali ani jednej. Opýtal sa teda Singer aj suseda Čvrlíka, či by nevedel niekoho z druhej dediny, lebo že ho domáci sluhovia okrádajú. Pláca, že však vie, aká ide. — Sľúbil mu, že sa obzrie. Doma rozprával Čvrlík žene, že Singer hľadá sluhov za tú a tú plácu.Ráno zobudila sa Čvrlíková a vraví mužovi, že sa jej prisnilo, že veru oni všetci traja boli u Singera v službe.„Veď som aj ja myslel na to. Máme ešte do sto zlatých odplácať, či by sme ich, reku, nemohli odslúžiť. Žena moja, prežrime za ten rok, veď je nie taký dlhý, to sluhovstvo. Hanba nám to nebude, každý vie, v čom sme a od čoho sa chceme oslobodiť. Takto to azda skorej pôjde. Prechováme sa a čo vyslúžime, bude na srážku — a o rok, dá Pán Boh, bude všetko naše. Čo myslíš?“Čvrlíkovej vyhŕkly slzy, myslí, myslí, ale ako by tú ťažkú hlinu mala v hlave, nevie sa rozhodnúť, ačkoľvek už večer o tom v duši premietala. Nebojí sa práce, nehanbí sa, gazdiná, sluhovstva, len aby vedela, či bude tak lepšie.„A čo ty, dcéra moja, Žofka? Veď neplač, dosť mi srdcom stíska,“ a hlas mu zadrhlo.„Ňanka môj,“ priskočila Žofka k otcovi a slzy otcove zasekly jej razom plač a ostala ako z kremeňa, neviem, či žiaľom otupená, či aby potešila otca, „poďme do tej služby! Mamka, ja vám budem pomáhať pri kravách, ani spávať nebudem. A veď by sme to doma bývali?!“ doložila chytro.„Aspoň nocúvali,“ odtušil otec.„Tak ja pristanem. Mama, povedzte aj vy „áno“ — a ešte sa môžeme poradiť, ak nemyslíte…“„Ešte, ešte sa poraďme, čo kmotra…“ skončila mať.Kmotra nenahovárala, kmotor bol vo svete, ale Čvrlíkove dôvody uznala. Bolo rozhútané ísť do služby.Čvrlík zašiel k Singerovi a rozpovedal mu vec. Ten mu nechcel veriť a poslal po mater, aj Žofka aby došla. Tie prisvedčily. Singer neveril sluchu a po nemecky vravel žene, že veď ak títo ľudia budú robiť uňho len polovicu toľko, ako na svojom, vyťaží na nich do roka o dvesto zlatých viac, ako na starých sluhoch — (ač aj za tými vždy s palicou chodil on alebo syn Dávid).Slovo na slovo, dva razy ťapol Sinqer Čvrlíkovi do dlane, Rifka zase jednala Čvrlíkovú a Žofku — a zjednali sa: otec ku koňom a dostane päťdesiat zlatých a patričnú konvenciu,[3]mať ku kravám a dostane štyridsať zlatých a čo k tomu, Žofka že sa vidí Rifke prislabá, dostane osemnásť zlatých a polovičku stravy, ako mať. Slovom, že po roku rozdriapu oba dlžobné úpisy. Doma budú nocúvať, teľce tiež ostanú v Čvrlíkovej maštali, a aby im zima nebola, dá k nim ešte jedno lebo dve — koľko sa zmestí.Pole Čvrlíkových že obrobí Singer a s úrodou podelia sa na rovné polovice. Teda vyzeralo to, že na druhý rok budú mať čistý grunt, polovicu úrody, ostane im ešte dačo aj konvencie — a sú pánmi na svojom. Tak dodával chuti Singer a tak mysleli si aj Čvrlíkovci.O tej službe čo povedať nakrátko? Na Všechsvätých prešli Čvrlíkovci do roboty k Singerovi a ako v službe, robili, čo sa im kázalo. Len keď sa v noci po jednom, po dvoch domov poschodili na odpočinok, natešili sa, že ináč to bude na takto rok. Už teraz cítili sa akosi kus voľnejšie, mysliac, že im bremeno už spadlo s väzov.Ale rok je dlhý. Zanedlho ukázalo sa, že Čvrlík, ak nechce zahynúť v hore kdesi, že musí mať nové šúfy-šaty. Čvrlíková tiež čo-to na zimu a Žofka si nekúpila už od roka ani šatôčky. Kde vziať na to peniaze? — Pýtali od Singera, že len požičať, kým predajú prasa. Dal im dvanásť zlatých. Ale prišlo aj dane platiť, kde vziať na tie? Požiadali Singera, aby zaplatil. Prišlo platiť interes Singerovi, pripísal i ten. Predali prasa, ale všetko nevyplatili a čo aj, žid nevytrel. Ak to takto pôjde, už sa do roka nevyplatia — a počali si zúfať.A čo bolo najhoršie, prišlo i to. Čvrlík v zime popreťahoval sa pri dreve, presilil nohy ešte viac, prechladil, k tomu tá duševná ťarcha, starosť o rodinu, to ubíjalo ho tak, že upadol navidomoči, a do jari vypovedaly službu aj pľúca — dostal záduch. Singer počal dohovárať, že pomaly robí a keď to Čvrlíkovi nepomáhalo, bral k nemu paholka a povedal doprosta, že keď si netrúfal, nemal sa brať do služby, a že on škodovať nemôže, že veru čo dá paholkovi, pripíše to jemu.Čvrlík bol už na dušu zabitý, obľahol, a nebolo pomoci. Prv ale než by skonal, žiadal si porátať sa so židom. Singer porátal všetko, čo dal na hotovom, čo poplatil, aj kde-akú kto škodu mu spravil z nich, alebo vraj zapríčinil, potom čo dal paholkovi a vysvitlo, že na ten čas pripadajúci ich plat majú mu ešte doplatiť dva zlaté a šesťdesiat krajciarov, ale že na konvenciu je im zase on voľačo povinný: — na dlh ale nezvyšuje, ako vidia, nič.Čvrlík ochromený touto zprávou, klesol na biednu posteľ a nastal trojdňový zápas so smrťou. „Videli ste už človeka ťažko umierať nie pre hriech, pre ťažké svedomie, ale preto, že žiť chcel, že dobre chcel žene, dieťaťu? To je veľký rozdiel! A keď — márne všetko — už ruky vystrieť nevládal, ústami už hlasu vydať nemohol, a keď oči stĺpkom stávaly — nárek a trhanie ženino, výskanie Žofkino, dva razy ho vrátily, kým zomrel.“„Pán Boh mu daj večný odpočinok,“ utrel si starý otec päsťou slzu. „A čo so ženami?“„Pán Boh mu daj! — So ženami? — Teraz ukázal sa len ešte v nahej podobe ten úžerník — bohdaj zomrieť nemohol.“„Nieže, pre Boha večného,“ mráz prešiel starého otca nad hroznou kliatbou.„Ba to by zaslúžil, aby aspoň nezomrel ako človek. Žena s dcérou div nezošalely nad nenahraditeľnou stratou manžela a otca. A úžerník? Čo zameškaly pri chorom a mŕtvom otcovi, povedal, keď ich prišiel duriť, aby sa už braly do práce, že im to: „darmo je, zameškaly ste, musíte uznať, ja som musel najímať,“ odráta z platu a keď nechcely ísť viac v zúfalstve do služby, dal im pohroziť od richtára, a keď ani potom neprišly, prinútil ich žandármi vstúpiť nazpät do služby, lebo že ich mal na rok zjednaných, čomu ony prisvedčily. Svet sa ich proti Singerovi nezastal. Ba každé si šuškalo: „Zjednaly sa na rok, sú zjednané, maly by doslúžiť.“Ale predsa nedoslúžily. Úžerníkov chalan Dávid chcel o najdrahšie, o statočnosť násilne, zbojnícky okradnúť Žofku, zatvoriac ju do sypárne, ale predsa sa mu vyslobodila a Čvrlíková vidiac síňavy Žofkine, ako rozoštvaná levica, hnojnými vidlami štvorkami vpálila do pŕs darebáckeho galgana. Smrteľne ho však neranila. Ale nestalo sa ani jej nič, súd ju oslobodil a povedal, že nik ich neprinúti viac k úžerníkovi do služby.“„Zbojníka, nevedela ho už nadobro preklať! A kamže sa už potom vrhly?“ povedal nahnevane starý otec.„Dnes chodia do sveta na roboty. Nemajú nič, iba čo si vyrobia. Keď sú doma, cez zimu, bývajú v cudzom a vo svete zase v cudzom.“„Nuž a ten dom a pole?“ pýtal sa nespokojne starý otec, lebo bol zvedavý na koniec.„To je všetko Singerovo. Skrz fiškála vyzval ich, aby platily. Nebolo odkiaľ. Odtajil všetky splátky, aj za kravu, aj všetko, keď svedka nebolo a nebohý Čvrlík kvitancie na nič nepýtal. Dom a grunt dal predať na licitácii, a kúpil to, rozumie sa, sám a za čo chcel.“„Nuž ale, pre Pána Boha, čo ten svet na to? Či bol mŕtvy? Ten predsa o tom vedel a videl, čo sa robí.“„Vedel, aj videl. Ale u nás je vám národ ešte ako dieťa — nevie a či nechce si rady. Tak, napríklad, poviem vám toto. Ťažko, ale predsa založili si v obci potravný spolok, aj čítací kruh. Dostali sme mladého kaplána (farár je vyše sedemdesiat!), tento to chytil do ruky a jednak sa tým spolkom nedarí. Ľud hromží na židov, a predsa otrocky sa ich pridŕža, lebo títo, čo na ňom, pri ňom a u neho vidia, z úst jeho počujú — všetko chvália, lenivcov za pilných, ožranov za triezvych vyhlasujú a všetko hľadia naoko po vôli ľudu, v skutočnosti ale — svojej kapse. Kaplán pochváli, ale aj poučuje, karhá a preto nepáči sa mnohým, a židia ich zato chvália. Vystríha, káže proti pijatyke, túlaniu sa po nociach a žid hovorí: ,Čo zješ, to vieš, čo vypiješ, to užiješ. Len to máš, čo užiješ,‘ a to sa nám páči.“„A svedomie? A deti? Na to sa nepomyslí?“„Pomyslieť sa len pomyslí, ale žije sa — ako predtým.“[1]Že on kúpi od neho ten pľac(z nem. Platz), to miesto, presnejšie: pozemok.[2]Deväť-desať groši,groš bol tri krajciare.[3]Päťdesiat zlatých a patričnú konvenciu(z lat.), totiž naturálne pôžitky, presne určené medzi zamestnávateľom a sluhom
Tajovsky_Uzernik.html.txt
Znamä[1][2]Volajú ľudie vo veľkom blude:„Len kto to kedy pamätá —dve slnká! — Bože, len čo to bude,čo to bude z toho sveta?!“Páčte len, páčte! tých slncí dvojejak tonie v čiernej mrákave!Razom tma — zmätok, blesk, tresk i boje —potoky hučia krvavé.Za bleskom hromu bežia národy,volajúc: „To deň svobody!“ —A v tmách padajú do bludov jamy —Bože! zmiluj sa nad nami!Zvoňte, hej! zvoňte! to je noc hrozná!Už všetky živly sú v boji;už mater svoju dieťa nepozná,proti otcovi syn stojí!Brat brata kole, svojsky na svojustrechu si metá plamene.Kto zrobí koniec krutému boju?noc čiernych chmár kto rozžene?Hľa, hľa! vidíte? polnočnú dúhu!jak sa puká zorou rána.A čo to, kto to v tom jasnom kruhuVidíte Ho — Velikána?Páčte! jak bleskom mrákavy roní,ako stúpa z hôr na hory;kol Neho blyštia šabieľ milióny,nad hlavou šumia prápory.Zastal; prst hrozný zdvihol dohora —zatriasli sa šíre svety:i razom, sprostried mrakov obzora,slnko jediné zasvieti.A pokoj všade. Kto to bol, viete?Kde má otčinu a jakú?To On! — málo Ho vídať na svete,no keď vyjde, to v zázraku.Keď to Východu brány povodeňs hrôzou rozpraskla krvavá,Západ už kričí, že to súdny deň;vtedy On, vtedy povstáva.Vtedy sa javí tento Neznámy,on to veľký posol boží —a pred Jeho sa razom nohamivzbúrený živel uloží.A či neviete o tej kométe,čo bola vzišla nad nami,čo metlou žiarnou mietla po svete,rovnala vrchy s dolami?Keď to od neba svet odtrženýblúdil bez slnka, bez Boha?Vtedy On zdvihne meč svoj plamennýa — čistá zem i obloha.Tak, vraj, keď sa svet dá do svevole,zem tá vystúpne z koľaje:On to, vystúpi na snežnom póle,zem v cestu pravú prikľaje.A keď v západe slnko dotleje —a priblíži sa sveta skon:nové On svetu zažne nádeje,nové vyvedie slnko On.R. 1848/9[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Vznikla v Pešti a na Skálniku r. 1851 podľa Bottovho udania v rukopisoch. V Spevoch datuje ju 1848/9. V rukopisných Sobraných spevoch z r. 1873 i 1879 má titul Zjavenie v (z) r. 1849. V prvom zošite (1873) má Botto tieto poznámky: 1. k veršu „more sa pred ním uloží“ (v našom texte „vzbúrený živel uloží“) pozn: „východu pokorenie“. 2. k veršu „a čistá stane obloha“ (v našom texte „a — čistá vstane obloha“) pozn.: „Napoleona pokorenie“. V druhom zošite (1879) pridal ešte tieto poznámky: k veršu „Len kto to kedy pamätá —“ pozn.: „Takéto znamenia na nebi sa vskutku pred revolúciou ukazovali“; k veršu „Ku hviezdam hor pnú sa vody“ (v našom texte pozmenené verše — zodpovedá mu verš „s hrúzou rozpraskne krvavá“ (povodeň) pozn.: „Ťaženie východných plemien“; k veršu „A kto neviete o tej kométe“ (v našom texte „A či neviete o tej kométe“) pozn.: „Napoleon I.“Báseň je prvý raz odtlačená v Sokole IV, 1865, 31. jan., str. 21 — 2 pod názvom Zjavenie z rotou 18**. Na ukážku, ako Botto zdokonaľoval svoje básne, nech tu stojí znenie slohy zo Spevov:Keď to Východu brány povodeňs hrôzou rozpraskla krvavá,Západ už kričí, že to súdny deň;vtedy On, vtedy povstáva.proti zneniu v Sokole:Keď slnce už božie hasne v poludní,ku hviezdam pnú sa hor vody,keď svet už kričí, že je deň súdny —vtedy On — vtedy vychodí.O čo je pozdejšia úprava plastickejšia — a aká je i politicky jasná!
Botto_Znama.txt
Všeličo z cestyKeď hýbal som sa z domu, tak som sa odberal od mojich domácich, akoby som ich nikdy viac nemal vidieť; necestoval som síce v luftbalóne, ako Vojtov Jozef, ale po železnici, kde pri toľkých železničných karamboloch človek nie je istý, že s celými údami alebo so životom domov sa vráti; alebo povedzme, že náhoda by ma bola zaviedla do Aninej v ten čas, keď to žandári robotníkov strieľali, či nemohli aj mňa zastreliť?Blížili sme sa k Vršcu. Už zďaleka bolo vidieť vršacké vrchy, ktoré pred dovandrovaním fyloxéry milióny okovov vína vydávali, a Francúzi dorábali z neho šampanské; teraz ale čnejú pusté, len kde-tu posiate chudobnými chatami a starými vilami.V najnovšom čase zakladajú vinice americkou révou vysadené, avšak mnoho času ubehne, pokým sa vršacké pivnice vínom naplnia.Vršac, predtým eminentné srbské mesto, dnes už Švábi opanovali. A tak to ide so všetkými dolnozemskými od Srbov obývanými mestami a čiastočne aj dedinami. Tam, kde predtým býval dobrosrdečný a v pohostinnosti vynikajúci Srb, zahniezdil sa dnes holobradý, bezfúzy, antipatický Šváb s mesiačkovou tvárou. Srbov ničí ich prepiaty luxus, potom lenivosť a naposledy nečinnosť a zmalátnelosť ich inteligencie. Škoda toho dobrého srbského ľudu, že tak ľahko opúšťa tú zem, za ktorú cez storočia svoju junácku krv prelieval.Konduktor oznamoval Temešvár. Vstúpil som do skvostnej jedálne. Tu mi napadlo, že tam prítomní Rumuni a Rumunky z inteligencie hlasne zhovárali sa rumunsky. To ovšem mohlo napadnúť len mne, Slovákovi, keďže naša slovenská inteligencia na viacerých miestach nedá sa ani poznať, že vie po slovensky. Chvalabohu, že nám z ľudu kynie spása, ktorý je pobožný, mravný a pracovitý, pritom konzervatívny.Driemajúci prešli sme Segedín. Bolo už k ránu, keď sme sa dostali do Ceglédu. Keď počujem meno tohto mesta, zimomriavky mi prejdú po chrbte. Na stanici tohto mesta roku 1895 len šťastná náhoda a prozreteľnosť božia chcela, že zo šesťsto učiteľov vinou železničných neporiadkov nezahynula aspoň štvrtina. Bol som aj ja medzi nimi, a keď nešťastie pominulo, každý môže pochopiť, o čom sme sa mohli zhovárať. Jeden vyratoval, koľko asi vdov bolo by zostalo na osemdesiatpäťzlatovej penzii; druhý s istotou tvrdil, že by nikdy viac sirôt nebolo zostalo, ako vtedy, lebo učitelia, ak nie na iné, na deti sú veru požehnaní. Koniec rozhovoru bol Trefort, ktorého sme ani jeden nechválili; nuž ale ako ho aj chváliť, keď povedal, že učiteľ môže na tristo zlatých dobre vyžiť.Do Pešti bol som predvolaný za svedka k súdobému pojednávaniu pre urazenie jeho Veličenstva. Urazenie spáchal jeden tulák. Pojednávanie opisovať nejdem, len jedno vám prezradím, že sa ten tulák volal Szenziványi Zsigmond a jeho zástupcom bol Lehotzký, mladý pravotár, rodom z Turca, z Bystričky.Navštíviac behom pár mesiacov už po druhý raz hlavné mesto, hľadel som čím skorej vytratiť sa z tej trmy-vrmy. Prechádzajúc ulice ako „landpomranč“ bál som sa fiakrov, povozov a najmä chýrečnej elektrickej železnice.Večer pohol som sa druhou dráhou na Suboticu a Nový Sad domov. So mnou vstúpili do vozňa dvaja praví Maďari. Keď presvedčili sa, že nie som žid, začal sa medzi nami rozhovor.— A či aj u vás jesto toľko židov, ako u nás? — pýtal sa ma jeden.— Veď som aj ja len z Uhorska a v Uhorsku je teplá hrada pre židov, — odpovedal som mu ja.— A či aj u vás kupujú zeme židia, — dozvedal sa druhý, ktorému som ja prisvedčil, a ktorý mi nechcel veriť, že dnes-zajtra budú dve tretiny uhorských panstiev v židovských rukách.Hovorili mi, že idú na schôdzku sociáldemokratov do Subotice.Boli asi štyri hodiny, keď sme prišli do Subotice. Usadiac sa v jedálni k raňajkám, obrátil som svoju pozornosť na mladého, poriadneho chlapa, ktorý na rukách niesol v ručníku zavinuté asi poldruharočné dieťa. So vzdychom sadol si neďaleko mňa.Osmelil som sa spýtať sa môjho spolucestovateľa a otca dieťatka, kam cestuje. On na to, že ide k sestre s malým dieťatkom, ktoré tam nechá.Poznamenal som, že či mu snáď žena zomrela? Smutne pozrel na mňa a riekol:— Keby radšej bola zomrela, — to je beštia a nie matka.V krátkosti mi potom vyrozprával, že je Subotičan, zámočnícky remeselník, že vzal si proti vôli svojej matky Maďarku zo Segedína, za čo ho matka vydedila. Začas že dobre sa im viedlo, lebo behom dvoch rokov kúpil si dom. Pri prvej domácej zvade riekla mu žena, že je „vad rác“. Toto ho veľmi namrzelo a od toho času začal sa medzi nimi zlý život. Ona vyvárala a vypekala, čomu sa tovarišia nenahnevali. Pred pár dňami ušla s jedným tovarišom.Ľutoval veľmi, že dľa rady matkinej nevzal si Srbku.Tak to býva, keď človek cudziu rastlinu presádza do pôdy, ktorá nemá podmienky k bujnému žitiu.Zastali sme na stanici Nový Vrbas. Rozpomenul som si na nášho Godru a dobráka Zvaríniho, ktorého nebohý Daniel Koléni len Zvarom menoval.Tri roky strávil som tu ako študent. Ako druhotriednik naučil som sa knihy viazať a z toho kupoval som si knihy, šaty a iné veci.Nejdem opisovať city a rozpomienky, ktoré ma opanovali pri zhliadnutí môjho rodiska Kulpína. Nezadlho zastali sme na stanici kysáčskej. Kysáč pozná skoro každý po Štelcerovi. Akí sú ľudia vrtkaví: za dlhý čas nemal Štelcer tam úprimnej duše, keď ale odchodil, plakal celý Kysáč za ním, a to len preto, že vystúpil proti neriadom notárov, slúžnovcov a stolici, a toto mu i väzy zlomilo. Pokým vystupoval proti panslávom, každá, čo i najväčšia chyba bola mu odpustená. Štelcerove zlé stopy poznať v Kysáči. — Kysáčanom radím, aby si založili školskú, cirkevnú i obecnú knižnicu; jednu už majú, a ľud rád číta.Zosadol som v Novom Sade — tiež mesto, kde prežil som kus mladého veku. Tu som poznal nášho bodrého Jozefa Podhradského. Rád som bol, keď mohol som sa slovensky pokloniť, a on vždy krátko poďakoval.Nový Sad odvtedy veľmi sa premenil, teraz už patrí medzi tie najkrajšie stredné mestá Uhorska.V rokoch osemdesiatych boli si Srbi na jednom malom námestí dosť pekné, priestranné divadlo postavili, v ktorom i maďarskí herci hrávali, a dnes akoby ho tam nikdy nebolo bývalo. Počul som, že maďarsko-židovská mestská rada uzavrela divadlo zrúcať a že napriek protestu menšiny bolo zrúcané. A väčšina obyvateľov sú Srbi.Prebehnúc na železnici ozrutný most, vbehli sme do tunelu popod Petrovaradín, a boli sme v Slavónii. Smutne to i tu vyzerá, odkedy fyloxéra vinice zničila; kde-tu vidno zem prekopávať pod americkú révu.Prejdúc našu slovenskú Starú Pazovu, o malú hodinu prišli sme do Zemuna a stadiaľto popri Belehrade na parolodi do Pančeva. Na súmraku dotiahol som šťastne domov, kde ma moji domáci s radosťou očakávali.
Martis_Autobiograficke-crty.html.txt
Len pekneDej v obecnom dome. Veľká súdna sieň. Za vrch stola, ktorý je zeleným súknom prikrytý, sedí pán richtár; pri ňom sedia sprava i zľava dvaja páni prísažníci. Pred nimi stojí asi štyridsaťročný Martin Kvočka a od neho o rok o dva mladšia jeho žena Mara.RICHTÁR: A tak, Martin Kvočka, na vás je žaloba…KVOČKA: Pekne prosím pána ri…RICHTÁR: Neskáčte do reči, ale pekne vypočúvajte!KVOČKA: Veď ja pekne prosím, niežeby…RICHTÁR: Už zase?KVOČKA: Veď ono…RICHTÁR: Ešte raz vás upozorňujem, aby ste ticho boli, lebo…KVOČKA: Veď ja ništ…RICHTÁR: A tak, Kvočka ako som už povedal, obžalovaní ste, a to od vašej vlastitej ženy, ako to aj páni prísažní vedia; lebo boli tu, keď vaša žena dobehla sem(prísažní kývajú hlavou, že je tak)so žalobou a celá dorumádzganá a dotlčená; veď, ľaľa, ešte aj teraz má modrinu pod okom.MARA(začne smrkať a utierať si oči okrajom zásterky).KVOČKA: Čo zase začínaš hvečať? Či to videl svet dakedy, aby si žena muža pred súd…MARA: Ja nehvečím, a ja niežeby, ale ja sa tĺcť nedám, keď som len pekne…RICHTÁR: Čušte! Vedzte, že ste v obecnom dome! Nevaďte sa, ale odpovedajte pekne radom, ako sa vás spýtam. Tak najsamprv Kvočka, spytujem sa vás, či ste včera, keď ste prišli z poľa, bili vašu ženu Maru?KVOČKA: Pekne prosím pána richtára, veď ja som ju len niekoľko ráz črajchol.MARA: Aha, niekoľko ráz, veď by ma bol hádam aj dobil, keby nebola dobehla suseda.KVOČKA: Ale ba, ale ty, ty nikdy, že by si dobre, ale vždy naopak…RICHTÁR: Už som vám povedal, aby ste sa nevadili. A ty, Mara, čuš! Vtedy odpovedaj, keď sa ťa spýtam.KVOČKA: Čo môž, črajchol som ju niekoľko ráz, ale to je ništ takô…MARA: Aha, ništ, keby…RICHTÁR: Čuš, neskáč do reči!(Ku Kvočkovi):Tak ste zoznali, ako to počuli aj páni prísažníci(prísažní kývnu hlavou),že ste zbili vašu ženu…KVOČKA: Pekne prosím, ja som ju len niekoľko ráz…RICHTÁR: Povedzte nám, prečo ste to urobili?KVOČKA:(pomyká sa, i nohavice si popráva, ako človek, ktorý sa k niečomu vážnemu priberá).Nuž, pekne prosím pána richtára aj pánov prísažných, to sa vám takto stalo: Včera na svite šiel som do poľa. Vzal som si motyku aj kapseľu. Do nej som najprv položil dve cibuľky, kúsok slaniny a okružtek chlebíka, aby som, reku, mal na obed čo si zahryznúť.RICHTÁR: Len nakratšie, máme aj druhú robotu.KVOČKA: Tak som išiel rovno, len čo som si u Židov kúpil paklík dohánu a sirky; no a potom vypil som si tam aj fraklík rumu, lebo, ako viete sami, má neúrečný a tak, reku, dobre padne človekovi, keď mu život zohreje.RICHTÁR: Už sa zase rozvlačujete, akoby ste sedeli v nedeľu pred domom v rade so susedmi. Nakrátko, vedzte, že ste pred úradom!KVOČKA: Veď ja nedbám, tak aby som povedal: Prídem ja na moju zem, viete, na tú v piatych honoch, tam pri Ondrovi Kúdeľovi, čo som mal s ním vlani súd pre tú ďatelinu, čo mi bol odkosil. Mohlo jej byť za lojtry…JEDEN Z PRÍSAŽNÝCH(namrzene):To sa nás netýče, zavŕšteže už…KVOČKA: Tak ja tam pekne okopávam si kukuricu. Neúrečná je, tmavá ako noc, listy sa jej ligocú a byle má hrubé ako ruka. Teplo bolo, ale hľa, ani nezviem, len keď čujem zvonenie. Vylačnel som, tak reku čo? Založil som si ohník z vlaňajších kukuričných džombí a piekol som si slaninku na ražníku, to sa vie, že aj cibuľa bola stoknutá na konci ražňa. Masť som si kvapkal na okružtek chleba. Ale viete, čo je to človeku? Slaninka bola len toľká (a ukázal pol dlane) a potom dve cibule! Pije sa to za ňou voda, a potom robota do večera; veru človek aj vylačnie…RICHTÁR(netrpezlivo):Čo hovoríte dve na tri, čo k veci nepatrí. Zavŕšte už raz!KVOČKA: Hneď už bude, ale to som musel spomenúť, že som na obed takmer nič nejedol, len ten kúsok slaninky a potom tie dve cibule. A veď teraz je deň dlhý a človek pri práci veru aj vyhladnie. Tak som si už na tretiu huju robil chuť na dobrú večeru.(Jeden z prísažných hlasite zíva a pritom rozprestrie si ruky, až mu žily pukajú. Druhý sa zase hniezdi od netrpelivosti.)TRETÍ PRÍSAŽNÍK: Ale veď už raz povedzte, ako to bolo, a nás nezabávajte s všakovakými hádkami. Hľa, už sme mali byť v chotári a obzrieť obecnú lúku, či ju môž kosiť, a vy len tak ako mačka okolo vriacej kaše.KVOČKA: Veď vás ja, pán richtár aj páni prísažní, niežeby vás chcel zabávať, hádam aj mne robota horí…ŠTVRTÝ PRÍSAŽNÝ(netrpezlivo vzdychne a udrie päsťou o stôl):Uf!KVOČKA(pokračuje):Ale viete, to je hlavné, že som bol lačný ako, nuž ako vlk, a tu už na tretiu huju robil som si chuť na tvarohové rezance. Viete, v štvrtok gazdinie odvárajú tvaroh, a moja stará obyčajne vtedy aj kúpi…RICHTÁR: Ale pre pána boha, netárajte už toľko, lebo ak ma dopálite, tak potom uvidíte, čo zračí zahrávať si s úradom.KVOČKA: Bože chráň, pán richtár aj páni prísažní, ja som to len preto spomenul, že ako som si robil chuť na tie tvarohové rezance a mal som aj pravdu, keď bol štvrtok a vtedy gazdinie odvárajú tvaroh. Tak prídem ja pekne lačný domov, zložím si riad aj kapseľu a spýtam sa žene: „No, Mara, či je už večera hotová?“ Ale ona, potvora jedna(Mara mrdne plecom, pohne sa, otvára ústa, ale richtár pohrozí jej prstom i zmierni sa, ale na tvári jej badať, že to v nej vrie a že v každom okamžení môže vybuchnúť z nej nával rečí)ani nepozrie na mňa, len tak, akoby z pleca, odvrkne mi: „je“. Ja zase na to pekne: „A čože si?“ A ona zase: „uvidíte, sadnite si za stôl.“ — Sadnem si, čakám, čakám, — iba keď ti ona donesie misisko rajštiačky.RICHTÁR: Čoho?KVOČKA: Nuž rajštiačky.RICHTÁR: A čo je to?KVOČKA: Ale nuž rajštiaková polievka, taká z rajštiakových jabĺček.RICHTÁR: Aha, už viem.KVOČKA: Tak, ako som vám už rozpovedal, že som bol lačný ako vlk, a potom som si robil už pri tretej huje chuť na tvarohovie rezance a tu ti mi predloží teplú vodu. Keby bola do nej dala aspoň klbásu, alebo údenô mäso, alebo, keby bola nalkľochnila, potvora jedna, aspoň bôbu, to je pre chlapa, ale nie rajštiačku, keď som robil, a to o hlade celý deň! A ona sa len prechodila doma po dvore v chládku a jazyk si merala so ženami.MARA: Juj, to už ani nevravte, že som si jazyk merala. To je, pekne prosím, nie pravda. Veď sa ženám robota nikdy neuzná. Ale mám ja dosť! Či prasce nachovať, izbu vyriadiť, v záhrade plieť; prať, tu načim okaliť; prasačku čakať z poľa, plátať a ešte aj variť.RICHTÁR: Len ty, Mara, nevyratuj, vieme my dobre, čo robí žena doma.MARA: Ale ja, pekne prosím, niežeby som nechcela, ale som nestihla. Kým som jedno zvŕšila, kým druhô chytila; kým to, kým onô, veru sa to minul čas! A potom prišla mi popoludní, už bolo tak okolo piatej, Kata Treskáčová; viete, tá, čo kupčí s plátnom. A vraví mi, že či nemám na predaj uteráky, viete takô šenô; chcela aj vrecia. Ja, viete, čo som natkala, to som bola už aj predala Zuze Kohútovej; tak reku nemám…JEDEN Z PRÍSAŽNÝCH: Už si si aj ty keľavný verš započala, aj tomu nebude konca kraja. Veď už povedz raz, čo a ako?MARA: Hádam musím rozpovedať, že ako sa stalo, a prečo som nestihla. Tak viete, keď príde Kata, tá, čo plátno kupuje, niet potom konca — kraja; príde to, príde druhô, spomenie sa veru všeličo. Veď som sa dopočula od nej…DRUHÝ PRÍSAŽNÝ: Čo nás do toho, čo si počula…KVOČKA: Hľa, čak ste sa presvedčili, kde je pravda, že len lemešila. A ja keď som vám vravel, že jazyk merala a na muža si nepomyslela, ani sa nestarala oň…MARA(nahnevaná zabudne vykať si mužovi):Ale čo táraš, či som ťa dosť nenaopatrovala, neopierala, neobšívala ako aj druhá žena. Nemôžem ja naveky réteše ťahať, ani bôb variť a pri ňom stáť a ešte aj rezance miesiť! A veď, pekne prosím, by aj bola, keby ma tá Kata, ale čo, keď som nestihla, tak reku, čo je skôr, lebo keď príde lačný domov, aby už bolo jedlo na stole, lebo ináč hneď porobí hurt. Povedzte mi, hriešni ľudia, čo som mohla? Rascovku? Tú nechce: krumpľovú? treba dlhšie variť; tak reku, rajštiakovú, veď tú aj chce… A ako som ju len uvarila! Dala som do nej aj smotánky, veď som bežala po ňu až do Kotúľkov. No viete, dala som do nej aj zelenú papriku, všetko, čo len načim, len aby bola samá chuť. A on niežeby si prisadol k nej, ako sa patrí, ale začne sa vadiť, že prečo som mu nie rezance, alebo vraj aspoň bôb.KVOČKA: No, pravdaže, príde človek domov z roboty ustatý ako hoviadko a k tomu vyhladnutý ako vlk — a tu, čo ho čaká doma? Ločperdia! Kto to len počul a videl? Rajštiačku, aby mi v bruchu celú noc hurtovalo od nej!MARA: Nie je to tak! Ty si sa chcel len vadiť, a to bez príčiny.KVOČKA: Ale ja? No či ste to počuli?MARA: Pravdaže si sa chcel vadiť. Či som ti ja dala k hnevu príčinu? Ja som ti len pekne povedala: „Ale neľafoc už toľko, ale žer!“ A tu hneď, akoby sto striel udrelo do teba: vyskočil si, chytil si palicu a ak daj, tak daj po mne! No či to voľakto slýchal na svete? A to všetko za moju lásku a vernosť a dobrotu!(Začne si utierať oči krajom zásterky a potom sa pustí do náreku).KVOČKA: Počuli ste, pán richtár, aj páni prísažní, ako mi povedala: „Neľafoc už, ale žer!“ Či tak má hovoriť poriadna žena svojmu mužovi? A či som ja hádam sviňa a či čo, aby som žral? Či by ste sa aj vy nenahnevali a nepopadli, čo vám do ruky príde, keby vám to vaše ženy takô niečo?…MARA: Ale to čak nevravíš(skočí mu nasršená, ale aj prestrašená do reči, lebo cíti, že pravda začína sa kloniť na mužovu stranu),že si ma ty doniesol do hriechu. Veď si ty započal s krikom, a ja som dosť trpela, aj vtedy som ti chcela len pekne…KVOČKA(cíti sa byť na koni):Ej, to je už len pekne: „Žer!“ To je pekne?! Keby vám to vaša žena tak, či by sa vám to páčilo? Nože si len dobre rozhútajte, a potom súďte po pravde.MARA: Ach, ja nešťastnica nešťastná, ešte naostatok budú vinovatá! Či sa len boha nebojíš?! Povedz! Veď si ty začal hriech! Ty si ma doviedol do toho!RICHTÁR: Dosť už! Tak, Mara, povedzže nám, čo máš proti mužovi, keď si ho žalovala. Nechže počujeme od teba, čo si žiadaš: aby sme ho pokutovali, a či zatvorili? — Alebo či sa chceš s ním rozísť?MARA: Ach, božechráň, veď ja…RICHTÁR: No tak, čo potom?MARA: Ja neviem, veď ja som len tak v prvom hneve(šibne na muža trochu ostýchavo, ale predsa šelmovsky).Viete, veď ja nie, žeby(zastane v rozpakoch).RICHTÁR: A vy, Kvočka, čo si žiadate?KVOČKA: Čo len to, ak sa jej nepáči, nechže tájde odo mňa. Čo len to! Ľahko si ja nájdem druhú.MARA(skríkne od jedu):Ešteže čo! Nech sa len opováži niektorá, ale jej hneď oči vyškriabem a všetky vlasy vyčupem! Nuž, a či ty tak za moju dlhoročnú lásku a vernosť? Či sme nažívali dosiaľ, ako sa patrí, keď sme sa aj kedy — tedy poináčili? A či som sa ti dosť nenavypekala, nenavarila po chuti? Veď, bodaj by ju aj s Katou, že sa mala dotrepať práve včera. Ona je všetkému príčina.RICHTÁR: Už vidím, že musím súd vyriecť. Tak ty, Mara, že si svojho muža znevážila, keď si ho primeriavala k hoviadku a že si zabudla, že si má žena svojho muža vážiť a ctiť: platíš ako pokutu 20 korún do chudobnej kasy.MARA: Jaj, bože môj, toľké peniaze, a za nič! Veď ja som to tak nemyslela, ja som chcela len pekne… Ale vy ste všetkému príčina.(Obráti sa k mužovi).RICHTÁR: Teraz čuš, lebo ak nezačúchneš, tak potom bude ešte viac. A vy, Kvočka, zato, že ste si ženu bili, platíte tiež ako pokutu 20 korún do kasy chudobných.KVOČKA: Ja pekne prosím ako? A či je žena nie moja? Či som hádam cudziu? A či si nezaslúžila? A potom toľko? Veď je to veľa, za to, že som ju len črajchol.RICHTÁR: Veľa — neveľa, súd je vyrieknutý. Zaplatíte, či nezaplatíte?MARA: Ale pekne prosím…KVOČKA: Ale veď viete, čo mi povedala a veď som ju len…RICHTÁR(odrazu):Povedala, nepovedala, to je všetko jedno. Či sa podrobujete súdu, a či nie?KVOČKA: Keď už tak musí byť(vyberá peniaze),ale všakovak ona…MARA: Čo môžem, hriešna stvora, keď som zahabala. Martin zaplaťte aj za mňa, ja nemám, ale je to predsa veľa za takô nič.KVOČKA: Ešte mám aj za teba? A to za rajštiačku!! Ide ti žalovať a potom nemá!(Platí s nevôľou aj za Maru).RICHTÁR(berie peniaze):A teraz chojte domov v pokoji: Ty, Mara, navar si mužovi tvarohových rezancov a dones mu ešte aj pol litra vína, a vy, Kvočka, nemusíte zase hneď hurt narobiť, ale len pekne…MARA: Tak je, pán richtár, ačpráve, prepáčte, aj vy len chlapovu stranu chycete, veď mu ja navarím, nechže sa ich už naže… chcela som povedať naje, len nech je už raz pokoj! A tak zbohom(k mužovi)a vy poďte so mnou, veď sme aj tak drahne času zmárnili na daromnicu.(Idú k dverám).KVOČKA(obráti sa k richtárovi a prísažným):Či ste počuli, čo zas povedala?(Mara sa vráti, chytí si muža za ruku a vedie ho von).
Cajak_Len-pekne.html.txt
Hlava prváI žiť toropitsja, čuvstvovať spiešit.Kn. Viazemskij.I„Môj strýc, muž najčestnejších zvykov, keď vážne počal chorým byť, ctiť si ho primal nápadníkov, nemohol lepšie urobiť. Príklad ten iným poučenie, no, Bože môj, čo za trápenie s nemocným sedieť nocou, dňom, a nemôcť odísť na krok von! Pretvárky nízkej cítiť vinu položivého zabávať, podušky mu vše naprávať, so žiaľom núkať medicínu, vzdychať a myslieť celý čas: kedyže ťa už vezme ďas!“IITak myslel figliar mladých rokov, vezúc sa v prachu krajiny, Zeusa vôľou prevysokou potomok celej rodiny. Ľudmily — Ruslana vy druzi! S rekom, nímž vám môj román slúži, bez dlhých predmlúv, a zaraz, dovoľte oboznámiť vás: Onegin — druh môj znamenitý, bol pri Neve tiež rodený, kde, čitateľ môj vznešený, rodil a blýskals’ možno i ty, kde chodil som tiež s mnohými, no, sever, že vraj škodí mi.[1]IIIOtec mu slúžil po šľachticky, výborne, stále dlhy mal, tri bály dával v roku vždycky, nakoniec všetko premrhal. Eugena ale osud chráni, zpočiatkumadamechodí za ním, potom jumonsieurzamení, chlapec bol bujný, príjemný. Úbohý Francúzmonsieur l’Abbé, by dieťa darmo nemučil, žartom ho zavše poučil, nenudil mravokárstvom, chabe šialenosť jeho pokáral, v Letný sad na prechádzku bral.IVKeď prišla doba pobláznenej mladosti nášmu Eugenu, čas nádeje a túžby nežnej, výpoveď dali l’Abbému. Je Onegin môj na slobode, strihaný, ako bolo v móde, londýnskymdandymrobil ctnosť, nakoniec videl spoločnosť. On po francúzsky vravel stále, vedel aj písať, osnovať, mazúrku ľahko tancovať a pokloniť sa dokonale. Čo chcete viac? Svet rozhodol, že umným, veľmi milým bol.VUčili sme sa všetci trochu, voľačomu a akosi, tak vychovaním, sláva Bohu, sa kde-kto hlúpe honosí. Onegin podľa mienky mnohých (dľa sudcov odhodlaných, strohých) bol učeným a pedantom, on so šťastlivým talentom znal v nenútenom rozhovore posúdiť zľahka každú vec a ako vážny učenec mlčievať v každom vážnom spore, vylákať vedel úsmev dám, keď pustil skvelý epigram.VIUž vyšla z módy latinčina, no, nesmiem pravdu prezierať, latinčinu si stále všíma, vie epigrafy rozberať, pohovoriť o Juvenále, napísať v konci listuvale, ba dokonca, hoc chybne, vie aj z Eneidy strofy dve. Nemal nič s prachom do roboty chronologických pátraní, domácich dejov písaní, lež zato všetky anekdoty od Romula do našich chvíľ v pamäti svojej zachránil.VIIVysoké v sebe nemal vášne, napríklad život zvukom dať, nevedel, keď tak čítal básne, od jambu chorej rozoznať. Homéra hanil, Teokryta, dal veľa na Adama Smita, a hlboký bol ekonom, to jest, že vyznal sa aj v tom, jak bohatne štát každoročne, čím žije, prečo nenačim mu zlata, keďže postačí, ak produktov má dostatočne. Otec ho nijak nechápal a zeme do zálohu dal.VIIIVyrátať, čo znal, aké divy. to bolo by mi od ruky, v čom génius bol opravdivý, čo nad všetky znal náuky, čo od mladi mu bolo cenným, prácou i mukou, potešením, čo zaujalo celý deň tú jeho roztúženú lieň, — to bolo horieť v nežnej vášni, o ktorej spieval Naso náš, za ktorú trpiac končil včas svoj život búrlivý a krásny v nemote stepí v Moldave, od Itálie v diaľave.IXNás srdečný plam zavčas mučí, jak Chateaubriand hovorí, príroda láske nenaučí, v románe prvom zahorí. Znať chceme žitie nepoznané, a poznáme ho po románe, prechádza rok a zasa rok, a nemali sme pôžitok, skúsenosť skvostnú predbehneme, lež šťastiu škodíme len tým, odrazu skryje sa a s ním dni ujdú mladé, rozpálené. Náš Onegin bol práve v tom, zato — jak poznal ženy on!XJak zavčas vedel pretvárať sa, nádeju tajiť, zažiarliť, sklamať a nútiť veriť zasa, mračným sa zdať a túžbou nyť, byť hrdým, krotkým, neposlušným, pozorným lebo rovnodušným, či jemne mlčanlivým byť, jak krásne s ohňom zarečniť v srdečných listoch nevšímavý! Za jedným dýchajúc mu hruď, jak vedel seba zabudnúť! Zrak bystrý, nežný, ligotavý, hanblivý, drzý, časom žiaľ sa v ňom aj slzou zablyšťal.XIUkázať vedel, že je novým, nevinnosť umu pozbaviť, zúfalstvom strašiť opravdovým, líškať sa a tak zabaviť, na clivé dojmy mával chúťky, nevinných rokov predrozsudky chcel umom, citom poraziť, nevinnej lásky vznietiť cit, prosiť a žiadať o vyznanie, poslúchať srdca prvý hlas, prenasledovať lásku — vráz ísť potajomky na svídanie, v samote potom dávať jej lekciu v chvíľke stíchnutej.XIIJak zavčas vedel lásku vzklíčiť aj u koketiek povestných! Keď sokov chcelo sa mu zničiť, jak vedel slovkom raniť ich! Jaké im siete prihotovil, by padli do nich a on lovil! Vy mužovia však nedbalí priateľmi ste mu ostali: láskal ho lžive manžel mnohý, Faublasa učeň žičlivý, i starec nedôverčivý, i nejeden pán veľkorohý, vždy spokojný sám so sebou, s obedom svojím, so ženou.XIIIZnal zlákať zbožný pohľad vdovy, ináče s dušou spokojnou, skromnými, zmučenými slovy rudnúc, priasť rozhovory s ňou. Jak vedel s hociktorou dámou o platonizme rozprávať, rozosmiať vtipmi epigramov, a na slepého máčka hrať… Tak dravý vlk sa trápiac hladom vychodí z hĺbky pralesov, túla sa vprostred tichých psov, čihajúc za nevinným stádom, spí všetko… Zrazu zlostný kmín jahniatko nesie v lesov stín.XIV-XVStalo sa, v posteli je ešte, a už mu lístky dávajú. Pozvánka azda? Tak je. V meste tri rodiny ho volajú. Tam bude bál, tam — slávnosť detská. Kam pôjde nezbedník náš dneska? Kde počne? Ale jedno je, byť všade sotva uspeje. Dosiaľ je v úbore len rannom. Široký odel bolivar, Onegin ide na bulvár, pochodiť po priestore známom, kde — s kým sa stretnúť, vidieť svet, kým nezazvonia na obed.XVIJe večer. V sánky posadí sa, a „Hýbaj, hýbaj!“ počuť krik, práštekom mrazu postriebri sa bobrový jeho golierik. KTalónuletí: to ho láka, že Kaverin ho iste čaká. Vošiel — prask! zátka vozvysok, kométy z vína striekol tok, pred ním jeroast-beefskrvavený, lanýže — radosť mladých liet, francúzskej kuchyne to kvet, štrasburský piroh oslávený, limburský syr, čo ožil zas, a pozlátený ananás.XVIIVypili by si ešte oni, masť kotliet dali do vína, lež nový gong im v ušiach zvoní, že balet sa už počína. Divadla zákonov zlý znateľ, nestále večný zbožňovateľ pôvabných, milých herečiek, márniaci za javiskom vek, Onegin letí miesto získať, kde kritikov je potecha, hotový tlieskať kentrechat, na Kleopatru, Fedru pískať. Moinu vyzvať preto len, aby ho zbadal ten či ten.XVIIIKraj zázračný! Hľa, tam v čas starý, slobody priateľ Fonvizin, satirik smelý jasne žiaril, a Kniažnin chápavý tiež s ním, Ozerov vybrané tam dane, keď národ plakal, tlesly dlane s Semenovou si rozdelil, tam Katenin náš zvelebil Kornéliusa slávny génij, tam pichľavý náš Šachovskoj vyviedol svojich frašiek roj, tam Didlo bol tiež ovenčený, sem, kde svet kulís rozkošný. sa niesly moje mladé dni.XIXBohyne moje! Kdeže ste vy? Počujteže môj smutný hlas: Či tie isté ste? Iné devy zameniac, zamenily vás? Či počujem zas vaše chóry? Či vidím ruskej Terpsichory srdečne vykonaný let? Či pre zrak smutný už viac niet tvár známych na znudenej scéne, či budem vidieť cez lornet bez čarov iba cudzí svet, veselosť všímať skormútene, a zívať bez slova, a snáď len minulosť si spomínať?XXDivadlo plné. Zajagaly sa lóže, sieň vrie pohnutá, netrpezlive zatlieskali, opona šumí zdvihnutá, žiarivá, jak lúč zpoza mraku, poslušná báječnému sláku, s nymfami vôkol seba, hľa, Istomína už zastala, podlahu dotkne jedna nôžka, druhá sa krúži pomaly, skok, páperčekom do diali od úst Eola letí božská, tu svije sa, tu vystiera a nôžkou nôžku udiera.XXITlieskajú všetci. Eugen vchodí a stúpa medzi kreslami po nohách, dvojný lornet vodí po lóžach, hľadí na dámy neznáme, zrak mu radmi letí, a vidí tváre, toalety, je nespokojný s mnohými, pozdravuje sa s mužskými na všetky strany, aj na scénu sa rozptýlené zadíva, sa odvráti a zazíva, prehodí: „Čas je spraviť zmenu, balet som dlho trpel, lež sám Didlo ma už nudí tiež.[2]XXIIEšte sú na javisku scény, čert, amor skáču v hurhaji, ešte spia dávno unavení na šubách tu von lokaji, ešte sa dupoce a tlieska, smrká a kašle, pská, vrieska, ísť ešte nie je na čase, von i dnu svietia lampáše, koníky mrazom utýrané vše ešte hrabú nohami, kočiši za ohniskami, pánov si haniac, bijú v dlane, a Onegin už vyšiel von, obliecť sa ide domov on.XXIIIČi nebude môj opis vadný, keby tu obraz izby dal, kde mód sa ctiteľ bezpríkladný obliekal, svliekal, obliekal? Všetko, čo najlepšie má vskutku Londýn a plniac každú chúťku, Baltickým morom v našu vlasť dováža za drevo a masť, všetko, čo Paríž dať len môže a priemysel tam pripraví pre hladný vkus a zábavy, pre módnu jemnosť, pre rozkoše, všetko to krášli kabinet mudrca osemnástich liet.XXIVNa trúbkach jantár z Carihradu, porcelán, bronzy na stole, aj pre ňuch najjemnejšiu vnadu: vône vo vybrúsenom skle, krivé a rovné, vždycky nové hrebienky, pílky oceľové, štetka, čo krásu zošlechtí, tam na zuby, tam na nechty. Rousseau (to mimochodom vravím) nechápal, keď grim akýsi pred ním aj nechty čistil si, tým pomätencom drkotavým! Obhajca slobody a práv v tom páde sotva pravdu mal.XXVČloveku možno vážne tvoriť a pritom pekné nechty mať, nač so storočím darmo sporiť? Obyčaj — despotický kat. Môj Eugen Kaverin bol druhý, súd žiarlivý ho ľakal púhy, nuž pedantne sa odieval, švihákom by ho iný zval. On hodiny tri prinajmenej premárnil pred zrkadlami, keď vyšiel po obliekaní Venere, mužsky oblečenej, ba bohyni sa podobal, čo ide na maškarný bál.XXVIÚbor ten šitý v módnom vkuse zaujal zvedavý zrak váš, mohol by pre učené duše opísať jeho šaty zas, no moje pero smelosť stráca, hoc opisovať — moja práca, napantalóny, žilet, fraknáš ruský jazyk, neborák, výrazy vari nemá ani, odpusťte mi môj biedny štýl, až príliš som ho opestril cudzozemskými slovíčkami, a slová neraz hľadal som v Slovníku akademickom.XXVIIPredmetom naším iné čary: my radšej poďme na ten ples, kam strmhlav letí na kočiari náš hrdina, náš Eugen dnes. Pred domami, čo zhltly tiene, spiacimi ulicami ženie sa s lampášikmi kočov rad, veselé svetlá vidno pláť, v sneh hádžu dúhy trblietavé, obliepajú kruh za kruhom už jasný, veľkolepý dom, kde vidno v oknách tône tmavé, hýbu sa profily hláv v nich čudákov a dám moderných.XXVIIIUž prišiel Onegin náš módny, a ako by ho vystrelil, mramorovými beží schodmi, rukou si vlasy rozdelil. Vošiel. Je plná ľuďmi sála, muzika hrmieť prestávala, mazúrka sa už tancuje, krik všade, tesnota tu je, ostrohy cvendžia dôstojníka, lietajú nôžky milých dám, za nimi letí očí plam, čo túžbou lásky v srdci vzniká, tlmený hudbou husieľ len žiarlivý šepot módnych žien.XXIXV dni túženia a zabávania, keď bál bol, bol som bláznom hneď, lepšieho miesta pre vyznania, pre doručenia lístkov niet. Prijmite moje služby, ctení manželia, ktorí máte ženy! Počujte múdrosť mojich rád, ja chcel by vás len vystríhať. Vy, milosťpanie v stopovaní za dcérkou, buďte prísnejšie, svoj lornet držte rovnejšie, nie to… nie to, nech Pán Boh chráni! Ja toto preto píšem vám, bo dávno nehreším už sám.XXXAch, na rozličné na zábavy som mnoho žitia pohubil! No keby netrpely mravy, dnes by sa v bály zaľúbil. Milujem rozvášnenú mladosť, i stisk, i krik, i blesk, i radosť, i premyslené šaty dám, i milé nôžky ich rád mám, lež sotva máte v Rusku celom tri páry pekných ženských nôh, zabudnúť nepraje mi Boh dve nôžky!… V chladnom neveselom vstávajú, plnia moje sny, znepokojujú srdce mi.XXXIKedy, kde, v ktorej púšti, ceste ich zabudneš, ty blázne, ty? Ach, nôžky, nôžky! Kde ste, kde ste? Kde stúpate vy na kvety? Východnú dobre znajúc nehu, v severnom, zarmútenom snehu vy stopy nenechaly ste, kobercov mäkkých zaiste dotyky boly pre vás cenné. Dávno som pre vás zabúdal i slávy smäd, i slávu chvál, i otcov kraj, i uväznenie? Už zmizlo šťastie mladých liet, jak na luhoch váš ľahký sled.XXXIIDiany prsia, líca Flóry sú krásne, milí priatelia! Jednako nôžku Terpsichory za krajšiu považujem ja. Ona, keď človek na ňu hľadí, sľubuje veľmi vzácne vnady, privolá s krásou v rozum môj neskrotných túžob celý roj. Rád ju, Elvína, dievča ľúbe, pod stolom, keď je prikrytý, na mäkkej jarom pažiti, a chladnou zimou pri kozube, i na parkete lesklom sál, pri mori, na granite skál.XXXIIISpomínam pred búrkami more, jak závidel som vlnám, keď sa na breh čriedou hnaly hore, by v láske k nôžkam ľahly hneď. Želanie, vášeň jak ma striasa! Môcť ústy nôžok dotýkať sa! Nie, nikdy vprostred vrúcich chvíľ v mladosti väčšmi netúžil som s takou mukou nezakrytou dotknúť sa či úst krásavíc, či ruží rozpálených líc, či horúcich pŕs v ohni citov, nie, nikdy poryv plamenný netrápieval tak srdce mi!XXXIVČas iný vidím v spomínaní, ten krásny deň si pamätám, keď šťastný držím strmeň v dlani a nôžku opäť v rukách mám, jak nôžka tá mňa dotkýna sa, vzkypí mi fantázia zasa, zapáli v chladnom srdci krv, túženie, láska ako prv… No dosť už, nač im chvála, rýmy, klebety lýry neplodné, ony sú vášni nehodné, nie piesní nadchýnaných nimi: slová, zrak čarodejníc tých sú klamlivé jak nôžky ich.XXXVČo robí Onegin môj slávny? Ospalý z bálu ide spať, keď Peterburg sa neúnavný počína bubnom prebúdzať. Už ide nosič, kupec vstáva, k stanovišťu sa vozka dáva, Ostenka s krčahom má spech, pod krokami jej vrždí sneh. Budí sa príjemný krik ranný, odkryté okná, hore dym sa nesie stĺpom belasým a pekár, Nemec akurátny, z papiera čiapkou kryjúc vlas, už otvoril svojvasisdas.XXXVIVšak krikom bálu ohlušený premeniac deň v noc, zakrátko spokojne spí si v svojej sieni rozkoše, zábav dieťatko. K obedu vzbudí sa a znova do rána sa zas len tak chová, jednotvárny a bez premien je včerajší i dnešný deň. Či boly naozaj potešením mladíku v kvete svojich liet, víťazstiev skvelých uprostred, s pôžitkov radom každodenným? Či, kde sa toľko hostilo, mu jeho zdravie stačilo?XXXVIINie, city ochladly mu včasne, zunoval spoločnosti šum, neboly dlho ženy krásne predmetom jeho denných dúm, uspely oslabiť ho zrady, nudila družba, kamaráti, nemohol ani fičúrskybeef-steaksa koláč štrasburský zalievať šampanierom z fľaše a sypať vtipom zvesela, keď ho tak hlava bolela, hoc bol aj plný samopaše, zanevrel napokon už včas na olovo, meč, na zápas.XXXVIIIChoroba, ktorej na príčinu prísť mali dávno, dávno už, podobná anglickémuspleenu,čo kratšiechandrounazval Rus, ovládala ním, bol v nej celý, chvalabohu, sa nezastrelil, i k próbe neochotný bol, no k žitiu celkom ochladol. Jak Child Harold už mdlý a mračný chodieval do hostincov on, nie klebety, zov na boston, nie milý povzdych, pohľad lačný, nič, nič, nič nedotklo sa ho, nie, nevšímal si ničoho.XXXIX-XL-XLI— — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — —XLIIVyššieho vzývateľky sveta! Predovšetkým vás nechal on. A pravda je, že v naše letá dosť nudný je ten vyšší tón. Môže byť, že sa nájde dáma, čo odvolá sa na Benthama, tlach takej múdrej ženštiny je odporný, hoc nevinný. Krem toho sú tak bezúhonné, tak pobožnosťou plnené, tak rozumné, tak vznešené, tak pozorné, tak jemné v tóne, tak neprístupné pre mužských, že nudíš sa, keď vidíš ich.XLIIII vás, vy krásky mladé, božské, čo v pozdnej noci víchricou preč odlietate v bystrej drožke tou peterburskou ulicou — i vás tak nechal, moje dámy, už presýtený pôžitkami, vo vlastný zaviera sa dom, zívajúc siaha za perom, chce písať. Práca opravdivá je ťažká, hnusná príšera, nič nevyšlo mu zpod pera, cecha ho nechce hašterivá tých ľudí, ktorých nesúdim preto, bo sám ja patrím k nim.XLIVZnova sa našiel v nečinnosti, trápi ho bezobsažnosť chvíľ, sadol si, by tým dobyl ctnosti, že cudzí um si osvojil, kníh rady dáva do priečinkov a číta, číta — niet účinkov: to nuda je, to klam, to smeť, v tom svedomia, v tom smyslu niet, je každý rôzne ujarmený, i zostarela stará vec, i starou blúzni nová reč. Nuž nechal knihy tak jak ženy, priečinky s prašnou rodinou oponou zakryl smútočnou.XLVSvet odvrhnúc a svetskú zlobu, nechajúc tiež tak jeho shon, spriatelil som sa s ním v tú dobu. Zapáčil sa mi veľmi on, sloboda mysle jemu vlastná, povaha pôvodná a zvláštna, um bystrý, čo už ochladol. Ja zlostný a on mračný bol, hry vášní poznali sme oba, zaťažil život oboch nás, v oboch už zhasol srdca jas, očakávala oboch zloba ľudí a slepej Fortuny na samom svite našich dní.XLVIKto žil a myslel, nie je vstave svet, ľudí neznenávidieť, kto cítil, má vše v srdci, hlave prízrak dní, ktorých už viac niet, pre toho niet už milovania, toho len zmija spomínania a kajania sa štípe had. Všetko to dáva mnohokrát aj veľkú prelesť rozhovorom. Eugen ma mučil jazykom zpočiatku, ale zvykol som i jeho uštipačným sporom, i žartom žlčou miešaným, i epigramom s káraním.XLVIIJak často, často v letnom čase, keď priezračné a svetlé je nad Nevou nebo nočné, v jase vôd zrkadlo sa zaskveje a Diany tvár nezrieť z tokov, romány spomnúc prešlých rokov, spomnúc si lásku bývalú, citliví, ale bez žiaľu dýchaním noci blahosklonnej, opili sme sa v nadšení! Jak v klade väzeň, vzbudený sa naraz nájde v hore vonnej, tak niesli sme sa v myšlienke k mladého žitia spomienke.XLVIIIOnegin, ten raz plný žiaľu, zadumaný a tichý stál, o z granitu sa oprúc skalu, jak poet seba opísal.[3]Všetko je tiché dookola, len nočná stráž čo kde-tu volá a z Milionnej počuť sem vzdialený rachot drožiek len, loďku, jak kedy-tedy plesne veslami ktosi na rieku, my tešíme sa vďaleku, jak znejú trúbky, bodré piesne. Lež sladšie z nočnej zábavy sú Torquatove oktávy.XLIXAdriatické modré vlny! Ó, Brenta! Nie, ja uzriem vás, oduševnenia znova plný počujem vznešený váš hlas! Je svätý vnukom Apolóna, po hrdej lýre Albióna je známy mne a rodina. V talianskej zlatej noci ma navnadí nehou, dá mi vôle, tam s Benátčankou mladuškou, raz shovorčivou, raz bez slov plaviac sa tajne na gondole, osvoja si mi ústa s ňou ľúbostný jazyk Petrarkov.LČi uzriem slobodu ja milú? Je čas, je čas — príď, spanilá! Nad morom dumám,[4]čakám chvíľu, korábov čihám vetrilá. Pod plášťom búr sú vlny v spore, a jak sa voľne valí more, kedy tak počnem ja svoj beh? Je čas tak nechať nudný breh tohoto živlu hnevlivého a medzi prúdmi rovníka, tam, kde je moja Afrika,[5]o Rusku vzdychať s mrakmi jeho, kde strádal som a miloval, kde som si srdce pochoval…LIOnegin do ďalekých zemí chcel tiež ísť so mnou, ale vtom boli sme oba rozlúčení nadlho krutým osudom. Otec mu v ten čas zomrel práve, tu veriteľov hajná žravé šly na Eugena — ako roj, každý mal rozum, spôsob svoj, z mála sa ťažko veľa platí, radšej len ostať spokojným, dedičstvo celé nechal im, nevidiac v tomto veľkej straty, či tušil ľahkomyseľník zďaleka, že mu umrie strýk.LHTu zrazu vskutku prišla zpráva od správcu, v ktorej dával znať, že v posteli strýc dokonáva a rozlúčiť s ním by sa rád. Čítajúc smutné oznámenie, ku strýcovi sa strmhlav ženie na poštových, ho uvidieť živého, smutný zíva vpred, peniazom kvôli hotoví sa na vzdychy, nudu, pretvárku (tým som aj začal rozprávku), no príduc do dediny, strýca nachádza na stole, je tam jak pre zem prichystaná daň.LIIITu každá duša pomôcť chcela, sŕdc svojich hnaní potrebou priatelia prišli, nepriatelia, ochotníci to pohrebov. Pochovaný je zaslúžilý, popi a hostia jedli, pili, a potom rozišli sa, čím spravili iste dobrý čin. Náš Eugen-dedinčan je zdatný, vôd, fabrík, lesov, tabiel, rát majiteľ, ale dosaváď neporiadny a márnotratný, v duši sa teší, honosí, že premenil nič na čosi.LIVNovými dva dni sa mu zdaly, samota polí široká, dúbravy, ktoré chladom vialy, zurčanie tiché potoka, na tretí — vrch, háj, pole spiace nezaujímaly ho viacej, potom zrak zaliepaly snom, potom už jasne videl on, že v dedine je dlhá chvíľa, hoc chybia dvorce, ulíc sieť a karát, balov, básní niet. Nuda ho strážou okrúžila, behala za ním každý deň jak verná žena lebo tieň.LVMne v pokoji sa dobre žije, mňa kojí tíška dediny, v tichu hlas lýry zvučnejší je a tvorenia sú živšie sny. Posvätiac prázdnemu sa času, v jazere tichom nájdem krásu, svojfar-nientezákon mám. Ja každý deň sa prebúdzam pre slobodu, nieh pre sladkosti: čítavam málo, mnoho spím, letiacu slávu nelovím. Či neprežil som v minulosti v tichosti, zavše nečinný najšťastlivejšie svoje dni?LVIDedina, kvety, láska, polia, nečinnosť! Oddaný som vám! Tu medzi nami rôznosť bola, čo veľmi vďačne pripúšťam, by čitatelia posmievační, kdejaký vydavateľ lačný na úmyselné klebety nepovedali: To si ty! A bezbožne vám tvrdiť chceli: hľa, myslel vlastný na obraz, jak Byron, hrdý poet náš, ako by sme už nevedeli o druhom báseň napísať, len vždy o sebe samom snáď.LVIIPoznamenávam: ten, kto básni, je priateľ lásky s túžbami. Bolo, že svet ten milý, krásny snil sa mi tiež, a duša mi ich tajný obraz zachránila, potom ho múza oživila: tak kedysi som ospieval i devu hôr, môj ideál, rabine brehov u Salgíra. A teraz od vás, priatelia, otázku často čujem ja: „O čom dnes vzdychá tvoja lýra? Komu to zo žiarlivých diev ty posväcuješ ten svoj spev?“LVIII„Čí zrak ti vlnil nadchýnanie, láskou ti vďačnou nahradil to zádumčivé ospievanie? Čí život verš tvoj osladil?“ Nemal som, na česť, takú krásku! Bláznivej svojej lásky triašku som bezútešne skusoval. Je šťastný, kto tak účasť bral v horúčke rytmov: ten tým zdvojil posvätnej poézie let, Petrarkov nasledujúc sled, si muky srdca uspokojil a slávu chytil. Ja však som bol v láske nemým hlupákom.LIXA láska prešla, prišla múza, hneď vyjasnil sa tmavý um, chcem: so slobodným nech sa družia čarovné zvuky citov, dúm, srdce sa túžbou nenakazí, zabudnúc, pero nezobrazí dlhými veršmi dievčí dav, krásu ich nožiek, ani hláv, pohaslý popol nezažiari, smútim, sĺz chybia kropaje a skoro lásky šľapaje čas v srdci mojom celkom zmarí, vtedy ja chytím pero hneď, napíšem poém dvadsaťpäť.LXO forme plánoval som mnoho, hrdinu aké meno dám. Dosaváď z románu ja toho skončenú prvú hlavu mám, prezrel som všetko,jak sa svedčí: v mnohom si dielo protirečí, na opravy čas netratím. Cenzúre dlh svoj zaplatím, aj žurnalistom na zjedenie dám tejto mojej práce plod: Nuž teda k nevským brehom choď, dieťatko novonarodené, vyslúž tam pre mňa slávy daň: krik, krivé reči, kopu hán!1822 — 1823[1]Písané v Besarábii. A. P.[2]Črta ochladeného citu, hodna Childe Harolda. Didlove balety boly predvedené so živou fantáziou a neobyčajnou krásou. Jeden z našich romantických spisovateľov našiel v nich viac poézie ako v celej francúzskej literatúre. A. P.[3]Bohyňu vzal blahodárnu / poet nadšenia má cit, / v noci na sen túžbu márnu, / opretý súc na granit.Muravjev, „Bohyni Nevy“.A. P.[4]Písané v Odese. A. P.[5]Autor so strany matky je afrického pôvodu. A. P.
Puskin_Eugen-Onegin.html.txt
Panský oddiel z panorámy peklaBrat môj drahý! Ja nezamýšľam s peklom teba nastrašiť. Dosť, keď Boh spravodlivý sám vyhráža sa s ním prostopašnému hriešnikovi, čo je zaiste len dôkazom Jeho milosrdenstva, aby hriešnik do neho nepadol. Viem, že neni si v článkoch viery liberálnej sbehlý človek dľa nového „fazôna“, ktorý túto večnú trestnicu spravodlivosti božskej s tým mudrikovaním zapiera, že však odtiaľ žiaden ešte neprišiel zvestovať, ako je to tam sriadené. Čo je aj pravda, lebo veru ani Ty odtiaľ neprídeš zpät, keď budeš mať to nešťastie tam do neho upadnúť. Ale aj to úfam, že si neni takzvaným môdovým „dobrým katolíkom“, na ktorom cirkev skoro nič katolíckeho nespozoruje a Bôh na ňom nič dobrého nevidí, ale že si „veriacim živej viery katolíkom“, ktorý ešte dáš na slová Pána Ježiša Krista, ktorý vo svojich evenjeliách asi pätnásťráz spomína ten večný žalár, jehož oheň nevyhasne a červík nevyhynie. On to spomína nie preto, aby si to neveril, lež aby si sa ho varoval a tak žil, aby si tam nepadol do neho. Zaiste to tebe tak už aj pán farár vysvetlil pri štyroch posledných veciach človeka.Moja úloha neni tebe tu žalár tento svätosti a spravedlivosti Božskej opisovať, však to dobre vieš, že to prevyšuje náš rozum, čo Boh pripravil tým, ktorí ho nenávidia a nemilujú! Dosť máš na tom, keď sa On sám vyslovil, že: „Strašlivá vec je do rúk spravedlivého Boha upadnúť.“Ja neidem tebe ani také obrazy pekla maľovať, aké namaľoval Dante, veľký básnik talianský, alebo aké obrazy z pekla v Budapešti vo velikej svetochýrnej panoráme Festyho išli pozreť sebe nie len chudobní remeselníci, ale aj biskupi, ministri a ablegáti, na ktorých obrazoch bolo vidieť k. pr. ako na cudzoložníkov a na smilníkov ohnivý sirkový dážď z neba husto padá, ako od zlého svedomia hryzení, trápení ľudia s rozthanými prsami, ako besní po pekle behajú, alebo ako žráči a korhelia svoje od pálčivosti na črep vyschnuté a rozpukané čierne jazyky vystrkajú ich občerstviť, lež všade nájdu len oheň; alebo ako ležia tam na ľadovom mori primrznutí všelijakí hriešnici atď. Ja tebe len pár obrázkov dľa nákresu sv. evanjeliuma ukážem, aby si ma neohováral, že som ja to len tak z prsta vycical. Celé ja to tebe ukázať nemôžem, neni som v stave, lebo velikánske ja ono; celé až potom uvidíš, ak sa usilujúc do neho padneš.Jestli by ťa ale pred ním liberálny strach napadol počas volieb ablegátskych, tak, že by si od strachu nemohol na liberálneho ablegáta hlasovať, ale ten strach by na tvoje politické práva a slobodu taký nátlak robil, žeby si proti svojej vôli na vyslanca ľudovej strany hlasoval, to ja za to veru nemôžem. Ale aj ty ma za to žalovať tiež nemôžeš, lebo naše europejské „kancelparagrafi“ nezakazujú voličov s obrázkami „panorámy“ strašiť, to sa len farizei nastrašia, ktorých strach je len „chroničný“, lebo po voľbách on vyvetrí a nastúpi zase len nevera.Medzitým ja s „panorámou“ nekortešujem, ako aj evanjelium tiež nekortešuje. Ja ťa len pred bránu pekla dovediem, do vňútra nechcem s tebou ísť a len cez kľúčovú dierku ukážem tebe pár panských obrázkov z tohoto hrozitánskeho žalára. Ale ťa aj na predok upozorňujem, aby si nemyslel, že v pekle sú len samí zbojníci, mordári, podpaľačia, úžerníci, dráči, smilníci, cudzoložníci, švindleri, korhelia, krivoprísažníci a všelijaká iná branža a bagážia zločincov. Oh, nie! V tomto najväčšom a najprvšom oddiele sú samí charakteru čistého, úcty- a statočnostiplní, dobrí, úctiví, cvičení, fajnových manírov, sebapovedomí ľudia, ktorí o ťažkých hriechoch ani počuť nechceli, lebo oni, dľa svojho svedectva, žiadneho nezabili, neobkradli, nepodpaľovali a s každým pokoj mali a preto ani sa nespovedávali, lebo sa nemali z čoho spovedať. Alebo keď sa aj spovedali, nuž len to povedali, čo neporobili, ako ten farizej v chráme jeruzalemskom sa vypínal, že neni taký, ako iní ľudia, dráč, kmín, mordár atď., ale zato predsa neprišiel do neba, lebo hriešnik „publikán“ ho tam predbehol. No, však vieš, čo povedal sv. Ján? Že aby sme sami seba neklamali a Duch svätý mu prisvedčil, že aj spravodlivý cez deň sedemkráť padne, to jest: často sa previní. Preto aj skôr najdeš v nebi veľkého hriešnika, ako v pekle; v nebi nájdeš veľkého, ale kajúceho lotra, ktorý ako zločinec na kríži zomrel. „Ešte dnes budeš so mnou v raji“ povedal skonávajúci Spasiteľ, — a verejnú hriešnicu Magdalénu aj krivoprísažníka Petra a mnohých iných publikánov od východu a západu ktorí sedia za stolom otca Abraháma, ako to Spasiteľ povedal. Ale farizea bez hriechov v nebi nehľadaj, lebo vieš, že neni len dosť hriechov nemať, ale aj nedostatok dobrých skutkov vytvorí z neba, ináč viera ako mŕtva, je súca do pekla.Teda pozri dobre cez kľúčovú dierku do pekla. Pánom patrí všade prednosť a prvé miesto, tak aj tu na prvom a hlavnom mieste najdeš:Nro 1. Jedného z cisárskeho úradu vysokého úradníka štátneho, námestníka a palatína cisára rímskeho Augusta, pontského Piláta, na drahej, zo slonových hostí stolici sedeť, ktoré kosti ho ale pichajú a on s bojazlivým a s neistým pohľadom od hryzenia zlého svedomia sa tu zle cíti. Po jeho boku stojí jedna veliká strieborná misa, alebo po pansky povedané „lavôr“ plný vody nie ku pitiu, ale on sa vynasnažuje pachtive v tej vode nekoľko krvavých fľakov smyť a spláknuť. Už skoro 1900 rokov drhne a umýva svoje ruky od tých krvavých fľakov, ktoré mu nechcú dolu sísť, ani obeleť. Tieto krvavé fľaky sa mu lapily na rukách vtedy, keď chudobného nazaretského Ježiša nevinného nespravedlive odsúdil na smrť. On sa Ježiša chudobného nezaujal, aby nemal nepríjemnosti od ľudu židovského a u cisára pohana v Ríme.Okolo neho sedia sedia sudcovia, radní páni, rychtári, výborníci, präfekti, präzesi z rozličných provincií, krajov, departmentov a stolíc všelijakých národov, ktorí — aby u svojich panovníkov a predstavených milosť neztratili a u panského liberálneho ľudu zase o chválu neprišli — mlčali tam, kde by pre spravedlivosť neboli mali mlčať.Oni neprisluhovali pravdu utlačenej chudobe a nevinnosti.Všetcia sa dívajú smeravenými očami na Piláta, ako sa umýva a či mu tie fľaky dolu idú a radi by jeden za druhým svoje škvrny a fľaky, ktoré ich ako žeravé uhlie pália a žerú z rúk svojich smyť a odstrániť v tom istom „lavôre“ alebo v misi. Pilát ale neni hotový a ani niet nádeje, že on tú nevinnú krv z rúk svojich smyje. Teda všetci musia na neho čakať cez celú večnosť, a škvrny ich ďalej horia, sú už tak hlboko vpálené a vžraté, že ich za celú večnosť neodstránia.Nro 2. Neďaleko Piláta leží vyvalený na širokom červenom šarlátovom kanapé, takzvanom „ottománke“ jeden bujný, tlstý, dobre chovaný, v šarlátových šatách dľa najnovšej módy oblečený jeho milosť veľkomožný a urodzený pán veľkostatkár, majiteľ viac fabrík na „smyrnanské“ a na „perzické“ gobelíny, čili panské drahé pokrovce, a rytier zlasého orla rímskeho I. triedy. On je to ten boháč, o ktorom Spasiteľ vyprával, že bol v pekle pochovaný a od Lazára žobral kvapku vody. Kanapé, na ktorom sa váľa, neni z hodvábneho plüšu, ani z duplovanéhe hodvábneho damašku, ale zo železa, a strašno mu je horko a teplo. Je veľmi rozpálený od toho mnohého ohnivého vína z Cyprusu, Malagy a Bordó, z Gallie, z Portugalska a Xeresa a má veľkú pálčivosť a žížeň od samých korenných, vaniliových, hrebíčkových a škoricových panských jedál, tak, že sám žobral od Lazára za jednu kvapku vody, aby svoj spálený, suchý ako črep, rozpukaný jazyk obvlažil, ktorú ale nedostal. On strašlivo stone, ani nevie sebe rady dať, a myslí si, že to neni možná vec, aby s tak bohatým, vzdelaným, učeným, váženým a civilisovaným pánom sa takto nakladalo a takýmto spôsobom sa s ním zachádzalo.Tento bohatý pán veľkourodzený má tu okolo seba bratov a kamarátov z „mokrej štvrti“, ktorým sa práve tak vedie ako jemu, lebo aj oni tak robili ako on. Oni od hladu a smädu vyvýjajú a vystrkujú svoje spálené jazyky a hľadajú jich občerstviť, ale všade bodnú nimi do ohňa. Oni si čas ukracovali v divadlách a operách, zabávali pri muzikách s ľahkomyseľnými „ballerínami“; veľké výlety robili, ale pre chudobných mali zátvrdilé srdce a o ich biede ani počuť nechceli, sami všetko pojedli a preto aj oni s tým boháčom v pekle pochovaní od hladu a žížne vískajú.Nro 3. Tu vidíš zase dvoch dôstojných a velebných pánov. Oni vyzerajú ako kňazi; sv.evanjelia ich každý rok spomínajú, ale o nich nič dobrého nepočuješ. Títo dvaja, kňaz a levíta prešli okolo jedného olúpeného, polomŕtvého krajana svojho, ktorý tiež, ako oni, cestoval z Jeruzalema do Jericha. Na ceste ho ale zbojníci olúpili a takmer na smrť ranili. Oni ho neobzreli, ani žiadnej ľútosti nad jeho našťastím necítili, ale ho nechali na ceste ležať bez všetkej pomoci. Snáď si aj takto mysleli: to nestojí za to a sa to ani nevyplatí, aby sme mu tu pomáhali, on už i tak umiera, a my nemôžeme pri ňom čas tráviť a meškať. Toho človeka nepoznáme, bezpochyby on začal bitku a musí to byť nejakým lumpom; pri tom by sme mohli mať aj mrzutosť s policiou, k súdom behať, prísahať, a za to by nám aj tak nič nedali. Nech mu Boh dá šťastlivú hodinku smrti, pomodlime sa za jeho dušu jeden Očenáš. Chvála Bohu, že sa to nám neprihodilo, nuž ale Boh pozná svojich. A tak prešli jeden za druhým okolo toho chudáka.Keď ale aj jich hodina smrti sa priblížila, Pán Boh ich tiež nechal ležať a odoprel im svoje potešenie a pomoc; vo veľkom strachu a úzkosťach padli aj oni do pekla. Tu ležia a stonú tak, ako ten polmŕtvy židák, ani nežijú, ani neumierajú. Oni nemali času tomu nešťastlivému pomáhať, náhlili sa do skalného zámku za Jerichom „Macheron“ zvaného, ku kráľovi Herodesovi a ku jeho súložnici Herodiasovej na „handkus“, v ktorom zámku dá Herodes na žiadosť svojej súložnice sv. Jánovi Krstiteľovi pod obedom a pod tancom hlavu sťať. Išli sa odporúčať Herodesovi, aby za ních dobré slovo prehovoril pri vláde rímskej, aby sa mohli dostať na biskupskú stolicu jeruzalemskú, ktorú zanechal biskup Annáš, ktorý do pensie sa utiahnul. Ale poneváč títo nemali srdca, za biskupov neboli hodní; Kaifáš, zať Annášov ich predbehnul, toho potvrdil rímsky cisár za biskupa. Ale ani len kapitulnikami neostali u metropolitánskej Kapituli Jaruzalamskej nazvanej „sanhedriou“ alebo „synedriou“. Jich hazafišág nič neplatil u vlády rímskej. Teraz im je len dlhý čas vo večnosti a zle sa cítia a vždy banujú, že toho svojho krajana nechali bez pomoci na ceste polzabitého ležať.Staré króniky hovoria, že ten nešťastný človek, od zbojníkov olúpený, vyrabovaný a ranený bolSlovák, plátenkár z Turca a že tí dvaja kňazi sa za Slovákahanbilia ako Slováka ho aj tam na ceste ležať nechali, aby zahynul, lebo že „Tót nem ember“. Boh ale poslal „samaritána milosrdného“ k tomu chudákovi. Tých kňazov ale vyhnal Herodes z „Macherona“ von a pomýliac cestu medzi skalami padli do pekla, kde hľadajú dvere, kade by mohli von; ale dvere najsť nemôžu.Nro 4. Ešte ti jedného velebného duchovného otca zo starého zákona ukážem, jedného židovského farára a dekana menom „Heli“-ho. Tento veľmi dobrý, tichý a znášanlivý duchovný pánko sedi na stolici so zlomeným krkom, lebo ako sv. písmo hovorí „šľak ho trafil“. On nerád mal mrzutosti cirkevné a politické, on rád mal pokoj s ľuďmi. Nerád mal, keď mu prišli s ponosmi. On patril medzi tých dobrých, pokojamilovných velebníčkov, o ktorých jedna staročeská pieseň hovorí: „S každým svatý pokoj míti, — pri teplej peci sedeti, — dobre vínko upíjati, — Hospodina vždy chváliti.“ Keď mu prišli ľudia na jeho naničhodných synov žalovať, ako v kostole kradnú mäso a obete a sami ho sožerú, on svojich synov nepotrestal, ale ako slabúch, synom len toľko povedal: „Veď vy to tak nešikovne nerobte, buďte obozretnejší, lebo ľudia nad tým sa pozastavia a to sa nepatrí.“ To bolo všetko.Keď ho len synovia nepočúvali a na jeho slová nič nedali a ľudia čím diaľ, tým viac na tých synov frflali a žalovali, vtedy pokarhal ľudí takto: „Ale dajte mi pokoja! Vždy čosi máte s mojimi synmi, veď s mládežou sa to tak na vlas a akurátne nemusí brať.“ — Jeho synovia sa mu teraz na veľkých hadov premenili, ktorí ho ustavične štípu a okolo neho sa otáčajú. Okolo neho stoja rodičia, gazdovia a vychovávatelia atď., ktorí so svojimi dietkami tiež tak robili, ako Heli, t. j. keď hriech páchali, vtedy im nič nepoviedali, mlčali, proti ním sa nepostavili. Tu teraz škrípu, škrečia, sypú z úst oheň na otca a matku: „Vy ste príčinou nášho nešťastia!“ A výčitky tieto cez celú večnosť rodičia počúvať musia.Drahý čitateľu! Jestli by si bol zvedavý aj viacej takýchto smutných obrázkov videť, nuž ukážem ti ich časom. Medzi tým však modlime sa vospolok skrúšeným srdcom: „Od večnej smrti vysloboď nás Pane!“
Gaspar-Zaosek_Pansky-oddiel-z-panoramy-pekla.txt
I.Viete, že Sabina zomrela v Markovom náručí? Viete i to, že v jeho srdci neumrela?Belinské devy pochovaly Sabinu. A ospevujú hajdúcha, ako si svoju nevestu oslobodil z tureckej moci. Mladíci si povrávajú, ako si aj oni budú hájiť svoje milenky pred Turkom.Ale to všetko Marka neteší. Stále vidí svoju Sabinu a stále chodí na belinský cintorín, kde pri Sabininom hrobe kto vie o čom premýšľa.Belinský cintorín, obohnaný múrom a horou, je smutný. Na hroboch stoja novšie i staršie kríže; tie prvé často priatelia oplakávajú, tie druhé popadaly už pod ťarchou času na zem, aby sa tiež na zem premenily.Najnovší hrob, ktorý ešte tráva neodiala svojím rúchom, je hrob Sabinin. Nad ním stojí drevený kríž s červenou zástavkou;[1]strom mŕtveho suseda vrhá tôňu aj na Sabinin hrob. Na Sabininom hrobe leží mládenec a tak sa vinie k nemu, ako by sám chcel odpočívať v hrobe. Na cintoríne je tak ticho, tak clivo, tak smutno, že i veselé srdce, keby sa podívalo na hroby, muselo by zaplakať a stŕpnuť. Jediné, čo teší pri pohľade na hroby, je to, že život sa nekončí v hrobe, ale tu sa len začína.„Sabina moja!“ tichým hlasom hovorí mládenec Marko na hrobe svojej milenky. „Len od týždňa sladko spíš v tomto studenom hrobe a predsa som ťa tak dávno stratil. Tvoje oči sa nesmejú na Marka, jeho srdce sa neraduje zo života. Všetko som s tebou stratil. Neteší ma ani dieferdan, ani moji hajdúsi ma nezaujímajú a i Turkov, tých neveriacich šakalov, nechávam žiť! Život mi je na ťarchu. Lebo čo mi život dávalo, čo mi srdce v boji rozplamenilo, to všetko si ty so sebou vzala!… Načo tvoje sestry po Beline ospevujú našu lásku, veď v tých spevoch i tak nijakej záľuby nenachádzam? Prečo ma potešuje tvoja matka, keď seba nevie potešiť? Prečo ma tvoji bratia tak milujú, keď ja neviem milovať? Oj, a ty si tu tak spokojne odpočívaš? Nemá si ako obraz Matky Božej. Či azda aj ty chceš, aby som miloval tvoju priateľku Gabrielu?!“Marko sa zamlčal. Chvíľku premýšľal.„Vidíš, dnes sa mám s tebou rozlúčiť, lebo chceš mať zo mňa hajdúcha[2]a nie smútiaceho bedára. Pôjdem, ale — s tvojou láskou! Chcel by som si tu pri tebe odpočinúť, ale ešte nemôžem, nemôžem. A všade, kde len budem ležať, je svätá zem Bulharov, vždy budem blízko pri tebe. Sabina moja, s Bohom, odchádzam.“Zastavil sa pred cintorínom. Pozrel dolu k Beline, ako by sa s ňou chcel lúčiť. Okom hodil na Turbicu, ako by sa jej chcel vyhrážať. Pozrel na svoj Balkán a smutne si vzdychol.„Svoju prácu, ktorú mi nebo dalo za úlohu, musím dovŕšiť. Čo i smrťou ju skončím, tým bude slávnejšia; veď i tak raz musím umrieť. Moja vlasť i jej deti hodné sú každej obeti, medzi ktoré pripočítavam i svoju nevestu. Turbica musí padnúť prvá a potom bude nasledovať to, čo Boh dá i sreča[3]junácka. S Bohom, kraje moje, ktoré ste ma ranily pre časný život. Tam je môj Balkán, tam sú moji junáci.“Odišiel.[1]Srbi v Báčke na kríže mládencov a dievčat vešajú zástavky, ktorými naznačujú, že v hrobe leží mladý človek.[2]hajdúch— junák bojujúci proti Turkom za Krista a národ[3]sreča— šťastie
Kutlik_Marko.html.txt
IVolal sa Eyvind a plakal, keď prišiel na svet. No keď už rovno sedeť znal na matkinom lone, smial sa, a keď pod večer svetlo rozžehali, rozchychotal sa tak, až múry jačaly, — ale plakal, keď sa svetla dotknúť nesmel. „Z toho chlapca musí byť raz voľačo poriadneho,“ povedala matka, a v skutku stal sa z neho — veselý šuhaj.Tam nad kolískou jeho vypínala sa holá skala, svislá ale nevysoká; smrek a breza pozeraly s výšky a sypaly kvety na strechu domku. Lež hore na streche veďla skaly pásol sa malý cap, patriaci Eyvindovi; tento mal naňho pozorovať aby sa voľakam nevytratil a preto nosil mu chlapec trávu a lísťa hore. Jednoho pekného dňa preskočil capík pres medzeru medzi domom a blízou skalou a ztratil sa do hôr; tade behal, kde ešte jakživ nebýval. Eyvind nevidel capíka, keď si po večeri za ním vyšiel a myslel hneď na líšku. Bolo mu krušno okolo srdca, ba chvel sa na celom tele, kričal, obzeral sa, načúval: „Capi, capi, capííí-k!“„Bé-é-é-é!“ odpovedal capík so skalnej stráne, naklonil hlavu na bok a pozeral do hlbky.Však hľahľa! vedľa capa kľačalo malé dievčatko.„Je to tvoj capík?“ pýtala sa. Eyvind stál tu s otvorenýma ústama a vyvalenýma očima a strkal pomaľúčky obe ruky do vačkov u nohavíc.„Kto že si ty?“ pýtal sa dievčaťa.„Ja, ja som Marit, mojej matky dcéra, Felen bol môj otec z domu Huldra,Ola Nordistuenovavnučka z kopaníc; pod jaseň budem štyri roky, dva dni po tých nočných mrazoch, či vieš? Ja, ano!“„Teda to si ty,“ odvetil on, z hlboka si oddychujúc, lebo dokiaľ ona hovorila, dych bol zastavil.„Je to teda tvoj cap?“ pýtalo sa dievča zase.„Ano — ach pravdaže!“ povedal a hľadel zase hore.„Ja mám takú radosť s týmto capíkom; — či by si mi ho nedal, čo?“„Och, to už veru neurobím; nie veru!“Ona za chvíľku ztíchla a combíľala nôžkama pres kraj skaly; potom riekla: „A čo, keby si dostal mastný rožok za capíka, potom by si mi ho dal, čo?“Eyvind bol dieťa chudobných rodičov: iba raz za svojho života jedol mastnú pleteničku a to vtedy, keď jich bol deduško navštívil; voľačo tak krásneho a dobrého nejedol už ani skôr ani neskôr. „Ukáž mi najprv ten rožok,“ vravel. — Ona sa nedala dvakrát ponúkať a zdvihla veliký rožok, ktorý mala pri sebe, vysoko nad seba. „Tu je, tu ho máš!“ zvolala, dolu ho shodiac. „Ej, on sa rozlomil,“ nariekal Eyvind a každú otrusinku opatrne sbieral; najmenší kúštik však strčil do úst — len tak, aby okúsil — ach Bože! to chutnalo dobre! — ešte kúštik priblížil sa k ústam a nežli sa to neborák nazdával, bol už celý rožtek zjedený.„Ale teraz patrí capík mne!“ volalo dievča na stráni. Eyvind vyňal poslední kúštik zase z úst; dievča ležalo pokojno a smialo sa, capík stál pri nej, s bielyma prsama, ináč čierno-barnavý a pozeral sa s naklonenou hlavou dole.„Nemohla by si ešte trochu počkať,“ prosil chlapec a srdce mu začalo búchať. No dievča rozosmialo sa ešte viac, kľaklo si na kolienka a povedalo: „Nie, nie, šuhajko, capík je teraz môj.“ Na to objala ho okolo krku, vzala podväzok z pančušky a obviazala ho. Eyvind len stál a prizeral sa tomu. Teraz však vstala celkom a počala capíka za sebou ťahať; ale ten nechcel ísť za ňou, než obracial hlavičku dole za Eyvindom.„Mé—é—é—é!“ povedal. Ona však chytila ho jednou rukou za hrivu a ťahala druhou za podväzok a prihovárala sa mu dobrotivo: „Poď len, môj capík, budeš pekne so mnou v izbičke bývať a z mamičkinej misky a z mojej zásterky jiedat,“ — a potom mu zaspievala:„Poď k chlapcovi, capík, poď, spolu s teliatkom, poď, mňaukavý macík, vo črievičku hladkom! Vy chochľaté kačky, poďte, klepačky! Vás kurčiatka drobné tiež vítam podobne! I holúbky sivé tak skromné, smierlivé. Bár pri zemi zle je, no slniečko hreje! A bár dnes za rána sa tešíme letu než zvieme, mráz príde a jaseň bude tu!…“*Eyvind stál jako zarezaný.S capíkom hrával sa od minulej zimy, váľal a pasoval sa s ním už od jeho narodenia a nikdy mu ani vo snách neprišlo na um, žeby ho dakedy ztratiť mohol; teraz však stalo sa to tak zrazu, v tak krátkom čase, a nemal vraj ho už nikdy viac zpatriť.Matka išla popevujúc si s mliečnymi nádobami cez dvor; videla chlapca sedeť a žialiť a postúpila tedy k nemu. „Čo plačeš?“„Ach môj capík, môj dobrý capík!“„Tvoj capík? Nuž kdeže je ten?“ pýtala sa matka a hľadela na strechu.„Ach ten viacej nepríde zpiatky,“ zvolal Eyvinda a začal nariekať.„Nuž milé dieťa, čože sa to stalo?“Lež on sa nechcel hneď priznať.„Uchytila ho snáď líška?“„Ach bár by to radnej líška bola bývala!“„Či sa blázniš chlapče?“ pýtala sa mať, „čože sa stalo s tým capíkom?“„Ach, ach, ach, veď som ja pekne pochodil — predal som ho za mastný rožok!“Hovoriac to dobre cítil, čo povedá: že za rožok capíka predal: predtým na to ani nepomyslel. Matka stála pri ňom taká vážna a prísna, že tušil, teraz voľačo príde; no ona riekla iba: „Čo si ten o tebe teraz myslí, že si ho za rožok odtafáriť mohol?“No na to si pomyslel už i sám chlapec a chápal, bohužiaľ! priveľmi dobre, že už nikdy na tomto svete nebude môcť sa radovať; áno ani na „druhom svete“, myslel si neskôr, lebo tam by dostal za to istotne výprask.Matka odišla. Zostanúc o samote vrhnul sa opät do trávy a modlil sa ticho k Bohu: „Milý, premilý Bože, ktorý si na nebesiach, nemusíš sa na mňa hnevať, že som capíka za rožok predal, — a ty môj roztomilý capíku sa na mňa tiež nehnevaj, že som si to predtým lepšie nerozvážil!“Tak veľké starosti ho opanovaly, že si sám v duchu prisľúbil, že už nikdy v svojom živote nič zlého nevykoná, ani nitky u kolovrátku nerozreže, ani ovce odväzovať nebude, ani sám na breh morský nepôjde. V týchto dobrých predsavzatiach a modlitbách konečne zaspal a snívalo sa mu o capíkovi, že sa dostal do neba; Pán Boh mal veľkú bradu a capík obhryzoval lístky jásajúceho sa stromu; ale Eyvind sám sedel na streche a nemohol ho dosiahnuť. Tu zrazu dotknulo sa voľačo, jako mokré vlasy, jeho ucha a on vyskočil; „mé—é—é—é“ znelo to na blízu a pochádzalo to od capíka, ktorý bol zase pri ňom.„Ach, si tu už zase!“ zvolal, chytil ho za prednie nohy a tancoval s ním. Ťahal ho za bradu a chcel s ním práve k matke vkročiť, keď voľakoho za sebou plakať počul. Obzrel sa, bola to oná malá dievčina, ktorá neďaleko neho na pažiti sedela. Hneď pochopil všetko, pustil capíka a riekol: „Ej prišla si ty sem s capíkom?“ Tá však plakala mlčky, lež konečne povedala predsa: „Nesmiem si ho podržať, môj deduško sedí hore a čaká; no ja som musela ísť s ním dole a teraz mám prosiť…“ Zamlčala sa zase a plakala, no pozrela súčasne i na stráň a tam sedel v skutku deduško na skale pri ceste. Pomyslela tedy už na to, čo mala urobiť a vstala, dlaňma si oči zakrývajúc, pokročila potom k Eyvindovi, podala mu tú jednu, uslzenú rúčku a vravela: „Prosím za odpustenie!“ Potom vrhla sa na capíka a nariekala tak žalostno, jako to Eyvind nikdy predtým nevidel.„No len si podrž to zvieratko,“ povedal potom a odvrátil sa.„Ponáhľaj sa, ponáhľaj sa!“ kričal deduško hore na stráni.Marit vyskočila, capík zamekotal, chlapec plakal a ona plakala tiež.„Zabudla si svoj podväzok!“ zvolal, keď už chcela ísť.„Ten si môžeš podržať,“ odvetila.„Ďakujem, ďakujem pekne, Marit,“ povedal, šiel k nej a uchopil ju za ruku; lež ona sa odvrátila a išla.On sa však posadil do trávy, capík obskakoval okolo neho, ale už sa z neho tak neradoval, jako predtým.
Bj_Vesely-suhaj.html.txt
Moštenické bályKeď som sa narodil, drugal som vraj hneď nožičkami. Len vraj drugať a drugať. Museli mi pod nohy dávať vankúš, neskoršie deku. A keď som už bol jednoročný chlapec, vynášali ma rodičia pod jabloň na záhradu, aby som si cvičil nohy na tráve.Ani neskôr ma táto pohyblivosť nôh neopustila. Ledva som sa naučil chodiť, už som sa natriasal.Neviem ani pochopiť, ako je to možné, že neskôr mal môj otec so mnou toľkú prácu, aby ma vše dostal do tanca. Mal som štyri roky a nebol som ešte na majálesi. Do školy som ešte nechodil, ale keď som videl ten slávnostný sprievod: zástavy, muzikanti a dlhé rady dievčat v bielych a ružových šatoch s novými stužkami, kvetmi v útlych vrkôčikoch, veselých chlapcov-šarvancov, pochodujúcich držiac sa dva a dva za ruky, a začul som veselý spev:„Poďme, chlapci, len veselo stúpajme do hája, zo zelených ratolestí robme stánky mája. Ej, vy milé stánky v máji, v tom zelenom háji, ej, v máji, v máji, v máji v tom zelenom háji,“bolo mi tak akosi divne okolo srdca a prvý raz v živote počal som chlapcom závidieť, že chodia do školy. I priplichtil som sa k chlapcom a chcel som si stať do radu. Ale žiaci ma odbíjali.Prišiel som domov s plačom a ponosoval sa otcovi.— Azda by si len ušiel bez dovolenia do lesa?! — priviedol ma otec do rozpakov. Ale zato mi sľúbil, že na rok pôjde so mnou na majáles i on.Nasledujúceho leta nečakali sme, kým sa majálesový sprievod pohne z mesta do hory. Matka ma sviatočne obliekla, slávnostne učesela a ja hybaj s otcom do školy. Práve sa shromažďovalo žiactvo pred ňou do radov. My rovno k pánu učiteľovi. Otec mu predniesol, čo ma bolí. A pán učiteľ pozrel na mňa šíbalsky:— Aký huncút! Podívajmeže sa! Čítať, písať ešte nevie, do školy nechodil, ale na majáles to by nedbal.Musel som sľúbiť, že na rok budem už chodiť do školy a pán učiteľ určil mi miesto popri tichom, nevinnom žiačkovi, Jožovi Kurhajcovie. Kamaráta vybral mi iste takého, aby dával na mňa pozor, aby sme niečo nevyviedli.Že môj Jožo mal viacej múch, ako desať iných žiakov dohromady, to pán učiteľ nevedel.— Neboj sa, ukážem ti čosi! — tešil ma Jožko, keď som sa počínal nudiť po jeho boku.— Čo?— Budeme šarkana púšťať.Zaiskrily mi oči. Hneď som ponúkol Joža jedným z rožkov, ktoré mi bola matka strčila na cestu do vrecka. Až teraz som si všimol, že Jožovi sa kabát v prsiach trochu napína. Mal pod ním schovaného šarkana: novinový papier napnutý na tenúčkej drevenej kostre. V nohavicových vreckách klbká špagátu. Pozeral som na Jožo žiarlive, aby sa mi k nemu snáď niekto iný neprikmotril. Nemohol som sa zdržať, aby som sa nespýtal kamaráta:— Kedy ho pustíme?— Hneď, len čo vyjdeme na vŕštek.Ako sme sa blížili k vŕšku, vyňal milý Jožo šarkana zpod kabáta. Pozorne, pomaly, nízko, aby nevzbudil priveľkú pozornosť. Držali sme ho v rukách. Jožo priväzoval naň špagát. Vietor si len tak pohrával s naším šarkanom. Len-len vychytiť ho do výšky.— Tak! Teraz! — pošepol mi Jožo, zdvihol šarkana do výšky a odmotával špagát z klbka.Dlhé rady chlapcov sa na okamih zarazily. Dievčence kráčaly v poriadku napred, ale chlapci tlačili sa na seba pár za párom a zo sedemdesiatich hrdiel ozval sa radostný výkrik:— Šarkan! Šarkan!Dievčence počaly sa obzerať, cigáni prestali hrať. Bolo počuť iba vyhrážajúci hlas pána učiteľa:— Ej, veď ja vám dám, vy potvory nezbedné!— Ide sem! — oznamovali chlapci pred nami. — Ešte vám pár priloží palicou.Srdce nám krvácalo, že našej nevinnej zábavke má byť tak skoro koniec. Lebo veď náš šarkan vznášal sa majestátne vo výšinách vyššie a vyššie. A naše srdce sa naplňovalo pýchou: „Hľa, náš šarkan! Náš a ničí iný!“ Už sa nám zdalo, že je šarkan skoro nad samým mestom, ktoré sa rozprestieralo pod vŕškom. Poletí nad uliciami. Z domov povybehávajú ľudia a budú obdivovať nášho šarkana jako nejakú zázračnú kométu.Silnejšie trhnutie. Prask! Špagát sa roztrhol a náš šarkan či vlastne jeho chvost vykĺzol nám z rúk. — Kto ho asi dostane? Spadne niekam na lúky. Ukradne nám ho nejaký pastierik alebo cigánča z koliby.Pozreli sme sa s Jožom jeden na druhého. Kamarát bojoval so sebou strašne. Ja nie. Vychytil som sa ako strela a hybaj von z radu utekať za šarkanom. Cez žito, ďatelinu, zemiaky, hrudy letel som ako splašený. Nepočul som v tej chvíli muziku cigánov, nepočul volanie žiakov, varovné výkriky pána učiteľa, otca, ktorý s ním kráčal. Pred očima mal som iba šarkana, nášho drahého šarkana.Čľup! Striekalo to na mňa z dákej kaluže. Až vtedy som trochu zmiernil svoj beh a všimol si, že nohy skoro po kolená mám samé blato. A zaprášený, blatom postriekaný bol som skoro až po hrdlo.A môj šarkan vznášal sa v oblačnej výške niekde nad druhou dedinou.Zarazil som sa zronený, chvíľku postál váhave a potom s boľastným srdcom a ťažkým krokom vracal sa na cestu.Majálesového sprievodu na nej už nebolo. Ten pestrel sa už ďaleko, ďaleko pod horou, na ceste stál iba otec.— Máš sa ty načakať, kým ťa vezmem na majáles, ty prasa! — viedol ma otec doriadeného, nariekajúceho zo strachu pred výpraskom, domov.Doma som sa musel preobliecť. Otec ma dal hneď kľačať do inej izby.— Ani obed nedostaneš! — pohrozil mi.No matkino orodovanie ma zachránilo. Obedoval som ešte s lepším apetítom ako inokedy. Po obede začala matka:— Otecko, mohli by sme sa podívať na ten majáles.Otec sa dlho nebránil. Akiste mal sám chuť… Pošepol čosi matke.— Odpros otecka, že si ho nahneval! — dávala mi matka pokyn.Poslúchol som dobrú radu. Slúžku poslali k tretiemu súsedovi, aby nás zaviezol do hory. A o trištvrte hodiny sme sa už aj viezli.V hore bol majáles v plnom prúde. Pomedzi svrčiny a jedle rozchádzal sa dym. Na veľkom hlinenom ohnisku piekol a varil hostinský aj so ženou, až to tak po hore zaváňalo. A v kole točily sa desiatky malých veselých párov. Chlapci a devčatká sa hemžili, strkali, socali, stúpali si na nohy, kĺžuc sa a natriasajúc o milých päť. Tu i tu sa niektorý pár potkol a rozpľaštil ako žaba po zemi. Ale hneď už aj vstával, oprašoval a tančil ďalej. Cigáni rezali pod nohy a pán učiteľ poskakoval v prostred kole a volal vesele, povzbudzujúc žiakov a žiačky:— Hore ju!Počaly i vo mne žilky pohrávať. Bol by som sa hneď počal s niektorým kamarátom natriasať. — Ale otec mal so mnou iné úmysly. Poobzeral sa po laviciach, vzal ma za ruku a doviedol ma k malému, čiernookému dievčatku v žltých šatočkách, s ružovou mašľou vo vlasoch. Bola to kupcovie Mariška.— Tak, tu máš tanečnicu — kládol mi otec ruky okolo pása malého dievčatka. — Vykrúť tuná Marišku!Priviedol ma tým do veľkých rozpakov. Netančil som v kole ešte nikdy v živote, a najmenej s malou, šibalsky sa usmievajúcou dcérou Evinou.Ruky mi odkväcly, sklopil som hanblivo oči a odbehol som od tanečnice, ktorú mi vybral otec.Ale otec mi bol v pätách. — No, čo netancuješ, ty babrák?!Pustil som sa do plaču.Trvalo to hodne dlho, kým ma otec naviedol, aby som sa osmelil a tančil s Mariškou v kole.Točil som sa, točil, ale neveselo. Najviac ma mýlilo, že moja tanečnica hľadí na mňa víťazoslávne či útrpne, dávajúc mi na javo svoju spoločenskú prevahu. Nebyť tam otec, utečiem znovu.A za Mariškou musel som vykrúcať ďalšie dievčatká.Tak ťažko, preťažko púšťal som sa na krýdla v tanci. No, keď raz bol ľad prelomený, šlo to už ľahšie.Nasledujúci majáles nebol som v tanci už naskrze medzi poslednými. Ba kamaráti mali si čo dávať pozor, aby som im tanečnice nepredchytával. A keby tanečnice! Ale chyba bola tá, že tanečnica, s ktorou sme chceli skoro všetci tancovať, bola iba jedna. Chudé, bľadé, plavovlasé dievčatko s modrýma očima. — Bola to hodinárovie Vierka v jasnomodrých šatôčkach. Vtedy sa už na školských majálesoch u nás netančilo tak na verímboha. Pán učiteľ kázal dievčaťom pousádzať sa na kola na lavice, nás chlapcov sriadil do dvoch dlhých šíkov. A keď cigáni spustili rezký čardáš, nám zaihraly žilky v tele a chceli sme sa rozpŕchnuť každý za svojou tanečnicou, pohrozil nám pán učiteľ prútom:— No, len no! Však vám ja dám!Potom zatľapkal rukama:— Pozor! Keď poviem: raz! dva, tri! a spustím prút, môžete sa rozbehnúť.— Pozor! Tedy raz!Pobehlo nás so pár do predu. — Nazad! — zvolal pán učiteľ a my vracali sme sa do radu, nespúšťajúc očú s hodinárovie Viery. Veď sedela práve naproti nám. A každému z nás dvadsiatich, stojacich v prvom rade, sa zdalo, že je to k nemu najbližšie.— Tak tedy! Raz!… Dva!Srdcia nám zabúchaly hlasite. Zmerali sme si na pol očka súseda z prava i z ľava, ako ich najšikovnejšie v rozhodnej chvíli lakťom odstrčiť.— Tri! — Pán učiteľ spustil prút a zastavoval najprudším tanečníkom cestu, aby trma-vrma nebola tak prudká. Rozumie sa, všetko darmo. Už sme boli v jednou klbku. Lebo veď ukázalo sa, že pre tú istú tanečnicu, hodinárovie Vieru sme sa rozbehli so dvadsiati. Nastalo socanie, strkanie, podkladanie nôh, vyhrožovanie. Zatínaly sa i päste a plieskaly veru i zauchá. Pribehnuvší pán učiteľ len horko-ťažko rozdelil prútom a rukama bojovných, žiarlivých mladých kohútov. A my s boľastným srdcom zbadali sme až teraz, že kým sme sa my mykali, čapovali, vykrúca sa s našou Vierou cudzák, vraj syn voľakého statkára z tretej dediny, Vierin príbuzný.Od školských majálesov som sa potom nevytancoval až v tanečnej škole. Síce nešlo to s tou tanečnou školou len tak.Mal som so trinásť rokov a práve som sa preháňal s kamarátmi po záhrade, keď ozval sa otcov hlas:— Petor!Hybaj ja za otcom. Stál na dvore s nejakým načechraným, napudrovaným pánom. Pán mal bielu hodvábnu mašličku pod krkom, oblečený bol do vyžehlených čiernych šiat.— Čo rozkážeš, otecko?— Môj syn! — predstavoval ma otec príchodziemu. — Tento pán je pán Lauffer, tanečný majster. Budeš k nemu chodiť do tanečnej školy.To isté zvestoval otec mojej desaťročnej sestre, ktorá prichádzala práve z izby.— Ja nebudem k nemu chodiť! — počal som sa vzpierať.— Musíš! — pozrel otec na mňa prísne.Sestra sa pustila do usedavého plaču. Ja tiež. Odbehol som celý zúfalý.Na tretí deň mal chudák Lauffer hodne roboty, kým nás trochu ochočil. Plakali sme, vzpierali sme sa jako mladé telce, keď ich mäsiarsky učeň ťahá za štránok na bijáreň. No, tanečný majster pohrozil nám žalobou otcovi. To pomohlo. A my sme v potu tvári študovali tanečné kroky. Raz! dva! tri! Raz! dva! tri!A bola to komédia na tretí deň, keď sme tancovali po prvý raz s tanečniciami a ja musel vykrúcať už aj iné, nielen sestru. No, privykol som na to chytro. A keď sme sa potom o dva týždne učili valčík, bol som prvý, ktorý som sa ho naučil. Keď som musel predvádzať svoje tanečné umenie celej škole, neokúňal som sa zájsť si do druhého konca dvorany pre najlepšiu tanečnicu, švagrinú šéfa poštového úradu, dievča aspoň šesťnásťročné.Že ma otec tak do toho tanca nútil, to mu poriadne presadlo. Na rok som ho neprestával do tých čias unúvať, kým ma nedal do tanečnej školy znovu. A už ako väčší chlapec podíval som sa ta ešte neraz a vykrúcal malé i väčšie žabky alebo ich rozkvitnutejšie sprievodkyne. — A nielen to. Vrhol som sa na tanečné zábavy, majálesy a bály s takou náruživosťou, že veru otcova tobolka, najmä tak na fašiangy, poriadne prašťala a chudák otec iste i storazy obanoval, že ma vôbec kedy silil do tanca.Umelý tanec vyvolal však u mňa jakýsi úpadok smyslu či ľahostajnosť k ženskej kráse. Tančil som k vôli tancu a nie k vôli tanečniciam. Tancoval som opájajúc sa rytmom hudby a tanečných krokov. Pritom mi bola tanečnica skoro niečim vedľajším. Často som prehovoril k nej ledva pár slov trebárs za celú polhodinu.Až keď som videl po prvý raz bál, fašiangový stoličný bál, pochopil som, že pre tanečnicu môžu sa mužskí pohádať, pre ňu môžu lietať zauchá, pre tanečnicu môže mužský vrhať v nebezpečie svoj život, rútiac sa do súbojových dobrodružství.Stoličné bály bývaly u nás dostaveníčkom maďarskej či maďarónskej spoločnosti: štátnych a stoličných úradníckych rodín, židov a pár tých kresťanských kupcov a remeselníkov, ktorí chodili na stoličné bály, namýšľajúc si, že „tak sa to patrí“, keď že kupovali či skôr brali od nich na úver tovar aj stoliční úradníci.Rozumie sa, ktorá rodina bálovala na stoličnom dome bola z polovice nemožná v našskej slovenskej spoločnosti. Keď chcel kto z našich vidieť stoličný bál, mohol ho vidieť iba z galerie jako divák.Protektorkou či patrónkou bálu bývala niektorá grófka alebo barónka v stolici, často i žena hlavného župana.V našej župe bola vtedy maďarská úradnícka spoločnosť dosť svorná, ale rodení Maďari sa predsa len trochu delili od domorodých maďarónov. Ba bol človek, ktorý nemohol domorodé zemančatá ani vystáť. Bol to kráľovský verejný notárPiške, nízky, počerný, osmahlý, širokoplecí chlap, asi päťaštyridsiatník, človek kŕmený, udatný. — Pohľadu bol drzého, vyzývavého jako nejaký bakoňský beťár. Ináč hovorilo sa o ňom všeličo. Na pr., že bol verejným notárom kdesi za Tisou medzi Rumunmi a bol odtiaľ preložený pre voľákusi nepríjemnú aféru. Pohádal sa vraj s tamojším slúžnym, Rumunom, slúžneho urazil a ten vyzauškoval notára verejne.Tak dostal sa k nám. V našom meste však choval sa tak namyslene, jakoby bol vyzauškoval aspoň desiatich rumunských slúžnych.Nemal ho nikto rád. Ani Slovák, ani maďarón, ani žid, ani pán, ani chudák. Bol to bezohľadný, surový chlap. Mal krásne príjmy, ľudí vo svojom úrade zdieral. Obýval celé poschodie v novom dome hostinského Murčeka. Držal si psov. Ale to nie dvoch-troch, ale tuším so šiestich. Jediný mäsiar, od ktorého kupoval pre psov žrádlo, mal sa od neho dobre. S nájomníkmi v dome mal samé konflikty. Trpeli, chudáci, od tých jeho psov, ktorí znečistili v dome každý schod a brechali, zavýjali vše jeden, vše druhý či vo dne či v noci.Prvú ženu vraj sniesol so sveta svojou surovosťou. Bíjal ju, či čo. Ženatý bol už po druhý raz, s nejakou veľmi bohatou statkárskou vdovou.Každý v meste mu závidel bohatstvo a skvelé príjmy. Priateľov nemal a nestál o nich.Na jedinom stoličnom bale, ktorý som videl v živote, nechybel ani kráľovský notár Piške.Účasť bola neobyčajne valná. Zábava bola výborná. Chudobné zemančatá, úradnícke dcérky a krivonosé dcéry sionské a ruže hebronské švítorily a zabávaly sa so svojimi gavaliermi báječne, tvoriac zdanlive jednoliatu vlasteneckú spoločnosť.Notár Piške netančil. Sedel v malej dvorane pri víne. Len tu i tu šiel sa podívať na tancujúce páry do súsednej veľkej dvorany. Bol na bále bez ženy. Beztak ju, ako sa zdalo, mal nebárs rád. Nebola pekná a už obstarnejšia, bral si ju akiste iba pre peniaze.Prišla polnočná prestávka. Bálová spoločnosť sa rozdelila na obe dvorany. K notárovi Piškemu prisadol si žandársky poručík Margitai so svojou peknou paňou. Notár oživol, rozohrial sa, počal zabávať žandára i jeho ženu. Na koniec zavolal si cigánov. Dal si vyhrávať. Pravda, spytoval sa viacej panej poručíkovej, ktoré sú jej nóty. Súsedné stoly obsadilo pár rozjarených železničiarov. Notár, poručíkovi, železničiari, samí prišelci s pár štátnymi učiteľmi.Židia a zemani, stoliční úradníci, statkári, miestni kupci, zabávali sa v prestávke v druhej dvorane.Prestávka trvala už dobré trištvrte hodiny. Zjedlo sa i pár večier, vypilo vína, piva, čiernych káv. Chvíľami zavznel spev bujarej mládeže. Podslúžny Borovský zabával dve krásavice naraz: Irmu Palotay, najkrajšiu štátnu učiteľku v troch stoliciach a Marišku Rakittaych, dcéru statkára zo súsednej dediny.Z vedľajšej dvorany ozývaly sa Ferove husle. Banda hrala dákusi zádumčivú dolnozemskú pieseň, keď krásna Irma nahla sa k podslúžnemu a zavzdychla túžobne:— Pišta! Jeden valcer!Borovský vstal a zamieril k statkárovi Jazerníckemu, ktorý bol cigánvajdom.— Béla, mohol by si dať už tancovať. Naše dámy sú veľmi nedočkavé.Jazernícky bol sám rád, že si zaskočí. V plnom povedomí svojej dôležitej hodnosti vstal, zamieril pomalým krokom k bočným dverám, odchýlil ich a zvolal rozhodným hlasom:— Fero! Valcer!— Ani na krok, Fero! — dupol notár nohou. — Neopováž sa!Cigáni prestali hrať a pozerali váhave jeden na druhého, nevediac sa rozhodnúť. Jazernícky zastupoval síce spoločnosť, ktorá brávala bandu na bály, výlety. Ale taký kráľovský notár vedel sa zabávať, cigáňom dať utŕžiť za dvadsiatich iných.— No, bude to či nebude? — skríkol Jazernícky. K odchýleným dverám prihnalo sa hneď so dvadsať zvedavcov.Cigáni chceli poslúchať a počali sa poberať do veľkej dvorany.— Oni sú sprostý chrapúň, paholok! — vybuchlo to z notára Piškeho.Pľasklo zaucho, až sa zvuk odrážal od steny naproti. Vylepil ho Jazernícky zpupnému notárovi.— Čo to robíš, ty kôň Kristov! — zavrela krv v notárovi. Plecitý, oberučný dolnozemec vyskočil s pohybom beťára, hotového vraždiť.— Zabijem toho psa! — zasipel vztekle, popadnúc stoličku, aby sa rozbehol s ňou proti svojmu potupiteľovi. Jazernícky zbľadlý nehnúc sa s miesta, s rozčúlením očakával útok svojho soka.Na notárov divoký rev dámy zdesene vykríkly, mužskí poskákali medzi protivníkov, aby prekazili osudnú srážku.Notár sa zarazil, spustil stoličku a zagániac po prítomných očima rozľútenej šelmy, natiahol si svrchník a pevným, pomalým krokom poberal sa preč.— Ešte sa budeme rátať! — zavolal odchádzajúc.Po jeho odchode bol vzduch hneď akýsi voľnejší, zábava nenútenejšia. Iba čo sa viac pilo, aby sa zabudlo na trápnu aféru.K Jazerníckemu pristúpil každú chvíľu niektorý známy, priateľ:— Fajn si to urobil, Béla! Len tak! Veď tá potvora dolnozemská nemestila sa už do svojej kože — a stískal mu vrelo ruku.Ale hlavná senzácia nasledovala až na druhý deň. Bol to súboj na šable medzi notárom a Jazerníckym. Tragicky sa to síce neskončilo, ale Piške dostal také seky na hlavu, že mu musel lekár kožu a neho zašívať. Okrem toho bol ranený na prsia. Béla Jazernícky nosil so tri mesiace po súboji ruku obviazanú nejakou čiernou látkou. — Notár mu vraj ťal do nej pri súboji jako mäsiar.My mladí chlapci pozerali sme dlho s úctou na švy na krátko ostrihanej hlave a čele verejného notára, keď Jazernícky už dávno prestal nosiť ruku obviazanú. Hja, nie je to bál ako bál, taký podarený stoličný bál.No, naši ľudia nenapodobňovali rozgurážených stoličiarov, ale vedeli sa zabávať solídnejšie.Keď bola v Motešiciach tanečná zábava a majáles, pripravovala sa naň polovica obce i dvoma týždňami vopred.— Tie ružové šaty si musíš, Helena, prešiť! — radila stará Suľová svojej mladšej slobodnej dcére.A veliteľ miestneho dobrovoľného haličského spolku, čižmár Bízik prikazoval občanom-hasičom na každom kroku:— Nože, aby sa všetci vypucovali. Rukavice, pásy, gombičky, to sa musí len tak svietiť. A šišaky tiež. Musíme sa predsa ukázať pred hosťmi, pred prospolnými. Takí dedinskí hasiči, to je niečo iného. Akí prídu, takí prídu. Ale motešický sbor, ten musí ukázať, že hasič je hasič a nie je žiadny strážnik ani hlásnik.A milý hlavný veliteľ vyhúdal to každému, s kým sa len stretol. Či na ulici, či v mestskom hostinci, či u holiča, ktorého neveľký skliepok nahrádzal Motešiciam kasíno.Kupec Lopatka sháňal mládež dva-tri razy do týždňa do niektorej stodoly na holohumnicu.— Musíme sa, slečinky, kamaráti, trochu pocvičiť. Zopakujeme si zopár razy štvorylku, aby sme ju nemuseli prestať ako na fašiangy. Prespolní hostia závidia, kritizujú. Hneď bolo plno rečí že motešické dievčatá skáču ako kozy.— Tak, len pozor, podľa mňa! Jeden! dva! tri! štyri! Jeden! dva! tri! štyri! — a milý kupec Lopatka sa počal natriasať, potom pohvizdovať. Keď ho zunovalo hvízdanie, tľapkal rukama, aby označoval takt.A dvanásť párov mládeže mordovalo sa tak od siedmej do deviatej večer v potu tváre štvorylkou, valčíkmi, poľkami.— Nieže tak, Števo, nedupkajže tak tou nohou! Ešte by sa te mohol niekto posmievať! — upozorňoval Lopatka mladého krajčíra Jarabicu. — A neskáčte si tak na nohy! Také prespolné fifleny hneď pištia, keď im človek nechtiac stupí na otlak.Konečne prišla sobota pred majálesom. Čižmár Bízik sa obliekal i dva-tri razy do dňa do uniformy. Opasok sa leskol ako srieň, topánky ako zrkadlo. Bízik v póze hlavného veliteľa postavil sa pred zrkadlo. Počal sa mračiť, aby svojej vysmiatej dobráckej tvári dodal trochu prísnejšieho, energickejšieho výrazu. Golierik zapchával, aby mu tak netrčal, ľavý fúz vykrúcal, aby mu nevisel nižšie než pravý.— No, stará moja, ako sa ti páčim? Vyzerám na hlavného veliteľa?V sobotu odišiel podveliteľ do hory s pár sluhami. Vyčistili, zamietli kolo, opravili kde-tu stoly, lavice okolo neho.V nedeľu dopoludnia bolo to veru hodne poznať na neobyčajne slabej návšteve chrámu, že v mnohých domácnostiach motešických prevládajú nateraz hodne svetácke záujmy. Dievčatá si žehlia stužky, probujú ešte raz šaty, robia frizúry. A matky sa točia okolo svojich dcier, každá by chcela mať tú svoju najkrajšiu, okúzlujúcu.Farár počal hrmeť na neprítomných. Kázal proti marným svetským starostiam a rozkošníctvu, ktorému sa vraj odovzdávajú Motešičania.Popoludnia po jednej hodine vyrukoval hasičský sbor do hory. Veliteľ Bízik vykračoval pred ním tak sebavedome, jako by bol dákym Napoleonom. Bol krátky, komický. Ale on cítil vo svojej funkcii vrchol dôstojnosti. — Keď rady hasičov pochodovaly, boly obloky s oboch strán ulice obsadené zvedavci.— Podívajteže sa na toho Miša Kapustu! Rukavice jako sňahy, šišak sa len tak blýska. — Tomu by pristalo byť veliteľom! — vzdychala ktorási tetka.Prach, ktorý sa bol zdvihol za pochodujúcimi hasičmi, sa už usadil, keď z Donáthovej krčmy na hradskej vybehol červený, podgurážený, už obstarnejší chlap v hasičskej rovnošate.— Pán veliteľ! Pán veliteľ! počkajteže ma! — počal kričať, až ľudia z domov vybehávali. V tom prask! potkol sa a rozpľaštil v prachu. Prskajúc a nadávajúc sbieral sa ťarbavo so zeme.— Basom vám dušu, keď ste ma nepočkali! — Ja sa na vás vykašlem! — a poberal sa tackavým krokom do bočnej ulice.V hore to šlo veselo. Piekla sa zbojnícka pečeňa, pilo sa pivo, v kole bolo stále tancujúcich párov. No, netančilo sa ustavične, dodržiavaly sa hodné prestávky. Bolo sa treba šanovať na večerný bál.Pri vchode do hory stál jeden z podveliteľov. Vedľa neho sedeli s ôsmi hasiči.— Pozor! Vidíte? To budú Podkylavania.— Tak chytro sa do pozitúry!Malá čata motešických hasičov vítala hostí. Keď prišiel z okolia hasičský sbor, odovzdával na raport, vzájomne sa salutovalo, oznamoval sa počet mužov, slovom konala sa paráda.To odpoludnie bol to už deviaty sbor. No, zo žiadneho z nich neprišlo viac ako 12-14 mužov.V prestávkach prestrely sa deky do trávy pomedzi stromy, rodiny sa usalašily okolo košov a jedlo sa, nalievalo víno z fliaš do pohárikov. A potom tančilo sa ďalej.Ešte sa ani nezotmievalo, už sa vydalo heslo k odchodu. — Nastala trma-vrma. — Podveliteľ hasičov chodil po hore, aby mu podgurážení chlapci, ktorým sa nechcelo vstávať a mašírovať, tam neuviazli. Pri strome, do ktorého bolo zabité miesto vešiakov pár šprnágľov, strašná tlačenica. Mužskí si hľadali klobúky a paličky.— To je môj klobúk! Kto mi to naň stupil, ký mamľas?!— Mne zmizla palička. Bola striebrom okovaná. To je sviňstvo! Veď sa tu kradne!— Kto kradne? Čo sú to za reči! — a podobné výkriky ozývali sa horou, do ktorej počínaly sa vkradať prvé večerné tône.*Mládež počala sa znovu cifrovať. Maly práce kefy, žehličky, želiezka na vlasy, voňavky, púdry. No, a večeralo sa. Žalúdok, keď sa človek vezie na takom rebrovci z hory, sa veru vytrasie, vytrávi.— No, a nešaľže sa mi zase s tým peháňom, lebo ti dám! — vyhrážala matka dcére.— Viete čo? Budeme bláznieť Žofu Pecháčkovie. Do polnoci len a len ju roztrhať v tanci, biť sa o ňu. A od polnoci ani čo by uťal. Ani sa nepodívame žiaden v tú stranu, kde bude sedeť. Čo? To bude špás! Však tej tie úsmevy skysnú!*Bál rozprúdil sa v sále obecného hostínca čosi-kamsi. Iba Samo Rapkáč sedí pri peci smutný, neveselý.— Hore sa, Samo! Veď ty spíš!— Nespím. Daj mi pokoj!— Marienu Hlaváčkovie ti staviteľ vykrúca.— Már?— Ten.Krajčír Števo Jarabica pribehol celý červený v tvári od zlosti k aranžérovi.— Robte poriadok, páni, s tou opicou! Lebo ja sa zabudnem.— S akou opicou?— Ale učiteľka z Lazian, taká fiflena sprostá, mi dala košík.— A čo máme s ňou robiť?— Dajte jej poriadne po nose, lebo nech som dobrý, daj jej zahrať marš, že so psou hanbou utečie!Ale v tom bola pozornosť aranžérov obrátená k inému výstupu.— Rozbijem hrintu, ak sa opovážite obťažovať slečnu Hlaváčkovie!— Blázniete sa?!— Ba vám sa rozum čistí, opovážlivec voľáky!Aranžéri museli zadržať rozľúteného Sama Rapkáča, ktorý sa už rútil ztrestať svojho soka.— Rozum, Samo, počkaj! Čo to stváraš! Mierni sa, človeče!Pani učiteľová a pani doktorová sa odťahovaly na lavici od svojho súseda. Bol to ináč fajn chlapák, obecný hlásnik. Omínalo ho čosi na päte, nuž, si stiahol s pravej nohy topánku, z ktorej vyliezla špinavá, nebárs voňavá onuca.Mladý Švoňavec, syn rychtára zo štvrtej dediny, nemohol sa nijako odhodlať vrhnúť sa do tanečného prúdu. Prizerá sa, prizerá, akýže to vlastne tanec tancujú. Nie si je istý, či by ten krok tak navlas utrafil. Potom príde poľka. No, to by ešte šlo. Napráva si mašličku. Treba by si bolo trochu vlasy pred zrkadlom prehladiť, topánky si lepšie zašnorovať. Rukavice, biele rukavice majú tí chlapi čo mladší. A fraky im trčia jako chvosty. Má nejasný pocit, ako čo by nebol celkom súci medzi nich. Ešte by nechcely tie fifleny s ním tancovať. Nevie sa osmeliť, aby predstúpil pred niektorú tú krásku s ľahunkou, akoby nadýchanou toaletou, s účesom jako princezna a vyzval ju do tanca. Hanblivosť, rozpaky, žiaľ nad premeškanými už tancami zapíja vo vedľajších hostínskych miestnostiach. Rýchle uteká tanec za tancom. A gurážu pribúda nášmu mladému chasníkovi pomaly. Vše sa vráti do dvorany. Či už bude vedieť smelšie hľadieť do tých čiernych alebo modrých očí, či sa nezapáli, nezmätie?! Či sa už bude vedieť rozbehnúť za tanečnicou? Už — už. Skoro, o chvíľu, ale ešte nie.Až hlboko po polnoci, skoro nad samým ránom sa osmeľuje. Bol by to hák, aby sa ho niektorá fiflena opovážila odmietnuť! Hlava mu horí. Nie, nebojí sa ani čerta. Podíde k prostrednej, tam pod tým zrkadlom, ktorá sa mu už od samého večera tak pozdáva. Zve do tanca. Kráska vrtí záporne zlatou hlávkou a sladko sa usmieva, ceriac zúbence biele jako perličky. Tedy košík?! No, nič to! Len sa rozdrapuj, ty mača ulízané! Pohne sa o krok ďalej. Náhodou zavliekly ho nohy pred tučnú staršiu dámu. Tá vrtí hlavou:— Ďakujem. Som ustatá.No, nič to. Mal sa aj na čo lakomiť, na takú ochechuľu sprostú! Veď by sa s ňou zmoril v tanci, jako kone v mangli.Kráča ďalej a vyzýva s chuťou do tanca. Z košíkov si nerobí nič. Niektoré dievčatá mu ani neodpovedajú smiechom, ale zapchávajú si ústa šatkami. Celý svet počína sa s ním krútiť.Niekto ho drží pod pazuchu.— Čo chcete so mnou?!— Pane, poďte s nami! — vedú ho von na chodbu dvaja aranžéri. Ovieva ho chladný vzduch triezvej skutočnosti.— Prosím vás, čo obťažujete naše dámy?! Nevidíte, že ste opilý?!— Ale-le ja?! O, — koktá mladík zmätene.No, bál chýli sa ku koncu. Tanečnice v sprievode mamičiek a teták odchádzajú. Veliteľ Bízik nechce ich pustiť.— Nesmiete ma ohrdnúť! — núka ich pivom, ktorého stojí na veľkom stole veľkých politrov asi dvadsať. Ženské ďakujú, niektorá trošku odpije, aby neurazila pána hlavného veliteľa. Lebo veď všetky tie pivá objednal on.— Vidíte, dámy moje, že som i ja gavalier.O chvíľu zostávajú mladí ľudia sami. Púšťajú sa do divokého tanca. Ale hneď aj ochabujú.Pekár Chriašteľ zo Zálužian pristupuje k cigánom:— Za čo by ste zahrali jednomu dievčaťu?— Ďaleko?— Ale iba tu, pár krokov.— Desať korún.— Ba ešte čo?! Dám vám zlatku.— Z toho nebude nič.— Tak vám dám tri koruny.— Pôjdeme, ale za osem.— Dám vám štyri.— Za šesť.— Tak vám dám päť, vy pľuhy. No, tak bude niečo?— To je málo — hundral primáš, ale podával pekárovi ruku, že pristáva.O štvrťhodiny počali v prostred obci psi brechať ako posadlí. U Staričkov povybehovaly ženské: mater a dve dcéry, jedna vydatá a druhá slobodná, z postieľ. Hrajú pred oblokmi, im vyhrávajú.— Beta, nože navleč chytro na seba dačo! Ukáž sa tým gavalierom v obloku! Všetci sú do teba zaľúbení.Vydatá dcéra Staričkovie vložila do obloka tanier s koláčmi a so pár kališkov s hriatym. Treba sa preukázať pred cigánmi. Matka vložila do obloka strieborný zlatník.Za rohom ozýval sa rozpustilý mužský smiech.— Tá si bude mysleť, že sme do nej buchnutí až po uši! — smiali sa so piati mladíci razom.— Ba, škoda tých piatich korún, čo, Jožo?!Pred mestským hostincom postávala hŕba mužských.— Čo, už zamkli?! Vyliať im obloky, vyraziť dvere, oplanom!Tesár Lasica navrhol svojmu priateľovi:— Vidíš tam tie nočné mury? Je deň a ešte by to chcelo lumpovať! Požič mi tej palice, ja ich pošteklím.— Daj pokoj, človeče, aby si sa nepopálil v osom hniezde!— Stavme sa, že sotva k nim priskočím, už sa pobijú.A Lasica už i bežal na druhú stranu s palicou. Vkradol sa medzi nespokojencov, búriacich sa proti zavretiu hostínca, jako had. Vyhliadol si starého Kapustu. Bol to podgurážený, krátkozraký chlap, ledva stál na nohách, šermujúc hrubou bakuľou po zemi. Lasica ho lupol palicou, že sa skoro zlomila.— Juj! Bodaj ťa! Kto ma to udrel! Zabijem ho, šteňa! — počal Kapusta mastiť súsedov z prava i z ľava.— Daj pozor, Milo, lebo ti rebrá polámem, ty lociga naničhodná! Juju-júj! Veď ma skoro zabil, zbojník!— Po hlave ho, aby nekríval! Pomoc! Jaj! jaj! Moja hlava! — a pred mestským hostíncom v Motešiciach strhla sa zúrivá kuca-paca. Tiekla i krv, zbojníkom navieraly hrče na čelách i hlavách, niektorému rozbili nos, inému preťali ruku.Priateľ Lupa je od tých čias poznačený nad okom. A je od tých čias, čo sme sa v Motešiciach tak dobre zabávali, pekných pár rokov. Vše ho prekáravam:— Milo, Milo, čo to máš tu nad tým okom? Znak od narodenia?— Ale daj mi pokoj! — odhrýzava sa priateľ Milo — to keď som bol na tom hasičskom bále v tých Motešiciach, aby ich parom vzal!
Kompis_Mostenicke-baly.html.txt
OsobyĎORDE ČIERNY (Kara), prvý pôvodca srbského povstania[1]PETRONIJ, jeho otec[2]ĽUBICA, jeho matka[3]MARA, jeho manželka[4]IĽO, jeho pobratim[5]VUJCO, jeho kmotor[6]MILOŠ OBRENOVIĆ, druhý pôvodca srbského povstania[7]MATIJ, protopop[8]LEONTIJ, patriarcha, Grék[9]STANOJE GLAVAŠ[10]MILENKO DOBRINJAK[11]STOJKOVIĆ[12]NENADOVIĆ[13]VEĽKO[14]TEODOSIJ, z Orašca[15]BOŽA GRUJOVIĆ, jediný učený Srb zo Sriemska[16]FOČIĆ, MUŇO; poturčení Bosniaci[17]Vyše týchto viac ozbrojených Srbov, hajdúchov, momkov a Turkov ako osoby nemé.[18](Dej na rozličných miestach v Srbsku, medzi rokmi 1804 — 1817.)[1]Ďorde Čierny,Djordje Petrovič, nazvaný Karadjordje (1762 — 1817), vodca prvého úspešného srbského povstania proti Turkom (1804 — 1812).[2]Petronij,Karadjordjov otec. Bol vlastne Peter, ale obyčajne ho volali Petronije.[3]Ľubica,Djordjova matka, správne Marica.[4]Mara,Djordjova manželka, historicky správne však Jelena.[5]Iľo,Djordjov pobratim. V texte je Djordjov brat. Karadjordje mal skutočne brata, lenže sa volal Marinko.[6]Vujco,Djordjov kmotor. Správne Vujica Vulićević, ktorý bol Karadjordjov starý priateľ.[7]Miloš Obrenović,druhý pôvodca srbského povstania (1780 — 1860). Po zlome prvého povstania (1813) neemigroval, ako Karadjordje a mnohí iní, ale zostal doma v Srbsku. Po opätovných tureckých zločinoch na ujarmených Srboch vyhlásil v Takove na Kvetnú nedeľu r. 1815 nové povstanie, ktoré aj šťastlive dovŕšilo postupné oslobodenie Srbov. Miloš Obrenović bol po Karadjordjovi druhým vodcom a panovníkom srbským v 19. storočí (najprv v r. 1815 — 1839 a potom v r. 1858 — 1860).[8]Matij, protopop.Historickou postavou bol Matija Nenadović (1777 — 1854), protopop (pravoslávny senior, náčelník okresu, zahrnujúceho viacej cirkevných sborov), srbský štátnik. Zúčastnil sa činne v Karadjordjovom povstaní a cestoval opätovne v diplomatických poslaniach do Petrohradu, na viedenský kongres a inde.[9]Leontij, patriarcha, Grék,správne arcibiskup belehradský. Bol skutočne Grék (s ostrova Chios) a mal sprostredkovať dorozumenie medzi Srbmi a tureckými dahijami. Pravda, nepodarilo sa mu to.[10]Glavaš,nemá nič spoločného s historickým Stanojom Glavašom (podľahol r. 1815 presile Albáncov v dedine Golar). Má znázorňovať podľa autorovho úmyslu typ srbských odrodilcov, utajených poturčencov. Podobní ľudia boli o toľko nebezpečnejší, že vystupovali v maske horlivých srbských vlastencov.[11]Milenko Dobrinjak.Historickou osobou je Petar Teodorović Dobrnjac (1772 — 1828), jeden z vodcov povstania v r. 1804. R. 1806 bránil Deligrad proti Ibrahimovi pašovi a získal si zvučné meno. Keď však pri výprave na Niš Karadjordje menoval vodcom celej výpravy jeho protivníka Miloja Todoroviča, Dobrnjac prehovoril Hajduka Veljka, aby s ním odišiel. Tak sa zoslabil hlavný srbský voj a Dobrnjac tým zavinil hroznú porážku Srbov pri Plamenici (19. mája 1809). R. 1811 ho vypovedali zo Srbska pre tú porážku, takže žil mimo územia Srbska. Umrel v rumunských Jassoch.[12]Stojković,nedala sa zistiť historická osoba, ktorá mu bola modelom.[13]Nenadović,historickou osobou je Jakov Nenadović, strýc Matiju, jeden z vodcov prvého srbského povstania. Spravoval viacej okresov a spolu s Petrom Dobrnjcom a viacerými inými náčelníkmi intrigoval proti Karadjordjovi.[14]Veľko,mohlo by ísť o Hajduka Veljka Petrovića (asi r. 1780 — 1813), postrach Turkov. Bol osobne neobyčajne udatný, mimoriadne odvážny. Zabila ho turecká delová guľa pri obrane Negotina, kde bol veliteľom pevnosti.[15]Teodosij z Orašca,aj v dejinách známy len pod tým menom. Bol za to, aby sa diktátorská moc dala Karadjordjovi, ale len preto, aby ho v prípade neúspechu povstania mohli vydať Turkom a tak odvrátiť zlo od seba. Ak by však povstanie malo úspech, tak rozumoval Teodosij, bude vždy dosť času odňať Karadjordjovi najvyššiu moc.[16]Boža Grujović,autor ho nesprávne nazýva jediným učeným Srbom (rozumej v Srbsku). Takým bol predsa Dositej Obradović (1739 — 1811), človek vzdelaný, spisovateľ, osvietenec, za čias Karadjordjových prvý minister osvety v Srbsku. Ostatní Srbi vo vtedajšom Srbsku boli neučení, rad-radom analfabeti (takí boli i Karadjordje a Miloš Obrenović), Matija Nenadović bol už „učeným“ človekom, keďže vedel ako-tak čítať a písať. (Boža Grujović je, ako sa zdá, vymyslená osoba.)[17]Fočič, Muňo, poturčení Bosniaci.Historické osoby sú Fočič Mehmed-aga a Mula Jusuf, dvaja dahijovia (vodcovia janičiarov v Srbsku), ktorí spolu s inými dvoma vodcami tureckých povstalcov najprv zajali a potom zavraždili belehradského pašu Hadži-Mustafu, ktorý bol Srbom naklonený. Po jeho smrti títo štyria vodcovia zavládli v pašaliku, ktorý si rozdelili na štyri rovné čiastky. Sultán, aby zachoval aspoň zdanie svojej moci, poslal za nového pašu do Belehradu Agu-Asana — pašu, ktorý bol vlastne správcom len podľa mena. Dahijovia po vypuknutí Srbského povstania, namiereného najprv len proti ich zločinnému konaniu a proti zlému zachádzaniu so Srbmi vôbec, ušli z Belehradu na dunajský ostrov Ada-kale. Tam ich sami Turci vydali Srbom a tí ich na mieste pobili. Fočić a Muňo, ako vystupujú u Záborského (i po r. 1804 a čo viac až r. 1817, pred Karadjordjovou smrťou), sú teda nie historické postavy, ale osoby dramatické, vymyslené.[18]Viac hajdúchov, momkov.Ide o srbských hajdukov, nie hajdúchov v našom smysle. Hajdukmi sa volali kresťanskí utečenci, ktorí opustili svoju rodinu a dedinu, aby sa v neprístupných srbských lesoch pod vodcovstvom harambašov soskupili do branných čiat. Tie čaty sa pomstily na utláčateľoch jednotlivých hajdukov a na mohademánoch vôbec. Ľud ich oslavoval ako svojich národných hrdinov. Momak (srb.), mládenec, tak sa volali členovia družiny knezov (náčelníkov väčších-menších obvodov) u Srbov.
Zaborsky_Dorde-Cierny.html.txt
1U Jaseňov v kozube ohník veselo horí; vyschnuté brezové triesky červenkavým svetlom osvecujú priestrannú chyžu. Porcelánové tanieriky, pokladené za rámom, pýšia sa v svetle svojou pestrou farbou: jeden ružou, druhý tulipánom, tretí celou kytkou, štvrtý práve kohútom, a povešané sklené krčahy ožívajú, v každom trepoce sa zmenšený obraz blkotajúceho plameňa. Hospodár prechádzajúci sa po izbe nevenuje týmto okrasám najmenšiu pozornosť, postáva, netrpezlivo načúva, či nepočuť nejaké kroky. „Nerád vidím oneskorencov,“ vrhne rukou od seba.„Každý musí skončiť svoju prácu, veď je sobota,“ ozvala sa gazdiná spod praslice.„Ty máš na všetko hotovú odpoveď,“ zazrel na ňu manžel. Myslel by si, že títo manželia žijú ako pes s mačkou.„Matej!“ skričal na sluhu, „skoč po susedoch, volaj ich ešte raz, vážnu vec nemožno skončiť jedným tľapnutím.“Matej odbehol, hospodár znovu načúval. — O chvíľu mihol sa v okne tieň, hospodár usadil sa za vrchstola, do chyže vstúpil najbližší sused, chyža sa pomaly naplnila ostatnými susedmi. Vlastne, neboli to susedia, ale Jaseňovi dôverníci z celej osady. Na dedine je susedstvo rozšírenejší pojem, do ktorého vmestí sa každý, kto stojí mimo pokrvenstva a kmotrovstva.„Vitajte, priatelia,“ vítal hospodár všetkých. „Dlho som čakal na vás; mám pre vás dobrú novinu. Hlavné panstvo chce odpredať krčmu, ako mi to pán úradník dôverne povedal.“„Kúpme ju,“ vykríkol ohnivý Kamenec; „máme zbytočných peňazí v obecnej pokladnici, ktoré sa nemilobohu rozkotúľajú. Budú nás požehnávať i naši potomci.“„Máteže tých peňazí,“ vysmieval sa jeden neveriaci, „a pri obecných počtoch nikdy nevykážete zvyšok. Viem tie spôsoby. Navrhnete novú daň. Keď treba platiť, nech platí chudoba; keď treba brať, poberú tí čo krajší.“„Bláznivé reči,“ odsekol Jaseň. „Poradíme sa, skade nabrať peňazí. Keď hodíme prirážku k obecnej dani, ja iste viac zaplatím ako ty a tak spravodlivá vec, že časom potiahnem väčší osoh ako ty. Ak chceš platiť rovno so mnou, nedbám.“„Netreba nám nových starostí,“ hádzal sa neveriaci.„Povedzte i vy ostatní.“ Jaseň pozrel na všetkých. „Neprišli ste počúvať hádky, ale preriecť slovo.“Všeobecné šomranie odsúdilo Jaseňovho odporníka.„Čo by ten vedel!“ „Tára ako na mukách“; „Žid má ho za šticu,“ bolo rozoznať jednotlivé výpovede spomedzi šomrania.„Každý po poriadku, nie všetci razom,“ ozval sa Kamenec. „Dosť bolo zdierania, krčma bola celej obci na skazu, nech nám raz slúži na úžitok.“„A čo si počnete so židom?“ spytoval sa nezostrašený neveriaci.„Vyhodíme ho na psom drúku,“ odrezal Kamenec. Všetci zmrzli, jediný neveriaci mal ešte otázku. „Jeho deti si rozdelíte medzi seba?“ spýtal sa vážne. Neborák myslel, že povinnosťou kresťanskej chudoby je vychovať hŕbu žíďat.„Ty môj milosrdný človiečik,“ odpovedal Kamenec a hnevlivý úsmev hral mu okolo úst. „Akú starosť má o židove deti. Či on tiež tak milosrdne zaobchádza s nami? Lanského roku zomrel Buro, sotva rozišiel sa pohreb, už žid zapravotil vdovu a siroty. Prišli jej predávať, tam si stál; vdova plakala, tvoj žid nemal srdca, chcel dostať chalupu. Sused Jaseň zľutoval sa nad ňou, odkúpil chalupu a navrátil chudobnej vdove. A prečo chcel mať chalupu? Aby u nás zapustil hlbšie korene, teraz rozhadzuje sa u richtára a náš richtár väčšmi váži jeho slovo ako písmo sväté. Eh! nebudeme trpieť žida v dedine.“Neveriaci utíchol pred týmito dôkazmi; sám Kamenec unavený neriekol viac ani slovo, ostatní cítili vyslovenú pravdu, ale neopovážili sa otvorene vyznať, ba ani hlasným prisvedčením odmeniť Kamenca. Žid ešte vládol mnohým.Jaseň, aby prerušil všeobecné mlčanie, zavolal na dcéru: „Zuzka, prilož na oheň!“ Zuzka skočila, v kozube doháralo, napravila odhorky, priložila nových triesok, na jedno podúchnutie nový plameň ožiaril jej i tak červené líčka.„Mlčíte, akoby ste mali nohy krížom pokladené,“ zavolal Jaseň. „Hádam kúpite tú krčmu? Pozrite, susedia, kým krčma nie je naša, krčmár nám je pánom. (Slovo „žid“ obchodil.) Dáva nám nápoj, aký chce, za cenu, akú chce. Či to bude i naďalej?“„Nebude!“ kričali všetci okrem Kamenca, ktorý už vypovedal svoje, a neveriaceho, ktorý, Kamencom zronený, so zlostným nahnevaným výrazom v tvári načúval porade.„Nebude,“ pokračoval Jaseň, „ak všetci ostaneme svorní. Tu sme len na priateľskej schôdzke; po tieto dni zídeme sa do zákazu, pamätajte si na slovo!“Susedia porozumeli, pobrali svoje klobúky, „dobrú noc,“ zaželali, „pán boh daj i vám,“ odpovedal zdvorilý hospodár. „Zasvieť, dievka moja, susedom,“ napomínal ešte dcéru.„Dajte pokoj, pochodíme i po tme,“ odvrávali, tajne sa radujúc toľkej hospodárovej pozornosti. Nebol mu každý roveň.V chyži ostalo ticho, na ulici čuť šepotavé hlasy a čím väčšmi sa susedia vzďaľujú, tým hlasnejšie sa im jazyky rozväzovali. Hovorili za Jaseňov návrh a mysleli každý na seba. Žid a richtár dozvedia sa o všetkom; ak ja oznámim, ostanem čistým, ak nie, budem spoluvinníkom.Hneď prvý sused vyslal svoju ženu do richtárov. Richtára nebolo doma; tým lepšie, žena žene lepšie porozumie. Vkročila do dverí: „Dobrý večer, kmotrička,“ klaňala sa tajuplne.„Vitajte, prejdite ďalej, kde ste sa tu vzali?“ sypala jej výrečná richtárka v ústrety.„Nestačím dlho meškať,“ predniesla všeobecnú výhovorku, ktorú donášajú vtedy, keď majú najlepšie naostrené jazýčky. „Len na jedno slovo,“ šepla richtárke do ucha. Richtárka porozumela, zaviedla kmotru do komory, tam budú isté pred nevolanými a tie milé jazyky slobodne pomelú ako vo mlyne. „Nato mu dávam papati, aby znal dobre štekati,“ bolo beztak richtárkiným príslovím.Komora? To bolo jej meno, nepanoval tam večný súmrak, slnce mohlo slobodne nazerať veľkým oblokom. Nevidíš tam do povaly napoprávané postele, ani tulipánové truhly, ani vyrezávané skrine. Sem volá sa do pánov! Dve postele, každá iného druhu, ako sa práve podarilo zakúpiť na verejnom odpredaji, stáli po dvoch bokoch, oblok zakrytý červenou záclonou. I u žida tak majú, vďačná farba, či vo dne, či v noci vidieť ju zďaleka. Na ľavej strane obloka zrkadlo, pozostalosť z dávnejších čias, lebo jeho pozlátka nechce sa dívať na terajšie pokolenie, kus za kusom odpadáva. Pod ním skriňa s veľkými mosadznými obrúčkami, sklené nádoby stáli za sklom, medzi nimi dva poháre so zapravenými dvadsiatnikmi na dne. Richtár predkladal ich len vzácnym hosťom, keď tak pán slúžny obedoval u neho. Jožko, richtárov syn, dosť proboval zbaviť poháre nepotrebného dvadsiatnikového prívesku; nepodarilo sa mu.Sem voviedla richtárka kmotru: „Čo nového nám nesiete?“Kmotra rozprávala:„Prišla som vám povedať, akých priateľov máte v dedine. Dnes večer sa zišli u Jaseňov,“ vyratovala všetkých do radu, „bol tam i môj starý, aby vyzvedel, čo hovoria. Viete, kmotrička,“ chytila richtárku za ruku, „nad nás nemáte lepších priateľov.“„Verím, vy ste naši úprimní ľudia,“ súhlasila richtárka, aby skôr vyzvedela tajnosť. „Nuž čože vraveli?“„Ani by ste neuhádli,“ otáľala kmotra s odpoveďou. Chcela napnúť richtárkinu zvedavosť.„Viem, nič dobrého; terajší svet a dobre rozprávať! Jaseňovci nehovorili zle?“„Hriech by som mala povedať, ale Kamenec sa na vás hnevá?“„Malý pán, malý hnev,“ hodila frčku v povetrí. „A čo vravel?“ chcela predsa zvedieť.„To je hrozné! Hovoril, že kmotor pán richtár a žid dujú do jedného vreca.“„Bodaj mu jazyk onemel! Ako si bude utierať ústa o statočných ľudí,“ spľasla ruky dovedna.„Rozpoviem vám od začiatku.“„Už mi je toho dosť,“ pretrhla ju richtárka. „Nuž či richtár,“ podľa úradu volala svojho muža pred inými, „a žid chcú obci zle? Pozriteže ho! Viem, skade vietor duje.“ Richtárka zamĺkla, skoro bola by prezradila viac, ako kmotra môže vedieť. „Rozprávajte mi od začiatku,“ napravila sa.„Chceli by kúpiť krčmu,“ začínala kmotra.„Veď sú mi za vladárov,“ ozval sa posmešný výkrik richtárkin.„Tak, tak, kupovať krčmu a nemáme čo do úst položiť,“ prízvukovala kmotra. Richtárka vypytovala sa ešte na jedno-druhé a všetko končilo sa u Jaseňov. Keď však kmotra bola na konci svojej múdrosti, pod zásterou, že čaká ju súrna robota v chyži, ju vyprevadila. V ten istý deň sotva sa zvečerilo, richtár vzal paličku do ruky a na veľkú radosť domácej čeliadky odišiel preč. Celý deň bol namrzený, nikto nerobil mu po vôli, sluhu vyhrešil, niečo horšie malo pridať sa slúžke, Jožko neobišiel tiež nasucho. Podobné mrzutosti, ako to vtipný sluha vypočítal, chodia štyri razy do roka; prečo nie menej alebo viac ráz, nevedel pochopiť. „Príde,“ rozpráva sluha, „z pošty list, na opaku vymaľovaná včela, tá neštípe, a predsa náš hospodár taký je rozsrdený, sťaby ho celý roj doštípal.“Takto vysvetľoval sluha. Inakšie cítil hospodár: boli to štvrťročné upomínania, že zmenka vypršala. Kde vziať peňazí? Odkedy sa stal richtárom, akoby parom rozfukoval všetky bankovky, nedajbože udržať ich na hŕbe. Zbíjaš dovedna, príde jedno, fuk jedna; treba na druhé, fuk druhá, až pomaly z celej hŕby neostane nič. I to hospodárstvo málo donáša; žena vraví, že pre nedostatok dozoru, svet dorobí, svet stroví. Veď je tam Jožko! Keby otec vedel, že Jožko učí sa od otca, nechá stáť všetku prácu a hybaj po susedoch a susedkách. Matka vtisne synovi jeden-dva šestáky, ten jedináčik si to zaslúži, on je potešením jej očí; len čo ho zbadá na dvore, postaví sa pred opršané zrkadlo, nazerá do neho, porovnáva črty, podobu. Taký je, sťaby jej vypadol z oka. A milý Jožko žije si zlaté časy.Richtár tiež si neukrivdí. Museli ho nahovárať, aby prijal paličku, a teraz zdá sa mu byť zlatou. Pobrať sa do poľa, zadržať pluh, pochytiť kosu? Žena vraví: dosť si sa narobil, oddýchni si aspoň na starosť; žid — a ten má rozum, videl mnoho sveta — prižmúri mačacie oči, potrhne červené fúzy a medzi zuby zašomre: „Nesvedčí sa richtárovi.“ Pravdu má. Keď groš chýba v dome, on pomôže. Či mäso, či víno berie sa na knižku; vďačne pošle, ba i ponúka.Pred pár rokmi sa rátali. Žid bol trochu prísny, požadoval svoje peniaze a to hneď, richtár nevedel pomoci; v dedine požičať, prišiel by o svoju vážnosť. Žid vedel radu: tam je sporiteľňa, na hotovú zmenku dostane peniaze. Od toho času zmenka sa zotrela, u žida narástla dlžoba dvojnásobne. Zasa sporiteľňa; prichodí lehota, peňazí nikde, preto sa richtár mrzí, berie paličku a kráča dolu dedinou.„Nepostávaj na ulici!“ volal prísnym hlasom na mládencov. „Poriadny človek večerom doma sedí.“„Mali by ste i vy,“ zadudral jeden z nich pod nos.„Čo šomreš?“ okríkol ho richtár.„Rozchodíme sa domov, len sa nehnevajte,“ udobroval dudroš.Takto krátil si cestu: kričal na druhých, aby zabudol na seba. Pri všetkom tom srdce mu klepalo veľmi nepokojne, zastal pred krčmou, nazrel do obloka, tam ani živej duše. Žid sa modlí — myslel si — netrpí zhon v krčme, zajtra je nedeľa, môžu sa nakričať dosýta. Ešte si odkašlal, koncom paličky zaklepal na dvere. „Len ďalej!“ ozval sa temný hlas. V korhelni nikoho, v svetlici stál Mojžiš zakrútený v bledožltej plachte, celý zviazaný remencami, zvíjajúc sa kŕčovite, vykrikoval svoju večernú modlitbu. „Rifka! stolca Ďurkovi,“ pretrhol modlitbu. „Hneď sa domodlím.“ Nemýlený richtárovou prítomnosťou zakončieval svoju modlitbu: „Uleiny loišabajach,“ t. j. ďakovaním bohu za to, že ho nestvoril goiom (nečistým) a dohovoriac odpľul na zem a povedal: „Fuj! imach šmom voizychrom!“ (Nech zahynú ich mená a pamiatka na nich.)Napriek tomu, že z posledných slov ani richtár nebol vyňatý, usmievavá židova tvár vylúštila sa z ohyzdnej plachtovej obruby.„Vitajte, Ďurko. Veľká novina,“ sipel potuteľným hlasom. V dôvernom kruhu volal richtára krstným menom, aby pocítil nadvládu.„Nič nového, pán arendáš, prišiel som vás navštíviť.“ Židove ústa hrali pokojným úsmevom. Keď dôverné pomenovanie „Ďurko“ spláca názvom „pán arendáš“, musí mu prihárať.„Nalej, Rifka, z toho košerovaného,“ kázal židovke.„Nebude od veci,“ prisviedčal richtár. Potreboval posmelenia. Rifka rozložila poháre, žid ulieval sebe dopoly, richtárovi plný. „Na naše zdravie,“ vyprázdnili na dúšok.„Dobrý nápoj,“ zodvihol richtár hlavu z palice, ktorú pri vrchu držal pravou rukou, ľavou v polovici, kresliac ňou po zemi.„Zbaví,“ mľasol si židák. „V týchto časoch dobre padne trochu dobrého nápoja.“„Pravdu máte, človeku sa začína unovať jeho život. Každým dňom je horšie,“ horekoval richtár.„Vy sa ponosujete? Každý grajciar staví sa u richtára,“ pokáral ho žid.„Áno, ak dajeden zvýši od krčmy,“ richtár neostal dlžen odpoveď. „A to sú zriedkaví vtáci.“„Človek neverí druhému. Závidíte mi ten malý zárobok. Z čoho mám žiť a platiť dane?“„Žartoval som,“ udobroval richtár.„Dopime si,“ nalieval udobrený žid, veď udobriť ho veľmi ľahká vec, len mu človek ide po srsti.Večer pomaly uchodil, richtár ani nespomenul svoju záležitosť, až keď košerované víno rozohrialo hlavy, nesmelosť ustúpila.„Pán arendáš, nie ste pri groši?“ Žid zbadal, koľká udrela; vyceril čierne zuby, ruky prehodil krížom cez prsia a s tou najnevinnejšou tvárou odpovedal: „Nemám, Ďurko, nemám, nepríde odnikiaľ.“„Nepotrebujem mnoho, mohli by ste pomôcť,“ modlikal nezostrašený richtár, veď ani nečakal druhú odpoveď.„Nemôžem, keď nemám, viete, že rád pomáham.“ Žid ostával pri svojom, vedel, že k nemu idú len vtedy, keď všetky ostatné dvere sú zatvorené a tak peniaze musia byť stoj čo stoj. Preťahovaním možno zvýšiť úroky.„Včera ste predali vlnu, neoklamete ma,“ chytal ho richtár v klame.„Pravdu máte,“ odvetil nepomýlený žid, „ale potrebujem peniaze do obchodu; viete, že kameň, keď dlho leží, zarastie machom, i žid keď sa nehýbe, zarastie chudobou. Potrebujem svoje peniaze.“ Richtár bledol. Keby mu žid odoprel peniaze, také pohanenie ešte nezažil. Žid pozoroval všetky jeho pohyby; richtár musí mať peniaze. „Koľko potrebujete?“ spytoval sa ho.„Dvesto zlatých.“„Načo toľko peňazí?“ stopoval žid.„Do sporiteľne.“„Mnoho peňazí, aj-vaj! mnoho peňazí,“ pokrúcal žid hlavou. „Nemám, nemôžem.“Richtár zahanbený sklopil oči na zem, chcel vyhnúť prenikavému židovmu pohľadu, ktorý nepozorovaný s celou rozkošou pásol sa na trapiech richtárových. Keď prestávka trvala dlho, napomínal žid: „Nemôžem, počujete, Ďurko,“ triasol ho za plece, „nemám toľko peňazí.“„Darmo je, keď nemáte,“ pozrel na žida, vystrel pod stolcom zohnuté nohy napred, akoby odchodil. Žid nepúšťal richtárovo plece, aby zlatý vtáčik neodletel. Richtárovo strojenie na odchod zabilo mu klin do hlavy. Ak sa inam obráti! „Dvesto zlatých,“ počtoval žid, veľký peniaz. Keď kúpim špiritus, zarobím dvojnásobne, dvesto zlatých obráti sa na štyristo.“„Nemôžem vám dať toľko zárobku,“ richtár siahol za klobúkom.„Sadniteže si,“ ťahal ho žid na stolec. „Nežiadam toľko zárobku, ale aby ste vedeli, že som vám dobrým človekom, ruka ruku umýva, dáte písmo na dvestotridsať. Vidíte, koľko škodujem, neodopriete mi ten malý úroček, len jeden grajciar na týždeň od zlatého. Nebude mnoho?“„Dobre, dajte papier,“ chytil sa richtár príležitosti. Zmorená mucha sama sa hádže do pavúkovej siete.„Viem, že vyplatíte statočne,“ skladal žid vyhotovený úpis. „Načneme jablko,[1]keď sa Jožko ožení. Jaseň, ten starý úžerník,“ každého okrem seba, kto grošom vládol, volal úžerníkom, „má mnoho šupákov.“„Tie čítať nebudeme,“ odvetil richtár. „Kamenec si ostrí na ne zuby.“„Čo nepoviete?“ zadivil sa žid. „Len sa obracajte, Jožko je strojný šuhaj, získa si Zuzku, a my,“ ukázal potom na seba a richtára „obrobíme Jaseňa.“Hrmotom otvoria sa dvere, na prahu zastal Matej Ondráš, neveriaci účastník porady u Jaseňov. Zamastený klobúk tlačil mu zapálenými viečkami ohradené oči, na tenkom, vysušenom hrdle kolísala sa hlava s vpadnutou tvárou. Natiahnuté hrdlo strčil do chyže, sucho si odkašlal: „Dobrý večer, pán arendáš,“ priklonil sa úctivo.Žid pobúrený v milej besede, otočil sa na svojom stolci tvárou k dverám, pravú nohu narovnal, ľavou rukou podoprel bedro: „Čo chcete, Matej?“ skričal bez odvety na pozdrav.Matej nezmýlený židovým krikom vyvábil úsmev na tvár, pokročil z prahu do chyže. „Nesiem vám novinu, bol som u Jaseňov.“„Choďte do pekla i s vašou novinou,“ reval žid. „Surovec, neviete tam von nechať klobúk?“„Zabudol som,“ usmial sa Matej, ale klobúk nechal na hlave. Žida to pobúrilo, vyskočil zo stolca, zdrapil zamastený klobúk, vyhodil do otvorenej korhelne a za vystrčeným Matejom zachlopil dvere. „To je čeliadka,“ nazlostený vravel richtárovi, „nazdá sa, že sme kamaráti, neuctí si človeka.“Matej škrabal sa za uchom. Kým bol zámožným hospodárom, „Matejko“ a „Mojžiš“ menovali sa dôverne. Mohol zaklopať o polnoci u žida, dvere sa mu otvárali s radosťou; dlho klopával, až navzájom zaklopali na bubon, Matej prišiel o svoj majetok. Stade tá zmena.„Už sa len nehnevajte,“ prosil vystrčený Matej. Nemal viac citu pre urazenie. Aby ho lepšie počuli, vtlačil tvár do dverí, otvoriť sa neopovážil.„Poberajte sa domov, na takých ľudí mám palicu,“ hrozil rozhnevaný žid.„Nieže, nie, poviem vám všetko. Na vás rozprávali a na pána richtára.“Richtár zvedavo pozrel na žida. „Len mu dovoľte, nech príde medzi nás.“Žid sám zvedavý otvoril dvere: „Poďte dnu, Matej. Tak, Matejko,“ keď videl jeho nepokrytú hlavu, „prečo ste bez klobúka neprišli medzi nás, či by som vám ublížil? Ani za celý svet.“„Nič to zato,“ zmieril sa Matej; „aj pobili sa, aj zmierili sa.“ Na vyzvanie rozprával, pretrhovaný posmešnými židovými výkrikmi. „Kamenec vravel,“ pokračoval rozprávač, „žida von z dediny,“ žid zahryzol do spodnej pery, „s richtárom je nič, ten poslúcha žida.“ V richtárovi žlč prekypovala, chcel sa ukázať samostatným a tu mu vykričia, že poslúcha žida; v čom a kedy? Žid, pravda, nenatískal svoju radu richtárovi, len pekným spôsobom privádzal ho na svoju stranu. Zlostne dupol palicou na zem, okom švihol na žida.„Hlúpi ľudia,“ ohlásil sa žid, chápajúci richtárovo naladenie, „to je do smiechu, taký múdry človek ako náš pán richtár neutisne sa na moju radu. Čo by som vedel do vášho úradu? Dávno je tomu, ako sedávate za richtárskym stolom?“„Veru dvadsať rokov,“ odpovedal richtár, presvedčený židom. „Ale ten Kamenec!“ nemohol predsa zabudnúť.„Vtáka po perí, človeka po reči poznať,“ zavŕšil žid rozhovor. „Z kamennej hlavy nevyjde nič múdreho.“[1]V čas svadby rodičia mladej nevesty a všetci svadobníci skladajú peňažitý dar. V Novohrade volajú to „dávať do jablka“.
Bodicky_Zly-duch.txt
Nové šatočkyPredtým v každej tretej škole bola jedna Milka. A zväčša boli tieto Milky dobré deti, milé bytosti.I v škole na Píle[1]bola raz jedna Miluška. Vtedy, keď sa to stalo, čo budem opisovať, bola Milka jedenásťročná.[2]V podvečer školskej skúšky zmocnil sa jej veľký nepokoj. Veď sa jej splnilo, po čom dávno túžila: dobrá maminka kúpila jej na nové šatočky a pani krstná v Tisovci jej ich mala ušiť, ale už je večer, a šatočky ešte nie sú tu! Myšlienku, že by azda šaty neboli dozajtra hotové, nemohla ani domyslieť. Preto pri konaní drobnejších prác, do ktorých ju zapriahli, bola roztržitá a nepokojná.Konečne robota ťažkého dňa, akým je deň pred exámenom, bola skončená. Krásny večer rozprestrel sa nad Rimavskou dolinou. Vyšiel mesiac a striebristým svetlom oblial úzku dolinu a v nej malú, tichú dedinu. Pospali unavení ľudia, zaspala konečne i Milka po trápnom uvažovaní o nových šatočkách. Maminka ju tešila hovoriac: — Ale, diťä mojo, netrápže sa, netráp. Pani krstná ti šatočky už pošlú.— Ach, maminka, — prosila Milka, — radšej nech ma zobudia zavčasu, pôjdem si sama po ne.Ale v noci zrazu zobudila sa sama. V izbe bolo vidno ako vo dne. Posadila sa na posteľ a pozerá okolo seba. Pri nej spí malá sestrička, tam, hľa, na druhej posteli mamička. Tu vidí veľké zelené kachle, tam otvorenými dverami do druhej, veľkej izby, kde naprostriedku stojí starý stôl z orechového dreva, pri drevenej stene staromódna skriňa na riad, pri obloku klavír na tenkých nôžkach a s ešte tenším hláskom. V druhom kúte pri obloku diván, tvrdý síce a poplátaný, ale predsa len diván, na ktorý si pán richtár alebo kurátor len s veľkou úctou a len veľmi zriedkavo sadajú. Pri zelenej peci lavička a konča pece kozúbok. Ako veselo býva v tejto izbe, keď prídu susedy na posiedky alebo na priadky: keď na kozúbku plápolá ohník a po izbe rozševelí sa veselý hovor, korenený vtipnými poznámkami samého apuška. Za dverami pri stene stojí posteľ a na nej spia apuško. Konča postele visia staré, staré hodiny s pondusmi na šnúrach, hrubých ako Miluškin palček. To všetko teraz vidí mesačným svetlom akoby oživené. Hľadí, hľadí vôkol seba: či je to už deň, či ráno? Ale musí byť ešte veľmi zavčasu, keď mamička ešte spí. I deti, naučené včasráno vstávať a unúvať o chlebík, ešte spokojne odfukujú. Tým lepšie — pomyslela si Milka. Necítila už únavy a vstala, aby si sama šla po nové šatočky. Kým príde hore a kým sa vráti odtiaľ, bude deň.Ticho, tichučko vstala, prehodila na seba sukničky a nejakú „vizitku“, natiahla si pančušky na nohy, topánky vzala len do rúk, aby klopaním svojich nezobudila. Na prstoch vyšla na malú pavlač. Na šťastie nevrzli ani jedny dvere. Na pavlači sadla si na najväčší schodík a obula topánky. Keď si zaviazala šnúrky, počula biť hodiny z izby. Počíta — dvanásť. Zľakla sa. Ešte len polnoc! čo teraz? Vrátiť sa a ľahnúť si naspäť do poslele? Ale ona dobre vie, že spať nemožno, a keď sa už vybrala, už len ide, poručeno bohu, ďalej. Odhodlane zostupuje schodíkmi na dvor a podstienkou ku dverciam. I tu ešte kráča pozorne, aby nezavadila alebo o kameň alebo o drevo. Zodvihne drevenú kľučku na rozkyvotaných dvierkach a vystúpi na ulicu. Všade ticho. Len tam kdesi na hornom konci zaštekal pes. Tichou nocou nesie sa zvuk ďalej. Slabý vetrík tiahne od Tisovca. Rimava šumí, jej vlny ako stopené a rozliate striebro tečú svojím obvyklým korytom a tu zažblnknúc, tam ticho zastenajúc, konajú svoju odvekú púť nadol. Milka sa obracia k severu. Pred ňou stojí kostol, malý a ošarpaný, ale v túto chvíľu vidí sa jej, že pred ňou sa vypína v obrovskej veľkosti príšerné stavisko, dotýkajúce sa nebies… A tá bránka, tá tajomná skrýš všetkého nadprirodzeného! Odtiaľ vídať vychodiť raz postavu bez hlavy, raz čierneho psa, raz koníča. Kde sa tam berú a čo tu chcú, chúďa Milka nevedela, ale že nemôže byť nič bez ničoho, to je isté. Hľa, ženy vo mlyne, keď si donesú zrno a čakajú, kým sa im nasype, rozprávajú si to i to — a to sú len hodnoverné osoby! Pravdaže, pred apuškom za svet nič podobného nespomenúť, lebo apuško takým povedačkám neverí. Len ako prejsť vedľa tej bránky! K tomu treba nemálo smelosti. Milka zažmúri oči a položí si ešte i pravú ruku na ne, aby nič nevidela. Ľavú drží vystretú, a tak pozorne kráča popred kostol k fare. Potkla sa, bezmála spadla, ale predsa sa udržala v rovnováhe. Otvoriac oči, videla, že je už pred farou. Teraz po most kráčala už bystro a smelo, ale pri moste zase zastala. Ak ide mostom, musí ísť ulicou, a tam u Brádňanov sú zlí psi — ako sa im ubráni? Po krátkom premýšľaní odhodlala sa, že pôjde na mlyn. Tam sa predriape cez lesu, lavičkou prejde cez Rimavicu a — bude. Obchádzka je veľká, ale aspoň psov niet. Tak vpred. Mlyn stál ticho, nepohnute, niet čo mlieť. Príšerné stavisko starého, opusteného pivovaru smutno hľadí tu v letnej noci. Lesou preškriabala sa šťastlivo, obzerá si šatočky, či si ich neroztrhla, ale na šťastie nič nevidieť. Teraz prichodí jej liezť cez hustú vrbinu, potom je na lúkach Medzi vodami. Šuchoce mladé lístie vrbiny a jelšín, akoby bolo zo starého hodvábu, a Milkine zajačie srdiečko strmo bije. Zavše obráti hlávku zo strany na stranu, či nevykročí niekde dajaká mátoha. Ale nevidí nič, i kráča hrdinsky ďalej.Tuhší hukot a spád vody ohlasuje, že hať je nablízku. Ale teraz ako cez ňu? Ponad hať vedie síce úzka lavička, jedno prevalené brvienko, ale prejsť ho je kumšt vo dne, nie to ešte v noci. V iný čas vyzula by si obuv a prebrodila Rimavu, ale teraz, na jar, Rimava je rozvodnená a strmá. Miluška vie, aká je v takýto čas Rimava dravá, veď, hľa, hovorí sa, že každoročne žiada si obeť na ľudskom živote. Jednako Milka neváha, musí prejsť na druhý breh, aby sa dostala na hradskú. Voda hučí, penia sa padajúce prúdy a vysoko striekajú drobné perličky dookola. Sem sa chodievajú deti kúpať. Aj Milka je často medzi nimi, ale teraz je to všetko také desivé a neznáme. Hlava sa jej krúti, keď treba pozrieť do vody. Vŕby a jelše vrhajú hlboké tône na kúty divej rieky, zdalo by sa ti, že sú tam samé priepasti, obývané vodnými pannami, ktoré striehnu na ľudské duše.Milka šťastlivo prešla na druhú stranu. Vydýchla si zhlboka. Teraz ešte krížom cez konopnice, a je na hradskej.Nové ťažkosti! Hľa, tu je Skalica, ohromný balvan, ktorý vraj za dávnych čias čert zniesol na malíčku dolu z Gralichova — a postavil tesne nad Rimavu, že ona zúžená a stiesnená pení sa a krúti, akoby sa večne hnevala za to, že ju ten priepastník pekelný vohnal do takého úzkeho. Neradno teda ísť v noci. Vyprávajú ľudia — a nie nejakí mechom udretí, ale ľudia vážni, na slovo vzatí — že tu vídať všelijaké neslýchané zjavy! Hneď je to chlap s fajkou v ústach a na fajke sedí uhoľ taký ako päsť, len sa tak z neho kúri. Hneď zas kotúľa sa pred zdeseným pocestným „veľač“, čo je ani človek ani zver. Ale zväčša nevidno nič; len ako-ako nie, odrazu človek tade idúci ani nevie ako, a už sedí tamdolu v krútňave. A ak ho nezratujú iní, nuž tam zahynie. A taký nepokoj je tu vraj preto, lebo na Gralichove majú byť skryté poklady, ba i Jánošíkove gajdy tam odpočívajú a čakajú, až príde taký junák, ako bol Jánošík, aby zagajdoval odzemok. Všetko to poschodí Milke na myseľ, ale aj inšie, milšie obrazy zjavia sa v spojení s touto Skalicou. Na tisovský jarmok vyrukuje obyčajne celá Píla, menovite ženy. Často niet ani groša, a predsa len nemožno jarmok zameškať. Vtedy deti čakajú pri Skalici svoje mamky. Pritom rozpradú sa živé debaty. Čo komu donesie mati? Často, pravda, vzbudí sa i závisť a škriepka, no predsa je to očakávanie vždy radostné, čo len koláč za groš, medovník za grajciar, už je veľký jasot. A keď ešte zámožnejšia matka donesie svetložltý nožík alebo harmoniku — niet radosti a hrdosti konca-kraja. Chodieva sem aj mendíček a spieva pobožnú pieseň (s bezbožnou mysľou), a mimoidúci dajú mu do buksy grajciar alebo dva. I žobráčikovia sa dostavili; priesmyk, i tak úzky, bol touto miešanou a živo besedujúcou spoločnosťou temer zatarasený.Aby nemusela uvidieť dajakú tú mátohu, Milka zas použila taktiku bojazlivých detí. Zažmúrila oči a rezko šla ďalej. Pravda, takýmto spôsobom ľahko mohla stratiť smer, pojsť dva-tri kroky napravo — a divá riava by bola mala svoju tohoročnú obeť. Ale ona poznala tú cestu naspamäť, a či ju chránila vyššia ruka, že si nepomýlila kroky? Ide ďalej.Vtom vyskočí z jednej lúky pes a zhavkne na ňu. Tak sa preľakla, chúďa, že ani duše v nej nebolo… A čudným, neprirodzeným hlasom zvolá na obludu:— Ideš!Sama sa predesila toho hlasu. Ale predesil a zahanbil sa i pes. Ľudia vravia, že pes sa zahanbí, keď vidí bezbranné dieťa, či je tak, neviem, len to je isté, že tento naozaj zahanbene, krotko kráčal potom vedľa Milky, „krútikom-chvostíkom“ sprevádzal ju až po papiereň. Nuž, hľa, prečo jej nič nespravil? Veď to bol pes z papierne a bezmála ju poznal.Nové strachy! Tesne za papierenskou záhradou je Skalička. I tu vídať, ako na pílanskej strane, všelijaké netvory. Zo Skaličky vychodí hneď biela, hneď čierna pani. A báťa Beňadikovie len nedávno, keď šli tadeto, stretli pána s tou fajkou a s tým uhľom a poklonili sa mu. On nič. Pozdravili ho druhý raz, i po tretí priklonili sa, ale ten veru ani bé ani cé nepovedal. Poznať, že ani ten nebol dobrý.Dobre, že už vidno tisovskú vežu, hneď je dievčatku ľahšie okolo srdca. Teraz už nemá nič strašlivého pred sebou. Aspoň ona nevie o ničom. Len či ju zasa nenapadnú psi? Už akokoľvek bude, ona si hrdinsky vykračuje ďalej. Všade je ešte tma a všade ticho. Len v jednom dome vidno svetlo a počuť z neho nábožný spev. Rozozná melódiu; vie, že tam majú umierajúceho alebo azda už aj umrlca v dome. Jasne počuje jednotlivé slová a pozná, že spievajú „Žádné okamžení, žádné místo není“. Mimovoľne sa zachveje, spomienka na smrť je predsa len čudná a naplňuje človeka bázňou. Rýchlo prebehne tou ulicou.Z veže čuť hodiny. Jedna, dve, tri — štvrte! Teraz jej ťažko padá na dušičku to povedomie, že pani krstná iste ešte spí, a keď ju Milka zobudí, bude sa hnevať. Čo robiť? Či počkať tu niekde na ulici, či pred dverami krstnej mamy? Príde jej na um, že pani krstná je dobrá a veselá. Že jej ona odpustí, keď ju vyburcuje zo sna. Veď ako sa nedávno smiala, keď tu bola Milka s maminkou na návšteve a pani krstná dala doniesť piva. Vtedy ešte káva nebola tak veľmi v móde ako dnes. Tak pani krstná núkala svoju milú pílanskú kmotru a vravela: „No, kmotra, napime sa, kým je teplé.“ Nato, zbadajúc sa, rozchichotala sa pani krstná a pani kmotra tiež, len im tak slzy tiekli po lícach. Rozpomienka na túto udalosť dodala aj Milke smelosti a príduc ku dverám, zaklope. Nič. Zaklope tuhšie a volá:— Pani krstná, pani krstná!Slabý hlások odznieva bez výsledku. Z klopania prejde na búchanie. Na čelo vyjde jej pot, duše sa zmocní bázeň, že pani krstná azda nie je doma a šaty sú azda neušité! Znova, teraz už tuho zabúcha päsťou na dvere. I počuje, že vnútri niekto chodí a hovorí.— Ktože je? — spytuje sa hlas znútra. „To je pani krstná,“ pomyslí si Milka a teší sa.— Ja som, — odpovedá.— Ja, i ja som ja, — zasa pani krstná, otvárajúc oblok.— Ja som, prosím ponížene, Milka z Píly.— Jaj, Mila, bodaj ťa… ako som sa naľakala, — odľahčila si pani krstná nie priam nežne. — Čože chceš, či azda umrel niekto z vás, či je chorý, že takto nočným časom búriš ľudí zo sna? Poď dnu!— Jaj, nejdem, pani krstná, len — prosím — ponížene — prišla som si po — svoje — šaty!Rázna pani zas povedala také slovo, že Milka by sa skryla radšej do myšacej diery, ale čože, už musela i to pretrpieť. Ani nepovolila na volanie krstnej matere, ale ostala pri svojej pokornej prosbe, aby jej ráčili vydať šatočky, lebo ona chce byť s nimi doma, kým sa domáci prebudia. Naveľa podala jej hotové šatočky oblokom. Akoby mala poklad, Miluška tak prijala šaty z rúk dobrej panej. Pekne sa poďakovala a zavinšujúc dobrého zdravia, ponáhľala sa z mesta. Nevidela už nič viac, mohli pre ňu teraz mátohy tancovať a vábiť, mohli byť nielen psi, ale aj iné potvory. Milka niesla si svoje nové šaty na rukách nežne a starostlivo, chrániac ich pred úrazom ani mať svoje milované dieťa.Za mestom nemohla ďalej odolať túžbe vidieť šaty, ako sú ušité, či sú na nich gombičky, ružice alebo inšie okrasy. Sadla si na kraj priekopy, rozprestrela sukienku a obzerala nové šaty.Aká krása! Na drieku naozaj ružica a v nej červený gombík. I napredku sú gombíky také isté — a tie kvietky po sukničke tak hľadia na ňu, akoby len ozajstné boli. Nič nevadilo Miluške, že látka šiat bola lacný kartún. Pre ňu boli nové šaty udalosťou. Nie márnomyselnosť, bolo to čosi inšie, čo hýbalo jej malým srdcom a nútilo ju k takej nebezpečnej nočnej púti pre jedny šaty. Neteší sa tak kráľovná svojmu drahocennému šperku, ako sa ona teší týmto šatočkám. Hrdá na svoj výdobytok poskladala šaty pozorne a starostlivo, aby sa nepokrčili, a ide ďalej k domovu.Ó, ty sladký čas detstva! Ty nevinná spokojnosť s málom, v tebe je záruka, že si budeš vedieť oceniť dary, ktoré pre teba má Hospodin!Rýchlejšie ako hore prišla Miluška domov. Ešte všetko spalo. Všetkých našla tak, ako ich nechala. Veď i tak znie želanie lúčiacich sa: „… a bodaj som vás všetkých tak našiel, ako som vás zanechal.“ Milka vkročila do dvora a zase si na schodíkoch vyzula obuv. Pitvorné ani izbené dvere neklepli, tak opatrne sa všuchla dnu. V prednej izbe zavesila šatočky na klinček, potom zošuchla zo seba sukničky a šuch do teplej postieľky k sestričke Linke. Pritiahla sa blízko-blizučko k jej okrúhlemu tielku, aby si zohriala zimou skrehnuté údy. Dieťa sa zmrvilo, hodilo rúčkou, zmrnklo zo spania čosi, ale neprebudilo sa. V sladkom povedomí, že na exámen pôjde predsa len v nových šatočkách, unavená, uzimená Milka zaspala.Slniečko svietilo, keď sa zobudila. Jeho lúče predrali sa konármi starej broskyne, vinúcej sa po stene, a škárou vedľa kartúnovej záclony vnikli do malej izby. Mamkina posteľ bola už prázdna: ona už iste na dvore, ako starostlivá gazdiná robí pre svoje milé deti. Všetci ostatní ešte sladko spia: i apuško, aj Imro, Ľudo, Julka a Linka. Frica a Janíka ešte nemali. Milku netrpelo viac v posteli, vyskočila, aby sa presvedčila, či tá nočná výprava nebola iba snom a či je to skutočnosť.Áno, skutočnosť, krásna skutočnosť! Tam visia šatočky so všetkou krásou a ozdobou, s ružicou a gombíkmi! Prešťastná vybehla, aby mamičke prvej oznámila svoje blaho. Tá práve dojila kravičku, keď ona vbehla do stajne:— Mamika moja, tu sú moje šatočky!Mamka sa nazdala, že šaty doniesla slúžka pani kmotry, a preto sa veľmi čudovala, či vraj tak zavčasu.— Ach, mamika, veď som im ja sama bola pre ne!— I, diťä mojo, nemaj mä za blázna! — Maminka hovorila tak po slavošovsky a nikdy toho nárečia nenechala.— Ba, mamika, ja som bola dnes v Tisovci. — A potom vyrozprávala žasnúcej materi dopodrobna celú svoju púť, ako ju prijali pani krstná.— Jaj, diťä mojo, čo ti povie otec! — zvolala maminka.— Prosím ich, mamika moja, nech im nič nepovedia!Nepovedala nič a apuško sa nedozvedel, kto a ako priniesol Milkine nové šaty, veď dnes mal veľký deň a veľké povinnosti.Milka si bola úplne istá, že na exámene bude dobre odpovedať. A ešte v nových šatách! Hneď sa cítila istejšie, ani čo by ju bol — ako sa hovorí — na koňa posadil.Aj ináč sa exámen vydaril. Deti vedeli všetko, akoby hrachom sypal, a v peroráciách sa ani raz nepotkli. Dekani jednohlasne vyhlásili exámen za vydarený, už i preto, že na obed boli výborné bryndzové halušky. (Prirodzene, bolo aj inšie, veľmi znamenité.) Po obede sa dostavila aj pani krstná, vždy dobrej vôle, vždy na vtipy naladená. Tak i teraz odtrhla niekde akýsi kvietok, a keď zazrela apuška, zanôtila im:Keby si bol ako druhý,dala by ti pierko z ruží,ale že si len šepleta,dosť ti bude krutometa.V inší čas Milka — a s ňou i druhé deti — bola by videla v tom veľkú dehonestáciu a urazenie apuška, ale dnes, v tento všeobecný sviatok, dovolené bolo viac ako inokedy, a preto i apuško uškrnul sa pod jeden bajúz a povedal svojím tichým, flegmatickým spôsobom slovo, dve — a bol to vtip jadrný, niekedy aj priostrený. Dnes prepieklo sa i Milke. Apuško nemal pre jej prečin iného ako svoj tichý úsmev. Inokedy vedel byť prísny a trestať — ale dnes!A tak veselo, ako sa jej ten deň začal, bez disharmónie sa i skončil, a ona, šťastná, ako vedia byť šťastné deti, usnula v pomyslení na svoj skvost, na nové šatočky.[1]V škole na Píle…— Píla je dedina v Rimavsko-sobotskom okrese, dva kilometre na juh od Tisovca. Hrdinka poviedky Milka sa nenarodila tam, ale v Slavošovciach. Zakrátko sa však Vansovci presťahovali stade na Pílu, kde Milka prežila svoje detstvo a kde sa narodili všetci ostatní jej súrodenci[2]Milka— v poviedke Nové šatočky a ďalších: švagriná Terézie Vansovej, Emília Vansová, vydatá neskôr za Ondreja Maróthyho a po jeho smrti za učiteľa Štefana Machníka z Ozdína v Novohrade
Vansova_Nove-satocky.html.txt
ÚvodSen ako doteraz dostatočne nevysvetlený úkaz v živote každého človeka bol a je i dnes predmetom rôznych úvah a výkladov.Mnohí učenci a jednoduchí ľudia sa snažili vysvetliť nitky sna so zameraním na bdelý stav už od najstarších dôb. Akiste preto, lebo spánok, počas ktorého sa sen objavuje, zaberá polovicu života jednotlivca a tiež preto, lebo v sne pod vlivom duševných, telesných, poveternostných okolností človek prežíva celý román veľkých i malých, dobrých i zlých udalostí.Ďalej je dokázané, že v sne sa zopakovaly skutočne prežité deje. Na základe tohto poznatku usudzovali starí Grékovia, Peržania a iné staré národy, že neprežité deje môžu prezradiť dačo z budúcnosti pri pečlivom skúmaní všetkých duševných i telesných impulzov jednotlivca.Skoro každý z Vás, ktorí budete používať tento snár na rozlúštenie tajomstva sna, môže sa presvedčiť, že v sne sa mu zjavily príhody, ktoré sa uskutočnily. Z toho dôvodu venujte pozornosť pri rozoberaní svojich snov a pomocou tohto snára snažte sa rozlúštiť taje, ktoré sú výrazom Vášho duševného a telesného života počas spánku.Mnohokrát sen znamená prežívanie minulosti, zabudnutie prítomnosti a vytušenie budúcnosti.Tento snár sostavila som podľa osvedčených najstarších prameňov a záznamov a astrologických poznatkov. Dávam Vám ho do rúk, aby ste vedeli ľahšie poznať smysel sna. Opatrila som ho aj mnohými vyobrazeniami, aby ste mohli lepšie si sen pripamatať.VašaO. Vrbová
Vrbova_Velky-a-najuplnejsi-slovensky-snar.html.txt
OsobyGAŠPAR, MELCHIOR, BALTAZÁR, učenci z VýchoduTIRSATA, žena GašparovaRAMBAG, syn MelchiorovVASTI, dcéra BaltazárovaESTER, priateľka domuHERODES, kráľ židovskýDomáci učenciMICHA, mládenčekStrážeSTACHO, KUBO, TEODOR, pastieriJOZEFMÁRIADIEŤATKOAnjelský chór
HurbanVladimirov_V-hviezde.txt
1„Rád by som, otec môj, s tebou súhlasil,“ preriekol môj syn Ivan, novopečený pravotár, „keby zúfalá skutočnosť tak dôrazne nepotvrdzovala moje náhľady.“„Mladá krv, ľahká krv; dá sa ľahko oduševniť a ľahko upadne do zúfania,“ vravím ja; „čo ťa oprávňuje na to, aby si zúfal nad budúcnosťou nášho národa?“„Myslím, že tam jesto dostatočnej príčiny na zúfanie, kde všetky nádeje oklamú,“ odpovedal Ivan a radoval sa svojej zdanlivo vydarenej odpovedi.„Aké nádeje?“ pätím ho ďalej.„S vypätím všetkých síl sme si založili svoje vzdelávacie ústavy, prišiel však nepriaznivý vietor a sfúkol všetky naše do nich skladané nádeje. Nastali slovansko-turecké vojny, s napätím sme ich sprevádzali, skončili sa podľa našich túžob, a predsa neospravedlnili naše nádeje.“„Divné chápanie a divnejší výsledok; z dvoch zmarených nádejí odvodzovať skazu celého národa; tu nejde o jednotlivého človeka, a čo je našich pár rokov oproti tisícročnému životu národov? Inakšie búrky prechádzajú ponad národy a ony žijú. Ukrutnosť protivníkov nie je predzvesťou skazy národov, ale vnútorná neschopnosť na ďalší život, nemravnosť. My sa ešte tohto nemusíme obávať, máme mravnú silu a tá zvládze odrážať všetky útoky. Ty súdiš podľa minulých desiatich rokov; obzri sa zasa desať rokov dozadu a uvidíš iné. Zdá sa, že v živote slovenského národa párne desaťročie donáša šťastie, nepárne nešťastie.“„Nerozumiem dobre, otec môj!“„Poznať, že si neštudoval históriu nášho hnutia. V štyridsiatych rokoch začali Slováci žiť, začali prácu prebúdzania národa a ich námaha bola korunovaná úspechom; v päťdesiatych zaľahlo hmlisté počasie, a bez slnca sa nič nedarí; v šesťdesiatych zasvietilo slnce slobody a pri tom slnci zasiate semä začalo pučať, kvitnúť a už sme si robili nádeje na hojnú žatvu, keď v sedemdesiatych mrazivé vetry zmarili naše nádeje. A teraz máme už osemdesiat; či máš právo zúfať?“„Odpusť mi, otec môj, moje nerozvážne slovo; áno, uznám, že som pozoroval len povrchne. Rád čerpám nádej z tvojich slov; rozptýľ mi, prosím ťa, ešte jednu pochybnosť.“„Ešte vždy?“ spytujem sa.„Hoci je nám odňaté už skoro všetko, čo je potrebné k národnému vývinu, predsa naši protivníci neprestávajú siahať na naše práva, nepoviem národné, ale ľudské. Či sa nemáme obávať, že surová moc nám pre naše presvedčenie odníme bezpečnosť našej osoby?“„Jedným slovom chcel si povedať, či nás nebudú väzniť a vešať? Toho sa neboj, lebo mučeníctvo najviacej rozširuje zásady mučeníkov, a to naši protivníci dobre vedia. A myslíš, že sme to už neprežili? Posadajte si okolo mňa, rozpoviem vám niečo z mučeníckych čias.“Moja žienka si prisadla bližšie k peci, dcéra Ľudmila nasledovala matku, Ivan, usadiac sa oproti mne, napchal a zapálil si na fajku.V Lieskovom — začnem rozprávať — žila vdovica po nebohom nadpolesnom Jánovi Buravom. Nevodilo sa jej ani najlepšie, ani najhoršie, niečo nagazdovaného a skromná penzia stačili na poctivú výživu. Pani Buravá vo svojom vdovskom stave nachádzala potešenie v jedinom synovi Ľudovítovi.Ľudovít nesklamal do neho vkladané nádeje, úprimne miloval svoju matku a čo jej videl na očiach, všetko jej urobil kvôli. V školách nepopúšťal prvé miesto a matka rada všetko obetovala, vidiac, že zo syna vyrastie dobrý, poriadny človek. Po skončení nižších škôl dal sa na lekárstvo, a práve ozdobený doktorským titulom uberal sa domov, keď vypuklo povstanie.Vy si neviete predstaviť rozpoloženie ducha v čase povstania. Človek akoby v rozochvení chopí sa podľa svojho presvedčenia jednej alebo druhej strany. Idea, za ktorú bojuje, vystúpi do popredia a premôže všetky iné, ba dosiahne taký význam, že sa ti zdá byť cieľom života. Hovorím podľa toho, čo som ako ohnivý mladík skúsil za povstania. Ani s Ľudovítom to nebolo inakšie. Mohol si voliť v mene kráľa proti kráľovi a v mene kráľa za kráľa; on pridal k tomu otázku svojho slovenského národa a podľa skúseností minulých rokov volil si heslo: za národ a kráľa!Pod záštitou cisárskeho vojska pokračoval vo svojom, už v študentských časoch započatom diele národného prebúdzania svojej rodnej osady a jej okolia. Jeho namáhaním založený čitateľský spolok a spolok miernosti prekvitali. Pán Lieskovský, tamojší zeman, oddávna hľadel na toto počínanie krivým okom, a kde len mohol, hatil Ľudovítovo účinkovanie, a keď sa zjavne neodvážil vystúpiť proti nemu, tajne podrýval jeho šľachetné zámery.Ľudovít poznal názory pána Lieskovského na vzdelávacie spolky, vedel aj to, že túžobným zrakom pozerá na stranu povstalcov, ale jeho šľachetnej duši sa protivilo byť zradcom na spoluobčanovi.Nazhromaždením vojska a čiastočne aj nedostatkom potravy vypukla vo vojsku nákazlivá horúčka. Lekári mali plné ruky práce. Ľudovít sa neodťahoval, ale svojou radou a pomocou usiloval sa zamedziť rozširovanie nákazlivej choroby; v otcovskom dome zariadil jednu izbu na opatrovanie chorých.Už ťa mám, myslel si Lieskovský — nepriateľov liečiť dokáže len vlastizradca.Nákazlivá choroba začala sa povážlivo rozširovať aj medzi obyvateľstvom; aby sa tomu zamedzilo, ustúpilo vojsko za hranice.Ľudovít nemyslel na svoju bezpečnosť, keď rodáci boli v nebezpečenstve. Vo dne v noci navštevoval svojich chorých podľa svojho povolania, ako on hovoril, podľa svojej povinnosti.Lieskovskému sa naskytla vhodná chvíľa: oboznámil predstaveného stolice s odchodom cisárskeho vojska, so zmýšľaním obyvateľstva a s popularitou nebezpečného Ľudovíta; s výkrikom „Vlasť je v nebezpečenstve!“ radil Ľudovíta uväzniť a potrestať.Lieskovčania už tvrdo spali a len v niekoľkých domoch rozžaté svetlo ukazovalo, kde sú ešte chorí. Ľudovítovo miesto bolo pri posteli chorých; matka, poznajúc jeho obyčaj, čakávala ho domov okolo polnoci. Nesvietila, ľahla si do postele a načúvajúc driemala, a keď niekedy tichý spánok jej aj zatvoril oči, vo sne poznala blížiace sa kroky svojho syna, vyskočila, otvorila dvere, a keď ešte raz ponaprávala jeho posteľ, odobrala sa na svoju posteľ.Zdalo sa, že v ten večer prichádza Ľudovít včaššie; bolo počuť kroky, ale bola to inakšia chôdza než Ľudovítova. Niekto búcha na dvere — kto to môže byť? Ľudovít nebúcha, on klope. Otvorila dvere.„To ráčite byť vy, pán Lieskovský? Azda niekto ochorel, že prichádzate tak pozde?“ oslovila Lieskovského prekvapená Buravá.„Neprišiel som po lekára,“ odpovedal Lieskovský, „som vyslaný uväzniť buriča.“„Dobre viete,“ vravela Buravá nevinne, „že nemáme nikoho v dome okrem nás dvoch; ale nech sa vám páči do izby, tu von je chladno.“Lieskovský vstúpil dnu. „Dvaja chlapi ostanú pri dverách, dvaja pôjdu so mnou,“ rozkazoval, „kde je váš syn, pani Buravá?“„Ešte sa nevrátil od chorých. Už sa bojím, že mi prinesie nemoc do domu; o seba sa nebojím, ale on, on!“ vravela Buravá, vdýchnuc do posledných slov celý výraz svojej materinskej lásky.„Tak ho musím vyhľadať v dedine; dobrú noc vám,“ odchádzal Lieskovský, mihnúc dvom chlapom, aby ostali na stráži pri dome.Ľudovít stál pri posteli nemocného, úzkostlivo pozorujúc prichádzajúcu smrť, obkolesený usedavo plačúcou manželkou a deťmi nemocného, keď bez predbežného zaklopania vkročil Lieskovský, sprevádzaný pandúrmi. Ľudovít, upozornený neobyčajným šramotom, obrátil sa ku dverám a prekvapene hľadel na vstupujúcich.„Pán Buravý z poverenia podžupanského úradu vás uväzňujem!“ ohlásil sa Lieskovský a pristúpil k Ľudovítovi.Ľudovíta to omráčilo a nevedel, čo má povedať; Lieskovský opakoval svoje slová.„Nie som si vedomý nijakej viny,“ spamätal sa konečne Ľudovít.„Neskúmam vaše viny,“ odvetil Lieskovský, „poslúcham len rozkaz predstaveného.“Domáci zabudli na nemocného a so strachom hľadeli na tento výstup; napokon sa odhodlali prosiť, aby im takého milého a potrebného lekára neuväznili, vyratúvali jeho zásluhy, lásku a starostlivosť o chorých. Lieskovský sa na nich ani nepozrel a pevne hľadel na Ľudovíta.Ľudovítovi sa spríkrili tie mnohé prosby.„Neproste, nebojte sa!“ upokojoval prosiacich, „nič sa mi nemôže stať, pán Lieskovský so mnou len žartuje.“„Mýlite sa, pán Buravý,“ odsekol Lieskovský, „vážne hovorím, že vás zatýkam. Chlapi, sem! Vezmite tohto pána so sebou!“Ľudovít musel poslúchnuť.Sotva ho odviedli, hneď sa to rozchýrilo po dedine. Chlapi, ženy zhŕkli sa na ulici, každý ozbrojený palicou, kosou, cepmi, sekerou a začali hľadať Lieskovského; nebolo však po ňom ani chýru ani slychu. Potom bežali k Ľudovítovej matke, ktorá nechcela veriť vlastným ušiam, že ten hľadaný burič je jej Ľudovít.
Bodicky_Vo-vazeni.txt
Sporme s rozumomKapitoly z denníka tichého bláznaSedím na zle ohobľovanej lavici vo svojej tmavej celle. Máme tu síce elektrické svetlo. Stačilo by skrútiť malú gombičku a ostré, jasné papršleky mdlej žiarovky so zaprášeným tienidlom by ožiarily štyri steny mojej neveselej chyže. Ale ja milujem radšej tmu. Aspoň sa môžem nerušene oddávať svojim myšlienkam. A môžem aspoň na dve-tri hodiny zabudnúť, kde som to vlastne.A predsa viem to dobre. Zožieram sa nad tým každý deň. Preto chudnem, preto bľadnem, preto bdiem v noci často celé hodiny. Preto mi nechutí jesť, pchám to do seba iba nasilu, aby som kŕmil ustavične pracujúci kotol svojho tela, vyčerpávaného duchom bez prestania. Preto trpím, keď, pozerajúc von neumytým oblôčkom svojej komôrky, vidím sa combíľať so strechy veľkej, štyriposchodovej žltej budovy, čo je naproti nám, dlhé ligotavé cingle, utešené kryštáľové ľadové rampúchy. A s boľasťou v srdci hľadím na sneh, tie miliony drobulinkých ligotavých kryštálikov, ktoré žiaria, svietia, trebárs sú pošliapané v celých tisícoch v mäkkú, studenú massu.Teraz, čo nastaly tie tuhé mrazy, nepúšťajú nás ani len na prechádzku. Nepozostáva mi nič iného, než rozpomínať sa na svoje korčuľovačky, sankovice. A minulú noc opakovalo sa mi vo sne kúsok mladosti: staväli sme, chlapci, sňahového panáka. Miesto očí a nosu zapichli sme mu do tváre uhlíky z pece. Ale v mojom sne to s tým snehuliakom akosi zle vypálilo. Úplne vychladnuté uhlíky sa v sňahuliakovej hlave odrazu rozžeravily, a sňahuliak sa počal rozpúšťať vo vodu. Probovali sme ho zachrániť. Zaliepali sme mu oči, nos čerstvým sňahom, ale bolo už neskoro. Očné jamky a nozdry plné vody otváraly sa znovu a znovu. A panák sa roztápäl. Vodou preziably mi nohy a ruky. Ale nemeškal som, srazil som roztápajúcu hlavu panákovu a postavil som mu na väzy novú hlavu, práve uváľanú zo sňahu. Nepomáhalo. Uhlíky musely prepadnúť do pŕs. Náš panák sa roztápal ďalej. Už som mal nohy skoro po členky v sňahovej vode, — keď som sa v tom prebudil.Pri takom prebudení si uvedomuje človek najboľastnejšie, kde je vlastne. Je to darmo, ale mu veľmi chybí to pokojné, hlboké dýchanie ženino na vedľajšej posteli a tik-taky nástenných hodín mojej domácnosti.Domácnosť moja teplá, sladká, ba či ťa vôbec ešte kedy uvidím?!Kde som to?! Často na to sám zabúdam. Až keď v noci zavznie z izby nado mnou divoký rev a z komory vedľa mňa neprestávajúci hlasitý rehot, alebo keď sa vo dne prechádzame po zahrade a niektorý z nás počne kričať: „Pusťte ma, otroci, a padnite na kolená, kým je čas! Či neviete, že som ja Nabuchodonozor, kráľ babylonský?! — — — v také chvíle sa cítim ako orol v klietke a s boľasťou sa rozpomínam, že som v blázninci.No, nie som blázon. Blázni sú tí, čo ma sem zavreli. A blázni sú tu všetci ľudia okolo mňa. S výnimkou dvoch-troch. Tí majú rozum zdravý. Jeden z ních bol vraj predtým apatekárom, ťahá ma zavše, keď nás nikto nepozoruje, za rukáv, aby som ho nasledoval. Zatiahne ma k obloku na chodbe, alebo za vysokú voňavú thuju v parku a šepce mi dôverne: „Nie, neverte, ja som nie blázon. Ja som tu direktor. Vidíte tých úbožiakov?!Ani ja som nie blázon. Som ženiálny človek, ohromný mysliteľ, slávny vynálezca.Chvíľami sa mi zdá, že práve preto musím prejsť cez všetky zkúšky života, aby som všetko zkúsil, všetko zvedel. A chvíľami počínam veriť, že ešte príde čas, keď budem môcť rozvinúť a uskutočniť svoje myšlienky.Ako som sa sem dostal?! Je to smutná, ale nadmieru poučná historia. Už ako malý chlapec mal som akési vrodené vlohy sporiť s rozumom. Nerád som sa primnoho učil. Načo prepínať svoj modzog hneď v prvých triedach, keď nám profesori v tej najvyššej aj tak všetku múdrosť rozložia? Že je napínanie modzgu škodlivé, presvedčil som sa zavčasu sám na sebe. Keď som sa bifľoval školskú úlohu, rozbolela ma od toho neraz hlava. Učiteľ si myslel, že som lenivý a hlúpy. Ten zabednený hlupák nemal ani tušenia o tom, že ja to robím dľa vyšších zásad. Chcel som zašanovať svoju hlavu, aby som mohol vykonať ľudstvu svojím čarom veľké služby.Napriek tomu, Že som musel jednu-druhú triedu opakovať, nevzali ma rodičia zo školy. Chceli predsa vychovať zo mňa pána. Čo sa týka výcviku hlavy, boli so mnou asi jednej mienky a starali sa o to, aby som si modzog zbytočne nedral. Aby mi ho zašanovali, pchali dary mojim učiteľom, aby ma prepúšťali z triedy do triedy.Tak som vyrástol a pretĺkol sa rok za rokom, až sme sa jednoho pekného dňa našli v Československej republike. Mňa zastihol prevrat v banke, nie síce naskrze v nejakom skvelom postavení. Ani moje príjmy neboly tak veľké, aby ma preniesly ponad všedné hmotné starosti. Ale ja bol som predsa blažený. Lebo hneď som počúval každý deň so všetkých strán a čítal v novinách v najrozmanitejších variáciach: „Nastala nám, Slovákom, doba, v ktorej sa môžeme každý uplatniť.“ Ach, ako zatúžil som za uplatnením aj ja. Vyniknúť, vyznačiť, presláviť sa! Všetka, po stoletia ubíjaná ctižiadosť Slováka hlásila sa vo mne živelnou silou k životu. Áno, musím sa uplatniť aj ja!Zkúsil som to na všelijaký spôsob. Počal som vypisovať listy predsedníctvam jednotlivých slovenských strán, aby ma kandidovaly za poslanca. Strane národnej som písal o svojom nezlomnom národnom presvedčení, u socialistov som sa odvolával na to, že som cítil vždy s utlačovanými, hospodársky vykorisťovanými. Ľudákom poukazoval som na svoju nábožnosť a čistý slovenský charakter, ktorý sa javí nápadnejšie tým, že napriek svojim zásluhám dosiaľ nesedím u vládneho válova.S politikou som nemal šťastia. Ľudáci mi odpísali na môj tretí dopis, že som chybel na lanskej púti do Mariacellu, že mi neveria. Socialisti sa ma spýtali, či som organizovaný a odkedy. Rozumie sa, že nemohol som sa pochváliť ich stranníckou legitimáciou, lebo veď ja patril som k socialistom srdcom a nie formálne. A národniari mienili, že vodcov, kandidátov poslanectva majú predbežne dosť. Na tento čas že by potrebovali skôr voličov.Ale konečne svitol aj mne deň. Po trojročnom rozhadzovaní vydalo sa v štáte heslo: sporiť. Poneváč sa vedelo, že bohatí sa beztak nebudú chcieť uskromniť, začalo sa s učiteľmi a vzala sa im štvrtina platu. Tí beztak neboli premaznaní. Moja stará mať, tiež učiteľská dcéra — Pán Bôh jej daj slávu večnú! — si zanôtila tu i tu, keď bola dobrej vôle, pesničku o slastiach učiteľovej ženy za starodávna:„Veď som sa vydala, ach, Kriste, Hospodine!Mám sa ja nachodiť, ej, s hrncom po dedine!“Nuž, keď tak mohli žiť učitelia za starých časov, môžu tak žiť aj dnes. Ale o tých som sa ja nestaral. Ja som mal inú, veľkolepú myšlienku. Keď, reku, sporiť, tedy sporiť so všetkým. Jedni hlásajú, že treba sporiť s časom, druhí, že treba sporiť s peniazmi, tretí s pracovnými silami, štvrtý so štátnymi automobilmi a benzínom. Ale na jeden veľmi dôležitý druh sporenia neprišiel ešte nikto.Je to sporenie s rozumom.Že moja myšlienka má epochálny význam, ohľadom toho bol som si hneď na čistom. Lebo veď s máločím sa na svete tak zle gazduje, jako práve s rozumom. Pre sporenie s rozumom má máloktorý z rozhodujúcich činiteľov náležité porozumenie. Pamätám sa síce, že my mali sme smysel pre sporenie s rozumom už ako malí gymnaziálni žiaci. Nechcejúc si daromne hlavy lámať na latinčine a gréčtine, zaopatrili sme si maďarské preklady klassických diel a po prečítaní latinskej vety žmurkali sme do prekladu, alebo sme si dali preklad šepkať od súseda. Bohužiaľ, naši profesori nekráčali s duchom času, ale habali nám preklady ako niečo nedovoleného a trestali nás bez milosti. Aj ináč utláčali v nás každú praktickú, modernú myšlienku. Darmo chceli myslieť dvaja najlepší žiaci z nás za celú triedu a písali znamenité úlohy, ktoré sme si my ostatní odpisovali. Naši zpiatočnícki profesori štítili sa každého vánku modernej doby, tedy aj nášho sporenia s rozumom a trestali nás za odpisovanie úloh.No, teraz je doba iná. Dvadsiate stoletie, doba pokroku. Čo národ usporí na rozume, to môže zužitkovať v inom smere. Ináče moja myšlienka nie je naskrze revolučná. S jej zárodkami sa stretáme na každom kroku. Len musí mať človek otvorené oči, aby ich videl. Lebo veď tu a tam sporí sa s rozumom už aj u nás. Tak na pr. kto sa chce u nás vtipom blýskať v spoločnosti, diškurovať o nových knihách, divadelných kusoch atď., nie je taký hlúpy, aby sa moril čítaním celého tuctu kníh. Trvalo by mu to strašne dlho a nakonec by takým ťažkým veciam beztak neporozumel. Ale prečíta si o dielach tak so tri kritiky. Najde v nich vypísaný obsah kníh, ich chyby aj ich prednosti. A na základe toho môže zaujímave rozprávať o najnovších zjavoch literárnych v spoločnosti trebárs celú hodinu.Ale nestačí sporiť s rozumom len náhodile, iba kedy-tedy. Treba s ním sporiť vždy. Treba si šanovať hlavu, dokiaľ je čas. Čo sa u nás napolitizuje, namudruje o živote a svete, napriek tomu, že máme politické strany, predákov, ktorí by vlastne boli povolaní myslieť za ostatných. Čo času, práce usporily by u nás každý deň miliony ľudí, keby sa nemiešaly do toho, čo ich nepáli. Čo daromných bojov, hádok, roztržiek by prestalo. O koľko rozčulovačky, o koľko podráždených, chorých ľudí, bláznov by bolo menej!Že rozumu netreba k rozumnému životu, chcem povedať k svedomitej práci mnoho, o tom som sa sám presvedčil v živote dostatočne. V mojom rodnom meste bol pisárom na stoličnom dome istý Jožo Mamaliga. Človek nesmelý, ostiechavý, ale dobrák od kosti. Nepoznal som dosiaľ človeka, ktorý by tak krásne písal, ako on. Jeho písmo sa mohlo litografovať a slúžiť za vzor v krasopisných sošitoch. A jako písal krásne, tak písal rýchle. Človekovi sa menilo v očiach, keď sa naň prizeral. To nebolo ani písanie, to bola virtuozita.A čo bolo pisárskym tajomstvom toho človeka?Sporenie s rozumom. Ten človek, keď písal, myslel iba na tvorenie litier. O obsah, smysel toho, čo píše, nestaral sa ani najmenej. Bol kedysi u nás na stoličnom dome ministerský komisár z Pešti na revízii. Bola to pre našu stolicu hotová senzácia. Lebo veď v kanceláriach na stoličnom dome nebol práve najlepší poriadok. Nemienim tým zanedbanosť budovy, tmu, plieseň, vlhkosť, hoci aj v tomto ohľade podobal sa nás stoličný dom so svojimi nízkymi, tmavými, zamrežovanými oblokmi skôr väzeniu. Ale myslím poriadok v úrade. Ten býval trochu slabý. Bývaly tam reštancie i desaťročné. Keď daktorá obec podala žiadosť, aby si mohla niekde cintorín sriadiť, pochovávalo sa na novom cintoríne už dávno druhé pokolenie, kým bola žiadosť vybavená. A veľká časť aktov sa vôbec ani nevybavila, ale vandrovala rovno do archívu.Hovorilo sa, že keď bola oznámená z Pešti taká revízia, nastalo na stoličnom dome sháňanie, behanie, ukrutečná trma-vrma. Hajdúsi vynášali celé koše papierov, vymetených zpod stolov, z kútov a zpoza skríň kancelárií. Medzi papiermi opradenými pavučinami, bolo mnoho dosiaľ neotvorených, nečítaných úradných dopisov.Keď prišiel ministerský komisár, hľadeli ho stoliční úradníci zabávať. V tom ohľade vynikal najmä vicišpán, ktorý býval ináče skoro vždy mrzutý, zamračený, že by ho nebol sobral ani na tri vozy. Teraz však bol samý žart a smiech. Medzi iným rozprával ministerskému komisárovi, že má na stoličnom úrade pisára, ktorý píše utešene, že nemá páru na široko-ďaleko. Pri tom však nemyslí na nič, najmenej na to, čo píše.— Ja by som sa stavil, pane ministerský radca, že ten človek podpíše trebárs svoj smrteľný ortiel a nebude o tom vedieť — navrhoval vicišpán.— Nemožná vec! — namietal vládny komisár.— Tak sa stavme! Trebárs o 100 zlatých!— Platí! — pľasol revízor vicišpánovi do dlane.Dali si zavolať stoličného podnotára a dali vyhotoviť koncept pre pisára Mamaligu. Vyzeralo to jako súdobný výrok, ktorým sa Jozef Mamaliga, narodený atď. odsudzuje pre vzburu, špionáž a vlastizradu v smysle tých a tých paragrafov trestného zákonníka k trestu smrti povrazom, ktorý sa mu mení z milosti kráľovskej na trest smrti guľkou. Všetko v rozvláčnom, jednovetovom úradnom slohu.Potom si dali zavolať Mamaligu a dali mu vlastný ortiel smrti odpísať.— A odpíšu to, Manaliga, v troch exemplároch.— K službám, pán osvícený.Aby sa do práce nemohol nikto zamiešať, musel Mamaliga písať v súsednej izbe. Písal, až sa mu käčka parila. Za pol hodiny bol hotový. Keď doniesol o 50 minút tri kopie smrteľného ortielu, nevedel sa vládny komisár dosť vynadívať na krásne písmo. Jako čo by ponavliekal na šnúry rady perál, tak vyzeralo písmo Mamaligovo. Ale ani v slovách nebolo chyby.— Čo to písali, pán Mamaliga? — spýtal sa vládny revízor.Na vládneho komisára zahľadelo sa pár ustrašených a predsa tak krotkých, dobráckych očí. A zpod zanedbaných, ovisnutých fúzov ozvalo sa smutné:— Neviem, pán veľkomožný.— O čom to tam bolo?— Vybadal som, že niečo úradného. Tuším, je tam reč aj o paragrafoch.— O jakých?— Ráčia mi odpustiť, pán veľkomožný, nepamätám sa — koktal nešťastný pisár zarazený.— Počujú, Mamaliga! — vyhŕklo to z vicišpána — Musia z toho niečo vedeť. Ak nám povedia čo to písali, dostanú päťdesiat zlatých. Musia zachrániť česť stolice.Chudák, pisár bľadol, miatol sa, vše zažmúril oči, aby sa ľahšie rozpomenul. No, všetko darmo.Vicišpán vyhral stávku.A takého pisára, jako bol Mamaliga, nebolo snáď v desiatich stoliciach. Ako ináč píšu učenci, spisovatelia! Darmo je, koho mýli v písaní rozum, nebude jakživo poriadnym krasopiscom.*Minister Rašín rečnil o potrebe sporenia s peniazmi a najmä so štátnymi výdavkami. Ja som si zaumienil agitovať, aby naši ľudia sporili s myslením. Nemysliaci ľudia dlhšie žijú, lepšie jedia, lepšie tučnejú, sú šťastnejší, jako ľudia mysliaci. Ešte i ten spánok v noci má nemysliaci človek dákysi pokojnejší. A o koľko viac spokojnosti a poslušnosti bude v rodine, obci, štáte, keď sa každý uspokojí s tým, že za nás myslí vláda a poslanci. Ak si tie ich múdre hlavičky aj nevedia rady s niektorou ťažšou otázkou, nesmieme si namýšľať, že naše sprosté kotrby to rozlúštia.A čo s tým časom, čo s tou energiou, čo nám zvýši, keď budeme menej myslieť?!S tou zgazdovanou energiou sa vovŕtame do vnútra zeme, odkryjeme nové ložiská hliny, kovov, uhlia, nafty, soli. V usporenom čase opravíme svoje cesty, zelektrizujeme Slovensko, vysušíme močiare, vykolčujeme lesy a vysadíme holé stráne. Zregulujeme rieky a potoky, nastaviame nových domov, fabrík a zbohatneme všetci, zbohatneme strašne.Národ náš a celé ľudstvo navráti sa do rája, z ktorého bolo pre nadužívanie svojho rozumu vyhnané.*Napísal som o potrebe sporiť s rozumom učené pojednanie do denníka „Sloboda národa“ a doposlal ho rekomandovane redakcii. Uverejnenia som sa nevedel dočkať. Miesto toho čítal som na ôsmy deň v listárni redakcie odpoveď: „Strašne fantastické. Zkúste s tým šťastie na mesiaci.“— Hovädá sprosté! — odpľul som si rozhorčený. — Tak pochodí človek, keď pohodí perly sviniam!Rozumie sa, neskrýval som svietnik pod nádobu, ani nezakopával svoju hrivnu. Oznámil som verejnú prednášku. Prednáška bola síce o sporení, ale ja som sa pri tej príležiitosti vytrovil zo svojich posledných peňazí. Najal som dvoranu, dal ju vykúriť, osvetliť. Pooznamoval som to po všetkých novinách, i plakátmi. Aby prišlo viacej sveta, neurčil som nijakého vstupného. A národa prišlo. Ani sa všetci nevmestili, ale stáli aj vonku na chodbe. Mal som z toho veľkú radosť, ale pocítil som aj toho následky. K vôli obecenstvu, nevmestivšiemu sa dnu, musely totiž zostať dvere dvorany skoro do korán otvorené. A mne preziably od toho nohy, rozbolela ma hlava, dostal som nádchu, ba som aj zachrípol. Ale prednášať prednášal som oduševnene a kričal som tak, že čosi-kamsi zachrípol som úplne a vrieskal ako havran. Z počiatku sa zdalo, že mám úspech, ozývaly sa poznámky, bolo počuť hniezdenie, dupot nôh, pokašľávanie, samé dôkazy, že moja prednáška budí rozruch. Ale keď som počal hovoriť o tom, čo sa daromne namudrujú, natárajú ľudia v krčme pri víne, v priateľských posiedzkach, na návštevách, ozval sa sypot, hluk, protirečenie, nadávky:— Kto ti tára, ty somár sprostý?!— Von s ním!— Nepočúvajte taraja!A keď som sa dostal vo svojej prednáške k miestu, čo všetko by mohli ľudia užitočného vykonať, keby nemrhali čas daromným myslením, jaké nové diela, nové poklady, jaké bohatstvá by vznikaly, ozval sa prenikavý piskot a dvoranou zahrmel rev:— Ten človek bláznie!— Ba, na môj’ dušu, bláznie!— Šialenec! Poviažte ho!Bolo to jako keď zúrivosť zachváti celé masy. Ľudia dupkali, kričali, pískali, hádzali na mňa papierové guľky, gombíčky a ohryzky. Rútili sa na mňa jako zbavení smyslov, ťahali ma za ruky, za kabát, strkali ma, postúpali mi po prstoch, až cez zástup sa pretlačili policajti — boli to dvaja suroví chlapi so šišakmi a s dlhými čiernymi fúzami — a vezmúc ma pod pazuchy, odvádzali ma preč. Kŕdeľ zvedavcov nám bol ustavične v pätách. Na policajnom komisariáte ma vypočúvali, vlastne napísali o mojej záležitosti protokol. Ponosoval som sa na teror, na násilie masy, ktorá prekazila moju prednášku. Policajný komisár sa len usmieval.— Pane komisár, a či viete, že tí ľudia mi urobili ohromnú škodu? — hájil som neústupne svoje záujmy.— Jakú ohromnú škodu?!— Zkazili mi prednášku, ktorá mala byť mojím vstupom do verejnosti. Veď moja prednáška mohla na mňa upozorniť vládu, ba i zahraničie. Nie je vylúčené, že na zprávu o mojej prednáške by ma boly ministerstvá požiadaly, aby som zreformoval štátnu správu.— Nebojte sa, budeme o vás hneď referovať — uspokojoval ma ten dobrý človek, odchádzajúc do druhej izby. Zdalo sa mi, že tam telefonuje. Komu? Akiste vláde o mne, či o mojej prednáške, škoda, že som jeho telefonickú zprávu nemohol vypočuť. Všade sa nájde závistlivý človek, čo nedopraje svojmu bližnému ani trochu tej radosti. Podišiel som ku dverom, aby som vypočul zprávu, ktorá mi mala byť mostom k ďalšej kariére. Ale policajt ma zadržal, a voľáky mladý úradníček — blondýn, pehavý malý človiečik s cvikrom na čľapatom nose — sa ma počal vypytovať na kadejaké taľafatky, že kde bývam, čím som?— Kde bývam?! Tu v meste. Ostatne vy tu na polícii vediete o tom osobitné soznamy. A čím som?! To ukáže budúcnosť, blízka budúcnosť — odpovedal som sebavedome.— Čo mám napísať? — začal ma ten protivný chlap sekírovať.— Napíšte filozof, alebo národný hospodár, alebo sociológ, to bude ešte najlepšie.Posadili ma do automobilu. Dali mi dvoch policajtov ako sprievodcov. Rozumel som, prečo to urobili. Zaslepená, zavedená masa bola by mohla spáchať na mňa atentát. To je obvyklý osud všetkých veľduchov, reformátorov, prorokov.Cítil som, že môj osud sa čoskoro rozhodne. že ma vezú k ministerskému predsedovi, o tom som nepochyboval. Pripravoval som sa na audienciu a sbieral svoje myšlienky dohromady. Prvé bude, že ma požiada, aby som mu predniesol svoj plán. Ba dosť možné, že ma bude očakávať vo veľkej poradnej sieni celá ministerská rada. Lebo veď môj vynález týka sa vlastne všetkých rezortov. Ešte šťastie, že som sviatočne oblečený. Naprával som si kravatľu, ohmatával, či mám všetky gombičky na šatoch a na košeli pozapínané. Potom som si stiahol rukavice a šľachtil nehty. Bol som si zplna vedomý toho, že záleží na každej maličkosti. Tak divne som sa cítil, moja obvyklá tréma sa ztratila. Len dusno mi bolo. Bol by som chcel otvoriť okienko a nalokať sa plnými pľúcami čerstvého vzduchu. Ale nepodarilo sa mi okienko otvoriť a k svojim sprievodcom som nemal dosť dôvery.Od očakávania, únavy z prednášky a hladu bolo mi jakosi nevoľno. V hlave mi hučalo, uši mi horely.Konečne sme zastali pred velikánskou budovou. A v tej chvíli mi prišlo na um, že sme nie v Prahe, že v Bratislave je ministerstvo iba jedno. Veľký front vysoký, múraný plot so železnými tyčami. Sosadli sme. Moji sprievodcovia pritlačili v bráne gombičku — istotne zazvonili — a fasáda veľkej budovy zažiarila nádherným elektrickým svetlom.— Od ktorejtože strany vidíme to budovu ministerstva?! — spytoval som sa polohlasne sám seba, ale tak, aby to počuli aj moji sprievodcovia.Neodpovedali mi.Keď ma potom, odovzdali i s listinami dvom chlapom, mohutným fuzáňom, bol som prekvapený, vidiac, že ministerskí sluhovia nemajú liberií. Mali obyčajné hnedé šaty. Pochopil som hneď. Štátna správa sporí.Až keď ma strkali do tmavej celly so zamrežovaným vysokým obločkom a za mnou zaškrípal kľúč v zámku, prebleskla mi hlavou hrozná myšlienka:— Zrada! Zrada! Človeče, teba klamú! Tvoji nepriatelia chcú prekaziť tvoju karieru! Osočili ťa, ohovorili. Kto vie, či ťa neobvinili z vlastizrady! Hrozné rozčúlenie počalo mnou lomcovať. Bol v ňom strach, hnev, pomstychtivosť, urazená hrdosť. Počal som kričať:— Zaveďte ma hneď a zaraz pred pána ministra!— Viem o vašom sprisahaní, lotri, ale ja ho odhalím! Traste sa, padúchovia, pred mojou pomstou!Počal som kopať nohama do dverí. Vybil som dve tably na oblôčku. Po stolíčke som sa k nemu dostal. Kričal som, kým som celkom nezachrípol:— Zachráňte ma! Sprisahanci proti štátu ma zavreli! Pomoc!! Pomoc!!!Konečne si ma všimli. Ale neviedli ma k ministrovi, ale ma poviazali kazajkou a ľad mi kládli na horúce čelo a na sluchy.Bolo mi jasné, že sú podplatení. Podplatení od mojich nepriateľov.*A prešly mesiace. Žijem tu, trebárs medzi ľudmi, jako pustovník. Zradený, oklamaný, prenasledovaný a špehovaný svojimi tajnými nepriateľmi. A pritom všetkom som pokojný, neublížim ani muške, nikomu nedám zlého slova.Ale pred ministra ma nevedú.*Chvíľami prichodí mi na um, či to ozaj bola ozajstná policia, kam ma zaviedli moji nepriatelia. Či to nebolí preoblečení švindleri, najatí od mojich tajných nepriateľov.Lebo veď mi je teraz jasné, že by som bol vyvolal ohromný prevrat svojou epochálnou reformou.Ministri by boli vyleteli zo svojich úradov. Lebo veď keby bola vláda poznala moje reformné plány, bola by prepustila hneď polovicu ministrov, ako neschopných, zbytočných. Nebolo by sa toľko rozumovalo, bolo by sa viac robilo. A s polovicou ministrov bolo by sa stalo zbytočnými tisíce úradníkov, učiteľov a iných.A na tisíce hostincov, kaviarní by sa bolo zatvorilo. Lebo veď ľudia by boli prestali pri pohárikoch daromne rozumovať.Snívalo sa mi, že môj návrh, aby sa sporilo s rozumom, bol prijatý. Ale prijatím môjho návrhu prišlo tisíce darmožrútov o chlieb. Vrhli sa na mňa. Hodili do mňa bombu. Nevybuchla. Zbili ma. Ale neumrel som. Obesili ma na pouličnú lampu. Ale povraz — akiste bol papierový — sa pretrhol. Zostal som na žive. Vyviedli ma na vysoký vrch a ztade ma shodili do hlbokej priepasti. Doráňal som sa o skaly, vyčnievajúce konáre a korene stromov a kríkov. A letel som, letel do priepasti čo raz rýchlejšie. Už sa mi hlava zakrútila, od ľaku dostal som triašku, keď — hup! — som sa prebudil.Vypadol som — neviem akým činom, iste to nastrojili moji tajní nepriatelia — z postele na podlahu. Odrel som si kúsok kože na ruke a roztrhal som si košeľu. Zviechal som sa s chladnej dlážky celý spotený.Skoro som rád, že vysoká vláda nevie o mojom pláne. Ešte som o ňom iba prednášal, už sa ma moji nepriatelia tajne zmocnili a zatvorili ma sem. Keby môj plán mal byť prijatý, iste by ma otrávili. A ja chcem predsa žiť, žiť!…*Už som nevidel istotne aspoň rok nijakých novín. To mi je podozrivé. Ako by ich moji tajní nepriatelia predo mnou všemožne ukrývali. Prečo? Aby som nezvedel, čo je v nich. A dosť ľahko, že píšu o mne, o mojom vynáleze. Snáď je moja reforma už dávno uskutočnená v celej republike, ba v celej Európe. Možno som uznaný, oslavovaný. Moje meno sa číta v školských čítankách, podľa mňa sú pomenované ulice miest, parky, spolky, mosty. Na námestiach už možno stoja moje pomníky, v umeleckých obchodoch predávajú moje podobizne, poprsia. Chcel by som čítať v náučných slovníkoch svoje životopisy. Možno tam stojí o mne, že som záhadne zmizol alebo niečo podobného. A svet nemá tušenia, že tu medzi štyrmi stenami biednej celly živorí jeho dobrodinec, jeden z najväčších duchov ľudstva.*Časom sa uspokojujem. Možno si osvojil môj vynález niekto iný. Veď moju slávnu prednášku vypočulo predsa pár sto ľudí. Teraz oslavujú, možno, miesto mňa človeka, ktorý ma okradol o moju myšlienku. Ale moje zásluhy o ľudstvo nie sú preto o nič menšie. Nikto ma nemôže o ne okradnúť. Iba o slávu, ale tá je jako poľná tráva. A jednoho pekného dňa sa príde i na tieto moje zápisky, a pravda vyjde na svetlo.Ach, keby som sa toho dožil! Alebo keby som mohol tak z mŕtvých vstať a ssať do seba slasť zo zadosťučinenia.*Dnes mi napadlo, že som si vlastne zavinil svoj osud zčiastky aj sám. Prehrešil som sa proti svojej vlastnej zásade. Nesporil som s rozumom. Rozdával som svoje drahocenné myšlienky zdarma na verejnej prednáške.Mal som sa dostať k prezidentovi republiky pod nejakou šikovnou zámienkou a predniesť mu celý svoj reformný plán.
Kompis_Sporme-s-rozumom.html.txt
Prvý hriechLen výchova dobrá robí človeka človekom, zlá výchova spotvorí na človeku obraz boží.O svojom otcovi, ako vychovávateľovi rozprával mi jeden môj známy:„Môj otec,“ tak mi rozprával, „bol na väčšej dolnozemskej dedine učiteľom, a môžem povedať (nieže bol mojím otcom): patril k tým starým dobrým učiteľom, ktorí v škole dvesto detí učili, ale nikdy sa nepožalovali, že pre veľa žiakov nemôžu nič naučiť. Môj otec ešte pred začatím vyučovania vbehol do školy, veselo pozdravil deti, spýtal sa, či sú niektoré z nich nie choré, či sa všetci modlili, umyli a či všetci napísali úlohy. Lebo nebolo toho dňa, že by nás bol domov pustil bez písomnej úlohy. A ak niekto z nás jedno alebo druhé zameškal urobiť, vedel dobre, čo nasleduje. Neumytého môj otec dal umyť v studenej vode až po pás, a sám dozeral, žeby ho dobre umyli mocnejší žiaci; kto sa nemodlil, toho prísne rečou pokarhal, a ak sa to jednému viac ráz prihodilo, s tým nikdy nezažartoval, čo žiaka veľmi mrzelo; ak si dakto úlohu neurobil, musel v škole zostať, napísať si ju tam. Za učenie nás skoro nikdy nepokutoval; najväčšia pokuta leňocha bola, že ho posadil medzi zlých žiakov: potom už potrvalo, pokým sa vyškriabal na svoje predošlé miesto. On nikdy ani v žarte neklamal, a veľmi prísny bol voči klamárom. Ak niekto vyznal svoje previnenie, pohladkal ho a vyžiadal si od neho sľub, že to nikdy viac neurobí. Veľmi trestal za neposlušnosť a za oplzlé slová. Najväčšia pokuta nás všetkých bola, keď otec povedal, že za toľko a toľko dní nebude nám rozprávať rozprávky.Záhradníkom bol veľkým, žiak alebo žiačka, ktorých pred školou alebo po škole zavolal do záhrady a tam ich praktične učil, pokladali si to za odmenu. Dievčence učil nielen sadiť, ale i variť kuchynské rastliny. V čas oddychu vzal palicu do ruky a ponavštevoval rodičov svojich žiakov. Bolože radosti potom, keď niektorého žiaka alebo žiačku pochválil pred celou školou za usilovnú prácu v záhrade!Budúcim roľníkom vštepoval lásku k ich stavu a v živých farbách maľoval, aký je krásny stav sedliacky, takže každý žiak chcel byť sedliakom. Keď zas živo opísal stav remeselnícky, tu zas všetci chceli byť remeselníkmi. Ale môj otec skoro každému povedal, čo z neho môže byť. To pri mnohých sa i splnilo. Málo takých bolo, ktorých tým vyznačil, že môžu byť z nich učení ľudia.Otec bol učiteľom nielen v škole, ale i v živote. Pokarhal, ale i poučil lenivého gazdu; vysmial pre neočesané kone; koho videl jeden deň opitého, toho na druhý deň išiel doiste pokarhať, a nebolo prípadu, že by ho neboli poslúchli. Zvlášť na kartárov, ako sám hovoril, zlodejov božieho času, veľmi sa mrzel, a podarilo sa mu ich vyhľadať, čo sa kde skryli. Ale potom ani nebolo kartárov v našej veľkej obci.Ženy, najmä jeho žiačky, boli skoro všetky poriadne gazdiné. Ktorá si zanedbala dom, k tej musela moja matka často na návštevu chodiť, o čistote a domácom poriadku sa s ňou zhovárať. Potom už i otec šiel ta, pochválil čistotu a domáci poriadok.Len tomu sa divím, že môj otec nikoho nepokladal za svojho nepriateľa. A skutočne, čo mnohí i nahnevali sa, necítili hnevu oproti nemu.Ak bol prísny oproti cudzím, tým prísnejší bol oproti nám, svojim deťom. Ale jeho najprísnejšie vystúpenie končilo sa bozkom na čelo.„Naša matka (tú opísať potreboval by som deň i noc),“ hlas môjho známeho zmäkol, „môj otec medzi tisícimi dievčatmi nemohol si vybrať sebe rovnejšiu. Obaja boli prísni, a ešte ani dnes nemôžem pochopiť, ako to mohlo byť, že som ich nikdy nepočul vadiť sa. Ani len jedno nedobré slovo jeden druhému nepovedali.Náš otec bol sudcom, matka exekútorom; otec povedal svoju žiadosť, a matka nám to už ako rozkaz vydala; otec prikázal, matka zakázala; otec pohladil, matka bozkala; otec nás pobozkal, matka odmenila. A tak to šlo vždy, nevideli sme slabosti rodičovskej ani na jednej strane. Preto sme sa každej chyby chránili, nemajúc obrancu ani v otcovi ani v matke.Na jar už dobre po Jozefe, mávali sme v našej obci jarmok. Tomuto sa tešili cez celú zimu všetci; najmä my chlapci. Ešte na Kračún sme mysleli na jarmok a odkladali si grajciariky naň. Veď sme si tam mohli kúpiť všetko od výmyslu sveta, od píšťalky a dreveného koňa až po trúbu a krásneho živého koňa, od dvojgrajciarovej pištolky až po drahú pušku, od žabikláča až po mäsiarsky veľký nôž. A to všetko by sa nám chlapcom bolo zišlo. Lenže to zdarma nedávajú, a kradnúť pánboch chráň. Otec hovoril: — Z ihličky na šibeničky. — A že vraj prvý hriech robí druhému hriechu mostík; zlodeja chytia žandári… Strach a hrôza a zimnica ma popadla, len keď som si na tie veci pomyslel.Už v sobotu obchodníci, predavači hrnuli sa do obce, šiatre stavali na všetky strany, tovar na ukážku vykladali. Tam ďalej pod okrúhlou strechou vešali párne drevené kone, pestré, aké len v detskej obrazotvornosti jestvujú, za nimi vozíky; tam ďalej je dlhá búda, vystavali ju komedianti, a že vraj majú opice a papagáje, ktoré vedia i vravieť. Ale len zajtra ich budeme môcť vidieť, a i to len tí, ktorí majú peniaze. Už vopred som ľutoval mojich chudobných spolužiakov, ale som sa tešil, ako im budem rozprávať o komédii, opiciach a papagájoch… ako sa všetci okolo mňa zhŕknu, ako budú počúvať, obdivovať…Tam oproti v rade stáli naši plátenníci, čipkári a popri týchto drobizgári. Šiel som k tým posledným. Hlava sa mi zakrútila, tak toho veľa bolo, čo som tam videl. Ale do očí mi padol pekný nožík; a keď mi povedali, že desať grajciarov stojí, pomyslel som si, že čo by čo bolo, musí môj byť, a už som si predstavoval, aké pekné pukačky z bazy budem rezať a strúhať… V tú noc som málo spal. Videl som i krv tiecť z prsta nožíkom porezaného… taký nožík nikto nebude mať… pekný, ostrý. Zaspal som.Zobudil som sa prvý, ticho som sa obliekol… Veď nás otec len po obede vyvedie na jarmok; predpoludním každú nedeľu museli sme všetci do kostola ísť, na to nás už od útlej mladosti naši rodičia privykali.Preto som sa z domu ticho vykradol… Veď nožík by mohol iný kúpiť, a potom… utekal, čo mi len nohy stačili… Vydýchol som si: tu je ešte… a v nasledujúcom okamihu bol nožík v mojom vrecku…Otec ma našiel v záhrade, kde som v ovocnej škôlke zbieral halúzky odrezané pri štepení. Otec miernym hlasom riekol:— Na tú prácu budeš mať dosť času i v robotné dni. Tretie božie prikázanie vždy a pri akejkoľvek okolnosti zachovaj.Bol som rád, že sa ma nespýtal, prečo som tak včas vstal. Chytil ma za ruku… Stŕpol som, mal som zlé svedomie… Viedol ma do kvetnej záhrady a začal mi opisovať jednotlivé kvety; najviac sa zaoberal štepením ruží, menoval mi menom každú. Hľadel som mu mierne do očí, ale som nevedel, čo hovorí. Moja ruka podchvíľou hmatala vo vrecku nožík.Šli sme s otcom ruka v ruke raňajkovať.— Vidíš, mama, vidíte, deti, aký je náš Karol bystrý. Už chce robiť v záhrade, tak zavčas rána. Mne sa vidí, že on to kvôli jarmoku robí, — predstavil ma otec našim pri stole sediacim, ktorí len na nás čakali.Začala sa domácka bohoslužba. Jedno z nás detí muselo rannú pesničku začať spievať, ostatní spievali potom za ním, po speve jedno muselo nahlas predriekať modlitby. Všetky deti sme si pokľakli, otec s matkou ostali sedieť so zopätými rukami a odriekali za nami modlitby. Dnes bol na mne rad začať pesničku a predriekať modlitby. Bol som roztržitý, nešlo mi to tak ako inokedy. Otec to zbadal, ale pripisoval to iste jarmoku.Po modlitbe sme pristúpili k rodičom zaželať im dobré ráno, oni nás na čelo bozkali, spytujúc sa každého z nás, ako sme spali a či nás niečo nebolí. Tento poriadok zachovali moji rodičia ešte i potom, keď sestry už boli súce na vydaj. Ešte aj vtedy my chlapci, ako odrastení študenti — mne sa už i fúzy dobre černeli — vždy sme si pokľakli okolo stola. „A verte mi,“ hovoril môj známy, „prevrátenosť tohto sveta, starosti a nešťastie nás bratov a sestry nezranili a ani nikdy nezronia.“Po raňajkách sme sa chystali, obliekli do kostola, a pri treťom zvonení sme všetci šli.V kostole som sedel ako na tŕňoch. Jedna ruka na spevníku a druhá kŕčovite zvierala môj poklad, nožík… Čo ma po speve, čo po kázni!… Ale ak sa ma otec opýta, o čom bola kázeň, — ako sa obyčajne spytoval?… No azda sa ma dnes nespýta… Veď sú sestry staršie, a ja by som mu dnes beztak nevedel nič povedať… Pár ráz som pod lavičkou obzeral nožík… bol krásny, a to ostrie… ani britva… Z kázne som nepočul nič.Bolo po kostole. Chlapci, moji vrstovníci, ma obhŕkli a vypytovali sa, kedy pôjdem na jarmok. Veľmi ma pokúšal nožík, len len, že som im ho neukázal… Bolo by obdivovania, podávania z ruky do ruky, a azda by sa niektorý z nich aj porezal… Ale premohol som sa, neukázal som ho.Prídem domov a vidím, že všetci na mňa hľadia… Čo to má znamenať? Srdce mi zabúchalo a v hrdle som cítil, ako nejakú zabudnutú halušku…— Karol, tu na stolíku bol šesták; mama hovorí, že skapal; nevzal si ho ty? — pýtal sa otec ticho, potom mierne.— Ja som ho nevzal, — riekol som neistým hlasom.— Dobre, zavolajte slúžku a postavte sa do radu, — komandoval otec.Stalo sa, čo žiadal. Prísne nás premeral; jeho prísne oči sa najviac na mojich pozastavili.— Zuzka, vieš, čo je vo veci? Nevzala si ty ten šesták? — pýtal sa slúžky.— Pekne prosím, ja som ten šesták ani nevidela, — pevne a veselo riekla slúžka.Potom sa nás radom vypytoval; ani jeden sme nevzali.— Zuzka, či Karol dnes včas ráno, keď vstal, šiel hneď do záhrady?— Karol, keď vstal, šiel na ulicu.— A či sa hneď vrátil, alebo len pozdejšie?— Za dobrú polhodinu sa nevrátil.Matka na mňa mihla zboku; dala mi vedieť, aby som neklamal.— Karol, kde si bol včas ráno? — pýtal sa ma otec a prísne mi do očí hľadel.— Bol som na jarmoku s bratníkom Miškom.— A čo ste tam kupovali?— Nuž… nuž tento nožík, — koktal som a so strachom som podával môj pekný nožík, ktorý otec začal obzerať.— A načo je tebe taký nožík?— Nuž… budem štepiť stromčeky, tak ako ty, otec, — a mierne som hľadel so zaslzeným okom na otca.— Pekne, Karol môj; ale, ozaj, čo stál a kde si vzal peniaze?— Stál šesták a kúpil mi ho Miško, — riekol som a v strachu som sa tam poškrabal, kde ma nesvrbelo.— Dobre. Zuzka, choď a doveď mi sem Miška, — rozkázal rozhodne otec.Bolo mi strašne okolo srdca… Len okamih ak zameškám, bude horšie. Preto som skočil za Zuzkou a medzi plačom som otcovi hovoril:— Ja som… ukradol… ten šesták. Odpusť mi, otec môj… nikdy viac to neurobím. — Otec prísne pozrel na mňa, preto som sa obrátil k matke.— Mamička moja dobrá, zlatá, odpusť mi… Veď hovorím, že nikdy viac to neurobím, — riekol som už bez sĺz. Ale obaja mlčali, a to ma akoby do zúfalstva hnalo. Pristúpil som k otcovi a chcel som mu ruku bozkať, ale mi ju vytrhol. To isté urobila i matka.Zopäl som ruky a beznádejne som horekoval:— Bože môj, Bože môj! Čo ja len budem robiť? Veď sľubujem, že nikdy viac nebudem kradnúť, a moji milí rodičia mi nechcú odpustiť. Ach, Bože môj, Prebože! — a slzy mi začali cícerkom tiecť.— Odsedíš si to v kozube, a vy ostatní sa naobedujete a pôjdeme na jarmok, — hovoril otec premeneným hlasom, chytro sa odvrátil odo mňa, ale som predsa videl slzy zatrblietať sa v jeho očiach.Matka ma chytila za ruku, vyviedla do pitvora, otvorila komín a, strčiac ma dnu, zatvorila dvere.Stál som v úzkom a tmavom kozube, ale predbežne natešený, že som tak naľahko prešiel s trestom; lebo nás náš otec vedel príkladne potrestať za zlosť, za klam alebo neposlušnosť. V taký čas šiel do záhrady, odrezal najpichľavejší prút; pokým sa vrátil, prešiel ho hnev a potom už ten prút pomaly čistil. Hrozné to muky boli tomu, ktorý mal dostať. Bolo to strašnejšie vari, ako sám trest. Daromné boli sľuby, daromné prosby, prútik musel svoju povinnosť vykonať. Potom už láskavým hlasom pýtal sa delikventa: či to zas vykoná? Keď sľúbil, že nikdy, vzal si ho na lono vybozkával a hladil to miesto, kde tak veľmi bolelo. Pri takomto treste či doma, či v škole, i jemu slzy tiekli.Pri otvorení chyžných dverí počul som taniere hrkotať. Pochlapil som sa a pomyslel, že som nie hladný. Obzeral som svoje bývanie. Malé dvere oproti diere do pece, na tejto menšie dvierka. Tieto som otvoril a počul som zas taniere hrkotať, a veselý rozhovor sestier a bratov. Naslúchal som, či sa o mne nezhovárajú. Ale ma nikto ani len slovíčkom nespomenul; predmet ich rozhovoru bol jarmok… opice… komédie… hračky, a otec vari každému sľúbil nožík. Mňa nikto nespomenul, ako by ma nikdy ani neboli mali. To ma veľmi zabolelo; radšej keby bol otec dva prúty na mne polámal… Plakal som tíško, aby ma nepočuli.Odznela i modlitba po obede. Matka so sestrami prešli do druhej izby; tam sa iste už na jarmok obliekali. Otec môjmu najmladšiemu bratovi hovoril, čo všetko je na jarmoku.Slúžka Zuzka sa ponáhľala s umývaním riadu, ako azda nikdy predtým — čo som počul podľa hrkotu tanierov. Ešte i slúžka ide na jarmok, a ja len teraz som začal chápať, že mi otec nemohol prísnejšiu pokutu namerať… Ale nádej, že azda i mňa vezmú so sebou na jarmok, potešila ma, tvár sa mi vyjasnila srdce mi nedočkavo začalo biť, dýchal som na otvorené ústa, načúvajúc každému šuchotu a počúvajúc, či neblížia sa kroky ku kozubu.— Deti moje, na jarmoku držte sa spolu a nás sa nepusťte. Neobzeraj sa, žeby vás koč neprešiel, a pekne sa mi tam držte, — napomínal otec. No už idú a prídu i mňa so sebou vziať…Už šli všetci do pitvora… Aha, už ide matka pre mňa, to sú jej kroky… Išla matka, ale po Zuzku do kuchyne, a potom spolu išli, zamknúc za sebou pitvorné dvere.Teda predsa ma nevzali, a nielenže som v kozube zavrený, ale ešte i dvere zamkli, a oni idú všetci na jarmok, kde toľko krásnych vecí jesto, kde je krik, hluk, muzika, trúby, bubny, verkle, rehot koní, bučanie kráv, kvikot svíň, komédia… a tie, mnou ešte nikdy nevidené opice: orangutan, šimpanz, pavián a ešte viac drobných opíc. Ach, a ja ich nemám vidieť!…Zaprel som sa do dverí, že azda popustia a otvoria sa; ale daromné bolo moje namáhanie. Pozrel som hore komínom: vyštverať by som sa vyštveral, keď to kominár môže, prečo by som ja nie?! Ale sadze a moje nové šaty, to by bol zase hriech, a dosť bolo na tom mojom prvom hriechu… Prečo som len videl ten nožík?… Ináč by som šesták nebol ukradol a stal sa zlodejom… Už mi teraz môže hocikto povedať: — Ty zlodej! — A skutočne som bol zlodej… Ako sa otec hnevá na zlodejov… Či mi len niekdy odpustí? Nechcem nožík, nikdy v živote si ho ani za vlastné peniaze nekúpim… Nešťastný nožík, akú hanbu, koľko trápenia mi spôsobil v komíne. Pre také nič, a mňa tak trápilo svedomie!… Nechcem ho, veď by som sa mohol porezať.Takto a podobne som celé odpoludnie rozmýšľal, až som, na tehle sediac, chutne zaspal. Snívalo sa mi o jarmoku, videl som opice, môj nožík a — ó, beda! — žandári, strach ma vo sne vychytil, už idú, počujem kroky… Zobudím sa a počujem veselý rozhovor sestier a bratov.Z bratov jeden trúbil na trúbke, druhy pískal na píšťalke, sestry sa zhovárali o bábkach, rozprávali všetci o opiciach a čo všetko tieto robili… A ja som ich nevidel… Prečo som len ukradol?… Bol by som dnes i ja o opiciach rozprával, a v škole ako by ma všetci boli počúvali!… Nikdy, nikdy nebudem kradnúť, a budem len to robiť, čo rodičia žiadajú, budem sa modliť Pánu Bohu, Ježiškovi, aby ma od zlého skutku zachránil. Naši po príjemnom rozhovore sadli si k večeri… Azda už teraz i mňa vypustia. Veď vedia, že som hladný…Vidličky po tanieroch cvendžali… aký príjemný ohlas môjho pokrčeného žalúdka. Zase sa zhovárali, ale o mne ani slova. Ani len najmladší štvorročný brat ma nespomenul. Ani Linka, najstaršia sestra, ktorej som bol tajomníkom a vždy sme spolu boli. Pustia ma, azda len nebudem tu spať?Ešte potom za chvíľku bavili sa pri stole. Počul som večernú modlitbu, idú spať, a ja… čo bude so mnou?Kroky sa blížili. Dvere na kozube vrzli. Matka mi hodila hlavnicu a otcov starý kabát, a prísne riekla:— Tu budeš spať. — Strmo zatvorila dvere.— Mama moja, ja som hladný! — vykríkol som, ale matka sa neozvala.Hrdlo sa mi stiahlo, srdce skoro prestalo biť, keď som si pomyslel, že tu v kozube musím spať. Strach ma vychytil. Ale strach sa rýchlo zmenil na fantáziu. Čakal som škriatkov, že ma oslobodia. Hore komínom som hľadel, či sa už spúšťajú, ale nič… Prial som si čarovný prútik mať, spomínaný v našich povestiach, ktorým by som bol pošibal dvere, žeby sa mi otvorili. Zavalil som sa na kraj diery, počul som šuchot krídel… Ach, aké krásne tvory!… Nikdy som ich ešte nevidel… boli to anjeli a niesli ma do ríše krásnej, vznešenej… niesli a odniesli ma do ríše snov… Otvoriac oči, videl som moje dvere otvorené. Po malej chvíľke som počul otcov hlas.— Karol, poď von.Skočil som na rovné, ale zmeravené nohy a už som stál v pitvore pred otcom a matkou. Jednou rukou som chytil otcovi jeho ruku a druhou matkinu, bozkávajúc ich raz jednému, potom druhému. Obom tiekli slzy, a tieto mi dodali smelosti.— Otec môj dobrý… mamička moja zlatá, odpustite mi… nikdy, ale nikdy nebudem kradnúť, ani klamať… Odpustite mi, a prosím si jesť, a potom ma pustite pozrieť sa na opice… nožík nechcem.— Ak sa naozaj polepšíš, naše odpustenie obdržíš, — pretrhol ma otec dojatým hlasom. — Dostaneš jesť; ale opice už odišli. Však v živote ešte dosť opíc uvidíš. Nožík ti dám, ak budem žiť, keď budeš samostatným človekom, žeby ťa vždy upomínal na tvoj prvý hriech. — Otec ma bozkal a za ním i matka, ktorá ma, vedúc ma za ruku, posadila medzi deti za stôl k raňajkám.Bratia a sestry potom skoro ani nejedli, ale mi ustavične o opiciach rozprávali.„Na prvý môj hriech ma ešte i dnes upomína ten nožík, a môžem povedať, že zachránil ma od mnohých hriechov. Som Pánu Bohu povďačný, že som mal rodičov, ktorí ma dobre vychovávali,“ — dokončil rozprávku o sebe môj známy, vyroniac slzu pamiatke svojich dobrých rodičov.— Dobrá výchova vždy k Bohu vedie, — poznamenal som ja.
Martis_Prvy-hriech.html.txt
I. hlava(Úvod. Hviezdoslav básnik slovenský.)Každý človek je taký, akým ho okolnosti urobia. Pomery, v ktorých vyrástol a žije, určujú jeho myšlienky a túžby, jeho idey a ideále, jeho povahu. Toto pravidlo platí vôbec o všetkých ľuďoch, ale najlepšie ho poznávať môžeme na veľkých ľuďoch, básnikoch a spisovateľoch. A keď platí pravidlo toto, Francúzom Taine-om stanovené, o veľkých literatúrach, anglickej, francúzskej, platí vo väčšej miere, alebo aspoň dôkladnejšie ho pozorovať možno v literatúrach malých a na ich predstaviteľoch. Istá vec, Shakespeare, Byron len v Anglicku, len vo svojom čase sa mohol stať tým básnikom, akým je. Dostojevský, Tolstoj zas len v Rusku sa mohli vyvinúť. Predstavte si ich v iných krajoch, v iných dobách, v iných národoch, a poviete, že je to nemožné, že utratia práve svoju zvláštnosť, individualitu, a scvrknú na stredných spisovateľov.Predstavte si Hviezdoslava bárskde inde mimo Slovenska, v Rusku, alebo v Čechách, a odoberiete mu individualitu, znížite ho na básnika stredného, stane sa vám všedným, ku ktorému vás pútať bude najviac to, čo v poézii svojej všeobecne ľudského vyslovil.S vyššieho stanoviska možno každého básnika a spisovateľa, a každého veľkého predstaviteľa umu s dvoch ohľadov považovať a jeho dielo a význam dvoma merítkami merať: ako syna svojho národa a ako muža sveta celého; čo vykonal národu svojmu, a ako prehovoril v mene národa svojho ku svetu, čo vykonal za národ svoj vo svete, alebo čo je vzácne z diela jeho i svetu.Ale merítka tieto neurčujú presne zásluhy, veľkosť básnika, alebo spisovateľa. Keď aj obstoja rozdelene, jednako i križujú sa. Totiž neznačia akoby stupeň veľkosti, významu básnikovho, že väčším by bol ten, ktorý k celému svetu sa prihovára v mene národa svojho, než ten, ktorý len k národu svojmu hovorí. Práve keď básnik tak hlboko načrel do duše svojho národa, keď vystihol, čo žije a hýbe v duši, čo ju bolí a teší, vtedy prehovoril mocne k svojmu národu, ale spolu mohutne vtedy prehovoril i ku svetu celému a vystihnutím podstaty duše národnej dostal svetového významu.Duša jednotlivca je efemerný zjav, vzdor jej večnosti; duša jednotlivca sa mení, raz ju to trápi, raz iné teší; ale duša národa je opravdu večná, ktorá má síce svoj vývin, prijíma nové dojmy, vzrastá, bohatne nimi, ukladá si ich jedon k druhému, a nimi po dobách sa pomaly premieňa, ale vývin ten nedeje sa len dobami, len pokoleniami. A doba je tak dlhá pre jedon ľudský život, že zdá sa večnosťou. Preto, keď básnik vystihuje dušu národa svojho, podáva niečo o takom, čo je večné. A práve toto večné v každom, i v tom najmenšom národe, má význam pre celý svet. Vystihnutie podstaty duše národnej dodáva básnikovi svetového významu, oprávňuje ho k nárokom, aby žiadal všimnutia i od celého sveta. Tedy práve, keď uplatnilo sa v plnej miere na básnikovi to pravidlo, že ho takým, akým je, vytvorily miestne i dobové, národné okolnosti, práve vtedy dostáva význam vyšší, svetový.Boly síce aj iné merítka, ktorými sa dala merať veľkosť básnika: nájdenie novej formy, výrazu, uvedenie nového sveta do literatúry, odhalenie zvláštnych charakterov a odtienkov duševných. Ale čím diaľ, tým ťažším je to; nové formy v poézii prestaly, odhalenie zvláštnych charakterov zas len tam má význam, kde už normálny charakter je určený. Slovom tieto merítka nie sú povolané všade určovať veľkosť a význam básnika.Dnes merítkom a požiadavkou na básnika je, aby nehľadal nové formy, nové výrazy — zvlášte u národa s mladou literatúrou — ale aby vystihol dušu svojho národa. U väčších národov, vo väčších literatúrach, kde národná duša je asi vystihnutá, žiada sa, aby podal verne svoju dušu, spoveď svojej duše, tým prispeje ku šatirovaniu, ku označeniu odtienkov duše národnej. V malej literatúre vyhovuje básnik obom požiadavkám: podáva svoju dušu a s ňou i dušu národa. Odtienky medzi dušou individuálnou a národnou ešte nie sú tak ostré, differenciácia, rôznenie ešte sa tak nezačalo, málo ešte pracovníkov národných, básnik nestihne ešte myslieť na seba.Z tohoto ohľadu zaujímavé je, že v literatúre našej ledva nájdeme básnikov ľúbosti. Kollár ešte spieval svetu slavianskemu. Ale básnici národní ťažko sa dotýkajú toho najosobnejšieho citu. Sládkovič, keď si odspieval svoju ľúbosť k Maríne pod dojmami Kollárovej Miny, prestane spievať o láske k deve, a do popredia vystúpi v jeho mysli národ. Hviezdoslavova lýra ani nepozná strunu ľúbosti. Z novších Janko Jesenský, Ivan Krasko, keď sa ľúbostne vytúžili, zatíchli, a Rázus tiež sotva sa dotknul struny ľúbostnej.U nás básnik ešte nesmie myslieť na seba. Toľko nás bolí, toľko trápi, že básnik je v prvom rade „rodu členom“, a ako taký usiluje sa uplatniť svoju individualitu. Áno, u nás, v našej mladej a malej literatúre básnik nie svojou osobnosťou, vystihnutím svojej osobnej duše sa stáva individualitou básnickou, ale svojim videním, svojimi predmetmi, tým, čo vidí, čo zachytí v živote národnom.Hviezdoslav je v prvom rade Slovák, je básnik slovenský. Spieva národu svojmu, a nechce hovoriť k svetu. I jeho slovenská skromnosť mu to nakladá a svedčí pri tom. Síce básnik každý, ospevujúc svoj národ, chce dvíhať jeho slávu pred svetom. Hviezdoslav si umienil oslavovať hviezdy, a oslavuje národ svoj. Ako by v tom nekonečnom všehomíre jednou hviezdou bol i slovenský národ: túto hviezdu ospevuje a oslavuje Hviezdoslav. Žaluje o tom, čo bolí ľudí na tejto hviezde, v tomto národe, ospieva, čím sa tešia, čomu sa radujú, nad čím smútia a plačú, čomu sa úfajú, čoho boja, opíše čo ich zdobí, v čom sa vyznačujú; slovom oslavuje hviezdu svoju: národ slovenský.Je naším; v prvom rade. A pre nás je veľkým, lebo nám hovorí k duši, k srdcu, lebo nám zjavuje, čo nás bolí a trápi, čo nás teší, čomu sa úfame, lebo hovorí nám „od duše“. My sme pyšní, hrdí naňho; a vieme, že tým, čo podal z hĺbky duše našej, národnej, prehovoril aj k svetu celému.Že čo podáva Hviezdoslav v poézii svojej vzácneho svetu cudziemu, celému, čo zajde z tvorby jeho do širšieho sveta, čo vyčnieva uňho nad merítka národné: to nech hľadá človek druhý, cudzí. Len toľko podotkneme, že práve poznanie slovenskej duše, povahy, má význam pre širší svet, a básnik, ktorý toto poznanie umožňuje, dostáva tiež význam svetový. My prehovoríme o ňom ako o slovenskom národnom, o našom poetovi, ktorý oslávil národ svoj v prvom rade doma, pred nami, ale o ktorom veríme, že oslávi národ svoj i pred svetom. Práve vyzdvihnutím toho, že v čom a nakoľko je naším, slovenským básnikom Hviezdoslav, označíme i jeho význam pre svet.Ale nikto nech nemyslí, keď vyššie hovoríme, že u nás básnik ešte nesmie myslieť na seba, že tým vytvárame možnosť takej subjektívnej, osobnej poézie, ako je Hviezdoslavova. Nie je v tom protimluva. Áno, Hviezdoslav je najsubjektívnejší básnik, i keď skoro vždy o národe spieva. Tak si to musíme predstaviť, že básnik je centrom svojho sveta, svojho národa, že cez seba, cez svoje žiale a radosti, utrpenia a nádeje hľadí na národ a vidí jeho žiale a radosti, utrpenia a nádeje. V duši básnikovej sa odzrkadluje celý národ. Básnik Hviezdoslav svoj národ má na mysli i vtedy, keď píše o sebe, keď načiera do svojej duše.Preto je, že uňho poézia tak úzko súvisí so životom básnikovým, že diela jeho opravdove pochopiť vieme, a vysvetliť, odôvodniť ich môžeme len zo života básnikovho. Preto vkladáme i to, čo povedať mienime o poézii Hviezdoslavovej a o ňom samom, do kruhu životopisu jeho.
Bujnak_Pavol-Orszagh-Hviezdoslav-K-70-tym-jeho-narodeninam.html.txt
K Holubici[1][2]Kdeže letíš, holubička sivá?Či ťa ženie trieskavica divá?„Neženie ma trieskavica divá,lež to nebo, čo sa na mňa díva!“Kdeže letíš s halúzkou zelenou,či ju kryješ pred rosou studenou?„Nekryjem ju pred rosou studenou,lež ju nesiem pred zorou plamennou.“Zora ti ju vysuší bleskami —a vietor ti uletí s lístkami!„Nevysuší, veď mi ju pozláti,a vetrík ma ponesie krídlatý!“Načže letíš do hája pustého,veď ťa zavrie do ľadu chladného!„Nezavrie ma do ľadu chladného,bo piesňami skrotím chladnosť jeho.“Načže letíš na tie tvrdé skaly,veď ti tá hmla pierečká zakalí?„Ej, tá mi hmla pierka nezakalí,bo ju oheň mladej zory spáli!“Nač ta letíš, veď tam tma panuje?Tá ti krídla útlym snom obsnuje.„Ej, snom moje krídla neobsnuje,bo ju bleskom halúzočka rozduje!“Leťže teda, mladá holubička,nech ti svieti nad tebou zornička;zašuchoci na spráchnilej drevine,zahrkútaj na tej pustej skaline,zašuchoci tichými vetrami,nechaj, ujde tá tmavá noc s mrakami,zahrkútaj pesničkami milými,nech to zhučí skaliskami hluchými!Zablyskoci s lístočkami zlatými,nech s snehami zmizne zima bielymi!Zasadiže halúzočku v doline,nech si šíro svieže lístky rozvinie!Nech sa pučí zlatuškými pukami,nech vykvitne voňavými kvetami!Dajže, Bože, dajže, Bože, rosičky,dajže štestia našej milej hrdlički![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.[2]Taktiež pozdrav zábavníku. Vpísal si Botto sám do Holubice I, 1846/7, č. 2, 20. októbra 1846, str. 17 — 18. Rukopis „Piesne od Janka Bottu“ (pozri Rukopisné pramene 1, g). Pod titul v tomto rukopise pripísal Dobšinský: „Holubicou sa nazýval zábavník levočských Slovákov r. 1846/7“. Odtlačená v Kultúrnom živote VI, č. 17, 29. apríla 1951.
Botto_K-Holubici.html.txt
I.Hlavný župan zacengal. Nastala tichosť. Z posledného radu stoličiek zdvihol sa mladý muž. Bol silnej, vysokej postavy; vlasy vlnisté opierali sa mu o plecia, pravidelná tvár bola mu zachmúrená; dlhá, čierna brada kryla prsia.Dámy na galériách chvatom kládli si otázky:„Kto to?“Nik nevedel, až barónka Dovičová nešepla svojej susede:„Doktor Lubinský, vodca národnej strany.“Zpráva šla ušným telegrafom a dámy s úľubou dívali sa na zriedkavý zjav.„Pekný pansláv,“ šepla suseda baronkina, pani županka. Barónka sútrpne pozrela na ňu.„Však sa ti on nebude páčiť!“ myslela a hlasite zasmiala sa.Lubinský pozrel na galériu a počal hovoriť. Silný ako Stentorov hlas[1]plynul mu z úst, veľké okná stoličného domu cvendžavo odbíjali ho. A to boli tvrdé slová, a k tomu zvučné. Stolica, národ, vlasť, Európa, svet zamieňali sa s epitetmi: ľahkomyselný, podlý, vlastizradný.Pánom stoličným výborníkom dubkom vlasy stáli, keď počuli náramné priestupky odstupujúceho úradníctva. Pritom ich ale pýchou naplnilo povedomie, že však od nich záleží dobro vlasti, že na nich „visia opreté“ oči celej Európy — celého sveta!Hlavný župan, elegantný pán, tiskal si parfumovanú šatku k nosu, poneváč to ale zmysel sluchu nevyzdvihlo, pretrhol rečníka a poveril podžupana s predsedaním — on že je chorý.Lubinský pokračoval, no upustil z prísnosti. Jeho hlas klesol o kvintu, znel melodicky ako molové akordy.Naúčal, vysvetľoval, akoby malo byť v tejto slávnej stolici.„Povinnosť dáva právo!“„Vivat!“Z galérie vejú šatky.„My v malom predstavujeme polyglotné Uhorsko. Buďme rovní v povinnostiach — ale i v právach!“„Vivat!“Keď rečník dokončil, nesedel už nik na svojom mieste: všetci stáli okolo neho.„Vivat!“ opätovne zahrmelo sieňou a horúca mládež na ramená zdvihla dnešného Demosthena.[2]Mladý muž sebavedome pohladí krásnu bradu (vie, že je krásna) a so zadosťučinením pozrie dolu na svojich spoluobčanov. Z galérie ako malé vlajky kývajú sa v pekných rukách šlingované ručníčky. No on vidí len jednu — barónkinu.Slasťou naplnila sa mu hruď, ako keď z dusnej doliny vystúpi človek na vysokú planinu. Bledé líca Lubinského zalejú sa purpurom, keď vidí svoju mohutnú postavu v zrkadle, visiacom na stene. Oči blčia rozochvením, potom rozleje sa po nich vlaha. Nevidí okolo seba, len cíti, ako ho vlečú napred, vopred — ku sláve! Otvorenými ústami dýcha povetrie, ťažko dvíha sa jeho silná hruď.Nosiči konečne skladajú svoju ťarchu. Lubinským prejde mráz. Či už? Či sláva nie je večná? Roztvorí oči: stojí na poprednom mieste, tam, kde vážení starci sedávajú. Teda predsa nie je koniec, sláva trvá! Jeho dlhé vlasy padli mu do tváre, gracióznym[3]pohybom (vie, že je graciózny) hodí ich nazad. Cez hluk prenikne pekný, ženský hlas:„Živio Lubinský!“On pozná ten hlas. Elegantne uhne sa a vážne zaujme udelené mu miesto. Podžupan nereplikuje; bledou tvárou otvára voľbu nového úradníctva.I tu naskytla sa príležitosť Lubinskému presláviť sa. Vyššie stoličné úrady jemu boli votované.[4]A on? On zakaždým držal reč, krásnu, utešenú reč o sebazaprení, o obetavosti, o čistom, nesebeckom vlastenectve a neprijal ani jeden nabídnutý úrad. Tí, ktorí boli chlebármi, žasli nad takýmto vlastenectvom; čistí, ideálni ľudia ale prišli do krajnosti entuziazmu.[5]Bola to cesta triumfátora, ktorú konal Lubinský od stoličného domu po byt barónky Dovičovej.Barónke horeli líca, chvela sa od radosti po boku oslávenca. Pery sa jej vše otvorili, chcela preriecť dačo; cesta zdala sa jej dlhou. Konečne dorazili. Ťažké, železom obité vráta zavŕzgali, koč vošiel do dvora. Sluhovia neuspeli pomôcť panstvám, lebo tí rýchlo skočili z koča. V salóne bola polotma, vzduch plný bol vôňou kvetovou. Lubinský sadol si na fotel a oprel hlavu o ruky; bol ustatý. Ona sadla si vedľa na nízky taburet a mlčky dívala sa naňho. V uhle siene, v malom akváriu čľapkal umelý vodopád. Cez škáry špaletní predral sa malý vetrík, robiac tajomný šuchot veľkými listami vejárovej palmy.„Vzdávam sa boja, Lubinský!“ tíško preriekla barónka, nahnúc sa k nemu.On spustil ruky z tváre a prekvapene zrel na ňu. Jej tvár blčala plamom oduševnenia, oddanosti.„Budeš mojou?“ vykríkol a vystrel ramená. Barónka nežne túlila sa k nemu.„Ľúbim — zbožňujem ťa!“ šepla vrelo.Lubinskému zaplesalo srdce. Zdvihol krásnu ženu, priskočil s ňou k oknu a spechom otvoril záclonu. Lúče slnečné padli na hlavu barónkinu a silno odrážali sa od jej zlatožltých vlasov. Aká bola prekrásna s tou prirodzenou gloriolou!„Aká si krásna!“ šeptal náruživo a kŕčovite privrel ju k sebe.Jeho havranie vlasy zliali sa so žltými kadermi, ako keď čierny havran zletí na bielučký sneh.Tak veru! Sláva nie je jalová! Lubinský pyšne pozrel vôkol, veď dnes jemu, jedine jemu svieti slnca blesk!Stará historka prišla mu na um. Pred ich domom rástol brest, veľký brest, a v susedstve býval — celé leto — pán, veľký pán: hlavný župan. Malý Lubinský choval sa k nim náramnou úctou, ich brest držal za najväčší strom a suseda za najväčšieho pána. Potom dorástol, šiel do sveta, a divné, keď prišiel, zmenili sa mu pochopy. Brest zdal sa mu omnoho menším a župan — Nuž hľa, je župan. A to tak šlo gradatim[6]dolu. Keď stal sa advokátom, zdalo sa mu smiešnym, ako on ich brest veľkým prezývať mohol. Však prečo by strom pri prajných podmienkach nenarástol ešte vyššie… A človek? Tiež len to isté potrebuje: kus slniečka „zhora“ a môže sa stať trebárs i väčším pánom, ako je župan… Zadumal sa.Barónka útle vykĺzla sa mu z ramien. Prišiel k sebe… Matne obzrel sa po izbe.„Nuž to je salón vašej snúbenice, pane!“Vyjasnenou tvárou preletel mrak. On, v duchu videl sa už v ministerskom stolci. Hja, chuť dochádza počas jedenia. A on sa stal hladným, hrozne hladným: zapáčilo sa mu z výšky dívať sa na svet!No mráčok rýchle preletel, veď barónka dostačila svojou osobnou cenou cieľom ambícií byť: bola krásna, dobrá, odhliadnuc od toho, že bola vysoko postavená, bohatá dáma.Iba po jej boku, a keď jednalo sa o ňu, stal sa z umného citný subjekt.Ináč bol učenec práva: suchý, prísny. Etika nehrala uňho žiaden zástoj: právne argumenty, podopierané pozitívnymi paragrafmi, mali závažia. Zato i nestál na pevnom, morálnom základe. Svet to však nevidel, jemu imponovala ráznosť, a tak stal sa z mladého muža vodca národnej strany.Strana „národniakov“, ako ich menovali, vzrastala, mohutnela. Treba bolo len muža, ktorý bol by vedel využitkovať postavenie. Nuž a Lubinský bol dobrý kalkulista. Sám neoduševnený za národnostnú ideu, vedel herecky simulovať; oduševniv všetkých, ostal sám chladným, sledujúc sebecké záujmy.Dosiaľ však nedarilo sa mu; chýbala príležitosť ukázať svoje ostrie a tak okrem vidieckych pochvál (pre jeho krásne reči!) nedocielil žiadnych výsledkov. Nuž teraz ponúkla sa i príležitosť. Národná strana prepadla pri snemových voľbách, preložila svoje ťažisko do stoličného domu. Hlavný župan dopustil sa dakoľkých priestupkov pri vyslaneckých voľbách: to bola voda na mlyn. No a víťazstvo bolo skvelé![1]Stentorov hlas.Stentor, hrdina z trójskej vojny, vynikal veľmi silným hlasom.[2]Dnešného Demosthena,dnešného rečníka. (Demosthenes bol najslávnejším gréckym rečníkom. Stal sa symbolom rečníka vôbec.)[3]graciózny(franc.) — pôvabný[4]votovať(lat.) — odhlasovať schváliť[5]entuziazmus(gréc.) — oduševnenie, nadšenie[6]gradatim(lat.) — postupne
Marsall-Petrovsky_Stratena-varta.html.txt
Sestry— Mohli by ste ma veru napojiť, veď máte práve dosť pohárov, — povedal profesor Rychlý a už i siahal obidvoma rukami za pohármi, ktoré mu Magda a Božka, pretekajúc sa, podávali.— Odo mňa si vezmite, budete celý život veselý a spokojný! — kričala Magda, pričom jej oči blýskali a samopašný úsmev jej sedel okolo úst.— S mojou vodou je spojená múdrosť a vážnosť; sprobujte, — hovorila Božka.— Ja, ako človek už i tak múdry, spojím vážnosť s veselosťou a napijem sa z oboch pohárov po troške, keďže je to len voda, a pridŕžajúc sa porekadla, že i dobrého mnoho zaškodí.I hľadiac na ne s badateľným obdivom, povedal:— Ale vy, vážené dámy, tvoríte s tým zeleným brehom za vami a so studničkou medzi vami obdivuhodný obraz. Jedna navlas ako druhá a ešte i rovnakej podoby a veľkosti smrek po boku každej. Podivné, obdivuhodné! I vaše biele obleky zodpovedajú ako-tak antickým úborom, ste skutočné nymfy pri prameni.Magda sa zasmiala.— Dajte si s antikou pokoj, pán profesor. Naši dnešní krajčíri by boli veľmi nespokojní, keby mali pre nymfy šiť, keďže tie slečny šatstva veľmi málo potrebovali. Halili sa do svojej krásy, ktorej medzi dnešnými dievčatami už niet.— Vyvandrovala k chlapom, myslíte? — smial sa profesor.— Nie, odišla na dedinské javiská, kde sa krásne víly ukazujú v bielych šatách s ružovými a belasými stuhami.Rychlý vážne pozeral chvíľočku na dievčatá.— Keď som vás pred hodinkou zazrel, zdalo sa mi v prvej chvíli, že vidím dvojmo, také ste boli rovnaké, a teraz vidím medzi vami neobyčajný rozdiel. Z vašej tváre, Magda, a z vašej, Božka, aká rozmanitosť duše až kričí i pri vašej telesnej, možno povedať, totožnosti.Magda sa netrpezlivo hniezdila na trávniku. Svojím zdravím a mladosťou dráždila všetkých, ktorí ju vídavali.— Pozrite, aká lúka je pred nami! Rovná a hladká. Škoda času na daromné reči, keď všetky žilky v nás hrajú. Prebehnime sa! — zvolala Magda a vyskočila zo zeme.Urovnala si šaty a zdvihla trochu sukničku, aby jej nezavadzala v behu.Božka si zastala k sestre a viac len naznačila pozdvihnutie sukne, než by to vykonala.Rychlý sa postavil medzi dievčatá s nohou vykročenou na bežanie, pričom sa hojdal so zaťatými päsťami.— Tak, dobre. Méta je jedľa, pod ktorou leží balvan. No, pozor! Ale, hop, aká bude cena pre víťaza? Keďže tu nemáme nijakých zbytočných hračiek, ktorými by sme sa mohli obdarovať, odporúčam, aby sme urobili tri ceny, a to prvá by bola tri bozky, druhá dva a tretia len jeden. Ceny by sme všetci každému vyplatili, aby nikto nebol ukrátený. Prijímate?Božka hľadela pred seba na ďaleké končiare Fatry a nepovedala ani slova; Magda živo prisvedčila:— Áno, výborná myšlienka, pán profesor. Súhlasím. Ako múdro ste to riešili, dostať až dvanásť bozkov od, uznáte, neodtajiteľne pekných, mladých dievčat. Tak, dostanete ich. Len, — tu skočila pred neho a poklonila sa mu posmešne, — termín, kedy, musí sa ustáliť. Navrhujem na deň svätého Vida, dobre?Rychlého sprvu prepiate spokojná tvár sa tak sklamane zamračila, že sa i Božka hlasito zasmiala a povedala:— Kto vyhrá, dostane púpavou po nose.Rychlý hodil rukou.— No, nedbám, veď uvidíme, ako sa to skončí.Stali si do radu a na skríknutie Magdy: „Pozor, hop!“ utekali — dievčatá drobnými krokmi a profesor dlhými skokmi.Božka v prostriedku asi sto metrov dlhej lúky stíšila, až celkom zastala. Magda s Rychlým utekali, schválne v jednej čiare, lebo Rychlý ju mohol ľahko predbehnúť svojimi dlhými nohami, keby bol chcel.Božka držiac sukničku stále v rukách, nespúšťala z utekajúcich oči. Videla, že keď boli na dva-tri metre od jedle, predbehol profesor Magdu niekoľkými skokmi a obrátil sa tak zručne, že mu vbehla do náručia. Stratili sa za jedľou len na niekoľko chvíľ, a jednako Božku bolestne pichlo, či sa nebozkali.Sotva boli s Rychlým spolu hodinu, ale hnaní rovnakými túžbami cítili sa, ako keby sa znali od rokov. Veď mali rovnaké životné predstavy, ktoré nás opanúvajú, či sa nám to páči, či nie.Božke sa profesor Rychlý veľmi videl. Okrem junáckej postavy ju vábila zvláštne jeho pevná, okrúhla, trochu rozpoltená brada, dodávajúca mu výrazu energickosti. Že on vedel, čo chce, bolo isté. Bolelo ju, že ju zanedbáva; bola tým veľmi citeľne urazená i jej márnivosť. Veď ona bola práve taká pekná ako jej sestra, a ani sa neobzrie o ňu. Hnevala sa, ako si to namýšľala, na násilne sa ponúkajúcu sestru, ktorá mladého človeka egoisticky celkom zabrala pre seba, a preto preukazovala nevšímavú trucovitosť oproti obom, čo sestra o chvíľu pobadala a napomenula profesora, keď sa teraz bavili na lapačku, aby sa zaoberal i sestrou.— No, dobre, ja vám to udělám, keď si to prajete.Rychlý bol človek, ktorý sa nestaral o nič iné na svete, len o seba. Všade hľadal len svoje výhody a všetko posudzoval len zo stanoviska svojho sebectva. O dievčencoch vedel, kto sú. Vedel, že Božka je úradníčkou v banke a Magda učiteľkou na meštianskej škole; ich matka je vdova po kancelistovi, ktorý, zlumpovaný, premárnil ženin majetok a mladý umrel. Úbohá osoba mala s ním veľmi ťažký život, jednako pretrpela všetky útrapy s najväčšou oddanosťou a odpúšťaním. Nikdy sa nežalovala naňho pred nikým.Z biednej penzie a zo šitia vyžila a vychovala dvojčatá-dcéry. Dnes sa mali veľmi dobre, lebo ich spoločný dôchodok bol taký, že z neho skromné ženské nielen pekne vyžili, ale i odložili peknú sumu. Okrem toho mali starodávny dom so záhradou, ktorý opatrovali v takom poriadku, že tvoril príjemné bývanie.Rychlý ráta s tým, že v cudzom slovenskom mestečku môže mať veľmi príjemnú spoločnosť pekných dievčat, z ktorej len on bude mať výhody. Môže k nim chodiť, budú ho maznať, častovať v nádeji, že jednu z nich vezme si za ženu, a prípadne môžu byť obe jeho milenkami. Rátal s tým, že v dnešné časy budú dievčatá rady, keď budú mať za priateľa takého fešného mladého človeka, ktorý má pekné postavenie gymnaziálneho profesora.Keď sa ešte chvíľku pobavili, sadli si zasa k studničke a dievčatá vybalili svoj olovrant a ponúkli profesora. Nebolo mnoho jedla pre troch, niekoľko rezkov šunky, trochu syra, trochu pečiva a tri-štyri jablká. Keď to Rychlý videl, vytiahol obrvy a mykol krátkymi fúzmi.— No žalúdok si tým neobťažíme.— Pre nás by bolo celkom dosť, my veľa nezjeme, — poznamenala Božka.Magda otrčila posmešne ústa:— A pre vás samého to tiež bude dosť na olovrant. Pravda, chybí vám niekoľko fliaš piva; voda vám nevonia.Dievčatá si vzali po kúsku pečiva a ostatok oddali Rychlému, ktorý sa naskrze nedal núkať a bezodkladne zjedol všetko, čo videl, ešte i omrvinky z papiera vytriasol na dlaň a vsypal si ich do úst.— Vy ste vďačný kostoš, pán profesor, — pochválila ho Božka s milučkým úsmevom, pri ktorom sa jej na oboch lícach utvorili jamôčky.Rychlý myslel, že ho chce pichnúť, i odvrkol jej s neobyčajne urážlivým smiechom:— No, jó, já jsem ze statku, a to my máme takovou výchovu.Doma sa zišli s pani Marošovou. Je to asi päťdesiatročná slabučká malá pani s upracovanými rukami, s tvárou kostnatou, na ktorej vidieť, že nebola nikdy pekná. Len oči hovoria z nej zato mnoho.Pán profesor, hoci bol prvý raz u Marošov, cítil sa tam doma. Až veľmi sa cítil doma. Rozvalil sa na diván a tituloval pani Marošovú „matkou“. Nemožno povedať, že by sa to dievčatám videlo. Pani Marošová sa necítila urazenou, ale hanbila sa za zle vychovaného mladého človeka pred svojimi dcérami. Spoločnosť prijala vľúdne, bez najmenšieho rozčúlenia.Na dievčatá pozerala bokom s istým zadivením, aký to doviedli zázrak do domu vtedy, keď ho už boli predstavili ako pána gymnaziálneho profesora, pána Františka Rychlého, pochádzajúceho „vod Jičína a či Chrudimi“, pichala doňho Magda uštipačne.— No, takí hoši, ako som ja, rastú len okolo Jičína, kde pak Chrudim, co vám to napadá!Ale pri všetkej neotesanosti nebol Franta Rychlý zlý chlap. Mal zmysel pre humor a vedel spoločnosť, hoci i trochu drasticky, ale celkom dobre zabávať.Dali mu doniesť piva, čo ho tak obmäkčilo, že sa vše pomýlil a pomenoval pani Marošovú i milosťpaňou na premienku. Pravda, že je toto jeho prvá návšteva, vôbec neuvážil, ale sedel u nich hneď celé tri hodiny.Spôsob reči pani Marošovej, jej i na Frantu účinkujúca hlboká dobrota a korene jej života prezrádzajúca mravnosť pôsobili ani chemický protijed na prostoreké reči profesora.Pani Marošová spomenula medziiným, že je lásky a dobroty mnohonásobne viac na svete ako zloby a nenávisti.— No, matko, to nemáte pravdu, — smial sa profesor.— Myslím predsa, že mám. Láska šepce a hladká, hnev kričí a plieska. Láska sa túli len v kútiku, hnev vyrazí na dvor, na ulicu. Koľko je skrytej lásky, o ktorej sa nikdy nedozvieme, keď sa zloba pred celým svetom ohláša. Kto videl prvý, trasúcimi perami oddaný bozk milencov? A koľko ľudí vie o ich prvej zvade? Aká je láska milá, koľko sa natúžime za ňou, koľko nám spôsobuje potešenia i bolestného žiaľu a ťažké srdce!Božka vzdychla:— Iste je na svete viac lásky ako zloby. Ale čo z toho, keď i ona zapríčiňuje i mnohé utrpenia.Slová pani Marošovej účinkovali na Rychlého.— No, jo, ono je to možné. Vy ste, milostivá, hotová básnička. Ani by to človek nepovedal, čo sa v týchto slovenských baráčikoch skrýva.Rychlý často chodieval do Marošov a napokon sa im o dva týždne natisol na stravovanie. Za tristo korún na mesiac mu dali veľmi dobrý obed a večeru. Pani Marošová bola dobrá kuchárka, mala jemný jazýček a rada sa bavila s niečím lepším.Raz, dva razy mu dali doniesť na obed a večeru i pohár plzenčiny, čo si on vymohol riadnymi poznámkami:— No, dnes mám hezkou žízeň, dnes si to dáme.Obe dievčatá ho mali rady, ale Magda bola jeho vyvolenou. Rychlý si namýšľal, že si môže obe dievčatá vziať, kedy sa mu zachce, keď boli k nemu také pozorné, úslužné, hľadeli naňho tak oddane, že bol presvedčený, že potrebuje len ruku vystrieť a budú mu najpoddanejšími milenkami. V rozhovoroch sa stýkali hodne voľne, robili narážky viac ako dvojzmyselné. Čítali knihy, pred matkou si nedovolili nijakých narážok. Jemná, vycibrená duša nepotrebuje takých zábav a ani ich neznesie.Pán Rychlý raz podvečer prekvapil v izbe pri záhradnom obloku čítajúcu Magdu. Mal dobrú vôľu, možno si bol i niečo vypil; dievča medzi záclonami bolo také vábne, jej obnažené hrdlo bolo zohnuté v takú peknú čiaru, že bez rozmýšľania prišiel k nej a bozkal ju na hrdlo.Nepamätal sa, kedy dostal takú lekciu, akú mu vtedy slečna-učiteľka dala, a to spôsobom, ktorý ho hlboko zahanbil. On pokladal celú rodinu za stojacu hodne pod ním v každom ohľade, stavovsky, vzdelaním a i národnosťou. Čože, to sú len Slováci a on pokrokový Čech! A teraz jemu, pánu profesorovi, učiteľka, najpriateľskejším hlasom, ponášajúcim sa na matkin, vyčítala celú jeho nevzdelanosť duše, jeho nespôsobnosť, jeho nedostatok hlbšieho mravného cítenia, že sa úprimne zahanbil. I odprosil ju, hoci najprv hľadel jej výčitku obrátiť na žart.— Vidíte, Frantíku, to všetko robí váš úplný nedostatok styku s takými ženskými, ktoré seba cenia za niečo viac ako za nástroje pre vašu lásku. Iste nemáte ani matky, ani sestry, ktoré by boli vzbudili vo vás slušné city k slušným ženám, a preto si namýšľate, že môžete i s nami zaobchádzať, ako ste naučený v hostincoch so služobnými. Ja vám netajím, že ste mi sympatický a že by som vás mohla i milovať, keby ste sa o moju lásku vážnejšie uchádzali s najčistejším úmyslom.— No, veď ja vás mám veľmi rád, Magduška, uverte mi to. Ja som len taký náramný; myslel som si, že bozk je viac ako celé vrece daromných rečí.— Keď budem o vašej úprimnej láske presvedčená, uverím vám. Láska sa prezradí toľkými, hoci i drobnými črtami v správaní, v každom pohľade, vo všetkom konaní, že vy mňa neoklamete.— Tak vás smiem mať rád?— Ale áno; veď som vám povedala, čo si myslím o celej veci.Niekoľko dní sa správal Rychlý k Magde so zváštnou pozornosťou a nežnosťou, hoci mu to nešlo veľmi odruky. Okúňal sa správať tak, ako je zvykom v takzvaných lepších spoločnostiach. Pokladal to vždy za akúsi komédiu. Hlavná vec však bola, že bol teraz v jeho správaní zrejmý cit, a Magde na tom záležalo, a nie na prílišnom formalizme. Ani pani Marošovú nevolal viac „matkou“, ale milostivou alebo mamičkou; čo všetky vďačne počúvali.Lenže na Božke sa ukazovala od istých čias veľká premena. Nejedla, bledla, bola úplne bez vôle. Matka na ňu hľadela so starosťou, Magda sa pretvarovala, že nič nepobadala, a Rychlý sa vôbec skoro ani neobzrel o tú, ako ju menoval sedmobolestnú pannu.Keď sa Božkin stav zo dňa na deň horšil, vošla matka jedno popoludnie k Magde, keď opravovala školské úlohy a bola sama vo svojej izbe.Motala sa chvíľočku po izbe, ako keby tam mala nejakú robotu. Magda vedela, že čosi chce, veď znala svoju mamičku, ale opravovala ďalej školské zošity.— Ty, Magduška, mne sa tá Božka nevidí.— Prečo? — zdvihla Magda hlavu.— Biednie, trápi sa. Čo budem dlho okolkovať, zamilovaná je do toho profesora, a ty si ho celkom zaujala. To dievča zahynie. Magduška, nechaj jej ho.Magda sa ukazovala prekvapenou a namrzenou.— Ty, mamička, si kuriózna. Čože, ja jej ho mám nahovárať? A keď mňa chce, mám ho poslať preč? A či je nie isté, že ho tak stratíme obe?— Magduška, ty si dievča súce do sveta. Božka je taká pasívna osoba. Nechaj jej ho.Magda sa durdila. Matka nevyčkala konca jej hnevného odporu, ale odišla ticho z izby, pozorne, nehlasne zatvoriac za sebou dvere.Magda si stala do obloka a hľadela na hriadky s letnými kvetmi v záhrade. Aké sa jej zdali všetky ošumelé, obyčajné, odrastajúce. A aký boj sa razom vzbúril v jej duši. Samá láska, samý bôľ! Bolelo ju vidieť trpiacu sestru a ostro jej rezala do srdca strata milého.Aká dobrá sestra jej bola vždy Božka! Hoci ona bola o niekoľko hodín staršia, Božka sa vždy správala k nej, ako keby bola aspoň o niekoľko rokov staršia. Od detstva jej nechávala hračky, ktoré Magda chcela, v chorobe ju s nežnou trpezlivosťou opatrovala a obsluhovala, čo Magda ani v malej miere neurobila pre ňu.„Boženka drahá, ty zlaté srdce, vezmi si ho!“ stisla si ruky na srdce a vytiahla vreckovku, aby si utierala hojne sa rinúce slzy.I správala sa podľa toho. Rychlému nedala viac príležitosti, aby mohol byť s ňou osamote; doma sa preobliekla do nemožných starých, šedivých šiat. Ukázala sa rozstrapatená s nosom a očami červenými od cibule, chrenu, okrem toho vždy kýchla, kašlala, fufnala.Napokon si jedného dňa zaviazala i malý vankúš na tvár, že sa jej vraj zbierajú ďasná.To už Rychlého roztrpčilo celkom, nemohol ženskú s boľavými zubmi ani cítiť.Božka sa ten čas obliekala čo najchutnejšie, bola vždy ani zo škatuľky a žiarila milou, tichou veselosťou. Bola naozaj taká žiadúca, že by i storočného starca okúzlila.Rychlý sa obrátil k nej a s údivom ustálil, že sa tak mohol mýliť. Veď je Božka vlastne nepomerne cennejšie dievča ako Magda. Je samá dobrota, trpezlivosť a neurážlivá, dobrá vôľa.Videli, ako sa Rychlý i vo svojom správaní a vo svojich rečiach zmenil. Predtým každý deň donášal posmešné zvesti o svojich žiakoch a o mestskom obecenstve a Slovákoch vôbec. Slováci mu vôbec neboli schopní na vyššie vzdelanie. Vidieť na nich od stá rokov utisnutý národ. Nie sú nijako vypestovaní, je to ešte celkom primitívny ľud. Sedliacke mozgy sú nie zvyknuté myslieť. Veď sa nedá odtajiť, že sa pestovaním vychová šľachetná rasa zverov, a teda i ľudí. Generáciami sa zošľachtí človek. Materiál sú Slováci dobrý, ale potrebujú niekoľko pokolení školenia a výchovy.Marošovky sa mu smiali, i dievčatá, i matka.— Pán profesor, keby ste vy nás mali radi, keby vám tí naši žiaci boli iným ako nepoddajným materiálom vašej práce, tak by ste sa presvedčili, že sú tie deti prinajmenej také nadané a také cítiace duše ako vaše české. Ale hľadíte na ne s opovrhnutím, a oni vám to vracajú v plnej miere a vašu prácu sabotujú.Božka len pohľadmi s ľútostivými úsmevmi mala nerozhodný podiel v tomto boji, ktorý viedla ich matka; zato Magda hnala sa doňho tým rozhorčenejšie, lebo v jej cítení bolo i mnoho hnevnej žiarlivosti, ktorú nemohla natoľko potlačiť, aby ju vôbec nebolo cítiť.O dva-tri mesiace stával sa vplyv styku Rychlého s Marošovkami i v tomto ohľade zrejmým. Pán profesor vedel pomaly rozprávať i o pekných črtách a duchovnej vyspelosti svojich žiakov, a robil to vďačne. Sprvu rozprával o nich s akousi iróniou a zadivením, že kde sa to berie v nich, ale o niekoľko týždňov to robil s potešením. Bolo vidieť, že začína so svojimi žiakmi a so svojím okolím zrastať.To bolo všetko veľmi potešiteľné, ale hoci preukazoval svoju lásku k Božke každým spôsobom, na ženenie akosi nedbal. Vôbec nespomenula ani najmenšou narážkou, že by si žiadal vziať si Božku za ženu. Cítil sa tak, ako žili, veľmi dobre. Mal najpríjemnejšiu domácnosť bez starosti, za najlacnejšie peniaze. Načo meniť?Aká Božka bola ústupčivá, ona bola s týmto životom spokojná. Tu i tu sa bozkali a hrdličkovali, a neskazenému dievčaťu to stačilo. Bola presvedčená o Frantovej láske, a to ju dvíhalo do siedmeho neba.Pani Marošovej a najmä temperamentnej Magde šiel tento pomer na nervy. Aký to má zmysel? Budú chovať trúda v dome a slúžiť mu i pekným dievčaťom? Môže odísť, kedy chce, a akí sú mužskí neuznanliví a nevďační, bude robiť z nich ešte posmech.Tak sa stalo, že jedného dňa, keď sedeli pri obede, vošiel do izby vysoký, asi štyridsaťročný pán pekných čŕt tváre, ponášajúci sa veľmi na Magdu a Božku. Marošovky vyskočili a s krikom oblápali a bozkávali pána.— Strýko Matúš, vitaj! Kde si sa tu vzal? — kričala Magda, držiac ho za rameno.Pani Marošová mu odobrala malý cestovný kufrík a odložila ho na stoličku.— No, pekne od teba, že si nás prišiel raz navštíviť.— Prosím vás, predstavte ma pánovi, — poklonil sa Rychlý.Božka ho predstavila:— Strýčko Matúš, pán profesor Rychlý, náš kostoš.— A viac nič? — smial sa veselo pekný pán s červenými lícami.— Čo viac? — pýtala sa zadivene pani Marošová.— No, predsa byť s takými peknými dievčatami a nebyť ani zasnúbený, to je ohromná nešikovnosť.Božka sa zapálila po uši a Magda chytila strýka za ucho a potriasla mu ho.— Strýčko, ty si veľmi prostoreký! My sme dobre vychované deti. Aspoň mamička nás vždy presviedča, že nás dobre vychovala. Pred nami o takých veciach nehovor.— No, ono to tak chytro nejde, — vyhováral sa pán profesor, na ktorého vystúpenie zrejme zámožného pána robilo dosť mocný dojem.Strýk sa umyl a sadol si tiež k začatému obedu. Slúžka doniesla polievku a ostatní počkali, kým ju nezjedol. Medzi jedením stále rozprávali. Dievčatá boli veľmi zvedavé, ako sa strýc má a prečo vlastne prišiel.Z reči vyrozumel pán profesor, že tento strýk je jedinou rodinou nebohého otca dievčat. Je práve taký šumný mužský, akým bol i jeho brat.Strýk Matúš mal šťastie, že sa dostal za úradníka k slobodnej zámožnej statkárke, barónke Rothhoferovej, ktorá sa doňho zamilovala. Za muža si ho nevzala, ale poručila mu celý svoj majetok, keďže žili spolu skoro tridsať rokov, strýk zostarel a nemyslel viac na ženbu.Teraz prišiel z Nitrianskej, lebo sa dozvedel, že v neďalekej obci je na predaj menší zemiansky majetok s kaštieľom, ktorý by chcel kúpiť, aby aspoň cez zimu býval nablízku milej rodine, a kvôli poľovačkám, lebo nitrianske zabíjačky bažantov a zajacov nestoja za reč.Z rozličných rečí, ktoré trvali skoro do večera a pri ktorých bol z veľkej čiastky i Rychlý prítomný, vysvitlo mnohonásobnými narážkami a i direktným tvrdením, že jediní dedičia strýka Matúša sú Magda a Božka.Rychlý bol tiež „ze statku“ a jemu sa povolanie statkára veľmi pozdávalo, a tak mu celá vec veľmi zavŕtala v hlave.Strýk Matúš odcestoval večerným vlakom a po jeho odchode nebolo o inom rozhovoru ako o ňom a jeho majetku.Rychlý pokladal za chybu, že je to ešte pomerne mladý a veľmi čerstvý pán, ešte požije. Pre toto mu Magda nadala.Teraz si pán Franta umienil, že si „holku“ vezme, lebo istota, že dostane taký majetok, stála za to čakať naň hoc i desať-pätnásť rokov, a dlhšie ten chlapík akiste sotva bude žiť. Lebo keď jeho brat bol taký povestný lump, nebude omnoho lepší ani strýk Matúš. Jeho pitie poukazovalo aspoň na hodnú zbehlosť a vycvičenosť v tomto remesle.Aby nebolo zjavné, že sa žení najviac kvôli dedičstvu, odložil pytačky Božky o dva-tri týždne.Magde toto odkladanie zasa šlo na nervy, a preto dostala o niekoľko dní Božka list od vysokopostaveného bankového úradníka — ďalekej rodiny pani Marošovej — v ktorom jej úradník ponúka veľmi výhodné miesto v banke Tatra v Bratislave. Miesto bolo tak znamenite platené a pomerne pohodlné, že nebolo možno ho odmietnuť.Rozumie sa samo sebou, že list čítali pred Rychlým a hovorili o jeho obsahu. Rozhodli sa, že je vylúčené, aby Božka nešla.Na druhý deň podvečer vošla Božka žiariaca s okúňajúcim sa Frantom do izby k matke a Magde. Zasnúbili sa, keďže Božka má všetku výbavu dávno v poriadku, môžu sa zobrať o niekoľko týždňov.A nie ani o celé dva mesiace neskôr prekvapila Magda matku a šťastných novomanželov zvesťou, že premenila miesto s istou učiteľkou na meštianskej škole na východnom Slovensku a že pôjde ta koncom augusta.Celá rodina bola v zvrchovanej miere a bolestne prekvapená. Prosili ju, aby nešla. Božka nariekala, matka bola zronená a Frantík bol tiež bolestne dojatý týmto krokom Magdiným. Tvorili spolu takú ľúbeznú rodinu a odchod Magdin vytrhol v nej veľkú medzeru.Keď sa Magda večer odoberala od matky v jej izbičke, privinula ju mať na svoje prsia.— Ty zlaté, šľachetné dieťa, viem, prečo odchádzaš, máš rada Franta a cítiš, že by si sa nemohla ďalej opanovať. Choď, pôjdem s tebou, neopustím ťa.Magda sa vyplakala na hrudi dobrej matky. A zobrala sa skoro.— Ale čo tam, keď ho nebudem mať stále pred očami, premôžem tú boľačku. Nedám sa, nedám sa! — dupla si a zaťala zuby a päste.Nechcela robiť matke ťažké srdce.Rychlý sa časom tiež presvedčil, že život má hodnoty, ktoré dosiaľ vážne nebral.V druhom roku manželstva sa dozvedel, že si strýk Matúš vzal za ženu svoju gazdinú, s ktorou mal už dvoje detí, a tak o nejakom dedičstve nemôže byť ani reči.Práve v tie časy polročný synček Rychlovcov trochu prechorel a jeho otec, hoci bezzákladne, bol preňho v sto úzkostiach. Božka mu s veľkým strachom, že sa bude hnevať, oznámila matkinu zvesť o strýkovej svadbe.Oznámila mu ju, keď sa choroba dieťaťa obrátila na lepšie. Ako ľahostajne prijal Frantík vo svojej radosti zvesť, že stratil dedičstvo!— Parom ma po strýkovi i s jeho gruntom!Tým odbavil celý barónsky veľkostatok.
Nadasi-Jege_Sestry.html.txt
Úvodná časťDosiaľ len čiastočne je známa korešpondencia nášho veľkého národného bohatiera, najmä intímna rodinná, v ktorej najlepšie poznávame jeho vlastnosti ako ušľachtilého človeka, milujúceho syna a nežného brata.Roku 1920 vydala Lola Šetelíková, rod. Bílá, nákladom L. Bradáča na Kráľ. Vinohradoch pietnu prácu „E morto, paměti lásky Štefánikovy“, kde uverejňuje okrem rozpomienok v celku 22 lístkov a dopisov z intímnej priateľskej korešpondencie. To bolo snáď prvé vydanie listov Štefánikových, z ktorých verejnosť poznávala ušľachtilé rysy jeho povahy z doby štúdií v Prahe a na počiatku životnej dráhy a borby v Paríži. Sbierka L. Šetelíkovej obsahuje tri lístky z r. 1904 a 19 z r. 1905. z ktorých jedon je adresovaný otcovi L. Šetelíkovej, p. Frant. Bílému, riaditeľovi reálky na Žižkove. Nepokladám uvedenú sbierku dopisov Štefánikových za úplnú, lebo sama vydávateľka priznáva, že vzájomná korešpondencia bola bohatšia, taktiež aj s jej otcom, ako sám poznamenal v pozdejších článkoch. Škoda, že sa nezachovalo viac hodnotných dokumentov z mladistvých rokov Štefánikových.Korešpondencia Štefánikova s Lidunkou Bílou je síce rázu intímneho, ale veľmi platne prispieva k poznaniu mnohých jeho životných osudov, ako aj k bližšiemu pochopeniu vývoja jeho vzácneho charakteru a ušľachtilosti. Nad mnohými myšlienkami treba sa hlboko zamyslieť: sme ozaj prekvapení ich hodnotou. Hodnota duše Štefánikovej vzrastala cestou utrpenia a odriekania. Je preto uvedená pietná práca cenným príspevkom, lebo podáva niektoré autentické zprávy,nikde v iných prácach nezachované.Prácu L. Šetelíkovej vhodne doplňovala ukázka jeho korespondencie s rodinou básnika Jaroslava Vrchlického, ktorú uverejnila Vilma Sokolová v „Národních listech“. Priniesla ukázky z piatich listov, jednoho adresovaného básnikovi J. Vrchlickému z Košarísk a zo štyroch jeho choti Ľudmile rodenej Podlipskej; dva listy sú z r. 1904, tri z r. 1905. Vilma Sokolová tiež poznamenáva, že zachovaná sbierka lístkov a dopisov je len zlomkom obšírnej korespondencie, ktorú opatruje pi. Anežka Čermáková. Ale aj tak veľmi prispieva uvedená ukázka k poznaniu vzácnych okamihov života Štefánikovho ako aj nálad jeho duše. Velice nežne v tejto korespondencii sa prejavuje hlboká úcta a oddaná láska k „vrelemilovanej maminke“, ako dôverne nazýval ušľachtilú dušu p. Ľud. Vrchlickej-Frídovej.Z uvedených dvoch sbierok dovolil som na konci tohoto diela pripojiť niektoré výťahy, aby doplnily niektoré veci z rodinnej korespondencie.*Bohatou studnicou poznania životných osudov Štefánikových, jeho ideálov aj túžob, vzácnych a bohatých zážitkov a intímnych vzťahov je dosiaľ neuverejnená a širšej verejnosti dosiaľ neznáma rodinná korešpondencia. Je síce tiež len v troskách zachovaná, no predsa znamená podstatné a náležité obohatenie poznatkov o jeho životných osudoch, vzrastu vedeckom, borbe aj úspechu, sklamaní a bolestiach duše, ako aj o niektorých nežných a čistých chvíľach radosti životnej. Poznamenal som, že rodinná korespondencia je tiež v troskách; značná časť dopisov jeho bola zničená vo válke z vážnej obavy pred perzekúciou. Že nebola obava len predostieraná, dostačí, keď uvediem, že mamička jeho temer po celú válku bola pod prísnym policajným dozorom u svojho syna Igora ev. far. v Palánke na Dunaji, že tajní policisti sa v jej byte temer trvale ubytovali. Okrem toho treba poznamenať, že jej syn Igor bol obžalovaný z vlastizrady, väznený a internovaný v Bakonybélu. Boly to chvíle hroznej duševnej trýzne pre úbohú mamičku Milankovu, ktorá od smrti manželovej v apríli 1913 nemala oddychu a teraz ešte válkou bola krute postihnutá: syn najstarší bol vo väzení, iní dvaja slúžili v rakúsko-uhorskej armáde, syn Milan bol vedúcim činiteľom v zahraničnom odboji, syn Paľko žil v Amerike, zaťovia boli vo válke, ich ženy s deťmi v slzách sa trápily a srdce matkino krvácalo najviac…Ako som vspomenul, tajní policisti často prekutrávali a prehrabávali sa v byte Igora Štefánika. Hľadali dokumenty — spojenie so zahraničím; dobre vedela rakúska policia o práci Milana R. Štefánika. A dokumenty politického rázu tu ozaj boly. Pečlive ich ukrývala mamička. Až jednoho dňa bolo mnoho dopisov spálených — a to obsahu najvážnejšieho a najcennejšieho. Je to škoda nenahraditeľná! Dnes uschováva mamička Milanova v celku 94 lístky z rôznych kútov sveta zasielaných pozorným a milujúcim synom Milanom.Niektoré lístky sú adresované otcovi Pavlovi, iné mamičke Albertine; väčšina spoločne. Všetky sú adresované na Košariská p. Brezová.Ďalším bohatým príspevkom je 46 lístkov a dopisov zaslaných Milanom sestre Oľge, vydatej za Eugena Hajtša, učiteľa, dnes úradníka referátu ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave. 11 lístkov je adresovaných sestre Oľge, 28 švagrovi Eugenovi a 8 spoločne. Niekoľko ich bolo adresovaných sestre na Košariská, iné na Pustú Ves pri Košariskách a ďalej na Polianku pri Myjave, kde pôsobil E. Hajtš ako učiteľ na tamojších evanj. školách; najväčšia časť je adresovaná do Spišských Vlách vo Spiši.Marinka, najmladšia sestra Milanova, opatruje pečlive 17 lístkov. Všetky sú adresované na Košariská.V rodinnej korešpondencii je zachovaný tiež jedon lístok adresovaný bratovi Ladislavovi (Lackovi), dnes verejnému notárovi vo Spiš. Novej Vsi.Milovanej babičenke, Zuzane Jurenkovej de Hosszú, písal tiež vďačný vnuk Milan; zachovaly sa nám dve fotografie. Jedna predstavuje Milana r. 1905 v Paríži v prvých dňoch práce na Meudonskej observatori, druhá partiu výstupu na Mont Blanc r. 1909.Babičenka Jurenková bola stará mať so strany matkinej a pochádza zo zemänskej rodiny de Hosszú. O jej otcovi, demokratickom zemänovi na Turej Lúke, dosiaľ sa mnoho dobrého vypráva. Bola to duša dobrá, srdečná, ktorá ľudu veľmi dobre pomáhala, aj vlastnú zem mu rozdala. Dodnes sa mnohé pozemky označujú na Turej Lúke „Hosszúsovské.“ Zuzanka bola jeho najmladšia dcéra a mal ju veľmi rád. Vydala sa za notára Jurenku na Brezovej; po mužovej smrti žila u zaťa Štefana Fajnora, pravotára v Senici, až do jeho smrti r. 1909. Na žiadosť druhého zaťa presťahovala sa na Košariská. Všetci ju mali na fare radi, hoci bola telesne slabá a ztrácala pamäť ku sklonku života. Prežila aj druhého zaťa, ktorý zomrel v apríli 1913; jeho smrť bola jej zatajovaná. Domnievala sa, že Štefánik ďaleko odcestoval. Zomrela vo februári 1914 na Myjave v požehnanom veku 84 rokoch, kam sa presťahovala s dcérou Albertinou. Milan ju mal veľmi rád a spomínal na ňu velice často. Trochu viacej som poznamenal o babičenke Štefáničke, lebo dosiaľ málo sa vspomínala pri životopise Štefánikovom. A zaslúži tiež pietnej vspomienky…Ďalšia rodinná korespondencia je mne predbežne neznáma, prípadne neprístupná. Je predsa samozrejmé, že si dopisoval so všetkým členmi rodiny, hoci boli mnohí rozptýlení po celom bývalom Magyarországu a po Slovensku. Bola to najmä rodina Miloša Izáka, manžela sestry Milanovej Eleny, ďalej najstaršia sestra Ľudmila vydatá za správcu Zmertycha, brat Igor v Palánke aj Pavel v Amerike a najmladší brat Kazimír.Škoda, že nie sú zachované tiež dopisy Štefánikove písané krstným rodičom Fajnorovcom do Senice, ako aj ich deťom, jeho bratrancom aj sesterniciam. To všetko by bolo iste tiež bohatým a cenným dokumentom.Dnes musíme sa predbežne tešiť z toho, čo osudom a pečlivosťou dodnes je zachované.A tento poklad s láskavým svolením mamičky Milankovej ako aj jeho súrodencov, Oľgy, Ladislava a Marinky, dovoľujem si predložiť našej verejnosti. Iste mnohých poteší, najmä tých, ktorým pamiatka Štefánikova je najvýš drahou a vzácnou. A to iste je celý náš osvobodený národ…Povšimnime si najprv niektorých formálnych vecí v korespondencii Štefánikovej. Väčšina lístkov a všetky dopisy písané sú atramentom, nepatrná časť písaná je tužkou. Všetky lístky aj dopisy majú stručnú adressu. V dajakom mnohomluvnom slohu si Štefánik neobľuboval. Zo štúdií v Prahe písal adressu zväčša slovensky; maďarskú adressu napísal len trikrát, a síce mladomanželom Olinke a Eugenovi Hajtšovi z Prahy na Pustú Ves dvakrát v r. 1899 a jednou v r. 1906 z Paríža. Je to trocha podivné, snáď len rozmar študentský, lebo iné lístky z r. 1889 ako aj z nasledujúcich rokov sú s adressou slovenskou. V tom si bol dôsledný. Pozoruhodná je adressa na lístku zo dňa 5. júna 1900 zaslanom sestre Oľge na Polianku pri Myjave. Tam čítame jasne Slovensko, Uhry. A lístok došiel šťastne na miesto určenia bez akýchkoľvek závad!Z Francúzska a cudziny vôbec písal vždy stručne adressu francúzsky. Nikdy neoznačoval Košariská maďarsky (Alsó Kosaras), písal dôsledne len slovensky; miesto pošty označoval dlho „Brezová“, len od roku 1912 prevláda maďarský výraz Berezó. Okrem toho užíval veľmi často označenie stolice: Nyitra m. (megye), Nitra, Nitranská; niekedy tento výraz je užitý za Košariskami, inokedy za výrazom „Brezová“. Označenie zeme je niekoľkoraké. Z Prahy písal zväčša Uhry, z cudziny Hongrie (francúzsky), z Itálie raz Ungheria, z Ruska aj rusky. Len raz užil výrazu Magyarország a síce na lístku sestre Oľge dňa 22. II. 1889; ale tam sú užité ešte aj výrazy iné (Uhry, Ungarn, Hungaria). Iste len mladistvá rozmarnosť. Niekedy v adresse označil aj charakter otcov alebo švagrov, prípadne len stručné mená krstné aj priezvisko boly úplne dostačujúce. Tieto adressy sú ozaj charakteristické. Prostičké demokratické Mr alebo Ma (Monsieur, Madame) bolo výrazom Štefánikovej úprimnosti. — V adressách švagrovi Eugenovi Hajtšovi, ktorý neskoršie pôsobil vo Spišských Vlachoch, písaval zväčša Szepes Olaszi, ačpráve ešte r. 1913 užil tiež slovenského názvu Spišské Vlachy. Pozorujte jeho stručné adressy prosté všetkej strojenosti a frázovitosti; odpusťme si užívať aj my dľa neho zbytočné a niekedy lživé oslovovanie: Milostivá pani, Veľkomožná, Vysoko vážený atď. Je to mnohdy len prázdna fráza — ktorá nijako nevychová, ale učí spoločenskej lži. Toľko som chcel poznamenať k formálnej stránke adressy uvedených dopisov. Aj v nej poznávame Štefánika, lebo je dokumentom jeho vkusu a smyslu pre ekonomiu slovnú.*Teraz niektoré vysvetlenie k dobe, z ktorej pochádzajú jednotlivé lístky a listy. Zachovaná korespondencia pochádza z dosť obsiahleho obdobia. Najstarší list je zo dňa 30. marca 1893 zaslaný rodičom pred konfirmáciou z Bratislavy; najmladší list je zo dňa 21. IV. 1914, temer v predvečer svetovej války. Vtedy zápasil v nemocnici v Angers medzi životom a smrťou po veľmi ťažkej operácii žalúdka. Jeho sestra Oľga veľmi pietne opatruje dopisy z tejto doby.Z lístkov rodičom zaslaných sú: jedon z r. 1893, dva z r. 1903, tri z r. 1904, devätnásť z r. 1905, dvadsaťpäť z r. 1906, jedenásť z r. 1907, jedenásť z r. 1908, dvanásť z r. 1909, jedon z r. 1911, osem z r. 1912 a jedon z r. 1913. Dľa tohto prehľadu nemáme z korespondencie rodičom ničoho zachované z r. 1894 — 1902, 1910 a 1914. — Z doby poválečnej pochádza nepatrná navštívenka zaslaná mamičke do Palánky so stručným srdečným pozdravom mamičke aj súrodencom.Sestra Oľga a švagor Eugen Hajtš pečlive opatrujú v korespondencii najstarší lístok zo dňa 22. II. 1899 a vspomenutý už list najmladší zo dňa 21. IV. 1914 z Angers. V celku sú zastúpené nasledovné roky: z r. 1899 štyri lístky, z r. 1900 tri, roky 1902, 1903 a 1904 zastúpené každý po dvoch, z r. 1905 šesť, z r. 1906 štyri, z r. 1907 tri, z r. 1908 jedon, z r. 1909 opäť šesť, z r. 1910 len jedon, z r. 1912 a 1913 po štyroch a z r. 1914 je päť dopisov. Niet zpráv z r. 1901 a 1911.Sestra Marinka má lístky z doby od r. 1900 (31. III.) do 1909 (26. V.). Tu sa javí nasledovné zastúpenie: po jednom z r. 1902 a 1906, po dvoch, z r. 1900, 1905, 1908 a 1909, tri sú z r. 1904 a štyri z r. 1903; v celku sedemnácť lístkov.Lístok bratovi Ladislavovi (Lackovi) pochádza z r. 1909. Tým nie je však hovorené, že by Milan nebol býval bratovi písal; o tom svedčia zprávy v iných listoch. Iste mnohé lístky boly ztratené pri častom sťahovaní.Lístky adresované babičenke Zuzane Jurenkovej de Hosszú sú z r. 1905 a 1909. Prvý je poslaný do Senice, druhý na Košariská.Z celkového možno posúdiť nasledovne: V uvedenej rodinnej korespondencii nemáme vôbec žiadnych zpráv z rokov 1894 — 1898, z r. 1901 a z rokov válečných, okrem lístku vspomenutého, ale len je až z r. 1919 po návrate Štefánikovom zo Sibíre do Paríža.Snáď sa mi ešte podarí ďalším pátraním objaviť niektoré nové časti korespondencie, ktoré doplnia uvedené vzácne zachované.Treba poznamenať, že Štefánik na lístkoch poznamenával vždy presné dátum. Je len málo lístkov, kde opomenul toto učiniť, ale to v podstate nevadí, aby sme nemohli temer všetky vhodne časove umiestniť dľa podstatných znakov, ktoré hodne napovedajú. Niekedy poslal z miesta niekoľko lístkov; na niektorom zaznamenal dátum, na inom opomenul. Môžeme potom veľmi presne určiť dľa toho dátum neurčitého lístku. Neurčitého data sú len niektoré jedinečné.K dátu pripisoval obyčajne miesto pobytu.Lístky odosielal vždy po napísaní, nikdy na to nezabúdal. Tak môžeme súdiť dľa dáta poštov. pečiatky, pokiaľ je jasná.*Veľmi pestré je bohatstvo, odkiaľ Štefánik písal domov a svojim drahým. Slovensko je zastúpené Bratislavou, Košariskami, Myjavou, Čechy: Prahou, Karlštejnom, Mnichovicami, Podmoklami, Mělníkom, Juhoslávia: Palánkou na Dunaji, Nemecko: Norimberkom a Berlínom; Francia: Štrasburkom, Parížom, Meudonom, Chamonixom, Mont Blancom, Jurisy, Nizzou, Aix les Bains, Angersom, Armeny, a inými. Španielsko navštívil pri zájazdu r. 1905 a písal z Barcelony, Valencie, Madridu, Escorialu, Toleda, San Sebastianu, (Burgasu); z Anglie poslal pozdravy z Oxfordu. Z Itálie poslal pozdravy a rozpomienky z Milána, Ríma, Neapole, Palerma, navštívil aj na Malte Valetto, z Rakúska písal z Viedne; Švajčiarsko je zastúpené Ženevou, Zürichom, Salvanom a inými; Portugalsko Lisabonom. Rusko zastúpené je Moskvou, Petrohradom, Orenburkom; Azia Taškendom, Samarkandom a nepatrným miestom Ura Tjube a inými neurčite známymi miestami. Afrika ma Alžír, Laghouat, Constantin, Carthago Kairouan, (Tunis), Dakar. Amerika je zastúpená nasledujúcimi miestami: Rio de Janeiro (Brazília), Los Angelos, Panamským prieplavom, Quayaquilom; Oceania ostrovom Tahiti s mestom Papeete.Je to bohatý a pestrý výber krajov blízkych i vzdialených, tropických aj miernych, prímorských a nebotyčných, zo Starého Sveta aj Nového ako aj z ďalekého Tichého oceánu (Pacifiku).A toto je len zlomok, neúplný obraz a výčet miest, ktoré Štefánik navštívil. Z koľkých končín sveta nemáme zachované zprávy a cenné jeho potreby. Bol by to ohromný a ozaj velice bohatý poklad. Keby dnes žil medzi nami náš milovaný Štefánik, iste by nám mnoho povyprával aj napísal živým a pútavým slohom o čarokrásnych pohádkových krajoch, ktoré navštívil, kde pracoval vo službe vedy, kde zápasil o nové vedecké triumfy, kde myslel a trpel pre drahý rodný kraj aj milovaný národ!Mnoho, veľmi mnoho zostalo nám smrťou Štefánikovou uzavretého, neprístupného a vhodne nevyužitého.Štefánikove cesty boly ozaj svetové, bol plným právom považovaný za veľmi významného a zkúseného cestovateľa. Málokto podnikol v živote tak vyčerpávajúce cesty plné dobrodružstiev a nebezpečí ako náš Štefánik. Navštívil predsa štyri diely sveta; len Australia bola mu neznáma.Najväčšia časť korespodencie pochádza z Paríža a Meudonu (môžeme ho rátať tiež do Paríža), ďalej z Prahy, zo Chamonix a Mont Blancu. Ostatné miesta zastúpené sú jedným alebo dvoma lístkami, máloktoré aj troma. —*Štefánikov vkus a výber pohľadníc z cudzích krajov bol veľmi pečlivý. Zasielal temer vždy len obrazy miest a krajín kde dlel, málokedy užil iných. Niekedy poslal aj amatérske fotografie. Na niektorých pohľadniciach sú pripísané stručné vysvetlivky k obrázkom (Paríž, Samarkand a iné.)Umelecké motívy sú tiež zastúpené. Z Prahy zaslal sestre Oľge dvakrát Muttichove obľúbené pohľadnice, hlavičky milencov a ženy s amorkom s vhodnými veršíkmi Hálkovými.„Má milá pojď a poklekni…“ a „Na nebi měsíc s hvězdami…“Niekedy poslal aj žartovný motív. O tom svedčia niektoré, ako Švábova časová pohľadnica č. 61: Líbání v 7 letech, 17 letech a 70 letech, na ktorú pripísal ešte filozof Milan veršíky; snáď české poslovenčil. Iný, žartovný tón vyznieva z obrázku „Kočičky ve škole“ zaslaného z Mělníka rodičom.*Svojim drahým zasielal srdečné pozdravy a rozpomienky, sdeľoval im stručne dojmy z ciest, informoval o úspešnej vedeckej práci, o svojom zdravotnom stave, niekedy aj prejavil intímne svoje city, bolesti a žiale, zasiahoval velice taktne rozvážnou radou a pomocou do rodinných pomerov.Nebadáme šablony ani prázdnoty v dopisovaní, ale živý vzájomný vzťah a styk; srdečnosť aj úprimnosť preniká každým výrazom. Bývaly preto vždy všetky jeho milé lístky velice vítané a tiež netrpezlive očakávané, lebo prinášaly osvieženie, rozradostnenie a opravňovaly k čistej radosti a hrdosti. Z jeho dopisov preniknutých zvláštnym jemným a nežným duchom vanula nielen láska ale aj jeho osobnosť sama. Čítajte ktorýkoľvek jeho obšírnejší lístok alebo dopis, poznáte sami, čím na Vás obsah aj forma pôsobia.Zo všetkých lístkov aj listov prejavuje sa typický, stručný a obsažný sloh Štefánikov. V oslovovaní bol vždy veľmi pozorný a nežný, v sdeľovaní srdečný a milý. Jeho prostý a jednoduchý podpis na všetkých lístkoch prezradzuje nám veľmi jasne oddanosť a lásku k celej rodine. Podobne aj bohatosť a rozdielnosť v oslovovaní rodičov aj súrodencov je pozoruhodná.Hoci bol velice významnou osobnosťou vo svete vedeckom, vždy zostal úprimným aj milujúcim synom a bratom. Povšimneme si len, ako sa vždy oddane túlil k rodičom a aké bohatstvo nežných výrazov a prejavu lásky a vďačnosti badáme v jeho korespondencii. Naša generácia snáď by sa ani nevedela tak nežne vyjadriť, lebo je to vraj „staromódné!“ Pre Milana boli vždy rodičovia: „drahí, milovaní, drahunkí, drahučkí, milunkí, drahí moji, najmilší, drahunkí a dobrí, vrelemilovaní, dobrí a drahí, milí atď. A niet v nižiadnom oslovení dajakej neúprimnosti, všetko je u Milana tak srdečné a nežné. Z jeho nežného výrazu mala by sa mládež priučovať jemnosti a nežnosti, vďačnosti a láske k rodičom. Mamička bola Štefánikovi „mamulkou, mamulenkou, drahou mamičkou“, ako aj milovaný apenko. Podobná nežnosť vanie z oslovenia súrodencov. A záver listu? To je ozaj jedinečné bohatstvo. K prostičkému a skromnému výrazu „Váš Milan“ druží sa veľmi často „Váš syn Milan,“ alebo „Váš milujúci Vás syn Milan“, „milujúci syn“, „Váš synáček Milan“ atď. Jednou je tiež užitý vzácny výraz: „Váš synáček astronom.“Po tejto stránke korespondencia Štefánikova je vzácnym a ozaj cenným príspevkom k poznaniu jeho ušľachtilej osobnosti. Tu poznávam ho v najnežnejšej intimite.*Po stránke formálnej písmo Štefánikovo nejaví mnoho podstatných rozdielov. V dobe štúdií písal zväčša drobnou literou, neskoršie tvary písma nadobúdaly svojráznej pevnosti ustálenosti a tvrdosti. Rozumiem totiž tvrdosťou výrazné vyznačovanie tieňov čiže silných ťahov v písmenách. Prirodzene, že v rýchlopise neprejavujú sa tieto ťahy určite; vtedy výraznosť písma je jednotvárna.V nemoci, a tá veľmi často trápila Štefánika, písmo je neurčité a miestami nejasné. Vtedy tiež badáme viac pravopisných nedôsledností. Niektoré sa prejavujú aj v písme normálnom, ale tých je menej. Najzaujímavejším po stránke pravopisnej je Štefánikov list zo dňa 30. III. 1893. Ponechávam úplne bez najmenšej opravy autentický text, ako dokument, ako trinásťročný študent Milan ovládal slovenský pravopis. Je to nútné v záujmu piety k pamiatke Štefánikovej.Domov aj rodine písal Štefánik vždy slovensky. Maďarsky síce tiež znal, ale úprimne hovorené, mnoho zabudnul od dôb študentských, lebo od maturity takmer maďarsky sa ani nevyprával, len príležitostne niekedy na návštevách u známych rodín ako u Ocskayov, Berencsych, u dr. Ritóka, ktorí hoci boli Maďari, najmä dr. Ritók, veľmi si vážili učeného a jemne vzdelaného Štefánika. Iní opäť s ním rozprávali nemecky, prípadne aj slovensky, pokiaľ vedeli. Len nespratní hazafíci a la „Szmrecsáni és tarsa“ boli by r. 1907 Milana a jeho slovenskú spoločnosť po voľbe v Pezinku najradšej zabili!Niektoré závažnejšie nedopatrenia v korespondencii v textu jednotlivých listov dovolil som si opraviť a niekde autentický tvar uviedol som v poznámke za textom obrázku. Snáď bude táto úprava prijatá s porozumením; chcem totiž aby pravopisné nedôslednosti nerušily celkový dojem. Nemením tak v podstate ničoho, ale prispievam tým k pietnej výprave jeho korespondencie.*Jednotlivé skupiny korespondencie som osobitne označil;Rznamená korespondenciu zasielanú rodičom,Hlístky a listy zasielané rodine Hajtšovej (sestre Oľge a švagrovi Eugenovi),Mlístky sestry Marinky,Lbratovi Lackovi. Babičenka Jurenková má heslo„Babičenka“. Na konci sbierky sú ukázky významných častí korespondencie s Lidunkou Bílou a jej otcom Fr. Bílým, riaditeľom reálky na Žižkove označené súB, niekoľko úryvkov väčších je vyňatých z korespondencie s rodinou Jaroslava Vrchlického. Charakteristickým je aj jeho list Frant. Hromadovi o udalosti v Pezinku.Doplnkom sú štyri rôzné lístky adresované Štefánikovi: od dr. Ľudevíta Bazovského z príležitosti udalosti v Pezinku, ďalej charakteristická zpráva Štefanova o úmrtí Janssenovom, blahoželanie sl. Antoinetty Janssenovej k Novému Roku a lístok riaditeľa Frant. Bílého ohľadom cesty Štefánikovej do Samarkandu. Vhodne doplňujú túto sbierku.*Štefánikova korespondencia je zaujímavým, cenným a hodnotným dokumentom i príspevkom k poznaniu jeho vzácneho charakteru. Podáva tiež v mnohých veciach autenticky niektoré momenty z jeho života, ktoré sme dosiaľ neznali, alebo len neurčite a povrchne. Bude iste i radostne čítaná, lebo môžeme mať z nej niekoľkonásobný hodnotný úžitok. Bohužiaľ, ako už bolo vspomenuté, je pri všetkej bohatosti vždy len zlomkom toho, čo bolo zachované pred válkou.Ako krásné a prospešné by bolo, keby všetci, ktorí boli šťastným osudom obdarení byť v intímnom priateľstve a styku s jeho osobou, poskytli láskave k preštudovaniu, kritickému oceneniu a vydaniu, vzácne jeho lístky aj listy. Som presvedčený, že jestvujú ešte dosiaľ nepoznané a neuverejnené, snáď aj početné listy zasielané priateľom aj širšej rodine. Vspomínam len maliara F. Šimona, Štrimpla, Janka Bottu, Jaroslava Vávru, sl. M. Neumannovú (pi. prof. Žilkovú), Zikmundíka, M. Hodžu atď. Bolo by velice záslužným činom, keby v najbližšom období uverejnili prípadne aj sami nielen korešpondenciu, ale aj osobné vspomienky na Štefánika. Je to súrne treba v záujme pravdy a skutočného poznania osobnosti veľkého spolutvorcu našej samostatnosti. Jubilejný rok nášho osvobodenia nás musí k tomu sám povzbudzovať, aby sme konečne po deviatich rokoch tragického skonu Štefánikovho vo svetle čistej pravdy poznali, pochopili a plne uctili jeho dielo. Som presvedčený, že všetko toto úsilie ani v najmenšom nenaruší jeho legendárneho bohatierskeho zjavu, ktorým národ a rodný kraj obostrel jeho život a dielo.Náležitým obohatením bude tiež vydanie jeho korešpondencie s priateľmi, ktorá vo väčšej časti sa musí pravdepodobne nachádzať v jeho pozostalosti uloženej v Troji v Památniku Odboja. Vtedy tiež spoznáme, s kým a ako bol Štefánik vo spojení. A tých známostí bolo ozaj mnoho. Dovoľujem si upozorniť len na dopis jeho zaslaný rodičom dňa 22. XII. 1909.A to bolo len po štyroch rokoch pobytu v cudzine! Jeho známosti sa bohate rozvetvovaly každým rokom. Vieme veľmi dobre, že priateľmi Štefánikovými boly osobnosti veľmi významné, ozaj svetové kapacity: Janssen, Millochau, Flammarion, Rosny, Anatole de Monzie, Barthou, Denis, Poincaré, Briand, Clémenceau, francúzski spisovatelia aj učenci, politikovia i vysokí hodnostári, ozaj aristokrati ducha, Newcomb, W. Steed, dr. Hlava, dr. Zenger atď. a cudzinci z rôznych kútov sveta. Štefánik mal veľmi rád ušľachtilú spoločnosť, rád vyhľadával osobné známosti a tieto veľmi taktne udržiaval a nové nadviazoval.Veľmi výstižne o tom píše z obdobia válečného náš prezident T. G. Masaryk vo „Světové revoluci“ na str. 119.„Štefánik náší věci svou propagandou velmi prospěl. Zjednal si záhy v Paříži kruh přátel a ctitelú; propagandu vedl více po způsobu apoštola nežli diplomata a vojáka. Urovnal mně a dru Benešovi na mnohých rozhodujících místech v Paříži (k Briandovi a j.) a v Římě cestu. Vzpomínám-li na něho, vždy mi vyvstane v paměti obraz našeho slovenského dráteníčka, putujícího světem; jenže tento Slováček prošel všemi frontami Spojenců, všemi spojeneckými ministerstvy, všemi politickými salony a všemi dvory…“To bolo ovocie, ktoré zaistily známosti Štefánikove v najvyšších kruhoch parížskych…K záveru dovoľujem si skromne položiť otázku našej verejnosti: „Kto nám sostaví prehľad jeho vedeckých štúdií, kto ich preloží z cudzích jazykov?“ — Otázka táto musí byť zodpovedená kladne, musí byí riešená, lebo je mravnou našou povinnosťou k odkazu jeho vznešeného diela! A toto je ozaj veľké, bohaté a krásne.Podarí sa tiež niekedy obsiahnuť všestrannú bohatosť osobnosti Štefánikovej? Aj to sa musí stať!*Našu verejnosť prosím, aby prijala láskave vydanie korešpondencie Štefánikovej nielen z pocitu vďačnosti za jeho spoluprácu osvoboditeľskú, ale aj z úcty k veľkému človeku duchom aj prácou.V Lučenci, dňa 7. marca 1928.
Polivka_Korespondencia-Dr-Milana-Rastislava-Stefanika.html.txt
Naší mládežiBájky jsou vypravování děje smyšleného, tedy nikoliv skutečného, ale děj ten přece pravdě se podobá. Smyšlený tento děj vzat jest obyčejně se života zvířat, někdy však též z přírody neživé. Účelem bájek jest poučovati. Čtěte tudíž pilně bájky tyto a vlastnosti dobré, které v nich naleznete, si přisvojte, nedobrých však se chraňte!Tímto způsobem i naše bájky dojdou svého účelu.V Nachodě 1. února 1902.J. K. Hraše, spisovatel.
Hrase_Bajky.html.txt
TrúchlopejVzdych:Dokonáno!… ach! to slovo Tvoje Ježiši náš! bolne zneje nám, Srdce naše kála sa na dvoje: Ten, jehož znal tento boží chrám, Nímž tu slovo Tvoje zvestováno V cudzom svete slovil — dokonáno. Dokonáno!… na to slovo Tvoje Potoky nám plynú slzných vod; Kriste! slzilo i oko Tvoje Keď si videl izraëlský rod. No, nám srdce puká, duch sa morí Nad neresťou rodu biedneho, Svet mu krivdí a hnev boží horí Nad ním páliac nádeje jeho. A vodcovia — ač neide ráno — Míňajú sa, vravia dokonáno. Dokonáno!… skončily sa boje Vyhnanstvo prestalo v tú dobu! Kriste! mocné spoj rameno Tvoje Cirkev i rod mierom u hrobu Verného vždy služobníka Tvojho By čo nevidel On za živa, To nám vykvítlo z tej mohyly V ktorej telo jeho spočíva… Daj mu dobrú noc, nám dobré ráno Kriste! s ním našej neresti Naším krivdám i neštästí Nech že bude… dokonáno. Amen.*Jaký že Vás cit Bratia trúchliví, Sestry žalostné pohýna? Keď si tú zlovesť že nenie živý Hodža náš dnes pripomína? Že sa tá hlava zbitá sklonila, Čo tak hlboko, múdre vietila O dôstoje svojho rodu; Ty tajnoľubé očis’ zavrely, Bez toho, žeby boly videly Svoju i svojích slobodu. Mlčíte milí? Oželieť jeho Ach! jak to trudná, ťažká vec, Zneje to v srdci roda celého: Zomrel náš vodca-vyhnanec. Že žil svojeti v každej hodine Za to umierá, leží v cudzine A nekryje ho rodnia zem, Za to, že ľud náš s jeho Tatrami Oživil svetlom božstva žiarami Ani po smrti nesmie sem! Či vám otvoriť knihu života Knihu jeho dejstvovania? Ako na srdci Slovensirota Bola mu, jej zmrtvýchvstania, Ja som nie v stave sdeliť to s Vami V krátkej hodinke, čítajte sami, Počnúc od časov Tatrína; Potom zaleťte — cez búrky, boje Útrapy jeho a nepokoje K hrobu jeho — do Tešína. Čítajte všetci, duch Vám to radí: Kde si mlaď ktorej žehnal On? Kde ste veriací stari i mladí Dokiaľ kvitnúl tento Sion? Hovorte, či na svätom tu mieste Kde učil pravde, spasenia ceste Ste jak božieho aňjela, Ho vo dny božie vždy nevídali, Že duša k nebi ste nebadali Vám v mysli zbožnej letela? Poďte vedomoci nášho národa Viem, že i vy lkáte: beda! Znáte smrť jeho jaká nehoda, Čo stratila na ňom veda? On bol genius hlboký z ľudu Veky tú krásu s úľubou budú, Vzývať jeho Slovenslova! Nauka reči, deje, výchova Trvá v národe, tú hrob neschová, V nej žije sláva Hodžová. Ved „Dobruo slovo“ jeho vždy zneje K tým čo sú súci na slovo, A dielo veľké skončené nieje Ešte „Epigenosovo.“ Neraz, niejeden verný rodu syn Ten dômyslný obráti „Vetín?“ V ňom sa mu nový otvorí Svet nevídaný — no, nie bez ceny Sú, bár k lepšiemu staly sa zmeny „Protestant i Dohovory.“ A rukopisy jeho, ten poklad S ním porušenie neberú, Viem, že zanehal jích celučký räd A v ních novú „Slávy dcéru“[1]Pejmu hlbokú — mužom k úľave Mlaď vzbudzujúcu k slávy výšave, Kladúcu v svetlo slávy rod; Aby syn slávy v neslave sveta Nebol dľa módy, cudzých prípleta Ale hrdý na svoj pôvod. Aby ľud — ach, ľud to dieťa slabé, S nímž kto chce, jak chce pohráva, Ktorý sa kláti, kloní pochabe Jako vetrom hnaná tráva, Aby ľud ktorý On tak miloval Za ktorý žil mrel — sa obetoval, Prišiel — veď by bol čas — k sebe! Aby ľud peklo sám si netvoril, Svoje i svojích blaho neboril, Tak prišiel v oslavy nebe. Ku Vám dnes volám Vy Bratia v Kristu! Služobníci Bohasyna; Ktorí kážete osvetu čistú By ľud jak božia rodina, Cítil sa v svete — Apoštolovi Svôjmu Bratovi, svôjmu Hodžovi, Venujteže nezábudku! — Spomnite čo vzor muža božieho, Mučedlníka neohrož’eného Mocného v slove i v skutku. On znal moc slova, poznal moc kríža On ho nie len slovom kázal, Jak „učedníka“ k „majstrovi“ sblíža Útrapy, skutkom dokiazal. — „Vezmi kríž a mne nasleduj!“ Bože! Kto ho tak verne z nás nosiť môže Jak On — hľaďte — do Tešína! Trpel a mlčal, mlčal a trpel Povieme: Bôh to, Pán to sám tak chcel A či: naša, naša vína? Ruku na srdce a kríž do ruky A kríž Kristov na ramená, Boj v službe pravdy a v boji muky V mukách pokoru — znamená Byť služebníkom božím a kňazom Nízkym pred Bohom - nie zemeplazom Nízkym pred biednym človekom. Len takto Bratia loďka Kristová A zavrhnutá viera Petrová, Zmôže nad bezbožným vekom. Nás nemá priazeň, a ni nepriazeň Odlúčiť od Krista Pána, A naše heslo a naša kázeň: „Príkrá cesta, úzká brána!“ Ani potupa a pohanenie; Ani vyhnanstvo, ani väzenie, Ani vražda a smrť sama; My biedné smutné poklady večné A blaho máme v tom nekonečné, Čo svet zlý šliape nohama. Nemýl sa, že svet smeje sa tebe Vernému, v’ svojom pohodlí, Po krátkom čase ukiaže nebe:„A uzříť v koho jsou bodli!“Ruku na srdce a kríž do ruky, Sním cez zlosť sveta, cez pekla muky K oslave sa prebijeme; Boj v službe pravdy a cnosť pokory Tak ku víťazstvu svetu na vzdory Za Hodžom naším príjdeme. Vychovatelia útlej mládeži Učitelia nášho ľudu! I vám dnes slza po tvári beží: Ó nech vám v pamäti budú, Osláveného k’ Vám povedané, V poradách vaších opätované Kým ho k ním tu niesla noha, Slová, čo hviezdoleskom Vám svieťa, Že kto prijíma k’ výchove dieťa: Prijíma samého Boha! Priatelia jeho ó reknite mi Či Vás rajsky neblažilo, To jeho srdce verné bez zmeny Čo láskou žilo i bilo? Nač Vám hovoriť? Cítite sami, Cit Váš nemožno vyriecť slovami, Ni líčiť strasť za ním mnohú; Ó spomnite si v tej úprimnosti, Na opuštenú vo vzdialenosti Rodinku jeho ubohú. I k nepriateľom jeho mám slovo. Jaké? myseľ vaša vietí — Nie nepriateľské — srdce hotovo Je k’ mieru, bo mier mu svietí Od Oslávenca našého hrobu, Bo On sa modlil za Ních v tú dobu Svätej, poslednej večeri; Sem ruku tedy! Závoj zašlosti, Napravte chybu, že vo večnosti Bôh sám Vás slavne s Ním smierí. Divná to súdba, truchliví mojí Že spravedliví tak hynú, Dnes, zajtrá všetkých zem si prisvojí Vodcovia naši sa minú, — Keď sme pamiatku Šafárikovú Svätili a výrečnosť Hodžovú Pri nej sme obdivovali; Viete, koľkých On vtedy spomínal Pod tou zástavou čierňou čo trímal Mrtvých roda synov v žiali. Ach! a odtedy koľkých Morena Neuprosná zachvátila? Nemožno spomnieť ty drahé mená Žeby duša duša nežialila!Zoch i Kuzmány— tí výtečníci Na roli roda i na vinnici Božej, bohatieri ducha;Moyses i Tvrdýnie sú na žive. Jaké to ztraty náhlé, citlivé K ním zas Hodžová prisluchá. Ach! hynú, hynú naše nadeje, Klesajú naše podpory; Nepriateľ človek škodne sa smeje My slabí — mnohé odpory. Na nás neštastný zvalil sa celý Los, už sa všetko na nás chumelí, Necelejú naše rany; Nie dosť, že ruka božia nás bije, I obeť vraždy včasná zem kryje Tak zhynul poet — Kubány. Ach! a tá trojka naša vzývaná Jak divné osudy mala, Štúra náhodná nehoda planá Nenadále nám vyrvala. Hodža vyhnanec v pustej cudzine Darmo i v smrti po svej Otčine Túžil — tam sú jeho máry; A keď o jeho smrti zvest letí Vtedy zostalý živý, ten tretí Hurban náš sedí v žalári. Heslu života verní zostali A nikdy sa neklátili, V sláve i hane, v slasti i žiali Pravde oddaní vždy žili. „My do služby sa ducha chytili Preto musíme — slovil Štúr milý, Prejsť cestu žitia trnistú;“ A Hurban zase nadšene vetí: „Sláva národa hodná obetí!“ Ten väzeň pre pravdu čistú. A náš Hodža mučedlník pravý Jehož duch boží ovieval, Veril že Bôh cnosť oblahoslaví V „Zpěvníku“ nám takto spieval: „Slavnáť cesta cnosti byť i těžká[2]Blaze tomu kdo na ní nemešká; Oslava Tam pravá Se dáva, Tomu kdo zde v boji neustáva.“ „Žádosť tedy má buď Bůh, cnost, věčnost, Neb jen v tom mám bytu nekonečnost: V tom áno Žehnáno I dáno, Buď mi jednouc říci: dokonáno!“ A On tak konal, tak i dokonal Viera, nádej — jeho lieky, S tými choruval, s tými i skonal Už je blažený na veky! Blaženy ozaj, keď Cirkev svatú Šarpú zo všetkých strán besy? Pokojný ozaj, keď volnosť zlatú Národa tyranstvo desí? Jakže On môže spočívať v hrobe, V takej neistej, nestálej dobe? Jak chýbät vo verných rade? A predc’ je ticho — niet Ho viac s nami, Mrtvo, bolno nám žitia cestami, Niet Ho ach, a chýbä všade! Že niet Ho vravím? Lež, lež kričíte: On je večne, večne s nami! — Kde, kde? pýtam sa — Vy ho vidíte Hýbať mládeže srdciami? Žiješ mlaď naša, si zorou svetu Splníš Hodžovho rady závetu, Budeš takou jak tá bola Čo Štúr veľumný rodu vychoval, Či ti svet inej, svojej rady dal? Či ťa kazínová škola. — Rekni mlaď moja, ach, rekniže mi Kto v chmárach búrneho času, Kto vzkriesil ten ľud prikutý k zemi Zobudil tú mrtvú massu? Kto Tatrám nemým ústa rozviazal, Kto žulám tvrdým hýbať sa kázal? Kto vynašiel to: „effata?“ Kto tú čarovnú odoklial pannu, Dal s ňou národu duchovniu mannu, Reč ľudu drahšiu od zlata? Vo svojom srdci odpoveď máte Jak nám zkvitla Slovenčina, Ó že to voždy si pamätáte By tá Otcov dedičina. Vo vaších rukách neumenšená Ale zdobená a zveličená Jak poklad otcovský bola; Nezmrhajte to, čo Vám nehali Otcovia rečou i duchom stáli; To poslednia Hodžu vôľa! Keď si k modlitbe k hrobu Hodžovmu Kľakneš v duchu slovenský ľud, Nech primerane k duchu Vodcovmu Ten úmyseľ ti vznietí hruď: Nažívaťsvorne!My nesvornosti Obetí sme už dali v hojnosti, Vždy nás hrýzla hydra táto; Svorne, ach svorne! z hrobov volajú Otcovia naši, nech ozývajú Sa hlasy ty dnes i z ťato. Po nesvornosti nevďačnosť chodí, Slovák nevďačník — môž’ to byť? On, čo v nerestiach samých sa brodí Nemal by mať pre vďačnosť cit? Bohužiaľ pravda je to, čo peje Spevec dunajský — Slovenskom veje Vetrík čo nevďakom sluje. Lebo v otroctve náš pohrúžený Národ, v duchovňom tom zúbožení Spasiteľov si križuje. Beda národu čo svojím synom Dá nemilobohu hynúť, Ten zakrpatie so všetkým činom A nemôže sa vyvinúť, Beda národu, na ktorý v pľači Žalujú jeho vlastní, ten ztlačí Ťažký kameň zmalátnenia; Nuž tedy vďačne a svorne milí Bratia! od tejto navždy mohyly Choďme, v tom naše spasenia: A On tiež ide k tým bytom slávy Ide do pravej otčiny; Ide a nik z nás Ho nezastaví, Ani z milej mu rodiny. Len jedno slovo ešte — tvár nemá, Jedno kynutie — ruka síl nemá, Jeden pohľäd — zhaslo oko; Mrtvo i nemo, i temno všade; Niet Ho, darmo ja pozeram z tade Na ďaleko, na široko. Duša jeho slov’mi vzdychá „slzorosná Že nám Ho odňala súdba neuprosná Ach ach! Slavoduch náš jasný, ach! Zanechal nás v rozdolných bojach, Ó za Ním, ó za Ním túžba mrie sponosná! Za tebou ku tebe slávy božej Synu! Rodocitou láskou duchovia sa vinú, Ó, ó k sebe privíň, prími ho Toho slavobrata, za neho Vďaky, prosby naše k Otci Tvojmu linú."[3]A Bôh Ťa príme. Keď nesmel si tu Až do konca slúžiť jemu, Tam mu s aňjelmi v tom večnom bytu Budeš na veky Svätému. — Tam slavnostnejšú s vyvolenými A s duchmi tebe už tu milými, Hymnu zaspieváš zbožnosti; Z tej bojujúcej Cirkvi z časnosti, Príjdeš po mnohých bojach, žalosti Vo víťaziacú večnosti. Tam príjdeš blízko k božiemu trúnu Dostaneš za plat milosti, Tú neuvädlú verných korunu Od kráľa slávy, večnosti, On Ta pod berlu svojej pravici, Keď si zlomenej odznak palici Tu nosil, milo postaví.[4]Tak Ty z vyhnanstva k pravej Otčine, Z cudziny pustej ku domovine Poberáš sa večnej slávy. Dokonáno!… skončily sa boje Vyhnanstvo prestalo v tú dobu, Kriste! mocné spoj rameno Tvoje Cirkev i rod mierom u hrobu Verného vždy služobníka Tvojho, By čo nevidel On za živa To nám vykvitlo z tej mohyly V ktorej telo jeho spočíva, Daj mu dobrú noc… nám dobré ráno, Kriste! s Ním našej neresti, Naším biedám i neštästí, Nech že bude… dokonáno! Amen.[1]Rozumie sa pozostalá v rukopise báseň Hodžova pod názvom: Vieroslavín.[2]Pieseň v ,Zpěvníku Ev.‘ pod číslom 438 v. 5 — 7[3]Báseň Hodžová za Šafárikom v „Priateľovi Školy a Literatury“ ročník III-tí číslo: 30. —[4]Hodža je posledne odmalovaný výtečným Bohúňom s odznakom zlomenej palice v ruke, čo znamená jeho zlomenú pastierskú hôľ, odobratú mu kňažskú moc.
Bachat_Truchlopej.txt
Čo nového?Jeden pán v chyži pokojne číta noviny o vojne, ale veľmi mnoho jich, málo čo prečíta z nich; keď pomaly každú hádku, prečituje po poriadku, kým dočíta každú stranu, novinami byť prestanú; vždy mu viac a viac ostáva, už mu plná s nimi hlava. Tra, tra! Čo to? pošta zas donáša nové zprávy! A v tom posol svoje veci dnu donesie a postaví tri paky novín ku peci. Stojí, obzerá sa. „Čo čakáš? — pýta sa — môžeš odísť teraz, diškreciu dostaneš naraz!“ Posol zdudre v nevoli, von dvermi sa vytmolí a on písma poprezerá a pustí sa do čítania a vážneho rozmýšľania, čo z bojišťa za dejiny donášajú tie noviny. Ako bijú sa, bojujú, víťazia a ustupujú. Ako tak povoľne číta, príde paní: „Mužíčku môj!“ na mäso a sviece, pýta; „Ej, daj že mi teraz pokoj!“ „Ale treba nám i na soľ“ a hneď zatým prídu k tomu supplikanti dnu do domu s knižkou, žobrajúc na kostol. Pohorelci hneď za nimi prosia, slovmi pokornými, a mnohí tak bez prestania, vytrhujú ho z čítania, deti vrázďa sa a kriky robia, hrmot, buch veliký. A on skočí nahnevaný naháňa jich s novinami: „Kde si žena? jasná strela! ber tie deti, to je veľa!“ Trepne dvermi, sa utiahne a na pohovku si sadne, okuliare si napráva, začne čítať, vonku vrava sa ozýva: „či pán doma? doniesli sme mu noviny, o vojne slávnej krajiny!“ „Už sú zase tu, do hroma!“ zavolá: „No poďte sem! položte jich ta na zem! a teraz už choďte preč!“ I odídu na tú reč; lež za dvermi postoja, a hneď sa znepokoja: „Prosíme diškréciu!“ „Takú impertinenciu nikdy ešte som nevídal! tu máte!“ Šesták jim dal. „A teraz choďte, ta, ta, ta! zavrite za sebou vráta!“ Ticho je, číta, — utiera si z čela pot, príde jeho milá choť, na ocot pýta. „Hrom a peklo! Či dakedy bude koniec tejto biedy! Na a choď! a viac hľaďže nech sa mi nik neukáže!“ Povoľne sa ponapraví, čiapku vtisne na bok hlavy, oči pretre si a mihne a odpľuje od protivne. A tak začíta sa rúče z fajky púšťajúc kotúče. Zrazu počuť krik a lom, vykukne von oblokom, vidí, ako sa trhajú, dačo z rúk si vykrúcajú: „Čo to? do sto hromov! ale ho idete domov, hneď na skutku sa pakujte!“ „Pán veľmožný, nože čujte! však ste nám len šesták dali a títo tuto šibali nechcú veriť a mňa bijú, prosím väčšiu diškréciu!“ „Nate! A skapte mi z očí!“ strmo rukou zatočí, tresk oblok — sklo sa rozletí, jaj, jaj, jaj, jaj! zvreštia deti, pani príde k nemu, rekne: „Obloky biť, veru pekne, tak sa budeme dobre mať! ty chceš sklárov napomáhať? Nože mi ty povedz tedy: tovaryšom si odkedy? ba ešte i to zvedieť chcem: čo ti ozaj platia na deň?“ „Ani slova!“ tuho zkríkne a tá pospolu von mykne. A zas dvere otvoria sa, nový pak dnu vtrieska sa, a tak ide to deň po deň, donášajú vždy paky len, až ho s nimi zakladú, že výnsť nemá výhľadu. V týchto jeho omrzlosťach, nakopených písebnosťach, najdu ho zamdleného; ale už k sebe prichodí, von z pod tých pakov vychodí, a pýta sa: „Čo nového?“
Grajchman_Humoresky.html.txt
O dvoch bratochBol by som rád, keby ste si vedeli predstaviť dedinu na ktorú práve myslím: stojí si u nás pod severným svahom Havraniska. Je ako gamba dokorán otvorená, duje do nej vietor. Keď ho svahy Havraniska pristavia, vietor zošmykne sa nadol a znova sa vrúti medzi chalupy, psovsky zúrivý a besný. Dedinou preteká potok, pení sa, skáče pomedzi bralá a potom celkom mizne v skalách.Skál je tu vyše práva, zeme málo. Poriadneho poľa neuvidíš. Sú len úzke jazyky záhonov, vyplazené po strmých úbočiach vrchov. Slnko ich líže len tak koso.Keby tie vrchy boli chlebové, už dávno nebola by z nich ostala ani len kôrka. Lež vrchy sú vrchy, skala je tvrdá, nuž i chlieb je tu tvrdý a je ho málo. Preto sa dedina každým rokom na jar vyprázdni. Koho nohy nesú a ruky bez práce svrbia, ide do sveta. Do sveta, do kraja, kde narastie tráva sladšia ako med, žito vyše chlapa a repa ako hrudy masla. Keď zasa príde jeseň, dážď a mrazy, každý sa vráti domov do teplej chalupy.Lež dosť už o dedine. Poďme k ľuďom.Z tejto dediny boli Haviarovci. Na päť ľudí dve kravky a niekoľko záhonov rolí. Hoci neboli najbiednejší a mali čo jesť, jednako ani im nebolo sveta žiť. Bielych koláčov neužili. No zemiačkov mali do vôle.Keď sa dalo, chodil aj mladý Vendel so ženou do sveta, hoci ani tak veľmi nemuseli; vtedy otec sa prplal v záhonoch, preklínal staré kosti a mať sa ponevierala po dome, opatrovala vnučku a modlila sa.V tom roku, o ktorom hovorím, bola zlá a dlhá zima.V mnohých chalupách už skoro vyjedli komory, a preto očakávali jej koniec ako božie zmilovanie. Hľadeli z oblokov do polí, vychádzali na priedomie, naberali povetrie. Dosiaľ ležal všade sneh, iba na južných úbočiach boli medze kopné. Kde-tu objavili sa však na snehu čerstvé krtiny. Blízko jar…Keď prišlo Mateja, ľudia zaplavili mesto a dávali sa najímať do roboty na majere. Vtedy aj Vendel so ženou rozhodli sa na tom, čo spomínali po celú zimu len tak jedným slovom: pôjdu aj oni do Čiech.— Len či ma takto vezmú, — povzdychla si Tereza a zrak jej skĺzol po vlastnom živote. — Možno ma ani nevezmú…Tereza bola samodruhá.— Nemali by ste ísť, — dohovárali im otec aj mať. — Môže sa všeličo pritrafiť.— Čo by sa mohlo pritrafiť? — odvrával Vendel a skoro sa hneval. — Peňazí treba… nuž musíme sa už trápiť.Keby bol počul ľudí, čo o ňom hovoria, možno, že by sa bol aj trocha hanbil. Ľudia hovorili: „Terezu do repy? Veď sa mu tam rozsype! Nemusel by sa natoľko lakomiť na groš… ani my nejdeme všetci do sveta a ešte sme neumreli. Je trocha skúpy… Vendel. A narieka viac ako treba.“Vendel to však nepočul. Po celý týždeň chodili s Terezou do mesta a núkali sa do roboty. Lež Terezu naozaj nevzali, lebo bola samodruhá. Nešiel teda ani Vendel. Hromžil na neprajnosť sveta, ľutoval dvanástich stovák, ktoré chcel so ženou zgazdovať, a mrzutý vyčkával koniec zimy.Konečne i tu zaujúkala si jar po všetkých stráňach. V jarčekoch, okolo ktorých sa zazelenala prvá trávička, zurčali veselé pramene. Kde-tu na lúkach pod brehmi klokotali žriedla. A hľa — sneh nestačil ani dobre zmiznúť, už je tu plno stokrások! Dedina ako keby omladla. Radostne žmurkala malými oknami chalúp, i podstienky, sotva oschli, zdajú sa ako nanovo nalíčené. Mach na starých strechách odhodil bielu perinu snehu a ožil. Čuchrali ho a otierali sa okolo neho teplé nočné vetry, teplé vetry, plné kriku vtáctva, čo vo veľkých kŕdľoch a dlhých frontoch tiahlo na sever. Niekedy sa medzi kaderavými mračnami ukázali dve-tri hviezdy. Už sa netriasli od mrazu. Stáli v tej čiernej vlažnej priehlbine pokojné a veľké.V takýchto nociach, keď zem oddychovala v ústrety slnečnému ránu, spriadali gazdovia svoje smelé plány na výboj. Pod šopami stáli pluhy, z maštalí počuť ťažký vzdych kravy alebo kopnutie odpočinutého koňa s nepokojnými nozdrami.Už ani ináč nemohlo byť: ako keby sa boli dohovorili — takmer všetci v jeden deň zapriahli a vyšli orať.A bol to krásny deň.Vendel zavčas rána pod kôlňou naposled pozeral pluh. Pohladkal dlaňou blýskavý lemeš, pohol kolieskom a keď počul, ako zaškripelo, vzal kolomaž a namastil os. Okolo neho poskakovala Bertina. Ako myška — hneď tu a hneď zase tam, všade za otcom a všetko vidí, všetkému sa rozumie.— Tato…?Otec neodpovedá, rozmýšľa, že už je čas zapriahať.— Tato…! Čujete? Tato!— Čo je? — vyhŕklo z Vendela.— Poháňať… kto vám bude?— Čo sa staráš?— Išla by som…Vendel sa usmial. Bola mu práve po pás. Taká drobná, maličká — len oči mala veľké a rozumné. Povedal jej:— Až keď budeš väčšia. Teraz si ako hrášok… stratila by si sa v brázde. Veď ty ešte ani do školy nechodíš! Mama bude poháňať.— Pôjdem s vami.— Nemôžeš. Veď vieš… hus každú chvíľu zbehne z vajec, taká nepodarená. Musíš byť doma. Dáš pozor na hus. A starú mamu poslúchaj!Vtom vyšiel z domu starý Haviar:— Nuž… pôjdeme? Je čas! Vendel nemal chuti ísť s otcom. Otec je starý, už dosť dobre nevládze. Orať bolo by mu ťažko a poháňať — akosi sa nepatrí. A vôbec… mohol by už len tak sedieť, tabak žuť a…— Kdeže je tá Tereza tak dlho? Hej, Tereza! — zahučal smerom k pitvoru. A potom vravel starému: — Seďte doma, otec! Načo by ste sa ustávali? Poradíme si sami.Starý naň pozrel tak, ako keby kdesi hlboko v ňom, za záclonou sklopených očí, chcel nájsť vysvetlenie. Rád by bol niečo povedal, no v prvom okamihu prišlo mu akosi ľúto a hlas sa mu zasekol v hrdle, zaskočil a dusil. Pozrel dolu záhradami, jeho zrak preletel dve-tri susedné strechy a sadol na náprotivné úbočie, na čerstvé záhony ako túlavý holub. Až sem, zdá sa, vonia obrátená zem. Až sem sa blyštia vlažné chrbty brázd. Až sem počuť volanie tých rolí, čo každým rokom obracal a kropil znojom.— Videl si to kedy?… — obrátil sa zrazu k Vendelovi, — videl si to kedy, aby gazda sedel na jar doma?Nevie už, ako to prišlo. Na slovo „gazda“ dal významný prízvuk. Ako keď bežíme a zúfale voláme za niekým, bez koho nemôžeme žiť. Ako keď tisneme a zvierame v náručí niekoho, s kým sa nemôžeme nijako rozlúčiť. A v ostatnej chvíli objímame ho z poslednej sily a mocnejšie ako hocikedy predtým.— Keď chcete… ja vám tú oračku neberiem, — odsekol Vendel. — A nič vám neberiem, božechráň! Veď pravda, vy ste gazda!Aj keď vzápätí oľutoval, že spustil svoje vyčítavé slová z takej strminy, bolo už neskoro. Padol odkiaľsi tieň a položil sa medzi otca a syna. Šli s ním dolu k ceste a od cesty zas do krutého brehu, tieň stále bol medzi nimi aj v nich, zakutal myšlienky do čierneho závoja, cez ktorý slnce ani na okamih nepreniklo. Aj tam, hore na roli, nad ktorou zachvievala sa nepokojná ranná para, bolo im ťažko a jazyk sa lepil na podnebie, vysušený čmudom zlého ohňa, čo ich hneď zrána spálil. Slová nemohli nájsť cestu von. Napokon sa Vendel predsa premohol:— Pôjdete za pluhom?… Alebo… neviem, čo by vám bolo ľahšie.Lepšie bolo ani nehovoriť. I tak boli pre nič za nič dosť nasršení. Vidíš ho? — pomyslel si starý o synovi: hádam som už len taká kostrnka… nanič. Chcel by, aby som poháňal… eh, ty!Neodpovedal. Len akosi ostrejšie vykročil, pristúpil k pluhu, schytil ho prudko a stiahol na kraj roličky. Zdalo sa, ako keby aj kravky podľahli jeho sile, keď cúvali za pluhom.— S božou pomocou! Poďme!*V ten deň ako keby sa bol zmenil celý svet. Všetko bolo nové. Nové boli vypočinuté zeme, nové boli chodníčky a cesty, nové boli strapaté ploty pustých záhrad. A bučiny, kde-tu hrdzavé ešte starým lístím, zvučali ako organy.Z prútikov vŕb, sklonených celkom nízko nad potokom, odpadli posledné cencúle ľadu. Voda si poskočila. Na plytčinách, zmenených jarnými riavami, slnili sa pestré pstruhy.Pred skalami, do ktorých sa vrezal prudký potok, behal po skromnej pažiti kŕdeľ detí. Od skál podúval chladný vetrík. Deti sa brodili vodou, čľapkali v nej a striekali na seba, máčali si strapaté hlavy. Vietor ich osúšal a rozvieval. Kúdeľ vlasov horela v slnku zlatým dymom.— Poďme sa hrať!Toľko radostnej túžby je len v hlase divých husí, keď tiahnu k severným jazerám.— Poďme sa hrať! — opakovali.Bola medzi nimi aj Bertina Haviarovie, zvŕtala sa sťa vretienko a kričala tým viac, čím viac ju staršie dievčence zaznávali.— Ale na čo? Ale na čo? — dožadovala sa ich pozornosti.— Na ledačo! — vysmiala Bertinu ktorási. Ostatným sa to zapáčilo a opakovali: — Na ledačo! Na ledačo!Bertina sa nahnevala. Zmraštila ružovú tváričku, odišla na breh potoka, dívala sa, ako voda hrčí cez kamene. Začala tam hádzať papečky a malé skalky. Zaujalo ju to, ani nezbadala, že deti už vyčitujú:Išla blcha do kožucha,postretla ju voš.A vy, tetka, kam idete?Veď je nás tu dosť!Vyčítanka jednému z dievčat čosi pripomenula. Obrátilo sa k potoku a skríklo:— Bertina!— Čo?Myklo ňou, zamračená tvárička sa vyjasnila. Nazdávala sa, že ju volajú do hry a už chcela bežať. No vzápätí hlas dievčaťa oblial ju posmeškom:— Máš blchy?A hneď zazmietal sa medzi skalami výsmešný krik ostatných detí:— A vši máš?Bertina sa nahnevane zvrtla a celkom prisadla na breh potoka. Nevie, čím sa previnila. Nevie, prečo ju vysmievajú. Nepamätá sa už, ako kedysi postretol ju ded Chovan na ceste a tak len — z nevinného žartu — sa jej spýtal: Máš blchy? Ona odpovedala: Nie. — A vši máš? Ona zase: Nie… My máme kravu! — Od tých čias ju hnevajú a ona naozaj nevie pochopiť, prečo to všetko. Deti sa zatiaľ hrajú „na kolembabu“. Krútia sa v kole, pokrúcajú si „slepú babu“ so zaviazanými očami, odriekavajú jednotvárnym hlasom otázky i odpovede, hmkajú; slepá baba háda podľa hlasu a len vtedy, keď sa pomýli, jednotvárnosť hry je preťatá výbuchom smiechu. Bertina škúli jedným očkom v túto stranu. Tak rada by sa s nimi zvŕtala v kole! A zase sa sama na seba hnevá, že nevie odolať a že ju čosi vábi medzi deti, ktoré ju naostatok zavše vysmejú.Poodišla kúsok proti potoku. Na blativých brehoch začali sa rozkladať prvé mladé listy záružlia ako kopytá mladej jalovičky, v ich úžľabinkách náznaky kvetov. Vidno — jar tancuje medzi vŕbovým prútím, plní ho šťavami a sladkým volaním. Vrany už nesadajú na holých dokaličených jaseňoch. Kráčajú v brázdach, poletujú nad hrdzavými pastviskami a šípia nové časy. Vrchy sa hrejú v ružových parách.Bertina sa zrazu naľakala. Pri potoku, tam, kde sa medzi jelšami zjavil nános bahna a piesku, brodil sa chlap. Nehovoril s nikým — sám so sebou rozprával, zajakajúc sa od zimy, a jeho hlas rapotal sucho ako treskot dreveného riadu.Podľa toho ho poznala. Priblížila sa. Zvedavo pozerala hneď na bláznivého Ondreja, hneď na jeho starý vulkánový kufor, s ktorým už roky putoval po tomto kraji.— Vitaj, krrrásna dievka! — zahrmel svojím hrdelným r, keď ju zbadal.Všetko, čo bolo v sukni, oslovoval takto.V prvom okamihu zmocnil sa jej znova strach. Bola by zutekala (bláznivý Ondrej bol taký čudný a inakší ako otec a dedo), no tajomstvo kufra opantalo ju mocnou zvedavosťou. Ondrej vyšiel z vody. Špinavé a osinelé nohy borili sa do riedkeho bahna. Ako keby bol tušil jej túžbu, prisadol ku kufru a otvoril ho. Bože, aké to bohatstvo! Klince, stužky, papuča, vykrivené kliešte, pestré franforce papiera, plechová škatuľka od liekov. Bertina otvára svoje veľké oči dokorán, chce sa všeličo vypytovať, no nenachádza slov. Zostali kdesi hlboko v nej, zavalené prekvapením.Hľa — Ondrej berie práve túto škatuľku, dosiaľ plnú neznámej vône. Prevracia ju z boka na bok a zrazu vyplaší Bertinu svojím škrekľavým hlasom:— Podívaj sa, krrrásna dievka! Tu je ten Čierrrny oceán, tuto je Atlantické veľké morrre, tu je Strrredozemský oceán a tu zas Severrrné ľadové morrre…Špinavým ukazovákom chodí po škatuľke od liekov, sú na nej jasnobelasé kosoštvorce, ktoré prebúdzajú jeho chorobnú fantáziu a predstavujú dávne chvíle tých dvoch zím, prežitých v dedinskej škole.— Tu je ten Veľký ľadový oceán, pozrrri, krrrásna dievka, a v ňom je trrropický ostrrrov…Bertinu desil škrekľavý hlas blázna, i jeho neprítomná zošľahaná kríženými čiarami tieňa; stál v húšťave vŕbových prútov, cez ktoré svietilo slnko, a vyzeralo to, akoby jeho ďaleké oči pozerali spoza mreží väzenia, z ktorého nebolo uniknutia. Jeho tragické, doživotné väzenie nadobudlo akéhosi zhmotneného výrazu.— Kto ti dal tú škatuľku?Táto otázka, sprevádzaná zvedavým pohľadom veľkých detských očú, vyslobodila Ondreja z potulky po fantastickom svete.— Pán sprrrávca v škole mi ju dali. Páči sa ti?— Hej!Pohladkal škatuľku oboma rukami s láskou. Bol v tom celý jeho svet. Kus šťastia, ktoré mu znenazdajky padlo do lona a naplnilo hroznú prázdnotu v živote.— Aj mne sa páči, — povedal.Bol koniec. Bertine sa škatuľka páči. No Ondrejovi sa páči ešte väčšmi…Od náprotivnej zákruty ozývali sa veselé výkriky detí. A keďže Ondrej zavrel svoj vulkánový kufor a zapadol zas do svojho sveta kolotavej, nadpozemskej fantázie, Bertina zaškúlila zas jedným očkom ku skalám a k deťom; potom urobila jeden-dva nesmelé kroky.Spoza skál, rozrytých tisícročným náporom živlov, spoza skál, tmavých ako kôrka starého chleba, rútil sa zrazu k dolinke vietor. Strmým komínom skalných stien predral sa vzápätí chumáč hustej hmly: v okamihu zakryl slnce. Jeho svit, zmáčaný parou od rieky, kanul ako zlaté slzy. Skaly stmaveli ešte viac. Zdalo sa, že i ony zachveli sa ako tie deti pod nimi. A mokrá bunda mraku, riedkeho a obmeňujúceho sa v okrúhlych tvaroch, pretínaná zvlhnutými strelami slnečných lúčov, zaklesnutá medzi divými bralami, trčala tam ako obrovská baroková socha zmučeného svätého Šebastiána, za ktorou sa dal tušiť zružovelý lampión slnca.A zrazu:Utekaj, hmlisko,na staré kutrisko,bo letí za teboučervené psisko.Dohoní ťamedzi dvoma jedlicami,prekole ťaželeznými vidlicami…To deti kričali ako vyplašený kŕdeľ vtákov, mávali rukami a útočili proti vetru a chladu — bol to akýsi záhadný boj proti niečomu, čo si vôbec neuvedomovali. Úžasná báseň, ktorej autor bol už dávno v hlbokom zabudnutí.Dohoní ťamedzi dvoma jedlicami,prekole ťaželeznými vidlicami…Tieň padol na celú dolinu. Len kde-tu po úbočiach poskakovali bledé slnečné škvrny. Čerstvé brázdy oráčin stratili lesk. Od stráne poletovalo volanie oráčov a tratilo sa na pokraji hôr, v papradí rúbanísk a v skalných dierach.V tej chvíli, keď slnko znova preklalo kaderavú bundu hmly a zrazilo sa na ostrí brázd ako zlatá rosa, starý Haviar sa potkol za pluhom a padol. Mal šťastie, že to bol koniec ostatnej brázdy. Trocha ho to prekvapilo. Kravy schýlili hlavy v jarme, chveli sa im boky; no Haviar sa chvel celý a zdalo sa, že vôbec nevládze vstať. Je pravda, padol už pred chvíľou takto na zem, nebol by sa však za celý svet priznal, že ho sily opustili. Vyhovoril sa na kameň, a keď mu Vendel radil, aby si odpočinul, odpovedal: — Čo sa ty nazdávaš? Veď každý gazda môže sa potknúť! — Zas tu bolo to slovo. A zas malo ten nepriateľský zvuk. Vendel vtedy odvrátil hlavu, trocha zlomyseľne sa zaškeril a potom, keď sa ovládol, uronil: — Nuž, keď nechcete… Ja nedbám!Teraz tu starý Haviar kľačal podťatý, jednou rukou sa držal pluhu a druhou sa opieral o vlhkú zem. Omámila ho jej vôňa, zalialo ho teplo vzbúrenej krvi, celé telo hojdalo sa na vzdutej vlne slabosti.— Nepovedal som vám, otec? — vyhŕklo z Vendela. Nijako nezmenšoval prízvuk hnevu.A tu sa v starom Haviarovi naposledy ozval vzdor. Zdvihol hlavu k Vendelovi a ťal ho zlým pohľadom zvetralých očí. Odpovedať sa bál, nemal sily; ostávalo mu jej iba toľko, aby si mohol vymyslieť nevinnú lož.Vôbec sa nenamáhal vstať. Len opory pluhu a zeme sa vzdal, nábožne sa prežehnal, zopäl ruky a cez stiahnuté pery padali slová modlitby ako suché lístie. Napokon sa sklonil k zemi a tri razy ju pobozkal.Keď schádzali dolu brehom, k ceste, zahundral:— A ty si myslíš, že ma sily opustili…Vendelovi sa priečilo otcovo detinské počínanie. Bol by ho rád usvedčil zo lži, bol by mu rád povedal: — Veď ste sa modlili vždy po zasiatí a nie po oračke…! — no potom si to rozmyslel, nahnevane mykol plecom a šibol kravu po slabine.Z protiľahlého úbočia, ktoré poroztínali prte a chodníčky, zaznel chlapský hlas:— Ho-há! Vendeéél!— Hó… hó! — zadržal Vendel kravy a zaclonil si oči. Poznal obecného poštára.— Čo-o-o?!— Máš tu list!Zišli na vozovú cestu. Idú po ceste, naproti po úbočí ide poštár s listom. Medzi Vendelom a otcom leží a pohybuje sa tieň; medzi ním a poštárovou kapsou mátoží pocit strachu. Akýže list? Belasá obálka? Súd? Banka? Čí je to pažerák, čo striehne na jeho chalupu, na kus role, na jeho jačmenný osúch?A tak ide sám a sám, zdá sa mu, že nenastupuje na tvrdú zem, že visí v nezvládnutom priestore, sácaný z jednej strany otcovou hrdou neprajnosťou, z druhej strany neznámou hrozbou, skrytou v poštárovej kapse.— Trrreba strrrhnúť širrrák z hlavy, bo zvonia na poludnie… — zahrmel bláznivý Ondrej na brehu potoka. Vendel sa za ním obzrel. Nevdojak sňal i on širák z hlavy, no uvidel neďaleko Ondreja stáť Bertinu a stačil ešte skríknuť:— Ideš ty domov! Akiste zbehla ti hus z vajec… počkaj, ty!Potom sa prežehnal a šepkal modlitbu.Horkýže — list! — Dva listy boli v poštárovej kapse pre Haviarov. A oba otvorili svoj svet, každý z nich zapadol do chalupy ako uzavretý, urputný, tvrdý balvan, na ktorom možno sedieť, ktorý však môže aj zavaliť.Vendel ako keby bol celkom pozabudol na jeden februárový deň. Bolo to akosi okolo Mateja — slnko už vtedy ohlášalo blízku jar a ľudia sa ponevierali vždy častejšie po meste, odhryzávali z pecňa nádeje a v očiach mali smiech. Krčmy sa plnili, poháriky sa prázdnili a svetlé lúče, vpadajúce celým priehrštím z ulice do šera šenkov, lámali sa na hranách skla. Ľudia plávali v starozákonnej arche, cez potopy jesení a psoty zím jednako len príde čas zľutovania a milosti a nad nimi rozkročí sa oblúk dúhy.V takýto deň vstúpil Vendel do Pinkasovej krčmy. Z kútov bolo cítiť pleseň, vprostred miestnosti, šedivej a akoby zahlobenej do skaly, prevaľoval sa zápach kožucha, sladký a ťažký do zamdletia. Po povale behal odraz slnka horeznačky.Stoly boli obsadené. Prisadol k známym a započúval sa do klbka hlasov, pomaly ho odmotával a hľadal koniec nite.— Dnes sa už môžeš poistiť na všetko, — rozpriadal richtár svoje rozumy a postrkoval si baranicu každú chvíľu od jedného k druhému uchu. — Na život, na majetok, proti krádeži, proti ohňu…— Aj úroda sa dá poistiť, — priložil starý Gašpar.— Aj tá!Vendel sa nachýlil k richtárovi:— A čo je… s asekuráciou?— Hen! — ukázal richtár do náprotivného kúta, kde bolo niekoľko chlapov, hlavy vo viazaničke. — Agent. Ty si poistený?— Som. Na tri tisícky proti ohňu.— Málo, bratku.Hlasy zas zahovorili, trepali sa o tmavé kúty. Ktosi vstúpil a dverami vovalila sa dnu zima. Ako keby horská rieka, čistá a priezračná, vybočila z koryta hlavnej ulice a našla aj zákrutu.— Dohováral mi, — spomína starý Gašpar, — aby som si dal poistiť úrodu na poli. A ja mu hovorím: akúže úrodu? — hádam ten sneh, čo tam ešte leží.Pritom vyceril žlté zuby, nad nimi sa zježili fúziská ako dva vechte slamy a smiech, ktorý sa nemohol predrať z hrdla von, vyznačil žily a vyhnal krv až k suchej šiji. Richtár posotil zas baranicu nabok:— Dnes je tam sneh… a o mesiac, o dva sa ti pole zazelenie. Ja ti poviem, ani to nie je také zlé, poistiť sa pred ľadovcom alebo pred čím iným. Príde búrka s ľadom, zbožie ti rozseká do koreňa… a máš vymlátené prv, než si skosil. A potom čo?Vendel si začal čosi uvedomovať. V ňom, veľmi hlboko, ozýval sa hlas: človeče, zabezpeč sa na všetky strany! Ktohovie, čo sa pliaga môže prísť na rodný dom, keď sa budeš dakedy tĺcť kdesi na majeri? Budeš sa plahočiť, odratúvať a na dlani obracať každý zvyšný groš, a doma môžu zatiaľ vyhorieť alebo prísť na poli k veľkej škode. Aj v tom má richtár pravdu: tri tisícky proti ohňu, to je nič. Dom zhorí raz-dva, a potom si ho postav za tri tisícky! Ani len do pol okien. A potom aby si ho pokryl starou halenou.Vendel na chvíľu vstal, zase si sadol, potom jednako len pokročil kus bližšie, aby mohol zachytiť aspoň zdrapy rečí, ktoré zaznievali z tmavého kúta. No nič z toho nemal.Keď odišiel na okamih na dvor k maštaliam, zasiahlo ho slnce priamo do hlavy. Zastal tam, omámený jasným svitom. Od maštalí tiahla sladkavá para; sneh, pomiešaný na dvore s čerstvým trusom a roztrúsenou suchou ďatelinou, kopa slamy pod kôlňou, dva-tri gazdovské vozy s driemajúcimi kobylkami, pri kôlni hladký gaštan s blýskavými pukmi. To bolo všetko.Stál a stál, opretý pri dverách chodby, v šteklivom slnci. Zrazu na konci chodby vrzli pánty. Ktosi vyšiel z krčmy, počuť neisté, tackavé kroky, čísi hlas, prasknutý a drsný, nalieha. Vendel ešte o krok poodstúpil.— Keby som vedel, že v tom nie je nijaký fígeľ…— Nerob to, ty chumaj! Kto to jakživ videl, pchať komusi groše pre nič za nič? Dá boh, bude krásny čas, aj zbožie bude dobré, a vtedy oľutuješ!— Veď… keby dal! A čo keď bude ináč?— Vidíš, aký si ty… Už bolo aj ináč, aj zle bolo, a jednako len žijeme. Nezomreli sme. — Potom sa ten istý drsný hlas zaviazal do drobných uzlíčkov, zahrčalo to a ozval sa pridusený smiech: — Aj ti poviem, čo som počul od ľudí rozprávať o tom poistení. Hovoria: oheň ako oheň, o to by nešlo, to je ľahká vec… — a teraz zase v tom hrdle zachrčalo suchým smiechom: aleakože ty môžeš spraviť krupobitie?Teraz sa smiech rozhlaholil naplno a v ňom zanikli aj kroky chlapov. Vendel ich videl, ako vyšli z chodby do dvora. Starý gazda, bradu v sivom strnisku, obrátil sa ešte aj tu k mladšiemu a vpichol doňho zvetralé oči, v ktorých sťaby v pahrebe ožívali zelené ohníčky:— Rozumel si ma?Mladý snáď ani neodpovedal. Vendel sa ostatne o jeho odpoveď nezaujímal. Prižmúril oči, pozrel sa do slnka a kýchol. Hlava, zmámená teplým zápachom dvora, zrazu sa prečistila. Bolo to ako keď telom prejde elektrická iskra. Všetky bunky si ju razom uvedomia. I Vendel ani keby sa bol našiel v inom prostredí, v iných podmienkach, ako keby sa preporodil do nového života a hlavu zaplnil novou myšlienkou.Keď vstúpil znova do krčmy, zastavil sa práve len pri tom stole, kde agent prehováral ľudí. A potom sa to stalo: zvýšil poistku proti ohňu na desaťtisíc…Na tento februárový deň, ktorý mu ešte voňal nádejou a podmaľovával svet ružovou farbou, ako keby sa bol len teraz rozpamätal, keď mu prišla zelená obálka od poisťovne a v nej rozkaz: plať! Ale z čoho? Chcel ísť s Terezou na majer, ale ich neprijali. Nezarobili, nezarobia. Nemám! Nemám! — kričí sám v sebe, a div nedupoce nohami.Od tých čias, čo zlyhali všetky Vendelove plány na zárobok, akosi veľmi zahryzol sa do gazdovstva. Ako keby sa bál, že celý svet sa pod ním zháči a zhodí ho zo seba, ako keby cítil, že zem, na ktorej stojí, je tenká a pod ňou záludný močiar — chcel si nájsť bezpečné miesto a rozkročiť sa na ňom zoširoka, pevnými nohami. Chcel, aby opraty, pluh i kosu držali len jeho ruky, na tie sa mohol najlepšie spoľahnúť; aby každý kus chleba, každý zemiak nevdojak svedčil o jeho úsilí a robote; aby všetok rodinný majetok niesol pečať jeho starostlivosti — a aby tak rástlo jeho nepísané právo naň. V jeho srdci sa budil hlad.Vendel chodil živý-neživý, ako keby mu boli mozog vyhrali. Tri dni už minuli, čo dostal oba listy, tri dni oral ako blázon urputne a bez oddychu, nedbal otca, nedbal kráv a nedbal seba. Ako keby mu zvyšovalo už len niekoľko minút na dobudovanie prístreška, ktorý by ho ochránil pred zlobou sveta, na zabezpečenie postati, ktorá by sa pod ním nerozostúpila.Tri dni oral a nedbal na nič, ani na otca. A otec teraz leží na posteli a vzdychá. Je ako rozlámaný na tisíc kusov. Leží a pozerá do oblôčka, za ním je čerešňová halúzka s veľkými púčkami. Skoro sa rozpukne… Chvíľami sa díva, chvíľami sa oprie o lakeť, chce sa obrátiť, no jednako zase len povolí a pohrúži sa do vzdutej vlny perín.— Kedyže chcú prísť? — obrátil hlavu k Vendelovi.Vendel sedí pri stole, schýlený a nasršený. Neodpovedá.— Čuješ? — dožaduje sa znova otec.— Už som vám to čítal aspoň tri razy, čo ešte chcete? Nepíšu, kedy prídu.Starému sa zamihali viečka. Zabolelo ho čosi.— A ty čo… takto?Vendel mlčal. V ňom však rodil sa, z tmavých dier a kotlín zdvíhal sa zlý víchor. Kmásal jeho pokojom, ktorý v ňom začal rásť, jeho zábezpekou, ktorú si začal v mysli budovať. Hnevalo ho vždy, keď otec, ako malé decko hračky, držal sa vzdorovite svojho zástoja, na ktorý už nestačil, škrelo ho, kedykoľvek — bárs aj k zemi podťatý a bez síl — zdôrazňoval: ja som gazda! Dnes už otec sám vidí: nieto síl. Tri dni oračky… a teraz leží a vzdychá, baby si podávajú jedna druhej dvere, radia aj náčinky, ľad, studenú plachtu, zelinky, konský moč a ktohovie, čo ešte. Ani na to nezostáva mu síl, aby sa zdvihol, keď mu treba, a prešiel do maštale. No keď mu Vendel spomenul: „Otec, mali by ste, hádam, predsa len robiť poriadok… keby sa náhodou, božechráň, niečo…“ — tu starý Haviar, stískajúc škrane od bolesti, vyplával z podušky a zaťal:— Čo sa nazdávaš, ty…! Vieš, čo sa hovorí: Kto chrčí, len trčí! A aby si vedel — zajtra vstanem.No nevstal. Prišiel starý Gašpar, sused, sadol si Haviarovi k nohám, díva sa naň, na jeho zvädnutú tvár, kus skrkvaného papiera. Hovorí:— Presilil si sa, Martin. Vidíš, ani ja už neoriem, a som, tak sa mi vidí, o čosi mladší. Darmo je. Už to na nás ide. Už pred dvoma rokmi som si pomyslel: čo si ty budeš staré kosti lámať, keď máš syna! A dal som mu to. Nech gazduje.Haviar, prenasledovaný bolesťou pri každom pohybe, zavesil na Gašpara spýtavý pohľad. Šípil čosi za tými slovami, zdalo sa mu, ako keby sa Vendel aj sused boli dohovorili.— U teba, sused, je to ináč, a u mňa tiež ináč, — hovoril potom neisto, ako keby kráčal po močarine. — Ja sa… bojím. A mám tiež viac tých detí. Neviem, či sa nebudú hrýzť.— Budú, nebudú. Raz jednako len pôjdeš… a ony si spravia podľa svojho rozumu. Hovoríš — viac detí. Dcéry si vydal a čiastočne vyplatil, ostatok im vyplatí Vendel. A Jozef, ten sa ti už nevráti.— A vidíš… práve že sa vráti!Gašpara len-len že nezhodili z peľasti.— Kto? Jozef že sa vráti?— Vráti. Aj so ženou sa vráti. Aj s dvoma deťmi. Písal nám list.— Tak teda sa vráti…Gašpar pokyvkával hlavou. Nijako si to v nej nevedel uložiť. Bože môj, po koľkýchže rokoch sa vráti? Nevedel sa už na jeho tvár ani rozpamätať.Musel sa vracať až kdesi k svetovej vojne, k veľkému hurhaju, v ktorom sám žil, k neprehľadnému zhluku cudzích chlapských tvárí, k rozličným uniformám tej tragickej maškarády, aby v nej našiel skoro detskú tvár Jozefa Haviara. A keďže sám bol podlomený utrpením a hladom frontov, z ktorých sa jedného dňa šťastlivo prinavrátil, v jeho pamäti zostalo primalé miestečko pre návrat Jozefa Haviara. Vrátil sa, vrátil, tak ako sa vracali tisíce tých, ktorí našli ešte cestu nazad. Návrat, to bola pre ostatných šedivá udalosť, len pre vracajúceho sa bolo v nej pol nového sveta, ak nie celý. Len to, že Jozef Haviar sa vrátil hodne neskoršie, že sa omeškal viac ako o pol roka a potom sa musel prebíjať cez maďarský front, mnohých na chvíľu zaujalo. Jednako — vrátil sa domov holobradý, za chvíľu sa okúňal a potom sa stratil, odišiel do sveta a viac sa neukázal. Kedy-tedy poslal kartu, poprial zdravia… a dosť.— Píše nám… stratil už pred rokmi robotu a nemôže od tých čias zabrať. Je to zlé. Veď vieš, mnohí sú na tom tak ako on. Bude nám teraz trocha úzko; ale čo robiť… syn je len syn.— Neboj sa, vyžijete, dá pánboh. Ten zemiak sa ešte vždy nájde. A čo na to hovorí Vendel?To bola otázka zaťatá nevdojak až k samému koreňu.Starý Haviar len mávol rukou a zamračil sa. Nechcelo sa mu o tom ani hovoriť. Aj to bolo však jasné. Gašpar porozumel.Potom zostal Haviar v izbe celkom sám. Čerešňový konárik v okne, bzučiaca mucha na povale, plač akéhosi nezbedníka spod záhrady, vecheť slnečného jasu, vpichnutý cez okno do izby, obraz Matky božej v tmavom kúte nad stolom a za ním tie dva listy, to bolo všetko, čo jeho zmysly postihli. Díval sa, ťažko obracajúc hlavu, na ten starý obraz v čiernom ráme, do čiernych očí Matky, na dávno pohasnutú žiaru okolo jej hlavy — videl akýmsi novo odkrytým, zjasneným vnútorným zrakom to, čo ináč ani vidieť nemožno, pocítil zrazu lásku, dávno zasypanú horkosťou dní a ťarchou života. Naraz sa pred ním celkom rozvidnelo. Ba viac: bolo to, ako keby sa bol sklonil nad hlbokou studnicou, plnou zlatých iskier a strieborného prachu, a potom do nej padal vždy hlbšie a hlbšie, do studne bez dna, okolo seba len žiarenie a jas. Odkiaľsi zaznieva cvengot zvonca, počuť i dupot drobných paprčiek a naľakaný chlapčenský hlas: „Na!… malé, na!“ Ten hlas je mu taký blízky a známy, no rozpomenúť sa nemôže, nevidí nič, rozhŕňa rukami mračno prachu a hviezd, jas a iskry presýpajú sa a tečú spomedzi prstov, je bezmocný a z toľkej krásy slepý. Len ten hlas ešte z diaľky znie, chlapčenský hlas, dupot rozveseleného teliatka a…Ach áno, je to ono! Všetko sa pred ním rozostúpilo, vietor ani lístočkom nepohol a predsa odvial zlatý prach, Haviar vidí z vŕšku, slnkom zaliateho, zelenú dolinu v kruhu hôr, na ich hrebeni, skôr brehu vzdušného oceána, pasie sa teliatko s bielou hviezdičkou na čele a plavovlasý pastierik (ozaj, je to Jozef?) roztína vzduch lieskovým prútom. Chce naňho zavolať, máva rukami a tlieska do dlaní, no je to ďaleko, veľmi ďaleko. Musel by za ním bežať, hádam, najmenej tridsať rokov. Tak je to ďaleko… Zrazu sa všetko prepadlo s rachotom do čiernej tmy. Tma je prepichnutá na jednom mieste zlatým prstíčkom, otvor rastie vždy viac, je členený mriežkou ako oblok, v ktorom sa kníše zdrap čiernej čipky, halúzka.— Ty si hádam spal?Haviar si pretiera oči, chcel by sa usmievať, nevie čomu, no jednako jasný prach sna posýpal mu tvár a on sa cíti dobre.— Čo? Spal?— Buchla som trocha dverami. Strhol si sa zo sna, videla som. Už je ti lepšie? — spýtala sa ho žena.— Lepšie. Dobre je mi teraz. Aj sa mi čosi snívalo…— O čom?— Neviem… Nie, neviem. Len mi je akosi dobre.— Chcelo by sa ti niečoho? Povedz — vody nechceš?Nemal síl, aby sa v okamihu zachytil pevného brehu, keď pretým tak dlho plával k neskutočným obzorom. Chvíľku rozmýšľal, až sa mu obočie spojilo nad ostrým nosom. Potom povedal:— Nie, nechcem ani vody. Dobre je mi. Zajtra už naisto vstanem. A kde je Vendel s Terezou?— V poli. Prekopávajú hrudie. Že vraj zem v zime slabo vymrzla.— Aj Tereza ešte kope?— Ešte. A už by nemusela. Ublíži si — a čo potom? Chcela som ísť ja, ale mi nedali. Ozaj, sú teraz ako čerti nasršení. Bojím sa, že…Hlas sa jej kdesi zadrhol. Pretrela si zásterou nos i oči.— Ja ti hneď poviem, čo je: Vendel by chcel byť gazdom. Aby sme mu už všetko postúpili. To by chcel. Dávno som to už zbadal, aj som si jeden čas myslel: dám mu to, nech sa trápi. No potom zas… Rozmyslel som si to.— Dobre tak. Vieš… bol by si na Jozefa možno aj pozabudol.— Keď sa nehlásil.Na okamih bolo ticho. Prenášali sa obidvaja do cudzieho prostredia, o ktorom nemali nijakých predstáv. Bolo to, ako keby ich bola obklopila huslá mliečna hmla. Je pravda, v takej hmle nerozpoznáš jedľu od sosny a noha sa ti ľahko zvrtne z chodníčka pod vývrat. No syn, ich vlastný syn, to je už inšie, je z nich a sama krv musí sa v nich ozývať rovnakým hlasom, mali by ho poznať aj v hmle.Bude už hotový chlap…Zo starého Haviara vyskočil zdrap smiechu:— Nuž a…? Čo iného? Veď bude mať štyridsať!— Človek by ani neveril, — a Haviarka ako vo snách chytá poletujúce, neurčité myšlienky. — Ani predstaviť si ho pomaly neviem, ani Hanu… a deti. Čo myslíš, veľmi sa zmenil?— Pánboh ho vie… Nemal by sa zmeniť. Aj ináč… bol vždy dobrý, poslušný, tichý. Keď som mu niekedy povedal: takto rob! — tak aj robil. Žiadne prieky, nič takého… S Vandelom je už horšie. Bohvie, odkiaľ sa to v ňom vzalo. Taká vzdorovitosť a surovosť.Ani nezbadali, ako zas preskočili v reči z Jozefa na Vendela.V izbe začalo sa zatiaľ už stmievať. Len na temenách vŕškov potulovali sa ešte slabé záblesky slnka. Dolina kúpala sa už vo fialovom tieni. Ľudia schádzali z návrší dolu k ceste, pozerali pokojný západ slnka i zelenkavé žiarenie na východe.— Príde hádam slabý mrázik, — povedala Tereza, keď sa s Vendelom vracala k domovu. Kráčala ťažko s plným životom, pred každým jarčekom, čo brázdil poľnú cestu, zastala a radšej ho obchodila, kladúc krok za krokom opatrne a s rozvahou.Vendel neodpovedal, ani si nepozrel čistú oblohu, po ktorej na severe páslo sa iba niekoľko barančekov.Myslel na iné veci, na to, ako zaplatí splátku na poistku, na Jozefa, ktorý sa po rokoch hlási domov, aby zmenšil Vendelovo právo… myslel na všetko a dovedna na nič, lebo v hlave bolo pusto a desil v nej iba bolestivý suchý tresk.— Pôjdem zajtra do mesta k mäsiarovi. Musíme predať teľa.— Veď si ho chcel chovať, — ozvala sa Tereza. — Škoda ho predať.— A tak mi dones peňazí! Choď, dones, hoci od svojich… aj tak ti nedali všetko, čo sľubovali. Ja poistku zaplatiť musím!Tereze prišlo ľúto. Aj tak je jej ťažko, chvíľami sa jej zmocňuje akási úzkosť, a keď sa trocha zohne, v očiach sa jej tmie… a Vendel ešte k tomu je ako sršeň, na všetko len odvrkne. Teraz ešte aj na ňu…— Poistku zaplatiť musíš! Že musíš! A kto ti kázal zvyšovať ju? Sám si tomu na vine.Vendel len mávol rukou, ako keby chcel povedať: „Eh, čo ty rozumieš!“ Veď ani on sám poriadne nevie, ako sa to všetko zhŕklo. Časy sú vždy planšie a planšie. Myslel si, ba len tak podvedome cítil: keď ťa čosi sáče zo skaly, zachyť sa čoho môžeš a drž sa. Zachyť sa koreňa pokrútenej sosny a keď sa aj s tebou odtrhne, zachyť sa divého šípa, zachyť sa suchej snietky, tenkej trávičky. Budeš padať, budeš sa rútiť nadol s krvavou hlavou, no v nej bude vedomie, že robíš, čo môžeš na svoju záchranu!Či je to zlé byť riadne poistený? A môže zato, že sa im netrafilo odísť na majer? Môže zato, že Jozef prehajdákal svoje najlepšie roky vo svete, na domov ani len korunou nespomenul, a teraz sa vracia na hotové? Akým právom? Hoci by bol aj sto ráz bratom — akým právom?To právo nechcel Vendel nijako pochopiť.*— Keby tie skaly spadli na nás?Chlapček, držiac sa otcovej ruky, zastal vprostred cesty a vyvrátil hlavu dohora. Zastavili sa všetci, i mať, schýlená pod veľkým batohom perín, pozrela na chvíľku hore.— Nič by z nás neostalo, Jurko — usmial sa otec, — ani len fliačik, nič, nič! Aj teba by pochovalo, aj mňa, aj mamu…— Aj Elenku, však? — a plavý chlapček ukázal na kočík, v ktorom, obložené niekoľkými balíčkami a maminou kabelou, spalo dieťa.— Veru, aj Elenku by zasypalo. Aj potok by zahradilo, nemal by kade tiecť. Tamto hľa, povyše, utvorilo by sa jazero…— A v ňom by sme sa kúpavali! — zatlieskal chlapček.— Veď by sme boli zasypaní, ty rozum akýsi!Jurko sa pustil otcovej ruky, preklonil sa celkom nazad i pred seba a rozchichotal sa detským hláskom. Smial sa a smial, zadúšal sa smiechom, ktorý naostatok zostáva bezdôvodný a živí sa sám zo seba, až vyschne jeho vlastný prameň a človeka opustia sily.— Veď sa tak nerehoc! — okríkla ho mať, — ešte aj Elenku zobudíš!Jurko sa utíšil. Kráčali ďalej tým spurným svetom skál, medzi strmými stenami, ktoré sa rozostupovali, zbližovali, nakláňali, hrajúc bohatou škálou farieb i tieňov.Nad vztýčenými čelami brál a čudných homôl kaderavela sa kde-tu zeleň sosny, pokrivenej chladom i nepohodou, a nad celým okrajom našitá bola jemná čipka bukového haluzia. Zdalo sa, ako keby bola pretkávaná ešte aj striebornými nitkami — tak sa oživnuté puky blyšťali v aprílovom slnku.— Hora už bude čochvíľa pučať.Tískal pred sebou kočík. Slnko skĺzlo k rázsoche skál, ako keby chcelo všetok jas sústrediť na Elenku, na jej líčka, naduté v spánku ani dve červené bobuľky. Šteklilo ju v nosíku i okolo úst, nasilu pootváralo viečka, brnkalo po ich brvách ako po hustom hrebeni. Decko sa zahniezdilo, vyprostilo rúčku spod perinky a ružovou, smiešnou pästičkou miešalo v tvári ako v rajničke.— Elenka sa budí… A ja už skoro nevládzem, mala by som si odpočinúť. Povedz, je to ešte ďaleko?— Dočkaj ešte za chvíľu. Prejdeme skaly a na pažiti si oddýchneme. Hneď to bude.Skalné steny sa pred nimi zomkli — zdá sa, že niet nijakého priechodu.— Teraz pôjdeme potokom, — vravel, — tu je to miesto, čo som bol o ňom rozprával…Po chvíli vyšli spomedzi skál, vietor, ktorý nimi vždy ťahal, vysotil ich z tej skalnej rúry ako hrsť sadzí z komína. Pred nimi potok roztínal zelenú pažiť, na nej sa pásli a chvíľkami gágali husi, mávajúc krídlami. Vietor ich pritom nadnášal ako zdrapy bieleho papiera. Neďaleko nich na plytčinách kričalo niekoľko detí.— Rob čo chceš, ja ti už ďalej nejdem, — vravela dôrazne žena a jedným myknutím zhodila batoh z pliec. — Aj Elenke musím dať piť, vidíš, plače už od hladu…Vzala dieťa z kočíka a dala mu piť. Ružové pršteky zaryli sa do jej prsníka a plačúce hrdielko sa uspokojilo hneď prvým dúškom. Rozsadili sa po pažiti. Slnko sa práve vpaľovalo do skalného úbočia, buky tam žeraveli posledným jeho jasom a na dolinku, oživšiu prvou zeleňou, sypal sa tieň jemným, šedivým práškom.— Aj ja som hladný, — ozýval sa Jurko vrtošivo.— Dočkaj, veď sme už doma! — tíšil ho otec. — Vidíš, tamto sú už chalupy! Aj starý otec sú tam, stará mama, strýko, tetka… Tešíš sa?Jurko neodpovedal, ani sa neobzrel, kam otec ukazuje. Jozef Haviar však vstal a díval sa hore dolinou. Tam, kde za húšťavou pučiacich, šťavnatých vrbín a za kýpťami dokaličených jaseňov dali sa tušiť prvé chalupy, vyskočil práve belasý kúdol dymu. V tom okamihu — nebyť tu tých na pažiti, zmorených nezvyklou cestou — bol by sa hnal ako na paripách s ohnivými nozdrami ta za tým dymom, ktorý sa možno vyvalil práve z komína otcovského domu. Tak mu bolo.Zostal však stáť a lačným zrakom hltal obraz doliny.Bol starý, nezmenený, ako dávno predtým. Kruh zalesnených vrchov, pasienky v sedlách spájajúcich sa úbočí, rúbaniská — obrovský zelený lievik a dolu doňho zosypala sa dedina.— Vidíš, tamto som pásaval kravy!Ukázal síce rukou v tú stranu, pod horu, na hrdzavý dosiaľ pasienok, oživený holými trnkami a borievčím, no k nikomu sa pritom neobrátil. Bolo to lepšie, neporozumeli by ho a ťažko by boli stačili hnať sa za ním do minulosti, ktorá žije práve len v ňom.A tuto v tých vrbinách lapávali sme pstruhy. Ej, boliže to pstruhy… ako ruka! — chytil sa pritom za predlaktie a potriasol ním. — Veď dočkaj, Jurko, dakedy pôjdeme aj my.— Nepôjdem! — odvrkol Jurko. — Poďme domov! — Hodil sa na zem a začal nôžkami kopať do trávnika.— Jurko, nabijem ťa! Čo si zrazu taký spurný? — dohovárala mu mať. Nakŕmila Elenku, odpočinula si, vstala a pristúpila k mužovi. V jej tmavej tvári s náznakom tichej krásy bol utajený tieň. Tu teda budú teraz žiť, — obzrela sa zôkol-vôkol, — tu budú žiť… Videla chudobné roličky, záhony úzke ani dosky, pokladené po strmých úbočiach vrchov. Videla chodníčky a prte v boku stráne, pokrivené slivky na medziach, chumáče bukov po skalách a húšťavy svrčín. A v jame, stisnutá zo všetkých strán, sedí dedina s rozhádzanými chalupami. V tomto kotle budú sa variť ich budúce dni…Nikdy, nikdy v živote na také kopce ani len nepomyslela. Tehelňa, kde sa narodila a kde aj pracovala, sedela hneď za mestom, bola zahryznutá do hlbokého zárezu v žltej zemi a jediná cesta viedla k mestu. Teraz sa jej zdá, že dokonca nikdy na dedine ani nebola, že tie zhluky čistých domoradov s upravenými dvormi a mladými štepnicami, ktoré predtým za mestom vídala, keď vyšli v nedeľu s deťmi na prechádzku, neboli dediny, ale skôr záhradné kolónie blízkeho mesta. Teraz vidí dedinu, drevenú, slamenú, červotoče v nej hryzú od stáročí, obmeňujú ju — len či zasiahnu aj ľudí a navŕtajú v ich obzoroch cesty pre svieže vetry? Ako s nimi splynie, ako ju prijmú, keď nie je z nich? Zavalila ju akási hrozná ťarcha, nevedela si ju dosiaľ vysvetliť, no celá jej myseľ a všetko, čo žilo v nej, zrazu sa zháčilo ako bojazlivý kôň — metalo sa to v nej ako ryba, ktorú vyhodili z vody na suchý breh. Dívala sa po doline, no jej zrak nevnímal nič, čo by vzbudilo poryvy citu, dôveru, uspokojenie.Neočakávaná bolesť jej preklala celé vnútro. Snažila sa zachrániť rozvahu a pokoj, pohodila hlavou ako keby chcela všetok bôľ čím ľahšie striasť; podarilo sa jej to aspoň čiastočne, keď sa pozrela na svoje deti, no jednako cítila, že odlomila len rukoviatku. Čepeľ bolesti zostala trčať skrytá v nej.Pozrela mužovi do očú. V nich dosiaľ vajatali vatry dávneho detstva, ohlášali sa stratené roky i dni, ktoré len neskoršie zvú sa šťastím… áno, boli široké a nadšené.Nemohla ináč, pritisla sa k nemu, stisla mu ruku a celkom zmeneným, teplým hlasom povedala:— Bude ti tu dobre?Zahľadel sa jej do tváre.— Je mi tak akosi… to vieš, po toľkých rokoch.Potom sa vracali ku kočíku.Okolo neho a nad Jurkom, kopúcim dosiaľ do vlažnej zeme, zhromaždili sa zatiaľ husiarky; od potoka ich privábila zvedavosť, prišli tichučko a váhavo, krok za krokom, hotové kedykoľvek zvrtnúť sa a utekať nazad, keby ich niekto neznámy strmo oslovil.Stáli v maličkom kŕdli, pošuškávajúc si (a tie, ktoré práve nešuškali, mali ústa dokorán otvorené), jedna druhú postrkovala dopredu, v kratuškých zdrapoch trepotal sa im na perách smiech. Ostych im zapaľoval líca, no zvedavosť jednako bola mocnejšia.— Pasiete husi? — spýtala sa ich Hana, usmievajúc sa.Niektoré na seba pozreli, vyprskli v smiech a skryli hlavu do sukní, takže odhalili svoje vyziable nôžky vyše kolien. Dve dokonca zutekali až na breh potoka. Len jedna sa nezľakla. Sklopila najprv oči k zemi, potom ich zvoľna otvárala a dívajúc sa hanblivo cez závoj mihalníc na cudziu paniu, odpovedala po školácky:— Áno, prosím…Vtedy sa aj iné osmelili a v okamihu boli zase všetky v jednej kope.Haviarov pohľad skĺzal po ich plavých hlávkach; bolo zrazu akési veselé ovzdušie, deckám iskrili zraky a nôžky boli nepokojné. Aj Jurko sa zdvihol zo zeme a sebavedome hľadel na dievčatká.— A tak keď ste husiarky, — usmial sa Haviar, — dám vám hádanku: „Nohy má lopaty, zobák má rohatý, páperové šaty. Vo vode sa mága a hovorí gága.“ Nuž… Čo je to?Dievčatká sa zase zachichotali a neodpovedali. Šuškali len medzi sebou, bolo počuť, že ktorási prehovára druhú: „Povedz, že hus!“ No jednako len táto ťažká úloha a skúška smelosti zostala na tej, ktorá už predtým sa osvedčila.— Nuž povedz!— Je to hus! — povedala ticho, skôr šeptom, vari aby hanba nebola toľká, keby sa pomýlila.— Tak vidíte, hus je to! — posmeľoval ich ďalej Haviar, — ale či budete vedieť aj túto hádanku, počujte: „Taký je ako hus a nie je hus!“ Tak čo je to?Deti zase dali hlavy dokopy. Zase otrčili dohora kratušké vrkoče, zaviazané červenými šnúrkami, šuškali, chvíľami vyprskli v smiech a strkali sa. No nemohli nič vyhútať.— Zuza hovorí, že vrabec! — vytrepalo zo seba najmenšie dievčatko, zakrývajúc si ústa zafúľanou zásterkou.Všetci sa smiali, aj Jurko až zatlieskal rúčkami.— Eh, vy… ste mi vy za husiarky! — mávol Haviar rukou. — Nože… počúvajte ešte raz dobre: „Taký je ako hus a nie je hus!“ Raz, dva, tri… chytro!Nič.— Gunár! — skríkol veselo.— Ozaj, gunár! — zašepla sama pre seba tá najsmelšia, no nik ju nepočul, lebo všetky dievčence sa rozosmiali na celú dolinu; najmenšia najprv poskočila tak smiešne ako kozliatko, potom sadla na zem, vysilená smiechom, zalamovala nad hlavou rúčkami a kričala ako pominutá:— Gunár!… Že gunár!Keď sa napokon utíšila, spýtala sa jej Hana:— A čiaže si ty, maličká… Ako sa voláš?— Hm… Bertina.— A čia si? — vložil sa do reči Jozef. Ako keby mu to meno čosi pripomenulo, no nijako sa nemohol rozpamätať. — Ty ešte nevieš povedať?— Ona je Haviarová, — ozvali sa dievčence sborom.— Tak ty si Bertina Haviarová!Pristúpil k nej a vyzdvihol ju vysoko nad hlavu.— Vidíš, my ideme práve k vám. Ja som tvoj strýko, tuto máš novú tetu, a tu je zase náš Jurko a Elenka!Pobozkal ju na čelo a pustil na zem.— Nože, Jurko, poď sem, zvítaj sa s Bertinkou!Jurko pristúpil bližšie, povedal smelo: „Servus!“ a podával jej ruku. No Bertina sa zapýrila, zdvihla zase zásteru až k ústam a potočila sa bokom.— Aleže je sprostá, — blyslo Jurkovi hlavou a tvár sa mu nad tou urážkou silne pomračila. Nechcel už na Bertinu ani pozrieť, opovrhoval ňou zato, že ho tak privítala. Najradšej by na ňu jazyk vyplazil, tak mu bolo! No vzápätí mykol plecom a viac sa o ňu nestaral.— Veď sa ty nehanbi, Bertinka! Mne ruku nepodáš? — prihovárala sa jej Hana. — A pozri, tu je naša Elenka…Bertina sa napokon osmelila:— A vy idete k nám?— K vám ideme, k vám. Veď už poďme!Na pažiti zostali dievčence bez Bertiny. Pozerali sa na cestu, po ktorej odchádzali Haviarovci. Zrazu sa rozpamätali na reči, ktoré v posledných dňoch preskakovali od chalupy k chalupe, a bolo im, ako keby mali byť pyšné na to, že ony prvé videli Jozefa Haviara, vracajúceho sa po rokoch domov. Tento pocit zápasil v nich však so závisťou. Závideli Bertine, že ide so strýkom a spolu s ním tíska detský kočík s cifrovanou košatinkou — kočík, akého ešte nikdy nevideli…Bertina bola už zase ako živé striebro. Všetka nesmelosť ju opustila, jazyk sa rozviazal a oči boli zase ako vždy široké a hladné po krásach novostí.— Ani nás doma nečakajú, však? Nevedia, že dnes prídeme…Bertina nevedela, čo odpovedať na strýcovu otázku. Zato sa rozpomenula na inú vec:— Tato povedali, že u nás ani miesta niet… Budete spávať na povale.Ale to vyzradila, hlúpa, nechtiac, práve vtedy, keď už vchádzali do dvora.*Dobré dva dni trvalo, kým sa trocha porozhliadli a oboznámili s novým prostredím. Najprv im stislo hrdlo — bolo to jednak len príliš cudzie a tiesnivé, i Jozef dávno odvykol a hoci žili aj vo svete nie práve chýrne, boli tam ostrejšie vetry a menej plesne, bola uvedomelá rezkosť, viac ľudského povedomia a medzi ťažkými mračnami aj výhľady.Najmä na Hanu ako keby sa bola navalila nepriehľadná hustá húľava. Cítila od samého začiatku, že Tereza v nej vidí panštinu; sama, odetá v sedliackom s nezalátanými dierami na sukni a na rukávcoch, ohŕňa nos nad Haninými jednoduchými šatami mestského strihu, nad krátkymi, zastrihnutými vlasmi, nad ľahučkým a najlacnejším svetrom. Hneď vtedy, keď prišli do domu a keď sa chcela Hana poumývať po dlhej ceste, pýtala si umývadlo, no Tereza s málo tajeným úsmeškom povedala, podávajúc jej starý hrnček: „Nám stačí toto… alebo hen pod záhradou je potok!“ A naozaj — druhý deň ráno si všimla, ako sa Tereza umýva: naberie z hrnčeka vody do úst, postaví ho na zem a teraz, sklonená nad hnojom, vypúšťa pomaly vodu z úst do dlaní a roztiera ju po tvári.Alebo Jurko: poťahuje nohavičky, zrazu začne plakať a kričí: „Chytro, mama, chytro!“ Hana ho vezme za rúčku a vlečie z pitvora na dvor, k záchodu. Lež nevie, kde je, zabudla sa spýtať. Vybehol aj Jozef, trocha sa zapýril a hovorí, sám v sebe zahanbený:— Vidíš, zabudol som ti povedať, musí vyjsť tuto na hnoj… alebo do maštale!Keď sa poschádzajú v izbe všetci, zdá sa jej, že by už ani jablko neprepadlo, tak je ich plno. Posadajú si okolo stola, na lavicu k peci, na posteľ. A tá posteľ, bože môj: nikdy nestlaná, periny porozhadzované, niet ani plachty, ktorou by ju prikryli, keď zametajú hlinenú a popľuvanú dlážku. Povedala mame: „Ak máte v truhle plátna, dajte, ušijem vám plachtu na posteľ. Periny treba chrániť!“ — „Zajtra sa pozrieme, či by tam…“ no stará Haviarka, ktorej sa páčila Hanina miernosť a milá reč, nestačila ani dokončiť, už sa im do toho zamiešala Tereza:— Kto to jakživ videl… veď by nás vysmiali! Nikde to nemajú!Len dva dni stačili na to, aby Hana poznala, ako ťažko bude im tu žiť v hustom vzduchu, páchnucom plesňou nedôvery, nevedomosti, prezierania a stáročných predsudkov. Jej vrodený zmysel pre poriadok, čistotu a úpravnosť v domácnosti, ktorý si priniesla aj z takej biednej kolónie pri tehelni, v akej vyrástla, naďabil na tvrdý múr. Stará Haviarka, tá stará mať, ktorá ožila láskou k novému hniezdu svojho rodu, vytušila skrytý tieň v Haninej mysli a už, hádam po tretí raz jej zdôrazňovala, keď boli samy:— Neboj sa, Hanka, zvykneš… U nás je to, pravda, všetko ináč…Hana prijímala jej slová vďačne ako májový dážď, no cítila, že — hoci je to všetko ináč — je to aj iný svet, celkom cudzí, vzdialený a vyžívajúci sa v inom vzduchu, napájaný z iných žriedel.Nepresťahovali sa na povalu, ako ich na to Bertina bola pri stretnutí pripravila. Liezť na povalu po rebríku — to bolo s malými deťmi nebezpečné. Odsťahovali sa na humno, nemuseli sa už báť nočných mrazov. Aprílové slnko žeravelo vždy viac a jar bežala cez vrchy skokom. Leto príde, prejde… a potom ktohovie, čo bude ďalej.Nie, nepresťahovali sa na povalu; priviezli si zo stanice najpotrebnejšie veci (ostatné vo svete rozpredali aj rozdali), postele, stôl, dve stoličky, skriňu, poličku a trocha kuchynského riadu, a za súhlasu aj pomoci starých rozostavili si veci po holohumnici. Keby humno bolo malo aspoň jedno okno, keby v kúte nebola stála stará vejačka a v druhom kúte neviseli cepy, veru — nik by ani nebol povedal, že je to humno. I neveľké zrkadlo Hana zavesila na klinec, stôl prikryla lacným obrusom a kdejakú dieru, jamku v zemi vymazala novým blatom. Jozef jej pritom pomáhal, bol rád, že žena upraví si aspoň jeden kút, kde by sa cítila ako vo zvyčajnom prostredí.— Nuž tak… môžete zvať na hostinu, — smial sa starý Haviar.A Haviarka doložila:— Keby nie humno… hovorím: hotová panská izba! Pekne vám tu bude.Títo starí boli ako na križovatke. Z jednej strany nemohli nezbadať posmešky, ktorými sa Tereza každú chvíľu blysla pred Vendelom, vari aby voči hosťom neotupel; a z druhej strany vábilo ich čosi k Jozefovi a jeho rodine, cítili akési tajomné puto, ktoré ich k nim vždy viac viaže. Nevdojak tušili: bárs aj stroskotanci, no čestní, bez viny, z akejsi cudzej moci; stroskotanci, no držia sa ešte vždy nad vodou, zatiaľ čo oni tu, od stáročí, sa ešte z hlbín ani nad vodu nikdy nedostali.— Ten náš Jozef je celkom iný človek, — povedal Haviar žene hneď na druhý deň, — ako keby ani z nás nebol. Taký… iný.— A nielen on, — šeptala mu žena, aby ju Tereza nepočula, — všetci, aj Hana. Myslím, že sa majú radi. Ani slovko prieku… jeden ako druhý. A deti majú, chvalabohu, pekné, zdravé.Bolo im ako tráve, keď na ňu na jar padne prvý teplý dážď.Zato Tereza, kade len chodila, hľadela ako hrom do putne. Na Jozefa ani len nepozrela. Hane sa vyhýbala a Bertinu, kedykoľvek sa hrala s Jurkom, volala domov. „S chlapčiskom sa budeš hrať, — dohovárala jej, — nehanbíš sa? Či nemáš kamarátky do hry?“ Bertina samozrejme všetko zase Jurkovi slovo za slovom opakovala a boli z toho škriepky. No Tereza i voči starým stvrdla a keď jej Haviarka chcela v robote pomôcť, nedala si.— Nechajte tak, mama, veď ja stačím na všetko, chvalabohu!A nestačila, kdeže by tiež, s takým bremenom v živote! Nestačila, sama to videla, no bála sa tak, ako aj Vendel, popustiť čo by len kúštik práva, ktoré si chceli svojou prácou na gazdovstve zabezpečiť. Proti všetkým, proti všetkému, aj proti zdravému rozumu. Preto chodili obaja s hlavou zvesenou a so zlými očami, a čudná vec: ani seba nevedeli počastovať dobrým slovom. Na záhradke, celkom blízko humna, vyčítala Tereza Vendelovi:— Vidíš, posielal si ma domov po peniaze, čo ti naši sľúbili… blázni by boli, keby dali! Veď ma oni vydávali do čistej chalupy, na čistý majetok, a tu máš! Teraz sa prikrč do kúta… a deľ sa!— Frfleš, Tereza, daj si pozor na reč! — vravel Vendel a šľahol ju hnevným pohľadom. Bolo mu otupno počúvať takéto slová práve pri humne, kde ju mohli dobre počuť.No Tereza hádam práve preto nedbala a zakončila ešte hlasnejšie ako predtým:— Nuž, pravda! Dobre je z cudzej kože krpce krájať! Nesiať a žať…Počuli to v humne? Nepočuli?Nevedno.Keď aj počuli, pustili Terezine narážky okolo uší. Kde mohli, vyhli jej, s Vendelom prehovorili len to najpotrebnejšie. Vycítili hneď, že čosi nie je v poriadku — dalo sa im to poznať už v prvých dvoch dňoch.Ach, boliže to dni! Zvítanie, nové prostredie, susedia, stá otázok, ubitý život, krása hôr, narážky, reči… všetko hrmelo nad nimi aj v nich ako neviditeľná búrka. Nie, neboli ešte ani schopní premýšľať o tom, prečo ich Vendel privítal aj neprivítal, prečo Tereza miesto odpovedí hundre vždy ako moriak pred červenou šatkou. Vnímali ešte vždy celé prostredie všetkými zmyslami, ba aj povrchom tela, dali sa ním prenikať, aby sa s ním čím prv oboznámili a aby mohli tým skôr čeliť prípadným nástrahám. Tak isto robí aj zver, keď príde na neznáme miesta, stratené chodníčky, cudzí šľak. Tak robí líška na miestach, kde ešte nikdy nepoľovala. Tak robí jazvica tam, kde chce vyhrabať novú noru, prv kým založí rodinu.Hana v sebe cíti kus líšky, kus jazvice, sliedi po najbližšom okolí a nič nepustí okolo seba bez toho, žeby to nezvážila, neprenikla srdcom matky. Ale ach! … je na tom oveľa horšie: líška pozná hluchý revír a odíde, jazvica pozná miesto málo bezpečné a hľadá inde. Hana poznala to i ono a jednako odísť nemá kam.Je večer, sedí so starou Haviarkou pri peci a díva sa. Koľko chlapov sem prišlo! Aj mladší, aj starší, budú aj Jožovi vrstovníci, ba sedí medzi nimi aj starý Gašpar, najbližší sused. Fajčia fajkový tabak, zakrúcajú ho do baliaceho papiera a dym, smradľavý a štipľavý, obmotáva im hlavy do náčinkov, prevaľuje sa z kúta do kúta ako ťažká jesenná hmla. A mama ešte každú chvíľu otvára piecku a hodí do nej za hrsť jedľových stružlín — vtedy sa vyvalí do izby kúdol dymu prv, než triesky vzbĺknu plameňom. Hane sa zdá, že títo ľudia ani nepotrebujú čerstvého vzduchu, že sa od vekov rodia, žijú i mrú v takej mrcha pare a dyme. Neuvedomujú si to.Reč, to je ten dar, ktorým si môžeš pritiahnuť ďaleký neznámy svet do chalupy, tak ako rukou zohneš kvitnúcu vetvičku orgovánu.S Jozefom zapadol do hluchej stariny kus neznámeho sveta. No predstavy o ňom rástli ako podušky žltých rozchodníkov; dívaš sa — zhlukla sa celá rodinka zlatých kvietkov, len je ti čudné, z čoho je tá všetka krása, keď sedí na holej skale, koreň v štrbinke. Z čoho žije, kde je ten základ? A vidíš, niet ničoho, je len holá, skúpa, mŕtva skala. Tak i v tých ľuďoch rástli predstavy o svete. Z ničoho, bez podkladu.— Keď si tak človek pomyslí, — povedal starý Gašpar, — nič už ten svet nestojí. Bolo kedysi, bolo dobre, no dnes… eh! — a mávol rukou.— Hovoríš, že bolo dobre, — odpovedal mu Haviar. — Bolo, ale tu nie. Keď si išiel do sveta, robil si, to je pravda, ale si sa aj poriadne najedol. Bachor ti rástol, a od dobrých vecí! Mäso si mal tri razy do týždňa a z klobásky si odkrajoval každú chvíľu. Ale tu? Zemiaky, kapusta, osúch. Aj vtedy, aj teraz. A iné to už ani nebude.— Ba veru nebude, — ozvala sa mu na pomoc Haviarka od pece.— Tu boli vždy len také hostiny — usmieval sa lišiacky hrobár Valko, — ako sa o jednom gazdovi rozpráva. Prišiel vraj domov a povedal: „Žena, prikry stôl!“ — Ona zas: „Nemám čím.“ — „Daj na stôl!“ — „Nemám čo.“ — „Teda odpratuj!“ A bolo po hostine.Smiech zahrmel, ako keď sa zemiaky sypú do pivnice. Počuli síce tento žart už viac ráz, veď Valko nebol práve najvtipnejší z dediny, a keď aj žartoval, načieral vlastne z cudzích studní. Smiali sa skôr jemu, jeho šišatej hlave, ktorá sa nad každým slovom krátko potriasla, jeho plochej, bezvýraznej tvári s prižmúrenými očkami, ktoré sa pootvorili a zažiarili iba vtedy, keď Valko predával cudzí vtip. No jemu stačilo, keď počul len smiech, bol pyšný, že mohol vložiť do zábavy svoj groš.— Čože u vás! — prihlásil sa Jozef. — Je pravda, zo zemiakov a kapusty ešte nikto nezbujnel, nezbujniete teda ani vy, ale žiť môžete… a to je hlavné! Zachce sa vám kaše, idete do komory po zemiaky, zachce sa vám kapustnice, naberiete si zo suda.— Lenže kapustnica je najlepšia, keď sa v nej varí kus klobásy! — ozval sa ktorýsi z mladších, — alebo, ako sa hovorí: keď do nej vstúpi sviňa aspoň jednou nohou!Z hrmotu hlasov vynikol zase len Jozefov:— Čo by si ty nechcel!A iní do toho:— Varená kura je ešte lepšia!— To sa vie! Ha-ha… najmä pre baby, keď zľahnú.— Alebo už radšej celá šunka!— Ale keď niet, dobrá je aj tak. Čože vy viete, ako sa dnes chudobe v mestách žije? Z vás ešte nikto od hladu neumrel, — pokračoval Jozef. — A tam? Každú chvíľu môžete čítať v novinách: „Padol vysilený na ulici,“ alebo zase: „Obesil sa…“, „Skočil do rieky v samovražednom úmysle.“ A to ešte ani o všetkom nepíšu.Teraz sa do toho Vendel ozval prvý raz:— Ktohovie, či je to všetko z hladu. Keď budem chcieť robiť, isto si prácu nájdem. Lenže niekto o ňu ani tak veľmi nestojí…Hana sa snažila preniknúť hustý chumáč dymu, aby videla práve teraz do tváre Jozefovi. Nedal na sebe nič poznať, ako bolestne sa ho dotkli bratove slová. Stisol zuby a sklonil hlavu, aby aspoň ostatní nič nezbadali.Zachránil ho sám otec. Vyhŕklo z neho:— Že ti môže také niečo prísť na um! Či si nebol ešte nikdy v meste? Nevidíš, ako tam postávajú, chodia od jednej kancelárie k druhej; toť, už asi pred rokom, som videl: u Pinkasa v krčme bolo ich plno a hľadeli na akéhosi subjekta ani na pána boha. A ten im hovoril: „Ľudkovia moji milí, robota pre vás sa nájde, lež najprv musíte sa dať zapísať do našej organizácie a platiť!“ Aj sa dali zapísať. A jednako je ich vždy viac. Vidíš… robiť chcú, a nedajú im.— To je pravda, — ozvali sa chlapi.— Aj my by sme…— Kdeže, dnes!No Vendel sa nedal len tak odbiť:— A sú zas takí, čo nechcú robiť! Prizeral som sa minule v meste… chlap ako hora, a preklínal kohosi, mne samému bolo až hanba počúvať. Že vraj: takí a takí, boha vášho akéhosi, krv by ste mi, hádam, chceli cicať! Keď ma potrebujete, zaplaťte, koľko sa patrí! A keď nie, ani ja vás nepoznám. Potom som sa dozvedel, že ho volali drevo rúbať. Dávali mu šesť korún od metra… a on chcel desať.— A ty by si rúbal… za šesť? — spýtal sa Jozef len tak cez rameno.— Keby som bol hladný, išiel by som.— Ja nie, — povedal Jozef tvrdo.Ani teraz Vendel nemlčal.— To viem! — povedal tvrdo, — ty nie!Všetci zamĺkli. Boli aj takí, čo v jeho reči vybadali osteň. Trocha ich to mrzelo, no nevraveli nič, nechcelo sa im zametať cudzí dvor. Len v Hane sa všetko spriečilo, popravila si šatku na hlave a už od dverí zvolala:— Jožo, ja idem! Dobrú noc vám všetkým!— Aj ja už idem!Ozval sa len tak. Ani na to poriadne nemyslel. A veru nešiel.Eh, čo ty vieš o svete! — myslel si, spomínajúc na Vendelove slová. A v tejto chvíľke ticha, ktorá sa nad stolom otvorila ako obrovský prázdny kotol, prebehol mu hlavou celý doterajší život od tých čias, čo odišiel z domu. Videl sa ako mládenec, splašený trocha vojnou a všetkým, čo prehrmelo mladou hlavou ani búrka a povíchrica, prišiel na Moravu; prvý čas pretĺkal sa, ako sa len dalo, neskoršie sa dal k murárom. Majster ho vzal do učenia, no že bol z neho už poriadny drúk a mnohí sa takému učňovi smiali, pýtal sa do akordovej partie. Výučný list dostal skoro (bože môj, čo všetko sa dalo robiť po tej vojne!), no vtedy ho zase poniektorí vysmievali, že sa vyučil za vrece švábky, ako sa hovorieva.Len čo boli časy trocha pokojnejšie, mali murári hotový raj. Kam si sa len pozrel, všade novostavby. Nestačil si sa obzrieť — už boli základy vymerané, vykopané; a teraz si sa mal dívať! Murári vydupávali nové domy priamo zo zeme. S poslednou tehlou vztýčili jedličku so stužkami, napili sa — a išli ďalej, ta, kde ich už ledva čakali.Ej, boliže to časy! Od jari do jesene, v slnečných dňoch, poskakovali po lešení, v jednej ruke kladivko a v druhej tehlu. Tehly boli červené ako hromady zrelých čerešní a jahôd, a keď ich poukladali jednu vedľa druhej, sedeli v malte ako v smotane. Múry rástli, každý večer, keď si sa vracal domov, mohol si vidieť, ako poskočili do výšky, a keď murári došli vyše okien, už tu boli tesári, raz-dva zatínali do vonných brvien, až biele triesky odskakovali a drevo slzilo živičnými kropajami. Život sa veselo vzpínal na ľahkých nôžkach a bol krásny!Vtedy to tiež prišlo, že sa poznal s Hanou. Robila v tehelni s otcom, ktorý bol vdovec a býval ako starý majster v deputátnom byte. Ach, pre Jozefa to bola ľahká vec, preniesť sa do stáleho hniezda! V jednom vačku kladivko, v druhom murársku lyžicu, pod pazuchou vodováhu, a už to bolo. Teraz, Hanča moja milá, nastanú aj tebe lepšie časy, dosiaľ si miesila hlinu na tehly a teraz budeš miesiť cesto na buchty s makom! Vidíš, my murári sme veľkí páni, keby nie nás, tak ani na svete nebude pekne, keby nie nás, musel by človek spávať ako zajac v brázde!Lež to len jemu omámilo hlavu: Hana, tá bola z iného cesta a vedela, že robotný národ žije ako v Starom zákone: tučné roky striedajú sa s hladnými. Nezahodila prácu v tehelni, miesila hlinu na tehly aj cesto na buchty s makom, usmievala sa na svojho Jozefa a potajomky odkladala groš ku grošu. Raz nám to bude dobré, tešila sa, murári predsa v zime nerobia a jesť musia. A hoci sa jej úspory cez zimu zosychali, jednako stačila obnoviť starý nábytok, doplniť riad, všetkých zaodieť a skrývať pod poduškou knižku s malým vkladom. Keď raz Jozef prišiel s návrhom, že by si mali postaviť svoj domček, povedala mu:— Veď sa ty natoľko nerozháňaj, milý môj! Či sa ti zle býva? Ešte nám, chvalabohu, na hlavu neprší!Stačila začas na všetku prácu, len vtedy, keď prišiel na svet malý Jurko, videla, že musí vypriahnuť. Práve včas: v tehelni nahradili, pokiaľ mohli, ľudí najnovšími mašinami, a tak by bola jednako skončila s prázdnymi rukami. Ešte že otec zostal na svojom mieste. Zostal, ale len dočasne, tak ako je vôbec človek iba dočasným hosťom na tejto zemi: raz ho zasypala hlina. Dostali sa k nemu, keď už bol zadusený. To bola rana! Stratili otca a s ním deputátny byt.Teraz to išlo raz naraz. Murári prestali byť veľkými pánmi, podnikatelia nemali dosť stavieb a prepúšťali ľudí. Prišiel domov i Jozef. Stal si medzi tých, čo chodili po svete s nepokojnými rukami, chodili po kanceláriách, núkali sa na prácu, brali podporu, hašterili sa, závideli si, demonštrovali a v zúfalstve i v nádeji čakali na novú jar. Lenže murárov bolo ako maku, a keď jar vtrhla do kraja, nič sa nezmenilo. Vonkajší život, zhon pracovitých ľudí, zvuk nástrojov, zarývajúcich sa do zeme, kameňa, železa a dreva, to všetko dávno zamrelo a spolu aj veselá pieseň chlapského hrdla. Bývali teraz za mestom, v jednej izbičke, ktorú im prenajal Macek, Jozefov kamarát z party. Bol oveľa starší, zmorený robotou, ako bývajú murári okolo päťdesiatky. Jozefa mal rád a Macková, chorľavá žena, bola vo výhode: Hana ju vo všetkej robote zastala.Hana odpočítavala každú korunku ako najvzácnejšie korenie, no suma, uložená na knižku, sa zosychala a málila. Kde bola aká robota, ponúkli sa, aj posluhu si v meste zohnala — všetko málo, čas šiel, štvrtá jar roztancovala sa nad krajom a ich nikto do tanca nebral.— Počuj, Ferdo, my sa ti z tej izby vysťahujeme, — povedal Jozef. — Nič vám za byt neplatíme, a to predsa nejde. Pôjdeme prv, kým vás to začne dojedať.— I čuš, ty! — odvrkol mu Macek spola nahnevane, spola so smiechom a uderil ho päsťou do pŕs: — Z nášho chleba nejete a tú izbu, ako vidím, tiež ste ešte nezačali hrýzť. Tak seď na mieste a čuš! Kam by ste išli, prosím ťa? Veď ešte dočkaj, večne to takto trvať nemôže!Potom bola veľká robota vo výhľade. O ničom sa nehovorilo len o tom, že sa bude stavať nová železnica z Moravy na Slovensko. Ľudia chodili ako muchy, omámené prvým jarným slnkom. Tešili sa, bože, ako sa tešili na tú robotu! Veď či je to aký život, takto bez roboty? Chodíš, zunuješ to; sedíš a nevieš ako zložiť ruky, nohy, ležíš — hádžeš sa z boka na bok a vstaneš dodrúzganý. Ako keby to už ani tvoje telo nebolo, ale čosi celkom cudzieho, čo je na tvojej bývalej, tvojmu vedomiu známej, prácou ukonanej bytosti len nalepené. Nenávidíš to — a predsa nemôžeš sa toho striasť.Tešili sa, bože, ako sa oni tešili na tú robotu a na čestný groš!Ešte dnes Jozef cíti, ako v ňom vtedy začalo čosi nádejne rásť. Eh, ale to sklamanie! To zaznávanie práv, tá urážka!— Tebe sa ľahko hovorí, — začal teraz už hlasno rozmýšľať a obrátil sa priamo k Vendelovi, — keď si nič takého nezažil. Ľahko ti povedať: Sú aj takí, čo nechcú robiť! Keď nás prišli verbovať na tú železnicu, všetci sme sa hlásili, že chceme robiť! Ale za dve koruny na hodinu — to veru nie. Čože by nám zo zárobku zostalo? Zarobíš šestnásť korún denne, a teraz plať: nemocenskú aspoň korunu, za nocľah dve koruny, za stravu aspoň desať korún, a si umytý. Z toho, čo ti zostane, ani si poriadne nezafajčíš. A čo žena, deti? Z čoho ti ony budú doma žiť? Hovorím: všetci sme chceli ísť, odlúčiť sa od rodín a robiť, veď sa nám ruky za robotou až tak triasli. No aby chcel ktosi ešte zarábať na našom nešťastí, na našej biede sa hojiť, to už zase nie! Aby nás najprv povyhadzovali zo zamestnaní, nechali cez niekoľko rokov poriadne vyhladnúť, potom nám hodili koštiaľ a čakali, že im zaň budeme z vďačnosti ruky lízať… kamaráti moji, to nie!— Keby sa taká robota triafala doma, nepoviem, — povedal Gašpar.— Aj ja by som šiel.— Aj ja!— Lenže jej niet. Hľadaj kde chceš, nenájdeš.Trocha vybočili, ale hneď sa zase vrátili na starú koľaj.— A tak ste nešli?— Nie.— Dobre tak! Nech si to robia sami.— To isté sme si povedali aj my. Lenže páni si pre ten prípad urobili paragraf: Kto odmieta prijať prácu, ktorá sa mu núka, stráca nárok na podporu.— Ľaľa, pozrime, akí chytrí! — vyskočilo hneď z niekoľkých úst.— Aj vám ju zobrali?— Tak. Všetkým. Z roboty nás vyradili už dávno. Teraz i z práva na život. Tak je to teraz v tom svete, moji milí…Bolo im ťažko nájsť kus vhodného slova. Zamĺkli. A Jozef sa v tom okamihu preniesol zase ta, odkiaľ bol prišiel, do domu nezamestnaného murára Macka, a rozpomínal sa na ten deň, keď všetkým padlo to zlé rozhodnutie.— Vidíš, predsa sa ti z domu vysťahujem, — povedal mu vtedy. — Pôjdeme k nám domov. Tam nám už hádam umrieť nedajú.Ešte dnes vidí Macka, ba nikdy veru nezabudne tú jeho zmorenú a suchú tvár, zapustenú a štetinatú. A najmä nikdy nezabudne výraz tých očú, keď sa s ním lúčil. Reč, pravda, ľahko sa v hrdle zadrhne, aj Mackovi sa tam akosi spriečili slová rozlúčky, ale zato oči sa roztvorili dokorán a videl si nimi až do jeho srdca, keď povedal:— Nuž, choď si. No keby ti tam bolo zle, vráťte sa k nám. Aj keby sme mali hrýzť slamu a hlinu, len sa vráťte, bude nám spolu veselšie. A keby bola vaša izba prenajatá, dajako sa už pomestíme. Nezabudni, Jozef!*Hoci Tereza nerada videla Bertinu hrať sa s Jurkom, hoci chcela akosi pudove vystavať hrádzu medzi svojou a Jozefovou rodinou a chcela byť dôsledná, až do tých detí, práve tu sa jej to ako-tak darilo iba prvé dva dni. Bertinu, živú a vrtkú ako jašterička, pudilo k Jurkovi tým viac, čím bol inakší ako iné deti. Vytušila podvedome, že je v ňom niečo nového, že sa vie ináč dívať, ináč hovoriť a hrať. Jurko prišiel, hovoria, zo sveta. A v tomto slove skrývalo sa veľké tajomstvo, ktoré Bertina nijako nemohla rozlúštiť. Preto on, Jurko, vie vymýšľať celkom iné hračky! Preto on povie dakedy také slovo, čo Bertina nikdy nepočula a nerozumie! V tej hlávke, do ktorej sa doteraz uložila ich izba, dvor, záhrada, potok, chalupy najbližších susedov a trocha každodenných rečí dospelých ľudí, objavovali sa zrazu prázdne trhliny a hluché priestory. Bertina nevie, čím by ich zaplnila, a večne sa pýtať — to nejde… Ale ju to trápi! A každou novou chvíľkou, zdá sa jej, vyrastá Jurko vysoko, vysoko nad ňu, hľa — už má hlavu zarovno s Holazňami a ak teraz povie ešte dajaké čudné slovo, ó, to už sa zmení celý svet! Jurko, zdá sa jej, môže všetko, môže povedať iba jedno slovo a Bertina sa ocitne tam, kde ešte nikdy nebola, kde bude… ach, veď ona ani nevie, aké by to mohlo byť, naisto všetko čudné, možno, že ľudia budú tam chodiť po hlave, husi budú zapriahnuté do voza a poletia s ním ponad záhrady, kobyla vysedí kurence a potok bude tiecť hore vŕškom. A ešte to nie je to pravé…Bertina je priputnaná svojimi predstavami k tejto zemi, vidí len ľudí, husi, voz, záhrady, kobylu, kurence, potok, no nevie si vymyslieť a predstaviť nič, čo by sa nedalo ani vysloviť a pred čím by sa detský rozum musel celkom pozastaviť…Sedia spolu pod záhradou pri potoku. Brehy sú mäkké, bosé nôžky sa im celkom ponorili do riedkeho a studeného bahna.— Ľaľa, aké mám čižmy!Bertine bolo zrazu veľmi smiešne, že jej nôžky zašli do bahna až po kolienka, vyvliekla ich a otŕča najprv jednu, potom druhú a smeje sa. Potom si sadla na zem, brala bahno do ručičiek a lepila z neho všeličo.— Čo to robíš?— Pečiem koláče. Aj rožky.— Toto? — a Jurko pozrel s akýmsi pohŕdaním na jej nedokonalú robotu. — Poď mi pomôcť, budeš robiť tehly.Robili spolu tehly. Bertina odrypla raz väčší, raz menší kus blata a lepila, lepila tehly ako omámená.— Pozri, aké si narobila! — dohováral jej Jurko. — Tehly musia byť rovnaké, ako by si ináč mohla murovať?… A teraz budeme stavať!Stavali teda dom. Skladali tehly, zabudli na okná, a keď už múry vyrovnali, Bertina nevedela, čo ďalej.— A povala?… Ako urobíme povalu?— Urobíme, hádam, betónovú. Prines mi traverzy!— Čo?— Dajaké traverzy mi pohľadaj!Bertina stojí, díva sa nechápavo na Jurka a mlčí. Hľa, zas je tu akési slovo, nikdy ho nepoočula, je to akiste niečo z toho neznámeho, tajomného sveta, v ktorom ona nikdy nebola a v ktorom musí byť všetko akési… či ona vie, aké?Dom zostal bez povaly a bez krovu.— Keď si ty taká… — povedal Jurko s veľkým sklamaním v hlase a potom jediným hnevlivým kopnutím rozrúcal celú stavbu.Bertina odlomila vŕbový prútik a v prvej chvíli nevedela, čo s ním. Potom jej čosi prišlo na um. Na jeden koniec prútika nalepila tehličku z blata, začala ju vláčiť po zemi. Chcela sa Jurkovi pochváliť: Pozri, voz! — no zrazu jej to prišlo také obyčajné a bála sa, že Jurko nad tým pokrčí nosom. Ach, teraz jej čosi sedí na jazyku…— Pozri. Jurko, motor! Motor ide!Jurko pokročil bližšie, chvíľu rozmýšľa a potom hovorí:— Akýže motor? Veď je to voz! Vlečieš ho za oje… A motor nemá oje. V aute je motor! A v aeropláne…Darmo je. Zase strelila capa! Lepšie ani nehovoriť, lebo Jurko vie všetko lepšie ako ona. Cítila sa zahanbená, už sa jej ani hra nedarí; na jej tváričke zjavil sa tieň a v očiach, v tých jej veľkých očiach sedel smútok.Teraz zase Jurko začal čosi lepiť. Bertina sa prizerá, vidí guľu z blata, Jurko ju prehadzuje z ruky do ruky, ako keby bola žeravá a pálila ho.— Čo to bude?— Neviem ešte. Čo chceš, aby som urobil?— Kuru! Urob kuru!Jurko guľu postískal, zababrané pršteky len sa tak mihotajú. Vyšlo z toho čosi — nuž, dajme tomu, že je to sliepka.— A teraz ju podsyp! — kričí Bertina; bola rada, že sa jej podarilo preskočiť od traverz a motorov do svojho známeho sveta. — Podsyp ju! Urob hniezdo a podsyp ju!— A čím? — Jurko nemal ani poňatia, čo od neho Bertina chce.— Čím! Že čím!— Žitom? — ponáhľal sa doložiť. Vedel, že hydine sypú zrno.— Áaachachacháaa! — hodila sa Bertina na sviežu pažiť a začala sa, zmáhaná vysiľujúcim smiechom, váľať po zemi, zalamujúc ruky nad hlavou a trepotajúc zablatenými nôžkami: — Žitom! Že vraj žitom!— Nuž tak čím? — nahneval sa Jurko.— Vajcami! — kričí Bertina z posledných síl, — vajcami, aby vysedela kurence!Jurko sa cítil zahanbený nie preto, že nevedel, čím by „podsypal“ kuru (veď ani v tehelni, ani u Mackov nikdy nemali jedinej kury!), no preto, že sa Bertine naskytla vzácna príležitosť vysmiať ho a vyvŕšiť sa za všetky tie traverzy, motory a ktohovie, za čo ešte. Bola mu zrazu veľmi protivná.— Však si ty sprostá! — zahundral, nadul líca a obrátil sa k nej chrbtom. Potom, prestupujúc celkom pomaly z nohy na nohu, kráčal hore prúdom.Bertina za ním hľadí a nevraví ani slova. Zrazu bolo jej veľmi ľúto, že sa hra tak podivne skončila. Či azda pre jej smiech? A keby aj — mohla sa nesmiať? Alebo Jurko, hádam, rozhneval sa sám na seba preto, že nevedel, čím sa podsypávajú kury a husi, a chcel dajako zakryť svoj hnev?Nech tak alebo inak, Bertina stojí teraz na plytčine celkom sama, túži mať niečo v rukách, aby to mohla trhať na kusy, tie kusy na kúsky a ešte, ešte trhať, driapať, kopať nohami do všetkého, čo je nablízku a ešte pritom kričať, čím viac kričať, aby sa ubránila plaču a slzám, ktoré už-už sa mali zajagať v jej smutných očiach. Stojí v riedkom bahne a ani necíti, že studená kašička siaha jej skoro pod kolienka a že zase má už čižmičky, čo jej boli pred Jurkom také smiešne. Stojí a díva sa za Jurkom. Zastane? Obzrie sa? Zavolá ju?Ani sa neobzrel.Nezavolal ju.Celkom sa stratil v hustej vrbine, na ktorej, ako svieži zelenkavý opar, rozvíjali sa špičky šťavnatých lístkov.Zďaleka od skál zadul chladnejší vetrík. A ako tak skákal dolinkou, po krutých brehoch a poprelamovaných prielohoch, ako sa prevláčal nad potokom a medzi vŕbovým prútím, došiel až k nej — a Bertinu zrazu zdrobila zima. Vyšla z vody, bežala až ku skalám, kde husiarky pásavajú na pažiti husi (veď aj ona už bude pásť, húsence sa im budú dnes-zajtra liahnuť!), no nebolo tam nikoho a tak zase utekala domov, zablatené a osineté nôžky sa jej po chodníčku len tak kmitali.Vbehla rovno do otvorených dverí.— Kdeže sa vláčiš po celý deň? — privítala ju mať. — Pozri, tie nohy! No, veď sa ti to už skoro skončí. Ľaľa, pozri, ty pudivietor! Budeš pásť…— Húsence! — zatlieskala Bertina radostne do dlaní. — Už sa nám liahnu!Stará mať sedela pri okne a látala košeľu. Vpichla ihlu do hrubého plátna, a keď Bertinu opustil prvý nával radosti, povedala:— Len sa ty toľko neteš! Husi, to je hyd… dakedy ťa aj nahnevajú.— A kdeže sú tato?— V meste. Má tam robotu.— Ešte sa nevrátili? A ja som myslela, že sú už dávno doma!Potom sa priplichtila k Haviarke, jednou rúčkou ju objala a schýlila jej hlavu, šepkajúc:— Stará mama, tato mi donesú cukríky, však?— To vieš, že donesie. Dáš aj Jurkovi, áno?Znova objala babkinu hlavu oboma rúčkami a do ucha šepkala:— Neviem… My sa hneváme…Haviarka sa zabudla spýtať po príčine hnevu. Vzala Bertinine rúčky do svojich rúk, jej rúčky, studené ako cencúle ľadu, z ktorých posledné ešte len nedávno odpadli z vŕb do potoka, a teraz jej hlas bol zastretý akýmsi vážnym a šedivým rúškom, keď vravela:— Dieťa, veď ty máš ruky ako ľad! Čože si robila, Bertinka? A ukáž… tie nohy!O tom, keď sa večer vrátil Vendel z mesta, Bertina už nevedela. Položili ju do postele a nakopili na ňu perín. Hneď ju drobila zima, hneď zase periny odkopávala a hádzala sa v horúčke z boka na bok.A dobre, že o tatovi nevedela. Nevedel o sebe poriadne ani on sám. Taký bol, že sa ho všetci zľakli: s treskom vpadol do dverí, potkol sa neistou nohou o prah a len to ho zachránilo, že sa oprel o peľasť postele a spola sa vyvalil do perín.Všetci vyskočili od stola, neočakávané začalo v nich rásť, ako rastú kruhy na vode, kyslo to v nich na všetky strany a prv, kým sa našlo vysvetlenie a odpoveď, bola tu len otázka, zavesená v priestore na neviditeľnej niti.Terezin výkrik preťal ju však hneď v nasledujúcom okamihu:— Ty sviňa! — Skočila k nemu, nepribližujúc sa celkom na dosah, hoci mal údy bezvládne a myseľ tupú, — ty oplan akýsi naničhodný! Na to si ty šiel do mesta? Ach, ty… ty… pánboh mi všetky hriechy odpusť…Starý Haviar vyšiel spoza stola, prizrel sa bližšie a povedal Tereze:— Daj mu teraz pokoj, nevidíš? Škoda tvojej reči! Je ako peň, nepočuje ťa. Vyzuj si ho a odvleč do pitvora, do postele. Zajtra mu povedz svoje.Tereza bola bezradná. Blčal v nej hnev i zalievala krv, no bola to aj hanba, ktorá ju nútila zlostne nariekať a zalamovať ruky, najmä keď počula Haviarkine vyčítavé slová:— Pekne sa zadržal, veru pekne! Človek by si nikdy nebol ani pomyslel… A za čie peniaze? Hanba je to, veru…— Nuž, aká pomoc? Už sa stalo, čo sa nemalo stať, — doložil Jozef trocha zmieru, hoci sa musel veľmi opanovať. — Zajtra obanuje.Hana držala v náručí spiaceho Jurka, ktorého žiaden hrmot nemohol prebudiť, a pozorovala Jozefa, zlý a predsa ovládaný plameň v jeho zraku a nepokojné škrane, pohybujúce sa pod svalom líca ako mlynské kamene. Jozef nimi drvil svoj hnev, svoj hnus a odpor, ktorý sa ho zrazu zmocnil — a Hana, nakoľko ho dobre pozná, vedela, že len vnútorná sila, rozum a rozvaha opanovali ho na šťastie vo chvíli, ktorá by inému vnútila na jazyk prekliatie a ruku zadrhla v päsť. Vidí jasne Vendela, keď ráno prišiel za Jozefom a povedal: „Požičaj mi stovku, lebo ináč musím pojať teľa do mesta,“ — no ešte jasnejšie znie jej dosiaľ v uchu tých pár slov, s ktorými sa k nej obrátil muž: „Ak máš a môžeš, požičaj. Škoda by bolo predať také teľa!“ — A ona vzala spod podušky poslednú stovku. Len neskoršie, keď už Vendel odišiel, vravela mužovi: „Bolo to najviac, čo som mohla. Teraz nám zostávajú už len dve stovky na knižke. Tých sa už nesmieme ani dotknúť. Keby tak náhodou…“ Myslela na najhoršie, a hoci to nevyslovila, Jozef vedel dobre, čo ju trápi a desí. „Neboj sa! Čo sa bojíš?“ povedal, „veď oni prídu k rozumu a všetko bude dobre.“Teraz hľadí ako do priepasti. Ach, či niekto z tých, čo tu stoja v hustom a pálčivom vzduchu ako ohorené sosny, do ktorých práve pred chvíľou udrel hrom, či niekto z nich tuší, kde vznikla najhlbšia rana? Vedia oni, môžu vedieť, že jej rana neprebolela tým okamihom, keď Vendel padol na posteľ a ostal tupý ako každý korheľ, ale že v nej sa len teraz všetko praží, pripeká a žeravie, rana sa rozrastá a blíži k najživšiemu jadru? Pocítila nevysloviteľnú bolesť, zdá sa jej, že tratí silu a schopnosť premáhať sa, že v najbližšej chvíľke čierny závoj zastrie jej zrak a príde závrat… Hľa, rana sa rozpaľuje a žeravie: zasiahla živé jadro. A to živé jadro, tá duša rozčesnutého stromu, to bol ten posledný kúsok nádeje, že bude môcť žiť v novom prostredí tak, ako by o tom chcelo počuť srdce ženy a matky.Čujete líšku, ako narieka a žalobne šteká v revíri bez jediného šľaku zajaca či jarabice? Tušíte strach jazvice, keď drevorubači stínajú buky okolo jej nory, po večeroch kladú vysoké ohne a keď dusivý dym ohrozuje hniezdo mladých?Niet kúska bezpečnosti. Cesta sa končí v čiernom lese. V tak čiernom, ako je čierne, prázdne a desivé podvedomie chlapa, čo padol tvárou do perín a stone.— Povedal si ráno: neboj sa! — šepkala v noci Jozefovi a hlas sa jej zastrel ťažko utajovanou bolesťou, — a vidíš, ja sa jednako len bojím… neviem, čo je to, ale ma čosi dusí a…Tichučko sa rozplakala.— Poviem mu zajtra, — a Jozefova ruka sa zľahka dotýka jej vlasov, — poviem mu, musí nám peniaze vrátiť.Zatriasla hlavou, ako keby sa bránila jeho slovám, a cez slzy a cez balvan bolesti v hrudi prenášala svoj vzrušený hlas:— Ach, nie, Jozef, ty ma nerozumieš!… O peniazoch… nuž ak chceš, povedz mu zajtra… no ja nie o tom… Ja neviem, ako by som ti to povedala…— Upokoj sa, Hana, — hladkal ju ďalej po vlasoch a ruka sa mu triasla, — čo ti je? No upokoj sa… Čo ti je?— Ach, Jozef… mne je tak ťažko! — a teraz sa už celkom rozplakala.*Slnko vstalo ráno z ľahučkej hmly a pary, deň bol ako v mlieku okúpaný. Starý Haviar povedal Jozefovi:— Ešte by si vedel orať?Jozef sa zasmial.— Či som sa málo naoral? Pôjde to hádam aj teraz.Vybrali sa zaorávať zemiaky. Bol čas, aprílové slnko vyhrialo kyprú zem a burina sa rozbujnela všade, kde ju pluh neobrátil. Dedina sa ozývala krikom žien i detí, vozy hrčali po tvrdej ceste, kde-tu zúfale zahučala krava, ktorú odvádzali od teliatka.Keď Tereza zbadala, že sa ostatní zberajú na dvore do roboty, vbehla do pitvora, zatriasla Vendelom a sypala zo seba s hukom:— Vstávaj, Vendel! Chytro sa hore! Idú do roboty!No Vendel nič. Jeho zmysly boli dosiaľ zastreté omámením a ani hlas anjelský, nie to Terezin, ani výstrel z dela nebol by ho vari vytrhol z mrákot, ktoré ho včera opanovali.— Hore sa! Eh, ty oplan akýsi… dočkaj, obanuješ! Uvidíš, začnú si gazdovať ako vo svojom, keď budeš takto robiť… Bože môj!Darmo sa usilovala.Vybehla teda znova do dvora a kričala:— Veď sa vy nestarajte! Darmo by ste sa ustávali! Urobíme to s Vendelom sami, nebojte sa!— Čo by si ty robila, — hovorí jej Haviarka, — veď vidíš, každú chvíľu to môže na teba prísť. Len sa ty sama trocha šanuj! Zostaň doma pri Bertine… potrebuje ťa.— A Vendelovi daj pokoj. Nech sa trocha preberie, — doložil starý.Potom, nedbajúc Terezinho zlostného pohľadu, vyšli všetci do zlatého rána. Drobulinká rosa trblietala sa na tráve, sedela na tenkých, v nočných hmlách okúpaných štepoch sadu, pokropila striebristým práškom poľné chodníčky, po ktorých neprešla dosiaľ jediná bosá noha — cítili ju, vpitú do sviežeho povetria, pri každom poskoku vánkov, pri každom vzmachu krídla tohto zázračného vtáka — aprílového dňa.Na poli zastali, zložili z voza pluh, zemiaky a koše, prepriahli kravy. Jurko sa rozbehol po medzi za motýľom.— Poď sem, Jurko, — volala naň mať, — tu ti je motýľ! Najpeknejší zo všetkých, ľaľa. Budeš mať na starosti Elenku! Aleže mi ju varuj!Jozef sa zatiaľ zahľadel dolu k dedine. Prvý raz, čo pred ním ležala celá, skrytá v jame ako v roztvorenom kalichu kvetu, bez závoja predvečerných pár a dymov, bez klamných pableskov, ktorými ju krášlilo stretnutie po rokoch. Bola to tá stará, známa dedina, zhluk maličkých, drevených chalúp, kde sa život rodí, pokračuje i končí tak, ako pred stáročiami, rozdelený len ukájaním pudov a dátami kalendára. Svet letí v ústrety najúžasnejším objavom, nozdry ľudí sajú pach budúcich udalostí — no táto dedina objavy nenávidí a hľadí do minulosti ako nehybná, kamenná socha. Jozef sa díva: je to tak, mohol by načrtnúť jej plán, platný pre desaťročia…A predsa nie!— Vidíš, hen, školu? — ukázal mu Haviar na bielu budovu pod horou, bokom od dediny. — Tá tu ešte nebola, veď vieš.Nebola, nebola. Jozef sa naučil, čo teraz vie, všetko vo svete, a bolo mu často trpko, keď stával spočiatku pred hádankami, ktoré môže rozlúštiť hociktorý strapatý školáčik. Hľadel teraz ku škole, nevdojak prichodili mu zase na um detské roky, zástup šarvancov, bosých a často len v košeliach, s ktorými podnikal výpravy do polí, k potoku, do hôr, na cudzie záhrady, pod susedské strechy, kde plašili vrabcov a zráňali osie hniezda; rozpomínal sa na svoje žiacke dve zimy, keď školy nebolo a keď ich starý Zachar, vyslúžilý vojak, potulný robotník, muzikant a napokon navrátivší sa vysťahovalec učil čítať z modlitebných knižiek: naučili sa litánie naspamäť, no litery naďalej chránili pred nimi svoje tajomstvá, pochované pod čiernu zem spolu so Zacharom, ktorý sa raz napil tak, že mu puklo srdce.— A už je tu dlho? — spýtal sa potom otca. — Myslím, škola…— Ani ti nepoviem… Päť rokov hádam stojí.Bude to tá páka, rozmýšľa za chvíľu Jozef, ktorá konečne vyvráti dedinu, tento hnilý peň, z koreňa? Je možné, aby rozohnala temnoty, v ktorých sa tu žije, vykynožila bylie predsudkov a očistila srdce, smýkané nenávistným zápasom z hladu, sebaláskou a vášňami? Videl ju, túto dedinu, tento kotol, v ktorom sa varili životy väčšiny ľudí ako v smole, čo im viazala rozlet, zalepila oči a otupila cit; videl bielu školu, jej okná boli otvorené do slnečného dňa a radostný krik detí poletoval okolo nej ako vyplašené kavky.— Bude už lepšie. Prejdú roky… a po ľuďoch sa to pozná.— Eh, čerta! Decká sú také… každý sa na ne len žaluje. Do školy chodia a nič dobrého z nich nevykvitne, spýtaj sa koho chceš, každý ti tak povie…— To sa vidí hádam len vám starším. Aj my sme boli takí, a možno aj horší. Aj vy. Darmo do školy nechodia, predsa sa budú kedysi lepšie obracať. Vy ste to nebadali, sedeli ste celý život v tejto jame, no ja som roky a roky ľutoval, aj dnes ešte ľutujem, že som sa vyučil v lete na medzi a v zime na peci.— Ale koľko peňazí to stojí! — bráni sa Haviar. — To potrebujú zošit, to ceruzku, a ty len kupuj! Spýtaj sa ľudí, ak neveríš. A škola sama, koľko tá nás stojí: okná čistiť, dlážku a čo ja viem, čo ešte… Nikdy nemala obec takých výdavkov ako teraz.Jozef sa vzdal bez ďalšieho boja. Nasadil pluh z kraja poľa a skríkol:— Ideme?— S božou pomocou… poďme! — a Haviar zľahka pustil bič na chrbty kráv.No ani pri robote Jozefa neopustila myšlienka na školu. Hľa, starí sa hnevajú — nikdy to tu nebolo, aby sa vymýšľali daromnice, aby niekto prišiel a povedal: treba umyť okná, dlážku… Sedia na obecnej pokladnici ako sovy, žmurkajú lenivými očami do špinavých oblokov a žiarlivo striehnu každý groš.Bolo to práve včera, keď Hana, bývalá robotníčka oblepená žlticou tehelne, pokúsila sa umyť v izbe okná a rámy obrazov. Dívali sa na jej počínanie ako na nepriateľský zásah do dávnych zvyklostí, ako na čin, ktorý bude vzápätí potrestaný nevyspytateľnou odplatou… a nebolo v tom nič, iba jej zmysel pre krajší život, jej srdce, čisté a lahodné, ktoré chce prenikať čistý svet. Počul, ako Tereza v ústraní mrmlala a podpichovala mať:— Vidíte? Panštiny nám treba… Doteraz sme žili v špine…Ach, nikdy na to nemyslel, a len teraz, keď videl pod horou svietiť bielu školu, prišlo mu na um podivenie nad tým, ako ťažko je ľuďom nanútiť ich vlastné, dokonalejšie dobro a privyknúť na to, čo slúži práve im.Pluh škripel, kravy pohadzovali hlavami a ich nohy, akosi stŕpnuté a váhavé, krok za krokom vnikali do teplej zeme. Len kedy-tedy plesol vzduchom bič, ozvalo sa Haviarovo: „Hó… hó, ideš! Eh, ty špata, nože sa, no…!“ Zem odkrývala svoje lono, brázdy sa blyšťali tmavou vlahou a mať s Hanou bežali ich chladným korýtkom, kladúc doň krok čo krok zemiaky — nádej budúcich dní.Hana stmavela v tvári a na líca vyskočila zdravá červeň. Nebola zvyknutá na robotu v poli, no svieže ráno, horkasté výpary vypočinutej zeme, volanie strapatých hôr a diaľav plnili ju dnes životnou radosťou, ktorej tu dosiaľ nepoznala. Tým viac, že mohla zapäť svoju myseľ na určitý cieľ.— Hovoríš, že si nikdy na poli nerobila, — chválila ju Haviarka, keď došli na koniec brázdy. — Uvidíš, naučíš sa a zvykneš. Veď si ty súca baba! — a smiala sa.A Hana si pomyslela: „Naučím sa, o to nič. No zvyknúť… nechcem.“ Dosiaľ si ani len na chvíľku nepripúšťala na um, že by mali zostať tu, v tomto stratenom kúte sveta, medzi ľuďmi, z ktorých každý myslí iba na seba, ako by sa zachraňoval v príprave zlých dní, ba i bez zlých dní ako by len urval väčší kus z tvrdého koláča, o ktorý sa bijú cez celý život. Nevedela si predstaviť, že by sama seba celú mala naplniť touto jedinou myšlienkou a snahou, myslieť len na svoj hlad a vyhrážajúci zajtrajšok a nenájsť vo svojom srdci ani kúska útulku pre účasť s cudzou bolesťou, radosťou a nešťastím.— Všetkému sa človek naučí, — poznamenala, aby sa Haviarke dajako odvďačila za jej pochvalu. — Aj ťažšiu robotu som už mala a ešte som si pritom zaspievala. Hlavná vec, aby sa človek neopustil, hoci by mu bolo čo deň horšie. Bo ak sa sám opustí, všetci ho opustia.— To máš pravdu!— Bolo nám za posledné roky často veľmi úzko. No človek sa musí premáhať a veriť… usilovať sa, aby bolo lepšie. A keď je vás takých viac, už sa tá ťarcha lepšie znáša. Aj hlad, aj krivda.Potom zas bežali brázdou, kládli zemiaky do odkrytej zeme, za nimi škripel pluh a prikrýval ich vlažnou hlinou.— Keď sa zemiaky sadia do teplej zeme, vtedy dobre vzchodia. Vybrali sme si dobrý čas, — povedal starý Haviar.Jozef bol tiež plný vnútornej radosti a jasu. Vždy, keď mal na čo položiť ruky, keď sa pred ním nakopila robota, bol by najradšej spieval. Mihli sa mu hlavou tie dávno zaniknuté časy, keď behal po vysokých lešeniach novostavieb, v slnku a jase letných dní, pofŕkaný vápnom, napúdrovaný ružovým prachom tehál — nebolo nič, len veselé pokrikovanie kamarátov, škripot kladky, zvučné poklopkávanie kladivka o tehlu alebo mľaskot nahadzovanej malty. Vtedy, vtedy to bol život! Prichádzal domov ustatý, zafúľaný a dolámaný, no jednako nebol by menil za celý svet. Stavba, to bola jeho radosť, každým dňom rástla stavba i radosť, a keď už položil poslednú tehlu, rozlúčil sa s tým miestom zas bez bolesti, veselo. Ako keby bol celý jeho život predurčený na to, aby z pustej zeme vyčaril zázraky. Aby preletoval svetom ako túlavý vták, ktorý všade stavia nové hniezda — a pritom sám nemá, kde by sa nosil. Ach, vtedy mu bolo sveta žiť, vtedy mu srdce bilo ako veľkonočný zvon a myseľ rozpínala krídla až pod biele oblaky! Vtedy bolo srdce mocné a čisté, napojené družnosťou celej partie, nie ako srdce týchto ľudí, čo sa prplú každý osve v zemi, myslia na svoj hlad a strach…Bolo už skoro poludnie, keď dotiahli poslednú brázdu. Slnko dávno vypilo všetku rosu, hmly sa skryli v škárach skál. Deň stál nad nimi svieži, čistý; belasý zvon, do ktorého len kde-tu udieral výkrik oráča, nadšená pieseň škovránka a bezhučný krok obláčkov, čo putovali po oblohe.Prišli domov na dvor a vypriahli. Z pitvora do izby prebehla Tereza — Hana videla, ako sa jej tmavobelasá zástera mihla vo dverách; zrazu si uvedomila, že nemala ráno ani času spýtať sa, ako sa vodí malej Bertinke, či už ju kašeľ nedusí a či už horúčka povolila. No ani teraz sa k otázke nedostala.Z izby vyšiel Vendel. Tvár mal skrkvanú a poskladanú do hlbokých vrások — zdalo sa, ako keby sa cez ňu od včerajška do rána bola valila prudká povodeň a vyryla nové korytá pre divé prúdy. Vlasy sa mu dosiaľ lepili na čelo, zmáčané horúčkovitým snom, a oči, poznamenané únavou a krvou, sedeli v hlbokých čiernych jamách. Ešte dnes sa tackal — sily sa roztratili a ich posledný pozostatok bol vypitý neskrývaným hnevom, ktorý sa ho zmocňoval od prvej chvíľky, keď sa prebral z mrákotného spánku.Keď sa všetci rozišli a Jozef vyšiel z maštale, Vendel mu zastúpil cestu. Pozrel naň zlými, kalnými očami spod prameňov zlepených vlasov.— Zaorával si? — spýtal sa tvrdo.Jozefa otázka neprekvapila.— Zaorával. Keď si nešiel ty, išiel som ja. Škoda každého dňa.— Tak. Škoda.Bol ako šakal. Ako vlk — obzeral si ho, kde by bolo najlepšie zaseknúť doň zuby. No Jozef celkom pokojne znášal jeho pohľad.— Prebral si včera, bratku. Musel si ležať. To je… ako choroba, — a dokonca sa pritom usmial.Ten úsmev Vendela rozzúril.— Tak. Hovoríš… ako choroba. A tak mi teraz povedz: kde si bol vtedy, keď som naozaj pre chorobu nevládal? Ha? Kde si bol vtedy, a či si sa staral, aby gazdovstvo nehynulo?— Vo svete som bol, — odpovedá Jozef, a jeho hlas zneje ticho a presvedčivo. — Vo svete som bol, robil som a staral som sa o rodinu.— Vidíš? A nás si zveril na pána boha. Len teraz, keď nemáš čo…Jozef mu nedal dokončiť. Pojala ho zrazu hrôza. Neočakával, že sa stretnú tak skoro, a sám v sebe cíti, že nie je na to dosť pripravený. Skočil mu doprostred reči:— Nehuč, Vendel! Rozmyslel si si dobre, čo hovoríš?— Do toho ťa nič. Hlavná vec, že pravdu hovorím!Oh, aký je len zaslepený! Jozef dvíha ruku, chce mu ju položiť na rameno, zatriasť ním, aby sa prebudil zo zlého sna, v ktorom ho mátoží nešťastná myšlienka — no Vendel, hľa, zrazil bratskú ruku nadol. Vtedy už bolo jasné: zajala ho vášeň a to je koniec.Teraz už i Jozef zmenil hlas a stvrdol:— Nuž, poviem ti teda i ja svoje: veď ani ty si na mňa nemyslel, keď som sa tĺkol svetom! A ak si myslel, teda si sa len bál, aby som…Nie, nijako mu to nechcelo ísť z úst.— Čo? Čoho som sa bál?— … aby som sa nevrátil domov!Konečne to bolo vonku.Zdalo sa mu, že po Vendelovej tvári prebehol šedivý tieň. Ako keby sa hneval, že bol znenazdajky odhalený jeho doteraz skrytý cieľ. Jozef díval sa na brata, na jeho pokrkvané líca, na urputnú, dopredu trčiacu bradu, zaťaté zuby, prebleskávajúce spoza pootvorených perí — a zrazu videl nie brata, no všetkých, ktorí, schýlení nad kúskom svojho majetku, sú odhodlaní ruvať sa, biť, krvácať, popretŕhať všetko, čím stáročia spútali a zjemňovali ľudský rod, vyceriť zuby a zahnať sa drúkom.Videl obzor, skrvavený dookola, a neboli to zore, ani západ slnka, bola to farba neľútostného zápasu, začatého pri kolíske všetkého života na zemi a dosiaľ neskončeného.Videl raz psa, ako zadlávil zajaca v poli. Ako ho trhal! Aký bol omámený zápachom i farbou krvi, ako bol ňou až nad očami pofŕkaný! Ale to je čosi celkom, celkom iné… — Pes — a zajac.Rozpomínal sa na psa, ktorého mali, keď bol ešte chlapec. Ako mu v hrdle klokotal a varil sa hnev, keď sa mu priblížil cudzí pes k miske, ako odkrýval hrozivé tesáky a ježil srsť, pripravený obhájiť si suchý zemiak!Ale to je čosi celkom, celkom iné… Pes — a pes.Alebo azda…Bolo mu odporné domýšľať sa konca práve teraz, keď sa díval na zdivenú tvár vlastného brata. A tento brat hovoril:— Nuž… a prečo si sa vrátil? Neoral si, nesial si, tak ani žať nemáš právo. Ja som drhol, ja som chodil do sveta na majere, aby som trocha dvíhal gazdovstvo, keď už naši nestačili, aj s Terezou sme už raz boli. A kde sú všetky tie groše, há? Tuto: v tej chalupe, vidíš novú strechu? V banke, kam sme nosili splácať dlžobu, a Beľana, tú sme tiež kúpili, keď nám raz krava uhynula! A úroky, dane, poplatky… myslíš, že sa o to otec starali? Čerta starého! To všetko my! A teraz príde ktosi na hotové, mne nič — tebe nič, a sadne si k mise. Čo? Akým právom? Len to by som rád vedel: akým právom si chceš robiť nárok na majetok… povedz!Jozef zbadal, že Vendel je príliš rozčúlený, nepokojný a neschopný vypočuť rozumné slovo. Sedí mu v hlave jediná myšlienka, zapustila hlboký koreň a rozkonárila sa natoľko, že zaclonila všetko ostatné; rozvaha, rozum, cit, láska — to všetko v tej hustej tôni pobledlo a vyhynulo. A on mu teraz, práveže teraz jednako musí povedať svoje. Schytil ho nenazdajky za plecia, stisol mocne a pritiahol si ho celkom k sebe, premáhajúc jeho odpor. Vravel mu:— Ty blázon! Škoda, že si mi brat! Koľko ráz mám ti opakovať, že ma po majetku nič, hoci by mi naň otec dali aj kus práva? Že ho nechcem, že ti ho žičím zo srdca, na, tu ho máš a krič o tom do celého sveta, že je tvoj!Vendel sa v jeho rukách trhal, no Jozef nepovolil:— Chumaj si, a to ti poviem hocikedy do očú, že si chumaj, zaslepený akýmsi skupáňstvom. Veď ja nechcem nič, len cez najhorší čas pobudnúť doma, robiť a žiť, aby mi žena a deti nemuseli vo svete zdochýnať hladom, keď mám ešte otca, mať, brata… keď mám domov. A potom, neboj sa, zase pôjdeme, nie je to nijaká radosť počúvať od teba slová, ktoré ti ani cudzí človek hádam nepovie…— Pusť ma! — mykal sa Vendel, — pusť, lebo ti…— Dočkaj, ešte toto ti poviem: že si vkladal do gazdovstva, to ti verím. Ale si z neho aj žil, čuješ ma? Žil si z neho, užíval si ho, hoci je ešte vždy rodičovské. A ja som doň nenosil, ale som ani neodnášal. A keď som dnes tu, teda takým právom, ako aj ty: dokiaľ otec chcú. Už sa ty priveľmi vystatuješ a nadúvaš, daj pozor, aby ti to nevypálilo naopak…Pri tomto slove ako keby vo Vendelovej hlave vzbĺkla zrazu mocná žiara, len na okamih, no jasná dosť, aby dala ožiť novej myšlienke, aby z ničoho nič vzkriesila obraz, plný zlej predzvesti a hrozby. Strhol sa, chcel sa rozmáchnuť, no sila i hnev mu stačili iba natoľko, aby sa v klepci Jozefových rúk len mykal a krútil, syčiac:— Vidíš, už sa vyhrážaš! Ty… Myslíš, že neviem? Budeš tu žiť… a napokon sa ti to zapáči, začneš prehovárať otca… a blázon by bol každý, kto by nevzal, keď mu dajú! Tak aj ty. Naoko sa odhŕňaš, hovoríš, že nič nechceš, a naostatok by si… Eh, neboj sa, dobre ti ja vidím do žalúdka. A pamätaj: keď to vypáli naopak, tak len vám! Vám všetkým!Jozefa sa zmocnil hnus. Takto že hovorí brat?A ako ho držal, kŕčovite zovretého rukami, sotil ho tak prudko pred seba, že sa Vendel ledva udržal na nohách. Potom sa Jozef obrátil a kráčal ku humnu. Kráčal však namáhavo, ako človek ťažko ranený, ktorý stratil veľa krvi, no aj viery v uzdravenie.— Čo ti hovoril? — spýtala sa ho Hana. Poznala na ňom na prvý pohľad, že je čímsi zronený. Ako keby naň bol padol tieň náhleho rozčarovania. A okrem toho tieňa bola len veľká, neznáma prázdnota, zúfale rozmáchnuté ruky bez opory, nič.Odpovedal jej bez chuti a vyhýbavo:— Eh, nič. Nepraj si to vedieť. Veď ho poznáš… už zase blaznie.— Ja som myslela…Potom však ani nedokončila. Vytušila dobre, že dakedy je najlepším liekom mlčanie. Niekedy musí človek čakať, kým sa bolesť prežerie až k samému srdcu, aby sa z neho napojila, a len potom odchádzala. Pritom však človek musí byť sám, zápasiť, trpieť a čakať čas okrievania.A Jozef zápasil, trpel. Vyšiel z humna, vkročil do záhrady; ovanul ho ľahký vietor s korenným pachom odkrytej zeme, s horkastým dychom štiav a miazgy prebudených stromov, odkiaľsi zaletel sem zápach čerstvého vápna. Všetko útočilo na jeho zmysly. No myseľ bola otupená a vôľa ho celkom opustila. Keby ho teraz dakto vzal do náručia, dal by sa niesť bez odporu a zveril by sa na cudziu silu. Keby ho dakto položil pod ožívajúcu jabloň, na zelený trávnik s prvými hviezdičkami mochny a krivatca, bol by ležal medzi nimi bez pohnutia tak, ako sa vystierajú tieto blízke skaly po vankúši hviezdnatej noci.Pozrel si svoje ruky — boli to predsa ony, čo nimi držal brata ako v kliešťach, no jednako ich necítil, brat mu ich odťal zlým slovom. A hlava — bola to predsa ona, čo sa v nej rodili zmierlivé slová a odriekanie, no teraz bola už prázdna, podobná cudziemu telesu, ktorého sa nemôže striasť, nedávala nič a stala sa zrazu celkom nepotrebná.„Keď to vypáli naopak, tak len vám… vám všetkým!“ — to bol jediný ohlas búrky, ktorá sa nad ním pred chvíľou rozhrmela a prešla. Odkiaľ sa zrodili tieto slová? Z akého žriedla vyšli, čo je to za odporná chuť, po ktorej sa chcú až dáviť? Bol ňou naplnený až po samé hrdlo, preglgával sliny a namáhal sa, aby celkom nepodľahol zdrcujúcemu dojmu z bratovho útoku. Nie, v Jozefovi nevzkypela žlč. Cítil jeho, Vendelovu, žlč na svojej tvári, hnus a čerň, ktorou ho opľul, aby mohol kričať: To ty, taký a taký!„Keď to vypáli naopak, tak len vám…“Snažil sa nájsť kdesi vo vedomí zarastený chodníček k minulosti, ktorá by mu dala pochopiť všetko, nájsť tam kút, kus prostredia, ktoré by mu dovolili prispôsobiť sa a odhaliť zmysel Vendelovej hrozby. S ľútosťou poznal, že už je celkom iný a že jeho život, kypiaci roky a roky v inom prostredí, sformoval sa do nových tvarov. Pohyboval hlavou, srdcom, citom. Aspoň toto vedel si uvedomiť — a v tom okamihu prvý raz zmocnil sa ho krvavý závrat.A prvý raz, čo sa spýtal sám seba:Prečo som sa vrátil?A vôbec — kam som to zašiel?*Bolo už pred večerom. Jozef zase chodil po sade, sad oddychoval sladkastými šťavami a vysoké nebo stálo nad dolinkou zoširoka rozkročené. Díval sa na mladé štepy. Neboli nijako opatrené. Kde-tu chýbal kôl, u iných zase privysoký kôl drhol a zráňal jemnú kôru vetiev. Divé omlady, skrížené výhony prekážali jeden druhému — vidieť, nieto gazdu, ktorý by ich zrezal a presvetlil mladé koruny, ktorý by o stromčeky dbal a chránil ich pred rozličnou pliagou. Jozef strhol z jedného stromčeka povrieslo. Videl, bola v ňom všelijaká chrobač. Mal chuť postrhávať všetky, koľko ich len bolo, a spáliť aj s tou škodlivou háveďou, no napokon mávol rukou. Načo sa s niekým žrať, pomyslel si. Predstavoval si jasne Vendela aj starého, ako sedia na Vianoce večer na povrieslach, ako potom po večeri vychádzajú do záhrady a obväzujú nimi stromy, aby dobre zarodili…Jeho zrak preletuje a preplieta sa medzi sadom a potom sadá na ďaleké úbočie, kde už poskočili jačmene a zosiveli mladé ovsy. Horami hučal tajomný hlas a vietor to nebol. Nad západom, priamo v boku vrchu, vajatal plameň miznúceho slnka. Do doliny sa vkradol fialový tieň, riedky a neurčitý, skôr len taký opar, ktorý ani okom nepostihneš. Nad krajom spal mier tak tuho, ako zabitý.— Čo tu robíš? — prišla Hana za Jozefom. — Len sa tak dívaš?— Nič nerobím. Dívam sa. Dívam sa tu na tie mladé štepy. Vidíš… rastú si ako chcú. Samy od seba. A bolo by treba očistiť ich, prerezať, opatriť, vtedy by ešte len čosi ukázali.— Tak to urob. Rozumieš sa tomu?— Teraz je už neskoro. To sa robí koncom zimy, tak asi. A na to nemajú ľudia čas, kdeže, v zime! — a pritom sa posmešne zaškeril. — V zime sa musí odpočívať, na besedu chodiť. A od jari do jesene je zase iná robota. Strom?… veď si sám rastie! A pánboh dá, že aj obrodí!Hana by sa bola aj zasmiala, ale si spomenula, že vlastne hľadala Jozefa z celkom inej príčiny. Tvár jej zrazu zvážnela, naklonila sa k nemu a povedala skoro šepmo:— Počul si ako je s Bertinkou?— A čo je? — vyskočilo z Jozefa s prekvapením.— Narieka, chúďa. Hlavička sa jej ide rozskočiť. A chvíľami aj fantazíruje.— A robili s ňou už niečo?Hana mávla rukou. Jej zrak bol zastretý aj obavami, aj pohŕdaním.— Čo by s ňou robili? Nič nerobili! To je strašné… ako keby to ani ich decko nebolo. Také choroby vraj na deti chodia, povedala Tereza. A mama zas hovorili: Keď boh dá, vyzdravie, a keď nie, čo môžeme robiť proti božej vôli? A tak sa musí dieťa trápiť…— O doktorovi nevraveli nič?Vedel, že sa pýta zbytočne. Či nebol z nich? Či nevie, že sa tu smrť ľudí prijíma tak prirodzene, ako žltnutie starej trávy, usychanie neošetreného štepu? Či už zabudol, že sem skôr nájde cestu veterinár ako lekár a že cena ľudského života je veľmi presne a veľmi nízko vymedzená?— O doktorovi? Nič. Ráno tu boli akési baby.— Teda baby…— Veru, baby. Človeku sa ani veriť nechce, že je možné niečo podobného. Vieš, čo radili?— Nie. Neviem. Hádam… konský moč s vajcom, nie? Alebo spáliť hlavu čiernej mačky…— Jedna hovorila: Musíte roztĺcť zelenú žabu a potom tým natrite dievčaťu sluchy a čelo. Vidíte… kričí, že ju hlava bolí! A to vždy pomôže… ako že je boh nado mnou! Takto im radila, predstav si to!— Veď som vedel, — vraví Jozef viac pre seba.— A druhá zas povedala: Hlava sem, hlava tam, veď sa jej nerozskočí, ľudia boží… ale horúčka! Nevidíte, akú má to dievča horúčku? Treba by bolo dať jej zjesť srdce živej šťuky a šťuku hodiť do vody! No kdeže vziať šťuku, k Váhu je ďaleko. A tak potom radila Vendelovi, aby zhodil lastovičie hniezdo, rozbil ho v dažďovej vode, a to aby Bertine prikladali… Povedz, počul si kedy niečo takého? Mne až mráz bežal po chrbte. A povedala som im: Preboha, ľudia, a načo by bol doktor?— Na to nemajú peňazí, však!? — vravel Jozef s posmeškom.Hana ho predbehávala odpoveďou:— Vidíš, veď ich ty poznáš. Vraj: A kde máme vziať na doktora? Práve takto to Tereza povedala. Sám otecko jej povedali: Keď na to príde, však ty nájdeš… možno, že naozaj už aj doktora treba. Lež oni nič. A Vendel, hľa, aký je: naslopať sa vie, to hej, a svoje vlastné dieťa bude hádam liečiť lastovičím hniezdom. To je strašné, Jozef, to je strašné!Prichodil večer. Prvá hviezda nad horami sa zachvela, ako keby ju mrazilo.Z chalupy vybehol Jurko a priplichtil sa k maminej sukni.— Elenka spí? — spýtala sa ho mama.— Hej, stará mama sú pri nej.Potom vystrel ruky dohora. Mať sa k nemu sklonila.— Čo chceš? No?— Mama… a Bertina neumrie, však nie?Bolo mu jej ľúto. Ľúto aj preto, že sa vtedy tak pohnevali. Teraz by k nej išiel, postál by pri nej a pozeral. Možno, že by sa aj dačo spýtal, alebo by ju pozval do hry. Lež aj on dobre pochopil, že s Bertinou sa deje čosi veľmi vážneho. Vie, keby pri nej dlho stál, pozeral a hovoril, Bertina by o tom skoro ani nevedela, lebo je spaľovaná horúčkami, zmorená bolestným kašľom a už ani poriadne kričať nevie. Len tak stone v ťažkých mrákotách.Mať mu spočiatku ani neodpovedala, len ho tesnejšie pritisla k sebe, ako keby všetka tá hrôza a bázeň, čo na ňu teraz padala, týkala sa Jurka.— Povedz, neumrie? — dožadoval sa odpovede.— Prečo by mala umrieť? Je chorá. Veď i ty si bol už chorý a vyzdravel si. Pamätáš sa?— Hej. Pán doktor mi vtedy dávali takú vodku, však? A mama… prečo k Bertine neprídu pán doktor? On nechodí ku všetkým deťom, keď sú choré?Od skál trocha chladnejšie zafučalo. Všetkými zatriaslo.— Hu, zima! — povedal otec a zadupal nohami.Mať toho využila:— Poďme do izby! Ozaj ochladilo sa.Bola rada, že sa tak vymkla zo siete nekonečných Jurkových otázok.Ešte ten večer, keď sa ukladali spať a krčili sa pod perinami, lebo cez škáry humna tisla sa zima, spomenula Jozefovi:— Mal by si ich hádam zajtra prehovoriť, aby išli k lekárovi.— Snáď po lekára. Bertinu k nemu voziť nemôžu, keď je tak zle…No bolo to všetko márne.— Ešte do zajtra dočkáme, — povedali ráno. Miesto toho čakali tri dni. Len vtedy, keď videli, že je už Bertina bez vlády a keď sa Jozef bratovi vyhrážal, že dievča sám vezme do mesta a jeho oznámi, Vendel s Terezou zabalili dievčatko do perinky a včasráno vybrali sa s ním z domu.Vrátili sa neskoro v noci.Na druhý deň s nikým neprehovorili poriadneho slova. Boli zamĺkli a zronení a zdalo sa, že len teraz začali si uvedomovať rázcestie, na ktorom Bertina stojí. Zmocnila sa ich zrazu úzkosť. Tou troškou vedomia, ktoré v sebe mali, vzpínali sa k teplu, svetlu, záchrane, životu — no súčasne cítili, že sa so svojou vôľou pomaly a neodvratne prepadajú, že im oslabli ruky a z nich vypadúva to, čo si len pri strate začínajú oceňovať.A Bertine, s ktorou chodili bohviekade, bolo teraz ešte horšie. Morili ju záchvaty kašľa, pri ktorých vždy až osinela, a jednu chvíľu vbehla do izby Haviarka, spínajúc ruky a kričiac:— Ľudia boží… veď ju vred tají! Kŕče ju celú skrútili! Aj ju hádže!Vtedy Tereza bez slova, zúfale zalomila rukami…Mať potom v ústraní povedala Vendelovi:— Dievča sa muselo čohosi veľmi naľakať. Hádam videlo niekedy tetku, ako ňou hodilo o zem. Nevieš o tom? Aj tú vred tají.Skutočne, Terezina sestra trpela epilepsiou. Vendel len teraz sa rozpomínal, ako ju raz videl, zachvátenú kŕčmi, so zrakom vyciveným do prázdna a so zaťatými päsťami, bijúcimi o zem…— Že by to bolo v rodine…?Prestal uvažovať. Horúčky, kašeľ, zápal pľúc — to všetko v tom okamihu zaniklo a zostal len strach z možného nešťastia, ktoré by Bertinu ohrozovalo po celý život, obmedzovalo schopnosť do roboty, znemožňovalo vydaj… ach, čo všetko si Vendel uvedomil v tomto okamihu!Skočil cez záhradu a z dediny von, ku škole.Svietila sa, biela, na slnku ako kus snehu, ako hárok papiera, pohodeného na zelenej stráni.Učiteľ zohol práve konárik mladej višne, díval sa, že z naliatych pukov dnes-zajtra vyskočí hebučký kvet, a v očiach, zasklených okuliarmi, zaplápolala tichá radosť. A keď potom pokročil ďalej, aby si pozrel kríčky ruží, vyháňajúcich ružové pupence, vbehol za ním do záhrady Vendel Haviar.— Pochválen…— Dobrý deň. Vitajte, Vendel! Čože mi nesiete?Vendel bol zadychčaný, nevedel chytro, ako by vyslovil svoju žiadosť; neočakávaný strach z nešťastia, ktoré čakalo v ktoromsi kúte ich chalupy, či v jeho srdci, podviazal mu jazyk.Učiteľ naň pozrel a hneď zbadal, že tu bude treba pomôcť, ako keď berieme decko na ruky a prenášame ho cez potok bez lávky. Hľa, i Vendel tak: pribehol, a teraz nevie, ako preskočiť najhoršie miesto…— Stalo sa niečo? — pýta sa ticho učiteľ, a po jeho šedivej tvári, od očí až k prekvitajúcej briadke, preletel ľahučký tieň. — Čo je?… Počul som, že je vám Bertinka chorá. Po čo ste prišli?Vendel ešte raz pozrel na učiteľa trocha spýtavo a ešte viac s obavami, a potom, ako prechytával dych, z neho vyskočilo:— Pán správca, či by ste nemali… niečo vystreliť!Učiteľ Vendela vôbec neporozumel.— Vystreliť? Ako? Neviem, čo myslíte.— Či by ste… mohli streliť do studničky!A zase tie vyplašené oči, zas ten zúfalý a neistý pohľad, zas ten pocit, ako keby sa pod ním rozstupovala zem, a nikde kríčka ani trávičky, za ktorú by sa mohol zachytiť.Učiteľ sňal okuliare, začal ich čistiť. Azda sa nazdával, že sú hmlisté a že v skutočnosti pred ním stojí niekto celkom iný, ako mladý Haviar, azda je to… ktosi s pomýleným rozumom a pustým vnútrom. No jednako nevyčkal, kým ich očistí, nezdržal sa a skoro skríkol:— Streliť do studničky? Človeče!… A na čo?— Bertinu okúpať! Držia ju kŕče. Prosím vás… — a skoro zopäl ruky.— Vy myslíte, že jej to môže pomôcť?— Isteže! Vy tomu, pán správca, nebudete veriť… no môjho brata kedysi vraj len to zachránilo pred istou smrťou. Tiež ho chytili akési tuhé kŕče, keď bol ako decko, ani vravieť, ani nič nemohol. Horár (vtedy tieto naše hory boli ešte panské) strelil vraj do studničky a naši v nej brata okúpali… Od tých čias je zdravý. Možno, že ste ho aj videli, nedávno sa vrátil.— Počul som… No teraz vám, Vendel, poviem zase ja toto: možno, že váš brat vtedy naozaj potreboval práve len okúpať… a vy si myslíte, že to tá streľba. Nemám pušky. Ani revolvera nemám… A keby som aj mal… Veď to dá zdravý rozum, pozrite: strelí sa do studničky, voda zabuble, vystrekne, bahno ju zakalí — a za chvíľku bude taká ako bola. Vy len tomu veríte, kde šípite nejaké čary. U doktora ste už boli?Do Vendela ako keby sekeru zaťal — pobledol a neodpovedal.Eh, každý len s tým doktorom! Všetci hľadajú akúsi zádrapku, a aby sami nemuseli pomôcť, odkazujú na doktora. A či on s Terezou nerobil to aj ono, a nešli naostatok aj k doktorovi? Lenže sa im vtedy cesta akosi zvrtla pod nohami — a k doktorovi nedošli.Vendel — ako keby to teraz bolo — vidí: idú s Terezou k mestu, a tu ich postretnú akési tetky. „Kdeže idete? Dieťa je vám hádam choré?“ Slovo dalo slovo, a tetky poradili: „Čože vy tam budete doktorovi pchať groše! Máte ich vari veľa? Toť — choďte k Váhu na prievoz, a hen: pod Makytu! Tam je vám už najlepší lekár, stará Srnkuľa. To je hádam už najchýrnejšia bohyňa. A decko bude za deň za dva behať ako pudivietor!“To rozhodlo. Išli. Baba-bohyňa podkiadzala Bertinu zelinkami, mrmlala nad ňou, zariekavala a potom ich poslala domov: „Keď toto nepomôže, tak už bude božia,“ — povedala, aby sa im ľahšie išlo naspäť.— Išli sme k doktorovi, — odpovedá potom váhavo na učiteľovu otázku, — ale sme…— A čo? Čo ste…?— Nedošli sme. Na ceste nám poradili chýrnu bohyňu, nuž tak sme išli k nej. Keď už tá nepomôže, tak neviem… To ako keby opakoval jej vlastné slová.Učiteľom až zatriaslo a prebehol po ňom mráz.— Kde? Pri akej bohyni ste boli?— Pod Makytou.— Pod Makytou! S chorým deckom ste sa trepali pod Makytu! A veď Bertina má zapálenie pľúc… podľa toho, čo som počul. Ľudia boží, máte rozum? Namiesto aby ste k nej boli dávno povolali lekára, vyvlečiete ju rozhorúčenú z postele a ta s ňou! Pod Makytu! K akejsi čarodejnici, k bosorke! A pomohla? Nuž povedzte… pomohla?Vendel sa prepadá do zúfalstva a mlčí.Bože môj, veď oni pre to decko vykonali, čo mohli! A či ju nemajú radi? Či sa k nej kedy zle zachovali? Najlepšie kúsky jej pri stole dávali, aj toť, práve nedávno nové šaty kúpili, aby bola pekná, najpeknejšia medzi ostatnými deťmi, modliť sa ju naučili, hoci je ešte len ani hrášok… všetko, čo mohli! Či môže niekomu prísť na um, že by ju zanedbali? Veď Vendel si ani nevie predstaviť, že by mohol stratiť to šikovné, vrtké dievčatko s veľkými očami, ktorého bol vždy plný dom, túto Bertinku, ktorá sa teraz práve toľko tešila, že bude pásť húsky…— Vidíte, nepomohla, — hovorí učiteľ ďalej a v tomto okamihu zlej predtuchy, ktorá priamo podťala Vendelovo naplašené srdce, musel premáhať svoj hlas, aby neznel natoľko tvrdo. — Darmo čo z vás peniaze vytiahla. Akiste dievča podkadila, čosi zabľabotala… a dosť. A na to ste vy museli choré dieťa vláčiť potokmi a grapami kdesi pod Makytu! Veď ste mu ublížili! Naozaj ste mu ublížili… a teraz zase zháňate akési sprosté, babské čary. Eh!Vendel pozrel naňho spod obŕv, a hoci ani len slovo nevyšlo z jeho úst, učiteľ mu z očú vyčítal, že sa vrátil k svojej prosbe. Veď áno, posledná záchrana! Posledná záchrana, rokmi vyskúšaná, tajomná múdrosť báb, hôr, vody a zeme, duch, bývajúci v starých pňoch na slnečných rúbaniskách alebo vo vlhkých skalných škárach, tajomstvo, ktoré býva desaťročia zahalené rúškom ľudského zabúdania a zrazu sa odkrýva, zjavuje a pomáha v najťažších chvíľach… Ach, čože ľudia vedia! Veď človek je len prášok, kdeže by stačil pochopiť všetky pravdy a tajomstvá okolo seba, kdeže by mohol obsiahnuť všetky zázraky, ktorými oplýva zem, vzduch a voda…!Skoro sa už hneval, že išiel k tomuto učiteľovi, čo nechce veriť. Mohol radšej hneď bežať pod Kýčerku k hájnikovi.— Tak teda…— Nemám. Nič takého nemám, — podchytil učiteľ jeho poslednú otázku. — Ani pušky, ani revolvera. A radím vám: choďte čím chytrejšie pre doktora!Vendel už túto radu nevypočul. Obrátil sa a bežal od školy priamo popod vrch, chcel prebehnúť vysoké sedlo a pustiť sa k susednej doline, kde v úbočí Kýčerky býval hájnik.Len teraz, keď bežal zadychčaný do vrchu, uvedomil si, ako mu hlava treští, ako ho z ničoho nič sily opúšťajú a že má srdce v akýchsi kliešťach. Krv bije mu v sluchách, bije a zvoní to ako kladivo na nákove… a zrazu sa mu zdá, že to vôbec nie je zvuk ocele, no že je to hlások, celkom tenulinký hlások Bertinky, ktorá chodí po záhrade, spieva si na jednej strunke ako komár, pasie husi, šibe vŕbovým prútikom vlažný vzduch a volá: „Na, húska, na! Liba-liba-liba…! No hlások je vždy tenší a tenší, už znie len z veľkej diaľky — a napokon celkom zaniká.Vybehol k sedlu medzi dvoma vrchmi. Obrátil sa a pozrel dolu k dedine, zrak skĺzol po škridle novej strechy a spadol do dvora. Ktosi chodí po dvore, no je to ďaleko, nikoho nerozoznáva. Ani sa nesnaží, i tak je uštvaný a bez síl, keby aj videl, nepochopil by. Jediné, čo v ňom jasne pracuje, je vedomie, že tamto hľa — pod tou škridlovou strechou v tmavom pitvore leží jeho dievčatko, ktoré horúčky už skoro celkom spálili a kašeľ zadusil… dievčatko, ktoré sa ani nebudí a leží v mrákotách, prerušovaných len návalom kašľa a kŕčovými záchvatmi.Uvedomil si to a chcel sa pustiť k doline. No v tom okamihu, ako tak stál na sviežom pasienku s podlomenými kolenami, zrazu ním prebehol strašný, pálčivý oheň. Bol to skôr opačný blesk, vyšľahnuvší zo samého srdca zeme, prebehnuvší po koreňoch jeho zmeravených nôh, čo vrástli až k žeravému zemskému vnútru, a potom sa nad ním vybil hromovou ranou: z dediny sa ozval umieráčik.Jeho hlas motal sa za chvíľu medzi chalupami, vešal sa na čierne slivky po medziach, preskočil potok a len potom vybehol k zelenému sedlu, kde inokedy počuť iba zvadu sýkoriek a krik ďatľov.Vendela čosi samo zložilo na zem. Ako keby ho boli podťali — zlomil sa na niekoľko kusov, hlava mu padla do dlaní, kŕč mykol dva-tri razy jeho ramenami a len potom mu vyhŕkli slzy z očí.— Bože môj, bože môj…! — šepkal medzi jednotlivými výkrikmi umieráčka, — ach, dieťa moje… Bože môj…!Celý svet sa prekotil, obloha sa nachýlila, oblaky z nej sklzli ako čiapka z lysej hlavy. Nebolo nič — všetko sa kdesi prepadlo do strašnej tmy, jediná istota, ktorá na svete a vo vedomí zostala, bolo srdce. Metalo sa v ňom, stisnuté neznámou bolesťou, bilo mocnými ranami do rebier a zdalo sa, že i tie povoľujú, rozstupujú sa, a vtedy že srdce vyletí a rozpukne sa na tisíc kúskov. Nebude nikoho, kto by ich znova pozbieral a zložil — a on bude žiť a chodiť prázdny, hluchý, bez citu, ako strúchnivený peň, ktorému vyhnila duša…Ani nevie, ako sa pozbieral a vstal.Hľa — tamto dolu pod Kýčerkou býva hájnik, má pušku a pozná studničky v horách. No Vendel sa obracia, poberá sa v opačnú stranu a schádza zase k dedine. Necíti nič, nohy sa len tak nevdojak odlepujú od zeme a jedna o druhej nevie, hlava je zababušená do bolesti a vedomie zastreté strachom.Vkradol sa do dvora ako cudzí pes. Postretol mamu, vyšla z maštale; na šatke sa jej zachytil kus slamy. Zastal pred ňou, preglgol slinu a pozerajúc k zemi povedal tíško:— Tak už je… koniec.Mala to byť otázka, no znela ako odpoveď.— Koniec… Počul si umieráčik? Ba veru, už je na pravde božej. Veď sa dosť natrápila, kým umrela. Skoro celý mesiac…Vendel sa vzpriamil a pozrel prenikavo na matku:— Čo? Mesiac? O kom to hovoríte?— Nuž, o starej Mičkovej. Už jej pánboh pomohol, chuderke…Bol jedným skokom pri Bertine v pitvore. Teda ešte žije, ešte dýcha! Ešte aj vyzdravie, bude zase behať, hrať sa a spievať! Bude pásť husi…Keby sa chcela len hláskom, celkom tenulinkým hláskom ozvať, otvoriť svoje veľké múdre oči a pozrieť na otca — vyskočil by od radosti až po nebesá, aby sa tomu smiala. Vzal by ju na ruky, natrhal kvetov a…V podvečer, keď sa ľudia vracali z poľa domov, v očiach plno slnka, a keď husiarky s venčekmi zlatého záružlia na hlavách hnali husi od potoka, ozval sa umieráčik druhý raz.To vtedy umrela Bertina Haviarovie…*Holý cintorín, na ktorom okolo kríža navrelo len pár hrobov, lebo bol nový, cintorín bez jediného kríčka a stromčeka, hmýril sa ľuďmi. Spustili jednoduchú, doma zbitú truhlu s babkou Mičkovou do jamy, medzi žltú hlinu a skaly. Nevesta zaplakala, syn sklonil hlavu a dcéra skríkla:— Ach, mamka moja dobrá… tak ste sa vždy toho kamenia báli… a už vás doňho uložili…!Pohrební speváci dokončili svoju pieseň. Kňaz sa tichučko a rýchle pomodlil, prežehnal sa a ponáhľal sa k ceste. Čakal ho tam voz. Aj speváci sa poberali nazad k dedine.— Všetci sa rozutečú, — povedala ľútostivo ktorási babka.— Veď vieš, že je im náhlo. Dva pohraby naraz… To sa tak často netriafa.— Nuž ale… kto by si to mohol len pomyslieť? Taká smrť!Naozaj, stará Mičková skončila podivnou smrťou. Obarila sa a popálila. Ležala na peci a zachcelo sa jej vody. Podávali jej vodu a ako po nej načiahla ruku a nachýlila sa, prevážila sa a hlavou rovno do varenca. Rukami padla na žeravý sporák. Liečili ju, obkladali a mastili celý mesiac. Za celý ten mesiac, plný strašných bolestí, okrem úpenia a vzdychov nepočuli od nej jediného slova. Tak i odišla…Preto si hádam starý Chovan tak hlasno odkašlal, aby jeho reč znela jasne, keď v mene nebohej Mičkovej všetkých odpytoval:„Snadný a ľahký príklad nám zanechal prvý otec Dobiáš, keď povedal synu svému: Syn môj, keď vidíš lačného, nakŕm jeho. Syn môj, keď vidíš žíznivého, napoj jeho. Syn môj, keď vidíš mŕtve telo, zanechaj své práce a sprevádzaj ho do zeme matky…“Chvíľu čakal, pozrel sa do jamy, na žltú hlinu a hrubé skálie tejto skúpej matky zeme; jeho zrak prebehol po schýlených hlavách ľudí… Koľko ráz počuli už z jeho úst tieto slová, vyvreté z ľudí i biblie a zliate do nepremenlivej formy, ktorá sa dedila z pokolenia na pokolenie so starými huňami i truhlicami! A koľkokrát ho už pýtali, aby niektorého z nich, ktorý by sa mu videl hoden, urobil dedičom dojemnej úlohy odpytovača a aby ho naučil túto formulu, čo utvrdzuje mier medzi dvoma svetmi! No starý Chovan, hoci sa už len tak triasol a tratil ako para v úbočí čierneho vrchu, nechcel o tom ešte ani počuť. A bez neho nikto by nevedel sám zo seba vykutať niečo tak krásneho, blízkeho a predsa vznešeného, čo by sa dobralo až k samému srdcu, ako to vedel teraz len on:„Lebo zo zeme matky sme vytiahli a do zeme matky sme stiahli. Tak sa trasie telo za zemú, ako ryba za vodú. Tak táto istá naša priateľka-suseda obývala v tejto obci šesťdesiatosem rokov. Nebola ona taká, aby nerozhnevala brata, švagra, kmotra alebo aj iných priateľov, tak by sa jej bolo treba od tých hnevlíkov odobrať. Ale ona nemôže pre tú istú príčinu a pre tú ukrutnú smrť. Lebo jej zaviazala oči k videniu, ústa k mluveniu, uši k slyšaniu. Tak sa ona nemohla od tých hnevlíkov odobrať. Ale ja, ešte tu na jej mieste živý, pre boha a pre Matku božiu vás prosím, od najstaršieho stavu do najmladšieho. Odpusťte jej všetci, čo vás kedy rozhnevala…“Vietor vyskočil zo skál, zaprel sa do skloneného zástupu a odtrhol mu priamo od úst pár zmierlivých slov, čo zazneli chórom:— Nech jej pánboh odpúšťa a dá jej slávu večnú a radosť nebeskú…Nový nápor vetra ich schytil a vyniesol z ohrady cintorína na cestu. Ponáhľali sa do Haviarovho dvora. Lebo hľa — povyše kríža, práve tak žltý a skalnatý, je otvorený hrob pre malú Bertinku…Keď sa všetci zhromaždili na Haviarovom dvore, ozvali sa z izby duté rany. To pribíjali vrchnák na rakvičku. Vzápätí ozval sa plač, lomoz ľudských hlasov, kroky.— Chytro sa! Všetci už čakajú!Do toho zase zúfalá kvíľba:— Ach, dieťa moje sladké! Prečo ty nás len opúšťaš… Dieťatko moje jediné… Bertinočka…!Izba bola plná ľudí. Dusný vzduch sa prevaľoval vo veľkých chumáčoch. Hana stála v kúte a vnímala všetko len polovicou zmyslov. „Ach, chúďatko nebohé, — počula vedľa seba fikať starú Haviarku, — nebolo jej už nijakej pomoci!“ Cítila, že sa jej čosi tisne do hrdla. No nebol to plač. Dusilo ju to — a srdce, zdá sa jej, preskakuje. Jurko sa pritisol k nej, tichý a bez slova, len s očami dokorán otvorenými. Bol stiesnený nezvyklým divadlom, a predsa zas vábený všetkým, čo videl prvý raz. Pozeral na strýkove opuchnuté oči, badal jeho tupú bezvládnosť, hltal výkriky tetky, hrmot, chvat, poddával sa neobyčajnej chvíli ako zaujímavému snu. Prebudil sa z neho spola iba vtedy, keď mu starý Haviar vtisol do ruky rozžatú sviecu. Len teraz zbadal, že všetci majú sviece. Ich tichý plameň vniesol zrazu do izby kus pokoja a mlčania.— Nuž poďme! Treba ísť!Tereza sa nemohla od rakvičky odtrhnúť. Vzpínala za ňou ruky, hneď pokročila a hneď zase klesala a sadala k zemi, hromádka zúfalstva a bolestí, kričiac:— Dieťatko moje sladké…! Tak sme sa oň starali… a ono nás teraz opúšťa… ach, bože môj, veď mi ho neberte…!A bežala za rakvičkou. Pred prahom však zosypala sa do kôpky. Bolesť jej skrivila tvár. Zavzdychala a podchytila si svoj požehnaný život. Haviarka aj Hana k nej priskočili a pomohli jej na nohy.— Nemôžeš ísť, — dohovára jej Haviarka, — nedošla by si, vidíš… Položíme ťa do postele… zostanem pri tebe.Na dvore zaznel farárov hlas. Spev pohrebných spevákov, tiahly a zlievajúci sa v lomozný prúd, roztekal sa medzi chalupami, prevliekal sa úzkymi cestami, liezol ponad haluznaté ploty záhrad a potom mizol, tratil sa v zelenej kotline. Kostolník prisypal kadidla — vôňa s čímsi vzdialeným, tak vzdialeným ako nepoznané svety, zrazu upovedomila ľudí, že stoja na ostrom hrebeni dvoch svahov, kde sa stýkajú život a smrť. Tu si podávajú ruky. A je v tom jednota, jasná a hmatateľná, tak ako prirodzené a nestrašné býva často ich vedomie, že zemi, ktorá ich živí, raz všetko prinavrátia.Zatiaľ kňaz na dvore skončil svoj obrad. Nastalo na okamih ticho. Bolo len počuť, ako starý organista udal svojim spevákom tón. Robil to vážne, zopakoval ešte raz, lebo, hľa, — teraz nadchádza chvíľa najdojemnejšia, rozlúčka nebohej Bertinky s rodičovským domom; chvíľa kvíľby a plaču, chvíľa, keď organistova pieseň zarezáva sa najhlbšie do rozbolených sŕdc…— Dieťatko moje… sladké… jediné…Tereza sa len zázrakom drží na nohách, sviecu má sklonenú a z nej odkvapkáva biely vosk ako slzy, ktorých sa jej už nedostáva.Už sa od vás odlučujem,tatíčku môj predrahý,za všetko ja vám ďakujem,že ste ma tak chovali.Len teraz sa vo Vendelovi uvoľnilo podivné napätie, ktoré mu dosiaľ nedovoľovalo plakať. Nepremáhal sa, naopak, celkom sa podvolil hroznej bolesti a tá ho pripravila o všetku silu, zmocnila sa ho a naplnila kŕčovitým plačom.Je koniec, koniec. A toto vedomie prebudilo v ňom zrazu túžbu, aby mohol pristúpiť k rakvičke, sňať vrchnák a pozrieť ešte jeden, jediný raz na svoju Bertinku, pre ktorú urobil všetko čo vedel a mohol — predsa ju nezachránil. Chcel by otvoriť len na okamih jej vpadnuté očká, aby sa presvedčil, že je v nich, sklených a mŕtvych, pokoj a mier a nijaká výčitka…Dojatie vsiaklo do celého zástupu; len zopár šarvancov, bosých a zafúľaných od ucha k uchu, škriepilo sa o čosi pri plote. Ozýval sa vzlykot žien a detí, chlapom sa zadržované slzy premáčali až k srdcu. A Tereza už len zavýjala…Aj vám za všetko ďakujem,moja milá mamička,od všetkých sa odlučujem,hoc som ešte maličká.Zbohom, moji rodičovia,zbohom celá rodina,zbohom, moje kamarátky,prišla moja hodinaPohrebný sprievod sa potom pohol. Na okamih vznikla trma-vrma, pridusené výkriky a prebehávanie z miesta na miesto. Len vtedy, keď sa kdesi napredku zakolembal jednoduchý kríž, začali sa usporadovať do chvatných radov.— Dieťatko moje sladké…! Veď mi ho neberte!…A Tereza sa prehla v krížoch, zalomila rukami, ktoré sa jej potom rozmávali nad hlavou a opísali kruh. V očiach tmu, v hlave pusto, v plnom živote bolesti, — takto ju spola odniesli, spola odvliekli do domu. Potom hneď zavolali babicu.Dvor ostal celkom prázdny.Na cintoríne odbavovali pohreb už veľmi krátko. Ani starý Chovan sa neozval — veď dieťa nemôže mať nijakých hnevníkov, a len ten, kto na tomto svete, v tejto biednej a zavretej dolinke vypil svoju horkú času až do dna, „trasie sa za zemou ako ryba za vodou“.Ozvali sa duté údery. Na Bertininu rakvičku sypali hrudy. Kňaz so spevákmi odišiel. Ľudia sa porozchodili po cintoríne, kde-tu prikľakli k známemu hrobu, baby sa zoskupili pod krížom.Len teraz si Vendel spomenul, že treba pozvať susedov na pohrebnú hostinu — teraz, keď sa už rozchádzajú. Rozbehol sa od otvoreného hrobu, potom zastal, rozhliadol sa po roztratených skupinkách a nesmelo, neurčitým hlasom pozýval:— A prosím vás, susedia… neobíďte nás! Zájdite na kar… Trošku tento… vypiť.A keď už bol v ceste, nevrátil sa, len sa obrátil k Bertininmu hrobu, ktorý hrobári začali práve zasýpať, prikľakol na jedno koleno, prežehnal sa a pobral sa domov. Išiel mĺkvy, ako bez ducha.Zrazu mu prišlo na um, že nebol posledný, ktorý opustil hrob. Zostala pri ňom bratova rodina, ako keby sa ich tá vec týkala viac ako jeho. Zostali tam — a zajtra môžu hrobári po dedine rozprávať, že utiekol z cintorína samý prvý… Striasol sa, ako keby sa chcel zbaviť červíka, ktorý v ňom začal vŕtať novú chodbičku nespokojnosti. Dosiaľ si to jasne neuvedomoval. Bol príliš v zajatí posledného úderu, prehltnutej bolesti a pocitu straty. No tento nezvyklý stav, celková vykoľajenosť a porušenie rovnováhy — to všetko bolo ako teplý hnoj, na ktorom bujnie jedovatá burina.Hľa — Jozef je teraz doma na gazdovstve so ženou a dvoma deťmi. A on ostal s Terezou sám… Ku komu sa bude obracať rodičovská láska, na koho sa budú starí dívať s pýchou a nádejami? Či môže byť pravda všetko, čím sa mu brat minule zaprisahal, je možné, že by sa zriekal nárokov a práv? Nemohol tomu veriť, bolo to proti jeho rozumu, nad dosah jeho chápania.Nuž ale… veď niet vlastne nijakých práv, hoci by boli aj nároky!Zdalo sa mu, že sa dokonca rozkríkol a že vyslovil svoju myšlienku príliš hlasno. Nebola to pravda — to mu len v hlave tak hučalo, ako tvrdo kráčal a zoširoka rozhadzoval rukami.Veď nikto z nich nemá nijakých práv — všetko je v rukách otca! A otec nemôže prehliadať, že Vendel s Terezou drhnú už toľké roky na gazdovstve, že opravili dom a priniesli zo sveta akýsi groš. A ešte ho zveľadia, boh vie, že ho zveľadia… Ale len pre seba! A možno, že kedysi vystavajú aj nový dom!Bol schopný kričať to na celý svet.Ale keď prišiel k domu, tiahol sa cez dvor, podobný cudziemu psovi, ako vtedy, keď ho zdrvil nárek umieráčka; a miesto, kde predtým vyniesli a položili na máry Bertinu v rakvičke, obišiel ticho veľkým oblúkom…Jozef s Hanou a Jurkom sa pohli domov, keď už dávno odišli aj hrobári.Keď prišli do dvora, z otvorených oblokov padali im už k nohám balvany podnapitých hlasov. Zvali ich dnu, no Hana nemala chuti a bežala k malej Elenke. Prv, kým došla k humnu, počula, ako sa z pitvora chalupy ozýva zúfalý, pudový detský plač.Vzápätí vyšla na prah Haviarka a zvestovala:— Chválabohu, je to syn!*Tereza by bola najradšej hneď na druhý deň ráno vstala. Škrelo ju teraz, že už najmenej týždeň všetko sa robí bez jej účasti. Kedykoľvek sa poberala do roboty, obstúpili ju a nedovolili jej ani na pole ísť, ani kravy obslúžiť, ani prascom navariť — nič.— Veď sa ty trocha šanuj, — povedala jej raz Hana, — lebo zle obídeš.Ona všetko len tak po pansky. Môže byť, že mesiac pred narodením Jurka nerobila nič, aby si neublížila. Jozef, hovoria, zarábal vtedy dosť — a ona mohla ležať. No Tereza nie tak. Bertinu bola priniesla na svet na poli, keď sa najlepšie rozhoreli žatvy. A toto malé chlapča, čo teraz vedľa nej leží povité a spí, len-len že sa nenarodilo na cintoríne. Veru, nie je ona taká háklivá, ako paničky z mesta. Ako táto… švagriná.— Neboj sa, zaobídeme sa bez tvojej pomoci, — prehovárala ju Haviarka. — Oddýchni si trochu, dosť si toho mala za posledné dni…A tak Tereza leží. Leží, no ako na žeravom sporáku. A len má strach, aby sa Vendel dakde neokúňal, aby bol zavše medzi nimi a počul všetko, čo sa medzi nimi hovorí. Aby mohol zasiahnuť, keby sa Jozef akosi veľmi mal okolo otca, keby Hana pochlebovala materi a keby vôbec čosi priháralo…Hana prišla variť obed neobyčajne skoro. Prišla zvesela, s rozosmiatou tvárou, vo vlasoch dosiaľ plno slnka. Len čo sa chvíľu kutila v izbe a zvonila riadom, počula z pitvora šuchot. Vbehla ta.— Veď sa ty neustávaj, Tereza, neboj sa, dobre ťa zastanem! Lež!A musela ju skoro nasilu vyvrátiť z nôh a zakryť perinou, lebo práve teraz nemohla ju v izbe potrebovať. Chcela Terezu prekvapiť obedom.— A čo budeš variť? — aspoň sa spýtala Tereza zoslabnutým hlasom.— Tebe pripravím tú kuru, čo ti Gašparovie stryná doniesli. A ostatným navarím zemiakov…Tereza sa s touto odpoveďou uspokojila. Len to ju trápilo, ako ju Hana ubezpečovala, že ju dobre zastane. Veď to je práve, čoho sa najviac bojí! Zastane ju raz, zastane druhý raz — a už zvykne na úlohu gazdinej, tak ako vtedy, keď sa Vendel vrátil z mesta bez vlády, Jozef schytil pluh a oral. Deň za dňom sa míňa, Jozefova rodina obrastá domácim perím a starí tak hľadia, ako keby to malo byť vždy tak. A raz si Haviar všetko rozmyslí, povolá ich k sebe a povie: podelím vás! Čo vtedy vykonáš? Ako sa ubrániš? Kde sa dovoláš nepísaného práva?Tereza by mala ležať, ale sa len tak hádže z boka na bok.Dieťa sa prebudilo a rozplakalo.Vzala ho, sadla si v posteli a dala mu piť. Plač stíchol, ozval sa mľaskot ústočiek, zaplavených mliekom, tenulinké vzdychanie a vrtošivé zvuky decka, bojujúceho podvedome o celý prsník. Potom zase ticho, ústočká odpadli od prsníka ako zrelá malina a Tereza sa zvrátila naznak, plná nového šťastia. V tej chvíli zmocnil sa jej pokojný spánok.Keď sa prebudila, boli už všetci vo dvore. Dvor bol ako zlatom poprášený a silný svit slnka prenikal odrazom až sem, do tmy pitvora. Prešla si rukou tvár. Nepomohlo — nemohla sa zbaviť pocitu, že ju má zastretú zlatou pavučinkou, ktorá ju šteklí okolo očú a že sa ten menivý závoj zavesil na všetko, čo vidí pred sebou.Hana vybehla z izby na dvor, smejúc sa:— Ste akiste hladní ani vlci. Len či som vám dobre navarila!Bolo to vlastne po prvý raz, čo tu mala na starosti obed. Tešilo ju, že sa pred nimi môže ukázať v zásterke a s varechou v ruke, že im môže predložiť niečo neobvyklého a vyčkávať, ako ju pochvália.Jozef sa na ňu usmieval, Jurko sa rozbehol do izby a kričiac o svojom hlade, sadol si hneď prvý za stôl.— Ideš si umyť ruky, ty…! Ktovie, v čom si sa papral, akú háveď si mal v rukách. Utekaj! — volala naňho mať. Sklamaný Jurko sa zviezol z lavice a bežal za otcom k potoku.— Elenka ti hádam pomáhala variť, — povedala Haviarka Hane. — Ľaľa, aj varechu má v rúčke. Ej, ty malá kuchárka, čože si nám ty navarila, — a sklonila sa nad posteľ, na ktorej Elenka trepala rúčkami aj nôžkami, smejúc sa na starú mamu.— Pomáhala! To viete, že pomáhala! Čas mi kradla… to ona ešte vie.Zabrali sa do obeda.— Čože sa ty odťahuješ? — spýtal sa Haviar, keď Vendel odchádzal s miskou polievky do pitvora. — Prečo neješ s nami za jedným stolom?— Idem k Tereze… A je tu teplo.Bola to len výhovorka. Čosi ho medzi nimi dusilo.— Všeličo tu vonia, — povedal v pitvore žene. — Vedela by hádam roztancovať za krátky čas všetko, čo človek od huby odtrhol. Načo také hostiny? Vidno, ťahá starým medový motúz popod nos…— Chcela som vstať a variť, alebo aspoň prizerať sa. Ale mi nedala. Zavše len: si slabá, lež, neboj sa, veď ťa ja zastanem… A tak som ležala a len mi nosom krútilo. Aké zázraky to tam reku vystrája? Ani sa mi ničoho nechce…Hana vošla do pitvora a spýtala sa Terezy:— Povedz, polievka bola dobrá?No nečakala vlastne ani na odpoveď. Položila jej do rúk druhý tanier — a Tereze sa až dych zastavil.— Čože je to?— Nuž… tá kura! Veď som ti o nej povedala!— Kura? Toto že je kura?Zazmietala sa v hneve. Netušila, že sa k nemu naskytne taká vítaná príležitosť. Lež Hana v jej hlase nevystihla ten hnevlivý tón, ešte sa dokonca smiala a povedala:— Kde je to napísané, že sa mäso musí len variť? Toto hľa — to je kura na smotane.— A či sme my páni?… akési drahé veci jesť. Mne sa toho ani nechce, to ti poviem rovno do očú. Lebo keď si pomyslím, koľko to stojí…— Veď sa ty upokoj, Tereza! Zbytočne sa rozčuľuješ. Kupovaného tam niet ani za mak, okrem štipky papriky a soli. A ostatné čo je tam? Kúsok masla, troška smotany… To máte predsa doma.Tereza nemohla od hnevu ani hovoriť. Len z nej vystreklo:— Pravda, doma! Lež iba dotiaľ, kým sa to neodnesie na trh. Ako keby si to nevedela!… Veru by sme takto dogazdovali…Hanu ako keby z vedra obliali. Nepohla sa za hodnú chvíľu z miesta — v kútikoch úst začal jej šklbať kŕč, mihalnice dva-tri razy poskočili po zosmutnených očiach a mala sa čo držať, aby sa nerozplakala. Takýto koniec si predsa nezaslúžila…— Len to zjedz, — povedala potom, premáhajúc sa, — hoci si to ešte nikdy nejedla. Myslím, že ti naostatok zachutí.A odbehla do izby.Predložila im tam zemiaky — no zase to bolo nevídané. Starí až zhíkli, tak ich to prekvapilo.— Čože je v tom všetko? — pýtala sa Haviarka so záujmom.Hana sa zase už usmievala:— Nič! Veď je to celkom jednoduché. Pozrite: navarila som zemiakov, tie som pokrájala. Uvarila som tiež päť vajec, aj tie som pokrájala — a teraz som to všetko kládla na vymastenú rajnicu. Raz vrstvu zemiakov, na to zase vajíčka, a vždy tak. Potom som to trocha piekla.Hana, šťastlivá, že starí prejavili toľko záujmu, nepočula, ba ani nemohla počuť, ako Tereza v pitvore priamo zjajkla:— Čuješ? Päť vajec! Päť vajec — a to sa len tak z ničoho nič zhltne! Na moj dušu, vie tá gazdovať!— Neboj sa, urobíme tomu koniec, — prisvedčoval jej Vendel. — A to vyjdeme všetci na psí tridsiatok.Ani on, ani Tereza sa potom už obeda nedotkli.Keď to Hana zbadala, rozľútostila sa, vyšla za maštaľ do sadu a tam si poplakala. Hľa, aký je to čierny kút, aké strašné miesto, kam zašli! Do každej radosti, bárs by bola ako omrvinka, musí ti kvapnúť jed. A nie zvonku, stadiaľ, čo človek neovláda a proti čomu býva bezmocný, ale z ľudských sŕdc, preplnených nešťastím, tmou, závisťou, skupánstvom… a ako sa to všetko volá.Ešte po hodnej chvíli našla ju Haviarka v sade.— Ty si plakala? A prečo?Hana sa opanovala, potriasla hlavou.— Tak… Prišlo mi akosi ľúto. Človek sa niekedy rozplače a nevie prečo.— Máš pravdu. Aj ja som kedysi tak…Vrátili sa a Hana chcela umývať riad.— Čože budeš umývať? — smial sa Haviar, — pozri, vylízali sme misky ani mačka. Ej, bude nám teraz sveta žiť, keď budeš varievať…Nedokončil, čo chcel povedať.Všetci sa nevdojak obrátili k dverám, v ktorých sa zjavila Tereza. Bola dosiaľ slabá, držala sa v nich, ako keby bola ukrižovaná, no v očiach jej horel zlý oheň, a ten, zdalo sa, dával jej silu k útoku:— Nech varí! Nech si len varí! Ale nás najprv vydeľte… a potom si prežerte všetko, čo máte!Za hodnú chvíľu ostali celkom onemelí. Dívali sa na Terezu, na jej zlý, vlčí pohľad, na plné prsia, vzdúvajúce sa pod rozopätým opleckom, a nenachádzali slov, ktorými by ju upokojili.Napokon Jozef pristúpil až k nej, pozrel cez ňu do pitvora a tak, ako keby jej tu ani nebolo, povedal v tú stranu, kde tušil Vendela:— Miesto aby si ju tíšil, ešte ju huckáš! Ej, ale si mi ty za brata!Jeho hlas uvoľnil napätie.Haviarove ústa s tromi žltými zubmi, otvorené nečakaným prekvapením, sa zavreli. Preglgol rýchlo sliny, vykročil k dverám a začal kričať:— Ach, ty teda takto! Ty nám budeš vyčitovať, čo zjeme! Do huby nám budeš pozerať… No dočkaj, ty! Vydelím! Čuješ? — vydelím vás, hoci aj hneď teraz! Practe sa mi, practe sa mi odtiaľto, gazdovstvo je moje! Moje… a tuto materino. A my ho môžeme dať komu chceme, rozumiete? Komu chceme!Jozef pristúpil k otcovi:— Otec, nechajte tak! Nekričte a nechajte tak. Ešte si budú myslieť, že vás prehovárame na svoju stranu… takí sú.No Haviar bol plný jedu a hnev z neho vybuchoval nezadržateľne:— Ako… prehovárate? Aby sme na vás nezabudli s podielom? Neboj sa, oni si to myslia aj tak! Ešte ste tu ani neboli, len list od vás došiel, a už vtedy chodili nasršení a hľadeli ako hrom do putne. A teraz? Ty ani nebadáš, ako všade nastrkujú svoje uši, aby im ani slovíčko neušlo… ako sa starajú… Čo ty vieš! Ty ani nevieš, že… Z kúta pitvora vyšiel Vendel a stal si za Terezu.— Vy, otec, čušte a nevyprávajte sprostosti! Nasršení! Že vraj nasršení…! A keby sme boli aj nasršení, tak len preto, že tu ide o naše právo! Iní gazdovia už dávno pustili gazdovstvo synovi, a vy? Najradšej by ste boli, aby sme…— Vidíš? Sám si sa teraz vyzradil! Že vraj — synovi! A to by si chcel. Aby som dal všetko tebe, sám sa kdesi do kúta utiahol a na druhých aby som zabudol!— A kto vám pomáhal? — kričí teraz zase Tereza, — povedzte, kto tu hrdlačil? Ktože to chodil na majere, ktože vám nosil peniaze do domu a pomáhal splácať dlžoby? Povedzte!… Nože, povedzte!Haviarka k nej pristúpila a premáhala svoj hnev, hovoriac:— Tereza, choď ležať! Si slabá, vidíš, ledva na nohách stojíš… preto aj táraš dve na tri. Zajtra možno oľutuješ, že si dnes takto… Že sa nehanbíš!— Prečo by sa mala hanbiť? — hájil ju Vendel, — vy sa hanbite, že nás chcete takto ošmeknúť! Za všetko, čo sme pre vás vykonali…Tu sa už Haviar nezdržal. Schytil stoličku, rozohnal sa — a keby nie Jozefa, ktorý k nemu v tom okamihu priskočil, bol by sa ňou zahnal do dverí. Tereza odskočila do pitvora, zjašene kričiac.Haviar už stratil hlas, len sipel:— Čujete ho? Ošmeknúť! My ich vraj chceme ošmeknúť! Sám boh ťa musí skárať za tieto slová! A ja ti tu znova poviem pred všetkými: Ak budem chcieť, dám ti. A keď nie, dám inému… a ty môžeš ísť. Aj táto preláskavá nevesta, Tereza… Tak vás stadiaľto vykúrim, ani nebudete vedieť ako!A vtedy Vendel akýmsi celkom zmeneným hlasom povedal:— Uvidíme, kto koho vykúri… k čertovej materi.Po týchto slovách zrazu nastalo uvoľnenie. Ako keby pružina, napätá až do prasknutia, povolila a vrátila sa do pôvodnej polohy. Ako keby všetky struny huslí praskli — bolo ticho, hluchá prázdnota a mĺkvosť vecí, z ktorých každá ostala svetom pre seba, bez vzťahu k druhým veciam aj ľuďom. A ľudia ostali už najviac zo všetkého sami.Hana po celý ten čas, keď zvada vzbĺkla a šľahala ohnivým jazykom až do povaly, učupila sa do kúta pri peci, pritískala k sebe Jurka a objímala jeho plavú hlávku tak, aby nevidel a nepočul nič z tejto hnusnej chvíle. Zdalo sa jej, že z nej dušu vykorenili a srdce pošliapali ostrými podkovami slov — oslabla a do očú sa jej nasilu tisli horké slzy.V tejto jame žiť? — kričalo v nej čosi, a vzbúrený cit sa vzpínal od ľaku. V tomto kotle sebeckých vášní, hrubostí a otrávenej krvi? Tu, na hranici, kde sa stýkajú len prapudy a znevažujú všetku ľudskosť, lásku, cit? Keby jej údy polámali, nebola by pocítila toľko bolesti a hrôzy, ktorá ju preplnila a kričala aj v zraku týmto okamihom.Len teraz nastalo uvoľnenie…A doňho sa zrazu rozlial Haviarkin plač plným prúdom. Starý k nej pokročil, ako keby ju chcel uspokojiť, a povedal:— Tak veru, tak!… Keď je malé, žerie prsia, keď je veľké, žerie srdce…Povedal to však nie jej, skôr Vendelovi kamsi do pitvora.A potom ostalo ticho, každý z nich utiahol sa ta, kde mohol byť celkom sám — a v samote prečistiť svoje otrávené vnútro.Chalupa páchla čmudom ako po požiari.*Nastal krátky čas oddychu. V poli nebolo teraz žiadnej roboty, zbožia rástli v teplých, vlažných dňoch a zemiaky dosiaľ nevytŕčali zo zeme svoje tmavé, pokrčené ružičky lístkov. No budú čochvíľa vonku, a vtedy sa zas rozprúdi robota po záhonoch. Ľudia budú kopať, tĺcť posledné hrudy a obhŕňať riadky zemiakov, aby rástli a zabezpečovali im život cez budúcu zimu. Tu v týchto záhonoch býva zakliaty každoročný poklad, no neotvára sa ani na Veľký piatok, ani na svätojánsku noc. Od jari do jesene sa okolo neho prplú — a len v októbri sa k nemu prekopú, aby si ho odniesli plné vrecia.Teraz stál nad krajom zlatý čas oddychu a ticha, slnečných dní a vlažných nocí.Kto mohol, odišiel už z jari do sveta, a v dedine ostali len tí, ktorým sa nepodarilo a kto už nevládal.Vysedávali v podvečer na podstienkoch, v záhradách a na záhumní, zväčša mlčali a dívali sa po úbočiach vrchov. Tak sedeli na kladách aj dnes. Jablone boli v kvete a v ich korunách bzučali posledné zatúlané včely, dokiaľ sa slnko nezamotalo do skalných bučín. Potom už stíchlo všetko, len voda v potoku šumela a na brode múkali spokojné kravy.— Jeden môj kamarát, čo sme uňho bývali, — spomínal Jozef na vzdialeného Macka, — ten zažil ešte dobré murárske časy, o takých sa už ani mne nesnívalo. Keď chcel, ostal doma, a keď sa mu zachcelo, išiel za hranice. Do Maďarska, do Nemecka… kam len chcel! Ba aj do Ruska mohol ísť. A domov si doniesol na zimu pekné groše. Kdeže teraz — všetko sa zmenilo.— Veď aj od nás tak. Či sme my nechodili do Nemecka? Alebo do Maďarska, do Rakúska… to už bolo to najmenšie! — prisvedčoval starý Gašpar. — Zarobili sme si — a potom sme sa vrátili domov. Potom sa nám tu akosi lepšie dýchalo.— Môj otec div že tam vraj celkom neostali v Maďarsku. Triafalo sa im tam kúpiť pekné gazdovstvo, zem ako stôl… Raz mi boli o tom rozprávali, — spomínal hrobár Valko. — Bol by zo mňa teraz inakší gazda…— A prečo tam neostali?— Nuž, či ja viem, čo sa im znepáčilo? Hovoril vtedy, že by im bolo bývalo clivo tu za tými horami. Že by ich nikdy nemohli zabudnúť. Tak akosi…— Teda boli inakší ako Kača Dubčekovie, — zarehotal sa ktorýsi mládenec. — Tá bola vlani len od jari do jesene na majeri kdesi pri Prahe, a keď sa vrátila domov, povedala: „N… ale, také je mi to čudné, keď tu máte samé vrchy!“Všetci sa zasmiali, tak ako vlani všetci vysmievali Katku, keď sa o tom dozvedeli.— Nuž, keď je sprostá, — doložil potom starý Gašpar.— Ani mne nebolo zle, keď som chodil po svete s galanteriou, — povedal Kocifaj. — Tu som predal nožík, tam zase zrkadielko, špičku na cigaretle… akýsi groš som predsa zarobil. A bolo mi dobre…Jeho oči sedeli v mladej tvári ako prvé jarné kvety — aj tie, zdá sa, hovoria o samej radosti a šťastí. Spomienka bola natoľko radostná, že musel pokračovať:— Čo mi bolo? Nabral som v Prahe tovaru, kúpil som si kus konskej klobásy ako ruka, ani som sa nenazdal a bol som v Humpolci! Tam som si založil konského guláša a ani som sa neobzrel — už som bol zase v Prahe po nový tovar… Čestné slovo! Jakživ som nepojedol toľko mäsa ako vtedy…— Vidíš! A predsa si sa vrátil.— Nuž… vrátil.V jeho odpovedi ako keby doznieval kus dávneho previnenia a kus súčasnej lásky.— Ba veru, — povzdychol si starý Gašpar a jeho strieborná hlava zakvitla pritom medzi ostatnými ako jabloň. — Po svete sme bohviekade chodili, aj po Amerike, a jednako sme poprichodili domov. Doma je len doma…— Všade dobre, doma najlepšie.— A ja vám zase poviem, — ozval sa po prvý raz mlčanlivý hlásnik Jurga, — že… ja vám poviem, že najlepšie je už hádam v Rusku.— Veď nevrav! — odporoval mu starý Gašpar, ktorý sa na staré kolená bol dostal do zajatia v Turkestane, — veď aj ja som bol v Rusku! Samý piesok, ani trávičky, ani stromčeka nikde…— Nuž, to ako kde! — bránil sa hlásnik, — a tam, čo som bol ja, okolo Voroneža, tam už lepšej zeme netreba. Pôjdeš celý mesiac krížom-krážom a nedovidíš jej konca-kraja! Zem ako stôl. A aká zem! Len ju tak trocha poprpleš — a ona sama rodí.— A prišiel si nazad do skál… — ozval sa ktosi vyčítavo.— Nemusel som, — odvíja Jurga lesknúcu spomienku, — veru, nemusel som. Ani veľmi nechýbalo… a mal som sa ženiť. Ej, tam je ženskej len dobre! Ničoho nič jej netreba, ani perín, len keď je dobre tučná…Hlučný, strapatý smiech vyskočil z kŕdľa chlapov a pretrhol pásmo hlásnikovej spomienky. Jurga sa napajedil a strmo zakončil:— Nuž, keď nechcete veriť, neverte!Chvíľku trvalo, kým doznieval smiech a zmenil sa v ticho.Potom sa Vendel vrátil k samému začiatku:— Hovoríte, že najlepšie je už len v Rusku. A veď im odobrali všetku zem… tak ako by im mohlo byť dobre?— Veď pravda!— Boľševici…— Že ich vraj obrali o všetko…Jozef sa do reči zamiešal, no odpovedajúc Vendelovi, neobrátil sa k nemu, len sa pozrel cez záhradu kdesi na neurčité miesto, jeho pohľad ho prenášal ďalej, ako mohli tušiť všetci ostatní. Vravel:— Odobrali im zem, to je pravda. Aj malým gazdom, aj statkárom. Jednoducho… zrušili ich vlastnícke právo na tú zem. No hneď im ju zase dali do užívania, tým chudobnejším. A len teraz ich vlastne učia gazdovať. Spojili drobné záhony, zjednotili gazdov — a tí teraz obrábajú spoločné zeme. Predtým sa každý trápil na svojich roličkách, ako sa trápite vy. Ani poriadneho statku nemal, ani súceho riadu… hrdlačil po celý život a hladoval. A teraz, keď sa dali dokopy, je to ako na majeroch. Aj statky dobré, hnoja dosť, najnovšie mašiny, a preto aj výnos vyšší. Všetci z toho majú viac osohu. Môžu myslieť aj na iné veci, nie iba na svoje brucho. Čítať ich naučili, počúvajú si po večeroch rádio… a čo iné. Žijú si ako ľudia.— A čia je tá zem? Gazdova — či nie? — spýtal sa Vendel, ako keby nič nepochopil.— Nuž je, a nie je jeho. Jeho je to, čo na nej dorobí.— Nehovoril som? — zatínal zase Vendel, a tiež len tak zboka, — vzali im zem. Tak akože im môže byť dobre?Starý Gašpar sa poškrabal za uchom, rozstrapatil svoju bielu hlavu a potom váhavo povedal:— Aj ja som si vždy tak myslieval: bez zeme je len človekovi zle. Máš zem — a vtedy už neumrieš od hladu, dorobíš si, ak ti pánboh požehná. No teraz, keď už som sivý ako holub…— N… ale, strýko, čože vy takto…? Veď vy ste ešte chlap — potľapkával ho hrobár Valko po pleci, zakiaľ ostatní sa smiali.Gašpar však od svojej myšlienky neodbočil:— Akýže chlap, keď naňho už hrobár siaha? Ja…— Há-hahahaha-há…!— … ja len toľko hovorím: vždy som si myslel, že človek bez vlastnej zeme nie je nič. A teraz, keď si tak pomyslím… zo zeme si jednako len neodhryzneš. Či je moja, či je cudzia, o to by ani nebolo, hlavná vec, aby bolo moje, čo mi na nej narastie. Aby človek mohol žiť. Lebo keď umrie — veru, vtedy mu už stačí len celkom malý kúsok zeme…— Veď tak! — potvrdil Jozef starcove slová, ktoré sám mal na jazyku, — do hrobu si žiaden tú zem nevezme.Vendel však krútil nad tým hlavou.— A čo ty? — pýtal sa ho mladý Kocifaj a v jeho očiach dosiaľ prebleskovala utajená radosť, — ty sa dáš, hádam, po smrti rozsekať… a do každého záhona pochovať jeden kus…?— Neboj sa, ani vtedy by ten pohreb dlho netrval, — odpovedal Vendel neochotne, zakiaľ druhí sa smiali. — Nemám nič, tak by to bolo ľahké. No nedbal by som mať polovičku chotára, na moj dušu, nedbal by som… Zem je len zem, a kto jej má veľa, je pán!Jozefovi už najviac zo všetkých sa priečili bratove slová, no nevravel nič. Díval sa ako do čiernej hĺbky, v ktorej sa tmolí a prple ani červ — človek. Zdá sa mu, že vidí práve brata, jeho strapatú, urputnú hlavu s chtivými očami, jeho rázsochaté ruky, ktoré by najradšej zhrabovali celý svet — vidí ho, ako mení ľudskú tvár, preklína otca, nepozná brata, len aby uchytil kus zeme do svojho vlastníctva. Hľa, Vendel sa nazdáva, že by bol celkom iným človekom, keby bol bohatý a mal veľa zeme. Že by bol pánom a že by sa vtedy celý svet zmenil a on v ňom. Blázon! Nebolo by nič — len ešte viac vynikli by jeho vlastnosti, bol by pomerne menej múdry, bol by bezočivejší, skúpejší, surovší a ukrutnejší. Vtedy by akiste otca aj mať utrápil na smrť, aby sa nemohli zaistiť na dôživeň, brata by nepustil ani len cez prah a zriekol by sa celej rodiny. Ba ktovie, či by vtedy zavolal lekára ku chorej dcéruške? Či by si dožičil kúsok masla a zopár vajec, či by… Či by si kúpil nejakú gazdovskú knižku, či by neľutoval sadnúť si do vlaku alebo kúpiť si masti na topánky?Jozef si rad-radom predstavoval týchto gazdíčkov. Každý z nich narieka, že má málo, no oni ani to málo, čo majú, nevedia rozumne využiť! Ach, ako hriešne, vedome i nevdojak mrhajú všetkými možnosťami, ktoré sa im doma naskytujú! Zdá sa, ako keby sa celý kraj odtrhol, odštiepil od sveta pred pár sto rokmi, svet letel ďalej vpred a oni tu zostali v akejsi jame zabudnutí. Hľa, Vendel kričí: zem! zem! — a jednak nebola by mu na nič, prišla by do hriešnych rúk, lebo je slepý. No až otec umrie, Vendel dostane zem, bude to jeho vlastníctvo, nie ako v Rusku: ozajstné vlastníctvo! A jednako len: tma v žalúdku, v hlave, v srdci…— … väčšia bieda ako u tých, čo zeme nemajú, len svoje ruky!Tieto slová už z Jozefa vybehli celkom hlasne, ako keby tichý spor, ktorý s kýmsi prebojovával, dostúpil vrcholu a nedal sa už zatajiť.Chlapi sa naň prekvapene pozreli, lebo nenachádzali nijakej spojitosti so slovami, ktoré dávno predtým odzneli. A bolo to zvláštne:Jediný Vendel vedel sa zachytiť tejto nitky, ako keby on jediný bol býval spojený s tajným vlnením bratových myšlienok, ako keby on jediný bol svedkom zápasu, ktorého uzol Jozef práve rozťal. Zasvrbel ho jazyk, a už sa ani pred cudzími neostýchal povedať:— To je pravda. No keď je im zle, ešte aj prídu…Jozef sa hanbil — hanbil sa za vlastného brata, čo sa vie pred svetom verejne vyzliekať z ľudskej kože a obliecť sa do dračej, odstrániť každého, kto sa mu priblíži… a pritom súčasne požierať aj sám seba.Hanbil sa a bol červený až po korienky vlasov.Na šťastie začali sa už chlapi rozchádzať.Bola noc, kdesi od hory, z pasienkov, popretínaných prťami a zbojníckymi chodníčkami, ozvala sa tiahla pieseň chlapcov, napojená vôňou materinej dúšky. Teplý, vlažný vzduch ležal v doline ako perina, od západu mohutným frontom nastupovali tmavé mračná s okrajovými čipkami ľahučkých chmár. Do nich, ako do svadobných závojov, zaplietali sa dychtivé hviezdy. A z diaľky, z veľkej diaľky slabo zahrmelo.Keď Vendel videl, že Jozef sa zdvihol spolu s ostatnými a zamieril cez záhradu domov, okúňal sa za chvíľu a len potom sa pohol aj on. Nechcel sa s Jozefom stretnúť a čakal. Ale Jozef cítil, že práve dnes mal by Vendelovi ešte čosi vysvetliť, a že teraz, keď je taká tichá, čierna, vlažná noc, duša sa uvoľňuje, rozpráva a slová padajú skoro tak ľahko ako rosa.Dočkal Vendela v sade pod jabloňou.— Brat…Zavolal veľmi slabo?Nevedel — no Vendel, vidieť, kráča ďalej, prešiel a nezastavil sa.— Dočkaj ma, Vendel! Chcem ti čosi…Vtedy Vendel zastal v hustej tme sadu. Zdalo sa, že jeho hlava prenikla korunami kvitnúcich jabloní a trčí dohora, podopiera čierny mrak, podobný baranej bunde, ktorú ktosi prehodil cez podklop oblohy.Ani na Jozefa nepozrel, ani sa ho nespýtal, čo chce, len sa tak oprel o jednu jabloň, mlčanlivý a zahryznutý do svojich vecí, a čakal.— Zase si sa ozval nemilobohu… pred všetkými. Hanbil som sa…— Veď sa aj hanbi! —— … za teba som sa hanbil! Za to, že sa už nevieš ani premáhať. Že sa pred cudzími ľuďmi tak ukazuješ… ako vlk. Že mi verejne vyčituješ kúsok chleba, bárs ho ani neodkrajujem z tvojho! Keď máš niečo oproti mne, prečo by to nemalo ostať medzi nami? Prečo s tým ideš na biely svet? Myslíš, že si s tým pomôžeš? Darmo čo len proti sebe reči narobíš! Budú rozprávať: Haviarovci sa hryzú… a čo iné.— Na to si ma volal? — spýtal sa teraz strmo Vendel. — Chceš mi robiť kázeň? Neboj sa, netreba mi tvojej kázne! Chodím každú nedeľu do kostola… zato ty nie. Ani tvoja žena. Čo chceš?— Chcem sa ťa ešte ostatný raz spýtať: ty mi naozaj neveríš, keď ti hovorím, že nechcem z týchto rolí nič? Že keď som sem išiel, ani na myseľ mi neprišlo, aby som rátal na nejaký podiel… a tým menej, že chcem otca prehovárať? Povedz mi teraz, brat, aspoň prvý raz úprimné slovo! Veríš mi — alebo neveríš?Zas už bol Vendel v klepci! Zase sa vzpieral, trhal a mykal, zase sa hneval sám na seba a zúfale zhľadával najvhodnejšie slová, aby sa i obránil i vyvŕšil! No všetko darmo. — Z Jozefovej reči, hoci bola skoro prosiaca a plná skrytej lásky, vycítil aj posledný rozkaz. Nemohol vyhnúť.— Veríš mi, alebo neveríš? — doliehal naň Jozef nedočkavo.Táto nedočkavosť, ktorú si Vendel zle vysvetlil, rozhodla:— Neverím!Nastalo zúfalé ticho, napäté ako oceľová struna.Vzduchom prebrnkol rozdychtený chrúst a zapadol potom kdesi do kvitnúcej koruny stromu — nepočuli ho. Vzápätí za ním mihol sa im nad hlavami čierny tieň netopiera, sledujúceho drnčivú cestu chrobáka — nevideli ho. Nepočuli nič. Nevedeli nič. Stála medzi nimi len jedna jediná spoločná vec, tvrdá, hranatá a bolestivá. Jedno slovo:Neverím!— Nie že by som neveril práve len tebe, — rozhovoril sa sám, skoro proti svojej vôli Vendel. — Žiadnemu z vás neverím. Ani otcovi, ani tebe. Ty hovoríš: nechcem nič!… a možno, že je to aj pravda. Ale si predstav, že roky a roky nenájdeš robotu: kamže sa pohneš? Budeš tu! Budeš tu so ženou, s deťmi, budeš robiť na poli a okolo gazdovstva, ako aj teraz sa do toho miešaš, a napokon zvykneš a obrastieš perím! Preto ti neverím! A otec… tí budú málo dbať, či chceš alebo nechceš. Dajú ti diel — a hotové. Myslíš, že to nevidím, ako nás odstrkujú od tých čias, čo ste prišli?Jozef si bol výslovne želal, aby brat hovoril otvorene. No pred takouto otvorenosťou, pred takýmto skupánskym hladom sa až striasol. Tak ho to vždy zdrvilo a ohromilo.— Sami sa odstrkujete, Vendel! Vy sami! Zato, že ste takí hladní po majetku, takí nežičliví, takí… že vzťahujete ruku za tým, čo nie je dosiaľ vaše.— Hovoríš, ako keby si bol najedený. A vidíš: sám si pred chvíľou pred chlapmi povedal, že ten, kto tu má zem, je biednejší ako tí, čo hoci ani kúska zeme nemajú… a predsa si prišiel. Keby nie tej zeme, bol by si možno na žobráckej palici. A tu si sa zachránil. A ešte aký si pritom pán! Aký hrdý! Drevo rúbať by si nešiel za šesť korún, to si kedysi pred všetkými povedal. Železnicu stavať si nešiel, lebo dávali málo. Vidíš? A to si mohol robiť len preto, že je na svete kus zeme, na ktorú si robíš nárok. No zabudol si na to, že keby nie nás, mňa a Terezy, banka by ju akiste bola dávno predala! To ma škrie! Vieš… to ma škrie najviac, že som naostatok zostal piatym kolesom pri voze! Za to všetko.— Ech, už ťa to celkom zaslepilo! — povzdychol si Jozef, a sám si pritom prešiel oči rukou. — Biedny, biednejší… chceš hádam povedať, že som na tom lepšie ako ty? Nuž, ako sa ti páči. No keď ja poviem, že tu žijete biednejšie ako napríklad robotník, čo nemá ani kúska zeme, nesmieš to brať tak doslova. Nie je len taká bieda, akú si predstavuješ ty, taká… nuž, prázdny žalúdok, jedným slovom. Je aj iná bieda, rozumieš ma? V hlave, v duši, v celom človeku… A ty jej máš, veru, vyše práva! Vyše práva! Čuješ! Zavše len nariekaš, ako keby si už nemal ani čo do úst vložiť, a zato, keď sa ti trafí, vieš sa opiť do nemoty. Neboj sa, viem, koľko peňazí to stojí…— Je ti ľúto?… Že mi to vyhadzuješ na oči…— Čo by mi bolo ľúto! Teba ľutujem, že tak žiješ! Nariekaš — a pritom gazduješ ako slepý. Pozri napríklad tu, ten sad. Minule som sa pozeral: ani koruny nepreriediš, ani stromy nenatrieš, mladé štepy… a obrastajú ti machom. Úžitok by si chcel brať, no opatriť ich, to už nevieš. Alebo maštaľ… celkom bez okna! A keď som chcel minule urobiť okienko, tak si sa na mňa vyrútil, aj otec. Chcete, aby sa tam držalo teplo, a ono sa tam zatiaľ drží smrad, tma a pleseň. Veď tie úbohé kravy podľa toho tiež vyzerajú! Ako môžu vyzerať — bez svetla a bez vzduchu?… Alebo záhradka: prečo si už dávno neurobil záhradku? Ani jednej hriadky pod mrkvu a petržlen… nič, nič! Alebo hnojnica! Tečie priamo z maštale, a len sa kdesi tratí. Ani jamy pre hnojnicu si nevieš vykopať a vymurovať, taký si ty múdry gazda! Vieš ty, koľko čistých peňazí ti s ňou uteká?Jozef sa začal rozpomínať na všetko nezmyselné, zaostalé a temné, čo ho tu tiesnilo, na všetku biedu myšlienky, pochopu a bohatého pokroku, na nevyužité možnosti, ležiace každému na dlani. Rozpomínal sa — a sypal zo seba jedno za druhým, i keď vedel, že príčina všetkého zlého a temného leží oveľa hlbšie. Vedel, že človek je taký, ako ho vychovajú okolnosti, v ktorých žije. Vedel, že tento nerozumný, krutý a bezcitný Vendel, znemravnený skupánstvom a ovládaný túžbou po majetku, je len nedokonalou miniatúrou ľudskej spoločnosti; i ona je vo svojom celku taká zlá, temná, nešťastná, krutá, riadená nespravodlivosťou, vedená sebectvom. Uvedomoval si, že brat je vlastne jej obeťou, a ak je vinný, teda len z menšej polovice — a v poslednom dôsledku. A predsa sypal zo seba jednu výčitku za druhou, on, murár, ktorý dávno odpadol od gazdovstva. Lebo videl svet a naostril si rozum.— Nuž, keby som mal dosť peňazí…Zas tá stará pieseň! Zas výhovorky, len aby nemusel pohnúť rozumom a rukou!— Na to ti peňazí netreba! — nahneval sa už Jozef. — Ja práve hovorím o tom, čo môžeš zlepšiť sám, bez peňazí. Veď ty ani s peniazmi nevieš gazdovať, na moj dušu, nevieš!Vendelovi v hrdle zahrčal krátky, nepríjemný smiech:— Len mi daj, ukážem ti!— Už som ti dal… Aj si vtedy ukázal.— Vidíš! Zase už…— Ech, brat, s tebou je ťažko hovoriť! A tak počuj, poviem ti to priamo: Požičal som ti posledné peniaze, a ty si ich pustil hrdlom! A keď ti bola Bertinka chorá… neoľutoval si tie prehajdákané peniaze? Nebolo ti ich ľúto, keď sa roztápala v horúčkach a keď ju lámali kŕče? A mal si peniaze aj ty, prisámbohu, mal si!Jozef sa na chvíľku odmlčal, ako keby chcel nabrať dychu, a potom, pridúšajúc hlas, preniknutý terajším hnevom a dávnou hrôzou, pokračoval:— Mal si peniaze… a mal si chorú dcérku. Čoho ti bolo ľúto? Povedz! Peňazí ti bolo ľúto, lekára si nezavolal a radšej si obetoval vlastné dieťa! Potom si vystrojil pohreb a kar — za tristo korún. Tak ty vieš gazdovať s peniazmi, keď už to chceš vedieť! A v tom je tá tvoja bieda… vás všetkých. Máte — no neviete, čo a na čo je to! Ste sami proti sebe. Každý.Vendel stál ako obarený. Lež noc skryla všetku jeho hanbu, slabé vedomie viny a neistý pohľad, obrátený k zemi.Jozef už ako keby zo seba vylial všetku bolesť a horkosť.Nemal, čo by viac povedal. Preniesol sa ďaleko odtiaľto, do iného sveta, kde bol akýsi jasnejší deň, redší a dýchateľnejší vzduch a celkom iní ľudia. No bolo to len na okamih. Vzápätí ako keby sa bol rozpomenul na niečo, čo zostalo nedokončené, hoci si mohol vyrátať odpoveď hocikedy sám na prstoch jednej ruky. Jednako — ako keby chcel ešte raz dostať poslednú ranu, spýtal sa znova:— A to, čo si mi predtým povedal, platí ešte aj teraz? Pozri, sme jednej krvi, sme bratia, obidvaja máme deti. Prečože by mali prípadne aj trpieť…Teplá, vlažná vlna zatopila mu hrdlo. Nebol to plač, to nie. No bol to koniec reči. Vyschla priamo uprostred koryta.Ale Vendel bol už ospanlivý, tupý a vnímal všetko iba na pol ucha. Zmohol sa iba na veľmi stručnú odpoveď:— Čo som povedal, platí. Neverím nikomu. Práve preto, že už aj ja mám syna!Jozef si sadol na zem, objal kolená oboma rukami a díval sa do tmy. Snažil sa preniknúť ju a zachytiť sa na nejakom predmete, ktorý by bol jedinou istotou v rozkolotanom svete. Všetko, čo bolo v ňom, tá konštrukcia povedomého, rozumového, myšlienkového života a sveta, toto ľahké, vznosné a pevné lešenie, ktoré mu umožňovalo rozhľad a ktoré ho tu práve tak veľmi odlišovalo od ostatných — ako keby Vendel podrezal, podvrátil: všetko sa zbúralo, spadlo a polámalo. Zostal len cit. Zostalo srdce, ťažko skúšané ľudskou zlobou. Trepotalo sa v ňom, bilo a zvieralo sa, a priestor hrude zdal sa priúzky.Zostal len cit. Zostalo aj pár posledných slov, pozlátených dávnou spomienkou:— Počuj, čo ti teda ešte naostatok poviem! Je to už dávno… bol som len takým šarvancom desaťročným…— Zajtra mi povieš, ak bude na to čas, — povedal Vendel plný netrpezlivosti, — dnes už treba ísť spať!Jozef vyskočil a lapil ho za ruku.— Veď dočkaj už tú chvíľku, nebuď taký! Hovorím: bol som len takým loptošom desaťročným a ty si mal vtedy práve niečo vyše dvoch rokov. V noci prišla búrka, — hrom bil ako divý, potom sa spustil lejak — a ráno bola veľká voda, potok sa celkom vylial z koryta. Bavili sme sa na brehu, čľapkali sme sa vo vode a brodili sa v nej, keď si ty zrazu zašiel do hlbočiny… a už ťa nebolo. Voda ťa brala. Len čo sa chvíľkami ukázali tvoje rúčky, keď ťa vlny nadhadzovali a valili ako zvariak. Ako keby to dnes bolo, tak si viem všetko predstaviť. Deti kričali, rozpŕchli sa na cestu a tam revali zo všetkých síl… živého človeka v dedine nebolo, všetci boli v poli. Skočil som vtedy za tebou, no nenašiel som ťa hneď, a zatiaľ prudká voda ako keby mi pod nohami podomlela zem — aj mňa prúd strhol. Zase som sa postavil na nohy, bežal som dolu vodou, potkýnal som sa o skaly, ešte raz som padol pod vodu… a len potom som ťa našiel. Vyvliekol som ťa na breh. A vtedy práve pribehol ktosi z blízkeho poľa, už ani neviem, kto to bol. Aj tak to trvalo dlho, kým ťa priviedli k sebe. Mysleli sme, že už neožiješ. Vidíš… a ty už o tom hádam ani nevieš. Zabudol si…Jozef skončil, ako keby ďalej chcel už len sám pre seba spomínať.Vendel sa zas len tak krátko a sucho zasmial:— Nuž tak je to. Nikto nevie, čo ho čaká… A prečo mi to vlastne spomínaš práve teraz?Jozef neodpovedal hneď. Nazdával sa, že ho brat pochopí. Bolo to predsa také jasné! Zachránil mu život… a netušil, ako sa mu bude Vendel kedysi odplácať. Keby sa mu to vtedy nebolo podarilo, bolo by teraz všetko ináč. Jozef by sa bol vracal zo sveta k otcovi ako jediný syn, k otcovi so slabými rukami, podlomenými nohami, k otcovi, ktorý by si mal už odpočinúť. A otec by mu bol zveril celé gazdovstvo… Nuž ale — odkiaľ by sa mal Jozef vracať? Veď by on po vojne do sveta ani nebol išiel, veď by on bol vtedy akiste zostal doma! Neboli by ho ani pustili. V tom prípade tiež by bolo všetko celkom ináč — a možno, že by dnes ani nebol oveľa lepší od Vendela. Tiež by hrdlačil na roli, oči k zemi, bol by otrokom tých niekoľkých záhonov a do nich by sa vstrebal celý jeho život. Mal by majetok — a nepoznal by jeho cenu, chodil by okolo všetkých možností, ktoré by sa mu núkali, ako slepý. Prenikla by ho ľahostajnosť, tuposť, odovzdanie osudu bez vôle boriť sa za svetlom, za úspechom, nevedel by čítať v knihách i ľuďoch — ani by hádam nikdy nebol poznal, čo je to radosť v robote, radosť, ktorá mu kedysi násobila život a zjasňovala svet.Bol by možno práve taký ako Vendel. Ako oni všetci.Keď si teraz uvedomil, že brat čaká na jeho odpoveď, vravel už celkom ticho, pokojne a mierne, bez ostňa:— Práve preto ti to spomínam, že naozaj nikto nevie, čo ho čaká…V jeho hlase nebolo ani tej najmenšej výčitky.A v jeho vnútri sa zrazu tak rozjasnilo a také teplo ho zalialo, cítil, že náhoda, ktorá mu kedysi v detstve dopriala zachrániť Vendela, zvrtla súčasne aj jeho ďalšie osudy na celý život. Uvedomoval si, že by sa dnes s Vendelom nemenil ani za celý svet.— A čakal si azda niečo iné? — spýtal sa Vendel.Vidieť, neskončil vo svojich myšlienkach, rozvádzal reč ďalej, ako keby mal čierne svedomie, ktoré ho nútilo pretriasť, čo sem už vôbec akosi nepatrilo.Jozefa to prekvapilo. Veď on mohol pred chvíľou brata zahanbiť tak, že by od neho ani pes kôrku nevzal, mohol mu povedať naplno, čo sa mu v mysli len tak zľahka mihlo! Mlčal — a brat sám začína. Sám kutá do hĺbky za zmyslom reči. A ešte — ako keby sa vysmieval! Ako provokuje!— Od nikoho som nič iné nečakal. Len od teba, brat, — povedal mu podráždený, — myslel som, že budeš brat… a ty si vlk. A ešte si aj nešťastný, sám seba požieraš. Sám sebe nerozumieš. Nechcel by som byť v tvojej koži… tvoju hlavu nosiť na pleciach. A s tvojím srdcom. Veru nie… A najšťastnejší by som už bol, keby som sa mohol odtiaľto pohnúť… bárs mi to neveríš. Eh, aký si ty blázon nerozumný!Povedal, čo bolo treba. Od Vendela nečakal už ani jedného slova. No Vendel by akiste nebol mohol ani do rána zaspať, keby si v tomto tiesnivom rozhovore odpustil posledné slovo.Vidiac, že sa Jozef poberá už smerom ku humnu, pokročil ešte kúsok za ním a povedal:— Len to mi je čudné… čuješ? To mi je čudné, že teda nejdeš ta, kde by si bol šťastnejší, že mi neprestajne dohováraš, že ma poučuješ, čo a ako mám robiť… a chceš, aby som mlčal na všetko, čo proti nám spolu s otcom pečiete. To by si ty chcel! Aby som sa utiahol do kúta a čušal. Aby vám nikto neskrížil plány… a aby ste mali do tých čias čistý vzduch…Jozef sa teraz už zadúšal hnevom — bol by skočil na brata a zrazil ho za tie slová na zem. No jednako sa ovládol, len natoľko sa už nevedel premôcť, aby si pred ním neodpľul a neprejavil svoj hnev.— Nuž, keď si ty nie človek, nie brat, ale akési zviera hnusné… počuj, čo ti teda poviem: do dneška som na rodičovský podiel ani len nepomyslel a tvrdil som ti celkom úprimne, že sa ho zrieknem v tvoj prospech. No keď si ty taký, ba keď si vždy horší a horší, nezrieknem sa! Čuješ?… nezrieknem sa, vezmem si svoj diel podľa práva! Bol by som blázon, keby som nevzal, to si mal pravdu. A ešte väčší blázon by som bol, keby som ho dal tebe… za tvoju bratskú lásku, ty…!Stratil sa vo tme.A Vendel v nej ostal trčať, ešte černejší než pomračená noc, a podobal sa ohorenému stĺpu blízko pohoreniska.*Bol pondelok, deň pustý a prázdny, ošklbaný z obvyklej nedeľňajšej slávy a v dedine zdal sa ešte prázdnejší a bez tváre. Nemal zvuku, neozýval sa ničím — väčšina ľudí odišla do mesta na jarmok a doma ostalo len zopár starých žien, aby dvory neboli tak celkom opustené. Od potoka zaznieval gagot husí a krik detí, ináč bolo ticho, ako keby bol celý svet pod vodou.Od Haviarov sa vybrali do mesta starí aj Tereza.— Nemala by si chodiť, — povedala jej Hana, — môžeš decku uškodiť.— Choď len, choď, — obodroval ženu Vendel, — čo sa tam budeš… Nič sa nemôže stať!A tak išla do mesta aj Tereza. Odchádzajúc z dvora, obrátila sa ešte k mužovi a s akýmsi zábleskom zvláštneho svetla v očiach mu pripomínala:Na truhlu daj pozor!— Veď sa neboj! Viem, čo robiť.Pritom pozrel cez záhradu dolu k potoku, kde ležala na pažiti otvorená, k slnku obrátená truhla. Po vrbinách bola rozvešaná hŕba všelijakých hábov. Zdalo sa, že dali prevetrať všetok svoj majetok.Hana s deťmi sa vyberala do hory na drevo. Bolo ráno, slnko sa ledva vymotalo spoza strapatých vŕškov a dosiaľ ležalo v poduške bielych chmár.— Naberieme dreva a potom navarím, — povedala. — Do obeda je ďaleko.Vendel sedel v izbe celkom sám a pozeral z okna do dvora. Keď počul Hanine slová, usmial sa. Mohol sa usmiať, veď nik ten jeho prapodivný úsmev nevidel a mohol sa, keby bol chcel, aj hlasno smiať, aby sa uvoľnilo napätie, ktoré ho už dlhší čas okrádalo o rozum aj silu. Mohol. No nesmial sa, ba i ten krátky, zlý úsmev prešiel po tvári len ako mihnuvší sa, letiaci tieň.A potom sa zavrel do seba. Bola to preňho ťažká chvíľa. Prečo nejde aj Jozef do hory? — škrelo ho v prvej chvíli, — prečo sa motá od rána po dvore, pod kôlňou, ako keby čosi hľadal, to vytiahne kus jedľovej dosky, to zas pozerá pílu, skúša jej ostrie…Chcel by byť sám, aby okolo seba nikoho nevidel, a jednu chvíľu sa mu už zdalo, že vyskočil naľakaný, keď počul praskot šindľa na streche, a zas si sadol, navonok upokojený, že to bol len šindeľ. No o chvíľu zmocnila sa ho ešte väčšia tieseň a bál sa čohosi, čo bolo v ňom a čo už nemohol nijako vykoreniť. Chcel sa pohnúť, chcel vyjsť von, na svieže povetrie, aby ho nedusilo, aby ho negniavila myšlienka, čo mu sedí pod čelom ako ťažký kameň, hľa, už vstal — potom jednako len zase si sadol.Do dvora vbehla Hana, skríkla zvesela: Jozef! a potom sa zvrtla k nemu pod kôlňu. Pred očami mu mávala akýmsi papierom, ba bude to hádam list, myslí si Vendel, a nemusí ani tak veľmi napínať sluch, aby počul jej slová:— Stretli sme poštára… Ľaľa, list! List nám dal, je adresovaný tebe, a tak sme sa vrátili. Hneď zase pôjdeme. Nože sa pozri, kto ti to píše, ale chytro! Nebude to od Mackov? — a v očiach jej zasvitlo kus šťastia.Jozef vážne pozrel na list, ešte raz ho obrátil v ruke a povedal:— Veru, od Mackov je to… Čože nám len píšu?Otvoril obálku. Hana, nedočkavá, stala si vedľa neho. A tak s určitým pocitom previnenia, že sa Mackovým dávno neohlásili, začínali čítať ich list:Pozabudli ste na nás akosi, ani sa neozývate, ani sa nepochválite, či je Vám dobre.A ja Vám idem práve písať, aby ste sa vrátili k nám.Moja žena, to viete, zavše polihuje, môžem ju tešiť, ako viem, ona už ani neverí, že by to kedy mohlo byť lepšie. (Toto píšem len Vám, ona o tom nevie, a list jej čítať nedám). Len zavše na Vás spomína a máte prísť k nám, ináč to u nás bude všetko hore nohami, to viete, ja sám som mrcha gazdiná.Ináč je u nás všetko tak ako bolo. Robota sa celkom stratila, niet jej, staviteľ nemá čo robiť a chlapi z našej partie chodia len tak. Je nám za Vami clivo, niet s kým od srdca pohovoriť. Teraz je už pekne, teplo, a to už je človek veselší. Aby som nezabudol, tak Valent Sedlák, čo s nami robieval, sedel skoro pol druha mesiaca v árešte, lebo pri demonštrácii kričal: Nech žije sovietske Rusko. Moja žena ma už koľko ráz posielala, aby som išiel pre Vás, ale čo by som reku chodil za nimi, keď je im doma dobre a tu je bieda.Teraz mám vo výhľade prácu, čerešne dobre odkvitli, a tak, keď budú dozrievať, budem ich hájiť, sľúbili mi na mestskom úrade, že ma prijmú za vartáša. A potom zas jablká a slivky, ale žena dudre, že sa budem celé noci motať po sadoch a prespávať v búde, a ona sa vraj bude báť, tak keď môžete a chcete, vráťte sa k nám, o Vašu izbu sa nikto neprihlásil, bude zas Vaša. Príď, Jozef, pomôžeš mi v sade, myslím, že to nebude zlé, blízko je les a budeme počúvať vtáčikov, ako spievajú, deťom natrháme čerešní a ženám bude tiež dobre. Hana by sa mohla pozrieť v meste po nejakej práci, keď už je Elenka väčšia, je šikovná a zase by si našla nejakú posluhu.Moja žena sa už nemôže ani dočkať, ale ja hovorím, dokiaľ ich neuvidím na prahu, neverím, že by sa pohli z domova, doma je len doma a hlad ich z domu nevydurí, majú čo jesť. Hoci by ste aj tu boli zas ako doma, tak ako to bývalo predtým. Tak si to rozmyslite a príďte, bude nám tu veselšie. A napíšte nám.Vaši Mackovci.Pozreli na seba. Našli vo svojich zrakoch záblesk túžby aj šťastia. Ako keď sme kedysi dávno stratili milú vec, ktorú márne hľadať by sme už zunovali — a zrazu sme ju našli. Ach, aká je milá! Sto ráz milšia ako predtým. Len teraz vlastne vieme, aká je a čo pre nás znamená…Znova na seba pozreli… a vtedy Hana povedala:— Ukáž! Prečítam si ešte raz!Nečítala sama. Čítali spolu.Prenášali sa v duchu k Mackovie domčeku, do jeho čistých, útulných izieb s veľkými oblokmi, s umytou dlážkou, do priestorných, vzdušných izieb, kde si mohol od zeme dobre vyskočiť a jednak si povaly rukou nedosiahol — a potom sa videli v záhradke s upravenými hriadkami, na každej iná zelenina, starostlivo okopávaná a preplievaná, kus sviežej pažiti a niekoľko šľachtených štepov, každý ako panna. Ako keby ich táto spomienka preniesla do pohádkového, neskutočného sveta — a predsa bolo to tak, lenže to, čo ich dnes obklopovalo, bolo celkom iné.Otcovská izba, tá bola ako diera, malá, tmavá, s dvoma slepými oblôčkami, namiesto dlážky holá zem, povala na dosah ruky. Zvrtneš sa, a už si v jednom kúte, zvrtneš sa — a už si v druhom. Sadneš si k stolu, chceš poriadne vystrieť nohy, a hľa — ony ti trčia až hen, pri dverách. Rád by si otvoril okno, vymenil trocha vzduch, a Tereza kričí ako besná: „Nechaj tak, neotváraj, má to slabé pánty, okno vypadne!“ — a otec previnile priznáva: „Ozaj, pánty nedržia… otvárame iba dvere.“Ani záhradky nemajú. Ani mrkvy, ani petržlenu, ničoho nič nezasejú, len čo na poli okolo zemiačniska zasadia trocha fazule. Predtým, za mladi, Jozefovi ani na um neprišlo, že by mohla byť okolo domu záhradka; len neskoršie, vo svete a najmä už u Mackov sa naučil… a vtedy tá záhradka, bujná zelenina, krásne štepy, bola len jeho starosť a radosť.— Sú to už len dobrí ľudia, — vravel potom Jozef. — Sami skoro nič nemajú a ešte sa chcú s nami podeliť…— Teší sa, že bude počúvať vtáčikov, ako spievajú, — usmievala sa Hana Mackovej poznámke, — ozaj, je ako dieťa…— Dieťa? Nie. Macek je chlap. Srdce, pravda, má ako vosk. No ináč… Pamätáš? Vtedy, keď išlo o robotu na železnici? Aj on vyjednával v mene nezamestnaných. A ako sa za nás bil! Ako potom organizoval aj demonštráciu… aj sedel. Veru, Macek je chlap!Stáli na otcovskom dvore, no bolo im, ako keby stáli pred Mackovie domom — slnce svieti a opiera sa do čistých, nalíčených stien, okná sú dokorán otvorené, muškáty horia v nich ako krv a v kúte záhrady bzučia včely… A Jozef vidí: Macek sa díva k oblohe, a keď nad ním prebrnkne povetrím veselý párik žltochvostov, usmeje sa a povie: Už sa nosia! Len nech je ich čím viac, aspoň nám oberú húsenice.Jozef si takto spomenul na Macka a potom vravel:— Vendel včera zráňal na povale žŕdkou hniezda žltochvostov. Že vraj kynožia strechu…Hana neodpovedala.Bola už veľmi preniknutá dobrým duchom, ktorý na ňu vial z Mackovho listu. Tak sa jej dobre dýchalo v tom zdanlivom ovzduší, a nechcela sa vracať. Vzala list z Jozefových rúk, pozrela mužovi do očú a potom sa zase zahľadela do listu, do tých kostrbatých písmen, usporiadaných do nerovných riadkov. Dívala sa, no nečítala, nevidela nič, nebola vlastne ani tu. Tento stav neprítomnosti a pobývania v milej diaľke trval za hodnú chvíľu. Celá jej bytosť sa chvela, tajomná pieseň, zaznievajúca odkiaľsi z veľkej a jasnej diaľky, doliehala na ňu a plnila volaním túžby. Pôjde za ňou? Teraz — alebo už nikdy! Treba sa rozhodnúť, dokiaľ pieseň zneje tóninou, na ktorú je ladená všetka ich vôľa i cit…Znova sa pozrela Jozefovi do očí:— Nuž? Ako?— Nuž? Ako? — spýtal sa i on namiesto odpovede.— Myslím… či pôjdeme, — a pritom priamo hltala výraz jeho tváre.Potriasol hlavou.— Musíme si to dobre rozmyslieť. Pozri… len čo sme sem prišli, a už zase máme ísť. Možno, že by to starých aj bolelo. Rátajú s nami. A potom — onedlho budú žatvy, mali by sme im pomôcť, keď nám teraz oni pomáhajú…— Myslíš, že ti to Vendel dovolí? Veď vidíš: dosiaľ ti každú robotu bral z rúk, aj žatvu budú chcieť odbaviť bez nás, blázni. A ty len seď a počúvaj, ako ti každú omrvinku chleba vyčitujú… Keď chceš, rozmysli si to, ale…A vstúpili jej do očú slzy.Odišla.Jozef stojí na dvore sám. Ako keby mu ktosi ruky odlomil, oči zaviazal a uši zapchal, necíti, nevidí, nečuje. Aj v ňom zaznieva len akési túžobné volanie, no prichádza zďaleka a naráža na všelijaké hate. Rozličné ohľady k rodičom, vôľa zlomiť bratov odpor, vedomie, že tu na tomto kúsku zeme je pre rodinu aká-taká zábezpeka, kdežto svet, bárs aj obývaný mnohými dobrými ľuďmi, neposkytne mu predsa nijakých práv… to všetko stavalo sa medzi neho a krásny Mackov list.Ohlas toho sveta, vzdialeného a predsa tak blízkeho pocitom ľudskej čistoty, lásky a súručenstva, rozlieval sa v obrovských, postupujúcich a vlnivých kruhoch cez všetky hate až k nemu. No potom začal si pomaly uvedomovať, že síce má rodičov, domov, kus zabezpečeného chleba — no že to je vlastne to najmenšie a že sa pritom cíti strašne osamelý…Má rodičov a je im dobrý syn. Ale to rozpätie rokov, ktoré vždy delí deti od rodičov, rozdiel prostredia, ktoré ich formovalo a zážitky, ktoré na nich zanechali pečať, obrovský nepomer životných skúseností, poznania a záverov — to všetko je ako múr, cez ktorý síce môžu si podať ruky, pohovoriť, vyznať si lásku, no ktorý im nedovoľuje konať spoločnú cestu. Môžu ísť jedným smerom, no každý po svojej strane múru, každý vidí niečo iného, ba i na spoločné veci všetci nazerajú z rozličného hľadiska.Pripomína si, čo počul včera popoludní, keď stál v sade pod chlievom.Vendel postretol otca v chlieve a povedal len tak, ako keby slamu trúsil: „Vy hádam ani neviete, že do kostola nejdú, ani sa nepomodlia, neprežehnajú, nič. Neviete… alebo nechcete vedieť.“ A otec neozval sa ani jediným slovkom. Jozef vie: keby otec prijal Vendelovo upozornenie ako novú klebetu a krivdu, bol by ho zahriakol, bol by sa Jozefa zastal. No on mlčal. Mlčal ako človek, ktorý prežiera veľkú bolesť, zápasí s ňou a chce pritom ostať sám… To je ten tieň, čo na rodičov padol od samého začiatku a ktorý ležal aj na každom ich úsmeve, takže i Hana ho badala.Vysvetľovať? Nemalo by zmyslu, hoci by to nebolo nič ťažkého. Vendel aj Tereza — akí sú tí zbožní! Modlia sa, i do kostola chodia presne ako stroj.Nie, nemalo by zmyslu vysvetľovať.Pohol sa z miesta. Vzal dva kúsky dosák, pílu a išiel pod susedovu, Gašparovu kôlňu, kde mali hobľovací stôl. Chcel urobiť aspoň najjednoduchšiu poličku na kuchynský riad, aby sa aspoň hrnčeky a misky nemuseli povaľovať každý deň na inom mieste, v prachu.— Kamže ideš s tými doskami? Kto ti ich dovolil brať? — volal za ním Vendel z pitvora. No potom bol naostatok rád, že mu Jozef neodpovedal a že sa vytratil z domu. Bol rád, že ostal celkom sám…Jozef chvíľami prikresáva, chvíľami reže a zase hobľuje jedľovú dosku.Je mu tak dobre, keď sa mu doska pod rukami mení, hladí a dostáva určitý tvar. Stružliny, biele a ľahučké, odletujú ako páperie a vietor sa s nimi na zemi hrá, prehŕňa ich a tancuje. Hľa — prešla chvíľa, a jeden bok poličky je hotový. Má všelijaké ozdobné zárezy, oblúk i hrany, hladké drevo sa svieti a tam, kde sú hrče, dosiaľ vonia suchá živica. Zdá sa, ako keby Jozefovi priamo od ruky odskočil hotový kúsok diela, a už berie druhú dosku, sliní kus ceruzky a črtá tie isté zárezy aj oblúk, aby sa oba boky zhodli.Robota išla by mu ešte lepšie od ruky, len keby na ňu mohol usilovnejšie myslieť! No on, ľaľa, myslí skôr na otca a mať, na ten ich tieň, ktorý nemôžu zotrieť ani z najmenšej svojej radosti, a myslí na brata, ako ich znepokojuje a hucká.Čím sa Jozef s Hanou previnili?Tým, že nejdú do kostola, doma sa nemodlia a neprežehnávajú.Aj Haviarka kedysi spočiatku, keď raz Hana ukladala Jurka spať, prišla a spýtala sa: Pomodliť sa vieš? No Jurko nevedel. Hana vtedy povedala: „My sme ho neučili, má čas,“ — no mať akýmsi zosmutneným, vyschnutým hlasom poznamenala: „Čas? Veď je už veľký chlapec! No keď myslíte…“A od tých čias o tom nestratila ani jediného slova. Nehovorili o tom — a predsa všetci cítili, že táto rana sa nezacelila a ostala otvorená.Jozef hobľuje, okolo neho poletujú biele stružliny a v ňom, ako čierni vtáci, bijú krídlami nepríjemné myšlienky. Mávajú nimi a bijú do povaly povedomia, čo bolo vždy čisté, jasné, vyrovnané. Bože môj! Aké ľahké by to bolo, zotrieť z rodičovskej lásky jediný tieň! Len sa v nedeľu nastrojiť, vziať modliacu knižku a vybrať sa do mesta do kostola. Postaviť sa tam niekde blízko sakristie, dať sa prenikať mohutnou hudbou organov a zvláštnym pohľadom svätých obrazov, pohľadom plným milosti a nevýslovného tajomstva, ktorý naň kedysi tak hlboko pôsobil…Ale ach! — nemá modliacej knižky a jeho srdce vnímalo už dávno len pohľady živých alebo tých, ktorí by tak veľmi chceli žiť. Rozpomína sa na svoju modliacu knižku, mať mu ju vložila do kufra, keď išiel do svetovej vojny. Drž si ju, povedala mu vtedy pri lúčení s plačom, drž si ju, modli sa z nej, dúfaj a ver v boha, že ťa uchráni od všetkého zlého! A on ju nosil vo vrecku na prsiach, dúfal a veril. No modliť sa — nemal času: Žil ako poľný zajac, behal to vpred, to vzad a skoro nikdy nemal pokojnej chvíľky. Raz v takej pokojnej chvíľke na Piave, keď delá mlčali a guľomety na okamih zadriemali, vzal knižku do ruky a začal sa preberať v jej stránkach. Nenašiel však modlitby, stratil už dávno súvis s tým, čo bolo mu kedysi tak prirodzené. Jeho zrak neutkvel ani na jednej stránke, hľadel ako do prázdna a potom — nebolo síl, veď žili ako zver, ktorá si síce stavia stráž, no pritom sa každá osve chráni, napínajúc všetky zmysly.Nebolo pokoja a nebolo síl. Modliaca knižka ležala vo vrecku cez celý čas.Spočiatku dúfal a veril a potom zabudol. Po strašných útokoch, keď šrapnely obracali zem na ruby a oblohu trhali na ohnivé zdrapy, keď ľudí po krvavých kusoch rozvešiavali po bralách skál a okyptených, vyvrátených stromoch, a do toho pekla znel nárek ranených a zúfalé besnenie tých, ktorým hrôza rozvrátila srdce i rozum, po strašných útokoch, od ktorých by aj zlý a pomstivý boh musel odvracať tvár, prasklo v ňom čosi, a vtedy už ostal celkom sám, bez chodníčka k minulosti. Závažnosť i presvedčivosť matkiných slov zanikla v hurhaji, kde nebolo pre jej boha miesta.V jeho živote, v jeho vedomí ostalo prázdne miesto, jama, ktorú nemohol dlho ničím zaplniť. Bolo to ako diera v zemi na mieste, kde víchrica vyvrátila strom aj s koreňmi — rana, ktorá sa dlho nezaceľuje. Len neskoršie, keď mŕtva zem trochu ožije, ukážu sa tam ročné metličky nového jedľového semena, mach a ostrá borievka, ktorú tam zasial túlavý vták.Prázdnota, ktorú si Jozef doniesol v sebe z vojny, bola by sa ťažko zaplňovala, keby bol ostal doma. Ovzdušie, ktoré bol dovtedy dýchal, vnútorný svet, ktorým bol dovtedy žil, to všetko zaniklo a bolo pochované v jazvách zeme, presýpanej granátovými výbuchmi. Cítil, že ho nič nemôže donútiť, aby ostal v starom prostredí, ako nemôže nikto donútiť rybu, aby žila na rúbanisku v papradí. Bol zmenený, preporodil sa pre nový svet a našiel si ho. Tam, v novom svete, začala zarastať jeho rana, jama na mieste, kde vojna vyvrátila jeho dávnu jednoduchú vieru. Začala sa zapĺňať osudmi nových ľudí, ich radosťou, bolesťou a priateľstvom. A stvorila okolo seba i zo seba nové ovzdušie.Pre tento svet nepotreboval modliacej knižky. Život sám otvoril sa ako kniha, plná viery i nádeje, borby i odriekania…Jozef hobľuje a zdá sa mu, že sa už dohobľoval samého začiatku sveta. Tak ako prvý bok poličky vypadol mu priamo zázrakom z rúk, ten druhý nie a nie dokončiť. Hobľuje, prejde hoblíkom dva-tri razy dosku a zase stojí, mraští čelo a díva sa do prázdna, rozmýšľajúc. Ba kam len dal tú modliacu knižku, ktorú doniesol vo vrecku vojenskej blúzy cez peklo frontu, cez oheň maďarskej revolúcie až domov? Ako dnes to vie: celé Maďarsko, celé Slovensko bolo posiate letákmi, plnými zápalistých hesiel o slobode a sociálnej rovnosti… a do týchto letákov zabalil svoju knižku, tak ju aj domov doniesol a potom…Nie, nemôže sa rozpamätať, kam by ju bol dal. Hľa, žila na čele navrela a sluchy priamo zružoveli úsilím pripomenúť si tú skrýšu. V priečinku stola? Za obrazom? V truhle? Nie, nie, nie! To všetko je príliš prístupné a otvorené všetečným očiam, dávno by ju boli našli.Vidno, Jozef už nedokončí poličku, ktorou chcel prekvapiť svoju matku. Odkladá hoblík a pílku, zmetá stružliny zo stola rukou a potom vychádza spod kôlne Gašparovie na dvor na ostré slnko.Kde by len mohla byť…Čo sa mu to len usadilo pod čelom? Nepotrebuje knižku, bola by mu nanič, a keby ju aj našiel, bude akiste celkom bezradný: čo s ňou? No ide a ide, vchádza už do ich dvora, ide ako slepý, a zrazu ho obklopuje chládok pitvora. Ako keby bol len teraz otvoril oči — vidí rebrík, po ktorom sa ide na povalu. Nevdojak vystupuje na prvý šteblík.V tom okamihu ako keby mu vedomím šľahol jasný blesk:Nuž, pravda! Už vie!Vtedy, keď sa vrátil z vojny domov a začala ho páliť zem pod nohami, keď sa rozhodol rozlúčiť tu so všetkým a odísť do sveta, rozlúčil sa aj s tou knižkou. Mal ju dovtedy zabalenú v letákoch, pozbieraných cestou po vzbúrenom Maďarsku a Slovensku — a tak ju i vpichol na povale pod krov tam, kde mali vždy súsek so zbožím…Nuž, pravda! Už vie!Teraz už chytá sa rebríka, vystupuje rýchlejšie nahor a suché stupky vŕzgajú pod nepokojným krokom.Čím vyššie vystupuje, tým jasnejšie počuje podivný šum, rozoznáva dupot ľudských nôh… a teraz cíti i čmud a zápach dymu!Najvyššie dve stupky priamo preskočil.— Čo to robíš? — skríkol na Vendela a v jeho hlase rozstrapatela sa hrôza. — Čo… čo to robíš?Vendel stŕpol, skamenený prekvapením, a jeho zrak bol preplnený strachom zvieraťa i hnevom zločinca.Rozkročil sa, ako keby chcel Jozefovi zabrániť prístup k horiacej slame, a namiesto slov predral sa z jeho hrdla tvrdý škrek:— Prac sa odtiaľto! Prac sa! Alebo…No Jozef, vymrštený pružinou náhleho rozhodnutia, skočil k nemu. Jeho sily, sputnané dosiaľ dobrovoľným ovládaním, zrazu sa uvoľnili. Schytil Vendela v páse a vyvrátil ho ako hnilý peň. Vendel padol priamo na slamu, ta, kde čmudila a žeravela, kde malé jazýčky ohňa začali sa vzpínať dohora a šplhať k starému krovu. Dve telá metali a prevaľovali sa v dyme, v práve čo len rodiacom sa ohni, štvoro nôh, napätých kŕčmi zúfalého zápasu, vzpieralo a prehadzovalo sa na vŕzgajúcich doskách, ruky sa rozletovali a zas zvierali, odhodlané ničiť a víťaziť.— Pusť ma! — besnel Vendel, dusiac sa dymom a prenasledovaný strašnou predstavou, že oheň zažerie sa do jeho chrbta, — pusť ma!A divosť, ktorá zaplavovala jeho nepríčetný hlas, vzpružila i jeho silu. Nadhodil sa, vyslobodil sa z Jozefovho objatia a sám hodil brata ta, kde plameň vše vzbĺkal malými jazýčkami. Jozef vyskočil, v okamžitom postrehu schytil akési vrece, ležiace na súseku, a hodil ho na oheň. Skákal po ňom ako bez rozumu, hneď zase prikľakol, prehodil ho ta, kde nové plamene oblizovali strapatú slamu, báchal po vreci popálenými rukami a lapajúc dych, hatený strachom i dusivým dymom, kričal:— Teda ty takto! Chceš nás vykúriť, chceš nám spáliť strechu nad hlavou, chceš, aby sme… Ani na otca nepomyslíš, ba ani na seba, na svoje dieťa… Tak ťa to zaslepilo!Kdesi pod krovom, po suchej krokve šľahol maličký plameň.— Ty… ty…! — kričal Jozef, preniknutý hrôzou a nenachádzal slova, ktorým by dal bratovi najavo svoje opovrhnutie.Chytil prehorené, čmudiace vrece a bil ním do krovu.— Tak si chceš pomáhať… ty? Nás vypáliť, aby sme museli odísť… a ešte získať vysokú poistku? Oznámim!… Vyzradím ťa, ty… A pôjdeš na sédriu! Sedieť!Hlavu mal ako v ohni, reč vystrekovala z neho horúca a nasiaknutá bolesťou. Vše skákal, dupal po čiernej, spálenej slame, rozmetával iskry, udieral vrecom do brvien, do ich hrán, na ktorých žeraveli odštiepené triesky a kričal:— Na to sme ti požičali posledné peniaze? Na to? Na to si potreboval zaplatiť zvýšenú poistku? Vieš, čo si? Vieš ty, čo si? Ty… podpaľač!Ani nezbadal, že sa Vendel už dávno vytratil.Bol celkom zaujatý hasením posledných iskier, rozmetávaním čiernej pahreby a hrôzou, ktorá ho prenikla.— Preto ste vy vyniesli truhlu! Preto ste rozvešali šaty pri potoku! Aby ste neškodovali… a my aby sme zostali už celkom holí! No zle si rátal… ty! Oznámim ťa! Čuješ?… oznámim!Jeho hlas, ťažký a kamenejúci, rútil sa ako lavína z povaly nadol, do tmy pitvora. Padal ta s hrmotom po šteblíkoch rebríka a hromadil sa do veľkej hroble, zasypával Vendela a napokon ho uzavrel do mohutného valu, z ktorého nemohol uniknúť.Zvalilo sa to na Vendela ako náhrobný kameň. Bol v čiernej krypte, sám a sám, odlúčený od všetkého, čím naň svet inokedy útočil, sám a sám, plašený jedine pádom ťažkých, vyhrážajúcich Jozefových slov, čo bubnovali na náhrobný kameň…A či bubnujú do jeho slúch? Hlava mu treští, ide sa rozskočiť, je to ako výbušná látka, ktorej už dohára zápalná šnúra, a každé Jozefovo: Oznámim! Uvidíš, že ťa oznámim! — mení sa z pevného skupenstva na neuveriteľne rozpínavý plyn, pre ktorý niet už v hlave miesta; a slová padajú, sypú sa nadol, ešte vždy sa tisnú do vedomia, napätého a preplneného predstavou trestu, a ďalej sa menia v plyn. Gniavia poslednú iskierku súdnosti a rozumu, zatískajú ju do slepej uličky a pred ňu stavajú nepreniknuteľný múr…V tom okamihu ostal len strach a vášnivá túžba oslobodiť sa spod jeho ťažkej päty.Teraz! Pozor!Počuje váhavý, nerozhodný krok. Počuje prudký dych a odkašlanie.Pozerá nahor — hľa, Jozef už akiste zahasil poslednú iskru a teraz kladie nohu na prvý šteblík rebríka, zostupuje nadol, obrátený k Vendelovi chrbtom. Aký široký je jeho chrbát! Aké mocné väzy, na ktorých pevne sedí hlava! A v jamke väzov kaderavie sa prameň vlasov, ba celá hlava je huňatá a strapatá, vlasy sa zlepili a zo štice, spoza ucha trčí krátka slamka.Počuje Jozefov vzrušený dych, zdá sa mu, ako keby celé jeho telo, vysilené zúfalým zápasom, povolilo a zmäklo, ako keby sa pri každom kroku na nižší šteblík zachvelo a striaslo — len tá hlava, tá hlava sedí pevne ako balvan, cez ktorý padá tenký prameň skaderených vlasov.Tá hlava…Tá hlava, v ktorej sa zrodila myšlienka pomsty! Jozef pôjde, ukáže na Vendela prstom a pred všetkými povie: Hľa — podpalač!To by bol koniec…Vendel vidí ten prameň vlasov, rozdeľujúcich bratovu hlavu napoly, vidí ho — a ako v bezvedomí, zmátožený strašnou predstavou vlastnej hanby a trestu, zdvíha sekeru…— Brat…!Čo sa to zachvelo v Jozefovom výkriku? Z akých diaľav, z akých hlbín ľudskej duše predrala sa na povrch bolesť, čo zatrepotala krídlami v temnom priestore pitvora? Čo sa to rozstreklo ako krehké sklo a zosypalo na zem v tisícich črepinách? Čo to bolo? Hlas skoncovania s tým, na čo sme dosiaľ verili, hlas zanikajúcej nádeje a úfnosti?Nech bolo čo bolo — Jozef drží Vendelovu vztýčenú ruku so sekerou a v očiach má plno hrôzy.Aké šťastie, že sa na poslednom šteblíku obrátil, poslušný akémusi podvedomému hlasu! No súčasne aké nešťastie, že sa obrátil! Ešte nikdy v živote nepozeral do takej priepasti, v ktorej by sa škľabila toľká neľudskosť a pomsta! Toto je — človek?Toto, čo naň civí, dokorán otvorené a blčiace zúfalým hnevom — to že sú ľudské oči? Toto, čo sa pred ním kŕčovite trhá, potriasa a krkve do surových vrások — to že sú rysy ľudskej tváre? To všetko, čo k nemu duje a zapiera doň mocným poryvom vraždiacej vášne — to že by mala byť myšlienka a vôľa človeka?Čosi sa v ňom zlomilo.Čosi sa zrútilo a stroskotalo.A v tom strašnom okamihu, hľadiac do toľkej tmy, vedel skríknuť iba:— Brat!… Nešťastný!Vendelova päsť sa samovoľne otvorila. Jozef vzal z nej sekeru, ako keby ju, zavesenú, snímal z brvna, a odhodil ju ďaleko do kúta pitvora. Potom sa mu plecia zatriasli, hlava celkom klesla medzi ramená, takže ju musel zachytiť dlaňami — a vytackal sa cez prah.*Keď sa Hana vrátila z hory s batohom dreva, našla Jozefa v humne. Stál nad kufrom, do ktorého skladal drobné veci. Robil to s výrazom človeka, ktorý má pred sebou jasný cieľ a priamu cestu.Hanu to prekvapilo. Zachvátil ju nečakaný príliv radosti.— Nuž?— Pôjdeme! — odvetil Jozef celkom stručne.Bál sa, aby jeho hlas nenasiakol priznaním pohnútok, ktoré chcel prežrieť a zatajiť; no jednako cítil, že bolesť je v ňom, nesputnaná a nezvládnutá vôľou, hotová prejaviť sa a výskočky sadnúť si do každého slova i pohľadu očú, do každého pohybu nepokojných rúk a poznamenať každý jeho krok, namierený k novej ceste.Hana nemala však ani čas, aby skúmala príčinu jeho rozhodnutia.Rozhodnutie samo uvoľnilo v nej toľko potláčaného šťastia, že sa bez rozpakov zavesila na Jozefa ako ťažký, sladký plod, sklonila si jeho hlavu k rozpuknutým perám a medzi bozkmi sypala svoju kypiacu radosť:— Teda pôjdeme!… Pôjdeme! Ty milý, dobrý!… Ach, ani nevieš, ako je mi… Vrátime sa…!Večer sa dedina zaľudnila. Vrátili sa z jarmoku i starí, rozgurážení trocha pálenkou a trocha i dojmami z jarmočného ruchu, tak ako to bolo vždy a bude, kým budú vládať chodiť po tejto zemi na jarmoky. Priniesli rozličné drobnosti, Elenke cukrovú bábiku a Jurkovi medovníkového husára na koni, pekne maľovaného a vycifrovaného.— Tu ti je kôň, — povedal mu starý Haviar, chichotajúc sa akýmsi pichľavým, podnapitým smiechom, — kým si nezgazduješ na živého. Potom sa budeme spolu voziť na jarmok…— A my pôjdeme zajtra do sveta, — povedal naradovaný Jurko, hoci to ani nijako nesúviselo s dedovým sľubom.Starí ostali stáť s otvorenými ústami.— Do sveta? — obrátil sa teraz k Jozefovi, — a kam? Kam sa chcete pohnúť?— Dostali sme list, — predbehávala Hana mužovu odpoveď.A Jozef pomaly a rozvážlivo hovorí:— Vrátime sa, odkiaľ sme prišli. Dostali sme list. Je vraj vo výhľade akási robota. Takto človek ani nevie, čo s rukami. Veru, vrátime sa… domov.Tak z neho toto slovo vyšlo, ako keby vial májový vetrík.— Domov? Veď tu ste doma! — povedala mať, a na jej slovách zajagala sa rosná vlaha. — Tu ste doma! Nič vám tu nechýba, nuž teda…Začali ich prehovárať. Zrazu pocítili, že s ich odchodom rozďabí sa tu v dome gamba prázdnoty, ktorú už nikdy ničím nezaplnia. Padnú do nej a od tej chvíle budú už celkom sami, stratia oporu; padnú do nej a čas i samota začne ich nebadateľne rozomieľať ako žarnov zrno.Bude len Vendel so svojím hladom po majetku, bude len Tereza so svojím kuracím pudom hrabať pod seba.— Veď si to ešte rozmyslíte, — rozľútostil sa otec, — nik vás odtiaľto nevyháňa. Zostaňte!— Nie. Už sme sa rozhodli. Aj veci sme už zložili. Zajtra ráno ideme.— A išli.Ráno sa prebudilo z ťažkých chmár. Nad Holazňami ležala daždivá húľava. Z rázsochy skál sa vzniesol kŕdeľ kričiacich kaviek a stratil sa v šedivej hmle. Bolo počuť len ich hlas, ktorý sa rozdrapoval nad grapami, ako keby trhal zdrapy šedivých mračien a púšťal ich k zemi.Ťau — ťau ťau…Nad všetkým visel podivný smútok. Nik ho nerozháňal.To len v Haninej duši, v ktoromsi tajnom kúte, začalo sa brieždiť.— Majte sa tu dobre, — objímal Jozef starých, — a o nás sa nestrachujte. Napíšeme vám, ako je s nami.Rozlúčili sa.Vyšli zo dvora. Starí ich vyprevadili na cestu a tam sa zastavili. Hľadeli za nimi, kým sa nestratili v zákrute a medzi zelenými záhradami. A stáli tam ešte dlho potom, ako keby čakali, že sa prebudia z ťažkého sna, ktorým bol pre nich nečakaný Jozefov odchod.Dívali sa do zeme. No nenašli tam nič, čo by ich potešilo. V prachu cesty boli len stopy troch ľudí, koľaje, čo doň vrezali kolesá kočíka, a bola tam ešte pravda skutočnosti, ktorú nikdy nemôžu zmeniť v sen.— Tak sme sa tešili… — uronila potom Haviarka, a po líci sa jej skotúľali dve slzy.— Ba… A čo im to len prišlo na um? Neverím, že by ten list…Haviar neveril, no ani nevedel.Jozef nehovoril o včerajšku pred nikým, ba ani pred Hanou.Prežrel tú hrôzu v sebe — a keď sa mu to podarilo, cítil, že stvrdol ako buk v strmej hati. Kmásaný víchricami, podmývanými prívalmi — predsa sa drží. Tým viac sa drží.Hana bola zase zavalená batohom perín, no dnes cupotala ako jarabička so svojím kŕdľom. Bolo jej veselo a oči, tmavé, mandľové oči naplnili sa šťastím. Teraz, keď už niet pochybností o návrate a keď už naozaj idú, skrsla v nej zvedavosť. Čo sa to s Jozefom stalo, že tak znenazdajky zmenil svoje rozhodnutie? Hľa — ešte včera, keď sa vyberala do hory a spýtala sa ho, čo hovorí na Mackov list, odpovedal tak, že jej priamo slzy vyskočili do očú. „Nemôžeme ich opustiť, — povedal včera; — keď nám teraz pomáhajú, musíme im cez žatvu pomôcť zase my.“ A keď sa vrátila z hory — Jozef skladal do kufra. Včera jej ani na um neprišlo, dozvedať sa. Len teraz sa tomu čudovala. Lež nevedela, z ktorého konca sa do tej záhady zahryznúť…— Stalo sa ti včera niečo? Azda zase Vendel… — ozvala sa potom len tak mimochodom.Jozef, počujúc vysloviť bratovo meno, trocha sa zachmúril a pozrel sa jej do tváre. Nenašiel tam však nič, čo by mohlo posilniť jeho podozrenie, že Hana niečo vie. Preto bez váhania odpovedal:— Nie. Nič sa mi nestalo. Prečo sa pýtaš?— Že si sa včera tak rýchlo rozhodol…— Nuž… tak. U Mackov je to predsa len celkom iné.Bol rád, že sa mu podarilo zakryť všetko mlčaním bez toho, žeby vzbudil hoci aj najmenšie podozrenie.Nik nevedel, čo všetko prežil za včerajší deň a noc.Jozef za celú noc nezavrel oči. Šumenie stromov v sade, šuchot myšky v slame, krátke zabrechanie psa — i toto všetko dotýkalo sa jeho vzrušených nervov a vedelo ich priamo bolestne rozvlniť. Boli napäté ako struna, ako tetiva, ako výkrik hrôzy. Počul každý zvuk i šum, aj keď sto ráz sa márne snažil nevnímať nič a zaspať.Okolo polnoci ozval sa z tmy noci vzdialený, opitý spev. Mládenci sa vracajú z jarmoku, — pomyslel si. Chcel sa obrátiť, chcel sa znova pokúsiť zaspať. No ani nezbadal, že za nimi v duchu opakuje dávno zabudnutú pieseň.Keď som išiel cez ten háj,cez ten háj zelený,stúpil som tam na kameň,na kameň studený.A tam pod tým kameňomtri krvavé peny,a pod tými penamišuhaj porúbaný…Ach, zase tá krv! Zase nenávisť a vražda!Striasol sa. Bol by býval najradšej vstal, vykradol sa z humna a zatúlal sa niekde, kde by mu nič nemohlo pripomínať hrôzu, ktorú zažil. Lež telo bolo bez vlády, oslabené. Len hlava prašťala…Teraz, keď sú už na ceste a chrbtom k dedine, je rád, že Hana nevie o ničom. Je rád a zhlboka dýcha.Išli okolo cintorína. Ťahal sa do brehu a niekoľko hrobov, ktoré tu boli, podobalo sa malým terasovitým hriadkam, holým a opusteným bez jediného kvietka. Tam bol aj hrobček malej Bertinky.A tu, bez toho, žeby sa boli dohovorili, všetci sa zastavili. Dívali sa na ten hrobček, na suchú, rozpukanú žltú zem a hrubý štrk, na to neutešené a smutné miesto — a zdalo sa im, že to nie je ani cintorín v zelenej, šťavnatej doline a bujných horách, lež že je to akýsi prekliaty, zabudnutý a pustý pás zeme, vklinený omylom do živej zelene.Zo šedivých chmár a mokrej húľavy, ktorá sa celkom zošmykla až na úpätie vrchu, začalo drobne popŕchať. Nevyrušovalo ich to. Stáli a dívali sa na Bertinin hrob, no videli viac, ako tú hŕbku žltej zeme a štrku.Videli oveľa viac.V tej malej hŕbke bolo pochované dievčatko, pre ktoré sa nenašlo kus čistej ľudskej obety a lásky. No oni jej nenašli ani v celej tej dolinke. Hľa, pusté miesto cintorína rozrastá sa pred ich vnútorným zrakom ďalej, zaberá dedinu s otcovským domom, plazí sa do vŕškov po chudobných záhonoch a zastavuje sa tam, kde sa strapatejú čierne sihliny a svieti jasná zeleň bučín. Hana rozhodla sa kráčať ďalej. No keď videla jeho bolestný a predsa teplý pohľad, pristúpila k nemu a snažila sa nenarušiť ticho ani slovom, ani pohybom. Stáli tak dlho a ich mlčanie rozprestrelo sa nad celou dolinkou ako hebučký závoj, na ktorý padala rosa.Rozpomínala sa na ten deň, keď prichádzali v časnej jari do tohto hniezda. A bolo to — ak sa nemýli — práve na tomto mieste: zastavili sa a hľadeli hore dolinou. Z hmlistého oparu podvečera, z nesmelej, pastelovej zelene pukajúcich vrbín vyskočil vtedy kúdol dymu — ach áno, mohol to naozaj byť dym z komína otcovského domu! A Jozefove oči boli vtedy zrazu také široké a nadšené, vajatali v nich vatry dávneho detstva, ohlášali sa dávno stratené roky a dni… všetko, čo tvorilo súčasť celého jeho bytia, všetko, čo bolo pozabudnuté, čo stratilo triezvosť rozmerov a hrán a znásobilo, skrášlilo sa spomienkami, snom — a čo sa teraz vrátilo. Dva konce jednej nitky — a tento uzlík dedinky ich zviazal. Bolo to vtedy tak — pristúpila k nemu a nakoľko možno najteplejším hlasom sa ho spýtala: „Bude ti tu dobre?“ A on ako vo sne odpovedal: „Je mi tak akosi… to vieš, po toľkých rokoch…“Po toľkých rokoch sa vrátil — a po dvoch mesiacoch už zase ide. V jeho pohľade nebolo už toho tepla, lásky a sna. Zaduli príliš ostré vetry. Človek sa striasol. Sen sa rozplynul a na lásku položila sa bolesť ako čierne rúško.Človek volal — a nedovolal sa, ostal sám a hľadel do tvárí ľudí ako na mŕtve masky; cit nimi nepohol, srdce bolo skryté kdesi hlboko, kam nedôjde hlas a vedomie spoločnej krvi. Hľa — okolo potoka stoja topole a okyptené jasene, konáre dohora; nikdy si ich nepodajú, nikdy sa spoločne nebránia vetru, ktorý do nich zúrivo zapiera. A predsa, keď vietor letí, láme a zvíja sa okolo prvých pňov a jeho hnev, strácajúci silu, je pre ďalšie stromy len ohlasom zloby, ohlasom, ktorý zraňuje, no nezabíja. Ľudia však sú tu ešte osamelejší ako tie stromy: hoci stoja v kŕdli a dotýkajú sa ramenami, majú k sebe ďaleko ako tie hviezdy v mliečnej ceste.— Myslel som si: rodina… a ono je to ináč, — hovorí potom Jozef tak ticho, ako keď ide vôňa z kvetu. — Ono je to tak, že tie záhony, majetok a hlad po ňom zmenil ľudí. Keby každý, kto pracuje, bol zabezpečený a mohol žiť bez strachu, čo bude zajtra, všetko by bolo inakšie. Ľudia by neboli lační po majetku… pracovali by, poznali by, čo je to radosť. A jeden druhého mal by rád. Nezávideli by si, neboli by skúpi… Boli by akosi… slobodní, vieš? Boli by ľuďmi! Ale takto…— Ľudia sú zlí, — poznamenala Hana a pociťuje zrazu úľavu po všetkých ústrkoch, bolesti a strachu, čo ju skľučovali. — Myslím, že srdce…— Nie sú zlí, — vraví Jozef ďalej. — Nešťastní sú, to je to celé. Ach, akí sú len nešťastní. Preto práve hovorím: drhnú, hrdlačia, celé pokolenia sa trápia… a predsa nevedia, čo je to šťastie. Myslíš, že pocítia niekedy radosť z práce? Čerta! Leží to na nich, vyvinul sa v nich akýsi strašný pud hrabať. Hrabú… a jednako sú vždy lačnejší. A čím sú lačnejší, tým viac rastie v nich strach, že sa nikdy nezasýtia. A tak požiera jeden druhého.— Keď si ty robil, boli sme šťastní, — povedala Hana. — Aj si spieval…— A nemali sme nič, len tie ruky. Veď aj ty si spievala, pamätáš sa? Sedávali sme nad tehelňou. Kvitli tam šípové ruže…Odmlčal sa. Díval sa hlboko do seba a zas vravel:— Neboj sa, zas budeme sedávať. Teraz práve, zdá sa, kvitnú. Budeme možno aj robiť…— Bude nám dobre… — a pozrela sa mu do očú sťa do studničiek.— Budeme medzi ľuďmi. Podáš ruku — a vždy sa nájde niekto, čo ti ju stisne. A keď bude aj zle, hlad, zima, už to tak nebolí, a vôbec — všetko má svoj koniec. Večne to takto neostane… Nájdeme tomu nejaký koniec!Začalo pršať.Keď potom vykročili ku skalám, bolo im ľahko ako už dávno nie.Na druhý deň, zas už v podvečer, sedeli sme na streche sakle ako včera. Ochutnávali sme osetínsky piroh, chabizdžin, ako keby bol ktovie aký sviatok, a Čermenov otec naplnil vínom veľký volský roh, zdobený striebrom, z akého sa píjava len na slávnych svadbách.— Vráťme sa k tomu, o čom sme hovorili včera, — začal Čermen z ničoho nič a pozrel pri tom na mňa. — Vráťme sa k tvojej otázke. Zdá sa mi, že v tom, čo sme počuli, našli sme hneď kus pravdy. Bohatstvo, majetok, túžba po ňom — to je vred, ktorý hnije na tele človeka a činí ho často nešťastným, nemravným, zlým… Okypťuje zmysel života, slovom… Čo ja viem? Celkom ho zotročuje. Nuž, my sme vykonali svoje. A teraz sa učíme žiť… dívať sa na svet ináč. Tí, čo prídu po nás, budú už lepší.— Budú šťastnejší, — povedal som mu. — Šťastnejší, o koľko budú bohatší na citový život, ktorému nebude nič prekážať. Poznajú, čo je to skutočné priateľstvo, láska… nebudú ani veriť, že bol kedysi čas, keď sa bohatstvu, mamone a celému tomu nezmyselnému hladu podriaďoval rozum. I temnota, i hlúposť, nešťastie… Hovorím: nebudú ani veriť… No do toho je ešte ďaleko. Na chvíľu sme sa všetci odmlčali.To azda preto, že sme sa snažili každý sám v sebe predstaviť si ten šťastlivý vek, keď ľudia, oslobodení od dneskajších chamtivostí, osobných zármutkov a starostí, začnú sa učiť skutočne žiť.Ded Toto sa hniezdil, ako keby sa na niečo hneval, potom vstal a bez slova odišiel. Dotkol som sa ho niečím? Bol prísny, mlčanlivý ako kameň — nevyznal som sa v ňom. Vzápätí sme ho videli, ako premeriava dvor krížom-krážom, ako potľapkal psa, ktorý sa mu oprel o koleno. Potom vystúpil na obrannú vežu, dávno nepotrebnú, a díval sa na hory.
Jilemnicky_O-dvoch-bratoch.html.txt
1Vtedy ešte nešla železnica priam popri našom sade. V Porube bolo málo počuť o pare, elektrine a podobných vynálezoch. Keď si chcel Jano Kováč Demko kúpiť voly, nesadol si do vlaku a nešiel na trh, ale vzal si jednoducho palicu a trmácal sa pešky hoci dva týždne na jarmok. Keď chcel dačo oznámiť bratovi, ktorý bol ševcom v Košiciach, nerozbehol sa rýchle na poštu alebo telegraf, ale pekne počkal, kým sa v tie končiny vyberú furmani. „Nuž bolo menej pohodlia, ale viac pobožnosti,“ vravieva posiaľ teraz už stará Kováčka. Čo sa týka pobožnosti, neškriepime sa, ale veru s tým pohodlím, nemá pravdu. Stokrát viac pohodlia mal vtedy pán poštmajster ako teraz. Ten, čo si najímal právo na poľovačku v tých troch dedinách, medzi ktorými bola i Poruba. Či bol pobožnejší ako ktorýkoľvek z dnešných poštmajstrov, ťažko rozhodnúť. Vari nie priveľmi: slúžil mnoho rokov u husárov.Malý syn Kováča „Demku“, Matej, behal aj s ostatnými deťmi po dedine. Bol bosý, ako v Porube všetky deti, ba často i dospelí. Švec by sa tam ťažko uživil — čižiem a topánok sa nosilo málo, iba v nedeľu a vo sviatok si ich obuli ženy, nevesty a dievky. A to hneď doma, keď bolo vonku pekne. Ak pršalo, šli bosé až k malému kostolíku na návrší a až na podstení sa obuli, daktorá do kordovánok, iná do obyčajných koziniek. Chlapi nosili krpce, a iba bohatší, ako Kováč Demko, jančiarky. Chlapci bez rozdielu stavu behali bosí, tak ako Matej Demkov teraz.Pekný chlapec, Matej Kováč Demko. Aby mu vlasy nerástli do čela — bolo ich toľko, že by mu boli bezpochyby až do očí rástli —, mať mu ich zaplietla nad čelom do hrubého vrkoča a ten mu ponad temeno zaviedla do tyla. Bol to vrkôčik riadny, ako u hocktorého dievčaťa. Sestra Matejova, Katra, pochybujem, že by mala hrubší vrkoč. Azda preto ho mať mala tak rada. Možno i preto, že Matej bol najmladší. Mal totiž dvoch bratov: Jana i Ondráša, a sestru, spomínanú Katru.„Ľaľa, rechtor!“ skríkol ktorýsi chlapčisko, čo ešte školu nezavoňal. A iné roztopašné deti kričali: „Rechtor — rechtor!“ Potom zastali a dívali sa na človeka, ešte mladého, sotva dvadsaťročného v šatách celkom iných, ako chodia porubskí občania, v panských. Bol to porubský učiteľ, príjemný a vysokoučený pán, pán Michal Brunovský. Zastal na moste, a akoby sa obzeral po dedine. Azda si vyšiel prezrieť nové pôsobisko, „vinicu, na ktorú ho Pán povolal“, ako znelo miesto vokátora, a na ktorej mal na jeseň začať svoju blahodarnú činnosť. Veď ešte prešlo len pár týždňov, čo sa sem prisťahoval. Občania videli, že toho nebolo mnoho, čo si so sebou priniesol, ale mlčali; ba veru boli i radi: nemali mnoho výdavkov s prevážaním.A jednako vyšiel za dákou prácou. Zamieril k deťom, ktoré sa pred chvíľou na neho dívali. Deti pred ním bežali, daktoré sa ukryli do stodoly, iné zaliezli za kopu raždia, ktoré bolo zložené na dvore. Báli sa ho a zároveň ho i nenávideli. Keď dieťa v dome čosi vyparatilo, ináč mu ani nehrozili, ako: „Počkaj, veď dostaneš od rechtora!“ Matej Kováčov sa tiež chystal dakde vliezť, keď začul za sebou: „Matej, Maťko!“ Volal na neho pán učiteľ.Ale jednako by bol ušiel dakde do stodoly, keby sa nebál matere. Tá mu však pred pár týždňami, keď bol učiteľ u nich prvý raz na návšteve, prísne prikázala, aby pred ním nikdy nebežal. Radšej, aby mu vyšiel v ústrety a aby mu pobozkal ruku. Zdá sa, že na Kováčku spravil nový učiteľ veľmi dobrý dojem: dokazuje to i ten kohút a dve sliepky, ktoré Kováčka sama zaniesla učiteľovi do nového gazdovstva. Učiteľ bol odvtedy viackrát u Demkovcov, ba ako sa povrávalo, keď raz nemal peňazí zaplatiť stolárovi za robotu, vypožičal si ich u Kováča. Matej sa odovzdal do vôle božej a čakal, čo od neho učiteľ chce. Mať neposlúchol, lebo mu nevyšiel v ústrety, takže pán učiteľ musel k nemu podísť sám; ani ruku mu nepobozkal, keď potom už bol pri ňom.Učiteľ sa preto nenahneval, chytil Mateja za bradu, zodvihol mu tvár a skúmave si ho obzeral. Matej by bol najradšej na druhom konci sveta. Oči mu blúdili všade, len aby sa nepotkli o učiteľa. „Máš ma rád?“ pýtal sa ho učiteľ.Matej sa naň pozorne podíval. Podobnú otázku nikdy nepočul, ani si ju sám nikdy nepoložil. Prezeral si ho, či môže mať rád človeka s takými čiernymi vlasmi a žltkastou pleťou, s tým páperím, ktoré sa učiteľovi pod nosom a na brade černelo. Ťažko sa rozhodnúť. Čo i nemal proti jeho osobe nič, proti jeho úradu a povolaniu mal vážne námietky. Keby sa svet krútil podľa Mateja, učiteľov by v ňom vôbec nebolo. „Tak ma nemáš rád?“ pýtal sa pán učiteľ znovu. Matej iba mrdol plecami a mlčal, akoby ho každé slovo stálo stovku.Keď učiteľ videl, že rozhovor je veľmi jednostranný, spýtal sa ho priamo:„Bol si ty už v meste?“Matej prikývol hlavou. Ešte nechodil do školy: nik mu posiaľ nevysvetlil, že má povedať áno, alebo nie; že hlavou iba žrebce hádžu.„Čo si tam robil?“Otázka znela tak určite, že na ňu musel odpovedať slovami. „Na jarmoku!“ osmelil sa.„A teraz by si tam šiel?“Matej veľmi vďačne prikývol hlavou. Prechádzka do mesta sa mu veľmi pozdávala. „Choď k materi a vypýtaj sa od nej, že ideš do mesta. Počkaj, počkaj!“ volal učiteľ, keď chlapec už bežal domov, ani nevypočul, čo sa mu vraví. „Povedz materi, že ju pozdravujem a prosím, aby ťa pustila do mesta, že zanesieš odo mňa list na poštu. Rozumel si?“Matej prisvedčil svojím spôsobom a uháňal domov. Pár ráz si i poskočil. Navidomoči ho tešilo, že zase po čase uvidí mesto, i ten veľký, veľký potok, na ktorom sa musia ľudia prevážať v korytách, ktorým sa vraví člny. Sotva vtrhol do izby, povedal materi, čo jej odkazuje učiteľ, nie jedným dúškom, ale zajakavo. Mať ho pustila a prikázala mu, aby sa doma s listom ešte ohlásil.Pán učiteľ ho zaviedol do školy, a to „do svetlice“, do svojej izby. Veru bola to svetlica obrovská, veľká a v nej bolo naozaj svetlo, jasno. To vari preto, že izba je celkom prázdna. Biele steny akoby zívali nudou, pusté a nahé, bez okrasy; obloky bez záclon. Matej si to všetko nevšimol. On videl na skrini holuba, ktorý bol ustavične prichystaný uletieť, ale neuletel, azda bol priviazaný o bidielko, alebo nebol živý, v kúte zase takú čudnú truhlicu o štyroch tenkých nohách, na ktorej, ako sa v dedine povráva, učiteľ vraj vie pekne hrať. Tú truhlicu by si rád prezrel, ale hanbil sa na ňu pýtať a potom, bola zatvorená. Učiteľ dal Matejovi list, prikázal mu vhodiť ho na pošte do truhličky, ktorá tam visí na stene a vysvetlil mu, kde je pošta a ako sa k truhličke dostane.Matej bol šťastný. V pravej ruke učiteľov list, v ľavej klobúk, ktorý si zabudol v rozčúlení, keď vychádzal z izby, dať na hlavu, vtrhol k matke do izby. Tá mu náhlivo ponaprávala šaty, groš, čo dostal od učiteľa na prievoz, zaviazala do rožku ručníčka a vložila mu ho do vrecka. Potom mu vtisla krajec s maslom do ruky, odprevadila ho až na ulicu, a potom sa za ním dívala, kým sa nestratil za rohom vyhne. Bola šťastná, že jej najmladší, ešte ani nie školák, bol už uznaný za schopného na takéto dôležité služby.Matej stretol Adama, Murdžákovho chlapca a verboval ho na cestu. Keď Adam Murdžák zazrel list, krajec chleba a groš v šatke, pripojil sa k Matejovi. Hneď za dedinou zjedli chlieb a potom veselo bežali k rieke.Iba pri rieke trochu zosmutneli, keď Matej vstúpil do člnu a Adam musel ostať pri prievozníkovej búde, lebo nemal na prievoz. Mal tam čakať a uspokojiť sa iba s pohľadom na slávu, v ktorej sa mesto tam za riekou skvelo! Murované, biele, vysoké domy — vari každý je tam kostol. Ale veže iba dve, jedna vraj katolícka a druhá luteránska. Tá s pavlačou, kde hlásnik každú štvrťhodinku v noci chodieva a hlási, koľko je hodín — tá je katolícka. Tá druhá, obitá zlatom, nie žltým plechom vraj, ako sa povráva medzi ľuďmi, čo sa tak blyští a leskne, čo má nad krížom kohúta, tá je luteránska. A tie vysoké kostoly, to sú vraj domy, tam ľudia i bývajú! Bohvie, ako sa tak vysoko dostanú! Veru neviem, čo by bol Adam dal, keby mohol ísť s Matejom. Závidel mu, že uvidí tú slávu zblízka, že ju môže obdivovať…Matej sa dostal na námestie, vydláždené zvariakmi. Zastal pred čímsi, čo ešte nikdy nevidel. Dom, ozajstný dom s oblôčikmi, a dom — na kolesách! Keby stál na stračacej nôžke, ale na kolesách. A to iste tie kone ten dom vezú, ľaľa, tam ich kŕmi paholok senom. Potom všade vyčnievajú do neba kolesá, cez ne prevesené povrazy, také obruče skoro ako na sude. Bohvie, načo to len je. A na streche toho domčeka — čo to tam behá? Ak je to čert — celkom tak ho maľujú! Ale čert by bol väčší… Nie, to nie je čert. Čert by nenosil červené nohavice, modrý kabátik, a načo by im bol — veď by ho azda poslali do pekla a nepriviazali by ho sem šnúrou o strechu. Nie. Čert to iste nie je, veď ľudia by pred ním ušli, a tu naopak: obstali ho a smejú sa, keď to tam na streche vyčíňa, behá, vyciera sa, hádže do nich šupky. Ani pes to nie je, nešteká. Čo to je, to by azda ani pán učiteľ nevedel…Zvonili práve na poludnie, keď si Matej spomenul, že vlastne, má ísť na poštu. Odpustil vábivé divadlo a pobral sa mestom. Skoro na samom konci stál dom so záhradkou na ulici, na dome tabuľa s nápisom:U. kr. pošta.Pravda, on si nápis neprečítal, ako sme už spomenuli, nechodil ešte do školy. A ako tak vošiel malým mostíkom pod stenu, zazrel tam peknú truhličku, na nej bola namaľovaná zlatá trúbka. To bola truhlička na listy, tam sa mal dostať list pána učiteľa. Ale ako ho tam vhodiť? Truhlička je vysoko, Matej malý. Všetky pokusy vyšli nazmar. Ale preto sa nestrachoval. Vedel, že dakto pôjde okolo a vhodí za neho list do truhličky. Zatiaľ sa obzeral po dvore, obdivoval zase celkom neobyčajný voz, ktorý sa nepodobal domu, ale truhlici, pravda, väčšej ako tá na stene, a aj na tejto bola namaľovaná zlatá trúbka, ale oveľa väčšia. Obdivoval aj záhradu, v ktorej rástli stromy a červené líčka jabĺčok sa na neho usmievali. Neškodilo by také jabĺčko. Matej pociťuje hlad. Ale do záhrady nie je nijaký prístup, od dvora je ohradená latkovým plotom.Už mu bolo dlho, zdalo sa mu, že tu čaká večnosť. Ako náročky, nik sa tu blízko neukazoval. Bolo mu už do plaču. Bol naučený plačom dosiahnuť všetko, čo sa mu len zažiadalo. Ale to, že bol v meste, a to ešte v cudzom dvore, ho odradzovalo od plaču.Tu zavŕzgali v cieni dvere, ako keď kohút kikiríka a na slncom rozpálených kameňoch sa objavil vysoký, šedivý chlap s obrovskými fúziskami. Také fúziská Matej nikdy nevidel. Ani nemal kde. V Porube sa sedliaci vždy holia; pán učiteľ má len celkom maličké. Iba starý Abriš, čo meria pálenku a predáva tabak, nosí fúzy; ale tie nečnejú tak strmo hore, splývajú do mäkkej dlhej brady. Okrem toho Abriš nechodí s takým buchotom, skôr ticho, na nikoho sa takto nemračí, skoro vždy sa sladko usmieva. Ale tento tu sa na nášho Mateja ani nepozrel, hoci prechádzal celkom popri ňom. Matej sa osmelil a povedal:„Mám list na poštu, vhoďte ho do tejto truhličky.“„Čo?“ skríkol pán hromovým hlasom a pozrel sa zostra na neho. „Čo ti chýba?“Matej by bol najradšej ušiel; iba mocné vedomie povinnosti mu dodávalo odvahy. „Aby ste vhodili tento list do truhličky.“Pán založil ruky za chrbát a naklonil sa k Matejovi.„Kto ťa učil móresom — kto? Tak sa zhovára s pánmi? Som sedliak, som ja pre teba ,vy‘?“Matej stratil všetku odvahu. Rozplakal sa.„Čo ti je? Povedz, čo ti je!“„Keď mám tuto list do truhličky!“ nariekal Matej.„Som ja tvoj paholok, či čo? Aby som mu to ešte do domu nosil! Čo by ešte nechceli, chamraď! Počkaj, kým otvoria poštu, odpoludnia…!“ Jeho hlas bol hrozný. Iste ho bolo počuť na námestie.Matej umieral od strachu. Čo je na svete, nepočul taký hlas. Otca sa síce bál, a veľmi, ale iba vtedy, keď mal čosi na svedomí. Tu ho však nadišla hrôza, že ho tento človek nič po nič prepichne odrazu tými ostrými fúziskami. Prepukol v ukrutánsky plač.„Čo ty, koťuha, mi tu budeš ešte vyspevovať? Marš, lebo ťa naučím…“Matej už nič nepočul. Vykročil k námestiu, ba utekal: ustavične sa mu zdalo, že beží za ním pán s obrovskými fúziskami. Až keď uvidel rieku a sadol do člnu, až keď zbadal pri búde Adama, ktorý už netrpezlivo vyčkával jeho návrat — až potom sa uspokojil.Smutná bola tá cesta spiatočná. Matej sa cítil ako v zimnici. Ustavične ho strašil pán, jeho hrozný hlas a tie obrovské fúziská… Už sa nerozveselil… Ba keď sa približovali k dedine, videli na kopci kostolík, obstúpený vonnými smrekmi a lipami, keď videli v údolí dedinu, ukrytú v zeleni stromov, z ktorej len tu a tam kúsok bieleho múru alebo šedivej strechy prebleskoval, keď videli polia, na ktorých robila pri zboží skoro celá obec: až tu sa im odhalilo ich nešťastie v plnom rozsahu: Čo povie mať, keď sa jej syn vráti s nezdarom? Čo otec, ktorý je prísny a nemá Mateja ani byľku rád? Či mu uverí, že bol v meste. Ondráš sa bude vysmievať, povie otcovi, že Matej cigáni, podvádza, nebol nikde…Sadli si na medzu a svorne nariekali. Aj Adam sa nakazil od Mateja. Keby nebolo hladu, plakali by tam vari podnes. Adam by sa nebol oženil, uplakaného by ho iste nebola nijaká chcela; Matej by dnes nebol farárom; plačom, myslím, ešte nikto nespravil kandidatikum. Ale hlad ich vyliečil, ba Adamovi vnukol ešte i veľmi múdru myšlienku.Kováč Demko mal starú chalupu, v ktorej pred rokmi, kým ešte nebol taký bohatý ako dnes, gazdoval. Potom sa z nej presťahoval do nového domca, tam, skoro uprostred dediny. Chalupu chcel zrúcať a drevo predať na palivo do mestskej vápenice, ale práve sa vrátil z vojny starý Ďuro, terajší hlásnik v Porube. Kováč Demko bol richtárom, pripadla mu teda povinnosť postarať sa o starého invalida. Ďuro sa totiž vrátil s blezúrou:[1]mal krivú nohu. On rozprával, že mu do nej vrazila guľa z kanóna; parobci zase tvrdili, že sa vraj Ďuro spil a kdesi zaspal a nohu mu prešiel voz. Bohvie, čo je na tom pravdy. Richtár sa musel postarať o človeka, ktorý opustil ženu i dcérku a zverboval sa za svoju obec na vojnu, slúžil verne cisáru pánu a prešiel všetkými bitkami v talianskej vojne.[2]Prepustil mu chalupu a spravil ho hlásnikom v Porube. Zato sa Ďuro zaviazal, že chalupu opraví a bude dozerať na richtárovu záhradu pri chalupe, a to najmä na včely, aby pri rojení nezaleteli do cudzieho chotára. Ďurovi bolo dobre. Žena, pre ktorú sa vlastne zverboval, sa dakde i s dieťaťom odsťahovala — nezotrvala teda s ním viac v tej hroznej partizánskej vojne. Kováč Demko mu žičil. Aj Kováčka naň pamätala, keď dačo dobrého navarila. Najmä na Vianoce si na neho spomenula s medovinou a koláčmi za to, že tak svedomite dozeral na záhradu a včely.Matej si bol skoro istý, že Ďuro sa postará o list. Ďuro ho mal rád. Robieval mu biče, natieral ich kolomažou tak štedro, že sa Matej vždy zašpinil, čo mať nemala veľmi rada. Inokedy urobil z papiera také koleso, čo sa samo točilo, keď s ním Matej bežal. Vlani v zime mu spravil taký rapkáč, že na Veľký piatok mohol celkom nahradiť zvony. Mal ho rád. Matej často dačo ukradol matke a zavliekol do Ďurovej chalupy. Raz vzal otcovo vrecko s tabakom; chcel s ním ísť k Ďurovi, ale otec ho chytil a zoznámil bližšie s remeňom, ktorý mal tri razy vôkol seba opásaný.Ale jednako Matej sa cítil akýsi nesvoj, keď bol pred Ďurovou chalupou. Akoby tušil, že tentoraz nepochodí. Vošiel do dvora, potom do izbice. Ďuro plietol opálku.„No, čo je?“ spýtal sa Mateja. Bol nevrlý a mračil sa na chlapca.Matej po takom chladnom privítaní nemal odvahy zdôveriť sa mu. Videl, že by Ďura darmo prosil.„Nebudeš sa sem už dlho vláčiť,“ povedal Ďuro zlostne a ešte si odpľul.„Čo som mu len spravil?“ trápil sa Matej, ale nikde nenašiel príčinu, ktorá by mu vysvetlila Ďurovo správanie.„Tvoj otec sa nazdáva, že pôjdem azda k Cigáňom, azda do koliby — taký magnáš![3]“ usmial sa zlostne, odhaliac zopár čiernych vykývaných zubov. Matej sa u neho zle cítil. Už by mu nemohol tak dôverovať. Vidno, že medzi nimi sa už všetko skončilo. Matej si zaumienil, že nikdy, nikdy Ďurovi nič neprinesie. Nie, takému škaredému starému mrmlošovi! „Nech si ju má,“ vrčal starý Ďuro; „nech si ju má, túto búdu. Aj tak je iba pre kuviky, nie pre ľudí, nech si ju zje…“Matej, prirodzene, netušil, čo sa včera medzi jeho otcom a Ďurom prihodilo; že totiž otec vypovedal Ďura z bytu. A pre pletku — áno, pre takú maličkosť! Kováč Demko, dáky čas pozoroval, že v plote sa robia medzery a trhliny, že sa stále množia a rastú. Ďuro tvrdil, že to Cigáni, čo majú tam nad dedinou kolibu. Ale ktosi Demkovi vyzradil, že to nebol čierny Cigáň, ale biely a ten vraj kríva… Videli ho vraj, ako vyťahoval laty z plota a varil si na nich zemiaky. Biely Cigáň a ešte krívajúci — rozriešenie hádky bolo ako na dlani. Kováč včera dohováral Ďurovi, a keď Ďuro nečušal, ale ešte sa pustil do domáceho — ten mu dal výpoveď z bytu. Tak sa Ďuro hneval na otca a pomstil sa na nevinnom synovi.Smutný, priam skľúčený vyšiel Matej k Adamovi. Všetko stratené!Adam bol dobrý chlapec; zavolal druha domov a podelil sa s ním o svoj obed. Po obede sa vytratili do lesa, robili si pri potôčiku mlynček… Tak zabudli na všetky starosti. Mlynček sa otáčal, koleso času sa otáčalo tiež, tiene zaľahli na dedinu a vkrádali sa do lesa. Bolo treba pomýšľať na návrat. Adamovi bolo hej — šiel rovno domov. Matej sa vkradol predbežne do stodoly a cez škáru vo vrátach študoval pole, kde ho onedlho, podľa všetkej pravdepodobnosti — čakala bitka. List mal na hrudi pod košeľou, srdce mu pod ním zmieralo úzkosťou. Vyčkával vhodnú chvíľu, aby sa dostal dáko nepozorovane domov. Ale keď chcel vyliezť z úkrytu a vkĺznuť dnu, vždy mu ktosi vstúpil do cesty. Ostal v stodole.V stodole tma, na dvore ticho, iba z maštale počuť tajomné chrumkanie. To kone vychutnávajú čerstvé seno. V kuchyni zaškvrčalo, ako keď sa leje zápražka do jedla a naozaj, o chvíľu zacítil vôňu upraženej masti. Azda hladom rozpálená fantázia mu ju tak živo zobrazila — azda sa mu to len zdá. Nie — vo dvore nastal živý ruch. Matejova matka vynáša obrovskú misu, z ktorej sa parí — a kladie ju na vysoký stôl. Vyšli i domáci: obaja Matejovi bratia, sestra a čeľadník. Nakoniec prišiel otec.„Poď už,“ volal na ženu, ktorá ostala kdesi dnuka.„Ja som už jedla,“ odpovedá z kuchyne.„Čo to za novú módu!“ hneval sa muž. „Či sa ti hnusí z jednej misy s nami, či chystáš pre seba dačo lepšieho? Ja neviem, prečo to je: vždy takáto komédia!“Mateja to všetko nezaujímalo. Na podobné rozhovory si privykol ako na samé jedlo. Opakovali sa vždy, keď sa sadalo k stolu. Matka si azda zo svojvôle, či pre inú príčinu rada svojho muža takto doberala. Áno, doberala. Veď aj teraz predstierala, že je po večeri. Stavím sa, neviem o čo, že večerala iba paru. Z pary sa vraj dobrá gazdiná naje, a potom toho, čo zvýši… Ak nezvýši nič, nik nevie, ako si poradí. Ale gazda, ktorý asi tuší, ako ho podvádza, má rád poriadok nadovšetko. Preto tak rozhodne vystupuje proti tomuto zvyku, a to každý deň, ba viackrát denne. Nápravy sa nedočkal a vari nikdy nedočká. Gazdiná trvá na svojom.Matej jasne počul, ako lyžice tam vo dvore pracujú. ,Ak na mňa mať zabudla, a nič mi nezvýši!‘ prebehlo mu mysľou. Bol veľmi hladný, a tam na dvore tak bezohľadne vyškrabujú misy. Okrem toho vedel, že brat Ondráš vynaloží všetky sily, len aby nezvýšila pre Mateja ani špetka. Bol to chlapec s dobrým apetítom a Mateja nemal ani byľku rád.„A kde je ten galgan?“ ozval sa odrazu strašný otcov hlas. „Rád by som vedieť, kde ho posiaľ čerti nosia. Pomaly sa doma neukáže ani na noc!“Matej cítil, ako mocne mu bilo srdce.„Neviem,“ odpovedala matka v úzkosti.„Tu sa nikdy nič nevie,“ hundral otec. Ej, bolo Matejovi v tej slame horúco, otec mu neúročne podkuroval. „Chlapčisko behá, kde chce; je roztopašný, až hriech pomyslieť: a tu sa nikdy nič nevie.“ Tým mieril na ženu, že azda Matejovi nadržiava. „Ale keď si niekde zlomí väzy — potom bude plaču! No, poriadok je tu cifrovaný.“„Ale veď šiel s listom na poštu. Pán učiteľ ho poslal,“ bránila sa ona.„A pošta je v noci otvorená! To by bola pošta! Radšej povedz: Neviem, a…“„Tak neviem. Ale už by tu mohol byť,“ odpovedá žena.„I ten zver sa ťahá večer do brlohu, a toto, bohviekde chodí. Ale ja toho chlapca…“ Lyžicu položil na stôl, dal si široký klobúk na hlavu. Stál rovno ani jedľa a mesačné svetlo dopadalo na neho. „Aj tak už má dosť na rováši, kým mu ho zase nezrežem…“ Nasledoval pohyb, ktorého sa Matej odjakživa bál: pohyb, ktorý nikdy nič dobrého neveštil a ani nepriniesol, hoci ho aj matka vždy ubezpečovala, že bitka duši, telu osoží, ale on nikdy nemohol pochopiť, v čom asi je ten osoh. A pohyb to celkom jednoduchý. Otec siahol k pásu, okolo ktorého mal tri razy opásaný široký, premastený remeň. Bol to remeň obrovskej dĺžky, pretože Kováč Demko nebol práve štíhly; a ten remeň bol vybíjaný mosadznými gombičkami. Keď ho odpásal a zložil vo dvoje — to bola slasť! Srdce zastavovalo! A tie gombičky k tomu — dva týždne bolo cítiť, kam Mateja zasiahli.Čo mu zvýšilo z duše po dnešných trápeniach, to sa teraz scvrklo v holé nič. Zaryl sa do slamy. Prešla ho i chuť na voňavú večeru. Tušil, že večera by sa mu ušla, ale úvod k nej nebol by mu práve po chuti.„Ale prosím ťa,“ zvolala matka, „nemusíš hneď odpásať remeň. Azda sa mu dačo stalo, nebožiatku, a teraz nemôže domov. Je slabé, chudučké ako stebielko…“ Hlas sa jej od dojatia chvel. Bolo vidieť, ako má chlapca rada.Keď to Matej začul, rozplakal sa sám nad sebou a svojím osudom; pravda, plakal pošepky, aby ho otec nedajbože nezačul.„Veď sa ťa bojí,“ pokračovala gazdiná, „bojí ako kata.(,Svatá pravda!‘ myslel si Matej v slame.) Beží pred tebou, azda i dnes neprišlo preto domov, že sa ťa bojí. (Ako ho matka poznala, Boh jej to odplať!) Azda dačo stratilo a teraz sa túla dakde po poliach, ukrýva sa tu ako divá zver!“ Bolo cítiť, ako jej slzy prerušovali hlas.Či gazda znášal so ženou dojatie, ťažko rozsúdiť. Bol to človek, ktorý sa nerád oddával citom, aspoň sa hanbil za ne. Ani keď mu otec umrel, nevyronil za ním jedinej slzy. Azda preto, že poznal svojho benjamína, pomyslel si: zlá zelina nevyhynie. Sedel na kameňoch na podstení a pofajčieval si z malej zapekačky, hlinenej fajočky, ktorú bol Ondráš práve z horúceho popola vytiahol. Zapekačka nesmela po večeri chýbať. Pri práci však zriedka fajčieval, a aj keď mal sluhu, ktorému fajka priveľmi prirástla k srdcu, nestrpel ho dlho u seba. Matej dával pozor na každý jeho pohyb, čakal, kedy otec vojde dnu, že sa nepozorovane vkradne. Ale darmo. Gazda sedel na kameni na podstení v žiari ohňa, ktorý naň z kuchyne dopadal: nechystal sa odísť. Ba ešte ani raz si nezazíval, čo sa mu pred spaním muselo aspoň dva razy pridať. Skôr bolo na ňom vidieť akýsi nepokoj, načúval, keď sa čosi pohlo alebo dačo šuchlo! Sedel tam dlho, dlho do noci. Gazdiná už iste všetko poodpratúvala a vyriadila, sadla si k nemu. Boli sami. Synovia a všetko ostatné už ležalo a azda spalo. Azda aj Jano a Ondráš túžobne očakávali, až si „kazár“ ľahne, že si potom zájdu pod oblôčky svojich vyvolených… Ondráš ju už mal tiež, hoci to tuho zapieral.„Kde je ten chlapec?“ ozval sa muž. Matej pochopil, že otec po celý ten čas myslel vlastne iba na neho; azda sa i bál o neho! To mu dodávalo akúsi hrdosť v slamenom zátiší.„Neviem, neviem,“ odpovedala žena. „Azda by už bol doma, keby bol dakde v dedine. Či len nezablúdil, alebo vlci…“„Ale choď — vlci!“ usmial sa gazda dosť silene. „Kdeže vlci v lete!“ Potom sa trochu zamyslel a povedal celkom iným hlasom ako vtedy, keď odopínal remeň: „Ja ho predsa nebijem! Prečo sa teda bojí — prečo?“Žena si vzdychla. „Málo nie — ale neúrekom, keď ho raz zdrapíš.“„A ty? Veď ja sa vždy bojím, že ty ho raz skaličíš. Ja ho málo bijem!“„Ja!“ smiala sa žena. „Ja mám toľko sily, aby som ho mohla skaličiť! Mňa sa ani nebojí.“Rozhovor tak prešiel na predmet, ktorý bol nevyčerpateľným prameňom malých nedorozumení medzi oboma manželmi. Každý z nich si nárokoval nad hriešnym telom synovým výlučné právo: nechcel ho dožičiť inému. Žena ho odopierala mužovi, muž zase žene. Pre Mateja však malo podradný význam, kto to právo užíva. On sa musel podrobiť. Iba ak protestoval, i to len plačom, ale nie proti právu, skôr proti bolesti. Pravda, rád priznával, že keď sa ho dotkla matka, nikdy ho to veľmi nebolelo, a predsa viac kričal a plakal pod jej ako pod otcovou rukou. Jeho sa vôbec viac bál; sedel ako krapeň na panvici, keď bol otec blízko. Matku mal radšej, hoci ho častejšie trestala. Omnoho viac jej dôverovali, po treste bola hneď dobrá a milá; otec, ten sa i potom dlho mračil, kým zabudol. U nej bolo vidieť i v treste lásku a dobré srdce. Otec zase konal podľa istých, pravda, čudných zásad, podľa výpočtu. Často mu pre veľký priestupok nespravil nič, inokedy zase pre maličkosť ho naučil po kostole hvízdať. Tresty vykonával akosi sumárne, ako starý Abriš dlhy. Čakal, kým sa miera doplní a potom neprestával ťať remeňom.Škriepka mala pre Mateja i tentoraz iba teoretický význam. Vedel veľmi dobre, že sotva vylezie z úkrytu, neujde trestu. Ostal tam, odložil návrat na priaznivejší čas. Ani hlad ho natoľko nemoril; vedel naisto, že brat Ondráš sa pričinil, aby sa misa vyprázdnila a zajtra bolo pekne. Na Mateja prichádzal sen, dobrodinec všetkých utláčaných, a preniesol ho do šťastnejších krajov.Keď sa prebudil, už bol jasný deň. Slnce svietilo rovno do dvora. Nemálo sa čudoval, že sa našiel na takom neobyčajnom lôžku. Siahol si na prsia, zacítil tam list. Vynorila sa mu skutočnosť v celej nahote a rozohnala razom jeho sny. Stiesnenosť sa ešte viac stupňovala, keď zazrel vo dvore otca. Bol taký mrzutý, nazlostený, že ani Jánošík nemal by odvahu postaviť sa mu do cesty. Na Ondráša sa pre akúsi pletku tak hrozne rozkričal, že sa Matej neodvážil v slame ani dýchať. Keď je takýto k Ondrejovi, ktorého má veľmi rád — aký bude ešte k nemu, keď ani doma nenocoval a večer a azda i v noci mu narobil takých starostí! Jednako mu bolo príjemné hľadieť, ako Ondráš odchádza so zvesenou hlavou a ako sa hanbí. Koľko ráz žaloval otcovi na Mateja a bol príčinou bitky, často i nezaslúženej, lebo otec Ondrášovi na slovo veril, pretože ho mal rád. Aj včera nik iný, ale práve on zjedol Matejovi večeru… Nuž, tešil sa, že raz došlo i na Ondráša.Nazdával sa, že otec pôjde na pole, potom, že si stane pred matku a prijme i dáku tú bitku. Presedel dlhšie ako hodinu, ale nevidel nijaké znaky, ktoré by mu sľubovali nádej. Hlad je zlý. Kedysi vraj prinucoval ľudí, aby sa vzdávali do zajatia Tatárom a Turkom. Ale tu, keby bol hlad ako hora Sinai,[4]neprinútil by Mateja, aby si stal pred otca. Preliezol zadnými vrátkami a takmer hneď bol na poliach, na slobode, kde ho nik nevidí. Pred ním sa rozprestierali polia, ovenčené vôkol horami a lesmi, plné koscov a hrabáčok zbožia. Pod lesom zazrel stádo volov a koní. Kde je statok, tam budú pastieri, kde sú pastieri, tam bude i čosi pod zub. Vykročil k lesu.Našiel tam chlapcov a parobkov. Všetci mu oznamovali s nepochopiteľnou radosťou, aká bola po ňom dnes ráno zháňka, ako ho všetci domáci po dedine hľadali. Začul i zlomyseľnú narážku, že „otec ti chcel dať čosi za uši“. Nášho Mateja to veľmi netešilo, ale predsa sa uspokojil, bola tu spoločnosť. Aj sa rozveselil, nosil raždie a drevo na oheň. Ohňa bolo dosť, ale nič na jedenie. Chlapci a parobci ho nenechali a ešte im musel nosiť vodu a napokon miesto „ďakujem pekne“ ho napäli na šibenicu. Ruky a nohy mu pribili haluzami k zemi, nepohnute musel znášať všetky frčky, čo dostával do nosa. Až potom ho pustili a poslali s iným chlapcom vyberať zemiaky. Navyberal ich plnú kapsu a vrátil sa s nimi k vatre. Rozhrabali uhlie a vsypali do neho zemiaky.Už bolo cítiť vôňu zemiakov; jeden aj ochutnali, bol skoro celkom upečený. Chystali sa na hostinu, hŕba horúcich, výborných zemiakov pred nimi — keď tu zastal pri ohni Matejov kmotor Laurinc Chrobák.„A ty si tu? A mať ti narieka, že si už na márach! Čo si to zmyslel, takto ujsť z domu!“Matej mlčal ako ryba. Kmotor sa len usmial na neho, pokýval hlavou a šiel medzi stádo. Matej sa necítil dobre. Zemiak, ktorý mu tak vábivo rozvoniaval, mu už ani trochu nechcel chutiť. Kmotor chytal svoje koníky, ktoré v tušení, že majú ísť robiť, sa všelijako bránili, nechceli sa dať ulapiť. Keď ich mal na uzde, priviedol ich k ohňu.„Tak poď domov,“ povedal Matejovi.„Aby ma ubili!“ tento na to.„To bude čím ďalej, tým horšie,“ tešil ho kmotor. „Už ťa to neminie, ani keby si popod nebo lietal. Keď to hneď budeš mať za sebou, bude po strachu. Poď.“ Ale Matej neukazoval vôľu pristúpiť na takú logiku. „Zavediem ťa domov a nedám ťa biť…“ To sa mu už viac pozdávalo. Ale ako pozrel kmotrovi do tváre, videl, že mu nehodno veriť a na jeho ochranu spoliehať. „Dnes u vás varia pirohy!“ povedal kmotor napokon.Že doma varia pirohy — na to heslo by Matej azda i zmŕtvych vstal. Mal ich veľmi rád, ale tomu, že by sa teraz varili pirohy, nemohol uveriť. Pirohy varievajú u Kováčovcov a vôbec v Porube iba na vianočné sviatky, keď majú gazdiné času nazvyš, alebo v čas kosby, keď sa na Porube žije najkrajšie. Celá dedina je vo dne-v noci na lúkách, a tu vidí jedna rodina v druhej v pravom slova zmysle do hrnca; preto všetci jedia to, čo majú najlepšie — totiž pirohy, a to tvarohové, lekvárové, kto by vôbec napočítal, aké ešte! Ale dnes, keď je žatva v plnom prúde, roboty plné ruky — nie, ani Matej nemohol uveriť takému veľkému cigánstvu.„Ak nepôjdeš podobrotky, pôjdeš pozlotky,“ povedal kmotor a chcel ho chytiť za golier.Ale Matej bol rýchlejší — už bol v lese. Tušil, že na neho chystajú pascu; vedel, čo by chcel kmotor. „Chyťte ho — chyťte!“ kričal kmotor od ohňa, skade sa nemohol pohnúť pre kone. Celý kŕdeľ chlapcov a parobkov sa rozbehol za ním. Matej sa ukryl za peň starej borovice; ani nešuchol, keď chlapci popri ňom prebehli a stratili sa hlboko v lese. Až vtedy sa osmelil a pohol — zasmial sa zlatej slobode. Ale už ho ktosi držal za plece. Bol to parobok, najhorší zo všetkých.„Pusť ma, dám ti žabykláč.“„A kde ho máš — daj!“„Doma.“„Sľuby sa sľubujú — blázni sa radujú,“ odpovedal mu. „Len poď, kmotríček čaká…“Vliekol ho zopár krokov. „Ty, ja mám zapekačku — pekná zapekačka, mosadzou odrôtovaná, ako zlatá!“ začal znovu drankať. Videl pred chvíľou parobka fajčiť — nazdal sa, že takto sa s mím najľahšie dohovorí. „Také cifry upletené a z nej visí mosadzná retiazka…“„Kde ju máš?“„Doma.“„Kde si ju vzal?“„Má ju Ondráš. Má ju ukrytú a viem, kde. Bojí sa otca…“„Kde ukrytú?“„A ma pustíš?“„Pustím. Kde?“„Naposledy bola dakde na pôjde.“ Vedel kde je, povedal to parobkovi. Ale ten ho nepustil. Doviedol ho ku kmotrovi.Zachádzali s ním potupnejšie ako so zajatcom vo vojne. Vedeli, že Matej nevie jazdiť, posadili ho na koňa, ktorého uzdu mal kmotor v rukách. Kôň bol tučný, chlapcove nohy krátke — zabudol na otca, i na to, čo ho doma čaká: zaboril všetkých desať koňovi do hrivy a prilepil sa na neho ako pijavica, keď ju priloží naša chýrna doktorka dakomu na ocukrovanú kožu.Takýmto čudným, ba až hanebným spôsobom dostal sa najprv ku kmotrovi a potom domov. Sám kmotor ho zaviedol. A treba doznať, že Matej ho upodozrieval bez príčiny. Alebo azda v poslednej chvíli, keď zazrel odpásaný remeň, si kmotor spomenul, že za úbohého Mateja kedysi odriekal so svojou ženou pri oltári „Verím v Boha…“ a sľuboval mu po celý život ochranu. Možno aj, že Kováč Demko tentoraz nebol taký zlý, naozaj zlý. Veď po kmotrovom odchode mohol vykonať, čo chcel, a predsa mu ani len vlások na hlave neskrivil.Nášmu Matejovi bolo pod otcovskou strechou tak príjemne, ako nikdy posiaľ. List odovzdal materi, ktorá sa s otcom radila, čo s ním. Výsledok porady bol, že poslali rozumného Ondráša na poštu.[1]blezúra— (z franc.) rana, poranenie[2]talianska vojna— taliansko-rakúska vojna (1959 — 1866) vznikla z protestu Talianov proti rakúskej nadvláde (habsbursko-lotrinská dynastia ovládala skoro celé Taliansko); po prvých neúspešných povstaniach Taliani postupne začali znovuzískavať moc a po čestnom mieri Rakúska, veľmi ohrozeného okrem Talianov najmä Prusmi, s ktorými sa malo deliť o moc v Nemecku, Taliansko sa osamostatnilo a zjednotilo[3]magnáš— (z lat.) bohatý zeman, boháč[4]hora Sinai— Sinai, horské pásmo na južnej časti polostrova Sinaiského, egyptského polostrova na Červenom mori. Najvyšší vrch Džebel Katherin (2637 m). Izraeliti uctievali Sinai ako posvätnú horu.
Kukucin_Ked-bol-Matej-maly.html.txt
Horiaci vrchDeň sa rozlúčil s vrchmi.Zámrzliansky junčiar kládol vatru pred kolibou, lebo chcel urobiť po vôli staršiemu synovi, ktorý pred troma dňami prišiel z vojenčiny a mal tu hore na Koniarke pod Gápľom zameniť otca, keďže mu už neslúžilo ostré povetrie.Statok vylihúval pod horou a spokojne meridzal, len niekoľko mladších kusov postávalo a oháňalo sa chvostami alebo hlavami za dotieravými ovadmi, čo sa nestačily za sparného dňa dosýtiť krvou.— Rozložil si soľ? — vravel starý.V jeho hlase bolo badať únavu. Únavu, ktorú donáša skonávajúci deň, ale ktorá sa nebadane pritrie aj v starobe, pričom veru nevyberá: nájde junčiara, čo celé leto brúsi hole za nepokojnou čriedou, nájde farára, čo má nohy opuchnuté od sedenia, nájde otrhaného Cigána v deravej kolibe, aj peniazmi obsypaného boháča vo vyhriatych izbách paláca. Ku starému (takto ho volali všade, hoci jeho riadne krstné meno bolo Ignác, alebo častejšie Náco a priezvisko Lálik) priťahuje sa únava od lanského roku, ako ho bol tu na Koniarke uprostred júla mráz zastihol. Do tých čias neveril pánu farárovi, ktorý mu hádal sedemdesiatku, ale potom vláda z údov sa vytrácala ako teplota z koliby nad ránom. Hole sa spriečily jeho náture. Už lanský rok mal sísť dolu a nechať pri juncoch oboch svojich synov, ale mobilizácia mu vzala staršieho Joachima na vojnu, nuž musel ešte do tohto leta vydržať.Toto bolo teda jeho posledné leto na holiach. Uvedomoval si to každý deň, čo mu bolo ešte dožičené zdržovať sa tu hore pod Gápľom s mladším synom Janom, a keď v dlhých chvíľach zahľadel sa na oblohu, ktorej sa odtiaľto mohol skoro dlaňou dotknúť, alebo na doliny, kde hučaly rozpenené potoky ako ozvena utajených síl zeme, rezalo ho v očiach, ako by sa mu bol do nich ťažký dym tisol.Darmo je, človek ťažko opúšťa lučiny, na ktorých sa mu roky rozvily, kde sa mu pot smiesil so vzduchom a so zemou, kde slnko bozkávalo jeho čelo pri každom rozblesknutí. Ako ľahko by sa nám kráčalo svetom, aká vôňa radostných citov by nás ovievala pri každom odchode, keby nebolo tejto pavučiny, týchto neviditeľných, a predsa jestvujúcich vlákeniek, čo sputnávajú našu bytosť spomienkami s každým miestom, po ktorom prejdeme, aká príjemná aj vzrušujúca by bola i náruč smrti.Jano sa zahniezdil, a to mala byť už aj odpoveď.Otca si nebolo treba všímať. Otec sa lučkal zo sveta. Sedával a dumal najradšej sám. Kládol občas už zo zvyku otázky, ale nečakal na ne odpoveď. Vravel ponaučenia, alebo sa schytil rozprávať o zašlých časoch, ale nedbal, či ho niekto počúva. Vravel si najviac pre seba, aby azda počul svoj hlas, ktorý sa mu tiež povážlive premieňal a strácal. Zpočiatku ho Jano aj pozoroval, vyhľadával príčiny takéhoto otcovho stavu. Ale potom ho to zunovalo. Nerozumel. Vymklo sa to jeho pochopu. Ukrýval v sebe svojich sedemnásť rokov ako tajomstvo, ktoré nás znepokojuje. Cítil ich pod kožou, v slabinách, zavše sa s nimi tešil, inokedy sa ich bál, vyprobúval potajomky otcovu britvu, divil sa svojmu chlapskému hlasu. Mal dosť starostí so sebou, nuž lenilo sa mu brať aj otcove. Otca nechával pri kolibe v myšlienkach a sám chodil za čriedou v daždi i v úpale, naťahoval hrdlo, až sa doliny rozjačaly, a nadúval sa pri harmonike.Vtedy sedel vedľa staršieho brata Joachima. Lepil sa mu na päty hneď, ako prišiel, lebo tento urastený chlap tvrdej tváre, s neskrotenými očami, ktorý prežil mesiace ako krt kdesi pod zemou, odkiaľ sa vraj mohol dívať na svet len rúrkou guľometu, ktorý padol do maďarského zajatia a mal byť do šiestich hodín odstrelený, ktorý blúdil týždeň neznámymi horami, stopovaný nepriateľom ani líška, budil v ňom obdiv aj závisť. Pociťoval skutočnú rozkoš, keď mohol vdychovať zápach jeho šatstva, lebo sa nazdával, že ho pritom zachytávajú vetry toho neznámeho a podivného sveta, čo brat prechodil; prežíval radosť, keď sa mohol nebadane dotknúť ktorejkoľvek čiastky jeho tela. Visel na ňom očami, ak začal rozprávať, ale Joachim jemu vyprával málo, nevšímal si ho ako chlapca, rozprával sa len vtedy, ak sa ho vyzvedal otec alebo ak sa pri nich zastavil niekto zo starších. Aj v ten večer čušal. Ležal vedľa ohňa s rukami založenými za hlavou a očami hltal diaľky. Našiel záľubu v tejto polohe, keď nám je zem za chrbtom a tvárou padáme do oblohy. Našiel nové krásy v tomto svete, ohradenom až do nebies skalnatými vrchmi, ovenčenom kosodrevinou, rozvoňanom rebričím a tichom ako spánok, ktorý bol inakší ako ten, odkiaľ prišiel. Nemal toľko zákerných úskokov a divných rozmarov, nedal si ničím splácať svoju zhovievavosť, nemal nároky na tvoju slobodu. Je prítulnejší, vzdáva sa ti ako žena, po ktorej si siahol rukou, svoje bohatstvá rozkladá voľne pred tvoje oči, aby si si mohol z nich nabrať, koľko ti ďaka, roztvára sa ti na najpríhodnejšej stránke. Je ako svätá kniha, lebo dáva poznať večnú pravdu.Hľa, len vezmeme túto oblohu, na ktorú sú naše oči opreté. Je pestrá ako koberec, vyložený na jarmoku. Pravda, jej farby nekolú nám tak oči, sú mäkšie a pokojnejšie. Nad nimi je modrý ostrovček s troma vylupujúcimi sa hviezdami, rozloženými do trojuholníka. Aká jednoduchosť vo farbe, aj v obrázku! Keby sme sa dívali na tento kus oblohy s ulice niektorého kamenného mesta, napadla by nás možno nuda, ale tu nie, tu je fantázia ničím nespútaná, voľná ako vtáča; poletuje s konára na konár a vábi nás vždy ďalej a ďalej. Tu si predstavujeme, že modrá obloha je hladina jazera, ukrytého v hlbinách zeleného lesa, a hviezdy sú svietiace karbunkuly, ukrývajúce krásy troch svetov, alebo si myslíme, že je to záhrada, rozkvitnutá nezábudkami, medzi ktorými sa bezstarostne hrajú tri biele panny, čakajúce na svojich rytierov, čo dobývajú slnečné ríše. Vieme, že toto sú len rozpomienky na rozprávky, ktorými nás voľakedy očarúvala stará mať, ale to nás len potešuje, lebo návšteva týchto bezstarostných detských rokov, keď sme sa učili chápať a boli sme práve preto šťastní, že sme nechápali, sú nám najvítanejšie a najmilšie.Toto je len malá mozaika z klenby, orámovanej večnosťou. Toto je len zrnko, vyňaté z mora našich možností.Napravo od nás, tam, kde sa asi ráno umývalo slnko, rozpíja sa fialová farba, symbol smrti, tam dolu, kde naše oči pre hmlu dobre nedovidia, dvíha sa šedivý prach púšte, hneď doľava presiaka krv, za nami rozlieva sa žlč a kvitne soľ. Toto je panoráma večnosti. Do očú ti padá prítomnosť, ľavým lakťom sa dotýkaš minulosti, pravým budúcnosti. Smrť sa spája so životom. Život cedí krv, horí smädom púšte a smrť ju kŕmi soľou a napája žlčou. V pravom oku máš nádej a v ľavom stratené ilúzie.Farby sa presiakajú a tvoria nové tóny. Farby sa miešajú a dávajú harmóniu. Ak hľadíme na jeden úsek, nachádzame torzo života — týmto torzom môže byť aj tragédia — ak hľadíme na celok, nachádzame cieľ života, usmierenie, vyrovnanie.Kedy sme tam dolu pochopili tento obraz? Nebolo kedy. Dvíhali sme hlavu, lebo sme vyzerali slnko, alebo sme zisťovali, ktorým smerom tiahnu mraky. Mrakov sme sa ľakali, lebo donášaly búrky, a v slnku sme sa potili. Málokedy nám bola obloha po vôli, ale tu nám neprekáža. Hľadí na nás zhovievavo ako mater na syna, odpúšťa nám všetky priestupky a my sa k nej najčastejšie utiekame, lebo nám je najbližšie.Joachim by bol takto dumal dovtedy, kým by mu nebol s oblohy na oči kvapkal sen a nebol by na to dlho čakal, lebo obloha sa snížila a mala vo všetkých farbách primiešanú lahodnosť a úbeľ sladkého mlieka, ale z tejto pohody ho vyrušily kroky, ktoré šuchotaly v konštivári za kolibou.Jano sa obzrel a potešil sa, lebo prichádzal sváko od Brnčov, čo pasie Záriečanom nad Komôrkami, a to značilo, že Joachim bude vyprávať.— Tak si došiel, — začal hneď sváko.— Pred týždňom nás rozpúšťali, — doložil Joachim, prehadzujúc nohu cez koleno.— To máš erárne?Sváko myslel na Joachimove baganče, ktoré sa zdaly z nového remeňa. Joachim sa neochotne zatváril. Pri rozklade bývalej Republiky armáda bola ako rozsušená bočka. O poriadok sa nemal kto starať, lebo dôstojníci sa zamieňali, nuž vojaci využili príležitosť. Pri odchode sa kradlo ako pri požiari, najmä keď došly zvesti, že prídu drahé časy. On, Joachim, doniesol si tieto baganče a plášť, ktorý bude otcovi na priehlavky do kapcov, lenže o tom nevie nikto, nikto sa ho na to ani nepýtal, len, hľa, sváko od Brnčov. Istotne nebol vojakom, nuž nevie, čo sa patrí, ale jednako prikývol.Sváko hádam aj zbadal svoj priestupok. Odháňal širákom dym, ktorý sa bol na neho obrátil, a sadal si na korýtko, čo starý od pár čias z dlhého času vydlabúval do jasena. Povrávalo sa o ňom, že na noc niekedy zbehne od junčoviny do doliny k Cigánom, ktorí tam lámu skalu na štrk.Nik nevedel, čo ho ta ťahá. On sa do krvi tajil, ale raz pri takej nočnej vychádzke zmizol mu junec, a to ho prezradilo.— Dnes zasa tam hore poriadne kúrili, aha, ako sa obloha sprášila, — vravel starému.Starý prehliadol obzor a povedal:— Nech nás Boh chráni pred ohňom —— Statku sa pysky rozpukávajú —— Treba schádzať nižšie —— Keby v báňoch nestriehli horári —Joachimovi sa zdalo, že od zeme začína chladiť, preto sa zodvihol a prisadol si bližšie k vatre.— Nuž akože sa ti tam? — obrátil sa k nemu sváko, ktorý si počal rozmieľať v dlani dohán.— Práve si myslím, že sa tu máte lepšie —— Nevrav —— Ba hej. Máte tu všetkého, ste spokojní, nič vás nemýli —— Hádam si len hlady nemrel —— To nie, ale napreháňali človeka, každú minútu čakal smrť.— Ale si aspoň skúsil —— To hej —Joachim sa teraz zadíval dolu za dolinou, ale prehliadol hustú tmu, ktorá sa tam shromažďovala. Tou dolinou zabehol do sveta, z ktorého sa vrátil. Myslel na ľudí, čo sa mrvia po svete ako mravce po mravenisku. Každý sa náhli za voľačím, lebo nikto nie je spokojný. Všetci sú postihnutí voľajakou chorobou. Aj on už začal pociťovať nákazu a myslel, že mu už viac nespomôže nikto, ale v tejto chvíli sa mu zdalo, že liek jestvuje, len treba ísť za ním kdesi do sedemdesiatej krajiny, ako za živou vodou. Keď sa vracal, zmeral diaľky oblohy a pristavil sa na otcovej tvári. Otcova tvár a obloha sa podobaly. Jestvoval určitý vzťah medzi nimi. Azda farby oblohy sa odrážaly v otcovej tvári, azda otcova tvár mala pokoj oblohy. Aj toto, ale bol tu ešte vnútorný, dôležitejší vzťah. Joachim ho chcel vypozorovať, ale vtedy sa mu to nepodarilo. Vrchy sčernely, ako by bola na ne sadza sadla, a hukot potokov v dolinách stával sa výraznejším.— A už bude pokoj? — začal zasa sváko, keď si bol už do fajky napchal.— Povráva sa, že pôjdeme na jeseň na Poľsko.Sváko sa pritiahol k vatre za uhlíkom. Tvár sa mu prižiarila v plameňoch, nuž bolo mu dobre vidno pod očami kapsy. Sváko od Brnčov potajomky sa opíjal. Nemal nikoho, tak mohol si to dovoliť.Jano dosiaľ len počúval, ale teraz sa osmelil a vravel:— Židia rozchyrujú, že z toho bude veľká vojna.— Tak vravia, ale Židom netreba vždy veriť, — povedal sváko. Fajka mu už dymila, len ju bolo treba rozťahať.Cez Zelené sedlo prevalil sa studený prúd vzduchu. Vatra sa obrátila do doliny a menej pálila, lebo už aj drevo preháralo.— Keď sa naplní miera spravodlivosti ľudskou zlobou, vždy prichádza trest boží. Ak sa božia vôľa rozhodla potrestať tento svet vojnou, nuž nikto tomu nezabráni, — vravel starý a tvár sa mu pritom roztvárala ako kvet nad ránom.Jano a sváko sa naň ani neohliadli. No Joachima otcove slová podpichly. Vravel:— Otec, vy vravíte, že vojna je trest boží, ale nie je to trest spravodlivý, lebo vo vojne trpia aj nevinní.— Utrpenie spravodlivých je dobrovoľná obeta, na ktorú Boh nezabúda.„Toto otec počul od kňaza, lebo lanskej zimy zastupoval kostolníka,“ myslel si Joachim, a hoci mal ešte na jazyku námietku, zamĺkol, lebo vedel, že takémuto presvedčeniu ťažko protirečiť.Potom sa už nikomu nechcelo do rozhovoru. Sváko poťahoval svoju fajku. Chutila mu. Bolo to badať na jeho očiach, ktoré sa kalily pohyblivými háďatami blaženosti ani voda špiritusom pri rozrábaní. Cmuľkal si len pomaly, ako ciciak, ktorému sa už lepia ústa sladkosťou, aby predlžoval rozkoš, a dym vypúšťal zvoľna šírkou celých úst, aby sa mu obkiadzala tvár. Sváko bol labužník fajčenia. Povrávalo sa, že vydrží niekoľko dní na vode, ale ak mu zachýba fajka, to ho hneď ľadvie páli a naozaj ožltne ani vysušená plánka. Jano sa zabudol s otvorenými ústami. Sedemnásťročnému sa to často stane a Joachim pretieral cez riečicu svojho umu otcovu povahu.„Starne,“ vravel si. „Hej, starne, badať to na jeho vysušenej koži, na očiach, ktoré zvykajú hľadieť na jedno miesto bez mihnutia, ale najmä badať to na jeho reči. Hej. Ešte lanského roku bol inakší. Inakšie vravel, ale teraz sa nedá s ním ani poriadne shovárať, zvyká si ponaučovať, kázať, ako by sa bol naplnil svätým vnuknutím, a jeho reči tratia smysel pre tento svet, sú neporozumiteľné. Hej, staroba sa ho chytá ako pleseň chleba. Dobre bude, keď si pôjde domov oddýchnuť. Tam možno ešte medzi ľuďmi okreje, lebo tu ho zavaľuje samota. Tieto vrchy sú začiatkom večnosti.“Tmavá tíšina spustila sa medzi pastierov, prisadla si k vatre a hádala im z očí. Už pochodila všetky dolinky, všetky sedlá i končiare, prebrúsila kosodrevinu, predrala sa horami aj rúbaniskami a teraz bola tu medzi ľuďmi, lebo sa jej zažiadalo spoločnosti.„Nuž vravte dačo… Aha, primrzly vám jazyky. To sa často stáva človeku a pre ten prípad som stvorená ja. Volajú ma Tíšina. Moje sestry blúdia po mori, strážia ryby pod vodou alebo poklady v hlbinách zemských, iné vyzerajú slnečné lúče nad oblakmi a mnohé utišujú spánok mŕtvych po cintorínoch. Ja som sa osadila tu na horách. Mám rada priepasti. Cez deň sedávam na bralách a dívam sa na odvážneho jastraba, čo krúži vysoko nad nemými horami, alebo sa spúšťam dolu strminami, psica na takých miestach je mäkká ako páperie, a vykrbalím sa obyčajne do machu, utišujem stromy po búrke, hladkám uštvanú zver, počúvam muziku včiel po báňoch, sledujem prácu mravcov po vývratoch a pňoch, ak mám dobrú vôľu, poletujem za motýľmi, ak som sa unavila úpalom, odpočívam si medzi kosodrevinou, kde ma nevyrušuje dotieravý hmyz. Večer privolávam tmu na vrchy a prisadúvam si k pastierom, aby sa nenaľakali samoty. Vyspím sa na salašoch a ráno privádzam zver k vodám. Hľa, takýto je môj život, nikdy som sa ešte nenudila a nepoznám hlad. Ak chcete, budem vám rozprávať o pastierovi, ktorého mater zanechala v kosodrevine a ktorého včely vychovaly medom.“Pastieri zbystrili sluch.Vysoko nad ich hlavami vytrysklo akési čvikotanie, ako by pípalo vtáča v ostrých pazúroch čierneho dravca.Sváko od Brnčov vytiahol fajku z úst a držal ju čutorou dohora, ako by ukazoval miesto, kde vzniklo počatie tohto podivného zvuku. Jano vyskočil na rovné nohy.— Zasa spieva —— Kto —— Pačugova baraniarka —Joachim sa vypäl zvedavosťou. Počul už všeličo, ale o tomto by nikdy nebol povedal, že je to spev. Triaslo sa to ako hlas píšťaly, keď sa v nej nasbiera slín. Niekedy čvrlikalo, niekedy kvíkalo, niekedy skvíklo, ako by ho niekto držal za pažerák, a zasa sa zdýmalo a chrčalo, ako by vypúšťalo poslednú paru z pľúc, potom lalotalo, kotkodákalo, nikdy sa nevedelo udržať na jednom tóne. Klesalo alebo vystupovalo. Nemalo ani rovnomerného pohybu, ako máva spev. Bolo rozmarné a voľné, bez zákonov rytmu. Netieklo, ale predieralo sa ani voda cez korene alebo cez úzke štrbiny, komíny a lieviky podzemných bludísk. Nemalo melódie ani nápevu. A predsa, keď si sa do tých zvukov započúval, zistil si, že je to pieseň, pieseň, ktorú by si darmo zháňal po stránkach spevníkov, ktorú by si nenaznačil, nezaspieval, ale ktorú by si istotne počul, keby si preležal deň v niektorom sedlisku, lebo slnko tak spieva, keď rozháňa nad ránom po úplazoch hmlu. Vietor si tak hudie, keď sa chytá psice a preskakuje vývraty, keď vyhráva na štiepach, huláka po dolinách, bľačí medzi kosodrevinou, piští v lišajníku a šomre v konároch dokrútenej smrečiny. Voda tak čľapoce po skalách. Hej, bola to pieseň slnka, vetra a vody, bola to pieseň týchto hôľ, ktoré sa niekedy tiež rozcitlivejú a začnú spievať ako človek pri poháriku.Joachim počúval, lebo začal rozumieť. Spev sa mu prichytil na srdce a pichal ostrou výstrahou. Bolo to, ako by niekto volal o pomoc, hľadal záchranu.— A či tu máte aj ženu? — vyzvedal sa.Sváko od Bračov sa najskorej upokojil a vykladal:— Lanskej jari vystavil Pačuga s druhej strany medzi kosodrevinou kolibu a poslal ta baraniarku…— To ten Pačuga, čo má pri meste majer?— Ten.— A čože, nemal chlapa?— Ako by nie, ale on poslal túto ženu, čo teraz tam hore na skalách, kde sa ani vtáča nepristaví, vyhvakuje ani kuvik.Sváka spev domŕzal, lebo prekladal fajku v ústach sem-ta.— A to je nie dobre. Žena medzi vrchy nepatrí. Hej, prisahám Bohu, nie, veď to nikdy ani nebolo. Sukne len nech smrdia tam dolu, lebo tu privolávajú nešťastie ako táto. Či nemám pravdu?Obracal sa ku starému, ale ten nepohol ani obrvou.— Len čo sa sem lanského roku pritiahla, zabil hrom naraze Brezňanom nad Skalkou sedem juncov aj s pastierom. A pred dvoma týždňami — hádam si sa dopočul — rozpárala medvedica Želbáncom valacha.Sváko si tuho potiahol, aby zahnal nepríjemné spomienky, čo sa na neho počaly lepiť a cicať krv ako hladné vši.— A vždy kavčí pred nešťastím; onehdy, keď mala medvedica rozdriapať toho valacha, nemohli sme pre ňu ani spávať.Čvikot sa niekedy pretrhol a ustal, ale hneď vystriekol s väčšou silou a rozrážal noc ani blesk.— A akáže je to ženská?— Nemá!— Nemá?— Hej!Jano, ktorý sa doteraz len zatápal vlastnými myšlienkami, očervenel a vravel, lebo sa už nevedel zdržať reči:— Ujček Pazúr vravia, že si nemá ani čo obliecť, ani čo jesť.— Pazúr?— Ten.— Čo má hrdlo prestrelené?— Ten.— A či ten ešte pasie?— Pasú tu hore na Zelenom sedle, nuž majú najbližšie k baraniarke.Čvikot zmeravel. Kvičal tenuško a slabo, ako by sa mu už pary nedostávalo.— Potmehúd je tento Pazúr. Lanskej zimy odprevadil už štvrtú ženu do hrobu, bradu má ani Abrahám a hrivu ani mlieko, a predsa obvoniava ešte sukne, — poznamenal sváko, lebo na Pazúra sa čosi hneval.Spev zatíchol.— Ujček Pazúr sa vedia s ňou aj dohovoriť a vravia, že by nemala barany pásť, ale v kaštieli sedieť, — vravel Jano a potom ešte dodal: — Raz, keď sa shovárali so sebou, hromžili na Pačugu a aj to povedali, že ho privedú ešte za mreže.Sváko vyklepával fajočku, lebo sa chystal odísť, a Joachim hľadel do ohňa, kde už bolo viac plamienkov belasých. V ušiach mu ešte doznievalo podivné zakončenie spevu.— Veď sa povráva, že Pačuga negazduje na svojom, — dokladal sváko vstávajúc.Tma zhustla natoľko, že sa vrchy v nej strácaly. Zvečera boly modrasté, ako by sa bol dym po nich rozchádzal, oddeľovaly sa od oblohy celkom zreteľne, ale teraz sa s ňou slievaly, a ak niektorý končiar vyčnieval ešte do obzoru, nuž zdal sa ako chrbát spiaceho zvieraťa.Okolo ohňa udržal sa ešte červený kruh. Tône stromov v ňom mátožily.— Nuž tak, Pán Boh vám daj dobrú noc, — vravel sváko od Brnčov. Jeho chrbát sa niekoľko ráz zatackal v žiari, potom sa zrútil do tmy, len šuchorenie konštivára prezrádzalo, že sa niekto vzďaľuje do noci.Noc je lačná, prehltne všetko, čo sa jej postaví pred pažerák.Pri ohni žiarily ešte tri tváre. Tá pokojná, vystavená rozmarom noci, vydychujúca teplo a prijímajúca chlad, podtečená usmierením, bola starého, tá vyjavená, blčiaca mrazivou horúčkou, Janova a táto, na ktorej nepokojné plamienky maľovaly tiene, ako by ju chcely vydráždiť, Joachimova.Tma sa ku všetkým opatrne približovala. Nechcela ich vyplašiť. Nemala náhlo, i tak vedela, že jej neuniknú, že sa raz ponad ne preleje ako voda ponad skalu. Zatopila už všetko, doliny, vrchy i oblohu, lebo tejto noci ju neplašil mesiac, a hviezdy, čo sa zvečera vyďobávaly, pozadúšala, aby nemala svedkov. Zostávaly jej už len tieto tri tváre ako tri sviečky, čo zabudol vietor zahasiť na cintoríne v dušičkovej noci.Joachim si uvedomil, že je terčom tmy. Slabý mrázik mu sadal na rebrá. Mohol to byť chlad, čo sa o takomto čase prestiera, ale mohol to byť aj strach, ktorý sa opováži dorážať i na dospelých. Striasol sa a vystopoval otcovu tvár. Tá sa nebránila tmy, bola však vybrúsená, ako by načúvala. Stíchol aj on a vtedy hora pod ním ožila.Z tmy sa vypálilo dvoje očú, zamierilo k ohňu a hneď zhaslo.Joachimovi sa teraz aj čelo schladilo, ale neotáľal, chytil horiace polienko a sbehol do hory. Jano sa vychytil za ním. Svetielko sa mihalo chvíľu medzi stromami, potom zamierilo rýchlo dohora ku kosodrevine.Komusi bolo veľmi nahlo, lebo sa skaly rúcaly pod jeho nohami.Starec osamel, čakali by sme, že sa pohne a bude aspoň očami stopovať pohyblivé svetielko, ale nebolo tak. Ostal pokojný, tvár sa mu zas vyrovnala, ako by sa toto všetko dialo bez neho, kdesi na druhom svete, kde má on prístup zakázaný.Starec osamel a tma využila príležitosť, priblížila sa mu až k nohám a potom jeho telo trhala a hltala po veľkých kusoch, lebo to polienko, čo Joachim schytil, bolo najžiarivejšie, najživšie, bez neho bol teraz oheň bezmocný, tma ho ničila, dusila.Keď sa Joachim s Janom vrátil k ohňu, starec sa modlil. Nechceli ho vyrušovať, a keďže pri ohni bolo už i tak chladno a tma, vošli do koliby spať. Joachim sa vyvalil hneď ku dverám na čerstvú čečinu a Jano vedľa neho.— Videl si ho? — začal Joachim, keď pocítil teplotu Janovho tela.— Videl, ale mi potom zašiel do kosodreviny, — vravel Jano a bol rád, že sa Joachim dáva s ním do reči.— Aj do tváre si mu videl?— Nie.— Ja hej.— Kto to bol?— Pačuga!— Nevrav.— Keď vravím, Pačuga to bol, lebo som mu hľadel do očú.— Čože by ten tu?— Ide za snúbenicou.Jano sa pomechril, zadíval sa v tú stranu, kde asi boly Joachimove oči, chcel ich vidieť, ale bola tma. Joachima bolo badať len po hlase. Rozprával ticho.— Veru tak, lebo Pačuga nie je taký svätý, ako sa robí.Na kolibe pukla štiepa.— Pačuga má čierne svedomie…Otec vonku zavzdychal. Hádam dával svoju dušu na noc do opatery Bohu.Joachim šeptal:— Pačugov otec sa zdržiaval v Nitre. Odkiaľ ta prišiel, nikto nevie, ale doniesol so sebou i túto nemú, čo teraz barany pasie, a s ňou aj veľké veno. Mal okrem tohto syna ešte jedného. Boli vraj dvojčatá a podobali sa navlas, lenže ten druhý mal ľahké nohy, pred rokmi sa prihlásil za dobrovoľníka do Španielska a od tých čias o ňom neslýchať. Otec ešte pred smrťou rozhodol a vraj aj na písme nechal, že ten zo synov, čo si vezme za manželku nemú chovanicu, dostane aj veno, ktoré sa vraj počíta do milióna. Keď potom starý zomrel a aj druhý syn zmizol bez stopy, tento popredal všetko v Nitre a v našom meste si kúpil majer. Vravel mi to istý desiatnik, ktorý bol u starého Pačugu pri koňoch.Jano chvíľku uvažoval o tom, čo počul, a potom sa pýtal:— Myslíš, že si ju vezme?— Keby si ju mienil zobrať za ženu, nebol by ju poslal na hoľu k baranom, — vravel Joachim a myšlienky mu utekaly ani obláčiky po nebi.— Hľa, takýto je svet. Plno tajomných pletiek, úkladov, ktoré človek zauzľuje, hrdúsi, len aby zakryl svoje zločiny, a nedbá pritom, že voľakto má hrdlo práve v tom uzle, moce a zapletá sa ako pavúk. Ak sa mu niekto zastarie do jeho diela, podniká boj, neľakajúc sa nijakého hriechu. Akože z tohto chaosu ľudských zápletiek hľadať východisko, akože zabrániť katastrofám? Kde hľadať pomoc a pokojné riešenie, alebo aspoň vysvetlenie takéhoto zariadenia sveta? — Miesto odpovede naklonila sa nad neho otcova tvár.— Ona istotne o tomto všetkom vie. Iste tiež kedysi brodila týmto bahnom. Iste sa kedysi takto trápila a dnes je pokojná. Čo ju uspokojilo? S kým sa shovárajú jej myšlienky?Joachim usínal. Sýta vôňa jedličia, na ktorom ležal, ho omamovala a ťažká tma mu zatískala mihalnice. Aj tma je niekedy osožná a príjemná.Potom spal, alebo sa mu stratily myšlienky. Jestvuje však stav, ktorý ešte nemôžeme nazvať spánkom, lebo smyslami vnímame, len tieto vnemy nemajú v nás ozvenu, nevedia sa ozrejmovať, nuž možno Joachim bol aj v takomto stave, medzi spánkom a vedomím, na hraniciach skutočnosti a sna, keď sa nám prevracajú oči, keď strácame orientáciu a nevieme rozoznať, čo je v nás a čo je mimo nás, lebo keď neskoršie počul hlasy, ktoré bezpochyby prichádzaly zvonku, nevedel sa rozhodnúť pre skutočnosť.Prvý hlas vravel: — Keď sa obloha večer spráši, nebývajú hmly na vrchoch…Druhý hlas vravel: — Toto nemôže byť hmla, lebo hmla je biela, ale v noci očernie, nuž hmly by sme teraz ani nemohli vidieť.Prvý hlas: — Hmla by sa prevaľovala po hrebeni a plazila by sa dolu k nám, lebo hmla je ťažká.Druhý hlas: — Toto vystupuje rovno dohora k oblohe.Prvý hlas: — Toto sa neplazí, ale sa valí ako dym.Druhý hlas: — Nuž je to dym.Prvý hlas: — Nevidel som ešte toľko dymu.Druhý hlas: — Ale je to dym.Prvý hlas: — Aha, obloha sa ožiarila.Druhý hlas: — Joachim, Joachim, spíš? Poďže von!Vtedy sa Joachim prebral, lebo zbadal, že ho volá otec. Vyskočil. Zťažka poznal dve postavy, ktoré stály blízko seba a ukazovaly dohora, kde bol hrebeň vrchu.Bol to jeho otec a sváko od Brnčov.O chvíľu vybehol aj Jano.Obloha bola tmavá, ale na mieste, kde ukazovaly obe postavy, vystupovalo zpoza vrchu čosi, čo sa na prvý pohľad podobalo hmle, lež hmla mení farbu podľa okolia a toto malo svoju vlastnú farbu. Naspodku, tam, kde sa končil vrch, malo farbu ružovú, no niekedy sa táto ružová farba zatriasla a vystupovaly akési lúče, ktoré sa potom rozpíjaly do žltých alebo krvavých odtieňov. Dohora prebíjala farba šedivá s pomarančovým nádychom. Všetkými farbami prechádzaly vlny. To ľahké, riasnaté, to ťažké, ktoré sa valily ako olejnatý čmud a vystupovaly do oblohy v hrubých stĺpoch, ako by ju chcely podoprieť.— Vrch horí! — zakričal Joachim neistým hlasom.— Čo?— Vrch horí.— Neslýchal som to ešte.— Pozerajte, tie lúče, čo sa zapichávajú a potom roztápajú v krvi, sú jazyky plameňov a tie tmavé vlny, čo sa navzájom doháňajú, je kúdol.Všetci sa dívali dohora a počúvali Joachima, ktorého hlas sa trochu triasol. Uznávali, že tento zjav si možno len takto vysvetliť, ale nevmestilo sa to do ich pochopu.Vrch horí!Tak.Teda vrch. To aj skaly, zem, psica, všetko, všetko. Vrch, ten veľký kolos, čo vo dne i v noci odpočíva a nikdy neprehovorí ani slovko, čo istotne zapúšťa korene do srdca zeme a chrbtom reže oblaky. Teda vrch. To tak, ako by si povedal, že svet horí. Hej. Nuž či sa to dá uveriť? Či obraz takej udalosti môžeš predložiť na obzor svojho zraku? Vrch. Už samo toto slovo ťa privalí, nuž akože môžeš chápať, čo zožiera tohto obra? Hľa, aký nesmysel.Vrch horí!Ak to zavoláš trochu hlasnejšie, tak sa vody v dolinách zastavia a hory zrevú úžasom.Vrch horí!Ak to počuješ, tak sa ti krv sekne v žilách a v ušiach pleskne, ako by ťa niekto rovno cez tvár bičiskom švihol.Vrch horí!Zakry si oči, aby sa ti nechytily plameňom. Modli sa, lebo sa k tebe načahuje božia ruka.— Vrch horí!— Čože sa tu dá robiť?— Nič.— Ba!— Čo?— Poďme ta hore!— Na hrebeň?— Hej!— Je tma, ale taký div už neuvidíme. Teraz sa obloha otvorila a prehltla kŕdeľ jedovatých iskier.— Nuž poďme!Teraz voľakde strašne zasipelo, ako by sa kameň hadov otváral.— Otec, aj vy pôjdete?— Aj!Vybrali sa uprostred noci všetci štyria. Joachim, sváko, starý i Jano. Tma ich zdržiavala, lebo nemali svetla.Joachim sa pustil vopred. Mienil prejsť úšustom a potom hore úplazom ku končiaru.Cez úšust sa išlo najhoršie.Úšust tají nebezpečenstvo.Je prilepený na najstrmšom svahu. Čuší a čaká na obeť, ako dravec v konároch. Touto obeťou môže byť vták, môže byť zviera, ale najskorej človek, lebo on sa cíti na úšuste tak ako plavčík, ktorý je prvý raz na mori. Ak mu chýbajú ložiská, na ktorých by sa v najkritickejšej chvíli dal do pohybu a rozdrvil svojou kamennou hmotou všetko, čo by v ceste zachytil, nuž stavia plno osídel, ktorým zťažka vyhne aj opatrná a schodená noha zvieraťa. Sú to skaly, skaly, bez ktorých by nebol úšust úšustom. Skaly, ktoré by samy nevedely povedať, kto ich sem povynášal, ktoré celé dni, mesiace vylihujú v nečinnosti, ale ktoré sú tvrdé, surové, bezohľadné ako všetko, čo tvorí nemú ríšu mocného ducha zeme. Ležia bez hnutia vedľa seba a na sebe ani hroby, ako úbohé pozostatky nasnášaných mrcín. Slnce ich škvarí, dažde rozmáčajú, vetry divo skučia nad nimi, blesky sa medzi nimi divo metajú ako rozpajedené hady, a ony len čušia, ryjú sa k sebe, držia sa zeme ako riepä. Ale sotva na ne noha vkročí, rozhojdajú sa, pomechria, ožijú ako zatajená chobotnica v zelených vodách, aby človek stratil rovnováhu, a potom otvárajú čierne priepasti ako rozškľabené papule lačných pijavíc.Úšust je zákerný najmä v noci.Joachim postupoval opatrne. Skusoval vopred každú skalu, vymeriaval každý krok. Dobýval širokú plochu úšustu po kúsku. Niekedy sa spustil aj na ruky, aby malo telo pevnejšiu oporu. A ostatní ho nasledovali. Upozorňovali sa vzájomne na nebezpečenstvo, podávali si zaistené skaly a Jano pomáhal otcovi aj rukou.Noc nepovoľovala a zdalo sa, že ešte na svojej púti nepostúpila ani o piaď. Chlapi boli však húževnatí. Brodili sa touto nocou ako skupina pionierov. Podkovičky a klince na bagančiach kresaly do skál. Niekedy sa aj skala uvoľnila, zachrapšťala ani zlomený hnát, vklinila sa medzi iné, alebo sa rútila dolu strminou. Noc sa vtedy pukala.— Aha, svetlo! — zakričal Jano.Všetci si obzreli priestor, ktorý v tej chvíli nemal ani začiatku, ani konca. A naozaj. Svetlo vo tme, plachta na mori, puklina v útrobách zeme. Mihalo sa a poletovalo ani svätojánska muška.— To idú valasi z breznianskeho salaša, zaiste aj tí zazreli dym, — vysvetľoval sváko.Svetlo postupovalo pomaly dohora prostriedkom tmy, ako by chcelo urobiť čiaru cez noc.— Táto noc bude pamätná, — zavolal ešte sváko.Vtedy už boli na úplaze, nuž pustili sa strmo hore. Niekde bol mäkký mach, niekde psica. Museli stúpať bokom, aby sa nešmýkali. Keď strácali rovnováhu, pridržiavali sa psice.— Teraz nevidieť nič, — vravel sváko.— Sme priam pod končiarom a to horí s druhej strany vrchu, — vravel Joachim.— To bude teda v tých miestach, kde má baraniarka kolibu.— Tam.— Starý Pazúr bude už istotne tam.Úplaz sa vyrovnával. Išli ani hore komínom.— Postojmeže, — vravel Jano vzadu.Zastali a natŕčali uši a oči do tmy. Nad nimi praskalo tisíce bičov.— To iskry.Potom obišli ešte skalu, ktorá sa im postavila do cesty, a boli na temene.Žiara ich oslepila. Dosiaľ boli vo tme, nuž nevideli nič, a teraz boli vo svetle, a tiež nevideli nič. Museli sa priúčať hľadieť ako psíčatá, ktorým sa rozrezávajú oči.Nad obočia si prikladali ruky ako vo veľkom slnci.— Peklo!Hej, peklo tu bolo pod nimi. Ešte krok, a boli by sa doň zrútili, ešte krôčik, a bolo by ich vypražilo na škvarôčky.Peklo!Hej, tu sa rozkladalo pod nimi divé, hrozné a nepokojné. Vrelo, klokotalo, hučalo, hučalo, klokotalo, vrelo. To sa chechtalo, to stonalo, alebo oboje naraz, ako by škodoradosť diablov chcela prekričať bôle mučených. To sa vrtelo v besnom tanci a hneď zas sa svíjalo v kŕčoch. Výbuchy hrozných škrekov roztreskúvaly sa vo tme ako vyhrážky nebesám.Postáli, aby sa spamätali od prekvapenia.Žiara im bila do očí. Ležala ako more. Bola biela ani roztopené železo. Blčala a pálila. Jazyky plameňov z nej vyskakovaly. Zavše ich bolo sto. Štiepaly sa a rozbíjaly ani padajúca voda na ostrých skalách, niekedy sa zasa svorne spojily v jeden stĺp, ktorý sa najprv lámal, prehýbal ako had, oblizujúc zem, a potom sa načiahol vysoko do oblohy. Vtedy sa zem zatriasla a hore zadunelo, ako by sa približovala búrka, a iskry sa sypaly ani svietiace guľky.Horela kosodrevina.— Do rána bude vrch holý.— Len aby sa hory nechytily.— Tie sú nízko, iba ak by sa dostal k nim plameň po psici.Kým je oheň malý, slúži človeku verne ako pes, nesprieči sa v ničom, môžeš s ním zachádzať podľa ľubovôle. Je hravý ako mača, poskakuje sem i ta, najradšej za vetrom, a vyplazuje sa za tvojimi rukami, ak ich máš vystreté proti nemu. Je síce chytrý, ale nikdy ťa nezaskočí, lebo ho môžeš kedykoľvek skrotiť, ale len čo zmohutnie, napáda človeka ako zbojník. Hádže sa hyhko a trhá, driape bez okolkov. Nemá hraníc sýtosti, je panovačný a chamtivý. Čoho sa raz zmocní, to ťažko púšťa. Jednako tam dolu ľudská vôľa si s ním poradí, ale tu hore je opravdivým vladárom, človek musí pred ním utekať, ak mu nechce podľahnúť. Sily mu rastú, rozťahuje sa a vystrája ukrutné kúsky.— Šíri sa na všetky strany.— Nemá vetra.— Kosodrevina práska.— Je vysušená.Podišli trochu doprava, aby mohli vidieť celú horiacu plochu.Oheň mal odtiaľto hroznejšiu podobu. Plamene sa hádzaly, trepaly o seba ako pripútané zvieratá. Noc sa im protivila. Oheň zúril, oháňal sa na všetky strany, driapal a hltal. Nemal zmilovanie. Bol ohavný, ukrutný. Tma mu stavala múry, a keď sa aj tých zmocnil, vystupovala do výšky a odtiaľ sa hádzala naň ako dravý vták. Oheň ju vykiadzal kúdliskami dymu. Oheň bol mocnejší, ale tma bola väčšia. Oheň bol rýchlejší, ale tma bola ťažšia. Nevedely poraziť druh druha. Tento urputný zápas nemal konca. Rozmnožoval sa do šírky i do výšky, zdalo sa, že zachváti celú zem aj oblohu.Pastieri stratili reč od údivu, nevraveli nič, len keď došli Brezňania, odpovedali na ich pozdrav.— Psiská nám nedaly spať, zavýjaly od večera, ako by ich niekto za chvosty poťahoval, — vraveli tamtí.— My sme sa zdržali pri vatre, — vraveli títo.Oheň sa obracal nadol, lebo tuto hore k nim nebolo už kosodreviny.— To sa musela chytiť baraniarkina koliba, — mienil voľaktorý valach.Joachimovi sa ziskrily oči. Myslel na človeka, ktorého dnes večer zahnal fakľou do kosodreviny. Uplietla si na seba korbáč, — vravel svák.— Možno, že to spravila aj naschvál, — dokladal ten istý valach, — lebo Pačuga nemal s ňou čisté prsty.Každý mal o tom svoju mienku a boli by sa navzájom zdôverili, keby sa nebolo prihodilo toto:Z plameňov vystúpil mužský. Zaiste to bol mužský, lebo ho všetci videli na vlastné oči. Vyšiel a zastal. Chcel sa najprv pustiť rovno dohora, ale potom azda zbadal ich, nuž pustil sa tým smerom. Hoci im žilky hraly na útek, zvedavosť ich prikovala na mieste. Človek bol ako príšera. Okolo neho žiara, lúčaly sa krvavé plamene sem i ta, ako by ho chcely ešte dobehnúť a šmariť nazpät do rozbesneného pekla. Bol čierny ako uhoľ, tackal sa zboka nabok, ako by sa bola zem pod ním hojdala. Zavše zastal a zaknísal sa a zasa šiel ďalej. Kolená sa mu podlamovaly a podkýnal sa. Čím bližšie prichádzal, tým viac sa pozdávalo, že je to nie človek, ale prízrak, ktorého plamene vypľuly. Na rukách niesol akési bremeno, ktoré mu bolo iste nepohodlné, lebo bolo previsnuté aj na jednu, aj na druhú stranu. Bilo mu istotne do stehien pri chôdzi. Keď sa priblížil na desať krokov, všetci chlapi mu hľadeli do tváre, uvedomovali si jeho podobu, lebo chceli ho poznať, ale to sa im podarilo len vtedy, keď prišiel medzi nich, položil bremeno na zem a obrátil sa tvárou k ohňu.— Pazúr!A naozaj bol to on. Pazúr, čo pasie na Zelenom sedle, Pazúr, čo sa ti vyhupne pred oči vtedy, keď naň najmenej myslíš, a tam, kde ho najmenej očakávaš. Pazúr. Chudý, vysušený slnkom ani suchár, došľahaný vetrom, zúverený ani koreň, šedivý, so židovskou bradou a s palicou ani večný pútnik. Hej, bol to on, lenže vtedy by si ho bol zťažka poznal na slnku, nie to ešte pri nepokojných plameňoch. Nemal nič bieleho na sebe. Šaty mal dodriapané na franforce, úbohé čiastky vyciveného a ohňom soškvareného tela vytŕčaly sa zpomedzi nich. Brady nemal a z celej tváre mu zostaly len oči, veličizné, vylúpené, ktoré sa dívaly do noci ako zmučený strach.Hej, toto bol Pazúr, čo tejto zimy pochoval štvrtú ženu.Vedľa neho na zemi ležala bez pohnutia žena. Podľa šatstva by sa to nebolo dalo uhádnuť, lebo bola oblečená ako chlap, ale mala po celej šírke roztrhnutý kabát a či blúzu, nuž sa jej vysúkavaly prsia. Ich nahota svietila v žiari ako žabica. Boly ešte slabé na dojku. Hoci bola nesená ohňom, nemala ani vlasy ani tvár porušenú. Bola pekná. Hlavu mala sklonenú, ako by nezniesla pohľad toľkých chlapov.— Žije? — spytovali sa niekoľkí.Pazúr sa obrátil k nim. Hľadel dlho bielym zrakom, ako by poznával tváre alebo ako by nedopočul, a potom podvrátil hlavu ležiacej tak, aby sa ukázalo hrdlo. Pastieri pristúpili bližšie, ale nevideli a nechápali nič, až keď sa voľaktorý osmelil ohmatať podozrivo sa červenajúci pás na hrdle, zistilo sa, že hlboko v koži do napuchnutých žíl je vrezaný tenký oceľový drótik.Pastierom sa rozšírily oči. Máloktorý z nich voľne dýchal. Uvedomovali si strašný zločin, ktorého stopy boly ešte čerstvé. A toto náhle uvedomenie tam hore na vrchoch, uprostred noci, keď nebesá dýchaly hlbinami večnosti, keď doliny sa topily v penách vzdúvajúcej sa tmy, pri divom tanci rozbesnených plameňov, preštepovalo ich hrôzou.Joachima striasalo rozhorčenie. Nebol ešte svedkom podobného činu, nechápal jeho smysel, nuž nevedel si predstaviť zlosyna v ľudskej koži a s ľudskou tvárou, ktorý mal toto dielo na svedomí, hoci sa stretol vo svete s rôznymi podobami a s rôznymi povahami. Pred jeho očami vyrastala ozrutná postava obludy s opičou papuľou, s vycerenými zubiskami, s krvavými okáľmi. Ľakal sa jej, ako sa ľakajú deti pripomienok na mátohy, čo striehnu v tmavých kútoch izieb, ale súčasne si uvedomoval, že by ťažko utíšil vzbúrenú krv, a uvoľnil vypätie síl, ak by sa táto obluda zjavila nablízku.— Beštia, — uľavil si voľakto.Ostatní stískali zubmi a zatínali päste.— Treba ísť so zvesťou k Pačugovi, — radil sváko.Joachim sa preberal zo stŕpnutia. Zasa sa mu mihla pred očami tvár, ktorú naháňal zvečera fakľou, a myslel, že sa mu rozbrieždieva, že sa mu odhaľuje čierna plachta, ktorou je tento zločin zastretý.— Toho by ste darmo hľadali doma, — zvolal živo.Všetci sa obrátili k nemu, lebo zbadali náražku v jeho hlase. Ale vtedy sa ohlásil akýsi parobok, ktorého dosiaľ nebolo dobre vidieť a ktorý nebol oblečený vo valaských šatách, no stál medzi Brezňanmi, nuž zaiste patril medzi nich:— Ten už s Adamom loj kope. Včera mu bol pohreb. Povrávalo sa, že sa otrávil pochabými hubami.Joachima oblapilo zdesenie.Obrátil sa k otcovi, mysliac, že tam nájde odpoveď, ale otec bol obrátený k ohňu. Ako sa zdalo, jeho nič z týchto slov nepoburovalo a nerozrušovalo. Oheň burácal. Zdalo sa, že v besnom trešťaní zahrýza sa už do vlastného tela.
Svantner_Horiaci-vrch.html.txt
Prechádzky po výstavke v Prahe1Mal by som písať o dňoch štrnástom a pätnástom máji, ktoré sú veľmi pamätné a zostanú večne v rozpomienke tých, čo ich tu v Prahe zažili. Stretli sa Turíce so sviatkom sv. Jána Nepomuckého a k tomu otvorenie výstavy. Mohol by opisovať príchod arcikniežaťa Karla Ludvika s manželkou,[1]sprievody, deputácie, okrasy, a všeličo ešte. Zase sám akt otvorenia a slávnosti k tomu pripojené. Príchod zvláštneho vlaku s viedenskými akademikmi slovanskými, ich porady[2]a zábavy v dňoch svätodušných, zase veľkolepú slávnosť odovzdania zástavy študentského spolku ,Slavii‘[3]Paniami a devami českými darovanej. Látky dosť pre kronikára, každý deň od otvorenia výstavy má svoj význam i svoju zvláštnu históriu. Ani jeden neminie, aby sa v ňom dačo nového a povšimnutia hodného nebolo prihodilo.Ale kým by ja to tam poopisoval, uletel by dnešok a včerajšok — menovite rozleteli by sa sliepky, kohúty, kačice a husi, ktoré sú dnes strediskom všeobecnej pozornosti. Aspoň ťažko by bolo ignorovať tento článok pražskej výstavy, keďže až k priemyslovému palácu rozlieha sa gagot, krákorenie, kikiríkanie — vôbec rákoš,[4]aký všade býva, kde je mnoho hydiny.[5]V železných klietkach pri sebe a nad sebou nastavaných, mechrí sa všetko, čo rozumieme pod názvom hydina. Nepáči sa jej tu, vo väzení, bárs chova je nie horšia ako doma, snáď lepšia: vidno na válovcoch hrubé krúpy kukuričné, alebo skôr kukuričný šrot. Vôňa nám síce neupomína „eau de Tatra“,[6]ale preto nič. Aspoň tu vidíte ľudí, čo neprišli na výstavu pre kratochvíľu, ale pre poučenie. Zdravé, ohorené vidiecke tváre. Niet tu pánov v širokých nohaviciach a zívajúcich pri všetkom a všade, ani kritikov, ani dám so „škripcami“ a krátkymi vlasmi. Tu sme všetko ľudia, čo milujeme, ctíme si a vážime hydinu, — a to menovite takú, ako je práve táto.Kury obyčajné a zriedkavé. Čierne i jarabé, veľké i stredné, veľmi veľké, zas veľmi malé — liliputánky — čierne a s bielou kochlou, zas biele a s čiernou kochlou, amerikánky[7]v ohromných rozmeroch a hlbokým altovým hlasom. A to všade v pároch, sliepka s kohútom tej istej sorty i farby. Na daktorých klietkach sú tabuľky s nápisom „prodajné“ a tu i tu, pripojená cena za jeden párik — obyčajne desať, niekde pätnásť zlatých. Kde boli najkrajšie exempláre, tam stojí na tabuľke „neprodajné“. A skutočne ťažko by bolo taký tovar i zaceniť, lebo reprezentuje veľký kapitál pre takú „drůbežárnu“. Tam sú vystavené vajcia z „drůbežárny“ kňažnej Idy Schwarzenbergovej,[8]ktoré predávajú sa po pätnásť grajciarov, takže nám príde na um naša národná povesť, kde akýsi gazda mal tátoša, ktorého kŕmil ovsom a z toho ovsa našiel ráno — hŕbu dukátov. Sú tam i rozličné sorty husí, daktoré také, že sa ponášajú viac na labute. Iné zas majú pod hrdlom lalok a sú obrovské. Je tu medzi nimi i veteránka, ktorá dožila tridsaťpäť rokov, ako to dokazuje vysvedčenie od obce. Husi sú tu nápadne ticho, nevedia pochopiť, čo tu hľadajú. Ale tu musíme ustúpiť nabok. Ide dlhý rad dievčat šesť-sedem ročných, v ich čele pán učiteľ. Prechádzajú popri klietkach, ale dívajú sa všade, len na hydinu nie.„Tahle má třicetpět let,“ vraví pán učiteľ. „Zde je vysvědčení od obce.“Deti zhíkli ako na povel, ale vidno, že to len zo zdvorilosti k učiteľovi. Dieťa nič neprekvapí, alebo ho prekvapí každá pletka. Tu na výstave nemôže ho nič prekvapiť, lebo keď prejde jedným pavilónom, už ďalej nemôže upriamiť pozornosť na žiaden predmet. Pozornosť je hneď vyčerpaná a rozprášená. Pritom také dieťa z veľkého mesta nemá zmysel napríklad pre kury. Jemu je kura práve tak neobyčajný zjav ako kanárik, ktorý tu vyspevuje v klietke. Medzi liliputánkami niet nič zvláštneho. Sú to kurčatá, lenže celkom dospelé. Kohútik je smiešny, keď zakikiríka chrapľavým diškantom[9]a na to sa mu ozve amerikán.Sú tu i labute, i pávy, i morky a moriaci. Nič zvláštneho na nich. U nás sú také, i krajšie ešte exempláre. Kačice sú tiež všakové, malé i veľké a vo farbách najrôznejších. U nás som videl tie samé sorty a týmto by v ničom neustúpili. Vidno okrem toho i papagáje v klietkach, vyznačujú sa len nesmiernym škrekotom.K hydine patria i holuby. Veľmi značne sú zastúpené. Tiež vidno medzi nimi obrov a zas liliputánov, pekných kochlatých, zas druhých s veľkým hrvoľom. Sú i známe sorty s chvostmi na spôsob vejáru. Ku podivu vedia ním koketovať ani dámy na bále. Sem, medzi operenú háveď dostali sa i králiky. Nič zvláštneho na nich. Jeden párik tak vyzerá ako pár divých zajacov. Sú to tie samé, čo pán Ivan Ľub[10]i u nás udomácnil.A tu na konci, aby bola i dáka kratochvíľa, nájdeme štyri kavky. Sú neobyčajne veľké. Nikdy by človek nemyslel, že kavka má v sebe toľko humoru. Jeden velebníček podal im kosu z kohúta, pero sa ligotalo a kavky bili sa oň a naťahovali. Tu bolo najviac divákov.A tak sme vyšli z oddelenia hydiny. Bude už tam iba jeden deň. Za hydinou bude nasledovať výstava koní. V tom samom oddelení bola už výstava rožného dobytka a oviec. Keď sme na ceste, môžme vojsť i do pavilónu poľovníckeho, ktorý vystavil poľovnícky spolok v Česku.Zvonku okrášlený je rohmi a parohmi, dnuka tiež parohy všade po stenách, jedličina a v nej všaková divina, pravda, vypchatá. Krásne to vyzerá dnu. Nás, čo sme ani zajaca nezastrelili a na poľovačku chodili iba s paličkou (aby sa dáko nešťastie nepritrafilo), nás to môže zaujímať len ako dekorácia. Ale tí, čo sem naznášali tieto trofeje svojich poľovačiek, hľadia i na to zo stanoviska vyššieho. Napríklad princ X. Y., gróf Z. etc, etc. len s ťažkou pýchou dal vpísať svoje meno medzi parohy roháča, ako spisovateľ vytlačiť pod prvý literárny produkt. Ale i laik sa tu všeličo naučí. Tu je napríklad obora v malom, plocha neobnáša ani pol štvorcového metra. Medzi chvojinou sú malé srnky, búdky, v ktorých sa môžu uchýliť pred zimou a vetrom, inde zas ako sa chovajú a soľou častujú, zas aké búdky sú vystavené, kam chodieva sa na postriežku. Nájdeme tu i časopisy a knihy poľovnícke, teda ani sme nevedeli, že i to už existuje. Tam zas sú vyložené veci, ktorými sa všaková divina kŕmi. Tu zas vo fľaškách sú uložené pilulky. Nie — to sú nie pilulky, hoc i tak vyzerajú. To je to, čo natratili zajace, srny a jelene po revíroch a čo poľovníci pozbierali. Poľovník je ako prírodoskúmateľ: každej maličkosti, čo s divinou súvisí, venuje pozornosť, nič mu nie je malicherným, ani protivným. Sú tu i vypchaté vtáky, orly, sokoly, i vypchaté zvieratá v pekných skupinách. Je to ozaj bohatstvo. I patróny, broky, gule — vôbec všetko nájdete, čím len človek siaha na život slobodne, divo žijúceho zvera. A aby bol obraz úplný, tu hneď pri dverách nájdete grupu starých, zahrdzavených, motúzkami a špagátmi posťahovaných flínt, na daktorých vidíte, že vyšli z rúk človeka, ktorý by ani klinec nevedel ukovať.Zadíval som sa na túto podivnú zbierku, uvažujúc, ako ľudstvo pokročilo a civilizácia s ním. Táto flinta nemá, hľa, ani kohútka. Strelec musel zakresať práchno a priložiť na panvičku a čakať, kým flinta sa ozvala. Dakedy sa ani neozvala. Vyfúklo nazad, strelcovi do očí. Takými hľa, inštrumentmi sa ľudia zabíjali kedysi; nie div, že vojna tým spôsobom trvala tridsať rokov. Tak som rozmýšľal a pýcha mi naplnila srdce, že som synom XIX. stoletia, keď vojna sa môže odohrať i za dva dni. Pri mne si zastal pán v širokom slamenom klobúku. Nápadne ohorený a fúzy mocné. V pohyboch vidno, že je to horár.„Jak se vám líbí ty hákovnice?“[11]pýta sa ma hlasom pevným.„Interesantní,“ odpovedám.„Víte-li pak, že ten spíš touto zabije, než tamti těmihle,“ ukazuje v tú stranu, kde je zbierka poľovníckeho moderného náčinia.„Kdopak?“ pýtam sa.„Inu pytlák, zlatý pane, pytlák!“ zvolal mocným hlasom a hodil na mňa opovržlivý pohľad. „To je všechno od pytláků. Koukejte, tady nemáte ani kohoutku! A na mou duši, kdyby tady bylo co ti pobili — tohle všechno by nebylo nic. Ovšem pytlák to prodá a nepochlubí se…“Moje kultúrnohistorické úvahy vzali teda netušený obrat: boli to flinty pytliakov a nie staré historické a predhistorické pamiatky.Z tohto pavilónu pobral som sa hneď do obrazárne.[12]Ale tam už bol veľký stisk a dnuka sa vznášali oblaky prachu. Obrazy to ešte ako-tak vydržia, ale pľúcam je tam ťažko. Ponechal som si ten pôžitok na iný, príhodnejší čas a rozhliadol som sa radšej po veľkom zelenom priestranstve pred priemyslovým palácom. Vojenská hudba hrá, obecenstvo ustaté sadá si na stoličky automatické, to jest také, čo sa dajú iba tak otvoriť, keď vhodíte do nich dva grajciare a stisnete pero. Pred palácom na vysokom podstavci socha Jura Poděbrada na koni. Je robená z kovanej medi, totiž na železnú kostru našrôbované sú medené vykuté pláty. Hoc je podstavec vysoký, socha pred rozmermi paláca takrečeno mizne. Iste v Poděbradoch, kam bude po výstave prevezená,[13]bude omnoho impozantnejšia. „Veritas Dei vincet“,[14]napísano je na podstavci. Bár by bolo tak!Na stožiaroch pre elektrické lampy sú štíty červené s bielymi nápismi. Sú to inzeráty nakladateľa J. Ottu. Inzeruje tam Zlatú Prahu, Spisy Jaroslava Vrchlického, Jiráskove, Naučný slovník atď.[15]Toto dodáva náter naozaj český výstave.Je päť hodín; celé masy ľudstva hrnú sa do výstavy. Pred palácom priemyslovým sa to všetko roztráca, ani nebadať, že by bolo dačo pribudlo. I miestodržiteľ gróf Thun[16]si tu vykračuje v svojej uniforme. Ľudia predtým znali ho iba zo Šípov[17](mladočeský satirický týždenník), dnes ho budú znať z výstavy. Niet dňa, aby tu nebol od štvrtej do desiatej večer. Má veľkú zásluhu o zdar výstavy. On sa prvý viezol na „Rutschbahne“[18]i on prvý vstúpil do „balon captif“.[19]Vôbec miestodržiteľ sa drží k všeobecnej spokojnosti. Práve vyšiel z novootvoreného pavilónu, ktorý vystavil Český klub turistov na spôsob starého Vyšehradu. V gotickej bráne staroslávneho hradu a na padacom moste stojí moderná spoločnosť, páni od komité[20]vo frakoch a bielych kravatách. Vítali patrne miestodržiteľa. Teraz už celkom nenútení, bavia sa s návštevníkmi, ktorých sa ta celé kŕdle hrnú.„Pojďme k Van Houten Cacao,“ čul som hlas vedľa seba. Dvaja pražskí svetáci popri mne. Ja za nimi. O Van Houten Cacao počul i čítal som celé legendy, vlastne o kráse Holanďaniek, ktoré to kakao v šálkach predávajú. Zišli sme do aleje, vlastne na vozovú cestu a zazreli domec nie dáko zvláštny, ale okolo neho sa rojili ľudia. A to nielen mladí svetáci, ale i starší plešiví a šediví i takí, čo majú podagru v údoch, zas takí, čo majú rýmy v hlave a „vidno“ v kešeni, ba i dámy sa stavajú na prsty, aby čo-to z tej holandskej krásy videli. Ja som nevidel nič, iba akýsi biely riedky závoj a masy obecenstva za stolmi. Van Houten Cacao môže si gratulovať.Próza života zvábila ma k pavilónu pána Chmela, vinohradského údenára, ktorý za ceny „výstavní“ svoje výrobky nastoluje. Tomu sa môže privlastniť, že stoly sú prázdne. No tu hneď vedľa je jeho fabrika. Tam je plno ľudí. I ja som ta vošiel, pozerať, čo to vlastne v tých cervulátoch[21]a vurštoch a virštliach sa skrýva. Často sa mi totiž pozdávalo, že v takej virštli nemusí byť iba mäso, neraz taká akási múčna, cestová príchuť tých údenárskych výrobkov nás znepokojuje. A čo som videl? Kašu, ktorá sa medzi valcami kydala sem a tam a miesila ani tá masa, z ktorej sa v Ružomberku „papierová drevolátka“ a či „drevová papierolátka“ vyrába. To ma tak oduševnilo, že som si dal jeden „párek s křenem“ a bol dobrý. Možno sa mi to len tak zdalo, keď pri sebe som videl c. a kr. majora tiež práve taký párok si ujedať.Kto sa raz oddá službe tela, už je navždy jeho otrokom. I ja. Majúc párok, popadol ma smäd. Zašiel som k baraku pána Povolného, ktorý čapuje „kozla“ od sv. Tomáša. Pod firmou tohto kláštora vyrobený „kozel“ má veľmi dobrú povesť. Žiaľ, že tu na výstave čapuje sa z pohárov, ktoré si pán Povolný iste vypožičal od Ehmanna z Vrútok. I „porty“ sú veľké, to jest peny. V takej horúčave, ako dnes, pri cene osem grajciarov nebolo by divu, keby p. Povolný poháre špagátmi priviazal. Ale on nie. On iba o to sa stará, aby pohár, ako je prázdny, hneď do šenku sa vrátil a nestratil dajak v gágore smädného, výstavného hosťa.Hosťov je tu mnoho. Len za chvíľu sa tu zobrali traja zjavní a štyria tajní od polície. „Tajní“ traja odišli dakam, iste šľakujú za dákym dobrým vtákom, ktorý sa pod egidu[22]výstavy uchýlil. Traja zjavní a ten tajný si hovoria.„To je krása!“ hovorí zjavný.„Jo, jo! To tak brzo neuvidíte!“ prisviedča mu tajný a ťahá z pohára.„A veliký!“ doložil druhý zjavný.„Kdepak, kdepak!“ hodil rukou tretí zjavný. „To je toho až hrůza! Aby člověk týden chodil a koukal jako pitomej. Kdepak by to moh’ za den!“„No jo — týden, to nejmíň…“A ono možno i viac ako týždeň. Ja som ich tam nechal v dôvernom rozhovore. Asi o pol druhej hodiny vracal som sa popri závode pána Povolného a na tom samom mieste našiel som tých istých troch zjavných a toho istého tajného. „Koukali“ už veselšie na svet, vlastne do prázdnych pohárov.2Nateraz je starý Vyšehrad strediskom pozornosti každého, kto príde na výstavu Vyšehrad, ktorý je vystavený od Klubu českých turistov.[23]V ňom skrývajú sa veci, ktoré s cestovaním a túlaním sa po šírom svete súvisia: mapy, cestopisy, časopisy turistické, a okrem toho — lebo i to patrí k veci — celé pyramídy fliaš a v nich všakový trúnok; všetko veci potrebné. A aby človek vedel, kde čo má kúpiť, keď by ho nadišla chuť pustiť sa šírym svetom — tam má nápisy pražských firiem, ktoré predávajú palice, kapsy, jágerky,[24]podkuté črievice a podobné utenzílie[25]do cesty.V tom istom pavilóne, ale vľavo a za príplatok dvadsať grajciarov, vpustia vás do tmavej, čiernym súknom potiahnutej siene. Iba v jednu stranu je svetlo a tu, v túto stranu otvára sa neobyčajný, alebo skôr strašlivý výhľad. Stojí pred vami v plnej pravdivosti a hrôze obliehanie Karlovho mostu od Švédov, respektíve českých exulantov. Vidíte opravdivé, skutočné kamene, kusy dreva, staré šišaky zakrvavené, mažiare, hŕby piesku, zase zem nabratú do košov — to sú teda naozajstné barikády z tejto strany Karlovho mostu, teda od mesta. Ďalej od vás ležia trupy padnutých Švédov a študentov českých, tam zas povaľuje sa tŕním venčená hlava Spasiteľova, ako ju ktosi na krucifixi urazil. Nad všetkým týmto akoby dominoval jezuita Plachý, ktorý nabáda študentov k boju proti Švédom, a tam ďalej k Malej Strane nevidíme nič viac, len dym — no tušíme, že tam vlastne deje sa, čo má sa diať. V úzadí tohto strašného, pravdivého výjavu je Malá Strana a velebné Hradčany.[26]Idúc popred takzvané ochutnávarne pri priemyslovom paláci, začul som gajdy. A naozaj, tam pri stole akísi dvaja páni popíjali víno a dali si vyhrávať na gajdách od českých gajdošov. Títo dvaja sú v svojom národnom starom kroji. Je veľmi pekný a zaujímavý. Čo som videl druhého gajdoša, ten je už úplne scivilizovaný. O ich hre a hudbe bolo by zbytočné hovoriť: u nás ich je tiež dosť ešte a títo sú skoro vo všetkom takí ako naši.O hudbu a zábavu nemusí tu mať nikto starosť. Kde sa obrátiš, všade inakšia muzika. Pred palácom priemyslovým vojenská kapela a ani dvesto krokov od nej, v kaviarni Hlavovej[27]Cigán Oláh István. Jeho červené nohavice a modré dolomány uvádzajú vidiečanov v omyl, že totiž náš Oláh je husárom. Ináč nie z prvých bánd. Vie i dakoľko slovenských, lenže chybne. Podivná vec, že Piťo z Mikuláša[28]nevybral sa sem, trávnicami slovenskými bol by si iste vydobyl palmu víťazstva. Tunajšie obecenstvo nesmierne lipne za každou národnou hudbou. Pri fontáne produkuje sa zase civilná kapela a vo vinárni Claryho, tiež neďaleko od fontány, udomácnili sa rumunskí hudci. Menovite v nedeľu a sviatky býva i lokál nabitý i vonku obstatý dookola. Rumuni hrajú veľmi krásne a to nielen svoje piesne, ale i české. Pritom jeden z nich hru doprevádza spevom. Je veľmi dobrý barytón. Sú tu i tamburáši z Belehradu, koncertujú po lokáloch okolo priemyslového paláca a hrajú tiež veľmi pekne. Zdá sa, že nemajú takého šikovného impresária ako Rumuni.Kto díva sa ozaj z povýšeného stanoviska na výstavu, to je balón „Giesshübler — Kysibelka“. Lebo ako je rovnoprávnosť tu na zemi, tak musí byť i nad zemou, v balóne. Ináč keby si naraz sadol doňho Čech a Nemec, mohli by sa v tých výšinách dať do vlasov a všetky viedenské a iné časopisy by už písali, aby Nemec nešiel na výstavu, ak mu je život drahý. Beztoho na proces, ktorý má akýsi Müller, obchodný cestujúci z Berlína, s tunajším študentom Čížkom[29]pre akúsi predpolnočnú a či plane, polnočnú scénu, všetky nemecké časopisy vyslali korešpondentov.Nad hlavou Müllera žiari aureola martýrska a je on iste prvý Nemec po Bismarckovi.[30]Čížek a jeho priatelia vravia, že sa Nemca nedotkli, hoc im nadával do „čechische hunde“[31]a „pakáš“, ale našli sa dvaja svedkovia, čo prisahali, že Čížek ho skutočne udrel po oku. Rozsudok ešte nevyšiel; ale je pravdepodobné, že Čížek bude posúdený. Bude zase kriku dosť po novinách. Balón je veľký, na ňom pripevnený kôš, do ktorého vojdú štyri osoby. „Výlet“ stojí tri zlaté. Mnoho sa takých nájde, čo odhodlajú sa do nadzemských výšin, lebo nešťastie nemôže sa stať žiadno; balón je povrazom priviazaný k zemi a len tak vysoko môže ísť, nakoľko ten povraz dovolí, teda okolo dvesto metrov. I dámy sa našli, čo chceli zakúsiť slasti vetroplavecké a nestalo sa im nič. Cez noc kolos, naplnený plynom, býva v ohromnej drevenej búde. Aby neuletel, navešajú naň, vlastne na povrazy a štrangy, ktorými je odrôtovaný, vrecia naplnené pieskom. Takýto ovešaný Giesshübler je celkom krotký, päť chlapov ho poľahky transportuje do „maštale“.V úzadí, temer pri samom plote nachádza sa „Rutschbahn — skluzavka“. Človek zaplatí desať grajciarov a sadne do kupé, ktoré stojí na šínach. Východisko je povýšené, šíny idú do doliny, zas je menší kopec a za tým ešte hlbšia dolina a zas kopec, kde končí sa cesta. Vozík jednoducho posotia nadol, ten letí do doliny a na kopec, až na konci sám od seba zastane, pretože je poháňajúca sila vyčerpaná. Ale pretože stojí v úbočí, tu začne sa vracať, rýchlosť pohybu rastie — a vráti sa o niečo nižšie, ako je pôvodné stanovisko. V nedeľu a vo sviatky je tu nesmierne živo. Vozík behá, ženy pištia — najviac pasažierov sú ženy — a obecenstvo sa smeje. Hovorí sa, že táto vozba podobá sa veľmi plavbe na rozbúrenom mori. A skutočne bolo už vidno, že daktoré pasažierky uchýlili sa do ústrania, lebo vraj napadla ich morská choroba.Neďaleko priemyslového paláca stojí šumný pavilón grófa Harracha.[32]Je ako vila, vystavený v národnom, českom štýle. V ňom je salaš, pravda, celkom inakší, ako sú salaše u nás. Tu je model ženy, ako múti mlieko. Nie tak ako u nás, celý systém pák pohybuje topárku.[33]Tu v pavilóne nachádzame ďalej všetko, čo je zaujímavého na panstvách Harrachových. Domáce výrobky, domový priemysel, plodiny, mapy, a to nielen kreslené, ale i z hliny vytvorené, knihy účtov a podobné. Ďalej nachodíme oddelenie pre divinu, ktorá na panstvách bola ukoristená a všelijaké spôsoby na chytanie diviny a vtáctva. To všetko je prevedené v malom, ale veľmi názorne a poučne. Pri pavilóne je postavená šindliareň pána grófa, kde dorába sa šindeľ a to z klátikov dreva, ktoré rozpília sa na doštičky a z tých robia sa šindle spôsobom čarodejným. Aspoň Ťarchovci a Erdúdčania,[34]ktorí sa dlho namozoľujú, kým urobia poriadny šindeľ — tí by sa podivili, ako ľahko príde pán gróf k šindľu. Takej mašine je všetko jedno; ohobľuje i hrču a to nahladko, i pahy prevedie cez hrču akúkoľvek cifrovanú. Postál som len dakoľko minút a za ten čas bola už hŕba šindľa konca mašiny.Odkladal som dosť dlho s referátom o takzvanej „fontaine lumineuse“.[35]Úfal som sa, že daktorý český básnik, ktorých je v Prahe mnoho a na výstave tiež skoro každodenne sú všetci, že daktorý z nich sadne a napíše na ňu báseň. Tú by bol jednoducho pripojil sem namiesto suchého referátu. Ťažko nemotorným, hrubým perom opísať krásu, ktorú vykúzlil čarodejník Křižík za priemyslovým palácom. Miesto vhodné. Palác priemyslový na jednej, tmavá alej stromov na druhej strane a okolo fontány tisíce a tisíce jasajúceho národa. Vo dne by človek nemyslel, čo je to. Samé železné, všakovak pokrivené rúry po jednej alebo vo väčších-menších skupinách. Okolo je obruba, na nej tri mušľovité nádržky, z ktorých leje sa voda do jazera. Ináč nič pozoruhodného tu nevidno. Ale keď príde pol desiatej večer, svetlo v okolitých lampách sa zahasí — tu nastane to, čo je veľmi ťažko opísať, ba ani nemožno. Kto to nevidel, ten nemôže mať o tom predstavy: sedemdesiatimi troma rúrami ženie sa voda do výšky. Prúd vody, vlastne jeho výška, môže sa zväčšovať alebo zmenšovať dľa ľubovôle. Kedykoľvek môže sa bársktorá rúra otvoriť alebo zavrieť pre vodu — každý nahliadne, že už tým daná je možnosť všelijakú podobu dať vyhadzovaným masám vody. A skutočne. Raz zdá sa, že sú to topole, indy, že je to gotická veža, tu zas akoby sa púšťali rachetle — zas indy urobí sa akoby metla.Teraz treba si len predstaviť, že to všetko deje sa potme. Všade je tma, iba tie prúdy vody svietia. A to nie bielym svetlom, ale všetkými možnými farbami dúhy. Tie farby miznú, naskakujú miesto nich iné. Neraz sa zdá, že to nie voda, ale oheň. A ak je nebo zatiahnuté mračnami, tu je obraz majestátny. Lúče elektrického svetla spod vody vychádzajú a ako obri vyčnievajú až k oblohe v podobe ohnivých stĺpov. Celá fontána, masívna obruba z cementu i mušľovité nádržky v tom magickom svetle prichodí vám ako zo skla, ktoré každú minútu inú farbu hrá.Poviedky o starých čarodejoch ožijú vám v duši. Zabudnete, že ste na výstave — myslíte, že ste prenesení v iné neznáme svety. Nebolo človeka, aby bol mohol odolať dojmom. Chladných ľudí počul som vyvolávať slová plné nadšenia. Sami Nemci a židia uznávajú, že je to „grossartig“.[36]I nemyslím, že by bol človek, ktorý neoddal by sa dojmom a zostal celkom chladný. A obecenstvo, menovite v nedeľu, tlieskalo Křížikovi, alebo so zatajeným dychom hľadelo na fontánu a počúvalo svoju hymnu „Kde domov můj…“Pražská fontána bola vystavená dľa plánu inž. Františka Křižíka, majiteľa fabriky na elektrické stroje. Výstavný komitét platil na ňu tuším pätnásťtisíc, ostatok do päťdesiattisíc zlatých doložil Křižík sám. Je o jednu tretinu väčšia než tá, čo bola na svetovej výstave v Paríži.[37]Keby ju pustil plnou silou, prúd vysoko letí nad kupolu priemyslového paláca, takže ho vidno hneď od hlavného vchodu.Bol som zvedavý, čo a ako je to. Divnou hrou osudu v závode tohto inžiniera Křižíka pracuje náš krajan, pán Gustáv Križan[38]a je tu zamestnaný na výstave i okolo fontány. S ním som vošiel pod zem, vlastne pod vodu, ktorá nám nad hlavou čľapotala, šumela, že vlastného slova nebolo počuť. V tejto miestnosti pod vodou sú elektrické lampy, z ktorých hádže sa svetlo pomocou reflektorov do povaly na diery, prikryté iba mocným sklom. Z tamtej strany týchto oblokov sú iba spomenuté rúry, z ktorých voda letí do výšky. Pri každej lampe je delník, ktorý nič iného nerobí, len premieňa farebné sklá nad elektrickou lampou. Tieto sklá teda vyvolávajú tú pestrú hru farieb na fontáne.Je tu síce veľmi mnoho lámp a s nimi spojených drôtov a pod., ale nikto by neveril, že takýmito jednoduchými prostriedkami možno vyvolať taký mohutný efekt. Stroje na vyrábanie elektriny na osvetlenie fontány, ako i stroje na vyvolanie tlaku vody, tie sú všetky v strojovni a v takzvanej kotliarni, pár sto krokov od fontány. V tom je práve tá výhoda elektriny, že sila dá sa prenášať a to do diaľok ľubovoľných, a nič sa z nej na ceste nestratí.Křižík je osobnosť po celom svete známa čo elektrotechnik. Výstavu celú osvietil on a práca je nielen veľmi vkusná, ale i dokonalá. Cestu do výstavy, Bělského třídou[39]až do samého mesta, osvietila zas firma Waldek & Wagner, tiež veľmi spoľahlivá.Po týchto znamenitých pôžitkoch, ktoré sme zaopatrili duši a našim očiam a ušiam, treba sa poberať domov, lebo výstava sa zaviera o jedenástej hodine. No a tu už niet čo opisovať. Cesta je veľmi namáhavá a zdĺhavá — trvá asi hodinu po tvrdých mozaikových chodníkoch. Človek príde domov ubitý ani ten tramvajský kôň — chcel som povedať konduktor, ktorý by vďačne celé ľudstvo bárs vzal do svojej archy, keby to kone utiahli a ľudia sa popratali.3Dnešnú besednicu prichodí začať nekrológom. „Balon captif“ nie je už medzi živými. Jeho život bol krátky síce, ale pre výstavu pražskú veľmi významný. Nebolo hosťa, ktorý by sa nebol aspoň obzrel, keď videl nad výstavou vznášať sa ten obrovský mechúr, ktorý keby bol tabakom naplnený, bol by vystačil všetkým fajčiarom, čo navštívia výstavu. Ale ako známo, dobrého nikdy nebýva dostatok. „Captif“ zatúžil po slobode, chcel sa ukázať i na vidieku a postrašiť vidiečanov, ktorí takýto zázrak dosiaľ sotva videli. A tu skutočne dal sa odviazať z povraza, ktorý ho hatil vo voľnom lete a pútal k tejto márnej zemi. Do koša vstúpili traja, medzi nimi nadporučík z tunajšej posádky. Opatrený vrecúškami s pieskom a všakovými plášťami a pokrývkami pre svojich obyvateľov — pustil sa do čistého éteru. Vyletel nad zem do výšky dvetisíc metrov a hľadel s opovržením na to mravenisko, po ktorom prteli sa červiaky, vlastne my ľudia obyčajní. A v pýche rozšírila sa mu hruď, ako hocktorému nadutému, ba čím viac vystupoval, tým väčšmi sa nadúval. Práve ako tá žaba v Ezopovi.[40]A tak sa mu i povodilo. Nadúval sa toľme, že koža nestačila, praskla odhora nadol a z vydutého mechúra zostali iba zdrapy, hodvábne síce, ale predsa len zdrapy, ktorými si vietor pohrával. Para z neho vyfučala, boky spľasli a nezostávalo mu nič inšie, ako zostúpiť na túto zem. Čím sa väčšmi povyšuješ, tým náhlivejší je pád. Keby bol len on padal, my by sme povedali: dobre, tak mu treba. Prečo sa toľme nadúval! Ale dnuka boli i traja vzduchoplavci, ktorí svoj život mechúru zverili. Tí padali tiež. A to s takou rýchlosťou, ako keď dakto z veže skáče; ani vydýchnuť im nedalo.Situácia to bola hrozná. Ľudia bežali na miesto, kde mysleli, že bývalá „Kysibelka“ dopadne. Ženy kričali a ako noviny píšu, kapitán Wolf, ktorý balón vystrojil na cestu, ale sám si nesadol do koša, že tento kapitán hodil sa na zem v ohrade balónovej a plakal. Riaditeľ fabriky pána Reissenzahna všetkých robotníkov komandoval na strechy závodu. Nad tou fabrikou totiž sa to všetko prihodilo. Každý bol rád, že sa tu po zemi plazí a neletí v balóne, že sa nedal naviesť ctižiadosťou k takým odvážnym skutkom. Všeobecne sa myslelo, že ako osud balóna, tak i osud cestovateľov je spečatený.Ale tu sa stalo, čo by nik nebol očakával. Spľasnutý balón zachránil svojich ľudí. Rozopäl sa, začal mierniť rýchlosť padania. Tú službu vykonával, ako keby dakto skočil s rozopätým, mocným dáždnikom. Kôš, v ktorom ľudia sedeli, nepadal už rýchlosťou blesku, ale padal ako napríklad semä z jaseňa — špirálovite, krúžil tak trochu. A tu cestovatelia sa tiež trochu spamätali a začali vyhadzovať miešky s pieskom, vôbec balast, len aby ťarcha bola menšia. Tomu treba ďakovať, že sa cestovatelia nezabili hneď, následkom pádu. Ale to by ešte nebolo nič. Vyhli jednej smrti a hrozila im druhá, ešte horšia. Balón totiž dopadol na komín zlievárne Reissenzahnovej. Cestovatelia videli pod sebou roztopenú lávu železa. Od horúčavy chytil sa kôš, v ktorom sedeli, a tiež i povrazy a látka balóna. Ale na šťastie sa vyslobodili. Prerezali povrazy, vystúpili všetci na dach fabriky a nikomu nestalo sa nič, okrem toho strachu, čo prežili.To je koniec „balonu captif“. Smutný. Najhoršie pochodil majiteľ, akýsi Hoffmann, toho balón stál okolo dvanásťtisíc zlatých. Kapitán Wolf tiež musí ísť pred súd. Odborníci tvrdia, že balón bol priveľmi naplnený plynom. Že už na zemi bol skoro celkom nadutý. Plyn ešte väčšmi tlačil na steny, keď balón vystúpili dohora nad dvetisíc metrov, kde vozduch je omnoho redší, ako tu na zemi. Len tak sa dá vysvetliť, že balón sa rozpľaštil. Kapitán zas tvrdí, že iste cestovateľ ktorýsi prisadol rúru, ktorou sa pomocou ventila vypúšťa zbytočný plyn a tak že sa nešťastie stalo. Sami účastníci „výletu“ a „sletu“ mlčia, aspoň nevedieť, čo povedajú. Dali sa odfotografovať a ich podobizne budú iste putovať svetom. „Interessantes Blatt“[41]ich iste donesie, alebo tú scénu, ako balón praští, lebo ten má všade špeciálnych zpravodajov. Tým bezpochyby skončí sa vzduchoplavectvo, bárs pohotove je druhý, menší balón „Praha“. No ťažko sa dá myslieť, aby ešte dakto dostal vôľu vyletieť hore a letieť dolu.Pohoda je teraz naozaj biedna. Prší a zima je, človek by i kožuch uniesol. Menovite večer zle sa sedí pod holým nebom, keď poťahuje vetrík, akoby ťa rezal do tváre. A k tomu dážď ani jedného dňa skoro nevystane. Ľudstvo pokrýva sa po pavilónoch a reštauráciách, tých, ktoré sú zavreté. Najhoršie je vidiečanom, ktorí musia sa v pľušti po výstave potulovať, ak nechcú, aby v Ríme boli a nevideli pápeža. Ešte najlepšie cíti sa každý v strojovni. Tam pracujú parné stroje a šíria okolo seba teplotu. Pravda, okrem teploty je i zápach oleja, ktorým sa stroje mastia a ktorý tak mnohí ľudia nemôžu vystáť. Pritom je dobre posedieť si vo vagónoch baróna Ringhoffera.[42]Sú to vlastne malé salóny s fotelmi a stolíkmi. Istotne cestovatelia zasadnú si za stolík a z dlhej chvíle zahrajú sa nie v duráka, ale dačo lepšieho. Ej, dobre sa to cestuje v takých salónoch!Tu i tam na verejných miestach nájdete na výstavisku ohromné kachle. Výstavné komité prezradilo veľký takt, že predvídajúc terajšiu zimu, zariadilo ohrievanie. Bohužiaľ, nie je to tak! To sú nie kachle, ako sme mysleli, ale plechové rúry a či búdy, na ktoré sa budú lepiť plakáty. A veru zišli by sa kachle. I ten Číňan pri Vrbíkovom pavilóne cukrárskom mrzne v svojom ľahkom, národnom kroji, pomaľovanom čínskymi hakmi-bakmi. Mrzne, hoc zvyknutý je na horšiu zimu; zlé jazyky totiž hovoria, že nie je synom nebeskej ríše, ale kvietkom pražským. Uznať sa musí, že sedí ani fetiš,[43]nepohne celý deň ani brvou; nezasmeje sa na žiadnom vtipe, ktoré naň sype spoločnosť, okolo pavilónu sa hromadiaca.V tieto studené dni bola i výstava kvetov v záhradníckom pavilóne. Našli sa kvety umelé a tiež prirodzené. Tie umelé boli krajšie, prirodzené akosi ovädli. Do tejto kolekcie dostali sa karfioly a uhorky. Karfioly boli utešené a mali okolo seba mnoho obdivovateľov. Boli tiež kaleráby a mrkvy vystavené, tiež už tohoročné. Okolo záhradníckeho pavilónu je pole vysadené samými ružami. Kazanlyk[44]v Prahe! Koho zaujíma, môže študovať mená ruží od výmyslu sveta. Ruže práve teraz začínajú kvitnúť. Celé priestranstvo ruží ohradené je plotom, urobeným z nižiakov. To nám veľmi živo pripomína záhradu Lilgovu na Osikove.[45]Ako každá zlá vec, i toto novembrové počasie má svoje dobré stránky. Podrobilo výstavu akoby generálnej skúške a výstava skvele prešla. V dni, keď neprestajne sa lialo a dul vietor, život na výstave celkom neuhasol. Priemerná návšteva neklesla pod päťtisíc osôb platiacich denne. Komité teda rátalo veľmi pesimisticky, keď prorokovalo priemernú návštevu denne päťtisíc. Bude omnoho väčšia. Letné a jesenné mesiace to ukážu. Už nebude trvať dlho a číslo platiacich návštevníkov dostúpi na pol milióna. Kto bude ten šťastný, ktorý toto číslo zavŕši? To sa nevie. Len to sa vie, že dostane dar, akýsi šperk a okrem toho pripravia mu ovácie. Jeho podobizeň príde iste do časopisu Praha,[46]ktorý list teraz veľmi šikovne sa drží a veľkej obľube sa teší. Koncom tohto mesiaca bude nával do výstavy neobyčajný. Na dvadsiateho ôsmeho a dvadsiateho deviateho čaká sa tridsaťštyri zvláštnych vlakov do Prahy. Vtedy budú závody sokolské.[47]V nedeľu, dvadsiateho t. m. príde zvláštny vlak z Haliče. To bude prvý. Za ním sa ešte viac vlakov strojí z Poľska.[48]Nedostatok v hostincoch, menovite v nedeľu je veľký. Človek nedostane miestečka. Stavajú sa nové reštaurácie, ktoré zanedlho budú otvorené.Hospodára bude veľmi zaujímať hospodársky pavilón. Je veľký. Pri vchode nájdeme proti sebe dva pluhy, nad nimi nápis 1791 — 1891. Ten prvý rozheganý, drevený, aký sa pred sto rokmi užíval. Druhý je najnovšej konštrukcie, železný. Človek hneď musí tu zastať a divné myšlienky letia hlavou. Aký pokrok za týchto sto rokov! Ľudské plemä akoby týmto storočím bolo odhodilo hračky a vstúpilo do veku mužského. Práca, pokrok vo všetkých odvetviach a to všetko akoby smerovalo k tomu, len čím väčšmi vycicať matku-zem a podrobiť prírodu a jej neviazanú surovú silu k pohodliu a blahobytu človeka. A menovite Slovák musí sa zamyslieť nad starým pluhom. Veď koľko u nás dedín, kde dosiaľ taký pluh je v úžitku! Vidno, že sto rokov spal náš sedliak a bohvie, dokedy bude ešte spať!V tom pavilóne nájdeme plodiny z celého Česka i hospodárske výrobky. Žito, jačmeň, pšenica, ovos, mak, hrach, šošovica, atď., atď., z každého kraja sú tam vystavené. Poznamenaná je hneď i váha z hektolitra. Čísla suché, ale veľmi poučné. Nachádzame tu i včelárstvo, ba i starý pozostatok praveku slavianskeho — medovinu. Pravda, vo fľaškách, vinetami opatrných. Je tu krásne zastúpené hodvábnictvo, a síce nielen výroba surového hodvábu, ale i krásne, niektoré veľmi chutné práce z neho. A čo je teraz najväčšia rarita, to je ovocina. Hrušky a jablká tak svieže, že by si človek hneď zahryzol, keby na košíku nestálo: „Nedotýkati se!“Pod kôľňami pri tomto pavilóne nájdeme hospodárske stroje. Od pluhu až po mláťačku — všetko, čo gazda potrebuje. Náš človek by sotva vedel uhádnuť, čo je ktorý stroj. U nás ich je dosť málo. Bože, načo sú mašiny, keď nás je beztak toľko, že nemáme sami čo robiť a ešte musíme ísť až hen za oceán za robotou! Okrem toho sú tu i debnárske výrobky. Robota veľmi dôkladná a vkusná. Okrem putní, kanví atď. sú tu vystavené súdočky, súdky, sudy a sudiská. Najväčší z nich má obsah tisíc sto vedár, teda okolo šesťsto hektolitrov. Je kúpený za štyritisíc i koľkosi zlatých. Pod týmito kôlňami nachádzame hodne nemeckých firiem, ale treba uznať, že mnoho je už českých. Hospodárske stroje dnes-zajtra budú vychádzať od českých firiem, pod českou markou. Ono i tie nemecké firmy nemohli by sa tu pýšiť svojimi výrobkami, keby nie tvrdé mozole českého remeselníka a robotníka, ktorý musí slúžiť cudziemu kapitálu.Napriek zime ľudia zostávajú väčšinou do pustenia fontány. Človek to milerád obdivuje viac ráz, nikdy sa nezasýti. A čo jeden večer, to nový pokrok. Fontána vždy krajšie ide a vyvoláva vždy nové a nové efekty. Môže sa stať, že nakoniec prevýši samú seba a potom nevieme, čo bude. S Křižíkom sa pustilo za pasy nielen divadlo, ktoré láka do svojho domu, večerné publikum, čo sa mu v tejto zime dosť dobre darí, ale i pražská obecná plynáreň. Jej pavilón stojí medzi hlavným vchodom a pavilónom mesta Prahy. Na mrkaní strecha pavilónu je posiata plamienkami plynovými. Ich červené svetlo krásne kontrastuje s bledofialovými oblúkovými lampami elektrickými. Ale i iné dodáva zaujímavosť plynovému svetlu. Nenie tak mŕtve, nehybné ako elektrické, ale podskakuje, natriasa sa, uhýba zboka-nabok, akoby chcelo koketovať. Žiaden, kto ide z výstavy od fontány, nepremešká obdivovať toto nádherné, skvelé divadlo.Po fontáne všetko sa hrnie k východom. Len tu i tu v ochutnávarni sedí opozdený hosť a zalieča sa predavačke. Vidno, ani jeho reči nemôžu ju rozohriať. Zakrútila sa do kepeňa, alebo aspoň si prehodila cez plecia ťažký golier plyšový. Nuž zima je. Čo vytrvalejší zastavia sa v daktorej vinárni, ktorých je tu hodne a berú na noc „šlaftrunk“.[49]Ostatné všetko hrnie sa k tramvaji, ktorá vzdychá pod tou ťažkou fúrou, iní kričia „fiaker,“ „drožka“. A najviac ich ide železnicou na štátne nádražie. Okolo pol jedenástej večer ide posledný vlak z výstaviska do Prahy, platí sa iba desať grajciarov. Na týchto cestách odohrávajú sa komické scény. Konduktor povie: „Tak jedem!“ Ktosi na nádraží chce zacengať na zvone, ale „nejde to“. Rušeň zapíska. Vtom zvolá ktosi z vagóna:„Tam’ le je můj strejček!“A skutočne ktosi sa kníše od výstaviska k vlaku. „Tak ’dou starej pane!“ volá naň konduktor. „Nemůžem’ tady čekat!“Starý pán sa vrediká horko-ťažko do kupé, pričom ho konduktor plecom nadvihuje do dverí.„Tam jedeme, pane obrfírer!“[50]volá k mašine.„Počkajte!“ kričí ktosi a krúti dáždnikom nad hlavou.„Tak ’dou — nemůžem’ tady čekat! Tak honem!“Či je to nie humánny konduktor?[1]arciknieža Karl Ludvik s manželkou— Karol Ľudovít (1833 — 1896), mladší brat cisára Františka Jozefa, prvý protektor Českej akadémie pre vedy, slovesnosť a umenie. V týchto rokoch bola jeho ženou Mária Annunziata Sicílska, dcéra kráľa Ferdinanda II.[2]Príchod zvláštneho vlaku s viedenskými akademikmi slovenskými, ich porady— 17. a 18. VI. 1891 sa mal konať v Prahe Sjazd pokrokového slovanského študentstva[3]slávnosť odovzdania zástavy študentskému spolku „Slávii“— 24. mája 1891 bolo slávnostné odovzdanie zástavy Slávii[4]rákoš— snem; tu krik[5]hydina— výstava hydiny bola v dňoch 28. — 30. mája[6]„eau de Tatra“— „voda z Tatier“[7]amerikánka— druh sliepok, privezený z Ameriky[8]z „drůbežárny“ Idy Schwarzenbergovej— Schwarzenbergovci boli kniežací rakúsky rod, ktorým patrili obrovské majetky v Rakúsku i Čechách; Ida z Liechtensteina (1839 — 1921) bola ženou kniežaťa Adolfa Jozefa (1832 — 1914).[9]diškant(z tal.) — vysoký hlas, soprán[10]Ivan Ľub— vl. m. Ivan Lieb, významný poľnohospodársky pracovník zo Šurian, ktorý žil v Kraskove koncom minulého storočia[11]hákovnica— starý typ pušky[12]do obrazárne— o obrazárni nereferoval v Národných novinách Kukučín, ale iní referenti (napr. Vajanský, Grob — L. Nádaši a i.)[13]socha Jura Poděbrada na koni… v Poděbradoch, kam bude po výstave prevezená— medenú sochu, ktorú vystavoval na Jubilejnej výstave český sochár Bohuslav Schnirch (1845 — 1901) odhalili v Poděbradoch na Jiříkovom námestí roku 1896. Juraj (1420 — 1471) bol jedným z vodcov husitov.[14]Veritas Dei vincit(lat.) — Božia pravda víťazí.[15]nakladateľa J. Ottu. Inzeruje tam: Zlatú Prahu, Spisy Jaroslava Vrchlického, Jiráskove, Naučný slovník atď.— veľký český nakladateľ (1841 — 1916) Jan Otto od r. 1871 vydával české knihy. Obrázkový týždenník Zlatá Praha vydávala jeho firma v rokoch 1884 — 1930, do r. 1898 ho redigoval spisovateľ a novinár Ferdinand Schulz (1835 — 1905); zobrané spisy českého básnika Jaroslava Vrchlického (1853 — 1912) vyšli v 65 zväzkoch v rokoch 1886 — 1912, spisy spisovateľa Aloisa Jiráska (1851 — 1930) vyšli v 45 zväzkoch v rokoch 1889 — 1932. Ottova nakladateľská činnosť vyvrcholila vydaním Ottovho Naučného slovníka, ktorý vychádzal v rokoch 1888 — 1908 v 28 zväzkoch, ku ktorým neskôr pribudol celý rad doplnkov.[16]miestodržiteľ gróf Thun— František Antonín Thun-Hohenstein (1847 — 1916), od roku 1889 miestodržiteľ v kráľovstve českom, naklonený česko-nemeckému vyrovnaniu, povolil Jubilejnú výstavu[17]Šípy— satiricko-obrázkový časopis pre ľud (1887 — 1896), redaktorom od roku 1889 bol Jozef Gustáv Kvis[18]Rutschbahne(nem.) — kĺzačka[19]„balon captif“(franc.) — spútaný balón[20]komité(franc.) — výbor[21]cervulát— druh údeniny, udenáč[22]egida(gr.) — záštita[23]Vyšehrad… ktorý je vystavený od Klubu českých turistov— pavilón Klubu českých turistov, vybudovaný v podobe brány stredovekého hradu je premiestený na Petřín[24]jágerka(z nem.) — košeľa z čistej vlny, tzv. poľovnícka[25]utenzílie— (z lat.) — potrebné náčinie, výstroj[26]obliehanie Karlovho mostu od Švédov, respektíve českých exulantov… jezuita Plachý… V úzadí tohto strašného pravdivého výjavu je Malá Strana a velebné Hradčany— udalosti z tridsaťročnej vojny (pozri pozn. k str. 155) zobrazené na dioráme (plasticky pôsobiacom obraze) od bratov Liebschnerovcov znázorňujú boj študentov so Švédmi, s ktorými boli aj českí exulanti. Juraj Plachý (1606 — 1664) bojoval so študentskou légiou v Starom a Novom pražskom meste proti Švédom; obraz veľký 10×12 m, ktorý znázorňuje Malú Stranu a Hradčany v časoch obliehania Prahy maľoval V. Jansa. Dioráma je dnes umiestená v niekdajšom pavilóne KTČ z Jubilejnej výstavy na Petříne.[27]v kaviarni Hlavovej— kaviareň Vojtecha Hlavu bola na Ferdinandovej, dnes Národnej triede. Istý čas v nej bývali schôdzky Detvana. Na výstave mal otvorenú reštauráciu, pre ktorú sa dostal do sporu s výstavnými novinami.[28]Piťo z Mikuláša— Jozef Piťo (1800 — 1886), slávny cigánsky primáš, ktorý často hrával na slovenských národných slávnostiach[29]proces, ktorý má akýsi Müller, obchodný cestujúci z Berlína s tunajším študentom Čížkom— bitku, ku ktorej došlo 20. mája pri návrate z výstavišťa medzi cestujúcim Müllerom z Berlína, kupcom Raubitschkom z Prahy a skupinou českých študentov, využili nemecké pražské a zahraničné noviny na protičeskú propagandu[30]Bismarck— Otto Bismarck (1815 — 1898), pruský štátnik a diplomat, zakladateľ junkersko-buržoázneho impéria[31]„čechische hunde“(z nem.) — nadávka: českí psi[32]gróf Harrach— gróf Jan Nepomuk Harrach (1828 — 1909) bol dlho na čele českého národného života politického a hospodárskeho. Neskôr (r. 1892) organizoval pomoc hladujúcej Orave, s deputáciou bol u neho i Kukučín.[33]topárka— tyč v nádobe na mútenie[34]Ťarchovci a Erdútčania— obyvatelia obcí (Terchová, Erdútka) na severnom Slovensku, ktoré boli v minulosti veľmi chudobné[35]fontaine lumineuse— svetelná fontána, prvá osvetlená fontána, ktorú pre Všeobecnú krajskú jubilejnú výstavu r. 1891 zostrojil František Křižík (1847 — 1941), český technik, vynálezca a priemyselník.[36]grossartig(nem.) — veľkolepý[37]Je o jednu tretinu väčšia, než tá, čo bola na svetovej výstave v Paríži— podľa dobových novinárskych zpráv parížskymi fontánami vystreklo do výšky 28 vedier vody za minútu a pražská vystrekla 42 vedier vody.[38]Gustáv Križan— (1868 — 1921) z Horného Záriečia, elektrotechnik, pôsobil v Prahe. Pracoval v spolku Detvan.[39]„Bělského třída“— Bělského, dnes ulica Dukelských hrdinů.[40]sa nadúval… ako tá žaba v Ezopovi— narážka na bájku veľkého gréckeho bájkara Ezopa (6 stor. pred n. l.) o potrestanej pýche (o žabe, ktorá sa nafukovaním chce vyrovnať volovi až praskne).[41]Interessantes Blatt(nem.) — Zaujímavý list. Zahraničné i pražské nemecké časopisy a noviny (Bohémia, Prager Zeitung, Prager Abendblatt) mali nepriateľský postoj k českej výstave.[42]vo vagónoch baróna Ringhoffera— vo vagónoch pražskej akciovej spoločnosti baróna Ringhoffera, založenej roku 1852. Spoločnosť vyrábala železničné vagóny i iné stroje, patrili jej zlievárne, pivovary a i. Prvý nákladný železničný vozeň v nej vyrobili roku 1857, osobné vozne vyrábali od roku 1863.[43]fetiš(z franc.) — modla[44]Kazanlyk— centrum ružových hájov a výroby ružového oleja v Rumélii v Bulharsku[45]záhradu Lilgovu na Osikove— záhradu Jána Lilgeho v Osikove pri Martine, ktorá bola povestná krásou[46]do časopisu Praha— Časopis Praha, redigovaný českým spisovateľom a novinárom dr. Janom Herbenom (1857 — 1936), vydávalo od 15. mája až do konca výstavy české Vilímkovo nakladateľstvo, založené r. 1871. Časopis podával informácie o výstavných novinkách a o programe.[47]28. a 29. závody sokolské— česká telocvičná organizácia Sokol, založená v Prahe roku 1861 dr. M. Tyršom, E. Grégrom a J. Grégrom konala v rámci Jubilejnej výstavy svoj II. všesokolský zlet — 28., 29., a 30. júna 1891. Zúčastnilo sa ho 6000 sokolov; ich vystúpenie v Kráľovskej obore prijali priaznivo ako prejav sily a statočnosti českého národa.[48]20. t. m. príde zvláštny vlak z Haliče. To bude prvý. Za ním sa ešte viac vlakov strojí z Poľska— z Poľska prichádzalo na výstavu najviac návštevníkov zo slovanského sveta. Svoj obdiv vyjadrovali v mnohých nadšených článkoch.[49]šlaftrunk(z nem.) — uspávací nápoj[50]obrfírer(z nem.) — hlavný veliteľ, tu strojvodca, rušňovodič
Kukucin_Prechadzky-po-vystavke-v-Prahe.html.txt
PředmluvaChci Tobě, milý čtenáři, podati malý popis cesty do Egypta a Palestiny, kterouž jsem roku 1887 vykonal. Míním v krátkosti zmíniti se o Egyptu, o městech Alexandrii a Kairo, o obyvatelích a poměrech jejich, jakož i o zemi zaslíbené, o Jerusalemu, Betlému, Bathanii, Jaffu, Ramle a j., o zemi, kterouž celý věřící svět v největší úctě chová, a kdež jako nikde jinde tolik krve pro víru katolickou prolito bylo. A kdo by neměl úcty k zemi a místům tak posvátným? Již s mlékem mateřským sáli jsme úctu k zemi této jakožto kolébce veškerého lidstva. Již od mládí zanášel jsem se myšlénkou místa tato, kde Spasitel se zrodil a za nás umřel, navštíviti. Konečně dne 15. března 1887 vydal jsem se na cestu a dne 22. dubna jsem se šťastně a zdráv k svým milým do drahé vlasti navrátil.
Kubin_Cestopis-do-Egypta-a-Palestiny.html.txt
IGejza báči, starý pán vyše sedemdesiatročný, s holou hlavou a bielou bradou, trochu nahrbený, behal nepokojne po izbe. Nebola to jeho izba, ale kupcovej Matildy Borovanskej, jeho tretej súsedy. Chodieval k nej často, a trebárs sa varilo aj v jeho domácnosti, olovrantoval predsa viac u súsedy, než doma. Ba neraz zostal i na obed, najmä keď bolo niečo lepšieho. Lebo veď pani Borovanská bola kuchárka, že jej bolo páru pohľadať. Keď tak sedel u nej Gejza báči v nedeľu a po hovädzej polievke s ryžou — bola jako olej — a teľacích šnicloch so zemiakmi a brusniciami púšťal sa do jablčnej štrúdle, nedalo mu, aby nevyslovil svoje uznanie nahlas:— Pani súseda, pani súseda, oni sú kuchárka, že im hneď tak nieto páru. škoda, že sú nie v meste. Mali by kostošov, že by nestačili pre nich variť. Dávno by boli i zbohatli.A Borovanská sa bránila vo svojej skromnosti:— Ale dajú pokoj, jesto ešte inakšie. Ale pre nich je hodno variť, pán inženier, len čo je pravda. Ak je len nie spálené na uhol alebo vysušené na kosť, všetko pochvália.Dnes Gejza báčimu nebárs chutilo, šálka kávy stála pred ním na stole nedopitá. I čerstvý krajec chleba natrený maslom — len tak voňalo — sa márne naň usmieval. Shrbený starec premeriaval krokom roztržite izbu raz s jednej, raz s druhej strany. Malé, jasné modré oči, z ktorých žiarila nevšedná dobrota, zatiahly sa tu i tu na okamžik ľahkým flórom, biela brada sa zatriasla. I do ľavej, kratšej nohy — trošku na ňu kríval — jako by mu bol vnišiel dáky kŕč. Vše zasýkol, svraštil obočia i čelo, prešiel si opatrne rukou po kolene a stehne, ale o chvíľku pustil sa zase čo raz prudšie po izbe.Pani Borovanská sa vrátila zo sklepa.— Čo nejedia, pán inženier?— Ďakujem, jedol som, už nemôžem.Rty sa ešte rozovrely a pohýbaly, ale slovo mu uviazlo v hrdle. Bolo vidno, že má niečo na srdci. Ale kupcová ho nepozorovala. Prehŕňala sa v priečinku v stole a v šicom stroji a prehrabávala sa v účtoch a listoch.— Bodajže ťa i so Schlesingerom! Kdeže je tá karta? — šomrala, ale iba pre seba. Veľkoobchodník z mesta jej bol písal, aby nechodila do mesta pre tovar, lebo práve nemá ryže ani petroleja. Včera konečne prišla od neho karta, že je už všetko tu, že ju čaká.— Iste ju Iréna nekam zapotrošila — poberala sa nazad do sklepa. Už pokročila ku dverom, keď starý inženier vyrazil horko-ťažko zo seba:— A kdeže je Irénka?Vyrazil to zo seba hlasom takým neobyčajným, rozochvelým, že Borovanská zastala celá zarazená.— Iréna? V meste, šla navštíviť kamarátku, Vilmu Strakošovie.Starou hlavou Šipického preletela obava, jeho jasným modrým okom mihol sa tieň. Len či šla ozaj ku kamarátke? Aby to nebol — rozochvelému starcovi zúžilo sa hrdlo úzkosťou, trebárs hľadel zapúdiť myšlienku od seba — aby to nebol skôr kamarát?— Nevedia, kedy sa vráti?— A čo ja viem! Možno, čo chvíľa. Alebo až večer, ktože to vie. Chceli jej niečo? Aha, novinky by bolo treba prečítať — usmiala sa, všimnúc si čerstvého čísla „Magyarországu“, pohodeného na posteli. Bol to lajbžurnál starého inženiera, tuhého košutistu od mladi. Keď mu z neho čítavala pekná mladá dcéra kupcovej o pasívnej rezistencii stolíc a s akou psou hanbou vyhadzovali drabantských hlavných županov, jásaly staré oči blahom, zalievajúc sa slzami radosti. Ale to bolo vtedy. Teraz v lete snem nezasedá. Ani v tých novinách nič nieto. Čože sa teda spytuje, starý čudák, na jej dcéru?— Rád by som sa s ňou rozprával. Ale najsamprv s nima, pani súseda.Čože to má byť? Znepokojila sa kupcová. Azda len nemajú u starého skupáňa niečo na rováši? A čo by aj mohly mať? Že si vzaly viacej z jeho dreva, jako tú jednu hromadu, čo im dovolil? Alebo že im dovolil so dva razy, aby si nasbieraly tých ranných jabĺček na štrúdlu a ony si natriasly za každým so pár košíkov. Veď starého i tak pri tom nebolo. A keby aj, veď si to on u nich beztak už dávno odjedol.— Čo mi chcú povedať, pán inženier?Starý zeman sbieral všetky svoje sily dohromady. Krv udrela mu do hlavy, chytal sa stola, keď sviatočným hlasom, pomaly, skoro po slabikách, šeptal slová:— Pani súseda, majú dobrú, hodnú dcéru. Viem, že ju majú radi. Ja mám Irénku rád ako vlastný otec. A mám ju rád e-šte väčšmi. Som po-ria-dny človek. A dačo majetku tiež mám. Ach, keby ma chcela! — starý inženier zhlboka zavzdychol, slabé, lámkovité nohy počaly sa pod ním triasť. Poodišiel prudko ku stoličke a klesnúc na ňu, vytiahol z vrecka belasú šatku a počal si utierať ťažkou, netrebnou, trasľavou rukou oči, líca i šedivú bradu, po ktorej perlily slzy.Pani Borovanská sa najprv trhla ľaknutím a potom zostala stáť jako vyjavená. Bože môj, ten človek ako by postupoval z rozumu! Ani nie čudo. Taký starý, ovdovelý, opustený. Iste precupká doma v myšlienkach celé hodiny. Vyše sedemdesiat rokov, nebolo by divu, keby i prasklo v tej hlave niektoré to kolečko.Ale na to, že by mohol postupovať z rozumu, myslela iba pri starcových prvých slovách. Keď vyrozumela, že pýta jej dcéru, počala sa trochu utišovať. Bola to síce tiež bláznivosť, ale predsa aspoň kus pochopiteľná. Po inženierovom vyznaní jej bolo jasno, prečo vlastne k nim chodieva. Tak neboly to iba plody jej kuchárskeho umenia, ktoré ho k nim tak ťahaly. Až teraz porozumela dobre, čo tak u nich vysedával, dával si predčítať noviny od mladého dievčaťa. Ono že mu vraj neslúžia oči, začínajú hneď slzieť. A ono videly tie oči dobre, keď sa maly zahľadieť na jej mladšiu dcéru. Aký je dojatý, aký vzrušený! Vidno, že nosil svoje tajomstvo v srdci už dlhší čas. Vyznať odhodlal sa, až keď nemohol vydržať od túžby. Hľadela trochu pohŕdlive na starého blázna. Ba i trošku horkosti pocítila v srdci, ako by sa bola ozvala v nej ranená samoľúbosť. Musel sa ten šedivec zaľúbiť práve do jej dcéry? Nemohol voliť svojim rokom primeranejšie? Nemohol teraz pýtať miesto dcéry radšej ju, matku?Ale už sa i počala sama pred sebou hanbiť za svoju slabosť. Potlačila v sebe tento posledný záchvev sobeckosti. A počala myslieť na to, čo sa vlastne stalo. Bohatý starec núka jej dcére ruku i majetok, šťastie! Veľké šťastie! Striasla sa radostným rozochvením. Bože! Má dieťa zaopatrené. Bude žiť v hojnosti, pohodlí. Postúpia u ľudí na vážnosti. Prišlo jej na um, čo musela vytrpieť príkoria od sveta, čo k nej chodil do sklepa. Škriepia sa o každý krajciar. Keď by mali dať trochu utŕžiť, hybaj do mesta. Ona je dobrá iba, keď treba čo napochytre. A keby aspoň lepšie platili! Ale samé borgy. I z toho radi odtaja, paskudy! A za všetku jej dobrotu, trpelivosť ani tú úctu jej nedajú, čo by zaslúžila.Ale teraz bude inak. Jej dcéra bude v ich očiach pani a ona s ňou.Azda ho len neodvrhne? Až teraz jej svitlo v hlave, že vec je ešte nie hotová. Ako sa rozhodne dcéra?Až teraz sa rozpomenula na pytača. A — jakoby sa ospravedlňovala za oneskorenie — rozbehla sa proti starcovi, chytila ho za obe ruky a stískala ich vrúcne — Pán inženier, pán súsed! — šeptala nežne. — Že sa mi chudobnej vdove, dal Boh tohoto dožiť! Ach, aká som rada! Viem, že u nich bude moje dieťa v dobrých rukách.Sedel celý rozochvelý, skoro bezmocný. Ale stisknutie rúk opätoval vrelo. Vše zdvihol oči, z ktorých žiarila láska a záblesk nádeje, bárs ich už v nasledujúcom okamžiku klopil zaliate slzami.
Kompis_Stary-zenich.html.txt
Cesta do SedmohradskaKto zná zpomedzi ct. čitateľov, kde leží Vulkoj?Kým som ešte sedával na školských laviciach a učieval som sa potrebným i zbytočným veciam, už vtedy bol zemepis mojím miláčkom a kdekoľvek som pochytil nejaký zemevid alebo zemepisnú knihu, všade a vždy oddal som sa s chuťou do čítania a sliedenia po zemevidoch; no Vulkoj nenašiel som ani v žiadnej knihe, ani na žiadnom zemevide, znakom toho, že to musí byť akiste veľmi nepatrné hniezdo. A práve preto domnievam sa, žeby málokto bol v stave odpovedať kladne na moju otázku, kto práve nebýva v juhozápadnom Sedmohradsku.A vidíte, tento nepatrný Vulkoj zdá sa byť vyvoleným, aby jeho príkladom poznovu ožily zlatonosné bane, zdá sa byť novovekým Betlehemom, v ňomžto vzišla hviezda, predpovedajúca znovuzrodenie baníctvu, tomuto na Slovensku tak veľmi rozšírenému a preto i veľmi dôležitému veľkopriemyslu.Dňa 7. decembra min. roku vyzvalo ma riaditeľstvo Karlovej bane v Kremnici, abych šiel čím skorej do Vulkoju i zkúmal tamejšíe rúdne stupy, a ja, podvolivší sa tejto žiadosti, vydal som sa 16. tohože mesiaca na cestu.Vyznám pravdu: tešil som sa tejto ceste, bo som dúfal videť dolnú zem a Sedmohradsko, ktoré kraje som posiaľ znal len z opisov a — — nevidel som nič.Bolo práve v piatok (dľa starodávnej pranostiky je to pre vyberajúcich sa na cestu ominósny deň) po odpoludňajšej štvrtej hodine, keď zahvizdnul rušeň a počal unášať mňa i môjho spolucestovateľa a priateľa Julka preč z domova. O desiatej večer doveslovali sme do ústrednej stanice štátnych železníc v Budínpešti, plávajúcej v úplnom skvoste svojich početných svetiel elektrických, jíchžto papršleky lámaly a odbleskovaly sa na sňažnej ploche, ktorá i hrdé veľmesto uhorské práve tak pokrývala, ako i naše skromné podtatránske obce.Darmo je, ale tomu je tak, že totiž jestvujú i od štátnej moci mocnejšie mocnosti a pred tými je všetko rovné; Budínpešť práve toľko platí, ako ktorákoľvek chudobná slovenská dedinka!Nasledujúci deň strávili sme, zamestknaní úradnými povinnosťmi, v Budínpešti, ktorá sa len zovnútorne zmenila natoľko, že povstaly v neďalekej minulosti v nej prepočetné skvostné budovy a takmer vonkoncom maďarské vývesy, ktoré hlásajú urbi et orbi, že… no po uliciach počuť všelijaké reči, a v skutku je Pešť i teraz bývalou Pešťou, len strach pred Rusom mátal hosťov po kaviarňach a hostincoch a politisujúci páni vše si nadhodili otázku, že ako sa vraj budú držať v najbližšej vojne „naše“ národnosti. Hja, mrcha strach, keď koho tlačí zlé svedomie! Maďarské vývesy po Budínpešti a zmaďarisované mená zvolenských obcí veru ešte neurobily celú krajinu maďarskou; ona sa len takou zdá byť, kým šovinistom jasné slnce svieti, že môžu beztrestne prevádzať svoje bohopusté dielo; kadenáhle začnú vystupovať mraky na oblohe, hneď je po jích zhubnej sláve.Veľmi prípadne a trefne nakreslila prítomné zmätené pochopy a pomery pani B. v Hodruši, rodená to Nemka z Budínpešti. Ona totiž hovorila, že príduc na naše horniaky, držala Štiavnicu za čisto maďarské mesto, bo — vraj — „kamkoľvek som sa obrátila, všade som počula iba maďarskú reč; i páni i panie v salonoch i na zábavách, i sluhovia v čelnejších domoch, i kupeckí pomocníci, i akademici a študenti, všetci, ale všetci tvárili sa, akoby inej reči ani neznali, ako maďarskú, a ja som mala zriedka príležitosť hovoriť v mojej materčine. No osud ma doviedol do tejže Štiavnice pozdejšie v auguste a moje prekvapenie bolo ozaj veľké. Po maďarčine ani slychu; i po ulici, i v sklepoch, ba ešte i v súkromných domoch rozliehala sa slovenčina a na moju otázku, kam sa podela v tak krátkom čase maďarčina, odpovedali mi, že odišla s akademikmi na vakácie. Teda práve dakoľko sto akademikov bolo prv prevrátilo Štiavnicu na ruby. Also der Schein trügt.“ Takto skončila pani B., a mala úplnú pravdu.Ešte jednu, ba práve dve zaujímavé veci chcem spomenúť.Bol som v dome p. L., jednoho z hlavnejších úradníkov v ministerstve premávky, kde boli okrem mňa i dvaja iní páni, totiž inšpektor G. a staviteľ F. Tento poslednejší bol prišiel práve zo Sedmohradska a cestujúc domov, do Košíc, zastavil sa, prácou vedený, v Pešti.Sotva sa ukázal, hneď bol zasypaný otázkami, zkade ide a čo ho sem doviedlo, a on odpovedal, že sa vracia z Koložváru, kam bol vyslaný, aby obzrel kamenolom, z nehož majú sa dovážať skaly potrebné ku stavbe uhorskej snemovne.„Teda až z Koložváru chcú voziť skaly do Pešti?“ opýtal som sa p. F. „A či niet bližšie vrchov, z níchž by možno bolo dostať potrebné skaly a doviezť o veľa lacnejšie do Pešti? Veď je Koložvár 402 kilometre od Pešti, kdežto celá dĺžka peštiansko vrútockej čiary iba 312 kilometrov a nejeden vozeň rušia dolu celou touto čiarou prázdny a derie sa bez všetkého osohu. Už medzi Šalgov-Tarjanom a Fiľakovom sú, a to v bezprostrednom susedstve železničnej čiary, otvorené, teda ani 145 kilometrov od Pešti vzdialené, kamenolomy, či by nebolo možno z tých dopraviť o veľa lacnejšie kameň pre snemovú budovu?“„Hja!“ odpovedal staviteľ na moje otázky a poznámky, „nepochybujem, že i vrchy okolo peštiansko-vrútockej železnice kryjú v sebe dosť mnoho dobrej stavebnej látky a každý rozvažitý hospodár by radšej tieto kamenolomy použil a shospodáril vďačne pekné súhrny, avšak keď vláda chce mať kameň zo sikuľskej zeme, proti tomu my stavitelia nemáme námitky, znajúc dobre, že nebude nám to na škodu.“A mal pravdu; no nechtiac odkryl jednu z mnohých tých „pekných“ strán, ktoré tak jasno hovoria o rozumnom a svedomitom hospodárstve s krajinskými peniazmi!A pravda, ako chodí veľký rak, i malý sa učí tak, hovorí jedno z našich porekadiel, a preto si snáď pomysleli i múdri pätikostolskí páni, že keď má byť snemovňa vybudovaná — iste nie k vôli lacnote — zo sikuľského kameňa, prečo by i oni mali upotrebiť ku stavbe svojho kostola kameň z pätikostolského chotára, bárs ho je tam i mnoho, i výborného. Nasledujúc príklad krajinský i Pätikostolania kupujú a dajú dovážať kameň až hen zo Štýrska. To už potom znamená hospodáriť zo šafľa do šechtára.Ba keby tak tí dobrí ľudia boli spolu so mnou bývali na štedrý deň v Pešti a videli hodný počet vybľadlých deťúreniec, ktoré, nedbajúc na zimu, ani na sychravý vetor, bárs jim mrazom zúbky drkotaly, predsa obkolesily predavačku, okolo nejž ležalo niekoľko malých jedličiek a svrčiniek, vianočných to stromčekov, a dívaly sa, dívaly na tieto snáď prv nikdy nevidené veci, ktoré maly tak veľkú radosť spôsobiť nie jim, lež dietkam bohatých rodičov, — keby, reku, boli tí múdri gazdovia videli tieto dietky a tú túžbu, ktorá sa v jích ťahoch zračila, čiby neboli radšej vynaložili rozdiel dovozný, keď už i nie kúpnu cenu, k tomu, aby i týmto chúďatom radosť urobili? Sotva; staväjú chrám ku pocte Božej a vyhadzujú peniaze nemilobohu, lebo je to móda. No má tento svet i lepších ľudí. Práve keď blížil som sa k hromádke tých dietok, vstúpila medzi ne jednoducho v čiernom oblečená pani a kúpila asi desiatim z nich po halúzke, každú za 20 krajciarov, i spôsobila jim nesmiernu radosť, lebo s vyjasneným zrakom, ďakujúc svojej dobroditeľke, chvátaly utešené, aby sa akiste každé z nich pochválilo svojim rodičom, že už i ono má vianočný stromček. Dobrá tá pani iste lepšie slúžila Hospodinu, bárs nepotrebovala ku tomu skál ani zo Štýrska, ani z Koložváru.Dobre padne človeku, keď môže byť nebadaným svedkom takých opravdu šľachetných činov, lebo nad duševnou, základy ľudskej spoločnosti sťa jedovatý rak podžierajúcou biedou rozbolené srdce okreje, a viera, že ľudstvo v krajšej svojej čiastke ešte nevymrelo, poznovu ožije.Bolo už po deviatej hodine večernej, keď rozličnými dojmami rozochvený a dennou prácou utrmácaný sadnul som i so svojím spoločníkom poznovu do vozňa. Rušeň hvizdnul, pohnul sa, hrmotil za chvíľku pod sklenou klenbou štátnej ústrednej stanice, no elektrické svetlá mizly rýchlo a v málo menšinách uháňal náš vlak pustou nocou ta na lenivú Tisu. Nesmierne sňahové polia, pokrývajúce dolnozemské roviny, belely sa iba potiaľ, pokiaľ zasahovaly blesky našich lámp vo vozňoch; len kedy-tedy, keď rušeň kŕmili, vychrlil jeho komín milliony iskier a ožiaril bielu plochu vo väčšej miere. Kraj sám zostal však nočnou rúškou zahalený, ten sme nevideli; iba stanice, do ktorých sme z času na čas dojachali, oznamovaly nám, kde sa práve nachádzame. Hlavné staviská sú na tejto čiare v inom slohu stavané, o veľa vkusnejšie, ako na peštiansko-vrútockej železnici. Solnok ponáša sa na Pešť; pravda, jeho doštená klenba nespočíva na liatych, lež iba na drevených stĺpoch. Keby nám nebol prezradil hrmot, že ideme dlhým mostom, ani by sme neboli vedeli, kedy sme prešli ponad Tisu. Veru naše vreckové hodinky ukazovaly vtedy už jednu hodinu po polnoci a našim čabianskym rodákom, jachajúc neďaleko nich, priali sme o štvrtej hodine dobré ráno.Čaba, Čaba! Ty slovenská Čaba! Veľká si počtom svojích obyvateľov, kedyže budeš i svojmu národu veľkou? Či i teba šovinisti zmaďarizujú? Neverím. Sňah a zima kryje tvoj duševný život, ako kryly, keď sme vedľa teba cestovali, tvoje žírne polia; no zasvieti slnko a bujará zeleň rozloží svoj stánok tam, kde teraz panuje krutá zima.Ba, odchodiac z domova, nebol bych sa nazdal, že sňahová rúška siaha až po Arad, a predsa tak tomu bolo dňa 18. decembra minulého roku. Až po samú aradskú stanicu belela sa zem sňahom, ale od Aradu na východ ho nebolo.Po prebdenej noci, lebo hrmot vozňových kolies nedal mne, na hlbokú tichosť navyklému, spať, dobre mi padly raniny o šiestej hodine ráno v aradskej stanici, len som si mal vziať i zväčšujúce sklo, abych bol mohol videť i rožky, ktoré sme dostali na raniny. Bodaj že jich i s Araďanmi! Tí musia mať jazvečie oči, keď tamejšie pečivo i vidia; veď je môj malý prst väčší, ako ten aradský rožok. O káve neviem, či bola čierna a či zelená, ako tá, ktorú som bol pil pred siedmimi rokmi v Sučanoch, lebo nás v piatich menšinách po vystúpení zase hnali do vozňov, nuž nezkúmal som, vidiac že bola i tekutá, i mokrá, i teplá, a tak že bola hodná svojej ceny. A cena? Taká, ako všade na uhorských železniciach.Brieždilo sa; ej, ale nie v Arade.Dosť na tom, že som pomaly mohol už i čítať nápisy na železničných staniciach. No neveril som vše svojmu vlastnému zraku, domnievajúc sa, že, bdiac, spím, alebo že som už naskrze zabudnul čítať.Vlak náš jachal hodný kus rovinou, len na východnej strane bolo vídať vo veľkej diaľke nizunké vršky, no prišli sme až ku nim a videli v jejich úzadí i vyššie kopce, ba i tmavé, čiže vlastne ešte mlhavé útvary vysokých vrchov.Asi o hodinu boli sme už v marušskom údolí.Týmto značne širokým údolím tiahne sa lenivo rieka Maruša v hadovitej podobe, tvoriac dosť zhusta menšie i väčšie, tu i tam i snáď do 20 jutár veľké sihote. Jej mutné vody prerývajú starobylú veľmi hlbokú náplavu, v ktorej zriedka vídať skalu, a jej brehy vypínajú sa obzvlášte na tej strane, kam voda bije, na dva i tri metre kolmo nad riečnou hladinou. Povedali nám, že jich lanské povodne takými urobily. Voda teda odniesla sedmohradskú zem dolu Marušou, Tisou a Dunajom do Čierneho mora. Hia, nielen Tatry sú mu tributárnymi. Príroda chce mať rovnováhu, musia teda vrchy dať z prebytkov svojich, aby sa mohlo pomaly dvíhať dno morské.Údolie marušské velmi upomína na považské kraje, ale je o veľa širšie a nesúsedí bezprostredne s vysokými vrchmi. Mne zdalo sa byť pôvabným; snáď preto, že ma upomínalo svojou polohou na moje rodné Pohronie. Ešte i zvolenské stožky, alebo nitrianske kopanice v ňom nechybujú; pravda, že tam teraz už sedia Rumuni.Sotva tomu tak bolo v minulosti.Vlak náš zastal a sprievodčík volal: „Radna-Lipa.“Tak? Teda tu v rumunskom kraji Radna a Lipa? Akože sa tieto mená sem dostaly?Lipa, hrad, stála už vtedy, keď mohutný český vojvoda Ján Jiskra z Brandýsa hospodáril na Slovensku, lebo ju dostal od Mateja kráľa za to, že sa mu podrobil. Matej kráľ potreboval Jiskru a jeho čierny pluk proti Turkom, preto ho presadil do Lipy. Tento hrad je teda staršieho pôvodu a predsa neznie rumunsky, ani maďarsky jeho meno.Zase stanica.„Milova“, volá sprievodčík.Hm, i to je sotva rumunské slovo.Neveril som svojmu sluchu; čítal som nápis na strážnickom domci a i tam stálo napísano: „Milova.“ Môj spoločník, spišský Nemec, čítal tiež „Milova“ a tak som nemohol viac pochybovať o tom názve, jemužto i môj spoločník neupieral slovanskosť.Hneď za Aradom je stanica Glogovac, potom pozdejšie Radná-Lipa a zase Milova, ba —„Konop“, vyvoláva sprievodčík.„Čo tu za ľud býva?“ opýtal som sa cudzieho pána, vstúpivšieho k nám do vozňa.„Už počnúc od Aradu sami Rumuni“, znela odpoveď.Videl som tu sedľač na každej stanici, konajúcu rozličné železničné práce, no domnieval som sa, že mám pred sebou našich Kysučanov. Veľké krpce, po rumunsky opanky, pripevnené na nohách širokými, až takmer pod kolená siahajúcimi remennými podväzkami, úzke nohavice z bieleho valaského súkna, až po lýtka siahajúca halena z tejže látky a hodná baranica na hlave, to oblek, ktorý tunajší chlapi nosia. Nápadným mi však bolo, že každému z nich trčala zpod haleny u spodku ešte asi na dve dlane košeľa z hrubého plátna, ktorá bola vzdor nedeľnému dňu veru zriedka čistá a biela, lež obyčajne ufúľaná a okrem toho bol každý z týchto Rumunov opásaný žinkou z vonku na halene. Ináče je to ľud strednej veľkosti, úžemčitý, najviac peknej, mužskej tváre. Krpec je obyčajne o raz dlhší, ako noha, teda nepeknej podoby. Zriedka ktorý z týchto železničiarov mal miesto krpcov čižmy až po kolená siahajúce; obul jich vraj k vôli nedele.Za Konopom nasledovala hneď stanica Berzova, teda Brezová, potom miesto Slavínhradu pomaďarčený názov Tótvárad, za tým Soboršín, všetko ešte v aradskej župe, konečne v Sedmohradsku Gurasada (= Hora sadená), Branička a Déva (= Deva; na Dunaji hrad Devín), dostavšia svoje meno od starobylého hradu, jehož rumy vypínajú sa nad týmto mestom na homolovitom kopci.Keď sme cez tieto kraje, parnou silou ťahaní, rýchlo ubiehali a počuli vyvolávať slovenské názvy i spomenutých staníc, i iných z ľava i z prava vedľa Maruše ležiacich obcí, tu mi zišiel na um proslov ku Kollárovej „Slávy Dcére“ a ja šeptal tíškom: „Aj zde leží zem ta pred okem mým selzy ronícím, někdy kolébka, nyní národu mého rakev.“Topografické názvy obcí, riek, nív a hôr svedčia nad slnko jasnejšie, že tu niekdy Slovan býval, teraz už — nuž ľud vymrel a o jeho dedictvo podelili sa cudzinci, nechajúc posvätné mená netknutými. Divno mi len to bolo, že moderný šovinismus i v týchto krajoch už dávno nenarobil z Dév dákychsi Leány-várov a z Konôp Akasztófáravalóv.V železničnom vozni pripevnený oznam hlásal, že možno obedovať na staniciach Piški a Gyula-Fehérvár, a poneváč už bolo blízko poludnie, sostúpil som so svojím spoločníkom na prvej stanici, odišli sme však bez obedu, lebo vlak stál tu iba za päť minút. Tešili sme sa, že si reku nahradíme na tej druhej stanici, lebo sme po aradských raňajkách veru už boli hladní; no i tu nás koplo.Bolo práve pol jednej, keď sme zočili sedmohradský Belehrad a v málo minútach za tým vhrmel náš vlak do tamejšej stanice.Vrátil som sa ešte raz do vozňa, abych pozrel, či som dobre čítal, ale som sa i hneď presvedčil, že mám dobrú pamäť; tam stálo vytlačeno čierno na bielom: „Közös ebéd kapható… Gyula-Fehérvár.“Teda o jednu úradnú nepravdu viac.Šťastie, že sme našli hneď pri stanici voz a kone (fiakra), ktorý bol hneď hotovým odviezť nás do mesta, lebo ináč by sme boli museli hladovať ad majorem uhorsko-štátnej železničnej direkcie gloriam až do večera.Tu teda ležala pred nami starodávna Alba Julia, prekrstená Maďarmi na Gyula-Fehérvár a Nemcami na Karlsburg, poneváč cisár a kráľ Karol VI. dal vystaviť a či len vo väčších rozmeroch obnoviť pevnosť, vypínajúcu sa na úložitom kopci nad týmto mestom.Očakávali sme, že uvidíme v ňom veľkolepé stavby a množstvo pravidelných ulíc, poneváč je tento Belehrad jedným z najväčších a dôležitejších sedmohradských miest, no sklamali sme sa základne, lebo okrem niekoľkých jedno- a dvojposchodných, na rovine ležiace námestie okružujúcich stavísk, videli sme v ňom iba samé prízemné, jednoduché domy, v ktorých má bývať v celku asi 8000 duší, z najväčšej čiastky Rumunov.Vzdor tomu, že bola práve nedeľa a už i odpoludnie, bolo na belehradskom námestí dosť živo, lebo ešte ustavične trval trh na ovocie, rozličné pečenky a hračky. Tunajší ľud zabudnul na tretie božie príkazanie.V pestrej smesici boli najnápadnejšími rumunské sedliacke ženy, a síce hlavne pre svoj kroj. I rumunské ženy a dievčatá nosia chlapským cele rovné, nemotorné krpce, z ktorých vychodia asi na 3 prsty široké, kožené, kožušinou k telu obrátené stuhy, nimiž sú vraj celé nohy obvinuté. Okrem tejto obuve záleží iný odev z košele z hrubého plátna, na ktorej je opásaná jedna zástera z predu, a jedna, a síce vždy červená zástera na zadku; tieto na bokoch ledva týkajú sa jedna druhej; potom nosia ženské chlapským úplne rovné, haleny z bieleho, zeleného alebo jasnočerveného súkna, avšak bez žinky alebo iného opasku, a mimo toho vydaté osoby majú ukrútené hlavy v početných, pestro barevných šatkách, z níchžto ledva vídať kúsok tváre. Dievčatá obyčajne nenosia šatky na hlavách, no češú svoje husté, sťa havran čierne vlasy tým spôsobom, že je pútec vždy na ľavej strane, takmer hneď nad uchom rozdelený a väčšina vlasov na pravú stranu shrnutá a tam do mohutných vrkočov spletená, ktoré si na zadnej čiastke hlavy svíjajú a ihlicami pripevňujú. Stužky nebolo badať vo vlasoch.Medzi týmito sedliackymi dievčatmi vídať dosť zhusta intelligentné, ba až nápadno krásne tváre, z ktorých vždy žiara dve sťa uhol čierne oči. Celá jích iná okrasa záleží z naušníc a prsteňov, strieborných i zlatých.Naproti tomu u žien vyše tridsaťročných nevídať, nepoviem peknej, ale ani len z polovice poriadnej tváre; Rumunky, ako som počul, veľmi včas odkvitajú a staršie osoby vyzerajú sťa opravdivé strygy.Vediac dobre, že máme ešte toho dňa 32 kilometre vozmo precestovať, pobrali sme sa so svojím fiakrom o 2. hodine popoludní ďalej.Krajinská, zo sedmohradskéko Belehradu do Zalatny a ďalej do Abrudbani vedúca cesta, ktorou viezli sme sa okolo spomenutej pevnosti, bola dobrá a preto sa nám i rýchlo míňala, len škoda, že mhla nedovoľovala nám výhľad do ďalších vidiekov. Z oboch strán tejto cesty vyskytovaly sa dosť zhusta hneď drevené, hneď kamenné, najviac na koncoch rolí nachodivšie sa kríže, ktoré sme prvotne držali za pomníky, vystavené padlým v bitkách 1848/9 roku vojakom, lebo sme už prv boli upozornenými na honvédsky kamenný pomník, stojací pri samej alkenyérskej železničnej stanici, no náš vozka, rodom Rumun, poučil nás o inšom, hovoriac, že keď daktorému Rumunovi niekde prihodí sa dáke nešťastie, teda že na tom mieste alebo on sám, alebo dakto z jeho rodiny na pamiatku hneď postaví kríž; často dostačuje vraj jednoduché prevrhnutie s vozom, aby bol kríž postavený.Či je tento, sám v sebe nie špatný obyčaj, výplyvom hlbokej nábožnosti a či snáď len púhou módou bez hlbších základov, o tom som sa nemohol presvedčiť, no na cudzinca, týmito krajmi cestujúceho, ak je len nie zásadným nepriateľom tohoto všeobecného odznaku kresťanského, robí prajný dojem.Okrem týchže krížov a ďalekopisných dubových a bukových stĺpov sú vedľa tejže i drevené míľniky, čiže vlastne kilometerníky, ukazujúce diaľku od sedmohradského Belehradu.Boli sme asi pri siedmom z nich, keď belehradská rovina premenila sa v dolinu, jejž prostriedkom tečie neveľký potok Zalatna, vlievajúca sa do Maruše pri Belehrade.Vršky a kopce, zaujímavšie nás už prv podobou, sblížily sa k nám z oboch strán a sbiehaly miestami až ku samej ceste. Na jích výmoľoch, často i 4-5 metrov hlbokých, bolo vídať, že sú to napospol kongerie, náplava, opierajúca sa o úpätie dosť obďalečne ležiacich vrchov. I tu výšilo sa kedysi za pradávnych čias dno morské, no búrne vlny nedovolily usadnúť sa hlienu, snáď z ďalekých krajín prinesenému v úplnú rovinu, lež zahrávajúc sa s ním dľa ľubovôle, tvorily z neho hneď homoľovité, zo všetkých strán okrúhle kopce, sťa senné kopy, hneď zas dlhé, ploché, no pomerne značne vysoké hroble. Na jednom z týchto homoľovitych kopcov, a síce práve na temeni, sedí ozrutný balvan z trachytu alebo z trachytovej brekčie, majúci v priemere asi 50 metrov a do 20 metrov výšky, a i ten je sťa koleso okrúhly. Pohľad na tento kopec je veľmi zaujímavý. Na inom mieste zas pne sa nad samou cestou asi 20 metrov vysoko z podobného kameňa záležajúca, asi na meter hrubá, do 8 metrov vysoká a okolo 30 metrov dlhá skalná stena v naklonenom smere; v diaľke niekoľkých metrov od tejto je rovnobežne s ňou druhá podobná stena, ktoré obe spolu tvoria sťaby zrumené hlavné steny velikánskeho hradu. A medzi nimi tiahne sa veliký výmoľ, sťa opravdivá prepasť. Človek by myslel, že obe tieto steny, svojími plochami značne naklonené, v každom okamihu zrúťa sa do prepasti; no ony pritom všetkom stoja pevne už od tisíce rokov a budú stáť bezpochyby ešte dlhé veky. Pekná to hra prírodná.Obzerajúc takto kraj, stretli sme náhodou viac rumunských žien, nesúcich batôžky nie ako naše sedliačky nosievajú, na chrbtoch, lež na hlavách. Každá z ních mala na šatkách, okolo hlavy poobväzovaných, akýsi z plátna, v podobe hrubej obruče zhotovený veniec, čiže kruh a na tom batôžek, ktorý znala veľmi obratne niesť. Ba videli sme medzi nimi i jednu matku, nesúcu podobným spôsobom na vlastnej hlave svoje malé dieťa.I Nemkyne som už bol videl nosiť balíky na hlavách, avšak deti svoja nekládly tam, lež trímaly jich na rukách. Teda jediná rumunská matka môže v doslovnom smysle hovoriť, že jej maznáčik jej hlavu tlačí.Avšak ešte väčmi som bol prekvapený, keď sme pozdejšie dohonili dvoch ženských jazdcov, matku s dcérou, sediacich na koňoch nie tak, ako som vídaval ženské sedávať, lež práve tak, ako ktorýkoľvek husár. Zprvu som jich ovšem držal za chlapov, lebo mladšia z nich mala na hlave opravdovú rumunskú baranicu, no prejdúc popri nich, videl som, že som sa mýlil. Zadivenému nad týmito ženskými jazdcami, vysvetlil mi náš vozka, že to všeobecný rumunský obyčaj v tomto kraji a rumunské ženské že sa len vozia, keď sa vyberú, obyčajne viaceré spolu, do susednej dediny piť a ked jich opilé potom povykladá krčmár na voz a pohne zapriahnuté koníky, aby svoju gazdinu a jej spoločnice domov zaviezly.Domnieval som sa, že náš vozka preháňa, hovoriac takéto veci o rumunských ženách a túto domnienku sdelil som i svojmu spoločníkovi, Julkovi, ktorý bol medzi mnou a naším vozkom tlumočníkom, lebo ja som posiaľ nemal príležitosti naučiť sa hovoriť po rumunsky, kdežto môj Julko úradoval za úplných 17 mesiacov medzi Rumunmi v Banáte a osvojil si za ten čas rumunskú reč dosť obstojne; náš vozka zase neznal ináč vraveť, len rumunsky.Môj tlmač chcel práve sdeliť vozkovi, že mám jeho zprávu za prehnanú, keď sme prešli náhodou vedľa rumunského vozu, v ktorom ležalo, sťa ryby jedna vedľa druhej, ba i jedna na druhej, päť rumunských žien. Dôkaz sme teda mali v zapätí a náš vozka ukázal naň prstom hneď za horúca.No bol to povoz. Z hrubých dosák sbitá, asi na meter široká, na dva dlhá a na pol metra hlboká truhlica na štyroch kolesách, k tomu oje a vedľa neho dva somárskej veľkosti zapriahnuté koníky, to bola celá sláva. Pravda, že z takej truhlice ani ten najopitejší opilec nevypadne; jazdiac by tieto stvory sotva boly s celými hlavami domov prišly. Bola to pekná kompania; no ztratili sme ju za dakoľko minút z očí, lebo spomenuté koníky sotva lezly, sťaby boly vedely, že vezú taký tovar, ktorý potrebuje len pokoj a odpočinok.Nebol som spokojný ani s týmto povozom, ani s predchádzajúcimi ženskými jazdcami, a preto som sa pozdejšie dopytoval na tento zvyk i jednoho úradníka v Zalatne, no i ten mi potvrdil vozkove rozprávky, dodajúc ešte k tomu, že poneváč je taká jazda tu všeobecným zvykom, „i naše ženy a dcéry častokráť v hodbabných šatoch jazdia tým istým husárskym spôsobom.“Nuž koľko krajov, toľko obyčajov.Cesta naša do Zalatny viedla nás cez viacej dedín.Pri čítaní týchto slov však nech si nikto nepredstavuje naše slovenské dediny, lebo neznám medzi nimi ani tú najchudobnejšiu, ktorej by sa mohla prirovnať taká rumunská dedina.Dom, v ktorom býva rumunský sedliak, je asi na 6 — 10 metrov dlhý, o niečo menej široký a 3 — 4 metre vysoký, i pozostáva z polooteseného dreva; z vonku je nie ničím mazaný, a preto vyzerajú tieto staviská, obzvlášte staršie, veľmi pošmúrne; krytý je slamou, zriedka šindlom, a krov je začasto i poltreťa raza tak vysoký, ako sám dom. Ak je gazda majetný, teda má i bránu na dvore; to sú dva kolmo do zeme nasadené stĺpy, na tých priekom položené dve žrďky a na týchto miesto šindola alebo slamy nahádzaná paprutina a na tej väčšie skaly, aby taký krov vietor nejako neuchytil. Dvere alebo vráta som videl len na jednej takej bráne; iné jich nikdy nemaly, lebo v stĺpoch, tu i tam už dosť starých, nebolo vídať ani najmenšieho znaku po čapoch, ba ani len dier, v ktorých by boly kedysi vbité bývaly. Okrem toho sú ešte i takí gazdovia medzi rumunskými sedliakmi, pravda, že veľmi, ale veľmi poriedku, ktorí majú pri svojom dome i hospodársky stav, totiž štyri v zemi upevnené stĺpy, na tých z jednej jedinej strany daštenú, i to riedku stenu a nad tým všetkým slamený, ozrutný krov. Človek, neznajúci tento kraj a jeho obyčaje, by nebol v stave riecť, či tento stav má byť stajňou, či sýpkou, či komorou, či kôlňou, či humnom a či čím; v našich dedinách niet vôbec takýchto hospodárskych stavísk. No zdá sa, že slúži ku všelijakým potrebám. Stajeň, podobnú našim sedliackym stajňam, zbadali sme na celej 63 kilometre, teda asi 8 zemepisných míľ dlhej, vozmo prekonanej ceste iba jednu jedinú a i tá bola malá a nízka, až na podiv.„Nuž a kdeže držiavajú svoj statok v zime? Či tam asnaď niet sňahu, mrazu a ľadu?“ Takto sa ma bude pýtať istotne každý, čítajúci tieto riadky.Na túto otázku odpovedám, že veru je ten kraj i ohľadom zimy našim krajom veľmi podobný. Pravda, keď som cestoval do Zalatny, nebolo tam ešte žiadneho sňahu, bárs naše kraje už vtedy pokrýval v hojnej miere, no zato nechybovala ani v Sedmohradsku v ten istý čas sychravá, citlivá zima, avšak statok vzdor tomu nebol v stajňach ubytovaný, lež i kone, i rožný dobytok, i ošípané, i kozy, i ovce, i somári, i drúbež ponevieraly sa svobodne po poli i po zahradách, a síce bez všetkého dozoru. Mať príroda opatrila jich nápadne hustou a dlhou srsťou, poťažne vlnou, a drúbež pierim, aby nepomrzly, následkom toho necíťa prílišne zimu a i nocujú pod holým nebom u stohu, alebo ak je jích gazda majetnejším človekom a má i dva, tri, alebo práve i štyri, ba i päť stohov (viac sme nikde nevideli) sena i slamy, teda medzi týmito stohmi. Nech si však pri spomínaní stohov nikto nepredstavuje také veľké hromady sena alebo slamy, aké u nás robia stohy; taký rumunský stoh je rovný asi našej strednej kope: u spodku asi na poldruha metra široký, v prostriedku vydutý, na vrchu končitý, tenže stoh je asi na päť metrov vysoký a má v prostriedku hrubú žŕďku, ktorá z neho na vrchnom konci von trčí. Všetky stohy boly, keď sme Sedmohradskom cestovali, ešte celé, znakom toho, že rumunskí gazdovia svojmu statku dotiaľ suchý krm ešte nedávali.Spomenul som bol prv i zahrady, svedčno teda i tieto opísať. Akože vyzerá tá rumunská zahrada? Je to vlastne iba trávnik plotom z tenkých kolíkov a prepletanej pomedzi ne haluziny záležajúcim opravený. Lenže i tento plot má krov celkom taký, ako prv spomenuté dvorné brány. Ovocné stromy sú v tých zahradách pravou zriedkavosťou, miesto nich trčia tam vŕby, jelše a buky, i to nie v prílišnom množstve. Predstavme si ešte k tomu kúsok zkopanej zeme a máte obraz rumunskej sedliackej zahrady hotový.Jediné kostoly, opatrené štíhlymi väžami a na tých najviac jednoduchými a len veľmi poriedku i dvojitými krížmi, sú obyčajne peknými a veľkými staviskami. Všetky, ktoré sme videli, stály na vrškoch a bolo jich vídať z ďaleka.Školské budovy sme videli len v mestách Belehrade a Zalatne a v dedinách Izbete a Bučume; ináč sme počuli, že rumunské obce nemajú škôl, ani učiteľov a ľud že nezná ani čítať, ani písať. Možno, že to bolo iba osočovanie, lebo ten, kto nám to hovoril, nebol Rumun, ani sa nezdal byť priateľom tohoto ľudu.Posledný z kilometerníkov, ktorý sme ešte videli, bol označený číslom 27; dľa našich výpočtov boli by sme teda mali viezť sa po tme ešte na päť kilometrov, čiže vyše pol míle, teda asi za dobrú polhodinu. No tá sa minula a my sme ešte vždy neboli v Zalatne, bárs naše kone stále dobre uháňali. Už sme boli medzi vysokými vrchmi a tma ako v rohu; nie div teda, že nedočkavým bol nám čas náramne dlhý. Dľa našich výpočtov malo už byť 32 kilometre z cesty za nami, a možno, že i bolo, a my ešte vždy na ceste. Celkom prirodzená vec, lebo ten znalec svojho rodného kraja, ktorý nám udal vzdialenosť z Belehradu do Zalatny, mýlil sa o celé tri kilometre, poneváč je Zalatna nie 32, lež 35 kilometrov ďaleko od sedmohradského Belehradu.„Kedy že sa už pod krov dostaneme?“ opýtal sa ma zavše Julko.„Neviem“, odpovedal som mu stereotypne.Náš vozka nás tešil, že sme už nie ďaleko, no poneváč nám oči pre mhlu a hustú tmu vypovedaly službu, spoľahli sme sa na svoje nosy, že nám reku tieto prezradia blízkosť zalatnianskej huty. A vskutku zdalo sa nám, že zavadil o naše nosy hydrotion, alebo sirkovy zápach. Zkúmali sme oba; zkúmali, či nás nosy neklamú, avšak zápach sa ztratil a my oddali sme sa s tichou resignáciou svojmu osudu.Po chvíľke zmizly i ďalekopisné stĺpy z nášho obzoru a náš voz začal sa kolembať zo strany na stranu.„Zišli sme z cesty“, hovoril som Julkovi a ten hneď oznámil moju poznámku vozkovi.„Tu niet cesty“, odpovedal tento, „lebo ju v lete celú voda vzala; avšak o chvíľku výndeme z potoka zase na cestu, len aby sme sa do tých čias neprevrhli.“„Postavíme na pamiatku kríž“, doložil som ja k tomu žartom.Naše nosy vždy boly na stráži, a síce nie na darmo.„Hydrotion!“ zvolal som i ja, i môj spoločník jedným vrzom.O malú chvíľku vtiahli sme v Zalatne do „Hôtel Moškovič“.Nevideli sme toto mesto prv, kým sme neboli vo dvore jeho jediného poriadneho hostinca.Bolo práve polšiestej hodiny večer, i padlo nám dobre po celonočnej a poldennej železničnej, k tomu ešte tiež takmer poldennej vozmo vykonanej ceste dostať sa do príjemne zakúrenej izby.Mienili sme odobrať sa včasne na odpočinok, lebo naše údy toho už veľmi potrebovaly a ku zajtrajšej ceste do Vulkoju chceli sme nasbierať nových síl, avšak nebolo nám súdeno vyplniť si vôľu.Môj spoločník bol sa totiž dozvedel, že jeho bývalý spoluakademik p. K. v Zalatne úraduje, i chtiac sa ho poradiť straniva zbývajúcej nám ešte cesty, poslal mu svoju karotku.Odpoveď prišla, že keď ten pán chce s p. K. hovoriť, aby prišiel za ním do kasína.Môj priateľ sa mrzel.„Pošli mu ešte karotku a podpíš svoje akademické vulgo a, ak ti ani na to nepríde, potom sa mrz!“ radil som svojmu skormútenému spoločníkovi.Posol vzal karotku, na ktorej nebolo nič iného napísano, iba slovíčko „Pump“, a sotva odišiel, už sa zase roztvorily dvere, v nichžto sa zjavil zadychčaný p. K. a dávno nevidení priatelia ležali si v náručí.Rodinné meno môjho priateľovo vytuchlo jeho bývalým rovesníkom z pamäti, no slovíčko „Pump“ doviedlo nám o chvíľku ešte i pp. H. a T. na krky.A častokráť prichádzajú akademici dosť divným spôsobom k takým vulgo-menám.Nie tomu ešte dávno, čo jeden taký mladý človek, predstavivší sa istému pánovi, chcel mu odovzdaním svojej karotky oznámiť svoje krstné i rodinné meno. Siahnul teda do vrecka a vytiahnul omylom miesto svojej karotky tarokovú, pekne maľovanú kartu škýza. Zbadal ovšem hneď svoj omyl, no nechtiac sa smiešnym urobiť, podal ju tomuže pánovi s hlbokou poklonou, doložiac zvučným hlasom: „Škýzo!“ Od tej doby zostal milý mladý človek škýzom a jeho rodinné meno pošlo medzi staré železo.Naši traja hostia zabavili sa u nás až do jednej hodiny po polnoci, náš odpočinok teda sa značne opozdil. Boli sme však tým odmenení, že sme sa dozvedeli od naších hostí, z níchžto p. H. za dlhší čas vo Vulkoju úradoval, mnohé zanímavé veci o tom, čomu k vôli sme boli do Sedmohradska cestovali.I náš cestovný programm bol zmenený v ten smysel, že si najprv v zalatnianskej hute všetky možné dáta opatríme a len potom konečnú cestu nastúpime.Dľa tohoto dohovoru šli sme teda nasledujúceho dňa predovšetkým iným do štátnej, s hutou spojenej chemickej, čiže lučbárskej dielne, v ktorej zkúmajú, čiže probujú všetky pre stopenie ohňom určené baňské plodiny, totiž bohaté rúdy a šlichy. Šlichmi zovú drobný, v stupách z rúd dorobený piesok, ktorý držal by neznalec za rýdze zlato, bárs by sa veľmi mýlil, lebo nie je všetko zlato, čo sa bliští, a tento jagavý piesok záleží z najväčšej čiastky zo slúčeniny železa so živým ohňom, čiže sirkou. No obsahuje v sebe v malej čiastke i iné kovy. Z početných, v spomenutej dielni (probovni) úradne zaznačených dát o šlichoch vulkojských videli sme, že sa v nich nachodí 7 — 19 desaťtisícin, totiž v každých 100 kilogrammoch alebo v metrickom cente 7 — 19 grammov striebro-zlata, z ktorého je potom asi polovica zlato a väčšia polovica striebro. Z rúd vulkojských dobýva sa riadne 2%, teda z každého metrického centa niečo vyše dvoch kilogrammov šlichu, a následkom toho je v každom metrickom cente rúdy obsaženo 1,4 až do 3,8 grammov striebro-zlata. A tieto rúdy patria už do radu bohatých rúd.Pre tú čiastku ct. čitateľov, ktorí znajú zlaté bane len dľa chýru, nebude snáď od veci spomenúť, že je zlato z najväčšej čiastky v rúdnych skalách sťa drobulinký, v najviac pádoch holému oku neviditeľný prášok roztratené; treba teda veľmi mnoho takýchto malulinkých zlatých zrniek, kým odváža jeden gramm. No nachodia sa i také, väčšie alebo menšie kúsky rúdnych skál, najviac kremeňa čiže kvarcu, v nichžto sú i hrubšie zlaté zrnká, sťaby dohromady sbité, ktoré sú buďto bezforemné (zrnisté zlato), buď tvoria útle nitky (machom podobné zlato), buď i celé väčšie-menšie pliašky (listnaté zlato), ktoré bývajú obyčajne tiež z prepočetných, útlych zlatých ihlíc složené a vyzerajú cez zväčšujúce sklo sťa poskladané, malé svrčinové alebo jedľové vetvičky, alebo sťa obločné sklo, keď je obtiahnuté tenkou ľadovou, pekné krystálové kresby predstavujúcou kôrou. Takéto rúdy volajú baníci jarcami a jích cena býva často veľmi značná. Sťa päsť veľký kúsok takého jarcu stojí zavše viac, ako sto metrických centov obyčajnej rúdy. Keby len bola príroda viac jarcov zlatým baňam nadelila, lež to je chyba, že nachodia sa najviac v úzkych kremencových čiže žabičných žilách a nie i v širších ložiskách, preto je i jích dobývanie nie ľahké a obyčajne s veľkými nákladkami spojené.Kremnické rúdy majú obyčajne viac šlichov, z Karlovej bane dávajú i 4-5 %, a jích šlichy obsahujú v sebe 4 — 24 desaťtisícin striebro-zlata, avšak z tohoto dobýva sa len asi jedna tretina rýdzeho zlata a ostatné dve tretiny sú striebro. Poneváč však za každý kilogramm čistého zlata platia v mincovni 1395 zl., kdežto za kilogramm čistého striebra platia iba 90 zl. r. č., teda majú kremnické šlichy o veľa menšiu cenu, ako vulkojské, lebo keď tieto predstavujú hodnotu asi 10 zl. za metrický cent, tak sú tamtie iba 5 — 6 zl. hodné; za to jích je však v Kremnici viac, ako vo Vulkoji.Boli by sme radi dozvedeť, koľko centov rúdy vyšlo v posledných troch rokoch z vulkojskej bane, aby sme boli v stave vypočítať jej hodnotu aspoň príbližne, a tomu k vôli vyhľadali sme v Zalatne i baňský kapitanát, dúfajúc, že žiadaný vývod najľahšie a najistejšie tam obdržíme, poneváč dľa baňského zákona každý majiteľ bane povinný je každoročne udať baňskému kapitanátu správne i koľko rudy zrobil, i koľko z nej vyťažil, i iné závodné dáta.Naša nádeja nás však sklamala; baňský kapitanát nemal z toho, čo sme hľadali, a nedal nám nič. Hia, uh. kr. úrad a jeho spoľahlivosť!V odpoludňajších hodinách navštívili sme hutu a obzreli sme si v nej obzvlášte dorábanie sirkovej kyseliny a sirkovitého uhličníka, i samej sirky.Všetko toto dorába sa zo spomenutých šlichov spôsobom veľmi zaujímavým.Nebude však od veci, keď pokúsim sa aspoň v stručnej krátkosti opísať túto prácu, čo priam len tým k vôli, ktorí dačo takého nikdy nevideli, a tých bude iste mnoho.Sirkovú kyselinu teda dobývajú nasledujúcim spôsobom:Šlichy dajú do zvlášte ku tomuto cieľu zhotovenej, obyčajne na viacej čiastok rozdelenej pece, z ktorých čiastok možno každú osobitne kúriť. Zalatnianska pec má päť takých čiastok a je len na dva metre vysoká. V každej čiastke je päť železných, dosť hrubých dosák, priekom jedna nad druhou upevnených, avšak tak, že striedavo jedna až ku zadnej stene v peci a druhá až ku dvierkam na predku nesiaha. Na najvrchnejšiu železnú dasku dajú surové šlichy, totiž v tom stave, v akom jich sama huta od baní prijala, a zakúriac patričnú čiastku, začnú šlichy „pražiť“, totiž najprv sušiť, potom hriať a konečne i vypaľovať.Keď jich na najvyššej doske dobre poobracali, spustia jich na druhú, potom na tretiu atď., až kým nesídu celkom na spodok pece. Čím hlbšie padajú šlichy, tým väčšej pálčivosti sú vystavené, lebo i horľavé, v nich samých obsažené plyny pomáhajú v značnej miere hroznú pálčivosť ešte lepšie rozmnožovať, tak že konečne žiara sa šlichy sťa do svetlej barvy zabiehajúce žeravé uhlie. Následkom veľkej pálčivosti premení sa sirka v šlichoch obsažená v plyny a tie uchodia zrovna z pece do mocných olovených trubíc a tými ďalej do iného veľkého staviska, v ňomžto sú postavené štyri velikánske, tiež z čistého olova zhotovené a sťa veľké kocky vyzerajúce bedny (reservoáre). Tu vedú z huty dochodiace plyny najprv cez sanitrovú kyselinu a potom trubicami ďalej cez vodu, ktorá tieže trubice ustavične chladí a tým samým cez ne idúce plyny v tekutinu mení. Táto tečie potom z jednej bedny do druhej, kde ju rozličným spôsobom čistia a sosilňujú, až konečne vyteká v prízemí sťa úplne hotová, 50 stupňov dľa Beaumés silná, sirková kyselina, ktorá už tvorí obchodný článok. Pravda, že sirkovú kyselinu tak silnú zriedka kde potrebujú, a preto ju pred upotrebením každý riedi vodou dľa svojej potreby. Tie vzdorovité plyny, ktoré prešly i cez sanitrovú kyselinu, i cez vodu, i cez všetky početné trubice a štyri veľké bedny bez toho, aby sa boly v tekutinu premenily, tlačia silou do drevenej, štyruhlastej, velikému komínu podobnej cievy, ktorá je nabitá drobným koksom, cez ktorý preteká stále studená voda. Tu konečne poddajú sa i tieto vzdorovité plyny a stanú sa tekutou, pravda, značne preriedenou sirkovou kyselinou.Jednu čiastku z takto zhotovenej kyseliny sirkovej, zriedenú až na 20 stupňov, potrebujú na dorábanie sirkového uhlíka, tekutiny to iba k lučbe potrebnej. Táto práca koná sa v inom odľahlom stavisku, lebo pri nej vyvinuje sa i spomenutý hydrotion, plyn to, ktorý nielen veľmi odporne páchne, ale je i veľmi jedovatý. Práve pre túto jeho vlastnosť usilujú sa ho, hneď ako vychodí z pece, najprv úplne spáliť a potom, čo ešte z neho pozostalo, vedúc do studenej vody, v tekutinu premeniť, no vzdor tomu ujde ho predsa jedna čiastka i do povetria a naplňuje ho po vetre nepríjemným zápachom. Okrem sirkového uhlíka dostávajú pri tejto práci i sirku.Vypražené šlichy topia v osobitnej, ešte veru dľa starodávnej vzorky vystavenej peci, dobývajúc týmto spôsobom z ních zlato i striebro, poťažne i meď a olovo. Len samé železo prichádza do trosky, ináče sa mi lepšie zdalo tunajšie vykorystenie baňských surovín, ako v Štiavnici, kde okrem zlata, striebra, mede a olova púšťa huta všetko do dymu. A hodnota tých vecí, ktoré stúpajú cez vysoké komíny v Štiavnici do povetria, robí ročite viac desaťtisícok zlatých; tak som sa aspoň dozvedel v samej tejto hute, teda na najhodnovernejšom mieste.A prečo že štiavnická huta i dymom pustené kovy a sirku nevykorystí?Nuž hľa, štátne hospodárstvo! Uhorsko už bez počtukráť dokázalo svoju úplnú neschopnosť ku spravovaniu priemyselných závodov.Zbývajúci ešte čas vynaložili sme na to, aby sme si i Zalatnu obzreli.Zalatna, obdržavšia svoje meno istotne od okolitých zlatých baní, leží v dosť úzkej doline vedľa rovnomenného potoka, a síce na oboch jeho brehoch a môže mať okolo 2000 duší obyvateľov, v prevažnej väčšine Rumunov. Asi u prostred tohoto mesta vypínajú sa tri veľké kostoly, totiž pravoslávny, katolícky a kalvínsky; synagogy tu niet, lebo židia tento kraj, vzdor zlatým baňam a hute, neobľubujú. Ináče je v Zalatne i niekoľko na poschodie vystavených domov; ostatné sú prízemné, dosť úhľadné. Trudný pocit budia v človeku početné rumy, s nimiž stretá sa v každej ulici, takmer z kroka na krok. Na polozborených stenách, v ktorých vídať povsádzané starorimské pamätné tabule, najdené prv na území tohoto mesta, rastie bujná tráva, ktorú, pravda, teraz už bol mráz spálil a ktorá visí z týchto zrúcanín sťa zvädlé a uschnuté náhrobné vence. Sú to smutné upomienky na desný rok 1848, v ktorom Rumuni siahli ku zbroji a razom napadli v Zalatne, Abrudbani, Enyede a iných obciach bývajúcich Maďarov a jích prívrženov a vykynožili, koho len zachytili, nenechajúc ani len bydliská svojich obetí v pokoji, i tie srovnali miesty až so zemou. Celé rodiny vyhynuly týmto spôsobom razom a tak nemal kto zboreniská odpratať a novými stavmi zameniť. I štát sám dal obnoviť len najpotrebnejšie staviská, ostatné nachádzajú sa, podobne súkromným, až posiaľ v smutných rumoch. Pred 1848 rokom bola Zalatna kvetúcim mestom a mala v lone svojom i vyššie gymnasium, teraz podobá sa veľkej, polopustej dedine bez všetkého života. Okrem baňského kapitanátu, huty a chemickej dielne má v Zalatne svoje sídlo i štátny hlavný baňský úrad a pošta i ďalekopisná stanica, a mimo toho jestvuje tamže i kasíno, počitujúce asi 40 členov, vonkoncom úradníkov.K vôli našim známym od včerajška, no po pravde rečeno, hlavne k vôli tomu, aby sme mohli počuť od znalcov úsudky o vulkojskych stupách, navštívili sme večierkom i kasíno, a tu sme počuli všetkých, s nimiž hovorili sme, chváliť tieže stupy a jích prácu; len niektorí hovorili, že kazia primnoho rtute čiže živého striebra. V celku sme jasne videli i predpoludním v probovni, kde sme sa náhodou sišli s p. Bauerom, terajším pokladníkom a dočasným správcom vulkojského baňského závodu, i večer v kasíne, že sú vulkojskí úradníci v zalatnianskych úradníckych kruhoch nie obľúbení, a preto sú jích diela až nadmier prísnej kritike vystavené, keď však ani tajná táto zášť a či nenávisť inej chyby najsť nemohla, ako tú o rtuti, tak sme boli istí, že uvidíme niečo posiaľ nevídaného.Ostatok večera strávili sme v rodinnom kruhu u p. T., ktorý nám k vôli povolal do svojho domu i iných dvoch pánov, z níchžto bol jeden kedysi tiež spoluakademikom môjho spoločníkovým.Tu bolo ustáleno, že zajtrajšieho dňa pôjdeme koňmo do Vulkoju, bárs som sa tomu spieral z celej moci, a to z dôležitej príčiny; nemohol som však prebiť so svojou mienkou, lebo môj spoločník, ktorý bol kedysi sťa jednoročný dobrovoľník delostrelcom, a tak v jazdení vycvičeným, chcel silou-mocou jazdiť, a jeho priatelia, chtiac, aby sa mu vrelá túžba vyplnila, tvrdili, že do Vulkoju nemožno ináč, ako pešky alebo koňmo cestovať.Ja som do tých čias len raz v svojom živote bol jazdil, i to sa mi nedobre podarilo.Vracajúc sa totiž v septembri 1857. roku z polovačky, po ktorej bol som vyliezol ešte i na Krížnu Hoľu, deliacu od seba Liptov, Turiec a Zvolen, ledva som vliekol ustaté nohy. Pán T., u nehož bol som cez školské prázdniny inštruktorom, maliarom cestových tabúľ a poštárom, ako i pri častejších polovačkách na Japni kuchárom, videl moju umdlenosť i ponuknul mi svojho koňa, Tatára, abych sa na ňom až na Staré Hory odniesol. Jeho nabídnutie som, pravda, prijal s najväčšou ochotou a pri jeho laskavej pomoci bol som čosi-kamsi v sedle. Tatár zdal sa vedeť, akého jazdca nesie a šiel hodný kus pomaly, kým sme prišli až do dediny Tureckou zvanej. Tu vyšla môjmu Tatárovi trpezlivosť; zrehotal, vyhodil zadnými nohami a už letel prázdny, nestaviac sa iba doma v stajni. No súčasne som i ja letel, a síce ponad nevysoký plot sťa anjel a rozprestrúc vo štyri strany sveta i ruky i nohy, padnul som sťa čert do kapustnej hrady. Môj nevoľný let však videla i gazdina, ktorej zahrada i s kapustou patrila, a nechtiac takú produkciu nechať bez odmeny, pochytila omelo a chvátala, hromžiac, zrovna ku mne. Mne zdalo sa, že mele sa stryga. No páni polovníci chutne sa rozosmiali a ten smiech pôsobil na milú gazdinu sťa ľadová voda; utiahla sa do domu; ale homrala až milá vec. Veselým, niekdy až rozpustilým smiechom a viac-menej vtipnými poznámkami sprevádzaný, musel som predsa len pešky ísť až na Staré Hory.Od tých čias som nikdy viac nejazdil.Po tridsiatich rokoch mal som zase podobný let zkúsiť? K tomu nemal som vôle; avšak núdza láme železo, a ja, chtiac videť Vulkoj, odhodlal som sa konečne i k jazde.Ráno boli sme už o piatej hodine na nohách, lebo Vulkoj mal byť od Zalatny 28 kilometrov vzdialený a my by sme boli chceli ešte predpoludním ta doraziť.Medzitým, čo sme spali, chvíľa sa základne premenila, lebo večer bolo ešte ľavné počasie a o sňahu ani slýchu, ani chýru, i nebo bolo ešte pred samou polnocou jasné, sťa rybie oko, a keď sme vstali, pokrývala už sňahová rúška celé okolie; napadnul prvý tohoročný sňah v týchto stranách.Naše kone a vodič, zalatniansky Rumun, došli však o veľa pozdejšie, tak že mohli sme sa vybrať na cestu iba o šiestej hodine. Opatril nám jich náš hostinský, Moskovič, ktorý staral sa o nás, sťa otec o svoje deti.Ja vyvolil som si menšieho koňa, abych, reku, neletel z vysoka, akby sa mi malo to isté prihodiť, čo pred tridsiatimi rokmi. No nezdalo sa to byt pravdepodobným, lebo môj koník nebol mi ani Tatárom, ani Tátošom. Malé zviera, snáď ani o piaď nie vyšší, ako obyčajný somár, mal môj koník hustú, kostrbatú, červenú srsť, malú a takmer okrúhlu hlavu a brucho naduté, ako sud. Keď som naň vysadnul, tak ho celého zakryl môj menčikov, čiže — dľa novšieho názvu — mexikáner; len hlava a chvosť zostaly svobodné. Môjmu spoločníkovi boly by sa iste nohy po zemi vláčily, keby si bol sadnul na tohoto koníka.Druhý kôň bol čierny, asi o dve piade vyšší, no tiež mal hustú, kostrbatú srsť a vyzeral sťa opravdivý rarách.Sadajúceho na koňa upozornil náš starostlivý hostinský môjho priateľa, že budeme museť ísť cez vrchy až do 1400 metrov vysoké, kde bude istotne panovať citlivá zima, i súril, aby vzal bundu na seba, ten však nechcel na žiaden pád poslúchnuť, hovoriac, žeby ho ľudia vysmiali, bárs hostinský tvrdil, že celou cestou sotva dakoho postretneme. V obyčajnom zimnom kabáte vydal sa môj spoločník na cestu a hostinský doručil vodičovi svoj vlastný kabát pre tvrdohlavého pána.Sňah padal husto, tak že nebolo vídať ani na sto krokov ďaleko, keď pohli sme sa konečne z hostinského dvora, lež o vetre nebolo ani slýchu, ani chýru, a následkom toho nebola ani zima.Hneď vyše Zlatnej (Zalatny) začali sme stúpať do vrchu; vopred šiel vodič, za ním ja a konečne môj spoločník. Liezli sme teda jeden za druhým, sťa husy.A vskutu sme len liezli; ani hio, ani ní, ani hajda, ani dí, ani iné podobné slová, ba ani len môj vŕbový prútik neboly v stave pohnúť naše tátoše ku bystrejšiemu kroku; tie vždy sa len pohybovaly voľno, sťa by boly, kto vie, ako ustatými. Môjho priateľa začala opúšťať trpezlivosť, lebo zdĺhavú chôdzu pripisoval hnilobe, avšak v skutočnosti bolo ju treba pripísať opatrnosti a prozreteľnosti, akú naše nepatrné koníky celou cestou veľmi skvele dokazovaly a dôsledne i dokázaly.Zpočiatku tiahla sa v rozličných zákrutách hore vrchom hlboká, cele sňahom zapadlá cesta a vedľa nej na zvýšenom, hrebenitom brehu úzunký chodník. Naše kone vyhly ceste, poneváč boly na nej hlboké, podobne sňahom cele zasypané koľaje, a pustily sa chodníčkom. Nejeden raz bolo mi dosť tesno, vidiacemu, akým hrebeňom ma ponesie môj tátoš; len jeden chybný krok a ja bych sväto-sväte bol v najbližšom okamihu ležal hlboko na ceste, no prešiel všade šťastlivo a istým krokom.Neviem, čo bych bol dal za to, keby bol býval po ruke nejaký fotograf, ktorý bol by nás mohol svetlopisne zvečniť tak, akými sme práve boli. Istotne boly by to bývaly pekné a zaujímavé obrázky.Vo veselom rozmare a takmer ustavične žartujúc stúpali sme vždy vyššie a strmšími úbočiami a za malú hodinu boli sme už dobre vyše 400 metrov vysoko nad zalatnianskou dolinou. Tu zrazu počal duť ostrý severný vietor a premenil sa v okamihu v opravdivý víchor. Hustý sňah, obrátený čosi-kamsi v tuhé ľadové kúsky, nepadal viac kolmo dolu, lež šibaný vetrom, hnal sa vodorovným smerom i bodal nás každý kúsok v tvár, sťa ostré šidlo. O hore, ktorá by nám bola mohla poskytnúť akej-takej záslony a ochrany, nebolo ani slýchu, ani chýru, lebo jednotlivé buky, nachodiace sa na týchto vrchoch, stály od seba často i na viacej sto metrov vzdialené; len tu i tu, keď náš chodník, lebo o ceste tu viac nebolo ani chyrovať, tiahnul sa južnou stranou vrchu, dočkali sme sa na krátky čas malej úľavy. Najviacej sme šli samým hrebeňom a tu sme boli hroznému víchru práve najväčmi vystavení.Naše žarty prestaly, veselý rozhovor zamrznul a len kedy-tedy prehovoril jeden lebo druhý z nás niekoľko slov, hromžiac na vetor, sňah a zimu. Môj priateľ už istotne videl v duchu svoju bundu, ako sa v Zalatne suší a hreje v teplej chyži.Čím vyššie sme stúpali, tým väčmi rástla i zima a naše fúzy, brady a zpod klobúkov vyčnievajúce vlasy boly už dávno premenené v opravdové ľadové kusy. Ja som ináče v tele necítil zimy, menčikov konal mi znamenitú službu, len nohy mi mrzly, vše jedna a zavše druhá, avšak môj spoločník, hrkotajúc zubami, žaloval sa, že ho v celom tele veľmi mrazí; Moskovičov kabát nemohol upotrebiť, lebo mu bol primalý a tak teda musel len trpeť.Len náš vodič, brodiac stále sňahom a bojujúc ustavične s vetrom, bol celý vypotený. Aby chránil tvár pred štipľavým sňahom, postavil si klobúk celkom na ľavý bok hlavy a položil naň a na hlavu Moskovičov kabát.Asi okolo poludnia došli sme vo výške 1000 alebo i viac metrov na západný svah vrchu, ktorý vypínal sa veľmi strmo asi na 300 metrov nad susednou dolinou. Tu náš vodič, nemohúc pre sňah ani oči dobre otvoriť, pochybil chodník, alebo vlastne uzunkú pirť, akou sme už hodný kus boli šli, a my razom octli sme nad hlbokým výmoľom, tiahnucim sa asi z dvoch tretín výšky tohoto vrchu prosto do doliny.Zastali sme, lebo cez výmoľ nebolo možno preísť.I položil som ruku nad oči, chtiac jich pred sňahom chrániť, a videl som popoď ňu, že nachodíme sa neďaleko od toho miesta, kde začínal sa výmoľ, a preto obrátili sme kone zrovna proti vrchu i jazdiac krajom vedľa výmoľu, dostali sme sa šťastne ponad tento ďalej. Tu sme však prišli v krátučkej chvíľke na tak príkru stráň, že naše kone nemohly sa viac udržať na nohách. Jích kopytá boly plné sňahu a ten bol úplne zmrznutý, ostré podkovy teda nič viac nepomáhaly. Môj kôň padol podo mnou na predné nohy, stal však v najbližšom okamžení. Mňa prešiel mráz. O niekoľko krokov, bárs liezol veľmi pozorne, ako mačka, padnul zas, a ledva povstal, padnul po tretí raz. V tom okamžení bol som dolu z neho, lebo som videl, že mi život visí na tenulinkom vlásku. Keby sa boly vyšmykly tomuto skutočne neoceniteľnému zvieraťu i zadné nohy, bol bych istotne sletel s ním až do doliny. A sotva bych sa bol ta dostal živý, lebo asi 200 metrov hroznej strminy je veru iste nie maličkosť.Vidiac, čo robí sa so mnou, sišiel i môj spoločník z koňa. Hrúza premohla v ňom na chvíľku i pocit zimy a ňou zapríčinených boľastí.Asi 40 metrov vyše nás bolo badať v sňahu úzunký čierny pásik, ktorý považoval som za pokraj nejakej pirte. Ak sme nechceli zmrznúť v tejto príkrej a opravdu bohopustej púšti, museli sme sa dostať ta, aby mohly naše kone ďalej stúpať. Náš vodič bol už ďalej napred a značne hlboko pod nami. I pochytajúc uzdy do rúk, liezli sme štvornožky prosto do vrchu a po namáhavom plazení dostali sme sa na spomenutú pirť. Mne prekážal veľmi v tejto nezvyklej chôdzi môj dlhý menčikov, kde sa naproti tomu môj spoločník v svojom zmrznutom kabáte pohyboval o veľa ľahšie a preto i o veľa prv k pirti sa doškriabal a vysadnúc zase na koňa, ďalej jazdil.Mne nebolo možno bez cudzej pomoci do sedla vysadnúť, lebo môj tátoš nebol už viac bachratý a následkom toho prevalilo sa mu sedlo pod brucho. Volal som teda na vodiča i na môjho spoločníka, no pre hrozný víchor nedošiel k ním môj hlas.Hrúza ma objala.Moji spoločníci mi už mizli zo zraku v sňahovej chumelici a ja sám bezpomocný nevedel som, čo počať. Koňa som nikdy nesedlal a preto nemohol som si sám pomôcť. Okrem toho bál som sa pustiť uzdu z ruky, aby mi kôň za svojím spoločníkom neodišiel, lebo potom bol by som v skutku úplne osamotnel a ztratil i posledný spôsob a výhľad na vysvobodenie z hroznej tejto púšte, ba kým by môj kôň bol dohonil mojich spoločníkov, mohol som už byť dávno zmrznutý a zaviaty pod sňahom, tak žeby moji spoločníci neboli našli ani len to miesto, kde ležím.Sobral som teda všetku silu a volal poznovu, koľko mi len hrdlo stačilo, no všetko marne.Pokúsil som sa teda ísť pešky za svojími spoločníkmi, avšak i tu som videl, že ak neshodím menčikov, dlho nevydržím, lebo som už bol celý vypotený.No, keď je núdza najvyššia, vtedy je i pomoc Božia najbližšia, môj priateľ náhodou sa obzrel, a vidiac, že ma niet, obrátil svojho koňa nazpät, vezmúc i vodiča sebou.Tento potom osedlal mi koňa, dávajúc posunkami na javo, že je môj tátoš už veľmi vytrovený a preto že spadlo sedlo z neho.Vedel som to dobre i bez vodičovho vysvetlenia i bol bych milerád nakŕmil toto dobré zviera nielen ovsom a senom, ale trebárs i paštétami, no nemal som pri sebe ani len kúska chleba a v tejto púšti bolo iba vetra na dostač, iného nič.Kým mi sedlal vodič koňa, žaloval sa môj priateľ na boľasť v celom tele.„Ó, prečo som len neposlúchnul Moskoviča a nevzal na seba bundu? Už som nie v stave pohybovať údami a ak nezhyniem zimou, tak istotne aspoň ťažkou chorobou zaplatím dnešnú cestu.“ Takto bedákal môj Juľko.„Poď dolu z koňa,“ odpovedal som mu, „a choď aspoň za istý čas pešky, aby si sa zohrial aspoň pohybom.“„Nemôžem, lebo nevládzem,“ bola smutná odpoveď.„Obleč si teda môj menčikov a mne daj tvoj kabát,“ navrhoval som ďalej.Ani toto nabídnutie neprijal a tmavo-svetlej čiže tmavo-modrej soche v tvári podobný jazdil smutne ďalej. Jediná nádej, že dľa vodičových slov prídeme do hustej jedľovej hory, dodávala mu ešte koľkej-toľkej sily.Ej, tá hora, tá milá hora! Keby len čím skorej tu bola!Došli sme síce konečne i do nej, no predbežne bolo nám súdeno prestáť ešte jednu zkúšku. Pred nami vypínal sa asi 200 metrovej výšky ešte jeden holý a strmý vrch, najvyšší to sokorec na celom pohorí Korábie, o jehož úpätie opieral sa hrebeň iného vrchu, po ktorom sme práve jazdili. Z oboch strán hrebeňa vedľa samého toho sokorca boly výmole, takmer prostopádne do dolín sbiehajúce. Ponad samý taký výmoľ vinul sa hadovito, sotva na dve piade široký, no veľmi strmý chodník, ktorému sme nijak nemohli vyhnúť. Tento chodník bol pokrytý ľadom a sňahom a náš vodič, ledva stúpil naň, sklznul sa a len malému kríčku, o ktorý sa v páde zachytil, mohol ďakovať, že nezletel do stométrovej priepasti.Naše kone, vidiac to, zastaly a nemaly vôle pustiť sa týmže chodníkom, len po malom núkaní a pobádaní začaly predsa pomaly liezť za predchádzajúcim vodičom. Pri každom kroku zkúmaly najprv nohou miestečko, kam maly stúpiť, a len potom snažily sa pevne vykročiť na šmykľavej ploche. Nemálo obťažovala chôdzu i tá okolnosť, že jednotlivé skrútky na tomže chodníku boly veľmi krátke. Len slepý nebol by snáď tŕpnul pri takej krkolomnej jazde.Najmenšie šmyknutie a človek i kôň musel by zleteť do zívajúceho výmoľu na mnoho metrov hlboko.„Hospodine! V Tvojich rukách je náš život, neopúšťaj nás, lež buď naším hradom i paväzou!“Takto šeptaly ústa moje, lebo hrúza ma bola obkľúčila a mráz mi prebiehal kosťami.Môj úbohý priateľ, polozmrzlý, nezdal sa cítiť už nič, a preto vo svojej lethargii ani nezakúsil tak trapné okamihy a pocity, ako ja, len potom, keď sme dosiahli najvyšší bod našej cesty, kde práve začínala sa túžobne čakaná a žiadaná jedľová hora, zastavil koňa a zúfalým hlasom vyrieknul: „Ďalej nemôžem, už mi stuhla krev v žilách. Úbohá žena! Úbohé dietky moje! Už vás viac neuvidím!“Mne stisklo srdce.„Poď dolu z koňa!“ hovoril som, „len chôdza ťa obráni pred zamrznutím.“„Nemôžem,“ znela zase stereotypná odpoveď. „Ty choď a ratuj sa, ako budeš môcť, mňa ponechaj môjmu krutému osudu.“„Nepôjdem!“ odvetil som určite. „Alebo spolu dôjdeme, kam sme sa vybrali, alebo spolu zahynieme.“„I ty máš ženu a dietky,“ počal zase môj priateľ, „pamätaj na ne a ratuj sa!“„Nezúfaj! Ešte starý Pán Boh žije,“ odpovedal som mu, „a ten nám nedá zahynúť. Lež pomáhajme si i sami, koľko môžeme.“Sostúpil som z koňa a chytiac druhého za úzdu, velel som určitým hlasom:„Julko, dolu z koňa!“Môj priateľ už neodporoval; zhodil sa v pravom smysle tohoto slova dolu, lebo riadne sísť nedovoľovaly mu jeho v ľadovú kôru premenené šaty, tak že nemohol vystreť v nich ani nohu, ani ruku.Môjho priateľovho koňa som oddal vodičovi a kázal mu ísť vopred, zatým poslal som môjho úbohého spoločníka a konečne som šiel tiež pešky i ja, aby mi priateľ môj nezávidel jazdu, sám vedúc svojho koňa za sebou.Toto chúďa bolo našlo ešte prv na ceste neveľký bukový konárik a na ňom dakoľko suchých listov, i súc hladom morené, vzalo ho vzdor zubadlu do papule a nevypustilo, kým ho celý nezhrýzlo. I úbohý kôň mal teda svoju biedu.Celý ten vrch, ktorý sa nám mal stať tak osudným, pokrytý je samými, husto vedľa seba ležiacimi hrobmi. V nich práchnivejú kosti tých prepočetných otrokov, ktorí starodávnymi Rimanmi sem dovlečení, pre svojich otročiteľov v tunajších baňach zlato dobývali. Veliký, na samom hrebeni tohoto vrchu urobený prielom, je dielom jích rúk. Z podajedných hrobov povykopávané rozličné veci opatrujú sa čiastočne v súkromných sbierkach a čiastočne v koložvárskom museume.Naša cesta bola vzdor tomu, že šla dolu vrchom, dosť tvrdou, lebo sme brodili miestami až po pás sňahom, hustá hora však chránila nás pred zúriacim víchrom.Môj priateľ zpočiatku ledva liezol; zmrznutý kabát a nohavice prašťaly na ňom pri každom kroku a veľmi mu obťažovaly chôdzu, no čím ďaľej sme šli, tým viac okrieval a vše čerstvejší krok bol istým a neklamným znakom, že stuhnutá krev začínala zase ožívať v jeho žilách. Mne bola pešia chôdza zase nad mieru obťažná pre dlhý menčikov, ktorý ma v hlbokom sňahu i v kráčaní značne hatil i celé potôčky potu z môjho tela vyluďoval.Značne široká, úbočím hadiaca sa a pravidelne padajúca cesta poukazovala patrne na to, že je nielen naschvál robená, lež i pečlive opatrovaná a nutno mi vyznať, že som v takej výšave a toľkej pustine, akou je pohorie Korábia, takej dobrej cesty ešte nikdy a nikde nevidel.Ďakoval som vrúcne Hospodinu, že sme už tu, považujúc už všetky neresti za prestáte a moja radosť bola značne rozmnožená, keď som asi po štvrťhodinovej púti počul i môjho priateľa chváliť sa, že sa mu počínajú rozohrievať údy.Práve v tom čase sme došli ku dvom osamele stojacím, pustým domom, v jíchž úzadí bolo vídať do vrchu otvor čili takzvanú štolňu.Po ďalšej štvrťhodine sišli sme z cesty dolu neveľkým briežkom a tu ležal pred nami Vulkoj.Dva domy, jedno z netesaných brván vystavené skladbište a zase štolňa, to ten Vulkoj.Oh, čiže sme sa sklamali v očakávaní!Pán Bauer vyšiel nám oproti a vítajúc nás, hovoril: „Sľúbili ste sa síce, páni moji! No ja nemyslel, že prídete v takomto i pre naše vlčie hniezdo prihroznom čase. Obdivujem vašu neohroženosť a mám vás…“„Za bláznov, alebo z rozumu pošlých ľudí,“ skočil som mu ja do reči. „Tu sme však, a bárs nechtiac, vážili sme a skoro i zaplatili životom našu dnešnú cestu.“V celom Vulkoji býva iba p. Bauer, jeho mladší brat a jeden sluha, ktorý stará sa i o kuchyňu, mimo týchto troch nechyrovať v tých krajoch ani ptáčika, ani letáčika.Z môjho priateľa zvliekli len s veľkým namáhaním zamrznutý kabát a dali ho spolu i s mojím podobne značne zľadovelým menčikovom a našími na dva prsty hrubou ľadovou kôrou pokrytými klobúkmi do osobitnej zakúrenej chyže, aby sa ten ľad stopil.Fúzy, brady a vlasy podarilo sa nám osvobodiť od ľadu len po dlhšom namáhaní. I môjho priateľove okuliare boly hrubo obtiahnuté ľadom.Ináče sme boli celkom spotení namáhavou dolu vrchom chôdzou.Že nám potom v teplej izbe dobrý obed, čo i polievka chybovala, výborne chutnal, netreba, tuším, ani dokazovať. Vulkojská, starodávna, teraz už petropavlovskou zvaná baňa, patrí účastinárskej spoločnosti, jejžto najčelnejším údom a spolu i správcom je Ladislav Lukáč, zalatniansky obyvateľ a nateraz ministeriálny radca vo finančnom uhorskom ministeriume.Prv obrábala táto spoločnosť sama svoju baňu, a síce s rozličným úspechom, najčastejšie však so ztratou, obnášajúcou ročite i na tisíce zlatých. A keď i bol osoh, teda i ten nevystúpil vyše tisíc zlatých za rok.Pri takých neskvelých pomeroch vzala počiatkom roku 1885 skupenina parížskych kapitalistov túto baňu od jej majiteľov na tri roky do prenájmu i zaviazala sa jim platiť ročite 30.000 zl. prenájomného. Milí účastinári prišli teda tým spôsobom ku dvojnásobnej výhre, lebo nielen že majú zo svojej bane za tieto tri roky stály a veru dobrý osoh, ale jich Francúzi ešte i naučili, ako majú z nej zlato dobývať, dajúc jim dôkaz, že i mimo Ameriky jestvujú kalifornické zlaté bane.Vo Vulkoji videli sme z petropavlovskej bane vynesené zlaté jarce, ktoré sú kremnickým sťa vajce vajcu podobné. Ten istý útvar rudnej žabice čiže kvarcu a ten istý útvar i zrnitého, vláskovitého a listnatého zlata. Pravda, tu bolo pohromade väčšie množstvo jarcov, ako pri pojediných kremnických baňach, to však bol iba prirodzený následok toho, že tu i o veľa viac ľudí v bani pracuje, ako v Kremnici, a na viac bodoch i viac zlata nachádzajú. Petropavlovská baňa má vyše 400 robotníkov, a medzi tými do 300 baníkov, teda o desať ráz viac, ako mestská, a o dvadsať ráz viac, ako Karlova baňa v Kremnici. Okrem toho ženú sa tu i za najužšími rúdnymi žilami, a práve v tých býva najviac jarcov, no pre stupy málo rúdy, kdežto v Kremnici vyberajú len mohutnejšie ložiská, dávajúce stupám potrebné zásoby. Nectným, z takých žíl vybratým skálim zaplňujú hrubšie, už celkom vyprázdnené ložiská, v Kremnici zostávajú takéto, lež o veľa širšie prázdniny najviac nezaplnenými. To zapríčinilo poplach pred ôsmimi rokmi, keď počaly sa domy pukať, — tomu padnul v obeť skvostný farský kostol v Kremnici. Na Korábii nemalo by sa čo popukať, ani zrútiť, ak nie spomenuté hroby, a predsa pracujú francúzski cudzinci v tamejšej bani, ako načím. Nemajúc posiaľ žiadnej jamy, alebo ako to v našich bývalých nemeckých mestách volajú, žiadnej šachty, kopú a hľadajú vulkojskí Francúzi ešte i tam, kde už boli baňskú prácu držali za dokončenú niekdajší rímski otroci, a nachodia ešte vždy dosť zlata i v týchto miestach. Nuž veď i tí otroci nešli za úzkymi rúdnymi žilami, sťa by i oni boli študovali baníctvo na štiavnickej akademii.Po poldruha-hodinovom pobyte vo Vulkoji, kde novozvolenému predsedovi francúzskej republiky, Sadi Carnotovi, pripili sme na zdar a slávu, pri čom všetkým trom, síce nemecké mená majúcim, lebo z Elsaska pochodili, no za Francúzsko telom i dušou zaujatým našim hostiteľom iskrily sa oči radosťou, dal nám p. Bauer dvoch robotníkov, rumunských mladíkov, ktorí boli práve zo štolne vyšli, za vodcov a my sme nastúpili o tretej hodine ďalšiu púť do Hermani, kde sú vystavené petropavlovskej bani patriace stupy.Nášho predpoludňajšieho vodcu, spolu i s koňmi nechali sme vo Vulkoji, poneváč môjmu priateľovi celkom prešla chuť ku zpiatočnej jazde, ako bolo vídať z jeho rečí, lebo tvrdil, žeby nešiel do Zalatny zpät cez Korábiu, ani keby mu hneď vyplatil za to niekto tisíc frankov v zlate; ba on sám prosil pána Bauera, aby nám obstaral voz alebo sane, ktoré by nás zajtra odviezly do Zalatny.Sťa piaty spoločník pripojil sa ku nám na ceste do Hermani istý horár z Abrudbani, ktorému bol oddal p. Bauer list pre polesného, v ňomž ho požiadal o príležitosť pre nás na nasledujúci deň.Cesta nás viedla najprv hodný kus hore vrchom, potom dosť veľkou planinou, a konečne ustavične strmo na dol. I táto nachodí sa v dobrom stave, len na spomenutej planine leží v hlbokom priekope a bola sňahom snáď na dva metre vysoko zasypaná.Aby sme toto miesto obišli, vyviedol nás spomenutý horár na pravý breh tohože priekopu, kde bol sňah vetrom do hola zmetený, no po dlhšej chôdzi museli sme zase dolu na cestu a to stalo sa pre nás veru nezvyklým spôsobom.Breh, na ňomž sme stáli, vypínal sa takmer kolmo, asi na päť metrov vysoko nad cestou, a tu rozložil nám náš horár, že touto príkrinou musíme sa jednoducho zosankovať. Vysvetliac takto v krátkosti, čo robiť, sadnul prvý na kraj brehu a… šups! už sedel na ceste, že mu len hlava vyčnievala zo sňahu. Jeho príklad najprv nasledovali naši vodičia a potom za nimi i my. Nohavice nám boly sánkami.Za dobrú radu počastoval som milého horára cigarou, ktorú si ihneď zapálil, a chtiac sa mi bezpochyby tiež privďačiť, stal sa veľmi shovorčivým. Najprv mi rozprával mnoho, no ja z toho nerozumel som ani slova, a držiac sa starodávneho pravidla: „si tacuisses, filosofus mansisses“, mlčal som sťa ryba; keď som však pozdejšie zbadal na jeho hlase, že sa ma čosi opytuje, bol som predsa prinútený hovoriť, i povedal som mu: „Ňu šti rumunešti“, to je: neviem rumunsky. Začal teda maďarčinu lámať, no tam zase on mohol plným právom povedať: „Nem tudom ín šemi maďarul, mert in Rumun vaďom.“ A tak rozhovor náš zamrznul.Sotva sa však to stalo, dohonil nás p. Chomés (čítaj Šomé), vulkojský baňský merník, a ukazujúc prázdnu pipku, pýtal od horára dohánu. Ten ale nemal nič.Nevyzvaný podelil som sa ja s pánom merníkom o cigary, dajúc mu z posledných dvúch pravú polovicu.I ten si hneď zapálil a pukajúc chutno, rozprával mi podobne dosť dlho, z čoho som zase nič nerozumel a preto i velemúdre mlčal, lebo hovoriť je vraj striebro a mlčať zlato. Keď mi však i pán Chomés začal predkladať otázky, tu som predsa len musel pretrhnúť mlčanie i povedal som mu: „Je ne parlepas française“, to je: nehovorím francúzsky.Bodajže vás i s rozličnými rečmi! Znám jich štyri, počitujúc viac slavianskych iba za jednu a túže reč, a predsa som nebol dosť obrneným.Slovensky alebo inú slovanskú reč, nemecky, maďarsky, latinsky, — všetko, ale všetko toto som proboval, no nedaj Bože, môj Francúz len vše krútil hlavou.Bolo teda zase po rozhovore.Šťastie, že dostali sme sa o malú chvíľku do Hermani.A čo je to za obec?O niečo väčšia, ako Vulkoj.Vedľa otvoru zo štolne stojí prvý dom a v ňom býva p. Chomés so svojou slúžkou.Dolu nižšie je druhý dom, v ktorom bývajú štyria žandári so svojou gazdinou, a ešte niže toho je tretí dom, slúžiaci za byt p. Heyovi, dozorcovi nad stupami, jeho gazdinej a dvom amalgamátorom.Okrem týchto troch domov nachodia sa tu v polozborenom stave staré a povyše týchto iné, nové stupy; to celá slávna obec, počet jej duší obnáša číslo 11.I Vulkoj i Hermani ležia vysoko nad morom a uprostred vzdialených vrchov.A načo je tu žandárska stanica?To má svoju dôležitú príčinu.Dňa 1. marca roku 1886, práve keď začínalo sa brieždiť, zahučala vo Vulkoji razom zo všetkých strán streľba a obločné sklo na tom dome, v ktorom býval vtedy baňský pokladník, plnokrevný Francúz, rozlietalo sa v tisícich kúskoch po zemi. Okrem toho hučaly i všetky dvere (je jich tam štvoro) na dome pod mohutnými úderami sekier. Nie menej, ako 38 rumunských sedliakov dobýjalo tento dom. „Auri sarca fames“, alebo po našsky: „dychtivosť za zlatom“ primäla jich ku tomuto hroznému činu.Úbohý pokladník, tušiac, čo sa deje, vyskočil z postele na rovné nohy a vezmúc do jednej i druhej ruky nabitý revolver, vyskočil oblokom von z domu, chtiac zahnať guľkami nevolaných hosťov, avšak súďac dľa výstrelov, že je tu primnoho zlosynov, dal sa na útek, strieľajúc voslep v pravo i v ľavo, kým mu stačily nábitky. Na nešťastie dostal sa na veľkú hromadu z bane vyvozeného nectného kamenia, na takzvanú halň a zletel touto dolu, pri čom si zlomil nohu a dochrámal i ruku. Takto dokaličený kotúľal sa ešte hodný kus dolu dolinou, aby mohol zachrániť aspoň holý život. No nepodarilo sa mu ani to; našli ho jeho robotníci po dakoľkých hodinách polozmrzlého bez seba ležať i doniesli zpät do spustošeného domu, kde vzdor všemožnej lekárskej opatere na tretí deň v hrozných boľasťach vypustil ducha.Zbojníci, vlámavší sa do domu, našli tam a odniesli so sebou tridsať kilogrammov striebro-zlata v hodnote 30.000 zl. r. č.Celá stotina vojska sliedila za nimi i po pohorí Karábie, i po pohorí Magure (lebo i v Sedmohradsku volá sa jedno pohorie Magurou) cez celý mesiac, avšak darmo. Púha náhoda doviedla pozdejšie jednoho z ních pred súd, kde vyzradil i ostatných svojich súdruhov. Pred nedávnom jich posúdili do žaláru od 5 — 20 rokov.Ukradené zlato našli zakopané v zemi vedľa domu, patriaceho jednomu z tých zločincov.Aby neopakovaly sa také pády, založili v Hermani žandársku stanicu, lebo od tých čias zamyká sa zlato v samých stupách do mocnej wertheimky a keď ho nesú do zalatnianskej huty, vždy idú s ním aj dvaja žandári.Okrem žandárov chovajú v Hermani i štyroch veľkých, sivosrstých, našim valaským podobajúcich sa, ale veľmi zlobivých psov a jednoho vlka.„Lupulu“, predstavil mi ho p. Chomés, keď sme prišli k bytu p. Heyovmu, a mľaskajúc jazykom, volal ho k sebe.Jednoročný tento vlk, na retiazke priviazaný, vybehnul z búdky a lízal p. Chomésovi ruku, zazrevší však mňa, zagánil očima a mal vôľu vrhnúť sa na neznámeho, no p. Chomés vpratal ho zpät do búdy, zachlopiac na nej dvere.Po tomto intermezze viedol ma p. Chomés hore schodmi do Heyovej pisárne. Šiel vopred, ja za ním. Zrazu však som nemohol ďalej napred, lebo ma niečo silou nazpät tiahlo. I obzrem sa a vidím jednoho zo spomenutých psov, držiaceho v ostrých, vycerených zubiskách spodný koniec z mojej palice. Ani nebrechnul, len hneď kúsal. Pán Chomés, mocný to, územčistý chlap, pracoval i rukama i nohama, kým ma osvobodil. Otvoriac najbližšie dvere, vstrčil psa silou do chyže i ponáhľal sa obrániť ma pred druhým, ktorý už tiež chvátal hore schodmi.Podobnú prácu mal p. Hey, kým obránil môjho priateľa; pred štvrtým dunčom sme ušmykli všetci do blízkej pisárne a zachopili dvere. Psi títo sú schválne vycvičení a konajú svoju službu verne a svedomite či vo dne, či v noci. Ani len baníkov nepripustia ku svojmu pánovi do domu a keby sa snáď zase nejakým zločincom zachcelo vulkojského zlata, tí by mali robotu nielen so žandármi, ale i s týmito psy a jích spoločníkom-vlkom.Vzdor tomu, že už boly štyri hodiny a deň úplne u konca, šli sme po krátučkom predstavení hneď obzreť si stupy.Podrobne jich nebudem opisovať, lebo to patrí do oborného časopisu, mám však za to, že nezhreším, keď ct. čitateľov aspoň povrchne s nimi oboznámim.V 18 metrov vysokom drevenom stavisku pracuje dvadsať okrúhlych, železných tĺkov v štyroch, z liateho železa zhotovených mažiaroch, teda po päť v jednom mažiari. I val a palce na ňom, ktoré dvíhajú tĺky, záležia zo železa. Každý tĺk váži 375 kilogrammov a zvŕta sa okolo svojej osy pri každom zdvihnutí, a síce preto, aby sa jeho podošva rovnako drala. Taký tĺk zdvíha sa a padá za minútu 90 — 100 ráz, a síce na výšku 17 centimetrov. Zodratú podošvu alebo inú čiastku takého tĺka možno veľmi ľahko zameniť novou, a bárs sa val i ustavične rýchlo krúti, predsa možno vypnúť trebárs i všetky tĺky jeden za druhým za veľmi kráťučkú chvíľku. Jeden jediný robotník je ku tomu dostatočný, aby zastavil a zdvihnul dľa ľubovôle 33 metr. centa ťažké železo.Rúdu, dovážanú konskou železnicou zrovna z bane, sypú pod samým krovom tohoto staviska na železné mreže, kde drobnejšie kúsky prepadnú a zídu pomaly až ku samým mažiarom. Väčšie kusy sklznú sa dolu mrežou a padnú až ku zubnici. (Nemci zovú tento stroj Backenquetsche alebo Steinbrecher), stroju to sostavenému dľa toho istého principu, na ktorom sú stvorené ľudské alebo zvieracie čeľuste. Tieto kusy hádže jeden jediný robotník lopatou do zubnice a tá jich drobí jediným stisknutím na také kúsky, ako komu ľúbo; i najtvrdšia žabica má úplne dosť na jednom jedinom stisknutí; rozpadne sa na marné kúsky, ktoré tiež zrovna ku mažiarom padajú, a síce najprv do korčuhu, mlynským korčuhom celkom rovnému, a potom na železnú, kosmo ležiacu tablicu — podavača, ktorú osobytný prístroj pravidelne napred a nazad stále pohybuje. Následkom týchto pravidelných pohybov padá vždy rovnaké množstvo rúdy do mažiarov, a síce vždy iba toľko, čo prostredný tĺk v jednom-každom mažiari razom roztlčie. Zpod prostredného tĺka prechodí rozdrobená rúda pod vedľajšie a ztadiaľ ďalej i pod dva ostatné. Kým túto cestu vykonala, je už v drobný prášok premenená, alebo dľa banského názvoslovia úplne otvorená a jednotlivé jej drobulinké čiastočky, medzi nimi i zlato, plávajú vo vode, osobitnými železnými trubiciami do mažiarov vedenej, i robia ju mutnou a hustou. Na prednej strane v mažiari je pripevnená polovypuklá, z úplne čistej mede shotovená a amalgamom, totiž rtuťou so striebrom spojenou, obtiahnutá tablica a nad ňou z najjemnejšieho švédskeho železa urobené a miesto dierok úzunkými švíkmi posiate syto. Čo raz padne daktorý tĺk, to vždy zvlní v mažiari nachodiacu sa vodu a následkom toho styknú sa v nej plávajúce zlaté prášky s amalgamovanou meďou a zostanú na nej pevne lipeť. Poneváč však tým samým i amalgam tuhne a stal by sa konečne i celkom necitlivým, čím by ztratil i svoju príťažlivú moc, teda dávajú každodenne do mažiarov i rtuť, ktorú tĺky tiež roztlčú na drobulinké guľôčky a tieto spoja sa potom s amalgamom a obnovujú stále jeho príťažlivú silu. Z každej takejto amalgamovanej medenej tablice zoberajú dvojtýždenne nashromaždené striebro-zlato dlátami a pílnikmi, lebo je tak tuho o ňu prilepené.Nadbytnú mútnu vodu tlačia jej vlastné vlny cez spomenuté sito z mažiara a tá potom tečie najprv cez inú, celkom ploskú, tiež medenú a amalgamovanú tablicu, potom žľabom, tak že amalgovanými, medenými pľachmi vyloženým, ešte i na tretiu podobnú tablicu.Tie zlaté prášky, ktoré nemaly času alebo príležitosti primknúť sa ku prvej, v samom mažiari upevnenej tablici, zostanú lipeť na druhej, alebo na tretej, alebo i v žľabe, a len málo jích prejde až do potoka. I tejto ztrate sú príčinou obzvlášte šlichy, ktoré následkom svojej váhy vždy spodkom lezú a tým zlatu hatia cestu ku amalgamu. Aby sa tomuto zlu, koľko možno, odpomohlo, zmývajú tieto tablice a žľaby častejšie čistou vodou, ktorá šlichy ďalej ženie, a sberajú z nich amalgam každodenne ráno i večer metličkami z rýžovej slamy a kaučukovým nožom. Z amalgamu toho istého dňa, totiž 20. dec. m. r., dorobeného spravili guľu, ktorá vážila 1181 grammov, keď už bola vyšla z lisu, kde z nej dľa možnosti už boli rtuť vytlačili; bolo v nej teda striebro-zlata okolo 400 grammov, v hodnote asi toľkých zlatých.Z tretej amalgamovanej tablice tečie mutná voda na „früvanery“, stroje to dľa svojho vynálezcu Frue Vaninga (čítaj Frü Vaner) takto nazvané. Každý takýto stroj záleží z kaučukovej, asi na poldruha metra širokej a na dvanásť metrov dlhej, z jednoho jediného kusu záležiacej obruče, ktorá sa stále točí okolo dvoch hrubých valcov, z níchžto predný leží o veľa vyššie, ako zadný. Následkom toho je i vrchná plocha tejto obruče ku zadu šikmo naklonená. Zvláštny a skutočne obdivuhodný stroj pohybuje túže obruč celkom pravidelne súčasne i napred i z boka na bok a tým spôsobom koná táto obruč práve tú istú službu, čo vymývacie korýtko v rukách zručného stupára, lenže o veľa pravidelnejšie a správnejšie. Nad obručou, asi v tretine jej dĺžky od predku, je celý rad malých železných žliebkov, z ktorých stále tečie čistá voda.Kadenáhle v prostriedku na obruč padajúca mútna voda príde až ku týmto žliabkom, hneď začnú sa deliť šlichy od iných, v mútnej vode obsažených čiastok, ktoré, súc o veľa ľahšími, plávajú dolu šikmou plochou nazad a odtekajú do potoka. Šlichy, súc ťažšie, zostanú lipeť na obruči, a kadenáhle sa vrchná jej plocha na spodok obrátila, hneď začnú padať do škryne, pod früvanerom sa nachodiacej. Ktoré nepadnú samy od seba, tie konečne zmyje neveľký síce, no mocný prúd čistej vody, striekajúci stále na obručnú spodnú stranu.Jeden rumunský chasník opatruje všetkých osem früvanerov vo dne a jeden v noci. Každý z nich má ročite 300 zl. platu, a jích práca záleží z toho, že dávajú pozor na riadne tečenie mútnej i čistej vody, potom že prekladajú šlichy zo zadnej čiastky škryne do prednej, a konečne že mastia, keď treba, stroje.Tretí, podobne rumunský chasník, pracujúci denne za 10 hodín pri zubnici, má denne 60 kr., alebo ročite 219 zl. platu.I pri stupách sú riadne zamestknaní len dvaja robotníci, takzvaní amalgamátori, oba cudzinci, Nemci, títo však dostávajú mesačne po 150 zl., alebo ročite po 1800 zl., teda viac, ako mnohý, vyššie postavený úradník. Avšak len od jích schopnosti a svedomitej práce závisí, či viac alebo menej zlata ujde dolu vodou, a preto sú i tak skvelo platení. Prácu zaiste nemajú nadmier ťažkú a namáhavú, a pracuje každý z nich len za dvanásť hodín denne, ale pracuje každý deň, lebo stupy nesmú stáť ani v najväčšie sviatky, ináče by sa amalgamy zkazily.Zubnica zdrví cez každú hodinu tri metr. centy, no každý tĺk zrobí denne 1,6 až i 2 tonny, teda všetkých 20 tĺkov 32 — 40 tonn, čiže 320 — 400 metr. centov rúdy, a z toho dostanú 600 — 800 grammov striebro-zlata. Asi 18% odpláva ho dolu vodou.Stupy a všetky v nich nachodiace sa stroje pohybuje v nedostatku vodnej parná sila a stroj, majúci 32 konských síl, kúria drevom, ačpráve jich každý meter v hore stojí 1 zl. 80 kr. Kamenné uhlie by ovšem bolo o veľa lacnejšie, no museli by ho nosiť sem na chrbte, a taká doprava by ešte o veľa viac stála.I na čistenie a prešovanie amalgamu sú pri týchto stupách osobitné stroje, podobne je tu zariadená i pec na vypaľovanie, a iná na ztápanie, a ešte iná na probovanie striebro-zlata, táto poslednejšia spolu i s malou, ku nej patriacou lučbárskou dielňou; slovom, hermanské stupy sú vzorným závodom, ktorý úplným právom môže a má slúžiť za nasledovania hodný príklad pre všetky kraje, kde sú zlaté bane.Srdce ma zabolelo, keď som porovnal s týmito naše, kremnické stupy.Tu za malú štvrťhodinu je z rúdy striebro-zlato i šlichy hotové, u nás ani za 24 hodín; tu zrobí jeden tĺk denne 16 — 20, u nás 11 — 2 metrických centov; tu sú podošvy rovné a vždy sťaby nové, u nás končité, ostré a, kto zná, akej všetko podoby; tu padá tĺk za menšinu 90 — 100, u nás 30 — 40 ráz; tu počuť iba silný, zdravý buchot ťažkých padajúcich tĺkov, u nás vedľa slabého, nepravidelného buchu len rozličné vŕzganie a škrípanie; tu dostanú z rúdy 80 — 82% zlata, u nás 40 — 50% atď., atď. Títo tu za deň vyťažia, čo my často za jeden, ba práve i za dva mesiace. Ani tu tak nebývalo, no šťastlivá náhoda doviedla cudzincov, aby stali sa učiteľmi pre kraje slepotou ranené. Bodaj by len jích nauky padaly nie na skalu, lež do úrodnej pôdy, aby čím skorej mohly i v Uhorsku niesť želané ovocie.„Či neželieš, Julko, nad vykonanou cestou?“ opýtal som sa svojho priateľa, keď boli sme si už náležite poobzerali stupy.„Vďačne znesiem k vôli takémuto závodu i desať ráz väčšie dnešným podobné desné útrapy,“ znela odpoveď a spokojnosťou žiariace oči svedčily, že môj priateľ hovoril z úprimného srdca.Chceli sme sa vrátiť do Vulkoju, avšak p. Hey už pred hodinou bol odoslal naších vodičov nazpät a nechcel ani slova čuť o našom odchode. Vrátili sme sa teda do jeho pisárne, ešte ustavične sprevádzaní i p. Chomésom, a tu predovšetkým podopytovali sme sa na petropavlovskú baňu. Pán Hey bol nám tlmočníkom a p. Chomés odpovedal s veľkou ochotou na všetky naše otázky. Z jeho odpovedí videli sme, že tunajšia baňa líši sa od kremnických baní len tým, že zelený zlatonosný trachyt sedí na sienitovej bridlici, ktorá vraj nemá v sebe zlata. Ináče sú vo Vulkoji tie isté pomery, ktoré i v Kremnici. Pán Chomés domnieva sa, že je zelený trachyt bridlicou len prelomený a na spodku žeby ho zase bolo možno najsť i s jeho rúdnymi žilami, no myslí, že bude bridlicová vrstva dakoľko sto metrov hrubá a tak vyhľadanie trachytu že bude stáť mnoho peňazí a potom že bude i dobývanie rúdy spojené s väčšími nákladkami. Výhľady to nie potešiteľné a predsa chcú terajší prenájomníci kúpiť túto baňu a ponúkajú za ňu už 800.000 frankov v zlate. Pán Lukáč žiada okrúhlym počtom jeden million frankov. Pre toto vyjednávanie sú pomery medzi prenájomníkmi a ním teraz veľmi napnuté.Ako p. Chomés ohľadom samej bane, tak nám porozprával p. Hey po večeri o iných tohoto závodu týkajúcich sa vecach celkom otvorene a obšírne.Keď pred troma rokmi vzali jeho predstavení petropavlovskú baňu do prenájmu, hneď videli, že sú tutejšie stupy vo veľmi primitívnom stave a následkom toho že je i zrábänie rúdy veľmi nedokonalé a ztrata na zlate že obnáša i 50%. Poslali teda p. Heya do Ameriky, aby zkúmal, ako tam zrábäjú zlatú rúdu, a on, cestujúc od jednej bane ku druhej, videl rozličné spôsoby a stroje, ktoré viac-menej zodpovedaly cieľu. Napokon prišiel i do Kalifornie a tu našiel stupy, ktoré sa mu najlepšie páčily, lebo i veľké množstvo rúdy pomerne lacno zrábäly, i najviac zlata dávaly; ztrata obnáša len 10 — 20%. Objednal teda takéto kalifornické stupy v Chicagu za 100.000 frankov a dal jich vystaviť v Hermani. Doprava týchto stúp, pravda len železa a kaučuku, lebo drevené čiastky boly v Hermani zhotovené, stála po mori až do Triestu 20.000 frankov, odtiaľ železnicou až do sedmohradského Belehradu 7000 zl. a konečne vozmo do Hermani 2000 zl., teda vcelku bolo vyplateno len za dopravu 19.000 zl. r. č. I strojníka, ktorý tieže stupy sostavil a v Hermani i postavil, musel p. Hey dať doviezť z Chicaga, poneváč nemohol takého najsť v Europe. Ba, keď stupy, počnúc od 1. aug. 1885, už pracovaly a vzdor všetkej pilnosti a prozreteľnosti do 50% zlata dolu vodou uchodilo, musel dať doviezť zrovna z Kalifornie zkúseného amalgamátora, ktorý vyjednal si okrem povozného sem i ta denne 50 zl. platu. Tento skutočne drahý robotník ztrávil v Hermani úplne tri mesiace, kým totiž terajší dvaja amalgamátori nevycvičili sa v jeho umení dokonale. Hia, veľké dielo tvrdo sa rodilo.A predsa sa dosiaľ znamenite vyplatilo.Za neúplného poltreťa roka ztĺkly tieto stupy asi 24.000 — 30.000 tonn, teda 240.000 — 300.000 metr. centov, a dorobily z ních niečo vyše 700 kilogrammov, čiže vyše sedem metr. centov striebro-zlata v hodnote 720.000 zl. r. č.Posavádne, s týmto závodom spojené výdavky udal p. Hey na 400.000 frankov čiže 200.000 zl., z čoho vysvitá, že petropavlovská baňa dala Francúzom za poltreťa roka vyše pol milliona čistého osohu, a tak ročite 200.000 zl.Tieto číslice hovoria zreteľne, netreba k nim kommentáru a kto jim nerozumie, ten je ozaj mechom podšitý.Súďac z toho, čo sme videli a počuli na vlastné oči a uši, presvedčený som úplne, žeby pri takýchže kalifornických stupách daly kremnické štátne bane najmenej jeden million zlatých ročitého čistého osohu krajine, kdežto jej pri terajšom zariadení donášajú značnú škodu. No niet v uhorskom ministeriume ľudí, ktorí chceli by uhorským baniam o pravdu pomôcť na nohy a krajine zadovážiť peniaze tam, kdeby jich mať mohla bez toho, žeby na svoje obyvateľstvo nové a ešte ťažšie dane uvaľovať musela. Pustá negácia zmocnila sa patričných smerodajných kruhov, a síce spojená s pravou egyptskou slepotou. Pán Barthelémy, Francúz z Paríža a hlavný baňský merník u jednej väčšej spoločnosti, ktorá vládze kapitálom 100 mill. frankov a má rozličné bane okrem Francúzska i v Asii, Amerike a Austrálii, hovoril mi asi pred rokom, že po viacročnom pobyte v Amerike a Austrálii úplne presvedčil sa o tom, že Europa už úplne sa sostarela a nadetá samoľúbou pýchou a spokojnosťou zkostnateľa, majúc seba za osvietenú a vo vedách i umeniach neprevýšenú, kdežto v skutočnosti račkuje a neschopná je prispeť k uživotvoreniu nových a životných myšlienok a vynálezov. „Schopného a opravdu umného človeka,“ hovoril, „prenasleduje v Europe z kroka na krok čierna závisť, a keď opováži sa vystúpiť s novou myšlienkou, držia ho i jeho priatelia za blázna, tak že mu nezbýva iného, ako vysťahovať sa do Ameriky. Tam potom najde vskutku nový svet, hľadá a nachádza spojencov, ktorí zaujmú sa jeho myšlienky, túže varia, dajú peniaze ku zkúškam a o niekoľko rokov píšu potom europejské časopisy o novom amerikánskom vynáleze, bárs ten, v jehož hlave sa zrodil, neuzrel svetlo sveta v Amerike, ale bol a je plnokrevným Europčanom. To dosvedčujú mnohopočetné prípady.“A p. Barthelémy mal skutočne pravdu.Naše baníctvo stojí v celku a veľku ešte vždy na nízkom stupni a čo je najhoršie a opravdivou kliatbou pre tento priemysel, je to, že sú jeho správcovia, česť zriedkavým výnimkám, nie schopní pokroku.Tu dôkaz.Pán Barthelémy dal doviezť r. 1886 na vlastné nákladky z Chicaga kalifornické stupy na desať tĺkov do Vyhieň pri Štiavnici, aby slúžily za vzor štiavnickému a okolitému baníctvu i p. Kachelmanovi, keď bude treba zhotoviť iné stupy, lebo práve vtedy boly dohotovené nákresy pre štátne nové, veľké stupy, ktoré maly dľa výpočtov stáť blízko 200.000 zl. r. č. Chtiac krajinu zachrániť od tohoto značného výdavku, lebo videl z nákresov, že i tie vystaviť sa majúce stupy budú spočívať na starodávnom principe a tak neveľmi zodpovedať cieľu, obetoval svojich vlastných 8000 zl. Avšak nedosiahnul, čo chcel; komora zostala pri svojom pláne a kalifornické stupy odviezli do Veľkej Bane.No dľa tejže vzorky dal u p. Kachelmanna lanského roku zhotoviť stupy na šesťdesiat tĺkov p. Berks pre Schöpferštolňu v Hodruši, avšak bez amalgamácie, lebo nemá zlatú rúdu, lež striebornicu.Tieto stupy som si 29. nov. m. r. i sám obzrel a videl, že sú hodné všetkej chvály, lebo nielen že o veľa viac zrobia, ale i pravidelnejšie tlčú, ako naše všetky dľa vzoriek ešte zo šestnásteho storočia pochodiacich nastavané stupy.Na to sišiel som sa s viacerými komorskými baňskými úradníkmi, ktorí všetci tieže stupy odsúdili.„A kedy ste jich videli, páni moji?“ opýtal som sa priprísnych kritikov, znajúc dobre, že ešte sotva minul týždeň, ako začaly pracovať.„Nevideli sme jich,“ bola odpoveď, „no nemôžu byť lepšie, ako naše.“Po návrate z Vulkoju dopytoval sa ma jeden vyššie postavený komorsko-baňský úradník na moju cestu a sosbierané zkúsenosti, a keď som začal vychvalovať prednosti kalifornických stúp, vskočil mi do reči, hovoriac, že tomu vari nebude celkom tak a značnú dôrobu zlata že načím pripísať o veľa bohatejšej vulkojskej bani.„Pane!“ odpovedal som, „keby naše bane boly i o polovicu chudobnejšie, predsa by sme z nich o raz viacej zlata dostali, ako teraz.“„Nem ösmerem,“ rieknul môj pán a pobral sa ďalej.Toto „nem ösmerem“ je charakteristikou našej doby, to je jej kliatbou. Čo nezrodilo sa v hlave daktorého vyššieho uhorsko-kráľovského baňského úradníka, to je „nem ösmerem“, to je všetko nanič, nie súce.Zkúsil to a je živým dôkazom toho i p. Makuc, rodom Horvat, ktorý v šesťdesiatych rokoch tiež bol v Kremnici komorským baňským úradníkom (naňho sa istotne budú mnohí starší páni ešte pamätať). Baník s telom i s dušou a pri tom otvorená hlava snažil sa pozdvihnúť a výnosnými urobiť kremnické komorské bane, no v odplatu za svoje snahy musel ustúpiť; jeho predstavení boli tiež naplnení duchom „nem ösmerem“. Teraz je riaditeľom olovených baní v Bleibergu v Korutanoch, ktoré pozdvihnul svojím umom a neunavnou pilnosťou na nebývalú výšku. Z jeho baní pochodiace, villašským zvané olovo stalo sa svetochýrnym a on sám pravou autoritou v odborných kruhoch.Či div, že pri takých zkostnatelých pomeroch, uhorské baníctvo hynie a mysliaci človek že tratí všetku nádej na vysvobodenie z tohoto zakliateho stavu?Kdeže je Magurka, Boca, Jasenie, Staré Hory, Pukanec, Nová Baňa a iné prepočetné banské kraje? Že niet viac rúdy? To nie pravda! Ešte nikde neprebili ste sa až po roztopené vrstvy zemskej gule.Naše kraje pustnú, bane zapadajú, huty a stupy obracajú sa v rumy a ľud, ten usilovný, len vernej práci žijúci ľud ide na žobrotu, lebo ho jeho skalné vrchy neuvládzu ani pri najlepšej pilnosti zrnom, kapustou a zemiakmi zaopatriť; tomu je nie príčinou nedostatok rúdy; oj, chovajú naše vrchy v sebe ešte veliké množstvo zlata, striebra, mede, železa, sirky, antimonu, kobaltu a iných pokladov, ktoré daly by výživu tisícom a tisícom ešte po mnohé roky, ale spôsob jích vyrábania nestojí fajku dymu.Zaspali ste, veslári na štátnej lodi, a vaši podriadení obľubujú si v starých šleandrianoch a v lieni pod heslom: „nem ösmerem“.Nedlávte žobrákov daniami a pilných robotníkov nedostatkom práce, aby nemuseli hľadať spásu v ďalekej Amerike, lež choďte do Vulkoju a nasledujte skvelý príklad! Vy ste zodpovední za bane i za ľud pred Bohom i pred svetom; na vás padá kliatba, keď tisíce ľudu boria sa s hladom.Pánu Heyovi zračila sa radosť v tvári, keď povedali sme mu, že vynaložíme všetko možné na to, aby i v Kremnici čím skorej podobné stupy pracovaly.„Budete iste žehnať tú chvíľu, keď odhodlali ste sa ku terajšej svojej ceste,“ hovoril v hlbokom presvedčení.Verím.Prvý, ktorý stavia dľa hermanskej vzorky kalifornické stupy neďaleko Zalatny, je Viedeňčan, rytier Stach, k čomu ho pohnul jeho tamejší baňský správca p. Hezky. S prvým májom majú už začať pracovať.V Sedmohradsku sa teda pomaly už brieždi; dá Bôh, že tam už skoro svitne baníctvu jasný deň.Po znamenitom nočnom odpočinku obzreli sme si dňa 21. decembra ráno ešte raz hermanské stupy a okolo deviatej hodiny, keď náš od včerajška známy horár z Abrudbane zase došiel a oznámil, že nás už čaká voz v Izbete, odobrali sme sa od milého pána Heya, rodom to Štrassburčana, no telom i dušou francúzskeho vlastenca.Stúpali sme dolu dolinou pešky asi za tri štvrte hodiny a videli za ten čas asi päťdesiat rumunských sedliackych chatŕč a pri každej pod holým nebom vodné koleso a stupy, totiž tri, naším úplne rovno shotovené drevené tĺky, vedľa ktorých boly do zeme vykopané po dve, alebo i po tri jamy.Podobných stúp videli sme i v Izbete i v Bučume na stá a stá, no maly niektoré i po šesť, ba tu i tu i po deväť tĺkov.Cez Izbetu i Bučum viezli sme sa takmer za dve hodiny a všade sme videli patrné znaky, že sme na baňskom území.Každý tunajší rumunský sedliak je spolu i baňským účastinárom a pracuje cez zimu v bani. Dobývanie a vyvážanie rúdy z bane je spoločnou prácou všetkým, jednou baňou vládnucim účastinárom. Niekde konajú túto prácu i najatí robotníci. Z bane vyvezenú rúdu a jarce si z času na čas jej majitelia dľa počtu svojich účastín podelia a každý odvezie svoj diel domov.Koncom apríla, alebo ak nedovoľuje počasie, teda najďalej v máji počne sa stupárska práca, ktorá trvá obyčajne až do novembra. Tu potom rumunský sedliak cez zimu nasvážanú rúdu sám si tlčie a ňou nasýtenú, mútnu vodu vedie do jamy vedľa stúp vykopanej, kde sadnú ťažšie čiastky na spodok a voda, nakoľko možno, sa vyparí. Keď je jedna jama už plná, napustia mútnu vodu do druhej a keď je i táto až do vrchu naplnená, teda i do tretej jamy.Z odstátej jamy potom vyberá stupár usadlinu a vymýva ju na drevenom, ku dorábaniu zlata a šlichov schválne ustrojenom korýtku tým spôsobom, že tože korýtko, držiac ho stále v oboch rukách, napred i nazad a pri tom i na jeden i na druhý bok pohybuje. Následkom tejto práce sosbiera sa zlato, sťa najťažšie, na dne korýtka pri samej hlave, na ňom a poniže neho uloží sa pekne šlich, konečne iné, v mútnej vode jestvujúce látky, totiž nekovy, zaujmú ostatné miesto v korýtku, alebo plávajú po a vo vode. Tieto látky najsamprv odlejú sa preč, potom pomocou čistej vody roztiahnu sa šlichy a oddelia od zlata na korýtku, za tým odrežú sa šlichy a odstráňa z korýtka, a konečne zmyje sa i zlatý prášok do osobitnej nádobky, kde ho za istý čas sbierajú, kým nenahromadí sa ho väčšie-menšie množstvo.Z času na čas treba nasbieraný zlatý prášok amalgamovať, čo deje sa tým spôsobom, že ho na obyčajnom malom korýtku smiešajú so živým striebrom čiže rtuťou a potom trú a miesa tak dlho, kým sa so rtuťou úplne spojí a tvorí látku cestu podobnú. So zlatým práškom ešte pomiešané šlichy nepriťahuje rtuť k sebe a tak zostanú svobodnými. Na to sa amalgam dobre vyumýva čistou vodou, ktorá vymyje z neho i ostatné šlichové zrnká, a potom ho tlačia cez mocné plátno, aby vytiekla z neho rtuť, čo sa i zpolovice stane. Vytlačený amalgam má podobu väčších alebo menších guliek, ktoré musia vypaľovať, aby z ních odstránili i ostatnú rtuť. Táto premení sa pri vypaľovaní v paru, a preto, kto chce dostať nazpäť rtuť, ten vypaľuje svoje amalgamové guľky v zatvorenej železnej nádobe, z nejžto je vedená tiež železná cieva do studenej vody. Touto cievou musia tiahnuť rtuťové pary a premenia sa v studenej vode zase na obyčajnú rtuť.Vypálené amalgamové, teraz už takmer z čistého striebro-zlata záležajúce guľky nosievajú rumunskí sedliaci do zalatnianskej huty, kde jim jich stopia za istú cenu a dajú v jeden kus sliate nazpät.Z viacej strán a od spoľahlivých ľudí počul som, že pojedni rumunskí sedliaci majú po viac, často i po 20, ba i po 30 kilogrammov takéhoto zlata v svojich chalupách, lebo že Rumun len vtedy predá svoje zlato, keď ho najväčšia núdza k tomu tiskne; a keď človek mnohého takého Rumuna v jeho vetchých šatách vidí, bol by mu hotovým dať almužnu. A on ti vládze taký chlap na 20 — 30.000 zl. v čírom čistom zlate.Na celej našej, vyše dvojhodinovej ceste Izbetou a Bučumom videli sme len jedny väčšie, 48 tĺkmi opatrené stupy, ktoré patria „Konkordiou“ zvanej veľkej baňskej spoločnosti, no tie boly už šindlovým krovom opatrené. Majú byť vraj onedlho zamenené tiež kalifornickými stupami.I táto cesta vzbudila vo mne trudné city.Bože môj! My domnievame sa, že sme všetku múdrosť svetskú do prenájmu vzali, a menovite baňské umenie a čo s ním súvisí že sme už dávno ližicou pochlípali a ono tu ti ho máš, rumunský, ten nami nadutými mudrákmi za polobarbara, za pravzor hlúposti a, kto vie, ešte čoho všetkého držaný a vyhlasovaný sedliak stojí ohľadom svojich stúp s nami na jednej úrovni, ba ešte nás predčí v tomto obore, poneváč nezná šliamov a pracujúc sám, o veľa viac dorába zlata, lebo mu ho neujde toľko, ako nám, dolu vodou.Nie diplomy, bystrý um je hoden cti a chvály.Čo mi bolo i v Izbete i v Bučume okrem stúp veľmi nápadným, to bolo veľké množstvo menších-väčších krížikov, ktoré som videl. Každý krov, či na jednostenej kôlni, či na stupách, kde ho totiž bolo, má na prednom i zadnom konci hrebeňa po drevenom krížiku, miesto u nás obvyklých hálek. Teda nielen po poliach, i na domoch stavajú Rumuni kríže.Majúc Bučum za chrbtom, dostali sme sa na krajinskú, z Belehradu do Abrudbane a ďalej vedúcu cestu, ktorá na vrchu Bučumgura (= bučumská hora) zdvihuje sa do znamenitej výšky. Nachodí sa síce v dobrom stave, ale až prílišne strmá, a beda ťažkému vozu a jeho záprahu, ktorý musí ňou stúpať.Bolo poltretej hodiny popoludní, keď sme vtiahli v Zalatne do hostinca.Moskovič vybehnul s krikom proti nám; bol celý vytešený naším príchodom, lebo keď sa vrátil náš včerajší vodič s koňmi málo predpoludním z Vulkoju domov a nevedel nič o nás povedať, okrem toho, čo sme spolu s ním zakúsili, dal náš hostinský zvolávať chlapov, aby nás šli hľadať do hôr Korábie, domnievajúc sa, že sme z Hermani do Vulkoju cestu v tme pomýlili a v noci, blúďac neschodnými horami, snáď už zahynuli. V tejto domnienke potvrdil ho i náš bývalý vodič, ktorý hovoril, že sme sa mali vrátiť z Hermani do Vulkoju ešte včera večer a on že nás do siedmej raňajšej hodiny marne očakával.I naši známi a priatelia zalatnianski dohrnuli sa máličko po našom príchode, aby nám blahoželali, že sme nezhynuli, lebo zvesť o našom príchode rozšírila sa, ako bolo vídať, v krátkej chvíli po celej Zalatne.Nasledujúceho dňa včasne ráno nachodili sme sa už na zpiatočnej ceste a predpoludním boli sme zase v sedmohradskom Belehrade, teda pri samej železnici.„Chvála Bohu!“ tešil sa môj priateľ, „už sme sťaby doma.“„Nevískaj!“ miernil som jeho radosť, „nechváľ deň pred západom slnka, lebo sme ešte ďaleko od domova.“Tušil som, že sme ešte všetko nepreskočili, a moje tušenie nebolo bezzákladným.Ešte v hoteli „Hungaria“, kde sme obedovali, bolo nám rečeno, že sa z Aradu jachajúci vlak opozdil o 20 minút, keď sme však prišli na stanicu, oznámili nám, že tenže vlak sňahom zaviaty v Soboršíne trčí. Osvobodili ho síce, no opozdil sa o celej poldruhej hodiny.V Töviši nás opustil, obráťac sa južnou stranou a my museli sme presadnúť do druhého, zo samých starodávnych vozňov poskladaného vlaku.Od samého rána bola ostrá zima, no proti večeru vystúpila snáď na 20 stupňov. Na našom vozni boly obloky na prst hrubo ľadom a osuhľou pokryté.Ja som natiahnul kapce na nohy, môj priateľ ukrútil sa až po uši do svojej bundy; to isté urobil i jeden vedľa mňa sediaci tučný pán. Štvrtý náš spoločník nemal ani kapcov, ani bundy; ten sa ukrúcal len do svojho zimného kabáta, zakrýval si kolená osinelýma rukama a pohyboval ustavične nohama, sťaby bol organoval na pedále.Vo vozňoch nekúrili.„Ministrom a jích železničnej správe bolo by treba takto zakúriť,“ hovoril nevrle ten bez bundy.„Štát gazduje,“ poznamenal na to vedľa mňa sediaci pán.Ľutovali sme ho srdečne, snažiac sa aspoň jeho nohy ochrániť pred treskúcou zimou svojími šatami.Vlak letel sťa divý a v Koložváre mali sme už len polhodinu opozdenia. Táto okolnosť a teplý vozeň, do ktorého sme presadli, obživilo našu nádej, že zajtrajšieho dňa o jednej hodine popoludní už zase uvidíme svojích milých.Došli sme však len na štedrý deň o poldruhej hodine popoludní do Kremnice.Náš koložvársky vlak nielen že nedohonil ztratený čas, ale ho ešte i zväčšil. Miesto o šiestej vtiahnul o poldeviatej hodine ráno do peštianskej stanice; veľké sňahy na dolnozemských rovinách boly toho príčinou.I okolo Hatvanu bola v ten deň premávka celkom prerušená a preto nešly vlaky. Najbližší rýchlik odniesol nás dňa 24. decembra o polôsmej hodine ráno z Pešti v naše rodné strany.„Chvála Pánu Bohu!“ vzdychnul som i ja, vkročiac konečne do svojho domu.
Krizko_Cesta-do-Sedmohradska.html.txt
ŽiaľChodí šuhaj po hájičku,bielu hlávku k zemi kloní;a po jeho bledom líčkujedna slza druhú roní;Jajže, čo sa to len deje,že ten šuhaj slzy leje? —Nad hájikom skala stojí,na tej skale mladý dúbok;na tom dúbku dvaja svoji,holubička i holúbok:Holúbky od svojej mladimali sa vždy verne radi.Čo nik nevie, po stebielkuna hniezdo si nanosili,a v tom hniezde si postieľkusvojím perím popravili:manželskú to postieľočku,svoj’ nádeji kolísočku.Dobre tomu holúbkovis holubičkou v jednom páre:dobre bolo šuhajovi,mal on dievča krásnej tváre:ale dievča už v hrobe je,preto šuhaj slzy leje.
Chalupka_Zial.html.txt
MenuetVyšívaný mopslík na vankúši so sklenými očami díval sa na Magdalenu Zdárskych, keď so sklopenými mihalnicami stála pred prefektkou u saleziánok vo Viedni.Aká bola šťastná, keď vyšívala labky tomu psíčkovi! A teraz? Ach, aké nešťastie!Otec ju pýta nazad, domov, do trenčianskej dediny. Musí sa vrátiť, opustiť dobré sestričky a dlhé tiché chodby kláštora, opustiť raňajšiu omšu v tichučkej kaplnke. Nebude mať viac „rekreacie“ s kamarátkami a v kláštorskej záhrade nie pre ňu budú rásť krásné jabĺčka, na nich z papieru popriliepané srdiečka, mesiačky, hviezdičky. Keď dozrely jablká, boly pekné červené — len pod papierom zostaly biele. A najlepšia žiačka dostala to jablko, na ktorom bol čistý baránok…A pred Vianocami, keď hučal zimný vietor po chodbách, to vstávanie ranné do kostola! Cez oblôčky videly ťažké ekipáže cisárskeho dvora. I Mária Terezia chodila na roráty k saleziánkam.Mater prefektka jej dala na rozpomienku svätý obrázok na belasej stužke, kamarátky modlitebnú knižtičku, v nej venček — z vlasov. Každá si odstrihla kus vlasov a uplietly venček — móda tých časov…Už na ceste domov ju stihlo nešťastie: sišla sa s trenčianskym súsedom Adamom Marcibányim.Chúďa Magdalena!Ona myslela, že sa koleso na voze zlomilo, a to bolo jej srdce… Lenže to vtedy nevedela.Marcibányi ju vzal i so starou gazdinou na svoj voz a dodal ich domov.O čo lepšie by bolo bývalo pre ňu, keby si bola nohu zlomila, a nie koleso na voze!Adam Marcibányi bol kedysi povestne pekný človek: potom prišly sypanice, život mu síce zostal, ale krása ušla.Tvár bola rapinami nemilosrdne dodriapaná. Adam Marcibányi sa stal povestným, že sa od tých čias nikdy viac do zrkadla nepodíval: ináč by bol rozbúral všetko…Keď bol najťažšie chorý a napuchnuté oči nezniesly svetla, reval na sluhu:„Zaves niečo na okno, lebo ťa prekolem!“Náhodou ležal na stolici prehodený červený plášť — v ňom chodieval na povestné maškarné plesy v Himmelpfortgasse jeho pán — zľaknutý sluha zavesil plášť na okno. Netušil ani sluha, ani pán, že mu to život zachránilo.Červené svetlo mu ratovalo síce život, ale krásu nie: a Adam Marcibányi, ak bol predtým veselý pán a gavalier, stal sa po chorobe človekom mrzkého života.Ako z odporu proti osudu držal si najkrajšie frajerky — pekných a drahých žien bolo vo Viedni vždy dosť — a prisahal sa, že predsa on bude mať raz najkrajšiu ženu od Prešporka po Košice.Ale predbežne mu ani na um neprišlo oženiť sa, a keby sa nebolo koleso zlomilo na starom rozdrganom koči Dominika Zdárskeho, pravdepodobne by sa ani nebol oženil tak ľahko.Ale osud tak chcel, že Adam Marcibányi videl Magdalku Zdársku, a tým bol jej osud rozhodnutý.Hej, škoda, že starý Zdársky tak zle gazdoval, okrem Magdalky a nožníc na strihanie baranov nemal už vlastne ničoho. Zdársko už dávno nepatrilo jemu, ale Marcibányimu, ktorý ho len z milosti nechal tam bývať.A bol kedysi takým pánom, že cestu z dediny Zdárskeho do súsednej Valachovej dal toliarmi vyložiť — len tak z pasie…Toliare zmizly a dobrá vôľa tiež.Zostala mu len Magdala a nožnice — baranov už tiež viac nebolo.Vtedy dal zavolať domov dcéru, a vtedy sa sišla s Adamom Marcibányim.V ohromne vysočiznom voze sedela mu meravo oproti, oči sklopené, kým stará Jozefka z veľkých škatúľ a mechov vykladala veci.Dievča bolo odeté s kláštorskou jednoduchosťou, čierny čepiec stiahnutý až na oči, biely ručníček okolo pŕs a hrdla; ale mesiačik, ten falošník, svietil jej rovno do tvári. Keby sa bol radšej skryl medzi oblaky, starý huncút!Takto Marcibányi videl krásne mladé dievča.Darmo pritláčal čierny čepiec vlasy — zlatom sa ligotaly okolo tváričky, a sladké ústa, ach! a nevinnosť jej sedemnástich rokov účinkovaly naňho.„Ako anjel… je ako anjel!“ myslel si Marcibányi, a oči jeho smädno vpíjaly do seba obraz dievčaťa.Magdalka nevravela nič — veď sa to nesvedčí, tak ich učili v kláštore.Marcibányi sa nesklamal.Dievča bolo ozaj anjel. Belasé oči maly pohľad nevinného decka a mysteriózna tôňa čiernych mihalníc im dodávala záhadný lesk opála.Mladosť, čistota a čerstvosť dýchala z nej, a Marcibányi, ktorý poznal od dvorného bálu až po poslednú špelunku všetko na svete, zaľúbil sa do nej v tú noc.No, a mužská márnomyseľnosť! On, mrzký Marcibányi, rapavý, ako trenčianska hradská, bude bozkávať tváričku hladkú, bielu, belasé oči jemu budú svietiť a celý svet mu bude závidieť ženu!Lebo že ju dostane, bolo isté! Veď starého Zdárskeho môže vyhnať na druhý deň. Veď je to žobrák!Magdalka oprela hlavu a, netušiac ničoho o búrke, ktorú vzbudila, zaspala v koči na ceste do trenčianskej dedinky Zdárskeho.Len raz, keď otvorila oči, videla v pološere veľkého voza Marcibányiho oči.„Ako vlk! Juj, ako vlk!“A chytro zažmúrila oči, chúďatko.A pomodlila sa. Marcibányi videl, ako vytiahla belasú stužku a pritiahla obrázok k ústam…„Ako anjel je… ako anjel!“Oči mu horely. Bol nie ako vlk, ale ako človek, ktorý chce niečo zlého spraviť.A podarilo sa mu to.Magdalka privolila o tri mesiace neskôr vydať sa zaňho.Bože, čože by si bola počala?Otec rozkázal, dieťa musí poslúchnuť.Tak ich učili, tak muselo to byť.Bola síce biela, ako ten sneh, čo poletúval v povetrí v ten deň, ruky mala studené a triasly sa jej, ale poslušne ich položila do ruky Adamovej, a nestrhla sa, keď ju bozkal… Chúďatko! Čo vedela o svete, čo o láske, čo o manželstve?!Bola sedem rokov v kláštore, a saleziánky ju chválily ako najposlušnejšie, tiché, dobré dieťa.*Už pol roka bola vydatá, a ešte vždy žila, hoci sa každý večer modlila, aby už v tú noc mohla umrieť, aby bol všetkému koniec.Bola poslušná, tichá, dobrá a krásna. Jednako muž bol nespokojný.„Radšej čerta mať za ženu, ako anjela!“ šomrával sám sebe.Nikdy, nikdy sa mu nepodarilo dostať bozk od nej. Trpela, čo trpieť musela, ale — ako vravieval — „ako keby som jej zub ťahal…“Magdalka túžila len za tým, aby čím častejšie išiel preč. Chvalabohu, že pôjde na prešporskú diétu, že odíde aspoň na pol roka…No, a Adam Marcibányi zunoval mramorové plecia mladej ženy, zunoval sladké detské ústičká Magdaly: jemu predsa len „čert prisviedčal lepšie, ako anjel“, ako sám vravieval.Šimon Marcibányi, mladší brat Adamov, mal prevziať gazdovstvo, kým bol Adam na sneme.Adam ho nemiloval: príliš mu pripomínal čas vlastnej mladosti a krásy. Ale potreboval ho a nebál sa, že mu mladú ženu odľúbi. Ona ani na to neni schopná, — myslel si, keď ju videl naklonenú nad ručnou prácou a že sa i so Šimonom ledva shovára.Keby bol videl, ako plače noc po noc do čipkového vankúša jeho mladá žena, hádam by ju nebol pokladal za takú chladnú…A Šimon Marcibányi, ktorý skúmal hviezdy, ktorému bol ideálom Fridrich Veľký, prežíval najdlhšiu, najtrápnejšiu a najsladšiu zimu svojho života.Každá kvapka krvi v ňom túžila za Magdalou, oči planuly utajenou láskou — bol romantický, neporozumený svojou dobou, naplnený duchom Sorbony a pritom krásny, mladý, silný, zdravý mužský.Osud ho trestal tým, že musel žiť v najbližšej blízkosti a nesmiernej diaľke od ženy, ktorú ľúbil…„Magda“, šeptaly jeho ústa, keď našiel jej ľahký závoj, čo nosievala okolo pliec, a zahrúžil tvár doň, div že nezhorel od horúcich bozkov…A večer po večer sedávali spolu: Šimon jej čítal tlmeným hlasom „Francesku da Rimini“ a ona šila pre chudobné deti.Ach, ako by bol vpil do seba tú kvapôčku krvi, ktorú zbadal na útlom palčeku, keď si pichla doň ihlou…„A toto je žena Adamova…“ myslel si a díval sa na ňu, kým len nezdvihla hlavy.Ako staré zlato sa ligotaly vlasy a opálový lesk belasých očú ho omámil. „Tieto ústočká ho bozkávajú, tieto ramená patria jemu!“ Krv mu tresla do slúch, vstal a nepokojne chodil po veľkej tmavej sieni.„Čo ste taký nepokojný, pán švagor?“ pýtala sa ho mladá žena — a i anjelik sa vedel huncútsky usmievať.„Nedívajte sa tak na mňa, Magda, lebo ma o rozum privediete!“ stonal on, a už bol von.Magdalka sa zľakla.Jej duša zostala panenskou — nevedela nič o surových bozkoch pána Adama. Magdalka trpela v tom manželstve tak, ako trpí nejaká martyrka.Ale teraz bol preč, a tak ľahko sa nevráti!Poslušne písala list každý týždeň, skladala účty a písala o gazdovstve. Na konci každého listu stálo: „A zostávam Vaša verná manželka.“Pán Adam sa posmešne usmial.„Verná — to áno. Ale nič inšie…“Hja, keby ožily belasé oči a keby bozkávaly tie ústa, keby sa triasla od túžby — tak by to bola slasť, a prišla mu na um Violeta, talianska tanečnica…*Čas sa míňal.Adam bojoval na sneme proti „novým myšlienkam“, a v Trenčianskej prišla pomaly jar.Váh sa rozvodnil, divo a bystro letel, ako by nemohol dočkať Dunaja, hory dostaly zelený závoj, zem voňala jarou.V Marcibányovskom kaštieli žili dvaja nešťastní ľudia šťastlivý máj.V prízemnej sále, v ktorej boly všade dookola zrkadlá — inokedy stály zakryté plachtami, aby sa v nich nevidel náhodou pán Adam Marcibányi — boly okná pootvárané a do nich sa dívaly zelené stromy a kvetnaté lúčky.Slniečko svietilo do siene, zlaté rámy zrkadiel sa jagaly; na povale maľovaní anjelici držali vence v rukách, ako by ich chceli hádzať na tých, čo boli dolu; okolo steny stály zlaté stoličky a stoly s divno skrútenými nohami.Májový vetrík sa bavil s červeným hodvábom záclon a zrkadlá ukazovaly stromy a zelenú trávičku trenčianskej jari.V „zrkadlovej izbe“, ktorá bola stále zamknutá, bývaly kedysi veselé zábavy, ale od tých čias, čo Adam Marcibányi bol tak úžasne mrzký, prešlo i to.Dnes tam dala riadiť Magdalka. Okná pootvárané, plachty pososnímané.Magdala v ľahkých šatách, okolo pliec ctnostný ručníček, obzerala zlaté stolce, keď razom vkročil Šimon. Prišiel z poľa — na vysokých čižmách blato, v očiach slasť.V bielych ľahkých šatách Magda bola až detsky mladá, belasé oči zdaly sa belasejšími, ako vonku májové nebo, a zrkadlá ukazovaly Šimonovi jej milovanú postavu toľko ráz, že sa mu krv rozohriala.V kúte stály cifrované hodiny. Stály už dávno. Predtým každú hodinu vyhrávaly:Tešte sa životu,kým horí svetielko:odtrhnite ruže,pokým neodkvitnú.Vo vkuse tej doby hraly tichúčko, melancholicky, trasľavo — ale mládež a láska toho nepočula.Magda sa usmiala a spravila menuetový krok, a už ju Šimon držal za ruku a nežne a jemne počali tancovať menuet — bez slova.Nedíval sa na to nikto, len nebo a stromy — zrkadlá zrkadlily ich krásné mladé postavy.Usmievali sa jeden na druhého. Pri skrúcaní obzrela sa naňho Magdala, a z belasých očú letel blesk horúcej náruživej lásky k Šimonovi. Červené ústa sa ľahúčko otvorily, ako by za bozkom túžily.Celá mladá žena bola inkarnácia lásky, túžby, a, zabudnúc na celý svet, držali sa za ruky a dívali sa jeden druhému do očú…Ale čo to?V okne sa zjavila tvár — a oni nezbadali.Adam Marcibányi sa díval na nich.Ó, pravdu mala Magda, že bol ako vlk. I teraz sa mu rozpálila rapavá tvár, a hrozné bolo dívať sa na zvráskované čelo.Šimon a Magdala ešte vždy nič nevedeli o svete.Adam Marcibányi bol strašný.Žily mu napuchly — až dychčal od zášti. Zabudol na to, ako žil on v Prešporku, zabudol na to, ako devalvoval lásku na surovú rozkoš, všetko bolo zabudnuté.A ono — Violeta by bola vedela rozprávať, ako sa bavili. Pod ohromnou sukňou s ráfmi sa jej skrývaval Adam Marcibányi, „aby neohorel od mesiačka“ — ale on to smel. Žena nesmela tancovať menuet.„Táto falošnica!“A už čiahol za fringiou.Ide ju zaklať?Ale nie.Čertovská myšlienka mu spotvorila mrzkú tvár.Skočil do izby. Hodiny hraly ďalej.Krátky rozkaz. Za ním skočil jeho husár.Šimon bol prvý, čo ich zbadal.Stal si pred Magdalu, aby ju vlastným telom zachránil.Adam Marcibányi bol hrozný. Rapavá tvár mala až zelené škvrny, pery sa mu triasly, oči žmurkaly, ako divému psovi.„Tancovať chceš? No, dobre!“ reval zachrípnutým hlasom.Sekol do nej — už padaly ľahké šaty, stála pred nimi nahá, ako ju Pán Boh stvoril.Šimon sa chcel vrhnúť na Adama, ale ten oprel pištoľ o jej sluchy.„Už je mŕtva, ak sa pohneš!“Šimonovi klesly ruky, a už mu ich držal obrovský husár.Magdala zatvorila oči. Bola biela, ako jabloň, čo kvitla bielo pred oblokmi; ale poslušne zdvihla ruku.Šimon sa chcel vrhnúť na brata.A hodiny hraly: „… kým neodkvitnú…“Razom sa Magda striasla, zdvihla ramená, ako labuť krýdla, vytiahla zlatý šíp z vlasov — vlny ožily a vlnily sa po bielučké kolená…Šíp zacvendžal na zemi, Šimon nadľudskou silou sa osvobodil, skočil, schytil šíp a vrhol sa na Adama…*Tak sa skončil menuet Magdaleny Marcibányich.
Ivankova_Menuet.html.txt
12.január 1870(K otvoreniu slovenskej kníhtlačiarne.)[1][2]Tlačiareň?! — Nač tlačiarní viacej tej Slovači?Jej svet celý tlačiarňou; dosť ju ten natlačí —a čo ten svet nezdolie, to nebo dotlačí! —No, tlač len, svet, tlač i ty, vševládny prst boží!Snáď tak ľud ten to rúcho zemeplazov zložía zmení sa, premení v národ prebudený!Bolo to — žili si vám tí drobní ľudícijak vatra rozhodená. Každý v svej zemnicisám osebe si jedol horký chlieb nevole;cudzím orali, žali to dedičné pole,čo predtým ich otcovia, obri, obrábali:cudzí rástol a ľud ten ostával vše malý.Malý, temný; nevidí ďalej od smetiska,zlatom mu je všetko to, čo sa mu zablýska,dedičstvo slávnych otcov hádže si do blata,matkou volá čiernu zem, otcom svojho kata.Sám nad sebou sa smeje, sám nad svojou skazou,prevlečený syn Slávy v rúcho zemeplazov.Ťažké jarmo kladie si sám na svoju šiju,na prsiach chová hadov, čo krv jeho pijú.Volajú ho z posmechu Slovákom — bez slova,bo dávno, dávno zašla hviezda Metodova.On chudobou nevoľnou menuje sám seba;jeho celá modlitba: Bože, daj nám chleba!Tak žili tí ľudíci, malí, zakrpelí —v porobe sa rodili a v porobe mreli.Tak mrel národ zakliaty mnoho, mnoho rokov,bo nebolo Mojžiša, nebolo prorokov,bo nebolo matičky, čo by drobné detiobjala, odchovala v materskom objätí. —No, dnes už, chvalabohu! putá sú rozbité;ľud voľný poznáva sa pri novom úsvitea nanovo krstí sa slávnych dedov menom;nie hana viac, no sláva, sláva byť Slovenom!Z iskier vatry, z ľudíkov obri sa stvorili,obri o tisíc ramien, tisíc chlapov sily.Začali orať sebe, na dedičnej roli,kopať otcov poklady, čo pod zemou bolia chrámy slova stavať i slobody hrady.Tak v zorách dňa nového vstáva národ mladý.Tu zreve vrah slobody vo vzteku divokom:beda tomu národu i jeho prorokom!Na nich z ľudu zosňaté hodil on reťazy,ale Pán Boh dá sily — a pravda zvíťazí!Hoj, bo ktože upúta národ povedomý?On junák jedným hnutím všetky putá zlomí!* * *Tak len tlač, svet, tlač i ty, vševládny prst boží!Však raz ľud ten to rúcho zemeplazov zložía zmení sa, premení v národ prebudený!No tlač i ty, tlačiareň, vytlač život nový:nech tebou Slovák slovo slovenské vysloví!Bo on, keď i nezroní prachom a olovom,to zroní vrahov svojich pravdy svojej slovom.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]K otvoreniu Slovenskej kníhtlačiarne. Samuel Šipka, Bottov spolužiak z Levoče, požiadal Bottu o túto báseň z Martina týmto listom: „Brat a kmotor môj drahý! Kníhtlačiarsky výbor tutejšieho spolku, vo svojom dňa 4. decembra 1869 odbývanom zhromaždení, požiadal ma, aby Ťa ako môjho starého kamaráta a kmotra, jeho menom poprosil, abys’ bol tak láskavý kslávnostnémuv čas valného svojho zhromaždenia dňa 12. januára 1870 previesť majúcemu otvoreniu kníhtlačiarne jednu primeranú báseň vyhotoviť, ktorá by sa do toho času (12. jan. 1870) ešte aj vytlačiť musela a potom medzi účastinárov a priateľov tohoto nášho národnieho podujatia rozdala, usporiadanie vkusnosti (či kratšia lebo dlhšia atď.) Tebe samému ponechajúc. — Za milú povinnosť pokladám si toto Ti zdeliť a spolu Ťa poprosiť z naloženia tohože výboru, abys’ túto úlohu na každý pád prijal, lebo túto báseň musíme mať a pokiaľ bys’ Ty zdráhavú dal odpoveď, prebehnul by čas na to súci, aj by potom obtížnejšie nám padlo kohokoľvek iného vyzývať, keď výbor tlačiarsky už len 10. jan. 1870 zasadne. V nádeji, že prosbu našu srdečnú neodmietneš, zostávam v T. Sv. Martine 6. decembra 1869 Teba srdečne milujúci kmotor a priateľ Sam. Šipka.“ Ďalej Šipka vyzýva Bottu v dodatku k tomu istému listu, aby tlačiareň i martinskú sporiteľňu propagoval a pozval ho na ono zasadnutie výboru kníhtl. spolku. (List v Archíve Mat. slov. v Martine. Šipka bol úradníkom Sporiteľne v Martine.) — Kníhtlačiarsky úč. spolok skutočne báseň vydal: Ku dňu 12. januára 1870. Báseň. T. Sv. Martin 1870, 4°, 1 list. Vyšla i v Národnom almanachu Tábor na rok 1870 (vydal Andrej Sytniansky) I, 171 — 3. Botto dal jej v Tábore toto motto z Jána Hollého:Božský to nález! čo sto rokov predtým,rúk sto pisarských zhotoviť nemohlo,včul jedon nim rok, ruka jedna, všetkostihne vyvádzať.V oboch rukopisoch Sobraných spevov nemá toto motto.
Botto_12-januar-1870.html.txt
Domácí život[1]Ačkoliv ve městech pomalu již mizí starootcovské obyčeje, nacházejí se nicméně v slovenských krajích města, kde se dosud zachoval starý mrav. V takovém starosvětském domě nepanuje v ničem ona lichá ukázalost a nádhera nynější módy, ale bohatost při jednoduchosti a důkladnost ve všem a všude. Ve velikých světlicích vidět nábytek starodávné formy, skříně, lády s těžkým kováním, široké lože zastřené, lípové stoly spodstolinami(trnožemi), vycpané sesle s vysokými lenochy a opěradly, almárky se zelenými záclonkami, za nimiž vidět knihy československé a latinské a p. v. To vše ze dřeva jasanového aneb dubového pěkně vykládané a jako na věčnost dělané. V největší izbě, kde se pracuje a jí, nesmí chybětikozub,[2]při němž rád sedí, fajčí a s přáteli si porozpráví pán i sedlák. Jako nábytek léta letoucí potrvati musí a se nemění, tak i oděv, z části doma robený, z části za drahé peníze koupený, šitý dle národního kroje, nemění se každým novým měsícem, jak to žádá nynější svět. — V dlouhých zimních večerech viděti domácí dcerky seděti pod přeslicemi a přísti na vřetánko, aneb za krosnem (stavem) tenounké plátno tkáti, i závodí mezi sebou, která nejvíc příze napřede, která větší kus plátna utká. V létě zabývají se dohlížením při gazdovstvu,[3]vařením, šitím a vyšíváním, pletením krajek, pěstováním v zahradách květin a ovociny. Tomu všemu naučí se děvčata doma při matce, neboť není tam dosud v módě posílati děvčata do ústavu, a že by muselo znát děvče, aby se zalíbilo, francouzsky hovořit, fortepiano hrát, zpívat jako divadelní zpěvačka, tančit jako první tanečnice. I bez těch parád jsou děvčata vážena, a moudrý šuhaj rád si vezme dceru ze zachovalé takové rodiny, neboť se obyčejně potvrzuje přísloví: „Jaké dřevo — taký klín, jaký otec — taký syn, jaká matka — taká Katka!“ A kdyby i zpanštilé,malovanétakové děvče bohaté bylo, myslí si šuhaj: „Načo mi, načo, tvoje role, lúky, keď něvedia robiť tvoje biele ruky!“ Synky ale, mladéšarvance,[4]sotva nižším školám odrostli, zaveze otec do některého slovenského města do vyšších škol, aby seučlovečili. Když se člověky stali, vrátí se domů a gazdují buď při otci, neb se rozejdou každý za svým povoláním. Všechny slavnosti a svátky výroční přísně sé zachovávají dle starého způsobu, jakož i neslyšet v domě takovém jinou, než slovenskou mluvu a slovenský zpěv. S čeledí zachází se dobře a považuje se jako patřící k rodině; obyčejně stráví hodná čeleď celé své živobytí při takové rodině, vědouce, že i v stáří opuštěni nebudou. U Maďarů zřídka v kterém domě aby s čeledí dobře se zacházelo. Poměr manželský je u Slováků mnohem upřímnější a čistší než mezi Maďary, kde panuje při veliké zdvořilosti, jakáž i mezi manžely ve zvyku je, lichost a sprostota. Neníť to nic neobyčejného, když se manželé rozejdou a rozděleně žijí, aneb když pán sipobočnicidrží a paní frajera, což je v slovenských krajích neslýchaná věc. Tam si toho ale nikdo nevšimne, aniž to má za špatné, poněvadž tam vůbec větší svoboda v tomto ohledu panuje.Mezi selským lidem panuje život patriarchální. Otec, někdystarý otec(děd), je hlava rodiny. Kdyžodumřerodině, je po něm opět nejstarší úd rodiny, buď syn, buď bratr, koho po sobě ustanoví. Otce poslouchat a pro něho pracovat musí děti idětné děti, nevěsty, svokruše i všecka čeleď. On vše obstarává, nařizuje, na jeho hlavě vše leží. Stará matka je zase plnomocnou hospodyní, vedouc správu domu pomocí dcer a nevěst, které, jak do domu přijdou, jejím rozkazům se podvoliti musejí a dle ní učiti se gazdovat. Trefí-li mladá nevěsta na zlousvokruši[5]nebtěstinú, není divu když si naříká: „Ta ja puojděm, ta ja, do cudzieho kraja, kdě by mně svokruša něrozkazuvala“ — neboť má očistec. Někdy je to také opačné, že přijde do rodiny nevěsta, která byla, jak Slovák říká, v partě andělem, ale v čepci čertem je. Musí to být vždy velmiporiadnanevěsta, které matka záhykľúčeodevzdá. Dcera když se vdá, jde s mužem do jeho domu; stane-li se po čase vdovou a nemá-li dítěte, aniž se může čeho dobrého od mužovy rodiny nadíti, vrátí se domů, a nemůže-li doma býti, jde sloužit. Synové i ženatí zůstanou při otci, leč by si který vzal dcerujedinačkua na její statekpristal(se přiženil).Bylo ve zvyku mezi selským lidem a je posud, ač se to nyní od úřadů zapovídá, že se velmi záhy ženili; děvčata obyčejně patnácti-, šestnáctiletá, chlapci o tři, čtyry roky starší. Nezřidka stává se, že děvče dvanácti-, třináctileté se vdává, když totiž rodičůmhrdé zaťovstvo(bohatý zeť) se naskytne, jež si ujistiti chtějí. V takovém případu spávámladuchau testiny, dokud neníza muž súca. V Chyžném, dědině v Gemerské stolici, jak se děvče narodí, pošle máma do domu, kde synka malého mají, jehož by ráda někdy za zetě měla,piaro(kytku). Když je matkaparobkova[6]přijme, posílá jí každou neděli čerstvé, červenou pentlí obvázané. Nemá-li zahrádku, koupí je, nechť by začkoli bylo. Když se po nějaký čas piaro ze strany dívčiny posílá do domu rodičů parobkových a vždy přijmuto bývá, koupí matka parobkova matce děvčete o jarmokujarmočnuo, ručník(šátek), střevíce neb fěrtušku, vždy něco jiného. Dokud se ty dary obapolně vyměňují, dotud jsou děti svěřeny,oddanica a oddaněc; jak se přestanou posílati, jsou rozloučeny, což se mnohdy stane pro neshodu rodičů. Když zůstanou svěřené a děvčeti je čtrnácte nebo patnácte let,sobášíse (mají svatbu). Časné ty vdavky jsou příčinou brzkého sestárnutí žen. Když se mladé nedospělé děvče vdá, potom těžce pracovat musí, několik dětí má — a Slovenky mají dětí jako letorostí, — sestárne. Žena pětadvacetiletá vyhlíží již velmi sešlá, kdežto muž o několik let starší v plné síle je. Dokud nemá žena dítě, volá se[7]nevěsta,mladucha(ve městě mladá paní), mužmladý zať. Maďaři a v doleních krajích i Slováci jmenují mladé ženynénička[8](maď. néne).[9]Jak se děvče vdá, kdyby i pramladinké bylo, musí nositikápku(čepec). Modlitbu prý takové ženy, která nemá kápku na hlavě, ani Pánbůh nevyslyší, a dopostelkyně(šestinedělky), kdyby kápku neměla, tu chvíli by hrom udeřil. V manželství je to jako všude jinde; někteří žijou jako zrnka v klásku, někteří jako děti pod stěnkou (hned se perou, hned se líbají). Nejvíce nešťastných a nepořádných manželství je v krajinách, kde se mnoho pálenky pije; mužkorheľ(piják) uvede obyčejně rodinu do bídy a s bídou i nesváry do domu se přistěhují, jak přísloví slovenské praví: Keby něbolo biedy, něboly by jedy.[10]Hospodářství rozumí lépe Slovenka než Maďarka, je i obratnější v práci a musí i více pracovat než tato. Maďarka i Srbka na dolení zemi tak si to zavedly, že za ně muži krávy dojí, všechny hrubé práce odbývají, i někdy vaří. Maďar v tamější krajině i lože ponechává ženě a dětem, a sám, zaobalen v kožichu, leží v létě venku na zápraží, v zimě na peci. Největší otrok mužů je Valaška, která dvakrát tolik práce podělati musí než jejíkorydon,[11]který se bez ní ani ustrojiti nedovede. Také děti přidržuje Slovák záhy již k domácí práci. Otec gazda pošle v létě malé ještě chlapce venna obnuocku, kde musejí na louce celou noc koně neb voly pásti. Při orání musí chlapec pohánět, musí s koňmi na brod, zkrátka, jako velký šuhaj robit. Vozka když jede do světa, vezme chlapce s sebou; chlapec, sedě na předním koni, řídí celý povoz a tatík si na voze bezpečně spí. Drotár když jde do Čech, vede si chlapce s sebou, aby si nějaký groš vyprosil a drátovat se naučil. Horníkův synek provází otce v 8. — 10. roce s kahancem do dolů, a pltník[12]učí ho po bystrém Váhukärmenovať.[13]Tak i děvčata záhy ke vší domácí práci se přidržují. Když je mu čtrnácte let, začne teprvpod partouchoditi:Pod tou zlatou partou, s dlhými stužkami,ktoré jej lietajú chrbátom, bokami.Pod tou zlatou partou, s tým strieborným klasom,ktorý sa ligoce[14]v tom slniečku jasnom.Parta je znak panenství,prespanka(nepoctivá) nesmí partu nositi. Způsob, který panuje i v Čechách i v jiných zemích, že chodí chlapci k děvčatům v sobotní večerna zálety(volání) panuje i všude po Slovensku. Jmenují to choditiv ohľady(vohľady). Dokud nemá děvčefrajera, chodí k ní více chlapců (vohľadčův) v sobotu večer podobluoček(okno); zpívají rozličné písně, prosejí, aby jim otevřela aneb k obluočku[15]přistoupila; a když přijde k oknu, zabavují se s ní a každý se jí chce zalíbit, dokonce je-li hezká. Někdy pískají také na fujary. Jak vyjde měsíc a děvče okénko zavře, odejdou. Ačkoliv se ona všem líbí, nelíbí se jí mimo jeden. Vidí-li, že i ona jemu se líbí, uchystá si na sobotu pěknépero(kytku), a když chlapci přijdou, podá je tomu, kterého si byla oblíbila. On jí pěkně poděkuje a podávaje jí širáček, prosí, aby mu hooperila. Když mu to udělá a dovolí přijíti si za týden pro čerstvé, je frajerem jejím, a od toho večera nesmí k ní mimo něho žádný na ohľady přijít, nechce-li, aby ho odnesli v „krvavé košielce“. V Trenčínsku v jedné dědině přinese děvče tomu, kterého si zvolí, kousek chleba, hrneček mléka a podá mu pravé líčko k pobozkání.[16]Jeť to velmi pěkný způsob u lidu slovenského, že miluje květiny a rád se jimi zdobí. V létě při hrách, při slavnostech vijou si děvčata věnce na hlavy a v neděli nejde žádná bezvoňačky[17]do kostela. V některých místech, na příklad v Ďarmotech, i ženy, jdouce do kostela, voňačky v rukou si nesou. Není-li při domě zahrádka, pěstují si děvčata květiny včriepikách,[18]v létě za oknem, v zimě v chlívě, aby měly po celý rok pro frajera péro na klobouk, pro sebe voňačku, a kdyby to jen několik listů muškátu, struček rozmarýny aneb zimozel byl. Z jara dělají se péra z lesních a polních květin, promíchané barvínkem. „Ach, ta zlatá sobotička a ta milá neděle, kdyby již jen přiletěly,“ přeje si po celý týden každé děvče, které má frajera. A která byla by bez něho: „veď je vtáča maluo zviera a prec’ je nie bez frajera!“ A když přijde ten sobotní den, jaký to úchvat těch děvčat, aby všude vymeteno, umyto, vše spořádáno bylo, než večerná zornička vyjde! I stienka pod obluočkom od dětí umazaná sevykála(obilí), a lavička, na níž děvče s milým sedává, musí býti jako křída bílá. I slunce jim v sobotní den pomalu zachází a děvče pobízí je, aby jižsadlodolů za zelenú horu, hrozíc mu, „ak něskoro sadněš, stiahněm ťa za nohu!“, a když jí měsíček štítem do komory zasvítí, kde milému perečko váže, káže mu, aby jí nesvítil do komůrky, ale raději milému posvítil na cestu, až půjde horou (lesem). „Jde šuhaj horou, horou javorovou, v bílé košilce, v opasku novém, bílá kabanka přes plece visí, v ruce valašku vycifrovanou[19]a na širáčku zvadlé perečko.“ Jde si prosit nové, měsíček svítí mu na cestu, slavíček v háji zpívá, a šuhaj, zvrtaje valaškou nad hlavou, přizvukuje mu:„Zpievaj si, slávičku, v zelenom hájičku,aj ja si zazpievam k milej po chodníčku.Cesta, milá cesta, či ťa skoro prejděm,frajerečka moja, či ťa zdravú najděm?“„Zdravú ju ty najděš, něverí ťa dočkať,zažiadalo sa jej tvoje líčka bozkať.“a šuhaj přál by si míti křídla jastrabová, abypriam(ihned) byl u milé. A již je u domu — u vrátek aPod obluočkom[20]pri mesiačkusedí holub s holubičkou.Něni to holub s holubičkou,je to frajer s frajerečkou.Sladko spolu štěbotajú,líčka sebe bozkávajúna lavičke.Když se do vůle nabozkávali, všelicos si rozprávějí; vždyť nebyli týdenna shovorce. Když pakbiele zoreden oznamují, sáhne děvče do obluočku pro pero a operí milému širáček. Milý jí pěkně poděkuje, ale nechce se mu ještě odejíti, a kdyby mělkľúče od svitania, nedal by svítati kromě o poledni, a děvče ho nevyhání, přála by si, aby ta sobota rokem byla. Ale již kohouti zpívají, darmo je, podají si ruce na rozlúčky; on ticho vrátkami do pole, ona ticho do komůrky se ubírá. — V neděli ráno jsou děvčata oblečena v bílých sukních v steré záhyby složených, zlaté party na hlavách, voňačky v rukou do kostela, ne tak pro kněze ani pro kázeň,[21]jako pro šuhajce, aby je viděli a po kostele domů doprovodit se nechaly. Odpoledne scházívá se dědinská chasavedno(v jedno, dohromady) na luka neb do hájů při dědině; tam hrají a zpívají rozličné pěkné písně. Je jich někdy i do padesáti, samých děvčat. Když několik písní vyzpívají, zastaví se, jedna, která uprostřed kola sama stojí, volá: „Málo nás, málo nás, pojďte mezi nás!“ Obyčejně stojí nedaleko chlapci, dívajíce se na utěšené to kolo — a na slova ta mezi děvčata se vmíchají. Chvíli za nimi dle jednozvučného zpěvu chodí okolo, ale potom vpadnouce do veselé noty, rozrazí kolo a začnou s děvčaty po louce tancovat. Večer vyprovodí si frajer děvče domů, ale nedělní ohľady netrvají dlouho: jak vyjde zornička,[22]rozloučí se a frajer odcházeje slibuje děvčeti, že přijde v sobotu večer a kdyby sedmdesát hromů tlouklo.Některé děvče pustí frajera i do komůrky, dokonce chodí-li k ní delší již čas, což nejvíce v chudších krajinách jako v Trenčínsku, kde si musí děvče i šuhaj prv pár zlatých zagazdovať,[23]než za sebe jíti mohou. Někdy se jeden s druhým rozsrdí[24]a více se neudobří; někdy dělají rodiče z jedné neb druhé strany překážky; není-li ale ani toho ani onoho, je obyčej, že se po čase vezmou. Rodiče vědí o těch záletech, ale nebrání tomu, ani když si děvče frajera do komůrky pustí. Spoléhajíce na počestnost jak panenskou tak jinošskou, spí klidně, jako někdy jejich rodiče spávali, když oni pod týmiž oblokamido vidna[25]sedávali. A při vší té volnosti mladého lidu zřídka které děvče se podnese, čili, jak se tam říká,prespí, zvlášť v horních stolicích. Když to ale která dokáže, trestá ji otec nevážností a ponižováním. Padlé děvče nesmí již prostovlasé choditi, nýbrž s hlavou zavitou jako žena, od čehož se izávitkanazývá. Vdá-li se, neohlašuje ji kněz copoctivou, nýbrž couctivoupannu.[26]Nejvíceprespanekje ve větších městech a mezi služebnou čeledí v doleních stolicích. Snad to tím, že tam lid neposuzuje přestupek ten přísně, a že prespanka, když žije při frajeru, o děti se stará a jinak pořádná je, co žena se považuje, s tím jedině rozdílem, že se nazývá ženaněprisahaná. Že v takovémto nepřisahaném manželství žije větší část služebných, jmenovitě v Ďarmotech, byla jsem již dříve podotkla.[1](Časopis Českého Musea 1859.)[2][krb][3][hospodářství][4]mladý chlapec, u Srbůkopr.[5]Švakrová. V některých krajích jesvokratchyně.[6]Říká se v Gemeru i jinde mladým šuhajům i malým chlapcům.[7][jmenuje se][8]I Bosňáci tak ženy volají.[9][vlastně tolik jako tetička][10][jed = hněv][11]Říka se posměšně Valachům.[12][vorař][13][říditi vor][14][třpytí][15][okénku][16][políbení][17][vonné kytky][18][čriepik = střípek; zde květináč][19]Některý šuhaj má porisko u valašky ze slivkového dřeva, cínem vykládané, cifrované. Cifra = ozdoba na něčem.[20][okénkem][21][kázání][22][jitřenka][23][uspořiti][24][rozhněvá][25][do svítání][26]Také v Čechách v některých místech způsob takový panuje.
Nemcova_Obrazy-ze-zivota-slovenskeho.html.txt
1U Jaseňov v kozube ohník veselo horí; vyschnuté brezové triesky červenkavým svetlom osvecujú priestrannú chyžu. Porcelánové tanieriky, pokladené za rámom, pýšia sa v svetle svojou pestrou farbou: jeden ružou, druhý tulipánom, tretí celou kytkou, štvrtý práve kohútom, a povešané sklené krčahy ožívajú, v každom trepoce sa zmenšený obraz blkotajúceho plameňa. Hospodár prechádzajúci sa po izbe nevenuje týmto okrasám najmenšiu pozornosť, postáva, netrpezlivo načúva, či nepočuť nejaké kroky. „Nerád vidím oneskorencov,“ vrhne rukou od seba.„Každý musí skončiť svoju prácu, veď je sobota,“ ozvala sa gazdiná spod praslice.„Ty máš na všetko hotovú odpoveď,“ zazrel na ňu manžel. Myslel by si, že títo manželia žijú ako pes s mačkou.„Matej!“ skričal na sluhu, „skoč po susedoch, volaj ich ešte raz, vážnu vec nemožno skončiť jedným tľapnutím.“Matej odbehol, hospodár znovu načúval. — O chvíľu mihol sa v okne tieň, hospodár usadil sa za vrchstola, do chyže vstúpil najbližší sused, chyža sa pomaly naplnila ostatnými susedmi. Vlastne, neboli to susedia, ale Jaseňovi dôverníci z celej osady. Na dedine je susedstvo rozšírenejší pojem, do ktorého vmestí sa každý, kto stojí mimo pokrvenstva a kmotrovstva.„Vitajte, priatelia,“ vítal hospodár všetkých. „Dlho som čakal na vás; mám pre vás dobrú novinu. Hlavné panstvo chce odpredať krčmu, ako mi to pán úradník dôverne povedal.“„Kúpme ju,“ vykríkol ohnivý Kamenec; „máme zbytočných peňazí v obecnej pokladnici, ktoré sa nemilobohu rozkotúľajú. Budú nás požehnávať i naši potomci.“„Máteže tých peňazí,“ vysmieval sa jeden neveriaci, „a pri obecných počtoch nikdy nevykážete zvyšok. Viem tie spôsoby. Navrhnete novú daň. Keď treba platiť, nech platí chudoba; keď treba brať, poberú tí čo krajší.“„Bláznivé reči,“ odsekol Jaseň. „Poradíme sa, skade nabrať peňazí. Keď hodíme prirážku k obecnej dani, ja iste viac zaplatím ako ty a tak spravodlivá vec, že časom potiahnem väčší osoh ako ty. Ak chceš platiť rovno so mnou, nedbám.“„Netreba nám nových starostí,“ hádzal sa neveriaci.„Povedzte i vy ostatní.“ Jaseň pozrel na všetkých. „Neprišli ste počúvať hádky, ale preriecť slovo.“Všeobecné šomranie odsúdilo Jaseňovho odporníka.„Čo by ten vedel!“ „Tára ako na mukách“; „Žid má ho za šticu,“ bolo rozoznať jednotlivé výpovede spomedzi šomrania.„Každý po poriadku, nie všetci razom,“ ozval sa Kamenec. „Dosť bolo zdierania, krčma bola celej obci na skazu, nech nám raz slúži na úžitok.“„A čo si počnete so židom?“ spytoval sa nezostrašený neveriaci.„Vyhodíme ho na psom drúku,“ odrezal Kamenec. Všetci zmrzli, jediný neveriaci mal ešte otázku. „Jeho deti si rozdelíte medzi seba?“ spýtal sa vážne. Neborák myslel, že povinnosťou kresťanskej chudoby je vychovať hŕbu žíďat.„Ty môj milosrdný človiečik,“ odpovedal Kamenec a hnevlivý úsmev hral mu okolo úst. „Akú starosť má o židove deti. Či on tiež tak milosrdne zaobchádza s nami? Lanského roku zomrel Buro, sotva rozišiel sa pohreb, už žid zapravotil vdovu a siroty. Prišli jej predávať, tam si stál; vdova plakala, tvoj žid nemal srdca, chcel dostať chalupu. Sused Jaseň zľutoval sa nad ňou, odkúpil chalupu a navrátil chudobnej vdove. A prečo chcel mať chalupu? Aby u nás zapustil hlbšie korene, teraz rozhadzuje sa u richtára a náš richtár väčšmi váži jeho slovo ako písmo sväté. Eh! nebudeme trpieť žida v dedine.“Neveriaci utíchol pred týmito dôkazmi; sám Kamenec unavený neriekol viac ani slovo, ostatní cítili vyslovenú pravdu, ale neopovážili sa otvorene vyznať, ba ani hlasným prisvedčením odmeniť Kamenca. Žid ešte vládol mnohým.Jaseň, aby prerušil všeobecné mlčanie, zavolal na dcéru: „Zuzka, prilož na oheň!“ Zuzka skočila, v kozube doháralo, napravila odhorky, priložila nových triesok, na jedno podúchnutie nový plameň ožiaril jej i tak červené líčka.„Mlčíte, akoby ste mali nohy krížom pokladené,“ zavolal Jaseň. „Hádam kúpite tú krčmu? Pozrite, susedia, kým krčma nie je naša, krčmár nám je pánom. (Slovo „žid“ obchodil.) Dáva nám nápoj, aký chce, za cenu, akú chce. Či to bude i naďalej?“„Nebude!“ kričali všetci okrem Kamenca, ktorý už vypovedal svoje, a neveriaceho, ktorý, Kamencom zronený, so zlostným nahnevaným výrazom v tvári načúval porade.„Nebude,“ pokračoval Jaseň, „ak všetci ostaneme svorní. Tu sme len na priateľskej schôdzke; po tieto dni zídeme sa do zákazu, pamätajte si na slovo!“Susedia porozumeli, pobrali svoje klobúky, „dobrú noc,“ zaželali, „pán boh daj i vám,“ odpovedal zdvorilý hospodár. „Zasvieť, dievka moja, susedom,“ napomínal ešte dcéru.„Dajte pokoj, pochodíme i po tme,“ odvrávali, tajne sa radujúc toľkej hospodárovej pozornosti. Nebol mu každý roveň.V chyži ostalo ticho, na ulici čuť šepotavé hlasy a čím väčšmi sa susedia vzďaľujú, tým hlasnejšie sa im jazyky rozväzovali. Hovorili za Jaseňov návrh a mysleli každý na seba. Žid a richtár dozvedia sa o všetkom; ak ja oznámim, ostanem čistým, ak nie, budem spoluvinníkom.Hneď prvý sused vyslal svoju ženu do richtárov. Richtára nebolo doma; tým lepšie, žena žene lepšie porozumie. Vkročila do dverí: „Dobrý večer, kmotrička,“ klaňala sa tajuplne.„Vitajte, prejdite ďalej, kde ste sa tu vzali?“ sypala jej výrečná richtárka v ústrety.„Nestačím dlho meškať,“ predniesla všeobecnú výhovorku, ktorú donášajú vtedy, keď majú najlepšie naostrené jazýčky. „Len na jedno slovo,“ šepla richtárke do ucha. Richtárka porozumela, zaviedla kmotru do komory, tam budú isté pred nevolanými a tie milé jazyky slobodne pomelú ako vo mlyne. „Nato mu dávam papati, aby znal dobre štekati,“ bolo beztak richtárkiným príslovím.Komora? To bolo jej meno, nepanoval tam večný súmrak, slnce mohlo slobodne nazerať veľkým oblokom. Nevidíš tam do povaly napoprávané postele, ani tulipánové truhly, ani vyrezávané skrine. Sem volá sa do pánov! Dve postele, každá iného druhu, ako sa práve podarilo zakúpiť na verejnom odpredaji, stáli po dvoch bokoch, oblok zakrytý červenou záclonou. I u žida tak majú, vďačná farba, či vo dne, či v noci vidieť ju zďaleka. Na ľavej strane obloka zrkadlo, pozostalosť z dávnejších čias, lebo jeho pozlátka nechce sa dívať na terajšie pokolenie, kus za kusom odpadáva. Pod ním skriňa s veľkými mosadznými obrúčkami, sklené nádoby stáli za sklom, medzi nimi dva poháre so zapravenými dvadsiatnikmi na dne. Richtár predkladal ich len vzácnym hosťom, keď tak pán slúžny obedoval u neho. Jožko, richtárov syn, dosť proboval zbaviť poháre nepotrebného dvadsiatnikového prívesku; nepodarilo sa mu.Sem voviedla richtárka kmotru: „Čo nového nám nesiete?“Kmotra rozprávala:„Prišla som vám povedať, akých priateľov máte v dedine. Dnes večer sa zišli u Jaseňov,“ vyratovala všetkých do radu, „bol tam i môj starý, aby vyzvedel, čo hovoria. Viete, kmotrička,“ chytila richtárku za ruku, „nad nás nemáte lepších priateľov.“„Verím, vy ste naši úprimní ľudia,“ súhlasila richtárka, aby skôr vyzvedela tajnosť. „Nuž čože vraveli?“„Ani by ste neuhádli,“ otáľala kmotra s odpoveďou. Chcela napnúť richtárkinu zvedavosť.„Viem, nič dobrého; terajší svet a dobre rozprávať! Jaseňovci nehovorili zle?“„Hriech by som mala povedať, ale Kamenec sa na vás hnevá?“„Malý pán, malý hnev,“ hodila frčku v povetrí. „A čo vravel?“ chcela predsa zvedieť.„To je hrozné! Hovoril, že kmotor pán richtár a žid dujú do jedného vreca.“„Bodaj mu jazyk onemel! Ako si bude utierať ústa o statočných ľudí,“ spľasla ruky dovedna.„Rozpoviem vám od začiatku.“„Už mi je toho dosť,“ pretrhla ju richtárka. „Nuž či richtár,“ podľa úradu volala svojho muža pred inými, „a žid chcú obci zle? Pozriteže ho! Viem, skade vietor duje.“ Richtárka zamĺkla, skoro bola by prezradila viac, ako kmotra môže vedieť. „Rozprávajte mi od začiatku,“ napravila sa.„Chceli by kúpiť krčmu,“ začínala kmotra.„Veď sú mi za vladárov,“ ozval sa posmešný výkrik richtárkin.„Tak, tak, kupovať krčmu a nemáme čo do úst položiť,“ prízvukovala kmotra. Richtárka vypytovala sa ešte na jedno-druhé a všetko končilo sa u Jaseňov. Keď však kmotra bola na konci svojej múdrosti, pod zásterou, že čaká ju súrna robota v chyži, ju vyprevadila. V ten istý deň sotva sa zvečerilo, richtár vzal paličku do ruky a na veľkú radosť domácej čeliadky odišiel preč. Celý deň bol namrzený, nikto nerobil mu po vôli, sluhu vyhrešil, niečo horšie malo pridať sa slúžke, Jožko neobišiel tiež nasucho. Podobné mrzutosti, ako to vtipný sluha vypočítal, chodia štyri razy do roka; prečo nie menej alebo viac ráz, nevedel pochopiť. „Príde,“ rozpráva sluha, „z pošty list, na opaku vymaľovaná včela, tá neštípe, a predsa náš hospodár taký je rozsrdený, sťaby ho celý roj doštípal.“Takto vysvetľoval sluha. Inakšie cítil hospodár: boli to štvrťročné upomínania, že zmenka vypršala. Kde vziať peňazí? Odkedy sa stal richtárom, akoby parom rozfukoval všetky bankovky, nedajbože udržať ich na hŕbe. Zbíjaš dovedna, príde jedno, fuk jedna; treba na druhé, fuk druhá, až pomaly z celej hŕby neostane nič. I to hospodárstvo málo donáša; žena vraví, že pre nedostatok dozoru, svet dorobí, svet stroví. Veď je tam Jožko! Keby otec vedel, že Jožko učí sa od otca, nechá stáť všetku prácu a hybaj po susedoch a susedkách. Matka vtisne synovi jeden-dva šestáky, ten jedináčik si to zaslúži, on je potešením jej očí; len čo ho zbadá na dvore, postaví sa pred opršané zrkadlo, nazerá do neho, porovnáva črty, podobu. Taký je, sťaby jej vypadol z oka. A milý Jožko žije si zlaté časy.Richtár tiež si neukrivdí. Museli ho nahovárať, aby prijal paličku, a teraz zdá sa mu byť zlatou. Pobrať sa do poľa, zadržať pluh, pochytiť kosu? Žena vraví: dosť si sa narobil, oddýchni si aspoň na starosť; žid — a ten má rozum, videl mnoho sveta — prižmúri mačacie oči, potrhne červené fúzy a medzi zuby zašomre: „Nesvedčí sa richtárovi.“ Pravdu má. Keď groš chýba v dome, on pomôže. Či mäso, či víno berie sa na knižku; vďačne pošle, ba i ponúka.Pred pár rokmi sa rátali. Žid bol trochu prísny, požadoval svoje peniaze a to hneď, richtár nevedel pomoci; v dedine požičať, prišiel by o svoju vážnosť. Žid vedel radu: tam je sporiteľňa, na hotovú zmenku dostane peniaze. Od toho času zmenka sa zotrela, u žida narástla dlžoba dvojnásobne. Zasa sporiteľňa; prichodí lehota, peňazí nikde, preto sa richtár mrzí, berie paličku a kráča dolu dedinou.„Nepostávaj na ulici!“ volal prísnym hlasom na mládencov. „Poriadny človek večerom doma sedí.“„Mali by ste i vy,“ zadudral jeden z nich pod nos.„Čo šomreš?“ okríkol ho richtár.„Rozchodíme sa domov, len sa nehnevajte,“ udobroval dudroš.Takto krátil si cestu: kričal na druhých, aby zabudol na seba. Pri všetkom tom srdce mu klepalo veľmi nepokojne, zastal pred krčmou, nazrel do obloka, tam ani živej duše. Žid sa modlí — myslel si — netrpí zhon v krčme, zajtra je nedeľa, môžu sa nakričať dosýta. Ešte si odkašlal, koncom paličky zaklepal na dvere. „Len ďalej!“ ozval sa temný hlas. V korhelni nikoho, v svetlici stál Mojžiš zakrútený v bledožltej plachte, celý zviazaný remencami, zvíjajúc sa kŕčovite, vykrikoval svoju večernú modlitbu. „Rifka! stolca Ďurkovi,“ pretrhol modlitbu. „Hneď sa domodlím.“ Nemýlený richtárovou prítomnosťou zakončieval svoju modlitbu: „Uleiny loišabajach,“ t. j. ďakovaním bohu za to, že ho nestvoril goiom (nečistým) a dohovoriac odpľul na zem a povedal: „Fuj! imach šmom voizychrom!“ (Nech zahynú ich mená a pamiatka na nich.)Napriek tomu, že z posledných slov ani richtár nebol vyňatý, usmievavá židova tvár vylúštila sa z ohyzdnej plachtovej obruby.„Vitajte, Ďurko. Veľká novina,“ sipel potuteľným hlasom. V dôvernom kruhu volal richtára krstným menom, aby pocítil nadvládu.„Nič nového, pán arendáš, prišiel som vás navštíviť.“ Židove ústa hrali pokojným úsmevom. Keď dôverné pomenovanie „Ďurko“ spláca názvom „pán arendáš“, musí mu prihárať.„Nalej, Rifka, z toho košerovaného,“ kázal židovke.„Nebude od veci,“ prisviedčal richtár. Potreboval posmelenia. Rifka rozložila poháre, žid ulieval sebe dopoly, richtárovi plný. „Na naše zdravie,“ vyprázdnili na dúšok.„Dobrý nápoj,“ zodvihol richtár hlavu z palice, ktorú pri vrchu držal pravou rukou, ľavou v polovici, kresliac ňou po zemi.„Zbaví,“ mľasol si židák. „V týchto časoch dobre padne trochu dobrého nápoja.“„Pravdu máte, človeku sa začína unovať jeho život. Každým dňom je horšie,“ horekoval richtár.„Vy sa ponosujete? Každý grajciar staví sa u richtára,“ pokáral ho žid.„Áno, ak dajeden zvýši od krčmy,“ richtár neostal dlžen odpoveď. „A to sú zriedkaví vtáci.“„Človek neverí druhému. Závidíte mi ten malý zárobok. Z čoho mám žiť a platiť dane?“„Žartoval som,“ udobroval richtár.„Dopime si,“ nalieval udobrený žid, veď udobriť ho veľmi ľahká vec, len mu človek ide po srsti.Večer pomaly uchodil, richtár ani nespomenul svoju záležitosť, až keď košerované víno rozohrialo hlavy, nesmelosť ustúpila.„Pán arendáš, nie ste pri groši?“ Žid zbadal, koľká udrela; vyceril čierne zuby, ruky prehodil krížom cez prsia a s tou najnevinnejšou tvárou odpovedal: „Nemám, Ďurko, nemám, nepríde odnikiaľ.“„Nepotrebujem mnoho, mohli by ste pomôcť,“ modlikal nezostrašený richtár, veď ani nečakal druhú odpoveď.„Nemôžem, keď nemám, viete, že rád pomáham.“ Žid ostával pri svojom, vedel, že k nemu idú len vtedy, keď všetky ostatné dvere sú zatvorené a tak peniaze musia byť stoj čo stoj. Preťahovaním možno zvýšiť úroky.„Včera ste predali vlnu, neoklamete ma,“ chytal ho richtár v klame.„Pravdu máte,“ odvetil nepomýlený žid, „ale potrebujem peniaze do obchodu; viete, že kameň, keď dlho leží, zarastie machom, i žid keď sa nehýbe, zarastie chudobou. Potrebujem svoje peniaze.“ Richtár bledol. Keby mu žid odoprel peniaze, také pohanenie ešte nezažil. Žid pozoroval všetky jeho pohyby; richtár musí mať peniaze. „Koľko potrebujete?“ spytoval sa ho.„Dvesto zlatých.“„Načo toľko peňazí?“ stopoval žid.„Do sporiteľne.“„Mnoho peňazí, aj-vaj! mnoho peňazí,“ pokrúcal žid hlavou. „Nemám, nemôžem.“Richtár zahanbený sklopil oči na zem, chcel vyhnúť prenikavému židovmu pohľadu, ktorý nepozorovaný s celou rozkošou pásol sa na trapiech richtárových. Keď prestávka trvala dlho, napomínal žid: „Nemôžem, počujete, Ďurko,“ triasol ho za plece, „nemám toľko peňazí.“„Darmo je, keď nemáte,“ pozrel na žida, vystrel pod stolcom zohnuté nohy napred, akoby odchodil. Žid nepúšťal richtárovo plece, aby zlatý vtáčik neodletel. Richtárovo strojenie na odchod zabilo mu klin do hlavy. Ak sa inam obráti! „Dvesto zlatých,“ počtoval žid, veľký peniaz. Keď kúpim špiritus, zarobím dvojnásobne, dvesto zlatých obráti sa na štyristo.“„Nemôžem vám dať toľko zárobku,“ richtár siahol za klobúkom.„Sadniteže si,“ ťahal ho žid na stolec. „Nežiadam toľko zárobku, ale aby ste vedeli, že som vám dobrým človekom, ruka ruku umýva, dáte písmo na dvestotridsať. Vidíte, koľko škodujem, neodopriete mi ten malý úroček, len jeden grajciar na týždeň od zlatého. Nebude mnoho?“„Dobre, dajte papier,“ chytil sa richtár príležitosti. Zmorená mucha sama sa hádže do pavúkovej siete.„Viem, že vyplatíte statočne,“ skladal žid vyhotovený úpis. „Načneme jablko,[1]keď sa Jožko ožení. Jaseň, ten starý úžerník,“ každého okrem seba, kto grošom vládol, volal úžerníkom, „má mnoho šupákov.“„Tie čítať nebudeme,“ odvetil richtár. „Kamenec si ostrí na ne zuby.“„Čo nepoviete?“ zadivil sa žid. „Len sa obracajte, Jožko je strojný šuhaj, získa si Zuzku, a my,“ ukázal potom na seba a richtára „obrobíme Jaseňa.“Hrmotom otvoria sa dvere, na prahu zastal Matej Ondráš, neveriaci účastník porady u Jaseňov. Zamastený klobúk tlačil mu zapálenými viečkami ohradené oči, na tenkom, vysušenom hrdle kolísala sa hlava s vpadnutou tvárou. Natiahnuté hrdlo strčil do chyže, sucho si odkašlal: „Dobrý večer, pán arendáš,“ priklonil sa úctivo.Žid pobúrený v milej besede, otočil sa na svojom stolci tvárou k dverám, pravú nohu narovnal, ľavou rukou podoprel bedro: „Čo chcete, Matej?“ skričal bez odvety na pozdrav.Matej nezmýlený židovým krikom vyvábil úsmev na tvár, pokročil z prahu do chyže. „Nesiem vám novinu, bol som u Jaseňov.“„Choďte do pekla i s vašou novinou,“ reval žid. „Surovec, neviete tam von nechať klobúk?“„Zabudol som,“ usmial sa Matej, ale klobúk nechal na hlave. Žida to pobúrilo, vyskočil zo stolca, zdrapil zamastený klobúk, vyhodil do otvorenej korhelne a za vystrčeným Matejom zachlopil dvere. „To je čeliadka,“ nazlostený vravel richtárovi, „nazdá sa, že sme kamaráti, neuctí si človeka.“Matej škrabal sa za uchom. Kým bol zámožným hospodárom, „Matejko“ a „Mojžiš“ menovali sa dôverne. Mohol zaklopať o polnoci u žida, dvere sa mu otvárali s radosťou; dlho klopával, až navzájom zaklopali na bubon, Matej prišiel o svoj majetok. Stade tá zmena.„Už sa len nehnevajte,“ prosil vystrčený Matej. Nemal viac citu pre urazenie. Aby ho lepšie počuli, vtlačil tvár do dverí, otvoriť sa neopovážil.„Poberajte sa domov, na takých ľudí mám palicu,“ hrozil rozhnevaný žid.„Nieže, nie, poviem vám všetko. Na vás rozprávali a na pána richtára.“Richtár zvedavo pozrel na žida. „Len mu dovoľte, nech príde medzi nás.“Žid sám zvedavý otvoril dvere: „Poďte dnu, Matej. Tak, Matejko,“ keď videl jeho nepokrytú hlavu, „prečo ste bez klobúka neprišli medzi nás, či by som vám ublížil? Ani za celý svet.“„Nič to zato,“ zmieril sa Matej; „aj pobili sa, aj zmierili sa.“ Na vyzvanie rozprával, pretrhovaný posmešnými židovými výkrikmi. „Kamenec vravel,“ pokračoval rozprávač, „žida von z dediny,“ žid zahryzol do spodnej pery, „s richtárom je nič, ten poslúcha žida.“ V richtárovi žlč prekypovala, chcel sa ukázať samostatným a tu mu vykričia, že poslúcha žida; v čom a kedy? Žid, pravda, nenatískal svoju radu richtárovi, len pekným spôsobom privádzal ho na svoju stranu. Zlostne dupol palicou na zem, okom švihol na žida.„Hlúpi ľudia,“ ohlásil sa žid, chápajúci richtárovo naladenie, „to je do smiechu, taký múdry človek ako náš pán richtár neutisne sa na moju radu. Čo by som vedel do vášho úradu? Dávno je tomu, ako sedávate za richtárskym stolom?“„Veru dvadsať rokov,“ odpovedal richtár, presvedčený židom. „Ale ten Kamenec!“ nemohol predsa zabudnúť.„Vtáka po perí, človeka po reči poznať,“ zavŕšil žid rozhovor. „Z kamennej hlavy nevyjde nič múdreho.“[1]V čas svadby rodičia mladej nevesty a všetci svadobníci skladajú peňažitý dar. V Novohrade volajú to „dávať do jablka“.
Bodicky_Zly-duch.html.txt
I. Minulosť a prítomnosťObsahNa rumoch vekovStrom nesmrteľnostiVyslobodenieDvanásť slovDievčaStarý človekZlí duchoviaÚkazyDávny kamarát…SenOvčiarSedliakRemeselníkMatka, učiteľ, žiaciVidenieMladý pánSúdKliatba a trápenieZlobohNa rumoch vekov[1](Itália, Zrúcaniny starého Ríma, pri Tibre zrúcaniny jedného amfiteátra, kde-tu rozvalené stĺpy.)Július CaesarTo je Rím dávny, to je mesto sveta!To je kraj činov! Úbohí potomci,kde máte vôľu, kde dedičstvo otcov,vy záhaľčiví, bezdušní potomci!Týchto sa rumov ešte časy boja,planí holomci ak’ stoja, tak stoja.Kde je rímsky svet? Kde je rímsky život?Tiber ak’ predtým, tak aj teraz bežía sláva otcov, sláva orlov našichvo tme, vo mraku, v hnusnom hrobe leží.Neletí orol ponad hory-doly,bez krídel piští v ohavnej nevoli.Čo bude pišťať, pre Boha večného?Román v pletkárstvach, kým žije, sa snuje -nedbá on na vlasť, nevydá sa v obeť,radšej sa zrobí, že to nepočuje.Čert vezme pletky, to je jeho dielo,čo som ja zrobil, kde sa to podelo!Čo som vykonal v mene našich bohov,moje víťazstvá — Francia a Britaň!Duma veliká — moja obeť chladná:Konáš, vykonáš — komu? Čertovi daň.Splietol som korbáč na vrahov tarpejských,spravil som sídlo veľkej moci, sily,ale čo naplat… Dôjde tam ohavaa môj Rím vlastný dusí, zakosíli.Nieto človeka, čo by mal meč svätý,na rumoch slávy tarpejskej viedol súd,nieto pomoci pod jarmom bezbožným,moce sa hocak k potupe zvyklý ľud.Sláva ti, ty si vzal veniec znectený,spľuvaný celkom, hriechmi potupený,a položiac si na tvoju si hlavu,dal si mu ešte akú-takú slávu.NapoleonAle kde sláva, kde tiež dielo moje?Ono tak práve leží ako tvoje,iba pamiatka na svete ostala,všetko už inak na svete vypadá.Národy tak sú, ako predtým boli,každý po starom morí sa a báda.Boli to časy môjho panovania,chcel som potupiť hada ohavného,čo sa do srdca potichučky vkradola ničil kvety života vyššieho.Zrútil som načas, bola vo mne sila,ale vtedy mi hodina odbila.Teraz je koniec — ľud o mne rozprávaako o sani, čo ničí a kazí,keď chce odohnať čas rečou ničomnou:Ten iba robil na ľudí povrazy.Ľud o mne vraví, keď nemá inej hry,v mojich ťaženiach ak’ v hruškách preberá,len dáky vojak ma v hlbine nosí,ktorý od hladu dobre nezomiera.Len dáky vojak ma v svojom srdci chráni,ktorý sa túla biedne po žobraní.CaesarZhasol si, zhasol velebne a slávne.Sú duše, čo ťa do srdca prijaličisto — ale mňa moji nástupcovia,moji potomci na posmech vydali,že by to bola duša podlá, malá,čo moje meno by nepreklínala.Na mene mojom časov, vekov kliatba,národy ono ku sláve neviedlo,ale ničilo ako šarkan dáky.Na ktorú ono raz krajinu sedlo,vypilo slzy tie ostatné z oka,aby nebolo iba púšť hlboká.Junius BrutusKde sú tie časy — ty si ich nevidel,keď Tarkvín z Rímu ako besný letela my ta za ním po poliach, po doláchako najatí. To bol skok, to bol strach!Vtedy to inak na svete sa žilo,keď kto vypálil, vtedy hneď strelilo.Kde sú tie časy! Ty si ich nevidel,keď Tarkvín z Rímu ako besný letel.Hriech sa urobí, padne Lukrécia,nemáš už viacej kráľa Tarkvínia.Hriech jeden mestu celkom dá beh nový,hriech jeden všetko v potupu uvalí.Prekliato meno kráľ na večné veky,aj tí, čo by ho len na ume mali.Prekliaty zákon, čo z hriechu vyteká,prekliato všetko. Putá von rúcajú,rabi sú voľní, dlžníci slobodní,Rimania voľní ak’ orly lietajú:Rozneste, vetry, Rím na známosť dáva,že už viac nikdy kráľov neuznáva.Marcus BrutusSláva je Rímu od vekov naveky.Preukázal sa, keď prišla hodina,železný Riman, keď búrka nastala,od orby ujdúc, strhol svoj meč z klinaa letel v pole, kde ho vlasť volala,a letel prosto v náruč jasnú slávya lámal vrahov vôľu duchom chladnýma strašil ohňom smrti pohľad tmavý.Krv jeho chladná: kde vládať — tam vládať,alebo v bitke kde padať — tam padať.Junius BrutusVeliký je Rím, slávne jeho meno,Naveky ono bude osláveno.Marcus Brutus(na zem zahľadený, upriami sa na jednu kosu a zdvihne ju.)Kde sa to vzalo! Veď to z môjho meča.Ale! Ba je to tak, tu je moje meno.Oh! Meč slobody, aké máš osudy!Divne ťa váži terajšie plemeno.Junius BrutusTo je sloboda týchto špatných vekov,ej, škoda, Bože, našich starých vekov.Marcus BrutusTen kus ocele hrúzu krvi stálo,tisíc obetí na svete padalo.Tisíc obetí! By z krvi, plameňanárodom vyšlo predsa raz spasenia.Tam pri Filippách, ak’ by teraz hľadel,keď naše vojská po poliach lietali,bola to bitka, porážka osudná,naši vrazi sa na smrť-žiť hádzali.Ostatný kvietok rímskeho národupadol na poliach za otcov slobodu.My sme tam padli za tento jeden meč,dedičstvo krvou kúpené nechalipotomkom podlým. Tí teraz skrčenícelkom zabudli, čo majú, čo mali.Svätý meč, svätý, dožil si sa slávy!Sloboda, kde si! Dožilas’ sa zmeny!Biedny darebák hľadá si s ňou živnosť,aby predĺžil vek bez všetkej ceny,aby raz, keď sa natrápil, namučil,mizerné telo črviakom poručil.Veliký Caesar! Môj ťa duch objíma,už pred mojima ty čistý očima.Ty si vzal meč ten, do blata hodený,ku tvojmu boku, víťaz oslávený.Aj uzrel som ťa pri Filippách v noci,nie zomdleného, ale v sláve, v moci.NapoleonMáme my všetci ťarchu, ale čože!Ako sa stalo, my sme nie príčina,my sme robili, ako čas ukázal,keď nás nadišla osudná hodina.Už či sme svetu s tým dačo pomohli,my sme robili, ako sme len mohli.CaesarKto dačo robí, nech nikdy neničía keď chce ničiť, nech predkom zaplatí,na koľko zbojov žaluje pamiatka!Čo sa skazilo kedy? Kto to vráti?Nešťastná duma! Zbojov, ponosov strach!Človeče, čo tu hľadáš na mohylách?ČlovekBlahoslavení vo vašom dumaní!Vás ja tu hľadám, sveta velikáni.CaesarBlahoslavení, neblahoslavení —kto pokojom je ešte nevenčený,komu sa ešte veľká myseľ snuje —a táto skala ani mak nečuje.NapoleonA táto skala pustá, temná, hluchá,darmo hľadáme, koho tu niet — ducha.CaesarEj, rumy, vás sa ešte časy boja —planí holomci ak’ stoja, tak stoja.Marcus BrutusNeletí orol ponad hory, doly,bez krídel piští v ohavnej nevoli.NapoleonDuma predivná! Kto nevidel, vidí,čo bolo, viac sa nikdy neodhalí.Ale nebojmes’! Svet sa nový blíži!ČlovekBy ste mu dumu vašu povedali.Skloňte na lono velikánske hlavy,zložte na prsia všetky vaše túhy,prostí bremena! Svetu ich poručte -nastúpia v svete, Boh dá, ľudia druhí,nebude stenať vše bedosť v nevoli,poletí orol ponad hory, doly.. . . . . . . . . . . . . . . .Na skalách čiernych, sem-tam rozhádzanýchpusto, len mesiac kus spoza chmár bočí.Dva orly, také sťa tá čierna hlaveň,sedia ak’ skaly a hľadia si neme,okolo všetko či mŕtvo, či drieme,či strach, či hrúza, alebo nábožnosť.Samé pamiatky, samé čušia hroby,na rumoch vekov, na mohylách svetaako kamenné dve stoja podoby.Stoja a hľadia si do očí neme,okolo všetko či mŕtvo, či drieme.Strom nesmrteľnosti[2]. . . . . . . . . . . .Už všetko je het — ostatné je slovo.Za slovom ticho — tam sú všetky sily.Ó, keby mal kto aspoň teraz ta ísť,zaplakať na tie nešťastné mohyly,keby bol jeden srdca citlivého,vôle velikej a ducha silného,by aspoň na ne svätú žiaru vylial!Sláva vám, bratia, hoc vám ju osud vzal,sláva vám, bratia, keď vás smieť nazývať,vy ste vedeli čo za svet zomierať,vy ste vedeli kopnúť na stranu sveta ta podvýšiť slávny, velebný letza vyšším, vyšším, čo ste nedostali,ale sláva vám, že ste len žiadali.Sláva vám, bratia, pokoj vašej duši,žili ste, ako sa na ľudí sluší,viacej aj viacej — veľké vaše činy.No jest jeden mrak strašný — ten jediný.Nejeden človek preň celkom bez viery.Jest to taký mrak bez konca, bez miery,ktorý vás strčil naňho sa valiacich —smutno vidieť vás v mrakoch sa točiacich.V mrakoch velikých, v ktorých len vzdychátea hore vyššie smutno pozeráteokom kamenným ako dáke skaly.Či ešte ľudia na svete ostali?Znám váš lós, bratia, znám vaše myšlienky,znám, čo súdené, čo má na svete byť.Sláva vaša je tuhšia ako ten mrak,vy nemôžete tak len v mrákotách žiťbez veľkej vôle ako vo väzení,nastúpi i vám, i vám deň súdený,nastúpi deň vám, a to deň váš prvší —dosiaľ len bolo biedne klmačenia.Čakajte, duchy, svet sa popremieňa,vypustia i vás raz z toho väzenia.Veď ste vy svetu, vy ste Bohu žili;ako by ste vy v takých mrakoch hnili,ak’ by ste mali miesto venca pleseň?Ešte hádam je dáky duch na svete,ktorý má myseľ, srdce otvorené,svetu ktorého ešte preniknete,ktorého srdce za tým všetkým horí,čo nosí pečať veľkosti pokory.Vyslobodenie[3]IŽili ste, kolosy sveta,kto by to mohol zatajiť?Vy ste znali, čo je robiťa čo zarobené hájiť.Netriasli ste sa pred smrťou,keď bolo mrieť — ta ste mreli;nie, ak’ by si dakto myslel,vy ste boli za to celí.Málokto vás pochopuje,málo je sŕdc teraz živých;srdce červ hnusný zožiera,netrpí myšlienok vyšších.City vyššie celkom zhasli,nieto pre ne v svete domu —terajší svet sa pechorí;ale pre koho? Nikomu!…Nikomu! — Vy ste už tam preč,na hroboch vašich pustota —keby aspoň to nie viacej:ale ohavná samota!Daj, Bože, dačo voľnejšie —na svete žiť je — ťažoba;kde sa vrhneš, duch plesnivýa tá najväčšia choroba!Kde je sláva sveta tohto,kde oheň vyššej slobody?Mená dobre ľudia znajú,ale v porobe národy.Jest puto jedno, nie to železnô,ani z tuhého oceľu;ale jaj tomu, koho postihne —zamračí tvár si veselú.Nekuje to puto kováč,nezdá sa, že by ťažilo;skáče otrok spievajúci,ale srdce — keby žilo!Keby človek na svoj obrazpozrel z duše hlbokosti,a pozrel potom na seba:vyskočil by v zúfalosti.IISláva vekov v hlbokej starine —starina — poklad jediný,keď prebehúval jeden vyšší zápalsveta tohoto rodiny.Poklad jediný, kdeže sú tie časy?Kde duše veľké? Duchovia?Duchovia zmizli, na holej zemitupia ich pamäť synovia!Kde ležia? — V zemi… A na ich mohylemiesto pomníka slávnehouvidíš hanbu, potupu sveta,draka, strigôňa dákeho.Tak je! Na hroboch dávnych predkov našichdraky hlavasté vstávajú:beda je svetu v porobe dýchať,ale ľudia — to nedbajú!IIIHnusnosť — bez konca, bez kraja,kde sa zdá sila, tam psota —jedna čižma, jedna bota:ký je to čert za robota?Nazdáš sa po svojom oku,že všetko je len zo zlata;never tomu: ešte duch spí,ako môže, každý pláta.Never tomu: Slovanov niet,ešte len vyšli žiadosti,ktorí nič nechcú, len pchať saako nevoľní hosti.Hosť každý, len každučičký —hocijaký podlý kramár;ľahko hosťom každému byť:ale kto bude hospodár?Kto uhostí nevoľníkov?Jedenkaždý zato žije! —kto uhostí nevoľníkov,kto stoly jedlom zakryje?Kto vyjde a povie: Ticho!Bez všetkej pýchy tichučky:Krajania! tu máte všetko,to je môj poklad celučký!Kto vyjde a povie svetu:Všetci pite, všetci jedzte,každý, čo môžeš, uchyť si,no nikomu nepovedzte! —Jedného dopredku ženie,to druhý za slávu horí,toho zádrapka len dáka,toho zastihnú potvory.Ten chce k dačomu sa dostať,preto sa dvíha horeká:no, bratia, z toho všetkého,čo hľadáte, nevyteká!Vaše práce, vaše dielatak ako luny zahynú,keď prestanú búrky strašiťtúto plačlivú rodinu.Búrka väčšia všetko skazí,čo bude len môcť popadnúť;nebude žiadnej milosti,všetko pred ňou musí padnúť.Čo bude páchnuť žiadosťou —v prudkom ohni všetko stopí,od času, ako svet stáva,nebolo takej potopy.A dobre — raz od črvočesvet sa musí oslobodiť:a to stane sa budúcne,ani inak nemôže byť.Príde hodina osudná,tá, ktorá sily rozviaže,potom sa až, čo je sláva,ešte len svetu ukáže.Každý sa veľmi zadiví,čo to na svet tento príde;moc hviezd zapadne na nebi,moc zo tmy na svetlo vyjde.Nepôjde tam podľa váhy,ba ani na hnusnú mieru:i sláva tomu, čo len babkudal srdečne na oferu.Sláva tomu! Jeho peniaznikdy na svete neminie,skorej slnko, hviezdy, mesiac,na svete všetko pominie!IVNoc tmavá, noc tmavá! Kde sa len obrátiš?Svetielka nevidno, čo dukát zaplatíš;čo by si dal dukáty nevidíš svetielka,tma je jak v pivnici abo v rohu veľká.Kde je tma, ta je tma, o to my nedbáme,len si my sviečočku zapálenú máme.Sviečka zapálená izbu osvieti dosť,čo vidím, to vidím, to je moja vlastnosť!To čeliadka moja, to moja ženička,za inším nežiada si moja dušička.Sviečka dohorela a knôtik zhasína,už si svoje vidím — všetko preč pohýna.Čokoľvek si robil, všetko bolo málo,daromné sa tvoje svetlo ligotalo.Svetielko skapalo a ty neskapals’ s ním:zase pusto, temno, ako bolo predtým.Boh opatrí izbu, čo je hneď noc tmavá,nech si stará baba pri kozúbku spáva,nech si pri kahanci ľudia vedú reči,pre seba hotujú všakovité veci.Šuhaj von vychádza do nočnej hlbinya v mraky tie pusté pustí hlas jediný.Pustí hlas jediný akoby do mora:Kedyže vystúpi svetu jasná zora?Kedyže vystúpi, kedyže vystúpi,kedyže sa z noci jasný deň vylúpi?Ale noc je temná, bez konca, bez kraja,slovíčko je slabé tichého šuhaja.Drobunký dáždiček, nepostačíš poľu:šuhaj skamenený zase padá dolu.Jeho slovo tiché tratí sa v hlbine,šuhaj pustý leží na zemskej hladine.Na zemi akoby k hrude prirastený,nevidí mesiačik žiaden zatemnený.Ale hoc za chmárou teraz mesiac svieti:dá Boh, svojím časom spoza chmár vyletí.Čo by nevyletel — veď je šuhaj mladý,čo by nevykonal, čo by nevykázalten, komu Pán svoje poklady ukázal!Dvanásť slov[4]Minuli časy, plné slávy, sily.Odleteli ta — Kde? — Niet viacej oka.Svet mlčí, iba povesť nám hovorí,rozliata po svete hlboká.Keď viac nevidno nikde toho kraja,povesť nás jedna s velikosťou spája.Loďka maličká po svete sa tára,moria, jazerá veľké spájajúca —Kde boli vetry, ty si tiež tam bola,ty si hľadela, činy hľadajúca,ty si hľadela z vĺn na veľké činy,keď príde na to, aby si svedčila,aby neskapal ani len jedinký,aby nič vlna morská neschytila.Myslel som dlho, hľadal som čos’ dlho.Nejeden deň — noc bol som zamyslený.No, chvála Bohu, našiel som, čo hľadal:Tu je ten prútik dávny, vychýrený.Moc jeho veľká a sila jeho je:Čoho sa dotkne, to hnedky ožije.Tu je ten prútik, oddám sa do spevu,nech sa mi žiadosť nasýti horúcaa duch utíši veľmi pobúrený —to je jedinká moja žiadosť vrúca.Dievča[5](Kraj veliký, kde-tu hory, jazerá. Vystúpi najprv jedno dievčatko do hory.)Stromčeky moje, stromky utešené,horeká sa do výše strmiace,vaše konárky, vaše listy zelené —pre dušu jedlo sýtiace.Deň sa pominul, večierok nastal,slnce za vŕštek zachádzalo —Sadla som si do kreviny na mach,srdce moje tak hupkalo.Sadla som si na mach do hory zelenej,medzi zelenú húštinu.Spievaj, vtáčatko, spievaj, vyspievajnašu zelenú dolinu.Spievaj, vyspevuj nám po doline,leť dolu — tam je potôček,pri potôčku koliba a na nejjeden maličký oblôček.Čo, maminka, robíš? Či pri ohni sedíš?Či pri prsiach maličké držíš?Nedržím, nedržím, teraz mi zaspalo,veď ho tu ležiace vidíš.Nedržím, nedržím, ale vlásky češem,môjmu milému prečesávama rumenné líce môjho miléholecikedy bozkávam.Milý môj, milý, keď ťa ja vidím,srdcom mi prechádza žiaraa hore rastiem ako ten topoľ,ako ten jaseň za jara.Rasť mi, jasenček, rasť mi, topoľček,rasť i ty, ruža červená,rasť medzi ružou, medzi topoľomaj rozmajria zelená.Ty, rozmajria, pekný kvietoček,rozkvitaj medzi kvetami —nože, dievčatko, jednu pesničku:Išlo dievča za húskami.SpevIšlo dievča za húskami,za húskami, za bielymi,poľom od číreho zlata,horičkami striebornými.Išlo, išlo spievajúci,spievajúci, húkajúci:Hús, hús — hus, hus, hus bielená,keby mala tvoje kriela,nešla by ja lúkami,no by pod nebom letela,s obláčkami gagotalahor’ po nebi — ta vysoko —kde len si duša myslí,nie to by zasiahlo oko.Veď ty máš dušu, dušičku,sivú ako holubičku,devulienka, kvetná víla,povedz nám, čos’ tam skúsila.(Toto prejde. — Diera jedna v hore, tam je jeden starý človek.)Starý človekUž som si prácu dokonal,čo som mal, to som okopal.Vinička je okopaná,modlitba je dokonaná.Údolie bujné, stromy veličizné,tam sa mi srdce zdvíhalo —ono po stromoch ak’ vták lietalo,na všetko pilne číhalo.Srdce nemalo miesta v hlbine,oku belasému závideloa ako vtáčik, tak do húštiny,do vrchov veľkých letelo.Letelo srdce ako motýľok,sotvyže dalo znamenie —zmizlo na vlnách hôr veličizných,kape vĺn živých trasenie.Sadnem na horu, tam, na vysokú -nebo ako sklo tak sa jagalo.Prišli na myseľ časy mi dávne,čo sa kedysi na svete stalo.Hej, ty dolina, pekná dolinečka,hej, ty potôčik naprostred lučine!…Pásol sa jeleň na tej lučine,jeleň — a to na jedine.Jeleň, jelenko, nože si ľahni,ku mne pekné tvoje rožky,ešte som dosiaľ veru nevidelna svete také parožky.Sem hlávku tvoju, sem na koleno,nech ju vyhladkám po vôli mojej —ja tiež sa táram po poliach ak’ ty,u mňa je tiež zvyk slobody tvojej.Jelenko drahý, kdeže ty bývaš,keď noc sa čierna rozkladá?Jelenko, či ti zima nebýva,keď bystrá rosička padá?Kde vtedy bývaš, keď ja samotnýkladiem ohníček v húštine?Či ty máš druhov, máš kamarátov,či si len tak na jedine?Zlí duchovia[6]Hej, chlapci, hore, poďme do hája,na tú zelenú lučinu!Skladieme oheň, vyvalíme sapod tú vysokú svrčinu.1Už dávno karty hráme,čas len daromne mrháme.Bolo by už dačo robiť,mohlo by nám toto škodiť.2Nech sa robí, čo sa robí,len my dobrú vôľu majme,tešme sa vždy a veseľmea o inšie nič nedbajme.3Čože nám je do inšieho?Máme vari všetkých doma,aby sme sa mali starieť,by to bolo do paroma.4Ja sa tuto povaľujem,ak mi je dobre ležati,čo by ste mi hocčo dali,veru by vám nechcel vstati.5Jaj, dajteže rečiam pokoj,preč s takými myšlienkami!Kto to slýchal do týchto čiasmedzi našimi bratami.7Či čušíte! — ľaďže ti ho!Už len musíte poslúchať,nebudete vždy len ležaťa leckedy mechy dúchať.8Vidíte tú smolu v kotle?Ľahko mušky vyženieme,ak sa nebudete držať,sladkú vám žilu nájdeme.10Nechajme karty na stranu,preč s nimi — času nemáme!Teraz sa o inšie kartyna tom svete postaráme.Inšiu hru teraz nájdeme,nepôjde tam na dukáty,ale pôjde tam na duše —sto ráz viac hra navráti.Úkazy[7]Duch 1Nad zemou pusto, jaj, pusto, ak’ v hrobe —Duch 2Akože má byť inakšie v porobe!Duch 1Videl si koňa?Duch 2Videl si človeka?Čo má odplatu za všetko, čo stroví:nosia sa na ňom, on prudko uteká.Duch 1Aká je lepšia odplata volovi?Duch 2Ani nemyslí o svojom určení,tiaha ako kôň dobre vypasený.Duch 1O vlasti nezná, stajňa je vlasť jeho.Válov je všetko, doňho letí oko,tam duša letí človeka biedneho,padnutá na zem, ah, na zem hlboko.Stajeň jeho vlasť — válov je vyššia vlasť,reťaz spojuje tieto vlasti vedno.Ak’ zná pozerať na teba duch vyšší?S plačom či s hnevom, pokolenie biedno?Žiaľ by umoril, zadusil ako dym,čo sa zo smoly hore kúdlom valí.No, prídu časy, že sa zvlečú šatya že sa všetko ľudskosti odhalí.Duch 2A to nik nevie, a to nik necíti,každý obchádza ako klát drevený.Duch 1Poďme obozrieť, buďme my svedkovia,keď je svet pustý a celkom studený.(Schodia duchovia dolu - medzi nimi inší duchovia predtým slávnych mužov.)HlasTeda ste prišli — túžobne vás čakám.Moc ste skúsili, počet z toho dajte.Kde, ako ste, čo ste tam videli,mocnosti vyššie, porozpovedajte.Hlas 2Koho ste stretli, ako vás tam mali,či ste sa dobre so svetom zvítali?Hlas 3Čo ste tam, vyšší duchovia, skúsili,či vás tí ľudia dobre uhostili?Duch 1Hostili tam nás mnohými jedlami,napájali nás viacej nápojami,že sa nám pitie a jedlo zbridilo.HlasTo sa vám dobre na svete darilo.Duch 1Bolo tam jedál, bolo tam moc stolov,víno sa len tak hocikade lialo.HlasA nám z tých hodov nič ste nepriniesli?Či by ste vy tak o nás dbali málo?Duch 1Ej, veď ti nás tam nielen uhostili,nielen nám veľkú počasnosť zrobili,ale čo viacej, ešte naviazali,že sme s tým ledva hor’ letieť vládali.HlasČi nás s tým, páni, nepočastujete?Hlas 2Častiť, nečastiť, vravte, či budete!HlasLen nám predložte, tu na to čakáme.Duch 1Ak jesť budete, to vám vďačne dáme.Nie to pečienka, nie sú to koláče.HlasNo, len predložte, nebuďte tak skúpi.Čo sa váš pozor tak kryje a mračí?Duch 1Kryje, nekryje, mračí a nemračí,veď vám povieme, keď sa vám tak páči.DuchAle zamlčme, nekazme čistotu,belasé nebo — nemúťme ten pokoj.Dosť je dolu zle, aspoň tu nech neslýchaťžížalí, hadov, jašterôk hnusných roj.HlasČo sa zmúti, všetko strepe,skaza padne na ten svet —a hor’ v sláve letieť bude;proti nebu moci niet.Dolu búrka — všetko treba —dušu tiská strašný sen,my ticho na to hľadíme,kde panuje večný deň.Netreba nám chleba, jedla,sláva Bohu náleží.Náš svet: …čisto ak’ potôčikpomedzi skaly beží.Hlas 2Náš svet nevie, čo je búrka.Pred Bohom pokorne stoj —ale z búrky a nešťastiapúšťa do sveta pokoj.HlasPúšťa, púšťa, vravte teda,čo ste v svete vídali.Sem tú knižku veličiznú,by sme to napísali.Duch 1Povieme vám do slovíčka,čo sme v svete vídali,ale prosíme vás pekne,by ste to nepísali.Kniha táto — kniha svätá,všetko sväté v nej byť má,pred ktorou sa všetko klania,hocičo v nej stáť nemá.HlasStáť musí, čo sa raz stalo —také je božie určenie.Rozprávajte, čo je v svete,do knihy tejto stvorenia.Kniha táto nie je naša —božia. Taká jeho vôľa —Ak’ by sme sa ukázali,keď nás na počet zavolá?Duch 1Keď je toto vôľa božia,nebudete za zle mať.Rozkaz musí… Kto naprotirozprávať — nerozprávať?Tam na zemi veci čudné,veci čudné, nevídané.Na stred sveta sieť zastrená.Nie sieť — to šiator blyštiaci,v ňom sú dvanástoria draci.Každý jeden má dvanásť hláv.Sedia, pijú, karty hrajú,sedia celkom zamyslení,o stôl zo zlata oprení.Okolo nich ľud sa točí:malý, veľký, neveličký.Jeden pije, druhý robí,tretí pýta do kapsičky.Jeden na poli pracuje,druhý trávičku vyžína —Len si kus vietor poduje:Fuj, fuj! — smrdí človečina.Odfukujú všetci draci.Karty kus hodia na stranu.Hor’ sa, drábi, hor’, vojaci!poľujte zver! — srdce za ňu -poľujte zver, na stôl noste!Zíde sa dáka pečeňa.Hraj, muzika, trúby, hučte,ozvi sa, pieseň veselá!Ozvi sa, pesnička slávy!Sluhovia, zmetajte stoly,nech psi kosti obžierajú,by lační, hladní neboli.Vlk sa dá i do človeka,keď inšie nemôže dostať.Otvorte k tomu pivnice,dávajte jesť, hojne slopať!Nech bude všetkým veselo,nech si žiaden nesťažuje.Hraj, muzika — a ty dávaj,na teba rad nasleduje!Na šťastie, muzika, zahraja ty skorej karta dávaj!HlasA ďalej čo? — či to všetko?Ja som už všetko napísal.Duch 2Ešte i ja dačo poviem,by ten všetko nepovedal.HlasPovedz, povedz, čo sa stalo,by nič mlčky neostalo.Duch 2Nebudem ti ja rozprávaťo vojnách a mäteninách,ale o jednom človeku —jeden jediný — ale strach.HlasRozprávaj sveta dejiny,čo to hneď jeden jediný.Duch 2Nieto tu velikej moci,no to iskra v tmavej noci.HlasRozprávaj len, ak’ sa stalo,by nič mlčky neostalo.Duch 2Jest na svete mesto pusté,holá, suchá pustatina.V pustatine jeden človeksám ako palec prebýva.Nikoho ráno nevída,nik mu nepovie „dobrý deň“,iba zver biedny dobehne,keď ho má zakryť večný sen.Čo robíš, človeče biedny?Poď sem do našej krajiny,netrp biedu! Tu je hojnosť,tu sú mestá, tu dediny.Znám ja mestá, vaše kraje,znám ja vaše doliny.Potok smrti nimi tečie,milšie mne pustatiny.V pustatine voľno žijem,ľahnem si na zemičku —keď tu zomriem, tak poručímPánu Bohu dušičku.Čo robíš, človeče biedny?Poď aspoň sem ku kraju,chudobných naši krajaniazo srdca radi majú.Aspoň za jeden pohárikokús radosti našej.I tak smäd ťa veľmi trápiv tej pustatine suchej.Pustatina moja suchá,neviem ja o nápoji.Žiadalo by sa mi dačo,ale sa srdce bojí.Nepil som nikdy nápoja,nehasil som nikdy smäd.Pôjdem skúsiť, veď nebudežiaden podvod ani jed.Ale ako, ak’ by išiel?Či to robil otec môj,ktorý prešiel už v ten večný,ta-ta, v ten večný pokoj?Tie hranice neprekročilani otec ani ded,hoc ho trápil tak a dusilvečný hlad a večný smäd.Ale časy sa zmenili.Preč’ by ďalej neišel?Veď som vari hádam pretoja na tento svet prišiel.Idem — idem — ale hrozídač’ mi, nazad zdržuje.Kto sa nad biednym človekomv pustatine zľutuje!Neviem, čoho sa mám chytiť.Chcem tu byť a robiť tam.Tu je voľno, tu kraj otcov —tam otroctvo, hojnosť, klam.Tu je bieda, bosý chodím,ale tu je mohyla,po týchto púšťach mizernýchmoja rodina žila.Čo myslíš, človeče biedny!Ľutujeme my tvoj stav.Aspoň kebys’ nám do krajaaký-taký prístup dal.Donesieme ti, čo treba,zmeníme v raj pustinu.Uvidíš pred sebou peknúako ten raj dolinu.Pustatinu vyženieme,posejeme dediny.Budeš (v) spolku medzi ľudmi,nie ak’ palec jediný.Netreba mi vašich spolkov,načo mi je ten váš raj.Nebude tu hockto stúpať:toto mi je svätý kraj!Dávny kamarát…[8]Dávny kamarát — to každý deň robí:Ah, škoda, slnko, tvej švárnej podoby,že podvečierkom na nebi zahášaša ráno nikdy nové neprinášaš.Dávny kamarát to každý deň robí:Ah, škoda, slnko tvej švárnej podoby.Bolo dakedy, ak’ kladú povesti,zlý duch nemohol tvej svetlosti zniesti.Pred tvojou tvárou utratil všetku moca tak zakapal, ako pred tebou noc.A teraz samo cestu osvecuješzlým duchom, bývaš im miesto lampáša,kadiaľ tí idú, tam i ty cestuješ,ak’ by si stalo už za satanáša,takže nevieme ani, čo sa robí.Ah, škoda, slnko, tvej švárnej podoby.Keď sa zlé s dobrým tak moce a pletie,čo to len bude na tom šírom svete!Načo sa pletie? — či by koniec vzalovšetko, čo žije a čo rozsvitalo?Sen[9]......na búrku tichý pokoj vstanev jeho duši a dáka temnota nastane,ako noc rozprestretá keď je po tej zemi,takže je bez rozumu, pritom hluchý, nemýako stĺp, nachodí sa práve v takom stave.Ani tá len najmenšia v jeho pustej hlavenezjaví sa myšlienka, len tma v nej je hustá,práve tak je ako tá stodolôčka pustá,v ktorej sa ani slamky viacej nenachádzaa kadekoľvek vetrík voľne sa prechádza.Divný stav, k nepoňatiu a k neuvereniu.Povedz to druhým — každý lebo sa zaboží,lebo všetko svoje, aj život, položíza to, že to nemôž’ byť, že to nie k zdareniu.Keď je tma, to sa zduria sny alebo sníčkya tmu tak prerážajú ak’ dáke iskričky,takže nebo hviezdnaté vykáže ich rôta.Ale to tma bez konca, bez znakov života,tma tichá, chladná, pustá — či dokončil svoj veka zahynul myšlienkou ten úbohý človek?Či vyšla duša načas na prechádzku z neho,alebo sa rozliala do sveta celéhoa v rozliatosti takej ak’ kvapka skapalav mori, keď telo stojí ako dáka skala.Stojí, stojí — oči má ak’ z dreva spravené,tak i tváre, nie živé, no celkom drevené,akoby ešte nikdy nič neznamenávali.Ale ako sa striasol, ak’ oči znak dali,ako dáky plamienčok sa po tvári vylial,celý sa tak zas trasie ako tá osika —nadojde ho, nadojde pohnutosť veliká.Pomaly zas ožíva, ak’ by z mŕtvych vstával.Iskra, padlá do mraku úplnej ničoty,zblýska strašne — a lieta, všetko osvecujezahaslé, zas životom svetlým rozpaľujea všetky do pohnutia hne myšlienok rôty.Tie zbrnknú zo svej lože ako dáke vtáky,ako keď prach na ceste rozduria fujaky.Každá sa drie dopredku v celej divokostia chce ostatné vyhnať z mysli okresnosti.Obrazy sa tak roja ako dáke včely,keď úľ dakto pobúcha, že sa rozleteli.Ledvy sa jeden obraz len ukáže bokom,už sto inších priletí ako z pekla skokoma zničí ho, že po ňom neostane šlaku,a tristo zas vyletí pomútených z mraku.Každý je ak’ strašidlo, nemá konca, miery,hneď je strom, hneď ako zver zubiská vyškería všetky sa splietajú do jedného celkua všetky tu robia pomútenosť veľkú,že samy, hoc’ mátohy, tej zberby zľaknú saa ako sa v ňu vrhli, tak zrazu cofnú sa.Po galamutách týchto menia sa v postavy,už sú redšie prízraky, už redšie ohavy,až prešlosť a prítomnosť v pamäti vyháraa spoza mračna prišlosť jasná sa otvára.Ovčiar[10]Tam na vrchu na zelenom,skaliskami ohradenom,je zelená poľanôčka,na nej košiar u potôčka.Svrčiny letisté nad ním sa hojdajúa tu na ňom vrany hádavé krákajú.Nabok od košiara horička jedľová,odtiaľ ustavične húka jedna sova.Nabok od košiara stoja malé smrčky,odtiaľ kedy-tedy zabľačia ovečky.Poľanka kvitnúca, lúčinky samý kvet,kdeže vám je šuhaj, kde je váš šíry svet?Košiarik spletený, ak’ by zmaľuvaný,čosi ak’ by ulial, pekne zbuduvaný.Kde ti bača tvoj, kde ti gazda tvoj?Bača ovce dojí a vzdychá: Bože môj!V smrčinke májovej vrana nad ním kráče,ak dojí, tak dojí, ak plače, tak plače.— Sto dolín som prešiel, sto vŕškov obišiel,predsa som, čo hľadal, to ešte nenašiel,hľadám ja len, hľadám zrána do večera,čo nájdem, to mi preč vodička poberá.Keby len, čo nájdem, to mi voda vzala,ešte by to bola veru škoda malá,ešte by si ja tak na palci zahvízdal,že by sa ešte tak tento vŕštek ozval.Ale čo Boh raz dal, to čert besný beriea mňa ľútosť veľká nad tým trápi, žerie.Mal som oviec päťsto ak’ mlieko belavých,akoby po sniežku sypkom vyváľaných.Mal som oviec päťsto, keď sa mi vypásli,že sa ak’ tie stromy od radosti triasli.Mal som oviec päťsto, valachov desiatich,a belkov poriadnych ako teľce piatich.Valasi, šuhajci, dobré oči máte,na ovečky moje pilný pozor dáte.Nespúšťajte očú z nich ani na chvíľku,aby sme nemali potom dáku mýlku.Šuhajci, valasi, robte z celej sily,aby moje ovce šťastlive chodili.Umyte im nôžky v trávičke zelenej,v trávičke zelenej, od rosy studenej.Pozláťte im rožky, keď slnko vychodí,aj za tamtú horu skalnistú zachodí.Nech mojim ovečkám byľka nechybuje,nech každá z nich večer domov poskakuje.Valasi odišli, na vŕšek zelený odišli.Všetci sú na vlkov ak’ jeden zmenení.Zmrklo už dobre… Tí ešte neprišli…Vyzerám na briežku, vyzerám ich všade,či by ich nevidel prichodiacich dakde.Valasi, šibenci, kdeže ste sa deli,veru ste dákeho čerta zjesť museli.Už sa celkom zmrklo, predsa nechodíte,kedyže ovečky moje pochodíte!Vyzerám na briežky, vyzerám ku háju,či sa tam dolu ním dakde neguľkajú.Ale tma ak’ v rohu, mesiačik zachodí,a moja čeliadka ešte neprichodí.Tá moja čeliadka po horách sa táraa moja sa starosť čím diaľ viac rozhára.Keby bol sokolom, letel by horami,letel by horami ta za ovečkami.Hoc’ aj ako v rohu taká číra tma je,preletel by ponad tie čiernisté háje.Ohníček išiel spať, do rána sa lúči,po horách, po dolách dač’ strašne zahučí.Hučí len a hučí a puká v krevinách,ak’ by na tisícich zakresal kremeňach.Hučí len a hučí — vietor v kútoch zjačía zdeľaka dačo ak’ ovečka zbľačí.Vyskočím ak’ strela z koliby s valaškou.Mesiačik vychodí práve spoza mrakov,mesiačik vyletí ak’ (iskra zo) skaly,okolo, široko ovečky zbľačalia letia po jednej ko mne ako deti.Nemôžem na také nešťastie hľadeti.Po rôžky, chúďatká, všetky pováľané,daktoré krvavé, celkom potrhané.Ako dobehujú daktoré, chúďatká,tak kapú u mojich nôh tie nebožiatka.Nebožiatka biedne, kde ste sa tak vzali,kde sú vám pastieri, čo vás tak nechali.Pastieri odišli na vŕšek zelený,tam sú ako jeden na vlkov zmenení.Tam sú chlapci moji, tam ovečky moje,tam je už všetko to potešenie moje.Myslím, ovce budú, myslím, gajdy budú,gajdy mi ukradli, tedy nové budú.Ale čo raz padlo, to viacej nevstáva,na svete tak všetko pomaly prestáva.Vyšiel som do hory s mojimi ovcami,Pane Bože večný, držže stráž nad nami.Vyšiel som do hory za rosy studenej,by ovce ožili od trávy zelenej.Hľadal som im trávu ako tá kurička,kde len aký v svete je hájik, horička.Nieto toho grúňa, ani nieto skaly,kde by moje nôžky neboli bývali.Ale čo len robím, bez úžitku býva,môj kŕdeľ ovečiek smutne si počína,ako v tuhej zime úbohá svrčina.Má ona zelenosť, ale nie veselosť,veselosť prestáva, keď zima nastáva.Moje ovce v horách ako vrany v chmárach,keď sa pasú, tak sú ak’ tône po horách —moje (biedne) ovce, keď sa rozpásajú,tak sú ak’ vrcholce, keď s vetrom stenajú.Moje ovce chodia v ôstí po hlavičky,keď chodia, tak bľačia, hľadiac do horičky.Moje ovce chodia, ja s nimi chodievam,keď sa mi vypasú, potom si ja spievam.Spieval by ja, spieval, že by háj sa striasol,keby ja ovečky šťastlivejšie pásol.Spieval by ja, spieval, že by len tak znelo,keby ma hrdielko moje nebolelo.Hrdielko moje veľmi je chripľavé,potešenie moje je veľmi strápené.Keby raz zaspieval, vetry by zhučali,tie vŕšky by holé hlasom zaplakali.Keby raz zaspieval len tak poľahučky,skalky by padali grúňmi padajúcky.Keby raz zaspieval moju nôtu pravú,hnedky by uvidel tú zemičku tmavú.Sedliak[11]Dážď prší, dážď prší, zemičku polieva,večierkom Janíčko takto sebe spieva:Deň minul sa v daždi — večierok nastáva —čím ďalej viacej prší, dáždik neprestáva.Čím viacej prší, čím diaľ viacej leje,takže zostávam už temer bez nádeje.Nádeja — chudinka už len tak sa máva,ako keď sekera po Dunaji pláva.Sekera nemôže po Dunaji plávať,nádeju nemôžem viac na svete mávať.Mám ja štyri kone, mám päť párov volov,mám ja oviec dvesto pod tou snežnou hoľou,mám v stodolách sena, v komorách všetkého,nič mi viac nechybí, len mlieka vtáčieho.Na stole chlebíček zo pšenice býva —no, pri tom všetkom sa mi ak’ zíva, tak zíva.No, pri tom všetkom mi dač’ také chybuje,bez čoho sa moje vždy srdce sužuje.Bez čoho mi všetko manie nič neplatí,ako čo by začal po skalách dač’ siati.Môžeš skálie pusté, ako chceš, obsievať,nebude ti nikdy ovsíček dozrievať.Môžeš skaly pusté sto razy zorávať,nebude ti skala požehnania dávať.Remeselník[12]Robím, robím ustavičneak’ zapriahnutý,pri varštati ako v putáchsedím prikutý.Čo zarobím, to prejem,lebo v krčme prepijem,— tak sa vždy krúti.Táral som sa po vandrovkecelých sedem liet,myslel som si: pôjdem krajea ľudí pozrieť.Koľko ráz smäd som trpel,koľko dní som nič nejel —tomu miery niet.Pán na mňa zle vždy pohliadal,kliala ma pani,tovarišia ma obkradli,tí psi, trhani. —Domov som sa tak hodil,keď som toľko pochodil,naradovaný.Domov prídem a sediačkyzačnem mysleti,teraz sa mi moja cestacelkom osvieti.Teraz vidím iste len,že je všetko bludný sen,všetky predmety.Prehliadol som za osem lietvšetok sveta krám,videl mestá, videl kraje;čože z toho mám?Čo by práve mal ten svet,čo som mohol len vidieť,za to nič nedám.Keď som videl vandrovníkovdomky prosiacich,keby hanba nie, veru bydal sa medzi nich.Rob, nerob, buď, aký chceš,s tým ty rovnaký budeš —dokončíš svoj dych.Narodil som sa, by umrel,aby dokonal,žijem, aby pre jedeniepotom pracoval.Žijem len pre jedenie —bodaj také stvoreniečert horúci vzal.Orol nie vždy pre jedeniehor’ poletuje,jeleň nie vždy za trávnikomdol’ poskakuje —človek, biedne stvorenie —za to prosté živenievždy sa sužuje.Matka, učiteľ, žiaci[13]UčiteľAkože sa má ten váš syn?Čože už teraz robí?Či už vychádza pomalyz tej nešťastnej choroby?Či už veselšie pozerá,nemá v hlave taký mrak?Lebo musí sa ukázať,ak vyzdravie, tento znak.MatkaAko býval, taký je,mrak na ňom veliký je.Nevidí sa chuti mať,ak’ to cíti jedna mať.UčiteľU mňa tiež jednako,jednako a nijako.Keď sa ho dačo spytujem,odpovie mi síce,ale len z mrzutosti —trpké jeho líce.Hoc on všetko zakrýva,ale dobre vidieť —ah, žiaľ mi na šuhajatak dobrého hľadieť.MatkaKoľko razy mu vravím:Čokoľvek chybuje,povedz prosto, Janíčko —on sa neponosuje,povie: — Nič, drahá mati.A sadne si do kútika.Koľko razy naň len pozriem,zima ma prejde veliká.Poslala som po doktora,po doktora, po mestského.— No, povedz, čo ti chybuje.— Drahá, mati, nič takého.Málo som tú noc spal,spať sa mi nechcelo,teraz vám nemôžemvyzerať veselo.— Tedyže si ľahni.— Rád by, drahá mati,keby trebas vo dnelen mohol zaspati.UčiteľA čože robievav noci, keď nespáva?MatkaV kuchyni pri ohnisamotný sedáva.Pri ohníku sedí,leckedy zaspáva,no, to nie žiaden sen,vstane, keď mrkáva.— Čo si tak zdurený,Janíčko, synak môj?— Nedá mi jeden sen,ukrutný sen, pokoj.Sen ma jeden trápi…Zas na ohník vrhnea drieme zas sladko,kým ohník nemrkne.UčiteľPodivná choroba,viacej ako mdloba,ktorej všetko chybía pritom ani mak.Keď naňho si myslím,to ma zachváti mrak —divná na svete moc,neslýchaná nemoc.MatkaKeby len vedela,v čom má nedostatok —ešte mám dom pekný,mám pole a statok.Dala by mu, daladušou, srdcom mojím,ale sa o inšie,pán učiteľ, bojím.UčiteľHej, žiaci, poďte sem,či ste dač’ skúsili?JedenDosť sme vôkol nehočochvíľa chodili,chceli sme ho dostať,no sme ho nemohli.DruhýAle sme inakšiepredsa si pomohli.TretíBol som včera v háji,vidím ho tam sedieť,vo veľkej húštinebudem naňho hľadieť.On sa tam neučil,on tam nič nečítal —zdalo sa, akobydačo milé chytal.Šum prichádzal tichýod riečky, potôčka,pozeral na háje,z tichého oblôčka.Pozeral na háje,na peknú dolinu —zase sa vyvalilpod hustú svrčinu.Pozerám, či zaspal.Nespal — vidno oko,ale vidieť, ak’ bypočúval hlboko.UčiteľVy druhí čo viete,či ste dač’ skúsili?ŽiakDačo, ale málo.Darmo sme chodili.Ideme po briežku —slnce zapadalo.Pod kríčkom sa dačočierneho zazdalo.Ideme ta. On točos’ maľuje, robí.Pane Bože večný,čo to za podoby!Či sú to figúry,či sú to litery?Ibák čo by videl —žiaden neuverí.UčiteľČi by si to mohollebo odmaľovať,keď nemôžeš nijakslovami povedať.ŽiakVidel som ja dobre,čo ten tam maľuje,ale sa mi len takv mej pamäti snuje.UčiteľDačo mu chybuje,Bože Hospodine,ale čo — to zvedia,hádam, keď pominie.Hádam za čím horí,to prebýva inde,ale ako sa mi vidí,to dobre nevyjde.MatkaKeby len vedela,čo by mu chybelo,išla by, kde žiadne vtáčadosiaľ neletelo.Letela by poľomako kukulienka —Či nemáš, pole, zelinypre môjho Janenka?Letela by horouako kukulienka —Či, horička, nemáš tônepre môjho Janenka?Klopala by ďatľomdo každej svrčiny —Ah, zžiaľ sa, stromček, nado mnou,to môj syn jediný!Ah, zžiaľ sa, hora, nado mnou,mám jedného syna!Ak’ sa ti to, hora, ľúbi,keď javor vyschýna?Videnie[14]Huk — muzika len tak hučí —tartas. — Daj, krčmárka vína!Na, basista, hrsť červencov!Teremtette — kuracina!Napite sa, hudci, vína —ty tam predný dobre ťahaj,nie? — no, choďte — strepem husle —Chlapče, chlapče, pozor daj!Chlapci, hore — ta do skoku!zem, od vašich nôh len tak zvoň —ak nie, vidíte to okno!Zaraz pôjdete všetci von.A ty v kúte, čo tak fučíš?Vari oduchuješ kašu?Pohnem ťa ja ľahko z kúta:vidíš na stole tú fľašu,vidíš ten stolec dubový —?!A ty, dievča, pekne dupkaj,ak nie, vypoviem ti všetko…Chlapče! — chlapče, pozor daj!Huk — muzika len tak hučí,fľaše po stenách lietajú —skáču chlapci do popuku,tie ak’ kobylky virgajú.Virgajte, kobylky mladé,pekné, čierne, vyčesané,skáčte ako v pustatine,hladným vlkom poplašené.Ty, Marčuľa, šelma veľká,nedrž sa mi — vydvihnem ťaa ako fľašu na stoletak na zemi roztrepem ťa,ani ťa čert nepozbiera,horké potešenie moje.A vy, páni muzikanti,ešte máte celé stroje,ešte máte celé hlavy —hajah! — Stolov, fliaš trieskania,každé skáče, každé lietaako do krkov zlámania.Hajah! hajah! tartas — treskotako v súdny deň vybúši —halas — tartas, všetko praští…Beda, chlapče, tvojej duši —ako súdny deň vybúši,všetko zmetie a ohluší —beda, chlapče, tvojej duši!Utíchol tresk, utíchol plesk,utíchla celkom sodoma,ale všetko znivočené,všetko zbité do paroma.Obloky celkom vybité,zem od krvi je červená,dvere zdrobené na kúsky,obrýpaná celkom stena.Zo stolíc a zo stoličiekkde-tu noha, kde doštička,kde kus s basou, kde kus z husáľ,kde rozdriapaná stužtička,kde kamizol skrvavený,kde kus stola strieskaného —naprostred on fajčiac sedí.Strach je pozerať na neho,strach pozerať na jeho tvár —leckedy z nej plameň búši,hneď sa v dyme čiernom skryje —beda, chlapče, tvojej duši!Čoby beda, aká beda,nik mi za príčinu nedá,nik mi nedá za príčiny —ja som samotný jediný.Čoby beda — aká beda,nik mi za príčinu nedá.Beda tvojej, chlapče, koži —my sme všetci ľudia boží.. . . . . . . . . . . . . .Mladý pán[15](Bankrot, o všetko prišlý)Tvárou bledou pokraj vodyvycicaný šuhaj chodí.Tvár má ako stenu starú,na ktorej škára na škáru —vychudnutý ak’ palička,tak sa trasie ak’ vodička,keď vetríček pofukuje,ledvaže len pokračuje.Vietor keby lepšie podul,veru by ho, myslím, sfúknul.Sfúknul by ho ak’ lístoček,keď nejeden prepsil rôčeka vytriasol svoje silydo bariny a do hnily.Tak ako ukrižovaný,ak’ najviac bývajú páni,zasadne si ako svätýa začne takto dumati:Mal som, mal som, premrhal som,cudzie ženy miloval som,cudzie ženy a (kartárstvo)priviedli ma o bohatstvo.Čo — no krem toho nespaniapriviedli ma i o zdravia.Nuž ale čo! — čože ten svet?Manie, život - je len biletJeden bilet a nič viacej —potom pokoj, nastojacejsmrti dom musel by vidieť.Čo by chcel dva ráz za biletísť na bál — to len raz platí.A tak pokoj večný, svätý.Jest dosť ľudí, čo sa rodia,nikdy na ten bál nechodia —blázni — a tak umierajúa bilet neužívajú.Tí na svet ten preto prišli,aby tak zas preč odišli.Tvár mu taká ako psovi:pod očami dve podkovy,oči — uhle zhášajúce,len troška plápolajúce.Na druhých už zhasli miestach,takže na to pozrieť je strach.Ako smrť, život tu vedno,v celku ako telo jedno.Súd[16](Sbor)Ešte spí vždy, ešte spí vždy,ani sa len nepohýna,ako skala, ako drevo —a už nadchádza hodina.Už hneď udrie mu hodina,a on bez starosti ležíako trieska valnou riekou,ktorá do priepasti beží.Struna žitia natiahnutáspráchnivela, skoro praskne —oleja viac niet v kahanci,lampa bledne, skoro zhasne.Lampa bledne, skoro zhasne —a on bez starosti ležíako trieska valnou riekou,ktorá do priepasti beží.. . . . . . . . . . . . . . .(Sbor)Kto žil vo snách ustavičných,nechcel by vidieť končinu.Med samý s’ pil, skúsže i blen —vstávaj na súdnu hodinu.(On)Kde som sa vzal tu, môj Bože!Čo je to? — Dáke väzenie?Či to sen, či to istota,čo to za strašné sklepenie?Steny čierne, celkom čierne,kúty tmavé, stôl zakrytý —kto to tam pod stenou ležív tme hustej ak’ by povitý…Ľaľa! tam sa dačo moce —ale to len lampa robí,metajúc ostatné blesky —ale nie! — to sú podoby.Oleja niet — málo vidieť,ja sám a lampa zhasne hneď.(Sbor)Zhasne, zhasne, zhasneš i ty.Hneď bude hodina biti,bude biti, bude znieti,keď nešťastne budeš mrieti.(On)Hlas dáky sem zo strán letí,sem bije — čo?(Ozvena)…mrieti.(On)Mrieti?(Jeden hlas)Veru mrieti, mrieti, mrieti,a to hneď; už si raz v sieti.Tu niet dverí, tu niet brány,iba brána z tamtej strany.Tá brána je otvorená,ale východ, konca nemá.Do tej brány chodia páni,do tmy večnej odkázaní.Do tej brány pôjdeš i ty,hneď bude hodina biti.Ešte jedno okamženiea je hračky dokončenie.(On)Dobehol som, doletel som.Kde môj beh? A už hneď umrieť…Ešte nežil som — a už priammusím tento opustiť svet.Kde môj život? — Dač sa mätie,ale ako vo sne — neviem,či som bol dakedy v svete,či istotu za sen beriem.Ale nie! To bude zdania!Nežil som, už smrť naháňaživot. Či som mal ja matku?Neviem, aký by bol môj brat,otec? Sotva — nepamätám.To len bude hlavy závrat,to len bude hlavy závrat —nepamätám, nie — otca — mať!(Sbor)Nechceš vedieť o životev hodinu ti vykázanú,tu máš knižku, tu máš túto,celučičkú zapísanú.Prečítaj v nej prvší riadoka pozri na samý zadok,pohľaď v nej na všetky zhybya čo ešte do nej chybí.(On)Písmo moje! Ruka moja!Meno moje!(Sbor)Knižka tvoja!Pozri si na všetky zhybya čo ešte do nej chybí!(On)Viem už! Tak je! Tak je iste!Vtedy som tú knižku dostal —knižka bola utešená,ak’ by teraz ju v ruke mal.Nebolo v nej ani slova,knižka bola pekná, nová,knižka bola utešená,krajíčkami pozlátená.Krajíčky sa ligotali,svety moje prekvitaliako tie najkrajšie kvety —také boli moje svety!Svety moje! Svety! Svety!Mati moja, drahá mati!Ty si hore tam na nebi,ja tu musím nariekati.Mati moja, drahá mati!Pred mnou teraz všetko stojí,ak’ som v tvojej teplej láskevyrastal z mladi v pokoji,tys’ ma od slnka chránila,mladé srdiečko plesalo —(Sbor)Ďalej čítaj! Ďalej čítaj!Ďalej čítaj, čo sa stalo!(On)Mladé srdiečko plesalo.(Sbor)Ďalej čítaj, čo sa stalo!(On)Vyšiel som do sveta tohoplný moci, plný sily.Mal som kráčať tam — ale mavlny sveta zachytili.Zaspal som ako opitý,keď je veliká kúrňava.Opití pozamŕzajú,keď duje — ja mám tiež zmrznúťa na veky, večné vekyhlavou oklepnúť a usnúť,spadnúť do veľkej mrákavy!Čo ste mi nenarobili,svetárske ihry, zábavy.(Sbor)Čo ste mu nenarobili,svetárske ihry, zábavy,on pre vás už letí, letíta-ta do večnej mrákavy.(On)Mrákava podo mnou stojíbez dna, bez okna všetkého.Keby v nej aspoň sa vidieťdalo trebárs najmenšieho,hocaj vtáčka jarabáčka,hocaj samé pusté steny.(Sbor)Blesk posledný už ti svieti,posledný, a už sa mení.(On)Keby aspoň tá lampičkabola potom mi družička,keby aspoň tá ostala.(Sbor)Keby horieť neprestala,ale už v nej niet oleja,kape ostatná nádeja.(On)Keby aspoň tá lampičkabola potom mi družička,ale blesk ju ponecháva,prichádza večná mrákava.(Sbor)Kto vo dne spal cez celý deň,nocou bude neospalý,bude vo tme, bude v mraku,ak si sviečku nezapáli.Ale beda, večná beda!Ktože mu tú sviečku predá?Čo by predal dáky hlúpy,za čo ti tú sviečku kúpi,keď mu babky neostalo?Čítaj ďalej, čo sa stalo!(On)Zaspal som ako opitý,keď je veliká kúrňava —(Sbor)Čo je ďalej, čo to značítá machuľa, tá ohava —(On)Jedna od druhej škaredšia,každá srdce viacej raní.Čo tie kríže, čo tie kráže,čo tie zababrané strany?(Sbor)Ten, kto s medom blen nemieša,odrazu ho vypiť musí,čo ho zradkyňa pochytí,čo ho naskutku zadusí.Čos’ navaril, pojesť musíš,taký je v svete poriadok.Veľký pohár, plný blenu,vypi zrazu naostatok.Z nás ho žiaden nevyprázdni,sám si ty ho vypiť musíš,čo ťa zradkyňa pochytí,čo sa naskutku zadusíš.Nechceš čítať, nechceš ďalej,s tým ťa hrúza nepreletí —rušajte všetky obrazykŕdľom do jeho pamäti.Prečítal si prvší riadok,pozriže už aj ostatok.Poprezerals’ všetky zhyby,pozri ešte, čo tam chybí.. . . . . . . . . . . . .(Sbor)Každý svoje vypiť musí,čo ho hnedky priam zadusí,každý svoje v svete poje,každý musí užiť svoje.A kto spí, ten sa prebudí,prečíta si každý riadok —ale beda, večná beda,čo zbudí sa naostatok.Kliatba a trápenie[17](Kňaz)Ťažko mi, ťažko, všade ma omína,chorosť a neduh všetky kosti láme.Kážem tisícom o sláve nebeskej,a teraz ležím sám na holej slame.Priatelia moji, veľký ma hriech dusí:Beda! Kto semä bez modlitby seje.Rozsievač prostý, ked semeno kladie,sám nábožnými slzy ho poleje.Ja som polieval, ale slzy mojenevyšli nikdy z srdca skrúšeného,zvyk ich vytisol z tajomnej svätyne —teraz sa horšia na pána podlého.Každá sa slza, odkiaľ vyšla, vraciav jedy a hnev ako smola vriaca.(Mudrc)Vychádzam slávne s novými svetami,kŕdle sa môjmu vtipkárstvu klaňajú.Zomriem. Boh ho znal. Teraz moje svetyživot, ktorý som im nedal, žiadajú.Dať im nemôžem, každý svet ma pichá,hladný a smädný moje srdce cicia,že som ho na svet na pletky vyviedol,štípe žihadlom ma stá pijavica.(Básnik)Nezáviďte mi! Môj osud tiež strašnýa takoj trpím docela nevinne.Hlúposť nevdojak dákosi urobil,chýr sa roznesie po celej krajine,celá krajina hučný ohlas dáva:Dobre, výborne! Znamenitá hlava!Mne sa ak’ humno hlava rozšeporí.Sláva ma striasla, väčšiu slávu žiadam.Predtým som hlúposť nevdojak urobil,teraz o dušu všetky pletky hľadám.Vyvádzam na svet pletky, haraburdy,smrady, mátohy, potvory, šibencova svet, pajedom besným omráčený,nevie sa naviť dosť bôžaťu vencov,nevie sa naviť, otrocky sa zníži.Ja som ho hrdo držal v takom kríži,teraz za hlúposť ťažko-horce platím,stiahla bič strašný na mňa božia ruka:Všetky mátohy, čo som povyvádzal,v hlave burcujú, dobre že nepuká.Peklo, mátoha, utopenec jačí,že ani už mi viac rozum nestačí.(Mudrc)Svet ešte dosiaľ nenašiel si hviezdu,stavia budúnky na kuracie nohy.Boh sa mu zjavil v celej svojej slávea keď tŕň vidí, uverí v mátohy.To je tá kliatba a naše súženia,svet jarmo vláči, my jeho trápenia.(Strojorob)Nie ste vy sami! Korbáč boží dlhýza moje skutky, za moje výtvory.Mám duchu slúžiť, čertovi daň splácam,utvrdím v bridi oslablé potvory.Kliatbu upevním múrami, hradbami,cestu zahádžem besnými strojami,delá vystavím, nech sa nik neblíži,kto by vykúpil odhodencov v kríži.Ale bič boží vynájde si svojicha v čom ich nájde, na tom ich i bije.Briď som ohradil pred vykupiteľom,teraz v tom hrade duch môj strašne vyje.Milosť chcem božiu, chcem si kus oddýchnuťv duchu voľnejšom, ale skutky mojehádžu skazou len, kto by koľvek prišiel,duch sa nemôže povýšiť nad stroje!Mám sto ráz väčšie ako vy trápenia,kliatbu som niesol, necit chladný scela,teraz bez citu, bez ducha sa tárams tým povedomím, že som ako teľa.Nechcel som cítiť, necit ma sužuje,kliatba, čo nežrie, tým je viacej vzteklá.Za milosť veľkú by od Boha kládol,keby mi v hlave všiu vlial hrôzu pekla.Vy máte vieru, iba mňa žrie kára,oheň som zhasil. Boh ma ľadom skára.(Mudrc)Hriech náš je strašný a nikdy nezhojný,nepokoj večný naša robí vina,svetu mŕtvemu nemožno povedať,aby odpustil, že sme my príčina.(Človek)Svetu mŕtvemu povedať nemožno,ale odpúšťa v svete za svet živý —Spite pokojne, biedni pokútnici,nech vám bude Boh večný ľútostivý!Zloboh[18](Minister)Na kanapách rozvalenýsedí starík v zadumení.Fajčí, kúri, len tak dymí,že sa vaľká so sivýmikotúčkami dym ten hore,že je v dymovej komore.Sedí, dumá — nos špicatý,líce bledé, vlas strapatý,koža ku kosti prischnutá,mieň počerná ako žltá,obrvy tak ako mrakydolu visia ponad zraky,ktoré tak hnusne blýskajú,tak sa strašne ligotajú,že pochodia na blesk hada,keď sa na slnku rozkladá.Fajčí, dymí — dym sa valí —dumá, oči zablýskali.Dač’ ho ženie — už v ňom kypí —povie dačo — nie, leč sipí:Dobre je už — odpor je preč,nemôže viac už povstať meč,porežúc moje kosílky.Dobre som robil do byľky.Dobre! — hurá! — všetko kape,čo sa len k životu driape.Tak to býva na tom svete,kto zná svoje poklásť siete.Drábi! — Kde ste? — Sem sa majte,ak’ robíte, rozprávajte —(Čertov plno, že ich je strach,ak’by v izbe rozsypal prach.)ČertiTu sme, pane, všetko kape,čo sa len k životu driape.Ešte dáka malá guľaživota sa v svete túla,už je len plamienček malý,už sme ju zo dňa vyhnali.Tá sa po močiaroch túla,ak už teraz nezhynula,lebo našich je hrúza — strach,tí sú deň-noc na koníkacha sekajú a rúbajú,že iskry len tak dávajú.ZlobohDobre, chlapci, hor’ sa majte;začali ste, dokonajte,i tak máme jedny lósy:zahaste tie svetlonosy.ČertiVšetci máme jedny lósy,zahasíme svetlonosy.Kto sa nepridŕža teba,ale tam dákeho neba,padne našimi mečami,že nedrží s tebou, s nami.. . . . . . . . . . . . . .(Preč odletia páni bratia a všetci sa ak’ sen stratia.)ZlobohFajčí, dymí, dym sa valí,oči smiechom zablyšťali:Chlapci druhí — sem sa majte,ak’ je v svete, rozprávajte.ČertiU národov je tíšina,málo sa tam kto vypína,a keď svoju zdvihne hlavu,ľud ho sám v zem zašle tmavú.Tak my sme vec vykonali,by sme sprostých v kapse mali.ZlobohDobre tak, nech všetko kape,čo sa len k životu driape.Nech je všetko vyblednuté,všetko tupé a zaškreté —bez rozumu, bez výrazu,oklesnuté ak’ od mrazu.Nech pozerá všetko k zemi,nech je každý živý — nemý —nech nemá slova k inšiemu,len k životu zmyselnému.Nech v tom svoje všetko hľadá:keď jesť, piť — psiť sa dopadá.Národ, ak’ môžte, cicajte,viac v ňom sily nenechajte —nech nemá nič síl pre seba,len práve, čo nám potreba.Nemá nič na tom svete znať,ani menom sa menovať.Dosť je, keď zná mňa a nič viac,pred mnou sa pokorne klaniac.ČertiDobre tak, nech všetko kape,čo sa len k životu driape.ZlobohIstú formu tuto máte,na tú všetko pomeriate.Tu predpisy, tu rozkazy,tu zákony, tu zákazya čokoľvek treba ľudu.Aby ale on to prijal,ak’ zo seba pošlé uznal,oblečte sa a zjavte satomu ľudu, ukážte saak’ najväčší patrioti —a tak potom do roboty!Nešanujte nič — veď máme,o to sa už obstaráme,to už len na mňa nechajte.Tak sa teda ponáhľajte.ČertiDobre tak, nech všetko kape,čo sa len k životu driape.ZlobohFajčí, kúri, dym sa valí,oči smiechom zablýskali:Chlapci druhí, sem sa majte,ak’ sa vedie, rozprávajte.Čerti(radcovia)Tu sme, pane, tu sme všetci.Dobre stoja naše veci:Ľud je celkom už v podlosti,takže pláva v zmyselnosti.Mnoho ich tam zakapaloa mnoho takých sa stalo,že neznajú služby viesti,iba piti, psiť a jesti.ZlobohVer’ ste chválu zaslúžili,ale dač’ ste preds’ schybili.Máte na to pozorovať,by ľud mohol službu konať,službu našu, čo mu dáme,inakšie nič nevyhráme.Choďte tedy po krajinách,po dolinách, po rovinách,zakladajte spoločnosti,čo budú ľud viesť k miernosti.S tým lepšiu čiastku vyhrámea nájdeme, čo hľadáme.Ale ešte mi napadlo —hocaj to je už zrkadlobláznivé a už rozbité —doveďte mi — tých pánikov,čo sa živia z románikov,všetkých, slovom, čo sa peradržia, z ktorých len vyzerá,že dač’ písali do novín.Chcem ich tu mať na pár hodín.Len do práce! — Zlato máte,sylogizmov naklepáte,privediete už hotových,že nebude treba novýchdôkazov. Tak vykonajtea teraz sa ponáhľajte.Fajčí, kúri, dym sa valí,oči smiechom zaihrali:Chlapci, chlapci, sem sa majte,ak’ sa vodí, rozprávajte.Čerti(radcovia)Tu sme, páni, tu sme všetci,dobre stoja naše veci.Už sa valia romanária všetci možní pisári.Pred izbou vašou čakajú,až ich dnuká zavolajú.ZlobohHneď ich tedy zavolajtea vy preč sa ponáhľajte.Nateraz nič viac, veď mátedosť čo robiť, ako znáte.Na diváne rozvalený,dymom celkom obtočený,fajčí, dymí, kúr sa valí,oči smiechom zaihrali.Dvere v izbe rozleteli,plno dnuká vycibrených,po nemecky oblečených,v novej móde pánov kráča —starých, mladých, tenkých, hrubých —— Pekne vítam hostí mojich,nechže sa rozložiť ráčia.Tam sú stolce, tam divány —len ak’ doma, moji páni,na čo ste tu povolaní.Netreba mi moc slov metať,o čom každý má už z vás znať.Ja teraz všeličo kujem,na čo vás tiež potrebujem.Viem, že ste nie dáke ženy,ale smelí a skúsení.Čo chcete, to dostanete.Sľúbte, že robiť budete,čo vám poviem predkom, všetko.— Nech len bude štedré vrecko.— Viete! — Vy, ľud čo učíte,teraz ducha priostritesvojho k plánu vyvedenia,čo vám donesie spasenia.Mudráci, vy s dôkazamia všeliakymi hádkamibielo čiernym dokazujte,všetko do mračien zasnujte,aby koncom vyšli súdy,že človek, keď myslí — blúdi.Aby každučkú myšlienkupovažoval ak’ pálenku,ktorou sa človek opijea ničoho neužije.Horšie — nech každý to ohliadne,že myšlienka a jed má jeden byt,že jed o život pripráva,myseľ, rozum odberáva.Znáte všeliake záhyby,znáte vynájsť všetkým chyby,netreba vám slov kupovať.Chcete teda tak pracovať?HlasAk’ nás vidíš, sme hotoví,započneme život nový.Čo žiadaš, to vykonáme,veď remeslo naše známe!ZlobohVy, poeti — sem sa majtea bližšie si posadajte.Vám tiež pole tu nastáva.Vy z hnile paradís robte,kaluž kvetami ozdobte,že ľud sprostý bude myslieť:To je život, ah! — to je svet.Celý ten svet pretkávajtestužkami rozmanitými,ak’ pavúci zamotajteokovami milostnými.Nech každý má hnileť za kvet,v ktorej chce žiť, koncom umrieť,nad ktorú niet nič krajšieho,pod slnkom hľadanejšieho.Viete — teraz už len robte,kaluž kvetami ozdobte.Za to všetko máte, vedzte —Či ste hotoví, povedzte?PoetiVšetko, čo chceš, urobíme,kvetmi kaluž ozdobíme.ZlobohSem sa bližšie, novinári,i vás rovne potrebujem.Vy budete mi veslári,keď ja na lodi poplujem.Vaše bude — ľud pletkami,hádkami, haraburdamikŕmiť a zaneprázdňovať.Inšiemu treba pokoj dať.Nech ľud privykne na pletky,na módy a etiketky,nech sa ako dieťa bavía nech v pletkách svoj čas trávi,nech z mód každý čo deň loví.Či ste k tomuto hotoví?NovináriHotoví sme, sľubujeme,dľa sľubu robiť budeme.ZlobohNo, teda už všetko pôjde,každý svojho šťastie dôjde,nech len robí a pracuje,ver’ iste neobanuje.Páni moji, len sa majte,na sľuby nezabúdajte.Neľutujte slov a rečí,ak’ sa od vás aj i svedčí.O inšie sa nestarajte,dôveru do mňa skladajte.VšetciO inšie sa nestaráme,dôveru do teba máme.ZlobohNa diváne rozvalený,dymom celkom obtočený,Zloboh pyšne odfukuje,lecikedy len zhundruje:Už je môj svet — a byť musí,čo nebude chcieť, vydusímojej moci ničiaci vzduch.Napriek tebe, ty jasný duch,napriek tebe, Všemohúci,mne náleží svet budúci.Dumá, myslí — vonka treskot,pod ním — nad ním slyšať hrmot —všetko sa trasie v svetlici.Ale na škaredom lícihnusný pokoj — driema v zlosti —veľkosť zjavuje v podlosti.Driema v zlosti, aby zasevystúpil vo svojom čase.Čo sa robí, to nestojí,on je pri hromoch v pokoji,on nikdy nie na rozpači,ani keď hrom ak’ zver jačí.Pri hromoch, bleskoch vo vojneon si sedí len pokojnea z tých bleskov strely lovíproti jasnému duchovi.[1]Ps, str. 62—69, bez nadpisu. Prvý raz v Súb. diele z r. 1952. Nadpis je vybraný z jedného verša na konci básne. Na rozdiel od prvého vydania umiestňujem túto báseň na začiatok celého cyklu. Dôvody sú tieto: Už v poznámkach k 1. vydaniu som naznačil problematičnosť zaradenia tejto básne, ktorá sa nachádza len v odpise Ps. V pôvodnom rukopise (R) niet priameho náznaku o súvislosti s ňou. Ale v prvých troch osobitne číslovaných zošitoch R nachádzame narážky na „časy, plné slávy, sily“ (Dvanásť slov) a v 2. zošite R je báseň bez nadpisu, začínajúca sa veršom „Žili ste kolosy sveta…“ Usudzujem, že tieto narážky sa vzťahujú na slávne časy Caesara a Napoleona, spomínané v básni Na rumoch vekov, že výraz Kolosy sveta sa môže len na nich vzťahovať. Janko Kráľ začal svoje zošity číslovať dvakrát. Z prvého číslovania sú tri zošity, z druhého všetky ostatné. I báseň Na rumoch vekov mohla mať osobitné číslovanie, predchádzajúce číslovaniu druhých dvoch cyklov. Ostatne súvislosť potvrdzuje sama téma: porovnávanie slávnej minulosti s biednou prítomnosťou. Básňou Dvanásť slov z 1. zošitu prvého číslovania v R sa začínajú potom obrazy a kritika prítomnosti.[2]R, nečíslovaný zošit, prvý raz v Súb. d. — Pôvodný nadpis tohto textu, Strom nesmrteľnosti alebo dvanásť slov, ukazuje, že tento text súvisí s textom Dvanásť slov. Prvý verš Stromu nesmrteľnosti: „Už všetko je het — ostatné je slovo“ — svedčí, že tento text uzaviera nejaký dej alebo výjav predchádzajúci, ďalej verše: „Sláva vám, bratia, hoc’ vám ju osud vzal… vy ste vedeli čo za svet zomierať…“ atď. sa podľa všetkej pravdepodobnosti vzťahuje opäť na dialógy Caesara, Bruta a Napoleona v básni Na rumoch vekov. A podľa všetkého oba nadpisy tohto textu sa na ňu vzťahujú. Janko Kráľ začal tu rozvíjať kompozíciu dialógov a scén, ktorá mu rástla pod rukou, pričom namiesto nadpisov uvádzal len osoby dialógu, preto dosah skutočného nadpisu, ako je Strom nesmrteľnosti, je ťažko určiť. Ponechávam ho na tom mieste, kde sa nachádzal v rukopise.[3]R, zoš. 2, bez nadpisu; Tábor 1870, str. 199, V-1, str. 91, Ňb, str. 111. — Naväzuje na báseň „Na rumoch vekov“. Pri tejto básni sa vynoruje vážna otázka: Janko Kráľ v liste redaktorovi Orla A. Truchlému-Sytnianskemu zo dňa 19. jan. 1874 poprel autorstvo tejto básne. Písal mu medziiným: „Ešte mám Velebnosti Vašej to podotknúť, že v Tábore vyšla jedna báseň ,Oslobodenie’, kde ste Vy mňa za pôvodcu držal a ja som to nepísal ani som nie tej básne pôvodcom. Ja mám jednu vetšú báseň pod názvom ,Šahy’, ktorá by sa mohla tiež ,Vyslobodenie’ nazívať, to je ale celkom druhá myšlienka, celkom iný sloh, — tá báseň je dakde na Morave.“ (Porov. tiež A. Mráz,Andrej Sytniansky,T. Sv. Martin 1945, str. 24 v pozn.) List je nie písaný básnikovou rukou, len podpis je jeho. My však prvé dve časti tejto básne v Tábore nachádzame v nespornom rukopise Kráľovom, takže len druhé dve časti by mohli byť otázne čo do autorstva. Otázka znie: Veriť rukopisu, a či slovám autora, ktorý po 30 rokoch popiera svoje autorstvo? I keby sme nemali čiastočný dôkaz v rukopise, museli by sme autorstvo pripísať Jankovi Kráľovi podľa slohu a podľa sledu myšlienok. Možnosť, že by J. K. do svojho zošitu zapísal cudziu báseň, je veľmi nepravdepodobná. Redaktor Sytniansky nedostal rukopis básne od autora, ale od niekoho kto si ju svojho času od J. K. odpísal, hoci nie je vylúčené, že mal dávny rukopis autorov. J. K. tušil, že báseň môže byť z Moravy, preto si pripomína hneď báseň Šahy, ktorá mu dobre utkvela v pamäti, lebo bola svedectvom jeho väznenia a odsúdenia na smrť. Pri množstve rukopisov, ktoré poslal alebo dal odpísať priateľom na Morave a ktoré im sám upravoval, nemohla mu každá báseň utkvieť v pamäti. Isté je, že názov Vyslobodenie je od niekoho iného, možno od redaktora Sytnianskeho. Okrem toho Kráľove názory i situácia Slovanov a Slovákov sa tak zmenila za 25—30 rokov, že ho to uvádzalo do rozpakov pri čítaní svojej vlastnej básne z dávnych čias, takej pesimistickej a takej radikálnej, takej chmúrne vizionárskej a prorockej. Ďalšia možnosť vysvetliť jeho popieranie môže byť v tom, že roku 1874 už sa na svoj bývalý radikalizmus nedíval očami mesianistu, proroka — toho sa zriekol ešte pred revolúciou roku 1848. Teraz mohol myslieť na svoju reputáciu pred oživnutým maďarizačným prúdom a obávať sa, že taká báseň by mohla poškodiť i jeho existenciu. I to je nápadné, že svoje autorstvo odvolal až tri roky po uverejnení, hoci to mohol urobiť prv. Keď autorstvo J. K. pri prvých dvoch častiach uznávame za nesporné, pri druhých dvoch častiach treba ho dokázať. Stačí však upozorniť na nápadnú podobnosť slovníka a nálady prvých dvoch slôh III. časti s jeho prvotinou Jedna žiadosť, Kráľom v rukopise podpísanou, a s básňou Záhradník v tomto cykle, aby sme i pre III. a tým i pre IV. časť priznali autorstvo Kráľovi. Prvé dve časti tejto básne sa úplne zhodujú s rukopisom. Pravda, druhé dve časti, uverejnené v almanachu Tábor, nemuseli priamo súvisieť s prvými dvoma. Ponechávame ich spolu preto, že sa tak odtláčali už od roku 1870. Nadpis, hoci je neautorský, zodpovedá približne obsahu, v ktorom sa nastoľuje otázka „vyslobodenia“ utlačených národov. V II. časti básne u V-1 je oproti R jediná zmena:miesto pomníka slávneho— Rmiesto pomníka dákeho.III. a IV. časť prepisujem podľa almanachu Tábor a V-1.[4]R, zošit 1, Ňb, str. 111 pod názvom Dva sveti, ktorý vymyslel dr. Mečiar. Nadpis Dvanásť slov sa vyskytuje opäť v 5. zošite v obmene Strom ňesmrtedlnosti alebo Dvanásť slou. (Viď predošlé poznámky.) Prvý verš tohto textu: „Minuli časy, plné slávy, sily…“ naväzuje zrejme na báseň Na rumoch vekov. Text „Dvanásť slov“ je však podľa obsahu úvodom k ďalším dialógom a scénam, o čom svedčí scénická poznámka, pod ním uvedená. Kompozičný zámer sa teda rozvíja v ďalších scénach.[5]R, zoš. 1. Tento text pokračuje monológom starca protikladom k dievčaťu. Prvý raz v Súbornom diele 1952.[6]R, zoš. 1. Prvý raz v Súbornom diele r. 1952.[7]R, zoš. 2—3, Ňb, str. 113 v básni Dva sveti. Dr. St. Mečiar si nevšimol v R nadpis Úkazy a pokračoval v texte Vyslobodenia. Rozdiely v čítaní (v zátvorke text v Ňb):vás čakám (vás čakau,114),Hostili tam nás(Uhostili tam nás,115),darilo (voďilo,115),počastnosť(počestnosť,115),ovsené(sušenje,116 — rozumej kabáče, R má zreteľne „ousenje“),tiská(stíska,116),vídali(viďeli,117),hojne slopať(noste slopať,119). Idem—idem, — ale hrozí dač mi, nazad zdržuje (Iďem—iďem — ale hoci Dač ma na zad zdržuje, 121),vyženieme(vivezjeme,122).[8]R, zoš. I. (Je tu nové číslovanie a iný papier, jasnozelený), prvý raz publikovaný v mojej cit. knihe o J. K., str. 217. Báseň je bez nadpisu a je pokračovaním textu, ktorý nepoznáme. Je to však i v tomto zlomku apostrofa slnka a reflexie a ňom a o svete. Nasledujúci úryvok je protikladne pohľadom do seba, do temnôt duše.[9]R, zoš. 1, publ. ako predošlá. Nadpis nie je názvom, ale skôr poznámkou nad textom. Predošlá i táto báseň je číro subjektívnou reflexiou. Má charakter monológu ako mnohé iné v skladbe. Obe sú charakteristikou autora.[10]R, zoš. I—II, nadpis len ceruzou. Prvý raz v Eláne III, 1932, č. 4, v podaní R. Brtáňa. Ako v predošlých dvoch, i tu píše Kráľ eštew,ale uprostred textu začne písať užv.Vzhľadom na to, že v prvých zošitoch 1—3 písal užv,možno predpokladať, že texty I—II vznikli prv, ale boli vsunuté za texty 1—3 a nimi sa začalo nové číslovanie zošitov.[11]R, zoš. II, Ňb, str, 47.[12]R, zoš. II, Ňb str. 48. —Pán na mňa pohljaďí — sedácki — Teraz viďím ešťe len— Ňb 48.[13]R (príloha k zoš. V, str. 3—11), prvý raz Ňb, str. 125—131. Rozdiely v čítaní: Ňb:z mrákosťi(str. 125, čítal som najprv:z mrzutosti,terazz uvzatosti),Do ohňíka hľadí(str. 127),Či sa to pisári(str. 129, zrejme, zle čítané, má byť:figúry).[14]R, dva osobitné listy, číslované problematicky ceruzou „20“, pričom „20, 22“ je prečiarnuté. Rukopis i atrament sú ako v zoš. XXI. Podľa obsahu Videnie je obrazom zúfalca a zhýralca, utápajúceho sa v opilstve. Nasledujúci obraz nadväzuje priamo na reč hriešnika a líči súd nad ním. Videnie je úplne realistickým, ba naturalistickým líčením pijatyky. Prvý raz publikované v Súbornom diele, 1952.[15]R, zoš. II—III, Ňb, str. 52. Dr. Mečiar čítal:Keď vetrík pofukuje — Veď ňejeden — Čo mi krem toho ňespravja(namiestonespania). V Ňb sú vynechané posledné štyri verše, veľmi charakteristické. Vynechané sú i uprostred textu dva verše, spola prečiarknuté, ktoré v našom texte znejú: „Cudzie ženy a kartárstvo priviedli ma o bohatstvo.“ Ale slovo „kartárstvo“ by sa mohlo skôr čítať „kurvonstvo“.[16]R, zoš. XXI—XXII, bez názvu, Ps 76—85, Ňb, str. 101 — 110. Názov je v Ps. V Ňb je prepis podľa R, my prepisujeme podľa Ps. Oba texty sa zhodujú, okrem nevýznamných zmien. V Ps sú totiž vynechané scénické poznámky a rozmanité hlasy „chóru“ sú spojené vždy v jeden hlas „sboru“. Toto zjednodušenie bolo na prospech celku a je kritickým zásahom J. K. do pôvodného konceptu. Zo scénických poznámok uvádzam tieto: 1. obraz scény: „Izba jedna veliká, čjernim súknom zakritá — okolo sťjen sa umrlčje truhli, na prostriedku stuol, na ňom lampa horí — pri lampe jeden spí“; 2. „Pozerá na lampu zďesení“; 3. „Vstaňe, chodí okolo po tej tmavej izbe, hľadajúc dvere a tam sa na truhlu prevalí: — Jedna sťena sa prepadňe, tam je tma ňekonečná.“; 4. „Spadňe na stuol z povali jedna kňižka a otvorí sa“; 5. „Číta, pozerá začjatok, mislí — celkom zahrúzení — tre si čelo rukou“; 6. „Hľadí do kňižki. Hľadí do kňižki ďalej, prevráti kňižku, mesto litjer samje machule, aňi slova ňepoznať, kríže kráže — rozmíšla nad tím, čo to muože biť, staňe, prechoďí sa — potom sa zchiťí a číta“; 7. „Truhli sa pukajú, ako lupini odfrkujú, vistúpi oťec, mať — strašňe — mrtví sa rušajú, vstávajú a k ňemu. Pauza“; 8. „Knižku misí zjať, kukne na zadok a padňe — lampa zhasňe, hoďina bije“; 9. „Tento (chór) ešťe sa opakuje a po velikej izbe sa hromom traťí — mizňe, redňe“. Ostatné poznámky sa týkajú pohybov tela, zraku, zmeny citového prízvuku hlasov a pod. Rozdiely v texte:Tis ma od slnka hájila(Ps:chránila),Mladuo srdiečko hupkalo(Ps:plesalo),Ten, kto s blenom jed ňemješa(Ps:Ten, kto s medom blen nemješa— tak isto i v R, takže omyl je v Ňb). V Ňb oproti R je vynechané dvojveršie:Zaspau som ako opití, keď je veliká krútňava.V Ps sú zas vynechané štyri verše v predposlednom sbore:Rušajťe šetkje obrazikŕdlom do jeho pameťi.Rušajťe z mrákavi nočnejOd velkjeho do maljeho —Duchi nočnje, vetri ďivje,Prežeňťe ich od jedneho.Tieto štyri verše sú v texte R len ako vsuvka na konci, takže ich mohol opomenúť i autor pri prepisovaní.[17]Ps, str. 70 — 73, Prvý raz publikované v Súbornom diele, 1952. Sú to monológy, ktoré pokračujú v spovedi Ovčiara, Remeselníka, Mladého pána atď.[18]R, zoš. III—V, Ňb, str. 89—100. —Kďe jesť, piť, piť sa dopadá,Ňb 91tu príkazi,92 —Iba piťi, piť a jesťi,93. Verš „a nech v pletkách svoj čas trávi“ je v Ňb 99 vynechaný, hoci chybuje do rýmu „baví“.
Kral_Drama-sveta.html.txt
Hádka Zaoska s CvajfúsomCvajfús: Odpusť mi, keď musím povedať, že tvôj političný obzor je len veľmi obmedzený. Ty vždy vychvaluješ svobodu a práva občianske, ktoré v praktičnom živote fajku dymu nestoja. Na papieri sú tie volebné paragrafy síce pozlátené, aj tá svoboda s jej právami sú tiež na papieri pekné a ligotavé, len že keď sa to s ními tak má, jako s obrázkovými katalogami a cenníkami semiačkovými, v ktorých najdeš pekne namaľované obrovské karfioly, centové hlavy kapustné, mrkvu a uharky v hrúbke ľudského stehna nakreslené, lež keď si tie semiačka kúpiš a ich zaseješ, vyjde ti z toho nejaký neforebný zelený zázrak daromnej plodiny a ty potom frfleš, sa hneváš, že to nenie také, ako v tom cenníku obrázkovom namaľované a opísané stojí.Nuž práve to tak býva s tými volebnými právami a svobodou, ktoré sú nie vôľa národa, ale len vôľa násilného, krivonosého fasóna liberalismu, ktorými sa často kšeftuje ako s nejakou liščacou kožkou. Teda vychválená suverenita, samostatnosť národov, alebo a „nép szava Isten szava“ — hlas ľudu hlas Boží — sú len škarupiny prázdne liberálnych veľkohubých frások, ktoré len do takého krámu pasujú. Hm! ľud, ľud! On je zväčša na konštitúciu nezralý, nespoľahlivý, niekde aj neschopný; mnohý nemá pochopu o statočnosti slova, svedomia a charakteru a preto političní chytráci, šibalci, čo oči zaslepujú, držia ľud za nemotornú massu, s ktorou sa dajú političné fígle vystrájať pod zásterkou zákonitosti.Vypisujte najpeknejšie články o svobode, o právach, vysvetľujte práva, poučujte, behajte sem-tam, len to zbadáte, že mnohí vám dezentirujú do táborov filištinských, idú ako teliatko hoc za kým za hrsťkou trávy, za bryndzou a capovým guľášom, za pálenkou, za starými virštliami, za zlatkou, za sľubami a často i za strakami, ktoré im na kôloch ukazujú.No vieš, taký človek potom nenie političným konštitucionálnym občanom, ale mimokonštitucionálnym teliatkom, ktoré za trochu futrášom beží bez mysle. Ja som také občianskej svobody teliatka poopijané videl na varínskej voľbe, kde cibilní krivonosí husárí jedno opité stádo takých teliatok medzi sebou viedli a strážili, by im nezutekali. Bola to hanba ľudskej dôstojnosti a svobody konštitucionálnej videť také užívanie svojeho práva.Vola aj malé dieťa prútikom zavráti, zaženie a pred sebou ženie, kde sa mu ľúbi, lebo chudák vôl nemá povedomia o svojej sile, ináč by sa veru nedal od dieťaťa prútikom naháňať; ale že konštitucionálni občani, ktorí znajú svoju silu, svoje právo, svoju svobodu zákonom ubezpečenú, dajú sa tak nadužívať od krivonosích chlapčísk, volebných aranžérov poháňať, to je smutná vec! Ak oni zbadajú fľašku, môžeš ty potom za nimi kričať, ako Dávid kričal za svojimi, keď utekali od Boha: Nolite fieri sicut equus et mulus, quibus non est intellectus! čo to znamená, to ti pán kaplán povie.My Slováci nemáme ešte sväté Písmo slovenské a každý ho nesmúc prekladať bez dovolenia rimskej sv. stolice, preto ho ani ja nesmiem svojou aktoritou tebe na slovenský prekladať.A biskupi slovenských veriacich o tom ani počuť nechcú, by ľud slovenský tiež mal autentične preložené sv. písmo a potvrdené svätou stolicou apoštolskou neomýlnou, že však im to nenie treba; a keď chcú, majú preklad maďarského Káldyho, alebo českú husitskú bibliu. Preto aj jeden pán biskup písal pastiersky list na farárov ľudu slovenského, by Slovákom maďarský kázali, maďarský v kostole sa modlili, maďarský katechisovali a aj maďarský spievali — pre akýsi „egyöntetüség“ tak, ako aj apoštoli galilejskou rečou kázali Arabom, Elamitom, Rimanom, tým, ktorí boli z Libie, z Kappadocie a prichodčí (zaiste Česi) a tí ich všetci rozumeli. Poneváč ale ten pán biskup nechcel garantovať, že Slováci budú rozumeť maďarskú kázeň, farári odložili lístok jeho na stranu. A aj v Ríme sa dožúvali preto a skoro vyhrešili toho biskupa, čo chcel na silu apoštolské zázračné časy uviesť.Zaosek:Cvajfúsko, ja ťa rozumiem, viem, čo asi chceš povedať, že tá naša ľudová strana nemá bohatých cirkevných vodcov, teda že i tak mnoho nestojí! Že na našej strane sú zväčša chudobní duchovní ako vodcovia, to je vec prirodzená, lebo oni sú zväčša z ľudu, s ľudom žijú, s ľudom znášajú ťarchy, kríže, nedostatok, chudobu, zapovrhanie, posmechy. Keď ľud trpí, trpí ich duchovný tiež; keď ľud hladuje, aj on berie účasť v tom; keď ľud nemá ani on nemá. Ktože zastane ľud? Boháč nie, lež priateľ ľudu: kňaz. Spasiteľ sa vždy najviac medzi ľudom zdržoval, jeho biskupi boli z ľudu. Sv. Pavel apoštol bol kadlec na pokrovce, ako to sám hovorí — iní rybári. Veľkí páni, farizei, zákonníci, pisári s nimi nedržali, ba ich prenasledovali, ako aj včuľ. Že mnohí z duchovných s ľudom nedržia, nuž to sú lebo bohatší a bohatí len s pánmi držia; alebo, vieš, nech je medzi nami povedano, mnohí hľadajú tituly, mastné kapituľské chovánky, zlaté retiazky, prstienky a všeliaké červené šatové náradia. To je, vieš, krehkosť ľudská. A také veci sú u ľudovej chudobnej strany nie k dostaniu.Vieš, ja nikoho nesúdim, nech každého Boh súdi; ale to ti poviem, že aj ten Iškariotský má svojich, čo sa tiež chodia opytovať: čo mi dáte, aký titul, akú čapicu, aký postriebrený kutáč do ruky, alebo aký hrnčok so smätánkou?Takýmto ty never, to sú farizei.Niektorí takí duchovní sa aj držia za múdrejších nad ľudových kňazov, keď sa oni môžu pritreť ku liberálcom, kde im zaiste nádej zazelenie.Našli sa aj niektorí, čo čakali perského šacha-kráľa v Prešporku v nádeji, že dostanú rád Horúcej pece babilonskej Daniela, alebo rád Levovej jamy a titul Kchána s rádom Červenej pantofle spojený!Cvajfús:Zaosku, no, to je už naša ľudská slabosť, sebe také veci žiadať, čo ešte iní nemajú. Za to ty tak rozhorčeno nemusíš rozprávať. Ktože sa ti včuľ už uspokojí s titúlom: gazdičko, súsedko, kmotrička, môj dobrý človek, ctihodný, nádejeplný, velebný, tekinteteš atď.? Keď dnes je už každý čert osvieteným? To je darmo, ľudí smrť až v hrob uspokojí, keď všetky šabraky na kopu pohádže.Zaosek:Cvajfúsko, no, no, ty už páchneš tým liberalismom, už vyhováraš tie slabosti tej ľudskej márnosti, už sa mi vidí, že aj ty čakáš nejaký titul a rád zlatého pelendreku na žltej, panádelsósovej barvy stužke, čo vyznačenie felčiarske!Cvajfús:Nuž a ty by si neprijal nejaký rád „niklovej motyky“?Zaosek:No, ja mám s tebou političný pokoj, buď ty felčiarom, ja budem sedliakom a nechajme politiku väčším figliarom. Ja sa držím ľudovej strany.
Gaspar-Zaosek_Hadka-Zaoska-s-Cvajfusom.html.txt
IŽivou ulicou väčšieho vidieckeho mesta drobným krôčkom kráča staručká pani. Jej útla postava je už nahrbená; hlava napred naklonená, ale jej chôdza je rezká a rýchla. Jej bledá, jemná tvár oživená je starostlivým a milým, troška akoby smiešnym úsmevom. Sú mnohí, ktorí tvrdia, že dobrí ľudia sú často smiešni; čo je na tom pravdivého, ponecháme iným k rozjímaniu. Ale isté je, že niektorí mimoidúci usmiali sa pri pohľade na starenku, lebo mala klobúk, k tomu ešte z módy vyšlý, hodne na krivo, a zpod neho všetečne vyzeralo niekoľko pramienkov šedivých vláskov. Ale ten úsmev prechádzajúcich sa ľudí bol viac shovievavý, ako posmešný. Veď celá tá drobná, filigránska postavička podobala sa figúrke z krehkého porcelánu, lenže nie taká veselá. —Starenkine tmavé, hlboké oči hľadia so živým záujmom na okoloidúcich. Zvlášte pozorne upierajú sa na tváre mladých žien, dievčat a detí. Akoby tým pohľadom každú tú tváričku chcela pohladiť a akoby sa pýtala: „Či by som ti nemohla dačo milého preukázať?“Ponáhľa sa domov, do domu, v ktorom býval jej syn, kým ešte žil, a v ktorom býva synova dcéra, už vydatá. I ona, stará mať, má tam svoju izbičku. Teraz vracia sa domov z obvyklej popoludňajšej prechádzky o veľa včaššie, ako po iné dni. Bola v cintoríne, na hrobe synovom, a tu jej prišlo na um, že doma nechala vnučku Martu úplne samotnú. Martin muž je nie doma, slúžky išly prádlo manglovať a mladá žena sa nudí. Akoby jej i tie vädnúce už listy na mladej lipe šepkaly: „Prečo si ju nechala samotnú, nudí sa, smúti, ponáhľaj sa k nej.“ A tak sa zodvihla starká s hrobu, na ktorom sedela, len čo ešte raz prešla rukou po ňom, akoby pohladkať chcela toho, ktorého jej smrť tak skoro vyrvala. Teraz už nešla ako zvykla chodievať ku svojim chránencom, chudobným a „pokúšaným“, ale ponáhľa sa domov.Tí jej „pokúšaní“, to boli ľudia, ktorí si nevedeli rady v živote a octli sa na rozcestí. Tu chodník príkry, tŕnistý, tam cesta široká, zdanlive pohodlná, obrúbená ružami lásky a kvietim blahobytu. Slabý, krehký človek ľahko pomýli, i skláti sa a volí ísť pohodlne, ako potkýnať sa na úskalí a raniť si nohy tŕnim a bodliačim. Jemným cítením a porozumením podarilo sa starenke často vynajsť takých v duševnej borbe postavených, a bez vtieravosti, so srdečnou sústrasťou zaujala sa ich. Nie hmotnými prostriedkami, lebo tými príliš nevládla, ale svojou dušou a láskou. Nežným slovom potešila, pádnym, ale šetrným príkladom upravila na cestu, na ten úzky chodník života. Už svojím zjavom a milou prostotou vplývala uspokojive na nešťastných, alebo zúfajúcich si ľudí. Podarilo sa jej takto zachrániť nejednu dušu od poškrvrny hriecha, ale, žiaľ, väčšina pustila sa predsa len na cestu nepravú…Starenka octla sa pred bránou pekného starého domu. Rýchlou chôdzou sa zadychčala, zmiernila kroky, a pri schodišti oprela sa o zábradlie a ťažko vydychovala. „To srdce, to srdce,“ šeptala bolestne. Jej tvár zvážnela, tieň sadla na ňu a zahnala úsmev s nej. Po malej chvíli prešiel pocit slabosti a ona pomaly a namáhave stúpala schodami, stupeň za stupňom. Tak príkre tie schody ešte nikdy neboly.Ako sa bude Marta tešiť, že sa jej stará mať tak skoro vrátila! Povie jej: „Netrpelo ma to tam von, vedela som, že si smutná a nespokojná, a že vyhýbaš spoločnosti, a preto som prišla k tebe.“ A Marta se zasmeje svojím zvonivým smiechom a povie: „Dobre, starká moja, že si mi prišla tak skoro, poď, budeme si spolu rozprávať.“ A pri tom ju bozká svojimi sviežimi ústočkami.Takým radostným pocitom nesená kráča dlhou predsieňou. Tak, ako keď človek skutočne ide domov, kde ho čaká pokoj, radosť, oddych.Ticho je všade. Predsieň prázdna, kuchyňa tiež. Všetko pootvárané. Starenka pokyvuje hlavou: „Hľa, mladosť, pochabosť a neopatrnosť! Ako ľahko by sem mohol prísť zlý človek a vykonať svoj špatný úmysel.“ Netušila starenka, že zlý človek je už v dome.Svojím drobným krokom, ticho, ako tieň, kráča hrubým kobercom k dverám obývacej izby. Otvorí dvere a zarazená ostane v nich stáť. Zbadala, že je Marta nie sama, že je ktosi s ňou v izbe. Rozhľadí sa, a pozná, že pri Marte na pohovke sedí mladý človek. Ale je to nie ten, ktorému pred troma rokmi prisahala vernosť pred oltárom, je to človek cudzí, úplne cudzí, hoci prináleží k známym. A tá Marta, to zbožňované dieťa, synova jediná dcéra trpí, aby ten ľahtikár dôverne hľadel na ňu, bral jej ruku do svojej a bozkával ju. Ten záškodník! A ona, Marta, poslúcha jeho pološeptom hovorené slová, slová pálčivé a nebezpečné pre slabé srdce ženy. Ona sa odvracia, kloní rozpálenú hlávku, ale jej odpor je taký slabý!Stará mať mala ešte dosť dobré oči. Videla v okamžení všetko a prišla k tomu poznaniu, že je to tu nie dobre, ba že je už zle. Kým ona chodila k svojim „pokúšaným“, za ten čas tu obchodil pokušiteľ a zaťahoval svoju sieť okolo tej najdrahšej bytnosti, ktorá jej ešte ostala. Ako keby sa bola dotkla chladná, vražedlná oceľ jej srdca, tak ju to tam zabolelo. Nenazdajky, zákernícky. Jej tvár zosinela, stiahla sa zdesením a veľkým zármutkom. Zavrávorala, pokročila vpred, oprela sa o stenu a zastenala.Ale tí dvaja ju nepočuli, nevideli. Marta snaží sa vytiahnuť ruku z ruky mladíkovej, ťahá sa od neho a bráni sa i prosí: „Nechajte ma, prosím, vzdiaľte sa, odíďte!“ Ale on, pokušiteľ, musel mať zbehlosť v dobíjaní nestrežených sŕdc a vypoznajúc slabosť odporu, útočí ďalej.Vtedy starenka spamätala sa z omráčenia. Premohla rastúcu slabosť, zatvorila dvere a pokročila niekoľko krokov do izby. Zbadali ju. Oba vinníci vyskočili nemilo prekvapení a zahanbení. Stará mať ako by bola vyrástla zo zeme, tak stála pred nimi vztýčená. Jej oči vzplanuly hnevom a oprely sa prísno, s opovržením na svoditeľa. Zodvihla ruku, ukázala na dvere a zvučným, kovovým hlasom zavolala: „Von!“Všetko toto stalo sa tak rýchlo a prišlo neočakávane. Kto by si bol myslel o tej vetchej starenke, že môže byť ešte takou energickou! Aspoň ten pokušiteľ obzrel ju s udivením, placho, potom obzrel sa po svojom klobúku, schytil ho so stolca, letmo uklonil sa smerom k mladej žene a ponáhľal sa von dvermi. Iste si pomyslel: „Fatálna situácia, sprepadená stará baba!“Tam dnu stály si tieto dve ženy zoči voči. Stará matka a vnučka, predstaviteľky dvoch ľudských vekov. Stará mať teraz zlomená, smutná, s výčitkou hľadí na tú, ktorú tak vrúcne milovala, vychovávala a chránila, ako zornicu oka. Na jej bledú tvár zaľahol nielen zármutok, ale i akési zdesenie, akoby nenazdajky zjavil sa bol duch, opustivší dávno zabudnutý hrob. Či mŕtvi vstávajú z hrobov svojich, či sa udalosti života opakujú?Marta zastala na tom mieste, kde sa octla, keď vyskočila s pohovky. Bola zahanbená a rozzlostená. Najradšej by bola zaplakala. Cítila svoje previnenie, ale ako väčšina hriešnikov, i ona mala pohotove mnoho okrášľujúcich výhovoriek, ktorými hľadela utíšiť svoje vlastné svedomie. Na jej tvári zjavil sa vzdor a zápasil i v srdci s ľútosťou a zahanbením. Kosom pozrela na starú matku a zľakla sa premeny, viditeľnej na tej zduchovnelej tvári. Takú ju nikdy nevidela! Veď ten výraz v tvári dobrej starenky je nie hnev, ani tak žiaľ, ale čosi cudzieho, strašného. Ona sa chveje, ona slabne a div neklesá pod ťarchou neviditeľnou.— Stará mama! — zvolá Marta, premáhajúc vzdor a ľútosť. Priskočí k starej matke, berie ju v náruč a vedie k pohodlnému kreslu. Starenka premáha slabosť, vydychuje zťažka a zápasí s dávnymi rozpomienkami.— Daj mi vody, prejde to ešte, azda prejde — musí prejsť, — šeptá a dychtive chytá sa podávaného pohára a pije dúškom. Opre hlavu o kreslo a vydychuje. Už zas prechodí slabosť, musí, veď ešte má prácu. Na okamženie zatvorí oči a šepce trhano: — Akoby sa život opakoval, akoby dávne udalosti sa chcely vrátiť! Vari ma pravica božia ešte dosť netrestala? Nebolo dosť ešte všetkého toho trpkého na svete, nebolo? Aký je ten život záhadný, neúprosný, ako sa všetka vina tresce sama sebou, tu na zemi a tam — — — Marta, dieťa, prečo si mi to urobila?— Čo, stará mama? — opytuje sa mladá žena, akoby nerozumela.— Ja som si myslela, že mám už všetko za sebou, — pokračuje stará mať hlasnejšie, — že posledné časy svoje prežijem v pokoji, bez utrpenia, a že s očistenou dušou predstúpim pred súd Najvyššieho — a pred neho — pred neho…— Stará mama, ty blúzniš, si chorá, pošlem po lekára.— Nie, neposielaj, — okríkla ju stará mať a narovnala sa. — Mne je tvoj doktor nie potrebný. To, čím ja trpím, neodstráni. Toto som už nečakala, nie, nie! — Sklonila hlavu do chudých a priehľadných rúk a horko zaplakala, tak horko, že sa to vetché telo triaslo ako breza víchrom zmietaná.Dojímavý je plač mladého stvorenia, ale plač starého človeka je nanajvýš smutný a beznádejný.A Marta stála ustrnutá a nevedela pochopiť tento výbuch trpkého a, tak sa zdá, hlbokého žiaľu. Cítila, že zaslúžila pokarhanie, prísne slová výčitky. Bola na to pripravená, ale takýto paroxizmus u ináče tichej a pokojnej starenky je niečo nového, zároveň i úžasného.— Stará mama, neplač, uspokoj sa, veď vlastne čože sa stalo? — dohovára Marta.— Čo sa stalo? — opakuje starena a zdvihla žiaľom prerývanú tvár. — Ty sa ešte opytuješ? Bože môj, ona vari nevie, necíti, nad akou priepasťou stojí aj ona, ona! Nebolo dosť na jednom?Marta bola znepokojená. Snáď nemala potuchy o tom nebezpečenstve, ktoré desí starú matku — a preto pokúša sa ju uspokojiť, uchlácholiť.— Zaiste, stará mama, ty všetko zveličuješ. Uznám, že sa previnil, — nevyslovila jeho meno, — že sa pozabudol, a že som ja bola prislabá — ale uisťujem ťa, že je nie tak zle, ako ty myslíš.— Ba zle je, zle! — horlila stará mať. — Ty si sa už prehrešila proti zákonom božím, zrušila si prísahu.— Stará mama! — zvolala Marta urazená. — Ty preháňaš, držíš cele nevinnú vec za veľký prečin, a predsa je to len takrečený malý flirt.— Daj mi pokoj s týmto novým menom, pod ktorým zakrýva sa stará neresť. Beda mi, že som to ešte raz musela prežiť!— Vidíš, stará mama, uznaj mi, som mladá, rada žijem, rada sa bavím — a —— Rada sa páčim, — doplnila trpko starenka a kývala šedivou hlavou. — To je, žiaľbohu, stará historia.— Či je tedy div, keď v srdci mladého, vnímavého človeka zrodí sa láska?— Nemenuj to láskou, čo zrodilo sa v srdci toho ľahtikára. Láska je vyvýšená nad všetku podlosť, a radšej žertvuje samú seba, akoby druhému ublížila. V srdci ale tohoto galána zrodila sa hriešna žiadosť, ktorá neohliada sa po iných, ale šliape sväté zákony a práva.— Láska má tiež svoje právo, — nadhodila Marta so vzdorom.— Iď mi s tvojimi heslami! Láska má právo, ale len tá čistá, pravá, ktorá hľadá blaho a šťastie iných. Takáto hriešna ale páli a nehreje a zanecháva osten v srdci po celý život.Ale Marta nebola presvedčená. Odvrátila sa a prešla cez izbu, akoby svojmu zaslepenému srdcu hľadala oporu. Potom postavila sa pred starú mať a riekla rozmarne, len aby na iného uvalila vinu:— Prečo som toľko samotná? Prečo ma Laco zanedbáva? I dnes odišiel s hnevom z domu. Nie div, keď mi je lichotenie a priateľstvo úprimného priateľa vítané.— Od takého priateľstva a priateľa zachovaj, Bože, každú mladú ženu a devu, — zvolala stará mať. — To je nie „úprimný priateľ“, to je sám ten had pokušiteľ, ktorý od vekov na veky svádza slabú ženu k odboju a k hriechu.— Hriech! — povedala Marta pohrdlive a zúmyslne vychytila to slovo. — Čo je tu vlastne hriech?— Hriech je prestúpenie zákona v prvom rade božieho a tresce sa sám sebou, — zkríkla starenka akoby v zúfalstve. — Áno, tresce sa a má byť trestaný! Ach, Bože, aký je tvoj trest spravedlivý, zaslúžený, ale krutý, tak že slabé toto telo svíja sa pod ním, ako zašliapnutý červík.Marta ustrnula. — Ona skutočne blúzni, — myslí si a skláňa sa nad ťažko dýchajúcu starenu.— Nerozčuľuj sa, mamička, — prosí láskave.— Len uznaj, dieťa moje, že i ja znám život, že nezveličujem a nezarmucujem teba i seba po daromnici.— Veď ja uznám, ale dopusť i ty, že nepoznáš kúzla, ktoré sa zmocňuje celej bytnosti, keď zahovorí srdce…— Dopustím, viem, poznám všetko, ale poznávam, že všetko to, čo som už pohovorila, nepriviedlo ťa k poznaniu toho zla, pred ktorým si sa octla! Zahrávaš sa s ohňom, ako dieťa, ktoré nepoznalo ešte zhubnosti požiara.— Vidíš, stará mama, ty si iste žila v iných pomeroch. Vtedy snáď ľudia ani tak necítili, ani tak neľúbili, ako teraz. Ja viem, ty si žila ako svätica.Stará matka zdvihla ruku, ako by chcela dačo odmietnuť od seba, a smutne zavrtela hlavou. Marta ale pokračovala horlive:— Otecko mi vždy rozprával, ako si mladá ostala vdovou s dvoma deťmi. Tetka Milka umrela mladá…— Chúďa, — šeptala stará mať, — umrela mladá, vďaka Pánu Bohu, kým sa jej nedotkla vina.— A potom si ty pracovala deň i noc, aby si vychovala detičky svoje. Otecko hovoril, že sa pamätal na záhadnú smrť starého otca!Starena si zakryla tvár a ťažko zavzdychala.— Žila si len pre iných, na seba si nepomyslela a preto ostalo tebe všetko podobné cítenie cudzím, — pokračovala Marta, akoby sa chcela ospravedlniť.Trpkým úsmevom usmiala sa starenka na slová Martine. Rozmýšľala chvíľku a pozerala pátrave, s čudným výrazom očí na vnučku. Vzdychla, narovnala sa, prešla rukou cez čelo, na ktorom zjavily sa kropaje potu.— Sadni si, dieťa moje, teraz sme samé. Musím hovoriť teraz, lebo neviem, dokedy ešte mi bude dovolené. Čím skorej, tým lepšie.Marta sadla si na nízky stolec k boku starej matky. S nežnou láskou a s úsmevom, plným bolesti, pozeraly staré oči na kvetúcu tvár vnučkinu.— Dieťa moje drahé, milé dieťa milovaného syna môjho! Ja ťa prosím a zaklínam v mene všetkého, čo ti je sväté, odvrhni každý nečistý, nedovolený cit zo srdca svojho. Nežartuj s vecmi vážnymi a nezľahčuj zákony, ktorým sme podrobení všetci. A zle by bolo bez nich, — povedala ďalej, ako sama pre seba, — lebo zvery v hore a vtáci v povetrí nepotrebujú zákonov, ale ľudia, tí áno, pre tých sú zákony nevyhnuteľné. I tá tak rečená verejná mienka, ktorú tak radi zľahčujú mnohí vinníci, má svoje oprávnenia. Pritúľ sa opäť s dôverou a láskou k svojmu mužovi, ktorý ťa verne miluje a chráni. On je len zdanlive chladný a ľahostajný, ale on vrele cíti a tvoja láska je jeho pokladom. Len ako milujúca a milovaná manželka najdeš svoje pozemské šťastie. Všetko iné je klamné, žhavý plameň, ktorý páli, ale nehreje, po ktorom ostane v srdci smutná, beznádejná púšť — a tam, kde predtým kvitly ruže, ostávajú len tŕne a šipina.Marta poslúchala; čosi silnejšie nad jej vzdor a zaslepenosť, nútilo ju načúvať trhaným slovám starej matky.— Pred chvíľou si hovorila, — pokračovala stará mať, — že tvoj oslávený otec pomenoval ma sväticou. Chudák, on ma tak vrúcne miloval. Ale ani on nevedel, že som nezaslúžila toho mena, že mi pristalo najskôr meno: Magdalena!— Ty, stará mama? — zvolala Marta s úžasom a zodvihla hlavu.— Ja, dieťa moje. Ťažko mi padne hovoriť o tom, veď som stará a ty mladá, ja stará mať a ty moja vnučka, a hľa, ja pred tebou budem vinníčkou a ty mojím sudcom. — Zakryla si tvár chudými rukami a horko zaplakala. — Tak som sa modlila k Hospodinovi, aby všetko to, čo v hĺbke srdca niesla som ako ťažkú ranu, kleslo zároveň so mnou do hrobu. Ale vidím, že musím ešte tu na zemi složiť vyznanie, aby som od podobného nešťastia zachránila teba. A za túto cenu vďačne otvorím pred tebou tú stranu knihy života môjho, v ktorej nikto zo živých nečítal. Ó, by som mohla vziať so sebou tú istotu, že moja spoveď zachráni dušu tvoju od poškvrny hriecha, že svoje svedomie ponesieš čisté až po pozdnú starobu a srdce tvoje ostane detinsky nevinné, až dotiaľ, kým nedotkne sa ho anjel smrti. Tak vďačne predstúpim pred súd boží, pred neho, pred neho — a pred všetkých, ktorých som prežila, zvlášte pred rodičov tvojich, ktorí ťa sverili mojej opatere. Ó Pane, pomôž mi a smiluj sa nado mnou!
Vansova_Magdalena.html.txt
Je zvrchovaný čas(List o poézii)Πὣτα μὲν εύοδίαν άγαύθήν άπιόντι ποιητή είς φαος όρςνυμένω δότε, ραίμονες — — — τή τε πόλει μεγάλωυν άγαθѽυ άγαθάς έπινοίας.Aristofanes[1]Keď som si práve, obávajúc sa, aby mi azda zahĺbenému do mojich listov περί ρυθμών, καί περί μέτρων, καί περί έπών,[2][3]neodkázal ako tam Strepsiades[4]Sokratovi τί δέ μ’ ώφελήσονσ’ οί ρυθμοί πρός τάλφιτα[5]nový, trochu záživnejší námet bol na písanie vybral, hľa, Tvoja voči mne priateľská láska, roznietená nepochybne germánskymi turnajmi, povzbudí ma do ďalšieho harcovania o českom rýme, o českých metrách, o českej poetike, alebo ak to chceš mať vysvetlené všetko podľa dnešného pána Čechoráda[6]čisto po česky, neobľubujúc cudzozemské plodiny, o českom rýme, o českých mierach, českom básnictve! Tvoje priateľské, dobre mienené vyzvanie do toho je mi tým milšie, a predsa — a predsa, priateľu, rukavicu Tvoju so všetkou úctivosťou Ti späť posielam. Dokiaľ nevypočuješ, neobviňuj priateľa z priveľkej citlivosti, lebo nové, nové, až dosiaľ nevyslovené a neslýchané veci Ti poviem.Svitá na českom Parnase;[7]lepší onen Génius Slávie, vlastný brat gréckeho,[8]roztrhol hanebné putá, ktorými bol pred dvaadvadsiatimi rokmi poviazaný a vrhnutý do väzenia;[9]rozplynul sa ťažký spánok synov vlasti, ktorých už každé spomenutie mien bolo nám milé; krasocitní Slovania, Jungmann, Marek,[10]Šafárik a Palacký,[11]verní Géniovi Slávie, sú nielen úplne našej viery, ale všemožne sa starajú i o zachovanie onehdy tak neprávom vyrvaného práva vlasteneckej Múzy na starožitné rytmy. Z čistých prameňov je zpráva, že oná štvorica krajanov, zanietených svorným duchom, pracuje na pravej prozódii,[12]metrike a poetike českej, a že rezultát ich dômyselného výskumu čoskoro sa dostane vlastencom na posúdenie.Je už čas, zvrchovaný čas, aby sme prestali byť apoštolmi nepravého, ku spaseniu nevedúceho evanjelia, aby otrocká poroba, do ktorej sme upadli svojou vinou, opičím, zo zaprenia svojho vlastného úsudku pochádzajúcim napodobňovaním cudzích výmyslov,[13]bola napokon zrušená, aby úplne falošné názory prepustili miesto statočnejšiemu presvedčeniu. Dokiaľ bolo oko naše potopené v mrákotách temného stredoveku, nemohlo vidieť svetlo bez mraku, dotiaľ sme nemohli túžiť po niečom vyššom, vznešenejšom a zvrchovanejšom; teraz, keď i oči naše svetlo vidieť, i uši pravdu počuť môžu, či sa nepozdvihneme z kalu všedného, duchaprázdneho veršovania k pravým rytmom, k estetickému básnictvu? Hanba nám, hanba nášmu vlastenectvu, hanba devätnástemu storočiu, v ktorom žijeme! Nič pod slnkom nie je dokonalé v prvých svojich začiatkoch, aj naša prozódia iba časom a pomocou miláčikov Múz môže sa zdokonaliť. Z nemotorného veršovania tohto alebo onoho veršovníčka nemožno vyvodzovať nemotornosť teórie; k ľúbeznému básneniu okrem básnického ducha vyžaduje sa i majstrovská zručnosť v používaní rytmických foriem; odrodilý Melpomenin[14]syn ani jednej, ani druhej teórii neosoží. Potom aj keď sa nepodaria pod perom básnika všetky známe starožitné i novšie rytmy, nezúfaj hneď preto, neodsudzuj hneď preto: v kom sídli Génius Slávie, povstaň spoločne, buď Klopstockom[15]svojmu národu, opoj nás rytmom slovanským, a my Ti, aj vďačná vlasť Ti uvije veniec nevädnúci, veniec nesmrteľný.Je už čas zvrchovaný, aby sláva našich otcov zažiarila z tmy; aby sa holobradý potomok prestal hanbiť za Nedožerských,[16]Drachovských,[17]Rozovcov[18]a Komenských[19]a iných verných a statočných predkov, aby nimi — lebo tam nás už slepota a zvrátenosť chuti doviedla — prestal pohŕdať. Nezháňajme sa v cudzine za tovarom, ktorého máme doma dostatok. Cudzí tovar — planý tovar. Nepestujme germanomániu. Slovanský Génius upevní súcosť, vzdelanosť a slávu slovanskú. Cudzinci rozprávajú s úctou o vzdelanosti nášho národa v štrnástom — šestnástom storočí, na terajšie naše dávno vyhlasované, no, bohužiaľ, až dosiaľ ešte vždy neveľmi presvedčivé vlastenectvo pozerajú s útrpným úsmevom. Naši otcovia pracovali bez hrmotu a vydávali nie brožúrky, ale tvorili národné diela, veľké a trvalé dedičstvo svojim potomkom a neozývali sa tam na dunajskom brehu naivné náreky českej vrúcnosti.[20]Dokážme činmi, nie slovami, že naše vlastenectvo je vlastenectvom slovanským. Pridŕžajme sa praotcov, v čom sa ich treba pridŕžať, opusťme ich, v čom ich káže opustiť osvietenosť devätnásteho storočia. Hanba nám ináč, ešte raz vravím, hanba nášmu vlastenectvu, hanba devätnástemu storočiu, v ktorom žijeme, keby sme nevideli ďalej než naši otcovia, keby sme neboli schopní niečoho vyššieho, vznešenejšieho, zvrchovanejšieho, než boli oni. Že pochybil Nedožerský, Drachovský, Roza, Komenský, či treba hneď preto zavrhnúť celú teóriu? Či treba, keď **, ***, keď ****, keď * nie je básnikom, hneď preto uzavierať, že nieto českého básnictva? Roza nemusel byť nesmrteľný, aby sa mohol vo filologicko-filozofickom učení Hermanovom,[21]Vossovom,[22]Boeckhovom,[23]Aplovom,[24]Grotefendtovom,[25]Ahlwardtovom[26]a Wagnerovom[27]dočítať o vlastnostiach pravého rytmu a pravej prozódie; a hoci by aj bol býval nesmrteľnejším, nebol by nás a slovanského ducha nášho, ako nesmrteľný vynálezca tej novej prozódie, tónickej teórie Adelungovej,[28]o ktorej bodaj nebol Čechoslovan[29]nikdy slova počul, iste uviedol do poroby.Je už čas, zvrchovaný čas, aby sa opovrhnutému Stachovi[30]odčinila krivda, aby vlastenci, na ktorých pozerá Čechia s túžobnou radosťou, Jungmann, Marek a Šafárik, a koľko ich je ešte, vystúpili na verejnú tribúnu, čo sa jej doteraz stránili, a zastali sa pravdy; vlastenci, ktorých slovanský let by mohol byť klasickým letom, ako dospeli náš ohnivý Polák[31]a dômyselný Marek ku gréckej klasičnosti, vlastenci, ktorých príroda nepomazala za básnikov, dali básnictvu zbohom a na inom, pre nich vhodnejšom poli začali pracovať. Nechcem odkrývať sotva zacelené rany, ale nemôžem utíšiť rozohnené prsia bez toho, aby som nepovedal, aby som hlasne nekričal, že syna vlasti zarmucuje pohľad na vlasť, znivočenú roku 1620,[32]no zarmucujúcejší je pohľad na tú istú vlasť, zotavujúcu sa štyridsať rokov na konci roka 1817,[33]keď vodcovia a náčelníci národa, pracujúci na jej osvietení, svojmu žízniacemu a lačnejúcemu ľudu nie sú schopní poskytnúť nič okrem zlých rýmov; lebo našinci sa nemôžu dočkať ani len jednej dokonalejšej geografie, fyziky, technológie, ekonómie, chémie, prírodopisu, histórie všeobecnej i domácej — filozofiu, matematiku a estetiku ani nespomínam — po toľkom prosení a upomínaní; pretože keby sa bol tým jalovým táraním a opičením sa premrhaný rozum vynaložil na iné užitočnejšie podnikanie, cudzinci by so závisťou boli pozerali na českú záhradku. Nie som nepriateľom ľubozvučnosti Múzy, ale ukáž mi medzi tisícimi a tisícimi československými básnikmi od majstra Dalimila,[34]a ak chceš, vôbec od „Hospodine, pomiluj ny“[35]počnúc, až po toho najnovšieho prízvukára[36]dolu, ukáž mi aspoň jedného českého Homéra,[37]alebo Petrarcu,[38]alebo Camoensa,[39]alebo Miltona,[40]alebo Klopstocka! Ale nie, nie, nie: bláznivá bola moja žiadosť; ukáž mi len jednu, vlasteneckej hrdosti a závisti cudzincov, len jednu nesmrteľnosti hodnú národnú tragédiu alebo komédiu, a ja budem za Géniovi vlasti vypálený biľag znášať trest, aký zasluhuje zradca vlasti. A či myslíš, že zo spevov Polákových nevanie český Génius s takou silou ako z Homéra grécky, z Petrarcu vlaský, z Camoensa portugalský, z Miltona anglický, z Klopstocka germánsky? Pravdaže, ale let básnického Génia má byť letom klasickým!Je čas, zvrchovaný čas, aby sa zboril ten starý hrad, cudzozemský hrad, a na jeho zrúcaninách sa vystavala nová, nedobytná domáca pevnosť, pevnosť slovanská. Dobré so zlým, pravdu s nepravdou nezrovnáš, nespojíš, nezjednotíš: jedno z nich musí trvať, druhé zaniknúť. I tú novú prozódiu s pravou teóriou rytmu nemožno zmieriť. Miešanina zostane miešaninou, hoci ju na tisícorakých rešetách precúdiš. Videl si onehdy, ako sa tam **b,[41]ináč statočný Čech, pre svoju smelosť, i keď klesá Múza jeho, milovania hodný, že jednou nohou po jednom, druhou po druhom plote chodil, ako sa divotvorne tváril, aké úbohé, útrpnosť vzbudzujúce zvuky vydával? Preč s tou zlátaninou! Tŕň väzí hlbšie. Zastaralé zlo sa musí vyrezať od koreňa. Čechoslovanom netreba hľadať u cudzincov lekára; onehdy nepochybne dosť dokázal Jaroslav,[42]že totiž, čo sa tvorenia teórií týka, i Česi nosia hlavu na krku, vytvoriac teóriu rytmu, akou sa dosiaľ sotva ktorý iný národ pod slnkom môže honosiť, a prostučkú poučku — že keď vo dvoch slovách po rovnakom vokáli (vo dvoch a viacslabičných po predposlednom) tie isté hlásky nasledujú, rozličné predchádzajú, nastáva dokonalý (konsonancia, napr. deň — sen, hlúpy — skúpy), keď po rovnakom vokáli (vo dvoch a viacslabičných po predposlednom) rozličné hlásky nasledujú, rozličné predchádzajú, nastáva nedokonalý rým (asonancia, napr. med — ker, žena — pleva) — pretvoril v najsubtílnejšie rýmoslovie. Slovan je stvorenie „mnohoumné“! Preto keby sa niektorý Čechoslovan na perutiach orlice vyšvihol tam od Krkonôš alebo Tatier, brehu Vltavy alebo Váhu, Moravy alebo Hrona tými prízvučnými „víchrochumľomrakovencomodrovzdušnosťami“[43]nahor k nebies blankytu, a tam začal spievať do svojej časomernej lýry melodicky, zmenil by sa Génius vlasti vo svojej sláve a daromné by bolo kvákanie kŕdľa vrán a strák, poletujúcich za ním nad močiarmi zeme. Lebo orlica svojím bleskoletom trieli k slncu; štebotavé čajky iba zdola za ňou poškrekujú (Pind. Nem. III.),[44]no orlíčatá krídlami matere premeriavajú priestor zastretej hviezdnej nebies výše. Vzlietni, kto môžeš vzlietnuť, vznes sa tamhľa k nepreberným baniam zlata na východ,[45]nevšímajúc si, či ťa niekto nasleduje, alebo nie. Nepoletíš, ver mi, sám: tvojou smelosťou prebudený lev roztrhá svoje okovy a zatrasie svojou hrivou, jeho revúci hlas ohlási sa v zatíchnutom českom údolí ako trúba anjela zvestujúceho zmŕtvychvstanie. I zhromaždia sa verní a postavia sa pod práporec svojej slávy. No mnohí hlavu nedvihnú, lebo nie každému je súdené zvrhnúť zo šije reťaz otroctva. Dosť dobre poletovali za Horatiom Rožnay,[46]keď viazal hexameter:[47]Písně ty / Eroto / vé s Milo / stenkami oslazo / vali;dosť Svoboda Navarovský,[48]keď osnoval choriamb:[49]Hromů / Zeus hněvivých // trochu byl od / ložil;dosť Rautenkranc[50]v polopentametre:[51]A stromo / ví vlasovo / vé;dosť dobre Puchmajer cítil, keď sa mu vyvinul z úst časomerný veršíček:Černo / oká doka / vad se ne / dá otci / divka milému,kde by bolelo;[52][53][59][60]no predsa všetci títo krčili plecami a mlčali. No nie, nie, nie, tak hlboko národ môj neklesol, aby jeho výkvet, spreneveriac sa českej Múze, v rozpore so svojím svedomím obetoval na cudzozemských oltároch neznámym bohom. Znamenitý Leška,[61]čujúc čosi o tej novej teórii, tuho proti nej, hoci iba v priateľských listoch, začal brojiť; rozhorčený Stach čoskoro potom nebo i zem volal na pomoc, tvrdiac, že sa očividne aj prirodzenosť rytmu znásilňuje, aj materinskej reči robí bezprávie; Jungmann, tento žiak Platonových Mileniek,[62]naša pýcha, iba v tichosti, čo sa dalo očakávať od jeho spanilej duše, bedákal, no vlasteneckého Génia prízvučným hexametrom nikdy nesprznil; mnohí iní v srdci nosili svoj bôľ, lebo ako keď od severu fičiaci mrak víchru s lomozom vyvracia hrdé jedle, ktoré proti nemu nadstavili vetvy, tak sbor do chrámu Teutónie[63]uháňajúcich našincov, opitých harmóniou novoobjaveného tónu, bol by dupotom svojich bakchantských piat[64]zgniavil toho, kto by sa mu bol odvážil smelým čelom postaviť do cesty. Trpká slza chveje sa mi v oku, ale v prsiach búri rozhorčenosť, keď si pomyslím, ako ďalekosiahle prospela umeniu hudobná a spevavá, duchom svojím s Gréckom zbrataná Čechia začiatkom devätnásteho storočia, že ak sa ozvala ešte dakde slabá ozvena hynúcej harmónie materinskej reči, čo sa aj tak už len so zatajením mena mohlo stať, i ten najjalovší, najmizernejší prízvukoveršotepec si z neho robil posmech. Tak si odstrihuje módna mater svoje zlatisté kadery, aby jej narástli vrané vlasy, aké má suseda, trhá belostné rúcho, aby sa opásala vlášenou sukňou, šliape drahé perly, aby si na krk navešala hlinených guľočiek, tak svojvoľne utráca svoje sväté imanie a krásne dedičstvo svojich synov! Zle s tou vlasťou, kde sa do sŕdc bratov, ratolestí jedného kmeňa, vkradne chlad a napokon nevlastenectvo a nenárodný duch, keď sa začne syn hanbiť za meno vlasti, meno svojej matky a otca svojho; no horšie je, keď ziskuchtivosť z jej synov, ktorí by ako otcovia mali osvecovať rozum ľudu, srdce zošľachťovať, narobí lakomých, chamtivých a hašterivých nádenníkov, keď lepšia časť národa právo používania svojho rozumu v tom alebo onom odbore ľudských vied postúpi niekomu spomedzi seba, samovládcovi rozumu, keď pospolitosť učencov v literárnom umení, ako kedysi nebohý môj majster v českej prozódii, na ono „to je tak, lebo on to tak určil“ odkazuje pochybujúci rozum, kde sa napokon zaužíval monopol národného spisovateľstva. Že každému národu treba prejsť týmito periódami choroby, učí skúsenosť: prečo? — patrí medzi nevyspytateľné kroky božej prozreteľnosti. Čechoslávia prežila už mnohé periódy svojej choroby, ak sa chceš presvedčiť, môžeš si potvrdiť tam, kde Vltava posvätné úpätie Petřína[65]obmýva rovnako, ako kde Dunaj vínorodú obrubu Tatier celuje, na Svätoplukových rovniach[66]podobne ako na brehoch Váhu a Hrona. Už sme zapáchali hrobom a umrlčinou, ale nám verný Génius, vďaka bohu, nečakane vdýchol život. Tak sa navlas splnilo, hoci sa k inému schyľovalo, staré proroctvo našich predkov. I vyšibne národu zvädnutá palma k nebu rozzelenený vejár, až ešte raz silou mladosti zaveje onen lepší Génius Slávie od Krkonôš ponad Tatry až dolu k Dunaju a rozplaší zvyšok ešte tu i tam zablúdeného chladu, ospalosti, odcudzenosti, ctižiadosti, lakomstva, chtivosti po samovláde v ríši rozumu, zvyšok monopolu národného spisovateľstva, germanománie, šarvátky o ypsilon[67]a koľko je toho všetkého, a znovu vzbudí bývalú prostotu, horlivosť, vrúcnosť a slovanskú úprimnosť. Potom až zo slovanských pŕs vyvrú čerstvé, živé, nezakalené vody; a z otvorených žíl skalín potečú čisté prúdy života a slávy. — Mudrc ju mudrcom od narodenia; učený, ako papagáj, vydáva v povetrí mŕtve zvuky. A preto rob každý to, za čo sa zapáliš, do svätyne, kam ti božstvo zabránilo vojsť, nevkrádaj sa smelou nohou ani jeden. Tak získaš dielu nesmrteľnosť; tak nebude národ tvoj nulou v poradí národov. Ak blúdiš, vráť sa hoci z polcesty, vlasť tvoju bolesť odmení. Nie je hanba blúdiť nevedomky, ale vedome blúdiť je hanba. Temer po desaťtisíc ranách, vypálených Géniovi českému len prízvučnými veršami, prestávam sa veru zháňať po sčrvotočenom venčeku, uvitom oklamanou vlasťou, dobre vidiac, že na ňom nespočíva Géniovo požehnanie. Ja budem orať na svojej roli,[68]ktorú mi môj Génius určil; vy ostatní orte na roliach svojich, ktoré vám určí Génius váš: a potom kde jeden druhého stretne, tam nech sa, ako sa patrí, ľahký naloženému, prázdny plnému vyhne z cesty. Tak teraz ja s najlepším svedomím ustúpiac nabok, umĺknem, kým nedozrie dielo, pretože vidím tak zrazu prekonanú svoju nádej.Preto, priateľu, nech je koniec týmto listom, do ktorých ma povzbudila iba zanietenosť môjho ducha za materčinu a Tvoja veľká spanilosť; Ty však ostaň vo svojom srdci toho presvedčenia, že s čímkoľvek som sa Ti zdôveril so zvyčajnou slovanskou úprimnosťou, nútila ma k tomu iba najsvätejšia horlivosť za všetko, čo len môže byť pre vlastenca v národe jeho pravé, dobré a pekné. Nespytuj sa ma: Podľa akého práva to všetko? — I ja som, vieš, rodený Slovan, a to Slovan, ktorý sa za Slovanstvo svoje nehanbím, ktorý žijem vo viere, že iba v mojom národe môžem dosiahnuť opravdivé vzdelanie, opravdivú blaženosť, spásu. Čo je môjho národa, to podľa ľudského i božského práva je i moje; čo je moje, to podľa ľudského i božského práva je i môjho národa. Hanba vlasti je i mojou hanbou, rana vlasti je i mojou ranou, smrť vlasti je i mojou smrťou — ale aj jej život je i mojím životom, aj jej sláva i mojou slávou. Za týmto presvedčením bezpečne kráčam po vyvolených svojich chodníčkoch, skúmam všetko a hľadám pravdu, nedbajúc pritom na osobu, sväto si v každom vážiac človeka. Takto zmýšľajúc, bol som Ti začal maľovať estetickú hodnotu našej reči v priateľských listoch; a že táto moja usilovnosť nebola daromná, posledný Tvoj list, prinášajúci mi za to vďaku v mene niekoľkých mladých básnikov Tvojho kraja, je mi najistejšou zárukou a spolu najštedrejšou odmenou.Ešte veľa striel má Múza pre mňa doma a ešte by som strieľal do cieľa (Pind. Ol. I.): no mlčanlivosť κατά καιρόν[69]väčšiu vzbudzuje rozkoš (Id. Isthm. I.). Ako blažene je priateľovi po vyliatí prúdov srdca skloniť hlavu na prsia priateľa, odpočinúť si na prsiach priateľa! Blahoslave, do skorého, skorého videnia. Toľkoto i potom. — Vytrvajme a držme sa:Pevně se držme, a pevně malého statku majetnost.Neb člověk v času nestálém nesmýšleje stále,rozmnožitel psoty své je a dále a dále ji šíří.Kdo však pevně se ustanoví, světa sámť sobě tvůrcem.Naše to jest, tak pravme, a tak toho hájiti hleďme.[70][1]πὣτα μὲν…(gr.) — Ponajprv pre nášho básnika želajte, podzemské božstvá, šťastlivú cestu, keď odtiaľto na svetlo chystá sa odísť; obci zas na veľké šťastie osožné myšlienky dajte! (Podľa prekladu Miloslava Okála.) — Je to citát z Aristofanovej komédie Žaby.[2]πὣτα μὲν…(gr.) — Ponajprv pre nášho básnika želajte, podzemské božstvá, šťastlivú cestu, keď odtiaľto na svetlo chystá sa odísť; obci zas na veľké šťastie osožné myšlienky dajte! (Podľa prekladu Miloslava Okála.) — Je to citát z Aristofanovej komédie Žaby.[3]περί ρυδμῶγ…(gr.) — O rytmoch, metrách a slovách[4]Strepsiades— postava z Aristofanovej komédie Oblaky, ktorú Šafárik preložil (pozri v tomto výbere na str. 91 — 108)[5]τί δέμ’…(gr.) — A pomôžu mi niečo rytmy najesť sa? — Citát z Aristofanových Oblakov.[6]Pán Čechorád— narážka na súčasné snahy v Čechách o očistu spisovného jazyka od cudzích vplyvov; nevedno, na koho Šafárik konkrétne mieri; pravdepodobne na Jungmannových odporcov[7]Parnas— pohorie v Grécku, kde podľa povestí sídlil Apollo, boh básnického umenia, a Múzy; neskôr sa názvu Parnas použilo ako označenie pre básnictvo vôbec[8]Génius Slávie, vlastný brat gréckeho(roz. Génia)… — pravdepodobne narážka na výklady Gregora Dankovského (1781 až 1857), profesora klasickej filológie na kat. akadémii v Bratislave, ktorý dokazoval (neskôr aj vo vydaných dielach), že Gréci sú príbuzní so Slovanmi[9]… roztrhol hanebné putá, ktorými bol pred dvaadvadsiatimi rokmi poviazaný…— r. 1795 uverejnil Josef Dobrovský v Pelclovej českej gramatike (Grundsätze der böhmischen Sprache — Základy českého jazyka) stať o prozódii, kde určil pre češtinu zásady prízvučnej prozódie proti dovtedajšej prozódii časomernej, čím — podľa Šafárika, ktorý bol za časomernú prozódiu — spútal českého génia. (Počátkové, odkiaľ je táto Šafárikova stať, vyšli síce v marci 1818, ale Šafárik uvedených dvaadvadsať rokov počíta od r. 1817, kedy sa Počátkové rodili.)[10]Antonín Marek(1785 — 1877) — český básnik, žiak, priateľ a spolupracovník Josefa Jungmanna[11]Šafárik a Palacký— obidvaja boli autormi Počátkov, ale pretože dielo vydali anonymne, zahmlievali svoju anonymitu aj uvádzaním vlastných mien[12]… štvorica krajanov… pracuje na pravej prozódii…— touto štvoricou myslí Šafárik Jungmanna, Marka, Palackého a seba. Jungmann vo svojej Slovesnosti (1820) podal náčrt českej poetiky, kde sa staval za časomernú prozódiu, a uverejnil články o metrike v Kroku; v tom istom časopise vyšli aj Šafárikove články o metrike, ale Marek a Palacký, hoci v praxi boli za časomernú prozódiu, ohlasované práce o metrike nenapísali.[13]… opičím… napodobňovaním cudzích výmyslov…— autori Počátkov (Šafárik a Palacký) vyčítali Dobrovskému, že prízvučnú prozódiu zaviedol do češtiny podľa nemeckého vzoru[14]Melpomené— grécka Múza lyriky („odrodilý Melpomenin syn“ = zlý básnik)[15]Friedrich Gottlieb Klopstock(1724 — 1803) — jeden zo zakladateľov nemeckej národnej literatúry, bol reformátorom nemeckej metriky na základe antického básnictva. Sám pestoval namiesto obvyklých alexandrínov nerýmované antické veršové miery.[16]Nedožerský— Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555 — 1615), slovenský humanista, od r. 1603 profesor matematiky a klasickej filológie na pražskej univerzite, bol autorom prvej systematickej gramatiky češtiny a stúpenec časomernej prozódie v básnictve[17]Jiří Drachovshý(1577 — 1644) — český jezuita, uviedol pravidlá časomernej prozódie vo svojej českej gramatike (Grammatica boemica in quinque libros divisa — Česká gramatika rozdelená na päť kníh), ktorá vyšla tlačou až po autorovej smrti (1660)[18]Roza— Jan Václav Rosa (ok. 1620 — 1689), český purista, vo svojej českej gramatike (Čechořečnost, 1672) podal aj zásady o časomernej prozódii, opreté o Drachovského a Komenského[19]Jan Amos Komenský(1592 — 1670) — pedagóg svetového mena, zdôvodňoval časomernú prozódiu v češtine (O poézi české) a uplatňoval ju aj vo svojich prekladoch (žalmy, Dionysius Cato)[20]… a neozývali sa tam na dunajskom brehu naivné náreky českej vrúcnosti— Šafárik naráža na Hromádkov článok v Prvotinách pěkných umění (1816) s názvom Žalostnění, prohlášení a žádost vroucnosti české na břehu dunajském (roz. vo Viedni), v ktorom sa autor doprosoval podpory pre svoje práce.[21]Johann Gottfried Hermann(1772 — 1848) — profesor klasickej filológie v Lipsku, patril k najlepším znalcom gréčtiny všetkých čias a k najvýznamnejším moderným metrikom. Šafárik ho osobne navštívil v Lipsku pri svojom štúdiu v Nemecku.[22]Johann Heinrich Voss(1751 — 1826) — nemecký básnik, preložil do nemčiny v časomerných hexametroch Homérovu Odysseu (1781) a Iliadu (1793)[23]August Boeckh(Böckh; 1785 — 1867) — profesor v Berlíne, významný metrik, prekladateľ a komentátor Pindara[24]Johann August Apel(1771 — 1816) — nemecký básnik a metrik, z ktorého diela (Metrik, 1814 — 16) čerpal aj Šafárik[25]Georg Friedrich Grotefend(1775 — 1853) — nemecký klasický filológ, rozlúštil klinové písmo[26]Christian Wilhelm Ahlward(1768 — 1830) — nemecký filológ, prekladateľ Ossiana[27]Georg Philipp Eberhardt Wagner(1794 — ?) — nemecký klasický filológ, ktorý sa venoval najmä štúdiu Vergilia[28]Johann Christoph Adelung(1732 — 1806) — nemecký filológ a slovnikár, ktorého si Josef Dobrovský vysoko vážil ako veľkú autoritu v jazykovede, často sa odvolával na jeho slovník i gramatiku a priznával aj jeho vplyv na zdôvodňovanie prízvučnej („tónickej“) prozódie[29]Čechoslovan— príslušník „českoslovanského“ národa (Čech a Slovák)[30]Václav Stach(1755 — 1831) — profesor teológie v Olomouci, verejne sa staval ako prvý proti Dobrovského prozódii. Za to sa mu dostalo zneuznania vo verejnosti.[31]Milota Zdirad Polák(1788 — 1856) — český obrodenský básnik, ktorý si svojimi básňami získal všetky súčasné básnické generácie[32]Roku 1620bolo na Bielej hore potlačené české povstanie a zavedená násilná protireformácia.[33]… vlasť, zotavujúca sa štyridsať rokov…— narážka na Dobrovského, ktorý podľa vlastného priznania už r. 1778 poznal, že pre češtinu sa hodí prízvučná prozódia, a nie časomiera[34]Dalimil— údajný autor českej kroniky zo začiatku 14. storočia; Dalimilova kronika je významným dielom českej vlasteneckej literatúry[35]Hospodine, pomiluj ny(= Pane, zmiluj sa nad nami) — pieseň z obdobia prechodu od staroslovienčiny k češtine, ktorej vznik sa kladie do 10. storočia[36]Prízvukár— posmešný názov pre stúpenca prízvučnej prozódie[37]Homér— údajný autor najslávnejších eposov staroveku[38]Francesco Petrarca(1304 — 1374) — slávny taliansky básnik[39]Luis de Camoens(1524 — 1580) — národný portugalský básnik[40]John Milton(1608 — 1674) — anglický básnik, ktorého dielo Stratený raj preložil Jungmann do češtiny[41]**b= Václav František Hříb (1760 — 1827) — moravský veršovec, ktorý v Hromádkových Prvotinách pěkných umění (1816) po dlhšej prestávke uverejňoval svoju zbierku České básnířství v novém rouše, kde sa usiloval o spojenie zásad časomernej a prízvučnej prozódie[42]Jaroslav— Antonín Jaroslav Puchmajer (1769 — 1820) — reprezentant novočeskej básnickej družiny, ktorá najviac prispela k uvedeniu Dobrovského prízvučnej prozódie do českého básnictva. Puchmajer v Nových básňach (1814) uverejnil stať„O rýmu“, v ktorej určoval pravidlá jednoslabičného, dvojslabičného a trojslabičného rýmu v českej poézii. Šafárik, zmieňujúc sa tu o Puchmajerovi, zameriava svoje vývody ironicky.[43]Víchrochumľomrakovencomodrovzdušnosťami— tento násilne utvorený výraz použil Šafárik aj v preklade Aristofanových Oblakov, pričom poznamenal, že Aristofanes sa takto vysmieval „vypínajícím se a vysokolítajícím veršovníkům svého času“. Tu zas (v Počiatkoch) Šafárik mieril ním na M. Z. Poláka, ktorý vo svojich básňach s obľubou používal neobvykle zložené slová. Hoci si Šafárik vážil Polákovu poéziu, nevedel básnikovi odpustiť, že sa pridŕžal aj prízvučnej prozódie.[44]Pind. Nem. III.— grécky básnik Pindaros (ok. 518 — 442 pr. n. l.) — klasik slávnostnej sborovej lyriky, skladal svoje spevy na víťazov v helénskych hrách. Najvýznamnejšie z týchto hier boli: olympské, pythické, nemejské a isthmické; podľa týchto hier sa rozdeľujú Pindarove zachované básne na štyri knihy (skratky: Ol., Pyth., Nem., Isthm.).[45]… k nepreberným baniam zlata na východ…— poukaz na grécku a tiež indickú metriku ako na vzor básnenia[46]Samuel Rožnay(1787 — 1815) — slovenský básnik a prekladateľ z antiky, poľštiny a ruštiny[47]Hexameter— šesťstopový verš[48]Václav Alois Sloboda(1791 — 1849) — rodák z Navarova pri Železnom Brode, odkiaľ mal pseudonym Navarovský. Uvedený citát je z jeho prekladu Horatiovej ódy.[49]Choriambus— štvorslabičná stopa podľa schémy: — ◡ ◡ —; v citovanom prípade ide o použitie dvoch choriambov[50]Josef Miloslav Rautenkranc(1776 — 1817) — český vlastenecký kňaz, básnik z družiny Puchmajerovej, ktorý prekladal aj z antickej literatúry. Citovaný polverš je z Rautenkrancovho prekladu Horatiovej ódy.[51]Pentameter— päťstopový verš, ktorý sa obyčajne spája s hexametrom a tvorí tzv. elegické distichon. V citovanom prípade ide iba o polopentameter.[52]Černooká…— citovaný verš z Puchmajera (preklad Iliady) tvorí správny časomerný hexameter[53]Kto by, čítajúc toto, neželal si tým väčšmi vidieť Homéra takto preloženého do svojej milej reči! Šestnásť rokov odvtedy, čo traja vážni mužovia odvážili sa zopakovať nebeské zvuky gréckeho básnika v češtine;[53]no ani jeden z nich začatú pieseň nedospieval, lež, pozdvihnúc svoj hlas, umĺkli ako žiačikovia, odpravení v predsieni takou slabou útechou, aby šli ďalej; a dosiaľ sa nezaznamenalo nijaké hodnotné pokračovanie onoho okrem radosti nenávistníkov Slávie, ktorá im pečeň spaľuje, keď na vlastné oči vidia, ako voskom okrídlení a do empyrských ríš letiaci Slovania,[54]skôr než sa dotknú pozemských oblakov, onemení už padajú na zem. Tu hneď všetkému na vine čeština! No hoci hodnota každého prekladu podľa správnej úvahy stúpa natoľko, nakoľko sa približuje k časomiere — čo je novým dôkazom jej pravosti — predsa bez obavy môžem tu verejne prehlásiť, že dokiaľ bude český prekladateľ prízvukom merať svoje hexametre, dotiaľ sa náš národ nedožije Homéra. Lebo príroda sama vyrovnáva svoje neduhy, takže kto XXIII. spev Homérovej Iliady[55]preloží prízvučne, ten sa i nechtiačky spamätá pri XXIV. speve a svoju prácu, alebo si ju zoškliviac, nechá tak, alebo, keď našiel pravú cestu, navráti sa, odkiaľ vyšiel a začne znovu od μήνιν άειδε θεά. Toto všetko posledný prekladateľ Homéra[56]teraz cíti nepochybne celkom tak sám ako ja. — Kiež by vznešený básnik išiel za hlasom pravdy a obdaroval Čechov Homérom, vytvoreným gréckym rytmom! Ktože je na to väčšmi povolaný než on! Až tu sa brečtan a vavrín, ktorými ho najnovšie obdarovali dvaja Apolónovi kňazi,[57]nádherne rozzelenie a pozdvihnutá koruna českého básnictva vrhne spojený blesk svojich jasných lúčov na jeho hlavu, ovenčenú nesmrteľným kvetom. Bl.[5353]Šestnásť rokov odvtedy, čo traja vážni mužovia odvážili sa zopakovať nebeské zvuky gréckeho básnika v češtine…— preklad I. spevu Homérovej Iliady uverejnil Jiří Palkovič roku 1801, v tom istom roku vydal tlačou ten istý spev Jan Nejedlý, r. 1814 odtlačil ukážku z prekladu A. J. Puchmajer a r. 1816 Samuel Rožnay.[5354]… do empyrských ríš letiaci…— do nadzemských, ideálnych ríš letiaci… — Empyreum, za všetkými sférami ležiace ohnivé nebo, ako verili starí Gréci, alebo — podľa Danteho — miesto blažených[5355]Homérova Iliadamá dovedna 24 spevov.[5356]… posledný prekladateľ Homéra— zrejme básnik Puchmajer, ktorému poslal z Talianska vavrín básnik Polák[5357]Apolónovi kňazi— básnici. — Kto bol druhým spomínaným básnikom, nevedno.[59]Bl.— Ján Blahoslav, ktorého menom je podpísaný aj úvod k Počátkom[60]μἤγἰγ…(gr.) — začiatok Iliady („O hneve spievaj, bohyňa“)[61]Štefan Leška(1757 — 1818) — slovenský skladateľ duchovných piesní a príležitostných básní[62]… žiak Platónových Mileniek— obdivovateľ ideálnych Charitiek a Múz, bohýň krásy, spanilosti, pôvabu a básnického nadšenia. V Platónových dialógoch sa vyskytujú aj Charitky aj Múzy.[63]Teutónia— bohyňa Nemectva[64]… dupotom svojich bakchantských piat…— v starom Grécku na počesť Baccha, boha vína, usporadúvali slávnosti zvané bakchanálie, pri ktorých veľké zástupy opitých ľudí stvárali rozpustilé orgie[65]Petřín— časť Prahy nad riekou Vltavou[66]Na Svätoplukových rovniach— totiž na Morave[67]Šarvátky o ypsilon— boj medzi stúpencami tzv. bratrského a tzv. analogického pravopisu. Podľa bratrského pravopisu sa poc,s,za vo funkcii spojkyipísalo vždyy, kým zástanci analogického pravopisu žiadali písať pocvždyi, ako aj vo funkcii spojky, a posazrozlišovať písanieiayanalogicky podľa podobných tvarov v iných slovách. Zástancami bratrského pravopisu boli príslušníci staršej generácie, kým mladšie pokolenie sa hlásilo k analogickému pravopisu, ku ktorému dal podnet Dobrovský.[68]Ja budem orať na svojej roli…— Šafárik sa vzdal poézie a venoval sa už histórii, ktorú pokladal za vlastný odbor.[69]χατἄ χατρὀγ…(gr.) — v pravý čas[70]Pevně se držme…— tento úryvok v hexametroch je z Jungmannovho prekladu Goetheho Hermana a Doroty
Safarik_Je-zvrchovany-cas.html.txt
Ja starý, vychádzajúcJa starý, vychádzajúczo svojej chyžky skromnejnádhernej do prírody,nemálo zhrozil som sapri pomyslení: ozaj,čo všetko mi tam rečúna uvítanie? Čím mizasypú sirú hlavu,zavadia v zmysly vetchéa srdce zuráňajútá krása tam i neha,tá mladosť, radosť, život!?Však, povystrieť si údy,rozviazať putá duše,zsinalú zohriať myseľ,ma popúdzala žiadosť;i odtisov hať obávs tým, nech sa deje, čo chce',som rozhodol sa ta ísť.ísť. — Stúpam tedy zvoľna —
Orszagh-Hviezdoslav_Prechadzky-jarom.html.txt
1. Ľudia chybia v mravoch i v činoch(Porov. kap. VII., ods. 5.)PrísloviaAdamove deti sú divné smeti.[1]Ani tys’ nie od druhých odchodnejší.BlchyKaždý pes má blchy.Ktovie, či doňho blchy nenaskáču.[2]Človek5Človek krehká nádoba.Čoho sa človek najviac odrieka, toho sa najskôr dopustí.DomDom nie kostol, človek nie anjel.Adalb. Człowiek 36.[3]Nenie toho domu, dze by nebolo lomu.Bošácka dolina.Nieto domu bez dymu.Č. 388. Adalb. Dom 32.— Nieto toho domu, aby sa v ňom nezakadilo. — Nieto tej pece, aby sa v nej nezakadilo.Chyba, chybný, schybiť10Bez chyby kto na svete?Č. 283.I ten najmúdrejší môže schybiť.Č. 284.Ľudia sme chybní.S chybami sa učíme.[4]Svoje chyby nikto vidieť nechce.Č. 284.15Žiaden človek bez chyby a žiadna cesta bez úhonu.[5]I dobrému kocúrovi niekedy myš ušmykne. — I starému kocúrovi niekedy myš ujde.Č. 284.I kňaz na kancli sa pomýli.I múdremu voly ujdú.I slnko sa dakedy dvojí.T. 13. Č. 251.20I tenký vlas má svoju tôňu.Č. 284. Adalb. Włos 4.I za tisíc dukátov paripa sa potkne.(Pozri 27.)Každému dačo chybí.Každý kov má trosky.Každý má svoju hŕbočku.[6]25Každý má svoju žlč.T. 16.Každý má čierne za nechtom. — Každý má za nechtami blato.Kobyla má štyri nohy a potkne sa.Č. 71. Adalb. Człowiek 81, Koń 126.[7]Krehkosť, krehkýKaždý má svoju vlastnú krehkosť.T. 16.Všetci krehkí. — Všetci hriešni. — Všetci slabí.30Ľahko sa noha pošmykne.Med je medom, ešte sa prekysne.Adalb. Miod 2.Na každého sa dačo vmestí. — Na každom sa dačo nájde.Niekedy aj starý kallec priadzu pomaší.Bošácka dolina.— Niekedy aj starý tkáč pomoce.Č. 217.Nič nie je také nestále ako chvíľa a ľudia.35Nikomu sa nemôžeš nazrieť do srdca.Pridá sa to každému.[8]S podratým na spodok.[9]SvätýNikto nie je svätý.Pokiaľ sme na zemi, nie sme anjeli ani svätí.40Svätí boli a hrešili.Svet viac vie o tebe ako ty o sebe.Všetci sme z krvi a z mäsa.Č. 25, 284.[1]Slovenský rukopis zo 16. stor. Príslovie z kázne kazateľa J. A. K. z r. 1600. Slov. pohľ. 1894, s. 6.[2]Či sa počestný neskazí. Z.[3]Maď. znenie: Ház nem templom. (Dom nie je kostol.)[4]Lat. znenie: Errendo discimus. (Chybiac sa učíme.)[5]Maď. variant: Nincsen ember hiba nélkül. (Niet človeka bez chyby.)[6]Priestupkov. Z.[7]Maď. znenie: Lónak négy lába, mégis botlik. (Kôň má štyri nohy, predsa sa potkne.)[8]Pomýliť sa. Z.[9]Obrazne o zakrývaní chýb. Z.
Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Vseobecny-priebeh-zivota.html.txt
Ľubomír Feldek: „Nevermore!“ čiže „Užtoskráť“ a Edgar Allan Poe, HavranEdgar Allan Poe (1809 — 1849) sa do dejín svetovej poézie zapísal najmä básňouHavran (The Raven, 1845). Jej pochopenie mala uľahčiť o rok neskôr napísaná esejFilozofia básnickej skladby (The Philosophy of Composition), podrobne opisujúca stratégiu, ktorou sa riadil pri písaní Havrana.Napriek tomu sa nad tou básňou zas a znova zamýšľajú nielen jej čitatelia a vykladači. Osobitný dôvod na zamyslenie majú jej prebásňovatelia, keď sa usilujú substituovať v cieľovom jazyku Poeov refrén„nevermore“, ktorým chcel americký básnik nielen napodobniť havraní hlas, ale aj vložiť do jeho zvuku tajomný, nevyhnutnosť smrti pripomínajúci význam.*Edgar Allan Poe sa narodil ako dieťa hereckého páru Elisabeth a Davida Poeovcov. Otca vôbec nepoznal (opustil rodinu ešte pred jeho príchodom na svet) a matka podľahla tuberkulóze, keď mal dva roky.Malého Edgara čakal pobyt v sirotinci, no iba nakrátko, pretože si ho osvojila rodina obchodníka s tabakom (tak pribudlo k menu Poe meno Allan). Allanovci žili istý čas aj v anglickom Liverpoole, čo možno prispelo k tomu, že iní americkí básnici mohli Edgarovi neskôr len závidieť záujem, ktorý budila jeho poézia v Európe. Mimoriadnu pozornosť mu venoval a takmer celé jeho dielo do francúzštiny preložil Charles Baudaelaire.Ani Edgar sa však nevyhol lákadlu alkoholu, ktorému podľahol nielen jeho otec ale aj jeho brat William. Alkohol prispel k jeho rozchodu s adoptívnym otcom aj k jeho vyhodeniu z vojenskej akadémie. Urýchlil však možno jeho štart na literárnom poli. Ako 24-ročný získal cenu v súťaži baltimorského časopisu Saturday Visitor a 26-ročný sa stal šéfredaktorom richmondského časopisu Southern Literary Messenger.V roku 1836 sa oženil so svojou trinásťročnou sesternicou Virginiou Clemmovou, tá však už o jedenásť rokov, v roku 1847, zomrela. V tom čase už mal E. A. Poe za sebou nielen úspešný románPríbehy Arthura Gordona Pyma(1838) a zbierky poviedokGrotesky a arabesky(1839),Čierny kocúr a iné poviedky(1843) aPoviedky(1845), ale aj niekoľko zbierok básní, medzi nimi aj zbierkuHavran a iné básne(1845). A takisto esejFilozofia básnickej skladby(1846).Až nás mrazí, keď sa dívame na dátum Virgíniinej smrti a zároveň čítame o rok skôr napísanú chladnú úvahu:„A tu, nespúšťajúc z mysle úsilie o vrcholnú dokonalosť z každej stránky, položil som si otázku, Ktorý z melancholických námetov je podľa všeobecného názoru najmelancholickejší? Smrť, odpovedal som si ihneď. A kedy, pokračoval som, je tento najmelancholickejší námet najpoetickejší?… Odpoveď sa ponúka sama. Keď je tesne spojený s Krásou. Smrť krásnej ženy je teda nepochybne najpoetickejším námetom na svete.“(Tu aj inde citujemFilozofiu básnickej skladbyv preklade Jany Kantorovej-Bálikovej.)V nasledujúcich rokoch naplno doľahla na básnika genetická kliatba: alkohol, drogy, dlhy. Zo slávy ostala iba poľná tráva a 3. októbra 1849 ho našli v alkoholickom bezvedomí ležať na baltimorskom chodníku. Nepomohla ani rýchla hospitalizácia: zomrel 7. októbra 1849.*Havranasom po prvý raz čítal v preklade Vladimíra Roya — dostal sa mi do rúk kedysi okolo roku 1951, vo vydaní Knižnice Elánu. Vydanie obsahovalo ajFilozofiu básnickej skladbya veľmi dobrý doslov profesora Milana Pišúta, ktorý ma upútal najmä tým, že ponúkal informáciu, ako si s refrénom básne poradili jej rôzne prebásnenia.Čo sa týka Vladimíra Roya, jeho riešenie„Havran rečie: ‚Nikdy ver!'“sa mi veľmi nepozdávalo — zrejme aj preto, že som Royov preklad čítal pätnásťročný, v krutých päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa usiloval mozgy všetkých generácií vyplachovať dobrotivo sa tváriaci, ale v skutočnosti zákerne falošný socialistický realizmus. Do úmoru museli vyspevovať žiaci vo všetkých vtedajších školských spevokoloch (teda aj my žilinskí žiaci v tom žilinskom):„Chceme mier! Chceme mier! Pieseň našu vrah nezdusí nikdy ver, nikdy ver, nikdy ver!“Aby som však neukrivdil Vladimírovi Royovi — on, keď prebásňoval (v zákope, za prvej svetovej vojny) PoeovhoHavrana, nemohol tušiť, že príde raz čas´takého zneužívania slova mier. Jeho preklad reprezentoval kedysi tú najvyššiu kvalitu a aj dnes, napriek patine, ktorou pokryl jeho výrazové prostriedky čas, počujeme jeho hudbu. Kto sa chce o tom presvedčiť, nájde aj Royovo prebásnenie v Zlatom fonde denníka Sme.No vrátim sa do času, keď som Royovo prebásnenie čítal prvý raz — naozaj som si už vtedy zaumienil, že i jaHavranaraz prebásnim a že nájdem ideálny ekvivalent Poeovho refrénu. Nebolo to však jednoduché predsavzatie, pretože ideálny ekvivalent, ktorý by nielen napodobňoval havraní hlas, ale aj verne tlmočil originál (never more — nikdy viac) už objavil a vo svojej verzii použil český básnik Vítězslav Nezval. Jeho havran kráka:„Již víckrát ne!“Čosi podobné pripúšťa aj slovenčina, no ak som nechcel ostať iba Nezvalovým, epigónom, ak som chcel nájsť rovnako ideálne, a predsa odlišné riešenie, muselo do chvíle, v ktorej ho nájdem, ubehnúť pol storočia.*Poe sám voFilozofii básnickej skladbyhovorí, že aj jemu to chvíľu trvalo, kým našiel ideálne riešenie, čiže tvora, ktorý by čo najlepšie vyjadril jeho emóciu.„Zišlo mi na um zviera, ktoré nerozmýšľa, ale je schopné hovoriť; prirodzene, prvé, na ktoré som pomyslel, bol papagáj, ale zatlačil ho havran, ktorý takisto je schopný reči, ale oveľa lepšie zodpovedá zamýšľanému tónu.“Autorove rozhodnutia bývajú napokon definitívne, pokus o prebásnenie sa však dá aj stáročia po autorovej smrti opakovať a cesta k jeho konečnej podobe je podobne nekonečná, ako v inej Poeovej básni (ktorú takisto môžem ponúknuť vo svojom prebásnení) je nekonečná púť princa, čo putoval do Eldorada:EldoradoPrinc plný sílraz vyrazilna cestu s piesňoua či bol deň,či padal tieň,on hľadal Eldorado.Zrazu ten mužbol starý už,tieň na srdce mu padol.No darmo šiel,on nenašielto svoje Eldorado.Na konci sílraz narazilna tôňu s dlhou bradou.„Tieň, povedz mi,kde pocestnýmá hľadať Eldorado?“„Choď za Mesačnéhory až —“tieň pomohol mu radou —„tam prichýliťa v Údolítieňov to Eldorado!“*Aby však rovnako nekonečný nebol aj tento úvod, poviem už iba, že konečne, už na stare kolená, doletelo ku mne to ideálne havranie zakrákanie z rozprávkového sna. Raz ráno ma totiž prebudila myšlienka, že ten smrť symbolizujúci Poeov havran by mohol byť príbuzný našej Zubatej. V slovenskej ľudovej rozprávke vzdoruje Zubatej umierajúci šibal tým, že naťahuje čas rozprávania — Zubatá, sediaca na peľasti jeho postele, sa však nedá prekabátiť a prísne ho vyzýva, aby svoje rozprávanie skrátil. Hoci havrania výzva, ktorá mi potom zišla na um, nebola celkom presným prekladom originálu, uveril som, že Poe by ju akceptoval a uznal by, že aj moje riešenie znie dostatočne tajomne. Už aj preto, že som (podobne ako on) umocnil rozprávkovosť refrénu spojením viacerých zrozumiteľných slov do jedného nezrozumiteľného, do toho: „Užtoskráť!“ Až na záver, keď to už nehovorí havran, ale povie to sám básnik, ktorý konečne pochopil, o čo ide, sa mohli z toho jedného nezrozumiteľného slova stať zrozumiteľné tri: „Už to skráť!“
Feldek_Edgar-Allan-Poe-Havran.html.txt
DumaI[1]Chmáry sa tratia po šírom nebi,tmavé jasnejú, svetlejšie tie hynú —Mesiac vychodí spoza hmly oblačnej,vyjde, osvieti hlbokú tíšinu.Tam je jazero ako skamenelé,luny ak’ zo skla stoja na hladine,polia, dúbravy — ani len šuchotu,len mesiac svieti v hlbokej tíšine.Tajomstvo veľké pre srdce, pre ducha,kto pieseň vyššiu v hlbine vyslúcha,kto pieseň vyššiu vyslúcha pokoja,pred ktorou svety skamenelé stoja.Objími, vezmi ma do svojho lona,ty, duma veľká tajného pokoja!Zvetrelci pustí a ohavy svetskékeď ťa nechápu, aspoň sa ťa boja.Kto sa nezľakne, keď vidí končinu,za ktorú svetský um viac nezačiahne?Prijmi ma, vezmi do lona, nech srdcu,nech duši bôľnej veľká tiaž odľahne.Odkry sa predo mnou, zvrhni hmlu zo seba:ja som syn sveta, mám na čele špinu,srdce búrlivé — poškvrnu tichosti —ale mám túžbu za svet, za rodinu!. . . . . . . . . . . . . . .Ja tu živých neprijímam,pred nimi som zastretá,a keď sa im raz ukážem,teda im je, jaj, veta!Nemôžu zniesť mojich očú,tým menej môjho slova,slovo jedno ako poviem,to je dumka hrobová.. . . . . . . . . . .Slova sa nikdy neľakám,nech ho Boh blahoslaví,a čo má prísť, nechže príde.Čo by sa bál postavy!Koho nespáli postava,— strašné je moje oko.Vidíš, ako sa kolembátam horeká, vysoko!Nežiadaj, by si to videl,ak’ to vlastne vyzerá.Pred tým sám duch, čo je slabší,sotva pozrie, umiera.. . . . . . . . . . . .Čím tuhšie ono vyzerá,tým ho radšej budem mať.Nech zazrie na mňa hlboko,ja chcem tiež naň pozerať.Budeme sa merať očmi,jeden druhého hľadiac.Pozrieme si z oči v oči,ja, oko tvoje, mesiac.. . . . . . . . . . . . .Ľahko myslieť umom ľudským,človeče, z podlej hliny,tu sa lámu celkom vašetúžby o tie krajiny.Ako bolo na počiatku,tak je teraz a večne:sem ako dym doletujúa tratia sa konečne.Vy ste ľudia z podlej hliny,a tento kraj z ocele.Keď sa ho len kúštik dotkne,na prášok sa rozmele.. . . . . . . . . . . .Hoc som ja z toho samého,ako druhí, semena,keď váš kraj z tvrdej ocele,moja vôľa z kremeňa.Trepneme sa, durkneme sa,to sa smelí neboja,tou sa naše všetky silyv plamennej iskre spoja.Vôľu mám väčšiu nad všetky rozumy,ja sa nezľaknem veľkej tvojej dumy.. . . . . . . . . . . . . . . . .Keď sa nezľakneš, dobre, uvidíme;moja ťa duma srdečne objíme,moja ťa duma objíme srdečnea ty v nej budeš, nie roky, no večne.IIPohádka veľká, tajomná je ten svettomu, kto dostal prístup do svätyni:hora, potoky, kvetnasté dolinyhlásanú bijú v jeden zvuk jediný.A mesiac, hviezdy! Mesiac — to muž bledýpri stole jednom neúnavne sedí.Vlasy ako ľan a vysoké čelo,oko pokojné ako od kameňa;nevidno z neho ani len byľôčky,čo my zovieme, ľudského plameňa.Ale je plameň na pokojnom oku,ktoré nič nikda na svete nemúti.To plameň vyšší nad všetky nádeje,plameň pokojný, nikda nepohnutý.Ale ten plameň, ten plameň pokojný,nemá skrytosti pred ním nič — hlbina,pomaly leje blesky svoje tichéa všetky búrky, lunenia zhasína.Beda chytrostiam! Beda tomu tvoru,čo kypí strasťmi, keď naň blesky padnú:Ak strasti boli všetko jeho v svete,tie pred ním v priepasť bezodnú prepadnú,Tiché, pokojné, ale strašné oko,to letí, padá vysoko, hlboko.A hviezdy! Bože veľký od večnosti!Hviezdy sú jeho rozsiata rodina.Pred ním sa točia, pred ním sa ihrajú,pod ním hlboko, nad ním vysočina.A hviezdy, Bože! Všeliake postavyv bielom odeve — tváre sa jasajú,blesk miesto vlasov venčí im temená,ticho sa nebom dumným prechádzajú.V lone belasom, čistom nežiaľ hľadieť —tečie ich voľný od vekov — rokov svet!V lone belasom, kde biedy neslýchať,pokojným dušiam nežiaľ, nežiaľ bývať.[1]Ps na str. 58 má nadpis Zlomki, na druhej strane nadpis Duma. Nevieme, či nadpis Zlomki sa vzťahuje len na jednu stranu textu, a či na všetky početné básne, ktoré nasledujú ďalej až do str. 139, kde je odpis Hlásnika národa. V zmysle kompozície J. K. sú tieto básne všetky úryvky, odpísané z R, hoci všetky v R nenachádzame. Tematicky pokračujú jednak v reflexiách, jednak v dejinnej filozofii J. K., ďalej v jeho básňach o „praktikách života“, pokračujú vo „videniach, proroctvách, v kritike mŕtveho náboženstva a prechádzajú k záverečnému posolstvu k svojmu národu a k Slovanom, na ktoré nadväzujú ďalšie zošity v R. Do lyriky J. Kráľa preberáme z týchto básní len Dumu, ostatné radíme do cyklu Dráma sveta. Ps, str. 58—62, V-1, str. 80—83 (pričlenil prvých 24 veršov k Piešňam ako tretiu časť, hoci ta nijako nenáležia, preto V-2 ich vynechal). Text V-1 je zhodný s Ps. Druhé dve časti prvý raz publikované v Súb. diele z r. 1952.
Kral_Duma.html.txt
„Habánská majolika“ a českobratrští exulanti v UhráchHlavní zásluha o proslulou majoliku slovenskou v Uhrách náleží Česko-moravským bratrům, proto neprávem připisuje se výlučně Habánům (t.j. bývalým anabaptistům na uherském Slovensku).Že majolikovou výrobu v Uhersku zavedli Českomoravští bratři, dokazují (mimo jiné okolnosti, na něž zde ještě poukážeme) následovní fakta; 1. totožnost nejstarší majoliky slovenské sa současnou českou a moravskou, jež jsou staršího původu; 2. shoda časová ve vzniku výroby majolikové se zjevením se Českých bratří v Uhrách; 3. používání českého lva při vyobrazování řemeslnických znaků na majolikových nádobách habánských; 4. výroba habánské majoliky omezena byla pouze na pohraniční kraje severozápadních Uher.Hrnčířské cechy tvořily se v Čechách a na Moravě nejvíce ve stol. XVI., a na Slovensku teprve v XVII. stol. a pouze artikule hrnčířského cechu v Trnavě datovány jsou r. 1567 a v Žiline r. 1582. V Čechách jíž v XVI. stol. vynikla dílna v Kutné Hoře výrobou majoliky.[1]Na Moravě byly zajisté jíž v XVI. stol. dílny, které velmi pěkně nápodobily italskou majoliku.[2]Na Slovensku nejstarší na nás zachovalé výrobky slovenské majoliky pocházejí z konce první polovice XVII. století.[3]Tato ornamentika byla v motivech, komposici, úpravě, barvě i technice táž, jako na Slovensku. Průběhem času dostávaly výrobky těchto zemí v motivech svých ornamentů již ráz jiný, vznikající na půdě domácí ornamentiky, a vyrůstaly tak ve svérázný domáci typ. V museích často shledáme se s předměty keramické industrie věku XVII., o nichž těžko rozhodnouti, zda-li byly dělány v Čechách, na Moravě, či na Slovensku.Výroba majoliky na Slovensku začíná příchodem českomoravských exulantů, členů to českobratrské jednoty. Po bělohorské bitvě r. 1621 evangelické obyvatelstvo Čech a Moravy houfně stěhovalo se do sousedních krajín, a mnozí z nich vyvolili si za svůj útulek pohraniční kraje Uherska v letech 1627 — 1628. Byli to lidé mravně zachovalí, pracovití a bylo mezi nimi mnoho dovedných řemeslníků, kteří v novém domově svém zakládali cechy rozličného řemesla. Exulanti blahodárně působily na průmysl a hospodářství. Je jistá věc, že mnohá řemesla na Slovensku títo exulanti uvedli, mnohá pak na vyšší stupeň povznesli.[4]Ačkoliv na Slovensku obyčejné hrnčířství se svou starobylou ornamentikou od pradávna kvetlo co domáci průmysl, příchodem Českých bratrů nastala zde v keramickém průmyslu nová doba.Okolnost ta, že v majolice v Uhrách při zobrazování řemeslníckých emblémů imitován byl dvouocasý lev, znak to země České, souvisí také s Českými bratry, kteří jej v Uhrách na své výrobky hrnčířské malovali, v čemž je pak následovali Slováci i Habané a to zajisté i bez znalosti jeho významu.Nemýlil se tedy dr. Niederle ve své úvaze, nemáme-li původ tohoto druhu keramiky slovenské spojovati s přistěhováním protestantů se sousedních zemí v dobách, kdy tito byli tam utiskováni a pronásledováni.[5]Také správně o tom soudil Klvaňa, pravě: „Keramika slovenská ze století XVII. a začátku XVIII. stol. blíží se tak nápadně keramice české a moravské, že dobře za to míti můžeme, kterak ráz keramiky přenesen z Čech nejspíše vystěhovalci českými, bratrskými, po válce třicetileté do Uher, a tu snad i řemeslníky českými delší dobu zachován byl.“[6]První, který vznik majoliky slovenské od českého původu odvozoval, byl prof. J. Koula.[7]Habánům kteří od r. 1546 stěhovati se začali do Uher, byla výroba majoliky ještě věcí neznámou, na to pak uplynulo ještě takřka celé století, než v Uhrách se ujala. Tomuto způsobu hrnčířského umění Habáni přiučili se teprve od Českých bratří, kteří po bělohorské bitvě na Moravě, potom v Uhrách byli se osadili.Habáni tedy nepřinesli znalost majolikové výroby s sebou do Uher, tím méně do Rakous a na Moravu, kde se r. 1525 poprvé objevili, vypuzeni byvše ze Švícar, z jižního Německa a z Nizozemí. Ve Švýcarech byl majolikový průmysl vůbec nepatrný a jen asi na dvě města (Curych, Winterthur) obmezen, pak spadá již do XVII. stol.[8]kdy anabaptisté odtamtud již dávno byli se odstěhovali. V Německu ovšem započal v první polovici XVI. stol. avšak jen v malých rozměrech, s plastickou výzdobou v některých městech jihoněmeckých, a tak zvaná „německá majolika“ rozkvetla v druhé polovici XVII. století, nemá však s majolikou habánsko-slovenskou nic společného.[9]Rozkvět majolikové fabrikace v Nizozemí započíná teprve od r. 1641,[10]kdy Habáné již dávno seděli v Uhrách, a nejeví žádné podobnosti s majolikou slovenskou oné doby.A tak tedy ze žádné původní domoviny Habánů nepřišel impuls pro výrobu majolikovou na Slovensko, aniž působil vliv těch zemí na ní. Nizozemský Delft pouze v pozdějším čase vyvolal na Slovensku modrobarevný typ, avšak ne zásluhou Habánů, nýbrž holičské továrny.Solnohradská majolika má ovšem se slovenskou frapantní podobnost a přes Solnohrad táhli Habáné do Rakous, avšak výroba majoliky v Solnohradě datuje se teprve od r. 1737; pak zdá se býti pravděpodobné, že je to spíše výhonek vypučivší z poznání výroby slovenské. Roku označeného založil si džbánkářskou dílnu v Solnohradě Michal Moser,[11]tedy v čase, kdy slovenská majolika byla v největším květě. Moser byl rodák z Lechersdorfu v Dolních Rakousích a podle práce jeho soudě, vyučil se umění svému někde na Moravě, nebo v Uhrách. V Solnohradě byl tedy cizincem, a jako takový měl potyčky s tamějšími hrnčíři, kteří jen obyčejný tovar kuchyňský hotovili i měl potahování s vrchností, dokud nevydobyl si povolení ku postavení peci. Byl tedy Moser v Solnohradě prvým a jediným řemeslníkem svého druhu, a nebyl Habánem; takového jména mezi nimi vůbec nebylo. Avšak jeho výrobky označovány byly jako „Weiss-Brüderisches Geschirr“, což také svědčí pro moje tvrzení.Zevnější vlivy, jaké jeví se ve vývoji slovenské majoliky, byly, vyjímaje italsko-český na počátku a delfský ku konci, vesměs vlivy francouských fabrik fayençeových, jmenovitě Rouen, Strassburg, Monstier, Rennes, Sevres, ale tyto jsou pozdějšího data, a jak slovenští, tak i habánští džbánkáři seznamovali se s nimi indirektní cestou, přijímajíce je z výrobků holičské továrny.Slováci jsou vysoce nadáni přírozeným smyslem pro výzdobu ornamentální, že se jím v tom oboru žádný národ v Evropě nevyrovná. Jejich vyšívané práce obdivují se na všech výstavách a všude žnou první odměny. Tento svůj talent dokázali také ve své majolice.Habáni, jako členové sekty anabaptistické, přísně zachovávali předepsanou skromnost a jednoduchost ve všem, v šatstvě i ve svém okolí, takže ani obrazů, ani sošek, ani oltářů ve svých modlitebnicích nedopouštěli. Za takovýchto okolností musel býti u nich také všechen smysl pro krásu a umění vůbec otupován, proto nemůže nikdo u nich předpokládati uměleckého tvoření. Habáni byli pouze dovednými a pilnými řemeslníky, kteří práci svou svědomitě a důkladně prováděli. Avšak mohutná byla jejich snaha po bohatství, která jejich průmysl i obchod stále velice vzpružovala.Habáni přiučivše se na Moravě a na Slovensku majolikové výrobě od Českých bratří v druhé polovici XVII. stol. ihned uchopili se této výnosné práce. Osvojili si techniku, a brzo věrně i zručně kopírovali českoslovanský ornament, který českobratrští a slovenští džbánkáři tvořili.Mezi Habány ovšem byli také hned od počátku hrnčíři, dokazují to mnohé zápisky, ale majoliková technika jest od obyčejného hrnčířství mnohem dokonalejší a umělečtější. Také džbánkáři vždy se rozeznávali od prostých hrnčířů a v Modré měli také své osobité cechy.Habánské dílny džbánkářské stály pouze ve čtyřech obcích: V Sobotišti, Dobré Vodě, Dechticích a ve Velkých Levárech. V ostatních obcích, v nichž Habáni osazení byli, jejich džbánkářství bylo nepatrné neb pochybné, nebo prováděli ho Slováci aneb vůbec žádného nebylo; tak: Košolná, Čachtice, Chtělnice, Trenčín, Bár, Sv. Jan, Farkačín, Častkovec, Brodské, Dolné Orešany, Kúty, Podola, Dubnica, Soblahov. Naproti tomu bylo v krajích těchto mnoho takových obcí, v nichž Habánů nebylo a přece tam džbánkářství a hrnčířství velice kvetlo; tak: Modra, Smolenice, Trnava, Suchá, Horné Orešany, Halmeš, Pudmerice, Kuchyňa, Častá, Vistuk, Boleráz, Frašták, Vrbové, Nové Mesto n./Váhem, Senica, Brezová, Stará Turá, Holič, Skalica, Púchov, Bánovce, Beluša, Žilina.Košolnulze jen na tolik zařaditi mezi habánské dílny džbánkářské, na kolik osazeno bylo více rodin habánských, a mezi nimi asi také pracoval nějaký džbánkář habánský. Zde byli již r. 1626 osazeni Habáni[12]a měli také svůj „habánský dvůr“, avšak z místních matrikulárních zápisků vysvítá, že dvůr ten jim byl v jmenovaném roce následkem vyššího nařízení konfiskován a na jejich místo byli moravští,[13]slezští a čeští obyvatelé osazeni, následovně i proslulé nádoby košolnanské ze XVII. a XVIII. století pocházejí snad od oněch moravsko-slezsko českých osadníků.Proti existenci džbánkářů habánských vChtělnicia vČachticíchnám také závažné důvody. Že ve Chtělnici r. 1620 osazeni Habáni nebyli hrnčíři dokazuje to, že cechovní artikule jsou teprve z r. 1670 a to ne v německé ale ve slovenské řeči. V Čachticích začali se Habáni osazovati také r. 1620, kdy již zde existoval hrnčířský cech se stanovami z r. 1609, a v roce tom již byl v Čachticích 10 hrnčířů, kteří nemohli býti jiné národnosti, než Slováci. Habáni pak po dvakráte z Čachtic a jednou ze Chtělnice ve větším počtu se vystěhovali a to dřív, než takové kořeny zapustili, že by si hrnčířské pece vystaviti mohli. Roku 1621 voje Gabriele Bethléna vyrabovaly Čachtice i Chtělnici, načež na vyzvání samého knížete vystěhovalo se z Čachtic a Chtělnice 183 osob do Sedmihradska;[14]pak r. 1645 z nařízení Jiřího Rákócyho I. vystěhovali se Čachtičtí anabaptisté do Šáryšského Potoku.[15]VTrenčínědle Korabinského[16]byli Habáni, ale artikule cechu hrnčířského ze XVI. — XVIII. stol. v řeči latinsko-slovenské sestavené nepoukazují na to, že zdejší Habáni byli hrnčíři bývali.[17]VHoličibyli habánští hrnčíři, ale jen v tamnější cís. a král. továrně jako dělníci zaměstnáni. Domácí hrnčíři byli Slováci, kteří měli své cechovní artikule se šaštínskými z r. 1770.[18]VStupavějen na začátku XIX. stol. Habán Josef Putz, bývalý dělník v továrně holičské se osadil a založil svou džbánkářskou dílnu, v níž někdy i 20 dělníků zaměstnával.[19]Co dřív ze Stupavy vycházelo, byla práce slovenská, jelikož Habánů v Stupavě nebylo.VSeniciosadil se velký počet exulantských rodín česko-moravských, z nichž valní část prováděla hrnčírsví, které přecházelo s otce na syna a v XVII. stol. až do počátku XIX. století zdárně kvetlo. Zde byl cech, ku kterému přináleželi hrnčíři obydleni v Sobotišti, Brezové, Myjavě a ve Skalici.[20]VNovém Městě nad Váhemhrnčíři měli větším dílem česká jména: Dohnal, Drezovský, Hajdušek, Hužovic, Karlačský, Količanský, Kotýska, Králik, Krátký, Krušina, Leskovský, Mescánek, Mladovský, Musil, Omasta, Pustomerský, Selecký, Růžička, Trávniček, Vojtěch, Žabka.[21]Byli to zajisté členové Českého bratrstva, nebo je r. 1650 sám Amos Komenský navštívil cestou do Šáryšského Potoka, kam ho byl Zikmund Rákócy povolal.Anabaptističtí hrnčíři vSobotištipřináleželi asi do r. 1770 do hrnčířského cechu v Senici ale ani potom neměli samostatného cechu svého, ale spojení byli s jinými řemesly v Sobotišti.VModre, kde Habánů žádných nebylo, kvetlo hrnčířství mohutně. Stanovy cechu jsou z r. 1642.VeVrbovémurbária z r. 1628 zmíňují se o 5 hrnčířích tamějších. Jejich slovensky psané artikule cechovní pocházejí z r. 1724.Tranavštíhrnčíři měli slovenské artikule z r. 1567, které pak dali r. 1635 hrnčírům veFraštákua oni si nově sestavili opět jen slovenské.VPudmericíchartikule cechu hrnčířského byly slovenské z r. 1653. Podobně slovenské artikule z r. 1653 měl cech hrnčířský vHalmeši. Totéž veVistuku.Džbánkářská dílna vKuchynipatřila rodině Mikulášů, kteří byli Slováci.Ovšem přistěhoval se velký počet Habánů do Uher r. 1622 a r. 1628, ale přišli přímo z Moravy, kde známost výroby bílého nádobí již zkvétala. Avšak současně s nimi přibyli do Uher také z Moravy vypuzeni Česko-moravští bratří, kteří v nové domovině ve svých rozličných řemeslech dále pokračovali.Z přednesených důvodů vidíme tedy, že zásluha o slovenskou majoliku nepatří pouze Habánům, ale větším dílem českomoravským exulantům jednoty Bratrské a pak samým Slovákům. Že v této otázce dnes omyl panuje, vysvětlí se tím, když seznáme, že za Habány považovali a považují i dnes mnozí spisovatelé českobratrské evangelíky, kteří měli ve víře i v mravech mnoho podobného s anabaptisty. Neznajíce rozdílu mezi nimi, stotožňovali je tím spíše, jelikož Českomoravští Bratří zároveň s Habány jako protestantští exulanti z Moravy do Uher se přístěhovali, pak obě sekty v témž kraji se osazovaly, častokráte i tytéž obce s anabaptisty obývali, byli jedni i druzí vesměs dovednými řemeslníky.Na důkaz toho, kterak si spisovatelé, též i současníci pletli Habány s Českými Bratry, uvedu zde několik dokladů.Korabinský r. 1786 psal o Habánech, že jsou to pozůstatky Moravských bratrů, kteří jíž na počátku XVII. stol do Uher přišli.Habáni sami ve svých kronikách napsali, že když Jindřich Matěj Thun, vůdce Čechů r. 1619 jenerálem Dampiérem od Vídně byl odražen a zpět do Čech se navrátil, vtrhlo několik tisíc mužů císařského vojska do Uher. Tehda prý anabaptisté od císařských mnoho trpěti museli, jelikož byli jakožto Čeští Bratří pronásledováni.Císař Ferdinand II. vydal r. 1622 na podnět kardinála a gubernátora Moravy Františka Dietrichsteina nařízení, aby všichni, kteří se anabaptisté aneb Čeští Bratří zovou, průběhem čtyř týdnů z Moravy se vystěhovali.„Všichni Habáni patřili k náboženské sektě českých a moravských bratrů, kteří považují se za pozůstatky táboritů, jež po bělohorské bitvě se rozptýlili. Vznik jejich učení vede do r. 1430 ke kališníkům, pak Ochranovští XVIII. stol. považují se za dědice jejich učení.“[22]„Protestantští hrnčíři odcházejíce z Čech a Moravy usazovali se v severních Uhrách (,habáni‘), tam zařízovali svoje dílny a řemeslo provozovali.“[23]Huszka též tvrdí, že jsou „habáni moravského původu“;[24]na jiném místě označuje je jako „česko-německé Habány“.[25]Také Beneš, který byl v Sobotišti duchovním správcem od r. 1842 — 1853 a o Habány velice se zajímal napsal, o nich že: v Čechách a na Moravě sú pod menom Böhmische und Mährische Brüder, t. j. Českí a Moravskí bratři a pod menom Herrenhutter známi“.[26]I sám Koula domnívá se, že první anabaptisté (Habáni), kteří se r. 1547 z Moravy na Slovensko vystěhovali, byli čeští a jen částečně i němečtí protestanti, kdežto byli to vesměs Němci. Avšak správně soudí, že přezviska „Habánů“ dostalo se v Uhrách Bratřím a protestantům dle prvních anabaptistů.[27]Z toho ze všeho je viděti, že mnozí ani dnes nedovedou tyto dvě sekty rozpoznávati ani co do jejích víry, ani co do jejích národnosti, a pletou si je mezi sebou, vlastně mají je za jedno, ale s rozličnými jmény německé a české národnosti. Kdežto ve skutečnosti byly to dvě různé sekty protestantské, pak Habáni byli ryzí Němci. Českomoravští Bratři však národnosti české.K tomuto mylnému náhledu přispěla také okolnost, že Habáni zjevili se v Uhrách mnohem dříve (r. 1546), než Čeští Bratři, a že je také přežili téměř o celé století, jelikož tito byli r. 1647 přinuceni přijmouti víru katolickou a tedy jako sekta bratrská pouze krátký čas v Uhrách existovali. Pokud Habáni byli až r. 1763 pokatoličtěni a tedy 227 let jako anabaptistická sekta v Uhrách pode jménem Habánů existovali, avšak i napotom pod tímto jménem setrvávali a udržovali se do nedávna, jako zvláštní a osobitný typ, jelikož různila je jejich německá řeč i mravy od řeči i mravů lidu domácího, slovenského, isolovali se svými uzavřenými příbytky i svým celým majetkem komunálním, svou samosprávou i rozličnými privilegiemi. Kdežto Čeští Bratři amalgamovali se a pro svou blízkou pokrevnost rychle splynuli s obyvatelstvem domácím, se Slováky, a proto i brzo vymizeli z paměti.Pro vývod náš je také důležité, že podle posudku znalců „habánská majolika“ nese ráz slovenský. Uvedu zde úsudky maďarských spisovatelů odborníků, pomíjeje zůmyslně české, které by se snad za přátelsky předpojaté mohly považovati.Dénes-Dinerpoznává habánskou majoliku dle jejího slovanského rázu, neboť praví: „Doposud bylo ve zvyku též delftskou fayence Zvoleňské stolice připisovati Habánům, avšak s tím souhlasiti nemohu, jelikož habánská práce vykazuje vždy jistý slovanský vliv.“[28]Dr.Szendrey: „V květových motivech habánské majoliky jemnoho slovanké reminiscence, kterou sebou z Moravy přinesli,“[29]Dr.Wartha: „V Prešporské, Nitranské, Trenčanské stolici setkáváme se od konce XVII. stol. se zvláštní skupinou nádobslovenského vkusu, jejichž původci i rozšiřovatelé byly Habáni.“[30]Huszka: „K vůli pravdě poznamenati musím, že moravští Slováci a Češi měli místní tradice, jelikož starodávné džbány Habánů jsou více naturalistického než maďarského původu, květinami vyzdobené. Vůbec jsou imitace přirozených květů v lidovém průmyslu hornouherského Slovenska vedle stylisovaných maďarských motivů velice nápadné.“[31]Viděli jsme, že ačkoliv název Habán původně vztahoval se na německé anabaptisty, přešel pak také na exulanty Česko-bratrské jednoty,avšak zůstal obmezen pouze na pohraniční stolice západního Slovenska. Nebo ačkoli se anabaptisté i na jiná místa v Uhrách vystěhovali (Alvinc, Šáryšský Potok), tam názvu „Habán“ se jim nedostalo, ale označování byli jménem „Novokřesťané“ („Újkeresztények“).Že mezi osadníky v Alvinci a v Šáryšském Potoku hrnčíři byli, dokazují to limitace sedmihradského sněmu krajinského z r. 1627 v kterých se nařizuje, že „novokřesťanští hrnčíři mají se přidržete ostatních hrnčířů“.[32]Michal Szerencsi, hrnčíř v Šáryšském Potoku, zaznamenal si ve svém denníku, počíjajícího roku 1809, recepty na sestavení polev a barev, mezi nimiž uvádí sedm různých způsobů polev a barev, mezi nimiž uvádí sedm různých způsobů polev, kteréž jmenuje „novokřesťanskými,“[33]které zajisté poznal a spíše ještě vypozoroval u anabaptistů-hrnčířů tamějších, neb kdyby je měl ze západních krajů byl by je jistě jmenoval „habánskými.“Z těchto dvou záznamů vidíme, že mezi anabaptisty v Alvinci a Šáryšském Potoku byli hrnčíři. Že v Sedmihradech také dekorativní hrnčířství existovalo, dokazuje poznámka v limitaci sedmihradského sněmu krajinského z r. 1627: „Kdo si chce dáti cifrovanou práci udelati, ať se sjedná s mistrem“. Avšak nebyla to „habánská práce“ t. j. toho druhu jako na Slovensku. Dr. Wartha síce praví, že v Sedmihradsku též produkovali na habánskou techniku upomínající nádoby hliněné, které jsou, prý pravděpodobno dílem v Sedmihradech osazených Habánů.[34]Ale nádoby, ty jestli jsou habánský výrobek, dostaly se tam cestou obchodní ze Slovenska.[35]Dalo by se ovšem očekávati, že anabaptisté sedmihradští pocházejíce ze západních krajů, po případě z Moravy, zavedli tam i způsob výroby habánské, čemuž se i domorodí hrnčíři tamní přiučiti mohli. Avšak tam po hrnčířských předmětech, které by na výrobu západouherských bratrů jejich poukazovaly, nikde není žádné stopy. Naopak, produkce keramická jak v Sedmihradech, tak Šáryšském Potoku je docela jiná, než habánská. Na důkaz toho uvedu zde slova dvou maďarských znalců.„Zcela jiný ráz má sedmihradská fayence selská, ačkoliv i tam byla anabaptistická osada v Alvinci, ačkoliv i tam Němci bydleli v lidové průmyslu Sedmihrad nemožno pražádného vlivu západoevropského vyznačiti. Zde všude pouze původní práce nacházíme, jen někde možno jakýsi východní vliv pozorovati.“[36]„Nevěřím, že by v Sedmihradech byl býval tak vyvinutý fayenceový průmysl, jelikož stopy toho nikde se nenacházejí a to nemožno si představiti, že by tato technika v krátkém čase úplně byla se ztratila tak, že by po ní aspoň peci nebyly zůstaly, u sedmihradských hrnčířů jsem ale zavřených pecí nikde nenašel.“[37]V Sedmihradech tedy ani Habáni ani Sasové, kterých je tam velké množství, nedovedli zavésti onu keramickou industrii, která krásně kvetla na severozápadě Uherském, ačkoliv v Sedmihradech bylo džbánkářů dost i čtyři fayenceové továrny se nalézaly: Görgény Szent Imre, Kluž (Kolozsvár), Velký Sibiň (Nagy Szeben) a Batiz.[38]Totéž platí o Šáryšském Potoku, kde kvetla engobcová technika.[39]Různých receptů polev, které si Szerencsi do svého denníka až počtem 48 označil, zajisté v praksi tento mistr málo upotřebil, ale zaznamenal si je na památku tak, jak se o nich byl od Habánů dověděl, nebo zaznamenal si také způsob pálení takových nádob. Proto tento denník nemůže sloužiti za doklad, jako by v Šáryšském Potoku habánská majolika byla se vyráběla. Také dr. Wartha, který denník tento uveřejnil,[40]na něj se nikde neodvoláva. Mezi fayenceovými továrnami vypočítává sice také Šáryšský Potok,[41]avšak taková nikde jinde ani před tím, ani potom se neuvádí.Že u Habánů do příchodu Českých Bratří majolikářství se neujalo, příčina toho může ležeti ovšem také v tom, že Habáni byli ihned od počátku svého osazování v Uhrách s místa na místo proháněni a všelijak pronásledováni, takže takový na místo vázaný průmysl, jakým je hrnčířství (pro své peci) nemohl u nich v těch dobách a za tak nepříznivých okolností, náležitě prosperovati.Je pravda, že alvinští anabaptisté byli již r. 1621 osazeni, kdy ještě v Uhrách výroba majoliková známa nebyla a v čase přesídlení šáryšskopotockých z Čachtic r. 1645 jen v plenkách se nacházela. Avšak anabaptisté uherští a sedmihradští byli, jak mezi sebou tak i se zahraničními, ve stálém spojení písemném i skrze své deputáty ve styku osobním. A přece ani v jedné z oněch dvou osad, ač požívali přízně svých knížat a pod jich ochranou i úplného klidu, ač alvinští těšili se také mnoha, i sněmy zajištěným privilegiím, neuvedli onu techniku a výzdobu na svoje keramické výrobky, jaká kvetla u jich bratrů na severozápadě Uher, jejichž zboží hliněné bylo velice oblíbené dobře se platilo a mělo velký odbyt.Zásluha Habánů o slovenskou majoliku je v tom, že v XVIII. stol. až do polovice XIX. stol. ve výrobě majoliky ve svých čtyrech osadách velkou činnost vyvíjeli a závodili se džbánkárnami slovenských obcí, pak opanovali trhy, na nichž i slovenskou práci zakoupenou odprodávali. Je tedy přirozeno, že zboží majolikovému prodávanému od Habánů dostalo sa názvu „habánský riad“, „habánská robota“ pak přešlo i do literatury jako „habánská majolika“. Co by z ní bylo skutečně dílem rukou habánských a česko-bratrských a co slovenských, nedá se dnes určiti a nedalo se asi ani v čase tehdejším rozeznati.[1]Dr. Lub. Niederle, Keramika v Čechách, na Moravě a uherském Slovensku Praha 1895, 2.[2]J. Koula, Příspěvky k historii hrnčířství v Čechách, Praha 1888, 35.[3]P. Socháň, vývin keramiky a slovenská majolika. „Sborník Museálnej Spoločnosti Slovenskej“ Turč. Sv. Martin 1909, 99, 101.[4]Jan Mocko, Príspevok k historii exulantov českomoravských v Uhorsku. „Cirkevné listy“, 1892.[5]Dr. Niederle, Keramika, 6.[6]J. Klvaňa, O věcech československých na výstavě v Budapešti r. 1896. „Český Lid“, Praha 1897, 306[7]J. Koula, Ottův Slovník Naučný. XIV. 175. Keramika.[8]Fr. Jaenicke, Grundriss der Keramik 452.[9]Tamtéž, 397, 445 — 452. — Dr. O. Schorn, Die Kunsterzeugnisse aus Thon und Glas. Prag 1883, 96 — 106.[10]Tamtéž, 82.[11]Tamtéž, 108.[12]Klempa J., Pútnik sv. Vojtěšský, 1891, 67.[13]Jedlicska Pál, Kiskárpáti emlékek, II. 273.[14]Dr. Aldásy Antal, Anabaptisták Magyarországon a XVI. és XVII. században, „Katholikus Szemle“ 1893, V.15[15]Tamtéž, 30.[16]J. M. Korabinsky, Geographisch-Historisches und Produkten-Lexikon von Ungarn, Pressburg 1736.[17]Uložené v Uherském národním museu v Budapešti.[18]Nacházejí se v Universitní bibliotéce v Budapešti.[19]Kőnyőki J., A holicsi edények jegyei. „Művészi Ipar“, Budapešt 1889, 61.[20]Jan Mocko, Príspevok etc.[21]Dr. L. Niederle, Mistři cechu hrnčířského v Novém Městě nad Váhem „Národopisný Sborník Českoslovanský“, III. 67.[22]Dr. Szendrey János, A Habánok története Magyaroszágon és a Habán majolika. „Művészi Ipar“. Budapest 1890. 166.[23]Dr. Niederle, Mistři cechu hrnčířského v Nov. Městě n. Váhem. „Národ. Sbor. českoslov.“ III. 67.[24]Huszka József, Szűr, suba és a házipar a kiálitáson, „Az Iparmúveszet 1896 ban.“ Budapest 1897, 245.[25]Huszka József, A rígi hazai ornamintika. „Magyar Iparművéset“ Budapesten 1898, 150.[26]Jos. Ant. Beneš, Krátky dějepis o anabaptistov protikrstníkov, Habánov 1867. 17.[27]J. Koula, Ottův Slovník Naučný XIV, str. 175. Keramika.[28]Dénes-Diner József, A magyar parszt majolika „Művész Ipar“. Budapest 1889, 43.[29]Dr. Szendrey János, A Habanok története etc. 170.[30]Dr. Wartha Vincze, Az agyagipar technológiája. Budapest 1892, 117 — 120.[31]Huszka J., Szűr, suba etc. 248.[32]1627-évi erdélyi országgyűlési törvények.[33]Dr. Wartha, Az agyapipar technológiája, 22.[34]Dr. Wartha, Az agyagipar etc. 122.[35]Pavel Socháň, Slovenská majolika, 130 — 131.[36]Dénes-Diner J., A történelmi kiállítás és az iparművészet „Az Iparműveszet 1895-ban.“ Budapest 1897. 45.[37]Petrik Lajos, Adatok a magyar agyagipar történetéhez „Művészi Ipar“. Budapest 1889, 4.[38]Steph. Keuss, Darstellung der Fabriks- und Gewerbewesens im oesterreich. Kaiserstaate. II. Wien 1882, 303 — Petrik Lajos, Adatok etc. 4. — Petrik L., A Batizi kőedénygyár „Magyar Iparművészet 1898, 294 — Dr. Wartha, Az agyagipar etc. 140 — 141. — Szilay Imre. A művészi ipar az országos tárlaton. „Művészi Ipar“. 1886, 145.[39]Petrik L., Agyagipar. „Az iparművészet 1896 ban.“ Budapest, 1897, 133.[40]Dr. Wartha, Az agyagipar technologiája, 214 — 219.[41]Tamže, 140.
Sochan_Habanska-majolika-a-ceskobratrsti-exulanti-v-Uhrach.html.txt
Šafárik o sebe(Vlastný životopis)„Pavel Jozef Šafárik, doktor filozofie[1]a člen niekoľkých učených spoločností, bývalý profesor na gymnáziu gréckej pravoslávnej obce v Novom Sade, známy viacerými, aj v Nemecku s uznaním prijatými dielami v odbore slovanskej literatúry, narodil sa 13. mája 1795 v Kobeliarove, malej dedine v severnom Uhorsku, kde jeho otec[2]bol evanjelickým kňazom. Až do jedenásteho roku v tichom domácom kruhu starostlivo vychovávaný od svojich čnostne zbožných rodičov a vyučovaný v prvých základoch vedomostí, prejavil už v ranom chlapčenskom veku nezvyčajnú chuť do učenia, takže ho hneď určili pre učenecký stav a poslali v roku 1805 najprv do biskupského mesta Rožňavy[3]a potom v roku 1808 do susedného mestečka Dobšinej na tamojšie evanjelické gymnáziá, kde absolvoval gramatiku[4]a humanitné štúdiá[5]a získal okrem latinskej reči i znalosť reči maďarskej a nemeckej. V roku 1810 sa vybral na evanjelické lýceum v Kežmarku, oddávna známe dobrou povesťou a študoval tu až do roku 1815 u sokraticky jemného učeného J. Genersicha,[6]slobodomyseľného D. Mihálika,[7]skúsenosťami bohatého A. Podkonického[8]a vynikajúceho právnika S. Aderjana[9]postupne filozofiu, teológiu a domáce právo. Jeho päťročný pobyt v Kežmarku, na úpätí najvyšších Karpát, v kruhu rovnako zmýšľajúcich, pre umenie a vedu vrcholne nadšených mladých priateľov, v blízkosti blahodárne naň vplývajúceho génia šľachetného J. Genersicha, rozhodujúco pôsobil na celý jeho budúci život a dal jeho duchu istý, pevný smer. Hoci pochádzal zo slovanských rodičov a vyrástol medzi Slovanmi, predsa až do svojho šestnásteho roku nepoznal a nevážil si ani svoj národ ani svoju materinskú reč, pretože školská výchova a vyučovanie v Uhorsku už tradične smerovalo k vyničeniu slovanskej národnosti, až kým sa mu náhodou dostala do rúk česká rozprava pražského profesora J. Jungmanna[10]o cene materinskej reči a národnej vzdelanosti a tá ho dojala veľmi hlboko. Jeho láska k materinskej reči a k slovanskej národnosti prepukla teraz tým prudšie a zmocňovala sa ho práve opačným počínaním niektorých nevyliečiteľne zaslepených Slovanov-utláčateľov, najmä v starobe až detsky naivného rektora A. Podkonického, ktorý bez ostychu prednášal zo svojej katedry nenávisť a pohŕdanie voči Slovanom. Prvým ovocím týchto jeho nových štúdií bola zbierka slovanských básní, ktorá vyšla v roku 1814 v Levoči.[11]Už vtedy dal základ aj k zbierke slovenských ľudových piesní,[12]ktorú rozšírili niektorí priatelia a vyšla tlačou v roku 1823 v Pešti. Hnaný neukojiteľnou túžbou po vedách a od svojho otca pridŕžaný k teológii zapísal sa, s vyšším povolením,[13]v lete roku 1815 na univerzitu v Jene, kde až do leta roku 1817 okrem povinných teologických prednášok profesorov J. Th. Gablera,[14]H. A. Schotta,[15]J. T. L. Danza[16]veľmi usilovne navštevoval aj filologické, historické, filozofické a prírodovedné prednášky profesorov H. C. A. Eichstädta,[17]H. Ludena,[18]J. F. Friesa,[19]Okena,[20]K. D. von Münchowa[21]a iných, zhromažďujúc si poklady rozmanitých vedomostí pre budúcnosť. Tu sa stal členom veľkovojvodcovskej latinskej spoločnosti[22]a dosiahol hodnosť doktora filozofie. Medzitým vo chvíľach oddychu venoval sa naďalej i slovanským múzam, tu preložil do slovančiny Aristofanove Oblaky[23]a Schillerovu Máriu Stuartku,[24]z nich Oblaky vyšli neskôr čiastočne, Mária Stuartka roku 1832 úplná, a napísal niekoľko básní pre český časopis viedenského profesora J. N. Hromádku.[25]Po návrate do vlasti bol vychovávateľom mladého Ladislava Kubiniho,[26]mladého uhorského šľachtica, a prežil vo veľmi príjemných pomeroch dva roky sčiastky v Bratislave, sčiastky na vidieku, horlivo oddaný teraz hlavne slovanským jazykovedným štúdiám a pritom aj dejepisu, prírodopisu a zemepisu. Lež väznili ho stále ešte i české múzy a nie bez jeho spoluúčasti zaviedla sa v Čechách lepšia prozódia, založená v Počiatkoch českého básnictva,[27]Bratislava 1818. Nemôžuc premôcť nechuť, aká sa ho v mladosti bola zmocnila oproti niektorým evanjelickým učilištiam pre panujúcu tam nedisciplinovanosť a surovosť protislovanského ducha, odmietol niekoľko pozvaní a prevzal v jeseni roku 1819 profesúru humanitných tried na novozriadenom kráľ. privilegovanom gymnáziu gréckej pravoslávnej obce v Novom Sade[28]v južnom Uhorsku, ktoré miesto bolo zároveň spojené s direktorstvom celého učilišťa. Direktorstva sa však už v roku 1825 vzdal, a to na podnet kráľovského uhorského miestodržiteľského radcu, ktorému sa videlo neprístojným („inconveniens“), aby príslušník augsburského vyznania bol predstaveným gréckeho pravoslávneho gymnázia, a ponechal si iba profesúru až do začiatku roku 1833, keď požiadal o prepustenie zo školských služieb a usadil sa ako súkromná osoba v hlavnom meste Čiech. Nezadržateľný úpadok učilišťa, s ktorým jeho ďalší predstavení, miestny patronát a vyššie duchovenstvo (sčiastky) veľmi macošsky zachádzali, (sčiastky bolo celkom zanedbané) a bolo vystavené vplyvu zberby, vrcholne nezdravé a jeho príbuzným život ohrozujúce podnebie močaristého mesta a duchovná i mravná pustota tamojšieho života (pomerov) prinútili ho dobrovoľne sa vzdať jeho dovtedajšieho miesta a hľadať novú vlasť u najbližších kmeňových príbuzných a v tej zemi, ktorej jeho duch v tichej literárnej činnosti odjakživa (už dávno) bol naklonený. Jeho úradné pôsobenie a jeho zásluhu ako učiteľa budú vedieť najlepšie oceniť Srbi, medzi ktorými sa štrnásť rokov usiloval šíriť zárodky vedeckej tvorby; (jeho meno bude žiť u jeho žiakov a v lepšej časti národa azda dlho vo vďačnej pamäti). Naša zpráva sa tu obmedzí len na literárnu oblasť. V roku 1826 vyšli v Budíne jeho Geschichte der slawischen Sprache und Literatur,[29]ktorú on sám určil najskôr pre študujúcu slovanskú mládež na samovýučbu, lež učená verejnosť doma i v zahraničí prijala ju so všeobecnou pochvalou. O dva roky neskôr vyšli tamže jeho výskumy Über die Abkunft der Slawen, čo do formy ako kritika i odpoveď na podobné dielo W. Surowieckeho,[30][31]čo do obsahu zahrňujúce historicko-zemepisné bádania a osvetľujúce najtemnejšie pole slovanských dejín. Obe diela prilákali na seba pozornosť niekoľkých literárnych spolkov; Krakovská učená spoločnosť zvolila ho v novembri 1826, Priatelia náuk vo Varšave vo februári 1827 za dopisujúceho člena, Priatelia Múzea v Prahe v apríli 1830 za čestného člena. V poslednom čase, poverený Chorvátmi a inými južnými Slovanmi, usmernil svoju pozornosť hlavne na juhoslovanské nárečia a pokúsil sa na jednej strane bližšie preskúmať ich vek a dôkladnejšie určiť ich vzájomný vzťah, na druhej strane zozbierať ich najstaršie rečové pamiatky a dokonalejšie ukázať dejiny ich literatúry. Tak vznikli jeho Serbische Lesekörner oder historisch kritische Beleuchtung der serbischen Mundart,[32]Pešť 1830, 8°, príspevok k slovanskej jazykovede. Srbské a bulharské rečové pamiatky z 11. — 15. st, pozostávajúce z listín, nápisov, kroník atď., rovnako dôležité pre jazykovedu i dejiny, taktiež sa pripravujú do tlače.[33]Už hotové dejiny srbskej, chorvátskej a slovinskej literatúry majú vytvárať časť chystaných nových podrobných dejín slovanskej literatúry.[34]Okrem už uvedených diel uverejnil viacero článkov i básní v encyklopedickom časopise Krok[35]profesora J. S. Presla a v Časopise Českého múzea,[36]ďalej jednotlivé recenzie a články vo viedenských Jahrbücher der Literatur[37]i v jednotlivých iných časopisoch. N. B.[38]Pozvania do Petrohradu sa nedotýkame.“[1]Doktorom filozofiestal sa Šafárik v Jene r. 1819.[2]OtecŠafárikov Pavel Šafárik (1763 — 1831), rodák zo Štítnika, bol ev. farárom v Kobeliarove.[3]Rožňavabola sídlom kat. biskupstva (od r. 1776).[4]Gramatika— druhý školský stupeň (po donáte); trvala dva roky a približne sa rovnala neskoršej tretej a štvrtej triede gymnázia[5]Humanitné štúdiá— dve najvyššie triedy šesťtriedneho gymnázia, tzv. poetika a rétorika[6]Ján Genersich(1761 — 1825) — kežmarský rodák, bol profesorom na lýceu v Kežmarku a r. 1821 prešiel za profesora cirkevného práva a dejín na ev. teologický ústav do Viedne, kde aj umrel. Svoje práce vydal aj knižne.[7]Daniel Mihálik(1773 — 1840) — pôvodom z Hýb, bol profesorom náboženstva, filozofie, prírodopisu a matematiky v Kežmarku od r. 1801[8]Adam Podkonický(rok nar. nepoznáme; umrel 1820) — rodák z Banskej Bystrice, účinkoval na kežmarskom lýceu od r. 1776, prednášajúc históriu a právo. Bol tiež rektorom[9]Štefan Aderján— advokát, prednášal v Kežmarku právo (1805 — 1816)[10]Josef Jungmann(1773 — 1847) — český buditeľ, bol sprvu profesorom na gymnáziu v Litoměřiciach, odkiaľ ho r. 1815 pozvali za profesora na pražské akademické gymnázium. Jungmann uverejnil v Nejedlého časopise Hlasatel český (pozri vysvetlivku k str. 196) svoju rozpravu O jazyku českém (r. 1806), v ktorej povzbudzoval Čechov, aby sa starali o svoj jazyk, a vyslovoval pevnú vieru v jeho budúcnosť.[11]… ktorá vyšla v roku 1814 v Levoči— bola to Šafárikova básnická zbierka Tatranská Múza s lyrou slovanskou, ktorá vyšla v Levoči 1814 tlačou Jozefa Mayera[12]Už vtedy dal základ aj k zbierke slovenských ľudových piesní…— Šafárik spolu s Jánom Benediktim-Blahoslavom a Jánom Kollárom vydali v Pešti r. 1823 prvý zväzok zbierky Písně světské lidu slovenského v Uhřích, pričom uviedli, že piesne sú „sebrané a vydané od Pavla Jozefa Šaffaříka, Jána Blahoslava a jiných“. Kollárovo meno neoznačili na vydaní, lebo sa to „neslušalo“ na neho ako kňaza, aby zbieral ľudové piesne. Druhý zväzok Písní vydal sám Kollár r. 1827.[13]… s vyšším povolením…— na štúdium v cudzine bolo potrebné vyššie úradné povolenie, ktoré sa neskôr ešte viac sprísňovalo.[14]Johann Philipp Gabler(1753 — 1826) — bol profesorom biblickej teológie v Jene, ktorého si pre jeho slobodomyseľnosť pochvaľoval aj Ján Kollár, ktorý tiež študoval v Jene. (Skratka v mene GablerovomTh. má byť správnePh.)[15]Heinrich August Schott(1780 — 1835) — bol profesorom teológie v Jene od r. 1812; bol zástancom supranaturalizmu, ktorý chcel vyrovnávať s racionalizmom[16]Johann Traugott Leberecht Danz(1769 — 1851) — racionalistický cirkevný historik, prednášal v Jene na teológii od r. 1807[17]Heinrich Carl Abraham Eichstädt(1772 — 1848) — bol od r. 1803 v Jene profesorom rečníctva a venoval sa zvlášť klasickej filológii[18]Heinrich Luden(1780 — 1847) — nemecký historik, ktorý od r. 1806 účinkoval ako profesor v Jene. Mal mnoho nadšených poslucháčov.[19]Jakob Friedrich Fries(1773 — 1843) — nemecký filozof, bol od r. 1806 profesorom filozofie a estetiky v Jene, ale r. 1819 ho pre účasť na tzv. wartburských slávnostiach zbavili tohto miesta[20]Lorenz Oken(1779 — 1851) — nemecký idealistický filozof, profesor prírodných vied. — Všetkých týchto jenských profesorov spomína v Pamätiach z mladších liet života aj Ján Kollár.[21]Dietrich von Münchow(1778 — 1836) — bol od r. 1811 profesorom astronómie v Jene[22]Latinská spoločnosť(Societas latina Jenensis) pri univerzite v Jene prijala Šafárika za člena 16. mája 1816.[23]Aristofanes(ok. 450 — 385 pred n. l.) — najvýznamnejší predstaviteľ tzv. starej gréckej komédie, bol autorom komédie Oblaky, ktorú Šafárik preložil už za svojich jenských štúdií do češtiny a napísal k nej aj obsiahly rozbor Aristofanovho diela. Šafárikov rozbor vyšiel až r. 1830 v Časopise Českého musea (ČČM) a časť z Oblakov (asi polovica celého diela) v tom istom časopise nasledujúceho roku. Hoci sa Šafárik pokúšal aj neskôr vydať celý preklad Aristofanových Oblakov knižne, nepodarilo sa mu už túto myšlienku uskutočniť. — Šafárikovu rozpravu O Aristofanovi a jeho Oblakoch pozri v tomto výbere na str. 91 — 108.[24]Máriu Stuartku, drámu nemeckého klasika Friedricha Schillera (1759 — 1805), preložil Šafárik do češtiny ešte za štúdií v Jene, ale po prieťahoch s pražskou a viedenskou cenzúrou mohol tento preklad vydať tlačou až r. 1831 (Šillerova Maria Stuartka. Svobodně z německého přeložil Pavel Jozef Šaffařík. V Praze, 1831), nie r. 1832, ako sám uvádza.[25]Jan Norbert Hromádko(Hromátko; 1783 — 1850) — profesor češtiny na viedenskej univerzite, vydával v rokoch 1813 — 1817 časopis Prvotiny pěkných umění (časopis čiastočne menil svoj názov, ale citúva sa obyčajne pod týmto titulom), kde Šafárik v r. 1815 — 1816 uverejnil sedemnásť svojich básní (P. J. Šafařík, Básnické spisy, vyd. J. Vilikovský, Bratislava 1938, str. X. — XI.)[26]Ladislav Kubini— syn oravského podžupana Gašpara Kubiniho, študoval na bratislavskom lýceu[27]Počátkové českého básnictví, obzvláště prosodie— toto dielko vydali anonymne vo forme listov P. J. Šafárik a František Palacký r. 1818. Úvod k nemu podpísal Ján Benedikti svojím pseudonymom Jan Blahoslav. Autori odmietli tzv. prízvučnú prozódiu v českom básnictve a postavili sa za prozódiu časomernú, opretú o klasický vzor. (V prízvučnej prozódii je nositeľom rytmu prízvučnosť a neprízvučnosť slabík, kdežto v časomernej ich dĺžka a krátkosť.) Ich námaha v tomto smere bola však márna, lebo čoskoro sa začala v poézii naplno uplatňovať prozódia prízvučná.[28]V Novom Sadesi pravoslávna cirkev zriadila gymnázium roku 1818/19 a pozvala za prvého riaditeľa Šafárika, ktorý sa ta presťahoval v októbri 1819. Dekrétom z apríla 1825 ho však Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada ako evanjelika pozbavila riaditeľskej funkcie a Šafárik zostal iba profesorom gymnázia. Potom (4. mája 1833) prešiel do Prahy, kde účinkoval až do smrti.[29]Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten(Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí) vyšli tlačou v Budíne v marci 1826.[30]Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki(O pôvode Slovanov podľa Vavrinca Surowieckeho) — toto Šafárikovo dielo vyšlo v Budíne 1828[31]Wawrzyniec Surowiecki(1769 — 1827) — poľský slovanský archeológ, vydal r. 1824 dielo o počiatkoch slovanských národov, na ktoré reagoval Šafárik vo svojom spise. Potvrdzoval výsledky Surowieckeho a miestami ich zas aj dopĺňal.[32]Serbische Lesekörner…— Srbská čítanka alebo historicko-kritické osvetlenie srbského nárečia. Toto dielo vyšlo v Pešti 1833 (nie 1830). V ňom Šafárik na rozbore starých srbských literárnych pamiatok dokázal, že srbčina sa vyvíjala ako samostatný jazyk popri staroslovienčine a že teda staroslovienčina nie je matkou slovanských jazykov, ale iba ich najstaršou sestrou.[33]Srbské a bulharské rečové pamiatky… taktiež sa pripravujú do tlače.Výber z týchto pamiatok vydal Šafárik až neskôr (r. 1851) v diele Památky dřevního písemnictví Jihoslovanův, ktoré po vydavateľovej smrti ešte rozšíril zo Šafárikovej pozostalosti Šafárikov zať Josef Jireček (1873).[34]… časť chystaných nových podrobných dejín slovanskej literatúry.Šafárik chystal síce nové, rozšírené vydanie svojich Dejín slovanskej reči a literatúry, ale k tejto práci sa už nedostal. Hotovú časť o dejinách juhoslovanských literatúr (Geschichte der südslavischen Literatur) vydal Jireček po Šafárikovej smrti v troch zväzkoch (Praha 1864 a 1865).[35]Krok, „veřejný spis všenaučný pro vzdělance národu českoslovanského“ — vychádzal (neskôr veľmi nepravidelne) od r. 1821 za redakcie Jana Svatopluka Presla (1791 — 1849), profesora zoológie a mineralógie na pražskej univerzite. Poslaním časopisu bolo pestovať podľa možnosti všetky vedné odbory v českom jazyku. Šafárik prispel do Kroku článkami o metrických otázkach a jediným básnickým prekladom z Theokrita.[36]Časopis Českého museumzaložil a redigoval František Palacký. Šafárik prispieval do tohto časopisu a v rokoch 1838 — 1842 bol aj jeho redaktorom.[37]Jahrbücher der Literatur(Literárne ročenky), založené r. 1818 vo Viedni, kde Šafárik (zv. 43 a 53 z r. 1829 a 1831) uverejnil svoje štúdie o pamiatkach staršej literatúry južných Slovanov.[38]N. B.(notabene), poznámka. — R. 1829 Ruská akadémia v Petrohrade (dnešný Leningrad) zvolila Šafárika, Hanku a Čelakovského za svojich bibliotekárov s tým, že v Petrohrade zriadia veľkú slovanskú knižnicu a budú pracovať na etymologickom slovníku všetkých slovanských jazykov. Šafárik začiatkom r. 1830 dostal už aj úradné pozvanie do Ruska, ale plán sa potom neuskutočnil. Šafárik pravdepodobne písal tento vlastný životopis v súvislosti so svojím prechodom do Prahy, preto nechcel, aby sa rakúske úrady zbytočne upozorňovali na jeho pozvanie do Ruska.
Safarik_Safarik-o-sebe.html.txt
Ohlas na „Hlas z Martina“[1][2]„Čo to od Tatier za hlas odbitýkrajnou, svetom šíro zvoní?Ktos’ to odvážil udrieť na štíty —budiť spiace milióny?Kto búri krajnu v osudnej chvílinádejného preporodu?Kto otcov vlasti v poradách mýli,pracujúcich za slobodu?“ —Tak — farizeji! Neznámy vám hlasducha času, hlas slobody?Hlas zvona na deň búri, múti vás,čo zo sna budí národy?Nečisté duše! Ta, či vy chcetetitanský boj biť s tým duchom?No znajte: plevy víchor rozmetie,slnko nezroníš obuchom!Čože lajete, keď Slovák vstáva?Čo značí ten štrk reťazí?Či vy života delíte práva —vy? slobody veľkí kňazi!Čože škrečíte, vy zhavranelí,keď sa brat s bratom priatelí?Milšie vám vraždy kainské budúa mŕtvy, hnilý pach ľudu?Čo ho sociate — jak by jej nebol —od matky vlasti do stínu?Ktože vám dal ten čudský monopol:predávať lásku matkinu? —Oj! ty Uhria, otčina milá,pekná ty mať mnohých detí!Čis’ ty len jedno z nich obľúbila,druhés’ mu vrhla k obeti?!Nevesta slávna Štefana kráľa,nezabúdaj jeho slová;bo ruka jeho by ťa preklialaa zastihla kára nová!Oj, priviň všetky dietky své mladék prsiam matersky, dobrá mať!Potom v tom živom ľúbosti hradepokojne si môžeš dumať!Tak pokoj, pokoj tomuto hlasu,bo hlas ten z neba pochodí,slúchajte hlas ten, hlas ducha času,slúchajte všetky národy!Bo kto neslúcha hlas časov ducha,tomu smrť večná súdená;pamiatka jeho bude noc hluchá,potomok — bludár bez mena.Slyšte ho i vy, vlasti otcovia!On génij dobrý, poznáte;on vám odkryje právd večných slová,slobody cesty zaviate.R. 1861[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]Prvý raz v Dobšinského Sokole II, 1861, str. 147, 5. júla: Ohlas na hlas Martina. Taký má titul v Sobraných spevoch 1873, ale roku 1879 má už názov Ohlas na „Hlas z Martina“. V obidvocih rukopisoch k veršu „nezabúdaj jeho slová“ má poznámku, ktorú pre Sokola (str. 147) a napokon pre Spevy (str. 223) upravil takto: „Nevesta slávna Štefana kráľa, nezabúdaj jeho slová: Decret Stephani, cap. VI, § 3 a cap. VIII, § 4. Lebo kráľovstvo jednoho jazyka a zvyku je slabé. A ktorý Grék spravoval by Rimanov gréckym, alebo ktorý Riman Grékov rímskym jazykom? Žiaden.“
Botto_Ohlas-na-Hlas-z-Martina.txt
Tá zem vábna…Naraz rozniesla sa zvesť tichou dedinou, že Ďuro Ťankeľ ide do Ameriky. A v tie časy stalo sa i to, že mladý Jano Fazuľovie zmenil sa celkom. Stal sa zahútaným každým dňom väčšmi a sotva prehovoril slova. Robota šla mu, pravda, i ďalej dobre, lebo je na prácu navyknutý od malička, ani žiť by nemohol bez nej, ale ju robí už bez zaujatosti, ako na rozkaz, ako stroj. Stáva sa, že večer ztratí sa niekam, a keď príde do chyže ukonaný, nie aby si ľahol, ako prv robieval, ale podoprie hlavu, lakte vyložiac na stôl, slova nepovie a oddáva sa myšlienkam. A keď vše zdvihne hlavu, ktorej krásu neprevýši ani jedna chlapská v dedine na tento čas, pozrie takým tklivým pohľadom po izbe, že sa ho temer zdesia.Mať jeho mala na jazyku koľko ráz, keď ho tak videla, otázku, čo mu je, a len s premáhaním veľkým sa stalo, že ju i nevypovedala. Volali ju Vrábeľčíčkou, lebo od Vrábeľov pochodila; bola nízka, ale obratná žena, ktorá mala kedysi veľmi krásnu tvár, ako teraz jej syn, a nie jeden v tie časy hral o jej lásku a podľa zlých jazykov i vyhrali mnohí; ináče nebola priateľkou ani poriadku, vždy visely na nej háby kadejako v akejsi ľúbej nedbalosti, jedna sukňa ovisnutá zpod druhej. Myslela si mať jeho, že ho zasa začala pokúšať jeho ženba. Nedostal dievča, ktoré chcel, pre jej — materine — viny. A Vrábeľčíčka, bojac sa odpovedi, ba i každého vážneho pohľadu synovho, hoci ešte nikdy slova výčitky jej nepovedal, utlmí všetky city i práva svoje a mlčí. Neopováži sa ani len sblížiť k nemu.„Anča naša!“ oslovila raz nevestu, nezdržiac sa rieknuť aspoň jej, „čo ti ja poviem. Mne sa ten náš Janko od istého času nijako nepáči. Nepobadala si ty nič pri ňom?“„Ja?“ nevesta zvrtla sa zrazu a pozrie očami bezvýraznými, ako u sliepky, alebo ktoréhokoľvek vtáka, dolu na svokru. Ona je vysoká a chudá, tak že jej kosti pod očami vyčnievajú, ako ohlodky na chlapských hrdlách. „Čože som mala pobadať?“„Že je taký zahútaný naveky, nejie dobre, ako čo by zle navarila to jedlo.“„A ktože ho vie, čo mu je,“ odvetí tá a potiahne plecom, i robí pilne svoju robotu ďalej; nepokladala za potrebné touto vecou sa viac zaoberať…Vrábeľčíčka obrátila sa i k mužovi, ktorý už štyri týždne ležal na posteli chorý, pokrčený na starej širici.„Ondro, s naším synom je nie dobre. Ani nejie, ako by sa patrilo.“„A veď i ja badám,“ odpovie muž, zdvihnúc schudnutú chorú tvár a zakašle i zastonie. „Chodí ako zabitý. Iba ak ho zasa tá ženba podkušiava? Tomu si iba ty na príčine, nik iný!“Vrábeľčíčka zamĺkla na pár dní, ale keď Jano v jeden večer zasa zmizol, už ani sa nedotknúc večere, zľakla sa veľmi a nevydržala ďalej. Vzala kožuštek a šla za ním, že ho pohľadá. Pozrela najprv do stajne, kde rád sa bavil Jano. No tam obstával iba mladý sluha Ondro vyhúknutej postavy a červenej tvári, čakajúc netrpelive príhodnú chvíľu, aby uvrzol tiež.„Nebol tu Jano?“ spýtala sa ho gazdiná.„Nebol!“ odsekne sluha spurnej obyčaje. Či ho už zasa hľadajú! Pravda, nie div, čo by sa i rozblúdil na priek tejto starej. Ale teraz namrzel sa i sám. Keď mladý gazda ide preč, on musí doma nocovať, a jemu triafa sa šťastie na prístavky, k dievke ako páva, i má sa radiť cez večery o to s rodinou.„Šiel zasa niekam von dvorom…“ riekol gazdinej.Vrábeľčíčka vyšla na ulicu a rozhľadela sa temným zrakom po dedine. Zašla pod okno horného i dolného súseda, zašla i k bratom do Vrábeľov, a nenajdúc Jana nikde, sobrala sa do dvora krčmy. Počula totiž — on nevraví nič! — že v piatok večer, keď bol vystal zas, bavil sa tam s tými pobehajmi, čo chcú ísť do Ameriky. Sú totiž už dvaja; ide i Paľo Prívoda — a pijú preto už týždeň. Možno, že je tam i teraz. Na podstení krčmy stretla starú ženu krivkajúcu, ktorá bola neobyčajná v dedine, lebo fajčila. Pred desiatimi rokmi páni ju poslali na krk obci, aby ju chovala, lebo muž jej tu sa narodil, a nevedeli, kde ju podieť, keď robiť nevládze už a muž je mŕtvy. Teraz jie, čo jej donesú gazdiné, fajčí a klebetí so Židovkou, súdiac celú dedinu, ktorá ju chová.„Jaj, už nemôžem počúvať ten shon. Dobre chyžu neprevrátia,“ riekla Vrábeľčíčke.„A kto je to tam?“„Tí Američani!“ rečie stará žena veľmi zlobne. Rada reč robí a slovo vedie, a teraz pre krik hlasu jej nebolo počuť i musí odísť. „My ich už iba tak voláme, tých, čo do tej Ameriky idú — Američani… Že vraj už i Srnec pôjde. Šla by celá dedina, keby mohla. Myslia, že tam budú ako páni, iba peniaze do vačkov odkladať. To ich Prívoda tak svádza. Dosiaľ vábil chlapov na zábavky, teraz už i do Ameriky. Ten podvedie nielen ženu a chlapa, ale i čerta svojou rečou. Že vraj v Amerike je teraz žatva!“„Môj Jano je nie tu?“„Bol, ale odišiel… No, kde by teraz bola žatva, o Pavle?!“„A bol opitý i môj Jano?“„Ver’ bol koštovaný. Odišiel s Ťankeľom pred chvíľou… Tam je, vraj, teraz žatva, a na leto druhá že bude. Desať ich bude — myslím si; len choďte!“Vrábeľčíčka kývla hlavou, že súhlasí s jej výsmechom, ale nemeškajúc sa, skrútla sa a šla dolu dedinou, k domcu Ďura Ťankeľa. Zaklopala na okno. O chvíľu vrzly dvere a na podstenie vyšla štyridsaťročná žena Ďura Ťankeľa, veľmi zachovalej podoby a líčnosti. I postava jej je posiaľ pružná a štíhla, oblek vkusný, oči bystré, okrúhle. Je krásna. Okrúhla tvár ani jablko a líca dobre nekypia krvou.„Vášho Jana hľadáte, tetka? Bol tu, ale odišiel hneď,“ riekla Vrábeľčíčke hlasom tenkým, i to ešte mladým, zachovalým. „Ďura došikoval. Ten je opitý ani súdny deň… ani o svete nevie. Vyhútali si Ameriku s Paľom Prívodom, a preto už dva týždne pijú naveky… Keby len šiel s môjho hrdla, iba na trápenie mi je, nie na pomoc!“„A nevieš, kde šiel môj Jano?“ spytuje sa Vrábeľčíčka, zpod obočia hľadiac na mlado-starú ženu Ďura Ťankeľa, červenolícu, a dvíha sa v nej odpor. Vidí v nej samú seba — svoju mladosť, ktorá bola práve taká poblúdená, ako tejto tu.„Ja ver’ neviem, tetka!… Ľudia už rozum tratia dokonca. Veď z Polievca ešte nik nešiel do Ameriky, a teraz, keby im peniaze dal, všetci by šli. Prívoda ich tak balamutí — to je celý čert z pekla… Nuž ale ja nedbám, čo Ďuro i odíde. Nikdy som ho za muža nepokladala, len za sluhu.“„Veď ti verím, že nedbáš!“ myslí si Vrábeľčíčka a ani hľadieť nemôže na ňu, taká jej je protivná, i berie sa preč. Načo i prišla sem? Kedykoľvek vidí túto ženu, vždy sa tak napajedí.Vrábeľčíčka obrátila krok k domu — ani za synom nejde už nikde. Kdeže ho i má hľadať po noci, keď nevie, kde sa podel? Ale to jedno vidí Vrábeľčíčka už, že dáva sa na zlé cesty. Pije s Američanmi, ani čo by sám šiel s nimi, a na gazdovstve dlh veľký. Zabúda, že pred rokom kúpili, na jeho žiadosť, pole na chotáre. Pole dobré, ďah pekný, na vŕšku, s ktorého vidno i pol krajiny. To je nie vyplatené, a on čo ide počínať! Vrábeľčíčka, keby jej minulosť nebola zkazila jeho šťastie, zastala by si proti nemu smelo, pokarhala, znosila by ho prísne, ale takto nemôže sa zoprieť, keď je vinná pred ním. Hľa, tam sa belie dom v šere večernom, kde býva, starý už i ten, pre ktorého trpí teraz jej syn a ktorého už teraz ona nenávidí, a na druhej strane oproti druhý, kde vydala sa dcéra jeho — ktorú chcel jej syn…A medzitým Jano už bol doma. Sedel na lavici, lakte majúc na stole, ako sedáva, a hlava v dlaniach. Ani klobúka nesosňal, ale zatiahol ho nad samé oči. Tvár mu je strnulá, ako by pohrúžený spal kýmsi zlým spánkom ľudí neveselých. Ale Jano nespí naozaj. Držiac klobúk nad samými očami, pozoruje tajne svoju ženu, ktorá tam zvŕta sa na tenkých nohách, skladajúc rúcho kostolné so seba. A nevôľou naplňuje sa srdce Jana Fazuľu. Otrávený mu je celý život pre túto ženu. Koho by i tešilo také vyschnuté steblo? Ruky a nohy jej sú ako u starien, obtiahnuté iba kožou, tvár samá kosť — nepoznať na nej mladých rokov. Drobné oči jej behajú s predmetu na predmet rýchlo, nikde sa dlho nepobaviac, a sú také bez výrazu, ako u sliepky, reč jej taká nijaká, ako by ani nemala hlbšieho citu. A má jednu vášeň tá žena: shŕňa majetok, stíska, sbiera, shromažďuje, ako by mala úmysel len čím najviac nashrabávať. A načo jej je to? Detí nemá… Ale práve preto, že nemá detí, bude shŕňať groš, ako žena Ďura Ťankeľa. To bude cieľ jej žitia, ten musí mať každý. Kto ho nemá (ako i on), je ztratený…Jano sňal oči s nej, uprúc na protivnú stranu prižmúrený zrak. V mysli utkvela mu tučná dcéra rychtárova, nízkej šikovnej postavy, peknej tvári, najmä úsmevu milého, ktorú chcel on a vzal ju iný. Jemu ju nedali, hoc ona lipla za ním, pre jeho mať. Tá zkazila mu šťastie svojou minulosťou. Pre tú nedali mu Zuzu, lebo odlúdila, podľa klebiet, rychtára; dali ju radšej inému — čo akému, a jemu vybrala mať s rodinou túto. Bola zo „dvora“, a on nedbal už potom, ktorá sa mu dostane…Do izby vstúpila Vrábeľčíčka, a vidiac syna pri stole sedieť, tvár jej ožila radosťou. Nešla k nemu však, vidiac ho spať, ale obrátila sa k neveste, čo si rúcho sviatočné hýbala na protivnej lavici. V kúte na posteli stonal chorý muž.„Dávno prišiel?“ spýtala sa Vrábeľčíčka šeptom o Janovi.„Chvíľka.“„A spí… je opitý?“„Nie je to opitý, ale kto zná, čo mu je. Ani slova nepovedal, keď som sa ho spýtala, kde bol.“ A nevesta vraví to takým hlasom nevyrušeným, ako by o sluhovi Ondrovi bola reč, a nie o jej mužovi.Vrábeľčíčka odvrátila sa a utrela slzavé líce. Opitý je on — vie ona! Oddáva sa nápoju, tu pred jej očami. Ona vie o všetkom; vidí, ako bude upadovať vždy nižšie, a nemôže mu slova výčitky povedať. Oželel sa pre ženu, ktorú nikdy nechcel a ktorá ešte k tomu ani detí nemá. Kto to slýchal s Ďurom Ťankeľom piť? Či je to jemu roveň?… Ďuro päťdesiatročný, on dvadsaťšesť. Alebo s Prívodom, tým roztopašníkom prevráteným — bludárom?!… Ale Vrábeľčíčka musí všetko strpieť bez reptania, bez slova. Veď by jej hneď mohol vyčítať hriechy, ktorými zkazila život jeho. Bojí sa ho, hoci nikdy výčitky nevyriekly jeho ústa… I sadá na lavičku pri sporáku zronená, založiac ruky, že bude čakať, kým sa prebudí syn, a spýta sa ho aspoň i ona, kde bol.„Mamo, a tí traja naozaj pôjdu do Ameriky?“ povie nevesta, začínajúc rozhovor. „Či ste vy počuli? Ja som počula u mojej mamy, tam spomínali chlapi…“„Ah, čože je mňa po tom! Nech ide, komu sa chce ísť.“ I sníme oči od nevesty. Rada ju má a spokojná bola s ňou vždy, ale teraz hnevá ju jej príhovorka. Tu muž jej čo počína, a ona je bezpečná — stará sa o Ameriku!„Mamo, i Paľo Prívoda že pôjde, a že i Srnca naviedol, aby šiel. A Srnca však neprijmú na šíf, keď — ako ľudia vravia — máva mrcha chorobu?“Ale Vrábeľčíčka nepočúva — myslí o svojej domácnosti. Naoko zdá sa všetko pekným u nich a vnútri len nesnádze. Dom dali vystaviť krásny pred dvoma rokmi. Chyže v ňom dve, jednu „panskú“ s kachľami, dlážkou a sklenými dvermi. Kúpili žírne pole na vŕšku Hrkálkovo zvanom, aby syn všetkým dobrým bol obložený a mal do sýta, po čom mu srdce zatúži, a jednako mu je nie dobre… Čo je to s ním? Pre tú ženu sa zožiera naozaj? Ale veď sa už zdal byť uspokojeným. Planého slova jej nedal ešte, a hoci ju i nechce; nedá to na sebe znať. Osem rokov sú už spolu; vidí sám, že je robotnica dokonalá; nieto v celej dedine takej nevesty. Je snášanlivá, im oddaná, verne chodí okolo všetkého; ale to je chyba, že nemá detí a ani nebude mať nikdy. Keby dieťa bolo, čo len jedno, vie Vrábeľčíčka, že všetky chmáry, rozostavené nad ich domom, zmizly by. I myšlienka o ženbe nevoľnej, i taká pletka, ako je žiaľ za Zuzou, zapadla by do zapomenutia a neobnovila by sa nikdy, keby už bolo za čo žiť synovi. Dom zjasnel by, ako za rána, keď slnce dotkne sa skla obločného, ako z jari pole od spevu škovrána… A Vrábeľčíčka, keď nevesta vyšla do komory, aby si odložila šaty kostolné, pustila sa do plaču, cez slzy pozorujúc postavu syna pri stole sediaceho a nehybného, ako by bol mŕtvy. I zdal sa jej v tú chvíľu pri všetkej svojej mladosti a kráse, ktorou je obdarený, ako ani jeden v dedine na tento čas, pri všetkom dobru, čím oplýval, ako obeť nejaká, — nahnaná osudu. Po chvíli, ako nevesta vzdialila sa z izby, sňal i Jano ruku s tvári a klobúk položil na lavicu. Pozrel na mater, jeho pozorujúcu, akýmsi dlhým pohľadom spočinúc na nej, a Vrábeľčíčka temer spadla užasnutá nad tým. I vstala s lavičky, ako pudom hnaná, a prešla k nemu si sadnúť. Zacítila z jeho zraku akúsi príťažlivosť, ako by mal niečo na srdci, čo ho tlačí veľmi a chce sa jej zdôveriť.„Čo ti je, Janko?“ spýtala sa ho skrúšeným hlasom, v duchu zlorečiac na všetku mladosť, krásu i neskrotiteľné kedysi srdce svoje, za čo trpí on teraz, a zrak svoj vinný dvíha k nemu slzavý, ale plný lásky a ľútosti.Jano mlčal, len tvár dostala mu výraz neodhodlaný, ako by mu bolo ťažko vravieť, a zrak upiera zas do zeme.„Mamo,“ začne potom hlasom akýmsi nesvojím, no v tú chvíľu zakašľal chorý gazda na širiciach a za tým ozvalo sa ťažké jeho zastonanie. Jano pozrel ta a zmĺkol. Vzal klobúk s lavice, položil na hlavu a vyšiel bez slova, nechajúc udivenú mať.„Čo je to už zasa?“ desí sa tá nechápuc, a len čo prizrela stonajúceho muža, napravila ľahu jeho i podala mu vody, ide dvermi tiež. Už ho nenechá a neopustí, kýmkoľvek nezvie, čo je s ním. A čo sa kde skryje, pôjde za ním, a čo by ju ako ranila jeho odpoveď!Na dvor vykročiac, videla mihotať sa svetielko v stajni, i vstúpila ta. V konici je pološero. Malá lampka v okienci položená na boku sotva osvetľuje priestor stajne, naplnenej dobytkom. V konici badať pohyb, hoci je už po deviatej. Chrúmanie ďateliny rožného statku a bľakot oviec z košiara, nízkou priečkou oddeleného, ozýva sa teplým vzduchom. V kúte sluhova posteľ je prázdna, ale Jano je tam. Stojí pri jasliach volov bielych ako holuby, opretý o jedného, a ruky drží práve tak, ako v izbe držiava pri sluche lakeť, na chrbte vola, oči upreté na zem. A Vrábeľčíčka, uvidiac ho so sklonenou hlavou, s tvárou zasmušilou, temer by kľakla pred ním.Jano, keď počul šuchot jej kroku po slame sa k nemu blížiaci, zdvihol peknú hlavu a, vidiac mater, jeho tmavé oko zasvietilo nevoľou.„Čo chcete, mamo?“ spýtal sa spurne. „Čo chodíte za mnou, čo vám je?“ Jej skúmavý zrak, pred ktorým skryť sa nemôže, zdá sa mu už obťažným.„Čo by mne bolo? Ja sa o teba sužujem… a kým mi nepovieš, čo je s tebou, či sa hneváš, či sa nehneváš, syn môj, budem za tebou chodiť!“ vraví jeho mať, k nemu si zastanúc. „Ty si sa premenil — veď si pred mojimi očami, nuž vidím — začínaš život, aký si nežil, vystávaš z domu, ani neješ, ako sa sluší, ani dnes na večeru si však nejedol… Povedz mi, Janko…“ i zasvietia jej oči vinou a hlas sa stíši na šepot, i bližšie sa pomkne k nemu. „Sužuješ sa za tou Zuzou dosiaľ?“Jano pozrel na ňu chytro. Zapálil sa a oko jeho, na nej dolu upreté, stalo sa ešte hnevlivejším.„Aspoň nepokúšajte!“ riekol vzplanúc, „a nesháňajte do sveta!“Vrábeľčíčka vydýchla na túto odpoveď. Duši jej sa uvoľnilo, a keď pozrela na neho, už z jej pohľadu všetka previnilosť bola smazaná.„Tak čo ti je? Povedz, syn môj, veď som ti azda najbližšia!“ riekla veselším hlasom, teplejším a dôvernejším.Jano mlčal, ale tvár pomaly dostávala mu výraz mäkší. I jeho srdce pod veselým pohľadom materiným rozohrialo sa. Vzdychol mimovoľne.„Hej, mamo moja, keby ste vedeli… ale vy sa nahneváte.“„Len povedz, syn môj!“ núka ho mať teplým hlasom.Jano ešte otáľal chvíľku. Na peknú tvár sadá rozpačitosť, potom úsmev nežný. I riekol ticho: „Či viete o tom, že sa sberajú bačik Ďuro Ťankeľ do Ameriky?“Vrábeľčíčka trhla sa a zachvela. Všetky sukne, čo visely jej jedna zpod druhej v ľúbej nedbalosti, zatriasly sa, ako na osike listie. Pozrela naň prestrašená a veselosť primrzla jej na perách; líca, i teraz pekné ešte, zbledly ľakom.„Mamo, i ja by šiel!“Vrábeľčíčka sklopila zrak svoj k zemi. V hlave hučí jej a všetko, čo jej je pred očami, hýbe sa, tancuje a skáče. I biely vôl, na ktorého je opretý jej pekný syn, kravy a kŕdeľ oviec v úzadí, teľce v kúte i boky konice kyvúckajú sa a chcú vypadať. Ba i slama, ktorou postlaná je stajňa, hýbe sa, múti, krúti sem i tam, ako žito, keď ho cúdi na riečici.„Ak by ste sa nehnevali, šiel by i ja. Už som i vravel bačikovi Ďurovi o tom.“„Už si vravel…!“ rečie Vrábeľčíčka a hlas jej je ešte nižší, ako keď prišla do stajne, a cítila sa vinnou pred ním. Tak teda toto je, čo ho zmenilo. Že ona nebadala! Veď s Amerikánmi bavil sa toľko večerov. Ale komu by také niečo len prišlo do rozumu!„Veď by som sa vrátil o dva roky.“„O dva roky; syn môj?“„Veď je to nie dlho; ani toľko, ako keď som bol na vojenčine. Tam som bol za tri roky, a zaobišli ste sa bezo mňa… V Amerike sú dobré zárobky… Na Ružovke, keď som bol pre junčeky, čo sme mali na úžere u Bolca, počul som, že odtiaľ jeden v Amerike zarobil za dva roky dvadsať stotín. Dom dal si vystaviť krásny — sám som ho videl. Máločo podlejší, ako náš tuto. I z Libovej je veľa v Amerike, a tí vraj posielajú peňazstva. Dedina zbohatla, domy stavajú sa ani panské kaštiele — jeden krajší od druhého. I ja by šiel zarobiť, aby sme vyplatili dlh za Hrkálkovo.“„Ah, Jano, a nás ako necháš tu? Čože z nás bude bez teba?“ povie už i mať a slzy zacedia sa jej z očú celým návalom. „Kdeže by si ty šiel do Ameriky, kde by som ťa ja pustila? Otec ti je chorý — do jari nedožije: tak čo bude s nami i s gazdovstvom? Načože sme kupovali pole, keď odídeš?… Amerika je za morom, môžeš tam i zahynúť a umrieť, syn môj. Dva roky! Za ten čas i ja kosti složím, ak odídeš!…“ a Vrábeľčíčka dobre sa nezaleje slzami.„Vrátil by sa skoro a…“ začne Jano zas, no slová zaseknú sa mu i nedopovie, čo chcel povedať. Vidí teraz po plačúcej materi — a nemilé mu je to — že jemu na odchod ani pomyslieť sa nesluší. Čože by si počali naozaj — jestli odíde? Ani teraz všetku robotu nezdolajú, musia si sluhu držať, v lete i dvoch, valacha i trškára k tomu a robotníkov od jari do jesene každý deň. Nájomník je nájomník a sluha je len sluha — ak odíde, všetko ostane ako bez hlavy. Pritom otec chorý, môže i umrieť — a toto je, čo ísť najväčšmi hatí!„Neplačte!“ rečie. „Keď nechcete, veď nemusím ísť!…“Vrábeľčíčka nechala syna v stajni a šla k neveste i mužovi, aby rozpovedala o Janovom výčine.„Tak vidíte, na čom si on hlavu láme, na čo húta… Chce nás nechať!“„Ale, mamo, čo plačete?“ povie nevesta, ktorá teraz, že ide spať, sobliekala i ostatné háby, z nich vylúštila sa ako cverna jej chudá postava. Drobnými slepačími očami hľadí pokojne na Vrábeľčíčku, ani nie tak veľmi prekvapená, ani veľmi naľakaná. „Nech ide, keď sa mu páči. Veď sa vráti o dva roky… a dobre nám bude, ak sa za krátky čas zbavíme dlhu. Za to mu vy vôľu nelomte nikdy!“„Ako len môžeš tak rozprávať! Veď je Amerika nie na záhumní… a ak sa mu niečo tam stane?!“„To!“ zahundre chorý gazda, prestrašený túžbou Janovou ešte najväčšmi. Nejasný zrak dychtivo oprie na dvere, ako by hľadal syna. Možno, jeho smrť čaká už pri prahu, a on chce preč!…*Ale keď raz diabol začne obchádzať ľudí, toho sa len tak ľahko striasť nemožno. Jano síce už složil Ameriku, hoci myšlienky ešte meškajú vždy u nej a tvár nevyjasnená; ale Vrábeľčíčka, keď po zdôverení Janovom preplakala celú noc i druhú, v tretiu nad ránom, ako dennica zablysla, začala jasnejšie rozjímať. Veď sú dva roky naozaj nie celý svet. To, hľa, ani Anča, jeho žena, nepokladá za zázrak. Veď isteže na vojenčine bol za tri roky, hen kdesi v Bosne. Tri roky celé ho ani nevidela — a idú do Ameriky i druhí. Vracajú sa, chudobní čo boli, ako boháči. I Jano, keby odišiel na dva roky, splatil by dlh a mohol by potom hospodáriť v pokoji. Tie dva roky by už len prečkali bez neho. Ovce popredajú — salaš nemusia držať, kým sa vráti, nemal by kto bačovať, a na cudzie ruky sa nesveria. Nakúpia radšej junčoviny a kráv… I starému azda nebude nič — tej noci menej kašľal, a stonať ho ani nepočula. A keď i nepôjde Jano, či bude dobre tak? Ešte je málomluvnejší, ako bol. Akási nechuť zaliala mu peknú tvár a oko odvrátené od nich. Ten cit jeho neobyčajný proti nej, prezradzujúci i lásku i nevoľu, že je vinná pred ním, tak zreteľne tuší teraz v jeho chovaní. Či ona to má naveky trpieť? Veď je už dosť dokrájané srdce jej kajaním, doráňané žiaľom preň. Tam by zabudol azda i všetko to. Lebo vie — hoci v stajni odtajil (matku neoklameš!), že srdce jeho ešte dosiaľ hlodá červ žiaľu za Zuzou… A Vrábeľčíčka sobrala sa na tretí deň, nepovediac ani mužovi, kam ide, na Ružovku k Bolcovi, kde mali junčeky na úžere, aby sa dozvedela i ona o tom, ktorý zarobil za morom dve tisícky, a na štvrtý deň šla i na Libovú, ktorá zbohatla z Ameriky a domy sú tam ako kaštiele.A v ten istý deň pred večerom chodil jej syn Jano po dvore a obzeral stavänia i celé gazdovstvo, zabratý zasa v myšlienkach. Dom je pekný, krytý škrydľou červenkastou, s veľkými oknami. Čo peňazí bolo, všetky šly naň, a ešte i pole kúpili. Ani jeden gazda v dedine nemá takej čiastky, ako oni. Sedliakovi nikdy nie je dosť zeme. Čím viac má, tým viac chce mať — hoci by všetek svet bol jeho. A Jano začne rozmýšľať, načo to i urobil, načo kúpil pole, keď detí nieto? Komuže to všetko ostane, keď on umrie? Mohol sa uspokojiť s otcovským, i na tom by bol vyžil — načo túžil mať veľa! Ako jeho žena peniaze, on pole bude dovedna sháňať — chce najsť svoj cieľ v tom, ako vidno, a má ťarchu na pleciach!… Čo má robiť Jano? Predá zpät pole — tú cenu, čo on dal, dajú i jemu vďačne, a shodí s pliec dlh. Ale myšlienka zbaviť sa Hrkálkova, vŕšku toľkej rozkoše a krásy, s ktorého vidno svet šíry, kde kochával sa z jari pri oraní a speve škovrána, v lete v bujnom osení a tráve, potom zas v hojnej úrode — naplňuje Jana veľkým odporom. Nie, a čo by mu čo dali zaň na svete! Nič nemá, čo by ho tešilo, v čom by radosť našlo srdce, oko spočinulo s úľubou a v pokoji, len zeme. Ak by sa tých zbavil, tak môže oddať i dušu svoju… A v Janovej mysli opäť utkvela tá zem vábna nová za morom, čo dáva ľudu toľko dobrého, a i jemu by sňala s pliec tlačiaci dlh. On mimovoľne berie sa už zas von dvorom do dediny. Pred bránou spamätal sa a zastal i chcel sa vrátiť, no neodolal. Sišiel na cestu a zabočil k domu Ďura Ťankeľa. Na pol cesty dohonil jeho ženu, štyridsaťročnú starú mladicu líčnej tvári, naoko veľmi rozsŕdenú.„Tetka, bačik sú doma?“ spýtal sa jej, dohoniac ju.„Ten pijan? Horký doma! Sedí v krčme celé odpoludnie s Prívodom a Srncom, a domov nedajbože!“ odpovie tá nahnevano. „Čert im pomútil hlavy s Amerikou, tak už iné nerobia, iba sa schodia, radia a pijú. A že my ženy už zabraňujeme im schodiť sa v domoch — idú do krčmy. Prívoda ich svádza. To je taký pokušiteľ bez svedomia, taký lucifer! Zajtra chcú si dať pasy doniesť, ale náš nemá peňazí na cestu.“„A vy im nedáte, tetka?“„Dačo nie! Nech ide hoci na kraj sveta — aj tak som ho nikdy za muža nepokladala, len za sluhu. Môže sa i nevrátiť… Ale musí dať polovicu domu i polovicu poľa na mňa prepísať, že by ma — ak tam zahynie — jeho rodina nevyhnala z domu. Len tak nič po nič si ja peniaze nedám!… Tam je v krčme, ak sa chceš s ním shovárať, choď ta!“ riekla Janovi, zrýchliac krok, nahnevaná na každého.„Idem len domov,“ rečie Jano, trochu i zahanbený pred rozhnevanou ženou, šprihajúcou na chlapov, čo sedia v krčme. Obrátil sa nazpät po ceste; ale keď videl krčmu na vyšnom konci, neodolal pokušeniu a sobral sa k nej. V pitvore zastal chvíľku, ako by ešte i po tretie rozmýšľal, či ísť — potom vstúpil.V krčme nebolo veľa ľudí. Pri dlhom stole sedeli okrem troch, čo sa sberali do Ameriky, ešte jeden nízky chlap, rapavej, červenej tvári, švagor Ďura Ťankeľa, a mladý Hliviak, syn tučnej, mlynárkou prezývanej ženy. Tej, ktorá vychovala i troch pastorkov, trýzniac ich pri synovi všakovak.Pred chlapmi na stole stála fľaša a bačik Ďuro Ťankeľ, ktorý vymyslel Ameriku, už i dobre nazrel do jej spodku. Jazyk rozviazal sa mu, oko čierne iskrilo a ruka pyšno hľadala pekné fúzy. Všetci traja, sberajúci sa do Ameriky, držali sa veľmi hrdinsky. Vypínali sa, ako by boli už čosi viac, než iní ľudia, alebo ako by im bol dal nejaké panstvá do moci.Na posteli v kúte spal Žid. Šesť dní a šesť nocí bolely ho zuby — je unavený, no strážne oko jeho predsa vše sa otvorí a pozrie na fľašu pri chlapoch, či ešte jesto v nej; vše spí a jeho chrapot ozýva sa priestrannou izbou, ako nejaká príšerná hudba.„Aká je moja žena múdra žena!“ vravel Ďuro Ťankeľ, pokyvujúc hlavou už dobre koštovaný. „Tá ti vám má na všetko rozum.“„Báčik môj, ale majú pravdu vaša žena, verte mi. Ak umrete, tak by ju vaša rodina mohla vyhnať z domu akurát!“ povie vysoký, mladý, tridsaťročný chlap, bledej, príjemnej tvári, s nežným úsmevom na lícach. Je to Paľo Prívoda. Bol jediným synom, prílišnou a nerozumnou láskou rodičovskou vychovaný, ktorý žije podľa toho, ako sám chce, nestarajúc sa o zákony a poriadky. Robí málo, zabáva sa, počínajúc si vo všetkom svobodne, ako vo svojom. Šudí Židov, ak sa mu dajú, keď predáva obilie, i iných, ak ho taká vôľa nadíde. I vezme cudzie, ak sa mu práve tak páči. Ináče človek veľmi zaujímavého zovňajšku. Peknej postavy i tvári. Chovanie jeho je príťažlivé, reč hladká a nad to v celom zjave jeho je čosi pansko-lenivého. I cigaru v ruke drží ležerne, potiahne kedy-tedy z nej, chodí tiež tak, rozpráva zľahka, voľno a bez vzrušenia. Oči veľké, belasé, vždy sa smejúce. V dedine je reč o ňom, že keby ho boli inak chovali jeho rodičia, bol by z neho človek dokonalý býval, lebo srdce jeho je veľmi dobré.„Ver’ tak, bačik môj. Vaša žena majú pravdu — lebo je človek smrteľný!“ vraví, hoci on na smrteľnosť nikdy nepomyslí. „Prišiel si, Janko, i ty?“ povie Janovi Fazuľovie, zazrúc ho vstupovať do izby. „Hybaj, kamarát, sadni ku mne a poď s nami i do Ameriky!“ I robí mu miesto k sebe hneď — nižšie sedel Ondro Hliviak. „Bačik Ďuro, nalejte i jemu, prosím vás…“„Veď nie preto, Paľko,“ vraví Ďuro Ťankeľ, ktorému nedá pokoja ženina žiadosť, a i cez omámenú hlavu vidí jej nešľachetné počínanie; „ale to, že ja za svoje vlastné peniaze dám jej pol domu a pol čiastky!“„Ej, tak je!“ prisviedča Krepčiar červenej tvári s rapinami na lícach, ktorý mal Ďurovu sestru za ženu. „Pravdu máte, švagor. Čo má peniaze — a má ich dosť — to si nagazdovala na vašom majetku. Keď ste ju vzali, nemala nič — veď azda vieme…“„Tak vy, bačik Ďuro, za svoje vlastné dáte vlastné!“ povie Srnec, tenký chlapík; o jeho žene sa hovorilo, že našla peniaze, ktoré ztratil opilý gróf, keď išiel na koči s vizity. A odtiaľ nemá pokoja tenký Srnec od vlastnej ženy. Robí mu výčitky, že je chudobný, ba i do žobrákov mu nadáva. „Žena, tá si vám prevedie človeka čo ako. Hadie pokolenie, len pokúšať! A groš, to naveky má pri sebe. Stvorí si ho akokoľvek!“„Ja len to poviem… poviem —“ bľaboce v to Hliviak mŕtvej, bledej tvári, bez citu a výrazu, ktorému ovislé čierne fúzy rozprestrely sa dolu na ústa, ako strieška; syn nespravedlivou ženou vychovaný, pre ktorého podstúpili pastorkovia krívd dosť a teraz i od neho trpia zosuroveného, „že si ja v mojom dvore nedám, nedám… ne… rozkazovať!“„Dnes dorúbal srub na studni!“ šepne Paľo Prívoda Janovi, mihnúc smejúcim sa okom na úplne spitého syna mlynárkinho. „Nechce bratom dať z nej vody. I oddelili sa od neho, a jednak naveky do nich zapiera.“„A či studňu on kopal?“„Ajaj! Kto zná, kto ju robil pred jedno sto rokmi. Veď je to studňa stará… ale taký lagan!“ povie Prívoda, veselo hľadiac na Hliviaka. Pozdalo sa mu, ako kľoncká hlavou, o stôl si bradu udierajúc, ako blábolí a nedá si jazyku pokoja, hoc ten už nie je schopný slova jasného. Trasľavou rukou nesie skleničku do očú, nemohol najsť si ústa, a rozčapká jej obsah do poly.„Opitý, ako slon!“ vraví Prívoda Janovi, smejúc sa. On, hoci sa rád zabával, rozum jednak neprepil si nikdy.Jano sňal zrak s Hliviaka, a jeho tmavé oko zaskvelo sa odporom.„Tak ste si už dali pasy povymieňať?“ spýtal sa chlapov.„Zajtra, Janko, zajtra!“ odpovie Prívoda, nechajúc opilca tiež, a položí dlaň nie tvrdú a pekne tvorenú na Janovo plece, i pozrie mu do očú smejúcim sa zrakom, s teplotou. „Poď i ty s nami!“„Hybaj naozaj!“ povie i Srnec, veselo žmurkajúc očami, ako by ho volal na tanec a nie za more. I tento spyšnel, odkedy sa sberá do Ameriky, navidomoči. Fajčí dve cigary naraz. Jednu drží v jednej ruke, druhú v druhej, vše z jednej, vše z druhej si poťahujúc.„Chlapci!“ rečie Ďuro Ťankeľ, pôvodca tejto dobrej veci, ktorého žena vždy len za sluhu pokladala a nie za muža. „Jemu je nie do Ameriky. Akože by nechal chorého otca a to veľké gazdovstvo?… Ale vypi si, Janko. Kedy som ti nalial, a nepiješ. — To nie ako my, čo menej máme. Dáme čiastky do arendy a je aus!“„A ako vy to pôjdete?“ spýtal sa Jano, nič nepovediac na reči Ťankeľa.„Ešte sa namyslí!“ smial sa Srnec s dvoma cigarami.„Ja len to poviem… poviem… že je moja studňa moja… a-a-a… mne je Amerika netreba!“ blabolí Hliviak zas.„A pôjdete už skoro?“ spytuje sa Jano, nezasmejúc sa s druhými na to blabolenie; urážal ho opilec.„Vraveli Libovčania, lebo s tými pôjdeme, že šíf pohne sa pätnásteho. Dotiaľ nám pasy podochodia. Tí sú vám už zbehlí v tom, a pôjde ich teraz desať,“ reče Ďuro Ťankeľ.„Veď Libová len z Ameriky zbohatla!“ ozve sa Srnec. „Ver’ by nie tá, nestaväli by také paláce; braček!“„Mne… mne… Amerika je nie potrebná — ani… ani… môjmu synovi, ani —“ blabolí Hliviak, „ani mojim detným deťo — deťom…“„Najmä ak takto budeš slopať,“ povie polohlasne Ťankeľov švagor a zazrie na neho. I on rád si popije, ale takéto teľa sa mu protiví. „No, veď mala koho vybrať dievke nebohá rychtárka!“ doložil ešte, že je tam i Jano, a pozrie na neho bokom s dôvernosťou, že mu tak po srsti povedal: totiž Hliviak mal za ženu rychtárovu Zuzu.„A dokiaľ budete v Amerike?“ spýtal sa Jano Prívodu.„Dokiaľ budeme, Janík?“ povie Paľo Prívoda. „Pokiaľ sa nám bude páčiť!“„Ja len za dva roky!“ ozve sa tenký Srnec. „Zarobím dve tisícky, to mi postačí na dom. Ľaľa, veď tento, čo máme, raz nás iba pritisne. Na môj’ pravdu, i bojíme sa, že nás pobije. I nedávno, keď ten veľký sneh padal, museli sme jednostaj obehávať s ohreblami okolo neho v strachu, že sa zrúti.“„Ja neviem, či sa i vrátim voľakedy!“ ozval sa Ďuro Ťankeľ dobre potúžený. A v tej chvíli zacítil strašne svoje nešťastné položenie, že je a nebol nikdy mužom žene, ale iba sluhom. I pustil sa do žalostného plaču. Slzy ako hrachy cupkaly mu na stôl a spojily sa s tým mokom, ktorý pili, zbožňovaným od mužských celého sveta, a ktorý tam rozčapkala opilá ruka Hliviakova.„Hľa, koľko ľudí, toľko súženia!“ rečie Paľo Prívoda dojatý a milé oči s láskou uprie na lkajúceho Ťankeľa.„Nemáte sa ku komu nazpät ponáhľať, švagor môj!“ povie Krepčiar tiež veľmi rozcítený a klipká očami, namáhajúc sa, aby sa nerozplakal i sám. Potom srdce jeho rozplamenilo sa nenávisťou k žene Ťankeľa, i buchne päsťou na stôl, skríknuc: „Nech čert vezme toho, pre koho môj švagor uteká do cudziny!“Nastalo vážne ticho. Chlapi zadumali sa na chvíľku, každý hľadel pred seba.„Ale ja som počul, Paľko, že je tam, kde idete, veľmi ťažká robota. Hocijaký chlap že ju ani neodolie,“ riekol potom on sám, keď mu prešla rozhorlenosť, obrátiac sa k Prívodovi.„A či tu ťažko nerobíme, bačik? A odmena nijaká! A čo sa ti urodí i čo zarobíš: daj na splátky,“ povie Prívoda. „Ani na poriadny život ti nedôjde.“Krepčiar sa usmial, nezbadane i Ťankeľ, a potom tajne i on sám. Totiž Prívoda ťažko nerobil nikdy, splátky nesplácal, iba keď už naskrze musel, žil po pansky, zabával sa, hovel svojim žiadostiam, voľkal si — nič iného.„Dobre, že máš na ten chlieb vozdajší,“ prisviedča i ten, čo dve cigary kúril naraz.„Neboj sa ty nič, Janko môj!“ poklepe Prívoda rovné plecia Jana Fazuľu prívetivo a potom i ovinie rameno svoje okolo nich. „Aspoň za dva roky pozreme si Ameriku. Budeme páni — lebo vidím, kamarát, že máš veľkú vôľu ísť i ty. Darmo za nami ver’ nechodíš!“„Akože budete páni, keď budete ťažšie robiť, ako tu!“ zamieša sa Krepčiar.„Bačik môj!“ osloví ho Prívoda nežno, obrátiac sa k nemu a usmievavým okom pozerá už do toho očú. „Keď ja zarobím denne na pr. päť dolárov — do týždňa je to tridsať, pravda? — A viete, čo platí jeden dolár… tak keď mám každú sobotu tridsať dolárov vo vačku, už som len pán?!“„Hm. Veď je tak!“ zašomre Krepčiar odzbrojený.„Mne… mne… Ame — je Ame…“ bľaboce opitý Hliviak, už dokonca nemohol Ameriku vypovedať. I ovesí hlavu na stôl, privrúc oči.„Mne je ameň!“ dopovie Paľo Prívoda, zasmejúc sa.„Čudo chlap!“ smejú sa i ostatní, pozerajúc, ako syn mlynárkin ešte raz namáha sa ústa i oči otvoriť, a že sa mu to nepodarí — zaspí. O chvíľu i jeho chrapot ozve sa a spojí s chrapotom Židovým, čo ho zuby bolely.„Mohol bys’ i tancovať! Krčmár chrápe hrubšie, to je barboráš, Hliviak hrá napredok… Ešte nás ohlušia!“ žartovali chlapi medzi sebou.„Ale kde je Židovka?“ povie Krepčiar, obzerajúc sa okolo. Židovkin jazyk, ako potáčka, rapoce od rána do večera, a že teraz potáčky nepočuť, divným zdá sa Krepčiarovi.„Nebolo by to zle, keby i šiel s vami,“ začne Jano Fazuľovie zas rozhovor, a pekná tvár zapáli sa mu ako mak, „len zato, že je to pole na Hrkálkovom, čo sme kúpili, nie splatené. Ale akože nechať gazdovstvo na otca chorého?“ I pozrie tázavo na Paľa Prívodu, čakajúc odpoveď.„Ajaj, to je nič!“ hodí ten zľahka rukou. „To si nepripúšťaj k srdcu, kamarát. Apa ti ozdravejú, neboj sa! Videl som ich včera. Čo by neboli za tie dva roky i bez teba? A keď sme slúžili cisára?!“„A koľkože ešte máte dať za to pole?“ spytuje sa švagor Ťankeľov. „Neviem, na kýho čerta je i tebe tej zeme toľko!“ myslí medzitým. „Detí nemáš… Ale mnohý človek by chcel všetko, čo vidí! Ja i to, čo mám, predám!“ I Krepčiar bol taký, čo detí nemal. Umrely mu tri, a to všetky ešte vo vankúšoch. I žil preto dlho v nepriateľstve s kostolom. Ale teraz sú už skrotení, i muž i žena. Pokorili sa, že starnú, zacítiac, že každým krokom idú bližšie k hrobu a chrámu.„Šestnásť stotín! Tri sme splatili,“ povedal Jano Fazuľovie.„Hm,“ zahundral Ďuro Ťankeľ, prestanúc plakať; „dosť!“„Pravda je, bačik: dosť!“ prisviedča i Paľo a pokračuje, obrátený k Janovi: „Tak ti je just Amerika treba, Janko môj. Tá ti najskôr pomôže a osvobodí… ver mi!“„Braček!“ ozve sa pyšne Srnec a potiahne z oboch cigár po raze. „Povedal Ďuro Hríb z Libovej, že v Amerike len tí, čo ulice zametajú, dostanú na deň pláce po štyri doláre… a vieš, čo platí jeden dolár?!… Eh, či nám bude!“ i zaškripí zubmi a zatrasie päsťou. „Fe!“„Ejch!“ škrabe si hlavu Krepčiar rapavý i nedôverčive ako mak. „Ak by to mala byť pravda, čo ty vravíš, Ondrík, priam by šiel i ja. Zametať ulice by ešte i ja vládal!…“Do krčmy pozdejšie prišlo i viac chlapov, starí i mladí ženáči. I mládenci, ktorí dosiaľ pískali po dedine, prišli sa zohriať, aby potom zas šli, kde boli. Izbica sa naplnila, dlhý stôl bol obsadený. Zobudili bolesťou postihnutého Žida, aby ich obslúžil, a pijúc spomínali opäť tú neznámu zem za morom, čo poskytuje ľudu toľko blaha, kde je štyri razy žatva do roka, daní nieto a peniazstva toľko, ako prachu. I zaskvela sa tá zem pred ich očami kúzlom, plná klasu bujného a posiata dolármi, ktorými hojne obsypaná je práca človeka, cvendžiacimi ako hudba. Ten cvengot ako by boli dopočuli až do krčmy k stolom; zmútily sa hlavy všetkým tam prítomným a srdce každého chlapa vzplanulo túžbou ísť s Paľom Prívodom.„Hej, bačik Paľo, keby nie vojenčina, i ja by šiel s vami!“ povedal roztúžený sedemnásťročný mládenec Ľapkovie, ktorého Štefanom krstili. „Ale mne by nedali pasu!“„Ver’ by Bože šiel i ja!“ riekol jeho kamarát Bagáň ešte roztúženejšie, „ale keď i mňa to hamuje, bačik!“„Ej, ja musím ísť ta, čo kedy!… Ani neumriem, kým tam nebudem!“ ozvalo sa z mnohých úst.„Nuž veď len poďte, kamaráti, poďte!“ vraví im Paľo Prívoda, láskave pozerajúc po všetkých a usmievajúc sa im príťažlivo. „Spolu bude nám najlepšie!“„Ej, ba ver’ nech ma čert vezme, kmotrík, ani ja by neostal tu!“ zavolá Jano Guška, chlap veľmi strmej obyčaje a trucovitý proti každému, najmä proti pánom, ktorým je príkry nepriateľ. I pomece hlavou energicky. „Nie ja!… Lenže by mňa žena nepustila,“ doložil tichšie.„I môj apa povedali, keby mali peniaze na cestu, šli by hneď!“ zakričí chlapec Belanovie a podskočí, aby ho zbadali. Chodí s veľkými už tiež, lebo má právo na to: bol už na spovedi — ale postava jeho je ako päsť. Každý deň menšia. Nerastie, hoci mať jeho temer zadúša ho dobrotou, všetko sebe od úst odtrhnúc. A že nepribúda naň, nazvali ho kamaráti adventným prasaťom.„Veď je iba potiaľ, chlapče!“ povie starý Biglaš uznale.„A ver’ tak!“ prisvedčia i druhí, „tak je to s mnohými.“A že naozaj veľa príčin hatí ísť, tichá melanchólia rozprestrela sa chlapom po tvárach a oni zahľadeli sa do zeme. Ale aby ich smútok celkom nezničil, sohnali Žida s postele, dali si namerať zasa a zalievali hrdlá čo najusilovnejšie.„A ja som zas počul,“ rečie vysoký, mohutný chlap, s vlasmi po rajničke zastrihnutými, ešte podľa starej obyčaje, veľmi vážny úd obce i cirkvi, „že bezmála všetci, čo sa z Ameriky navrátia, sú okaličení. Ťažká práca — lebo za hocičo ani tam nesypú peniaze, z toho je pokoj! — zhumpľuje ich. Sám som vo štvrtok na trhu — mal som tam trocha činovania — pil s Malinovčanmi, čo prišli z Ameriky minulý mesiac. Mladí chlapi, a ruky sa im len tak triasly, keď skleničku niesli k ústam!“„Ale, ale nerozprávajteže, bačik!“ rečie odmietavo Paľo Prívoda. „Ešte čo! To im je nie preto… prepáčte!“„Na tej vode že je akosi zle!“ zakričal jeden zpoza chrbtov.„A klamať tam, bračekovci, nesvobodono, ani kradnúť!“ povie gazda Števík, ktorému by sa zišlo do Ameriky akurát. Štyri roky, ako platí za notára-defraudanta, a kto vie, ešte koľko rokov bude. Kedykoľvek nashŕňa si niečo, hneď páni svlečú s neho, čo má. Jeho otec bol kasírom v ten čas, keď sa defraudovalo, a zato teraz musí trpieť on. „Tam je nie tak, ako tu, že sa zlodejom nič nestane… Dochytíš ho, ako ja Vyšovana, keď mi klbásy kradol, a nič sa mu nestalo, lebo som ja nemal svedka. V Amerike, brat môj, keby len jednu zlámanú ihlu vzal, hneď obesia,“ i pozrie na Paľa Prívodu, „tak som počul!“„Ajaj!“ hodil rukou zľahka a opovržlive i na to on. „To sú pletky, bačik môj. Zlámaná ihla!… Prepáčte,“ i usmeje sa.„Ba ver’, chlapci, že tam i oproti ženám sú zákony tuhé!“ hovorí Jano Krajec, chlap mladý, veľmi poriadny i telesne i v obcovaní a preto bol i za kostolníka vyvolený teraz na nový rok, „že sa nesmú s nimi chlapi ani žartovať, ani poihrať, ani požmurkať na ne, hneď: haj do temnice!“ a zrak i tohoto pohľadá usmievavú, peknú tvár Prívodovu, tklivo ho obzrúc. Hovorí sa o ňom totiž, že je náruživým zbožnovateľom žien.„Ah, jáj!“ zhíkli všetci mladí chlapi na reč Jana Krajca.„Prepáčte, to je všetko nie pravda,“ povie Prívoda odmietavo. „Ajaj, pletky! Neboj sa, Janko Fazuľa, nič!“„Ani opíjať sa tam nesvobodno. Tak! Môj tesť to povedali, že i s takým idú hneď do temnice,“ povie ešte Paľo Ambriš vrchný.„Nuž takže je to tam aká svoboda?“ zavolá ten trucovitý, ktorému ináč i túžba za skleničkou v srdci vždy horela.„A vraj v Amerike ľudia páni!“ osopí sa i Ondro Miháľkovie, tiež s večným smädom v srdci. „Načože sú ti peniaze, keď nemáš naložiť s nimi podľa vôle!“„Neverte… nič neverte, bačik Ondro!“ povie Paľo Prívoda. „Kde by človek za svoje nemohol sa napiť!?“Noc už k deviatej hodine prikročila, keď sa rozchodili, i to len tí, za ktorými prišly ženy. Na rozlúčku Amerikáni podali ruku všetkým, ako by sa už odtiaľto začali odoberať; ale i cítili sa pánmi, teda i panské obyčaje prichodilo im pobrať na seba — a stískali veselo ruku Janovi Fazuľovie, ako novému druhovi, ani nemohli sa od neho odlúčiť.„Tak i pre teba pas, Janíčko?“ riekol Prívoda pri odobierke, ruku položiac si na jeho plece, druhou drží jeho pravicu a hľadí mu do očí príťažlivo, usmievajúc sa.„Neviem ešte… odkážem,“ odpovedal Jano zmotaný, odvracajúc oči od pohľadu Prívodovho. „Poradím sa ešte doma, čo povedia otec…“„Odkáž, kamarát môj, hoc i sem. Ja ešte nejdem ztadeto. Žandári tej noci neprídu — boli prešlej — pobavíme sa ešte trochu so Srncom… Povedz si materi, nech už toľko nenarieka. Nič! Nech sa nebojí! Nebude nám ani parom, čo priam do pekla pôjdeme… ajaj!…“ I oblapí ešte raz rovné plecia Janove, a že práve v tú chvíľu zavznel hlas zvona, zanôtil túto, zľahka zvŕtajúc dlaňou pekne formovanou:Na Polievci, na tej túrni, už ponocný deväť trúbi. Desiata hodina, neboj sa ma, má milá!„A vy, chlapci, spať domov! Deväť odzvonili!“ rečie potom mládencom, ktorí začali jedni pískať, druhí spievať verše tej piesne, ako ďalej nasledovaly. „Kamaráti, vy tu ešte nemáte čo hľadať!“*Jano vyšiel zo sparnej krčmy na čerstvý, mrazivý vzduch s pomútenou hlavou. Amerika drží ho zas obsnovaného, ako zlatými niťami. Očaril ho Paľo Prívoda a ťahá k sebe a so sebou preč za more. Pred očami mení sa mu, hoc málo pil, a myseľ mu je celkom smiešaná. Postál, stierajúc si rozpálené čelo, a rozhľadel sa dookola. Noc nastala tichá a vidná. Mesiac veľký, okrúhly hovie si na bezhviezdnatom nebi a pozerá dolu prívetive i na Jana, osvetľujúc milo dedinu. Postriebri zem snehom zapadlú a od lúčov jeho trblietajú sa iskierky dookola po snežných strechách, bielych stromoch, ktorých haluzi zahýňané, oblepené ako páperím, skláňajú sa až po zem.Proti Janovi do neopraveného dvora krčmy náhlila nízka, strojná postava mladej ženy, odetej len zľahka, bez teplého rúcha. Je to Zuza rychtárova, žena Hliviaka, tá, ktorú jemu nedali pre vinu matkinu.„Kdeže, Zuzka?“ prihovoril sa jej, ako by sa bol ktorejkoľvek, odstúpiac sa do snehu s chodníka, ale tmavé oko jeho primrie na jej okrúhlom, jamôčkavom líci a strojnej, malej hlávke, odetej v ozdobnom, ligotavom čepci.„Sem, pre toho bludára!“ povie ona akýmsi vibrirujúcim hlasom, celkom zadychčaná. Vychytila sa, ako vidno, v hneve a je rozrušená bez miery. „Čo deň toto robí, a ja pred mamou musím chodiť za ním do krčmy na posmech!“ i berie sa popri ňom, ako hnaná.„Nezvládzeš s ním; na nohách nezastane…“„No, hľa!“ Mladá nevesta chce rýchlo preč, ale zrazu pozrie za ním. V svojej zlosti ani nepočúvala na hlas, ani nehľadela na postavu, len na dvere krčmy, ktoré chcela čím skôr dosiahnuť. A tu, poznajúc ho, schytený bol jej zrak k nemu, hľadiacemu na ňu. Oči stretly sa im na minútu. Na tvári neveste zjavil sa úsmev, potom žiaľ. Odvrátila sa od neho chytro a ponáhľala sa preč, šatou sotrúc zrazu zamočené líca… Hľa, mohla tohoto byť! Toho netreba vodiť tackajúceho sa z krčmy každý deň. Dvor jeho neozýva sa nadávkami, nehrozí pobiť nevlastných bratov i každého, čo mu je nie po vôli. Nekrivdí nikomu, úst nepošpatí si zlorečením, nespije nežnosť tvári a lesk očí… ale mať jej nedbala, že ohňom, ktorým chcela spáliť syna Vrábeľčíčkinho, zhorí i ona!… Ale však sú už pod zemou tri roky, Bože, odpusť hriechy!…Odvrátil sa i Jano a stúpa snežnou ulicou k domu, osvetlenému lúčom mesiaca a trblietajúcemu sa od iskričiek hýňavy. Clivosť zastrela mu peknú tvár a stíska celé srdce ako do klieští. Taký je oželený a tak nemá pokoja a pomeškania… A čím viac blížil sa k domu, tým clivejšie zdalo sa mu, a túžba za zemou, ku ktorej lásku tam v krčme rozdúchal Prívoda, ešte väčšmi vzrastala. Zlaté niti, idúce z Ameriky a ťahajúce ho k sebe, zosilnely. Tam tá zem sníme mu nielen ťarchu dlhu s pliec, ale i túto ťarchu srdca, ktorú vláči dosiaľ, a nevie, či ju i shodí niekedy…Jano doma chcel hneď odísť do stajne, kde spával, aby nevidela mať jeho, aký je zas pobúrený. Ale zazrúc svetielko v kuchyni, kde ležal chorý otec, zatúžil po ňom a šiel predsa dnu. Vstupujúc, hneď odo dverí uprel tklivo pohľad na posteľ, ako je s otcom. No ten spal na širiciach snom pokojným. Ani žena tam nebola. Odpratala sa do izby panskej, dláždenej, na odpočinok, kde mala posteľ vypoprávanú do samej povaly; ju nič nemorí. Ale pri sporáku na tvrdej lavici sedela mať jeho, skrahlé ruky si zohrievajúc nad platňami. Iste čaká, kým sa vráti on. Neľahla, hoc prišla s cesty. Kto zná, kde bola, lebo celý deň jej nevidel Jano. A on zbadal, len čo pozrel, že je nie vyplakaná, ako býva, ale víta ho s úsmevom a veselou rečou:„Jano, zas blúdiš? No, len, no!…“ i hrozí mu prstom. „Ja už vidím, že sa ty celkom zlumpáčiš!“Jano, nerozumejúc jej dobrej vôli, sadol za stôl a podoprel hlavu, ako bol už navykol, a zpod dlane pozerá na mať skúmave. Vrábeľčíčka presadla k nemu na lavicu a začala vravieť:„Hej, Janko, ver’ naozaj dobre sa majú ľudia, čo boli v Amerike. Ver’ doniesol i Mišo Krupár na Lubovej peniazstva, a nebol tam iba za pol druha roka!“„Tak chcete, aby i ja šiel?“ spýta sa syn zrazu, po jej chovaní uhádnuc jej myšlienky, a pekná tvár jeho zapálila sa zrazu, tmavé oko sa zaskvelo. Tá zem zlatá — vábna, čo ho zbaví všetkého zlého, vstúpi mu pred oči vo chvíli a oslepuje šťastím, že mu srdce chytro zabúcha. Hľadí dychtivo na mater, čakajúc jej odpoveď.„Ak máš takú veľkú vôľu, nuž choď! Dva roky sú nie celý svet, a dobre ti bude za krátky čas zbaviť sa dlhu!“ i stíchne chvíľku. Ako vypovedala a rozhodla, bodlo ju akosi do srdca; potom pokračuje: „Keby ti bol otec zdravý, toho by som vypravila. Ak by sa niečo prihodilo, jeho radšej ešte oželiem. Lenže je z neho nič; len by nám doma niečo pomohol!“*Na druhý deň už sa rozniesla zvesť po celej dedine, že i Fazuľovie Jano ide do Ameriky. Že Ďuro Ťankeľ, ktorého žena len za sluhu pokladá, ide preč, ešte strpely ženy. I Srnec, keď sa mu chce dom zrútiť — nech ide. No ešte i odchod Prívodu, roztopašného bludára, prepáčily; ale keď rozletela sa zvesť, že Jano Fazuľovie chce opustiť dedinu, spravily krik, ohovoriac odchod už i tých troch.„Keď už i boháči idú do Amerky, tak my chudoba čo máme robiť?“ kričala žena Vyšného veľmi fufnavej reči, keď boly priadky u Berišov v prostred dediny.„A načože ide do Ameriky ten Jano?“ smiala sa žena Paľa Mareka, kedysi najpovestnejšia dievka dediny, no teraz už je pokorená, majú kŕdeľ detí.„Či má na koho zarábäť? Keby to takýto, by sa nedivila!“„Ba ver’ ako si nechá toho chorého otca!“ zadudre Pecháčka, poriadnej bielej tvári, ale hlasu nemilého ako vrana.„Ba ženu!“ vybuchne Anča Bebanovie, mať chlapca, ktorého nazvali adventným prasaťom, chudá i vycivená, čo si všetko dobré od úst odtrhne, aby syna kŕmila. I zahryzne si do pery: či povedala múdre slovo akurát!„A ten Ďuro Ťankeľovie komuže bude posielať peniaze? Či tej planej žene, čo ho za muža ani nepokladá?“ zasmeje sa Iľa Hagarka, ktorá mala tiež kríž v dome, a to pre muža. Bol mladší od nej o desať rokov, a preto omrzlosť jeho nemala medze. Všetko, na čo mu zrak padol, hnevalo ho. I dnes zabil preto dve sliepky.„Ah, ľudia boží, ja sa len Paľovi Prívodovi divím. Ten nemá svedomia. Nechá si toho chlapca malého. Či by to spravil kaľavný otec? A už si i kone predal na cestu, a čiastku dal do árendy starému kostolníkovi.“„A ten by ver’ mohol nejsť, lebo tam i za jedno jablko hneď obesia,“ rečie zasa tá fufnavá.„No, ľa, vidíte, ale oni to neveria. A naostatok všetci chlapi nám odídu,“ vraví jedna, čo mala troch synov. „Moji by šli všetci, keby peniaze boly. Prívoda vzal by celú dedinu. To je bludár!… Čože si my ženy potom počneme?“„Pôjdeme i my za nimi do Ameriky!“ zažartuje jedna mladá nevesta so širokým chrbtom, veľmi pekne narastená, dcéra tej fufnavej, ešte fufnavejšia.„Veď mňa bačik Paľo Prívoda už i volali!“ rečie iná, práve zavitá na kračún, neobyčajnej krásy. „Povedali, že ma vďačne vezmú so sebou, len aby šla!“„Ale, ženičky, ženičky, čože sa tak horšíte?“ rečie gazdiná domu, pekná, vysoká starena, veľmi vtipná a preto i na fare obľúbená, i hlasu zvonive znejúceho; ale jej slová pichajú, ako žihadlo včely. „Kdeže by sa neponáhľal i Jano Fazuľovie do Ameriky, veď tam vraj i chlieb na masti pražia!“„Ojáj!“ užasly ženy. „Tak teda nie div, že sa každý drie tatam!“„Ba predsa čo je to za mater tá Vrábeľčíčka,“ hnevá sa zasa fufna, „že ho pustí od seba jediného. Ešte i tohoto utratí tam; nie dosť, že jej dievča umrelo. Ľaľa, veď dosiaľ ešte za tým ujúka každú nedeľu na hroboch.“„Veď ho vraj i sama posiela!“„Ah!“ zhrozily sa ženy, a Anča Červíkovie, ktorú Židáčkou prezývali, riekla dychtivo:„No, ženičky, ja mám troje detí, ale ani jedno by nedala od seba, a čo by mi priam prichodilo len raz za mesiac chleba jesť!“A zvesť, že odídu do Ameriky a s nimi i Jano Fazuľovie, zle dotkla sa i obyvateľov fary. Pán otec, už s bielou hlavou, ktorý priľnul k svojmu ľudu a je nerád, keď ztratí z cirkvičky malej čo len jedného, nebol priateľom nových vecí a výmyslov, zakabonil sa a na ctné čelo sadla mu nevoľa i žiaľ. Toto je prvý prípad, kde idú z jeho dediny za more; ale vie, že po tomto kroku bude nasledovať i druhý, tretí a desiaty. Áno, tak, ako je to v horných stoliciach. Dediny spustnú, i celé kraje, a naostatok v prastarej otčine národa zostanú len starci a mohyly dedov.„Nie div, že uteká ľud,“ riekol, zastanúc ich jednak. „Naváľali ťarchy naň, ktorú nevládze zniesť… Sú utlačení, svobody zbavení, krivdami bití a biedami…“„Nie to ich vyháňa!“ ozval sa jeden náruživý úd fary, „ale túžba za peniazmi ich ženie — doláre, to! Tu je príklad na týchto našich odchádzajúcich. Ani Ďuro Ťankeľ, ani Prívoda a Jano Fazuľa, ba ani Srnec nie je chudobný; biedni ostávajú tu.“„Lebo tí nemajú peňazí na cestu. Keby mali, šli by tiež!“ odpovedalo sa prudkému členovi rodiny.A nad faru zatiahlo sa mračno. Nie jeden deň a večer zahaľujú sa mysle v smútok za odchádzajúcimi z dediny, i za všetkými, čo opúšťajú túto otčinu — už či idú za peniazmi a či ich vyháňa krivda.*Pasy poprichodily a odchádzajúci chlapi pokúpili si v meste panské šaty, klobúk i topánky — Paľo Prívoda i hodinky strieborné. Matky a ženy pobraly na chrbty batôžky, plné koláčov, a vyprevadily ich s rodinou i priateľmi do mesta k železnici. Ďuro Ťankeľ, ktorý nemienil sa nikdy vrátiť, plakal a reval od bolesti, i čo sa bol potúžil trošku, že oko suché neostalo pri ňom. I Janovi Fazuľovie, hoci nešiel ani na toľký čas, ako slúžil cisárovi, pekná tvár zmäkla ľútosťou a tmavé, krásne oko, či chcel, či nechcel, plnilo sa vlahou ustavične, najmä však, keď lúčil sa s chorým otcom. Ale dvaja: Paľo Prívoda a Srnec, odchodili s veselými tvárami, ako by šli na krštenie. Srnec fajčil dve cigary naraz, a keby ešte mal i tretiu ruku, i do tej by si kúpil jednu — a Paľo Prívoda neprestal sa usmievať. Žartoval ľúbezne, potľapkával plecia každému a bozkával ženy i chlapov na rozlúčku. Vinul k sebe a hladkal belovlasú hlávku malého synka, i ženine líca, sľubujúc im hory-doly z Ameriky, i každému, na koho mu oko padlo, ešte i z okna vagónového volajúc a usmievajúc sa.*Minul týždeň. U Fazuľov stalo sa povetrie ťažkým — je nijako. Obe ženy, i mať i nevesta, chodia po dome ako otrávené. Na nič iné nemyslia, len na Jana; nič nevidia, len Jana, ktorého, kým bol doma, ani tak veľmi nezbadaly. Kde pozrieš, jeho tvár; kde šum, jeho krok; kde vrava, jeho reč — a jeho nikde predsa! Ani spávať nemôžu, všade im on, ktorého viac už niet, prekáža, a keď jednako zažmúria oko, zas je on pri nich, ani vo sne nedajúc im pokoja. Zprvu tajily svoj stav jedna pred druhou. Robota veľká je na ich pleciach, musí sa chápať so širíc i starý gazda — jar sa počína. Od rána do večera sú ako zapriahnuté, to zahluší stav duší ako-tak. Ale keď prišla nedeľa a ony sedely spolu nad knižkami, modliac sa, riekla nevesta zrazu:„Naveky mi je na rozume. Či vo dne, či v noci, vždy ho mám pred sebou. Ešte i sny sú mi len o ňom. Ej, keby bola vedela, že mi tak chybieť bude, nebola by ho pustila preč!“A tu nečakane mať jeho, ktorej teraz sukne ešte vo väčšej ľúbej nedbalosti visely jedna zpod druhej, vypukla v hlasitý, dlho zadržiavaný plač.„Ah, syn môj!“ vraví fikajúc a zadúšajúc sa v náruživom plači, „kto vie, či ťa už vidím niekedy. Keby ja bola vedela, že to takto bude, nech by bol čert vzal i peniaze, i pole, i všetko… syn môj!“„A keby aspoň písmo skoro prišlo od neho!“ rečie nevesta, a do očí bezvýrazných, ako u sliepky, nalialy sa slzy tiež, i ústa pošklbly sa od žiaľu. „Aby sme vedeli, ako je s ním, či šťastne došiel, či mu je dobre.“„Bodaj i toho, čo Ameriku vyhútal! Dosiaľ ľudia žili bez nej, a dobre sa mali… Naveky sa mi len zdá, že ho nikdy viac už nevidím. Syn môj jediný! A tu som ho mala, bol môj! Syn dobrý… môj krásny!“ plače mať vášnive, vzdychajúc a zajakávajúc sa.„Na vode budú vraj za trinásť dní,“ vraví opäť nevesta a utiera slzy z očí. „I písmo hádam za toľko ide, ako človek; tak by sme o tri týždne mali dostať list. Mamo, veď on povedal, že pošle písmo hneď, ako na suchú zem kročí!“Ale Vrábeľčíčka ani tým nedala sa potešiť. Plakala do večera, a plače každý deň, ako za umretým.Po dedine, keď rozniesla sa zvesť, že Vrábeľčíčka plakáva za synom, zaradovalo sa mnoho sŕdc. Ani sa nenašiel, kto by ju ľutoval. Načo pustila syna-jedináka, a takého, ako bol Jano? Dlh za kúpené pole čo je vyplatiť v takom gazdovstve, ako je Fazuľovie? Padne dobrý rok, polovicu zo samých oviec vyplatia. Ale to spravila jej lakomosť, pachtenie za peniazmi, za mamonou! Lebo tá by nedbala celý svet mať. Áno, ona ho vyhnala i preto, lebo mu nedali ženu, ktorú chcel — pre jej hriechy.„Tak jej treba, kiež by si vyplakala i dušu nenasýtnu!“O dva mesiace prišiel list od Jana, a Vrábeľčíčkin plač stal sa ešte horkejším. Dal pozdravovať, ako sa patrí, na prvom mieste apu, potom mamu a potom ženu, rodinu, priateľov a súsedov. Potom pozdravoval v tom istom poriadku po druhý raz otca, mať, ženu a iných, a tak ešte i po tretí raz. Zatým vzkazoval pozdravenie i na pána farára, a ešte nakladal, aby s chorým otcom trpeliví boli a zle nezachodili. Napokon písal takto:„A tu je nie tak, ako tam ľudia vravia. To neverte, že je tu dobre. Tu je tvrdo veľmi a ťažko. Máme, pravda, na deň tri doláre, ale sme pri ohnivej peci, čo železo spúšťa. My dvaja. Bačik Ďuro Ťankeľ nevydržali iba dva dni. Tí museli odísť. Teraz sú pri železnici, tam uhlie vozia na fúriku pre mašinu, a povedali, že len by si zarobili, čo im na cestu dosť bude, pôjdu domov. Srnec šiel pod zem robiť; ani ten nemohol byť pri peci. A my robíme v rukaviciach remenných, aby nám plameň ruky nespálil, a na očiach máme okuliare…“To keď počul i Jano Hľozo, ktorý rád vymýšľal nepravdu a pokúšal svet, kde mohol, šiel do kmotrov Bubučkov, ktorí boli súsedia Fazuľovcom, a riekol toto:„A ste nepočuli, kmotrička? Na Libovú vrátil sa po tieto dni jeden z Ameriky a rozprával, že tuto Jano Fazuľovie spadol do vriaceho kotla, kde smolu spúšťali? Ej, že je pravda! Bačik Ondro Miháľkovie boli včera v meste a tam počuli od Libovčanov, čo drevo pílili u Koňa.“„Ah, jaj!“ zdesila sa kmotra, temer spadnúc na zem.O hodinu už rozletelo sa po celej dedine, že Jano Fazuľovie spadol do ohnivého kotla a rozvaril sa na franforce, len pusté koštiale ostaly po ňom. A Vrábeľčíčka, keď ju vzkriesili zo zamdletia, brala obrus, len tak, ako bola doma, umazaná, a hlasne nariekajúc, utekala na Libovú spýtať sa toho prišlého, či je to pravda naozaj.
Slancikova-Timrava_Ta-zem-vabna.html.txt
IPusté je už pole Nitrianskej stolice. Vŕškom opadávajú ich ozdoby, koruny zelených stromov, i ako suchotník, keď mu svieca života dohára, obledli, ožltli a pobozkané svojím falošným priateľom, tichým vetrom, čo ich celé leto vábil, o svojej láske im do ucha šeptal, pokiaľ ony nepremožené jeho tichými povzdychy sa celkom náručiu neoddali, zanechali svoju rodnú matičku, hybký konár, pevný peň i chceli ulietnuť s klamlivým priateľom tichým vetrom, ktorý ich ale hneď zanechal a ulietol ďaleko, ďaleko. A smutné opustené kochanky, žlté lístky, pozdvihovali sa i medzi sebou šepotali smutným hlasom. Spomínali sladké dni predošlosti a tajomným súzvukom šomrali smutnú pieseň o sklamaných túžbach, o stratenej nádeji. A smutné opustené kochanky, žlté listy, leteli ďaleko do sveta; dlhou ale púťou umorené zlietli dolu do doliny i upomínali ju na nestálosť šťastia, na uvädúvania krásy.Ale i doliny spustli, osireli. Ich pýcha jarné kvety, ich dietky žlté klasy ich zanechali; i zaplakali doliny a polia, ich slzy sa v čas ranných červánkov stopili v jednu plachtu ligotavej rosy i obtiahli šíru-širokú zem svojím tenkým, priezračným závojom, ktorý potom, akoby sa mať jeho osirelá zem hanbila pred svojím kochankom, horúcim slncom, zhustol, zmrzol a ako striebro sa zaligotal na šírych poliach, v hlbokých dolinách.Slnce vychádza a zhliada sa v striebristom kryštále raňajšieho mrazu. Povetrie šumí, bo zďaleka zahučali dupoty konských kopýt.Slnce horúce svieti, jesenný mráz sa svojím striebrom liští a poľom ide na vranom koníku Janko Černok.Ide on tým šírym poľom ticho, spokojne, akoby jeho duša za ničím netúžila, nič si nežiadala a koník jeho iskrí očami, stiera malým bielym kopytom ranný mráz a zanecháva za sebou šľaky, ktoré skoro malo zase vyhasiť ranné slnce. Za Černokom idú dvaja sluhovia pekne vyobliekaní, striebornými gombami prikrášlení; hľadia na svojho pána, ale ani slovom nepretrhnú tuhé tajomné mlčanie, vediac, že ich pán lepšie vie vyvíjať blyštiacou šabľou ako preberať jazykom, že on radšej premýšľal, keď ale na to príde, vie lepšie nivočiť zlého vraha, dumného Turka, ako sporiť daromné reči.Len brinkot oceľových šabieľ a prackami vybitých uzdeníc ruší velebnosť raňajšieho ticha, a predsa ide po šírom poli na vranom koni Janko Černok, najbujarejší mládenec, najbúrlivejší duch celého okolia.Ide on za rána ku svojej milej na Myjavu, lebo bohviekde sa ešte do večera obráti, kde sa o týždeň pohne, kde sa podeje na celé mesiace.Ako idú hore dolinou traja jazdci, zahučia vŕšky z druhej strany a okolie sa ozve dupotom konských kopýt. Zastane vraný koník, Janko Černok natiahne hrdlo, pozrie okom dovôkola, pery sa mu zľahučka otvoria a ruka uchytí šabľu za črienky, aby nebrinkala. Sluhovia tiež zastali.O malú chvíľu sa ukáže dolu dolinou čata jazdcov ako vietor letiacich.Letí dolu dolinou aga Osman, na jeho hlave sa zelený turban od diamantov liští, ale predsa ich skvelosť zatemňuje žiara z jeho temných tmavých očí jastriaca, bo sa ony obracajú na krásnu dievčinu, ktorú v svojich rukách tríme. Za ním sotva stačia asi desiati tureckí jazdci, robiaci jeho sprievod.A sotva to zhliadne Janko Černok, zatrasie sa v ňom junácke srdce, zmraštia sa mu obrvy nad skvelými očami, pravica udrie na šabľu, ostroha zaviazne v boku vraníkovom a — skok, skok — už letí oproti najväčším svojim nepriateľom, zdurným Turkom. Ale sotva dakoľko krokov urobil, sotva okolo jeho uší v prudkom lete vietor zahvižďal, skríkne dievča v Osmanových rukách a slovo „Janko!“ doletí k uchu statočného junáckeho mládenca.Janko Černok nevidí viac, ani nepočuje, bo počul hlas svojej Žofie, bo ju zhliadol v rukách agu Osmana. Netrvalo to ani okamih, a už sa rúbe Černok s Turkami, už sa jeho šabľa vyvíja nad turbanmi neveriacich, už sa blyští nie viacej od žiare slnečnej, ale od teplej krvi, ktorá sa kúri ako hmla, podvečer doliny v čas jesene zastierajúca.Aga Osman odskočil na stranu s pokladom svojím a ubiehal dolinou od svojich ľudí, či zo strachu pred nepriateľom, či v istote, že sily jeho jazdcov väčšine a rezkosti nepriateľa neodolajú. Nebol to ani strach, lebo toho aga Osman nepozná, ani istota o prevahe nepriateľovej, bo o tej teraz nemal kedy pomyslieť; ale bolo to zabudnutie na celý svet, bo ho celý držal v svojich rukách. Žofia bola viac ako svet, ako všetky poklady pre dušu, pre jeho srdce.Turci sa alebo na zemi váľajú, alebo sa rozutekali. — Černok krúti šabľou, ktorá viacej nič nerúbe, ale len v povetrí hviždí. — Nevidí oko jeho ani Osmana ani Žofiu — a práve preto sa v ňom zatrasie junácke srdce, obrvy sa zmraštia ako dva oblaky v čase búrky a z nich dva blesky, jeho čierne horiace oči sa blýskajú, akoby chceli celú dolinu zapáliť, znivočiť, spodná gamba sa mu trasie, akoby zimou pohnutá do skoku, ruka sklesne, popustí koňovi uzdu v slobodný beh — a tento prskajúc letí a nesie svojho jazdca, ani sám nevediac kde, ani sám nevediac na akú pamiatku.Ale jeho skoky neboli daromné. Ako prišli trochu ďalej, rozstupovala sa dolina v širokú rovinu, po ktorej sa cesta ako rieka medzi lúkami krížom-krážom tiahla. Na ceste vidno jazdca zďaleka tichým krokom dole sa ponáhľajúceho.To aga Osman.Černok sa zopäl na koni, vtisol mu ostrohy hlboko do boku, až sa koník tiež zopäl, vytiahol sa ako struna, stiahol uši a ako zjašený zahadzoval sa v povetrí, takže sa mu kopyto sotva zeme dotýkalo. Černok naraz dohonil Osmana. Tento sa obzrel i obrátil sa, vidiac za sebou nepriateľa, bo nechcel byť neslávne od chrbta napadnutý; poznajúc ale Černoka, vytiahol sa v strmeni, takže sa zdal o hlavu vyšší, ľavicou pritisol k prsiam omdletú dievčinu tak horúco, tak silne, že sa z mdloby prebudila, vytiahol šabľu a šiel s pohrdlivou tvárou oproti Černokovi, s ktorým si už dávno zoči-voči pošermovať žiadal.Boj to bol pekný, zaujímavý. Dvaja mládenci v prvej sile svojho mužstva, obidvaja vychýrení silou a smelosťou, obidvaja od dlhšieho času si žiadajúci, aby raz jeden s druhým skúsiť mohli svoju silu, zišli sa vedno a udreli na seba pre kochanú dievčinu, a to pred jej očami.Osman zhlboka oddychoval a jeho voľné turecké šaty sa zatriasli od bitia srdca, ktorého hlas doletoval do uší dievčaťa tak k jeho boku pritisnutému, akoby s ním bolo jednou osobou; Černokov zas priliehajúci dolomán sa šíril a šnúry na ňom pukali, mentiečka v povetrí plávala ako divý vták. — Šable zacvendžali. Osman rúbal dobre, Černok rúbal dobre; jeden nebol lepší od druhého. Osman sa chýlil napred, rúbal do nepriateľa naňho sa rútiaceho, ale vždy odskočil nabok, kedykoľvek tento bližšie k nemu pristúpil, a to nie že by sa bál, ale strežúc, aby sa nič nestalo Žofii. Černok sa len nebránil, ale s najväčšou smelosťou sa vystavoval úderom Osmana, a nestihla šabľa tohoto ešte klesnúť, už on ju i odhodil nabok, i mieril, i rúbal do svojho odporníka. — Osman odskočil nabok, lebo tak blízko neho viedol ostrú oceľ Černok, že by ňou musel začiahnuť i hlávku Žofie, nevediacej od strachu, ani čo sa robí. Vtom ale padla oceľ do hlavy plavého Araba i zrazila ho na čistú, ranným mrazom sa lištiacu zem.Stalo sa toto všetko v okamihu. Osman klesol na zem a Žofia nabok padla. I jeden i druhý predstal od bitky, obracajúc sa k Žofii. Osman pustil šabľu a zabudnúc na nebezpečenstvo, na nepriateľa, sklonil sa ku klesnutej dievčine: — Černok zas zdvihol jeho meč, zložil ho dovedna so svojím a oba zlomil, ako prútik zo suchého stromu, na kolene. Potom odstrčiac nabok Osmana, uchvátil Žofiu, vyskočil i s ňou ako s pierkom na koňa, i letel raňajším vetrom cestou ku Myjave pred očami zubami škrípajúceho a na to sa dívajúceho Osmana, ako tisne nenávidený protivník horúce svoje ústa na poblednuté pery ľúbeznej dievčiny. Bolo to prvé poľúbenie — a bolo také horúce, akým ho len najhorúcejším splodiť mohla prvá náruživosť krepkého mládenca.
Kalinciak_Put-lasky.txt
1. JavorSlov. sp. I, 19 (53).1. [: Išli hudci horou, :] [: horou javorovou. :][1]2. [: Našli drevo krásno, :] [: na husličky hlasnô. :] 3. [: „Iba ho sotnime :] [: a sebou vezmime!“ :] 4. [: Prvý raz zaťali, :] [: íverčok vyťali. :] 5. [: Druhý raz zaťali, :] [: do krvi preťali. :] 6. [: Tretí raz zaťali, :] [: taký hlas počuli: :] 7. [: „Neni som ja drevo, :] [: drevo javorovô, :] 8. [: ale som ja dievča:] [: z mesta rychtárovo. :] 9. [: Na vodu som išla, :] [: neskoro som prišla. :] 10. [: Mamka ma zakliala, :] [: bych kameň ostala, :] 11. [: kameňom meravým, :] [: drevom javorovým. :] 12. [: Kupa skamenela :] [: meravým kameňom, :] 13. [: ja som zdrevenela :] [: zeleným javorom. :] 14. [: Ta, vy hudci, choďte :] [: pred mej mamky vráta :] 15. [: a tak jej zahrajte, :] [: žiaľu jej dodajte: :] 16. [: „Toto sú husličky :] [: z tej vašej Aničky. :] 17. [: Toto je podstavka, :] [: vašej dcérky hlávka. :] 18. [: Toto sú strunočky, :] [: jej zlaté vlásočky. :] 19. [: Toto je sláčičok :] [: z jej bielych ručičôk. :] 20. [: Toto sú kolíčky, :] [: jej biele prstôčky.“ :] 21. [: Keď matka slyšala, :] [: ku oknu bežala. :] 22. [: ,Ach, vy hudci smutní, :] [: choďteže preč, choďte! :] 23. [: Choďteže preč, choďte, :] [: a žiaľ mi nerobte, :] 24. [: však ho ja dosti mám, :] [: že Aničky nemám.‘ :][1]Každý verš sa opakuje.
Autor_Vybor-slovenskej-poezie-ludovej-I-Piesne-epicke.html.txt
Sopra MinervaNa neúhľadom, hrboľatom námestí mesta Assisi stojí, akoby zázrakom zachovaný, antický chrám bohyne Minervy.Podivné! Dvadsať storočí kresťanského veku len akoby prešumelo ponad túto svätyňu, a živá pamiatka vždy víťaznej Pallas Atény stavia sa nám do cesty a budí zmätok v mysli serafínskych pútnikov. Kdeže by i nie? Už niekoľko dní zbožne chodíme so zástupom a kľakáme pred pamätnosťami a hrobmi svätcov a patrónov kresťanstva, a hľa, v takejto nálade chodiac, na námestí tohto stredovekého mesta, medzi staviskami z hrubo tesaných kvádrov, zacviknutá stojí krásna fasáda z antického mramoru a privoláva nám živo svoje memento: Tu som!Fatálny kontrast! Askéza, penitencia, kríž a vykúpenie — všetko sa to razom, akoby hmlou, zastiera, oči naše lipnú len za krásou starého tympanónu na šiestich stĺpoch ušľachtilého korintského slohu.Kde si sa tu tak nečakane vzala medzi legendami kríža, ó, nesmrteľná Pallas Aténa? Akiste v tých dávnych dobách chaosu, keď nad antikou začalo sa zmrákať, keď Olymp padol a nové vinety kresťanstva začali na všetko priliepať, i assiskú svätyňu bohyne zrekvirovali pre nový rítus a posvätné jej paladium vyhodili do smetí. Vonkajšok chrámu nemýlil nikoho, ešte i všade zvyčajný symbol kríža pozabudli do štíta osadiť, len dnu to zariadili po kresťansky: nastavali oltárov a spovedelníc, začali zvoniť a kadiť, krstiť a kázať, a všetko to dedikovali Márii.Ale pamiatka v potomkoch starých Rimanov nevymizla: obecne ešte i dnes sa kostol tento menuje Maria Sopra Minerva.A tak i my, zlákaní takýmto intermezzom našej púte, radi sadáme pri mesačnom svetle za stolík kaviarne naproti Sopra Minerve a oči nám zavše blúdia mramorovým stĺporadím: čo keby ozaj tá nádherná pani tak, ako ju Feidias v slonovej kosti a v zlate zvečnil, sa zjavila? Minerva, Pallas Aténa, bohyňa múdro vedeného boja — nie surového, slepého zabíjania — stelesni sa! Zázračná postava oblých tvarov, múdrych, veľkých očí, zlatovlasá, v majestátnom postoji. Hlavu ti prečnieva vysoký chochol pozlátenej prilbice, na prsiach máš pripätú hrôzu budiacu hlavu Gorgony, v pravici držíš Niké, okrídlené víťazstvo, a ľavá ruka, držiac zlatými klincami vybíjanú dlhočiznú kopiju ľahko sa opiera o reliéfmi okrášlený, umeleckou rukou spracovaný štít.Dlhé roky po víťazstve Danaov musel ešte veľký trpiteľ Odyseus blúdiť, jednako si jeho návrat uskutočnila a pomocou tvojou stal sa zas pánom v dome otcov svojich. My s novým nadšením chceli by sme ťa adorovať, buď paladiom i nám, vždy víťazná bohyňa múdro vedeného boja!Ale magické svetlo mesiaca zašlo, pouličné svetlá zhasínali, víno bolo dopité, treba bolo ísť vyspať sa, včas vstať a putovať ďalej od kaplnky ku kaplnke, od hrobu k hrobu. Tam nám ukážu spodnú čeľusť martýra, tu zasa kus klinca, ktorý bol niekomu do živého vrazený, a napokon uvidíme i kus plášťa Eliášovho, ktorý spadol z neho, keď sa vznášal k nebesám.Všetko mŕtve lístie, na čo sa živé slovo Pána nedá aplikovať…
Mitrovsky_Sopra-Minerva.html.txt
1. Společník pocestnéhoByl sem v Polsku po kupectvě. Na cestě domův obznámil sem se v jednom hostinci s velmi milým mladým pánem. Padnul mi do očí nejen pro svou spanilou mužskou postavu a príjemné se spravování, ale zvláště i proto, že jakýsi tajný smutek bylo znamenať na pěkné tváři jeho. Mluvil málo, a z času na čas zahružoval se do myšlének. Když ale slyšel, že přítomným Polákům slovensky odpovídám, vyjasnilo se trochu líce jeho. Přistoupil ku mně a pojav mne za ruku, řeknul, že i on je Slovák rodem. I dali sme se do řeči, konečně povolal mne, aby sme až do našeho milého Slovenska v jeho prostranném vozíku spolu cestovali, k čemuž sem já s radostí přivolil.Na cestě sem se dověděl, že se Ján Kalinský jmenuje, a že byl lekářem u jednoho bohatého polského knížete, kterého po čtyry roky na jeho cestách po mnohých krajinách světa sprovázel. Nyní navracoval se i on domův; a kníže, na důraz své vděčnosti k němu, zanechal mu jeho plat na celý život. Byl on zajisté spůsobností svou, v jedné nebezpečné nemoci, knížeti i ceře jeho život zachoval.„Když se vám to podařilo, pane doktore!“ oslovil sem ho: „snad by ste i mně pomoc věděli.“ I stěžoval sem se mu, že mi od některého času žaludek zle troví, časem že mě těžoba nadchodí, a zvláště za rána ku dávení silí. — Žaloba má zavdala príležitost k podivnému rozmlouvání.Doktor pozeral na mne za chvíli tak ostro, jako by mne svýma černýma očima celého razem prohlednouti chtěl; potom mi zkrátka odseknul: „Může to na vás, milý krajane, i něco ještě horšího přijíti!“— Chraň Pán Bůh! — zvolal sem celý přeleknutý: Nevím proč?„Ale já vím!“ odpověděl on: Dalo se mi to poznati za těch několko dnův, co spolu cestujeme.Pálené„které užíváte, je toho příčina; ačkoli ho vy tak mnoho nepopijete; na příklad ráno na lačno sklenku slivovice, borovičky, anebo co se právě nadhodí; na dobrou chuť před obědem zase jednu, a na dobrou noc zase jednu.“— Či, pane Doktore, vy si ze mne jen žerty děláte! odpověděl sem. Cože by sklenka páleného škoditi mohla, když si člověk ostatně pořádně žije, málo jí a málo pije. Právě to mi dobře dělá: posilňuje a zahřívá mi žaludek, rozehrává žily, vyjasňuje mysel, a všecko se mi stokrát lepší daří. Na mou duši, po sklence pálenky celý svět mi je příjemnější.„Pravdu máte!“ odpověděl doktor: „To bývá vždy tenprvýa dobrý účinek každé pálenky. Proto ji mnozí sobě tak oblibují. Ale nevyhnutelnýdruhýúčinek není tak dobrý. Nebo potom činí člověka ospalým a nevládným, žaludek a vníternosti oslabuje, hlava bývá jako pustá, krev se rozsazuje a bude časem jako sednutá, tělo stává se přístupnější všelikým nákazám. Nech takého člověka nějaká nemoc napadne, o mnoho nebezpečnější mu bývá, nežli jiným, kteří žádných opojných nápojův nepožívají.“— Ej, ej, pane doktore, řekel sem, vy to příliš zle malujete. Tak to může býti jen uopilcův.„Nikoli, pane krajane!“ odpověděl on: Tak je to už i u vás. Chráň Bůh, aby přišla cholera; nepochybně by vás do hrobu složila. Ve Varšave zosmi nemocnýchzachvátila cholera, při všej usilovnosti lekářskej,sedem, a to takých, kteří každodenně pálenku píjeli, nech si byli z vysších stavův aneb ze sprostého lidu. Můžete to věřit, nebo to zkušenosť dosvědčila, že z deseť mladých lidí, kteří od dvacátého do třicátého roku po dva, po tři sklenky mocného páleného každodenně pijí, pod desítimi rokmi vícej než polovíce vymře, a ostatní před časem neduživými se stanou.“— Ale, ale, milý pane doktore! zvolal sem: Já předce znám dosť ne pijákův ale opilcův, kteří při své pálence vysokého věku dosáhli.Než můj přísný doktor odpověděl mi: „I však svět už viděl i takých, kteří v rozpálené peci tak dlouho vyseděli, až se jim kuřátko v ruce upeklo, i takých, kteří sklenice zubami zchroupali a zjedli, i takých, kteří čtyry centy nad hlavu si zdvihli, i takých, kteří jednoroční jehně odrazu strovili, a polokovem piva zapili. Tim to neškodilo; ale z toho nenasleduje, žeby to kdokolvěk bez ublížení sobě vykonati mohel. To sou příklady, jaké mezi milliony jeden nenalezneme. — A přizřite se jen dobře takým šedivým opilcům; či se nepřipravili o najlepší silu těla, ba i o hodnou částku rozumu: Vizte jejich pomoutěné, vypuchlé oči; pozorujte, jak zmeravěly, jak se třesou jejich ruky. Ovšem neumořilo opilstvo každého před časem, ale neukážete mi ani jednoho, kterýby následky neprávosti své cele byl minul. A čemu opilec rodič ušel, to musejí často nevinné jeho děti odpokutovať. Pohlednite na ně! Sou slabé, bledé, suché, neduživé; dostávají rozličné jedovaté výsypky a rany; sou obyčejně bědáci na těle i na rozumě. Nasledujíli pak rodičův svých v opilstvě, tedy čtyry a dvacatý rok nepřečekají.“— No, no! odpověděl sem: V tom ovšem pravdu máte. Znám dosti takových. Ale třeba rozdíl učiniti meziužívanim a nadužíváním, mezi pitím pod způsobem a bez způsobu, pod mírou a bez míry.„Ovšem, pane krajane!“ řeknul on: „A je v skutku užívání páleného pod způsobem obyčejnější, nežli ono bez způsobu. Ale či se ono pije mírně, či nemírně, na lidské tělo zle účinkovati nikdy nepřestává. Pálenka jakákolvěk zostává v každém spůsobujedem. Zachovajte si to! Pálenka neslouží k zahašení smědu, ale na opak rozmnožuje žižeň. Poznať to po opilcech, kteří čím vícej zalévají, tím vícej v nich hoří. — Ona neslouží ani k živnosti, nebo nemá v sobě ničeho, coby člověku k poživě býti mohlo. Nepřispívá tedy k zachování života, jak se mnozí domnívají, ale ho kazí. Ze zkušenosti povstálo ono pořekadlo:Pijáci, planí jedáci. Nejeden chválí se tím, a za kdo ví jaký dobrý znak při sobě to pokládá, že dva i tři dny bez jídla byti může, jestli mu jen pálenky nechybí. Blázen ten! Tomu s jistotou prorokovati můžeme, že mu nezadlouho na pohřeb zvoniti budou; neb žaludek jeho už živnosti nežádá. — Už i sama tvář pijákova může vás o nezdravosti tuhých nápojův přesvedčiti. Chudobnější, kteří jen pálenku sladovou aneb ze zemákův, slivovici a borovičku pijí, vyzerají obyčejně bledo, bez barvy, neduživě. Bohatší, rozličné tuhé vína, rozoliše, punč a rum užívající, dostávají od nich měděnou, nadutou tvář. Tak Bůh značí hřišníky!“— Doktore! pravil sem: Skoroby ste mi strachu nahnali o mou pěknou tvář. Já ale myslím, že víno a pálenka jennemírnýmužíváním škodnými se stávají, a při tom zostanu. Jen nadužívání jedem je činí.„Ne nadužívání samé!“ zvolal doktor: „alelíh, anebo, jako ho latinským jménem nazýváte,špiritusa německým Weingeist: ten činí víno i pálenku jedem. Jedním anebo dvěma pohářmačistéholíhu můžete toho najzdravšího člověka, který ostatně žádných silných nápojův neužívá, do prosta usmrtiti. S jinými nápojmi smíšený, připravuje špiritus hnízdo rozličným nemocem. Víno a pivo mírně pité, nikdy není tak škodlivé, jako pálenka, proto že v nich meněj špiritusu se nalezá. Ve sto pintách piva jest najvýše jedna neb dvě pinty špiritusu. Obyčejné naše vína mají ve sto pintách jen asi osem pint; mocnější ale domácí i cuzozemská vína dvaceť i dvaceť pěť pint toho jedu. Pálenka ale, či obyčejná, či slivovice, borovička, višnovka, rum, a jakovým kolvěk jménem tyto otrovy se nazývají, obsahují ve sto pintách dvaceť čtyry, ba často padesát tři pinty špiritusu. To je veliký rozdíl.“— Tedy opravdu myslíte, že líh nápoje škodnými a jedovatými činí? — A předce ho vy páni doktori sami k lekářstvu beřete.„Ovšem, milý rodáku, jako se i živé stříbro a jiné jedy do lekův berou, ale ne kukaždodennímu a obecnému požívání. Líh jest a zostane jedem, jako živé stříbro; proniká krev a kosti jako živé stříbro, vyžírá vníternosti jako živé stříbro, z částky vychází neproměněn zase z těla, a z částky zostává nestroven v těle jako živé stříbro; nebo žádná částka vníterností ho nepřijímá, do kterékoli se oddá.“— Do kata tedy i se všemi léky z lihu a živého stříbra. Nu, cože by ste mi radili pro můj žaludek a proti oné těžobě? Užívať předce musím. Předpište mi něco.„Nic!“ zvolal nemilosrdný lekář: „Můžete sice i víno i pivo skrovně piti: ale bodaj by ste se nebyli na to naučili; nebo najzdravší nápoj ječistá voda. Žádáteli zdráv býti jako ryba, pite ráno na lačno dva poháry čerstvé vody a dva na noc, a to každý den. Voda to je nápoj, stvořený od Boha pro každého; nepite tedy žádné pálenky. A já vám, milý rodáku, za to dobře stojím, že o pol roka opěť zdravé vníternosti míti, dobře jísti, dobře spati, a z toho ten najlepší účinek pro vaše zdraví cítiti budete. Posluchnite, prosím vás, mou radu. Predkové naši byli mnohem silnější lidé. Oni pálenku nepili, nebo ji ani neměli, ani neznali. Jen asi před tři sto rokmi od Němcův k nám se dostala. I to jen v apotekách prodávána byla jako lék, pod jménem latinskýmAqua vitae, to jest:voda života. Niní ji diví lidé v Americe nazývajíběsnicea mají pravdu.“Já dobře zapamatoval sem si všecko, co mi doktor Kalinský radil, a ku povzbuzení mnoha tisícův lidí, kteří podobné neduhy mají, jaký můj byl, toto dodávám: že sem od toho dne radu doktorovu věrně nasledoval; ráno i večer pár pohárův čerstvé vody, a jen při obědě trochu vína nebo piva užíval, a už po čtverťroku tú najlepší proměnu při mém zdraví s radostí pozoroval. Od toho času dal sem výhosť všem pálenkám z domu mého, a odřeknul sem se jich do konce. Od třech rokův nepotřebuji ani doktora ani apotekáře.
Chalupka_Palenka-otrava.html.txt
Vlastný životopisMilostivý Pane Bože! dopraj mi, sedemdesiatročnému starcovi,[1]a pomáhaj, čo pred seba beriem a začínam, i dokončiť; občerstvi a zotri slabnúcu pamäť; vystríhaj ma od slabosti samochvály a vnukaj mi pravdu a spravodlivosť naproti každému a všetkému. Amen.*Narodil som sa dňa 1. júna 1822. Podľa rodného listu pokrstený som bol 2. júna 1822 v urbariálnej dedine,[2]menovanej po slovensky Hnúšťa v Gemersko-Malohontskej stolici. Podľa tohože rodného listu pri krste dali mi menáJán Samuel. Mena Samuel som ja ani jediný raz neužíval, ba ani nevedel som o ňom, len počiatkom roku 1852, keď som si z príčiny ženenia vytiahol rodný list. Ani rodičia mi ho nikdy nepripomenuli. A tak ani v jednom z mojich vysvedčení a písomností nestojí.Moje po rodičoch a prarodičoch zdedené rodinné meno je: Francisci.Avšak k týmto menám prijal som, a to roku 1836 ku krstnému menu, medzi učeníkmi slovenského Ústavu v Levoči[3]akoby lósom vytiahnuté menoVratislav, a ku rodinnému menu Francisci pripojil som si roku 1840Rimavský, od rieky Rimavy, na ktorej brehu som sa narodil. Toto posledné meno, či v spojitosti s rodinným menom, či len osebe užívané, ostalo mi až dosiaľ.Moji poctiví rodičia boli manželia Ján Francisci a Mária Francisci, rodená Chrapan, dcéra Jána Chrapana, mešťana a podľa povolania súkenníckeho majstra v Tisovci.Môj otec Ján Francisci narodil sa roku 1800 a umrel, bohužiaľ, privčas, v najlepšom veku, vprostred najzdarnejšej činnosti a pri vynikavej sile telesnej i duševnej 30. júla 1836 na sporadickú choleru.Bol vyučeným tenkým krajčírom.[4]Vyučil sa tomu remeslu u istého Labáta v Lučenci. Zdá sa, že krajčírstvo bolo či obľúbeným, či dedičným povolaním našej vetvy Franciscich, lebo i môj starý otec Ferenc Francisci bol krajčírom, ale hrubým, i môj brat Karol Francisci, podobne i tohoto syn Miloslav boli a sú krajčírmi. Dobre pamätám zo svojho detinstva, že môj otec pilne pracúval ako krajčír, a to i s tovarišmi. Ale či silná a mohutná ústrojnosť jeho tela nehodila sa pre vysedávanie pri krajčírstve, čiže krajčírstvo bolo priobmedzeným zamestnaním pre jeho živého, umného, podnikavého, po širšej činnosti túžiaceho ducha, zanechal krajčírstvo a oddal sa na takzvanú špekuláciu a obchod, árendoval mlyny, krčmy, kupčil zbožím, vínom, strovou, slaninou, dohánom atď. Bol vo svojich podnikoch zručný, umný a šťastný, a to bez úžerníctva a zderstva, preto sa mu i darilo a nikto nemal ťažké srdce na neho.Takým činom prišiel nie síce k bohatstvu — lebo privčas, v tridsiatom šiestom roku svojho veku naponáhle zomrel — ale pre pomery, v ktorých žil, k obstojnému majetku. Bol poctivec i po svojich rodičoch, i po svojej domácej výchove i po zložení svojej duše. Čo nemohol vo vtedajších prabiednych miestnych školách k svojmu duchovnému vzdelaniu obdržať, to — nakoľko bolo možné — usiloval sa dohoniť čítaním slovenských, vlastne českých kníh, ktoré si nadobúdal prostredníctvom slepého Mateja Hrebendu,[5]veršovníka a vtedajšieho — aby som tak povedal — kolportéra slovenských kníh, ako tiež obcovaním s kňazmi, učiteľmi a inými inteligentnými ľuďmi okolia. Preto bol i vážený nielen vo svojom rodisku a bydlišti v Hnúšti, ale i všade, kde ho poznali.Moja matka bola nižšej postavy, útlejšej, ale dosť silnej telesnej ústrojnosti, sličnej tvári s príjemným výrazom, zdravá, pobožná, dobrosrdečná, útlejšej, ba mäkkej a ústupčivej duševnej povahy, ktorej čiastku som i ja po nej zdedil. K tejto mäkkej povahe družila sa u nej náklonnosť k mlčaniu a odhodlanému trpeniu a znášaniu bôľov, žiaľov, pozdejšie i utrpení. Bola pracovitá, vždy prácou zaujatá a pri práci obyčajne spievavala si nábožné piesne. Ona znášala všetko s vierou v Boha a oddaním sa do jeho vôle, a veru mala jej bohabojná materinská duša hrozné navštívenia pretrpieť menovite roku 1848 a 1849.Nás, svoje deti, hoci to nejako okázale neukazovala, nekonečne rada mala. Aby len nám celá mohla žiť po odumretí nášho otca, ešte ako dosť mladá vdovica vydať sa nechcela a mala dosť pytačov. Ako vdovica premieňave bývala u brata Karola v Hnúšti a u mňa v Debrecíne, vo Veľkom Varadíne, v Budíne a v Revúcej[6]i po celé roky. Mohla síce i navždy u mňa ostať, ja by ju rád bol mal pri sebe, lebo sme ju radi mali a ctili si všetci, i ja, i moja žena, i moje deti. Ale keď sa jej zažiadalo, odišla bez všetkej inej príčiny ku bratovi Karolovi, a nedala sa prehovoriť. Odišla, len povedala: „Veď ja zase prídem.“Pán Boh osláv jej ústa, citlivú, hrdinskú, trpiteľskú dušu, daj jej pokoj a radosť večnú požívať vprostred svojich verných, predchádzajúcich a nasledujúcich zvečnelých, a mne odpusť, ó, odpusť, čo som sa proti nej či vedomky, či nevedomky a bezúmyselne previnil. Pán Boh ju k sebe povolal po krátkej nemoci 7. augusta 1876 v Hnúšti, a brat Karol, pri ktorom vtedy bývala, ju doopatroval.Moji starí rodičia po otcovi boli Ferenc Francisci a Zuzana Francisci, rodená Chanas, obyvatelia hnúšťanskí. Starý otec narodil sa 28. januára 1778 na Zelenove, fílii poltárskej v Novohrade, ktorého roku 3. októbra jeho otec Ján Francisci tam bol pochovaný.Starý otec bol vysokej plecnatej a svalovitej postavy, peknej a významnej tvári, vzdelanosti — akú mohol v časiech svojho detinstva obdržať, človek poctivý, verný, pokojamilovný a znášanlivý, ale povahy rozhodnej, usilovný, pracovitý a skromný. Štefan Marko Daxner, ktorý, ako i všetci moji spolužiaci, často býval u mňa v dome starého otca, viac ráz povedal, že ja, keď budem starý, budem taký, ako môj starý otec vtedy bol. Starý otec, ako rečeno, narodil sa na Zelenove v Novohradskej stolici, vyučil sa hrubé krajčírstvo v Lučenci. Potom, ja neznám prečo, ale môj brat Karol, ktorý dlhšie žil u starého otca a mohol od neho viac počuť, hovoril mi, že starý otec, aby vyhnul „lapačke“ (rozumej za vojakov), potajne prišiel do Hnúšte, tam sa zdržiaval a priženil sa k Zuzane Chanas, mojej starej matke.Starý otec za mladi možno robil krajčírstvo, ale, čo ja pamätám, už vtedy nezaoberal sa remeslom, ale viedol obchod so všelijakým dreveným riadom, všelijakými lopatami, ktoré hnúšťanskí lopatiari v klenovských a hronských kráľovských pralesoch[7]narobili, a všelijakými drevenými taniermi, vahanmi, vahančekmi, zbelkami a mažiarmi, čiže stupkami,[8]ktoré pilianski a hačavskí tokári z javorového, bukového a čerešňového dreva narobili, ako i všelijakým debnárskym riadom breznianskych a tisovských debnárov.Starý otec takýto riad od dorábateľov skupoval a u seba napohotove držiaval. Odoberali mu ho „vrškovskí“ furmani, t. j. obyvatelia takzvaných „vrškov“, t. j. vrškovatých dedín, ktoré ležia medzi Rimavskou a Jelšavskou, poťažne Revúckou dolinou, ako sú: Hrušovo, Lipovec, Drienčany, Hoštišovce atď. atď. Títo vrškovskí furmani odvážali ten riad na Dolnú zem za Tisu a do krajov medzi Tisou a Dunajom od Tokaja, Jágra počnúc až po najjužnejšie kraje. Tam ho predávali po jarmokoch a trhoch, alebo kočujúc z mesta do mesta, z dediny do dediny tak dlho, kým všetko nepopredali či za hotové, či — a to z najväčšej čiastky — na zámenu za všelijakú úrodu, zbožie, slaninu, strovu, med atď. U starého otca oni brali tovar na úver a keď sa z cesty navrátili, vyplatili mu hotovým alebo dovezenými článkami. Starý otec si pilne a svedomite zapisoval každého dlžníka dlh a splácanie do osobitnej knihy. Spozdilých dlžníkov chodila stará matka tu i tu napomínať, alebo i peniaze od nich vyberať, a často brávala i mňa ako chlapca so sebou na takú cestu. Ale starý otec u nikoho nedal dlžoby súdnou cestou vymáhať. Kde by to iní boli tak urobili a jemu tak urobiť radili, on hovorieval: „Veď mi on zaplatí, keď bude mať, načo by ho mal skaziť, veď mi on už dosiaľ dal zarobiť.“ A značná časť jeho požiadaviek takým spôsobom hynula a pohynula.Stará mať Zuzana Francisci, rodená Chanas, ako sa pamätám, bola vynikavej krásy, zdravá, silná, pracovitá, skromná, hospodárlivá, ale naskrze nie skúpa. Pán Boh starého otcovu prácu požehnával, a čo starý otec zarobil, s tým stará mať vedela rozumne a hospodárlive nakladať. Chudobný nadarmo neprišiel do jej domu. A konala všetko bez zazerania a bez homrania. Bola od prírody živým umom obdarená a energiu mala za chlapa, ale táto nikdy nepresahova1a hranice ženskosti, ani slušnosti. V čas poľných robôt nikto v dedine tak neopatril robotníkov ako ona. Sama varievala, lebo moja matka robievala v poli. Stará mať nosievala do poľa veľké hrnce s obedom pre robotníkov, pri čom som jej ja v čas školských prázdnin pomáhaval. Starý otec obstarával svoj obchod, ale stará mať vždy dozerala pri zapisovaní do knihy a pri účtovaní s dorábateľmi obchodných článkov a s kupcami.A Pán Boh im pomáhal! A veru začali z ničoho, a to z takého ničoho, že, aby mali výživu na zimu, za mladi chodievali obidvaja starí rodičia v čas žatvy na výžinky na Mezőhegyes.[9]Pozdejšie stará mať zdedila jednu urbariálnu štvrť.[10]Tým stali sa moji starí rodičia urbariálnymi poddanými istej Kataríny Kubinyi — starej dievky — a po tejto Silvestra Kubinyiho. Tento Silvester Kubinyi bol intelektuálne veľmi slabý, takže pri stoličných reštauráciách[11]ani on, ani jeho dobre prajúci nevedeli mu nič lepšieho vymôcť, ako úrad stoličného prísažného,[12]čo veľmi málo donášalo. Životaschopnosti nijakej nemal; bol i od ženy bojazlivejší, takže keď hrmelo, zaryl sa do perín a dal si — katolík — luteránske ženy od susedov pozvolávať, aby mu luteránske nábožné piesne spievali. A bol tiež schudobnelý. Okrem urbariálnych povinnovatostí, ktoré starí rodičia povinní boli vykonávať, vystavení boli od zemského pána a jeho sestier temer každodenným rekvizíciám masla, smotany, medu, múky, jahniat, kureniec, vajec, peňažných drobnejších pôžičiek, ktoré sa nikdy nevracali, atď. atď.Pre pokoj znášali starí rodičia to všetko, až kým starý otec na základe zákonného článku VII:1840[13]neodkúpil sa za päťsto zlatých v striebre[14]od urbariálnych dávok a služobnosti. Ale zato rekvizície neprestali.Roku 1851 zomreli obaja starí rodičia, najprv starý otec 9. júna a potom stará matka 26. júla. Pán Boh ich osláv!Z detinstva pamätám sa ešte i na prastarú matku po otcovi, t. j. starej matkinu matku. Za mojej pamäti, ako staručká, len pod kachľami sedávala. Bol ju prijal starý otec k sebe a opatroval ju verne až do jej smrti.Podobne k sebe prijal starý otec i starej matkinu sestru Hanku, ktorá ako stará dievka ostala po zomretí starých rodičov u môjho brata Karola, a tento ju až do jej biednej staroby a smrti verne opatroval. Táto tetka Hanka mňa veľmi rada videla; kde čo mohla, to mi kvôli urobila; všelijaké ovocie cez zimu opatrovala, až kým som zo školy domov neprišiel, alebo mi ho do škôl posielala.Moji starí rodičia po matke boli Ján Chrapan, vážený mešťan a súkennícky majster v Tisovci, a Judita Chrapan, rodená Cibur z Jelšavy. U týchto starých rodičov žil starého otcov staručký otec, teda môj prastarý otec, Ján Chrapan, človek veľmi nábožný. Býval v osobitnej izbe a za mojej pamäti už nič inšieho nerobil, len za stolom sedával a čítaval v biblii, v postilách[15]a iných nábožných knihách. Nebolo nedele, žeby nebol šiel do kostola, a to i v zime so svojou takmer plešivou hlavou. Nebohý superintendent a farár tisovský, Pavel Jozeffy,[16]dovolil mu v zime výnimočne zamatovú čiapočku — ktorú mu môj otec ušil — v kostole mať na hlave.Moji rodičia na výročité sviatky chodievali k starým rodičom do Tisovca. Mňa brávali so sebou, v zime ukrúteného do perín. Keď som podrástol, naučili ma sviatočné vinše, ktoré som ja starým rodičom a prastarému otcovi, tomuto osobitne, odrectúval. Od tohoto som v taký čas, k svojej veľkej radosti, dostával jabĺčko a v ňom zastrknutý strieborný grošík.[17]Pamätám sa tiež, že keď som prvý rok chodil do školy v Hnúšti, vydávala sa mojej matkina sestra Judka za Rosiara. Na tej svadbe ma prastarý otec examinoval, či už viem písať, a keď som odpovedal, že viem, kázal mi napísať moje meno. Nuž som napísal: „Ján Francisci ,áno‘ roku Páne[18]1827.“ Tiež jedna rozpomienka z môjho detinstva.Môj otec mal dvoch bratov, Pavla a Daniela. Daniel umrel ako dieťa. Pavel vyučil sa mäsiarstvo a mäsiaril najprv na Píle, potom v Tisovci, naposledy v Hnúšti. Bol postavy strednej, ale svalovitej a obrovskej sily. Na dôkaz jeho sily pripomínam, že poltreťaokovný súdok, plný vínom, v rukách zodvihol a napil sa z neho vránkou vína. Raz na jarmoku v Rimavskej Sobote jednal voly; k tomu prišiel akýsi Maďar a medzi rečou „zateremtettoval“ strýcovi do „tótov“;[19]strýc, vystrúc ruku, „či vidíš, vraj, ty Maďar, túto medvediu labu? Tak ťa ňou capnem, že nevstaneš viacej“. Maďar naľakaný odišiel. Keď býval v Tisovci, kúpil viac divochov, t. j. volov z pustatiny, ktoré nikdy neboli pod strechou. Horko-ťažko ich vpratali do chlieva. Krm im len z povaly metali do jasieľ. Keď strýc jedného z nich chcel zaviesť na bitúnok, hodili mu z povaly povraz na rohy; strýc ho chytil za roh a chcel ho vyviesť z chlieva; ale predo dvermi povraz sa vyšmykol, či z rohov divocha a či z rúk tých, čo ho držali, divoch vyskočil na dvor a bežal rovno ku hromade klátov, o ktoré državšieho ho za roh strýca už-už mal pritisnúť. V tom okamžení strýc chytil druhou rukou vola za pysk a celou silou a prudkosťou zvrtol mu hlavu. Vôl padol na zem a so zlomeným krkom ostal tam ležať.Tohoto strýca som veľmi rád videl a on rád videl mňa. Ako chlapec býval som uňho i po týždňoch. On ma brával so sebou na salaš, na košiar ku baranom, na pstruhy, na raky po potokoch, hrach pozerať, na postriežku atď. atď., čo sa mi veľmi páčilo. Aj som sa uňho takmer priučil mäsiarstvu, takže som už vedel barana zarezať a celkom obriadiť. Tetka, jeho žena, bola ohomraná, kyslá a nesympatická osoba. Ale s ich deťmi, synom Pavlom a dcérou Uľkou, boli sme veľmi zadobre, ako rodní bratia a rodná sestra. Zvlášte so sesternicou Uľkou, ktorá bola pekná, príjemná a dobrá Slovenka, ráčili sme sa ako brat so sestrou. Bratanec Pavel, mäsiarsky pomocník u otca, v hrozných a dlhých mukách umrel mladý následkom úrazov, ktoré obdržal, keď idúc zo záletov vrchom, spadol zo splašeného koňa so zaseknutou nohou v strmeni a kôň ho dlhšie vláčil za sebou, a pozdejšie na tanci v Klenovci, kde sa samojediný pustil do bitky s tamojšími parobkami. Sesternica Uľka vydala sa za Leopolda Čecha, učiteľa v Kameňanoch, a dosiaľ tam žije ako vdovica.Ja som mal dvoch mladších bratov, Karola a Ferka. Karol narodil sa 1827, Ferko 1833. Karol vyučil sa krajčírstvo. Ako tovariš prišiel na vandrovku do Prešporka práve v taký čas, keď som ja tam už teológiu študoval a býval som členom i úradníkom tamojšieho slovenského Ústavu. Brat Karol robil u Horníka,[20]vtedy jedného z najprednejších krajčírskych majstrov v Prešporku, krajana Ľudovíta Štúra a oduševneného slovenského národovca. Takmer každý deň po skončenej práci brat Karol obcoval okrem mňa s členmi slovenského Ústavu, čítaval slovenské knihy a býval i v spoločnosti Ľudovíta Štúra ako skromný účastník, pozorovateľ a obdivovateľ. Bol v Prešporku i roku 1844, keď po zakázaní Ľudovítovi Štúrovi prednášať v slovenskom Ústave najprednejší Štúrovi žiaci vysťahovali sa z Prešporka do Levoče. So všetkými tými vysťahovalcami bol brat Karol v dobrej známosti a až dosiaľ spomína ich po mene, dopytuje sa na každého z nich a rozpráva, čo s ktorým príjemného a zábavného zažil. Vôbec ním v Prešporku zažité a prežité časy, dojmy a skúsenosti sú i dnes predmetom jeho najradostnejších rozpomienok a oduševnených rozhovorov.Prirodzená vec, že jeho bývanie v Prešporku a dojmy odtiaľ odnesené vychovali z neho rozhodného, činného a odhodlaného slovenského národovca. To dokázal menovite v rokoch 1848 a 1849, pre čo bol so mnou pred štatárium postavený[21]a i odsúdený na ťažký žalár v okovách. Dokázal to i v posledných bojoch cirkvi hnúšťanskej,[22]keď svojvoľné cirkevné predstavenstvá nechceli dopustiť, aby Žigmund Križan[23]bol jej farárom.Brat Karol býva od tých čias, ako sa navrátil z vandrovky, v Hnúšti a žije z krajčírstva a poľného hospodárstva. Ale, chudák, viacerými telesnými neduhmi trápený a nad stavom, do ktorého svojvôľou a násilím vtyranizovaná je hnúšťanská cirkev, rozžialený a zronený prežíva privčasnú starobu v rezignácii a skromnosti. Má dvoch synov, Miloslava, krajčíra, s ktorým vedno býva, a Karola, učiteľa na Píle; dcéra jeho Zuzana je vydatá za Jánom Vargom, učiteľom nateraz v Ochtinej.Najmladšieho brata Ferka, keď vychodil školu doma v Hnúšti, vzal som bol ja k sebe do Levoče, kde som pri vysťahovalcoch zo slovenského Ústavu prešporského trávil roky 1844/45 a 1845/46. Tam chodil brat Ferko do prvej gymnaziálnej triedy a priučil sa trochu nemčine, trochu maďarčine; čítaním slovenských kníh a obcovaním s mladšou vrstvou žiakov Slovákov, počúvaním rečí starších žiakov prijal dosť dobrú prípravu za slovenského národovca. Po rečených dvoch školských rokoch ja odišiel som do Prešova za juristu.[24]Brat Ferko nebol by dbal i ďalej ostať v školách; ale starí rodičia, keď otec ešte roku 1836 bol zomrel, mysleli, že Ferko ako sirota najistejšie bude opatrený, keď sa vyučí remeslo a pôjde k strýcovi Pavlovi Franciscimu, ktorý vtedy býval v Hnúšti, za mäsiarskeho učňa. Stalo sa tak. Brat Ferko vyučil sa mäsiarstvu; ale k mäsiarstvu nemal chuti, radšej zaoberal sa čítaním slovenských, maďarských a nemeckých zábavných kníh, ktoré dostával od daktorých v Hnúšti a okolí bývajúcich, po školách chodiacich zemianskych synkov. I začal sa s týmito kamarátiť. Tak sa stalo, že nebol ani tým, ani tým; ale išiel ku Štefanovi Kuchynkovi, majiteľovi veľkej sklenej huty na Utekáči pri Kokave, za akéhosi manipulanta. Tam sa i oženil a vzal si za ženu Esteru Šramko, ľahkej výchovy osobu, ktorého kroku následkom bola jeho privčasná smrť. Z Utekáča odišiel do Hriňovej pri Detve, tiež za manipulanta dreva pri tamojšej sklenej hute. Za povolaním povinný bol v čase-nečase, v dažďoch, snehoch, vodách, víchroch, mrazoch po celé dni po horách a vrchoch chodiť a to podkopalo jeho tuhé zdravie. Z takej práce jedného dňa v zime prišiel celkom umorený domov a priniesol si zapálenie pľúc. Cieľu neprimerané liečenie a nedbalá opatera zo strany daromnej ženy a na zábavy mysliacej dcéry Oľgy zapríčinili, že upadol do suchôt a umrel 7. marca 1881 v Hriňovej. Brat Karol, trpezlivý, ochotný a obetavý opatrovateľ chorých a k smrti pracujúcich, ktorý i matku i tetku Hanku a viacej cudzích doopatroval, doopatroval i brata Ferka a pochoval ho v cmiteri slatinskom.[25]K doplneniu vývodu o rodine Franciscich v Gemeri poznamenávam, že s mojím starým otcom Ferencom Franciscim, alebo po jeho už priženení sa v Hnúšti, prišiel ta bývať i jeho starší brat Samo Francisci.*Komu nebola by známa zemepisná a miestopisná poloha môjho rodiska, Hnúšte, nakreslím ju niekoľkými črtami.Obec Hnúšťa leží v Gemerskej stolici, na Rimavskej doline, hlavné rameno potoka Rimavy vyteká v tisovských vrchoch, na ráztoke gemersko-, užšie rečeno malohontsko-zvolenskej[26]a tečie od polnoci k juhu. Druhé, pobočné rameno Rimavy vyteká vo vrchoch klenovských, volá sa Klenovskou Rimavou, tečie rovno na východ a vpadá do Tisovskej Rimavy v Hnúšti, kde tieto dve Rimavy spolu tvoria dva rovné uhly. Tretie rameno Rimavy vyteká vo vrchoch kokavských, tečie ako klenovské, od západu na východ popri dedine Rimavici a vpadá pri Rimavskej Bani kolmo do Rimavy, ktorá odtiaľ počnúc volá sa už len Rimavou, tečie popri Rimavskej Sobote a vpadá do Šajavy.[27]Dedina Hnúšťa leží na samom vtoku Klenovskej Rimavy do Tisovskej, na oboch brehoch Klenovskej, akoby len opretá o Rimavu Tisovskú.Na ľavom brehu Rimavy, od tisovských vrchov počnúc, vypínajú sa hodne vysoké, nie vŕšky, ale vrchy a tiahnu sa nepretržene až za Rimavskú Sobotu. V polnočnozápadnom uhle Rimavy, od samej dediny Hnúšte, vypína sa vysoký vrch Ostrá a v juhozápadnom uhle tiež vysoký vrch Sinec, ohraničený klenovsko-hnúšťanskou, hnúšťansko-rimavskobanskou a rimavskobansko-kokavskou dolinou.Všetky vrchy boli za mojej mladosti starými, hustými bukovými horami pokryté, len úbočia bývali orané, alebo kosené.Výhľad už zo samej dediny troma dolinami, zvlášte do vrchov tisovských a klenovských, je prekrásny. A čo povedať o výhľade z vrchov, menovite z tisovskej Hradovej, z klenovského Vepra, Oltárneho, z hnúšťanskej i Ostrej a zo Sinca. — Zo Sinca, ako chlapec, chodiac s tetkou Hankou alebo s matkou na maliny, alebo na hrabačku ku Bielej vode — studničke na samom vrchu Sinca, vyvierajúcej z bieleho piesku — kde starý otec mal kosienku[28]zôkol-vôkol starými bukovými horami obrúbenú, zo Sinca, reku, zavše s akousi zbožnou nadšenosťou zadíval a zahľadel som sa, keď mi pri čistom povetrí ukázali a povedali: „Hľa, Janko! či vidíš tam ďaleko za tisovskými vrchmi tie vysoké, biele, končité vrchy v povetrí? — to sú Tatry.“Ach, rád, veľmi rád som sa díval po tých krásnych vrchoch, rád som sa im prizeral, a — Bože môj! — ako rád som chodieval po nich, či ešte len ako chlapec, či ako už dorastajúci so svojimi vrstovníkmi a známymi. Dojmy tých vychádzok, tej radosti z našich vrchov a celej našej vrchovatej prírody a domoviny ostali mi až dosiaľ nevymazateľnými a oživujúcimi. Nadovšetko dojmy Tatier, po ktorých som chodil ako už dorastlý, oduševnili ma nie turistickou, ale akousi zbožnou náladou, ktorú iba len ten pozná, ktorý v tých vrchoch sa zrodil…Tiež rád som chodieval na starého otcovu paseku pod Sincom ku Jánošíkovej skale. Stál na tej paseke veľký hrab s rozvetvenou korunou. Pri ňom samom od východu bola dosť veľká skala. Na vrchu skaly boli akoby skutočne vytlačené hodne zreteľné podoby kozích, alebo ovčích stupají, dvoch krpcov a návlakov,[29]a oproti hrabu priehlbina, akoby od chlapovho chrbta. Povesť hovorila, že tam Jánošík oddychoval opretý o hrab nohami a o skalu chrbtom, na skale že si vysúšal premoknuté krpce a okolo neho po skale že jeho kozy skákali.Či tá skala a ten hrab ešte tam a v akom sú spôsobe, neznám, ale mne sú v pamäti tak, akoby ich teraz videl pred sebou. Okrem rozprávok o Jánošíkovi, o jeho pokladoch, o jeho živote, o pôvode, povahe, vlastnostiach a význame jeho „zbojníctva“, o jeho zradnom zlapaní v Klenovci, o jeho martýrskom usmrtení i táto skala urobila a vypestovala u mňa dojem Jánošíka ako hrdinu a martýra ľudu slovenského.*Z predškolského detinstva svojho pramálo pamätám. Hovorili mi, že ako malý chlapec rád som zabehúval do susedného dvora, vtedy od dvora môjho starého otca ešte neprehradeného — lebo ma sused Jano Sudor rád mal. Raz, keď som ta pribehol, sused mal na dvore voly ešte nezapriahnuté. Jeden z volov že ma vzal na rohy a prehodil cez seba. Na šťastie nehoda nemala škodlivého následku pre mňa.Pozdejšie, a na to sa už pamätám, bol som so strýkom Pavlom v poli, kde strýc na koňoch oral. Keď oranie dokončil, pošli sme domov a strýc vysadil ma na ksebného koňa,[30]aby som sa na ňom domov doniesol. Oblačilo sa a muchy štípali kone. Milý kôň, na ktorom som sa niesol, muchou uštipnutý sa striasol a ja som padol medzi kone, ale tak šťastlive, že mi ani kone neublížili, ani pluh, ktorý cezo mňa prešiel. Len mi od ľaku nebolo dobre, takže ma doma uložili do postele.Neznám, či to bolo ešte za môjho predškolského detinstva, a či som už chodil do školy, ale pamätám sa, že som raz v lete bol sám doma s matkou, ostatní domáci boli v poli. Matka varila večeru pre robotníkov i zavolala na mňa: „Janík, tu máš krčah, choď po vodu,“ a postavila krčah na dvor, kde som, neznám, čo robil. Vtedy, myslím, v Hnúšti nikto nepil vody z prídomovej studne, ale len zo žliebkov, aké boli v okolí dediny tri, od východu Hôrka, od polnoci Haviarka a od západu v takzvanom Kotlišti Mujdečka. K nám z tejto poslednej nosievali vodu. I ja som teda mal ta ísť na vodu s krčahom. Ale neznám prečo, prečo nie, nechal som krčah stáť na dvore a nešiel som na vodu. Táto neposlušnosť mi dosiaľ leží na srdci a veľmi ľutujem tým viac, že sa nepamätám na to, že by som sa naproti svojej dobrej matke takou zrejmou neposlušnosťou až do jej skonania bol previnil.Za detinstva od jari do jesene chodieval som len v gaťkách, v košieľke, v klobúčiku a bosý; len v nedeľu a vo sviatok mával som čižmičky obuté a nohavičky oblečené. Ale na zimu ma dobre obliekali. Ba starý otec mi dal ušiť i bundičku z bielych ľahkých barančích kožiek a so sivým kozľacím grznom,[31]z ktorého kozie nôžky dolu chrbtom viseli. S tou bundičkou mal som raz značnú nehodu, onedlho ako som ju bol dostal. Oproti starootcovskému domu mal sused Hunka, kováč, vyhňu. Ja som rád ta chodieval mechy ťahať. Raz som bol v peknej bielej bundičke sánkovať sa. Bol odmäk a pre mňa vtedy ešte pridlhá bundička bola naspodku vyhnutá a gombičkami hore pripätá, takže spodok bol samá biela vlna. Túto bielu vlnu som ja na sanici pri odmäku hodne namočil a taký som išiel do susedovej vyhne mechy ťahať. Keď som sa pri ťahaní mechu napínal a zohýnal, veru som ja mokrú vlnu bundičky čiernym prachom vo vyhni celkom začiernil. Sused kováč, keď to videl, poslal ma domov a ja kajúcne a so strachom prišiel som síce domov, ale veru ani následok takého previnenia nevystal. — Tá bundička trvala až do smrti môjho starého otca, do roku 1851. Viem dobre, že starý otec, už na smrť chorý, vše si ju zahodil na plecia, keď z postele vstal.Ako každé dieťa, zvlášte vnímavejšie, i ja bol som veľkým milovníkom, bedlivým a žiadostivým poslucháčom prostonárodných našich rozprávok. K tomu mal som veľmi dobrú príležitosť. Keď sa na dedine v jeseň priadky započali, vďačne chodievali susedy už vydaté, mladšie i staršie po odbavených domácich denných prácach ku starým rodičom, kde bola priestranná izba, s praslicami na priadky. V kúte v izbe bola veľká kachľová zelená pec a neďaleko nej, útulným kútikom oddelený, kozub. V tom kútiku som ja sedával a na kozub (v Hnúšti „košok“ volaný) polienka prikladajúc, svetlo udržoval. Okolo svietiaceho kozuba posadali si pod praslice stará mať, moja mať, tetka Hanka a susedy a priadli až do desiatej večer. Susedy rozprávali mi rozprávky, ktorá aké vedela — a vedeli ich veru veľmi mnoho. Aby mi susedy ochotne rozprávali, tetka Hanka zavše doniesla z komory za slameník alebo za košík jabĺk a hrušiek „na slinky“.Takto to bývalo každú zimu, kým som v zime doma býval a neodišiel — do Oždian — do školy. Už tam sa zakorenila vo mne zaujatosť za naše prostonárodné povesti, ktorých zbieraniu, ako žiak prešporský, pozdejšie i redigovaním a vydávaním som sa celou horlivosťou a zaľúbením oddával.Do školy ma dali dosť zavčasu. Mal som ešte len päť rokov a tri mesiace. Bolo to roku 1827. Dali ma, rozumie sa, do školy domácej, dedinskej. Učiteľom vtedy bol Ján Wittenberger.Ján Wittenberger, rodom z Polomy, dediny, ležiacej na vrchu nad Hnúšťou, medzi Rimavskou a Balockou dolinou, bol nevysokej postavy a zhrbeného, napred nahnutého držania, rapavej a čiernej tvári, pre čo ho i Čiernym alebo Rapavým Janom volali. Bol pilným včelárom i rybárom; ale i veľkým milovníkom vína a pozdejšie obecnej pálenky. V opilom stave dovoľoval si neslušné reči. Ináče konal svoje povinnosti. Nejakým obzvláštnym organistom nebol. Takzvané „tranzície“[32]pri sprievode spevu v kostole obyčajne tak hrával, že po rozheganej klaviatúre starého organa prebehol prstom od jedného konca k druhému a naspäť a tranzícia bola hotová. Alebo trepal po klávesoch tak horlive, že klávesy vozvysok vyskakovali. Ako učiteľ nevynikal; ale školy nezanedbával a naučil deti, čo naučiť mohol, vedel a vládal. Ja som bol jeho žiakom za tri roky a naučil som sa u neho čítať, písať, rozumie sa, po slovensky, ba i niečo čítať po maďarsky, potom krát a rátať, i keď nie úplne. Naučil som sa tiež výpovede z Písma svätého a cirkevné piesne spievať a niektoré i naspamäť. Keď som sa naučil novú pieseň spievať, zavše pochválil som sa tým spôsobom, že príduc domov na obed zastal som v pitvore a zaspieval som prvý verš pesničky. Samé prvé piesne, ktoré som sa naučil, boli: „Hospodine, uslyš hlas můj“, „Na lože jdouce“, „Jezu Kriste, Pane milý“ atď. Pri tejto poslednej som si často i poplakal. Pozdejšie mi vzácne boli „Hrad přepevný jest Pán Bůh náš“ a „Všickni, jenž skládají v Pánu své doufání“. Táto posledná bola mi veľmi milá a vzácna, menovite v prešporských štúrovských časiech, a je mi taká až dosiaľ.Ako hnúšťanský žiačik, keď som už vedel čítať, mal som v obyčaji v nedeľu po kostole, pri stole pred počiatkom obeda prečítať nedeľný text z Nového zákona.Do kostola som rád chodieval, obyčajne s rodičmi alebo so starým otcom. V kostole som tichý a pozorný býval. Z tých časov sa pamätám, že som na chóre v kúte opretú vídal pekne na bielo olúštenú, vari i na dve siahy dlhú lieskovicu. Nevedel som, načo je tam. A ono mi to vysvetlil kostolník. Keď raz v ktorýsi výročitý sviatok chór bol nabitý parobkami a tí v čas služieb božích začali šantovať, tu kostolník pochytil tú dlhú lieskovicu a kde len začiahol, všade ťahal samopašníkom po hlavách. Nuž aké časy a v nich aké mravy, obyčaje a potreby, taká disciplína; v škole lieskovička, v kostole lieskové štiapy.Už v tých mojich hnúšťanských školských časiech bolo i tam zavedené vyučovanie maďarčine. Toto vyučovanie záležalo v tom, že deti naučili sa niekoľko slov maďarských a tým zodpovedajúcich slov slovenských. Potom to rectovali, menovite pri skúškach, takto: dvaja si stali naprostred izby, jeden proti druhému a začali sa produkovať, napr.:A hodil frčku a povedal „Isten“.B hodil frčku a povedal „Buh“.[33]A hodil frčku a povedal „Lelek“.[34]B hodil frčku a povedal „Duch“ atď.Rodičia a poslucháči sa smiali bezmála takej smiešnej a hlúpej komédii.Z môjho detinstva, pravda, pripomenúť mi prichodí roku 1831 zúrivšiu veľkú choleru, aby sa nezdalo, že som niečo tak neobyčajného zabudol, keď i všelijaké drobnosti pripomínam. Pamätám sa, že všeobecný strach panoval, keď ľudia neboli istí, či do rána druhého dňa dožijú. Aké prostriedky ľudia ku svojej a iných ochrane vedeli, takých upotrebúvali. Dedina bola na všetkých vchodoch postavenými strážami proti príchodu cudzích zavretá. Mŕtvoly, ktoré istý Fasinger, silný kováč, i po dedine a i pri zákaze „po dedine fajčiť“, tuho kúriac z fajky, na voze vyvážal do cmitera, len tak pochovávali. Na cmiteri a na priestrannejších miestach ulíc nazvážanými borievkovými kríkmi a haluzinami povetrie vykiadzali. Ľudia, teda i ja — nosili okolo hrdla uviazané mešteky s akýmisi bielymi práškami atď. Ale ináče, okrem vtedajšej prestrašenosti, to božie navštívenie neurobilo na mňa hlbšieho a trvácnejšieho dojmu možno preto, že ani ja, ani nikto z mojej rodiny neochorel na choleru.Na konci môjho tretieho školského roku, keď som sa bol už začal učiť i po maďarsky čítať, podal mi bol raz otec akúsi maďarskú knižku a kázal mi z nej čítať. Ja, až dosiaľ neznám prečo a z akej príčiny, nechcel a nechcel som čítať. Nebola to naučená alebo namyslená protiveň proti maďarskej reči, lebo veď som bol ešte len osemročný chlapec, a môj otec, hoci bol dobrým Slovákom, nemal nič proti maďarčine, teda ani on, ani iní domáci nevzbudili vo mne nechuť. Ani neposlušný a zaťatý som nebol. Ale veru nechcel som čítať z maďarskej knižky. Otec ma ako neposlušného potrestal a povedal: „No, nebudeš ty narok chodiť ku Čiernemu Janovi, ale pôjdeš do Oždian!“[35]Nuž i tak sa stalo!Ešte mi len osem rokov bolo minulo, už ma otec v jeseň roku 1830 zaviedol do Oždian.V Ožďaniech na ten čas bola ev. a. v. seniorálna škola,[36]ktorú menovite tamojšia zemská pani, bývajúca v kaštieli, vystavenom na povýšenom kopci nad dedinou, vdovica Korponay, mnohonásobným spôsobom podporovala. Školská budova bola vprostred dediny pri hradskej a v susedstve veľkého hostinca. Záležala z dvoch z dreva vystavených priestranných izieb a z pitvora medzi izbami. Jedna izba — tá do dvora — bola učebná sieň a druhá izba — tá na ulicu — bola napolo a cez prostriedok od oblokov až takmer po dvere prehradená policami, naplnenými knihovňou a slúžila za bývanie a spálňu profesorovi. Vo dvore bolo múrané stavanie pre alumneum, bývanie kuchárky a kuchyňa. Profesor nemal ani kuchyne, ani komory, lebo ich ani nepotreboval, keď, ako neženatý, i na obed i na večeru chodieval do kaštieľa ku patrónke Korponayčke, aspoň s mojimi dvoma profesormi[37]tak bolo.Toho istého 1830/31 školského roku, myslím, že na jar 1831, mojich rodičov a starých rodičov postihlo veľké nešťastie. Ich celý dom i s hospodárskymi staviskami zhorel. Príčina požiaru nebola zistená; ale niektorí susedia, ktorí nezhoreli, hovorili, že to bolo podložené, lebo že videli v noci, ako oheň zo zadnej čiastky budov vybúšil. Škoda bola veľká; ale prenasledovanie bolo ešte väčšie. Vyhorelo viacej obyvateľov a medzi nimi aj istý Daňo Madarás, zeman, surový, náruživý človek a na ten čas „hadnaď“,[38]t. j. pandúr. Ten a ním navedení ostatní pohorelci podali proti mojim starým rodičom žalobu, akoby ich zavinením bol požiar vznikol, a žiadali pokutovanie a nahradenie škody. To sa síce ani jedno, ani druhé nestalo; ale mojich starých rodičov vodievali v železách pred súd do Rimavskej Soboty a divoch Madarás strašil a naháňal ich aj v poli pri robotách s flintou. Moju matku, keď ju raz vo mlyne pri mletí našiel, sekerou poudieral.Do oždianskej školy vodievali menovite malohontských a hornonovohradských žiakov. Ale ju volali aj „Turčianskou akadémiou“,[39]pretože i turčianski žiaci chodili ta „na maďarčinu“.Žiakov bývalo šesťdesiat až osemdesiat, a to v jednej sieni razom, pri jednom profesorovi a všetkých vtedajších klás, až po rétoriku a poéziu[40]záverečne, ak boli až toľkí žiaci. A boli vtedy nielen v Ožďaniech, ale i na iných evanjelických školách nasledujúce klasy: novitius donatista, veteranus donatista;[41]novitius grammatista, veteranus grammatista; novitius syntaxista, veteranus syntaxista; novitius rhetor, veteranus rhetor — spolu poeta. To zodpovedalo terajším ôsmim gymnaziálnym triedam.Ako z pomenovania tried vídať, hlavným učebným predmetom boli gramatiky, a to latinského jazyka, po latinsky napísané a vytlačené od „Quot sunt partes orationis“,[42]hneď v donate v prvom roku, až po naučenie sa všetkých „regúl“ latinskej syntaxe, v gramatike J. Rhenia[43]už v šiestom roku alebo v šiestej triede.A to sa mali z dediny prišlí, latinsky nerozumiaci, ba dovtedy vari ani nepočuvší chlapci-počiatočníci naspamäť učiť a naučiť! Profesor nič nevysvetlil, len dal lekciu odtiaľ-potiaľ. Kto sa nenaučil, toho dal vyťať „škutikou“.[44]— Ale o disciplíne nižšie.Okrem latinskej gramatiky učili sa chlapci i maďarskú gramatiku, náboženstvo, akúsi zdravovedu, a čo ja viem čo. Len to viem, že okrem latinskej gramatiky všetko ostatné bolo po maďarsky, a že sme sa i zemepis Uhorska učili, tiež po maďarsky, z tlačenej knihy „Kistűkör“,[45]v ktorej každá stolica odbavila sa štyrmi riadkami, asi takto, čo mi o Nitrianskej stolici dosiaľ ostalo v pamäti:„Nyitra vármegyének van hosszas határa,[46]hol mehetsz, ha tetszik, Ujhelyre, Nyitrára,Bajmócra, Privigyre, Holics, Szakolcára,Érsekujvár, Galgóc, Leopold várára.“Maďarčenie bolo medzi žiakmi tuho zavedené, čoho by ani veľká potreba nebola bývala, keď obyvateľstvo dediny bolo číro-čisto maďarské a v škole učenie tiež také. Naskrze nebolo slobodno chlapcom ani medzi sebou, ani s nikým iným inak prehovoriť, len po maďarsky. Na výstrahu a pokutu bolo zavedenésignum,[47]to jest drevené koliesko s rúčkou. Kto bol postihnutý, že po slovensky preriekol, dostal signum, a u koho signum prenocovalo, musel naspamäť naučiť sa z Donata tri „sententie“[48]po latinsky, po maďarsky a Slovák i po slovensky. Napr.:„Ad calendas Graecas. Soha napján. Na svätého Vida, což nebude nikda.“Kto sa to okrem lekcie nenaučil, dostal korbáčom.Tým signom boli chlapci, rozumie sa, zo strachu pred škutikou, veľmi demoralizovaní, natoľko, že večer chodili so signom pod obloky špehovať Slovákov a ak počuli po slovensky čo len slovo prehovoriť, zaklopali na oblok. „Hic habes signum,“[49]položili signum na oblok a ušli.Môj prvý profesor bol Ján Hoznek,[50]Slovák z Pokoradze, rechtorov brat; ale krutý maďarizátor a surový trýzniteľ chlapcov-žiakov. Býval často chorľavý. Nuž neviem, či to surové trýzniteľstvo bolo vplyvom jeho chorľavosti a či vlastnosťou jeho prirodzenej surovosti. Za jeho panovania bol korbáč v takých rozmeroch v obyčaji, že kto to neskúsil, neuveril by — zvlášte už teraz — že by to bolo možné bývalo. Exekútorom bol istý Laurenci, vyrástnutý, silný chalan, a ten na rozkaz profesora, či za lekciu či za signum, nemilosrdne ťal celé rady chlapcov na lavicu vystretých.Priznať sa musím s ľútosťou, so zhrozením a s opovržením, že aj ja často bol som účastníkom takej barbarskej školskej disciplíny. Lebo, kdeže by ja osemročný, z dediny prišlý chlapec, vstave bol býval zakaždým naučiť sa neporozumenú a nevysvetlenú latinskú lekciu a k tomu niekedy aj pokutu za signum?! Keď som hneď v prvý rok na Vianoce domov prišiel, moja dobrá mať či podľa tušenia, či už podľa chýru o školách, čím vyšších, tým ukrutnejšej zvyklej disciplíny, ráno v posteli prezerala moje telo a keď po ňom zhliadla osinelé pásy, zamlčala sa a rozplakala sa rozžialená.Okrem škutiky bolo i signum nástrojom školskej disciplíny. Kto úlohu nie pekne napísal alebo písanku pošpinil, tomu profesor dal signumom alebo po dlani páčky alebo hrušky po prstoch, do podoby hrušky zložených.Na šťastie zlopovestný Jano Hoznek hneď po prvom roku môjho žiactva uňho bol odišiel do Levoče za profesora a na jeho miesto prišiel Štefan Lucze.[51]Od tých čias som ja, až kým som všetky školy nevychodil, žiadnej, ale žiadnej pokuty nedostal.Lucze bol človek krotkej povahy a humánny. Uňho korbáč celkom vyšiel z užívania. Ja hneď v prvý rok jeho profesorovania bol som akoby premenený. Dostal som dôveru ku profesorovi a chuť k učeniu, takže som už ako veteranus donatista bol druhým žiakom v triede, a to druhým a nie prvým len preto, že ten, ktorý bol prvým, t. j. Karol Bartholomaeides, bol synom kňazským z Uhorského v Novohrade.Za štyri roky môjho učenia sa v Ožďaniech býval som u istého Szántó-Butyu Istvána, gazdu, v slušnej gazdovskej rodine. Za všetko opatrovanie za celý školský rok platil môj otec sedemdesiat zlatých v šajnoch.[52]A mal som v každom ohľade dobrú opateru. Na chuť hovädzej polievky s hrubými rezancami, akú sme mávali po nedeliach, a na chuť trochu priostrej kapusty, na sladkú chuť kukuričného „málé“ a „görhő“[53]dosiaľ znám sa rozpamätať. Tam sa mi, možno hneď v prvý rok, po prvý raz v mojom živote bolo prihodilo, že som bol opitý. Bola pamiatka posviacky kostola alebo hostina. Gazdiná uvarila hriateho s medom. Tým ma ponúkali a ponúkali, až kým som sa neopil, a to ako! Od tých čias bol som vo svojom živote len ešte raz opitý, roku 1850 v Banskej Bystrici, od piva. Ale o tom potom, keď prídem do Bystrice, ak dožijem alebo nezabudnem.Po štyroch rokoch odišiel som z Oždian. V prázdninách bol som si sám pre školské vysvedčenie v Oždaniech. Dobre pamätám, že profesor Lucze, podávajúc mi vysvedčenie, povedal: „Úgy igyekezzél tovább is, hogy boldog lehessél.“[54]V nasledujúci školský rok, t. j. v septembri 1834, otec zaviezol ma do Levoče, že „na nemeckú reč“. Ale som Hozneka už tam nenašiel, bol medzitým zomrel. Tam som vstúpil do klasy syntaxis ako novitius. Profesorom bol Gottfried Osterlamm,[55]Nemec, syn farára Osterlamma, ktorý posledný ešte ako opravdivý nemecký kňaz oblečený chodieval, so širokým klobúkom podoby kňazských, nie doktorských klobúkov, v črieviciach so striebornými prackami, v čiernych pančuchách a s trstenicou striebrom okovanou.Profesor Osterlamm bol dobrý učiteľ, svojmu povolaniu celou dušou oddaný a súci. Aj ako človek mal dobré vlastnosti. V škole mu v istej miere prekážala značná krátkozrakosť. Tam som sa po prvý raz začal učiť nemeckú gramatiku. Ale nemecky som sa v škole veľmi málo naučil, lebo okrem lekcií z nemeckej gramatiky nebolo žiadneho nútenia. So žiakmi som hovoril po slovensky alebo po maďarsky, menovite s tými, čo razom so mnou boli prišli z Oždian, ako Karol Jacko, brádňanského farára syn, s ktorým som prvý rok aj býval, potom Latinákovci Janko a Rudo[56]z Ploského a Kubinyiovci Peter a Gida z Hodejova.Ale Osterlamm počiatkom môjho druhého školského roku v Levoči zomrel. Za celý školský rok nebol iný profesor povolaný a v syntaxi vyučovali všetci traja profesori vyšších klas, t. j. Michal Hlaváček,[57]Pavel Tomášek[58]a Ďuro Müller.[59]Posledný dokončil s nami syntax a bol ináče veruže nesúci za profesora, ale u nás syntaxistov prísnym pridržiavaním k učeniu a vzbudzovaním revnivosti medzi žiakmi docielil značných výsledkov. Menovite hovorieval: „Vtedy budete dobrými syntaxistami, keď položíte syntaxis pod nohy a budete vedieť všetky regule od počiatku až do konca a od konca do počiatku, alebo od ktorejkoľvek počnúc či napredok či nazadok rad-radom a bez chyby rectovať.“ Mnoho myšlienky v tom, pravda, nebolo; ale kto si k tomu dodal chuti, tomu veru priostrilo pamäť. A ja, bez samochvály rečeno, som Rhenii syntaxis[60]tak vedel.V syntaxi učili sme sa okrem iných predmetov aj periodológiu[61]a podľa jej pravidiel cvičili sme sa v hotovení rozličného druhu periód. Ba pokročili sme aj k vyhotoveniu cvičby „complicatio per circumstantias“,[62]na otázky: „Quis, quid, ubi, quibus auxiliis, cur, quomodo, quando?“[63]Istú prípravu dostali sme aj k poézii, učením sa prozódie a takzvaných „versus memorabiles“[64](„Vocalem breviant alia subeunte Latini…“),[65]o metrickej hodnote slabík, ba začali sme aj veršíky strúhať, predbežne len „adonické“.[66]To všetko, rozumie sa, v latinskej reči.Roku 1836 mal som pokročiť do klasy, rečenej rétorika, v ktorej vyučovali sa prvý rok rétorika a druhý rok poézia.Prázdniny toho roku stali sa pre mňa veľmi pamätnými.30. júla naponáhle na sporadickú aziatskú chorobu zomrel môj otec, ešte len tridsaťšesťročný, silný, zdravý, činný, poctivý a vážny človek. V noci dostal hnačku, len v spodných šatách, bosý, s holou hlavou bol viac ráz vo dvore. Nemoc s takou náramnou prudkosťou prišla, že ráno, keď som sa okolo šiestej hodiny prebudil, bol otec už osinutý a starý otec, príduc zo zadnej izby, kde otec ležal, do prednej izby, v ktorej som ja ešte v posteli si hovel, povedal: „Už z toho nikdy nebude chlap.“ Prišli kŕče. Poslali pre doktora do Brezova,[67]starého Mariančeka. Ten dal otcovi, neznám čo užiť a kázal mu prihotoviť teplý kúpeľ. Keď ho matka viac niesla, ako viedla do kúpeľa, padol jej polomŕtvy do kade. Ťažko ho vzkriesili a uložili do postele. Ja som sa na to prizeral postrašený, s plačom. Keď bolo nastalo ticho, starý Marianček sa ma opýtal, kde som chodil do školy a či som sa učil po latinsky. Ja som odpovedal, že som chodil v Levoči do školy ako syntaxista a že som sa učil po latinsky. — Nuž tak budeš rozumieť, čo ti poviem a zapamätaj si to: „Homo sum; nil humani alienum a me esse puto.“[68]Ja som si to zapamätal až dosiaľ; ale zmysel tej výpovede som si len o viacej rokov potom vedel vysvetliť a porozumieť, že sa tá výpoveď vzťahovala na môjho umrieť majúceho otca. Mňa večer uložili. Ráno ma matka prišla rozplakaná zobudiť s tými slovami: „Janík, Janík, už nemáš otca; v noci dokonal.“ Hneď na druhý deň sme ho pochovali, lebo mŕtvola začala brať porušenie.Druhá, pre mňa prepamätná udalosť, ktorá sa stala v prázdninách roku 1836, bola nasledujúca:Môj otec rád kupoval, ako som na druhom mieste hovoriac o ňom už spomenul, Matejom Hrebendom mu donášané slovenské, vlastne české knihy, rád ich čítaval a opatroval. Nebolo ich síce mnoho, lebo veď ich vtedy veľmi málo vychodilo a aj z tých len málo stalo sa predmetom Hrebendovho roznoščíctva.[69]Nezadlho, ako sme otca pochovali, prezrel som po ňom ostavšiu zbierku kníh. Medzi nimi našiel som knižtičku dosť obšúchanú a starobou ožltnutú, asi z dvoch tlačených hárkov záležajúcu, s nápisom:Československá gramatika[70]odŠramku. Aké bolo moje podivenie! Vidieť a zvedieť, že aj slovenská gramatika jest na svete. Veď som sa už od šiestich rokov učil gramatiku latinskú, maďarskú, nemeckú a počul som, že vo vyšších triedach učia sa aj gramatiku grécku a hebrejskú; ale o slovenskej gramatike som nikdy nič neslýchal, ani som netušil, že taká jest na svete. A tu, hľa! na vlastné oči vidím tlačenú slovenskú gramatiku! Obzeral a prezeral som ju a keď som pozoroval, že slovenská reč má viac hlások ako iné reči, že má tiež napr. nielen krátke a dlhéi, í,a tiežeaé,uaú, ale okrem toho ajyaý, ě, ůatď., že slovenské skloňovania majú viac pádov ešte aj ako latinské, nuž moja prvá mienka o slovenskej gramatike bola, že tá slovenská gramatika musí byť ťažká, ťažšia ako maďarská, latinská a nemecká. A tento nález — teraz prichodí mi samému čudno — že tento nález u mňa, ačpráve som vtedy už mal štrnásť rokov, ačpráve som v detinstve od narodenia len po slovensky hovoril, predsa len ten nález po prvý raz vzbudil vo mne uvedomelú pozornosť na slovenskú reč, že veď aj slovenská reč je na svete, že to musí byť taká vzácna ako iné, keď tiež má svoju gramatiku, a že tá reč je moja vlastná, moja materinská.To bolo prebudenie sa vo mne Slováka.Odumretie môjho otca v prázdninách roku 1836 možno aj v treťom ohľade bolo prepamätné pre môj vývin, pre moju budúcnosť, pre môj život a pre moju osobnosť vôbec.Môj otec chcel zo mňa vychovať inžiniera. Domýšľam sa, že ten úmysel uňho vzbudila túžba vychovať ma za samostatného, od nikoho lásky alebo svojvôle nezávisiaceho a pritom výnosného postavenia človeka. V tých časiech nezeman nemal prístupu k žiadnej stoličnej, ani inej verejnej postati, a ak bol dakde nezeman, ako biely havran, advokátom, ten bol len takým pokútnym pisárom.Kňazská postať bola síce ešte vtedy veľmi ctená a vážená, lebo kňazi vtedy boli celkom inakší, ani k prirovnaniu s terajšími či ako ľudia, či ako pastieri ľudu, či ako učení. Ale zdá sa mi, že otcovi nezdala sa tá priviazanosť ku jednému kruhu účinkovania.Lekárstvo bolo síce i nezemanom dostupné, ale otcovi, tuším, nesympatické alebo dlhé učenie sa a veľké náklady požadujúce.Z týchto príčin, myslím, otec chcel vychovať zo mňa inžiniera.Ja som síce mal schopnosť aj chuť ku matematike. Uzavieram to z toho, že už ako takzvaný logik pod výtečným vyučovaním matematiky skrze profesora Michala Hlaváčka v Levoči všetko to, čo on z Martiniho matematiky[71]vyučoval, osvojil som si zavše zo samých prednášok bez toho, žeby som k učeniu bol potreboval a používal Martiniho knihy. Možno, že by som v Levoči bol aj dosť pripravený býval na inžiniersky beh v Pešti.[72]Ale ktozná, či by otec, keby aj bol žil, bol chcel a mohol na mňa nakladať v Pešti, alebo niekde inde okrem Uhorska na vyšších technických učilištiach. Takým činom, dosť ľahko, bol by som sa vyučil len za komasačného a panského inžiniera,[73]t. j. jednoduchého zememerača. A ktozná, či by klík národného povedomia, ktorý vo mne vzbudila Šramkova slovenská gramatika, bol mohol a ako vyvinúť sa.Ale, sláva Bohu, stalo sa ináč, ako to z kroka na krok rozpoviem.Pred započatím školského roku 1836/37 rozhodlo sa tiež, že pôjdem ďalej po školách, ačpráve po odumretí otca nebolo výhľadov na taký dostatok nákladov, ako kým otec žil.Moja matka bola povoľná, stará matka, odhodlanej a energickej povahy, rozhodla a starý otec privolil. Vôbec všetci traja mali dôveru v moju schopnosť, usilovnosť, mravnosť a dobrú povahu. Tá dôvera ich viedla od tých čias aj naďalej tak, že mi viac v ničom nekládli ťažkosti a všetko ponechávali mojej rozvahe a môjmu rozhodnutiu.Vystrojili ma i v tento i v nasledujúce dva školské roky ako alumnistu,[74]a keďže vtedy žiaci v alumneu dostávali len obed, a to dosť biedny, na večeru opatrili ma všelijakou stravou, slaninou, bryndzou a v najhojnejšej miere múkou, z ktorej takmer deň po dni varili sa halušky, kým trvala.V obidva roky rétoriky, t. j. ako novitius rhetor 1836/37 a ako veteranus rhetor 1837/38, alebo ako rhetor a poeta mal som tých istých troch profesorov, ktorí vyučovali i „prímanov“,[75]t. j. filozofov a teológov,[76]Michala Hlaváčka, Ďura Müllera a Pavla Tomáška. Hlaváček vyučoval matematiku a geometriu, Müller náboženstvo (doctrinam fidei christianae)[77]a Tomášek rétoriku, poéziu, štatistiku, dejepis, tuším i literatúru maďarskú atď., slovom všetky ostatné, pre tieto dve triedy predpísané alebo zvyklé predmety.Podľa školského vysvedčenia odbavil som „Classem syntaxistarum & Humanitatis cum Calculo Eminentiae“.[78]V nasledujúci rok 1838/39 pokročil som do filozofie,[79]kde som mal tých istých profesorov, čo v predošlé dva roky; ale utriedenie obdržal som len „Primae cum Eminentia“,[80]pretože už vtedy moja pozornosť a pracovitosť na inšie bola obrátená.Ako taký, ktorý som sa chcel venovať a pripravovať na kňazský úrad, už v tento posledný rok učil som sa i „linguam graecam, linguam hebraeicam, Introductionem in N. T. & Exegesim“.[81]Profesori prednášali i v rétorike i v príme, rozumie sa, i v teológii všetky predmety po latinsky. Ináče by ani neboli mohli, lebo Müller a Hlaváček neznali po maďarsky, a vtedy ešte sa ani tak nenaliehalo na vyučovanie predmetov po maďarsky.Najstarší z menovaných profesorov bol Ďuro Müller. Odkiaľ pochodil, veru neznám, ale iste bol rodom Slovák, lebo dobre pamätám, že hornovidieckou slovenčinou celkom dobre hovoril. Bol už vo veku, za mladi iste peknej a za mojich čias nie nepríjemnej, celkom vyholenej tvári. Nosil vlasy dlhé, za uši začesané. Ako podagrista trpieval na lámku, mal biedny kyvotavý chod a hánky i na nohách i na rukách napuchnuté. Jeho príprava v štúdiách bola starosvetská a jej výsledok dosť skromná zásoba vedy. Ako si napísal zošity — iste v samé prvé roky svojho profesorovania — tak z nich prednášal až do svojej smrti. Jeho vyučovanie záležalo v tom, že z počiatku hodiny vyvolal jedného alebo viac žiakov a dal si rectovať lekciu predošle danú. Nato zo svojich zošitov diktoval lekciu na budúcu hodinu. Ale nevysvetľoval, vyjmúc, že rozpovedal niektoré anekdoty, ktoré mal na kraji zošitu poznačené. Tieto anekdoty často bývali aj veľmi ošklivé a oplzlé, zvlášte na estetike a psychológii, práve „a contrario“ vysvetľujúce.[82]Raz oslovil istého žiaka: „Clarissime Subsylváni[83](tak sa volal jeden žiak, už starší od druhých a tuhý, územčistý chlap, alumnista) — clarissime Subsylváni, si in voce ,Krispina‘ (boli vtedy v móde) permutares literamkin literamf, quid prodiret?“ — Subsylváni vstal a zvolal: „Frisspima, clarissime domine!“[84]Povstal nehorázny smiech a profesor Müller rehotal sa s pochabými žiakmi.V národnom ohľade Müller nebol ničím a nijakým.Podľa veku nasledoval Michal Hlaváček. Bol rodom Skaličan, po slovensky hovorieval skalickým vidieckym nárečím alebo bibličtinou a držal skalické vidiecke nárečie za najkrajšiu slovenčinu. Bol postavy nízkej, kostnatej, zdravej a tuhej, tvári, až na úzku bokombradu, vyholenej, bledopočernej, čela nízkeho, vlasy mal čierne, už vtedy bielym popretkávané, ostré a z čela dohora naježené, nos pri spodku široký, končitý, bradu vypuklú, takže keď mu zuby ešte viac vypadali, takmer sa mu mohol nos brady dotýkať. Oči, na ktorých vždy nosil okuliare, mal pichľavé a pohľadu ostrého. Jeho celý výzor dosť hodne podobal sa podobe, v akej vídal som vykresleného Mefistofela z Goetheho Fausta. Zo všetkých troch profesorov Hlaváček bol najučenejší a k profesorstvu najpripravenejší. Matematiku a geometriu prednášal podľa kompendií[85]Gabriela Kovátsa-Martiniho, tlačených a všeobecne uznávaných; iné predmety bez zošitov, len ústnym vysvetľovaním. Vysvetľovania jeho boli jadrné, určité a jasné, takže žiaci, pozorujúc jeho prednášky, takmer bez upotrebenia knihy mohli osvojiť si predmety, okrem vecí, ktoré bolo treba memorizovať. Učil budúcich teológov gréčtinu a hebrejčinu. Pred zakončením školských rokov obyčajne bývalo, že niektorí žiaci, v týchže rečiach pokročilejší, predniesli v nich odobierku.Hlaváček bol povahy prísnej, ale spravodlivý, dobroprajný človek. Bol v rozhodnutí bystrý a bez váhania a vždy uhádol i jadro i formu i metódu. Kde bolo treba žiakov zaslúžene trestať, tam bol prísny, ináč, kde bolo treba, on jediný bol hotový a vedel žiakov zastávať a tiež on jediný bol, ktorý pri vypuklom v dajednej klase kriku a neporiadku, i kde si iný profesor poradiť nevedel, vedel urobiť utíšenie a poriadok. Pre také jeho vlastnosti žiaci sa ho i báli i mali k nemu dôveru a ctili si ho, ešte len i Maďari, ačpráve vedeli o ňom, že je rozhodný Slovák a že vyučuje slovenských žiakov slovenčine.Najmladší bol Pavel Tomášek, syn farára chyžnianskeho a jeden z troch bratov, z ktorých každý písal svoje meno inakšie. Samuel, farár v Chyžnom v Gemerskej stolici, spisovateľ a básnik slovenský, pôvodca piesne „Hej, Slováci! ešte naša slovenská reč žije“, písal sa Tomášik; druhý brat, Karol, apatekár v Debrecíne, písal sa Tamásy a profesor Pavel písal sa Tomášek.Tomášek študoval teológiu; a v Gemeri počul som o ňom rozprávať, že keď ako teológ svoju prvú kázeň kázal u otca v Chyžnom, otec z kostola idúceho kurátora sa opýtal: „No, pán kurátor, akože sa vám páčila kázeň toho môjho syna?“ Kurátor odpovedal: „Hja, ich milosť, švo kocúr spraví, to hneď myši chytá.“[86]Tomášek bol strednej postavy, zdravý, príjemne usmievavej tvári, z ktorej mu vyzerala úprimná dobrota, ale aj slabosť a nerozhodnosť. A slabosť, vlastne nedostatok energie aj bola jeho charakteristická črta. Ináče bol do poslednej nitky poctivec, vždy pilný a pracovitý. Nielenže býval pre svoju úlohu vždy dostatočne a náležite pripravený, ale aj neúnavne vzdelával sa ďalej a svoje odborné vedomosti rozširoval. On prednášal humanitné štúdiá,[87]ku ktorým si z roka na rok vždy nové zošity, novými opravami a doplnkami rozmnožené a zdokonalené vypracúval. Ako dobrák bez dostatočnej energie často trpel nepríjemnosti od pošetilej rozpustilosti, ktorá je a bola rétorom a poetom vždy a všade s vekom spojenou vlastnosťou.Pavel Tomášek bol rozhodne slovenského národného cítenia a zmýšľania, čo on síce vtedy naproti nám žiakom a pred levočským obecenstvom neprejavil, ale pozdejšie svojimi slovenskými literárnymi prácami dokázal.[88]Michal Hlaváček bol nielen profesorom, ale i farárom ev. a. v. cirkvi slovenskej levočskej. Či tá slovenská cirkev v Levoči ešte dosiaľ jestvuje, neznám; už vtedy v samom meste málo mala členov. Väčšiu časť činila filiálka Iľašovce. Slovenské služby božie odbavovali sa v nedele a vo sviatky predpoludním a večera Pána prisluhovala sa riadne skrze Michala Hlaváčka v lyceálnej bibliotéke, kde trvácne stál pristrojený oltárik. I služby božie i večeru Pána navštevovali aj žiaci, ktorí chceli. A chodievalo ich dosť hodne, takže činili väčšinu prítomných.Michal Hlaváček bol prišiel do Levoče z Prešporka, kde bol kaplánom pri superintendentovi Bilnicovi.[89]V ten čas, v rokoch 1830/31 a 1831/32, bol Hlaváček správcom, alebo predsedom slovenskej Spoločnosti, t. j. Ústavu v Prešporku.[90]Z toho vidno, že bol zaujatý za vzdelávanie sa slovenskej mládeže vo svojej materčine, ale radšej rečeno v česko-slovenčine, a to nielen výlučno gramatickej, ale pod jeho predsedníctvom uviedlo sa v Spoločnosti prešporskej i vysvetľovanie Slávy dcéry.Avšak vtedy, keď som ja roku 1836/37 zase prišiel do Levoče, mládež ho už bola predbehla. Mládež už nebola spokojná len vyučovaním gramatiky, ale mala podľa príkladu prešporského Ústavu tiež už ustrojený Ústav, ktorý záležal okrem prednášania Hlaváčkom česko-slovenskej mluvnice i z praktického cvičenia v štylistických prácach, ich posudzovaní, rečnení a zakladaní knihovne. Zrejmý a vnikavý bol vplyv prešporského Ústavu na Ústav levočský a jeho členov obzvlášte cez školské prázdniny osobnými stykmi, poučovaním, povzbudzovaním, oduševňovaním, piesňami atď. atď.Keď som ja v septembri roku 1836 prišiel do Levoče, bolo to všetko už v prúde. Čo som z toho všetkého pozoroval, to všetko — dokedy som z nájdenej Šramkovej Česko-slovenskej gramatiky zvedel, že i slovenská gramatika je na svete — veľmi napínalo moju zvedavosť a pozornosť. Akási do tých čias neznáma mi moc ponúkala a zase priťahovala ma vstúpiť do toho slovenského Ústavu. V mojej skromnej nerozhodnosti pomohla mi priateľskosť a oduševnenosť členov samého Ústavu, ktorí i poučovaním i povzbudzovaním docielili u mňa, že som vstúpil do slovenského Ústavu medzi mladších členov.Ale hneď na začiatku jedna udalosť takmer zmarila moje dobré úmysly. Bol som medzi tými, ktorí len učením sa gramatiky pripravovali sa k ďalšiemu vzdelávaniu. Gramatiku česko-slovenskú vyučoval Michal Hlaváček, a i pri prednáškach slovenských, ako pri prednáškach akýchkoľvek cudzích a suchých predmetov, napr. matézy,[91]fyziky, gréčtiny, hebrejčiny atď., bol suchý, prísny a netrpezlivý. Tuším hneď pri mojom zjavení sa na slovenskej hodine vyvolal ma k tabuli a kázal mi napísať ktorési slovenské skloňovanie. Ja, rozumie sa, že som ho napísať nevedel, a akože by bol vedel, veď som len pred štyrmi-piatimi týždňami videl slovenskú gramatiku a len vtedy zvedel, že slovenská gramatika vôbec je na svete. Rozumie sa, že som ani nevedel, koľko je slovenských skloňovaní, koľko počtov, koľko pádov v slovenskom skloňovaní. Slovom, latinskú, maďarskú, nemeckú, možno už aj grécku deklináciu bol by vedel napísať; ale slovenské skloňovanie, a k tomu česko-slovenské, naskrze nevedel som. A Hlaváček sa rozsrdil, trepal hánkami kostnatej ruky na tabuľu a vykrikoval, aký to posmech, že rodený Slovák a už rétor, t. j. podľa terajšieho systému sedmoklasník, ešte nevie slovensky skloňovať — a bohvie čo všetko mi vynadal.Táto intráda[92]ma roztrpčila a málo chýbalo, že moje dobré úmysly a oduševňujúce snahy nezmarila.Ale moja dobrá a vrúcna nálada a oduševnenosť priateľov ma zostrašeného a znechuteného zachránili. Splnilo sa na mne to Goetheho „Halb zog sie ihn, halb sank er hin“[93]a stal som sa uvedomelým a oduševneným Slovákom a Slovanom.Žiaci levočského slovenského Ústavu podľa príkladu žiakov prešporského Ústavu boli prijali obyčaj pridávať ku svojim krstným menám ešte aj dajedno historické slovenské alebo slovanské meno. Dialo sa to slobodným vyvolením alebo ťahaním z klobúka hodených doň viacerých ceduliek takých mien. Kto aké meno si vytiahol, také i prijal a obyčajne i podržal. Aj mne dali vytiahnuť si také meno a vytiahol som si Svätopluk. Že Svätopluk bol slávny slovenský kráľ, to som už vedel: ale keď som si meno na vytiahnutej ceduľke prečítal ako také, ktoré by som si bol mal osvojiť, stŕpol som až do špiku kostí nad tou drzou opovážlivosťou, že by ja, také nič, za čo som sa považoval, osvojením si toho mena mal zneuctiť pamiatku najväčšieho Slováka, ktorý žil a slávne kraľoval. I neprijal som ho, ale pri druhom ťahaní vytiahol som si meno Vratislav, o ktorom som ani nevedel, kto to bol ten Vratislav; ale vari práve preto som ho i prijal a podržal.To bolo mojím pokrstením za Slováka. Aspoň ja som to tak i cítil i považoval.Hlaváček, ako rečeno, vyučoval česko-slovenskú mluvnicu a okrem toho s teológmi Slovákmi vydržiaval slovenské homiletické cvičenia,[94]na ktorých teológovia slovenské homiletické práce prinášali a prednášali.Avšak slovenskí žiaci, myslím, že pod vedením jedného zo starších spomedzi seba, ustrojili si a vydržiavali praktické hodiny, na ktoré rad-radom donášali štylistické slovenské práce, tie posudzovali, rečnili, rečnenia posudzovali a mali založenú a rozmnožovanú slovenskú knihovňu. Všetko toto volalo sa slovenským Ústavom. Ústav mal predsedu, zapisovateľa a knihovníka. Podarenejšie do Ústavu prinesené práce zapisovali sa do Pamätnice a z tých najpodarenejších boli pozdejšie, t. j. roku 1840 vybrané a pod nápisomJitrenka, čili výbornější práce učenců československých e. a. v. Levočských, podľa príkladu prešporským Ústavom roku 1836 vydanýchPlodov, tlačou v Levoči vydané. Ústav udržoval dopisovanie s Ústavom prešporským a inými, ba i s čelnejšími vtedy mužmi slovenskými menovite i so superintendentom Pavlom Jozeffym.Do Ústavu donášané práce a posudzovania bývali národne nadchnuté a rečnenia prevažne národného obsahu zneliek zo Slávy dcéry a z Hollého básní.Povedomie slovenské budili rečnenia Kollárových zneliek a Hollého básní. I čítanie kníh z knihovne Ústavu, podobne spievanie slovenských piesní „Hej, Slováci“, „Nitra milá“[95]atď. a rozhovory slovenských žiakov medzi sebou veľmi rozširovali povedomie slovanskosti, takže splnilo sa, že každý uvedomelý Slovák je uvedomelým Slovanom.Tohoto povedomia slovanskosti dôkazom bolo oslávenie slovenským žiactvom v ktorýsi z tých troch rokov, o ktorých teraz hovorím, mena či narodenia Hlaváčka, ktoré on vždy na 6. decembra určoval.V predvečer toho dňa postavili členovia slovenského Ústavu v dievčenskej, s Hlaváčkovým bývaním susednej škole transparent velikých rozmerov s priezračnými okrasami a nápismi vo všetkých slovanských nárečiach a všetkých slovanských písmach. Najväčšiu čiastku transparentu som ja robil s Jožkom Maróthym, bratom básnika Danka Maróthyho[96]— zomrelým o rok zatým, ktorý bol dobrým kresličom. Transparent bol odkrytý a oddaný pri speve a oduševnenom rečnení v prítomnosti všetkých slovenských žiakov a Hlaváčkových hostí.Výstup ten urobil radostný dojem na Hlaváčka a na nás žiakov.Za tri roky bol som členom levočského slovenského Ústavu a čím diaľ som ním bol, tým mocnejšie a neodolateľnejšie vzmáhala sa vo mne túžba na ďalšie učenie prejsť do Prešporka. Už vo všeobecnosti bola mienka, že v Prešporku mladý človek viac sa naučí, keď bude chodiť len okolo školy, ako inde; t. j. v menších mestách, keď bude chodiť do školy. Pre mňa však bol slovenský Ústav prešporský, čo ma priťahovalo.I rozhodol som sa po skončení primae philosophiae,[97]t. j., ako sa skrátka menovala, logiky, ísť do druhej filozofie, t. j. fyziky, do Prešporka. A v septembri 1839 i odišiel som ta.Pred odchodom v prázdninách navštívil bol ma Gašpar Dianiška,[98]rodom Tisovčan, bývalý žiak levočský a člen Ústavu levočského v Levoči, s ktorým som sa teda znal a ktorý už vtedy bol žiakom prešporským a členom slovenského Ústavu v Prešporku. Všetci členovia Ústavu prešporského kde sa zjavili, všade apoštolovali za slovenský Ústav v Prešporku. Tak i Dianiška u mňa. Čím som sa v povedomí svojej nepatrnosti, nepripravenosti a nesúcosti do kruhu takého vznešeného sboru, akým som si ja predstavoval slovenský Ústav v Prešporku, čím som sa ja reku nerozhodnejším ukazoval, Dianiška tým výrečnejšie, tým presvedčivejšie a posmeľovacejšie doliehal na mňa, aby som neomylne vstúpil do prešporského Ústavu.Ale ja, ačpráve som neodolateľne túžil po tom Ústave, predsa vo svojej skromnosti ostal som nerozhodnutým.Príduc do Prešporka, náhodou dostal som sa na hospodu u vdovy Mayerovej, matky už skončivšieho bohoslovca Mayera,[99]priateľa a spolužiaka Ľudovíta Štúra, potom a až do jeho smrti učiteľa v Modre. U Mayerky našiel som uhospodeného Ľudovíta Šnittu[100]šuhaja nálady humoristickej, ktorý pozdejšie ako farár v Novom Meste nad Váhom účinkoval a tam i zomrel. Našiel som tiež tam uhospodeného Samka Michaloviča,[101]vtedy už teológa, rodom Gemerčana, teda krajana, šuhaja živej, veľmi milej povahy a nálady básnickej, ktorý, bohužiaľ, sotvaže stihol dokončiť štúdium, zomrel na suchoty, škoda ho![102]Sotvaže som sa tam usalašil, títo obaja spolu i Janko Mayer začali na mňa účinkovať, chuti mi dodávať a posmeľovať ma, aby som vstúpil do slovenského Ústavu.A tak som sa osmelil vstúpiť do toho milého Ústavu.Ale hlavný účinok v tomto ohľade na mňa mala okolnosť, že Samko Michalovič, ktorý už svojou milou a priateľskou osobnosťou veľmi pútavý dojem urobil a robil na mňa, bol dôverným priateľom Jozefa M. Hurbana a oboznámil ma s ním. Hurban bol vtedy v poslednom roku bohoslovcom, do tých čias už viacej rokov členom slovenského Ústavu a v ten rok, t. j. 1839/40, zapisovateľom, t. j. popri námestníkovi profesora reči a literatúry slovenskej hlavným a najprednejším hodnostárom Ústavu, teda i najvýznamnejším jeho členom. Pravda, vtedy ešte nikto ani tušiť nemohol, čo sa vyvinie z Jozefa M. Hurbana a čím sa on stane pre národ slovenský. Ale už vtedy bola jeho výrečnosť uchvátivá a jeho energia imponujúca.A ja bol som do priateľského styku s takým výtečníkom a zapisovateľom Ústavu uvedený, od neho do priateľstva prijatý a v mojom duchovnom a národnom vývine s pozornosťou sprevádzaný, poučovaním a oduševňovaním napomáhaný.Nezadlho po započatí školského roku bol som oboznámený i s námestníkom profesúry, blahej dobroty Augustom Horislavom Škultétym — dovtedajší námestník Ľudovít Štúr bol vtedy na univerzite v Halle.[104]S týmito obidvoma výtečníkmi a priateľmi mladosti, pozdejšie spoludejateľmi na národa roli dedičnej, stali sme sa nerozlučiteľnými priateľmi až do ich slovenským národom zaslúžene oplakávanej smrti.Našiel som tiež tam známych starších žiakov, členov levočského Ústavu, medzi nimi Janka Ondruša,[105]dvoch bratov Nosákovcov,[106]tiež dvoch bratov Hroboňovcov,[107]Ľudovíta a Samka Bohdana. Tento posledný milej zovnútornosti, krotkej, ale výrečitej a vnikavej povahy, poetickej nálady, ale, bohužiaľ, fantastickej oduševnelosti, takže keď dozrel, tratil sa v utópiách svojich úmyslov a dômyslov na všetkých poliach ľudského myslenia a konania a pominul sa po mnohých doňho skladaných, ale zmarených nádejach bez účinku a bez výsledku. Tento Samko Hroboň má spomedzi členov levočského Ústavu samú prvú a najhojnejšiu zásluhu o prebudenie slovenskosti vo mne a o oduševnenie ma za ňu. Pán Boh mu odplať!Keď som ja prišiel do Prešporka, záležal Ústav zo starších, alebo riadnych, a z mladších, alebo mimoriadnych členov. Staršími boli filozofi, t. j. logici, fyzici, juristi a teológovia, mladšími humanitní žiaci. Ja ako fyzik prijatý som bol medzi riadnych.*Škola evanjelická prešporská volala salýceum.[108]Bola vydržiavaná preddunajským evanjelickým dištriktom a prešporskou cirkvou a mala značné fundácie. Na podporu žiactva mala alumneum, značne lepšie ako iné školy, a k tomu konvikt,[109]takzvaný Skaricianum, zo Skariczayho fundácie vydržiavaný pre šesťdesiat žiakov, značne lepšie obedy poskytujúci, a to bezplatne, kdežto za alumneum z hlavnej časti platilo sa. Lýceum malo viaceraké štipendiá, medzi nimi i takzvané Roth-Telekyanum[110]po štyridsať zlatých c. m. Malo dobre usporiadanú veľkú bibliotéku. Malo najpočetnejších, pre tú dobu dobre pripravených, dobre vybraných i dobre platených profesorov. Umiestené bolo v meste korunovačnom a snemovom,[111]teda z každého ohľadu v meste mestského charakteru, s nemeckým obyvateľstvom a v susedstve Viedne. Nie div, že do toho lýcea prichádzalo najviac evanjelického žiactva. Ba prichádzali i Srbi pravoslávni[112]z Dolnej zeme, ba i zo srbského Kniežatstva.[113]Vyučovanie dialo sa v ôsmich triedach gymnaziálnych, v troch triedach filozofických, t. j. v logike, fyzike a jusfilozofii a vo dvoch ročníkoch teológie. Boli tri študentské spoločnosti: slovenská, maďarská a nemecká, a po zakázaní spoločností skrze kráľovskú uhorskú námestnú radu roku 1836 samovzdelávateľnými spolkami pomenované, z ktorých slovenský nazýval saÚstav reči a literatúry Česko-slovenskej.Žiactvo menovalo žargónom študentským gymnazistov „csiribiri“, logikov „cseléd“, fyzikov „kocsis“, juristov a teológov „úr“.[114]Medzi žiakmi rozličných spolkov a národností nebývalo zjavných treníc a prenasledovaní, ale ani priateľského obcovania a druženia sa, len z potreby, keď nebolo možné vyhnúť, alebo po známosti a „krajanstve“, t. j. pochádzaní z jednej stolice.Vyučovanie na prešporskom lýceu vtedy dialo sa v reči latinskej, len vyučovanie maďarskej literatúry a dejepisu Uhorska v reči maďarskej.Na lýceu prešporskom ja strávil som štyri roky, 1839/40 až 1842/43. Tam som skončil filozofický a dvojročný teologický beh. O zložených z oboch behov skúškach dostal som dňa 29. júna 1843 vyhotovené dve vysvedčenia, na roky 1839/40 a 1840/41 prevažne „kitüno“ a pritom i „jeles“,[115]a na teologické roky 1841/42 a 1842/43 takmer samé „kitüno“. Hneď zložil som i kandidatickú skúšku[116]pred Františkom Stromským, superintendentom ev. a. v. preddunajského okolia, a prešporským profesorským sborom a dostal som podľa vysvedčenia, dňa 28. júna 1843 vyhotoveného, známku „laudabile“.[117]Do lyceálneho vysvedčenia napísal mi „Palkovics György, profesor:[118]Annis 1841 & 1842 instituit in ortographia & grammatica linguae Slavicae syntaxistas, anno vero 1842/3 rhetores omnino cum laude“.Na tomto mieste hneď dodám, že príduc domov, zložil som kandidatickú skúšku i pred svojím, potisského okolia superintendentom dr. Pavlom Jozeffym a obdržal som dľa vysvedčenia od 9. augusta 1843 eminenciu.V Prešporku mojimi profesormi boli: Gabriel Kováts-Martini, muž už vo veku, silnej ústrojnosti telesnej a silných čŕt tvári, zdravého výzoru. Napísal a vydal dosť objemné kompendiá matézy a fyziky v latinskej reči, ktoré boli užívané nielen ním, ale i po iných školách evanjelických a ich hodnota uznaná bola i od učencov v Nemeckej. Bol ako učenec pilný, vždy zaujatý vo svojej pracovni, zvlášte fyzikálnymi pokusmi, experimentmi, pri čom mu pomáhavala jeho dcéra, stará dievka, nepodareného vzrastu. Žil vtedy už ako vdovec len v domácnosti a v škole. Ako profesor bol seriózny a vážny. Vyučovanie a vedu považoval bez okázalosti za cieľ a nie vyrazenie, ani nie za zárobok. Preto bol i od žiactva ctený a vážený, ktoré sa nikdy neopovážilo nevrlosť alebo všetečnosť, tým menej nejakú surovosť naproti nemu ukázať. Slovenských žiakov rád videl, ako pilných a solídneho držania sa, ačkoľvek to niečím okázalým neukázal. Ale predsa stalo sa, že raz, robiac pokusy s antliou pneumatickou[119]v škole, chcel ukázať žiakom, aký tlak robí povetrie, keď sa z istého priestoru vytiahne. Vyzval ku katedre najbližších žiakov, aby prikryli dlaňou nádobu, z ktorej mal vytiahnuť povetrie. Ochotne priskočili najbližší fičúri a jeden z nich prikryl nádobu dlaňou. Sotvaže Martini pár ráz skrútol kľukou, už milý ochotník chcel odchytiť ruku, ale nemohol. Povstal smiech, a Martini ho vypustil vpustením povetria do stroja. Proboval i druhý a obišiel tak ako prvý. Pristúpil i Štefan Daxner a ponúkol sa na próbu, i prikryl stroj svojou pevnou, ba od domácich a poľných prác i mozoľovatou dlaňou. Martini skrútol kľukou, keď myslel, že už dosť, ale Daxner len držal a riekol: „Adhuc.“[120]Martini ešte raz skrútol a milý Daxner ani fúzom nemrdol, ale Martini uznal, že dosť, napustil do stroja povetria, vypustil Daxnera a s úsmevom uspokojene riekol: „Videtur, est Slavus.“[121]Matej Ševrlay[122]bol profesorom teológie, výborná hlava, človek učený, že vraj bol i na konkurz pruskou vládou vypísaný, poslal na vojenskú nemocnicu v Berlíne nápis toho znenia: „Laeto, sed non vieto militi“[123]a vypísanú odmenu i obdržal. V rokoch 1834/35 a 1835/36 bol správcom a predsedom praktických zasadnutí slovenského Ústavu. Ale keď som ja prišiel do Prešporka, už vtedy, bohužiaľ, bol upadol i vôbec i vo vážnosti u žiakov. Obzvlášte v hodinách popoludňajších prednášal, vlastne rozprával veci a v spôsobe, ktorými žiactvo do smiechu, ba i do plaču privádzal. A keď žiaci nesamopašili a mlčali, hneval sa, hrešil ich, že nepozorujú, a vyhrážal, že im viac nebude vyprávať. Nato obyčajne povstal krik, ale prosebný. Ináče bol samej dobrej povahy človek, i dobrý Slovák, t. j. taký dobrý Slovák, akí boli i jeho doby, jeho výchovy dobrí Slováci, neublížil, pozitívneho v prospech Slovákov nevykonal, ale nevykonaním mnoho premeškal.Keď som ja pokročil do teológie, už medzitým bol Ševrlay umrel. Na jeho miesto prišiel zo Štiavnice Štefan Boleman[124]za profesora teológie. Boleman bol ešte dosť mladý, zdravý, driečnej postavy a peknej tvári človek. Možno on to sám pridobre vedel, lebo mu bolo poznať po šatení a držaní sa, ba i po spôsobe hovorenia, že to vie a že mu na tom záleží. Hlavným jeho predmetom vyučovania bola dogmatická teológia, ktorú prednášal podľa kompendia Ammonovho.[125]Možno vedel z nej viac, ako bolo vidno z jeho prednášok. Prednášal paragraf za paragrafom mechanicky, vysvetľovania alebo mimo obsahu paragrafu máločo dodal, pri prednášaní ináče monotónnom užíval akýsi afektovaný, neprirodzený a umelý spôsob a hlas, pritom strúhal neprirodzené tváre a grimasy, obzvlášte svojimi silnými čiernymi obrvami, takže jeho prednášanie bolo by lepšie pristalo divadelnému hercovi, ako profesorovi teológie. V národnom ohľade Boleman klonil sa viac k Maďarom ako ku Slovákom. Možno mu k tomu pomáhala móda, ako človeku módy a „slušného držania sa“.Predmety praktickej teológie a historiam patriae prednášal Viliam Šimko,[126]profesor a ev. a. v. slovenský kazateľ. Bol rodom Trenčan, človek mnoho počítavší, ale nás, slovenských žiakov úsudok o ňom bol, že je ingenium[127]široké ako lúka a vysoké ako doska. Postavy bol nízkej, hrbatej s dlhými až po kolená rukami; tvári bledej, vyziablej a celkom holej, bez chĺpka; hlas mal drapľavý a pri prednášaní, alebo keď kázal, jeho hlas bol taký sekľavý, akoby po schodoch hore vyskakoval, alebo dolu hrkotal. Slovom, bol to zjav nepríjemný, odstrkujúci. Preto aj bol mladším žiakom predmetom všelijakých posmeškov a samopašností. Aby som viac dosť smiešnych udalostí neuvádzal, stalo sa raz, že keď prichádzal do klasy prednášať „Magyarország történetei“,[128]za pätami mu išli, aby ich spozoroval, až po samé dvere klasy takí žiaci, ktorí sa boli pripravili na lekciu a chceli, aby ich vyvolal, a ponáhľali sa za ním, aby sa mu dostali na oči až pri samej katedre. Zdnu stáli pri samých dverách žiaci, ktorí nechceli byť vyvolanými a ponáhľali sa Šimkovi stratiť sa z očú prvej, akoby ich spozoroval. I jedni i druhí prepustili Šimku cez dvere; ale za jeho pätami rútili sa jedni dnu, druhí von, vo dverách sa zrazili a vyhodili dvere z návesov; a milí žiaci, čo to urobili, aby neboli spozorovaní a prezradení, s náramným hrmotom utekali chodbou a dolu schodmi. Nato povstal nehorázny smiech a krik, ktorý sa nechcel utíšiť. Šimko zelený od hnevu nevedel, čo robiť. Chcel vyjsť von a odísť, ale jeden do kepeňa zakrútený oprel sa o dvere medzitým zavesené, že vraj: „Én a tiszteletes urat ki nem bocsátom; menjen a katédrára és tanitson!“ (Ja vás, velebný pán, nepustím von; vystúpte na katedru a učte!) Potom povstala jednačka, či utíchnu a budú počúvať, až sa dojednali a Šimko vyšiel na katedru a začal prednášať.Výtečným profesorom a človekom bol Gottfried Schröer,[129]rodom a zmýšľaním Germán, ale priateľ slovenskej mládeže a Slovákov. Odkiaľ pochodilo to priateľstvo, neznám, či odtiaľ, že jeho slovenskí žiaci boli najpilnejší, najsolídnejšieho držania sa a najporiadnejších mravov, a či zo snahy vychovať v Slovákoch odporcov Maďarom, ktorých nenávidel. Na jeho napomínanie stalo sa roku 1835/36, že pri slovenskom Ústave bolo zavedené vyučovanie v slovenčine mladších, t. j. syntaxistov a rétorov, na ktorých ročných skúškach býval i Schröer, menovite roku 1834, a napomínal ich k pilnosti a vytrvalosti. Schröer bol chudý, slabej ústrojnosti telesnej, takže keď išiel do školy a v taký čas vial silný vietor, aby ho nezrútil, oprel sa o múr domu, vedľa ktorého išiel. Ale bol hlava bystrá, jasná, humanista a nemecký uznanej vzácnosti spisovateľ. Písal po nemecky pod menom „Ch. Oeser“, čo sú len poprehadzované písmená mena Schröer. Prednášal menovite estetiku, psychológiu, pedagogiku tak zaujímave, že ho všetko poslucháčstvo vždy len s pozornosťou a úctou sprevádzalo. Mal len skromné zošity, vlastnoručne písané; ale prednášal bez nich, bystriac um, šľachtiac mravy a oduševňujúc za vedu a ideály.Schröera pre jeho dosť častú chorobu zastupoval na lekciách v gymnaziálnych triedach obyčajne Janko Kalinčiak. Niekoľko ráz zastupoval som ho i ja.Mojím profesorom v Prešporku bol ešte i Ondrej Michnay.[130]Prednášal medziiným filozofiu, menovite logiku a metafyziku. Bol ako kaplán pri superintendentovi Bilnicovi po odchode Michala Hlaváčka do Levoče roku 1832/33 i správcom praktických hodín slovenského Ústavu. Ale len že to miesto vyplnil. Ináče ani vtedy, ani od tých čias pre mládež slovenskú ani pre národ slovenský nič nevykonal. Ba čím diaľ, tým viac bol povoľným maďarstvu. Bol slabej ústrojnosti telesnej, mdlého a akéhosi ospanlivého výrazu v tvári a bez energie vôle. Samopašnému žiactvu naskrze neimponoval, ba trpieť musel jeho pestvá a urážky. Akým bol vedomcom, neznám, lebo jeho prednášky bývali nezaujímavé, chladné, meravé, jednotvárne, ba zmotané — slovom, bez ducha a bez vidomej zaujatosti za predmet.*Až po môj rok šestnásty bola v hlave mojej a v srdci mojom, okrem z domu donesenej nábožnosti a viery, úplná prázdnota a tma. Bol to následok a výsledok vtedajšieho vyučovania, menovite takmer výlučne trojakých, mne celkom cudzích a jedna od druhej podstatne rozdielnych rečí gramatík, a to len suchých paradigiem[131]bez vysvetľovania ústrojnosti veci a pochopov rečových, čo sa teraz stupňovane deje od najnižšej triedy elementárnej školy počnúc, pritom s úplným obídením, ba bez pripomenutia reči materinskej, takže ja, ako už rečeno, ani nevedel som, že mluvnica reči slovenskej jest na svete. Bol to následok a výsledok maďarizácie už vtedy bez všetkej rozvahy, a to i násilnickými prostriedkami ako „signum linguae“ — ktoré keď u dajedného prenocovalo, ten za pokutu okrem lekcie naučiť sa musel v troch rečiach takých päť výpovedí, ako: „A bove maiore discit arare minor.“[132]— „Tanulj, tinó, ökör lesz beloled.“[133]— „Ako ide starý rak, mladý ide za ním tak“ atď., ináče „scutica“. Bol to následok a výsledok naposledy povrchného a mechanického odbavovania vyučovania zo strany učiteľov.Len po vstúpení do levočského Ústavu začalo sa mi v hlave brieždiť a svitať a v srdci rozhrievať. V hlave začalo sa mi budiť myslenie, nadobývalo sa vedomie o predmetoch, o ktorých do tých čias ani neslýchaval som, počnúc od vedomia, že jest slovenská mluvnica, že reč slovenská je reč moja materinská, teda že som ja synom národa slovenského, ktorý je ratolesťou slovanského veľnároda. A v srdci začala ma rozohrievať láska, oddanosť a vernosť k národu slovenskému, ku všetkým bratom slovanským a vôbec ku Slovanstvu. Naposledy začala sa rodiť túžba a snaha pripravovať sa, aby som prácou a účinkovaním podľa svojich síl mohol stať sa osožným svojmu slovenskému národu a Slovanstvu.Odtiaľ i tá túžba po Prešporku, nadovšetko po tamojšom slovenskom Ústave. Zo všetkého toho, čo som o slovenskom Ústave v Prešporku počul, s akousi pevnou istotou predpokladal som, že v názoroch na svet i duchovný i fyzický môj úzky obzor sa rozšíri, že v učení a vo vedeckých známostiach moja obmedzenosť po stupňoch bude sa rozvinovať, rozširovať a vhlbovať sa na poli vedy, ale predovšetkým, že moja vzbudivšia sa láska k svojmu slovenskému národu a Slovanstvu nájde tam ohnište, z ktorého tá láska po celom Slovensku svieti a hreje a svojím svetlom a svojím teplom budí život.I našiel som to tam v úplnej miere, lebo slovenský Ústav v Prešporku už od počiatku svojho jestvovania a rozvinovania sa, obzvlášte v tie štyri roky, po ktoré som ja tam bol a ktoré boli jeho kulmináciou a vrchovišťom, bol skutočne tým ohnišťom, hýbadlom duchov a dejov a duchovným plemenišťom síl duchovných.Asnáď sa to ukáže i z týchto skromných čŕt môjho života i mojej doby.Avšak, keďže pre národ slovenský takú epochálnu a môžem povedať providenciálnu úlohu[134]pripisujem slovenskému Ústavu v Prešporku, prednesiem v krátkych ťahoch, čím bol, kedy a ako povstal slovenský Ústav v Prešporku. Je to moja obyčaj, že udalosti, deje, predmety a osoby, ktoré držím za podstatné v našom slovenskom národnom živote, keď by sa zdalo i zbytočným, veľmi rád pripomínam, aby nevymizli z pamäti prítomnosti a budúcnosti. Kto by chcel chytiť sa do preskúmania, objasnenia a ocenenia tohoto predmetu, nech zozbiera dáta a ja prajem mu mnoho šťastia a zdaru k tomu.V nedostatku a pri neprístupnosti iných dát ja opieram sa len oKrátky přehled udalostí literatúry na oboru Slovenska v společnosti učenců řeči česko-slovenské(v Plodoch zboru učenců řeči česko-slovanské prešporského 1836), oZprávu o ústavu Slovanském při evangelickém Lyceume v Prešporku na rok 1837/38, ktorú napísal Benjamín Pravoslav Červenák,[135]námestník tamže katedry reči a literatúry česko-slovenskej 1838, opieram sa oTovaryšstvo I. 1893Františka R. Osvalda. Opieram sa tiež ešte o niektoré nepoznačené veľmi skúpe tradície.Nedržím za svoju úlohu skúmať a rozoberať tie príčiny, pre ktoré v slovenskom národe do konca XVIII. storočia národné povedomie ako v celku národa bolo úplne vyhasnuté a u jednotlivcov, ako synov národa slovenského, takmer celkom upadnuté a omdleté. Následkom toho i spisovnosti slovenskej alebo celkom nebolo alebo sa spisovná a literárna činnosť veľmi ťažko a len veľmi slabo prebúdzala a vyvinovať začala. A predsa niečo vnútorného nedopúšťa mi zatajiť moje presvedčenie, že toho úpadku boli činiteľmi Rím a Germánstvo. Ich vinou je, ako najhlavnejšia príčina ďalšieho a úplného úpadku, strata samostatnosti slovenského národa. S tým a následkom toho nasledovalo vykoreňovanie a vykorenenie pravoslávia a pamiatky po ňom medzi Slovákmi, na čom tým dvom činiteľom nielen z náboženského, ale i z národného ohľadu tým viac záležalo, lebo veď spisovnosť slovanská v podobe staroslovienčiny, moje presvedčenie je, že v podobe staroslovienčiny medzi Slovákmi na území Slovákov zaviazala sa a takej ústrojnosti gramaticko-rečovej obdržala, ktorá ústrojnosť dosaváď jestvuje, ale, bohužiaľ, dávno, veľmi dávno nie medzi Slovákmi.Tých dvoch činiteľov, Ríma a Germánstva, národné povedomie u Slovákov ubíjajúci výkon bol vo vlasti Slovákov, t. j. v Uhorskej krajine uvedenie plemennej slovenskej demokratickej povahy Slovákov nielen nezodpovedajúcej, ale celkom odporujúcej ústrojnosti feudálnej, a to nielen vo svetskom, ale i v cirkevnom živote, v podobe tam panujúceho aristokratizmu, tu panujúceho klerikalizmu.Toho následkom a výsledkom bolo uvedenie užívania latinskej, Slovákom celkom cudzej, nezrozumiteľnej a k tomu mŕtvej reči i na cirkevnom i na svetskom poli.Naposledy nástrojom a vykonávateľom toho, národné povedomie Slovákov ubíjajúceho výkonu boli cudzí panovníci. Králi uhorskí a medzi nimi poslední najdlhšie a až dosaváď panujúci Habsburgovia, Nemci a katolíci, ktorí oživotvorili, vypestovali a k panovaniu privádzali a vykŕmili i štátne i kultúrne už celkom upadnuté a ku kultúrnemu dejstvovaniu už podľa svojej povahy nehodiace sa Maďarstvo, a to so zabudnutím na svoje vlastné dynastické interesy a so zaprením panovníckych povinností a zaviazaností.Budičom a hýbadlom národného povedomia a literárnej činnosti u Slovákov, a to samým prvým a najúčinnejším stala sa cirkevná reformácia, a to u evanjelikov pre pripojenie sa k nej a pre účinkovanie za ňu, u Slovákov-katolíkov pre účinkovanie proti nej, t. j. pre kontrareformáciu. Úmysly a snahy boli celkom odporné, a i literárna činnosť vyvinula sa dvojaká v literárne dvoch smeroch, vo dvoch podobách a typoch, ba i vo dvoch literárnych úmysloch a snahách — Len ustrojením Matice slovenskej obe stránky na literárnom poli už určite splynuli v jeden literárny celok.Sláva a večná vďaka buď za to nastrojenie umov a sŕdc láskavému Pánu Bohu. A, Bože, daj, aby tak ostalo.U Slovákov-evanjelikov, ako príznavších a priznávajúcich sa ku znárodnenej cirkvi[136](a to len rečou znárodnenej, lebo povahou svojou evanjelická cirkev je nie slovanská, ale nemecká), ukázala sa potreba vyhotoviť a veriacich opatriť v národnej reči vyhotovenými, teda veriacim zrozumiteľnými knihami. A v tomto ohľade vyvinula sa medzi Slovákmi-evanjelikmi značná činnosť. Ale keďže slovenská, do tých čias celkom zanedbaná reč nebola pre spisovnosť pripravená a potreba cirkevných kníh bola i veľká i súrna, z druhej strany že husitskí Česi i česká emigrácia doniesli na Slovensko veľkú zásobu česky napísaných cirkevných kníh, ktoré hodili sa k vykonávaniu pobožností v domácnosti i pri niektorých cirkevných výkonoch evanjelických Slovákov, a že boli napísané v češtine, Slovákom pre značnú blízkosť vtedajšej češtiny ku slovenčine zrozumiteľnej, evanjelickí Slováci prijali starú, t. j. takzvanú biblickú češtinu za svoju cirkevnú reč a na cirkevnom poli ju i dosaváď užívajú.A tak Slováci-evanjelici to boli prví, v ktorých duši začalo brieždiť povedomie národnej svojskosti, keď sa postavili na postať jazyka slovanského, keď i nie v užšom zmysle svojho, ale len pobratimského, avšak tak blízkeho, že ho začali za svoj vlastný považovať a v ňom i svoje literárne schopnosti probúvať, cvičiť, vyvinovať a dokazovať.Ale že k národnému povedomiu prebúdzajúci sa Slováci začali svoju vlastnú slovenskú reč na stupeň spisovnej reči dvíhať a vzdelávať, to je zásluha katolíckych Slovákov.Či sa to stalo z protivne proti reformácii a všetkému tomu, čo s ňou bolo a je v spojitosti, či z iných a ktorých pohnútok, nejdem rozoberať; ale kultúrnohistorický fakt je, že sa to stalo takto:Valne rozširujúca sa medzi Slovákmi reformácia a valné odpadávanie Slovákov od cirkvi rímskokatolíckej primälo Petra Pázmána[137]zo západu, menovite z Čiech a Moravy previesť i do Uhorska, menovite do západných, Slovákmi obývaných stolíc kontrareformáciu. K tomu výkonu najpovolanejšími mu boli jezuiti ním založenej v Trnave univerzity.[138]Tovarišstvo, t. j. Societas Jesu[139]— odtiaľ pomenovanie i pozdejšie ustrojeného spolku najprv Tovarišstvo literného umeňá, — potom Učené slovenské tovarišstvo — trnavské uznalo, že ku prevádzaniu kontrareformácie menovite v širokých vrstvách národa — magnátske rodiny i tak boli dosť skoro od reformácie odstúpili — je najprimeranejším spôsobom užívanie slova a knihy v národnej, teda národu zrozumiteľnej a sympatickej reči. I pustilo sa Tovarišstvo prevádzať kontrareformáciu ľudu zrozumiteľným a prirodzeným jazykom. Ale úloha kontrareformácie bola súrna, priebehu času netrpiaca, a slovensky tlačených, pre kontrareformáciu slúžiacich kníh, ani k ich napísaniu a vytlačeniu nebolo času. A tak sprvu dalo trnavské jezuitské Tovarišstvo české kontrareformačné knihy pre Slovákov len pretláčať. Potom takéže knihy prerábali alebo vnove hotovili s pridávaním slovenčiny, ako stihli a ako ktorému pôvodcovi napadlo a ako vedel. Rozumie sa, že nakoľko slovenskej ustálenej spisovnej reči nebolo a Trnava vtedy bola sídlom vedy a kultúry, brali materiál a formy reči zo svojho najbližšieho okolia, t. j. z Trnavy a okolia.A dosť skoro nahliadli a cítili národne uvedomelí vynikajúci Slováci — katolíci potrebu slovenský, katolíkmi užívaný jazyk gramaticky upravidelniť a lexikálne zúplniť. Vykonal to talentom vynikavý, za pozdvihnutie a vzdelanie zanedbaného svojho slovenského národa celým zápalom srdca svojho zaujatý, neobyčajne vytrvalou a výdatnou pracovitosťou veľmi zaslúžilý Anton Bernolák, a to tromi gramatickými spismi a svojím veľkým „Slovárom slovenským“,[140]v ktorých ako rodený Oravec, rodom zo Slanice, menovite rečový materiál všestrannejší a neobyčajne bohatý zozbieral.Zrušenie roku 1773 Tovarišstva, t. j. rádu jezuitov, urobilo v tejto činnosti prietrž. Ale už vzbudené u Slovákov — katolíkov národné povedomie a snahu po slovenskej literárnej činnosti napravilo smerom prirodzenejším, literárnejším.Tak ustrojila sa upravidelnená slovenská spisovná reč, nazvaná po Bernolákovi bernoláčtinou.U Antona Bernoláka ešte ako klerika a jeho súdruhov v generálnom semeništi na prešporskom zámku[141]skrsla myšlienka „vystaviť Tovarišstvo literného umeňá“… „k častejšému tlačeňú našich slovenských i duchovných i svetských kníh“. K tomu cieľu„Oznámeňáuž r. 1788/9 v prešporskom zámku našeho literného umeňá milovníci a ochrancové vytlačené“ po krajine rozposlali.Toto Oznámeňá našlo v národe síce nie veľmi valného, ale prajného ohlasu, a keď pre búrlivú dobu aj nie hneď vstúpilo Učené slovenské tovarišstvo do života. Avšak mladý Anton Bernolák, ako kaplán čeklísky, bol už roku 1791 do Trnavy ku arcibiskupskému vikariátu[142]na veľmi významnú stanicu kancelára a tajomníka povolaný. V tomto postavení on nemohol síce len za slovenskú národnosť celou silou svojho zápalu, svojej učenosti a práce účinkovať. Ale iste je jeho dielom, že stanovy Učeného slovenského tovarišstva on zostavil, že dovolenie Tovarišstva u duchovnej vrchnosti a potvrdenie stanov u cenzúry vykonal.Tiež nepochybujem, že dielom Antona Bernoláka a výsledkom výdatnej činnosti Juraja Fándlyho, naháčskeho farára je, že už roku 1792 bol ustrojený Učeného slovenského tovarišstva „hlavný stánok“ v Trnave.Tento hlavný stánok počítal deväťatridsať vyššieho i nižšieho postavenia kňazov, triaštyridsať klerikov, devätnásť svetských, všetko katolíkov a jedného evanjelického kňaza, Michala Mialoviča,[143]slova božieho kazateľa v Zeleniciach, jediného evanjelika, spolu triaosemdesiat tovarišov.Podľa hlavného stánku v Trnave ustrojili sa „pobočné stánky“ v Nitre, v Rovniach, v Banskej Bystrici a v Soľnej Bani (Solivar) v Šariši.Aká bola ústrojnosť týchto stánkov a celého Učeného slovenského tovarišstva, bohužiaľ, neznám, lebo nemohol som dostať stanovy, aby som ich poznal. Ale „najvyšším riditeľom“ Tovarišstva bol Anton Bernolák a Juro Fándly „dohlídačom kasy tovarišskej“.Avšak zo sídel stánkov vidno, že Tovarišstvo organizovalo sa na všetkých stranách, kde Slováci bývajú, pričom je pozoruhodné a záhadné, že v Turčianskej, Liptovskej a Oravskej stolici sa neorganizovalo, alebo len nepatrný počet tovarišov malo. Ináče malo dosť hodný počet tovarišov, pätnásť kanonikov a prepoštov, asi sto tridsať farárov, tiež asi sto tridsať kaplánov a menšej hodnosti kňazov, šesťasedemdesiat klerikov, dvaaosemdesiat svetských, sedemnásť profesorov a rehoľníkov, spolu asi štyristo päťdesiat tovarišov.Tovarišstvo, hneď po niekoľkých rokoch ustrojenia sa počítajúce asi štyristo päťdesiat, medzi nimi bohaté dôchodky požívajúcich tovarišov a majúce takých mužov ako Bernolák a Fándly na čele, Tovarišstvo reku po niekoľkých rokoch svojho jestvovania prestalo sa ďalej organizovať, rozširovať a aj účinkovať. Slovom, Tovarišstvo sa neudržalo. Prečo? Skúmať nepokladám za svoju úlohu. Možno pod bremenom búrlivých vojenných časov na konci predošlého a na počiatku tohto storočia, možno i pre iné neprajné vplyvy.Avšak za zásluhu Učeného slovenského tovarišstva pokladám, že pozdejšie namiesto neho a podľa jeho príkladu, možno i s použitím jeho ústrojnosti, ustrojili a udržiavali prevažne katolícki Slováci v rokoch 1830 a 1840 „Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej“ s úlohou vydávať a rozširovať slovenské knihy.Ináče úkol i Učeného slovenského tovarišstva ako literárneho spolku i Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej bol dosť úzky, nakoľko úlohou Tovarišstva bolo vydávať a odoberať knihy v nárečí slovenskom a Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej úlohou bolo tiež len vydávať a rozširovať knihy slovenské, t. j. v slovenskom nárečí napísané.Hlavnou zásluhou Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej je, že vydal Básne Jána Hollého v štyroch zväzkoch v Budíne roku 1841 a 1842, ktoré boli vyšli v rozličných vydaniach v rokoch 1824 — 1833, „nákladem istého literatúry slovenskej milovníka“ (Jura Palkoviča,[144]kanonika ostrihomského). Je to vydanie na ten čas skvostné, vydanie diel Jána Hollého, ktorého ako básnika, Slováka a Slovana Svetozár Hurban Vajanský vo svojom výtečnom pojednaní „Nálady a výhľady“,[145]vytlačenom v Národných novinách a aj osobitne vydanom, menovite pod číslom III., č. Národných novín 263,[146]ako dosaváď nikto iný tak zručne, zaslúžile, verne a vyznamenane neocenil.Ale i tento spolok nezadlho po vydaní diel Hollého prestal účinkovať. Avšak jeho zásluhou je, že podržal a viac vytríbil v spisoch ním vydaných slovenčinu-bernoláčtinu.*Možno za príkladom na samom konci XVIII. storočia k literárnej činnosti ustrojivších sa Slovákov-katolíkov, ale i za príkladom Čechov a Maďarov, i evanjelickí Slováci vzchopili sa k činnosti národ slovenský z národnej letargie prebúdzať, vzdelávať a osvetu medzi Slovákmi rozširovať, od už vtedy rozožierajúceho odrodilstva ochraňovať a literárne účinkovanie ustrojiť, zorganizovať.I začali sa organizovať i evanjelickí Slováci.Myšlienka organizácie povstala hlavne u troch učenosťou vynikavých, za vzdelanie a povznesenie národa slovenského na ten čas popredne zaujímajúcich sa mužov.Títo mužovia boli: Bohuslav Tablic,[147]rodom z Českého Brezova v Novohrade, posledne farár v Kostolných Moravciach a hontiansky senior. Druhý bol Juraj Palkovič,[148]rodom z Rimavskej Bane v Gemeri, potom profesor reči a literatúry slovenskej na lýceu v Prešporku. Ale najvýznamnejší bol tretí, Martin Hamaliar,[149]rodom z Bátoviec, bývalý profesor na Sarvaši, potom farár v Štiavnici, naposledy superintendent banského okolia, muž obzvláštneho nadania, na svoju dobu vysoko vzdelaný, za osvetu a povznesenie slovenského národa celou vrúcnosťou duše zaujatý a na tej postati i vplyvnou autoritou svojho úradu pracovavší. Všetci traja univerzitanti jenskí, teda „vysoko učení“ — clarissimi.Avšak ich úmysel bol zjavne vyslovený, celý ústrojnosť usporiadať na základe, prostriedkom a v prospech „vzdělaní a zvelebení české, t. j. vypolerované slovenské řeči“.K povedomiu takejto činnosti a organizovaniu mal byť ustrojený „Ústav, t. j. inštitut“. Pomenovanie „Ústav“ odtiaľto pošlo a ostalo užívaným pri prešporskom slovenskom Ústave až do konca jeho trvania, i bolo prijaté od všetkých povstavších po evanjelických školách podobných spolkov.V úvode Tablicom a Palkovičom vypracovaného organizačného návrhu stojí: „Sstupmež se v společnosť, spojme se s Čechy.“ Tým bol i vyslovený úmysel účinkovať odchodne od katolíkov, pridŕžajúcich sa slovenčiny, ba výraz „spojme se s Čechy“ mohol znechutiť katolíkov, keď nie pre inšie, teda preto, že evanjelici za bližších sebe považovali Čechov, ako Slovákov-katolíkov.Organizačný návrh Ústavu mal dve časti:„1. Má se sebrat Slovenská učená Společnost.2. Má se ustanovit učitel neb professor Slovenské řeči na evanjelických školách v Prešpurce.“Podľa tohoto návrhu bol úkol Ústavu značne odchodný od tých podnikov, v ktorých sa katolícki Slováci v tých časiech, ba i pozdejšie pokusovali.Za jedno pre ten Ústav bol zjavne vyslovený úmysel celú ústrojnosť usporiadať na základe, prostriedkom a v prospech „vzdelání a zvelebení české, t. j. vypolerované slovenské řeči“, kdežto katolíci Slováci v tej istej dobe i pozdejšie ustrojovali sa v prospech rozšírenia a zvelebenia reči čisto slovenskej. Takým činom ustrojovala sa činnosť na rozdvojenie slovenského národa.Za druhé domáhali sa evanjelici Slováci ústrojnosti a činnosti omnoho závažnejšej ako len rečovej, mnohostrannejšej a nielen rozvetvenejšej, ale aj hlbšie do národného života zasahovať a vnikavejšie účinkovať majúcej a preto omnoho výdatnejšie a drahocennejšie výsledky sľubovať mavšej, nežli organizácie katolíkov Slovákov.V prvom rade v Ústave zobrať sa mala učená spoločnosť, ktorá záležala by zo správcu, dvoch sekretárov alebo pisárov a z údov.Povinnosťou údov bolo by: Sekretárom ročne jeden zlatý alebo i viac platiť; vydávanie dobrých slovenských kníh napomáhať; spisy, obzvlášte údov Spoločnosti, rozširovať, predávať, odporúčať; dobré knihy a poriadky do cirkví a škôl uvádzať; zbierať slovenské starožitnosti, peniaze, dokumenty k slovenskej histórii, redšie slovenské knihy, rukopisy, nápisy atď.; vypracovať krátke spisy, napr. geografické, štatistické, opísanie niektorých krajov, stolíc, miest, životopisy učených Slovákov; pre Spoločnosť legácie a iné dobrodenia[150]získať; konať a zbierať peniaze, aby mohol byť v Prešporku profesor slovenskej reči.Údov volila by sama Spoločnosť.Spoločnosť vydržiavala by ročne aspoň jedno zhromaždenie, na ktorom by, okrem vybavenia administratívnych záležitostí spolkových, údovia krátke spisy a próby z kníh vydať majúcich čítali a posudzovali atď., atď.V druhom rade ustanoviť sa mal učiteľ slovenskej reči v Prešporku, ktorý by učil slovenskú gramatiku, históriu slovenskej a českej literatúry „s dotčením snáď i ruské a polské“.Učiteľ bol by prostredníkom komunikácie medzi Slovákmi, Čechmi a Moravanmi. Jeho ročný plat bol by päťdesiat dukátov,[151]ktoré preňho ročne Spoločnosti odvádzať vlastnoručným podpisom sväte zaviazali by sa päťdesiati dobrodincovia.Návrh a rozvrh lekcií učiteľ posielal by údom k posúdeniu a opraveniu.Učiteľ nebol by podriadený prešporskému konventu, ani by sa nemiešal do spravovania gymnázia.Návrh ustrojenia Ústavu bol šesťdesiatim mužom s vyzvaním k pristúpeniu k Ústavu doposlaný. Ale prihlásilo sa veľmi skromne. A keďže Slovenská učená spoločnosť mala Ústav ustrojiť a organizovanie previesť, ale pre neprihlásenie sa údov ustrojiť sa nemohla, horlivejší a zaujatejší mužovia rozhodli sa predbežne a dočasne obsadiť miesto správcu Ústavu a tajomníkov. Za správcu opätne požiadali Michala Institorisa Mošovského,[152]evanjelického farára v Prešporku. A keď ten ani na list superintendenta Martina Hamaliara z 15. novembra 1801 správcovstvo prijať nechcel, požiadaný bol o prijatie správcovstva sám superintendent Hamaliar, ktorý správcovstvo i prijal a za tajomníkov vymenoval Jura Palkoviča a Bohuslava Tablica. K týmto bol ešte Michal Sepeši[153]za miestosprávcu požiadaný.Títo mužovia všemožne pracovali na uskutočnení Ústavu; ale pre ľahostajnosť Slovákov evanjelikov k ustrojenstvu Slovenskej učenej spoločnosti ani vtedy, ani pozdejšie prikročiť sa nemohlo. Preto obrátili svoju celú snahu na založenie učiteľstva pre reč a literatúru slovenskú na lýceu v Prešporku. Avšak k tomu bolo treba zozbierať istú základinu. Prvý dar na základinu dal Štefan Stratimirović,[154]pravoslávny arcibiskup karlovský, s ktorým zoznámil sa bol superintendent Martin Hamaliar na vizitácii cirkví[155]roku 1801. Ten dar bol päťsto zlatých v bankovkách.[156]Za tri roky zozbieralo sa na základinu šesťsto triapäťdesiat zlatých v bankovkách. Veru dosť, ba veľmi málo!Pri tom všetkom dočasnú správu Ústavu vedúci mužovia roku 1803 požiadali prešporský konvent,[157]aby im dovolil založiť učiteľskú stolicu reči a literatúry slovenskej na tamojších evanjelických školách. Konvent dal im dosť skoro žiadané dovolenie.Učiteľa mala voliť Slovenská učená spoločnosť, ale že nebola ešte ustrojená, teda jej dočasný správca Martin Hamaliar napísal pozvací list (vocator) dňa 31. marca 1803 Jurovi Palkovičovi. Palkovič prijal pozvanie a 12. novembra 1803 bol do úradu učiteľského uvedený.Malicherné základiny a ešte malichernejšie dôchodky zamýšľali rozmnožiť tým, že by pod menom Ústavu vydávali slovenské noviny a slovenské knihy. I vyšlo pod tým titulom päť kníh; avšak pokračovať sa v tom podniku nemohlo, lebo celá starosť a práca s tým spojená ponechaná bola Palkovičovi, a on sám nútený bol svoju výživu hľadať a zarábať spisovateľstvom a vydavateľstvom svojich spisov.Celý majetok Ústavu stál pod opatrovaním samého učiteľa. Po vysvetlení niektorých námietok Tablica proti Palkovičovi bol celý majetok Ústavu v hotových peniazoch šesťsto triatridsať zlatých v bankovkách a v knihách oddaný preddunajského okolia superintendentovi Michalovi Kovács-Martinimu[158]roku 1825, ako základina učiteľskej stolice. Táto základina obnášala roku 1838 tisíc šesťaštyridsať zlatých, štyriapäťdesiat grajciarov v. č. Kde je teraz, koľko jej je a na čo sa vynakladá — neznám.Palkovič teda nastúpil učiteľstvo reči a literatúry slovenskej roku 1803 a prednášal po latinsky striedave jeden rok gramatiku, druhý rok syntax. Spočiatku prednášal i históriu literatúry česko-slovenskej, ale pozdejšie len príležitostne pri gramatike. Skladal ročite i skúšky.Roku 1828 so suchým a asnáď i zunovaným a to v latinskej reči prednášaním len gramatiky a syntaxe už nespokojní žiaci sami začali zakladať knihovňu a uviedli praktické cvičenia v pracovaní a rečnení. K tomuto poslednejšiemu cieľu, podľa príkladu nemeckých a maďarských spolužiakov, ustrojili sa v Spoločnosť a napísali si stanovy, podľa ktorých na čele Spoločnosti stál správca, potom bol podsprávca a zapisovateľ, títo poslední dvaja spomedzi žiakov.Tí samí prví zakladatelia boli: Samo Chalupka, Karol Štúr,[159]Daniel Lichard,[160]Samuel Godra,[161]Štefan Caltík,[162]Samuel Babylon,[163]Matej Holko[164]a Ďurko Matúška.[165]Toto bol základ pozdejšieho ustrojenia slovenského Ústavu v Prešporku.Správcom Spoločnosti býval vždy profesor alebo profesorátom potvrdený jednotlivec. Prvým správcom Spoločnosti bol Palkovič, potom Ján Mockovčák,[166]Michal Hlaváček, Ondrej Michnay, František Spannagel,[167]kaplán pri superintendentovi Bilnicovi, Daniel Lichard, na ten čas vychovávateľ, a posledný Matej Ševrlay, profesor teológie.Roku 1835/36 Palkovič prestal vyučovať i pre vysoký vek i pre zaujatie spisovateľskými prácami. V ten samý rok nahradil ho predbežne Dobroslav Grossmann,[168]bohoslovec. Avšak i roku 1836/37 podľa ustanovenia dištriktuálneho konventu vymenovali Palkovičovi námestníka v osobe Ľudovíta Štúra, čakateľa bohoslovia, ktorý mluvnicu už v materinskej reči prednášal.Ale hodnosť profesora reči a literatúry slovenskej Palkovič podržal nepretržene a tým stal sa veľmi zaslúžilým ako udržovateľ slovenského Ústavu v Prešporku.Miestosprávcovia Spoločnosti zastupovali správcov v ich neprítomnosti a zapisovatelia viedli riadnu zápisnicu z konaní v zasadnutiach a obstarávali dopisovanie v záležitostiach Spoločnosti.V praktických zasadnutiach, ktoré sprvu vydržiavali sa týždenne raz a od roku 1833/34 dva razy, členovia rečnili podľa svojho výberu práce výtečnejších spisovateľov; rečnenia posudzovali sa, odnášali sa napísané práce a práce boli posudzované z ohľadu i obsahu i spôsobu vypracovania, slohu a jazyka. Poriadok rečnenia, donášania prác a posudzovateľov určoval zapisovateľ vždy vopred.Roku 1830/31 počali v praktických zasadnutiach, keď čas dopúšťal, vysvetľovať Slávy dceru.Za podarenejšie uznané práce zapisované boli do zvláštnej, k tomu účelu slúžiacej zápisnice, z ktorých zase najpodarenejšie vybrané vytlačené boli roku 1836 pod názvom „Plody zboru učenců řeči česko-slovanské prešporského“.Koncom roku 1835/36 za správcovstva profesora Mateja Ševrlayho za miestosprávcu Spoločnosti vyvolený bol Ľudovít Štúr, ktorý roku 1835/36 namiesto vysvetľovania Slávy dcery začal prednášať a za celý školský rok prednášal „Pamětnější stránky z dějin národa slovanského“.Roku 1836/37, v prvom zasadnutí dňa 7. septembra 1836 na návrh Boleslava Alexandra Vrchovského[169]ustrojený bol „výbor“ k obstarávaniu záležitostí Spoločnosti, ktorá ustanovizeň i po Spoločnosti, až do konca Ústavu trvala a veľmi dobrú službu preukazovala.Toto účinkovanie v Ústave ako spoločnosti, ustrojenej podľa príkladu nemeckých a maďarských žiakov, na prešporskom lýceu, trvajúce osem rokov, v tej podstate ďalej trvať nemohlo, keďže kráľovská uhorská námestná rada[170]intimátom[171]od 20. septembra 1836 pod číslom 28380 zakázala všetky spoločnosti na školách, teda i slovenskú Spoločnosť na lýceu v Prešporku. Tento intimát bol vyhlásený 5. apríla 1837.Ale učenci Ústavu, o zákaze námestnej rady ešte pred jeho vyhlásením uvedomení, vo svojom vzdelávaní a účinkovaní prestať nechceli. Ľudovít Štúr totiž, za námestníka profesora reči a literatúry slovenskej na evanjelickom lýceu prešporskom riadnym spôsobom ustanovený, ako taký hneď po vyhlásení zákazu námestnej rady, t. j. už 12. apríla 1837, znova zriadil činnosť Ústavu, ktorá záležala týždenne z dvoch praktických hodín a z jednej hodiny pre dejepis literatúry slovenskej a s podržaním predošlej ústrojnosti.Roku 1835/36 už bola i nižšia mládež, t. j. syntaxisti a rétori, v slovenskej mluvnici a v slovenskom pravopise vyučovaná.Nasledujúceho školského roku, 1837/38, pokračovalo sa pod vedením námestníka Ľudovíta Štúra.Dňa 25. júna 1838 v prítomnosti profesora Palkoviča a lyceálnych profesorov Viliama Šimku a Gottfrieda Schröera bola verejná skúška. Pri tej príležitosti, keďže Ľudovít Štúr na univerzitu do Nemeckej odchádzal, Palkovič s prítomnými lyceálnymi profesormi za svojho námestníka vymenoval kandidáta teológie Benjamína Pravoslava Červenáka.Červenák pokračoval po ceste už narazenej veľmi činne a s dobrým výsledkom vo vyučovaní a vychovávaní slovenskej mládeže za kriesiteľov národného povedomia a účinkovaní v národe slovenskom, ba prednášal i dejepis Slovanstva a k tomu cieľu napísal k upotrebeniu pri prednáškach a k ďalšiemu študovaniu mládeže podľa Šafárikových Starožitností a iných diel „Dejepis Slovanstva“, knihu na dva dobré prsty hrubú kvartového formátu.Benjamín Červenák, starší brat Ondreja Červenáka,[172]výtečného a učeného baníckeho odborníka, bývalého pokladníka Matice slovenskej a účtovníka účast. Sporiteľne v Turčianskom Sv. Martine, bol námestníkom Palkovičovým a predsedom Ústavu roku 1838/39. On napísal „Zprávu o slovanském ústavu v Prešporku na r. 1837/38 (v Prešporku dne 25. října 1838)“, vytlačenú tohože roku. On bol mladík nadaný, horlivý a mnohosľubnej činnosti, bohužiaľ, chorľavý a nezadlho, ako sa vrátil z nemeckej univerzity, zomrel na suchoty.Za dva nasledujúce roky, 1839/40 a 1840/41, námestníkom Palkovičovým a predsedom Ústavu bol August Horislav Škultéty, skromný, beznáročný, básnicky nadaný mladík, pilný pracovník, úprimný priateľ, zápalistý horliteľ za Slovenstvo a Slovanstvo, potom kaplán u superintendenta Pavla Jozeffyho v Tisovci, farár v Hosúsove, direktor slovenského gymnázia v Revúcej a po zrušení tohoto ako farár na biednej fare kraskovskej v martýrstve skončivšia obeť svojej neobmedzenej oddanosti národu slovenskému.Škultéty pokračoval v prednášaní dejepisu Slovanstva, podľa rukopisu Červenákovho, ktorý bol si odpísal a ktorý odpis on bol dal mne, keď som roku 1845/46 s prešporskými vysťahovalcami bol ustrojil Ústav v Levoči — k použitiu pri prednášaní dejepisu Slovanstva, a ja oddal som ho do knihovne Matice slovenskej, keď bola ustrojená.V nasledujúcich rokoch bol námestníkom zase Ľudovít Štúr. V rokoch 1841/42 a 1842/43 bol som tiež jeho poslucháčom a činným učeníkom.Za námestníkov Augusta Horislava Škultétyho a Ľudovíta Štúra zapisovateľmi Ústavu boli: roku 1839/40 Jozef Miloslav Hurban, roku 1840/41 Janko Ondruš, roku 1841/42 Ondrej Braxatoris[173]a roku 1842/43 ja.Za dva roky pod námestníctvom Ľudovíta Štúra, profesora reči a literatúry slovenskej, už aj predtým zdarne vyvinujúci sa a účinkujúci Ústav dosiahol vrcholu svojho vývinu.Ústav záležal z nasledujúcich oddielov: z teoretických a praktických hodín, z vyučovania mladších, t. j. syntaxistov a rétorov alebo terajších päť až osmoklasníkov gymnaziálnych, z knihovne a výboru, v posledný rok ustrojené boli i rečnícke zasadnutia (cvičenia) pre starších.Na čele Ústavu stál námestník profesora Palkoviča, v porozumení s lyceálnym profesorátom ním ustanovený. V hodnosti nasledoval zapisovateľ, členmi Ústavu spomedzi nich vyvolený a námestníkom potvrdený; nasledoval knihovník starší a mladší, vyvolený členmi spomedzi nich a vyučovateľ mladších výborom ustanovený. Členovia výboru boli Ústavom v zasadnutiach slobodne volení. Rečnícke zasadnutia boli súkromnej povahy.Ústrojnosť Ústavu, z času na čas vyvinovaná, bola stanovami označená a ohraničená; ústrojnosť Ústavu bola pôvodne pre Ústav ako spoločnosť ešte roku 1828 navrhnutá a potom podľa okolnosti vyvinovaná, podľa ktorej hlavné závažie padalo na členov a správca alebo predseda mal len taký vplyv, aký pomer navonok vyžadoval. Taká ústrojnosť mohla jestvovanie Ústavu do nesnadného postavenia priviesť. Preto už roku 1841/42 a 1842/43 bol v prúde, myslím samým Štúrom započatý, pohyb za doplnenie a upravidelnenie stanov a organické ustrojenie Ústavu. Štúr i napísal štatút pod nadpisomSaustava Austavu Slovenského v Břetislavě,v ktorom pre prísnejší poriadok, obmedzenie svojvôle a zabezpečenie trvácnosti Ústavu vyznačil vplyvnejší úkol profesorátu. Viedli sa o tom porady a hádky.[174]Mnohí z členov Ústavu chceli podržať dovtedajšie slobody členov, slobodomyseľnejšie ustrojenie Ústavu a obmedzenie vplyvu profesorátu. I Ondrej Braxatoris bol konštitucionalistom, autonomistom, lenže podľa svojej osobnej povahy miernejším; ale zrovna drzý bol jeho krajan, Krupinčan Štefan Launer.[175]Roku 1842/43 bol Štúrom napísaný návrh Saustavy do osobitnej, tuho zaviazanej knihy vpísaný a ním, Štúrom, takto podpísaný: „Mocj a práwem Professoratu, kterýž na ten čas řádne zastává, zákony tyto wšecky stvrzuje Ludevít Štúr v. r., na ten čas řádný náměstník professoratu Slovenského při ústavu Slovenském na Ev. A. W. lyceume Břetislavském.“ A ja som tú Saustavu tamže tiež vlastnoručne takto podpísal: „W znak toho, že zákony tyto za rádné uznáwáme a je plniti, njmi se řjditi a gjm svau wlastný wůli podřizowať se zawazujeme, podpisujeme zde gménem wšech audův Austawu Slovenského v Břetislavě gména swá: Ján Francisci w. r. Zapisovatel Austawu a prednosta Wýboru.“Viac podpisov tam niet, z čoho uzatváram, že sa to stalo koncom roku 1842/43 a že tieto stanovy tohože roku ešte neboli v platnosti.[176]Či boli uvedené do života pozdejšie, neznám, ale pochybujem, lebo nasledujúceho roku 1843/44 nastala kríza Ústavu, ktorá v polovici školského roku skončila sa vysťahovaním sa kvetu Ústavu do Levoče.Kniha, v ktorej je tá Saustava vpísaná, neznám, ako prišla ku mne, je i teraz u mňa, a ja ju oddám do knihovne Národného domu.[177]Teoretické hodiny boli dva razy týždenne verejne v lyceálnej budove, menovite v klase logiky. Tam prednášal Ľudovít Štúr mluvnicu česko-slovenskú a porovnávaciu mluvnicu jazykov slovanských. Prednášal tiež dejepis Slovanstva a filozofiu dejepisu ako predmety historické. Okrem toho držal prednášky v súkromných hodinách a na súkromných hospodách historicko-estetické a výklad Iliady Homérovej[178]podľa gréckeho textu atď. Rozumie sa, všetky tie predmety nie razom, ale jeden za druhým v rozličných dobách. Keďže všetky prednášky boli založené na najnovších výsledkoch výskumov vedeckých, teda nám poslucháčom, kŕmeným kompendiami z čias, keď sa naši profesori za svojej mladi učili, otvárali nové, dosiaľ netušené pohľady a vhľady do vedeckého vzdelania a vývinu vied a človečenstva.[179]Nadovšetko veľký dojem urobili na nás a oduševnili nás prednášky dejepisné vôbec. Tam Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len z vypočítavania faktov a udalostí ako nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky materiálu. Ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva. Tak starý grécko-rímsky, antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideukrásy.Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant ideypravdy.Nasleduje uskutočňovanie ideydobra,a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský.Takýmito vysvetlivkami a vývodmi bol každý cítiaci a mysliaci poslucháč oduševnený až do extázy za svoj národ a za Slovanstvo, lebo videl, že Slovenstvo a Slovanstvo zahynúť nesmú, ale vyvinovať a rozvinúť sa musia neomylnou potrebnosťou historického vývinu človečenstva za uskutočniteľa a nositeľa zvrchovanej úlohy človečenstva.Z tých historických prednášok Štúr písaval osobitné zošity. Ja mám Štúrov vlastnoručný rukopis tých zošitov dejepisných prednášok a mám i svoj, mnou vlastnoručne napísaný odpis toho rukopisu. Oba sú čiastočne i štrbavé, ale jeden druhým sa úplne dopĺňajú. Mám tiež svoj, podľa Štúrových ústnych prednášok mnou vlastnoručne napísaný rukopis „Prednášky historicko-estetické“.Všetky tieto rukopisy oddám do knižnice Národného domu.Ďaleko by ma viedlo podrobnejšie sa rozpisovať o tejto historickej a iných prednáškach Štúrových; ale povedať mi prichodí, že všetky, keďže na jedných a harmonických základoch spočívajú, od žiactva, aby som tak povedal, hltavo prijímané boli, veľkým a hlbokým dojmom na nich pôsobili a ich zmýšľanie preporodili.Odtiaľ potom ten výsledok, že škola Štúrova stala sa vodičom a najúčinnejším faktorom v živote národa slovenského.Štúrove prednášky, súkromné čítanie kníh z knihovne Ústavu, lýcea a bohatej knihovne Apponyiovskej,[180]obecenstvu týždenne v isté dni otvorenej, malo na mňa, a myslím, i na iných členov Ústavu ten účinok, že som prednáškam profesorov Bolemana, Šimku a Michnaya len toľko pozornosti venoval, koľko bolo treba, aby som na skúškach obstál.Praktické hodiny vydržiavali sa týždenne tiež dva razy pod predsedníctvom námestníka a volali sa v užšom zmysle Ústavom. V týchto hodinách bolo napred rečnenie slobodne vyvolených výtečnejších básnických spisov, menovite národných zneliek Kollárových a národných úryvkov z Hollého básní. Rečnievalo sa aj v iných slovanských nárečiach, rusky, poľsky a chorvátsky. Rečnenia bývali posudzované i od označených i od dobrovoľných posudzovateľov. Potom boli zapisovateľom k tomu vopred označenými členmi donesené práce a ich písomné posudzovania tiež zapisovateľom vopred označenými posudzovateľmi čítané. I práce i posudzovania bývali odbleskom a výrazom prijatých náuk Štúrových a súkromného štúdia a bývali hodne objemné.Zo všetkého toho viedol zapisovateľ riadnu zápisnicu, ktorá podľa prečítaných prác a súdov často vyšla dosť obšírne, i na hárok štvorcovej zápisničnej knihy; čítanie práce a jej posúdenia, ako i ústne posudzovanie oboch často i viac zasadnutí trvalo.Za podarenejšie uznané práce boli zapisované do Pamätnice, k tomu účelu slúžiacej.Vyučovanie mladších dialo sa týždenne dva razy po jednej hodine. Vyučovanie viedol jeden zo starších členov Ústavu, výborom k tomu vymenovaný. Tam bolo okrem vyučovania mluvnice i prednášanie zlomkov zo Štúrových prednášok, budenie národného slovenského povedomia, slovom, príprava za členov Ústavu.Teoretické hodiny a zasadnutia Ústavu boli navštevované i Srbmi na lýceu a na právnickej akadémii študujúcimi.[181]Medzi takými hosťmi navštevovateľmi a horlivými poslucháčmi Ľudovíta Štúra bol i Svetozar Miletić.[182]Knihovňa bola nadobývaná a rozmnožovaná i kúpou, i, a to hlavne, darmi dobrodincov a priateľov Ústavu. Mala výtečné a cenné diela česko-slovenské, ale i ruské, poľské, srbské, chorvátske a bola hodne početná, lebo k jej umiesteniu boli potrebné dve veľké skrine, ktoré bývali v druhej lyceálnej klase. Jej opatrovanie, vydávanie kníh čitateľom atď. obstarával výborom ustanovený knihovník pri pomoci mladšieho knihovníka.V knihovni boli i veľmi vzácne diela, menovite Jungmannov[183]slovník, všetky diela Kollárove, Šafárikove, Hollého, Mickieviczove básnické diela, Czajkowského Kirdžali, Wernihora, Powiesći kozackie, z ruských spisy Puškina, zo srbských Karadžićove[184]Srbské piesne. Mňa zaujímali tieto posledné natoľko, že som ich často a rád čítaval, čím som si srbské nárečie natoľko osvojil, že som so srbskými žiakmi po srbsky obcoval. Z poľských diel menované ma zaujímali okrem blízkosti nárečia poľského k nárečiu slovenskému ľahkosťou či viazanej, či neviazanej formy, živou fantáziou a národným zápalom. Za Poliakov samotných ma neoduševnili, hoci som z ruskej literatúry ešte vtedy máločo bol čítal, pretože prepiata nenávisť, ktorá v poľských dielach akoby naschvál bola pestovaná, ma odstrkovala. Ačpráve vyznať mi prichodí, že hneď v prvé roky môjho príchodu do Prešporka často chodievali ta poľskí emigranti a rozširovali nenávisť proti Rusku a Rusom. Ba i bývalo, že sa nám do rúk dostali rozličné revolucionárske poľské knižtičky, ako Mickiewiczove Księgi naroda polskiego[185]a podobné, ktoré roku 1840 v čase snemu ta prišli poľskí granatieri v medvedích čapiciach boli doniesli a rozširovali. Pravda, tí emigranti a tie knižtičky mladú fantáziu a mladistvú neskúsenosť ľahko mohli pomýliť. Ale ak by sa to pri dajednom aj bolo stalo, Štúrove prednášky vpravili ho do pravej koľaje.Z Czajkowského Kozáckych povestí bol som preložil povesť Ataman Kunicki, ktorý preklad je vytlačený v ktorejsi Tatranke[186]a ja dostal som študentské prímeno „Ataman“.Výbor bol vlastne dušou, hýbadlom a výkonným ústrojom Ústavu. Výbor bol členmi Ústavu spomedzi nich slobodne vyvolený. Výbor sa radil, navrhoval a uzavieral všetko, čo v záujme Ústavu za potrebné a užitočné držal, ba viedol dozor a kontrolu nad všetkými oddielmi Ústavu. Obstarával dopisovanie menom Ústavu a pripravoval a udržiaval spojenie s ústavmi na iných školách ustrojenými, atď., atď. Všetko toto konal výbor v uzrozumení s námestníkom a s jeho odobrením.V posledné časy boli ustrojené rečnícke zasadnutia súkromnej povahy, do ktorých zhromažďovali sa členovia Ústavu, aby sa tam cvičili v rečnení bez prípravy. Predsedom býval zapisovateľ Ústavu a ten v takom zasadnutí určoval i predmety i rečníkov. Často daný bol predmet k dišputácii a označení povinní boli či zarečniť, či dišputovať bez prípravy. Tieto cvičenia napomohli, že učenci slovenského Ústavu v Prešporku, keď vyšli z Ústavu a vstúpili do skutočného života, boli zručnými rečníkmi.Okrem budenia chuti k vede, teoretického vyučovania, súkromného študovania a praktického cvičenia v štylistických prácach Ústav veľký vplyv vykonal na solídne držanie a utvrdzovanie sa v mravnosti. Už vyvinutý v tomto smere duch medzi mládežou Ústavu vykonával ten vplyv a narážal ten smer. Ale ako vo všetkom, tak i v tomto ohľade boli námestníci mojich čias, August Škultéty a Ľudovít Štúr, nielen vychovávateľmi a vodcami, ale vlastnými osobnosťami, neodolateľne účinkujúcimi príkladmi takmer asketickými. Tento asketizmus, prirodzene, i chovancami Ústavu vo väčšej-menšej miere nasledovaný, mal pri týchto ten následok, že vyhýbajúc sa obcovaniu s inými, menovite ženskými, urobil z nich ťarbákov v spoločnosti. Od tejto jednostrannosti zachránilo činné účinkovanie pri divadelných predstaveniach tých, ktorí sa pri tom zúčastnili, teda i mňa, keďže tie divadelné predstavenia a prípravy k nim podávali slušnú príležitosť k slušnému obcovaniu, menovite so ženským obecenstvom.Okrem teoretických a praktických hodín a cvičieb veľmi napomáhali cit a vedomie spolupatričnosti, oduševnenie a bodrosť ducha výlety, aké konali sa na zrúcaniny hradu Devína, kde rečnenia a spevy vzbudzovali rozpomienky na časy zapadlej slávy slovenského národa. Dosť často, zvlášte v príhodné časy, konali sa výlety na Kozí vrch (Gemsenberg) v prešporských horách, k hostinčeku u „Červeného kríža“. Tam bolo spevu na všetky strany a radosti a horlenia k občerstveniu a obživeniu. Naposledy boli spevokoly na spôsob študentských komersov.[187]Tie boli obyčajne ustrojované, keď nejaký prespoľný vzácnejší hosť prišiel. Avšak schválne pripomenúť mi prichodí, že na spevokoloch a výletoch bolo spievania, rečnenia, oduševnenia a radosti dosť a dosť, a to všetko v slušnej miere a bez všetkých akýchkoľvek výstredností, ale veľmi, hovorím, veľmi málo pijatiky, v čom inojazyčných študentov, ba pozdejšie a aj teraz, bohužiaľ, aj slovenských študentov komersy vo veľkej miere vynikajú.V prvé roky môjho bývania v Prešporku, z príležitosti jednej smiešnej udalosti so Samkom Štúrom,[188]že mu totiž pri odchádzaní z konviktu, z obeda, z vysokého klobúka bola vypadla a kotúľala sa pomedzi chovancami bochnička, Štefan Daxner založil písaný humoristický časopisBuben. Daxner sám ozdoboval ho peknými kresbami perom a Ľudovít Gál,[189]ktorý mal pekné a zreteľné písmo, písaval. Buben vychodil týždenne po hárku, i po viac, do konca školského roku. Kde je teraz, neznám. Vyhľadával som ho, ale nenašiel. Bola by ho škoda, ak by dakde bol krky zlomil.*Poznačiť mi tiež prichodí, že roku 1842/43 za môjho zapisovateľstva ustrojili a spisovali smeProstonárodný zábavník,t. j. zbierku prostonárodných povestí, piesní, porekadiel atď. Jeho zakladateľom a usporiadateľom bol som ja. Pohnútkou k tomu podniku bolo to, že v prázdninách roku 1842 navštívil som bol svojich dobrých kamarátov Ľudovíta Reussa[190](Kozáka) a Adolfa Reussa[191](Amora), synov evanjelického farára vo Veľkej Revúcej, Samuela Reussa,[192]všeobecne váženého a cteného, učeného a charakterného muža. Pri tej príležitosti mi starý pán ukázal ním vlastnoručne nárečím ľudu tak verne a zručne napísané tri prostonárodné slovenské povesti, akoby boli z úst samého prostonárodného rozprávača vypadli. Tie tri povesti boli, ak sa dobre rozpamätám: Svetská krása,[193]Berona a O kocúrikovi; táto posledná v nárečí gemersko-hronskom.[194]Tie tri povesti i prudkosťou i ohňom vzbudili vo mne účinnejšie oddať sa zbieraniu povestí. Ja zo svojho detinstva mal som hodnú zásobu povestí v pamäti, ktorú som si bol nazbieral v starootcovskom dome v zimných časiech od prichádzajúcich s praslicami susediek, prikladajúc na kozub triesočky. Keď som prišiel do Prešporka z prázdnin, hneď spočiatku školského roku založil a začal som usporadovať Prostonárodný zábavník. Za spolupracovníkov pritiahol som všetkých tých členov Ústavu, ktorí na tom podniku pracovať chceli, a pokračoval som v práci tak, že rozdával som medzi spolupracovníkov čistý, vo štvorec zložený papier toho istého formátu, a keď som niekoľko popísaných hárkov dostal, tie dal som kolovať medzi spolupracovníkmi, aby znali, čo je už napísané a to isté nepísali ešte aj po druhý raz. Do konca roka zozbieralo sa najmenej sto hárkov rukopisu.Podľa tohoto samého prvého podniku pozakladali i na ostatných slovenských školských ústavoch Prostonárodné zábavníky a rozprúdila sa všestranná chtivosť a ochotnosť zbierať prostonárodné povesti, piesne atď. Koľko je tých zbierok, istotne neznám, ale mnou založený a usporadovaný Zábavník je, myslím, označený číslicou I. a poznať ho po tom, že v ňom je kresba Ľudovíta Gábera,[195]farárovho syna na Lovinobani v Novohrade a pozdejšie evanjelického farára na Kokave v Gemeri, kde aj zomrel „Lovinobanský pán richtár“.Aby sa vedelo, kde hľadať tieto zbierky, schválne poznamenávam, že ich pozbierali boli Ľudovít Reuss a Pavel Dobšinský[196]a posledný ich i opatroval. Po jeho smrti ich bol prevzal Juraj Janoška a poslal do knižnice Národného domu v Turčianskom Sv. Martine. Roku 1897 poslal ich Jozef Škultéty profesorovi Pastrnkovi[197]do Prahy, kde sú i teraz, keď toto píšem (1899, 2. mája).[198]*Chovanci prešporského slovenského Ústavu veľkú službu národu slovenskému preukazovali tým, že v prázdninách či v letných, či sviatkových ustrojovali divadelné predstavenia. Tieto divadelné predstavenia a prípravy k nim podávali nielen nevinnú a príjemnú zábavu, ale aj nezávadnú príležitosť kriesiť národné povedomie, rozširovať ho a obodrovať.Za mojich žiackych časov v Prešporku hral som štyri razy divadlo, predstavujúc na Myjave[199]v „Divotvornom klobúku“ poľovníka Karla, tiež na Myjave v „Beňovskom“ kozáka Štepanova, v Sobotišti v smutnohre Raupachovej „Izidor a Oľga“ Izidora a v Liptovskom Sv. Mikuláši[200]tiež tú istú úlohu.V prázdninách 1842, idúc do Mikuláša, mali sme tiež predstaviť v Trenčíne[201]smutnohru „Izidor a Oľga“. Mestský kapitán, neznám, kto bol, bol nám už dal dovolenie a sľub prepustiť nám všetky divadelné prístroje, ktoré boli vystavené v ktoromsi hostinci, i hostinský nám bol sľúbil prepustiť dvoranu. Ale keď sme k príprave prikročiť chceli a u mestského kapitána sme sa predstavili, s poľutovaním nám povedal, že sľúbené dovolenie odvolať je prinútený a divadelné prípravy nám neprepustí, keďže niektorí páni za peniaze ponajímali rozpustilých a surových ľudí, aby nám v divadelnom predstavení prekážali a ho nemožným urobili, a on — mestský kapitán, že nemôže dopustiť, aby sa pokoj a poriadok možnými výtržnosťami narušili. I hostinský odvolal prisľúbenie dvorany. Hlavným štváčom a zúrivcom bol akýsi zeman Décsy.Činné zúčastnenie sa na divadelných predstaveniach malo na mňa, na môj celý život vplývajúci blahodarný účinok. Ten účinok záležal za jedno v tom, že pri tých príležitostiach priučil som sa slušnejšiemu a obratnejšiemu obcovaniu s mužskými i so ženskými; za druhé že som sa oboznámil so spanilomyseľnou a horlivou národovkyňou slovenskou Annou Jurkovičovou,[202]dcérou vrúcneho a horlivého slovenského národovca Samuela Jurkoviča,[203]evanjelického učiteľa v Sobotišti. Anna Jurkovičová pozdejšie stala sa manželkou Jozefa Miloslava Hurbana. Moja známosť s ňou bola síce taká, akú menovať zvykli študentskou známosťou, ale možno by k doživotnej trvácnosti bola viedla, keby ja nebol vedel hranicu zachovať a keby nebol i ústne i písomne otcovi vyslovil, že ja som sa posvätil práci národa tam, vtedy a takej, kde, kedy a k akej ma povinnosť a potreba národa povolá a že nemám určitého predsavzatia a povolania pre svoju osobnú budúcnosť. Avšak uznával som vždycky, i teraz ako sedemasedemdesiatročný starec s povďačnosťou uznávam, že známosť s Annou Jurkovičovou a živé rozpomienky na ňu boli ochrancom mojím pred pomýlením sa a poblúdením na zvodných cestách života, čomu zase privlastňujem tú milosť božiu, že som si udržal, keď, pravda, vekom i veľmi oslabenú, ale obstojnú bodrosť tela i ducha.*Tiež poznačiť mi prichodí udalosť nielen pre mňa, ale i pre Ústav vážnu, ktorá, ktozná, či aj na jeho osud nevplývala. Totižto roku 1842 blahej pamäti superintendent potisského okolia Pavel Jozeffy odhodlal sa na čele vyslanstva,[204]záležajúceho z Michala Hodžu, Jána Chalupku a Samuela Ferienčíka,[205]ísť do Viedne ku kráľovi a ku vláde s ponosami národa slovenského a s prosbou o ochranu a odpomoženie. Ten akt mal Ľudovít Štúr u seba a vplýval na jeho vyhotovenie. Videl tiež, že málo podpisov naň zozbieraných. Pri poradách so Štúrom odhodlal som sa, že pôjdem zbierať podpisy po evanjelických stranách Prešporskej, Nitrianskej a Turčianskej stolice. Odišiel som bez oznámenia a bez dovolenia profesorátu, lebo som vedel, že ak udám príčinu odchodu, dovolenia nedostanem, vymýšľať očistomok, teda luhať, som nechcel, a cestu držal som v záujme národnom za nevyhnutne potrebnú. I odišiel som a konal som túto cestu, rozumie sa — peši, za dva týždne. Profesorát ma neťahal na zodpovednosť, ba ani mi nedal znať, že ma v škole nevidel. Ale za to bol som vyšetrovaný vyslanstvom generálneho konventu 27. a 29. júna 1843. Ale o tom trochu nižšie.*Slovenský Ústav v Prešporku, ako reprezentant slovenského národa, pestoval vzájomnosť menovite s Čechmi, Moravanmi, Srbmi a Chorvátmi. I vyslal roku 1839 v školských prázdninách cestovať na Moravu Jozefa M. Hurbana a roku 1840 do Čiech Augusta H. Škultétyho. So srbskou, na lýceu a na právnickej akadémii študujúcou mládežou, ako členmi Ústavu, boli nepretržité styky a obcovania. S Chorvátmi bol styk hlavne v čas krajinského snemu 1843/44 v najvyvinutejšom prúde. Ako snemoví vyslanci boli tam menovite Bužan[206]a Metel Ožegović,[207]ktorým sme pod vedením Ľudovíta Štúra poklony a návštevy robili. Bol tam i — neznám či Eugen a či Albert gróf Nugent,[208]slovom, syn generála, hraničiarsky podplukovník. Gróf Nugent, muž opravdivej hraničiarskej hrdinskosti, prostosrdečnej povahy a oduševnený Slovan. U toho sme tiež urobili svoje poklony. Mal sluhu, serežana Juraja.[209]Keď sme zavše ta prišli, chcel nám ukázať serežana, čo sme my do tých čias nevideli. Zavše ho zavolal a kázal mu: „Juraj, obući se!“[210]A milý Juraj s úsmechom odvrkol: „Jebem mu mater, opet se moram obući,“[211]— ale sa ochotne obliekol. Na tom sneme bolo viacej mladých Chorvátov ako patvaristov a jurátov.[212]Pamätám sa z nich na Mirka Bogovića,[213]pozdejšie župana Záhrebskej stolice, na Jozefa Ferenca,[214]pozdejšie profesora slovanskej literatúry[215]na peštianskej univerzite a prekladateľa pri kráľovskej uhorskej námestnej rade, neobyčajného znalca európskych jazykov a všetkých slovanských nárečí, ktoré mal v moci i ústne i na písme ako svoje. Bol tam tiež i istý Zorac, výtečný spevák. Tá chorvátska mládež nás Slovákov niekoľko ráz zavolala na svoje, komersu podobné večierky. Podľa ich domáceho spôsobu k vedeniu poriadku bol zavše ustanovený, s osobitnou mocou, ktorej sprotiviť sa nebolo možno, vystrojený „kućigazda“.[216]Také kući gazdovstvo začal ktosi i pri obedoch spoločných v čas zhromaždení matičných napodobňovať. Na tých chorvátskych večierkoch bolo spevu a rečnenia hojnosť, ale i hojnosť pohostenia, menovite vínom. Ale pri víne sme my, Slováci, nevládali nasledovať Chorvátov.*Ja som prišiel do Prešporka počiatkom roku 1839/40, ako som už kdesi hore povedal, ačpráve som z celej duše túžil po tom, a tomu kvôli som ta prišiel, predsa ostýchal som sa vstúpiť do Ústavu, v domnienke, že som nesúci, nehodný byť členom takého spolku, za aký pokladal som podľa mienky slovenskej školskej mládeže, mňa ovládajúcej, slovenský Ústav v Prešporku. Ale oboznámenie sa hneď pri príchode a bývanie na jednej hospode so Samkom Mihalovičom, Gemerčanom, už bohoslovcom, a Ľudovítom Šnittom, ich priateľské prijatie a posmeľovanie obodrili ma, vstúpil som do Ústavu a bol som prijatý za riadneho člena.Po tomto pre mňa nielen na ten čas, ale pre celý môj život rozhodnom kroku vyvinul som sa nielen za pilného a účinlivého člena Ústavu, ale i za vrúcneho, z celej duše oddaného syna národa slovenského a Slovanstva a podľa svojich slabých síl i užitočným stať sa snažiaceho dejateľa.Okrem Mihaloviča a Šnittu, hneď po mojom vstúpení do Ústavu, okrem úkonov v Ústave osmelilo a oduševnilo ma priateľské prijatie a obcovanie so mnou najvyšších hodnostárov Ústavu, námestníka, dobrodušného Augusta H. Škultétyho, a zapisovateľa, zápalistého a uchvacujúceho rečníka Jozefa M. Hurbana. A takto šlo s milostivou pomocou božou ďalej.Ja bol som v Prešporku a členom Ústavu slovenského za štyri roky, 1839/40 — 1842/43.Hned v prvý rok dostal som dôveru v samého seba a vyzískal som si dôveru členov a predstavených Ústavu. Už v druhý rok, 1840/41, bol som ustanovený za mladšieho knihovníka k boku knihovníka Jozefa Horváta. Roku 1841/42 bol som knihovníkom a roku 1842/43 zapisovateľom Ústavu. V rokoch 1840/41, 1841/42 a 1842/43, vlastne pol treťa roka bol som vyučovateľom mladších a profesor Palkovič mi do lyceálneho vysvedčenia 1843 vlastnoručne napísal: „Annis 1841 — 1842 instituit in ortographia ac grammatica linguae Slavicae syntaxistas, anno vero 1842/43 rhetores, omnino cum laude.“[217]Ináče, aby som i to poznačil, ako žiak prešporského lýcea, v prvé dva roky bol som alumnistom, v prvý rok za plat, v druhý rok bezplatne, v tretí a vo štvrtý požíval som dobrodenie obedov v konvikte Skariczayovskom bezplatne. Bol som tiež účastným štipendia Roth-Telekyanského, ročných štyridsať zlatých v striebre.Nakoľko mi bolo možné, kupoval som si knihy a obrazy a mal som Kollárove, Šafárikove diela a Hollého básní najnovšie vydanie. Medzi obrazmi mal som i obraz kráľoviča Marka, na ktorý sa Štefan Daxner[218]zavše prizerával a nápadne sa i ponášal, a preto sme ho i nazvali Markom. Meno Marko ostalo mu až do jeho smrti a i potom nosí meno Štefan Marko Daxner.*Ale rok 1843 stal sa osudným pre jestvovanie slovenského Ústavu v Prešporku. Stalo sa totižto, že evanjelické duchovenstvo veľmi cítilo natískanie maďarčiny na cirkevnom a školskom poli a vzpieralo sa tomu a namáhalo sa pomôcť si i ponosami i prosbami na cirkevných i nižších i najvyšších konventoch. Ale pod náčelníctvom generálneho inšpektora grófa Karola Zayho[219]a pri agitačnej takmer neodolateľnej činnosti Ľudovíta Kossutha,[220]redaktora a vydavateľa Pesti Hirlapu,[221]nemohli domôcť sa odpomoci. Na čele tohoto antimaďarizujúceho prúdu stál, už síce starý vekom a slabý telom, ale bodrý a mocný duchom, slávny dr. Pavel Jozeffy, superintendent potisského okolia a farár tisovský. Keď na cirkevných fórach bez výsledku bojoval, odhodlal sa podať ponosy a prosby o ochranu najvyššiemu prestolu. I vybral sa roku 1842 v sprievode Michala Hodžu, Jána Chalupku a Samuela Ferienčíka, ako vyslanstva, do Viedne a predložil ponosy a žiadosti Slovákov kráľovi a ministerstvu.[222]To pobúrilo inšpektora Zayho, Kossutha aj iných primipilov[223]generálneho konventu. Už síce na generálnom konvente dňa 8., 9. a 10. septembra 1841 podľa bodu prvého prišlo do reči ponosovanie sa banského okolia so superintendentom Jánom Seberinim[224]na čele proti nariadeniu predsedu grófa Zayho v záležitosti maďarskej reči; ďalej prišli do reči „panslavistické pletichy“ Slovákov, zvlášte medzi slovenskou mládežou v slovenských spoločnostiach na evanjelických školách atď., atď. Následkom toho generálny konvent medziiným uzavrel, že slovenské spoločnosti na evanjelických školách sa vonkoncom zničujú (eltörültetnek).[225]Už vtedy boli prestali.Ale na generálnom konvente pod predsedníctvom Zayho dňa 15. a nasledujúceho júla 1842, podľa druhého bodu zápisnice, poťažne na bod prvý zápisnice 1841, skrze vyslanstvo potisského okolia prišla do reči prosba, ktorú „pri spoluúčinkovaní banského a potisského superintendenta, pod vedením potisského superintendenta (t. j. Pavla Jozeffyho) i z ich okolia kňazi k Jeho Veličenstvu odniesli“ atď., generálny konvent uzavrel zazlenie takého „autonomiu evanj. cirkvi rušiaceho pokračovania“ a uzavrel tiež k vyšetreniu žalôb a prosieb Slovákov vyslať zvláštne vyslanstvo. Toto vyslanstvo záležalo pod predsedníctvom Franca Tihanyho, temešského grófa a hlavného išpána, zo štyriatridsiatich členov svetského, duchovného a učbárskeho sboru zo všetkých strán ev. a. v. cirkvi.Konečný výsledok vyšetrovania[226]a účinkovania tohoto početného vyslanstva mal byť predložený generálnemu konventu, ale aký bol, neznám.Pripojujem výťahy zápisnice[227]generálneho konventu: od 8., 9., 10. septembra 1841 bod 1.; od 15. a nasledujúceho júla 1842 bod 2.; od 15. a nasledujúceho júla 1842 bod 3.; od 3. septembra 1843 bod 3.; od 3. septembra 1844 bod 4.Medzitým roku 1843, či z vlastnej pohnútky grófa Zayho, alebo Jozefa Bajcsyho,[228]mestského richtára a inšpektora v Prešporku, Kossuth vo svojom Pesti Hirlape denuncoval prešporský slovenský Ústav. To ponúklo spomenuté veľké vyslanstvo[229]k tomu, že k vyšetrovaniu slovenského Ústavu v Prešporku zo svojho lona vyslalo nasledujúci výbor: predsedu baróna Gabriela Prónayho,[230]prísediacich Fraňa Benyovszkého,[231]Pavla Májora,[232]Fraňa Pulszkého,[233]Jozefa Bajcsyho, Dávida Perlakyho.[234]Okrem tohoto výboru pri vyšetrovaní prítomní boli i profesori lýcea.Predvolaní boli: profesor Jiří Palkovič, námestník Ľudovít Štúr, zapisovateľ Ústavu Ján Francisci a Ján Kalinčiak, člen Ústavu.Vyšetrovanie dialo sa po práve dokončenom školskom roku 1842/43 dňa 27. a 29. júna 1843 v bibliotéke lýcea.[235]Predvolanie pred vyšetrovanie vzbudilo u nás predvolaných a iných v Prešporku ešte nachádzajúcich sa členov Ústavu veľké rozhorčenie a rozžialenie. Pred hodinou, k výsluchu určenou, zišili sme sa u Štúra. Tam po výlevoch rozhorčenia a rozžialenia zaspievali sme si cirkevnú pieseň „Všickni, jenž skládají v Pánu své doufání“ a išli sme do lyceálnej budovy.Pri výsluchu odpovedal som ja po maďarsky a odpovedal som bez rozmýšľania a hľadania obsahu odpovede, akoby narýchlo, pohotove, určite a pravdive. Ukázal som tiež ochotu a pohotovosť na všetko otvorene a s úprimnosťou odpovedať a ukázať všetko, čo vedieť chceli. To vzbudilo u vyšetrovateľov dôveru v pravdivosť mojich odpovedí, čo zase mne usnadnilo ľahšie odbaviť odpoveďami i také otázky, na ktoré by mi ináče dosť nesnadno bolo padlo odpovedať.Vypočutý bol som o Ústave, o prednáškach Štúrových, o knihovni Ústavu, o mojej ceste k zbieraniu podpisov na jozeffyovskú petíciu, o Prostonárodnom zábavníku atď., atď.Od zovrubného opisovania meritoriálnej i formálnej stránky celého vyšetrovania oslobodzuje ma šťastlivý nález medzi mojimi písomnosťami. Ja som bol hneď po vyšetrovaní, na vyzvanie Ľudovíta Štúra, opísal výsluch zo sviežej pamäti a so stenografickou vernosťou a úplnosťou a oddal Štúrovi. Bezmála i Kalinčiak tak urobil.[236]Akiste Štúr to doplnil opisom svojho a Palkovičovho výsluchu a všetko poslal Jánovi Čaplovičovi[237]do Viedne k použitiu v jeho polemických publikáciách proti Karolovi Zaymu a maďarským publicistom. Ale nepamätám sa, že by to vyšetrovanie bolo dakde vytlačené bývalo.[238]Ján Čaplovič, rodený oravský zeman, bol sekretárom grófa Zichyho alebo Pálffyho, pracoval i pre hotovú prieplavu Bega s dobrým honorárom a bol človek schránlivý, čím sa mu možným stalo nakúpiť takú veľkú bibliotéku, ktorú stolici Oravskej poručil a ktorá teraz v Dolnom Kubíne práchniveje bez užívania. Ján Čaplovič býval vo Viedni i v Prešporku, kde aj zomrel ako starý mládenec.Medzitým stalo sa, že som ja nezadlho po svojom presťahovaní sa do Turčianskeho Sv. Martina, čo sa stalo roku 1870, bol dostal, myslím od Bedricha Baltíka,[239]vtedy profesora na gymnáziu v Banskej Bystrici, opis celého vyšetrovania prešporského slovenského Ústavu, napísaný po nemecky a vypísaný z akejsi knihy, banskobystrickej gymnaziálnej bibliotéky. Ja som na ten odpis bol celkom zabudol. Teraz náhodou nájdený zišiel sa mi veľmi dobre a pripojujem ho týmto svojim rozpomienkam pod A.[240]Ten odpis činí písaných šesť hárkov folio konceptového formátu.Skončiac školské učenie, s rozochveným, obavami a nádejami, nadovšetko vrúcnou povďačnosťou naplneným srdcom, rozlúčil som sa s Ľudovítom Štúrom a odcestoval som spolu tiež so skončivším Jankom Gáberom a Samkom Vozárom[241]domov. Na ceste navštívili sme slávneho Jána Hollého. Príduc do Maduníc, čo sme našli? Z kostola a fary holé múry, dookola tiež holé múry bývaní obyvateľov. Všetko to nedávno predtým bol zničil zúrivší požiar. Príduc do fary, v prvej väčšej, takmer prázdnej izbe, na prostriedku izby, bolo koryto a na koryte žltá kaša. Dverami do bočnej izby videli sme pri písacom stolíku, s opretou o stôl pravou rukou svojou, s krásnou hlavou, sedieť samého Hollého. Všetko to, čo sme videli a pohľad na samého Hollého taký dojem urobilo na nás, že sme takmer na kolená padli pred ním a nevedeli sme tak skoro slova predniesť. Po spamätaní sa predstavili sme sa mu, kto sme, a on nás s otcovskou láskavosťou prijal. Medzi rozprúdeným zhovorom Hollý povedal, tiež popálený, že pôjde na odpočinok ku svojmu priateľovi, farárovi na Dobrej Vode,[242]že „tam, hľa, už mám prihotovenú kašu, ktorú si budem tam varievať“. Nám by bolo veľmi záležalo na tom, aby sme od neho boli mohli dostať dačo na pamiatku, a prosili sme všeličo, aspoň pero, ktorým písaval. A veru, vraj, mám pero, toto, hľa, ktorým som celého Svätopluka napísal, a v tomto klobúku — bol to vysoký poglíbaný a vyšedivelý klobúk — písaval som v Máči pod dubom svoje básne, a v tejto puške — bola to puška z bieleho plechu, v akej napr. posekaný cukor držiavajú — sú všetky moje rukopisy. Za každým takýmto označením predmetu vybúšili z nás najsrdečnejšie, takmer dotieravé prosby, aby nám to, alebo to na pamiatku dal, a predmetov sme sa takmer násilne chytali. Ale on na všetko ticho odpovedal: „Nedám vám ani to, ani to; potom by ste sa z toho iba vysmievali.“S ťažkým srdcom odobrali sme sa a išli sme ďalej.*Príduc domov, trávil som prázdniny doma a v okolí. Často som chodieval do Tisovca k Daxnerovi, Augustovi Škultétymu, v ten čas kaplánovi pri boku superintendenta Jozeffyho, a k Jonatanovi Čipkovi,[243]čakateľovi bohoslovia, rodákovi z Tisovca. Pri nich trávieval som i po viac dní a býval som pri svojich starých rodičoch po matke. Títo traja mužovia a moji priatelia zaoberali sa i mnou obľúbenou prácou, t. j. zbieraním a písaním prostonárodných povestí. Všetci traja boli v tejto práci majstri. Ale v písaní prostonárodných povestí a rečňovaniek vynikal a bol majstrom, akého ani vtedy, ani dosiaľ nebolo, Jonatan Čipka.Ináče strojil som sa ako kandidát teológie na cestu, na univerzitu do Nemecka. Už som mal i pas vykonaný, aj dobrotisko moja matka pripravila mi, koľko vládala, tých groší.Ale stalo sa inak.Počiatkom nového školského roku vyberali sa moji priatelia Gemerčania do Prešporka a mali cestou ohlásiť Lajka Gábera na Lovinobani. Ja, vyprevádzajúc ich, pripojil som sa ku Gemerčanom, že ich odprevadím na Lovinobaňu. Tam zase dal som sa nahovoriť, aby šiel s nimi až do Prešporka, že veď môžem na tej istej príležitosti[244]zase prísť domov. Dal som sa zase nahovoriť, že sa s Ľudovítom Štúrom aspoň uvidím a pozhováram.Ale, príduc do Prešporka, Štúra som tam ešte nenašiel; mnohí mi hovorili, že ho každý deň očakávajú. Nuž odhodlal som sa dočkať ho. Medzitým gemerská príležitosť odišla a ja ostal som v jedinom obleku, ktorý mal som na sebe.O pár dní Štúr skutočne prišiel a nahováral ma tam ostať za jeho pomocníka pri redigovaní Národných novín,[245]k čomu privilégium od uhorskej kancelárie z Viedne[246]každý deň očakával.Dal som sa i k tomu nahovoriť, i ostal som v Prešporku a poprosil som matku, aby mi poslala spodné i vrchné šaty, ako i tie na cestu do Nemecka prihotovené groše. Pas prepustil som Michalovi Huľukovi,[247]pozdejšie farárovi v Krupine, ktorý sa mi tým odslúžil, že na moje meno začal robiť dlžoby v Halle. Len iní tam študujúci moji priatelia ma zachránili pred platením Huľukom narobených dlžôb.Medzitým školský rok 1843/44 bol započatý a slovenský Ústav otvorený. Štúr začal zase prednášať. Ale aj Ústav aj prednášky Štúrove trvali len do konca roku 1843, keďže na naliehanie inšpektora Bajcsyho konvent 31. decembra 1843 zakázal prednášať Štúrovi. Dosť sa vzpierali, prosili i hrozili i žiaci i Ústav i Štúr, a orodovali i superintendent Jozeffy a iní, nič nepomohlo.Následok toho bol, že najlepší dvaadvadsiati členovia Ústavu[248]a žiaci lýcea vysťahovali sa na lýceum do Levoče.Na cestu týmto vysťahovalcom dal som zo zvýšených, ešte svojich na cestu do Nemecka určených groší osemdesiat zlatých v striebre.Veľmi ľutujem, že nemôžem zaznačiť mená všetkých tých vysťahovalcov. Siedmi z nich, koncom školského roku školské učenie skončiť majúci, odišli domov pripravovať sa na skúšky, a mená týchto siedmich ani nepamätám, ani zo žiadnych zápiskov dočítať som sa nemohol. Mená ostatných, v dňoch 15. — 17. marca 1844 v tuhých mrazoch a chumeliciach pod vedením Janka Kučeru[249]na liptovských furmanských vozoch do Levoče prišlých trinástich sú: Peter Kellner, Samuel Štúr, Michal Kolpaský, Ľudovít Gáber, Ján Kučera, Ľudovít Gál, Karol Hrenčík, Ľudovít Reuss, Daniel Minich, Karol Hájiček, Gustáv Koričanský, Mikuláš Dohnány.[250]Medzitým míňala sa i zima i jar a privilégium na Národnie noviny Štúrovi neprichodilo. I moje groše na univerzitu sa míňali. V Prešporku ďalej udržovať som sa nemohol. I odcestoval som 5. mája 1844 domov.Príduc domov, vzdal som sa cesty do Nemecka a rozmýšľal som, akú postať mal by som nastúpiť a v čom a kde poslúžiť národu. Prešporský slovenský Ústav bol nadobro už akoby pochovaný. Naproti tomu v Levoči pričinením blahej pamäti potisského superintendenta Jozeffyho bol profesor Michal Hlaváček za profesora jazyka česko-slovenského či zase, a či vnove uvedený a slovenský Ústav ako praktické cvičenie v reči česko-slovenskej ustrojený pod Štefanom Homolom,[251]ako Hlaváčkovým námestníkom. Avšak Homola ešte pred zakončením školského roku odišiel za kaplána, myslím, že do Nyiregyházy.I zatúžil som vidieť sa so svojimi druhmi a priateľmi, vysťahovalcami prešporskými, a pohovoriť si s nimi. Nuž vybral som sa na turíčne sviatky do Levoče a prišiel som ta, myslím, 29. mája 1844. Radosť bola na oboch stranách veľká. Ponavštevoval som svojich bývalých profesorov: Hlaváčka, Tomáška, Müllera. S Hlaváčkom prehovoril som o prednáškach slovenských a rekognoskoval som,[252]či by z jeho a konventu strany nebolo prekážok proti tomu, keby ja ta prišiel za Hlaváčkovho námestníka, vyučovať reči slovenskej. Mienka Hlaváčkova nebola protivná. S dobrými nádejami na oboch stranách rozlúčil som sa so svojimi druhmi a išiel som zase domov. Radil som sa i so superintendentom Jozeffym i so Samuelom Reussom i s Augustom H. Škultétym a Štefanom Daxnerom, ako vec nastrojiť a umožniť, žeby som sa mohol dostať do Levoče za námestníka Michala Hlaváčka, ako profesor reči a literatúry slovenskej.V nasledujúce leto naskytla sa príležitosť urobiť k tomu prípravné kroky. V dňoch 26., 27. a 28. augusta 1844 vydržiavalo sa v Liptovskom Sv. Mikuláši pod predsedníctvom Michala Hodžu prvé a zriaďujúce zasadnutie Tatrína.[253]Tam boli medzi inými i Ľudovít Štúr, Jozef Hurban a prítomný bol som i ja. S menovanými poradili sme sa, čo urobiť, aby som sa ja mohol stať námestníkom Hlaváčkovým v Levoči. I doradili sme sa, že Michal Hodža, Jozef Hurban a ja hneď z Mikuláša pôjdeme do Levoče porobiť prípravné kroky k uskutočneniu dohovoreného úmyslu, a vybrali sme sa hneď na cestu.Ja s Hurbanom chceli sme cestou vyjsť na Kriváň. Pripojil sa k nám Janko Kráľ a v Hybiach dr. Jonáš Guoth.[254]Prenocovali sme vo Východnej a zavčas rána pohli sme sa na Kriváň so sprievodcom, akýmsi Jankom z Východnej, ktorý nám niesol kus chleba, jeden oštiepok a fľašku borovičky, a mal nám cestu ukazovať. Keď slnce spoza Kriváňa vyskočilo, boli sme už pod horou na východnianskom salaši a o jedenástej hodine predpoludním na Kriváni. Hurban a ja chceli sme ísť na noc do Lučivnej, kde sa k nám mal pripojiť Michal Hodža. Dr. Guoth a Kráľ išli dolu z Kriváňa tou cestou, ktorou sme boli prišli hore. Ale nás Janko viedol druhým smerom, smerom k Štrbskému plesu. A tam nám ukázal cestu, vraj, choďte touto cestou a tá vás dovedie do Lučivnej. Nuž išli sme tou cestou. Keď sme celkom vyšli z hory až na mraku, cesta sa nám či stratila, či do druhej vbehla, a my sme o Lučivnej nechyrovali. Náhodou stretli sme sa s akýmsi vozom a toho pohonič nám povedal: „Veď idete do Mengusoviec; do Lučivnej choďte ta!“ Nuž išli sme ta a dostali sme sa do Lučivnej a prenocovali sme v tamojšom hostinci u otca môjho spolužiaka a člena prešporského Ústavu, Andreja Klimu.[255]Na druhý deň včasráno dozvedel sa o nás Klonkay,[256]znamenitý Slovák, priateľ Slovákov, otec štyroch dcér, horlivých Sloveniek, odviedol nás do svojho neobyčajnou pohostinnosťou všeobecne známeho domu. Tam boli sme takmer s okázalou srdečnosťou prijatí.Už tam nás našiel Michal Hodža a odtiaľ išli sme traja, Hodža, Hurban a ja, do Levoče.V Levoči navštívili sme profesora Hlaváčka, Tomáška, Müllera, inšpektora Imricha Andaházyho.[257]Vše orodovali sme za to, aby ja mohol prísť za námestníka Michala Hlaváčka, ako profesor reči a literatúry slovenskej. Michal Hlaváček k tomu ochotne privolil a ostatní profesori a inšpektor Andaházy tiež, zvlášte keď som sa ja osvedčil, že ochotne a bezplatne prijmem i zastupovanie iných, prednáškami obťažených profesorov v prednáškach menej odborných, napríklad statistiky[258]a podobných.Quasi re bene gesta,[259]rozlúčil som sa s Hodžom a Hurbanom a šiel som domov. Ale hneď počiatkom školského roku 1844/45 dostavil som sa do Levoče, a predstaviac sa Hlaváčkovi, s jeho privolením, ako jeho námestník, začal som v ktorejsi klase lýcea prednášať gramatiku a históriu literatúry česko-slovenskej a ustrojil som i praktické hodiny ako Ústav.Ale to trvalo len do Nového roku.Na vianočné sviatky 1844 bol som odišiel s Jankom Kučerom do Mikuláša. Keď som sa vrátil do Levoče, mládež slovenská ma s ustrnutím privítala, že mi vraj na denunciáciu a agitáciu advokáta Francseka konvent zakázal prednášať. A vskutku bolo tak.V takomto položení čo robiť? Verejne prednášať som nemohol. Ale keď som už raz bol v Levoči, odtiaľ odísť mi neprichodilo, ani som nechcel. Nuž uzniesli sme sa s mládežou na tom, že budem držať prednášky a ustrojíme Ústav súkromne. K tomu cieľu bola najatá na poschodí domu istého Springera, puškára v Dolnej ulici, priestranná izba. Aby sa do mňa vnove zadrapiť nemohli, požiadal som, aby tí, ktorí brať chcú účasť na tých prednáškach v Ústave, zhotovili listinu, v ktorej ma vlastnoručnými podpismi žiadajú, aby som im súkromne prednášal, a každý tiež vlastnoručne zapísal istú sumu peňazí podľa ľúbosti, ktorou ma honorovať chcú, o čom som sa ale osvedčil, že ja ten honorár nežiadam, ani nepríjmem. A tak som i ďalej tam ostal ako súkromný platený učiteľ.Ústav bol akési legálne pomenovanie, podržať sme ho nemohli, teda pomenovali sme sa „Jednota“.[260]Tá Jednota záležala z teoretických a praktických hodín. Na teoretických hodinách držal som ja niekoľko prednášok, iné prednášky držiavali starší členovia Jednoty i po iných svojich súkromných hospodách. Na praktických hodinách predsedal som ja.V tento rok udržoval som sa ja súkromným vyučovaním v maďarčine dr. Hlaváčka, lekára, brata profesora Hlaváčka, a istého židáčika, syna bohatého Wintera, ako i pomocou založeného Tatrína, superintendenta Jozeffyho, Samuela Reussa a iných dobrodincov.V prázdninách dostal som listom profesora Gretzmachera pozvanie bohatého a vplyvného muža, Andreja Probstnera,[261]za korepetítora[262]jeho pre dlhšiu nemoc v učení zaostavšieho mladšieho syna Júliusa. A to mi jestvovanie a účinkovanie v Levoči i obľahčilo i zabezpečenejším urobilo.I pokračoval som v národnom účinkovaní.Býval som v jednom Probstnerovskom dome na Mäsiarskej ulici, vo veľkej izbe, so svojím mladším bratom Ferkom, gymnazistom ktorejsi nižšej klasy, sám a sám, len akýsi opatrovateľ domu, obecný murár, býval tam so svojou ženou, ktorá mi kúrila, zametala a vody donášala. V mojej izbe vydržiavali sa porady i niektoré prednášky, ba i divadelné predstavenia.Okrem dosavádnych teoretických prednášok a praktických cvičení roku 1845/46 uviedlo sa vyučovanie a cvičenie i v maďarčine a nemčine, ustrojil sa hudobný sbor a cvičenie v šermovaní, toto posledné pod vedením Ľudovíta Reussa. Uviedli sa taktiež divadelné predstavenia, prevažne slovenské, ale i nemecké a maďarské, pod spravovaním Štefana Mandelíka.[263]Divadelné predstavenia vydržiavali sa takmer každý týždeň v mojej priestrannej izbe, a také predstavenie — nemecké — bolo raz poctené i prítomnosťou rodiny Probstnerovskej. Ženské úlohy hrávali Janko Čajak[264]a Janko Makovický.[265]Programy divadiel som ja, ako vydavateľ svojho zošitu Slovenských povestí a korektor Hodžovho Epigenesa vo Werthmüllerovskej kníhtlačiarni známy, s pomocou Janka Lengvarského, dobrého Slováka, vysadil a vytlačil.[266]Avšak zvláštneho spomenutia zasluhuje, že sme si založili podľa vtedy rozprúdeného účinkovania v slovenskom národeSpolok miernosti.K tomu ma okrem všeobecného prúdu pohla tá skutočnosť, že v Levoči po každej ulici boli isté pivovarské meštianske domy, v ktorých v istom poriadku pivo varievali a za dva týždne vo svojom dome vymeriavať mohli. Pivo bolo veľmi lacné, za šajnový groš holbový pohár. Pivo priťahovalo pijakov zvlášte ta, kde mali pekné dievča, a kde pekného dievčaťa v dome nebolo, vypožičiavali si také od rodiny. Nuž žiaci radi chodievali na pivo a tým svoje skromné groše márnili a učenie a svoje práce zanedbávali. Od toho som chcel zachrániť slovenských žiakov a ustrojil som medzi nimi spolok miernosti taký, v ktorom bolo zakázané nielen pitie pálenky, ale i pitie vína a piva.Tento spolok miernosti mal i navonok znamenité následky, lebo v listoch prihlasoval sa ku hlásateľom miernosti a čelnejším mužom slovenským, a zase od nich dostával pochvalné a povzbudzujúce dopisy.Na turíčne sviatky, v spoločnosti Janka Kučeru, Petra Kellnera[269]a Ľudovíta Gábera, bol som navštívil Jána Andraščíka,[270]katolíckeho farára v Bardejove, pôvodcu a vydavateľa v šarištine a vo veršoch napísanej, na ten čas veľmi znamenitej knižtičky Šenk pálenčený. Andraščik nás priateľsky prijal a zdalo sa, že návštevou našou cítil sa byť potešený i poctený.Ďalší účinok môjho účinkovania pri Jednote levočskej bol, že sme k našej Jednote pripojili i všetky slovenské ústavy na evanjelických školách a všetky spolu zjednotili vJednotu mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorskej.Na čele Jednoty stál hlavný správca, akým som bol ja, ako spolu i správcom Jednoty levočskej. Strediskom Jednoty bola Levoča. Jednota vydržiavala v prázdninách všeobecné zasadnutia, na ktoré všetky pojedinné Jednoty posielali svojich vyslancov a svoje za najpodarenejšie uznané práce, nárady a návrhy atď. Takéto všeobecné zasadnutie vydržiavalo sa v auguste 1845 v Liptovskom Sv. Mikuláši v čas zasadnutia Tatrína, čím som chcel Jednotu mládeže do spojitosti priviesť s Tatrínom. Na tomto všeobecnom zasadnutí boli najpodarenejším prácam prisúdené odmeny. Tie odmeny záležali z ručných prác, vyhotovených a k tomu cieľu darovaných horlivými Slovenkami. O zozbieranie týchto prác bol som požiadal vtedy medzi slovenskými ženami najvynikavejšiu národovkyňu, Johanu Miloslavu Lehotskú,[271]rodenú Vyšnú, manželku Jána Lehotského, evanjelického farára v Trnovci. A ona to i ochotne vykonala. Odmenu dostal, ak sa dobre pamätám, i Mikuláš Ferienčík.[272]Na tom všeobecnom zasadnutí v Liptovskom Sv. Mikuláši dohovorená a napísaná bolaSústava Jednoty mládeže slovenskej pri školách ev. a. v. v Uhorskej.Nasledujúceho roku, 1846/47, zložil som predsedníctvo Jednoty levočskej, lebo som odišiel do Prešova na študovanie práv.[273]Ale hlavným správcom Jednoty mládeže slovenskej zostal som ešte i za tento školský rok.Všeobecné zasadnutie Jednoty mládeže slovenskej vydržiavalo sa pod mojím predsedníctvom ešte 4. augusta 1846 v Štiavnici a 2. augusta 1847 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Na tomto poslednom zložil som predsedníctvo, lebo som mal odísť na patvariu.Koho by zaujímalo — a zaslúžilo by to — zovrubne poznať moju činnosť v Levoči, ustrojenie a účinkovanie Jednoty mládeže slovenskej, tomu odporúčam — ak má trpezlivosť k tomu — pozorne poprezerať dve tuho zviazané kvartového formátu knihy, ktoré sú teraz u mňa, ale ich oddávam do bibliotéky Národného domu vo Sv. Martine. Jedna má titul:Zápisy ústavu česko-slovenského v Levoči;je písaná rukou rozličných, ale hlavne Paľka Dobšinského; druhá má nápis len olovkom zvonka:Deje Jednoty vzdelávania sa mládeže do roku 1848.Táto druhá je takmer výlučne písaná rukou neúnavného pracovníka a bedlivého pozorovateľa Paľka Dobšinského. V nej sú obšírne zaznačené deje Jednoty a spolku miernosti, i Sústava mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhrách aVšeobecné zákony spolku miernosti Jednoty slovenskej.*V Prešove, kam so mnou prišiel i Mikuláš Ferienčík a Leopold Abaffy,[274]tiež za juristov, a bývali sme spolu, nepodarilo sa mi ani ústav, ani jednotu ustrojiť, i pre málopočetnosť i pre nesúcosť k tomu tamojších vtedy žiakov Slovákov.Pozitívne práva[275]na kolégiu prešovskom prednášal advokát pri tamojšej dištriktuálnej tabule a profesor práv Ondrej Csupka.[276]Civilné uhorské právo prednášal hodne obšírne, iné pozitívne práva len nakrátko odhajduchoval. Roku 1846/47 bolo nás okolo deväťdesiat jeho poslucháčov zo všetkých strán krajiny.Ondrej Csupka bol na ten čas vychýreným juristom, ale nehľadaným advokátom. Prednášal po maďarsky, ale „tótosan“[277]a po šarišsky, t. j. všetko krátko vyslovujúc, napr. „baratim“,[278]čo bolo dosť komické. Prednášal bezplatne, t. j. bez didaktra;[279]ale čo sa mu na mena popodpisovalo a zozbieralo, značne prevyšovalo didaktrum. Prednášal bez kompendia a bez zošitov, len ústne, a z toho, čo kto zachytil, to si zapísal.Okrem poslucháčstva Csupkových prednášok bol som i členom maďarskej spoločnosti na kolégiu prešovskom, pod predsedníctvom Andreja Vandráka,[280]učeného profesora, tuhého Maďara, ale humánneho človeka. I dostal som od tej spoločnosti pochvalné vysvedčenie.V jesenné a jarné časy chodieval som i s Ferienčíkom a Abaffym na telocvičné hodiny a v zimných mesiacoch chodili sme všetci traja do tamojšej kolegiálnej šermovne, kde sme sa hodne pocvičili v šermovaní, a menovite ja prišiel som do povesti výtečného šermovníka. K tej povesti prišiel som menovite takto: šermúval som súkromne s Tomášom Péchym,[281]pozdejšie snemovým predsedom a dištriktuálnym inšpektorom potisského okolia, s Jozefom Bánóm,[282]pozdejšie snemovým vyslancom, a inými, v Prešove bývajúcimi šarišskými mladými zemanmi. Ale tú povesť potvrdilo hlavne to, že na verejnej, v prospech školskej telocvične v mestskom divadle sporiadanej telocvičnej produkcii, na naliehanie profesora Vandráka, dozorcu telocvične, odhodlal som sa i ja i Ferienčík i Abaffy zúčastniť sa a pri tej príležitosti, šermujúc s učiteľom šermovania Walterom, keď mi Walter niekoľko úderov odtajil, tak som ho čapil po maske na hlave, že padol na — starú paniu.Na konci roku nanútil mi rektor Hazslinszky[283]valedikovanie na verejnej skúške. Valedikciu predniesol som po maďarsky naspamäť, bez potknutia sa, s citom a výrečne, takže profesora Csupku a inšpektora Ferenca Malatinského a iných prítomných pohla k slzám a kolegov juristov do takého rozčúlenia, že éljenovaniu,[284]podávaniu rúk a objímaniu nechcelo byť konca-kraja.*V čas môjho bývania v Prešove prihodila sa zvláštna udalosť. V Prešove bývalo niekoľko poľských emigrantov, medzi nimi aj istý Burchard, s rodinou príkladne ustrojenou, vo svojom dome nad vodným mlynom, neďaleko „Čarvenej karčmy“. Ja, Ferienčík a Abaffy bývali sme oproti a chodievali sme do Burchardov i s viacerými žiakmi na obed a večeru. Burchard bol veľmi umný, činný, opatrný, a zdalo sa, že i majetný človek, lebo v dome mal fabriku na ocot a na šampanské a kdesi v Šariši árendoval fabriku alebo hutu na sklo. Mal viac synov a dcér. V revolúcii 1848/49 on bol zásobným komisárom Dembińského,[285]jeho syn Július adjutantom ktoréhosi poľského generála, a najmladší syn Konrád bol tiež čímsi pri légiách poľských. Teraz je tento Konrád členom magnátskej tabuly uhorskej, že pre zásluhy pri veľkoindustrii a obchode. Okrem rodiny Burchardovskej[286]býval v Prešove istý Wagner,[287]bývalý ulánsky kapitán v poľskom povstaní, vtedy učiteľ šermovania, aj akýsi menšieho významu Poliak, či popoľštený Malorus, ktorého meno už nepamätám, ako vlásenkár. Po Šarišskej stolici bývalo viac poľských emigrantov, árendovali hospodárstva šarišských zemanov.Kedysi v máji a či v júni 1847 zrazu prišiel do Prešova istý neznámy človek, ktorý hovoril, že sa volá Zielonka[288]a že je poľským emigrantom. Usalašil sa v hostinci, chodil verejne v poľskej, konfederátkou zvanej čapici a bavil sa v Prešove dlhší čas. Ako, ako nie, zoznámil a skamarátil sa s ním istý Marcel Turánszky,[289]vtedy žiak, fyzik, na kolégiu, a skrze Turánszkeho, s ktorým som bol známy, oboznámil som sa aj ja so Zielonkom. Marcel Turánszky bol syn liptovského zemana a matky či Poľky a či popoľštenej Malorusky z Rusko-Poľska. Ako oboznámil sa starý Turánszky s jeho manželkou, neznám; ale hovorilo sa, že pani Turánszka má výnosné panstvá v Rusko-Poľsku. Marcel Turánszky držal sa za Poliaka a chodieval tiež v konfederátke, ináče i vtedy i pozdejšie bol šalabachterom a poľskej šľachtickej, až surovej povahy. So Zielonkom som sa častejšie vídaval a jeho hovory tak zachvátili moju fantáziu, že som napísal akýsi spis,[290]na obsah sa už určite nerozpamätám, ale na to áno, že bol demagogického a poburujúceho obsahu; a dal som ten spis Zielonkovi, ktorý ho mal dať vytlačiť.Zrazu, mnou nepozorovane, milý Zielonka z Prešova odišiel, a Marcel Turánszky ho až na hranicu odprevadil. Vrátiac sa Turánszky rozprával, že na hranici Zielonku aretovali a odviedli, neznám kam. Aretovanie Zielonku ma veľmi naplašilo, lebo som predpokladal, že i môj spis našli uňho a že to môže mať pre mňa nebezpečné následky, ak Zielonka vyjaví, kto ho napísal a jemu dal. Ale mojím vedomím nemalo; možno ak ho rakúska polícia i dostala, považovala ho za nezrelú čarbaninu nezrelého mladocha.Pozdejšie prišiel som k tomu náhľadu, že pod pridaným si menom „Zielonka“ prišiel do Prešova úradník haličskej alebo práve viedenskej polície špehovať držanie sa poľských emigrantov v Prešove a v Šariši, ako i iných vrstiev, a že na hranici, o svojom príchode vopred uvedomiac políciu, schválne dal sa aretovať, aby u odprevádzajúceho ho Marcela Turánszkeho nevzbudil podozrenie proti sebe.Ale i Marcel Turánszky bol podlý darebák. V dajednom menšom spise Františka Palackého, už nepamätám sa v ktorom,[291]som čítal, že v čase slovanského kongresu roku 1848 v Prahe tam tiež prítomný istý M. T. denuncoval polícii, že medzi Slovákmi, menovite v Šarišskej stolici, pripravuje sa rebélia. Ja v M. T. vidím Marcela Turánszkeho, ktorý vedel o mojom, Zielonkovi danom spise a podstrčil mu zmysel rebelantský.Keď som býval v Revúcej, v rokoch 1867 — 1870, Marcel Turánszky býval ako statkár, známy ako svojvoľný a surový „betyár“,[292]v jednej maďarskej dedine, myslím, Levárte, neďaleko Kamenian, a bol s ním známy a často ho navštevoval „na tartlík“ v Kameňanoch ako penzionovaný slúžny bývajúci Michal Bakuliny.[293]Turánszky navštívil i mňa v Revúcej, ale ja som mu návštevu nevrátil.*Ako epizódy zo svojho vtedajšieho života zaznačujem nasledujúce: v Prešporku a v Levoči vycvičený som bol za zručného rečníka. Viac ráz kázaval som, a niekedy, keď nebolo času na náležité pripravenie sa, len po dosť krátkom premyslení, i bez prípravy.Tak stalo sa, keď som roku 1847 šiel z Prešova na veľkonočné sviatky do Mikuláša. Idúc ta, navštívil som vo Švábovciach svojho bývalého spolužiaka Ondreja Cénera, už vtedy tam farára. Céner bol na ten čas chorľavý a zdržoval ma zo dňa na deň u seba. Naostatok ma zdržal i cez Zelený štvrtok, žeby som na Veľký piatok čítal pašie a kázal. Ja som sa vzpieral, že veď nie som pripravený, že nemám k tomu súceho obleku. Ale Céner nepopustil, že veď som slušne oblečený, len aby som vzal jeho vysoký klobúk, pod bradu tabličky a na chrbát plášť, takzvaný „schwalbenschwanz“. Bože, odpusť hriechy, i vystúpil som na Veľký piatok pred oltár s plášťom na chrbte, s tabličkami pod zarastenou bradou a s fúzmi, v zelenom takzvanom kvekri a dosť jasnomodrých a brunátno veľkokockovaných kozáckych nohaviciach — a prečítal som pašie. Po pašiách vyšiel som na kanceľ a povedal som, nie vypracovanú, len nemnoho premyslenú kázeň bez prípravy.Stalo sa tiež predtým, keď som roku 1843/44 býval v Prešporku, že som navštívil Jozefa Hurbana v Hlbokom. Pri tejto príležitosti bavil som sa tam viacej dní; myslím, že sme ktorúsi Nitru[294]sklepávali. Ale sme sa dohovorili, že si pôjdeme po okolitých obciach a mestečkách trochu pocestovať. Šli sme každý iným smerom a v istý deň mali sme sa zísť v Hlbokom. Ja som v určený deň prišiel do Hlbokého; ale vo fare nebolo ani Hurbana, ani „Morskej panny“, tak nazval Hurban svoju posluhu, malú, hrbatú starú dievku so zmraštenou bledou tvárou. Šiel som teda do školy. Učiteľ Daniel Mandelík[295]privítal ma týmže: „Chvalabohu, že ste tu!“ — „Nuž a prečo ,chvalabohu‘?“ — „Nuž preto, že nám umrela gazdiná N. N.“ — „Teda si ju pochovajte.“ — „Ale pohreb má byť s kázňou.“ — „Teda čakajte, kým pán farár príde, veď do večera príde, a zajtra ju pochová.“ — „Pohreb musí byť dnes, už je zvrchovaný čas.“ — „Keď tak, teda odbavte vy pohreb.“ — „Ja som necvičený v kázaní, a teraz na kázeň nepripravený; kážte vy.“ — „Ja pohreb odbavovať neviem a na kázeň nie som pripravený.“ — „Veď pohreb odbavím ja a vy len kážte; premyslite si trochu a pôjde vám lepšie, ako by šlo mne.“ — „Nuž dobre!“ Pristal som; rechtor odbavil pohreb, a ja, oblečený do Hurbanovho luteráka, s tabličkami pod bradou, povedal som bez prípravy v kostole z kancľa pohrebnú kázeň. Hurban, prichádzajúc podvečer domov, v poli stretol sa s kostolníkom. „No, Jane, čo nového?“ — „A veru, ich miuosť, nic; co by byuo, enom že nám N. N. umreua.“ — „A kedy má byť pohreb?“ — „Už byu!“ — „S kázňou?“ — „S kázňú!“ — „A kto ju pochoval?“ — „A co ja vím; akýsi chupatý kapuan.“*Roku 1844 bolo zhromaždenie za povzbudenie a vzdelanie národa slovenského zaujímajúcich sa mužov dňa 26., 27. a 28. augusta v Liptovskom Sv. Mikuláši. Prítomní boli podľa zaznačenia v zápisnici triadvadsiati, medzi nimi aj ja.[296]Predsedom bol Michal Hodža. Kto bol zapisovateľom neznať, lebo na zápisnici niet podpisu.V porade tohto zhromaždenia hlavným predmetom bol návrh Ľudovíta Štúra na založenie a ustrojenie spolku ku vzbudzovaniu duchovného života a k vzdelávaniu Slovákov. Uzavrelo sa taký spolok založiť pod menomTatrín.Vyhotovili sa stanovy, vyvolený bol za stáleho prednostu Michal Hodža, za pokladníka Gašpar Fejérpataky[297]a výbor. Prevedená ďalšia ústrojnosť spolku. Vyhotovené bolo „Pozvanie k Tatrínu“ atď.Či výbor po tomto zasadnutí držal dáke zasadnutia, lebo nie, nie je zaznačené v zápisnici.Druhé, už valnejšie zasadnutie Tatrína vydržiavalo sa v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 6. augusta 1845. Zápisnice viedol a podpísal som ja.Hneď nato, dňa 7. augusta, držal výbor druhé zasadnutie. Zápisnicu viedol a podpísal Janko Kalinčiak.Tretie zasadnutie Tatrína vydržiavalo sa 16. a 17. septembra 1846 v Liptovskom Sv. Mikuláši pod predsedníctvom Michala Hodžu. Zápisnicu viedol a podpísal Ctiboh Zoch.[298]Na tomto zasadnutí nemohol som byť prítomný, keďže v čas vydržiavania zasadnutia bol som už žiakom na kolégiu v Prešove.Hneď v nasledujúci deň, 17. septembra, bolo tretie zasadnutie výboru. Zápisnicu viedol a podpísal tiež Ctiboh Zoch.Roku 1847 bol požiadal Jozef Urbanovský,[299]rím.-kat. farár v Čachticiach, aby „obecenstvo tatrínsko v príbytku svojom prijať mohol“ — aby sa teda zasadnutie Tatrína tam vydržiavalo.Nuž bolo v Čachticiach dňa 9. augusta 1847 pod predsedníctvom Michala Hodžu vydržiavané štvrté zasadnutie výboru. Zápisnicu viedol a podpísal som ja.Na druhý deň, t. j. 10. augusta, bolo piate zasadnutie Tatrína tamže a pod predsedníctvom Michala Hodžu. Zápisnicu viedol som ja.Zasadnutie bolo valne navštívené, prítomných, v zápisnici po mene zaznačených bolo osemapäťdesiat, medzi nimi vynikajúcich katolíckych kňazov osemnásť, akí sa na tatrínskych zasadnutiach dosiaľ nezúčastňovali.Domáci pán, Jozef Urbanovský, počastoval prítomných naozaj so štedrou slovenskou pohostinnosťou.Tatrín uchádzal sa o povolenie a potvrdenie stanov i vo Viedni i u námestnej rady v Budíne; ale neobdržal.Komu by záležalo na poznaní založenia, ustrojenia a pôsobenia Tatrína, tomu odporúčam k prečítaniu knihu tuho zaviazanú, folio, ktorá má nápis zvonka: „Protokoll Tatrína od roku 1844 dňa 27. srpna“ a zdnu: „Ustanovenja, zápisi a Počti Tatrína v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 17. srpna Roku 1844.“Táto kniha nateraz je u mňa, ale ju oddám do knižnice Národného domu v Turčianskom Sv. Martine.*Keď som bol roku 1846/47 na prešovskom kolégiu juristom, ale ešte hlavným správcom Jednoty mládeže slovenskej, dostal som od Ľudovíta Štúra list, 10. decembra 1846 datovaný, v ktorom mi vytýkal, že som sa utiahol, že som nečinný atď., a z ktorého som zavieral, že podobnú, mne neprajnú mienku vyslovil i pred inými. Štúr bol abstraktný idealista, sangvinický optimista, ale i pesimistický melancholik, k výrazu prichádzali pri ňom tieto dve posledné povahy zakaždým, keď mu na národnom poli prajný alebo neprajný chýr, či ako skutočný fakt, a či len ako nezaručený chýr, prišiel do ušú.Ja odpovedal som Štúrovi z jari 1847[300]obšírnym, na troch hárkoch husto písanej osnovy listom prvopočiatočným štúrovským pravopisom. Pôvodná osnova tohoto listu je zachovaná, i teraz ju mám poruke. Zachránila sa viac zabudnutím ako úmyslom a opatrnosťou môjho brata Karola Francisciho. On totiž všetky moje písomnosti, keď v novembri 1848 mňa uväznili a vyšetrovania proti mne a mnohým iným zaviedli, bol spálil, iba pôvodnú osnovu tohoto listu kdesi boli zabudol. Ale vyšetrujúca a dom prekutávajúca komisia našla list a k písomnostiam vyšetrovania bol priložený. Osnova toho listu zaslúžila by si uverejnenia, za jedno ako vyvrátenie proti mne pozdvihnutých bezzákladných obvinení a upodozrievaní, za druhé k poznaniu môjho vtedajšieho zmýšľania a zmýšľania značnejších ľudí slovenských vo vzťahu na vtedajšiu politiku a špeciálne na Slovenské národné noviny a na Orla tatránskeho.[301]Možno uverejnenie sa i stane, ak dajedna z našich redakcií bude chcieť to urobiť.*Pripojujem epizódu z cesty k tatrínskemu zasadnutiu do Čachtíc a odtiaľ nazad.Ktorí chceli ísť do Čachtíc, alebo mysleli, že zasadnutie Tatrína bude, ako obyčajne, v Liptovskom Sv. Mikuláši, zhromaždili sa tu, a keď bol čas k odchodu, najali si dve plte, takzvaný zväzok, na ktorom sa mali zviezť dolu Váhom do Nového Mesta. Vysadli na plte a plte odbili. Pri Ondrašovej behom dohonil Štefan Daxner plte a z brehu skočil na jednu. Bola to uradovaná a veselej nálady chasa mladších i starších. Letiac dolu Váhom, ustrojili sa pre zábavu v univerzitu. Rektorom univerzity bol Michal Hodža, dekanmi boli Ctiboh Zoch a Ďurko Matúška; fakultami boli, a to: teologickou August Škultéty, juridickou ja, medicínskou Janko Straka-Godor a filozofickou Janko Štúr.[302]Fiškálom bol Štefan Daxner, pedelom August Krčméry[303]a portášom Móric Jurecký,[304]ktorý nad hocičím sa vedel veľmi chutne zasmiať, z čoho povstalo medzi nami porekadlo: „Vyjdeš na Jureckého smiechoty.“ Ale bolo nás značne viac.O tejto ceste hovorilo sa, že do Čachtíc viezlo sa celé Slovensko na jednej plti. Ale v Čachticiach sa veru každý presvedčil, že to nebolo celé Slovensko na plti.Kdesi pri Púchove pribili sme ku brehu, pltníci urobili z vezených dosák búdy, t. j. strechy, a prenocovali sme na Váhu.Na druhý deň strojili sme sa obedovať v Trenčíne a vypiť si povestného novomestského červeného vína. Cestou Hodža, klasický latinák, zavše zadieral sa po latinsky do Janka Štúra, veru hodne slabého latináka, a ten neomeškal brániť sa a odpovedať tiež po latinsky. Janko Štúr dal si záležať na vychvaľovaní Trenčína ako Dolniakov, a na unižovaní Liptova, Turca atď. ako Horniakov. Keď sme prichádzali k záhradám trenčianskym, tam chlapci už zapálené síce, ale ešte nedozreté slivky na stromoch paškrtili. Janko Štúr, vidiac to, priskočil k Hodžovi a hrdo vyvolal: „Ecce, iam hic etiam silvas decipiunt!“[305]— Hodža sa usmial a odpovedal: „Vere decipiunt.“[306]A smiech bol všeobecný.Stalo sa tiež, že prichádzajúc do Trenčína, Augustovi Škultétymu, ktorého nazvali sme boli, už neznám prečo, „Archanjelom“, padol dáždnik do Váhu a utopil sa. Nad čím povstalo i poľutovanie i smiech. Na túto komicko-smutnú udalosť Janko Straka, zručný improvizátor, zaspieval pesničku:Išli páni do Trenčínadobrého sa napiť vína!A ten ich Archanjelmal veliký maljer:Utopil,utopil,nový ambrel utopil.Stalo sa tiež, že Štefan Daxner, neznám z akej príčiny, z Čachtíc odbočil na Starú Turú,[307]kde u Royovskej rodiny bola dcéra Terka, a mal ten malér, že si tam zabudol penovú fajku. Na to Janko Straka tiež hneď sklepal veršík:Šli páni na Starú Turú,urobili Terke kúru;[308]a ten ich advokátpomýlil sa im tak,zabudol,zabudol,peknú fajku zabudol.V Čachticiach dohovorili sme sa viacerí, ktorí poberali sme sa domov na horné strany, že pôjdeme do Uhrovca navštíviť Štúrových rodičov a odtiaľ do Rudna k farárovi Madvovi,[309]v ten čas vychýrenému i zďaleka hľadanému lekárovi, s ktorým chorľavý Ctiboh Zoch chcel poradiť sa a lieky si vypýtať. Šli sme na vozoch do Uhrovca. Bol spadol tuhý dážď a cesta bola taká blatnivá, že kolesá hlboko viazli; padla tma a my brodili sme sa v blate; ale nás dobrá vôľa neopúšťala. Len Zoch lamentoval. Na to Janko Straka zaspieval:Blato veľké až po uši,na kňaza sa to nesluší;pán Ctiboh bohuje,testamenty kuje;jak stene,tak stene,že viac nepríde k žene.Na druhý deň bola nedeľa a veľmi krásna chvíľa. Slnce svietilo a my sme boli dobrej, veselej vôle. Viezli sme sa na dvoch vozoch, na prvom starší páni, na druhom mladšia chasa. Viezli sme sa poľami popri dedinách, z ktorých, ako z filiálok, nábožní ľudia išli do farských obcí do kostola. My sme neprestajne spievali. Za to nás Miško Hodža harušil: „Ne faciatis scandala!“ No dobrák Ďurko Matúška ho zavše chlácholil: „Ale, braček Miško, nechajže ich, nechaj, veď sú mladí, nechže si zaspievajú.“ Na to ozvala sa z nášho voza pesnička:Zmysleli si, že scandala[310]robí kompánia calá;a ten pán prorektorhnevá sa na náš chór,hnevá sa,hnevá sa,pán prorektor hnevá sa.Miesto orla videl sovu,za tú našu pieseň novúod pána Matúškydostaneme hrušky:Dobrý pán,dobrý pán,dá nám všetko, čo má sám.V Rudne navštívili sme Madvu. Ctiboh Zoch sa s ním radil o svojich neduhoch. Madva ho preskúmal, predpísal mu akési lieky, radil piť dobrú tokajčinu a zakázali mu fajčiť. Potom Madva pozoroval každého v prítomnosti všetkých, zvlášte z tvárí a z očú usiloval sa uhádnuť zdravotný stav. Mne poprizeral sa do tvári a do očú a povedal: „Vám len zlaté oriešky chybia.“Od Madvu prišli sme do Prievidze a tam sme ostali na noc v hostinci. Večer boli všelijaké reči a porady. Ale hlavným predmetom boli Madvom Zochovi dané rady. Fajčiť nesmel, a mal peknú štiavničanku: každý by ju bol chcel, že vraj na pamiatku. A bolo by sa tiež chcelo tej Zochovi Madvom porúčanej tokajčiny. I uzavrelo sa, že sa fajka má vylicitovať a za utŕžené peniaze že sa kúpi tokajčina pre všeobecné dobro. I vyhotovili sme toľko lósov, koľko nás bolo, podľa ich počtu a podľa ceny tokajčiny ustanovila sa cena každého lósu, ustanovilo sa, aby bolo zábavnejšie, že len samý posledný lós vyhrá, a že lósy ťahať má Archanjel. Keď už všetko bolo prihotovené, lósy hodili sa do klobúka, a Archanjel musel vystúpiť na stôl. I vyťahoval lósy jeden za druhým pri všeobecnom smiechu a napnutosti. Ostatnému lósu bola prisúdená a oddaná Zochova fajka. Nepamätám, kto bol tým šťastlivcom. Za utŕžené peniaze ktorýsi hneď a hneď šiel do sklepu naproti kúpiť fľašku tokajčiny, ktorú sme na skoré vyzdravenie Zocha i vypili.Na druhý deň sme sa jeden s druhým rozlúčili a „každý pošiel svojou stranou“ po chlebovej postati.I ja, príduc domov, mal som nastúpiť „chlebovú postať“ bez zrieknutia sa svojich ideálov.Ako som domov prišiel, hlásil som sa za patvaristu, t. j. za politicko-juridického praktikanta, u Gustáva Fáyho, vtedy druhého viceišpána[311]Gemerskej stolice — prvým viceišpánom bol Anton Szentmiklósi. Gustáv Fáy bol synom ovdovelej Terézie Fáy, rodenej Kubínyi, panej nábožnej a dobročinnej, ktorá na svojom, po otcovi zdedenom majetku bývala v mojom rodisku, v Hnúšti, a mala ešte i mladšieho syna Kálmána, s ktorým som bol v dobrom priateľstve a takmer v každodennom kamarátstve.Gustáv Fáy bol po otcovi kalvín, tuhý Maďar, ale hovoril i po slovensky, človek takmer bez vedeckej vzdelanosti, čo vtedy bolo obyčajné pri vidieckych zemanoch, ale praktických náhľadov a snáh. Býval na pustatine osamelej, Bodolló rečenej, v susedstve z jednej strany s dedinou Žíp, z druhej strany s dedinou zemianskou Radnovce, za ktorou nasledovalo mestečko Rimavská Seč.Viceišpán Gustáv Fáy prijal ma za patvaristu, vďaka známosti u jeho matky a brata, dňa 1. septembra 1847. Patvariu začal som tým, že so svojím principálom išiel som na poľovačku do klenovských hôr, okolo Borovej a Oltárneho pri Vepre. Poľovačka trvala za celý týždeň. Pozdejšie, v novembri, poľovali sme za osem-desať dní v tisovských, muránskych a hronských horách okolo Fabovej, Voniacej a Štoškov. A poľovačka bola i na Bodollóve mojím vyrazením a zaujatím, keď bol k tomu čas. Ale som pritom konal i konceptné, odpisovacie a expedičné práce, a býval som výdatným pracovníkom, takže som prácu, ku ktorej by iní boli potrebovali dva-štyri dni, vykonal za jeden deň. Ináče som čítaval, ba i niekoľko svojich klapancií v Iskrách vytlačených[312]som na Bodollóvé sklepal.Manželka Fáyho bola rodená Újházy, dcéra Ladislava Újházyho, zemana v Budimíre v Šarišskej stolici, náruživého a okrem Mikuláša Bánóva takmer jediného opozicionalistu[313]v Šarišskej stolici, ináče veľkého aristokrata a tyrana poddaných. Fáyčka bola skromná, v domácnosti utiahnutá pani, ktorá bola len deťmi a hospodárstvom zaujatá a po návštevách nechodila, ale návštev ani neprijímala. Teda bodollóvsky kaštieľ bol len na seba obmedzený.Na Bodollóve býval som v kaštieli v izbe, takzvanej „patvarii“, s istým Antalom Okolicsányim, z milosti tu prijatým za „išpána“,[314]takého viac hajdúcha, ktorý mal dozerať na robotníkov a na práce okolo gazdovstva. Okolicsányi bol zeman; ale keďže sa nechcel učiť, alebo nemal dostatočných schopností, dali ho, alebo sám zverboval sa za vojaka, a ako obecný vojak, pechúr, vyslúžil celú desaťročnú kapituláciu[315]pri pluku, vtedy Wasa menovanom, kdesi v Haliči. Bol v myslení a spoločenskom živote veľmi zanedbaný, ale ináče dobrý chlap.Môj principál ma so sebou brával kdekoľvek išiel, či na riadne, či mimoriadne stoličné zhromaždenia, či na rozličné komisie, či na súkromné zábavy a domáce bály v zemianskych rodinách. Takým činom bol som poznaný a obznámený takmer po celej Gemerskej stolici.Zaujímavé boli obzvlášte takzvanéfixa,[316]t. j. riadne zhromaždenia, ktoré vydržiavali sa štvrťročne na určitý čas, tri razy v Plešivci, v gemerskom, a raz v Rimavskej Sobote, v malohontskom stoličnom dome.Na fixách bývali najprv zasadnutia stoličného súdu (törvényszék, sedria), pri návale práce i na viac oddelení rozdelené. Mimo predsedu a notára záležal taký stoličný úrad z viac asesorov[317](táblabíró),[318]akých bolo nadostač, lebo zaslúžilejší a značnejší ľudia stolice, zemania, bývali i viacerými stolicami za takých menovaní. Krem toho k doplneniu stoličných súdov bola potrebná prítomnosť slúžneho a boženíka,[319]akým som býval aj ja, pravda len ako ad hoc,[320]keď riadnych prísažných nadostač nebolo.Po zasadnutí stoličného súdu, čo obyčajne za týždeň trvalo, nasledovalo k vybaveniu politických a administratívnych záležitostí stoličné zhromaždenie pod predsedníctvom županského administrátora stolice,[321]na ten čas Jankoviča, ktoré tiež obyčajne za týždeň trvalo. Potom nasledovali všelijaké komisie, trvajúce tiež za týždeň, alebo i za viac.V Plešivci v stoličnom dome bola veľká izba, i s biliardom, v ktorej takmer celý úradnícky sbor razom v spoločnom zasadaní dostával celé stolové zaopatrenie, rozumie sa za peniaze. Po večeri mnohí sme tam ostávali a zabávali sme sa i spevom i hudbou. Kastelán Kriston Lajos, chýrečný bývalý komisár bezpečnosti, hral ako-tak na husliach, druhý syn na malej base, a ja pískal som na flaute: nuž bola banda hotová. Tí, čo tam neostali, rozišli sa alebo po úradníckych izbách v stoličnom dome, alebo do hostincov „Fényes“ a „Rongyos“[322]karty hrať, alebo popíjať.Nuž bolo to pre mňa dosť zábavné bývanie na fixách i v Plešivci i v Rimavskej Sobote.*Tuto dovolím si predbežne pretrhnúť rozpravy, bezprostredne spojené s mojím životom, a odbočiť sčiastky do vzdialenejšej doby, sčiastky ku vzdialenejším dejom a udalostiam. Tak myslím, že i deje mojej doby a na ktorých som bral účasť, i súvislejšie i podmienenejšie jedno druhým, i odôvodnenejšie i doplnenejšie sa ukážu. Avšak keďže v tom predmete zovrubnejšie rozjímať nedržím za svoju úlohu, urobím to len pár krátkymi črtami.Napoleonské vojny[323]nielenže rozniesli i slobodomyseľné myšlienky i zatrateniahodné výmysly a poblúdenia veľkej francúzskej revolúcie po celej Európe, ale Napoleon urobil celú revolúciu a rozmanite potarsal i kartu[324]i štáty i národy i dynastie Európy.Keď Európa, hlavne Rusko so svojím cárom Alexandrom I.[325]Napoleona premohlo a viacej nemožným urobilo, sily národov a štátov európskych boli vyčerpané a ustaté, túžba po pokoji stala sa všeobecnou a potreba ustrojenia právnych a stálych pomerov národných, štátnych a dynastických pálčivou.Ku vyhoveniu tej pálčivej potrebe bol hneď po povalení Napoleona roku 1814 a 1815 vydržiavaný vo Viedni takzvaný Viedenský kongres.[326]V tie časy bol vo Viedni ministrom, pozdejšie kancelárom ríše knieža Metternich,[327]človek vynikavých schopností, veľkej činnosti a energie, vycibrený v diplomatických intrigách, absolutista plnokrvný a Germán. Metternich už za napoleonských vojen hral vynikavú, takmer prevažnú úlohu na poli diplomacie, bol úplne oddaný rakúskemu cisárovi a dynastii Habsburgov, a ako taký požíval úplnú dôveru svojho panovníka Františka I.[328]Za cisára a kráľa, dobrotivého, ale veľmi slabého, Ferdinanda[329]bol vlastne Metternich všemohúcim v Austrii.Samo sebou rozumie sa, že na Viedenskom kongrese Metternich vykonával najvplyvnejší údel.Na tom kongrese bola karta Európy viac-menej reštaurovaná, štáty boli ohraničené, dynastie viac-menej rehabilitované, avšak všetko tak ustrojené, že živlu nemeckému moc nad inými národnými živlami, menovite nad Slovanmi, bola ústrojne poistená, ešte len i v talianskych provinciách,[330]v iných provinciách Talianmi nad Slovanmi, v Haliči Poliakmi, ako nepriateľmi Rusov, nad Rusmi postavenými.K udržaniu pokoja a prekazeniu revolúcie v celej Európe bolo vojsko, ako najčetnejší stav v štáte, povýšené a maznané; i v štátoch, kde predtým bývala aká-taká konštitúcia, bol absolutizmus uvedený, takže i v Uhorsku v rokoch 1812 — 1827 nebolo krajinského snemu, a cisár rakúsky, vlastne jeho kancelár Metternich, krutou absolútnou mocou panoval i nad Uhorskom.Metternichovi podarilo sa ustrojiť medzi panovníkmi Austrie, Pruska a Ruska takzvanú „Svätú alianciu“,[331]ktorej účelom bolo po celej Európe udržať zásadu legitimity, reakcie, absolutizmu a protirevolúcie. K tomu účelu uvedená bola i cenzúra tlače taká krutá, že ani vedecké spisy, politicky celkom nevinného obsahu, vydávané byť nemohli, o politických spisoch alebo rozjímaniach, ba ani len narážkach ani nehovoriac.V Uhorsku panština trvala ďalej a zemskopanské súdy, takzvané panské stolice zemanov, nad poddanými podľa dobrej vôle a svojvôle zemských pánov bašovali nemýlene ďalej. Poddanstvo nepožívalo občianskeho práva a výlučne len ono dávalo všetky dávky a odbavovalo všetky služby krajinské, stoličné, obecné, verejné, medzi nimi i vojenské a k tomu bezplatne robotovalo a platilo pod rozličnými titulmi zemskému panstvu.Pri takomto stave nie div, že i pri krutej cenzúre rozširovali sa aspoň omrvinky a trosky z francúzskej revolúcie poroznášaných slobodomyseľných myšlienok a rodili sa i túžby hneď po tej, hneď po inej slobode.A zase vo Francúzsku, kde bola uvedená konštitúcia, menovite v Paríži, roku 1830 stal sa silný revolučný pohyb, takzvaná Júlová revolúcia, za rozšírenie práva volebného. Pri tej príležitosti sa národná garda spojila s demokratickým robotníckym ľudom a prinútila kráľa Ľudovíta Filipa[332]utiecť z Paríža. Následok toho hnutia, pri ktorom vojsko že osemdesiattisíc ľudu usmrtilo, bolo uvedené vo Francii, podľa príkladu anglického, tiež parlamentárne vladárenie.Iste v spojitosti s touto druhou francúzskou revolúciou stála i revolúcia Poliakov proti Rusku[333]roku 1831, po ktorej povalené množstvo Poliakov vysťahovalo sa po Európe, menovite do Paríža, odkiaľ písomne, knižtičkami a cestovaním rozširovali propagandu revolúcie.I predtým i zatým vo Francúzsku premieňali sa dosť často vlády a formy vladárenia: monarchická republikánskou, absolutistická konštitucionálnou, kráľovská cisárskou a republikánskou.V austrijských provinciách vládol absolutizmus a práva jej čiastok a provincií sa neuznávali, ani len kráľovstva Českého. Nadto panovala nemčina, v talianskych provinciách taliančina pri neuznávaní slovančiny, v Haliči poľština nad ruštinou.V Uhorskej, záležajúcej z vlastného uhorského kráľovstva, z trojjediného kráľovstva Chorvátska, Slavónie a Dalmácie s bánom, autonómiou krajinskou a vlastným snemom, z veľkokniežatstva Sedmohradska so svojou autonómiou a snemom — a pod viedenskou vojenskou správou stojacej Vojenskej hranice[334]— i z Prímoria, bol spoločný snem, záležajúci z vyslancov stolíc a z magnátskej tabuly, vydržiavaný do roku 1848 v Prešporku. Stolice, či veľké či malé, posielali po dvoch vyslancoch a kráľovské slobodné mestá po jednom vyslancovi. Vyslanci všetkých kráľovských miest mali síce právo hovorenia, t. j. hlas deliberatívny,[335]ale hlas decizívny[336]všetci len jeden.Plebs, t. j. sedliaci, poddaní urbarialisti — misera contribuens plebs,[337]boli zo snemu úplne vytvorení a nepožívali ani volebného, ani voliteľného práva.Na čele štátu stál, ako kráľovský námestník, palatín.[338]Uhorsko malo svoju štátnosť od prvopočiatku skutočným a nikým neomýleným a do pochybnosti neuvedeným požívaním poistenú. Od vyvolenia Habsburgov na prestol uhorský začala táže dynastia štátom samostatnosť Uhorska zužovať a s Uhorskom ako s inými neuhorskými austrijskými čiastkami a provinciami nakladať. Aby si Uhorsko a dynastia Habsburgov oprávnenosť a trvácnosť panovníckej rodiny a neprerušenosť panovníctva poistili, uzavreli medzi sebou štátny dohovor, takzvanú Pragmatickú sankciu.[339]Pragmatickou sankciou bola štátna samostatnosť Uhorska poistená a pravidlo vyslovené, že Uhorsko nesmie byť spravované na spôsob iných neuhorských austrijských provincií, ale len podľa svojich vlastných uhorských zákonov.Napriek tomu dynastia Habsburgov najmä za vladárenia Metternicha Uhorsku všade prekážala požívať oprávnenú a zákonmi poistenú štátnosť, ba kde a kedy mohla, zužovala ju vo svoj prospech. Vládla zásada Habsburgov: „Hungariam oportet esse catholicam, ignoram et pauperem.“[340]Uhorsko nakladalo s trojjediným kráľovstvom a so Sedmohradskom tak, ako Austria s Uhorskom, a čím diaľ, tým väčšmi zužovalo ich autonómne právo.Poťažne na pomer medzi rozličnými Uhorsko obývajúcimi národmi v skutočnosti platilo pravidlo práva. Neznám, či čítal, či počul som, že medzi Slovanmi ako prvobytnými obyvateľmi a medzi prisťahovavšími sa Maďarmi bolo uzavreté a v platnosti „pactum conventum“.[341]Ja to dokázať neviem, ale za viac ako pravdepodobné držím a myslím, že Slovania, menovite najpočetnejší a v kompaktných masách a žiadnym iným národom nepretrhnutých priestoroch bývajúci Slováci a Maďari boli úplne rovnoprávni a nad iných najoprávnenejší. Zavieram to z toho, že medzi Slovákmi a Maďarmi ani podľa histórie, ani podľa „Corpus juris“[342]žiadnej roztržky a rozopre a nepriateľského deja nebolo. Nebolo ani žiadneho zákerného ustanovenia, ktoré by bolo malo chrániť Slovákov proti Maďarom a naopak. Kdežto všetky ostatné, menovite menšie a slabšie národy, v občianskom živote chránené boli proti mocnejším, rozumieť možno, že len proti Slovákom a Maďarom kráľovskými privilégiami a danými im ochrannými autonómnymi inštitúciami. Teda Slovákov a Maďarov nebolo treba ochraňovať ani jednoho pred druhým, ani pred nikým iným privilégiami, ich ochranou boli spoločné zákony.V jazykovom ohľade bola v Uhorsku úplná rovnoprávnosť a sloboda; len pre spoločné dorozumenie sa, pre pokonávanie spoločných záležitostí a čiastočne pre výučbu bola latinčina či v širšom, či v užšom užívaní, i to len v pozdejších časiech.Len cisár Jozef II.,[343]ktorý vladáril bez snemu, nepridŕžajúc sa uhorských zákonov, len dekrétmi — o ktorom v akomsi rukopise stojí, že by sa bol o uhorských národoch vyslovil: Nevzdelávate svoje rodné reči, naučte sa teda po nemecky — len, reku, cisár Jozef II. uvádzal do verejnej správy krajiny a do škôl nemčinu.Po smrti Jozefa II. na snemoch uhorských pri sprotivení sa jozefovským dekrétom a ním uvedeným novotám, menovite nemčine, začala ozývať sa a v platnosť uvádzať snaha po uvedení do verejného života a výučby „linguae vernaculae“[344]a snaha po jej vzdelávaní. A keďže Austria chcela si utvoriť živel sebe povďačnosťou zaviazaný a ku Slovanstvu pravdepodobne nepriateľským byť majúci, ako tiež pri nespojitosti a akejsi rodnej nezrovnalosti, možno i pri uchlácholovaní a uchlácholenosti i naplašovaní Slovanov, menovite Slovákov, pomáhala Maďarom za „lingua vernacula“ považovať a na dominujúcu v krajine hodnosť a moc dvíhať reč maďarskú.Tak šlo z roka na rok vždy ďalej s dvíhaním a pestovaním reči maďarskej a utískaním a vytískaním reči iných národov do roku 1848, zvlášte nielen podporou, ale i povzbudzovaním palatína arcikniežaťa Jozefa[345]za celých päťdesiat rokov jeho palatínskej hodnosti a moci, až zrejmá bola snaha všetky podmienky národného života a oprávnenosť národného jestvovania nemaďarským národom upierať a odnímať.Na snemoch už riadne vydržiavaných, v stoličných zhromaždeniach[346]a v tlači, nakoľko cenzúra dovolila, hovorilo, písalo a konalo sa mnoho o liberálnych inštitúciách, ale hlavne vymáhali sa práva štátnej uhorskej autonómie krajinskej a samostatnosti, bránilo sa proti reakcii a proti panovitosti Austrie nad Uhorskom. I utvorili sa dve krajinské politické stránky, brojace i naoko i v skutočnosti jedna proti druhej, t. j. stránka liberálna a konzervatívna, pečovičovskou menovaná.[347]Ale domáhať sa a naliehať na riešenie už vtedy i v Európe, ale hlavne v Uhorsku najpálčivejšej otázky, t. j. vyzdvihnutie zemskopanských a poddanských pomerov, zrušenie panštiny a uvedenie občianskej rovnoprávnosti, chránili sa i snem i stolice i tlač.Ba na čele liberálnej stránky stojaci Ľudovít Kossuth, redaktor a vydavateľ denníka Pesti Hirlap a Peštianskej stolice vyslanec na sneme, kráľom Ferdinandom V. na 7. novembra 1847 do Prešporka zvolanom a kráľom už po maďarsky otvorenom, vyslovil sa, že poddanstvo a robota sú osudom pospolitého ľudu.[348]V celom sneme nenašiel sa človek, ktorý by na túto, najmenej rečeno neliberálnu výpoveď bol slova preriekol. Len Slovák, Ľudovít Štúr, vyslanec slobodného a kráľovského mesta Zvolena, v snemovom zasadnutí dňa 21. decembra 1847 vzoprel sa proti tej výpovedi a doktríne a medziiným povedal, že poddanstvo a robota nie sú osudom pospolitého ľudu, ale ľudskou inštitúciou, a zaujímal sa poddaných.Takto stáli na štátnom, politickom, občianskom, cirkevnom, národnostnom a spoločenskom poli v celej Európe, menovite v Austrii a nadovšetko v Uhorsku náhľady, túžby, nároky a snahy, tu prosebne a nádejne, tam vyhýbave a odopierave, tu vymáhave a hrozive, tam silou odrážave vedľa seba, i jedných proti druhým.Vtom, vo februári 1848, vybúšila v Paríži tretia revolúcia a odtiaľ roznieslo sa po celej Európe heslo: sloboda, bratstvo a rovnosť.Táto udalosť sčiastky posmelila Kossutha a jeho stránku naliehavejšie a hrozivejšie vystupovať s politicko-štátnymi požiadavkami proti austrijskej vláde. Na sneme 3. marca 1848 Kossuth držal hrozivú reč, ktorá Viedeň takrečeno vyzývala k revolúcii.A hneď nato vypukla v talianskych provinciách revolúcia proti Austrii, čo prinútilo Austriu všetky disponibilné vojenské sily,[349]menovite i množstvo hraničiarskeho vojska, poslať do Talianskej.Ale tieto dve, jedna za druhou nasledujúce revolúcie naplašili Kossutha a jeho stránku a vzbudili v ňom obavu, že Austria, aby získala a povďačnosťou si zaviazala ku svojej obrane a pomoci, a zase aby Kossuthovej stránke a jej snahám odcudzila poddanstvo, predíde Kossutha vypovedaním slobody a občianskej oprávnenosti poddanstva a zrušenia panštiny.Kossuth predišiel Austriu a v dosť krátkej dobe previedol na sneme donesenie slobodomyseľných, takzvaných marcových zákonov,[350]v ktorých previedol i štátoprávnu neodvislosť Uhorska od Austrie, okrem spoločného panovníka, i uzákonenie neodvislého uhorského ministerstva, i slobodu a občiansku rovnoprávnosť dovtedajšieho poddanstva a zrušenie panštiny a panskej stolice, i zrušenie cenzúry, i privtelenie Sedmohradska k Uhorsku atď., atď., ale i nadvládu maďarstva a maďarčiny, a kráľom Ferdinandom V. 11. apríla potvrdiť dal.Po donesení marcových zákonov, ešte pred ich potvrdením kráľom, radostne roznášalo a rozhlasovalo sa heslo „sloboda, bratstvo a rovnosť“ a na všetky strany vydržiavali sa zhromaždenia, v ktorých sčiastky dával sa výraz uradostnenia nad takým obratom a nad takými zákonnými ustanoveniami, sčiastky vyhotovovali sa predlohy pred snem, pred ministerstvo a pred kráľa, v ktorých prednášalo sa, ako si kde žiadajú, žeby tie slobodomyseľné zákony prevádzané alebo premenené a doplnené byť mali.Pravda, zemianstvu nebolo po chuti uzákonenie občianskej rovnoprávnosti a utratenie výhod a ostatných prerogatív zemianskych[351]a práv urbariálnych, preto ani nebolo veľmi ochotné s dovtedajšími poddanými deliť sa o rovnoprávnosť občiansku. Tým uveličenejšie bolo nad tými zákonmi bývalé poddanstvo a jeho priatelia. Ale keďže tými zákonmi národná rovnoprávnosť nielen ani pripomenutá nebola, ale nadvláda maďarská ešte vo väčšej miere a mocnejšie ako dosiaľ uzákonená bola, nemaďarské národy, používajúc právo slobodného spolčovania sa a petícionovania,[352]vydržiavali zhromaždenia, na ktorých uzavierali petície a žiadosti, podľa ktorých chceli by mať rovnosť nielen občiansku, ale i národnú zákonom prevedenú a poistenú, a predkladali také petície a predlohy krajinskému snemu, ministerstvu a kráľovi.Na slovenských stranách prvé také zhromaždenie ľudu, mnohopočetné, vydržiavalo sa už 28. marca v Liptovskom Sv. Mikuláši, v stoličnom dome. Na tom zhromaždení so zápalistou rečou a jemu vlastnou výrečnosťou vystúpil Michal Hodža, farár mikulášsky, a za ním Samko Bohdan Hroboň a hybský notár Ľudovít Klein[353]prečítal prvý ohlas a prvú žiadosť Slovákov, záležajúcu zo šiestich bodov, ktorá bola jednohlasne prijatá.Nezadlho nato vydržiavalo sa také zhromaždenie vo Vrbovciach,[354]v Nitrianskej stolici.Ale valné a veľmi významné zhromaždenie bolo dňa 28. apríla na Brezovej, v Nitrianskej stolici, z celého okolia. Na tomto zhromaždení uzavrená bola petícia, obsahujúca žiadosť zhromaždeného početného občianstva slovenského. Toto zhromaždenie predišlo 25. apríla valne navštívené divadelné predstavenie na Brezovej. Po skončenom divadelnom predstavení rečnil Peter Kellner-Hostinský Dunina Borkowského báseň „Pieśni slowianske“ a Jozef M. Hurban vzletnou a zápalistou rečou neobyčajne rozohnil a oduševnil obecenstvo. K doručeniu petície stoličnému predstavenstvu cieľom ďalšieho odoslania a podporovania vyslaný bol Daniel Jaroslav Borik,[355]evanjelický farár vrbovčiansky a Ľudovít Šulek,[356]kaplán hlbocký.Ale v Nitre boli obidvaja 11. mája 1848 uväznení. Borikovi podarilo sa po štvrťročnom väznení z väzenia utiecť; ale Ľudovít Šulek, prevedený do komárňanskej pevnosti, po štrnásťmesačnom mučeníckom väzení biedne zahynul. Toto bolo pre Slovákov zo strany zemianstva a vrchnosti prvé vysvetľovanie slobody, rovnosti a bratstva a prvá odpoveď na ich hlásenie sa ku slobode a rovnoprávnosti.Daniel Borik tak vyslobodil sa z väzenia, že staval sa nemocným a ako nemocný preložený bol zo stoličného domu do stoličného, na kraji mesta stojaceho špitála. Tam mal dovolené značnú čiastku dňa stráviť v záhrade, vysokým múrom ohradenej, pod dozorstvom hajdúcha. Borik opojil hajdúcha, a keď hajdúch zaspal, Borik s veľkou námahou vyšiel pri záhradnom múre na vysoký strom, zo stromu na vysoký múr a ušiel.Tiež z Brezovej vyšiel druhý popud rozšírenia národnej slovenskej oduševnenosti tým, že Brezová vyslala s darom národnej slovenskej zástavy, ako znaku priateľstva mestu Myjave, slávnostné a početné vyslanstvo pod vodcovstvom Jozefa M. Hurbana. Toto vystúpenie a uchvacujúce rečnenie Hurbanovo spriatelilo obe početné, majetné mestá slovenského Nitrianska.Možno s istotou povedať, že divadlo a zhromaždenie ľudu na Brezovej a zanesenie Brezovou poslanej zástavy mestu Myjave boli parenišťom, z ktorého prirodzeným vývinom vyrástlo a zmohlo sa slovenské povstanie v septembri 1848.Podľa okolností a iných dát súdiac, tiež kedysi v apríli vyšla vo Viedni tlačou Fraňa Schmida v správnej vtedajšej slovenčine bez dátumu a bez podpisu proklamácia s nadpisomBraťja Slováci,[357]ktorá urobila veľký pohyb medzi Slovákmi a veľkú pozornosť a znepokojenie medzi zemianstvom a u vlády maďarskej.V tej proklamácii obšírne vysvetľuje sa vážnosť doby, príchodu slobody a význam a dôležitosť reči materinskej a slobody národnej. Vyzýva a povzbudzuje Slovákov k hýbaniu a hláseniu sa ku slobode občianskej a národnej. Tým cieľom aby sa Slováci s petíciami obrátili ku kráľovi, palatínovi a ministerstvu za uvedenie rovnoprávnosti národnej. Ako petitum[358]obsahuje tento ohlas od slova do slova šesť bodov žiadostí liptovských od 28. marca. Naposledy tiež podáva sa úprava, ako treba k vyhotoveniu a podaniu takých žiadostí na všetkých, Slovákmi obývaných stranách zhromaždenia vydržiavať a ustrojovať sa.Kto je pôvodcom tejto proklamácie, neznám, ani to, kto ju vydal a rozširoval. Rozposielaná a rozširovaná bola po všetkých stranách Slovenska. Avšak z toho, že obsahuje od slova do slova žiadosti liptovských Slovákov od 28. marca a že nezadlho po marci bola vytlačená, i zo spôsobu jej vyhotovenia a osnovy, domýšľam sa, že je dielom Michala Hodžu, spoločným s Ľudovítom Štúrom.K tejto proklamácii sa ešte vrátim.Marcové zákony hneď po ich potvrdení kráľom boli s veľkým nadšením a veľkou okázalosťou po celej krajine vyhlasované.V Gemerskej stolici bolo tým účelom v Rimavskej Sobote na rínku pred stoličným domom vydržiavané dňa 1. mája valné stoličné zhromaždenie, na ktorom rečené zákony čítali stoličný notár Július Draskóczy a Daniel Győry, asesor stoličného súdu.Tam boli sme prítomní i ja, ešte ako patvarista viceišpána Fáyho, i Štefan Daxner už ako advokát. Kým pozornosť početného obecenstva bola zaujatá čítanými zákonmi, my odišli sme trochu nabok a poradili sme sa, že bude dobre a treba, aby popri jednotlivých, po rozličných stranách vydržiavaných zhromaždeniach vydržiavala sa celonárodná slovenská porada, na ktorej uzavrelo by sa vyhotoviť celonárodné žiadosti Slovákov a tie predložiť i snemu i novoustrojenému ministerstvu i kráľovi. Za miesto držania porady uzhovorili sme Liptovský Sv. Mikuláš a za deň 10. máj 1848. Dohovorili sme sa i o tom, že nakoľko ja bývam u viceišpána na pustatine a obďaleč pošty, a Daxner je už celkom samostatným advokátom, aby pozvacie listy on popísal a rozposlal.Daxner listy i rozposlal, neznám, či len bez podpisu, či len svojím menom a či len tak, že „viacej“ podpísané. A porada sa skutočne zišla 10. mája na fare v Mikuláši, v priestrannej izbe, kaplánkou zvanej.[359]Predsedom porady bol Michal M. Hodža, navrhovateľmi boli viacerí, ale hlavne z Prahy práve ta prišlý Ľudovít Štúr so šabľou pri boku, s bielym perom za klobúkom a so slovenskou kokardou ta prišlý Jozef M. Hurban a Štefan Daxner. Zapisovateľom, ak ma pamäť náramne nemýli, bol som ja[360]a značil som body uzavretých žiadostí.I uzavrelo sa podľa bodov poradou dohovorených vypracovať pred snem, pred uhorské ministerstvo a pred kráľa reprezentáciu celého slovenského národa. Reprezentácia pod nadpisomŽiadosti slovenského národaobsahuje štrnásť bodov.[361]Kto ju zo zápisničných zaznačení zostavil a jej osnovu vyhotovil, neznám.[362]Ani neznám, či prišla na ňu odpoveď, vyjmúc ustanovených krokov vlády a stolíc, ktoré počas týchto rozpomienok pospomínam.Po dokončenej porade išli sme do ondrašovského kúpeľa,[363]ktorý slúžil len pre umývanie sa a pre zábavný výlet a stál vo vŕbovom hájiku, asi na tom mieste, kde je teraz mikulášska železničná stanica. Keď sme ta prišli, starý Jožko Piťo[364]krásne vyhrával slovenské trávnice, menovite „Popíjaj, popíjaj…“ tak majstrovsky, že istý Okolicsányi — krstné meno som už zabudol — stojac pred Piťom rozihraný, podvihoval sa hneď na jednej, hneď na druhej nohe a pokyvoval hneď jedným, hneď zase druhým plecom. Tú scénu nikdy nezabudnem. My sme si posadali, alebo chodili sme po izbe hore-dolu, počúvali sme Piťovu hudbu a prizerali sme sa medzi rozhovormi Okolicsányimu.Zrazu prišiel ta jeden pán, ktorý predstavil sa, že on je slúžny — bol to Janko Lehotský-Múka[365]— a povedal, že má od ministerstva naložené popísať všetkých, ktorí boli na porade na evanjelickej fare. Daxner a ja takmer priskočili sme k nemu a povedali sme, kto sme. I popísal nás všetkých podľa mena, bývania a povolania.Že by v ten deň bol došiel od ministerstva rozkaz, nemožno, lebo ešte vtedy nebolo v Liptove telegrafu, a štafeta z Budína tiež nemohla dobehnúť. Ale možno taký rozkaz bol už prvej vydaný, menovite odkedy na slovenských stranách začali vydržiavať sa zhromaždenia, alebo ak by dakto bol denuncoval vláde, že 10. mája vydržiavať sa má v Liptovskom Sv. Mikuláši také a také zhromaždenie.Keď sa zhromaždenie dokončilo, cezpoľní účastníci sa rozchádzali. Ale Hurbana a Štúra už na ceste uväzniť[366]boli porobené poriadky. Len pomocou svojich a slovenskej národnej záležitosti priateľov podarilo sa im vyhnúť a utiecť za hranicu, na Moravu. Ba i proti osobe Michala Hodžu boli už nástrahy a prípravy na jeho uväznenie nastrojené, takže i on prinútený bol napochytre uchýliť sa za hranicu. Podobne prinútení boli mnohí verní, účinliví a horliví Slováci pred uväznením vysťahovať sa za hranicu alebo ukrývať sa, ako Mikuláš Ferienčík za viac mesiacov v takzvanom štoku[367]v očovskom mlyne svojho otčima, kde ho jeho dobrá matka pred nepovolanými očami starostlive opatrovala.Vysťahovalci poschádzali sa hneď vo Viedni, hneď v Prahe a radili sa i medzi sebou i s mužmi iných slovanských kmeňov, aké stanovisko zaujať, čo počať a akými prostriedkami. I cestovali menovite Ľudovít Štúr a Jozef Hurban k Srbom až do Belehradu,[368]do Karloviec k patriarchovi Rajčićovi, a menovite Štúr do rohičských kúpeľov k Michalovi Obrenovićovi,[369]po Chorvátsku a do Záhreba k bánovi Jelačićovi.[370]V Prahe vydržiavali Slovania rozličných kmeňov, hlavne austrijských, 31. mája 1848 Slovanský kongres, na ktorom poradiť sa mali o solidárnom účinkovaní za ochranu a oprávnenosť kmeňov a jazykov slovanských proti nadvláde Nemcov a Maďarov. Kongres polícia zakázala a rozpustila.[371]Proti slovanskej solidárnosti, tu dohovorenej, Poliaci nezadlho prehrešili sa, vystrojac pod Bemom[372]a Dembińským poľské légie na pomoc Maďarom.[373]Po rozpustení Slovanského kongresu a pre jeho rozpustenie povstala v Prahe veľká rozhorčenosť i medzi českou inteligenciou i medzi širokým obecenstvom a robotníckymi vrstvami, ktorá zmáhala a rozširovala sa hlavne aj agitáciami za vymáhanie si i štátnych i občianskych i jazykových práv. Rozhorčenosť počas niekoľkých dní obdržala i hrozivú podobu. Stávali sa zrážky i s políciou i s vojskom. Ba začali sa stavať barikády. Avšak knieža Windischgrätz[374]zhromaždil vojsko a v turíčne sviatky v pár dňoch po rozpustení Slovanského kongresu, t. j. 12. júna, bombardoval Prahu, vzbury potlačil a uviedol stav obleženia. Mnohí zahynuli, mnohých vojenské súdy odsúdili a do väzenia i na Mukačevský zámok poodvádzali.Na slovenské pohyby, zhromaždenia, reprezentácie a proklamácie bola odpoveď peštianskeho maďarského ministerstva:„Keďže sa národné pohyby ukazujú, povzbudené od kňažstva a rozširovanými príhlasmi, prinútený bol minister vnútorných záležitostí, keď ho i niektoré právomocnosti o to žiadali, náhly súd dať vyhlásiť všade v horných stoliciach a mestách.“Tento náhly súd bol vyhlásený po slovenských stoliciach, vidno, že slovenskými stolicami a mestami žiadaný. Ustanovenie jeho nesie dátum 12. júna 1848.Následkom vyhlásenia tohoto štatariálneho dekrétu boli po všetkých slovenských obciach a po krížnych cestách postavené stĺpy s nápismi na tabuľkách, ktoré boli niekde dosť smiešne.[375]Srbi, bývajúci v Báčke, v Banáte a v Srieme, držali dňa 13. mája 1848 v Karlovciach národné zhromaždenie, na ktorom uzavreli brániť svoju národnú a cirkevnú autonómiu, prosiť o ochranu kráľa a osvedčiť mu svoju oddanosť. Arcibiskup Jozef Rajačić[376]súčasne s bánom chorvátskym Jelačićom odniesli prosby a žiadosti Srbov a Chorvátov cisárovi Ferdinandovi do Innsbrucku.V Sedmohradsku tiež vzopreli sa Rumuni a Sasi proti nadvládnej pánovitosti maďarskej a postavili sa na obranu svojej cirkevnej, politickej a národnostnej autonómie.Vo Viedni ustrojili sa pomery zo dňa na deň hrozivejšie, takže Metternich za dobré uznal z kancelárstva sa poďakovať, ba i samú Viedeň naponáhle opustiť. I cisár Ferdinand, pre nepokoje vo Viedni, 17. mája uchýlil sa do Innsbrucku.Európska revolucionárska strana a demokrati vyvinovali vo Viedni veľkú agitáciu proti vtedajším vrchnostiam a poriadkom; Maďari ich podporovali vo svoj prospech agitáciou, ktorej na čele stál Fraňo Pulszky.[377]Agitácia zjavne verbovala vojsko a nevojsko na maďarskú stranu. Aule pri pomoci ustrojivších sa študentských légií podarilo sa zmocniť vplyvu[378]a moci, ktoré úrady a vrchnosti prestrojovala vo svoj prospech a v nepriateľskom smere cisárskym vrchnostiam. I nastala vo Viedni malomocnosť, nedôslednosť, nedomyslenosť a formálny chaos myšlienok, snáh, nariadení.Medzitým bol vytiahol generál Hrabovsky[379]z naloženia peštianskeho ministerstva z petrovaradínskej pevnosti s vojskom proti Karlovciam a vypálil tam niekoľko domov. Ale ho Juraj Stratimirović[380]odrazil. Tento vyhrážajúci krok maďarského ministerstva pobúril Srbov k ďalšiemu odporu. I zhromažďoval sa srbský národ, podporovaný dobrovoľníkmi, zbrojom, strelivom a peniazmi z kniežatstva, na rozličných miestach, hlavne pri Sv. Tomáši, a organizoval sa pod náčelníctvom arcibiskupa Rajačića do vojny. Srbi vyvolili si c. k. plukovníka Štefana Šupljikca[381]za vojvodu a arcibiskupa Rajačića za patriarchu a hrdinsky bojovali proti Maďarom.Výdobytky a násilné pokračovanie Maďarov pohli Chorvátov a Srbov žiadať si oddelenie od Uhorska.I v Prahe ustrojil sa národný výbor,[382]ktorý žiadal od cisára české ministerstvo, spojenie všetkých zemí svätováclavskej koruny v jeden štát a českú ústavu.Ako rečeno, Srbi organizovali sa do vojny, ba ju čiastočne už i začali, odopreli poslušnosť peštianskemu ministerstvu a vyslovili poslušnosť cisárskej vláde a oddanosť cisárovi a kráľovi.Barón Jozef Jelačić získal si prítulnosť a oddanosť nielen Chorvátov, ale i Srbov. Na žiadosť Chorvátov bol 23. marca za bána trojjediného kráľovstva vymenovaný. Ale pre odpor a intrigy Maďarov len 5. júna 1848 mohol byť inštalovaný, a inštaloval ho pri veľkej slávnosti srbský patriarcha Rajačić.Bán Jelačić, postaviac sa na stranu cisára a dynastie, robil prípravy sprotiviť sa maďarskej vláde a v páde potreby sprotiviť sa jej a účinkovať proti nej a v záujme Chorvátov, Srbov, dynastie a cisára vojennou silou.Naši emigranti, vidiac, že u maďarskej vlády lojálnymi prostriedkami nič vykonať nemožno, ba že za každé prejavenie vôle slovenského národa nasledujú vyhrážky a stíhania a že 12. júna proti nim práve štatárium vyhlásené bolo, čo mali robiť, ako pripojiť sa k Srbom, Rumunom, Sasom a Chorvátom a postaviť sa proti námahám maďarských vladárov, brániť svoj život a oprieť sa o dynastiu, poťažne jej vládu. Ak by vo vývine ďalších udalostí i Slovákom bolo treba postaviť sa zbrojom proti rastúcej nadvláde a násilenstvu maďarských ultristov, i k tomu robiť prípravy.Tým cieľom, ako rečeno, Štúr a Hurban obrátili sa k Srbom i tunajším, menovite k patriarchovi Rajačićovi, i v kniežatstve, a k Chorvátom, menovite k bánovi Jelačićovi o pomoc i vo vojenských prostriedkoch, t. j. v zbroji a munícii, i v peniazoch i v spoludejstvovaní.Pomoc im bola prisľúbená, a myslím, že i daná menovite od Michala Obrenovića.[383]Bán Jelačić ich obodroval a posmeľoval, aby kombinovane s jeho úmyslami, ak on vtrhne do Uhorska, Slováci ozbrojeným povstaním v severných stranách Uhorska k jeho operáciám pomocnú diverziu[384]urobili, zadržaním v tých stranách nachádzajúceho sa, maďarskou vládou podržaného alebo jej poslaného cisárskeho vojska a národných gárd.[385]Nasledovať také náhľady a hotovosť spriateliť sa s ďalšími následkami takých úmyslov bola nálada na celom Slovensku v najširších vrstvách maďarskou svojvôľou a ukrutnými krokmi maďarských vladárov takrečeno vynútená.Nuž naši vysťahovalci konali, čo mohli, menovite vydávali a rozposielali po slovenskom národe rozličné ohlasy a vyzvania. Hlavným takým ohlasom a vyzvaním bol leták „Braťja Slováci!“, o ktorom som sa už zmienil. Povedal som, že podľa okolnosti súdiac myslím, že toto vyzvanie vyšlo v apríli.Už i 1. mája mal ho Štefan Daxner, lebo ho už 1. mája na stoličnom zhromaždení v Rimavskej Sobote niektorým tam prítomným dal.Hneď nato chodili komisie po jednotlivých mestečkách a mestách Gemerskej stolice vyhlasovať zákony marcové. Stalo sa, že jedna taká komisia u evanjelického učiteľa v Drienčanoch[386]našla a zobrala výtlačok ohlasu „Braťja Slováci!“ a podala ho viceišpánovi Antonovi Szentmiklósimu. Viceišpán Szentmiklósi hneď 8. mája pod číslom 1049 vyslal evanjelického seniora Ďura Spišiaka[387]a konseniora Samuela Ferienčíka vyšetrovať, kde vzal drienčanský učiteľ ten ohlas, kto ho vyhotovil, a aby zhabali, kde ho nájdu a láskave poučili ľud o nebezpečenstve takých bludných náhľadov a náuk.Spišiak a Ferienčík dňa 11. mája 1848 podali zprávu o výsledku vyšetrovania, dľa ktorého ohlas „Braťja Slováci!“ na stoličnom zhromaždení v Rimavskej Sobote 1. mája Štefan Daxner dal drienčanskému farárovi Jonatanovi Čipkovi a Čipka všetky tri obdržané výtlačky rozdal iným, menovite i drienčanskému učiteľovi. Ale ináče že je ľud pokojný a celkom dobrého zmýšľania.Viceišpán Szentmiklósi nato, pod číslom tiež 1049, v máji[388]— práve číslo dňa je na patričnej listine vytrhnuté — vyslal hlavného slúžneho Eugena Kubinyiho a hlavného fiškála Fraňa Miklovicsa, „aby hneď a hneď išli do Tisovca, Štefana Daxnera prísne vzali do výsluchu, kto je pôvodcom proklamácie, od koho, akou cestou ju dostal, komu, v koľkých výtlačkoch ju rozdal, a aby uňho asnáď nájdené výtlačky zhabali. V prípadnosti, že by počas vyšetrovania jasne vysvitol úmysel hriešneho poburovania, aby jeho (t. j. Štefana Daxnera), ako pre pokoj štátu nebezpečného jednotlivca, cieľom ostrejšieho vyšetrovania a pokutovania zlapať dať nemeškali“.Hlavný slúžny Edmund Kubinyi vyzval Daxnera, aby dal osvedčenie. Daxner nemeškal podať svoje osvedčenie. Ale ani slúžneho vyzvanie, ani Daxnerovo osvedčenie nemajú dátumu.Daxnerovo osvedčenie je majstrovská práca i politická i juridická i štylistická a zrelý výraz otvoreného a smelého mužného charakteru. V tom osvedčení Daxner bráni nielen seba, ale i samú proklamáciu, jej obsah a jej oprávnenosť, „ačpráve proklamáciu v jej všetkých výrazoch bez výčitky nechať nemôže“.Toto vyšetrovanie Daxnera predbežne nemalo žiadnych následkov, akiste i preto, že slúžny Kubinyi dal viceišpánovi akiste uspokojivú a prajnú mienku, a Kubinyi to urobil, ako sa domýšľam, preto, že kandidoval na vyslanstvo do snemu a Daxner už predtým bol jeho vystavil za kandidáta pre malohontský okres.Toto osvedčenie Daxnerovo dosiaľ ani len spomenuté nebolo, tým menej bolo niekde vo verejnú známosť uvedené. A veru veľmi zasluhuje, aby širokému obecenstvu prišlo na známosť.[389]V tomto osvedčení nehovorí Daxner, kedy prijal proklamáciu „Braťja Slováci“, ale od koho, to áno, a to od Janka Čipku[391]z Brezna.Ja som tú proklamáciu nedostal, lebo som bol vtedy, keď ju Daxner mohol dostať, vzdialený na patvarii u viceišpána Fáyho na osamelej pustatine Bodolló. Ani na stoličnom zhromaždení 1. mája som ju nedostal.Tú proklamáciu po Slovensku roznášal bol Štúrom a Hurbanom vyslaný Andrej Lukáč,[392]viedenský medik-legionár, mladý človek dobrého zmýšľania, ale neskúsený, neopatrný a pre takú úlohu nesúci. Ja som ho pozdejšie dobre znal, lebo mojím pôsobením v päťdesiatych rokoch u cisárskeho vládneho komisára a náčelníka Zvolenskej stolice, Michala Rarusa,[393]Andrej Lukáč slúžil tamže ako podslúžny a mešťanosta slobodného kráľovského mesta Krupiny. Myslím, že na ceste po Slovensku s proklamáciami chytený trpel za trinásť mesiacov vo väzení. Myslím tiež, že Andrej Lukáč roznášal a ktorým dôveroval, tým zveril heslo „Bobrovecká hostina“,[394]ktorým do účinkovania a príprav našich slovenských vysťahovalcov zasvätiť sa a povolanými byť majúci poznávať sa mali.V Gemeri bol Lukáč už v septembri. Michal Bakuliny vo svojom životopise zaznačil: „Pred samým Michalom prišiel ku mne na Kokavu Lukáč, medik z Viedne, vo svojej medickej uniforme, ktorá perse podozrenie vzbudila, cestujúc po Slovensku, opatrený pasom[395]od ministerstva Uhorska.“Ja som nebol s Lukáčom, keď bol v Gemeri, ani som ho nevidel, ani neznám, odkiaľ prišiel na Kokavu ku Bakulinymu.*Keď som sa zo zhromaždenia 10. mája 1848 vrátil na pustatinu Bodolló, môj principál viceišpán Gustáv Fáy ma viacej nebral so sebou ani na komisie, ani na zhromaždenia. Z toho som uzavieral, že som mu, ako zúčastnivší sa na zhromaždení 10. mája, na ťarchu. Nuž, keď raz bol kdesi odišiel, napísal som mu pekný poďakovací list, najal som si voz a odpratal som sa domov.*Príduc domov do Hnúšte, častejšie chodieval som do Tisovca k Štefanovi Daxnerovi a na Kokavu k Michalovi Bakulinymu. I oni častejšie prichádzali ku mne do Hnúšte. Radievali sme sa, čo robiť.Prvé bolo ustrojiť národnú gardu, čo nový XXII. 1848 zákonný článok počiatočnými slovami predpisoval: „A személyes és vagyonbátorság, a közcsend és belbéke bisztositása az ország polgárainak őrködésére bizatik…“[396]atď. My sme sa predpisov tohto zákona chytili, a Daxner v Tisovci, ja v Hnúšti začali sme samostatne, každý osobitne, organizovať z obyvateľov národnú gardu.Ja som tým cieľom pozval bol v jednu nedeľu popoludní všetko obyvateľstvo hnúšťanské do porady na obecný dom. Do porady prišiel i farár a senior Michal Kolbenheyer, cirkevný inšpektor Anton Kubinyi a viac zemanov. Ja prečítal a vysvetlil som spomenutý zákonný článok a navrhol som, aby sme sa ustrojili v národnú gardu, ktorá by udržiavala poriadok, pokoj a bezpečnosť v obci. Návrh bol prijatý a za predbežného veliteľa gardy bol som ja vyvolený.Nato opatril som si knižky o ustrojení a cvičbe národnej gardy a ustrojil som z hnúšťanských gardistov stotinu, vydržiaval som s nimi vojenskú cvičbu a ustrojil som stráženie nad obecným pokojom a poriadkom. Keď sme boli už ako-tak pocvičení, dali sme si pošiť z domáceho hrubého plátna blúzy a nohavice a dali sme si doniesť čákovy z pekného lesklého čierneho papieru. Keď sme takto vystrojení i do kostola každú nedeľu chodievali, i za dedinu na cvičbu vymašírovali, to i gardistov i celé obecenstvo tešilo.Nepamätám v aký čas v lete, za gardistov popísaní občania mali byť podľa plánu pre stolice vypracovaného ustrojení do stotín a bataliónov a mali si podľa deviateho paragrafu spomenutého zákona voliť dôstojníkov. Gardisti z Hnúšte, Píly, Hačavy, Likera a Rimavského Brezova, asi dvesto päťdesiat chlapov, boli povolaní do Rimavského Brezova. Ta prišiel i major gróf Albert Almássy a predniesol, že gardisti menovaných piatich obcí majú tvoriť stotinu, a vyzval ich, aby si v zmysle zákona slobodne volili oficierov. Všeobecným vykríknutím za kapitána vyvolený bol som ja. Podobne i druhí nižší dôstojníci, všetci, okrem Ľudovíta Malatinského, vyvolení boli priatelia ľudu. V Tisovci boli dve stotiny gardy ustrojené, a za kapitána pre obe stotiny vyvolili Štefana Daxnera. Na Kokave bol Michal Bakuliny tiež tuším za kapitána a či nadporučíka vyvolený.Peštianske ministerstvo, vidiac vzmáhajúce a rozširujúce sa hrozivé pohyby, vykonalo pri sneme, že sa má vyzdvihnúť dvestotisíc honvédov[397]a národná garda mobilizovať. Za veliteľa mobilizovanej národnej gardy 30. augusta vymenovalo Artúra Görgeyho.[398]Nasledoval popis za regrútov súcich jednotlivcov a bolo naložené losovanie.Štefan Daxner s tisovským meštianstvom uzavrel protest proti takému naloženiu neplatného, lebo kráľom nepotvrdeného zákona. Aj k prevedeniu losovačky do Tisovca prišlého gardového majora Gedeona tisovské meštianstvo tak prijalo, že bol rád, že mohol odpratať sa z Tisovca a losovačku nechať tak. Ja ustrojil som so svojou gardovou stotinou voľný, gardistami i negardistami navštívený výlet do Doliny v hnúšťanskom chotári, kde sa uzavrelo, že ani my nebudeme losovať a za honvédov že nepôjdeme, ani za mobilizovanú gardu, len alebo všetci, alebo ani jeden. Bakulinyho kokavská gardová stotina tiež uzavrela nelosovať a neísť.*Bán Jelačić pripravoval sa s napnutou silou a vytrvalosťou k vojne proti Maďarom, k obrane Chorvátska, Srbov a k obrane Viedne a kráľa. Zozbieral vojska hraničiarskeho a nehraničiarskeho, koľko mohol v tej dobe, keď hraničiarskeho vojska v Taliansku bolo množstvo a Kossuth svojimi agentmi konal, aby hraničiarske vojsko bolo držané v Taliansku.Keď Jelačić uznal zvrchovaný čas svojej akcie a videl sa byť dosť pripraveným, dňa 11. septembra pri Varaždíne prekročil so štyridsaťtisícom vojska Drávu a generál Roth vtrhol s desaťtisícom zo Slavónie do Uhorska.Slovenskí vysťahovalci, Ľudovít Štúr, Jozef Hurban, Michal Hodža a iní, naverbovali v Prahe a vo Viedni dobrovoľníkov, opatrili si a nakúpili zbroje a munície a dňa 17. a 18. septembra, počtom asi päťsto, po železnici pohli sa na Slovensko a prekročili hranicu na západnej strane Nitrianskej stolice pri Vrbovciach, i započali vojnu na Myjave, Brezovej, Starej Turej atď. Na čele mali ustrojenú Národnú slovenskú radu, ktorá vyhlásila samostatnosť slovenského národa, vojnu proti vláde peštianskej, ktorej vypovedala poslušnosť, vyslovila poslušnosť a oddanosť vláde cisárskej a dynastii, i urobila to vo vydanej a rozposlanej proklamácii.Národ, vyzvaný pripojiť sa, hrnul sa zástupmi pod ich zástavy, takže v pár dňoch zhromaždilo sa dobrovoľníctva do desaťtisíc.[399]Toto dobrovoľníctvo v niekoľkých zrážkach a šarvátkach držalo sa zmužile; ale ďalej postúpiť, ba ani udržať sa nevládalo a bolo cisárskym, k Maďarom prešlým, alebo práve ta komandovaným vojskom a ozlomkrky i z ďalekých krajov ta nakopenou mobilizovanou i nemobilizovanou gardou dňa 28. septembra zase za hranice na Moravu vytisnuté.Pri tomto deji som ja nebol, preto ani neosmeľujem sa, ani za svoju úlohu nepovažujem o ňom obšírnejšie sa rozpisovať a uvažovať. Predsa za potrebné držím pripomenúť, že Národná slovenská rada záležala z nasledujúcich mužov: pri tejto výprave Jozef Miloslav Hurban predseda, Ľudovít Štúr úd, Michal Miloslav Hodža úd, Jaroslav Daniel Borik sekretár, Fraňo Zach[400]hlavný vodca vojenský, Bedřich Bloudek[401]komandant národného vojska a Bernard Janeček[402]vodca národného vojska.Medzi Štúrom, Hurbanom a Hodžom, z ktorých každý chcel, aby povstanie započalo sa v jeho stolici, bolo tak dohovorené, že keď povstanie započne sa v Nitrianskej stolici, predsedom Národnej slovenskej rady má byť Hurban, keď v Trenčianskej, Štúr, keď v Liptove, Hodža. Povstanie započalo sa v Nitrianskej stolici, myslím, že z dvoch príčin: za jedno, že západná hranica Nitrianskej stolice najbližšie leží k Viedni, kde boli robené prípravy k povstaniu a dobrovoľníctva naverbovalo sa do päťsto mužov, za druhé, že v pohraničných obciach Nitrianskej stolice, menovite vo Vrbovciach, na Brezovej, Myjave, Starej Turej a na Kopaniciach obecenstvo viac-menej už pripravené bolo k povstaniu; naposledy, že toto pole účinkovania najbližšie ležalo k bojovému poľu bána Jelačića. Nuž podľa spomenutého dohovorenia predsedom Národnej slovenskej rady pre túto výpravu bol Jozef Miloslav Hurban.Hodža už na Myjave odstúpil od Národnej rady[403]a so Štúrom a Hurbanom ďalej neúčinkoval — prečo a z akých pohnútok, neznám, ani som sa nedozvedel. Len kdesi som čítal, že menovite Štúr bol natoľko pohnutý proti Hodžovi, že ho chcel dať postaviť pred súd[404]a s ním ani hovoriť nechcel.O vojenských členoch Národnej slovenskej rady môžem nasledujúce vývody podať: Jozef M. Hurban, ako zapisovateľ slovenského Ústavu v Prešporku, bol roku 1839 vyslaný na cestovanie po Morave. V Brne zišiel sa Hurban s Bedřichom Bloudkom a s Bořivojom Zachom. O Zachovi písal Hurban roku 1840 svojim priateľom: „S Borivojom som sa dlho a prospešne shováral. Borivoj je ten, ktorí je v stave ňje len pluki kommandovať, ale aj v kabinetu riadiť loď obce v rozbúrenom mori svetopanstva.“ V českom časopise Osvěta, ročník XII., číslo 3., roku 1892 je článok „Ze života generála Zacha“ od dr. Viléma Gablera, podľa ktorého Zach bol posvätencom myšlienky menovite slovanskej. On bol úradníkom v Znojme, roku 1830 opustil svoj úrad a išiel do Poľskej bojovať za slobodu Poliakov, ale prišiel ta až po pokorenom povstaní. Po niekoľkých rokoch odobral sa do Francie a pripojil sa k poľskej emigrácii. Roku 1843 šiel s grófom Zamoyským do Carihradu a osadil sa ako poľský agent v Belehrade.[405]Roku 1848 prišiel do Prahy na Slovanský kongres a tam vytriezvel z polonofilstva. Tam so Štúrom, Hurbanom, Hodžom a s Bloudkom dohovorili výpravu na Slovensko. K nim pripojil sa i Janeček.[406]Bedřich Bloudek pripojil sa k našim vysťahovalcom a Zachovi v Prahe. Bol vtedy chorvátskym hraničiarskym dôstojníkom. Viac o ňom neznám. Ačkoľvek hlavným komandantom vojenským bol Zach, predsa Národná rada viac podporovala a viac dôverovala Bloudkovi. Prečo, neznám. Ale domýšľam sa, že preto, keďže bol v hraničiarskej službe, teda bánovi Jelačićovi blízky a nakoľko bol ako taký spolu cisárskym, teda viedenského hlavného veliteľstva dôstojníkom a bezmála od oboch dostal a dostával úpravy. Pre toto posledné, myslím, Štúr a Hurban tak rozhodne ho podporovali a pridŕžali sa ho, ačkoľvek ho Janeček a Samo Štefanovič[407]nenávideli a do zradcov mu nadávali. Ba i Karol Borik[408]vo svojom životopise a v zpráve o povstaní novembrovom a o priebehu tohoto poslednejšieho, veľmi neprajne, až odsudzujúcim spôsobom vyslovuje sa i o vojenskej súcosti i o charaktere Bloudkovom. Bloudek, zdá sa, bol viac takzvaný „zwanziger“,[409]a či zo sympatie, či z oficierskej ambície a z egoizmu nevedel a nechcel záujmy dobrovoľníctva náležite podporovať a brániť, ani dobrovoľníkov proti austrijským dôstojníkom,[410]ani tu, ani za hranicou a ani v druhom povstaní zastávať a ochraňovať.Tretí vodca národného vojska, Bernard Janeček, bol rodom Čech. On bol bývalý, či kvitovaný, či prepustený austrijský dôstojník. Ale o ňom viacej neviem ako to, čo rozpoviem v ďalších týchto svojich rozpomienkach, obzvlášte o dejoch toho oddielu slovenských dobrovoľníkov, ktorého veliteľom sprvu a začas bol Janeček a v ktorom som slúžil i ja.Septembrové povstanie vedome nebolo v žiadnej spojitosti a podriadenosti s austrijským hlavným veliteľstvom, ani s cisárskou vládou.[411]Bolo samostatné a vystrojilo a ustrojilo sa za svoje peňažné prostriedky, k čomu veľkodušne prispel Michal Obrenović, ktorý k tomu účelu, počul som, že dal desaťtisíc zlatých a či až desaťtisíc dukátov. Oddal ich, ako som počul a ako sa domýšľam, Štúrovi; preto Štúrovi, že s ním bol dobre známy a dôveroval mu. Bol známy s ním odtiaľ, že Štúr držiaval mu prednášky z politických a diplomatických vied. Také prednášky držiaval Štúr aj istému mladému Grékovi, menom Aristarchis,[412]v Prešporku za čias môjho študentstva. Aristarchis bol pozdejšie, v rokoch, myslím, osemdesiatych, tureckým vyslancom sprvu v Berlíne, potom vo Viedni pod menom Aleko paša.[413]Kto by si za úlohu vzal skúmať, uvažovať a oceňovať deje septembrového slovenského povstania, tomu odporúčam, okrem už udaného článku dr. Viléma Gablera, Mikuláša Dohnányho spis „Historia povstaňja slovenskjeho z r. 1848. V Skalici 1850“. Odporúčam tiež článok „Obrazy slovenského povstání 1848. Jeden z svědkův boje minulého na Slovensku“[414](Matej Mikšíček), Koleda, kalendár na rok obyčajný 1851, v Brne. Naposledy odporúčam „Slovenské povstanie z r. 1848/9. Na základe pravdy a skutočnosti sostavil očitý svedok.[415]V Trnave 1886“.*Medzitým udalosti takrečeno naháňali jedny druhé. Viedeň a cisárska vláda bola veľmi ohrozená. Vo Viedni šarapatila aula s demagógmi a so študentskými légiami. Vymenovali tí za vojenského veliteľa Bema, poľského revolucionára.Jelačić so svojím vojskom obrátil sa Viedni na pomoc a v náhlosti, alebo z akejsi kombinácie nechal svoju rezervu v Uhorskej. Avšak túto rezervu Görgey 7. októbra sčiastky rozbil, sčiastky zajal.Dňa 28. septembra bol gróf Filip Lamberg,[416]člen uhorskej magnátskej tabuly a v septembri 1848 za generálneho komandanta vojsk v Uhorskej a za provizórneho palatína Uhorska vymenovaný, s kráľovskými plnomocenstvami a nariadením do Pešti poslaný, na reťazovom moste v Pešti zavraždený.30. augusta za veliteľa mobilnej gardy peštianskym ministerstvom vymenovaný Görgey koncom septembra obsadil Csepel, aby prekazil Chorvátom prechod cez Dunaj. Tu mu padol gróf Eugen Zichy[417]do moci a Görgey ho pre agitácie proti zákonnej vláde postavil pred ním samým vedený vojenský súd a 30. septembra dal ho ako zradcu vlasti obesiť.Vo Viedni Fraňo Pulszky, ako veľmi činný a nebezpečný agent Kossuthov, zvlášte po obrátení sa Jelačića na pomoc Viedni, búril vojsko a povzbudzoval k protiveniu sa. S demagógmi a študentmi sprotivili sa cisárskemu vojsku a cisárskej vláde, vtrhli do mesta, grófa Teodora Latoura,[418]v marcových dňoch za cisárskeho ministra vojenských záležitostí vymenovaného, dňa 6. októbra na lampu pred ministerstvom vojenských záležitostí obesili a zmocnili sa vlády. 7. októbra cisár Ferdinand opustil Viedeň a odišiel do Olomouca.Avšak Windischgrätz zobral v Čechách a v Rakúsku vojsko a pri pomoci Jelačića zmocnil sa mesta, vyhlásil štatárium a žiadal vydanie Bema, Pulszkého a vrahov Latoura; 26. októbra bombardoval Viedeň a 30. októbra ju celkom pokoril.Maďari išli Viedni na pomoc; ale ich Jelačić 30. októbra pri Schwechate porazil.*Hneď po vtrhnutí 17. a 18. septembra slovenskej výpravy, t. j. 20. septembra, uhorský ministerský predseda gróf Ľudovít Batthyány[419]vydal proti „buričom a podpaľačom“ dekrét, ktorým nakladá ustrojiť štatariálne súdy a vyznačuje päťdesiatzlatovú odmenu za každého chyteného takého buriča.Následkom tohoto vyhlásenia náhleho súdu obesení boli v Senici 13. a 18. októbra štyria, medzi nimi Martin Bartoň,[420]richtár, pre nájdenú pri ňom akúsi slovenskú proklamáciu, a Svatík a v Hlohovci (Fraštáku), napravo od cesty, vydúcej z Hlohovca do Trnavy, obesení boli výteční, inteligentní, vznešeného mužského charakteru mladí ľudia Viliam Šulek[421]a Karol Holuby.Rozumie sa, že i toto druhé nariadenie náhleho súdu bolo vyhlásené i v Gemerskej stolici a v Rimavskej Sobote už bol rozšírený chýr, že na zlapanie mňa, Štefana Daxnera a Michala Bakulinyho je vystavená odmena päťdesiat zlatých.Môj strýc Pavel Francisci doniesol tento chýr z Rimavskej Soboty do Hnúšte z trhu. I rozprávalo sa, že pri Rimavskej Seči v tábore zhromaždená, proti Jelačićovi mobilizovaná národná garda, zvlášte z maďarských obcí, zdráha sa pohnúť, kým nás nezlapajú, lebo sa boja, že by sme v ich neprítomnosti s našimi gardovými stotinami udreli na ich obce a vyrabovali ich. S touto gardou mal odísť i odišiel i prvý viceišpán Anton Szentmiklósi, a jeho miesto zastúpil dosavádny druhý viceišpán Gustáv Fáy.Ja som sa nechcel dať chytiť a s Bakulinym odišiel som 29. septembra na Polhoru. Po niekoľkých dňoch Bakuliny odišiel odtiaľ, ja som viacej dní ostal tam, v jednej osamotenej izbičke s humnom, v horách. Avšak prišiel pre mňa môj brat Karol, že môj starý otec si žiada, aby som prišiel domov, že veď to nebude tak, ako rozchyrujú. Nuž pošiel som domov s bratom.V Tisovci stavili sme sa u nášho ujca Štefana Dianišku, mlynára. Asi o desiatej hodine večer 8. októbra išli sme pri úplnom mesačnom svetle ďalej do Hnúšte, obaja ozbrojení puškami. Niže Píly stretli sme sa s vozíkom, na ktorom viezol sa komisár bezpečnosti Karol Hudoba s dvoma pandúrmi. Hudoba nás zastavil a mňa vyzval, žeby som išiel s ním do Tisovca, že má so mnou a s Daxnerom čosi hovoriť. Nuž kývol som veľkým orlím perom podpereným klobúkom bratovi Karolovi, aby prišiel za mnou a vysadol som na vozík.V Tisovci vtiahli sme do mestského hostinca. Tam som zosadol a povedal, že idem na noc k Daxnerovi, ak Hudoba chce so mnou hovoriť, že tam budem. Ale Hudoba obstúpil ma s pandúrmi a povedal, že keď ma má v rukách, ako môžem myslieť, že ma vypustí? — „Nuž, reku, či som ja zbojník, že ma na ceste lapáte? Ak mňa vrchnosť žiada, nech ma pozve, ja dostavím sa dobrovoľne trebárskedy, kamkoľvek.“Hudoba ma nechcel pustiť a zaviedol ma ku Gašparovi Demianovi, mestskému fiškálovi, na poschodie. Demian už v posteli prijal nás s prekvapením a naplašený. Hudoba postavil ku dverám ozbrojeného pandúra, a ja ozbrojený čakal som, čo bude nasledovať.Nezadlho prišiel pandúr do izby zo dvora oznámiť, že sa na dvore Tisovčania schodia a vyhrážajú. Hudoba išiel dolu, ale sa hneď i vrátil prestrašený, hovoriac Demianovi, že sa na dvore zbieha mnoho Tisovčanov, všeličím ozbrojených, medzi nimi i ženy (boli to, ako sa pamätám, moja tetka Dianišková, Medzibrodská a Zvarová), a žiadajú, aby ma vypustili, nuž, vraj, idem k Daxnerovi, aby ľudí utíšil; on bude za nepokoj zodpovedný. — Nuž, reku, idem aj ja k Daxnerovi. Ale sme sa už na ceste stretli s Daxnerom.Nuž stalo sa to tak, že môj brat prišiel náhle do Tisovca, zobudil ujca Dianišku a jeho suseda Ľudovíta Smyka, kováča, povedal im, čo je vo veci, a potom šli po meste, zobúdzali a zobudení hrnuli sa do hostinca. Potom vystavili stráž a strážili mňa a Daxnera, aby nás Hudoba nemohol odviesť.Na druhý deň, 9. októbra, bola nedeľa. Chýr o mojom uväznení rozšíril sa po meste. Ľudia namiesto do kostola zhromažďovali sa u Daxnerov a v okolí. Rozčúlenosť bola veľká. Daxner a ja tíšili sme národ, ale nadarmo. Na mestskom dome zhromaždilo sa predstavenstvo, zastupiteľstvo a meštianstvo pod predsedníctvom Daniela Fábryho a uzavrelo poslať k viceišpánovi Fáymu vyslanstvo s písmom, v ktorom vyložili, čo sa stalo, a prosia, aby, ak treba, vyšetrovanie dialo sa v Tisovci a nie v Rimavskej Sobote, lebo sa obávajú, že by sa nám tam stalo ublíženie, a že za nás dobre stoja. S vyslanstvom išiel i Daxnerov starší brat Ďurko. Odpoveď Fáyho bola: aby sme šli dobrovoľne do Plešivca, kam i on príde.Na druhý deň sme sa vybrali. Meštianstvo a ženy nechceli nás pustiť, chytili opraty koní. Ale sme ich utíšili a išli sme. Ja bol som s Daxnerom dohovorený, že na Dieliku, v hore na ceste z Tisovca do Muráňa, kočišom nepozorovane z vozíka zídem, v hore dočkám do večera a potom vrátim sa k šťavici, kde ma mal čakať brat Karol s iným oblekom, nožnicami a britvou, aby som sa preobliekol, oholil a ostrihal a tak s pasom tisovským, ako tisovský mešťan, idúci do Haliče voly kupovať, dostal sa za hranicu a potom odplatil tým, ktorí či Daxnerovi, či iným našim by ublížili. Ja som sa k tomu odhodlal, lebo som pokladal seba, ako nezemana, za ohrozenejšieho, a Daxnera, ako zemana, za bezpečnejšieho.Ale v hore, premietajúc o svojom úmysle odpratať sa, prišiel som k náhľadu, že ak ja odskočím, považovať bude sa celá záležitosť za nebezpečnejšiu a i moje previnenie môžu uvaliť na Daxnera.Nuž išiel som síce ku šťavici, ale rozlúčiac sa s bratom, išiel som zrovna za Daxnerom do Revúcej, kde sme obaja prenocovali u farára Samuela Reussa.Dňa 12. októbra prišli sme s Daxnerom do Plešivca a zosadli sme v hostinci „Fényes“. Hneď išli sme do stoličného domu, oznámili sme sa námestnému kastelánovi Lőkösovi — lebo vlastný kastelán Kriston Lajos bol odišiel ako gardista proti Jelačićovi — a dozvedali sme sa na viceišpána Fáyho. Fáy ešte nebol tam. Keď prišiel do Plešivca, dal nám rozkaz, aby sme šli do stoličného domu, tam sa hlásili u kastelána a držali sa podľa jeho rozkazov. Kastelán nám povedal, aby sme z hostinca so všetkým, čo máme so sebou, prišli do stoličného domu bývať. Urobili sme tak, a kastelán Lőkös vyznačil nám jednu úradnícku izbu na spoločné bývanie. O pár dní prišiel hajdúch, že má naložené, aby nám izbu zamkýnal, a zase o pár dní, že nás má zatvoriť každého do osobitnej izby, lebo že nás budú vypočúvať.Za nami prišiel 17. októbra Bakuliny, môj brat i tisovský učiteľ, starý Daniel Lojko, pod strážou. A prichádzalo mnoho iných.Mňa vyšetroval Július Szontagh, hlavný slúžny, s akýmsi pisárikom, mojím bývalým prešovským kolegom-juristom, ako aktuárom, dňa 27. októbra. Keď mi všelijaké otázky s obvineniami napredkladal, a ja na všetky odpovedal som, naposledy oslovil ma, aby som vyznal, že všetko to dohromady berúc, somrebelantom(pártütő)proti krajine.Proti tomuto obvineniu som sa celou silou vzoprel a ohradil. Naposledy mi Szontagh povedal, že nebudem mať obhájcu a žiadnej inej obrany okrem toho, čo som predniesol, ale, ak chcem, že môžem napísať si obranu.Ja som si i napísal dosť obšírnu obranu, v ktorej som sa vynasnažoval účinkovať hlavne na cit sudcov, lebo som myslel, že ak majú či rozkaz, či úmysel zúriť proti nám, tam podľa známeho zayovského „argumenta non opitulantur“.[422]Následkom len veľmi skrátka pripomenutých udalostí i v krajine i v Gemerskej stolici — namiesto Antona Szentmiklósiho za spravujúceho viceišpána postúpivší Gustáv Fáy dňa 17. októbra vyslal hlavného slúžneho Júliusa Szontagha a hlavného fiškála[423]Eduarda Sziklayho, ölim Schmida[424]— aby „v stolici poľutovaniahodnými skutkami zjavujúce sa nepriateľského smeru panslavistické agitácie“ atď., atď. bez meškania vyšetrili a výsledok predložili.Vyslaní hneď začali vyšetrovanie a bez pretrhnutia dňom i nocou sčiastky sami, sčiastky nimi k tomu vyzvanými úradníkmi po celej stolici i previedli a už 28. októbra podali Karolovi Szentiványimu, vtedy županovi a vládnemu komisárovi,[425]svoju zprávu so všetkými mnohostrannými, hromadnými prílohami.V tejto zpráve vyšetrovatelia Szentiványimu narádzali, aby k posúdeniu vinných, podľa ministerských nariadení od 12. júna a 20. septembra, vymenoval z piatich členov záležajúci osobitný náhly súd, ktorý by svoje zákonné účinkovanie v Plešivci započal.Náhly súd bol vymenovaný a jeho členovia boli: Ladislav Bornemisza ako predseda, Ján Szilárdy-Mumhard, Ondrej Jánosdeák, Eduard Sziklay a Július Szontagh ako prísediaci.Náhly súd účinkoval tretieho a v nasledujúcich dňoch novembra. Čím započali svoje účinkovanie, bolo prečítanie výsluchov i obžalovaných a svedkov a ich uhodnovernenie. Pri uhodnovernení len Jánosdeákom čítané a skrze svedkov azda novoprednesené žaloby vyvracal a dokončil som, ako v uhodnovernenej zápisnici doslovne stojí: „Po tomto srdce prenikajúcimi slovami predniesol, že nikdy nemal zlého, vypočítaného úmyslu, okolnosti priviedli ho ta, odkiaľ bol hodený do svojho terajšieho položenia, ako to vo svojej vlastnoručnej prosbe a osvedčení predniesol. Prosí, aby do ohľadu bolo vzaté jeho položenie, a ak smrťou prospeje všeobecnému dobru, hotový je; ak jeho život viac úžitku môže doniesť ako smrť, prosí ušetriť mu život. Ak by toho nedosiahol, prosí milosť pre brata, aby i jeho matka do rúk smrti naponáhle neupadla; naposledy, ak má umrieť, aby nie povrazom, ale guľou bol odpravený.“Dňa 5. novembra večer už pri svetle zaviedla ma ozbrojená stráž do zasadnutia náhleho súdu so sputnanými nakríž rukami. Vo veľkej stoličnej dvorane za zeleným stolom sedeli všetci piati sudcovia s veľmi vážnymi tvárami. Pred každým horela svieca. Jánosdeák ma oslovil, že podľa vyššieho rozkazu každý obžalovaný má svoje zoznanie vlastnoručne podpísať, aby som i ja svoje podpísal. — I sňali mi z rúk putá a podpísal som svoje zoznanie.Nastala tichá prestávka. Ja som sa opýtal, či je súdny výrok už vynesený. Odpovedal mi ktorýsi zo sudcov, že ešte nie, že ho teraz vyniesť majú.Zase nastala tichá prestávka. Po prestávke som ja preriekol: „Takýmto sviatočným predstavujem si to ticho, v ktorom Pán Boh stvoril tento svet. Na toto okamženie Pán Boh do vašich rúk položil všemohúcnosť svoju. Stvorte i vy svet jedného života.“Na toto okamženie, na ten výjav a na tie slová znám sa ešte aj teraz celkom živo a určite rozpomenúť, tak akoby sa to všetko pred hodinou bolo stalo.Už 5. novembra bolo počuť na dvore kresať. Kresali šibeničné stĺpy, neznám koľko, pre nás. Boli tam už aj kat aj kňazi, ktorí nás mali k smrti pripravovať. Mňa mal pripravovať Ján Rőczey, v Levoči môj spolužiak, ale starší, teraz už farár tam v okolí. Rožňavskí a štítnickí Maďari a maďaróni doniesli a ukazovali povrazy. Po dvore, okolo domu a popod oblokmi, kde sme boli zatvorení, stáli dve stotiny gardy z maďarských strán. Moja rozžialená a utrápená matka vypýtala si a dostala dovolenie večer prísť ku mne a odobrať sa. Aké bolo naše rozlúčenie, opisovať nejdem, lebo by mi to i teraz veľmi ťažko padlo.V ktorýsi deň, už v čas zasadania náhleho súdu, bol som strážou zavedený ku Szentiványimu, zdá sa mi, že na jeho žiadosť. Tou izbou, v ktorej som stál a čakal, kým ma Szentiványi osloví, Szentiványi hneď napravo, hneď naľavo prešiel do susedných izieb, sprevádzaný dvoma obrovskej výšky husármi v úplnej paráde, so šabľami a karabinami. Na mňa sotvaže pozrel. Myslím, že mi len chcel ukázať, akým je on veľkým pánom, a že ma chcel len vidieť. Či sa mi prihovoril, alebo nie, určite neviem. Ale určite pamätám, že keď raz prechodil popri mne, ja som mu povedal: „Keby som bol dáky skutok vykonal, bol by som hotový umrieť; ale žiaden skutok nevykonať a musieť zomrieť, je mi ľúto.“ A reč mi zasekla i slzy mi vyhŕkli od jedu a ľútosti.Dňa 6. novembra mala byť sčiastky očakávaná, sčiastky s ustrnutím obávaná exekúcia štatariálneho výroku. Národa i zo slovenských i z maďarských strán stolice bolo veľmi veľké množstvo. Na dvore boli postavené dva rady gardy, pomedzi ktoré nás veľkým dvorom mali viesť zo zadnej budovy stoličného domu do prednej, kde náhly súd zasadal; ku mne prišiel hajdúch-temničiar a s farizejsky skrúšenou tvárou mi povedal: „Prosím za odpustenie, ak by som nebol tak slúžil, ako ste si boli žiadali. Ináče nech Pán Boh bude milostivý vašej úbohej duši.“I vyviedol ma na dvor. Na dvore už stáli v tomto rade jeden za druhým: Daniel Lojko[426]s holou, v Plešivci ošedivenou hlavou, potom môj brat Karol Francisci, Michal Bakuliny, Štefan Daxner a za týmto postavili mňa. Za každým nasledovali po dvaja hajdúsi v celej paráde a s nasadenými bodákmi na puškách.Moja utrápená matka, ktorá už ani sĺz nemala, dívala sa na náš pochod pred náhly súd. Bola so sebou doniesla koniec plátna,[427]že nás obesených dá posnímať a tým plátnom pozakrúcaných pochovať.Do veľkej dvorany vrútilo sa za nami národa, koľko sa len vpratalo. Nás piatich postavili pred súd v takom poriadku, v akom nás priviedli. Keď nastalo ticho a predseda otvoril zasadnutie súdu, Jánosdeák čítal súdny výrok, v ktorom, vypočítajúc previnenia nás piatich, čítal ďalej, že na takéto previnenia naše krajinské zákony predpisujú trest smrti; ale nakoľko by sa asnáď ukázalo potrebným obžalovaných s podobnými obžalovanými z iných stolíc zočivočiť, pravota oddáva sa riadnemu súdu na vybavenie.„Vtedy“ — píše Michal Bakuliny vo svojom životopise — „ujal sa slova Štefan Daxner a začal dôrazne hovoriť k sudcom, ale pre slzy nemohol reč svoju dokončiť; po ňom prejal slovo J. Francisci a tak hovoril k srdcu, tak sudcom ako i obecenstvu, že všetko slzilo spolu s nami.“ Bakuliny rozplakaný nemohol slova preriecť.Moja utrápená matka čakala ma pri východe zo súdnej dvorany na dvore, a keď som vykročil, padla mi so slzami radosti okolo hrdla a len ťažko vedeli sme sa roztrhnúť.Hneď po obede náhly súd doplnený bol na riadny stoličný súd, sedriu, v ktorom nás päťadvadsiatich odsúdili na rozličné ťažšie i ľahšie tresty. Mňa s Daxnerom odsúdili každého na dva roky a tristo šesťdesiat dní samotného väzenia, Michala Bakulinyho na dva roky, môjho brata Karola Francisciho na rok, oboch v železách, mnohých Tisovčanov a Hnúšťanov na dlhšie-kratšie žaláre v ťažkých i ľahších putách, iných na zatvorenie na mesiac-dva, a iných na pokarhanie, ako starého Samuela Reussa, farára revúckeho.Mená odsúdených sú: Ján Francisci, Štefan Daxner, Michal Bakuliny, Karol Francisci, Daniel Lojko, Pavel Ďurina, Samuel Medzibrodský, Jozef Hudec, Ladislav Rosiar, Štefan Dianiška, Ján Zvara, Ladislav Slabej, Ján Smyk, Samuel Bruot, Ludvik Smyk, Ján Dianiška, Jozef Linceni, Ladislav Čipka, Štefan Čech, Ondrej Varga, Samuel Reuss, Samuel Vozár, Ľudovít Gál, August H. Škultéty, Ľudovít Reuss.Prečo mňa a Štefana Daxnera nie na celé tri roky, ale na dva roky a tristo šesťdesiat dní odsúdili, to mne pozdejšie ktosi tak vysvetľoval, že celé tri roky osamote väzenia, podľa vtedajšej praxis criminalis,[428]vyrovnali by sa trestu smrti, a trest smrti musel by byť apelovaný do Pešti, čo nechceli. Prečo nechceli? Či preto, že by sa bolo dlho ťahalo, či preto, že by bol mohol prísť trest tvrdší, alebo vyslobodenie bez trestu, neznám.Keď mal náhly súd zasadnúť, Ďurko Daxner bol prišiel do Plešivca a chodil k Szentiványimu a k sudcom, s celou vrúcnosťou nás bránil a uisťoval, že také nakladanie nezasluhujeme. Mal so sebou i dve pištole, z ktorých jednou strojil sa zastreliť brata Štefana, ak by ho na obesenie odsúdili, a druhou seba; ale to zbadali, pištole mu odobrali a jeho zatvorili na čas trvania súdu.Štefan Daxner zase večer pred očakávanou exekúciou dal si izbu tuho zakúriť, rozbil pohár a ostrým sklom chcel si žily poprerezúvať, aby stiekol z krvi. Ale rozmysliac si odstúpil od toho.Keď môjho brata boli odviedli a videl som ho, bolo to 25. októbra, sklepal som vo svojich Iskrách vytlačené veršíky „Matkine náreky“, a zase 2. novembra večer, predo dňom, v ktorý mal už zasadnúť náhly súd, sklepal som veršíky „Traja sokoli“, ktoré doplnil Štefan Daxner slohou:Hoj, traja sokoli, či váš hrob hlboký?Nie je tak hlboký, ako je vysoký.Keď som bol práve doplnil a prečitoval som večer svoju prosbu a osvedčenie pred náhly súd, navštívil mal bol Samuel Szentpétery, plešivský kalvínsky farár, človek veľmi čestný a dobrý, s ktorým bol som známy z obcovania s ním u kastelánovcov Kristonovcov. Opýtal sa ma, čo robím? — Nuž, reku, práve dopísal som si prosbu a osvedčenie pred náhly súd. — Či by mu ju neprečítal? — Vďačne, reku, a prečítal som mu ju. On mi povedal: „Vidím, že ste zbehlý nielen vo vedách, ale i v maďarskej reči, urobím za vás, čo urobiť môžem.“ I odišiel, ako som počul, ešte v ten večer do Gemera ku Szentiványimu. Čo tam vykonal, neznám.Avšak zdá sa mi, že nie takéto vplyvy, ale prehratá bitka Maďarov proti Jelačićovi 30. októbra pri Schwechate primäli náhly súd a Szentiványiho k preneseniu pravoty náhleho súdu na riadnu sedriu, lebo som počul pozdejšie, že náhly súd už bol vyniesol výrok pre mňa a Daxnera na smrť. Ale keďže od Kossutha bola prišla štafeta so zprávou o schwechatskej porážke a s naložením, že nie je na čase robiť martýrov, k premeneniu štatariálneho výroku vymyslel tú formulku, že štatariálny súd predložil svoj výrok na potvrdenie Szentiványimu, a Szentiványi povedal: „Vy ste boli vyslaní ako náhly súd s úplnou mocou vyšetrovať, odsúdiť a exekvovať; predložením výroku mne narušili ste svoj úkol, nuž pravotu predložím riadnemu súdu na vybavenie.“I boli sme pozatváraní, ja a Daxner osamote, ostatní, každý podľa vyneseného súdu, po dvaja i traja a po viacej spolu.Ale okolo 15. decembra cisárske vojská pod generálom Schlickom[429]blížili sa ku Košiciam. Plešivec je dosť blízko Košíc. I obávali sa, že by nás Schlick alebo iný z jeho vojska, ak by prišiel až po Plešivec, mohol vypustiť na slobodu. Raz večer už za tmy vyviedli Daxnera a mňa na dvor, kde už stáli dva zapriahnuté vozy, dali na nás reťaze a vysadili nás pod strážou gardistov na vozy, že nás odvezú do Rimavskej Soboty.Pozde v noci doviezli nás do Rimavskej Soboty a tam mňa zatvorili do obecnej, všelijakou zberbou nabitej temnice. Kde prenocovali Daxnera, neznám; Bakulinyho priviezli o deň pozdejšie.Nezadlho po nás odpravili i všetkých ostatných našich spoluväzňov do Rimavskej Soboty, kde ich, keď už ta prišli Schlickove vojská, gróf Móric Pálffy,[430]vtedy, myslím, husársky plukovník, v šesťdesiatych rokoch kráľovský gubernátor Uhorska v Budíne, vypustil a pred Schlicka predviedol, a Schlick po napomenutí k vernosti cisárovi s láskavými slovami domov prepustil.V nasledujúci deň na svitaní vypustili ma na dvor na svieže povetrie, kde som takmer celý deň prebudol. Tam vyhľadal ma môj strýc, mäsiar Pavel Francisci — bola sobota, teda trh — s ktorým som sa pozhováral.A zase v nasledujúci deň, v nedeľu, keď sa brieždilo, vysadili nás troch, mňa, Daxnera a Bakulinyho, v reťaziach na vozy pod strážou sobotských gardistov i pod vedením komisára bezpečnosti (csendbiztosa) Lacziho Mártona, a vyšli sme za mesto. Na moste medzi Sobotou a Sobotkou stretli sme sa s vozíkom, na ktorom sa viezla ukrútená moja dobrá matka. Ako ma poznala, prenikave zvolala: „Janko môj!“ Zastali sme. Matka mi dala, čo myslela, že je najlepšie a znamenie jej lásky, t. j. niekoľko kúskov cukru — vtedy bol cukor po dedinách veľmi vzácny — niekoľko strieborných dvadsiatnikov a voľačo bielizne. Ťažko, veľmi ťažko sme sa rozlúčili, a nás viezli ďalej.Na noc dorazili sme do Vadkertu, kde nás prenocovali v hostinci. Na druhý deň došli sme do Vacova a tam sme v akomsi hostinci na kraji mesta obedovali.Po obede, už pred večerom, viezol nás Márton ďalej, a už nepamätám, či hneď z Vacova a či len od Dunakeszi, viezol nás na vozoch so zapriahnutými v nich volmi, viezol nás slimačím krokom do Pešti.Do Pešti prišli sme okolo polnoci. Tam zastali sme pred kláštorom servitov, v ktorom malo úrady vlasť obraňujúce povereníctvo (honvédelmi bizottmány).[431]Márton vošiel dnu a o chvíľu sa vrátil, že vraj tam už niet nikoho, iba Glosza, Jelšavan z Gemera. I viezol nás do Neugebäude[432]a tam nás oddal profózovi.Profóz nás zaviedol do celkom pustej izby, s holými zašpinenými stenami a až po najvyššie dve table doskami zabitými oblokmi. V jednom kúte stála železná piecka. Na tú postavil profóz dopoly obhorenú lojovú sviečku, poobzeral nás a zamkol. Nezadlho prišiel profóz, pustil sa s nami do reči a chcel nepozorovane vyzvedieť, kto sme, čo sme a za čo sme tam. Ale my sme boli zdržanliví. Naostatok sa znovu opýtal: „Ale, páni, prečo ste tu?“ Daxner veľmi dobre odpovedal: „Lebo sme boli slabší ako tí, čo nás sem poslali.“ — Profóz žmurkol jedným okom a povedal: „Rozumiem. — Odpusťte, už teraz len tu prenocujte, pošlem vám slamy. A1e tu nechať vás nemôžem. Tu boli zatvorení Chorváti, vojenskí zajatci, zlapaní pri Móre[433]v bitke proti Rothovi a Filipovićovi. Zajtra vás prevediem do slušného bývania.“Z rečí profóza bolo zrejmé, že mu Márton žiadnych písem o nás neoddal. Ba, zdá sa, že takých ani v honvédelmi bizottmányi nedostal.Profóz, menom Hassenteufel, veľmi pekný čierny chlap, rodom bezmála hraničiarsky Rumun, cisárskeho zmýšľania a vždy v cisárskej rovnošate, na druhý deň hneď ráno previedol nás do kapelníkovho bývania, záležajúceho z dvoch priestranných čistotných, maľovaných a všetkým izbovým náradím vystrojených izieb, s veľkými, ale až na dve vrchné table doskami zabitými oblokmi. Keď sme si stolík ku obloku pristavili, videli sme do dvora. Stravovanie mali sme krajinské, dosť dobré; ale sme chceli dať doniesť dačo inšieho, ba i vína, profóz nám dal doniesť. Donášal nám i knihy na čítanie.Raz príde profóz, či poznáme pána Nosáka, pána Belányho, a pána Rányiho.[434]Poznáme, reku. I tí sú, vraj, tu. — Či by ste ich nepriviedli k nám? O chvíľu ich i priviedol. Teofil Nosák bol evanjelický farár v Sabinove. Rányi, myslím Ján, tiež evanjelický farár vo Vécsi; a Samko Belány,[435]rodom z Ratkovej, učenec na maliarskej akadémii v Prahe. Prečo ich uväznili, neznám. Ale bývali takmer každý deň s nami, len na noc ich profóz odvádzal do ich izieb.V ktorýsi deň, kde sa vezme, tu sa vezme, príde Vilo Pauliny[436]k nám. Ten mal takúto históriu: Kedysi v lete 1848 bol ho ľahtikár Ľudovít Beniczky,[437]vládny komisár, ako evanjelického učiteľa v Kremnici vzal na otázku. Pauliny i podľa dr. Jozefa M. Hurbana[438]„nemoha však ničím Beniczkému poslúžiti, anť sám ničeho nevedel, byv utáhnute živ a nebrav naskrze žádného podílu na ruchu protimaďarském na Slovensku, proto Beniczky mu pristúpiť nemohol, ale chcel mať z neho honvéda“ — nuž ho nahováral, možno že sa mu i vyhrážal. Tak nahováral Beniczky v Martine i Janka Kučeru[439]za honvéda, i vyhrážal sa mu. I Pauliny i Kučera boli vysokej postavy, pekne urastení, silní, mladí šuhaji. Kučera nedal sa nahovoriť, ani nastrašiť a nešiel za honvéda. Ale Pauliny šiel dobrovoľne za honvéda. Tak to rozprával Mikuláš Burray, Paulinyho evanjelický farár v Kremnici Pavlovi Križkovi[440]a Križko napísal to mne v liste od 15. apríla 1899.Paulinyho, zverbovavšieho sa Beniczkému, poslal tento ku honvédom. Ako taký dostal sa Pauliny za Dunaj do Pápy a či Taty. Keď cisárski zatlačili Maďarov k Budínu a za Budín, Paulinyho, honvédskeho kaprála, poslali s nábytkom vojenskej nemocnice, aby ju zachránili, do Pešti. V Pešti celkom riadne oddal zverený mu honvédsky majetok, a keďže už vtedy bola v Pešti trma-vrma a príprava k odprataniu sa z Pešti, Pauliny sa stratil — ako dobrovoľne bol išiel k honvédom, tak dobrovoľne odišiel od honvédov, obliekol si civilný oblek a usalašil sa u Bobčeka,[441]známeho Slováka, mešťana peštianskeho. Tam dozvedel sa, že sme my v Neugebäude, prišiel k nám a tam sa usalašil i na bývanie.Raz, ako sme vyzerali oblokom, videli sme jedného fuhrwesera[442]na dvoch koňoch viezť zo dvora voz, taký ako hnojný, záležajúci zo štyroch zátvoristých dosák. Nevedeli sme si vysvetliť, čo to môže byť. Keď prišiel profóz, opýtali sme sa ho, čo to bolo, a on odpovedal: „Dem ist die Krawatte zu eng geworden.“[443]— No, reku, ak sa to i nám tak stane.Ale väčšmi naplašilo nás 4. januára 1849. Vtedy boli cisárski pod generálom Windischgrätzom a Jelačićom už zatisli Maďarov za Budín. Profóz prišiel a oznámil: „Cisárski sú už pri Budíne, pri Tétényi, niže Promontoru je bitka, až sem počuť hrmieť delá.“ Zmocnila sa nás veľká zvedavosť a napnutosť. Na mraku nastal v celom Neugebäude hrmot, buchot a behanie nad nami, okolo nás. A trvalo to tak až do polnoci. Profóz prišiel povedať, že sa Maďari preč pracú. Ten súdny deň mi nahnal strachu, že ak vedia alebo zvedia o nás, odohnatím rozpajedení Maďari vrútia sa do nášho prítulku a pokolú alebo povešajú nás na klince ako staré kožuchy, a nikto nebude vedieť, kde sme sa podeli.Avšak milosť božia ustrojila dej inak a nás zachránila.Na druhý deň, 5. januára 1849, keď sme na svitaní oblokom vyzreli, videli sme inovaťou obmrznuté cisárske vojsko mašírovať ulicou a profóz prišiel oznámiť: „Páni, cisárski sú tu.“V ktorýsi z najbližších dní prišiel profóz, že „prišla cisárska komisia nás vypočúvať“. Bol to cisársky audítor[444]s pisárom, ktorý nás každého osobitne vyspytoval sa a vypočúval. Protokol bol napísaný a podpísaný.Nepamätám sa určite, ale myslím, že to bolo 12. januára, keď profóz prišiel v úplnej paráde a vyzval nás, aby sa nám páčilo s ním „zu Seiner Exellenz, dem Herrn k. k. General der Kavallerie Grafen Wrbna, k. k. Platzkommandanten von Pest“.[445]Nuž išli sme ta. Wrbna býval v paláci grófa Ladislava Károlyiho s bánom Jelačićom. Pred palácom na ulici bol oddiel serežanov s puškami do kozlov zloženými a pri ohňoch. Wrbna nás prijal prívetive a zvestoval nám, že sme na slobodnú nohu postavení a že môžeme ísť kam chceme. Opýtal sa nás tiež, čo počneme a kam pôjdeme. My sme odpovedali, že domov a ta, kde sú maďarské vojská a maďarské vrchnosti, ísť nemôžeme, lebo že by nás znova uväznili. Ale že si žiadame ísť k Hurbanovi, medzi slovenských dobrovoľníkov; len prosili by sme o pasy, niečo peňazí a poukážky na foršponty.[446]— Tie vám, vraj, dajú v Hauptquartiere v Budíne[447]u hlavného veliteľa, kniežaťa Windischgrätza.Boli sme i u bána Jelačića, ale ten bol veľmi zaujatý a s nami len veľmi málo prehovoril.Teraz sa už Pauliny pustil do roboty a behačky. Počul som síce, a či som dakde čítal, že by Pauliny bol vykonal nám vypustenie na slobodu. Je istá pravda, že Pauliny vykonal v Hauptquartiere Windischgrätza v budínskom kráľovskom zámku pre nás uväznených a s nami i pre seba pasy, niečo peňazí na cestu a poukážky na foršponty; ale neviem, ani nemyslím, že by Pauliny bol vykonal u Wrbnu vyslanie do Neugebäude nás vyslúchajúcej komisie. S väčšou pravdepodobnosťou domýšľam sa, že Wrbna, ako Platzkommandant v Pešti, sám od seba a z úradu poslal do všetkých štátnych väzení, i do Neugebäude, komisiu vypočuť štátnych väzňov a i profóza.[448]Keď si tak rozmýšľam, čo sa veľmi často stáva — o našom uväznení, zavše nevdojak naplní sa mi srdce nekonečnou povďačnosťou naproti milostivému riadeniu božiemu a obdivovaním jeho nevyspytateľných ciest. Také bolo menovite prehratie bitky pri Schwechate 30. októbra súčasne s naším súdením. Ale i ľudskej, už či schválnej a vypočítavej, a či len náhodilej — ťažko rozhodnúť — šetrnosti znamenia vidím v tom, že Fáy upravil nás do tichého kúta Plešivca, namiesto náruživosťami a zúrením proti nám sfanatizovanej Rimavskej Soboty; že Szentiványi tiež do Plešivca a nie do Rimavskej Soboty vyslal náhly súd; že nás komisár Márton viedol z Gemerskej stolice nocou nepozorovaných; že tenže Márton vo Vacove nás zložil v hostinci na samom kraji mesta a potom na volských záprahoch až o polnoci doviezol do Pešti, aby sme i cestou i v Pešti boli nepozorovaní a neinzultovaní; naposledy, že Márton nemal alebo len neoddal písomnosti o nás ani v honvédelmi bizottmányi, ani profózovi v Neugebäude. Týmto posledným premeškaním Mártona stalo sa, že tí, ktorým by ináče bolo záležalo na nás, nevedeli o nás a my i v búrlivej noci zo 4. na 5. januára boli sme v Neugebäude ušetrení, tam nechaní a neodvedení do Debrecína alebo Segedína.Keď sme už boli na slobode, navštívili sme Kollára,[449]ktorému sme i povedali, že sa strojíme ísť k slovenským dobrovoľníkom. On nás prepustil s týmito slovami:„No, len choďte s Bohom a robte či dobre, či zle, len nech vedia, že Slováci žijú.“A keď sme z jeho izby vychádzali, žehnajúc nás, urobil kríž za nami.Navštívili sme aj iných známych Slovákov, mešťanov, menovite Bohuráda, Ivanoviča, Bobčeka a u tohoto posledného Janka Kráľa, ktorý v posteli ležal s odratými členkami a nohami od ťažkých pút, v ktorých ho zlapaného v Hontianskej stolici, že vraj pre demagogické búrenie v Cerove,[450]s tamojším učiteľom Rotaridesom[451]boli priviedli do Pešti.Sotva sme boli opatrení tým, čo sme potrebovali a pokúpili, čo kto potreboval — ja som si kúpil sivý vojenský pechúrsky kepeň, v ktorom som celé dobrovoľníctvo vyslúžil — nemali sme viac strpenia v Pešti a preplavili sme sa, keď Nosák a Rányi nechceli ísť s nami, piati, Daxner, Bakuliny, Belány a ja, pre husté a veľké ľady, ktoré plávali dolu Dunajom, s nebezpečenstvom života do Budína a tam prenocovali sme na brehu Dunaja v hostinci u „Mesta Debrecína“.Na druhý deň hneď ráno viezli sme sa na fiakroch proti Rábu a Prešporku s úmyslom, že predbežne pôjdeme do Viedne, lebo nám o slovenských dobrovoľníkoch, kde sú, ako sú, nikto nikde nič povedať nevedel. Ale príduc do Prešporka, u profesora Schröera dozvedel som sa, že by slovenskí dobrovoľníci vraj mali byť kdesi pri Leopoldove. Nuž premenili sme svoj úmysel, lebo sme len k slovenským dobrovoľníkom prísť chceli. Len Belány išiel do Viedne.V Modre vyburcovali sme z nočného spania farára Karola Štúra, Ľudovítovho brata, ktorý, vidiac nás, nevedel od radostného prekvapenia nám ani miesta nájsť. Navštívili sme i Janka Kalinčiaka a Karola Hájička a išli sme do Trnavy. Tam vyhľadali sme Martina Tamaškoviča,[452]ktorý nám povedal, že slovenskí dobrovoľníci sú skutočne pri Leopoldove vo Verešváre a že práve odišiel jeden ich poručík. I hovorili sme s ním. Bol to predtým františkán a či kapucín, mal na hlave širočizný klobúk a oblečený bol v sivý vojenský kepeň, takmer až po päty, a vyzeral tak oblečený predsa len po kapucínsky alebo františkánsky. My ponáhľali sme sa do Verešváru. Prišli sme ta 20. januára 1849.Vo Verešváre skutočne našli sme slovenských dobrovoľníkov, ale nie hurbanovských, ani Hurbana. O týchto nám tam nikto nič istého povedať nevedel, najviac toľko, že tí majú byť kdesi v horných stoliciach.Z našich známych našli sme tam Sama Štefanoviča a Leopolda Abaffyho, ako kapitánov, a iných dôstojníkov, Čechov, Moravanov, Viedenčanov, Slezanov; šesť stotín asi po sto päťdesiat chlapov-dobrovoľníkov a veliteľa Bernarda Janečka, ktorému ktosi dal meno slovenský Žižka. Daxner bol dobre známy, ako jurát v Pešti, s Janečkom. Od Daxnera som počul, že Janeček v Daxnerových jurátskych časoch býval v Pešti na kraj mesta medzi záhradami v osamotenom dome sám, len s piatimi veľkými psami; v Pešti árendoval zametanie ulíc a k tej práci držal pod svojím velením mnoho chlapov všelijakých vlastností.Janeček naliehave prosil nielen Daxnera, ale nás všetkých štyroch, aby sme tam ostali za dôstojníkov, lebo že má veľmi citeľný nedostatok súcich dôstojníkov. Zostali sme tam a Janeček vymenoval nás za kapitánov, mňa a Daxnera predbežne bez pridelenia do jednej stotiny, ale mňa za náhradníka svojho vo veliteľstve v jeho neprítomnosti, čo veľmi často bývalo, a Daxnera upotrebúval za svojho politického adlátusa[453]na svojich cestách po okolí.Janeček bol cisársky dôstojník, ale či prepustený, či vystúpivší, neznám. Bol vzrastu nevysokého, chudorľavý, ale žilovatý, tvári nie špatnej, ale ani nie peknej, očú sivých, neveľkých, pichľavých a lietavých, čela dosť nízkeho, štice naježenej, temperamentu vrtkého, pohyblivého a neposedného; ale ako vojak bol chrabrý a veľmi odvážny a bystrého rozhľadu a rozhodnutia. Dokázal sa pri zrážkach v čase prvého povstania v septembri okolo Brezovej a Myjavy. Tam nezrovnával sa vo vedení vojenských záležitostí s Bloudkom, rozhodne ho zatracoval a rozpadol sa s Bloudkom. Zdá sa, že podľa neho i Hodža bol neuzrozumený s Bloudkom, ba ani so Štúrom, ktorý Bloudkovi úplne veril a rozhodne ho udržoval a podporoval. Z tej príčiny, domýšľam sa, že i Hodža na Myjave rozpadol sa so Štúrom, odišiel z Myjavy a nechal Národnú slovenskú radu, lebo určite vysvetliť a udať tú udalosť neviem, keďže to ani v Hurbanovom životopise Ľudovíta Štúra (Slovenské pohľady) ani v Kolede 1851, kde sú deje tej výpravy opísané, ani nikde inde vytlačené som nečítal, ba ani v ústnych tradíciách spomínať som nepočul. Zdá sa, že je to akýsi bôľny bod.[454]*Po nevydarenej septembrovej výprave Štúr, Hurban, Bloudek a Zach videli, že nový vojenský podnik podujať nemôžu, ak nebudú k tomu splnomocnení a podporovaní vojenskými prostriedkami i peniazmi a ak sa nebudú môcť opierať o cisárske riadne vojsko. Z druhej strany videli i to, že austrijské hlavné veliteľstvo bude k tomu naklonené po udalostiach viedenských počiatkom októbra. Nuž obrátili sa do hlavného stanu v Schönbrunne a ponúkli svoju pomoc Windischgrätzovi pre jeho nastávajúce dielo v Uhorsku. Podporoval ich v tom i bán Jelačić a náčelník jeho generálneho štábu, generál Zeisberg.[455]Už 16. októbra dostal Bloudek z hlavného stanu splnomocenstvo, že sa mu dovoľuje do zbroje postaviť výpravu na Slovensko.I zozbieral Bloudek v Prahe niekoľko mladíkov, študentov a niekoľko vyslúžilých vojakov a priviezol ich 26. novembra do Přerova. V ten istý deň priviezol Hurban asi osemdesiat Nitranov, Myjavčanov, a spolu asi sto triadvadsiati dobrovoľníci išli železnicou do Ostravy, potom do Tešína, kde v nasledujúcich dňoch boli ozbrojení. V Tešíne ich čakal podplukovník Karol Frischeisen so štyrmi stotinami cisárskej pechoty Palombini, ktorým pridané boli tri kongrevské rakety[456]a pol švadrony švaližerov.[457]Do Tešína dorazil i Windischgrätzom za náčelníka štábu poslaný c. k. kapitán barón Lewartowski.[458]Dňa 4. decembra prekročila táto výprava hranice Uhorska z Jablunkova. V Čadci pripojilo sa k nim tridsať dobrovoľníkov[459]a v Kysuckom Novom Meste zase tridsať. Pri Budatíne mali víťaznú zrážku s honvédmi a gardami, vtiahli do Žiliny.[460]Odtiaľ išli na Nemecké Pravno do Turca,[461]kde sa k nim pripojilo mnoho dobrovoľníkov, zvlášte v Martine z dom na dom. Z Turca šli do Liptova, kam došli 8. februára 1849. Tam pripojilo sa k nim tiež hodne dobrovoľníkov. Dve stotiny boli i pri Muráni v Gemeri, kde utrpeli porážku[462]nepozornosťou veliteľa stotiny Štefana Kováča. Len zmužilej odvahe a opatrnosti kapitána Janka Jesenského Ťažkého bolo čo ďakovať, že väčšiu pohromu neutrpeli. Janko Jesenský zozbieral rozbitých a previedol cez hory do Liptova. Z Liptova pohybovali sa dobrovoľníci Spišom do Šariša, až po Košice. Tam v rozličných smeroch účinkovali a niekoľko zmužilých zrážok prekonali.Ale v Šariši Zach dobrovoľníkov opustil a Bloudek s nimi zle nakladal, takže ho či za nedbalého, či za úmyselného zradcu pokladali. Ba i cisárske vojsko sa proti nim nie po priateľsky držať začalo. Možno následkom dozvedenia sa o nádeji na ruskú intervenciu.Dobrovoľníctvo i so zbrojou i bez zbroje pohlo sa naspäť a v rozličných oddieloch i roztratene rozišlo sa, kde to bezpečne urobiť mohlo, domov. Turčianski inteligentní mladí ľudia prišli cez Oravu, Sliezsko, Moravu k nám do Skalice.Ale ktorých z dobrovoľníkov mohli chytiť a chceli vŕšiť sa na nich, s tými zle nakladali. Tak chytili v Ružomberku Ondreja Kučeru, mešťana z Turčianskeho Sv. Martina, znamenitého strelca a odvážneho človeka, a na ružomberskom moste vyťali mu sto palíc. Jura Langsfelda,[463]učiteľa z Turčianskeho Sv. Martina, zlapali tiež a Herman (Armin) Görgey,[464]honvédsky major, dal ho v Kremnici obesiť na jednu stodolu pri samej ceste z Kremnice na Berg. Ale o Langsfeldovi ešte pozdejšie.[465]*Kto, kedy a ako ustrojil dobrovoľnícky sbor, ktorý sme my prišlí z Pešti našli pod veliteľstvom Janečka vo Verešváre, neznám, ani som o tom nič viacej dočítať sa nemohol ako v „Slovenskom povstaní z roku 1848/9“ (zostavil Očitý svedok, t. j. Samo Štefanovič) na str. 25: „rozpadli sa dobrovoľníci na dvoje: Štúr-Hurban s Bloudek-Zachom, a Hodža, Ivanov (Štefanovič) so Žižkom (Janečkom), i utvorili dva samostatné zbory.“Že by Hodža bol organizoval ten sbor, ku ktorému sme sa my prišlí z Neugebäude pridali, som neznal, Hodža k tomu ani vlastností nemal, ani som Hodžu vo Verešváre nevidel, až po poddaní sa pevnosti Leopoldova. Oficierstvo, vyjmúc Sama Štefanoviča a Leopolda Abaffyho, Janečkom sem-tam nahabané, takmer výlučne neslovenské, s osudmi a snahami Slovákov žiadnej sympatie nemajúce, bez zmyslu a porozumenia pre službu národnú a vojenskú, markéri,[466]sklepníci, remeselnícki tovariši, odpadky z viedenských a pražských väčších-menších kravalov. Sbor bez cvičby a disciplíny. Štefanovič a Abaffy, podľa svojej prudkej povahy a letory, nemali trpezlivosti zapodievať sa cvičbou a disciplínou. Keď ich mužstvo nepočúvalo, ťali doňho šabľami. My, prišlí z Pešti, dali sme si záležať na cvičbe mužstva i dôstojníkov a na uvedení disciplíny a poriadku do sboru, čo sa postupne i darilo. Mužstvo bolo zobraté, nie tak Janečkom, ako radšej Štefanovičom a Abaffym, z Vrboviec, Myjavy, Brezovej, Turej Lúky, Starej Turej, Vadoviec a z Kopaníc. S Hurbanom šlo odtiaľ veľmi málo, a do tohoto sboru vstúpilo okolo osemsto chlapov, ktorých sme už vo Verešváre a v okolí našli. Mnohí prišli na sľuby, že vraj len na štyri týždne. Prišli len v tom vrchnom i spodnom obleku, aký mali na sebe, keď vyšli z domu, do zimy, dažďa a blata. Len Janeček zhabal kdesi zásielku sivého súkna zo Skalice pre honvédov a z toho dal našiť pre mužstvo kepeňov. Aj za to mal mrzuté naťahovačky s cisárskym podmaršalom — Feldmarschallieutenantom Simunićom,[467]ktorému bol tento dobrovoľnícky sbor pridelený.Títo dobrovoľníci dostávali plat od Simunića z cisárskych peňazí, kapitáni po jednom zlatom denne, poručíci a nadporučíci po štyridsať grajciarov a mužstvo po päť grajciarov c. m.[468]a k tomu mäso a chlieb.Ležali prvotne, kým Simunić so svojím štábom bol v Trnave, kde vtedy že i Hodža býval, okolo Trnavy, pozdejšie, keď Simunić svoj hlavný stan preložil do Hlohovca, okolo Leopoldova, menovite vo Verešváre a v Maduniciach po gazdovských príbytkoch. Konali službu pri obliehaní a bombardovaní pevnosti Leopoldova a i odrazili jeden výpad z pevnosti.Ozbrojení boli čo najrozličnejšou zbraňou, puškami na kremeň, na veľké a malé kapsle, na zunder,[469]s bodákmi i bez nich, jágerskými štulcami[470]i poľovníckymi brokovnicami atď.Ako rečeno, pridelený a podriadený bol tento sbor vojenskému sboru generála Simunića. Simunić bol už starý človek a nebol by býval zlý, ale mal štábneho náčelníka, majora Adlersberga, Nemca, ktorý bol sekantnej povahy a nepriateľského zmýšľania naproti slovenským dobrovoľníkom. Odtiaľ ukrivďovanie, sekatúry a ustavičné upodozrievanie a nedôvera, ba i opovrhovanie. Preto Janeček stál v ustavičnej rozpore so Simunićom, zle sa cítil v jeho podriadení. Ani nevydržal.Keď sa Leopoldov bol poddal, dostal náš dobrovoľnícky sbor rozkaz tiahnuť za alebo so sborom Simunićovým pod Komárno. Niektorí nechceli i z dôstojníkov a mužstvo z veľkej časti nie, lebo sa im nielen zunovalo, ale i znechutilo také živobytie.V taký čas, už za pekného a teplého počasia, bol prišiel Hodža s manželkou i so synom, chlapcom Cyrilom, k nám do Verešváru. Rozumie sa, že ak nie jediný, teda najzávažnejší predmet rozjímania bol: či ísť, či neísť pod Komárno? Ale i tí, čo boli inej mienky, vyjmúc asnáď takých veľkomestských odpadkov, nahliadli, že v tie časy iba dobrovoľníctvo predstavuje a zastupuje slovenský národ a dáva svetu zvesť o ňom; za druhé, ak nestojíme pod zbrojou ustrojení a k obrane hotoví, nemáme kde pohnúť a utúliť sa pred číhajúcimi na nás kossuthovskými vrchnosťami a vojskami.I rozhodli sme sa, že pôjdeme pod Komárno.I mužstvo, trebárs mnohí tvrdili, že sa len na štyri týždne zobrali, spriatelilo sa s tým rozhodnutím, lebo, za jedno, nebol ešte čas na kosby, žatvy a mlatby, za druhé, že práve ta, kam sme mali ísť, t. j. okolo Komjatíc a Nových Zámkov, zvykli chodievať na poľné práce, a teraz idúc ta a pobudnúc tam, môžu si u starých gazdov poistiť práce tohoročné. Aspoň tak mysleli. Keď sme mali odísť, Janeček mi povedal, že sa on rozhodol neísť so Simunićom a veliteľstvo nad dobrovoľníckym sborom na písme oddal mne. To písmo od slova k slovu zneje takto: Anordnung.[471]Für den Herrn Francisci-Rimavský, Hauptmann der 6-ter Compagnie im Slowakischen Freicorps, welcher das Obercommando über sämmtliche sechs Compagnien bis zu meiner Genesung zu führen haben wird. Herr Francisci steht unmittelbar unter den Befehlen als Commando des Herrn Feldmarschallieutenant v. Simunich, daher alle Anordnungen pünktlich vollzogen werden müssen. Vörösvár, d. 24. Február 1849. Bernard Janeček m. p., Commandant.Zo slov tohoto Anordnungu zrejme vidno, že Janeček so svojím slovenským dobrovoľníckym sborom bol niekým vyšším, myslím, že tak ako Bloudek, viedenským cisárskym Hauptquartierom podriadený podmaršalovi Simunićovi a pridelený jeho vojenskému sboru a poslušnosťou mu zaviazaný, ako že i mne to isté nakladá ako svojmu náhradníkovi.Ale Janeček naskrze nechcel slúžiť pod Simunićom a vôbec pod nikým. On bol by chcel ísť s dobrovoľníckym sborom, výlučne len pod jeho veliteľstvom stojacim, hore Váhom do horných stolíc a účinkovať na svoju päsť.Ja myslím, že ak by sa to bolo stalo, pri jeho flibustierskej povahe[472]bolo by sa porobilo mnoho nešťastia i pre dobrovoľníkov i pre okolie, ktorým by bol tiahol, i pre slovenský národ. Sláva Bohu, že nestalo sa tak.Kam sa bol podel Janeček, naskrze sme nevedeli. Len keď sme 21. novembra v Prešporku skladali zbroj, dozvedeli sme sa, že je uväznený v takzvanej „Wasserkasárni“.[473]Vyhľadali sme ho tam s Daxnerom a Bakulinym, i hovorili sme s ním, ale v prítomnosti stráže, teda nevýznamné veci. Začreli sme do vreciek a z trojmesačného výplatku dali sme mu po hodnom chlpe banknót. A zase som nič nepočul o ňom. Len roku 1887 čítal som v besednici sto šesťašesťdesiateho čísla Českej politiky: „Slovenský Žižka a český Američan“, napísal dr. Jiří Košťál. Dľa tejto besednice Košťála Janeček prišiel bývať do mlyna osamoteného pod zrúcaninami hradu Klečkova. Býval tam celkom utiahnutý ako pustovník a požíval krásy prírody, vykonával skutky dobročinnosti a tešil sa obzvlášte, keď sa zišiel s drotármi Slovákmi, z ktorých každého obdaroval. Strážený bol žandárskymi patrolami, ale bol nepohodlný i tam politickým úradom. I zavolali ho raz do úradu a tam mu predložili, aby si vybral; alebo podrobil sa vtedajším poriadkom, alebo aby odišiel do Ameriky. Janeček si vybral ísť do Ameriky. I pošiel, sadol na loď; ale prišla búrka, loď stroskotala a Janeček bol pochovaný vo vlnách morských.*Po vzdaní sa Leopoldova a pred odchodom dobrovoľníckeho sboru pod Komárno pochovali sme slovenských mučeníkovVilka ŠulekaaKarola Holubyho, ktorých pre účasť na slovenskom povstaní septembrovom štatariálny súd v Hlohovci bol odsúdil na smrť a dal obesiť. Obesení boli neďaleko od hlohovského mostu, napravo od hradskej, vedúcej do Trnavy, a tam boli prvotne, ale len na tretí deň zahrabaní. My, dobrovoľníci, v úplnom počte obstali sme ich hrob, dali sme ich vyhrabať a do nového hrobu v rakvách uložiť. Cirkevný obrad pritom vykonával Daniel Minich,[474]na ten čas kaplán Karola Štúra, slovenského farára v Modre, správca evanjelickej fary v Trnave, namiesto farára Karola Štelcera,[475]uväzneného politického vinníka.Minich mi o tom v liste od 20. apríla 1899 píše: „Aké prípravy ste vy, dobrovoľníci, k počestnému pohrebu Holubyho a Šuleka činili, to ja neviem. Len sa rozpamätám, že prišiel Vilo Pauliny nenadále pre mňa, aby šiel cirkevnú počestnosť vykonať. Keď som prišiel na miesto pohrebu, už boli odsúdení v nových rakvách. Len to sa viem rozpamätať, že nielen dobrovoľnícky zástup bol tam, ale prišlo o chvíľu i viacej c. k. riadnych oficierov, ktorí tam i ostali do konca funkcie. Naspäť do Trnavy doprevadil ma Janko Kráľ, ale bolo to už pozde večer a bola citeľná zima. Že som tú funkciu mohol vykonať, cítil som sa veľmi šťastným, lebo Holuby a Šulek boli moji veľmi hodní a ku každému šľachetnému skutku odhodlaní žiaci.“Prv, ako by sme sa boli pohli pod Komárno, žiadal som Simunića, aby nám dal oblek a obuv a lepší zbroj. Komandovali nás do Leopoldova, tam nám kázali náš zbroj poskladať a do magazína odniesť, potom zaviedli mužstvo do druhej kazematy a kázali im pobrať si po puške z hromady. Keď vyšli so zbrojom, ktorý dostali, videli, že je to ešte horší ako ten, ktorý oddali, lebo bolo medzi ním mnoho pušiek bez bodákov, boli tiež rozmanité ustrojenia, a aj bez kohútikov. Pomoci nebolo. O obleku a obuvi Šimunić akoby ani nebol počul.Akí sme boli, takí sme išli na Nitru, Komjatice, Nové Zámky, Starú Ďalu pod Komárno. Dorazili sme do Hetína. Tam bol so svojím štábom generál Veigel,[476]veliteľ cisárskeho vojska, Komárno z ľavého brehu obliehajúceho. Simunić prešiel na pravý breh do Ácsu. Simunić pridelil nás generálovi Veiglovi a tento podplukovníkovi Khevenhüller-pechoty, Neuwirthovi, a ustanovil nám za stanicu dedinu Martoš. Martoš bola dedina rybárska napravo od cesty zo Starej Ďaly do Komárna vedúcej a zo všetkých strán, vyjmúc od tej hradskej, obtočená z Nitry, Žitavy a Váhu až po Komárno ako more vyliatou vodou. Chlieb a mäso dostávali sme z tábora pred Komárnom alebo z Hetína.Samé prvé, čo sme vykonali v Martoši, bolo, že sme všetky člnky v dedine a blízkosti naprostred dediny zozbierali, pod stráž postavili a most na Nitre rozobrali. Ináče úlohou dobrovoľníkov tam bolo patrolovať, pravda, na člnkoch až pod Komárno a prekážať každú premávku a spojitosť von a dnu.Pri takej patrolírke stalo sa, že poručík Aurel Kellner bol s niekoľkými chlapmi po vode až na kraji suchej zeme pred Komárnom. Zrazu videli patrolu husárov rovno k nim prichádzať. Kellner videl, že môže byť nedobre s nimi, lebo nemali ak po dva patróny so sebou. Nuž oduševnil chlapov a rozhodol, že nechajú husárov prísť až hodne blízko k nim a potom s nasadenými bodákmi a krikom vyrútia sa z krovia na nich. Keď husári boli už dosť blízko, vyrútili sa dobrovoľníci s nasadenými bodákmi a s hromovitým „hurrah!“, a husári, nazdajúc sa, že bohvie aká tam sila proti nim, zvrtli sa a odcválali do pevnosti.Medzitým ja nebol som dlho v Martoši. Dostal som rozkaz prejsť s väčšou čiastkou dobrovoľníkov na pravý breh Dunaja ku hlavnému stanu v Ácsi. Nuž vzal som štyri stotiny a prešiel som s nimi do Ácsu, nechajúc v Martoši dve stotiny s kapitánmi, Bakulinym ako veliteľom divízie a Štefanovičom.V Ácsi hemžilo sa rozmanité vojsko. Domy boli takmer prázdne. Vojsko, teda i slovenskí dobrovoľníci, bývalo tam medzi prázdnymi štyrmi stenami, líhali len na holej, po podlahe roztrúsenej slame, ktorá sa bohvie ako riedko premieňala a zmrvená, zanečistená bola. Vojská sa často premieňali, jedny odišli, druhé prišli. Nie div, že to bolo parenišťom všelijakého hmyzu. Naši dobrovoľníci boli takrečeno obsypaní všami, lebo prádlo mali len to, čo na sebe doniesli z domu. Ktorýsi figliar bol povedal, že keby tým všiam krídla narástli, i s celým chlapom by uleteli.Ja s Daxnerom býval som v čistotne i akým-takým náradím vystrojenej izbe u jednej starej mlynárky, ktorej muž takmer nepretržene býval na svojom lodnom mlyne na Dunaji. Opatrovala nás za peniaze dosť ochotne a slušne, a žili sme s ňou i so susedstvom v dobrom priateľstve.Služba dobrovoľníctva nášho v Ácsi bola: rozličná práca na batériách, vystavených vo veľkej dĺžke s istými prietržami na takzvanom Sandbergu[477]popred celým Komárnom, pevnosťami i mestom, a robenie fašín v takzvanom Acserwalde.[478]I my, dôstojníci, či v službe, či mimo služby, často bývali sme na batériách. Boli to štyriadvadsaťfuntové delá a šesťdesiatfuntové mažiare. Zaujímalo nás, aké úspechy robí bombardovanie pevnosti a mesta. Ale nevideli sme patrného úspechu. Ani len lodný most medzi starou pevnosťou a takzvanou „Sternschanze“[479]na pravom brehu Dunaja rozboriť alebo pretrhnúť; alebo si ho komárňanská posádka vedela hneď popraviť. Na bombardovanie pevnosti z cisárskych batérií a z pevností týchto batérií tak privykli i z komárňanskej i z našej strany, že tam pred samou pevnosťou na brehu Dunaja ženy šaty právali, akoby sa nič nedialo, a na batériách vojaci a dobrovoľníci len za vystreleným projektilom a smerom dymu výstrelov hľadeli a podľa ich smeru alebo sa utúlili za násypy batérie, alebo políhali na zem. Okolo batérií a za nimi bola zem husto pooraná guľami. Ale veľmi zriedka sa prihodilo, že by dajedného bolo zabilo.My, dobrovoľníci, skoro spriatelili sme sa s hraničiarmi, Srbmi, a nažívali sme s nimi v najlepšom priateľstve. V pamäti mi ostal zvlášte poručík Zdunić, už nie mladý, a dosť mladý nadporučík Kaiser, obaja od Ogulinského pluku.V Ácsi podriadení sme boli bezprostredne Simunićovi. Simunićov hlavný stan bol v akomsi zemianskom kaštieli na kraji dediny, pri samej hradskej, i on tam býval. Ja každý deň ráno chodieval som k nemu na „raport“. Sotva som sa v Ácsi rozhľadel, predložil som mu smutný stav, v akom sa dobrovoľníctvo nachádza, pre ktorý smutný stav ani službu nemôže tak konať, ako by ináč i chcelo i mohlo. Ten smutný stav záleží v tom, že dobrovoľníctvo má mizerný zbroj a takmer žiadnych nábojov; je z väčšej čiastky bosé, biedne zaodeté a pre nedostatok bielizne zanečistené; naposledy dôstojníctvo z väčšej časti je nesúce. A tak naliehave prosil som ho: aby dal vydať dobrovoľníctvu súci zbroj a náboje; aby nariadil vydať mu obuv, bielizeň a ošatenie; naposledy, aby mi dovolil reorganizovať dôstojníctvo.Ale výsledku som málo docielil, t. j. mužstvo dostalo baganče a takú, zväčša neupotrebiteľnú, iba na onucu súcu bielizeň, ktorú kdesi po dedinách boli poznášali či do nemocníc, či na obväzky a strapce. Ostatné moje žiadosti Simunić nevyplnil, bezmála navedený šéfom svojho štábu, majorom Aldersbergom, ktorý slovenským dobrovoľníkom nedôveroval a ich nenávidel.Určite neznám, v ktorý deň to bolo, ale bolo okolo 20. apríla, že z Martoša išiel poručík Lažarovský s patrolou do tábora pre chlieb, a keďže v Martoši nebolo záprahu, šiel do starej Ďaly k richtárovi vypýtať si záprah. Richtár ukazoval ochotnosť, len prosil o malé pozhovenie. Lažarovského požadovanie a richtárovo prosenie o pozhovenie opakovalo sa hodne dlho, ale bez výsledku. Richtár vedel, čo ide nasledovať. Zrazu vletí do Starej Ďaly švadrona husárov, odzbrojí a zoberie dobrovoľníkov a ide s nimi ďalej, rovno do Komárna. Na tej ceste boli tri pustatiny „Végh“ s majermi. Na všetkých troch boli malé cisárske posádky, vlastne silnejšie patroly. Na prvej i druhej velil cisársky dôstojník, na tretej strážovník feldvebel. Husári napádali posádky radom. Prvá a druhá sa poddala, dala odzbrojiť sa a zajať; ale tretej veliteľ, strážovník, započal z domu strieľať. To husárov pomýlilo. A keď to videli zajatí vojaci dvoch prvých posádok a dobrovoľníci, poskákali z vozov, pochytali si z nich zbroje a začali tiež strieľať na husárov. Nato husári cvalom leteli do pevnosti.Tak oslobodil sa i Lažarovský s dobrovoľníkmi a vrátil sa do Martoša. Z Martoša dve stotiny dobrovoľníkov dívali sa, ako podvečer v ten deň celé vojsko Görgeyho tiahlo hradskou do Komárna. Bakulinymu a Štefanovičovi predstavila sa otázka, čo teraz, lebo z hlavného stanu Veiglovho nedostávali žiadneho rozkazu, ani upovedomenia. Nuž poslali Tomáša a Jána Fuška, otca a syna, kaprálov a veľmi obozretných i odvážnych ľudí, do tábora Neuwirtha a generála Veigla vyzvedieť sa, čo majú dobrovoľníci robiť. Ale patrola v cisárskom tábore nenašla nikoho. Všetko bolo odišlo na pravý breh Dunaja pri Neszmélyi. Naši milí dobrovoľníci nemali času rozmýšľať, ani nerozmýšľali, ale rozhodli sa, že hneď v tú noc prejdú až za Váh na Žitný ostrov a tam pripoja sa k dajednému cisárskemu odielu. Tak i urobili. Zobrali všetky člnky v dedine, pokládli na ne všetko, čo mali, posadali, kto posadal, do nich a prebíjali sa, to na člnkoch, to brodiac vo vode, až po Váh. Tam po niektorých príkoriach, ktoré im neznajúci ich cisárski vojaci robili, pripojili sa a prijatí boli k divízii generála Saussé.Ja som o tom, čo sa stalo na ľavom brehu Dunaja a s dvoma stotinami slovenských dobrovoľníkov, nevedel. Ba sprvu i Simunić len toľko vedel, že keď Veiglova brigáda z ľavého brehu Dunaja prešla na pravý, s dobrovoľníkmi sa voľačo stať muselo. O deň-dva mi Simunić povedal: „Ihre Compagnien sind in der Schüt beim Saussé. Schicken sie ihnen Geld.“[480]Odľahlo mi veľmi, preveľmi.Ako Görgey vtiahol do Komárna, Rakúšania ozlomkrky rozoberali batérie, odprávali a po parníkoch hore Dunajom odvážali i delá a mažiare a všetku muníciu. Ale Maďari nasledovali transporty po brehu Dunaja batériami. I stalo sa, že lode s transportom v Gönyü či sa zastavili, či ich maďarská batéria dohonila, dosť na tom, pri parolodnej agentúre v hostinci padol maďarskou batériou vystrelený granát do lode, zapálil muníciu a nasledoval neobyčajný výbuch, ktorý striasol z hostinca, kostola, fary a zo všetkých budovísk škridlicu, obloky a dvere povyhadzoval a hroznú spustu zapríčinil. Stalo sa to práve na Veľký piatok, asi o desiatej hodine predpoludním. My s Daxnerom boli sme doma, a počujúc ešte aj v Ácsi neobyčajne silnú detonáciu, vybehli sme na ulicu, čo sa robí. Ale nevideli sme ničoho, ani nepočuli, len sme videli, že na západnom jasnom, tichom nebi vznášal sa hnedý, ako sneh biely, guľovatý oblak.Už 25. apríla dostal som od Simunića rozkaz kryť hlavný stan, lebo všetko cisárske vojsko vypratalo sa bolo na Sandberg a do Ácserwaldu. Nuž všetky štyri stotiny obsadili a strážili sme hlavný stan a boli sme rozdelení okolo neho a okolo kostola vedľa neho. V noci z 25. na 26. apríla, po polnoci, teda vlastne už 26., za tmy zrazu počuli sme od strany, kde leží Sternschanze-Csillagvár, niekoľko ojedinelých puškových výstrelov, hneď nato decharge oddielov, cúgov,[481]a keď sa brieždiť začalo, i búchanie diel do toho. Totižto ešte pred svitom prevádzal Görgey svoje vojsko z pevnosti mostom na pravý breh, a ako vojsko prechádzalo a na pravom brehu oproti Sandbergu do bitevného radu sa ustrojovalo a nejaký cisársky oddiel našlo, nuž napadlo naň. Cisárske vojsko, i od Ácsu i čo bolo prišlo z ľavého brehu Dunaja, nocovalo na Sandbergu a v Acserwalde. A tak postupne zaviazala, vyvinula sa a až asi do štvrtej hodiny popoludní zúrila veľká bitka, ktorá skončila sa odstúpením cisárskych vojsk od Komárna.Hneď ako svitlo, bol vyjachal Šimunić i s adjutantom na pole bitky. Ale sa mu zle vodilo. Jeho vojsko Maďari boli už nielen zo Sandbergu, ale aj až na kraj Acserwaldu vytisli, kde presilou napadnutí hraničiari citlivé straty utrpeli. Okolo desiatej hodiny predpoludním prišiel Schlick do hlavného stanu, ale aj hneď, s povestnou cigarovou fajočkou v zuboch, odjazdil na pole bitky, a keď sa rozhľadel, značný vplyv vyvinul na polepšenie už veľmi neprajného chodu bitky.Z poľa bitky privážali početných ranených. Na troch - štyroch vozoch doviezli v ataku s husármi dorúbaných ulánov. Prišla tiež hŕstka celých pechúrov, záležajúcich z jedného nadporučíka, dvoch poručíkov a sedemadvadsiatich chlapov zo slovinského pluku Airoldi. Tí mi s rozhorčenosťou rozprávali, že ich dlhým maršom utrmácaných a vyhladovaných v noci v hustej tme voviedli medzi akési násypy. Nevedeli a nevideli, kde sú a čo majú pred sebou. Vystavili stráže; políhali si a tuho pospali. Zrazu videla ich stráž, že sa čosi hýbe pred ňou. Zvolá „Wer da?“[482]a dostala za odpoveď výstrel. Batalión postavil sa do zbroja, a keď videli, že sa aj za nimi dačo hýbe, dali v tú stranu dechargu. Ale odtiaľ počuli komando: „Beim Fuss!“[483]Cisárski urobili „beim Fuss“, lebo videli za chrbtom na chlapoch čierne remene a nazdali sa, že sú to hraničiari. Ale honvédi dali dechargu a udreli na nich bodákmi. Tak alebo padol, alebo bol zajatý celý batalión i s majorom, len tá hŕstka ostala.My, dobrovoľníci, držali sme stráž nad hlavným stanom, odísť sme nemohli, ale z veže dívali sme sa na chod bitky. Len Daxnera nebolo možno zdržať a odišiel sám na pole bitky peši.Mňa v ten nebezpečný deň milosť božia zase zachránila pred záhubou. Mal som na veľmi opačnom mieste vyhodený vred, ktorý sa mi zbieral a čím väčšmi dozrieval, tým neznesiteľnejšie bolesti mi zapríčiňoval. V deň bitky bol som už celkom zúfalý, išiel som na hospodu a ľahol som si na posteľ oblečený. Prišla stará mlynárka a spýtala sa, čo mi je. Ja som jej vysvetlil, a ona mi povedala: „Tomu pomôžeme. Už teraz samotný tu ostať nemôžete.“ I doniesla mi akýsi flajster. „To si hneď priložte,“ povedá, „to vám pomôže.“ A vskutku pod tým flajstrom mi citlivý bôľ utíchol, a vred, či už bol úplne dozretý a či ho ten flajster tak skoro prežral, rozpučil sa, vytiekol, bôľ prestal a ja som s veľkým poďakovaním sa mlynárke odišiel k dobrovoľníkom pri hlavnom stane. Ak tam ostanem, nuž Maďari, rozumie sa, urobia so mnou poriadok.Pred mrakom cisárske vojsko ťahalo preč. Hlavný stan vyprázdnili a my dostali sme rozkaz ísť hradskou smerom ku Gönyű. Neznám, ako dlho sme sa pohybovali. Kdesi vo viniciach nás zastavili, že na nocľah. Zastali a rozložili sme sa. Chlapi poznášali kolíkov révových a rozložili ohne. Ba niektorí našli i včelíny a nabrali si medu. Ale to dlho netrvalo, lebo nás zase pohli a išli sme až po Gönyű, kde sme už spomenutú spustu videli. Po krátkom oddychu išli sme zase ďalej až do Rábu. Ta sme prišli ešte dobre za dňa. Rozdelili nás po domoch. Avšak sotvaže sme sa poskladali a z prachu umývať začali, bolo počuť „Vergatterung“.[484]I postavili sme sa do radov a išli sme ďalej až za Rábczu. Tam na akejsi pustatine nás pristavili. I prenocovali sme tam v poli pri ohňoch. Na druhý deň včasráno išli sme zase ďalej, na celej retiráde[485]v takom poriadku, že regulérne vojsko išlo popredku, za ním český pluk Khewenhüller, my, naničhodne ozbrojení a bez nábojov, ako arriergarda[486]a za nami ešte jedna batéria. My sme boli obetovaní na prvý nápor nepriateľa, a aby sme dáky fígeľ nevystrojili, dali nám za chrbát batériu. Tak veľmi nás radi mali a tak veľmi nám dôverovali Rakúšania.Cisárske vojsko, s ktorým sme mašírovali, bolo prestrašené, duchom upadnuté a sčiastky rozbité a dezorganizované. Mne sa tak vidí, že keby nás Görgey vtedy bol prenasledoval a nedal nám zastať ak na samej hranici, Rakúšania boli by sa odhodlali a sformovali k bitke, a za chrbtom vo Viedni na chýr takej pohromy bola by vypukla nová revolúcia. To by bolo, možno, dej histórie do inej koľaje upravilo. Ale Görgey neforciroval nás prenasledovať,[487]lež obrátil sa k Budínu, že na rozkaz Kossuthov. Hovorilo sa tiež, že Kossuthova manželka chcela v budínskom kráľovskom zámku bývať. Ja neznám, čo je pravda.Dosť na tom, že sme my, slovenskí dobrovoľníci, šťastlive doreterovali[488]až do Prešporka, kde sa k nám pripojili i dve z Csallóközu došlé stratené stotiny.V Prešporku niektorí značnejší a serióznejší ľudia radili sme sa, čo robiť ďalej. Videli sme, že pod zbrojom a organizovaní za každú cenu ostať musíme. Ale že v tom spôsobe, v akom sme, ostať nemôžeme. Nám za veliteľa nevyhnutne potrebný je vojak, ktorého je to remeslom a on v tom vycvičený, a človek taký, ku ktorému by viedenské ministerstvo i cisárske veliteľstvá a úrady dôveru ma1i, a ktorý by vedel s nimi hovoriť podľa ich spôsobu, teda i vedel vykonať všetko to, čo pre slovenské dobrovoľníctvo bolo neodbytne potrebné.Uzniesli sme sa na tom, aby Štefan Daxner bez odkladu išiel do Viedne a tam u ministerstva a u hlavného stanu i osobne i s pomocou vysťahovaných samých predných a najvážnejších Slovákov konal a čím skôr vykonal, aby nám predovšetkým poslali pre nás súceho a ich dôveru požívajúceho veliteľa - vojaka.Ukázalo sa, že za horúca po pohrome pod Komárnom vo Viedni bola k tomu ochota, lebo o pár dní dostal som rozkaz, aby som s dobrovoľníckym sborom išiel do Skalice.Prišiel som ja ta. Ale dobrovoľníctva ani polovica. Pre zlé nakladanie Simunića, ktoré som ja nevládal prekonať, a i z túžby za domom a rodinou — už pod Komárnom a ešte väčšmi na ceste od Komárna do Skalice pouskakovali.Medzitým tešili sme sa dobrými nádejami, lebo sme sa domýšľali, že nás bez príčiny neposlali do Skalice.A dobré nádeje nás nesklamali. Dostal som, vo Viedni už dňa 8. mája 1849 „od c. k. náčelníctva slovenských dobrovoľníkov“, Henrichom Lewartowským podpísaný príhlas „Wšetkím údom slovenskjeho národnjeho wojska“. Tento príhlas mám v pôvodine poruke a tu ho uvádzam v celom znení:No. 2.Od c. k. Náčelňíctva Slovenskích dobrovolňíkou.Wšetkím údom slovenskjeho národnjeho Wojska,Wo Wjedni, Dňa 8. mája 1849.Na žjadosť Waších zástupňíkou skrze Wisokuo c. k. Ministerium wojni, ako aj skrz Wisokuo c. k. wojenskuo hlawnuo wodcowstwo za Wášho wodcu wiwolení súc, za šťastnjeho sa pokladám, keď čestnuo toto wodcowstwo prijímam, nad takími mužmi, ktorí oprawdowou láskou k wlasťi a wernosťou, nje swojho zisku žjadostiwou, a oddanosťou k nášmu konštitucionálnemu Cisárowi a Kráľowi odušewnení zbroja sa w tom hrdinskom úmisle chopili, že chcú Cisára a otčinu proti nadutím odbojňíkom zmužile bráňiť.Ako Wáš dobrí prjaťel už od dáwna, teraz, ako Wáš úprimní spoludruh obracjam sa k Wám s tou srdečnou prosbou: Buďťe moji úprimní, statoční prjaťelja! buďťe moji wernosrdeční spoludruhowja! Swornosť, láska a wespolná šetrnosť ňech panuje medzi nami.Ja som Wáš! Powolaní súc k tomu, hotowí som česť a slávu na rovno, ale aj každú ňeresť wojni s wami ďeliť. Tu je čas činnosťi; prosím Wás teda za Wašu neohraničenú dúweru a zajedno Wašu poslušnosť. To Wám sľubujem, že Wašu dúweru si buďem wedjeť zaslúžiť, tak ako i Wašu poslušnosť iste zle užívať nebuďem.Nespočiňťe doťjaľ, pokím jedna slowenská duša sa nachádza, ktorá v maďarskom jarme utlačená súc, naším zástavám sa pripojiť ňemuože.Neustúpťe, počím jedon z neprjaťelou ozbrojení proti nám stojí.Ňesmje wjacej Wašu krásnu vlasť rebellantskí Maďar potlačovať a ju ňiwočiť. Ňesmje sa ďalej rebellant swojmu šlechetnjemu pánovi a Kráľowi posmešiť.Napred zmužile k tomuto wznešenjemu cjeľu. Tak si isťe widobudňeťe wďak nášho dobroťiwjeho Cisára, požehnanja Waších ťažko trpjacich spoluobčanou a bratou a nepominuťelnú sláwu ako oslobodiťelja wašej nešťastnej otčini.Zničenja buričovi! pokoj a ušetrenja wernjemu občanowi! To ňech buďe s božou pomocou naše každodennuo heslo!Henrych Lewartowski v. r., náčelník slov. národn. wojska.Nezadlho prišiel i sám Lewartowski v sprievode Štefana Daxnera a Janka Jesenského Ťažkého. Radosť bola v nás veľká. A tá radosť sa ešte zväčšila, keď prišli k nám všetci značnejší dôstojníci Slováci, okrem Karola Borika, ktorý odišiel bol domov, z rozídeného sboru štúrovsko-hurbanovsko-bloudkovského. Ale ja som bol zarmútený a zahanbený, a akiste i Lewartowski bol v očakávaniach sklamaný, keď mužstva bol taký nedostatočný počet.I žiadal som od Lewartowského, aby ma, ako hlavný veliteľ slovenských dobrovoľníkov, vyslali zozbierať a priviesť uskočených dobrovoľníkov. Vyslal ma s tou úlohou, a ja som šiel na Brezovú, Myjavu, Vrbovce, Starú Turú atď. a vyzval som predstavených obcí, aby mi vystanovili všetkých tých, ktorí pri slovenských dobrovoľníkoch slúžili. Tí to urobili a dobrovoľníci sa bez zdráhania a bez prekážok dostavili. Doviedol som ich ku všeobecnej radosti do Skalice.I zorganizovali sme sa mužstvo i dôstojníctvo v jeden prápor (batalión) so šiestimi stotinami. Mňa, proti môjmu naozajstnému a silnému vzpieraniu sa, vyvolili a vymenovali za veliteľa bataliónu, preto ma mužstvo len „pán pataľuon“ volalo, v hodnosti kapitána. Za veliteľov stotín, kapitánov, boli vyvolení: Štefan Daxner, Michal Bakuliny, Ján Kučera, Ján Jesenský Ťažký, Samo Štefanovič a Emanuel Polesňák, Moravan, smelý vojak, znamenitý strelec, ale temperamentu ako medveď.Do prvej stotiny boli povyberaní čo najlepší strelci a odvážni chlapi, takmer samí pytliaci a pašeri. Ich kapitánom bol Daxner.K týmto šiestim stotinám ustrojená bola ešte jedna, rezervná stotina, pre vycibrenie nováčkov a nevycvičených. Kapitánom a veliteľom tejto stotiny bol Nosko z Brezovej, vyslúžilý kaprál od pluku Alexandra I. Bol vzorom cibriteľa nováčkov, ale ináč „kaprál“, ktorý keď chcel rozkázať „hore hlavu“, skríkol: „Poručím do boha!“Lewartowski oddal sa s celou energiou svojho cholerického, ba prudkého, ale priameho temperamentu, a to s energiou vo svojich dosavádnych vojenských službách zručnosťou a spôsobnosťou vycvičenou, s opravdivou láskou ku svojmu dobrovoľníctvu, ale i s ambíciou vyznačiť sa — organizáciou, vystrojením a privedením na stupeň významnosti pred priateľmi i nepriateľmi, nadovšetko pred cisárskym veliteľstvom a ministerstvom, Slovenského dobrovoľníckeho sboru.A veru mal mnoho práce, mnoho predsudkov vyvrátiť, mnoho prekážok premôcť, z mnohých denunciácií očisťovať sa, mnoho nastavaných pascí rozmrviť a mnoho intríg zničiť. V takýchto machináciách veľkú úlohu hral gróf Anton Forgách,[489]naposledy uhorský kancelár. Bol rodom z Haliča v Novohradskej stolici, človek chudobný; keď doma býval, zaujatím jeho bolo v karty hrávať s mäsiarskymi tovarišmi v Lučenci. Hovoril veľmi dobre po slovensky. Roku 1848/49 zdržoval sa v cisárskom zámku v Holiči, to ako štréber, to ako šmarocer,[490]to ako špehún, ale vždy ako denunciant slovenských mužov a podnikov a ako intrigant proti nim.Myslím, že sa nemýlim, keď sa domýšľam, že tiež jeho pôvodom stalo sa, že sotvaže bol Lewartowski prišiel do Skalice a prevzal veliteľstvo nad slovenskými dobrovoľníkmi, a Sbor ešte nebol poriadne zaodetý a ozbrojený, dostal rozkaz ísť do Brodského, rodiska Martina Čulena, s dobrovoľníkmi vraj akúsi vzburu potlačiť. Úmysel pri tom bol Slovenský dobrovoľnícky sbor na posmech vystaviť a kompromitovať ho pred slovenským ľudom. Keby nie to, teda mali dosť regulárneho vojska nablízku i z jednej i z druhej strany Moravy.Išli sme ta i s Lewartowským od Hodonína po železnici a mali sme na ktorejsi stanici, či len naoko a či naozajstnú mrzutosť s veliteľom akéhosi cisárskeho vojska, ktorú ale Lewartowski odrazil. Do Brodského došli sme v noci a hneď celú dedinu zôkol-vôkol obsadili sme, aby nikto nemohol ani von, ani dnu.Akýsi panský úradník voviedol a uhospodil Lewartowského v pálffyovskom kaštieli. Úradník predstavil Lewartowskému záležitosť ako agrárnu rebéliu proti pálffyovskému panstvu, alebo ako veľký exces[491]— s istotou neznám, lebo ja som bol zaujatý v dedine za celý čas, čo sme tam boli, službou. Úradník Lewartowskému vyznačil veľký počet sedliakov-gazdov ako rebelantov a či excedentov, a ja som dostal rozkaz a sprievodcu, ktorý mi domy ukazoval, označených dať polapať a do kaštieľa dať podoprevádzať. Na dvore v kaštieli úradník dal vyložiť dereš a k nemu postavil pohotovosť hajdúchov s lieskovicami. Úradník chcel dať nazápusť ťať privedených. Ale Daxner, ktorý bol tam ako Lewartowského juridický adlátus, vypočúval, čo je vo veci, a nahliadol, že úradník chce bez dostatočnej príčiny a bez potreby, len ako do tých čias grófsky a či práve kniežací úradník robieval, zúriť — zastal sa sedliakov, poučil Lewartowského a palicovanie vystalo. Len dvoch alebo troch poslal Lewartowski do stoličného domu do Prešporka.Lewartowského neúnavnosti a energii podarilo sa dosť skoro obstarať a do Skalice dať dopraviť celkom nový, pekný a dobrý zbroj belgického výrobku, záležajúci z pušiek na veľké kupky (kapsle) s bodákmi a s celou ostatnou výstrojnosťou a z úplného letného obleku, t. j. okrúhleho klobúčika s particou, ktorý, kto chcel, mohol si podperiť — ja som mal veľké biele, vlajúce pštrosie pero za klobúkom — z blúzy zo svetlého mocného plátna s červeným obrámkom, z pantalón z mocného bieleho plátna, tiež s červeným obrámkom, z bagančí, zo sivého vojenského kepeňa a z čierneho remenného opasku s nábojnicou a pošvou na bodák.Plat dostávali sme predbežne taký ako predtým.Mali sme svoju zvláštnu, rakúsko-slovenskú zástavu, ktorá záležala zo zástavy vo veľkosti ako iné zástavy pechúrskych bataliónov, s rakúskym dvojhlavým čiernym orlom v žltom poli, a mala tri, asi po päť centimetrov široké, na jeden centimeter širokou striebornou čipkou obrúbené, ako sama zástava dlhé, každá slobodne vlajúce, stužky: bielu, modrú a červenú.Takto vystrojení a už i hodne pocvičení rozlúčili sme sa so Skalicou. Išli sme ku Prešporku. Na niekoľko dní zastavili sme sa v Stupave, kam bol prišiel i generál Kempen z Viedne, či nás len obzrieť a inšpicírovať, a či nás i sprisahať, určite nepamätám.I Štúr a Hurban boli ta prišli vidieť nás. Hodža nie.Zo Stupavy prešli sme cez vrchy a hory a vinice do Račišdorfu na dlhší čas.Lewartowski bol uhospodený v kaštieli baróna Néveryho a mal k dispozícii celý kaštieľ i s pivnicou. Ja býval som u ovdovelej starej kováčky oproti katolíckej fare. V tej fare býval Janko Kučera u starého dobráckeho farára, ktorý mu v takzvanom „Schnapskasten“ medzi dverami v zásobe držiaval po pár fliaš dobrého vína. Ostatní dôstojníci bývali roztratení po dedine; ale v hostinci na kraji dediny, zvanom „Peklo“, bývalo naše oficierske kasíno.Lewartowski býval so svojím adjutantom, mladučkým Čechom, veľmi dobrodušným, vytrvanlive pracovitým a rozmary, prudké nápady a netrpezlivosť Lewartowského trpezlive znášajúcim, pritom bystrým pisárom, menom Václav Pok-Poděbradský.[492]Bol deň po dni kancelárskymi prácami zaujatý, o inšie akoby sa ani nestaral. Len dosť často podvečer poslal denného kaprála pre mňa, Daxnera, Kučeru, Bakulinyho atď. A už nás tam čakali vo vode zachladené fľaše dobrého néveryovského vína. I zabávali sme sa obyčajne do polnoci rozličnými hovormi i o vážnych služobných a národných záležitostiach, i o lopáliách smiechotami.Ja som mal cvičbu a službu vo všetkých podobách viesť a na starosti. Cvičby diali sa od šiestej do desiatej hodiny predpoludním a od tretej do šiestej hodiny popoludní na pažiti medzi dedinou a hradskou. Raz bol manéver v hájiku pri „Pekle“. Z jednej strany hájika bol Daxner s dvoma stotinami, z druhej strany Bakuliny tiež s dvoma stotinami, a úloha bola, aby alebo jeden alebo druhý vytlačil protivníka z hájika. Daxner jednou stotinou obkolesil Bakulinyho, napadol ho i odpredu i odzadu a tomuto prichodilo poddať sa. Ale Bakuliny poddať sa nechcel, ani jeho stotiny. Nuž doliehali jedni na druhých a rozjarili sa tak, že začali bodákmi napádať jedni druhých. Len ťažko bolo roztrhať ich a uspokojiť. I oficierske šable museli účinkovať pri tíšení. Takáto je, hľa, tá človečia krv, i z hračky rozpáli sa naozaj.Naše cvičby záležali nielen z takzvaných „handgrifov“[493]a v pravidelnom a úhľadnom mašírovaní a z bystrých obratov, ale i z ďalších próbnych pochodov, z denného i nočného patrolovania v denných a nočných predstrážach, vo vyučovaní, ako držať sa na pochodoch a v rozličných náhodilých prípadnostiach. I boli sme vycvičení sťa regulárne vojsko.V bitke pri Rábe, ak sa nemýlim 26. júla, Klapka[494]rozbil cisárske vojsko. Neznám, či následkom toho, či z inej príčiny, náš dobrovoľnícky Sbor bol zrazu preložený z Račišdorfu do Prešporka a boli sme uhospodení na brehu Dunaja na takzvanom Zuckermandli.[495]Tam rozniesol sa medzi nami chýr, že máme byť poslaní do opevnenia (Brückenkopf) ktoréhosi mostu na Dunaji. To nás rozhorčilo a naliehali sme na Lewartowského, aby vykonal, žeby nás ta neposielali, ale do horných stolíc a do banských miest, kde gerila[496]nehanebne a celkom slobodne šarapatí, lebo tam niet žiadneho cisárskeho vojska.Nuž boli sme poslaní do banských miest a horných stolíc s úlohou gerilu odtiaľ vytisnúť, kraj pacifikovať a ochraňovať. Urobilo to u dobrovoľníkov veľkú radosť.Keď sme na pochod vystrojení vyšli na takzvanú „Sauheide“[497]pri meste, Lewartowski zastavil prápor a z koňa podal a kázal mi slávnostne prečítať patričný rozkaz, vytiahol meč, kázal naše meče položiť na jeho meč, a aby sme jedným slovom prisahali vernosť cisárovi. Obkolesivší ho dôstojnícky sbor vyvolal „prisaháme, urrah“. I šli sme ďalej.Okolo Ivánky, Čeklísa a po susedných dedinách videli sme roztratené zlomky rozbitých rozličných vojenských oddielov, rozlámané delá a všelijaké iné dôkazy pohromy.V Trnave bol pre nás slávnostný deň. Bolo to 12. augusta, keď nám Lewartowski vyhlásil manifest, podľa ktorého „slovenskí národní ozbrojenci“ ako druhé riadne cisárske vojsko považovaní a platení a len na Slovensku potrebovaní byť majú a budú.Hľa! čo všetko vykonal figliar Klapka pri Rábe!Hneď v Trnave pokúpili si a na šable popripínali zlaté kystky (porte-épée), a i dôstojníci i mužstvo od toho času dostávalo plat ako riadne vojsko.Takmer súčasne s bitkou pri Rábe bola bitá bitka pri Perbete. Lewartowski už z maršu od Prešporka poslal kapitána Mikuláša Ferienčíka s jednou stotinou na to bojište na rekognoscírku. Ferienčík svoju úlohu vykonal a pripojil sa zase k nám, neznám na ktorej stanici. Okrem úradnej, Lewartowskému podanej zprávy rozprával, že bitka zúrila v dedine. Na hradskej bola postavená maďarská batéria, na ktorú dorážala ruská batéria; ale keď sa maďarská batéria poddať alebo ustúpiť nechcela, veliteľ ruskej batérie dal delá zapriahnuť, cvalom letel so svojou batériou až na blízkosť maďarskej batérie, dal tuho páliť na nepriateľa a čochvíľa bola maďarská batéria rozdrúzganá.Pri obapolnej kanonáde dedina bola na mnohých miestach zapálená a po odbití Maďarov Rusi vtiahli do dediny. Pri jednom ešte celom dome čakal ich starý človek so ženou s krčahmi s vodou a napájali smädných Rusov. Videl to jeden ruský dôstojník, dal dom tých starých obkolesiť vojskom a naložil, aby ten dom pred ohňom bránili a obránili a tých starých ľudí pred ublížením a poškodením ochraňovali. Krásny skutok od „barbara“ Rusa.Z Trnavy tiahli sme hore, ďalej na Hlohovec, Nitru, Topoľčany, Oslany. Obyčajne pohli sme sa večer po mraku a pred svitom prišli sme do novej stanice neočakávaní a narobili sme prekvapenia.Do Topoľčian prišli sme 15. augusta. Bol sviatok a púť. Teda v meste mnoho národa. Lewartowski dal celé mesto obkolesiť a zatvoriť, nikoho ani von, ani dnu viacej nepustiť, okrem s priepustným lístkom. Či sa obával, že môže tam medzi národom byť gerila, a či chcel len strachu nahnať alebo dobrovoľníctvo pocvičiť, ako to treba urobiť.Dosiaľ mašíroval celý broj[498]spolu. V Oslanoch sme sa rozdelili. Ja a kapitán Janko Kučera s dvoma stotinami išli sme prekutať kraj a hory medzi Oslanmi a Žarnovicou, na biskupskú hutu Kľak, Novú Lehotu, Janovu Lehotu, Lúčky a iné dediny — a medzi Kremnicou. Do Kremnice prišli sme dolu kalváriovým vrchom na druhý deň v noci. Druhí dobrovoľníci išli s Lewartowským inými cestami na Prievidzu tiež do Kremnice. Z Kremnice išli sme spolu takzvaným „Sohlergrundom“ na vrch, kde bol tunel, ale tento tunel Artúr Görgey, keď tiahol zo Štiavnice na Kremnicu do Bystrice a odtiaľ cez Šturec do Liptova, dal zatarasiť. Z vrchu spustili sme sa do Tajova a tak prišli sme do Bystrice. Ale v Bystrici boli Rusi pod generálom Grabbem[499]rozložení táborom na horných lúkach. Nuž my, dobrovoľníci, boli sme poslaní sčiastky do Radvane, sčiastky po okolí, kde Rusov nebolo. V Radvani boli sme, Lewartowski a ja, ubytovaní s niektorými oficiermi v Radvanskom kaštieli.Medzitým Rusi tiahli ďalej proti Lučencu, ktorý Grabbe dal vypáliť a vyrabovať za pokutu, že koncom júla Lučenčania zavraždili tadiaľ vezúcich sa sedem chorých ruských dôstojníkov. Ja som bol poslaný s dvoma stotinami do Zvolena odmeniť Rusov. Daxnera poslali do Liptova zozbierať nový batalión a potom s ním pripojiť sa k nám v Brezne. Lewartowski zabral zo Španej doliny tamojším banským správcom, Paterom, vojenskej povahy Viedenčanom, už predtým ustrojený, puškami a bodákmi ozbrojený a tureckou bandou opatrený sbor baníkov v rovnošate, a bol vykonal u Grabbeho pridelenie pätnástich kozákov nášmu Sboru. Bakuliny bol so svojou stotinou, myslím, na Mičinej.Ale v Brezne sme sa všetci poschodili a spojili. V Brezne utvorili sme z tamojšieho meštianstva takrečený „landsturm“,[500]ktorého náčelníkom bol Samo Lopušný, už i vtedy mestský úradník. Aj Daxner prišiel ta k nám z Liptova so štyrmi stotinami dobrovoľníkov a s jedným oddielom strelcov, za akých zabral všetkých komorských horárov.Z Brezna tiahli sme do Gemera. Lewartowski a ja šli sme so štyrmi stotinami, s Paterovými Špaňodolincami a ich hudbou, s kozákmi a breznianskym landšturmom na Polhoru do Tisovca, na ceste do Rimavskej Soboty. Iní šli horami, myslím, z Heľpy, a iní zase až na Červenú Skalu, Hutu — do Muráňa. Tieto dva oddiely a ja s dvoma stotinami šli sme z Tisovca tiež do Muráňa, a tam sme sa všetky tri oddiely mali zísť na jednu hodinu. Čo sa aspoň približne i stalo.Z Tisovca sme sa potom po rozličných smeroch rozdelili. Lewartowski a ja, vrátiac sa z Muráňa do Tisovca, tiahli sme so štyrmi stotinami dobrovoľníkov, s breznianskym landšturmom, so špaňodolinskými baníkmi a ich bandou a s kozákmi do Rimavskej Soboty, kde Lewartowski 17. septembra rozložil svoj hlavný stan. Karol Borik, ktorý prišiel k nám do Brezna, poslaný bol Muránskou dolinou na Revúcu do Jelšavy, Michal Bakuliny s Jankom Kučerom do Tornale, do Gemerskej Panity, kde mal s istým cisárskym kapitánom, nabadurkaným tamojšími zemanmi, veľmi mrzutú opletačku, pri ktorej však Bakuliny vyhral a cisársky kapitán bol pokarhaný. Potom šiel Bakuliny ďaľej až po Gelnicu. Krem toho naše patroly ustavične motali sa vozmo na všetky strany, hlavne nocami. Úlohou bolo vypátrať zdržovanie sa geríl a pochytať ich alebo odbiť, vypátrať sklady zbroja, všelijaké prístroje, muníciu, obleky, nemocnice atď., a nájdené zabrať; vypátrať previnilcov a kompromitovaných a dopraviť ich do Rimavskej Soboty pred Lewartowského, zorganizovať stolicu v cisárskom a Slovákom prajnom duchu, medziiným všeličím i kossuthovské banknóty[501]zozbierať a oddať na spálenie.Naše patroly chodili vo dne v noci, najviac v noci, na všetky možné strany nielen po Gemerskej stolici, ale po celom priestore od Vacova po Košice. Gerily ustupovali a rozpŕchali sa. Zrážky nebolo žiadnej, lebo v každom ohľade nastúpila malodušná poddajnosť, zvlášte keď doletel chýr o poddaní sa Artúra Görgeyho, dňa 13. augusta 1849, s poslednými triadvadsiatimi tisícmi ruskému generálovi Rüdigerovi[502]pri Világoši. Naše patroly nazbierali vojenskej koristi v hnúšťanskej železnej hute, v Ózde v železnej dielni, kde bola masa naliatych gúľ, granátov, bômb a iných strelív. V gelnických baniach a inde našli naše patroly množstvo oblekov, obuvi, nemocničného náradia atď. Slovom, korisť, ktorú slovenskí dobrovoľníci v Gemeri zhromaždili, prevýšila hodnotu všetkých výdavkov na náš dobrovoľnícky Sbor, cisárskym erárom urobených.Lewartowski reorganizoval gemerskú stoličnú vrchnosť. Za spravujúceho viceišpána vymenoval Gustáva Fáyho, že vraj na moje odporúčanie; za slúžnych Ďurka Daxnera, Štefanovho brata, Fridricha Malatinského,[503]Jána Moravčíka[504]atď. atď.Prišli k nám i rozpustení alebo ubehli od Világoša honvédi a poľskí legionári, menovite Karol Göllner, náš vrstovník, dobrý Slovák, banícky akademik, istý Severín Laubert, Pawlowski a iní Poliaci, ktorých sme prijali a zachránili pred asentovaním do cisárskeho vojska.Privedení boli viac-menej kompromitovaní, medzi nimi Anton Szentmiklósi, bývalý prvý viceišpán, istý Czikó, bývalý slúžny v Tornali, a istý Czémark, mäsiar a hostinský v Tornali atď.Czikó, keď Schlickovo vojsko v zime tiahlo tornaľskou dolinou, dal pochytať ustatosťou od hlavného oddielu zaostalých cisárskych vojakov a do Šajavy pod ľadom utopiť. Toho poslal Lewartowski rovno do Košíc pred vojenský súd, kde bol povrazom potrestaný.Szentmiklósiho Lewartowski vypočul a poslal tiež do Košíc, kde bol na dlhší čas odsúdený.Z príčiny Szentmiklósiho prihodila sa mi nasledujúca udalosť: keď Szentmiklósiho doviedli, vykázaná mu bola jedna úradnícka izba na poschodí stoličného domu. Stráž stála na chodbe pri dverách a mala prísny rozkaz nikoho neprepustiť ku Szentmiklósimu, nikomu s ním nedať hovoriť alebo akýmkoľvek spôsobom sa s ním dorozumievať. Spomenutý, nami prijatý Poliak Pawlowski dal sa uprosiť akejsi rodine Szentmiklósiho a vpustil ju k nemu. Dozvedel sa o tom Lewartowski, zavolal ma k sebe a dal mi rozkaz Pawlowského päťadvadsiatimi palicami potrestať. Ja som svoj batalión vyviedol za mesto, ustrojil som štvorhran, predvolal som strážou vyvedeného Pawlowského a vyslovil som mu rozkaz hlavného veliteľa. Pawlowski zdrtený prosil stupňovane vždy naliehavejšie a neodolateľnejšie, až naostatok hodil sa na kolená a prosil, aby som ho radšej dal zastreliť, ako takú neúctu mu vykonať. Kým som vládal, odporoval som a osvedčoval mu, že daný mi rozkaz vyplniť musím. Naostatok bol som premožený, nevyplnil som rozkaz a odviedol som i Pawlowského i batalión do mesta.Rovno šiel som k Lewartowskému a oznámil som mu, čo som nevykonal a ako sa to stalo. Mali ste vidieť a počúvať, čo robil Lewartowski. Zúril, búril ako najrozpajedenejšia kaňa. Vyhrážal mi, že ma dá hneď okovať a pred vojenský súd poslať. Ja som sa nemal čím brániť, ani vyhovárať, len som počúval dokedy a ako ďaleko to potrvá. A keď som ani slova nepreriekol, Lewartowski pomaly krotol, až skrotol natoľko, že naposledy zastal predo mnou a povedal: „Sehen sie, das gefält mir von den Burschen.“[505]Vari preto, že bol Poliak.S Czémarkom bola záležitosť špatná, infernálna.[506]Ako rečeno, Czémark bol mäsiarom a hostinským v Tornali. Bol chlap vysoký, silný, surový. Keď Rusi boli pri Miškovci, išiel odtiaľ istý Moyš, bývalý pri Rusoch zásobný komisár, na svojom vozíku s dvoma koňmi domov, do Liptova. V Tornali kŕmil kone. Czémark ho videl a možno i vyskúmal. Keď Moyš odišiel smerom na Jelšavu a Revúcu, Czémark išiel za ním na vrchovom koni. Pri Dlhej Lúke dohonil ho, pristavil, prinútil so sebou ísť naspäť a zobral mu všetko, čo mal. V Revúci oddával Moyša slúžnemu Pavlovi Lovcsányimu: ale slúžny nechcel ho prijať. Viedol teda Czémark Moyša ďalej do Plešivca do stoličného domu a chcel ho oddať kastelánovi. Ale kastelán ho tiež nechcel prijať, lebo že on Moyša nepozná, ani nemá rozkazu prijať ho do väzenia. Nech teda ide Czémark s Moyšom do Tornianskej stolice, tam je vraj Görgey a nech ho tomu oddá. Medzitým Moyša v stoličnom dome prenocoval. Na druhý deň Czémark viedol Moyša pešieho, uviazaného o svojho vrchového koňa. Kdesi v hore, keď nebolo vidieť nikoho, Moyš počul klepnúť, ako keď kupka (kapsľa) zlyhá. Obzrel sa a videl Czémarkovi v ruke pištoľ. Moyš preľaknutý prosil Czémarka, aby mu život neodoberal, že má drobné deti, ženu atď. Czémark chlácholil, že veď to nič, že len obzeral, či mu je pištoľ v poriadku. Moyš prosil a modlil sa a Czémarkovi ponúkol posledné, čo mu tento zanechal, t. j. kepeň. Czémark i ten prijal a zahodil ho na seba; ale poodíduc málo, keď sa Moyš obzrel, Czémark strelil mu do hlavy, že Moyš tam padol mŕtvy. Mŕtvolu Czémark zahrabal v kroví do lístia a prikryl ju haluzinou.Teda i túto hyenu doviedla naša patrola. Lewartowski postavil ho pred vyšetrujúci vojenský súd, v ktorom všetky šarže zastúpené boli. I ja som bol prítomný. Čo som tu rozpovedal, to všetko, vari od slova do slova, vyrozprával Czémark pred vojenským súdom. Na otázku, kde má ruské imperiále, ktoré odobral Moyšovi, odpovedal, že vo svojom stolíku, v tej a v tej priepravke, v tej a v tej izbe. Hneď nočnou hodinou išla patrola pre ne a doniesla ich hodnoverne. Na otázku, kde je kepeň, ktorý odobral Moyšovi, odpovedal Czémark, že tu ho má na pleciach. A tak rozpovedal, kde má všetko, čo pobral Moyšovi.Czémark bol poslaný do Košíc k posúdeniu vojenským súdom a tam bol obesený.Už za nášho prebývania a účinkovania v Rimavskej Sobote Lewartowski dostal bol vymenovanie za c. k. majora.Lewartowski už 19. septembra pod číslom 437/1849 podal bol armádnemu hlavnému veliteľstvu v Pešti zprávu o pôsobení Slovenského dobrovoľníckeho sboru a o jeho výsledkoch. Predstavil úlohu Sboru za dokončenú a robil prípravy k vyprázdneniu Gemerskej stolice a rozpusteniu Slovenského dobrovoľníckeho sboru. Tým cieľom brezniansky landšturm a špaňodolinských baníkov s ich hudbou, ako i liptovských strelcov, poslal domov a kozákov k najbližšiemu ruskému oddielu, dobrovoľnícke stotiny ale boli rozposlané do banských miest.Lewartowski i s adjutantom Pok-Poděbradským prišiel s dvoma stotinami do Štiavnice, kde bolo c. k. dištriktné veliteľstvo. Ja, tiež s dvoma stotinami, prišiel som do Kremnice, kde mi dali úlohu s bývalým mešťanostom Freiseisenom previesť isté vyšetrovanie proti sekvestrovanej tamojšej akejsi porcelánovej fabrike. Vo Zvolene bol kapitán Janko Kučera s jednou stotinou, ale, škoda znamenitého človeka, tam ochorel na horúčku a i umrel, a tam sme ho my, dobrovoľníci, dali pochovať. Slávna mu pamäť!V Bystrici a v Brezne boli tiež rozložené dobrovoľnícke stotiny. Kým moje vyšetrovanie trvalo, dali sme my, dobrovoľníci, pre Jura Langsfelda, rodom zo Sučian, evanjelického učiteľa v Turčianskom Sv. Martine, ktorého po rozídení sa druhej dobrovoľníckej výpravy pod Bloudkom zlapali a pre jeho dobrovoľníctvo, pre vernosť ku slovenskému národu a nepodvratnosť národného presvedčenia honvédsky major Herman Görgey dňa 22. júla 1849 na jedno humno hneď pri samej Kremnici, napravo od cesty do Turca vedúcej, ukrutným spôsobom dal obesiť — pre tohoto hrdinského slovenského martýra, reku, my, slovenskí dobrovoľníci, dali sme vyhotoviť asi na siahu vysoký železný kríž a slávnostne osadili sme ho na jeho hrob.O charaktere a o mučení Jura Langsfelda v celej úplnosti a hodnovernosti tu odpisujem list, ktorý na môj dotaz poslal mi Pavel Križko dtto 15. apríla 1899.„O. P.[507]Iste som už i zle obstál pred Vami zato, že daný svoj sľub tak pozde plním… no zaslúžil som veru hrešenie, lebo musím vyznať otvorene, že som bol zabudol, čo som Vám bol sľúbil v martinskom divadle. Až teraz mi konečne prišlo na um, že mám Vám zdeliť bývalý nápis na mohyle Jurajovej Langsfeldovej, i nemeškám ďalej to urobiť.Jura Langsfelda dal obesiť major Görgey na humne povyše hornej ulice v Kremnici ležiacom, a istému Alojzovi Peháčkovi, bývalému banskému správcovi patrivšom, ktoré humno ešte i teraz stojí a na jehožto prostopadnom tráme v západnej stene ešte i teraz vídať znaky, kde bola doň vbitá kramľa, na ktorú obesili nešťastného Langsfelda. — Mikuláš Burray, bývalý tunajší evanjelický farár, ktorý pripravoval Langsfelda ku smrti, mi rozprával, že dal Görgey obesiť toho mladíka preto, že nechcel na viacnásobné vyzvanie odprisahať, že sa nebude viac považovať za Slováka a že nechcel vstúpiť medzi honvédov ako to bol urobil dobrovoľne bývalý tunajší evanjelický učiteľ Viliam Pauliny, pozdejšie Pauliny-Tóth zvaný. Burray tvrdil, že nemálo obdivoval i on i obdivovali spolu s ním i mnohí Kremničania Langsfeldovu vernosť ku svojmu rodu a stálosť v presvedčení, pre ktoré bol zaplatiť hotový i životom a ktoré vlastnosti vraj obdivovali i jeho sudcovia, preto požiadali i Burraya, aby ho prehovoril, žeby aspoň zdanlivo vypočúvol Görgeyho žiadosť a potom pri danej príležitosti aby urobil, ako sa mu bude páčiť. Langsfeld odolal takýmto pokušeniam a zotrval verný svojmu presvedčeniu až po osudné humno. Ku smrti ho sprevádzalo veľké množstvo divákov. Obesil ho vraj jeden k tomu Görgeyom určený husár na kramľu, do humennej drevenej steny vbitú, a keďže sa povraz, na ňomžto visel, natiahol, dočahovali jeho nohy zem, čo bolo príčinou, že sa dlho trápil, kým sa jeho šľachetná duša rozlúčila s telom. Asi na dvadsať krokov južne od toho humna stála už pohotove jama, do tej vložili umučeného slovenského mládenca a zahrabali jeho telo. Pozdejšie došli sem, rozprával Burray, hurbanisti a tí urobili na tom hrobe, do nehož sa dostal i cisársky zved Sulzer, a postavili tam Langsfeldovi kríž s pozláteným nápisom. Ten nápis som si odpísal i ja, a síce r. 1860, málo zatým, ako som prišiel sem do Kremnice, a znal na písmenu nasledovne:„Ďorď Langsfeld, umučený za cisára a svoj národ slovenský dňa 22. června 1849.“Tento nápis sa nachodí na železnej tabličke, pripevnenej nad samým rovom na železný, jednoduchý, asi na siahu vysoký a do neveľkej skaly osadený kríž a bol spolu i s mohylou v dobrom stave až do r. 1867. Potom zmizol spolu i so skalou a teraz už sotva i poznať hrob, kde spí večný svoj sen onen verný mládenec slovenský.Dúfajúc, že som vyhovel Vašej ctenej žiadosti, značím sa v hlbokej úcte V. O. pokorný sluha Pavel Križko. V Kremnici, dňa 15. apríla 1899.“Na spomenutú zprávu od 19. septembra datovaný, pod číslom 4297 od „Armee-Obercommanda“[508]v Pešti s podpisom feldmaršala Liechtensteina[509]veľmi uznanlivý dekrét majorovi Lewartowskému, hlavnému veliteľovi slovenských dobrovoľníkov.Dňa 9. novembra 1849, keď Lewartowski už bol v Štiavnici a dobrovoľnícke stotiny boli rozložené po banských mestách — pod číslom 361 vojenné veliteľstvo v Štiavnici s podpisom feldmaršala Bordola vydalo na adresu majora Lewartowského Slovenskému dobrovoľníckemu sboru a jeho hlavnému veliteľovi veľmi sympatický a pochvalný dekrét.Oba tieto dekréty odpisujem tu z pôvodiny:I.Nro. 4297op.Vom Armee-OberCommando.Sr. Hochwohlgeborendem k. k. Herrn Major und Ober-commandanten des slowakischen Freicorps Freiherrn v. Lewartowski zu Altsohl.Pest, am 29. September 1849.Indem das Ober-Commando der Armee Ihren Bericht vom 19. d. M. Nro. 439 zur Kenntnis nimmt, und die geeigneten Verfügungen hierauf unter Einem trifft, kann mann nicht umhin, Euer Hochwohlgeboren für die ebenso thätige und erfolgreiche, als kluge Führung der slowakischen Freischaar die volle und verdiente Anerkennung auszusprechen. Wie aus allen Ihren Berichten zu ersehen ist, sind Sie überall mit richtiger Auffasung der schwierigen Verhältnisse und mit Energie zu Werke gegangen und haben sich für die Aufrechthaltung der Ruhe und Sicherheit der nördlichen Comitate sowie um Zerstreuung der Insurgenten-Haufen entschiedenen Verdienst erworben.In Abwesenheit Sr. Excellenz des Herrn Armee-Ober-Commandanten:Liechtenstein m. p., Feldmarschall-Lieutenant.II.Nro. 361.K. k. Militär-District-Commando in Schemnitz.Sr. Hochwohlgeborendem k. k. Herrn Major und Ober-Commandanten des slowakischen Freicorps Freiherrn v. LewartowskiSchemnitz, am 9. November 1849.in Loco.Der Ausmarsch des slowakischen Freicorps macht es mir zur angenehmen Pflicht, durch Sie, Herr Major! an sämtliche Offiziere und Mannschaft für den unverdrossenen Eifer in Ausübung des schwierigen Dienstes unter noch schwierigeren Verhältnissen, für die Ausdauer bei Mühseligkeiten und Leistungen aller Art, dann musterhafte Ordnung und Disciplin — meine Anerkennung und Dank auszusprechen und zu versichern, dass ich ungeachtet der sehr kurzen Zeit unseres dienstlichen Beisammenseins eine bleibend gute Meinung von diesem in den Zeiten der Noth so kräftig dagestandenen Corps zurückbehalte. Dass dieser wohlverdiente Lob natürlich auf Sie, Herr Major! als Commandanten und Leiter des ganzen Aufgebots doppelt zurückfällt, bedarf keiner Erwägung, und ich schliesse mit einem herzlichen Lebewohl an den wackeren Führer, sowie Offiziere und Mannschaft des slowakischen Freicorps.Bordolo m. p., Feldmarschall-Lieutenant.[510]Hlavné vojenské veliteľstvo.Jeho Vysokoblahorodiu, cis. kráľ. pánu majorovi a hlavnému veliteľovi slovenského samostatného útvaru, barónovi Lewartowskému vo Zvolene.Pešť, 29. septembra 1849.Keďže hlavné veliteľstvo armády vzalo na vedomie vašu zprávu z 19. t. m., čís. 439, a stotožňuje sa s vami o vhodnosti opatrení, nemôže inak, než vysloviť Vášmu vysokoblahorodiu plné a zaslúžené uznanie za práve tak snaživé a úspešné ako múdre vedenie Slovenského dobrovoľníckeho sboru. Ako vidno zo všetkých vašich zpráv, pristupovali ste k dielu všade s pravým pochopením ťažkých pomerov a s energiou, taktiež máte rozhodnú zásluhu na udržaní pokoja a bezpečnosti v severných stoliciach, ako i na rozptýlení povstaleckých tlúp.V neprítomnosti Jeho Excelencie pána hlavného vojenského veliteľa:Liechtenstein v. r., poľný maršal-poručík.II.Čís. 361.Cis. kráľ. veliteľstvo dištriktu v Banskej Štiavnici.Jeho Vysokoblahorodiu pánu cis. kráľ. majorovi a hlavnému veliteľovi Slovenského dobrovoľníckeho sboru barónovi LewartowskémuBanská Štiavnica, 9. novembra 1849 v mieste.Odchod Slovenského dobrovoľníckeho sboru poskytuje mi príjemnú povinnosť, vysloviť svoje uznanie a vďaku prostredníctvom vás, pán major, všetkým dôstojníkom a mužstvu za neohrozenú horlivosť pri vykonávaní ťažkej služby za ešte ťažších podmienok, za vytrvalosť pri trampotách a výkonoch každého druhu, za vzorný poriadok a disciplínu. Ubezpečujem vás, že nehľadiac na veľmi krátky čas našej úradnej spolupráce, udržím si trvalú dobrú mienku o tomto Sbore, ktorý v časoch núdze stál tak pevne na svojom mieste: Že táto ozaj zaslúžená pochvala, prirodzene, dvojnásobne sa vzťahuje na vás, pán major, ako na veliteľa a vedúceho celého podujatia, netreba ani spomínať, a ja končiac so srdečným zbohom, lúčim sa od udatného veliteľa, ako i dôstojníkov a mužstva Slovenského dobrovoľníckeho sboru.Bordolo, v. r., poľný maršal-poručík.Ako vidno, podmaršal Bordolo veľmi uznanlivo a pochvalne vyslovil svoju vďaku všetkým čiastkam Slovenského dobrovoľníckeho sboru, keď sa lúčil s ním 9. novembra 1849 v Štiavnici. Feldmaršal Bordolo i napozatým vo vďačnej a láskavej pamäti zadržal dobrovoľnícky Sbor, zvlášte jeho dôstojníctvo a keď prišiel roku 1850 do Košíc za veliteľa dištriktu, viacerých bývalých dobrovoľníkov vymenoval alebo dal vymenovať do úradov.I Lewartowski vydal dňa 12. novembra 1849 v Štiavnici datovaný priestupný certifikát všetkým dobrovoľníckym dôstojníkom, ale či nám tie certifikáty doručil v Štiavnici a či len v Prešporku, neznám.Dosť na tom, že po skončenom vyšetrovaní v Kremnici so svojím oddielom prišiel som i ja do Štiavnice. Tam zhromaždili sa i ostatné stotiny z iných banských miest.Pôvodne bolo určené, že dobrovoľníctvo v Štiavnici zloží zbroj a bude rozpustené. Ale, neznám vlastne z akých príčin — možno len pre slávnostnejší výkon toho deja, poslali nás tým účelom do Prešporka.Dej zloženia zbroja vykonal sa teda v Prešporku dňa 21. novembra 1849 týmto spôsobom: Na takzvanej vtedy Fürstenallé, pozdejšie Exezierplatz,[511]slovenské dobrovoľníctvo vo dvoch práporoch (bataliónoch), jeden v sivých, druhý v bielych kepeňoch, bolo ustrojené do dvoch štvorhranov. Celému dobrovoľníctvu velil hlavný veliteľ major Lewartowski na koni, každému práporu jeho veliteľ, a to sivému Francisci, bielemu Daxner, oba tiež na vrchových svojich koňoch. Prítomná bola generalita a poľný kňaz slúžil pod vojenským šiatrom vojenskú pobožnosť, ako Te Deum, pri spoluúčinkovaní vojenskej hudby ktoréhosi pluku.Na všetko to díval sa oblokom vtedy takzvaného, na vojenskú nemocnicu prestrojeného „Primacialpalai“, teraz Garnisonsspital[512]— Viliam Pauliny, ktorý ešte z Račišdorfu bol ta odišiel nemocný a ešte i v čas nášho skladania zbroja tam ležal na kosť a kožu vyschnutý (bol som ho pozrieť), a ten slávnostný výjav skreslil a i farbičkami ilustroval; len v tom pomýlil, že oba batalióny skreslil v bielych kepeňoch, kdežto môj batalión bol v sivých. Ba kde sa nachodí teraz ten obrázok? Škoda by ho bolo, ak by dakde bol krky zlomil.[513]Po skončenej slávnosti vyviedli sme oba batalióny na Prešporský zámok a mužstvo tam zložilo zbroj. Dôstojníci dostali certifikáty svoj zbroj môcť si podržať.Dôstojníctvo dostalo tiež trojmesačný plat ako konečnú výplatu (Abfertigung) a mužstvo jednomesačný.O tejto výplate píše Bakuliny vo svojom životopise: „K zloženiu zbroja tiahli sme teda do Prešporka, na poslednej štácii v Seredi lúčil sa s nami s plačom Lewartowski, vyplatil nám patričný, po celý čas revolúcie v kase podržaný plat. Načim znať, ako sa organizoval dobrovoľnícky sbor, ako oficieri tak i mužstvo dostávalo taký plat ako regulárne vojsko, Lewartowski ale s porozumením dôstojníkov nevyplácal na deň kapitánovi krem 1 zl., poručíkovi a nadporučíkovi 40 gr. v striebre, zvyšok teda sa každému v Seredi vy- a doplatil, takže oficier každý dostal pár sto zlatých doplatok.“Toto je zjavná mýlka od Bakulinyho, ak mu aj Lewartowski niečo podobného povedal, tak tomu ako sangvinik dobre nerozumel, alebo keď svoj životopis písal, už nedobre sa rozpamätal. Pravda, a vec je v tom, že dobrovoľnícki kapitáni dostávali denne po jednej zlatke, poručíci a nadporučíci po štyridsať, a mužstvo po päť grajciarov v striebre, a to i vo Verešváre i pod Komárnom i v Skalici i v Račišdorfe i na marše až po Trnavu, teda od samého počiatku, až do 12. augusta 1849, v ktorý deň im bol oznámený manifest, že odvtedy budú považovaní a platení ako riadne vojsko. Na dohovorenie sa Lewartowského s dobrovoľníckym dôstojníctvom o sťahovaní a odkladaní im platu ja sa naskrze neznám rozpamätať, ani na sľúbenú výplatu zdržovaných peňazí. A tak ani nebolo z čoho zadržovať a na čo odkladať peniaze. Lewartowski, viem, vyplatil po niekoľko sto zlatých dôstojníkom, ako pri rozpustení a prepustení im prichodiacu trojmesačnú výplatu (Abfertigung).Lewartowski mi pri lúčení bol, pravda, povedal, že mňa a Daxnera navrhol k odmeneniu Leopoldovským radom.[514]Ale to nemalo úspechu a výsledku, pre aké príčiny neznám, asi pre prekážky, robené intrigami grófa Antona Forgácha.Po zložení zbroja prešporský veliteľ vojenného okresu, feldmaršal Sausée, dal z tej príležitosti v hoteli u „Zeleného stromu“ slávnostný obed v prítomnosti generality a vyššieho dôstojníctva posádky, na ktorý pozvaní boli i traja velitelia a všetci kapitáni slovenských dobrovoľníkov.Pri obede nás zvlášte plukovníci a velitelia iných vojenských oddielov nahovárali vstúpiť do ich plukov za riadnych oficierov. My odpovedali sme, že za potrebnejšie pokladáme, už teraz po pacifikovaní krajiny, slúžiť na občianskom poli Jeho Veličenstvu. Nahovárali nás tiež prestrojiť sa na „Slovenský strelecký batalión“ (K. k. Slowakisches Jägerbataillon). Ani na to sme sa nepodvolili. Boliže by sme pekne pochodili. Boli by sme sa v c. k. armáde utopili a zložili kosti dakde v Talianskej, alebo v boji proti svojim.V Prešporku boli sme niekoľkí našimi druhmi, slovenskými dobrovoľníkmi, vyslaní do Viedne na audienciu k cisárovi a kráľovi, poďakovať sa za dôveru, preukázanú zverením nám zbroja v takých ťažkých a nebezpečných časiech. K výsluchu bolo len štvorčlenné vyslanstvo pripustené, záležajúce zo mňa ako rečníka, Štefana Daxnera, Janka Jesenského Ťažkého a istého dr. Steinera, žida, ktorý, neznám ako, dostal sa k nám, dobrovoľníkom, za časov Lewartowského za lekára, bezmála bol poslaný za špeha a bezočive vtiahol sa bol i do vyslanstva pred cisára; ba osmelil sa ešte i úlohu rečníka nárokovať si — nuž ako bezočivý a dotieravý židák.Audiencia bola v piatok 7. decembra 1849 v slávnostnej audienčnej dvorane cisárskeho zámku vo Viedni. My boli sme civilne oblečení. S poďakovaním sa za zverenie nám zbroja, porúčali sme naďalej svoje služby na poli občianskom a prosili sme o ochranu a rovnoprávnosť nášho slovenského národa. Jeho Veličenstvo prijalo nás veľmi vľúdne a láskave. Na moje oslovenie menom Slovenského dobrovoľníckeho sboru odpovedať ráčilo: „Teší ma, že vás osobne vidím. S účinkovaním Sboru slovenských dobrovoľníkov, ktorých ste vy vodili, som úplne spokojný, a buďte presvedčení, že po úplne zavedenom pokoji a obecnom poriadku i záležitosti vaše ku všeobecnej spokojnosti sa dokonajú.“ Nato s každým prehovorilo niekoľko láskavých slov a milostive nás prepustilo.Tak skončilo sa naše a vôbec celé slovenské dobrovoľníčenie.Od tých čias veľmi často a veľmi husto pretriasala sa otázka: či Slováci dobre urobli, že dobrovoľne postavili sa pod zbroj na pomoc dynastii a cisárskej vláde proti Maďarom a nie radšej na pomoc Maďarom proti dynastii a cisárskej vláde.Aby som sa po päťdesiatich rokoch len krátko vyslovil, povedám, že Slováci ani ináč urobiť nemohli.Za jedno: Slováci uzavreli s ostatnými všetkými slovanskými kmeňmi Austro-Uhorska také pokračovanie, ak by k takému pokračovaniu nastala potreba. Pravda, že Poliaci nezadržali slovo, ale išli na pomoc Maďarom.Za druhé: pokojné, lojálne a zákonné kroky Slovákov o pomoc proti svojvôli a násiliu Maďarov nielenže zhola nič nepomáhali, ba práve menom národa hlásiacich a uchádzajúcich sa naliehave o takú pomoc a ochranu Slovákov Maďari temnicami a šibenicami prenasledovali, následkom čoho takí Slováci len v sprotivení sa zbrojom i pre svoju vlastnú bezpečnosť i pre ochranu svojho osobného života boli prinútení hľadať.Za tretie: od Maďarov v akejkoľvek konštelácii a pri akomkoľvek výsledku boja Slováci už aj podľa dovtedajšej skúsenosti a podľa už vtedy narazeného smeru krajinskej politiky pre národ slovenský nič prajného očakávať nemohli, ale len nie včaššie, ako teraz, vyhlasovanie a prevádzanie maďarizácie ako štátnej potreby.Za štvrté: Slováci, či ako zásadní, či ako nútení pomocníci Maďarov, však až po detronizácii habsburskej dynastie, už či v prospech inej dynastie, a či v prospech republiky stupňovaných nárokov, neboli by vari v prospech Maďarov, ani v prospech slovenského národa, ani v prospech uhorskej krajiny alebo uhorského štátu žiadneho výsledku docielili, jednoducho už preto nie, že by niečo podobného taký neodolateľný potierateľ revolúcie a taký rytiersky a mocný obhajca legitimity, akým bol cár Mikuláš I.,[515]ktorý ani ponúknutú mu uhorskú korunu neprijal, naskrze ani nebol dopustil. Tak sa to i v skutočnosti dokázalo.Lebo, ačpráve deje roku 1848/49 počali sa z pohnútok obrany zákonných práv krajiny uhorskej a obrany slobodomyseľných zásad a ustanovizní proti zužovaniam a ujímaniam tých práv zo strany Austrie a protireakcie metternichovskej, i ako výsledok vyzývavosti Austrie, teda ako boj slobody (szabadságharc): predsa vyvinuli sa tie deje v zjavnú a najkvalifikovanejšiu revolúciu. Aby som nič inšieho nepripomenul, len zavraždenie dňa 28. septembra 1848 na moste v Pešti grófa Filipa Lamberga, člena uhorskej magnátskej tabule, ktorý bol poslaný kráľom za veliteľa vojska v uhorskej krajine a za dočasného palatína krajiny, v čom Maďari videli narušenie zákonných práv uhorskej krajiny, keďže hodnosť palatína podľa zákonov závisela od snemu, snemových poslancov.I vo Viedni zavraždenie ministra vojenných záležitostí v októbri 1848, grófa Teodora Latoura, bol výsledok v tomže mesiaci októbri vo Viedni v záujme Germánstva a proti Slovanstvu, ako tiež proti viedenskej, teda i cisárskej a jeho vlády autorite, aulou a revolučnými domácimi i zahraničnými živlami ustrojenej a Maďarmi, menovite ich agentom Fraňom Pulszkým, podpaľovanej revolúcie.Naposledy, keď Austria vydala 4. marca 1849 konštitúciu, v ktorej vyslovila medzi iným i národnú rovnoprávnosť, ale hlavne to, že Austria, a teda v nej i Uhorsko je konštitucionálny síce, ale jednotný, centralizovaný štát, v ktorom všetky ostatné štátne rozdiely prestávajú — kossuthovské Uhorsko na tú konštitúciu odpovedalo dňa 14. apríla 1849 na debrecínskom sneme práve detronizáciou habsburskej dynastie.Nuž cár Mikuláš I. poslal na ochranu a reštitúciu habsburskej dynastie a Austrie, na ich uchádzanie sa, vyžiadanú nimi intervenciu, dvestotisíc svojho vojska, ktoré prišlo z rozličných strán ako záplava, ani za dva mesiace porazilo maďarské vojská a revolúciu a zase odišlo ako záplava.Paskievič vo Varšave oproti nemu prišlému Mikulášovi I. povedal pred vojskom: „Veličenstvo, Uhorsko je u nôh Vášho veličenstva.“ Ale cár Mikuláš neprijal ponúknutú mu uhorskú korunu.Maďari, systematicky od rokov rozmaznaní skrze Austriu v povoľovaní v národnom ohľade, čo konali, konali všetko preceňovaním svojich síl, násilnícky a s aziatskou surovou bezohľadnosťou; Austria zase konala všetko perfídne i naproti Maďarom, ako svojim odporníkom, i naproti Slovanom, ako svojim pomocníkom.Keď ruské vojská vybojovali a veľkodušný a rytiersky cár Mikuláš I. daroval Austrii život, po porazení Maďarov a po odtiahnutí ruských vojsk Austria urobila tabulam rasam:[516]vyrovnala predbežne všetky rozdielnosti, a ako sa hneď vtedy hovorilo, čo jednému dala za pokutu, to druhému dala za odmenu.[517]Nuž a keď sa opýtame: čo vykonali slovenskí dobrovoľníci v čas vojny v prospech cisára a jeho záujmov, čo vykonali pre národ slovenský a čo vykonali pre seba, odpovedať, pravdaže, veľmi ťažko.Ale oprobujem v hlavných ťahoch a bez úvah odpovedať.V čas vojny do povahy vziať treba predovšetkým prostriedky, ktoré mali Slováci ku svojej potrebe a k použitiu. Iniciátori a náčelníci prvej výpravy 18. septembra 1848, teda v prvom rade Ľudovít Štúr, Jozef Hurban a Michal Hodža, boli, pravda, muži výteční ako spisovatelia, myslitelia, kazatelia, rečníci a agitátori; ale ako vojenní dejatelia boli zrovna neznalci a ako organizátori administrácie boli celkom neskúsení. Z jednej strany bol proti nim celý furor nenávisti,[518]myslím zo strany Maďarov, ako i zo strany slovenského zemianstva, z druhej strany bola proti nim nedôvera a úplná nedbalosť zo strany cisárskej vlády, takže ani peňazí, ani zbroja, ani munície im tí nedali, v ktorých záujme išli von i volali národ zbroj nosiť a životy klásť. Čo vedeli a vládali zaopatriť si z iných prameňov, to asnáď mohlo byť na pokus alebo na dosť krátky počiatok, ale naskrze nie na vydržanie ďalšieho deja a účinkovania.Z vojenských členov Slovenskej národnej rady a veliteľov slovenských dobrovoľníkov bol Zach, muž výtečného charakteru a poctivých snáh; ale mu viedenská vláda sotva dôverovala, alebo mu práve nedôverovala. Lebo domýšľam sa, že z policajných zápiskov vedela, že Zach roku 1830 bol pošiel do poľskej revolúcie a že pozdejšie bol v Paríži a ešte pozdejšie, až do roku 1848, v Belehrade ako agent poľskej emigrácie.Bernard Janeček bol síce smelý a chrabrý vojak, ale podľa svojej tekavej, nepokojnej, prudkej a netrpezlivej povahy nesúci na vedenie a spravovanie vojenskej akcie.Naposledy Bloudek aký bol vojak, neznám. Medzi všetkými troma bol jediný v spojitosti s viedenským vojenským ministerstvom alebo cisárskym hlavným stanom a iste i úpravy odtiaľ dostával, preto i to pridŕžanie sa ho Štúrom a Hurbanom, keď mu iní nedôverovali a nenávideli ho, ba za zradcu považovali. Ináče čo a ako konal Bloudek, myslím, že konal zo svojej oficierskej ambície a z osobného egoizmu. Zdá sa tiež, že mu viac záležalo na niečom inom ako na slovenskom diele.Medzi päťsto dobrovoľníkmi, ktorí prišli z Prahy a Viedne a 18. septembra 1848 prekročili hranicu, bol, pravda, i súci materiál za dôstojníkov, ale takmer všetko boli ľudia žiadostiví len štrngať si dôstojníckymi šabličkami, do vojenskej služby sa nerozumejúci, o slovenských záležitostiach a potrebách ničoho nevediaci. Materiál mužstva bol výtečný, ochotne, horlive, oduševnene a v takom množstve hrnúci sa, že ho pri nedostatku zbroja nebolo možno všetok ani aspoň do stotín ustrojiť a ako-tak ozbrojiť. Ale materiál to bol, ako ináč ani byť nemohlo, len erádo, necvičený a nedisciplinovaný, lebo k vycvičeniu a uvedeniu ho do disciplíny nebolo ani súcich cvičiteľov aj dôstojníkov, ani času.Pre vypočítané nedostatky a slabosti tento dobrovoľnícky sbor ani udržať sa nemohol, ako od 18. do 28. septembra 1848, teda za jedenásť dní, a predsa vykonal znamenitú službu, predne myslím, že bánovi Jelačićovi a prostredne i Austrii a dynastii.Ja domýšľam sa totižto, že medzi bánom Jelačićom, vlastne náčelníkom jeho generálneho štábu Zeisbergom, a Štúrom, Hurbanom, Bloudkom bolo dohovorené súčasne započať akciu tak, žeby prekročenie hranice vojskom bána Jelačića, čo sa stalo dňa 11. septembra 1848, ktoré pritiahlo a pripútalo by k sebe vojenské sily Maďarov, malo slúžiť za usnadnenie započatia povstania slovenského; z druhej strany žeby povstanie slovenské prekazilo zhromaždenie početnejších síl Maďarov proti Jelačićovi. A povstanie slovenské započalo sa 18. septembra 1848, teda siedmimi dňami po vtrhnutí vojsk Jelačićových. Možno Jelačić toto povstanie Slovákov pár dňami prv očakával a možno aj za trvácnejšiu a výdatnejšiu pokladal túto diverziu Slovákov. Preto, keď vo Viedni vybúšila revolúcia, znenadála Jelačić obrátil svoje vojská na obranu dynastie proti revolúcii vo Viedni, a to tak, že svoje rezervy pod Rothom a Filipovićom nevzal so sebou, a to možno v spoliehaní sa na výdatnejšiu akciu Slovákov. Ale tie rezervy boli pri Móre sčiastky rozbité, sčiastky zajaté. A predsa diverzia Slovákov mala pre Jelačića tú výhodu, že mohol, keď i bez rezervy, zavčasu prísť pod Viedeň a tam s Windischgrätzom poraziť revolúciu a potom hneď zase vrátiť sa do Uhorskej a pri Schwechate rozbiť maďarské vojská.Tento dobrovoľnícky sbor, ako na inom mieste už krátko pripomenuté, zmužile a odvážne vydržal viacej šarvátok pri Myjave, Brezovej, Starej Turej atď. atď.Za druhé myslím, že septembrová výprava Slovákov mala pre samých Slovákov ten dobrý následok, že skrze ňu Slováci, keď i nie veľmi, ale predsa poučili sa, čo je vojna a išli pod zbroj za dobrovoľníkov i pozdejšie i na iných stranách slovenských ochotne i početne.Tak stalo sa hneď na konci mesiaca novembra, že na vyzvanie Štúra a Hurbana zobral sa pod veliteľstvom Zacha a Bloudka nový dobrovoľnícky sbor, ale už opierajúci sa o riadne cisárske vojsko, pod plukovníkom Frischeisenom a jemu podriadený — a prekročil hranicu z Tešína do hornej Trenčianskej dňa 4. decembra 1848. Tento sbor vyviedol hneď pri Žiline a Budatíne s úspechom zrážky proti honvédom a gardám, tiahol cez Žilinu a Nemecké Pravno do Turca, kde dostal veľmi značnú posilu na dobrovoľníkoch, menovite za dôstojníkov súcich, v čom mal citeľný nedostatok; potom tiahol hore Váhom cez Liptov, Spiš do Šariša, ba až hen ku Košiciam, zúčastnil sa menovite v Šariši vo viac zrážkach, vytrval pod zbrojom až do júna 1849, ale v Prešove rozišiel sa pre neriadnosť, ba ako mu držanie sa jeho vykladali, pre zradu Bloudka, domov. Také pohoršlivé držanie sa Bloudka bolo akiste príčinou, že Zach predčasne opustil Bloudkom vedený sbor slovenských dobrovoľníkov.O tejto druhej výprave viď opis M. Mikšíčka v Kolede, v kalendári na rok 1852, i dosť skromné zápisky Karola Borika, ktorý po vypovedaní dobrovoľníctvom poslušnosti Bloudkovi v Prešove bol prevzal veliteľstvo.Pokusy týchto dvoch výprav, vlastne Štúra a Hurbana, organizovať stoličné a obecné správy, sa nepodarili a neudržali.[519]Súčasne s týmto druhým, ale osobitne, bol ustrojený tretí sbor slovenských dobrovoľníkov Hodžom a Janečkom pri spoluúčinkovaní Sama Štefanoviča a Leopolda Abaffyho koncom novembra a počiatkom decembra 1848. Tento sbor bol pridelený cisárskemu vojenskému oddielu feldmaršala Simunića, počítal hneď spočiatku asi osemsto mužov, ale mal, vyjmúc niekoľkých, veľmi nesúcich dôstojníkov až do jeho reorganizovania, potom vytrvale a výdatne konal vojenskú službu a prácu pri obliehaní pevností Leopoldova a Komárna. Po odrazení Görgeym Komárno obliehajúcich cisárskych vojsk tento Slovenský dobrovoľnícky sbor prišiel do Prešporka, odtiaľ do Skalice, kam došiel i za veliteľa dôstojníkmi Sboru od cisárskeho ministerstva vojenných záležitostí vyžiadaný, vtedy c. k. kapitán pri Schönhals-pechote, barón Henrich Lewartowski. S použitím za dôstojníkov i tých slovenských inteligentných jednotlivcov, ktorí z rozídeného bloudkovského sboru boli prišli do Skalice, Sbor tento bol reorganizovaný, náležite ozbrojený, ošatený, vycvičený a ako taký tiahol do Prešporka, odtiaľ hore do banských miest a vôbec na slovenské strany, mal hlavný stan, posledne v Rimavskej Sobote, odtiaľ a cestou na všetky strany medzi Prešporkom, Vacovom a Košicami očíšťal mestá, dediny a hory od gerily, pacifikoval všetky kraje, upokojoval a ochraňoval obyvateľstvo, nazbieral mnoho vojennej koristi a po skončenej svojej úlohe dňa 21. novembra 1849 slávnostným spôsobom zložil zbroj v Prešporku a bol prepustený a rozpustený.Naposledy, ako zásluhu pre slovenský národ slovenského dobrovoľníctva vôbec, nemožno nevyzdvihnúť tú okolnosť, že slovenské dobrovoľníctvo v tých časiech, v ktorých, ak by sa Slováci boli pridali k Maďarom, i ako sila i ako svoju zvláštnu národnosť znamenajúci faktor, boli by úplne utonuli v pochope maďarstva, a zoči-voči Austrie boli by považovaní bývali za predmet i vojenského i policajného prenasledovania bez všetkého ďalšieho významu; nemožno, reku, nevyzdvihnúť ako zásluhu slovenského dobrovoľníctva tú okolnosť, že ono, a jedine ono, v tých časiech predstavovalo a dokumentovalo pred Maďarmi i pred Austriou i pred svetom vôbec jestvovanie slovenského národa na svete, a predstavovalo a dokumentovalo najzrejmejší protest proti svojvôli, národnej neznášanlivosti Maďarov a už neznesiteľnému potlačovaniu.Ako uznalosť zásluh zo strany Austrie slovenského dobrovoľníctva vôbec, ale menovite tohoto posledne spomenutého Slovenského dobrovoľníckeho sboru a ako odmenu jeho zásluh považovať sa môže:1. Že jeho dôstojníctvo bolo i v hodnosti i v plate a výhodách za rovné s dôstojníctvom riadneho cisárskeho vojska postavené a že tomuže Slovenskému dobrovoľníckemu sboru bolo určené len na Slovensku byť potrebným;2. Že v čas rozpustenia dôstojníctva, keďže nemalo nárokov na penziu, dostalo trojmesačný a mužstvo jednomesačný plat ako konečnú výplatu;3. Že jeho rozpustenie stalo sa slávnostným a sviatočným obradom a so slávnostným obedom;4. Naposledy, že cisár na slávnostnom vypočutí vyslaných predstaviteľov slovenského dobrovoľníctva poctiť ráčil láskavou a vyznačujúcou odpoveďou. Iného vyznačenia dobrovoľníci ani nečakali. Jediný Michal M. Hodža dostal záslužný kríž, ktorý i prijal a bol do svojej mikulášskej fary uvedený.Jozef Hurban bol do svojej hlbockej fary naspäť uvedený.Ľudovítovi Štúrovi ponúknutý bol akýsi sudcovský úrad v Trenčíne, ale ho neprijal.Avšak všetci traja boli postavení pod policajné dozorstvo.[520]Či títo traja, alebo dajeden z nich dostal nejakú neviditeľnú, asnáď peňažnú odmenu, neznám, ale pochybujem.A pre slovenský národ že čo vykonali slovenskí dobrovoľníci?Na túto otázku odpoveď je najťažšia.Ja verím, že by mladistvý cisár Franc Jozef[521]bol naklonený býval, ako pri slávnostnom výsluchu slovenských dobrovoľníkov odpovedal, „po úplne zavedenom pokoji a obecnom poriadku i záležitosti vaše (t. j. Slovákov ako národa i ako jednotlivcov) ku všeobecnej spokojnosti dať dokonať“.Ale, Bože môj, uvážiť treba tú záplavu obrovských a malicherných ťažkostí a prekážok. Predovšetkým zabúdať neprichodí, že cisár Franc Jozef bol a je v nemeckom duchu, po nemecky vychovaný člen starobylej nemeckej panovníckej rodiny, že vtedy bol náčelníkom nemeckého Bundu, t. j. štátneho spolku všetkých nemeckých štátov a štátikov, a tak hlava celého nemeckého národa, teda že bol považovaný za nemeckého panovníka „Deutscher Fürst“,[522]ako sa i on sám pomenoval. Následkom toho naskrze nemohol ubrániť sa vplyvu germánskemu. A nemčina i ináč ukazovala sa mu byť nutnou potrebou, keďže podľa konštitúcie grófa Moora[523]celá Austria i s Uhorskom mala byť konštitucionálnym síce, ale centralizovaným jednotným štátom (einheitliches Österreich). A tak nemčina ukazovala sa mu byť potrebným spojivom všetkých a to mnohých a rozdieľnych štátov a provincií austro-uhorských a ich mnohých a rozličných národov.Konštitúcia 4. marca, pravda, vyslovila rovnoprávnosť všetkých národov a na základe tejto konštitúcie bola 17. októbra 1849 cisárom povolená „dočasná správa Uhorska“ a vládou vydaný bol „Návod ku prevedeniu dočasného organizmu správy (Verwaltung) Uhorska“.K ustrojeniu tohoto organizmu správy prikročilo sa ešte roku 1849. Hneď, ako kde bol pokoj a poriadok uvedený.A tu zabúdať neslobodno, že vtedy, a to až do roku 1853, panoval v uhorskej krajine stav obleženia, v ktorom naskrze nebolo možno ani osobne, ani zhromaždeniami, ani tlačou verejne účinkovať a agitovať za náhľady, snahy a žiadosti, odchodné od náhľadov, snáh a žiadostí cisárskej vlády a jej vojenských a občianskych orgánov.Podľa tohoto dočasného správneho návodu na čelo celej uhorskej krajiny bol postavený vojenský veliteľ a jemu ku boku pridaný civilný komisár; krajina bola ustrojená na správne dištrikty (Verwaltungsgebiete) s vojenským veliteľom na čele a s pridaným mu civilným komisárom v hodnosti c. k. ministerského radcu; správne dištrikty boli podelené na stolice so spravujúcimi ich c. k. vládnymi komisármi, a stolice boli podelené na slúžnovské okresy, t. j. ochodze so slúžnymi.Za úradnú reč dištriktu bola ustanovená skutočná reč dištriktu, až po správu dištriktu, a v dajednom rečovom dištrikte zatvorené inorečové správne vidieky boli oprávnené užívať u seba svoj jazyk. Len za vnútornú reč správy dištriktu bola určená reč nemecká.Nuž podľa tohoto dočasného správneho návodu Slováci boli oprávnení až po správu dištriktu i nahor i nadol i u seba v úradoch užívať slovenský jazyk.A prečo sa to nestalo? Nuž ukázala sa ťažkosť a prekážka, ktorá zavadzala a prekážala.Tí, čo žiadali národné urovnoprávnenie Slovákov či jednotlive, či v zhromaždeniach, či petíciami, vyslovili sa, pravda, že najprimeranejším prostriedkom previesť a poistiť Slovákom národnú rovnoprávnosť je národné oddelenie Slovákov od Maďarov. Cisár a cisárska vláda tým návodom k zriadeniu správneho organizmu ukázali cestu k uskutočneniu tej žiadosti.Ale keď sa to uskutočňovanie prevádzať malo, neozval sa zaň nielen dostatočný, ale vari žiaden na váhu padajúci faktor z jednej, a z druhej strany ukázal sa veľký nedostatok ochotných a súcich síl k účinkovaniu v takom organizme.Tí, ktorí boli ochotní, boli za jedno dii minorum gentium,[524]a za druhé nevycvičení administrátori, takže im prichodilo učiť a vycvičiť sa, aby mohli byť postavení na vplyvnejšie miesto, lebo vtedy nepostačovalo „fac me talem, talis ero“[525]ani „pauca sapientia regitur mundus“.[526]Ako-tak pocvičený v administrácii, a to administrácii trebárs len šlendriánskej, vtedy zbehlý živel bolo zemianstvo. Celé slovenské zemianstvo, z ktorého do tých čias inteligentné sily prevažne pochádzali pre všetky či svetské, či cirkevné najvyššie hodnosti a úrady v krajine, bolo slovenskému národu odrodené, a to vtedy ešte nie tak veľmi rečove, ale občiansky odrodené. U slovenského zemianstva platila asi tá výpoveď jedného turčianskeho zemana: „Pánovi koč (t. j. panštiť si,) židovi batoh (t. j. hrdlovanie a opovrženie), sedliakovi dereš (t. j. porobenosť a otroctvo).“ Slovenský zeman naskrze nevedel spriateliť sa s urovnoprávnením bývalých poddaných so zemanmi a hrozil sa pomyslenia, že by nezeman, ktorému ešte len donedávna patril dereš, mohol s ním, t. j. s „membrum sacrae coronae hungaricae“,[527]úradovať, alebo práve rozkazovať mu a nad ním úradnou mocou panovať. U slovenského zemana bol ďalej cez stoletia hlboko až do krvi a špiku vkorenený a vrodený hungarizmus, t. j. zaujatosť za Uhorsko, jeho slobodu, samostatnosť, za obranu autonómnych inštitúcií uhorskej krajiny proti nadužívaniam a ukracovaniam zo strany Austrie, zaujatosť za obranu výhod a prerogatív zemianstva atď. Rečové odrodilstvo slovenského zemana nasledovalo, až keď maďarizmus, sugerovaný vlastne Austriou, agitačným pomútením pochopov postavený bol namiesto hungarizmu a vyhlásený za hlavnú známku a hlavný postulát vlastenectva, ba za vlastenectvo samé.Slovenské zemianstvo teda, rozumiem zdravšiu, jadrnejšiu a na váhu padajúcu časť jeho, perhoreskovalo[528]zúčastniť sa na takej demokratickej a s uhorskou ústavou nezrovnávajúcej sa, Austriou uvádzanej administrácii, a kde mohlo, tam prekážalo jej ustrojeniu.Lichá časť, popredne s materiálnym úpadkom bojujúceho a politicky demoralizovaného slovenského zemianstva, použitím perfídnej masky z jednej strany vernosti cisárovi a jeho vláde, z druhej strany maďarského patriotizmu, a aby Slovákom mohla predchytiť a nad nimi grasovať,[529]natískala sa do úradov.Takým činom Slováci-demokrati nemohli sa dostať do vplyvnejších úradov. Dostali sa, pravda, do nižších, aby tak povedal robotných, ale smer nedávajúcich úradov, a ako do školy pre vycvičenie sa k značnejšiemu postaveniu.Jediná Zvolenská stolica, možno i preto, že tam bolo pomerne veľmi málo zemianstva, bola zo všetkých slovenských stolíc taká, v ktorej všetky úrady obsadené boli Slovákmi a v ktorej úradovalo sa i nahor i nadol v slovenskej reči.Tak mohlo sa stať i v iných čisto slovenských a z väčšej čiastky slovenských stoliciach. Prečože sa nestalo tak…?Ale Austria uvidela, že natískajúce sa slovenské zemianstvo pre jej potreby z väčšej čiastky nezodpovedá a nedosvedčilo sa spôsobným. Z druhej strany Austria myslela, že počiatoční úradníci demokrati Slováci pre významnejšie úrady ešte nie sú dosť vyškolení a že demokratických Slovákov i pre nižšie úrady a počiatočné úradovanie niet v dostatočnej zásobe. Naposledy austrijská vláda namyslela si uvádzanie nemčiny do úradov hustejšie započať. Nuž roku 1853 pri definitívnom organizovaní správy v uhorskej krajine zaplavila celú krajinu Nemcami a západnými Slovanmi, menovite Čechmi, pre austrijský nemecký byrokratizmus školenými úradníkmi.Zamlčať nemôžem, že Austria hneď roku 1849 počala odmeňovať a do úradov stavať jej známych a významnejších mužov Slovákov, ktorí boli vysťahovali sa a vo Viedni ako dôverníci vlády účinkovali. Takí boli menovite Ján Kollár, vymenovaný za univerzitného profesora vo Viedni; Karol Kuzmány, vymenovaný za profesora na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni; Ján Hlaváč,[530]bývalý komorský fiškál v Solivare v Šariši, vymenovaný za generálneho prokurátora v Prešove; Fraňo Hänrich,[531]bývalý komorský fiškál vo Zvolene, vymenovaný za generálneho prokurátora v Prešporku; Jozef Kozáček,[532]bývalý katolícky farár vo Zvolene, vymenovaný za škôldozorcu a správcu škôl v prešporskom dištrikte.Títo a iní vysťahovavší sa mužovia a sčiastky i dôverníci viedenskej vlády uchádzali sa viac ráz u najvyššieho prestola o ochranu slovenského národa proti svojvôli a násiliu Maďarov deputáciami a predložili návrhy k ustrojeniu krajiny uhorskej a krajov slovenských v takom spôsobe, žeby rovnoprávnosť národná a ochrana slovenského národa zabezpečená bola. Urobili to menovite roku 1849 v Olomouci,[533]potom 21. apríla a 17. septembra 1849.[534]Mimo deputácií pracovali v tom zmysle na prístupných im miestach i jednotlivci neúnavne. Ale neobyčajne a výdatne činný vo vypracovaní a predložení organizačných návrhov krajiny bol Ján Hlaváč, kráľovský fiškál v Šariši v Solivare, rodom demokratický Slovák, nie síce vyteoretizovaný, ani ideálny a abstraktný, ale Slovan, povahou a zmýšľaním opravdivý typ slovenský, ináče muž vekom už pokročilý, popri svojej juridickej vzdelanosti širokých známostí a skúseností, charakter priamy a nezlomný. Ako dôverník vlády vypracoval zovrubné a dôkladné návrhy ku organizácii krajiny administratívnej, súdnej, finančnej, školskej atď., atď. Ja som tie elaboráty videl roku 1863, keď som v Budíne býval, u jeho syna Štefana Hlaváča, ktorý vtedy bol sekretárom pri kráľovskej tabule v Pešti.Všetkých cisárovi a jeho vláde Slovákmi podaných prosieb a návrhov jadro bolo, aby krajina uhorská tak bola ustrojená, žeby Slováci, pri zadržaní čerstvosti a spoluprináležaní krajiny uhorskej, oddelení boli od Maďarov administratívne, súdne a kultúrne.Spomenutým už návrhom od 17. októbra 1849 prevedenia dočasného organizmu správy Uhorska bola by sa síce dala vyplniť žiadosť Slovákov a oddelenie od Maďarov, ale v prevádzaní toho návrhu pokračovalo sa polovičate, naoko len a s rezervovaným úmyslom germanizácie.Na čelo celej krajiny postavený bol vojenský veliteľ Haynau[535]a jemu ku boku pridaný civilný komisár. Podriadené boli správne dištrikty (Verwaltungsgebiete) s vojenským veliteľom a pri jeho boku civilným komisárom. Preddunajský historický a geografický dištrikt mal na čele feldmaršala Gerstnera a civilného komisára grófa Attemsa. A tento Verwaltungsgebiet bol zase rozdelený na dva Districtsobergespanschafty,[536]z ktorých západnému na čele stál k. k. Militär-Districts-Commandant in Schemnitz[537]fml. Bordolo a mal civilného komisára Alexandra Andreánszkeho, k. k. Neusohler Districtsobergespana[538]v Ďarmotách. Západnej čiastky preddunajského dištriktu Obergespanom bol gróf Anton Forgách, atď.Avšak pri definitívnom organizovaní krajiny roku 1853 na čelo krajiny prišiel gubernátor v osobe arcikniežaťa Albrechta[539]a civilný komisár barón Geringer.[540]Krajina bola rozdelená na šesť Verwalungsgebietov: prešporský, peštiansky, šopronský, košický, veľkovaradínsky. Všetky tieto dištrikty boli každý osobitne a samostatne vyhraničené, okrem toho bola osobitne vydelená srbská Vojvodina.[541]A zdalo sa i spomínalo sa, že pri ich vyhraničení braný bol ohľad na národnosť, lebo že prešporský dištrikt má byť slovenský, peštiansky maďarský, šopronský nemecký, košický ruský, veľkovaradínsky rumunský a srbská Vojvodina srbská. Ale veru nebolo tak, lebo, po prvé, každá patričná národnosť privalená bola inými národnosťami, o dákej národnej autonómii na žiadnom poli nebolo a nemohlo byť ani reči, len Maďarom hovelo a povoľovalo sa možne najďalej a najobšírnejšie, kým i tých so všetkými ostatnými národmi neprivalila germanizácia.*Ale idem nadpriadať niť svojho životopisu, pripomenúť s ním spojené udalosti a oprobovať, kým milosť božia dopraje života a akej-takej sily, vyhrabúvať, zo svojej, všelijakými troskami a lomom zasypanej a zarútenej pamäti nevyšumelé rozpomienky.[542]Po rozpustení Sboru slovenských dobrovoľníkov a zložení zbroja 21. novembra 1849 v Prešporku a po audiencii vyslanstva dôstojníkov slovenských dobrovoľníkov u Jeho Veličenstva dňa 7. decembra 1849 vo Viedni, išiel som i ja so Štefanom Daxnerom a Michalom Bakulinym domov, t. j. do Gemera. S Daxnerom kúpili sme si v Prešporku ľahký a lacný vozík a riad na dva kone, vzal som svojho dobrovoľníckeho sluhu, istého Belániho, bývalého šafranníka z Turca, za pohoniča a pustili sme sa hore Slovenskom, navštevujúc známych, do Gemera.Podrobnosti tejto cesty nejdem spomínať, pripomeniem len tri stanice. Prvá stanica bola nitrianska Brezová, kam sme došli cez Bielu horu, snehom celkom zapadnutú a horou, ani v našich povestiach striebornou. Išli sme na Brezovú navštíviť Jozefa M. Hurbana, kde vtedy býval s celou rodinou u svojho tesťa Samuela Jurkoviča, vtedy brezovského mestského notára a predtým učiteľa v Sobotišti, do tých čias a až do smrti vrúcneho a veľmi účinného slovenského dejateľa.Druhá stanica bola na našej ceste Banská Bystrica. Tam býval náš spolužiak a dobrovoľnícky kapitán Samo Štefanovič a bývalo tam, takmer by som povedal, že mnoho našich spolužiakov, kamarátov, postavených i vo svetských i v cirkevných úradoch, i v súkromnom živote žijúcich Slovákov.Zvolenská stolica totižto už vtedy bola organizovaná po slovensky provizórne, a to najprv a predbežne skrze Jána Máttyusa, c. k. vojenského komisára pri šiestom ruskom armádnom sbore, pri boku ruského generála Grabeho. Máttyus vymenoval dňa 21. augusta 1849 Michala Rarusa, do tých čias banskobystrického mestského richtára a vysťahovalca, za c. k. Regierungscommissara[543]a predstatu Zvolenskej stolice, za slúžnych Petra Koričánskeho a Adama Kardoša,[544]za viceslúžnych Jána Čipku a Samuela Bodorovského.[545]Pozdejšie organizoval Zvolenskú stolicu provizórne, ale podľa „Návodu ku prevedeniu dočasného organizovania správy krajiny uhorskej“ Alexander Andreánszky, k. k. Obergespan des Neusohler Districtes, a vymenoval Michala Rarusa za Regierungscommissara a Comitatsvorstanda.[546]Ku boku Rarusa vymenoval Andreánszky Jána Gotčára[547]za sekretára a Samuela Bodorovského za registrátora, za slúžnych: Petra Koričánskeho, Adama Kardoša, Štefana Peťku, Sama Štefanoviča, za stoličného pokladníka Ladislava Czerva, a Jozefa Urbániho za stoličného účtovníka, oboch bývalých starých stoličných úradníkov v tej istej akovosti.Či súdne úrady tiež Andreánszky a či dakto iný organizoval, neznám; ale predsedom stoličného súdu bol Adolf Rakovský, Turčan, hlavným fiškálom Matej Slabey,[548]Brezňan, a vicefiškálom Ján Gáber, Novohradčan, môj spolužiak v Prešporku, obaja moji dobrí priatelia a dobrí Slováci.Len úrad stoličného expedítora ešte nebol obsadený.Znať treba, že medzi všetkými menovanými úradníkmi zvláštne spomenutie zasluhuje Michal Rarus, Ján Gotčár a Matej Slabey.Michal Rarus, ako rečeno, bol a za mnohé roky býval bystrickým mestským richtárom, teda mal akú-takú úradnú rutinu, ale akým bol juristom a sudcom, neznám. Ako už starý človek a starý úradník bol skúseným, dobrým a poctivým človekom. Iniciatívy nemal mnoho, ale bol prístupný dobrej rade a vedel pochopiť a uznať, ktorá rada alebo nárada je dobre mienená a dobrá, a ktorú za takú uznal, tú si osvojil a potom sa jej dôsledne a neústupne pridŕžal a v platnosť uvádzal. Z podriadených úradníkov, ktorých za pracovitých, poctivých, úprimnej povahy a schopných uznal, tým vo všetkom veril a dôveroval.Ján Gotčár, sekretár a jediný konceptný úradník pri boku vládneho komisára Rarusa a celej Zvolenskej stoličnej vrchnosti, predtým profesor na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, ktorého úradu sa ani nebol vzdal, Trenčan, bol bystrý, chápavý mysliteľ, pracovitý úradník, úprimný rodoľub slovenský.Matej Slabey, Brezňan, stoličný hlavný fiškál, bol mladý človek, môj vrstovník, dobrý jurista, ale len štrajchal juridickou praxou, šuhaj bystrého chápania, pracovitý, charakteru rozhodného, vytrvalej a silnej, takmer s násilím hraničiacej vôle a energie. Slovák úprimný, zápalistý, povahy otvorenej, príjemnej a dôslednej, takmer neústupnej vytrvalosti.Pri tejto mojej návšteve Banskej Bystrice a priateľov mojej mladosti stal sa rozhodný obrat v mojom živote, nakoľko sa tam bol stal prvý krok na mojej úradníckej kariére.Vo vtedajšom organizme Zvolenskej stolice, ako som už pripomenul, bol úrad stoličného expedítora ešte neobsadený alebo uprázdnený. Expedítor bol po kancelistoch a pisároch prvý úradník a predstata stoličnej kancelárie.[549]Jemu podriadení boli kancelisti a jeho povolaním bolo predstatom stolice odobrené koncepty dať na čisto odpísať, čisté odpisy s konceptom zrovnávať, náčelníkovi Rarusovi dať podpísať a expedovať.Matej Slabey ma oslovil, či by som úrad expedítorský neprijal, ba nahováral ma, aby som ho prijal. Ja som nemal pre svoju budúcnosť žiadneho plánu, okrem ochoty a hotovosti prácu konať, kdekoľvek sa naskytne potreba národná alebo obecná, nuž vyslovil som Slabeyovi hotovosť prijať ten úrad, tým viac, že by tomu úradu kvôli bol prinútený prísť bývať do mesta Banskej Bystrice a tam do kruhu toľkých dobrých Slovákov. Len som si žiadal svoju dobrú matku a starých rodičov navštíviť, s ktorými som sa takmer nevidel od štatariálneho procesu v Plešivci.Na toto moje osvedčenie Slabey mi kázal predstaviť sa náčelníkovi stolice Rarusovi. Ja som to i urobil a Rarus, akiste Slabeyom informovaný, prvej ako by som sa jemu bol ponúkol alebo ho prosil, oslovil ma, či ešte neobsadený úrad expedítora, ak ma k tomu vymenuje, príjmem. Ja som odpovedal, že ho ochotne príjmem, len by som rád prvej navštíviť matku a starých rodičov v Hnúšti a už veľmi blízke vianočné sviatky u nich a s nimi prežiť, ale na Nový rok že sa doista dostavím. Nuž odišiel som s Daxnerom a Bakulinym do Gemera.V Brezne stavili sme sa u Janka Čipku, navštívili sme Jána Chalupku,[550]Sama Lopušného,[551]Janka Kozelnického[552]a iných dobrých Slovákov a vrstovníkov.Na druhý deň dorazili sme do Tisovca. V Tisovci zatiahli sme na Daxnerovskú kúriu. Daxnerovská kúria bola vprostred mesta za evanjelickým kostolom. Dom záležal z dvoch veľkých izieb drevených, z jednej i druhej strany veľkého pitvora, a komory. V prednej izbe na ulicu bývala čeľaď, v zadnej s oblokmi na dve strany do dvora býval domáci pán, na ten čas Ďurko Daxner, Štefanov starší brat. Starý mládenec, tuhý poľovník, opravdivý zeman a vlastenec uhorský, ale od plešiveckého procesu dobrý priateľ Slovákov; Ďurko bol strednej, svalovitej, kostnatej a objemnej postavy, obrovskej sily silák. Vo dvore bola kamenica s veľkým komínom, pred ktorým pri silnej vatre líhavali sme na slamenáku so Štefanom a snovávali sme svoje národné, politické a domáce fantázie. Na veľkom dvore s prídomovou záhradkou stála veľká kolešňa (humno), chlievy a iné hospodárske budovy. Teraz na mieste opisovanej starej kúrie stojí krásna pohodlná, Ďurkom Daxnerom vybudovaná nová kúria, a býva v nej so svojou matkou a rodinou dr. Samo Daxner,[553]Ďurkov syn.Keď sme ta v noci dorazili, vošli sme do panskej izby. Tam pri len mihajúcom sa osvetlení dohárajúceho ohníka na kozúbku horeznačky v posteli ležal vyzlečený domáci pán, Ďurko, a ako poznal naše hlasy, tak ako ležal na chrbte vystretý, vymrštil sa ako ryba z postele, skočil na rovné nohy, zastal pred nás a povedal: „Vitajte a rozprávajte!“ Len čo to povedal, priložil na kozub triesok, napchal zapekačku a vložil ju do pahreby.My sme rozprávali, čo sme vedeli a Ďurko rezumoval obsah nami povedaného a vyslovil svoj úsudok týmito pár slovami: „Braček Janko, Nemci sú Nemci!“ A mal pravdu.Vianoce som strávil vo svojom rodnom dome s matkou a so starými rodičmi. Bolože radosti i na ich i na mojej strane! K tomu i uspokojenie, že mám výhľad postaviť sa na svoje vlastné nohy a nebyť im na ťarchu, alebo povaľovať sa bez zamestnania po cudzích domoch a cudzích neprívetivých, ba možno nepriateľských rodinách a ľuďoch.Na Silvestra 1849 ťažko, ale aj radostne rozlúčili sme sa jeden od druhého a ja som šiel na Tisovec do Brezna. V novoročný deň 1850 urobili sme z Brezna saňový výlet na Hornú Lehotu ku Samovi Chalupkovi. Účastníkmi výletu boli: Janko Čipka so svojou verenicou Emou Chalupkovou[554]a Matej Slabey tiež so svojou verenicou Otíliou Lepéňovskou, k tomu ja a Jano Gáber. Ja som vypožičal sánky a jedného koňa od Janka Čipku. Kone zapriahol som nie jedného vedľa druhého, ale jedného pred druhého a bol som oblečený za kočiša, Jano Gáber pristrojil sa fantasticky za mládenca (lokaja), za Turka s turbanom na hlave v červených širokých nohaviciach a veľkým korbáčom na saniach plieskal. Plán sa vydaril, a keď sme na breznianskom veľkom rínku próbu robili, povstal veľký poplach a divákov bolo plno všade popred domami.Tak sme boli na troch saniach u Sama Chalupku, ktorý bol nám rád a my jemu.Ale naspäť idúc, dvom vereniciam sa náš jux tak zapáčil, že si sadli do našich saní.V ten novoročný deň v noci som sa na svojom Tátošovi[555]zaviezol do Bystrice a hneď 2. januára 1850 predstavil som sa Rarusovi, ako hotový do služby k nemu vstúpiť.I stal som sa expedítorom Zvolenskej stolice a c. k. provizórnym úradníkom v hodnosti nadporučíka. V tomto úrade bol som Alexandrom Andreánszkym, banskobystrického okolia c. k. hlavným županom, s platom ročitých šesťsto zlatých, dekrétom od 29. apríla 1850, číslo 2013, vymenovaný.Medzitým stalo sa, že Janko Gotčár, sekretár pri boku Rarusovom, bol biskupským vikárom Budatinským vyzvaný, aby alebo ostal pri svetskom úrade a zriekol sa profesorstva na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici a výhod kňazského stavu, alebo zaujal svoju profesorskú stanicu. Janko Gotčár poďakoval sa Rarusovi za úrad tajomníka a vrátil sa za profesora na gymnázium.Takým činom Rarus nemal žiadneho konceptného úradníka, ani kandidáta za náhradníka Gotčárovho, a ja som sa v tajomníckom povolaní za štyri mesiace dosť hodne rozhľadel a pri boku Gotčárovom i priučil, čo mi zaujatie expedítorské dovolilo: nuž ma Rarus dekrétom od 27. apríla 1850 za tajomníka ku svojmu boku vymenoval a vyzval, aby som ten úrad v ten deň provizórne prevzal. V tajomníckom úrade bol som podľa dekrétu, poslaného Rarusovi c. k. ministerským komisárom prešporského vojenského dištriktu, grófom Attemsom, od 13. novembra 1850, číslo 21700, civilným komisárom pri c. k. gubernátorovi krajiny uhorskej, arcikniežati Albrechtovi, barónom Geringerom, s platom ročných osemsto zlatých provizórne potvrdený.Z doby, kým ešte bol Gotčár tajomníkom, dve udalosti z môjho života, ako epizódy, zasluhujú zaznačenia.Jedna z nich bola, že dôstojnícky sbor vojenskej garnizóny Banskej Bystrice a okolia, ktorá záležala z veľmi aristokratického pluku Civalard-ulánov, zo dvoch-troch práporov pechoty a jednej batérie delostrelectva a vozatajstva, s grófom Nosticom, plukovníkom ulánov a Platzcommandantom[557]na čele a s jeho manželkou, rodenou kňažnou Auersperg, ustrojovali bál v prospech Haynaustiftungu.[558]Rarus predpokladal a žiadal, že jemu podriadené úradníctvo dostaví sa na bál. Ale náhoda chcela, že deň pred bystrickým balom bol i v Liptovskom Sv. Mikulášislovenský vysťahovalecký bál.Ja a Slabey boli sme naň práve i pozvaní. Rozumie sa, že sme ani na jednom z tých balov vystať nemohli. Nuž išli sme k Rarusovi pýtať si dovolenie ísť do Mikuláša so sľubom, že na druhý deň na bál do Bystrice neomylne sa ustanovíme. Rarus bol tou žiadosťou nemilo prekvapený a sľubu o dostavení sa zrovna neveril, lebo že je to nemožné. My sme osvedčovali, že neomylne prídeme a do Mikuláša tiež ísť musíme a že pôjdeme, nech sa robí, čo chce, ale že na druhý deň i na bystrickom bale budeme, tiež nech sa robí, čo chce. Rarus rozmrzene povedal: „Nuž, keď ste takí hlavatí, choďte; ale neverím, že prídete.“ — „Prídeme, veľkomožný pane,“ bolo naše posledné slovo.Ja som si od stoličného husára Miška Makoniho vypožičal sánočky, na ktorých po stolici listy roznášal, svojmu Tátošovi dal som ostré päty do podkov zašrobovať, lebo v Bystrici v ten deň popŕchal dážď a hneď i mrzlo, a v deň pred mikulášskym balom o piatej hodine ráno sadli sme si s Matejom Slabeyom v bundách, kapcoch a baraních čapiciach zakrútení do sánok a šli sme do Mikuláša. Keď sme došli do Jakuba, tam sa už sypal sneh a cesta bola bez šľaku, celkom zasypaná. Hlbokým snehom brodiac, prišli sme za Staré Hory pod Šturec. Ja som koňa pokŕmil. Pohli sme sa hore Šturcom bez šľaku, peši za sánkami, len v šírke hradskej prerúbanou horou. Ísť dalo sa len z kroka na krok. Trvalo to dosť dlho. Navrchu Šturca, kde sa cesta prevaľuje do Liptova, zavial tuhý prúd studeného vetra, Tátoš sa zduril, zaskočil obrovským krokom až na miesto, kde bolo zátišie a tam zastal, vetriac ušima na všetky strany, a tým skokom strhol aj mňa, ktorý som šiel za saňami, držiac sa oprát. Navrchu Šturca predstavila sa nám zase nová otázka, čo bude ďalej dolu vrchom. Celá tá stráň bola holá a snehom bez najmenšieho šľaku na hladko zasypaná. Pustili sme sa na verímboha, kade sme mysleli, že ide hradská. Išlo to na niekoľko krokov, Tátoš so saňami popredku, ja s opratami v ruke za ním a Slabey pri mne za sánkami. Zrazu Tátoš sa prepadne v snehu, až povstala veľká kúrňava; ale v tom okamžení vzopäl sa všetkými silami, vyskočil, zastal na pevnej zemi, a mňa, ktorého bol opratami strhol tiež do akejsi jamy alebo hlbokej hrádze pri hradskej, vytrhol tiež. Aj Slabey prichytil sa sánok a tak sme sa všetci dostali na pevnú pôdu. Tam sme zastali v zátiší a predpokladajúc podľa konfigurácie snehu, že sme na hradskej, skúmali sme kam a ako ďalej.Na šťastie počuli sme dosť síce, ale nie veľmi ďaleko hlasy poháňajúcich kone. Nuž počkali sme a vyzerali sme, odkiaľ tí vykuknú a kým nám oni šľaky v snehu prebrodia.A vskutku, nezadlho bolo vidieť vari troje vlačiek.[559]Nuž pustili sme sa smerom proti nim a potom ich šľakom. Boli to Revúčania. A tak sme prišli na Revúce. Tam sme si vypočinuli a občerstvili sme sa. Potom sme šli do Osady a pri Osade už nebolo snehu, ale bola ľadovica na ceste. I stala sa nám galiba. Pred Osadou až k potoku vedie cesta dolu vŕškom. Sánočky, v ktorých sme zapakovaní sedeli, začali sa z boka na bok ako perpendikul[560]zaháňať. Ja som koňa zdržoval, aby nás nevysypal, ak by sa sánočky na dáku skalku alebo hrudu potkli, ale nás galiba predsa neminula. Slabey dorážal: „Veďže popusť koňa!“ A ja koňa popustím a milé sánky veru potkli sa o voľačo na hradskej a vyvrátili nás so všetkým, čo bolo v saniach. A veru mali sme v saniach i dve duplovky, a to ostro nabité, ale nevypálili. Kôň so sánkami letel dolu vŕškom k mostíku, ale tak šťastlivo, že mu sane skočili na podošvy; takým činom šťastlive prešiel cez most a letel do Osady. Kým sme my seba a zo sánok vysypané veci zbierali, videli sme, že nám už z Osady vedú chyteného Tátoša so sánkami oproti.Odmenil som sa dobrým ľuďom, upratali sme sa do sánok a šli sme ďalej ľadovicou. Odtiaľ bola ľadovica až do Mikuláša. Ale v Ružomberku boli sme sa pristavili, občerstviť seba i koňa. Od Ružomberka počnúc už bola tma, už nebolo na hradskej ani ľadu, ani snehu. Tátoš namáhave pracoval. I bolo mi ho ľúto. Prišli sme pred krčmu v Teplej, tam bolo veselo a hlučno. Vošiel som dnu. „Chlapci,“ reku, „ktorý mi dáte koňa do sánok a odveziete ma do Mikuláša?“ Ozvalo sa niekoľko hlasov: „Aj ja, aj ja.“ „Nuž,“ reku, „poďte dajeden!“ I vybehol za mnou asi dvadsaťročný parobok, že ide pre koňa. I prišiel o chvíľočku, zapriahol koňa do sánok a ja som svojho Tátoša priviazal k nemu len tak. Zabávalo ma až k podiveniu, že najatý koník bol malý, ale tak bystro drobčil trapom, že môj šestnásťpäsťový Tátoš musel vedľa neho, zapriahnutého, naprázdno cvalom bežať. Ba aj pohonič pre ostrú mrazivú zimu takmer celou cestou až do Mikuláša za dobré uznal vedľa koní cvalom peší bežať. Tak sme sa dostali pozde v noci do Mikuláša a zosadli sme v hostinci u „Čierneho orla“.Na druhý deň, v deň bálu, ponavštevovali sme všetkých známych a vysťahovalcov, menovite hodžovskú rodinu. Večer šli sme v bálových oblekoch na bál a bavili sme sa tam pri obapolnej radosti a všeobecnej dobrej vôli až do piatej hodiny ráno. Rozlúčiac sa s bálovou spoločnosťou, šli sme my, t. j. ja a Slabey, preobliecť sa na cestu. Ja som koňa obriadil, zapriahol, sadli sme do sánok a pustili sme sa na spiatočnú cestu do Banskej Bystrice. Tátoš nás doviezol na Hornú Revúcu. Tam nás čakal môj sluha Beláni s najatými sánkami. Môjho Tátoša so sánkami i s Belánim nechal som tam a ja so Slabeyom presadli sme do najatých sánok a ponáhľali sme sa do Bystrice. Do Bystrice prišli sme už potme, a len čo sme sa obriadili z cesty a preobliekli do čistých a bálových šiat, šli sme do už osvetlenej a ku bálu pozorne a vkusne ozdobenej stoličnej dvorany. Pod lustrom už stál Rarus. My rovno k nemu. Poklonili sme sa mu úctive a oznámili sme mu, že sme už tu z Mikuláša, že sme zadržali slovo.V prvom okamžení nám Rarus ani nechcel veriť, že sme skutočne boli v Mikuláši. Ale o chvíľku uveril a s radostne prekvapeným výrazom v tvári povedal: „Veru ma veľmi teší, že ste došli.“Od tých čias nám všetko uveril, čo sme mu sľúbili.Druhá taká epizóda zo života mojej mladosti bola tiež bálová. Vo fašiangy 1850 dostal som bol vyzvanie z Viedne, ale veru už neznám od koho, že v ten a ten deň bude vo veľkom tereme Žofínskeho kúpeľa veľký slovanský bál, aby som doviedol naň štyroch poriadnych Detvanov v ich detvianskom obleku, a aby sa hlásil u dr. Dvořáka tam a tam. Útraty že budú nahradené. Znať treba, že v tie časy ročne vydržiavané boli v tereme Žofínskeho kúpeľa, ako v najväčšom vo Viedni, slovanské bály, ktoré okrem úradných bývali najslávnostnejšie a najpočetnejšie navštevované. Navštevovali ich, rozumie sa, najprednejšie notability slovanské, arcikniežatá, ministri, poslanci cudzích mocností, notability vysokej aristokracie a množstvo viedenského obecenstva obojeho pohlavia na viac tisícov.Po obdržaní vyzvania hneď rozhodol som sa vyplniť žiadosť v tom spôsobe, že nakoľko Detvanov, neskúsených na takú ďalekú cestu a neznámych vo Viedni, samých poslať nemožno, teda že ich ja zavediem. Súcich chlapov objednať, myslel som, že ľahká a istá úloha; ale som sa mýlil. Šiel som do Detvy a rovno k farárovi, prepoštovi Jánovi Štrbovi, s ktorým bol som známy. Štrba bol už vo veku, ale silný, bystrý muž, rázny, povedal by detvianskej povahy. I prisľúbil mi naisto, že mi žiadaných štyroch vynikave súcich detvianskych šuhajov i v súcich oblekoch vyznačí a získa. Myslel si totiž, že rozkáže, a že sa stane. Ale veru nestalo sa. Detvanom nepratalo sa do hlavy, kto by ich mohol žiadať do Viedne na tanec, že je to teda len fígeľ, pod ktorým chcú dostať do Viedne pekných chlapcov a tam ich vziať za vojakov. I dostal som od Štrbu ohlas, že z Detvanov nikto nechce ísť do Viedne.Obrátil som sa s prosbou ku Samuelovi Medveckému,[561]evanjelickému farárovi v Slatine, ktorého farské územie zasahovalo na detvianske lazy, menovite Stožok, a ďalej do detvianskeho chotára. Starý Medvecký tiež ľúbil tento ľud a uistil ma, že mi takých vynikavých štyroch šuhajov zaopatrí. I zaopatril mi ich.Tí štyria šuhaji boli z Veľkej Slatiny a zo Stožka: Martin Sanitrár, Matúš Bahýľ, Ďuro Konôpka a Ondrej Svetlík.Ja som šiel do Slatiny, tých štyroch som si predvolal a uznal som ich za súcich a potom som sa s nimi dorozumel, že všetci majú byť celkom rovnako oblečení, na hlave okrúhly klobúk, ktorý chce, môže si ho i podperiť, vlasy v kečkách so zapletenými v nich červenými a vybíjanými remencami, košele so širokými rukávmi bez golierov, ale s hodnou mosadznou prackou pod hrdlom, na košeli červený kožuštek, potom brunátna kabanica, čiže halienka, červený remenný opasok na tri pracky mosadzné, kološne, na nohách krpce s návlakmi okolo členkov otočenými, pekná valaška a v opasku končiar s túrničkami,[562]na cestu širica[563]alebo surovica. To všetko si sami majú zaopatriť, a ja pre každého kúpim namiesto kapsy cedidlo.[564]Na cestu môžu mať len užívané domáce obleky, ale vo Viedni na bál treba, aby mali celkom čisté i vrchné i spodné obleky. Kto zná gajdovať, nech vezme gajdy, kto zná fujarovať na dlhej fujare a kto pískať na píšťalke, nech si vezme fujaru, poťažne píšťalku. A vskutku našli sa umelci na všetkých troch nástrojoch a vzali si ich so sebou.Najal som v Slatine priestranný voz pod plachtou a v ustanovený deň pohli sme sa dolu Hronskou dolinou smerom ku Trnovcu, ako najbližšej železničnej stanici na cestu do Viedne.V Ohaji zatiahli sme na nocľah k Ďurkovi Holčekovi,[565]tamojšiemu katolíckemu farárovi, ktorého sme našim príchodom na takej ceste síce prekvapili, ale nám bol rád a učastoval a ustrojil nás všetkých hojne a ochotne.Na druhý deň viezli sme sa na železničnú stanicu do Trnovca. V Trnovci nechal som slatinského vozku, aby tam čakal chlapcov, kým sa navrátia z Viedne, a potom ich zaviezol domov. V Trnovci kúpil som kartičky na cestu po železnici až do Viedne, pre mňa druhú, pre chlapov tretiu triedu. Keď som ich umiesťoval do priečinku a napomínal, aby sa trpezlivo, pokojne a poriadne držali na celej ceste až do Viedne, zbadali, že sa ja s nimi nepoveziem, naľakali sa a povstala v nich obava, ktorú aj vyslovili, že ich vari predsa len za vojakov posielam do Viedne a len-len že ostali vo vagóne. Ale som ich uisťoval, že ja poveziem sa s nimi, len v druhom priečinku, a zvlášte keď som sa k nim na každej stanici prihlásil a vyspytoval sa, či im dačoho netreba — uspokojili sa úplne.Šťastlive došli sme do Viedne.Vo Viedni najal som omnibus pre všetkých nás, a keďže som vtedy i ja bol slabo známy vo Viedni, kázal som omnibusu, aby nás zaviezol do dajedného hotela vo vnútornom meste, odkiaľ nám, myslel som, najbližšie bude na všetky strany. Omnibus zastal pred akýmsi hotelom, i vyplatil som ho. Ja som u portáša pýtal dve izby pre nás na nocľah. Portáš sa nám poprizeral, odišiel kamsi, ale sa hneď vrátil s odpoveďou, že veru ľutuje, ale že tam už nieto žiadneho slobodného miesta. Akiste sme sa mu pozdali za dákychsi Räubergesindel, zvlášte, keď som ja bol v c. k. uniforme oblečený, a možno som sa zdal byť sprievodcom tohoto vo Viedni nevídaného transportu. Na otázku, kde je najbližší hotel, poradili mi a odviedli nás ta, tam nás aj prijali, ale ja veru neznám, ktorý to hotel bol. Najal som jednu izbu pre seba a druhú pre mojich chlapov. Obe boli v poschodí všetkým potrebným náradím, čistými, ako sneh bielymi posteľami, skriňami, vešiakom opatrené a úplne čisté. Svojich chlapov voviedol som do jednej izby a povedal som im, že tam budú nocovať, a hneď prídem ich pozrieť, len sa idem do druhej izby poukladať, len aby sa poriadne a ticho zadržali.O chvíľu som prišiel k nim a moji milí štyria chlapi stáli naprostred izby všetkým osedlaní, čo sebou mali. „Čo,“ reku, „tak stojíte? A čo sa neposkladáte?“ — „A kdeže sa máme poskladať?“ — „Ľaľa,“ reku, „či nevidíš tuto vešiak, ta si zaveste cedidlo, alebo, ľaľa, tuto poskladajte si veci do kasne.“ — „A kdeže budeme spať?“ — „Nuž,“ reku, „či nevidíš tuto dve postele a hentam diván? Len idem, reku, rozkázať večeru.“O chvíľku vrátil som sa k nim, a čo vidím? Už poskladaní hoveli si na diváne a inde a fujaráš, taký aký bol v zaprášených kapcoch a zamastených kološniach, vyvalený a vystretý horeznačky v bielej ako sneh posteli ako si fujaruje, tak si fujaruje. — „Nuž sto striel tebe do pečene, kdeže si sa to taký, aký si ufúľaný, vteperil? — či nemáš inde miesta?“ — Hneď vyskočil.Medzitým doniesol kelner večeru a vína. — „Nechže sa,“ reku, „páči!“ a moji chlapi oddali sa hneď do dobrej večere. Ja som večeral s nimi.Na druhý deň išiel som vyhľadať dr. Dvořáka a oznámiť mu, že som tam i so žiadanými štyrmi Detvanmi a že sme v hoteli tam a tam. Dr. Dvořák ma prívetive prijal a povedal mi, aby som chlapov previedol do obyčajnej krčmy tam a tam, že tam budú opatrení hospodou, jedlom a nápojom, že tam sú i podobní Moravania. Nuž som svojich chlapcov previedol ta a našiel som už tam milých Moravanov, štyroch pekne vyzdobených, poriadnych šuhajov, ktorí si tam vykračovali ako pávy a na mojich zurvalcov len s akousi pohrdou, len tak zboka pozerali a s nimi sa ani do reči nepúšťali. Jeden z mojich zurvalcov tu preriekol: „Čiže sú krásni! Ale keby dajednyho za nohy pochytil, všetkých by ním z krčmy vybil.“ Moji zurvalci sa poskladali a čochvíľa začali fujarovať a gajdovať. To sa hneď zbehlo plno poslucháčov a divákov, zvlášte keď začali aj hajduchovať. Krčmár bol rád, že sa mu krčma plnila hosťmi, a napájal, i hostia napájali pivom mojich dosiaľ nevídaných kumštárov. Ja som nepremeškal dôrazne ich napomenúť, že jesť a piť majú, koľko chcú, len opiť sa nesmú a do zvady alebo práve do bitky púšťať sa už vonkoncom nesmú, lebo hneď prídu od polície a zavedú ich do áreštu.V určený deň bálu kázal som svojim ľuďom celkom čisto a pozorne poobliekať a pristrojiť sa. O ôsmej hodine večer mali byť už na mieste v Žofínskom kúpeli. Zaviezol som ich ta na fiakri, bez gájd a bez fujary. Ich úloha bola od ôsmej do dvanástej na vchode do bálovej dvorany stáť čestnú stráž. Z verandy ku dvorane viedlo niekoľko schodíkov, obložených z jednej i z druhej strany krásnymi bylinami a vzácnymi kríčkami zo skleníkov. Schodíky sa zlomili na pravý uhol až po veľké, ale zatvorené dvere, vedúce už do sály. Ja som svojich ľudí postavil k tým dverám, dvoch zdnu a dvoch zvonka, po jednom sprava a zľava. Že, vraj, čo tam majú robiť? „Nuž,“ reku, „budete tu len stáť s valaškami v rukách alebo si sadnete na valašky a položíte ruky na končiare v opaskoch a tak budete stáť ticho a úctivo, lebo tadiaľto pôjde všetko panstvo do sály, aby ste, reku, nikomu nedali príčinu k pohoršeniu.“ „A či,“ vraj, „budeme dlho takto stáť?“ „A veru,“ reku, „až do polnoci, a potom vás zavediem tamto na ten chór, odkiaľ všetko uvidíte.“ A moji zurvalci poriadne a čestne vydržali až do polnoci, keď mal nastať oddych.Ja som často dozeral na nich, pri akej príležitosti sa ma zavše spytovali, kde sa to len podieva a prace toľko sveta? Lebo hostí obojeho pohlavia vzácne a krásne vyzdobených valil sa nepretržitý prúd, ktorý prúd sa mojim strážcom kdesi tratil, a nebolo im vidno kde.Ako mal nastať oddych: „No, chlapci,“ reku, „poďte podívať sa, kde sa vám tá sila panstva tratila,“ a vyviedol som ich na galériu, odkiaľ bol výhľad a prehľad na celú, morom svetla ožiarenú a vzácnymi panstvami nabitú ozdobenú dvoranu. Ten neočakávaný a neobyčajný pohľad tak prekvapil mojich milých zurvalcov, že všeobecne zhíkli a vykríkli: „Joj, tu je pekne!“ A jeden z nich vyvolal: „Ďuro, tu ti je, bohuprisám, krajšie v krčme ako u nás v kostole.“Potom prišiel akýsi mladý pán celkom čierne oblečený, bezmálo kelner, povolal mojich zurvalcov k jednému prikrytému stolíku, tam ich usadil a dal im nosiť pečienky od výmyslu sveta a vína, až kým jesť a piť vládali. Ja som medzitým pochodil všetky miestnosti a v územnej časti okolo tanečnej dvorany pri jednom stolíku videl som sedieť Kozáčka a Hanricha s inými, mne neznámymi pánmi. Jednému z mojich chlapov, myslím, že to bol Svetlík, bol som dal do cedidla tri klenovské syrce, nuž pojal som Svetlíka a zaviedol som ho do toho oddelenia a zdaleka a nepozorovane ukázal som mu ten stolík a kázal som mu, aby šiel ta a keď príde pred Kozáčka, aby sa úctive poklonil, sňal klobúk z hlavy, vyňal najväčší syrec z cedidla a ponúkol ním Kozáčka: „Nech sa páči!“ Nuž milý Svetlík to verne a slušne i vykonal a Kozáček prekvapený prijal syrec, potom na krúžky prekrajoval a hostí pri najbližších stolíkoch ním ponúkal, čo tí s vďakou prijímali.Moravských fičúrov ani na bále, ani v miestnostiach Žofínskeho kúpeľa som nevidel.Na druhý deň, keď sme sa vyspali, povodil som svojich zurvalcov po Viedni, a čo bolo pre nich súceho, poukazoval som im. Najväčšmi obdivovali Štefanskú vežu. „A radi by ste,“ reku, „i vyjsť na tú vežu a odtiaľ pozrieť, aká je Viedeň veľká?“ Že nedbajú. „No,“ reku, „poďme hore.“ A viedol som ich hore pri veľkom zvone, ktorý som im ukázal. Potom som ich viedol hore až do tej časti veže, ktorá záleží len z všelijako vykresaných a železom pospájaných kamenných čiastok. A moji milí dedinčania, lebo aj silný vietor dul, sa naľakali, že ten vietor tú deravú vežu zrúti a nechceli ísť vyššie. Nuž som ich zviedol dolu, čomu boli radi.Potom som ich vystrojil domov, na železničnú stanicu zaviedol a železničné kartičky po Trnovec vyplatil a dal som im peniaze na cestu od Trnovca až domov i s honorárom za ich ustávanie.Ja som sa ešte čosi pobavil vo Viedni, opätne ponavštevoval som Kollára a Kuzmányho a ich rodiny, a šiel som sám do Banskej Bystrice.Moji Slatinčania boli veľmi vytešení touto cestou, veľmi dlho ju spomínali a vypytovali sa ma, či zase a kedy pôjdeme do Viedne na bál. Doma v Slatine a v Detve im všeobecne závideli, že takú skúsenosť mali, a toľko a takého sveta videli takým príjemným spôsobom. A ja som bol tiež rád, že sa mi ten podnik tak dobre vydaril.Pri týchto dvoch odbočeniach, t. j. o mikulášskom vysťahovaleckom a viedenskom bále, osmeľujem sa ešte i tretie odbočenie urobiť, a to len preto, že som kdesi v tomto opise svojich „rozpomienok“, myslím, na jedenástom hárku povedal, že som vo svojom živote bol dva razy opilý, prvý raz ako deväť-desaťročný chlapec v Ožďaniech od medovej pálenky a druhý raz roku 1850 v Banskej Bystrici od piva, a že o tomto druhom, keď prídem do Bystrice, ak dožijem, alebo nezabudnem. Z božej milosti dožil som a prišiel som v týchto svojich rozpomienkach aj do Banskej Bystrice a na daný sľub som nezabudol.Nuž stalo sa to roku Pána 1850 na Veľký piatok popoludní. Bola sa totiž istá spoločnosť dohovorila, že na Veľký piatok popoludní na vozíkoch urobia výlet na kolkáreň do papierovej fabriky v Harmanci. Vybrala sa väčšia spoločnosť na viac vozíkoch, nakoľko sa doposiaľ pamätám: Wachtler, mešťanosta bystrický, c. k. Platzcommandant ritmajster Grega,[566]bývalý husársky kapitán, ktorého stotina roku 1848 v Haliči odbehla, dr. Bauer, stoličný fyzik, dr. Zechenter,[567]okresný lekár, Kasanický, kráľovský nadlesný atď., a ja som sa k nim pripojil na svojom vrchovom koni Tátošovi. Nuž ta sme my starostlive došli a tam sme sa znamenite zabávali na kolkárni pri znamenitom schwechatskom, vtedy vari na celom svete najlepšom pive, ktoré hneď pri kolkárni z pivnice, vykresanej do skaly, len po fľaške, ale veľmi často a hojne donášali. Vôľa bola znamenitá a zábava trvala až do pozdného mraku. Po skončenej zábave čo boli na kočoch, posadali si do kočov, a kým mne doviedli môjho Tátoša, i ujechali. Môj Tátoš dlhým čakaním, postávaním a vari i nenakŕmením zunovaný nechcel mi dať vysadnúť a keď sa to predsa stalo, pustil sa cvalom za hrkotajúcimi vozíkmi a naskrze sa mi nechcel dať ani zastaviť, ani do pravidelného kroku priviesť. Na pár sto krokov od fabriky pri akomsi zvrate zadul veľký vietor a schytil mi klobúk z hlavy. Ja som si chcel klobúk zodvihnúť a koňa som pristavoval, že zídem; ale kôň dbal len o hrmot vozíkov a nechcel a nechcel zastať. Ja som klobúk nechcel tam nechať, nuž mi napadla ako nie triezvej hlave myšlienka, že skočím z koňa; a vskutku som i skočil a tak šťastlive, že mi nohy neostali zavisnuté do strmeňov, ani som neskočil na skalu, akých tam mnoho bolo, ale na zem pažiťou porastenú a kôň bežal cvalom za vozíkmi. Ja som hľadal klobúk, ale nenašiel. O chvíľu pribehol dr. Zechenter celý zadychčaný, či sa mi vraj nestalo dáke nebezpečné nešťastie. A keď videl, že okrem klobúka je všetko u mňa v poriadku, „poď,“ vraj, „len poď, tvoj kôň zastal a je pri našom vozíku“. Nuž prišli sme k vozíku, mňa vysadili na vozík, na môjho koňa vysadil sa dr. Bauerov kočiš a doktor Bauer poháňal svoje kone. Sotvaže sme niekoľko siah ubehli, zrazu sa predné pravé koleso vyvalilo a vozík padol na os, z ktorej sa koleso bolo vyzulo. Dr. Zechenter a ja, ako najmladší, skočili sme z vozíka a napravili sme koleso na os, ale tak nešikovne, že sotva sme sa pohli, s kolesom sa tak stalo ako prv, a to preto, že sme os položili len medzi spice a nie do hlavy kolesa. Potom prišiel kočiš a napravil koleso ako treba, i doviezli sme sa do Bystrice.Na druhý deň doniesol ktosi môj klobúk do stoličného domu.Keď som sa vrátil z viedenskej bálovej výpravy, v Bystrici našiel som všetko pri starom spôsobe, a hneď oddal som sa do pokračovania vo svojom expedítorskom zaujatí. Ale to dlho netrvalo. Ako som už hore vyššie predniesol, biskupský vikár Budatinský vyzval Gotčára, tajomníka pri boku náčelníka stolice, aby alebo ostal pri svetskom štátnom úrade, alebo aby sa vrátil za profesora na bystrickom katolíckom gymnáziu; pripomenul som tiež, že Gotčár vrátil sa za gymnaziálneho profesora a svetský úrad opustil, následkom čoho náčelník stolice Rarus dekrétom od 27. apríla 1850 vymenoval mňa za provizórneho stoličného tajomníka s vyzvaním, aby som úrad hneď v ten deň provizórne nastúpil.Ja som tak i urobil. Razom s mojím vymenovaním za tajomníka vymenovaný bol za môjho nástupcu Jožko Škultéty,[568]Turčan, vtedy inžiniersky pomocník pri stoličnom inžinierovi v Banskej Bystrici, Pavlovi Sparsamovi, za stoličného expedítora.Na ešte neobsadený úrad stoličného registrátora a archivára vymenovaný bol na žiadosť Rarusovu Andreánszkym, dekrétom od 29. apríla 1850, Samko Bodorovský, dovtedajší viceslúžny. K čomu ani chuti, ani mnoho spôsobnosti nemal, ale bol narodený a zaujatý za registrátora a archivára.Tak by boli všetky ústredné stoličné úrady obsadené bývali. K doplneniu povedaného ešte pripomeniem, že stoličným fyzikom bol dr. Jozef Bauer. Pozdejšie sme s Rarusom podľa potreby dopĺňali, menovite vymenovali sme Mikuláša Š. Ferienčíka sprvu za civilného komisára ku počítaniu a popisu obyvateľstva vo Zvolenskej stolici, a keď tá práca bola dokončená, za viceslúžneho v Brezne; tiež za exponovaného viceslúžneho a mešťanostu v Ľubietovej Jozefa Kmeťa,[569]mešťana ľubietovského; podobne za exponovaného viceslúžneho a mešťanostu v Krupine Andreja Lukáča, ktorý roku 1848 bol ako medik a viedenský legionár s posolstvom Štúra a Hurbana i u nás v Gemeri a, ak sa dobre pamätám, bol vymenovaný dr. Gustáv Zechenter za okresného lekára, akonáhle bol prišiel s doktorským diplomom do Bystrice. Kastelánom bol Fraňo Takáč.A keďže sa v kancelárii stoličného predstaveného práce zo dňa na deň rozmnožovali a konceptným úradníkom bol som len ja jediný, ako tajomník, s povolením Rarusovým pozval som bol Antona Kmetyho, bývalého klerika a dobrovoľníckeho poručíka, a Karola Halenayho,[570]kandidáta teológie, Bystričana, pozdejšie evanjelického farára na Závade v Novohrade, za diurnistov.Za svoju prvú úlohu, ako tajomník, považoval som si spomenutú už Amts- und Manipulationsinstrukciu[571]pilne preštudovať a jej predpisy si osvojiť.Dal som natlačiť podľa formulárov Instrukcie tlačivá pre podaciu zápisnicu, manipuláciu expedičnú a registratúru v slovenskej reči, rozposlal som ich všetkým stoličným úradom a ustálili sme už prvej započaté úradovanie a písanie v slovenskej reči. Len predlohy náčelníctva stolice na dištrikt posielali sme v nemeckom jazyku, ktoré sprvu posielali sme tiež v slovenskej reči, ale na výslovné naloženie dištriktuálneho hlavného župana pozdejšie začali sme v predlohách na dištrikt užívať reč nemeckú.A išlo nám všetko zdarile, akoby sme všetci boli schválne dorozumení. Takže barón Geringer, občiansky adlátus pri boku gubernátora krajiny, arcikniežaťa Albrechta, v Budíne, roku 1852 navštíviac v auguste svoju paniu na Sliači a príduc pozrieť i všetky politické úrady v Bystrici, lúčiaci sa s nami pred všetkým štátnym úradníctvom, jemu na poklonu prišlým, vyslovil nám, stoličným úradníkom, že je s nami úplne spokojný a že Zvolenskú stolicu všetkým správnym úradom v krajine za príklad nasledovania vystaví.Takto ustrojiť sa mohli i ostatné slovenské stolice, keď by to i nebolo dáko veľmi dlho trvalo; ale bolo by to aspoň ukázalo, čo si Slováci žiadajú, a že k takému organizmu a účinkovaniu i majú dostatočný osobný materiál. Ale škoda, preškoda, že sa inde nestalo tak, len vo Zvolenskej stolici.Stalo sa, že predstatu stolice Michala Rarusa, ktorý nikdy nepremeškal úradnej hodiny, keď ktorýsi deň v mesiaci apríli 1852, ako obyčajne, hneď zrána prišiel do úradu, porazilo na jazyk, pravú ruku, pravé rameno a myslím, i na pravú nohu. Ja som vtedy nebol doma. Odprevádzal som svoju dobrú matku, ktorá ma bola navštíviť, až do Brezna. Len keď som sa navrátil, dozvedel som sa o Rarusovom nešťastí. V trme-vrme nestihol a či zabudol som hneď v ten deň o Rarusovom nešťastí podať zprávu dištriktuálnemu českému komisárovi v Prešporku, alebo že som čakal do druhého dňa, ako sa obráti stav Rarusa, a predpokladal som, že zprávu stoličnú, ako úradný námestník predstatu stolice trebárs i na viac dní správne prevediem. Medzitým príležitosť použil, či z osobnej ambície, či z ašpirácie na námestníctvo vládneho komisára, Ladislav Czerva, človek už asi päťdesiatročný a bývalý už pred rokom 1848 stoličný perceptor,[572]človek ináče obmedzených schopností, a v ten istý deň odpísal grófovi Attemsovi, že s Rarusom stalo sa tak a tak a ak sa substitúcia bez odkladu nestane, že môžu v stoličnej správe ohromné konfúzie povstať.A substitúcia stala sa v pár dňoch, lebo Attems poslal svojho dištriktuálneho sekretára Fraňa Trojana. Trojan, Čech, mne predstavil sa po slovensky, že prišiel vyslaný grófom Attemsom, ako sa vyslovil, „mne na pomoc“. Ale veru hneď prevzal celé spravovanie stolice a tam ostal až dovtedy, kým roku 1853 pri definitívnom organizovaní politických úradov v celej krajine nebol definitívne vymenovaný za k. k. Comitatsvorstanda des Sohler Comitats.[573]Rarus, hoci mu o pár dní odľahlo, nebol viacej súci k úradovaniu, lebo bol oslabnutý a nemohol zreteľne hovoriť, ani písať. Na podpis svojho mena dal si vyhotoviť stampiliu,[574]ktorú vytláčal namiesto podpisu.V mesiaci apríli 1852 stal sa v mojom súkromnom živote rozhodný a môžem povedať šťastlivý krok. Oženil som sa. Keď Anna Jurkovičová ma nechcela, vydajúc sa za Jozefa M. Hurbana, a druhú, ktorú som na mikulášskom vysťahovaleckom bale bol poznal, rodičia za mňa dať nechceli a v ten čas medzi známymi mne Slovenkami nepoznal som žiadnu takú, ktorá by podľa mojich náhľadov a i mojej sympatie bola súca bývala za moju manželku v mojom vtedajšom a podľa môjho predpokladania budúcom postavení, odhodlal som sa vziať si mladú slečnu Amáliu, dcéru Ondreja Kasanického, komorného nadlesného (Waldmeister) v Banskej Bystrici, predstaveného všetkých kráľovských hôr a lesných úradov, od Bystrice počnúc až do hraníc Gemerskej stolice hore Hronom. V dome a v rodine Kasanických uviedol, predstavil a oboznámil ma môj priateľ dr. Gustáv Zechenter. Hneď pri prvom stretnutí sa s Amáliou pocítil som dobrý dojem, ktorý na mňa urobila, a pozoroval som i pri nej, že som jej nie celkom ľahostajný.Amáliini[575]rodičia ma tiež prívetive a priateľsky prijali, a ja som tiež spozoroval v nich osobnosti ctihodné a sympatické. Otec Ondrej Kasanický bol už vo veku muž, veselej, dobráckej, ale i prísnej povahy, veľký a šťastný poľovník, lesný úradník, i v teoretickom i praktickom ohľade na úrovni vtedajšieho vývinu lesníckej vedy a praxe stojaci, v spoločnosti obľúbený, vážený. Ináče nasledovník hesla: „Ubi bene ibi patria.“[576]Matka Amália, rodená Filo, apatekára v Štiavnici dcéra, bola vysokej silnej postavy, za mladi bola akiste vynikavá krásavica, teraz bola starostlivá a vždy činná, príkladná domáca pani, ako sa hovorí „Arbeitsmaschine“;[577]bola povahy krotkej, láskavej, naproti dcéram pozorná, umná vychovávateľka. Celá rodina bola rímsko-katolíckeho náboženstva a pobožná, ale naskrze nie bigotná.Po prvej návšteve zašiel som ta častejšie, takže sme sa všetci vždy bližšie približovali jeden k druhému, až som sa konečne odvážil k otázke, a to k Amálii, či by chcela byť mojou, a k rodičom, či by mali lásku dať mi Amáliu za manželku, ktorý nemám majetku, len samého seba a dobré vlastnosti, ktoré pozorujem a cítim v sebe a pri sebe. Za odpoveď dostal som i od Amálie i od rodičov „áno“.Potom som už nemal a nedal pokoja, len aby sa svadba čím skôr cirkevným spôsobom zavŕšila, trebárs by všetko aj nebolo pripravené, čo sa doplniť môže, lebo protivilo sa mi, a aj teraz za nepríjemné držím dlhé vydržiavanie „very“.[578]Ja som bol verný evanjelik a moja mladucha katolíčka, dcéra verných, ale znášanlivých a rozumných rodičov, ktorí nežiadali reverz, a ja by ho ani nebol dal.Sobáš chcel som celkom skromne a v tichosti, teda i bez ohlášok odbaviť, lebo parády a hluky sa mi vždy protivili, ako že sa mi i teraz protivia. Povedali mi, že v tejto prípadnosti dišpenzáciu do troch ohlášok pre moju mladuchu môže dať len biskup. Nuž išiel som k biskupovi Moysesovi s prosbou. Ale Moyses, kázal mi síce sadnúť si, ale urobil veľmi vážnu tvár a preriekol, že katolícka cirkev vždycky ľutuje, keď jej syn alebo jej dcéra vstupuje do manželstva s členom inej viery, a preto ani nemôže dať takému alebo takej žiadnych výhod. Aby som teda nemal za zlé, že ani on nemôže dať mojej mladuche dišpenzáciu od ohlášok.Nuž tri ohlášky sa vykonali i v katolíckom i v evanjelickom kostole a hneď po ohláškach bol vybavený tichý sobáš, v prítomnosti len dvoch svedkov, o šiestej hodine rannej dňa 27. apríla 1852 v bystrickom evanjelickom kostole skrze farára Antona Penzla.[579]Po krátkych raňajkách u Kasanických odviezol som si mladuchu do svojho bývania, uviedol som ju do svojho študentsko-mládeneckého gazdovstva, priviezla sa i moja testiná, a ja odišiel som do svojho úradu.Koncom roku 1852 alebo na samom počiatku roku 1853 bol vypísaný konkurz na obsadenie všetkých politických úradov v krajine. Bolo to po prvý raz, že som prosil o úrad; v celej dobe môjho úradníctva od tých čias išlo všetko bez môjho uchádzania sa a prosenia, samo od seba. Nuž prosil som potvrdenie ma v tajomníckom úrade alebo vymenovanie ma za slúžneho do Zvolena, ktorý úrad vtedy bol uprázdnený.O potvrdenie v úrade stoličného tajomníka prosil som preto, že som v tom úrade už bol vycvičený, a za druhé preto, že ten úrad bol do tých čias po predstatovi stolice, Comitatsvorstandovi, hneď prvý v celej stolici; medzitým v organizácii definitívnej stal sa úrad stoličného tajomníka nevýznamnejším a nepatrnejším, t. j. tajomník bol len manipulačným úradníkom, predstaveným manipulačnej kancelárie, takým asi, akým do tých čias bol stoličný expedítor.Pri menovaní definitívnych úradníkov vymenovaný som bol — podľa dekrétu od 7. júla 1853, číslo 11.753/11.106 G. z naloženia c. k. gubernátora krajiny, arcikniežaťa Albrechta, jeho adlátusom mi vydaného najvyšším vlastnoručným prípisom Jeho c. k. Veličenstva, od 21. júna 1853 — za c. k. prvého stoličného komisára[580]s platom ročných tisíc dvesto zlatých a pridelený som bol do veľkovaradínskeho dištriktu konať službu stoličnej vrchnosti v Debrecíne.V pár dňoch po obdržaní tohoto dekrétu prišiel mi od prezídia prešporského oddielu námestníctva od 27. júla 1853, číslo 1834, rozkaz: hneď po jeho obdržaní správu Zvolenskej stolice oddať alebo pre Zvolenskú stolicu určenému prvému stoličnému komisárovi Winterhallerovi, alebo ak by ten ešte nebol tam — ako i nebol — bystrického okresu komisárovi, grófovi Fraňovi Pongrácovi, a po oddaní úradu zaraz odišiel som na miesto svojho určenia a s odvolaním sa na tento rozkaz ohlásil sa u civilnej sekcie vojenského a civilného gouvernementu v Budíne.Tento rozkaz bol akiste následkom spomenutej denunciácie Czervovej.Pri definitívnej civilnej organizácii krajiny ako mňa, tak ani iných Slovákov nenechali vo Zvolenskej stolici, poťažne na ich provizórnych staniciach. Mňa teda poslali do Debrecína, Štefana Daxnera sprvu do Košíc, potom do Slovenského Nového Mesta, potom do Nagykállóva a naposledy Maďari do Debrecína, Michala Bakulinyho do Sántova, Vila Paulinyho do Kecskemétu, Mikuláša Ferienčíka do Nových Zámkov, Jožka Škultétyho do Kecskemétu, Sama Štefanoviča do Balážskych Ďarmôt, Janka Gotčára do Užhorodu, potom do Veľkého Varadína.Po obdržaní rozkazu od 27. júla oddal som správu stolice, v pár dňoch popakoval som svoje haraburdy a oddal špeditérovi, a ja so ženou a s polročným dieťaťom, Mariškou, a so slúžkou zo Starých Hôr odobral som sa do neznámeho mi sveta a kraja, do Debrecína, na Pešť rovno.V Budíne predstavil som sa v civilnej sekcii gubernátorstva, oznámil som, že som na ceste do Debrecína, a prosil som, keďže som i so ženou a polročným dieťaťom na ceste do neznámeho mi kraja a mesta, aby mi bolo dovolené úradnú prísahu hneď teraz tu v Budíne zložiť a odpustiť mi cestu k zloženiu prísahy do Veľkého Varadína. Prijal ma adlátus gubernátora arcikniežaťa Albrechta, barón Hauer, a prijal moju úradnú prísahu.Z Budína cestoval som železnicou do Solnoku, od Solnoku po Tise na parníku až po Tiszafüred. Tam kapitán lode bol taký priateľský, že neznámemu v tom kraji zjednal mi tiszafüredského gazdu, ktorý dovážal a i teraz doviezol bol všelijaké potrebnosti pre kuchyňu a aj ináče pre loď a cestovateľov — za vozku k doprevadeniu ma do Debrecína a tuho mu položil na svedomie, aby tú úlohu spoľahlive, iste a poctive previedol.Zíduc z lode, usalašili sme sa na obyčajnom dolnozemskom dedinskom voze pod rohožou so zapriahnutými troma bystrými koňmi, ktoré, sotvaže sme paroplavebnú stanicu opustili, klusom leteli po nedohľadnej, najviac poľami kukurice pretrhnutej ako viac rovnej, a dosť vysušenej pašienke. O vode ani chýru, ale slnce svietilo a pieklo celou silou pri nehybnom povetrí. Keď sme zo dve-tri míle prebehli, zrazu objavil sa mi obraz mesta s bielymi domami i vežami, a to na celom obzore. Ja, radostne prekvapený tým vidom, opýtal som sa vozku, či je to už Debrecín. Odpovedal mi, že je to nie Debrecín, lebo do Debrecína prídeme len zajtra asi na poludnie a dnes nocovať budeme vo veľkom hostinci na Hortobágyi. (Nagyhortobágy), a to, čo tam vidno, že nie je mesto, ale len debrecínske „czifragalyi“[581]— delibet,[582]fatamorgána.Pred západom slnca dobehli sme k hostincu na Hortobágyi po prebehnutí štyroch míľ. Dom hostinca bol múraný, priestranný, pri zemi rozložený, z jednej strany veľká obecná krčmová izba, kde akiste bývalo hlučne a všelijako, keď sa v nej „szegény legényi“[583]z viacej stolíc zišli a usalašili, z druhej strany bola slušná hosťovská izba pre slušných hostí, byt pre hostinského a jeho rodinu, hneď vedľa priestranný a zátvoristý álláš[584]a chlievy. Hostinským bol, a celkom slušne a zdvorile predstavil sa, vážny človek, debrecínsky mešťan Csonka Dániel. Na večeru že nám bude slúžiť bárány gulyásom a túrós galuskami, t. j. baraním gulášom a tvarohovými haluškami. I uisťoval nás, že sme tam na istom a bezpečnom mieste a že sa nám nestane žiadne znepokojenie, ani ublíženie.Večera bola znamenitá a nocľah tiež znamenitý.Na druhý deň včasráno s Csonkom sme sa rozlúčili, za dobré opatrenie v každom ohľade sme sa poďakovali a ponáhľali sme sa, proti úpeku slnca slabo chránení rohožou, do milého Debrecína.Do Debrecína dorazili sme, keď práve na poludnie zvonili. Kočiš zatiahol „Bika korcsmába“, t. j. do hostinca u „Býka“; druhý hostinec vtedy bol v Debrecíne u „Bieleho koňa“, „Fejérló korcsma“ — viac ich nebolo. Na šťastie dostali sme u „Bika“ slušnú izbu, čo vtedy veľké šťastie bolo, lebo práve vtedy bol laurínsky veľký jarmok.[585][586]Mojou prvou starosťou bolo predstaviť sa svojmu budúcemu predstavenému a vynájsť si stálu hospodu.Hospodu nájsť nadarilo sa mi vtedy v Debrecíne na druhom poschodí jedného domu na dvoje poschodia, u Jánosa Tánczos-Kovácsa, bohatého civisa. Dom bol z väčších a moderne vystavených. Stál na hlavnej ulici vedľa mestského domu a len ulicou od tohoto predelený; a vpredu celé priestranné druhé poschodie stálo neobývané, lebo Debrecínčania a dolnozemci neradi vidia schody vôbec.Umiestenie stoličnej vrchnosti bolo na tej istej ulici a v tom istom rade domov čo moja hospoda, a v dosť nepeknom územnom dome tiež Jánosa Tánczos-Kovácsa.Stolica, do ktorej úradovať bol som poslaný, pomenovaná bola Severobiharská, Észak-Bihar, Nord Bihar, záležala z mesta Debrecína ako sídelného mesta stoličnej vrchnosti, potom zo šesť hajdúskych miest: Hajdúböszörmény, Hajdúszoboszló, Hajdúdorog, Hajdúnánás, Hajdúhadház a Vámospércs, krem toho z okresu Biharskej a Sabolčskej stolice. Táto Severobiharská stolica i so všetkými označenými mestami rozprestierala sa na rovine ako dlaň a počítala dvestopäťdesiattisíc obyvateľov, okrem niekoľkých už so Sedmohradskom hraničiacich rumunských obcí čírych Maďarov a veľmi prevažne kalvínov.Definitívne vymenovaným predstaveným tejto stolice bol Melchior Reviczky, syn otca, ktorý z horných krajov, myslím zo Zemplínskej stolice, presťahoval sa na Dolnú zem a tam slúžiac na esterházyovskom panstve v Derecske nadobudnúť si vedel značný majetok. Tento majetok pripadol potom jeho synovi Melchiorovi, môjmu šéfovi. Melchior bol z klasy stoličných zemanov; či akého iného povolania mal ako chodiť do stoličných zhromaždení a tam ako tuhý katolík a pečovič Tiszovi,[587]otcovi Kálmanovmu, podľa povolania tuhému rečníkovi, ale aj tuhému kalvínovi aspoň hlasovaním oponovať, administrátorovi biskupskej stolice a Beöthy Ödönovi[588]vedľa L. Kornela, krajinského chýru opozičníka liberálov, ako tiež v záujmoch katolíckeho biskupa a v katolíckej kapitule konal, neznám. Melchior Reviczky poslaný bol tiež Biharskou stolicou na prešporský snem roku 1848 i s Lerayom Bálentom, krajinského chýru pečovičom, ale tam demonštrácie a posmechy jurátov vystáť nemohli, prišli obaja domov. Avšak vykonali predsa to, že ako pečovičovci a katolíci v očiach vlády viedenskej a katolíckych autorít nadobudli si takých vynikajúcich zásluh, že po potrení revolúcie bol Reviczky vymenovaný za Comitatsvorstanda a za Oberstandgericht prezidenta.[589]Ináče Melchior Reviczky bol veľmi obmedzených schopností, takže okrem prezenty na prijatie akty[590]a podpisu expedovať sa majúcej písomnosti dačo iného, neznám, či napísal a vykonal.Ostatné provizórne osobníctvo stoličnej vrchnosti záležalo zo samých mladých ľudí, bývalých honvédov, ba i jedného poľského legionára. Len provizórny sekretár bol starší človek, bývalý u dajedného statkára fiškál, človek, ktorý mohol mať dobré schopnosti za dedinského advokáta, ale za chladnokrvného úradníka nemal ani taktu ani schopnosti. Bol náruživý, zádrapčivý, namyslený a pri slabom Reviczkom priviedol veci ta, že stoličnú vrchnosť znepriatelil so všetkými úradmi v Debrecíne; s mestskou vrchnosťou, s finančnou direkciou, so stoličným súdom s Platzcommandom vojenským, so žandarmériou atď. Za istý čas po mojom príchode Reviczky a jeho sekretár Nagy Lajos nedali mne nič ani cítiť, badať; ale keď nepríjemnosti v styku s druhými úradmi neprestávali, či si namysleli a či si len vymysleli, že tie mrzutosti ja zapríčiňujem a že držím s tými ostatnými úradmi proti nim. To vyčítal a vnukal Reviczkému provizórny sekretár Lajos Nagy, ktorý robil si nádeju na obdržanie úradu, ktorý bol mne daný, a ako otec viacerých detí pre týchže vychovávanie rád by bol ostať v Debrecíne. Išlo to tak ďaleko, že som nič nemohol previesť alebo opraviť, čo som našiel v neporiadku, ani len chod a formu manipulácie tak ustrojiť, ako to manipulovať inšpekcia predpisovala. Na veľa ponosoval som sa na taký sbor pri jednej návšteve pri viceprezidentovi námestníckeho oddielu… vo Veľkom Varadíne, grófovi Hermannovi Zichymu a… barónovi Reichensteinovi, ktorí mi ale len trpezlivosť a taktičnosť porúčali.Nuž vynasnažoval som sa zadržať trpezlivosť a chladnokrvnosť a zachovávať taktičnosť a neukázať znechutenie. Keď som prišiel do Debrecína, ešte trval v krajine stav obleženia, dokiaľ krajina nebola politicky úplne zorganizovaná.O istý čas, menovite keď Nagy Lajos bol vymenovaný a odišiel do Becskereckej stolice, pošťastilo sa mi prísnou a nestrannou činnosťou i v stoličnom úrade poriadok, i medzi rozličnými úradmi pokoj a znášanlivosť a zhodu uviesť, i naproti mne samému, v meste a v okolí; ačpráve sa vedelo, akej národnej povahy som, lebo moja domáca a vychovávania vec mojich dietok bola slovenská, i naproti mne samému, reku, dôveru a popularitu vzbudiť, takže všeobecná mienka o mne bola: „Ak ti Francisci nepomôže, tak ti nikto nepomôže.“ A radi ma prijímali či v meste, či po vidieku. I privykol som aj ja v Debrecíne a medzi Maďarmi. Len mi veľmi chýbelo, že som nemohol byť v spojení so slovenskými podujatiami, vyjmúc Viktorinových[591]literárnych vydaní, ktoré mi Viktorin posielal.[1]19. novembra 1892 (Red. SP)[2]V urbariálnej dedine— čiže poddanskej (z lat. urbarium), podriadenej urbáru, súhrnu predpisov, upravujúcich právne pomery medzi poddanými a šľachticmi-zemepánmi, majiteľmi pôdy.[3]Medzi učeníkmi slovenského Ústavu v Levoči— členmi. Ústav bol založený 26. septembra 1832 pod záštitou profesora Hlaváčka, o ktorom ešte bude reč.[4]Bol vyučeným tenkým krajčírom— šil šaty, čiže odevné čiastky z „tenkého“ súkna. Protivou bolhrubý krajčír,ktorý šil haleny a iné veci z „hrubého“ súkna.[5]Prostredníctvom slepého Mateja Hrebendu(1796 — 1880), bývajúceho v neďalekej Hačave. Hrebenda bol nevšedný národný buditeľ, ktorého tu Francisci správne charakterizuje.[6]U mňa v Debrecíne, vo Veľkom Varadíne, v Budíne a v Revúcej.— v prvých troch mestách bol Francisci úradníkom v Bachovej ére, v Revúcej býval ako hlavný dozorca slovenského evanjelického gymnázia revúckeho. Vtedy bol už penzistom.[7]V … hronských kráľovských pralesoch.— okolo Hrona, rozumej gemerského, ktorý bol malohontským Hnúšťanom bližšie ako zvolenské okolie Hrona, hoci i tam boli v tých časoch celé pralesy.[8]Mažiarmi čiže stupkami— vydlabanými z jedného kusa dreva, v ktorých sa tĺkol mak dlhším železným tĺkom, lebo mažiare boli dosť hlboké.[9]Na výžinky na Mezőhegyes.— výžinkom sa rozumelo to, čo si robotník „vyžne“ cez letné poľnohospodárske práce (niečo peňazí, ale hlavne obilia). Mezőhegyes bola veľká obec východne od Segedína, známa chovom koní. Bol tam už od r. 1783 kráľovský žrebčínec. Inak sa tam pestoval tabak, repa a kukurica.[10]Zdedila jednu urbariálnu štvrť— štvrtú čiastku urbárskeho „sedenia“, pod čím sa rozumel vnútorný pozemok, miesto kde stál dom a záhrada, a zovnútorný pozemok (lat. intravilán a extravilán), ku ktorému patrili role a lúky v rôznej výmere podľa rôznych krajov. (16 — 40 jutár rolí a lúk pod 6 — 22 koscov.)[11]Pri stoličných reštauráciách(lat.) — voľbách, ktorých sa do r. 1848 riadne každé tri roky zúčastňovali len šľachtickí obyvatelia príslušnej uhorskej stolice (župy).[12]Úrad stoličného prísažného— ktorý bol od 16. storočia vedľa slúžneho (náčelníka okresu) stálym orgánom samosprávy a súdnictva v stolici.[13]Zákonného článku VII: 1840.— je to uhorský spôsob označovania zákonov, „zákonných článkov“, kde rímska číslica znamená číslo patričného zákona a dvojbod za ňou znamená, že je to zákonný článokz roku1840.[14]Päťsto zlatých v striebre— v protive k „šajnovým“ čiže papierovým peniazom. Medzi nimi bol značný kurzový rozdiel, lebo 1 zl. v striebre bol až 2 1 zl. v šajnoch. (Pomenovanie „šajn“ pochádzalo z nem. názvu papierových peňazí.)[15]V postilách— čiže zbierkach kázní, úvah a rozjímaní o dôležitých čiastkach Biblie. (Názov pochádzal z lat. post illa = nato, lebo výklad sa začínal týmito slovami. V bibličtine to bolo „načež“… rozvažuj.)[16]Dr. Pavel Jozeffy(1775 — 1848) — ev. farár v Tisovci, superintendent (biskup) potiského dištriktu (okolia), význačný národný buditeľ.[17]Strieborný grošík— drobná kovová minca. Do groša išli tri grajciare.[18],Áno‘ roku Páne— Áno je skomolené lat. „anno“ a znamená tiež „roku“.[19]„Zateremtettoval“ strýcovi do „tótov“.— Teremtette je veľmi bežný druh maďarského nadávania. Maď. tót je Slovák, často nielen ako označenie národnosti, ale aj v potupnom zmysle.[20]u Horníka— Štefan Horník, popredný krajčírsky majster vo vtedajšom Prešporku[21]Pred štatárium postavený— je to lat. označenie náhleho súdu, ktorý mohol za mimoriadnych pomerov odsúdiť na smrť a proti jeho rozsudku nebolo nijakého odvolania.[22]V posledných bojoch cirkvi hnúšťanskej, ktoré sa dlho ťahali. Roku 1889 si totiž Francisciho rodisko chcelo zvoliť za evanjelického farára kaplána Žigmunda Križana, slovenského buditeľa. Biskup Štefan Czékus, zúrivý šovinista, vytrel Križana z kandidovania. Hnúšťania sa dlho domáhali svojho práva slobodnej voľby, ale napokon r. 1890 prišlo do Hnúšte desať žandárov a dve roty vojska a pod týmto teroristickým nátlakom sa odhodlanie ľudu zlomilo a „vyvolili“ nadiktovaného Samuela Zachara.[23]Žigmund Križan(1865 — 1921) sa stal farárom v Trenčíne a uplatnil sa i ako senior trenčianskeho seniorátu.[24]do Prešova za juristu(lat.) — poslucháča práv[25]pochoval ho v cmiteri slatinskom— vo Zvolenskej Slatine, mestečku neďaleko Zvolena, kde bolo vtedy sídlo slúžnovského úradu[26]užšie rečeno malohontsko-zvolenskej— autorov rodný Malý Hont bol len od r. 1802 spojený s Gemerskou stolicou, predtým patril ako osobitný okres k Hontianskej stolici. Preto rozlišuje Francisci ako dobrý lokálpatriot Gemer v tomto užšom zmysle od Malého Hontu.[27]vpadá do Šajavy— slovenským menom Slanej, rieky, ktorá potom zase vteká do Tisy[28]starý otec mal kosienku— lúku na kosenie[29]návlakov— remencov, ktorými sa krpce upevňujú na nohy[30]na ksebného koňa— inak podsebného, sedlového, čiže ľavého[31]kozľacím grznom— kožušinou[32]takzvané „tranzície“(lat.) — bežne sú to prechody medzi dvoma hudobnými číslami a v evanjelických chrámoch sa tým rozumejú prechody medzi liturgiou a piesňou, v piesňach zase medzi jednotlivými strofami[33]Buh— išlo tu o vulgárnu výslovnosť takrečenej bibličtiny, ktorou písali (pravda, už s ťažkosťami) evanjelickí Slováci pred zavedením spisovnej slovenčiny[34]lelek— je podobne chybná maďarčina (miesto správneho „lélek“). Slová preto skladali do rýmov (boli napr. i také: hamu — popel, takony — sopel), aby sa ľahšie pamätali.[35]Do Oždian— malohontského maďarského mestečka, kam zemský pán Gabriel Bakoss r. 1645 preložil evanjelickú školu z vypáleného Fiľakova[36]O školu, ktorá bola pretoseniorálna škola, že sa mal o ňu starať celý malohontský ev. seniorát, starali sa i Bakossovi dedičia, tak i vdova Juliana Korponay rod. Maszáry, patrónka školy za Francisciho čias.[37]S mojimi dvoma profesormi— boli to Hoznek a Lucze, ktorých autor v ďalšom texte výstižne charakterizuje[38]„Hadnaď“— je bežne maď. poručík, ale tu má iný zmysel. Madarás ako zeman bol „náčelníkom“ pandúrov, i keď len dvoch-troch.[39]„Turčianskou akadémiou“— vyššou školou, pravdaže, výsmešne. Akadémiou sa rozumela škola na úrovni terajšej fakulty.[40]Až po rétoriku a poéziu(z gréc.) — najvyššie triedy vtedajších gymnázií, ktoré zodpovedali približne neskoršej VII. a VIII. gymnaziálnej triede[41]Novitius donatista, veteranus donatista(lat.) — doslovne nováčik a vyslúžilec, čiže začiatočný a pokročilý donatista. Takto sa označovali i ďalšie školské stupne, ako ich Francisci uvádza. Každý školský stupeň trval totiž dva roky. Donatus bol prípravný stupeň a ostatné stupne mali pomenovanie podľa prednášaného učiva: gramatika, syntax (vetoslovie), rečnenie, básnenie. Donatus približne zodpovedal neskoršej I. a II. gymnaziálnej triede, gramatika III. a IV., syntax V. a VI., rétorika VII. a poetika VIII. Preto približne, lebo nerozhodoval vek žiaka, ale jeho vedomosti. Niekto mohol byť napr. i tri roky v donáte, alebo mohol o rok prv postúpiť do gramatiky, ak ovládal požadovanú látku.[42]„Quot sunt partes orationis?“(lat.) — koľko je čiastok reči?[43]V gramatike J. Rhenia— vtedy už veľmi zastaralej. Johann Rhenius, Nemec, datoval úvod k svojej gramatike 3. októbra 1611, čiže ešte pred reformným účinkovaním J. A. Komenského. Jeho gramatiku v Uhorsku často pretláčali.[44]Dal vyťať „škutikou“(lat.) — remeňom, korbáčom[45]„Kistűkör“— Zrkadielko, maď. učebnica, ktorú napísal r. 1770 Štefan Losonczi. Bola obľúbená a často ju pretláčali.[46]„Nyitra vármegyének van hosszas határa…“(maď.) Nitrianska stolica má priestranný okruh; ak sa ti páči, môžeš v nej ísť do Nového Mesta, Nitry, Bojníc, Prievidze, Holíča, Skalice, Nových Zámkov, Hlohovca, hradu Leopoldova.[47]Signum(lat.) — inak signum linguae, odznak reči. Potupné znamenie pre žiaka, ktorý sa opovážil hovoriť vo svojej materinskej reči. Každý žiak musel nosiť tak dlho signum, kým neprichytil niektorého iného žiaka, ktorému signum ihneď odovzdal.[48]Z Donata tri „sententie“(lat.) — vety. Donatus bola stručná latinská gramatika, ktorú napísal v 4. storočí rímsky gramatik Aelius Donatus. Meno autora sa potom prenieslo na knižku, ktorej sa stručne vravelo Donát.[49]„Hic habes signum“(lat.) — tu máš signum[50]Ján Hoznek— nar. r. 1795, od r. 1819 bol profesorom v Sárospataku a zatým od r. 1824 do r. 1831 v Ožďanoch. Z Oždian odišiel za profesora do Levoče, ako spomína ďalej i Francisci.[51]Štefan Lucze— rodák z Uhorského, teda tiež Slovák, bol profesorom v Ožďanoch od r. 1831 do r. 1840. Umrel osemdesiatdvaročný ako farár.[52]Sedemdesiat zlatých v šajnoch— čo bolo lacno, kedže 1 zl. v striebre rovnal sa až 21 zlatému v šajnoch.[53]Málé a görhő(maď.) — prvé je kukuričná kaša a druhé nejaký koláč z kukuričnej múky[54]„Úgy igyekezzél“atď. (maď.) — tak sa usiluj i naďalej, aby si bol blaženým (šťastným)[55]Gottfried Osterlamm— správne Christian Theophil Osterlamm, profesor v Levoči. (Bližšie životopisné údaje chýbajú.) Jeho otec, farár, bol Ján Karol Osterlamm a umrel v 81. roku života 23. marca 1840.[56]Latinákovci Janko a Rudo— synovia železiarskeho magnáta Jána Latináka, rodáka z Tisovca. Sami boli už odrodilci a Rudolf Latinák, už r. 1848 fanatický nepriateľ Slovákov, keď umrel r. 1908 v Ploskom, poručil gemerskému maďarizačnému spolku stotisíc korún.[57]Michal Hlaváček(1803 — 1885) — rodom zo Skalice, od r. 1832 profesor na levočskom ev. lýceu, kde učil matematiku, fyziku a reči (francúzsky, anglicky, hebrejsky, česko-slovensky)[58]Pavel Tomášek(1802 — 1887) — činný aj literárne, učil na levočskom lýceu dejepis, rečníctvo a reči (maďarsky, latinsky, taliansky)[59]Ďuro Müller— rodom z Liptova, prišiel do Levoče za profesora r. 1817 a prednášal teológiu a filozofiu. Bol bez pevného vedeckého i charakterového základu, takže ho Francisci správne charakterizoval.[60]Rhenii syntaxis(lat.) — vetoslovie od spomenutého už Rhenia[61]Periodológiu(gréc.) — náuku o periódach, ktorá sa podrobne preberala vo vtedajších učebniciach rétoriky. Rozoznávala sa periodus simplex et composita, jednoduchá a zložená perióda.[62]„Complicatio per circumstantias“(lat.) — komplikácia, vyplývajúca z okolností[63]„Quis, quid, ubi“atď. (lat.) — kto, čo, kde, pomocou čoho, prečo, ako, kedy?[64]„Versus memorabiles“(lat.) — veršíky na podporovanie pamäti[65]„Vocalem breviant alia subeunte Latini“(lat.) — latináci skracujú samohlásku, keď nasleduje iná samohláska[66]predbežne len „adonické“(z gréc.) — ktoré vznikli stiahnutím alebo skrátením daktylskej dvojstopy (dlhá slabika a dve krátke, resp. dve slabiky dlhé). Adonické verše bývali na konci strofy a keďže sú krátke, mohlo sa cvičenie v skladaní veršov začínať práve nimi[67]do Brezova— rozumej Rimavského, malohontianskej obce[68]„Homo sum; nil humani alienum a me esse puto“(lat.) — som človek, nič ľudského nepokladám pre seba za cudzie. (Terentius)[69]Hrebendovho roznoščíctva(z rus.) — roznášky, roznášania[70]„Česko-slovenská gramatika“— od Šramka, vytlačená v Bratislave r. 1805. Jej autorom bol Pavel Šramko (1743 — 1831), literárne činný ev. farár v malohontianskom Klenovci. Kniha nebola gramatikou v presnom zmysle, ale v podstate len poučením o pravopise.[71]z Martiniho matematiky— Gabriel Kováts-Martini (1782 — 1845), od r. 1817 do smrti profesor matematiky, prírodopisu a fyziky na bratislavskom lýceu, dobrý odborník a pedagóg, ktorého mládež mala veľmi rada. Jeho latinská učebnica matematiky Compendium matheseos vyšla r. 1832 v Bratislave. V druhom vydaní vyšla už r. 1835.[72]na inžiniersky beh v Pešti— Beh = kurz. Preto išlo o kurz, lebo v Pešti vznikla vysoká škola technická až r. 1857.[73]len za komasačného a panského inžiniera— komasácia (lat.) znamená sceľovanie rozdrobenej pôdy a jej opätovné vymeriavanie a prideľovanie dovtedajším vlastníkom. Bolo to opatrenie potrebné za kapitalizmu, keď sa pozemky mohli do nekonečna drobiť. Panským inžinierom možno rozumieť každého geometra na veľkostatkárskej pôde, tak šľachtickej, ako cirkevnej[74]ako alumnistu(lat.) — stravníka v alumneu, vtedajšej študentskej menze[75]vyučovali i „prímanov“(lat.) — doslovne prvotriednikov. Tu však prvá trieda znamená podľa starého spôsobu najvyššiu, a nie najnižšiu triedu.[76]filozofov a teológov— rozumej študentov na lýceu, poslucháčov vysokoškolských predmetov. (Boli dva stupne, najprv filozofia a po nej nasledovala teológia.)[77]doctrinam fidei christianae(lat.) — kresťanskú vierouku[78]„Classem syntaxistarum…“atď. (lat.) — triedu syntaktickú a humanitnú (rétorika s poetikou) s ohodnotením: vyznamenaný[79]pokročil som do filozofie— trojročného kurzu, kde sa prednášali vysokoškolské predmety. (Kto skončil humanitnú triedu, to bolo toľko, ako neskoršia matúra.)[80]len „Primae cum Eminentia“(lat.) — vysvedčenie prvej triedy s pochvalou. Proti vyznamenaniu (Eminentia) bolo to zhoršenie o jeden stupeň.[81]„Linguam graecam…“atď. (lat.) — jazyk grécky, hebrejský, úvod do Nového zákona a výkladu[82]práve „a contrario“ vysvetľujúce(lat.) — protikladom, napr. vo vede o kráse ošklivo[83]„Clarissime Subsylváni…“atď. (lat.) — slovutný Subsylváni, keď v slove „krišpína“ (krišpína— bol vtedy módny vrchný kabát) literu „k“ premeníš na literu „f“, čo z toho vyjde?[84]„Frisspina, clarissime domine!“(lat.) — čerstvá…, slovutný pane! (Študent dal profesorovi oprávnene názov „slovutný“, kým profesor jemu len zo žartu nadal „clarissime“.)[85]podľa kompendií(lat.) — príručiek. Gabriel Kováts-Martini okrem učebnice matematiky napísal aj učebnicu fyziky, ktorá vyšla r. 1823 a v druhom vydaní r. 1831. Obidve učebnice boli pochvalne prijaté.[86]„Hja, ich milosť…“— zdvorilostné oslovenie, ktoré sa inak dávalo len vtedajším zemanom. Švo = nárečové, miesto bežného čo (čuo).[87]humanitné štúdiá(lat.) — predmety v stupni rétoriky a poetiky (približne neskoršej VII. — VIII. gymnaziálnej triedy)[88]svojimi slovenskými literárnymi prácami dokázal— Boli to vlastne práce v bibličtine: Paměti Jelšavské a Muránské (1829), dôležité vlastivedné dielo, Obchodníci (1846), pokus o román, preklady: Život dr. Martina Luthera (1869) a Ciceronove řeči (1875), ako i niekoľko príspevkov po časopisoch.[89]pri superintendentovi Bilnicovi— Pavel Bilnica (1772 — 1834), od r. 1802 bol ev. farárom slovensko-maďarským a zároveň i profesorom lýcea v Bratislave. Preddunajským superintendentom bol od r. 1829.[90]Ústavu v Prešporku— založeného r. 1828[91]matézy(gréc.) — iný tvar pre pomenovanie matematiky[92]táto intráda(lat.) — začiatok, prvé vystúpenie[93]„Halb zog sie ihn, halb sank er hin“(nem.) — napoly ho stiahla, napoly padol sám. Je to citát z Goetheho balady Der Fischer (Rybár), kde vodná žena zláka rybára do vodnej hlbiny.[94]homiletické cvičenia(gréc.) — cvičenia v kázaní teológov, čiže budúcich kňazov[95]„Nitra milá, Nitra“— pieseň je umelého pôvodu a nemá takú dávnu minulosť, ako sa o nej predpokladalo za Štúrových a Francisciho čias. U vtedajšej slovenskej mládeže bola obľúbená práve preto, že ju pokladali za rozpomienku na Veľkomoravskú ríšu.[96]Daniel Maróthy(1825 — 1878) — ev. farár na Ľuboreči, slovenský básnik a buditeľ[97]primae philosophiae(lat.) — prvej filozofie, čiže prvého stupňa v trojročnom filozoficko-právnickom kurze. (Po dvoch rokoch filozofie nasledoval tretí rok prednášky z práva.)[98]Gašpar Dianiška(1820 — 1875) — rodom z Tisovca, neskôr tamojší ev. učiteľ[99]Ján Jaromír Mayer(1814 — 1890) — rodom zo Senice, národný buditeľ[100]Ľudovít Šnitta(1821 — 1866) — rodom z Uhrovca, mladší krajan Ľudovíta Štúra[101]Samuel Michalovič— bol z Gemera, teológ, mnohostranný prispievateľ Pamätnice levočských študentov. Sotva skončil štúdiá, umrel na suchoty.[102]Od neho je rečňovanka: Ja som Slovák, a čo je viac? Nehanbím sa za to! (J. Š.) V SP je pod značkou J. Š. takéto znenie: „Od neho je rečňovanka ,Ja som malý, ale Slovák‘, pre ktorú nedávno minister zakázal upotrebovaf v školách Bežov Šlabikár“, hoci v rukopise Francisciho Škultéty[102]vlastnoručne pripísal prvú citovanú poznámku. (Pozn. red.)[102102]August Horislav Škultéty(1819 — 1892) — ev. farár, slovenský buditeľ a pedagóg, spisovateľ, v r. 1862 — 1874 profesor a najčastejšie i riaditeľ slovenského gymnázia revúckeho. Známy je ako zberateľ a vydavateľ ľudových povestí.[104]na univerzite v Halle— Štúr bol cez dva školské roky, od jesene r. 1838 do augusta r. 1840. Halle an der Saale, mesto v Merseburskom kraji v Nemecku, malo univerzitu od r. 1694 (od r. 1817 bola spojená s univerzitou wittenberskou).[105]Ján Drahotín Ondruš— Lipták z Palúdzky, po štúdiách v Bratislave odišiel na univerzitu v Halle. V marci r. 1845 umrel na suchoty u rodičov.[106]dvoch bratov Nosákovcov— sú to Timotej Ignác (bežne Bohuš Nosák, 1818 — 1877), rodák z Tisovca, slovenský buditeľ a spisovateľ, a jeho brat Teofil Nosák, ev. farár v Čiernej Lehote (Gemer) a potom v Sabinove.[107]dvoch bratov Hroboňovcov— Ľudovíta Miloslava (1817 — 1880) a Sama Bohdana (1820 — 1894). Ľudovít bol ev. farárom v Sielnici a národne užitočným buditeľom, ale Samo strávil celé desaťročia vo fantastickom rozjímaní a nijako neuplatnil svoj nevšedný talent.[108]Lýceum— jeho začiatky siahajú do r. 1606 a r. 1656 škola už mala novú vlastnú budovu a názov gymnázia. Bratislavské lýceum bolo polovičnou vysokou školou, lebo kto na ňom absolvoval po trojročnom filozofickom kurze (resp. od r. 1841 po skončenej fyzike a dvoch rokoch práva) ešte dva teologické ročníky, mohol sa stať evanjelickým kňazom v obvode celého Uhorska. Lýceum malo nielen slávnu minulosť, ale stalo sa kolískou celého štúrovského hnutia a zapísalo sa nezmazateľne do slovenských národných dejín.[109]konvikt(lat.) — to isté, čo internát, študentský domov[110]Takzvané Roth-Telekyanum— nazvané podľa zakladateľky gr. Johanny Teleki rod. Rothovej (zomrela r. 1813), ktorá zložila stotisíczlatovú základinu, aby sa z jej úrokov udeľovali štipendiá študentom evanjelických gymnázií v Uhorsku[111]v meste korunovačnom a snemovom— lebo Bratislava bola až do r. 1848 sídlom uhorského snemu a od r. 1563 až do r. 1830 i korunovačným mestom uhorských kráľov[112]prichádzali i Srbi pravoslávni— to preto, lebo im na bratislavskom lýceu, ako na evanjelických školách uhorských vôbec, nehrozilo nebezpečenstvo navádzania na inú vieru, aké bolo na katolíckych školách[113]zo srbského Kniežatstva— ktoré trvalo až do r. 1882 (vtedy sa stalo kráľovstvom) a od Turecka celkom nezávislým sa stalo až r. 1878. (Čiastočnú nezávislosť, postupne rozširovanú, malo už od r. 1815.)[114]csiribiri, cseléd, kocsis, úr(maď.) — nepatrný (hocijaký), sluha, kočiš, pán[115]kitünő, jeles(maď.) — výtečný, veľmi dobrý[116]kandidatickú skúšku(z lat.) — skúšku, ktorú skladali uchádzači o štipendiá na štúdium na nemeckých univerzitách[117]„laudabile“(lat.) — chválitebné, čiže výtečné[118]„Palkovics György, professor:…“(lat.) — profesor Juraj Palkovič: V rokoch 1841 a 1842 prednášal pravopis a gramatiku jazyka slovanského (čiže slovenského) syntaxistom, roku 1842/43 rétorom, napospol chválitebne[119]s antliou pneumatickou(lat.) — vývevou[120]„adhuc“(lat.) — ešte[121]„videtur, est Slavus“(lat.) — vidno, že je to Slovák[122]Matej Ševrlay(1783 — 1840) — rodom z turčianskej Bystričky, v r. 1816 — 27 profesor na ev. lýceu v Banskej Štiavnici, potom až do smrti v Bratislave, dobrý pedagóg a národne uvedomelý Slovák[123]„laeto, sed non vieto militi“(lat.) — veselému, ale nie zbedačenému vojakovi[124]Štefan Boleman(1795 — 1882) — profesor v Lučenci, potom v Banskej Štiavnici a od r. 1840 na lýceu v Bratislave, bol prívržencom maďarčiny na lýceu a kalvínsko-evanjelickej únie v cirkvi. Bol nepriateľom slovenských národných snáh.[125]podľa kompendia Ammonovho— Christoph Friedrich von Ammon (1766 — 1850), nemecký učený teológ a spisovateľ, od r. 1813 hlavný dvorný kazateľ v Drážďanoch. Keďže Boleman vyučoval na lýceu teológiu, zrejme používal Ammonovo trojzväzkové dielo Biblische Theologie (Biblická teológia), 1801 — 2, Göttingen[126]Emanuel Viliam Šimko(1791 — 1875) — od r. 1835 ev. farár v Bratislave a zároveň profesor na lýceu, Bolemanovi podobný typ[127]ingenium(lat.) — nadaný, schopný človek. (Tu je význam, pochopiteľne, posmešný.)[128]„magyarország történetei“(maď.) — dejiny Uhorska[129]Tobias Godofredus Schröer(1791 — 1850) — bratislavský Nemec, účinkoval na lýceu od r. 1817 do r. 1849, keď sa stal školským radcom v školskej rade bratislavského dištriktu (správny obvod za absolutizmu). Bol najlepším profesorom lýcea v tom čase. Vyvíjal rozsiahlu literárnu činnosť a ako nemecký buditeľ, dobre vedel chápať buditeľské snahy štúrovcov, ktorým kde len mohol, pomáhal.[130]Ondrej Daniel Michnay(1804 — 1857) — rodom z Levár, najprv profesor a rektor v Modre, od r. 1839 do smrti profesor na bratislavskom lýceu. Prednášal už od štyridsiatych rokov po maďarsky.[131]len suchých paradigiem(gréc.) — skloňovacích alebo časovacích vzorcov[132]„a bove majore discit arare minor“(lat.) — od staršieho vola sa učí orať mladší[133]„tanulj tinó, ökör lesz belőled“(maď.) — uč sa, teľa, bude z teba vôl[134]providenciálnu úlohu(lat.) — osudovú, prozreteľnosťou určenú[135]Benjamín Pravoslav Červenák(1816 — 1842) — ev. teológ, význačný člen bratislavskej slovenskej mládeže[136]len rečou znárodnenej— tu nemožno s Franciscim súhlasiť, lebo slovenskí evanjelici neprevzali s reformačným princípom nemeckú mentalitu. Autor nebral do úvahy aj vplyv českých pobielohorských exulantov, ktorý možno u Slovákov dobre sledovať.[137]Peter Pázmány(1570 — 1637) — od r. 1616 ostrihomský arcibiskup a od r. 1629 kardinál, obratný polemik, význačný maďarský spisovateľ a horlivý protireformačný činiteľ[138]ním založenej v Trnave univerzity— od r. 1635[139]Societas Jesu(lat.) — Ježišova spoločnosť, odtiaľ jezuiti. Bojovná protireformačná rehoľa, založená r. 1540, ktorá k trom bežným rehoľným sľubom pribrala ešte štvrtý: hájenie a podporovanie záujmov pápežskej stolice.[140]Slovárom slovenským— vydaným v šiestich veľkých zväzkoch r. 1825 — 27 v Budíne[141]v generálnom semeništi na prešporskom zámku— v ústrednom seminári pre výchovu katolíckych klerikov. Seminár bol na bratislavskom hrade, ktorý vyhorel až r. 1811.[142]arcibiskupskému vikariátu(lat.) — úradu, spravujúcemu vikariát, osobitnú oblasť, podriadenú vikárovi, pomocníkovi biskupa (v tomto prípade ostrihomského arcibiskupa) v duchovných veciach.[143]Michala Mialoviča— V Horných Zeleniciach po tolerančnom patente nebol farárom evanjelickým nijaký človek toho mena. Bol tam v r. 1791 — 98 ev. farárom Samuel Michalovič, nar. r. 1765, ktorý potom prešiel za farára do trenčianskych Podlužian. Nebol tam ani učiteľ alebo iný evanjelik, ktorý by sa bol volal Michal Mialovič, takže údaj o jeho členstve — ostatne len jednoročnom — v bernolákovskom Tovarišstve možno prijať len za predpokladu: Mialovič = Samuel Michalovič.[144]Juraj Palkovič(1763 — 1835) — katolícky kňaz, prepošt, ostrihomský kanonik, prekladateľ Písma svätého do bernoláčtiny, vyznačil sa najmä ako štedrý podporovateľ literatúry a vydavateľ slovenských kníh[145]Nálady a výhľadySvetozára Hurbana Vajanského — vyšli roku 1897 s podtitulom: Pokus znázorniť terajší slovenský myšlienkový svet s rozpomienkami na minulosť.[146]Článok „Nálady a výhľady“ vychádzal v NN XXVIII., 1897, č. 261 — 274, v dvanástich častiach na pokračovanie, označených rímskymi číslicami (I. — XII.). Osobitné vydanie tohto článku Vajanského vyšlo ako odtlačok NN v Martine r. 1897. (Pozn. red.)[147]Bohuslav Tablic(1769 — 1832) — ev. farár, naposledy v Kostolných Moravciach, slovenský buditeľ, spisovateľ, prekladateľ i vydavateľ[148]Juraj Palkovič(1769 — 1850) — profesor slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu, buditeľ, spisovateľ, vydavateľ kníh, novín, časopisu Tatranka a kalendára. Pod jeho záštitou sa vzdelávali štúrovci. Ináč bol zástancom starej češtiny a starého pravopisu, v čom ho vývoj ešte za jeho života dávno prekonal.[149]Martin Hamaliar(1750 — 1812) — od r. 1796 superintendent banského okolia. Francisci mylne udáva jeho pôsobištia, lebo najprv bol v Banskej Štiavnici a potom (od r. 1803) na Sarvaši (tam bol tiež farárom a nie profesorom).[150]Legácie a iné dobrodenia(lat.) — odkazy (testamentárne)[151]päťdesiat dukátov— dukát bol zlatý peniaz. Pre porovnanie s riadnou menou možno uviesť, že r. 1846 mal cisársky a kremnický dukát hodnotu 4 zl. 30 grajciarov.[152]Michal Institoris Mošovský(1733 — 1803) — ev. farár v Bratislave, slovenský spisovateľ[153]Michal Sepeši(Szepesy, 1751 — 1810) — ev. farár v Orosláne, od r. 1793 v Sobotišti. Od r. 1808 bol nitrianskym seniorom. Jeho literárna činnosť sa obmedzovala na priležitostné publikácie.[154]Stevan Stratimirovič(1757 — 1836) — metropolita v Karlovciach, cirkevná hlava Srbov v Uhorsku a Chorvátsku, srbský buditeľ a národný pracovník[155]na vizitácii cirkví(lat.) — úradných návštevách cirkevných sborov. Ich predmetom bolo vykonávanie dozoru, zisťovanie a hodnotenie cirkevného života.[156]päťsto zlatých v bankovkách— čiže v spomenutých tzv. šajnoch[157]Prešporský konvent— rozumej miestneho ev. cirkevného sboru[158]Michal Kovács-Martini(1750 — 1829) — ev. farár na Turom Poli, od r. 1783 v Modre (najprv v nemeckom a od r. 1796 v slovenskom sbore), od r. 1816 superintendent preddunajského dištriktu[159]Karol Štúr(1811 — 1851) — Ľudovítov najstarší brat, básnik-literát, buditeľ i dobrý pedagóg. Od r. 1839 až do r. 1846 bol profesorom a rektorom (riaditeľom) malého modranského evanjelického gymnázia. Od r. 1846 do smrti bol modranským farárom.[160]Daniel Lichard(1812 — 1882) — najprv ev. farár, potom profesor ev. lýcea v Banskej Štiavnici, napokon až do smrti novinár a spisovateľ vo Viedni a v Skalici. Tam vydával v r. 1863 — 1882 veľmi dobrý hospodársky časopis Obzor. Bol to prvotriedny popularizátor prírodných vied.[161]Samuel Godra(1806 — 1873) — ev. farár v Prostredných Plachtinciach, buditeľ, literárne bol dosť činný, ale jeho práce sú malého významu[162]Štefan Caltík(1805 — 1849) — ev. učiteľ vo Vrbovom, nevynikol ani v literatúre, ani vo verejnom živote[163]Samuel Babylon(1806 — 1866) — ev. farár v Bajši (Báčka), bol podobný typ ako Caltík[164]Matej Holko(umrel r. 1881) — ev. farár v Rimavskej Bani, druží sa k predošlým dvom[165]Juraj Matúška(1809 — 1898) — ev. farár v Istebnom, po revolúcii sedriálny sudca. 4. mája 1848 v stoličnom zasadnutí oravskom povedal závažnú reč. Ináč patril k spoluautorom Zpěvníka evanjelického (1842).[166]Ján Mockovčák(1799 — 1885) — neskôr ev. farár v Pezinku, prispieval do Štúrových novín a inam posielal príspevky v próze i vo veršoch[167]František Spannagel— študoval vo Viedni a bol predsedom bratislavskej študentskej Spoločnosti do októbra r. 1834. Ďalšie údaje nám o ňom zatiaľ chýbajú.[168]Gustáv (Dobroslav) Grossmann(1813 — 1846) — ev. farár v Martine, zomrel prv, než stačil vyvinúť verejnú činnosť, presahujúcu rámec študentský[169]Alexander Vrchovský(1812 — 1865) — Skaličan, prijatým „národným“ menom Boleslavín (nie Boleslav, ako udáva Francisci), bol neskoršie významným advokátom v Pešti. Za študentstva veľmi činný, potom málo znamenal pre národnú vec.[170]kráľovská uhorská námestná radav Budíne — bol to byrokraticky organizovaný najvyšší súd v Uhorsku po boku palatína ako kráľovského miestodržiteľa. Z jej príslušnosti boli vyňaté len súdne veci a veci kráľovskej komory (štátnych majetkov).[171]intimát(lat.) — nariadenie, rozhodnutie vyššieho úradu[172]Ondrej Červenák(1825 — 1887) — banský úradník a naposledy úradník účastinnej Sporiteľne v Martine, bol autorom ôsmich návrhov zákona, ktoré r. 1871 predložil uhorskému snemu Viliam Pauliny-Tóth ako poslanec kulpínskeho volebného okresu[173]Ondrej Braxatoris(1820 — 1872) — neskorší náš významný básnik Andrej Sládkovič[174]viedli sa o tom porady a hádky— o čom nás informuje Ján Kalinčiak v príspevku Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča (Sokol I, 1862, 444 — príslušné partie pretlačené v knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi, SVKL, 1955, 151 — 2). Francisci nič bližšieho o veci nepíše, hoci sám bol náčelníkom „gemerskej“ strany mládeže, ktorá chcela podržať „dovtedajšie slobody členov“. Proti nej stála Štúrom vedená strana, ku ktorej patril i Kalinčiak. Štúr chcel Ústav znova usporiadať a pôsobil na mládež, aby si stanovy Ústavu tak paragrafovala, žeby potom nijaký člen Ústavu nič nemohol ľubovoľne robiť. O veci bola prudká a dlhá diskusia. „Naostatok sa náš dobrý priateľ Francisci ako zapisovateľ Ústavu, totiž hlavný úradník a náčelník gemerskej strany, potkol, vysloviac: ,Vidíte, výbor je kvet a druhí sú masa Ústavu‘. Roj včiel nehučí tak, ako zahučali naši vrstovníci, keď to počuli. Obe strany mali predtým rovný počet hlasov; teraz zostali gemerskí členovia výboru sami. Ústav sa teda zriadil v prísnom smere, disciplína, ktorú škola nepoznala, sa v Ústave zaviedla a vplývala svojou mocou na mládež i vtedy, keď tá musela vyvandrovať do Levoče a práve v Levoči prešla v tomto ohľade do najkrajnejšieho extrému,“ svedčí o prípade Ján Kalinčiak. Vedúcim levočskej mládeže bol — Ján Francisci, takže v Levoči sám s tým súhlasil, proti čomu nie tak dávno predtým v Bratislave brojil[175]Štefan Launer(1821 — 1851) — neskorší profesor v Banskej Štiavnici, známy ako odporca literárnej slovenčiny, ktorý štúrovcov hanobil najhoršími nadávkami[176]tieto stanovy tohože roku ešte neboli v platnosti— tu sa Francisci mýli, lebo stanovy Ústavu, prijaté po dramatickom hlasovaní, o ktorom vyššie citujeme Kalinčiaka, platili r. 1843, hoci iba nakrátko. Vychádza to z listu Slováka, poslucháča lekárstva vo Viedni (bol to asi už spomenutý Gašpar Dianiška), datovaného 17. októbra 1843 vo Viedni. Text listu bol uverejnený v Sborníku Matice slovenskej III, 1925, 72 — 4.[177]do knihovne Národného domu— totiž v Martine. Odtiaľ prešla knižnica do novovystavanej (susednej) budovy Muzeálnej slovenskej spoločnosti a napokon do obnovenej Matice slovenskej.[178]výklad Iliady Homérovej— najstaršou pamiatkou starogréckej literatúry sú dve veľkolepé epické básne, Iliada a Odysea, pripisované Homérovi. (Iliada hovorí o desaťročnom obliehaní mesta Tróje v Malej Ázii spojenými gréckymi vojskami, Odysea opisuje dobrodružstvá Odysea, jedného z gréckych veliteľov pod Trójou, až po jeho návrat domov po desaťročnom zmietaní po rôznych krajinách.)[179]ideu vývinu človečenstva— pochádzajúcu od Johanna Gottfrieda Herdera (1744 — 1803), zberateľa a vydavateľa ľudovej poézie. Bol to demokratický mysliteľ a sociológ, jeden z hlavných predstaviteľov buržoázneho humanizmu v 18. storočí v Nemecku.[180]knihovne Apponyiovskej— knižnicu zriadil r. 1827 v Bratislave gróf Anton Apponyi, ktorý ju sem previezol z Viedne. V päťdesiatych rokoch 19. storočia knižnicu preniesli do Oponíc pri Nitre, do rodinného kaštieľa vlastníkov, odkiaľ sa najcennejšie veci neskôr dostali darom do Magyar nemzeti múzea v Budapešti.[181]Srbmi na lýceu a na právnickej akadémii— už sme vysvetlili, prečo pravoslávni uhorskí Srbi radi vyhľadávali evanjelické školy vôbec, a tak i lýceum v Bratislave. Právnická akadémia bola v Bratislave od r. 1784. Bola to vysoká škola, ktorú sem preniesli z Trnavy.[182]Dr. Svetozar Miletić(1826 — 1901) — advokát v Novom Sade, významný politik uhorských Srbov. Patril medzi najvynikajúcejších Štúrových srbských žiakov. Ako poslanec uhorského snemu, dôrazne sa zastával národného práva Slovákov.[183]Josef Jungmann(1773 — 1847) — spisovateľ, popredný buditeľ českého národa, zakladateľ novočeskej spisovnej reči. Jeho hlavné dielo, veľký Slovník česko-německý, vyšiel v piatich dieloch r. 1834 — 39 po viac než tridsaťročnej usilovnej práci.[184]Vuk Stefanović Karadžič(1787 — 1864) — srbský spisovateľ a učenec, zakladateľ novej srbskej literatúry. Autor myslí asi nové vydanie srbských ľudových piesní, ktoré vyšlo v štyroch zväzkoch. Začalo síce vychádzať ešte r. 1841, ale bolo zakončené až r. 1862. Pôvodné vydanie, ešte v starom pravopise, vyšlo r. 1814 — 15 vo dvoch zväzočkoch ako Mala prostonarodna slaveno-srbska pesnarica.[185]księgi naroda polskiego i pielgrzymstwa polskiego— (knihy poľského národa a poľského putovania) vyšli r. 1832 v Paríži. V nich Mickiewicz podľa príkladu izraelských prorokov vyhlasoval poľský národ za vyvolený národ, ktorý je povolaný duchovne obrodiť Európu.[186]preklad je vytlačený v ktorejsi Tatranke— ročník II, 1841, zv. 1: Attaman Kunický. Pověst kozácká od Czajkowského (str. 74 — 91).[187]spevokoly na spôsob študentských komersov— neboli to spevokoly v terajšom zmysle, ale príležitostné študentské posedenia s cieľom zabaviť sa. Pravda, nemali pijanskú náplň, ako pôvodné študentské komersy, ale buditeľsko-národnú.[188]so Samkom Štúrom(1818 — 1861) , mladším bratom Ľudovítovým, ktorý bol najprv kaplánom a od r. 1847 do smrti ev. farárom v Zemianskom Podhradí. Bol aj literárne činným buditeľom.[189]Ľudovít Gál(1822 — 1894) — ev. farár na Muránskej Dlhej Lúke, buditeľ[190]Ľudovít Reuss(1822 — 1905) — ev. farár v Revúcej, zberateľ slovenských ľudových povestí, zaoberajúci sa vedeckými otázkami a teóriou hudby[191]Adolf Reussbol Ľudovítov brat — po r. 1849 bol za čas i gemerským slúžnym, ale bližších dát o ňom nemáme[192]Samuel Reuss(1783 — 1852) — ev. farár v Revúcej, cirkevný historik, skúmateľ starožitností. Spolu so synmi a niekoľkými ich vrstovníkmi začal zbierať slovenské ľudové povesti. Bol známym národným buditeľom.[193]Svetská krása— túto ľudovú povesť zapísal skutočne Samuel Reuss, ale ďalšie dve povesti (Berona, O kocúrikovi) zapísal už Samuel Ormis (1824 — 1875), priateľ Reussových synov, tiež jeden zo zberateľov ľudových povestí. Bol profesorom revúckeho gymnázia a známy je ako autor Výchovovedy.[194]v nárečí gemersko-hronskom— Gemerským Hronom sa rozumie sedem obcí: Švermovo (predtým Telgárt), Vernár, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka a Polomka. V tomto malom počte obcí je niekoľko hodne odlišných nárečí.[195]Ľudovít Gáber— neskôr ev. farár na Rimavskej Kokave a národný buditeľ. Umrel na Kokave r. 1890.[196]Pavel Dobšinský(1828 — 1885) — posledne ev. farár v Drienčanoch, mnohostranný literát, obetavý redaktor a vydavateľ Sokola (1860 — 61), dobrý pedagóg a činný buditeľ, významný národopisec[197]František Pastrnek(1853 — 1940) — univ. profesor v Prahe, známy český lingvista, zaoberal sa štúdiom slovenských nárečí, preto potreboval i zbierky slovenských ľudových povestí[198]Sú vrátené a opatrované v tej istej knihovni, ktorej boli dané. (Jozef Škultéty.)[199]na Myjavev októbri roku 1841 hrali Divotvorný klobúk od Václava Klimenta Klicperu (1792 — 1859) a 29. apríla 1842 dávali kus Hrabě Beňovský, autorom ktorého bol nemecký spisovateľ August Friedrich Kotzebue (1761 — 1819). V Sobotišti 4. júla 1842 hrali miestni ochotníci spolu s bratislavskými študentmi hru Nevolníci aneb Isidor a Olga, preklad hry nemeckého dramatika Ernsta Benjamina Raupacha (1784 — 1852). Toto predstavenie podľa referátu Květov malo takú úroveň, že sa mu nevyrovnalo ani predstavenie tej istej hry v bratislavskom nemeckom divadle.[200]v Liptovskom Sv. Mikulášihrali smutnohru Izidor a Oľga 17. júla 1842, teda čoskoro po predstavení v Sobotišti[201]v Trenčíneprekazili hranie Izidora a Oľgy viacerí činitelia, o čom sa zachovala poznámka cudzou rukou v súčasnom nemeckom rukopise, z toho roku uverejnenom po slovensky v Slovenských pohľadoch XIX, 1899, 651 — 65. Podľa tejto poznámky (tamže na str. 657 — 8), ktorá, ako podotkol tam Francisci, „obsahom je úplne pravdivá“ (656, pozn.), opisuje prípad Francisci vo vlastnom životopise[202]Anna Jurkovičová(1824 — 1905) — od r. 1845 manželka Jozefa M. Hurbana[203]Samuel Jurkovič(1796 — 1873) — učiteľ, národný buditeľ, neskôr notár na Brezovej, bol aj literárne činný[204]na čele vyslanstva— o tejto akcii máme podrobnú historickú prácu prof. dr. Daniela Rapanta: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842 (dva zväzky, Mikuláš, 1943)[205]Samuel Ferienčík(1793 — 1855) — buditeľ, činný aj literárne, bol ev. farárom v Jelšave. Michal M. Hodža a Ján Chalupka sú dostatočne známi.[206]Herman Bužan— bol chorvátsky politik a buditeľ[207]Metel Ožegović(1814 — 1890) — v r. 1843 — 48 chorvátsky vyslanec na sneme v Bratislave, buditeľ, politik, autor politických publikácií[208]Gr. Albert Nugent(1816 — 1896) — vystupoval za chorvátskeho národného obrodenia ako nadšený Ilýr (národný buditeľ)[209]serežana Juraja— serežani boli vybraní vojaci z hraničiarskych plukov, konajúci bezpečnostnú službu v niekdajšej Vojenskej hranici, vybavovanie dôležitých posolstiev a pod. Za vojny slúžili ako ordonanci pri vyšších veliteľstvách. Takým ordonancom bol i Juraj pri podplukovníkovi Nugentovi.[210]„Juraj, obući se“(chorv.) — Juraj, obleč sa![211]„Jebem mu mater, opet se moram obući“(chorv.) — začiatok je ako nadávka až veľmi zrozumiteľný, ostatok vety značí: „zase sa musím obliecť“.[212]ako patvaristov a jurátov— patvaristi (lat.) boli pred r. 1848 to isté, čo neskorší advokátski kandidáti. Juráti (lat.) boli pred r. 1848 takí skončení právnici v Uhorsku, ktorí ešte nemali verejný úrad a boli preto činní v advokátskej službe.[213]Mirko Bogović(1816 — 1893) — chorvátsky buditeľ a politik, plodný básnik, beletrista i dramatik[214]Jozef Ferenc— bol už r. 1848 úradným prekladateľom chorvátskej reči v uhorskom ministerstve vnútra. Bližších dát o ňom nieto.[215]J. Škultéty v SP zmenil termín „slovanskej literatúry“ na „slovanských jazykov“. (Pozn. red.)[216]„kuči gazda“(chorv.) — domáci pán[217]„Annis 1841 — 1842 instituit…“atď. (lat.) — v rokoch 1841 — 42 vyučoval v pravopise a gramatike slovanského jazyka syntaxistov, roku 1842 — 43 rétorov, napospol chválitebne[218]Štefan Marko Daxner(1823 — 1892) — popredný buditeľ, iniciátor a osnovateľ Slovenského memoranda (1861), účastník revolučných bojov, autor dôležitých rozpomienok a vlastného životopisu, škoda, že nedokončeného[219]Gr. Karol Zay(1797 — 1871) — spochabený maďarizátor, od r. 1840 generálny dozorca evanjelickej cirkvi v Uhorsku, ktorý sa dôsledne staval proti slovenským národným snahám[220]Ľudovít Kossuth(1802 — 1894) — advokát a žurnalista, neskorší vodca maďarského národnooslobodzovacieho hnutia r. 1848, predstaviteľ buržoáznodemokratických živlov v revolúcii r. 1848 — 49[221]Pesti Hirlap(maď.) — Peštianske noviny. Vychádzal od januára 1841 do júla 1849 ako vplyvný orgán maďarskej liberálnej strany. Kossuth ho redigoval od začiatku vychádzania do konca júna 1844.[222]Tento akt vyšiel tlačou pod nadpisom „Beschwerden und Klagen der Slowaken in Ungarn“(„Beschwerden und Klagen…“— správne Die Klagen und Beschwerden der Slaven in Ungarn (nem.), Žaloby a sťažnosti Slovákov v Uhorsku. Vyšli knižne v Lipsku r. 1843.)[223]primipilov(lat.) — náčelníkov, podhuckávačov[224]Ján Seberini(1780 — 1857) — naposledy ev. farár v Banskej Štiavnici, kde bol od r. 1834 i superintendentom banského dištriktu, významný cirkevný činiteľ a literát, autor závažného vlastného životopisu[225]eltörültetnek(maď.) — zrušujú sa[226]konečný výsledok vyšetrovania— bol veľmi biedny, keďže generálny konvent z r. 1843 sa ani nezaoberal výsledkami vyšetrovacej komisie, a to s odôvodnením, že komisia na schôdzke zo dňa 26. júna 1843 svoje práce ešte neskončila[227]výťahy zápisnice— neprichádzajú vo Francisciho rukopise. Uvádza ich v pôvodnej reči prof. Rapant v druhom zväzku svojho Slovenského prestolného prosbopisu, kde odtláča dokumenty.[228]Jozef Bajcsy— bol dozorcom ev. cirkevného sboru v Bratislave[229]spomenuté veľké vyslanstvo— majúce 34 členov pod predsedníctvom Fraňa Tihanyiho, o ktorom autor písal krátko predtým[230]barón Gabriel Prónay(1812 — 1875) — na sneme vyslanec Turčianskej stolice. Nebol prepiatcom v národnostnej a rečovej otázke ako ostatní členovia výboru.[231]Peter Benyovszky— (Francisci ho mylne nazýva Fraňom) bol peštiansky advokát[232]Pavel Májor(nie Majer) — nar. r. 1818, zpravodajca Pesti Hirlapu z Mošonskej, bol po zložení advokátskej skúšky justiciárom (sudcom na panstve) v Uhorskom Starom Hrade (Magyaróvár)[233]Fraňo Pulszky(1814 — 1897) — maďarský publicista, archeológ a politik. Nadaný človek, ale krajný šovinista.[234]Dávid Perlaky— ev. farár v Bezi a senior rábskeho seniorátu, povahove surový človek a zmýšľaním divý šovinista[235]v bibliotéke lýcea— v budove na Konventnej ulici č. 15, na prvom poschodí, kde je i dnes umiestená v uzavretých skriniach okolo stien cenná časť lyceálnej knižnice[236]bezmála i Kalinčiak tak urobil— o tomto opise inkvizície sa nevie nič istého a nič bližšieho[237]Ján Čaplovič(1780 — 1847) — plodný spisovateľ, v posledných rokoch významný obranca slovenských národných snáh, nebol sekretárom Zichyho ani Pálffyho, ale riaditeľom schönbornovských majetkov. Taktiež nebol zakladateľom i dnes existujúcej Čaplovičovej knižnice v Dolnom Kubíne. Tým bol Vavrinec Čaplovič (1778 — 1853).[238]Vytlačené bolo v Slovenských pohľadoch, 1899, č. 11 (Pozn. red. SP.)[239]Bedrich Baltík(1834 — 1919) — neskorší ev. farár a biskup preddunajského dištriktu, cirkevný spisovateľ. Ako biskup až veľmi plával so šovinistickým prúdom, zaprúc svoju lepšiu minulosť.[240]Spomínaný odpis vyšetrovania v rukopise chýba. (Pozn. red.)[241]Samuel Vozár(Vozáry, 1823 — 1850) — rodom z Hrachova, Francisciho krajan a priateľ, autor politickej brožúry Hlas od Tatjer (Banská Bystrica 1851), zomrel mladý[242]farárovi na Dobrej Vode— bol to Martin Lackovič (umrel r. 1855)[243]Jonatan Čipka(Čipkay, 1819 — 1861) — ev. farár v Drienčanoch, národný buditeľ, spisovateľ a prekladateľ[244]na tej istej príležitosti— totiž povoze, ktorý ho „príležitostne“ (a nie náročky preňho vyslaný) odviezol z Lovinobane do Bratislavy. Slová „gemerská príležitosť“ na ďalšej strane majú ten istý zmysel, ba vzťahujú sa práve na ten istý povoz[245]pri redigovaní Národných novín— Štúrove „Slovenskje národňje novini“ začali vychádzať 1. klasňa (augusta) 1845[246]privilégium od uhorskej kancelárie z Viedne— lat. privilégium znamená výsadu, čiže povolenie na vydávanie novín. Cez uhorskú dvornú kanceláriu išlo všetko, čo vychádzalo od kráľa v uhorských veciach, alebo čo sa vybavovalo s jeho osobitným povolením. Ani spomenutá už uhorská miestodržiteľská rada nestýkala sa s kráľom priamo, ale iba cez dvornú kanceláriu.[247]Michal Huľuk(1823 — 1883) — ev. farár v Krupine. Zle sa zachoval nielen voči Franciscimu, ale aj tzv. krupinskej sudodielni. Francisci si zadovážil pas na štúdiá do Nemecka, do Halle, preto — keďže sám ta nešiel — prepustil svoj pas inému teológovi, Huľukovi.[248]Dvaadvadsiati členovia Ústavu— do Levoče prišli: Mikuláš Dohnány, Ľudovít Gáber, Ľudovít Gál, Karol Hájiček, Karol Hrenčík, Peter Kellner, Michal Kolpaský, Gustáv Koričánsky, Ján Kučera, Daniel Minich, Ľudovít Reuss, Eduard Škultéty, Samuel Štúr. Ostatní, ktorí odišli z Bratislavy, sú: Ľudovít Babylon, Pavel Bottka, Karol Černo, Samuel Hanzlíček, Peter Jamriška, Ondrej Klimo, Janko Kráľ, Janko Matúška, Samuel Štefanovič[249]Janko Kučera— rodák zo Sklabine, umrel r. 1849 ako slovenský dobrovoľník[250]Ale vypočítaní sú tu len dvanásti (Red. SP.)[251]Štefan Homola(1820 — 1881) — ev. farár v gemerskom Rybníku, slovenský buditeľ[252]rekognoskoval som(lat.) — preskúmaval som. (Je to ináče výraz z vojenskej terminológie.)[253]zasadnutie „Tatrína“— bol to kultúrny a literárny spolok so širokým programom. Vznikol zo Štúrovej iniciatívy r. 1844 a do r. 1848 stále nemohol dosiahnuť vrchnostenské povolenie. Za revolúcie definitívne zanikol. Jednako i tak vykonal kus užitočnej práce a jeho, výročné valné zhromaždenia boli schôdzkami národných buditeľov.[254]Dr. Jonáš Guoth(1811 — 1838) — lekár v Hybiach, liptovský buditeľ[255]Ondrej Klimo— bol učiteľom v Liptovskom Jamníku[256]Ondrej Klonkay— hospodársky úradník v Lučivnej, buditeľ (umrel r. 1855). Prispieval do Orla tatránskeho hospodárskymi článkami.[257]inšpektora Imricha Andaházyho(lat.) — dozorcu, zrejme levočského ev. cirkevného sboru. (Bližšie údaje sa nedali o ňom zistiť.)[258]statistika(z lat. status, tal. stato = stav) — zastaralý tvar pre náuku o štátnom území, zriadení a vôbec o štáte[259]quasi re bene gesta(lat.) — akoby vec bola dobre vykonaná[260]pomenovali sme sa „Jednota“— správcom (čiže hlavným predsedom) Jednoty bol Francisci a na každej evanjelickej vyššej škole so slovenskými študentmi mala Jednota svoju odbočku s vidieckym podpredsedom, ktorého potvrdzoval trojčlenný ústredný výbor v Levoči. Jednota bola teda vyššou organizačnou jednotkou, vzťahujúcou sa na mládež z viacerých škôl.[261]Ondrej Probstner— bol majiteľom baní a Francisci mal uňho byt, stravu i peňažný honorár[262]za korepetítora(lat.) — súkromného učiteľa[263]Štefan Mandelík— bol neskôr ev. farárom v Kerti, v Nitrianskej[264]Janko Čajak(1830 — 1867) — slovenský básnik, ev. farár v Lipt. Sv. Jáne. Bol útlej postavy a mal veľké, nežné modré oči, preto hrával ženské úlohy, keďže mládež nemala ženských herečiek.[265]Ján Drahotín Makovický(1818 — 1884) — najprv ev. učiteľ v Mikuláši, potom ev. farár v Ružomberku, buditeľ a spisovateľ[266]Ten zošit Slovenských povestí vyšiel roku 1845, teda v triadvadsiatom roku života môjho, v Levoči, v kníhtlačiarni Werthmullera, pod nadpisom: „Slovenskje povesti.Usporjadau a vidau Janko Rimauskí. Zvazok I.“ Strán sto šesťadvadsať osmorkových.Obsahuje desať z rozličných zbierok vybraných povestí:1. Popelvár, največí na sveťe. Adolf Reuss.2. Cesta k slncu. Štefan M. Daxner.3. Slncoví kuoň. Janko Rimauskí.4. Tri citroni. Jon. Dobroslav Hradouski. (Jonatan Čipka).5. Tri zakljate knježatá. Janko Rimauskí.6. Traja zhauranelí braťja. Samuel Reuss.7. Zlatovláska. Dr. Gustáv Reuss.8. Ružová Anička. Janko Rimauskí.9. Straťení chlapec. Horislav Aug. Škultéti.10. Pomodaj šťesťja lavička. Ľudovít Reuss. (Prídavok. Janko Rimauskí.)S akým rozmachom mladistvých síl a úchvatom mladistvého nadšenia rozbehol som sa do toho podniku, vidno z úvodu, ktorý som napísal na sv. Jána 1845 pod nadpisom „Bratia, rodáci“, so sľubom, že budem pokračovať vo vydávaní ďalších zošitov. Ale sľub splniť som nemohol. Za jedno, ako v tie časy každá slovenská kniha, i moje Povesti veľmi slabo a spozdile míňali sa, a kedže som ja majetku a zárobku nemal a za Povesti peňazí utŕžiť nemohol; za druhé, o tri roky, t. j. roku 1848 národná povinnosť a národná služba postavila ma na inú, od spisovateľstva celkom odchodnú postať a miesto pera mi meč do ruky vsadila: pokračovať vo vydávaní povestí som nemohol.Ale nezadlho našli sa iní, jedni z najprvších zberateľov a veľmi zručných, umných obrábateľov slovenských povestí, ktorí sa podujali pokračovať vo vydávaní. Boli to August Horislav Škultéty a Pavel Dobšinský, obaja už farári, ktorí v rokoch 1858 — 1861 v Rožňave a v B. Štiavnici vydali prvú knihu,[266]záležajúcu zo šiestich zväzkov.Škoda, preškoda, že mnou vydaného zošitu I. a Dobšinského knihy sotva nachodí sa ešte niekde zablúdilý zachovalý výtlačok; ťažko by ich bolo nájsť, keď neznať, kde ich hľadať.Pozdejšie, t. j. v rokoch 1880 — 1883, vyšlo od Pavla Dobšinského u Kníhtlačiarskeho účast. spolku v Turčianskom Sv. Martine osem zošitov samých nových povestí.[267]A ešte pozdejšie začal Karol Salva, splnomocnený Dobšinským, zo zásoby nevydaných ešte rukopisov zbierok v Ružomberku vydávať povesti. (Nie; Salvovo je nové vydanie zbierky A. H. Škultétyho a Dobšinského, Red. SP.)[266266]vydali prvú knihu— pod názvom Slovenské povesti. Kniha prvá. Povesti prastarých báječných časov.[266267]osem zošitov samých nových povestí— pod názvom „Prostonárodnie slovenské povesti“[269]Peter Kellner(1823 — 1873) — buditeľ a spisovateľ, jeden z redaktorov Štúrových novín, po r. 1849 činný v administratíve, od r. 1867 bol bez pevného zamestnania a živoril až do smrti[270]Dr. Ján Andraščík(1799 — asi 1853) — katolícky farár v Bardejove, vydal r. 1844 Šenk palenčeny anonymne a vo východoslovenskom nárečí. Túto užitočnú abstinentnú knižočku prepísal potom Michal M. Hodža do strednej slovenčiny, takže vyšla najprv vo Fejérpatakyho Slovenskom pozorníku na r. 1846 a potom i samostatne a hodne sa rozšírila[271]Johana Lehotská rod. Vyšná(umrela r. 1849) — bola činná i literárne. Zaujímala sa aj o výchovu slovenských žien.[272]Mikuláš Štefan Ferienčík(1825 — 1881) — buditeľ, beletrista a redaktor (Pešťbudínskych vedomostí a naposledy Národných novín)[273]do Prešova na študovanie práv— na tamojšej právnickej akadémii (fakulte) starobylého evanjelického kolégia (vysokej školy)[274]Leopold Abaffy(1827 — 1883) — ktorý neskoršie skončil teológiu a bol potom ev. farárom v Banáte, v Slovenskom Aradáci. Bol slovenským buditeľom a spisovateľom.[275]pozitívne práva(lat.) — totiž platné uhorské právo. Opakom toho je historické právo, ktoré kedysi platilo, ale v prítomnosti už neplatí.[276]Ondrej Csupka(1796 — 1851) — má jedinú latinskú príležitostnú tlač z r. 1823. Po revolúcii bol prísediacim stoličného súdu.[277]„tótosan“(maď.) — totiž s krikľavou slovenskou výslovnosťou[278]„baratim“(maď.) — priatelia moji) správna výslovnosť barátaim[279]bez didaktra(lat.) — bez školného poplatku[280]Andrej Vandrák(1807 — 1884) — od r. 1833 profesor na prešovskom kolégiu, maďarský spisovateľ a vedec[281]Tomáš Péchy(1829 — 1897) — statkár, maďarský politik, cez päť rokov minister verejných prác, resp. dopravy a v r. 1880 — 87 predseda uhorskej dolnej snemovne[282]Jozef Bánó(1824 — 1910) — maďarský politik, statkár, funkcionár v evanjelickej cirkvi[283]Fridrich Hazslinszky(1818 — 1896) — od r. 1846 profesor prešovského ev. kolégia, maďarský botanický spisovateľ[284]éljenovaniu(maď.) — volaniu na slávu (doslovne: „nech žije“)[285]Henryk Dembiňski(1791 — 1864) — poľský generál, účastník poľskej revolúcie r. 1830 — 31. Roku 1848 bol za spoluprácu medzi Slovanmi a Maďarmi, začas bol i hlavným veliteľom maďarskej revolučnej armády, s ktorou bojoval až do prehratej bitky pri Temešvári. Emigroval potom s Kossuthom do Turecka a umrel v Paríži.[286]Konrád Burchard(1837 — 1916) — narodil sa v Prešove, ako veľkopriemyselník bol od r. 1895 členom uhorskej hornej snemovne. Od r. 1891 mal už pomaďarčené priezvisko na Bélaváry.[287]o Wagnerovi— vieme len toľko, že sa volal Július[288]Karol Zielonka— bol poľský revolučný emisár a súčasne rakúsky policajný konfident[289]Marcel Turánszky— sa neskoršie, keď ho vypustili z väzenia na Špilberku v Brne, oženil s bohatou Poľkou a zakúpil si majetok v Gemerskej, v Levárte. Podľa svedectva Júliusa Bottu bol po rokoch už Slovákom naklonený, takže aj slovenské revúcke gymnázium všade bránil proti gemerským pánom[290]že som napísal akýsi spis— bolo to Zrkadlo pre ľud slovanský, napísané niekedy začiatkom roku 1847, ktoré potom bolo vytlačené a kolovalo nielen po Slovensku, ale (zrejme v poľskom texte) aj po Haliči. Obsah Zrkadla tiež poznáme, a to podľa dnes už nejestvujúceho úradného posudku slavistu Fraňa Miklosicha. Podáva ho Milan Hodža v knihe Československý rozkol (1920, 393 — 6). Zrkadlo bolo výrazom skutočného autorovho presvedčenia a nevzniklo len pod dojmom jeho stykov so Zielonkom. Revolučný charakter Zrkadla jasne vyplýva z Rapantových zistení (Slovenské povstanie roku 1848 — 49, I, 1, 1937, 340 — 6).[291]V Doslove k Radhostu. Viď o tom v Slovenských pohľadoch, 1901, str. 665. (Red. SP.)[292]svojvoľný a surový „betyár“(maď.) — tu má význam: oplan, darebák. Toto tvrdenie Francisciho odporuje zisteniam Bottu a Škultétyho v Slovenských pohľadoch r. 1901 (82 a 665 — 9), takže ho nemožno prijať za správne.[293]Michal Bakuliny(1819 — 1892) — spolu s Franciscim a Daxnerom r. 1848 v Plešivci na smrť odsúdený, slovenský buditeľ. „Schwalbenschwanz“ (nem.), lastovičí chvostík je žartovné pomenovanie, len škoda, že ani tento plášť ani trochu ďalej spomínaný kveker nevieme bližšie opísať a vysvetliť.[294]ktorúsi „Nitru“— prvý ročník ktorej vyšiel ešte (po česky) r. 1842, takže mohlo ísť o druhý ročník (vyšiel po dlhých prieťahoch pre cenzúru až r. 1844)[295]Daniel Mandelík(1816 — 1872) — vtedy ev. učiteľ v Hlbokom, umrel na Myjave[296]triadvadsiati, medzi nimi aj ja— ich mená sú uvedené v dokumente č. 1 v Rapantovom diele Tatrín (Osudy a zápasy), 1950, 49. Francisci počet prítomných správne udáva, lebo mal pred sebou ten dokument.[297]Gašpar Fejérpataky(1794 — 1874) — knihár v Lipt. Mikuláši, buditeľ, organizátor ochotníckeho divadla, nakladateľ viacerých kníh a vydavateľ kalendára. Pokladníkom Tatrína bol ako majetnejší človek, ale i preto, že býval tiež v Mikuláši, aby bol nablízku predsedovi spolku Hodžovi[298]Ctiboh Zoch— pôvodne Timotheus Cochius (1815 — 1865), buditeľ a spisovateľ, ev. farár v oravskej Jasenovej[299]Jozef Urbanovský(1793 — 1865) — buditeľ, katolícky farár v Čachticiach[300]ja odpovedal som Štúrovi z jari 1847— tento Francisciho list je zachovaný, ukazuje, aké názorové rozdiely vládli medzi štúrovcami[301]Orla tatránskeho— zábavnopoučnú prílohu Štúrových novín, ktorá vychádzala zároveň s nimi a mala charakter samostatného časopisu. Orol tatránsky zanikol súčasne s novinami v júni roku 1848.[302]Janko Štúr(1827 — 1905) — Ľudovítov najmladší brat, buditeľ a literárne činný človek, bol po r. 1849 úradníkom a neskoršie sudcom z povolania[303]August Horislav Krčméry(1822 — 1891) — buditeľ, spisovateľ a hudobník, ev. farár, v Hronseku a potom v Badíne[304]portášom Móric Jurecký(z lat.) — vrátnikom, vlastne pedelom (na univerzite). Jurecký bol v redakcii Štúrových novín a v neskorších rokoch vieme o ňom len toľko, že bol štátnym úradníkom.[305]„Ecce, iam hic etiam silvas decipiunt!“(skomolená latinčina) — Janko Štúr chcel povedať, že tamtí slivky kradnú, lenže si splietol lat. silva (hora) so slov. slivka[306]„vere decipiunt“(lat.) — naozaj kradnú[307]na Starú Turú— kde bol od konca marca 1847 ev. farárom vtedy ešte slobodný August Roy (1822 — 1884). Slobodná bola i jeho sestra Terka.[308]urobili Terke kúru— je to doslovný preklad nemeckej frázyKur machen(odtiaľ „kurizovať“, Kurmacher je nem. ctiteľ dámy). Po slovensky teda: podvoriť Terke.[309]do Rudna k farárovi Madvovi— Fraňo Madva (1786 — 1852), katolícky farár v Nitrianskom Rudne, bol povestným prírodným lekárom svojich čias.[310]„Ne faciatis scandala!“(lat.) — Nerobteže výtržnosti![311]vtedy druhého viceišpána(lat.-maď.) — podžupana. Prvý podžupan bol pred r. 1848 skutočným náčelníkom stolice a mal na starosti obyčajne aj súdne veci, kým druhý podžupan mal na starosti politické veci.[312]v „Iskrách“ vytlačených— Francisci tu rozumie svoju zbierku básní Iskry zo zaviatej pahräby Janka Rimavského (Martin, 1889, vlastným nákladom)[313]takmer jediného opozicionalistu(lat.) — opozičníka, nesúhlasiaceho s vládnou politikou. Hurban vo svojich Rozpomienkach (na roky 1848 — 49) tiež zisťuje, že sa ku slovenským dobrovoľníkom nikde nehlásilo toľko šľachty ako v Prešove, takže i z toho by vychodilo, že v Šarišskej stolici bolo hodne vládne zmýšľajúcej šľachty.[314]za „išpána“(maď.) — šafára na statku[315]celú desaťročnú kapituláciu— vtedajší odborný výraz pre obdobie tak dlho trvajúcej vojenskej služby[316]takzvané fixa(lat.) — pevné, určité (rozumej dni), čiže riadne termíny[317]z viac asesorov(lat.) — prísediacich[318]táblabíró(maď.) — je tabulárny sudca. Bol to obyčajne čestný názov, ale — ako potvrdzuje práve Francisciho text — ktorýkoľvek z tabulárnych sudcov mohol byť prizvaný za člena súdiaceho a rozhodujúceho súdu.[319]prítomnosť slúžneho a boženíka— náčelníka okresnej správy a prísažného[320]len ako ad hoc(lat.) — na tento prípad, k tejto príležitosti vyslaný[321]županského administrátora stolice— vymenovaného s úplnou právomocou župana hoci aj na niekoľko rokov, dokiaľ bolo miesto hlavného župana pre akúkoľvek príčinu uprázdnené[322]„Fényes“ a „Rongyos“(maď.) — boli to veľmi vtipné mená a možno i priliehavé, lebo fényes je „skvelý“ a rongyos „otrhaný“[323]Napoleonské vojny— trvali od r. 1796 až do r. 1814, do konečného pokorenia Napoleona I. (1769 — 1821), sprvu len revolučného generála, potom od ním vykonaného prevratu roku 1799 hlavy štátu (prvý konzul a od r. 1804 cisár Francúzov)[324]potarsal i kartu— rozumej mapu[325]Alexander I.(1777 — 1825) — po násilnej smrti Pavla I. (1801) cár ruský[326]Viedenský kongres— bol zhromaždením diplomatov, upravujúcich v r. 1814 — 15 európske pomery po páde Napoleona I. Robili to bez najmenšej účasti národov, ktorých sa týkala úprava tých pomerov.[327]knieža Kliment Václav Lothar Metternich(1773 — 1859) — rakúsky diplomat a politik, bol tvorcom reakčného policajného systému v Rakúsku. Dlhých tridsaťosem rokov (až do marca r. 1848) trval jeho režim, upierajúci čo i len najmenšiu voľnosť národom rakúskej monarchie[328]František I.(1792 — 1835) — syn a nástupca Leopolda II.[329]Ferdinand I.(1835 — 1848) — ako uhorský kráľ V., syn Františka I. Bol slabomyseľný a preto nevykonával vládu osobne.[330]v talianskych provinciách— rozumej Lombardsku a Benátsku. Lombardsko bolo v rakúskych rukách v r. 1713 — 1797 a potom znova v r. 1815 — 1859. Územie niekdajšej republiky benátskej bolo rakúske v r. 1798 — 1805 a znova v r. 1814 — 1866.[331]svätú alianciu— spolok troch panovníkov, ruského Alexandra I., rakúskeho Františka I. a pruského Fridricha Vilhelma III. z r. 1815, ku ktorému pristúpili aj iní panovníci. Spolok bol myšlienkou Alexandra I. a keďže zmluva o ňom bola veľmi neurčito štylizovaná, dala sa vysvetľovať najrozličnejším spôsobom. Mala vlastne len teoretickú cenu a ináč vyjadrovala i tak známy odpor absolutistických panovníkov proti pokroku a revolučným myšlienkam.[332]Ľudovít Filip(1773 — 1850) — v r. 1830 — 1848 francúzsky kráľ, júlovou revolúciou dosadený na trón a februárovou revolúciou z neho odstránený. Mal byť predstaviteľom tzv. občianskeho kráľovstva, v skutočnosti však išlo o vládu finančných kruhov a veľkej buržoázie.[333]revolúcia Poliakov proti Rusku— bola v r. 1830 — 31. Začala sa 29. novembra 1830 útokom na palác Belveder vo Varšave, sídlo miestokráľa Konštantína (brata cára Mikuláša I.), a po niekoľkých počiatočných úspechoch skončila sa pádom posledných poľských pevností, Modlina a Zamośća, v októbri 1831.[334]Vojenskej hranice— trvajúcej až do r. 1873. Bolo to územie na juhovýchodnom a južnom pomedzí habsburskej ríše, organizované po vojensky na obranu proti Turkom a spravované vojensko-nemeckým spôsobom. (Od čias Márie Terézie dvornou vojenskou radou z Viedne a od r. 1848 ministerstvom vojenstva.)[335]hlas deliberatívny(lat.) — poradný[336]hlas decizívny(lat.) — rozhodujúci[337]Misera contribuens plebs(lat.) — úbohý poplatný ľud[338]palatín(lat.) — bol najvyšší krajinský úradník v Uhorsku. Bol kráľovým zástupcom, ale zároveň bol strážcom práv krajiny proti panovníkovi. Od r. 1526 palatíni boli doživotne volení.[339]takzvanú „Pragmatickú sankciu“— Uhorsko v užšom zmysle (bez chorvátskych krajín a Sedmohradska) ju prijalo r. 1723. Jej podstatným obsahom pre Uhorsko bolo, že sa uhorské stavy vzdali práva slobodnej voľby panovníka v prípade vymretia mužskej vetvy dynastie Habsburgovcov. Inak bola pre Uhorsko pragmatická sankcia skutočne vzájomnou zmluvou medzi panovníkom a stavmi.[340]„Hungariam oportet esse…“atď. (lat.) — treba aby Uhorsko bolo katolícke, hlúpe a chudobné[341]„Pactum conventum“(lat.) — dobrovoľná dohoda[342]„Corpus juris“(lat.) — vlastne Corpus juris Tripartitum, Trojdielna zbierka zákonov. Vypracoval ju Štefan Werbőczy a roku 1514 predložil na schválenie uhorskému snemu. Kráľ Vladislav II. dielo nevyhlásil, takže formálne sa nestalo zákonom, jednako nadobudlo verejnú autoritu ako skutočný zákon. Bola to zbierka nepísaného obyčajového práva i snemových dekrétov (zákonov).[343]Cisár Jozef II.(1780 — 1790) — syn a nástupca Márie Terézie, známy niektorými osvietenskými reformami, ale ešte väčšmi germanizáciou, ktorú zavádzal na upevnenie jednoty ríše[344]„Linguae vernaculae“(lat.) — ľudovej, obecnej reči[345]palatína arcikniežaťa Jozefa(1776 — 1847) — ktorý bol od roku 1796 až do smrti uhorským palatínom. Bol synom kráľa Leopolda II. a cez celý ten dlhý čas podporoval Maďarov, ktorí mu za mnoho vďačia. Keďže si osvojil maďarské stanovisko, zároveň bol proti snahám uhorských Nemaďarov.[346]v stoličných zhromaždeniach— ktoré boli až do r. 1848 výlučne zasadnutiami zemanov z príslušnej stolice[347]konzervatívna, pečovičovskou menovaná— bola to prezývka strany na podobný spôsob, ako v Anglicku názvy strán tory a whig (konzervatívci a liberáli)[348]„Poddanstvo a robota sú osudom pospolitého ľudu.“— tento Kossuthov výrok v úradnom snemovom protokole neprichádza priamo, ale potvrdzuje ho to miesto Štúrovej reči z 21. decembra 1847, kde Štúr hovorí: „Nedávno, keď som bol tu v zhromaždení chudobného ľudu vec podotkol, zasl. vyslanec Peštianskej stolice v jeho potlačení osud videl, spomenúc, že je to beh sveta, keď sa ten, čo v obci nižšie stojí, potlačí a ťarchu dane niesť musí, naproti tomu ten, čo sa v občianskom živote povznesie, práva dostane a v zácti stojí…“ (Ľudovít Štúr, Reči a state, SVKL, 1953, 214.) Vyslancom Peštianskej stolice bol Kossuth.[349]všetky disponibilné vojenské sily(lat.) — upotrebiteľné, k dispozícii súce[350]takzvaných marcových zákonov— zákonov z marca roku 1848, ktoré boli radikálne v otázkach ústavno-politických (pomer k rakúskej časti ríše a dynastii), váhavé a obojetné v otázkach sociálnych, triednych a hospodárskych[351]ostatných prerogatív zemianskych(lat.) — nadpráv, výsad[352]petícionovania(z lat.) — podávania hromadných žiadostí z verejných zhromaždení na vyššie štátne miesta[353]hybský notár Ľudovít Klein(1816 — 1873) — národný buditeľ. Vec bola, rozumie sa, vopred dohovorená[354]zhromaždenie vo Vrbovciach— v Nitrianskej stolici, bolo 30. apríla 1848[355]Daniel Jaroslav Borik(1814 — 1899) — stal sa r. 1847 farárom vo Vrbovciach. Za revolúcie bol prvým tajomníkom Slovenskej národnej rady. Po revolúcii bol slúžnym a neskôr železničným úradníkom.[356]Ľudovít Šulek(1822 — 1849) — bol Hurbanovým kaplánom. Ako slovenského národného vyslanca ho v Nitre zatkli a žalárovali v Komárne, kde i umrel.[357]proklamácia s nadpisom Braťja Slováci— jej autorom bol Jozef M. Hurban, ktorý ju zostavil akiste za súhlasu, ak nie priamo za spolupráce Štúrovej začiatkom apríla 1848. Vytlačená proklamácia dodaná bola na Slovensko cez Bratislavu až niekedy začiatkom druhej polovice apríla. Hodža nemá s proklamáciou nič spoločného, takže v tomto bode je Francisciho uvažovanie neopodstatnené.[358]ako petitum(lat.) — podstatná časť žiadosti[359]O tejto porade v Slovenských pohľadoch (roč. XIV. 1894, str. 443) v článku „Kronika liptovsko-sv. mikulášska z rokov 1848 — 1849“ pod bodom 9. uvedené dáta sú sčiastky nedostatočné, sčiastky mylné.[360]zapisovateľom… bol som ja— autor bol ním skutočne, takže sa dobre pamätal[361]Viď História povstaňja slovenskjeho z r. 1848, str. 37.[362]Kto ju zo zápisničných zaznačení zostavil a jej osnovu vyhotovil, neznám.— podľa Rapantovho zistenia žiadosti vyhotovil Hurban podľa záznamov Francisciho[363]išli sme do ondrašovského kúpeľa— porada sama bola v Mikuláši u Hodžu 10. mája, ale verejné vyhlásenie Žiadostí bolo na druhý deň, 11. mája 1848, v Ondrašovských kúpeľoch. Žiadosti boli vyvrcholením slovenských snáh z jari roku 1848, a to i z formálnej i z obsahovej stránky.[364]starý Jožko Piťo(1800 — 1886) — povestný cigánsky primáš, huslista. Umrel v Mikuláši. Autor ho mal v predstave z neskorších rokov, preto ho nazýva „starým“, veď roku 1848 bol sotva 48-ročný, teda rozhodne nie „starý“.[365]Janko Lehotský-Múka— slúžny ústredného okresu, popisoval účastníkov na príkaz prvého podžupana Liptovskej stolice, Edmunda Szentiványiho. Nebolo to teda na nijaký vyšší rozkaz od ministerstva z Budína.[366]Hurbana a Štúra… uväzniť— proti Hurbanovi boli vydané zatýkacie obežníky hneď po jeho odchode z domu do Liptova. Proti Štúrovi zatykač vydal komisár Tarnóczy na príkaz ministerstva vnútra z 12. mája 1848, a to preto, že podpísal zvolávací ohlas na Slovanský sjazd v Prahe. Michal M. Hodža, ktorý sa vybral na ten sjazd 25.mája, sotva ušiel pred uväznením, nariadeným 1. júna 1848 ministrom vnútra. (Podrobnosti sú v Rapantovom už spomenutom diele o slovenskom povstaní I, 1, 1937.)[367]v takzvanom štoku(z nem.) — truhle v sypárni[368]Hurban k Srbom až do Belehradu— bol tam od 4. do 10. augusta 1848[369]do rohičských kúpeľov k Michalovi Obrenovićovi— Rohič, slovinský Rogatec, je mestečko v Dolnom Štajersku, od ktorého asi na hodinu sú významné kúpele Rogaška Slatina. Michal Obrenović (1825 — 1868) bol od r. 1840 do r. 1842 a potom znova od r. 1860 do r. 1868 srbským panovníkom. Bol priaznivcom a podporovateľom Ľudovíta Štúra, ktorý bol uňho v rohičských kúpeľoch po tri razy v júli a auguste roku 1848.[370]k bánovi Jelačićovi— bol to bar. Josip Jelačič (1801 — 1859), najprv hraničiarsky plukovník, potom od r. 1848 do smrti chorvátsky bán. Ako taký postavil sa proti Kossuthovej politike i jeho armádam.[371]kongres polícia zakázala a rozpustila— Francisci sa tu mýli, Slovanský sjazd sa rozišiel pre nastavšie pražské svätodušné búrky[372]Jozef Bem(1791 — 1850) — poľský generál, účastník troch revolúcií, poľskej, viedenskej a maďarskej, kde sa v r. 1848 — 49 vyznamenal najmä v Sedmohradsku ako neobyčajne schopný vodca a majster v partizánskej vojne[373]Bližšie objasnenie a vyjasnenie o Slovanskom kongrese viď v Životopise Ľudovíta Štúra, kniha IV., od J. M. Hurbana. Slovenské pohľady, 1884, strana 584.[374]Knieža Alfred Windischgrätz(1787 — 1862) — rakúsky kontrarevolučný generál, ktorý potlačil najprv pražské povstanie v júni a potom viedenské v októbri r. 1848. Viedol rakúske vojská proti maďarskej revolučnej armáde.[375]Moje rodisko Hnúšťa tak leží, že cesta od Klenovca, t. j. od západu, ide rovno do cesty, vedúcej od Tisovca do Rimavskej Soboty, vlastne od najbližšej Hačavy do najbližšieho Likera. Tu štatariálny stĺp tak bol postavený, aby nápis na tabli bol viditeľný a čitateľný aspoň z troch strán, a to na kamennom mostíku oproti obecnej, „Tuhár“ rečenej krčme. Nápis bol bez dlhých hlások: „Nahli sud“. Nuž obecenstvo si to so smiechom čítalo „Na ,Tuháre‘ nahli sud.“[376]Josif Ilija Rajačić(1785 — 1861) — významný srbský buditeľ, od r. 1842 metropolita a od r. 1848 patriarcha srbský, sídliaci v Karlovciach, sriemskom mestečku. Bol cirkevnou hlavou Srbov v Uhorsku a Chorvátsku.[377]Fraňo Pulszky(1814 — 1897) — maďarský publicista, archeológ a politik. V apríli r. 1848 stal sa štátnym podsekretárom a v máji toho roku dostal sa v tej hodnosti k panovníckemu dvoru vo Viedni. Funkcie ho pozbavili 5. októbra 1848. Po vypuknutí viedenskej revolúcie vrátil sa do Pešti. Ako účastník maďarskej revolúcie dlho žil v emigrácii.[378]aule… podarilo sa zmocniť vplyvu— lat. aula znamená bežne dvor, ale tu znamená ulicu, čiže uličnú zberbu, ktorá sa za revolúcie podľa Francisciho predstavy zmocnila Viedne[379]Bar. Ján Hrabovsky(1779 — 1852) — maďarský revolučný generál. Udrel 12. júna 1848 z Petrovaradína na Karlovce, sídlo srbskej skupštiny (revolučného zhromaždenia), ale musel ustúpiť s veľkými stratami. Bojoval aj na iných miestach proti Srbom a keď ho neskôr cisárski zajali, odsúdený bol r. 1850 na desať rokov pevnostného väzenia.[380]Djordje Stratimirović(1822 — 1908) — srbský politik a generál, v r. 1848 hlavný vodca srbských bojovníkov v Báčke a Banáte, kde úspešne odolával náporom maďarských vojsk. Jedna taká víťazná bitka bola v polovici júla pri mestečku Sv. Tomáši (Báčka), ktoré na pamiatku toho dostalo meno Srbobran.[381]Stevan Šupljikac(1736 — 1848) — rakúsky generál, zvolený uhorskými Srbmi 13. mája 1848 v Karlovciach za vojvodu, svetského ich náčelníka (duchovným náčelníkom sa stal Rajačić, povýšený z metropolitu na patriarchu). Politicky sa však neosvedčil. Zomrel práve v deň, keď ho nový cisár František Jozef I. potvrdil za vojvodu.[382]Národný výborpražský — vznikol r. 1848 zlúčením rozmnoženého tzv. svätováclavského výboru (zvoleného na ľudovom zhromaždení vo svätováclavských kúpeľoch 11. marca) a komisie pre opravy, ktorú zostavil miestodržiteľ gr. Stadion. Národný výbor sa vyslovil proti voľbám do frankfurtského parlamentu a pretrval i pražské povstanie. Rozpustený bol na rozkaz krajinského správcu 26. júna 1848.[383]pomoc… od Michala Obrenovića— Slováci ju skutočne dostali od neho, a to desaťtisíc dukátov, čiže asi šesťdesiattisíc zlatých[384]pomocnú diverziu(lat.) — na odvedenie pozornosti protivníka od hlavného smeru útoku a súčasne na jeho oslabenie bočným útokom; v tomto prípade slovenským povstaním na severe Uhorska, aby sa Jelačićovi tým lepšie mohol podariť jeho útok z juhu[385]národných gárd— zriadených v Uhorsku podľa zák. čl. XII/1848 na vnútornú službu (pre zachovanie verejného poriadku). Garda bola len zálohou riadneho vojska, ale za maďarskej revolúcie sa neraz dobre osvedčila.[386]u evanjelického učiteľa v Drienčanoch— bol ním Samuel Kubáni, otec slovenského spisovateľa Ľudovíta Kubániho[387]seniora Ďura Spišiaka— bližšie dáta nemáme, ale vieme o ňom, že bol farárom v Gemeri (Sajógömör)[388]pod číslom tiež 1049 v máji— podľa Rapantovho zistenia podžupan Szentmiklóssy nariadil vec vyšetriť 22. mája 1848. Z úradného dokumentu (zápisnica Gemerskej stolice), publikovaného tiež Rapantom, vysvitá, že Kubinyi sa nevolal Eugen, ale Edmund (Ödön), a že druhým vyšetrovateľom bol Daniel Győry, a nie Fraňo Miklovics, ktorého uvádza Francisci[389]Osvedčenie Daxnerovo som ja z pôvodiny maďarskej, ktorú mám v rukách, preložil do slovenčiny[389]a dal vytlačiť v Slovenských pohľadoch, 1899, zošit 12.[389389]Osvedčenie Daxnerovo som ja… preložil do slovenčiny— vyšlo pod názvom Osvedčenie Štefana Marka Daxnera… v Slovenských pohľadoch XIX, 1899, 714 - 21.[391]Od Janka Čipku(1823 — 1902) — statkára a advokáta v Brezne, buditeľa, známeho neskorším tisíczlatovým darom na Maticu slovenskú[392]Andrej Lukáč— bol treťoročný poslucháč lekárstva, dvadsaťšesťročný, rodom z Kysuckého Nového Mesta. Čo bolo s ním po vyslobodení v neskorších rokoch jeho života, vieme zatiaľ len to, čo nám o ňom píše Francisci.[393]Michal Rarus(1784 — 1862) — národovec, bol po r. 1849 za dlhší čas náčelníkom Zvolenskej stolice. Pekne sa naňho rozpomínala i Božena Němcova.[394]„Bobrovecká hostina“— podľa Rapantovho zistenia „Bobrovecká svadba“. Vznik hesla je neznámy, ale možno súvisí s vtedajším Hurbanovým politickým pseudonymom „Bobrovec“.[395]Bakuliny o Lukáčovi ďalej píše, že „ako mal odísť, pýtal ma, aby som mu dal hodného chlapa, čo by ho do Detvy odprevadil. Ja som mu dal istého Bosmana, vyznačeného zbojníka, ktorý dobre vedel chodníky. Lukáč, príduc do huty Štefana Kuchynku pod Utekáč, začal obzerať hutu; Kuchynka ho spozoroval a oblek jeho mu do očú padol, podozrivý sa mu zdal byť, poslal preňho; ale Lukáč odkázal, že on tak ďaleko má k nemu, ako on aby, ak chce, prišiel. Kedže sa Kuchynka začal vyhrážať, išiel Lukáč k nemu, s tými slovami: ,Tu je môj pas, čože chcú so mnou?‘ Kuchynka sa ho potom opýtal, kam ide a či sa nebojí s Bosmanom ísť. Lukáč odpovedal, že do Detvy, a Bosmana že sa nebojí, on takých chlapov že rád má. Kuchynka, prepustiac Lukáča obrátil sa k Bosmanovi. ,Bosman, nezabiže toho pána! tu más desiatnik.‘ — Lukáč bol Kuchynkovi podozrivý, a dozvedel sa, že bol u mňa, oznámil ho teda stolici, ktorá hneď vyslala viceišpána na inkvizíciu. — Ja nebol som doma; v noci asi o jednej búcha mi niekto na oblok, ohlásim sa a koho poznám? Bosmana, hovoriaceho: ,Prišol som im povedať, že ma pán vicišpán inkvirovali za toho pána, čo u nich bol predvčerom, že čo rozprávali vedno? Či sa bozkali? Ja som len teľo povedal, že nie; a potom: či mal ten pán peňazí? Odpovedal som mu: Mal ich ten h…; veď by ho ja bol zriadil! — Tak aby vedeli.‘“[396]„A személyes és vagyonbátorság…“atď. (maď.) — občania vlasti sa poverujú strážením nad osobnou a majetkovou bezpečnosťou, zabezpečením verejného poriadku a vnútorného pokoja[397]dvestotisíc honvédov(maď.) — obrancov vlasti. Bola to maďarská revolučná armáda.[398]Artur Görgey(1818 — 1916) — maďarský revolučný generál a od 11. augusta 1849 diktátor. Ako taký poddal sa už 13. augusta ruskej armáde pri Világoši. Medzi ním a Kossuthom boli zrejmé nezhody, takže ho Maďari dlho pokladali za zradcu svojej revolúcie.[399]zhromaždilo sa dobrovoľníctva do desaťtisíc— Rapant, berúc do úvahy všetky údaje, uvádza na Brezovej počet šesťtisíc dobrovoľníkov[400]František Zach(1807 — 1892) — rodák z Brna, zúčastnil sa na poľskej revolúcii r. 1830, potom bol emigrantom, neskôr politickým agentom kniežaťa Adama Czartoryského. R. 1848 zúčastnil sa na Slovanskom sjazde v Prahe a potom na septembrovom slovenskom povstaní. Zatým bol činný v srbskej armáde, kde dosiahol generálsku hodnosť. Zomrel na penzii v Brne.[401]Bedřich Bloudek— (umrel r. 1875 ako vyslúžilý rakúsky podplukovník), moravský radikál, zúčastnil sa na pražskom povstaní r. 1848. Účinkoval potom i v druhom slovenskom povstaní.[402]Bernard Janeček(1814 — 1887) — rodom z Čiech, prezvaný „Žižka“, bol človek dobrodružnej povahy. Účinkoval v prvom i v druhom slovenskom povstaní. O jeho populárnosti, rýchlom vzostupe i páde podrobne píše dr. Karol Goláň v Slovenských pohľadoch (XLIV, 1928, 642 - 70).[403]Hodža už na Myjave odstúpil od Národnej rady— stalo sa tak 26. septembra 1848, a to na Brezovej, nie na Myjave. Nezdar senickej výpravy z toho istého dňa tak účinkoval na citlivého M. M. Hodžu, že výpravu tajne opustil spolu s Timotejom Ignácom (Bohušom) Nosákom, druhým tajomníkom Slovenskej národnej rady.[404]že ho chcel postaviť pred súd— bola to pravda, o veci písal Hurban vo svojej obšírnej práci Ľudovít Štúr (Slov. pohľady IV, 1884, 115 - 16), odtiaľ sa Francisci pamätal na prípad. (V knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi je to na str. 103)[405]ako poľský agent v Belehrade— presnejšie agent kn. Adama Czartoryského, vodcu bielej (aristokratickej) strany poľských emigrantov[406]Dr. Gabler vytlačil i list Zachov od 9. októbra 1848, v ktorom Zach podáva zprávu a kritiku o povstaní septembrovom. Je tam i denník Zachov z nasledujúceho novembrového povstania. Všetko veľmi vážne veci.[407]Samuel Štefanovič(1821 — 1910) — najprv štátny úradník a potom súkromník, účastník septembrového povstania a potom člen Janečkovho dobrovoľníckeho sboru, politický radikál, búrlivák až do konca svojho dlhého života. Jeho náhľad na Bloudka je príliš jednostranný a subjektívny.[408]Karol Borik(1820 — 1896) — Danielov brat, národný buditeľ, bol notárom v Beckove[409]bol viac takzvaný „zwanziger“(nem.) — dvadsiatnik. (Zrejme sa tu naráža na dvadsiatnik, dvadsaťgrajciarnik, a ten možno súvisel s denným žoldom vtedajších rakúskych dôstojníkov.) „Zwanziger“ bola nepochybne prezývka cisárskych dôstojníkov, verných síce dynastii, ale bez národného presvedčenia a bližšieho vzťahu k vlastnému národu.[410]bývalý… austrijský dôstojník— je to omyl, lebo Janeček mal síce rôzne civilné zamestnania, ale vôbec nebol vojakom[411]septembrové povstanie vedome nebolo v žiadnej spojitosti… s cisárskou vládou— s autorovou formuláciou tu nemožno súhlasiť, lebo podľa Rapantovho zistenia „konajúc so súhlasom a s podporou vlády (nie panovníka), navonok vystupuje výprava ako podujatie samostatné a povstalecké, v čom je zahrnuté už i veľa z jej ďalších osudov“ (Slovenské povstanie roku 1848 - 49, II, 1, 1950, 90)[412]istému mladému Grékovi menom Aristarchis— bližšie nie je známy, ale vieme o ňom toľko, že sa volal Ján, bol z Carihradu a potom odišiel na vyslanectvo do Paríža. Štúr ho mal veľmi rád.[413]pod menom Aleko paša— tu sa Francisci pomýlil, nesprávne stotožniac Jána Aristarchisa s kniežaťom Alexandrom Vogoridim (Vogorides), po turecky menovaným Aleko paša, ktorého po berlínskom kongrese (1878) urobili guvernérom Východnej Rumélie (neskoršie spojenej s Bulharskom) na päť rokov. Vogoridi bol bulharského pôvodu. V Orle X, 1879, bola na str. 225 jeho podobizeň s krátkym informatívnym článkom na str. 254 - 5 toho istého čísla.[414]Obrazy slovenského povstání v roku 1848— uverejnené v kalendári Koleda, nie sú od Mikšíčka, ale od Jozefa M. Hurbana[415]Samo Štefanovič.[416]Gr. Filip Lamberg(1791 — 1848) — rakúsky poľný podmaršal, vymenovanie ktorého z 25. septembra 1848 uhorský snem neuznal a vyhlásil za nezákonné. O tri dni nato ho rozvášnený dav na moste zavraždil, ako to spomína i Francisci. Lamberg prinášal veľké ústupky Uhorsku, ale to už nestačilo na zmiernenie vtedajšieho napätia.[417]Gr. Eugen Zichy(1809 — 1848) — bol pred revolúciou administrátorom Belehradskej stolice (Fejér) v Zadunajsku. Obvinili ho, že je v spojení s blížiacim sa cisárskym vojskom a že sa chystá vydať v jeho prospech proklamácie (verejné výzvy) a preto bol popravený.[418]Gr. Teodor Fraňo Baillet de Latour(1780 — 1848) — rakúsky generál, v máji r. 1848 stal sa ministrom vojenstva. Kontrarevolučnými opatreniami si znepriatelil široké vrstvy občianstva.[419]Gr. Ľudovít Batthyány(1809 — 1849) — maďarský politik, predseda prvého uhorského zodpovedného ministerstva z r. 1848. Windischgrätz ho pri dobytí Budína v januári r. 1849 dal zatknúť a Haynau ho dal 6. októbra 1849 popraviť.[420]Martin Bartoň— richtár a mlynár v Čáčove (Nitrianska), známy slovenský buditeľ, popravený bol pre „poburovanie“. Druhým popraveným z toho istého dňa bol Vojtech Bemert, Moravan, jáger u senického statkára Vietorisa, lebo sa pridal ku septembrovému slovenskému povstaniu. Dňa 18. októbra 1848 padli v Senici ďalšie dve obete. Vtedy boli totiž štatariálne popravení František Kapitán, jáger z Doliny, rodom z Moravy, pre účasť na slovenskom povstaní, a Pavel Svatík, mlynár z Malého Koválovca. Celá Svatíkova činnosť bola v tom, že odišiel s Hurbanovou proklamáciou do Skalice, aby sa tam dozvedel, ako sa vlastne veci majú, keďže proklamácii dobre nerozumel.[421]Viliam Šulek(1825 — 1848) aKarol Holuby(1826 — 1848) boli významní účastníci septembrového povstania[422]„Argumenta non opitulantur“(lat.) — dôvody nič neplatia[423]hlavného fiškála(lat.) — vystupujúceho tu vo funkcii prokurátora[424]ölim Schmida(lat.) — kedysi Schmida[425]vládnemu komisárovi— splnomocnenému rozhodovať v určenom mu obvode nad životom a smrťou obyvateľstva[426]Daniel Lojko— ev. učiteľ z Tisovca[427]koniec plátna— odborný výraz na viacmetrový, dlhý kus plátna[428]podľa vtedajšej praxis criminalis(lat.) — trestnoprávnej praxe[429]Fraňo Henrich Schlick(1789 — 1862) — poľný podmaršal. Bojoval r. 1848 — 49 proti maďarským revolučným vojskám.[430]Gr. Móric Pálffy(1812 — 1897) — bol už pred r. 1848 rakušiackeho zmýšľania. Za revolúcie bol pobočníkom bar. Haynaua a bojoval proti maďarským revolucionárom. V r. 1861 - 65 bol uhorským miestodržiteľom.[431]Honvédelmi bizottmány— bol revolučný výbor, ktorý trval od 21. septembra 1843 do 2. mája 1849. Pôvodne mal pomáhať vláde a starať sa o obranu Uhorska, ale od 8. októbra 1843 v skutočnosti spravoval celú krajinu. Predsedal mu Ľudovít Kossuth. Mal pôvodne šesť a neskoršie dvanásť členov, zvolených snemom spomedzi poslancov. Rozpustili ho Bartolomej Szemere, keď sa stal predsedom vlády.[432]Neugebäude(nem.) — Nová budova. Bola to obrovská kasáreň, ktorú dal r. 1786 postaviť Jozef II. Za revolúcie a po nej používali ju ako väzenie. Stála až do r. 1898 v piatom okrese Budapešti (Leopoldov). Vtedy ju rozobrali a na jej mieste vybudovali námestie Slobody.[433]zlapaní pri Móre— okresnom meste v Belehradskej stolici, v Zadunajsku. Generáli Roth a Filipovič boli Jelačičovi podvelitelia pri jeho vtrhnutí do Uhorska.[434]Ján Rányi— bol ev. farárom vo Vécsi[435]Samuel Belány(1822 — 1852) — umrel v Prahe, bol nádejný slovenský maliar. (Učenec znamená terajšie študent.)[436]Viliam Pauliny— neskorší Pauliny-Tóth (1826 — 1877), významný slovenský buditeľ, spisovateľ a politik, úradujúci podpredseda Matice slovenskej[437]Ľudovít Beniczky(1813 — 1868) — človek dobrodružnej povahy, za revolúcie honvédsky plukovník a vládny komisár niekoľkých slovenských stolíc. Zavraždili ho kedysi v júli r. 1868 v Pešti, asi z politických dôvodov.[438]Viď. „Viliam Pauliny-Tóth“, Nitra VII, str. 367.[439]Ján Kučera— Turčan zo Sklabine, účastník slovenského povstania[440]Pavel Križko(1841 — 1902) — buditeľ, spisovateľ, najprv ev. učiteľ a potom archivár v Kremnici[441]Ondrej Bobček— obchodník v Pešti, buditeľ[442]jedného fuhrwesera(nem.) — vozataja[443]„Dem ist die Krawatte zu eng geworden“(nem.) — tomu bola viazanka príliš úzka, totiž: obesili ho[444]cisársky audítor(lat.) — vojenský sudca[445]„Zu Seiner Exzellenz…“atď. (nem.) — ku jeho excelencii, pánu cis. kráľ. generálovi jazdy, grófovi Wrbnovi, cis. kráľ. miestnemu veliteľovi Pešti. Bol to asi generálmajor Eugen Wrbna.[446]Poukážky na foršponty(z nem. Vorspann) — prípraže[447]V Hauptquartiere v Budíne(nem.) — v hlavnom stane. Budín a Pešť boli až do r. 1873 dve samostatné mestá, preto ich Francisci vždy oddelene uvádza a nespomína Budapešť, ktorej vtedy ešte nebolo[448]profóza(nem.) — dozorcu väzňov[449]navštívili sme Kollára— peštianskeho ev. farára Jána Kollára, básnika Slávy dcery[450]búrenie v Cerove— správne v Príbelciach[451]Ján Rotarides(1822 — 1900) — ev. učiteľ v Príbelciach, potom na Drieňove, buditeľ[452]Martin Tamaškovič(1803 — 1872) — národný buditeľ, činný aj literárne, žil a pôsobil v Trnave[453]za svojho politického adlátusa(lat.) — pomocníka, prideleného dôstojníka[454]je to akýsi bôľny bod— Francisci mylne píše, že sa o tom nedočítal u Hurbana (v Štúrovom životopise). Je to tam dosť podrobne uvedené (Slov. pohľady IV, 1884, 119, v knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi str. 104). Francisci má dokonca práve z Hurbana údaj o tom, že Štúr „chcel dať postaviť pred súd“ Hodžu.[455]Gen. Karl Zeisberg(1788 — 1863) — v septembri r. 1848 bol šéfom generálneho štábu u Jelačića. Zúčastnil sa bitky pri Schwechate a v zime r. 1848 — 49 zimných vojnových operácií v Uhorsku.[456]tri kongrevské rakety— pomenované tak podľa vynálezcu, Angličana Williama Congreve (1772 — 1828). Boli to bojové zápalné rakety, druh ľahko prenosnej zbrane hrubej streľby. Rakety prestali používať, čoskoro po vojne v r. 1866.[457]pol švadrony švaližerov(z franc.) — pol eskadróny (stotiny) ľahkej jazdy[458]Bar. Henrich Lewartowski(1810 — 1875) — haličský Poliak, roku 1849 samostatne organizoval tretiu slovenskú výpravu[459]v Čadci pripojilo sa k nim tridsať dobrovoľníkov— číslo je zveličené, bolo ich devätnásť, zväčša z Čadce, niečo i z jej okolia[460]vtiahli do Žiliny— čo bolo 2. januára 1849[461]odtiaľ išli na Nemecké Pravno do Turca— z Nemeckého (dnes Nitrianskeho) Pravna odišli 10. januára 1849 a toho istého dňa prišli do Prievidze, odkiaľ na druhý deň išli ďalej do Turca[462]pri Muráni… utrpeli porážku— čo bolo 26. februára 1849. Dobrovoľníci mali 10 — 15 padlých a do 60 zajatých. Niektorých z nich, už odzbrojených, maďarskí gardisti cestou z Muráňa povraždili.[463]Juraj Langsfeld(1825 — 1849) — buditeľ, hrdina Tajovského hry Smrť Ďurka Langsfelda, rodák zo Sučian[464]Herman Görgey(1816 — 1875) — Arturov mladší brat, od 4. augusta 1849 šéf generálneho štábu pri bratovi. Haynau mu trest smrti zmenil na pevnostné väzenie. Zomrel ako samovrah.[465]Dosť obšírnu rozpravu o tejto druhej výprave štúrovsko-hurbanovskej a zachovsko-bloudkovskej viď v Kolede 1852, pod nadpisom „Druhá výprava slovenská“, od M. Mikšíčka. Tiež v Osvete 1892, č. 3., str. 238 — 244. Čiastočne i v rukopise Karola Borika: „Druhá dobrovoľnícka výprava pod Bloudekom.“[466]markéri(franc) — značkovači, pomocní počítači pri biliardovej hre[467]Bar. Baltazár Simunić(Simunich, 1785 — 1861) — rakúsky podmaršal, dobyl 16. decembra 1848 Trnavu[468]po päť grajciarov c. m.— konvencionálnej meny, platnej v Rakúsku[469]na zunder(nem.) — druh zapaľovača[470]jágerskými štulcami— poľovníckymi (ľahkými) puškami[471]Anordnung…atď. (nem.) — Nariadenie. Pre pána Francisciho-Rimavského, kapitána šiestej stotiny v slovenskom dobrovoľníckom útvare, ktorý má byť až do môjho vyzdravenia hlavným veliteľom všetkých šiestich stotín. Pán Francisci je ako veliteľ bezprostredne pod rozkazmi pána poľného maršala-poručíka Šimunića, preto všetky rozkazy sa musia presne vykonať. Verešvár, 24. februára 1849. Bernard Janeček v. r., veliteľ.[472]pri jeho flibustierskej povahe(franc.) — pirátskej. (Flibustiermi volali námorných zbojníkov.)[473]v takzvanej „Wasserkasárni“(nem.) — Vodnej kasárni. Budova bola za druhej svetovej vojny zbombardovaná, preto ju zbúrali. Dnes je na tom mieste predĺženie parku, začínajúceho sa na Šafárikovom námestí.[474]Daniel Minich(1823 — 1900) — buditeľ, ev. farár v Modre[475]Karol Štelcer(Steltzer, 1813 — 1876) — potom ev. farár v Holíči[476]Valentín Veigel(Veigl, 1802 — 1863) — rakúsky generál, od r. 1853 podmaršal. Bol veliteľom brigády v Simunićovej armáde, s ktorou operoval v území medzi Váhom a Dunajom.[477]Na takzvanom Sandbergu(nem.) — Piesočnom vrchu[478]robenie fašín v takzvanom Acserwalde(nem.) — ácsskej hore. Ács je mestečko na pravom brehu Dunaja a bolo v dosahu vtedajšej mocnej komárňanskej pevnosti. Fašiny sú viazanice prútia, 2 — 4 m dlhé a asi 40 cm hrubé. Používali sa pri stavaní násypov pod delá a obranných pozícií, aby sa zemina viazala a svahy nezosýpali.[479]„Sternschanze“(nem.) — Hviezdicová hradba[480]„Ihre Compagnien…“atď. (nem.) — vaše stotiny sú na Žitnom ostrove pri Saussovi. Pošlite im peniaze.[481]hneď nato decharge oddielov, cúgov(franc., nem.) — hromadné výstrely oddielov, čiat[482]„Wer da?“(nem.) — kto je?[483]„Beim Fuss!“(nem.) — k nohe! (rozumej zbraň, zlož zbraň)[484]„Vergatterung“(nem.) — trúbenie na nástup[485]na celej retiráde(franc.) — ústupe (vojenskom)[486]ako arriergarda(franc.) — zadný voj[487]Görgey neforciroval nás prenasledovať(franc.) — nesilil sa[488]šťastlive doreterovali(z franc.) — ustúpili[489]gróf Anton Forgách(1819 — 1885) — za Bachovho absolutizmu bol hlavným županom košického dištriktu. Od r. 1861 do r. 1864 bol šéfom uhorskej dvornej kancelárie. Po r. 1867 bol členom Deákovej a neskoršie liberálnej strany maďarskej.[490]Šmarocer(nem.) — príživník, cudzopasník[491]ako veľký exces(lat.) — veľkú výtržnosť[492]Václav Pok-Poděbradský(1829 — 1898) — český buditeľ a spisovateľ. V tretej slovenskej výprave bol nadporučíkom a veliteľovým pobočníkom.[493]z takzvaných „handgrifov“(nem.) — doslovne ručných hmatov, cvikov s puškou[494]gen. Juraj Klapka(1820 — 1892) — maďarský revolučný generál, jeden z najschopnejších veliteľov v revolúcii r. 1848 — 49. Preslávil sa práve obranou Komárna, s ktorým kapituloval (posledný z revolučných veliteľov) až 4. októbra 1849 za veľmi priaznivých podmienok)[495]na takzvanom Zuckermandli(nem.) — Podhradí[496]gerila(zo špan. guerilla) — drobná vojna, partizánska akcia[497]na takzvanú „Sauheide“(nem.) — Svinský pasienok, vedľa Kravského pasienku (Kuhheide)[498]celý broj(novotvar) — batalión, čiže prápor[499]Pavel Christoforovič Grabbe(1787 — 1875) — ruský generál, zúčastnil sa vojen už v r. 1812 — 14 a potom i ďalších, najmä bojov na Kaukaze v r. 1838 — 43[500]takrečený „landsturm“(nem.) — domobrana[501]Kossuthovské banknóty— uhorské papierové peniaze, vydané ešte s podpisom Ľudovíta Kossutha ako ministra financií. Rakúšania ich dali páliť bez náhrady ako „revolučné“.[502]Feodor Vasiljevič Rüdiger(1784 — 1856) — ruský generál. Bol veliteľom tretej armády za uhorskej výpravy. Pred ním zložil zbraň Görgey 13. augusta 1849 pri Világoši.[503]Fridrich Malatinský(1824 — 1899) — buditeľ v Rimavskom Brezove[504]Ján Moravčík— za absolutizmu sa spomína ako šarišský podžupan. Bližších dát o ňom nieto, tak isto ani oKarolovi Göllnerovi.[505]„Sehen sie…“atď. (nem.) — vidíte, to sa mi na chlapcovi páči[506]Infernálna(lat.) — pekelná, veľmi zlá[507]O. P.— Osvietený pane, titul, ktorý patril Franciscimu ako niekdajšiemu liptovskému županovi. Pisateľ si ho z prílišnej skromnosti nevypísal.[508]Od Armee-Obercommanda(nem.) — hlavného vojenského veliteľstva[509]Kn. Friedrich Liechtenstein(nar. r. 1807), bojoval r. 1848 ako rakúsky generálmajor v Itálii a r. 1849 stal sa podmaršalom. Mal i neskôr za absolutizmu dôležité funkcie.[510]Vom Armee-Obercommandoatď. (nem.) Čís. 4297/op.[511]na takzvanej vtedy Fürstenallé, pozdejšie Exezierplatz(nem.) — kniežacom stromoradí (aleji), cvičišti. Je to dnešné Gottwaldovo námestie.[512]„Primacialpalai“, teraz Garnisonsspital(nem.) — primaciálny palác (rozumej letný), posádková nemocnica. Terajší Úrad Predsedníctva Slovenskej národnej rady.[513]Len neskoršie podarilo sa mi v Paulinyho Sokole, 1862, číslo 11. naťapiť na drevorezovú reprodukciu tohoto obrázka.[514]K odmeneniu Leopoldovským radom— založeným cisárom Fraňom I. r. 1808. Rad sa udeľoval občanom každého stavu a povolania za úspešné vedecké, humánne alebo vojenské snahy.[515]cár Mikuláš I.(1796 — 1855) — od r. 1825 ruský panovník, všade potláčajúci hnutie za slobodu, takže ho oprávnene nazvali žandárom Európy.[516]urobila tabulam rasam(lat.) — doslovne čistý, prázdny list. Prenesene: z ničoho nič.[517]čo jednému dala za pokutu, druhému dala za odmenu— totiž germanizáciu. Ňou boli „pokutovaní“ Maďari a „odmenení“ Slováci a iní Nemaďari.[518]celý furor nenávisti(lat.) — celú zúrivosť[519]pokusy týchto dvoch výprav… organizovať stoličné a obecné správy, sa nepodarili a neudržali— zavinil to, pravda, rad činiteľov, proti ktorým i Štúr i Hurban boli príliš slabí a bezmocní. (Malá uvedomelosť ľudu, sotva uvoľneného z poddanstva; slabá vrstva slovenských buditeľov, k tomu ešte príliš rozptýlených po slovenských krajoch; veľká moc zemiansko-maďarizátorských vrstiev a proti tomu malá alebo temer žiadna politická a administratívna skúsenosť slovenských buditeľov; vrtkavosť vojnového šťastia a vypočítavosť viedenskej vlády, ktorej mocná maďarská strana vždy viac imponovala ako nepatrná slovenská strana.)[520]všetci traja boli postavení pod policajné dozorstvo— správny údaj, ktorý práve ukazuje neúprimnosť viedenskej politiky voči Slovákom[521]cisár Franc Jozef I.(1830 — 1916) — posledný ešte absolutistický panovník habsburskej ríše. Synovec Ferdinanda V. Na trón nastúpil r. 1848, keď sa ho strýc zriekol a jeho otec, oprávnený nástupca trónu, vzdal sa ho v prospech synov.[522]„Deutscher Fürst“(nem.) — nemecké knieža, čiže panovník[523]podľa konštitúcie grófa Moora— konštitúciou (lat.) sa rozumie ústava, panovníkom jednostranne vydaná a preto ním aj kedykoľvek odvolateľná. Meno Moora ako autora ústavy nebolo možno zistiť, z čoho možno predpokladať Francisciho omyl.[524]dii minorum gentium(lat.) — ľudia menej významní. (Doslovne: bohovia nižšieho stupňa.)[525]„fac me talem, talis ero“(lat.) — akým ma urobíš, takým budem[526]„pauca sapientia regitur mundus“(lat.) — svet sa ovláda s troškou rozumu[527]„membrum sacrae coronae hungaricae“(lat.) — člen (úd) svätej uhorskej koruny[528]perhoreskovalo(lat.) — zatracovalo, odsudzovalo[529]nad nimi grasovať(lat.) — vŕšiť sa na nich[530]Ján Hlaváč(bližších dát o ňom nepoznáme) — bol generálnym prokurátorom pre košický dištrikt[531]Fraňo Hänrich(umrel r. 1889) — aj o ňom chýbajú dáta[532]Dr. Jozef Kozáček(1807 — 1877) — slovenský buditeľ, po Moysesovi predseda Matice slovenskej, bol neskôr kanonikom vo Veľkom Varadíne[533]menovite roku 1849 v Olomouci— veľká, dvadsaťosemčlenná slovenská deputácia mala verejnú audienciu u panovníka 20. marca 1849 v Olomouci. Žiadala oddeliť Slovensko od Uhorska ako osobitnú korunnú krajinu habsburskej ríše.[534]potom 21. apríla a 17. septembra 1849— vieme o slovenskej petícii (žiadosti), podanej vláde 13. apríla 1849, ktorú podpísali Hurban, Štúr a Hodža. Už v nej sa zdôrazňovala potreba zriadiť samostatné Slovensko, oddelené od Uhorska. Hurbanovi a iným buditeľom na slovenskom západe podarilo sa zorganizovať pätnásťčlennú deputáciu, zastupujúcu sedem obcí pod Javorinou. Deputáciu viedol myjavský mydlár Ján Valášek a panovník ju prijal 19. septembra 1849 (nie 17., ako uvádza Francisci). V prosbopise tejto deputácie tiež sa žiadalo uznať Slovensko za osobitnú korunnú krajinu, bezprostredne podriadenú ríšskej vláde. Pravda, všetky slovenské žiadosti, ktorých bolo ešte viac, mali ten istý výsledok: pekné sľuby, ale nijaký výsledok.[535]Bar. Július Haynau(1786 — 1853) — rakúsky generál. Dal sa reaktivovať za revolúcie r. 1848. V máji r. 1849 stal sa splnomocneným veliteľom kontrarevolučnej cisárskej armády v Uhorsku. Ako taký dal popraviť 13 revolučných generálov v Arade, gr. Ľudovíta Batthyányho a ešte iných, tisíce revolucionárov dal pozatvárať alebo prenasledovať. V júli r. 1850 sa musel vzdať svojho miesta, keďže sa nepohodol s Bachom, vtedy neobyčajne vplyvným ministrom.[536]na dva Districtsobergespanschafty(nem.) — dištriktuálne nadžupanstvá[537]K. k. Militär-Districts-Commandant in Schemnitz(nem.) — cis. kráľ. dištriktuálny veliteľ v Banskej Štiavnici[538]K. k. Neusohler Districtsobergespana(nem.) — cis. kráľ. nadžupana pre banskobystrický kraj (okolie)[539]arciknieža Albrecht(1817 — 1895) — bol r. 1851 po Haynauovi guvernérom Uhorska a bol ním až do r. 1860, keď ho vystriedal Benedek[540]Bar. Karl Gabriel Geringer(1806 — 1889) — bol r. 1849 pridelený Haynauovi, aby počas vojenskej vlády viedol v Uhorsku vnútornú správu a občianske veci. Uviedol do Uhorska všelijaké osožné novoty, pravda, v nemeckom duchu. Potom ho povolali do vtedajšej štátnej rady, ktorá bola od r. 1851 už len čírym poradným sborom absolutistickej vlády[541]srbská Vojvodina— zriadená r. 1849 ako osobitná rakúska korunná krajina, a to z Báčky, civilnej čiastky Banátu a dvoch sriemskych okresov. Októbrovým diplomom z r. 1860 bola Vojvodina, v ktorej Srbi i tak nemali väčšinu a úradovanie bolo nemecké, zrušená. Spojená bola zase s Uhorskom, resp. sriemske okresy (Ruma a Ilok) s Chorvátskom, kam i predtým patrili[542]Francisci toto pokračovanie svojho životopisu nadpísal „Na Vstúpenie (24. mája 1900)“. (Pozn. red.)[543]za c. k. Regierungscemmissara(nem.) — vládneho komisára[544]Adam Kardoš(Kardoss, 1818 — 1889) — buditeľ, slúžny, neskoršie advokát v Banskej Bystrici[545]Samuel Bodorovský(1821 — 1891) — slovenský buditeľ, neskoršie advokát v Banskej Bystrici[546]Comitatsvorstanda(nem.) — náčelníka stolice[547]Ján Gotčár(1823 — 1883) — katolícky kňaz, gymnaziálny profesor, potom opát, národný buditeľ[548]Matej Slabey(umrel r. 1879) — buditeľ. Hlavným fiškálom sa rozumie stoličný prokurátor (pre obvod Zvolenskej stolice).[549]predstata stoličnej kancelárie(zastar.) — prednosta, náčelník[550]Ján Chalupka(1791 — 1871) — ev. farár v Brezne, buditeľ a spisovateľ, autor Kocúrkova a iných divadelných hier, ako i satirického románu Bendeguz (1841)[551]Samuel Lopušný(1822 — 1897) — buditeľ, mestský kapitán v Brezne[552]Ján Kozelnický(1826 — 1915) — buditeľ v Brezne[553]Dr. Samo Daxner(1856 — 1949) — buditeľ, vodca tisovských Slovákov[554]Ema Chalupková(umrela mladá r. 1853) — dcéra Jána Chalupku, manželka Jána Čipku[555]Tátošom som volal svojho dobrovoľníckeho koňa. Môj Tátoš bol veľmi krásny a milý kôň. Bol šestnásť pästí vysoký,[555]strunovitého vzrastu, chodu hrdého, srsti ako plameň červenej, lesklej, na hlave až po uši a hrivu biely lampáš a na nohách ponad kopytá až do pol členkov biele tiene.Bol som ho za svojho menšieho a menej pekného vyčaroval od Karola Göllnera, svojho krajana a priateľa, bývalého poručíka pri honvédskych delostrelcoch, ktorého ako baníckeho praktikanta v Štiavnici asentírovali za honvédskeho delostrelca, a ktorý po poddaní sa Görgeyho od Világoša išiel domov, ale v Rimavskej Sobote pripojil sa k nám, slovenským dobrovoľníkom, aby nebol asentírovaný za cisárskeho vojaka.Keď som spomenul Tátoša, spomeniem i Draka. Drak bol môj pes, a to vo svojom rode krásny a zriedkavý exemplár. Bol to veľký bernardínskej rasy pes, bol srsti dlhej, vlnisto-kučeravej, lesklej, ako uhoľ čiernej, len pod bradou na prsiach s bielym chlpom, okolo labiek s malými bielymi vencami a na konci chlpatého chvosta s bielou kystkou. Bol povahy krotkej, mne oddaný, keď som sadal na Tátoša, Drak ho nechcel pustiť, vyskakoval a brechal proti nemu a Tátoš sa vzpínal, kým neočul, že som na ňom, ale potom urobil veľký skok napred a Drak odskočil.Bolo to dosť pekné podívanie.[555555]bol šestnásť pästí vysoký— päsť je stará miera konskej výšky. Rovnala sa 4 palcom, čiže 10,5 cm. Tátoš mal teda 168 cm výšky.[557]Platzcommandantom(nem.) — miestnym veliteľom[558]v prospech Haynaustiftungu(nem.) — Haynauovej základiny (fondu)[559]vari troje vlačiek— prostých saní[560]ako perpendikul(lat.) — kyvadlo[561]Samuel Medvecký(1794 — 1876) — buditeľ, ev. farár vo Zvolenskej Slatine[562]končiar s túrničkami— končitý dlhý nôž s ozdobami[563]širica, alebo surovica— halena zo surového súkna, huňa[564]Cedidlom sa menuje kapsa, ktorú užívajú Horehrončania vo Zvolenskej stolici okolo Brezna, a záleží z vreca, voľačo vyše metra dlhého, z valaského súkna, na každom rohu s frombiami, t. j. trakmi zo srsti alebo vlny, a keď sa to vrece napoly zloží, stane sa z neho kapsa, na vonkajšej pole s vlnenými dlhými strapcami, a priviaže sa frombiami popod ľavé rameno na pravé plece.[565]Juraj Holček(1811 — 1869) — katolícky farár v Starom Háji, potom v Jásovej, buditeľ, činný aj literárne[566]Ritmajster Grega(nem.) — kapitán, bližšie neznámy[567]Dr. Gustáv K. Zechenter(1824 — 1908) — lekár v Brezne a neskoršie v Kremnici, známy slovenský spisovateľ-humorista[568]Jozef Škultéty— geometer, bol i účtovníkom starej Matice slovenskej[569]Jozef Kmeť— buditeľ, mestský právny zástupca, neskôr notár a mešťanosta Ľubietovej, na sklonku života jej usilovný mestský archivár[570]Karol Halenay(1823 — 1885) — neskôr ev. farár na Závade v Novohrade, buditeľ[571]Amts- und Manipulationsinstructiu(nem.) — úradnú a manipulačnú úpravu (inštrukciu)[572]stoličný perceptor(lat.) — výberca daní[573]„K. k. Comitatsvorstanda des Sohler Comitats“(nem.) — cis. kráľ. náčelníka (predstaveného) Zvolenskej stolice[574]dal si vyhotoviť stampiliu(tal.) — pečiatku[575]Pokračovanie 1. júna 1900, v devaťasedemdesiaty rok od môjho narodenia.[576]„ubi bene, ibi patria“(lat.) — vlasť je tam, kde je dobre[577]„Arbeitsmaschine“(nem.) — stroj do roboty[578]dlhé vydržiavanie „very“(ľud.) — zasnúbenia[579]Anton Penzel(1810 — 1886) — ev. farár v Banskej Bystrici, buditeľ. Bol aj literárne činný, známy bol ako propagátor ovocinárstva.[580]za c. k. prvého stoličného komisára— najvyššieho úradníka po náčelníkovi stolice (župy)[581]Debrecín, vlastne jeho civisi(lat. — mešťania, tu má „civisi“ trochu výsmešný význam, asi „meštiankovia“) mali dvanásť „czifragály“, t. j. čried jalového a nepriahaného rožného dobytka, a v každej čriede i vyše tisíc kusov dorasteného dobytka.[582]delibet(lat.) — totižto[583]„szegény legényi“(maď.) — „dobrí chlapci“, rozumej zbojníci[584]zátvoristý álláš(maď.) — strecha, spočívajúca na stĺpoch, pod ktorú sa stavali vozy a priväzovali kone na ochranu pred slnkom i dažďom[585]Laurínsky veľký jarmok— na Lavrinca (Vavrinca), 10. augusta[586]Veľké jarmoky v Debrecíne vydržiavali sa štyri a trval každý asi za dva týždne. Na kraji mesta bolo štyri-pať ulíc i len z dosák zbitých i z tehly múraných domov a krámov, domov, v ktorých z Pešti, Viedne, Prahy, Berlína, atď. prišlí kupci v čas jarmoku bývali a svoje tovary poskladané mali. V taký čas zásobovalo sa celé Zatisie a Sedmohradsko od jedného do druhého veľtrhu všetkým potrebným a speňažovalo svoje predajné predmety do ďalších stolíc krajiny a do zahraničia.[587]Ľudovít Tisza(1798 — 1856) — otec Kolomanov, maďarský politik. R. 1832 bol prvým podžupanom Biharskej a vyslancom a r. 1841 jej administrátorom.[588]Beóthy Ödön(Edmund, 1796 — 1854) — maďarský politik, jeden z náčelníkov liberálnej strany na sneme r. 1832 — 36. R. 1848 bol biharským županom a r. 1849 predsedom septemvirálnej tabuly. Umrel ako emigrant v Hamburgu.[589]Oberstandgericht prezidenta(nem.) — predsedu štatariálneho hlavného súdu[590]okrem prezenty na prijatie akty(lat.) — poznámky na spise, kedy došiel, čo bola jednoduchá práca úradnej podateľne[591]Jozef K. Viktorin(1822 — 1874) — katolícky kňaz, literárne činný buditeľ, obetavý vydavateľ viacerých slovenských kníh, ako i almanachu Concordia (1858) a Lipa (tri ročníky v r. 1860 — 63)
Francisci_Vlastny-zivotopis.html.txt
IBěhem dvou neděl mohl případ Maslové přijíti před senát a proto Něchljudov chystal na tu dobu svůj odjezd do Petrohradu. Kdyby to v senátě špatně dopadlo, chtěl podati prosbu k Jeho Veličenstvu, jak mu poradil advokát, jenž prosbu složil. V případě, že by stížnost skutečně neměla úspěchu, což se dalo podle mínění advokátova očekávati, poněvadž důvody pro zrušení rozsudku byly nedostatečné, transport trestanců, k němuž patřila Maslová, mohl býti odeslán již v prvních dnech červnových a proto Něchljudov, aby se připravil k cestě na Sibiř za Maslovou, — na čemž se pevně ustanovil, — musil teď obejeti vesnice a uspořádati tam své záležitosti.Nejdříve zajel Něchljudov do Kuzminského, na svůj nejbližší, největší a nejúrodnější statek, z něhož měl hlavní důchod. Bydlíval tam v dětství i jako jinoch. Jako dospělý byl tu dvakráte a jednou na prosbu matčinu přivezl tam správce-Němce a zkoumal s ním hospodářství, takže tu dobře znal stav majetku a poměr sedláků ke kanceláři, t. j. k statkáři. Byl takový, že sedláci záviseli úplně na kanceláři. Něchljudov znal to ještě z dob studentských, kdy vyznával a hlásal učení Henryho George, a v duchu tohoto učení postoupil otcovskou půdu sedlákům. Pravda, po vojenské službě, kdy utrácel až dvacet tisíc ročně, všechny tyto jeho názory pozbyly významu a nutnosti pro jeho život, byly zapomenuty. Nikdy se netázal, odkud pocházejí ony peníze, které mu dávala jeho matka, ba nechtěl o tom ani přemýšleti. Ale matčina smrt, dědictví a nutnost uspořádati svůj majetek, t. j. statky, opět vzkřísily v něm otázku jeho poměru k vlastnictví půdy. Před měsícem byl by si řekl, že není s to, aby změnil nynější poměry, že statek nespravuje on, — a byl by se tím jakž takž uspokojil, zejména když bydlel od statku daleko a dostával z něho peníze. Teď však se rozhodl — ačkoliv tu byla cesta na Sibiř a trudný poměr k trestnici a jejím obyvatelům, pro který je nevyhnutelno společenské postavení a co hlavního, peníze — že přece jen nemůže nechati vše v dřívějším stavu, nýbrž je povinen, sobě na škodu, změniti. Proto si umínil, že nebude obdělávati půdu sám, že ji přepustí za nepatrnou cenu sedlákům a tak jim umožní, aby byli nezávislí na statkáři. Nejednou, srovnávaje postavení majitele půdy s majitelem nevolníků, přirovnával svůj plán postoupit půdu sedlákům, místo aby ji vzdělával vlastními dělníky, k tomu, co dělali držitelé nevolníků, když zaměnili robotu roční daní. To nebylo rozřešeni otázky, byl to jen krok k jejímu rozřešeni: byl to přechod k méně hrubé formě otroctví. Tak i on měl v úmyslu jednati.Něchljudov přijel do Kuzminského kolem poledne. Přivyknuv ve všem jednoduchému životu, netelegrafoval a najal si na stanici povoz. Kočí byl mladý hoch v nankinovém, přepásaném, skládaném kaftaně a seděl na kozlíku po kočovsku, na stranu. Ochotné rozprávěl s pánem, protože koně — zbědovaný, chromý pod duhou i vychrtlý náruční — mohli jíti krokem, což se jím zřejmě líbilo.Kočí vypravoval o správci v Kuzminském, nevěda, že veze statkáře. Něchljudov úmyslně to zatajil.— Švihák Němec, — vypravoval, obrácen napolo k cestujícímu, pohrávaje si s dlouhým bičištěm, — pořídil si trojku žemláků, vyjíždí si s paní — to je, panečku, něco! V zimě, o svátcích měli ve velkém domě stromeček, taky jsem tam vozil hosty, a jaký byl nastrojený, s elektrickou jiskrou! V celé gubernii takového neuvidíš! Nahrabal peněz — až hrůza! Copak, tomu je hej! Dělá si, co chce. Povídá se, že si koupil celý statek.Něchljudov se domníval, že je mu úplně jedno, jak spravuje Němec jeho statek a jak ho využívá. Ale vypravování hovorného mužíka bylo mu nepříjemné. Těšil se z překrásného dne, z hustých, potemnělých obláčků, jež chvílemi zakrývaly slunce, z polí, nad nimiž vznášeli se skřivánci, z lesů, obalených svěží zeleni, z luk, na kterých se již pásl skot a koně, z polí, na nichž bylo viděti oráče, ale stále mu připadalo, že je tu něco nepříjemného a když pátral v duchu po příčině, vzpomínal na vypravováni kočího o tom, jak hospodaří Němec v Kuzminském.Když však přijel do Kuzminského a dal se do práce, zapomněl na tento pocit.Prohlídka účetních knih a rozhovor se správcem, který naivně ukazoval na výhody, že sedláci mají málo půdy a jsou obklíčeni panskými pozemky, ještě více utvrdily Něchljudova v úmyslu zrušiti vlastni hospodářství a odevzdati všechnu půdu sedlákům. Z účetních kníh a z rozhovorů se správcem poznal, že dvě třetiny nejlepší orné půdy obdělávali mu, jak tomu bylo už dříve, najatí dělníci moderními stroji, ostatní část vzdělávali sedláci za pět rublů z každé desjatiny, t. j. za pět rublů zavazoval se sedlák třikráte zorati, zvláčeti a osíti desjatinu; potom posíci, svázati nebo shrabati a dovézti do stodol, t. j. vykonati práci, jež by jinak stála nejméně deset rublů z desjatiny. Kromě toho sedláci platili prací za vše, čeho potřebovali od správy statku, nejvyšší ceny. Pracovali za louky, za les, za bramborovou nať a téměř všichni byli správě dlužní. Za půdu vzdálenější, za panskými poli, taktéž pronajímanou sedlákům, bralo se z desjatiny čtyřikrát více, než co by vynesla její cena při pětiprocentním úroku.Všechno to Něchljudov znal už dříve, ale teď mu to připadalo něčím novým a divil se jen tomu, jak mohl on a jak mohou všichni lidé, nalézající se v podobném postavení, neviděti vší nesmyslnosti takových poměrů. Důvody správcovy, že předá-li sedlákům půdu, celý inventář bude vyhozen do větru, ježto jej neprodají ani za čtvrtinu toho, co stál, že sedláci zkazí půdu a vůbec kolik tím Něchljudov ztratí, — Něchljudova jen utvrzovaly v tom, že vykoná dobrý skutek, předá-li sedlákům půdu a zbaví-li sebe větší časti důchodu. Rozhodl se, že věc vyřídí hned za tohoto svého pobytu. Skliditi a prodali zaseté obilí, rozprodati inventář a nepotřebná stavení — vše to měl vykonati správce až po jeho odjezdu. Teď ho jen požádal, aby svolal na druhý den schůzi sedláků ze všech tři vesnic, obklíčených Kuzminským statkem. Chtěl jim oznámiti svůj úmysl a smluviti cenu.Vědomí, že je pevný vůči správcovým důvodům a odhodlaný k oběti ve prospěch sedláků, Něchljudova blažilo. Vyšel z kanceláře s příjemným pocitem a s myšlenkami o nastávající práci, prošel se kolem domu, zanedbanou zahradou (rozkládala se proti domu správcově), po zarůstajícím čekankou lawntennisovém hřišti a po lipové aleji, kam obyčejně chodíval kouřit svůj doutník a kde s ním před třemi roky koketovala hezoučká Kirimová, dlící tu návštěvou. Sestavil si krátkou řeč, kterou zítra promluví k mužíkům, a zašel ke správci. Pohovořil s ním při čaji ještě jednou o otázce, jak zlikvidovati celé hospodářství, a úplně klidný a spokojený dobrým skutkem, který vykoná pro sedláky, vešel do velkého domu, kde měl připravenou komnatu, vykazovanou obyčejně hostům.V nevelkém, čistém pokoji s obrazy představujícími Benátky a zrcadlem mezi dvěma okny stála čistá pérová postel a stolek se sklenicí vody, sirkami a zhasinadlem. Na velkém stole u zrcadla ležel jeho otevřený cestovní vak, v němž bylo viděti toaletní necesér a knihy: ruskou „Pokus studia zákonů zločinnosti“, jednu německou a jednu anglickou knihu podobného obsahu. Chtěl je čísti v prázdných chvílích při objížďce vesnic, ale když se teď na ně zadíval, pocítil, že je velmi dalek těchto otázek. Zajímalo jej něco zcela jiného.V rohu komnaty stálo starodávné, vykládané křeslo z červeného dřeva, jež stávalo v ložnici matčině, a pohled na ně probudil náhle v jeho duši zcela neočekávaný pocit. Bylo mu náhle líto domu, který se rozpadne, sadu, který zpustne, lesů, které budou vykáceny, všech tech kravínů, koníren, kůlen, strojů, koní, krav, což třebaže on nezavedl, přece jen — jak viděl, bylo zavedeno a udržováno s takovým úsilím. Dříve zdálo se lehkým všeho toho se odříci, ale nyní mu toho bylo líto, ba i půdy i polovice důchodu, který se mu teď tak dobře mohl hoditi. A jako na zavolanou přišly myšlenky a pravily, že není rozumné, že není dobré odevzdávat půdu sedlákům a rušit staré hospodářství.„Na půdu nemám práva. Nevládnu-li však půdou, nemohu udržovati všechno toto hospodářství. Kromě toho odjedu teď na Sibiř a proto nepotřebuji domu ani statku,“ — hovořil jeden hlas. — „To je pravda,“ — říkal druhý — „ale za prvé, nebudeš v Sibiři věčně. Oženíš-li se, můžeš míti děti. A jako jsi statek dostal v pořádku, tak jsi povinen zase jej odevzdati. Jsou povinnosti k půdě. Postoupiti, zrušiti všechno je snadné, ale znovu zaříditi je velmi těžké. Uvažuj především o svém životě a rozhodni, co sám si počneš, a podle toho jednej se svým majetkem. Je tvoje rozhodnutí pevné? A potom — jednáš opravdu podle svého svědomí anebo to děláš jen k vůli lidem proto, aby ses před nimi pochlubil? — ptal se Něchljudov sám sebe a nemohl nepřiznati, že to, co budou o něm lidé mluviti, mělo vliv na jeho rozhodnutí. A čím více přemýšlel, tím více rodilo se otázek a tím těžší bylo jejich rozluštění. Aby se jich zbavil, ulehl do čisté postele a chtěl usnouti doufaje, že zítra se svěží mysli rozřeší otázky, se kterými si teď nevěděl rady. Ale dlouho nemohl usnouti; otevřenými okny s jarým vzduchem a měsíčním světlem vnikalo i kvákání žab, přerušované klokotem mnoha slavíků daleko z parku. Jeden zpíval kdesi blízko, snad pod oknem v rozvíjejícím se šeříkovém keři. Něchljudov naslouchal slavíkům a žabám a vzpomněl na rhapsodii inspektorovy dcery; vzpomněl i na Maslovou, jak se jí zachvěly rty podobně jako kvákající žábě, když pronesla: „Nechte toho všeho.“ Potom se spouštěl správce Němec k žabám. Chtěl jej zastaviti, ale on přece jen slezl; pak se proměnil v Maslovou a vyčítal mu: „Já jsem trestanka a vy kníže.“ „Ne, nepoddám se,“ — pomyslil si Něchljudov a probudil se. Ptal se sám sebe: „Jednám dobře nebo špatně? Nevím, zítra to poznám.“ A sám se spouštěl tam, kam slezl správce a Maslová. Tam vše skončilo.
Tolstoj_Vzkriseni-II.html.txt
Nepolitické myšlienky o niektorých politických veciachNerada sa zaoberám politikou, neobľubujem jej, — veď vieme, že „politická pieseň je mrzká pieseň“, — ale náš dnešný život tak je ňou presiaknutý, že i keď sa jej chránime, všade do nej zabŕdame. Rozkvasený je ňou celý.Kde sa jej toľko nabralo?Či a kedy z toho kvasu vyrazí konečný, dobrý, čistý výsledok — kto by to vedel povedať?Politika, ktorou narábäli naši osvoboditelia za svetovej vojny, bola inej sorty. Nad storakosťou myšlienok a možno i malých záujmov mocne dominovala vedúca myšlienka a veľký cieľ: osvobodenie. Jej sa podriadily všetky rozdrobené sily v harmonickom spolupôsobení za spoločný veľký cieľ, a nikdy celý národ nezažil mohutnejších a čistejších dojmov, ako keď dosiahnutý bol cieľ: národ vymanený z cudzej poroby. Samá do neba plesajúca radosť, samá vrúcna vďaka k Bohu a osvoboditeľom a samá oddaná láska osvobodených medzi sebou. Krásné boly tie zlaté dni nášho vyšinutia sa z chladu a tmy zeme do svetla a tepla z neba k nám sa spustivšieho.Ale tie dni sa rýchlo minuly, nastal neodbytný všedný život so svojimi tvrdými požiadavkami, bežná politika po oddychu s čerstvou silou pustila sa do svojej činnosti a z nej, budovanej na záujmoch skupín, ako by boly vypršaly veci najvyššie, veľká myšlienka a cieľ: blaho národa, Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Teraz nám je ťažko uveriť, že je odtedy ešte len desať a nie najmenej dvadsať rokov, keďže sme odtedy prežili zmien v utváraní sa našich vecí, mnoho fáz v našom vžívaní sa do nového života a s tým spolu i mnoho vnútorných otrasov. Po vytriezvení z radosti, keď z vytúženej a oslavovanej svobody neobsiahli hneď všetci očakávaných výhod, ba ani výhľadov na ich splnenie, počaly sa sbierať rozličné väčšie-menšie sklamania a z nich povstávala celá epidémia nespokojnosti čajsi v celej republike. Nespokojnosť ospravedlnená, ale i neospravedlnená, pošlá z nesplniteľných očakávaní — tá i tá na radosť nepriateľa, z moci ktorého sme vyviazli.Jednu vec však nevdojak zistila tá nespokojnosť: že totižto Česi a Slováci nie sú jedno, že je rozdiel medzi českými krajinami a Slovenskom, lebo nespokojnosť tam mala iné pohnútky a iné nespokojnosť na Slovensku. Na Slovensku je žeravejšia. Z čoho ona vychodí?Česi sú presvedčení, že ako pri osvobodzovaní, tak i od nastúpenia samostatnosti urobili a robia za Slovákov, čo môžu. Slováci naproti tomu tvrdia, že práve od nastúpenia samostatnosti Česi samovoľne nakladajú s vecmi na Slovensku v český a nie v slovenský prospech, a oni, Slováci, to mlčky trpieť nemôžu, lebo im ide pritom o celú budúcnosť. Tento spor preniesol sa neriešený z prvého i do druhého desaťročia našej samostatnosti.A i okrem toho opodstatneného sporu vyvinulo sa v blízkom spolužití mnoho akejsi drobnej, temer osobnej antipatie medzi obojimi, asi pre istú rozdielnosť v obapolnej ich národnej povahe, ktorá rozhodne existuje, hoci neľahko je objasniť ju. Pochopíme ju, keď si pomyslíme na veľký rozdiel medzi minulosťou českých krajín a minulosťou Slovenska. Podmieňovaly ju oddávna hodne rozdielné spoločenské, vôbec životné vplyvy, a pozdejšie rozdiel stával sa ešte zjavnejším, už i pred rečovou rozlukou. No a vývin odtedy až do prievratu tiež nevyrovnal rozdielu. V Čechách a na Morave oddávna mocným faktorom občianskeho života bolo majetné a sebavedomé meštianstvo, kým ho u nás na Slovensku temer nesmelo byť popri nemeckých osadníkoch. K tomu tam i v novej dobe, tak v druhej polovici minulého storočia, až valom zosilnela trieda inteligentov, tvorivšia sa najviac rovno z ľudu, z majetného roľníctva, preto i staväjúca sa vždy na pevnú podstatu, na hmotnú zaistenosť. Zatiaľ na Slovensku, vždy chudobnom, pomaly, dlho tvorila sa jeho inteligencia najviac z ev. farárskych a oboch vierovyznaní učiteľských rodín, vychovaná ich zbožným duchom. Preto v nej udržalo sa toľko romantického idealizmu až do novej doby, vyžadujúcej mnohú preorientáciu. Nemôže teda nebyť istého podstatného rozdielu v povahe českej a slovenskej inteligencie, a nie div, keď v novom úzkom spolužití oboch na Slovensku vzkrsaly nedorozumenia a nesúlad, ustáľujúci sa v takej vzájomnej mienke o sebe, že Česi prichádzajú sem využívať Slovensko, ako nejakú koloniu, a s druhej strany, že Slováci sú národ neslýchane nevďačný, keď s neláskou prijímajú Čechov, ktorým majú ďakovať za svoje osvobodenie z otroctva a ktorí i teraz prichádzajú sem pracovať za nich, za Slovákov.Z toho zas Slováci sa zatvrdzujú v akomsi vzdornom presvedčení, že nikomu nie sú vďakou podlžní za svoju svobodu, nik im jej nedaroval, lebo nie menšou pomerne účasťou boli zastúpení v jej vydobývaní, ako Česi. V zahraničnej diplomatickej akcii mali svojho Štefánika a Osuského, v legiach pomerne zodpovedajúci počet bojovníkov. Americkí Slováci sosbierali a obetovali na dielo osvobodenia veľmi značnú peňažitú pomoc a v rozhodný čas obetovali i životy — čomu všetkému prvé základy a smery dala buditeľská práca otcov v dobe útisku, a tak oprávnení sú Slováci k uspokojivému povedomiu, že im svoboda nepripadla zadarmo, bez vlastných zásluh. A to je i pravda neodškriepiteľná.Lenže tým nesmieme zakrývať druhú stranu pravdy, ktorá svedčí a vždy svedčiť bude, že tú svoju svobodu nevydobyli sme si sami Slováci, ale vydobyli sme si ju spolu s Čechmi, bez ktorých by sme si jej sami zo svojich síl vôbec neboli mohli vydobyť. Túto pravdu treba nám neošemetne uznať i vyznať ako pre spravedlivosť k bratom, tak pre vlastnú charakternosť. Veď dobre vieme, že po vypuknutí vojny všetky podnety chytiť sa veľkej príležitosti k veľkému dielu osvobodenia i všetky tajné, s odvážením životov podnikané jeho počiatky vychádzaly z Čiech, z Prahy. Na vojenných frontoch tiež českí zajatci počali sa sriaďovať do družín, ku ktorým potom pristupovali i Slováci, a z nich pozdejšie úžasnou prácou generála Štefánika a iných vojenných vodcov vyrástla a sriadila sa československá armáda na všetkých hlavných frontoch. Je to vôbec len prirodzená vec, že o koľko silnejším a zbehlejším pri spoločnom diele bol český živel, o toľko musel viac i zavážiť, dokázať, ako o koľko slabší a nezbehlejší živel slovenský — hanbiť sa preto netreba. A nemá miesta ani veličiť sa, že my Slováci nikomu nie sme vďakou podlžní za svoje osvobodenie, iba sebe samým, lebo to by bola falošná pýcha, vlastná iba duševne a mravne nedospelým. My Slováci i Česi sme za svoje osvobodenie vďakou podlžní okrem Bohu svet spravujúcemu zaiste na prvom mieste tým našim osvoboditeľom, Čechom i Slovákom, ktorí vzali si za úlohu osvobodiť nás, Čechov i Slovákov, a venovali sa jej s takou neochabujúcou, na seba nehľadiacou dôslednosťou až do samého šťastného dosiahnutia cieľa. Táto spoločná vďaka nás viaže dovedna a nesmie nás rozdvojovať.Človek dobrej duše cíti vďaku za každé preukázané mu dobrodenie, či hmotné či mravné — a my ozaj mohli by sme necítiť vďaky za také nesmierne, splnenie celonárodných túžob mnohých generácií obsahujúce dobrodenie k tým, ktorí nám ho z božieho riadenia vymohli, aby sme s ním mohli nastúpiť nový život? Nepriznať tu vďaky môžeme, iba ak chceme dokázať, že svobody nie sme hodni.A to nechceme.To je tak, a nemôže byť inak.Iná je kapitola, ako sa spoluosvobodení potom doma našli, ako si spravujú svoje veci a akým utvoril sa ich vzájomný pomer.Ako bola na silnejšiu stranu, teda na Čechov, pripadla prevažná časť úlohy vydobývania našej spoločnej svobody i jej prácné uhodnoverňovanie pred širokým svetom, bez sankcie ktorého nemohla mať platnosti, tak prevažne na Čechov pripadlo i umiestniť ju doma, totižto chytiť sa spravovania našej práve vzniknuvšej republiky, čo iste nebola ľahká úloha vo všelijako rozvrátených a zbedačených vojnou pomeroch a stálom nebezpečenstve od číhajúceho nepriateľa. Jednou z najprvších ťažkostí bolo asi postaviť do obstojnej rovnováhy jej dvoch čelných, sjednotených dejateľov, Čechov a Slovákov, — lebo ťažko sa je vyrovnávať malému s veľkým, slabému so silnejším, chudobnému s majetným a p. Stáva sa potom často, že keď mohutnejší len sa pohne alebo obráti, už kde-tu pritisne slabšieho; keď ruku vystrie, už ho úderom zasiahne a sám si toho nespovedomí, lebo nebolo to schválné — a slabší musí sa proti tomu ohradzovať. Ale býva i tak, že mocnejší slabšiemu krivdí i vedome, práve preto, že má moc na to. Tam pre väčšiu prevahu mocnejšieho ťažko ide uspokojivé vyrovnanie práv a povinností medzi nimi, ak sa pravda podriaďuje moci, a nie moc pravde. Preto vždy mravnou povinnosťou mocnejšieho je nakladať so slabším vo všetkých veciach spravedlive, nikdy nevyužiť jeho slabšieho stavu v nijaký svoj prospech preto, že on nemôže sa rovnakou silou proti tomu postaviť.Mať moc a vládnuť ňou je hrdá predstava, vpravde však veľkou je iba moc, ktorá všade dáva miesto spravedlivosti. Veľkodušnosť je povznášajúca predstava, ale pre všeobecnosť nežiadúcna, lebo má miesta iba u vyvýšeného k uníženému v hmotnom alebo mravnom smysle, a vystavená je zneužívaniu. Veľkodušnosť je vzácnym atribútom aristokratizmu, spravedlivosť živelným požiadavkom demokratizmu. Preto nie veľkodušnosť, ale spravedlivosť platí všade a pre všetkých. I česko-slovenský pomer iba ona uzdraví a dovedie ho do pravej koľaje.*Najchúlostivejšia vec v česko-slovenskom pomere: snaha niektorých českých ľudí počeštiť Slovákov. Prizrime sa tomu.Čech mieni: Slováci sú v zaostalosti za nami vo všetkých veciach a prácne, s námahou chcú si vybudovať akúsi osobitnú svoju slovenskú kultúru. Slabí sú a zbytočne sa namáhajú, nepraktiční ľudia. A čo získajú? Môžu nás v niečom prevýšiť? Pre svoju separatistickú umienenosť budú večne za nami pokuľhávať, miesto aby sa pohodlne udomácnili v našej už vyspelej, svetovej konkurencie schopnej českej kultúre, ktorá bola im vždy blízka. Tak pekne hladko by to išlo, že by pritom nijakej bolesti nemuseli pocítiť a jednota medzi nami stala by sa nerozbornou, v ktorej oproti svetu obaja získali by sme na sile. Ale Slovák na to: Aký si mi ty brat, keď to žiadaš odo mňa? Preto si mi pomohol z maďarského zajatia, aby si ma sám mohol pohltiť? Necítiš, že za nič na svete nemôžem upustiť od toho, čo mi je najvyšším cieľom: aby som mohol svoj rod povzniesť v jeho duchu, na jeho pôde a koreni k najmožnejšiemu rozvoju? Predstav si seba ako Čecha v takomto položení, a pochopíš ma. Ty vybudoval si pre svojich pekný, pohodlný dom kultúry, i mne sa v ňom páči. Ale doma cítim sa iba vo svojej slovenskej izbe, ktorú tiež chcem pre svojich po svojom zariadiť a prizdobiť. Ty ma v tom nehať, ale mi radšej pomáhaj, aby som ti v tvojom nezavadzal — a budeme dobrí bratia, čo i vždy zastanú jeden za druhého.Nuž či v tomto dvojakom stanovisku jesto príčiny k nepriateľstvu? Zaiste jej niet. V českej túžbe Slovák nesmie silou-mocou vidieť iba sebeckú nástrahu, chcejúcu ho zbaviť národnosti, lebo tak by bol už blízko citu nepriateľskému; a v odopretí Slováka Čech nesmie vidieť iba nevďaku a odvrátenosť, lebo držať sa svojho, chrániť ho a zveľaďovať je príkaz života.*Hneď za tým alebo spolu s tým prichodia tie nešťastné hospodárske veci na Slovensku, o ktorých sa toľko hovorí, a tie sa musia naprávať, ak nespokojnosť má prestať. Tá nezamestnanosť slovenského chudobného ľudu, smutne sa dívajúceho na odstavené, rozmontované fabriky a s nevôľou odchádzajúceho do cudziny za biednym zárobkom, musí v srdci zabolieť. Či mu ozaj niet pomoci? I pozemková reforma, „delenie zeme“ bolo mu len pekným snom, málo tým získal, keďže vraj malí roľníci nemôžu tak racionálne obrábäť pozemky, ako veľkí na „zbytkových“ majetkoch, z ktorých však tiež vraj najmenej sa dostalo Slovákom. Chudobný ľud musí ustúpiť z vyšších ohľadov a ďalej biediť. Zato však zostala mu stará radosť, že môže i novú biedu pálenkou zapíjať, lebo pálenky a krčiem je viac, ako predtým bývalo. Len vina a príčina tomu všetkému sa nedá vynajsť. No v základe je vždy tá istá: vrodené ľuďom sebectvo, ktorému sa dávajú opanovať.Preto prísne máme všetci seba brať na zodpovednosť pri všetkom svojom konaní, lebo krátky a neslávny bol by život našej drahovykúpenej republiky a v nej život nášho českého a nášho slovenského národa, ak by sme my, ich príslušníci, nepoznali vyššieho cieľa a neboli schopní šlachetnejších ambícií než sú skupinové, alebo osobné, sebecké záujmy. Vtedy by sa ukázalo, že náš starý nepriateľ mal úplnú pravdu, keď nám neprial života.No, chvála Bohu, mnoho viac dobrého je v nás obojich ako by sme na to mohli vyjsť. Česi, hoci národ malý, svojimi veľkými schopnosťami nejeden raz si vydobyli obdiv sveta. Nám Slovákom v prievrate osvobodily sa od pút ruky pre prácu za rozvoj svojho ľudu, ktorý nám cez veky odcudzovania zachoval našu vlastnú bytnosť, Do tej práce dajme sa s jasným čelom, nie so žalobami a netrpelivosťou. Iba vlastná práca je plodná. Veriť vo vlastnú silu, vynakladať ju statočne.*Nech v správe československého štátu niet nepriazne proti slovenskosti Slovenska, má on v celkovej slovenskej inteligencii svojho oduševneného prívrženca; nech tam niet nepriazne proti hospodárskym záujmom Slovenska, má československý štát vo všetkých slovenských vrstvách a stranách svoje najoddanejšie občianstvo, — a to bolo by výsledkom dobrej vnútornej politiky, prospešným pre štát i národ. No zdá sa, že život nedopúšťa takejto shody medzi ľuďmi a pomerami — a Slováci musia pochopiť, že treba im vzmáhať sa vlastnou obetivou prácou k vlastnej schopnosti života.
Marothy-Soltesova_Nepoliticke-myslienky-o-niektorych-politickych-veciach.html.txt
Strašný koniecZ pamätníka dievčaťaRáno, ako som vstala a v náhlosti pohádzala na seba šaty, vyšla som do vedľajšej izby, kde za ševkou sedela ševkyňa menom Milka Dubická a šila mi šaty ružovej farby, z ľahkého hodvábu.„Vy už v robote?“ zavolám jej ešte zo dverí, a vidiac ju tam, nadíde ma predobrá vôľa. Hneď mi príde totiž na myseľ, že pôjdeme na svadbu k bohatej, poprednej rodine, od ktorej svadby ja mnoho očakávam — rovno svoje šťastie.„Už v robote. A pozrite, čo som našila, kým ste vy buvikali,“ odpovedá na to ševkyňa rezko a skrúca ku mne bledú tvár. „Tak sladko ste spali ešte, keď som ja vstala — tak sladko!“„Ó, ja spím naveky veľmi dobre a veľmi tuho,“ smejem sa jej. Beriem, čo ukazovala ušitého a chválim s veľkou ochotou: „Velmi pekne ste to sostavili; môžem povedať, utešene. Vy ste celá umelkyňa, slečna Milka!“No sama do šitia nedám sa ešte. Idem k obloku obzrieť, aké je ráno tamvon na lúke, rozprestretej pred naším domom za cestou. Otvorila som ho a, oprúc sa naň, hľadím von. Slnce už vyšlo; biele lúče jeho padajú na trávu, zakvitnutú púpavou a zasypanú iskrami rosy. Jar je krásna — čerstvo dookola. Radosť musí naplňovať každé srdce, nie to moje, mladého dievčaťa, ktoré pôjde na svadbu. I dám sa do vyspevovania…Som dvadsaťročná a veľmi pekná podľa seba, zrkadla i ulovených poznámok. Hlava moja zato je plná blúznenín o skvelej budúcnosti, ktorá sa mi chystá pri boku vysokopostaveného muža, krásneho, ktorý má z neznámej diaľky prísť pre mňa. Jeho obraz, hoci som ho ešte nikdy nevidela, je mi stále pred očami, ako som vyrástla. I teraz, len čo som sa oprela do obloka, už ho mám pred sebou. Je vysoký, štíhly, tmavovlasý. Oči má tmavé a samý oheň, postava kráľovská. A nič špatného a zlého pri ňom, rozumie sa.„Bude takto dobre, slečna Anna?“ vytrhne ma z dúm a spevu Milka, i roztriasa v chudokrvných rukách ľahkú, milej farby sukňu, čo sošila.Ševkyňa má bledú tvár a akúsi vyplavenú. Celá zdá sa ubitá a znechutená. Šije u nás od predvčera. Ja síce šijem si šaty sama, lebo teta, ktorá ma vychovala ako sirotu sestrinu, nemá peňazí, aby platila ševkyniam, a keby i mala, nedala by, vraviac, že nebude zo mňa kňažna, aby si šaty nemala sama šiť (ona ani netuší o mojich slávnych snoch), no na svadbu v rodine Jalšavských nie je súce dielo mojich prstov.„Dobre, dobre!“ vetím ševkyni, obrátiac hlavu od obloka. „Všetko tak bude najlepšie, ako vy mienite…“ uisťujem ju, aby ma nevyrušovala a dala snívať v pokoji.„Áno, sídem sa na svadbe s ním,“ myslím hneď, ako sa obrátim k obloku. „Bude bohatý, pri mori bude letúvať. Hrdý koč a ohnivé čierne kone bude držať. Boháč bude, ale charakter, zbožňovaný ľudom. Dobrotivý. Veľké skutky lásky bude konať, pred ním možno padať na kolená. Ó, krásny a jasuplný život i šťastie!“ vzdychám v záchvate.Po mojom vzdychu ozval sa i druhý, hlboký od ševky. Obzrela som sa, či azda i Milka blaží sa takými uisteniami, ako ja, a zazrela som jej sklonenú tvár, plnú smútku.„Slečna Milka, veselo vám je v meste?“ spýtam sa jej, mysliac, že za tým vzdychá a tu na dedine jej je zunované.„Mne?“ usmiala sa kyslo Milka. „Mne je mesto a nie mesto teraz už jedno — všade som pri šití skrčená.“„Predsa i vám. V meste je vela ľudí vzdelaných. Nie tak, ako na príklad i u nás, kde sú dve-tri panské rodiny.“„V meste skôr stretne sa dievča so svojím vyvoleným,“ pomyslím si.„Je mnoho, ale čo ja mám z toho? Lepšie mne bolo na dedine,“ odpovie Milka.Je dcérou dedinského učiteľa, už umrevšieho.„Na Dúbravke?“ divím sa ja. „Kto tam bol? Nik. I tu nieto okrem nás iba fara, Slivických dom, kde je moja bývalá priateľka vydatá — ktorá však o mňa už nedbá — a poštárka Etela Rapkayová, stará deva. Mladý človek len jeden: učiteľ Rybár, i ten nič nestojí. Na Dúbravke nebolo vás ani toľko.“„Ale dediny sú tam blízo jedna pri druhej. Schodili sme sa často so známymi zabávať. Teraz ši od rána do večera… A vy veľa sa zabávate?“ dokončila, spytujúc sa chytro.Na jej slová mimovoľne odstúpila som od obloka a beriem šitie tiež.„Ona mne tie šaty nešije vďačne,“ myslím si, „či je to nie zlý znak?“„Dosiaľ skoro nič,“ odvetím na jej otázku. „Žijeme s tetou ako v úkryte. Teta sa utiahla od sveta, ako jej muž umrel — už je desať rokov tomu.“„Milosťpani ho iste veľmi ľúbila.“„Veľmi. No bola pri ňom nešťastná. Sklamala sa v ňom. On bol surový, žili zle. Už sa chceli rozsobášiť, keď na šťastie umrel on… Teda ani nepokladá za najväčšie blaho pre ženskú vydať sa. I so mnou zato nejde nikde, lebo nechce, aby ma poznali. Ale ja sa chcem vydať!“ vravím, mysliac na svoj vybájený svet.Potom sa zasmejem, vidiac, že sa Milka smeje na mne.„Nuž áno, nemusí každá žena byť nešťastná. A mne sa nepáčia také samostatné ženské, ako chce teta, aby i ja bola. To je také tragické, keď ostarejú; ich osamelosť, ako na príklad i naša Eta Rapkayová. Veď ste ju videli včera, keď tie panie tu boly. Tá s tými okuliarmi, čo má takú žltú tvár, ktorá sa toľko žalovala tete a užíva takých silných výrazov. I to je ako pustovník, nemá nikoho. Zprvu sú pyšné na svoju samostatnosť a neodvislosť, potom sa zunujú a túžba ich je tá istá, čo moja, lenže ju taja: vydať sa. Lebo je pre ženskú neprirodzené žiť osamelej. Pravda, i taký vydaj, ako bol tetin, nestojí nič.“„Len taký, ako som si ja vybájila,“ myslím a chcem i vypovedať, aké tušenie mám, no jednak zadržím si svoju tajnosť.„Ja chcem rodinu, chcem dom plný života a hluku,“ rečiem oduševnene. „Nie taký, ako je i náš, kde my dve s tetou prežívame so dňa na deň život jednotvárny, tichučký. Nepoznáte, slečna, našu faru, kde toľko tých detí robí lomoz po dome? To je krásne! Však som neobyčajné dievča v tomto čase?“ dokončím ešte pyšná.„Nemoderné!“ čakám, že mi povie Milka, lebo za také čosi teraz nik sa neoduševní. Ani ja to nevyzradím každému, len ako dievča dievčaťu. Milka neriekla ničoho, len pozrela na mňa od boku. Tvár jej je vyplavená a bez krvi, na nej výraz tichého smútku. Pozorujem ju tajne. Kde by bola spokojná i táto? Či by sa mne ľúbilo druhým šaty šiť, sedieť celé dni pri ševke, slnca, svetla nezažiť? I cítim hlboké pohnutie, ba vinnou sa cítim pred ňou, že mňa taká skvelá budúcnosť očakáva. I dám sa do rozmýšľania, ako by sa jej dalo spomôcť, aby nemusela tak žiť, ako dosiaľ. Tu prišiel mi na um Rybár. On učiteľ, ona učiteľova dcéra. Ako by bolo dobre, keby sa tí dvaja dovedna sišli…„Ale som povedala, že nič nestojí!“ myslím, zahryznúc si do pery.„Máte dve sestry?“ spýtam sa jej.„Áno. Najstaršia Berta sa už vydala. Nelka je snúbenica.“„I vy sa vydáte?“ pýtam sa jej, chcejúc zvedieť, ako smýšľa o tom.„Za koho? Nemajetné dievča v terajšom čase šťastia nemá — a ešte špatné, ako som i ja.“Ja skloním hlavu dojatá. Ani ja nemám vena, ale aké môže nešťastné byť dievča, keď je ešte i špatné k tomu… Tam je stav beznádejný.„A vaše sestry sa vydaly,“ poviem jej po chvíli.„Taký vydaj — to radšej nič!“ Milka frkne bledou perou. „Berta sa vydala za dedinského kováča, Nelkin snúbenec je žandárskym fírom!“„Vy sa môžete lepšie vydať, ako tie,“ rečiem ja.Ona pokrúca hlavou.„Ja na to ani nerátam, ani nemyslím. Nie že by sa nechcela vydať… Keby ma tak vzal nejaký učiteľ na dedinu, nuž nepoviem, ja by šla — ale mňa učiteľ nevezme.“Mne sa líca zapálily radosťou. Práve to mi je milé počuť. Za Rybára ju dáme, za Rybára! Pravda, ja sotva viem, aký je, nezaujímam sa oň ani trošíčka a neberiem v známosť, že jestvuje, ale pre Milku bude on cele dobrý. I myslím, že za dva týždne, kým u nás bude ševkyňa, všetko možné vynaložím, aby si ju Rybár vzal.„Ach, keby len prišiel i dnes!“ zavzdychám v duchu. On chodieva temer každý deň k nám. Tete nosí noviny, predčituje jej vážne články, shovára sa s ňou o národe, aby ostala vždy pri ňom, lebo teraz zradcov všade veľa — tak vraví — a tetina rodina celá patrí k nim… O mňa nedbá, myslí, že mňa škoda nebude, alebo keď si ho ja nevšímam, nedbá teda ani on o mňa. No chodieva k nám len pod večer, keď skončí učebné hodiny. Viem, že skôr nepríde ani dnes, a mne už i teraz horí srdce netrpelivosťou dať sa do činu.„Ach, keby bol večer!“ myslela som túžobne. „Dnes keby sa mohol deň skrátiť o hodinu!“Popoludnie, na šťastie, prešlo chytro. Ohlásily sa u nás moje dve priateľky, Vilma Krevických a Ilona Pechúňovie. Šly do mesta nakúpiť látky na šaty a prišly sa radiť k nám. I ony sú pozvané na svadbu do Jalšavských; Ilona Pechúňovie za prvú družicu. Vilica je učiteľkou na súsednej dedine. Pekná, veselá a hrdá na svoju samostatnosť. Ilona, ktorú skráteno volajú Ili, je maličká, smejúca sa sladko, milá. Ostaly dve hodiny u nás a po ich odchode ja zas myslím na Rybára.„Áno, on bude dobrý pre Milku. Krásavec je síce nie, ale ani celkom špatný je nie. Vysoký a hodne mohutný, má žlté vlasy i fúzy, nie tmavé, — ani tieň môjmu vysnívanému, — hlas jeho je trochu ostrý. Zkúsenosti má dosť, možno, i učenosti: hrabe sa v knihách naveky, ale duchaplne vravieť a zabávať nevie. No Milke, ktorá sa musí krčiť celé dni pri šití, bude on dobrý — celkom dobrý!“Popoludní šla teta do Slivických, k mojej bývalej priateľke Léne, ktorá o mňa už nestojí, len o muža, ju teta má veľmi rada a ľutuje vždy, že sa vydala; my dve teda ostaly sme samotné. Milka šila usilovne a ja pozerám vždy na dvere, či nejde Rybár. Toto popoludnie, keď vážny zrak tetin nie je na nás upretý, zdalo sa mi veľmi príhodné na očarovanie jeho.„Poď, Rybár!“ volám ho v duchu túžobne, zabudnúc o sebe, o slávnej svadbe, na ktorú treba ísť, o budúcom svojom vysnívanom, ktorý sa mi má, podľa mojej istej predtuchy, tam zjaviť. „Rybár, Rybár, poď!“„Žralok jeden!“ nadám mu napokon tak, ako ho menúvam pre veľké ústa, aké má a ktoré vyniknú najmä vtedy, keď sa smeje. Už minulo i popoludnie, a hlas tetin, vrátivšej sa od Lény, zaznel v pitvore — a jeho nič. „Vtedy, keď mal by prísť, neukáže sa, ale keď je nepotrebný, sedí tu!“ šomrem v duchu rozčulene. „Akože ja prijmem svoje veľké blaho, ktoré ma čaká pri boku najzvláštnejšieho muža sveta, keď biednej Milke nik sa nedostane?…“ Keď prišla teta do izby a skritizovala všetko, čo som ja našila, — ona nemá vôle ísť na svadbu, ale ja chcem, — vyšuchla som do kuchyne, k starej slúžke Mare, ktorá slúži u nás od mojej pamäti vždy. Bola práve tam, stála pri sporáku a metala zemiakové halušky do hrnca, s rozparenou tvárou nad vriacu vodu sa nahýňajúc. Na stole parilo sa ich už do poly misy navarených. Teta drží i sluhov v dome. Jeden z nich sedel tam na lavici, úplne hlúpy, čakajúc večeru.„Pre pána, Mara, zasa strapačky?“ zvolám jej, splesnúc rukami, zhrozená.Mara rada žarty a fígle, i teraz sa zasmeje, potešená mojou príhovorkou.„Veď je to dobré!“„Ale na večeru, kto to kedy slýchal? Nebudete spať v noci, tak vám zaťažia v žalúdku.“„Že nebudem? Hahaha, ba ver’ budem ešte lepšie. Keď sa človek klokandov dobre naje, tak duša čuší v pokoji, ako v páperí,“ na to ona veselo a sleduje iskriacim, labužníckym zrakom každú halušku, ktorá ponorila sa do hrnca.Smejem sa i ja, no nie preto som prišla, aby som chválospevy o strapačkách počula, ale iné chcem zvedieť. Marina sestra chodí riadiť dom Rybárov, azda ona bude vedieť niečo o ňom.„A zasa ste v tom čepci bez čipôčky?“ vravím jej káravo, zastanúc si za ňu a naprávajúc jej čepiec. „Máte sestru chýrečnú ševkyňu, a nijak si hlavu nedržíte… Či je tá naveky v škole?“„V škole? Čože by tam vždy robila? A ešte teraz, keď sú pán rechtor nie doma.“„Nie je doma?“ divím sa ja a tvár sa mi zdĺži. „A kde šiel?“„Vari k rodičom, ta sa sberali.“„Tak?“ poviem a myseľ mi klesne.Viem i to, že keď Rybár ide k rodičom, vždy ostane tam i dva týždne.„A kedy odišiel?“ spýtam sa slúžky. „Že sa ani odobrať nebol teraz.“Mara na to neodpovie, ale, hodiac zrakom štverácky na mňa, rečie:„Ej, a čože sa tak dopytujú o nich, slečna?“„No, len aby ste si nejaké hlúposti nenamysleli!“ osopím sa panovite. „Tu je ševkyňa, chcem, aby ho videla.“„A načo? Tí si ju nevezmú,“ na to ona zvysoka a pokrúca hlavou rozhodne.„A prečože by si ju nie, ľaľa?“ poviem nahnevaná.„Preto, že si ju nie!“ odpovie Mara hlavato.„Nuž veď nik nechce, aby si ju vzal!“ odseknem ja a odchádzam.Naša kuchynská víla je pyšná na Rybára, lebo jej sestra ho vysluhuje, a kto zná, koho by mu žičila. Vyšla som z kuchyne nazlostená. I bol čas. Teta už so dva razy volala na mňa:„Anna, kde si? To je strach s tým dievčaťom!“Teta a ševkyňa boly zaujaté mojimi šatami, keď som prišla dnu. V rukách ich roztriasaly a obzeraly so všetkých strán. Milka ochotne vysvetľuje, ukazuje; teta, vysokej, peknej postavy i tvári starej, ale ešte peknej, počúva poznámky. Tvár tetina je nejasná, ako vždy. Veľa sklamania zažila, žiaľu, trpkosti, k tomu nie jej je po vôli i to, keď sa ja so slúžkou zabávam. Hreší ma vždy, hromží tiež vždy, kritizuje vždy — a vždy mi všetko po vôli spraví. Pôjde so mnou na svadbu, hoci nemá vôle medzi svet, i vydať sa mi dovolí, hoci nechce toho stavu, lebo ona v ňom nebola šťastná.„Veľkomožná slečna nech si ide aspoň šaty oprobovať, keď pri nich nič nespraví,“ riekla mi, keď som prišla k nim. „Ozaj, či si sa nepustila do tanca s Marou, aby bolo hlučnejšie tu?“„Teta, veď som šila celé popoludnie!“ zhrozím sa nad nezaslúženou výčitkou. „Šila som, a to s akou usilovnosťou; však, slečna Milka?“(Čím väčšmi sa deň krátil a Rybár nešiel, tým s väčším jedom.)„Ale s akou!“ dosviedča Milka. „Tak oduševnene ste ešte ani raz nie!“„No, vidíte, teta!“ rečiem a na Rybára pomyslím: „Počkaj, žralok bezcitný!“„No, dobre, dobre. Daj dolu šaty a oprobuj si tieto, nech vidím, aké ti budú,“ povie teta netrpelive.Shádzala som so seba šaty rýchlo a s pomocou Milkinou obliekla nové. Začaly ich naprávať na mne, vyhládzať, kde robily rance, prizerať sa im, zvŕtať ma. Potom teta potisla ma pred veľké zrkadlo, aby som sa videla v nich i ja.„Pozri, aká si v nich, potvora!“„Potvora je Rybár, že odišiel!“ myslím ja, prizerajúc sa svojej tvári, ktorá zdala sa mi krásnou, a nie šaty. „Počkaj, Rybár, potvora!“„No, dobre bude?“ rečie teta. „Na šaty hľaď, to je hlavné. A čo si taká rozpálená, červená, ako sedliacka dievka?“Odvrátila som sa od zrkadla. To je pravda, že tetu všetko uráža, a bola i ona pekná kedysi.„Ja neviem, teta, ako bude dobre, ja sa uspokojím, ako vy chcete, pristanem na váš vkus,“ odpoviem a zatíchnem: za dvermi ozvaly sa kroky, potom zaklopanie.Mala by som ísť do druhej izby, no len tam ostanem. Iste je to Léna, moja bývalá kamarátka, alebo Eta Rapkayová s pošty — Rybár, keď odišiel, iste je nie. Dvere sa otvorily a v nich zjavil sa práve on, pobelavý, vysoký Rybár, a druhý pán nižší, tenší, s čiernymi hrubými obrvami. To je Slivický, muž Lénin; ja ho nemôžem vystáť.„Svobodno i nám?“ spytujú sa, keď vidia, čo sa v izbe robí.Ani jedna ženská nechce, aby jej nové šaty videli skôr, ako treba.Ja, ako vidím Rybára, cele sa zabudnúc, — ináče spravím nervózny krik, ak trafí sa niekto, keď si šaty oprobúvam, — zaplavím sa radosťou a zavolám:„Sem sa, sem, páni. Aspoň posúdite môj úbor, v ktorom budem na svadbe, však, teta?“Pozriem na ňu chytro, ako o dovolenie; ak nedovolí a Rybár odíde, som hotová pustiť sa do plaču. Teta hodila plecom na moje nezvyčajné chovanie sa. Dosiaľ ani jeden z týchto pánov nejestvoval v mojich očiach, nie to aby som ich bola volala niekedy k nám — a ešte takto vo sfercovaných šatách, nedošitých. I povie:„Čo páni vedia do toho? Pánom sú čo aké šaty handrou.“„Ako by sme nevedeli?“ povie Slivický, pán hrubých obŕv, bledej, dlhej tvári, a pristúpi, obzezrajúc šaty so všetkých strán. „Je to hodváb? Ej, ej!“ I pokrúca hlavou kriticky.„Áno, taká bola jej žiadosť,“ rečie teta tiež s odsúdením.Ona nasilu chce ukázať, aká som jej protivná, aby som nezbadala jej veľkej lásky ku mne. Slivický pokrúcal hlavou ešte povážlivejšie.„Hm, hm! Taká slávna to bude svadba, že hodváby sú potrebné?“„Rozumie sa!“ vpadnem do reči ja. „A tam mňa čaká šťastie nevídané,“ pomyslím pritom. „Skvelé! Nie také, ako si i ty pre Lénu — dosiaľ sa divím, že šla za teba.“Rybár zastal pri mne tiež a, prizerajúc sa mi chvíľku, zavolal dojatý:„Slečna, ste báječná!“Mne líca horia radosťou, že je tu a nešiel nikam, a také rozčulenie ma popadlo, že sa temer chviem. Ani neodpoviem na jeho žartovný výkrik, ale obrátim sa, pristúpiac k nemu:„Vy sa však neznáte so slečnou Dubickou?“ rečiem, chvatom poukážuc na Milku, ktorá stála ticho na boku pri šití.I predstavím jej ho, hoci nie som si istá, či to už teta nespravila, alebo on sám, kým som sa ja hádala so Slivickým.„No, no, zato nemusíš všetky ferce potrhať!“ upozornila ma teta.Rybár, podržiac chudokrvnú rúčku Milkinu vo svojej dlani, spýtal sa živo:„Dcéra bývalého učiteľa na Dúbravke?“„Áno,“ na to Milka, s úsmevom naň pozrúc.„Vášho pána otca mal som šťastie poznať,“ zasa on veľmi zaujato.A mne srdce bije radosťou, ako by sa mne čosi dobrého robilo, i plesám v duchu.„Bude z toho svadba, bude!“Rybár potom obrátil sa ku mne, žartujúc zas:„Ste báječná!“„A ešte keď budú šaty celkom ušité!“ zvolám ja v záchvate. „Teraz sú ešte len posliepané.“„Len? Potom zničíte každé srdce. A moje už i teraz krváca, na smrť ranené.“„Hahaha!“ zasmejeme sa mi dve s Milkou.Ale teta mrzute sťahuje obočie a povie:„Nevravte. I tak si myslí, že je nejaká pekná naozaj.“Muž Lénin, za neho by ja nikdy nebola šla, a dosiaľ neviem, ako mohla to i ona spraviť, ozval sa na to:„Veď nie slečnu, ale šaty chváli Milan, nie jej, ale tým patrí chváloreč.“„Dobre i tak!“ zvolám ja ešte i potešená. „Slečna Milka má zlaté ručičky, na bozkanie.“Pozreli mimovoľne na Milku, ktorá skromne a milo sa usmievala. Mňa teta poslala preobliecť sa do druhej izby, mrzutá vždy. Šla som, hoci sa mi nechcelo odísť od nich, a prišla som zpät preoblečená, neušlo päť minút. No spoločnosť už nebola v izbe, ale pred domom v malej záhradke kvetnej. Tam bol pekný výhľad na lúky a tam sme radi sedávali cez leto vždy.„Milosťpani vydurila nás na čerstvé povetrie,“ rečie Milka, keď som prišla k nim.Sedeli pod stromom na laviciach, Rybár pri Milke, teta so Slivickým. Ja sadla som si naproti na skrojený dubový peň a prizerám sa Milke a Rybárovi s radosťou, aký pár bude z nich. Milka je bledá a chudokrvná od veľa šitia — on čerstvý. Tvár má ohorenú od slnca a vetra, oči belasé a bystré. Taký je, ako mladý, mocný, zdravý sedliak, alebo lev, alebo strom. Môže sa jej, skromnej, zapáčiť. Len to ma mrzí, že oblek jeho je obšúchaný a nedbalý… Ja som rozhovor priviedla na svoje šaty a potom už horlive chválim Milku.„Vy ste cele očarená slečnou,“ povedal mi na to Rybár.„To zato, že má osoh z nej!“ ozval sa Slivický, mne odporný. „Poznáme jej egoizmus.“„Pravdaže i zato!“ zvolám ja, teraz nie nahnevaná. „A len to ľutujem, že som nie mužský, hneď, hneď by som sa do nej zaľúbila!“Okolo sa zasmiali a oči všetkých zaletely k Milke. Ja obzriem sa na bok mimovoľne. Áno, tam je teta, počuje, ako búcham do sveta, a čelo jej je samý ranec.„Prečo neprišla Lénuška?“ spytuje sa Slivického.Léna je jej miláčkom, i rada je, keď k nám príde každý deň.„Ó, tá nemôže,“ na to Slivický odmietavo, ako by mal úmysel každému čím odpornejším sa stať. „Domácnosť ju zaujala úplne — inde sa zle cíti.“„To!“ rečie teta, akoby potupne.I jej je nie veľmi milý Slivický a tiež sa diví, že Léna šla zaň. Pánov na moju radosť zadržala i na večeru a my sme sa zabavili milo.„Príďte i zajtra pozrieť našu prácu,“ povedala som im, keď už odchodili.Dosiaľ nevolala som ich nikdy. Slivického, lebo je nepríjemný, Rybára, lebo ma nezaujíma. A nedbajúc ani na udivený pohľad tetin, rečiem osobitne Rybárovi:„Nepôjdete teraz k rodičom, však ver’ nie?“Po odchode hostí Milka, ticho si nôtiac, upratovala šitie, ja však, ľahnúc si na diván pozdĺž, — teta nebola v izbe, nemal ma kto pokárať, — začnem si predstavovať svadbu u Jalšavských i budúceho svojho, ktorého tam mám uvidieť; na neho som celý deň nemyslela pre Milku a Rybára. Nasilu privábim si v duchu jeho vysokú, štíhlu postavu, súcu pre knieža, tmavé krásne oči, plné výrazu, a chcem si predstaviť i zvláštne slová, ktoré povie ku mne, ktorými dá mi na vedomie, že ma zbožňuje od prvej chvíle, — no nešlo to teraz. Myšlienky letia mi len k Rybárovi a Milke, a radosť naplňuje mi srdce. Ako dobre, že nemusím cítiť výčitky svedomia pre skvelú budúcnosť, čo ma čaká: Rybárovi iste zapáčila sa ševkyňa. I zachytím spev Milkin, veselo, veselšie, čím dial tým s väčším ohňom spievajúc. Konečne skočím hore a pochytím ju do tanca.„Deti, deti, čo robíte?“ príde, náhliac sa, teta statnej postavy, na šramot a hurt, čo sme robily, v tanci odstrkujúc stolce a iné nám v ceste zavadzajúce veci.My hodily sme sa na diván rozkúrené a smejeme sa:„Hahaha, hihihi!“*Svadobné šaty sa došily a my sme čakaly Rybára a druhých, že prídu pozrieť, ako sa boli sľúbili. Šaty boly pekné, ako ružová hmla, ako obláčik. Sama teta, ktorá nikdy nič nechváli, len haní vždy, mala radosť v nich, i Léna, bývalá moja priateľka, prišla nás pozrieť a riekla, že sú tie šaty dielo majstrovské. I Eta Rapkayová, ktorú pre žltú tvár voláme žltou ľaliou, tvrdila to isté. Popoludní prišiel i on, čakaný Rybár. Bol zasa na smrť ranený, keď som mu šaty ukazovala, s chválorečami na Milkinu šikovnosť a tajne upozorňujúc ho i na jej milotu a dobrotu.„Cele ranený!“ vravel, a na moje tajné slová bokom hodil pohľadom i po Milke.„Zajtra budeme cestovný kostým pristríhať, však, slečna Milka?… Príďte pozrieť.“„Áno, i to bude krásny,“ povie Milka živo.„Vám kostým, či milosťpanej?“ spytuje sa Rybár, úplne zaujatý za vec, ale mi hľadí do očí akosi skúmave a s akousi myšlienkou. Musím sklopiť zrak na moment, lebo sa mi zdá, on zbadal moje ciele s ním.„I mne, i tete. Príďte každý deň pozrieť, ako napredujeme,“ odpoviem veselo, napriek jeho pohľadom. „Však, slečna Milka, vás to nebude mýliť?“„Ó, ani najmenej!“ odpovie ona s milým úsmevom, pritom chudokrvné líca polejú sa jej ružovou farbou. I skloní hlavu nad šitie.Pred večerom vyšly sme na prechádzku popri škole, pekne, novo a moderne vystavenej. Ja som tade chcela ísť, — teta inakade, — aby videla, kde býva Rybár a kde i ona bude bývať, keď si ju vezme. Deň zakončily sme zas spevom a tancom. Naša známosť obrátila sa teraz v priateľstvo vrelé. Keď sme si ľahly do postieľ, — my dve v jednej izbe spávame, — dlho sme rozprávaly o svojich túžbach a nádejach. Ona túži len skromne. Tichá domácnosť v malej dedinke, obtočenej horami, ako je vraj naša, — to je jej ideál. Ja rozpovedala som jej o svojom bezúhonnom bohatierovi, ktorý príde pre mňa, neznám ešte s ktorej strany, teraz, po tieto časy.„Bude mať tmavé oči, horúce ako plameň. Vysoký, štíhly, krásnej tvári,“ rozprávam s ohňom. „Jeden rok chodí k moru, druhý rok do iných strán sveta… Na ohnivých koňoch chodieva — lebo, slečna Milka, to je krajšie, ako všetky autá a lietadlá. Mašina je hmota; ja život zbožňujem pri všetkom… A charakter nevídaný… len kľakať pred ním! Slovom: nič zlého, ba ani špatného nebude pri ňom. Ani neľúbil ešte dievča, jedine keď mňa vidí. Vena nechce, to sa rozumie!“ dokončím a striem si čelo; až spotila som sa od ohňa.Milka pokrúca hlavou.„Azdaže niet takého?“ skríknem ja zúfale. „Slečna, jesto, jesto, jesto… a ten bude môj!“„Ja neviem, či jesto,“ vraví Milka nežným hlasom, ako vždy, „ale ak jesto, tak by to bol celý zázrak a div na tomto svete.“„Zázrak sveta!“ ustrniem ja nad tým názvom a rozosmejem sa. „Nuž, nedbám teda, čo i zázrak!“I na druhý deň šumel izbou shovor, smiech, spev. Ševka hrkotala, ako posadlá, od nášho bystrého šitia, a my pri každom kroku, čo zaznel v predizbe, tušily sme Rybára. Prišlo však i poludnie, potom večer, a on neukázal sa v našom dome. Pri západe už klesla naša vôľa, spev prestal. Ja, — iste i Milka, — trápim sa jedine tou myšlienkou: prečo nejde Rybár, prečo? Večer tiež bez tanca šly sme na odpočinok. Ako s nevôľou skladám šaty so seba; Mara, ktorá bola pre čosi prišla do izby, povedala nám zvesť, že Rybár odišiel na dva týždne k rodičom. Mne ostaly ústa otvorené od prekvapenia, a oči mi zaletely mimovoľne k Milke. I na jej tvári zadivenie, potom taký výraz rezignácie, ako mala v prvý deň, keď k nám prišla.„Ten žralok!“ skríknem ja, v svojom hneve nezdržiac sa. „Či musel práve teraz ísť ich navštíviť?!“Teta bola tiež tam, vyberajúc pre Maru akési uteráky z kasne. Pozrela na mňa udiveno a káravo, že som Rybára nazvala tým menom, ktorým ho prezývam, len keď sme samé dve.„Čo teba do toho, kedy on odíde?“ riekla od uterákov.„Nič… óh, žralok!“„Zakazujem ti poriadnym ľuďom nadávať!“ rečie prísne, a ja šepcem ešte predsa: „Žralok špatný!“Hodím sa do postele a srdce mi vrie od citov. Aké krásne plány nasnovala som o vydaji Milky, utýranej šitím. Aké opojenie, akú radosť mala som i pre seba! Akože ja prijmem svoje veľké šťastie, ktoré ma čaká pri boku muža kráľovských vlastností? Ako budem žiť v tom lesku, v tej nádhere, akože mi dá letovať pri mori, keď mojej spolubližnej ani len tento Rybár sa nedostane? I skryjem hlavu pod duchnu a začnem plakať od jedu. No, prečo ju nechce, čudník, prečo?O týždeň odprevadila som Milku na stanicu do blízkeho mestečka. Šaty, diela majstrovské, boly už došité všetky, — o štyri dni cesta na svadbu. S Milkou lúčily sme sa veľmi milo, hoci, ako Rybár odšiel, ani ja, ani ona nebývaly sme také veselé, ako v prvých dňoch. No naša sympatia neklesla, ba sa ešte stupňovala. Želala mi mnoho šťastia, aby čím skôr stretla som sa s takým zázračným, ako si prajem, a aby ju potom volala výbavu šiť.„Vďačne, ak sa vy skôr nevydáte a nepredbehnete ma,“ zasmejem sa jej.„Ó, po mne je už veta!“ na to ona s úsmevom tragickým, a hodí rukou odmietave. „Ja už len pri ševke ostanem!“*Prišiel deň svadby u Jalšavských, pekný a jasný. Teta a ja, oblečené v nových úboroch cestovných, vysadly sme na vozík gazdu Vidného, s ktorého vozíka žltú farbu dávno smyl dážď a ktorý som ja pohrdlive premerala pohľadom, a uháňaly sme k poprednej rodine na svadbu. Ja tvár zastrela som si závojom, líca mi horely vzrušením, ruky chladly a srdce bilo, preplnené sladkou predtuchou, ani čo by ja mala ísť pred oltár a nie Martuška Jalšavských. Nebola som ani dobre pri sebe, celá zmýlená odpovedala som tete na otázky vždy naopak a o inšom. Ona, beztak vždy mrzutá, strpela zprvu; ale naveľa okríkla ma jednak:„No, počuješ, dievča, ak i u Jalšavských taká budeš, každý ťa bude za hlúpu pokladať a nikto sa neobzrie o teba.“„Neobzrie?“ zľaknem sa ja a celé more citov ma zaplaví. Veď táto cesta má ma viesť k blahu života.„Nik ťa neobzrie,“ tvrdí teta i po druhý raz, „ako dosiaľ neobzrel sa nik o teba, a už máš dvadsať rokov!“„Kto sa mal obzrieť, keď nikoho neznáme?“ myslím ja, diviac sa tete, no nahlas nepoviem nič. „Známostí sme nemaly, nezaviedli ste ma nikam, ešte i od rodiny sme sa utiahly… veď desať rokov, čo ste z dediny nevykročili. Náš život je práca a knižky, nič iné!“„Dvadsať rokov v terajšom čase, teta, to je nič,“ poviem potom. „To len vo vašich časoch bolo veľa, — teraz je ináč. Hľa, Ili Pechúňová dosiaľ nosí krátke sukne… Ostatne vám na tom nezáleží azda, či sa zapáčim, či nie? Ste proti vydaju.“„Ili je maličká, tej krátke sukne pristanú… Iste ja vydaj nemám za najväčšie blaho pre ženu, ale ty sa chceš vydať. Či už inak smýšľaš?“„Nevydať? Horky nie!“ myslím ja urazená. Už som sa i mala v osemnástom roku. Mladušká žena, — to je krásneho čosi. A milovanou byť od takého, akého som si vybájila, musí byť šťastie neprevýšiteľné. I v momente zasa ponorím sa do dúm a predstáv.„Vždy len mlčíš, mlčíš,“ hromží teta s hnevom, „a keď aj otvoríš ústa, niet v tom, čo povieš, ani ducha, ani vtipu.“„Teta, veď vám samej nepáčia sa také dievčatá, ktorým jazyky naveky trkocú,“ rečiem ja, nerozumejúc, prečo chce teta, aby rozprávala teraz. „A či všetku múdrosť mám na prvej zábave a v prvom stretnutí vykrámiť? Tak naďalej čo ostane?“„Musíš sporiť s ňou, však, lebo jej je málo,“ usmeje sa teta. „Ani vždy vravieť, ani vždy mlčať, aby som sa hanbiť nemusela za teba.“S tým sa skončilo. Prišly sme pod veľký vrch. Kone gazdu Vidného nevládaly, zastávaly, potily sa, — chrbty sčernely im cele. Nemohla som strpieť pomaličké lezenie, sišla som teda dolu s vozíka, obľahčiac si slovami:„Tieto mačky sprosté!“ i hodím na ne pohľad hlbokého opovrženia. „Nevygrackajú za štyri hodiny na ten vrch?“„Len by si niekedy i také mala!“ rečie teta, ani to mi neodpustiac.Odvrátila som sa a idem hore popri ceste chodníkom. Trhám idúc kvety a myslím na tetine slová.„Neviem, načo by mi boly také potkany aj ináče, nie to keď budem mať v budúcnosti paripy divé!? Krajšie časy čakajú nás, teta znechutená, — ó, krajšie!“ uisťujem ju v duchu. Ona síce tiež drží záprah pri poli, no drží len voly na moju veľkú nespokojnosť. To je hlúpe zviera, ešte i tí ohlupejú, čo sa zapodievajú nimi, ako na príklad náš sluha Ďuro.K vŕšku dochodiac, nadišla som na studničku, obkvitnutú nezábudkami. V čistej vodičke bolo nebo odzrkadlené s bielymi obláčkami, letiacimi rýchle. Blysla sa ako zrkadlo a ja, použijúc to, ihneď nazriem sa do nej. Potom užasnutá nad sebou, myslím:„Ako možno, mať takéto dievča, a predsa myslieť, že v hanbe ostane? Divná teta, úzkoprsá teta!“„No, aby si z tej vody nepila!“ ozve sa jej hlas s vozíka. „Čo robíš tam?“„Nezábudky trhám,“ odvetím, rezko čiahnuc rukou za kvetmi. „Sama viem, že rozhorúčenému nedobre je vodu piť.“Vyšly sme na vrch, kde vysadla som zasa na vozík. Potom už o pol hodiny boli sme u Jalšavských. Dvor tam bol plný kočiarmi, čiernymi, žltými a inej farby. Z niektorých práve sviatočne oblečení kočišia vypriahali kone. Sišly sme s vozíka i my a zamierily hore k chodbe domu. Po nej prechodili sa hostia v stínoch lipy pri dverách rastúcej, mladíci i dievčatá žartujúci spolu. Na každej tvári veselosť a nadšenie…Z hlúčku bieloodetých diev, zazrúc nás, vyronila sa maličká sladká Ili. Pribehla s plačom a smiechom od dojatia, — iste ju to trápilo v tom dome, ako sem prišla, — a zavesila sa mi na hrdlo, skríknuc v reči toho domu:„Jaj, čo tak pozde? Už sme boly s mladým párom u matrikára, práve sme teraz prišli. Ruky bozkávam, teta Elenka,“ letí potom i k tete.„Vilica, i ty si už tu?“ zavolám ja, keď som sa bola s niekoľkými známymi svítala. Stála na boku, modroodetá, vytiahnutá sebavedome, ako jedľa.„Áno, a čakám, až ma zbadať ráčiš a poctíš svojím vzácnym pozdravom!“ odvetí ona vždy veselá. Ju oná tajná túžba nemorí, s ktorej ja upodozrievam i samostatné ženské.„Teda moja úcta, veľkomožnosť!“ smejem sa jej.Prešly sme cez chodbu do vnútra domu. Mladí ľudia klonili hlavy pred nami, — z úcty oproti tete, — ako byliny vetrom nahýňané. Ja letmo pozriem po nich, či niet medzi nimi môjho tušeného budúceho. No mladíci sú až primladí a nepatrní ešte. Študenti, doktoranti a čo iné. V predizbe z kuchyne vyšla nám v ústrety domáca pani s rýchlosťou človeka, ktorého naháňajú i desiati. Zavolala milo prekvapená na tetu:„Prišla si predsa, Helenka? Vitaj, vitaj mi! Veď som ťa sto rokov nevidela!“ rýchle ju vybozkáva, v náhlosti objíme a tak odbaviac i mňa, vraví:„Sem, Helenka moja, sem do tejto izbičky sa poskladajte. Nech sa vám ľúbi! Túto sme, že je tak osobitne, na obliekanie zariadili dnes. A len sa sponáhľajte, hneď sa pôjde do kostola, — u matrikára je už skončené. Čo ste sa tak opozdily, milé?“„Nevládaly nám kone,“ chcem riecť, no na šťastie zaseknem peru včas. Reč o koňoch, najmä o takých, čo nevládzu, nepristane v tomto sviatočne naladenom dome. Teta niečo lepšieho povedala. Ako sme šly popred salón, ja zazrela som cez odchýlené dvere černieť sa tam rad frakov a hláv. Prešuchnúc sa popred dvere rýchlo, šepcem dojatá:„Teda tu si, môj milý!“„Len sa sponáhľajte,“ rečie domáca pani ešte raz, keď nás doviedla do izbičky. „Prosím vás potom do salónu, tam je všetka svadobná spoločnosť. O chvíľu pôjde sa do kostola.“V izbičke nebol nikto. Ako vidno, všetky dámy sú už poobliekané, my sme ostatné z nich. Stena je obvešaná plášťmi a kabátmi, dookola kufre a truhlice. Pred veľkým zrkadlom: škatuľky, fľaštičky, hrebene, mydlá, — po dlážke plno bieleho prachu. Vidno, že sa tu dámy strojily. I my daly sme sa hneď do obliekania. Ja trhám cestovné šaty so seba, tvár mi blčí od náhlenia a ruky chladnú mi ako umierajúcemu. Teta ma pristavila so slovami:„Čo tak chyceš? Nehorí nad nami. Obleč sa poriadne; preto nič, keď i nepočujeme celú reč pytačovu.“„Čože mňa po reči pytača,“ myslím ja, „ale tam je i môj čakaný, zbožňovaný!“ I náhlim sa ďalej. Sťahujem, sväzujem, zapínam na sebe. Konečne, doobliekaná, zastanem pred veľké zrkadlo, v ktorom od hlavy po zem videl sa človek. Pozrem s chvatom doň a hneď sú mi na ume slová:„Ste báječná!“Čelo mi je biele, ako list ľalie, líca ako kvety červenej ruže, oči skvejú sa mi od citu a rozčulenia ako drahokamy, slovom: zo zrkadla hľadí na mňa krásavica. V hlave zahučí mi, že sa skoro potočím rozkošou, a na to zblednem hlbokým dojatím.„Istý úspech u zázračného, istý úspech!“ šepcem premožená.„No, hotová si?“ rečie teta, ku mne sa obrátiac. „Za päť minút sa oblieka a za sto hľadí na seba do zrkadla… Krása je nie hlavnou vecou ani pri dievčati!“ Podíde ku mne, poobzerá, ponapráva ma a vraví: „Ani nie si nejaká pekná; líca sú ti zelené ako žaba, závidieť ťa mi sotva kto bude.“„Tak! Keď som červená, som vám sedliačkou, keď zblednem, žabou.“„Veď je to elegantné — bledá tvár!“ nadmietam ja.„Ja na takú eleganciu nedám nič. Čerstvá tvár, to je krása. No, a choď!“ tisne ma vopred teta. Jediným pohľadom lúčiac sa od tej v zrkadle, i bozk pošlúc jej tajne a želanie mnohého zdaru, idem s tetou von. Predo dvermi salónu pomyslím ešte:„Teraz sa mi otvoria dvere raja!“ I vstupujem odhodlane dnu. Priestranná izbica bola naplnená hosťmi svadobnými. Stáli na dve strany rozdelení: rodina mladej nevesty a rodina mladého zaťa proti sebe. Panie zväčša v svetlých úboroch, skvostné, voňavé a krásne, s vejármi a kyticami, s okúzľujúcim úsmevom, stály v popredí. Páni čierno odetí, elegantní, uhladení a hybkí, akoby hotoví v každom momente skladať hold a poklonu, stáli v úzadí, pod pazuchou držiac stľapčené klobúky. Bolo ticho. Pytač na strane mladoženícha práve vravel svoju reč. My, tiež ticho, pristúpily sme k strane nevestinej, k tej rodine patríme a len nemým kývaním hlavy pozdravujeme sa so známymi. Teta kniežacej postavy, odetá v čiernych hodvábnych šatách, ako zastala, hneď uprela zrak na tučného pytača, počúvajúc jeho reč vážne. Ja však nedbajúc o to, dám sa prezerať shromaždeným na druhej strane. Prvého pozriem mladoženícha, Janka Bogdanoviča. Je to peknej, bledej tvári belavý mladý muž s belasými, zvláštne sa lesknúcimi očami. Oddane počúva svojho pytača, ktorý tlmočí jeho city. Pri ňom stojí jeho otec, tenký, trochu nahnutý a akosi unavený starec. Potom brat so ženou a obe sestry. Jedna, veľmi nápadná, vysokej, zvlášť peknej postavy s jamôčkami na lícach, druhá nenápadná, hoci pekná tiež, i tá je akási unavená, ako jej otec. Pohľad tejto sliedil mdlo a neočarene dookola najprv k mladuche Martuške, tvári bielej a nehybnej, ako z mramoru, potom padol na jej otca, nízkej postavy, na matku energickú, na sladkú Ili, slzy roniacu od dojatia, na moju tetu, — konečne na mňa. Tu oči staly sa jej živšími, poznala ma, — boly sme spolužiačky vo vyššej dievčenskej škole. Úsmev sadol na jej červené pery. Ja poslala som jej bozk na to. Vtedy štopla ma Vilica, ktorá stála za mnou od boku.„Čo je?“ šepnem udivene.„Oddavač začal vravieť, — počúvaj!“ šepne ona, smejúc sa tajomne. Hodím plecom a ďalej sliedim zrakom po spoločnosti. Za Bogdanovičom stojí slúžny s cvikerom na nose, vyzývavého chovania, pri ňom akýsi nízky pán prívetivej tvári. Jeden obvyšný s dlhým hrdlom, ako bocian, stál pri vyslancovi Rajnovi, čo z Pešti prišiel. Padol mi ešte do očí, čierny, cigánskej krásy, asi 40-ročný muž. Bol tam i s dcérou Gitou, ktorá mala veľmi širokú tvár a oči jedno od druhého veľmi vzdialené.„Tu niet môjho vysnívaného,“ myslím a idem sa prizerať strane, kde stojíme i my. Mladá krásna Martuška je nehybnej tvári ako z mramoru. Je v dlhých bielych šatách, obviata závojom, ako obraz Madonny. Pri nej rodičia a brat, skromný, ale veľmi učený — s dojatými tvárami. Blízko nich Hrenčáry, ich najbližší príbuzný, mladý merník, hlavu prísne dohora držiac, ako páv. A ešte veľa iných pánov a dám. Všetci elegantní, milí a sebavedomí — no, ani jeden môj tušený… Na strane, v hlúčku osobitnom stál Julo Mlinský, ktorého poznám dávno. Je to mladík okrúhlej tvári s lícami červenými, — takej asi, ako maľujú obrázky na medovníkové srdcia, pod ktorými je zaľúbený veršík. K tomuto zastal si neznámy pán, sympatickej bledej tvári, pekného držania a zovňajšku.„Kto je ten pekný mladý muž?“ spýtam sa ticho, k Vilici obrátiac tvár.„Učiteľ z Priekopy, — môj kolega!“ odpovie pyšne.„Len učiteľ?“ myslím ja znechutená a odvraciam oči od neho.Vilica štopne ma opäť.„Čo nepočúvaš, ako vraví oddavač?“„Nuž čo teda?“ mrzím sa ja, no už počúvam. Vyvoleného svojho i tak nenašla som ani na strane nevestinej. Oddavač, dokončievajúc reč, vraví:„Oddávam Martušku, našu milú dcérku, vnučku a pravnučku v mene rodičov, i v mene nás všetkých vám, Ján Bogdanovič, v nádeji, že oddávame ju do rúk dobrých. Ona je dievča, ako rýdze zlato, jemná ako kvet, krotká ako holubica… Vedzte, že v nej dostanete poklad nevšedný a že s ňou sostupuje k vám šťastie, ako na vyvoleného miláčka neba…“„Á!“ otváram ústa od údivu.„No, vidíš, a celá jeho reč je taká!“ šepce Vilica. „Sami jej rodičia, hoci sú pyšní na dcéru, cítia sa, vidno, nepohodlne.“„Načo ho za oddavača volali?“„On chcel. Museli pristať, aby ho neurazili. On je najstarším členom rodiny, má deväťdesiat rokov a už je celé dieťa.“Dvere sa roztvorily a mne zaletel ta zrak, nepočúvajúcej viac Vilicu. Prichodili noví hostia s veselými tvármi, so šumom. No, vidiac, čo sa deje, zatíchli hneď a len nemo klaňajú sa dookola. Sú to dve dámy, veľmi elegantne oblečené. Jedna z nich je nízka, pritučná, nejemnej tvári, druhá vysoká, zjavu krásneho. Bola v čiernych hodvabných šatách, krášlených čipkami a belasými stužkami, ktoré poza chrbát boly popreťahované a na hrudi dovedna v mašľu uviazané. Dve dámy sprevádzal pán.„A Bábolnay je kde?“ šepol ktosi tomu.„Príde i ten, — koč vrátil sa pre neho.“„Tak je teda nič!“ myslím ja, odtrhnúc oči od prišlého pána, ktorý tiež nebol môj čakaný. „Už je nič!“Oddavač skončil reč; nastal šum. Mladucha a mladoženích odoberali sa od svojich rodičov i bližšej rodiny. Potom páry sa sostavovaly, — ide sa do kostola. Mladuchu, ukrytú v závojoch, v nádherných bielych šatách s dlhým povlekom, okrášleným pozdĺž bielym vencom, vedie jej skromný brat. Vystupujú sa im, robiac cestu a každý dojato hľadí na tvár mladuškej nevesty-Madonny. Za nimi ide Bogdanovič so sladkou Ili. Družbovia, s kyticami v rukách, bežia k svojim družiciam a vedú ich za mladým párom. Ja s Vilicou stojím stranou, čakajúc, kým podídu, čo sú prvší, že potom spolu pôjdeme. Pozerám za tetou, či sa nehanbí, lebo nikto pre mňa nejde.„Ja budem tvojím kavalierom a tieňom,“ šepce mi Vilica.„Oh, zbožňovaný, keď si nie tu!“ vzdychám tajne.Vtom zavznejú slová radosti sladkej Ili.„Tu je, tu je!“A vidím ju, že sa vrátila a vedie mi pána širokej počernej tvári a širokých pliec. V ruke nesie i kyticu, takej farby stužkou obviazanú, ako sú moje šaty.„I ja som družicou?“ divím sa.„Áno. Pán kaplán len teraz došiel,“ smeje sa a plače Ili a uteká preč. Ona je prvou družicou, už ju tvrdo čakajú.„Mal som ešte dnes úradnú prácu,“ vravel kaplán, podávajúc mi rameno, „pohreb nemluvňaťa,“ doložil tichšie.„Ani ty nie si ten, ktorého čakám,“ myslím ja o ňom ľahostajne.V kostole dojato, — ako i všetci, — hľadím na kľačiaci pred oltárom mladý pár a myslím, ako krásne to bude, keď ja tak budem kľačať s mojím vysnívaným.„No, niet ho tu…“ myslím, sklesnutá na duchu. „Tak je teda po nádeji…“ dumám i cestou nazpät z kostola. Ale príduc do dvora, zbadala som blýskavý, hrdý koč pri chodbe a v ňom zapriahnuté štyri kone ohnivé.„Hľa, došiel i Bábolnay!“ rečie môj družba, pozrúc na koč, a ja sa potknem, vidiac ten hrdý povoz. Veď o takom ja snívam, taký skvelý koč a také nádherné paripy pred ním. I pozriem dookola, aby videla i majiteľa jeho. V salóne, kde obstali mladomanželov, s blahoželaniami potriasajúc im ruky a bozkávajúc im líce a čelo, zazrela som nového hosťa. Stál pri domácom pánovi a prosil za prepáčenie, že tak pozde ide. Je vysoký, štihlý, tmavovlasý. Tvár jeho je bledá, aristokratická, výrazu veľmi zaujímavého, — je krásny. Mne líca pomaly zapaľujú sa prekvapením a dych sa mi stavia. Či je tento pán nie môjon?Oči neviem odtrhnúť od neho a temer klesám od vzrušenia, keď on od domáceho pána radom šiel sa pozdravovať s druhými práve tou stranou, kde som stála i ja. Prišiel i ku mne, pozrel krásnymi, tichými očami na mňa a vraví svoje meno. Ja to, rozčúlená, nerozumiem, a zabudnem i svoje povedať. Jeho ruka je teplá, mäkká, jemná. Slasť, celá slasť mi je cítiť v nej svoju ruku. Pán odchodil k druhým a ja, keď dych popadnem, obzerám sa za Vilicou, ktorá vravela, že mi bude tieňom.„Kto je ten pán, čo sa mi predstavil?“„Veď ti povedal svoje meno?!“ povie ona a zasmeje sa. Zbadala moje rozpaky i veselo jej je. Ona, samostatná, vyučená, nikdy do toho nepríde, — jej vystupovanie je otvorené. „Maliar Bábolnay!“„Maliar?“ mne do tvári udrela krv, a hneď nato zblednem od silného dojmu. Ó, teda nijaká pochybnosť: on je to, on, ten môj vysnívaný, čakaný, zbožňovaný už dávno! Však som dobre tušila, že sa tu s ním sídem. I hľadím za ním, plná nadšenia a citu.Onedlho sadali sme k stolom. Mňa posadili k môjmu družbovi, s druhej strany sedel pri mne sebavedome Hrenčáry. Sadajúc k stolu, pozerám, kde usadia „zbožňovaného“. Dostal miesto na uhle dĺžavného stola pri akejsi tučnej dáme a pri hlavnom sudcovi. Ja, čo ako musím pritom oči vykrúcať, vždy ho hľadám pozorom a myslím medzitým:„Áno, on je! Áno: tá krásna tvár, tie krásne oči, tie tmavé vlasy a fúzy. On je to, on, môj zázračný, vysnívaný, čakaný… Ach, keby sa čím skôr skončil svadobný obed, aby sme sa sblížiť mohli jeden k druhému!“Medzitým okolo mňa ozýva sa veselá vrava, smiech a štrkanie nožov i vidličiek. Môj družba usiluje sa byť duchaplným a hľadí ma zabaviť, ako i druhí svoje súsedky. No, keď ja neodpovedám hneď, ale opozdeno alebo mýlne, zatíchne a pozrie na mňa od boku.„Áno, áno, — vraveli ste, že ste sa opozdili,“ začnem ja zmýlená.„Nie to som vravel —,“ povie on, len hľadiac na mňa.„A čo? Dovoľte… nepočúvala som…“ rečiem a hryziem si pery, obzerajúc sa za tetou, kde sedí medzi staršími dámami, či sa nehanbí za mňa. Kaplán neodpovedal — mlčal chvíľku. Potom obrátil sa k druhej súsedke, riedkookej Gite a s tou začína rozhovor. O chvíľu jazyky sa rozviazaly a vrava stávala sa bystrejšou. Ja trniem, že budú zdravice, ktoré drahý čas zmárnia a hodne predĺžia svadobnú hostinu. A naozaj, ledva som na to pomyslela, vstal starček-dedo, oddavač — a už začína reč. Mne sa čelo zamračí, vidiacej ho stáť s pohárom v ruke.„I keď oddával, vravel dlho,“ myslím si s mrzutosťou. „Dosť ste sa už navraveli dnes, mohlo vám dosť byť, — mne je dosť.“Veď každý toast predĺži čas môjho poznania sa s ním. I naproti mojej netrpelivosti dedo rozvravel sa naširoko-ďaleko. Spomenul najprv kráľa: lebo tomu patrí všade a pri každej príležitosti prvý pohár; potom vlasť: lebo tá je svätá pre každého jej dobrého syna. Zatým všetko pospomínal, čo vedel dobrého o svojej rozsiahlej rodine, ktorej najstarším členom je on, na čo je i veľmi hrdý. Naostatok pripil mladomanželom a oddal sa do Janka Bogdanoviča, že či pochopuje význam toho, dostať sa do takej rodiny, ako je ich, a či vie, že Martuška je perla nad perly. Či bude vedieť oceniť, ako treba, ten veľký dar, že ju dostal. Aby vážil si ju tak, že by vydobyl uznalosť celej rodiny, lebo: „Tebe oddávame náš najdrahší poklad, nášho miláčka, našu hrdosť!“ dokončieval slovmi, a pohľadom vnoril sa tklivo do jasných, krásnych očú mladoženícha.„Nech žije, nech žije!“ zavznelo hlučne dookola. Poháre zacvendžaly. I o môj dotkol sa svojím môj širokoplecnatý súsed, hodiac okom po mne a rečie čosi. Zasa som ho nedopočula, ale teraz mu to už nezradím, — usmejem sa. Potom hľadím ponad pohár na zbožňovaného, omáčajúc pery do vína a myslím:„Živil ty, môj kráľ, vlasť a pán!“Ako poskladaly sa poháre, vstal druhý rečník z rodiny Jalšavských, syn starčekov, červený, dobre chovaný, a počal vravieť. I ten vychvaľuje svoju rodinu, prízvukujúc Bogdanovičovi, aký je šťastný, že sa k nim dostane. Dáva mu naučenie, ako má si to vážiť a ctiť: lebo naša rodina atď…„A rodina toho istého rangu, čo jeho!“ myslím pobúrená a mimovoľne pozriem k tete, či sa dobre cíti, lebo i my patríme k vychvaľovanej rodine, lenže sme sa do iného ovzdušia dostaly. Jej pekná stará tvár je akási vypotená, vždy si ju šatôčkou utiera.Keď dokončil pán červenej tvári, začal zasa zať staručkého deda. I ten vraví, že je šťastie do rodiny Jalšavských sa dostať. Takým sa cíti i on, a Bogdanovič nech sa cíti tiež vysoko pocteným, že sa mu Martuška dostala. „Šialite sa, či čo?“ zadivím sa a pozerám na tvár mladého zaťa, ako mu je pri tých veľa naúčaniach o tom šťastí. „Oborili sa, ako jastrabi, naň… nuž čo ste si ju nedržali u seba? Hľa, teta, za týchto sa hanbí, čo sa tak nadýmajú, nie za mňa!“ myslím s horlivosťou. Mladého zaťa tvár je akási zduchovnelá. Verí v to, čo mu vravia, i v to šťastie — iste láska to robí v ňom. Martuškina bledá tvár je ako bola, nič sa na nej nemení. Počúva reči, ako by inak ani nemohlo byť, nič sa jej, zdá sa, nedotknú. Nielen rýdze zlato, ale i opravdový mramor je ona. Čo skrýva sa pod mramorom, pravda, nevedno. Otec Bogdanovičov je ešte unavenejší. Na tvári nápadnej sestry úsmev akéhosi milého zľahčovania, nenápadná sestra, bývalá moja spolužiačka, je tiež ustatá a akási chorá. Kašle a oči sú jej ako v horúčke — líca zapálené. Zdá sa, že je len preto tu, lebo musí. Pri otcovi Bogdanovičovi sedel tučný pán, Ján Hlávkay, pytač, a ja počujem, ako mu povie polohlasne: „No, Danko, vstaň už a povedz, že áno, šťastní ste.“Bogdanovič sa usmial a pytač vstal sám rečniť. Odpovedal rodine chlúbiacej sa, že áno, šťastní a poctení cítia sa všetci k Bogdanovičovcom patriaci, keď Janko dostane Martušku, lebo rodina Jalšavských je naozaj vážna, popredný zástoj vedúca i vo verejnom živote, a Martuška je perla nad perlami — ale i Janko a Bogdanovičovská rodina… a tu spustil more chvál s oduševnením. Keď skončil, nastal búrlivý súhlas a volanie na slávu. Jalšavskovci kývajú hlavami, no nepoddajú sa. Hneď, ako stíchol hluk, vstane rečník od nich so sebachválami.„To je na porazenie s vami!“ jedujem sa v duchu, a nepočúvajúc viac, pozriem na zbožňovaného, čo ten. Nepočúva toastu ani on. Ticho sa shovára so svojimi súsedmi, ani nepozrie hore. Ja si myslím, ním oduševnená: „Aké city ho asi opanúvajú? Či ozaj cíti jeho srdce moju blízkosť a čo som mu ja? Lebo on je môj vysnívaný, on, — ja chcem!“Konečne nastala prestávka v zdraviciach. Hostia dali sa do veselej vravy, žartov a smiechu. No nie zadlho. Dáma v čiernych hodvabných šatách s obviazanými chrbtom a hruďou stužkami, sedevšia medzi svatmi pri prednom mieste, dvíha pohár a ja zúfam v duchu:„Vari ešte i ty? Či nie je dosť, čo páni navraveli? To teda nikdy neskončí sa hostina!“„Keby si aspoň pozrel na mňa!“ myslím o maliarovi medzitým. Dáma toastuje a oslavuje ženiálnosť staručkého deda, ktorý je najstarším, 90-ročným členom rodiny Jalšavskej — jeho sviežosť a čerstvosť ducha i tela. Potom mladomanželom, otcovi a matke, lebo takých vychovali, ako je Janko a Martuška. Zatým starých otcov a matky, sestry a bratov.„Tá aspoň bez rozdielu chváli!“ myslím spriateleno a pozriem na bok, kde je môj „súdený“, no strhnem oči v tej chvíli zpät. Bábolnay krásnej bledej tvári držal pohár v bielej ruke, hotový štrngnúť, keď dáma skončí, a čakajúc to, hľadí po svadobnej spoločnosti. Jeho oko zastavilo sa i na mne a ostalo dlho na mojej tvári. Ja zachvejem sa blahom a myslím si vzrušená: „Oh, rozkoš, oh, slasť pohľad jeho očí!“Dáma skončila. Nastalo oduševnené volanie na jej slávu. Každý sa ponáhľa k nej s pohárom v ruke. Vstal i zbožňovaný a šiel s pohárom k nej. Povedal jej čosi a ona sa mu milo usmiala. Mne srdce sovrie žiarlivosť, i hodím zpod obočia na ňu pohľad nepriateľstva.„Netýkaj sa ho, on je môj!“ mrmlem v duchu. Chcem sa opýtať kaplána, kto je tá dáma, čo vravela, tu začal toast ambiciózny Hrenčáry. Tento je partia. Každý začne pozorne počúvať a oči, najmä matiek, s úľubou upierajú sa na jeho tvár. Jeho mať však, odetá v šatách z ťažkého hodvábu, natretá masťami, tuho visí pohľadom na synových ústach, ako by s nich mana padala. On pripíja ohnive všetkým prítomným ženským a zrejmé je, že chce vyvolať obdiv i dojem.„Bože môj,“ vzdychnem polohlasne ja nedotknutá, „kedy už bude koniec tomuto?“Naproti mne tiež odznel vzdych, a ja stretnem sa s pohľadom dávnej spolužiačky, Oli.„Strašné!“ povie ticho ponad stôl.„Strašné…“ na to ja tiež utlmeno. „Chorá si?“ poviem potom, ako by na to myslela. Oči sú jej mútne, ako v horúčke, a kašle veľa.„Áno!“ dosvedčí s úsmevom, porozumejúc. „Som prechladnutá; keby sa len skoro skončilo!“„Nudia sa slečny?“ spýtal sa môj družba. Ja myslím, že Oľa odpovie, neodpoviem nič. Hodím oči radšej k zázračnému.„Dlhé obedy sú vždy mrzuté,“ poviem potom kaplánovi, vidiac, že Oľa neodpovedá.„Ticho, ticho!“ zaznie mnoho výkrikov. Sebavedomý Hrenčáry nemohol vravieť svoju vzletnú reč, i postál, udivene pozrúc dookola. Dostavili sa totižto Cigáni, teperiac barboru i cymbal a kto zná ešte čo so sebou. Každý hľadí oproti nim oživený. Zabudli akosi na jeho toastovanie a vravia si spolu, že kde sa opozdil Cigán, že mal už dávno tu byť. Konečne skončil i Hrenčáry. Hudba zahrala hlučne, hrmotne, veselo. Skončieval sa i obed. Posluhovačky sa vytratily z izby a dnu prišla domáca pani i jej sestra. Berú torty so stolov a kladú ich na bočné stolky, kde rozbíjajú ich rukoväťmi nožov a mäkké krájajú na tenké kúsky.„Chvalabohu, Oľa!“ šepnem ponad stôl s radosťou. Bude koniec obedu i zdravíc a nastane tanec. Či ozaj i „on“ tancuje?No sklamala som sa. Všetkého toho ešte nebolo dosť. Vstal môj družba a kým torty podávali, začal reč i on. Ja sa jedujem a očerveniem od zlosti, ani dobre chovaný syn starčeka-deda od vína. Či nepočul len teraz, že nám je už mnoho? A hľa, čo stvára… To na priek nám.„Nazdáš sa, že bude z teba biskup nejaký?“ posmievam sa mu v duchu. „Budeš v biednom zákutí, nikým nepoznaný — nič viac!“Reč jeho však veľmi sa páčila; bola plná ducha i humoru. Smiech ozýval sa, so všetkých strán skákali mu do reči, čo on duchaplne odbíjal. Jeho úspech závidel mu slúžny Rakittay a hneď, ako on skončil, toastoval ešte s väčším ohňom a duchom.Ku mne s misou tortovou prišla Adica Podkovská, mladá vdova, rodina Jalšavských, ale ďalšieho stupňa; jej som ešte dnes nevidela. Položila si dlaň na moje plece — je i nám dávno známa — a rečie polohlasne:„Tak sa teším, že si prišla.“Ja neviem, čo povedať, lebo u mňa stretnutie sa s ňou nebudí nijakej radosti. Poviem len:„I ty si tu? Ani som ťa nevidela.“„Pomáhala a dozerala som v kuchyni, preto si ma nevidela. Nech sa ti ľúbi z tejto — to je punčová — i túto ružičku tu,“ núka ma a jednu červenú sama mi položí na tanier so slovami: „Dievčaťu ruža.“„Radšej tŕň!“ na to ja žartom a tajne pozriem k vysnívanému, a ten práve hľadel zas na mňa!Adica sa usmiala, rozumejúc, čo myslím a rečie:„Veľmi, veľmi sa teším, že ste prišli i vy. Mám vám niečo povedať.“„Čo asi?“ myslím ja, zadivená, pozerajúc za ňou. „Čo by mne ozaj táto žena mala povedať?“Konečne bol koniec svadobnej hostine. Hostia vstávajú s miest, vydychujú s odľahčením a presýtení ponáhľajú sa preč, — to do druhých izieb, to na čerstvé povetrie. Devy, čo maly drahé šaty a šetrily si ich, poberaly sa do bočnej izbičky preobliecť sa do ľahších k tancu. Naprávajú si účesy, sypú na upotené tváre biely prach a kropia sa voňavkami. Druhé, ktoré tým opovrhujú, hádžu sa tam na diváne, aby si oddýchly a nabraly sily do tanca. Všetky sú veselé, štebocú, smejú sa, ako by každú čosi zvláštneho čakalo. Muzika hučí — počuť ju i sem — bude tanec. Teším sa i ja. Teraz konečne bude nasledovať čas môjho poznania sa s „ním“. Bude tanec a on príde pre mňa. Padla som mu do očú už pri stole — cítim to. Sadnem do leňošky a zažmurujem oči, v slasti mysliac na neho, a predstavujúc si ho, ako príde ku mne. A medzitým hudba nešeredne silno, s lomozom hučí až sem. Družbovia pribehujú za družicami, aby prvý tanec každý so svojou tancoval. Vždy menej a menej dievčat ostáva v izbičke. Poradom ich odnášajú — a ktoré neodnesú, idú samy do tanečnej chyže, až neostanú len dve: Vilica a ja, snívajúca na leňoške o „ňom“.„Nás tu zabudli,“ počujem Vilicu. „Najlepšie teda, keď my dve začneme spolu tancovať. Ja som ti i tak tieňom a som, ako páni, samostatná a diplomovaná!“„Tu ostať?“ skočím ja, a idem sa pred zrkadlo strojiť. „To by sa mi páčilo, ozaj!“„Prečo nie? Ja do izby tanečnej vôbec ani nejdem. Tam len tie popredné, ako je i riedkooká Gita, budú tancovať. Ani ty nebudeš veľa.“„To by rada vidieť!“ osopím sa ja a rezko pozriem na seba do zrkadla. Taká krásavica aby netancovala? To si vyprosím! Od polroka snívam naveky, že ma polomŕtvu vyvedú od tanca s tejto svadby, a teraz by mala sedieť.„To si vybi z hlavy!“ poviem jej pyšne.„Nebudeš veľa,“ tvrdí hlavato Vilica a smeje sa mi. „Nemáš tisícov… Preto vytancujeme sa my dve tu. Hudbu počuť dobre i sem. Prosím vašu veľmožnosť!“ I ukloní sa predo mnou.„Tanec a tisíce!“ vysmievam sa ja. „Kde je tu správnosť? Mám rozum s tebou skackať tu! Čakám si družbu.“„A zbožňovaného,“ doložím v duchu.„Toho nečakaj!“„Neviem prečo? Svedčí sa vari s družicou tancovať aspoň prvý tanec. Každý tak spravil…“„Ten netancuje…“„Tak? Vari je už biskupom?“ posmievam sa ja. „Teda dovedie miesto seba niekoho, ak vie, čo je zdvorilosť,“ poviem rozčulená. Potom mi prebleskne mysľou: „Ak mi dovedie vyvoleného — budem jeho.“„Hľa, už aj idú!“Naozaj, zaklopal niekto na dvere, a dnu ozaj vstupuje spomínaný kaplán. So sebou vedie mladíka okrúhlej, na medovník súcej tvári a idú rovno predo mňa.„Slečna, keďže ja netancujem, doviedol som vám miesto seba svojho známeho, pána Juliusa Mlynského,“ rečie kaplán s poklonou.Ja hryziem si peru zapálená, a málo chybí, že mu čosi neodseknem. No stisnem zuby a pomyslím si len:„Tento biskup! To mi na priek spravil a na zlosť!“Vstanem s posunkom grácie, vystrúc pyšne postavu a položiac zľahka ruku na rameno Julovo, idem s ním preč.V izbe tanec bol už ohnivý. Hudba hrala šialene a s lomozom, ako by prudký víchor hučal. Zato však dosť dievčat sedelo po stoličkách, a pánov celá čierňava stála nečinne, len hľadiac na tancujúcich.„Čo ich je,“ myslím, vidiac ich zaháľať, „a predsa len tohoto doviedol mi biskup. Čo mi nedoviedol zázračného?“ I pozerám ponad naklonené plece Julovo po pánoch, hľadajúc ho medzi nimi. „Kedyže sa mi už sblíži? Bol by čas!“Čardáš trval dlho. Niektorí odviedli si tanečnice, posadiac sa k nim a utierajúc si dopotené tváre. No Julo Mlynský, ako vidím, chcel sa ho nasýtiť. I Bogdanovič dal svoju mladuchu druhému, štíhlemu pánovi bezúhonnej elegancie, ktorý je redaktorom akéhosi časopisu, ale ešte veľmi mladý, menom Ferko Návoj. K ostatku tancovali len títo a ja s Julom, a keď to zbadal Mlynský, zahanbil sa, že veľa očí hľadí na nás. Skončil tanec chytro a odviedol ma preč. Ostal len Ferko Návoj s mladuchou. Ten sa nezahanbil, že oči všetkých na nich sú upreté, ale prišiel do väčšieho ohňa. Začal robiť elegantné skoky popri mladuche, vrtieť sólo, vykrúcal si päty, zas sa zvrtol, ukázal jednu podošvu, potom druhú, zašermoval rukou s vejárom Martuškiným nad hlavou, skríkol: haj, haj! zvrtol sa zas a konečne spustil sa na koleno pred mladuchou, složiac ruky. Všetkých oči spočívajú na nich; na tvárach pútavý obraz: Martuška biela ako ľalia, v dlhých svadobných šatách, v závojoch s tvárou mramorovou a on pred ňou na zemi. Také je to, ako by kľačal pred Madonou. Dievčence šepcú si vedno — iste každá by si priala, aby sa i pred ňou tak kľačalo. I ja mám tú túžbu, a mysliac na zbožňovaného, prejdem očami dookola, či je ešte dosiaľ nie tam. Tu je. Práve vychodí z druhej izby, ale uvidiac Ferka pred Madonou, zastal vo dverách, ako trafený. Tvár mu prijala zvláštny výraz a oči zaskvely sa mu teplotou. Nehybne stojí tam a hľadí na nich očarený, zabudnúc na seba.Mne srdce plesá, vidiacej ho tak, a oduševnenie horí vo mne ohňom. Umelec! Oh, on je celkom inakší, oddielny od druhých ľudí — zvláštny, krásny a cituplný. A on musí byť môj, za akúkoľvek cenu a napriek akejkoľvek prekážke. Ja ho zbožňujem, ja sa mu budem koriť, klaňať, ako vyššej bytnosti. Budem jeho otrokyňou, posluhou a — nedomyslím svoje výlevy. K maliarovi prichodí dáma s obviazanou stužkami hruďou, usmieva sa mu nežne a čosi mu vraví. Potom sblíži sa k nemu celkom, položí úzku, bielu ruku na jeho plece a pritúli si tvár k jeho tvári — tak spolu hľadia na „obraz“. Mne sa ústa otvoria prekvapením a horúca krv zaleje mi tvár. Stisnem zuby a musím sa oprieť o leňošku, kde sedí ustatá, chorá Oľa, aby som nespadla.„Oľa,“ šepcem jej po chvíli zúfale, „kto je tá dáma, čo stojí pri maliarovi?“„Tá?“ Olinine mdlé oči zaletia ku dverám. „Jeho žena.“„Tak je ženatý?“ divím sa ja zničená.„Áno. Zvláštna žena, i pekná, však? Ona je vlastne dušou jeho. Bez nej nebol by tým, čím je. Ona ho pozdvihuje, obodruje, teší… Oh, strašné!“ preruší sa, keď musí kýchnuť a kašľať…„Strašné!“ opakujem ja v mysli, ignorujúc poznámku riedkookej Gity, ktorá prichodila k nám, afektovane ruky od seba držiac, ako sliepka vo veľkej horúčave, hlasom tiež afektovaným prednesenú:„Deti, ten maliar Bábolnay má takú tvár, ako storočný citrón.“„Oh, jaj, teda ja môžem už i odísť!“ lkám v duchu a spýtam sa nahlas Oli:„Celú noc budeš hore?“„Nie — najviac do jednej. Ľutujem, že som prišla; bola som prechladnutá už i doma, a teraz na ceste prechladla som ešte väčšmi. Som celá chorá.“„I ja ľutujem,“ myslím ja, „i ja som chorá, zničená!…“„Keď pôjdeš spať, volaj i mňa!“ poviem jej.Oľa pozrela na mňa dlhým, od horúčky zmúteným pohľadom, no nepovie nič. Ku mne prišiel ambiciózny Hrenčáry, pýtať ma na valčík, obišli sme dva razy izbu, potom dostala som sa do rúk brata Martuškinho. I s tým dva razy prešla som okolo. Zatým prišiel druhý i tretí pán, i Julo ešte. Ten by bol tancoval zasa dlho, hoci je valčík, no povedala som mu, že ma hlava bolí. Skončili sme teda a on zaviedol ma k stoličkám, kde sedela jeho sestra Adica Podkovská. Ja rozprestrela som si vejár a chladím tvár, od sklamania a zúfalstva rozpálenú. Upriem oči mračno pred seba, ako by bola nie na svadbe, ale na pokonávaní sudcovskom.„Ako vám pekne šlo,“ rečie Adica pri mne sediaca, kus bližšie sa ku mne pomknúc, aby som lepšie počula jej slová, lebo muzika hučí. „Pekne, s tým mojím bratom.“Pozrela som na ňu. Vlastne ani neviem iste, že som tancovala s Julom a že by s ním tancovať bolo vôbec pekne, to nejde mi do hlavy.„Áno, bol by z vás pekný pár,“ povie ona utlmene, dôverne a tajomne. Skrútla som k nej hlavu udivene. Aké to nesmysly chce vravieť? Ja a Julo, polesníček malý — a pekný pár?! O ňom ja vlastne ani neviem, že je na svete… Adica sa usmieva a, ako vidno, chce ešte i ďalej vravieť, ale nemôže sa odhodlať k tomu. Ja mlčím a počúvam hučanie huslí s jedom a s mrákavami. To by sa mi ľubilo ešte!„Ak by si i ty chcela,“ rečie Adica rovno a nečakane, „mohli by ste naozaj byť párom — on ťa ľúbi.“„Ja a on?“ chcem skríknuť, no len oči roztvorím, zadívajúc sa dúpkom na ňu. Ja, ktorá snívam o budúcnosti veľkolepej, ktorá má byť v lesku, v nádhere, na slnci, a ísť za Jula: tvári na medovník súcej?„Hahaha!“ zasmejem sa, nezdržiac sa nijako.Adica sa urazila na môj smiech, no povie ešte:„Teda nie?“„Čo si to pomyslela!“ na to ja, no nesmejem sa už, ale sťahujem obočie chladno. „Ja som, myslím, i staršia od neho…“„Zato, že je maliar i nie môj súdený,“ myslím si urazená, „nehodím sa do náručia prvému, čo príde, moja milá! Veď moje túžby siahajú najmenej k vyslaneckým kreslám.“ I vstávam a idem preč od nej.„Nie si ty staršia od neho, v jednom veku ste,“ počujem Adicu ešte, a ja som myslela, že sa i ona inam obrátila.„Ale kde vezmem toho vyslanca?“ myslím, neodpovediac na jej slová a obzerám sa dookola po hosťoch. Kde by ho vzala na príklad i tu? Spoločnosť je popredná. Doktori, kňazia, pravotári i sudcovia dvaja, ale vyslanec je z nich len jeden, i ten nič nestojí: má ženu a hlavu vysoko nad inými vztýčenú, ako páv.Vyjdem von z tanečnej izby, predriem sa v pitvore pomedzi hrajúcich Cigánov a ztratím sa v izbičke — obliekárni.„A tebe je čo?“ skríkla Vilica, tam naprávajúca si rozcuchaný účes, ktorý rozcuchal sa jej v tanci s kolegom, na ktorého je pyšná. „Aká si znechutená.“„Ukonaná!“ pokračuje druhé dievča tiež naprávajúc sa tam.„Zbitá!“ dokončím ja, pristúpiac k nim pred zrkadlo. Ony sa zasmejú a ja pozriem do zrkadla. Na ich tvárach veselosť a ružové líca, čo ich obe robí krásnymi — u mňa únava, ako u Oli.„Tragédia sa tu odohrala, devy, tragédia!“ poviem im a hodím sa do leňošky, hotová umierať.„Tragédia? Na svadbe! Ale komu? Tvoja, či čia?“ kričia na mňa veselo a idú ma dvíhať s leňošky, že ma vezmú so sebou nazpät do tanečnej izby. Ja nejdem a ony tvrdia, že sa na smrť nahnevajú. So smiechom odchodia a u dvier hádžu mi bozky, rozihrané a šialené, ja však zavriem oči.Na druhé ráno pobraly sme sa domov hneď. Teta prišla v zlej vôli — čelo jej bolo samá mrákava. Nebola spokojná, neviem, či so svadbou, či so mnou a či v dome našla v neporiadku niečo pri čeľadi. Ja, nestarajúc sa o nič okolo seba, rozmýšľam o svojom sklamaní. Tak nič zvláštneho, nič veľkého, nič slávneho nepotkalo ma na svadbe poprednej rodiny — nič.Popoludní prišli Slivickovci a s nimi i v ten deň od rodiny vrativší sa Rybár, ktorého shliadnuc, ja nahnevala som sa hneď.„No, ako ste sa zabávali? Kto tam bol všetko? Či si veľa tancovala, Anča?“ boly zvedavé otázky hostí.„A šaty hodvabné, dielo majstrovské, doniesly čakaný účinok?“ spýtal sa svojím malicióznym spôsobom mne odporný Slivický.„Aký účinok?“ odprávam ho nedbale, tváriac sa, že nerozumiem, na čo myslí.„Srdce ste si tam nenechali a nedoniesli so sebou niečo iné? To bol, však, váš cieľ?“„I desať, nielen jedno!“ poviem ja hlavate a v duchu sa búrim: „Oh, či duchaplne vicuje, nie dosť som znechutená i tak!“„Dobre si sa zabávala?“ spýta sa Léna, bývalá moja priateľka, ktorá však mňa už nechce, ako má muža. „Iste boly krásne tie tvoje šaty!“„Horký dobre!“ vpadne do reči teta, kým ja hryziem si peru pre Lénine slová o šatách. „Ale i nie div. Nevie sa chovať, aby upútala. Zprvu bola ako vo vytržení, temer bez seba — potom sklesla. Chodila tam, ako stelesnená nevôľa, a po polnoci zmizla spať.“Ja hľadím na tetu s podivením, že to všetko pri mne zbadala, a ja som myslela, že ma nepozoruje; i čudujem sa, že sa hnevá preto, keď som nevynikla — a že toto i vraví.„Bože i teta by mala krotiť svoj hnev a nevypovedať všetko pred cudzími,“ lkám v duchu. „Neviem prečo i Rybára, na ktorého ja pre Milku ani pozrieť nemôžem, zasväcuje do všetkého? Či je on náš tajomník?!“„Bravo!“ ohlási sa práve on. Dosiaľ mlčal, stojac stranou, a prezeral noviny. „Aspoň sa slečna nebude ťahať preč, ale zostane navždy medzi nami, ako dosiaľ.“„Navždy tu!?“ skočím ja, zapálená, a meriam ho očami s hnevom. „I zato pôjdem preč zasa — viete!“Rybár ustúpil krok, ako by sa bol zarazil pre moje vzplanutie, ale oči nespúšťa so mňa, akosi žeravo merajúc ma nimi.„A kde, kde zas jesto miesto, kam odísť?“„Jesto, jesto!“ tvrdím ja pyšne, no neviem ďalej, čo povedať.„A kde, kde zas?“Nevedela som napochytre, ktorú rodinu prispomnieť. Teta na moje prekvapenie ma vytrhla.„Naozaj pôjde. Príbuzná Viera Krasnická píše pre ňu vždy. Ale, pravda, z toho je teraz predbežne nič.“„Vidíte!“ skríknem ja, hoci neviem iste, či teta vážne myslí, či nie.„Do mesta pôjdem, do mesta!“Rybár neodpovedal; zastal stranou k novinám. Berie ich zas do rúk, aby tam čosi vyhľadal. Čosi, čo dojme tetu — vždy také vyhľadáva. Léna riekla, ku mne sa obrátiac:„Volá ťa Viera? To je veselé, milé mesto.“Lénin muž, mne protivný Slivický, povie prv, ako by ja odpovedala:„Teda sa zasa pôjde na podmaňujúcu cestu a zas sa budú šiť hodvábne šaty!…“„A zasa darmo!“ povie utlmene Rybár od novín, ako pre seba. No počul to každý, i zasmejú sa, ako žartu. Mne líca obleje horúčava. Chytro, chytro chcem mu povedať čosi, čo by ho sotilo do prachu, čo by ho zničilo, ale i žasnem nad jeho opovážlivosťou, ktorej dosiaľ nebolo…„Zas sa budú šaty šiť,“ rečiem s chvatom, „a zasa prídu k nám — viete, kto? Milka, tá Milka!“ I hľadím mu do očí škodoradostne. „A ty zas ujdeš pred ňou zbabele,“ myslím s opovržením. Rybár pozrie na mňa dlho a v očiach má svit nepriateľstva.„Nechže príde!“ povie potom ľahostajne.„Nedotkne sa ťa to?“ posmievam sa mu v duchu a neviem, či mu mám povedať ešte čosi hroznejšieho, vidiac jeho bezcitnosť. No tam sú i druhí — teta už i hodila pohľad na mňa a slová: „Čo vravíš nesmysly!“ Rybára teda len premerala som pohľadom hlbokého opovrženia. On sa usmial, na čo mňa porážka obchodila. No nedám to na sebe znať, ale, postaviac sa do nedostižiteľnej výšky, nebrala som ďalej v známosť, že je on tam.„Nezdvorilý, ako sedliak,“ myslím nasŕdená, „a ešte mu je Milka málo. Ba ozaj koho by chcel, rada by som vedieť, žralok nesvedomitý!“„A ešte vraj podmaňujúcu cestu…“ jedujem sa i na Slivického. „Tak som ja nejaká herečka?!“Prežitý štvrťrok minul jednotvárne. Leto prešlo pri našom zátiší pri práci a tichosti. Teta má malý majetok, ktorý si sama spravuje — drží pri ňom sluhov, slúžku i voly hlúpe — ten nám všetek letný čas zaberá, že sa nemožno ani hnúť od neho. Slivickovci tiež málo chodili k nám. On, mne odporný, má tri včelíny, Léna malé dieťa, a teraz už len o to stojí, ani o muža, nie to aby o mňa, bývalú priateľku, chodila. Rybár bol na cestách, ako každé leto v prázdninách, neviem v ktorom kúte sveta, v ktorej krajine. Teraz už nastal oddych — leto minulo. Teta zahrabe sa do kníh, a ja prišla som do mesta k rodine, Viere Krásnických. Neškodí, vraj, vyraziť sa mi — a vidieť viac zo sveta, ako naše zátišie, tiež sa mi zíde. Ja však mám tajnú nádej, že tu konečne stretnem sa so svojím vybájeným.Hneď v ten deň, ako som prišla, zastala som si do obloka pekného domu Krásnických a hľadím z neho, uveličená, po meste. Bolo krásne. Slnce zapadalo za krovy vysokých domov, červené lúče odrážaly sa v oblokoch a vo výkladoch sklepov. Na ulici ruch, hrmot a šum. Páni a dámy, deti a pospolitý ľud prechodia popod obloky. Mne srdce naplňuje sa rozkošou — toto je to, čo sa mne ľúbi a po čom túžim: život, šum! „A ako je krásne i v tomto dome,“ rozhliadam sa po izbe okolo, „skvostne a nádherne! I v mojom dome, čo ma čaká, bude práve tak.“ V tej chvíli som zacítila istú predtuchu toho. Ku mne do obloka prišla Viera, domáca pani, pekná, mladá, podlhovatej tvári a krásnych, tmavých očí. Ja dám sa chvatom do oslavovania mesta, lebo iste veľkolepý, krásny život musí tu byť, na čo ona, keď ma vypočuje, s úsmevom povie toto:„Teší ma, že sa ti tu tak ľúbi. Radujem sa, lebo ja ťa chcem tu vydať.“„Čo vravíš?“ skríknem ja veselo. „Mňa vydať… a za koho, ozaj?“„Vydať ťa chcem, lebo najlepší čas ti je tu,“ vraví ona, „a ty tam známostí vôbec nijakých nemáš. I zo sebeckosti, v národnom záujme, aby si sa neztratila tam vo vašich pomeroch a v rodine, ktorá kedysi tiež nám patrila, ako mnoho iných, lebo my každú ztratu veľmi cítime.“„Veľkolepé!“ smejem sa ja a na um mi prichodí Rybár, ktorý tak úzkostlive pečuje neztratiť tety, ale o mňa nedbá.„Pomenuj toho, ktorého si pre mňa vyzrela!“„I dvaja sú, nielen jeden.“„I dvaja? Tým lepšie. A kto sú to?“ spýtam sa so stupňujúcou sa dobrou vôľou. „Zo dvoch už len bude niektorý ten môj ,zázračný’?“ myslím pritom natešená. „Však som vedela, že ho tu stretnem, hneď ako som vykročila z domu…“Popred dom prešla vtedy dáma veľkolepého zjavu, v skvoste a nádhere. Na hlave má klobúk s drahými perami, bielymi, vlajúcimi ako vetvice. Odetá je v sivom kostýme, za ňou more vône. Hľadím na ňu očarená, i dych zastaví sa mi na minútu. Takou vídavam seba vo svojich snoch.„Kto je tá dáma?“ spýtam sa napnuto.„Tá?“ Viera pozrie nedbale, potom na pery vysadne jej úsmev, sotva patrného opovrženia. „Istá veselá vdova tu… No teda: jeden z tých, za ktorých chcem ťa vydať, je pánom tu na blízkej dedine. Žena mu umrela… len nedávno ešte. Musím ti však všetko vyzradiť o ňom, aby ťa nečakalo sklamanie. So ženou zle zachodil, vzal si ju bol len pre peniaze. Teraz, ako umrela, zachvátilo ho hrozné mučenie svedomia — skoro umrel za ňou. Preto myslím, že je človek nie zlý, a môžem ti ho odporúčať.“„Teda vdovec?“ poviem sklamano. „Na takého som ja nikdy nemyslela. Ja chcem byť prvá a jediná! K tomu on zle zachodil so ženou…“„Či vydať sa za takého malo by byť to vybájené nebo, o ktorom sa toľko nasnívam?“ mihlo mi umom.„Vdovec, však detí nemá; nebudeš macochou — neboj sa! Zovňajškom je pútavý: čierny, vysoký, štíhly a oči — oči vôbec má veľmi neobyčajné. Rada by bola, keby si ťa vzal… Že zle zaobchodil s nebohou, to teraz ľutuje.“„Teraz!“ frknem perou ja. No opis jeho ma zaujal. Vysoký, počerný, s neobyčajnými očami — taký je i môj tušený „on“.„Druhý je kupec; volá sa Konopa. Tam je jeho podobizeň na stolíku, pozrieš si ju. Ale tohoto len v tom prípade beriem do povahy, ak by ťa Eugen Rovný nevzal. Skôr Rovnému ťa budeme odporúčať.“Ulicou ide krásny mladý pár, ramenami spolu schytený, no na slová Vierine trhnem oči zpät.„Ale, Viera, odporúčať?“„To je nič,“ uisťuje ma energične. „V terajšom čase sú také veci na dennom poriadku — a, možno i predtým boly. Metod už i spomínal, že mu takto povie: ,Keď som sa ja ženil, ty si mne odporúčal svoju švagrinú — zato nič, že som ju ja nevzal! — teraz ti ja ponúknem svoju príbuznú, ale ak ju nevezmeš, tiež nič nebude!‘“Musela som sa zasmiať, hoci mi dobrá vôľa začala klesať. Teda ja by sa mala takto vydať, tak cele obecne a neideálne, s odporúčaním, — ja, ktorú čaká slávna budúcnosť?… Na neuverenie!„Teraz len narafičiť, aby ste sa stretli. Keby tu býval, šlo by to ľahšie; náhoda by sa trafila. No i takto. Môžeme ísť na vychádzku cez jeho dedinu a ohlásiť sa u neho — on je priateľom Metodovým.“„Azda i ja?“ divím sa zarazená.„Vidieť sa musíte,“ smeje sa ona.„Nemožno!“ poviem zľaknutá a pritom búri sa vo mne veľká hrdosť. Teda tá krásavica, ktorú ja vídavam v zrkadlách, má sa ísť natískať?!„Čo je v tom zlého? I druhí odporúčajú svoje známe a príbuzné. Dosť sa tak povydávalo ešte i bohatých diev. I mužovu sesternicu potisli Kôpkovi, a šťastní sú. Nemysli si, že je vydaj čosi… no, čosi prevelebného. To je cele zvyčajná vec a škoda ti vyvádzať toľkú chúlostivosť. Keď nepríde ženích, treba ísť za ním.“„Obyčajnou vecou? Azda i tebe bol ňou, kým si bola dievčaťom?“ vravím jej, no neverím. Iste len tak vraví, na očiach jej to vidím. „To je nie tak, Viera,“ poviem, „ale čo komu súdené, to ho ver’ neminie. Sňatky sa uzavierajú až v nebi — my s tým nemáme ničoho do činenia!“Viera sa zasmeje, kývne hlavou, potom vraví:„Len sa na to spoľahni: ostaneš tak.“„Súdený môj príde — neostanem!“„Za dievčaťom bez vena neveľmi prídu,“ na to ona. „Musela by to byť vynikajúca krása. Prídu len takí…“ I hodí plecom a mne zdĺži sa tvár.Pozriem sa do tably obločnej: teda som ja nie vynikajúcej krásy? A nálada očarenia klesá vo mne. Viera však pokračuje tiež akosi menej živo.„Darmo je, v takom svete žijeme. Veď každý vie, ako je v terajšom čase. Mladí berú si len bohaté devy, lebo sú zväčša v dlhoch. I musia si brať také, ak nechcú večne s biedou zápasiť. Ja to ani neodsudzujem. Mužom treba zápasiť s iným. Radšej za pravdu, za ľud, alebo aké vyššie ciele — bieda je puto… Že sa skoro každý sklame a oľutuje, je tiež pravda…“ doloží.„Aká radosť z ich sklamania? Nie pre vyššie ciele, ale pre pohodlie robia tak!“ poviem so zlosťou a odsúdením.„I to možno. Radosť z ich sklamania len tá, že keď taký na príklad ovdovie, za svet nevezme si ženu pre iné, jedine podľa srdca. Iste spravia tak i moji dvaja vdovci.“„Ďakujem,“ poviem ja urazená. „Nech idú i potom za venami!“Viera sa zasmiala obveseleno.„Neľúbi sa ti to? Nemusíš naozaj za takého, ale zato môjho vdovca môžeš vidieť.“„Vidieť ho môžem,“ poviem ja, „a vydať sa za takého nemusím.“„I zato jestvuje, jestvuje môj vysnívaný!“ myslím pritom hlavato.„Ale nie vidieť ho tak, aby ja išla k nemu na vizitu — to je zahanbujúce,“ keď mi to prišlo zas na um, poviem nadurená.„Stáva sa i tak. Život je ťažký, všeličo treba v ňom podstúpiť dievčaťu v takých pomeroch, ako si i ty,“ povie Viera bez smiechu. „Vážny je život pre každého… Teda vidieť môjho vdovca môžeš, i zapáčiť sa ti môže — a ty jemu…,“ dokončí zas živo a veselo.„Čo len zapáčiť… naostatok…“ rečiem ja. Páčim sa i tak rada každému, ako každá ženská, ale akosi mimovoľne i krotnem od slov Vieriných, vážne a bez smiechu povedaných.„Spravíme schôdzku; povoláme známych, i jeho,“ hovorí Viera.„No, len pozdejšie… Teraz, keď on v bôľoch svedomia sa mučí, bol by nesmysel rozprestierať mu siete — až pozdejšie…“„Ja ťa musím, musím vydať zaň!“ doloží svojhlave a energične.„A čo, ozaj, chceš urobiť?“„Predbežne nič… A teraz poďme večerať, iste je už doma i Metod. Bude u nás i istý Karol Kúdeľka. To je veľmi krásny pán, zverolekár, ale ťa upozorňujem, aby si sa nezaľúbila do neho, lebo bolo by to beznádejné — ten hľadá partiu…“ rečie, uvidiac, že sa nahýňam k obloku a zaujato pozerám za vypätou, krásnou postavou pána; za ňou, ako belasý oblak, vznáša sa dym cigary. „Zverolekár je to.“„Len?“ odvrátim sa ja sklamano a všetko nadšenie mi uletelo. Do izby prišla kuchárka Beta, postavy mocnej, ako chlap, v kroji oblečená. Sukne sú jej po členky, plno výšiviek všade.„Milosťpani,“ osloví Vieru civilizovane, „už je večera hotová, i páni sú tu“.„Maňuška neplače?“ spýta sa Viera, a keď Beta zmizla, rečie ešte:„Máme i jedného pisára, on sa tiež u nás stravuje. Ale ani do toho sa nezamiluj. Ten žije špatným životom.“„Nuž tak do koho sa mám zaľúbiť?“ myslím ja, idúc za Vierou do druhých chýž, na druhú stranu domu. „Kúdeľka je pridobrý, pisár nehodný a vdovec mne nechutí… Aj zato chytím vášho Kúdeľku, počkaj!“ A v tom predsavzatí urovnám si účes i oblek na sebe, čakajúc so zvedavosťou poznať toho človeka. „Kto zná, či je tento práve nie môj ,on’?“V izbe boli len dvaja páni. Domáci: Metod Krásnický a tučný, netrebný, nízkej postavy mužský, bledej tvári, s vydutými očami.„Samo Bahyl,“ predstavil ho domáci pán s akýmsi úsmevom.„Pisár,“ doložím ja v duchu a mimovoľne tisne sa i mne úsmev na pery. Bahyl je veľmi podivný. Tučný žalúdok trčí mu napred, tvár ako nafúkaná a krok klátivý, ako by nestál na pevnej pôde. Oči mútne a úplne bez výrazu.„No, ty si krásny!“ myslím a teraz sa nahlas zasmejem, keď si pomyslím na Vierinu výstrahu, aby som sa do neho nezaľúbila.„A Kúdelka je kde? Predsa neprišiel?“ spýtala sa Viera muža, ako sme sadali k stolu.„Neprišiel. Ponáhľal sa, ide s večerným vlakom preč.“„Tak?“ myslím ja a zatým už všetka nádej zhasne vo mne. Už viem, že ani tento pobyt v meste nebude taký, ako by ja chcela. K tomu veno a veno, to je hlavné všade a každému. Teda ja môžem dať s Bohom môjmu vysnívanému. „Aj zato nie!“ búrim sa v duchu, nechcejúc sa poddať zvykom sveta. „Premôžem a zvíťazím. Ja chcem, verím a čakám svoj ideál a jedine toho budem!“„Tak málo jieš, Anna,“ povie Viera, okolo stola zaujatá. „A ty, Terka, daj Maňušku sem,“ povie varovkyni, ktorá držala ich triročné dievčatko na rukách, i potíska jej vysoký stolec k svojmu miestu.„Odporné zvyky!“ zlostím sa ja ešte vždy v sebe. „Deva bez vena musí strpieť i to, že ju núkajú, a naostatok azda i to, že ju ani núkanú nevezmú. Haha, zato bolo hodno prísť na svet — a mne sem…“Domáci pán začal rozprávať, aký veselý život vedie mládež v meste. Bývajú rozličné večierky, zábavy, divadlá, je i spevokol.„Uvidíš, Anička, ako dobre sa budeš cítiť tu.“„I večierky i tanečné zábavy?“ ožívam ja zas a srdce zapaľuje sa mi nadšením. Večierkov a zábav nezažila som ja ešte dosiaľ, a na nich azda predsa len stretnem „zázračného“.Minuly štyri týždne. Ja som ešte dosiaľ v meste u Krásnických. Bola som na dvoch večierkoch, jednom divadle a na jednej tanečnej zábave. Všetko minulo sa veselo a s dobrou vôľou, len „zázračný“ sa dosiaľ neukázal. No netratím ducha. Kúdeľka sa ešte nevrátil, a o tom iste cítim, že je môj vybájený, neviditeľný…Dnes s Vierou práve strojily sme sa na návštevu k jednej pravotárskej rodine, keď prišiel list od tety, aby sa brala domov. Bolo už dosť vyrazenia, písala, a jej bude otupno presedávať osamote cez dlhé, zimné večery. Ba i chorá bola, ako som odišla.„Domov?“ zvolala Viera. „To nemožno, veď si sa ešte nevidela s Eugenom Rovným?“„Čože ten, ale Kúdeľka!“ myslím ja a nahlas poviem:„Nechajme si to na druhý raz.“„Ba ešte čo!“ na to Viera energične. „Aby nám ho druhé predchytily!“ Pomlčí trochu, potom vraví zas: „Či sa borí v bôľoch, či nie, musíme ho prerušiť — darmo je! Pošleme pozvánky, spravíme schôdzku spolku ,Jalša‘, o ktorej ti vravela, že má byť u nás. Členom je i on, nuž príde… On ťa musí, musí vziať — ja chcem!“„Chudák!“ ľutujem ho ja so smiechom. „Keby tušil, aký klepec sa mu tu stavia, neprišiel by.“ No sama som zvedavá na neho a pre jeho bôľne svedomie ma už i teraz zaujíma. Ešte v ten deň napísaly sme pozvánky a tete list, aby mi dovolila tu byť ešte týždeň.„Ach, keby len skoro prišiel deň schôdzky!“ vzdychám medzitým oživená. Pozvánka bola poslaná i Kúdeľkovi, uvidím teda i jeho, a on bude, on môj ideál čakaný.Deň schôdzky sa však ráno zle začal. Mňa zuby bolely, čo cele nepatrilo ta; Maňuška bola zlostná, že si nevedeli rady s ňou, a v kuchyni sladké pečivá nedarily sa nijako. Torty, ktoré inokedy naduly sa, ako pyšná dáma, teraz zatvrdile sadaly na dno. Pampúchy, inokedy ako lopty, napuchnuté a ľahké, z ktorých Bahyl po dvadsať kusov posiela do žalúdka, teraz boly nabité, ako gule, i nemožno ich dať pred hostí.„Ak sa všetko tak vydarí…“ rečiem Viere, doložiac v duchu: „tak je i po Kúdeľkovi.“„Ani nevrav,“ pretrhne mi slovo Viera, celá rozčulená. „Dosť sa hnevám i tak. Ty nevieš, čo je to pre domácu paniu, aká zlosť. Táto zvlača, Beta, zle vyrobila cesto.“„Ale tortám kto je vina? Tie sme robily samy…“Viera sa zasmiala; to rada robila, napriek nepríjemnému stavu vecí.„Šťastie, že sú pečienky výborné,“ riekla potom.Popoludní o druhej začali prichodiť hostia. Viera šla ich uvítať a ja ostala som ešte chvíľku v kuchyni — Beta bola niekam poslaná. Popozerala som po rúrach, i sporáku, či niečo neprihára, potom sadám na čistú, bielu lavicu kuchynskú. Založím ruky a dám sa do rozmýšľania. Viera horí rozčulenosťou a mne je veselo. Nijakej stiesnenosti necítim, ani sa nechvejem, ani neblednem, ako to robia devy v predtuchách, — srdce v pokoji, ako našej Marine duša, keď sa naje halušiek na večeru. Viera odbeháva od hostí a pribeháva do kuchyne, kde sedím ja so spokojnou dušou na stráži, aby nič neprihorelo.„Pomysli, on ešte neprišiel!“ rečie mi.„Naostatok ani nepríde,“ poviem ja.„Ani nevrav, len jemu a tebe k vôli je celá táto schôdzka teraz, ináč bola by pozdejšie. Musím, musím ti ho chytiť. Všetko možné vynaložím — i nemožné!“„No, hľa, tak ma predsa zavedieš.“Ona sa zasmiala a ponáhľala sa zas preč. Sedím ešte chvíľku tam, a keď sa Beta vrátila, idem z kuchyne i ja. Ako som vykročila do predizby, v tú chvíľu vstupoval akýsi vysoký neznámy pán do domu. Bol černovlasý, bledý, veľkej hlavy, čŕt pekných. A len čo som pozrela na jeho tvár, výrazu akéhosi strnulého, uhádnem hneď, že je to Vierou čakaný vdovec.„Eugen Rovný!“ pomyslím si, postojac len pri dverách kuchyne, lebo ma upútaly, ba naľakaly jeho čierne, ako priepasť hlboké a strašné oči. Pán pozdravil cez zuby, nepredstavil sa, ale spytuje sa, v ktorej izbe sú domáci.„Pokladá ma za kuchárku,“ myslím a zapálim sa zahanbením, že on v momente nezbadal, kto som, aká som, a očarený nerobí hlboké poklony. Hneď i pocítim osteň nepriateľstva proti nemu… Poviem mu, kde má ísť, a ja sa skrútnem naproti do izieb domácich. Mimovoľne skladám veľkú empírku, ktorú som si bola vzala do kuchyne a ktorá zahaľovala mi šaty a postavu. Iste je tá vinná, že ma nepokladal za slečnu, ale za kuchynskú vílu. V domácej izbe idem rovno pred zrkadlo a s chvatom pozriem doň. Akáže som teda?Do izby za mnou pribehla Viera.„Kde si, Anča? On je tu!“ riekla v náhlosti a natešená.„Videla som ho; taký čierny pán,“ odpoviem rýchlo. „V predizbe sa mi predstavil.“„Aby si ma nejako k nemu nezaviedla,“ pomyslím si.„Ozaj? No, čo povieš?“„Naozaj, ja som myslela, že vidím bojmi a borbami vyčerpaného, skľúčeného človeka, a tu čosi, čosi… neviem sa vysloviť, ale nevšedného, nebezpečného — zľakla som sa ho temer.“Viera prizrie sa mi, že toľkú silu v jednom momente videla som na ňom, no nemá času rozmýšľať o mojich slovách. Povie len, aby som sa popripravovala, tam a tam sú, ak chcem, biely prach i voňavka. S tým ide preč a ja sa obrátim k zrkadlu, uprúc na seba skúmavý pozor. Do srdca vkráda sa mi neistota a ničí moje povedomie. Prečo on vo mne nevidel hneď slečnu? A hľadiac na seba, vidím i ja, že som nepatrná, ba špatná — ničoho zvláštneho na mne. O chvíľu zas prišla Viera.„Prečo nejdeš? Už sa i spytujú tie, čo ťa znajú, na teba. Tu je i sesternica Ela…“„Po porade…“ odpieram ja, zľaknutá pre nekrásu svoju, ktorú som práve vynašla.„Porada bude hneď skončená, ale keby i nebola, neškodilo by, aby si bola prítomná i ty. Veru nie je pekne, že o národné veci nič sa nezaujímaš.“„To je dielo mužských, ja im to nechcem predchytiť. K tomu milujem všeľudstvo bez rozdielu jazyka.“„A preto sa utiahneš od každej práce,“ usmeje sa Viera. „No, poď!“Musím sa zasmiať svojej nepodarenej výhovorke, no myslím pritom: „Dajte mi môjho vysnívaného bohatiera, a uvidíš, čo všetko vykonám.“V malom salónku, keď sme ta vstúpily, boly zväčša už len dámy. Páni utiahli sa do vedľajšej izby, ktorej dvere boly pootvorené. Všetky boly v jednoduchých, no vkusných úboroch. Čosi rokovaly medzi sebou ešte o výšivkách. Medzi nimi vynikala ohnivou vravou Ela, sesternica Vierina, černovlasá pani s iskriacimi očami. Pri klavíre sedela mládež. Dve sestry Valcovské, malého vzrastu, devy bystré, smelé a veľmi krikľavo shovárajúce sa. Potom milá, ale nepekná Oľga Krepková s vlasmi na ušiach v gučky skrútenými, dve krásne, ešte veľmi mladušké slečinky s vlniacimi sa vlasmi, a ešte dve-tri devy. Pred nimi stál mladík, Janko Dáždik, čosi im rečniac. Na diváne pohodlne rozložený sedel druhý pán, na prvý pohľad veľmi krásnej tvári, červenkastých fúzov a tmavých očú. Keď som prišla a pozdravovala som sa s hosťmi, vstal lenivo, ako by nepokladal za hodno pohnúť sa, no nasilu predsa ide pozdraviť — nos zdvihnutý dohora.„Karol Kúdeľka!“ povie, a na krásnych perách má sarkastický úsmev, ako by kohosi zľahčoval.„Ah, ty si to?“ myslím ja prekvapená i nezdržím sa úsmevu. Na prvý pohľad zdá sa divným, či prázdnym, ako pleva. Ani tento nemôže byť môj „zázračný“.„Už som myslela, že sa nám ani neukážeš,“ rečie mi Ela lichotivým hlasom, ako vždy zvykla, a ide hladkým, nenáhlivým krokom ku mne. „Aká si mi driečna, Anička,“ je tiež jej obyčaj každému niečo milého povedať. Privedie ma k stolcu a prinúti sadnúť medzi nich, kde majú na stole rozkladené čipky a rozličné výšivky.„Pozeraj, prosím ťa, aké je to všetko nádherné,“ rečie mi.Môj stolec bol práve naproti otvoreným dverám izby, kde utiahli sa páni. To zbadajúc, ja hneď i hodím pohľad ta, od nádherných klepaných čipiek, aby videla čierneho vdovca, aký je. Páni robia hluk, shovor i smiech, a on sedí tam nemo, nepohnute na svojom mieste, ako by duchom ani tam nebol. Oči sú mu ako priepasť čierna, nebezpečná, upreté na jeden bod. Po chvíli vstal, pochodil po izbe, potom vyšiel k nám do salóna. Odpovedal neživo na ľúbezné príhovory Viery a Ely a, nevšimnúc si ma, vyšiel von.„Toho okúzliť je číra nemožnosť, Viera!“ myslím ja.„Tak naozaj nič vynikajúceho vo mne!“ ľakám sa, keď on vrátil sa dnu a, prejdúc popri mne, zas ma nezbadal. Pri stole potom Viera posadila ma tak, aby som bola naproti nemu a teda vždy pred jeho očami. Vtedy už zbadal ma predsa i uprel na mňa nebezpečné oči.„Teraz vidí, že som slečna, a nie chyžná,“ myslím potom a skloním hlavu akosi zľaknutá. Jeho oči sú strašné, ako dve strely v čiernom mraku, nemožno ich vydržať. Niže Rovného, medzi dvoma sestrami, ktoré sú partie, sedel Kúdeľka krásnej tvári, s podzvihnutým nosom. On tiež nevenuje mi pozornosti, ani nikomu. Dve sestry, odeté v bielom — on je medzi nimi ako tŕň medzi ružami — robia mu krik s jednej i druhej strany. Tým vše odpovedá, no úsmev, ako by kohosi vysmieval, vždy mu je na perách.„Do toho sa zaľúbiť, Viera moja, je holá nemožnosť,“ myslím. „Beznádejná láska nepovstane.“ Hneď zatým pozriem na Rovného, ale i hneď zdeseno trhnem oči nazpät. Hľadel práve na mňa, lebo som mu pred očami. Ja však myslím:„Aké má tie oči, ako čierne vtáky, ako havrany, ako meče… to, to: meče naostrené!“Jeden starší pán chudej, nahnutej postavy dal sa do pripíjania. Dlaň drží navrchu svojho pohára, nedvíha hlavy a hlas jeho je tichý, nízky, no v očiach plápolá mu oheň. Spomína národ, utrpenia jeho, potom vieru víťazstva — a vtedy mu na chudé, kostnaté líca vystúpi červeň. Všetkých pozornosť shrnul na seba a všetkých oči sú na neho upreté. Kúdeľka nepočúva, ani nehľadí ta. Pozdejšie však predsa vzbudila sa jeho pozornosť, počúva i on a potom sarkastický úsmev sadne na jeho tvár a výraz ako by vravel:„Ja by som to inak vedel povedať, ako ty!“„Nuž vstaň a povedz lepšie!“ myslím ja urazená, kým druhí hlučno pripili starcovi, a cítim, že moju tvár, od jeho slov oduševnením horiacu, zaleje vlna zlosti. Vtom trhnem sa, zacítiac čierneho vdovcove oči na tvári, a v tej chvíľočke cítim sa ako nie pri sebe, lkajúc v duchu:„Meče, meče — nemožno tu sedieť, jemu naproti!“„Seď len, Anna; posberajú Beta a Terka,“ rečie Viera ticho (starcovi práve odpovedá Metod), hneď zbadajúc, že chcem odísť, i myslí si, že chcem sobrať nepotrebné už náčinie so stola.„Nech len pomôže,“ povie Ela tiež ticho, a kývne mi ľúbezne hlavou: „A len obratne!“„Čože, či sa i táto postavila proti mne?“ myslím, hodiac na ňu pohľad upodozrievania. Prečo by som mala práve teraz obratne? To je strach, keď sa rodina oborí a chce ťa vydať! Rozčulená pomôžem Bete a Terke sobrať so stola, otvorím im i dvere, aby ľahšie vyšly s kopou tanierov, a vraciam sa popri zrkadle nadurená. Pozriem potajomne doň; teda som taká, že mi pomáhať treba — naozaj?!Pri stole presadla som nižšie na Vierino miesto, jej svoje prenechajúc, aby som nesedela proti čiernemu vdovcovi. Rozmaznaná Maňuška beztak vždy, ako sme sadli k stolu, volá ma k sebe, hocikedy skríknuc: „Teta Anča, ku mne poď!“„Teda nás už necháte, slečna?“ počujem slová utlmeno povedané, ledva som sadla ta. Pozriem vbok, či i druhý ešte jestvuje nielen čierny pán. Pri mne sedel pisár Bahýl, s červeným od pitia nosom a bezvýrazných očí.„Odídem!“ rečiem s pleca a myslím si: „Prečo Krásnický drží tohoto u seba, či aby špatil dom?“„Niekto, niekto oľutuje potom…“ vraví on ťažkým jazykom, s námahou a vypučenými očami, zádumčive zahľadiac sa na stôl.Pozriem udivene na neho. Čože tento chce povedať? To by sa mi ešte páčilo, aby mi takýto city svojho srdca vylieval! I odvrátim s opovržením zrak od neho. Janko Dáždik, bystrého a ohnivého ducha šuhaj, tiež sa dal do reči s mladistvým ohňom a smelosťou. Oči mu horia a hlavu hrdo, vzdorovite dvíha, ako by volal do boja. I tento shrnul všetku pozornosť na seba a city, čo sú na jeho tvári, zrkadlia sa i na ostatných. Ja pozriem na Kúdeľku, či i na tej krásnej tvári — no od protivne zahryznem si do pery, lebo zasa čítam z nej slová: „Ja lepšie by to povedal, to je malicherné, ako vravíš…“„Tak vstaň ty a ukáž svoju múdrosť!“ horším sa ja, a v tej chvíli mi preblysne, ako zovnajšia krása nemá ceny bez druhých dobrých vlastností. Pravdu má teta.„Niekto, áno, niekto nešťastný ostane tu… niekomu slnce zapadne, zatmie sa, keď vás tu nebude!“ začujem Bahýlov tlmený hlas. Pozriem na neho vyrušená. Či tohoto rozum neopúšťa? Je naozaj na porazenie, že len takíto sú mnou upútaní. Do srdca vkráda sa mi zúfalosť, už je teraz jasné predo mnou, že som ošklivá.„Neuhádnete, slečna, komu?“ pokračuje on zarmútene, kým druhí hlučno besedovali a smiali sa. „Neuhádnete?… Mne!“ dopovie zmužile, ako by ostatné slovo vystrelil. Dopočul to i Metod pri Maňuške, s druhej strany sediaci, i černobradý pán, súsediaci s Bahýlom, a usmiali sa na ňom.Chcem sa rozosmiať i ja, no nemôžem. Odtiahnem stolec ďalej od neho, nezdvorile a vzbúrená. Zato, že sa ja bojím čiernych vtákov, a trniem, že je ani Kúdeľka nie môj „on“, že som špatná a ošklivá, nebudem hľadať útočište u teba, čo chodíš po mrzkých chodníkoch — nenazdaj sa!„Nerozprávajte nesmysly!“ poviem mu cez zuby nahnevano. Bahýl trhol sebou a spamätal sa. Vypil zúfale plný pohár vína a zahľadel sa blbo pred seba na stôl. Ja však zdvihnem pohár, aby pripila, neznám komu, s druhými, pozriem k vdovcovi, vábená jeho strach vzbudzujúcim zjavom, a zachvejem sa tiež. Jeho čierne oči práve zapieraly sa do mňa, no ja teraz nesklopím zraku pred nimi, ale hľadím naň, strachom ako začarená.Po večeri (Kúdeľka nerečnil) páni v bočnej izbe obsadili stoly a dali sa do karát. Dámy ostaly v salónku, hudbou a spevom sa zabávajúc. Janko Dáždik ostal s nimi, i viac mladých ľudí. Kúdeľka šiel sa kartovať, nedbajúc o nič, ani o dve sestry — partie. Ela, ohnivých očí pani, mala vždy starosť, aby som sa ja čím viac ukazovala v izbe pánov.„Dones mi, dušička, redikül, tam som si ho zabudla na okne. Dones to a to, pozri to a to,“ vynachodila, pre čo mňa poslať ta. „Teda si mi i ty nepriateľom?“ myslím ja za každou jej takou prosbou. Úžasné, keď rodina sa rozhodne ťa vydať. Nálada klesla mi a ja zatúžim za naším domom a tetou, ktorá nikoho k tomu neponúka, ba ešte odhovára.„A čo už nejdú preč?“ žehrem v duchu večer o desiatej, keď páni ešte vždy sedeli pri kartách a nálada mládeže v salónku vystupovala na vrchol veselosti. Žiadosť za pokojom ma ovládala, i pozerám túžobne na dvere spálne. Keď mi je niečo nie po vôli, vždy sa mi žiada spať, alebo umierať.O jedenástej konečne odišli hostia, okrem Ely s mužom. Títo, ďalej bývajúc, ostali i na noc u Krásnických. My dostaly sme sa do postieľ, no ja zaspať nemôžem. Spaly sme tri v jednej izbe. Ela s Vierou, ktoré dávno sa nevidely, dlho sa shováraly. Ale i keď zatíchly, sen neprišiel na moje oči. Tá priepasť, tie meče vdovcove, bojujúceho so svedomím, cítim na tvári, ako by tu bol dosiaľ a hľadel ešte vždy na mňa.„Čo ti je?“ spýtala sa ma Viera, keď zbadala, že nespím.„Tie čierne vtáky toho vdovca ma týrajú,“ odpoviem mračne.„Aké vtáky?“„Nuž oči jeho! Cítim, ako by boly tu, a on že sedí tamto na stoličke, ako popoludní.“„Hľa, to je zázrak sveta, nie môj vysnívaný!“ myslím medzitým.„Ani ja spať nemôžem,“ povie Viera. „Kto zná, čo ten má v tých očiach neobyčajného…“„Ani ty?“ spýtam sa s radosťou. Teda iste odstúpi Viera od toho, čo si zamyslela.„Áno, zaujímavý človek, nevšedný…“ ohlási sa Ela; nespala teda ani tá. „Dobre by bolo, Anička, naozaj, keby ťa vzal.“„Na šťastie som mu ani do očí nepadla,“ poviem so smiechom. „Strašný je! Ani voľno dýchať nemožno pri ňom — tak imponuje.“„Áno, ja porobím ďalšie kroky,“ vraví Viera, a mne sa ústa otvoria od údivu. „Rozprestriem sieť. On si ťa musí vziať, musí! A počujem, že sa i Nela Chrobáčiková oňho zaujíma.“„Ale, Viera!“ zvolám ja zľaknutá a už cítim, ako ma čierne vtáky berú. „Nič a nič nevymýšľaj.“„Dobre, Vieročka,“ povie Ela, ignorujúc môj výkrik, „ak sa tebe nepodarí, ja mám pre Annu tiež jedného — budem konať ja.“Ja otváram oči a neviem, či sa mám smiať, či hnevať, či plakať. Dve panie, pravda, obe vynikajúce i krásou i duchaplnosťou, nestrpely svojho času, aby sa do ich vydaja niekto zamiešal, a so mnou, hľa, čo robia. I rečiem im:„Či i vás tak vydali? Vy ste šly za tých, za ktorých ste chcely samy.“„Nuž choď i ty, vyber si podľa vôle, ak máš z čoho vyberať, Anička!“ povie Ela ľúbezne a lichotive, ako vždy. „Lebo ty si ho musíš, sami za tebou neprídu, keď si bez vena. K činu a hrdosť na stranu! Zaopatri sa, my ti dáme na vôľu.“„Tu máš!“ zarazím sa a zahryznem si do pery. „Už mi i táto bezvennosť vyhodí na oči…“„A ty koho to máš, Ela?“ spýtam sa po chvíli s rezignáciou.„Aha, zvedavá si? Nepoviem — hádaj!“„Akože ja uhádnem? Vdovec tiež?“„Áno, Lovecký.“„Hahaha! Ale kde ich toľkých doberáte, panie?!“ smejem sa, hoci som zronená.„Je dosť i mladých ľudí, tebe rovných, ale to sú pre bohaté devy,“ odpovie Ela bez smiechu a bez ľúbeznosti.„Teda tak; chápem už! To mi už i Viera povedala,“ rečiem i ja zvážnelá, a veľké ochladnutie i žiaľ ma opanujú. Tak teda s Bohom, ideál môj vysnívaný, nádherný, neobčiahnuteľný, s Bohom!*O týždeň bola som už na ceste domov. Viera vyprevadila ma na stanicu len sama. Pri rozlúčke povedala mi takto:„Onedlho ti odpíšem, čo odpovie Eugen Rovný.“„Načo?“ zarazím sa a pozriem na ňu, zlé zatušiac. Mám už na vlak vysadnúť, no ostanem, ako pribitá, stáť pri nej, čakajúc odpoveď.„Oslovila som ho rovno, aby si ťa vzal — písala som mu.“Mne v hlave zahučí a krv horúco zaplaví mi tvár. Temer sa potočím.„Či i tak možno?“ poviem ticho, nemohúc vydať hlasného slova. No vlak už ide sa pohnúť; konduktor kričí ostrým hlasom, aby sa vysadlo. Viera nedopovie, ale potíska ma:„Choď, choď; pohne sa!“Vybehla som rýchlo hore, myšlienkou pri tom, čo som počula. Ako bez seba vpadnem do oddielu, na šťastie prázdneho, a tam hodila som sa na sedadlo.„Strašné, strašné čosi — ponižujúce, čosi, odporné čosi! Ako to mohla?!“ vzdychám zničene. „Chce mi spomáhať, a nebadá, ako ma potupí…“ plačem urazená. „A to všetko musím pretrpieť, lebo svet chce veno… Špatný svet, bez citu — barbarský svet!“ nadávam vzbúrená.„A ty kde si, kde, bohatier môj vyvýšený, bezúhonný, zázračný?“ lkám ešte. „Čo nejdeš, čo nezahanbíš všetkých? Ach, poď!“„Sluha váš, milostivá slečna!“ zaznie vtom, mne za chrbtom, veselý a jasný hlas Rybárov.Rýchlo sa vzchopím, kde sa vzal tam tak nečakano. Potom sťahujem obočie, nepriateľsky na neho pozrúc, že prišiel v taký nepríhodný čas, keď ja slzy roním nad svojím odporným osudom.„Videl som vás vystúpiť,“ vraví on s radosťou, kto vie, prečo, nedbajúc na moje mračenie sa. „Idem i so Slivickovci, sme v druhom oddiele — ráčte ísť medzi nás.“Na moje čelo sadá oblak veľkej nevole. Pozerám naň vyvýšene. Nezabudla som, že si si nechcel vziať Milky, nemysli si! „Nemôžem. Dobre mi je tu samej,“ odvetím s chladom všetko okolo zmrazujúcim. „Netúžim po spoločnosti.“„Anna, poď sem! Tu som i ja, i viac známych je tu,“ zaznie vtom hlas Lénin z druhého oddielu.„I ja som tu: Vilica, tvoj tieň!“ zakričí druhý hlas.Váham. Vilici a druhým mala by som spraviť k vôli, ale tomuto, čo sa tu votrel ku mne, pretrhol moje žiale, nevzal Milky, cítim žiadosť robiť protiveň — i nehnem sa.„Nejdete, milosťslečna?“ spytuje sa on nežným hlasom, ako by som sa ja ani nemračila a on nebol vinným predo mnou v ničom. (Toho človeka nič nedojme!) „Dovoľte, ale tu ostať beztak nemôžete: toto je oddiel slúžiacich.“Pozriem dookola a, vidiac naozaj omyl, vstanem. So šomraním vyjdem von a vstúpim do oddielu, kde ukázal on. Bolo tam živo. Léna s mužom, mne odporným, sedeli na jednej strane. Pri nich malinký chlapček, opretý na koženom sedadle, obložený vankúšikmi a hračkami. Vilica sedela naproti, velmi pookrúcaná, hoci vo vozni bolo teplo. Rozprávala, že ide z Pešti, kde bola pri doktorovi-špecialistovi. Má hrdelnú chorobu. Doktor povedal, že od školského povetria a veľa vravenia… Ešte dve známe panie sedely tam a jeden pán. Veľmi živo hovorili. Sadla som si tam do kúta, no nezúčastňujem sa veselej vravy. Oprela som hlavu o kožené operadlo a zavriem oči, rieknuc im, že mučí ma bolenie hlavy. Pritom myslím a opakujem v duchu to svoje: „Zbožňovaný, ach, predsa len poď! Ideál, poď — ideál, poď!“ Opakujem to dotiaľ, až sa mi zdá, že každý to samé vraví. Léna, Vilica, dve panie, Rybár v druhom kúte oddielu sedliaci, — ba i kolesá vozňov hučaly: Ideál, poď; ideál, poď!Bol už večer, keď sme došli domov. Teta vyšla mi v ústrety a mňa, ako som ju zazrela, zachvátila veľká radosť, i dom náš zdal sa mi takým prívetivým, ako nikdy dosiaľ. I hneď v srdci zaverila som sa, že neľahko zasa odídem z neho. Večer rozprávala som tete, čo všetko zažila som u Krásnických, zábav a veselostí, a napokon vyžalovala som i to, čo spravila Viera za mňa s Rovným. Teta bez slova a bez poznámky vypočula i to, a nezhrozila sa, ako som ja očakávala. No mne nevychodilo z pamäti. Cit zahanbenia mučil ma často a pritom každý deň so strachom čakám list od Viery. O mesiac i prišiel, a ja s chvatom roztrhla som obálku, i s chvatom čítam, čo stálo tam:„Čierny vdovec na môj list ani neodpovedal — (Dobre má, myslím ja s ohňom) — tvári sa, že ho nedostal… (Múdre! Čo mal iného urobiť? — myslím ja ešte s väčším rozčulením.) Odtedy som sa sišla s ním; on sa tváril, že nevie o ničom, ale ja som vedela, že dostal môj list, lebo sa cítil vinným predo mnou, vyhýbal môjmu zraku a hľadel byť nadmier zdvorilým… Tak je z toho nič. (Tak treba!) Treba sa obrátiť v inú stranu…“„Oh!“ klesám na stolec zničená a v zúfalstve hryziem si pery. „Ako to mám strpieť, ako strpieť — ja, obeť chudoby, ja, martyrka bezvennosti!“„Áno, zato zbraň neskladáme,“ čítam v liste ďalej. „Ešte máme Loveckého a istého Kôpku. Tohoto posledného, pravda, veľmi neodporúčam — má šesť detí — ale za Loveckého, ktorý sa i zaujíma o teba, hotová som podujať každý krok…“„Dosť, dosť!“ skočím ja vzbúrene a utekám vyhľadať tetu. Našla som ju v komore čosi tam riadiť medzi zaváraninami.„Teta, teta! Pozrite, čo píše Viera!“ bežím k nej s krikom.Teta mala ruky čímsi zaprášené a okuliare kto zná kde. Rýchlo ich vyhľadám a podám jej i list, s chvatom skúmajúc jej tvár, ako čítala. No, na moje podivenie, na tetino čelo nevysaduje červeň hnevu. Prečítajúc list, mlčky podala mi ho zpät a skloní sa nad svoju robotu.„No, teta, čo poviete? To je strašné, a ja si to vyprosím!“ rečiem ja a plač tisne sa mi do očí, ako hľadím na ňu, hľadajúc u nej ochranu.„Tebe dobre chce,“ povie pokojne a, pozrúc na mňa, doloží ešte: „Veď sa azda chceš vydať?“Zahryznem si do pery a odídem. V izbe šmarím košík s ručnou prácou, ktorý stál na stole, o zem a, sadnúc si, píšem hneď Viere list.„Netreba za mňa podujímať viac nijakých krokov! Načo si i s čiernym vdovcom vymýšľala? Veď som ťa prosila, aby si nerobila ničoho. Núkanie jednako neosoží — skôr poškodí. Dobre urobil havranooký vdovec, že ti dal košík. Ani ja by nevzala dievča, ktoré natískajú. Prosím ťa, viac mi také nevykonaj, lebo ja nerozumiem, čo je mne tým spomožené, keď ma sto vdovcov odbije…“ píšem, čím dial, tým rozčulenejšie. Dokončiac list, napíšem hneď i druhý, bezmenný, vdovcovi Loveckému — ktorý sa i zaujíma za mňa:„Anča Páľovská je dievča veľmi divné a za macochu nesúce. Je zlostná, ľahkomyseľná, mrchavá, plná vrtochov. Opravdivým nešťastím by bola pre každého muža…“Oba listy zalepím a idem s nimi sama, hnevom horiac. Eta Rapkayová býva v prostred dediny v žltom, vysokom dome. Na stene je pribitá železná truhlička — ta ich hodím.„Ach, či mi odľahlo!“ chválim si potom, vydýchnuc. Nech čuší i Lovecký i všetci iní, tam, kde sú. Nikoho netreba — nechcem viac ani jedného. Ani zázračného čakať viac nebudem, — kto zná, či taký i jestvuje, — s Bohom i tomu! Nevydám sa! Môžem byť poštárkou, na pr. ako Žltá ľalia, Eta Rapkayová. Rozhodnúc sa v tom momente, vrátim sa ju navštíviť. Bola sama. Je to už stará deva, v štyridsiatom roku, postavy peknej, plnej. Ruky sú jej začernidlované, na očiach má sklá v zlatých rámcoch a pery smutne ovisnuté. Izba jej je plná rozkladených hárkov a papierov. Prijala ma s nervóznosťou, skoro plačúc.„Toto je život pre psa,“ vravela svojimi silnými výrazmi, ako mala zvyk vravieť, sotvaže som prišla k nej. „Mám spočítanie, pomýlila som sa niekde, a nemôžem na to prísť, kde. Tri razy som všetko od počiatku srátala a tri razy som neprišla na chybu. Zbláznim sa už medzi tými číslicami. Každú ženskú nech radšej zaškrtia, ako má ísť za poštárku. Nech sa prepadne tá, ktorá prvá dala sa na to. Číslice, číslice a číslice… Nech to všetko vezme čert, i so mnou, ešte do večera!“„Anna, nebuďže poštárkou!“ riekla ešte, keď si vydýchla.„Ja práve do tvojich šľapají sa hotujem,“ poviem jej.„Bože, Bože, kde máš rozum?“ volá ona v zlosti a krásne oči za sklom skvejú sa jej slzami. „Umri radšej, ujdi svetom, zabi sa!… Vydať sa treba, vydať! Nevidíš, ako je dobre Léne, keď má muža, na ktorého pleciach je všetka starosť o existenciu? A ja: píš, rob poštu, staraj sa o varenie, o chlieb, o výživu, o hydinu, o slúžku. Buď večne v putách, nepohni sa nikam, ani k tebe nech nepríde nik, ani rodiny nemaj… Na zdochnutie!“ zlorečí Eta a žlté líca jej poleje ružová záplava vzbúreného citu.„Veľa práce máš ešte?“ spýtam sa jej, obzerajúc hárky.„Pravdaže veľa! Do rána budem hore, a už dve noci po jednej idem spať. Na nivoč sú mi nervy donesené, som zrúcanina, na nič nie súca, len vyviesť na záhumnie a zabiť!…“Večer odišla som od nej, s hlavou plnou myšlienok…*Zima nastala, napadol sneh, vody zamrzly. V našej izbe býva príjemno, milo a útulne v taký čas. Teta pletie punčochy a číta romány alebo cestopisy pritom. Večer však chodieva jej Rybár prečitovať články vážnych novín, aby večne „našou“ zostala, a potom v tom smere rozpráva jej o ľude i za dve hodiny. Ja neberávam podielu na ich rozhovoroch. Ohrievam sa pri peci, hľadiac na jej mrežové dverká, a obdivujem žltý, hukotajúci plameň. Vše hodím zrakom do zrkadla, ktoré je tam blízo pri stene postavené (povedomie krásy vrátilo sa mi zas), a myslím pritom:„Ste báječná!“Cítim sa predobre. Zdá sa mi, že až teraz začínam sa pravo rozvíjať. Vydať sa netúžim, zaujmem postať samostatnosti. Ani nezdar Vierin s Rovným ma netrápi, nečakám nikoho — „zázračného“ som pochovala. Teším sa životu… sladká lenivosť opanúva ma, voľkám si, ako mačka, ktorá na slnci sa ohrieva.„Čo poviete, slečna, na koniec tej besednice?“ spýta sa ma Rybár, keď skončil predčitovanie, prerušiac moje sladké hlivenie.„Koniec… koniec… veď, akýže bol?“ spytujem sa zmýlene a hryziem si pery, aby sa nerozosmiala.„Tak ste nepočúvali?“ diví sa on. Pozerá na mňa akosi nespokojne, okolo úst výraz trpkosti. „A ja vám k vôli sa namáham, slečna!“„Veď ste hádam tete čítali?“ odpoviem ja.„Milosťpanej… ale i vám,“ povie on, a keď teta vyšla z izby (mohla radšej nevyjsť!) pokračuje akosi strmo a netrpelive: „To predsa nejde, slečna, to je nepekne, to je nezdvorilé! Ja čítam tak oduševnene, a vy neviete nič z toho!“ I zasmeje sa k tomu.„A čo mňa do vášho akéhokoľvek čítania?“ osopím sa ja — tiež smelšie, že teta vyšla — popudená jeho smiechom. „Ako by ja bola ozaj povinná vašu hlúpu besednicu počúvať!“ pokračujem srdito a premeriam ho opovržlivým pohľadom — pričom namanie sa mi, že on teraz vždy je vkusne oblečený. Tak dobre som sa cítila, ako ukolísaná, a tento tu opovažuje sa rušiť môj mier…„Ja k vám nepatrím!“ poviem ešte, aby ho hnevala.„Hlúpu moju besednicu?“ smeje sa on. „Či ja som ju písal?“„Veď ja viem, že nepatríte k nám. Kde by ste vy k utlačovaným a ponižovaným patrili?“ pokračuje nezvyčajným, rozčuleným hlasom a hľadí na mňa rovno, s hnevom. „Vy ste pyšná, vy ste namyslená, vysoko čiahajúca. Vy idete za leskom, slávou sveta, hoci by sa čakalo —“ nedopovedal.Vo dverách zašumely sukne: teta sa vracia, tiež v nečas. No ja predsa, keď nie viac a keď nie nahlas, aspoň šeptom mu odpoviem: „Odo mňa vy nečakajte ničoho, viete, ničoho…!“ A v duchu doložím ešte: „Ty u mňa neznačíš ani toľko, ako na príklad tamto ten krčah s vodou — rozumie sa…“Rybárovou tvárou prešla červenosť. Neodvetil však — teta sadá blízo — len pozrel na mňa plamenným okom, divným, ktorého výrazu som nerozumela. Vrátila som mu pohľad, aby videl, že sa ho neľakám, a keď teta šla ku knižnici, aby tam knižku, či nejaký obraz, či čo vyhľadala, ja mu rečiem ešte nasŕdená, tlmene, aby teta nepočula:„A čo sa i vy máte vypínať s láskou k svojmu národu? Zvrtnite sa smelšie vo svojej škole, hneď ste bez postavenia — vy otrok!“Na toto tvár jeho premenila sa. Prudká červeň zaplavila mu ju celú, potom bledosť temer smrteľná, a v očiach pomaly zjavila sa mu slza.Ja skočím zľaknutá, vidiac ho takého, — teta pozrela od kníh vyrušená — čo strašného som mu vykonala? Prečo tá bledosť jeho nesmierna? Pre moje zneváženie jeho osoby a či žiaľ, že mám pravdu?„Hla, toto je, o čom som vám vravela, že nerozumiem,“ obracia sa teta k nemu, prichodiac s knižkou, a on, ešte vždy bledý, berie ju do ruky, aby videl, čo mu ukazovala. Ja odvraciam sa k peci zpät. No už nemôžem obstáť tam, kde je on, a počúvať jeho hlas, zrazu akýsi bezzvučný. Beriem šál na seba a idem k Žltej ľalii, do šľapají ktorej chcem stúpiť, na návštevu. Cestou dudrem na Rybára:„Vraj pyšná. Vraj vysokomyseľná! Koľko mi toho narátal! Kde vzal smelosti do mňa sa oddať? Toto je, ako vidím, zas nový spôsob chovania sa. Len to chybelo — nie viac… Nenávidím ťa, žralok odporný. Teraz už nielen pre Milku, ale i pre samú seba!“„A tá slza, tá slza!“ zalkám vtom hneď užasnutá.Eta Rapkayová nebola sama. Izbička jej bola plná halien, za akousi asekuráciou prišlých. Povetrie páchlo od mastných čižiem a hláv. Zas temer plače nervozitou a zas je zrúcaninou na nič nie súcou — a kto vie čím ešte.„Ty si, Anča? Sadni, prosím ťa,“ vraví mi od pultu cudzou rečou, aby tam stojaci ľudia nerozumeli. „Som ruina, nesúca žiť! Pozri, táto háveď od poludnia ma šklbe. Nemám pokojnej hodiny, nejedla som od obeda. Aby čert vzal toho, kto prvý vyhútal ženu k pošte dať! Večne sedieť tu, večne tou istou prácou zaujatá, večne cudzie peniaze, cudzí majetok mať v rukách, večne byť sluhom a nie pánom, byť bláznom sveta, byť psom… hach!“„Však poštári majú určené hodiny, kedy pracovať,“ rečiem jej.„Anča, Anča!“ na to ona. „Veď viem, že majú, ale ja som žena. Nemôžem zniesť, aby títo, prišlí z druhej dediny, tu čakali, mrhali si čas, kým príde úradná hodina, a potom šli v noci domov v tme a zime. Preto nech…“ a Žltá ľalia spustila more zlorečení.Hľadela som jej pomôcť, čo som vedela, a ostala som dlho pri nej i zato, aby, keď sa vrátim, Rybára už nebolo u nás. A on nebol u nás za týždeň, ale keď teta poslala Maru k nemu, prezvedieť sa, či je azda chorý, — prišiel zas. Čakala som, že ma premeria pohľadom zničujúcim. Boli u nás i druhí hostia: sladká Ili s matkou a Slivickovci — no on, na moje prekvapenie, hoci ku mne nevravel, hoci bol zmenený, ba i pochudnutý, na čele tieňa hnevu predsa neukázal.„Čo je to?“ hútam ja, nechápuc toho človeka. „Prečo sa nehnevá a neodplatí mi urážku? Ja nechcem jeho prehliadnutia; ja som prisilná a hrdá, aby sa mi odpúšťalo! On nemá pýchy a povedomia, žralok protivný!“ zavŕšim vzbúrená. „My devy nerady baránkov, ale tigrov… čo ma nezničí, neroztrhá?!“Jednako: nevedela som sa už tak k nemu chovať, ako prv. Až vzpieram sa tomu: mám akúsi úctu k nemu a nedávny výstup, kde on zaplakal nad sebou a nad tým, že mám pravdu, spravil z neho v mojich očiach rovno herosa, či mučeníka. Akýsi nepokoj ma oblápa v jeho prítomnosti, i myslím prudko: „Choď, choď preč od nás! Nemôžem ťa strpieť — teraz už ani tak, ako dosiaľ — alebo vráť mi zneváženie!“Pozdejšie rozveselila som sa s druhými a potom už nedbala som oňho. Ili, vždy smejúcej sa, veselej, prišlo do umu obliecť sa do ľudového kroja. Vypýtaly sme teda šaty od Mary, z tých, čo má z mladých čias odložené. Ili obliekla sa za dievča s vypleteným vrkočom, ja za nevestu, vezmúc si ligotavý, perlami vykrášlený čepiec.„Si očarujúca!“ čakám, že mi povedia, keď sme sa zjavily pred druhými, lebo mne zrkadlo ukazovalo obraz takej nevesty, akej som nevidela v dedine. Kroj okrášli… i plesám samoľúbosťou a víťazstvom. No každý len mlčky hľadel na mňa a prihovárajú sa radšej Ili. Ba tej i zaspieval Slivický: „Dievčatko, malé si…“„To, to, keby si už mala, Anna moja, bol by čas!“ vzdychla teta, vidiac čepiec na mojej hlave.Mne smiech víťazstva a blaha prischol na perách. Cítim sa, ako s neba spadnutá. Slivickovci a druhí zasmiali sa, ako žartu, ale Rybár, vždy len bledý a zamĺkly, pozrel na mňa takým pohľadom páliacim, prenikavým, či akým — neviem — že mi krv zaliala líca. No dvíham pyšne hlavu a rečiem potupne: „Čo len to — to je najmenej! Ak chcem, môžem ho mať o týždeň!“No mlčí každý i na to.„Nazdar!“ otvorí ústa konečne Slivický.„Oh, oh!“ Hodím sa v druhej izbe na stoličku v ozdobných sedliackych šatách, hoci mi Mara naložila, aby sme ich nedokrčily. Som zničená. „Teda už i teta žiada, aby sa vydala, kdežto len starých vdovcov mi núkajú! Oh, čo niektoré dievča vystojí, čo pretrpí — dievča: to je martýr sveta!“„Anča, Anča!“ zavznejú mi do ušú slová rozpustilej, sladkej Ili, a ona, maličká, dupoce splašená v Mariných veľkých čižmách ku mne, potkýňajúc sa všade. „Hostia, hostia prišli, — Bože, a my takto!“„Kto je tu?“ rečiem ja ľahostajne a ukonane.„Dvaja páni; nepoznám ich, jaj, Bože!“Hodím rukou velebne, že čo mňa po všetkom. Ili však s chvatom sobliekla Marine sukne a berie na seba svoje červené šaty a drobné topánky.„Skoro, Anča, i ty, Bože môj!“ volá mne pritom.„Turci sú to, či čo, že tak súriš?“ spytujem sa, no vstanem a svliekam i ja so seba Marine šaty. Preoblečené potom ideme do izby ku druhým. Prekročím prah, a zarazím sa, ba i zapálim sa celá. Tu je kupec Konopa, človiečik tenkej, nízkej postavy, a jeho brat. Hneď pochopím, čo ich príchod znamená, a urazená v srdci, vidiac, že už i teta, v ktorej jedinej som skladala nádeju, postavila sa proti mne, obrnila som sa chladom šľachtickým. V duchu však vysmievam sa sebe: „Ako krásne napredujeme: najprv ideál nevídaných krás ducha i tela, potom vdovec bezdetný, vdovec-boháč s jedným, vdovec so šiestimi deťmi! A konečne kto ešte? Azda Rybár — iný už nepozostáva.“Hostia ostali u nás do večera. No Konopa, pohyblivý človiečik, iste nemal radosti zo mňa, lebo ďalšie kroky vystaly.*Bolo Sylvestra. My s tetou len pri tichosti zvykneme zasvätiť tento deň, no teraz sme dostaly pozvanie od mladých Bogdanovičovcov, aby sme prišly k nim, že bude u nich väčšia spoločnosť pospolu. Teta vzala na seba čiernu hodvábnu blúzu, ja šaty sympatickej belasej farby, a pred večerom letely sme na saniach gazdu Vyšného na druhú dedinu, vzdialenú od nás na hodinu. Cestou neshováraly sme sa nič. Teta bola vážna, ako obyčajne, ja úplne bez myšlienok. V hlave nič, srdce tiež ľahké, duša ako páperie. Neťažia ma nijaké túžby, ani strachy — všetka rodina složila sa za mňa sa zaujímať — a rozhodnuté je, že stúpim na postať samostatnosti. Ani urážka, čo som vrhla Rybárovi do tvári a ktorú mi nevrátil, netrápi ma viac. Teším sa zábave u Bogdanovičov, i sanici, a počúvam s pôžitkom zvuk hrkálok, navešaných na koňoch, už dobre chovaných, bystrých, šum saní a dupot kopýt na zamrznutej, snežnej ceste.U Bogdanovičov bol už dom osvetlený, keď sme prišly ta, a hostia všetci pospolu. Poskladajúc bundy, čiapky a ručníky, šly sme do salóna i my. Na diváne sedela prebohatá dáma Hermína Lichtová, v krásnych, elegantných šatách. Okolo nej na nízunkých leňoškách druhé panie: žena okresného lekára, Elíza, tučnej postavy, podnotárka a iné. Notár s rodinou bol tiež tam, i tamejší učiteľ malinkého nosa so ženou, veľmi jemnou paňou krásnej tváričky. Jeden vážny pán s veľkými, ako obloky očami, viac mladých ľudí a pekných diev. Medzi všetkými však vynikala krásou vychovávateľka v dome Lichtových, cudzinka, Nemka, krásnej, ako bohyňa postavy. Všetkých oči obracali sa na ňu, najmä zprvu, a páni rovno prenasledovali ju pohľadmi.„Či je to krásna slečna!“ poviem ja, ňou tiež cele očarovaná, Vilici. Tam je i Vilica. Na hrdle má biely, hodvábny šál i tri razy okrútený a tvár bez života, ako vädnúci kvet.„Čo jej je z toho?“ hodí ona plecom. „Len na ťarchu. Nikde sa nemôže dlho obstáť pre svoju krásu. Vandruje od rodiny k rodine svetom, ako večný Žid.“„Aspoň je tým väčšia jej zkúsenosť a vedomosť.“Vilica potriasla perou a povie:„I to sa zunuje.“„A tebe je čo?“ Vidím jej nevľúdnosť, kdežto dosiaľ naveky hlavu veselo hore držala.„Môžem v takom položení byť dobrej vôle?“ povie ona. „Zas mám s hrdlom biedu. V lete cez vakácie nebolo mi nič, a teraz chorľaviem vždy. Keby bolo možno vrátiť sa zpät, inú postať by si vyvolila. Pre učiteľstvo je ženský organizmus slabý.“„Tak?“ divím sa ja. Teda ani poštárstvo, ani učiteľstvo je nie pre ženskú… „Azda radšej v nejakom obchode, alebo v banke byť účtovníčkou?“ spýtam sa.„Radšej to!“„Oh, ani v tom je nie veľa radosti,“ ohlási sa jedna černooká deva, zastarejúc sa do nášho rozhovoru. „Ja mám príbuznú, pokladníčku v lekárni, ale i tej je život už potiaľto,“ ukáže na hrdlo pod samú bradu. „Čo myslíte? Večne sedieť za pultom, svobody nezažiť!“„Na príklad vyššie sa učiť… doktorstvo?“ mienim ďalej.„Fuj!“ preruší mi slová až z druhého hlúčku veľká boháčka Lichtová. „Hocičo iné, len nech je žena nie pitvárom!“„Tak čo teda?“ spýtam sa ich, neustúpiac.„Vzdelávať sa ako možno najlepšie, a potom sa vydať,“ odpovie akási tučná pani s ovisnutou perou. „Rozumie sa: dobre sa vydať!“ i pozrie po nás akosi s opovržením, ako by to zaopatriť si, čo ona vraví, záviselo jedine od nás, ale my sme hlúpe a neprídeme na to.„No, hľa, tak, predsa len na moje vychodí; či ste nemoderné!“ posmievam sa im v duchu.No tu vstala jedna z diev, veľmi hrdá a sebavedomá, ktorá chodí vyššie školy v Pešti a teraz je tu na prázdninách, i začala horlive zastávať právo a samostatnosť ženy. Ja myslím, kým sa ona rozohňuje, na ňu pozerajúc:„Ste krásne takto, ako i teraz — veľkolepé! Keby ste vždy také zostaly a nestaly sa z vás Ety Rapkayové a Vilice…“Deva skončila, panie nadpriadly ďalej o tom rozhovor. Mne padly oči na sladkú Ili. Behá z izby do izby za mladou paňou Martuškou, ktorá má tvár madony, celkom ustarostená a dojatá.„Poď sem, Ili!“ volám ju k sebe, aby som zvedela, čo ju mučí.„Nemožno,“ na to ona stiesnene, no príde.Potom šeptom, mrzuto, lebo vie, že nesvedčí sa tak shovárať v spoločnosti, rozpovie, že Martuška a Janko sú zúfalí, lebo prišlo viac hostí, i boja sa, že nebudú sa môcť preukázať skvostnou a panskou pohostinnosťou, aká by sa im patrila. Vyšla som s ňou k Martuške do komory a zasmiala som sa, vidiac veľké, tam prichystané zásoby. Oni mi neverili, a ja priviedla som k nim tetu. V salóne medzitým dali sa do zabávania. Černooká deva hrala na klavíre, keď sme sa vrátily. Pehavá dcéra notárova spievala pri nej a mladý doktor Móro Stein hral na husliach. O chvíľu černooká prestala hrať, Mína spievať, hral teda len on sám za chvíľku. Ustal i on; položil husle na klavír a začal spoločnosť zabávať tým, že predstavoval tanec moderného Žida, i spievajúc k tomu výmluvnosťou toho národa, čo bolo tým smiešnejšie, lebo sám je Žid.„Bravo, bravo, nech žije!“ kričali mu oduševnene a tlieskali rukami, všeobecne obveselení. On uklonil sa zľahka, elegantne a hádže dookola bozky, sťa nejaká balerína. Ustatý potom sadol si k pánom, ktorí vtisli mu do ruky plný pohár vína, aby prišiel opäť k svojej sile. Mládež dala sa do spoločenských hier. Sladká Ili pritom sadala si, ako motýľ, na lono bratovi a Bogdanovičovi, ktorí ju hopkali, ako malé dieťa, na kolene, a vraveli pri tom: Di, di, di!… Po hre pozrel na hodinky veľkooký pán, a každý sa zadivil, že je už po jedenástej. Sladká Ili skočila s lona bratovho, skríknuc:„Jaj, a my máme ešte čosi pred sebou!“ I letí k nám, zavesí sa nám na šiju a šepce nám toto:„Sviňu máme ísť počúvať, drahé!“„Ej, ej, aké to tajnosti, milostivé?“ spytujú sa mladí ľudia, závidiac nám šeptanie Ili. „Aké tajnosti?“„Povedzte ich i nám,“ prosil skrúšene jeden budúci pravotár okrúhlej tvári, „smilujte sa, slečna Ili!“Ani jedna neodpovedala. On bol raz riekol, že je nenahraditeľný, preto hnevá sa naň každá. Nemka-krásavica, ktorú všetci sme obdivovali, nechápala, čo šepce Ili, i riekla:„Ja tiež neviem, čo dámy chcú.“„Neviete?“ skríkla Ili a ide jej vysvetliť, utlmeno hovoriac: „Ideme zaklopať na dvere chlieva varechou, a koľko ráz ktorej ošípaná zakrochká, o toľko rokov sa patričná vydá. Je to sylvestrový dievčenský žart…“„Interessant!“ rečie Nemka a vstane s leňošky, graciózne chytiac sukňu do ruky, hotová podujať vychádzku s druhými.„Kamže, kam?“ spytovali sa gavalieri, keď sme sa braly zo salóna preč. Sladká Ili tento raz ich pováži a odpovie, zpät obrátiac malú tváričku:„K veštici!“„Čo, ako?“ otvárajú oči oni. „Kde tu veštica?“„K svini!“ zasmeje sa im Ili samopašne. Páni sa i zadivia, i zhrozia a potom sa zasmejú. Ako možno takým krásnym ústočkám, v salóne plnom vône, povedať také slovo? No jednako chceli s nami ísť, ale sme nedovolily, aby vypočuli naše tajomstvá. Vyšly sme z domu na dvor a prešly ku gazdovským staviskám, slúžkou vedené. Obstaly sme chliev s oboch strán. Prvá udrela varechou na dvere chytrá Ili. Nastalo ticho. „Veštica“ spala, lenivo odfukujúc. Potom slama zašuchotala a ozvalo sa krochkanie, ako otázky: Kto, kto to?… Maličká Ili číta na prstoch:„Jeden, dva… dosť… tri… dosť už, štyri… juj, dosť, päť, šesť… netreba, čuš, nechcem, nechcem!“ I odskočí užasnutá preč od dveriec.„Hihi, tak ti treba!“ smeje sa jej černooká. „Načo sa tisneš prvá?“„Taký skrčok, a chce previesť každú!“ žartuje Vilica, ktorá šla tiež s nami.„Tu máš varechu, ty štriknádľa závistlivá!“ odpovie podobne Ili a podáva jej varechu.Ja myslím, že Vilica neprijme, súc pyšná na svoju neodvislosť. No vzala a hneď zaklope ňou na dverce.„Vidíte, dala mi dva roky!“ zvolala potom.Nasledovala černooká deva; tej dala veštica tri. Bohatej Míne jeden, na čom sa nik nedivil. Rozumie sa, že ona sa skoro vydá. Potom daly varechu cudzinke, a oči nás všetkých uprú sa na ňu. A ona naozaj spravila to ináč, ako druhé. Ani tu nezatajila svoju eleganciu. Nahla sa graciózne, skvostne, sukne zdvihnuté držiac tak, že jej nôžky i nad topánkami, bolo vidno, zaklope na dverce a zdvihne vkusne prst, rieknuc nám: „Silencium!“Veštica je ticho, nazdáva sa, že to jej platí, a my ani nedýchame. O chvíľu predsa ozve sa raz.„Ujjé!“ tlieskala úzkymi, elegantnými dlaňami Nemka, potom bozká pehavú Mínu tri razy na líce. Varecha dostala sa mne. No veštica už nechce veštiť. Zunovala, nevšimne si ničoho — odfukuje.„Tak to čo znamená?“ rečiem, keď len nič.„Ani jeden rok; vydáš sa v tomto!“ vysvetlí bystro a milo — Ili.„Ah!“ odošlem ja tajne vzdych a vo chvíľočke vstane z mŕtvych môj pochovaný zbožňovaný a predstúpi pred ducha môjho v svojej skvelej nevídanej kráse — ešte raz a naposledy… Moje nadšenie zničila deva černooká — ktorej veštica dala tri roky — so slovami:„Alebo sa nevydá nikdy. Deva bez vena teraz sa už nevydá, môže ona byť akákoľvek.“ I vypne sa pyšne, ako by riekla: „Ešte ani taká, ako som ja…“„No, že i tu musela prísť reč na veno!“ zlostím sa ja v duchu. „Veno, a všade vždy veno — ošklivé!“ I poviem hlavato:„Ba sa vydá!“„Za koho?“ vysmieva sa ona akosi jedovato. „Teraz len tisíce majú cenu.“ I hodí neprajný pohľad na pehavú Mínu.„Za — vdovcov!“ poviem ja, v tom už vyučená. Deva vypäla postavu ešte pyšnejšie.„Keď sa nemám vydať za takého, ako chcem, radšej sa nevydám!“Nastalo úctivé mlčanie; obrátily sme sa nazpät k domu.„Ja sa nikdy nevydám,“ povie potom sladká Ili, akási zľaknutá. „Ja sa bojím vydať sa.“„Ani ja, len za takého, akého som si ja vybájila,“ povie plavovlasé dievča veľmi peknej tvári, rodina Janka Bogdanoviča.„No, len báj, až dobájiš, ako ja!“ smejem sa jej v duchu.„Ja tiež nie!“ osvedčí sa bohatá Mína. „Všetci páni sú teraz takí — hocijakí.“„Ďakujeme!“ ozve sa na to z chodby.My sme sa trhly, rýchlo pozrúc ta, a potom nastal tlmený smiech. Na chodbe stáli gavalieri a čakali na nás.„Pekne ste nás poctily, slečny!“ vravia a robia žartovné poklony.Vidno, nie sú veľmi dojatí. Potom otvárajú dvere pred nami, lebo že už približuje sa koniec roku, tvrdo nás čakajú. V salóne pán veľkých očú stál v prostriedku, s hodinkami v ruke, a oznamoval veľmi vážnym hlasom, že je pol dvanástej. Spoločnosť prestala rozprávať a on začal reč na umierajúci rok, s dojatosťou, ako by oslávenca ukladal. Rozprával veľa, vysoko, nejasne, skvostne a neporozumiteľne — tak ho pred nami devami skritizovala tá, čo sa bola rozohnila za právo žien. Jeden z mladíkov, stojaci s druhými pánmi za nami, tichý, ale veľmi sympatický, ktorý sotva povedal slova v ten večer, riekol polohlasne susedovi:„Dobre začal…“„Ale zle pokračuje,“ odpovedal druhý, tiež tlmeno.„Len nech dobre skončí!“ zas tretí.„Ende gut, alles gut!“ šepne im, zpät hlavu obrátiac, pehavá Mína.Konečne prestal vravieť okatý pán a oznamuje už len desať minút žitia. Potom dal pozhášať sviece na lustroch; ostala len jedna lampa horieť na stole, kde stojí on. Nastal šum, potom zasa tichosť. Na tvárach dookola zrkadlí sa cit; černooká deva utiera slzu. Vážny pán sťahuje knôt na pološero — nastáva umieranie… Tichosť trvá; počuť i naše dýchanie. O moje plece opiera si hlávku sladká Ili a plače. Gažo Lupkay, budúci merník a veľmi vtipný šuhaj, rečie devám, prerušiac náladu a dojmy:„Bozk svobodný!“O moje plece opretá Ili teraz už dusí smiech. Ja myslím, kým je polotma:„Ktorý pán prvý príde mne k Novému roku blahoželať — toho budem.“„Bože, či je to dlhý zápas smrti!“ šepol niekto ironicky.Bola to krásna Lichtová, o ktorej je známo, že je veľmi nervózna, i to, že okatého pána nemôže vystáť, i že žiarli na muža, ktorý teraz pri druhej stojí, pri peknej Nemke, a nie pri nej.„Hihihi!“ na to tichý smiech.No okáň nedá sa mýliť — lampy nevytiahne. Niektorí páni, ako by mu neverili, vyberajú hodinky z vrecák a pozerajú i sami.„Bože môj, uchovaj ma od dlhej agonie!“ vtipkuje nervózna.Konečne svetlo sa zaskvelo. Izba so zrkadlami a obrázkami v pozlátených rámoch sa zajasala. Nastal šum a výkriky:„Sláva Novém roku, sláva! Umrel kráľ, nech žije kráľ!“ I náhli sa každý potriasť ruku druhému a blahoželať k Novému roku, predchytávajúc veselo jeden druhého. Ja prižmurujem oči od tuhého, zrazu povstavšieho svetla a dám ruku, ktorú mi ktosi schvátil a stisol.„Mnoho šťastia v Novom roku!“ počujem riecť, a ja temer spadnem, čujúc ten hlas — to Rybár!„I vy ste tu?“ vyšlo mi z úst zadivene.Dosiaľ naozaj som ho nezbadala — azda prišiel, kým sme boly u „veštice“? Po jeho tvári prešiel tieň, no neriekol nič. Ku mne prichodia druhí, a on sa tiež obracia k druhým… O chvíľu sadali sme k stolu. Rybár dostal sa niže mňa, na druhú stranu. Pri ňom sedela černooká deva, ktorá usilovala sa ho okúzliť. Ale mňa teraz už vždy urážal, ako by mi bol sedel naproti. Bil ma svojou prítomnosťou i každým slovom, čo povedal, ktoré som dopočula, každým pohľadom, čo hodil po mne, — a teraz už každý som zbadala. A bolo ich, na moje prekvapenie a úžas, mnoho, a boly ako plameň, pálily a priťahovaly, že sa až chvejem, ako obeť, ktorú sieťami obtáčajú. V srdci dvíha sa mi strašný odpor a cit zúfalej obrany. Ani zabávať sa už neviem, ani tešiť spoločnosti. Hryziem si pery a myslím:„Oh, ty vrah! Tak by si mal byť môj ,on‘ — ty!?“„Za kráľa a vlasť treba pripiť!“ štopne ma Vilica, pri mne sediaca, a pozrie na mňa s výčitkou:Vie, že som bola v dome Krásnických, a odvtedy už neverí v moje dobré vlastenectvo. Ja schvátim pohár k ústam a myslím na Rybára:„Veď je predsa nemožno, aby ma ľúbil on, ktorého som tak urazila!“Po polnoci o tretej vrátily sme sa domov. Teta na moje zúfanie zavolala Rybára na naše sane. Vo mne vrie čosi, pery dohryziem si do krvi, i nepoviem celou cestou jedinkého slova. On sedí nám naproti; je v bunde zakrútený. Čiapku má nad samé oči stiahnutú; na nej, na práme i žltých fúzoch primrznutá para, a rozpráva málo, len hľadí vždy na mňa — vždy…Sťahujem svoju novomódnu čiapku celkom do tvári a zúfalá obvijem si hlavu i vo tri razy závojom. Domov prijdúc, sotva sane zastaly, letím dolu, neobzrúc sa o nič a nikoho — Rybár tete pomohol — a vbehla som do svojej izby. Poshadzovala som šaty, kde čo odpadlo, a hodím sa na diván. Do rána som presedela tak bez sna, a len keď v dome začali sa hýbať, ľahla som si do postele. Zobudila som sa popoludní, keď teta prišla s hurtom do izby.„Či žiješ, dievča?“ spýta sa, prichodiac. „Už mám i strach o teba — tretí raz som tu.“„Ó, nič mi je!“ na to ja, stierajúc s očí spánok a zívajúc.„Idem ti s novinou, hneď v prvý deň roku,“ zasa teta, a sadá na stoličku pri posteli. „Hore sa len, hore!“„Čo takého?“ spytujem sa a beriem sa ukonane z postele. „Ah, či bolo dobre spať — zábava nejaká zas? — spala by týždeň nepretržite!“„Čo zábava! Večne sa zabávať nebudeme. Načim už raz i vážne žiť — a ešte vraj spať za týždeň… Dnes ráno, kým si ty spala, bol tu Rybár.“Mne od ľaku vypadly šaty z ruky a do tvári búši mi krv. Rybár príde k tete každý deň, a nikdy posiaľ mi to neoznámila ako zvláštnu vec. Zlé tušenie ma zachváti.„Nuž tak, čo potom?“ rečiem, tváriac sa ľahostajne. Zdvihnem šaty so zeme, pričom mi srdce ustrašene tlčie.„Vypýtal ťa!“Mne sa hlava zatočí úžasom, hnevom, nenávisťou. Teraz už viem, čo to bolo, že sa nenahneval na mňa. No ja nechcem jeho lásky, nechcem!„Tak čo s tým?“ tvárim sa naoko ešte predsa nedbale.„Nepôjdeš zaň?“„Pravdaže nie!“ odseknem ja prudko a odhodlane.Teta sa nevyruší, nenadá mi, ako je ináč jej obyčaj. Je akási chladná, majestátna — inakšia, ako dosiaľ.„Ako chceš, tak sprav,“ rečie. „Tvoja vôľa je hlavná — nútiť ťa nebudem. Musím ťa však upozorniť na dve veci.“„Po prvé, že nemáš vena,“ myslím ja, kým teta ešte nevypovie. „Po druhé: dvadsať rokov ti už minulo…“„Na dve veci ťa musím upozorniť,“ vraví teta ešte raz, aby som videla vážnosť toho, čo povie. „Po prvé: nie si bohaté dievča, partie nenačakáš. Po druhé: tu ti je čas vydať sa. Keď dosiaľ neprišiel pre teba nik lepší, nepríde ani odteraz. A vždy mladou a peknou nebudeš. Príde i vädnutie, od toho ani ty sa nezachrániš. Mladosť, krása pominie…“Ja sklopím zrak od žiaľu, že ostanem ako druhé, na príklad teta tu, so svráskavelou starou tvárou, a krása je len na čas.„On ťa vraj dávno ľúbi — od prvého videnia,“ rozpráva teta, „ale sa neodvážil dosiaľ hlásiť sa — len teraz. Čakal, až sa preinačíš, skrotneš, k rozumu prídeš; i teraz nie si je vraj istý, či pôjdeš za neho, ale ďalej sa premáhať nemôže, ani nechce viac.“Neodpovedám tete, ale zúrim v duchu:„Nie som skrotnutá, nie som preinačená, ani nebudem nikdy!“„Postavenie jeho je dobré, hmotne dobre stojí. Človek čestného života, veď ho známe — tu je pred našimi očami. V povolaní svojom svedomitý, vážne konajúci povinnosti, srdca dobrého, v chovaní vľúdny. Nie pijan vína a hráč karát… Ja so svojej strany so spokojným srdcom by ťa dala zaň.“Ja len mlčím, držiac hlavu dolu, ako by kameň bol padol na moje temä od tetiných chválorečí a od tej veľa dobroty, ňou vyrátanej.„Nútiť ťa však nebudem,“ rečie zasa, keď som nič neodpovedala. „Ak chceš, choď zaň, ak nie, nechoď, v tom prípade však treba obzrieť sa ti za nejakým povolaním, aby si mala budúcnosť zabezpečenú, lebo čas uchodí — totiž môj čas…“Zas len mlčím, sediac na posteli poloodetá, sklonená, a čakám, čo ešte ozaj povie teta a čím ma ešte udrie. Tak, to je koniec mojich slávnych snov… a vidím: tichý, nevoľný život v úzunkých pomeroch, v ukrytej dedine, v tôni…„Rozmysli si vec,“ vraví teta. „Do zajtra večera dala som mu čakať na odpoveď. Potom ho zavolám, alebo, ak ho nechceš, nezavolám. Tak sme ostali; iného vysvetlenia netreba.“Teta odišla z izby, a ja, skočiac, hľadím divo dookola, aby pochytila nejaký predmet a šmarila ho o zem, cítiac žiadosť vyzúriť sa. No niet okolo mňa nič takého, na čom dalo by sa vyvŕšiť, i klesám zničená na posteľ.„Ó, strašné, strašné!“Ostala som v izbe do večera, vyhýbajúc tete, ako nepriateľovi. Dlho hľadela som oblokom, na lúku, snehom pokrytú, jagajúcu sa vo večerných zorách, a keď deň zhasol, hľadím do tmy von, nič nemysliac. Konečne ľahnem si spať i bez večere. Na druhé ráno prebudila som sa s jasnou mysľou. Musela som sa smiať, ako bolo možno vzbúriť sa tak včera, kdežto nič prostejšieho, ako nejsť za Rybára, keď sa mi nepáči…„Kto ma núti?“ smejem sa veselo. „Veď teta povedala, že je moja vôľa prvá. Smiešna, smiešna Anča!“ vravím si a idem sa česať pred zrkadlo.„Ste báječná…“ chcela som si riecť jeho slovami, vidiac sa čerstvou, — no nepoviem. Tie slová musím už zanechať, lebo sa mi stávajú protivnými.„Ale čo mi je z tej báječnosti?“ myslím si, ako hľadím na tú v zrkadle peknú, s rozpustenými, padajúcimi cez plecia po pás lesklými vlasmi. „Čo z nej, keď jesto vzácnejšia báječnosť, ktorá víťazí: lesk zlata! A či som naozaj i báječná, či to len moja samoláska nevidí tak?“„A vôbec kto som ja, čo som ja, že chcem polboha?“ spamätám sa. „Inakšie devy boly, ktorým ani taký, ako je Rybár, sa nedostal! Možno, že i toho nie som hodna — inakší ľudia plesnejú v zátišiach… a práve ja mala by byť v lesku a na slnci?“„Ale nebudem myslieť na to!“ rozhodnem zlostne, vidiac, ako upadujem zas do zlej vôle. Vyjdem z izby von, na čerstvý vzduch, no sotva vidím tetu v kuchyni, kde pripravovala raňajky, už myslím o tom:„I zato nie Rybár!“„Rozumie sa, že nie on!“ tvrdím si i pri obede, ako som sedela tete naproti, temer nič nejediac. Popoludní, aby zahnala myšlienky, šla som pozrieť Lénu do Slivických, potom Žltú ľaliu na poštu. Všetko nič neplatí. Myšlienky na Rybára striasť sa nemôžem. Doma zasa utiahla som sa do svojej izbice a dám sa s horlivosťou do riadenia. Bola rozmetaná, ráno nechala som ju tak. Neriadila som ju, shodiac vôbec všetky povinnosti so seba, lebo keď sa mne taká neprávosť deje, že ísť treba za Rybára, teda načo pracovať?… O chvíľu prišla ma slúžka Mara volať na večeru.„Halušky budú, slečna, strapačky, kľokandy, myši,“ opovážila sa žartovať, v smiechu ukazujúc vylámané zuby svoje a vyrátajúc všetky mená tohoto svojho obľúbeného jedla.Zazriem na ňu, že mohla s nôh spadnúť. Mizerný tvor, netušíš, čo deje sa so mnou strašného, ale žarty stváraš?!Nechcem ísť za ňou, no idem. Od rána som sotva jedla, včera tiež skoro nič, temer zamdlievam už.„Ak teta nepripomenie, budem, akoby nič, mlčať i ja,“ myslím, idúc, o Rybárovi.Teta sedela na diváne, čosi sošívajúc. Prikryté ešte nebolo; tým sa mi iba prihovorily, ako vidno, ako by na prosté zavolanie nebola prišla. Ani nie preto volá ma teta, ale pre Rybára. Postavím sa teda k výsluchu, vyzývave, so smelým čelom, hotová do boja.Teta ani nepozrie od šitia.„Prikry stôl, Anna; budeme večerať,“ vraví a došíva akúsi šatu. Poskladá potom dovedna, složí nabok, i náprstok a niti, a oči padnú jej na mňa, tam vypätú, odhodlanú zápasiť na život a na smrť. Tvár jej zmäkla úsmevom i rečie:„No, a ako si sa rozhodla — pôjdeš za Rybára?“„Nechcem ho!“ skríknem ja prudko vzbĺknutá, i že sa teta usmiala, i že ma zaviedly: večera je nie na stole, a ja som lačná.Po tvári tetinej prešiel tieň, rečie však:„Ako ty chceš, nech sa tak stane. Teraz musím ťa zaopatriť ináč. Ja by ťa však najradšej videla po boku dobrého muža. Rybár bude ním — som presvedčená… On i v národnom ohľade je charakter pevný…“„Prečo mi ešte i to pripomínate, čo toho do tejto veci? A čo je i z jeho presnosti, keď sú mu ruky poviazané, keď má putá, keď musí mlčať a byť zbabelcom?“ smejem sa zlostne.„Častokráte pastouchova chýžka…“ cituje teta vážne a káravo hľadí na mňa. „Pomôžeš putá niesť a spraviť ľahšími. Nie každému je dané smelo vyznávať, čo cíti. Ale… zvrtne doba! A i v tichosti a tam, kde nik nevidí, možno robiť veľa dobrého.“„Ale ja mám zásadu nevydať sa za takého, ktorého nechcem!“ zvolám, hovoriac s ohňom ešte väčším.„Dievča bez vena nemôže robiť podľa zásady,“ rečie teta v tichosti a nič nie nahnevaná, hoci ja kričím. „Má len dve cesty: nepreberá, ale ide za takého, kto príde, alebo, ak má prostriedky na to, vyučí sa…“Mne do očí tisnú sa slzy zúfania a nenávisti. Či mi večne každý bude chudobu vyčitovať? Ja som ju zavinila?„No osud tých samostatných ženských, ktoré vlastne sú odvislé — veď sama si toho nie zbožňovateľkou,“ povie teta.„Osud samostatných… nuž a osud vydatých, ako ste boli vy? Už zabudla o tom teta!“ myslím vzbúrená.„Zunovali ste ma, chcete ma preč od seba, ani nikdy ste ma vďačne nedržali, na ťarchu som vám bola, na ťarchu — to je to!“ vypuknem ja, dve na tri vraviac slová urážky, a opúšťam, hlasno plačúc, izbu, nechajúc udivenú tetu stáť tam. V mojej izbe pochodím okolo, lejúc slzy. Od obloka k obloku, od steny k stene, a vraciam sa k tete, ktorú som práve urazila.„Ja teda nedbám, teta Elenka,“ poviem v náruživom plači, vzdychajúc, ale už hotová putá pomáhať niesť: „nech príde Rybár!“
Slancikova-Timrava_Strasny-koniec.html.txt
ÚvodSvoju knihu začnem trocha netradične, osobne, s úprimným priznaním, že kým som neprišla ako študentka na univerzitu, nikdy som neuvažovala o našich vysťahovalcoch. Nielenže som o nich neuvažovala, ale celá problematika mi bola úplne vzdialená, a to aj napriek exotickým závanom z detstva, keď som si s priateľkou Hedvigou zvedavo prezerala farebné obrázkové časopisy z ich najnovšieho balíka z Ameriky. V mojej rodnej obci bolo iba málo rodín ako my, ktoré v Amerike nikoho nemali. Pochopiteľne, textom pod obrázkami sme nerozumeli ani slovo, ale čo šteklí ľudskú fantáziu viac ako nepoznané tajomstvo? Boli to dráždivé, no zriedkavé závany, ktoré sa v mojom vedomí spájali s úplne inými predstavami ako so životom vysťahovalcov v Amerike a na ktoré som ľahko zabudla. Až dovtedy, kým raz do posluchárne nevkročil akademik Miloš Gosiorovský. S užasnutím som počúvala o magnetickej sile krajiny, ktorá pritiahla tretinu Slovače cez Atlantik za vidinou chleba. Podobne ako prvých európskych moreplavcov uchvátil pri floridských brehoch pohľad na krajinu žiariacu rôznofarebnými útesmi, cez ktoré sa z hôr do oceánu rútili priezračné rieky a brehy obklopené jemnou spŕškou vodopádov horeli všetkými dúhovými farbami, premiešanými omamnou vôňou neznámych kvetov a plodov, ovanul ma povedomý závan z detstva. Pravda, teraz už v iných súvislostiach, avšak rovnakou novosťou mi voňali názvy štátov Pennsylvánia, Michigan, miest Cleveland, Muskegon či mien Peter Rovnianek, Albert Mamatey, ale aj Karol Korenič, Jozef Schiffel. Pred očami sa mi otvorila aj bezútešná krajina baníckych šácht a zaprášených robotníckych „plejzov“, zdevastovaná hŕbami strusiek z vysokých pecí, ťažký zápas slovenských mozoľnatých rúk s nepriazňou nového prostredia o život, o uznanie. A s rovnakým zaujatím som potom sledovala rozličné ľudské osudy v tejto krajine dúhových útesov a čiernych „plejzov“ prostredníctvom americkoslovenských novín či korešpondencie, ktoré mi poskytla priateľka už môjho dospelého veku Blanka, riaditeľka Múzea SNR v Myjave; v meste, ktoré bolo so svojím malebným, ale neúrodným okolím postihnuté vysťahovalectvom ešte väčšmi ako moje rodné Záhorie. Vtedy sa problematika slovenského vysťahovalectva stala pre mňa predmetom hlbšieho záujmu a výskumu.Niet pochybností, že hromadné slovenské vysťahovalectvo, ktorého začiatky spadajú do posledného dvadsaťročia 19. storočia, ako dôsledok ekonomických zmien sprevádzajúcich nástup imperializmu, znamená silný zásah do národného organizmu a jeho historického vývinu. Tento ekonomicko-spoločenský fenomén nemohol zostať bez následkov ani v ideologickej oblasti národného vedomia, ktoré triednym uvedomovaním prerastá do svetového pohybu robotníckeho hnutia. Veď je všeobecne známe, že i z územia Slovenska, analogicky s ostatnými krajinami strednej a východnej Európy, odchádzajú predovšetkým nekvalifikovaní poľnohospodárski robotníci, väčšinou bez minimálnych skúseností v triednych zápasoch. Tvrdá realita amerického monopolistického kapitalizmu a stretnutia s americkými odborovými robotníckymi organizáciami internacionálneho charakteru akcelerovali rast triedneho uvedomovania nielen medzi americkoslovenským proletariátom v zámorí, ale aj na našom území. Odstránenie relatívnej preľudnenosti slovenského vidieka hromadnou emigráciou umožnilo položiť základy organizovanému triednemu zápasu domáceho robotníckeho hnutia. A nezanedbateľné je i priame sprostredkúvanie skúseností z amerických štrajkových bojov, v ktorých mali slovenskí robotníci po prvých trpkých skúsenostiach štrajkokazov neskôr stále zastúpenie.V radoch americkoslovenského proletariátu sa formujú aj výrazné osobnosti presahujúce svojou činnosťou prácu krajanských organizácií a spolkov. Svojím triednym uvedomením a pochopením potrieb jednotného postupu svetového proletariátu proti svetovému kapitálu sa stali uznávanými tribúnmi štrajkových bojov s mnohonárodným zastúpením, uznávanými autoritami celoamerického robotníckeho hnutia, súdruhmi s veľkým politickým rozhľadom a vplyvom aj na revolučné hnutie v starej vlasti. Medzi takéto výrazné postavy americkoslovenského robotníckeho hnutia patril okrem Štefana Martinčeka, Jozefa Františka Schiffela, Marka Čulena a ďalších predovšetkým Karol Korenič, ktorý zohral dôležitú úlohu pri marxistickej orientácii členstva nielen vo vedení Slovenského robotníckeho spolku v USA, ale aj v predsedníctve Medzinárodného robotníckeho spolku, kde reprezentoval jeho slovenskú sekciu.Slovenské vysťahovalectvo sa stalo dnes už neoddeliteľnou súčasťou našich národných dejín. Domnievame sa, že je potrebné pripomenúť aj jeho významné osobnosti, ktoré sa svojou účasťou na formovaní americkoslovenského robotníckeho hnutia zapísali na prvé stránky našich revolučných dejín. Nesmieme preto pripustiť, aby upadli do zabudnutia v čase, ktorý aj ony pomáhali pripravovať celým svojím životným programom, nadšeným pracovným nasadením, rozhľadenosťou a cieľavedomosťou. Ďaleko od svojej vlasti spolu s ďalšími zápasili so svetovou kapitalistickou mašinériou aj za náš dnešok, a preto by nemali v našej socialistickej historiografii chýbať.Pripomenutím významu a práce Karola Koreniča — v roku stého výročia jeho narodenia a 70. výročia vzniku Československej republiky, ktorú taktiež pomáhal vytvárať vo funkcii predsedu Československej robotníckej rady — chceme sa súčasne pokúsiť načrtnúť i obraz americkoslovenského robotníckeho hnutia, s ktorým je jeho život nerozlučne spätý. Aj napriek zvýšenému záujmu o problematiku slovenského vysťahovalectva (jeho svedectvom je reprezentačné dvojzväzkové dielo Františka Bielika a kolektívu autorov Slováci vo svete, ktoré vydala Matica slovenská roku 1980 pri príležitosti 100. výročia začiatku nášho hromadného vysťahovalectva do zámoria, dielo Márie Lavovej Marek Čulen a viaceré štúdie a články Miloša Gosiorovského) zostávame v tejto oblasti ešte stále dlžníkmi. Svojím príspevkom chceme obohatiť mozaiku životných zápasov a osudov státisícov slovenských vysťahovalcov, ktorí odchádzali hľadať do zámoria, často márne, to, čo je dnes pre nás každodennou samozrejmosťou — prácu a život dôstojný človeka.
Fordinalova_Karol-Korenic-a-americkoslovenske-robotnicke-hnutie.txt
BálMilan Štoplík pochodil mesiac pred bálom — ktorý i on riadil — všetku okolitú inteligenciu a rozhlasoval nadšene:„Prosím, bude to veľkolepá zábava, inteligencia vyberaná: celá rodina goldnerovská, Michalovci, Šajdovci, Elčok… Hudba: Feri! Príďte na každý spôsob, zábava bude skvelá!“„Tak hádam i vy musíte ísť!“ povie pán Jur Slávič, s veľkou indolenciou naťahujúc sa cez stôl za novinami, keď Štoplík odišiel i od nich. „Keď zábava bude skvelá!“ a nezdrží sa úsmevu.„Veď to!“ zavzdychá dcéra Eda tiež ironične a v duchu naozaj žiada sa jej ísť.Ale ako? Čo si ona počne, bojazlivá, v takej slávnej spoločnosti? To ju desilo. Od tej chvíle stala sa veľmi zamyslenou. Trudila sa, starala, mučila, držala hlavu v dlaniach a každú hodinu vychodila do druhej izby, do samoty, pred zrkadlo sa obzerať. No vždy len zdala sa sebe nesúcejšou. Oči nič sú jej nie iskriace. Ako by sa im dalo spomôcť? Tvár bez ducha, a vlasy — každý stojí tak, ako sám chce. Ani šaty, ružové, s bielymi širokými čipkami, nie sú pekné.„Nie, nie, nepôjdem! Ja nemôžem!“ verila sa každý deň náružive a šlo jej pritom temer do plaču.*Napadlo snehu, zamrzlo, a sane, vezúc o mesiac Edu s materou do Markovca, kde bol bál, letely ako vtáky po ligotavej ceste. Nastal večer, tichosť. V nej štrkot hrkálok, zavesených na bokoch koní, bol veľmi kúzelný, ale zima štipľavá dobre neobtrhala kočišovi prsty, držiace opraty; kočiš mal veľmi hrubé pery a bol preto pokladaný za špatného, i ledva sa oženil. No Eda necítila ani kúzla hrkálok v tichosti večernej znejúcich, ani zimy. Líca horely jej a čelo mala celé spotené od roztržitosti.Teraz, keď už dochodili do Markovca, túžila byť čím najďalej odtiaľto. Keď sane vletely do dvora, kde bol bál, tak sa jej nohy začaly podlamovať, že ledva mohla sísť so saní.„Jaj, len načo sme prišly?“ zašeptala materi, obzerajúc sa dookola a vstupujúc do domu, obtočeného ľuďmi, ako včelami úľ, čo sa prišli dívať na tanec.V ústrety do pitvora vyšiel im prvý riaditeľ bálu a výtečný tanečník Viktor Elčok. Mal biely klinec na kabáte pripätý a hlavu i fúzy vykrčkané veľmi pekne. Ukloniac sa zdvorile — a bokom pozrúc nedbale po Ede — zaviedol ich do tanečnej siene, keď boly prvej poshadzovaly zimné kabáty v bočnej izbičke. Eda, oslepená množstvom zrkadiel, čo bohaté Goldnerky požičaly, lámp po stenách dookola vyvešaných a ohlušená treskom a hukotom hudby, musela postáť chvíľku, aby sa nepotočila. Hodila pohľadom do kúta blízo dvier, kde bolo najbližšie, že si ta sadne, no tam černela sa slávna banda Feriho rozložená. On sám, Feri, stál napredku — bolo ich štrnásť — a, pokyvujúc sa zboka nabok, dával si takt. Bol krásavec kedysi a, ako sa vravelo, i nebezpečný pre tanečnice, kde hrával; ale teraz už mu je hlava šedivá. Hrá tak ľahostajne, ako by drevo pílil, ani nemyslí na to a tvár mu je celkom vyžitá, bez výrazu, ako z kameňa. Iba oči čierne sú dosiaľ pekné a veľké ako vrabčie hlavy. Hudba hrala čardáš. Tanečníci skákali, alebo sa triasli, alebo nametávali sa a trepali víťazoslávne o podlahu podošvami, socajúc nastráchanú Edu všade, kdekoľvek šla a kýmkoľvek nesadla na lavicu k netancujúcim dievčatám. Niektoré z nich blahosklonne kývly jej hlavami, ako by potešené jej príchodom. A naozaj, nebolo im nepríjemné, že prišla, lebo vedely, že ona veľa tanečníkov neodvábi. Tam Eda utiahla sa do kúta a, pozerajúc dookola, ledva mohla dýchať. I cítila sa veľmi prepodivne tam, a myslela si: „Čo ja tu chcem v tejto sláve a čo budem robiť?“ Keby ju aspoň nik nikdy nezbadal! Prižmúrila oči, lebo všade samý lesk. Hore lampy, zrkadlá v pozlátených rámoch, tanečnice samý atlas. Goldner, ktorý bol najelegantnejším pánom okolia, i hlavou a, ako on bol raz povedal, i bohom, mal takú diamantovú ihlu v mašli pod hrdlom, že svojím ostrým leskom urážala prenikave zrak a mimovoľne sklopily sa oči pred ním. Lebo Goldner bol veľmi bohatý. Mal štyri hrdé koče, kočiša v červenej livreji a k tomu hlavný župan si tykal s ním. Eda spustila oči, ale i podlaha sa ligoce. Desať kusov mydla strovily na ňu, keď ju drhly najaté ženy za týždeň.Medzitým tanec trval ďalej a bez oddychu. Najelegantnejší Goldner chcel vynikať medzi všetkými. Vykrúcal skoro vždy len svoju ženu, celú posiatu diamantami, maličkú, čiernu, robiac všakovaké pekné a veľmi elegantné figúrky. Anička, veľmi tenušká dcéra pani Šajdovej, všeobecne ctenej a milovanej, pošepla svojej susede, kňazovej dcére z Lavíc, že takého krásneho tanca, ako je týchto, ešte nevidela, ako je na svete. Suseda, štíhla, v belasých šatách, pozrela, pomyslela si kto vie čo a kývla hlavou na znak súhlasu. Ona totiž málo vravievala, a ak riekla niečo, i to len tak cez plece. No bola veľmi duchaplné a hľadané dievča, s očami čiernymi, ako hviezdy sa ligotajúcimi. Jej sestra Milina, utešených tmavých obŕv, nebola taká obľúbená, pritom bolo badať na nej, že sa cíti tu veľmi nepohodlne, ako by nepatrila do tejto strakavej spoločnosti. Najviac vodila sa so svojou priateľkou Edou Halkovou — i tá bola ztade, zkade ona — robiac ironické poznámky na tých, ktorí sa im nepáčili, a na celú zábavu. Nižšie sedely tri dievčence v krátkych šatách, ktorým bolo dovolené ešte iba dívať sa. Však po ich veselých tváričkách bolo vidno, že sú spokojné so svojím osudom a dobre sa zabávajú, dívajúc sa na iných.„Či je i tento súci medzi nás?“ šeptala Milina priateľke, mihnúc nabok, pričom jej krásne obrvy poskočily, kde tancoval kupec Štern s veľkou náruživosťou.Mal červenkastú kučeravú bradu a bol obutý v žltých kamašniach, odetý v ľahkých sivých šatách, pre čo ho, keď bol prišiel, páni chceli vyhodiť. Horlil za to najmä Goldner, lebo on bol už úplne zjemnený.„Či ty máš rozum?“ kričali naň, všetci mu tykajúc (bola totiž móda s ním si tykať). „Dámy tak uraziť! Von!“ Do jedného pozatínali päste a zaškrípali zubmi. Goldner prišiel mu ešte povedať: „Ty hlupák!“Krik trval zaveľa a malo z toho povstať sedem duelov, keby sa dámy neboly zamiešaly. Koniec bol, že Štern ostal bez duelov a s kamašňami a, schytiac bezúhonného držania Marínu Rafayovú, začal tancovať ako šialený. Lebo málokto vedel tak nohami prepletať a vyvracať si ich kadejako obdivuhodne ako on.„Toto je strašný človek!“ vykríkla jeho tanečnica žalobným hlasom, keď ju mal skoro roztriasť, celá rozkúrená od tanca. I napráva si lesklé vlasy oboma rukami, pripínajúc ich k hlave, ale tancuje a skrúca sa ďalej pekne, milo a graciózne. Keď napraví si vlasy, pozrie víťazne po všetkých a na jej krásne oči vysadne úsmev a lesk samozvelebovania, ako by vravely: „Komu tak ide ako nám?“Pyšná Ema Elčoková, sestra Viktorova, pozrela na ňu s veľkopanskou ľahostajnosťou. Ona i s takou ľahostajnosťou tancovala, a dosť pekne to bolo. Usmiala sa ľútostive, no v duchu nepáčila sa jej dobrá vôľa a slobodné počínanie si Maríny. „Mohla by byť trochu skromnejšia. Či je azda nejakého vysokého rodu?“ Bola dcéra rechtorova. „A ten Žid, čo s ňou tancuje, je ešte!“ Odvrátila sa na druhú stranu, aby ich ani nevidela, i kývla vyhriatej Elenke z mesta milo hlavou. Tú veľmi milovala, i preto, že Elenka zaľúbená bola do Viktora a on do nej. Elenka usmiala sa jej nazpät, ale hneď pozrela dolu v tanci. Mala veľkú starosť s topánkami, boly jej veľké, i hľadela si ich ukryť.Mladá, štíhla židovská slečna s vložkou na pleciach, cviklovej farby, kýchala ustavične a žalovala sa, že fufne od nádchy. A to nielen ona, ale i jej snúbenec, doktor Izor Roth, ju má.„Už sa vydáva, a ešte nemá osemnásť rokov!“ podotkla medzitým jej staršia sestra, v krásnych šatách. „A takú veľkú nádchu má Izor, že ho ani nerozumieť, čo vraví; preto neprišiel.“Pri okne na lavici, ako oddelené, sedely tri dámy v tmavých oblekoch. Jedna z nich, mladá a veľmi pekná, bola žena starého pisára zo súdu. Ony shováraly sa len samy, nešly k nikomu, ani k nim nik nešiel. Boly totiž nižšieho rangu. Ale všetky prevyšovala mladá, vysoká a veľmi pekná poštárka z Gajdora. Počínala si ako kráľovná medzi nimi všetkými a jej čierne oči, ako gule, horely ohňom veľkého sebavedomia. Bola vždy obklopená tanečníkmi, a iní, ktorí sa nespratali k nej, aspoň túžobne pozerali. I bratia Štoplíkovci — lebo boli dvaja — túžili, ale že boli nízkej postavy, každý ich ľahko odtisol. Starší, Milan, tenký a chatrný, behal teda okolo iných; mal takú prírodu, že neposedel hodinu. Mladší, Ondrej, hrubý ako súdok, s tvárou veľmi zasmušilou, zastal si na stranu a premýšľal, čo robiť. Jemu páčilo by sa totiž i v susednej izbe celú noc, kde pili, kartovali, kúrili, tiež piť, kartovať a kúriť, a i slečny páčily sa mu nadmier.Pre Edu prišiel hrbatý apatekár z Podkovca. Nechápala, len keď ju mať upozornila, čo má robiť. Stála a hlava zatočila sa jej od ľaku. Akože bude tancovať? Zdá sa jej, že ani nestojí na svojich nohách, ale na cudzích, divných nejakých, ako z dreva, nie to aby vedela také figúry robiť ako Goldner so ženou — pozrela na nich závistlive. Ani nevedela dobre, čo hrajú a ako tancovať. Pomaly však prichodila k sebe, keď zacítila, ako ju strcajú lakťami vše s jedného, vše s druhého boku. Najelegantnejší Goldner rozkrútil sa so slečnou, čo mala nádchu — jeho žena ju ponúkla miesto seba, lebo jej, ako veľmi jemnocitnej a nežnej, zaškodí dlhý tanec — a búšil sa s ňou o Edu. Tu zas priletel vykrčkaný Viktor s krásnou poštárkou a búši sa s druhého boku, potom zastane na jednom mieste zrazu a kolená začnú sa mu triasť ako vo vetre. Istý mladý krivý pán peknej tvári zas ustavične trepal vyzývave podošvami, a že mal nohu dlhú, začiahol vždy i topánky Edine. Pritom, už veľmi opojený tancom, dvíhal si ručníček, mokrý od potu, nad hlavu, štopnúc pritom naveky Edu do pleca, a kričal: „Ťuhajaja!“ Eda pozrela nastráchane za seba, či nieto slobodného miestočka, kde by sa odstúpila, a tu padly jej oči na druhú Edu, Halkovú. Kývala jej vejárom prívetive, ako by ju posmeľovala vytrvať, a vo dverách vidí prenikavé čierne oči. To je Ján Chvojka. Prišiel sa podívať, či z dievčat niektorá nesedí. Mal zvyk nebrať skôr, ale čakať, ktorá ostane, aby si ju vzal, a ani jedna nesedela, lebo Ján bol veľmi krásneho charakteru. Ak sedely dve, tri, vzal všetky, ak viac, nuž radšej netancoval. I jemu padly oči na Edu, a vidiac jej ťažké postavenie, zavolal energične: „Prosím, viac miesta, prosím, prosím!“ i berie Edu Halkovú so sebou.Eda zrazu pocítila, ako by jej putá padaly s pliec. Veď je to Ján, ten, o ktorom sa nazdáva, že jej je naklonený obzvláštne! Kde bol dosiaľ? I hudba stala sa milšou, izba teplejšou a ona, ako by dostala krídla, skrúca sa ľahko a hladko, ako po ľade. Už ani raz neštopne sa do nôh tanečníkových.„Tak je dobre, keď je i on tu, tak je dobre!“ myslí si a oči lisnú sa jej víťazne a s vyhrážkou, ako by už teraz i ona mala, kto ju zastane. Keď prestal tanec, so zatajeným dychom čakala, že príde k nej; ale on, hoci pozrel ta, šiel si stať k Židovke, čo mala cviklovej farby vložku na pleciach, a lichotive ovieval ju vejárom. Potom pri nasledujúcom tanci nečakal po svojej obyčaji, ktorá ostane, ale vzal Židovku hneď. Ostavšia sedieť, Eda zúfale pozrela po strane, či je len sama. Teraz sa hanbila sedieť. Ján vidí, že sa nik neobzrie o ňu, a zvie i on, že nemá nijakej ceny. V kúte sedela kňazova dcéra z Lavíc, nik viac. Ale tvár tej je kamenná, nepoznať trápenia na nej. Sedí pokojne a krásnymi očami pozerá dookola, i ku dverám, kde boli dvaja páni. Jeden z nich, pán učiteľ Vrabeček z fílie, majúc ruky vážne vopchaté do vačkov kabáta, prizerá sa tancujúcim. Druhý pán je na lavici dopoly prevalený, drží hlavu o dlaň opretú a nohy hore vyložené. To je mladší Štoplík, Ondrej. Zostal bol v izbe, kde sa pije a kúri, a keď pochodil všade, už nevedel, čo robiť. Sadol si a hľadí.„Či vidíš?“ prišla šepnúť o ňom Ede kňazova dcéra. „Tá opilokša! Fuj!“Netušila vtedy ešte, že o štyri roky ona stane sa jeho ženou.Nastal oddych. Rozohriate tanečnice, siahajúc za vejármi a potácajúc sa, obsadily lavice. Páni, ktorým stekal pot cícerkom po sluchách, utekali do izby, kde sa pilo, ako by ich niekto naháňal. Ján so Židovkiným šálom cez plece zaveseným prešiel popri Ede a videl na jej sklopených očiach, že ho čakala, sklamala sa a to ukrýva teraz. Nastala tichosť na chvíľu, i Cigáni sa vytratili, len čo sa ozývalo šumotanie vejármi tanečníc, ako by krídla lietajúcich vtákov. Jedny naprávaly si rozcuchané frizúry, druhé šaty, stužky pri tichom rozhovore. Po chvíli začali páni prichodiť po jednom nazpät. Najprv prišiel Viktor. Zastal vo dverách, utrel ústa šatôčkou a potom, zachytiac sa, zakĺzol sa na protivnú stranu k Elenke, ako na ľade. Ona sa usmiala, ako by bola šťastná preto, a tajne pratala nohy pod sukne. Potom prišiel Goldner s diamantovou ihlou pod hrdlom, zastal tiež na prahu, podíval sa na kĺzajúceho sa Viktora, utierajúc ústa, usmial sa elegantne a povedal:„Nie planá myšlienka.“Prišli aj iní, postáli pri dverách, poutierali hlavy, ústa a pozreli dnu, kam ktorý ísť. Milan Štoplík šiel rovno zo dverí radom ku každému dievčaťu. Zakrútil si žlté tenké fúzy na ukazovák na jeden bok, potom na druhý; vpíjajúc svoje okrúhle oči urážlive do rozjarených tvárí dievčat, vravel každej čo najlichotivejšieho. Prišiel i k Ede, ktorá už oddávna stŕpala preto a nevedela, či ujsť. Lebo keď ju osloví, musí odpovedať, a či to bude dosť duchaplné v tejto spoločnosti? Milan Štoplík prizrel sa jej, nadrapil nehanblive oči na ňu, ešte lepšie sa prizrel a videl, že jej nemá čo povedať. V tú chvíľu zavolal naň s druhého konca Štern v žltých kamašniach, čo bola móda tykať si s ním:„Milanko, poď, bozkaj ma!“Milan Štoplík sa trhol, pozrel a, natiahnuc si žlté fúzy, ani si nepovšimol Židovho volania. Štern opätoval:„Milanko, poď ma bozkať!“Tu zrazu zvrtol sa Štoplík neočakávane a zavolal:„Po čom je kilo hovädziny?“Nastal veľký smiech — Štern totiž mal i jatku — a z viac úst bolo počuť:„Toto je dobré! Bravo!“Milan Štoplík musel si poťahať fúz, aby sa zdal vážnym a ľahostajným pre pochvalu.„Milanko, no, poď, bozkaj ma!“„Po čom je kilo hovädziny?“ odpovedal zasa Milan a smiech nastal zas.Najmä Goldnerovi páčilo sa to veľmi. Potom opätovali to ešte raz a ešte, kýmkoľvek sa smiali. Keď sa nesmial nik, sadol si Milan Štoplík k exekútorovi, krátkozrakému Gróbovi, ktorý práve začal bol rozprávať trom dievčatkám, čo ešte netancovaly, ako treba dochovávať ďatelinu. Štern ponáhľal sa k dámam; mal totiž obyčaj, že sa tisol vždy dopredku.Tam práve nastal poplach. Tenušká Anička s hrdou Emou boly vybehly von rozhorúčené a bez ručníkov. Veľmi pekná a milovaná od každého pani Šajdová lomila rukami zúfale a kričala, že z toho bude smrť. Sedem tanečníkov skočilo za ručníkmi, šálmi a utekali hľadať slečny. Už šly vysmiate nazpät a metaly plecami nedbale, keď im celá spoločnosť zhrozená robila výčitky. Po utíšení toho vykrčkaný Viktor doviedol všetkých Cigánov s husľami, píšťalkami a cymbalom pred krásnu poštárku, opýtal sa po jej piesni a hneď rozkázal ju hrať. Ona, s úsmevom a nedbalosťou sa ovievajúc, počúvala trochu ľahostajne, ako ktorá na takú vec už dávno privykla. Pieseň znela:Príde holub, príde goľa, keď rozkvitne lúka, hoľa,lež nepríde moja vôľa, otrok smútku stal sa zo mňa!Štern, vidiac, že budú sa diať veľkolepé veci, doniesol si stolec, kde ho bolo vidno najlepšie, a sadol naň. Položiac ruku na srdce, vzdychol zhlboka, a vyvrátiac oči do povaly, že mu iba bielka bolo vidno, zamdlel. Dámy sa rozosmialy nad tým, otŕčaly vejáre doň, ukazovaly si ho jedna druhej a nazvaly to veľkolepým. I Eda sa zasmiala s inými, a pozrúc ponad jeho zamdletú hlavu ku dverám, hľadala Jána, mysliac si: „Či bude nasledujúci tanec so mnou tancovať? Azda len.“Pieseň bola skončená, Štern ožil na stolici a nastal šumot k novému tancu. Tu zavolal Viktor:„Servus, Adolf, kde si bol?“Zadivene obzreli sa všetci ku dverám a videli, ako tam s veľkým lomozom celá hŕba pánov vedie mladého človeka za ruky a plecia. Prišiel preto len pozdejšie, aby dievčatá cítily jeho neprítomnosť, strachovaly sa oň a aby bol vítanejším. Bol elegantne odetý, v bielej veste a vôňa šla od neho ako z fialky. Páni doviedli ho k dámam, ktoré poznal i ktoré nepoznal, a predstavili ho: „Najkrajší Goldner!“Dámy kývly hlavami láskave, pozerajúc naň pohľadom plným úľuby. On klaňal sa s úsmevom samospokojným, ako by vravel: Iste každého zmiatlo by toto; ale ja viem, ako si počínať. U slečien nastal ruch a nové oživenie. Každá bola zvedavá, ktorú pojme do tanca. Oči zahorely im netrpezlivosťou, kým husle raz tak, raz tak zapiskly, zasa tak a zas inak, a začiatku už nikdy nebude! Napokon zahučala hudba, okná sa striasly. Krásny Goldner videl všetko toto, stál na strane, bezúhonným spôsobom usmieval sa úsmevom veľavýznamným a stál len, ako by chcel predĺžiť chvíľu, v ktorej všetky srdcia dievčat bily za ním.„Odporné Židisko!“ pošepla kňazova dcéra z Lavíc Ede, nemôžuc strpieť jeho počínania. Potom zodvihla zas hlavu, a videla ho pred sebou, Goldner chcel, aby sa veľa vravelo o ňom, požiadal túto. Neobyčajná vec!Medzitým Ján šiel si vykúriť cigaru do izby, kde pili. Cítil sa tam obzvlášte dobre a zostal dlhšie. Bolo ich tam veľa, izba černela sa ako od vrán. Pri jednom stole hrali karty štyria. Najstarší Goldner, pán už šedivý, tučný notár s krátkym hrdlom, starý kňaz a veľmi pyšný, veľmi studený a veľmi za výhrou omámený 33-ročný pán hromového hlasu. Pri druhom stole, ktorý ledva bolo vidno od fliaš a pohárov, bolo veľa obsadnutých, ako osí okolo medu. Tí, ktorí nespratali sa sedieť okolo, stáli tam, kúriac a ruky držiac vo vačkoch. Niektorí sa i prechodili, ale každý načúval pána učiteľa Vrabečka, sediaceho pri stole a rozprávajúceho o zajacovi. Bol totiž pán učiteľ poľovník veľký.„Bolo večer zima a mesačno ako vo dne,“ vravel vážne, ruku držiac na kraji stola. „Ja mal som pekné štepy v záhrade, lebo v tom mám veľkú pasiu.“ I usmeje sa, ako by preto bol zvláštnym človekom. „A tu mi ich zajace objedaly všetky. Ej, počkaj, myslím si, veď vám ja prejdem cez rozum, budem vás špehovať. Jeden večer, ako vravím, bolo ako vo dne, sadnem si k otvorenému oknu a hľadím do záhrady. Len čo sadnem, iba keď beží zajac cez lesu, taký ako pes, a rovno na môj najkrajší štep! Žena, zakričím na moju, daj flintu; ale sa nezľakni, nie sú to zbojníci! Kým hľadala, dotazovala sa, zajac fuk! A sväte by ho bol zastrelil, sväte, keby nebol ušiel!“„Hahaha, to veríme!“„A keby ti ho ešte tam bol niekto za chvost držal!“ povedal mu jeho kolega, ktorý sa veľmi rád škriepil, ale mal jednu peknú vlastnosť: bol veľkým ctiteľom žien.Vrabeček vzplanul, rezko zvrtnúc sa na stolci, a obrátil ku kolegovi očervenenú tvár.„A čo si ty myslíš, braček? Ja som vyše tisíc zajacov zastrelil. Aby si vedel, vyše tisíc?“ i buchne sebavedome na stôl päsťou medzi poháre, že zatancovaly všetky a nastal štrkot.„Hohó, prosíme, prosíme!…“ kričali páni a priskočili k stolu všetci.So dvadsať rúk — niektorý i obe vytrčil — vystrelo sa, každý v strachu o svoj pohár. Medzi kolegami nastala tuhá hádka. Ján počúval, potom išiel do tanečnej izby pozrieť, či všetky dievčatá tancujú. Netancovala Eda, sediac osamote. Ján videl jej po očiach, ktoré naň uprela, keď sa zjavil vo dverách, a zas hneď odvrátila, že sa tvári, ako by ho nečakala. Horevyššie sedela slečna, čo mala nádchu. Ján šiel pre ňu.„Ten nemá svedomia!“ zašeptala si sklamaná Eda s hrôzou a bolo jej temer do plaču. „Len načo sme prišli? Nik sa tu o mňa ani neobzrie!“ myslela si roztrpčene a nič jej už neimponuje. Ani vyberaná spoločnosť, ani zrkadlá v pozlátených rámoch, ani slávna hudba. „Ja neviem, čo sa mu na nej páči. Iba ak tá vložka! Alebo…“ Krivý pán peknej tvári pretrhol jej myšlienky, ukloniac sa pred ňou. Na štvorylku prišiel pre ňu apatekár z Podkovca a konečne na jeden čardáš po polnoci Ján. Celkom sa zmýlila, lebo už ho naozaj nečakala viac. Zapálila sa až po uši, vstala, a izba zavrtela sa s ňou ako pri prvom tanci.„Akože budem tancovať, joj, Bože?“ myslela si, ledva sa na nohách držiac. Ján chytil ju okolo pása, trochu mocnejšie ako iné, aby nespadla. Po nežnom úsmeve vidno, že vie, ako jej je, a páči sa mu to. Jej ruky chvely sa mu na pleciach celkom studené a ona, cítiac, ako je blízo pri ňom — blízkosti iných nezbadala — cíti cigarový zápach jeho kabáta a vína, ohromne jej je nepohodlne a skoro do plaču. Hej, keby bola vedela, že je taká strašná vec s ním tancovať, veď by ho bola ona tak tvrdo nečakala!„Dosť, dosť… nemôžem, nevládzem!“ zašeptala v úzkostiach.On pozrel na ňu, tvár mu ochladla a nepustil ju, ako by nič. Prečože by nevládala! Netancuje tak veľa. A keď hudba už skončievala, zakričal energične:„Ďalej, ďalej!“Tanec trval ešte asi pol hodiny. Eda privykla k jeho kabátu, ani netreba ju väčšmi držať, nepotočí sa, tancuje ako Marína Rafayová, tak ľahko. Ale viac zas netancoval s ňou, a ešte bolo ďaleko do rána. Už ho sotva bolo vidieť tam, ani nechodil pozerať, či nesedí niektorá bez tanečníka. Utiahol sa s inými ku skleniciam, kde netrpezlive čakal sa odchod dám. I dvaja Štoplíkovci zmizli; mladší už dávno spal v izbičke na diváne, a starší dohadoval sa s kolegom Vrabečkovým už pol hodiny. Milan tvrdil totiž, že pán farár z Podkovca je už 75-ročný, a Vrabečkov kolega, že len 70, ale jeho žena má 75. Viktor Elčok ustal tiež a driemal, zabudnúc na poštárku-krásavicu, Elenku a všetky, držiac sa za väzy s najkrajším Goldnerom, v kúte na divániku v oblakoch dymu zahalený. I všetkým na tvárach bolo vidno, že je už dosť, len tanečnice boly neprekonateľné; keď nemaly už s kým tancovať, pochytaly sa samy. Keď to videl starý pán notár, skríkol: „A to je čo?“ I berie sa do izby, kde sa pilo, s tvárou rozčervenenou a v očiach mu šľahá vyhrážka. O chvíľu doviedol celú hŕbu dopoly popitých a poloospalých mladých ľudí, ktorí sotva vedeli, čo je s nimi. Nasledoval ešte jeden tanec, a to zúfalý, ako by každý chcel prísť ešte i o poslednú silu. Slečnám dotrhaly sa nielen frizúry, ale i šaty, i podošvy nejednej. Jeden pisár zavolal odo dverí oduševnene: „Nikdy neumriem!“ potom spadol a museli ho odviesť. Hlava ho bolela. Po tomto tanci už čo slečny i samy tancovaly, nik sa o to nestaral. I videly panie, že nie je hodno tam viac ostať, i ráno biele čihá do izby nepríjemne, a začaly sa sberať. Po jednej opúšťaly dom, takže nezostala ani jedna pani. Páni potom posadali si po zemi vo veľkej sieni, zobuli topánky s dokatovaných nôh a hudba okolo nich chodiac musela hrať.I pani Slávičová sadla s dcérou do saní. Ona, nevyspatá, hneď zažmúrila oči a zaspala, ale Ede, hoci mala oči červené od prachu a nespania, a hoci si ich i zavierala, neprišiel na ne sen. Duch jej bol zaujatý prešlou nocou, a ešte i šumot saní a štrkot zvončekov na koňoch zdal sa jej byť hudbou Feriho. Všetky postavy radom tisly sa jej do umu. Goldner s diamantovou ihlou, slečna, čo mala veľkú nádchu, dvaja Štoplíkovci, pyšná Ema, Viktor, čo ani nepozrel na ňu, Marína Rafayová, a prichodila na takéto zakľúčenie:„No, veď mi je to aj inteligencia slávna! Čože sa majú tak vyvyšovať? Azda je Štern, čo do samej povaly skákal, inakší ako ja? Či tá poštárka, čo jej vlasy pri každom tanci spadly, alebo Štoplíkovci, Ema Elčoková?“Teraz už vidí, že sú to ľudia celkom obyčajní, ako i ona, a nevie, prečo by sa ona mala ponižovať pred nimi…„Nuž a ktože ti káže?“ zaplietlo sa jej ako odpoveď. „Môžeš ich, ako oni teba, ignorovať celkom.“ I umienila si tak robiť, ale o Jánovi vzdychla jednako: „Ten mohol i viac tancovať so mnou, a nie s tou, čo mala vložku!“
Slancikova-Timrava_Bal.html.txt
I. Proč nelze na mapách, třeba na nejlepších, nalézti městečko KikandonKdo by na mapě Flanderska, staré či nejnovější, hledal městečko Kikandon (Quiquendone), zajisté by je nenašel. Zmizel tedy Kikandon s povrchu světa? Nikoli. Či je městečkem teprva budoucnosti? Ani to ne. Městečko to skutečně existuje všem geografům na vzdory, a to snad již asi osm neb devět set let. Ba čítá i dva tisíce devadesát tři duše, počítáme-li totiž na každého obyvatele jednu duši. Leží 3 a 1/2 míle na severozápad od Odnardu (Audenarde) a 4 a 1/4 míle na jihovýchod od města Bruků (Brügge), tedy tak asi uprostřed krásného Flanderska. Teče tudy říčka Vaar a žene pod oblouky tří mostů města Kikandonu, ještě vesměs pokrytých starobylou střechou břidlicovou, své vlnky do řeky Escó (Escaut).Ozdobou města Kikandonu jest starožitný zámek, jehož základní kámen položil roku 1197 hrabě Balduin Flanderský, tentýž hrabě Balduin, jenž tehdáž měl naději státi se císařem cařihradským, a dále radnice s pologotickými okny, jejíž nejvyšší poschodí opatřeno jest střílnami, nad kterými pak vystupuje věž tři sta padesát sedm stop vysoká. V každou hodinu zaznívá s věže té hra zvonků v pěti oktávách naladěných, pravé to vzdušné piano, jehož pověst ještě jest slavnější než pověst zvonkové hry města Bruků. Cizincové, zavítá-li kdy některý do Kikandonu, neopustí toto zajímavé městečko, pokud neprohlídli ještě zasedací síň na radnici, ozdobenou velkým obrazem Viléma Nassavského, dále kůr kostela svaté Magloáry, pravý to skvost stavitelský ze šestnáctého století, kovanou mříž kolem studně na náměstí svatého Ernufa, mistrovskou to práci uměleckého kováře Kventina Messyse, někdejší hrob Marie Burgundské, dcery Karla Smělého, která nyní odpočívá v Notre-Dame v Brukách, atd. atd.V ohledu průmyslném vyniká městečko Kikandon hlavně svou fabrikací sněhových koláčků a cukrkandlu, prováděnou ve velkých rozměrech.Ve správě města střídá se již po několik století pokolení rodiny van Trikas za pokolením.A přece nezaznamenávají mapy Flanderska městečko Kikandon! Jest to zapomnětlivost zeměpisců? či jest to opomenutí úmyslné? Nemůžeme tvrdit ani to ani ono, tolik ale jest jisto, že Kikandon existuje se svými úzkými uličkami, se svou hradební zdí, se svými domy ve španělském slohu, se svou tržnicí a se svým purkmistrem. Dalším toho důkazem jest ještě i to, že městečko to bylo nedávno jevištěm výjevů přepodivných a neobyčejných, výjevů to ve stejné míře pravdě nepodobných jako skutečně pravdivých, které tuto věrně chceme vypravovat.A přece by ani nemohl nikdo cosi zlého říci o Flamech západního Flanderska. Jsou to lidé hodní a poctiví, spořiví, pohostinští, společenského ducha a vždy stejné letory, přitom však trochu neobratní ve mluvení a snad příliš málo čilého ducha.Však to nám ještě nevysvětluje, proč by jedno z nejzajímavějších měst flamských mělo býti vyloučeno z novověké kartografie.Opomenutí to jest zajisté politování hodné. Kdyby aspoň dějiny, anebo kroniky, aneb i podání lidu zmiňovaly se o Kikandonu! Ale ne, ani atlas, ani zeměpisné knižečky, ani cestopisy, nikde o něm zmínky! Každý zajisté pochopí, jak velice toto mlčení musí býti škodlivo i obchodu i průmyslu řečeného města. Neváhejme dodati, že Kikandon na štěstí nemá ani obchodu ani průmyslu, a že se bez obojího zcela dobře obejde. Cukrkandl a sněhové koláčky spotřebují se v místě a nevyvážejí se.Venkoncem Kikandoňané nejsou na nikoho odkázáni. Jich přání jsou mírná, jich existence velmi skromná; jsouť klidni, chladni, lhostejni, flegmatičti, jedním slovem Flamové, jakých ještě dosti se vyskytuje v krajině mezi řekou Eskó a mořským pobřežím.
Verne_Doktor-Ox.html.txt
ŽliebkyRoku tisíc osemsto osemdesiat — aj — aj — aj, ja vám to, čo bych sám chcel, nezradím, koľkého to na isto bolo… (Viete, to ma mätie, že len pred týždňom bol ešte starý rok a dnes je už nový.) Ale poviem vám to inak, aby sme sa dohodli.Bol som teda chlapcom; nie síce už takým malým fafrnkom, ale ako ich u nás volajú, no, šarvancom som už bol. Koľkože mi bolo rokov? (Bože! zase som si takú ťažkú otázku predložil!) — Už to mám! Vravievali mi, že keď ma stará tetka od Krivých do krhly na jarku chytila (ako? to za pätnásť rokov som nemohol a ani vôbec som nepochopil), že našej Rysuli boly tri týždne, a čo vám nakoniec poviem, to sa stalo, keď Rysuli už jedenásta obrúčka zakladala sa na rohoch.[1]Boli sme teda asi v jednom veku. Ostatne kto za to môže, kedy sa narodil? Moja mama sa vraj narodila, keď jej mama mala zamiesené na chlieb a pec už vykúrenú. A poznám dvojčatá, a to z panskej rodiny… šťastie, že bolo na izbe dvoje dvier, ináč by sa bol pán farár v druhej izbe s babou stretol. A, to len ja viem, a čo vy viete —? Teda: kedy sa človek narodí a pri akej príležitosti, zato už vonkoncom nemôže.Teda keď Rysuli už jedenásta obrúčka — polámal nám sneh už i tak hnilé žliebky pod strechou.Sneh boli by sme, ako opatrní gazdovia, poschraňovali, ale napadal v noci.Stalo sa. Starý otec síce hneď v noci, ako žliebky druzgly, volal na mňa: „Synku, polámal sneh žliebky, aby nám nie strechu…“„Azda len nie do rána. A boly už zhnité…“ A vtiahol som sa hlbšie pod perinu od strachu, že starý otec trafí navrhnúť, aby sme sa obliekli a hneď šli sneh posťahovať. Zaspal som od strachu ako snop.„Nedaj mi zabudnúť: keď okopnie a pôjdeme na lúku, podtneme v obecnom a na leto svlečieme,“ pripomínal mi starý otec, keď sme ráno sneh ohreblom sťahovali.Okopnelo a chodili sme na lúku ramať.[2]Starý otec nosil so sebou obyčajne sekerku a ja hrdú spiežovú valašku.Obecnému hájnemu to deň po deň oči klalo a nechcel ani takého cteného občana, ako bol môj starý otec — ktorému ešte aj pán farár vraveli „vy Števko“ a nie „ty Štefan“ — ale jednak nechcel nás cez horu na lúku pustiť. Iba vraj s motykou.Starý otec sa síce dosť a dosť s ním nahádal, že „len podopierať“ sa bude na sekerku, ale hájnik, čo sa ako silil, predsa mu to uznať nemohol: „Žeby vám sekera v hore pokoj dala, a keď je len toť poostrená.“Ako by nám bol v mysli čítal a bolo sa nám lebo vrátiť, alebo horu obísť.„Keď nie, nuž nie. Obídeme…“„Ale s naším syrom si halušky posýpať nebudeš,“ zastrájal sa mu starý otec hneď na jar, ako sme počali viac na lúky chodiť, nie teda horou, ale poľom.„Ale čo budeš na nej sedieť, ešte ti ju podtnem! A ja žliebky musím mať. Aj rebre sú už nanič. Aj-aj-,“ a uhľadeli sme si chvíľu, vybrali šesť-osem štíhlych, tenkých jedlíc a majstrovsky podťali. Ja som tak podtínať, priznám sa, nevedel, lebo to neboly len tri seky do jednej, pri samej zemi, a aj to sa ešte prihrabalo, a už musela byť odťatá a bez ívera. Na to treba istej ruky. Jedlica zostala jednak na vlastnom pni až do jesene — kým neuschla.Cez leto, pravda, nám ich polovičku pobrali cudzí, ale keď sme našli, vzali sme zase aj my. Tak „podtínať“ vie u nás celá obec!„Synku, dnes vyberieme sa na dva dni. A ty, mati, ak do polnoci nedôjdeme, nečakaj nás iba zajtra večer. Donesieme hádam „tie žliebky“. Svrbí ma ľavé oko a od samej polnoci štiepalo ma v pravej nohe — bude pršať,“ doložil starý otec a stará mať nachystala nám do kapsy: slaninky, chleba, cesnaku, deci-dva špiritusu, dohánu — ako starému otcovi — za tri krajciare — tak mne — za tri cigaretle, lebo mne z fajky ešte nechutilo. My zatiaľ obliekli sme najrozorvanejšie nohavice, širice, šunkovou masťou natreli dobre krpce — aby sa ich tak voda nechytila, keď bude pršať — a šli sme, po vôli hájnikovi, poľom na lúku. Ba ja som sa ešte zpoza dediny musel vrátiť po druhý paklík zápaliek, lebo starý otec nevedel zapáliť len jednu, ba aj po dve sa mu lomily pod ťažkou rukou a tak málil sa mu paklík.Napoludnie bolo už celé nebo zatiahnuté a podvečer počalo pršať. Vidíte, že starého otcov kalendár — ľavé oko a pravá noha — nesklamal.Keď sa stmilo, spustili sme sa do hory hľadať podťaté jedlice. Kde ktorá, ja nie, ale starý otec mal na to veľmi dobrú pamäť. Len pozrel po nej, a už sa domyslel, že sme túto lebo my, lebo druhí podťali.Čosi-kamsi bola jedlica na zemi, obťatá či vlastne len tak ako najfajneším dlátkom tíško okliesnená, pníček prihrabaný lístím, halúzky odnesené na dvadsať-tridsať krokov — aby sa hájnik zmiatol — a: „Pane Bože, ešte jednu tak šťastlive,“ nadvihol si starý otec klobúk a čochvíľa — už boly dve na pleciach: za hrubší koniec on, za tenší ja.„A prečo ste nevyvliekli? Ale vynášať —!“Nerob sa, milý čitateľu, múdrejším, ako si. Poznať, že si ty žliebky ešte nekradol. Lebo bárs by človek lietať vedel vtedy, nie žeby vliekol a svláčil horu a chodník a hájnika ako za motúzom doviedol si do dvora. Či ty vieš, že ak je veľmi mäkko, že sa v taký čas ešte len aj krpce pyskami na päty obúvajú…Už ako aj vravím, tak bolo. A tak bolo dobre, lebo starý otec už nepredarmo bol „starý“ a naučil sa týmto veciam od svojho dobrého otca nebožkého, ktorý ho priúčal tak kradnúť, ako zase on mňa a ja teba… Lebo, viete, u nás je to nie žiaden hriech v hore kradnúť, lebo je vraj hora božia, rastie sama a v nej drevo, ako v potoku voda… pi!Kým sme z hory vyšli, ešte bolo suchej nitky na nás, pod holým nebom — nám ešte aj do kapsy natieklo. Nato si stará mať vše myslela, že sa nám pálené rozlialo, čomu sme žalostne prisvedčili (aspoň kým nepostavila na stôl skleničku) a druhý raz radšej nám dala o slzu viac, aby bolo aj na rozliatie, aj na vypitie.Poľom bola hlinačka a k tomu dolu vŕškom. A tu — už viete, čo sa stalo starému otcovi.„Upiekol koláč — padol na…“„Prepytujem. Krajším navrch,“ máte povedať. Ale ste neuhádli. Lebo krpce sa mu šmýkaly ako na ľade, a ja, idúc pozadku, ešte som ho potískal (hľa, štvrté prikázanie!) a mal z toho smiech, keď ho nieslo, nieslo aj na siahu — až ho raz, chudáka, hodilo rovno na ústa a žliebky ho ešte pritlačily.Položil som druhý koniec žliebkov, narobil sa „svätým“ a bežal ho dvíhať.„Basomasásdobronivá…[3]Hneď mi slzy vyskočily. Len mi pozri, synku, či ešte mám nos.“Teraz ma už premrazilo, zbojníka, keď ho krv zaliala.Ale zamočil som do mláčky ručník, oslobodil tvár od hliny a starému otcovi ukázalo sa ešte čosi na tvári, podobné nosu. I sám si to pomackal.„No, keď je len! Ja, že je už celý rozmliaždený. Ber, že sme skorej doma. Tam stiha na apatieku…“[4]Ač neradoval som sa starého otcovej bolesti, ale pomyslel som si, ako letel, letel — vychytil ma smiech a celou cestou chichotal som sa, až mi slzy tiekly — ako starému otcovi.Horšie sa nám nič nestalo.Hájnik nás nevidel, lebo pršalo a bola tma, že keby mi bol dal dakto zaucho, nebol by videl ani, komu sa poďakovať. A bol bych zaslúžil.Za domom shodili sme žliebky a vošli do izby. Už bolo rozsvietené. Čakali nás. Starý otec cítil, že mu navrel nos ako trúba, a preto si hneď pýtal okuliare a zrkadlo, a hybaj k lampe. Nos ako krumpeľ — lenže z mäsa.Stará mať, slúžka a deti sa ľakly a klnúc na žliebky, aby nos odmäkol, stará mať namastila mu ho starým svinským sadlom žltučkým ako vosk, potom namočila uterák a so slovami: „A už ty máš za ňufák!“ obviazala nos, okrútila uterák okolo hlavy a malé naše deti maly z „bobu“ dosť strachu i smiechu, zvlášte, keď si starý otec našiel popod šatku dierku a vopchal do zubov fajočku.Cudzím sa povedalo, že starý otec sa opil a spadnul…Čert vie, ale celá dedina uverila.Na tretí deň už ale zasvrbelo znovu starého otca ľavé oko… a večer doniesli sme také dve jedlice — na štyriadvadsať steblíkov.[5]Že sme kradli, to nás netrápilo, len sme sa hájnika báli.„O žliebkoch že ticho, aby nezvedel!“A keď sa všetko spravilo, utíšilo, čušalo aj svedomie, ako diera pod záplatou…Ja ešte aj dnes želiem, že už nikdy viac nepôjdem s mojím starým otcom žliebky podtínať. Už by ho, na moj’ pravdu, nepostrčil!A on? Chudák. Vtedy, aby si zachránil chyžku, dal sa aj na tie veci, a dnes mu tečie iste už aj za väzy a nemôže sa ani hnúť… Ba ani si len pomyslieť, že tam hájnikovi syra nedá!Tu na jeseň mu ho len jednak dal. Sám som mu ho zanášal.Škoda života i tej mladosti…[1]Po každom teľati jedna.[2]Okopnelo a chodili sme na lúku ramať.Okopnie, keď už sneh síde a zpod neho sa zase ukáže pôda, ktorá bola zatiaľ snehom zakrytá. Ramať znamená kopať.[3]Basomasásdobronivá…Složené slovo, v ktorom prvé tri slabiky značia maďarskú nadávku, ďalšia slabika je skrátená a ostatok celé mesto zvolenskej obce. Sása a Dobronivá (teraz Dobrá Niva) sú obce poniže Zvolena.[4]Tam stiha na apatieku(z gréc), nieto času chodiť do lekárne[5]Dve jedlice — na štyriadvadsať šteblíkov,priečok na rebríku. Treba si k šteblíkom primyslieť, aká vzdialenosť je medzi nimi, aby sme porozumeli, že tu išlo o dve krásne, dobre urastené jedle.
zliebky.html.txt
O MalenkeBola raz jedna žena a tá si veľmi priala, aby mala dieťa; ale kde nič, tu nič. I zašla si ku starej stryge a riekne: „Ach, stará mamička, tak rada mala bych dieťatko, či neporadily by ste mi, ako bych prišla k nemu?“„Oj, áno, áno; poradím ti dcéra moja, poradím,“ riekla ona. „Vieš ty čo, tu máš toto zrnko jačmenné; nenie ono také, aké roľník na roli rozsieva, ani také, aké sliepočka zobkáva. Zasaď ho do kvietniku a uvidíš, čo z neho bude!“„Ďakujem za dobrú radu!“ riekla žena a podala stryge dvanásť bielych peňazí. Keď prišla domov, zasadila zrniečko do kvietniku, a hneď vyrôstla zo zrniečka utešená kvetinka, ako ľalija, ktorej lístočky složily sa do vedna, sťa pníčok.„Aká to utešená kvetinka!“ zvolala naradovaná ženička a bozkávala modré a žlté lístočky; a ako kvietok pobozkala, rozvil sa púčok, a ženička poznala, že je to vskutku ľalija; ale vnútri kvietočka sedelo na zelenej lavičke malilinké dievčatko, šumné a prelestné, nie väčšie ako malíček, a ženička dala mu meno „Malenka“.Dievčatko malo kolísku z peknej, blískavej orechovej škrupinky; líhalo na lístočkoch modrých fijalôčiek a prikrývalo sa ružovým lístočkom. V kolíske tejto spávalo v noci, a vo dne hrávalo sa na stole, na ktorom stával tanier s vodou, ozdobený zôkol vencom z pestrého kvieťa. V tanieri po vode plával veľký tulipánový list, na ktorom sedávala Malenka v lodičke, a vozila sa po vode, a dve biele nite boly jej veslom.Plavba bývala rozkošná! Malenka plavila sa i spievala ľúbezne a rozkošne, a ľudia hovorievali, že niečo takého dosial čo žijú nevideli a neočuli.Raz v noci, keď dievčatko spalo vo svojej utešenej kolíske, skočila do izby rozbitým oblokom ohyzdná ropucha, celá mokrá, i vyskočila rovno na stôl, na ktorom Malenka v kolíske, ružovým lístočkom prikrytá, ležala a búvičkala.„Ej, bola žeby to za nevestička pre môjho synáčka,“ zakvákala ropucha; i vzala orechovú škrupinku i s Malenkou, ktorá v nej spala, a vyskočila so stola rozbitým oblokom do zahrady.V zahrade tiekol bystrý, široký potok, a za jeho brehmi bola široká a hlboká barina, v ktorej bývala so svojím synom. Mladý pán ropuško bol práve tak hnusný, ako jeho matka, a keď zazrel švarné dievčatko v orechovej škrupinke, hneď sa ohlásil: „Kvak, kvak, kuň!“ Inú reč nevedel.„Nehovor tak hlasno, aby sa nezobudila!“ napomínala ho stará ropucha, „mohla by nám uleteť, lebo je taká ľahúnka, sťa prášok z labutieho páperia. Posadíme ju na široký list kopytníkový a ten jej osamotelým ostrovom, z ktorého nám neujde. I prichystáme jej izbičku v barine, a tam budete oba spolu bývať.“Neďaleko plávalo množstvo kopytníku so širokými zelenými listami; najväčší z týchto listov bol najďalej, a k nemu plávala ropucha, i položila orechovú škrupinu s dievčatkom na list.Ubohá Malenka prebudila sa ráno, a keď videla, kde sa nachádza, dala sa do veľkého plaču, lebo uprostred širokých vôd nebolo jej možno dostať sa ku brehu.Stará ropucha bola na samom dne bariny a okrášľovala izbičku rákosím a všeliakým kvietim, aby prichystala svojej neveste príjemný útulok. I plávala s ohyzdným svojím synom pre kolísku Malenkinu a postavila ju do izbietky, do ktorej chcela uviesť Malenku.Keď prišla k nej, poklonila sa jej a riekla:„Toto je môj syn a tvoj budúci manžel. Budete bývať spolu v barine, v krásnom kaštieli.“„Kvak, kvak, kuňk,“ prisvedčil mladý ropuško a mlčal.I vzali kolísku a odplávali s ňou — stará ropucha a jej syn, mladý ropuško. Malenka sedela samotná na zelenom liste a plakala ustavične, lebo nežiadala si bývať v barine pri starej škaredej ropuche, i nechcela sa vydať za ohyzdného ropuška.Rybky pod vodou videly ropuchu a očuly, čo hovorila; i vystrčaly hlavičky nad vodu, aby videly dievčatko. Malenka zapáčila sa jím veľmi a ľutovaly ju, že sa má vydať dolu do domu ku starej hnusnej ropuche. Chcely ju vysvobodiť, a hneď pribehly a a obtočily pod vodou kopytníkový list a prehrýzaly svojimi zúbkami lodyhu, a list s Malenkou odplával do potoka a plával prúdom ďaleko, ďaleko, tak že ropucha nemôhla dohoniť Malenku.Malenka plavila sa popri mnohých mestách, a vtáčkovia, ktorí sedeli v krovinách po brehoch, ako ju zazreli, volali hlasno:„Aké to švarné dievčatko!“Malenka plavila sa ďalej a ďalej, a vykonala ďalekú cestu. Biely, šumný motýľčok obletoval ju ustavične, a konečne sletel na list, na ktorom sa Malenka plavila. Preto, že sa mu páčila, bol veľmi rád, že ju stará ropucha nedohonila.Kade sa Malenka plavila, bola prekrásna krajinka; slniečko svietilo na vodu a voda bola tak jasná, ako najčistejšie zlato. Malenka bola potešená, že k nej motýľčok sletel; odopäla si pásik, pripevnila ho na jednom konci k motýľkovi a na druhom k listu, a list letel teraz po vode o mnoho rýchlejšie a ona letela s ním.Onedlho priletel veľký chrúst; keď ju zočil, objal ju okolo štíhleho tielka a odletel s ňou na strom. List plával ďalej po vode, a motýľ, k listu uviazaný, letel s ním i nemôhol sa od lístku odtrhnúť. Malenka vidiac, kam ju chrúst odnáša, naľakala sa veľmi a ľutovala motýľka, že ho k listu priviazala.„Chudiačik!“ vzdychala, „zhynie hladom, jestli nebude vysvobodený z tej väzby!“No chrúst nevšímal si toho i posadil sa s ňou na strome na mohutný list, dával jej piť sladkú šťavu z kvetín a lichotil jej, že je veľmi šumná, ačkoľvek nemá ani najmenšej podobnosti s chrústom. O chvíľku prileteli ostatní chrústi, ktorí bývali na tom istom strome, na návštevu k Malenke, a panie babky velice nedočkavé hovorily o nej všeličo.„Aká to biedna stvora. Má len dve nožičky a rožkov ani nemá,“ ozvala sa jedna slečna.„Má tielko, ako človek! Fuj, aká je špatná,“ zabručaly staré panie.No Malenka bola utešené dievčatko. I chrúst, ktorý ju niesol, bol tej mienky; ale keď ostatní ináč hovorili, uveril konečne i on, že je špatná; nechcel ju viac, i dal jej na vôľu, aby šla, kam ju oči povedú a nohy ponesú. I sletel s ňou so stromu a posadil ju na sirôtku. Úbohá plakala, že je tak špatná, že ju ani chrúst nechce. No krásna bola predca a švarná a prelestná, ako najkrajší lístok ružový.Celé leto žila chudiatko v lese samotná, ako ten prst; uplietla si z trávičiek postielku a zavesila ju pod veľký ďatelinový list; tam bola aspoň krytá pred vetrom a dážďom. Živila sa mädom z kvieťa a za nápoj slúžila jej rosička, ktorá jasala sa na kvietočkách a tráve.Leto uplynulo a prišla jaseň, a po jaseni zima zima dlhá a studená.Vtáčkovia, čo tak krásne spievali, dávno už odleteli, kvietky uvädly a stromy ostaly bez lísťa. Široký ďatelinový list, pod ktorým mala svôj príbytok, uvädol a zkrútil sa a ona chradla zimou, lebo mala šatočky tenké a roztrhané. Mala tielko útle a slabučké, i myslela si, že zamrzne. Začalo sňažiť; každý páper sňahový, i ten najmenší, kedykoľvek padol na ňu, bol jej úplnou lopatou sňahu, preto že bola maličká, ako ten malíček. I zaobalila sa do zvädlého listu, no nemôhla sa sohriať, i triasla sa na celom tele.Hneď pri lese, v ktorom teraz bývala, bola veľká roľa, teraz len holé strnisko; no Malenke zdalo sa to byť veľkým lesom, keď zimou sa trasúc, po strnisku kráčala. I prišla ku dvierkam malej chalúpky, v ktorej bývala polnia myška v teplom útulku. Myška mala pod strniskom izbičku, plnú žita, a vedľa a komôrku. Ubohá Malenka zastala si sťa žobráčka pri dvierkach a prosila, aby jej dali almužničku — zrniečko jačmeňa, lebo od dvoch dní nemala ničeho v ústach.„Ubohé dieťa!“ prehovorila k nej myška, stará, veľmi hodná to poľnia myš, „poď, poď do teplej izbičky, a ostaň u mňa na obed!“A poneváč zapáčila sa jej Malenka, hovorila ďalej:„Môžeš u mňa ostať cez zimu; ale buď čistotná a poriadna, a rozprávaj mi poviedky; tak rada jích načúvam.“Malenka bola starej myši po vôli, a dobre sa jej vodilo.„Dnes dostaneme návštevu,“ hovorila raz myška; „príde k nám pán sused, ktorý chodieva každý týždeň raz ku mne. Lepšie sa má, ako ja; v dome má priestranné izby, a nosí pekný kožuch z čierneho baršúňu. Keby ťa chcel za ženu, bola by si zaopatrená; ale má trochu chybný zrak. Vyprávaj mu len najkrajšie poviedky, ktoré znáš.“No Malenke nepáčil sa pán sused; nechcela ísť zaň, lebo bol — krtom. Pán sused prišiel v čiernom baršúňovom kožuchu na návštevu; ako rozprávala jej myška, bol sused veľmi bohatý a učený pán; jeho obydlie, kuchyňa a pivnice boly dvadsaťráz väčšie, než aké mala myška; dačomu sa i naučil, bol pánom opatrným, no nemôhol vystáť slnko a kvieťa a hanil jich, lebo nevidel jich nikdy. Malenka musela zaspievať i zaspievala dve piesne; najprv: „V slzách matička sedela“, a potom „Nitra milá, Nitra“. Pre jej krásny spev zaľúbil si krt Malenku, ale ako obozretný muž, neprezradil sa ani slovom.Nedlho pred touto návštevou vyhrabal si sused chodbu zo svôjho domu do susedkinej chalúpky, a dovolil jej i Malenke, aby sa tam prechádzaly, keď jim ľúbo bude. I riekol jim, aby sa nebály vtáka, ktorý v chodbe ležal; on zamrzol vraj na začiatku zimy a tam bol pochovaný. Chcel jim ho ukázať, i vzal do rypáčiku hnilú trieštičku, ktorá po tme svieti, ako oheň; on šiel popredku a svietil jim. Keď prišli po dlhej tmavej chodbe až k miestu, kde ležal mrtvý vták, oprel sa krt celou silou o strop chodby, odhrabal zem tak, že utvorila sa tam veľká diera, do ktorej padalo svetlo. Na prostriedku chodby ležala mrtvá lastovička; krídielka mala k tielku pritlačené, hlavičku a nôžky pod brúškom v perí ukryté, a bolo videť, že ubohé vtáča zimou zahynulo. Malenka ľutovala ho veľmi, lebo rada mala vtáčkov, čo v lete tak krásne spievali a ju tešievali.Sused krt kopnul do lastovičky i riekol: „Teraz už nešteboce. Na poľutovanie sú takí vtáci. Chvála Bohu, že moje deti nie sú vtákmi. Taký úbohý operenec nezná len trochu pišťať a v zime hynie hladom!“Malenka neriekla ani slovíčka; keď sa ale sused krt a pani myška od vtáka vzdialili, naklonila sa k mrtvole ubohej lastovičky, odkryla jej hlavičku, pierkami zakrytú, a pobozkala ju na zatvorené očká.„Snáď je to ten vtáčik, čo mi v lese tak prekrásne spievaval. Ach, akú radosť spôsobil mi svojou pieseňkou, ubohý, milý vtáčik!“Krt zasypal dieru, ktorou to Božie slniečko nazieralo do chodby, a odprevadil myšku a Malenku domov.Na druhý deň nemôhla Malenka ani oka zažmúriť. Vstala, uplietla zo sena pekný koberec, z mäkkej bavlny podúšku, a išla ku hrobu ubohej lastovičky; i zaobalila ju do koberca a položila ju na mäkkú podúšku, aby chúďa, mala teplý odpočinok v zemi.„S Bohom, milé vtáčiatko! S Bohom!“ hovorila. „Ďakujem ti za tie krásne pieseňky, ktoré si nám spievalo, keď stromy kvitly a slnko Božie nás ohrievalo!“I sklonila hlavu až k prsiam ubohého vtáka; no ako zľakala sa, keď očula, že sa tam niečo ozýva. Ozývalo sa srdce vtáčaťa. Lastovička nebola mrtvá; bola len zimou zmorená, a teplotou rozohriata, prichádzala k životu.Na jaseň odletujú lastovičky do južných, teplých krajín, shromažďujú sa na vysokých väžach chrámových k odchodu; ale ktorá nepriletí na čas ku kŕdľu alebo sa opozdí, tú zastihnu mrazy, a ona, zimou ztuhlá, padne na zem a najde hrob svoj v studenom sňahu.Malenka naľakala sa veľmi, lebo vtáča bolo proti nej veľkého a silného tela; no dodala si smelosti, zaobalila ubohú lastovičku ešte lepšie do bavlny, bežala po lístočok, ktorým sa prikrývala, a prikryla ním hlavičku vtáčaťa, ktoré opäť prichádzalo k sebe.Druhú noc navštívila zase potajme lastovičku, ktorá medzitým celkom ožila, ale bola veľmi slabá. Len na maličkú chvíľočku môhla pootvoriť očká, a na dievčatko sa pozreť, ktoré stálo pred ňou a svietilo si slabo skvejúcou sa hubou, preto že nemala iného svetla.„O, vďaka, vďaka za tvoje opatrovanie,“ prehovorila k Malenke slabušká lastovička. „Vďaka ti, šumné dievčatko! Už zohriala som sa a sily vracajú sa mi, a zanedlho budem zase poletovať na krásnom, teplom úslní!“„Oj nie!“ hovorila Malenka, „vonku je ešte zima, mráz a sňah. Len ostaň v teplom lôžku a budem ťa opatrovať.“I doniesla slabému vtáčaťu čerstvej vodičky v ružovom lístočku, a lastovička rozprávala jej, ako poranila si raz krídielko na trni, a že preto musela tu ostať, keď ostatnie lastovičky odletely do teplých krajov. Nemôhla lietať poraneným krídielkom, i padla na zem a nerozpamätala sa, ako dostala sa do tejto tmavej podzemnej chodby.Tam ostala cez celú zimu. Malenka, ktorá milovala lastovičku čo deň viac, opatrovala ju. Sused a myška nedozvedeli sa o tom, preto že nepovšimli si ubohú lastovičku, ktorú nenávideli.Na jar, akonáhle slnko svojimi lúčami ohrialo zem, rozlúčila sa lastovička s Malenkou a vyletela dierou, susedom vyhrabanou, ktorú jej Malenka otvorila. Prv, než lastovička odletela, pýtala sa, či by nechcela s ňou ta hore, že vezme ju na chrbát, a že odletí s ňou do zeleného hája. No Malenke napadlo, žeby tajným útekom zarmútila staričkú myšku, ktorá preukázala jej toľko dobrodenia.To nesmiem urobiť, to neurobím!“ odpovedala.„Tedy s Bohom, s Bohom, švarné, dobré dievčatko! Maj sa dobre!“ hovorila lastovička a vyletela hore na krásne úslnie. Malenka hľadela za ňou a dala sa do plaču, lebo mala lastovičku veľmi rada.Od toho času, čo lastovička uletela do zeleného hája, bola Malenka veľmi smutná a sužovala sa, že nemôhla z pod zeme hore na teplé slniečko. Žito, zasiate na poli, nad obydlím poľnej myšky, bolo už vysoké a husté ako les.„Teraz v lete,“ hovorila stará myška, „môžeš si šiť na svojich šatoch, ktoré ti dám; lebo pán sused v čiernom baršúňovom kožušku prosil ma vážne o ruku švarnej devušky. Dostaneš šaty a mnoho plátna, keď pôjdeš za suseda — krta.“Malenka musela sadnúť ku kolovrátku a vo dne, v noci priasť. Myška najala štyroch pavúkov, ktorí s Malenkou vo dne v nocí priadli. Pán sused v baršúňovom kožušku navštívil jich každý večer, a zťažoval sa, že slnko v lete veľmi hreje, že horúčosťou celá zem zpráchnivie, a prial si, aby tomu letu bol už koniec, lebo v jaseň mala byť svatba. Ale Malenka nepriala si, aby bolo po lete, preto že nenávidela suseda. Každý deň, ráno i večer, stávala zarmôtená na prahu, a kedykoľvek vetrom roztvoril sa hustý les žitných klasov, tešievala sa, že videla zase modrý blankyt nebeský, túžila po krásnom a jasnom vzduchu a jedinou jej žiadosťou bolo, aby zase uzrela lastovičku, ktorú milovala tak veľmi. No lastovička nedala sa videť, lebo bola ďaleko, ďaleko v zelenom háji.Jaseň prišla a svadobné šaty Malenkine boly hotové.„O mesiac budeš mať svadbu!“ hovorila myška.Malenka pustila sa do plaču a prosila, aby nemusela sa vydať za suseda.„Daj si mi Bože!“ usmiala sa stará myška, „len sa neblázni! Neodporuj, lebo poznáš, aký ostrý je biely myši zúbok. Pán sused je muž poriadny a driečny. Takého kožucha z čierneho baršúňu nemá ani kráľovna. Má plné pivnice, plnú kuchyňu, plnú komoru a sýpku! Ďakuj Bohu, že dostaneš tak hodného muža!“I mala byť svadba.Pán sused v baršúňovom kožuchu prišiel si po Malenku, aby ju, čo gazdinku odviedol do svojej domácnosti. Hlboko v zemi mala s ním bývať a neuzrieť nikdy viac bieleho dňa a nebeského slnka, ktoré svojou jasnosťou bolo mu protivným. Ubohé dievča bolo celkom smutné. Malo navždy rozlúčiť sa s jasným slniečkom, ktoré počas svojho života aspoň dvaráz deňne vidalo u panej myšky, keď ráno a večer stávalo na prahu.„S Bohom ti dávam, jasné slniečko, s Bohom!“ volala, stojac na prahu, a vystierala rúčky svoje po zapádajúcom slniečku, a jesenný vetrík preháňal sa už po strnisku. „S Bohom, s Bohom buď!“ volalo objímajúc slabýma ručičkama jasienku, ktorá pred ňou stála. „Pozdrav odo mňa lastovičku, keď ju uvidíš!“„Švit, švit!“ ozval sa hlások nad jej hlavou, a ona zazrela lastovičku, ktorá letela okolo. Lastovička zazrela Malenku tiež, i zaradovala sa a čakala, či sa jej prihovorí. Malenka rozprávala jej hneď, že má mať svadbu so škaredým susedom v baršúňovom kožúšku, že má s ním bývať hlboko pod zemou, kam slnečné lúče nepreniknú nikdy; hovorila, že ho nenávidí, a bola smutná a veľmi plakala.„Sňah a mráz blíži sa — prichádza zima,“ hovorila lastovička, „a ja letím do teplých krajín. Či nechcela bys’ so mnou, milé dievčatko? Sadni si na môj chrbát, priviaž sa pásom svojím ku mne, a uletíme tomu škaredníkovi ďaleko, ďaleko ponad hory a doly, ponad krajiny a vody do teplejších krajín, kde slniečko svieti ešte o mnoho krajšie, než tu, kde je večné leto a kvietky krásne kvitnú celý rok. Poleť so mnou, šumné dievčatko! Tys’ zachovala zachránila mi život, keď som zimou celá zkrehlá hlboko v tmavej zemi mala umreť!“„Áno, áno, poletím s tebou!“ zvolala radostne Malenka, a sadla si na chrbát lastovičkin, priviazala sa svojím pásikom k operenému tielku lastovičky, a už letely vzduchom vysoko ponad kroviny a vody, ponad vysoké hory, sňahom a ľadom večne pokryté. Vysoko v povetrí bolo chladno, že sa dievčatko až zimou triaslo; i vliezlo pod lastovičkino krídlo, a len hlavičkou vykukávalo, aby videlo velebu sveta.Priletely do teplejších krajín. Tam svietilo slniečko jasnejšie, než u nás, nebeský blankyt bol dvaraz vyšším, než u nás, a na kroch rôstly tie najkrásnejšie hrozná, zelené a modré. V hájoch citrónových, pomarančových a datlových, v palmových a myrtových roznášala sa najľúbeznejšia vôňa, a bystré, bodré dietky ihraly sa s pestrými motýľkami.No lastovička letela ešte ďalej, a tam bolo ešte krajšie. Pod zeleným stromovím, na brehu nebového jazera stál hrad z mramoru, bieleho ako sňah, od veľmi dávnych časov. Okolo vysokých stĺpov vinul sa vinič, hniezda lastovičie visely na korunkách stĺpov, a v jednom z týchto hniezdočiek ubytovala sa lastovička, ktorá odniesla dievčatko.„To môj domčok,“ hovorila lastovička, „no keď chceš bývať pod niektorou z najkrásnejších kvetín, čo tam dolu rostú, s nesiem ťa ta, a tam budeš sa mať veľmi dobre, ako si len tvoje srdiečko zažiada.“Tam dolu ležal stĺp z mramoru, bieleho ako sňah, vo troch kusoch, preto že sa zvalil a zlomil. V rozpuklinách tohoto stĺpu rôstly najkrajšie biele kvetinky — ľalije. Lastovička sniesla Malenku dolu a posadila ju na široký ľalijový list. Ale ako zadivilo sa dievčatko, keď zazrelo mládenčoka bieleho, priezračného ako perlička. Na hlavičke mal zlatú korunku, a krásne krídielka blišťaly sa mu na ramenách. Nebol väčší, ako Malenka. Každá kvetinka, každý kalíšok mal takého mládenčoka alebo takú maličkú dievčinku; ale ten prvý mládenčok bol nad všetkými kráľom a pánom.„Nebesia, aký je krásny!“ zašepkala Malenka lastovičke. A švarný kráľovský mládenčok naľakal sa veľmi, lebo lastovička bola proti nemu vták velikán. No keď uzrel Malenku, utíšil a zaradoval sa; takého divotvorne krásneho, prelestného dievčatka nevidel ešte nikdy! I vzal korunku s hlavy, postavil ju Malenke na hlavičku, a pýtal sa jej, ako sa menuje, a či chce byť jeho žienkou a kráľovnou všetkých kvietkov. To bol celkom iný mladý zať, nežli syn starej ropuchy alebo pán sused myškin v baršúňovom kožúšku. Malenka nedala mu košík, a hneď prichádzali z kvetín páni a paničky, malilinké a driečne osôbky, že až milo bolo na ne pozreť sa. Každý pán a každá panička doniesli Malenke skvostné dary; no najkrajší dar zo všetkých boly dve krídielka od bielej mušky. Krídielka boly hneď upevnené na ramienka Malienkine, aby môhla lietať z kvetinky na kvetinku. Bolo to pre ňu radostí!A lastovička sedela na svojom hniezdočku, vysoko na korunke mramorového stĺpu a spievala, čo znala najkrajšie, no v srdiečku svojom bola zarmútená, lebo milovala Malenku a nerada by sa bola s ňou rozlúčila.„Malenka, nebudeš sa už tak volať,“ hovoril k nej král kvetín, „to meno nenie pekné. My ťa budeme volať Mája.“ —„S Bohom, s Bohom!“ volala lastovička a odletela z teplej krajinky ta, zkade bola priletela. Navráťac sa do svojej vlasti, ubytovala sa vo svojom hniezdočku nad oblokom neveľkého domku, a rozprávala domácim ľuďom celú túto poviedku, aby nebola zabudnutá.
Andersen_Konvalinky.txt
I/ Pod vahadlom studneObsahVraciam saZatmievam a zažíham saSomSpievam o spievaníVraciam saVraciam sa k studniDomov ma pohli brehyNekľudný tok sa skľukatildo ustálených vôdPrivanula ma vôňak pohostinným lúkamVedie ma puškvorcom a mätouk riečnym vemenámPočujem bzučať úlenad zlatonosným poľomKrajina stáča z plných plástovpríčinlivý medKu koreňom sa zahĺbimdo živých pieskovPeriem si v tekutom malachiteúnavu z vrások a prachOdpíjam nepatrnú slzuzo sladkého dúškuNech zaschne nekrvavá stopaslaných prameňovDeň pred večerom chválimpod vahadlom studneS dôverou v múdrosť ránavody načieramZatmievam a zažíham saV otcovej dielni tlčie kladivoa vo mne srdceV maminom sporáku je svetloa vo mne tmaMocem sa sama sebe pod nohamiako tieň polenavydymeného hore komínompod ktorým som sa včera stratilaa dnes už nie a nie sa nájsťNie som domana dvore plnom štebotaniav záhrade ktorá znova rodíani v dedinektorá si práve ako jaštericav májovom slnku vyzliekastarú a prestrieľanú omietkuBa zavadziam si ako na návštevevo svete ktorý sa mi usmievaa mňa akoby uhlom počmáralktorý na mňa prívetivo svietiako keby ma zatmievalktorý si o mne spievaako keby ma umlčiavalktorý sa mi otváraakoby ma vymkýnalza svoje obhorené dvereNie som tu Potkýnam saaj o kuchynský praha letím mame dolu náručímrovno do príslovia:kade sa to potĺkaš —hľadá ťa robotaMáta ťa asi v nebi lenivéčertovo kopytože si tak usilovne stúpašpo vlastných HybajUchopím prekotenú stoličkua postavím ju k stoluNanosím vodyvydrhnem zanosenú dlážkuZametám prach dvorarozkrútený na kuracích hrabličkáchoberám so sladkými sestramikyslasté ríbezlenaprávam rozprávkové škodyna bratríčkových rozprávkachmám plné ruky prácenemám časaj čas je o robote a je môjnašiel ma v neja hovorí ňou o mneVidím a cítimpočujem a dýchamSom doma na svetesvet je doma u mňaa medzitým sa studňa napĺňačistou pitnou vodou— — —Horelo?Studňa sa naplnilaMôžem odísťHorí?Studňa je plnáMôžem sa vrátiťBude horieť?Studňa sa naplníMôžem zostaťodísťaj vrátiť saSomSomDýcham vidím počujem a cítimSom všade tamkde sa práve nachádzama kde nie som niet nikohoNespytujem sa na dvorekde som a čo je na ulicikde práve nie somSom doma na svetea svet je doma u mňaViem všetkoNepýtam sa trávy aká jeSom sama trávoua v tejto chvíli skúmamakú mám farbu vôňu a chuťSom všetkým čím sa chcem staťa môžem ak chcem všetkoSom oblakom a pršímSom riekou — vylievam saSom vetrom Trepocem sa v lístí morušeSom zároveň lúkoui kŕdlikom húsatktoré ma spásajúSom les a som svoj vlastnýhájnik i drevorubača práve si rátam stromyaby som vedela ako hustosa zakoreňujem do hĺbkyale ešte neviemktorý kmeň označím bielym zásekomhoci mi v zelených húštinách už rúbupytliacke tienečiernych rúbanískSom spánkom ktorý zo mňa bdieSom naplneným snoma všetko čo v ňom chýbasníva okolo mňa NesnívamSama som bdelým očkom ružena planom šípe ktorý sníva o mneO mne je lúka Rieka polia i lesžblnkajú šepocú i šumia o mneO mne hovorí dvor i ulicaso svojím „nonáné?“spieva o mneO mne zvonia i vyhrávajúMňa dnes pochovávajúzajtra vydávajúMoje je dedina s kolískamiMoja zvonica s umieráčikomMoje sú cudzie plotyktoré preliezamMne kvôli sladnú susedovie slivkyMoje sú pašienkys jednonohým pastieromJa som tou nohoukvôli ktorej krívaMôj je obecný hrbáčik Jeho hrbnie je na ťarchu obci ale mnelebo mne patrí chotárkam len dovidímvo mne sa odtlačila každá piaďna ktorú kedy stúpimSom výhradne a úplne o sebea je ma toľkože sa nezmestím do kožeba vytŕčam na všetky strany svetaz rukávov z goliera i zo suknepovyrastených šiatSom všetkýmčo sa ma kedy dotkne Kameňomktorý sa mi potkne o hlavu Pŕhľavouktorú šibem lýtkami Ružouktorá mi podriapala tvártakže sa nad ňoudo krvava pýrimpre nevinný pár motýľovSom svojou matkoua som svojou dcérouStarý otec mnou prejde k vnukoviSom svojou najvlastnejšou sestrouterajšou zrkadlovoudvojičkou vtedajšejktorá nič neviepretože vie všetkopretože sa iba teraz zobúdzazakiaľ ja som už dávno horeba ktorá mi tu občas zavadziačasto prekáža v prácia zakaždým keď trochu ukročímstojí mi bezočivo v cestehrkne ma hánkou do bokutam kde mi búcha srdcea vraví: neuhýbajSom Nie somopojená sebou NesnívamSom svojím vlastnýmbdelým opojenímktoré sa mnou vo mne skutočnesnovo opájaSpievam o spievaníMôcť sa tam vrátiťZotrvať a uspieťvo zvedavostiv dospievaní Nedospieťz plnosti darovk prázdnej dlani Nedospievaťpredčasnú uspávankupozdným zaplakanímMôcť tak ísťna orechy s mamoua zabudnúť sa pod šípkami— — —Z hrušky jej zavšeako omylomodpadne zázračne hroznodo dlane Neviemprečo by som to tajilaBeztoho strechy čvirikajúo čarovaní pod jej krovoma pod dlážkou jej víno spievaešte aj v hluchom sudeOna však — len sa pozriteSiahne po vajíčkoa v dlani sa jej liahne kuriatkoZájde do hory na srnovníkvracia sa s osireným sŕňaťomktoré jej cmúľa prstBa stačí aby zjari vyšlado chudobného dvorapohladiť holý kĺčprichádza z jesenného vinohradubohato korunovanákráľovským hroznom— — —Môcť sa tak vrátiť Zotrvaťv predzvesti oberačiek Neobraťkyslé ovocieo sladkosť dozretiaDospieť po zázračnézaokrúhlenie jadier Nedobrať saz prezretých oberkovk vyzvoneným hranámpod odobierkou plačiekMôcť sa vyprostiťz nevraživých mračienkde mamin pohľadblýska na časyHľa — už sa jarný podvečerupracovano hrbí v záhradeTak si s ním sadá odpočinúťpod divé šípy nad domomTŕne sa pýria čistotou jej únavya zružovené vrúcnou vôňoupod klesajúcim slnkomv rázsoške vynosili slávikaaby ju ukolísalSama noc má pri nejustlaté na ružiach a izbunapĺňa namiesto tmy spevom— — —Môcť sa tam vrátiť Spoluznieťv šípkovej piesni Nezmĺknuťaž začnú oholiče kliesniťružové okvetia Neonemieťza zimných nocínavštívených besmiSúmraky korunovanétŕňovou korunouodrazu stratia sluchNoc zostane stáťnahá v tŕní Izbu preplníúzkostnou tmoua umlčaný úsvit sníme slávikauspievaného k smrtina hluchonemom ostni strakošaPamätám Hovorila si —len vydrž Však uvidíšSláviky spievajúkým nevyvedú mláďatá Neustanúčo si aj zobáčiky natrhnúNedospievajúdokiaľ im v pesničke neklokocúkvapôčky krvi A tynariekaš— — —Môcť sa tam vrátiťUspieť v zotrvaníaž šípky znelo rozospievajútŕnistú osnovu jesene Nedospieťpre prázdne ústak plnej dlani Neobraťpieseň o rozpätievysokým trilkovanímSpievať zhlbokadokiaľ krv nevyčistí hlasPotom razísť na orechyso synmi či s dcéroupozabudnúť sa pod šípkaminevravieť o zázrakupomlčať o spievanía slzuak už predsa skanulauchovať v spievajúcej dlani
Vadkerti-Gavornikova_Piesocna-piesen.html.txt
Prostopášník„Prosím vás,“ řekl pan Smítek, „copak vy ženatí víte o životě? Sedíte doma v papučích, pijete svůj půllitr piva a v deset hodin dobrou noc, přitáhnete si peřinu k bradě a chrníte. Tomu vy říkáte život.“„Vám se to mluví, pane Smítku,“ namítl pan Rous, „vy si můžete žít ze své gáže jako vévoda. Ale kdybyste měl živit ženu a pár těch harantů —“„Jděte,“ zabručel pan Smítek znechuceně, „ze své gáže! Kdepak bych já mohl žít ze své gáže? Ta mně nestačí ani na diškerece. Jsou lokály, kde nemůžete dát pikolovi míň než padesátikorunu. A hudbě? pane, to položíte na talíř tisicikorunu a nikdo ani nemrkne.“„No, to zas neříkejte, pane Smítek,“ řekl pan Kroll; „tisícikorunu muzikantům, to jsem ještě neslyšel; to byste byl křen, kdybyste jim tolik dával za trochu toho fidlání.“„Poslouchejte,“ pravil pan Smítek, „tomu vy zase nerozumíte. Takový muzikant dělá, jako by koukal do partesů, a zatím dává pozor, s kým sedíte, co děláte, o čem se mluví, kolik je v písku a tak. Když udělá palcem takhle, to znamená: Plať a já budu mlčet. Tak je to, pane.“„Jsou to potvory,“ řekl pan Kroll s podivem.„Jsou. Koukejte se, pane Rous, dnes byste ze mne nevytřepal ani korunu; a večer mám na čestné slovo zaplatit dvanáct tisíc. A vy ženatí si myslíte, že máte bůhvíjaké starosti, když jste dlužni sto dvacet korun u hokynáře.“„Dvanáct tisíc?“ mínil pan Rous, „člověče, to bych nechtěl být ve vaší kůži.“„Ah co,“ zívl pan Smítek rozkošnicky, „aspoň člověk něco užije. Pane, taková včerejší noc. — Co bych vám to povídal! Mládenci, to je život —“„Ale dluhy,“ děl přísně pan Kroll, „dluhy byste dělat neměl; dostanou vás do rukou lichváři a je s vámi amen. Tak to chodí.“„Dluhy,“ řekl pan Smítek bezstarostně, „to nic nevadí; jen když má člověk styky. Tuhle mně řekl jeden bankéř z Amsterodamu — to vám byly báječné ženské! hergot, ta jedna mulatka, lidi, to nemáte ponětí — jo, tak ten bankéř mně povídal: Kupte si mexické papíry; do týdne vyděláte na jednom osmdesát dolarů. Víte, člověk musí mít styky; a ty v posteli nenajde.“„A koupil jste ty papíry?“ ptal se pan Rous se zájmem.„To už jsem dávno utratil,“ uhýbal pan Smítek. „Nějak bylo, nějak bude. Víte, já mám rád vzrušení. A i když taková noc stojí pár tisíc, dobrá, poznal jsem kus života.“„Však podle toho vypadáte,“ bručel pan Kroll. „Počkejte, jak budete za pár let cejtit ledviny nebo játra.“„Co na tom,“ řekl pan Smítek s hříšnou lehkomyslností. „Jen když jsem vyžil svůj život.“*Toho večera si koupil pan Smítek kus paštiky a deset deka eidamu, načež šel domů a uvařil si čaj. Kus paštiky a okraje od sýra dostala jeho kočka Lízinka, potom si tlapkou omyla tvář a chtěla jít ven.„Ty darebnice, ty lehkomyslná osobo,“ káral ji pan Smítek, „už zas bys chtěla jít na toulky? Jen seď pěkně doma; co ti tu schází? Už jsi dost stará, abys měla rozum, ty couro,“ řekl něžně pan Smítek a vzal si Lízinku na klín; pak si dal na uši sluchátka, nařídil krystal a poslouchal, co je dnes v rádiu. Někdo tam recitoval nějaké básně; pan Smítek zkoušel dávat k tomu nohou takt, ale když se mu to dobře neshodovalo, počal se nudit, i zatahal Lízinku za ocas. Lízinka se jen tak lehce otočila a sekla ho po ruce; pak pro jistotu seskočila s klína a blýskala očima zpod postele.Ty básně a Lízinčina špatná nálada nějak rozladily pana Smítka; i přečetl ještě kus novin, ve kterých si přinesl domů sýr, a o desáté už ležel v posteli; o půl jedenácté vyskočila na postel Lízinka a uvelebila se mu na nohou, ale to už pan Smítek spal.*„Ah áhahah,“ zíval pan Smítek druhého dne, „zatracený život! Lidi, to zas byla noc! Koukejte,“ řekl ukazuje svou ruku, „tady ten drápanec; to vám bylo děvče — nějaká Ruska, Lízinka se jmenovala — jako divoká kočka; ta vám vyváděla…“ Pan Smítek beznadějně mávl rukou. „Co vám to budu povídat! Vy bačkoráři, copak vy víte, jaký je život? Ech, ať hrozí člověku kriminál nebo smrt: jen když poznal život! Ale vy — dejte mi svatý pokoj s tou vaší měšťáckou morálkou!“(1928)
Capek_Podpovidky.txt
Láska a pomstaKedykoľvek sa človek obzre po tých naších krajoch, a idúc hore dolu dolinami oko vznesie k vrškom, ktoré otočujú tiché dolinky ľudu nášmu príbytok dávajúce, i cituplným srdcom pováži celé to zjavisko pred očima jeho sa prestierajúce: prejme ho akási neobyčajná úzkostlivosť, akási nepoznaná túžba, ako človeka v kole čarodejníka stojaceho. Bo všade pusto v krajinách naších; nikde ti nepovedia, to a to sa tu robilo, to a to sa tu stalo; a tak bys’ sa nazdal, že tu večná smrť, večná nečinnosť panovala. V predošlosti ľudu tatranského nevidíš nič, čo by potomka hrdosťou napomínalo na skutky predkov zapadlých, na snuvanie a pretriasanie myšlienok o pozdvihnutí a zvelebení v sebe a v rode svojom hodnosti ľudskej. V prítomnosti zas opustený je ten ľud a ten kraj od celého sveta, ba i sám sebä opúšťa akoby všetko, čokoľvek je v ňom dobrého, preč z neho ďaleko do cudzieho sveta utiecť chcelo. Nemáš tam palácov vysokých; nemáš tam hudby, spevu srdce človeka od hrudy zeme až ta ďaleko do krajín večnej nekonečnosti pozdvihujúceho; nemáš tam myšlienok, budúce časy až na nasledujúce tisícročia označujúcich; nemáš tam citov mocou svojou útrobami človeka lomcujúcich. A nič, nič tam nemáš, čo tak oko vábi, tak uchu lahodí u skvelých, hrdých cudzích národov. Ale to len človek každodenného srdca odmeraného citu nič naisť nemôže v dolinkách tichých tatranských. Človek, ktorý je nepokazený ešte tokom sveta, ktorého myslenie ešte v putách nedrží pravidlo, jemu od cudzinca predpísané, ktorého pocítenie sa riadi po vlastnom čistom vnuknutí, aké mu nezkazené srdce a vlastné tušenie podáva: ten pohliadnúc na náš kraj od najvyššieho brala hôr, kde si končiare skalísk s nebom ruky podávajú, až po najhlbšiu nížinu, kde sa tichý potôček v ľúbom vziskrení citu bozkáva s kvietky v krištále vôd jeho sa zhliadajúcimi, — vidí v ňom akúsi moc tajnú, všetkými živlami pohybujúcu. — A hoc nič nepočuješ o predošlosti predkov; predca zrúcaniny zborených zámkov svedčia, že tu bolo dakedy hýbanie, a to mohutné; hoc tu nemáš palácov slávy a skvelosti svetskej: predca sama príroda si tu vystavila pomníky slávy a veleby svojej. Paláce naše sú skaliny hôr, ích ozdoba široké šumiace háje i žlté polia i kvetisté lúky; naše lampy sú hviezdičky nočnie; naša hudba sú hromy nebeské; naše spevy sú pesničky dedinských dievčat; naše myšlienky sú sny o zlatých budúcich časoch; naše city sú city lásky, city najvyššie človeka.A celá táto krajinka, hoc tichá, nemá ukazuje na lásku, na lásku božiu a ľudskú. I zdá sa, akoby ten ľud bol len k láske stvorený, akoby tie kraje boly kobercami od Boha kroz prírodu vznešenú prestreté — aby po ních putovala láska.Piesne slovenské, povesti národnie nič iné neznajú, ako tichú domácnosť a maľovky lásky. Toto bol jediný živel žitia ľudu Karpatov; ale zato nemusíme si mysleť, žeby láska naša bola tak tichá, tak domáca bývala voždy za starých časov, ako si ju vytvorujú pesničky národnie. Nebolo to tak predtým, a nie je to ani teraz tak. Láska bez náruživosti, je oheň bez žiare; náruživosť bez hýbania sa a skutku, je voda bez tekutosti. Láska hreje, ale aj páli: ona stavia ráje, ale ích aj ničí; ona vynáša život náš až k horúcim krajinám ohnivého slnca, ale nás aj rúca do prepastí, kde tma, bieda a hrúza panuje. —Počúvajte krajania! Tu máte obraz toho, že i láska krajov naších všetky tieto vlastnosti na sebe nesie, a ako dušu zvelebuje, tak ju i zmára do bezodna bezkonečnej biedy.
Kalinciak_Laska-a-pomsta.html.txt
Krížne cestyObsahI. zjavII. zjavIII. zjavIV. zjavV. zjav(Mať a dcéra, polnoc.)[1][2]Nič sa neboj, dcéra má!už je polnoc pred nama.Sadni ko mne a smelopodaj mi sem omelo;sem kohúta s vraželinou,[3]prach z deviatich cintorínov.Hromnicou už robím kolo:bude hneďky, čo nebolo.Neľakaj sa, dcéra má!mlynský kameň nad namana vlase sa krúti, točí —len nezdvihni, milá, oči.Mamko, mamko, zle mi je!cítim kameň u šije!Nič to preto, dcéra má!ani nehni rúčkama —nech sa krúti, nech sa točí —nakríž ruky, prižmúr oči!Jajže, Bože!… Nevolaj!bo ťa zmiesi na koľaj;jednojaja jednoachrozmelie ťa hneď na prach! —Tak! — vidíš? už zmizol kameň;teraz ide na nás plameň.Mamko, mamko, zle mi je!už mi plameň v tvár bije!Ticho, ticho, dcéra má!ani nehni očkama.Kto sa bojí, neobstojí;len si hor a len si blč,a ty, dcéra moja, mlč! —Hľa! vidíš? už plameň tam;ešte búrka príde k nám.Mamko! — skry ma, preboha!bo sa rúca obloha;okolo mňa blysk a huk.Dcéra moja, ani muk!Nech nad nama blýska, húka —nech pod nama zem sa puká:ty na mieste pevne seď,bo ináče skapeš hneď! —Tak! — len ešte zamálo —dobre! — — všetko prestalo.Dcéra moja — trpieť znáš,teraz všetko vidieť máš.I. zjavPozri! — vidíš tú paniu?Podívaj sa len na ňu.Kto to, čo to, či to Víla?Dlhé šaty blyštia na nej,jakby boli z rosy rannej,jej krok ako let motýľa.To je krása, sedmikrása!zlaté vlasy až do pása;a tie líčka a tá tvár!jakby rajských ruží pár.Mamko, mamko — to Dodola![4]Ach, kebych ja taká bola! —Nepleť! — pozri lepšie na ňu,nepoznáš —Čachtickú paniu?!Hľaď len, spod tých krásnych bŕvčo to svieti?Bože, krv!Jajže! hajno vrán tu letí:„To krv, to krv našich detí!“Mamko, mamko! bráň ju, bráň —hladné vrany z všetkých strán.VRANY:„Skry sa bárs doprostried zeme:my ťa drápmi vyhrabeme!A čo v nebi budeš skrytá:pomsta naša dôjde i ta!“JEDNA Z VRÁN:Kde je mojich detí troje?Deti moje, srdce moje!Tys' ich materi vyrvala,zamkla do čierneho hradu:tams' vyliala ich krv mladú,v ich krvi si sa kúpala!Pozrite, tu na nej svieti —to krv, to krv mojich detí!Matka slepá, bez podporypohodí do tvojho dvora,pohodí za krvou svojoudo tvých zamknutých pokojov,brány i srdcia otvorívolajúci deti svoje:a ty — bez srdca potvora!vybehlas’ nato von z bálu,kríklas’ na psy — a psy tvojeroztrhali mať zúfalú.Neznalas’ citu ľudskosti,neznalas’, pekná tigrica:i my neznajme milosti!Hej, sestry — vrany a straky!zatnime do nej zobáky,pime oči, driapme lícaa roznosme ju na kusy:kto ako žil, tak mrieť musí!“Mamko, mamko! — ach, môj Bože!Pomoc! — drobia ju na kusy!Darmo! — tej nik nespomôže:kto ako žil, tak mrieť musí.(Zjav uchodí.)II. zjavKto to ide? ha! — mať moja!UMRLEC:„Pokoja hľadám, pokoja! —Ach! zabite ma z ľútosti!Telo prehnité do kostí,v hlave chrobače tisíce,v srdci mojom vretenicea v očiach večná mrákota!ľudia! zbavte ma života!“ČERVY:Daromne beháš, náš pane,daromne voláš v žalobe —teba nikto nezastaneani tu, ani tam v hrobe!Chceš sa nás striasť! nie, otče, nie!Však sme my tvoje stvorenie,tvojich mozgov vlastné dietky.My si tu blaho žijeme,tak blaho my teraz z teba,ako ty z druhých, pre seba,žils' kedysi na tej zemi.Samé hračky, samé pletky!No, sestričky, dosvedčte mi —však vám dobre v tom háreme?!VRETENICE:My v srdci, v tom lásky chrámepopíjame sladkosť neba —na strunách tvých citov hrámepieseň, pane, hodnú teba!I točíme sa v svevoli,voľné deti okamženia —a ty kričíš, že to bolí.Pomni, tak sa časy menia —tys' žil, my teraz žijeme;taký, hľa, lós dietok zeme!UMRLEC:Pokoja dajte, pokoja!Ach! zabite ma z ľútosti!Telo prehnité do kostí,v hlave chrobače tisíce,v srdci mojom vretenicea v očiach večná mrákota:ľudia! sprosťte ma života!Preč, preč, ty hnusná mátoha!Tebe pomoc len u Boha:ktos’ sám zhasil iskru božiu,tomu ľudia nespomôžu.CHÓR:Kto sám zhasils’ iskru božiu,tomu ľudia nespomôžu!(Zjav odchodí.)III. zjavHľaďže! tu zas letí ktosi —ošarpaný bedár bosý.Nohy zdraté po kolená,tvár do kostí obhryzená;za ním jak mrak muchy, osy:Mamko, mamko, pozriže ho —jaký to roj kolo neho!SYN:Ach! mať moja, mať rodinná!Pozri, neznáš — svojho syna,to prekliato dieťa svoje?Preč! preč tých zlých duchov roje!nech zomriem už raz pokojne!Už som prebehol celý svet,a nikde pre mňa miesta niet;tisíc ráz padám na vojne,skáčem do hrobu, do vody:a cudzia zem ma vyhodí!ROJ:On zradil národ, otčinu:kosti zradca nespočinú!Krv jeho vypijú muchy —telo roznosia orlice,prach jeho vetor rozchycea dušu porvú zlé duchy!Počuješ?! nezdarný synu!Kto ten hrozný výrok zruší? —Beda tebe i tvej duši!Zapredal si krv, rodinuza kus mizerného chleba;v biede nechals’ mňa, zlý synu:v biede i Boh nechal teba!SYN:Mať! veď ja nechcem do neba,nie, nie do tvojho náručia;len zhliadni na dieťa svoje —len preč tých zlých duchov roje!nech ma už toľko nemučia,len za tú chvíľku maličkú,kým tu kdesi na chodníčkuvydám hriešnu dušu z seba! —Oj, zavri očká, má dcéra!Neviď — jak zradca umiera! —ROJ:Darmo umieraš, zlosynu!Kosti zradca nespočinú:krv jeho vypijú muchy,telo roznosia orlice,prach jeho vietor rozchycea dušu porvú zlé duchy!„Mamko! modlime sa k Bohuza jeho dušu úbohú!“ —(Zjav odchodí.)IV. zjavKto to na tom divom konijak víchrica ku nám ženie?Kôň rihoce, šabľa zvoní,oči, líca jak plamene.Mamko, ach, Ježiš Marija!pohľad jeho ma zabíja!Mamko, mamko — ja sa bojím —priviňže ma k ňadrám svojim!Dcéra moja, nič sa neboj!Veď to sem ide vohľač tvoj!ON:Čo sa máš báť nadaromne?Ja som, čo som, však ma znáš!Necháš mater — pôjdeš ko mnehor’ na koňa, svet je náš!Dám ti rúcho, dám ti veno —dám ti slávne svoje meno.Od Adrie po Karpatysvadobné sa hody stroja;na, obleč si nové šaty —nevesta ty budeš moja!Tichšie, tichšie, pán môj mladý!hovoríš bárs otvorene;no, či ideš v božom mene?Tys’ k nám prišiel na vohľady,keď sa ti už svadba strojí:Ej, znám ťa, znám, pane mladý!choď ty len medzi svých hostía nás nechaj tu v pokoji —choď sa skôr učiť ľúbosti,v srdci tvojom ešte ľady!Bo to vedz, môj milý pane,že len tí môžu byť svoji,ktorých Pán Boh v jedno spojí;lásku len láska dostane.„Mamko! tu skapem na mieste!Z očí mu blysli dve strely,zuby divo zaškripeli.“ON:Smrť tedy, smrť mej neveste!„Bože, mamko!“ — —SBOR BOJOVNÍKOV:Preč! Rajnoha!To naša tu sestra malá!Tys' protivíš vôli Boha?Zhyň!!Víchrica zahučala — —a razom ticho okolo:„Mamko, mamko, čo to bolo?!“(Zjav sa stratí.)V. zjavHa, pozri! kto to za namastojí v tom tmavom kepeni?Či to padúch zakuklený,či je to len tôňa dáka? —Pozri! jak ruky vystieraako krídla netopiera,či ho vidíš, vlkolaka?Ostrých zubov plná tlama!A páč, tie strašné očiská —aký plameň to z nich blýska;„Mamko! kto to, čo tu hľadá?“Á, tys’ to tu, Loktibrada?Pozde, pozde, milý drozde!Neznáš, že sa svet už budí,že polnoc dávno zmizela,ty chceš ešte strašiť ľudí?ty, vyschnutá kosť bez tela?!Či čuješ ten spev kohútí?Preč! preč, ty od nepamätihrozný Bobo mojich detí —nech ťa noc večná zarúti! — —„Mamko! poďme — noc uchodí;už zašli všetky zlé duchy,umrlci, strigy, ropuchy —do tmy, do zeme, do vody.A ten, páč, ešte tu! nemý,ako kôl zabitý v zemi,ni sem, ani tam nerušá:čo to za prekliata duša?!Mamko! ten tu na nás čaká —zaklň toho Vlkolaka!“V štyri vetry sypem prach:dcéra moja, nemaj strach!Jeho moc sa naraz zláme.„Hoj! tu idú dvaja, traja —a to šuhaj nad šuhaja,stá, tisíce, milióny —mamko, mamko, kto sú oni?Čudné tváre, čudné kroje,ale hlasy, reči známe.“To krv moja, deti moje!CHÓR:Deň východí — noc skonáva:Dobré ráno, matka Sláva! —R. 1858[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Turiec 1858. Tým istým rokom datuje Botto báseň i v rukopisných Sobraných spevoch z r. 1879, kde má tieto poznámky: k veršu „Mamko, mamko — to Dodola“ pozn.: „Dodola = bohyňa dúhy alebo krásy“; k veršu „Preč! Rajnoha!“ pozn.: „Lúpežník z predošlého stoletia“ (zvyšok poznámky odstrihnutý); k veršu „Á, tys tu, Loktibrada?“ pozn.: „Loktibrada = zlý duch v slov. povestiach“; „hrozný bobo mojich detí“ pozn.: „Bobo = strašidlo detí v slov. povestiach“.K básni Krížne cesty má Botto v Spevoch 1880, str. 223 túto poznámku: „Čachtická panibola Alžbeta rodená Bátoryčka, manželka grófa Nádaždyho z Čachtíc (Csejte) v Nitrianskej stolici. Táto žena márnomyselná a ukrutná (viď Belae Not. T. IV, pag. 469) dala povraždiť do 600 mladých dievčat, v jejichžto teplej krvi sa kúpavala, mysliac, dľa povery veku, že takto zachová krásu svoju a vnady mladosti; až konečne pri skutku dolapil ju palatín Juraj Thurzo a odsúdil ju k doživotnému žaláru roku 1611.“ (Belae Not.Botto odvoláva sa na slávne dielo Mateja Bela — 1684 — 1749 — Notitia Hungariae Novae Historico-Geographica, päť veľkých zväzkov, vydaných 1735 — 1792 — Dejepisno-zemepisné známosti o Uhorsku — J. M.)Prvé odtlačenie Dobšinského Sokol II, 1861, str. 73 — 5, 5. apríla. Všetky texty vcelku zhodné, no na konci básne v Sokole:Deň vychodí — noc skonáva —dobrô ráno! matka — —!„Sláva“ Botto nedopísal, čitateľ si mal rým domyslieť a s ním zmysel celej básne (viď úvodnú štúdiu). Takto nedokončený má posledný verš aj v rukopise z r. 1873; r. 1879 už verš dopísal.V Sokole má obšírnejšie poznámky: „Dodola a Víla, báječné postavy z mytológie slovanskej. O čachtickej panej obšírnejšie dočítať sa možno v II. diele Kollárových Zpievanôk na str. 433 a nasl.“ Potom píše vcelku to, čo sme citovali vyššie, a dodáva: „Kollár za to má, že k tejto ohavnosti Alžbetu Báthorovú zviedla nielen prirodzená ukrutnosť a ženská márnomyselnosť, ale i poverčivosť a dryáčnictvo toho času, v ktorom žila. V mnohých spisoch toho času chváli a porúča sa krv ľudská a umývanie sa ňou ako prostriedok k zachovaniu a povýšeniu krásy tela a kože“ (str. 74). O Rajnohovi: „zlopovestný zbojník u ľudu slovenského z predošlého stoletia“ (str. 75). Bezprostredne po napísaní a pred uverejnením Smrti Jánošíkovej Botto nemohol pokladať Rajnohu za člena Jánošíkovej družiny, ale za obyčajného zbojníka. „Vlkolák a dolu ďalej Loktibrada i Bobo sú strašné báječné postavy v povestiach ľudu slovenského. Vlkolák dľa nich nemôže umrieť, ale túlajúc sa zvlášte nocou, ľudí dávi. Loktibrada sa takto opisuje: na piaď chlap, na lakeť brada. Bobo napospol každô strašidlo znamená“ (str. 75).[3]vraželina— prostriedky na čarovanie (vražba — čary)[4]Dodola— podľa Bottovho vysvetlenia bájoslovná postava z mytológie slovanskej. U južných Slovanov niekedy národný obrad „dodola“ na privolanie dažďa.
Botto_Krizne-cesty.txt
Blesky sa krížia…[1]Blesky sa krížia v rýchlom mihotaní a národ biedny darmo sa im bráni, v trúb vresk a v hukot diel sa mieša vzlyk, s otcom sa lúčiť musí pacholík, kým vlaky letia v krvné polia, v diale, deň i noc, znova, znova, neustále, a vdovíc rastie kŕdel závratne, kým smrť len kosí, kosí, kosí, tne…[1]Báseň v rukopise nemá názov. Je vlastne improvizovaným náčrtom, napísaným na lístku papiera spolu s inými dvoma náčrtmi básní, ktoré podľa svojho obsahu vznikli po prevrate. Prvá z nich vyjadruje nálady z čias po národnom oslobodení, tretia ľúbostný motív. Báseň je zAVR.
Roy_Vyber-z-basni-nepojatych-do-zbierok-napisanych-po-prevrate.html.txt
Povzbudzujem1Toto je cesta hladká, choď po druhej. Tadeto, kde kameň pod nohou je tvrdý.Nie sú kamene, aby neporanili, ale aby si išiel ticho po nich.Taká je vôľa Božia. Sám Boh si dovolil prejsť Golgotu.A povedal: vezmi kríž, poď, čas pracuje pre teba.Každý deň trochu, nie naraz. A hlás sa s prosbou o pomoc.Tak treba niesť seba hore vrchom.V poranení potrápiš sa i pre tých ostatných.2Pozor daj, je jazva a je len škriabnutie vetríkom.Tento list stromu padol na zrub studne a hľadí hlboko do nej.Nauháňal si sa, franforce ti šibú po tele. Pozošívaj si šaty.Nie tak, nie rovno do prsta. Pozri, už máš na ňom červený bod.Čosi ako pichnutie ihlou, čo ani neštípe a predsa štípe.Rana sa nezakryje ranou.Málo sa dá utrieť bolesť ručníkom. Tá malá sinka ešte menej.3Otvor oči, na príchod rána, nezmeškaj brieždenie.Nenakrúcaj si kolo prsta svet. Odfúkni páperie z dlane.Odrež si z nitky lúča, z prvého výbuchu mozaiky chlebovej.O celej zemeguli, že ju pokrájaš ľuďom na smidky, nesnívaj.Ruky si oprášiš len od vlastných omrvín.Ostal by iba belások, čo krásu rozširuje.A šepká od stromov k stromom, že slnko mu dalo tak málo, iba kvietočky.4Pár krokov, pár zakolísaní — a pritlačili ťa k zemi duchovia.Choď, teraz nemysli, kto je vinný, kto ti dal ťarchu, kto kázal ísť.Mal si už ďalej byť, o jednu rieku, o jedno pohorie, o jednu krajinu.O jednu púť. Pozri, sedmikrásky bežia, nemajú hraníc.A dážď prešiel z jednej hory za sedem hôr, i s ťarchou oblakov.A cikády, ľaľa, i domov majú i záhrady a sú všade, kde je Boh s nimi.Pár rozbehov, pár vŕškov. Ak sa zotmie, prenocuješ s hlavou opretou o neho.5Vravíš: bolesť. Tá pri tebe, nie za tebou, nie pred tebou. Tá, čo si sadla.Prvá je vráska a neutrieš ju rukávom.Ani ručníkom, monogram na ňom je tvoj.Keď sa vznesie na blankyt, neumyješ blankyt po nej.Nepoložíš ju na stôl ako pohár. Lietajúce oko nedá sa chytiť.Nepri sa o ňu. Krúti ju koleso osudu, zoderie ti lakeť.Potroche pi. Je to víno prudké, prehryzlo by aj dno kalicha.6Sú ťarchy a sú strminy. Je láska a je strata lásky.Dievčatá, čo sa nevrátia, chvíle jari, čo neprídu nazad.Človek nikdy nemyslí logicky, keď sa zamiluje.Potom mu ostane smútok. Povie si: zalejem ho.Ale nemá radosti, kto pije, ak nie je podnapitý.Nehvízdne si ľahko Sizyfos hore vrchom.Nebudeš Sizyfom. Taký balvan vytisne dohora mnohý človek. A nejde viac za ním dolu.7Vetry stínajú aj ľudí, maj hore hlavu, neskloň ju.Pod sekerou hory nešumia, ale sa jej rúhajú.A stromy užitočné?Ktože je tak zrelý, že ho možno odtrhnúť ako jablko!Čierne zasipenie vo vzduchu sa ponáša na hada. On striehne, je na mieste.Ešte pred zahrdúsením pekne rozprával. Ale spoza žihadla.A s jedom pozeral, ako vysoko bolo ovocie, aj tvoja hlava.8Chytám ťa za ruku boľavú. Bude ťa bolieť, kým ju nedočiahnem srdcom.Stokrát si ju odtrhol z konára, ktorý nerodí.Keď sa dejiny tvorili, nič nepísala.Keď jazdci leteli, hrivy sa pustila.Keď jaskyne objavili, videli ju skamenelú.Len na močiaroch, ako vták ibis, horela.Preto ťa táto ruka bolí. Ja ju chcem srdcom hojiť.9Žalmom sa dotknem tvojej harfy. Vieš, čo je prstoklad, vieš, čo je hudba.Vieš, čo je Dávid, nie hodina kastaniet, nie repríza rumby.To, čo je ťažké a preto krásne.To, čo sa prvý raz ozvalo po hriechu: Zmiluj sa nado mnou, Bože.Teraz predsa len vieš, čo steny odtlačí, keď voláš hlasne.To, čo ich aj preboriť smie: odpustenie.Daj môjmu žalmu dotknúť sa tvojho nástroja. To ťažké je aj veľké.10Možnože raz sa svety zbratajú. Keď nie slovami, pohľadom vydolujú z ruže vôňu.Bohatstvo je v láske. Nerúbme konár pod sebou.Tadiaľto, kde vetry nebudú sa už hnať.Pribudne miesta dosť, keď sa do záhrad prevalí leto.Moje oči zavoláš za svojimi.Nezahučia sady naokolo, iba si mlčky budú rozumieť.Lebo nie slovami sa ruže prihovárajú, ale bezlistnatým tichom.
Dilong_Na-polhodinku.txt
Splnená túžbaJe tu jeden chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby.Ev. Jána 6,91— Otec Jakub, otec Jakub! keď si sa už len konečne vrátil! S čím ideš? Videl si Ho? —— Videl, synu, aj počul. Požehnaný Boh Abrahámov a Svätý Izraelský, že zase po dlhých rokoch poslal svojmu ľudu proroka. —— Ach, čo tebe povedal, otče môj? —— Mne? Ó, synu, s ním prehovoriť nebolo možno. Ty si nevieš ani predstaviť tie zástupy ľudu, ktoré tam boli a Ho počúvali. Už ma ale nebav, dieťa; mám ti veľa, preveľa rozprávať a musím čím skôr domov za svojimi ovcami, veď zajtra, až prídem, poviem ti všetko. Požehnaj ťa Boh! —Tento rozhovor viedli spolu neďaleko jazera Genezaretského starý prešedivený muž vážneho patriarchálneho vzhľadu a krásny chlapec tmavých vlasov a čiernych očí. Neboli si rodina; starec nemal nikoho a chlapec už len matku, ktorú živil lovením rýb; a predsa ich spojovala láska vrelá, oddaná, ako sa vedia milovať dvaja osamelí ľudia.Otec Jakub býval hodne vysoko v horách; tam pásol svoje stádo. Keď nastali pŕšky, uchýlil sa s ovečkami do údolia, na krátku dobu palestínskej zimy. No sotva zasvietilo prvé teplé slniečko, už tiahol zase na vrchy, z ktorých sa mohol rozhliadnuť po celom krásnom Genezaretskom jazere a po rajsky utešenej okolnej krajine.Chlapec býval v malej rybárskej chatrči blízko jazera. Menoval sa Jonatán a nosieval svojmu starému priateľovi sušené i čerstvé ryby.Zoznámili sa pred dvoma rokmi, idúc na veľkonočné sviatky do Jeruzalema. Otec Jakub, konajúc každoročnú púť, vzal pod svoju ochranu chlapca, ktorý vtedy putoval po prvý raz do mesta svätých túžob, no len sám, pretože mu matka prechorela a na takú dlhú cestu sa pustiť nemohla. Na tejto púti sa veľmi spriatelili.A čo potom v Jeruzaleme, kde Jonatán neustal mužovi znalému Božieho zákona predkladať otázky, týkajúce sa služieb Božích a nádhernej slávnosti! Ach, veď sa chlapec až rozplakal, keď vošiel do tohto chrámu a keď tam v hodinu zápalu začalo na stá hudobníkov hrať na harfy, takže to znelo akoby jeden hlas a k tomu spievalo na stá spevákov. Obete horeli, krv tiekla, kúrňavy kadidla vystupovali výš a výš. V pološere chrámu bohato zdobeného zlatom javila sa tajuplná opona, za ktorú nesmel nikto vstúpiť okrem najvyššieho kňaza a i tento len s krvou baránka. Ach, všetko tam bolo také tajomné a krásne!K tomu to množstvo kňazov a levitov v dlhých rúchach a tie veľké zástupy putujúceho ľudu, ktorý prišiel nielen z Palestíny, ale i z ďalekých pohanských krajín, aby uvidel to voľakedy nádherné mesto Dávidovo a Šalamúnovo a aby dal obetovať za svoje hriechy.Keď potom odchádzali z Jeruzalema, vzal otec Jakub Jonatána so sebou do Betlehema; ukázal mu tam Ráchelin hrob, načo sa spolu zhovárali o patriarchovi Jakobovi a jeho synoch.Ako tak sedeli v tôni paliem pri hrobe svojej pramatky (boli obaja z pokolenia Benjamínovho), začal zamyslený starec rozprávať udalosť, ktorá ho stále ešte naplňovala mladíckym ohňom a zaujala celé srdce chlapcovo. Rozprával, že pred tridsiatimi rokmi tu na pastviskách betlehemských pásol s mnohými inými pastiermi dobytok. On, ako jeden z mladších, mal držať nočnú stráž. Aby nezadriemal, spieval si žalm:„Hospodin je môj pastier“a pritom myslel na slávneho kráľa Dávida, ako on kedysi tiež pásaval ovce, kým ho Hospodin neučinil najprv hrdinným víťazom a potom kráľom.Ako tak premýšľal o tom, že Betlehem je rodiskom Dávidovým, napadli mu slová, ktoré nedávno počul v škole:„Ale ty, Betlehem Efrata, hoci si najmenší medzi tisícami Judskými, z teba mi vyjde vojvoda, ktorý bude pásť môj izraelský ľud“, a on spomínal, ako tento odsek proroctva vykladal jeden z prítomných v škole zákonníkov: že je tým mienené to, že z Betlehema príde ten zasľúbený veľký kráľ izraelský, Mesiáš, o ktorom všetci proroci zvestovali a o ktorom obzvlášť Daniel svedčí, že dané mu je panstvo a sláva i kráľovstvo, aby všetci ľudia, národy a jazyky slúžili jemu; jeho panstvo je panstvo večné, ktoré nepominie, a kráľovstvo jeho, ktoré sa neruší. A ďalej na to, ako vstal iný zákonník a čítal:„Z Egypta povolal som svojho syna“a tvrdil, že nie z Betlehema, ale z Egypta má prísť izraelskému ľudu sľúbený Mesiáš.O týchto veciach v tom nočnom tichu premýšľal Jakub a prial si z tej duše, aby Hospodin naplnil svoje sľuby a poslal sľubovaného Mesiáša. Pritom dal sa odriekať obvyklú modlitbu za príchod toho Šíla a Immanuela.Vtom, ako tak hľadí na mestečko v diali rozložené, vidí zrazu nad sebou vysoko na nebi žiaru svetla, a ten slnečne jasný oblak letí níž a níž, zastane trochu nad Betlehemom a znesie sa priamo k pastierom a ich stádu.— Strnul som — rozpráva otec Jakub — a skríkol som hrôzou, bo oblakom tým nesený, vznášal sa nad zemou krásny muž. Rúcho snehobiele, tvár ako blesk mesiaca, oči ako žiara slnečná, postava nádherná. Poskákali pastieri, všetky ovce zdvihli hlavy, ešte i tá nemá tvár akoby napínala sluch, aby rozumela, čo ten slávny Boží posol hovorí. —Nebojte sa— teší najprv nás strachom polomŕtvych a kriesi k novému životu —Nebojte sa, lebo hľa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu. Lebo narodil sa vám dnes Spasiteľ, ktorý je Kristus, Pán, v meste Dávidovom! A toto vám bude znamením: nájdete nemluvniatko zavinuté v plienkach a ležiace v jasliach. —Srdce moje ožilo. Mesiáš sa narodil! Túžby moje boli naplnené. Narodil sa v Betleheme! Tak blízko! Narodil sa dnes!Vo chvíli, keď anjel dohovoril a chystal sa odísť, akoby sa nebo otvorilo. Denná žiara poliala lúky i pahorky; na oblakoch, ktoré boli samé svetlo, objavilo sa nadzemsky krásne Božie rytierstvo. S radostným jasotom chválilo Boha, volajúc:Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, v ľuďoch zaľúbenie.Potom všetko zmizlo. Pastieri videli, ako oblak niesol Božie vojsko vyššie a vyššie, až docela zmizlo a dookola bola tichá noc. Svet objala tma, všetko bolo ako predtým; ale nebola to pravda, nebola to noc ako ktorá druhá. V nej udialo sa dač veľkého, niečo, čo už nikdy nebude odňaté, narodil sa Mesiáš!Poďme,vraveli pastieri,poďme až do Betlehema a vidzme tú vec, ktorá sa stala, o ktorej oznámil nám Pán.— A išli ste? — nedal Jonatán starcovi nadlho mlčať.— Išli. Áno, bežali sme, milý synu, aj sme našli vec tak, ako anjeli povedali. V betlehemskej hospode,[1]v maštali pri dobytku, v jasliach ležalo utešené dieťatko. Ó, peknejšie dieťa som nikdy nevidel! Ach, ako sme sa radovali, ako sme to všade rozhlasovali! Naše srdce bolo plné vďačnosti voči Hospodinovi, nemohli sme nič iného len velebiť a chválorečiť. Cítili sme, že nás Boh veľmi miluje, že nám odpustil, keď nám dal Mesiáša. Nepýtali sme sa, čo bude s tým Božským dieťatkom, o ktorom nám povedal muž jeho matky Márie, že sa počalo z Ducha Svätého a že nemá otca zemského. No, veď to bolo aj pri ňom poznať, že Boh mu je otcom. Ach, ani v nebi nemôže byť lepšie, ako bolo nám tam pri jasliach toho dieťaťa; áno, aj potom, keď sme odišli to nebo išlo s nami. Pri svojej práci sme len vždy mysleli na ten drahý dar a o ňom sa rozprávali. Ach, tak sme sa tešili a to všetko bolo márne! —Starec bolestne vzdychol, hlava mu klesla na hruď.— Prečo márne, otec Jakub? — A chlapec zavrel mu pevno ruku do svojich. — Ó, povedzte mi, kde je to dieťa, aby som ta mohol aj ja za ním ísť. Aj ja ho chcem vidieť, milovať a jemu sa pokloniť. —— Ó, synku, to dieťa by si už nenašiel, veď to bolo už dávno, skoro tridsať rokov. —— Už teda vyrástol v muža;… kde je? —— Ach, nepýtaj sa ma. Nevyrástol,… zabili nám ho. —— Otec Jakub! —— Ó, des sa len, synu,… čo hovorím, je pravda. —Starec zaplakal, a až po dlhšej chvíli, keď ho chlapec ako-tak utíšil, dal sa rozprávať ďalej. — Zjavil Boh v ďalekej pohanskej zemi, tam na východe, niekoľkým mudrcom, že sa nám narodil Spasiteľ. A títo mužovia, vedení hviezdou, čo im na cestu svietila — ako kedysi našim predkom na púšti ohnivý stĺp — prišli do Betlehema. Kde kto bol, každý sa divil, keď sa taká krásna karavána zastavila pred chudobným domom, ktorý v tom čase obýval tesár Jozef so svojou mladuškou ženou.I dozvedeli sa, že cudzinci prišli pokloniť sa tomu Božiemu dieťatku. Ale ach, tí muži, prv než prišli do Betlehema k nám, zastavili sa v Jeruzaleme u kráľa a oznámili mu, čo prichádzajú. Pýtali sa ho tiež, kde je ten narodený kráľ židovský. Kňazi im vyhľadali v Písme, že sa mal narodiť v Betleheme. Však vieš, že Betlehem je nie ďaleko od Jeruzalema. My sme síce boli to nočné zjavenie rozhlásili, a tiež v jeruzalemskom chráme bývali dvaja starí ľudia: Anna prorokyňa a starec Simeon. Títo dvaja, keď Mária a Jozef to drahé dieťa ako prvorodené priniesli, aby ho predstavili Pánovi, poznali, že ono je ten sľúbený Mesiáš. Hovorili to každému, kto ich chcel počúvať, a zvestovali každému, kto im chcel uveriť, že videli Božie spasenie a že Boh sa zmiloval, že Mesiáš už tu je a že ich vyslobodí. Ale tam hore, medzi veľkými pánmi si nikto ich reči nevšímal, až keď prišli tí mudrci.I naľakal sa kráľ Herodes o svoj trón. Ach,… ako ti to mám povedať, čo sa potom stalo? Musel som v tie dni odísť preč a nevrátil som sa až po troch týždňoch. Bežím do Betlehema pozrieť sa, čo je s naším Mesiášom, a tam ma víta nárek, ktorý nemôžem vysloviť. Dozvedel som sa, že prišlo vojsko a z kráľovského rozkazu ukrutne povraždilo všetky deti od dvojročných a nižšie, a to ako v Betleheme, tak aj v okolí. Pravdaže zabili aj nejedného otca a nejednu matku, ktorí si deti bránili. Celý zúfalý behal som od jedného konca mesta k druhému i po okolí, hľadajúc nášho Spasiteľa, ale nadarmo, všetko darmo. Presvedčili sme sa dosť skoro, že medzi zavraždenými muselo byť nielen to Božie dieťa, ale aj jeho úbohí rodičia. Ach, Boh daroval nám Spasiteľa, a oni nám ho zabili,… nič inšie už nemôžeme očakávať, len veľké tresty Božie. —Tak a podobne rozprával starec chlapcovi, ktorý sa od tej chvíle stal dôverníkom muža, ktorému dosiaľ nikto v Galilei nechcel veriť, že by hovoril pravdu. Chlapec mu veril; on žalostil s ním nad zabitým Mesiášom a zároveň ho tešil nádejou, že si snáď Boh svojho Syna predsa nejakým divom zachránil, a že tento ešte raz príde. Od toho času tvorila betlehemská udalosť predmet ich rozhovorov, kedykoľvek Jonatán priniesol starcovi ryby.Neraz, keď chlapec lovil za noci, myslel si pritom: — Ó, by sa nebo i tu otvorilo! Ó, by prišli ešte raz anjeli a povedali, kam zaniesli to dieťa, lebo nemožno, aby si ho Hospodin bol dal zabiť; nemožno! — Tak žili si starec s dieťaťom v priateľstve, ktoré sa stávalo deň odo dňa užším.Tu asi pred pol rokom prišla od Jordána úžasná novina. Povstal vraj prorok v Izraeli, ktorý ako kedysi Eliáš chodil odený kožami a prepásaný koženým pásom. Jedával len lesný med a kobylky, býval v horách a na poli a kázal:Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.Mnohé zástupy chodili za ním. Celá Galilea bola čo nevidieť toho plná. Ten prorok povedal každému, čo by mal robiť, aby sa ľúbil Bohu. Hovorilo sa tu i tam, že je on iste sám ten Mesiáš, ktorého príchod tak dôrazne ohlasoval.Keď otec Jakub počul túto správu prvý raz, zvraštil čelo a zakrútil nedôverčivo hlavou. Ale keď správy rástli a Jonatán donášal vždy nové a nové, začalo to konečne starca zaujímať, až sa vybral sám presvedčiť sa. Vedel, že ten prorok bol syn Zachariáša kňaza a jeho matka že sa menovala Alžbeta. Oba boli z pokolenia Léviho, kým matka toho drahého betlehemského dieťaťa sa menovala Mária a bola i s mužom z rodu Dávidovho, a tak nebolo možné, aby ten prorok a ten Spasiteľ boli jedna osoba. No, starec sa predsa musel presvedčiť.Ó, ako radostne ho Jonatán vystrájal na cestu. Priniesol mu plnú torbu[2]sušených rýb. A ako túžobne ho očakával, až i dočkal. Dnes už otec Jakub prišiel s troma pastiermi, čo tiež s ním išli do Betabary. — A zajtra — myslel si chlapec, keď sa už so starcom rozišiel — počujem celú pravdu. Ó, by čím skôr svitalo! —2— No tak, milý synu, už som s prácou hotový; sadni si sem k mojim nohám a počúvaj. Ale dávaj dobrý pozor, lebo veci veľké, divuplné ti oznámim. —S týmito slovami začal nasledujúceho večera otec Jakub svoje zaujímavé rozprávanie. Sedeli s Jonatánom pred stanom vysoko na horách. Hlboko pred nimi rozkladalo sa Tiberiadské more, a keďže tu bola úžina, videli na druhom brehu rozličné mestá a rybárske osady až po Magdalu z jednej a Tiberias a Dalmatu z druhej strany. Starec podoprel hlavu do dlaní. Jonatánove oči utkveli s nevýslovnou túžbou na jeho perách.— Synu milý, čo sme o Jánovi Krstiteľovi počuli, je všetko pravda. On je tým synom Zachariášovým, ktorého predpovedal anjel, prv než sa narodil. Chodí odený kožou z ťavy, opásaný koženým pásom a je kobylky a lesný med. Je to veľký prorok Boží. On je hlasom anjela volajúceho:Pripravujte cestu Pána.Ale tým naším synom Božím, tým naším Spasiteľom nie je. Počul som to z jeho vlastných úst; lebo práve ako sme ta dorazili, prišlo nádherné posolstvo kňazov a levitov, vyslané najvyšším kňazom z Jeruzalema s otázkou: — Ty kto si? — Nikto ani nedýchal, každý túžobne čakal, čo odpovie.— Ja nie som Kristus, — riekol vážne, a krásna, vážna jeho tvár skvela sa pravdou.— Snáď si teda ten predpovedaný Eliáš? — spytujú sa levitovia.— Nie som. —— Prečo teda krstíš, keď nie si Kristus, ani Eliáš, ani ten prorok? ——Pán poslal ma krstiť vodou na pokánie, ale po mne ide silnejší, než ja som, na ktorého obuvi ja nie som hoden rozviazať remienka. On stojí uprostred vás, ten vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom, a vejačka je v jeho ruke; on vyčistí svoje humno, ale plevy bude páliť neuhasiteľným ohňom.—— Tak hovoril. O tých slovách bolo potom mnoho rečí medzi nami. Ja som mal len jednu túžbu: keby som smel ísť až k nemu. Veľmi rád by som sa ho bol opýtal, či ten, ktorý stojí uprostred nás — a my Ho neznáme, je ten náš betlehemský Spasiteľ. —— Ach, otče, že si sa ho na to nespýtal! — a chlapec spľasol rukami. — Ja by som si bol lakťami prerazil cestu k nemu, bol by som mu padol k nohám a prosil ho tak dlho, až by mi to bol povedal. —— Možno — usmial sa starec — že ty by si sa bol pretisol. Mňa starého človeka, to mrzelo, keď tam okolo neho sedelo toľko kňazov a levitov a toľko mužov, ktorí sú všetci jeho učeníkmi. Lež počúvaj, čo bolo ďalej. Na druhý deň, keď sme sa zase k nemu zišli a on nám kázal, ako máme žiť podľa Božej vôle, tu naraz prestal. Užasli sme,… hľadíme na neho. Tvár sa mu razom zmenila, akoby žiarou nebeskej radosti bola poliata — taká bola jasná. Vztiahol ruku a ukazoval na druhý breh. Tí, čo boli bližšie pri ňom, hovorili potom, že tadiaľ šiel mladý muž v chudobnom rúchu, ale postavy a tvári ako anjel, takej peknej a dobrej. Na toho on ukazoval prstom a volal radostne: —Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta! Toto je ten, o ktorom som vám hovoril, že za mnou ide muž, ktorý ma predišiel, lebo je prednejší než ja. A ja som Ho neznal, tak ako vy Ho neznáte, i keď len preto som prišiel krstiť vodou, aby On mohol byť zjavený izraelskému ľudu. On tu už raz u mňa bol, dal sa mi pokrstiť, a keď sa to stalo, videl som Ducha Svätého zostupovať z neba v podobe holubice a zostal na ňom. Vtedy som Ho ešte neznal, ale ten, ktorý ma poslal krstiť vodou, mi povedal: Nad kým uzrieš Ducha v podobe holubice a zostávajúceho na ňom, ten je, ktorý bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Ja som videl a preto teraz i svedectvo som vydal, že On je ten Baránok Boží.— Čo na to povieš, milý synu? —Chlapec vyskočil. — On teda žije, žije? Oni Ho nezabili? — jasal náruživo. — Vidíš, otče Jakube! Však som ti ja vždy hovoril, že si Hospodin svojho Syna ochránil. A ty si pravda potom šiel za Ním a padol si Mu k nohám? —— Ach, milý synu, kým som sa ja zo svojej radosti spamätal, on bol už preč. —— Preč? — chlapec zalomil rukami. — Preč? A čo ste urobili; nešli ste ho hľadať? —— Nešli. Nemohli sme tomu veriť. No ja som jeden deň ešte zostal, lebo mi srdce hovorilo, že On ešte raz príde, a nebolo to nadarmo. Ako tak sedím pri Jordáne, vidím neďaleko proroka Jána. Boli pri ňom len dvaja z jeho učeníkov, lebo zástupy ešte neboli prišli. Tu vztiahne Ján ruku a ukazuje zase k Jordánu neďaleko mňa a volá: —Hľa, Baránok Boží!— Obzriem sa — ach, dieťa — ako ti to opísať, čo som pocítil! Ani nie tridsať krokov odo mňa šiel pozdĺž brehu mladý muž asi tridsaťročný. Srdce mi začalo hlasito biť. Chcel som vystrieť po ňom ruky, ale bol som ako ohromený. Medzitým prišli za Ním Jánovi učeníci. Počul ich kroky, hoci bol veľmi zamyslený, obrátil sa a ja som videl Jeho tvár plnú dobroty. Tie oči, ó tie oči! Samá, samá láska dívala sa na oboch tých učeníkov a hlas, akoby zvuk mnohých hárf v chráme jeruzalemskom prehovoril k nim. —— Koho hľadáte? —— Rabbi,[3]kde bývaš? pýtali sa ho. Ach, tu som sa už tešil, že to zviem, ale On im odvetil: —Poďte a vidzte—, a odviedol ich preč. Plakal som dlho, keď zmizli. Ó, Jonatán, ja nebudem mať pokoja, kým nezviem istotu, či On bol to betlehemské dieťa alebo nebol. Srdce mi hovorí, že bol; ale je to veľká vec také voľačo uveriť. —— Ba, ako môžeš pochybovať, otče Jakube? Pán sa nad nami zľutoval, dal nám proroka a ty tomu prorokovi neveríš! — Káral chlapec rozhorleno; a dlho, skoro až do rána sa rozprávali o tých veľkých veciach, ktoré v tom čase zamestnávali na stá ľudských duší.Ráno, keď sa chlapec poberal domov, uzrelo v jeho duši presvedčenie, že sa musí stoj čo stoj dostať k tomu Božiemu Baránkovi, snímajúcemu hriechy sveta, k tomu predivnému Spasiteľovi. — Pôjdem do Betlehema — myslel si — On tam zase príde a ja Ho uvidím. —No, prv ešte musel zásobiť chorľavú mamičku i pre seba dač na cestu usporiť. Sľuboval si, že bude usilovne pracovať a pilne prosiť Hospodina, aby mu požehnal hojne rýb i kupcov. — Ja prinesiem otcovi Jakubovi istotu; áno, ja mu ju prinesiem! —3Prešlo asi tridsať dní a zase sedel otec Jakub s Jonatánom na horách, ale tentoraz nie sami. Muž stredného veku, počernej tvári, ohnivých, teraz slzami zakalených očí, stál pred nimi a rozprával:— Tak sme si my majstra Jána počúvali, otec Jakub, a snažili sme sa vštepiť si do srdca tie Božie pravdy, ktoré nám zvestoval; vtom vidíme blížiť sa k nám nádherný sprievod. Na kráľovských osliciach, v skvostných, purpurových nosidlách prinášajú čierni otroci kráľa Herodesa a jeho dvornú družinu. V jedných nosidlách sedela, perlami a drahými kameňami bohato ozdobená Herodias, manželka Filipa Heroda, ktorú kráľ odňal vlastnému bratovi a učinil svojou manželkou. My sme užasli nad tým.Keď otroci postavili nosidlá a odostreli záclony, mysleli sme si: Čo aj títo prišli, aby činili pokánie? Ale nevyzerali ako ľudia kajúci, lež ako zvedavci, ktorí sa prišli zabávať. Boli všetci veselí. Nás urážala tá ich pýcha. Obzvlášť hriešna Herodias hľadela na majstra Jána tak posmešne, tak zvysoka.Kráľ zišiel z oslice, stál pri Herodiade a hovoril s ňou.Ale ach, tu stalo sa niečo neslýchaného. Náš majster prestal kázať. Všetci, koľko nás tu bolo, hľadíme na neho, áno aj kráľ a Herodias. A tu on vztiahol ruku a ukazujúc na kráľa, zavolal hrozivé:Nesluší sa tebe mať ju za ženu!Som muž, ale pri týchto slovách som sa celý striasol. Ženy vykríkli. Veď majster Ján v tú chvíľu vyzeral ako sám posol Boží, archanjel.Kráľ sa v tvári zapálil ako oheň a hneď zase zbledol ako stena. Cítil, že hľadíme všetci na neho o odsudzujeme jeho čierne hriechy. Chvíľu sa nám zdalo, že padne na kolená a učiní pokánie. Ale vtom sa pohla jeho družina a pristúpila, akoby ho chcela pred prorokom ochrániť; to ho snáď nahnevalo. Veď len povážte: nikdy nebol panovník obvinený z hriechu tak verejne pred ľudom, ako on. I dal rozkaz a —— A čo potom, Manases? — vyskočil Jonatán nedočkavo.— Čo potom? Ó, keby som mohol prestať! Ó, keby som to nikdy nebol videl! — zahorekoval muž. — Oni nášho majstra zviazali a odviedli a teraz úpie vo väzení. Pustili síce niektorých z nás k nemu, ale to nás nepotešilo. —— Ale prečo to on kráľovi urobil? — rozhorlil sa chlapec — tak zahanbiť kráľa pred celým svetom! —— Ticho, synu — pokynul starec vážne. — Keď sa králi neostýchajú verejne hrešiť a zákon Boží tupiť pred ľuďmi; musí ich prorok Boží verejne potrestať. Vieš, ako si počínali Eliáš, Jeremiás, Ezechiel a iní. Ani majster Ján nemohol ináč robiť. Však si Boh svojho verného služobníka ochráni, ako Daniela v jame levovej. No, rozprávaj ďalej, Manases, čo ste učinili vy, jeho učeníci, a čo učiníte? —— Ja idem teraz domov a potom do Jeruzalema; o ostatných neviem. Všetko sa rozutekalo; áno, niektorí opustili majstra prv ešte, kým sa to stalo. Tak Ondrej, syn Jonášov a Ján, syn Zebedeov, stali sa mu nevernými a išli za Ježišom, tým Nazaretským, o ktorom vtedy svedčil môj majster, že On je ten Baránok Boží. —— Ach, čo vieš o tom Baránkovi Božom? Teda sa menuje Ježišom, ako ono dieťa v Betleheme? — pretrhol starec mužovu reč, trpkým hlasom prednášanú. — Kde je on? —— Počul som, že odišiel do Kány Galilejskej a tam vraj na jednej svadbe učinil veľký div: zmenil vodu na víno — ale ja tomu neverím. A veľmi ma mrzí, že On už má viac učeníkov než náš majster. Všetko beží za Ním, lebo že aj chorých uzdravuje a tak vraj káže, ako ešte nikto nekázal. Ako čoby mohol kto lepšie kázať než náš majster! —— A počul si Ho, milý synu? —— Nepočul, a nechcem ani počuť. Ja sa k nikomu inému nepridám; ja zostanem verným majstrovi Jánovi. —— A je On ten sľúbený Mesiáš? —— Mesiáš! Taký syn tesárov, ktorého bratov a sestry zná v Nazarete každý, aj jeho matku! —— Aj matka mu ešte žije? —— Žije. —— A kde býva, milý synu? —— Tá jeho matka, či On sám? —— Tá matka. —— Bývala v Nazarete, snáď tam ešte je. On však chodí tak, ako náš majster chodieval. Po svadbe v Káne prišiel do Nazaretu a tam v škole vraj akosi odporno kázal, takže ho chceli usmrtiť. Vyviedli ho na vrchol hory za mesto a odtiaľ ho chceli zhodiť dolu. Ale on ušiel a odišiel do Kafarnauma. Či išla s ním aj matka a ostatná rodina, neviem; tohľa som sa len od otca Jozefa dozvedel. Lež nevravme už o Ňom. Chcel som sa vás opýtať, či pôjdete ktorý do Jeruzalema na Letnice? Toho roku vraj sa stroja veľké púti. Pôjdete? —— Neviem, synu — zvesil starec smutno hlavu. — Je mi to ďaleko. Hospodin vidí, že ja už nemôžem. Za päťdesiat rokov skoro rok po roku bol som v Jeruzaleme; ani jedinú slávnosť som nezameškal. Len by som si prial, keby mohol aspoň Jonatán ísť. Dieťa, ty nič nehovoríš; pôjdeš? —Chlapec sa strhol. Až posiaľ sedel s hlavou sklopenou, rukami objímajúc kolená, akoby spal.— A myslíš, Manases, že tam bude aj ten Ježiš? —— Pravdaže — zamračil sa muž. — Ak je vskutku prorok, nesmie chýbať na slávnosti. —— No tak pôjdem a vyzviem všetko o Ňom a poviem ti to, otče. Teraz je už neskoro, musím domov. Pokoj vám! —— Požehnaj Ťa Hospodin! — Obaja mužovia rozlúčili sa srdečne s chlapcom a dlho potom ešte sedeli spolu vo vážnom rozhovore. Uznal starec za nutné povedať Manasesovi, ktorý mu bol z rodiny, prečo ho ten Ježiš Nazaretský tak veľmi zaujíma.4Na trhovisku v Magdale panovala živá vrava. Kupci i predavači povyšovali svoj hlas a do toho miešal sa ryk tiav a iákanie oslov, znel klopot drevených sandálov a tomu podobné zvuky.Uprostred toho ruchu prechádzal sa s tvárou jasnou ako dennica Jonatán, nesúc prázdny kôš na hlave. Po prvý raz predával ryby na trhu sám, keď matka pre chorľavosť nemohla. Darilo sa mu veľmi dobre. Predal nielen svoje ryby, ale aj niekoľko kožených nádob otcovi Jakubovi a niekoľko syrov. Teraz si už len tak obzeral trh, premýšľajúc, čo všetko má pokúpiť matke a starému priateľovi.No, zrazu zabudol na všetko, bo k sluchu dorazilo mu meno, na ktoré myslel dňom i nocou: Ježiš Nazaretský. Na rohu trhoviska stál akýsi muž, ukazoval na svoje ruky a nohy a s veľkou radosťou rozprával dač podivného žasnúcej hromade ľudu, pričom kedy-tedy sa bil do svojich pŕs.— Čo je to tam? — zastavil Jonatán jedného muža, ktorý rýchlo prichádzal z tej strany.— Malomocný Tomáš vrátil sa zdravý, Ježiš Nazaretský ho uzdravil. Keby som ho nebol znal, že už napolo hnil, ani by som tomu neveril. Ale nebav ma, chlapče, choď počúvať sám. Ja utekám pre svojho úbohého otca, ktorý je tiež malomocný. Vyhľadám ho na pustine a privediem ho k tomu veľkému prorokovi. — A pokývajúc hlavou, ponáhľal sa ďalej, načo Jonatán bežal k zástupu, ktorý medzitým vzrástol.V prostriedku na vyvýšenom rohu stojaci muž neustal rozprávať novo prichádzajúcim:— Hnil som, nebolo mi pomoci. Ľudia vyvrhli ma zo svojho stredu. Manželka a deti ma museli opustiť. Nikto mi nepodal ruku… On sa ma neštítil. Padol som k jeho nohám a zvolal som:Pane, keby si len chcel, môžeš ma očistiť.On vztiahol ruku, tu, ach, tu spočinula tá svätá požehnaná ruka!Chcem, buď čistý, riekol a choroba odstúpila odo mňa; som zdravý a živý. Dobroreč duša moja Hospodinovi a všetky vnútornosti moje menu Jeho svätému, ktorý uzdravuje všetky nemoci tvoje. Kde kto máte chorých, neste, veďte ich skoro k Nemu! Mňa uzdravil, aj vás uzdraví. Prorok veľký povstal medzi nami a Boh navštívil ľud svoj. — Tak znovu a znovu volal muž a slzy mu kanuli po lícach.Ale tu na nový veľký Jonatánov úžas a hnev prišiel akýsi levita a nechcel veriť. Nikdy vraj z Galiley nepovstal ešte prorok a čo by vraj z Nazaretu mohlo byť dobrého?Tu zase pretisol sa zástupom mladík bohato odený a krásnej postavy a hovorí:— Zle hovoríš, majstre. Moc toho proroka je veľká. On nielen uzdravuje telá, vymetá diablov, a tí diabli kričia:Ty si ten Syn Boží!ale On aj človeka celkom zdravého môže tak premeniť, že by ho nikto nepoznal. Ak chcete počuť, poviem vám, čo som videl. —— Povedz, povedz — znelo ako v zbore; najviac kričal Jonatán. Mladík pokynul rukou, aby utíchli.— Stáli sme s naším zbožím pri cle. Tam pri stolíku zamyslený, ustaraný sedí colník Lévi, syn Alfeov, môj známy. Ten by bol svoje výnosné remeslo za nič na svete neopustil. Práve ako nás odbavil, strhne sa šum a ruch, a že vraj Ježiš Nazaretský tade ide. Že sme sa všetci obzreli, keď nám povedali, aký je to podivný muž, to si môžete myslieť. Išiel s dvoma učeníkmi popredku a zástup za Ním. Prišli k colnici. Tu ten prorok zdvihne hlavu v zamyslení sklonenú, postoji trochu, pozrie na Léviho. Tomuto sa začali ruky triasť, starosť a mračno zmizli mu z tvári.Ty poď za mnou!riekol Ježiš; a čo myslíte, že sa stalo? —— On šiel za ním! — zvolal Jonatán presvedčene.— Pravdu máš, chlapče. Lévi vstal, odhodil mešec, nechal všetko tak a šiel za Ním. Potom vraj Majstrovi spravil hody vo svojom dome a odvtedy chodí s Ním. Preto tvrdím, že ten prorok má veľkú moc. —— Veru veľkú — ohlásil sa starý rybár, ktorý práve len pred chvíľkou sem prišiel.— Či vieš aj ty niečo, otče? — doliehali na neho s otázkami.— Ja som videl taký rybolov, aký ešte nikto z vás nevidel. Bol som u dcéry v Kafarnaume a všetci sme vyšli na lov so zaťom. Boli sme na dvoch lodiach. Celú noc sme nadarmo pracovali. Keď svitlo ráno, dostavilo sa na breh také veľké množstvo ľudí, ktorí prišli za Ježišom Nazaretským, že On poprosil Šimona Jonášovho, aby Ho pustil do lode a aby trochu odtiahol od brehu. Tak sa stalo. On potom učil zástupy z lode a my sme pri Jeho rečiach zabudli na všetko na svete. Keď dokončil, kázal Šimonovi smerovať na hlbinu a rozostrieť siete na lovenie. Šimon sa zadivil, my sme sa usmiali — kto to videl, loviť ryby vo dne? — A vraj:Na tvoje slovo rozostriem sieť,vraví Šimon,aj keď sme celú noc pracovali, predsa sme nič nechytili.Nuž rozprestrel a sotva sa to stalo, zahrnuli také veľké množstvo rýb, že sa až sieť trhala. Zavolali potom na nás a my sme tie obe plné lode sotva dopravili k brehu. Boli to samé veľké, krásne ryby. Šimon nechal všetko tak a šiel s Ježišom. Aj my sme vtom za Ním prišli do Kafarnauma, a tu zišlo sa nás v dome a na dvore toľko, že keď priniesli jedného porazeného, spustili ho cez strechu k Ježišovým nohám. —— A uzdravil ho? — vyzvedali sa mnohí.— Uzdravil, ale bolo to divné, veľmi divné, nijako sme to nemohli pochopiť — vzdychol si rybár. — Ako tak pozrel na toho nemocného, povie zrazu:Synu, odpustené sú ti tvoje hriechy.—— Kto môže odpustiť hriechy, len Hospodin, Boh Jakobov? — divili sa všetci.— On sa rúhal, — riekol levita, zamračiac čelo.— Tak o tom zmýšľali aj tam niektorí, a aj Mu to povedali, ale On im dal takú otázku, na ktorú nevedel nikto odpovedať:Čo je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy; alebo riecť: Vstaň a choď?Všetci mlčali, lebo oboje môže učiniť len Boh.Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy,prehovoril po chvíľke a obrátil sa k chorému,tebe vravím: vstaň, vezmi svoje lôžko a choď do svojho domu!A ten chorý vstal a šiel domov. —Po vypočutí tohto vyprávania boli by sa zhromaždení bezmála pustili do sporu, lebo levita tvrdil — a niektorí sa k nemu pridali — že ten Ježiš nie je z Boha. No, išla tade práve karavána, museli sa vyhnúť a Jonatán viac nepočúval. Spomenul si, že je už čas ponáhľať sa domov, aby čím skôr priniesol otcovi Jakubovi tieto úžasne krásne správy. Predsa sa ale ešte zastavil. Začul totiž neďaleko povzdych a videl človeka odeného do krásneho rúcha so širokým podolkom a nápisom. Bol to muž vznešeného zovňajšku i správania a bol akosi veľmi smutný.— Čo ti je, majster? — odvážil sa ho osloviť Jonatán, pozdraviac ho s hlbokou poklonou.Muž sa zahľadel vážne do sústrastnej chlapcovej tváre.— Mám doma jediné dieťa, dievčatko asi dvanásťročné, nemocné. Keby som mohol tomu uveriť, čo som počul, zaniesol by som ho k tomu prorokovi. —— Ó, len ver; prečo bys’ neveril? — ubezpečoval ho vrelo šuhaj. — On ti ju uzdraví, však je to náš Spasiteľ. —Vtom išli tade dvaja Arabi s ťavou, oddelili Jonatána od muža, a keď prešli, tento už zmizol v zástupe. K chlapcovi však pristúpil krajan s otázkou:— Či vieš, kto to s tebou hovoril? —— Neviem. —— Knieža školy, majster Jairus. Človek veľmi bohatý a vznešený. —— Ale nešťastný — pomyslel si Jonatán — lebo má chorú dcérušku a neverí, žeby ju Ježiš mohol uzdraviť. — Ba, pohoršoval sa chlapec, kráčajúc cestou domov — akí sú tí ľudia, že nemôžu uveriť: ako aj otec Jakub, potom ten levita a tu zase knieža Jairus. To už ten colník bol múdrejší, ten nechal všetko tak, a šiel za Ním. To by som aj ja iste urobil. Ó, keby som sa len mohol dostať do toho Jeruzalema! —Obohatený mnohou skúsenosťou, navrátil sa Jonatán domov. Odovzdal matke, čo utŕžil a čo priniesol, a nedbajúc na to, že ho bolia nohy, vybral sa za otcom Jakubom, veď tam prenocuje. Ó, ako sa dá za tej krásnej noci dobre rozprávať o tých veciach, ktoré tí, čo ich počuli, dnes už ďaleko-široko rozhlásili a všetky svedčili, že ten malomocný mal pravdu:Prorok veľký povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud!5Sotva by si bol Jonatán i len pomyslel, že nielenže nebude na slávnosti v Jeruzaleme, ale že prejdú týždne ba mesiace, až sa bude môcť dozvedieť niečo viac o Ježišovi Nazaretskom. Veď mal toľko rýb nalovených; a tak dobre svoje zásoby popredal, aj hodnú zásobu ako pre matku tak i pre seba uchystal na cestu: a predsa potom nešiel?!Ach, nešiel, lebo keď sa prišiel odobrať od otca Jakuba, našiel ho ležať na lôžku v ťažkej chorobe. Chlapec sa horko rozplakal. Srdce v ňom bojovalo tuhý boj. Ísť či neísť? Na jednej strane veľká túžba vidieť a počuť Ježiša, na druhej láska k starcovi. Konečne zvíťazila láska. — Keď Ježiš — ten Baránok Boží — tak miloval nemocných ľudí, iste by nebol so mnou spokojný, keby som opustil otca Jakuba. Keď odídem, kto ho opatrí? — Tak pochoval Jonatán svoje túžby, premohol seba a zostal. Že si v skytosti pár razy zaplakal, o tom sa otec Jakub nedozvedel. Ten vôbec nevedel nič o sebe, ani o svete. Jonatán mu opatril ovce a psov a jeho samého tiež opatroval, ako najlepšie vedel.Lenže s uzdravením to išlo veľmi pomaly. Bol už starý a v starobe choroba rýchlo príde, ale neskoro odchádza. Popri starosti o otca Jakuba musel chlapec pamätať aj na mamičku; tá síce už nestonala, ale predsa bez neho vyžiť nemohla. Otec Jakub posielal jej síce mlieko, ba aj jahniatka, ale predsa musel Jonatán ryby loviť, aby to matke a im obom postačilo. Tak míňali sa dni, týždne a mesiace. Ľudia v Jeruzaleme už zabudli na skvelú slávnosť, ale Jonatánova túžba posiaľ nedošla splnenia.Ľahko si každý predstaví, ako radostne uvítali otec Jakub s Jonatánom priateľa Manasesa, keď sa raz znenazdania u nich objavil. Keď si vymenili pozdravy a povedali, ako sa majú, prišla konečne na rad otázka obom tak dôležitá:— Bol si v Jeruzaleme? — Manasesovo čelo sa zastrelo mrakom hlbokej vážnosti.— Bol, otec Jakub, a nikdy som ešte pri slávnosti nevidel také ohromné zástupy ľudu. Kňaz Lévi Áronov riekol, že už dávno neobetovali toľko obetí, ako v tie dni. —Ruka Jonatánova spočinula na ruke mužovej.— A videl si Ježiša: bol tam? —— Bol po všetky tie dni. —— Ach — vzdychol si chlapec. Starec javil zármutok: — Hľa, synu milý, nebyť mojej choroby, bol by si aj ty Ho už poznal; ja som príčinou toho, že sa tak nestalo. Ale Boh našich otcov ti odplatí, čo si pre mňa učinil, syn môj! —— Nehovor tak, otče — bránil sa chlapec, objímajúc náružive starcove kolená. — Veď Manases nám všetko povie, pravda? —Mladý muž pokývol hlavou. Keď dopil predložené mlieko, vyšli všetci pred stan. Jonatán opatril stádo; včera prišli so svojím stanom na miesto, kde rástlo hojne trávy. Tu sa ovečky môžu pásť nablízko otca Jakuba a on ich môže povolávať menom. Keď bolo všetko hotové, začal Manases:— Otče Jakube, a ty Jonatáne! Viete, čo som vám povedal, že totiž ja len majstrovi Jánovi zostanem verným. Chcem svoje slovo dodržať; napriek tomu však sú to veci veľké, ktoré vám budem rozprávať o Ježišovi Nazaretskom. Nič z toho dobrého, čo som počul alebo videl, vám nezamlčím. Nikdy tak človek nehovoril ako On. Reč Jeho je ako šnúra drahých perál, z ktorých každá je osadená v zlate. Hneď taká sladká, že sa rozlieva srdcom ako med, hneď zase taká mocná, že všetkými vnútornosťami zatrasie. Oči Jeho sú hlboké ako to jazero pod nami, ale keď pozrú, akoby sa na teba more lásky vylialo. V tej chvíli, keď on na mňa hľadel, chvelo sa všetko vo mne samom blaženosťou. A tá tvár, tá postava, ten tichý kráľovský krok! Však ty si Ho videl, otče, a ty, Jonatán, Ho uvidíš snáď dosť skoro. Ide už zase do Kafarnauma, potom zvieš. Nemožno Ho opísať,… len uvidíš a nezabudneš. Ale On vie vraj byť aj hrozný. —— Hrozný? —— Áno, Jonatán. Môj bývalý kamarát, levita Jozef mi rozprával o Jeho prvej návšteve Jeruzalema na Veľkú noc takto: Bolo nás už hodne v chráme, tu zrazu vošiel On. Pozrel na tých, čo predávali a kupovali hoviadka na obete; pozrel na stoly peňazomencov pokryté peniazmi, áno pozrel na ten ľud, ktorý na môj zármutok prišiel do chrámu pre všetko iné, len nie preto, aby slúžil Hospodinovi. A tu sa jeho tvár zatienila mračnom zármutku. Ach, Manases, vidieť Ho zarmúteného, to je žalosť, ktorú by človek dlho nevydržal. Potom vyšľahol z tých láskavých očí blesk. Kým sme sa nazdali, mal v ruke bič z povrázkov a volajúc hlasom nie síce hromovým, ale takým mocným, že ho každý musel počuť:Odneste tieto veci odtiaľto a nečiňte z domu Otca môjho dom kupecký.— A vyhnal všetkých von, predavačov i kupcov. Tými rukami, ktorých samé dotknutie uzdravuje, poprevracal stoly peňazomencov a ich peniaze rozsypal. Bolo vidieť, ako veľmi sa mu to kupčenie v dome Božom a to lakotenie[4]oškliví! To mi rozprával Jozef. —— Synu, a či nikto nevztiahol na Neho ruky? — zdesil sa starec.— Nikto, otec Jakub. Boli všetci ako ohromení, kňazi, leviti, speváci, zástup — všetko. Je pravda, že potom sa k Nemu prihrnuli s otázkou, akou mocou to činí a aké znamenie im dá, že má právo to robiť. Ale On im dal divnú odpoveď. Položil si ruky na prsia a s nebeským pokojom odpovedal:Zrušte tento chrám a vo troch dňoch ho zase postavím.Nato mu s hnevom pripomínali, koľko rokov bol ich chrám stavaný. On im nevysvetlil svoje slová, ale odišiel a ešte mnoho divov učinil v chráme pri chorých. Aj teraz, v čas Letníc, činil mnoho divných vecí. Ja som za Ním chodil všade po Jeruzaleme. Kdekoľvek sa objavil, všade boli zástupy hneď okolo Neho a On neustále kázal a uzdravoval. Bol som veľmi žiadostivý zvedieť, či príde na všetky dni na slávnosť aj s učeníkmi; no prišiel. A pomyslite si: tam k rybníku Betesda, kde toľko chorých čakáva, kým anjel zvíri vodu, aby mohli do nej vojsť a byť uzdravení, tam prišiel tiež. A prišiel práve k človeku, ktorý — ako mi potom sám povedal — bol chorý tridsať osem rokov.Či chceš byť zdravý?— pýtal sa ho láskavo. A keď sa Mu požaloval, že nemá, kto by ho priniesol do vody, tu ho jedným slovom dokonale uzdravil. Tuším, On vie, kto Ho najviac potrebuje, alebo za takým ide a pomôže mu.Ale kňazi mu mali za zlé, že toho chorého uzdravil v sobotu. Nato im zase tak podivne odpovedal:Otec môj posiaľ robí i ja robím,a vraj:Amen, vravím vám, nemôže Syn sám od seba nič činiť, iba čo vidí u svojho Otca,a žeOtec miluje Syna a ukazuje Mu všetko, čo sám činí.Ach, mnoho bolo tých divných slov, no mne utkveli v mysli obzvlášť tieto dve:Veď ani Otec nesúdi nikoho, ale všetok súd dal Synovi, aby všetci ctili Syna, tak ako Otca ctia. Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý Ho poslal.Keď som to počul, otče Jakube, hneď som musel myslieť na vaše rozprávanie. Veď on sám seba nazýval Synom Božím a riekol:Pýtajte sa na Písma, lebo vy sa domnievate, mať v nich život večný a tie svedectvá vydávajú o mne, a keby ste verili Mojžišovi, verili by ste i mne, lebo on o mne písal.Otče, ak je On tým Synom Božím betlehemským, tým Spasiteľom — a my si Ho tak málo vážime?! Naši kňazi Ho tak prenasledujú slovami a niktorý mu neverí. Čo to bude? A ak ním nie je, prečo sa činí Synom Božím? —Starec neodpovedal; jeho hlava klesla do oboch rúk. Ach, veď to bolo len náramne ťažko uveriť a nebáť sa sklamania. Ale pred Manasesa postavil sa Jonatán. Líca mu horeli, z očí šľahali blesky nevôle.— Čím ti ublížil ten Baránok Boží, že mu neveríš? Videl si Ho i počul. Majster Ján ti povedal, že On je ten, ktorý krstí Duchom Svätým. Človeka tridsaťosem rokov chorého uzdravil. Ach, čo má ešte urobiť, aby si Mu uveril? — Zamračil sa trochu mladý muž, ale na chlapcovo pokáranie nemal odpovedi. Starcove oči zvlhli slzami.— Pravdu máš, synu! My budeme veriť. Pôjdeme k Nemu a On nám oznámi všetko. Ale teraz už o tých veciach nehovorme. Nevieš nič o majstrovi Jánovi, Manases? —— Neviem, otče, len že je ešte vždy vo väzení a že dvoch z našich poslal z väzenia k Ježišovi s otázkou:Či si ty ten, ktorý mal prísť, alebo máme čakať iného?—— A čo mu odkázal? — vpadli starec i Jonatán Manasesovi do reči.Mladý muž zvesil hlavu a pokračoval: — Bolo tam práve vtedy uzdravených mnoho chorých. Vtedy On odpovedal:Povedzte Jánovi, čo vidíte a čujete. Slepí vidia, hluchí čujú, kriví chodia, malomocní sa čistia, chudobným sa zvestuje evanjelium a blahoslavený je, kto sa nehorší na mne.—— Vidíš, Manases! — zajasal Jonatán. — To je aj pre teba odpoveď od nášho Spasiteľa. —— Hneď som si pomyslel, že mi to povieš. Ale aby som už povedal všetko, čo viem, musím vám ešte rozprávať jednu úžasnú udalosť. Išiel som s Ježišom z Jeruzalema až po Naim. Na ceste prihodilo sa, že k Nemu poslal jeden stotník starších židovských, aby mu uzdravil chorého služobníka. Starší sa za toho stotníka prihovárali. Pán odpovedal, že príde a uzdraví ho. Ale stotník poslal priateľov, ba potom prišiel aj sám a riekol:Pane, však sa ty nemusíš unúvať až ku mne, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz len slovo a môj služobník bude uzdravený.Tak sa aj stalo. Ježiš podivil sa viere toho stotníka a riekol, že takú vieru nenašiel ani v Izraeli. Ako sme sa potom dozvedeli, ten sluha skutočne ozdravel. Veľmi sme nad tým užasli. Veď On pri tom chorom ani nebol, ani ho nevidel, ba ani to slovo sme nepočuli, a on predsa ozdravel. Až v Naim — tam sme sa prestali diviť. —— Ach, otec Jakub — zaplesal, rukami tlieskajúc Jonatán — to Mu ja poviem o tebe, On aj teba uzdraví, aj moju mamičku, keď má takú veľkú moc. No rozprávaj, prosím, ďalej, čo bolo v tom Naime, ja už horím nedočkavosťou a radosťou, lebo viem, že to bude niečo dobrého. —— Veru, dobré, Jonatán. Nuž, ako sa blížime k Naimu, k otvorenej bráne mesta, začujeme zďaleka plač a čo vidíme: Vysoko na pleciach nesú máre, na nich leží mŕtvy mládenec, jediný to syn úbohej ženy, čo vedľa már kráčala, a horko plakala. Za ňou šiel veľký zástup. Pozrel som sa na Ježiša a pomyslel som si: Keby sme boli prv prišli; On by bol tej úbohej vdove syna uzdravil. Videl som, že Mu jej bolo veľmi ľúto, aj toho mŕtveho; tak ľútostive sa na nich podíval. Potom postál. My sme sa vyhli, aby pohreb mohol prejsť. Ale On nie. Keď došli tí, čo niesli máre, až po Neho, položil ruku na máre a zastavil ich. Všetci hľadeli sme na Neho; nikto skoro ani nedýchal.Neplač,prehovoril láskavo k matke mŕtveho mládenca, ktorá v žiali ani nezbadala, čo sa robí. Pozrela k Nemu a ustala v plači; jedným pohľadom ju upokojil. Potom sa obrátil k tomu mŕtvemu a —— A čo? —— Neprerušuj ho, synu. —— A riekol:Mládenče, tebe vravím, vstaň!Ako to vyriekol, otvoril mládenec oči, živá farba sa mu vrátila do tvári, vydýchol si, pohol rukami a posadil sa. Čo nastalo potom, to sa nedá popísať. Matka a syn plakali radosťou. On sa radoval s nimi. Nás ale pojala bázeň — áno, bol nám hrozným v tej svojej moci. Ja spomenul som si na Jeho slová, počuté v Jeruzaleme:Ako Otec kriesi mŕtvych a obživuje, tak aj Syn, ktorých chce, obživuje. Amen vám vravím, že príde hodina a teraz je, že mŕtvi počujú hlas Syna Božieho a ktorí počujú, budú žiť.Ostatní vypukli v jasot, volajúc:Prorok veľký povstal medzi nami a Boh navštívil ľud svoj.—Až potiaľto načúval otec Jakub. Teraz poklonil sa smerom k Jeruzalemu a z jeho úst plynulo dobrorečenie, umlčované po toľkých dlhých rokoch. Uveril v tejto chvíli, že Boh svojho Syna ochránil pred Herodesom, v skrytosti vychoval a dal Ho znova — ó, znova, aby bol Spasiteľom sveta. Žilo predsa teda to betlehemské dieťa, žilo.Keď o dakoľko hodín potom opúšťal Manases Jakubov príbytok, odchádzal so sľubom, že sa vyzvie, kam Ježiš odišiel, aby mohol prísť pre nich a zaviesť ich k Nemu.6Prešlo zase dakoľko týždňov. Jonatán sedával teraz za večera pred stanom samotný. Otec Jakub odišiel predávať ovce a vlnu do Betsaidy. Buďto nepredal, alebo na ceste znova ochorel. Akokoľvek už bolo: Jonatán, ktorý sa ponúkol zatiaľ opatrovať mu stádo, nemohol sa ho dočkať. Raz v piatok zišiel z vrchu dolu — bol so stanom neďaleko — pozrieť, čo robí matka, a nechal pri ovciach chromého Rúbena, ktorý — nemajúc rodičov — kedy-tedy vypomáhal pastierom.Otec Jakub si ho najal, kým sa vráti, aby nemusel Jonatán byť vždy pri stáde. Keď sa s mamičkou porozprávali a ona mu jedno-druhé povedala čo počula od rybárov, vzal Jonatán malú sieť a išiel ju nastaviť. Spustiac sieť do vody, sadol si na brehu a zahľadel sa do vody.Jazero bolo tiché ako také veľké oko, ohradené vonnými krami a mesiac a hviezdy sa v ňom obzerali ako v zrkadle. Ach, tu bolo krásne! Zrazu padol tieň na osvietenú vodnú hladinu. Chlapec sa obzrel. Pri jazere stojí oprená o strom krásna pani. Bohaté kadere vinú sa vôkol utešenej tvári. Spod odhrnutého závoja veľké modré oči zadívali sa do blyštiacej sa hladiny. Zrazu ohliadla sa pani; uvidela zadivenú chlapcovu tvár. Na jej ružových perách zahral dobrotivý úsmev. Pozdravili sa navzájom.— Čo tu robíš, pani? — spýtal sa dôverivo Jonatán. — Ide noc a tento kraj je pustý; kde prenocuješ? —— Dám sa nocou niesť ďalej; moji nosiči odpočívajú, a tak som vyšla podívať sa na vodu požehnaného Tiberiadského jazera. —— Prečo ho menuješ požehnaným? —— Prečo? — Jemná belostná panina ruka spočinula lichotivo na kaderavej chlapcovej hlave. Jej tvár prejavovala hlboké pohnutie. — Tieto vlny nosievajú loďku, v ktorej sedáva a z nej učieva zástupy Majster Ježiš Nazaretský. —— Ty Ho znáš? — zajasal chlapec a urobil hneď pre paniu miesto vedľa seba na skale.— Či Ho znám ja! — Sadla si. — Však On je mojím drahým Pánom a Majstrom. Bola som sa doma podívať, ako je s mužom a deťmi. Zabavili ma dlho, ani pustiť nechceli; ale kvetina bez slnka žiť nemôže, ani duša moja bez svetla Jeho slova. Oddelila som sa od zástupu, a preto sa teraz ponáhľam i nocou, aby som čo skôr našla Toho, ktorého miluje moja duša. —— A kto si ty, pani? —— Som Johanna Chúzová, manželka úradníka Herodesovho. —— A prečo chodíš za Ním? Si azda chorá? — vypytoval sa chlapec napnuto.— Už nie som, On ma uzdravil. Chodím preto za Ním, keď treba, aby Mu voľakto poslúžil. Nie som sama; je nás niekoľko ešte. Obzvlášť posluhuje mu Mária z Magdaly. —— To je kto? —— Bohatá pani, ktorá bývala veľmi nešťastná. Bola posadnutá diablom. Ježiš ju vyslobodil. Ó, my ani nevieme, ako Mu máme svoju vďaku dosť dokázať. Naši známi sa na nás hnevajú; naše rodiny nám robia veľké prekážky — ale my nič nedbáme, len keď Jemu smieme a môžeme poslúžiť. —— A čo bolo tebe? Aká choroba ťa trápila? —— Telesne som bola zdravá, ale duša a srdce boli choré; ale to je dlhá história. —— Ach, prosím pani, povedz mi to — žobronil Jonatán.— A ty Ho tiež miluješ? —— Ó, veľmi! —— Videl si Ho už? —— Je to moja najväčšia túžba, aby som Ho mohol vidieť; verím, že mi to Pán Boh dá. —V krátkosti rozprával chlapec všetko, čo vedel od otca Jakuba o betlehemskom Spasiteľovi, i to, že Ho videl otec Jakub v Betabare, i to, ako sa on, Jonatán, chcel dostať do Jeruzalema k Nemu a nemohol.Paniu tá betlehemská udalosť veľmi zaujímala. — Až sa zídem s Máriou, jeho matkou, opýtam sa jej, či je On to dieťa anjelmi zvestované a kde sa s Ním ukryla, keď Herodes mordoval dietky. A až sa potom dakedy dostaneš za nami, hľaď sa pretlačiť až ku mne a ja ti to poviem. On je náš Spasiteľ, On je ten Baránok Boží. Chcel si vedieť, ako som ja prišla k Nemu. Od detinstva túžila moja duša po pokoji, obzvlášť odkedy ma vydali za Chúzu a prišla som na Herodesov dvor, kde bolo toľko rozkoší pre telo a toľko neprávosti! Vedela som, že nežijeme tak, ako by sme mali žiť, aby Boh našich otcov bol s nami spokojný. Tu raz vybral sa kráľ i Herodias s veľkým sprievodom do Betabáry podívať sa na divného proroka Jána. Ako som toho proroka počula, otvorili sa mi oči. Poznala som, že sme veľmi hriešni. Potom prorok povedal kráľovi pravdu, a preto ho vrhli do väzenia. Nepokoj v mojej duši rástol kamdiaľ viac. Vydala som sa do Jeruzalema a dala som tam za seba obetovať. Ale všetko nadarmo. Mnoho tam rozprávali o Ježišovi, aké tu činil divy na Veľkú noc. Hľadala som Ho, až aj našla. Prišla som práve vtedy, ako sedel na vrchu a kázal. Keď volal:Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení a ja vám dám odpočinutia, vzchopila som sa a išla som k Nemu. On pohliadol na mňa a riekol:Vezmi kríž svoj a nasleduj ma.Nuž, poslúchla som Ho. Nasledujem Ho, žijem a pracujem pre Neho, slúžim Mu i Jeho učeníkom. On ma naučil milovať, trpieť a pracovať. Ďakujem Bohu, že môj muž už tak tuho proti tomu nebrojí: len sa strachuje, aby som sa z rozumu nepominula. Zato otec, matka a celá ostatná rodina odvrátili sa odo mňa ako od nečistej. Na to ja však nič nedbám. V duši mojej je pokoj. — On mi všetko odpustil, On srdce moje uzdravil. A keď som sa teraz aj od teba dozvedela, že On je naším Spasiteľom, budem Mu tým vernejšie slúžiť. Viem, že On musí kraľovať. Potom, až bude kráľom, nebude ma snáď potrebovať, a ja budem vychovávať svojich dvoch synov pre Neho. Ale teraz, keď je v takom ponížení, že — ako sám povedal — nemá, kde by hlavu sklonil, teraz potrebuje našu pomoc. Ale už aj musím ísť. — Pani vstala.— Len to mi, prosím, ešte povedz, pani: keby som ja sa k Nemu dostal, či by som Mu mohol priniesť pár rybičiek? Vzal by si ich? —— Ó vzal, On je veľmi dobrotivý a veľmi chudobný, lebo hoci robí veľké divy, pre seba dosiaľ neurobil ani jeden. —— Ach, to ja už k Nemu pôjdem. Poprosím mamičku, aby mi upiekla pár chlebov a vezmem rybičiek a tak Mu to položím k nohám. —— On ťa za to požehná. A teraz požehnaj ťa Boh otcov našich! Pokoj s tebou! —— Aj tebe pokoj, pani! — poklonil sa chlapec hlboko a dlho ešte za ňou hľadel, keď už v diali zmizla biela šata odchádzajúcej učenice Ježiša Nazaretského. Ona opustila Herodesov palác, kráľovský rozkošný život, muža i deti a celú rodinu, aby vzala na seba svoj kríž a nasledovala Jeho, ktorý nemal, kde by hlavu sklonil, aby slúžila Jemu.Ako sa tak Jonatán díval, objal ho ktosi:— Pokoj tebe! —— Otec Jakub! — Áno otec Jakub živý, živúci stojí pred ním. A je to on? Tvár samý blesk radosti a nebeského pokoja. — Otče, ty si Ho videl! — zvolal chlapec v blahej predtuche.— Videl, synu milý, videl aj počul. — Starec sadol si na skalu.— Preto som sa tak dlho zabavil. Moja túžba, zvedieť konečne pravdu, vzrástla tak veľmi, že keď som bol už v Betsaide, musel som zájsť až do Kafarnaumu. Tam mi ukázali dom, kde býva On, keď je v meste; ale On nebol doma. Zato našiel som Máriu Jeho matku a — milý synu, hoc už prešlo tridsať rokov od tej doby a ona zostarla, predsa som ju hneď poznal, matku nášho betlehemského Spasiteľa. Dal som sa jej do známosti. A ako sme sa tak rozprávali, povedala mi, že prv, než tí vojaci prišli do Betlehema, snívalo sa jej mužovi Jozefovi, aby vzal dieťa i matku a utiekol s nimi do Egypta. On poslúchol. Ešte ani nesvitalo, zobudil ženu; vzali dieťatko i to zlato, čo im tí mudrci priniesli, ktoré sa im na ceste i v Egypte dobre zišlo, a utiekli. Tak musel náš Spasiteľ ešte maličký utekať pred Herodesom, ako kedysi Dávid pred Saulom. A tak Ho musela matka skrývať, ako Mojžiša skrývala jeho matka. Ale predsa Ho ukryla. Desať rokov boli v Egypte; potom sa navrátili a bývali v Nazarete. Tak sa naplnilo proroctvo:V Betleheme sa narodil, z Egypta povolal Boh Syna svojho a Nazaretský sa volať bude.Ešte toto sa musí naplniť:Kraľovať bude kráľ a šťastne sa mu povedie.Ani o tejto veci niet pochybností. A keby som aj to všetko nevedel, keď som Ho videl a počul, keď som na vlastné oči videl tie divy, ktoré činí: už preto by som musel uveriť, že Boh navštívil svoj ľud. Teraz, keď som Ho už aj ja videl a počul, počkáš len, kým príde Manases, a hneď s ním pôjdeš, aby si aj ty, milý synu, mal konečne splnenú svoju svätú túžbu. Až sa to stane, prial by som si, aby ma potom Boh už prepustil v pokoji, lebo moje oči videli Jeho spasenie. —7Jonatán čakal zo dňa na deň, ale Manases neprichádzal. Otec Jakub si nevedel vysvetliť, čo je toho príčina. Neprichádzal a medzitým sa rýchlo minula jeseň, prišli zimné pŕšky a hmly. Jonatán nahliadol, že už musí počkať do jari. Neraz si poplakal, lebo túžil kamdiaľ viac, až od toho ochorel. Stával sa netrpezlivým a chvíľami i zlým. Keď ho to prešlo, želel svoj hriech; cítil však kamdiaľ tým silnejšie, že jeho srdce je choré. Predtým túžieval len vidieť toho predivného Syna Božieho; teraz vedel, že potrebuje Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta. Obzvlášť, keď sa otvorila jar, a on počul o udalosti, ktorá sa stala nedávno.Rozprávala to jeho mamičke jej sestra, vydatá v Tiberiade. Pozval vraj akýsi farizeus Pána k sebe do domu, aby Ho pohostil. Ako tak sedeli spolu pri stole, stalo sa, že prišla dovnútra žena, ktorá bola pre svoj hriešny život známa v tom meste i na okolí. Tá pristúpila priamo k Ježišovi, kľakla na zem a veľmi plakala, pritom pomazala nohy Ježišove voňavou masťou a zmáčajúc ich svojimi slzami, ľúbala ich a utierala svojimi krásnymi vlasmi. On akoby ju ani nevidel. Ale keď sa farizeus nad tým divil, že jej dovoľuje, aby sa Ho dotýkala — keby vraj bol prorokom, vedel by, aká to žena je — riekol mu Majster:Dvoch dlžníkov mal nejaký veriteľ; jeden bol dlžen päťsto peňazí a druhý päťdesiat; a keď nemali odkiaľ zaplatiť, odpustil obom. Povedz teda, ktorý z nich bude ho viac milovať? Na to odpovedal farizeus: Myslím si, že ten, ktorému viac odpustil. Dobre si rozsúdil, riekol Ježiš a ukážuc na plačúcu ženu, vravel: Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, vody mojim nohám nedal si, ale táto slzami zmáčala moje nohy a vlasmi hlavy svojej utrela. Nebozkal si ma, ale táto, ako som prišiel, neprestala ľúbať moje nohy. Olejom moju hlavu nepomazal si, ale táto masťou mazala moje nohy. Preto vravím ti: odpustené sú jej hriechy mnohé, lebo milovala mnoho. Komu sa ale málo odpúšťa, málo miluje. A potom sa sklonil k tej žene so slovami: Odpustené sú ti tvoje hriechy. Ale keď ona zostala ležať pri Jeho nohách a okolo sediaci sa horšili, povedal jej: Viera tvoja ťa k spaseniu priviedla, iď v pokoji!A vstala, išla a bolo na nej vidieť, že jej bolo naozaj všetko odpustené a že jej srdce ozdravelo, tak ako to srdce Johany Chúzovej alebo srdce Márie z Magdaly!— Až ja sa dostanem k Nemu, — myslel Jonatán sám v sebe — či aj mne odpustí, aj mňa uzdraví? —Konečne priniesol levita Alfeus, putujúci do Jeruzalema, správu od Manasesa. Veľmi smutná vec zadržala ich priateľa, tak že nemohol prísť. Drahého majstra Jána nebolo viac medzi živými. Dal ho Herodes v žalári sťať, ukrutne zavraždiť na žiadosť nešľachetnej Herodiady. Levita plakal, keď toto rozprával.Herodes svätil svoje narodeniny a hodoval so svojimi hosťami v skvelých komnatách. Vtom vošla tam dcéra Herodiady a Filipa, kráľovho brata, a začala prekrásne tancovať. Jej tanec zaľúbil sa Herodesovi tak, že jej sľúbil darovať, čokoľvek by žiadala, až do polovice kráľovstva. Nuž, bežala dievočka tá k matke a táto jej radila, aby si vyžiadala hlavu Jána Krstiteľa na mise. Ešte jej vraj tiež povedala, že kráľ toho Jána rád počúva a rád aj všeličo podľa jeho rady robí; takže ho ten Ján ešte aj k tomu navedie, aby ich obe dal od seba preč. A že ony nebudú mať pokoja, kým Ján žije a kráľa napomína.Dievočka teda požiadala o hlavu Jánovu. Kráľ sa síce zarmútil, ale predsa jej žiadosti povolil. Čo Herodias s tou hlavou urobila, nikto nevie; ostatné telo pochoval Manases a druhí učeníci. Ale Manases od žiaľu za majstrom až ochorel, takže len teraz sa z toho zbiera. Príde vraj, len čo bude môcť.Zatrúchlil otec Jakub, že Boží prorok musel tak zahynúť, a Jonatán horkými slzami oplakal jeho smrť. Už sa nedivil, že Manases neprišiel, ale tomu sa divil, že Ježiš majstra Jána nevyslobodil. Pravda, otcovi Jakubovi sa o tom nezmienil. — Ach — pomyslel si — ja mať takú moc ako Ježiš, nebol by som to dopustil. —8— No tak s Bohom, otec Jakub! —— Požehnaj ťa Hospodin, syn môj! Putuj šťastne. Daj ti Boh otcov našich žiadosť srdca tvojho! —Ruka starcova spočinula žehnajúc na hlave Jonatánovej, ktorý sa konečne vydal na púť za Ježišom. Bol krásny, jasný deň, príroda obliekala si nové rúcho. Starec položil ruku na oči a hľadel za miznúcou postavou svojho mladého priateľa, kým mu ho neodňala diaľka. Práve tak dívala sa tamto pred chalúpkou starostlivá mamička, ktorá synovu torbu zásobila ôsmimi chlebmi a hojnými rybami.— Nebudem ja čakať na nikoho — riekol Jonatán, keď zvedel, že Ježiš sa preplavil do krajiny Gadarénčanov. — Pôjdem ta k prístavu a počkám; veď On príde späť, a tak sa dostanem k Nemu. — Otec Jakub nebránil. Potešil a uspokojil aj chlapcovu mamičku, ktorý ostatne už vyrástol na hodného šuhaja. A tak prepustili Jonatána s požehnaním a s nádejou, že ho bude sprevádzať anjel Hospodinov, očakávajúc túžobne jeho návrat.On medzitým doputoval šťastne do Tiberiady. Príduc ku brehu, uzrel tam loď, ktorá sa práve chystala na druhú stranu. Poprosil, aby ho vzali a zaplatil za prievoz. Nevidelo sa mu čakať na brehu, lebo sa dozvedel od jedného starého muža, ktorý prišiel z krajiny Gadarénčanov, že Ježiš sa ešte zdržiava na tej druhej strane a sotva tak skoro odtiaľ odíde.Na lodi bolo mnoho reči o Pánovi; tak Ho všetci nazývali. Loď patrila otcovi Zebedeovi a tento rozprával, čo počul od svojho syna Jakuba. Keď sa plavili do krajiny Gadarénčanov, že bol vraj Pán tak veľmi ustatý, že zaspal vzadu na lodi na poduške, lebo nemal vo dne chvíle pokoja, ani na jedlo, a v noci obyčajne utiahne sa do samoty na modlitbu. Spal, a tu strhla sa veľká búrka. Víchor hádzal loď sem a tam, voda valila sa dovnútra a len-len utonúť! On spal. A spal vraj tak ticho, ako keď matka kolíše dieťa na kolenách. Konečne pojal učeníkov veľký strach; pristúpili teda k nemu a zobudili Ho: —Pane, zachovaj nás, hynieme!—— A On? — spýtal sa Jonatán.— On vstal, pozrel na more, pohrozil mu a riekol: —Umĺkni a upokoj sa!— a razom vietor utíchol, vlny opadli a bolo ticho a jasno. Pán ale pokáral učeníkov, že nemajú viery. —Jonatán dlho premýšľal o tom, aká že to je veľká moc, rozkazovať tak vetru a moru to môže len Stvoriteľ.Kým prišli ku brehu, vedel Jonatán celé odseky z Ježišových kázní a podobenstiev naspamäť. Rybári ochotne rozprávali pozornému poslucháčovi, čo vedeli.Na brehu stál zástup ľudu a jedna žena veľmi horlivo rozprávala.— Čo to vravíš, žena? — spýtal sa otec Zebedeus, keď vystúpili na breh.— Pomysli si —, otče, vytasil sa mladý známy rybár — ona rozpráva, že váš Majster uzdravil gadarenského diabolníka. Vieš, toho, čo nebýval v dome, ale len v hroboch a čo sa ho všetci toľko báli, keď sa ani odevom neodieval a len vždy hádzal kamene. Ale nech nám to sama rozpovie ešte raz, ako to bolo. —Žena skutočne na veľkú Jonatánovu radosť rozprávala znovu, že ten divoký človek bežal naproti Ježišovi, majúc v každej ruke kameň. Všetci, čo to videli, vykríkli a ustúpili, a tak stáli si Pán a ten diabolník zoči-voči. Každý čakal, čo bude ďalej. Pohľad na toho človeka bol hrozný. Jeho nahé telo bolo plné sinavíc a rán. Jeho divoká tvár bola zarastená a dodriapaná, vlasy rozcuchané, celý človek samá špina a zaschnutá krv. A tie divé oči upreli sa na tichý, ľúbezný obličaj Pána. Vtom, ako sa im ich zraky stretli, Pán pohol perami a hoci nebolo slova počuť, diabol počul a hrozne tým úbožiakom trhol. —Ježišu, Synu Boha najvyššieho, prosím ťa, netráp ma!— zvolal ten nešťastný človek a padol k nohám Pána. Na otázku: —Koľko vás je?— odpovedal, že množstvo; a tí diabli prosili ústami toho človeka, zvíjajúceho sa v bolesti pri nohách Ježišových, aby im nekázal ísť do priepasti, ale aby mohol vojsť do stáda sviň, ktoré sa tu neďaleko pásli. Nuž, On im to skutočne dovolil, a vo chvíli to stádo sa hnalo ako divé z vrchu dolu a utonulo v mori.— A ten muž? Čo sa s ním stalo? — vyzvedal sa Jonatán.— Ten, synu, zostal chvíľu ako mŕtvy. Potom pozrel hore, lebo sa mu vrátil zdravý rozum, videl Pána a videl i seba, aký je ohyzdný. I zahanbil sa a skryl tvár v prachu zeme. Ježiš pozrel na nás a tu hneď každý mal sa k niečomu. Muži pokryli úbožiaka plášťom a odviedli ho k vode. Johana Chúzová podala vonné mydlo, hrebene a iné, čo bolo treba. Mária z Magdaly podala šatstvo zo zásoby, ktorú máva pre Pána a Jeho učeníkov pohotove. Každý z mužov poslúžil, čím mohol. Po malej chvíli, keď priviedli toho človeka ostrihaného, oholeného, umytého a oblečeného, skoro by ho nikto nebol poznal. Čo až potom, keď Pán s ním prehovoril, a on si mohol sadnúť k Jeho nohám a počúvať. Ach, to bola pre nás nevýslovná radosť. Ale tí nešťastní Gadarénčania prišli z mesta, a keď videli a počuli, čo sa stalo, prosili Ježiša, aby odišiel z ich krajiny; a On odišiel hneď. —— Odišiel? — skríkol Jonatán, — niet Ho tu?— Niet, synu, preplavil sa späť do Kafarnaumu. —Jonatána táto zvesť priamo zdrvila. Pustil sa do plaču a nedal sa nijako potešiť. Márne prihovárali sa mu tu prítomné ženy.— Keby som bol tam dočkal a nechodil sem, bol by som Ho uvidel, počul, ale takto Ho už snáď nikdy neuvidím! — Usnul pozde v noci, zmorený plačom.Ráno sa zobudil s bolestnou spomienkou na to, čo sa mu prihodilo a ako ďaleko je ešte od cieľa svojich túžob. Smutne poďakoval sa rybárovej žene za nocľah, ktorý mu poskytla, a pobral sa ku brehu, aby vyhľadal loď otca Zebedea. No, tej tu nikde, nikde nebolo. Ako tak zarmútený chodí, vidí v diali černieť sa loď, až prirazila k brehu. Vzchopil sa a celý zadychčaný dobehol k nej. Po dlhom dopytovaní sa dozvedel, že o dva dni vypláva do okolia Betsaidy. Dva dni — to bola dlhá lehota. Ako ich stráviť? No, keď len ho loď prevezie na druhú stranu; odtiaľ potom pôjde ďalej podľa brehu do Kafarnaumu. Ponúkol rybárom svoju pomoc. A tak, hoci sa mu zdalo, že tú dobu neprečká, predsa prežil i tieto dni a noci. Konečne ich niesli vlny toho požehnaného jazera, ako ho nazvala Johana Chúzová.Prvé, čo počuli, keď prirazili k brehu bolo, že Ježiš Nazaretský zašiel od Betsaidy na akési pusté miesto a že zástupy zo všetkých strán putujú tam za Ním. Tentoraz sa Jonatán rozplakal radosťou. Vedel, že už je blízko cieľa a že jeho túžba sa konečne vyplní.9Mladý pútnik dohonil zástupy. Počúval, čo si medzi sebou rozprávali a jasal, že konečne ide s ľuďmi, ktorí tak ako on, túžia po Ježišovi. Mnohí z nich Ho už videli; niektorí o Ňom len počuli. Mnohí viedli so sebou chorých, ktorých všetka nádej sa upierala k Nemu. Tu niesli synovia chromého otca na nosidlách, tam zase mala matka na oslovi uviazaného chlapca námesačníka. Viedla si osla sama a strážila si úbohé dieťa. Tu viedli slepého, tam hluchého. Opodiaľ kráčali malomocní so zaviazanými ústami a ťažko stúpali pokašľávajúci suchotinári. Všetci tí ľudia, čo tu išli, potrebovali Ježiša veľmi, buď pre seba samých alebo pre iných.Niektorí pochybovali a trápili sa myšlienkou, či ich uzdraví? Iní spomínali Jeho divy a tak si dodávali dôvery. Tí ale, ktorých len nedávno uzdravil, svedčili horlivo o Jeho láske a moci.Zrazu vidí Jonatán známu tvár: mladíka v gréckom kroji. Počkal na neho, a keď sa tento priblížil, opýtal sa ho, či ide tiež za Ježišom.— Idem, a nechcem viac už nikdy od Neho odísť. —— Videl si zase nejaký veľký div od Neho, ako pri tom Lévim? —— Viac než to. Keď sa Pán vrátil z krajiny Gadarénčanov, čakali sme na Neho vo veľkých zástupoch. Tu prišiel k Nemu knieža školy, menom Jairus, ktorý mal už dávno chorú dcéru, ale mu ju dosiaľ nevedel vyliečiť ani jeden lekár a ona počínala umierať. Nuž, prišiel k Ježišovi, padol mu k nohám a prosil, aby vošiel do jeho domu a uzdravil ju. —— A uzdravil ju? —— Viac ako to. Kým sa Pán dostal k Jairovmu domu, umrela tá dcéruška, lebo už cestou mu vyšli naproti sluhovia a vraveli svojmu pánovi:Umrela tvoja dcéra, nezdržuj majstra.Ale Pán povedal kniežaťu:Neboj sa, len ver!a šiel predsa s ním. Na ceste zdržala Ho jedna žena, čo už dvanásť rokov bola chorá a na lekárov minula celý majetok a stále sa mala horšie. Tá, ako sa dotkla Jeho rúcha, hneď ozdravela. Ale Pán zbadal, že z Neho vyšla moc, a tak musela to vyznať pred všetkými. On jej potom povedal, že jej viera ju uzdravila a aby vraj navždy bola sprostená svojho neduhu a trápenia.To Ho teda ešte pribavilo, takže keď prišiel k Jairovmu domu, už tam trubači hrali smutné piesne a nariekačky plakali. Dievčatko bolo už vystreté.Prečo plačete? Neumrela dievočka, ale spí,povedal Pán. Vysmiali sa Mu. Nato vyhnal všetkých von a vzal so sebou len rodičov tej dievočky a troch učeníkov a vošiel do domu. Tam vzal dieťa za ruku a povedal:Dievočka, vravím ti, vstaň!Keď vstala, dal ju rodičom a kázal, aby jej dali jesť. Jairovu radosť si nemôžeš predstaviť. Nevedel ani, ako sa s Pánom rozlúčiť, aj tri razy padol Mu k nohám a odprosoval Ho, že Mu prv neveril. No Pán ho nekáral, ale požehnal ho a odišiel. —Ach, či bol Jonatán rád, že sa toto všetko dozvedel. Ale tu mu srdce počalo prudko biť. Hľa, veď tam sú zástupy a medzi nimi iste je aj On — Ježiš! — Ja sa musím dostať až k Nemu, — sľuboval doma, a teraz ho opustila všetka odvaha. Cítil, veril, aký veľký, všemohúci Pán je Ježiš a on je úbohý, chudobný, hriešny chlapec. — Ale veď On je náš Spasiteľ, Baránok Boží a ja Ho veľmi, veľmi potrebujem, ja musím až k Nemu! — Ale ach, už bol tak blízko, už vedel, že ho tu len zástup delí od Pána, a predsa prešiel skoro celý deň, kým sa dostal k Nemu. Veď tu bolo toľko chorých a všetci potrebovali Jeho pomoc.Zrazu ten nával ustal. Nemocní boli uzdravení a Pán začal hovoriť o kráľovstve Božom. Jonatán Ho nevidel pre vysokých mužov, čo stáli pred Ním, a ani dobre nepočul ten hlas, o ktorom hovoril Manases, aký vraj je sladký a mocný. Bolo mu tak úzko vôkol srdca. — Načo som prišiel, ak Ho nebudem ani vidieť ani počuť? — Obišiel potichúčky — vyzul sa zo svojich drevákov — a pátral po lepšom mieste.Hľa, tam trochu opodiaľ na vyvýšenom mieste zabelel sa mu závoj. Tam sedela, hlavu do dlaní podoprenú pani Johana Chúzová. Okolo nej sedeli ešte iné ženy a dievky. Jonatána to tiahlo k tým Ježišovým učeniciam. Keď nemôže vidieť Pána, odovzdá aspoň pani Johane tie chleby, čo priniesol. Oni mu už trochu stvrdli a z ôsmich ich zostalo len päť, z rýb len dve, lebo musel dať za prievoz a potreboval aj sám. Ale snáď to Pán predsa prijme.Podarilo sa mu, bez toho, aby koho vyrušil, dostať sa až k učeníkom Pána, práve keď Ježiš svoju reč dokončil. Načo učeníci obstúpili Pána, akoby sa o niečom radili. Slnce začínalo už zapadať.Pani Johana poznala Jonatána hneď a veľmi sa mu potešila. Spýtala sa ho v krátkosti, ako sa má, ako sem prišiel, a potom mu povedala, ako sa menuje jej susedka, to že je Mária z Magdaly; tá vedľa nej zase Salome.Ako sa tak rozprávajú, pristúpi k nim muž vysokej postavy a odpovedá na akúsi otázku Márie Magdalény: — Majster nám kázal vyzvedieť, koľko máme chlebov, ale nemáme ani jeden. —— Ba, Ondrej, je tu jeden mládenček, ktorý priniesol Pánovi päť chlebov a dve rybičky — ohlásila sa pani Johana.— Tak? No, poď so mnou, synu. — Kým sa Jonatán nazdal, vzal ho silný muž za ruku a raziac cestu sebe i mladíkovi, doviedol ho až k Ježišovi.V tej chvíli, keď bol Jonatán tak blízko Spasiteľa, vediac, že tie oči, hlboké, ako to jazero Genezaretské, a v nich celé more lásky, spočívajú na ňom, nevidel nič. Nohy sa pod ním triasli. Počul, ako hovorí Ondrej:Je tu jeden mládenček, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve rybičky, ale čo je to pre také množstvo!Potom počul, ako rozkazoval ten krásny, láskyplný hlas:„Rozkážte ľudu, aby sa usadil po sto a po päťdesiatich.“Tu podlomili sa pod ním kolená a on padol k Ježišovým nohám: — Odpusť mi, Pane, moje hriechy, — to bolo všetko, čo mohol pomyslieť — a On mu odpustil. Ocitol sa na srdci, v ktorom nič iné nebilo a nebije po všetky veky, len láska. Žehnajúca ruka spočinula na jeho hlave.Potom mohol už pozrieť do tej tvári obostretej nebeským pokojom, do tvári Spasiteľa, Baránka Božieho. Kým sa zástupy usadili, mohol aj povedať Pánovi, ako po Ňom veľmi túžil. Ale On to všetko vedel, i to, že Mu tie ryby a chleby do daru priniesol, hoci Mu to učeník Ondrej ani nepovedal. A potom bol Jonatán taký šťastný, že mohol pred Ním držať tie chleby a tie rybičky, z ktorých však neubývalo, lebo v tých svätých, požehnaných rukách ten Boží dar rástol.Nepýtal sa pritom Majstra, či je On Synom Božím, či je tým Spasiteľom betlehemským, či je tým očakávaným Mesiášom. Nič sa nepýtal.Jediný okamih na Ježišovom srdci postačil, aby jeho srdce ozdravelo a duša všetko poznala. Lebo ak chce kto uveriť, nech ide až k samému Ježišovi, tam isto uverí.Veľká mladíkova túžba, uvidieť Mesiáša, sa splnila. Nevýslovne blažený a nasýtený, nemal otázky. Ach, veď pri nohách Ježišových všetky pochybnosti a otázky utíchnu navždy!(1900)[1]hospoda— tu: bývanie (alebo i stavba)[2]torba— vak z kože (plátna) s nosným remeňom; nosila sa na pleci, na boku[3]rabbi (hebrejsky)— učiteľ[4]lakotenie— lakomosť
Royova_Splnena-tuzba.html.txt
Ostrov Brač v Dalmácii, v decembriIste sa zadivíte, keď najdete mňa medzi svojimi dopisovateľmi, pane Redaktore! Mňa, ktorý nebol som nikdy hospodárom — okrem ako učiteľ, čo som mal od cirkve tri záhončeky „pod švábočku“ a jednu kravu a všetko „čo k tomu prináleží“ — mňa tedy, nehospodára medzi dopisovateľmi hospodárskeho časopisu. A to ešte dopisovateľmi, ktorí majú tak vynikajúce praktické i theoretické skúsenosti hospodárske. Toto moje vystúpenie vo vašom ct. liste má svoju historiu: ak dovolite, vyrozprávam Vám ju.Keď som tak, menovite v lete, keď slnce praží, až ti modzgy idú „uzavreť“ t. j. zovreť, musel sa potĺkať „na koni“, t. j. mulici po dedinách mojho okresu — tu mi urážala nesmierne oči holota a pustoš našich briežkov a vrškov. U nás v Orave najdeš i po medziach i popri garádoch zelenú trávu od Dzura do všechsvätých, zriedka kedy vidíš suché, holé výmole a jarky: a tu na juhu, kde by malo byť rastlinstvo storáz bujnejšie, len kde tu vidíš chĺpok „zelenila“ — ostatok všetko holé, šedivé a biele, sťa plešina keď slnce na ňu zasvieti. Iba čo miesty rastie chrastina a to: myrtha, čestmina, kde tu na nižších miestach cyprus. Z tráv najviac je šalvija, taká biela i voňavá ako u nás v zahradách, potom „sliz“ (malina) a iné. A po takýchto „holiach“, naozajstných, trápi sa, vädí sa naša „živína“ (statok) „od Dzura do Michala a od Michala do Dzura.“ Konečne náš statok nenie toľme prieberčivý. Mulica a somár napasie sa i v chrastine na konároch, podobne koza a ovca. Druhý statok sa i tak nechová. Kone, malé, hercegovské plemä — drží sa viac „na príchovok“: ako známo krížením kobyle a osla povstáva mulica. Volov nieto (prosím [nerozumeť] nebrať to za narážku!), okrem na jatku keď došikujú „z terra ferma“ (pevniny), naši mäsiari, kravy by tiež môhol na prstoch počítať — a držia sa výlučne na miestach vyššie položených. Zdá sa, že krava morské povetrie veľmi neobľubuje.Táto pustota v pašienkoch — ja myslím — je tiež jedna z tých príčin, pre ktoré tunajší sedliak nemôže sa dostať na zelenú ratolesť. Nieto statku do roboty — sedliak musí sám doháňať motykou, čo nemôže pluhom. Preto jest pomerne málo mlieka, ba znám dediny a mestečká, kde ho vôbec nenajdeš. No a známe čo súca gazdina s mliekom všetko odbaví. Masla neznajú vôbec, podobne ani kyše, smotany, cmaru. Pravda Boh sa postaral o druhé „mlieko“ v hojnosti. Máme vína. I náš sedliak miesto chleba s mliekom naje sa chleba s vínom hneď „na štet srca“ (na čisté srdce), i tak namáča doň suchý chlieb ako my do mlieka. Miesto masla Boh nám dal inú omastu — olej olivový, na ktorom tí tu všetko hotujú, ešte i ich halušky, t. zv. makarony. Nuž dobre je, že je takto, ale by bolo i lepšie i zdravšie, keby sme oplývali nielen vínom a olejom, ale i „mliekom a strďou…“ (Ja) Ja nad tým rozmýšľajúc, umienil som si oprobovať, či by ozaj daktorá z našich tráv, ktoré tam hore pestujete za krmivo, sa nevydarila v tomto našom suchopare. Poprosil som p. Ivana Liuba v Kraskove, aby mi poslal semä takej trávy, o ktorej predpokladá, že by v tejto suchote mohla prevegetovať cez leto; poprosil som i druhých špecialistov (trá) v tomto obore, ale zo všetkých sa ohlásil jediný pán Liub s velikou zasielkou semena bôlhojového v sprievode krásneho listu. Keby (t) nie ten list, trpeliví čítatelia „Obzora“ neboli by nikdy objavili vo mne „hospodárskeho zpravodajcu“. Ale v ňom stálo, že miesto dobierky aby vraj do Obzora napísal o tunajších pomeroch hospodárskych. Vyznám uprimne, mňa to postrašilo. Nechcel by, aby mi dakto privolal: „Zostaň pri svojom kopyte!“ Ale ufám sa, že preca i medzi vymlátenú slamu môže sa kde tu i užitočné zrnko zatrúsiť. A radšej sa podložím i ukrutnej kritike, než aby sa mi ešte raz stalo, čo mi p. Salva bol na oči vyhodil, totiž: „Ja už neverím ani jednemu spisovateľovi, lebo všetci sú cigáni.“ To bolo, keď som čosi sľúbil napísať a nemôhol som splniť sľub. Tak reku, radšej podstúpim neviem čo, než aby pán Liub túto výpoveď za p. Salvom opakoval.Keď budem hovoriť, mienim hovoriť o obyvateľstve Bráča, Hvara a Visa — tak sa totiž zovú „po naški“ ostrovy, ktoré najdeš v zemepise pod menom: Brazza, Lesina, a Lissa. Toto sú mená talianske, a čo sa ti raz do zemepisu zapletie, to ani za sto rokov ramárom nevytiahneš, keďže zemepis „sa robí“ na ten spôsob, že zo starej knihy sa všetka tá haraburda jednoducho presadí do novej. Tieto poznámky mohly by sa stiahnuť i na obyvateľstvo z t. zv. „terra ferma“ (Prímorie), ale len práve na brehu mora bývajúcich, Veď každý uzná, že títo bývajúc „na moru“ vedú cele iný život, než obyvatelia „izza Planine“ — zpoza Vrchov, ktorí more vidia raz, dva razy v živote, alebo práve i nikdy, ak im je doň ďalej.Tedy hospodárstvo! Bez statku, bez humna, bez sypárne, bez maštale, bez ovčiarne, bez pivníc a jam na burgiňu i švábku (zemiaky), i bez kapusty! Oravec by zaplakal nad takým „hospodárstvom“. Práve ako i ja, keď som sem došiel na tri krále, (a) premrznutý až do kosti, a morskou búrou viac živý ako mrtvý: a žiadostivo sa obzerajúc po izbe, kde je pec — nevidel som jej. (Zuby hrkocú) Zub nedopaduje do zuba a v izbe nemáš sa kde sohriať. Pani spozorovala moju zúfalosť, dala doniesť „rakije“ (pálenka z hroznových šuplín a vínneho droždja), aby ma steplilo (zdnuka) „na vnútornom človeku“ a na velikej bronzovej paňvi (darmo je, krásna bola!) žeravé uhlie. „Toto je naša pec!“ vysvetľovala mi. „A čo by povedali vaši“ — pýta sa ma pani — „keby vás takto videli sa sohrievať?“ Ja som sa len usmial, ale som nepovedal. Až na mnohé naliehanie som vyzradil: „Nuž povedali by, že sú to velikí neboráci — nemajú ani pec…“Tu gazda znamená toľko ako vinár; pole toľko ako vinice. Čo je obrábané pole aspon, všetko zaujaté je vinicami. Okolo domov sú zahrádky, v nich: cibuľa, cesnak (veliké struky a sladké), kupus (zimušnia kapusta), blitva (letnia kapusta, skoro by povedal: loboda), čosi šalátu (ale nie hlávkový: listy dlhé a tvrdé ako remeň) a už vari dosť. Jesú zahrady, kde rastú pomidóri (paradajky), citrony, pomaranče, zvlášť na ostrove Visu — ale toto sú všetko „špeciality“, s ktorymi sa naša gazdiná nerada zabáva. Mnoho je s tým oštary, nevypláca sa a v zahrade pleť na slnečnom úpeku tiež nenie veľká slasť. Hlavná vec, aby bol na zimu kupus a na leto blitva — uvarené na oleji, alebo na mäsovej polievke chutí to znamenite. Sedliak z toho žije tuna najviac. Vidíš kde tu záhonček pšenice: ale kým tá dozreje, oboria sa všetci vrabci na túto lahôdku neslýchanú a nevídanú, takže ostane iba slama. Žita som videl v týchto piatich chotároch jeden záhon asi ako moja izba. Chodili sme k nemu na diváky a deti čo ho videly, budú svojim vnukom rozprávať: vidíš, tuto bolo žito, keď som bol taký malý, ako ty. Čo sa seje, seje sa k vôli slame: aby bolo čím sedlá vypchávať. Už či ju dávajú i do slamníkov, tak ďaleko som nie orientovaný. Ale myslím, že áno. Fazola, hrach, menovite sladký — darí sa keď ho nasadíš, bohužial nenarastie, ak ho nenasadíš. A tento prípad je práve u nás. Naši sedliaci neradi sa s tým babrú a ženičky ešte menej. A tak. Iného nič nepozostáva, toliko vziať „mašklin“ — čakan a ísť do roboty na vinice. Najviac chlapi narábäjú s touto svojou motykou cez zimu i v jar, keď presekávajú a okopávajú svoje vinice, práve tak ako Oravci svoju švábočku. Tu zas príde „podopieranie“ — viažu mládniky o paličku chlapovi asi do pása. Tu nesmie pustiť do vysoka: „bora“ by všetko polámala alebo otĺkla. Bora je severný vietor, ktorý keď zaduje, duje tak hrozne, že v Senji (Zeng) nemôžeš prejsť po ulici, lebo ťa hodí o zem: a v Pučišću, tu blízo nás vysadil veliký parník (damšíf) na sucho a síce v samom prístave. Pre tento vietor ohrádzajú vinice „gomilami“ — múranými ohradami, aby ako tak miernily jeho účinok. Z druhej strany múrajú tieto ohrady, lebo nevedia čo počiať s kamením, ktorého velká sila sa vykope pri zakladaní viníc.Tunajšie vinice vo velikom sú chýre pre úrodnosť, i dobrotu vína. Človek sa zadiví, keď vidí v tej*Na palube (Ariadne) „Bucephalo“našiel som nečetnú spoločnosť. Dosť možno — myslel som na prvý pohľad — cestovatelia utiahli sa do kabin. Bolo totiž 14 po poľudní a na tú hodinu Vám ani jeden „genninný“ Dalmatinec ešte „nepopil svoju kávu“ — inými slovami, neodbavil odpoľudní odpočinok. Nuž a keď prídeš medzi vrany musíš kvákať ako ony: tak i cestovateľovi, nezvyklému na podobné odpoľudňajšie pôžitky, neostane nič iné, ako zaholdovať dobrému obyčaju.Ale sklamal som sa. Ani o hodinu, ani o dve nepobadal som značnejší prírastok. Náš „Bucephalo“ — chvalabohu, nenie preplnený, ba ani naplnený.A nenie tak veľmi malý. Dĺžky je asi ako ľupčianska štrúdla (tam ich na vrátoch vyťahujú), takže od kormidla do nosa lode prejsť je veľmi slušná prechádzka, len v prostriedku trochu nepríjemná, lebo sála ztade horúčava od kotla a strojov. Len treba privyknúť hojdavému kroku námorníckemu, ináč keď sa loď nachýli, ľahko sa najdeš na zemi, vlastne na podlahe. My, cestovatelia „I střídy“ (na lodi, ako na železnici sú také střídy 3) môžeme si ten luxus dovoliť, prejsť sa totiž celou dĺžkou lode, i všimnúť si tých, ktorí obsadli II a III. I tých nenie mnoho. Ba my máme ešte II palubu, o poschodie vyššie asi v jednakej výške s kapitánovým mostom. Keď si ustatý, výndeš hore, rozložíš si dlhočižnú plátenú stolicu a polosediac a pololežiac z tohoto vyvýšeného stanoviska fumiguješ celé človečenstvo, ktoré sa plahočí pešo a na koni po „pevnej“ zemi. Konečne i náš „Bucephalo“ je pevný. Ctihodnej starej konštrukcie. Vtedy, keď ho vystavili, bol hlavný cieľ, cestovať pohodlne a nie ako dnes rychle v zlomkrky. I tak ho vystavili, že on nemá ambiciu prerážať ostrým nosom massy vodné, a budiť zo sna kaňce a ražiny, odpočívajúce v hlbinách, alebo rozháňať na všetky strany plaché a pošetilé lokardy. Ako ho spustili na vodu, tak i na nej pokojne sedí, sťa na príklad perina. Nekníše sa z boka na bok, ani sa neklania ako žid na — súdny deň. I keď pristáva k brehu, nepriženie sa gvaltom ako nafúkaný švihák, ale pekne, pomaly, opatrne sa obracia a käruje i vyberá príhodné miesto, sťa rozvažitý pytač v rokoch, keď sa zalieča (svojej) dáme srdca svojho.Odovzdali sme lístky „kamarierovi“ a dostali (ka) traja tri kabiny každú o štyroch posteliach. Naše dve dámy každá tiež obdržala svoju kabinu. Pre nás troch pánov to bolo pravé šťastie: dvaja z nás chrápu ani „králiević Marko“. Seba totiž vynímam! A keby sa vypočuly mienky oboch druhov mojich, možno by vyšlo, že každý by vyňal seba a nastrčil mňa. Dosť na tom, boli sme spokojní na toľko, že sme hneď kapitánovi poďakovali. Odpovedal nám, že vzhľadom na dámy, ktoré sú choré, dal nám vykázať po extra kabine, ovšem s poznámkou, že môžeme vo Splite alebo v Zadre, ba snaď i v Šibeniku a Malom Lušíne dostať kompaňonov, akby vysadlo ešte viac pasažierov.„Ufáme sa, že sa tak nestane“ — poznamenal môj druh v pravom benátskom nárečí.„Mne neslobodno sdielať vašu nadej“ — zasmial sa kapitán — „lebo by sme potom sbankrottovali.“Konversacia tečie vôbec vo sladkozvučnej italčine. Veď i chudák Bucephalus musel si premeniť meno na taliansko. Iba mi traja čo sme sa shovárali horvatsky. Predbežne len medzi sebou. Ale už som v duchu rozsortíroval spoločnosť i vybral jedincov, ktorí asi budú medzi nás.Som človek prvého dojmu; to je moja obyčaj, predsudok a či hriech, že mu podlieham. A koľko ráz ma ten nešťastný dojem sklamal — už či v tú lebo protivnú stranu! (Tak som)Tak hľa, tu je človek suchý, vysoký, so španielskou bradou po mode a s klobúkom ako tanier, tiež po mode. Zuby sú mu na obrube ako píla. Šaty tiež modne. Spomíname Mostar, Sarajevo.„Kupčík“, rozhodol som. Bude Dalmatinec nastehovaný do okupovaných zemí. Vyzliekol dalmatinske patriarchalne obyčaje, iba svoju sladkú taliančinu si podržal. Každú chvíľu som čakal, že sa pridruží k nám a po dvoch horvatských frázach vpláva zas do svojho talianskeho elementu.Sklamal som sa. Nepripojil sa k nám. Láme nemčinu s jedným poručíkom, krásnym čiernym šuhajom a s dákymsi starým pánom v hodvabnej čiernej čiapočke a sivých šatách. Šedá brada krátko pristrižená na tvári okrúhlej, interessantnej, šatstvo elegantné, bez fliačka. Každý pohyb prezradzuje v starcovi uhladeného svetáka.Slnce zapadlo za ostrov a na more spustil sa súmrak. Akosi tak odrazu, bez príprav, akoby bol ledva čakal, kedy mu už slnce ustúpi. Juniovú horúčavu rozháňa vetrík, ktorý tak utešene poťahuje horňou palubou, pohrávajúc plachtami, nad ňou rozopätými. Na blizkych ostrovoch rozhostila sa tma, vyčnieva z nej kde tu osamelá skala, alebo štrkom zanesený jarok medzi vinicami. Pred nami otvára sa priestranný prístav, do ktorho zamieril Bucephalo a na jeho brehoch rozložené mesto s bielymi palácmi i skromnymi domcami, tiež vybielenymi.Po dlhých manevroch konečne pristala loď a vytiahnutý je most so železným zábradlím. Na nábreží nás pozdravujú tunajší známi.Ale i sveta nahrnulo sa hojne. Je nedeľa, prišli popásť oči na nás. Konečne niet veľmi na čom. Skladať a vykladať niet mnoho čo, iba dakoľko vriec múky a modrej skalice k polievaniu (vy) viníc. Vymenila sa i pošta a Bucephalo už trúbi signál k odchodu. Naši priatelia sa odobrali a sišli z paluby na nábrežie. Dakoľko minút sme sa ešte shovárali na malú dištanciu a keď nás coflo hlbšie do mora, mávaním šaták odobrali sa od nás.Na druhej palube shromaždila sa temer celá spoločnosť. I panie vyšly z kabín užívať príjemný chlad. Mornári medzitým už strhli (zponad nás) plachty, nad nami sa klenie nekonečné nebo čierne ako šata. Milliardy hviezd na ňom sa trasú, akoby sa pýšily svojím jagom, ktorý neuháša magickú svetlosť luny.Kapitán dal smer lodi a sišiel zo svojho mosta. „Secondo“, druhý kapitán, vytiahol sa z útrob lode, kde je magazín a ešte šuká čosi v svojej kabíne v susedstve stroja. Snaď robí bilancu, a možno i píše list mladej žene, ktorú nevidel od 14 dní. Jej fotografia v kovovom ráme je postavená na písacom stolíku.Zavznie hlas zvona, prvý raz, druhý — tretí… Volajú k večeri.„Bona parola“, (rečie) (dobré slovo) rečie tučný podujímateľ stavieb, teperiac dolu úzkymi schodíkmi na prvú palubu. Za ním sa ťahame i my s velikou ochotou. I nás potešilo, keď sme čuli hlas zvona.Jedným razom zažnú sa elektrické lampy. Tajomstvenné šero ustúpilo magickému svetlu. Obrovský reflektor s vrch prvého sťažňa hádže jasný kužel elektrických lúčov, ktoré sa trasú a lámu na rozihranej hladine mora.Vošli sme do jedálne, velikej to dvorany na prvej palube. Na jej povale zariadená je druhá paluba.Dvorana je pekná, ba skvelá. Dlhý stôl je čisto prikrytý s príbormi a rozostavenými miskami salámy, sira, slaných a nakladaných rýb a čerstvých čerešieň a broskvíň. Nad stolom visia dva lustre s elektrickým svetlom, ich skvelé ozdoby upomínajú na bohaté výklady skla v Benátkach. Okolo dverí salonu a oblokov visia ťažké záclony bariev solidnych s orientalnymi ornamentami. Priestory medzi oblokmi pomaľované sú kvetami, kyticami, kde tu sa ti usmieva buclatá tvárička amoretta. Lesk dvorany neobyčajne zvyšuje čisté zrkadlo, ktoré sa tiahne temer celým štítom, i nízke divány okolo stien v tých istých barvách vyvedené ako i záclony.Stáli sme, alebo posadali na divány, čakajúc ostatných. Trúsili sa jeden za druhým cestovatelia prvej triedy, došiel rezkým krokom i sám kapitán.„Bona sera!“ pozdravil, ukloniac sa s námorníckou uhladenosťou i zaujal svoje miesto na vrchu stola. Od neho v pravo sedí starý pán v sivých šatoch s lesklými manžetami. V ľavo sa nonšalantne spustil mladý oficier, spoločník starého pána. Prišiel k starému pánovi tučný podujímateľ stavieb (nebodaj Čech), k oficierovi si sadol bezohľadne človek s nespokojnými očima, ktoré jedným razom prebraly celú spoločnosť, i odmeraly každému, koľko kto má vo vrecku. Okázale rozprestiera servitu i pchá jedným rožkom za vysoký módny golier a už behá očima po tanieroch s rozloženymi na nich lahôdkami. Nuž — Reisender!Z našich úvah o nastávajúcich pôžitkoch boli sme znezrady vyrušení. A nie nepríjemne. Vošla stará pani v čiernom, s vlasmi trochu šedivými, trochu telnatá. Za ňou slečna „v najkrajšom kvete mladosti“, ako tu hovoria. Brunetta, pekne uriadené vlasy, fru-fru natrasené vypočítave, takže sa ti prvým okamihom vidí, že to príroda sama tak natriasla a nie zkúsená ruka ženská. Postava hybká, elegancia v každom pohybe. Ako sa postavila, složiac ruky na mohutnom vejári, ktorý jej visí okolo hrdla, skoro by si i v tom hľadal aspoň tienik vypočítavosti. Nerozhodne vyčkáva, kam by sa asi mohla posadiť. Oko blúdi po dvorane, placho sa dotknúc každého a utkvejúc konečne s tázavým pohľadom na starej panej. No oko je prirodzené, v ňom niet vypočítavosti ani umelkárstva. I ono opanúva celú tvár, dávajúc jej dievčenskú nehu. Čierne, ohnivé, ktoré by mohlo spáliť každého, kto mu stane v cestu — teraz hľadí s pohnutlivou dôverou na svet.Starý pán i oficier skočili ako na povel zo svojich miest. Kapitán sa uklonil a pohybom ruky označil miesta dámam. Stará pani sadla (ku) v pravo a slečna z ľava. Panej to trvalo dlho, kým sa umiestila: slečna bola hneď hotová. Posadali sme i my do okrúhlych fotelov, rozostavených okolo stola. Vlastne sú pripevnené k podlahe, aby sa nevyvrátili, keď loď začne tancovať. Za to sa môžu pohodlne zvrtať okolo svojej osy. Nevdojak sme všetci narovnali chrbáty, pod vlivom očí slečniných, a kapitánova tvár okrúhla, čisto vyholená žiari neobyčajným blahom. Ba i plešina akosi slávnostnejšie sa mu skveje.„Odpusťte, že sme vám zabrali miesto,“ ospravedlňuje sa pani starému pánovi. „Ostatne sme mohli i z kraja sadnúť, ako sme i chceli…“Riekla to taliansky, ktorým jazykom sa tu najviac hovorí a menovite verejne a to ešte dámy!„Ja som neobyčajne povďačný kommandantovi,“ odpovedá starý pán, ale taliančinou, ktorá volá do neba. „Mám taký výhľad“ — zahľadel sa na slečnu — „aké len zriedka som mal šťastie užívať…“ Usmial sa tichúčko, pričom ľavá polovica tváre stiahla sa a víčko krčovite sa (sťahoval) potrháva.Slečna sklopila oči a na tvár naskočil živý rumenec. Pôžitok ho bolo pozerať, tým viac, že ho tu tak zriedka môžeš videť. Nie preto, že ho nieto: ale nemôže (sa) prebiť cez hustú kôru, ano kôru — šminky, ktorej sa v južných krajinách musí spotrebovať mnoho vagonov ročne.„Veľmi lichotíte mojej dcére,“ odpovedá pani, ako vidno, veľmi potešená. „Ona je totiž moja dcera a ja som Pegvićka z Dorčule.“Vstal teraz kapitán a začal nás predstavovať. Starý pán v sivých šatoch je general na pensii K., oficier je jeho syn. Podujímateľ stavieb skutočne má čisto nemecké meno: preca je tedy len Čech. Každému napadlo meno mojich súdruhov.„Á tak — známi vinokupci!“ zvolal kapitán, keď ho počul.Ja som menoval svoje — nikto si ho nepovšímnul. Zneje tak barbarsky v tom mori samých -ović a -ić.Sotva skončil tento prepotrebný obrad, vošli „kamarieri“ s misami. Čo sme ďalej postupovali vo večeri, tým väčšmi sa vytrácala škrobenosť. Rozhovor bol veľmi živý, v ktorom sme sa neúčastnili len officier a ja, neznajúc dobre taliansky a spomenutý Reisender, ktorý si nahrádza alebo dnešní alebo zajtrajší obed. Pravda pensionovaný generál pohybuje sa najslobodnejšie, bárs taliančina jeho je strašne polámaná. Najradšej zadrapuje do slečny, ktorá len málo kedy sa bráni. Jeho syn iba čo jej nalieva a podáva misy.Večera bola na Bucephalu výtečná, akú možno nájsť len na Lloyde. I víno by vyhovovalo bežnému vkusu. Ja som dal prednosť Dreherovmu pivu, ktoré nemôže sa prirovnať pražskému, ale v dalmatinskom suchoparu preca robí dobré služby.Môj druh pošepol čosi vrchnému kellnerovi a o malú chviľu zjavil sa v salone košík so štyrmi fľašami. Bol tak predvídavý, že zásobil sa „zlataricou“ na cestu. Keď sa sperlil tento zlatistý mok v tenkých kryštalových čašiach, darca nemohol sa obísť bez toasta. Nazdravil kommandantovi, Bucephalovi i pasažierom a menovite krásnemu pohlaviu.I skutočne to nás rozohrialo. Bolo (jedenásť) devať hodín, keď sme sa zodvihli od stola. Oblokami vchádza čistý morský vzduch, chladný ale nie studený. Spoločnosť sa medzitým rozdelila, my čo sme dosiaľ mlčali začali sme sa dorozumievať všeslavianskou rečou — nemecky. Boh zná, kedy by sme sa boli roztrhli, keby nebol Bucephalo prešiel „splitské vráta“ - kanál medzi (Ko) Bráčom a Šoltou. Keď sme vyšli zo salona stál už celý prístav splitský otvorený pred nami — v ňom dakoľko parníkov a sila bárok, lodí i velikých plachtových. Na nábreží a na miernom svahu rozprestiera sa slávno mesto Diocletianovo s jeho obrovským palácom v prostriedku a modernymi stavbami po stranách. Osvetlené plynom a nie skúpo, vyvoláva mohutný dojem. Je v ňom veľa ruchu, kupectva i čosi priemysľu. Ba i ohľadom kommunikacie sa mnohé napravilo. Lode prichádzajú a odchádzajú, miešajúc sa pískaním a trúbením do šumu už-už veľkomestského. Ba čuje sa i hvizdot úzkokoľajnice, ktorá bohužial nemá spojenia ani s Bosnou ani s monarchiou, končiac v Kníne slepo, sťa australska rieka v mori pieskovom.Obdivovali sme súcosť kapitána i jeho mornárov. Bez jediného slova voviedol obrovskú loď k samému nábrežiu, dávajúc rozkazy elektrickými zvoncami. Mornári, mašinista, kormideľník — každý bez slova vykonáva rozkaz rychle a zručne. Na nábreží už čaká uradník finančný, kým nepríme od kapitána rapport, nikto nesmie prekročiť preloženým mostom.Táto formalita netrvala dlho a my sme hneď mohli vystúpiť na nábrežie. Tu je živo ako v pravé poľudnie: ba živšie, lebo na poludnie (sa) tu nemožno postáť pre horúčavu a jedovatý úpaľ slnečný. Preto každý ostane doma do piatej a spí, ak nebádajú muchy a zvlášte komáre. Zato po západe slnca vyhrnie sa všetko na nábrežie a kochá sa v nočnom chládku do polnoci ba i po polnoci. V kaviarni na nábreží našli sme hodne sveta. Tu sedí náš dobrý známy, verejný notár S., literát činný a vysokovzdelaný. Hodina sa minie, ani sa nenazdáš v milom rozhovore, i bolo by bývalo mnoho dopovedať, keby (nás) ho nebola povinnosť odvolala domov.My sme sa ešte prešli pol hodinky nábrežím i odobrali sa na loď. Hlavný kelner, ktorý rozdáva kabiny obdaroval nás každého zvláštnou kabinou. „Iba ak by sa tu ešte niekto imbarkal, musel by mu vykázať posteľ v daktorej kabine z vašich,“ poznamenal na upozornenie. My sme mu boli veľmi povďační, ale on naše vďaky zdvorile odmietol, odvolajúc sa na výslovný rozkaz kapitána.„Revanš za vašu zlataricu,“ riekol som druhovi, ktorý nás pri večeri traktoval svojim vínom.Komorník nás vodí dlhou chodbou, po oboch stranách dvere, vlastne vchody do kabín, s prevesenými ťažkými záclonami. Vzdor ventilatorom a otvoreným oblôčkom kabín panuje tu horúčava v túto sezonu nesnesiteľná. Cítili sme ju tým silnejšie, že sme sišli z paluby, kde previeva noční vetrík. Mráz ma prechodil, keď som pomyslel, že celú noc sa budem prevalovať na posteli a nezažmúrim oka.Vstúpil(i) s(me)om do kabíny a bol(i) s(me)om prekvapený. Panuje v nej chládok sťa v pivnici.„Čo je to?“ pýtam komorníka. „Veď tu je veľmi príjemne!“„Secondo vám poslal ľadu do kabiny a ten chladí,“ odpovedá mi on.Druhý kapitán v ten (čas) okamih mi pripadol ako človek najlepší na svete.„A komu to napadlo?“ pýtam sa komorníka.„Kommandant rozkázal.“ Jeho jemný úsmev akoby mi chcel naznačiť, že nápad sa zrodil v čejsi druhej hlave a nie kapitánovej.Keď som osamel prešiel som k súdruhom do ich kabín pochváliť sa. V ich kabinách našiel som ten istý chládok.„Kapitán je človek znamenitý“ — skončili sme naše rozvažovanie. „Vyplatilo by sa s ním plávať okolo zeme. A kamariera neminie dobrá diškrecia…“Sotva som ľahol do čistej postele a zatiahol prestieradlo, aby ma nenavštívily pozorní komáry, ktorými Split oplýva, zaspal som ako v oleji.Keď som sa prebudil, bol(o) jasný deň. Po jemnom trasení presvedčil som sa, že sme na ceste. Pozrem hodinky, ktoré som bol nad hlavu zavesil, ukazovali 1 šiestej. Dve hodiny som si pripustil!Nebol som zmorený, malátny od nespania a potenia. Cítil som sa posilnený ako nie dávno. Previedol som revisiu vrecák a portmoné, ktoré som bol vložil pod hlavu — našiel som všetko v najlepšom poriadku.Keď som sa umyl a začal sa obliekať, prišla mi pod ruku skvele žehlená košeľa, na limci štampilka: Alessandro Tevini, Trieste. Z toho závodu som nikdy neobjednával košele a potom ja nosím na ceste turistickú k vôli väčšiemu pohodliu a chládku. Ďalej na zemi je ešte pár šnurovacích žltých topánok a na diváni rozhodené svetlé šaty. Pozrem na druhú posteľ, ktorá je nadomnou vo vzduchu, tá je prázdna. Za to v ľavo vo prízemnej posteli vidím škulinou medzi záclonou človeka pohrúženého v junácky sen. Rozhodené ruky, na jednej prsteň briliantový, a pod jemným, rovným nosom čierne fúziky. Brada čisto vyholená, iba pod ušima čo ostali kotletky.Mojich súdruhov som našiel na palube. Oni i na lodi prebudili sa o štvrtej a vstali. Popili prvú kávu — čiernu, i odfukujú modrý dym do sviežeho vzduchu.„Ja som dostal spoločníka do kabiny,“ referujem im.„A to ste až teraz zvedeli?“ divia sa oni.„To sa rozumie! A kedy že som mal zvedieť?“„Vari vás neprebudil štabarc, keď sme mali odísť zo Splita.“„Aký štabarc?“„Agent chodil po kabinach, či má každý svoj lístok.“„Ja o tom neviem. Ostatne môj lístok je u vás…“„Ale preca. Ja vás obdivujem i váš sen! Pomyslite, že vyše hodiny hurtoval dvihák kým naložili náklad! A viete čo to znamená, keď je dvihák v práci!“A skutočne dvihák so svojimi reťazmi, ktoré sa navíjajú na železné koleso motora robí pekelný hrkot a štrkot.„Vidíte to ja privlastňujem domácemu ovzdušiu. Ten ľad a ten chládok vkolísal ma do illusie, že poťahuje na mňa od Choča, alebo od nekonečných zázrivských hôr.“„Ah kto bude tu spomínať hory a Choče!“ zahriakol ma môj druh. „Toto je čosi, pozrite, človeče!“Naša loď sa vlečie ozajstným Archipelagom. S pravej strany brehy pevniny, skalnaté, prerývané, holé. Kam až more člapká svojimi vlnami v čas prílivu a búry, skaly sú čierne. Hore vyššie sú intensívne biele, ako vápno. Pomedzi ne nízke kry myrthy, živo zelené, kde tu čestmina, i mohutné kry šalvije, ktorá je biela. Najdu sa i väčšie menšie tably, ohradené kamením, kde sa zelenie vinič a (s…e?) drieme nachýlená oliva. Dedinu vidíš len zriedka. Iba čo sa po viniciach krčia nizke búdky, naskrze kamenné. Útulok pred páľou slnečnou. Ľavá strana podáva každú chvíľu novú panorámu. Mohutné ostrovy s bohatou vegetaciou a kvetúcimi osadami; Ostrovy menšie, kde nevidíš domu, ale preca sú kultivované. Ak niet na ňom viníc, tedy aspon blúdia po ňom ovce a kozy. Jest i ostrovky, že bys ho za štvrť hodiny obišiel do okola, pokryté stromovím a najviac chrastinou, konečne i holé úskalia, sotva vyčnievajúce z mora, nikomu na osoh, námorníkom na škodu a neraz i na skazu. Iba kde tu týmto nekonečným pásom ostrovov otvorí sa ti výhľad na široké nekonečné more, dnes tiché, nehybné, sťa plocha benátskeho zrkadla. Ale iba na čas. Medzi teba a more vošmikne veselý ostrov ako by ti privolával: „Hľa, pozri, aký som ja krásny!“K ôsmej hodine našli sa na palubi skoro všetci cestovatelia. Vyšiel i general K. so svojim synom, dnes práve tak elegantný, ako včera.„Dobro jutro!“ pozdravil našu spoločnosť pravda trochu lámanou horvatštinou. I bez okúňania pustil sa do rozhovoru. Pomáhal si nemčinou a taliančinou upchávať početné medzery. Ako ani ináč nemôže byť, kde sa dvaja Horvati sídu — spoločnosť plávala po uši vo vysokej i malej politike. „I ja som[?] Croat“ ubezpečuje nás pán general — „bárs sam už ťažko hovorím svoju reč materinskú…“ Bol celý život stravil v cudzích krajinách, medzi cudzimi národmi, i z každého jazyka sa ho čo to prichytilo. Snaď nieto reči v monarchii, okrem tureckej a maďarskej, ktorú by nerozumel a z čiastky nelámal. A na pensii trávi v povestnom Hradci. „Doma by sa už nevynašiel,“ doložil melancholicky. „Od Jelačića bana sa tam všeličo premenilo.“Ináčej starý pán mnohé veci chápe celkom korrektne. Tak ďaleko siaha jeho zdvorilosť, že sa prihovára synovi jeho materinským jazykom. Oficier sa nenadúva, ani neuráža: rád by vyhovel otcovi i nám. Ale „nejde to.“ Potomok v treťom kolene starých hraničiarov už nevie ani úst otvoriť v svojej reči. Nosí už iba hmlisté povedomie zkade vlastne vyrástla jeho família.„Mňa to vlastne mrzí“ — vyhovára sa starý pán — „že môj syn je už cudzí. To robí služba v cudzom okolí. Ale ma veľmi mrzí…“„Ach, môže vás potešiť aspon tá okolnosť, že nie ste sami,“ odpovedal som uprimne: „Ani nehovorím o vás, čo ste v cudzine, ale o tých, čo sú v svojom dome…“„Ako to?“ podivil sa starý pán.Tak — že nikde som nepočul tak krásne nemecky, ako v hlavnom meste trojjediného kráľovstva. Nemecky hovorí každá duša, dobrovoľne a s láskou a vervou. Choďte na Ilicu alebo na Zriňsky trg, všade na ulici i v sklepoch sa ozýva najčistejšia nemčina. Hovoria ju nie len dámy s dlhými vlasmi a-a… No, tie musia sa pokloniť všemohúcej Móde: hovoria ňou učenci, političiari všetkých bariev i odtienkov, profesori — ba konečne i nadšená patriotická študujúca mládež. Videl som v hostinci starých farárov — vidno im po ohorených rukách, že sú dedinskí — a medzi sebou handrkujú nemecky…“„Práve tak bude o desať rokov v Bosne,“ ozval sa jeden pán ohorený a čierny s bradou (do) premiešanou trochu šedinami. Prsy široké, mohutné. Na ňom elegantný oblek pravda „švábsky“, iba vysoký fez s čiernou kystkou svedčí, že máme pred sebou „Bošňaka“. „I teraz je už ťažko sa obísť bez nemčiny a o desať rokov už nepočuješ bošňacky.“„Vy máte tam povodeň cudzích“ — poznamenal jeden z nás.„Verte mi, i naši, i naši!“ A uľavil ťažkým vzdychom (p) statočnému srdcu. „My Slaviani vôbec všade hynieme. Kde máme slobodu, tam sa kántrime sam(y)i.“Zvedavo sme počúvali smutné pravdy z úst nového spoločníka, ktorý (sa) tej noci vsadol na loď vo Splite. Bol som prekvapený, keď som počul jeho dlhé meno premiešané tureckými koreňmi a okrášlené slovanskymi — ić. I sám on vyznal s hrdosťou, že je mohamedovec. I mali sme príležitosť počuť z jeho úst nejednu poznámku o „Slavianstve“, o ktorom rád hovoril a s láskou vždy.„My sme dobrí Slaviani zato že sme i Mohamedáni. Tie časy minuli, kde sme sa pre vieru delili.“Myslím ani Kallay nebol by bárs spokojný s vývodmi tohto svojho poddaného, ktorý o ňom nič lepšie nehovoril, než na pr. Masaryk alebo Sláma v delegaciach.Naša spoločnosť priťahovala každého. Pripojili sa nám i môj spoločník z kabiny. Šuhaj mladý s tvárou intelligentnou a krásnymi fúzikmi. Šatstvo po najnovšej móde, kabát s dlhými šosmi, v ruke hrubý ([?]bunkárik) kyjačik a na hlave tanier zo slamy — t. j. klobúk strakatý a zubatý.„Á — páni — ići!“ priblížil sa k mojím obom súdruhom. „Teší ma, že máme česť s vami…“Svítali sa a hneď nás i predstavili. Pán Rubinelli bol môj nový známy, človek nesmierne úslužný, zdvorilý do krajnosti, kavalier vzorný, elegantný v reči i spôsoboch: slovom vzor dokonalosti a pravá reklama výchovy patricijskej. On totiž je z patricijskej rodiny z dolného Prímoria a jeho predkovia za časov republiky (hrali) vývodili v celej zemi.„A kam vy cestujete, pane Ante?“ pýtajú ho moji druhovia.„Do Zadra v kupeckých záležitostiach,“ bola odpoveď.Kým medzi druhými tiekol politický rozhovor, môj nový známy a ja vymieňali sme obvyklé frázy a zdvorilosti, ako ľudia, ktorí sa náhodou sídu na jednej palube, ba v jednej kabine a ktorí bohvie kedy sa sídu. Prešla reč na moju domovinu, lebo po mene tak barbarskom ako moje, hneď ma pýtal, z kadiaľ som.„I ja som bol v Záhrebe, učil som sa tam štyri roky,“ zdeľuje mi s radosťou, to sa rozumie nemecky.„I pán Rubinelli študoval v Záhrebe“ — vysvetloval som mojim obom súdruhom. Porozumeli mojej narážke a myslím, že ich urazila. Pán Rubinelli pravda netušil, o čom sa pred štvrťhodinou hovorilo…Medzitým zblížili sme sa tvrdzi sv. Nikole. Vystavená je na väčšom úskalí, na ústí do kanála úzkeho. Z tvrdze na bokoch vyzerajú delá so zývajúcimi tlamami. Ináč povrch tvrdze pokrytý je zelenou pažiťou a miesty sa zeleňejú nízke pokrývené fikovníky.Cestovatelia sme vyšli všetci na palubu. Zjavila sa konečne i pani Pegvićka so svojou dcerou. Slečna je svieža, červená a i pri ranňom svetle skutočne krásna. Sotva sa rozhľadela palubou, pán Rubinelli už stál pri nej a sekal obom dámam hlboké poklony.Z útrob II triedy vyšiel na nižniu palubu a o chvíľu zahospitoval i u nás. Pozdravil nás domácky, s generálom si stisol ruku a poneváč videl mňa osihoteného, bez okolkov sa pripojil ku mne.„Dobré ráno, pane doktore!“ pozdravil ma práve tak intimne, ako generála. „Ako ste spali? Ja nebars — horúčava veliká a starý Murgo chrápe.“Zadivil som sa nemálo, čujúc ako on zná všetky moje pomery, ba i to, že sme včera večer pili „botilie“. Bez všetkých okolkov chytil sa odkrývať mi tajnosti, ktoré vedel o každom. Vedel, že general bol v Bosne na návšteve a vybral sa domov, do Hradca. Na ceste sa zastaví u nášho miestodržiteľa, s ktorým je Kriegskamerad. Jeho syn slúži v Linzi, vyučil sa v Novom meste, je ženatý i má syna asi ročného. Z jeho rečí som vycítil, že i o mne vie, kde som sa narodil, kde som sa učil, akej som povahy, kde bývam a ako bývam, ba snáď i koľko je banknôt v mojom portmone.„Čo je to tam za pani s tou slečnou?“ spýtal som sa akoby mimochodom.„Krásna — čo? Darmo je — krásavica prvej triedy. Pegvići su stará familia, ale všetko išlo kade ľahšie. Otec bol majetník dákych sto tisíc — mal i lode pre Levantu — ale… Nuž žilo sa veľkopansky. Ostalo im okolo dvacať — ale to je v poli, dome. Viete, nemá to skutočnej ceny. Ešte pre statkára! A ona sa zasnúbila s oficialom od počty v Dubrovniku. Dobrá partia, — pre ňu!“„A prečo práve pre ňu a nie preňho?“ pozastavil som sa.„To je môj pane“ začal protekčným tonom — „všetko na oko. Verte mi — na oko. Ona je na priklad krásna — pomerne k nemu veľmi krásna. Tu treba prostriedky: ako na príklad držať pekné kone, koč musíš mať prostriedky. Nedonášajú osoh, ale skôr idú do groša. A žena pekná! Na bály, na zábavy, na cesty, na šperky, na… Nuž tisíc vecí! Lebo čo jej z krásy, keď by bola zatvorená? Ona musí ju dať videť! Musí sa ukazovať! A pekná pečienka, rečiem na príklad: musí mať iný garnirung. Tu je, môj zlatý pane to čo som povedal, že ona nenie partia…“„A mladý Rubinelli?“„Mladý Rubinelli?“ pýta akoby uvažujúc a nevediac napochytre čo odpovedať. „To je veliký človek ale tu“ — ťuknul sa do čela — tu je toho málo. Rečiem na príklad že je to človek stvorený k tomu, aby striehol na svoje tisíce a robil z nich milliony… Lebo pane môj, my čo sa vyšvihneme sami nad stredný majetkový stav, povedzme: ktorí máme paťdesiat tisíc — my ešte sme nie istí, že sme založili majetnú rodinu ktorá bude jestvovať o sto rokov. V nás samých sa môže prebudiť schopnosť rozrúcať, čo bola prvá schopnosť shonobila. Alebo nie len my ale v daktorom potomkovi sa taká schopnosť vyvinie. Prečo to? Preto môj pane, že blahobyt musíš privyknúť, tak že ti zovšednie. Ak nie — vždy ťa bude čosi ťahať, aby si ho rozmnožoval na násilný spôsob a tým si ho už začal prehrávať. U Rubinellich je blahobyt tak starý, ako ich rodina. Preto ani jeden Rubinelli nebude sa s ním vynášať, ale bude si počínať skromne, ako tu tento. A môžem vás ubezpečiť, že len čo na oleji zarobia, bolo by nám na celý život dosť a nerátam kupectvo s vínom a inymi článkami.“Boli by sme ešte dlho hovorili, keby loď nebola sa octla v kolossálnom prístave šibenskom, ktorý sám, zo všetkých strán zatvorený pripadá ti ako malé more, alebo aspon značné jazero. Je až smutné, že v ňom vidíš len dakoľko bárok a lodičiek rybárskych, ináč po velikom moroplavbe nenajdeš žiadnej stopy. Samo mesto (je) Šibenik vyzerá až impozantne v dosť strmej úboči. Domy jeden nad druhým postavené, vonkoncom biele a bez zelene na okolo vyzerajú ani taniere postavené v kuchynskom ráme. Ostatne tak vyzerá väčšina Dalmatínskych miest. Všetky sú biele a skoro všetky, menovite prímorské — v úbočí.Keď parník pristal k brehu dve tretiny sa nás vytratilo. Vyšli sme širokým nábrežím do „mestského parku“, lepšie rečeno zahradky, ktorý je malebne položený v úbočí. Zaníma nás pomník Tommasea, slávneho učenca, ktorý sa tu narodil, čiastočne i žil a temer všetko čo napísal, napísal taliansky. Keď mali mu postaviť pomník, pretekala sa strana talianska i horvatská (ovšem t. zv. národnia), aby si slavneho krajana osvojila. Tu vložila vláda svoje jemné prsty, ako do všetkého i do tohoto a spravila slávnosť čiste dalmatínsku, čili ináč austrijansku.Pomník nosí sochu Nikolu Tommasea nie najpodarenejšiu. Slepý starec stojí s rozloženymi rukami a sklonenou hlavou, akoby dačo hľadal. Záhyby svrchníka sú tak massivne, akoby ozaj bol býval i ten svrchník bronzový. A keď prídeš do bezprostrednej blízkosti pomníka, prvé čo ti padne do očí, je mohutné podbitie na jeho massivnych čižmách, ktoré slúži ku cti viac čižmárovi, ako slávnemu talianskemu socharovi. Na pomníku je nápis „N. Tommaseo“ — i nič viac, v jazyku dalmatinskom čili austrijanskom. Môže byť každý spokojný. Horvat si ho bude čítať Nikola, Talian Nicoló a vlasť zachránená i pokoj monarchie. Škoda, že officiosny linguista neprišiel na myšlienku pripojiť i data životopisné, keď miesto „narodil sa“ môhol postaviť pred datum hviezdu a miesto „umrel“, kríž. A číslice preci sú v reči rakúsko-uhorskej.Ináč Šibenik má divadlo, kapitulu, i veľkolepú katedrálu. Má i rozsiahlu, modernú nemocnicu, ktorú postavila „zem“. Po uliciach je dosť čisto, ale obyvateľstvo vyzerá biedne. Katedrála je v čudnom štýle, ako som nikde nevidel, kupola v polkruhu sa prestiera celou strednou loďou i oboma pobočnymi, vyvedená je z ťažkých quadrov a bez stlpov. Okrasy rezbárske a mozaikové sú veľkolepé.Bolo už horúce na zadusenie, bárs bolo iba osem hodín ráno. Utiahli sme sa do tieňov kaviarne na nábreží, kde som ja vypil moju prvú i jedinú kávu a moji druhovia druhú ale nie ostatnú. Na prvé zatrúbenie odobrali sme sa na parník a o (štv) pol hodiny boli sme už von zo šibenského kanálu.„Nikto neprisadol ani nevysadol,“ zvestuje mi môj spravodaj s tanierom na hlave. Iba vysadol tajomník ministerstva ([?] premávky) vojny, ktorý revidoval pošty a telegrafy v okupovaných zemiach.“Spoločnosť sa rozpadla na gruppy. Podajedni sme čítali v pohodlných plátených kreslách, ministerský tajomník so zlatým límcom na blúzi a v jazdeckých nohaviciach píše čosi do rubrík. Mohamedán z Bosny rozvalil sa na kanap a púšťa vonné kotúče modrého dymu, s ktorými si vetrík pohráva.More je absolutne tiché a nehybné. Naša loď stojí na ňom pevne a strojne, iba čo sa tichúčko potriasa od stroja skrytého v jej útrobách. Na mori zaostáva za ňou brázda v prostriedku hladká po krajoch spenená. Vidno ju až do sklonku horizontu. Vidiac túto tíš, nikdy bys neveril, že jesto na svete sila, ktorá túto hladinu zčerí, vlastne rozbúri, a rozhádže, až biela pena strieka vysoko na úskalia.Obed dnešní bol veľmi zaujímavý. Dostavili sa naň i naše dámy, ktoré pre chorobu málo vychádzali z kabín. Včera večer dostavil sa k ním kuchár, dávajúc sa im do známosti, ako náš ostrovan. Následok toho bol, že ony mu diktovaly menu k dnešnému table’ d’hôte. Kapitán zaujal miesto za vrchstolom od neho v pravo i ľavo naše panie, potom general a sekretár ministerstva, (P) pani Pegvićka s dcerou a pri tejto môj spoločník z kabíny, Rubinelli. A za tým sme nasledovali my, ešte Reisender, potom druhý kapitán a mašinist. Môj zpravodaj s tanierom na hlave a španielskej brade sa nedostavil, vývodiac na II klasse pri table’ d’hôte.Obed bol výtečný, podobný viac hostine, ako obedu. Assetlí, šalatov čerstvých i nakladaných, ovocia čerstvého i zaváraného vidíme veliké množstvo. Kým sme sa cez polievku, mäsá, pečienky, ryby čerstvé a sušené dostali „k sladkému“ — boli sme všetci nasýtený. „Sladko“ doniesol kuchár sám v bielych vyžehlených šatoch i čiapke ako sňah a našuchorený. Bol to dort, z mandlí a vajec až sa triasol od kyprosti. Široká tvár kuchára zažiarila šťastím, keď postavil toto svoje dielo na stôl.Môj súdruh nemôhol ináč, ako zas dať doniesť svoje fľaše. Sklepník ich bol postavil na ľad — i boli sme prekvapení, keď zátka vybuchla. Tedý súdruh môj medzi fľaše zlatarice zamiešal dakoľko bottiglií svojho šampaňu. Pení sa v pohári a preteká a keby kellner nedržal tuho zátku — ubehlo by všetko. Druhý môj spoločník, človek s rečníckym talentom, nazdravil našmu kapitánovi i krásnemu pohlaviu. Zdravicu premiešal citatmi obľúbeného svojho básnika generála Preradovića, v ktorho utešených sobraných piesňach neraz sa prehŕňa.Šampaň i zdravice vzrušily celú spoločnosť. Kapitán odpovedal iba krátko, tonom suchým, zato starý general rozrečnil sa, až milá vec. Hovoril horvatsky. Keď on sadol, umĺkla nemčina i taliančina. I sám sekretár sa trápil, aby dakoľko tých srbských fráz, ktoré po Bosne pochytil, tuna speňažil.Najviac ma zanímala slečna Pegićova. Hovorila nie nárečím, ale pravým literárnym jazykom. Z jej krásnych úst sladko bolo počuť plné zvuky krásnej horvatštiny. Sklepník donáša neunavne fľaše, nalieva horlive a spoločnosť čím ďalej to veselšia.„Šanujte svoje fľaše,“ napomína kapitán.„Eh, nebudeme už viac spolu“ — odpovedá môj druh. „Hľa v Zadre nám ostane náš generál a toto je košík jemu na počesť.“Druhý kapitán a mašinist sa vytratili po tretej bottiglii. Kapitán sotrval na mieste i ešte nám vypýtal u dám privolenie, aby sme si mohli zapáliť. Na daktorých tvárach zapálily sa zore a slečna Pegvićova bola rozkvitnutá, ani ružička. Pobadala, že to účinok šampaňe, ktorá zdá sa nevinná, ale je mocná v účinkoch: iba čo prikladala čašu k ústam ale málokedy čo srkla.„Ja by najradšej cestoval s vami až na koniec sveta,“ ozval sa general, „lebo som našiel skutočne priateľov a súdruhov drahých…“„Pokračujme tedy v našej ceste,“ zamiešal som sa ja. „Nech kapitán zariadi v Trieste zásoby, tu môj súdruh zariadi zásoby vína a šampane — i preplavíme celý svet. Generála máme do bitky s piratmi, máme administraciu, máme doktora, bez advokáta a súdu sa obídeme…“„I bez farára…“ nadhodil ktorýsi.„A aby sme nepoblúdili“ — zvolal general zažmurkajúc na slečnu Pegvićovú — „netreba nám ani kompas. Máme jagotnú hviezdu na horizonte našho plavidla…“„Oh, oh generále, zabrodili ste ďaleko!“ pohrozil mu kapitán, hroziac prstom.„Keby ja bol mladším, ja by vám ukázal všetkým,“ zahrozil nám — „ja by vám ukázal, čo je to starý hraničiar. Čo ste vy mládež, vy studení ani ľad, ktorých nikdy neprihrialo slnce čiernych očí — tých hlbokých, tajomných, čo… Eh, kto to neskúsil, nikdy nežil!“My sme sa i smiali i vážne pozerali na starého. I jeho výkrik vymkol sa bol z rámca nevinného žartu. Slečna sa pýrila možno od studu, možno od uveličenia a jej mama sedí so vztýčenou hlavou, dva laloky jej odvisly od stinutej škráne. Na očiach vidí sa odblesk materinskej pýchy.„Ja vás rozhodne ľutujem, Excellencia, že vystúpite,“ bádal som zase starého. Vám sa bude ťažko snívať dnes v noci…“„A kto ešte vystúpi?“ pýta sa general.„Moja maličkosť,“ hlási sa Rubinelli.„V tom páde vaša sústrasť nech platí tomu pánu,“ riekol general. „Ako je teraz zavidenia hoden, tak veľa i ztratí…“Po bezstarostnej tvári Rubinelliho rozliala sa na chvíľu zasmušilosť.Kapitán pred treťou sa zodvihol i s tým skončilo naše sedenie. S vyhriatymi tvárami sme sa vytratili zo salona na voľný vzduch. Na (druhe) vyšnej palube tiekla živá zábava, do ktorej tu i tu padlo triezve slovo bosenského Mohamedána.Ostatne Zadar sa nám zjavil na horizonte, táto metropola Dalmacie. Neviem, čím si zaslúžil toho vyznačenia, lebo nenajdeš v ňom nič mimoriadneho. Vidí sa len na ňom aká taká starostlivosť vlády i tým vyniká nad ostatné dalmatinské mestá. V tom závodení mu je ľahko: dalmatinske mestá napredujú krokom slymačím v každom ohľade.Pred nami prešla nová obala, čili nábrežie obsadené modernymi činžiakmi, akých na Vinohradoch sa stavia ročite na stá. Tu sa už zovú palácmi, breh morský, skromné zahradôčky s dakoľko fíkovníkmi dodávajú im imposantnosti. A nadovšetko imponuje meno ich majiteľov. Sú to kňazi Borellovia, (stará šľachta) magnati ovšem v dalmatinskych rozmeroch.Loď pristala akosi stydlive na starom nábreží. Zvrtla sa tuším tri razy, kým dosiahla k suchu. Most privážajú s veľkým hurtom zadarskí nosičia, akoby Kriváň mali pomknúť do Haliče. Sotva ho vytiahli a priviazali — bol bez operadiel a nie široký — i sotva oddal druhý kapitán rapport financovi: nahrnula sa zadarská luza s krikom talianskym na medzipalubie. Luza, nosičia totiž. Keby mal každý čo to odniesť, vybrakovali by i tri také lode. S nesmiernym krikom núkajú svoje služby, iní v čiapkach s plachovými štítkami vykrikujú mená hotelov, v ktorých slúžia. Na môstku sa to tlačí, tisne, miesi a socia, len div ako dakto nečlupne do mora.A na tento neporiadok policajt sa díva s vyšším uspokojením. On zakročiť nemôže, ináč by sa prehrešil proti slobodnému vykonávaniu nosičského umenia. A známo, že náš štát dáva záštitu hlavne a na prvom mieste „malému mužovi“.Konečne sme sa i my dostali na nábrežie. Je priestranné, a koľké je koľvek, všetko pláva v oslepujúcej žiari letnieho slnka. Len čo sme sa svítali s našimi známymi, uchýlili sme sa do kaviarničky ochladiť sa dákou limonadou alebo zmrzlinou. Aby sme odišli do Café central ani nám na um nesišlo. Je sice tam chládku v jej vysokých sieňach — ale kým ta dôjdeš a zase sa presúkaš nazpäť tesným labyrintom uličiek, jednako sa spotíš na posmech. Na hradbách polosrúcaných tiež kynie chládok v tôni borovíc a iných stromov: ale kým ta dôjdeš a zase sa vrátiš…Vyhľadávať hotely, reštauranty a podobné veci, toho sa zrečie každý, kto môže. No a z lloydovho parníka utiecť sa do zadarskej reštaurácie tiež nevykoná nikto: ani najvrelejší zbožňovateľ Zadra. Veď známo, že officieri-Češi sú v Zadre najukrutnejší. Prečo? Nemajú svojho piva, choděrovsky temperovaného. Je alebo ako lúh, alebo štiepa zuby ako ľad.Moji druhovia sa utiahli v kaviarničke do kúta so zadranskymi priateľmi a rokujú o svojich rodinných a kupeckých záležitostiach. Ja som sa zahľadel na prístav, na lodice a člnky rozhojdané v odpoľudňajšom vetríku. (Daktorá) je pokrytá bielou) Nad mnohymi je prestretá biela plachta, aby chránila od slnca. Pozlátené strapce a kycky veselo trepocú v odpoľudňajšom vánku. Daktoré také lodičky sú zariadené na plachtu na štíhlom stožiariku. Nachýlené vetrom šmíkajú sa graciozno po tichej hladine prístavu. Pod plachtou sedí vo voľných bielych šatoch zadarský švihák v klobúku a la tanier. Daktorý si imbarkal ženskú spoločnosť, ktorá veselo víska a piští, keď barka sa mocnejšie nachýli.Ináčej preci len badáš, že si „v priestolnici“, ačpráve miniaturnej. Invazia cudzieho úradníctva pri centralnych úradoch sotrela charakter „dalmatinsky“ mestu. Bárs je po obede, preca prechodí hodne sveta po nábreží pod jasnymi „lumbrellami“. Čo chvíľa vidíš hosťov pri susedných stolíkoch, ako sekajú komplimenty ocilindreným „konšilierom“ všakového kalibru. Jest ich dakoľko pravých, a najviac titularnych a pensionovaných.O dámach som sa nezmienil, akoby ich ani nebolo. A ono prechádza sa ich hojnosť, snaď sa vybrali do parku na prechádzku, alebo do kúpeľa. Ich biele toaletky so žltymi stužkami kričia v zúfalstve k nebu rozjasnenému. Oči musíš prižmúriť, lebo nemôžu zvládať toto bielo na bielom. Klobúkov širokých, slamenných, ľahkých, alebo čipkových nevidíš. Všetko sa to ponáša na kvetinový kôš, alebo lepšie zahradu Semiramidy. I tu sa môžeš presvedčiť, že moda sa neriadi cieľuprimeranosťou, požiadavkami podnebia a povetrnosti, ale výkresmi „z Margherity“, alebo druhých modnych žurnálov, pravda talianskych. Preto i toľko preháňania a nevkusného prihadzovania barvy na barvu.A o ich kráse? Ťažko písať o tom, čo ťažko si vybrať zpod hrubej vrstvy múčky a pudru. Všetky tie tváre a tváričky sú uniformované, biele, skvelé sťaby vyleštené. Zdá sa ti, že vidíš veliké javisko s veľkolepým úzadím rozihraného mora, na ňom vystupujú a odchádzajú herečky pudrované s malovanymi pernami, vyfarbeným obočím a zväčšeným okom „do mandlova“. Ktorí privykli na tieto „dekoracie“ i na silný zápach oleja olivového a parfumu, ktorý vyžaruje z tohto dámskeho sveta, tí v prostnosti svojho srdca ubezpečujú, že sú Zadranky krásne.Na našom Bucephalu začala sa paluba zaľudňovať. Čuť hlas elektrických zvonov v rozličných toninách, kapitán sa vztýčil na svojom môstku, mužstvo pobehuje sem a tam okolo povrazov. Všetko znaky odchodu. Vybrali sme sa na palubu, znajúc že sa nebude ani trúbiť ani pískať. Veľkých pánov by mohlo prebudiť z odpoludňajšieho sna. Podobne i návštevy odchádzajú z paluby a o krátku chvíľu bol zdvihnutý i most a zasotený na nábrežie. Ľoď začala oddychovať, fučať, i klepotať v svojich útrobách a nábrežie sa odďaluje slimačím tempom od nej. Potom nasleduje obrat, lano navíjajú s veľkým hrkotom na hriadeľ, z nábrežia a z paluby mávanie ručníkmi a kúpajúce detváky okolo lode vykrikujú — „Eviva Bucephalo!“ Lodi dali prednú paru, i pomaly ale majestatne käruje na otvorené more, vlastne do kanála.A zas loď stala sa svetom, do seba uzavretým…Obzerali sme si nových pasažierov. Vystúpilo ich dakoľko, ale bezvýznamných. Zase si videl v salone kupeckých cestujúcich, ako píšu listy: oznamujú výsledky zadranského pobytu svojim firmám. I sekretár ministerstva vojenstva píše na palube svoj úradný referát. Dvaja traja bezstarostní pasažieri štebotajú svojou šušlavou taliančinou, pijúc kávu, dnes po obede snaď štvrtú. Našho generala žiaľbohu tu niet, ale zostala nám pani Pegvićka so slečnou. Okolo nich sa vrtí pán Rubinelli!„Čo — vy s nami?“ pýtam sa ho v zadivení. Veď do Zadru cestoval v obchodných záležitostiach. „Vy ste premenili cestovný plán!“„To nie,“ usmial sa on, naprávajúc mašľu — „iba som ho doplnil. V Zadre som sa odbavil na rýchlo a teraz idem do Triesta. I tam mám všeličo pokonávať…“„Teší ma, že budem mať spoločnosť veselú.“„Čo mi poviete na ňu?“ pýta sa, ihrajúc sa s golierom môjho kabáta. Pohodil hlavou v smere, kde je Pegvićka s dcerou.„Krásna ženská, uzná jej každý,“ odvetil som. „O duševných vlastnosťach ťažko čo povedať. Zdá sa, je veľmi zdržanlivá.“„Milá je,“ opravil ma on, pozrúc snivo po ostrovoch, ktoré pred nami akoby defilovaly. „Vo spoločnosti ovšem nemá vôle sa vystatovať.“„A mohla by: taký zjav veľkolepý, ba oslňujúci,“ doložil som s oduševnením.„Skutočne, keby chcela,“ ozval sa skoro. „Ostatne takto je lepšie. Aspoň pre mňa.“„Ako to myslíte?“ A pozrel som naňho okom skúmavým. Vydržal môj pohľad chvíľku, potom ho preniesol na ostrovy. „A či v tom smysle, že pevnosť ohradená ťažšie sa dobíja?“ zažartoval som „Ale potom i vám ťažko do nej vniknúť…“„A keď vidia úmysly dobré a spustia most? I to môže byť.“„V tom páde vám môžem len gratulovať.“ I naozaj uprimne som mu stisol ruku, tomuto typu mládeneckej otvorenosti. Lebo z jeho rečí som nevybral šibalské chvastúnstvo veľkomestského poživáča, ale úprimnú teplotu duše, dotknutej milým zjavom ženy. Duše, ktorá nezná falše a úskokov, ale ktorá ide otvoreno za svojou vidinou.„Ostatne kto chce vzbudiť dôveru,“ riekol mi so šťastným úsmevom — „musí dôverovať i sám. Nesmie sa pozakrúcať do desiatich plášťov, ale vystúpiť otvorene. Nech sa robí, čo chce…“„V tom máte pravdu. Ale je ešte jedna požiadavka: musíš sa vyznať v labyrinte ženského srdca. Ako nie každý inžinier trafí na zlatú žilu v tvrdej žule, tak nie každý najde cestičku do srdca devy. No vy, ako vidím, vy ste s prospechom.“„Ešte sa to nemôž‘ povedat. Nezabúdajte, že je napoly zasnúbená.“Usmial som sa opovržlivo. Akýsi „napoly(“) snúbenec“ má byť prekážkou. Ženské srdce v závodoch lásky zná sa prešvihnúť ponad inakšie barrikády! Menovite keď má odskočiť od poštárskeho úradníka k jednomu Rubinellu! Tu je veľmi pružná doska k napomoženiu skoka postavenie Rubinella, menovite spoločenské a nadovšetko finančné, ktoré sa v takých okolnostiach nikdy nesmie pustiť z očí.„Pane Rubinelli!“ zvolal som s pathosom — „ja vás už vidím pred oltárom so slečnou… Ako sa volá? Dosiaľ neviem.“„Katica.“„— tedy s Katicou Pegvićovou. Ja vám dávam svoje požehnanie,“ doložil som žartovne.„Môžem len to povedať, že ja sa vynasnažím, aby to bolo.“„Tedy vy dva diele ona tretí diel cesty a sídete sa.“„Bože daj!“A rozlúčil sa so mnou obzrúc sa na pol cesty a usmejúc sa dôverne na mňa.„Tí dva sa našli,“ riekol mi kapitán, síduc s môstku na palubu. „Tak sa zdá, že Rubinelli prihlboko pozrel do očí krásnej Pegvićovskej. Driečna ženská — čo?“„Bez otázky. Ak sa to skutočne stane, môžu byť povďační len Bucephalu.“„Veru by neprotestovali, keby Bucephalo oneskoril sa dva-tri dni. Pravda bez toho sa veľmi nenáhli. A či vy viete, že toto bude piata svadba, (z moj) ktorá sa (sišla) sosnovala na mojej lodi?“„Tedy Bucephalo má minulosť interessantnú.“„Ah nie! To boly všetko veliké lode. Najviac sa ich sosnovalo na cestách do Levanty, ale bolo dačo takého i na plavbe cez Suez.“„Ani takáto loď nenie bez poesie!“ zvolal som. „I ona žije svojim vlastným životom, ohraničeným sice, ale interessantným.“„Neraz i dosť vzrušeným —“ doložil kapitán.Pri večeri sme my už sa pohybovali ani domáci páni. Kapitán vyznačil nám miesto blízko seba: naše dámy a Pegvićky hore a tak radom. Ja som dostal miesto pri sekretárovi, ktorý rozprával o Bosne a Hercegovine a Dalmacii vyslovujúc daktoré hrvatské slová viedeňskou výslovnosťou. Tu hore okolo kapitána hovorilo sa hrvatsky a kde tu nemecky k vôli sekretárovi, ktorý lámal sice i taliančinu, ale len k vôli dámam. Tam dolu prúdila zábava talianska v štýle reisenderov.Poneváč nás bolo priveľa cudzích a nám neznámych, môj súdruh nevytiahol ani jednu z fliaš.„Obísť ich nemôžem bez urážky“ — ukázal na skupinu hovoriacu taliansky — „a k ich džavotaniu nezaslúžia takého vína.“„Máte pravdu“ — prisviedčam mu ja. „Síde sa nám na ceste, alebo kapitánovi — ak ostane čo.“Zapili sme tedy dobrú večeru istrijským, ktoré je sice dobré, ale nemôže sa rovnať zlatarici môjho súdruha.Sotva bola vyzdvihnutá tabula, vyšiel som na horniu palubu. Ostrovy zriedly, iba kde tu vyskočil ktorý na obzore, akoby na rozchodnú. Pretiahol sa na pozlátených červánkoch neba, sťa tmavá stuha i zapadol do (diaľnej) tmy, hustnúcej v diaľke. More i v tomto kraji je tiché — po ňom sa kreslia dlhočizné pruhy, sťa chodníky neznámych duchov. Kde tu pľasne ryba, vyhodiac sa do vzduchu a zablištiac striebristymi bokami. Zakrúži i galeb nad nami, sprevádzajúc loď akoby zo zábavy. (machajúc m) Mácha dlhymi krýdlami(a) mohutným tempom, a obzerá sa či oddakiaľ nepadne dačo do mora. Ale sa skoro zunuje tejto zábavy pri tichom mori — spustí sa na hladinu a (pláva po nej) húpa sa na nej, (tá) vyťahujúc strojné hrdlo.Zapálil som cigarettu a rozložiac sa skoro na samom predku lode oddal som sa pôžitku tohoto večera. Akoby čul z diaľky hlas zvonov, práve ako naše: veliký bom-bom v odmeraných pausách, sťaby kvapkala voda zo strechy, keď sa topí ciageľ, a malý cencelen, cencelen, čili „vybíja“, ako sme to hovorili chlapci, čo sme sa driapavali na vežu. Z poľa tiahnu v skupinách ženičky s batohami na chrbte v živom rozhovore. Kde tu z nohy na nohu sedliak s kosou na pleci a dľa kroku mu hrká osla v oselníku za pásom. Nad Ťarchovskou hoľou zapálily sa zore, objímajú mohutným pásom celý západ neba. A zavznejú zvony, zvestujúc Turíce a na ich hlas každý sa pohrúži do tichého rozmýšľania alebo práve modlitby, z pomedzi jej slov a vzdychov nadskakujú myšlienky: koľko je záhonov ďateliny skosených a koľko ešte zakvitnutých čaká…„Čo vy tu robíte?“Strhol som sa ako zo sna. Stál pri mne môj druh, vložiac mi ruku na plece.„Obdivujem krásu mora — tú velikú, nekonečnú krásu, ktorú sú toľkí ospevovali a neospievali.“„To je pekné,“ pokýval hlavou posmešne. „Tamtí o mnoho krajšie trávia (večer) dnešní večer.“Obzrel som sa. Rubinelli i Katica naklonili sa cez zábradlie paluby a pozerajú more, ako (ich) ho loď rozráža vo vlnách a hádže na stranu.„Hej, netrávia ho najhoršie,“ prisvedčil som.„Im, brate, nechybí nič k uplnému šťastiu,“ zarojčil si môj druh — „oni iba s poľutovaním môžu hľadieť na nás, s útrpnosťou, ako ja sytý hľadím na žobráka…“„A preci im chybuje čosi“ — usmial som sa — „vlastne zvyšuje čosi, čo sa nijako neprace do rámca ich šťastia.“„A to?“„Ona!“ hodil som očima po starej Pegvićke, ktorá sediac na lavičke opretá o zábradlie, podriemkáva sladko.„O nie!“ ohradil sa živo priateľ. „Bez noci nebolo by dňa: tak i jej prítomnosť len stupňuje (pôži) ich šťastie. Či vy viete ktorý bozk bol najsladší?“„Nie“„To bolo o fašiangoch pred dakoľko rokmi. Ja som sa vybral na ples do Z. Složil som sa u Niny. Jej mama v kuchyni pražila frittule a Nina mie(ša)sila cesto na ne vareškou a hádzala ich na rajnicu, do oleja. Ako tak mama mieša Frittule, ja od chrbta pristúpin k Nine, pritiahnem jej hlavu a-a-… Rovno na ústa som ju pobozkal! Ani nedýchla — zarazená, splašená, a ruky ovisly od nevlády…“„To už je naozaj zneužitie situacie,“ zasmial som sa.„Stavím sa, že i on ju poľúbi. Keď budú schodiť do (kaj) kabín. Uvidíte…“„Nech im je na dobrý úžitok.“Drkotali sme skoro do polnoci na palubí, púšťajúc dym z cigariet do vlažného vzduchu. Okolo nás spustila sa hustá tma, len hviezdy nad nami trblietajú živým leskom, sťa by ich bol umyl. Elektrické svetlá pohasly, iba kde tu sliepňa svetieľko, aby mornári potrafili, túlajúc sa po lodi a cestovatelia nepoblúdili. Na spodnej palube rozložili sa daktorí cestovatelia II triedy po zemi, zakrútiac sa do pokrývok. Radšej stravia (večer) teplú noc na otvorenom vzduchu, než v spoločn(om)ej spalne, v zdusenom povetrí.Konečne spustla i naša paluba i poberali sme sa do svojich kabín. Keď sme sišli na spodniu palubu, podvihla sa jedna hlava zpomedzi pokrývok.„To ste vy?“ zašepkal hlas. „Počkajte, čosi vám poviem.“ A pokrývky sa rozložily a z nich vyhupol, ako z kukly náš pán so španielskou bradou s klobúkom a la tanier. Teraz ho pravda nemal na hlave. „Veľká pošta“ nášho parníka, ako sme ho nazvali pre chuť velikú ku klebetám. „Či viete, čo sa stalo?“„No“ — posmelil ho môj súdruh.„Rubinelli prešiel s Pegvićovskou tadeto. Mama šla popredku a on ju držal rukou okolo pása. Na dušu! Pekne ju tisol k sebe.“„A nič viac?“ pýta sa môj druh.„Čo by ste ešte chceli? V takých okolnostiach!“„Nebozkal ju! To je — babrák…“„V takých okolnostiach!“ diví sa veliká pošta. „Pomyslite, koľko ich tu spí!“„Práve preto, že spia. Rozhodne ho zajtra vyhreším.“Veľkú poštu sme zanechali na palube vo veľkom nedorozumení. Môj druh sa mu smial z chuti i ja. „Či ozaj zatvoria oko tej noci! Ja myslím, že ani jeden…“„Alebo budú spať ako v oleji a sladké sny budú ich obletovať,“ poznamenal som ja.„Nie. V takých okolnostiach ja by nezaspal. Ale zato ti je nie ťažká hlava ráno. Šťastná mladosť!“Vstal som ráno pred piatou hodinou a vyšiel na palubu. Z prava sa hrnul breh istriansky a zaostával za nami. Tiež tak holý, iba kde tu chrasťou zarastený. Pri brehu, alebo (v d) hlbšie na suchu vyskočila dedinka alebo mestečko s bielymi domami. V ľavo sa prestiera nekonečné more, tiché ani zrkadlo, po ňom plavia bárky s bielymi plachtami, alebo talianske do žltymi, ktorá sa zblíži k lodi, prebehne popri nej rychle a o chvíľu už zaostane ďaleko za ňou. Mornári sedia tiško a fajčia zo svojich fajočiek so založenymi rukami, iba čo kedy tedy napravia plachtu a kormidlo, aby ich vetrík poháňal v pravom smere.O hodinu boli sme už všetci na palubi, loď skarovala práve do velikého zálivu v Póli. Po brehoch sú násypy, už zelené, po navršiach tvŕdze obohnaté massivnymi múrami, z nich zívajú, ako z dlhej chvíle delá. I v samom zálive je dakoľko ostrovkov: všetky obsadené delami. Inačej tam všetko je ticho a mrtvo — sťa by ta nikdy živej duše neprišlo. Zato prístav je živý. Preháňa sa po ňom vzdor včasnej hodine, mnoho bárok, najviac vojenských. Mornári sedia v radoch a dľa tempa narábajú veslami, takže člnok rýchlo sa klže po tichej hladine. Na kormidle sedí officier v bielej čiapke a obracia člnok s takou zručnosťou sťa jazdec svojho koňa. Kde tu mihne civilna pokrytá bielou plachtou, zpod nej zvoní veselý smiech dám. Boly sa kúpať — tam hľa je civilná plováreň, ohradená drôtom.Ináč v civilnom prístave nevidíš lode, ani väčšej plachtovky, ako to nájdeš v prístavoch iných. Zato oddieľ vojenský je naplnený loďami rozličného kalibru a veľkosti. Podivne vyzerajú títo kolossi, sťa plávajúce tvŕdze s (ostrými) bokami skoro kolmými. Jesú i drobné torpedové lodice, práve jedna vyšla z prístavu. Sťa ruchadlo borí sa do mora a hádže bielu penu na obe strany, zanechávajúc neďaleko brázdu za sebou. Vyzerá skutočne hrozne, s akou rychlosťou letí a ako ľahúčko sa obracia. Nie div, že taký koloss ani sa nenazdá, iba keď mu táto hbitá ohava vsadí torpedo do rebár. Iba jedno je nepríjemné a môže vyzradiť blízkosť tohoto divného hosťa: to zvláštne syčanie, ktoré pochodí od rozhádzaného mora.Pola sa predstavuje ako šumné mesto, vyfintená krásavica. Nie div — plno officierov a menovite námorských ale i peších hemží sa po jej nábreží. Čo zvláštnym spôsobom dojíma, je zeleň v samom meste i na okolí. Tak by sa hľa dalo zariadiť v celej Dalmacii i Prímorí, keby — nuž keby všade bola Pola. Iba v stranu nad touto koketnou krasavicou stojí pošmurná „vražja kuća“ (čertov dom) — steny rímskeho amfiteatra. Čnejú hrozivo do čistého neba a v zadivení hľadia na moderný šum svojimi velikánskymi oblokami. Čertov dom preto — že nemožno ho pokryť, t. j. postaviť naň sklepenie.Loď pristala pred admiralitou. Nenašli sme tu toho kriku, tej škreklavej trmy vrmy ako na pr. v Zadre. Tu je všetko sporiadané, moderné, sťa to nábrežie a ulice: čisté, ani dlažba v zadarskej Café central. Iba čo narobily neporiadku, s odpuštením — ošípané, vlastne bláznivé pôrčatá, z ktorých jedno miesto na most, skočilo (popri) mimo a čluplo pod loď. Majiteľ, akýsi Hercegovec pod turbanom sa s ním veľmi nezabával: on celú pozornosť obrátil k ostatným, ktoré s velikým kvikotom sa prevŕhaly z mosta na nábrežie. No medzitým námorníci boli skočili do člnka i vylovili okúpané prasiatko.My sme medzitým popili kávu v Café (da) del (mare?) Lloyd, hneď na nábreží. Za stolíkmi rozloženými pod plachtou i na samej ulici, (teraz v tôni ležiacej) pred poludním tônistej, sedia najviac oficieri peší i námorníci. Vyzerajú švihácky v (so z) s pozlatenymi šnúrami a gombikmi. Peší sedia škrobeno a s veľkou dôležitosťou obracajú noviny, alebo rozprávajú záležitosti z kasárne — námorní sú nenútení, veselí a k civilistom menej nafúkaní.Po nábreží prebehne kde tu drožka s malým koníkom, v nej dámy a často i námorný officier. Všetko robí dojem, akoby tu bola večná zábava, večná prechádzka. Vo vnútorných miestnostiach tiež dakoľko stolíkov obsadených, najviac officiermi — po klinoch rozvešané noviny v rámoch. Bol som nemálo dojatý, keď som tu našiel svojich dobrých známych: Egyetértés a Budapesti Hirlap a to sa rozumie, nezbytný Pester Lloyd.Vidno, že tu veľa kupectva niet, ani živej premávky. Parník po malej hodine zatrúbil a my sme odišli na palubu. Kým sa on obracal sem a tam, my sme sa kochali pohľadom na mesto i vražju kuću. Po dlhých manevroch vyšiel zo Zátoky a obrátil sa v pravo, popri brehu.„Velká pošta“ sa tmolil po palube, vypočujúc každého ako spal i čo sa mu snívalo.„Čo nového?“ pýtam sa ja. „Kto pribudol?“„Nikto — aspoň nikto značnejší. Ale odišiel nám sekretár. Vysadol na železnicu a rovno do Viedne.“„Ozajstný Europejec!“ poznamenal môj druh. Radšej sa zatvorí do truhlice, len keď dôjde skorej domov, než cestovať pohodlne a pomaly. Ja by najradšej parníkom i do Viedne.“„Áh — dobré ráno!“ pozdravuje velká pošta Rubinella. „Čo vy až teraz ste vstali?“„Ah, davno som sa prebudil,“ odpovedá on v rozpakoch. Ale jeho napuchnuté oči hlásajú, že veru až dosiaľ holdovaly spánku.„O v tych rokoch sa sladko spáva“ — doložil kapitán.„I sladko sníva,“ na to môj druh.Ja som sa zdržoval priložiť polienko na toto všeobecné prekáranie. Považoval som sa za dôverníka jeho i nechcel som sa ukázať nediskretnym.„A kde sú dámy Pegvićove?“ pýta sa kapitán.„Ešte nevyšly z kabíny,“ odpovedá Rubinelli.„Na každý pád bez nich je nudno,“ vraví môj druh. „Beztoho popoľudní sa už rozídeme.“Mohamedán vo svojom fezi stál vztýčený pri stažni a snivo prezeral kraj, ktorý z pravej strany sa preťahoval a zapadal za loď.Odišiel som do kabiny naplniť škatulu „Kontrabandom“ (pán Boh vie, či ho v Trieste budem môcť prepašovať) i sbehol som dolu schodíkmi do labirynthu v ktorom sa v rade otvárajú číslované dvere do kabín. Môj dohán som rozdelil do štyroch malých balíkov, aby ich môhol vo vrecku preniesť triestským prístavom. Zvyšok som vložil do škatule a čo ostalo v papieri som obecal nechať v kabíne, nech si najde prvý sklepník, keď bude riadiť kabinu.Keď som prechodil popri ich kabine, ktorá už bola otvorená, našiel som naše dámy pri raňajkách a s nimi drží poradu kuchár, čo bude, ako bude variť dnešní obed. Práve boli pri múčniku, keď som ja vpadol do kabiny. Upozornil som ich, ako je škoda byť v kabine, keď je vonku tak krásne i vyšiel som.Keď som hore schodíkmi došiel do predsiene, v salone som našiel pani Pegvićku so slečnou. Pily kávu. Zavynšoval som dobré ráno a — sišlo mi na um, či by reku i ja dačo nevypil… I sadol som za stôl bezstarostne, pýtajúc paniu i slečnu ako spaly, a pod.Slečna Katica obliekla sa elegantne. Biela bluza s nadurenymi rukavami, nezbytné žlté stuhy: to všetko stálo jej výtečne. Tmavá sukňa i čierna šnúrka okolo hrdla so zlatým medailonkom kontrastovaly výhodne s tou bielou pláňou. Účeš jednoduchý, vo vlasoch ruža mdložltej barvy a na ňadrách malá kytica ohnivočervených fialiek.Ale nad všetky ozdoby i (úskoky) effekty prevedené skupením bariev sú oči slečny Katice. Len škoda že tak málo kedy ich pozdvihne i to len zbežným pohľadom oblažiac, zase ich zastre dlhými rasami. Cítiš, že srdce živšie zabije, keď sa ťa dotknú tým sladkým čistým pohľadom. A čo keď sa zažnú láskou a pozrú výmluvne a hlboko, spievajúc večnú hymnu lásky? Ký div, že krehké srdce ohnivého južana pod jediným takým pohľadom sa skrušilo a padlo k nohám tejto zvláštnej čarodejky, ktorá sotva tuší, akým kúzlom v nich spočíva vladne. I my severani, ktorým koluje v žilách rozriedené kakao nemohli by sme mnoho takých striel vydržať.„Či vstaly vaše dámy?“ pýta sa ma pani.„Práve sa sberajú na palubu,“ odvetil som.„Nech užijú trochu vzduchu — to i mrtvého vzkriesi. Ostatne dlho nebudú ho užívať.“„I ja som radšej, keď sa loď opozdí. Beztoho iba zajtra večer odídeme z Triesta.“„A my ostaneme. Už teraz sa straším od tej spary triestskej. Dakedy sa nedá ani obstáť v dome a musíš utiecť na ulicu.“„A ste radi, že idete domov?“ opýtala sa slečna Katica naddvihnúc trochu hlavu a oblažiac ma krátkym pohľadom. V ňom sa zračila zvedavosť a pohrával v ňom čertík roztatárený. „Len povedzte, že ano!“ prikývla mi zas so zrejmým prekáraním v oku.„Ja nemôžem prisvedčiť. Veď bohužiaľ nejdem domov. Idem do Hradca a snaď do Viedne. No a môj dom…“„Ó viem ja dobre!“ doložila už vážne. „Keď raz vysadnete na železnicu, cítite sa, akoby ste boli doma. Čo konečne v tej našej Dalmacii? Preto páni z Dalmacie tak radi študujú, i tak — mnoho!“„Oho — to je narážka na naše semestre“ — pomyslel som si. I pokrutil hlavou nad takou maliciou. Slečna sa usmiala nevinne, len v očiach sa mihal povedomý diablik prekárania.„Ja som ani netušil, že ste tak zlomyselná,“ odpovedal som. „Ostatne je pravda, že podajedni sme ostareli i oplešiveli v školských laviciach. Ale i to je pravda, že sú i páni professori často na príčine. Nemajú milosti. Uvidíme, či budú i voči dámam takí ukrutní… Viete, že dámy budú navštevovať university?“„Nechže si majú“ — hodila rukou vyšpúliac ústka, červené sťa jahoda. „Ako sa vy cítite v Dalmacii?“ opýtala sa razom. „Či sa mnoho zabávate?“„Dosť hodne a ešte by toho bolo viac, keby sa nebola pokazila harmonika našmu Šimovi. Nemáme muziky v meste.“„Tedy pri harmonike!“ zasmiala sa. „U nás pri gitare.“ Piana nieto — pravda, kde by sa vzalo!“„Pijanov je dosť,“ odpovedal som — ale piana ani jednoho, žialbohu.“Na túto slovohru, bežnú v našom meste, zasmiala sa slečna Katica.„Ale v Dubrovniku majú i piana i obecnú kapellu,“ riekol som, významne pozrúc na slečnu. „Tam budú plesy skvelé.“„Prečo práve v Dubrovniku?“ a začervenala sa. „Ale ja viem,“ a potriasla hlavou s ponosou. „Ja viem, My sa nesmieme pohnúť, my ženské: hneď sa hovorí to i to…“„Na vaše kroky sa strežie, to je pravda,“ priznal som sa. „Ale to je nepatrná nepríjemnosť proti druhým toľkým prednostiam.“„Prednosti!“ zhrozila sa.„Ovšem — krása! Ona priťahuje pozornosť každého a preto ste pod dozorom. Každý mužský je policajt.“Katica trhla sa nervosne a z jej oka šľahol do mňa blesk, ktorý neveštil nič dobrého. Mama sa usmiala dobrosrdečne.„Nemajte mi za zlé,“ odprošoval som — „nechcel som vás uraziť. Povážte, že som bol v takých okolnosťach, že som musel vzdať chválu čo zaslúži chválu. Ostatne nato ste mohla dosiaľ privyknúť a považovať to za povinnosť každého, aby sa pokoril vašej kráse.“„Verte mi, že mi je nudno počúvať tie tak zvané poklony. Prečo ich užívate voči nám? Aby ste zakryli pravé myšlienky. Buďme otvorení!“„Ja skutočne nemám žiadnej pravej myšlienky. Nie som na ne veľmi plodný a nadto vo vašej prítomnosti!“Pozeral som na ňu s detinskou radosťou, stopujúc každé hnutie. Neveril som celkom, že ona teraz uprimne mieni, čo hovorí. Nemožno, na dne duše bude iskrička márnivosti pod popoľom. Veď by to bolo neprirodzené. I skutočne, keď som ja tú istú vec vyjadril na druhý spôsob — zasmiala sa a hnev bol preč. I my sme sa zasmiali a mama si povzdychla: „Ó — deti, deti.“Vyšli sme na palubu a tam Rubinelli sa k nám pripojil. On s Katicou a ja som sa dal examínovať od pani Pegvićky. Koľko mám bratov, kto mi ešte žije, koľko majú detí — vôbec celú genealogiu. V tom udrela nám o uši muzika…V ľavo v nedohľadnom mori vypína sa osamelé skalisko. Na ňom vystavený domec s otvorenymi okenicami, aby vchodil svieži vzduch dnuka. Na vrcholci skaly čnie väža, v ktorej je umiestená laterna, aby svietila na ďaleko loďam, ktoré ináč ľahko by udrely do skaliska. Pod skaliskom je čln, pod plachticou, hojdá sa na vlnách. V oblokoch otvorených usmievavé tváre, najviac detí drobných a odrastených. Pod domom muzika, asi osem hudcov na trúbach a bubnoch.„Čo je to?“ pýtame sa kapitána.„Dnes je Petra-Pavla a strážnik je Peter. Prišli mu vyhrávať.“ A kapitán čosi rozkázal námorníkovi, ktorý sa šiplal (po) okolo skladu.Loď prešla popri majáku a námorník pri kormidle tri razy spustil a vytiahol zástavu. Na tento pozdrav — alebo teraz gratulaciu strážnikovi — odpovedali na istý spôsob zástavou, ktorá trepotala na dome.Všetci sme boli čudno dojatí. Táto osihotená rodina v mori preca hľa, nenie opustená. I v tom domku hrajú radosti i žalosti všetkymi barvami, ako i u nás, po mestách a po dedinách. A skutočne dosť je jedno skalisko aby i na ňom ujal sa život, pustil korene i rozrastal a zakvitol toľkými hlavami, usmiatymi a šťastnymi.Prešli sme popri Rovigna a náš parník sa zastavil v Prístave vzdor očakávaniu. Druhý kapitán vyšiel na breh v člne a ztratil sa v úzkych, kľukatých uličkách mesta. Ah, či musí byť hrozné! Vypeká sa na úbočí, nezastienené ani jedným stromom. Domy jeden nad druhým — sťa taniere v rame povešané. Stolný chrám vyčnieva do pol bokov nad tým drobizgom stavísk, ktoré sa snižujúc na breh, takrečeno sú omývané vlnami.O pol hodinu vratil sa kapitán, dakoľko cestovateľov vystúpilo na loď a my sme sa pohli, zanechajúc Rovigno za nami. Iba sme sa trochu obveselili, keď sme pozreli detský špitál, nové žlté stavby, v lesnatom údolí na brehu morskom.Obed sme odbavili veselo, „na rozlúčku“. Prišly zas butilie so šampaňským i zlataricou. Môj druh ostatok ponechal kapitanovi.„Budem to držať kým sa vy vrátite“ — sľuboval kapitán — „takže potom skončíme, čo nám ostalo.“ Bohužiaľ pri návrate netrafili sme na Bucephalo a bolo nám tak náhlo, že sme nemohli naň čakať.Boly zdravice, veselé i vážne, najviac žartovné. Skoro každá zadrela do slečny Katice — no ona to snášala pokorne, neoborila sa už na nikoho toľme, ako na mňa. Rubinelli sedel s rozpačitým úsmevom na tvári, nevediac ako sa držať voči týmto útokom spojeným. Možno mu bolo všetko ľahostajné: v dierke kabáta nachodí sa kytica ohnivých fijaliek a na ňadrách Katice ich nieto… Kedy, ako sa ta prestehovaly, to nevie nikto, a že sa presťahovaly, vedel som vtedy len ja… Ale som mlčal.Keď sa už ukázal Triest, tiež sa vypekajúci v úbočí na poľudňajšom slnci, priblížil som sa Katici.„Nuž ktovie, či sa kedy vidíme. Prichodí sa mi tešiť, že aspoň toľko som mohol byť vo vašej blizkosti. Skutočne, ako je to smutné na tomto svete!“„Pred chvíľou rozpustilí a teraz plný melancholie!“ zadivila sa ona.„(?)Ako by nie!“ odpovedám. „Keď sa mi nepodarilo ničoho nič uloviť — ani len na pamiatku.“„Čo na príklad?“„Ani len jeden kvietok z tých fijaliek, čo ste mali ráno na prsiach…“„Nemám ich“ — A Katica sa zapálila ako fakla.„Už ich nemáte. Vidím. No, žičím ich tomu, kto ich nosí na svojich prsiach. Prajem vám všetko dobré,“ doložil som významne a celkom úprimne.Katica neodpovedala. Stisla mi ruku a vytiahla z(o) kytice jednu fijalku. „Keď nemám ruže — tu fijalka za vašu — — mlčanlivosť…“Vložil som ju do notesa na pamiatku, túto smutnú rozpomienku jedinej cnosti, ktorá došla pochvaly u nej.Keď sme vystúpili na nábreží, rozsypali sme sa zrazu sťa keď cúdiš zbožie. Precúdili i nás financi a premiešali s druhými cestovateľmi v svojich kancellariach.Večerom sme počúvali koncert v Caffé „Specchi“ a popri našom stole prešla Katica s matkou a za nimi, Rubinelli v elegantnej náprsenke. Sadli za svoj stolík a pri tonoch hudby ustatá pani Pegvićka chutne driemala…
Kukucin_Cestopisne-crty-Rukopisy.html.txt
I— Obráťže sa, chlapče! Aký si smiešny! Aké to popovské rúcho máte? A všetci tak chodia v akademii?Takými slovy vítal starý Buľba svojich dvúch synov, ktorí učili sa v kijevských školách a prišli domov k otcovi.Synovia jeho len čo zliezli z koní. Boli to urastení šuhaji a mračili sa ešte, ako nedávno vypustení seminaristi. Krepké, zdravé jích líca boly pokryté prvým páperím, ktorého ešte nedotkla sa britva. Takým prijatím zo strany otca boli veľmi zarazení a stáli nepohnute, s očima k zemi sklopenýma.— Stojte, stojte! dajte sa mi pozreť dobre, pokračoval on, skrúcajúc jich: akéže to dlhé kabáty máte! také kabáty! takých kabátov na svete ešte nebolo. A pobežteže daktorý! podívam sa, či nezamotá sa do poly a neotrepe na zem.— Nesmej sa, nesmej sa, otec! povedal konečne starší z nich.— Pozri ho, aký je pyšný! a prečo by som sa nesmial?— Nuž tak; trebárs si mi ty otec, ale ak sa budeš smiať, nuž, veru Bože, uderím ťa!— Ach, ty kadejaké chlapčisko! ako? otca? hovoril Taras Buľba a ustúpil s podivením dakoľko krokov nazad.— Áno, trebárs i otca. Pri urážke nehľadím a nedbám na nikoho.— Akože sa chceš biť so mnou? Asnáď na päste?— Nech je akokoľvek.— Dobre, poď na päste! hovoril Taras Buľba, vysukujúc rukávy: — podívam sa, čo si ty za chlapa na päste.A otec so synom, miesto vítanky po dávnej rozlúčke, začali sa tĺcť do bokov, po chrbte, do prsú, tu ustupujúc a ohliadajúc sa, tu znovu začínajúc.— Podívajte sa, dobrí ľudia: zbláznil sa starý! celkom potratil rozum! hovorila, zastanúc na prahu, bľadá, chudorľavá a dobrá jích mať, ktorá nestihla ešte objať milované svoje deti. — Deti prišly domov, viacej rokov sme jich nevideli a jemu napadne čo: biť sa na päste!— No znamenite sa bije! hovoril Buľba a zastál: — Bohu prisám, dobre! pokračoval a usporadoval sa; tak, škoda s ním i začínať. Dobrý bude kozák! Nuž Pánboh ti pomáhaj, synku! pobozkajme sa! A otec so synom začali sa bozkávať. — Dobre, synku! Tak ubi každého, ako nasádzal si mne: nikomu neustúp! A predsa ako si smiešne pristrojený: čo ti to za povraz visí? A ty, bibas, čo stojíš a opúšťaš ruky? obrátil sa k mladšiemu: — čo ty, šteňa, neubiješ ma?— Len čo mu ešte napadá! hovorila mať, objímajúc medzitým mladšieho: — komu by to zišlo na um, aby vlastné dieťa bilo otca! Ani inšie nie; dieťa mladé, prešlo toľkú cestu, unavilo sa… (To dieťa malo temer dvadsať rokov a výšku na siahu); ono potrebuje oddychu a zajesť si dačoho, a on núti ho biť sa!— E, ty si maznák, ako ja vidím! hovoril Buľba. Nepočúvaj, synku, mater: ona baba, ona ničoho nezná. Treba vám nežnosti! Vaša nežnosť — šíre pole a dobrý kôň: to vaša nežnosť! A vidíte hľa tú šabľu? to vaša mať! Je to všetko hlúposť, čím nabíjajú vaše hlavy: i akadémia, i všetky tie knižky, šlabikáre i filosofia, a ktoby to všetko znal — ja pľujem na to! Tu Buľba použil takého slova, aké neupotrebuje sa v písme. — Veru, lepšie, ja vás ešte tohto týždňa vypravím na Záporožie. Hľa, kde je nauka! Tam vaša škola; len tam nadobýva sa rozum.— A len jeden týždeň zostali by doma? hovorila žalostne, so slzami v očach, chudorľavá starenka-mať; ani sa jim zabaviť, chúďaťom, nedostane; nedostane sa jim poznať rodičovský dom, a mne nedostane sa nadívať sa na nich!— Dosť, dosť zavýjania, stará! Kozák nie je na to, aby sa bavil s babami. Ty schovala by si si jich oboch pod jubku, potom sedela by si na nich, ako sliepka na vajciach. Stúpaj, stúpaj a dávaj nám skorej na stôl všetko, čo jest. Netreba pampušiek, mädovníkov, makovníkov a podobných lakotín; dovleč nám celého barana, kozu dávaj, mädovec štyridsaťročný! potom pálenky hodne, pálenky nie navymýšľanej, nie s hrozienkami a všelijakými dodatkami, ale čistej, striebristej pálenky, čo bude ihrať a šumeť, ako besná.Buľba voviedol synov svojich do svetlice, odkiaľ rýchle vybehly dve krásne služobné dievky, s červenými perlami na hrdle. Ony, ako vidno, naľakaly sa príchodu mladých pánov a či, doprosta povedano, chcely zachovať svoj ženský obyčaj: zkríknuť a ujsť, keď vidia mužského, a potom dlho zakrývať sa od veľkého studu rukávom. Svetlica bola pristrojená podľa vkusu toho času, o ktorom živé pamiatky zostaly len v piesňach, v národných dumách, ktoré už nespievajú viacej na Ukrajine bradatí starci-slepci, pri sprievode bandury, obstúpení ľudom, — podľa vkusu toho bojovného, ťažkého času, keď začaly sa rozihrávať boje na Ukrajine za úniu. Všetko bolo čisté, vymazané kvetnou hlinou. Na stenách — šable, nahajky,[1]vtáčnické i rybárske stroje, zručne spravený roh na prach, zlatá uzda na koňa a putá so striebornými plieškami. Okná na izbe boly malunké, s okrúhlymi sklami, aké nachodia sa teraz len v starobylých chrámoch, cez ktoré ináče nebolo možno videť, len keď podvihlo sa pohyblivé sklo. Okolo okien a dverí boly červené záclony. Na policiach po kútoch stály krčahy, zelené a svetlé sklenice, ryté strieborné poháre, pozlátené skleničky všelijakej roboty: benátskej, tureckej, čerkeskej, ktoré dostaly sa do Buľbovej svetlice rozličnými cestami, z tretej i zo štvrtej ruky, čo veľmi obyčajným bolo v tých odvážlivých časoch. Brestové lavice okolo celej izby; ohromný stôl pod obrazmi v prednom uhle; široká pec s prípeckom, z barvistych, pestrých črepov. Toto všetko bolo veľmi známe našim dvom šuhajom, ktorí každý rok prichodili domov na kanikulárnu dobu peší, preto, že nemali ešte koní, a preto, že nebolo v obyčaji dovoliť žiakom nosiť sa na koni. Oni mali len dlhé vrkoče, za ktoré mohol jich vydrať každý kozák, ktorý nosil zbraň. Buľba len po skončení škôl poslal jim z tabúna svojho pár mladých žrebcov.Buľba, ku príležitosti, že vrátili sa mu synovia, kázal pozvať všetkých kapitáňov a každého dôstojníka pluku, ktorý len znamenal dačo; a keď prišli dvaja, z nich, i asaul[2]Dimitro Tovkač, starý jeho priateľ, on jim hneď predstavil synov, hovoriac: „Tu podívajte sa, akí šuhajci; na sič[3]jich skoro pošlem.“ Hostia pozdravili i Buľbu i obydvoch junošov a povedali jim, že to dobrá vec a že nieto lepšej školy pre mladých ľudí, ako záporožská sič.— Nuž, páni bratia, posadajte si, kde komu lepšie, za stôl. No, chlapci, predovšetkým vypijeme si pálenky! tak hovoril Buľba: Bože, požehnaj! Buďte zdraví, synovia: i ty, Ostap, i ty, Andrej! Dajže, Bože, aby ste na vojne vždycky boli udatní! aby ste bili bisurmanov, bili Turkov, bili Tatarov, a keď i Poliaci začnú dačo proti viere našej robiť, to i Poliakov aby ste bili. No, daj sem svoju skleničku… čo? dobrá je pálenka? A ako je latinsky pálenka? Veru, synku, blázni boli Latinci: oni ani neznali, či jesto na svete pálenky. Akože toho zvali, čo latinské verše písal? Ja nebárs rozumiem písmu, preto ani neviem: Horác, či ako?— Pozrite ho! pomyslel si starší syn, Ostap: — všetko vie starý pes, a ešte pretvára sa.— Myslím, že archimandrita nedal vám ani zavoňať pálenky, pokračoval Taras. — Ale priznajte sa, chlapci, hodne vás šľahali brezovým a sviežim prutom po chrbte i po všetkom, čo má kozák? A možno, keď ste sa stali už príliš rozumnými, nuž i bičom vás rezali, tak zdá sa, nielen v sobotu, ale dostávalo sa i v stredu a štvrtok.— Máš čo spomínať, otec: čo bolo, to sa minulo!— Nech teraz probuje! ohlásil sa Andrej: — nech len teraz zadre sa dakto; nech len podíde teraz dáka pliaga, zvie, čo je kozácka šabľa!— Dobre, synku! Bohu prisám, dobre! Nuž keď je už tak, to pôjdem i ja s vami, veruže pôjdem. Kýho diabla mi tu čakať? abych stal sa rozsievačom pohánky, domácim hospodárom, prizerať za ovciami, za sviňami, maznať sa so ženou? Nech prepadne sa to: ja — kozák, nechcem! Tak čože, že niet vojny? ja pôjdem s vami na Záporožie — pobaviť sa; veru Bože pôjdem! A starý Buľba pomaly rozohrial sa, konečne celkom rozsrdil sa, vstal zpoza stola a spraviac vážnu tvár, dupnul nohou. — Zajtra ideme! načo odkladať? čo tu vysedíme? načo nám táto chatrč? načo nám je toto všetko? načo sú nám tieto hrnce? Ako to povedal, začal biť a hádzať hrnce a sklenice.Biedna starenka, navyknutá už k takým postupkom svojho muža, smutno dívala sa, sediac na lavici. Nesmela nič povedať; no počujúc o tom rozhodnutí, pre ňu tak strašnom, nemohla sa zdržať sĺz; pozrela na svoje deti, s ktorými mala sa tak napochytre rozlúčiť; — a nikto by nemohol opísať všetku silu jej nemého žiaľu, ktorý chvel sa jej v očach a na pernách krčovite stisnutých.Buľba bol strašne tvrdohlavý. Bol on jeden z tých charakterov, aký mohol sa vyvinúť len v ťažkom XV. storočí na polokočovnom uhle Europy, keď celé južné prvobytné Rusko, opustené od svojich kniežat, bolo spustošené, vypálené do základov divými nábehami mongolských zbojníkov; keď pripravený o dom a prístrešie, stál tu odvážny človek; keď na pohoreniskách, na očach hrozných susedov vo večnom nebezpečenstve otužieval a privykal hľadeť jim rovno do očú, zabúdajúc, či jesto dákeho strachu na svete; keď bojovným plameňom rozpálil sa prvej pokojný slaviansky duch a vzniklo kozáctvo — široký, rozpustilý kus ruskej prírody, a keď všetky porečia, prievozy, príbrežné svahy i pohodlné miesta posiate boly kozákami, ktorých počeť nikto nevedel a jích smelí spoločníci boli oprávnení odvetiť sultánovi, ktorý chcel vedieť o jich počte: „Ktoby jich znal? u nás sú rozložení po celej stepe: čo bajrak, to kozák“ (kde malinký kopček, tam už kozák). Bolo to skutočne neobyčajným úkazom ruskej sily: vyrazil ho z národnej hrudi kremeň bied. Na mieste bývalých údelov (apanáž), drobných mestečiek, naplnených psiarmi a polovníkmi, na mieste nesvorných drobných kniežat, ktorí kupčili s mestami, vznikly hrozné osady, kurene[4]a okolia, spojené spoločným nebezpečenstvom a nenávisťou proti nekresťanským nepriateľom. Veď známo je z historie každému, ako jích večná borba a bezpokojný život zachránily Europu od divých nábehov, ktoré maly ju vyvrátiť. Králi poľskí, stanúc sa namiesto údelných kniežat vlastiteľmi tých priestranných zemí, trebárs vzdialenými a slabými, pochopili význam kozákov a výhody takého vojenského, neviazaného života. Oni povzbudzovali jich a pochlebovali tomu rozpoloženiu. Pod jích vzdialenou vládou hetmani, vybraní zpomedzi kozákov, pretvorili okolia a kurene v pluky a pravidelné okresy. To nebolo zrejmé, sriadené vojsko; nevídal ho nikto, no v prípade vojny a všeobecného hnutia, za osem dní, nie pozdejšie, každý bol na koni, v celej svojej zbrani, dostanúc len jeden dukát platu od kráľa, a za dva týždne shromaždilo sa také vojsko, aké sobrať neboly by vstave žiadne rekrútske komisie. Skončil sa pochod — vojak odišiel na lúky a role, na dneperské prievozy, lovil ryby, kupčil, varil pivo a bol voľným kozákom. Súčasní cudzozemci spravodlive divili sa vtedy neobyčajným spôsobnosťam jeho. Nebolo remesla, ktorého neznal by kozák: napáliť vína, naložiť voz, namleť prachu, spraviť kováčsku, zámočnícku robotu a na prídavok huľať[5]až na mizinu, piť a hýriť, ako môže len Rus — vo všetkom tom bol doma. Okrem popísaných kozákov, ktorí boli povinní ustanoviť sa vo vojne, možno bolo v každom čase, v prípade veľkej potreby, nabrať celé tlupy dobrovoľníkov: trebalo len asaulovi (pobočníkovi) prejsť po rynkoch a tržišťach všetkých osád i mestečiek a pokričať plným hrdlom, stojac na voze: „Hej, vy, pivári a pálenčiari! dosť vám pivo variť, váľať sa po prípeckoch a kŕmiť svojím tučným telom muchy! Stúpajte slávy ritierskej a cti vydobýjať! Vy, sedliaci, rozsievači pohánky, valasi, milovníci žien, dosť vám za pluhom chodiť, mazať v zemi svoje žlté čižmy, pripravovať sa k žatve a hubiť silu ritiersku; čas je hľadať kozácku slávu!“ A slová tieto boly — ako iskry, padajúce na suché drevo. Oráč lámal svoj pluh, páleníci a pivovarčí odhodili svoje kade a rozbíjali bočky, remeselník a kupec posielal k čertu i remeslo i sklep, trepal hrnce v dome, — a všetko sadalo na koňa. Slovom, ruský charakter dostal tu mocný vzlet a pevnú formu.Taras bol jeden z počtu pôvodných, starých plukovníkov: celý bol stvorený k vojenskému hrmotu a vyznačoval sa hrubou priamotou svojich obyčají. — Vtedy vplyv Poľska začal sa už ukazovať na ruskom zemanstve. Mnohí prijímali poľské obyčaje, zavádzali rozkoš, veľkolepé slúžobníctvo, sokolov, lovcov, obedy, dvory. Tarasovi to nebolo po vôli. On ľúbil jednoduchý život kozákov a hašteril sa s tymi zo svojich spoločníkov, ktorí boli náklonní k varšavskej strane, i nazýval jich otrokmi poľských pánov. Večne neúnavný, pokladal sa za zákonitého záštitníka pravoslávia. Do osád, kde žalovali sa na utláčanie arendátorov a na prirážku nových daní z dymu, chodil zo svojej vôle a tam sám so svojimi kozákmi súd držal nad nimi, položiac si za pravidlo, že vo troch prípadoch vždy nádobno chytiť sa šable, menovite: keď komisári neuctili staršinu[6]a zastali si pred ním v čiapkach; keď posmievali sa pravosláviu a nectili obyčaje predkov; a konečne, keď nepriateľmi boli busurmáni a Turci, proti ktorým on v každom prípade pokladal za dovolené zdvihnúť zbraň ku sláve kresťanstva.Teraz už vopred tešil sa myšlienkou, ako on príde s dvoma synmi na sič, a povie: „Nuž podívajte sa, akých junákov priviedol som k vám! — ako predstaví jich všetkým starým, otuženým v bitkách, svojim spoločníkom: ako bude sa dívať na jích pokroky vo vojenskom umení i v hýrení, ktoré pokladalo sa za hlavnejšie dôstojenstvo ritiera. On zprvu chcel jich vypraviť samých: no keď videl jích sviežosť, urastenosť, telesnú krásu, rozplamenil sa vojenský duch jeho a na druhý deň rozhodnul sa ísť s nimi sám, ačpráve príčinou toho bola jedine jeho tvrdohlavosť. Už staral sa a vydával rozkazy, vyberal kone a zbraň pre mladých synov, vypytoval sa na stajne i sklady, vybral sluhov, ktorí zajtrá mali s nimi ísť. Tovkačovi oddal svoju vládu spolu s prísnym naložením, aby naskutku prišiel s celým plukom, akonáhle on pošle zo siče dáku vesť. Bárs bol i rozveselený a v hlave kvasil sa mu ešte chmel, predsa nezabudnul ničoho; áno naložil napojiť kone a nasypať jim v jasle zrnatej a najlepšej pšenice. Prišiel celý ustatý od starostí.— No, deti, teraz treba spať, a zajtrá budeme robiť, to, čo Boh dá. A nesteľ nám posteľ! my nepotrebujeme postele, my budeme spať na dvore.Noc lenže objala nebo; Buľba vždy líhal zavčasu. Rozvalil sa na koberec, prikryl sa barannou bundou, nielen preto, že nočný vzduch bol dosť čerstvý, no i preto, že Buľba prikrýval sa teplejšie, keď bol doma. On prvý zachrápal a za ním nasledoval celý dvor; všetko, čokoľvek ležalo na rôznych jeho uhloch, zachrápalo. Predovšetkým zasnul strážnik, preto že najlepšie napil sa z príchodu mladých pánov.Len biedna mať nespala. Zohla sa k hlavniciam svojich drahých synov, ktorí ležali jeden pri druhom; rozčesávala hrebeňom jích mladé, nedbalo pomrvené kadere a smáčala jich slzami; dívala sa na nich, dívala sa všetkými citami, celá premenila sa v zrak a nemohla nadívať sa. Ona vypestovala jich na vlastnej hrudi, ona opatrovala, vychovala jich — a len na okamženie vidí jich pred sebou! — Synovia moji! synovia moji milí! čo bude s vami? čo vás očakáva? hovorila a slzy zastavily sa na vráskach, premenivších niekdy krásne jej líce. Skutočne bola nešťastná, ako každá ženská v tých odvážlivých časoch. Ona len za okamženie žila láske, len v prvej horúčke náruživosti, v prvej horúčke mladosti, a už surový jej zvodca odhodil ju k vôli šabli, k vôli spoločníkom, k vôli hýreniu. Ona vídala muža v roku dva-tri dni, a potom za viac rokov nebolo o ňom slýchu. Áno i keď videla sa s ním, keď žili spolu, aký bol jej život? Znášala urážky, ba i bitky; videla lásku, ukazovanú len z milosti; bola akousi zvláštnou bytnosťou v tom sbore bezženných ritierov, na ktorých prostopašné Záporožie hádzalo svoj surový kolorit. Mladosť bez rozkoše kmitala sa pred ňou, a jej krásne, svieže líca bez bozkov odkvitly a pokryly sa predčasnými vráskami. Všetka láska, všetky city, všetko čo nežného a náruživého u ženy, všetko obrátilo sa u nej v materinský cit. Ona s ohňom, s náruživosťou, so slzami, ako stepná čajka,[7]točila sa nad svojími deťmi. Jej synov, jej milých synov berú od nej, — berú preto, aby nevidela jich nikdy! Kto vie? možno že v prvej bitke Tatar srúbe jim hlavy, a ona nebude vedieť, kde ležia jích pohodené telá, ktoré rozklujú draví vtáci. Za každá kvapku jích krve dala by seba celú. Nariekajúc, hľadela jim do očú, keď všemohúci sen začal jim jich už zatvárať, a dumala: Asnáď Buľba, keď vyspí sa, odročí na deň na dva odcestovanie; možno preto namyslel si tak skoro ísť, že mnoho vypil.Mesiac z nebeskej výšiny dávno osvietil celý dvor, naplnený spiacimi, vŕbovú húštinu i vysoký burian, v ktorom ztrácal sa plot, okrúživší dvor. Ona vždy sedela pri hlavách svojich milých synov, ani na okamženie nespustila z nich oka a nemyslela na sen. Už kone, čujúc úsvit, všetky políhaly na trávu a prestal žrať; vrchné lísťa vŕb začalo šumeť a šumiaci prúd pomaly spustil sa po nich do samého spodku. Presedela do svitu, no neustala a priala si, aby noc pretiahla sa čím dlhšie. Zo stepi vzniesol sa zvučný rehot žriebaťa; červené vrstvy jasno vstávaly na nebi.Buľba zrazu prebudil sa a skočil. Veľmi dobre pamätal všetko, čo prikazoval včera.— No, chlapci, dosť spania! hore! hore! Napojte kone! A kde stará? (tak on obyčajne nazýval svoju ženu). Chytro, stará, hotov nám jesť: veľká cesta pred nami!Biedna starenka, zbavená poslednej nádeje, unylo odvliekla sa do izby.Medzitým, pokiaľ ona so slzami v očach hotovila všetko, čo treba k raňajkám, Buľba rozdával svoje príkazy, chodil do stajne a sám vyberal pre svoje deti čo najlepšie vystrojenie.Študenti razom premenili sa: mali miesto zapackaných čižiem safiánové červené, so striebornými podkovkami; šaravary, s tisícimi záhybmi, stiahnuté zlatým pásom; z pásu visely dlhé remence s mešcami a inými vedami k fajke. Kazajka červenej barvy, jasnej, ako plameň, stiahnutá bola vyšívaným pásom; čakany, turecké pištole položené za pásom; šabľa brinčala po nohách. Jích líca, ešte málo ohorené, zdalo sa, opeknely a obelely; mladé, čierne fúzy ešte jasnejšou robily jích belosť, jích zdravý, mocný kvet mladosti; boli ozaj pekní pod čiernymi baraními čiapkami so zlatým vrchom.Biedna mať, keď jich uvidela, nebola vstave preriecť ani slova; slzy ukázaly sa jej v očach.— No, synovia, všetko je hotové! načo meškať, povedal konečne Buľba. — Teraz, podľa obyčaje kresťanskej, treba pred cestou všetkým prisadnúť.Všetci sadli, nevytvárajúc ani chlapcov, ktorí už prv úctive stáli pri dverach.— Teraz požehnaj, mať, svoje deti! hovoril Buľba: pros Boha, aby bojovali chrabro, obhajovali vždycky česť ritiersku, aby stáli vždy za vieru Kristovu; ak nie — nech prepadnú sa radšej, aby ani jích ducha nebolo na svete! Pristúpte, deti, k materi: modlitba, materinská ochraňuje i na vode, i na zemi.Mať, slabá ako mať, objala jich, vzala dva neveľké obrazy svätých a nariekajúc vešala jim jich na hrdlá. — Nech vás chráni… božia mať… nezabúdajte, synkovia, na mať svoju… pošlite čo len viestočku o sebe… Ďalej nemohla hovoriť.— No, pôjdeme, deti! ohlásil sa Buľba.Pri schodoch stály osedlané kone. Buľba skočil na svojho Čerta, ktorý ako zdivelý striasol sa, pocítiac na sebe dvadsať-pudové bremä, lebo Taras bol neobyčajne tlstý a ťažký.Keď videla mať, že už i jej synovia sedia na koňoch, obrátila sa k menšiemu, u ktorého v ťahoch tváre vyrážalo sa viac akejsi nežnosti; schytila ho za stremeň, prilipla mu k sedlu a, so zúfaním v očach, nevypúšťala ho z rúk svojich. Dvaja mocní kozáci vzali ju ostražité a odniesli do izby. No keď vyšli za bránu, s ľahkosťou divej kozy, neprimerane k svojim rokom, vybehla za bránu, s nedostižnou silou zastavila koňa a objala jednoho zo synov s akousi pomätenou, bezcitnou vrúcnosťou. Opäť ju odviedli.Mladí kozáci jazdili smutno a zadržovali slzy, bojac sa otca, ktorý bol trochu nepokojný, bárs usiloval sa to neukázať. Deň bol pošmurný, zeleň jasne sa kmitala; vtáci štebotali akosi neharmonický. Oni, keď ubehli, ohliadli sa nazpät. Dvor jích akoby sa bol ztratil v zemi: bolo videť nad zemou len dva komíny skromného jích domu, vrcholce stromov, po ktorých oni lazievali, ako veverice; ešte rozprestierala sa pred nimi lúka, ktorá upomínala jich na historiu celého jích života, od rokov, keď váľali sa po rosnej tráve, po roky, keď čakali na nej černookú kozáčku, ktorá bojazlivo preletela cez ňu pomocou svojich sviežich, bystrých nohú. Hľa, už len týčka nad studňou, s priviazaným na vrchu kolesom z voza, trčí do neba; už rovina, ktorú prešli, zdá sa byť z diaľky horou a všetko zakryla… Majte sa dobre i detstvo, i hry i všetko, i všetko![1]Nagajka — kozácky krátky bič.[2]Asaul — atamanov pobočník.[3]Sič — tábor kozákov.[4]Kureň = oddiel v tábore Záporožcov.[5]Huľať = zabávať sa, prostopašiť.[6]Staršina = starší, predstavený.[7]Čajka = Larus (vták).
Gogol_Taras-Bulba.txt
Na brehu Rimavy(Alegória.)[1][2]Na brehu Rimavy chlapček sedí,na vlnky šumiace snivo hľädí:Kamže, kam, sestričky? „Dole, dole!ta na to slobodné, šíre pole!Nesieme my veno — piesok zlatý,poď s nami, šuhajko, poď vo svaty!Poď! Dunaj, kráľovský otecko náš,volá nás na slávny v more sobáš;tam budú tri svety! Pekné dieťa,poď s nami, poď s nami, pojmeme ťa!“Oj, vlnky, sestričky zbaláchané —čujte len za sebou to volanie!To volá mať naša bujnokvetá,mať naša Dolina: „Nechoďte ta!nechoďte preč od nás tou cudzinou,to kraj tam divokých púšte synov.Ak vás tí do tanca raz pochytia:ach, škoda pekného vášho žitia!Tam meno i veno, ihry, spevy —i vienky z krištáľu stratíte vy!“A ony len idú v tom závrate,darmo ich zdŕžajú vŕby, hate.Oj, vlnky, sestričky nekárané,[3]čujte len za sebou to volanie!Volajú za vami rodné strany:„Nechoďte ta dolu, tam svet planý!Tam mláky, zátoky, klamné síťä:nikdy sa vy stade nevrátite!A keď sa i jedna, druhá vráti,nepozná tú ani vlastná mati;zomdlená upadne na jej hrude,stratenú oplakať mladosť bude!“A ony len letia — hoja, haja!nečujú rodného vzdychy kraja.Nechoďte, nechoďte, vlnky, dole!volajú za vami rodné hole,volajú, volajú, zaklínajú:„Nie tade, nie tade ku Dunaju!Kamže to letíte, vy pochabé?!Letíte, letíte v hrtan Babe!Tam Baba, bezzubá mútna Tisa,tam otcov mozole prepadli sa!Ta i vás bezodný hrtan vtiahne:tam bude váš sobáš v čiernom bahne!“A ony len letia, letia dole —nesú preč poklady v cudzie pole,nesú preč žír zeme, piesok zlatý:„Poď s nami, šuhajko, poď vo svaty!“ —Choďte si len, vlnky, dole samy,ja pôjdem ta hore dolinami!Choďte si len, choďte, vlnky zradné,však preto kvet dolín neuvadne.Choďte si ta dole — do poroby —však vás tam čakajú vaše hroby![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Alegória. Koncept v Sobraných spevoch 1879. To je i rok vzniku. Tu má i poznámku, ktorú odtlačil aj v Spevoch, str. 223: „Rimava, väčší potok, prechodí etnografickú čiaru pri Rimavskej Sobote, spájajúc sa nižej s Blhom (Balog), potokom susednej doliny, pozdejšie pri Lenártfalve so Slanou (Šajavou), kde tratí meno svoje a padá s ňou do Tisy“. Prvé uverejnenie v Spevoch.[3]nekáraný— nezbedný
Botto_Na-brehu-Rimavy.html.txt
Po báleSalónik malý, ani pre kanárka, v ňom všetko vkusné v slohu rokoko; žiar slnka lúčov oknom padá jarká v koberca kvety, ktorý široko podlahu zastrel takmer celú, pestrý, a kvety jeho — ani živých sestry. Nábytku farba v ružovo sa láme, keď laškovne sa slnka lúč ho tkne, zrkadlo v kúte, v pozlatistom ráme, sa v druhom zase zhliada koketne. Pohovka iba, miesto sladkej lieni, je v rohu, mäkká, v šere polotieni a pri nej pritiahnutý taburet,[1]jak nedávno len na ňom sedel ktosi… Na stole ruží povädnutý kvet, naň pohodený, občerstvenie prosí; hruď panej zdobil, svieži zvečera, a teraz povrhnutý umiera… Je kvet to len — však život pokazený, a pre márnivosť záľubčivej ženy! Tu hodila ho, ako prišla zrána v sprievode mladuškého doktora i znavená, i mladorozihraná. Bol v meste ples — a že už pokora za mužom prešla, šumná pani domu šla, prišla ráno, privedúc si k tomu jedného z tlupy svojich gavalierov (bratranca svojho — nik nech nezabudne!), sú v rodine, i zná sa s Elou, dcérou, a preto nič v tom nebude as’ čudné: on doktor už — a v dome deva mladá, nu, každá matka šťastie dcéry hľadá! Hoc vpravde oba na tú žabku včera málo — či nemysleli docela: nestihli v plese — a z ranného šera tiež iná starosť na nich hľadela… — — — — — — — — — — — — — — — — — — No keď už v tom, nuž začať musím znovu báj modernú — a predsa nie tak novú! * Sotvaže usnul, prebudil sa zase — snáď hudba, ples, či iná príčina — a spomenúc si bystro, v milom žase, vstal, fintí sa, a mašľu pripína. By škoda bolo prespať chvíle ranné, rozkošné, krásne, šťastím zmaľované, keď zaľúbený, ľúbený si snáď… oj, škoda by ich prespať nastokrát! I hvízdajúc si mäkké češe vlasy, vykrúca fúzky, oblieka si frak (hoc smiešne — z rána!), pritom spomína si na večer v plese — — pocit sladký tak ho teraz ešte v ústa šteklí, sladí… Nuž: vie, že šumný je náš doktor mladý a ona — ona predsa je len žena a v plnom kvete, hoc už dávno mať, prístupná dojmu, láskou roztúžená a pritom vábna, vábna nastokrát! Či div, že razom vhupol v lásky kráž?! Tá vôňa pačuly[2]— tá dekoltáž… I spomínajúc dumá, usmievave, či vstala už a či aj ozaj spala? a (na hodinky hľadiac nedočkave) čo riecť má on a čo by ona mala? Dnes príjemne deň celý stráviť musí! V zrkadle úsmev ešte vábny skúsi a poberá sa hľadať domu dámy, či aspoň jednu z nich. No nikde nik! len dudravý hlas babky za dverami a z chodby ohláša sa kanárik. Von na dvor vyšiel, do záhrady stadiaľ, však darmo chodil… Nenajdúc čo hľadal, šiel do domu a do salónku vskore — i našiel ho, jak opísané hore. * Kto nezažil, ten neponíma ani, jak — upomienkou šťastie prihriate — nás blaží každý predmet v spomínaní, kde zažili sme sladké tete a tete…[3]Náš doktor aspoň celý rozochvelý, ba rozpustilý po salónku trieli a len jej očí žiara chybí vera, by zaľúbený bol tak ako včera, či na úsvite… Na pohovku sadá, kde ona, znavená i veselá („tetuška“ — ako menuje sa rada), tak nenútene pred ním sedela a na podušku strojnú kladúc hlavu, v ňom tieseň budila i nádej žhavú tým vlhkým svitom smelých svojich očí… Tu na kresle zas biely pláštik zočí, čo na ramenách cestou mala ona, keď samotná sa viezla nocou s ním a pačuly tá jemno-drzá vôňa sa divne mieša s dychom ružovým. Ach, ruže! ruže na jej zvädli hrudi! to živú predstavu v ňom zase budí a, rozcítený, doktor z kresla vstáva, i berie ruže a ich pobozkáva… No nesmejte sa, prosím, moji milí, vy neboli ste lepší ani mak! Len ak ste v jeho veku neľúbili, nech na smiech vám je doktor neborák, vy v prvej láske tiež ste takí boli, tak citní, vrelí, pošetilí spoly — a že vám je to teraz iba k smiechu, nie k rozumu že zvrtla sa vám os, lež ináče, sa vraví (pre útechu!) že hvízda mladý, ináč starý kos! Môj hrdina ver v láske kos je mladý; snáď neuverí mi to nikto z vás, hoc rokov tiež už prežil pekné rady, je zaľúbený teraz prvý raz. Nevravím: vôbec nebol zaľúbený, však zajatý tak vnadou krásnej ženy, jak dnes a včera… Len keď v plnom právu keď pre cit srdca potratíš i hlavu, tak láska láskou — taká má byť pravá! A doteraz — čo vedel povedať? Žil ako v lesa zátiší, bo práva ho zaujali cele; študovať on musel parou, lebo vdova-matka ho vydržiavať mohla skromne — skrátka: jak opravdový večný knihomoľ sa mimo prúdu mesta pretĺkol. Je pravda, zavše mal i román malý, tu „domáca“, tu žabka z ústavu si srdce jeho radom podávali — i vzdychal, v rýmoch hľadal úľavu; však rýchlo potom zacelela rana — nuž: obyčajná láska septimána…[4]Však práve tieto drobné srdca básne, hoc falšovaný bol to zavše skvost, cit zachovali srdcu jeho krásne a duši jeho sviežu mladistvosť: on nebol znudený, či rozmrzelý, ni dušou suchopárny, ošumelý, jak hrdinovia smiešni našej doby: on k životu sa vážne hotovil, však znal i ples, nezhŕdal žitia zdoby a rúčky stisk ho voždy oblažil. Romantik nebol, ale v srdca kútku si ideálnosť tajne chránil vskutku… Tak prišiel domov. A diplomu vďaka hneď v spoločnosti slávne vývodil… A teraz šťastný tu si na ňu čaká, viac rozochvený, než by pochopil, sám seba keby triezve mohol súdiť… A skoro by mu prišlo tu sa nudiť, či mrzieť na tú ľahostajnosť „tetky“ — (jak smiešne!): on ju ledva vyčkáva a ona (iste toaletné pletky!) ho toľké časy čakať necháva… Je ešte dosť náš doktor neskúsený, by mohol myslieť, že len hračkou ženy byť môže prejav príchylnosti, citu chvíľkový nápad z nudy, rozmar snáď (záhadný predmet vždycky dušespytu) — on vie len, že ju ozaj, ozaj rád a len jej očí žiara chybí vera, by šialil sa tak práve ako včera… Keď ale bola taká roztomilá a krásna! krásna plesu kráľovná! Jak usmiala sa! Jak ho oslovila! Jak blahosklonne pútavou byť zná! Takt obájil ho pri nej pravej dámy: už v prvej chvíli boli ako známi a keď jej rúčku stisol pri štvorylke, ho rovnež odvet nežný oblažil… nuž potom v prestávky on milej chvíľke jej celé svoje srdce otvoril. Že — zhrozila sa — nebol zaľúbený? Snáď tolstojista[5]— nenávistník ženy? Ach, za pokutu on tu ešte dnes sa musí zaľúbiť, než skončí ples! Či asnáď v svete miesto ženy hľadá anjela, kýsi nedostihlý vzor? Ach, videla by ideál ten rada, tak laškovný s ním viedla rozhovor. On bez rozmyslu: „Hľaďte do zrkadla!“ Ach, jak sa zmiatla! Ako naňho vzhliadla! A oba v rozpakoch a zružovelí i bez slov si už potom rozumeli. — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Tak neznajúc ni jak sa sem až dostal, ju odprevadil — pravý gavalier — a potom pekne na návšteve zostal. Ó, verte, v rozpakoch že bola ver, keď zvala ho, i nezvala… veď znala, že proti Kniggemu[6]to chybka malá, však pohodila hlávkou napokon: „Somtetkoupreds’, nuž azda žiadna vada, nás neodsúdi preto dobrý tón — — a Ela spomína vás — bude rada…“ A Ela, starostlivej matky dcéra, sen anjelský si iste snívala: deň celý veľmi smutná bola včera, a práve len čo v slzách zaspala. I ona bola by šla na ples rada, však mama, že je ešte trochu mladá, že doma sedieť ešte musí v kútku (hoc sedemnásť už minulo jej vskutku!), bo skoro starou dievkou by ju zvali — a také výhovorky večite! A keď ju znovu poprosila v žiali, tu mama odbila ju srdite… Hľa, nehnevá sa, keď jej niekto dvorí, i sama hostí zve — si pohovorí, a na ples nie a nie! Však vidiac mamu v úbore plesovom sťa krásnu dámu, záhadu vtipná rozlúštila tú si: že prečoeštedoma sedieť musí. A tak by rada bola šla i ona — tak rada! Veď tam budú doista i Marína a Viera — — dopokona snáď i ten modrooký jurista,[7]čo vše ju odprevadil do hodiny a horlive sa dával do rodiny, ba potykať si chcel s ňou bezmála (a mama, tá ho ani neznala!)… No rodina či nerodina, keby ju aspoň na ples bola vzala mať, že bavila by sa i ona — žeby ho aspoň videla sa zabávať… Ach, ale mama o ňu nedbá práve (a Ela zaplakala usedave) — ach, vidí, veď už nenie decko! mama nič nedbá o ňu — keď len šťastná sama… Či nemýliš sa, Ela moja milá, či spravodlivý je tvoj detský súd, nímž — právom-neprávom — si odsúdila?… Ach, bárby v sladký premenil sa blud! V blud? Veď i sladký blud je predsa bludom? Spi radšej, dieťa, spi a v sníčku tvrdom nech anjelskej ti neviny kráž milý tá starostlivosť matky nepomýli… * Noc letná k ránu chýlila sa; vonku už javili sa znaky ranných zôr, keď uviedla ho sama do salónku a zapriadala zručne rozhovor: „Aj, doktore, to veru odvážlivo ísť na dedinu vdovy v príbytok, kde obyčajne nudno je a clivo a na smrť nudí dlhej chvíle tok — Že pre vás rozkoš? Iste nepoznáte dediny samotu — — (či neželáte si oddýchnuť, kým Katra svetlo schystá?) alebo romantik ste dozaista. Je veľa prózy v dedinskej tej kráse, ba večná práca, starosť večite — — aj, doktore, vy sa ma bojíte?! Sem sadnite — no, nie tak blízko zase — —“ a zasmiala sa zvonne, mladistve. „Vy šťastní, nepoznáte zaiste, jak nudne, duchamorne život plynie — zvlášť život vdovy! — takto takto na dedine! Tá jednotvárnosť kruší ducha veru — však čože robiť?! Hľa, mám dieťa, dcéru — a kvôli nej trud každý mi je sladký, jej kvôli len sa sveta odriekam… Ach, nepochopí veľkej lásky matky, kto nezacítil, nezažil jej sám… Až ale dobrú vychovám z nej ženu, jej šťastie bude môjho na zámenu: za blaho leta i za lásku jara — — Hľa, doktor, aká som vám ja už stará!!“ A šumná vdova smutne hlávku chýli, i vzdychla tíško — zosobnelá péč![8]však očí žiara, úsmev roztomilý jak zrejme zo lži viní tú jej reč! A ako jej ten smútok krásne svedčí! Náš doktor horlive jej protirečí: veď skrivodlive sama seba haní: veď mladá je a krásna milosťpani a v plese všetky, všetky zatienila! Keď nechcela mu nijak uveriť, keď zapierala stále, roztomilá, chcel prísahou to slávne potvrdiť — však ona, zas už detsky veselá, mu rýchle ústa rukou zastrela… Oj, ako schvátil tú jej malú rúčku, jak zbozkával ju vrúcne!! Poľahúčku brániac i nebrániac ju, zardelá, tak zblízka do očí mu hľadela a štebotala čosi, štebotala… Svit rannej zory na okne hral zvonku — však zvnútra lampa svit ten premárala, príjemné svetlo šíriac po salónku. A v svetle tom, sťa v dakom čarnom[9]kráži, si ona, rozmarná a veselá, odhodiac plášť i ruže, v dekoltáži, tak blízko, blízko pri ňom sedela a štebotajúc, prikláňajúc hlavu, v ňom túžbu budila i nádej žhavú tým vlhkým svitom čiernych svojich očí — a srdce zvoní mu, div nevyskočí… Sám nevie veru, ako sa vec stala, len pobozkal ju zrazu na ústa — a bárs sa bránila, ho odtískala, bol by ju znovu bozkal doista, však za dverami Katra zakašlala. — — — — — — — — — — — — — — — — — „Som tetkou preds’!“ — mu šepla na rozluku a zdvorile si riekli „Dobrú noc!“ a klopiac oči podala mu ruku. — — — — — — — — — — — — — — — — — Čert vše si babu prizve na pomoc! * Nuž, div to nie je, že náš doktor mladý netrpezlivo sliedi sem i tam a s nedočkavou vrelou túžbou hľadí — či ona ešte nejde — ku dverám. No ona nejde! Zaľúbený hosť pomaly cíti nudu, mrzutosť. Prezrel už albá, dopisnice všetky a so záujmom báda v knižnici, kde svorne susedia dva zdarné kvietky: Renan[10]a Mantegazza[11]v polici. Nu, vkus tiež od morálky neodvislý, tak s úsmevom si o lektúre myslí a tiež tak bez posudku na piane pozerá zradný púdru poprašok, ním ona líce slnkom zmaľované zbielila, idúc na ples. Mysle tok znov’ zanesie ho k plesu, v tanca let, v šer salónika zase k tete a tete… A zadumaný k pianu si sadol i hľadá noty; miesto piesní však len žurnál starý do ruky mu padol a z neho lístok malý nevdojak sa skĺzol k zemi, lístok ružový. Náš doktor, v tvári zbledlý, nachový, hoc nediskrétnosť, lístok s chvatom chytá a vyblednutý nedočkavo číta. Je pripísaný jeho srdca dáme a písmo, písmo je mu poloznáme, však dátum, Bohu vďaka! staré, dávne (a jak sa zľakol! — bez príčiny, zjavne!). Však ako číta, divný jal ho cit a podpis znovu krv mu ženie v líce a jeho vlastných citov do zmesice strasť cudzia, dávna divný vrhá svit — Sťa jemu znel by, dojatý sa chveje… Tu obsah listu verný, ako zneje: „Tak koniec nášho priateľstva už istý, som poslal Vaše dary, Vaše listy, pamiatky všetky späť ste dostali. Nuž, stalo sa, jak ste si žiadali a jak ste chceli… prečo? neviem sám, však vôli Vašej ja sa poddávam. Veď dávno som to vedel, tušil v cite, že naposledy takto urobíte, jak cit, či rozmar len Vám napovedá. I načože Vám ešte píšem teda? čo ešte chcem, čo ešte od Vás žiadam? Vám drzosťou sa toto bude zdať, či smiešnym kúskom pošetilca hádam a, odsúdiac ma, budete sa smiať. A zaslúžim Váš posmech bezpochyby, veď dopúšťam sa pošetilej chyby, že vždy sa ešte mysľou ku vám viažem a srdcu inak cítiť nerozkážem, vše ešte veriac, veriac bezumne… A mohol som to vedieť od počiatku, že šťastie moje trvácnosť má krátku a prijať zakončenie rozumne, bez výčitiek ho uznať, bez boja… Vy, žitím ešte nedotknutý kvet, Vy nemohli ste cítiť to, čo ja: Vám v dúhových sa farbách kreslí svet, ste zrodená ku šťastiu, v blahobyt a šťastná budete… A ja — ach, čože dnes ešte ja vám môžem prisľúbiť?! znám iba cítiť (akocítiť, Bože!) a pred Vami sa v cite pokoriť… Ak v chvíľkach šťastia zrazu divný cit, kás’ úzkosť dušou Vašou preletela — to moja duša pri Vašej sa chvela, keď bála sa, že môž’ vás utratiť. A v chvíľach tichých, peknoduchých snení ak cítili ste zrazu v zamyslení predtuchu, budúceho šťastia žas — to láska moja oblietala Vás! No načo tento prejav citu smiešny, nač výlevy a duše bôľny kviľ, keď skončilo sa všetko — sladkosť chvíľ keď v horčič prešla; a chlad bezútešný Vás v duši stratou ani nezabolí?! Vy so mnou iba hrali ste sa v zvoli! Vy skúšali ste iba britkú zbraň. A ja — jak ja to v duši chápal, Bože! v tom cite šťastie vidiac jedine — ja otvoril Vám srdce dokorán, Vás chránil v ideálov svätyne… A nasnívané šťastie, blaho tože, už nikdy, nikdy nemá ožiť znova!Nikdy!či znáte dosah toho slova a zmysel jeho boľavý? Ach, čoby! ste decko iba, čo sa šťastím zdobí, len radosť zná a nezatuší ani, jak zmučiť môže, ako slovom zraní! Ste dieťa, čo sa so životom hrá… Však načo tedy mrzká Vaša hra, ňou priateľstvo ste nasnovali naše, ňou duša Vaša moju pritiahla — by odsotila ju zas, z samopaše — —?! Že slobodu mi, pokoj chcete vrátiť? slobodu! pokoj! aký prázdny zvuk! Čo pokoj, keď v ňom zápas najboľavší, čo sloboda, keď v reťaz viaže múk? No oželiem, čo nemyslel som stratiť, za rozpomienku na čas dávny — krajší, za priateľstvo i drahú za dôveru, za Vašu vo mne, moju vo Vás vieru, za úsmev, oka zajasanie čudné, ním zavše ste ma zvítali: v ňom zo dna panenskej duše cit sa prýštil cudne. Veď boli ste mi ani sestra rodná, ba viac jak sestra: Vy mňa ľúbili ste! Vy ste ma ľúbili! Ja tušil, videl iste ten krásny duší vzťah, ten súlad obapolný, tú rozkoš z videnia — jej prejav mimovoľný — Vy ste ma ľúbili! A chvíľ tých pre pamiatku, ó, nechajte mi vieru moju sladkú! No bôľne cítim: bol to krátky plam a ďalšie šťastie nasníval som sám, Vy predsa ste sa so mnou iba hrali, v sieť zapletúc ma chytrej jastreny — Vás ctižiadosť len viedla fifleny, márnivosť mrzká! A ja s citom lásky som k vám sa blížil — aké protivy a aká plytkosť, mrzkosť bez otázky, až bridí sa a z duše protiví! Nie želieť príde nad mojím mi bludom, lež smiať sa Vašej hre, bezcitným srdom sa stydiac, za Vás červenám sa studom! Však čo to táram?! Odpustite, drahá! Veď náročky Vás potupujem, haním, bych ubral ostrie tejto strate; raním sám seba len, keď na Vás hana čiaha… Ach, neznáte, jak celý život môj sa s Vaším svetlým v jedno zlúčil zjavom, jak zjasňoval mi strasti, sladil boj, jak budúcnosť som kreslil, lásky právom — a naraz všetko tratím! Veď Vy cenu mladosti mojej týmto uberáte, môj život tratí zmysel v tejto strate, ja nechápem, jak ďalej žiť a — čomu?! No predsa, nie! Mňa Boh a národ volá, tým slúžiť, cítim, vyššia velí vôľa: byť bojovníkom viery, rodu práv, poslanie moje k radosti i strasti… A ako som Vás vídal v tichom šťastí, Váš anjelský si v duši schránim zjav v pamiatku zašlých, v útechu smutných liet — — Vy, duše mojej ľaliový kvet!“ Dva razy čítal doktor tieto riadky, i znovu ešte jednotlivé vety, a v mysli jeho za okamih krátky sa mihli rokov zapadnuté svety: rodinu v duchu predstavil si milú, v jej kruhu mnohú, peknú zažil chvíľu, v nej pisateľ si týchto smutných viet založil svojho šťastia drahý svet — tak skromný a tak prebohatý láskou! Ku nemu doktor, pripútaný páskou úcty i vďaky, ako k vzoru hľadí: on mentor[12]jeho, priateľ otcovský, ba, rieknuc: strážca duše jeho zmladi! On tedy ľúbil túto krásnu ženu! I dojatý tou jeho dávnou strasťou, pred zabudnutou dávnou pred boľasťou sťa hriešnik zrazu doktor náš sa cíti: Hľa, aká nežnosť v lístka milom znení, čistota aká v náruživom cite, dôstojnosť zvučí v tóne sudcovsky — — A doktor lístok skladá rozpačite a ochladený, jaksi zahanbený, spomína svoju s ňou prežitú scénu: jak milá bola, ako laškovala, jak úsmevami, jak sa s citom hrala a ako ľúbal túto krásnu ženu — — — A hľa, tu ona! Šumná ako včera, však, oči klopiac, vošla nesmele (a pristane jej rozpačitosť vera!) a zase, usmejúc sa, vesele spytuje sa ho, dôverne a milo, ako sa vyspal a čo sa mu snilo? Však zmätený jej očú čudným svitom náš gavalier len červená sa pri tom a k rozhovoru nemôže nájsť slova — tak ďaleká mu zrazu, cudzia, nová… I hostiteľka iste zmenu badá, bo sama rozpačite slová hľadá (snáď nevediac sa vyznať v situáci’): či čas mu nebol dlhý? Ranná doba má pre ňu riadne mnohú povinnosť (i dcéra Ela do poľa šla k práci) — a po tomto i ona i jej hosť sa rozpačite zamlčali oba — — Vtom lístok v jeho ruke zazrela i zasmiala sa, zvonne, veselá (príhodný, ajhľa, predmet k rozhovoru, či príčina ku laškovnému sporu, ak s taktikou sa k nemu zabočí!), i pozrela mu nežne do očí a s úsmevom mu vraví: „Ľúbolisty kto dovolil vám čítať, doktore? ja proces zavediem vám naskore! Veď úžasné to tajnosti sú tam, tajnosti lásky vrúcej — pravej lásky, a tie kto zruší, prehrá bez otázky.“ A sama žartu vesele sa smiala. „To bola láska — veru, ani trám, tak mocná a tak (nesmejte sa) stála: tri roky ňou mi hrkútal a vzdychal, sťa bohyňu ma v svojom srdci choval a jak to v knihách čítal lebo slýchal, sťa ideál ma v básňach zveleboval, a krásny keď sa veterný hrad zboril, dobre sa, chudák, žiaľom neumoril. No, cit je cit a žiadna maličkosť a láska bez rozumu: trápny hosť! Sám zaplietol ma reči do kráža, a čítali ste, jak ma uráža! jak vyčíta mi všetko možné v svete, nuž: sedliak sedliakom i na parkete, príslovie, verte, dokáže sa neraz! On, počujem, ním ešte je i teraz: hoc farárom je, priam tak hrdluje sa ako sedliak — za blaho vraj ľudu! zakladá spolky, stavia, kupuje, i v poľnú prácu ide bezo studu (vraj v príklad!), každý babský súdi spor; nu — slovom: národ drúkom dvíha hor, k osvete, vzdelanosti — dobrobytu, a všetko to vraj z rodoľubstva, z citu! Bolože by mi: pani farárka! v kuchyni cez deň, večne kľúčmi zvoniť, po krpcoch miest a halenám sa kloniť, večitá slúžka, práčka, kuchárka!! Hoc mladá, rozhľad dobrý som už mala, pošetilosti srdca neslúchala, Belinský, statkár, tiež mi vtedy dvoril, nuž o mesiac už bol z nás jeden pár. To iné šťastie bolo, bez otázky. On pozornosťou div ma neumoril, ba otrokom bol vlastnej svojej ženy — — Je pravda: s týmto šla som pred oltár bez náklonnosti, bez radosti, lásky a mnohé, mnohé potom padlo z ceny. Sen šťastia predsa sa mi nevyplnil: unikol navždy — navždy zamárnený!“ Hruď peknej panej smutný povzdych zvlnil. Tón dobrý velí smutnú tešiť vdovu, však doktor nijak nemôže prísť k slovu, hoc ona čosi čaká… V duchu on spomínaného muža jasne vidí: veď každý ctí ho, pravý kňaza vzor! I bodá ho jej ľahký rozhovor, jej úsudky — a za posmešný tón sám jaksi v duši mrzí sa a stydí, len jedno chápe: nešetrne sama kus vlastnej duše pred ním odstrela — jak v jednoduchú zmenila sa ženu! trest pochabosti jeho za odmenu — ach, rád by sa bol videl za horama! I pekná pani iste badá zmenu; slzičku rýchle z oka zotrela (iste ho svojím žiaľom zarmútila!) i prehovára zase zvesela: „Jak spomienka ma dávna rozsmútila! A pomyslite: prvý ideál, čo toľko vzdychal, toľko stváral šumu, čo večnosť prisahal a sľuboval — tiež veru skoro vypustil ma z umu. Jak dostal faru, oženil sa vskutku — a bolo po láske i po zármutku…“ A šumná pani veselo sa smiala a dôverne sa hlávkou k jeho kloní: „I vaša láska taká bude stála, tiež taká večná — ako sniežik vloni?“ Tak pýtala sa dôverne a milo; i ďalej ešte vtipne žartovala, a pekná bola, zvodná bola pritom, že nechtiac by sa srdce okúzlilo… Náš doktor ale, jakby zamrel citom, jak v pobálovej nálade sa cíti, len usmieva sa pritom rozpačitý a myseľ jeho tiež ver próza samá: Ach, keby už bol dakde za horama! ....................... A sotva prvá vhodná bola chvíľka, vzal klobúk a sa odporúča pekne a na otázky (vari dáka mýlka?!) len vyhýbave, nezručne dač’ riekne. Ni nepobozkal podávanú rúčku, čo jeho ruku stisla na rozlúčku, len za hostinnosť vyslovil jej vďaku a že sa veľmi, veľmi náhli k vlaku. — — — — — — — — — — — V bráne sa obzrel: pri obloku stála a nad čímsi sa zvučne rozosmiala.[1]taburet— nízka stolička bez operadla[2]pačula— v pôvodnom zmysle tropická rastlina so silne voňajúcimi listami, výťažok z nich sa používa v kozmetike; tu v zmysle dobovej voňavky[3]tete a tete— dôverná schôdzka, rozhovor medzi štyrmi očami[4]septimán— študent siedmej triedy gymnázia (rok pred maturitou)[5]tolstojista— prívrženec učenia L. N. Tolstého; v tomto prípade nejde predovšetkým o Tolstého zásadu neodporovať zlu násilím, ani o jeho bohohľadačstvo či sociálny utopizmus, ale najmä o jeho kritický vzťah k ženám a k manželstvu[6]Knigge— Adolf Knigge (1752 — 1796), nemecký spisovateľ, známy najmä dielom o spoločenskom styku medzi ľuďmi[7]jurista— právnik, študent práv[8]péč— starostlivosť[9]čarný— čarovný, čarodejný[10]Renan— Ernest Renan (1823 — 1892), francúzsky filozof a orientalista, známy najmä prácami o dejinách náboženstva a počiatkoch kresťanstva. Pre svoje racionalistické chápanie kresťanstva dostal sa do ostrých sporov s cirkvou.[11]Mantegazza— Paolo Mantegazza (1831 — 1910), taliansky fyziológ, známy najmä populárnymi prácami z oblasti sexuológie, o fyziológii lásky[12]mentor— v tomto prípade vodca, vychovávateľ, radca
Podjavorinska_Versovana-epika.html.txt
LipkaPo prevrate ako symbol novej slobody sadili lipky a všade sme mali plno čerstvých pníkov tohto posvätného dreva slovanského.Náš mladý richtár, novým názvom starosta, dal tiež doviezť týchto stromkov celý vagón a vysadiac v prvom rade novoupravené chodníky nášho cintorína, počal nimi ulice — z nich však predovšetkým tie, ktoré boli najneúhľadnejšie — krášliť.A tak i naša Priehrada, v ktorej som severnou stenou svojho kvartieľa vtedy i ja býval, dostala peknú lipkovú aleju, z oboch strán cesty po rade.Priehrada bola pôvodne perifériou mestečka, ktorou sa už len von chodilo, k mlynom a do hory, bola rajónom humien a hofierní.Bola to bezodná marasť, kde husi gágali, svine sa váľali a kadiaľ furmani kliali, tlčúc kone do úmoru. A to každodenné cingi-lingi, keď kravy, ovce na pašu a z paše chodili: hotová loretánska muzika, prerušovaná pokrikovaním a práskaním pastierovho biča.Ale nová doba zasiahla skoro i do tohto odľahlého kúta dôkladnejšie, lebo — tak sa pamätám — lipky nestáli v tomto povestnom blate ani rok, keď národ určil práve do týchto nížin postaviť novú budovu svojej Matice. Humná z väčšej čiastky zmizli, mláky začali sa zasypať, župa si tam tiež kúpila pozemok pre úradnícke domy, stavebné družstvo začalo tam stavať, a z celej malebnej tvárnosti Priehrady ostalo len niekoľko nízkych chalúp-hofierní s kŕdľomi detí na každom priedomí.Toto bol teda môj výhľad zo zadného obloka do Priehrady a malé jej lipky najnovšou senzáciou.Nuž ale pekné úmysly po prvom zaburácaní nadšenia skoro ochabli. Lipky boli síce vysadené s muzikou, i rečnilo sa pri tom slávne, ale keď už boli na mieste a keď každá radom dostala i po silnom kole za oporu, nestaral sa o ne viacej nikto.Hneď v tú jar, keď ich vysádzali, bola veľká suchota, pre samú politiku nový magistrát nestačil myslieť na polievanie a polovica z lipiek sa neprijala. Zatiaľ v zime dobrí susedia pokradli všetky koly od nich, niečo z nich zdruzgli ťažké fúry, niektoré vykývali kravy a nezbedné deti ostatným olúpali kôru, takže nádejné stromoradie famóznej Priehrady v treťom roku slobody zmizlo načisto.Len jedna lipka z toľkých, a to práve v susedstve môjho obloka, ostala na pamiatku a zachovala sa tam dodnes akoby zázrakom.Jej veľkými šťastím bola hneď od začiatku spomenutá zaostalosť tejto ulice: chodník v Priehrade bol len jeden, po pravej strane cesty. Po ľavej strane, podľa steny môjho príbytku, nebolo donedávna chodníka, rástol tam len lopúch a pŕhľava, málokto sa tou stranou motal, tam mala lipka pokojnejšie miesto a stála tak trochu obďaleč od premávky.Toto útle vis a vis môjho obloka, táto úbohá lipka, odkedy takto osirela, stala sa mi nevýslovne drahou. Kukala a kývala mi neprestajne rovno do izby, a moja starosť o jej žitie každé ráno, keď som odstieral záclonu, bola prvá: presvedčiť sa, či zdravá tam ešte stojí lipka.Raz podujímavému starostovi podarilo sa niekde výhodne kúpiť žulu na dláždenie mesta, a aby materiál všade bol poruke, keď nadíde čas k dielu, dal kameň na rozličné body miesta rozvoziť hneď, a tak naváľali i pod môj oblok do pŕhľavy týchto kvádrov celú kopu. Suroví chlapi nešetrili lipku, ale ja som nešťastie skoro zbadal, nalomený pníček vyrovnal a zaviazal, koreň uvoľnil a z ťažkej žuly postavil ohrádku: tak bola už dobre chránená proti všetkému do tých čias, kým tam žulu ležať nechajú. A veru šťastie, túto kopu brali až naposledy — prešlo dobrého pol druha roka — a keď lipka po tejto ťažkej nehode na jar celá sa znovu zazelenala, mal som z toho takú radosť, ako keby sa mi najmilšia bytosť znova k životu vrátila.*Ale Priehrada v tých časoch budila moju pozornosť i z inej stránky. Hofierne, na ktoré som mal výhľad, podržali svoj predprevratový výzor podľa pesničky: „Roztrhaná chalupa, slnce do nej svieti“ i naďalej, ale ľudkovia, ktorí v nich bývali, po prevrate náramne sa zmenili. Želiar za vojny a po tom, čo sa dialo vo svete, chytro vycítil svoju zvrchovanosť… Mladí paholci len gánili a vôbec prestali pozdravovať riadnych občanov, starší postávali v hlúčkoch celý deň bez roboty na rohu a brali plat nezamestnanosti; babám si sa musel veľmi prosiť, kým sa naráčili prísť do prania, alebo prekopať záhradu, a keď niektorá z nich zľahla, tu bláznivá frajla Filantropia išla si v chalupách samou úslužnosťou nohy z kĺbov vytočiť. Mliekom a piškótami, pletenými pančuškami a čokoládou čičíkali nového krikľúňa, kým ošumelý inteligent, znehodnotený až do prachu zeme, mlčky musel na to hľadieť… Slovom, na prahu novej doby táto Priehrada bola pre mňa zrkadielkom nových cností, ktoré vtedy vládli svetom.Prešiel zasa jeden rok a lipka dužela na svojom mieste i vtedy, keď kamene na dláždenie od nej odvláčili. Moje napäté strachovanie sa o jej život trochu povolilo, a vlani, keď v čase kvetu i jej korunka už bohato zakvitla, naplnilo ma to radosťou a pýchou.Ale ako som budúceho rána zmeravel zúfalou zlosťou, keď som vyhliadol oknom a vidím takého odroňa zo susedstva na prevrátenom kalfase pod lipkou stáť, ako si prvú zlatú okrasu mojej lipky pokojne oberá do košíka.Tu máš proletkult! Chová kŕdeľ husí, z čoho? Dve ošípané krochkajú mu v chlieve, kde berie pre toľké hovädá kukuricu, otruby? Kŕdeľ kôz vyháňa denne na pašu. Ale paše nemá — a keď ho četníci usvedčia z krádeže, sedria ho pošle pekne domov, lebo — vraj — nemá ho v trestnici čím chovať. Ako dokázať tomuto favoritovi nových poriadkov, že kvet z takej mladuškej lipy nesluší sa trhať? Koly od lipiek iste všetky len on pokradol, dnes-zajtra vysekne i túto poslednú obeť na oheň, ale prvej ešte zhanobí jej krásu!Nech tak do čerta mám na takéto holomka potrebnú silu v ramenách, zrazím ho tam bez slova, tak som bol v prvej chvíli roztrpčený.*Po tejto oberačke, vari z nepríjemného pocitu bezvlády, že som nemohol hneď zabrániť jej pohane, lipka stala sa mi trochu cudzejšou, vyhýbal som jej očami. Jeden konárik, ktorý jej ten páchateľ svätokrádeže z neopatrnosti nalomil, už som sa nestaral napraviť: uschnutý visí v korunke lipky ešte i dnes, a keď prišla jeseň, odcestoval som.Vrátil som sa domov iba keď už žlté lístie šuchotalo a studený vietor ho zmetával pozdĺž plotov. I lipka pred mojím oblokom bola už holá, kresliac proti oblohe len arabesku tenkých konárikov. Ale čo to? Nejaký tmavý chumáč je ešte na nej blízko pníčka — podívajme sa, veď na lipke bolo toho roku už i hniezdo!Je to možné? Hm. Ja som sa toľko obával o život tejto lipky, a vtáčence nerozpakovali sa vyhliadnuť si ju za rodisko svojich mláďat!?Zakiaľ som ja preč chodil, nebeskí speváčkovia dávno sa už zaperili a rozlietali, a ja ostávam tu zadumaný: koľkou zbytočnou láskou a žiaľom chorie človek, kým pravé zázraky dejú sa mimo jeho vôle a mimo jeho pričinenia.Lipka, boľavá sirota, susedka môjho výhľadu a mojich myšlienok: to, o čom som nevedel, bolo v našom priateľstve najkrajšie.Lipka! Pieseň sa v tebe zrodila! Toto ostane najväčšou slávou tvojho neistého života.*Nedávno som sa zo starého bytu vysťahoval do iných končín mesta a Priehrady s osirelou lipkou nevídavam viacej. Citlivý človek vie si všade takýchto maličkostí toľko na hrb navešať, že dohromady vydá to centy, pod ktorými potom musí stonať. Azda nový obyvateľ mojej izbietky tiež si všimne lipky pred oblokom, bude lepší chlapík a rieši jej záchranu bez veľkého rozmýšľania.
Mitrovsky_Lipka.html.txt
OsobyKRÁĽ.KRÁĽOVNA.BELINKA, jej pastorkyňa.STRELKO, kráľovský lovec.PRINC MANDELÍK.IRMAGARDA, kráľovnej komorná.BODKO a ŤUŤKO; princovi sluhovia.ZLATOŇ, ŽELEZNÁK, MEDENÁK, STRIEBROŇ, RTUŤOŇ, OLOVIAR, CÍNOVEC; sedem trpaslíkov.PANI.DIEŤA.MUŽ.DVORANÍNOVIA.ĽUDIA.LOVCI.
Timko_Belinka-a-sedem-trpaslikov.html.txt
Na úvod1) Napísaniu tejto hry predchádzala hra Stalin v Žiline, ktorá vznikla na podnet Mestského divadla v Žiline a v sugestívnej réžii Doda Gombára v ňom mala premiéru 28. januára 2012.Žilinčanov som sa pousiloval potešiť nielen názvom, ale aj viacerými autentickými alúziami. Využil som v hre nielen fakt, že Stalin bol čestným občanom Žiliny, ale i takú maličkosť, že v čase premiéry bolo toto Stalinovo čestné občianstvo súčasťou výstavy kuriozít, ktorú usporiadalo Považské múzeum v obchodom dome Mirage, a tá vzácna listina na nej trónila medzi úlomkom zo Štefánikovho lietadla a skamenelinou himalájskej blchy. Aj príchod Stalina v závere hry — ako fanúšika FC Chelsea — bol verifikovaný tým, že nedlho predtým sa naozaj mužstvo ŠK Žilina stretlo na svojom štadióne s Abramovičovým londýnskym klubom v zápase o Európsky pohár.Žilinské alúzie — ako i fakt, že ja sám som sa narodil v Žiline — však tvorili iba kolorit žilinskej inscenácie, a tak som mohol pri písaní hry Stalin v našom meste na ne pokojne zabudnúť. Ponechal som si zo žilinskej hry iba motívy, ktoré môžu zaujať divákov aj v ktoromkoľvek inom meste.Všetko, o čom rozprávam v hreStalin v našom meste, má širšiu platnosť, nie iba lokálnu. Dal som sa inšpirovať viacerými príbehmi, príznačnými pre prízračné päťdesiate roky minulého storočia — a tie sa odohrávali veľmi podobne v rôznych krajinách a mestách vtedajšej Stalinovej ríše.Vzal som si čosi napríklad aj z príbehu bratislavského zlatníka Frostiga, ktorý sa stal obeťou justičnej vraždy, keď mu predtým pri domovej prehliadke našli neprihlásené cennosti — a na jeho odsúdenie zneužili aj svedectvo jeho o štyridsať rokov mladšej ženy.(Len pre zaujímavosť: ten príbeh má pre mňa osobitný význam aj preto, že zasiahol aj do osudu našej rodiny. Starších sudcov, ktorým totalitná moc ponúkala „šancu“ udržať sa v súdnictve vďaka tomu, že si pošpinia ruky rozsudkom smrti nad zlatníkom Frostigom, bolo pravdepodobne viac a dokonca v rôznych slovenských mestách. Starší sudcovia však po zotrvaní v totalitnom súdnictve väčšinou netúžili a jedným z tých, ktorí tú ponuku odmietli, bol aj môj otec. Dobrovoľne si tak sám podpílil konár a čoskoro po odmietnutí sa zo sudcu stal väzňom. Jediného staršieho sudcu, ktorý bol ochotný poslať Frostiga na šibenicu, napokon predsa len našli v Žiline a za tú krutú ochotu ho potom vymenovali za predsedu ktoréhosi súdu v Bratislave.)No cieľom mojej hry nebolo stavať niekoho na pranier — viac mi šlo o dramatický zlom v duši mojej fiktívnej postavy, učiteľky klavíra, naivnej stalinistky, ktorú stalinisti doženú k morálnemu sebazničeniu — a vlastne aj k fyzickému, ktoré sa však rovná morálnemu zmŕtvychvstaniu. Bol by to námet aj na veľkolepejšie dramatické plátno, nie iba na akvarel — keby som sa nebol obmedzil zorným uhlom jedinej postavy. Jediná postava nemôže byť pri všetkom, iba na niečo sa díva zblízka, a zas na iné sa môže dívať len z diaľky. Verím však, že ani pri takomto monodramatickom prístupe nestráca hra svoju výrečnosť.Čosi podobné ako mojej vymyslenej učiteľke sa totiž v tej dobe stávalo naozaj a stalo sa to viacerým — a tak som sa dal inšpirovať napríklad aj príbehom mladistvého Tomáša Frejku, ktorý žiadal v roku 1952 trest smrti pre svojho otca. Keď mu „vyhoveli“ a jeho otca 3. decembra 1952 popravili, rehabilitoval sa šestnásťročný Tomáš Frejka samovraždou, ktorú spáchal už v januári 1953 — čiže ešte za života Stalina a Gottwalda (obaja zomreli až v marci 1953).Aj v prípade svojej učiteľky klavíra som dbal, aby spáchala samovraždu ešte za života „drahého súdruha Stalina“. Venoval som tomu síce iba jednu-dve repliky, no dúfam, že to stačilo, aby tá samovražda zapôsobila ako Stalinovi uštedrený protiúder.2) HraStalin v našom mestesa od hryStalin v Žilinelíši aj rozsahom — sú v nej nové scény, dotiahol som príbehy otca i spolužiakov hlavného hrdinu tak, aby Stalin bol nielen preňho, ale aj pre všetky ostatné postavy zreteľným spoločným menovateľom.A čo sa postavy Stalina týka — bol to netvor, ktorý nedajbože aby sa zjavil v dejinách ešte v nejakom novom vydaní, no z umeleckého hľadiska poskytuje veľkú, až rozprávkovú príležitosť a mnohí umelci ju už využili. Kedysi v osemdesiatych rokoch som preložil (a v časopise Revue svetovej literatúry som publikoval) poémuPrávom pamäti— jej autor, ruský básnik Alexander Tvardovskij, si v nej všíma najmä tú stránku Stalinovej patologickej osobnosti, z ktorej ho vidíme nielen ako otca svetového proletariátu, ale aj ako samozvaného otca všetkých detí. Aby mohol zohrávať túto úlohu, neváhal miliónom detí skutočných biologických otcov povraždiť. Aj u nás bola kedysi súčasťou povinného školského čítania knižkaPavlík Morozov, ktorá túto obludnosť glorifikuje — Pavlík Morozov, udavač vlastného otca, sa mal stať vzorom pre všetky deti Stalinovho tábora. Aj s touto obludne rozprávkovou fazetou Stalinovej osobnosti sa rozprávač mojej hry stretne — na štadióne po koncerte Alexandrovovcov aj v záverečnej scéne, keď Stalin prichádza z Londýna.Zaiste, skutočný Stalin v Londýne ani v nijakom slovenskom meste nikdy nebol. No hoci je celé to leporelo rôznych stretnutí rozprávača so Stalinom fiktívne (tvoria ho iba Starcove omyly, predstavy a sny), usiloval som sa, aby tie fiktívne stretnutia boli v jadre pravdivé.A hlavne: aby boli aj aktuálne. To, čo o Stalinovi vieme dávno, je stále vďačným materiálom na písanie nových hier, no mojou hlavnou ambíciou bolo povedať o ňom aj čosi, čo o ňom ešte nevieme alebo si to málo uvedomujeme. Z tohto hľadiska je kľúčová práve tá predposledná scéna, v ktorej Stalin prichádza ako „bolelščik“ FC Chelsea — klubu, ktorý patrí jednému z jeho synov. Hlavnou myšlienkou hry je moje smutné podozrenie, že „večne živý“ Josif Vissarionovič Stalin je stále kdesi medzi nami a neprestáva páchať svoje zločiny.Aj hraStalinv našom meste má už za sebou svoju premiéru — 18. februára 2013 ju uviedlo Městské divadlo Zlín v réžii Jana Cimra ako súčasť „cyklu inscenovaných čtení“.Aj keď niektorí herci hrali s knihou v ruke a aj keď bol preklad do češtiny iba improvizovaný, som vďačný zlínskemu Městskému divadlu a najmä jeho dramaturgovi Vladimírovi Fekarovi, že urobili tento — pre ďalší osud hry taký dôležitý — krok: krásne zlínske predstavenie (na ktorom sa dobre zabával aj 94-ročný legendárny cestovateľ pán Miroslav Zikmund) potvrdilo, že hra, napísaná pôvodne pre žilinské divadlo, má čo povedať aj divákom v iných mestách.(Ľ. F.)
Feldek_Stalin-v-nasom-meste.html.txt
Jak se zakládají zahrádkyZahrádky je možno zakládati několikerým způsobem; nejlepší je ten, že se na to vezme zahradník. Zahradník vám tam nasází všelijaké hůlky, proutí a košťátka, o kterých tvrdí, že jsou to javory, hlohy, bezy, vysokokmeny, polokmeny a jiné přírodní druhy; potom se ryje v hlíně, zobrací ji naruby a zase ji uplácá, udělá ze škvárů cestičky, nastrká tu a tam do země jakési zvadlé lupení, o němž prohlašuje, že to jsou pereny,[1]naseje na příští trávník semínko, jež nazývá anglickým jílkem a psinečkem, psárkou, poháňkou a bojínkem, a potom odejde, nechávaje za sebou zahrádku hnědou a holou, jako byla dne prvého o stvoření světa; jen vám klade na srdce, abyste tu všechnu hlínu země denně pečlivě kropili, a až vzejde tráva, abyste si nechali přivézt na cestičky písek. Nu dobře.Člověk by si myslel, že kropení zahrádky je zcela jednoduchá věc, zvláště má-li na to hadici. Záhy se ukáže, že hadice je neobyčejně úskočný a nebezpečný tvor, pokud není zdomestikována; svíjí se, skáče, vymršťuje se, dělá pod sebe spoustu vody a s rozkoší se hrouží do bahna, jež si takto vytvořila; načež se vrhne na člověka, jenž hodlá kropit, a ovine se mu kolem nohou; je nutno na ni šlápnout, a tu se vzepne a otočí se člověku kolem pasu a krku; zatímco s ní postižený zápasí jako s krajtou, obrátí ta obluda mosaznou hubičku vzhůru a chrlí mocný proud vody do oken na čerstvě pověšené záclony. Je nutno chopit ji energicky za hlavu a natáhnout ji co nejvíce možno; bestie zuří bolestí a začne rozstřikovat vodu nikoliv z hubičky, nýbrž z hydrantu a kdesi uprostřed těla. Je třeba napoprvé tří lidí, aby ji jakžtakž zkrotili; všichni pak opouštějí místo zápasu pomazáni blátem až po uši a bohatě zkropeni vodou; pokud se zahrádky týče, změnila se místy v mazlavé kaluže, zatímco na jiných místech žíznivě rozpukává.Činíte-li toto denně, začne po čtrnácti dnech místo trávy vyrážet plevel. Je jedním z tajemství přírody, proč z nejlepšího travního semínka roste nejbujnější a nejježatější bejlí; snad by se mělo zasívat semínko plevele, aby z něho vypučel pěkný trávník. Po třech nedělích je trávník hustě zarostlý bodláčím a jinou neřestí plazivou nebo na loket zakořeněnou do země; chceš-li to vyrvat ze země, přetrhne se to hned u kořínku nebo to vezme s sebou celou hroudu hlíny. Je to tak: čím horší neřád, tím víc se má k světu.Zatím se tajemnou přeměnou hmot změnily škváry cestiček v nejlepkavější a nejmazlavější jíl, jaký je možno si představit.Nicméně je nutno vykořenit plevel z trávníků; pleješ, pleješ, a za tvými kroky se budoucí trávník obrací v holou a hnědou hlínu, jaká byla dne prvého o stvoření světa. Jen na dvou nebo třech místečkách vyráží cosi jako zelenavá plíseň, cosi jen nadechnutého, řiďounkého a podobného chmýří; není pochyby, to je travička. Chodíš kolem ní po špičkách a odháníš vrabce; a zatímco brejlíš do země, na angreštech a rybízech vyrazily první lístečky, než jsi se nadál; nikdy se jara nedohlídáš.Tvůj poměr k věcem se změnil. Prší-li, pravíš, že prší na zahrádku; svítí-li slunce, nesvítí jen tak, nýbrž svítí na zahrádku; je-li noc, libuješ si, že si zahrádka odpočine.Jednoho dne otevřeš oči, a zahrádka bude zelená, vysoká tráva se bude třpytit rosou a v houští růžových korunek budou vyhlížet nabobtnalá, brunátná poupata; a stromy zestarají, budou rozložité a temné, těžkých korun a plné trouchnivé vůně ve vlhkém stínu. A ty už nevzpomeneš na útlou, holou, hnědou zahrádku těchto dnů, na nejisté chmýří první travičky, na hubený rozpuk prvních pupenců, na všechnu tu hlinitou, chudou a dojemnou krásu zahrádky, jež je zakládána.Nu dobře, ale nyní je nutno kropit a plet a vybírat z hlíny kamení.[1]perena— trvalka
Capek_Zahradnikuv-rok.txt
Duch môjho strýkaVeru je málo utrápenejších ľudí, ako je taký dedinský lekár. Keby ho už nič iné neobťažovalo, to mu aspoň obedy a trakty u statkárov a farárov ničia život. To sú totižto všetko ľudia, majúci nazvyš všetkého, i času. Keď chytia takého úbohého lekára, tak ho nikdy nevypustia prv, dokiaľ nemôže dýchať od znamenitých jedál, ktoré musel pojesť a dokiaľ mu hlava nejde ani na kolotoči od výborných nápojov, ktoré musel ten nešťastník vypiť. K tomu ho vždy prinútia hrať ferbľu[1]alebo inú podobnú hru, a či chce, či nechce, natisnú mu niekoľkostokorunovú výhru. Pred polnocou ho nikdy nevypustia. Aj to „už“ o polnoci len preto, lebo o takomto čase lekár obyčajne zaspí, bez apelátu[2]zaspí a skoro vždy chrápe. Nie je to pekné, že chrápe, ale darmo je: pravda je pravda. Chrápe už i preto, aby neodvolateľne dokázal, že spí. A keďže chrápajúci lekár ani neje, ani nepije, ba ani karty nehrá, tak ho posadia na vozík a pošlú v čer… domov.Netajím, že takto nešľachetne i so mnou pokračoval jeden-druhý z pánov spomínaných stavov. Nespomínam to preto, aby som im to s hnevom chcel vyčítať, to nie, lebo ja som duša šľachetná a odpúšťam ľahko svojim nepriateľom, ale preto, lebo sa mi pri takýchto nočných potulkách neschodnými cestami, divými dolinami, i taká príhoda stala, ktorú mám za zvrchovane poučnú a pre mravnú výchovu čitateľovu veľmi cennú.Pán farár Tomica býval vo veľkej, ale veľmi odľahlej obci. Podobrotky sa tu zriedka zatáral upotrebiteľný človek, a tak bol pán farár odkázaný len na tartlík, alebo piket s kaplánom. Veď ani tartlík nie je práve mrzká hra, ale taká tichá ferblička jednako lepšie rozoberie človeka.Keďže pán boh svojich neopustí, nuž ochorela gazdinka pána farára. Bolo to stvoreníčko asi dvadsaťpäťročné, bielo-ružové, okrúhlasté, ani z cukru. Musel by to byť veľmi prieberčivý človek, ktorý by nebol mľaskol jazykom, keď ju videl. N-na!I dostalo to zlato, ten poklad, chrípočku a keďže ľúbomilnosť a ľútostivosť pána farára bola veľmi živá, musel som zo dva týždne každý deň chodiť, kým viac nebolo možné nijakým nahováraním a nijakým strašením hroznými následkami pacientku primäť k tomu, aby sa považovala ešte za chorú. Pred polnocou ma pán farár nikdy nevypustil zo svojich drápov. So mnou sa tam mnoho nenagahoval,[3]ale hneď, ako som prišiel, mi opojili kočiša tak, že sa ten chlap musel vyspať. Keď som chcel odísť, to vždy pán farár alebo pán kaplán vošli do izby s rozhorčenou tvárou a hlásili, že je Mišo alebo Maťo opitý ako snop. Keď som zbadal tento fortieľ, vzal som si kočiša, ktorý musel ísť so mnou k miestnemu farárovi a tvrdo odprisahať, zvolávajúc na seba všetky pokuty najhorúcejšieho pekla, každý druh alkoholu. Ani tým som nevyhral nič, celkom nič. Pán farár mal také hriate, ktoré by bolo po jeho sebavstúpení podlomilo nohy i svätému Augustínovi. Najmä keď pán kaplán — lebo obyčajne on to robieval — rozriešením ad hoc[4]— len na ten jeden raz — vzal z človeka i prípadný strach pred následkami hriechu.Tak sa vezieme s Maťom nocou, po strašne zlej ceste úzkou dolinou pri divom potoku. Z okolitých skalísk sa knísali nad nami storočné smreky, ktorých konáre otriasal polnočný vietor. Húklo to vše, že len tak srdce preniklo. Rozmýšľajúc mimovoľne o konečných veciach, dostali sme sa asi do pol doliny, kde sa cesty križovali a kde na jednej skale stála malá kaplnka s obrazom posledného súdu. Poznal som ten obraz naspamäť: svätí sa z neho všetci odsťahovali, len na lepšie krytom spodku vzdorovali počasiu diabli s vidlicami, rohami a chvostmi. Tí svätí mali pravdu, keď odtiaľ odišli. Veru to nebolo miesto pre lepších ľudí.Maťo (ten lotor nikdy nesnímal klobúk pred žiadnym krížom) sa teraz skrúšene prežehnal a priznám sám, že som si i ja pomyslel, že neškodí s pánom bohom žiť na priateľskej nohe a vzdychol som si ponížene, že odteraz už budem dobrý. A veru bolo naše pokánie i potrebné, lebo sa ti nám zrazu zablysli dve svetlá, ani z automobilových lampášov. Ďaleko bolo vidieť v ich záblesku každú trávičku a skalku na zemi.— Ľala, auto, kde sa to tu teraz berie v tých horách, — zvolal radostne Maťo, že sme sa zišli so živou dušou.— Auto? — riekol som trošku zvláštnym hlasom, — neverím, lebo ani motor nepočuť, a potom, čo by to muselo byť za auto, čo by touto cestou prešlo!Vytriešťali sme obidvaja oči smerom k svetlu a tu vidíme z hory vyjsť muža s kučmou,[5]s vysokým perom na nej, a v krišpíne[6]s dvanástimi goliermi, aké nosili naši prastarí otcovia. Tomu vychádzali z očí tie svetelné lúče. — Júj! — zreval Maťo, — pre Kristove rany, ved je to duch. — I hodil sa na kolená a opakoval chytro, ako vedel: — Chváľ každý duch Hospodina, chváľ každý duch Hospodina!Ja som sa nezľakol, lebo som človek smelý, a preto doteraz nerozumiem, prečo som sa vpratal pod sedadlo bričky, takže nebolo zo mňa vidieť ani vlas.— Stojte! — bolo počuť temný hlas, ktorý jednako až do srdca prenikal, ako to už duchovia zvyknú hovoriť, a súčasne chytilo čosi i drobinku vozík, že hneď zastal.— Ty, ty jeden zasr…, — povedal duch nemóresne, — vylez spod toho zicu,[7]veď ja som tvoj starootcovský strýko, nezjem ťa!— Á, teší ma, pán strýčko, že mám to šťastie. Veď ja som nie od strachu vliezol pod to sedadlo, ale, lebo mám slabé oči, ktoré neznesú také neprirodzene veľké svetlo. Nemohli by trocha zošraubovať?— Keď len to; — i stisol elektrický gombík na prsiach a zmiernil svetlo, ako dobre vychované auto, keď vidí policajta.— No, tak už hej, to je reč. Nuž tak ráčia byť mojím starootcovským strýkom. No, no. Veď som počul o nich jedno-druhé, oj, počul: aj dnes ich ešte ľudia spomínajú. Ale že sa v takýto čas ráčia po takýchto miestach potĺkať. Hm, hm, no, no. Ale to ráčia byť k tomu najskôr pre vysokomravný život komandovaný?— Netáraj hlúposti, pomkni sa mi, čo si k tebe prisadnem. Cestou ti všetko rozpoviem.Pomkol som sa tej krišpíne a strýko vyliezol ku mne. Obzrel som ho zboku, veru to bol on, strýko Jonáš, poznal som ho podľa obrazu, visiaceho u jednoho strýka.Keď sedel pri mne, trocha som ho mimovoľne ovoňal.Pán strýčko posmrdkávali nielen stuchlinou, ale i smoľou a zápalkou. Z toho som usúdil, že sa musia na akomsi háklivom mieste zdržovať.— Hm, pán strýčko, — riekol som, odtiahnuc sa trocha od neho, — oni neráčia nateraz bývať v nebi?— Ty chumaj, — zvolal na mňa a fúkol mi do očí dym z dobrého verpelítskeho[8](fajčil z tajtíčky), — čo myslíš, že som hádam v pekle?— Ja neviem, ako sa volá to miesto, kde toľko, eh, eh, no, so smoľou a zápalkou narábajú. Ako to teraz volajú?— Vidím, že nemáš o tom ani pochop, ako na druhom svete žijeme. Poviem ti to, ale najprv ti poviem, prečo som striehol tu na teba.— Nuž nech sa páči, počúvam ich.— Ja som tu na teba pre toto striehol. Vieš, že som pochovaný v tej časti Oravy, ktorú nám Poliaci odobrali. Chcel by som ležať v našej staroslávnej uhorskej pôde, a preto som ťa vyhľadal, aby si ma dal ta preniesť a síce na naše rodinné pohrebisko. Uhor len k Uhrovi patrí!Mne sa táto žiadosť vonkoncom nevidela. Bože môj, čo je to oštary s takým vykopávaním a prevážaním mŕtvoly. A potom, čo to stojí! I povedal som mu toto:— Počujú, pán strýko, veď keď chcú, ja im to urobím, ale by mali jednako na to pomýšľať, že sú už nie Uhri páni na Orave, ale Česi a Slováci. No a to je čeliadka, ktorá takému poriadnemu maďaremberovi,[9]akým oni boli, nikdy nevoňala. Kým Poliak, Venger dva bratranki, i do boja i do skľanky…[10]Mali by radšej len tam zostať.Strýko potriasol hlavou a zahuhmal: — Veru čosi hovoríš. A čo je to za národ tí Česi?— Strýčko, neviem, či by sa im tí videli. Hneď ich prvá veľká chyba je, že pijú len pivo.— Brrr, — striasol sa strýko, spomenúc si na pivo, aké za jeho čias varievali v Trstenej, — veď je to ločprda.Rozumie sa, že som s plzenským a s druhými malváziami nevyrukoval, lebo by sa ten starý lump iste bol za nimi ťahal.— A potom, nech si len pomyslia, u nich je každý rovný, pán — nepán!— Prepánajána, nuž, čože je to za národ!— Rozprávať im ďalej? Karty málo hrajú, ferbľu máloktorý z nich pozná, hoci sa nájde i taký medzi nimi, oj, nájde. Radšej robia kadejaké športy: behajú, vykrúcajú údy a lámu boky. A to ženy-chlapi rovnako.— Teraz rozumiem, prečo sme my Uhri vždy tak nenávideli tých Čechov, oj, rozumiem. No, no, ale ste sa len dostali, no dostali vy biedni Slováčikovia!— Veru, veru, to už nie je viac taký život, aký bol pod Maďarmi. Zato v Poľsku sú páni vždy pánmi a vínko a jarzabinky[11]a iné lepšie páleničky tam ešte vždy vedia oceniť. Česi to volajú všetko alkoholom a alkohol je vraj otrava, ukrutná otrava.— Hovoríš mi pravdu? — zvolal strmo. — Veď je to do neuverenia, aby niekto mohol byť taký hlupák.— Nuž veď sa môžu presvedčiť. Jeden duch predsa môže ísť, kde sa mu páči.— Diabla môže. Tak sa zdá, že i na druhom svete začínajú zavádzať české spôsoby. I duch musí mať povolenie od prednostu svojho oddelenia, keď chce ísť von zo svojho obvodu. Ale možno, že ma môj prednosta pustí, keď mu rozumne vyložím, o čo sa jedná. No, ale teraz zostaň zbohom. O deň-dva tu zase počkám. — I skočil z voza a stratil sa čochvíľa v hore, zasvietiac si na cestu tými reflektormi.Rozumie sa, že som o tomto dobrodružstve rozprával svojmu priateľovi farárovi, ktorý krútil nad tým veľmi hlavou. Povedal mi, lebo duchovi nehodno veriť, aby som pre istotu vzal so sebou kropáč, on vraj má jeden starý, ten naplní extra frišnou svätenou vodou a keď bude prichádzať ten duch, aby som mu poriadne fľusol ňou medzi oči. Iste zmizne ako gáfor. Na všetky prípady som vzal ten kropáč so sebou.O dve noci neskoršie som strýka zďaleka zazrel pod kaplnkou na krížnych cestách. Ležal si komótne na krišpíne a pukal si z fajočky.— Dobrý večer, pán strýčko, nuž čože poskusovali?Strýko vybil popol z fajky a naplnil si ju znova a potom vyskočil na vozík.— Veru to s tými Čechmi máš svätú pravdu. S tými sa poriadny a statočný Uhor nikdy neskamaráti.— Ale pravdaže. Ja vôbec neviem, ako tu môžete s nimi vydržať.— Veď, veď. Veru nám je dosť krušno. Hej, kde je náš starý, dobrý život, ako bol pod Maďarmi! Nech poradia niečo pán strýčko, ako by sme ich mohli odtiaľto dostať?— To ti je ľahká vec. Len si preveďte takú malú autonomičku a budete zase žiť ako prasatá v bahne.Mne sa síce to porovnanie veľmi nevidelo, ale vo veci mal pravdu. — Hľa: rovný cit, rovné myšlienky.— Ale, pán strýčko, sľúbili mi, že mi rozpovedia, ako je tam na tom druhom svete.— No, veľká objedza to nie je, to ti môžem povedať.— Nuž, akože je to s nimi?— Tu ti je, syn môj, obrátený svet. Čo som ja zaživa robil druhému, to robí tu mne ten druhý. A podľa toho, či som bol veľmi mrchavý, alebo veľmi dobrý, musím celý svoj život tak prežiť i niekoľko sto alebo tisíc ráz. Kto bol dobrý, tomu všetci dobre robia a kto bol zlý k ľuďom, tomu to tiež naraz povracajú. Hoj, hoj, to ti je veru bieda. — I škrabal sa rozľútene za ušami.— Veru verím, veru verím. Však pán strýčko boli za živa slúžny?— Slúžny, bohdaj to parom vzal!— A za ich čias ešte bili ľudí na dereši?— Sto striel do toho páralo, veru bili.— A to každý deň dali niekoho vytrepať?— Niektorý deň i piatich-šiestich!— Prepánajána, a to teraz tí…— Dobre hádaš, mňa a mojich hajdúchov mlátia.— Júj, to musí byť južná časť ich chrbta hotový rostbraten.[12]— Bieda je to, že sa duchovi hneď všetko zahojí. Ináč by som mohol ísť do špitála. Ale takto, tisíc hrmených! Jedine svätená voda mierni trochu tie bôle. A tento život musím päťsto ráz prežiť, pomysli si!— Pán strýko, to oni museli byť fajná fialka za živa!— Bol som taký ako všetci. Neboj sa, ani moji vicišpáni, ani hlavní župani sa tu veľmi nenafukujú a s tebou tiež tu nebude najlepšie, lebo je tu lekárom vôbec zle-nedobre. Všetky medicíny, čo predpísali, musia sami užiť, a všetky kúry, ktoré previedli s chorými, musia sami pretrpieť. A najhoršie je to, že najmä na nepodarené dajú pozor. Pomysli si, ako ty budeš pískať.Poviem pravdu, že mi od hrôzy vlasy stáli dupkom a studený pot zalial celé telo. No, namojpravdu, pekne vyzeráme!— Pre Kristove rany, ale je to ozaj pravda?— A či. Všetky medicíny vypiješ, hovorím ti, ani kvapky ti neodpustia. A pomysli si, že tvoj pacient bude stáť nad tebou a sám ich bude so škodoradosťou liať do teba.— Strýčko, preboha ich prosím, nech ma nestrašia!— Ja len pravdu hovorím: lekári sa na druhom svete zle majú, veľmi zle.— Nuž ale spomeň si, že svätená voda pomôže.— Hej, aspoň na chvíľu, dokiaľ neuschne. Keby si mi doniesol z nej aspoň za žajdlík,[13]bol by som ti vďačný.Utrel som si pot z čela a pomyslel, že bude dobre zaviesť vodovod do cmitera, ktorý každý deň bude musieť posvätiť ako spoľahlivejší farár, aby sa tí duchovia mohli celý deň vo svätenej vode čľupkať. Tak ešte akosi obudneme.— Nuž, pán strýčko, a s fiškálmi ako je to na druhom svete?— Tak ako s ostatnými. Pomer je obrátený: fiškál je stránkou a stránka fiškálom a stránka mu vyráta, čo musí platiť. Toľko stobohovania nepočuť nikde, ako pred fiškálskymi kanceláriami.— Hehe, — zasmial som sa, pomysliac si na svojho priateľa fiškála Jožka Slopovského, ktorému som, priznám sa, trochu závidel ľahké zárobky. A s úradníkmi ako to bude?— Nižší bude brýzgať vyššiemu a bude ho execírovať, ako to s ním robili. A so stránkami to tiež bude podľa spravodlivosti. Vôbec musím uznať, že celé to zariadenie je ukrutne spravodlivé, protekcia nepomôže nič.— No to je veru zle, to je už raz zle. Ale čo ako, ďakujem im za upozornenie. Budem sa podľa toho držať. Z vďaky im oddávam tu tento kropáč so svätenou vodou. Dal mi ho pán farár Tomica, aby som sa s ním proti nim bránil.— To by si bol práve naopak pochodil. My ideme za svätenou vodou ani neviem za čím, — i vychytil mi ten kropáč z ruky a pritisol si ho k srdcu.— A ozaj, s farármi ako to bude na tom druhom svete? — pýtal som sa chytro, chytajúc ho za krišpínu, lebo si už rozsvietil tie reflektory a zliezal z vozíka.Už odchádzajúc zvolal: — S farármi bude naopak ako s druhými ľuďmi. Tí teraz žijú na druhom svete a po smrti budú žiť ako druhí ľudia na tomto.— Nerozumiem, ako to myslia. Hej, pán strýčko, nechže tak neutekajú. Haló!Ale darmo som volal za ním, neobrátil sa, zmizol v hore.A bol by som sa tak rád ešte jedno-druhé od neho dozvedel. Napríklad, čo sa robí s mnohými politikmi a generálmi?Ja myslím, že bez pekla sa sotva obídu na takom druhom svete, o akom strýko rozprával.[1]ferbľa, piket, tartlík— hry v karty[2]bez apelátu— bez odvolania[3]nenagahoval— v zmysle nepresviedčal[4]ad hoc(lat.) — pre daný prípad[5]kučma(z maď.) — kožušinová čiapka, baranica[6]krišpín— dobový dlhý kabát[7]zic(zastar.) — sedadlo, sedisko[8]verpelítsky tabak— podľa maď. obce Verpelét v jágerskom okrese; na okolí sa pestoval tabak veľmi dobrej akosti[9]maďarember(z maď.) — maďarský človek, Maďar[10]Poliak, Venger dva bratanki i do boja i do skľanky— poľský veršík, vyjadrujúci blízkosť pováh Maďarov a Poliakov (Poliak a Maďar — dvaja bratranci, i v boji i v pijatike.)[11]jarzabinka— (jarzębiak), poľský likér[12]rostbraten(nem.) — roštenka[13]žajdlík— nádoba na vodu, asi trištvrte litra
Nadasi-Jege_Duch-mojho-stryka.html.txt
I. Duostoj slova1) Na dobrom slove ľuďom velmi mnoho záleží. Preto naši Slováci, už menom svojím sú prjaťeľja dobrjeho slova. Za všetku vďaku si majú keď ím dáš dobruo slovo; za velikú odplatu si ho často pokladajú. „Čože Vám za to dáme rodáčko, že sťe nám tak dobre urobili?“ spítam sa. „Ja — čože bi sťe dali — dobruo slovo.“ — To je tolko ako: „Pán Boh Vám požehnaj, vinahraď;“ alebo: „Ďakujeme, Vi sťe hodní človek.“ Dobruo slovo je tedi aj to, keď si pravdu po prjaťelskí povjeme; lebo prjaťeľja buďme, a pravdu si povedzme. Čo sme, čo sme ňje, a čo máme, a čo muožeme biť, keď si to vislovíme — tedi si ťjež dobruo slovo dáme. To mislím chceme mi, to chceťe aj Vi. A načo nám je to? abi sa stalo skutkom dobrím; ináčej buďe prázdno slovo, z ktorjeho podľa svedectva pravdi Božej, ťažkí počet vidáme. Ale dorozumeňja, srozumeňja si nám treba — to sa ňestaňe leš dobrím slovom; sjednoťeňja, srukovaňja nám treba — to sa ňeuskutočňí, len dobrím slovom; činlivosťi, zaujatosťi treba nám — tá sa ňesprúží, ňerozožeňje, ak ňje dobrím slovom. A tak treba nám i Vám dobruo slovo; a žjadaťe si ho i Vi počuť i mi si ho žjadame povedať. — Lebo ako kolvek, medzi námi Slováki je aj na slovo ňedostatok, horší že ňedostatok živnosťi; lebo v tomto žívorime ešťe všahdi ako tak, ale v tom sme na celo mrtví. Ako je to svet na opak; o Ňemcach sa na pospol v učenom sveťe súďí, že majú mnoho slov, to jest, že majú mnozstvo kňíh a za celí svet osveti. Mnoho slov a Ňemci! tedi slovní Ňemci; ale Slováci sú vo svojích záležitosťach, vo svojej reči a veci dosjal ňemí — teda Ňemí Sloveni! Či to má tak biť? Ačpráve sa musí povedať; že Slováci dosť sa naslovja, nahovorja po domjech, po kútach, medzi sebou o vecach, o ktorích aj vrabci na streche čiribajú, to jest o vecach povšedňjeho, robotnjeho, ťelesnjeho života: ale o vecach višších, o nároďe, osveťe, naukách, vedách je medzi ňimí ešťe málo slov. Daŕmo je — to si viznať musíme. Pán Žitvák a pán Chlebo sa sídu — sú oba na verejnej úradňej postati, načúvajme o čom sa shovárajú? Ej nuž o tom chlebíčku, ktorí si po laťinskí pánem volajú. I to dobre svojím časom; ale zle keď ňje u ňičom inšom; ako kebi ňebolo už dávno vislovenuo to bozskuo: „že ňje na samom chlebe žiť má človek, ale aj na slove.“ „Jedno učiňťe, druhuo ňezaňedbajťe,“ povedau pán Kristus. Čo bi sme to aj mi sa už ňezachiťili reči a slová mješať o vecach ducha, v nároďe, v obci, v človečenstve sa zjavujúceho? Veru je čas už tomu — veru je čas a síce svrchuvaní. Zle bi bolo, jestli bi sme svoj čas ňepoznali a ho zaznali: tak bi sa nám stalo, ako tím, ktorím povedau Pán: „Zaňeháva sa Vám dom Váš pustí.“A tak mislím, že Vám ktorí sťe prjaťeľja, milovňíci svojeho národa, svojej roďini a domovini, i Vi osvedčení, srďeční, oddaní, i Vi len takí, a takí ešťe ňarozhútaní, ňerozkňísaní, ale v srdci vašom predca len kolní a dobroťiví, že Vám dobruo slovo toto, ktoruo timto ňjekolko listom sverujem, tímto písmom dobromiselňe prednášam, vďačnuo a vítanuo buďe. Pomisliťe si, aká je to radostná doba pre luďí v živoťe, keď človek hovoriť začína; ľúbostní pozor dávame na ťje najmenšje prvoslovká. Prečo bi Vám ňeboli prjaťelskjeho pozoru hodnje slová mladích sinov národa toho, ku ňemu že aj Vi prináležíťe a ktorjeho ďeťi posjal ňemnoho slov, všeobecnjeho pre národ ten rozumu a smislu viňjesli a ešťe tím meňej skutkov prevjedli. A tak len počúvajťe — lebo keď bi sťe asnaď velmi, velmi mnohí počuť ňechceli; naozaj hovorím, že sa ku skalám Tatránskím obráťim, a tje ma počúvať budú, ako isťe vjem, že buďemli ja, alebo ten a ten, kdo je so mnou, mlčať, kameňja to buďe volať. Aspon tak to v Písme stojí. A ňebolo ňikdi horšje luďom na sveťe, ako vtedi, keď ňechcejúc počuť dobruo slovo bozskuo a ľudskuo, museli potom hlasi mravňjeho i ťelesňjeho rabstva, hlas bjedi a koňečňe hrúzohlas ohavnej smrťi počúvať, až potom na veki v zákruťe zatraceňja ohluchli.2) A u nás medzi Slováki je to mnoho všeljakeho ňedorozumeňja. Hibkje duše nášho ľudu dajú sa zohínať i tak i ňetak: lebo ňemohli ešťe v mišleňích a spuosobach toho tak rečenjeho vzďelanstva svetskjeho zdreveňjeť. Preto ňech jeden hovorí za ňječo, druhí proťi tomu, obom dajú za pravdu, ako kedi mocňejší, vätší prúd ích zachváťi. A že k tomu národ náš má čujní smisel obďivuvaňja; zapjeri sa často do jeho misli a života vec i s osobou, a narasťje tam až do najviššej mjeri jeho pochopeňja. A čo raz sa v Slovákovi ako mišljenka zahňjezďi, to sa tam aj viljahňe, stávajúc sa ťjažňeho života Slovenskjeho ňerozlučním spoločňíctvom, bez ktorjeho bi ňemohou už aňi obstáť. To je ňje zlá — to je dobrá vlastnosť Slovenská; treba jej len veďeňja dať, abi sa v duchu sebevedomom na úmisel života ustaľila. Preto keď Vám budú hovoriť, toto alebo toto je pre Vás, toto je Vaše šťestja, takto musíťe si počínať; počúvajťe, ako sťe dosjal milo každjeho počúvali — čo hlava to rozum; ale predca zkusujťe duchov, najprú či sa z Boha a Krista, a potom či sa v skutku aj z lepšjeho Vášho človeka. Lebo do teraz kolko sťe sloviťelov počúvali, ktorí Vám všeljako slovo dávali. Jední hovorili k Vám všahdi o cudzej sláve, o cudzích národách, o cudzích, ba veru aj v cudzích rečjach: komu sťe z ňích zapchali ústa? ňikomu; vipočúvali sťe ích — dobre. Ale čibi sťe už teraz vďačňejšje ňepočúvali tích, ktorí Vám chcejú o samích Vás, o hodnosťi Vašej, o reči a národnosťi Vašej, a čo vjac, v reči z úst Vaších vzatej hovoriť? Druhí ustavičňe ňje po hrsťach ale po mecach presípali reči cudzjeho života do Vášho, ako dážďom zaljevajúc Vás povinnosťmi, ktorje skorej všetkím inším ľudom na sveťe, ako Vám prislúchali; „toto a toto musíťe sa učiť, bez tejto alebo tej reči sťe ňič, sťe hlupáci, bez tích a tích porjadkov sťe len takí ňepodarenci“ a tak ďalej rečňúvali. Ňepochibujem, že teraz, keď Vám povjeme, že trebas je to dobruo, ale že čo je lepšje, to doma, to pod nosom máťe, len ho zažívajťe a s ňím nažívajťe, tedi ochotňejšje k nám sa posluchom Vaším pritúliťe. Preto, keď sťe všetkím iním, cudzím otvorení a prístupní; mi sme už vo Vás a medzi Vámí; keď všetkím dobrím rečjam dáťe za pravdu, mi sme Vaša pravda; keď všetko prímeťe, mi sme predca a zostaňeme najoddaňejšje Vaši. Verťe slovu nášmu; ono je hlas lepšjeho človeka Vášho vo Vás a z Vás hovorjaceho. Komu sa zo srdca a do srdca ňepovje — ten sa ňepresvedčí; a mi s našími všetkími umisli, túžbamí a počinkamí, ak sme ňje vo Vašom srdci, teda ňevjem načo bi sme aj inďe boli? ak samích sebä, slovo naše i skutki zo srdca ňevinášame, teda ňevjem odkjal bi sme to mali.3) A keď bi sa ňjekdo zo všetkjeho toho vismjevau? Na to ňedbajťe: lebo čože je vjac, či dobruo slovo, či vísmech? ropucha ťa muože pľuhavou jedovaťinou ostreknúť; ale slávik ťa ľubostním spevom uťeší: čo ťi buďe vjac? Beda luďom čo sa vísmeškí ľudskích kruto- a mrdopiskov od veci dobrej odvráťiť dajú! pre tích vjacej znamenáslovo planuo, akoslovo dobruo; tích teda planstvo zpravuje a ňje dobrota; či už práve za to vismjatí biť ňezaslúža? Šťastní človek čo na posmeváčov stolicjach ňesedáva; ale šťastňejší čo na zlích ľuďí posmechi dbá tolko, ako na lanskích žjab munkaňja.Veť dobre to vjeme, že vísmešnosť často ňje tak zo smjechotnosťi furtáckej vuole, ako zo zlosťi, závisťi a ňenávisťi pochádza. Keď ňemuože čert ňič urobiť, aspon zasmraďí; keď zlí človek dobrjemu inakšje uškoďiť ňemuože, aspon sa mu vismeje. Raz jedna svatojanská muška v letní ťichí večer, ak svjeťí tak svjeťí, že sa len tak, čo len trebas okolo ňej, jasalo. Rada bola, ňebožjatko, že ona takuo chaterňjastko, tak sa sveťjelkom svojím značnou stať muože; a v tom keď ešťe vätšmi sa rozosvetljeva, srk na ňu ropucha z blízkeho hňiljeho machu, hnusnou ju zastrekňe gebrou. „Ach! čo som ťi ja urobila, ti mongoličná bachra?“ „„Ňič, ti maličká cifruľa.““ „Nuž a čože si ma ostrekla?“ „„Len za to že svjeťíš.““ — Hla tak je to: kdo sám prázni dobrjeho, dobruo ňenáviďí, a krásu jeho mu ňežičí, keď ho ňemuože prekaziť, aspon ho pogebrí. Čibi sťe pri takom spuosobe vjacej ešťe mali dbať na slová vismechov, ako na slovo slávi a hodnosťi? Chráň Bože!4) Dobre, dobre — všetko dobre — ale akože, keď rak ňevolnej pochibi srdce naše zjedá? mi sami trebas ako dobre chceme, ale abi z toho všetkjeho mohlo čo biť, pochibujeme. Dajme si pokoj, to ňeiďe: mi už len tak do vuole Božej, pomalički buďeme prežívať, čo nás tam do takích vecí, ako je národnosť, reč, literatúra, Slovenstvo: dosť máme š inším čiňeňja, načo bi sme si starosť množili! Zesť ho ňemuožem, abi ma nasíťilo? skovať ňje abi ma obohaťilo: ňezdoba, stradoba, daromná žaloba.“ — No to je síce ešťe najhoršje. Lebo zle sa tam darí, keď pochiba hospodári: a čo ťa ožehom budú ťisnúť, keď ňechceš, ňepuojďeš, ale ťa len socať budú. Medzi tím, akí človek taká reč. Kdo ňič ešťe ňepremuohou, ako ten muože rozpráväť proťi tím, čo každím krokom života odpor premáhajú? Takí prorok, čo len kus chleba zedou, prorokuje len z plnej misi. Čobi sťe Vi dali na takjeho proroka, trebas bi hňed vo Vašej hlave garazduvau! Naše slovo je lepšje slovo, ako jeho: ktoruo buďeťe počúvať?! Naše slovo prešlo cez oheň, cez vodu, jeho aňi cez prah ňje; ktoruo je zkúšeňejšje, ktoruo poslúchňeťe? Stalo sa ňedávno, že som jednoho zemjanskeho človeka na smrtelnej posťeli zpovedau. Po vikonanom prislúžeňí, hlboko vzdichnúc, povje mi zrazu bez všetkej zavdanej príčini: „Ach to všetko zahiňje, z toho ňič ňebuďe.“ A čo? a z čoho? pítam sa ja. „Nuž z tejto Slovenskej veci“ odpovje on. „Ach ba veru ňech ňepochibujú pán Urodzení! ale ňech nám pomoc od Boha žjadajú! „No veť ja všetko dobruo vinšujem“ dosloví on: „ale pochibujem.“ — Mislím si, márnemu sa o márnosťi, o ňičoťe sňíva; mrtví pochovávajú svojích mrtvích. Ktoruo slovo radšej buďeťe počúvať, či slovo života, či mrtvoti? Ba vera načo bi sťe živjeho medzi mrtvími hladali? človek a národ keď chcú žiť s dobrím a v dobrom a k dobrjemu, žijú s Bohom na veki — a Pán Boh náš je Pán Boh ňje mrtvích, ale živích. Pochiba o živoťe, je smrť života; dobrá vuoľa má živuot v sebe. Ňechbi archaňjel na horestaňja trúbiu: kdo ňechce stať, ňestaňe — ňech teda leží.
Hodza_Dobruo-slovo-Slovakom-sucim-na-slovo.html.txt
NičevoPre tvoju šírku, Rossia,ty lenivá a zdĺhavá si,a akou si, keď meriaš časy,tak opozdene rozvíjasa v tebe všetko, tak i jaopozdil som sa, keď na hlasysom veril, že si prvej klasya že ťa len vrah ubíja.Kto ti do uší zaspievakonečne už raz pochod rýchly?Keď nebolo dosť tých, čo vzdychlinad šírkou tvojho úsmevaa tých, čo ťa so smiechom pichlipre hrúzu tvojho ničeva.Charkov 6. VIII. 1915
Jesensky_Dodatky-ku-zbierke-Zo-zajatia.txt
Čo nového?Jeden pán v chyži pokojne číta noviny o vojne, ale veľmi mnoho jich, málo čo prečíta z nich; keď pomaly každú hádku, prečituje po poriadku, kým dočíta každú stranu, novinami byť prestanú; vždy mu viac a viac ostáva, už mu plná s nimi hlava. Tra, tra! Čo to? pošta zas donáša nové zprávy! A v tom posol svoje veci dnu donesie a postaví tri paky novín ku peci. Stojí, obzerá sa. „Čo čakáš? — pýta sa — môžeš odísť teraz, diškreciu dostaneš naraz!“ Posol zdudre v nevoli, von dvermi sa vytmolí a on písma poprezerá a pustí sa do čítania a vážneho rozmýšľania, čo z bojišťa za dejiny donášajú tie noviny. Ako bijú sa, bojujú, víťazia a ustupujú. Ako tak povoľne číta, príde paní: „Mužíčku môj!“ na mäso a sviece, pýta; „Ej, daj že mi teraz pokoj!“ „Ale treba nám i na soľ“ a hneď zatým prídu k tomu supplikanti dnu do domu s knižkou, žobrajúc na kostol. Pohorelci hneď za nimi prosia, slovmi pokornými, a mnohí tak bez prestania, vytrhujú ho z čítania, deti vrázďa sa a kriky robia, hrmot, buch veliký. A on skočí nahnevaný naháňa jich s novinami: „Kde si žena? jasná strela! ber tie deti, to je veľa!“ Trepne dvermi, sa utiahne a na pohovku si sadne, okuliare si napráva, začne čítať, vonku vrava sa ozýva: „či pán doma? doniesli sme mu noviny, o vojne slávnej krajiny!“ „Už sú zase tu, do hroma!“ zavolá: „No poďte sem! položte jich ta na zem! a teraz už choďte preč!“ I odídu na tú reč; lež za dvermi postoja, a hneď sa znepokoja: „Prosíme diškréciu!“ „Takú impertinenciu nikdy ešte som nevídal! tu máte!“ Šesták jim dal. „A teraz choďte, ta, ta, ta! zavrite za sebou vráta!“ Ticho je, číta, — utiera si z čela pot, príde jeho milá choť, na ocot pýta. „Hrom a peklo! Či dakedy bude koniec tejto biedy! Na a choď! a viac hľaďže nech sa mi nik neukáže!“ Povoľne sa ponapraví, čiapku vtisne na bok hlavy, oči pretre si a mihne a odpľuje od protivne. A tak začíta sa rúče z fajky púšťajúc kotúče. Zrazu počuť krik a lom, vykukne von oblokom, vidí, ako sa trhajú, dačo z rúk si vykrúcajú: „Čo to? do sto hromov! ale ho idete domov, hneď na skutku sa pakujte!“ „Pán veľmožný, nože čujte! však ste nám len šesták dali a títo tuto šibali nechcú veriť a mňa bijú, prosím väčšiu diškréciu!“ „Nate! A skapte mi z očí!“ strmo rukou zatočí, tresk oblok — sklo sa rozletí, jaj, jaj, jaj, jaj! zvreštia deti, pani príde k nemu, rekne: „Obloky biť, veru pekne, tak sa budeme dobre mať! ty chceš sklárov napomáhať? Nože mi ty povedz tedy: tovaryšom si odkedy? ba ešte i to zvedieť chcem: čo ti ozaj platia na deň?“ „Ani slova!“ tuho zkríkne a tá pospolu von mykne. A zas dvere otvoria sa, nový pak dnu vtrieska sa, a tak ide to deň po deň, donášajú vždy paky len, až ho s nimi zakladú, že výnsť nemá výhľadu. V týchto jeho omrzlosťach, nakopených písebnosťach, najdu ho zamdleného; ale už k sebe prichodí, von z pod tých pakov vychodí, a pýta sa: „Čo nového?“
Grajchman_Humoresky.txt
Akú úlohu hrala Javorina pri kriesení SlovačeJavorina nad Lubinou v západných Karpatoch od roku 1847-ho hrala vynikajúcu úlohu pri kriesení národného povedomia Slovákov v Nitrianskej a na celom okolí. Ako najvyšší pohraničný hrebeň Karpatov, počnúc od Bratislavy až po Stránsky priesmyk, vyše 3000 m. nad hladinou Stredozemného mora sa vypínajúci,[1]veľkej veľrybe podobný, hlava ktorej obrátená je na západ a chvost, o niečo nižší než chrbát, na východ, už svojou podobou a velikánskou lúkou, tiahnúcou sa celým hrebeňom, z ďaleka od juhu sa ponúkala k výletom, všetkým, ktorí majú smysel pre krásu prírody. Najčastejšie bývala valne navštevovaná v mesiaci auguste, nielen preto, že vtedy pravidelne bývalo trvale pekné počasie, a nebolo sa čo obávať, žeby výletníkov hodný dážď alebo búrka rozohnala; ale aj preto, že o tom čase veľká lúka na slovenskej strane bývala kosená, alebo seno shrabávané spevavými kopaničiarkami; kdežto moravská strana lúky používaná bola za pastvu. A keďže k svážaniu sena bolo treba aj cesty na Javorinu poprávať, aj prístup s vozmi bol pohodlnejší od počiatku kopaníc až po lúku.Nakoľko sa pamätám, bolo to roku 1847-ho, čo sa do fary lubinskej sišiel hlúčok slovenských študentov, aby na Javorine slávnostne a radostne uvítali prvé číslo „Orla Tatranského“. Bolo ich prišlo viac na noc k nám, iní dotiahli za nimi zavčas rána, a v našom dvore sa radili, ktorou cestou pomašírujú na Javorinu. Dobre sa pamätám, že Mikuláš Dohnány, šuhaj ohnivý a ako živé striebro pohyblivý, mával vo dvore pištoľou, jedno po druhom prevolávajúc: „Budeme rrrúkať! budeme rrrúkať!“ t. j. strieľať. Ja som za odchádzajúcimi smutno pozeral, lebo mňa rodičia nechceli s nimi pustiť, a výletníci netrúfali si mňa s sebou pojať z obavy, žeby som tak ďalekú chôdzu nevydržal, lebo som bol len jedenásťročný.Šuhajci s naplnenými kapsami potravín veselo sa vyhrnuli na svoju púť. Iné tlupy výletníkov prichádzaly od Bziniec a od Starej Turej, a na Javorine sa sišly. Miestom shromaždenia každého výletu javorinského bola studienka na spodku lúky, kde sa už javorový a bukový les počínal. Neďaleko nad tou studienkou so znamenitou vodou je dlhoká a široká terasa na lúke skopaná, pravda, už dávno trávou husto porastená, ešte od tých časov, čo zemský pán gróf Erdődy, ktorý si pojal za ženu krásnu dcéru viedenského fiakristu Elizu, vulgo Fiaker-Lisi zvanú, po nádhernej, vo Viedni odbývanej svadbe, keď si svoju Elizu na svoje statky doviezol, svadobnú hostinu a veselie s množstvom pánstva na Javorine odbavoval. Aby mali hostia kde tancovať, museli poddaní na svahu lúky blízko studienky terasu skopať, urovnať, zem ubiť, okolo terasy nastavať mladých javorových májov, cesty cez kopanice a cez horu do dobrého stavu priviesť: aby sa pánstvo pohodlne mohlo až na miesto dostať.Naša rezká mládež sa na Javorine, pri krásnom počasí, zabávala rečnením a spevom, ako nám to potom večer bratia Karol a Gustáv vyrozprávali, a pred západom slnka „každý svojou pošiel stranou“. Mikuláš Dohnány sa potom stal známym ako hurbanovský dobrovoľník, a po revolúcii 1848 — 1849 ako spisovateľ knižočky „Povstanie Slovenskuo“. Mal dvoch bratov, Ľudevíta a Gustáva. Ľudevít bol veľmi hľadaným advokátom v Trenčíne a Gustáv bol sudcom v Bánovciach, všeobecne známy ako veľmi statočný a dobrosrdečný muž. Od neho na pamiatku mám krásny, veľký pohár z kryštáľového skla s utešeným monogramom, ktorý dal schválne pre mňa vyhotoviť v Göpfertovej huti v Zay-Uhrovci.Na kopaniciach pod Javorinou žila vtedy široko-ďaleko obávaná zbojnícka rodina Podkozinských, vlastne Tučka zvaná, ktorá bola postrachom pohraničného obyvateľstva jak na Slovensku, tak aj na Morave. Starý Jano Tučka bol muž nízky, zavalitý, odstrašujúceho pohľadu, lebo mal jedno oko vyššie než druhé. Mal troch synov, dvoch hodne urastených a znamenitých strelcov, a tretieho, ktorý bol na jednu nohu chromý, a nosil ju od kolena priviazanú o hrubú drevenú nohu. Ale ľudia hovorili, že keď ide aj on na zboj, drevenú nohu si odviaže a cez plece prehodí. Či je to pravda, o tom bych pochyboval, lebo som ho vídaval v dedine vždy na tej nemotornej drevenej nohe kľačiaceho, alebo o palicu sa opierajúceho, s veľkým namáhaním kráčať.Mohol som mať 8 alebo 9 rokov, keď ma vzal otec so sebou do kopaníc „pod Kozínce“, kam sa zaviezol k nemocnému. Posol na fare hovoril, že v dome nemocného majú víno prichystané k večeri Pánovej. Ale keď sme došli na miesto, v dome vína nebolo; a že ani otec z domu vína nedoniesol, museli sme asi dve hodiny čakať, až posol víno doniesol. Že sa otcovi nechcelo v dome nemocného tak dlho čakať, šli sme k blízkemu Tučkovi. Keď starý Tučka otca zbadal, že sa blíži k jeho chalupe, a z domu nespozorovane uvrznúť už nemohol, vyskočil chytro na pec, a tam sa natiahol, akoby spal. Ale nevydržal tam dlho, lebo jeho žena práve v peci kúrila, a jeho na peci pálilo. Urobil sa, akoby sa práve bol prebudil, pretrel si oči, a vidiac otca, skočil s pece a úctive ho privítal. Sedeli sme okolo stola. Keď čosi čiahal Tučka k oknu, pukla mu v ľakte ruka; a keď sa to viacráz opakovalo, spýtal sa ho otec, čo mu tak ruka v ľakte puká? Odpovedal, že keď raz postrelil na Moravskom srnu a ju, ešte živú, na pleci niesol, dobehol na počutie rany moravský jáger a strelil po ňom; jedna guľka že mu ľakeť prerazila a odtedy mu to puká.Mňa, chlapca, chcel zabaviť, a rozprával mi, že má vycvičeného králika, ktorý vie piť pálené z kališka; a hneď doniesol z kúta izby pekného králika, posadil ho a dal mu do predných labiek kališťok s páleným, ktorý králik aj vypil. Medzi rozprávaním riekol Tučka otcovi: „Pán tatíčko, keď umrem, len mi peknú kázeň kážte!“ Načo mu otec odpovedal: „Len takú, akú ste zaslúžili; vy si tú kázeň svojim životom píšete a ja ju potom len vyrozprávam.“ Načo Tučka pokojne riekol: „Nuž, veď len takú.“ Keď som asi po 10 rokoch, ako študent bratislavský, raz v lete samotný botanizoval, a že sa mi znamenite darilo, zarážal som sa horami až hodne pozde pred západom slnka, neďaleko kraja hory stretol som Tučku, ako, opierajúc sa o hrubý čakan, kráčal hore Javorinou, a pozdravil som ho: „Dobrý večer, Tučka!“ Zastal, vyvalil na mňa svoje príšerné oči a riekol: „A jako vy mňa poznáte?“ A keď som mu riekol, že ho od toho času dobre poznám, čo mi toho králika ukazoval, ktorý vie pálenku piť, akosi krajšie pozrel na mňa, pošupol si potom baranicu na bok a povedal: „A nebojíte sa tak samotný chodiť po horách?“ „Koho bych sa, reku, bál?“ odpovedal som, „človek mi neublíži a vlkov na Javorine niet.“ Škúlil na moju botanickú pľachovú pušku a chcel vedieť, čo v nej mám. Otvoril som pušku a ukazoval som mu vzácne rastliny, ktoré som tam nasbieral; a keď som mu ešte povedal, načo mi to bude, mlčky vypočul moju botanickú prednášku a v pokoji sme sa rozišli, on beľhal o palici hore Javorinou a ja som náhlil domov, lebo už slnko zapadalo. Od toho času som Tučku viac nevidel. Okolo roku 1850-ho rakúski žandári Tučkovcom zbojnícke remeslo navždy zkazili, lebo jednoho na úteku zastrelili a druhý umrel v žalári. Raz, keď lapali žandári mladého Tučku, ktorého videli vbehnúť do domu, ale tam ho nikde nemohli nájsť, práve vtedy chodili dvaja ozbrojení financi pálenčené kotlíky prezerať, a pripojili sa k žandárom uprchlíka hľadajúcim, až i jeden financ, kuknúc do komína, zbadal tam učupeného kmína, ktorému riekol: „Slezte dolu, nebo střelím!“ Nato prikročil k financovi aj žandár. Najdený Tučka ale riekol financovi: „Vy idzte kotly prezerať; ja mám hen s tým pánom čo robiť“ a ukázal na žandára; a keď mu tento riekol, aby vyliezol z komína, bez zdráhania to urobil a dal si ruky sputnať.Známa je pod Javorinou táto národná pieseň:Javorina šedá, kto pod tebou sedá?Tučkovskí zbojníci, čo zabili Žida.Keď ho zabíjali, tak mu povedali:že ho vyprevadia z Uher do Moravy.Židáčku, Židáčku, prečo ťa zabili?Pre zlaté hodinky, keď sa im ľúbily.Dodnes sa rozpráva, že v ktorejsi podjavorinskej dedine na moravskej strane sa dvaja bratia židovskí po smrti otcovej delili o dedictvo. Jeden z nich sa držal za ukrivdeného a chcel sa za to vymstiť na bratovi. Prišiel tedy k Tučkovcom a nahováral ich, aby išli jeho brata ozbíjať, čo oni aj ochotne vykonali. Na Javorine sa s lúpežou na rovné čiastky podelili, len jedny zlaté hodinky ostaly, s ktorými sa nevedeli podeliť. Losovali o ne; a už či náhodou alebo fígľom, Žid si vytiahol najdlhší lós; a tak hodinky jemu odovzdané boly. Keď sa po deľbe rozchádzali, povedali Tučkovci, že Žida odprevadia kus cesty. Keď prišli chodníkom k hlbokému výmoľu, jeden z kmínov zakikiríkal ako kohút — ako už popredku boli ushovorení a druhý zaťal Židovi valaškou do hlavy, že hneď na mieste zostal mŕtvy. Korisť i s hodinkami mu pobrali a mŕtvolu hodili do toho výmoľa. Nezadlho potom napadalo mnoho snehu a všetko pátranie po zmiznutom Židovi na Morave bolo márne. Až na jar, keď sa snehy topily a potoky boly rozvodnené, doniesla voda do blízkej moravskej dediny jednu odhnitú ľudskú nohu, v čižme trčiacu; a keď sa ľudia vyberali hore potokom, ostatné mŕtve telo hľadať, našli ho v tom javorinskom výmole a podľa šiat poznali, že je to ten zmiznutý Žid. Tak mi to rozprával počas mojich javorinských botanických prechádzok pánsky hájnik Kršák, ktorý sa pár raz pripojil ku mne a sprevádzal ma po Javorine.Matka nám rozprávala, že v prvé roky úradovania jej otca, môjho deda, Jura Boboka na lubinskej fare, platil Tučka za bohatého a statočného gazdu na kopaniciach a že každoročne koleda sa končievala hostinou u Tučkov. Keď dedko sadal na sane a do bundy sa zamotával, podal mu Tučka uzlík, v ručníku zavinutý, so slovami: „Toto pre pani matičku!“ Dedko myslel, že je to niečo z koledovej hostiny, poďakoval sa Tučkovi a balík strčil do vačku bundy. Keď sa dosánkoval hodne pozde večer domov, podal babke uzlík so slovami: „Toto tebe posiela Tučka.“ Ale aké bolo prekvapenie obidvoch, keď v tom uzlíku boly dva strieborné tratíknoty, ináče „puclíky“ zvané. Hneď starí rodičia tušili, že je to z nejakého bohatého domu ukradnuté, a sotva sa rozodnilo, poslali ten uzlík aj s obsahom po osobitnom poslovi Tučkovi nazpät: že oni takého daru nemôžu prijať. Netrvalo to ani dva týždne po novom roku, a Tučkovci sa dostali do žalára, keď sa na nich dosvedčilo, že jednu barónku na Morave ozbíjali. Keď si odsedeli žalár a vrátili sa domov, nerobili viac tajností zo svojho zbojníckeho remesla, až im ho, ako som už spomenul, rakúski žandári okolo r. 1850 navždy zkazili. Od tých čias, keď aj kde-tu na kopaniciach sa našli jednotliví kmíni, boli to len fušeri proti Tučkovcom, ktorí boli vychýrení zbojníci a starý Tučka ich kapitánom.Ešte r. 1850 žil na lubinských kopaniciach jeden starec, tuším Ličko menovaný, ktorý vynikal mimoriadnou pamäťou. Videl som ho raz na našej fare, muža vysoko urasteného, s dlhými, cele bielymi vlasmi. Keď odišiel, rozprával mi o ňom otec, že tento kopaničiar ani čítať nevie, lebo nechodil do školy, a predsa temer celú Bibliu a Tranovského kancionál zná nazpamäť. Keď sa oženil a mal už deti, súce do školy, že v kopaniciach školy nebolo, dal tie deti na celú zimu do dediny k známym, aby mohly pravidelne do školy chodiť. Na jar, keď sa vyučovanie skončilo, prišly deti domov a v každú nedeľu alebo v stred týždňa, keď nebolo súrnej práce v poli, musely mu tie deti čítať z Biblie a on pozorne počúval. A keď takéto počúvané čítanie Biblie trvalo za viac rokov, tak sa mu všetko počuté v pamäti upevnilo, že to viac nezabudol. Aj jeho vnuci mu tak predčítavali a nábožné piesne prespievavali. Keď prečítaly deti celú Bibliu, počaly zase od počiatku. Aj to otec často spomínal, že keď raz na Starej Turej vo veľkom vetre povstal záhubný požiar, tak, že vietor kusy tlejúcich dochov donášal až do Lubiny, že ľudia museli byť na stráži, aby aj tu domy neboly podpálené, — v nedeľu nato vytiahol otec z 20 sväzkov starších kázní jednu, na tú nedeľu pripadajúcu, lebo nestihol si novú kázeň napísať. Po skončených službách božích ten starý kopaničiar riekol otcovi: „Pán tatíčko! Túto istú kázeň ste dnes pred dvanásť rokmi kázali.“ Otec mu nato prisvedčil a pochválil jeho dobrú pamäť. Čo by z toho kopaničiara bolo mohlo vystať, keby pri takej zázračnej pamäti bol mal príležitosť po školách sa dôkladne vzdelávať!Ešte jednu veľmi zaujímavú historku o podjavorinskom mládencovi tu vyrozprávam, ako mi ju rozprával môj otec. V jednu fašiangovú nedeľu prišiel jeden mladý pár s kopaníc na sobáš; že sa ale niečo oneskorili a prišli ku kostolu, keď už otec bol na kancli, a že nechceli znepokojiť poslucháčstvo, zostali svadobníci pod vežou. Nevesta v parte a s vencom čosi odskočila, ale hneď sa vrátila. To sa tak sprotivilo a zošklivilo ženíchovi, že strhol s klobúka rozmarín a s kabanice kytku kvetov, hodil to o zem a riekol: „Ja si túto jakživ nevezmem; poďme domov, zo svadby nebude nič!“ Všetky prosby a hrozby svadobníkov, všetky slzy zahanbenej a potupenej nevesty neosožily. Ženích stál na svojom, že tejto nevesty nechce. V tom niesli kmotrovia s kopaníc dieťa na krst. Exženích sa kmotrov pýtal: čie je to dieťa? a čo je, chlapec alebo dievča? A keď mu povedali, čie je, a že je to dievča, odhodlane povedal: „Na túto dočkám!“ Aj čakal 16 rokov a potom si ju vzal za ženu, keď sa medzitým tá opustená nevesta dosť skoro za iného vydala. Hľa, také romantické pády sa stávajú aj na kopaniciach, a keby neboly dokumentárne zistené, zdaly by sa byť nemožnými.V revolučnom roku 1848/49 a za viac rokov potom nebývaly robievané výlety na Javorinu; až zase roku 1860-ho do zvyku prišly. Od r. 1862-ho som aj ja z Podhradia pravidelne na nich účasť mával, a keď deti už hodne narástly, brávali sme ich sebou. Často sa stalo, že som ženu a deti poslal na voze do Lubiny, a ztadiaľ s karavánou výletníkov na Javorinu, a ja som za nimi prišiel peší, krížom cez Bošácke a Lieskovské kopanice a od Stránskej huti hore strmým hraničným násypom na končiar chvosta javorinskej veľryby, ktorý sa menuje „Beckovská“, a je o voľačo nižší než chrbát Javoriny pri triangulačnej pyramide — a ztadiaľ pohodlným chodníkom k studničke, kde sme sa s výletníkmi radostne uvítali. Viac ráz býval tam prítomný i Dr. Miloslav Hurban s rodinou, a výborný hudobník a spevák, advokát Fajnor, okolo ktorých sa speváci shlukli a pod vedením Fajnorovým spievali oduševnene jednu krajšiu národnú pieseň nad druhú, až radosť bolo počúvať. Často sa stalo, že aj mnoho Moravanov z Uh. Brodu a z Hradišťa na vozoch sa dostavilo. Tí si doviedli hneď aj hudobnú kapelu a priviezli hodný sud piva na ovlaženie hrdiel spevákov. Kapela vyhrávala a tancujúce veselé páry zaplňovaly celú terasu. Pri prestávkach sa rečnilo a poslucháčstvo s napnutou pozornosťou počúvalo nadšené a oduševňujúce reči. Ženičky naše staraly sa pri týchto výletoch dostatočne o chutné koláče a pečene, aby sa nikto nemusel ponosovať na hlad. Stolom bola zem, po ktorej prestreté obrusy množstvo potravín nosily, a každý si bral, čo sa mu ľúbilo. Bol to tam rozkošný komunizmus v najkrajšej forme. A keď sa aj zemiakov v pahrabe vatry napieklo: i tieto slovenské ananasy sa skoro minuly. Mnohí páni dodali aj fľaše s vínom. Švagor Čulík doniesol pezinského vína, brat Gustáv 4 fľaše fraštackého lacného a krotkého drapáku, a keď ním ponúkal, riekol mu Čulík: „Daj si pokoj, švagre, s tým tvojím fraštákom, ktorý sa hodí len na vylievanie sysľov,“ a vychvaľoval si svoje pezinské vínko. Keď sa pezinské skoro minulo a aj za fraštackým bola poptávka, dal sa brat do smiechu a riekol: „Aha, už vám je aj frašták dobrý?!“ a fľaše boly čochvíľa vyprázdnené. Ja som sa pri hodovníkoch dlho nebavieval, ale som odskakoval tu na lúku, tu do hory a naplňoval som si mapu vzácnymi rastlinami, akých som blízko Podhradia nemal. Za dlhé roky tisíce javorinských rastlín boly rozosielané po celej bývalej monarchii, do Nemecka, Belgie, Francúzska a do Švédska, a keď sa môj veľký herbár divnou náhodou dostal do bukureštského muzea, i tam je flora našej milej Javoriny dobre zastúpená.Takéto kombinované moravsko-slovenské výlety znamenite nadväzovaly spojivo Čechov so Slovákmi. Tam sme sa vždy dobre cítili, lebo sme sa cítili ako bratia a sestry jednej nerozlučnej rodiny. Tieto výlety javorinské výdatne prebudzovaly národné povedomie u všetkých prítomných a prehlbovaly lásku k národu nášmu. Mávali sme tam účastníkov z celého ďalekého okolia, ba niekedy aj pár Báčvanov sme tam uvítali a s nimi sa milo pobavili. Aj náš zlatoústy Janko Leška postaral sa vždy svojimi vtipnými prípitkami a rečmi o dobrú a veselú náladu výletníkov. Obyčajne sa dostavil na Javorinu aj povestný gajdoš Filúz, o ktorého gajdách koluje povesť, že boly začarované; lebo keď ich na klin pri stene zavesil a na žrdi pri kachliach visely krpce, papuče a boty, a Filúz rozkázal gajdám gajdovať: samé od seba sa naduly a daly sa do gajdovavania veselých, skočných melodií, tak že tie krpce, papuče a boty na žrdi začaly tancovať a tancovaly, až z nich franforce na všetky strany lietaly, tak dlho, zakiaľ Filúz neriekol gajdám: „Už dosť!“Občas prišli výletníci od Myjavy na vozoch na noc, aby ráno obdivovali východ slnka. Spávali obyčajne na vozoch, len odhodlanejší si políhali na trávu a dobre pozakrývaní čakali rána, ba aj v noci hľadeli smerom k Viedni, aby sa presvedčili, či je to pravda, že v jasnú noc vidno s Javoriny osvetlenú Viedeň.Za viac rokov sme sa bez prekážky húfne schádzali na našu „šedú“ Javorinu, preto „šedou“ nazvanú, že po skosení a shrabaní lúky hrebeň Javoriny má šedú farbu. Už zďaleka poznať, či ešte stojí tráva na lúke, alebo je už skosená. Na týchto výletoch sa účastníci zo Slovenska a z Moravy osobne poznávali, milo sa pobavili, veselo si zaspievali, a ktorým išla chuť do tancu, pri brodskej alebo hradišťskej kapele si rezko zaskočili. Bola to ako jedna svorná rodina, v ktorej o nejakých hádkach a sporoch nikdy nebolo ani reči. Taká jednota, svornosť a shoda je nám aj teraz v národe potrebná, aby sme spolu držali, spolu na národnom poli statočne pracovali, a aby sme neboli ako rozviazané metly, kde každý prút v inú stranu trčí, a aby na nás nepadalo to ostré, káravé slovo Kollárovo: „ó vy rozkydaní Slávové!“ Túto jednotu utužovaly medzi nami javorinské výlety, a o akýchsi, navzájom sa znemožňujúcich stranách nebolo tam nikdy reči. Zadivili sme sa, keď sme pri jednom takom hromadnom výlete zrazu zazreli dvoch maďarských žandárov v plnom vixe vojenského výstroja, ktorých starostlivý novomestský slúžny poslal za nami na výzvedy. Ale náhle ich naši zazreli, s veľkou radosťou ich uvítali, vínom a pivom traktovali, tak že milí žandári sa náležite opili a na tráve pospali, že nemali ani času pozapisovať si čelnejších výletníkov, ale spali ako špalky, aj keď sme sa my už rozchádzali. Keďže sa po tejto žandárskej návšteve dalo s istotou očakávať, že si novomestský slúžny bude za záslužné dielo považovať, výlety javorinské žandármi rozháňať, ushovorili sme sa, že na čas nebudeme mávať tak početné schôdzky na Javorine, len menšie výlety, a to častejšie cez leto. A tak sa aj stalo.Niekedy sa dovalily od severa mračná. Keď zavadily o hrebeň Javoriny a prevaľovaly sa k juhu, boli sme hustou hmlou obkľúčení; trávy i naše šaty vlhly, a bolo sa čo obávať prudkého dažďa; ale cez trhliny toho oblaku pod nami sa valiaceho videli sme, ako v oblakovom ráme, slnkom osvietené Považie a zvlášť krásne sa vynímal beckovský hrad v plnom slnečnom svetle. Z toho sme súdili, že sa toho cez nás sa valiaceho oblaku nemáme čo báť, preto sme sa ani nedali na zpiatočný útek, ale sme čakali trpelivo, až sa zase vyjasní. A nečakali sme dlho, lebo sa vyjasnilo a my sme vytrvali na mieste až do hodiny siedmej. Potom sme sa začali lúčiť a rozchádzať, ktorí do Moravy, ktorí južným svahom na St. Turú, Myjavu, do Lubiny a Bziniec, len to tak hrkotalo od vozov po kamenitej ceste, a vedľa vozov kráčaly hlúčky pešiakov, vedúcich veselý rozhovor a chvíľami vyspevujúcich národné piesne.Zvlášť zaujímavý býval taký výlet vtedy, keď veľkú lúku kopaničiari práve kosili, alebo keď čisto pristrojené, spievajúce kopaničiarky už suché seno hrabaly. Pekný to bol pohľad na dlhý rad zručných koscov, šikmo jeden za druhým, asi na dva kroky od seba vzdialených, aby si päty neodkosili, ako do taktu sekajú kosami. Keď ktorý dokosil až po horu, vzal kosu na plece a kráčal k hrebeňu vrchu, kde začal nový rad ukášať; a tak sa to tam mrvilo, zakiaľ celá plocha nebola skosená. Kosci neradi mali „psicu“. Je to krásna trávička s tenkými štetinovými listami a práve tak tenkým, tuhým stebieľkom, nosiacim jednostranný klások, ako kefku na zuby. Túto trávičku ani ostrá kosa dobre nezachytí, len sa ponad ňu prešmykne.Aj tu pod Javorinou je známa tá povera o „šťastnej zelinke“, o ktorej sa hovorí, že keď kosa v tráve na ňu trafí, hneď spadne s kosišťa a v ukosenej tráve ju potom možno najsť. Ako mi ju opisovali, hneď som badal, že je to pekná kapraďovitá, asi na piaď vysoká rastlinka Botrychium Lunaria. Stará je to, aj u Rimanov známa povera, že keď žlne zahlobia klinom dieru k jej hniezdu, odletí, donesie tú čudesnú zelinku, priloží ju na klin, ktorý hneď vyletí a žlna sa dostane do hniezda. Keď touto zelinou možno kliny vyrážať, prečo by nebolo možno ňou aj zámky a pľachy otvárať? Povera teda ňou aj zámky otvára. Na javorinskej lúke dosť často rastie, ale z druhu Botrychium rutaceum našiel som tam len jeden jediný exemplár, ktorý som v bošáckych kopaniciach, na lúkach „Kočacieho zámku“ častejšie vídaval a sbieraval.Myslel som, že sa v našom kraji líšky len na skalnatých miestach zdržujú a že sa horám, kde niet na blízku kurínov, vyhýbajú; ale videl som raz hore javorinskou lúkou pelichať starú, veľkú líšku, ktorá si hádam robila laskominy na malé srnky alebo nejakých vtáčkov. Orla som tu nikdy nevidel, ale v neďalekých chocholanských horách vybral hájnik dvoch mladých orlov, z ktorých jednoho kúpil poštár a druhého istý O., ktorý mal aj veľkú ušatú sovu, aké hniezdia na skalách Súľovských. Odtiaľ sa odvodzuje aj meno dediny a rozváľaného hradu „Súľov“, akoby „Sovylov“. Či táto etymológia obstojí? To ponechávam rozhodnúť povolanejším.Hrebeň a svahy Javoriny sostávajú z tvrdého karpatského pieskovca, v ktorom sa mi nepodarilo nájsť žiadnych skamenelín. Nižšie rebrá Javoriny, k juhu sa tiahnúce, tvoria vápence, bohaté na skameneliny. Zvlášť hojne som tu vyklepal ammonity a belemnity. Pod samou Javorinou, už v doline vyčnieva mohutná skala bralového vápenca (Klippenkalk), v ktorom sa nachodia úlomky ako mužská ruka hrubého ammonita. Bralový vápenec je červený a ľud ho tu menuje červený mramor a rád ho láme v hodných čapách na stavivo do základov. Táto podjavorinská skala sa menuje „Predhradská Skala“ a Tablic v svojich „Poesiách“ pribásnil k nej rytiersky hrad a v ňom rytiera „Lubinského“. Ale tam nikdy nebolo murovaného hradu, ani žiadneho rytiera. Na západ od tejto skaly je vŕšok s kopaniciami, ktorý sa menuje „Záhradská“. Možno, že v predhistorickej dobe bola tam nejaká osada obšancovaná na spôsob Podhradských Hradísk; lebo nadarmo tie mená nepovstaly.Hovorí sa, že keď gróf Erdődy zo spomenutej javorinskej svadobnej zábavy aj s hosťmi domov sa uberal a tú Predhradskú skalu zazrel, povedal svojej Lízke: „Tuto ti dám Elisenburg vystaviť.“ Ale zostalo len pri sľube.Asi pred 20 rokmi rozšírila sa po okolí povesť, že sa na samom vrchu Javoriny utvorila široká a hlboká trhlina, z ktorej predbežne len smradľavé a horúce pary vyšľahujú a temeno vrchu zahaľujú.Aj o našom Lopeníku bola skrsla povesť v čas veľkého prívalu, že sa so strany kopaníc „na Mravcových“ roztrhol bok hory, z ktorej sa valily ako velikánske sudy prúdy vody a zaplavily celú dolinu až do Považia. Bol to veľký príval, ktorý mnoho škody narobil, na potokoch mosty odplavil a viac domov porúcal; ale Lopeník zostal neporušený a tej veľkej diery, ktorú kopaničiari na ňom vidieť sa domnievali, tam nebolo.Ešte r. 1850-ho bol pod javorinskou lúkou široký pás javorov, kde-tu bukami pomiešaný. Tam si brávali kopanickí vareškári drevo na svoje výrobky. Keď javory boly vyťaté a nahradené ihličnatými stromami, chodili vareškári až do chocholanských hôr kupovať alebo tajne brať javorové drevo.Od môjho otca som počul, že pánsky hájnik podjavorinský bol povinný každoročne 12 pstruhov dodávať. Ale dr. Kornhúber hovorí v svojom opise rýb považských, že pstruhy nachodia sa len na ľavom brehu Váhu, kde potoky vytekajú zo žulových vrchov, ale na pravom boku, kde od Skalice až hodne vyše Púchova žuly niet, ani pstruhov v potokoch nevídať.(1922)[1]Poznámka Zlatého fondu SME: V texte sa uvádza výška Javoriny 3000 m. Je to nesprávny údaj, malo byť 3000 stôp. Veľká Javorina má 970 m. n. m.
Holuby_Aku-ulohu-hrala-Javorina-pri-krieseni-Slovace.html.txt
Husiarka[1][2]Behá dievča hore, dole,bujné vetry prebeháva,cez to šíre, pusté poles plačom húsky vyvoláva.Húsky moje! kdeže ste mi?v ktorom svete, v ktorom kraji?Či na nebi, či na zemi,či tam sinom na Dunaji?„Ach, nie sme my, ach, nie sme myna Dunaji, má mamička,nie na nebi, lež na zemi —roztratené strán chodníčka!“Húsky moje, moja sláva,či čujete treskot hromov?Zo všetkých strán búrka vstáva:húsky moje, poďte domov!„Netráp sa ty, naša mati,v dobrom sme my mieste skryté:môžu pre nás hromy prati,môže zúriť vlnobitie.“Škoda bude pierka biele,škoda bude víchrom rvati,škoda hlávky nedospelémútnym vlnám zamárati!„Ej, nenájdu zlé víchorypierka naše — rozosiate;mútna voda nezamoríhlávky skryté — v čiernom blate!“Jaj, vy moje neviňatá!čo ste komu urobili,že vás takto včas do blata,včas do blata zachránili?!Či ste zašli v cudzie nivy —cudzie žitko vypásali?Oj, Bože môj milostivý,čože vám žiť nedopriali?„Choď, mamenko, popri stráni,tam kvet s vŕškom uvädnutým —spýtaj sa len, ten kvet rannýčo urobil mrazom ľútym?Sotva, chúďa, svet zočilo —už mu hynie farba mladá,sotvaže o žití snilo —už mu hlávka dolu padá!“Húsky moje, túžby moje,načo ste sa vy mne zliahli?Nač vám rástlo krídel dvoje,keď ste neba nedočiahli?Ešte som vás len chovalana tej lúčke bielym chlebom,už som o vás snívavala,jak lietate popod nebom.Ja sa pýtam: ach, či viete,húsky moje premilené,kdeže mi je, v ktorom sveteto súdené potešenie?Ešte ste len žibôtkaliokolo mňa rozpasené,už ste vy mne sľubovalimilému niesť pozdravenie.A ja som sa tak tešila,že mu pošlem pierko malô;pierečko som nedovilaa tu ono — opršalo!Húsky moje, túžby moje,načo ste sa vy mne zliahli?Nač vám rástlo krídel dvoje,keď ste neba nedočiahli?„Nermúť sa ty, naša mati,Veď tvoj milý príde k tebe,keď budeme my lietati,keď na zemi bude nebe.“R. 1853[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Skálnik 1853. V oboch rukop. zošitoch pod názvom Husierka. S tým istým názvom prvý raz odtlačená v Sokole IV, 1865, str. 41, 15. februára.
Botto_Husiarka.html.txt
Otcova kliatbaPoviedkaDobre vám mládencom po mestách, najmä keď nevyčerpané vrecko dovolí pustiť sa do hlučného prúdu. My dedinskí či s plným, či s prázdnym vreckom, postavení na „chlebovej postati“, poddaní sme často nemoci nazvanej „dlhá chvíľa“. „Dobrá bolesť, čo dá pojesť,“ odpoviete nám príslovím, posmešne dvíhajúc plecia. „A predsa zlá,“ dupneme my nohou podľa Gallilea. Najbezpečnejším liekom v tejto nemoci býva dobrý sused, ktorý nás prekvapuje svojím príchodom vtedy, keď nás pri úplnom zdraví bolia všetky údy, pri zdravom rozume nevládzeme chopiť niť riadnej myšlienky, ale presadúvame bez cieľa z kúta do kúta.Moja „dlhá chvíľa“ vďaka dobrému susedovi Knožkovi trvala krátko. Často ku mne zachodil, a predsa jeho príchod mi bol vždy vítaný. Musím ho riadne predstaviť, z mojej strany zaslúži všetku šetrnosť. Nízka, zhrbená postava, nerozlučiteľná s obšúchanou šubkou, už sedem krížikov tlačilo jeho plecia; vždy hladko pričesané šedivé vlasy splývali až na plecia, modré oči (lenže tú modrotu už trochu slnce vyťahalo), zakryté hustým obočím, bojazlivo vyzerali zo svojho úkrytu, navrchu stlačený nos tvoril pri spodku svojou rozšírenosťou ústam ochrannú strechu. A tie ústa bez zapekačky ani myslieť: vidieť, že si zaľúbila ľavý kútik, tam mala svoje dobre utlačené miestečko.Do izby vchádzal s hlbokou poklonou. Keď som mu ponúkol stolec na sadnutie, šuchol po ňom rukou, aby mi ukázal svoju čistotymilovnosť. Vpravde nie jeho šubka od stolca, ale môj stolec od obšúchanej šubky bol v nebezpečenstve.Naše rozhovory začínali sa pri denných udalostiach a končili sa rozprávaním o jeho živote. Posledné mi bolo najmilším, lebo naivnosť jeho rozprávania ma presviedčala o pravdivosti rozprávaného. V taký čas mu oči svietili novou žiarou, zasmiať sa ani za svet, najsmiešnejšie veci musel som počúvať s vážnou tvárou. Môj sused nepoznal žart. Kedykoľvek sa mi krivili ústa na smiech, hotový na odchod, siahol po svojom klobúku, a stálo ma mnoho odhovárania, kým sa dal udobriť. Konečne ostal, bedlivo pozorujúc, či na mojej tvári nezbadá nejaký posmešný výraz. Bol žiarlivý na svoje dobré meno a vážnosť, ktorú požíval medzi spoluobčanmi; preto „nikto si nebude robiť z neho posmechy“.„Čím dlhšie človek žije,“ rozkladal mi vážne, „tým viac skúsi, ale terajšia mládež sa nerada učí zo skúseností starších, neuctí šediny.“ Knožko mal vo svojich šedinách zvláštne zaľúbenie.„Pravdu máte, pán sused,“ potvrdil som jeho slová. Musel som mu nadať do „pánov“ kvôli obšúchanej čiernej šubke; v tej požiadavke sú naši dedinskí čiernoodenci veľmi prísni. Knožko uspokojivo pokýval hlavou.„Mnohí si myslia,“ pokračoval, „že skúsenosť je pečený holub, ktorý letí každému rovno do úst. A predsa musí človek otvárať oči po svete, aby niečo skúsil, ba často i trpké pilulky prežierať.“„Či sa vám mnoho zlého prihodilo?“ spytujem sa, stavajúc na odiv svoju sústrasť, i keď, pravdu povediac, moje otázky chceli Knožku len povzbudzovať do ďalšieho rozprávania.„Čiže mnoho zlého? Od mladosti do starosti žil som v trápení, a to ani nemohlo byť ináč,“ doložil so vzdychom, „otec ma preklial!“„Váš otec? Vlastný otec?“„Môj vlastný otec. Už dávno hnije v zemi. Bol som šuhaj na ženenie, matka nedovládovala, otec mi dával najavo, že je tu čas, aby ma oženili. Áno, mňa aby oženili. Mali hotovú nevestu, susedovie Katku; jediná dcéra bola akoby stvorená pre mňa, ich dom susedil s naším, od malička sme spolu rástli, ale práve preto som sa hrozil tej myšlienky. Neviem, prečo mi bola protivná. Rodičom som odpieral pod zámienkou, že ešte dosť času; oni vraveli, že im je na spech, smrteľný človek nepozná svoju hodinu. Nakoniec som vyslovil bez obalu svoju protiveň proti zamýšľanej neveste. Neviete si predstaviť zhrozenie nad tým, že pri voľbe chcem ja rozhodovať.“„Vy ste mali pravdu,“ skočil som mu do reči.„Mal a nemal,“ odvetil, „mňa sa to týkalo, mal som byť zviazaný na celý život, mne prišlo rozhodovať. Ale čo môže rozhodnúť mladý chasník, ktorý ešte nevidel starosti. Tí v práci ošedivení to lepšie poznajú.“Umĺkol som pred týmto dôvodením.„Nastali ťažké časy,“ natáčal s rozťažkaným srdcom, „za matkinými prosbami hrmeli otcove hrozby, všetko bolo metaním hrachu na stenu, zatvrdený nemohol som popustiť. Otcovský dom stával sa mi peklom na nevydržanie. Odhodlal som sa, že odídem na vandrovku. Matka plakala, otec preklínal, a keď som si napriek všetkému pozbieral svoje veci, vyprevadil ma z domu s tým slovom: ,Bodaj si nikdy nemal dobrej ženy!‘“Keď preriekol roztúženým hlasom posledné slová a oči mu zavlhli slzou, prichodí mi so zahanbením vyznať, že mi bolo do smiechu, ale pohľad na zarmúteného a slzavým okom bedlivo pozorujúceho starca zahnal mi všetok smiech.„Odchádzal som z domu otcom prekliaty, matkou oplakaný. Zátvrdlivosť nedovolila mojim slzám voľne tiecť, ale bolo mi čudno okolo srdca. Zanechaný sám na seba mal som vstúpiť do neznámeho sveta, medzi cudzích ľudí.“„Veru, krušná to práca,“ ubezpečoval som Knožku, že i ja viem oceniť vážnosť jeho podniku.„To ešte nebolo nič,“ odtušil mi povzbudený. „Teraz vandrovať a vtedy, je nebo a zem. Celý deň brodiť po blatných cestách a večer vysilený ľahnúť na tvrdú lavicu.“„To sa i teraz prihodí,“ zmenšoval som jeho zásluhu.„Ľahko súdiť, kým nedopoviem,“ odsekol mi trochu namrzený, „na tej lavici, kde by si ustatý lepšie pospal ako kráľ v hodvábnych perinách, musíš spať ako zajac; možno ľudia kujú proti tebe zradu a zajtra ti oblečú vyšnurovaný kabát, opášu šabličku, pripnú ostrohy a tebe ani dva životy nedostačia, aby si doslúžil vojenčinu.“„Pravda!“ prisviedčal som.„Tak vidíte, v ustavičnom strachu cestoval som do Miškovca. Prácu som našiel u nejakého Kuruca Jánoša. On so svojou manželkou a jedinou dcérou Boriškou nažívali si veľmi pohodlne. Majiteľ domu a vinice mal všetko, čo mu len srdce zažiadalo, chýbalo mu len vtáčie mlieko.“„To nepotreboval, miškovské víno mu bolo náhradou,“ zagustíroval som si na jeden pohárik.„Mali sme ho dosť, lebo mne sa dostávalo tej povinnosti s majiteľom ochutnávať v pivnici vínko.“„Hádam ste niekedy i pod čiapkou doniesli domov?“ prehodím so smiechom.„Božechráň,“ odpovedal celkom vážne. „Poriadny človek sa nesmie spraviť opicou. Vždy počestne, najmä v cudzom svete, bolo mojím pravidlom. A keby nie otcovej kliatby, mohlo mi byť dobre.“„Čo nepoviete!“ stával som sa pozornejším.„Veru kliatba. Majster Kuruc miloval ma ako svojho syna; zo schválnych narážok som badal, že by ma radi spárili s Boriškou.“„Páčila sa vám?“„Hm! Dievča ako kalina, čierne oči svietili ako dva žeravé uhlíky. Vyhýbala mi, nič prirodzenejšieho, rodičia jej povedali, čo ju očakáva, a Boriška sa hanbila, myslel som si. Niečo zadudrala pomedzi zuby, z čoho som vyrozumel len slovo ,tót‘. Aha! Už ma chce dráždiť; sme blízko pri láske.“„Vy ste boli celý figliar, pán sused,“ pochválil som ho.„Mladá krv; za mladi sme všetci rovní. Porovnával som ju so všetkými známymi dievčatami; nemala páru. Čožeby tie modroočky proti čiernookej? Modré oko je studená hlbina, do ktorej radi pozeráme, čierne je horúci plameň, do ktorého stačí raz pozrieť, aby nám srdce stálo v ohni.“ Posledné slová celkom takto nevypadli; dosť na tom, niečo bolo na veci.„Ona chce dráždiť, ja musím tiež. Keby tých čiernych očí nebolo! Tie ma udržali v príslušnej vzdialenosti. Rodičia povzbudzovali, už som bol na skoku, že prenesiem všetko zo srdca na jazyk — zasa tie čierne oči. Začal som rozmýšľať, či z toho pohľadu nehovorí nejaký tajný milenec. Akokoľvek musím vyzvedieť. Za súmraku vyšuchla Boriška do záhrady, ja za ňou; ukryla ma široká jabloň. Chodila ľahostajne medzi hriadkami, tu odtrhla kvietok, tam vyšklbla burinu, ale čím ďalej, tým väčšmi vzďaľovala sa od domu rovným smerom k zadným dvierkam. Dobehli sme takmer razom, ona k dvierkam a ja k blízkemu kroviu. Poklepala, zvonku zabrnkli ostrohy, otvorila dvierka a v nich ako maľovaný obraz v ráme objavil sa vyšnurovaný husár. Vídal som ho chodiť pod naše obloky. Boriška sedela ako na ihlách, keď začula ostrý zvuk ostrôh, placho hľadela okolo seba a keď nikto nepozoroval, zvedavo vyzerala von oblokom. Všetko viem. Keby som bol husárom!,Dávno som ťa nevidel, Boriška,‘ čujem vojenský hlas a vidím, ako jej husár poštipkáva líčka.,Či je od nedele tak dávno?‘,Veru dávno, lebo neviem, čo sa u vás robí.‘,Nič sa nerobí, len mi dnes matka povedala, že by nebolo od veci prísť pod čepiec.‘,Dočkáš dva rôčky.‘,Nedovolia, otec veľmi náhli; má už mladého zaťa. Vieš, toho odkundesa.‘„Svrbela ma dlaň, pán môj; o mne bola reč, zo mňa si vystrája posmech.“,Vari toho skrčeného Slováka? Porúbem ho na paprikáš!‘„Už ma pálili podošvy, len že vyskočím a päsťou zatvorím tie bezbožné ústa, ale načo? Kvôli bláznivému dievčaťu, ktoré oslepili blýskavé gombíky? Rozum dohromady…“V noci som nemohol spať. Otcova kliatba znela mi v ušiach. Ak si vezmem Borišku, tam moje domáce šťastie. Boriška, husár a skrčený Slovák: opovrhnutý vlastnou ženou a nenávidený jej milencom — utešené výhľady. Nesmie tak byť, otec ma preklial, ale jeho duch vystríha pred nebezpečenstvom, otvoril mi oči, vidím pred sebou priepasť, vyhnem jej.Rozhodnuté; idem preč. Načo udávať príčinu? Som slobodný. Nechceli ma pustiť, odhovárali, prosili, Boriška nikdy nebola ku mne taká láskavá. Odišiel som.Kam ísť? Do sveta nie, potrebujem svojich, srdce si nikde tak neoddýchne ako doma. Všetko urobím, čo budú žiadať. Vezmem si susedovie Katku, ona je proti falošnej Boriške anjel.Otec mŕtvy, matka opustená vdova, Katka za mužom: to ma doma vítalo. Matke odľahčilo, a keď spomínala, že otec túžil po mne na smrteľnej posteli, odľahčilo sa i mne. Chytil som sa do práce, práca sa darila, veď som nechodil darmo po vandrovke. A tak som osviežený vkročil do kruhu dedinskej mládeže.Oblečiem vyšnurovaný kabát, vo tri rady gomby, kordovánky len tak vržďali, nabok vtlačím operený klobúk, dohánový vačok za pás. Takého ma dosiaľ nevideli. Bolo šepkania; dievčatá zbíjali hlavy dovedna: „Šu-šu, tu-tu Janko Knožkovie“, a keď som jednu vyviedol do hry, ostatné zeleneli od závisti.Prišiel čas pomýšľať na ženbu. Nič ľahšieho. Môžem si preberať ako v planých hruškách. Preberal som, prebral som.„Váš otec odvolal kliatbu,“ preruším trápnu prestávku, „a to na smrteľnej posteli.“„Odvolal,“ prerečie s povzdychom. „Ľudské odvolanie je slabé, pán boh neodvolal. — Zapáčila sa mi Dorka Matúšovie, do hry ako páper, do roboty ako oheň, všetci mládenci za ňou pozerali. Ja som len bokom žmurkal, ona porozumela, zapálila sa ako fakľa.“„Strýko Ďurko,“ vravím ku strýcovi, „pôjdeme na pytačky, matka potrebuje pomoc.“„Vari hen do Miškovca?“ spytuje sa strýc.„Čo nás po Miškovci,“ vysvetľujem mu, „v dedine máme dosť hodných dievčeniec.“„Tak pôjdeme od domu do domu,“ prehodí v žarte.„Do domu, do Matúšov,“ odpoviem vážne.Strýc vyvalil oči. Rozhovor utíchol. Po malej prestávke preriekol: „Kam pôjdeme? Nepočul som dobre.“„Do Matúšov, strýčko!“ odvetím zadivený.„Už prišiel rad na teba? Čímže ťa vábili?“„Mňa nevábili,“ odvrknem urazený. „Dievča sa mi páči.“„Dobre, syn môj, môžeme ísť,“ bral ľahostajne klobúk. Spočiatku tvrdý odpor, teraz ľahostajnosť zrádzali ma od kroku. Musí byť niečo vo veci. Mňa vábili? Či sadnem na lep? Hádam zasa nešťastná myšlienka, otcova kliatba.„Hýb sa, Janko!“ napomínal ma strýc, keď pohrúžený v myšlienkach zabudol som na jeho vyzvanie.„Počkajte, strýčko; lepšie si rozmyslím,“ váham s odchodom.„Načo rozmýšľať? Páči sa ti!“ tvrdil urputne.„Mne sa páči, ale či to bude dobre? Poraďteže mi, vy ste skúsený človek; viem, že mi nechcete zle.“„Pravdu máš, nechcem ti zle,“ sadol strýko, podoprúc bradu palicou, pohľadom ma vyzýval k otázkam.„Prečo sa vám Dorka nepáči?“ spytujem sa.„Že je vetrom podšitá.“„Nikto ma ešte na to neupozornil, každý ju chváli.“„Neupozornil, lebo si ešte len nedávno prišiel. Spýtaj sa ktoréhokoľvek z mládencov, dá ti vysvetlenie.“„Mládenci áno,“ zasmejem sa, „lebo ani jedného nechce.“„Už nechce, ale chcela každého. Matka vie naháňať ryby do siete, ale nevie ich udržať.“„Azda sú to len ženské povedačky.“„Vidím, že máš vôľu, nepotrebuješ cudziu radu; čo si vezmeš, to budeš mať.“ Strýc odtiahol bradu z podopretej palice, dupol ňou na zem, hotovil sa na odchod.„Nepôjdeme, strýko,“ zľakol som sa. „Náhla práca nebýva dobrá.“Strýkova tvár sa vyjasnila, uspokojený šiel domov. Dorka sa mi páčila, tým tvrdšie mi padlo moje rozhodnutie. Nesľúbil som jej manželstvo, ale ma pálili tie ohnivé pohľady, ktoré som na ňu upieral a ona možno porozumela. Preč všetky hryzenia! Ja, prvý švihák v obci, mám poberať, čo iní nechali? Nič z toho nebude. Obchádzal som ju, ona to cítila, lebo môj nevdojak zablúdený pohľad videl smutné klopenie jej očí.“Starý Knožko vzdychal, mlčky dosvedčoval, že strýkova rada nebola dobrá. — Vo fajkách vyhaslo, pripravili sme ich na nový pôžitok, a občerstvený prvým vypusteným dymom pokračoval:„Strýko dochádzal častejšie, tajne kuli s mojou matkou. Mne medzitým prešla všetka chuť na ženbu, bolo mi hádam súdené ostať starým mládencom. Oznámil som matke bez obalu svoju mienku, netušiac, že ju privediem do plaču.„Mala som nádeje,“ vravela pohnutá, „ale nádeje klamú.“„Či som vám zlým synom, matka moja?“„Zlým si nebol, keby si dobrým zostal.“„Ničím som vám neublížil.“„Keby si bol na mojom mieste,“ vzdychala, „uznal by si.“„Netrápte sa tak veľmi,“ tešil som ju. „Chcem vám poľahčiť nakoľko len možno.“ A vskutku s dvojnásobnou pilnosťou krútil som sa okolo domácnosti.„V práci mi poľahčuješ, keby si i srdcu. Roky mi dochodia, smrť je istá, len hodina neistá. Chcela som ťa ešte za života prikrášliť, aby mi ostatný okamih bol ľahším — a ty? Nechceš mi to dopriať.“„Doprajem, matka moja. Netrápte sa, mám svoj rozum, nezahyniem vo svete.“„Ty nezahynieš, ale ja hyniem. Teraz na staré kolená, keď by som mala zažiť pokoj. Vieš, koľko som pri tebe vystala, naplakala sa za tebou, a ty predsa neuznáš.“ Matka sa pustila do plaču.Kto by odolal materinským slzám?Plakal som s ňou a prisľúbil som, že sa čoskoro ožením.Obdivujem mužov, ktorí sa nevedia oženiť. Vyhovárajú sa, že taký vážny krok potrebuje vážneho rozmyslenia. Pravda, lenže keď človek pri ženbe najvážnejšie rozmýšľa, vtedy najľahšie zabije capa. Tak som pochodil, vypočujúc náhodou matkin rozhovor so strýkom.„Janko mi prisľúbil,“ rozprávala matka, „Len koho teraz vybrať?“„Ľahká vec,“ prehodil strýko. „Strojný šuhaj si nájde ženu; i tá, i tá,“ nepamätám viacej mená, „vďačne pôjde za neho.“„Ani jedna sa mi neľúbi,“ odporovala matka. „Ale, švagre, najlepšie bude tak po starej známosti. Vaša Katka je hodné dievča.“„Nedbám, len dievčaťu nechávam slobodnú vôľu, a tá, neviem, ako povie.“Strýkova Katka by nešla za mňa? Poznám ju od malička, drobné stvorenie, jedna nemoc ju podávala druhej, rodičia ju maznali a vychovali na svojvoľnú hlavičku. Teraz, pravda, vyrástla zo všetkej nemoci, ale v dome držala rozhodné slovo. Jediným cieľom bolo získať túto svojhlavú dievčicu pre seba.Predtým zriedkavé návštevy u strýkov stávali sa častejšími. Milá Katka na mňa ani dobre nehľadela, pri mojom príchode sklopila oči a viac ich nepozdvihla. Rodičia radi by nás nechať samotných, veď viete, mladí ľudia si majú pred svadbou niečo povedať, keby Katka nebola mala už hotovú zámienku vzdialiť sa z izby. Jej spurnosť ma dráždila tým viac, keď sa po dedine rozniesol chýr o mojich záletoch, k čomu mnohí dodávali, že veru z toho žita múky nebude.,Paroma nebude!‘ myslel som; uvidíme, kto zvíťazí. Návštevy vystali, tým horlivejšie som sa oddal zábave a vykrúcal každú do radu, len Katku nie. Vedel som vám vykrúcať. Dedinskí mládenci sa pri mne stratili, ani jeden z nich nebol v Miškovci. Mnohé srdiečko mrelo za mnou, mnohé líčko horelo ako fakľa pri mojom pohľade, mnohá rúčka sa chvela v mojej ruke. Nápadné bočenie od Katky vzbudilo u iných mnohé nádeje a tie im dávali smelosť dôvernejšie sa správať ku mne. To ma tešilo. Chcel som Katku pohnevať, a ona sa hnevala.Strýko zbadal premenu, ale netratil nádej a svojím častým chodením k nám mal ma presvedčiť, že staré priateľstvo ostáva nenarušené. Rozhovor narážal tak, aby v ňom Katka zaujala hlavné miesto. Moja kyslá tvár ukazovala — vedel som sa pretvarovať — pretrhnutie zamýšľaného manželstva. V domácnosti strýko zúril, dcérina tvrdohlavosť križovala jeho úmysly; samovládna dcéra stratila svoju moc, stala sa popoluškou čakajúcou na vyslobodenie. Všetko bolo pripravené: pomsta vyplnená, túžobne očakávajúci rodičia, túžobnejšia dcéra, len jeden krok a Katka mi s radosťou vletí do náručia.Nešťastný krok. Bolo to v piatok, keď som Katku vypýtal. O dva týždne bola svadba.“Sused Knožko rozmýšľal, či rozprávať ďalej svoje príhody. Vedel som, že jeho manželstvo nebolo šťastné, lebo pri manželkinej smrti mu žičil celý svet. Jedno mi bolo záhadné: ako sa mohol ten vážny, statočný muž dostať do domácej škriepky?„Každý človek s radosťou spomína na svoju svadbu,“ začal som zďaleka, „len vy tak trpko hovoríte o svojej.“„Má to svoju príčinu; svadba bola pekná, tichá. Ale po svadbe!“ zavzdychol môj sused.„Niet domu bez dymu,“ tešil som ho príslovím.„Ten dym rezal oči a ohňa sme si sami nakládli. Veď vám aj to rozpoviem. Môj klobúk uchytila Katka, tá moja Eva. Podávala mi sladké jablko, zahryzol som do neho. Hladké reči, horúce bozky omámili mi rozum.“Sused zmĺkol, azda sa hanbil za slabosť, ktorej tak mnohí podliehajú. Rukou pohladiac šedivé vlasy, pokračoval: „Katke sa nepáčilo, že domácnosť riadila moja matka; najprv prehovorila mňa a ja s celou svojou výrečnosťou oznamoval som Katkine dôvody nevoľnej matke. Vedela tak krásne hovoriť. Matka urobila synovi kvôli. Ale viete, ktorá žena nestojí pred ohniskom, stáva pri dverách. Moja matka, vlastná matka stávala pri dverách a zo dvier cez prah je len jeden krok. Srdce mi pukalo, slova som nemohol preriecť, veď moje reči pomáhali vytisnúť matku z jej práva. Tá dobrá duša nemohla vydržať; slabé telo popustilo. Vyčítal som Katke. Bol čas, aby som preriekol slovo. Neočakávané vystúpenie proti svojvoľnej žene — keď môj šľachetný strýko jej chytal stránku — malo za následok dočasné rozlúčenie manželov. Nechala ma. Sám ako prst opatroval a doopatroval som matku do hrobu. To ma bolí,“ rozprával trpkým hlasom. „Katke som nemohol zabudnúť ani vtedy, keď sa vrátila. Manželský pokoj bol porušený, nebolo jednej mysle, jednej vôle a čo najväčšie, láska prestala. — Tá otcova kliatba!“
Bodicky_Otcova-kliatba.txt
ÚvodOdkedy Slovan s Nemcom len súsedí,Neprestávajú rúznice a bitky:Ledva že ten tam odloží meč britký,Už zas potoky krve tento cedí,Už jeho ruka lakomá, ukrutná,Slovanov v rabské reťazi zas putná.A kdo je toho? — len sám Nemec vina?I Slovan, že je sám v sebe nesvorný,Že brata s bratom zloboh kýs’ odpornýV nevoli žiť a v hneve vždy pohýna.Prizná napokon Srb sa k svojej vine,Už vidí, že ho svorné sjednoteniaRodinných kmenov zachovať jedineOd konečného môže zahubenia.Sídu sa srbskí kniežatá a lesiOd bystrej Odry, Laby i od Sály,Ktorých tu bodrí, bojoslavní Česi,Silní Ľutici tam obmedzovali;Sídu sa spolu a múdre sa radia:Koho na srbských kmenov trón posadiť?Nemôžu ale dlho sa uradiť —Napokon samým bohom výrok dadia.Zažnú sa žertvy, skloní vekom sucháŽrecova noha sa pred modlou boha,Z úst žreca sype modlitba sa mnohá —A výrok hlási: kráľa MILIDUCHA!
Zello_Pad-Miliducha.html.txt
Pred svadbouPani Habáňka dostala list od svojho sestrenca.Drahá Tetušo! Ďakujúc Ti a rúčky Ti bozkávajúc za Tvoje milé pozvanie, sdeľujem Ti, že rozhodol som sa ho prijať a prísť na zábavu do Malinova, aby som ako motýľ preletovať mohol s jednej pestrej kvetiny na druhú a nassať sa do vôle sladostného pelu. — Čo sa tej spomínanej otáznej osoby dotýče, probujem či city naše budú štimmovať. Uvidíme! Predbežne sa teším na Malinov a dufajúc to najlepšie, som s vrelým bozkom Tvojich rúčok Tvoj Laci.P. S. Veľmi som zvedavý, či je otázna osoba blondýna, či brunetta, či vysoká, či malá.*O pár dní viedla pani Habáňka vysokého, elegantného blondýna s fúzikami á la Wilhelm II. do izby.— Aleže ju zabávaj, Laci môj!— To sa vie, to sa rozumie, tetúlik!Vstúpili. Pri obloku stála slečna, štíhla nevysoká brunetta. Slečna Milka Suchánska, môj sestrenec Laco Myšianka. — Pani Habáňka nechala mladých ľudí hneď samých.Srdce slečny Milky zabúchalo hlasne. Tak tu je ten vychýrený gavalier, elegán od hlavy do päty. Jeho zovňajšok urobil na ňu veľmi priaznivý dojem. — Bystré oči, husté obrvy, ostrý nos, hore česané vlasy. A tie pekné, bujné fúzy! A aké pestované! Horela nedočkavosťou, kedy elegán prehovorí. Len aby ju priveľmi nepobúril. Bude po pokoji jej duše!Pán Laci choval sa celkom ležérne. Oprel sa o veľkú kachľovú pec, vykrúcal si chvíľu fúzy, potom vytiahol tabatierku, vyňal z nej cigarettu s pozlátistou stužtičkou. Zapaľujúc ju, spýtal sa sladko:— S dovolením?— Prosím.— Akoby mu bola cigaretta dodala kurážu, podišiel ku stolu.— Veľmi ma teší, že vás konečne vidím, slečna Milka.— Ja som bola na vás, pane Mišianka, aspoň tak zvedavá.Nasledovala nudná prestávka. Na šťastie pán Laci vyplňoval ju usilovne modrými kotúčmi dymu. Slečna Milka pozerala od dlhej chvíle občas von oblokom.Pán Laci, ktorý sa bol po pár slovách vrátil ku peci, podišiel zase ku stolu.— Ráčite byť prvý raz v Malinove, slečna Milka?— Oh nie, bola som tuná už viac razy.— Ja podobne. — Švihák sa uklonil a vrátil sa zase ku peci.Zdalo sa, že tie kachle boly jeho mravnou oporou, jeho tajným prameňom sily, kurážu, jeho šepkárom.Viac slov do tetkinho príchodu pán Mišianka už neprehovoril. Po príchode tetkinom potreboval tým menej hovoriť — veď hovorila za neho tetuša.*Po roku shovárala sa pani Mišianková s pani Habáňkou.— A čo, Mariška, Lacko sa nežení?— Ba ti musím zradiť, duša moja. — Má sa okolo jednej advokátskej vdovy. Bohatá. V izbách má plno hoteľov (foteľov), i driečna je dosť, ako ja hovorím — môže obísť. Len keby bola kus údatnejšia. Trocha je taká šťúpla. Ja by som si priala radšej dáku údatnú barnušu za nevestu.— Je zaľúbený?— Toľko ti, duša moja, neviem povedať, však to oni majú u seba. Ale je to skôr podobné pravdivej skutočnosti ako nie. Lebo jej veľké dary kupuje. Vidíš, duša moja, ako ti to terajšie deti majú nároky, trovia, a ja jeho mať, veru tak súkromne žijem, že často ani tri dni mäsa nevidím. Taká som ti ja veru súkromná. (Hovorila pani Mišianková miesto skromná.)— Bude skoro zasnúbenie?— Veď ti ja to, duša moja, nič nemám u seba (neviem). Ale nedávno mi písal kartu, toľko na nej stálo:„Mamuša! Otázny človek sa okolo otáznej osoby už krútiť započal.“— No, to už dačo bude.*Jeden večer hovoril pán sbormajster Špinka ku shromaždeným členom speváckeho sboru:— Mne sa zdá, že skoro budeme Žanke Rosínskych spievať v kostole.Idúc so spevu domov, šeptaly si dievčatá:— A čímže je ten Mišianka?— Že vraj úradníkom vo voľákom sklade v Arade.— V Arade?— V sklade? Jest mi tu svete!— Nekritisuj, Žela, nevieš!— No, ja som si istá, že ani matúry nemá.— Ba ešte?— Vy slečny, každého iba podľa svedectva alebo diplomu meriate — ozval sa vyčítave mladý kupec Ihriský.— Hahaha! — ozývalo sa ulicou.*— Nech idú sem, Laci!— Pán Laci Mišianka, óbrmagazíner, milosťpani Puhýčka, milosťpani Vdovková, milosťpani Čierna, slečna Ella Čierna — predstavovala pani Rosínská.— Nech povedia, Laci, týmto dámam, čím bol ich otec.— Óbrkontrollór pri štajramte.— Vidíte! — obrátila sa pani Rosínska k dámam s víťazoslávnou tvárou.— A aké oni majú školy, Laci? Nech povedia!— Dva roky óvody, päť rokov elementárky, 6 rokov polgárky (meštianky) a 6 rokov obchodnej.— To je spolu 19 rokov škôl, duše moje! — hovorila pani Rosínska, ktorá to už bola porátala prstoch.— A čím sú oni, Laci?— Óbrmagazineur.— Pri čom?— Pri štátnych železniciach, pri hlavnom konsume.— A koľko majú platu, Laci, nech povedia! — neprestávala pani Rosínská povzbudzovať budúceho zaťa.— Stoštyridsať korún mesačne.Pani Rosínská zbadala na tvárach dám, že je to primálo. Nuž počala rectovať:— Ale okrem toho kvartieľ, svetlo, kurivo, okrem toho je pod penziou. Ale čo je najviac hodno, je predsa óbrmagaziner pri konsume. Má všetko, čo potrebuje, rozumie sa, gratis. Koberce, metly, žínky, smetár, múku, kuchynské riady, petrolej, zeleninu, mydlo, ale všetko, všetko, čo len potrebuje. Veru, moja Žanka nepotrebuje nič kupovať. A to je viac, ako plat!— Ešte jej je nie ani zaťom, a už ho zlodejom spravila — pošeptala pani Vdovková svojej priateľke. — Keď to len tak môže, to je veru fajn! — povedala hlasno.— Akožeby nemohol: Keď môžu druhí, prečo by on nemohol. Veď on je predsa óbrmagaziner. A či je to taký konsum, ako má tu v Malinove Héda? Storáz väčší! Či nie, Laci, nech povedia!— Áno, prosím — prisviedčal pán Laci Mišianka.— No vidíte, veď tam nepoznať, čoby si koľko vzal. A veď je preto aj menší plat, lebo všetko má tam. Nuž a veď časom i avanžovať bude.*— Ach, či nám je dobre, Laci! — zvolala pani Rosínska, ukazujúc pánu Mišiankovi svoju kúpeľňu.— Vraj, a nech sú nie taký haneblivý, keď sa ich pred paniami spytujem, koľko majú platu. A potom nemusia to tak po jednom vyratovať. Môžu jednoducho povedať, že si výndu vyše tritisíc… Ozaj, aby som nezabudla, hovorili, že v prednej izbe majú na stene iba hodiny. Ta by sa sišiel dáky obraz.— Keby len tých drobných bolo viac! — vzdychol si pán Laci skrúšene.— Oni, Laci, len vždy stenajú. Nech si vezmú foršús. Však sa nebudú vždy ženiť ani obrazy kupovať.*— No, už si si zadrhla dcéru, stará! — obrátil sa pán Rosínsky ku svojej polovičke.— Ba seba som zadrhla, keď som za teba šla, ty starý hrib!— Ba si spravila partiu, ty bosorka, keď si sa vydala za okresného sudcu.— Ba za starého lumpa!— To je on, čo?! — schytil pán Rosínsky so steny fotografiu svojho budúceho zaťa a rozdrapil ju na kusy. — Tu si ho máš, zjedz si ju!Pani Rosínska nelenivá priskočila k albumu, a čosi kamsi mala už celá rodina Rosínskeho harnádľou oči povypichované.— Však ja Lojkovčaťom neodpustím! — odľahčoval si pán Rosínsky, driapuc fotografie svojej ženy.— Ty živáň, obanuješ!— No, stará, nečerti sa tak! Fotografie je už síce nehodno sliepať, ale ja ich predsa i také opatrím. A teraz ti kúpim cukrového. Chceš?— Nechcem.— Čo radšej, haboše či krémeše?— Nič.— Tak tedy kúpim oboje.*O pár minút rozpúšťaly sa sladučké krémeše a haboše v chutných ústočkách pani Rosínskej.— Len keby si ty, Fero, nebol taký pľuhák!— A ty taká kľampa! — usmieval sa pán Rosínsky spokojne.*Sobáš odbýval sa veľmi slávnostne. Bolo dvanásť pánov družbov a družíc. Pred prísahou stupila mladucha po kľačiačky mladému zaťovi na nohu, aby vraj ona panovala v dome. — Nech — myslel si Laci Mišianka — stúpaj si ak chceš! — Tešil sa, že mu Rosínsky, budúci tesť pred svadbou vyplatil dlžoby. Moc síce toho nebolo, ale 1700 zlatých je predsa tiež len voľačo. Síce to podobrotky neurobil, ale pánu Mišiankovi bolo to teraz všetko jedno. Trochu sa síce mladoženích zle cítil, ale to vždycky, kedykoľvek vkročil do kostola. — Kamaráti ho prekáravali, že musí v ňom byť zlý duch, keď sa v kostole tak zle cíti. Nuž, ale nechsi!Len farárove slová boly voľáke pichľavé. Hovoril, že v terajších moderných časoch je v manželstvách často rozopra o to, kto má byť hlavou rodiny, či žena či muž. Muž si myslí, hlava som ja, ja som študovanejší, mocnejší, ja som pánom. Žena hadom svedená drží sa za hlavu, namýšľa si, že je rozumnejšia, krajšia, pracovitejšia. Ale vraj ameň, hovorím vám, kde sa muž a žena hádajú o tom, ktorý z ních je hlavou, tam je nie hlavou ani on, ani ona, tam je hlavou tretí — diabol.Pán Mišianka sa zamyslel. Či by bola ozaj taká panovitá?! Dosť ľahko, no však ju on skrotí. Len to je ženantné, že to aj svet vie, hľa, farár…*Mladý párik odchádzal z Malinova večerným vlakom do Aradu. Pani Rosinská vyprevádzajúc ích, šeptala jej do ucha:— A len buď, Žanka moja, trpezlivá. Keby i niekedy strmšie niečo povedal, pretrp. Veď vieš, i apa je často taký, nakričí, nadá a veď dobre vieš, že to on všetko z lásky. Že to on tak kurizuje.
Kompis_Pred-svadbou.html.txt
I. Hosť z mesta„Nespadne, nespadne!“ volalo piskľavým tónom šestnásťročné dievča, bijúc trstenicou na rozletené kolo z bukového zohýbaného dreva, aké majú malé deti k zábavke.Jej pristala detinská hra, lebo všetky jej pohyby boly ešte detinské. I sukničku mala polokrátku, tak že pri rujných skokoch bolo vidno jej strunisté nôžky v tuho natiahnutých punčoškách, i v drieku bola tenušká.„Nuž nech sa zabáva ešte po detinsky,“ pomyslela si mať, ktorá ticho kráčala cestou po boku staršieho, veľmi módne odetého pána.Išli domov s krátkej prechádzky. Starší pán prišiel k vdove Biankovičovej na návštevu, veru nečakanú. On bol bohatým, vysokým úradníkom z hlavného mesta. Vdova počula jeho meno z úst nebohého muža, a to v spojení s nádejou, že by mu hádam intímny súdruh školských rokov mohol pomôcť z úzkosti. Či Biankovič urobil nejaký pokus, či obrátil sa na „intímneho súdruha“, nevedela. Vedela len toľko, že pomoc nezavítala odnikiaľ, a meno bohatého Černošínskeho neprišlo jej na um, až ho čítala na vizitnej kartočke, ktorú jej poslal zo špinavého hotela malomestského, s prosbou, či smie navštíviť vdovu svojho najväčšieho priateľa. Vedela, že teraz, keď jej muža zabily nešťastné, zavinené i nezavinené pomery, ktoré mohla reparovať dosť malá pomoc, jej všetky školské intímne priateľstvá mužove nič neprospejú. Jednako prijala Černošínskeho, ako známeho… Veď jeho meno počula od muža.„No, už ticho,“ zavolala Biankovičová na dcéru, „blížime sa k mestu!“„A práve tam je hladko!“ veselo riekla Mária. Jej tvár horela, mladé, ledva znateľné prse dmuly sa od behu.„Hľa, veľkomožný pane, takúto dievku mám! Je neposlušná, neposlušná! Divok dedinský.“A skutočne. Mariška rozohnala kolo a bežala za ním, ďaleko predbehnúc starých.„Vy máte diamant,“ riekol vážne Černošínsky, pohladkajúc svoju bradu, šedinami silno spestrenú, „sirotu — ach, ako bôľno pomysleť! Ach, keby žil Biankovič, či by sa tešil dcéruške. Rosná kvapôčka v rannom slnku!“Biankovičová nečakala od cudzieho človeka takej súcitnej poznámky. Počal hovoriť o nebohom, o divných osudoch, ktoré trhajú sväzky najvernejšieho priateľstva. Keď prišli k nízkemu domku, kde vdova mala byt, a Černošínsky chcel sa lúčiť, Biankovičová bola už rozcítená a so slzami v očiach prosila Černošínskeho, aby sa „uponížil“ k nej na skromnú vdovskú večeru.Elegantná figúra úradníkova, jeho brilliantová ihla na tuho škrobenej košeli, veľký brilliantový prsteň, lisnúci sa cylinder a celá bytnosť človeka vyšších kruhov silne kontrastovala v malej, nízkej, biedne vystrojenej izbe. Bolo vidno, že je to izba parádna… To jest, boly tam tri fotele, bol diván i stôl, pokrytý albami, zlatorezmi, aby to upomínalo na „salon“. No bola i posteľ, a na biednej kasni s olúpaným furnírom prozaické veci dennej potreby: taniere, lyžice, lacný, neglazírovaný hrnček s mliekom. Malé oblôčky maly lacné záclony, ale až po zem — celkom ako v skutočnom salone. Tak chápe sa upadlá rodina vždy len nahor, aby aspoň tieň starej formy upomínal na prešlé časy…Černošínsky prezrel jedným pozorom všetko. Videl nepokoj vdovy, videl, že jej dcéra na chvíľku zmizla, a potom priduseným hlasom radila sa s matkou. Vedel, že ženské majú starosti o večeru. Zbadal jasno, že domácnosť Biankovičovej je bez riadnej slúžky, lebo obstarná žena, čo konečne priniesla taniere a postavila na kasňu, bola zrejme len občasnou posluhovačkou. No pani Biankovičová vedela všetko tak ustrojiť, že jej hosť necítil nepríjemného citu, ktorý vzbudzuje núdza. Jemu chutila pečienka (iste kúpená v hoteli, lebo prišla polostudená na stôl), chutil i čaj. Menovite čaj mu chutil, ktorý ľúbil hodne sladký. I to videl, že na tretí pohár už nedostávalo sa dosť cukru…Marišku ani najmenej nemýlily nesnádze materi. Hľadela veľkými očami na cudzieho pána, a bola pevne presvedčená, že si taký starý pánko musí považovať za česť také neobyčajné uhostenie. Ešte i fľaštičku rumu bola sama kúpiť za celých 35 krajciarov. I sucháre. Nebadala, ako ostro pozerá na ňu pán s bradou, preskočenou striebornými nitkami šedín, a divila sa, keď ju bral za ramienko, hladkal po tvári a chválil jej krásne vlasy. No súčasne nepríjemné jej bolo, že hodne krátkozraký približoval svoju tvár k jej tvári, k hrdlu, robil tesné oči a ovial ju akýmsi mydlovým zápachom.„Čo ma do teba, obluda?“ pomyslela si. „Škoda suchárov!“Ona si totiž myslela, že jeden suchár jej ostane, ale nie, „veľkomožný“ v tichom, šeptmo vedenom rozhovore s matkou vzal i posledný a máčal v zastydnutom, slabo ocukrenom čaji.„Spať, dieťa moje,“ razom riekla mať, a jej ruka sa triasla.Mariške to bolo po vôli. Ona skočila radostne, uklonila sa staromódne pred hosťom a matke bozkala ruku. Zo spalne ozýval sa tichý spev, potom zamĺkol.„Pre Boha!“ riekla Biankovičová, len čo bola vyšla dcéra. „Aký dlh — ja o ničom neviem.“„Áno, dlh, veľký dlh,“ prešiel Černošínsky zo šepotu do hlasnejšieho hovoru; „dlh, ktorý som nemohol splatiť živému… Áno, on mňa zachránil, váš Gusto, zachránil! Nie môj život, viac, moju česť, moje všetko… A čo viac, zachránil s obetovaním samého seba. Urobil som niečo, pravda, v mladistvom nerozmyslení, čo by ma bolo zhubilo navždy… Z kajúcnosti vyznám vám to… mal som sverené peniaze, rozhorúčený kartovou hrou prehral som všetko. Gusto vytrhol ma, vzal vinu na seba… ja som nahradil všetko, vyšiel som čistý, no fľak zostal na ňom… Áno, tak sa stalo, že váš muž nemohol vyššie, zostal za nami druhými, nepovšimnutým úradníkom — a ja som postupoval…“Biankovičovú pojal strach pred novým jej človekom. Razom objasnily sa jej všetky útrapy mužove, jeho márny boj, jeho daromné námahy vymaniť sa z postavenia subalterného, nezodpovedajúceho jeho vysokému vzdelaniu, pilnosti a talentu.„No, tu som, aby som, nakoľko možno, napravil chybu…“ riekol Černošínsky, priblížiac tvár k tvári vdovinej a žmurkajúc, akoby v rozpakoch, svojimi trochu prižmúrenými očami. „Vidím, že ste v zlých pomeroch…“„Nie, nie! Zadržte! Vy chceli by ste ma almužnou obraziť preto, že tristozlatová penzia núti ma k najkrajnejšej skromnosti. Nie, pane! Viem, môj muž spomínal, že azda bola by pomoc u vás…“„Áno, a to je, čo ma žerie! On mi písal… a viete, čo robí zbohatlý priateľ s listom biedneho priateľa v tisícich pádoch? To som i ja urobil. List bol hodený medzi stá iných žobráckych. Áno, to som urobil, a to ma dohnalo sem, keď dozvedel som sa o smrti Gustovej. Slovo smrť je veľké, vážne slovo… Chcete, aby som mohol upokojiť dušu?“Biankovičovej prišlo na um, že nie ona sama je obeťou akéhosi temného diela, ale i jej dcéra. Hrdosť počala ustupovať materinskej láske. Kto vie, či bohatý priateľ jej muža nezabezpečí budúcnosť dcérinu?„Nebránim,“ riekla ticho.Černošínsky vstal s divánika.„Dajte mi svoju dcéru,“ riekol trasľavým hlasom.Biankovičovej urobily sa mžiky pred očami. Pokryla tvár rukami a položila hlavu na stôl.„Verím, že ste prekvapená,“ počal Černošínsky a bral ruku vdovinu, útlo, otcovsky zohnúc sa nad jej hlavou; „primnoho nového ste počuli. Ale počuli ste slová muža čestného. Noc má rozum, hovorí sa… Pohovoríme si zajtra… Ďakujem za pohostenie.“Ona vstala a hľadela na cudzinca, ako v nedorozumení.On bral svoj svrchník s hodvábnym futrom, klaňal sa a vyšiel.Biankovičová počala chodiť po malej izbe rýchlym krokom, ako v klietke. Chytala sa za hlavu, časom zahíkala suchým plačom. Počala sberať so stola, zo zvyku. Pod tanierom hosťa našla nové novučičké štyri stovky. Celá jej hrdosť sa vzbúrila. Pochádzala z nebohatej, ale intelligentnej rodiny, bola vychovaná skromne, čestne; jej muž odvodzoval meno svoje od Brankovičov, a iba akési nešťastie prinútilo ktoréhosi predka premeniť si meno. A tu razom akási strašná, ohyzdná historia! Ona si už chystala celú zásobu hrdých slov, akými privíta neznámeho votrelca. Jej muž previnil sa na sebe i na rodine, zanechal ženu i decko v biede, ale to neoprávňuje cele cudzieho človeka peňažnou almužnou urážať Biankovičovú.
Vajansky_Jarny-mraz.html.txt
Popoluška10. august 189*Už som zasa v Luči u néniky Drobnickej. Včera som sa sem vrátila z Túrova na jarmočnom voze s pani Kurtákovou. Skoro sama neverím, že som tam strávila vyše štvrť roka, a predsa je tak. Zvláštne rozpomienky som si odtiaľ nedoniesla; od rána do večera sedávala som u pani Jančíkovej pri šití a počúvala od dievčat-ševkýň mestské klebietky. Raz za ten čas hrali tam slovenské divadlo, išla som na to. To mi je jedinou zvláštnejšou rozpomienkou. Divadlo sa mi páčilo, obživilo ma preto, že bolo slovenské; ale ináč i tam cítila som sa osamelá. Nikto sa o mňa neobzrel, lebo s nikým nie som známa. Ale predsa rada by som si išla počuť slovenskú hru a vidieť poriadnu slovenskú spoločnosť, čo len raz za štvrťrok.Stryná si myslí, že teraz mám byť už celkom vycibrenou krajčírkou; len čo to bude, ak jej nevyhoviem… Zajtra mám sa chytiť do Iloninej blúzy, hodvábna látka na ňu prišla z Viedne. Keby mi radšej na prvú skúšku boli dali niečo lacné, smelšie by som sa do toho chytila. Takto, sa mi budú vari ruky triasť od strachu, že ju skazím. Ale odkladať nemožno, lebo Ilona chce ju mať na meniny hotovú, a stryná už vydala rozkaz. Aj vzor z ,Bazaru’ je už vybratý a, rozumie sa, nie z ľahších a prostejších, ale taký, ktorý je ťažko napodobniť, aby to nikto iný v Luči nemohol mať.Včera, keď som prišla domov, povedala mi stryná: „Nemysli si, že je to pre mňa, čo som ťa dala vyučiť šaty šiť. To je pre teba. Tým si môžeš budúcne chlieb zarábať, lebo ja nebudem vždy žiť; a keby som aj žila, nebudem ťa môcť vždy tu držať.“Takéto reči od nej ma vždy popudia a znať to nesmiem dať. Veď je pravda, že ma osirelú pred štyrmi rokmi, keď ešte strýc žil, vzali k sebe. Strýc to urobil z dobrého srdca, z rodinnej lásky, ale že by ma stryná po strýkovej smrti bola podržala ďalej u seba z číreho milosrdenstva, bez myšlienky, že mi bude môcť hodne osoh vziať, to neverím. To by z nej nevystalo. I šaty šiť len preto ma dala naučiť, žeby som mohla na jej dcéru šiť, a nie preto, aby mi dobre urobila. Veď za jeden rok viac platievala krajčírke, ako stálo celé moje vyučenie.Bože, ale som iste nevďačná, keď takto zmýšľam. Veď mi tým naozaj dobre urobila a právom požaduje prácu odo mňa. Lenže za prácu aj cudzí by ma držali, ešte aj platili by mi, a neosobovali by si nazývať sa preto mojimi dobrodincami… No, možno predsa lepšie je pre mňa bývať u strynej ako u cudzích. A ja by jej aj vďačne slúžila, len keby som od nej trochu rodinnej lásky zakusovala. Ale z tej som vytvorená, ako strýc umrel. Možno je to v mojej povahe, že neviem sa obľúbenou urobiť. Viem dobre, že pracovať a ústrky trpieť jednako musím, kamkoľvek sa obrátim. Vidieť, mne osud neurčil nič dobrého… Ako o tom premýšľam, hneď som strpčená. A premýšľať musím vždy, o všetkom, čo by som ako nechcela. To iste preto, že som tak celkom osamelá — vnútorne osamelá.Kým som nebola doma, stala sa tu v domácnosti zaujímavá premena — pre Ilonu, zdá sa, veľmi dôležitá. Stryná prijala do dvoch dvorných izieb obyvateľa: novotného okresného lekára, akéhosi doktora Hlaváňa. Neobyčajne driečny mladý človek. Keď som ho včera znenazdania po prvý raz stretla v pitvore, prebleslo mi, akoby som ho už niekde bolo videla. Najmä biele, mierne oblé čelo a tmavé, krásne načrtané obrvy utkveli mi v pamäti, a po nich rozpamätala som sa, že som ho videla v Túrove na divadle. Taká tvár musí človeku padnúť do oka. Bol tam veselý s ostatnými mladými ľuďmi, zdalo sa, že robili si z niečoho posmešky. Vôbec na prvý pohľad zdá sa byť márnivý a namyslený. To mu je, aspoň v mojich očiach, veľmi na ujmu. U ženy je márnivosť odpudzujúca, ale u muža je ešte odpudzujúcejšia.Ilone sa veľmi páči, s oduševnením spomína jeho ,duchaplné’ belasé oči a ,feš’ tmavé fúzy. Hovorí, že všetky dievčatá sú do neho zaľúbené a, rozumie sa, ubezpečená je, že sa on okrem nej do inej nezaľúbi. Sedáva u našich dám vraj každý večer aj vyše hodiny, hovorí Róza, kuchárka, i stravuje sa u nás. Hneď sa tu tuho udomácnil. Pribudlo s ním teda aj práce do domácnosti, preto stryná neprivolila, aby som aspoň za mesiac ešte zostala u krajčírky, ale súrila môj návrat. Druhú slúžku nechce vziať a Róza odudráva, keď má viac práce ako predtým, hoci jeho obslúžiť a izby mu poriadiť chodí stará Katuša z chalupy.Len sa čudujem, že sa prebil pri voľbe, keď mal žida protikandidáta. Či to nebude hazafi so slovenským menom?… stryná ho prekrúca na ,Hlaványi’. Na jeho tabuľke je: MUDr. M. Hlaván. Mäkčeň nad posledným písmenom chýba — to tiež niečo hovorí. Môj tatuško, viem, spomínal akéhosi Janka Hlaváňa, farára v Hrúznom, svojho priateľa, a ten bol veru iste Slovák. Nebodaj doktor bude tohto syn a — Hlaváň. Tak sa to u každého začína. Vidím toho plno okolo seba, a predsa ma vždy zabolí každý nový prípad…16. augustBlúza je hotová, chvalabohu! Dve noci som pre ňu zle spala, čo som sa bála, že sa nevydarí. Krajčírka síce našla by na nej chyby, ale stryná je s ňou spokojná, lebo je umele zberaná a rukávy celkom zvláštne pristrojené. V širokom zberanom pásiku niže hrdla každá ženíliová bodka, aké sú rozosiate po mäkkom hodvábe, padne von, že pásik vyzerá ako zo samej ženílie. Vyše pásika je nadložená riedkou čipkovanou látkou. Stojí dobre a farbou znamenite pristane k Iloniným krásnym čiernym vlasom a očiam. Ona sa tvári, že je s ňou len stredne spokojná, a vidno, ako sa jej páči. Za hodinu zvŕtala sa v nej pred zrkadlom, keď si ju hotovú oprobovala, len sa jej nikam z nej nechcelo vyzliecť. Stryná zato darovala mi Iloninu bledožltú blúzu, o ktorej táto predtým poznamenala, že ju v nej poznajú už všetky vrabce. Drahú čiernu okrasu, pravda, najprv spárala z nej, že sa jej na iné zíde. No ja by tú do očí bijúcu okrasu beztak nenosila. Vôbec mne by bola milšia akákoľvek lacná látka pre mňa kúpená než taký skvostný odhodok… Ale to je u mňa, akiste, zasa neoprávnená vysokomyseľnosť. Bolo by i lepšie i rozumnejšie, keby som sa už raz bez trpkosti vžila do toho, čo mojou trpkosťou jednako nedá sa zmeniť: že som ja len úbohá, v očiach sveta v každom ohľade nepatrná, na milosti strynej žijúca Anna Drobnická, a moja strýčna sestra že je krásna, zámožná, elegantná, obdivovaná Drobniczky Ilona. Tak.Ale blúza z plnovyvinutej Ilony je mne veru až veľmi priveľká a prerobiť si ju, na to sotva nájdem času. Tak ju aspoň nebudem musieť nosiť.Ilona sa tuho zaľubuje do doktora — ba je už po uši zaľúbená. On možno tiež do nej, ale ona sa jemu zalieča. Nech by bola akákoľvek mrzutá, nervózna, ako sa to okrašľujúco hovorí, hneď sa usmieva a oči sa jej blyštia, keď sa u nás ukáže. I hneď má čo hovoriť, celú záplavu. Len sa čudujem, kde berie toľko tých prázdnych rečí a živých posunkov, keď ináč je do všetkého lenivá. A ešte väčšmi sa čudujem, keď on ju, zdá sa, so záľubou počúva a jej nadráža. A stryná sa tomu teší, všetky rančeky okolo očí jej hrajú, keď ich počúva, prisviedča im a sa im usmieva. Badám, že často si nájde zámienku nechať ich chvíľami osamote. Mňa skrátka inam pošle po práci, aby som ich nemýlila. Hlaváň jej je vhod pre Ilonu, taký lekár s dobrými výhľadmi — a k tomu ešte Ilone po srdci. Ilona teraz útrpne pozerá na všetkých doterajších svojich vzývateľov, tento najnovší razom všetkých vyhodil zo sedla. Ale čo to len bude, ak sa ozaj zoberú? Škoda Hlaváňa! Zdá sa mi, že Ilona ako jeho žena nebude mu na osoh. Iné nebude vedieť, ako hovieť jeho márnivosti, i svojej, a hnať ho, aby vyrobil čím viac dôchodkov. Viem, ako to býva. A jeho je predsa škoda; tuším, že by mal schopnosti k čomusi lepšiemu. Niekoľko ráz som ho videla, keď mal pacientov u seba. Vtedy je celý pri veci, zabudne na lichosti. K najchudobnejším je vždy najlepší, trebárs nie najzdvorilejší. Dnes s chorým, maznavým dievčatkom z dediny bol nesmierne trpezlivý, musela som ho obdivovať. I stará Katuša ho zvelebuje, aj do ohňa by skočila za neho, lebo keď bola nedávno veľmi chorá, chodieval ju viac ráz do dňa pozrieť a sám jej ešte i všetky lieky poplatil. Celá je šťastná, keď jej ráno na jej pozdrav odvetí: „Dobré ráno, babka! Ako sa máte? Kašeľ vás nedusil?“ Vždy nám to potom v kuchyni referuje. Vôbec ľudia prichádzajú k nemu s veľkou dôverou. Ja by som veľmi rada vedela, či zmužnie a zvážnie, a či — —Už zasa zbytočne prehutujem, kde ma nikto o to nepýta…19. augustUž je po paráde. Koľké prípravy pre niekoľko hodín pôžitku! Za dva dni sme piekli pečienky, pečivá a cukroviny. Od rána do večera na nohách a v kuchynskej spare. — Včera bolo už pomerne menej roboty. Stryná s Ilonou hneď ráno odišli na koči do Túrova, že vraj na slávnostné služby božie pri príležitosti kráľových narodenín. No chcelo sa im iste len trochu previezť za krásneho dňa a ukázať sa túrovským známym. S Rózou sme nachystali na misy pečivo a chladné pečienky. Keď stryná s Ilonou popoludní prišli domov, našli už všetko pripravené, veľký stôl v jedálni prikrytý i kvetmi ozdobený.Gratulanti a gratulantky podvečer skoro odrazu sa dostavili. Kvetných kytiek nadonášali toľko, že celý dom rozvoniaval nimi; stôl vo veľkej izbe bol ich plný. Dostavila sa samá mládež, dievčatá a mladí ľudia. Dve slúžneho dcéry, Irma a Ida, v rovnakých bledobelasých šatách, červené a žlté ruže za opaskom. Doviedli si hneď i gavalierov, pisárov zo slúžnovskej kancelárie. Ovodáška Hajnóczy Gizela a dve učiteľky Kesznerové, prišli spolu s Bérczim a Toldym, mladými učiteľmi z polgárky. Notár, dávno do Ilony beznádejne zaľúbený, rozumie sa, nechýbal. Z apatéky syn i obidve dcéry, s ktorými je Ilona najdôvernejšia. Aj švihácky prvý pomocník kupca Reitera dostal sa už do nášho krúžku ako sprievodca principálových slečien dcér, ktoré však teraz sprevádzal i brat, právnik. I z okolia prišli zo dvaja mladí ľudia, ktorých ani nepoznám. Naše dámy majú široký priateľský kruh. Najprvším gavalierom bol stoličný podnotár Malinay, ktorý naschvál, kvôli Iloniným meninám, prišiel z Túrova. Dávno sa jej zalieča a jej to lahodí, nuž zahráva si s ním. Ale za muža by ho nechcela, lebo je po uši zadlžený a chcel by si jej nádejným dedičstvom vypomôcť. Všetci hostia, ako sa schodili, šli najprv panej ruku bozkať a potom Ilone blahoželať. Bolo ich všade plno, po všetkých kútoch veľkej izby utvorili sa skupiny, odvšadiaľ znela vrava, prekáranie a žartovná zvada.Ilona plávala v rozkoši, oči jej svietili víťazoslávou. Zatienila všetky priateľky; kde mihla sa jej ružová blúza a nakrčkaná čiernovlasá hlava, ta tiahli i mladí ľudia. Ale ona, kým doktor Hlaváň chýbal v spoločnosti, často netrpezlivo pozerala oproti dverám. Bol kdesi preč a prišiel posledný. „Kdeže je tvoj pekný doktor?“ dráždili ju kamarátky. Keď sa konečne zjavil, celá tvár jej zahorela od vytrženia. Bola rada, že sa mu mohla takto ukázať v celej svojej sláve. Hneď sa mala k nemu, zasnovala ho do rozhovoru a Malinayho prepustila slúžneho dcéram. „Ale ti je len dobre, mať takého gavaliera v dome…“ šepkali jej družky, prekáraním zakrývajúc svoju závisť. Všetky jastria po ňom, ani jedna nebola by od toho zapáčiť sa mu. On víťazí bez námahy a vidieť, ako mu to lahodí. Ale Ilona je hneď žiarlivá; nedopustí, aby sa s inými zhováral, naskutku je ona tam a hľadí ho pre seba zaujať. Ba i keď len počuje, že sa bavil v niektorom dome, kde je pekná pani alebo pekné dcéry, už sa dusene zlostí. A mladé dámy lučianske teraz vraj, nehľadiac na zdravé počasie, akosi často chorejú a konzultujú s ním. A potom vychvaľujú jeho lekársku schopnosť. Ja sa už ani nečudujem, že je márnivý, na tejto zábave som mu to spolovice odpustila, lebo vidím, ako ho dámy o závod vháňajú do toho. Blaznejú sa za ním, zaliečajú sa mu žiarivými pohľadmi a afektovane naivnými poklonami. A prečo? Preto, že je pekný. On, pravda, tiež neostáva im dlžen, navzájom lahodí ich márnivosti. Na lichotivé slová a ohnivé pohľady nie je skúpy. Ale často i dosť úsečne, ba rovno posmešne odpovedá; až priveľa si dovoľuje, keď vidí, ako si ho obchádzajú. A im ani na um nepríde pohoršiť sa preto. Mne bridí sa taká lichá, falošná hra sem i ta, o ktorej obidve strany vedia, že je falošná a nepekná, a predsa majú záľubu v nej. Ako môžu mať radosť jedni hovoriť a druhí počúvať lživé lichotenia, a najmä ešte i zľahčujúce narážky, v akých teraz vrcholí ,duchaplnosť’? Ženská jastrivosť neprestane, kým tento mrav potrvá, a mužskí, zdá sa, ani nechcú, aby prestala, hoci ju v zásade zatracujú. Často pozorujem, že ešte i dobré a rozumné dievčatá, náhle dostanúc sa do mužskej spoločnosti, chytro predstrčia si masku jastrivosti, bez ktorej, myslia si, nemožno sa zaobísť. Mňa to vždy uráža a znechucuje. Či azda len preto, že moju márnivosť nikto nepodnecuje, keďže sa mi nikto nezalieča? Neviem. Ale som presvedčená, že i keby mi zrazu bola udelená očarujúca krása a všetci by sa mi zaliečali, nesprávala by som sa k mužským tak, ako sa obyčajne správajú k nim dievčatá.Večeralo sa nenútene, kto stojac, kto sediac, ako sa komu páčilo. Obsluhovala som temer nemo, z povinnosti, a, ako mi stryná stranou vyčítala, nevľúdne. Ja, žiaľ, nemám vrodenú ľúbeznosť a nadobudnúť si ju neviem. Doktora, ako domáceho, poverila starať sa, aby mladí ľudia netrpeli smädom. No títo i sami mali starosť o seba, poniektorí i viac, ako bolo treba. Potom v rozjarenej nálade i poetické toasty lietali na kráľovnú večera — Ilonu. Ku všetkým kvetom a hviezdam ju pripodobnili. Usmievala sa jasavo a štrngala si so všetkými. Stryná plávala v rozkoši, rančeky okolo jej očí ustavične hrali.Po večeri rozprúdili sa spoločenské hry. Duseného chichotu, afektovaných výkrikov i hlasitého smiechu bolo dosť. Napudrované tváre parili sa a neboli pritom pekné. Ja by len rada vedieť, prečo sa ženské pudrujú. Či si ozaj myslia, že sa tým prikrášlia, a či tiež len pre módu, že vidia to jedna od druhej? Podľa môjho vkusu veru i nepekná pleť krajšia je osebe, ako keď je bielym prachom potretá a ružovou farbou pomaľovaná. To už veľmi pripomína, že ženy priznávajú si význam čírych obrázkov. Vnútro môže byť pusté, len nech je tvár natretá. I toto ma vždy uráža, lebo je tiež výrazom lži, ku ktorej sú ženy dovádzané nezmyselnou márnivosťou a dychtivosťou zapáčiť sa mužom. Lož na jazyku, lož v úsmeve, pohľade a posunku — a teda lož i na lícach… či je to zasa len neprajné odudrávanie predurčenej starej panny, za akú ma stryná vždy vyhlasuje? Neviem, ale namaľované tváre sa mi protivia ako každá nepravda.Po iných hrách prišiel rad i na zálohovú; a keď už bolo mnoho zálohov, na ich vymieňanie. Pri tom je vždy najlepšie ,animo’. Proti bozkom sa síce zo ženskej strany tuho protestovalo — očistom. Mladí páni naproti tomu rázne tvrdili, že bez bozkov celá hra nestojí za nič. No stryná, aby nebola ohovorená, že mládeži priveľa povoľuje, zo začiatku vynachádzala rozličné iné spôsoby trestu, poťažne výmeny. Deklamovalo sa, najviac Petőfiho krátke, ohnivé básne; hovorili sa prítomným do očí príjemné i nepríjemné veci; vymýšľali sa rozličné žartovné kúsky. Ilona svoj zlatý náramok, ktorý jej po previnení Hlaváň musel odopnúť z bielej okrúhlej ruky, vymenila tým, že tancovala valčík s pánom, ktorého si sama vyviedla. Rozumie sa, že si vyviedla Hlaváňa. Hajnóczy Gizela zas musela tancovať sólo čardáš, pričom tak vyhriali sa jej líca, že prirodzená farba prerazila cez nafarbenú. Čo potom ďalej bolo, neviem, lebo na povel strynej musela som odísť do kuchyne narobiť limonády pre rozohriatu mládež. I ta bolo počuť veselú vravu, spev ,Boczi, boczi, tarka’, a zatým všeobecný smiech.V kuchyni bolo zo šesť slúžok, čakajúcich na svoje slečny, aby ich domov odprevadili. Dala som im koláče, aby trpezlivejšie čakali, lebo pred polnocou ani pomyslieť, žeby sa spoločnosť rozišla. Keď som bola s limonádou hotová, dala som ju do bachratej krištáľovej fľaše a niesla som ju na tácni i s pohármi dnu — netušiac, do čoho tam vbehnem. Ako som ju totižto niesla cez veľkú izbu, v ktorej sa bavila rozkrákorená spoločnosť, vyhýbajúc každému a dávajúc pilný pozor na tácňu pred sebou, zrazu začujem Ilonin hlas „Anna, nechoď tade!“ a hneď nato viacerí mladí páni sa ozvali: „Neslobodno upozorňovať!“ Zastala som zarazená, neznajúc, čo to má byť, i videla som, že všetci napnute hľadia na mňa, dámy výstražne a páni s úsmevom očakávania. Mňa rozpálilo. Nadišiel ma pocit nepríjemnej neistoty, tušenie nastrojeného klepca, ktorý všetci vidia, iba ja nie. Ale i nahnevalo ma, že mňa, ktorá ináč vylúčená som z ich zábaviek, chcú teraz tí rozihraní mať za terč svojich vtipov. Zdvihla som hlavu. „Prosím, ja sa nehrám, vidíte, že len obsluhujem…“ riekla som vzpurne a pokročila som rovno napred smerom k jedálni. Ale oni nedbali na moje ohradenie sa. „Už je tam!“ „V kruhu je!“ volali víťazným pokrikom, a doktor Hlaváň s rozjareným úsmevom zastal mi cestu. „Ľutujem vás, slečna, ale najvyšší súd nasúdil mi, ak chcem svoj prsteň naspäť dostať, že musím tú dámu pobozkať, ktorá sa prvá dostane do tohto kruhu. (Ukázal na kruh, na dlážke kriedou poznačený, v ktorom skutočne práve som stála.) Vás, ako vidíte, zastihlo to nešťastie, niet vám teda pomoci…“Toto hovoril s neskromným, samoľúbym úsmevom, ktorý znamenal, že ja to ,nešťastie’ popravde mám považovať za veľké šťastie. Mňa znova ešte väčšmi rozpálilo a môj pohľad iste nebol vľúdny, lebo zdalo sa, že ho zarazil. Úzkosť a zloba stiesnili mi hlas, ledva som mohla vyriecť: „Už som povedala, že sa nehrám, že —“„To je jedno!“, „To nerozhoduje!“, „Prepadli ste výroku!“ ozvalo sa zo všetkých strán, pričom sa najväčšmi rozhadzovali slúžnovskí pisári. A vtom som i pocítila doktorovu ruku okolo pliec, hneď nato protivný, vlhký vínový zápach jeho dychu a — krátky, tuhý bozk na ústach.„Bravó!“, „Podarené!“ schvaľovali hlučne doktorovu ,vydarenú’ produkciu. Pisári najdlhšie kričali z celého hrdla: „Éljen! Éljen!“ a tlieskali.„Preboha, fľaša!“ vykríkla som ja medzitým zdeseno. Cez všetok príkry pocit tej chvíle u mňa prerážal strach o drahú hladenú fľašu, lebo vtom, keď sa doktor nahol ku mne, obľahčela mi tácňa a ja som myslela, že fľaša padá. No, tu ju len on opatrne zachytil druhou rukou, za čo jedine som mu povďačná pri celej tej veci.Všetci sa smiali, neviem, či môjmu zbytočnému strachu, a či preto, že som po slovensky vykríkla. Ja, nepekne pozrúc na nich, s červenou tvárou ponáhľala som sa do jedálne. Doktor niesol fľašu za mnou, a vidiac ma nahnevanú, začal sa vyhovárať, že on za to, čo sa stalo, nemôže, že musel sa súdu podrobiť atď. Neriekla som nič, iba pobrala som sa bočnými dverami von do pitvora a na dvor. Tam som sa prechádzala, utišujúc si pobúrenú krv. V tú chvíľu som nenávidela všetkých tamdnu s ich hlúpou rozjarenosťou, ktorá mne, bezbrannej, pripravila urážku. Oni, pravdaže, urážku v tom nevideli — ba slečny iste mi to ešte i závideli. Ale on, Hlaváň, mal sa zachovať šľachetnejšie a nemal ma bozkať, keď videl, že to nechcem. Nezachoval sa mužne, ale roztopašne, ako hociktorý samopašný mladý človek. To ma na celej veci vari najväčšmi hnevá. Keby bol odstúpil, keď videl môj odpor a moje sputnané ruky, tak by som si ho ctila. A takto — — strasie ma, keď si pomyslím, ako páchol vínom…Zo dvora som odišla do záhrady, tam som si sadla na lavičku a oprela hlavu o peň jablone. Otvoreným oblokom videla som do kuchyne i počula som, že ma stryná zo dva razy volá. Ale neohlásila som sa, nech si robia reku, čo chcú…Bolo vidno a teplo, celkom bez vetra. Tôňa stromu nehybne ležala na sivom chodníku i na šerozelenej pažiti v bledom mesačnom svetle. Táto tajná samota mi čudno lahodila, tíšila moju pobúrenosť. Ale pokoja mi jednako nedodala, lebo z utíšenia povstávala akási hlodavá nespokojnosť a neurčitá túžba. Či uprela som oči do diaľky, mesačným svetlom pretkávanej, a či až hore ku hviezdam, vždy sa mi predstavovalo, že on, ktorý ma pred chvíľou urazil, musí zastať tu predo mnou a odprosiť ma. Nie pre moje zadosťučinenie, ale preto, aby som jeho — aby som o ňom mohla dobre zmýšľať… Táto predstava ma neústupne prenasledovala, hoci ju rozum zavrhoval. Prečože má odprosiť, hovoril rozum. Veď to, čo urobil v tom položení, nebolo nič neslušné alebo práve pohoršujúce, to mu len nakladalo pravidlo hry. Veď je pravda; ale mňa to neuspokojilo. Premýšľala som, prečo ja vec inak chápem ako ostatní, ale o tom iste budem márne hútať.Z toho ma vyrušilo búchanie dverami, vrava a ruch v dome: hostia sa odoberali. Až vtedy som nepozorovane vkĺzla do domu. Doktor ma zočil v kuchynských dverách.„Kde ste boli, slečna? Ja som —“Chvatne zatvorila som za sebou dvere, zmocnil sa ma náhly strach, že ma ozaj chce odprosiť, a to, v čudnom protirečení s predošlou žiadosťou v záhrade, nechcela som dopustiť… Ešte jedno treba vyznať: chvalabohu, žeonto bol tam, v kriedovom kruhu, a nie niektorý iný z tých, čo boli v spoločnosti.Od strynej, rozumie sa, dostala som hrešenie. Po prvé preto, že som doktorovi tak nevhodne nadbehla do toho kriedového kruhu, a po druhé preto, že som sa potom nafúkala a nebola poruke, keď ma potrebovali. Ale nemôžem povedať, že by sa ma to bolo veľmi dotklo.Teraz je už poludnie a stryná s Ilonou ešte spia. Vstala som, ako obyčajne, pred šiestou a vyriadila som s Rózou veľkú izbu i jedáleň. Po doktora prišli až z Ľupčian, obedovať teda nepríde, nuž nám netreba ani variť. Máme v komore toľko zvyškov, že by sme s tým mohli odbaviť ešte jedny malé meniny. Sedím si teda na pokoji v doktorovej izbe a píšem, a pochvaľujem si tento poldeň prázdnin. Keď odchádzal, obzeral sa po všetkých dverách, neviem, koho vyzeral. Ja ho ešte nechcem na oči, hoci viem, že ho tým nepotrescem. Ale konečne sama neviem, prečo chcem, aby bol lepší od iných. Čo mňa do neho? A Ilona je veru až veľmi spokojná s ním — pokiaľ on na inú nepozrie.25. augustUž sa týždeň minul od našej zábavy, a ešte som nebola na slove s doktorom. Niekoľko ráz som zbadala, že chcel by so mnou prehovoriť bez svedkov — nemôže to byť iné, ako že ho omína ten nedávny prípad — ale ja sa tomu vždy vyhnem. Protiví sa mi počuť ho ospravedlňovať sa a ešte väčšmi sa mi protiví, aby ma za odpustenie mal prosiť v tejto veci. Vyrovná sa to i bez odpýtania. Mne je dosť, keď vidím, že badá svoju vinu a že ho to mrzí. Vidím i to, že nie je taký nevšímavý, že by vycítil, s ktorou ako smie zaobchodiť. Dosiaľ mal sa ku mne s akousi dobrodušnou blahosklonnosťou, odvtedy pozdravuje ma vážne, úctivo. Možno sa trochu i hnevá, že som ho k tomu priviedla. Zato však mňa už opúšťa hnev, najmä čo sa dnes predpoludním stalo niečo, čo nás, myslím, už pomerilo bez odpýtania a bez výslovného odpustenia. Prišla totižto zblednutá, bedákajúca žena s malým, zostrašeným a fikajúcim chlapcom na rukách, majúcim rúčku hrubo naobkrúcanú bielymi šatkami, cez ktoré miestami premokala krv. Bola som rada, že z jednej strany zastihla doktora doma a z druhej strynú s Ilonou nie (boli na gratulačnej vizite u slúžnych, kde i otec i syn je Lajoš), lebo tieto nerady majú bedákajúcich pacientov u doktora. Ženino jajkanie zo zatvorenej doktorovej izby počula som do otvorenej kuchyne, potom strašný výkrik a za ním chlapcov plač. Ja som sa zľakla, hnalo ma bežať ta na pomoc, ale v polceste som zastala, nechcejúc byť všetečnou. O chvíľu stíchol chlapcov plač, dvere sa otvorili a doktor, držiac na ruke k sebe privinutého chlapca, vyšiel von. Ako ma zazrel, zamračené čelo sa mu vyjasnilo.„Slečna, prosím vás, poďte sem, ak môžete! Buďte láskavá a pomôžte mi. Matka tohto dieťaťa je bez seba, omdlela od strachu pred operáciou. A lepšie tak, nebude mi prekážať.“Vošla som ochotne za ním do izby, páčilo sa mi, že mal ku mne toľko dôvery. V samom kúte kľačala chlapcova matka, tvárou i rukami na stoličke zahodená, a nehýbala sa.„Vezmite ho, prosím vás, posaďte sa s ním sem a držte ho pevne,“ nariaďoval určite. Chlapček so strachom, ale poslušne dal so sebou nakladať, len keď si pozrel na obviazanú ruku, nakrivoval ústa do plaču. Posadila som si ho na lono a jednou rukou pevne pritisla som jeho hlávku k sebe, nadstaviac dlaň tak, aby si nemohol vidieť tú dokaličenú rúčku, ktorú som druhou rukou rovnomerne držala. Doktor mal už poruke všetky potrebné veci, umývač s čistou vodou postavil ku mne na stoličku a potom pozorne snímal posledný obvinok zo zakrvavenej rúčky. Ja nevdojak som zosŕkala, zazrúc tri zdanlivo rozmliaždené pršteky. Na prostrednom ostatný stavček držal sa už iba na samej kožtičke. Dieťa sa nepokojilo a skunkalo od bolesti, i možno od strachu.„Vy blednete; nedívajte sa sem. Ak mi aj vy omdliete, ostanem bez pomoci,“ napomenul ma doktor dôrazne, a to účinkovalo. Zobrala som sa a sama sa chvejúc, začala som chlapca všelijako zahovárať, opytujúc sa ho, ako sa volá, kde býva, s kým sa hráva atď., a potom som mu začala rozprávať o Jankovi Hraškovi, čo si v hore pod hríbom plátal krpček. Bez súvisu povytrhávala som jednotlivé udalosti z povesti, ako mi v trapiech prišli na um, a o chvíľu sa mi i podarilo odvrátiť Jožkovu pozornosť od obrábanej ruky.Medzitým prebrala sa i jeho matka z mdloby a zdesene obrátila sa k nám. Doktor jej hneď prísno zahrozil, aby sa ticho držala, žeby chlapca zasa nesplašila. Pokrčila sa na zem a, skľúčené ruky pritisnúc na oči, udúšala stenanie, neborká. Doktor zručne konal svoju prácu a s takou spokojnou, ba skoro veselou tvárou, akoby mu táto Jožkova nehoda bola k zvláštnej radosti. ,Akí bezcitní sú tí lekári,’ pomyslela som si. Ale Jožko, zdalo sa, ani necítil už prílišné bolesti.„No, všetko je už v poriadku,“ riekol po chvíli doktor, vpravujúc Jožkovu obviazanú rúčku do slučky, zo šatky spravenej a cez šiju prevesenej. Potom vzal ho odo mňa a postavil na zem. „Tak, vojakom už sotva budeš. Ale preto neplač!“„Žobrák! Takého žobráka nešťastného budem chovať! Keby to bolo aspoň na ľavej… môj premilý chlapec, veruže, som si ťa uvarovala!“ vykladala mať, utierajúc si slzy a berúc Jožka na ruky. Doktor jej podal odstrihnutý konček pršteka a ona znovu začala vykladať. Mňa tiež mráz prešiel a odišla som. Celú hlavu som mala omámenú, i od trápneho dojmu, i vari od tuhého jodoformového zápachu.Potom na chodbe pristavila som odchádzajúcich a podala som Jožkovi kus cukrovinky do zdravej rúčky za prestáte útrapy. Opýtala som sa matky, čo urobí s tým kúskom prsta. „Pochovám ho niekde pod strom a svätým krížom prežehnám,“ odvetila mi.Na uhle domu, na moje nešťastie, stretli ju stryná a Ilona, domov sa vracajúce, a prvá hneď z príchodu ma s hnevom napadla, že kto mi dovolil rozdávať cukrovinky všetkým do domu prichádzajúcim cudzím ľuďom. Aby som to druhý raz neurobila, lebo ináč bude musieť všetko predo mnou zamykať. Ale mňa dnes ani toto neurazilo. Celý deň trvá mi akýsi teplý pocit, že stala som sa užitočnou pri dobrom diele aspoň tým, keď som držala a zabávala neboráka malého pacienta pri operácii. A k doktorovi zrazu čujem hodne sympatie — sama neviem, prečo. Zdá sa mi, že je predsa oveľa lepší, ako som myslela, nuž preto. Ale čo mi má na tom záležať, aby bol lepší, ako som myslela? To už sama neviem. Do neho jednako ma nič, najmä ak je odrodilec. Len či je odrodilec — len tým keby nebol!…Pri obede bol veľmi dobrej vôle. O svojich lekárskych veciach nikdy nehovorí, tak nespomenul ani dnešný prípad, ani voči mne. Ilona ho zabávala, stryná potisla mu najlepší kus mäsa, aby si ho vzal — vždy mu takto očividne praje — a on sa celkom dobre cíti, keď sa mu tak lahodí. Mne by sa lepšie páčilo, keby sa proti tomu trochu ohradil. Rada by vedieť, ak sa stane Iloniným mužom, či ho aj potom budú takto rozmaznávať…31. augustNaskrze nestihnem písať do tohto zošita, stryná vždy dáva pozor, kde som a čo robím, takmer nemám v celom dome miestečka, kde by som si ho pred ňou schovala, a predsa žiada sa mi aspoň raz do týždňa nakrátko zaznačiť do neho, čo mi búri myseľ. Keby som mala rodičov, brata, sestru alebo priateľku, s ktorými by som zdieľala všetko, čo sa ma týka, nepriamila by som sa na toto. Ale keď tých nemám, tento úbohý zošit musí mi byť dôverníkom. Kedykoľvek zaznačím niečo do neho, je mi tak, akoby som sa nejakého bremena zbavila.Včera ráno zasa príbeh s doktorom. Čudné, že vždy o ňom musím písať.Ja totižto včera ráno, ako obyčajne o tomto čase, keď on už býva preč z domu na svojich lekárskych návštevách, šla som do jeho ordinačnej izby prach poutierať. To mi sama stryná uložila za povinnosť, lebo stará Katuša nie je na to súca. Po vrchu stola prešuchne handrou a tvrdí, že už všade poutierala. Chytím sa teda utierať ten prach, počnúc od knižnej skrine, v ktorej cez sklo každý deň znova prečitujem chrbtové nápisy tých hrubých lekárskych kníh. Sotva som prešla od skrine k veľkej, voskovým plátnom obtiahnutej leňoške, do ktorej, tuším, usádza pacientov, keď tu zrazu: krok — dva v bočnej izbičke — — dvere sa otvoria a — doktor stojí v nich… Siahol si rukou do vlasov a usmieval sa trochu vzdorovite, trochu v rozpakoch a trochu márnivo i ubezpečene, ako obyčajne. Ja som bezpochyby náramne udivene pozrela na neho, lebo som bola uverená, že pred štvrťhodinou videla som ho vyjsť pitvorom v klobúku a s palicou.„Vítam vás tu, slečna,“ riekol, usilujúc sa k nenútenosti. Ja nevdojak pošla som ku dverám, ale spamätajúc sa, že taký útek bol by veľmi smiešny, pristavila som sa. No on jednako bol ma už niekoľkými krokmi predišiel.„Prosím, neutekajte. Vy síce — a nie celkom bez príčiny — máte ma, tuším, za človeka veľmi nezvedeného; ale ja práve o tej nešťastnej príčine chcel by som konečne s vami prehovoriť — preto i vydobyl som si túto príležitosť.“Iste veľmi nesmelo pozrela som na neho, lebo sa dobrodušne usmial.„Vidíte, čo som aký, ale luhať neviem. Zúmyselne som čakal v druhej izbe, kým vy sem prídete — viem, kto sa staráva o poriadok tu, keď som preč — nechcem to tajiť. Vy sa hneváte od poslednej zábavy a nepripustíte, aby som sa ospravedlnil pred vami, nuž ľsťou musel som si u vás vymôcť výsluch. A teraz, prosím vás: odpusťte mi i toto, i vtedajšiu moju vinu, ak ozaj bola vinou. Prosím…“Otvorenosti a dobrodušnosti v jeho spôsobe nebolo možné odolať, bola by som mu chcela ruku podať. Ale ubezpečená namyslenosť, ktorá neskryte prerážala z jeho pohľadu a úsmevu, akoby mi hovorila: Len sa vzdaj, maličká: mne, neodolateľnému, veruže ani ty neodoláš — zarážala ma. Práve u neho ju nemôžem vystáť. Hnevám sa, že ho spotvoruje. Preto i v tú chvíľu držala ma tiesniaca napätosť: cítila som, ako jedno na druhé mením farbu, a nemohla som preriecť úprimné slovo. On to videl a akosi sa zarazil. Samoľúbosť z jeho tvári zmizla, ale i pekná jasnosť.„Vari mi ozaj vôbec nechcete odpustiť —?“„Ale veď ja sa už nehnevám. Viem, že to vtedy nevdojak prišlo. Ja vôbec ani takého slova som vám nepovedala, z ktorého mohli by ste sa môjho hnevu domýšľať…“„Veď práve. Ani slova ste mi nepovedali, ale vaša nevôľa na mňa citeľne zaľahla. Myslíte, že som taký tupý, že by som ju nebol pocítil? A či vari môžete povedať, že ste sa nenahnevali na mňa po tom výstupe v kriedovom kruhu?“„To nemôžem. Ja som očakávala, že ma ušetríte, keď vidíte môj odpor. Bola by som vám bývala vďačná, tým boli by ste si získali moju úctu a dôveru.“„Ale svoje právo bol by som si znevážil — a nebodaj každá iná na vašom mieste to zneváženie v tomto prípade bola by pokladala za urážku…“„Ja nie; lebo k tomu bola by vás viedla šľachetnosť.“„Vy inak chápete vec ako my ostatní. Ja som vtedy myslel, že vy z nepravej skromnosti sa vzpierate, i domnieval som sa poslúžiť vám, keď nedopustím, aby ste sa za menej stavali od tamtých. Teraz viem, že vy ste sa ohradzovali z hrdosti, a viac nedovolil by som si postúpiť tak voči vám — proti vašej vôli totižto…“„Tak sa už nemám čo hnevať, rada odpustím.“Jeho tvár naskutku zasa úsmevom sa rozjasnila. Bystro mi podal ruku.„Ale istej zatvrdlivosti predsa musím sa ešte priznať, nedá mi to inak. Ja ten svoj ,nešľachetný’ skutok v kriedovom kruhu popravde ešte ani na okamih som neoľutoval, hoci som si ním pritiahol váš hnev, a, tuším, ani ho nikdy neoľutujem…“ hovoril potmehúdsky, keď držal moju ruku, a namyslenosť zasa hneď zablysla mu v očiach.„Nebolo treba povedať mi to,“ riekla som odmerane a odtiahla som ruku. Tento jeho spôsob ma popudzuje, zdá sa mi zľahčujúcim. Cítila som, ako mi do líc vbehla krv.On zasa zvážnel.„Máte pravdu; to sa týka výlučne mňa.“„Tak načo ste ma odprosili a ako vám mám odpustiť, keď ste neoľutovali?“ pýtala som sa s hnevom, nedajúc sa mýliť, že on, hoci sme v rozopre, hľadel na mňa čudno priateľsky.„Ja som vás podľa vášho pochopu urazil, preto som povinný odprosiť vás. Ale podľa môjho pochopu som vás neurazil, teda nemám sa prečo kajať a mám oprávnený nárok na vaše odpustenie,“ vyložil mi vec. Nevedela som, čo proti tomu namietnuť, a sklonila som hlavu.„Vy mi síce nemusíte odpustiť, najmä že moja nekajúcnosť má ešte aj iné príčiny, ale ja vás predsa —“„Veď sme to už skončili,“ prerušila som ho a pobrala som sa ku dverám. Ešte ďalej preťahovať tento rozhovor tu, v jeho izbe, nevidelo sa mi. Ale on ma v polceste pristavil.„Ešte jedno prosím. Dosiaľ som sa vám nepoďakoval za pomoc nedávno (kývol hlavou k miestu, kde nedávno Jožkovi naprával ruku), čo iste tiež nenapravilo vašu mienku o mne. Ale vy ste mi i vtedy tak náhlivo unikli, že —“„Za to žiadať vďaku mi ani len na um neprišlo,“ riekla som proste, popravde.„Ale ja vám predsa ďakujem. Držali ste sa statočne a viem, že vám to nepadlo ľahko. Nebolo vám mrzuté, že som vás o to popýtal?“„Naopak. Rada som, že ste mi dôverovali, že nemáte ma za nervóznu a maznavú.“„To už celkom nie. Bol by som slepý, keby som nevidel, že je vo vás mnoho sily — najlepšej sily. Nebál som sa ani zamak, že nevydržíte, hoci pri celej tej procedúre ste vy, tuším, viac trpeli ako sám pacient.“Nadišla ma hrdá radosť, že tak o mne súdil.„To len pre nezvyklosť. Druhý, tretí raz by som bola otuženejšia.“„Týmto teda pririekate mi svoju pomoc prípadne i na druhý raz?“Tu som už prišla trochu do rozpakov.„Ja, podľa mojej vôle, rada by som vám alebo tým chorým poslúžila, príjemné povedomie mi je môcť byť v niečom užitočnou, ale — viete, že mne stryná rozkazuje, nemôžem robiť to, čo chcem…“V porozumení prikývol hlavou. Medzitým šla som ku dverám a siahala som po kľučke. Ale on už bol svoju ruku položil na ňu, moju však tiež pridržal tam i rýchle nahol sa k nej a pobozkal ju. Potom mi otvoril dvere, uklonil sa a zatvoril ich za mnou. Ja, celá pomútená, vošla som do kuchyne a tam som si sadla, kým som prišla trochu k sebe.O chvíľu som ho videla náhlivo odchodiť a šla som dokončiť, v čom ma prekazil. Na jeho stolíku videla som obálku z listu so slovenskou adresou: Dr. Miloš Hlaváň. Iste od jeho otca. Dosiaľ som ani nevedela, že je Miloš.So mnou samou hovorí vždy po slovensky a pred domácimi ma neoslovuje. Azda cíti, že mňa zabolelo by od neho slovo v cudzej reči, a slovenčinou on nechce urážať milostivé domáce dámy. To je tá osudná slovenská ,šetrnosť’.Ako badať, spriatelil sa tu už s celou spoločnosťou a hrá v nej značnú úlohu. Viem, ako bude: čím ďalej, tým viac sa tu udomácni a viac odtiahne sa od svojich — až napokon tu bude celý, tam neostane z neho nič… A najmä ešte, keď si našu Ilonu vezme za ženu — na čo tá čaká ako na vec, ktorá ju nesmie minúť. Už začína byť od nedočkavosti nervózna, keď sa on len nič neosvedčuje. Ale konečne sa osvedčí a bude tam…Blázon som, že s trasením sledujem jeho odštiepovanie sa. Je to prvý taký prípad? Alebo azda posledný? Nemám moc zachrániť ho a každý deň ma bolí pre neho srdce. Vidím, všetky okolnosti berú ho ta, je obecaný strate, a predsa trniem o neho… neviem, čo by som dala za to, keby som ho mohla zachrániť… ja blázon! Len prečo? Či pre vec a či že jeho nechcem poznať podlým?Keby som bola Ilonou, to jest keby som bola v jej výhodnom postavení a mala jej krásu, ale pritom dušu túto svoju vlastnú, nuž by som ho zachránila…Bláznivé myšlienky!19. septemberNiet času písať. Moje veliteľky nevychádzali z domu dva týždne, lebo neprestajne pršalo. Až včera sa vyjasnilo. Za ten čas, popri domácich prácach, ušila som Ilone nový kostým. Netrpezlivo dudrala mi kvôli nemu každý deň, že je ešte nie hotový, i ponosovala sa, aké je to odporné, keď jeseň tak prikvačí človeka, že nemá poriadne jesenné šaty, hoci ona má ich na výber od lanska i predlanska. Dnes prišli jej priateľky na kávu. Od slúžnych, od Reiterov a z apatéky. Všetky sa bavia v záhrade pri besiedke a stryná s nimi. Pilne besedujú, vidím to z ich posunkov. Ja som totižto odbehla prácu a prišla som sem, do doktorovej izby (on odišiel kamsi na vozíku), niečo napísať. Odtiaľto vidím, čo sa robí v záhrade, nuž nedám sa strynej prekvapiť. Je to trochu čudné, ale v tejto izbe cítim sa najvoľnejšie, ako v nejakom útočišti — hoci i teraz je tu plno cigaretového dymu. A oblok nechcem otvoriť, aby ma zo záhrady nevideli.V doktorovi sa vyznám čím ďalej, tým menej. Že vpravde nie je taký, akým sa obyčajne ukazuje, mám za isté. Do toho svetáckeho spôsobu odieva sa voči svetu, kde sa to vyžaduje. Ináč, tuším, badám v ňom čosi dobré. Či azda len preto, že si tak prajem?… Ilone dvorí ako aj predtým, lenže čím diaľ prázdnejšie. Znie to tak povrchne a nútene. Vyčerpáva sa. Ja na jej mieste by som v tom nič ani príjemné, ani sľubné nevidela. No, ja sa tomu iste nerozumiem. Ona je so spôsobom celkom spokojná, ako badať; len nespokojná, ba nahnevaná je, že sa jej ani na piaď nezbližuje. Ale ona ho nevypustí, priveľmi sa priami na neho. Len ako bude potom, ak sa zoberú? Veľmi trniem, že ak je čo dobré v ňom, to zostane zakliate… Tie dve ženy ho potom chytia a zapriahnu do svojej vôle. A ak konečne on zrevoltuje, bude to kríž!… Ja, blázon, so strachom myslím na to, a on samovoľne, veselo lezie do toho. Možno mu ani nebude protivné…Keď ja niekedy, v nevyhnutnom prípade, sa mu prihovorím, urobím to vždy po slovensky, a stryná čudno pozrie na mňa. Dnes pri obede som mu oznámila, že v pitvore ho čakajú ľudia. Ako vyšiel, Ilona sa hnevno oborila na mňa: „A čo sa ty doktorovi vždy po slovensky prihováraš? Máš ho za pansláva, či čo?“ A nato hneď stryná: „Potom, pravda, i on ti po slovensky odpovie. Človek pred cudzími ozaj musel by sa zahanbiť, neviem, čo by si pomysleli o našom dome…“„A kým nebohý strýčik žil, jednako sme všetci v dome po slovensky hovorili.“„Ty si hlúpa, zaťatá stvora!“ ohriakla ma nahnevane. „Radšej by si to povážila, že i keď ti strýc umrel, nedala som ťa preč z domu, ale podržala som ťa pod svojou opaterou; a že teda máš aspoň mať toľko vďačnosti ku mne, aby si mi naschvál protiveň nerobila. Na to mysli!“ Oči jej zlostne iskrili a viečka sa stiahli do ostrého uhla ako vždy, keď sa rozjeduje. Sklonila som hlavu, nechcejúc ju protirečením väčšmi podpichnúť, ale umienila som si, že sa doktorovi radšej v jej prítomnosti nikdy viac neprihovorím, ako mala by som — Beda! On ide!Ešte 19. septemberDnes po štvrtej popoludní prišiel som domov z Dúbravky. Bol som znechutený, domrzený hlúposťou tých chudákov, ktorí ma doviezli k chorému, aby som pomáhal, keď už umieral. Dotiaľ liečili ho zelinami a čarami. A nebodaj bolo by sa mu dalo pomôcť, keby neboli premeškali.Môj príchod, zdalo sa, nikto v dome nespozoroval, čo mi bolo vhod. Oblokom som zazrel v záhrade veniec slečien v pestrých šatách. Tá v ružových je naša domáca krásavica, kráľovná ostatných — poznám ju i zďaleka. No naskrze nechce sa mi medzi ne; človek nie je vždy naladený dámam dvoriť — najmä ešte jeden toľkým. Umienil som si ticho sa držať, aby nezvedeli o mne. Zhodil som zvrchník, zapálil som si cigaretu a vystrel som sa na pohovku. To bolo znamenité. S dymom uchodila pomaly i moja namrzenosť. Z takého položenia padne môj pohľad častejšie na moju knižnicu i príde mi na um, že chcem čosi pozrieť v jednej z tých hrubých kníh za sklom. Ale nechcelo sa mi rušiť pohodlie, z chvíle na chvíľu odkladal som zájsť si po patričnú knihu. Bol by jej býval veľmi vďačný, keby sama bola prišla ku mne. Čo takto úpiem pod mocou milej vlastnej liene, zrazu rýchle, ale celkom bez hluku otvoria sa dvere od pitvora a náhlivo vojde do mojej izby — slečna Anna Drobnická. To mi, pravda, v okamihu pomohlo na nohy. Ale aj ona ma v okamihu zbadala, hoci široký prúd z nízka padajúceho slnečného svetla, cez ktorý vlnil sa hustý cigaretový dym, delil a oslepoval nás. Ona zrejme sa zarazila a cúvla, hodiac akýsi úzkostlivý pohľad na moju knižnicu. „Odpusťte, nevedela som…“ riekla v rozpakoch a už bola preč. Hľadel som na zatvorené dvere, musím sa priznať, nie s potešením. Hnevalo ma, že tak zdesene pozrela na mňa a že tak náhle zmizla. Či ešte vždy má o mne mienku, že sa ma treba strániť? Už dávno cítim úprimnú žiadosť získať si jej priateľskú dôveru, a ona o tom nechce vedieť. Ale ja si ju predsa získam — veríte to, slečna Anna?Teraz už neťažilo sa mi ísť po knihu. A pri tej príležitosti zbadal som po prvé, že dvere knižnej skrine boli len prichýlené, a nie zamknuté, a po druhé, padol mi do oka uhlík akéhosi zošita v samom kúte na veľkých knihách, ku ktorému som sa nepriznával ako známemu. Vytiahol som ho a — nakukol som do neho. Naozaj som to urobil. Názov som nemohol nájsť, písmo však ženské v reči slovenskej — — hm… Zrazu rozpomenul som sa na úzkostlivý pohľad, ktorý zaletel z očí slečny Anny k mojej knižnici, i uhádol som, s čím súvisel…Teraz bolo mojou čestnou povinnosťou diskrétne zavrieť zošit, položiť ho na predošlé miesto a čím skôr vytratiť sa zo svojej izby, aby si úzkostlivá vlastníčka bezpečne mohla prísť poň. Uisťujem vás, slečna Anna, že skutočne chcel som tak urobiť, ale — ale — nuž: človek mieni a — človek zasa mení… Ako som tak po študentskej obyčaji popod palec prepúšťal listy zošita, zrazu tam kdesi šibne ma po očiach — dr. Hlaváň. Viete, na svoje meno človek má vždy neobyčajne bystrý zrak i sluch. Potom nastal u mňa krutý zápas. ,Čítaj, čítaj!’ naliehala moja zvedavosť. (Tejto užitočnej vlastnosti totižto my mužskí máme tiež poriadne namerané, hoci ju obyčajne len ženám privlastňujeme. Iste nám je ona materinským údelom.) ,Neopováž sa!’ zbraňovala česť i hrdosť. To bolo, uznáte, krušné položenie. Tu na šťastie odmerane prikročila chladná rozvaha a takto riešila: ,Slečna Anna Drobnická, ktorá tento zošit písala, je jediná deva z tvojho kruhu, ktorá ti nikdy nepolahodila ani slovom ani pohľadom, lež naopak, v jej rečiach i očiach vždy spozoroval si ráznu prísnosť, kedykoľvek dostalo sa ti zriedkavého potešenia prísť s ňou na slovo. (Rozpamätaj sa len, ako zlostne zablysla na teba očami v kriedovom kruhu, že si sa skoro spätil a temer o svoje právo prišiel — a ako ťa nedávno porážala slovom i pohľadom tu v tvojej izbe, keď si ju donútil postaviť sa s tebou zoči-voči!) Je teda veľmi pravdepodobné, že ti ona ani v týchto zápiskoch nelichotí, ale iste povie ti niektoré veci, ktoré môžu ti byť na zdravie. Teda: zápisky treba ti prečítať.’Tak vidíte, slečna Anna, čo som mal robiť? Rozvahu vždy treba poslúchať, a k tomu poslúchol som aj pokyn osudu, ktorý to tak narafičil, že ste si museli zápisky práve sem uložiť, do mojej skrine — i prečítal som ich od kraja do konca. Ba prečítal som ich veru až dva razy. A rád som, že som ich prečítal — nedal by som to za nič. Cítim už síce váš zlostný pohľad a čujem váš odmietavý hlas: ,Nebolo potrebné mne to povedať!’ — ale teraz ani len to ma nemrzí. Tváriť sa, akoby som vaše zápisky nebol čítal? To zo mňa nevystane. Vyspovedať som sa vám musel, či sa mi nahneváte, či nie.Že vo vás mám prísnu posudzovateľku, tušil som od začiatku, ale že mám vo vás aj utajenú — dovoľte vysloviť — vrelosrdcú priateľku, o tom som celkom nevedel, ani len moja nešťastná namyslenosť sa to nedovtípila. Že som sa to teraz predsa dozvedel, nechže vás, prosím, nemrzí. Povážte, že nakoľko by hádam vás mohlo mrzieť, natoľko mňa musí tešiť, a poprajte mi tej potechy.Teraz ešte niektoré poznámky, alebo, ak chcete, odpovede na to, čo tu o mne píšete.Som skutočne syn Jána Hlaváňa, farára z Hrúzneho, Slováka, a som, rozumie sa, i sám Slovák. Ak ste to dosiaľ ešte na mne nepoznali, dúfam, poznáte neskoršie. Že na mojej vývesnej tabuľke chýba mäkčeň nad posledným písmenom, je chybou remeselníka, čo ju zhotovil, ktorej som nepripisoval toľkú dôležitosť, žeby som ju bol mal dať zvlášť opraviť.Pravda je, že tunajšia spoločnosť ma vychytila a, podľa mojej povahy, som sa v nej ľahko udomácnil, ale to mi, uvidíte, z môjho presvedčenia, nič neujme. Keby som sa náhodou, a to v porozumení s mojím otcom, ktorý, ako viete, je priateľom Drobnických, nebol dostal do domu vašej strynej, iste nebol by som tak rovno vhupol do stredu tunajšej spoločnosti. Takto, čo sama azda uznáte, nedalo sa tomu vyhnúť, najmä mne ako lekárovi. Avšak pritom všetkom celkom zvláštne dokladám: rád som, že som sa dostal práve do tohto domu. Prečo? To sa neopovážim povedať vám bez opýtania, lebo sa bojím vašich prísnych očí.Že by som ozaj bol v nebezpečenstve odnárodniť sa, čoho sa vy obávate, o tom neviem. Ja ani zjavne neodvrhnem, ani ukryte neodvrátim sa nikdy od svojho národa, i keď to vo veselej spoločnosti nestaviam práve na obdiv. O tom vás ubezpečujem. Keby som si vzal za ženu vašu sesternicu, čo vy takmer za isté pokladáte, vtedy, pravda, musel by som sa pustiť do ťažkého a bezpochyby neúspešného domáceho boja, alebo, dajúc prednosť pohodliu, pomaly by som zaspal národne, ako sa stáva s nejedným z našich. No, ani tohto nebezpečenstva pre mňa niet, lebo ja dosiaľ nepomýšľam na sobáš s vašou sesternicou. Píšem toto v bázni, lebo už jasne vidím vaše prísne oči, ako sa ma pýtajú: ,A prečo jej teda dvoríš, utvrdzujúc ju v domnienke, ktorej sa ona oddáva?’ Nuž, nejdem sa na licho vyhovárať. Zvinil som — veď vy máte pravdu, že som márnivý. Lichotila mi priazeň vašej sesternice a jej družiek. Zo začiatku i oslnila ma jej krása, ale z toho dosť skoro som vytriezvel. No preto ešte nemohol som sa hneď očividne odtiahnuť. Dvoriť peknej mladej dáme je konečne obyčajnou vecou u mladých ľudí a neberú ich preto hneď na zodpovednosť. Ale uznávam, že mal som byť opatrnejší práve preto, že ma vyznačovala.Vidíte, že takto do seba vstupujem, to mám ďakovať jedine vášmu upozorneniu, ktoré som vyčítal z vášho denníka. Ďakujem vám zaň! Uvidíte, že sa polepším v každom ohľade, a to bude celkom vašou zásluhou. Trápenia si už viac nerobte, že sa ,odštiepujem’, ale preto, prosím, neprestávajte sa o mňa starať — lebo veľmi cítim úspechy vašej starosti. Vy tam hovoríte, že keby ste mali výhodné postavenie a krásu vašej sesternice, ale pritom dušu svoju vlastnú, zachránili by ste ma… (Dovoľte mi povedať, že pri tomto bode som zastal a nemohol som sa od neho odlúčiť, i neviem ani, koľko ráz som si ho prečítal.) Ja vám na to: Ak vôbec treba ma zachrániť, tá vaša vlastná duša má celú, plnú moc na to, bez prispenia akýchkoľvek iných výhod a inej krásy, ktorá jednako stratila by sa popri nej…Nateraz len toľko.Ináč odpusťte mi, že som sa takto vmiešal do vašich zápiskov. Odstrániť nedorozumenie medzi nami bolo mi nevyhnutné, a s vami nemýlene hovoriť je, ako viete, čírou nemožnosťou, trebárs každodenne sa vídame. Neostávalo mi teda iné ako písať — a tak prečo nie hneď sem? K prívetu patrí odveta.Kým som čítal vaše zápisky, slečny sa bavili v záhrade; kým toto píšem, vy ich obsluhujete pri olovrante a pritom každá druhá myšlienka vám je: ,Len či sa mu, tomu márnivému namyslencovi, môj zošit nedostane do rúk?’ — a trniete. Tak je? Ale keď potom večer, kým budem u vás pri večeri, prídete si sem poň a zazriete, čo sa stalo, prosím, nenahnevajte sa, že vaša obava sa splnila. Vidíte, ja by som vám z plného srdca ďakoval, že moju izbu zvolili ste si za útočište a že svoj denník zabudli ste si tu — len či smiem? —Akže sa mi za toto všetko nahneváte, dobre ma vyhrešte — uznávam, že pre tento svoj druhý ,nešľachetný’ skutok si to zasluhujem — len ma zasa nemo neobchoďte ako nedávno. Lebo ak splníte svoju, dnes tú napísanú hrozbu: ,— radšej sa doktorovi nikdy viac neprihovorím’, sľubujem vám, že si ja zasa nájdem spôsob vyhľadať vás a dostať vás k slovu. Uverte totonamyslenému a márnivémuM. Hlaváňovi.24. septemberAni neviem, ako ešte ďalej písať, keď mi je toto jeho písmo pred očami… Každú chvíľu mi je na mysli, že všetko prečítal, i musím myslieť na to, čo dopísal. A hnevať sa nemôžem, lebo nie je na vine on, ja som na vine. Načo som ta chodila a denník si tam nechala? Malo sa to stať? Viac to neurobím.Ale ani neviem, čo ma má tak trápiť na celej veci, veď v istom ohľade je to dobre i pre neho, ako sám uznáva, a mne odpadla ťarcha doterajších obáv o neho. Ale celkom nie, chvíľami vracajú sa pochybnosti. A pritom ma omína, že všetko čítal — len aspoň niektoré veci keby som nebola tam popísala… Nemôžem sa uspokojiť!Keď som sa na druhý deň po prvý raz s ním stretla, na šťastie v prítomnosti strynej, cítila som, ako mi krv podliala celú tvár. Ani neviem, ako som mu odvetila na pozdrav. Ale zato dobre som zbadala, ako jemu tlmený úsmev zaihral v očiach. Bolo vidieť, že má radosť z mojich rozpakov. Tak ešte i ja voľky-nevoľky napomáham jeho domýšľavosť. A nemôžem sa zobrať, zakaždým, čo znenazdania postretnem sa s jeho pohľadom, zacítim si tvár ako v plameňoch. Je to nevýslovná protiveň. Len sa bojím, že to už musí aj ostatným padnúť do očí.Na šťastie včera sa stalo niečo, čo nám všetkým trochu vyrazilo myseľ. Prišiel sem jeho otec, po prvé navštíviť syna-doktora. Krásny, dobrý starý pán! Srdečný, naivno prostoreký, veselý. Ani neviem vysloviť, ako mi je po srdci. Ale doktor je aj hrdý na neho, tak si ho po synovsky zaobchodil. Hneď po zovňajšku ich poznať, že sú otec a syn, len v spôsoboch starý pán je prostejší, menej vycibrený.Zosadol v hostinci, syn išiel k nemu a doviedol ho sem na svoj podnájom, neskoršie i k nám na krátku návštevu. Bolo tu ochotnej radosti! Stryná ho krásne po slovensky vítala a rozplývala sa v priateľstve. Pospomínala strýca i môjho otca a každým slovom hľadela mu byť po vôli. I to neomeškala mu rozpovedať, ako sa nado mnou zmilovala.Aj Ilona vyhľadávala najvyberanejšie slovenské výrazy a upravovala ich — doktorovi. To sú tuhé znamenia, to ešte u nás nebolo… Doktor šibol na mňa očami, akoby bol riekol: ,Vidíš, ty myslíš, že mňa ony obrátia, a ono, hľa, obrátim ešte ja ich…’Mňa, ako dcéru známeho, starý pán vyobjímal, a aj ja jeho. Pocítila som u neho kúsok tej drahej, mne dávno chýbajúcej otcovskej teploty a od šťastia mi slzy prišli do očí. Doktor sa usmieval tak, akoby bol otcom a jeho syn stváral by kúsky pred jeho očami. Ilona krivo hľadela na nás, žiarlivosť ju nadchodila. Stryná tiež nemilostivo pozerala, viečka sa jej stiahli do ostrého uhla — zlé to znamenie. Potom však s najsladšou tvárou prosila starého pána, aby bol jej hosťom, i nedala mu pokoja, kým nezvolil, že môže dať jeho veci z hostinca sem doniesť. Nocoval teda tu, i obedoval dnes u nás. Môžem povedať, že som ešte nijakého stryninho hosťa tak zo srdca rada neobslúžila. Už to, že rozhovor po celý čas šiel po slovensky, priviedlo ma do šťastnej nálady; zdalo sa mi, že som naozaj doma. A to všetko vyčaril ten milý, dobrý starý pán. I mne sa často prihováral, menoval ma sestričkou, a ja voči nemu stala som sa takou zhovorčivou, že som sa čudovala sama sebe. O rodičoch, o mojom zašlom domove musela som mu rozprávať a pri tom predmete rozohrialo sa mi srdce.Aj doktor, bolo vidieť, cítil sa výborne. Mne čudno bolo počuť ho s Ilonou po slovensky besedovať. On naposledy správal sa k nej zdržanlivo, nuž ona, v strachu, vyrukovala už s poslednou zbrojou čiže lákadlom: so slovenčinou. Vidím, všetkého sa chytá, nechce ho prepustiť. Už i Slovenkou by sa stala jemu kvôli — aspoň na chvíľu. A on? Isteže mu to zasa lahodí. Či sadne na lep? Ja trniem… A prečo? Veď keď sa mu ona vzdá, nie on jej, nuž jeho nestratíme a ju vyhráme. Neviem, neviem — bude to pochybná výhra… Ale nesmiem premýšľať. — —On cez obed sedel pri nej, keďže mu tam bolo miesto vykázané, a niekoľko ráz víťazoslávne pozrel na mňa. ,Vidíš, ty pochybuješ, a ja víťazím!’ hovoril mi jeho pohľad. Teraz už chápem, prečo napísal, ako je zvláštne rád, že sa dostal práve do tohto domu. Napísal síce, že na sobáš s Ilonou nepomýšľa, ale to iste len kým myslel, že ona nepodá sa za ním. Teraz však, keď sa podáva… Bože môj, čo na tom prehutujem! Ja len to jedno viem, že aj potom budem mu všetko dobré želať. Ale najlepšie by mi bolo, keby som mohla odtiaľto odísť…Keď sa starý pán odoberal, musela som slziť. Láskavo ma pohladil po vlasoch a bozkal ma na čelo. Ja som sa nahla a z plného srdca pobozkala som mu ruku, tým som si urobila po vôli. Keď odišiel, utiahla som sa do bočnej izby a usedavo som plakala. I za ním, ktorý po rokoch prvý preukázal mi láskavosť, ale i pre akúsi čudnú clivosť, ktorá ma opanúva…Doktor šiel vyprevadiť otca na stanicu do Túrova.Keď sa moje veliteľky vracali z odprevádzania do izby, zo svojho úkrytu začula som, ako stryná hovorila:„Starému sa u nás páčilo, vidieť, celý bol očarený. Taký naivný dedinský dobrák. Toho si ľahko získaš, keď budeš chcieť. A syn veľmi hľadí na neho…“„Ale ja by som starého nechcela tu mať. Taký nemiestny…! Naši známi by sa smiali z nás, keby sme sa tak podľa neho mali riadiť. Na nijaký spôsob nepripustím, aby prípadne sem prišiel bývať, ak sa mu natoľko tu pozdalo…“„Načo? Nech si zostane tam, v svojom kruhu, a zďaleka môžeme byť dobrí. Ale dotiaľ musíme sa ukázať v každom ohľade povoľnými, lebo ináč — — obávam sa, akosi, že doktor skrútne…“„Neviem, čo chce s tým otáľaním, taký nedomyseľný! Dievčatá vždy dorážajú na mňa, či sme už zasnúbení. Ale ak sa nahnevám, skrútnem. Budem vľúdna k inému, a jeho si nevšimnem. Však sa potom poponáhľa!…“Mne tento ich rozhovor padol ťažko na dušu.Keď ma stryná našla vyplakanú, nemilosrdne ma vyhrešila. Že čo mi je, čo mám za krivdu? — a zasa mi vyčítala všetky svoje mne preukázané dobrodenia. Bola nahnevaná, že starý pán mal sa tak ku mne, akoby ma bol ľutoval pre moju sirobu. Z reči do reči povedala som jej, že radšej idem preč, sama budem sa starať o seba, ako by som jej mala i naďalej padnúť na ťarchu. Tu, pravda, ešte len bolo výčitiek pre nevďačnosť, že teraz, keď sa natrápila so mnou, chcem sa jej takto odsluhovať. Ja som sklonila hlavu ako obyčajne. Veď zostanem, zostanem, čo ma ako bude srdce bolieť pre neho…Bože môj, už ani neviem, čo vravím…25. septemberDnes ráno, kým stryná s Ilonou ešte spali, zišla som sa s doktorom v pitvore. Hneď prišiel ku mne a podal mi na dobré ráno ruku a s takým teplým zásvitom v očiach, že ma to prehradilo.„A viete vy, slečna Anna, že sa môj otec náramne zaľúbil do vás?“Ja som sa náhle začervenala i od radosti pre to, čo povedal, ale i pre čudno natešený úsmev, s akým to povedal. Z tých rozpakov nemohla som iné vyriecť, ako: „Aj ja do neho.“„Oj, oj! Proti tomu by som mal závažný protest…“ mienil pomaly, prízvukujúc každé slovo a záhadne hľadiac dolu na mňa.Ja som sa skoro nemilo podivila. Proti jeho predošlému úsmevu teraz takéto slová! Bola by som sa ho chcela opýtať, prečo to, ale nedalo sa mi.„Vo vašich očiach vidím otázku: Prečo — či dobre viem v nich čítať?“ Sklopila som oči. On ďalej: „Preto, že môj otec je vdovec a — vás za macochu by som nechcel… práve vás nie a nie!“Mne všetka krv vrazila do tvári, ale teraz od hnevu.„Vy ste — vy ste urážlivý! Dobre môžete vedieť, že som to tak nemyslela. Rada ho ako otca, a nie inak — viete!“ skríkla som nahnevane. Ale on sa nezľakol, len zasa tak záhadne hľadel na mňa. Potom mi podával ruku.„Nehnevajte sa, bol to len hlúpy žart.“Mňa to neudobrilo. Odvrátila som sa od jeho ruky.„Také nemiestne žarty, keď už mňa nechcete ušetriť, aspoň ohľadom svojho otca nemali by ste si dovoľovať. Akže ma on naozaj rád vidí, nuž ma rád vidí ako dcéru — čo ja považujem si za veľké šťastie — a vy to obraciate na posmech!“ Od hnevu a ľútosti hlas sa mi zadrhával i slzy natisli sa mi do očí a začali dolu padať. To ho dojalo. Znovu pokúsil sa dostať moju ruku.„Uznám, že som zvinil, iste i otec by ma pokarhal, keby bol počul moje hlúpe slová, ale by on to tak nebral ako vy. Našiel by tomu iný zmysel… Viem, že si vás zamiloval ako dcéru, hovoril o tom celou cestou. A ja práve od radosti nad tým — viete — —“Mne, neviem prečo, slzy tým väčšmi tisli sa do očí, preto, chcejúc nemilému výstupu urobiť koniec, postupovala som ku dverám a už som sa chytala kľučky. Ale on bol zápäť za mnou a prichytil moju ruku.„Anička, naozaj sa mi hneváte?“ opýtal sa takým prízvukom, že som sa zachvela. (Aničkou ma niekoľko ráz pomenoval včera i jeho otec.) Teraz nebolo u neho ani znaku po tej ľahkosti, ktorú ja nerada.„Prosím vás, stryná už vyjde — —“ riekla som v úzkosti.„A čo nás po tom! Nech sa jej páči! Ja —“Nasilu som otvorila dvere a ušla som.Odvtedy som ešte nebola s ním na reči. Obedovať neprišiel, vopred oznámil, že nebude doma. Pri večeri som sa neodvážila zdvihnúť pohľad k nemu a on, tuším, tiež nepozrel sa na mňa. Iste teraz užonsa hnevá. No ani nemal času na mňa sa obzerať, lebo stryná mu ustavične rozprávala, ako je rada, že bol tu jeho otec, aký je to roztomilý človek, ako si váži jeho priateľstvo, ako ožili s ním jej minulé časy, keď ešte jej nebožký žil atď., a všetko by vari prišlo do starých koľají, keby býval nablízku alebo častejšie chodieval sem — dodala mnohosľubne, lebo bez takej mužskej opory samotné ženské vraj neodolajú spoločenskému prúdu…Doktor na to poznamenal, že jeho otec nemôže častejšie odchodiť z domu, čo je starší, tým ťažšie sa niekam vyberie. Vcelku bol málovravný, i včaššie sa odobral ako obyčajne. Keď sa už odberal, Ilona mu zvestovala, že veľká spoločnosť mladých, starých, chcejúc ešte využiť pekný čas, pozajtra vystrája sa na vychádzku do hory a že počítajú doista i s ním. Odvetil, že už počul o tom, a ak bude môcť, ak mu totižto dovolia pacienti, zúčastní sa. Tým bola vec dohovorená a Ilona spokojná v nádeji, že doktor pri výlete bude jej gavalierom. Zajtra jej mám vyčistiť flanelovú vyšívanú blúzu.Teraz ona a stryná už spia a ja sedím v bočnej izbe pri sviečke a píšem toto. Clivosť ma neponecháva a vždy predo mnou otázka: Čo urobí?… Ale veď iné ani nemôže ako vziať si konečne Ilonu. I svet to už tak žiada, i najvýhodnejšie mu je z mnohých ohľadov. Mne je zle na to pomyslieť — radšej by nebol mal sem prísť… Len jedno by som mu poradila: aby jej popredku postavil určité podmienky a dal jej znať, že on od svojho nikdy neodstúpi, že ona má sa riadiť podľa neho. No, ak ju vezme, iste si i dôveruje, že si dá s ňou rady — čo sa teda miešať.Ale už dosť. Viem, že nebudem spať od starosti a spomôcť si nemôžem. Omína ma i to, čo sa ráno stalo medzi nami — ale prečo ma naschvál uráža? A načo sa vôbec začína mnou zaoberať? Pripravuje ma o posledný pokoj, a taká nerozumná predsa nie som, že by som si robila nádeje na — na niečo, čo je pravde nepodobné…1. októberBože, akože písať? Veď sa to opísať nedá, nedá! A predsa musím písať, lebo preplnené mi je srdce, nuž musí niekam prekypieť…Bolo to v deň vychádzky. Bolo jasno a teplo, slnce sa znízka vtieralo do samých očí. Spoločnosť sa dohovorila vyviezť sa o desiatej a spoločne obedovať v hore. Hostinský mal dávať len guláš a nápoje, pečivo alebo pečienku viezli účastníci so sebou z domu. I my sme nachystali deň predtým jedno i druhé.O desiatej koč stál už pred domom, Róza v naškrobenej sukni a v bielej, presne do ostrých záhybov skladanej zásterke napakúvala naň kôš s potravinami. I ona išla na výlet k obsluhe svojho panstva a bola tomu rada. Dávala sa kočišovi do susedstva.Aj doktor sa dostavil načas zo svojich lekárskych návštev a vyšiel na chodbu, aby dámy nemuseli za ním čakať. Tieto, ako ho oblokom zazreli, hneď sa pobrali. Ilona ešte idúcky pristavila sa pred zrkadlom a natiahla si závoj cez tvár. Jej veľké čierne oči, vari v záľube nad sebou, čarovne svietili spod neho, i každá črta tvári sa zdala ešte pôvabnejšou.Vysadli do koča, stryná s Ilonou spolu a doktor na malé sedadlo oproti nim. Pohodlne mu tam síce nebolo, ale zato mohol sa celou cestou dívať na krásnu tvár oproti sebe, pod bielym závojom.Dala som Róze do opatery plášte dám, ktoré som bola za nimi vyniesla.„Len všetko poriaď a neodchádzaj z domu,“ nakladala mi stryná, pokývnuc mi hlavou na rozchod. Ilona chválila počasie a neprestajne upierala čarovne cez závoj svietiace oči na doktora. Tento naddvihol klobúk proti mne, tiež na odobierku, a jeho čelo pritom nebolo jasné. Už koč hrčal, obrátila som sa dnu, a ešte som mala pocit, že na mňa hľadí.Že niekto musel ostať doma, opatriť domácnosť, a že ten niekto nemohol byť iný ako ja, rozumelo sa samo sebou. Inšie som ani nečakala, veď tak bývalo vždy. Mňa sa nikdy nikto neopýtal, či sa mi nežiada zabaviť a vyhodiť si z kopýtka; nikomu neprišlo na um, či nie som nešťastná, že nie mi je dovolené zúčastniť sa na radovánkach mládeže, keďže azda i ja mám teplú mladú krv a iste i túžim po nejakom šťastí… Ja v dome svojej strynej vždy bola som akoby vytvorená zo spoločnosti, aspoň nebola som rovnoprávnym, lež len akýmsi jej podriadeným členom, a i sama správala som sa k nej uzavrelo, prípadne i odpudzujúco. Ona mi zostala cudzou a práve azda preto nepociťovala som dosiaľ svoju vylúčenosť z nej ako krivdu. Ale v tú chvíľu, keď som sa samotná vrátila do izby, zrazu prikvačilo ma bolestné povedomie, že som nepatrná a bezmocná, že som vo svete opustená a zabudnutá. Prečo dosiaľ som to cítila len tupo a prečo teraz zrazu s ostrým bôľom?…Vtiahla som sa do samého kúta za stolík a, skľúčiac naň ruky, ponorila som si tvár do nich i sedela som tak, sama neviem dokiaľ. Čo som dosiaľ zmeškala precítiť, to ma teraz návalom prepadlo. A najväčšia muka mi bola, že ku každej horkej myšlienke pripojila sa mi skoro hmatateľne zreteľná predstava toho, ako Ilona, sediaca oproti doktorovi, hľadela na neho svojimi krásnymi očami… Zreteľne som videla každú črtu jej tvári, ako sa musela javiť jeho zraku, a napadla ma prudká, bolestná závisť: nerozumne som závidela Ilone jej krásu…Posledne už viac ráz, keď k tejto kvitnúcej kráse prirovnala som svoju bledú, úzku tvár a nevyplnenú postavu, reptala som v srdci, že boh jednej dáva v hojnosti všetky podmienky šťastia a inej všetky ich ujme, ani len trochu krásy, tohto najžiadúcejšieho výstroja ženy, jej neudelí. Dosiaľ s chladným odsudzovaním hľadela som na to, že podľa mužského názoru žena bez krásy takrečeno nemá právo jestvovať; teraz trpko vyčítala som svojmu osudu tú nespravodlivosť, že mne nebolo krásy nadelené…A teraz už ani nemohla som viac utajiť pred sebou, prečo som sa stala odrazu takou žiadostivou tej krásy — —Prerývala som sa vo svojich bôľoch, lebo nemohla som ich udusiť. Neblahému človeku i to je potrebou. Že bola som v celom dome samotná, že nikto ma nemýlil, ani vidieť nemohol, bolo mi jediným dobrodením. Pokoj a tichosť mi dobre padli. Nevedela som, o akom čase mohlo byť — záclony bola som spustila, lebo jasné svetlo ma urážalo — keď konečne zvonku bola som vyrušená. Dve ženy prišli do pitvora, hľadali doktora. Jedna z nich, s opuchnutým lícom, chcela si dať zub vytrhnúť. Keď som jej povedala, že ho niet doma a že akiste príde až večer, jajkajúc a ponosujúc sa odišla i so svojou sprievodkyňou. Zatvorila som dvere za nimi, skoro rozmrzene, že ma vyrušili, a vrátila som sa do šerej izby. Bola ešte len jedna hodina popoludní, jas slnca tamvon v plnej sile. Chcela som sa odtrhnúť od trudných dúm a nikde sily! Držali ma ako v kliešťach…Čítať nedajbože — myseľ nedala sa vyraziť z toho, do čoho celá zaviazla. Utiekla som sa teda k jedinému, čo chcelo sa mi čítať: k svojmu denníku, vlastne k zápiskom z 19. septembra, ktoréonta vpísal. Viem ich už síce naspamäť, ale to mi neprekáža. Preto si ich čítam vždy znovu so sladkobôľnym pôžitkom. Pri všetkom premýšľam, čo tým chcel povedať, čo tam a tam mal za lubom, a keď si všetko po svojom srdci objasním, nadám si do bláznov, slzy ma zalejú a zavriem zošit. No to neodstraší ma vziať ho o chvíľu znova do ruky.Keby on bol vedel, keď to písal, ako sa ja nad tým budem mučiť, nebol by popísal tie záhadnosti. On bol vtedy dobrej vôle, jasná myseľ svieti mu zo všetkých slov, ako svietieva z jeho očí, a ja, neblahá, predsa plačem pre ne… Nemôžem uveriť, že si Ilonu nevezme, veď všetka pravdepodobnosť je pri tom, všetky výhody sú pri nej… Čudnou potechou mi je, kde hovorí, že niet síce potreby ,zachrániť’ ho, avšak ak by i bola, že na to stačím ja, aká som… Áno, na priateľstvo som konečne dosť dobrá, aká som, a on hovorí, že chce si vydobyť moje priateľstvo, i skutočne uchádza sa oň. A či nie je krásne byť s ním v priateľstve? Keď som si to prvý raz prečítala, bola som šťastná a hrdá. A teraz? Teraz mi to už nestačí — — Bože môj, zmiluj sa!…Takto totiž premýšľala som i trápila som sa, keď som vtedy samotná sedela pri stolíku a poznove čítala jeho slová i poznove plakala nad nimi. Vtom ale ozvalo sa na dverách tiché klopanie. Skočila som zostrašená, ako prichytená pri zlom skutku, zatvorila som zošit a utrela som si napochytre tvár. Hnevala som sa na seba, že som pred chvíľou za ženami nezamkla dvere, aby ma nik nemohol mýliť.Tiché klopanie sa zopakovalo a sotva odznelo moje neochotné ,voľno!’, v otvorených dverách stál — on!! Dosiaľ nechápem, že som vtedy ani nevykríkla, ani neomdlela alebo čosi iné podobné nevyviedla. Tuším i srdce sa mi pristavilo v náhlom prekvapení. Bolo to zľaknutie i radosť pod jedným, ako iskra prelietlo mi, že ho sem dotiahla moja túžba.„Vy — ?!“ bolo všetko, čo som mohla vyriecť z toho vzrušenia. Stála som za stolíkom a nemohla som sa pohnúť z miesta. On tiež postál chvíľu vo dverách, kým z vonkajšieho jasna rozhľadel sa tu v pološere. Ale mňa videl, lebo napnuto hľadel na mňa, ako sa mi blížil. I ja som napnuto hľadela mu oproti. Nikdy ešte jeho tvár v každej jej črte tak zreteľne som nevidela ako v túto chvíľu, hádam preto, že bola preblednutá a takého sústredeného výrazu, a — neviem, že je to možno — v tú chvíľu myslela som: „Aký je krásny!“Už stál predo mnou z druhej strany stolíka, a ešte mi okrem pozdravu nič neriekol. I v jeho tvári zračilo sa vzrušenie.„Čo sa stalo, že ste vy tu?“ pýtala som sa napokon.Napnutosť u neho povolila, preliačené obrvy sa vyrovnali a znak úsmevu objavil sa mu v očiach.„Čo sa stalo? Nič. Iba to, že som tam nemohol vydržať, lebo silou-mocou ma čosi ťahalo sem, k vám…“Chvela som sa, rýchly tlkot srdca skoro ma udúšal.„A nechcete vedieť, prečo som vás vyhľadal teraz tu, osamote?“Nemohla som slova preriecť. S čudnou istotou tušila som čosi veľké, blažené pred sebou, a to napĺňalo ma chúlostivou bázňou. Nevdojak sadla som si na pohovku, pred ktorou som stála.On iste mi z tváre vyčítal, čo sa vo mne deje. Rýchlo sa podal ku mne, v očiach živá nezaobalená neha. Vstala som a v poslednej, mimovoľnej obrane vystrela som ruky proti nemu. Ale to nestálo nič. On ich vzal a pomaly, neodolateľne pritiahol ma celú k sebe…Bože môj dobrý, aká je to veľká moc, ktorá nepripustila, aby som sa vzpierala jeho ruke…! V sladkom chvení som cítila, ako privinul k sebe moju hlavu, ako svojimi poľubkami prešiel z ruky na tvár — len čo pomedzi v krátkych prestávkach hovoril mi nesúvislé slová, nežné mená…Pri všetkej omamujúcej slasti neprestávala som si byť vedomá, žejamám držať jej mieru, že treba mi tomuto urobiť koniec, a nemohla som sa k tomu dostať. Konečne však predsa pokúsila som sa odtisnúť jeho tvár.„Prosím vás…“„Nepros, neposlúchnem! Vieš už, prečo som prišiel — vieš?“Mne sa točila hlava. Celý svet obrátil sa mi na jasnú stranu, pocit náhlej blaženosti ma oslepoval. Ale i tohto som si bola vedomá, preto silou-mocou som sa usilovala zachovať si rozvahu i jeho k nej priviesť.„Ale čo z toho má byť?… Veď vy nemôžete… veď ja nemôžem od vás žiadať…“„Ty všetko môžeš i máš odo mňa žiadať — vieš!“ riekol skoro s hnevným dôrazom. „Jediná otázka je tu: ľúbiš ma?“,Či ťa ľúbim? Bože môj, a ako!… Vypovedať sa to nedá. Len či som ja dosť pre teba?’ myslela som si a pred jeho spýtavým pohľadom sklopila som oči.„Povedz mi, že ma neľúbiš, a ja odstúpim… Môžeš mi to povedať?“„Nemôžem… to by bola do neba volajúca lož!“ vyznávala som v blaženej smelosti, nad ktorou som žasla.„A nazdáš sa, že by som ti uveril, keby si mi to i povedala?“ riekol mi ten nenapraviteľný namyslenec, a ja predsa ani za svet nemohla som sa nahnevať. Veď dobre videl, že som v plameni. Zakryla som si rukami rozpálenú tvár a sklonila som ju k jeho plecu. Dorozumenie medzi nami bolo úplné a jasné, slov k nemu nebolo treba. Slová sú tu malicherné. Pochybnosti, ktoré sa mi do posledku natískali, v tú chvíľu načisto odpadli. —Potom sme sedeli spolu, ani neviem ako dlho. Čo sme si rozprávali, ani to neviem doslovne, ale hlavným predmetom bolo, čo teraz najbližšie urobíme, ako si voči domácim i voči spoločnosti zastaneme. On chcel čím skorej nájsť iný, väčší podnájom, a náhle by do neho prešiel, oznámiť svetu naše zasnúbenie. Ale proti takému náhleniu som sa rozhodne, postavila ohľadom na strynú a Ilonu. Pre ne bol by to taký citlivý úder, že by nám ho nikdy neodpustili, keď vieme, čomu sa ony úfajú a čo aj ich celý priateľský kruh očakáva.„Veď to je môj trest!“ hneval sa i netrpezlivo začal sa prechádzať po izbe. „A taký som ani nezaslúžil. Väčšmi sa odtiahnuť, ako som sa už odtiahol, ťažko ide. Ruku by som bozkal tvojej sesternici, keby už raz rozchýrila v spoločnosti, že mi dala náležitý košík.“„To žiadaš prirýchlo. Musíme jej nechať čas pripraviť na to ešte seba, potom spoločnosť.“„A čo my dotiaľ?“ zastavil sa predo mnou.„Musíme tak byť, ako sme boli. Ani v najmenšom nesmieme zmeniť svoj zovňajší pomer, ak nemá byť zle.“Pokrúcal hlavou, obrvy mal stiahnuté, oči zamyslené.„Mám sa pretvarovať? To dlho nevydržím…“„Nie pretvarovať, ale úplne zaprieť sa musíme, kým treba,“ riekla som. Pred mojím zrakom jasne stála táto nevyhnutnosť a ani najmenej som nepochybovala, že dá sa bez úrazu splniť. Hľadel na mňa v nedorozumení.„Ako si to predstavuješ?“„Tak, že my dvaja naozaj nesmieme udržiavať nijaké ani zjavné ani tajné styky, nesmieme sa vidieť, iba v prítomnosti domácich, ako dosiaľ, kým sa Ilona konečne nepresvedčí, že nemá sa ti čo úfať, a kým sa neodvráti od teba. Inšie robiť nemôžeme.“„A zdá sa ti to takou ľahkou úlohou?“Nevdojak som sa trúchlivo usmiala.„Vždy som sa musela cvičiť v sebazapieraní, pôjde mi to. Ale ty nie si naučený. Avšak ak ma naozaj rád vidíš, nuž sa mne kvôli pocvičíš — už aj preto, aby nebolo povedané, že máme tajný vzťah, pričom, môžeš si myslieť, mňa by zo všetkých strán posudzovali i odsúdili…“Toto ho dojalo.„Dobre, nedám sa ti zahanbiť. Staneš sa mojou učiteľkou v sebazapieraní — veď sa to jednako od prvej chvíle začalo… Ale neviem, či predsa nebolo by nám obidvom ľahšie, keby som odišiel na druhý podnájom?“Mne bolo zle na to myslieť. Keď odíde na druhý podnájom, kedy ho budem môcť vidieť, keď z domu nevychádzam? A keď ho nemám vidieť, ostanem ako bez svetla… Ale nesmela som na to ohľad brať, keď som chcela byť jeho učiteľkou v sebazapieraní.„Bolo by dobre. Tak aj s Ilonou dalo by sa najľahšie pretrhnúť…“Obaja sme mlčali, každý o čomsi premýšľal. No mne starosť nedala pokoja.„A teraz už choď. Musíš naspäť do hory. Azda si budú myslieť, že si sa len tam na prechádzke omeškal. Iste ťa už hľadajú…“On, pokrúcajúc hlavou, pozrel na mňa. „Neviem, neviem, ako to pôjde u mňa s poslúchaním… vôbec, vieš pri celej tej veci si ty trochu nemilosrdná, nesľubujem ti bezpodmienečnú poslušnosť.“Vzal klobúk a pristúpil ku mne. Len trochu sa nahol a pozrel mi do očí — oj, vie dobre, akú má moc v tých svojich očiach!… Sklonila som hlavu, až kým nespočinula na jeho prsiach. Otočil ma najprv jednou, potom ešte i druhou rukou — — a ja som pritom myslela, že takto ešte i umrieť bolo by sladko…„Iď už!“ zmrmlala som napokon, dvíhajúc hlavu.„Už ísť —?“„Už, prosím ťa.“Nechcelo sa mu, ale o chvíľu šiel. Nesmela som sa za ním obzrieť, aby som ho očami späť neprivolala.Postál pri dverách.„Teda od tejto chvíle už má nastúpiť tá trvalá skúška?“„Áno, ako sme sa dorozumeli.“Hľadel na mňa cez pološero, jeho oči ma láskali.„Choď, prosím ťa!“„Idem k jednému ťažko chorému, tam ma tvrdo čakajú. Aspoň nebude hrubá nepravda, keď potom poviem, že som bol v meste za lekárskou povinnosťou…“Nepohla som sa, kým jeho kroky neodzneli na chodbe. Potom som si kľakla na zem a modlila som sa, ak sa to môže nazvať modlitbou. Pred hodinou na tom istom mieste trpko vyčítala som svojmu osudu nespravodlivosť, teraz bez slov, samým jasavým citom ďakovala som bohu za šťastie, ktoré ma nečakane zastihlo a zaplavilo jasnou blaženosťou. Posledne prežitá hodina nahradila, vyrovnala všetky moje doterajšie strádania. Keby som teraz bola musela umrieť, bola by som posledným dychom vyznávala, že pre túto hodinu bolo mi hodno žiť…Keď som vstala, vytiahla som záclony. Teraz ani najjasnejšie svetlo nebolo mi prijasné. Potom som sa z chuti dala do práce. Hydu na dvore nasypala som zrna v hojnosti, mačke v kuchyni dala som mlieka a potom som riadila izby. Práca mi išla od seba, nijakú námahu som necítila. Ešte nikdy som s takou čírou ochotou neukladala na poriadok Ilonine rozhádzané šaty ako teraz. Ilona… keď som si ju pripomenula, bodlo ma svedomie. Myslí si, že ho drží, a tu razom som jej ho urvala… A tak za chrbtom, čo ona o tom nevie… Na kom je vina? Na ňom, či na mne? Na obidvoch, ale ja hoci aj sama vďačne ju vezmem na seba…Vidíš, Ilona, prečo si chcela hneď toho najlepšieho? Neskromnosť ťa nespasila. Nemáš ty dosť iného, primeraného šťastia? Prečo sa upriamuješ práve na neho? Že je pekný, štíhly, ohybný, to lahodí tvojej márnivosti, to ťa láka… Inšie nevieš si na ňom ceniť, čo v ňom najlepšie, to zatracuješ a zavrhuješ. Preto, vidíš, nehnevaj sa, že on ľúbi nie teba, ale tvoju nepatrnú sesternicu. Tá, vidíš, ľúbi ho celkom inak než ty. Tak ho ľúbi, že by sa ho aj zriecť vedela, ak by mu tým lepšie poslúžila, hoci by tým seba umorila — pochopíš to? Ale, chvalabohu, nepotrebuje sa ho zriecť, lebo, pováž si to, i on ju ľúbi celým srdcom! Všetko na svete ti žičím, Ilona, iba jeho lásku ti nedám, lebo tá ani nie je pre teba…Výletníčky prišli domov neskoro, len stredne uspokojené výletom. Odprevadil ich domov, ale hneď potom odišiel niekam medzi pánov.Po celý večer spomínali svoju zábavu, o doktorovi hovorili, že bol nechutný od samého rána, i málo ho tam bolo vídať, že muselo mu niečo na nos sadnúť.Na druhý deň cez obed i v mojej prítomnosti predniesol, ako ho veľmi mrzí, že čím ďalej častejšie nútený je byť domácim dámam na obtiaž tým, že nemôže riadne prichodiť na obed, keď ho často po dedinách rozvážajú. Riešil teda s budúcim mesiacom obedúvať v hostinci, nechcejúc využívať dobrotu a trpezlivosť domácej panej.Pochopila som, že sa pomaly uvoľňuje. Strynej skutočne nebolo po vôli, keď neprichodil k obedu a museli sme mu ho pohotove držať; ale, ako jemu, bola by to i naďalej trpela, najmä keď nepohodlie z toho pripadalo najviac na mňa, ktorá mám kuchyňu na starosti. Odvetila mu, že nebolo jej to na obtiaž, ale ak mu je vhodnejšie v hostinci obedovať, nemá nič proti tomu.Odvtedy ešte väčšmi zachladol pomer. Ilona sa fúka a durdí — a plače, keď vidí, že ho to neranilo. Musím ju vtedy ľutovať, veď ona ho na svoj spôsob predsa ľúbi. On pokojne, vždy rovnako sa správa, akoby nič nepozoroval. Cez večery najviac sa zhovárava so strynou a — podivno! — teraz domácou rečou u nás je slovenčina. Pravda, len keď sme bez hostí.Pri tej pošmúrnej domácej nálade iba ja som šťastná; môj svet je jasný, ako nikdy nebýval. Len každú chvíľu trniem, že moje šťastie mi niekto vyčíta z očí, čo ako ho utajujem. Na neho neopovážim sa pozrieť, tak ani neviem, či pozerá na mňa. Len cez oblok ho vídavam, keď chodbou odchádza alebo prichádza. I vtedy mi zajasá srdce. Niekedy pochytí ma prudká túžba za ním, ale uspokojím ju šťastnou nádejou… Zdá sa mi, že aj roky vedela by som na tom žiť, také vnútorné blaho je nesmierne výdatné. Potom sa len chytám práce, aj dva razy toľko urobím ako inokedy, takže ešte i stryná zdá sa byť so mnou spokojná.Dnes po prvý raz neprišiel na obed. Ilona bola rozladená. Pomaly skúma, či inam nezachodí, ale nemôže nič vyskúmať. Odo mňa najďalej je so svojím podozrením, veď som najnepatrnejšia z jej možných sokýň. Popoludní odišli obidve do apatéky, tam je spoločnosť pri káve. Preto mám čas písať. Iste budú tam rozprávať, že doktora nechcú už ďalej stravovať, lebo je to priobťažné. A dobré priateľky budú z toho ďalej rozpriadať svoje domnienky, pomaly sa začne pošuškávať, že to s Ilonou a doktorom vari predsa len nebude nič.On (bože, keď teraz poviem „on“, ohlási sa v tom celý môj svet…!), kým ja toto píšem, sedí v svojej izbe; videla som ho pred hodinou domov prísť. Vidím ho v duši, ako sedí samotný a — myslí na mňa… Vidím, ako by vzplanul radosťou, keby som tak na chvíľočku — bôže môj, pol sveta by som dala, keby som len na chvíľku mohla položiť hlavu na jeho prsia, ako vtedy, a pocítiť jeho pery na mojom čele… Ale nesmiem… nie, nie!17. októberStryná a Ilona sa na neho veľmi hnevajú, väčšmi, ako by sa videlo. Prvá aspoň naoko je zdvorilá, ale Ilona správa sa k nemu práve pred inými pyšne, uštipačne. On naproti tomu pokojne, zdvorilo, že niekedy naozaj obdivujem jeho trpezlivosť. Keby nevedel, v čom je vec, nejeden raz by ju zreteľne zavrátil.Včera hneď po obede odišli do Túrova. Malo tam byť večer akési slávnostné divadelné predstavenie, usporiadané poprednou spoločnosťou stolice, a po ňom i tanečná zábava. Keď pred týždňom prišlo pozvanie, stále nahnevaná Ilonina tvár značne sa vyjasnila. Hneď sa vrhla na to, predovšetkým ju tuho zaujala otázka šiat. Do divadla sa len niečo prešívalo, a na zábavu šila som jej skvostné, nové biele šaty. A s akou opravdivou ochotou! Niekoľko dní od rána do večera sedela som pri nich a neomrzelo ma. Hádam už nikdy viac nedám si tak záležať, aby sa mi šaty vydarili, ako pri týchto. Aj sa vydarili, a neviem, ktorá mala z toho väčšiu radosť. Je presvedčená, že koľko ráz som sa ja do krvi popichala, keď som ich šila, toľko ráz zapáči sa ona v nich niekomu. Každé také pichnutie riadne som jej oznámila, aby som ju rozradovala.Včera teda išli a dnes až popoludní sa vrátia — mám čas písať. Išli vraj odtiaľto viaceré pozvané rodiny, apatekárovci a slúžnovci iste. Doktor tiež bol pozvaný, ale nešiel, lebo celý deň bol kdesi po dedinách. Aj dva vozíky ho odrazu tu čakali.Mala som celé popoludnie robotu, lebo Róza, využijúc neprítomnosť panej, vyprosila sa domov na Dúbravku, že má si so sestrou, vydávajúcou sa, podeliť veci po rodičoch, nuž i jej práca mne pripadla.Keď on prišiel domov, práve som chystala večeru. Po celý čas bola som rozčúlená myšlienkou, že pri tej večeri sami dvaja budeme — od rozčúlenia nemohla som ničomu ani chuť poznať.Keď som sa s kuchyňou odbavila, rozžala som v izbe lampu a pripravila som všetko na stôl. Potom so silne klopajúcim srdcom šla som k jeho dverám, čo ináč Róza vybavovala, a na tesnú škárku som ich odchýlila.„Nech sa páči večerať!“Hneď zastal v nich a obzeral sa po tmavom pitvore.„Kto tu bol?“Vtedy som už stála v izbových dverách a otvoriac ich dokorán, že plný prúd svetla padol do pitvora, zopakovala som svoje pozvanie.Vošiel dnu, poobzeral sa po izbe a potom s jasným úsmevom pristavili sa jeho oči na mne.„Teda naozaj sami dvaja — —?“V rozpakoch sklopila som oči a zašla som na druhú stranu stola. Zastal pri svojom stolci, držiac ruky na operadle.„Polhodinu som sedel v svojej izbe a so zvedavosťou myslel som, čo teraz reku urobí moja Popoluška: či ma samotného usadí k stolu a dá Rózou obslúžiť, či mi pošle večeru do mojej izby; a či reku, až — nedaj to bože! — odkáže mi pekne-rúče, aby sa mi dnes páčilo do hostinca na večeru, lebo panstvo nie je doma — — a ona, hľa, lepšia je, ako som si myslel, keď ma takto nad všetko očakávanie potešila… Smiem sa jej za to poďakovať?“Nahol sa oproti mne ponad stôl. Pokrútila som hlavou.„Načo ďakovať, keď som tým aj seba potešila? Ale jedz, prosím ťa, kým nezachladne, po toľkom vození sa budeš iste i hladný…“ zahovárala som svoje čudné rozpaky. Tak dávno nebola som s ním na reči, aspoň mne tak dávno sa to videlo, že musela som si celkom znova smelosti k tomu dodávať. Odvetil, že dnes zaobišiel by sa bez takého prozaického úvodu, ako je jedenie, ale pretože vie, že rada mám vo všetkom poriadok, podrobuje sa nariadeniu.Sadli sme si jeden oproti druhému, on si zavrzol servítku za golier, kým som si ja nadelila z misy na tanier. Potisla som mu misu a on sa mal bodro k nej. Boli halušky s jesennou bryndzou, čo on rád. Chválil ich, iste aby mi radosť urobil. Mne sa však naskrze nechcelo jesť, ledva som mohla niečo požiť. Išla som do kuchyne po druhé jedlo, potom do pivnice po fľašu vína, zasa s nepotrebným riadom do kuchyne. Vždy som si našla zámienku odchodiť z izby; bolo mi pričudno tak sedieť oproti nemu, až mi napokon pre to odchodenie i dohováral. Potom žartoval, bol nespokojný, že nič nie je presolené, že je to pre neho mrcha znak. Víno nechcel piť, aby som vraj zasa do svojho denníka nepoznačila: ,— strasie ma, keď si myslím, ako vínom páchol —’ až keď som si i ja dala naliať a s ním som si štrngla, vypil si aj on svoje.Usmievala som sa na jeho prekáranie a vtipkovanie, ale ja mu nikdy neviem podobne odpovedať. Je rád dobrej vôle, a ja vždy len sama na seba ponechaná, navykla som byť neveselou. Či mu to nebude protivné?…Keď som po večeri riad vynášala a trochu v kuchyni zostala, už ma netrpezlivo čakal i pohrozil mi, že zamkne dvere a nevydá mi kľúč, iba keď sám bude chcieť.„Ale tak by som musela veľmi ľutovať, že — že som na tento večer vyzdvihla náš dohovor, podľa ktorého —“„Nie, neboj sa! Ak som ti nie po vôli, ty ma môžeš odtiaľto vypovedať. Ale bola by to veľká nemilosrdnosť, keď si ma už týždne, tak prísne držala. Či som nedodržal svedomite tvoj príkaz?“„Veď je to nie môj príkaz, ale sama nutnosť — veď vieš…“„Bez tvojej výslovnej vôle neviem, či by som to uznal za nutnosť. Aspoň by som sa jej nedržal tak prísno.“„Inak neviem, vidíš…“„Ty si celkom zvláštne dievča. Konečne aj uznám, že tvoja prísnosť nie mi je na škodu; ale pováž si, čo je to byť každý deň s tebou a chladno sa ťa strániť, nesmiem ti ani slova povedať z toho, čo v chvíľach samoty sa nazbiera a veľmi žiada sa byť povedaným… Ty nikdy nebudeš vedieť, koľko ma to stojí hrdinstva!“„Ba všetko viem, veď nám je to spoločné. I mne je niekedy veľmi clivo, že nemôžem byť pri tebe a nemôžem ti povedať, čo by som chcela… Keď prichádzaš, ťahá ma silou-mocou k tebe, keď odchádzaš, ťahá ma za tebou a — nesmiem, nesmiem…“On ma už držal v objatí.„Vidíš, vidíš, ty nemilosrdná! A ja sa niekedy skoro obávam, že si zabudla na mňa, keď tak tichučko sedíš so sklonenou hlavou a nikdy na mňa nepozrieš…“Posadil ma na pohovku i sám si sadol ku mne.„Rozprávaj mi ďalej, všetko, čo by si chcela, budem načúvať aj do samého rána!“Hľadel na mňa s neopísateľným úsmevom, ktorý mi razom všetko vyhnal z pamäti.„Nie… teraz už neviem nič. A niekedy v mysli až do noci zhováram sa s tebou…“„Opakuj mi to všetko!“„Nedá sa. Iba to viem, že často nechápem, ako si sa ty mohol mne oddať… Keď všetko uvážim, nemôžem to skoro ani uveriť…“„Blázonko! Rozumom to nevystopuješ, ale veriť, veríš?“„Tebe verím sväte, ale z druhej strany často sa trápievam, či pre teba nie je to nehoda, že práve ja som ti prišla do cesty…“„Teda? A prečo asi?“Ťažko mi padlo vysvetľovať mu, ale žiadalo sa.„Veď je isté, že ty si mohol dostať inakšiu… všetci ti budú zazlievať, že si si zvolil práve mňa, najnepatrnejšiu… možno i odvrátia sa mnohí od teba…“„Čo nás po nich! Oni jednako skoro nahliadnu, že nemali mi čo zazlievať. Akže ozaj tak bude, bez nich sa zaobídem, bez teba však nie. Ty si mi nad všetkých.“Vzal moju ruku, pritiahol si ju okolo krku a prihol sa, aby som sa lícom mohla oprieť o jeho líce. Tak sedeli sme bez slova, nežiadalo sa nám hovoriť. V tú chvíľu som cítila jedine oddanosť k nemu a žiadosť, aby som sa mu mohla za jeho lásku odmeniť.Neviem, koľko času prešlo, keď sa ma konečne opýtal:„A teraz ti už prešli všetky zbytočné pochybnosti?“„Pochybností si ma zbavil, ale žiadosti predsa ešte ostávajú…“„To nemôže inak byť. Kým človek žije, žiadosti nemôžu prestať. Ale aspoň netreba sa moriť takými, ktoré sú nesplniteľné,“ poúčal ma láskavým tónom ako skúsený neskúsenú. Lenže jeho napomenutie mi neosožilo: mňa predsa i v tú nešťastnú chvíľu omínala nesplniteľná žiadosť, ktorá už predtým bola ma viac ráz potrápila.„Ľahko to povedať — ale tie nesplniteľné práve sú najneústupnejšie. Práve že ich nemožno dosiahnuť, neprestávajú moriť…“Odtiahol si hlavu, aby mohol spýtavo pozrieť na mňa. I ja som hľadela na neho, ale neisto, ako v povedomí viny. A — podivno! — v túto chvíľu zasa s čudnou, skoro trápnou rozkošou videla som krásu jeho tvári, črtu za črtou vnímala som očami a každú bola by som chcela poľúbiť v neopísateľnom pôžitku…„A teba vari naozaj morí taká nesplniteľná žiadosť?“ Prikývla som hlavou a zvesila som ju. V tú chvíľu ma ťažko skľučovalo vedomie svojej telesnej chatrnosti, ktorá popri jeho mužnej kráse musela byť tým viditeľnejšia.On ešte vždy spýtavo hľadel na mňa, a mne ozaj bolo bôľne okolo srdca.„Čo by to mohlo byť? Ak ti ja môžem pomôcť —“„Ani ty, ani ja, nikto mi v tom nepomôže… ani si to nevymodlím, a čo by som si dušu v modlitbe roztopila, lebo zázraky sa nestávajú!…“ pretrhla som ho trpko, oželene. On už so skutočnou starosťou hľadel na mňa, až sa mu obrvy napnuto preliačili.„Veďže aspoň povedz, čo si tak strašne žiadaš?“I hanbila som sa vyznať, i nutkalo ma podeliť sa s ním o moju súžbu.„Krásu, krásu by som si žiadala — — a nikdy jej neobsiahnem!…“ Slzy sa mi natisli do očí.V prvom okamihu zmeravel.„Totyhovoríš —?Tysi taká márnivá — —?“„Veď ja to nie pre seba! Pre seba nedbám, nech som, aká som, ale pre teba, tebe kvôli žiadala by som si krásy — vieš!“Zrazu sa srdečne rozosmial. Mne to zle padlo.„Nesmej sa, mne nie je do žartu… Viem, ako vy mužskí pri žene hľadíte predovšetkým na krásu, ste v tom omnoho náročnejší ako my ohľadom na vás, a tu medzi nami dvoma je naopak, proti našej vôli. Môžeš si predstaviť, že mňa to musí trápiť…“„To si ja veru naskrze, neviem predstaviť, odpusť! Ale musím povedať, že u mojej rozumnej Anny nebol by som ani len pomyslel na takú nerozvážnosť! Či ty ešte nevieš, že som až nadmieru spokojný s tebou takou, aká si? Zabúdaš, že nechcem nijakú krajšiu od teba?…“Šťastná, ale nie presvedčená, prichýlila som sa k jeho plecu.„Veď práve preto by si zaslúžil, aby som bola krajšia, než som,“ nezdržala som sa podotknúť.„Mne sa vidí, že ty súdiš o veci, do ktorej sa nerozumieš — odpusť! Poďže trochu sem!“Zdvihol ma z pohovky, ako ma jednou rukou držal okolo pása, do druhej ruky vzal lampu zo stola a postavil sa so mnou pred zrkadlo.„Podívaj sa tam!“ Kývol hlavou proti mojej podobe, držiac lampu tak, aby som bola v plnom svetle. Poslúchla som zdráhavo a — — v tú chvíľu skoro bola by som mohla myslieť, že sa moja nerozumná žiadosť ozaj splnila. Tvár, ktorá zo zrkadla placho na mňa pozerala, nebola už bledá a nepatrná; líca rozohriate zdali sa vyplnenými, pery horeli červenosťou a z očí svietila celá záplava šťastia. To všetko vyčarili jeho slová a poľubky — v takom rozpoložení, pravda, ľahko je byť krásnou…Trochu zahanbene som sa odvrátila. On sa usmieval.„Vidíš, že sa stávajú zázraky! Popoluškina tvár ukázala sa spod myšacej bundičky — obyčajne bývajú von len samé oči… ale ja po prvý raz uzrel som tú tvár už vtedy v kriedovom kruhu, keď som jedným nedožičeným mi bozkom zrazu upadol pod jej moc. Vtedy vzplanula hnevom, a predsa bola ladná, krásna, pravdivá — medzi tými pomaľovanými a úsmevnými… Poznáš tú povesť o Popoluške, čo vždy chodievala v myšacej bundičke zakuklená, aby utajila svoju krásu?“Prikývla som hlavou. Všetky naše povesti poznám ešte z detstva.„Ty si ona sama, tá Popoluška. Ako ťa poznám, vždy mi tá povesť prichodí na um.“Pokrútila som hlavou.„Popoluške sa nevyrovnám, lebo —“„Lebo Popoluška mala zlaté hviezdy tuším po šatách, a ty, ty máš živé hviezdy v očiach — vieš!“Zakryla som si rukami rozohriatu tvár a šla som si sadnúť do najtmavšieho kúta konča pohovky. On postavil lampu zasa na stôl a prišiel za mnou. Pokúsil sa odtiahnuť mi ruky od tvári.„Nechaj ma, prosím ťa…“„Vari sa mi hneváš, že som sa opovážil dokázať ti, že nemám mrcha vkus —?“Oj, o hneve nebolo u mňa ani chýru! Ale bola som pomútená všetkým, čo som zažila. Toľko slasti a blaženosti odrazu bolo pre mňa, navyknutú uťahovať sa, primnoho. Musela som sa trochu spamätať. Sadol si na koniec pohovky, cez bočné operadlo nahol sa ku mne a hladkal ma po vlasoch. Pod každým pohladkaním zachvela som sa v čudnom, blaženom pocite, akoby v tej jeho ruke bola čarovná moc. Napokon vzala som ju do obidvoch svojich, pobozkala som ju a podržala u seba.Rýchle sa pohol, chcel vstať.„Nehýb sa, dobre nám je!…“ zaprosila som.Usmial sa a oprel si hlavu naspäť. Prižmúrila som oči. Tichosť a pokoj pri jeho boku boli mi pôžitkom — čiže pôžitkom mi bola jeho blízkosť, ktorú som pociťovala akoby elektrický prúd. Tichosť a pokoj len dovolili mi ju nemýlene požívať.Ale v tej tichosti nevdojak upozornila som sa na jednostajné tikanie hodín, na ktoré sme pozabudli po celý večer. Pozerala som na ne: išlo už na samu desiatu. Kde sa len vzala! Veď sa mi videlo, že od večera sotva je polhodiny…„Skoro desať hodín…“ pripomenula som. Pozrel na ne, potom vytiahol svoje porovnať.„Tak je — tie hodiny dohovorili sa proti nám. Podľa môjho zdania nemalo by ešte byť ani deväť. Dnes nepozerajme na ne!“„Ale jednako je už časť rozísť sa; ja ani na takto dlho som nemyslela, keď som ťa sem volala…“„Nebuď neprajná; dnes je náš výnimočný večer.“„Už bol — nesmieme nadužívať…“„Ako nadužívať? Je ti i to nadužívaním, keď chcem si trochu dlhšie pri tebe posedieť, znajúc, že zasa nastáva mi zriecť sa toho ktovie dokedy?“Mne, pravda, zdalo sa to nadužívaním, keď verejne sme sa inak tvárili. A pritom i z ohľadu na obyčajnú slušnosť napomínalo ma čosi nesedieť s ním tu dlho do noci. Ale ťažko sa dal nakloniť, aby bral na to ohľad. Konečne predsa neochotne vstal z pohovky.„Teda dobrú noc, Popoluška moja! Kedy ťa zasa uvidím bez myšacej bundičky?“„To sama ešte nemôžem vedieť. Ale rada by som, keď sa naskytne zasa vhodná príležitosť…“ preriekla som klopiac oči. V mysli som sa totiž zahanbila, že tak povoľujem.Schvaľoval to v radostnom oduševnení, doznávajúc mi, že som lepšia, ako sa zdám byť, zdvihol moju tvár k sebe a — odobral sa. A tá odobierka, to je ťažká vec: potrvala nám skoro štvrť hodiny. Raz jemu, raz mne prišlo ešte niečo na um, čo bolo treba povedať. Konečne predsa dostal sa ku dverám a položil ruku na kľučku.„Ale ak ma ty dlho budeš držať na slove, nezaručím sa ti, že sám nevezmem si tú ,vhodnú’ príležitosť, keď dámy nebudú doma,“ obrátil sa ešte ku mne.„To nerob, prosím ťa, lebo by to mohlo zle vypáliť. Nech by len Róza niečo pobadala, hneď mohla by klebiet narobiť, a to by ma veľmi mrzelo…“„Ty malý filister, keď sa ešte aj čeľadných klebiet bojíš! Mne to ani za jedno pomyslenie starosti nenarobí. A, možno, jednako sme už v tej nehode: Róza už bude mať svoje domnienky i pre tento večer — ba bol by zázrak, ak by nebola pri dverách načúvala a cez kľúčovú dierku kukala…“Sama neviem, z akej opatrnosti na okamih som váhala povedať mu, že Rózy niet doma, že teda v celom dome sme sami dvaja — ale už v druhom okamihu premohla som to ako nehodnú nás nedôveru.„Rózy niet doma, príde až zajtra. Niet nikoho, kto by nás strhol, strážime sa sami…“ riekla som bezpečne.Vnímavo hľadel na mňa — pri takom jeho pohľade vždy mám pocit, že jasne vidí, čo si myslím — nechal kľučku a vrátil sa ku mne. Nebolo mi nepríjemne, čosi dobrého vyčítala som z jeho oživenej tvári. Neriekol nič, len vzal moje ruky a pobozkal ich jednu za druhou, akýmsi zvláštnym spôsobom. Neviem, či mi chcel zvláštnu úctu preukázať, a či chcel mi za niečo ďakovať. Potom ich ešte raz pobozkal, želal mi dobrú noc a odišiel skutočne. —Dlho som nemohla prísť k pokoju. Kľačala som pri svojej posteli, ale modliť som sa nemohla, lebo jeho obraz napĺňal mi celú myseľ a vyhnať ho odtiaľ nedajbože! Boh dobrý mi to odpustí. Musela som prekonávať všetky blažené dojmy, ktoré ešte potom na mňa doliehali, kým ma zomdlenosť nepremohla.Keď som potom išla zamknúť pitvorné dvere, z jeho izby som počula ohlas jednotlivých krokov. Ani on ešte nespal, prechádzal sa po izbe.Ráno som vstala včas a rýchlo som si porobila všetky nevyhnutné práce, aby som potom mohla písať. Jemu som po starej Katuši poslala raňajky do jeho izby. Ale keď potom odchádzal z domu, zastihol ma v pitvore, ako som, šatku na hlave, rukávy vysúkané, išla z kuchyne do izby. Pozdravil ma svojím najjasnejším úsmevom, ktorý na mňa účinkuje ako slnečný lúč, v okamihu bol pri mne, zovrel ma do náručia a priľnul ústami k moje ruke.„Neslobodno! To je proti dohovoru — —“ namietla som priduseným hlasom, aby ma stará Katuša, v kuchyni umývajúca riad od včerajška, nepočula. On však nedal sa tým pomýliť, až o chvíľu odtrhol sa a náhlivo odišiel.Ja, pre poriadok, mala by som sa zato hnevať, ale nemôžem sa k tomu dostať…28. októberU nás sa čosi kutí, to vidieť zo všetkého. Od túrovskej divadelnej zábavy stryná s Ilonou majú často dôležité tajné rozhovory, a keď niekto vojde do izby, razom zamĺknu. Róza doniesla z mesta chýr, že Ilona má bohatého pytača, a ona ozaj dostáva z Pešti rekomandové listy — dnes, tuším, došiel už tretí — i sama nedávno rekomandovane písala ta akémusi doktorovi Neszmélyimu. Teda doktor, náhrada za doktora.K nášmu doktorovi správa sa stryná blahosklonne, akoby ho ľutovala pre úder, ktorý mu ide jej dcéra zasadiť. Táto ešte vždy má sa k nemu pyšno, zvysoka, vidieť, že rada by mu úder zasadila. No i málo je s ním, večeru mu zväčša posielame do jeho izby a od prvého i tú mu stryná vypovedala. Budeme vraj zaneprázdnené šitím, nebudeme stačiť ,vyvárať pre cudzích ľudí’, povedala mi raz v kuchyni. V kuchyni totižto sa zhovárame po slovensky, ale v izbe už zasa nepočuť slovenského slova.Takto stoja veci. Čo z toho vykvitne, neviem. Či on má o všetkom tušenie, tiež neviem, ale iste sa napočúva o tom dosť v meste, medzi známymi. Ja teraz nikdy nemôžem s ním byť, len čo ho cez oblok vídavam. To je skúpe potešenie, avšak predsa lepšie ako nič. Ale niekedy sa mi zdá, že už nevydržím… Len šťastie, že sa Ilona vydáva, to i pre nás znamená vyslobodenie.5. novemberUž zasa týždeň tam, a ja som len nemohla s ním byť. A už nielen pre svoju žiadosť, ale aj o našich záležitostiach mala by som s ním hovoriť. Koľko ráz cez deň zdá sa mi, že mám mu povedať to i to, a jednako každý večer so všetkým nazbieraným musím ísť spať. On je už tiež na samom kraji s trpezlivosťou, vidím to na jeho pohľade, keď sa náhodou stretneme. Ja v strachu uhnem pred ním očami — a popravde najradšej by som k nemu letela. Nedávno v pitvore prejdúc vedľa neho, riekla som mu: „Netrať trpezlivosť, už skoro všetko bude dobre!“ „Skoro?“ Rýchle prikývla som hlavou a stratila som sa. Ale čo by len za akú chvíľočku, nemožno mi s ním byť osamote, lebo stryná vždy je doma a ja vždy som v práci zapriahnutá, vo dne i večer. Teraz už ani jeho izbu nesmiem riadiť, stryná ani ten kúsok práce nechce mu darovať.Predvečerom bol tu už sám Ilonin verenec. Bol pri obede a, rozumie sa, najväčšia časť ťarchy pripadla na mňa. Stryná strašne sa usiluje voči nemu, tuším, stavia sa i majetnejšou, ako je. Je to človek nie mladý, s čelom plešinou nadvýšeným a s bledobelasými vypuklými očami, ktoré majú obyčaj nehybne zahľadieť sa na niekoho z bledej plnej tvári. Pre jeho osobu nešla by ona za neho, ale lákajú ju dobré postavenie, skvelé dôchodky. Je vraj kúpeľným lekárom v S., cez zimu býva v Pešti a má ako lekár dobré meno. Po akejsi známosti bol nedávno v Túrove, práve keď bola tá zábava. Tam videl Ilonu, zaľúbil sa do nej i hneď začal sa o ňu uchádzať. Šatí sa solídne, elegantne, všetko, čo mu náleží, je skvostné a jemné, to mu dáva istý veľkopanský náter. To aj Ilone imponuje najviac. Hladko jej rozprával príjemné veci, zakuklené poklony, nespúšťal z nej svoj vytrvalý pohľad i každou vetou staval jej do výhľadu príjemný život. Ona milostivo prijímala jeho hold, ale aj svoju cenu dala mu pocítiť. O láske u nej ani reči, ale rada robí si s matkou predstavy, aký skvelý, panský život bude mať, keď sa vydá. V zime v Pešti, v lete v kúpeľnom mieste a vždy v kruhu ,najlepšej’ spoločnosti, v ktorej svojou krásou iste bude na čele. To je už niečo pre ňu — oči jej hrdo iskria, keď o tom hovorí.Bola by som rada, keby to pre ňu naozaj dobre dopadlo.9. novemberEšte som nemohla s ním byť; už pomaly ani jeho hlas nepočujem. A keď ho počujem, zimnične sa zachvejem. Je to krušná skúška. Žijem ako vo tme, iba myšlienka na neho ma oživuje. Ako kvet za slncom, tak sa za ním obraciam každou svojou myšlienkou.Šijem od rána do večera, ba až do noci; varí teraz sama stryná, aby som ja šitie nemeškala. Ilona prezerá hromady cenníkov a vzoriek. Šaty si dá šiť v Pešti, pôjde ta o krátky čas s matkou. Aj ozdobnú bielizeň kúpia hotovú, len jednoduchšiu pošijem ja doma. Svadba bude po Novom roku.Včera boli jej blahoželať priateľky, ako podostávali snubné lístky. S hrdosťou vravela, ako je rada, že ujde tomuto fádnemu, malomestskému životu. Ony jej to vďačne veria a začínajú, aspoň naoko, už i to veriť, žeonanechcela nášho doktora. Keď sa na neho pýtali, čudujúc sa, že sa neukazuje, podotkla: „Ako sme mu kost vypovedali, nemá už k nám prístup a možno aprehenduje. Ale my veru teraz naskrze nemáme čas zapodievať sa s ním, to by mohol uznať.“ Všetky jej prisviedčali, ale medzi sebou trochu zvláštne popozerali jedna na druhú.Dnes pred obedom i on prišiel na krátku gratulačnú návštevu, odvolávajúc sa tiež na snubný lístok, ktorý dostal. Ilona očervenela, keď vošiel, v jej očiach zjaví sa ešte vždy nenávisť a urazená pýcha, keď ho zazrie.Celkom nenútene vyslovil jej svoje, zaiste úprimné, blahoželanie, ona ďakovala trochu nervóznym tónom. Potom zhováral sa výlučne so strynou; s tou lepšie vychodí. Tá teraz už naozaj nehnevá sa na neho, lebo nastávajúci bohatý zať ju celkom zaujal. Skláňala som hlavu nad šitím, neopovážila som sa ani pozrieť na neho. Je to hlúpe odo mňa, má on pravdu, keď sa preto hnevá, ale ja inak nemôžem. Mám čisté svedomie, a predsa mám pocit, akoby som sa svojím šťastím na iných bola prehrešila.Keď odišiel, poznamenala stryná:„Videl sa mi akýmsi bledým a zroneným — nie?“„Ja som sa mu neprizerala,“ odvrkla dcéra a kývla plecom.„No, nech sa pokoná sám so sebou. Ak banuje, už je pozde…“„Dievčatá aspoň budú rady, už striehnu na neho až strach! Najmä Irma u slúžnych,“ hodila Ilona s opovrhnutím.„Uvidíš, teraz bude hľadať peniaze, partiu…“Ilona kývla plecom a odišla do druhej izby.Vo mne vrelo, že som nemohla za neho slova pozdvihnúť, až sa mi pri šití ruky triasli.12. novemberVčera, konečne, konečne sme boli spolu!Večer bola v apatéke veľká čajová spoločnosť, celý deň som bola rozčúlená v očakávaní, či pôjdu ta stryná s Ilonou. No, išli, chvalabohu! Ilona ešte chce sa dať trochu poobdivovať, kým ulietne z tunajšej spoločnosti. Vedela som, že aj náš doktor bude ta pozvaný, len som nevedela, či prv ešte príde domov. Ako sa zotmilo, v nepokoji šla som pozerať, či svieti sa z jeho oblokov. Po druhý raz sa už svietilo cez spustené záclony, bol teda doma.Naše dámy vybrali sa skoro potom. Bolo tma a snežilo, po prvý raz tejto jesene. Róza s lampášom šla s nimi. Z doktorových oblokov ešte vždy sa svietilo, teda ešte neodišiel, chvalabohu — vhodná príležitosť tu — —Za našimi zamkla som pitvorné dvere, znajúc, že Róza nepríde hneď domov, keď sa tam kdesi tiež medzi kamarátky dostane.Keď som sa presvedčila, že sú dobre zapreté, obrátila som sa — kjehodverám. Vedela som, ak teraz nevyužijem príležitosť, ktovie kedy sa mi zasa naskytne, a dlho potlačovaná túžba skoro neodolateľne ťahala ma k nemu. Ale zrazu napadla ma akási chúlostivá bázeň a nedala mi ďalej kročiť… No, neísť k nemu už nebolo mi možno: v tuhom zápase predsa dostala som sa na jeho prah. Tu som zastala, tlačiac ruky na prsia v strašnom rozochvení — — —Dnu úplná tichosť, akoby nikoho tam nebolo. Premohla som čudné zdráhanie, donútila som sa otvoriť dvere i — — — Zastala som pri dverách, srdce mi bláznivo trepalo…Cez hustý cigaretový dym, ako cez hmlu, videla som na jeho písacom stolíku nízku lampu so širokým zvonom, pod ňou roztvorenú knihu a okolo rozličné veci ponechávané v neporiadku. Neutretý prach sivel sa na všetkých predmetoch. A neďaleko pece vo veľkej leňoške sedelonchrbtom do dverí, majúc hlavu vyvráteno opretú o vrch mäkkého operadla, a fajčil cigaru, dohora vyfukujúc dym… Na vrznutie dverí len trošku pohol hlavou nabok, a keď sa nikto nehlásil, opýtal sa krátko, temer mrzuto: „Čo je?“ mysliac iste, že prišli ho volať k chorému a Róza chce mu to oznámiť.Z celej jeho tváre videla som iba pol čela a jedno obočie pôvabne k sluche zabiehajúce — a na tom lipli moje oči ako prikované, a to ma priťahovalo neodolateľnou mocou… Bez šumu zblížila som sa mu od chrbta a sklonila som sa nad neho, pritisnúc ústa k jeho čelu. Zvolal čosi, čo znamenalo náhlou vlastnou prudkosťou dusiacu sa radosť, zároveň odhodil cigaru, vyšinul sa a chytil ma do náručia. Proti jeho prudkému láskaniu napokon som sa mohla iba tak obrániť, keď som ho tuho objala okolo hrdla, že skoro nemohol hlavou pohnúť. Zato ma zahŕňal nežnými menami od výmyslu sveta, ďakujúc mi, že som prišla, a bol celý vo vytržení. Musela som trpezlivo prečkať, kým sa trochu utíšil.„Či si rád, že sa Ilona, ani čo by nám kvôli, tak náhle zasnúbila?“ opýtala som sa ho, chcejúc jeho myseľ inam obrátiť.„Čo nás po tom?“ odvetil netrpezlivo. Posadil ma do leňošky a posunul ma i s ňou oproti svetlu.„Povedz mi radšej, prečo si ma zasa tak dlho trápila? Musím to trpieť?“Odstúpil na krok a prekrížil si ruky cez prsia. Pritom hľadel dolu na mňa s tým neopísateľným výrazom zdržiavanej nehy, pod ktorým vždy sa zachvejem. Dnes jeho oči žiarili neobyčajne, i celú tvár mal vyhriatu, iste od toho netušeného prekvapenia. Pred jeho žiarivým pohľadom musela som oči sklopiť.„Zodpovedaj sa, ak môžeš, ty skúpa osôbka, ty svojvoľná Popoluška, ktorá, keď sa mi raz ukáže, potom ,predo mnou vidieť, za mnou tma’ zmizne, vtiahne sa do svojej myšacej bundičky a ja, v tom istom dome bývajúci, môžem po nej túžiť, ona na to nedbá… Počkaj len, počkaj, príde čas: zaplatíš mi to aj s úrokmi!…“Kým takto karhal a vyhrážal sa, vzal moju tvár do svojich dlaní, a hoci z jeho hlasu znelo prekáranie, spoza toho všetkého jednako hľadela na mňa skutočná výčitka.„Veď som nemohla, vidíš… keby si vedel —“„Nevyhováraj sa, to nestojí nič. Nielenže som slova nedostal od teba, ale ešte i tvoje oči vždy boli na úteku predo mnou — na to mi bolo najťažšie hľadieť. Týždne som ich iba vo sne vídaval…“Nevedela som sa brániť a nemohla som na neho pozrieť. Ale nenechal mi na to ani času: sadol si ku mne, obtočiac ma rukou. Ochotne som sa utisla, aby mal dosť miesta.„Vieš ty, že som sa najprv len do tvojich očí zaľúbil? Už samý prvý raz, keď, neznajúc ešte nič o akejsi domácej príbuznej, znenazdania postretol som v pitvore akési štíhle mladé dievča, dotkli sa ma neobyčajne jej tmavými mihalnicami obrúbené sivé oči, ktoré z jej bledej tváričky počudovali sa na mňa spýtavo i skúmavo s takým čistým, každej jastrivosti prostým pohľadom, že ešte po chvíli sám seba som sa spytoval: Čo je v nich, v tých očiach…?“Usmiala som sa v rozpomienke na naše prvé stretnutie; teraz sa mi videlo, akoby sa to bolo stalo už kedysi pred rokom.„A hádam sám nevieš, že keď počudovali sa na teba, ty si sa samoľúbo usmial, akoby si bol riekol: ,Dobre, maličká, popraj si len toho pôžitku; na mňa, vieš, rady dívajú sa dievčatá, už som na to navyknutý,’“ riekla som.Krútil hlavou.„Ty mi vždy vyčítaš samoľúbosť a ja uznám, že nie som bez nej — veď nás to obyčajne nenapráva, keď nás ženy priveľmi zahŕňajú svojou priazňou — ale práve ty si neskúsila jej odo mňa, lebo tvoje správanie ju odprvu odstrašovalo. Ty si inak hľadela na mňa ako ostatné ženy, tak i ja som hneď našiel sa na tom, že inak hľadím na teba ako na tie. V prvé dni, keď si obsluhovala okolo stola alebo keď som ťa videl konať dosť nepríjemné práce s tvrdým sebazapieraním, pri čom však prirodzená úhľadnosť pohybov vždy prekážala, hneď som zbadal, že mám pred sebou Popolušku, v sebe ani inak som ťa nemenoval, a čím ďalej, tým lepšie som začal prehliadať cez myšaciu bundičku…“Neveriac pokrútila som hlavou.„Neviem, ako to mohlo byť: veď ty si sa vtedy tuho zaoberal Ilonou. Tam už si mohol pozorovať skutočne krásne oči — a nie u mňa…“„Nuž krásne sú, to sa im musí dať. Netajím, že i mne sa páčili. A tú krásu vedel by som ti fyziologicky dopodrobna vyložiť — ak totižto chceš — ale na tom je aj dosť. Že som sa mnoho zaoberal ňou, i to je pravda. Ale popritom, proti svojej vôli, musel som sa čo deň viac zaoberať i tou malou úhľadnou osôbkou, ktorá sa nikdy nezamiešala do našich rozhovorov, ale jej oči, iste bez jej vedomia, často zahovorili… Musel som to zakaždým vidieť, keď sa zaskveli v bledej tváričke, a vždy som si zopakoval: Čo je v nich…? Chápal som pomaly, že je tam čosi, čo fyziologicky sťažka dalo by sa vyložiť… Najprv som si odpovedal: ,Myšlienky sú v nich’ — a to ma pritiahlo. Pozdejšie videl som v nich nielen myšlienky, lež aj city — to ma ohrialo. A napokon vo vzácnych chvíľach videl som v nich celú tvoju dušu — ale vtedy už aj vedel som, že mi je súdené ľúbiť ťa…“Už dávno túlila som sa k nemu, s blaženým pôžitkom načúvajúc každému jeho slovu. Začal ma bozkávať po očiach, kým som si ich na jeho pleci neochránila. Takto bola by som zasa presedela trebárs celý večer, každým dychom, každým úderom srdca čujúc a vnímajúc jeho prítomnosť… Ale čudné je, že pritom nikdy nemám úplný pokoj. Teraz mi už prichodilo načúvať, či Róza nebúcha na dvere.„Ale ja nemôžem dlho tu ostať. Róza už príde a ty tiež máš ísť do apatéky…“ nadhodila som, dvíhajúc pomaly hlavu.„Nech príde — zamknem pred ňou dvere! A do apatéky nie mi je náhlo,“ vetil strmo a s chvatnou prudkosťou pritiahol ma naspäť k sebe. Trochu som preto stŕpla, ale znovu som sa pri ňom uhniezdila. Predbežne som sa neopovážila pripomínať svoj odchod, lebo som cítila, že je silne znepokojený. Strmo dýchal a držal ma tak, akoby ma nechcel nikdy vypustiť. Začalo mi byť trochu i tesno.Ale po chvíli zrazu ma vypustil, vstal a prešiel sa po izbe. I ja som vstala. Išla som za ním odobrať sa, ale zarazene som sa pristavila, lebo sa mi zdal veľmi zmenený. V tvári mal akýsi napnutý výraz, obočie stiahnuté.„Chceš odísť?“ pýtal sa ma akýmsi nesvojím hlasom. Ja, mysliac, že azda preto sa hnevá, odvetila som neisto:„Chvíľku ešte zostanem, ak si žiadaš…“„Môžeš odísť,“ on zasa tým istým hlasom.Obrátila som sa ku dverám, ale srdce mi nesmierne oťaželo. Čo sa mu stalo? Hnevá sa, a či trpí niečím?… Nemohla som takto odísť, obrátila som sa naspäť k nemu. Stál pri stole a napnute hľadel na mňa.„Prosím, choď!“ potvrdil ešte raz, ukážuc rukou ku dverám.Ale to malo opačný účinok. Vo mne vzbudil sa vzdor, pochádzajúci viac z ľútosti ako z hnevu.„Nejdem, keď sa hneváš!“V jeho tvári napnutosť povolila o malé poznanie.„Nehnevám sa,“ podotkol s pokusom o úsmev, ale vždy ešte tým samým nesvojím hlasom. Mňa zarmútil ten nútený úsmev.„Prečo ma teda preč posielaš?“Zložil ruky cez prsia a prešiel sa po izbe. Temná žiara v jeho očiach, akú som dosiaľ tam nevídala, ma i desila, ale ešte viac ma bolela. Čo za zlý duch ho opanoval? I otupno mi bolo, že mi neodpovedal. Cítila som, ako sa mi slzy tisli do očí a krv do tvári. Odhodlane zastala som mu cestu.„Čo som ti urobila? Schybila som, že som sem prišla? Veď som prišla ktebe,dotvojejizby, skoro s posvätným pocitom… kamže na svete mám prísť s čistejšou dôverou?! A ty… ja neviem…“Rozhorlenosť i ľútosť pristavila mi reč, nemohla som ďalej. Líca i oči mi horeli, hoci poslednejšie i slzami boli zaplavené. No napriek slzám i rozčúlenosti nemohla som nespozorovať náhlu zmenu na jeho tvári. Pochmúrna žiara preč, napätosť preč, a akýsi celkom nový výraz nadchnutia i prejatosti tam. Vystrel po mne ruky.„Prekrásna ty moja!“Nevdojak som ustúpila, prekvapená tým novým, jasavým výrazom na jeho tvári, ktorý mi hovoril: Premohla si ma, oslobodila si ma! Podal sa za mnou a zrazu som mala jeho hlavu nízko pred sebou: bol na kolenách. Ako zdvihol tvár, videla som na nej všetko, všetko, čo by bol chcel povedať. Pokrútila som hlavou, nedopustila som, aby preriekol. Kľakla som si k nemu a položila som si hlavu na jeho prsia.Keď som o chvíľu odchádzala, dohovorili sme sa, že si budeme písať, keď si budeme mať niečo dôležitejšie povedať. Dal mi kľúčik od svojho stolíka, aby som prípadne do zásuvky uložila svoj list a i jeho listy tam si vyhľadala. Ináč uzavreli sme v tomto spôsobe dočkať do Iloninej svadby. Potom stryná dá do prenájmu svoj terajší podnájom, ako už sama spomínala, a ona sa utiahne do tých dvorných dvoch izieb.Po Iloninej svadbe ani my so svojou nebudeme dlho odkladať. No, teraz je ešte hrúza práce predo mnou s Iloninou výbavou. Povedal, že mi ako lekár zabráni šiť, že strynej naloží na svedomie, aby mi tým zdravie nenivočila, ale ja som ho prosila, aby to nerobil, i ubezpečila som ho, že to bez škody vydržím, lebo som silnejšia, než sa zdám byť. Ušiť chcem všetko, čo na mňa pripadá, aspoň sa tým odplatím strynej za to, čo som od nej prijala.Usmial sa, pohladil ma po hlave a osvedčil, že o mojej sile nepochybuje. Do svadby (do našej totižto) že ešte strpí takúto neposlušnosť odo mňa, ale po svadbe naskrze nie, potom že bude požadovať poslušnosť.Dobre, nech ju len požaduje; viem, že bude ju požadovať len v dobrom. Budem ho poslúchať s radosťou, dobrovoľne.S takou jasnou mysľou hľadím do budúcnosti, že keby mi pánboh len polovicu tej jasnoty, totižto podmienok k nej, ponechal, museli by sme sa my dvaja stať veľmi šťastnými ľuďmi.Bože môj, buď nám ty sám prítomný svojou milosťou!Dodatok o dva rokyZa dva roky nič som nedopísala do tohto svojho dievčenského denníka, ktorý vtedy, v mojej osamelosti, bol mi jediným dôverníkom. Včera pri prezeraní iných písomností padol mi pod ruku a prečítala som si ho. Pri takom živom spomínaní vtedajších udalostí zažiadalo sa mi zaznačiť, čo som prežila, iste to bude niekedy moje deti zaujímať.Do denníka potom ďalej som nepísala preto, že keď som si niekedy, i to dosť zriedkavo, mohla hodinu bez práce ustriehnuť, obyčajne keď naše dámy niekam odišli, tú využila som napísať ,jemu’ písemko a uložiť ho do známej zásuvky, od ktorej kľúčik nosila som na hodvábnej šnúročke okolo hrdla a z ktorej i ja často vytiahla som si písemko od neho, vždy s veľkou radosťou, hoci by iné ani nebolo obsahovala ako:„Dobré ráno, Popoluška moja! Dnes budem mať dobrý deň, lebo nad ránom snívalo sa mi s Tebou. Celú históriu už neviem, to obyčajne pri prebudení zmizne ako hmla, ale toľko mi utkvelo v pamäti, že dlho som Ťa hľadal medzi neznámymi ľuďmi, ktorých som na všetkých stranách postretával, a nemohol som Ťa nájsť. Mal som trápenie preto. ,Už tu bude, toto bude ona!’ myslel som si zakaždým, a zakaždým len cudzia, neznáma tvár. Kde ich tá obrazotvornosť vo sne toľko a takých hodnoverných doberá, to Ti ja ani pri svojom doktorstve neviem vysvetliť. Až konečne, keď som sa už vzdal nádeje nájsť Ťa, zbadal som vedľa seba akúsi maličkú šedivú postavu. Ale v druhom okamihu, ako som sa lepšie prizrel, už nebola malá, bola mi po samé plece — a bola to ona, moja Popoluška! Poznal som ju po očiach, ako na mňa pozrela, a pod tým pohľadom celý som okrial. ,Hľadáš ma, a všade som s tebou chodila…’ riekla mi. Hlas som síce nepočul, ale vedel som, že mi to riekla. Privinul som ju k sebe a — vtom som sa prebudil… Tak sa mi skrátila radosť, vidíš. Ale ten pohľad utkvel mi v predstave a bude ma po celý deň sprevádzať — ďakujem zaň svojej Popoluške!“Takto asi písaval z okamžitého vnuknutia, ale ináč aj vážnejšie listy sme si vymieňali. Práve on v svojej nenútenosti bezúmyselne zašiel často i na vážne otázky a ja som sa pri tom rada pristavila i odvetila som mu podľa svojho zmýšľania. On mi v nasledujúcom liste dohováral, že som v predošlom primnoho ,mudrovala’, ale preto znovu zašiel na patričný predmet tak, že i mňa primäl ešte naň zájsť. A medzi riadkami viac ráz priznal, že tie moje listy sú zaujímavé.Takto rýchle míňal sa nám čas a ľahko nám bolo znášať umelú rozlúčenosť — ale pri tom písaní denník obschol.Do Iloninej svadby bola som ustavične do práce zapriahnutá; po jej odchode stryná presťahovala sa do dvorných izieb a Miloš do jej doterajšieho bytu. Náradie pre svoju potrebu si vybrala a ostatné odkúpil od nej, aby nemala s tým ťažkosti. Hľadela všetko speňažiť, čo sa dalo, lebo pri Iloninom výstroji sa celkom vytrovila.Ilona rada odchádzala z Luče so svojím veľkomestským mužom, od ktorého náročite požadovala všetky možné zdvorilostné úsluhy. Od matky odlučovala sa bez zvláštneho pohnutia, čo som nemohla pochopiť. Vždy všetkým oplývala, preto nič si necení, ani materinskú lásku. Išli na cesty do Talianska; to jej vtedy zaujalo celú myseľ. Stryná bola celá uvelebená, ťažkať si pre dcérinu chladnosť jej ani na um neprišlo.Miloš už nechcel dlhšie čakať. Na druhý deň po Iloninom odchode písomne oznámil strynej, že sa so mnou zasnúbil, i prosil o jej zvolenie. Bola náramne udivená, nešlo jej to do hlavy. Ba skoro sa nahnevala. Zaobalene i upozornila ho, že nebude to pre neho veľké šťastie, keď si mňa vezme. Iste v mysli už bola mu obecala niektorú z Iloniných priateliek. I mne radila, aby som sa priveľmi nechápala za tým šťastím, lebo on možno sa len prenáhlil. Bola uverená, že to urobil v oželenosti za Ilonou, keď sa mu až teraz rozležalo, že je pre neho už stratená. Na druhý deň trochu privykla na tú myšlienku a na tretí, štvrtý pomaly sa s ňou i spriatelila.Ja svojím tútorom dala som si vyzdvihnúť svoje skromné dedičstvo, aby som si mohla zaopatriť do výbavy potrebné veci. Potom prišla Milošova najstaršia sestra, Mariška, ktorá otca opatruje, a odviedla ma ,domov’ do Hrúzneho. Tam som strávila ostatný čas do svojej svadby a s Mariškinou pomocou pošila som si svoj skromný výstroj. Stolovú bielizeň a posteľné veci mala som po matke hotové.Tam som našla opravdivý domov — len s tou neobstojnou chybou, že nebolo v ňom Miloša. (Ale jeho listy mi aj sem doletovali a v každom sa sťažoval, aký mu je strašne pustý dom, keď Popoluška už celkom vymizla z neho.) Otca mala som už získaného — ten hneď stal sa mi pravým, dobrým otcom — a Marišku získala som si pomaly. Ona je kritickejšia, treba si ju zvláštne zaobísť. Miloš je jej miláčikom, nuž, tuším, trochu i žiarlila na mňa pre neho, kým sa presvedčila, že jej ja jeho bratskú lásku neodoberiem. Dve mladšie, vydaté sestry i s rodinami prijali ma dobre, lebo Miloš iste už vopred vyžiadal si to od nich, vôbec vyše zásluhy narobil mi dobrý chýr medzi svojimi.Svadbu sme oslávili na ostatné fašiangy v najužšom rodinnom a priateľskom kruhu. Sobášil nás sám náš otec. Po svadbe pobudli sme spolu celá rodina ešte niekoľko dní. Miloš ma povodil po všetkých miestach, ku ktorým ho viažu milé rozpomienky. Sestry ho ustavične prekárali so zaľúbenosťou, a že tak mu treba, že mu je to trest, čo dosiaľ toľkým dievčatám hlavy pomútil. Keď mohli, prekryli ma niekam do druhej-tretej izby, ba raz i do šatovej skrine, pričom im ešte aj otec pomáhal, a mali zábavu, keď Miloš potom chodil, vyhľadávajúc ma: „Kde je moja žena?“ alebo: „Kde ste mi už zasa to žieňa podeli? Hneď bude s vami zle!“ Vtedy žili sme na samých žartoch.Z Hrúzneho šli sme navštíviť obidve vydaté sestry, každú do jej domova, a potom konečne vrátili sme sa do svojho vlastného hniezda, do Luče.Tu sa začalo moje gazdovstvo ,na svoju ruku’ a zo začiatku veľmi čudno mi padlo, že ja tu už nemusím strynej robiť a na jej rozkazy čakať. No, páčilo sa mi to veľmi, celkom s inou chuťou a mysľou ako predtým konala som teraz svoju domácu úlohu.Stryná mala sa k nám trochu zdržanlivo, ale neskoršie sama uznávala, že jej je lepšie s nami v dome, ako bolo by jej s cudzími. Ináč z dlhej chvíle vzala si do obyčaje skoro každý deň chodiť k niektorým svojim známym a rozprávať im o Iloninej sláve, najmä keď sa prvý raz vrátila z dvojtýždňovej návštevy domov z Pešti. Tam vraj samé divadlá, koncerty a bály. Ilona vovedená je do najlepších kruhov a pre svoju krásu má plno obdivovateľov. I s každým listom od Ilony pochodila stryná obyčajne po všetkých spriatelených domoch — tuším, preto už i posmešky si z nej robia.Ilona raz od svojho vydaja bola v Luči. Prišla na niekoľko dní, a už ohromný kufor šiat doniesla so sebou — všetko také, aké sme tu ešte nevideli. Celá Luča sa na ňu dívala, keď sa ukázala na ulici. Blazeovane rozprávala o peštianskom i o kúpeľnom živote, a niekoľko ráz chladne spomenula i svojho muža. Luča jej je teraz už celkom malicherná, nič ju sem netiahne. Prvé dieťa jej umrelo hneď po narodení.My skoro po svadbe, keď sme sa trochu v svojom dome usalašili, odbavili sme si povinné prvé návštevy, čo mne bolo dosť nemilou úlohou. Bola som oboznámená s poprednou lučianskou spoločnosťou, veď nejeden raz obrátila sa celá u strynej, ale nikdy som sa v nej necítila doma, ani dosiaľ nepestujem s ňou bližšie styky. Od strynej viem, že bolo veľké prekvapenie a počudovanie, keď vychytený doktor Hlaváň zasnúbil sa bol so mnou, ale to sme si my nevšímali. Pri prvých návštevách prijali nás všade, ako sa patrí, mladé dámy so zvedavosťou, hoc ináč ich záujem o ,pekného doktora’ značne opadol. Ale v celom kruhu on pre svoju šľachetnú povahu zostal obľúbeným, hoci je teraz už všeobecne známe a potvrdené, že patrí medzi panslávov. Viac však ešte ako lekár nadobúda čo deň väčšie závažie, lebo oddáva sa so všetkou svedomitosťou svojmu povolaniu. Som preto na neho hrdá, ale i mnoho strachu mám o neho, lebo je často i nebezpečenstvu vystavený pri svojom povolaní a vôbec má veľmi namáhavý život.Žijem, nakoľko možno, utiahnuto, len na nevyhnutných spoločenských schôdzkach zúčastňujeme sa s Milošom. So susedmi som zadobre, na tom mi je dosť. Najmilšia rodinná slávnosť nám je, keď sa s príbuznými poschodíme u nás alebo u nich.Dosiaľ som celkom spokojná s takýmto stavom, ešte len teraz som vďačná strynej, že ma privykla ku všetkým prácam, lebo preto od začiatku ľahko mi padlo i menej ma stálo riadiť si domácnosť. Keď je Miloš nie doma, prácou prechodí mi čas, a keď je doma, jednako nežiadam si inú spoločnosť. A on, tuším, tiež nie. Spoločne znášame starosť o najchudobnejších pacientov, keď jesto takých; varievam im polievku a posielam im ju po starej Katuši. Po denných námahách (ba niekedy ani v noci nedajú mu chorí pokoja) rád má svoj domáci pokoj a podľa svojej chuti viac by si ho želal. Nikdy som nezbadala, že by sa bol doma nudil. V prvý rok čítavali sme si spolu niektoré dobré knihy, ale tohto roku, ako máme našu malú Vieročku, niet času a pokoja na čítanie, lebo Vieročka je až dosiaľ veľmi náročná maličká osôbka. Chce byť vždy pri mne, či mám času pre ňu, a či nie. Varovkyňu okrikuje svojou vlastnou zvláštnou rečou, keď ju tá chce odo mňa brať. A keď je u mňa, nesedí ticho, ale chce, aby som ju vždy ako najlepšie zabávala. Keď sa jej zachce tancovať, aj päťdesiat ráz poskočí na dúštek, vždy v jednom tempe, nezdvihnúc nožičky z miesta.A keď sa chce k otcovi dostať, tak sa aj dostane, čo by to on i nechcel. Dotiaľ sa mu všelijako zalieča, kým ju nevezme. Potom obyčajne posadí si ju na jednu dlaň pred seba, druhou rukou pridŕžajúc ju popod pazušku. Ona veselo oháňa nožičkami a medzitým sa čudno zhovárajú. On jej nadáva, že je guľka, ťažká hrudka, straka-rapotačka; ale čo ona jemu päť ráz toľko odpovie, to ešte nikto nerozumie. Pritom hľadia jeden na druhého rovnakými belasými očami, vôbec ona sa mu tváričkou celkom podobá. Najmä čelo s krásnymi obrvami, o ktorých dokonca neviem pochopiť, ako môže byť v nich toľko pôvabu, dostalo sa jej navlas po otcovi. Keď jej niečo chýba, ešte i tie svoje jemnušké obrvy práve tak stiahne ako jej otec, keď je tiež v nedobrej nálade. On pre jej nepovedomú milotu už dávno jej odpustil, že je len dcérou, a nie synom — lebo že bol by si želal mať radšej syna ako dcéru, to sa vie.Keď sa dosť s ňou nazabáva, potisne ju mne. „Choď si už k mame,“ povie jej, čo ona zavše aj zaprehenduje, keď ešte mala by chuti u neho byť. Keď sa narodila, dlho potrebovala otcovu lekársku opateru, bývala slabá a chorľavá, obidvaja mnoho sme s ňou vystáli. Až po polroku sa vzchopila a zosilnela. Teraz je už okrúhla a ružová až radosť a mušky jej ožívajú až strach. Otec je i veľmi hrdý na ňu. Za seba už prestal byť márnivým, len v nás dvoch sa teší, že vraj rozkvitáme. Na leto máme ísť na niekoľko týždňov do Hrúzneho, na dedinské povetrie, hoci ani lučianske nepáchne mestom.Týmto spôsobom si my nažívame, neopovážim sa ani vyriecť, že veľmi šťastne, aby som si to šťastie ,neoriekla’. Ale také je ono nie, akým si ho človek vopred predstavuje. Nie je horšie, ale je inakšie. Nevtopila som sa tak do Milošovej bytosti, do jeho vôle a náhľadov, ako som si myslela, že sa stane, keď som bola jeho verenicou. Na šťastie on to ani nežiada, ani nechce. Keď v niečom určite rozhodne, bez protirečenia a vďačne podrobím sa jeho vôli. Ale niekedy sa stane, že po svojej vyvediem niečo, keď som si istá, že je tak dobre. A že sme nie vo všetkom jednej mienky, to sa u nás často javí.Či ma on tak rád vidí ako pred dvoma rokmi, to by som nevedela určiť. Ale myslím, keby prišlo na próbu, lásky ani teraz nebolo by menej, len je iste usadenejšia. A zvláštne je, že najživšie javí sa vtedy, keď sa v mienkach rôznime, z toho sa pohádame — a potom zrazu sa dohodneme. Viem iste, že málo by som ho uspokojila, keby som mu bola slepo oddanou ženou. Jemu sa vždy lepšie páči, keď si hájim svoju mienku a keď viem na pravom mieste svojej vôli platnosť vydobyť. (Pravda, keby som sa na nedobré veci upriamila, vtedy bolo by po jeho záľube z mojej neohrozenosti a nastal by nepriateľský boj.) A to považujem u neho za známku pravej mužnosti, týmto vždy znovu stáva sa mojím vládcom, lebo práve tú nehľadanú veľkodušnosť, to nedomáhanie sa nadvlády cítim vždy nad sebou ako moc, ktorej sa neodolateľne poddávam. A pre ňu ľúbim ho celkom zvláštnou, duševnou láskou, vždy sviežou, ktorá nemôže zovšednieť. V tomto je celé tajomstvo nášho šťastného pomeru. Ale takýto pomer je nemožný, kde i len u jednej strany niet porozumenia pre druhú — môžu ho utvoriť iba rozdielne síce, ale v dobrých popudoch, v jemnosti i čujnosti duše úplne súrodé si strany. Nám, zdá sa, dostalo sa toho zriedkavého vyznačenia. Sme dvaja, každý za seba, ale vcelku jeden pre druhého. K takémuto rozpoznaniu nášho pomeru dospela som za dva roky. Dva roky sú síce krátky čas, možno sa my ešte ani teraz do najhlbších záhybov duše nepoznáme; ale predsa viem, že čokoľvek by sa medzi nami stalo, nevystúpi z týchto medzí. Bludné nedorozumenie nemôže medzi nami povstať, i keď sme len krátkozrakí ľudia.Vcelku teda takto sa máme dosiaľ. Čo nás ďalej čaká? Zaiste nie samé dobré veci, ale i mnoho krušného, na to som pripravená. Ak príde, boh dá sily preniesť — len nech my jeden druhému zostaneme vždy tým, čím sme si dosiaľ.
Marothy-Soltesova_Popoluska.html.txt
Diel IV — Školy dedinské osobitne artikulárne(Sectio IV — De Scholis pagensibus in specie articularibus)[1][2]Dôležitejšie dediny, ako aj obce a mestá, uvádza Vavrinec Bayerlinck v diele Magnum theatrum vitae humanae, zv. VI, heslo Pagus, s. 2. Medzi významnejšie mestá, ktoré vynikali rôznymi pamätihodnosťami, zaznamenáva aj dediny (obce, pagi), ktoré sa tešili v uhorskom kráľovstve náboženskej slobode a starali sa aj o školy.[1]Artikulárne školy a cirkvi sa označovali podľa zákona čiže článku (articulus) č. 26 šopronského snemu z r. 1621.[2]Podľa odtieňa papiera aj podľa rukopisu tvorila IV. časť martinského exemplára osobitný oddiel, ktorý bol pripojený do väzby tretieho diela a na ktorom participovali viacerí odpisovači.
Rezik_Gymnaziologia-4-diel-Skoly-dedinske-artikularne.html.txt
Šťastlivé VianoceMotto:„Tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal…Ján. 3, 16Ktorý sám seba obetoval…Žid, 7, 27Choď, i ty učiň podobne!“Luk. 10, 37V peknej, teplo zakúrenej izbe sedela mladá žena. Čelo samé mračno, ústa tvrdo zavreté. Myslela, že má vážnu príčinu hnevať sa na celý svet a na všetkých ľudí. Veď každý mal niekoho, len ona bola sama. Tam na ďalekom cintoríne tesne vedľa seba ležali dva hroby, skoro jednako veľké. Vianoce, táto slávnosť detí, predo dvermi, a jej deti tam vonku pod studeným rovom…!V každom dome chystali stromček, len ona nemala komu. Deti jej zomreli v priebehu týždňa na záškrt, a muž bol ďaleko za oceánom; on ešte ani nevedel, že už nemá pre koho pracovať. Však nebol by musel ísť; mali dosť doma, i dom i role, lúky a statok. Ale vždy myslel, že ich nevyživí; až dorastú, budú mnoho potrebovať. A ony už nepotrebovali ničoho, a nebudú nikomu viacej na obtiaž…Pred mladou ženou ležali na stole peniaze a list.„Kúp sebe i deťom niečo pekné na Vianoce, a priprav im krásny veľký strom. Je mi do plaču, keď myslím na to, ako budem sám cez tie sviatky, a neuvidím vašu radosť…“Hodila sa na stôl, hlavu na zalomené ruky, a plakala. „Kde je moja radosť!? Načo sú mi tie peniaze; komu, ach komu ja pripravím stromček!? Ony už majú pripravený; tam pri hlave im stojí veľká jedľa, samé kryštály sú na nej…“Máličko vrzli dvere, a slabým detským hláskom, ktorý sa okrem toho triasol ešte i zimou, zaznelo pozdravenie. Žena zdvihla hlavu. Pred sebou vidí malé, otrhané, polobosé dievčatko. Z chudej, zimou omodrenej tváričky hľadia na ňu dve veľké, smutné oči tak prosebne.„Čo mi ten sneh ešte až do izby nesieš!?“ rozkríkla sa rozplakaná žena; „či si nemohla čakať vonku? Nikdy človek nemá pokoja pred vami!“„Keď mi bolo veľmi zima,“ vyhovára sa chudiatko.„Tak čo nesedíš doma?“„Nemám kde,“ vyhovára sa dieťa.„Však len kdesi bývate!“ Žena vstala s hrmotom, otvorila skrinku, vyňala kus koláča a dala dieťaťu. „Tak choď za mamičkou!“„Moja mamička už umrela!“Ženu akosi pichlo pri srdci. „A tatíčka kde máš?“„Ten odišiel pre dvoma rokmi do Ameriky.“„A kedy umrela tvoja mamička?“„O Michale.“„A odvtedy si kde bola?“„U strynkej; ale že ona ma už nechce, poslala ma preč. Že keď sa tatíčko na mňa nepýta, nemá ma ako živiť.“Dieťa neplakalo; jeho smutné oči nemali už slzy. Bojácne túlilo k sebe omodrenými rukami darovaný koláč.„No, tak sa zohrej!“ prihovorila sa mladá žena už trochu prívetivejšie. Vzala zo stola dva niklové peniaze. A keď sa dieťa nesmele schúlilo do kútika k teplej peci, a bojácno pokukujúc kedy-tedy na ňu, dalo sa jesť koláč, darovala mu ešte i oba peniaze.„Keď sa zohreješ, potom choď, aby si našla nocľah; hneď bude večer!“S tým vyšla von do kuchyne postaviť večeru na sporák. Avšak sa jej jesť nechcelo; ale mala brata, až ten príde, bude hladný.Zabraná do svojich horkých myšlienok, že každý má niekoho, len ona nemá nikoho, komu by dnes večer mohla spraviť radosť, zabudla na cudzie dieťa v izbe. No, bolo jej niečo treba; vojde — a temer sa zľakla v nastalom šere toho, čo sa stalo. Malá, teplom a únavou premožená, zviezla sa z lavičky na zem a schúlená v kútiku tvrdo spala. Čo teraz? Zobudiť ustaté dieťa a vyhnať ho von do tej zimy? To predsa nešlo. Ale čo spraviť s ním? Ktovie, či nemá nejakého hmyzu, a ten sa jej tu pri tom teple rozlezie!Slnce ešte raz vyskočilo spoza mrakov, osvietilo izbu i spiace dieťa. Teraz, keď modrá tvárička obelela a líčka očerveneli, bolo také pekné. „Práve ako moja Kačenka,“ myslela mladá žena. „Keby tá bola tak ostala na svete sama, keby som ja bola umrela, a jej otec keby bol tam v Amerike na ňu zabudol…“ No, či toto dieťa mohlo za to, že malo takého otca? A ak on už snáď tiež nežil? Stávali sa všelijaké veci v tej Amerike; aj len nedávno koľkých zasypala zem, keď kopali v baniach!Cítila mladá žena zrazu v srdci, ochladnutom bolesťou, ako čoby teplý vánok sústrasti s cudzím opusteným dieťaťom. Pozdalo sa jej, že je práve také opustené, ako ona sama. Ona nemala deti, nemala komu spraviť radosť, pripraviť stromček. A jemu nemal kto ani len nocľah dať a poskytnúť prístrešie.Počula, že jej niečo kypí v kuchyni; vyšla sa pozrieť, a pritom nechtiac zapleskla dvere silnejšie.Dieťa sa strhlo zo sna, placho sa rozhliadlo vôkol. Ó, ako tu bolo dobre! Keby už ďalej nemusela ísť, keby mohla tu spať!No, malá zbadala, že jej povedali, že až sa zohreje, musí si ísť hľadať nocľah; tu, že ju nenechajú. Zobrala svoj uzlíček a tichučko sa vykradla z kuchyne.„No, choď si ešte po dobrých ľuďoch,“ hovorí žena, „na večeru môžeš prísť sem, aj na noc.“ Pozrela sa pritom na dieťa, do tej náhle uradovanej tvári, a prvý lúč svetla a radosti, prvý od pohrebu detí zahrial i jej srdce.Dieťa bez slova, tichučko ako tieň vyšlo na dvor a štekotom psa doprevádzané vybehlo von do zimného podvečera.„Prečo som ho vlastne poslala preč?“ myslela žena. „Však keď mu chcem dať večeru aj nocľah, načo mu budú tie koláče, ktoré mu ľudia dajú? Iné aj tak nedostane; a zajtra si zase vypýta. No, čo mi tu malo sedieť také špinavé! Keď príde, musí sa umyť, a dám mu obliecť niečo starého po Kačke, nech má Štedrý večer!“Žena vošla prestrieť čistý obrus, a keď strhla knižku, že si prečíta nejakú modlitbu alebo pesničku, otvorila sa jej tam, kde raz bola položila vianočný traktát, ktorý jej ktosi — sama už nevedela, kto — bol daroval, a ktorý dodnes nečítala. Že dnes práve boli Vianoce a že to hovorilo o Vianociach a o Betleheme, tak si to vzala do kuchyne, že si to teraz prečíta.A bolo to tam veľmi pekne písané, akú radosť mal Boh, nebeský Otec, zo svojho Syna, Pána Ježiša Krista, a ako predsa z veľkej lásky k ľuďom obetoval toho Syna, poslal Ho ako dieťa, aby potom, až vyrastie, obetoval sám seba na smrť za hriechy. Ako bolo smutno v nebi, keď stadiaľ odišiel Pán Ježiš Kristus, a že sa preto všetci anjeli ponáhľali na zem spievať a chváliť Boha; pospiechali za Ním.Bolo to divné; ona ešte nikdy nemyslela na tú Božiu lásku. Teraz, keď jej dom na Štedrý deň bol tiež prázdny, pocítila súcit s veľkým a svätým Bohom, a tá Jeho láska k ľuďom divno sa dotkla jej duše.Veď ľudia boli zlí; oni nakoniec toho Jeho milého Syna pribili na kríž, a On, však keď je vševedúcim, On to vedel, a predsa im Ho dal. Keď nebeský Boh dnes preukázal ľuďom takú lásku, či ju nemali aj oni dokázať jeden druhému?„Prečo som len poslala to dieťa preč! Ktovie, kam zašlo! Či príde a trafí? Ten pes ho iste poľakal: bude sa báť. Keď Boh miloval svet, miloval aj toto dieťa, a ona ho vyhnala do tej zimy…“ Na ženu zaľahla úzkosť, aká ešte nikdy, ani keď sa jej deti v nemocnici dusili. Ísť dieťa hľadať, to sa hanbila. Čo by ľudia povedali!? A nemala koho poslať.Večer sa nížil. „Keby to tak tvoja Kačenka otĺkala ľudské prahy!“ Išlo jej ustavične. „Ale veď ono príde, — a prečo by neprišlo? Aj inde naň psi štekajú; avšak má sľúbený nocľah! — Keď príde, dám mu celý oblek po Kačenke!“Otvorila truhlu, prehŕňala. Chcela dať najstaršie šaty, ale nemohla. Boh tak miloval svet, že jediného Syna dal; aj ona musela dať, čo malo cenu; veď zajtra je veľký sviatok, nech nie je dieťa otrhané!Mala už všetko prichystané, i šaty i obuv, všetko dobré, teplé, áno, aj lôžko — nie v kútiku v kuchyni, ako najprv myslela, ale v postieľke, kde spávali obe deti. Dala do nej zo svojich perín, keď na lekárov rozkaz musela spáliť periny po deťoch, aby sa nákaza nešírila.Keď to lôžko pre skrehnuté dieťa stlala, bolo jej tak teplo pri srdci, ako nikdy; cítila sama, ako sa dieťaťu uľaví.Začali zvoniť do kostola po prvýkrát. Musela rýchle dokončiť, čo treba na večeru, len čo stačila vziať vlniak a kabát. Dnes po prvýkrát cítila niečo pri piesni: „Čas radosti, veselosti“… a to evanjelium, hlásané anjelmi pastierom tam na betlehemských lúkach, bolo jej dnes ako nové.Napriek tomu nemohla sa ani konca dočkať; z kostola vyšla medzi prvými. Vošla do prvého, jasno osvieteného obchodu a nakúpila toľko dobrých vecí, že ani pre Kačenku by nebola mohla viac nakúpiť; aj sviečky, aj cukríky. Vošla k hájnikovej žene, či ešte nemá nejaký odhodený stromček, ktorý nikto nekúpil. Mala na šťastie; bol pekný, neveľký ale s krásnou korunkou. Tak vrátila sa s plnými rukami a s plným srdcom.Brat jej vyšiel v ústrety. Zadivil sa, čo komu nesie, a kde sa toľko baví. Nemala slov, aby mu mohla vysvetliť. „Nepýtaj sa“ povedala mu, „však uvidíš; radšej mi pomôž?“Bol rád, že po týždňoch po prvýkrát ju videl usmiať sa, a to dnes, keď myslel, že od žalosti nebude ani kam sa podieť.Nuž pripravili stromček. Tam v kostole — hoci to nemala v modlitebnej knižke — vzdychla k nebesiam: Ó, Pane Bože, nebeský Otče! Keď si nás tak miloval, že si nám svoje jediné Dieťa daroval, pošli mi to dieťa, aby som mu mohla dobre urobiť; však ty vieš, kde je!“ Nikdy ešte neverila, že ju Boh vyslyší v ničom; dnes verila.Napriek tomu, že už bol stromček hotový, i večera prichystaná, vkradla sa znova úzkosť do jej srdca. Veď dieťa neprichádzalo! „Môj Bože, pošli mi ho!“Rozpovedala bratovi, čo sa stalo, a že pes snáď zahnal dieťa, a ona nevie, kde je teraz.„Neboj sa,“ tešil ju, „veď ono príde!“ Hľadel na ňu zboku; zdala sa mu ako zmenená, lepšia než inokedy. A keď štekot psa oznámil, že niekto prichádza ku dvoru, išiel sa sám pozrieť von, dva-tri razy; vždy nadarmo. Konečne vyšiel pred bránu, a — ach, že nešiel hneď, veď tam v kútiku schúlené sedelo dieťa, celé skrehnuté zimou, a plakalo!„Čo tu robíš, prečo nejdeš dnu?“ spytuje sa neobyčajne prívetivo; veď aj jemu bolo, ani čo by videl malú Kačenku.„Kázali mi prísť,“ vykoktalo dieťa, „ale sa veľmi bojím vášho psa.“„Neboj sa, poď so mnou, on nekúše!“Poslúchlo, ale musel ho viesť. Bolo celé skrehnuté. Vo dverách stalo sa niečo, čo ani on, ani dieťa nečakalo. Sestra im vybehla v ústrety, objala malú, bozkala, a s plačom, keď ju vtiahla do teplej kuchyne, dala sa rozväzovať zauzlenú plachetku.Vyšiel pozrieť do maštale, aby nevidela, že aj on má oči plné sĺz. Keď sa asi o pol hodiny vrátil, bolo dieťa už umyté, učesané, obuté v teplých papučkách, oblečené. Krásne tmavé očká mu len tak svietili z úzkej tváričky.Neskoro dnes u Lehotských večerali, lebo najprv sa radovali z radosti dieťaťa, a len potom sadli k stolu. A divné; mladej žene bolo tak vôkol srdca, ani čo by ten v betlehemskej maštali narodený Syn Boží sedel s nimi za stolom.„A čo spravíš s malou Aničkou zajtra?“ spytuje sa brat, keď dieťa nevýslovne blažené usnulo v teplej postieľke.„Nechám si ju miesto Kačenky, kým muž príde, alebo kým sa jej otec nevráti. Lebo„tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal,“— i ja by som rada preukázala nejakú lásku ľuďom!“„Dobre máš; a hneď nám nebude tak smutno!“Svetlá stromčeka dohárali. Jedlička rozvoniavala. Dieťa spalo. V smutnom, predtým zľadovatenom srdci mladej ženy rozlial sa teplý lúč novej lásky Božej, a v nebi panovala radosť, veď boli narodeniny Ježiša, Syna Dávidovho a Božieho! Hallelujah!(1906)
Royova_Stastlive-Vianoce.html.txt
Zápač a úslň[1][2]Čo ma je po tom svete!Svetom dni, noci zimné:nemáš, ach, nemáš kohok srdcu vinúť úprimne!Objala bych matičku —matička tam, hlboko;ona moje nevidíslzou zaliate oko!Objala bych otčíka —a otčík pod mohylou;nepríde pobaviť sas dcéruškou svojou milou.A kde sestričky rodné,kde milí, dobrí bratia?Pošli ta, všetci pošli —skade sa viac nevrátia!Čo ma je po tom svete!Svetom dni, noci zimné,nemáš, ach, nemáš kohok srdcu vinúť úprimne!* * *Tu prídenevídanýnikdy a dávnoznámy;rúčku podá, pobozká:a nový svet pred nami!Ej, nie som ja, nie už viacsirotienka úbohá,mám ja matičku — Slávua otca — Pána Boha.I sestričiek i bratovi pokrevenstva mnohoa mám ešte — mám Ho, mám,ale nepoviem koho!Jak krásny ten svet boží!Svetom dni, noci zlaté:jak sladko s Ním rod celýv jedno vinúť objatie!R. 1853[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Štiavnici 1866. Prvý raz v Sokole (Paulinyho) I, 1862, str. 360, 21. októbra v takomto dlhom verši:Čo ma je po svete? Svetom dni, noci zimné;nemáš, nemáš privinúť koho k srdci úprimne.V oboch rukopisných zošitoch.
Botto_Zapac-a-usln.html.txt
IObyčajne cestúvam po tretej triede. Vedú ma k tomu dve príčiny: prvá, že mi nedochodí na druhú… (— Dosť je i na tejto! — poviete mi.) Druhá príčina je zase tá, že mám záľubu v pozorovaní tej pestrej, rôznej spoločnosti, ktorá na tejto triede cestuje.Tu vidíš všetky odtienky života ľudského verne vyrazené už či na tvárach, či v rozhovore, či v úsmeve, či v žiali, ktorý sa zračí v očiach, slzami nabehnutých. Tu zaveje ťa zápach potu, lacného parfumu, alkoholu, cesnaku a ostrého fajčiarskeho dymu. Počuješ rozhovor o obchode, o statku, úrode, najviac o pravotách. Dozvieš sa tie najhoršie historky o ľuďoch, tebe úplne neznámych. Tieto sú viac menej pútavé, často prikorenisté. Si často svedkom rozličných výstupov, tu smiešnych, tam zase ľúbostných, často hrubých, zverských, niekedy až hrozných. Predstav si ešte ovzdušie plné dymu, ťažkého zápachu a neustály šum rozhovoru, prerývaný výkrikmi smiechu, hrešenia a detského plaču, tak máš pred sebou život tretej triedy v železničnom vozni.Druhá i prvá trieda proti tomu podobá sa zväčša hodne našminkovanej, už „zrelého“ veku dáme, na ktorej je mnoho falošného: počnúc od bieleho zúbka až po karmínové pery, čierne ani uhlík nadočie a hladkú, hodne špitzerkou[1]natretú kožtičku na líci. Ešte i štíhly driek je falošný, bo jeho neforemná telnosť je pečlive stiahnutá do módneho, všetko do harmonických línií uvádzajúceho korzetu.[2]Na týchto dvoch triedach nájdeš málo prirodzenosti, úprimnosti. Krem skromnej výnimky všetci cestovatelia sú ani prečarení, kadenáhle vstúpia do železničného vozňa. Každý sa snaží byť väčším, významnejším, vážnejším, majetnejším. A to sa javí nielen v obleku a v rozhovore, ale vôbec v celom ich vystupovaní. V týchto triedach najlepšie sa vyráža všeobecná choroba našej vlasti, totiž štréberstvo. To pretvarovanie sa, tie ustavičné frázy, k tomu to ustavičné politizovanie je človeku často až príkre, odporné.Ale nechajme všeobecné poznámky na boku. Chcem teraz pár ťahmi načrtať niektoré dojmy a prípady, ktoré mi utkvely v pamäti počas môjho cestovania po tretej triede.*Pred pár rokmi cestoval som nočným vlakom z Nového Sadu[3]do Budapešti. Nechcelo sa mi dať korunku, bakšiš konduktorovi, aby mi dal trochu pohodlnejšie miesto, kde by sa mohol aj vystrieť trocha na lavici, — a preto ma strčil do nabitého vozňa.Bolo nás ani haringov. To sa rozumie, že sme boli rôzna čeliadka pospolu. Oproti mne na druhej strane zaujal miesto nejaký úradník i s rodinou. Mal so sebou ženu, štvoro detí i slúžku. To sa rozumie, že si viedli živo a hľadeli sa udomácniť ako možno najpohodlnejšie. Deti boly nepokojné, hniezdily sa; najmenšie si i pomrnkalo. Matka roztvárala batožinu: tu vyšiel vankúšik na svetlo, tam zase nejaká bielizeň, až konečne vyňala hodnú fľašu kávy a za ňou neúrečne veľký koláč. Deti chtive pozeraly na koláč, áno, najmenšie i rúčku si vztiahlo po ňom. Onedlho každé malo v ruke svoje. — I nastalo medzi nimi utíšenie chvíľkové.Za nimi viedli čulý rozhovor židia. To sa rozumie, že často bolo počuť spomínať veľké obnosy peňazí a kšeft. S druhej strany ticho shovárali sa sedliaci a niekoľko robotníkov od driemot pokyvkávali hlavami vše na jednu, vše na druhú stranu.Sedel som pri jednej starene. Tvár som jej nevidel, bo pozerala do obloka; len to som videl, že je veľmi chudobne oblečená. Oplecko mala z hrubého konopného plátna. Na ňom mala vetchý, bez rukávov kožuštek oblečený. Vycivenú, zvráskavenú ruku mala nehybne položenú na lone.Nestaral som sa o ňu, bo som bol myšlienkami zaujatý. Tanula mi na ume práca, ktorú som mal v Pešti. O chvíľu začul som pri sebe tichý, tiahly spev. Taký bol zvláštny, nezvyčajný, prechádzajúci z tónu do tónu, aký počuť len u pravoslávnych. Pozrel som v tú stranu, zkade prichádzal, i videl som, že starena vždy ešte nehybne pozerá do obloka, ta do tmavej, hviezdnatej noci. Vybadal som, že to ona spievala.Trochu zachrípnutý spev pomaly silnel, až zrazu ozval sa v celej svojej sile. Tak sa zdalo, že starena pozabudla na nás všetkých a oddala sa výlučne citu.Neobyčajný tento spev vzbudil pozornosť medzi všetkými spolucestovateľmi. Pozerali prekvapene v tú stranu a na okamženie nastalo medzi nimi ticho.Tak sa zdalo, že nastalá tichosť vyrušila starenu, lebo prestala spievať. Odvrátila sa od okna a obzrela sa po vozni. Chudá, osmahlá tvár jej bola vráskami pokrytá a vyrážal sa na nej hlboký smútok.Prihovoril som sa k nej po srbsky vzdor tomu, že som poznal po kroji, že je nie Srbkyňa. V tomto kraji ako-tak všetci hovoria po srbsky, takže sa srbština môže tu považovať za dorozumovací jazyk medzi rozličnými národnosťami.Pozrela na mňa. Musel som v nej vzbudiť dôveru, lebo mi vďačne odpovedala na moje otázky. I dozvedel som sa, že už vyše dvadsať rokov je tomu, ako s mužom vysťahovala sa zo svojej rodnej rumunskej viesky. Tejto meno som už zabudol, len to som si zapamätal, že ležala niekde v Biharských horách.[6]Žili v Srbsku, kde sa nádennicou živili. Pred piatimi rokmi zomrel jej muž a ona od tých čias sluhúvala v Belehrade.— Teraz ale, — hovorila ticho, — čo robiť v cudzine? Robiť už aj tak nevládzem, ako kým som bola mladšia, — tak vrátim sa ku svojim. Pravda, ani neviem, kto žije, kto nežije z rodiny, lebo už dávno nevieme jeden o druhom. Môžbyť, že aj tam budem cudzia tak ako v Srbsku. Ale ako boh dá! Z tých pár groší, čo som si usporila, už sa len dáko prebiedim, a veď budem môcť niečo ešte i robiť. A beztak už zadlho nebudem žiť, tak aspoň nech tam ležím, kde som sa narodila.Zaiste ju zase ovládaly myšlienky, čo ju asi doma očakáva; odvrátila sa zase k obloku a zamĺkla.— Hľa, Noémi![7]— prišlo mi nevdojak na um. — Ale táto je ešte opustenejšia, lebo nemá nikoho. A tam? Čo s ňou? Či jej dožičia v rodnom kraji? Či sa nebudú hašteriť nad ňou úrady, že bude na ťarchu a trovu obce, že už utratila tam príslušné právo?Vtom zastal vlak.— Szabadka!… bolo počuť volať konduktora. I vyhrnuli sme sa takmer všetci von. Ja, aby som sa trochu prešiel a vypil pohár piva.Keď som vkročil nazpät do vozňa, stareny tam nebolo. Na jej mieste sedel tučný Šváb a ťažko si oddychoval. Bolo poznať na ňom, že ho tuk tlačí a každý rýchlejší pohyb, že mu ťažkosti robí.[1]špitzerka— farebná kozmetická tyčinka na natieranie obličaja[2]korzet— ženská šnurovačka[3]Nový Sad— miesto v Báčke, leží na Dunaji, v jeho okoli je mnoho slovenských kolonistov; bolo kultúrnym strediskom Slovákov z Báčky,[3]Banátu[4]a Sriemu[33]Báčka— územie medzi dolným Dunajom a Tisou od Subotice na juh až po Frušku Goru. Pred 200 rokmi sa sem nasťahovali Slováci zo stredného Slovenska a utvorili tu silnú slovenskú kolóniu.[34]Banát— územie na východ od dolnej Tisy a Dunaja (od vtoku Tisy); je tam niekoľko veľkých slovenských obcí, ktorých obyvatelia sa tu usadili ako kolonisti asi pred 200 rokmi[6]Biharské hory— pohorie v Sedmohradsku[7]Noémi— biblická postava; manželka, ktorej v Moabskej zemi zomrel muž a dvaja synovia. Keď sa vracala do Judska, išla s ňou jedna z neviest jej synov Rut. (Pozri Kniha Rut kap. I.)
Cajak_V-tretej-triede-Crty.html.txt
OsobyHORMILA, pani Hradovej.BOJAN, jej syn.ĽUBOR, hradník.DOBROTKA, bývalá Bojanová pestunka.SVATOŇ, vedomec.ĽUBOMIRA, jeho vnučka.BUTRO, zbrojnoš.ZBROJNOŠ, brat zbrojnošov.Dejište:Hradová a jej okolie na Slovensku.
Laucek_Uklad-a-matka.html.txt
I. Predvečer vojnyV posledných rokoch devätnásteho storočia nebol by nik veril, že ľudské veci budú bystro a zblízka pozorovať bytnosti, vyspelejšie ako je človek a jednako tak smrteľné, ako je on sám; že jeho namáhania budú skúmať a bádať azda práve tak podrobne, ako keď on pod drobnohľadom pozoruje pohyblivé stvorenia, čo sa hmýria v kvapke vody. Ľudia na tejto zemi s nekonečnou ochotou starali sa o svoje malicherné veci, súc presvedčení, že vládnu nad všetkým. Nik nepomyslel na to, že staršie svety v priestore môžu byť pre ľudstvo zdrojom nebezpečenstva, a ak aj, tak myšlienku života na nich pokladali za nemožnú a pravde nepodobnú. Je čudné spomínať niektoré náhľady tých zašlých dní. Obyvatelia zeme väčšinou si predstavovali, že na Marse sú ľudia azda inferiórnejší ako sú oni sami a ochotní sú prijať výskumnú výpravu. Jednako intelekty, ktoré sú v pomere k nášmu rozumu také, ako je náš um, keď ho porovnáme s umom zvieraťa, intelekty nesmierne, chladné a nesympatické, hľadely cez vír priestoru závistlivými očami na túto zem a pomaly a iste snovaly plány proti nám. A na začiatku dvaciateho storočia prišlo veľké rozčarovanie.Azda ani nemusím pripomenúť čitateľovi, že planéta Mars otáča sa okolo slnca v priemernej vzdialenosti 140.000 míľ a od slnca dostáva sotva polovičku toho svetla a tepla, ktoré dostáva Zem. Ak je v hmlistej hypotéze kus pravdy, musí byť starší ako je náš svet a život na jeho povrchu skrsol oveľa driev, ako vznikla naša zem. Keďže Mars sotva má sedminu objemu našej zeme, vychladol oveľa prv na stupeň teploty, v ktorej mohol skrsnúť život. Má povetrie a vodu a všetko, čo je k životu potrebné.Ale človek je natoľko márnivý, natoľko zaslepený svojou márnivosťou, že do konca devätnásteho storočia neprišlo na um ani jednému spisovateľovi, že sa tam už dávno vyvinul intelektuálny život a vonkoncom aj nad zemskú úroveň. Tiež nik nevedel, že Mars, súc starší ako naša zem, sotva so štvrtinou povrchného priestoru a súc ďalej od slnca, musí nevyhnutne byť ďalej od začiatku života a bližšie k jeho koncu.Postupné ochladanie, ktoré musí raz prísť na našu zem, u nášho suseda pokročilo už dosť ďaleko. Jeho fyzické podmienky sú dosť veľkou záhadou, ale toľko už vieme, že v jeho rovníkových oblastiach teplota je sotva taká, ako v našej najstudenejšej zime. Jeho povetrie je oveľa redšie ako naše, oceánov mu ubýva, takže pokrývajú len jednu tretinu povrchu a keď sa menia jeho pomalé čiastky roku, tvoria sa a topia sa na jeho póloch ohromné ľadovce a pravidelne zavodňujú jeho mierne pásma. Tento posledný stav vyčerpania, ktorý je nám posiaľ neuveriteľne ďaleký, stal sa pre obyvateľov Marsa páľčivým problémom. Rázny nátlak nevyhnutnosti zbystril ich rozum, rozšíril ich moc a zatvrdil ich srdcia. Skúmajúc priestor pomocou nástrojov a vynálezov, o akých sa nám ani nesníva, vidia v diaľke len 35,000.000 míľ smerom k slncu hviezdu nádeje, našu teplejšiu planetu, zelenú rastlinami a šedú vodami, s oblačným ovzduším, svedčiacim o úrodnosti, taktiež videli medzi plávajúcimi mrakmi pásy ľudnatej krajiny a plytké, loďami sa hmýriace moria.A my, ľudské bytnosti, ktorí bývame na tejto zemi, musíme sa im zdať aspoň tak cudzími a malichernými, ako sa nám zdajú opice alebo lemurovia. Intelektuálna stránka človeka už pripúšťa, že život je ustavičným bojom o jestvovanie a zdá sa, že to isté veria aj obyvatelia Marsa. Ich svet už ďaleko zašiel v chladnutí a náš svet je posiaľ plný života, ale preplnený len takými tvormi, ktoré oni považujú za inferiórne zvieratá. Ich jedinou spásou pred zahynutím, ktoré sa valí s pokolenia na pokolenie, je: prebojovať sa bližšie k slncu.Prv však, než ich prenáhlene odsúdime, musíme si pripomenúť, ako krute a nemilosrdne sme my sami kynožili nielen zvieratá, ako vyhynutých turov a dodov, ale tiež nižšie druhy ľudstva. Tasmaniani, hoci mali ľudskú podobu, boli celkom vyplienení vojnou, ktorú viedli európski vysťahovalci pädesiat rokov. Sme my takými apoštolmi milosrdenstva, že sa môžeme ponosovať na Marsanov, ktorí bojovali v tom istom duchu?*Marsania si vypočítali svoj sostup s obdivuhodnou dômyselnosťou — ich matematická veda zrejme prevyšuje našu — a pripravovali sa temer s dokonalou jednomyseľnosťou. Keby nám to dovolili naše prístroje, boli by sme ich shon videli ešti v devätnástom storočí. Ľudia, ako Schiaparelli, pozorovali červená planétu — je čudné mimochodom, že Mars cez nesčíselné storočia menovali hviezdou vojny — ale sa im nepodarilo vysvetliť pohyblivé zjavy, ktoré tak správne zaznamenali. Cez celý ten čas sa asi Marsania pripravovali.V roku 1894, v čase opozície, na osvetlenej strane hviezdnej plochy zbadali jasnú žiaru; najprv ju videli v lickskej hvezdárni, potom ju videl Perrotin v Nizze, a potom aj iní pozorovatelia. Anglickí čitatelia sa o nej dozvedeli z odborného časopisu „Nature“, zo dňa 2. apríla. Náchylný som mysleť, že Marsania práve vtedy liali a osádzali ohromné delo, z ktorého na nás potom strieľali. V čase dvoch nasledujúcich opozícií bolo videť pozdĺž miesta, kde sa ukázala žiara, posiaľ neobjasnené znamenia.Je tomu teraz šesť rokov, ako sa na nás privalila tá pohroma. Keď sa Mars blížil k opozícii, Lavelle z Jávy rozčulil všetky hvezdárne senzačnou zvesťou o ohromnom výbuchu sálajúcich plynov na planete. Stalo sa to dvanásteho okolo polnoci a spektroskop, ktorý hneď použil, ukazoval žeravé plyny, hlavne vodík, rútiaci sa k zemi nesmiernou rýchlosťou. O štvrť na jednu nebolo už nič videť z toho ohnivého výbuchu. Učenec ho pripodobnil k ohromnému záblesku plameňa, odrazu prudko vychrleného z planéty „ako keď delo vychrlí horiaci plyn“.Ukázalo sa, že toto porovnanie je mimoriadne priliehavé. Jednako to na druhý deň noviny vôbec nespomínali, okrem „Daily Telegraphu“, v ktorom bola len malá poznámka a svet nemal ani potuchy, že sa nad ním vznáša najvážnejšie nebezpečenstvo, aké kedy hrozilo ľudstvu. Môžbyť, že by som sa o výbuchu nebol ani dozvedel, keby som sa v Ottershaw nebol stretol so známym hvezdárom Ogilvym. Bol mimoriadne rozčulený touto zvesťou a v rozčúlení ma pozval pozorovať s ním v noci planetu.Hoci sa od toho času všeličo stalo, jednako si túto noc pamätám celkom jasne; tmavé, tiché observatorium, zatienená lampa, vrhajúca na dlážku v kúte slabé svetlo, pravidelné tikanie teleskopu, malá škára v povale — obdiaľna hĺbka posypaná hviezdnym prachom. Ogilvy zmizol v tme a bolo len počuť, ako prechádza cez izbu. Keď som sa podíval ďalekohľadom, zbadal som tmavobelasý kruh a malú, okrúhlu planetu, ktorá v ňom plávala. Zdala sa mi byť takou malou, jasnou a pokojnou. Bola koľkosi ploskatá so sotva badateľnými priečnymi pruhmi. Ale bola taká malá, tak striebriste teplá, ako špendlíková hlavička. Zdalo sa, že sa trochu trasie, ale naozaj pohyboval sa len teleskop vlivom hodinového stroja, ktorý udržiaval planetu v dohľade.Pozorujúc, zbadal som, že hviezda rastie a zasa sa zmenšuje, že sa blíži a vzdiaľuje, ale to sa zdalo len mojim ustatým očiam. Bola od nás vzdialená na štyricať milionov míľ — viacej ako 4,000.000 míľ priestoru. Málo ľudí si uvedomuje tú nesmiernu diaľku, v ktorej plávajú odrobiny hmotného vesmíru.Pamätám sa, že v blízkosti planety boly tri malé svetelné body, tri teleskopicky nesmierne ďaleké hviezdy a všade okolo nej bola nepreniknuteľná tma prázdneho priestoru. Viete, aká je tá tma v mrazivej, hviezdnej noci? V teleskope zdá sa ešte hlbšou. V tom čase pre mňa neviditeľná, lebo bola tak vzdialená a malá, letiac rýchlo a nepretržite neuveriteľným priestorom, blížiac sa každú minútu o niekoľko tisíc míľ, rútiac sa tá Vec, ktorú na nás soslali, Vec, ktorá mala na zem doniesť toľko vojen, pohrôm a smrti. Vtedy som o nej nemal ani tušenia; nikto z obyvateľov zeme nemal ani tušenia o blížiacej sa strele.V tú noc zasa vyšľahol plyn zo vzdialenej planety. Videl som to. Červenkastý záblesk na okraji, nepatrné vzdmenie obrysov, práve keď chronometer bil polnoc. Oznámil som to Ogilvymu a on zaujal moje miesto. Noc bola dusná a ja som bol smädný; išiel som, tápajúc nešikovne v tme, k malému stolíku, na ktorom stál syfon. Ogilvy užasnute kričal nad oblakom dymu, ktorý sa k nám blížil.V tú noc z Marsu odišiel ešte jeden posol smerom k zemi, o niekoľko sekúnd po prvom. Pamätám sa, ako som tam sedel pri stole a pred očami sa mi mihaly zelené a červené kolesá. Bol by som si rád zapálil cigaru a voskrz som sa nebál chvíľkového záblesku, ktorý som zbadal, a netušil som, čo mi donesie. Ogilvy pozoroval až do jednej hodiny, potom to nechal. Dolu vo tme sa odrážal Ottershaw a Chertsey, kde spalo pokojne niekoľko sto ľudí.Bol zaujatý úvahami o životných podmienkach na Marse a posmieval sa vulgárnej myšlienke, že sú tam bytnosti, ktoré nám dávajú znamenia. Myslel si, že na plenétu spŕchol hustý dážď meteoritov, alebo, že tam vybuchujú sopky. Vysvetľoval mi, ako je to nemožné, aby sa organický vývoj na blízkych planetách šinul tým istým smerom.„Okolnosť, že sú na Marse nejaké živé, ľuďom podobné bytnosti, má sa ako jedno proti milionu,“ riekol.Sto hvezdárov videlo v tú noc plameň a zasa nasledujúcu noc okolo dvanástej a nasledujúcu noc zasa a tak desať nocí jedna za druhou. Nik na zemi sa nepokúsil vysvetliť, prečo výbuchy prestaly po desiatom dni. Môžbyť, že plyny, ktoré vznikaly pri výbuchu, staly sa Marsanom nepohodlnými. Husté mraky dymu alebo prachu, viditeľné zo zeme len silným teleskopom ako malé, šedé, pohyblivé škvrny, plávaly jasným ovzduším planety a zahalily jej známe obrysy.Napokon denné časopisy prejavily záujem o tieto poruchy a tu a tam sa objavily populárne články o sopkách na Marse. Humoristický časopis „Punch“, ak sa pamätám, upotrebil ich k nejakej podarenej politickej satire. A strely, ktoré na nás Marsania vystrelili, neočakávane sa rútily s rýchlosťou mnoho míľ za sekundu prázdnym, nekonečným priestorom, hodina za hodinou, deň za dňom bližšie a bližšie. Teraz sa mi to zdá celkom neuveriteľným, že ľudia chodili za svojimi malichernými vecami, nedbajúc na nebezpečenstvo, ktoeré sa nad nimi vznášalo. Pamätám sa, akú radosť mal Markham, keď si zadovážil novú fotografiu planety pre obrázkový časopis, ktorý vtedy vydával. Dnešní ľudia nemajú ani poňatia o mnohých podnikavých časopisoch devätnásteho storočia. Ja sám bol som celkom zaujatý učením sa jazde na kolese a písaním do rozličných časopisov, pojednávajúcich o možnostiach rozvoja mravných myšlienok postupom civilizácie.Jedného večera (prvá strela bola vtedy vzdialená sotva na 10,000.000 míľ) šiel som so svojou ženou na prechádzku. Na nebi bolo plno hviezd a ja som jej vysvetľoval znamenia Zodiaku a ukázal som jej Mars, podobajúci sa jasnej svetelnej čiarke, blížiacej sa k zenitu, ku ktorej bolo obrátených toľko teleskopov. Noc bola teplá. Keď sme prichádzali domov, stretli sme spoločnosť spievajúcich a vyhúdajúcich výletníkov z Cherstsey alebo Isleworthu. Horné okná domu boly osvetlené a ľudia sa poberali na odpočinok. Zo vzdialenej železničnej stanice bolo počuť hrmot posunovaných vagónov, zvonenie a rachot, vzdialenosťou tlmený temer v melodiu. Moja žena ma upozornila na žiariace, červené, zelené a žlté signály, čnejúce na stĺpoch k oblohe. Všetko bolo také pokojné a bezpečné.
Wells_Vojna-svetov-1-Prichod-Marsanov.html.txt
1Ondra niekto na Veľkú noc naviedol do sveta. Ale môže byť, že si aj sám zaumienil ísť: zišiel sa „Na ostatnom groši“ s čipkármi, ktorí došli sviatkovať a načúval takým pokúšavým rečiam, až dostal vôľu. Aj sused Čavola tak myslel: „Tam ti ten posadol čertom, ináč nemáš,“ povedal strápenému otcovi, keď sa mu ponosoval na syna a nakoniec ešte dodal ako pre všeobecné poučenie: „Netreba do krčmy liezť.“ —Pravdaže je krčma zlá učiteľka, ktorú by bolo treba zďaleka obchádzať — od nej pochádza veľká čiastka zla, v nej napáchneš túhami, akých by si ináč nepocítil, ona ťa zvedie ako zlá žena, zatmí ti myseľ, aby si chybil a pochybil snáď aj celé žitie. Ale kdeže pôjdeš na slovenskej dedine, nemáš kde inde ísť, a čo by si z neba prišiel, svätý ako Peter, ak túžiš po spoločnosti, chceš sa zabaviť, rečou obveseliť a striasť na chvíľu trampoty — musíš len do krčmy. Bože ty môj, krčma! Do nej ti vopchali všetku slobodu, v nej sa môžeš voľnejšie cítiť a hoc aj zaspievať — lebo ona so židom je hranicou, za ktorou už netreba obavy o city k vlasti a nad ktorou v ubezpečení a v zhode s pálenčenou vôňou vznáša sa ochranný zákon. —Ondra to, verabože, tiež potiahlo vše do krčmy a keď vo Veľkonočný pondelok vstúpil do hosťovskej, kde v hustých oblakoch plával štipľavý dym z viržín (Čipkári fajčili ich ustavične podľa pravidla „tuhému chlapovi tuhá cigara“.), Mišo Červený, už starší chlap, ktorý kupčil nožmi, práve viedol reč.„Hm, dakto by si myslel,“ vravel Červený, „že svet je ten, čo bol voľakedy, že má jednaké požiadavky a my môžeme kupčiť takými žabykláčmi, aké v našej dedine dorábajú. — Ani svinský pastier nechce taký tovar! Potrebujeme poriadnejšie výrobky, cvičenejších majstrov. Hej, v Poriečanoch, tam sú majstri, vidíš u nich nožík, až ti srdce spiští — vojačika, rybku, medveďa — hocičo vyfigľujú, podobu od výmyslu sveta! Najmä Bahra tomu rozumie. Hej, ale sa mu aj darí — osem pomocníkov mu nevystačí robiť!“„Ha — ha,“ rozchechtá sa Matula, ktorému smrdí každá voda a pije len červené víno a mimo manželskej zachováva viac verností beztoho, žeby snáď neláskavejšie mohol objať svoju ženu, keď sa zíde s ňou niekedy v roku; „akože vystačia robiť, keď sa im mihajú popred oči tri majstrove dcéry! — Tri,“ opakuje a hľadí na Ondra, akoby ho navnaďoval; „strednú som potľapkal, hehehe. Rozkošné dievča. Na tisíc míľ nestretneš takej, aby ma čert vzal, nie!“„A ty to tak predo mnou?“ ozve sa mu žena, pekná, vysokej postavy, výbojných očí, skoro každá, ktorá si je istá svojou krásou — prišla Matulu volať na večeru a bola si prisadla na chvíľu; vie, akého má muža, ale sa jej to netkne, je vždy veselá a smeje sa mu aj teraz. O nich hovoria, že sa „zišli“. Ba staré ženy ešte viac vravia o nej, ako o ňom: sväto-sväte tvrdia, že tajne putovala za Tri Vody na polnočnú schôdzku s čertom a dvanásť ráz obtancovala s ním povestnú skalu, za každým obtancovaním dala sa mu pobozkať; od čerta zato dostala chytrosť a moc porobiť mužským, aby ju mali radi a také svedomie, čo ju nikdy nepálilo, že je zlá. Od takej čertice chlapov pán boh chráň a ženy tiež uvaruj. Najviac tie, čo majú pekných mužov.A kto vie, čo tejto žene prišlo zrazu na um, že vypustila slová „mladý nožiar“. A obidve slová tak prízvukovala, že Ondrej znepokojený podvihol sa z miesta a potom zas akoby sa mu bolo chcelo letieť. — Keď sa vracal cez polnoc domov, rozmýšľal o nich, zneli mu ako výsmech zo spôsobnosti mládenca a spôsobnosti remeselníka. Uvažoval aj, čo hovoril Červený.A čo ďalej, to bol nespokojnejší so sebou, so svojou schopnosťou; k tomu trápila ho aj akási túžba po neznámom, čoho doma nenachádzal.Ondro ako nožiarsky pomocník robil doma v Kružľovej u majstrov, ktorí sa čipkárom nepáčili. V posledné časy sa povrávalo, že začne na svoju päsť. Ale on na to nepomýšľal. Ta túžil, von do sveta, snáď k majstrovi s troma dcérami a s ôsmimi pomocníkmi. —Otec sa ho naodrádzal, naprosil, aby radšej doma začal remeslo, ba na koniec-koncov, aby ho len dajak pripútal, kúpil mu aj nákovu v meste, peknú, blýskavú z anglickej ocele. Keď na ňu poklepal, kladivce ako radosťou zatancovalo a tak zazvončila, ako keď sa dievča zasmeje; hodnú kravu by si kúpil za jej cenu. Ale Ondra nezdržal.Skúsil aj iný spôsob; bol chorý a narazil na iné struny.„Zomriem. Ach, jaj… chrr, chrr… v gágore suchoty, vravou mi ešte väčšmi vysychá. Pôjdeš?“„Nič sa nenatrhujete so mnou,“ nedbanlivo odpovedá Ondro.„Hlavatá si hlava a ľahká, chlapče, vieš, ľahká; dych mi nestačí, otváram ústa ako hláč a on ti ide, neuzná a keby nevedel, čo mu treba. Vie!,“ rozkričal sa už starý Hrianka ako obyčajne, keď mu nebolo dačo po vôli, teraz pravda nekričal, sipel ako hus, keď jej pes obháňa mladé. Avšak so synom nebolo ani podobrotky, ani pozlotky. Na novú nákovu sotvaže sa mu podíval, nepomýlila ho. Hej, koľko dievčat sa smialo ešte príjemnejším hlasom, ich oči žiarili ako hviezdy, čelo blýskalo sa ako poludňajšie slnce vo vode, a nepritiahli ho. Vitka Prieložných bola najkrajšia v celej Kružľovej, bola by ho tiež rada zdržať, ale vycítila, že ani reči, ani bozku nemá dosť sladkého, aby ho primkla k domovu.Ondro, keď sa v nedeľu podnapil, chodil hore-dolu cestou s kamarátmi, frčkoval nohami a spieval, zaraziac päsť s trstenicou v tylo:Kružľovské paničky, čo sa vy nazdáte,že vy mňa daktorá v hrsti máte?Jalala, jalala,ďaleká Poľanaod Kriváňa.A „ju, ju!“ zavýskol nakoniec ako v náruživom tanci.To bolo pred odchodom, od ktorého delilo ho len dakoľko dní.V najbližšiu sobotu sa Ondro do bieleho rána lúčil s kamarátmi pri muzike a víne; cigánovi, aby ho nezabudol, o polnoci prilepil na čelo piatku. Veselá to bola zábava, ale aj smutno-bôľna; objímali ho kamaráti, bozkávali; nad ránom zažalostil aj Matúš a so slzami v očiach stisol ho okolo krku a kričal: „Ondrík náš, Ondrík náš!“ Inokedy by to nebol urobil, lebo proti nemu choval zášť, dnes sa však udobril; prelietlo mu mysľou, že Vitka, ktorú on má rád, od zajtra Ondreja neuvidí. Bol veľmi vdačný a snáď najúprimnejšie želal mu šťastie vo svete.Nad ránom sa hlučná zábava trochu zasekla. Ondro sa odmlčal a díval pred seba, hučalo mu v hlave od prebdenej noci a vína, bol unavený. V mozgu mu vznikali všakové myšlienky a utekali jedna za druhou, bez poriadku. Lichotilo mu, že ho kamaráti doma mali radi, ale nebolo mu ľúto za nimi. Myslel na svojho budúceho neznámeho majstra a vracal sa častejšie k myšlienke: aké môžu byť jeho tri dcéry? Strednú, o ktorej rozprával veselý čipkár, upamätúval si najviac, mladá fantázia predstavovala mu vyplnený obraz, červenali sa pred ním líca, čarovný úsmev videli jeho oči a blýskavý ohnivý zrak čiernych veľkých očí. Ako sa odvážil čipkár dotknúť mladého nevinného dievčaťa? Cítil nepokoj v hrudi a nepochopiteľný hnev zvrel mu v žilách.Nečistými, dymom začmudenými oknami krčmy dral sa zelený svit vstávajúceho slnka. Strhol sa a chystal na odchod. Za ním pobrali sa aj ostatní; cigáni naladili husle.Ochmelené hlavy vonku očerstveli, kamaráti sa pochytali kolo hrdla — Ondro kráčal pred nimi — a spievali:Chystajte mi, mamko, košelečku bielua na cestu koláč a husičku celú.Pôjdem, povandrujem do sveta šíreho,oplakávať budú dievčatká milého.Ondro ešte, ako na doplnok, sám zanôtil:Nemal som tu, nemal, čo by ma tešilo,po čom moje srdce vždycky tak túžilo.A keď som aj nemal, azda to len nájdem,keď si za tie naše hole, vŕšky zájdem.Starý Hrianka celú noc nezažmúril oka pre syna. Chvíľkami sa rozžalostil a rozkašlúval. Všetko zažité stavalo sa mu pred oči, tisíceré sklamania, rady útrap a celý zničujúci klopot žitia. Jak pusté bolo vdovstvo, dni jeho tiahli sa ako strašní krkavci nad zboreninami prázdnom zívajúcimi, kde voľakedy snáď slávilo šťastie svoje hody. Hej a veru vlny šťastia zabúrali i hrudou Hriankovou kedysi, keď viedol pred oltár svoju ženu, Julku, ktorú miloval. Len práve vtedy. Lebo také je to šťastie, uskočí práve vtedy, keď sa ti zdá, že si dovesloval k jeho zelenému ostrovu. Hrianka zbadal, že hoci sa mu priblížil celkom, ono je predsa najďalej. Ženu prinútili za neho, nemala ho rada. Predtým nebola mu to chyba, mladucha bola tak útla a zdala sa tak zmierlivou so všetkým; i vo veciach srdca, že ju považoval vôbec za neschopnú odporu. Sklamal sa. Žena pri prvom objatí prejavila toľké opovrhnutie, že zdrvený odtackal sa od svadobnej postele ku stolu so stiahnutou lampou a prebdel v myšlienkach do rána. Potom cítil, ako mu zo dňa na deň kamenie srdce, ako z láskavého muža mení sa v sebevoľníka: Lásku ženy si vynucoval, nenáklonnosť trestal päsťou… Hej, taká bola tvrdá — veľmi jej dôveroval.Ale prv, ako by niečoho docielil, zakročila smrť: chladným bozkom dotkla sa čela ženy a jemu kývla kostnatou rukou: „Dosť!“ Zaplakal nad rakvou, nie nad ženou — jemu zdalo sa, že pochováva vlastný život a on zostáva ako tieň, odsúdený k pozemskému blúdeniu. Žena zanechala mu syna, myslel že na radosť, ale nie — hľa, aby pykal… Hej, suďba, bezohľadná suďba. Myslel, že nemá dosť sily prežiť okamihu, keď ho Ondrej opustí, zanechá.Stiahnutá lampa temno osvetľovala izbu a smrdela štipľavým petrolejovým čmudom. V kúte za dvermi černali sa dvierka stenovej skrine a vyzývave — akoby sám satan hľadel z nich — škľabili sa na neho. Hrianka usiloval sa nehľadieť v tú stranu. No nevedel odolať; razom mu oči zažiarili akýmsi pahltným ohňom, vyšuchol spod periny spotené nohy a usadil sa na peľasť; ešte chvíľu váhal, ale potom dychtivý zamieril ku skrini, otvoril ju, vyňal sklenicu a náruživým pohybom podniesol k ústam. Pil dlhým dúškom. Potom sa obliekol a chodil izbou. Zimničnosť a zoslabnutosť nôh mizla, do údov akoby sa mu bol lial otužujúci oheň, hlava sa zahmlievala — ach, ako dobre bolo hľadieť cez tú hmlu. Viac, len viac jej, nech zastrie celý strašný čierny obzor. — Čím ďalej, tým častejšie otváral dvierka a kŕčovitejšie tisol k ústam sklenicu, tak akoby bol chcel s ňou splynúť. Častejšie takto píjaval, hoc nápoj zatracoval, vždy podľahol zvodnejšej sile pokúšania, nepil s rozkošou pijanov: jemu zdalo sa, že s nápojom pije jed otravujúci každý bôľ, mierniaci nepokoj a otupujúci ostrosť duševných múk.„He-uch!“ vydýchol si po dlhom dúšku a vo vzdychu tom už nechvela sa úbohosť trepotajúcej sa duše — otrel si fúzy.Jeho vychudnutá, nahrbená postava zdala sa, akoby vskutku občerstvovala, vzpružovala sa — svaly sa netriasli, prituhli, vtiahnuté líca zahoreli šľahavou červenosťou. Keď začul z ulice blížiaceho sa syna a hudbu, oči zasvietili mu búrkou. Pevným krokom vyšiel do komory a vytiahol spod sypáka zaprášenú sukovicu so železným hranatým bunkovom na jednom konci. Túto palicu dal si zhotoviť niektorý jeho ded v tie časy, keď sa lupičské roty Turka z Novohradu odvažovali i do Zvolena plieniť; starý otec zas potreboval ju k nošiam, keď roznášaval pánom bratom po okolí kopca. Hrianka chytil ju za spodný koniec, ľavou rukou zotrel z nej prach a stal si pod bránu. „Chr-chr“, zaodŕhal a mocnejšie, srdnatejšie stisol palicu.Vonku povýjali psi zakaždým, keď novým vznetom zaznievala hudba a zavýskali šuhajci i ostrejšie zatulíkal klarinet. Ondrej spieval: „… s vami sa rozlúčam, bohu vás porúčam, švárne dievčatá“. Matúš sa plačlivo rozkričiaval: „Ondrík môj!“ a keď prechodili popred Prieložných, hľadel do okien s bazaličkou a muškátmi a zas pozoroval Ondra. Nezbadal nič. Zaťal pravú päsť za ucho, ľavou podoprel driek a podskakoval: „Ju, juh! Ju-ju-juh!“Na ceste pred Hriankom zastali. Ondro zdvihol proti cigánom ruku: „Otec spia…“„Hraj, muzika, na rozlučnú!“ žiadali mládenci.Ako leopard vyrútil sa z úkrytu Hrianka.„Zahrám vám, lotri, zahrám!“ chripel a hnal sa palicou na nich. Mladá krv sa rozbehala. Iba cigánovi prekážala v úteku basa.„Bum!“ zahučal hudobný nástroj… bum… a fŕkali triesky; údery strmo padali a basa temno hučala, praskajúc. A Hrianka chraptel „Hraj, no, hraj!“Vybehli aj ľudia. Cigán volal „ajaj-jaj!“Ondrov otec vracal sa k domu, metal pohľadmi, kde stáli ľudia a triasol päsťou nad hlavou:„Ja si spravím poriadok — nikam nepôjde; ukážem, či ma šteňa počúvne!… nedám si zhlodať srdce. Alebo rozšliapem pajeda, zdrvím ho na prach ako v stupách…!!“Ondro vošiel pod pitvor a sadol na prah kuchynských dverí. Keď vnišiel otec, šľahol zrakom po ňom: „Čo robíte,“ hnevá sa, ale hneď zadíva sa na hnojnú kopu, pariacu sa v chladnom ráne v úzadí dvora, je ľahostajný a tupo podudráva: „Hlúposti — ako šarvanec — zaplatíte mu za basu. Drichmite,… krik, zlosť — vari sa zľaknem…“„A že nie, nezľakneš sa — táto palica, he, holomok!“„Na mňa?“ rozchechotal sa Ondro, vstávajúc z prahu a odpľul ako zle pošteklený. Keď ho otec chcel udrieť, vykrútil mu palicu z hrsti a zahodil ju do otvorenej drevárne; chytil ho za plecia, vtisol cez dvere a posadil na nízky ručný kufrík v izbe „Tak, hľa… nebudete ma viac biť, nie som v gatkách.“„Chrr, chrr!“ vzpieral sa Hrianka nohami a zachytával ľavou rukou hladkej steny — pomedzi šedivé, chorobne plešaté vlasy vyrážala mu červeň vzbúrenej krvi a na čele blyšťal sa mu pot. „Dobre,“ kričal, „posadil si ma, sedím — si mocnejší. Ha, ale prečo si ma už nedorazil, mal si ma zabiť. Zabi ma, oplan… Hej, musíš drelej to urobiť, potom, keď mňa dorazíš, pôjdeš z domu.“Ondrovi, keď chcel ísť, nebolo ťažko zmocniť sa kufra jednou rukou odtiahol otca a ľavou vzal si kufrík spod neho a šiel. Chcel sa rozlúčiť s otcom, ale nebolo spôsobu, nadával a šiel za ním. „Vidíš ho,“ vravel každému, koho stretol, „aký nepočúvnik — tulák bude z neho, nič dobrého; a trest ho neminie, lebo protiveň mi robí, nešetrí vôľu otca. Mohol byť majstrom na svoju ruku, ta by mu ešte aj mech kúpil, i pod kladivo by neľutoval. Nie, ide!… Ha, vydedím ťa, chlapče, ani zbla ti nedám!“ vyhrážal mu cestou popred krčmu. Ľudia skoro ľutovali zúfalého starca. Iba Tóno sa mu vysmial.„Ha-ha, ako chripí. Voľakedy mal hlas: niesol sa ponad strechy, zvučal ako brezniansky zvon. Len nevábil — zatriasal, mrazil, zrážal krv v žilách ako hrom, keď udrie… Čo tak vyjavuješ očí? — ja som sa ho nebál, pes by sa ťa bál: o mojej milej je reč! Len ona sa mohla báť a zomrieť hrôzou. Áno, len tvoja žena taká bola. Ha-ha, prečo si vykrikoval na ňu a ju bil, slabú — hach, veď bola krásna, podívaj sa, jej obraz mám na čele! Nemala srdca k tebe? Bedár! A si videl u človeka dve srdcia? Jedno mne dala. A ja som jej zase celú svoju dušu dal. Mizerák, myslel si, že je srdce kúpno, že iný mu rozkáže — rodičia, a že ti láska skvitne na hnusnej plesni peňazí!… Ha, čo chceš utekať, prečo sa bojíš mojich slov — veď mi vravia: Bláznivý Tóno!“ Ako stelesnené svedomie vliekol sa za Hriankom, ktorý sto a sto ráz už počul balušiaceho Tóna spomínať podobné slová, ale ktoré predsa pálili dušu vždy novým žeravým ohňom, a hoci mal teraz zmysly omámené nápojom, predsa i v tomto stave bolo mu nevoľno.Vysoko nad hlavou točili sa čierni kolesári, vydávajúc clivé zvuky; na kamennom kríži rozpínal sa pozlátený Ježiš s ubičovanou a tŕním otočenou hlavou — u neho modlil sa žobrák a načahoval sa bozkať klinom prebodnuté nohy; ranný vietor zmetával mu dlhými šedinami a odnášal trasľavé hlasy vyznania: „… Vstúpil do pekla, v tretí deň vstal z mŕtvych a vstúpil na nebo“ a potom zas: „… a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame.“Tóno zastal pred ním a zvedavo sa nachyľoval, aby mu videl do tváre.„Hahaha!“ rozosmial sa s krikom a plechavé nepokryté čelo zablysklo sa v slnku tak, akoby lesk bol pochádzal z neho. „Aký biely žobrák a modlí sa. A prečo kľačí na skalách — pán farár modlievajú sa na baršúnovom kľakátku… Hej, a kde sú iní žobráci, prečo sa oni nemodlia — toľko ich je všade. Včera som videl, prišli traja na koči do dediny a vzali piliarovi, čo má toľko detí, periny a jednu kozu — chudáci, museli to veľmi potrebovať. A aj náš žid hovorí, že je žobrák — ha ha, ja ho ľutujem, má také veľké brucho, ledva chodí.“ Potom volal na žobráka: „Ty, úbožiak, čakáš, že on zíde? Haha, diabol trápenia porozrýval ti tvár, si doráňaný, vlečieš sa ako hladný pes a nepoznal si ukrutnú tvár krivožíznivej zloby… nevidíš, sú všadiaľ pootvárané dvere, i na fare! Alebo — počkaj, kuknem ta… Nie, nie si zlomyseľný — nechaj ho… Tak, — Ježiša vzývať a ctiť chci len pribitého, akého kážu z kancľa!“ —Pobehol za odídenými. Ondrišovi podíval sa do očí a, idúc pred ním, hovoril „A ty, Ondrík, kam ideš? Ja som tak šiel voľakedy na vojnu — stratiť svoju milú. Lenže ty nemáš perečko. Kde ti je milá, nemáš? Kto ťa bozkal na cestu?… Ha-ha, aký som ja blázon, veď nemáš milej… No, slniečko svieti, ideš s pánom bohom, veď si nájdeš.“Ticho kráčal otec so synom. Akoby cítil ťarchu ťažkého obvinenia a v duši pozde spoznanú vinu. Tu i tu pozastal a kašlal trápnym piskľavým kašľom. Spoza chrbta ozval sa ostrý, poľakaný škrekot židových morských sliepok, ktoré sem-tam naháňal blázon. Krajom cesty, priekopami, kvitla bujná horčica rudým, bazalkovite otvoreným kvetom, jej zeleň lákala z dvorov vypúšťané húsatá, rozbehúvali sa do nej, okúsiac však pálčivú horčinu, hneď sa aj odvracali a šklbkali drobnú, mäkkú pažiť; okolo zelenej bariny stred šíravnej ulice obletúval dlhý hadohlav a dakoľko tmavomodrých vodných motýľov; kačice pipľali pyskami v blatnej bažine, hľadajúc hmyz, tu-tam vybehúvali predo dvere dievčence, tešiac sa nedeli. Ondro sa v taký čas šibko napriamil a hrdo niesol svoj vandrovný kufrík. Nedeľná tichosť panovala dedinou iba odniekiaľ spoza chrbta niesol sa podivne rozochvený dievčenský hlas.Nerúbaj, šuhajko, nerúbaj zvysoka,padne ti, verabôž, triesočka do oka.Triesočka do oka, hlávka sa zatočí —celý sa doráňaš po skalnom úbočí.Ondro tváril sa, akoby nemal uší alebo akoby nie jemu bola znela pieseň. Poznal hlas Vitkin — ale čože ho ona trápi. Hodil hlavou, vzpružil chod a díval sa pred seba — odteraz začne žiť. —Už vyšli za dedinu a Hrianka neprehovoril slova, stúpal so sklonenou hlavou a zrakom akoby ponorený naspäť vo vlastnú dušu. Ondrej tu i tu pozrel na otca a cítil hlbokú ľútosť. Tvár jeho zdala sa mu staršou, vrásky ani čo by sa navidomoči zarezávali do nej. „Úbožiak,“ prelietlo mu mysľou.Na vŕšku zastavili, Hrianka opieral sa o palicu a zaševelil sa, akoby sa preberal z chmúrov ťažkého sna. Hej, ako ťažko je ísť na starosť bez opory! Hľadel na Ondra.„Otec,“ hovorí Ondro a Hrianka v jeho pohľade číta, že syn nie mu je ďaleký, že mu rozumie, súcit má s jeho nešťastím. Slzy sa mu zablyšťali v očiach, zatriasol sa ťažkým, ale uvoľňujúcim vzdychom, zabudol na hnev a zatackal sa k synovi. „Ondro,“ zahlesol. Otec bozkal syna, syn otca.Odzdola proti nim drgotal sa voz naložený „kapsami“, ktoré posielavali ženy vždy zo soboty na nedeľu svojim mužom, zamestnaným v neďalekej fabrike na železo, malé poľské koníky pomaly klusali a striedavo prskali pod ťarchou, liptovský voziar zvyknutý už tejto ceste, pokojne si bafkal zapekačku na sennom vreci a tu i tu rozkrútil bičom ponad kone.„Hej, Ondro,“ začal Hrianka, keď sa vystúpili povozu, „hádam odchádzaš preto, že som taký — hriech starý. Zle je to… Ale ty sa neboj… Čože je moja zlosť — počul si už? — ,Čo nemá zubov, nehryzie.‘ Haj, a ja už mám iba dva-tri — zvrchu zostal jediný jeden. Dožijem už len rok, mesiac snáď, ktovie… Pominiem sa, dieťa, pominiem — hľa, nohy podlamujú sa, nenosia už. Never môjmu hnevu — šľahá — ale hreje. Ej, hreje. Nevytuchol z neho cit rodičovský… Ondro, ja sa bojím o teba, nevyznáš sa, si mladý… ženy… ja, to jest — ťažko je vo svete. Ale ja — postoj — chrr, chrr! — aj samota ma trápi; ľahnem — kto zatlačí oči…“„Nebudem tak ďaleko, otec, písmo s poštou dôjde chytro — prídem, ak bude treba…“„Prídeš?“ chytá mu ruky otec a chce si ho pritisnúť k prsiam. Ondro cíti sa akosi nevoľne, chcel by vyhnúť dojmom rozlúčky a namieta: „Ale, dajme si pokoj!“ Ale Hrianka ho nepočúva, rozcítil sa, vďakou mu zviera hruď a musí sa jej stať na chvíľku po vôli.Z dediny ozýva sa hlas ranného zvonka, vietor ho raz silnejšie raz slabšie donáša k sluchu. Hrianka sa vzchopil, stisol pravicu synovi a mocne ju potriasal:„Tak iď už vo mene božom, iď; a nezabudni na dom, na otca a vráť sa zdravý.“
Cambel_Vytriezvenie.txt
O sebe[1]Narodil som sa v Dolnom Kubíne, a to — ako som si to dobre zapamätal — 12. februára 1866. Hoci to tým školám nebude veľmi milé, prezradím, že som končil gymnázium v Kežmarku, Ružomberku, Győngyősi a v Levoči. Okolo univerzity chodieval som v Prahe, kde som z božej dobroty a milosti profesorov dosiahol titul doktora všetkých medicínskych vied. V Prahe sme, hoci často trochu i pri biede, nemali tie najhoršie časy. Čo sme zanedbali v navštevovaní prednášok a kliník, to sme nahradili navštevovaním známeho ľudovýchovného ústavu na Václavskom námestí, zvaného „U Primasů“.[2]Keď som mal doktorský diplom, oblažil som panenskou čerstvosťou svojej medicínskej vedy svoje drahé rodné mesto a okolie, čím som značne prispel k rozšíreniu a zmodernizovaniu cmiterov v tomto okrese. Od tých čias pôsobím stále doma v Kubíne, tvoriac takto krásny vzor chrobáka v chrene. Po prevrate napísal som niekoľko rozprávok a rozmnožil som o tri počet slovenských prepadnutých drám.[3]Ináč píšem, ako viem. A každý nech si o mne myslí, čo sa mu páči. Rozkázať v tomto ohľade nemožno nikomu, ani kritikom.*Je pre mňa veľmi milé, že si mám sadnúť do výkladu a predstavovať človeka múdreho a rozšafného, akým sa pri najlepšej vôli cítiť neviem. Keď si pomyslím na v pamäti mi zostalé udalosti svojho života, tak sa mi ich ponúka dosť hodne takých, za ktoré sa hanbím, kým takých, s ktorými by som sa mohol honosiť, akosi niet. Ináč bol som vždy poriadnym filistrom, žijúcim v drobnom podhorskom mestečku a dal som len zriedka príležitosť svojim spoluobčanom, aby ostrili svoje jazyky na mne. Možno len vtedy, keď som niektorého pacienta s nápadnejšou virtuozitou poslal na druhý svet.Narodil som sa v Dolnom Kubíne r. 1866. Môj otec bol advokátom a človekom pre tunajšie pomery neobyčajne vzdelaným. Ukazovali naňho prstom už aj preto, lebo čítal po anglicky a po francúzsky a ešte v sedemdesiatich rokoch sa pustil do taliančiny. Ako medik — medicínu som študoval v Prahe na českej univerzite — som našiel medzi jeho knihami malý lievik anglickej reči. Zle som pochodil, lebo ma otec privrel, aby som každý večer čítal s ním po anglicky. Keď som pomocou nemeckého prekladu prebral Vicar of Wakefield,[4]krtušil ma Shakespearom. Sedávali sme i do jednej v noci, pravda — more patrio[5]— pri víne a naťahovali či nešťastného Hamleta či Leara na naše kopyto, pričom sme sa oduševňovali vzletnejšími miestami a deklamovali ich jeden nad druhého infámnou[6]výslovnosťou. Matka nás vše poslala spať, nemajúc pre naše oduševnenie potrebné porozumenie, keď jej toho cirkusu bolo dosť.Francúzskou gramatikou ma mučili ešte za chlapectva, a keď som z angličtiny nazbieral hodne i Francúzovi zrozumiteľných výrazov, dostal som náhodou do rúk Gil Blasa[7]s hodne erotickými ilustráciami, ktoré ma ukrutne vábili, i skúsil som ho čítať. S príjemným prekvapením som pobadal, že ho rozumiem, i pustil som sa aj do francúzštiny. Keďže som čítal po francúzsky, bolo porozumenie taliančiny hračkou. Takým spôsobom som mohol čítať v pôvodine po nemecky, francúzsky, taliansky, anglicky, no a pravda i po česky a maďarsky a mal som možnosť požívať v reči autorovej veľkú čiastku znamenitých diel svetovej literatúry, následkom čoho je môj štandard umeleckého diela taký vysoký, že pán Krčméry ma opatril, ako kritika, vignetou: všetko devalvujúci.Z cudzích literatúr mi je najsympatickejšia anglická. Zo Shakespeara dojmom najživšej pravdivosti účinkuje na mňa Julius Caesar. Z Moliera mi je veľmi milý Mizantrop, z Talianov mi je blízky Manzoni; nemeckí spisovatelia ma, vyjmúc Goetheho, nechávajú chladným. Uznávam vysokú cenu diel Francea, Shawa a Wildea, ale pre ich za vlasy pritiahnuté paradoxy, ktoré sa mi zdajú veľmi lacné, nehľadím na nich s veľkým rešpektom.Nemám trpezlivosť čítať podrobné opisy, ktorými dej nenapreduje, a preto som nie vstave prečítať ani Forsyte Sagu,[8]ani Proustove veci, hoci som ich aj zaplatil. Veľmi rád čítam starých rímskych a najmä gréckych klasikov.Z Čechov sú mi milí Neruda, Němcová, Havlíček a Šmilovský, ďalej Březina, Bezruč a Wolker, ako aj Machar a Jirásek.Vo výtvarných umeniach sa vyznám natoľko, že by som vedel z nich skúšku zložiť, napísať obstojný článok a že nahliadam, že nemám o hodnote umeleckého diela ani šajnu. Kubizmu, futurizmu pri všetkej dobrej vôli nerozumiem a nerozumiem ani o nich písané pojednania, čo považujem za vážny nedostatok svojho duševného ústroja.Vo svojich literárnych dielach, o ktorých si nenamýšľam, že by dosahovali stupeň dokonalosti, ktorý ja sám požadujem od umeleckého diela, je mojou snahou kresliť ľudí ako maliar alebo karikaturista. Nahliadam, že sú ľudia poväčšine slabí, smiešni, že sú vedení pudmi, nie rozvahou, že mravnosť považujú vo svojom najúprimnejšom vnútre len za hlúpe sekírovanie.O kritikách si myslím, že sú veľmi znamenitou ustanovizňou, keď pochvália moje diela, nájduc v nich mnou samým netušené múdrosti, ale držím ich za ukrutne škodlivé, proti ktorým by sa mal vydať paragraf v zákone na ochranu republiky, keď chvália druhého spisovateľa a mňa strhajú. V tomto prípade je to jednoduché kazenie cudzieho majetku a malo by sa prísne trestať.O svojom filozofickom názore na svet radšej nepíšem, lebo nechcem, ako značná čiastka slovenských kritikov, písať o veciach, do ktorých sa nerozumiem. Vcelku môžem povedať, že som zásadne, v teórii, dobrý človek, v praxi som taký, ako pánboh dá.Každá práca vyrastie vo mne ako dieťa v materi. Niečo zachytí moju pozornosť, alebo vzbudí môj záujem a pomaly to rastie, až sa to žiada na papier. Spracovanie je spojené so značnou námahou a som rád, keď mám prácu z krku, počas ktorej sa vždy zapovedám, že by som bol huncútom, keby som si ešte i druhý raz vzal takú starosť na hlavu. Ale je to so mnou ako so slabou ženou: príde zase záchvat lásky, a ja mu podľahnem.Predbežne nezamýšľam vážnejší útok na zhovievavosť obecenstva.Mojich prác, chvalabohu, len pomenších, roztratených po rozličných novinách, by bolo dosť hodne, v podobe knižiek vyšli len dve, smutne v kútikoch sa hanbiace veselohry (Mia a Krpčeky sv. Floriána), dva zväzky rozprávok (Wieniawského legenda a Z dávnych časov) a román Adam Šangala, o ktorom české kritiky sa tak milosrdne pekne zmienili, že by som nebol múdry, keby som k tomu niečo chcel prikladať. Bojím sa, že by som sa mohol preriecť a vyhŕknuť s nejakou úprimnosťou. Lepšie bude: quieta non movere![9]*V osemdesiatych rokoch väčšina slovenských študentov chodila po pražských uliciach v hábach dedinskými a malomestskými krajčírmi spichnutých, i to už ošúchaných. V zime sa vytiahli alebo do ohromných, chlpatých, strýkmi-ujcami venovaných zimníkov, ktoré im siahali po členky, alebo sa triasli v ľahučkých plachietkach-zakrybiedach. K tomu nekúrená izba, a čakať bez raňajok so stisnutými čeľusťami ten obedík za päťadvadsať grajciarov bola hotová trýzeň.Jožko Bella[10]raz zo stávky so Žigom Pauliny-Tóthom[11]zjedol taký obed skorej, ako si tento cigaretu ušúľal.Keby sme boli všetky svoje peniaze upotrebili na stravovanie, boli by sme trochu lepšie žili. Ale veď fajčiť sme museli, bez kaviarne nebolo možno byť, do divadla nás vábilo a zavše sme museli ísť i do toho hostinca. Veď človek radšej ešte menej jedol, len aby sa nemusel zriekať každého vyrazenia.Hoci boli i kadejaké podporičky, bolo nám jednako záhadou, z čoho jeden-druhý z nás žije. A pri všetkej biede sme neboli ani socialistami ani komunistami. Nebola to vtedy „móda“. Pokladali sme náš stav za úplne prirodzený: študenti sa musia prehladovať k diplomu. Veď príde i náš čas. Opanúvala nás len národnostná myšlienka tak, že sme hlad a biedu ani nestihli cítiť. Iste nás nebolelo tak ako dnešných, keď celá ich pozornosť je sústredená len na tieto boľačky.Máloktorý z nás mal nejaké spoločenské spôsoby, čo cítiac, sme sa štítili každého neznámeho, vyhovárajúc si náš nedostatok prípadnou nevzdelanosťou, nadutosťoucudzieho. Hlásil sa v nás atavistický cit divocha, považujúceho každého neznámeho za nepriateľa. Tak sme sa neoboznámili bližšie ani len s českými kolegami, nechodiac vôbec naskrze do nijakej českej domácnosti. Žili sme medzi Pražanmi ako nejaký cudzí element a nenaučili sa, hoci študujúc po česky, ani poriadne túto reč, ako by sa bolo žiadalo nie od polo, ale úplného „inteligenta“. Plašili sme i po viacročnom pobyte medzi nimi hodných Pražanov výrazmi, akotri(miestotřiazdě(miestozde), čo stačilo na to, aby priemernému Čechovi rozum zastal.Nebolo nás vtedy v Prahe razom viac ako pätnásť-šestnásť, a jednako sme sa vždy rozčesli na viac skupín podľa povolania a najmä podľa životného názoru. Boli medzi nami čistí, hoci nepovedomí materialisti (vo vulgárnom zmysle slova) a povedomí idealisti. Tej jednej skupine veru nespôsobovalo nijaké bolenie hlavy hútanie o príčinách bytia a podobné daromnosti. Nuž, nedarilo sa im preto v živote horšie. Ba naopak. Tak to však vždy bolo a bude, že sa jedni budú potkýnať na skalách, ktoré im ležia pod nohami, a druhým budú tie skaly zo striech padať na hlavy.Spájal nás spolok Detvan. Na týždenné schôdzky sme sa každý raz zišli skoro všetci. Tak sa udržalo medzi nami aspoň kamarátstvo, keď aj nie duševná súdržnosť.Na tie najidealistickejšie skupiny vplýval najmä Masaryk, Vlček a Herben. Z týchto skupín vyrástli i slovenskí realisti a tieto si stali i k boku Masarykovmu v jeho boji proti rukopisom[12]— aspoň v kaviarňach a medzi študentstvom.Jednotná organizácia sa medzi nami nevyvinula, a tak sme sa po odchode z Prahy rozpadli na všetky strany, sťa rozviazaný a vetrom rozhádzaný snop slamy. Prof. Masaryk a Herben utvorili slovenský realistický front, ale mňa už vtedy v Prahe nebolo.Možno pol roka pred mojím odchodom sa rozšíril medzi mladšími členmi spolku tolstojizmus. Najsilnejšie a najtrvácnejšie účinkoval na Škarvana[13]a Dušana Makovického.[14]Ostatní sa ho striasli ako pes vody. Pre tých dvoch sa stal osudom ich života.Na Škarvana účinkoval tolstojizmus i jasom prvého svetla na dovtedy slepého. Otvoril pred ním obzory, ktorých jestvovanie si nikdy neuvedomil. Diela Tolstého boli prvé knihy, ktoré mu predstavili obraz mravného života takým spôsobom, že ho uchvátili a primäli k rozmýšľaniu. Na jeho dovtedy v tomto ohľade prázdny mozog účinkovali dojmom absolútnej pravdy a opanovali ho nadlho, čiastočne na celý život.Povahe, mäkkej duši Dušana Makovického pasívne náuky podivuhodne zodpovedali, i ujarmili ho tiež na celý život.Tolstého učenie nám zničilo dva cenné životy. Či a komu prospela táto obeť, bolo by ťažko povedať. Badateľne na Slovensku nikomu a ničomu. Nezostala po ich žertve nijaká stopa.Stratil sa nášmu národu na dlhé roky — iste by boli bývali najpožehnanejšie — i Maťko Bencúr-Kukučín. Priľahko podľahol strachu pred nepriaznivými politickými pomermi na Slovensku, keďže mal za sebou vábnu rezervu v Dalmácii. Keby bol zostal doma, bol by sa celkom iste práve tak uplatnil, ako sa uplatnili všetci ostatní detvanci. A Slovensko mohlo byť bohatšie o niekoľko cenných diel jeho mužného, tu stráveného veku. Je to veru veľká škoda!Ináč sa detvanci v živote dokázali. Okrem už spomínaných urobil česť slovenskému menu i Jožko Úprka. Honorné miesta v úradníctve, v politike, vo vysokom školstve zaujali pomerne mnohí (Šrobár,[15]Radlinský,[16]Ursíny,[17]Slabej,[18]Minárik,[19]Skyčák).[20]Dnešní detvanci žijú zaiste v celkom iných hmotných pomeroch a v inom duchovnom ovzduší. My sme boli údovia národa potlačeného… Vy ste členmi národa voľného, pre vás by bola omnoho väčšia hanba, keby ste boli malichernými egoistami. Máte byť vodcami toho národa a vodca musí viesť i v zriekaní a obetovaní sa. Nežeňte sa za chimérami, majúc pred očami len svoj osoh! Každý inteligentný, učený človek, ktorý len sebe žije, je nestatočný, opovrhnutiahodný kmín. S vyšším vzdelaním spojený ľahší, hmotne bezstarostný život ukladá povinnosť prinášať obete a biť sa za pokrok aspravodlivosť.*/…/ Dokiaľ sa utužovanie v slovenskom duchu v zastrašených schôdzkach dalo doma len v malej miere prevádzať, bolo ono v Čechách honosným skutkom, podporovaným domácimi a českými prostriedkami. Tak sa stal Detvan hotovou školou odboja proti maďarskému panstvu a niet divu, že veľká čiastka jeho členov zaznačila svoje mená do politických a umeleckých análov.Pred päťdesiatimi rokmi bol náš duševný život opanovaný skoro celkom len nacionalistickými ideami. I Čechom i nám išlo o národné bytie a študenti nemali ani čas, ani vôľu zaoberať sa socializmom. Pri našich starostiach o národ sme zabúdali na často až hladovú biednosť nášho každodenného chleba.Medzi nami a českými študentmi nebolo mnoho styčných bodov. Rozchádzali sme sa povahove a v životných názoroch. Nenapomáhalo našu zhodu ani naše pridanie sa k odporcom pravosti Rukopisov královédvorského a zelenohorského. Často sme sa poškriepili i pre rozchodné hodnotenie cigánskej hudby. Zavše vyhrávali v Prahe i cigánske bandy, za ktorými sme sa my šaleli a muzikálne vzdelanejší Česi robili z nich posmech. Boli sme presvedčení, že hlavná príčina ich odporu bola nie muzikálna primitívnosť cigánov, ale nevraživosť voči Maďarom.My sme pri všetkom našom nedostatku brali život omnoho ľahšie ako oni, a preto nám vyčítali všetko, čo nás od nich delilo, ako ponižujúci nedostatok. Navštevovali sme kaviarne práve tak husto ako oni, lebo to bola najlacnejšia kratochvíľa, keď sme mohli v nich vysedávať za desať-dvadsať grajciarov i hodiny a čítať hromady českých a cudzozemských časopisov, zakiaľ oni obstávali biliardy a sedeli za kartovými stolmi. Preto sme zase my hľadeli na nich z výšavy našej namyslenej duševnej povznesenosti a považovali ich za sebeckých chlebárov, ktorých myšlienky sa krútili len okolo každodenných potrieb a úloh, hoci sme mali dosť príležitosti presvedčiť sa, že za svoje národné záujmy boli vždy hotoví doniesť i väčšie obete ako my. Na demonštrácie, často hodne nebezpečné, šli bez každej rozvahy, keď sme sa my na ne len ako kibici prizerali, pričom sa i pri všetkej múdrej opatrnosti pridalo, že so suchým zhorelo i mokré. Ale všetky tieto malicherné roztržky nemali na nás väčší vplyv ako kadejaké prekárania medzi susednými dedinami, keď sme v hlavnej veci — v borbe za našu národnosť — ťahali za jeden povraz.Lebo najväčší osoh sme mali pre vývin nášho duševného života z Prahy samej. V prvom rade sme mali príležitosť oboznámiť sa s veľkomestským životom, hoci z veľkej čiastky len ako pasívni pozorovatelia. Mali sme možnosť, i pri nepatrných peňažných prostriedkoch, preštudovať veľké množstvo jej stavebných pamiatok a iných umeleckých diel. Múzeá a obrazárne sme usilovne navštevovali. V Národnom divadle nedávali kus, aby sme ho nepozreli, hoci i nie práve z lóže. Význačnejšie literárne noviny sme z veľkej čiastky preštudovali a predebatovali. V našom spolku sme referovali o našich a cudzích dielach a zaoberali sa po odchode vládneho komisára i našimi domácimi pomermi. Kto chcel, mohol tvoriť i samostatne a naučil sa pritom hodne vypočutím mienok členov, ktoré naskrze neboli vždy kamarátske, ale práve preto tým osožnejšie.Pri prehliadkach rozličných pamätných budov sme sa naučili i mnoho z histórie nielen mesta, ale i celého Českého kráľovstva a národa českého vôbec. Niektorí z nás boli tým pohnutí i k základnejšiemu preštudovaniu českého dejepisu. Poznali sme, že na Prahu musíme pozerať s rešpektom i vtedy, keď ju porovnáme i s najvychýrenejšími mestami európskymi. Jej poloha a jej veduty sú jedinečné, obraz z Karlovho mosta na Hradčany sa vyrovná i najúchvatnejším a s jej históriou máloktoré mesto v Európe vydrží porovnanie, a už najmenej nie vychvaľované talianske mestá, keď porovnáme ich deje z ohľadu na svetový pokrok. Hnusné mordovačky milánskych Viscontiovcov[21]a Sforzovcov,[22]najhroznejšie zločiny Borgiovcov[23]a Malatestovcov,[24]prešibané kumšty Benátčanov, ohavné vraždy a sprisahania Mediciovcov[25]a Palazziovcov[26]práve tak nemožno spomínať s hnutím celého národa v husitských búrkach, ako nemožno do jedného radu postaviť Savonarolu[27]a Husa. Jeden zapríčinil miestne naťahovanie na osobnom podklade, druhý otras celej Európy. Aké dedinské pračky sú prehánky ghibellínov[28]a guelfov,[29]hoci nimi trpel i Dante, v porovnaní s povstaním proti Habsburgovcom v Prahe roku 1618, ktoré zapríčinilo tridsaťročnú vojnu! Možno niet v Európe národa, ktorý by bol doniesol svojmu presvedčeniu väčšie obete, ako národ český, ktorý bol na konci vojny blízky svojmu zániku!To boli všetko poznatky, ktoré museli otvoriť dušu tomu, kto dušu mal a nebol slepý na obe oči a hluchý na obe uši.Bohužiaľ, i takých je viac, ako by sme pokladali za možné! /…/*V roku 1890 som prišiel za lekára domov, do Dolného Kubína. Mal som vtedy spojenie s clevelandskými Slovákmi v Spojených štátoch, ktorí mi sľubovali slušný dôchodok, ale na žiadosť zostarených rodičov som zostal pri nich. V Kubíne boli vtedy traja lekári obvodný, okresný a hlavný župný. Keď som ja tam zostal, ušiel obvodný lekár, majúci tam, ako Zázrivci hovorili, len slabú pašu. Jednako ma stoličný páni celé dva roky nedali vyvoliť na jeho miesto, dokiaľ sa nepresvedčili, že im za štvrtého nikto nepríde. Tak som tu zostal dodnes, prebijúc sa časom, pravda len po prevrate, na hlavného župného lekára, aby som svoju skvelú kariéru skončil ako okresný lekár, keď zmizla z mapy Oravská stolica.[30]Výpoveď Zázrivcov o slabej paši priliehala i na mňa lebo som si ani ja tu nenabral mamonu, hoci vždy som mal toľko, že som biednejším mohol pomáhať. Nuž nemal som na to bunky. Hoci som sa na jednotvárnosť života a nedostatok práce žalovať nemohol. Pacientov som mal od najopustenejších žobrákov až po hlavných županov, ba našiel sa i gróf, s ktorého rodinou do dnešného dňa udržujem milé styky, hoc i odišla z našej milej Oravy. A moje pole lekárskeho účinkovania bolo to najpestrejšie, keď som okrem úradnej práce musel pracovať ako pôrodník, chirurg, internista, očný, ušný lekár a ako kožný špecialista, lebo veď najbližší špitál bol až v Těšíne, kde sa moji pacienti len v najkrajnejšej potrebe uchyľovali. Netajím, že moja pomoc nebola vždy prvotriedna, ale taká bola akú by dnešný očný špecialista vedel poskytnúť poranenému, ktorému mláťačka rozdrvila ruku. A život sa mi tiež nezunoval, lebo som nemal veľmi kedy sa žalovať na dlhú chvíľu, keď som mal ročite okolo štyristo vychádzok do obcí k chorým toho najrozličnejšieho druhu, okrem tých, čo som v dome a v meste odbavil.Krajinárskych krás našej Oravy som mal do sýtosti. Ani tie sa mi neprejedli, lebo veď v každom období, v každom počasí a v každej hodine dňa menili svoj obraz. Vozil som sa na pohodlných kočoch, na znamenitých koňoch zo sta vychádzok desať ráz, a deväťdesiat ráz som sa štrachal na drabinovom voze poľnými cestami, sediac na holej truhle, otĺkajúc telo celé hodiny, že som dostal otlaky — nie na nohách. Z dvadsiatich siedmich, poťažne po prevrate tridsiatich šiestich obcí okresu viedli a vedú i dnes do trinástich len biedne poľné cesty a do troch som musel prechádzať cez Oravu na člne, alebo skoro vždy neistým brodom na voze. Brod bol neistý, lebo málokedy vedel pohonič celkom iste, kde sa nachádza. Najmä, keď som musel ísť na voze v meste najatom, bolo to vždy šteklivé. Nikto by ani nepomyslel, ako spestrí taká rieka život! Lekárovi, ktorý musel ísť k chorému, či chcel, či nechcel, iste narobila viac šarapaty ako hoc i Dunaj.Cez Dunaj nikomu nenapadlo prechodiť inakšie ako na člne a iste nikto neproboval prechodiť cezeň na voze alebo čo i na člne, keď šli ľady. Koľkými rozmanitými prekvapeniami mi vycifrovala priechody Orava, to by nikomu nenapadlo, i keď má dobrú fantáziu. Len jedno spomeniem na príklad. Prídem v decembri na rebrináči k brehu a vidím, že sú okraje na nejakých pätnásť-dvadsať metrov zamrznuté. Šľaku po prechode iného voza nevidno. Asi dvadsať metrov širokým prostriedkom žblnkotajú milé drobné vlnky slobodnej vody. Kukáš na to a spoliehaš sa na pána boha a na pohoničovu znalosť miestnych pomerov. A keď je ten pohonič i sám prievozník Sokol, bývajúci na samom brehu, i tomu sa pridá, že sa pokúsi prejsť o niekoľko metrov vyše alebo niže brodu, a tak sa stane, že keď kone prídu skoro k samej vnútornej hrane okrajku, čľupnú neočakávane do vody nesiahajúcej im vyššie ako po prsia, ktorou by ľahko prešli, keby nebolo ani nie hrubšieho ľadu ako na päť-šesť centimetrov, ktorý prsami rozraziť nemôžu a ktorý je taký vysoký, že naň vykročiť tiež nevedia. Ľadom obtočený voz sa obrátiť nedá, nezostávalo by nič iné, ako vyskočiť do vody a brdnúť cez drúzgajúci sa ľad k brehu. Po prvé nie je to veľmi vábne v decembri a po druhé sa takým spôsobom nedostanem k chorému. Nezostalo nič iné, ako volať na ratu. Dedina je pri samom brehu a milí priatelia prídu na vrchových koňoch a vyslobodia nás z núdze. Lenže ich je toľko, že mi celý honorár prepijú. Nuž čo ako bolo, sú to znamenití chlapíci a vďačne si spomínam na nich!O príhodách na biednych poľných cestách by bolo možno napísať dosť dobrodružný cestopis.Tu robili rozličné zápletky cesty, kone, povoz a pohonič. Najlepšie dokazuje bezpečnosť jazdy na týchto cestách, že komisia idúca do niektorej z týchto dedín, putovala vždy radšej pešo, než by riskovala zdravie vozením sa. Len pohonič a ja sme sa viezli. Pridalo sa i to, že nás opití zurvalci držali za Židov a počastovali bičom.Oravský ľud je vcelku dobrodušný a uznanlivý. Hoc i on pri prevrate, keď vypukla zlatá slobodienka, vytrčil dosť pichľavé rožky. Ale ťažšie priestupky sú u nás zriedkavé. Vše sa sperú, podivným spôsobom najviac len v rodinách. V prvom jede vytiahnu si visa reperta,[31]ale pred súdom sa skoro vždy vyrovnajú. Oravci sú chudobní, ale skutočnú biedu nepoznajú. Bedári sú len pijani a duševne-telesne menejcenní. Život berú ľahko a umierajú bez strachu. V prípade ťažšej choroby navštívia akoby z povinnosti lekára raz, dva razy, ak nepomôže, odovzdajú sa do vôle božej. Najviac ak by pozreli k nejakej veštici. Ich otrlosť prináša so sebou, že vidno vše prípady, popri ktorých sa hrôzy Dostojevského Zápiskov z mŕtveho domu zdajú žartovnými. Videl som cez oblok zavretej izby, do ktorej som sa nevedel nijako dostať, na brušný týfus chorú mater váľať sa v bezvedomí po zemi a okolo nej miništrovať dvoje detí, asi troj a päťročné. Celá rodina bola v poli. Iných na červienku chorých dvoje detí som našiel ležať na truse ako nejaké zdochliny. Zázrivec ma vyvolal v noci k žene, trápiacej sa týždeň v pôrodných bolestiach. Býval na kopanici v opustenej doline, kde široko-ďaleko nebolo človeka, okrem chlapa a chorej ženy. Nešťastnica ležala v kolibe na troške slamy na tvrdej prični. V kúte stál súdok kapusty. To bolo celé zariadenie. Inštrumenty som položil na doštičku na sude. Keď ich muž zazrel, upozornil ma hrozivo, aby som žene neublížil, lebo ak sa jej niečo stane, ani ja s celými hnátmi neodídem. Žene bolo ľahko pomôcť, dávno mŕtve dieťa skoro samo prišlo na svet. Keď som sa chlapa pýtal, prečo nevolal lekára už pred niekoľkými dňami, povedal, že žena už mala niekoľko detí a každé sa dlho rodilo. Tentoraz to trvalo ešte dlhšie a on sa zľakol, že mu umrie a pohreb bude drahší ako lekárska pomoc. Keď zazrel, ako on povedal, tie ukrutné železiská na stole, myslel, že ju nimi musím zmárniť, i naľakal sa, že bude musieť zaplatiť nielen pohreb, ale i lekára.Vyšetrovanie duševne chorých malo tiež svoje pikantné príhody. Vôbec viac-menej šteklivé situácie neboli zriedkavosťou. Prišiel trachomový inšpektor[32]z Pešti, i prezerali sme nakazené obce. Kým sme v istej dedine prezerali ľuďom oči z dom do domu, nestalo sa nič, len keď sme začali prehliadať ľudí zohnatých pred richtárovým bývaním, zjačala stará baba: „Ľudia, nedajte si tie oči prezerať, lebo to všetko vy poplatíte!“ Darmo som ich uisťoval, že ani za prezeranie, ani za liečenie nebudú nič platiť. Jeden sprostý chlap začal vrieskať, že on pozná pánov! Tí sú len na to, aby ľuďom kožu sťahovali. Vyzval som richtára, aby urobil poriadok. Ten len mykol plecom a odvrkol: „Ja si s tým svetom nedám rady. To som hneď vedel, že páni sucho neobídu.“Videl som, že to bude mať pre nás nemilý koniec, a preto som sa odhodlal urobiť pokus s kováčskou narkózou a vylepil som stále vyrevujúcemu chlapovi poriadne zaucho. V prvom prekvapení utíchol i on i ľud okolo neho, čo sme využili a rýchlo vyskočili na blízko stojaci vozík. Sotva sme sedeli na ňom, začali na nás skaly padať, čo dokazovalo, že sme v zvrchovanom okamihu ubzikli. Inšpektor bol bledý ako krieda a urobil z celého cause célebre. Či som i ja trochu nezbledol, to neviem. Nevidel som sa.Podobných nedorozumení som zažil i viac.Život mi otravovala nielen hlúposť ľudí, ale i ťažké nehody s nebezpečnými poraneniami, zanedbané pôrody, krajne odporné prehliadky a pitvy týždne a mesiace starých mŕtvol, nájdených v horách alebo vytiahnutých z riek, a časté súboje. Často mi kazilo dobrú vôľu skoro každonočné preháňanie k chorým i cezpoľným.Nuž ako lekár som ja v Orave mnoho radosti nezažil, zato tým viac mrzutostí a srdce zožierajúcich starostí!Pri tom všetkom neľutujem, že som celý život strávil v nej. Lebo keď je tu toho dažďa i primnoho a zimy sa tiež len ťažko zbavujeme, je tu predsa len krásne, či v zime, či v lete, keď na zarosené lesy a lúky blysne zlaté slniečko, ktorému sa my tu iste väčšmi tešíme, ako v krajoch, kde ho majú zbytkom. A tých niekoľko hlupákov a nesvedomitých ľudí, ktorí žijú medzi nami, ani zďaleka nepremôže tých mnohých dobrákov a rozumných chlapíkov, ktorí znášajú kríže života so žartovným úsmevom na tvári.Môj starý priateľ, Jano Sokol, ktorý ma toľko ráz prevážal cez Oravu, mi každý raz pošuškal, že zasa čuje hlavátku. Vždy som mu dal závdavok na ňu. Dosiaľ mi ju nedoniesol. Iste čaká s ňou v bráne nebeskej na mňa… I teraz vidím jeho úsmev na červenej tvári, s ktorým ma vždy privítal.*Vďačne odpovedám na Vaše otázky, lebo vidím, že mojím opovržlivým mlčaním sa obecenstvo nikdy neoboznámi s rébusmi, ktoré mu o mne a mojich prácach predkladajú nerozvážni moji niektorí posudzovatelia. Mnoho času už nemám, musím sa ohlásiť i sám, keďže môj najlepší znateľ, Paľko Bujnák,[33]už odišiel z nášho kruhu. (Neviem, do ktorého by bol našu dobu zaradil prvotriedny znateľ pekla Dante Alighieri!)Je mi to veru smiešno, prečo a ako ma napádajú z niektorých strán ako politika, ako katolíka a zase ako nepriateľa evanjelikov, tiež ako pornografa a sebca atď.Politikou som sa nikdy nezaoberal, lebo som mal moc príležitostí vidieť, že je to vlastne pre slabších ľudí, to najopovržlivejšie remeslo na svete svojím dokonalým ničením charakterov. Čisto v ňom obstoja len najsilnejší, ktorí sa nepoddajú za nijakých okolností. Katolíkom som bol a zostanem, hoc i nie podľa vkusu niektorých pánov, ktorých horizont nesiaha ďalej od ich krátkeho nosa, a do evanjelikov zapárať nikdy nebolo mojou pasiou, hoci som i každého evanjelika nepovažoval za vzor človeka, lebo neznám človeka, ktorý by nemal nijakú chybu len preto, lebo je evanjelik. Nihil humanum a me alienum puto. A me et aliis.[34]Sám nebohý Kvačala držal za spravodlivé[35]sa na mňa oboriť vo veci, v ktorej nemal pravdu. Mohol som ho vtedy zdrtiť, lebo sa urážlivo osopil na mňa. Neurobil som to, lebo som ctil jeho meno; on ma očerňoval, strhal i moju prácu, hoci to nebolo nielen pravdivé, ale ani potrebné na dosiahnutie jeho cieľa. On, kňaz, nemal toho gentlemanského ducha, akého som ja voči nemu preukázal, lebo som nechcel špiniť slovenské meno.Moji spoluobčania ma vyznačili tým, že ma spontánne vyvolili za čestného občana mojej rodnej obce.[36]Nie pre moje spisovateľské vavríny, lebo veď Hviezdoslav je hodnotnejší spisovateľ, ako som ja, a jednako ho Kubínci nevyvolili za čestného občana, hoci mu i pomník postavili. Myslím, že som si toto vyznačenie zaslúžil svojimi humánnymi zásadami a im zodpovedajúcimi činmi. Veľkú čiastku svojich chorých som liečil zadarmo a mnohé roky som vydal na dobročinné ciele vyše desaťtisíc korún. A keď mi teraz niečo bolestne padne, je to tá okolnosť, že musím hľadieť na biedu, ktorej nemôžem pomáhať pre nedostatok prostriedkov.Po zložení doktorátu som prestal literárne pracovať, lebo ma k tomu prinútila bieda, ktorá okrem boja o každodenný kúsok chleba každú inú myšlienku vyhnala z mojej hlavy. V ten deň, keď som prišiel domov, boli predali mojim rodičom dom nad hlavou. Boli na mizine. K tomu ma i politicky prenasledovali a celé dva roky mi nedali ani mizerné obvodné lekárstvo v Kubíne, hoci nevedeli naň zohnať človeka, čo by ho bol prevzal.Pýtate sa, ako pôsobilo na mňa intímnejšie zblíženie s Hviezdoslavom? Aby ste si o tom mohli utvoriť predstavu, vypočítam Vám krátko, čo som všetko prečítal a v akých kruhoch som sa pohyboval.Ako medik som sa naučil po anglicky a francúzsky — po nemecky a maďarsky som dokonale vedel, a pravda i po česky a slovensky. Študoval som v Prahe na českej univerzite a trávil väčšinu svojho času štúdiom literatúr, a nie medicíny. Jednako som mal vo svojom 24. roku doktorát vo vrecku. Počas môjho pobytu v Prahe som prečítal v znamenitom anglickom preklade veľkú čiastku antických spisovateľov a dostal som pochop, čo je to tá antika a že sme sa o nej na gymnáziách skoro nič nedozvedeli. Mnoho prvotriednych spisovateľov svetových literatúr som tiež poznal. Študoval som z kníh Bohuša Hurbana[37]filozofiu usilovnejšie ako on. Časom som preštudoval Draperove[38]a Lewesove[39]histórie filozofie a celý rad rozličných esejistov.Môžem povedať, že všetky najvýznačnejšie diela zo všetkých literatúr som vo svojom živote prečítal, alebo aspoň obšírne referáty o nich. Napríklad o Mahábhárate,[40]Rámájane,[41]Šas Námeh[42]atď., Shakespeara, Moliera, Calderona som pilne poprečitúval. Shakespeara som jeden čas tak vedel, že nebolo v ňom vety, o ktorej by som nebol vedel povedať, ktorá z jeho figúr ju kde povedala.Nie prečítal, ale preštudoval som literárne dejepisy nemeckej, maďarskej — v škole — francúzskej, ruskej, anglickej a českej literatúry. Vlčka som vedel takmer naspamäť. Študoval som dejiny výtvarných umení tak základne, ako keby som sa chystal z nich rigorózum skladať a podučil som sa po taliansky, chystajúc sa na cestu do Itálie. Venoval som hodne času štúdiu rinascimenta.[43]Pritom som sa vždy zaujímal o pokroky všetkých vied aspoň natoľko, aby som mal o nich tušenie.Ohľadne spoločností, v ktorých som sa pohyboval a ktorých zmýšľanie som mal mnoho príležitostí základne poznať, poznamenávam, že môj otec bol advokát a že ako lekár som bol nielen domácim lekárom, ale i priateľom v najlepších panských rodinách. Skoro všetci hlavní župani a statkári boli dlhé roky mojimi pacientmi. Bol som aj domácim lekárom grófa Žerotína,[44]kde viedli veľkopanský život, čo za ním i niektorí statkári robili, čoho následok bol, že rad-radom vyšli navnivoč. Niekoľko rokov som bol aj členom správy stredne veľkej banky a mal som príležitosť študovať i ponímania života vedúcich pánov riaditeľov. Poznal som teda všetky triedy našej spoločnosti, počnúc od žobrákov až po grófov a hlavných županov.Nenamýšľam si, že som vynašiel pušný prach, ale to áno, že mám asi taký priemerný rozum a pozorovateľský talent ako moji kritici, a preto mi je často smiešne, keď niekto z týchto, skoro bez výnimky mladých pánov, si sadne oproti mne na vysokého koňa. Nerád sa púšťam do reči s ľuďmi, pri ktorým mám dojem, že sa od nich nič nenaučím, a preto prežieram bez slova mnohé bezzákladné výčitky, ktoré by mi bolo ľahko vyvrátiť.Tak vidíte, nebol som pre spisovateľské remeslo práve najhoršie pripravený. Že som pomerne tak málo dokázal, toho príčinou je, že som sedel na dvoch stoliciach a že som i ako lekár chcel stáť na akejsi úrovni.Hviezdoslav čítal pomerne málo, kruh jeho záujmov bol pomerne malý. On šiel do hĺbky, ja viac do šírky. Jeho mravné i náboženské a národnostné predstavy mali omnoho hlbšie korene ako moje, už i preto, lebo montaignovskej skepsy[45]bolo a je i dnes u mňa omnoho viac, než mi je na osoh. Nič nevieme s absolútnou istotou, ani to, že žijeme, lebo je to len dojem istých zmyslov. A naše zmysly nám toho tak málo vedia povedať, čo a ako je to vlastne na svete!Neviem, čo zišlo môjmu milému priateľovi Krčmérymu na um, urobiť Kalinčiaka mojím literárnym otcom a či strýkom. Jeho historické rozprávky som čítal len ako chlapec, iba Reštavráciu som prebral neskoršie. Jej sloh sa mi videl, ale námet, kresba pováh atď. sa mi zdali hodne primitívnymi. Má to cenu, ale je to počiatočnícke. Vôbec, slovenskí kritici mi vždy nastrkávajú ako vzory Kukučína, Jiráska, Sienkiewicza atď. atď.Poznám všetkých vedúcich prozaikov svetových literatúr, a ja by som mal capkať v stopách práve spomínaných pánov? Za takého sprostáka by ma moji kritici predsa nemali držať! Ja som nešiel za nikým. Išiel som svojou cestou, ako ma moje znalosti a moja povaha viedli. Iste pôsobili na mňa mnohé vyčítané veci, ale ktože si z nás vie vždy sprítomniť, kde vzal nápad alebo cit, ktorý ho viedol. Iste by sa každá moja veta našla niekde napísaná, veď na svete všetci ľudia už iste všetko povedali, čo sa len dá. Nikdy som nemal vzor, ktorý by som bol chcel napodobovať. Chcel som vždy povedať pravdu, tak ako som ju v tej chvíli videl a podľa svojich schopností vedel povedať. Pozoroval som vždy len ľudí a analyzoval vzpruhy ich činov a rečí, takže sa mi to stalo zvykom. Keď sa zhováram s niekým, vidím ho pred sebou nielen telesne, ale i duševne. Pri opisoch mám vždy živú postavu pred očami, ktorá hovorí len svojím spôsobom ku mne. Nemôžem jej predložiť iné reči, len aké zodpovedajú jej povahe. Keby som to urobil, skazil by som si figúru.Ináč neviem, prečo Vám schádza na um práve Flaubert alebo Moliere v ich pôsobení na mňa? Rozumie sa, že ich znamenite poznám, vlastne poznal som, ale dnes mi už veru hodne vyšumeli z pamäti.Myslím, že som Vám toho narozprával až primoc. Pravda, keby som chcel ísť do podrobností, bola by z toho kniha. Hovoril som toľko, lebo myslím, že už sotva budem mať príležitosť o týchto veciach hovoriť.Vy ste mi prišli tak vhod.[1]Pod týmto názvom uverejňujeme príspevky (v texte oddelené hviezdičkou): Krátky životopis bez názvu. Slovenský literárny almanach, Praha 1931, s. 99; Dopis autorův. Panorama VI, 1928, č. 1 — 2, s. 38 — 40; Detvanci v osemdesiatych rokoch. Zborník Detvan 50 rokov v Prahe, Martin 1932, s. 27 — 30; Prvé korene. Šrobárov sborník, Bratislava 1937, s. 80 — 83; Štyridsať rokov lekárom na Orave, Slovenský rozhlas I, 1940, s. 232 a n.; Dominik Jarábek: Jégého list ako úprimná bilancia. Kultúrny život X, 1955, č. 51, s. 3. (Odtlačené aj v zb. Jégé v kritike a spomienkach. Bratislava 1959, s. 540 — 547.) Príspevky Prvé korene a Jégého list… sú krátené.[2]U Primasů— pražský hostinec[3]rozmnožil som o tri počet slovenských prepadnutých drám— ide o Prevrat, Krpčeky sv. Floriána a Miu. Posledné dve vyšli tlačou r. 1925. Rukopis hry Prevrat, ktorá dostala na súbehu Slovenského národného divadla r. 1923 tretiu cenu, sa stratil. Hra sa nikde nehrala.[4]Vicar of Wakefield— Wakefieldsky farár, román anglického realistického autora z 18. storočia Olivera Goldsmitha (1728 — 1774)[5]more patrio— (lat.) podľa domáceho zvyku[6]infámny— hanebný[7]Gil Blas, pikareskný román francúzskeho spisovateľa A. R. Le Sagea (1668 — 1747) z r. 1715 — 35[8]Forsyte Sagu— Forsytovská sága, rozsiahly spoločenský román anglického spisovateľa Johna Galsworthyho (1867 — 1933), laureáta Nobelovej ceny za rok 1932[9]quieta non movere— (lat.) nehýbať tým, čo je pokojné[10]Jožko Bella(1864 — 1948), mikulášsky rodák a dlhoročný tamojší lekár, študoval v Prahe medicínu, člen Detvana v rokoch 1884 — 1886[11]Žigo Paulíny-Tóth(1865 — 1906), syn Viliama Pauliny-Tótha, v Prahe študoval právo, členom Detvana bol v r. 1887 — 1889, v čase pražských štúdií písaval do Národných novín besednice pod pseudonymom Vilinský. Neskôr sa stal riaditeľom martinskej Tatra banky.[12]v jeho boji proti rukopisom— ide o rukopisy Královédvorský a Zelenohorský, ktoré sa vtedy vedeckou analýzou definitívne určili ako falzifikáty, čo v nacionalistických českých kruhoch vyvolalo búrku odporu[13]Albert Škarvan(1869 — 1926), slovenský tolstojovec, študoval v Prahe medicínu, člen Detvana v rokoch 1887 — 1900, istý čas Jégého spolubývajúci na štúdiách, jeho kniha Zápisky vojenského lekára vyšla r. 1920. Preklad Tolstého (vzkriesenie a i.)[14]Dušan Makovický(1866 — 1921), ďalší slovenský tolstojovec, medicínu študoval v Prahe (Innsbrucku, Berlíne a zasa v Prahe), člen Detvana v r. 1885 — 1891, osobný lekár Leva Tolstého, autor Jasnopolianskych zápiskov, prekladateľ z ruštiny[15]Vavro Šrobár(1867 — 1950), jeden zo zakladateľov Hlasu a hlasizmu, v Prahe študoval medicínu v r. 1888 — 1898, člen Detvana v r. 1888 — 1892, po r. 1918 minister s plnou mocou pre správu Slovenska a minister niekoľkých ďalších vlád[16]Milan Radlinský(1870 — 1935), advokát, študoval v Prahe, člen Detvana v rokoch 1889 — 1892[17]Michal Ursíny(1865 — 1933), vysokoškolský profesor, študoval v Prahe strojné inžinierstvo, člen Detvana v rokoch 1886 — 1892, r. 1895 odišiel do Chorvátska a stal sa hlavným inžinierom mesta Záhrebu. R. 1900 sa vrátil domov a pôsobil ako profesor na technike v Brne. Do konca života sa usiloval o vybudovanie technického školstva na Slovensku.[18]Ján Slabej(1866 — 1945), lekár, organizátor zdravotníctva na vých. Slovensku, študoval v Prahe medicínu, člen Detvana v rokoch 1885 — 1892[19]Jozef Minárik(1868 — 1923), lekár, študoval v Prahe medicínu, člen Detvana v rokoch 1888 — 1892[20]František Skyčák(1869 — 1953), študoval v Prahe na Obchodnej akadémii, pôsobil v Úvernej banke v Trstenej, tam založil aj Ľudovú banku, bol dvakrát poslancom za bobrovský okres. Člen Detvana v rokoch 1889 — 1891.[21]Viscontiovci— šľachtický rod, ktorý vládol v Miláne v rokoch 1277 — 1447. Jeho členovia patrili k strane ghibellinov a bojovali so stranou guelfov.[22]Sforzovci— šľachtický rod tiež v Miláne zo 14. až 16. storočia[23]Borgiovci— šľachtický rod španielskeho pôvodu, vzišlo z neho niekoľko pápežov, ovládal politickú scénu od 15. storočia[24]Malatestovci— stará patricijská rodina, vládla v Rimini od 13. storočia; patrila k strane guelfov[25]Mediciovci— šľachtický rod vo Florencii a v celom Toskánsku, niekoľko členov sa dostalo až na pápežský stolec. Vládli od 15. storočia, boli mecenášmi a podporovateľmi umenia.[26]Palazziovci— asi Palaviciniovci, šľachtický rod z Lombardska, vládol v Benátkach[27]Girolamo Savonarola(1452 — 1498), taliansky predchodca reformácie, r. 1498 ho vo Florencii upálili[28]ghibellini— cisárska strana, strana proti pápežovi[29]guelfovia— pápežská strana; obe strany proti sebe bojovali celý stredovek[30]keď zmizla z mapy Oravská stolica— župnou reformou z roku 1922 sa zredukoval počet slovenských žúp zo sedemnástich na šesť tzv. veľkých žúp so sídlami v Bratislave, Nitre, Martine (tam bolo centrum bývalej Oravskej župy), Zvolene, Mikuláši a Košiciach[31]visa reperta— (lat.) lekárske potvrdenia o ublížení na tele[32]trachomový inšpektor— trachóm, očná nákazlivá choroba, ktorá pred prvou svetovou vojnou zachvátila celú hornú Oravu[33]Paľko Bujnák už odišiel z nášho kruhu— Pavel Bujnák, literárny historik a estetik (1882 — 1933). Jégého narážka sa týka Bujnákovej state Ústredný problém u Jégého-Nádašiho, Elán I, 1930/31, č. 6, s. 3 — 4[34]Nihil humanum a me alienum puto. A me et aliis.— (lat.) Nič ľudské mi nie je cudzie. Mne ani iným.[35]nebohý Kvačala držal za spravodlivé— Ján Kvačala (1862 — 1934), významný slovenský vedec-komeniológ, profesor, teológ konzervatívneho zamerania; jeho nevôľu vzbudila Jégého novela Rozličné osudy, pre realistické vykreslenie postavy biskupa Eliáša Lániho. Kvačalov názor vyšiel v Cirkevných listoch 1931; s. 88 — 90, pod názvom Et tu, domini Jégé![36]že ma spontánne vyvolili za čestného občana mojej rodnej obce— stalo sa tak pri príležitosti Jégého sedemdesiatych narodenín roku 1936[37]Bohuš Hurban— Bohuslav Jozef L. Hurban (1862 — 1889), brat Vajanského, študoval v Prahe filológiu, člen Detvana v rokoch 1886 — 1887[38]G. W. Draper(1811 — 1882), náb. a kultúrny mysliteľ, racionalista, autor diela Dejiny myšlienkového vývinu v Európe, a i.[39]G. H. Lewes(1817 — 1878), anglický filozof, pozitivista, popularizoval dejiny filozofie[40]Mahábháratam— staroindický epos o boji dvoch šatrijských kmeňov, Kuruovcov a Panduovcov, jedno z najväčších diel svetovej literatúry; má dvestotisíc veršov[41]Rámájanam— (Život Rámov), druhý staroindický epos mladšieho pôvodu a menšieho rozsahu — štyridsaťosemtisíc veršov, dejove zovretejší a básnicky vycibrenejší. Považuje sa za prvú indickúumelúbáseň.[42]Šas Námeh— správne Šáh náme (Kniha kráľov), rozsiahle, stotisícveršové dielo perzského básnika Firdausiho (935 — 1020), podáva celé dejiny Perzie[43]rinascimento— (tal.) obrodenie, renesancia[44]gróf Žerotín— Žerotínovci, významný moravský protestantský šľachtický rod, niektorí členovia sa po roku 1620 vysťahovali aj na Slovensko[45]montaignovská skepsa— M. E. Montaigne (1533 — 1592), francúzsky filozof-moralista, filozof umiernenej zhovievavosti a skepticizmu, autor známych Esejí (1580)
Nadasi-Jege_O-sebe.html.txt
Svadobná nocPán Bartolomej Bossányi sedel pri ťažkom tmavom stole. Sviečočka mizerne osvetľovala veľkú sieň, malé sivé oči sa dívaly do cínovej nádoby, v ktorej sa jagalo ohnivé červené víno.Pán Bartolomej pil.Oproti nemu sedel jeho pastier Mišo Ondrák; pil tiež. A s času na čas premenil chladný obkladok, čo pán Bartolomej mal na hlave — aby ho neporazilo. Pod stolom ležal pes — ordinárny dedinský pes — jediné stvorenie, čo pán Bossányi miloval.Pes nepil, a z tej kompánie bol rozhodne najmúdrejší v ten večer.Bossányi topil vo víne raz hnev, raz radosť. Alebo sa vyskytla príležitosť utopiť vo víne žiaľ nad Napoleonom, alebo protiveň, že kravy dochly — slovom, pán Bossányi bol ako vodník: niečo musel topiť, lenže vo víne.O polnoci mal vždy ten istý monológ: „Alebo mňa zakope fľaša, alebo fľašu ja!“ a so smiechom napitého človeka sa tackal do súsednej izby a hodil sa do kúta na diván, na ktorom ležala ohromná medvedia koža. Vravieval o nej, že to bola jeho jediná úprimná frajerka: vždy zostala doma, čakala naňho a — neklamala ho.Teraz sa síce už mole dostaly do nej.Pán Bossányi bol v 18. století veľký pán v Hornom Uhorsku. Krásna kúria sa už zďaleka červenala masívnymi vežami, záhrada okolo domu bola bujná, divá, ako jej pán; rástla ako chcela, a každý raz zakopal pod najväčšiu lipu fľašu toho červeného: „Vidíš, fľaša, ešte ťa ja zakopávam!“ a vtedy býval veľmi spokojný sám so sebou.Pritom za ním stúpal „Metenič III.“ — tak prekrútili sluhovia meno psa, ktorý sa volal najprv Metternich, podľa divného vkusu pána Bossányiho.Pán Bartolomej bol starý mládenec. Keď nemal gazdinej, varil si sám: zastrelil vo dvore kura, Mišo Ondrák ho ošklbal, očistil a na ražni ho upiekli potom spolu.Pri víne Bartolomej mal dlhú reč o kurati a oplakával ho srdečne, Metenič sedel pod stolom a dostal všetky koštialiky.Bossányi bol dnes veľmi žalostne naladený; čím chytrejšie pil, Mišo tým usilovnejšie dával mu obkladky. Dnes mu prišlo na um všetko zlé, čo zkúsil v svojom živote. Vonku práskal vietor dlhé kvapky jesenného dažďa do oblokov; blížila sa jeseň. Bossányi cítil túžbu za Viedňou, kde kedysi chodieval… Lenže to bolo už dávno, teraz bol odkázaný na spoločnosť Miša a Meteniča III., a niekedy mu to jednako len nestačilo…Husté šedivé vlasy mal kučeravé, inokedy červená tvár až lilavá; rukou si utieral zavlhnuté oči, a ostré šedivé fúzy stály rozplašeno, ako perie chorého kuraťa.Brada mu kväcla na prse a ťažká ruka s ohromným prsteňom na ukazováku držala cínovú nádobu…Mišovi visely vlasy až po plece, a v tom kožuchu sa musel už narodiť, nikdy ho nikto nevidel v inom…Metenič vyzivoval pod stolom, v záhrade zašušťalo suché listie, a len ťažký dych pána Bartolomeja bolo počuť.Teraz, keď bol skoro starý chlap, prišlo mu ľúto, že sa neoženil. Prečo nemal potomka, prečo musí pripadnúť celý ten krásny majetok sestre, a to ani nie sestre, ale švagrovi, tomu falošnému Talianovi?…Prichádza mu na um, ako je nepríjemné, keď človek pridlho žije — tým, čo na jeho smrť čakajú. I jeho švagor, protivný Talian, conte Talioni, suchý, žltý, dlhý, tenký a málomluvný. Ako sa len mohla okrúhla ružová Nelka, jeho sestra, kedysi doňho zaľúbiť?! Potriasol hlavou a zdvihol cínovú nádobu.„Ale je len oheň v ňom, v tej potvore potvorskej!“ chválil nápoj.Mišo znova žmýkal obkladok v ohromnej mosadznej nádobe a kvapky čerstvej vody tiekly pánovi po lícach.Vzdychal: „Ach, dobre mi to chladí mozog, Mišo, dobre!“Ďalej rozmýšľal o tom, ako sa mu to povodilo, keď bol u sestry na návšteve, ako krásne voňaly sviečky po veneciánskom paláci, kde ho v najparádnejšej izbe uložili. A toľko sviečok! myslel si ešte, keď si líhal pod ťažký zelený hodváb.Ale Metenič I., ktorého vzal všade so sebou, bol nespokojný. Začal zavýjať, behal po izbe, škrabal na dverách, a zavýjanie sa úžasne ozývalo vo vysokej sieni. Bartolomej skočil rovno na nohy; od chladu mozaikovej dlažby razom vytrezvel.A čo to len bolo? Srdce mu bilo, hlava ho bolela; chcel otvoriť oblok — obloky klincami pozabíjané… Vrhol sa na dvere — zamknuté… A žltkastý dym okolo plameňa sviečok vždy zelenší…Bossányi bol vtedy ešte chlap, ako byvol silný.Hodil ťažkú stolicu — na nej v genuánskom zamate címer Talionich — do obloka, sklo zarinčalo, padlo, nočné povetrie sa tislo do siene.Metenič I. ešte vždy škriabal na dverách, a boky sa mu triasly, ako by bol dlho bežal…Bartolomej jedným šmahom hodil sviečky na zem — zhasly…A na všetek ten lomoz nezjavil sa nikto. Neni to divné?!Vo velikánskom paláci pri Canal Grande sa nezjavila živá duša…Bossányi bol filozof a cynik.„Aha, arzenikové sviečky, pridlho žijem pánu švagrovi!…“Od tých čias pretrhol všetky styky s nimi.Len raz ešte počul niečo o nich, keď mu pred rokom Talian poslal sestrin prsteň ako dedictvo. Bartolomej sa vtedy roztúžil, ale žiaľ mu chytro prešiel, keď vo Viedni zbadali, že v zlate prsteňa bol tenučký, ostrý koniec ihličky a v kamienku biely prach: „pulvis successionis“. Ihlička mala zapríčiniť ranu a cez malilinkú ranu by sa bola vtisla smrteľná otrava do jeho tela…To bolo pred rokom, a od tých čias pil ešte viac; fľašu pod lipu zakopával ešte s väčšou radosťou. Len kedy-tedy ho trápila myšlienka: „Komu zanechám majetok?“Rodiny nemal, a ak mu bol niekto rodinou, už ho nenávidel. Na cirkev? Už desať rokov sa pravotil s ostrihomskou kapitulou…Vonku zastonal vietor, dvere sa otvorily a vkročila Zuzka Ondrákovie, Mišova dcéra, a priniesla so sebou čerstvosť hory.Bossányi prižmúril oči, ako by spal. Mišo vstal a chcel ju vypratať.Dievča sa nepohlo.Zakrútená do vlniaka, nebolo z nej vidno skoro nič, len panovité čierné oči pod krásnym tmavým obočím.Stala si k stolu: sviečka osvetľovala zdola peknú tváričku dievčaťa, vyššieho, ako bol starý Mišo sám.Opovržlive stiahla ústa.„No, čo robí ten starý oplan?“Bossányi otvoril oči.„Čo si to povedala?!“ zhromžil na ňu.Dievča sa začalo nahlas smiať. Veselo a nenútene: zuby, oči jej svietily od roztopašnosti.„Ja som myslela, že vaša milosť spia“, vravela pokojne, bez stopy nejakých rozpakov.Bossányi si strhol obkladok a vstal so stoličky. Keby nebol pil, bol by ešte na staré dni býval pekný chlap: vysoký, plecnatý, úzke čierne nohavice vo vysokých čižmách, strieborné veľké gombíky na roztvorenej atile sa jagaly.To bolo ich prvé sídenie.O štrnásť dní Bossányi spravil testament: poručil celý majetok Zuzane Ondrákovej, ktorú si berie za ženu. Ak budú mať famíliu, polovica patrí jej, polovica deťom.Podpísali testament farár, rychtár, felčiar a zo susednej stolice dvaja stoliční páni.Starý Bossányi omladol za ten čas — tak sa mu páčila Zuzka a jej priamosť. Na svadbu rozkázal, aby vykopali všetky fľaše s červeným vínom zpod lipy. Rozkázal, aby deti spievaly večer pod oblokmi kaštieľa. Zuzka sa prehŕňala v starodávnych hodvábnych šatách všetkých Bossánok, a panovité čierné oči boly ešte pyšnejšie ako predtým.Len Mišo nebol spokojný. Škrabal sa za uchom. „No, keď moja Zuza bude tu panovať, tu bude inakší regiment!“ A stará strecha horela láskou: Bossányi bol taký zbláznený do Zuzky, že ľudia povrávali, že mu musela dať niečo vypiť.Divným spôsobom Zuzu neprekvapilo ani mak bohatstvo a blahobyt, do ktorého vhupla.Znaleckým okom prezerala plátno a striebro starej Bossánkino; vybrala si zelené brokátové šaty na svadbu a sponka na jej pruslíku sa jagala od radosti na okrúhlych mladých prsiach, že konečne po toľkých rokoch spočíva zasa tam, kde patrí…Ľahko si predstaviť, akí boli zdesení súsedia, všetci tí páni Mednyánszky, Rudnay, Ostrolúcky, Pongrác, a pani Podmanická vraj až zamdlela, tak sa zdesila — ale ja viem, že nie preto, ale preto, lebo mala belaso-hodvabný bruslík príliš stiahnutý práve v ten deň…Item, prišiel svadobný deň. Čipkový biely závoj visel pyšne so Zuzkinej panenskej partice, širočizná brokátová sukňa sa jagala vo všetkých tónoch zelene. Brokát, tvrdý ako drevo, meravel okolo jej pyšno-vysokej postavy. Keby sa nebola pohybovala príliš rýchlo, nikto by nebol uveril, že je dievča z Bošáckej doliny…No a ruky — tie neboly tak jemne biele, ako má slečinka Ostrolúckych, ale zato zúbky, ostré, biele, ako mladého psove, a keď sa podívala na mužského, tak mu bolo naraz horko… Bola potvora, tá Zuzka Ondrákovie…Ináče jej bol ženích ani milý, ani nemilý.Bola taká prostá a jednoduchá, ako pekný strom v susednej hore, a myšlienka stať sa paňou nad toľkým majetkom bola jej príjemná. Že k tomu patrí i „starý“ Bossányi, to ju veľmi netrápilo; viac myslela na krásne mladé kone v stajni. Ej, keď ich ona dostane do rúk!V záhrade čistil cesty Janko Šimula. Tak mu išlo, ako keď človek robí, aby nemohol rozmýšľať, a čím viac nechcel na to myslieť, tým viac myslel naň. Zuza sa vydáva za ich milosťpána Bossányiho!A zasa sa chytil do roboty, až mu košeľa premokla na chrbte, a bolo vidieť pekný vzlet pliec a muskulatúru silných ramien.A hrabal-hrabal, kým pod oblokom nespravil celý kopec zo suchého raždia a žltých listov. Bolo to ako ohromný hrob — a Jankovi sa zdalo, že tam leží jeho srdce…Prišiel 15. november 1816.Bossányi bol vyvixovaný od fúzov až po čižmy. A skoro boly fúzy tmavšie ako čižmy…Z celého okolia prišli sa ľudia dívať na „sedliacku“ svadbu — ale boli sklamaní.Zuza bola hrdá, čierne oči sa vysokomyseľne dívaly na svet; s tenučkým driekom a ohromnou sukňou zdala sa byť nejakou dedinskou kráľovnou. A závoj z čipák, ktorý kedysi Ján Bossányi doniesol z Brügge, bol ako biela hmla okolo nej.V týchto istých šatách kráčala pred 58. rokmi Mária Almássy, Bossányiho mať, pred oltár… Ale sotva bola taká pekná, ako Zuza Ondrákovie z Bošáckej doliny…Pri svadobnom obede bolo len málo ľudí: mladý zať a mladucha, teraz už Bossányička, starý Mišo, jedna stará tetka Zuzina a dvaja hladoši od stolice…Ale Bartolomejovi Bossányimu to bolo podľa vôle.Zuza prikryla stôl utešeným lesklým damastom, ktorý mal všade vtkaný címer Bossányich: medveď s troma ružami. A ťažké striebro malo ten istý címer, a sklo tiež: nikdy viac nesmie a nemôže zabudnúť, že je už nie Zuza Ondrákovie, ale ich milosť pani Bossányička.Mladý zať bol veľmi dobrej vôle. Stál pred ním celý rad zaprášených fliaš — tie, čo každý rok zakopával pod lipu. Dnes sa strojil ich všetky vypiť, spolu so starým Mišom.Zuzu držal za ruku a sľuboval jej za prvého syna štvorku a taký hyntov, akého nikto nemá v celom Hornom Uhorsku.Páčila sa jej myšlienka. Mať štvorku krásnych pejkov… Až sa jej tak jagaly oči a pruslík sa skoro praskol na silných mladých prsiach. Hľa, Mária Almássy nebola taká Diana, ako Zuza Ondrákovie!…Bola polnoc, keď sa hostia rozišli. Bossányi zaviedol svoju mladú ženu do parádnej spálne. Darmo sa kúrilo v nej už tri dni — zima bola v nej.Pri dverách stál z dreva vytesaný murín, a tak dobre bol spravený, že Zuzu až mráz prešiel. A keď sa stisla ruka, pracovala mašinéria, začal klepotať ohromnými bielymi zubmi.Ľudia predtým radi mali také špásy, ale Zuza sa prvý raz zle cítila pri panských obyčajoch.A hodiny v izbe žalostne vybily dvanástu; v malinkých dverách hodín sa zjavil kostlivec — starodávna móda upomínať ľudí na to, že sa všetko pominie na tomto svete…Ťažký baldachýn nad posteľou v pološere sviečok sa Zuze zdal nie červeným, ako rubín, ale čiernym. „Ako keby tam ležal niekto vystretý!“ Prosté dieťa prírody sa razom zle cítilo. A Metenič III., ktorého predo dvermi nechal jeho pán, začal úžasne zavýjať!„Fuj!“ zavolal Bossányi nahnevano. „Ale čo to, pre Boha?!“Zuza si práve rozpínala úzky pruslík, keď počula úžasný výkrik nového manžela. Krv jej zmrzla — už ležal ťažký, mocný chlap na zemi, meravý kŕč v každom úde, hlava visela nazad, ústa mal stisnuté, oči vyvrátené, len bielo mu bolo vidno — a nedýchal. Ale len za sekundu to trvalo. Zdesené dievča nemalo času sa ani len pohnúť, už triasly zázračné kŕče celé telo Bossányiho a strašne škrípal zubmi. Predošlá bledosť tvári sa premenila do lilava, pena mu vyšla z úst. Viac Zuza nevidela.Bez rozmýšľania, nepovedomá toho, čo robí, letela k obloku — jeden skok, a už bola von; letela, letela, široká sukňa sa nadula ako balón, a jemne a ľahko padla na kopec, ktorý v to popoludnie shrabal Janko Šimula…Omráčená zostala ležať. Nie od úderu, ale od ľaku. „Je posadlý, je čertom posadlý!… Nikdy sa ja viac nevrátim. Hľa, to je trest, že som sa opovážila za takého pána vydať!…“ a zuby jej drgľovalo od rozčúlenia…Brokát na sukni bol rozdriapaný, i belasých škvŕn mala dosť, ale div boží, že sa nezabila, ked s takej výšky skočila…A tak Zuza Ondrákovie nikdy nedostala hyntova ani štvorky.Kaštieľ s červenými vežami v Bošáckej doline ešte vždy stojí, i oblok ukazujú, ktorým pekná Zuza vyskočila. Pán Bartolomej mal pravdu: on zakopal a potom vykopal fľašu, ale fľaša bola predsa mocnejšia ako on.
Ivankova_Svadobna-noc.txt
XV. Poverové príslovia[1]Aká si uliata! Dostaneš opitého muža.[2]Biedu volá.[3]Bude ťa voľakto naháňať, keď ti sukňa spopod šiat trčí.[4]Čierna mačka — hotová omáčka.[5]5Dieťa na srdiečku prijedené.(Porov. 12, 20, 21, 34.)[6]Dudok ťa meruje.[7]Kmotor zavčas rána — k šťastiu brána.[8]Kohút zaspieval a čert sa hneď na kolomaž rozlial.[9]Kto ma spomnul, bodaj zgromnul.(Porov. 29.)[10]10Mátohy po polnoci nemajú moci.Má Pikulíka.[11]Má úrečivé reči. — Zlé oči ho uriekli.(Porov. 21.)[12]Mal pokusu. — Mal pokúšku. — Voľačo ich pokúša v dome. — Voľačo ich máta v dome. — Voľačo ich straší v dome.Musel hore zadkom vstať.[13]15Musel ľavou nohou prah domu prekročiť.[14]Na dobrú ciachu trafil. — Na zlú ciachu trafil.[15]Na nebi znamenie, na zemi trápenie.[16]Narodil sa na šťastnej planéte.(Porov. 16.)— Narodil sa na nešťastnej planéte. — Ty nešťastný planietnik![17]Pes breše, videl stín.[18]20Pfí na teba, aby som ťa neuriekol!(Pozri 21.)— Soľ ti v očiach![19]Prišlo mu z očí.(Pozri 5, 12, 20, 34.)[20]Striga, sotona, stridžíNočnou dobou strigy do rákoša chodia.Stridžie huby.[21]Striga sa nosí na čertovom chvoste. — Striga sa nosí na ohrable. — Striga sa nosí na lopate. — Striga sa nosí na trlici.25To mi voľáka striga porobila! — To mi voľáka sotona porobila![22]Svetlonos ho vodil.[23]SvrbieťSvrbí ma ľavá dlaň, dostanem peniaze. — Svrbí ma pravá dlaň, budem platiť. — Svrbí ma nos, budem mať protiveň. — Svrbí ma brucho, budem mať kmotru. — Svrbí ma zadok, páni ma spomínajú. — Svrbí ma oko, budem plakať.Skade strela von, stade dnu![24]Toť je pravda![25]30Trinásť, pánboh pri nás![26]Ty ma picháš jazykom a ja teba špendlíkom![27]UchoUcho ma páli, ktosi ma chváli.V ušiach mi piští, počujem novinu. — V ušiach mi zvoní, počujem novinu.Uriekol ho.35Voľačo obadáme![28]Zlí duchovia svoju moc stratia, keď kohút zaspieva.[29][1]Cieľom tejto kapitoly nie je úplné zhrnutie povier, ale podávajú sa tu iba niektoré, osobitne výrazné poverové vety, pokiaľ ich bolo možné zaznamenať. Zbierka povier vyžaduje osobitnú knihu.(Zát.)[2]Obraz vznikol na základe asociačných predstáv: dievča, zamáčané pri praní — muž, nalievajúci sa alkoholom. Zámer výroku je konkrétne výchovného rázu: upozorňuje dievča na čistotu a úhľadnosť pri práci.[3]Kto prstami na stole bubnuje. Z. — Výrok v podstate výchovného zacielenia; používal sa najmä voči deťom a nabádal k slušnému správaniu.[4]Porov. č. 1; nabádanie k starostlivosti o vonkajší vzhľad.[5]Poverové; keď mačka akejkoľvek farby predbehne v ceste, znamená to nepríjemnosť alebo nešťastie.[6]Príjesť, Dobš. — atrofia. Porov. č. 21.[7]Sloveso meruje ťažko je zrozumiteľné v tejto nedokonavej forme, ba nepoznáme dobre ani význam tohto slova. Dobšinský v Zborníku Matice slovenskej I, s. 101, vysvetľuje, že merovanie je azda to, čo napačmanie, napašmanie (nabažiť sa). Dudok vraj za hladným pocestným volá: „du, du!“ a v tom vraj väzí to zlo. Z.[8]Vo výroku vyjadrená úcta, ktorú kmotrovstvo v rodinných vzťahoch požívalo.[9]Nejde o príslovie, ale o motív, často sa vyskytujúci v démonologických poviedkach. Kohút ohlasujúci ráno, svitanie, čiže príchod svetla, čo je protikladom noci, tmy, v ktorej vládnu démonické sily.[10]Pri čkaní; komu sa čká, toho ohovárajú. Výrokom sa má ohováranie zastaviť. Z.[11]Démonická bytosť, prinášajúca svojmu majiteľovi šťastie.[12]Porov. kap. II, 712.[13]Mrzutý. Z.[14]Keď sa niekto vyberá na cestu a prekročí prah ľavou nohou, znamená to nešťastie na ceste. Z.[15]Znamenie zvieratníka. Z.[16]Severná žiara, kométa.[17]Maď. znenie: Szerencsés csillag alatt született. (Pod šťastnou hviezdou sa narodil.)[18]Stín — duch, zjavenie. Z.[19]Poverové; urieknutie, ktoré sa prejavovalo pocitom nevoľnosti až mdloby, spôsoboval pohľad určitého človeka (vonkajší znak: obočie zrastené nad koreňom nosa). Pľutím dozadu alebo nabok od osoby, o ktorej sa pochvalne hovorí, odstraňoval sa prípadný účinok odrieknutia.[20]Porov. č. 5, 12, 20, 34.[21]Stridžie huby — jedovaté. Z.[22]Sotona — démonická bytosť, podobná v konaní (porobenie) strige. J. Kollár uvádza sotonu medzi zlými bytosťami; pozri Národné spievanky, 1953, II, 730.[23]Démonická bytosť, objavujúca sa v podobe svetla v noci. Podľa ľud. viery na svetlonosov sa menili po smrti nepokrstené deti. Svetlonos miatol pocestných v smere cesty a zavliekol ich obyčajne do močarísk. Racionálna podstata týchto svetiel boli plyny svetielkujúce nad bažinami.[24]Začitovanie výstrelu, aby neuškodil. Z. — Porov. presvedčenie o magickej sile vypovedaného slova, č. 29.[25]Pravdu výroku dotvrdzuje náhle zaznenie zvona, hodín alebo aj kýchnutie. Z.[26]Číslo 13 pokladá sa za nešťastné, preto sa pri jeho vyslovení na odvrátenie nešťastia dovoláva vyššej pomoci. V modernom živote sa v niektorých krajinách udržiava táto povera v tom, že napr. niektoré hotely nemajú izbu č. 13, takisto kajuty na lodiach a pod.[27]Túto vetu uvádza Zaturecký ako súčasť magickej praktiky, používanej pri odstraňovaní vyrážky na jazyku, o ktorej sa verí, že je znakom, že dotyčného niekto ohovára. Praktika spočíva v tom, že postihnutý si urobí uzlík a pichá doň špendlíkom, hovoriac pritom uvedené slová. Z. — Ide tu o jeden z mnohých v ľude známych spôsobov zariekania, ktorého podstata je v dávnej viere ľudí v magickú silu slova. V určitých prípadoch sa účinnosť slova zvyšuje ešte sprievodným magickým úkonom.[28]Totiž, že po veľmi dobrej nálade príde nešťastie. Z.[29]Porov. č. 8.
Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Poverove-prislovia.html.txt
Žlto-brokátový plášťSedmohradské Alpy v zime… Zasnežení obri, ktorí sa ľahostajne a majestátne dívajú na svet, planúci okolo nich. Januárový orkán zúri okolo končiarov, mrazivé povetrie preniká až do dolín, v ktorých je pusto a prázdno; po celom svete panuje zima a vojna, sneh a ľad, mráz a hnev; ďaleko je ešte jar, ktorá nám kedysi prinesie mier…Na rumunskej zemi. Paltinul, Grohotisu, Cara-Iman a La Omu panujú tu nad krajom; malá rieka Doftana v lete tak skromne tečie popri nich, ako by sa ich bála. Teraz masy snehu všade; kedy, ako sa to stopí?! Vietor sa rúca v noci s vysočín, tacká a búcha sa do skál a storočných stromov, znepokojuje zvery a ľudí, bojazlive utiahnutých do nízučkých domčekov malej osady.Oblôčky papierom pozaliepané, strechy hlboko nad oknami visia, ako keby sa túlily jeden k druhému; na všetkom leží sneh — tak vysoko, husto, bielo, ako keby sa nikdy viac nemal ztadiaľ pohnúť. Studňa zamrznutá, jediná ulica prázdna — len zďaleka počuť v chladnom povetrí štekot psa, ináče úplná tichosť…Razom vojenské auto frčí cez dedinku, v ňom so pár oficierov — ponáhľajú sa do Bukarešti. Auto zastane, z neho vystúpi oficier, sluha ho už čaká — má v blízkom kaštieli „Somn“ zariadiť bezdrôtový telegraf pre vojsko.Služba je služba, Andrej Lubiensky by bol tiež radšej išiel ďalej do pekného, ľahkomyseľného mesta, ako sa zahrabať do snehovej samoty „Somna“. Zima ho prešla, keď vysadol z auta. Striasol sa.„No, poďme“, vravel sluhovi.Auto zmizlo v diaľke zapadajúceho slnca.Mladý oficier vyhrnul golier z opozúna a rezko kráčal s hradskej do parku, ktorý tiež spal pod snehovým plášťom zimy. Stromy nepohnute stály pod bielou mäkkou ťarchou snehu — snívaly o teplom slnci a máji — a nikde, nikde ani vtáčka, ani letáčka; len v ďalekom poli kvákaly vrany, hladné a večne nespokojné.Úzka cesta v snehu, na nej ľudské šľapaje — tie im ukazovaly cestu. Sprava-ľava smreky a svrčiny — celá tajomná krása hory v snehu s tou melancholiou zimného popoludnia, keď slniečko zachádza a človek nemôže uveriť, že príde ešte kedysi i leto i láska…Tmavá zeleň hory, na nej sneh — a biela cestička… až monotónne to účinkovalo na mladého dôstojníka.„Ako zakliate je to tu!“ myslel si a chladil v čistom povetrí horúce čelo.„Pekne, pekne — ale keď človeka tak hlava bolí…“ zastal a vydýchol si.Cesta sa skrútila. Razom, ozaj ako sen, stál pred nimi kaštieľ „Somn“.Za bronzovými mrežami biele stavisko, ľahké, veselé, koketné, ako fantastický rozmar veľkého pána. Bolo to v maurskom štýle? a či v akom? Lubiensky zastal a s úľubou sa díval na ten bielo-mramorový div v rumunskom snehu. A všade balkony, terasy, logie a ohromné okná, pravdaže teraz s pospúšťanými záclonami…Pekné, elegantné a ľahučké. Ani mu nemohli dať lepšieho mena, ako „Somn“.Na práporovej žrdi viala ohromná biela zástava a prosila o milosť nepriateľov, a na umelecky peknej bráne tabuľa s nápisom: „Unter deutschen Schutz gestellt“ (Pod nemeckou ochranou).„Musí byť veľký pán ten domnul Laminescu!“ myslel si Lubiensky, keď to videl. „Hja, sbierky rodiny Laminescu a jeho obrazáreň je známa po celom kontinente. No, veď uvidíme!“Po zasneženej ceste sa blížil starý pán v čiernom kabáte, dôstojný a hladký, v gombičkovej dierke nemecké vyznačenie: Herr Müller, starodávny kastelán rodiny Laminescu.Privítal vojaka so zdvorilosťou takou prenikavou, že sa ten až usmial nad tým.Vkročil do manoiru rumunského bojara. Veľká sieň, na poschodie vysoká, v každom rohu kozub; v nich horely ohromné balvany dreva a všade príjemné teplo… a jednako ho prešiel mráz. Grupy hlbokých, nízkych pohoviek, na divánoch krásne vypracované medvedie kože, ťažké tmavé stoličky pri dverách, po stenách sbierka utešených starých zbraní, od 14. stoletia až po najmodernejší driling.Na podlahe perské koberce, tmavé, staré so zlatými tôňami, a utešené schody, vedúce na poschodie, malý ten lesk dreva, ktorý obdivujeme na starobylých laviciach kostolných.Povala krásne kazetovaná a elektrické svetlo pod samou povalou bolo vzorom svetla: teplé, jasné, ale jednako bez ostrej tône. Nízke okrúhle stoly zo starej bronze popri divánoch, na nich veci na fajčenie, a všade cudzích časopisov celá masa; v povetrí ešte akoby vôňa tuhých cigariet a eau de Lubinu… „Domnul Laminescu musí byť kultivovaný človek a estét; hádam len to, a nič inšie…“ myslel si Andrej Lubiensky, ktorý mal na sebe všetky štrapácie vojny.„Somn“ bol úplne opustený, len Herr Müller a sluhovia zostali v ňom, rozprával Lubienskemu kastelán, kým ho slávnostne zaviedol do izby. Cestoval mnoho a videl veľa, ale taký rafinovaný luxus s takým vkusom najsť razom v rumunských horách za vojny bola jednako len senzácia preňho.Naproti dverám ohromný flámsky gobelín: Svadba Venušina. Andrej poznal povestné gobelíny parížskeho Louvrea, ale tento poklad bol krajší. Kastelán zbadal jeho obdiv a usmial sa spokojne.„Náš najkrajší kus“, vravel so zadosťučinením.Pod gobelínom vitrína s čínskym porcelánom: Andrej oka nemohol spustiť s neho, zabudol na umývanie a hlad: porcelán z majetku 17-tej dynastie!! Už rozumel, prečo viala biela zástava a prečo bol Somn „postavený pod nemeckú ochranu“.„A svet ani netuší o týchto pokladoch“, myslel si; „len to vieme, že sú títo bojari zázračne bohatí a že ich volajú „Parížanmi Východu“. Ale nikdy by som nebol myslel, že majú i takýto vkus.“Pri izbe kúpeľ — kaďa z porfyru — steny z ružovkastého mramora, a pol izby samé zrkadlá v strieborných rámoch… Andrej sa zasmial. „A ja som včera o tomto čase túžil za kúskom mydla, a teraz takáto rimanská nádhera!“O pol hodiny sedel občerstvený vo svojej izbe, čistý a svieži, ako dosiaľ nikdy, na malom stolíku ho čakala už večera — ta si ju rozkázal doniesť.Niečo mu ťahalo zrak na druhú stranu izby. Na onyxovom stolíku stuckové bronzy, každá v zlate hodna svoju váhu. Zdvihol oči: akiste obraz domácej panej — Doamna Marghiola Laminescu…„V tomto kaštieli je všetko ako sen… i tento obraz…“ rozmýšľal zamysleno. Svetlo osvetľovalo obraz len bokom, ale farby boly také pastózné, že až svietily.„Aká škola? Paríž?“ rozmýšľal Andrej. „Technika báječná“ vravel k sebe. „Musí byť krásna!“ myslel ďalej. „Také oči… ako čierny plameň… A tie plecia!…“Skrútil gombičku elektrického svetla. Obraz bol prvý raz v plnom osvetlení. Hrdé, pyšné čierné oči sa dívaly rovno do jeho očú. Obraz v životnej veľkosti. Na ľavom pleci žlto-brokátový plášť, hodváb až sa jagal na ňom — ako by žil. Pravé plece, hrdlo, rameno úplne nahé, na plášti sponka a v nej — Lubiensky pristúpil bližšie — vbodnutá krátka malá dýka, s veľkým rubínom na rukoväti…„Dosť bizarný oblek!“ myslel si Lubiensky. Čierne kadere padaly na žltý brokát, červené pery dvíhal nevýslovne ironický úsmev… ale tmavé oči plné vášne…„Ako by sa posmievala z celého sveta… Ale krásna, krásna musí byť… to, čo voláme: „vábivá ženskosť“ a rasa a temperament a náruživosť… Beda tomu, na koho sa hnevá, beda tomu, koho miluje…!“Obraz mlčal. Marghiola Laminescu sa nebránila, oči hrozily, ústa sa usmievaly a sľubovaly slasť…Andrej sa ešte vždy díval na ňu. „Musím sa spýtať kastelána, či je ozaj taká krásna?“Vtom zašušťalo za ním; on sa obrátil, v žlto-brokátovom plášti stála za ním — Marghiola Laminescu.Lubiensky bol tak prekvapený, že trvalo moment, kým sa mohol korektne predstaviť.Ale nie div. Kastelán mu bol povedal, že je „Somn“ prázdny, a zatajil mu, že domáca pani — a aká domáca pani! — neodišla…Marghiola Laminescu kývla graciózne hlavou:„Prosím, cíťte sa u nás ako doma… Baldassare bude veľmi ľutovať, že nemôže byť prítomný…“„Baldassare?“ rozmýšľal Lubiensky. „Iste sa volá Domnul Laminescu Baldassare…“Sadli si.Lubiensky bol v rozpakoch, ako mladý študent. Ale kto kedy slýchal takej krásy a v takej blízkosti…Čo bol obraz oproti nej! Ironický úsmev sa premenil na sladký, mäkký, a čierné oči sa dívaly tak, že Lubienskemu srdce klopalo od rozčulenia…Večerali spolu. Tak, ako keby sa už dlhé roky znali.Ona viedla rozhovor s tou ľahkosťou a roztržitosťou veľkej dámy, ktorá všade bola vo svete, všetko zná a o nič sa vlastne nezaujíma…Lubiensky vypil pohárik ťažkého červeného vína; pri štrnganí sa mu dívala do očú: „Ce que nous aimons!“ (Na to, čo ľúbime!)Andrej nebol namyslený človek, ale ten pohľad zpoza polozaclonených očú…Vstal a prešiel sa izbou.Ona sedela, polo ležiac na nízkom otomane — „ako krásny leopard!“ prešlo mu hlavou. Tie isté mäkké, elastické a pritom nedbalé pohyby, k tomu červené pery a utešené biele vábné telo…„Od tých očú sa môže človek viac opiť, ako od toho vína!“ krotil sa Lubiensky, a pritom ho trápila divá zvedavosť: ako sa toto skočí?!„Nepochopiteľná žena!“ rozmýšľal on; aký môže byť ten Baldassare Laminescu?Lubiensky bol zdravý, mladý človek. Od mesiacov v zákopách, nevidel ani len starej baby, nieto takého utešeného stvorenia… Mal pocit, že sa musí zadusiť v tejto nebezpečnej blízkosti, a ona sa dívala naňho nežne a vyzývave, červené ústa ako by túžily za bozkom, bujné, mladé telo za objatím…Skočil. Stisol zuby.Vprostred izby stálo utešené piano.„Zahrajte mi niečo!“ prosil, úfajúc sa, že upokojí svoje rozčulené nervy.Ona vstala. Ako keď fantastický kvet vyrastie zo zeme…A div! — nie Carmen hrala, ako by bol očakával, ale nesmrteľné, krásne adagio z „Mondschein sonaty“.On oprel hlavu do rúk a počúval.Nadzemskou krásou a túžbou sa naplnila sieň v nočnej chvíli, kým dokončila tichúčko, ľahúčko, ako strieborné lúče mesiačka…V očiach mala slzy.„Neviete, čo sa stalo s Livicom?!“Jej hlas znel, ako hlas viola d’amour — starodávneho hudobného nástroja.On počúval bez pochopenia.„Koho myslíte?“ spytoval sa znova.„Livica Laminescu… Čo sa stalo s ním?!“Toľko túžby a lásky bolo v jej hlase, že Lubienskeho pochytil razom zúrivý hnev.„Teda tak?!“ jeho trápi svojou hriešnou krásou a pritom sa vypytuje na iného?!Razom sa vzbudila v ňom mužská brutálnosť a cit surovej sily.„Poviem vám, čo sa stalo s Livicom“, vravel, a vlastný hlas sa mu zdal cudzím pri povedome vypovedanej lži, „ak mi dovolíte rozpäť tú sponku na vašom plášti!“ Slová boly kruté v svojej drzosti.Ona zatvorila oči.„Nie, to nie“, vravela tak ticho, že to viac len uhádol, ako počul. „Ale bozkám vás na čelo“, vravela tichúčko.On sa zasmial.V smiechu bolo mnoho opovrženia.„A čo si vy myslíte, že som ja školské decko?!“Oči mu nebezpečne blčaly. Už prekročil hranicu, ktorá ho delila od cudzejdámy— videl, cítil pred sebou len utešenú, záhadne krásnu ženu, ktorá má muža a spomína milenca. Ej, taká žena nemá viac práva na šetrnosť…„TedavášLivico je“, vravel pomaly a vypočítave, a oči Marghioly Laminescu sa otvorily, čierne plamene ssaly do seba každé slovíčko z jeho úst: „ale nie, nepoviem vám“, a poklonil sa ironicky.Odhodil horiacu cigaretu na bledo-ružový starodávny koberec, ktorý kedysi v mošei medinskej zdobil zem.Ona sa striasla.Lubiensky pritisol si rukami sluchy, v ktorých bila krv, až do bolesti divo.„Ó, moja hlava!“ zastonal tupo.Ona vstala. Zasa mal pocit, že vyrástla zo zeme, ako exotický kvet, a pomaly sa blížila k nemu.Ľahúčko mu položila ruku na čelo.Rúčka mäkká, hladká ako list z ruže, ale chladná ako ľad… To bolo primnoho pre rozbúreného mužského.Schytil ju, cítil mäkkú štíhlosť jej ohybného drieku, jej vlasy mu vialy do tvári, už myslel, že vytrhne dýku s rubínom zo sponky, padne žlto-brokátový plášť, a on uvidí pred sebou socho-krásnu ženu. Tu razom s energiou, ktorej neočakával od nej, vyšmykla sa mu z náručia, ešte videl zákernícky lesk krátkej dýky, potom cítil ostrý, strašný bôľ nad srdcom, vykríkol, zachytil sa do žltého brokátu plášťa a padal-padal do nekonečnej hlbokej ružovej hmly.*Slniečko svietilo do siene, gobelín visel tak, ako predtým, i vitrína s čínskym porcelánom sa jagala v svetle, keď otvoril oči; na ružovom koberci, tam, kde hodil cigaretu, maličká vypálenina… Vzdychol si. Nijako sa nemohol spamätať… Ležal soblečený na otomane… Ale čo to? Prečo mal také úžasne chudé, priezračné ruky? „Ako som mohol tak schudnúť?“ rozmýšľal. Spamätal sa na vojenskú službu — chcel sa pohnúť — nemožno.Bol taký slabý, ako malé dieťa.Rozmýšľal, rozmýšľal, čo sa to len stalo vtedy večer? Nijako mu nemohlo prísť na rozum.Niekto tichúčko otvoril dvere.Herr Müller, kastelán. Radostný úsmev preletel jeho poctivou tvárou, keď sa podíval Andrejovi do očú.„Konečne, konečne!“ zavolal plesajúc. „Od šiestich týždňov prvý raz pri povedomí! Pán kapitán, ťažko sme bojovali o váš život; taký týfus, ako ste si vy priniesli z toho prekliateho Draganesci…“ Zháčil sa — viac povedal, ako mal. Lubiensky netrpelive čakal na ďalšie vysvetlenia.„Ja som mal týfus?“ spytoval sa nesmierne zadivený.„Veru hej, pán štábny lekár každý deň prichádzal z Bukarešti. Ale, chvalabohu, už je všetko dobre, srdce vydrží; len toho sa lekár obával.“Lubiensky zatvoril oči; primnoho toho bolo naraz.„A domna Laminescu?“ spýtal sa o chvíľu.Kastelán sa odvrátil a študoval nitky na gobelíne.„Nuž ona je preč, pravdaže!“ vravel tak, ako sa vraví ustrašenému decku. „Preč je — nebojte sa nič!“Záhadná odpoveď.Keď ho o štrnásť dní prvý raz preniesli na diván, zbadal, že miesto, kde visel obraz, bolo prázdne…Rýchle sa zotavoval. Cítil sa už omnoho mocnejším; konečne chcel znať rozlúštenie záhady, čo sa stalo vtenvečer s ním?Ale kastelán o všetkom vravel — len o rodine Laminescu ničoho; darmo sa Lubiensky vynasnažoval rozvravieť ho.„A kde je teraz Marghiola Laminescu?“ spýtal sa razom zdvorilého starca. „Konečne to chcem vedieť. Mám česť ju veľmi dobre znať“, doložil ironicky a pomyslel si na lesk dýky. Müller sa strhol.„Pán kapitán, prosím vás, nehovorte vždy o nej. Tak ma to trápi…“Jeho úprimná, statočná tvár mala nepokojný výraz.„Vidíte, i obraz som už dal svesiť, mysliac si, že vás znepokojuje. Veď sme si rady nevedeli s vami! Vo vašej horúčke sme vás dvaja museli v posteli držať, a celý čas ste len onejvraveli… s ňou ste bojovali, potom zas objímali, až príšerné to bolo pre nás… Niekedy som už ozaj myslel, že nevyjdete z toho tyfu, tak ste zúrili v horúčosti.“„Chcem vedieť, kde je teraz!“ rozkázal Lubiensky tak ostro, že sa kastelán až zľakol.„Nuž, Bože, kde!“ vravel ticho. „Kde by mohla inde byť, ako v krypte v parku?! Veď je od troch rokov mŕtva!“V ten večer Lubiensky mal zvýšenú temperatúru — ale Marghiola Laminescu sa mu nezjavila; len jej dýku držal na druhý deň v ruke, kastelán mu ju na jeho žiadosť doniesol. Rubín sa díval naňho, ako oko dravého zvera, ale — Lubiensky bozkal dýku, ktorá spájala žlto-brokátový plášť na utešenom tele nešťastnej Marghioly Laminescu…
Ivankova_Zlto-brokatovy-plast.html.txt