Datasets:

xguman
/

hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Files and versions Community

Split (1)

train · 2.8k rows

text stringlengths 0 622k	file_name stringlengths 11 121
Poplach vo Zvolenskej župeBolo to 23. júna 1923 popoludní, keď obyvatelia pekného slovenského mesta Banskej Bystrice spozorovali na oblohe nebeskej vznášať sa akýsi veľký balón, ktorý sa pohyboval k mestu od západu smerom na východ.V Radvani bolo všetko na nohách, všetko utekalo za balónom k Banskej Bystrici. Balón klesal a klesal, bol vždy väčší a väčší, až mal také rozmery, že vznášajúc sa nad mestom vo výške asi dvesto metrov, zakryl ho bezmála úplne, takže nastala tma. Nikto si nevedel vysvetliť, čo to má znamenať; ani banskobystrická inteligencia nemohla rozčúlenému ľudu poslúžiť svojimi vedomosťami. Poverčiví ľudia sa nazdali, že to znamená koniec sveta. Nastal krik a plač — všeobecný zmätok. Staré baby v sukniach a nohaviciach padli na kolená a prosili za odpustenie svojich hriechov. A boh ich vyslyšal. Balón sa pohyboval v rovnakej výške k obci Šalkovej. Medzitým, čo si Bystričania vydychovali a s úžasom obdivovali slnkom osvetlenú guľu, modlili sa hriešnici v Šalkovej. Ale ani tým sa nič nestalo, lebo guľa sa pohybovala nad Hronom cez Slov. Ľupču, Lučatín, Ľubietovú, Medzibrod, Brusno a až neďaleko Podbrezovej ostala sedieť nad údolím, tam, kde bolo najužšie. Guľa sedela na dvoch skalách a hlboko pod ňou ako dlhým tunelom tiekol Hron k dennému svetlu. Aj železničná trať a hradská išli pozdĺž Hrona týmto novým tunelom.Bol to zjav nepochopiteľný, nádherný, báječný. Ohromná guľa sa ligotala v slnečnom osvetlení, takže ju bolo vidieť zo všetkých miest župy Zvolenskej, ba aj zo susedných žúp.Telefóny a telegrafy začali pracovať. Vlaky z obidvoch strán, preplnené zvedavcami, priblížili sa k zázračnej guli, ale neodvážili sa do tunela. Tisíce ľudí sa tu zbehlo, všetci z primeranej vzdialenosti obdivovali tento nový div sveta, proti ktorému egyptské pyramídy ostali len hračkami pre malé deti.Niekoľko odhodlaných chlapov, podbrezovských komunistov, vydriapalo sa horou až ku guli. Ale aké bolo ich prekvapenie — guľa bola oceľová!„Kamarát, pozri len, prekristapána! Veď je táto ohromná guľa, ktorá má iste viac ako tisíc metrov v priemere, z tvrdej ocele a z jedného kusa bez nitu! A hladká ako zrkadlo! Mohol by sa človek pri nej holiť,“ volal jeden zámočník a vytiahol z vrecka malý, dobre zakalený pilník a pílil celou silou na jednom mieste gule. Na jej povrchu však nedocielil nijaké poškodenie, len čo si pilník pokazil. Keď ešte potom udrel tento človek niekoľko ráz kladivom do gule, vravel druhým: „No, ľudia drahí, videl som už všeličo, som kovorobotník, ale ako sa táto guľa narodila, to si neviem nijako vysvetliť. Veď sa mi vidí, že je tento kolos plný; a potom by mal miliardy metrákov! Ale teraz mi vysvetlite, akože sa mohla takáto ťarcha vznášať vo vzduchu ako nejaký plynový balónik?“Naraz sa objavili četníci; bolo ich asi dvadsať pod komandom dôstojníka.„Het stade, chlapi! Choďte preč!“Chlapi sa vzdialili a četníci opačovali guľu a privoniavali k nej, ale nevedeli si s ňou rady. Dôstojník zišiel zasa dolu medzi zhromaždený ľud a vyzvedal sa, či niekto nespozoroval niečo podozrivé na guli, či nevideli z nej hlavy vystrkovať.„Prisámbohu! Veď by v nej bolo miesta pre veľkú nepriateľskú armádu!“ poznamenal jeden kňaz.Druhý inteligent sa ohlásil: „Áno, áno! Ja som tej mienky, že tu máme pred sebou ohromne zväčšeného povestného koňa a že my sa máme stať modernými Trójanmi.“„Hlúposti! Takéhoto okrúhleho koňa som ešte nevidel. A ešte k tomu bez hlavy, bez nôh a bez chvosta! Takými truľami sa nestaneme, aby sme všetko verili, čo taký panák s okuliarmi rozpráva,“ vravel akýsi starý sedliak.Četnícky dôstojník telefonoval svojmu predstavenému do Banskej Bystrice, ktorému vysvetlil o veci toľko, koľko vedel. Nebolo to nič, ale dosť, aby sa tento hneď spojil s vojenským komandom a toto s Prahou. K večeru sa dostavil ku guli zvláštny vlak, ktorý doviezol štyri kompánie vojska. Guľa bola obkľúčená. Na druhý deň všetky denníky sveta priniesli zvesti o ohromnej mysterióznej oceľovej guli.Na guli samej nebolo vidieť nijaký život, hoci už celý týždeň prešiel pod prísnou strážou vojska. Z celej Európy prichodili učenci, inžinieri, turisti a vojenskí zbohatlíci, aby na vlastné oči videli ten zázrak. Inžinieri merali veľkosť gule a dostali priemer 1022 metrov, povrch gule 3 a ¼ milióna štvorcových metrov. Či je plná alebo dutá, nemohli zistiť. Tvrdosť ocele zistil jeden mladý podbrezovský inžinier, ktorý doniesol malý vreckový aparátik, pozostávajúci z malej (10 mm) oceľovej guľôčky s príslušnou rukoväťou. K veľkej guli priložil svoju malú guľôčku, na túto položil vyskúšanú oceľovú platničku s 80 kilovou pevnosťou a potom nechal svojho famulusa perlíkom udrieť do platničky. Rezultát bol: 4-milimetrová jamka od guľôčky do platničky a na veľkej guli úplne nič. Zato však drobnohľadom dala sa konštatovať na guľôčke malá sploštenina. Na to sa inžinier vyslovil, že materiál je taký tvrdý, že nie je možné ani približne ustáliť jeho pevnosť, ale najmenej sa musí rátať 160 — 200 kg na štvorcový milimeter plochy, čo by zodpovedalo tej najlepšej oceli, keď je dobre kalená.Noviny prinášali každodenne fantastické zvesti, celý svet bol napätý a čakal vysvetlenie.Vojenská moc sa rozhodla toto tajomstvo radikálne rozriešiť. Keď sa puškami nedalo nič vykonať, pristúpilo sa na skúšku s kanónmi. Ale ani teraz sa nedocielil nijaký rezultát. Prítomný generál sa teda rozhodol, ako ultima ratio, na jeden výstrel z kanóna kalibru 40 cm. Telegrafoval na hlavné komando. Odpoveď prišla hneď: „Delo na ceste.“	ChlumeckyEnspenger_Profesor-Siltao.txt
Vrabčiak ŤulkoČim čam, sem tam, bolo žitko, už ho nieto, čim čam, sem tam.Takto smutno si čvirikal mladý vrabčiak Ťulko. Skackal po zamrznutom dvore a túžobne opieral čierne očká na smetisko, či tam čo najskorej niečo vynesú. Dnes mu bolo tak smutno. Od jesene, keď mu jeho mamku ten krvilačný kršiak Chňap chytil, bol celkom opustený. A veru je mladému vrabčiakovi, ktorý prežíva ešte len prvú zimu, bez dobrej rady zle.Prišly mrazy a minulo sa žitko. Ani schovať sa nemal kde pred zimou. A jaký pozor musel dávať na seba. Starý kocúr Bajúz, ten Chňap a ušatá sova Bubu veru striehli, aby sa mu dostali na rebrá.Ale Ťulko sa nedal. Práve v tom stálom nebezpečí o život sa prejavil jeho bystrozrak a dôvtip. Ba niekedy sa už aj vysmieval svojim nepriateľom.Z večera bolo veľmi chladno. Ťulko tušil, že do rána bude krutý mráz. Prehľadal už všetky kútiky na starom humne, aby si mohol niekde pokojne pospať. Konečne naďabil na staré, opustené hniezdo lastovičiek. Pravda, hniezdo malo len veľmi úzučký otvor, ale Ťulko mal útle a pružné kosti.Jejééj! Tam bolo teplučko. To mäkučké periatko tak príjemne zahrievalo. Len zobáčik vystrčil z hniezda a začvirikal:Čim čam, sem tam, bolo žitko, sem tam.Kocúr Bajúz sedel v humne učupený pri slame už od obeda. Striehol na toho vrabčiska. Nebol vôbec hladný, ale zachcelo sa mu poľovať. Čo myš, to je nič. Myši sú tak hlúpe, že poriadny kocúr nemusí na ne ani striehnuť. Sošmykne sa po slame a už ju má v pazúroch.To je nie zábava.Ale taký vrabčiak! — To je voľačo!Ten ti celkom pokojne skacká po dvore, hodíš sa na neho a… vrabčisko si celkom veselo čviriká vo vzduchu. Taký vrabčiak, to je potvorka! Pod zuby je to, pravda, celkom nič. Ale tá rozkoš, chytiť ho. To je to!Čim čam, sem tam, bolo žitko, sem tam…Bajúz si pretrel packou bajúzy. To je mršina ten vrabčiak! Teraz si ani len nepríde pohrabať do slamy. Len keby ho dostať mohol. Veruže by si odložil jeho krídelko, aby všetci kocúri videli, že ulovil vrabčiaka.Čim čam, sem tam…Bajúzovi sa to čvirikanie zdalo byť výsmechom. Zodvihol sa a tichúčko sa vytratil z humna. Dnes ho už nedostane. A do toho hladkého kúta, kde je to lastovičie hniezdo, tam za ním nemôže. Ale počkaj len…!Minula krutá zima. Už aj niektoré kvetinky vystrkovaly svoje útle hlavičky. A Ťulko bol samou radosťou skoro bez seba. Už lietalo mušiek na habadej. A lastovičie hniezdo bol veru dobrý domov. Ani do neho nefúkalo a mohol si tam celkom pokojne driemať. Len tá okatá Bubu! To je stará stariga. A má také veľké okále, že je z toho hrôza. Ale nech ju čert vezme. Nech si tu okolo hniezda celé noci obchenduje. Jeho veru nedostane a čoby hneď mala ešte dve také obludné okále aj na chvoste. Tá striga strigônska!A Ťulko pokojne spal. Prebudil sa len vtedy, keď už bolo slnko na parate. Vystrčil hlavičku z hniezda a opatrne sa poobzeral.Na blízku nebolo nikoho.Prudko sa z hniezda vyšvihol a posadil sa do hustého smreka. Tam začal uvažovať, čo by čím skôr sohnal do svojho lačného žalúdka. Včera večer sa síce poriadne napchal, lebo našiel na dvore pekný kus kôrky, ale od večera je už dávno. A mušky ešte nelietajú. Hádam bude museť ísť striehnuť na nejakého svrčka.Tak si sadol na medzu a napnute pozoroval, kde sa najprv také svrčisko ozve.Sedel už dosť dlhú dobu. A zakliate svrčisko nie a nie! To je hlúpe. Poriadny vrabčiak si napochytre nemá ani čím uspokojiť žalúdok.Zrazu ho prešiel mráz. Ani nie vysoko nad sebou spozoroval kršiaka Chňapa, ktorý krúžil v smelých krivkách a uprene sa díval na neho. Ťulka sa zmocnil tak trochu strach a jeho hlavičkou vírilo niekoľko možností. Teraz však na uvažovanie nebolo času. Len keby mal na blízku svoje hniezdočko.Ani nevedel ako, napadla mu spasná myšlienka. Tak to býva v krajnom nebezpečí.Nožičkami sa pevne chytil hrudy, natiahol krídelká a začal sa trepotať, akoby už dokonával. Chňap, akoby len na to čakal. Ako strela sa vrhol strmhlav na medzu. Bol si už istý, že mu vrabčiak neunikne. Ale v poslednom okamihu sa Ťulko odkopnul a Chňap dopadol na tvrdú hrudu, až sa mu v očiach zaiskrilo. Ťulko, akoby len na to čakal, už sa pustil celou silou na krídla. Ale aj Chňap, omámený nárazom na hrudu, vrhol sa za ním. Musí toho vrabčiaka dostať, a čoby ho hneď čert vzal.Keď Ťulko videl, že sa Chňap za ním žene, ba že ho už-už chytá za chvost, vrhol sa s krajným napnutím síl do šípového krúha. Chňap tam vrazil tiež…Ťulko sa skryl pod malú skalku. Keď sa trochu sobral, vyzrel von. Pred krúhom sa knísal Chňap a… nemohol na krídla. Ťulko si dodal odvahy, sadol si medzi najhustejšie pichliače a pozoroval Chňapa. Ten chcel uleteť, ale nijako mu to nešlo.Keď si Ťulko poobzeral pichliače, bol smelším…Chňap, Chňap, ty si starý chlap. Čim čam, sem tam, buďme bratia sem tam…Z Chňapových očí sálaly blesky. Bubu mala pravda väčšie, ale predsa neboly tak hrozné. Hádam je taký Chňap ešte horší ako Bajúz.Chňap, Chňap, sem tam…Chňap sa márne namáhal lietať. Ťulko to s radosťou pozoroval medzi bodliakmi.Chňape, chlape, zavolám ja horára…Ťulko si začvirikal a chystal sa vzleteť.Zlovestný žiar Chňapových očí zjemnel.— Ťulko! — — —— Ja zavolám horára. — — —Chňap sa ešte raz pokúsil vzleteť, ale keď nemohol, vzdal sa úplne.— Ťulko, čo by si chcel?— Daj mi pokoj, čim čam — — —— Kde je horár? — — —— Zavolám — — —— Vypchal by ma, nechcem — — —— Tak buď priateľ, to chcem.— Horárovi nevrav —— A čo ti je, Chňap?— Mám krídlo jak zdrap.— A nemáš čo ham.— Už ti pokoj dám.Ťulko videl, ako túžobne žiaria Chňapove oči po dajakom súste. A keď sa cítil byť v bezpečí, pokračoval ďalej:— Chňap, viem, že si starý zbojník a teraz ťa mám v moci. Zavolám horára. Za to sa neboj. Ten potrebuje z teba len kožku a pazúry. Ináče ti neublíži. Tak čo? Aj by si žral, ako vidím. Neboj sa, pomôžem ti, aby si nepovedal, že som tak zlý. Zavolám kocúra Bajúza a ten ti bude vďačný, keď ho zožerieš. Dobre? Tak počkaj.A Ťulko sa znovu chystal odleteť. Chňapov krivý zobák cvakal zlosťou. Ale keď pocítil pálčivú bolesť v krídle, zmocnil sa ho strach a zavolal na vrabčiaka:— Ťulko —Ťulko si znovu sadol a s uspokojením pozoroval Chňapa…— Aha, ty by si už chcel mať Bajúza v bruchu. Len trochu trpezlivosti. Ja ti privediem aj celého horára. Môžeš ho zožrať aj s jeho búchačkou. A počkaj! Aký len budeš krásny, keď budeš vypchatý. —Chňap úplne skrotnul.— Ťulko, vravel si o priateľstve. Nevrav nikomu, čo mi je a kde som. Ja sa ti odmením. Aj chrániť ťa budem.— A ja to nepotrebujem. Aspoň ťa čerti vezmú a budem mať od teba pokoj. Aby si vedel!A Ťulko odletel na dvor horárne, až mu krídla brkotaly.Chňap ostal sám. Ešte sa niekoľko ráz pokúsil lietať, ale nešlo to. Za každým pocítil v pravom krídle pálčivú bolesť. Obzrel si ho pozornejšie. Ani to nebolo tak zlé. Keď sa v zlosti vrhol za tým vrabčiačiskom do krúha, dokrvavil si stehno a krídlo a vylomil si na ňom dve prvé brká. A preto nie a nie sa dostať do vzduchu.Nad hlavou mu zakrúžila stará vrana Kvak a škrekľavo zakrákala. Ešte to mu bolo treba! To je čierna čertica, tá vrana. Teraz bude kvákať po celej hore, že ho videla a zanedlho sa sem priženie celý kŕdeľ tých diabolských čiernych potvôr. A kŕdľu vrán sa veru ani somár neobráni.Chňap sa opatrne utiahol do krúha, aby na neho vrany nemohly. Vedel dobre, že mu to neodpustia, že pred niekoľko dňami chytil také malé vranča. Pred nimi je najmúdrejšie len sa schovať. Keby tak jedna alebo dve, s tými by si ľahko pomohol. Ale zbabelé vrany napádajú vždy len v celom kŕdli.A už sa aj celá hora ozývala kvákaním. To sa tie babiská svolávaly, aby si dodaly odvahy. Chňap sa učupil v krúhu medzi skaly, aby ho nebolo ani trochu videť. Na súsednom buku sa už usádzaly vrany a klebetily. Každá chcela, aby ju druhé počúvaly. Ale všetky prekrákala Kvak.— Tu som ho videla, na môj’ veru, ľaľa tamto —— Zabijeme ho —— Zamordujeme —— Oči mu vyzobem —— Bachor mu rozdriapem —— Veru tak —— Len sa nedajme —— Veď nás je dosť —— Len počkajme, keď nás bude viac. —— Veď sa mu my nedáme. —— A len sa mu na chvost, tam nezobe. —Ťulko si medzitým veselo poskakoval po dvore. Bol dnes v tak výbornej nálade. Už ani nemyslel na to, že ho Chňap skoro pochoval. Zachcelo sa mu trošku poškádliť Bajúza. Skackal po dvore všade popred neho. A Bajúz sa nedal dlho núkať. Niekoľko ráz sa vrhol na neho, ale vždy chňapol len po prázdnom vzduchu. Ťulko už skackal o niekoľko metrov ďalej a dovádivo si čvirikal:Čim čam, sem tam, taby zau, keby mau — sem tam — — —— Veď sa ti ja dostanem na kožu — odľahčil si Bajúz a oblízal si čumák.— Aha, pravda, už ti aj krídla rastú. Len si ich potieraj smolou a nech ti ich myši každú noc mastia — doberal si ho Ťulko.Razom počul od lesa kvákanie. To už dobre poznal. Musí sa ísť tam podívať, komu zas tie vrany kožu vypierajú. Na Chňapa už skoro celkom zabudol. Pravda, pohrozil mu, že na neho privedie horára, ale čo mu po ňom. Aj tak je už dosť potrestaný, keď nemôže lietať.Pod lesom bolo ako na súdnom dni. Všetky stromy boly obsypané hádajúcimi sa vranami. Ťulko sa v duchu smial. Aha! To bude asi Chňapovi teplo. Dobre mu tak!Sadol si na krúh a podíval sa do neho. Chudák Chňap! Sedel tam učupený, akoby sa ani dýchať neodvažoval. Po jeho výbojnosti nebolo ani len stopy. Veru, keby sa na neho teraz tie vrany shrnuly, keď sa nemôže ani brániť, ani ulietnuť, veružeby na ňom neostalo ani pierka.Chňap pozrel na Ťulka a v jeho pohľade bola nemá prosba. Len aby ho nevyzradil, lebo by tie vrany tu sedely aj za mesiac, aby ho dostaly. Ťulko sa v duchu spokojne usmial. Hľa, aj to kršiačisko ho ešte pohľadom prosí. Len nech povie tým babám, že je Chňap tu, tak mu zapraží.— Ťulko, nevidel si Chňapa? — pýta sa ho čierna Kvak.Ťulkovi niečo napadlo. Musí si zahrať na veľkodušného. A prečo že by nie! Aby to kršiačisko videlo, že aj malý vrabčiak niečo môže.— A ba veru som ho videl — — —— Kde? — — —— Ukáž ho — — —— Vyškriabem — — —— Rozpáram — — —— Ja mu dám — — —A vrany kvákaly jedna cez druhú, a každá mu chcela to najhoršie vykonať. Ťulko sa sotva dostal k slovu.— Tetičky, viete čo, on letel — — —Vrany si posadaly na medzu a každá chcela počuť čo najviac. Ale hlavné slovo viedla stará Kvak.— A kam odletel? — — —— No, do vzduchu — — —— Ale ja som ho tu videla. — — —— A chcel chytiť vranča — — —— To je zbojník. Ja mu zobák rozdrapím — — —— No a kam letel? — — —— Hovoril, že ide na vohľady — — —— Je to veľmi ďaleko? — — —— Jejejéj, to je tam za tým veľkým kopcom — — —— A na môj’ veru som ho tu videla. Ja sa ztadeto nepohnem — dušovala sa stará Kvak.Ťulko videl, že tie baby takto preč od krúha nedostane. A už poniektorá začala aj do krúha nazerať. Niečo iného mu napadlo:— Tetičky, pozor, ide horár s búchačkou — — —To pôsobilo. Ako keby bol vrazil hrom. Celý kŕdeľ sa rozletel na všetky strany. Na krúhu ostal len Ťulko… Chňap si vydýchnul.— Ťulko, ty si dobrý, — ozval sa po malej prestávke Chňap.Ťulko sa dosť sebavedome podíval do krúha. Dobre mu to uznanie padlo od tak mocného nepriateľa.— Hm, a ešte keby si si tak mohol na mne zaobedovať, to by bola chuť, čo?— Nie, Ťulko, som hladný, ale neublížil by som ti.— To ti neverím. Len keby si ma dostať mohol —Chňap sa trochu pozdvihol na nohy a pokýval boľavým krídlom.— Ťulko, ver mi. Tie diablice by ma boly ožobráčily. Ty si ma im neprezradil. Ak ešte budem môcť lietať, nezabudnem ti to… Ťulko — dodal po malej prestávke — buďme priatelia — — —Ťulko sa vypäl, keď mu už teraz aj sám Chňap ponúkal priateľstvo. A čoby z toho mal, keby neprijal, alebo keby ho prezradil horárovi! A kto vie?— A žral by si, čo? — — —— Veru už niečo aj — odľahčil si Chňap a klapnul zobákom.Ťulko sa pustil na krídla. Sadol si k potoku. Tam už lietalo dosť koníkov. Chytil jedného veľkého a zaniesol ho Chňapovi. Ten síce odvrátil zobák, lebo dosiaľ niečo podobného ešte nežral, ale konečne sa pustil do toho. Pravda, stehienko cvíčaly chutí lepšie, ale hlad je najlepší kuchár.Takto to trvalo celý týždeň. Chňap sa len kedy-tedy vytiahol von z krúha a Ťulko mu nosil, čo našiel. Pravda, dalo mu to práce dosť, dokiaľ napchal Chňapovo, ako sa zdalo, nenasýtne brucho, ale bol hrdý, že môže pomôcť takému obávanému silákovi.Jedno odpoludnie Chňap vyšiel z krúha a bedlivo si prezeral svoje porúchané krídlo. Už ho ani nebolelo. Nalomené veslové brká z krídla vyšklbol a pokúsil sa vzniesť.Podarilo sa mu. Len pod lopatkou ho ešte trochu pichalo, ale to už nebolo nič. Zakrúžil nad dolinou a od radosti zapískal, ako to robia mladé kane. A Ťulko ho s konárika bez bázne obdivoval, ako mu to krásne ide, keď nemusí ani krídlami trepotať a predsa robí tak skvostné oblúky.Chňap ešte raz zapískal, potom akoby nehybne zastal vo vzduchu nad Ťulkom, ktorý ho tak zbožne obdivoval. Ako strela sa vrhol na krúh a v nasledujúcom okamihu sa Ťulko bezvládne svíjal v jeho pazúroch. A lesy šumely a Chňap mlčal. Len vysoko vo vzduchu bez ozveny znelo Ťulkovo:— Čim čam, bolo žitko, sem tam — — —Slnce zapadalo. Mohutný roj lastovičiek sa zomdlene vznášal vo vzduchu. Ďaleko za rojom leteli Čimra a Šiko. Už nevládali. Pod krídelkami cítili akoby pálenie uhlíkom.Tá cesta! Ponad moria, rieky, nebetyčné horstvá a zelené doliny sa ubiera mohutný vtačí národ tam vyššie, kde tak slnko nepáli. A ani jeden z tak početného národa nevie jasne prečo. Každý myslí len na srázne zelené svahy, na pricapené hniezdočko, odkiaľ po prvé vykukoval na ten boží svet.— Len ešte trochu — nabádal Šiko Čimru — tamto pod tým kopcom si už oddýchneme. Tam budeme spať — — —— Ale keď ja už nevládzem — odpovedá mu Čimra. — V hlave mi hučí, krídlami nevládzem. Spadnem.— No len ešte trochu, veď sme už hneď tam — —Šiko síce povzbudzuje Čimru, ale aj jemu by už bolo treba povzbudenia. Už dva dni nejedol ani len mušku. Ráno ešte chytil chudého komára, ale dal ho Čimre a potom sa už museli vzniesť, ako nariadil náčelník. A teraz veru… aj jazyk má suchý.Ale vzmužil sa. A aby jej aj sebe dodal sily k ďalšiemu letu, začal o domove:— Čimra, a či vieš ešte, ako to tam máme pekné? Ty si vlani ešte ani hniezdo nevedela murovať. Nosila si mi na to suchý piesok. A jakú veľkú skalku si mi raz priniesla. Ale teraz ho už máme pekné. Na celom okolí nieto tak pekného hniezda. Vyčistíme si ho, nanosíme tam nové periatko a potom pôjdeme nad potok na komárov. Či vieš, akí sú tam chutní komári? Takých nieto veru nikde, čo sú aj malí. Potom ty budeš sedeť na vajíčkach a ja ti budem nosiť malé mušky.— Ach, čiáášvi — — — vzdychla si Čimra, ktorá trochu zabudla na únavu — len keby to nebolo tak ďaleko. — — —— Už ani nie tak veľmi — tešil ju Šiko. — Ešte dvakrát uvidíme slniečko vychádzať a už budeme tam.— Šiko, ja už nevládzem, ja si sadnem. —Šiko videl, že sa Čimra čím ďalej, tým viac snižuje k zemi, preto sa rozhodol tiež k odpočinku, aby mu niekde na cestu nepadla.— Tak poď, sadneme si. Veď ich ráno dohoníme. A už by sme potrafili aj sami. Len sem do toho hustého stromu, aby nás v noci nejaká sova neprepadla.Čimra sa ako bez života posadila na hustú halúzku a potom sa podala trochu bližšie ku pňu, aby ju nebolo videť. Šiko ešte obletel s námahou okolie, či nieto niekde nepriateľa. Mal šťastie. Do cesty sa mu naďabil chudý komár. Priniesol ho Čimre, ale tá už spala. Zobla len jednu nôžku, stiahla hlavu medzi krídelká a spala ďalej.Šiko zapichnul komára na pichliač, posadil sa vedľa Čimry a zadriemal tiež. Obával sa v týchto krajoch tuhého spánku, lebo všade hrozilo ešte aj v noci nebezpečie.Sotva len zdriemol, ako sa mu zdalo, striasol sa po celom tele. Neďaleko na boku počul temné zvuky, ktoré mrazily až do kosti. Stará Bubu si až sem vyšla na hon, lebo sa doma už každý vedel pred ňou chrániť. Teraz tam s niekym vyjednávala, z čoho si urobia dnes hostinu. Šiko napnute počúval, Čimra spala ako bez života.— Uhuhu, tu to bolo dobré. Vrabci a myši sa mi už hnusia. Ale dnes, uhuhu, to bolo niečo! — — —— A kde si sa tak najedla? — — —— Uhu, chlapče, musíš vedeť, ako a kedy. Teraz priletujú tie čierne lastovičiatka a tie sú ti… chlapče… veru až na zabažanie. —— A ako ich chytáš, máti, veď tie veľmi rýchle lietajú? — —— Ty si ešte hlúpy. Vo vzduchu ju nechytíš, tak je svižná. A teba vo dne aj oči bolia. Musíš si na ňu striehnuť k večeru. Ony lietajú celý deň, večer sú bez moci, vtedy si musíš niečo chytiť. Len dávaj pozor, kde sa na noc uloží a potom ju dostaneš bez námahy. Tak veru, chlapče. — —— Uhu, máti, a ja už mám takú chuť na niečo. K ránu som našiel jednu zdochlú myš, ale mrciny preca žrať nebudem. — — —— Ňa, uhu, mne sa veru už hýbať nechce. Hľadaj si sám. Ale niečo ti poradím. Tu som videla dve také potvorky. Voľakde sa do konárov schovaly. Tak si ich hľadaj. Voľajaké rebierko by som oblizla ešte aj ja.Šiko tŕpnul. Tá sovská obluda si sadla celkom pod nimi na konár a uhúkala, aby ich vyplašila. Aj Čimra sa prebudila a začala sa na celom tele triasť. Šiko ju tískal ďalej ku pňu, kde bol hustý konár. Len keby už bolo ráno, veď by ich Bubu a jej syn nedostali. Ale teraz! Vrazili by do niektorého konára a bolo by po všetkom.— Chlapče, pozri, veď sú celkom nad tebou. Veď ja hovorím, že si ešte hlúpy. Len tam pozri k tomu pňu. Hádam ich tu bude aj viac. Uhuhu, či to bude hostina.— Ale máti, ja ich nevidím — hlásila sa tá druhá obluda zo spodku.— Veď ja hovorievam, že si hlúpy. — —Lastovičky sa úzkosťou triasly. Šiko sa už chcel vzniesť na krídla, ale čo bude robiť Čimra? Nemôže ju tu tak nechať. A keď, nech ich tedy zjedia oboch spoločne. Veď by ho bez Čimry ani to hniezdo netešilo.— A to veru bude hostinka — hlásila tá spodná obluda a jej oči sa pri slabom svite mesiaca príšerne ligotaly.Obe sovy si sadly celkom blízko na konár. Oči im zlovestne žiarily. Klapajúce zobáky šírily smrteľnú úzkosť. Šiko tískal Čimru ďalej ku pňu. Nad sebou zbadal veľkú dieru v strome. Hodil sa tam, ale…— Buď, buď, buď, ja mám chuť, ach, chuť. — — —Z diery sa vystrčil dlhý zobák, potom hlava s rozprestreným hrebeňom. Šiko s Čimrou sa ešte viac pritúlili k diere.— Ja mám chuť, len poď sem, hneď ti oko vykolem, ja mám chuť. — — —A dudok vyhrážal ďalej. Pravda, nikto sa ho nebál, ale ani sa nikto s ním nechcel stýkať, lebo strašne zapáchal.— Máti, poď preč, tu je smrad. — — —— Veru máš pravdu, chlapče, kto by taký zápach ňuchal.— Len poď sem, hneď ti oko vykolem.Sovy klapaly pohrdlive zobákmi a zmizly v nočnej tme. Šiko s Čimrou sa pritúlili k sebe.— Už sa neboj — hovorí Šiko — dudka všetko obchádza. Môžeme teraz spať pokojne.— Len ma rušte, hneď vám oči vykolem — pohrozil im ešte dudok a vtiahol svoj dlhý zobák do diery.— Neboj sa ho, on len hrozí, ale má väčší strach, ako my — vysvetľoval Šiko.A keď sa objavila prvá zornička, letely dve opustené lastovičky ďalej k severu.— Chňape, chlape, čim čam, pusť ma tam, sem tam. — — —Takto prosil Ťulko Chňapa a jeho hlas sa triasol úzkosťou. Ale Chňap neodpovedal a len si akosi potuteľne pohvizdoval. Leteli už vysoko nad oblakmi a Ťulkovi sa všetko pod ním zdalo byť jednotvárnou rovinou. Bola mu zima. Tam na zemi predsa nebolo tak chladno. A tie Chňapove drápy, ktoré ho tak pevne svieraly! Pravda, ani jeden sa mu ešte nezaryl do stehna, ale prečo ho už len tak dlho trápi? Radšej ho už mohol skántriť, aby ho nesužovala tá hrôza očakávania. Akí sú tí dravci krutí! Pasú sa na mukách úbohých vrabčiakov.A tá nevďačnosť! Zachránil ho pred vranami, ktoré by mu boly zaiste brkáče preriedily, a… ten nevďačník, takto sa odpláca. Veď pravda, poctivý vrabčiak nemôže rátať na vďačnosť silného dravca, ale len keby to už netrvalo tak dlho! Nech si ho tedy zamorduje!Takéto úvahy vírily Ťulkovou hlavičkou. Vzdal sa všetkého. Už sa ani nepokúšal vyprostiť. Aj tak nemal na to dosť sily. Opustil sa ako bezmocná zdochlinka. A Chňap mlčal a slnko zapadlo. Ťulko sa ešte podíval na vychádzajúci mesiačik a potom svesil hlavičku.Ovial ho teplejší večerný vánok. Otvoril oči. Chňap krúžil nízko nad holými skalami a prenikave pískal. S niekoľko strán sa mu ozvalo podobné pískanie. A už sa aj objavovaly také stvory, ako bol Chňap. Medzi nimi bola jedna taká veľká, čo mala krídla ako traja Chňapi. Ťulko len pootvoril zobáčik a čakal svoju smrť.Chňap sa posadil na skalu a okolo neho sa posadilo niekoľko Chňapúrov. Potom ho chytila do drapákov taká veľká Chňapurica a Chňap niečo vykladal tým druhým chňapákom a chňapúrencom. A všetci tak podivne bľabotali. A tá Chňapurica mu naprávala pierka na hlave. To je divná Chňapurica!Dolinou sa ozvalo prenikavé pískanie. To tí chňapáci, čo medzi sebou tak nesrozumiteľne hovorili, že ich Ťulko vôbec nerozumel. Potom sa posadili všetci okolo neho. A Chňap ešte stále niečo rozčúlene chňapúril.— No, tak si ma už len zjedzte — myslel si Ťulko. Každú minútu očakával, že ho tá veľká Chňapurica zobne do hlavičky a bude po ňom. Ale — nestalo sa nič. Len Chňap si tak zachňapúril:— Ťulko, ty si dobrý vrabčiak! A žral by si voľačo?Ťulko pootvoril očká akoby z nemilého sna. Neveril. Čo to tá dravá háveď len mele? Ale Chňapov hlas bol preca tak málo nepriateľský.— Počkaj, niečo ti dáme — pokračoval Chňap. — Tak dones — obrátil sa na jedno chňapúrča. To veselo zapískalo, vznieslo sa do vzduchu a zmizlo za mohutnými skaliskami.— Ťulko, ty blška, ja ti niečo dám — to tá stará Chňapurica hundrala, ale v jej hlase bolo niečo tak materského. Pustila ho zo svojich smrtonosných drápov a Ťulko poskočil medzi tými dravcami, ako keby to ani neboli dravci. To je divná aj tá Chňapurica. Aký má hrubý hlas a ostré pazúriská a preca… Aj ten Chňap! Veď je to nie ani dravec. Ako vie pekne hundrať.A teraz začalo niečo, čo ešte Ťulko nezažil. Tá stará Chňapurica najprv priniesla skoro suchú stepku hrozna. Ťulko si zazobal niekoľko zrniek. Zanedlho dostal takú náladu, že tej Chňapurici tančil po chrbte a zobal ju do hlavy. A tí druhí sa váľali na krídlach okolo nich a tak veselo pískali. Potom ho tá Chňapurica chňapla do drápov a vyletela s ním tak veľmi vysoko. Tam ho pustila.— Ťulko, daj pozor, budem ťa chytať. A niečo ti ukážem. —Ťulko padal do hlbín. Ešte ani dobre neroztvoril krídla, už ho tá Chňapurica mala v drápoch a niesla ho vysoko.— Ťulko, to tak nesmieš. Tak by ťa aj sova chytila. Ale sa obráť celkom dolu hlavou, a keď ti je už niekto na chvoste, tak sa obráť na chrbát. —A tá Chňapurica dlho cvičila Ťulka, dokiaľ len vládal. Potom ho vzala do svojich drápov a sniesla sa s ním znovu na skaly.Tam už bolo živo. Hádam sa všetci Chňapúri poschádzali z okolia, aby oslávili zachránenie Chňapa. A Ťulkovi sa viedlo tak, ako ešte nikdy dosiaľ. To chňapúrča prinieslo niekoľko plných klasov, pchali do neho uschlé čerešne a navlhnutý jačmeň. To bolo niečo, od čoho sa zogolík tak príjemne nababúšil.Ťulko zabudol, že je medzi dravcami. Skákal im po chrbtoch, zobal im do hláv a čvirikal na plné pľúcka. Ale k ránu už nevládal. Potom ho vzala tá stará Chňapurica pod krídlo a Ťulkovi sa ešte nikdy dosiaľ tak božsky nespalo. Aj si ešte zaspieval:— Čim čam, sem, tam. —Potom už ani nepočúval, ako vesele tí chňapúri ďalej chňapúrili.Keď zapadal mesiačik, Ťulko sa prebudil. Spadol na uschlú starinu a otvoril oči. Nad sebou zazrel veľkého dravca. Len pomaly si všetko urovnával v hlavičke. Ale všetci dravci už boli preč, len tá stará Chňapurica tam ešte sedela a tak láskavo sa na neho dívala. Ťulko sa jej už nebál, čo aj tak strašidelne vypadala. Veď ho večer hostili, smiali sa mu a spal preca pod jej teplučkým krídlom. Panečku! Tam sa to drichmalo! Ani v tom lastovičom hniezde nie je veru tak teplo.V žalúdku pocítil škŕkanie. A hneď sa aj dal do zbytkov svojej hostiny. To veru bola hostinka, ktorej sa musí povedať „pane“. A ešte ostal tu aj skoro celý klas žitka, čo mu to chňapča, Boh vie odkiaľ prinieslo. A ľaľa! Ešte aj niekoľko zrniek suchého hrozna.Dal sa do toho s chuťou a Chňapurica mu pri tom tak milo popískavala, akoby ho povzbudzovala.— Joj, už puknem. Akože sa teraz dostanem domov — vzdýchol si Ťulko a pokúsil sa trochu poskočiť. — Veď ja nevyletím ani na tam ten buk, tak som sa dopchal — dodal potom.— O to sa, Ťulko, netráp. Veď si od domova ani nie tak ďaleko. To len Chňap lietal s tebou tak dlho ponad hory, aby si nás niekedy nevyzradil. — Ale ty nás neprezradíš a prídeš ešte k nám — hovorila stará Chňapurica.— Juj, ale keď máte tak hrozné oči — odpovedal Ťulko a vyskočil jej na chrbát.— Toho sa ty, Ťulko, neboj. To máme preto, aby sme z ďaleka videli myšku a nepriateľa.— A máte také zakrivené zobáky ako tá Bubu — dodával ďalej.— To musíme mať. A čímže by sme si potrhali mäsko z potkana, keď nám žalúdok trávu nestrávi — vysvetľovala ona.— A prečo sa tak schovávate v horách? Vidíte, ja skackám po dvore a ani toho Bajúza sa nebojím.— Jaj, Ťulko, keď my máme mnoho nepriateľov. Ja to viem. Veď som ja už veľa ráz videla prílet lastovičiek. Ale hádam je to už tak, že každý tvor musí mať svojho nepriateľa. A nám je ešte najväčším nepriateľom ten tvoj zelený horár, na ktorého humne bývaš. A ešte ani nie tak, ako to jeho deravé drevo. Namieri ním, zahrmí, udre hrom a už sa aj z oblakov niečo váľa po zemi. Aj môjho muža Kaňúra vlani tak odpratal a od tej doby som skoro celkom opustená. A ja veru ani neviem, prečo nás tak nenávidí. Veď sa živíme zväčša len myšami a potkanmi a tie mu aj tak robia škodu. A že si niekedy, keď nieto myši, chytíme aj nejaké kuriatko, nemôžme za to, keď nás hlad donúti. Veď aj on robí škodu a zožiera všetko, čo len vidí. Ale, Ťulko, vieš, to je tak. Prameňom všetkého zla je žalúdok. To je najväčší nepriateľ. Keby všetky tvory žraly len vzduch a toho by bol dostatok, tak by sa ani nemaly prečo nenávideť.— Juj, ale ja by som už chcel domov, len keby som vedel cestu, — hlásil sa nepokojne Ťulko.— No, len počkaj — chlácholila ho Chňapurica — veď máš času dosť a u nás sa ti nič nestane.Ťulko síce neodpovedal, ale trápilo ho, čo je doma nového. A dostal takú chuť zase poškádliť trochu Bajúza. Aby si Bajúz nemyslel, že sa ho bojí a že sa pred ním schováva. To tak ešte!Stará Chňapurica zbadala na Ťulkovi, že ho už niečo trápi. Preto ho viac ani nezdržiavala.— Ťulko, zachránil si Chňapa. Ja ťa teraz zanesiem nad tvoj dom. Dávaj dobre pozor na cestu. Ale že by si nás potom nevyzradil. A keď budeš niečo chceť, alebo ak by ti niekto ubližoval, tak nám to len príď povedať. Veď aj dravci vedia byť vďační. —Potom ho vzala nežne do pazúrov, vyletela s ním vysoko nad vrchy a tak prenikavo zapískala, že sa doliny ozývaly a všetko vtáctvo sa v šialenom strachu schovávalo. Letela s ním práve ponad horárňou, ktorá sa zdala Ťulkovi taká drobulinká. Kŕdeľ sliepok a kačíc so škrekom uháňal s lúky pod cielňu horárne. Z domu vyšiel horár, poobzeral sa na všetky strany, potom namieril hore to svoje deravé parato a vzduch sa otriasol od výstrelu.— Nenamáhaj sa, ty mudrc, to je vysoko — odľahčila si Chňapurica a letela pokojne ďalej, akoby sa ani nebolo nič prihodilo. — Ľudia si myslia, že sú len oni múdri a že sa my nevieme tiež brániť.Prileteli nad Ťulkovo humno. Chňapurica roztvorila pazúry, ešte raz prenikave zahvízdala a obrátila sa zpäť. Ťulko padol do hlbín. Sadol si na štít humna a s odľahčením si začvirikal:— Čim, čam, sem, tam, veľa bolo, bolo tam. —Na humne nebolo nikoho. Ťulko sa rozhodol, že si pôjde trochu podriemať do svojho hniezdočka. Dlho sa nerozhodoval. Šmyknul tam ako strela, obrátil sa hlavičkou k otvoru a začvirikal si. Potom si nožičkami nachundelil okolo seba perie. Myslel na Chňapúrovcov. Ľa, veď sú nie ani tak zlí. A tá Chňapurica! Veď je to celkom zlatá mršina, čo má aj tak ohnivé oči. Ba veru je lepšia ako sova Bubu. A ako sa mu pekne pod jej krídlom drichmalo! Aj ju pôjde ešte pozreť. Počkaj, Bajúz, len mi niečo sprav, ved ťa tá ochachúri.Potôčik šumel a lastovičky zomdlene sadaly na konáriky. Taká cesta! Aj mozole pod krídlami pálily. Ale už tu bude komárikov, na kopcoch zaznie fujara, z blatka sa budú stavať nové voniace hniezdočká a tak to bude.— Pozri, Čimra, už sme tu. A ani nemusíme stavať nové hniezdo. To staré si vyčistíme, nanosíme tam druhé perie, čerstve ho hlinkou namažeme a budeme ho mať ako nové. No, či nie?Takto tešil Čimru a srdiečko sa mu chvelo radosťou, ako im len teraz už bude dobre.Čimra neodpovedala. A bola by toho chcela toľko a toľko načvirikať. Až sa im skoro dych zastavil od radostného očakávania.Skoro naraz sa ulepili na svoje hniezdo. Šiko začvirikal, a Čimra poťukala do hniezda.Z hniezda sa však ozval rozdurdený hlas.— A vy huncúti, a vy takí a takí, a ja vám ukážem, no len počkaj, veď ti ja dám, len sa opováž, zavolám Chňapuricu, a vy takí a takí…Šiko a Čimra skoro zmeraveli. Aj odleteť zabudli, len sa utiahli od otvoru. Objavil sa Ťulkov čierny silný zobáčik.— A vy takí a takí, idete mi. Sotva som zadriemal, už ma rušia. Len počkajte, nech vyjdem, hneď vám rebrá dolámem, Chňapuricu zavolám, ja vám dám.A Ťulko nadával a hrozil. Pri tom však len s obavou nakukoval z hniezda, aby sám nedostal po zobáku.Šiko a Čimra sa posadili neďaleko na latu a smutne sa podívali na seba. Ako sa tešili na to svoje hniezdočko a teraz im ho zaujal nejaký votrelec. A Ťulko nadával a hrozil ďalej.Šiko sa podíval na Čimru.— Bieda, bieda.— Veru, bieda — odpovedala mu smutne Čimra.— A ako som sa tešil. —— Aj ja. —— Čo budeme robiť? — — —— Ja neviem. — — —— Musíme si vystaviť nové. — — —— Hádam. — — —— Ale to musí najprv vyschnúť. — — —— Veru. — — —— A ty ešte nevieš dobre lepiť.V tom sa zas ozval Ťulkov hlas, ktorý sa odvážil pred hniezdo na druhú latu, keď videl, že sú jeho rušitelia len takí maličkí.— A vy naničhodníci, ako sa sem odvažujete, ja som pánom v dome, a ja vám ukážem. — — —Šiko a Čimra sa len smutne pritúlili k sebe a neodpovedali. Ťulko sa dlhšie díval na nich, a keď videl ich svislé krídelká a stiahnuté hlavičky, prisadol si bližšie.— No tak, čo sa vám stalo, čo vám je, že tu smoklíte ako zmoklé psíčence? — — —Šiko sa odvrátil, aby ho ani nevidel.— Vzal si nám hniezdo — odpovedala mu bojazlive Čimra a pripútala sa k Šikovi.— A prečo že by som si ho nevzal? A vy takí a takí. Hádam som mal v zime zamrznúť. A bolo prázdne a ja som si ho vyčistil a tak je moje a ja sa podívam, a vy takí a takí, hneď zavolám Chňapuricu. — — —Ťulko hundral a hrozil, ale v jeho hlase nebolo ani tak mnoho nepriateľského. Čimra sa zas podívala na neho a všetky nadávky mu akosi viazly v hrdle. Veď ľa, akí sú to tiež malí úbožiačkovia. Boja sa ho, a on musí ešte aj s roháčom zápasiť. Veď hádam… no… ešte si budú mysleť, že je horší, ako tá stará sova Bubu. To už zas nie!— Počujte, ja viem, že ste naničhodníci. Ja som to hniezdo vyčistil. Ale ja vám ho vrátim, aby ste vedeli. A tamto je druhé, pomôžete mi ho opraviť a budeme kvit. Ja sa s vami hádať nebudem. — — —Ťulko odletel na štít, odkiaľ zaznelo jeho čvirikanie.— Čim, čam, sem, tam, bolo hniezdo, už ho nieto, sem tam. — — —— No, veď načo že by sa s nimi aj babral. Sú to chudáci, keď len teraz prišli a nemajú nič. On si najde druhé a bude mať pokoj. Veď je tu ešte niekoľko prázdnych hniezd. Ale sú to len blázniví živočichovia, keď sa smoklia za jedným hniezdom. Daj sa mi svete. Jedno hniezdo. A oni — to sú len!Vrátil sa k nim.— Ja hovorím, že ste babráci. Tak čo bude? Hádam by ste mi aj pomohli. Len či sa nehanbíte smokliť! Za jedno hniezdo! A hádam by sme sa mohli do toho už aj chytiť. — — —Šiko sa díval na Ťulka a zvlhly mu očká. Je to skutočne pravda? Ten vrabčiačisko a prepustil by im ich vlastné hniezdo? To sa ešte nestalo! Veď čože hniezdo! To sa ľahko vymuruje. Ale to je jeho hniezdo, ktoré si s Čimrou vybudoval.Podíval sa na Čimru.Čimra obrátila zobáčik k oblakom a ponapravila si krídelká na chvoste. V očkách jej zablesknul zvláštny nepopísateľný plam.Vyrušil ju hundravý čvirikot Ťulka:— No tak, čo bude? Ešte hádam, aby som sa vám aj prosil?! — — —— A kto si a ako sa voláš? — odvážil sa ho spýtať Šiko.— To si ale sprostý, že ma nepoznáš. Tam je Chňapurica, tak sa jej spýtaj. Ona ti povie. Ja som nie hockto. Ale aby som mal to hniezdo v poriadku. Ja som ja, a ja vám ukážem.Ťulko hundral a nadával, ale v jeho čvirikaní nebolo nič hrozivého. Aj Čimra sa osmelila a zašveholila si:— Čiajajajášvi. — — —Šiko ju napomenul:— Počkaj, to len potom. Budeme mať naše hniezdočko. Tam si potom zaspievame. Teraz mu musíme pomôcť.— No ľa, veď hovorím, že sa viete len smokliť a do roboty aby vás drúkom dvíhal — hundral Ťulko. Ani mu tak na tom hniezde nezáležalo. Veď sa poriadny vrabčiak vyspí aj za struchnivelou latou. Ale aby si nemysleli, že sa jednajú len s voľajakým odkundesom. To už zas nie. Len nech sa spýtajú Chňapurice.— Tak sa do toho. A tu mám veľkú dieru. Tá sa musí zamurovať. To ináč nejde. A musí sa to vyčistiť. Aby ste vedeli. A na tvrdom spať nebudem.Potom si sadol na pánt a díval sa na tie rozradostnené úbožence. Pravda, bolo to dobré hniezdo v tom kútiku, ale prečo by im ho teraz neprepustil? Aj tak už je skoro leto a vtedy sa žiaden vrabčiak nemusí báť. A na zimu, keď odletia, nasťahuje sa tam znovu. No ľa, a už to bude. Ale len tak ošmeknúť sa nedá. Dá si pozor, ako mu to budú robiť.Prisadol si zas na latu a skúmal, ktoré hniezdo by bolo najlepšie. Tam to na múriku je ešte celkom nové, ale je to len pol hniezda. To murovali len voľajakí babráci. Hádam sa im do toho nechcelo. Ale je to dobré. Keď sú horúčavy, fúka tam vánok a možno ušmyknúť, akby sa tam hodila Bubu. Tak to predsa len neboli babráci.A to druhé na pilieri? To je celkom dobré! Je zakryté so všetkých strán. Ani vánok tam nezaduje, len keby nebolo tak ošarpané. No… ale… veď mu to musia…Aj si hneď rozkázal:— Čim čam, sem tam, bude hniezdo na pilieri sem tam. — — —Šiko a Čimra ho obletovali. Ich čvirikaniu by hádam ani sto starých vrabčiakov nerozumelo. — — — Len načo toľko kazia povetrie — — — myslel si Ťulko.— Radšej keby mu už išli napraviť a vyčistiť to hniezdo. — — —— Ale aby som sa tam spratal — rozkazoval Ťulko. — — — Ja nemám len také kadejaké rebrá, ako vy.— Čiajajajášvi — ozývalo sa veselé švitorenie Čimrino. Bola tak rada. Rezala vzduch krkolomnými premetmi a ani sama nevedela, čo si spievala.— Len poď, na to máš času dosť. Budeš nosiť blatko a ja budem lepiť — napomínal ju Šiko.Bolo pri tom švitorenia! Žiadna práca nejde tak rýchle, ako keď sa koná s radosťou. Čimra nosila blatko a Šiko všetko pekne urovnával. Potom ešte Čimra priniesla dva kúsky vlny, ktoré našla v ovčínci na majeri, a popchali ich spolu do hniezda.Ťulko sa s pánta prizeral, ako im to šikovne ide. A nemajú rozumu ani za mak. Keby si tak vystrojili hniezdo pre seba, to by bolo niečo pre nich. Blázni. Ale musí sa ísť na to podívať. Aby si nemysleli.— Budem videť, ako to tam bude. Aby ste vedeli. To nejde len tak három-fárom.Šiko s Čimrou si zas sadli na latu. Ťulko sa vtiahol do hniezda. Aby ho! To zas bolo niečo. Taká vlnka a… aj ten rozhľad je lepší. Veru! No tak…Spokojene vystrčil čierny zobáčik.— Čim, čam, sem tam, to je hniezdo, sem, tam.Šiko sa podíval na Čimru. Bol tak rád. Teraz už majú svoje hniezdo voľné. Veď je to ich staré hniezdo, v ktorom sa tak dobre spávalo po dennej práci.Ani Čimra sa nezdržala. Veď je to dobrý vrabčiak. Musela si zanótiť:— Ťulko, bulko, potvora, nebojí sa kocúra. — — —Svitalo. Gazdovia šli na pole a vychádzalo slnko. Na medzi sedel škovran Švih a horko-ťažko zanôtil. Pravda, ani sa mu do tých oblakov nechcelo. Je tam zima a vysoko. A ešte by si radšej trochu pospal. Ani sa mu nechce a musí spievať. A to každé ráno! Ľudia si myslia, že spieva len pre svoju zábavu.Tak si zanôtil.— Vyletím, vyletím do nebíčka. Pre mňa je celá zem pre mňa je celá zem už maličká. — — —Chcel hore veľmi vysoko, aby sa mohol dívať na hrebene hôr. Len chcel, ale nevládal. Schovať sa tak pod medzu, aby ho voľajaký Chňapuriak nezazrel.Utiahol sa pod chumáč stariny.Nad medzou bol skoro suchý hlôh. Na najvyšší konár si sadol lastovičiak Čvok. Bol to starý lastovičiak, ktorý už tri razy preletel tú veľkú barinu. Každý ho počúval, lebo mal už holé temeno, čo je medzi lastovičkami prvé vyznamenanie.Sedel ticho a díval sa po okolí. Oralo sa a priletúvali mladí lastovičiaci. Boli všetci ešte len takí babráci. Ani len hniezdo si nevedeli bez rady vymurovať. Len takí babráci!Pomaly sa slietli. Čvok sa do nich pustil:— — — Vy ste naničhodníci! Hanbím sa za vás. Už tu na konári dreveniem. A tu sú vážne veci. Vrabčiakovia sa nám nanosili do hniezd, čo vymurovali naši otcovia. Vy to nechápete. Neviete si svojho vážiť. A aj medzi nami sú zbabelci. —A Čvok nadával, až sa lastovičiaci v strachu k sebe túlili. Veď ako si myslel, mal aj začo. Lastovičky si ho zvolily za náčelníka, musel chrániť hniezda, aby im ich neobsadili bezočiví vrabčiskovia a tuto, ľa! Šiko a Čimra ešte sami pomáhali Ťulkovi. Nuž či je to nie hanba pre celý staroslávny lastovičí národ?Všetko bolo ticho. Žiaden sa neodvážil ani pípnuť. Kde by aj! Keď sa Čvok rozzúril, bolo zle. Veľmi zle. Čvok bol kalika. Veľká kalika.— Mali by ste hovoriť, ale čušte — pokračoval Čvok, — Šiko a Čimra nesmú viac medzi nás. A ten vrabčiak musí zomreť. Tak káže zákon slávneho lastovičieho národa. Teraz sa practe a večer všetci na humno do roboty. —Celé shromaždenie sa v okamihu rozpŕchlo. Kto sa odvážil protiviť Čvokovmu rozkazu, stihol ho krutý trest. Musel zožrať chlpatého čmeláka a Čvok mu vlastným zobákom vytrhol jednu vidličku z chvosta, aby ho na budúce každý poznal. To bolo najväčšou potupou pre každú lastovičku, keď sa jej každý posmieval, že jej komár odhryzol pol chvosta.Každý dobre vedel, čo bude pre Ťulka nasledovať, a každý si pripravil pekný kúsok blatka.Ťulko sedel na pilieri a spomínal na tú Chňapuricu. Aká je to dobrá stará stvora. A ako sa pod jej krídlom dobre spí. A aj ho volala, aby prišiel. Ba veru pôjde. A prečo že by nešiel.Práve sa chcel pustiť na krídla, keď pocítil prudký úder. Ani nevedel ako, vrazil na čerešňu. Len tak sa obzrel. Triasol sa po celom tele. Na pilieri sedel kocúr Bajúz a mlsne si olizoval tú lačnú papuľu. Ako sa tam len tak nepozorovane dostal. A keby sa Ťulko nebol chystal práve k letu, už by ho bolo to kocúrisko malo. Zprepadený mravčiak.Bajúz sa zahanbene utiahol na seno. To je vrabčiak. Už dávno pasie po ňom a nie a nie ho dostať.Oblizol si nos a zadriemal. Tak sladko sa mu snívalo, ako Ťulkovi vytrhal brká a teraz ho obháňa po dvore, tíska si ho medzi predné packy a kocúri z celého okolia sa mu závistivo prizerajú, ako chytil vrabčiaka.Ťulko sedel na čerešni. Pomaly sa spamätal zo strachu. Bajúz ho len trochu poškriabal na chrbte. Ani to tak veľmi nebolelo. Len ten strach.Sadol si nad neho. Bajúz drumbľoval. Na múre zbadal malé osie hniezdo. Osia čeliadka pilne pracovala.Ťulka napadla zúrivá diabolská myšlienka. Vopchal sa opatrne za plášť a tam zobal a zobal. Osy boly rušením rozzúrené a vysadly si všetky na hniezdo. Nevedely, odkiaľ to rušenie pochádza.Hniezdo konečne povolilo a… spadlo práve pred Bajúza.A Bajúzovi sa tak pekne snívalo, že chytil vrabčiaka a že ho teraz s takou rozkošou objíma. Sen bol tak živý, že sa natiahol a začal objímať a lízať osie hniezdo. Ale ako blesk vyskočil, lebo pocítil ako oheň pálčivú bolesť na nose a na jazyku. Celý kožuch mal obsypaný osami. Do nosa sa mu ich zabodlo aspoň desať. Začal skákať a mravčať ako šialený. Potom bežal do sadu, trel si nos o trávu a bolestne nariekal.Keď sa mu bolesť trochu utíšila, vrátil sa skleslý znovu na humno. Podíval sa na pánt. Hlavu mal ako hrniec a oči skoro celkom zavreté. Na pánte sedel Ťulko a čvirikal si:— Čim čam, sem tam, boly osy sem tam —Juj, ten vrabčiak. Ešte sa mu posmieva. Len keby mal krídla. Na márne kusy by ho dodriapal.Ťulkovi sa už teraz nechcelo ku starej Chňapurici. Poškriabaný chrbát ho predsa trochu bolel. Len mal radosť, že sa tomu Bajúzovi trochu vypomstil. Vopchal sa do hniezda a zaspal ako zarezaný.*Keď slnko zapadalo, na humne sa dialy vážne veci. Lastovičky z celého okolia sa slietly a každá mala v zobáčiku kúsok blatka. Nebolo im treba rozkazovať. Každá vedela, čo má robiť. A na pánte pozoroval Čvok, ako sa vykonávajú zákony slávneho lastovičieho národa.Ťulko nič nepozoroval. Keď sa prebudil, bolo mu nejak veľmi dusno. Pozrel k otvoru. Skoro zmeravel. Otvor bol skoro úplne zamurovaný. Len malou skulinkou sa predieralo kúštiček svetla.Pokúšal sa vystrčiť hlavičku. Nemohol. Blatko od večera veľmi ztvrdlo. Smutne si začvirikal:— Čim, čam, sem, tam. Už je po mne, sem tam. — — Čiajajajášví —Ťulko akoby sa prebudil z hrozného sna. To bol Čimrin hlas. Áno, jej hlas. To dobré vtáčatko. Veď mu aj pomáhala.— A to si ty? — začvirikal.— No, ja —— A čo chceš? — —— Ja nič —— A kto ma zamuroval? —— Čvok tak rozkázal —— Osvoboď ma —— Nesmiem a nevládzem. —— Hm, a poznáš Ťukala? —— Ja nie —— Keď si hlúpa —— A ty si sprostý —— Ale ty si veľmi pekná. Celý svet o tom hovorí, aký máš pekný chvostík. —— Ale ty si preca sprostý.— To ja viem. Ale ja ťa mám veľmi rád. Ty si najkrajšia medzi lastovičkami. —Čimre veľmi lichotilo uznanie Ťulkovo. Bol to Ťulko, a to bolo voľačo.— A kto je to ten Ťukalo? — pýtala sa Ťulka.— No, vieš, to je taký veľmi múdry ďatel. Zavolaj ho a povedz mu, že je tu v tomto hniezde veľký roháč a jedna pekná lastovička. —— Ale nie krajšia, ako ja? — hovorí Čimra.— No, to už zas nie. Ty si preca najkrajšia medzi lastovičkami. —— Čiajajajášvi — zaznelo vzduchom a Čimra sa vznášala vzduchom, aby našla toho… ako že sa len volá… Ťukala, ktorý vie tak oceniť krásu.Priletela do lesa. Bolo tam dosť smutno. Všetko vtáctvo šveholilo na okrajných kružinách, len ďatel Ťukalo ťukal do dutých stromov. Podľa toho ho Čimra ľahko našla.— Ťukalo —— Daj mi pokoj —— Ťukalo —— Viem, že sa tak volám —— Poď so mnou —— Nemám čas —— Ale žral by si —— To si myslím a nezabávaj ma. —— A nepáčim sa ti? —— Nie. —— Aký si ty hlúpy. —To Ťukala konečne doťukalo. —— Juj, zráca nepodarená ťa premetávala, no počkaj, už ti dám — a vrhol sa na Čimru. Ale dohoniť ju nemohol. Sadol si na suchú haluz orecha, hneď na ňu zabudol a ťukal do konára ďalej, až triesky na stranu fŕkaly. Čimra ho obletovala.— Ťukalo, ale ja viem o jednom roháčovi.— Necigáň. —— Ba veru. —— Netáraj. —— Na môj’ dušu. —— A kde? —— Poď so mnou. —Ťukalo zabudol na svoju zlosť a letel za Čimrou. Tešil sa na roháča. Ale to bude hostinka, juj!Prileteli až k samému humnu.— A kde je ten roháček? — pýtal sa Čimry.— No, len si sadni tam na múre na to hniezdo a počúvaj. —Ťukalo sa prilepil na hniezdo. Najprv trochu poťukal, aby postrašil črvoč, ako to robieval, a potom pozorne načúval. Skutočne, bolo to duté a niečo tam šušťalo a škrabalo. A ako tušil, bolo to niečo veľkého. Pustil sa do dlabania. Diera bola zanedlho dosť veľká. Strčil tam zobák, pozorne ovoňal, ale ho hneď aj vytiahol.— Fuj, tam je smrad. Kto by to jedol. — Sadol si na jednu čerešňu, prskal a utieral si zobák o kôru.Ťulko sa vyštveral z hniezda. Bolo mu tak voľne. Sadol si na múr a hneď aj spustil:— Čim čam, sem tam, už je dobre, sem tam. —Na hŕbe plevy sedelo niekoľko starých vrabčíc. Hrabaly tak zo zvyku a mlely o veľmi vzácnych udalostiach.— A ja vám hovorím, maly by sme toho vrabčiaka oženiť — čvirikala jedna.— To ver’, duše moje — pomäkčila jej druhá. — Veď je to už aj na posmech. Taký starý mládenčisko a nemá sa k ničomu. Nu, čože z neho len, duše moje, bude. A teraz je už aj teplo, budú čerešne, a on nič. A Ťulko je mocný, aj opatrný, aj verestlivý, ver’ by si ho, duše moje, mohla ktorákoľvek vziať.Vrabčiačice klebetily do samého večera len o Ťulkovi. Chystalo sa proti nemu sprisahanie. Veď by to aj bola hanba, aby taký vrabčiak ostal bez peknej popolavej vrabčiačičky, keď ich padne na jedného aj desať. To sa nesmie stať.Ťulko si z opatrnosti sadol na najvyšší konár čerešne, aby ho ten Bajúz zas neprekvapil. Díval sa na mesiačik a bolo mu tak voľno.— Ťulko. —Ťulko sa vytrhol zo snenia. Bola to tá svižná Pipka, čo bola tak stará, ako on.— Čože ti je? — spýtal sa jej.— Ťulko, o tebe sa na všetky strany hovorí, že si vraj najchytrejší a najmúdrejší na celom svete. A počula som, že si ťa chcú zvoliť za náčelníka. —Ťulko začal pozorne načúvať. To je mrška, tá Pipka. A ako pekne vie čvirikať. Ešte si toho dosiaľ nevšimnul. A akú peknú novinu mu priniesla. Hm, a či by takto… Veď by z nej bola veľmi pekná ženička. Každý vrabčiak teraz na jar za ňou pozerá.Priletel k nej bližšie.— Pipka, čim, vieš — nevedel pokračovať ďalej.Pipka sa na neho s naklonenou hlavičkou dívala. Tak milo dívala. Ťulko si dodal odvahy:— Čimčarara čim čim čim, ja ti hniezdo vystavím. —Pipka letela domov, aby sa pochválila, že zvíťazila nad Ťulkom.— Veď som ja to dobre vedela — hovorila stará vrabčiačica. — Prijde jar a teplé slniečko a žiaden vrabčiak neodolá. Nuž tak, starý, poď, musíme im zo začiatku aj pomôcť. —A Ťulko si na humne spieval o Pipke:— Čim čam, sem tam, bude moja, sem tam. —	Hranko_Vrabciak-Tulko.html.txt
V žatvu1890Slnce hodne pripeká. Hoc aj s Jánskej prtesbehlo hole blankytnej na spodnejšie štvrte,capko rúnom so zlatým:[1]lúče predsa jehoneoslably, šprihocú, ďubú do živéhožihadielky ani by nasršené osy,keď im hniezdo napadla všeteč. Ostrím kosydosť sa kosec oháňa, dosť, neborák, veru:nepomáha. Pomyslel: „Použijem mieruinú, dočkaj, jazerných… mne pokoja nedať,na mňa ani na lipu zakvitnutú sedaťbudete vy, žihať[2]ma? Hoho! ovadíci,ešte nie sme natoľko blázni, v koprvici[3]aby sme sa váľali! Nedeľôčka včerabola síce; voľkali sme si od večera,pravda svätá, do noci… nuž toť kamaráti,chvojky kyvot — vošli sme; platím ja, ten platí…(kmotor, ozaj, na bradu pýtal, ktorej nemá),z reč do reči pritom a zasa chvíľka nemá,kým zovrely rozumy, jak zoviera prameň— just tak! — hen pod medzičkou… Naraz čľup! sťa kameňdo tichého jazu,[4]čľup! slovo veľkej váhy.Kto ho riekol? Sused? Ja? Či môj kmotor drahý?Prisám, nepamätám, nie — Akô? Nech som boží,neviem, neviem ani to! O letňajšom zbožívar’, úrodách krásnych, či o dônovku? dani?o úradských? ktorí si vedú ani páni:[5],Zaplať!‘ včera vzkázali, ,zaplať tretiu rátu![6]‘najskôr ponášalo sa na tú nôtu, na tú…Divno, predsa všetci sme boli naskrz mierni;nedeľa že? Hja, veď už bolo po večierni —Šesť dní dosť sa napľance človek, utrmáca;a dnes? Stráne zažlkly — zas na týždeň práca!“ —Tak rozjímal sváko náš, utierajúc lícesi rukávom. Odfúkol. Čiahol do studniceširákovým pyštekom, načrel, k ústam vzniesol,smolil, až mu zapadly oči — „Dobrá!“ hlesol,zäkal k tomu; zápäť i strihol po strnisku,zakresal si do fajky, siahol ku kosisku:i už rúbe jačmenček fúzatý zas ztuha,líha za ním oblúkom ani žltá dúha…Sohnal radok, sohnal dva, tri: tož každá postaťkrídlo, nímž sa oháňal; darmo, musel postáťsi zas. „Hrôza!“ zafučal, „spara a či záha?Prikladajú na oheň, bodajže ich — Aha!počkaj, sršne!“ uvítal myseľ náhodilúsmieškom, klobúk víťazne sotil nazad k tylu,„počkaj, neodbytníče, mucha neočatá!“[7]Hneď za pásom visel mu roh, v ňom rybka zlatásčľupkotala, lipeň či pstruh — „Hoj! tá vás zlapá,neujdete (lúče vždy mienil) hrsti chlapa!“Vyňal rybku — oslu. Tou ihneď zvíja z chuti,krížom-krážom zatáča, čarodejsky krútina líce i naopak, hyšká,[8]straší, durí,všelijaký sprobuje úrek, spôsob spury:lenže márne, všetko nič, pranič neprospelo!Čo viac, teraz zrovna mu na odkryté čeloposadaly rôjikom ani kol letáča:[9]jedny lezú hor’ šticou, druhé sem-tam vláčasa brázdkami vrások ni za oráčom blysky;iné hybaj! v tanec, sťa svrčky pod ohnisky,mu po slychoch, pokým zas tie tam na obrvehojdajú sa chlpatej, po ostenej mrvesi preložiac cez škutky;[10]oné snujú sietejak pavúky, totie ľaď! sťa by kvet po kveteliecu s rapky na rapu;[11]a ten — i so smelcom!ten pomedzi obočie huš! vdol kotrmelcomskotuľkal sa — skydol? ba! nie je dreva kusom!ustrnul just na konci nosa, blysol: ,Tu som!‘Kosec rybu zašmaril zpiatky do rybníkaa či vlastne osličku dnu do oselníka;ledva zdýmal, tvárou mu celé jarky znoja —„Kdes’, vetríčku?“ zastonal, „kde halienka tvoja?[12]Na koníčku hop-hop! sem, snop ti dám na sedloi čabraku[13]z lopúcha…“Ináč nepovedlosa však ani žniciam toť, ni hrabáčkam heno!Zhíkly: „To vám poleno trepú na polenodo peciska, ako sa ak o Pavle sluší —[14]roztopím sa! zhorím, jaj zhyniem!“ — Sťa na súšijelšovky, tak zäjely — „Slnko, náš pekáre,prižmúr čo i očko len, odvráť do pol tváre,gazduj s drahým svetielkom zimné na večere,spor s teplučkom, o Hodiech otvoríme dvere“ —Ale darmo na oči si poťahovalyjarabaté[15]ručníky, darmo zavievalyzásterkami bielymi, šuchorily riasoutu letníc, tu zbožíčka, svižkou stužkou z vlasovodháňaly od seba, ba i povrieslamii hrablisky, kosačky bujné srpňa plamy:onen pavúk na nebi veľký, slávny, sdielny,ktorý stále pracuje vo hviezd tajnej dielni,každodenne oblieka v šarlát zavše novýi náš východ, západ náš, šiator blankytovývšak pretkáva pablesky[16]dľa návodu naúk,umení, ichž nezná duch ľudský: toten pavúklen i ďalej odvíja zlatú priadzu s klbka,odvíjal i spúšťal sa — lebo jemu hĺbkažiadna nenie nesmiernou —, sbiehal v zemské lányrozkudlených na nitiach, v letku črtal plány,siete snoval, slabil tam, tam kosílil slučky:až ligotným vlásením[17]pekne poľahučky,vláknom nežným ani sen padlý do zrelnicezas i tuhšie opriadol naše robotnice…Nezbadaly osídel nových zmdlené ženy;len keď ktorú štipol lúč tučnom na rameni,zosŕkaly. Nečuly útku tiché ruchy:len keď ocitly sa sťa v pavučinách muchy,zvedely o nesnádzi, o príbudku roja.„Kdes’, vetríčku?“ zúpely, „kde šatôčka tvoja?Na koníčku hop-hop! sem, cez hôľ stínnu bránku —Pierko tebe, kobylke dáme každá dlánkučistučkého zŕňatka; rušaj, podskoč, chmárka…“„Ach, mlčteže, kačičky!“ zahriakla ich starká.„Rady, buďte, ako ja: aspoň neoziaba…“„Uveríme: stará že baba ako žabastudená je; och, my vám dnešný kožuch miledožičíme, i tak je priam po Brtomile,kde i hady zalezú do teplučkej diery…“„Posmešnice, pozor, hrom boží dobre mieri…“„Zkadiaľ? Z čista jasna aj… Radšej z chmáry, z chmáry!Kdes’, vetríčku? Privej — už hotové máš dary:svieže pierko z orešca,[18]miesto z rozmarínuz repíčaťa, z nevädze — krása! Vetrík…“Inu,slnce dobre chápalo svojho povolaniavýmer božský… Predsa už od stvorenia ránaplnilo ho: dľa neho vzchádzavalo z bezdnana ružových perutiach, kade vedie hviezdnanajvyššia púť, konalo denne vzletnú cestu,až, kde skvie sa jeho trón, dostúpilo k miestu,tam zasadlo na prestol v jasnej slávosienis berlou svetovladárstva, veniec na temenicársky, zrak zanášajúc vo prediely ríšenajzadnejšie, na svetlo z najtajnejšej skrýševyvádzajúc a hneď i hrozne strescúc planstvo,láskou usmievajúc sa verné na poddanstvo,tak strvalo; pozatým správy po výkonu,opatrení všemocnom ticho-vážne s trónusostúplo vše, teremy,[19]ktorým počtu není— jeho palác kráľovský tak je rozvetvený —,tými hrde bralo sa zpät, kráčalo zplna,ponáhľalo — za ním plášť trblietavá vlna —,chvátalo: až ďaleko, ďaleko, kde hrádze,snáď už sveta, pokoj kde, blahý pokoj vládze,tam vstúpilo… zapadlo v lono kráľky-noci…I zem z jeho poddaných; ono má ju v mociod tamtých čias — od ktorých? kto vek ráce drobtov? —mohlo, môže zachodiť s ňou ni chlapec s loptou,popúšťať ju priestorom, skubnúť zas na šnôre,možno, i tak robieva — kto zná, jak tamhore? —I keď jemu sverená bola v opateruzdávna: zhola nemožno, by ju ako dcérunebolo si získalo časom, obľúbilo,spoznalo jej žiadosti; predsa sladko, miloi samému prítulnosť detská padnúť musí —načo by mu v objeme divej hmoty kusy?Z pobehlice čo by mu, čo z jej šantovačky?[20]Samo však dosť staré je, by ľúbilo hračky…Nuž vie, musí vedieť: s ňou čo a jak a kedy,kedy bozkom vzbudiť ju, jej v obličaj bledýsvetlom frsknúť, aby si smyla snivé líčka,kedy do komôrky ju poslať, priať jej sníčka.Vie istotne: aké má city zavše v hrudi,kedy treba rozptýliť mračná, totie bludymyšlienkové v hlávke jej, zaihrať jej v okupotešením jasotným, žalobného mokuvysať z neho kalný zdroj, a oproti tomukedy zasa uvoľniť žiaľu, kviľby hromunechať priechod slobodný, nezbraňovať plaču,len aby sa nezašla nárkom, pieseň vtáčiupriložiť jej na slychy, prepiať pásom dúhy.Zná všetky jej slabosti, rozmary a túhy!Kedy uviesť radostnú v mája panorámu,i zas v smútku podzime nechať radšej samú,kedy, aby pôvaby razom všetky shliadla,jej dovoliť onoho nazrieť do zrkadla,ktoré visí klenutým štítom nebies brány,požičiť jej, voľkať si v šťastnom poihraní,baviť sa o prstienky s jarkom tu, tam s kvetom,tiene, tmavé motýle honiť šírym svetom,v klasnom mori kúpať sa, brúsiť popod stromy,sladké sbierať ovocie, nôtiť na preddomí,uskočiť vtom na trávnik, čerstvou brodiť rosou;i vraz všetky krásy jej podťať zhuby kosou,aby oči slzavé skoro pozapomly,[21]vidiek[22]postrieť závojom, zavinúť ju do hmly.Kedy schradlú, nemocnú k šerým odniesť brehomlistopada, zomrelú schovať, pokryť snehom,nad hrobom jej bedákať lkaním chumelice,kedy potom vzkriesiť ju zas, odhaliť líce,tvár scivenú zafarbiť maľovaním zory,kedy zvolať: ,Dievko, vstaň! čuj škovránkov chóry,mukot statkov, oviec bľak, vrzot[23]plužných kolies!slyš: čo potok hovorí, čo dúbrava, čo les;štrk! odmykám skliepok, šťuk! truhlu z tulipánu,vidz zelený živôtok, sukňu maľovanú!‘Kedy náhle obliecť ju do čarného rúchajak mladuchu, zazvoniť turíčneho Duchaveľkým zvonom, na svadbu sozvať húfy svatov,kvietím pestre vystlatou a kobercov zlatoupúťou studom zardelú doviesť ku oltáru,dymom zvíriť obetným, porozkrídliť chmáruperlovú jak zástavu, vzbúriť všetky zvuky,v harmóniu utriediť, všetkých bariev pukyrozviť v svetlá čudesné, tak zvelebiť krásu,kedy hody ustrojiť, živly do zápasupohnať, prstom zázrakov poklopať na krove,kedy skrušiť do prachu… Ono všetko to vie!…Znalo tedy slniečko i dnes, čo je treba.Vedelo: má nejeden ešte dopiecť chlebapeceň; toť, tam zelené ovsy na Kuníku,na Zásadcoch… pokým tie sbehnú po sloníku:[24]treba ešte prikladať hodne na ohníček,ajaj! Jabká v záhradách tiež nemajú líčekešte zdostač červených, slivy práve, slivyledaže zabronely… a tu aké divy!Vedelo: že na radky ozaj treba žiariť,na ostrvách vädnúcu ďatelinku škvariť,mládze sušiť voňavé, kým nezájdu v šopy,pilne strážiť, zabávať nadurené kopy,zrieť, čo jarô, či zreje, i pritkýnať ucho…toť! i mlynár nechce mlieť zrno, ak nie suchô!Nuž má páľa tá svoj cieľ, má príčinu spara,slnko zná ich… a tam, ľaď, koľká haravara!No nakoniec vedelo ono dobre i to(svedkom bolo, skrytým za rajských jedlíc sito):keď tí prví ľudkovia už prepadli trestu,z raja boli vyhnaní na tŕnistú cestu:čo im sám Boh uložil hnevu vo bleskotu:[25]v potu tvári budeš siať i žať v tvári potu!V potu tvári… len tým ak tŕne povyzlátiš;v potu tvári… pokým prach v prach sa nenavrátiš.V potu tvári… ľude môj, a Boh neubiera,žitie kríž… no statočné dielo neumiera! —Popoludní, ako to kedys’ rád som robil(i tú rozkoš medzitým na pazderie zdrobilmi zlý osud, jak mi vzal mnohý poklad vzácny),povyšiel som do poľa, kde ruch stával prácny.S kroka na krok nové tam triafam na pamiatky.Divily sa; mienil som: život, ach, tak krátky…ale riekly súhlasne: ,Ej, to dávno bolo!Nejeden raz zvrtlo sa času prudké kolo,čo si s nami trávieval šumné detstva chvíle,dumával tu šuhaj už, zapálený mile,unášaný peruťou kamsi dovysoka,až sme nestačily ťa stíhať svitom oka,orol kýs’ už nebodaj — možno, i len striežik —dávno, dávno, iste, veď pripadol ťa sniežik…‘Polykol som odpoveď horkú, chôdzou tichouprikĺzol sa popri nich jak had, časom vzdycholutlmene, ku jarku pridružil sa náhle,ktorý crkal dol stráňou zvučne, spevne, tiahlei prehlučal reči ich. Hore ním som potomstúpal mäkkou otavou, jeho za zurkotomčím diaľ vždy viac slabnúcim v sprerývanej sloji,až došiel som, pod krovím kde sa tajne zdrojí[26]v stínu klenov rohatých. Ztadiaľ tiahne chrastedlhoký pruh (všeličo to tam spolu rastie),jak by stráne obrva (ponad prameň právetoten, tedy ako by ponad oko v hlaveobrva to kudlatá); hneď čistinka malá(možno, trávnica ju dnes včasne povyžala),šiator lôhu ponad ňu (tiež útulok známy)s jarým lístím, sťažkaný[27]hojne lohyňamiv ružovom už zánete, ponuk zprava-zľava:sklonil som sa — spočíval, na ramene hlava(u nôh bzukal čmeľ, vzletev z kvetu medonice),zrel som kraja letného skvostnej do svetlice…Vozduch kolimbal sa sťa vody jemné vrenie,ustielal sa na slnci, vlnil nepredlene,no bez šumu, záplava stopeného kovu;škovran zťažka hádal len pieseň obžinkovú,bol zvädený.[28]Kobylky, pravda, vytrvaleskackaly si, svrčky im húdly neustále;no i vravy ľudskej dosť, smiechu, spevu, krikov:pracovaly predsa kol kŕdle robotníkov,pracovaly ochotne, hoc aj ožihaloich dôkladne — že vraj už predsa preháralo,slnko zahlo k úvratiam — veď ak by tak o deňo dva spŕchlo, hrúza! — deň taký tedy hodenmnoho, nech tak prší pot radšej hustým brokom! —pracovali — prepelky hybaj! s ,podspodok‘-om…Žatva bola… rozkoš, och! stých radostí smysol!Vzduch sa vlní, kosy lesk v ňom vše jak pstruh blysol…A tá vrava prírody, spolu i človekajaročkami sbieha sa ku mne, hravé vtekáv dumu moju, plynúcu ako veľká rieka…CVENG KÔS:Šu-šu-šu-šu — šav!Cvendžíme,zuníme,zvoníme —skosímerolí zlatohlav.[29]Ži-ži-ži-ži — žez!Osielkaneveľká,ocieľkahrdielkanaostrila rez.Šu-šu-šu-šu — ušť!Čo bolookolo,skosímena holo —a zas bude púšť.Ach, i ja znám takú stráň, požehnanú nivu!Päť riek viery skrápalo, vlažilo jej skyvu,keď vyprahla; jestli však chmúry smútku svislydlho nad ňou, bleslo päť slniec — zbožných myslí…Nádejí tam obilie bujné rok po roku,ľudia zhíkli: Krása! Hej, až tak milo oku!A úroda! Nikde snáď také plné klásky,zrno sťa hrach, zrnôčko najčistejšej lásky!Netrvalo dlho — ach, kto zná božie súdy? —Prišiel kosec pošmúrny, strašný kosec ľudí,skosil nivu na holo, na vnič, na púšť skosil!Bolo — bolo, nebude, čo bych ako prosil,nebude viac — trávička mohýl ak sa zavdá…[30]Prameň vzdychol, zlunil sa[31]temne: pravda, pravda…STESK SVRČKOV:Ža-ža-ža-ža —Nič nepováža:že čvrkám,že štrkám;len berúraňajky, obed,večeru —sto bied… zrzrzŕ, skok!…PREPELICE(v to):Chav-chav — podspodok!Všetko padá na spodok.Škoda žitka, jarca škoda,pšenice:boly ako šumná voda,my v nej ako mrenice.Škoda, škoda, veľká škodaďatelinky:pohoda či nepohoda,našly sa v nej omrvinky:vajko mravčie, hmyzu zobky,húsenky či vtáčie drobky,zžltlo proso, ako zhasla,či sa páslapána-bôžka kravička…Škoda, škoda, veľká škodaľadníčka:hojda-hojda, celem-belem,kolísal sa, uhýňal sa,ako vetrík zarážal…(V to)SVRČKY:Ža-ža-ža-žiaľ…PREPELIČKA:Chav-chav — cip-cip-cip…SAMČEK(v odvet):Podspodok — majú vtip…Stály boj je na svete o ten život biedny.Jedno druhé vytíska, trápi, ničí. Jednirodia sa a druhí mrú, ustupujúc oným.Tam ples, tuto súženie. Snáď, keď slzy roním,tiež sám sebe neželiem, ale trvám v žialijak príčina: aby sa inde radovali,ako oni kedys’ var’ tiež načreli vlahytej, bych sa ja utešil… Čo to, dáke váhy?Ničoho viac nemáme, jak čo druhý skytá?Šťastie člnkom bolo by, ktorý sem-tam kmitápopred bidlá[32]krosien, kde v osnovu sa vtkávato, čím život stojí zač? Strežú zprava-zľavačakatelia, rujú sa, kto z nich prvší bude? —Ako, len keď niektorý zpred mňa navždy ujde,keď jak hada potriem ho, dôjdem cieľa túhy?Závisť, útisk maly by života byť spruhy?Práva neni bez krivdy? Pravdy niet bez falše?Niet bez mreží slobody? Dobrá iné, ďalšievšetky špatný hádžu tieň? Každé heslom chabým,jedno váži jedine: beda, beda slabým?Ó, nerozum, neľudskosť, pud šakalov i vrán —Pán prírody vznešený surový čo tyranvylupnul sa z šarlátu, riadi samopašne;myslí, samovládcom je, a je — otrok vášne,horší všetkých otrokov! Škoda krásy rúcha!Tedy črep to hlinený, bez nadchnutia ducha?Náter všetko, mazivo, postrach pre susedov?Fígeľ války, váhy mam, sochor Archimedov!?Odvraciam sa s horkosťou… Hasnú ideále…Ale kde cit? Roztiekol v piesku? Stuhnul v skale? —Srdce, srdce pohodím vašej váhe v misku:a po boji, nesváre je, po hryzovisku!Srdce majte, spozdeným čo otvorí dvere,padlých dvíha, neskrblí, dáva, i keď berie;srdcia pravé života riešia harmóniu,obeť…[33]Prameň zžblnkotal: i mňa pijú, pijú…KOSCI:Rušaj, šústaj, driečna chasa!Steblo sťa trsť, zlatom riasa;zurastalo,[34]oťaželo,sklonilo sa, kam vedelo,požehnané, krásne zbožie —chválaže ti, Panebože! —Rušaj, šústaj, bystrá čeľaď!Či vidíte zajka peľať?Tu sa ježí a frňúzy[35]skrúca, šúľa na motúzy:doň sa, chlapci, doň sa, druzi.zajkovia vy, za viťúzi![36]Pomyslite: že to Turci,či čudáci, Brandeburci,[37]čo vám z neho strebú pivo;pomyslite,a tak tniteživo, rezko, rezko, živo!Hop-hop-hop,jeden zákos jeden snop —Dva-tri-štyri-päť!zasa jeden rad —Huhú, hahó!ŽNICE:,Bože nám pomáhaj, všetko nám dobré daj;daj zdravia i chleba:veď nám ho moc treba…Bože náš, Pane náš z vysokého neba:keď si nám dal zuby, dajže nám i chleba…‘[38]Huhú!Chlieb? chleba si žiadate, o chlieb staráte sa?Hej, i chlieb je potrebný! Dajú ho nebesá,daly vám ho dosýta! letí šťastný oznam —No ja iný pri vás hlad, inú žízeň poznám;i hoc neotvoríte úst, riecť: že ste hladní,že vás mdloba za noci, záha trápi na dni:viem, lačniete, smädnete! Podivno vám to znie,verím; ale verte tiež: oboje je hrozné,tým hroznejšie, sami že nič neviete o tom,neznáte sa, bezďačne živoríte, potomi hyniete ledajak, ej, nemilobohu!,Nuž tak?‘ hlavou skrútite, preložíte nohu.,Ak tak, ak nám rany vieš, v nás nachodíš muku:tedy neleň, flajster daj, skoro vysúč[39]rukua rozumy sosbieraj; buď náš lekár dobrý —‘Ó, hej — lenže k tomu sú treba ducha obri,a ja malý, slabý som… Och, kebych mal slovoMojžišovo, pršiace ťažšie nad olovo,Samsonovo rameno, Dávidove struny,Izaiášov zápal, čo hlasom hromu dunív tupý Izraelov sluch a žeravým padáuhlím, nečistotu dcér myjúc, škvariac hadav hrudi synov neverných, — zrak, čo vekov horyzná preletieť orličím krídlom, rúšku zorybudúcnosti rozhrnúť: predvídať, jak bremäpomsty božej valí sa jašterčie plemä,na bezbožný Babylon, jak sa švihy shodlyním v storakej káre, jak hnusné Béla modly[40]skydly v priepasť s treskotom, na palácoch pýchybodľač vzrastie, hukot sov sškrečí, príšer vzdychyv sieňach pravde uzamklých… búrnom jak po snemehrozných poslov nebeských v tichom Betleheme[41]skvitá prútik z parezu Izai v času plnosť,aby konal, čoho nik nedbá — spravedlnosť,i v prorockom nadšení zjasať: Povstaň z prachua zaskvi sa, stiesnený húfe, žiara nachuna cimburí Siona vzplála: ide, iderek udatný, silný Boh, vykupiteľ prídeskoro a mzda jeho s ním…[42]sšumí brod Siloe…[43]Ó, kebych mal všetko to, pádne božie zbroje,rozptýlil bych mračná lže, poznal bys’ sám seba:že si človek, nemenej vyvolenec neba,jak ktokoľvek — nadutec, čo ťa zhŕda, haní, —tvoj byt spadá pod pečať božských prikázanípráve jak byt onoho, nies’ rab podľa krve,červ pod pätu, veteš,[44]chlp trávy na ostrve;rozohnal bych v tebe tmu, zvíril v nútri zhnetlom,i zvieš: že máš duše hlad, žízeň máš za svetlom,prahneš živom po prúde, krahneš obnažený,trpíš, stonieš, v nevinnom zmieraš umučení…Vlial bych ti síl rekovných: bys’ sa vzmužil, vztýčil,žernov s pŕs si odvalil, raz i sebe žičilúrod lepších nad zemské, stuhnul v žitia práve,požiadal, čo tvojho je, predne ducha zdravie —vetríčka, čo slobodne toť i poľom veje,a pohyby, z ktorých sa viažu slávy deje;pritom pieseň spieval bych velebnú a mnohú,kus sprevádzal teba — zas dobrorečil Bohu!A veštecké rozpial bych krídla, a ich šľachyodvial sivú oponu, zvolal: Ajhľa, snahyvaše, tamto na horách budúcnosti diaľnychrozvité v skvost ľalie, v šumot[45]tokov valnýchuradené[46]súladné, aj, žeň zlatoklasná,sihoť blaha s podnebím dobra, pravdy, krásna!Všetky súžby, neresti posiaľ — iba stupne,vlny zanášajúce loď… Och, krivda čľupne,čľupne v bezdno, víchrica zaduje v jej kalich…Chlieb? I chlieb, hej, kochajte sa v tých klasoch zralých,vedzte však: že človek, by nezahynul škodou,nielen chlebom bude živ krátkych zemských hodov…Zbublal zdroj i doložil: ani mŕtvou vodou…DETI(baviace sa na briežku, zrazu vypravovaco zanôtia):Deti! deti — ako smeti —hore hlávky! šarkan letí,černokňažník zďaleka…jujujuj!Na čom sedí: čierny vták,ako oblak, jastrabák…jujujuj!Koho vezme? koho? toho,čo sa bojí, uteká;teba — jeho, iných mnoho —mňa preletí, nechá tak,tak-tak-tak!Letí letkom slnečnice,padá pádom do pšenice,hľadá zrnko, mačný mak…Nájde, zobne. Ak nenájde,do čiehože dvora zájde?Do vás — do vás — schytí, zje ťa…Kurča, kur-kur-kur,pekne očko žmúr;oves krílko, nachýľ hlávku,nebodajostatnú si skubni trávku —Jajajaj!Kvoka, kvoka — chráň od zmoka!kvok-kvok, kvok-kvok… Ktoré dieťaodtrhne si prvej kvieťa!?DIEVČATKO:To môj blyštek,[47]zlatníček —blysk, blysk —DRUHÉ:Moja stračia nôžka!Strač-strač-strač! Hľa, skokla troška —CHLAPEC:Tuto môj zas králiček.Králik — králik, slož korunku,pláštik daj i meštek svoj —DRUHÝ:A ty, turček, sobleč hunku!šabľu odpáš, skladaj zbroj…TRETÍ:A ty, zvonček, pod šípom:čo sa kníšeš? — Starý ňaňožije ešte, dýchal ráno —Si zo spieže? — Nezvoň, nieže!cingy-lingy s našej vežeaž na večer — bim-bam, bom!DIEVČATKO:Môj je krajší, pozri len!Zlaté lístky, zlatý prach,čača!…CHLAPEC:Eha! Ale ten,to je krása! Lupne biele,i ružovo zabronelé —a v srdiečku zlatý hrach!Ejha, ten tvoj žltáň… Sem!DIEVČATKO:Nedám! Ale!… Vzal bys’, viem —Zapros —CHLAPEC:Čo ma po prose?[48]Dajsasvete! — Jujuj! chrobákkoľký na ňom! Má i zobák,ľaľaď, zuby! — Ryp ju skôr!K tomu ešte má i kliešte…DIEVČATKO:Nemá… Veď to iba čkor.Hľa, už hmýri v zákose —CHLAPEC:Dáš ho zaraz, a či nie?Dáš ho!DIEVČATKO:Plno! — Mamo, mam…CHLAPEC:Nekrič!… Viem kdes’ lohyne,drienky,[49]mravky,[50]serepútky,[51]nastýbané[52]na parútky,[53]zrelé, sladké — i oriešky,zpod zelenej kukuk! striešky;a kde špalky, visia ľalky —kto mne dá, ja tiež mu dám…Hajaj! s jednej len halúzkybolo by ich mnoho aždo podolka čejsi Zuzky,veru!DIEVČATKO:A mi naráňaš?Tu máš kvietok…CHLAPEC:Po prose?Jojój! chi-chi… Máš už tamprášek žltý na nose!DIEVČATKO(pustí sa v plač):STARŠÍ CHLAPEC:Neškriepte sa! Dosť ich máte;do batoha nasbierate.Ľaľa, ľaľa, koľký čmeľ!OSTATNÉ DETI:Kde, kde, Janko?STARŠÍ CHLAPEC:Uletel.Tu nablízku iste máhniezdo…OSTATNÉ:Var’ nám medu dá…STARŠÍ CHLAPEC:Alebo len zadudá —Mohol by dať, keby chcel,lenže, skupáň! — čo nakvári,[54]skryje, zamkne do almary.Ale motýľ — aký krásny!Ticho-ticho, sadá, sadá…DIEVČATKO:Však mne ho dáš? Ja ťa rada —CHLAPEC:Plno! — Klobúkom ho pľasni…STARŠÍ CHLAPEC(vráti sa):Nič je, ušiel. Zato tuslimák; dajte robotu!…DETI(spevavo):Slimák, slimák: vypusť rožky;dáme múčky na halušky,na vahanček[56]nasypeme,za varešku prisypeme,i štipôčkou dosypeme…[57]MATKA(zavolá):Janíčko, dones nám vody!DETI(opretek):Ja — ja — ja…MATKA:Kto prvej schodí.No Janko starší je; istei v školskom zmúdrel už cviku,— krčiažtek pošukaj[58]v kríku! —Vy drobné upadly by stedo studne — potvôr kde veľa:ropucha i vodné teľa,živý vlas, jašter i háďa…— Pozoruj, nezmúť vodičku,a tým tam lap prepeličku! —Sem radšej, detičky, štrkáčvyberať…DETI(pobehnú):Joj, hrbáč, hrkáč…[59]DIEVČATKO:Mamička, stŕňatko[60]báda —CHLAPEC:Bolo to! Máš stupky[61]svoje,pristúp ho! Jak skočíš hodne,pošteklí leda, keď bodne —MATKA:Brázdkou si, húsatko moje…— Za to, deti: po výmlatkukaždému ver’ po vtáčatkudostane sa — čížiček,čo do vrstvy zachodí,nepýtajúc slobody:pozobkať si na klásatku,navymýšľať pesničiek…DETI:Vtáčka dostaneme? vtáčka!MATKA:Neletáčka… kus koláčka…DETI:Kedy, mamka? Recte, kedy?Ó, milý náš Božíček!…MATKA:Kedy, dietky? — Inu, vtedy,vtedy — kedy — na Hody:keď k nám príde Ježišek!DETI:A kedy to bude, mati,že k nám príde Ježišek?…Oj, povedzte, prosíme —MATKA:Kedy? Bože… O zime.Hej, hej, keď sa hodne skrátidníček, slnko jasné stúlisvojej cesty oblúček;keď roličky pozadulyveľké snehov záveje,i celučká dobrá zemmiesto trávy odejezimušný si kožuštek;chumelice zastukajú,[62]uhly domkov zapráskajú,zosŕka svet bez pomoci —no vtom v jednej mraznej nocivraz zažiari Betlehem!Anjelici poľom zhudú:sláva Bohu, pokoj ľudu…DETI:Joj, mamičko, zbuďte nás!Chceme vidieť anjelikovkrásnych, čuť ich milký[63]hlas,a ak voľno v ten čas svätý,na oblôčku zabúchať:Poď, Ježiško, medzi deti,u nás teplo, príď sa zhriať —premrzol si, vyhladol si;lôžko, mliečko budeš mať…Zbudíte?… Hľa, aký hrkáč!…MATKA:Zbudím, deti, v pravý čas;musíte však poslúchať —Nuž skubte ten mrcha štrkáč…— Toť, malý Juríček skríkol!Choď k nemu — ktoréže? Hanička,zakolíš, pokolíš Juríčka;i teba kolísal tretí…Detský vek! Ó, jediná šťastná, zlatá dobav celom žití pošmúrnom… Ako rosy zdobazrána v kvietka kalíšku v hravom bariev tokui mne, i mne zasvitlas’ v udivenom oku!abys’ aj hneď usnula navždy, jak deň vzletelvyššie, a ja hlbšie sa prizrel jadru svetiel,spatril,[64]ach, knôt spálený…Ó, zmámené zdanímsmysly detské! vrúcne jak svisly zmaľovanýmleskom prázdnych preludov! s akou úprimnosťouich zobjaly! z ríše hmly zavítavších hosťov,i utkvely motýľmi: na perlistej šnôreroztočených pavučín svitom — na pozoreligotavej bubliny, krútiacej sa penyhrách — na pierí púpavy v prudkom zápoleníveternom — na kvetúcom, blkotavom[65]makupoľnom — loďkou tenúcom hrdom na oblaku,zástave s nej vlajúcej, trblietavej dúhe…A nebolo spočinú neurčitej túhe!nie pachteniu po čomsi podnes nepoznanom,nevidenom posaváď, ešte neslyšanom…Oči placho brnkaly ani kola spice;žiariť sa im zazdalo krídlo lastovicev slnci, ináč počerné — zdalo iskry sypať(ó, len raz môcť perute také sebe pripäť!len raz! pablesk dochytiť…); sfijalely tiene:paláce z nich stávaly nebies po sklepenie,v štíty, veže pojily vľahce sa ich chlpy,pod prôčelím topole kovové sťa stĺpytlely zorou obliate — večerná tíš zvládla —(ó, budova nádherná keby nezapadla!otvoril kto predsieň jej aspoň…); no už divynové! hole tátošmi zotriasaly hrivy,prúdy ohňa sršiace, daly sa v cval kolohradieb mesta, stočily obrovské jak kolo,šípy vzplály súmrakom, zablýskaly zbroje,zápas, zmut…[66](predvidené snáď trojánske boje).[67]Hrom zrachotil pozatým, víchor ohnul stromy(,Pánbožko! šak? hnevá sa, mati?…‘), stŕply domy,príkrov kruto zaprašťal (,Či to dáki obri?…‘).Svitla hviezdka (,Jeho prst kývnul… už je dobrý!…‘).— A čo hlasov vábivých dochádzalo k uchu!Pieseň vtáčia, čarozvuk jarku, hudba vzduchu;ba i z brala starých pŕs prívet durným hlukom —Všetko, všetko hýbalo drobným srdca tlukom,[68]plieckam prialo perúťok, slasť žičilo chuti,popod nohy vystrelo chodník zakvitnutý,zapĺňalo obraznosť tajomnými zjavy…A sny? Ó, ich čudesá, plnosť božej slávy,kolimbanie dušienky medzi dvoma svety,shora prílet anjelov s ľaliočky kvety…A povesti? Ktože tých prešiel šíre kraje,kto? Kto uzol rozviazal kedy velebáje,ktorú mladý ľudu um osnoval i snuje?Čo tam videl decka zrak! Saní hrozné sluje,[69]v ktorých ako vo vyhniach kudlí sa a horívečne; vrchy z kryštalu, z drahokamov hory;Lomidreva lesom rut,[70]fígle Loktibrady;tance víl, hry bôžikov, granátové sady;pôtky piadimužíkov s kŕdľom potvôr dračích;zámky, otáčajúce sa na nôžkach stračích;zakliatej hrad princezny, kam nevedú schody —i junáka, čo ju preds’ ztadiaľ vyslobodí;kráľov (verže netakších,[71]jak tí v tomto svete),pýtajúcich ľudkov sa: čo ich bolí, hnetie? —popelvála v robote ťažkej — bez pomoci;krásnu pastorkyňu, juž zlá macocha v nocibúrnej z domu vybila — jak šla svetom bosá,kam ju oči viedly, či vlastne totá rosa,čo jej líčkom stekala i vše zažhla ružepo tŕninách, svetielkom blysla u kaluže,abo žblnkom šepla jej: nebež, nedohoní —;kráľoviča, víťaza, na slncovom konis červánkovou čabrakou čo sa z brány šviholvýchodu, na píšťalkách stých — škovránčích — stiholvraz zapískať, luče-luč! do košiara kázalkŕdľu hviezd…No všetko to razom sotrel, smazaljeden krušný okamih čiernym krídlom zmeny,sfúkol vtedy, ako som prvom pri lúčení,s taršuľkou kníh u boku, s obťažkanou hlavouprísnou otca náukou, i srdečnou stravouzásobený od matky v duši, školák malýzastal, vposled zaplakal v usedavom žialina tom milom domácom prahu… Áno, dveretie isté, čo vtedy mi, vrzgnúc v rannom šere,otvorily sveta diaľ, hadivá kde dráha,ony zavrely mi aj — raj detského blaha!…Lež hoc skoro pobledly ružové mi zdania,vylúpla sa pochodov háveď ulizkaná,[72]i zapriahly šuhajca tvrdé povinnosti:predsa nezvýšil som len hlúpe, holé kosti,nepotiahla myseľ mi kôrou hnusná smola —pozostal mi: rozkošný výhľad v naše polia,keď sa jarou vyzdobia, opásajú letom…podnes chovám priateľstvo s hviezdou tak, jak s kvetom!Zbudol i krb rodinný, zkiaď mi láska spieva —zostal svätým v izbe stôl, z mäkkého hoc dreva,oltárom, kol ktorého kľakali sme vďačne,dvíhali zrak zrosený prv, len potom lačnéústa o chlieb vezdejší, božie omrvinky…Troje dietok bolo nás: jak u ďatelinkylístky tri… i nesvitlo slnko na vlas chvoje,neodkvapla rosička, s neba nesúc koje,[73]nedoľahol vetierok zemské na pokoje:aby neocítilo razom všetkých troje…Všetkých troje v svätvečer Vianoc pocty sviecezažihalo; z plamu ich, jak plápolá, liece,v roztúžení zbožnom si veštilo len dobré,čisté dobro… Človek, ach, unúva a žobre,a medzitým vyrklo už nebo: nenoc! nedeň! —[74]Bolo — niet viac! Z trojlístku zostal iba jeden;na kostonku uvädá — až odletí s víchrom…Nuž a v dome pošmúrnom, chladnom, pustom, stíchlom,možno, stojí oltár — až rozpadne sa zrazu;pavúk opriadol ho, zub vŕta drvokazu…… Och, že nielen detinské hračky, vzdušné hrady,ale, kde by večne sme zhrievali sa radi,i sŕdc drahých ohnisko rozvaliť sa musí!…Prameň trúchle zblbotal: všetko iba kusy…DIEVČINA(nad medzou):Odžala som od medzičky,odžala som,do susedov prepeličkyzahnala som.Zhýnam prútky na svíbäti, na drieni,ako búrka lesy:kukám, kukám, kde si,môj holúbok milený?MLÁDENEC(pod medzou):Odkosil som od medzičky,odkosil som,do susedov prepeličkyzaplašil som.Nie chrastina, čo by hora vadila,zlámem kus za kusomani víchor — tu som,holubička premilá!Ľúbosť? — O, mladosti kvet krásny, vonný, ranný!I ja som ťa sadieval v srdca svojho stráni.Ujal si sa, rástol si rozmajrína lístím,pokropeným svitania rosy hráškom čistým.Odrástol si, zableskol roztomilým kvietím,šepnul: život tmavý je, nech ti pozasvietim!A svietils’ mi hviezdičkou z akýchkoľvek chmúrok,kým som plavec povoľný[75]morom mladých búrokplavil sa: až šťastnes’ ma dodal pôdy kraju,vtedy zhasols’… darmo, i hviezdy zapadajú…Ó, šťastní vy v ľúbosti! — No ja nezávidímvám sŕdc sladkej rozkoše, jak tisk ruky vidíma sedať vás ako dva kvietky na jabloni:som kvet, ktorý odkvitol a už hlávku kloní…Nezávidím; prajem vám lásky vytrvalejcez jar, leto, cez jeseň, zimu a tak ďalej:dbajte avšak, aby sa jej kvet voždy blyšťalčistou nehou…Zhrkotal jarček: ani kryštal…HRABÁČKY:,Nebanovala bych, kebych nemusela,kebych ťa, šuhajko, rada nevidela.Veď ja nebanujem, že tvoja nebudem,ale ja banujem, ako ťa zabudnem…Veď som sa nazdala, že pole horelo —a to sa milému líčko červenelo…‘[76]Trávnice? Ó, krásny spev, výron mysle ľudumôjho prostý, srdečný, plný tepla, studu,samorastlých myšlienok, samotečných[77]citov:jak zdroj, vyvierajúci tajne, — kvet, čo skvitolnevedomky v prírode voľnej, lícom stránezmladeným, bez líčidiel, divom, nečakane,leda tknutý[78]svitom a krôpkou rosy v máji —ako šumot — kto zná, čím? — vyrušaný[79]v háji,ako vzduchu nálada prudká, závan vonný,blankyt: hneď sa usmeje, hneď zas zakaboní,hviezdy vznik i čarolet…[80]a preds’ vždy tak istýkúzla, púte od srdca k srdcu, jasný, čistý!…Kto vyskúma, uhádne: kedy, jak sa rodí,aké vrstvy pretečie, aké prejde brody,akú zvládze ťažkosť, až piesňou vo svet zhudie?Ale najskôr s pôrodom jeho tak to bude:radosť slietne s výšiny duše, zora zlatá,žiaľ podíde zhlboka, horou smútku chváta —i kde dumy poľaň, kde križujú sa cesty,stretnú sa, zasadnú jak ženích u nevesty:ona smavo[81]zasvitne v obličaj mu čierny,on zas tklivým zrakom jej všeteč skrotí, zmierni,až si porozumejú, uvyknú[82]si celky,ruka v ruke, v duši duch zamenia sľub veľký! —i nadpriada zatým reč jaro hneď, hneď jeseň:zuní mluva rozkošná, zádumčivá pieseň…Niekdy radosť prerazí: svet podskočí celý;niekdy smútok prevládne: deň zatmie sa biely…— Akokoľvek: spievaj, oj, spievaj, ľud môj milý!Tvoje piesne, tak či tak, lež sa narodilyz tvojho lona jedine, z duše tvojej plna:za vzdychnutím vzdychnutie, za vlnôčkou vlna…Nepojčals’ od suseda ich, ni nenakradol,tvojím skvostom, pokladom sú! Sám Pánboh zhliadolna teba, snáď uvážil: Skromný, chudobný je —nech má vzácnou náhradou prelesť harmónie…Ó, keby ste vedeli, keby, ľudia moji,čo tá pieseň znamená, za čo ona stojí?Nie je chleba okruškom, pravda, hunkou nie je,človek nezasýti sa ňou, nezaodeje;predsa keď tak skvílite poľom prenikave,rozpustíte poletom[83]pieseň po dúbrave:verte, mocne pôsobí to i na prírodu,skale súcit vynúti, sčerí mŕtvu vodu,hruď obmäkčí suchých hrúd, zbožie popchne k vzrastu,udomácni pohodu, ulahodí šťastiu…Neviem, odkiaľ, ale to moja mienka stará:vaša pieseň živlom je, časťou vášho jara!A keby ste vedeli, totá pieseň, onaaké divy, zázraky pri vás samých koná?Nevoľa vás zachváti, kási mdloba zmára;no už ona poradí — lepšie od lekára…Abo zadrie do srdca vám tŕň bôľu v chvíli;kto ho vymne? Ona len, von, zajačku milý,von-von, uteč do chrasti… vábiac lichotive.A jak vyšiel, obzrie si ranu ľútostive,sfúka perly krvičky… nič to, zjasá, istím,balzam roztrie, obloží ľaliovým lístím…Ó, keby ste vedeli, koľká je v nej sila!Počuli ste lebo nie… ona prelomilabrány neraz tvrdých tvŕdz[84]i sŕdc ešte tvrdších,vôľu nízkych hrdošov, kráľov ešte hrdších,ba, ak nezabúdate, čo vám povesť rekla:dostala sa kedysi do samého pekla!Lucifera získala, zmilel[85]od veleby…[86]V púšti sirej slávne zas zbudovala Téby,[87]a čo všetko zmohla!… Nuž taký to dar dobrýz neba! Ani neviete sami, že ste obri!A keby ste, vedeli, ako závidí vámsvet ju! Viem, vy nedbáte; ale ja sa dívam,vidím kypieť jeho žlč, rozpínať sa tieseň…Jastrab čihá; rád by sa vrhnúť i na pieseň,[88]zošklbať ju na kusy, zahubiť ju navždy…Ale ona, bedlivá, zbadá pokus vraždy,ešte vposled zakvíli, s tým jak holubicastrelí krídel trepotom, chytro učupiť sači pod strechou chalúpky, či kde hora hustá…Ó, spievajte! — Kto by smel zamknúť zlaté ústa?I ja spievam od mladi. Ako? Čo tam po tom!Iste slabo… sotva i niečo viete o tom;no nemožno nespievať. Milo či nemilo,i mňa, takhľa, ako vás, razom zachvátilonepoznané vanutie, pudí[89]tajnou mocouhneď dňa jasnou oblasťou, hneď hviezdnatou nocou,a viem, hnať neustane, pokým s hlasom dušeostatným neodletí — ostatný šíp z kuše…No zvinil bych, svedomie poškvrnil bych hriechy,kebych piesni nepriznal všetku sladkosť techy,[90]každú radosť, ňouž mi hruď kedy zahorela;áno, ona vševládna! jej ružové krielanaddvíhajú odprvu tiaž mi na postatichlebovej, jej milota chodníček mi zlátitým plačlivým údolím… Poézie vonnýdych mi plaší únavu, keď sa slnko kloní,rozlad[91]upravuje môj, protivy mi mieri,nádej zrosí, obživí i kahanček viery;ona, áno, zavládla celým mojím bytím!…Len ňou som dač; bez nej, ach, ničomné nič… cítim!Ó, spievajte, piesni nech konca-kraja nenie!Sami vyznali ste už, že je potešenieona vaše jediné, sami stvrdzujetetobôž, spev že slovenský je najkrajší v svete![92]Hej, spievajte, matičky, kým hojdáte deti,Vaša pieseň jasotná nech im vo snách svieti.Spievajte im, i kým ich zabávate v lone:že im utkvie v ušku váš spevot, jak zvuk v zvone…A spievajte, device! Nech nemyslia vrazi:umrel rod, bo zanemel, nehne na reťaziani piesňou žalobnou,[93]ani kvíľnym vzdychom;trávnice, čo vzbudily svit, odtiahly tichomnočným zpät… tam zaspaly jak Piťove struny.Spievajte, zahlahoľte na vysokom grúni,na doline rozmilej, vo slobodnom poli!Zaspievajte junači:[94]Na Kráľovej holi…Zaspievajte rodine: Hoj, rodinka milá!…Zaspievajte zhubcom: Oj, márna vztekov sila!…Zaspievajte nebesám: Bože Stvoriteli,[95]prezri, shliadni, oblakom čiernym rušať veli —odhaľ blankyt slobody — zdvihni, poľúb, zveľaď…A tých vašich pesničiek štebotavá čeľaďako vtač nech preletá, nikdy neustávav okná ďubkať, podúrať, vábiť zprava-zľavado roboty velikej… v borbu slávoplodnú![96]—Ó, milujte, pestujte krásnu pieseň rodnú,jak švárneho šuhajka — jak ružové puky…Prameň splieskal v jaročku: jak ja svoje zvuky…ŠVIST(snášaných)SNOPOV:Z ňadier zeme,zeme-matky,kde píjalo, jedávalopokoj sladký,vzišlo semäodomknutésvižkým kľúčom,na zelené na parutepodvihnutézlatým lúčom…Hrkla rosa v očko pravé,pablesk frkol ihneď v ľavé:usmialo sa,pohralo sa,sobralo saz lona mamky;prišly vánky s každej stránky,rúčky sňaly si do vienka,schytily ho na ramienka,zahojdaly, kolísaly:,skrinky-jamky‘…brnkly, spadlo na kolienka…Vstalo, rástlo, našlo hlások;mliečko tváre lapá žiare,žltne; zlatie šarý[97]vlások…Bolo jarcom —už je starcom,hlávku kloní, clivo zvoní;podťali mu nôžky zrána,složili ho ľudia čudnína úslní do úkosa,[98]hoc plakala veľmi rosa:moja riasa, moja krása!O poludníprišla žena, prišla panna,no pohrebná celá chasa,však veselé shromaždenie:zodvihli ho hrsť po hrsti,hneď ponižepohrobili[99]v mohýl kopy…Zvláštno, divné premenenie:snopyz prstia z brázd — kríže!Premenenie: kríže!… Ó, i Pán veľký svetapremenil sa na hore! Tá tvár jeho svätávzplála slncom, v biely sneh prešla tmavosť rúcha;slnce — pravdy značenie, belosť — odev ducha…Pristal k nemu Mojžiš i Eliáš, a v tichurozmlúvali spolu s ním, o čom? nášmu vzdychumárno vzdychať, rozmýšľať márno umu, lebomluva pošla z neba i vracala sa v nebo,vánky, ktoré slúžily im pri rozhovore,hrajúc s plášťov okrajmi, ihneď hore, horezavzaly[100]ju na krídlach, praví anjelici;blízko boli dosť, a preds’ ani učenícinečuli jej. Najskorej tí dva riekli: Panea proroče prorokov! Naše prikázanievyšlo nazmar, zvetšelo[101]v ľudskom pokoleníako morom búrlivým slabý nákyp peny,naše služby horlivé dávno zabudnuté,kviľby smiechom, odporom hrozby zadrhnuté…žiaľ, zdar nekorunoval čelo nášho diela:a preds’ — mimo zásluhy — bez uštknutia telasmrťou, zahrnul nás Boh v priečin[102]čistých zboží;no ty, hoc i pravý si, jediný Syn boží,hoc v podstate Hospodin si v odení zeme,i máš kľúče všemoci, máš, jak dobre vieme,rád premúdrych zásobu, najistejšie lieky,zdroj milosti kypiaci až na všetky veky:nevykonáš ani ty… neodoláš hadu— tak je to zle s človekom od prvého pádu —,nevykonáš ničoho pri nich dokonale:jestli na vzdor všelikej ich cti, vďake, chvále,vzdor vyrvaniam ich z bied, vnichž hodne zvykli škrečať,neudrieš i na dielo vlastnej krvi pečať,kalich ak neprichýliš žitia v zemské blato,ak neumrieš na dôkaz… A on čo im na to?Ani z toho nedošlo nič k ľudskému sluchu;no jak učil, varoval ľudstvo, po tom duchusúdiac, vetil istotne: Staň sa božia vôľa…Učeníci dozreli — hoc snívali zpola —zrazu slávu zjasať sa v svetlách nevídaných,slávu jeho premeny; i že lúč i na nichfrskol: ako deti, hneď mali radovánkyv mysli, riekli Pánovi: zhotovíme stánkytebe, oným — krásne tu, pobývajme tuto!Oblak ich vtom zatienil: a už im je ľútoponúknutia, zľakli sa… Nechápali Pána,sláva tá že predsvitom[103]jeho zmŕtvychvstaniazjavila sa, neznali ľudia krátkozrakí;Pán zas oblak odhrnul i ich duší mraky.S tým sa spustil s vrchu a znov[104]nastúpil cestu,ktorá vedie z Betlema k Jeruzalem-mestu,s výšin slávy v zemský rmut[105]opäť vnoril čelo,ponáhľal sa dovŕšiť vykúpenia dielo.I pod vrchom ešte len bol, keď s krikom, ruchomhúf už viedol ku nemu zlým posadlých duchom:Pane! — tak naň volali — prispej ku pomoci:ten tu námesačník, ten vo zrádnika moci,nemý tuto, pochabec…[106]hrozné trpia muky!Zľutoval sa: milostné vztiahnul na nich ruky,ducha zlého zahnal, i navrátil im zdravie…… Premenenie, kríže? Och, práve takhľa, právepremieňa i tebe prsť na chlieb rok po roku,tebe, ľude robotný, s vlahou vďaky v okui dnes tešiacemu sa krížom z krížov dlaní,premieňa tak, ako pri onom stolovanív chráme mení sa i sám na sýtiace chleby,v nápoj uhášajúci každý smäd. Veď v nebi,tam len berie počiatok, tam i dokonávavšetko sa to, menovať čo môž’ súdnosť zdravávpravde dobrým, zdareným; sama ľudská prácaznačila by bez neho: až do krvi zdrať sa,hoviadkom sa spretŕhať — to by znamenala!Ztadiaľ popud dochádza, aby i tá skalavydala plod, zdrvíš-li na čase ju mlatom,ztadiaľ: že ti platí štroch,[107]ajhľa, klasov zlatom,pot tvoj že nepľaskol sťa lunka na marase[108]—ztadiaľ zarobenia vzrast, tajný odmlad v kvase…On premieňa… on má kľúč ku tajomstvám vesny;on prevádza v skutočnosť tvoje nádejné sny,túžby tvoje úprimné; on neduhy lieči,marí, čo sa zákonom, ktoré on dal, prieči,čo s prírodou velebnou stojí v protivenstve.Lebo nikto krem neho jeho na stvorenstvenemá práva naprávať,[109]tým menej ho kaziť.Sám by mohol otvoriť tu, tam zareťaziť,stvoriť div, nie spotvoriť: a preds’ úrečitojačmeň vzišiel, ak si sial jačmeň, a nie — žito.Všetko svojím spôsobom, každé v svojom druhu[110]— tak chce — má sa rozvinúť, svoju vlastnú vzpruhunasledovať, v ovocí dospieť po šľachetnosť;odrodilstvo červač je, pandráv ošemetnosť,a čo táto zhlodala, padá, zhnije, zhyne…A človeku ducha dal, jemu pojedine,[111]a ňouž duch, jak žliebkom by, tým otvorom, ktorýmenujeme ústami, srdca od komoryvyteká von, dal mu reč; tento žliebok spratať,druhý pridať — nejde, nie, značí ducha zhatať,zrovna prameň zatĺcť, je prácou bohopustou!tak môž’ hútať mlynár snáď svojou nad úpustou…[112]Všetko, čo máš, chráň si, ó, ako svätosť vena,varuj srdce od červov, plod od zgrmanenia;[113]ver vo kríža premenu: no ver v premenenieiba božie — v tom je len hneď i oslávenie —ver…Zdroj zvieril: ako ja vierim nepredlene…ŠKOVRAN(podletujúc):Z tichunkej brázdygazdy,z teplého hniezdapodletám,trblietamsa sťa by hviezda;nesiem Bohunad oblohu,kde sídliveliký, zlatisto-krídlyv slniečku,nesiem mu dobrémusviečku:ktorej plamienkypoľné sú vienkyz kvieťat i klasova ktorej prskotje rosy frskotstriebristý,menistý,prečistých hlasov:je pieseň smelá,je vďaka vrelá,je sláva, je chvála,a letí a chváta a sálak Tebe, k Tebe na výšine,Hospodine!Prijm ju, prijm ju, Veliký, obeť srdca malú,prijm ju, prijm ju, Prejasný, hviezdkou na povalu…— Čuj i ďakuj, človeče, i ty, i ty, i ty,nech ťa výron povďačnej duše rýchle schytí,vznesie k nemu sokolím krídlom, hymna skvelázhlaholí ti z úst… že ťa Onen za anjelaprizná, ktorý navracia, navracia sa domov.Ďakuj, ďakuj — máš za čo; stál si nad pohromouiných: tebe zlatá žeň zplna pozostala —ďakuj…Dumá taká mi myseľ unášala —Vtom zruchotal[114]shora voz ťažký, rebrinový:prerval snivých dúm mi sieť. Vtač zbrnkala v kroví,ako skäral popri ňom kolísavé, pričomsškríply kolá, hamovka rypla zemou, bičomspráskal mladý pohonič ponad tlsté ryše,v jarme spierajúce sa. Zaraz hen povyšenabral zbožia do drabín dúže, vrchovato,a poneváč ciestka vdol viedla kľukovato,[115]mlaď[116]však sama neveľmi hľadí na prekážky:s vozom, hoci ozaj bol preplnený, ťažký,poď vdol strnisky… čo viac, toť i dolu chrasťou,zdŕžal, duril: i že preds’ nevyvalil, vzrástolaž od šťastia, hrdo sa obzrel, spukal zplnapovole…[117]Voz jarkom vtom prešiel, špľachla vlnakaložltá[118]stranou; i sepkom,[119]s kyvotanímbral sa potom, terigal[120]nadol s požehnaním,sťa loď húpajúca sa valnom na Dunaji,riasa v stálom šume jak prúdy popri kraji;jeho tôňa povlekom[121]až na druhých honoch…… I poneváč slniečko, bŕdnuc po záhonochnevädzových, k úvratiam tiež už dochodilo,lúče šikmo vrhajúc jak za šilom šilo:vstal som z lona prírody, zaďakoval v duchujej za sladký spočinok[122]i za otras vzruchu;i keď ešte jarčeku, môjmu súdruhovi,prútkom — medza dala ho hladký, kalinový —popravil som priechod, čo toten voz mu skazil,keď ho štyrmi koľajmi krížom prereťazil:pobral som sa popri ňom spevom, skočnom, prudkom,takým z vďaky var’, či že zšmihal som vše prútkom,sťa by tamten pohonič, v jeho čujné uši;uháňal som dol stráňou, jas i nádej v duši…Práca ešte kypela poľom; rozhovorybolo počuť, smiechoty, nôty. Poniektorípreds’ už sosbierali sa — môž’ byť, dokosili —a na pleciach kosy, v nichž lúče zrkadlilysa zapadajúceho slnka, skärkom hadov,strniskom ten, brázdou ten zahýňali nadol,na chodník, čo do obce sbiehol ohradami.Sišiel som sa s tým i s tým; všetko starí známi,vrstovníci z mladosti. I hneď z reč do rečio všeličom, o čom sa pohovoriť svedčí.Pýtali sa, kde som bol. „Len tu v neďaleku“,riekol som, „tak prechádzkou.“ Ktorýs’: ,Ja že, reku,hľadať svojich…‘ Zazrev však môj vzhľad ustrnulý,doložil: ,Ej, chytro sa, chytro pominuli!Ešte starí — musejú riadkom; ale mladý,toho škoda!‘ Zistili všetci; jak ho radimali, začli spomínať. Preniklo ma mrazne:bo veď dotkli sa ma, kde prst, ach, snadno viazneešte vždy, na mieste, kde rany pruhovaté;I aby som narazil inam: „Jak sa máte“,doviem sa ich, „priatelia? O sebe zas trochu!“,Veru‘, riekli, ,veruže ani len na mochunelíhame, úsvit sa stretá hneď s večerom —ba nežiaľ tým, nežiaľ, čo narábajú perom!‘„Jak sa vezme“, vetil som. „Pravda, krásna roľaje tá roľa ducha: no verte, tam do poľaveľa strmšie stúpa sa, nežli hockde tuto;i tam bodľače je dosť, i tam tŕňa krutôdusí sejbu, dodriape myseľ, duše dlane,a dosť často márnym je všetko hrdlovanie;i tam cíčkom tečie pot — vec i prirodzená:čím kto bližší k slncu, tým bližší popálenia —Verte, mnohdy[123]nejeden čaroval by s vami:s vášho žitia klopotou, s jeho radosťami;pysk by zapchal potrebám, vypovedal služby,ako volky poháňal krôčkom svoje túžby;miesto slávy okrášlil by sa poľným kvetom —Skôr sa zjednáš s prírodou vždy než s mrcha svetom!“,Akokoľvek‘, mienili, — ,tam len ľahšia práca,i zásluha neminie…‘ „Nuž a vaša pláca?Koľko zlata na poli, toľko bude v stohu!Čo chcete viac?!“ — ,Nechceme, dosť nám, chvalabohu,hojne Pánboh požehnal; ak dá spratať šťastne:budú štedré Hody i Veľkonoce mastné…‘„Nuž vidíte!“ — ,Veď aj sa nič nesťažujeme,bohchráň, ale‘ — klobúky dvihli — ,ďakujeme,veru!‘ — Zaznel večerný zvon — ,Toť, Pánboh s nami!I Duch svätý!‘ — Rozpŕchli sa vtom ohradami.Ostal som sám —I jak žalm rozlieval sa zvonaa nad jeho tokom sťa vŕb bájočných[124]tôňarozvíňal sa,[125]hustol tieň padlý z noci lona,v tento večernice tvár vzplála na západe:zas som vstúpil do seba, s dušou ku porade,a tá znela: Žehnaj, ó, Bože, môjmu ľudu!Chráň ho vlastnej povole i svetského bludu;zachovaj ho pri onom, čos’ mu sám dal, byte,osvieť v ume, usvedom[126]v duchu, prečisť v cite:že jak škovran vzlietne z brázd, vznesie srdca tieseň,uctí i svoj skromný šat, i zvelebí pieseň…Zobúdzaj ho, zobúdzaj tak, jak svitáš, Bože,obleč denne v silu, že všetky prieky zmôže;a keď mrkáš, odchádzaš v nebo zahrnuténocou, postaraj sa oň zavše, pod peruteushromažď ho anjelské, uprav svoje hviezdystrážne: každá nad jednou chalúpkou nech hniezdi…A keď živlom uvoľniť dáš vše na čas putá,prevetrievaš sveta sieň — lebo zloba krutáhnusne trúsi, kúdolí diabol dymom, puchy,i zlé často potrebno povymietať duchy —vtedy, Bože, zmiluj sa, pre tú mnohú plevunedaj zrnko uchvátiť prúdom svojho hnevu,nech obídu bydločko jeho jak by sihoť,odraz príval, odvej plam, odchýľ pohrôm švihot,[127]zlodeja zvráť, zapuď shon všakých desných príhod!Krop dáždičkom, zahrievaj slnkom jeho stráne:odievaj ich bohate v svoje požehnanie,zahojením mozoľov sypaj hojne v dlane!Daj i teraz sobrať mu šťastne svoje dary,žiadna krupaj potu nech neujde mu v zmary;ach, veď všetci siahame jeho do almary:on z rúk tvojich prijíma, Bože dobrotivý,on, čo ale potom i delí chleba skyvy,roľník, ktorý žijúc sám, i nás všetkých živí…[1]capko(ľud.) — kozol;capko rúnom so zlatým— slnce[2]žihať— páliť, bádať, pichať, rozžeravieť[3]koprvica(ľud.) — žihľava[4]jaz— hrázda, stav[5]o úradských? ktorí si vedú ani páni— obecný výbor (ľud.: úradskí = členovia tohto výboru) bývaval složený z tzv. hrubých, majetných gazdov v dedine. Tak ako vládnúca buržoázia („páni“) vykorisťovala drobný ľud v rámci štátu, tak v dedine vykorisťovali ho ešte majetní gazdovia i tým spôsobom, že mu vyrubovali neprimerane vysoké obecné poplatky.[6]ráta(ľud.) — rátanie; dávka[7]neočatý(ľud.) — bezočivý, neodbitný[8]hyškat— robiť hyš, odháňať[9]letáč— vchod do včelieho úľa[10]škutky(demin.) — vlásky, kučierky[11]rapa, rapka(náreč.) — rapina; výčnelok[12]„Kdes’ vetríčku?“ zastonal, „kde halienka tvoja?…“— kde si, vetríček, čo by si ma zakryl ako halienka pred dotieravými muchami[13]čabrak, čabraka(tur.) — zdobené, vyšívané prikrývadlo na koňa[14]Ako sa ak o Pavle sluší— Pavla, 10. januára, keď bývajú najtuhšie zimy[15]jarabať sa— pestrieť sa[16]pablesk(básn.) — lúč[17]vlásenie(kolekt.) — jemné vlásky, pradivo[18]orešec(ľud.) — orešie, orešina[19]terem— sál, dvorana, palác[20]šantovačka— vystrájanie, bezstarostná zábava[21]pozapomnúť(čes.) — pozabudnúť[22]vidiek(nov. význ.) — videnie[23]vrzot— vŕzganie[24]sloník(náreč.) — kopa, hromada obilia, hŕba[25]bleskot(básn.) — blýskanie, blyšťanie[26]zdrojiť sa(neol.) — vyvierať[27]sťažkaný(neol.) — zaťažený[28]zvädený(neol.) — zvädnutý, povädnutý, malátny[29]zlatohlav(básn.) — dozreté obilie, klasy[30]Predstava kvitnúcej a pokosenej lúky vyvoláva v básnikovi predstavu krásneho, láskyplného života v päťčlennej rodine, podobného zakvitnutej lúke, a spomienku na nešťastia v tejto rodine, ktorú smrť, sťa kosec túto lúku, priviedla navnivoč.[31]zluniť sa(básn.) — zablysnúť sa, zalesknúť sa, zasvietiť[32]bidlá— časť krosien, ktorou sa ubíja pradivo[33]Myšlienky o neustálom boji v prírode a o práve silnejšieho nad slabším, ktoré tu Hviezdoslav s takým pesimizmom rozvíja, sú vlastne učením biologa a filozofa Darwina a najmä myšlienkami Nietzscheho, ktorý, pokriviac učenie Darwinovo o permanentnom boji v prírode, stal sa ideologickým otcom fašizmu, najznetvorenejšieho a najzhubnejšieho politického a filozofického systému pre ľudstvo. Hviezdoslava k pesimistickým myšlienkam boja v prírode a v spoločnosti privádza však pozorovanie a životná skúsenosť. A tu treba povedať, že Darwinovo učenie o práve silnejšieho nad slabším skutočne platí i v ľudskej spoločnosti, postavenej na triednych základoch, v akej Hviezdoslav žil. Len čo sa však z ľudskej spoločnosti odstránia triedne rozdiely a súkromné vlastníctvo, ktoré je príčinou existencie týchto rozdielov, odstránia sa aj príčiny boja človeka s človekom, príčiny vojen a nenávisti. — Hviezdoslav na konci tejto pasáže básne upozorňuje, že človek by mal viac dbať na svoje „srdce“, mal by svoje konanie presvecovať ľudskosťou a láskou. Dejiny nás však učia, že svet sa môže riadiť zákonmi ľudskosti až vtedy, keď sa prebuduje hospodársky, keď sa všetky jeho materiálne hodnoty skolektivizujú. Až vtedy do dôsledkov uplatnia sa zásady socialistického humanizmu a človek nebude viac stáť proti človeku, zacieliac svoj boj a dômysel na stále dokonalejšie ovládnutie prírody a jej zákonov.[34]zurastať(náreč.) — urastnúť, vyrásť[35]frňúzy(ľud.) — fúzy[36]víťúz— hrdina, víťaz[37]Brandeburci— kmeň v starom Prusku, ktorý svojou dobyvačnosťou, krutosťou a ničivosťou bol postrachom okolitým slovanským kmeňom. Tu sa pripodobňujú k nim poľné zajace, ničiace gazdovu úrodu.[38]Text z ľudovej piesne.[39]vysúč(básn.) — vysúkaj[40]hnusné Béla modly— Bél, Baal, najvyšší boh starých Semitov[41]hrozných poslov nebeských v tichom Betleheme— náražka na legendárny, biblický príbeh o vyvražďovaní všetkých nemluvniat v Betleheme[42]Biblické obrazy a biblický štýl vnáša tu Hviezdoslav (ako i do svojej literárnej tvorby vôbec) z dvoch príčin: 1. Ľud bol tradičnou kostolnou výchovou navyknutý premietať svoje životné deje cez hranol Biblie. Básnikove konkrétne výzvy k ľudu, aby sa sám oslobodil od vykorisťovania a kultúrnej zaostalosti, boly preto tým účinnejšie, čím viac povzbudzujúcich príkladov z biblickej histórie obsahovaly. 2. Pri vtedajšom nedostatku diferencovanosti literárneho štýlu u nás (najmä tzv. vysokých štýlov) bol Hviezdoslavovi štýl Biblie vhodným aktualizačným, obzvlášťňovacím prostriedkom. K používaniu biblického štýlu viedly teda Hviezdoslava i samy literárne potreby.[43]Siloe— prameň v Jeruzaleme, vyvierajúci zpod starého tunela pod horou Sion. Vode z neho pripisovala sa liečivá moc.[44]veteš— starina[45]šumot(básn.) — šum, šumenie[46]uradený(neol.) — zriadený, stojaci v rade[47]blyštek— rastlina[48]pros(ľud.) — prosenie[49]drienka— plod drieňa[50]mravka(náreč.) — mravec[51]serepútka(náreč.) — kalina, druh jahody[52]nastýbať(náreč.) — nastrkať, natlačiť, zaplniť[53]parútka(básn.) — vetvička, prútik, steblo[54][54][5454]kváriť— lakošiť, mlsať, kaziť[56]vahanček— korýtko (na múku)[57]Parafráza na známu detskú rečňovanku.[58]pošukať(náreč.) — pohľadať[59]hrkáč— štrkáč (rastlina); hlinený krčah[60]stŕňatko(demin.) — tŕň, tŕnie (v detskej reči)[61]stupky(ľud.) — nôžky, nohy, chodidlá[62]zastukať(náreč.) — zastenať, zanariekať[63]milký(demin.) — milý, milučký[64]spatriť(čes.) — uvidieť[65]blkotavý(básn.) — blčiaci[66]zmut(básn.) — zmätok[67]trojánske boje— pomenované podľa slávneho mesta Tróje, strediska starovekých bojov medzi Grékmi a národmi maloázijskými. V Gréckych povestiach sú späté s menom Priama, ktorý spor olympských bohýň o cenu krásy rozhodol v prospech Afroditin, čím urazil ostatné bohyne, ktoré osnovaly skazu mesta.[68]tluk(čes.) — tlkot, tlčenie[69]sluj, sloj— kamenitá vrstva[70]rut(básn.) — rútenie sa, spád, príval[71]netakší(náreč.) — onakvejší, nie taký hocijaký, lepší[72]ulizkaný(demin.) — ulízaný, ľstivý[73]koj(básn.) — kojenie; prenesený význam — vlaha, dážď[74]a medzitým vyrklo už nebo: nenoc! nedeň!— medzitým už osud pripravoval smrť[75]povoľný— dobrej vôle, bezstarostný, pomalý[76]Slohy z ľudovej piesne, trávnice.[77]samotečný(neol.) — neskazený, samorastlý[78]tknutý(básn.) — dotknutý[79]vyrúšaný(skrát.) — vyrušovaný[80]čarolet(slož.) — čarovný, krásny let[81]smavo(básn.) — usmievavo[82]uvyknúť— zvyknúť, navyknúť[83]polet(básn.) — let, polietanie[84]tvŕdza— tvŕdz; pevnosť[85]zmilieť— stať sa milým, príjemným[86]veleba(básn.) — velebnosť, dôstojnosť[87]Téby— slávne staroveké grécke mesto, opradené mnohými bojovými povesťami[88]Národnostný a sociálny útlak v tej dobe bol taký, že i slovenská ľudová pieseň bola zotročovateľom tŕňom v oku.[89]zapudiť(čes.) — zahnať[90]techa(básn.) — útecha, potecha[91]rozlad(neol.) — disharmónia, rozladenie, rozpor, zlá vôľa[92]Náražka na zľudovenú pieseňSpievajže si, spievaj, spevavé stvorenie…[93]… Nech nemyslia vrazi: / umrel rod, bo zanemel, nehne na reťazi / ani piesňou žalobnou— nech nemyslia utlačovatelia ľudu a národa, že nás viac niet, že sme sa smierili s osudom otroka, že sa nevieme už ani v piesni vyžalovať[94]junáči(básn.) — junáci[95]Verše z BottovejSmrti Jánošíkovej, z Tomášikovej hymnyNad Tatrou sa blýskaa z Kuzmányho duchovnej piesneBože Stvoriteli.[96]slávoplodný(slož.) — prinášajúci slávu[97]šarý(náreč.) — dohneda[98]úkos(neol.) — odkosený riadok[99]pohrobiť(čes.) — zahriebsť, pochovať[100]zavzať(neol.) — vziať, odniesť[101]zvetšeť(neol.) — vyblednúť, zostarnúť[102]priečin— priečinok, truhla na obilie[103]predsvit(neol.) — predobraz, veštba[104]znov(skrát.) — znova[105]rmut(básn.) — zármutok[106]pochabec— pochabý človek[107]štroch(nem.) — hrubý piesok, štrk[108]maras(nem.) — bahno[109]Lebo nikto krem neho jeho na stvorenstve / nemá práva naprávať— Hviezdoslav sa tu javí ako syn svojej doby. Vedecký vývin posledných desaťročí rozvil však ľudskú tvorivosť i vo smere zlepšovania a pretvárania prírody, „stvorenstva“. Sú známe v tomto smere najmä výsledky prác sovietskych vedcovMičurina a Lysenku, ktoré spravily revolučný prevrat v biologickej vede a majú nedozierne praktické dôsledky.[110]jačmeň vzišiel, ak si sial jačmeň, a nie — žito. / Všetko svojím spôsobom, každé v svojom druhu— Hviezdoslav tu zastáva názor, že všetko živé vyvíja sa len v rámci svojho druhového začlenenia, ktoré je nemeniteľné. Mičurinská veda dokázala však pozmeniť dedičný charakter druhov rastlín a zvierat vhodnou zmenou prostredia a krížením.[111]pojedine(náreč.) — po jednom, každý osobitne[112]úpusta(básn.) — úpust[113]zgrmanenie(náreč.) — zohavenie, znetvorenie[114]zruchotať(neol.) — zahrčať, zaškrípať[115]kľukovato(básn.) — kľukato, sem-tam[116]mlaď(kolekt.) — mládež[117]povoľa(básn.) — povoľnosť, dobrá vôľa[118]kaložltý(slož.) — kalnožltý[119]sepkom(náreč.) — kyvotavo, potriasajúc sa, zvoľna[120]terigať sa— pomaly sa vliecť[121]povlek(neol.) — vlečenie sa[122]spočin(básn.) — odpočinok, oddych[123]mnohdy(náreč.) — mnohokrát, mnoho ráz, často[124]bájočný(básn.) — rozprávkový, báječný[125]rozvíňať sa(básn.) — rozvíjať sa, rozvinúť sa[126]usvedomiť(básn.) — prehĺbiť, prečistiť[127]švihot(básn.) — švihanie, šibanie	Orszagh-Hviezdoslav_V-zatvu.html.txt
Ilenin vydajSotva sa pominula svadba u Korenčíkov, sotva že zaschly, niečo ešte i poplesnely, koláče, ktoré opatrná svadobná mať poskrývala do skríň a do súsekov — už roznieslo sa po dedine, že mladá nevesta Kata svojho muža nechce.Že nie a nie.Zprvu si domáci mysleli, keď Kata, náhle sa zvečerilo, zmizla z domu — že sú to len vrtochy takej dievky, ktorá dosiaľ lásky nepoznala. Ale čo ďalej, to viac horšili sa nielen rodičia, ale nadovšetko mladý zať, hoci tiež nebol už celkom mladý.Kata nebola ani pekná, i mladá už nebola — a preto nie bez príčiny pozastavovaly sa ženy, ktoré boly do tejto veci zasvätené — a kruto odsudzovaly Katinu divokosť.Jedného večera, tak na mraku, sišlo sa niekoľko žien v dome — smútku, lebo tak vyzeralo u Korenčíkov, akoby nie veselie, ale smútok zavládol domom. Rozumie sa, že sa o tom zriedkavom prípade rokovalo. Jedna sa ohlási:— Môže byť rada, že si ju Ondro vzal! — Ba, že sa do takého gazdovstva dostala, — druhá na to.— Ver sa dostala, keď rodičia Ondrovi navraveli, že Kata má po rodičoch zdedenú lúčku hneď vedľa jeho poľa a že by to dobre bolo; nuž hľa, ako to vypálilo, — poznamenala tretia.— Ale, ale, veď sa to stáva, horšie býva a nechvália, — zamiešala sa dobromyseľne súseda.— A keby bolo dačo na nej, že by bola dáka krása, ale verabože Kata nebola tam, kde krásu rozdávali, — ozvala sa stará Pisárička, ďaleká príbuzná, o ktorej išla povesť, že nebodaj má o jedno koliesko v hlave viac, alebo menej, lebo si rada spieva a to v každý čas — hneď pobožné a hneď bezbožné piesne, bez výberu obsahu a doby.— Viďme ju, starú kmeticu, ona o kráse a sama jej nikdy nemala, — šeptala súseda.— Ba, — zasmiala sa táto, — veď by aj ona bola pekná, keby ju tvár nešpatila.Takto si ženy sdieľaly svoje náhľady, ale to všetko nepomohlo, lebo utrápená mať Ondrova žmurkala svojimi slabými očami, stiahla ústa na šošovičku, tak že sa od nich vrásky rozťahovaly ako lúče a miešaly sa s tými, čo išly dolu od očú — a pozerala s jednej ženy na druhú.Chlapov v izbe nebolo; gazda sedel u brata v zadnej izbe, Ondro pri koňoch zamračený čupel v maštali.Ondrovu mať, nevedno prečo, Púzou prezývali. Jej hlas sa triasol, keď prehovorila k ženám.— Ženy, veďže poraďte, čo máme robiť, Ondro nám chodí ako zabitý.— Veru, veru, len tmou hľadí, — prízvukovala stryná.— Ako zarezaná koza, — doložila Minďárka.— A len nám príčinu dáva, že sme ho zadrhli — a hreší, že koho bude pán Boh biť za neho? — žaluje sa matka.— Prečo ju nechytí, a nezbije, ako kyslé jablko? — ozve sa zas Ďurinďula, o ktorej sa hovorí, že len vtedy povie spravedlivé slovo, keď sa pomýli.— Jaj, veď som to už aj ja povedala. Syn môj, reku, keď nechce poslúchať podobrotky, oprobuj s ňou pozlotky. Ľa, veď už boly aj také prípady, že muž ženu zbil a potom bola tá najväčšia láska medzi nimi.— Oj, čo by len to, bolo i tak, že sa škriabali a hrýzli i znenávideli a zas sa privideli, — povedala Minďárka.— Čo robiť, čo robiť? — bedákala Ondrova mať. — Veď je ona robotná, nemôžem povedať; i ráno, len čo Ondro s koňmi odišiel na furmanku, ona prikvitla — a bez rozkazovania chytila sa do práce. Ale ako Ondro do dvora — už ona, fuk, zmizla ako gáfor. Či im dakto porobil, či čo? Či máme ísť k veštici do Kuľandova, či na faru?— To, to, len choďte na faru! Veď vám pán farár dajú dobrú kázeň, všetkým, nielen divej Kate. Lebo sa len vtedy vykľuje, že ste sa jej nik neopýtali, či Ondra chce, alebo nie a že to všetko tá lúčka narobila.— A prečože nám ju jej sestry a švagrovia núkali, že hľa lúčka je hneď konča našej zeme, lúčka chatrná, nuž človek si myslel, že to dobre bude — rozkrákorila sa Pisárička a že ju nadišla vôľa na spievanie, hneď si zanôtila:Ťažko so sveta ísť, koho nič nebolí, Ešte ťažšie vydať, keď je nie po vôli.Do izby vošla nová návšteva, žena zakrútená v bielom obrúsku, s praslicou v ruke. Ešte nie stará, ani mladá; tvár má príjemnú, oči veselé a rozumné.Pozdravila sa, ako patrí. Púza ju privítala, ponúkla sadnúť, ženy ďakovaly. Sadla si medzi ne. Onedlho začaly ženy tam, kde prestaly.— Prepáčte za slovo — prehovorila príchodzia — že sa aj ja ohlásim. Viem, čo vás trápi, ujčiná, ale to sa všetko dá napraviť. Katu nepreklínajte, ľudia sme všelijakí na svete. A Katu neprivábite ani bitkou, ani hrozbami. Kata vám musí prísť sama od seba.— Nuž akože tá príde, keď bočí od muža?— Keby ho rada videla, neutekala by ako divá.— A ktože vie, či ho aj nemá rada? Preto by bolo najlepšie, keby jej dakto tak do duše nahovoril, že čo robí, nedobre robí.— Háj — a či sa to už nestalo? Dosť jej sestry tak a tak, že či chce svetom blúdiť, ľuďom na posmech a rodine na hanbu, ale čo by si na nej, Uľa moja, drevo pílila, ona sa zasekerí, ani slova nepovie — tvrdila stryná zo zadnej izby.— Keby jej dačo uvariť, aby ho priľúbila — radí Minďárka.— Ale iďte s vašimi babonami, to dakedy za starých časov ľudia pána Boha pokúšali, — povedala Uľa, tá, čo posledná prišla do izby.Ondrova mať stojí naprostred izby a ruky ovisnuté bezradne, hľadí pred seba. — Už sme na tom, že pôjdeme na faru, — hovorí neisto.— Nebolo by od veci, ale pán farár, ak nám aj dobre chcú, nové srdce nám dať nemôžu. Veď si mohla aj na sobáš zachovať, ako im pekne predkladali — a keď si vtedy nezachovala, nezachová si ani potom. Ale ja myslím, že nikto iný v dedine jej hlavu nenapraví, ak nie tetka Iľa.— Tá? — uškľabila sa Pisárička, — vari ona divy robí, či čo? A veď som kedysi počula, že aj ona tak iste ušla od muža…— Ak aj, ale bolo to dávno…— A nerada o tom hovorí, — poznamenala stryná.— Zato ty, Uľa moja, môžeš mať pravdu. Ale ako, keď Katu tak hneď nenajdeš a akože ju, trucovitú, odvedieš do Šurinov?— Tomu by sa našiel spôsob. Viem, kde je Kata, — tvrdila Uľa — ona pôjde so mnou, keď jej sľúbim, že tam nebude ani Ondro, ani nikto z vašej rodiny. Mne ona uverí.— Keď ti verí, prečo si ju už nenakriatla? — ozvala sa Pisárička.— Aj na to príde, — odtušila Uľa a zodvihla sa. I ženy povstávaly, hotové ísť s Uľou.— Ostaňte, splašily by ste ju.— No veď tak, aby sme neišly s bubny na zajace, — zasmiala sa Ďurinďula. Tento raz sa iste pomýlila. A Pisárička si pre seba zanôtila:Sedemdesiat sedem, sivé volčatá, už som sa oženil, plačú dievčatá. Ťažký je to, ťažký, toť kameň mlynský, ale ešte ťažší, toť stav manželský. Aj toť mlynský kameň mlynár zodvihne, ale stav manželský nik neroztrhne.*Vo svojej útulnej izbe sedela spomínaná tetka Ilena a priadla.Novembrové dáždivé dni prinútily gazdiny, že posnášaly s povaly praslice, vretená a motovidlo.Ľan a konope už vyhladené, očesané, lesklé ako hodváb, poviazané v povespách, čakajú na pilné ruky žien.Veď už ide advent, doba priadok.Ilenina izba je nie veľká, ale čistunká a poriadená. Zprava od dvier je veľká pec, pod kochom, kde je čeľustie, pri vyhrnutej pahrabe stoja veľké hlinené hrnce, v ktorých býva voda k potrebe v domácnosti. Hneď pri peci je kozúbok a na ňom horia tenké fakličky. Tetka Ilena nedovolila srúcať pec a kozúbok, no nad stolom už visí petrolejová lampa. Kozúbok a ohník na ňom upomínal starú Iľu na zašlé časy.Pod pecou lavička, a na nej sedí tetka Ilena. Jej oblek je starecký, ale čistý. Tmavá vlnená sukňa, čierna zástera, čierny voľný prusľak, ľanové oplecko bielušké ako kvet. Na hlave má biely čepiec, cezeň krížom cez čelo uviazanú čiernu hodvábnu pôľku, zpod pôľky derú sa tenké pramienky bielych vláskov. Tvár starenkina je nie veľmi zvraštená; výraz tvári milý, troška smutný, ale láskavý a mierny.To je tetka Ilena, starenka už osemdesiatročná.Teraz sedí shrbená, ale keď sa vystrie, badať, že bola vysokej postavy, iste nie chatrnejšej, ako hľa jej dcéra Beta, ktorá je tu každý deň, aby vypomohla materi, keď jej dačo treba. Obe, matka a dcéra, sú už vdovy.Beta, tiež nie mladá, sedí pri stole a šije. Okrem nej sú tu ešte dve ženy, najbližšie súsedy. Shovárajú sa čulo, ale nie hlučno.Ešte nie je veľmi pozde, ale večer je tmavý, nepríjemný. Tma je tam von, ako v rohu a z nízkych oblokov osieva sa drobný, studený dážď. Dedinou, ako to už býva, je blato — a tým blatom brodia tri ženy, zahalené bielymi obrúskami. Jedna hodná, silná, vedie menšiu a prívetive jej dohovára. S druhej strany zas drží tú mladú tiež nie veľká žena — a tu i tu i ona povie slovo, dve.Je to Kata, divá Kata, s jednej strany jej sestra Zuza, s druhej Uľa.— Veďže sa už len neboj, veď ti zle nechceme, — hovorí Uľa. — A keď by si už vonkoncom nechcela, aj tak ťa nepošikujeme na retiazke do Korenčíkov. Tetka Ilena sú dobrá, múdra žena, zkúsili už všakových vecí, i dobré, i zlé — poradili, pomohli. Hľa, vedia i zlámané údy naprávať, možno, že i chorej duši najdú lieku. Nie s čarami a kúzlami, ale s božou pomocou a láskavým napomenutím.— Jaj, tetka Uľa, ak tam bude dakto od Korenčíkov?— Nebude, pri tetke Ilene nebýva mnoho ľudí a s Korenčíkovci sa neschodia.Ako zašly za roh ulice, zasvietila im čistým, nezastreným oblôčkom jasná žiara od kozúbka; bolo vidno, ako Betka prikladá svrčinovú fakličku na ohník — a ako rozprskly sa iskry na všetky strany.Kata zdvihla hlavu a letkom chvatne nazrela do obloka. Videla tam samé dobré tváre, známe ženy, ktoré jej nikdy neublížily. Triasla sa, lebo bola premoknutá a nevdojak zachcelo sa jej užiť teploty, svetla a láskavého slova.Vošly dnu; najprv Uľa, pevnou rukou držiac Katu, potom Kata a tretia Zuza, sestra, tá jediná z rodiny, čo ju poľutovala.Pozdravily sa, ako náleží; starenka ich privítala, Betka ponúkla, aby si sadly; Katu, premrznutú, posadila blízko matky. Starká opakovala „Vítajte, vítajte“, akoby nevedela, čo ich k nej prinieslo.— Sladujete, sladujete priasť, tetka Ilena, vari už máte i zmotané? Veru, moje motovidlo je ešte prázdne; dosiaľ som ešte česala poskonné, materné sú ešte tiež nie všetky očesané — a potom som obšívala tých mojich zurvalcov, nuž tak čas uletel… len z pondelka chytím sa do pradenia. — Tak hovorila Uľa, lebo nechcela tak nápadne začať, čo vlastne prišly. Ale Katina sestra, ktorá sa z domu len tak vytratila, mala naponáhlo, lebo sa bála, že ju mužova mať bude hrešiť, vyrukovala:— A my, tetka Ilena, prišly sme k vám na poradu. Tu hľa táto moja nešťastná sestra u Korenčíkov sa ani nezohriala a už ušla od muža.— Jaj, Zuza, veďže nie tak nápraskom — a veď ona neušla z domu, ale muža nechce.Kata sa pohla, ako čoby chcela uisť, ale pohľad starej ženy, ktorý utkvel na nej — a príjemná teplota prinútily ju ostať. Veď naozaj, tu sa nemá čoho báť, nepošikujú ju na retiazke k mužovi, ako Uľa povedala. Utúlila sa do kútika a čušala.— A to už prečo, dievka moja? — opýtala sa starká a díva sa na Katu.Kata uhla plecom a — mlčala.— Mala si si pred svätým sobášom dobre rozmyslieť, veď ťa azda nenútili, vari sa ťa spýtali, či chceš, či nechceš?— Veď sa ma aj spýtali, ale hneď aj dotvrdili, že musím. Že som už stará dievka, že naveky nebudem vrkoč nosiť.— Nuž tak si sa mala vpraviť do tvojho nového stavu. Ondro je poriadny chlap; nie je ani korheľ, ani bitkár; gazdovstvo je bez dlhov, mať je nie zlá žena.— Len obedľavá je, — zamiešala sa Uľa.— Na kom starosť, na tom zlosť, hľa, moja — a mladé ženy musia počúvať, veď my staré sme už zkúsené a každý dom má svoj poriadok.Starká hľadí na Katu káravým, ale spolu i smutným pohľadom. Kata mlčí a kloní hlavu na prsia — keby mohla, zaliezla by pod sopúšok, ako ten zmok, čo o ňom rozprávajú.— Nemysli si, dievka moja, že sa s takýmito vážnymi vecami môže fačkovať. Ty si prisahala pred svätým oltárom, tvoju prísahu počuli ľudia, ale počul ju i Boh a on tresce toho, kto prísahu ruší. Manželstvo je nie záhrada ružová, ale škola krížová. Lenže dievky — no — a ty si tiež nie z tých najmladších, si myslia, že to len pre zábavu, ako keď idú na tanec; len aby si hlavu zakryly čepcom s trblietkami a stužkami.— Ach tetka, — vzdychne Kata, — veď ja taký ani nemám.— Nuž veru je pravda, že sme ju nebárs slávne vypravily. Viete, že sme boly siroty, štyri dievčatá; staršie sa čoskoro vydaly, švagrovia pobrali si čo lepšie kusy poľa a nás odbavili len tak hocijako. Slúžila som, kým som sa vydala — a táto tu — psota doteraz.— To by nebolo to najhoršie, služba je nie potupa, a keď sa tak vezme, slúžime všetci jedni druhým. A Písmo Sväté nám hovorí, že bohatých a chudobných stvoril Boh.— Veď ja sa roboty nebojím, veď ja som naučená ťažko pracovať — hovorí Kata.— A to sa vie, že si nepoznala, čo je materinské voľkanie, — dotušila Uľa.Kata nič nepovedala na to, ale z očú jej vyhrkly slzy.— Tak povedz, prečo nechceš ostať pri mužovi?Tázaná plače, ale neodpovedá.— Nuž divoch taký, — poznamenala netrpelive sestra, — za mlady nechodila medzi mládež, a teraz ani tak — a nevie, ako svet beží.— Nieže tak, Zuza, nie — vraví Uľa, — svet sa brúsi, koleso sa krúti, aj ona ešte môže prísť k rozumu. Zato sme prišly, tetka, Ilena, aby ste jej vy dáko vnukly iné myšlienky, potešily zarmútenú poblúdenú dušu a napravili na cestu.A tu Zuza zas vybuchne:— Počuly sme, tetka, že ste i vy vášho muža z prvotky nechceli.Prítomné ženy s nevoľou pozrely na prostorekú Zuzu, potom hneď na starenku. Tvár starenkina obelela, akoby sa smútkom potiahla. Vrásky okolo úst sa prehĺbily, oči stmavely, a ruka, čo držala vretienko, sa zachvela. Za dlhší čas nepovedala ani slovo; bolo vidno, že je v hĺbke duše pohnutá. Potom povedala odhodlane:— Nerada sa vraciam do zašlých časov, keď sa mám dotknúť smutnej príhody. Ale ak by moja chyba mohla slúžiť druhým ku príkladu a k náprave, tak vám rozpoviem, čo som dávno pochovala. Ale, Kata, dobre počúvaj a vezmi si príklad z toho. Ako včely, čo sbierajú z kvieťa pel a med, tak isto by mali robiť ľudia a učiť sa z príkladov a nečakať, kým na vlastnej škode zmúdrejú.Starká navinula vytiahnutú nitku na vretienko, vopchala ho do kúdele, potom praslicu oprela o posteľ a začala:— I ja som bola sirota, zo štyroch najmenšia. Nemaly sme nikoho; staršie deti rozobrali ďalekí príbuzní, mňa vzali na faru. Tam som vyriastla. Bola som zdravá, veselá, na svet súca. Chváliť sa nejdem, ale sotva mi bolo šestnásť rokov, už ma pýtali…Zastala — a tú pauzu použila Uľa a recitovala: „Ako taký pastrnáčik, červená ružička: už ma chlapci zaľúbili, ešte som maličká.“ Či tak, tetka Ilena? Veď naši starí vravievali, že ste boli krásna dievka.— Krása do času, — poznamenala starenka a pokračovala:— Chodil za mnou Ďurko Šurinovie a jeho mať nemala nič proti tomu. Ba i pán farár schvaľovali tento vydaj. Vtedy sa ani tak neopytovali dievčaťa, chceš, nechceš, ale hybaj. Ja som bola vetroplach, dobre mi bolo na fare, ale som sa tešila, že budem mať na sobáš krásne biele rúcho a veniec zelený. A potom že mi dajú čepiec perličkami a trblietkami vyšívaný a že budem sedieť medzi mladými ženami v kostole. Ale čím bližšie prichodil deň svadby, tým viac začala som premýšľať a sa plašiť. Ďurko bol ako blázon za mnou a ja som sa ho začala báť. Čím on krajšie, tým ja spurnejšie, čím väčšmi ukázal mi svoju lásku, tým viac som sa zatvrdievala. Pred sobášom prišiel i s druhými na faru, ja som si musela k nemu sadnúť, pán farár nás naúčali, ekzamenovali, ale mne len to mysľou prebehúvalo, ako ujsť, kde sa ztratiť? Keď Ďurko pozrel na mňa, prechodil ma mráz.Vtedy nás bolo veľa, čo sa vydávali a ženili. V ten samý deň nás pán farár sosobášili osemnásť párov. To nikdy nebolo v našej dedine, ani predtým, ani od tých čias.— A to že prečo? — spýtala sa Uľa, — mali si to podeliť.— Už aj preto, aby sa toľko — nepilo. V ten rok bola hojnosť všetkého — a ľud sa oddával bujnému veseliu. Pán farár chceli tú bujnosť ako-tak hamovať. Prišiel deň sobášu; všetko bolo pekne, všetko mi lahodilo; večer prišiel gajdoš — už ako u Šurinov — a tu všetka mládež do skoku. Mňa ako na truc vykrúcal družba — a Ďuro stál a zamračene hľadel do zeme. A ja som sa smiala, prečo aj on nevykrúcal družice a boly tam i farské kišasonky, moje vrstovnice. Prišla polnoc, mňa išly ženy začepčiť; Ďurova mať mi darovala čepiec utešený, radosť bolo naň pozrieť; perličky a trblietky sa len tak svietily a všetkými farbami hraly. Stužky aj tu pokryly mi chrbát, vlasy mi tuho obviazaly a skryly do čepca. A vtedy ma zas schytil družba do tanca. Ale ako to býva, keď ma chceli odviesť do komory, vychytila som sa im, strhla som čepiec s hlavy, hodila na posteľ — a tak s holou hlavou ušla som von dvermi do tmavej noci. Cítila som strach, odpor a v tom divokom strachu neviem, ako som vbehla do akejsi stodoly, vyliezla hore až pod samú krovku a do slamy sa učupila. Tam som aj zaspala. Ešte i teraz tŕpnem, keď si pomyslím na to, že som nespadla a nedolámala si údy. Kým som neusnula, počula som hlasy, i videla som škrárou, ako po ulici idú s lampášom a hľadajú. Veru ráno ma hlad zobudil. Opatrne som sliezla, išla som na faru. Tam ešte spali, len stará slúžka bola hore, o ničom nevedela. Pýtala som si mlieka, chleba… ona len hľadela a čudovala sa, bola trošku nasprostastá. Schytila som akúsi hábu a zas som sa išla skryť. Tak som bola do druhého rána. Vtedy ma už našli, ba i pán farár prišli — a ja som musela ísť dolu. A zašikovali ma do Šurinov. Ďuro nebol doma; mať ma nevľúdne prijala. Pán farár ma napomenuli k vytrvaniu, aj mala som dobrý úmysel, ale ako prišiel večer, už som išla von. A Ďuro za mnou — ale teraz bolo naopak; ja som sa vrátila, on však neprišiel. A neprišiel ani na druh deň. Nespaly sme celé noci. Mať nariekala, hrešila, obviňovala ma, že pre mňa, nehodnú, odišiel a kto vie, či si od žiaľu a potupy dačo neurobil. Ja som len vtedy ustrnula — nevedela som pochopiť, že by si preto mal človek vziať život. Ženy prišly, lebo keď sa dačo stane, hneď ich je ako vrán — a vtedy len bolo počuť kuvičie hlasy:— Ameň, ten sa ti dakde obesil… Toho už nemáš… Chudák, že si to tak pripustil k srdcu!Za každým takým slovom mať vykríkla a mňa akoby do srdca bodal.— Ty si mu príčina - kričala mať — a v mojom srdci sa ozvalo: Ty si mu príčina!Chlapi išli hľadať, už či ho živého, či mŕtveho najdú. Kde aká izbička po vrchoch, kde osamelé humno, všetko prekutali, Ďurka nenašli. Išli poslovia i do okolitých dedín, i tí sa vrátili, že ho nikto nevidel, nestretol. Mať si zúfala, trhala si šedivé vlasy s hlavy, od nariekania už zachrípla — veď tri dni a tri noci minuly, čo sa ztratil.Keď nastal štvrtý večer, dosiahol matkin žiaľ vrcholu. Musely ju ženy strážiť, aby aj ona neušla do hory, musely ju prehovárať, aby si sama neublížila. A vtedy sa ešte raz zopäla, vystrela svoju kostnatú ruku ku dverám a zasipela: — Pakuj sa mi s očú, ty si mu príčina, choď si ho hľadať a nepríď mi bez neho, nech ťa moje oko nikdy neuvidí!Ani už nevládala vravieť a predsa vychodily z jej úst nadávky od výmyslu sveta, ešte i tie najšpatnejšie. Cítila som, že som sa veľmi prehrešila. Vzala som si šatku a vyšla som do noci. Bolo o tomto čase, na Ondreja, ale bola jeseň dlhá, príjemná. Kráčala som dedinou, von, do poľa, ani neviem kade; zprvu známymi chodníčkami hore stráňami, až som sa našla pod samou Chrasťou. A ďalej, ďalej, ako v povedomí ťažkého previnenia. Odrazu našla som sa v neznámom kúte. Okolo mňa balvany, zápole, tu i tu prerastené starou bučinou a chrastím. Suché lístie šuchoce mi pod nohami, ale okolo je ticho, ako v hrobe. Z doliny počuť hlas večerného zvona, ale ďaleko, ďaleko. Unavená, žiaľom premožená som si sadla a oddychovala.— A nebáli ste sa? — spýtala sa Uľa.— Báť som sa nebála, ale mi bolo otupno. To je tak, že veľký zármutok potlačuje menší… A začala som nariekať, nahlas chcela som sa tej hluchej hore vyspovedať, vyponosovať. V duchu som si predstavovala, že Ďuro už nežije, že sa — obesil. Nikdy som obesenca nevidela, ale teraz som si ho predstavovala a začala som sa obviňovať, že som ho k tomu dohnala. A čosi vo mne mi šeptalo: vražednica! Nielen ten, čo podáva jed, alebo nožom ide na človeka, je vrahom, ale vraždiť sa dá aj inším spôsobom.A ja som sa žalovala — a myslela som si, že je tá hora aj hluchá, aj nemá — a ono počul môj nárek človek a ozval sa. Odrazu som počula zašuchotať lístie, a tu sa ozval na chodníku i pádny krok. Z hory, ako by sa len niesol, kráčal chlap, ako hrada. Bol odetý ako chlapi z vrchovských dedín, mal krpce, opasok veľmi široký a veľký klobúk. Ozruta ako Zápola, tvár ako z kremeňa, oči hľadely britko, ako oceľ. A on zastane predo mnou a hľadí na mňa, lebo bolo vidno, mesiac svietil, bol práve spln. Podopre sa na valašku a vraví:— Počul som tvoj nárek z môjho bydliska. Viem, čia si, viem aj to, že keď si tadeto chodievala s dievkami, si si spievala.A to sme si dievčence v neznámej hore, keď sme sa jedna druhú posmeľovaly, vždy tú zanôtily: „Ej leštie, leštie, zelené leštie, dajže Bože, dajže, tým zbojníčkom štastie.“ Mráz ma prešiel, či by to bol jeden z nich? Vari sám Dovec z tamtej doliny, alebo Vrchovec? A on hovorí a jeho slová znejú ako zvon:— Čo ste vy za bohaprázdne plemeno ženské, že ničíte chlapcov? Či si ty hodná toho krásneho mládenca?— Jaj, ak ste z Boha, báťa, povedzte mi o ňom, kde je, či je živý? Vy to iste viete.— Viem o ňom, že je živý, ale veľmi chorý. Našiel som ho, bol blízko smrti — ak máš iskričku lásky v sebe, môžeš si ho vyliečiť.— Ak je to v mojej moci, báťa, vykonám, dajte mi ho; na rukách si ho odniesem domov — sľubovala som pokorne.— Čo mi dáš za to? — opýtal sa on.— Budem sa za vás modliť, dokiaľ len živá budem, — sľubovala som skrúšene.— Hm, dobre, modli sa — modlitba spravodlivého je ako tichý dážď na vyprahlú zem, — povedal, a hlas jeho akoby bol mäkší. — Počkaj tu na tomto mieste pol hodinku, alebo trošku viac, ale to ti povedám, aby si neušla, lebo ho potom nikdy viac živého neuvidíš — pohrozil mi.Sľúbila som, prestala som nariekať, ale chcelo sa mi kričať, i začala som sa modliť — a spievať všetky piesne nábožné, čo som vedela. Len aby som zahlušila strach a bázeň, a prejavila radosť. Necítila som zimu, len to, že je on živý, že ho nebudem mať na svedomí — a že napravím vinu, ktorej som sa dopustila. Neviem, ako dlho som čakala, keď zasa čujem kroky, šuchotanie suchého lístia, ale i ľudský hlas. Vidím, že ten neznámy chlap ide ku mne a nesie na rukách mládenca — Ďurka. Položil mi ho k nohám.— Tu ti je živý, ale ako je s jeho rozumom, to neviem. Tvoja vina, ak môžeš, naprav ju sama. — Odišiel.Tu ležal ten pekný, tichý mládenec. Jeho oči tupo hľadely do tmy, ale keď obrátil hlavu, zažmurkaly.— Ďurko, Ďurík môj! — začala som ja, preniknutá veľkou ľútosťou. — Ja som tu, tvoja nehodná žena, pozri na mňa, odpusť mi. — On načúva, v očiach budí sa akýsi svit, dvíha hlavu, v tvári mu divoko šklbe. Dosiaľ som sa nebála, ale teraz ma otupy prešly. Bože môj, ak pošiel z rozumu, zošalel! On len hľadí na mňa, ako z druhého sveta, ale počuje, cíti. Hladkám ho po vlhkom čele, beriem jeho vlhké, mľandravé ruky do svojich — a cítim, akoby čosi prechodilo z mojich rúk do jeho; ruky začínají sa hýbať, prsty mrviť, celým telom akoby letela iskra a jeho oči hľadia na mňa, hľadia, v nich začína brieždiť, — vzdychne z hlboka, siaha si na hlavu, potom sa zdvihne, posadí sa a schytí ma divoko za hrdlo. Skoro mi dýchanie zastalo — a myslela som si: Poručeno pánu Bohu, už som ja v tvojej moci — ale ja som bola zdravá a pán Boh mi vtedy vnuknul odvahu, chytila som ho ticho za ruky, zmocnila sa ich, hladkala, tíšila, prihovárala som sa mu, ako mať chorému dieťaťu — a on sa utíšil. Položila som mu hlavu na moje kolená, a on hneď vzdychal, hneď plakal, hneď ma chcel biť, všetko som pretrpela, všetko, len natoľko som sa bránila, aby som si život zachovala. Bolo to strašné. Konečne vysilený zaspal. Nad ránom sa zobudil, ale ešte vždy hľadel divo okolo seba. Keď ma videl, akoby tieň úsmevu preletel jeho tvárou. Potom som ho vzala za ruku, že pôjdeme domov. Boli sme zimou temer skrehlí, jeho som ukryla, ako možno najlepšie. Poslušne kráčal vedľa mňa, ale sa držal mojej ruky, akoby ma nikdy viac pustiť nemienil. Cestou sa potkýňal, keď nevládal, viac som ho niesla, ako viedla. Tak sme prišli domov. Mať sa mu zaradovala, uložila ho, hriala, mliekom napájala. O mňa sa neobzrela. Pre ňu som mohla nebyť. Ale on ma i teraz držal, musela som pri ňom sedieť — kýmkoľvek neozdravel. O desať dní on bol zdravý — ale ja som to mala životom zaplatiť. Vo svojom balušení rozprával o akejsi jaskyni; prostriedkom vraj tiekla voda, cez ktorú bola lavička. V jednom kúte bolo ohnisko, v druhom stôl a lavice. Za vodou šichta dreva a všakových vecí naodkladaných. Ale keď ozdravel, nevedel nič o tom, ani sme sa ho nespytovali — a ja som o všetkom čušala. Načo o tom hovoriť.— A v tej jaskyni muselo dačo byť, — chcela Uľa hovoriť, ale sa spamätala a opýtala: — Kata, počula si, či vari spíš?— Nespím, tetka, nespím, — odpovedala tázaná a zdvihla hlavu. Na tvári stopy sĺz.— A pôjdeš do Korenčíkov?— Pôjdem, musím, veď som prisahala.— Tak, dievka moja, choď v mene Božom, poslúchaj, buď mužovi po vôli, trp, veď sú tŕpky horké, ale osožné. Odveďte ju, ale skorej ju opatrite pokrmom a nápojom a aj v odeve, aby neprišla ako naozajstná pobehlica.Tak hovorila starká a Kata pokorne prijala všetko a išla s Uľou a so sestrou ta, kam patrila.	Vansova_Ilenin-vydaj.html.txt
PředzpěvAi, zde leží zem ta, před okem mým selzy ronícím,někdy kolébka, nyní národu mého rakev.Stoj noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled.Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.Však času ten horší je člověk, jenž berlu železnouv těchto krajích na tvou, Slávie, šíji chopil.Horší nežli divé války, hromu, ohně divější,zaslepenec na své když zlobu plémě kydá.O, věkové dávní, jako noc vůkol mne ležící,o, krajino, všeliké slávy i hanby obraz!Od Labe zrádného k rovinám až Visly nevěrné,od Dunaje k heltným Baltu celého pěnám:krásnohlasý zmužilých Slavianů kde se někdy ozýval,ai, oněmělť už, byv k ourazu zášti, jazyk.A kdo se loupeže té, volající vzhůru, dopustil?kdo zhanobil v jednom národu lidstvo celé?Zardi se, závistná Teutonie, sousedo Slávy,tvé vin těchto počet zpáchali někdy ruky.Neb kreve nikde tolik nevylil černidlaže žádnýnepřítel, co vylil k záhubě Slávy Němec.Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.Nechť ruky, nechťby jazyk v okovy své vázal otrocké,jedno to, neb nezná šetřiti práva jiných.Ten, kdo trůny bořil, lidskou krev darmo vyléval,po světě nešťastnou války pochodmi nosil:Ten porobu slušnou, buď Goth, buď Skýta, zasloužil,ne kdo divé chválil příkladem ordě pokoj.Kde ste se octli, milé zde bydlivších národy Slávů,národy, jenž Pomoří tam, tuto Sálu pili?Sorbů větve tiché, Obodritské říše potomci,kde kmenové Vilců, kde vnukové ste Ukrů?Napravo šíře hledím, nalevo zrak bystře otáčím,než mé darmo oko v Slávii Slávu hledá.Rci, strome, chráme jejich rostlý, pode nímž se obětnédávnověkým tehdáž pálili žertvy bohům:Kde jsou národové ti, jejich kde knížata, města?jenž pervý v severu zkřísili tomto život.Jedni učíce chudou Europu plachty i veslachystati a k bohatým přes moře vésti břehům.Kov tu jiní ze hlubin skvoucí vykopávali rudných,více ku poctě bohům nežli ku zisku lidem.Tam ti neourodné rolníku ukázali rádlem.by klas neslo zlatý, brázditi lůno země.Lípy tito, svěcený Slávě strom, vedle pokojnýchcest sadili, chládek by stlali vůkol i čich.Muž syny města učil stavěti, v nich vésti kupectví,a mlaď svou učili tkávati plátno ženy.Národe mistrovský, jakové pak máš za to díky?Rozšklubaný hnusné zpotvořenosti věnec.Jak včely med zavoníc kradné se do oule cizíhohernou stádně a pak matku i dítky bijí:Tak tu domu vlastní podroben pán, chytře mu vlezlýsoused ovil těžký smutně o herdlo řetěz.Kde spanilá v zelených hájech pěla písně Slavenka,už hlaholem zpěvná ústa umlukla němým.Kde z mramoru stáli hromného paláce Perůna,z troskotaných sloupů teď psota chlévy dělá.Kde k nebi své vězila staroslavná Arkona týmě,zlomky drobí teď tam hostě cizého noha.Rozbořené želejí zdi chrámů Retry pověstné,kde čněli, už ryje tam hnízdo si ještěr a had.Slávy syna k bratrům přišlého v ty kraje neznábrat vlastní, aniže vděčně mu tiskne ruky.Řeč ho cizá zarazí ze rtů a tváři slavenské,zrak mu lže Slaviana, sluch klamy bolně kazí.Neb tak přehluboko vtlačila znaky Slávy synům svým,místo, že jich vymazat nikde nemůže ni čas.Jak dvě řeky, spojilo když i jich vody jedno řečiště,předce i po drahné cestě je barva dělí:Rovně tyto zmatené násilnou národy vojnou,až posavád loučí dvůj očividně život.Odrodilí synové však, své sami matce začastobič macechy hříšné oblizujíce, lají.Nejsou ní Slaviané životem, nejsou ani Němci,půl toho, půl toho jen jak netopýři mají.Tak peleší v krajinách osmanské plémě helenských,koňský na vznešené vsterkna Olympy ocas.Tak porušil zištný Europčan dva světy Indů,za vzdělanost vzav jim cnost, zemi. barvu i řeč.Národ i čest zmizeli, s jazykem bohové zde zanikli,jen sama zůstává příroda nezměněna.Les, řeky. města a ves, změniti své jméno slavenskénechtěli, než tělo jen v nich, ducha Slávy není.O, kdo přijde tyto vzbuditi hroby ze sna živého?Kým přiveden slušný k své bude vlasti dědic?Kdo rce to nám místo, kde cedil svou někdy za národkrev Miliduch, kdo na něm sloup mu památky složí?Kde hněvivý novotám, otcovskou prostotu bráně,válčícím Slavianům Kruk po slaviansku velel.Neb kudy vítězný máchal meč v půtce Bojislava v pokoji šťastnou zákony řídil obec.Už jich více není! S rachotem surového rekovskéčlánky jejich zhoubný láme oráče lemeš.Stíny jejich na dvou se časů hněvajíce ničemnost,ve mhle sivé těchto zřícenin upně vyjí.Upně vyjí, že osud posavad se smířiti váháa vnuka krev lecjak tam hnije, tam se mění.Jak muselo v tom by studené být k národu serdce,jenž by tu selz jak nad kostmi milenky nelil.Avšak umlkni tichá, na budoucnost patři, žalosti,osluněným rozptyl mráčky myšlének okem.Najvětší je neřest v neštěstí láti neřestem,ten. kdo kojí skutkem hněv nebe, lépe činí.Ne z mutného oka, z ruky pilné naděje kvitne,tak jen může i zlé státi se ještě dobrým.Cesta křivá lidi jen, člověčenstvo svésti nemůže,a zmatenost jedněch často celosti hoví.Čas vše mění, i časy, k vítězství on vede pravdu,co sto věků bludných hodlalo, zvertne doba.	Kollar_Slavy-dcera.html.txt
Prostopášník„Prosím vás,“ řekl pan Smítek, „copak vy ženatí víte o životě? Sedíte doma v papučích, pijete svůj půllitr piva a v deset hodin dobrou noc, přitáhnete si peřinu k bradě a chrníte. Tomu vy říkáte život.“„Vám se to mluví, pane Smítku,“ namítl pan Rous, „vy si můžete žít ze své gáže jako vévoda. Ale kdybyste měl živit ženu a pár těch harantů —“„Jděte,“ zabručel pan Smítek znechuceně, „ze své gáže! Kdepak bych já mohl žít ze své gáže? Ta mně nestačí ani na diškerece. Jsou lokály, kde nemůžete dát pikolovi míň než padesátikorunu. A hudbě? pane, to položíte na talíř tisicikorunu a nikdo ani nemrkne.“„No, to zas neříkejte, pane Smítek,“ řekl pan Kroll; „tisícikorunu muzikantům, to jsem ještě neslyšel; to byste byl křen, kdybyste jim tolik dával za trochu toho fidlání.“„Poslouchejte,“ pravil pan Smítek, „tomu vy zase nerozumíte. Takový muzikant dělá, jako by koukal do partesů, a zatím dává pozor, s kým sedíte, co děláte, o čem se mluví, kolik je v písku a tak. Když udělá palcem takhle, to znamená: Plať a já budu mlčet. Tak je to, pane.“„Jsou to potvory,“ řekl pan Kroll s podivem.„Jsou. Koukejte se, pane Rous, dnes byste ze mne nevytřepal ani korunu; a večer mám na čestné slovo zaplatit dvanáct tisíc. A vy ženatí si myslíte, že máte bůhvíjaké starosti, když jste dlužni sto dvacet korun u hokynáře.“„Dvanáct tisíc?“ mínil pan Rous, „člověče, to bych nechtěl být ve vaší kůži.“„Ah co,“ zívl pan Smítek rozkošnicky, „aspoň člověk něco užije. Pane, taková včerejší noc. — Co bych vám to povídal! Mládenci, to je život —“„Ale dluhy,“ děl přísně pan Kroll, „dluhy byste dělat neměl; dostanou vás do rukou lichváři a je s vámi amen. Tak to chodí.“„Dluhy,“ řekl pan Smítek bezstarostně, „to nic nevadí; jen když má člověk styky. Tuhle mně řekl jeden bankéř z Amsterodamu — to vám byly báječné ženské! hergot, ta jedna mulatka, lidi, to nemáte ponětí — jo, tak ten bankéř mně povídal: Kupte si mexické papíry; do týdne vyděláte na jednom osmdesát dolarů. Víte, člověk musí mít styky; a ty v posteli nenajde.“„A koupil jste ty papíry?“ ptal se pan Rous se zájmem.„To už jsem dávno utratil,“ uhýbal pan Smítek. „Nějak bylo, nějak bude. Víte, já mám rád vzrušení. A i když taková noc stojí pár tisíc, dobrá, poznal jsem kus života.“„Však podle toho vypadáte,“ bručel pan Kroll. „Počkejte, jak budete za pár let cejtit ledviny nebo játra.“„Co na tom,“ řekl pan Smítek s hříšnou lehkomyslností. „Jen když jsem vyžil svůj život.“Toho večera si koupil pan Smítek kus paštiky a deset deka eidamu, načež šel domů a uvařil si čaj. Kus paštiky a okraje od sýra dostala jeho kočka Lízinka, potom si tlapkou omyla tvář a chtěla jít ven.„Ty darebnice, ty lehkomyslná osobo,“ káral ji pan Smítek, „už zas bys chtěla jít na toulky? Jen seď pěkně doma; co ti tu schází? Už jsi dost stará, abys měla rozum, ty couro,“ řekl něžně pan Smítek a vzal si Lízinku na klín; pak si dal na uši sluchátka, nařídil krystal a poslouchal, co je dnes v rádiu. Někdo tam recitoval nějaké básně; pan Smítek zkoušel dávat k tomu nohou takt, ale když se mu to dobře neshodovalo, počal se nudit, i zatahal Lízinku za ocas. Lízinka se jen tak lehce otočila a sekla ho po ruce; pak pro jistotu seskočila s klína a blýskala očima zpod postele.Ty básně a Lízinčina špatná nálada nějak rozladily pana Smítka; i přečetl ještě kus novin, ve kterých si přinesl domů sýr, a o desáté už ležel v posteli; o půl jedenácté vyskočila na postel Lízinka a uvelebila se mu na nohou, ale to už pan Smítek spal.„Ah áhahah,“ zíval pan Smítek druhého dne, „zatracený život! Lidi, to zas byla noc! Koukejte,“ řekl ukazuje svou ruku, „tady ten drápanec; to vám bylo děvče — nějaká Ruska, Lízinka se jmenovala — jako divoká kočka; ta vám vyváděla…“ Pan Smítek beznadějně mávl rukou. „Co vám to budu povídat! Vy bačkoráři, copak vy víte, jaký je život? Ech, ať hrozí člověku kriminál nebo smrt: jen když poznal život! Ale vy — dejte mi svatý pokoj s tou vaší měšťáckou morálkou!“(1928)	Capek_Podpovidky.html.txt
6. lipeň 1861[1][2]Preletela tri vrchy blahozvesť.Kŕdeľ orlov v let sa dáva;v tichom údolí siedmich svätých miestzahučalo: Sláva, sláva!Aj, národ! — On to mladý syn Slávy —pomaly sa zbiera hore.Na rukách, nohách ešte síňavy,no na tvári jasné zore.Pozri ho, pozri, matka Otčina,k tebe on ruky vystiera.Priviňže k prsiam materským syna:on ťa v starobe podpiera!Otcovia slávni, Bohom mu daní,pozrite — to vaše dieťa!Skloňte sa k nemu, zhojte mu rany:v ňoms’ mená vaše osvieťa!Pozri ho, pozri, nerodný ty brat!Ucti, miluj národ mladý!Však on dakedy ešte nastokrátto bratstvo ti vynahradí!Keď ťa samotnosť, žiaľ clivý skľúčiv tej šírej sveta cudzine,po prajnom túžiť budeš náručí:kto ťa, ak nie on, privinie?!Oj, pozrite ho, bratia národy!On k srdcu vás všetkých vinie,pozdravuje vás slovom slobody —on s vami žije i hynie!Zaleťte, orly, vo štyri strany:„Dobrý deň!“ povedzte ľudu —zašumej spevom vetríček ranný:„Boli časy, ešte budú!“[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]I táto báseň vyšla prvý raz v Dobšinského Sokole II, 1861, str. 148 v Štiavnici súčasne s predošlou. Botto si ju zapísal do obidvoch rukopisných zošitov. Rukopis z 1879 má k titulu básne poznámku „Národné zhromaždenie“. Obidva rukopisy majú poznámku, ktorá znie v Spevoch (str. 223) takto: „V tichom údolí siedmich svätých miest. Keď pýtajú sa Turčanov, kupčiacich po Rusku, zkade sú? odpovedajú obyčajne, že od siedmych svätých miest. Bo v Turci je skutočne sedem obcí pomenovaných dľa rozličných svätých. Sv. Martin, Sv. Michal, Sv. Peter, Sv. Ďur, Sv. Mara, Sv. Helena a Sv. Ondrej (tiež Sebeslavce zvaný).“	Botto_6-lipen-1861.txt
Z dejín hradu a jeho majiteľov. Do r. 1565Rožňavskú kotlinu kryjú na juhu a juhovýchode kolmé srázy a ploché tabule vápencového Slovenského Krasu, plného podivuhodných hĺbokých kaňonov a kvápnikových jaskýň. Od severu a západu uzavierajú veniec tiahle i ostré tvary Krušnohoria, ktorými si len riečka Slaná razí pracne cestu od severu, tvoriac údolnú „veľkú cestu“ od Spiša a Dobšinej k Rožňave.V tejto kotline zdvíha sa holý kúžel a na jeho temeni, 120 m nad krajom, hrad Krásna Hôrka.V historickej dobe bol kraj osídlený až v XII. storočiu.Ešte v konci tohoto storočia je to ohromný pomedzný hvozd, málo obývaný, ktorý náležel ku kráľovskému dvoru či novohradu v Turni. Zem bývala majetkom kráľa, ktorý ju dočasne požičiaval svojím úradníkom. Len cirkev mala už vtedy rozsiahle územia a kláštory sú prvými hospodárskymi podnikateľmi a kolonistmi. Po vzoru tejto kláštornej kolonizácie začali kráľovia časť svojich pomezdných hvozdov udeľovať dedične i jednotlivcom, v odmenu za služby alebo aby si ich poistili pre budúcnosť. Dávajú im územie často s plnou právomocou hradnou a to je začiatok novej šľachty, majiteľky rozsiahlych pozemkov. Na periferii novo osídlených území vznikajú nové hrady, vznikajú dediny poddanské k hospodárskemu vyťaženiu zeme i lesov. Z hradu stáva sa nová hraničná stráž, i kolonizačné centrum.Okolo roku 1200 dostal toto územie DominikBán, z rodu Miškovcov, príbuzný kráľa Ondreja II. Keď jeho syn Borš zomrel bez dietok (1237), prešlo územie zase na kráľa a ten ho novou donáciou udelil (1243) dvom synom Matejovým, Filipovi a Detrichovi, z roduBebekov. Tomuto mocnému rodu zostáva pánstvo po 300 rokov.Snáď je niečo pravdy na starej povesti, že prvý hrádok kolonizovanej kotliny stál na Drínovom vrchu (Somhegy), nad dedinou Drnavou (vykopané tu ostruhy a šípy), pri jednom chodníčku, ktorý tadiaľ viedol pozdĺž potoka Čermošné a Zádielskou dolinou a spojoval s Turňou. Tadiaľ vraj utiekal kráľ Béla IV. pred Tatarmi a v tom hrádku na Somhegy vraj odpočíval pred ďalším útekom.Iná stará povesť vypráva, že ovčiak Matej našiel v lesoch poklad. Doniesol ho kráľovi a za odmenu dovolil na jeho prosbu kráľ, aby si vystaval 7 ovčíncov. Zbudoval miesto ních 7 hradov. Jeden z ních začal na Drínovom vrchu, ale čo za deň zbudoval, tajomné sily v noci preniesly na holý kúžeľ Krásnej Hôrky. Preto sa bača rozhodol pre Krásnu Hôrku.V darovacej listine z 1243 nie je ešte o Krásnej Hôrke zmienka, ale dozvedáme sa tu, „že zo zlata v okolí Brzotíma (neďaleko Rožňavy, pozdejšie založenej) patrí majiteľom 200 hrivieň striebra, čo sa viac vyťaží, že sa rozdelí, ako obyčaj, dvoma tretinami medzi kráľa a tretinou baňsk. podnikateľa“. Bola tu teda výdatná zlatá baňa a prvých kolonizátorov viedly do kraja asi zprávy o báječných pokladoch, ukrytých v hĺbke hvozdov, snáď aj doložené ukážkami, donesenými prúdom riečky Slanej.Už v XIII. storočí sa tu doluje na všetkých stranách. I Rožňava, založená na samom konci toho storočia, je takým baníckym založením, organizovaným arcibiskupstvom ostrihomským. V tej dobe je už územie soskupené v nový správny celok okolo župného hradu Gemeru: v komitát, župu gemerskú.Bebekovci rýchle sa domohli dolovaním nesmierneho bohatstva a rovnako rýchle dosahujú i najvyšších hodností v ríši.Už 1268 je Arnošt Bebek ríšskym sudcom a skôr i správcom kráľov. pokladu. Jeho imanie i úrady zväčšuje syn Štefan, ktorý sa stáva i hlavným županom gemerským. I ďalšie generácie Bebekovcov s Detrichom na čele rozšírujú svoju moc.Z tých čias zachoval sa nám najstarší dokument so zmienkou o hrade Krásnej Hôrke(1341 castrum Kraznahorka).Vznikol totíž vtedy spor s mocným súsedom, rodom spišských Mariášov, o hranice a Mariášovci zmocnili sa mocou na krátko i Krásnej Hôrky.Od tých čias budujú si Bebekovci Krásnu Hôrku na silnú pevnosť. Ale predsa nebol hrad dosť silným, aby odolal náporu husitských vojsk, ktoré sa tuná privalily 1441. Po krátkom odporu jeJiskra z Brandýsapánom hradu. I on sosiluje odolnosť hradu ďalším opevňovaním, ale okolo hradu bol kľud až do pozdného leta 1451, kedy Ján Hunyady, so všetkou silou obrátil sa do Gemera a vrhol sa najsámprv na pevnosť, ktorú si Jiskra zbudoval pri Lučenci.7. septembra toho roku došlo k slávnej bitve o pevnosť pri Lučenci, z najslávnejších celého veku, o ktorej složil báseň dvorný básnik Habsburgov, vojak Michal Beheim.Lučenecká posádka sovretá nepriateľom, že nebolo uniknutia, už už sa vzdávala. Žiadala o povolenie čestného odchodu. Hunyady odmietol. Čo ich čakalo? Osud obráncov Moldavy, ktorým dal 2 roky pred tým Hunyady ruky osekať, oči vyklať. Posádka sa vzchopila k poslednému zúfalému odporu. Tu však sa objavilo smluvené znamenie Jiskrovej pomoci: ohne na horách. „Idú do vlastnej zkazy,“ prehlásil Hunyady pri zpráve o príchodu neveľkého vojska Jiskrovho. „Sporiadame ich k raňajkám. Mám toľko vojska, že ich moji vozkovia rozpráskajú svojimi bičmi.“ Bolo vraj 12 Uhrov na jednoho Husitu, ale smrť jediného stála Uhrov 30 mŕtvych. Zdesený volá Hunyady, aby mu priviedli jeho bielúša a prchá za utekajúcim vojskom. A teraz ich padlo, že ich ležalo, čo snopov o žatve. Až k Jageru prenikli víťazovia. (Bartoš.)Bitky u Lučenca zúčastnil sa Štefan, zákonitý pán Krásnej Hôrky, ale márne bol odvlieknutý so smrteľným zranením od hradieb lučeneckých, Krásna Hôrka ešte dlho sa nevráti jeho rodu.Gubernátor ovšem napial všetky sily kráľovstva, aby Jiskru zdolal. Pevnosť za pevnosťou padá mu do rúk. V Gemeri poveril ich dobývaním Štefana Rozgoňa. Ten zmocnil sa síce Rožňavy, ale pánom Krásnej Hôrky zôstalo Bratstvo. I keď už Hunyadyho syn Mátyáš dávno bol kráľom a dlho už po hroznej porážke u Blatn. Potoka, kedy Jiskra 1459 opúšťa väčšinu gemerských pevnôstiek, sústreďuje svoje sily — drží sa hrde Krásna Hôrka s Muráňom. V októbri 1461 píše Matyáš list spišskému hlavnému kapitánovi Jánu Sapojajovi, aby poslal pomoc k dobytiu tých dvoch orlích hniezd a až toho roku 1461 bola Krásna Hôrka vrátená Bebekovcom. Po 20 rokoch doznel tu český hovor a husitské modlitby.Za rozbrojov o uhorský trôn stáli Bebekovci na strane Jána Zápolského, i Ján Bebek, ktorý padol u Moháča, i jeho syn, František, ale ten drží časom i k Ferdinandovi, keď to bolo práve výhodnejšie.Je za to zase hlavným županom gemerským. Ostatne s mocou Ferdinandovou príliš neráta, zariaďuje si na Krásnej Hôrke slievareň kanónov a tiež potajmu i mincovňu, kde zo zvoncov, rekvirovaných v okolných mestách a dedinách, šetriac striebrom, razí ľahkú mincu — s obrazom Ferdinandovým. Pomáha mu priateľ Matúš Bašó z Čoltova, nehodný pán Muráňa, lupič, ktorý jazdí so svojim rojom po Slovensku, ba aj do Poľska a Sliezska na lúpeže. Však je z tých rokov dosť sťažností na snemu na jeho vystrájanie a snem nariaďuje pre jeho prepady i rúbať lesy pri hradských.Ale moc Ferdinandova vzrástla a František Bebek, kryjúc vlastné viny, dal sa do služieb Ferdinandových i proti priateľovi Bašovi, pomáhal 1549 i pri dobytí Muráňa, i pri lapení priateľa Baša v telgartskom chotári a jeho poprave.I inakšie sa usiloval František Bebek zavďačiť sa Ferdinandovi.Aby osvedčil svoju horlivosť vo viere, lapil rožňavského kázateľa nového učenia Lutherovho, Ondreja Fischera, keď prišiel na Krásnu Hôrku kázať a dal ho svrhnúť z najvyššej bašty, ktorú práve dobudoval, opevňujúc hrad pred blížiacimi sa Turkami.Turcistáli už na deň cesty od Fiľakova, keď s nimi Ferdinand ujednal mier. Ale akonáhle župan Bebek rozpustil župné vojsko a vrátil sa na Krásnu Hôrku, Turci udreli na Fiľakovo a dobyli ho. Bebek poslal Hamsu pašovi do Fiľakova poslov s dotazom, prečo porušil smlúvu, a keď sa vrátili so vzkazom, že jednal s vedomím Ferdinandovým, pohnevaný Bebek vyvesil na Krásnej Hôrke farby Jána Zápolského. To zpečatilo osud rodu.1556 bol oboslaný František Bebek so synom na snem. Nešli a snem ich obidvoch odsúdil k vyhnanstvu a ztrate statkov.Wolf Puchheim a Marcel Dietrich boli vyslaní s veľkým vojskom k prevedeniu rozsudku. Bebek nemal veľké vojsko, ale mohol počítať s tureckou pomocou. V sept. 1556 dorazilo 4000 peších a 600 jazdcov cisárskych a rozložili sa táborom u Hárskútu a Dlholúky pod Krásnou Hôrkou. Fr. Bebek zavčasu z rána v deň narodenia Panny Márie (8. IX. 1556), vrhol sa výpadom na nepriateľa. Ale ťažká jazda nemecká drtí jeho rady. V tom od západu ženú sa Turci, vpadajú cisárskym v bok, celé krýdlo obracajú na divoký útek a keď mladý Bebek na čele záloh ešte rozráža ich stred, prchá celé vojsko cisárske všetkými smermi ďaleko po kraju. Ale slávne víťazstvo len zhoršilo situáciu Bebekovcov.Starší odchádza na dvor nezletilého Jáho Jána Zigmunda poľského a do Sedmohrad, kde ho dala Izabella, matka Jána Zigmunda, zavraždiť Melch. Balašom, bojac sa jeho intrík. Mladší, Juraj Bebek, bráni sa proti Lazarovi Švendimu, ktorého znovu kráľ vyslal, ale Krásnej Hôrky neuhájil.I on ide do Sedmohrad, ale zakrátko berie ho Ferdinand na milosť a vráti mu ešte Krásnu Hôrku. Je zas nepriateľom Turkov a na čele župného vojska porazí ich u Fiľakova a Siksó. Vtedy naposled rozšírili Bebekovci svoje pánstvo: dostali Siksó.Ale 1560 vylákal fiľakovský beg Hasan Juraja z hradu, zajal ho a odviezol do väzenia v Carihrade. Po 5 rokoch ho síce Ján Zigmund za sľub vernosti, vyslobodil a Juraj sa vrátil 1565 na Krásnu Hôrku, ale košický hlavný kapitán Lazar Švendi mal už zprávy, že prišiel s tajným rozkazom, vyvolať vzbúru. Tentokrát nebola to ťažká práca, dobyť Krásnu Hôrku i ostatné Bebekove hrady, len Sádvár, kde sa hrdinne držela žena Jurajova, Žofia Patačiová, vzdoroval Švendimu dlhšiu dobu.Odchodom Juraja Bebeka so ženou Žofiou do Sedmohrad, prechádza Krásna Hôrka i celé pánstvo po 300 rokoch, r. 1565 zase na kráľa.	Polak_Sprievodca-po-Krasnej-Horke.html.txt
PavlusPaľo, tak volali v dedine iných tohto mena; len jeho samého takto neslovensky. Zostalo mu to, lebo jeho otec, dedinský rechtor, za svojho života tak ho menúval.A to bolo i dobre tak: pod Pavlusom každý hneď rozumel hlásnika — hrobára.Lebo Pavlus bol hlásnikom i hrobárom. Narodil sa síce ako rechtorský syn, ale on nehrešil proti prozreteľnosti božej preto, že ho obšťastnila halapartňou, rýľom, gracou a motykou. Zlý svet pučil sa na ňom a zadieral do neho posmešným jazykom, ale on bol silne opancierovaný ľahostajnosťou a nevšímavosťou — bol taký, ako tá stena: preňho mohli sa ľudia stavať hoci na vrchhlavy.Matka, bývalá pani rechtorka, trochu i zaonačila sa, keď slávna obec synovi ponúkla hlásnictvo a hrobárstvo: mala to za zneuctenie. I plakala i sa jedovala a mala vôľu ísť vynadať „plešivcovi“ richtárovi za také zneuctenie rodiny. Ale kam sa mala podieť, čo mohla počať, slabá stvora, keď sám jej syn osvedčil sa, že s radosťou a vďačne bude pohrobovať zvečnelých a strážiť v noci časných.[1]Bola by ho rada odhovoriť, ale sa jej nedal.„Ani sa neoženíš,“ strašila syna, chcejúc len nejako odkriatnuť ho od úmyslu; „budú sa hanbiť paničky ísť za teba; a ináč by si si mohol pojať za ženu i Zuzku truhlárovie i Anku z vyšného konca — ba i Dorku by ti dali u Zemanov. Lebo ty nie si najostatnejší — máš zagazdované dve stovky, máš svoje bývanie, svoje remeslo a všetko opevadlo,[2]čo veru,“ doložila matka, „cez hlavu nahradzuje i to, že si už nie z mladších.“Syn ani nepočúval, bol zahľadený von oknom kamsi do tmy a v mysli robil si výpočty z nových služieb. Napočítal šesťdesiat zlatých určitého platu v roku, mimo toho dostane dva ostredočky, päť siah dreva na palivo, od mlynára dve kilá pšenice, tri kilá raži a štyri jarca. (To si už tak obec vymohla, dávajúc do prenájmu obecný mlyn.) Taxa hrobová je: od malej jamy zlatka, od veľkej dve zlatky a pri kopaní je v obyčaji dávať pol litra páleného a slaniny na zákusku, po pohrebe zapredvečerať dosýta; no a okrem tohto ešte niečo prikvapne mu i na Všechsvätých, keď treba obnovovať hroby a na Nový rok i na fašiangy.Keď si už takto všetko popripomínal, veľmi bol spokojný so sebou; matke sa pousmial. Tá si už myslela, že ho má po svojom — zasmiala sa i ona, dovrávajúc mu ešte, — už ako z nepotreby, — aby si s tými „nebohými službami“ dal pokoj.„A načo?“ divil sa jej, ani čo by bolo udrelo z čista jasna.„Neoženíš sa…“„Hach, matka, pre také ledačo ja neošediviem,“ odpovedal, hodiac rukou. A to znamenalo toľko, že je pevný v svojom predsavzatí, neodstúpi od neho a čo by hromy bili. Za nič. Nikomu. Nie a nie!I sestru Marínu ani čo by bol sám zlý posadol, keď sa dozvedela, čo a ako vykonal, na čo sa podujal. Behala po izbe ako šašo, zazerala naň i ručník si strhla z hlavy a šla si do vlasov, lebo vraj ako sa ona už teraz ukáže medzi mládežou, keď vlastný brat jej takú hanbu robí!„Veď by mi oči vyhorieť museli!“ hodila sa na truhlu a nariekala nárekom nevládnych.Pavlusovi hučalo v hlave.„A čo reveš?“„Vari nemám prečo?… Takú hanbu!… V nedeľu ešte nebolo nič a žiadali, aby Ondrej spieval: Chváľ každý duch Hospodina!“„Nuž a čo? Nehrávate sa nikdy?“„Veď hej, hrávame, ale v tomto voľačo bolo, istotne bolo, zámer; lebo sa poniektorí uškŕňali na mňa i na Ondreja.“„Bohvie z čoho sa tí práve mohli smiať…“„Z čohože by sa mali inšieho, len z toho, že obec teba ide spraviť dedičom zomretého Rusnáka; len z toho, že ja mám brata, ktorý zhanobí pamiatku otca, zhanobí jeho rodinu: ktorý bude nočným kuvikom a hrobárom a Ondrej že dostane sa do takej rodiny! Z toho sa smiali!“Sestra bola nesmierne pyšná na svoj rod. Myslela, že i v bratovi vzbudí niečo z hrdosti, potom rozmyslí si vec a nebude chcieť byť hrobárom. Ale Pavlus bol človek z látky celkom inej ako sestra, uňho po hrdošení ani znaku nebolo a myšlienkový svet jeho nemal ničoho spoločného so sestriným: on čo si sám zmyslel, to uznával, čo sám za dobré považoval, to robil, podľa toho sa riadil.Pavlus povedal sestre, že však i otec mal popri gombárstve[3](ktoré sestra vždy rada zamlčovala) rechtorstvo, prečo by teda i on popri šití krpcov a čižiem nemohol mať hlásnictvo a hrobárstvo?Sestra vynadala mu do truľov.„To čert ako diabol, jedno kyslé, druhé s octom,“ odsekol Pavlus; „ba nech som tak zhĺbe ako zvýše, ak by som sa ti čaroval s výhodami, čo mali otec ako rechtor!“„Keby si mal oči a bol by si na čo súci, ani dratvy by si nesmolil,… ničibidlo, ty nehodník!“Pavlusovi mrkotno bolo počúvať sestru a teraz tento výpad bodol ho do živého. Zovrela v ňom krv a myklo ním celým i spravil tri strmé kroky napred, potom sa prudko zvrtol a okríkol sa na ňu nanajvýš podráždený:„Í, tatár, strela ti do jazyka! nuž či tá práca nie je hodná už človeka? Či hlásiť alebo hrobáriť je ozbíjať? hrešiť? čertu slúžiť?!… Mara, nedopaľuj, mám dosť… Aj na večeru!“ doložil, zazrúc matku vchádzať s večerou.„Ale, Pavlus!…“ ohlásila sa matka prosebne a ustarostená dala na stôl donesenú večeru: zemiaky-krížale a sadnuté mlieko.„A čo vám je doň, do hlavaja — — nech si trucuje!“ riekla s chúlostivým napaprčením sestra. Štvalo ju v boku i to, že nazval ju Marou.Pavlus bol najedovaný a ľahol si o hlade na zápecok. Hnev mu však neprekážal a o niekoľko okamihov už spal ako zarezaný.Ale ženám, keď Pavlus pochrapkával, zaľahla na srdce akási ťarcha. Že nejedol Pavlus, ani im nechutilo a matka dohovárala dcére: „Radšej by som si desať ráz do jazyka zahryzla, ako by ho mala tak dotrýzňať,[4]neústupnica…“ — Ona, hoci ju syn namrzel tiež, predsa nemohla sa hnevať na neho tak, aby ho neľutovala, aby mu neodpúšťala.No po tomto malom poharušení sa u Lipňov — také mala priezvisko naša rodina — rozostlal sa rúči pokoj. Pavlus bez zábran hlásaval a „budúval“ „domy“ večného trvania. Všeteční posmeškári už či preto, že im nereagoval, a či preto, že ho už omlátili na všetky boky, tiež vtiahli svoje rožky a viac ho ani nedoberali. Len matke jeho sa tu i tu nepáčilo, keď do smútočných domov chodieval týkou[5]meriavať veľkosť mŕtveho, prípadne dlžinu a širinu rakvy. „Nože si — dohovárala mu — vezmi na to niť, nepotrebuješ sa taký nekaľavný ukazovať ľudu na odiv.“ On jej odvetil žartom, či vari aj iné hrobárske nástroje má si strčiť niekam do vrecka — — a bolo po jej všetkej neľúbosti.I celá slávna obec pomaly naňho navykla; bez neho bol by sa jej zdal svet už chybným, pomýleným, akýmsi pustým. U Pavlusa bolo občanom už všetko v poriadku, prirodzené, ešte len i to, že keď hlásil, konečné hlásky slov „Hospodina“, „syna“, „hodina“ akosi prehltával, nedospevoval.On sám bol spokojný, mal sa dobre, lepšieho dobrobytu sa mu ani nezažiadalo.Ale prišla premena. I v Pavlusovi zobudila sa žiadosť.Mať Pavlusova ochorela na lámku, ktorá ju uložila do postele. A pripojila sa aj iná choroba.Na Pavlusa zviezla sa hora starostí. Matka v kríži potrebovala opateru a domácnosť pohotove. A on musel byť to tu, to tam. Už ani nespával — neostávalo času. Sestra, ktorá sa už vydala za Ondreja, tiež nevládala. „Ja,“ vravela, „sama jediná mám i pre sto rúk roboty doma — roztrhať sa nemôžem. Ožeň sa!“„Ožeň sa!“ baclo Pavlusovi do hlavy.A matka s dôrazom prisvedčila:„Veru hej, Pavlusko, syn môj, inej rady niet. Ožeň sa, poľahčíš i sebe i nám. Mal si ma poslúchnuť už dávno.“Pavlus sa zamyslel.Mal, pravdaže mal, dávno poslúchnuť; veď čas už nezadlho označí ho štyrmi krížikmi, z jeho vrstovníkov nejeden mohol by mu byť už i tesťom. Ale načože tam chleba, kde ho nie je treba?… On nebol nikdy šaľom — po ženách jakživ nevetril a matka navarila, obšila, opatrila ho. Načože by mu bola žena? Vari za sklo zapraviť na parádu, alebo azda chovať ju ako pavúka?Ale teraz mu to zavŕtalo v hlave. „Hľa,“ pomyslel si, „matku opatríš… ty sa nazdávaš, že opatril si ju náležite, po jej vôli… Tu prídu ženy a ono vidíš, že ešte naveky jej voľačo treba, naveky má si im čo dať urobiť… Nijakovsky to nejde takýmto činom. Treba voľačo robiť. Už čokoľvek.“A pod týmto „čokoľvek“ Pavlus rozumel ženbu.Musí sa oženiť, musí, to je jasné. Sám všetko nevystačíš a matke je ženská pomoc nevyhnutná.Bol rozhodnutý.Obrátil sa k matke, že koho by tak myslela pre neho?Ale bola to pre Pavlusa ťažká otázka. Myšlienka na ženbu bola mu taká neobyčajná, že nijako nemohol zachovať sa prirodzene ako inokedy. I len matke akosi hanbil sa priamejšie pohliadnuť do očí! Ústa prekrivovali sa mu ustavične úškľabom, nohami prestupoval, akoby to miesto, kde stojí, bolo nepohodlné a s rukami, ach, s tými nevedel si nijako rady: to vstrčil ich do vrecák, to podniesol k ústam, akoby bol chcel strhnúť z nich ten kuriózny smiech, buď škrabal sa nimi poza uši, kde ho nesvrbelo; slovom tak mu bolo, ako človeku nekomediantovi, ktorému zrazu prišlo vystúpiť na javisko pred obecenstvo: bol by rád zutekať.Ale čože sa nahanbíš, keď to musí byť! Nuž len čakal, čo povie mať.„Čože ja, ja sa uspokojím hocako, ako budem musieť. Pre seba sa ženíš!“ odvetila mu ona vyhýbavo.No nie tak sestra; tá mala hneď naporúdzi galériu paničiek — po svojej vôli.Pavlus nesúhlasil.„Ech, to sú nie pre mňa; ja nepotrebujem pávy, čo by sa mi zhŕdzali!“„Ale paníča s jednou sukienkou!?“ zaprela sestra doň svojím zvyčajným spôsobom.„Dobrú gazdinú, ako sú matka; nedbám, hoc bude i nemajetná, nemladá, len nech je, ako sa patrí — počestná,“ riekol pri dosviedčaní matky, ani si nepovšimnúc jedovitého tónu sestrinho.Či Pavlus mal vycibrený vkus v peknom, tvrdiť by nik nechcel, ale že na prvý raz vyočil pre seba najkrajší kvet v dedine, to je pravda, a síce v podobe dievčaťa. Julka — tak sa menovalo dievča — bola chudobná sirota, vychovaná z lásky dobrých ľudí a teraz už ako odrastenejšia, živiaca sa šitím bielizne a zhotovovaním čipiek; pravdaže od svojho štrnásteho roku netrpela už nedostatku, lebo bola usilovná a vedela si zabezpečiť živobytie, no chudobnou byť predsa neprestávala.Pavlus bol priokúňavý a ani nevedel, čo a ako má konať, ako si počínať pri takej neobyčajnej veci, chcel teda poveriť nejakú súcu babku; ale matka mu, aby šiel sám, bo to jemu vraj najlepšie pristane nahovoriť si dievča a požiadať ho o ruku.… Ach, pytačky! Keby tak dvadsať jám bolo treba vykopať jeho rukám, to nezdalo by sa mu takým obťažným!„Hm, matka…“ škrabal si hlavu, akoby mu táto bola predložila na prieber mieru maku, pomiešaného z polovice s kašou.„A veru je to tak, synku, mrenku chytiť podarí sa najskôr samému rybárovi.“„Keď sám, tak sám; poručeno bohu…“ prehovoril s rezignáciou a umienil si ešte dnešného večera podniknúť ťažkú úlohu.Večerom, keď odchádzal k dievčaťu, matka spľaskla slabučko lámkovité ruky:„Jaj, piatok, vráť sa, syn môj — zlý by bol začiatok!“On zastal vo dverách, akoby rozmýšľal, či má poslúchnuť, no náhle kmitlo mu hlavou: ako sa oriadil, ešte si i čižmy namastil, a to by len tak nemilobohu malo byť — zajtra to vari zase opätovať?„Ech, čo… tárandy i piatok je boží deň,“ riekol a stúpal von dvermi.„Ja-jaj!“ nepokojila sa matka, ale keď syn zatváral už dvere s celým odhodlaním, privolala mu predsa, aby si len šiel s pánombohom a spravila za ním znamenie kríža.A Pavlus šiel hore dedinou, chropkajúc po piesočnatom podradí čižmou ľavej nohy, ktorou trošíčka zavlačoval.Medzitým Julka práve odložila šitie a ponáhľala sa cez pitvor na preddomie osviežiť sa.Toto dievča, hoci bola sirota, bolo číry smiech, číra veselosť a samopaš. Ale ani nebolo ničoho, čo by ju zarmucovalo, skľučovalo, trápilo. Jej radosť bolo žiť — prajnosť kynula jej odvšadiaľ, každý ju miloval ako nejaké roztomilé, bľabotať sa učiace dieťa; mládenci ju až zbožňovali.Príchod Pavlusov neobyčajne rozveselil Julku. O ňom hovorievalo sa naveky ako o človeku smiešnom. „Dobre bude požartovať a zahrať si s ním!“ mala hneď plán. I vrátila ho s tým úmyslom na preddom, kde sadli si na podstienok.Tuliby[6]— dievča rozpestvilo sa. Prehárčala[7]ho svojimi vtipmi a dopúšťala sa i väčších nezbied. Pavlus neprestával sa chichotať. Všetko páčilo sa mu, celý jej spôsob, celý postup veci. Rástol radosťou… Tak darí sa mu. Hľa, už ho i objala… Ako žena muža… A ako sa vyzhovára!… Nikdy by nebol pomyslel, že tak sa mu bude šťastiť… Ľahká výhra!Zosmelel a zrazu stal sa odvážnym: vyluskol jej svoju žiadosť…„Aby šla za vás?… Keď vám len toho treba!… Hihihi, nič niet ľahšieho na svete!“ smiala sa a vyštverala sa mu za chrbát.„Ej, veď ja to myslím inakšie: naozaj aby si šla.“„Nuž a či nie som naozaj za vami?“ Nechcela mu rozumieť.Pavlus jednako skoro dovtípil sa, že dievča robí si z neho len dobrú vôľu. Ktože by nerozumel jeho slovám? Veď nebaluší? Naposledy i načože mu je takéto pochabča, ktorého myseľ iba po šaškách lieta a čo nemá za necheť striezlivého rozumu, usadlosti a vážnosti? Ta, ani sa zapodievať!…A Pavlus ako prišiel, tak odišiel.Kde vhupnúť zase po nevestu, na tom nie veľmi lámal si hlavu. Hneď na druhý deň zašiel skúsiť šťastie do truhlárov, kde Zuzka — buď podľa jej slov rieknuté — neprajnosťou osudu bola ešte vždy slobodná.Lipňovci trúfali si dostať Zuzku; už dosť sa napreberala, načakala sa márne, mohla zmúdrieť.Predpokladanie však dokázalo sa mylným. Zuzka síce už nemala také vysoké nároky ako spočiatku, kým bola mladšia, no hrdosť a márnomyseľnosť ešte nevymizli z nej docela. — — Po dedine ako blesk rozniesla sa zvesť o Pavlusových včerajších pytačkách a dostala sa i do uší Zuzke. Za Pavlusa by sa už ani nebola zdráhala vydať, ale to, že ju prišiel pýtať až druhorazom, keď ho „čipkárka“ ohrdila, vrčalo jej a z priekoru nielen že sa mu nesľúbila, lež bola i neslušná naproti nemu, zašomrajúc mu na odchode čosi o nosení filfáska[8]a grace[9]za ním…„Ani táto teda,“ mrmlal si polohlasne, vracajúc sa domov. „Ale ako chcete. Keď nechcete, ja nebudem sa vám modlikať. Keď nie Bora, bude Dora, ak ani tá — bude Vita,“ ľahostajne opakoval si v mysli. Nezdar netrápil ho ani najmenej, preň sa nesmútil on, práve tak, ako nesmúti sa človek preto, že poniektoré ľúbezné vtáčiky sú len obďaleč, a nie v jeho blízkosti, ako by si to on žičil, sa zdržujú: nič to, však sú vtáčiky, ktoré vedia zotrvať spevavo i vedno s človekom, a to sa naveky podarí lapiť takéhoto vtáčika…Pavlus umienil si neprekračovať viac prahy „belasníckych“ paničiek.„Nech ich tam pánboh opatrí všetky, koľkokoľvek ich je!“ riekol na úplné rozžehnanie sa s nimi.„Čo, odnechcelo sa ti vari už aj ženiť?“ zdesene pýtala sa ho matka.„To ako to. Len s našimi parádnicami dám si pokoj.“Večer, niekoľko dní po tomto, bral sa Pavlus na ulicu, aby počul biť vežové hodiny — či nie je čas ísť odzvoniť desiatu a hlásiť; lebo hodiny v izbe boli nie veľmi spoľahlivé a potom i ľutoval pre také nič rozsvecovať lampu. Na ulici hluk už zatíchol, len od dolného konca dediny na krídelkách sviežeho vetríka zanášal sa sotva počuteľný dumný hlas fujary nejakého zaľúbeného šarvanca, prerývaný tu i tu vravotom z blízkych dvorov. Pred domom tônila bujná jahoda, ktorej lístie zleštené bolo bledým svetlom mesiačika; Pavlus sadol si pod ňu na hodnú skalu a sediačky rozhľadel sa po nebi, skúmajúc polohu nebeského voza, koľkú prekonal už cestu.„Bude z pol desiatej,“ myslel si, potom si sadol pohodlnejšie, oprúc lakte o kolená a podoprúc si tak päsťami bradu, aby dočkal potvrdenie z veže.Medzitým na krátko pozapaľované svetlá povyhášali pomaly v domoch — bolo práve cez kosbu a v okopávačke, ľudia boli ukonaní prácou, líhali včaššie.Nezadlho umĺkli i zvuky fujary a prírodu opanovala úplná tichosť; tá tichosť, ktorá každého tak hlboko dojíma, ktorá naplňuje človeka akousi posvätnou rozkošou a zbožnosťou, že nevie, či obdivovať velebu a veľkoleposť utíšenia a či odriekať pokornú modlitbu na oslavu boha.V tomto hlbokom tichu zaškripeli závesy uličných dvier u tretích susedov a v otvore sa zjavila s dvoma krhlami dievčina a ponáhľala sa ku studni bezprostredného susedstva.Katka bolo služobné dievča. U svojich pánov, statočných a všeobecne obľúbených lekárovcov, slúžila už na piaty rok. A to na nemalý svoj prospech, lebo pán doktor bol veľký knihomil — mal bohatú knižnicu, ktorú ako ľudomilný človek, rád otváral i svojej čeliadke, ale najmä Katke, ktorej duša dychtila, ba až mrela po čítaní.Pavlus obrátil zrak v tú stranu, odkiaľ prichádzalo dievča; ona, spozorujúc ho, privolala mu: „Dobrý večer!“ A doložila: „Či je to nie na závidenie, sedieť si večerom pod morušou a hľadieť do mesiačika! A ty čučaj v zatvorenej izbe, alebo naťahuj sa s vodou!“„A, nuž nečítavaj ako černokňažník naveky, vyjdi von — môžeš.“„Chcem byť vešticou — budem veštiť svetu budúcnosť. Zbohatnem, bude mi ako muche v kyseli. Zato čítavam,“ smiala sa Katka, potom chytro vytiahnuc vody, povedala mu dobrú noc a drobčiac odbehla s naplnenými krhlami. Pavlus díval sa za ňou, ako za zjavom, ktorý nás zadivil a zmizol prvej, než sme sa spamätali.A v jeho mysli sa razom počali rojiť myšlienky.A neobyčajné to museli byť myšlienky, lebo chvíľami smial sa, mrmlal alebo pohyboval rukami, akoby v otázkach a odpovediach. Iste, varilo sa v ňom čosi nového.Odhora cválal Pavlusov kudlatý pes. Keď spozoroval svojho gazdu, šmrtkajúc chvostom plazil sa ako previnilec k nemu a oblizol mu ruku.„Odkiaľže taký unáhlený, ty mladý pán?“ prihováral sa Pavlus zadychčanému psovi, potriasajúc ho slabo za ulapené čierne chlpy veľkej hlavy. Pes obtieral sa o neho, lupkajúc ho buravým chvostom, akoby hovoril: „Očakával som ťa pri kostole, že pôjdeme strážiť, ale som ťa nemohol vyčkať, preto som pribehol, čo ťa to zdržiava doma?“Z veže bilo desať hodín.Vbehol si po halapartňu a rýchlym krokom zaberal ku kostolu, obliekajúc si cestou hlásnickú krišpínu;[10]veď už mal byť na veži!Nebeskou oblohou plavil sa sivý obláčik i rozpoltiac sa prostriedkom, obtáčal jasnú hviezdu, rednúc a rozramenujúc sa pritom na viac vetví, ktorých okraje rozplývali sa do neviditeľna…I Pavlusova myseľ práve tak otáčala sa a rozplývala vôkol jednej hviezdy…A jahody pokojne kývali paprútkami proti nemu a zdali sa hovoriť: „Teraz už myslíš, čo myslíš, to je už vážna vec!“Mocne ulapil povraz a o závod rozkolísal ťažkohybný zvon.… Silne tĺklo srdce zvona uprostred nočného ticha, tak silne, ako silné bolo Pavlusovo predsavzatie…Bolo to ešte hodne zavčasu, dedina zväčša ešte spala, keď Pavlus už s kosou na pleci, čerstvý a veselý kráčal dolu dedinou; — taký je dedinský hlásnik, často postačí mu zdriemnutie za niekoľko okamihov na tvrdej lavici, hoc i posediačky. Na východe trvala ešte ranná zora, no už zmizla: lúče slnca už dobre badateľne vyrážali sa za horou, ktorej vrchol zahalený bol sivým závojom priezračnej hmly; tu-tam dymilo sa z komínov nízkych domcov, po hrebeňoch štebotali včasnostajné lastovičky, miestami ozývalo sa zo stajní volanie pôdojníc na kravy. Cesta zdola dediny tiahla pomedzi priesadiská, striedavo miešajúce sa s konopiskami, so ženúcou už do kvetu poskoninou a s ľanoviskami s prekvetavým ľanom, ktorého kropajkami zrosený a ešte neúplne roztvorený drobnokvet zdal sa byť ako v radosti slziace očká.Nezadlho Pavlus musel sa odraziť vľavo na chodník, vedúci k lúkam a vinúci sa ďalej krížom cez obilné lány, pestriace sa živo kvietkami slepého maku, nevädze, kúkoľky, stračej nohy a voňavej orešnice. Jeho zdravé prsia sa široko zdúvali náhlením a vdychovali vôňou a sviežosťou preplnené povetrie; oči sliedili mu po lúčinách rosou bohato skropených, ktoré v rannom svetle zdali sa byť ohromne velikánskym kusom po zemi rozostretého červeno-beláskavého atlasu.Rád by bol býval už na lúke a kosil…Prečo? Veď jednak bol usilovný kosec, a nik sa mu neprosil, nik ho neduril, ani nešiel kosiť sebe.Pavlus stal sa baživým po chvále; prial si, aby bol nazvaný usilovným, zachcelo sa mu pochvalného uznania, že hodne skosil…Avšak chválybažnosť jeho obmedzovala sa na obsiahnutie pochvaly len od jedinej osoby: Katky doktorovie, u ktorej mimo tohto svojou usilovnosťou chcel si vyzískať ešte i náklonnosť…Došiel. Lúka na slabších dvoch koscov čakala na jeho britkú nakovanú kosu — ale on ju skosí, oj, skosí, ani nebude mať čo. Len prídi, Katka, prídi… pochváľ… polichoť…A už šmihá sa kosa v bujnej, nočnou vlahou zašplechtanej tráve a padá radok za radkom… A Pavlus čochvíľa rozznojí sa celý, cechtí mu pot z čela, háby mohol by mu žmýkať. Slnko počína pripekať; už by neškodilo, čo by si aj oddýchol a zaraňajkoval — čas už predbehol. Ale nakovanie kosy ešte trvá: — až bude treba ju pokovať, potom odbaví seba. A jednak nezadlho príde i ona.Katku myslel, s ktorou chcel sa slobodne zhovárať.A okolo pol desiatej Katka i došla. Pavlus poznal ju ešte zďaleka, keď chcel si priostriť kosu. Vidiac ju, zaraz vstrčil oslu naspäť do oselníka, trochu sa pookľúdil, poutieral rukávom košele z potu a zašiel pod tônistú vŕbu pri potôčiku, lúku doktorovie koniec-koncom pretekajúceho a tvoriaceho medzi ňou a lúkou susednou medzu, kde na stržeň z haluzi zavesil si predtým i kabát s vestou a remennú kapsu, v ktorej priniesol si trochu jedla a mlatok s nákovičkou. A vezmúc si niečo na zajedenie, usadil sa do chládku.Do tvári podúval mu príjemný severovýchodný vetrík.Medzitým Katka približovala sa k Pavlusovi — — —„Pánboh pomáhaj!… ale akože to? — toľká hrúza skosená! — fúčlik[11]na dve-tri hodiny ešte máte. Ste spali?“ spytovala sa, otvárajúc na veľko oči zadivením a pohliadajúc to na lúku, to na neho.Pavlus cítil tichú radosť: tie zadivené oči vraveli mu ešte viac, než žiadal si počuť. S veľkým uspokojením díval sa pred seba; potom, odpovedajúc na otázku, sebavedome hodil hlavou:„Spal… Keď skosím, budem pomáhať tebe; kázal som si priniesť už i hrable.“„Mne pomáhať?“ zadívala sa na neho, akoby mu bola chcela vyčítať, prečo to. Ale on nedíval sa na ňu. „Ale za to vám nezaplatia…“„Ani by som neprijal platu; urobím to tebe kvôli.“„Mne?“„Tebe.“„A prečo?“„Nuž len tak… Že ťa ľutujem… musíš veľa robiť,“ okolkoval sa akosi i proti vlastnej vôli.„A či to veľa, rozmetať, čo jeden pokosí?“„No už ja ti len pomôžem…“Zatíchli. Katka premýšľala, odkiaľ tá dobrodušná príchylnosť Pavlusova, ktorú cíti už niekoľko dní ku sebe? ako jej rozumieť? Nespozorovať ju predsa nemožno: nikdy sa nestalo predtým, že by jej bol prišiel vytiahnuť vody — teraz vykoná to každý večer, ani čo by na to striehol!… Potom zrazu, akosi mimovoľne, prišlo jej na um, ako ju voľajako čudne včera večer potľapkal a zatým tak slabo odtisol od studne so slovami: „Ťažko sa ťahá, hop! vytiahnem ti ja.“ Katka znovu si pripomenula ešte tie slová a rozpamätala sa teraz na akýsi zvláštny, pri Pavlusovi neobyčajný hlas… Prečo je taký? prečo ju potľapkal, prečo mu tak čudne zvučal hlas, prečo prišiel vytiahnuť vody a vôbec prečo i teraz chce jej pomáhať?…Čosi, ako slabá predtucha, mihlo jej hlavou i zatrepotalo jej srdce a v údoch pocítila sladký mrázik.„Katka!“… ozval sa Pavlus, odkladajúc zvyšok slaniny a chleba do kapsy. „Katka,… keby si si trochu sadla, chcel by som ti čosi povedať.“„A čo také?“ spytovala sa s rozochvením a prisadla si ku nemu tak blízko, že okrúhlym ramenom skoro dotýkala sa jeho pleca; akýsi neodolateľný cit nútil ju sadať si tak blízo — ešte i bližšie: až tesno pritisnúť sa — k nemu.Odtrhol pierce trávy, požuval ho, zadíval sa na neďaleko vypínajúcu sa horu a za chvíľku premýšľal ešte na tom, či jej má riecť doprosta, a či nie, čo si umienil.„Ja,“ započal po chvíľke odhodlaný, so svojou zvyčajnou otvorenosťou — oproti Katke bol smelší ako oproti seberovným, „aj kosiť som prišiel jedine tebe kvôli; vieš, že ja nestačím chodievať po kosbe a môžeš si myslieť, že toľkú robotu inému kvôli by som si nenechal doma.“Začervenala sa po uši: to, na čom len práve lámala si hlavu, stávalo sa jej teraz jasným; predtucha teda neklamala ju. Ale nechcela veriť samej sebe, mala sa za namýšľavú; odtiahla sa aj od neho, akoby nemala práva ani len sedieť tak blízo neho.On bol rozhovorený, chopil ju za rameno, aby ho pozornejšie vypočula.„Aj matka,“ hovoril, „sa biedia, keď sú bezo mňa; ale som len šiel, veď nevesta je aj im treba a raz sa už musí prekonať táto vec, musím sa oženiť… Katka, mne sa páčiš… no seď, čo chceš utekať… Hanbiť sa!… či mrzké hovorím? Alebo čože som ja?… Nič som, nijaký pán, iba ženiť sa mi treba, to je všetko, — a to už od takého dievča má utekať?“„Pavlus…, vy ste taký čudák — — ja vás týmito hrabľami…; lebo čo mňa do vášho ženenia!“„No-no,… biť… ešte som ti nie vari pod papučou!“…„Pavlus!“„Ba hej, nie; ešte len chcem si ťa vziať… Počula si, Katka: chcem ťa mať za ženu, celkom vážne. Buď mojou, však budeš?“Hlas, akým predniesol Pavlus túto poslednú vetu, nebol nepresvedčujúci, Katka vybadala v ňom ozyv vážneho zmýšľania. Ale ona akoby nebola chcela dopriať si plnou mierou pôžitku, vyvierajúceho z prameňa tejto razom pred ňou zjavivšej sa milej skutočnosti — lebo mimochodom podotknuté, ona v posledné časy tak ukradomky rada pomýšľala na Pavlusa a pocítila i tajnú radosť, keď nepodarilo sa mu nájsť nevesty — a i akoby pochybovala bola ešte v istote jeho slov, vyhovára sa: „Ach, Pavlus, nechajme to tak; ja nie som vyrastená pre belasníka, som služobné dievča a chudobná sťa kostolná myš. Ani ma nepokúšajte… Naozaj, hriech máte, keď ma nemilobohu navdávate. Ani som si nezaslúžila takého nevďačníctva od vás, ja som vždy dobroprajná bola oproti vám a zvlášť oproti vašej nevoľnej a úbohej matke.“ Zamĺkla na chvíľočku, odvrátila tvár v pohnutí, v očiach zahrali jej slzy. Potom zmrvila sa v drieku a zvlnila sa jej hruď — ruky i hlava hli sa prudko akýmsi náruživým pohybom a dodala náhlivo povýšeným hlasom, celá trasúc sa rozčúlením: „Oj, nerušte mi pokoj, môj drahý pokoj, i prosím vás i zakazujem vám to! Ja rada vás — boh mi svedok — ale práve preto nedovoľujem, aby ste mi ľahkomyseľne ubližovali.“Pavlus počúval ju zamysleno, hádžuc tu i tu rukou. Pozrel na ňu: slza jedna stekala jej lícom, kútiky úst potrhávali sa plačom, hlava schýlená jej bola trochu bokom.Strhol sa ako zo sna a obdivoval ju, akoby ju nechápal; potom pozrel vôkol seba, akoby rozoznával, v akom sa to nachádza položení. Pripomínal si svoje i jej práve odznelé slová…Slza, tečúca dolu lícom Katkiným, rozliala sa v malej vráske, ktorá utvorila sa na okraji ružových ústočiek následkom plačlivého napnutia a za ňou rinula sa druhá.Nevie, čím by bol zadal príčinu k jej nedôvere a k plaču; v svojich slovách nenachodil ničoho takého. Pohniezdil sa, so záhadou pozerajúc na ňu, i riekol, stále diviac sa:„Ty plačeš?… A prečo?… Veď som ti neublížil!… Neplač!… čo máš plakať… služobná… ojej! nevídali, nuž či azda neviem? vari to mačka vo vreci!?… Oh, oh!“ smial sa, nemotorne pohladiac ju svojou kornatou a nekaľavnou rukou po lesklých a bohatých vlasoch, i pokračoval: „Hrať sa? — nemám v mysli. Mne už cvrčky vyskákali: všetko robím, ako sa patrí, s vážnou rozvahou. Teraz ešte raz hovorím, chcem sa oženiť a vziať si teba; to môj ustálený plán!“Jarček poza chrbát veselým žblnkotom rútil sa nadol, strhávajúc za sebou na pokraji rastúcu blatnačku, ktorá šuchotala ako hodvábne šaty na vlnisto sa pohybujúcej žene; na druhom boku, na tmavozelených listoch jelšových kríkov, odrážalo sa leskom na vodu padajúce svetlo slnca…Katkina tvár zjasala radosťou; no nezadlho zmračila sa smútkom. Vymkla si z jeho ruky rameno a sklonila hlavu a hľadiac na podťatý králik, so vzdychom sotva počuteľným a ako v polosne prehovorila: „Nič nebude z toho. Zamiešajú sa sestra i mať a i švagor môže sa zastarieť. Oni istotne nedopustia, aby som sa ja, Detvianka z Lazov, stala vašou ženou.“„Matka ťa radi, o tom nemám pochyby.“„To ešte neznamená, že by som im aj ako nevesta bola milá.“„Matka rozhodne nebudú proti tebe, viem, a sestra so švagrom nech si v svojom hrnci hľadia, ako im vrie, ta!“ riekol, načahujúc sa po kovanie do kapsy.Dievča, ničoho nepovediac, ticho vstalo a šlo rozmetávať radky. Popred ňu prefrngla od jarku vyplašená smädná penica, tklivo zapenkajúc a skryla sa v húští neďalekej medze, aby sa v príhodný čas zase navrátila k vode; povetrím rozľahol sa jednostajný klepot kladivca, na ktorý neďaleká hora ohlášala sa dlhou ozvenou.Katka myslela nepretržite na Pavlusa. Po rozhovore stal sa jej akosi ešte väčšmi blízkym, ba v túto chvíľu myslela, že jej je súrodným, od neho že závisí i jej život — odlúčená od neho, že by uschla, ako od koreňa odčesnutá polovica stromcovej dvojice.A nemala nijakej nádeje na spoločný život s ním! Bola v pochybnosti. Tak dobre a príhodno bolo by jej zaplakať, ale slovenské dievča, a menovite dievča slovenskej Detvy, znáša duševné útrapy s tichou zatvorenosťou a výraz im dáva iba spev. I Katka začala si spievať:Ach, bože, prebože,jaké sú to bôle,keď nenie dievčaťuvšetko podľa vôle:Rada bych odtrhnúťi rozmajrínu pierce,ale, jaj, nemôžem —zavreté sú dverce.Zavreté, zavretédvoma zámočkami —a plot je výšavný,preliezť nedá sa mi.Prenikavo vlnili sa zvuky piesne, tak prenikavo a dojemne, že mimovoľne sa oddal čvrlíkaniu i drobný, na jelši poskakujúci čížik…Len Pavlus, kosiaci tam na druhom konci lúky, máličko si všímal jej spevu, ba ho vôbec hádam ani nepočul; nie že by ho vari sám nebol chcel si povšimnúť alebo nepočuť; ale nevšímavým spravila ho radosť, ktorú mal z toho, že mohol prehovoriť s ňou o ženbe a že nenatrafil na odpor. „Dobré dievča!… A hodné, ako nato treba!“ pochvaľoval si ju v duchu. „Hľa, meštianske parádnice, to bude žena!“ pomyslel si s hrdosťou a namiesto, žeby zastal v práci a vypol sa, rezkejšie zaťal kosou.Ale Katka sa dosiaľ Pavlusovi len páčila, tak ako sa napríklad gazdovi páči hodný, súci a naoko pekný žrebec alebo junec, — lásky k nej necítil; srdce jeho bolo chladné k bielemu pohlaviu, iba včera pri studni stalo sa po prvý raz, že nakrátko zohrialo sa mu akýmsi teplým citom, ktorý nechápal a ktorý zmizol zaraz, ako v pečatnom vosku náhlym trením vzbudená elektrina. Pavlus nijako nemohol rozumieť ani to, prečo zaľúbení ťažko, alebo naskrze nevedia žiť jeden bez druhého, keďže on hockedy vie sa zájsť bez zapekačky, ktorú predsa tak rád má, že by i líhal i vstával s ňou!… I ženba, podľa jeho mienky, diala sa len: buď z potreby, buď z ľahtikárstva.On tiež len potrebou je nútený ženiť sa.A musí sa — zaumienil si — ponáhľať, ešte toho večera ustália s matkou čas… Neborkej — myslel — iste sa ani nesníva, ako bude prekvapená!… Ako sa zaraduje, keď zvie, že našiel si nevestu!…A cez olovrant, keď trochu oddychovali, dal na známosť i Katke, že chce, aby v najkratšom čase bola jeho.„Na večer,“ hovoril medziiným, „prejdem aj k pánom urodzeným, aby mi ťa dali“…„Oj, veľmi vďačne ju dáme, susedko náš, veď sa azda do dobrých rúk dostane!“ ozval sa neočakávane spoza kra veselý hlas.„Pani moja milostivá!“ vykríkla Katka, vyskočiac zo zeme a ponáhľala sa k pani doktorke, ktorá vyšla si s osemročnou dcéruškou do poľa na prechádzku a pri tej príležitosti zašla pozrieť i „svojich“, čo robia.„No hľa, akým ľahkým činom vypýtam si Katku,“ smial sa okúňavo a šiel s obnaženou hlavou za Katkou, aby bozkal panej ruku.„To môže iba Pavlus tak,“ riekla pani, dobrosrdečne potriasajúc mu pravicou a nedovoľujúc si bozkať svojej ruky. „Ale,“ hovorila ďalej, obracajúc sa k svojej dcérke, „počuj, Ľudmilka, tuto Pavlus chce ti vziať Kaťu, tvoju dobrú Kaťu, čo povieš na to?“Dievčatko vyhodilo sa na Katku a oblapilo ju vôkol hrdla: „Kaťa, Kaťa moja, však mi potom dáš zo susedovie okruhlíc, keď dozrejú?“„No či ju vidíš, ako vie, že máš byť tam gazdinou!“„Sotva bude z toho niečo, milostivá pani… ja nie som roveň.“„Katka, Pavlus chce ťa takú, aká si, a chuderka pani matka ti tiež bude rada; radšej ako ktorejkoľvek z ich rovne, lebo v tebe bude si istá dobrej a svedomitej nevesty. Ostatne nestrachuj sa, ak by bolo treba, i ja poviem za teba slovo.“Katkina úzkostlivosť a chúlostivosť takmer cele zmizla. Večer plná viery vracala sa domov.„Kaťa, Kaťa, choď do Lipňov, stará pani suseda ťa volajú!“ kričala naproti inej malá Ľudmilka.„A’ mamuťka ’e tam!“ ľalotala od nej ešte menšia, asi štvor-päťročná, v ústrety sa jej batoliaca sestrička.Išla.Pavlusova matka privítala ju srdečne a svojimi, lámkou vycivenými rukami pritisla si ju na hruď tak tuho, že až v srdci zbodalo ju od silného zalúpania v chorých kostiach.„Nuž ozaj chceš byť ženou môjho syna, mojou dcérou, mojou nevestou?… Ozaj chceš vykročiť od doktorov — z raja! — do života plného námah a starostí?… Nie je ti nepovoľno byť nevestou takej svokruše, ktorá vyžaduje ošetrovanie?… Ozaj nie?… Oj, oj, ty šľachetná duša!… Ty anjel zľutovania! — — Boh odplať ti štedro tvoju ochotu a dobruškavosť tvojho srdca…“Úbohá starenka povedala jej pár srdečných slov a rozplakala sa ako dieťa od veľkej radosti.Keď sa utíšila, naložila Katke, aby jej urobila ešte jednu radosť: aby v nedeľu, až príde z domu pozrieť ju matka, upovedomila ju o všetkom a doviedla ju k nim, chce ju objať. Lebo komuže prislúcha väčšia vďaka ako jej, matke takej poriadnej dcéry.„Milostivé nebo!“… šepotali Katkine ústa, keď myslela na priazeň, na akú natrafila.*V nedeľu o babskom lete Katka i Pavlus sedeli pred bránou na lavičke, ticho bez slova; on kúril zapekačku a díval sa odvrátený nadol, ona zas nahor. Človek, vidiaci ich takto, myslel by si, že sú v starom, konca nemajúcom hneve, na ktorý sú už zvyknutí a v ktorom niet už výjavov zlosti, len sú ním ochladnutí jeden oproti druhému tak, že hoci sú pospolu, nepozorujú svojej prítomnosti. Ale naši mladí sa veru nehnevali a Katka dívala sa nahor iba preto, že pozornosť jej na chvíľu upútalo neďaleko nariekajúce decko, ktorému pažravý gunár uchvatol okrušok maslom natretého chleba; teraz obrátila sa a pozrela na svojho muža ako taká, ktorá nie je predsa s voľačím spokojná, ktorej čosi chýba, ktorá po niečom túži stálou neuspokojiteľnou túhou.Vôkol nej brndžala poletujúca mucha, chcejúca vliezť na noc v črvotočinu, ktorá bola za jej chrbtom vo vrátach.Zamyslená sklonila hlavu a zahľadela sa na svoje v lone zložené ruky, tvár jej bola poblednutá.Dva mesiace, ako sú svoji — čas ten býva počiatkom krásnych dní v manželstve — a on je ako kus dreva, ako nejaká z chladného kameňa vykresaná socha, ktorá má každú podobu, každú zovňajšiu náležitosť človeka, ale nemá srdca, nemá citu; ktorú obkľučuje život a ktorá je ľahostajná úplne oproti všetkému; ktorá nikomu ani neublíži, ani nikoho nepoláska. Keby Pavlusa bola poznala ako človeka otupeného; ale nebolo tak, on nebol sprostý, ani mu nebolo „po poludní“. Musela teda predpokladať len tvrdý spánok jeho srdca, toho srdca, o ktorom vedela, že je dobré, také dobré, že ťažko našlo by sa mu rovné… Či môže byť, aby sa také srdce raz neprebudilo? — Nie, musí prísť chvíľa, keď božský lúč divotvornej lásky prekliesni si cestu i v zákutie tohto srdca… Katka mocne verila v toto preporodenie, ale jej duša bola nedočkavá: bola mladá, jej chcelo sa žiť plným, vyhovujúcim žitím. Ale ako zobudiť to preporodenie? Na tom ona ustavične mudrovala a lámala si hlavu.O tom rozmýšľala práve i teraz.Slnko zapadalo už za hôrne výšiny. Mladá žena zdvihla hlavu, strmo, ako keď niekomu náhle príde myšlienka… Čo sa jej robí? Čelo, na ktorom len pred chvíľkou sedela chmára, vyhladené liskne sa, líca horia radostným ohňom.V očiach zarezal ju ostrý dym z Pavlusovej pipky.Tým prebrala sa zo svojich myšlienok a tajomky pousmiala sa na neho, pričom zdala sa hovoriť: „Počkaj, môj drahý, ideme za prsty!“Katka poznala svojho muža, že je tvrdý a neoblomný, s pevnou kremenistou vôľou. Od prvotku bola by rada zameniť svoj sedliacky spôsob šatenia, nie že by sa bola hanbila za svoj kroj — u doktorov naučila sa mať ho až vo veľkej úcte, ale aby sa prispôsobila jemu a kruhom, do akých sa dostala svojím výdajom. Lenže on jej toho nedovolil, tvrdo odoprel jej prostriedkov. Ale ako sa tešila teraz tejto jeho tvrdosti! Práve táto silná jeho stránka núkala sa jej ako pomôcka na zobudenie srdečných citov u neho.O dva týždne budú hody. Práve vhodná príležitosť začať vec. Bude pýtať na šaty; on bude jednostajne húževnatý — nedá; ona neustúpi: počne s ním boj svojho spôsobu, v ktorom konečne nadobudne si víťazstvo nad ním, nad jeho srdcom, — a bude šťastná potom… šťastná, ako ešte nikdy… Tak… Prižmúrila oči a pritisla si na prsia ruku, akoby v nich už bola cítila počiatok toho nesmierneho šťastia, ktoré má nasledovať.Pavlus mimovoľne obzrel sa a zrak mu padol na ženu. Podivil sa a s nedorozumením zahľadel sa na ňu.„A tebe čože tak do smiechu?“ spýtal sa, nemohúc spustiť z nej očí.„Mne? A — nuž prišli mi na myseľ hody; tým sa teším. A potom — predstavovala som si, keby som tak bola vtedy v nových šatách, aké dala si robiť i tvoja sestra,… jaj, taká by som ti bola — na uchytenie!“ Potom pokračovala, zaliečave pritierajúc sa k nemu: „Však mi dáš, môj milý, zlatý holúbok?… Ojej, tých pár zlatých nie je svet; ja sa posporím, neboj sa, chytro ich zhonobíme!… No, sľúb mi už, že mi dáš…“Pavlus zvraštil čelo. „Hľa, kedyže by čo inšie mala na starosti márnomyseľná žena! Len šaty, šaty a zas len šaty. A dobré odhadzovať!… A či ťa nezvedie chytro, ak nevidíš ďalej od nosa? Líška sa ani mačka. A medzitým ťa vysmieva!“Pomyslel si na mimovoľne spozorovaný jej úsmev a pobúril sa hnevom.„Nedám!“ vybúšil zrazu. „Už som povedal. Nemysli si, že ma máš obtočeného na prste ako obrúčku, ktorá na zatočenie hneď vyhovie žiadosti.“„Ale si mi muž, od ktorého mám právo i môžem žiadať ako od obrúčky! A ktorý má žene vyplniť…“„Má!!… Tristo hromov!“ zaklial nesmierne popudeným hlasom; sám nevedel, nakoľko uchvátil ho hnev.Chcel vstať od jedu, ale ostal; iba odpľul.„A nedáš?“„Nie!“„Ja šaty musím mať.“„No!?“…„Na posviacku!“„Naozaj!“„A čo bude voda horieť.“Pavlus zmenil náhle farbu, ako keď raka uvaria; vzdorovite mykol hlavou:„A čo sa roztrháš, nie! Nos, čo máš a aké sú!“„Nebudem. Tvoja žena chce mať šaty, nové, z meštianskeho!“„Keď chce mať, nech si ich vezme, kde chce,“ odsekol jej, prežrúc od zlosti slinu.Katka horko-ťažko premáhala sa, aby neprezradila radosť nad týmito vhodnými slovami ,Nech si ich vezme, kde chce‘, to bola voda na jej mlyn.„Teda tak, nech si vezme, kde chce?… Nuž ale naposledy žena ozaj nemusí všetko čakať a žobrať od muža, môže sa postarať aj sama, kde vziať na šaty… Aj sa postarám!“ dodala tak výhražne, že Pavlus mimovoľne a akýmsi bojazlivým hlasom vypustil otázku:„Postaráš?“„Isteže; prostriedkov je plno…“ odpovedala a zahľadela sa na mladého, dvadsaťročného doktorovie syna, ktorý pred domom bavil dve svoje sesternice. Zahľadela sa tak, aby to muž spozoroval.Pavlus spozoroval a zmrvil sa nepokojom. Nepríjemné — jeho prisahaná žena pozerá za doktorovie synom. Akými podozrivými stali sa mu razom jej slová: „aj sa postarám!“„U doktorov naveky dostane sa mi primeranej roboty. Ojej, mladej je ľahko…“ pokračovala významne a preskúmajúc rýchlym pohľadom na mužovi účinok svojich slov, znovu zadívala sa na mladého človeka.Chce ma oklamať! — mihlo Pavlusovi hlavou a bolo mu — div-divúci — i nevoľno i strašne pritom.„A čo hľadíš tak na toho?“ ozval sa netrpezlivý.Katka zajasala v duchu, lebo darilo sa jej. Dotkla sa citeľnej struny!Zora rozsievala dookola svoje zlato. K nohám Katkiným dopadali ožltlé jahodové lístky. Na obzore vychodil pobelavý, ešte neosvetľujúci kosák mesiaca.„Aká to reč? Chcel by si mi zabrániť už aj na ľudí hľadieť? Ó, ty môj premilý, múdry… počkaj… hneď… Ej, to už nie — toho mi ty nezabrániš; vieš, nezabrániš!“ riekla, hodiac neohrozene hlavou. A pokračovala: „Ty musíš vedieť, že ja nevydala som sa preto, aby bola sputnaná.“Inokedy Pavlus nebol by si ani povšimol takúto reč od svojej mladej žienky, no teraz dotklo sa ho každé jedno slovo.Podíval sa na ňu a zrazu ukázalo sa mu, aké má milé oči, akú peknú tvár, aké ľúbezné ramená a všetko ako je milovania hodné na nej. „Ako ľahko sa to môže pozdať doktorovie synovi!“ pomyslel si i počal nenávidieť toho mladého človeka.Na západe vyhrnuli sa nepriezračné hromady oblakov a pozvoľne zastierali plamennú zoru. Mrkalo. I vietor sa stŕhal, v krútňavu schmatúvajúc prach z cesty. Spoločnosť spred doktorov pobrala sa do domu.Mladá žena tiež vstala a podoprela si hybký na preštiknutie driečik; bola hotová ísť za nimi.Ach, koľká zvodnosť šľahala z jej postavy! Pavlus díva sa na ňu a je celý omámený. Razom pocítil túhu objať ju a zvrieť, zvrieť s ňou neodlučiteľne… Bože, koľký nával divných citov! Žena, tá istá žena, a predsa na neporovnanie zmenenou sa mu zdá. Akoby pretvorený do základu mu je celý vnútorný svet: myšlienky a city. Cele iné a rozdielne sú oproti nej. Predtým táto žena bola mu ľahostajná: zaujímala v dome miesto vedľa neho a mala vydelený istý kruh povinností, ktoré keď boli vybavené, bol na pokoji; nestaral sa viac o ňu, tak ako napríklad mlatec nestará sa o povesené už na klin cepy, keď raz omlátil, čo mal. Teraz opanovala ho celého, je akoby zrastenou časťou jeho srdca, ktoré trápi a mučí a rozbolieva sa, keď pobadá, že druhá časť chce sa odlúčiť.„Idem do doktorov. Viem, že majú dosť roboty pre mňa; no pre istotu predsa treba sa mi spýtať,“ prehovorila, chytro odchodiac.Pavlus zdúpnel; pipka vypadla mu z ruky a rozbila sa na dva poly; zahmýrilo sa mu popred oči, zbledol ako stena a srdce stislo mu bôľom. Bol by rád zarevať ako lev, ktorému zadávajú smrteľnú ranu, ale hlas uviazol mu v hrdle. I za ňou chcel skočiť a ju pristaviť, i sľúbiť, že dá jej na šaty, hoc i na pätoro, len nech nejde; alebo — ak by sľub neosožil — i silou nepustiť ju: ale hanbil sa, že ho vidia, počujú, vysmejú.Pod strechou v opustenom lastovičom hniezde, vytŕčajúc hlavu a pozorujúc odchádzajúcu, začiapal ospatý vrabec, iste vyrušený jej krokmi popred stenu a nevediaci v náhlosti, či opustiť svoju nocľažnú skrýš, alebo nie.Rozpoltená zapekačka ležala na zemi a s výčitkou zdala sa pozerať na svojho gazdu, že nemá pre ňu ľútostivého pohľadu, že nepohne ho jej nešťastné skončenie…Pavlusovi horí hlava; nevie ani o svete: žena, pekný syn doktorovie, oklamanie — to zaneprázdňuje mu myseľ. Už štiepa mu v hlave a na čelo vychádza pot.Z pitvora doktorovie vyznieva vravot i veselý smiech jeho ženy a mladého. I zdá sa mu, že čuje smiech, týkajúci sa jeho osoby, že počuje kutie tajných plánov, dohovorenie sa.Ťažko bolo mu načúvať. Vošiel do domu, dotackal sa do komory, prevalil sa cez posteľ, zakryl si rukami oči a chcejúc zabudnúť na všetko, nútil sa zdriemnuť. Ale nemohol zahnať trápne myšlienky; hlavu mal rozpálenú a nevedel zotrvať ani na posteli — teplo podušiek bolo mu neznesiteľné. Vstal a sadol si k oknu na pritiahnutú stoličku, oprúc čelo o chladnú obločnú tablu. Tak sedel dlhší čas.Oblokom predrela sa svetlosť vzrastajúceho mesiaca a mdlo osvetlila tesnú komôrku. Z izby otvorenými dvermi bolo čuť krátko pokašlávanie a občasné zjajkávanie chorej matky.Akási opustenosť, akási desná pustota ho obkľúčila, musel von z komory. Do izby, k matke, tiahlo ho srdce; tam úfal nájsť úľavu svojmu rozbúrenému, obťaženému srdcu a ukojenie pre znepokojenú svoju myseľ. Ach! aká drahá bola mu táto neduhom zúbožená staručká stvora v tomto okamihu! Nikdy v živote netiahol sa ku svojej matke s takou mohutnou túžbou a láskou, s takým úprimným oddaním ako teraz.„Ničoho vám netreba, matka?“ spytoval sa jej s pretvárkou, akoby k jej službe bol vošiel.„Nie, syn môj, ničoho nepotrebujem. Len akési väčšie lúpanie mám; ale to ináč nebude, to už čas donáša tak: jeseň — chorých tieseň.“„Neborká, čo sa natrpíte,“ riekol a — čo ešte, odkedy je starší, nikdy neurobil — vrelo objal matku.„A Katka kde?“ opytuje sa ho táto dojatá. Nazdávala sa, že z ľútosti naproti nej je taký.„Šla do doktorov,“ odpovedal tupo, ako zmyslov pozbavený.„Robotu hľadať,“ posmešne doplňoval mu vetu istý vnútorný hlas.„K mladému pánovi!“ akoby na odpoveď tohto ozval sa ešte iný, posmešnejší hlas.„Ty si jej nie treba,“ prišlo mu na um mimovoľne a slzy vyhŕkli mu z očí, i trasie sa v nesmiernom žiaľnom rozcítení a pritíska ku matkinej svoju tvár.Plakal.Ten tvrdý, každému vnútornému rozryvu mužne odporujúci a hlbším dojmom nikdy neprístupný muž!„Upokoj sa,“ chlácholila ho matka, pocítiac na svojom líci jeho horúcu slzu. „Vôľa božia je, aby som trpela a vôli tejto načim sa poddať.“ A potom — akoby sa bola usilovala odvrátiť jeho pozornosť od seba biednej — prehovorila v súvislosti s jeho odpoveďou: „Dobre urobila, keď išla z tohto smutného väzenia; tam jej aspoň troška prebleskne v hlave. Veď by ti ostarela, ak by vždy, i vo voľnej chvíli, len doma a pri mne mala čupieť!“Pavlus díval sa uprene na jeden bod na podlahu. Ó, chuderka, ani tušenia nemá o príčine jeho žiaľu… Chcel jej povedať všetko, čo prihodilo sa medzi nimi, čo spozoroval pri svojej žene a ako sa trápi i obáva, ako desí, že v svätý zväzok ich manželstva vplahočí sa pokoj narušujúca a svätosť stavu zoškvrňujúca čierna ohyzda nevernosti: ale cit vlastnej viny nútil ho mlčať, zatvoriť všetko v sebe.V izbe bolo trochu sparno; kyvadlo na hodinách čičíkavo ťukalo do tmy. Pavlusova myseľ bola ustatá, ba skoro úplne vysilená; bol ako opitý. Prichodila na neho ospanlivosť, či lepšie rečeno akási bezpamätná mdloba.Sklonil hlavu na hlávik matkinej postele.V tom čase došla domov i Katka. Matka šeptom dala jej na známosť, že jej muž spí. Aby ho nezobudila, mladá žena ešte zo dverí vytratila sa na prstoch do komory.Onedlho Pavlus, matkou vyburcovaný zo spania, vychádzal hlásiť. Pri dverách komory zastal. „Či je doma?“ bol zvedavý. Čosi tislo ho dnu, aby vošiel, hoc i hurtom-pleskom a podíval sa smelo, ako pán, ktorý je neobmedzeným vladárom a má právo rozkazovať, dozerať i trestať, — či je tamdnu; ale niečo silne zdržiavalo ho, aby zostal vonku, niečo podobné tomu citu, ktorý nedovolí matke, aby ublížila svojmu dieťaťu. Už chytil kľučku, že vojde, ale vypustil ju nadložil ucho na kľúčovú dierku a načúval —: počul pravidelné dýchanie svojej ženy… Vydýchol si uľahčene a tíško sa pobral z domu.Po návrate nad ránom Pavlus — ako to už pri ľuďoch myšlienkami znepokojených býva — zaspával veľmi stvrda a ťažkým nepokojným snom, strhával sa jednostajne.A z tohto nepokojného spánku zobudil sa ešte na zdnievaní, silne sa strhnúc. Usadiac sa na posteli, naplašený rozhliadal sa po izbe; srdce mu trepotalo a ponad žalúdok prejímal ho ľak. „Nie pravda, iba sen je,“ pomyslel si po krátkom uvažovaní a uvoľnilo sa mu na duši. Sen, pravdaže hľa, i on je zdravý i žena nedotknutá spí tichým zdravým spánkom. Ale hrozný to bol sen. Sedel i so svojou ženou na akomsi sivom, jalovom, ničomno-prázdnom priestore; slnko striebrilo celé obďalečné okolie, iba ich dvoch akosi nechávalo v temnote na sivom priestore, akoby nechcelo svietiť jedine na nich. Obďaleč zjavil sa čudný pošmúrny človek, ktorý, prechodiac vedľa, ani sa len neuchol na nich; ale vošiel rovno do tmavej, naproti sa rozďavujúcej jaskyne. Jeho žena pobehla ku podzemnej diere, aby sa podívala za podivným čiernym človekom, lež tu vyrútila sa na ňu, ako strela, divoká potvora i steperila ju na zem a náramnými pazúrami v okamihu zohyzdila jej tvár, zdriapala pekné prsia a ťahala ju do diery. On utekal, aby vyslobodil si ženu z pazúrov rozzúrenej šelmy, ale tá rútila sa i na neho. Pasuje, borí sa s ňou. No jeho sila nemôže odolať divosti obludy — podlieha… driape sa mu do vnútorností; a keď sa prebudil, vtedy chcela mu vydrapiť srdce.Chvalabohu, že to sen!Pristúpil celkom ku posteli Katkinej, akoby sa bol chcel presvedčiť, či ho neklamú oči. Ležala pokojne, jej tvár bola usmiata, iste snívalo sa jej čosi príjemné; líčka ružoveli sa jej; uvoľnené vlasy bozkávali jej obličaj. Stál ako očarený. Bože, aká je, ako nejaká z ľalie a z turíčnych ruží utvorená krásava. Je ako sama veliteľka víl, ako spiaca kráľovná z povestí! Áno, za chlapčenstva, keď počúval vyprávať povesti, jeho detská fantázia práve takto peknými predstavovala si kráľovské hrdinky, ktoré boli vládkyňami tajomných svetov. Nikdy ešte nezdala sa mu takou krásnou. Ani včera! Ó, bože všemohúci, azda lupiny pokrývali mu oči, že nevidel, nespozoroval a nemal zmyslu pre krásu svojej ženy?… Ale, ach, či je jeho, jeho úplne? pýtal sa zrazu sám seba a opäť obkľúčila ho včerajšia pochybnosť. Bol by ju rád zobudiť, aby mu povedala hneď a hneď, ale sa neodvážil.Deň biely už vkradol sa oblokom do komôrky.Ponad teplú posteľ Katkinu obletuje zmeravená mucha a chce sa usadiť na jej tvár. Pavlus mávol rukou, aby odohnal dotieravé stvorenie.Spiacu zarazil malý vetrík. Otvorila oči. Spozorujúc pri sebe svojho muža, nemálo sa zadivila:„A ty čože hľadáš tu pri mne?“ pýta sa a skúmavo pozoruje jeho tvár.„Katka!“ prerečie hlasom, v ktorom javí sa srdečnosť, láska, oddanosť, prosba i všetko — a šmátre sem-tam rukami, ani čo by niečo hľadal.Katka vyťahuje ruku, že vyloží si ju na perinu; tu Pavlus, hľa, dychtivo siahne po nej a stíska ju, hladká i tisne k srdcu, v ktorom prekypujú búrne, nikdy nepocítené city.Mladá žena temer neverí vlastným očiam. To by bol ten ľadový Pavlus? Je to možné?„A čo nespíš, alebo sa neobliekaš?“ spýta sa ho po nečase.„Nevedel by som spať, trápi ma…“„Trápi ťa? A čo?“„Povedz mi, pôjdeš?“„Kde?“„Robiť do doktorov.“Katka sa spamätala. Chvíľku mlčala, potom, akoby ho bola chcela ešte skusovať, prehovorila so strojenou ľahostajnosťou:„A čo by nie, pôjdem.“Na jeho tvári zjavilo sa takmer zúfalstvo.„Buď z boha!“ zaprosil ako človek, ktorému chce sa žiť a ktorému hrajú o život.„Kto mi dá na šaty? Treba mi zarobiť.“„Aj na hodvábne ti dám, len nechoď.“„A čože ti záleží toľko na tom, aby som nešla?“ spytovala sa, ledva vediac utajiť radostný smiech.„To, že nechcem… to jest, že chcem, aby… vlastne, že nestrpím, neznesiem, aby… hrozné!“… hovoril, skoro dusiac sa náhlivosťou.Katka sa hlasito rozosmiala:„No, z tvojej odpovedi tiež zmúdriem!“Sadla si v posteli.Pavlus nemohol odolať, aby neprivrel k sebe ženu.„Však nepôjdeš?“ spytoval sa medzitým, hľadiac prosebne do jej očí.„Tak sa zdá, že nie, lebo ma rozmliaždiš!“ žartovala.„Katka!…“„Čo robiť, keď som sa sľúbila…“„Odpovedať, že nemôžeš prísť, napríklad pre matku…“„A nie pre teba, keď ma už rád máš?“„Katka!“Neriekla ničoho, len pritisla ho ku sebe.„Ale predsa nepôjdeš?“„Nepôjdem. Môžeš byť istý!“On sponáhľal sa za jej príkladom a vtisol jej na ústa prvý zaľúbený bozk, za ním druhý, tretí, piaty, desiaty… medzi nimi na jej tvári zbadal včerajšiemu podobný úsmev, ktorý si však vtedy nevedel vysvetliť.Katka bola už šťastná.[1]časný— pominuteľný, pozemský, žijúci[2]opevadlo— starosť, trápenie, oštara[3]gombárstvo— remeslo, vyrábanie gômb (veľkých gombíkov, obyčajne z kovu)[4]dotrýzňať— dohovárať[5]týka— tyč, žrď[6]tuliby— napodiv, hľa, pozri[7]prehárčať— dráždiť, podpichovať, doberať si niekoho[8]filfás— prútený košík, opálka[9]graca— druh veľkej širokej motyky[10]krišpín— plášť, pelerína, mentieka[11]fúčlik— malý kúsok, skoro nič	Cambel_Pavlus.txt
I. RozprávkyObsahSusediaNevinné rukyCigánikSlovenská vytrvalosťTrpezlivosť„Snadníť jsme my…“Dieťa a sliepkaZachránenýSandálkySusediaK bohatému naďlackému Slovákovi-gazdovi prišiel večer sused, človek chudobný, ktorý však predsa mal skladom s bohatým pásik roličky.„Báťa Jano, keby ste ma počuli, čo vás chcem prosiť.“„Sadni, brat Mišo, a vrav!“ posmeľoval ho gazda, mysliac, že prišiel niečo požičať, ako susedia vše prichodia.Zapálil si do veľkej tajtíčky-fajky a sadol za stôl, odtiahnuc hosťovi stoličku.Sused sa odo dverí nepohol a nevedome krútil si na chudom bruchu z hlavy zložený klobúk. Gazda pozrie a už vidí, že sused Mišo prišiel s nejakou neobyčajnou vecou. Hádam chce si peňazí požičať. Ale ponúkol ho ešte raz stoličkou.Mišo sadol pod pec na lavicu a zostal v tôni. Lampa na stole bola guľou i papierom zaclonená, lebo báťa Jano rád čítal.„Teda vrav, čo máš.“„Báťa, vy ani neviete, alebo i viete a robíte sa, že neviete. Ja som si umienil prestúpiť na pravú kresťanskú vieru…“„Počul som… Vraveli ženy, že ťa tam videli v Nazarénskej ulici a chyži… Nuž a čože? Tá naša otcovská sa ti zunovala?“„Nie preto, ale chcem byť spravodlivým človekom, ak mi Boh bude na pomoci.“„Spravodlivým… to je pekne, ale takými môžeme byť i v našej starootcovskej viere.“„Ja neviem byť. Takto som si už i zaumienil, ale keď som vošiel do kostola a videl tam tú pýchu, rozdiel bohatých a chudobných, uvažoval reči a skutky kňaza a učiteľa… nie, ja už prestúpim. Vošiel som do nazarénskej modlitebnice raz, dva, a tak ma ta ťahá, takí tam všetci rovní, bratia, ozaj bratia, deti božie. Modlia sa, spievajú, slzy im v očiach… Plakal by si. Nehnevajte sa, báťa Jano.“„Čože by sa, každý hľadá spasenie svojej duše, ako vie. Teda to si mi prišiel povedať, aby som už nikdy nezavolal na teba cez plot: ,Miško, zvonia tretí raz, poďme!‘ To mi bude onakvô, i sa možno pomýlim, starý človek. Nemaj mi to niekedy za ublíženie…“„To nie, báťa, vás poznám. Ale, báťa môj, v druhej, a to hlavnej veci som ja k vám vošiel. Ani nemyslíte.“„Povieš, budem vedieť.“„Poviem, lebo dlžen som to obrodenému svedomiu a dlžen vám. Báťa, jedenásť rokov mám skladom s vašimi záhonmi svoje ostredôčky.“„Chceš mi ich vari predať a kúpiť od brata?“ pomyslel chytro gazda Jano. „A veru by kúpil, lebo aby čeľaď a statky nenarobili na susedovom záhončeku škody, musím z roka na rok nechávať hodne širokú medzu.“„Možno, že už celá moja roľa, keď si porátate, vám prepadne,“ zavzdychol Mišo.„Ako?“„Tak, báťa. Ja už celých jedenásť rokov som planým vaším susedom. Ja som vás okrádal.“„A nikdy sme ťa nechytili.“„To bolo moje nešťastie. Hádam by sa bol už skorej prebudil k milosti božej.“„Akože si ma teda okrádal?“„Tak. Vy ste mali veľa, a vše skorej, vše lepšie, vše krajšie. Nenarástlo, neurodilo sa vám ničoho, z čoho by ja či prvý, či už aspoň za vašou čeľaďou nebol bral. Kravu som choval vaším krmom, slamienky som plietol z vašej raži, sviňu choval vašou kukuricou, deti vaším makom, vašimi dyňami.“„A že sme my na to neprišli,“ čudoval sa gazda a krútil hlavou. „Ej, ej, teda tak si mi ty pomáhal gazdovať. No, no.“„Čeľaď spala, psi ma poznali, ani nezaštekli, a ďaleko váš salaš a moja chyžka chrbtom o vašu medzu… Len si porátajte, a ja nedbám, i keď mi tak vyjde, že mi hneď príde vám ostredky oddať,“ presvedčivo hovoril Mišo.„Akože ja to porátam, keď neviem, koľko si bral. Keď si sa priznal potiaľ, priznaj sa, i koľko si bral.“„Ak ma pamäť nesklame… Vezmite papier a píšte…“ Mišo prešiel k stolu na stoličku.Jano pozrel naň a Mišo mu hľadí rovno do očú. Zlomený je, visia na ňom všetky údy; trápil sa, poznať mu, ale oči úprimne hľadia.Jano zapisoval: na drobno od roku 1895 kedy dva-tri snopy raži, kedy pol kríža pšenice, vrece maku, kukurice atď., pekne po poriadku. Zapísal celý hárok, ale vyrátať ceny, to by trvalo do polnoci. Jano riešil, že to poráta so synom a že mu odkáže…Mišo odišiel, Jano odložil hárok, zapálil si ešte na sen do fajky, ľahol a premýšľal, ako sa to zobudilo v Mišovi svedomie; proboval i rátať, koľko to ročne asi činí, ale len vše sa vracal k Mišovi a trápilo ho, prečo už teraz, keď bude poriadnym človekom, musel starú vieru nechať. Nuž ktoráže viera dovoľuje kradnúť, žeby statočný človek musel z nej prestupovať do druhej? Ani židovská — dumá gazda. — Čo Mišo vzal, to ho netrápilo, veď by mu toľko bol na zaprosenie i vari daroval; veď on viacej nemilobohu prefajčí… A keď vzal, choval deti z toho, Mišo to neznivočil, nezmrhal…Ráno sa gazda Jano zobudil, na okne našiel hárok. Vzal do ruky, hľadí, počtuje. Veľa je toho, ký parom to poráta, kedy čo za čo bolo… Syn by vari. Ale ešte by si syn mohol pomyslieť, že ho otec bude zľahčovať, keď za jedenásť rokov zbojníka nechytil. Dobre, že je na salaši a že ženy boli v kuchyni. Nevie nik. Len aby sa Mišo nedotrepal, keď budú v chyži. Gazda schoval hárok medzi písma do almarky a kľúčik hrk do „žabky“-peňaženky.Na tretí deň stretli sa na ulici. Mišo išiel rovno k báťovi Janovi.„Ešte sme neporátali…“Mišo prosil, aby čím skorej, lebo nemôže medzi „bratov“, húta si v duši.O týždeň klope v podvečer zas Mišo na dvere.„Nemôžem nájsť toho hárku… A veď nám to neujde…“O tri týždne zas došiel Mišo.„Ale už ani nechoď a ži, ako ti svedomie káže. Ja už budem tiež spokojný, že mám statočného suseda,“ a podal Mišovi ruku. „Ale ak ideš prestúpiť a potrebuješ nejaké písmo pred tých nových „bratov“, ja ti ho podpíšem, že sme vyrovnaní, ja v starej viere a ty v novej… v skutkoch s božou pomocou obidvaja spravodliví. Iď zdravý, slúž Bohu a o hárok sa netráp…“A susedia sa schádzajú: ten starej viery a ten novej; ale to medzi nimi do reči nepríde. Len tak si po starom vravia „brat Mišo“ a „báťa Jano“, a keď sa na medzi stretnú, jeden povie: Pánboh pomáhaj, druhý: uslyš pánboh.Nevinné rukyVôkol mestečka na pažitiach vídaš od prvej trávičky do jesene na tisíce husí a kačiek. Obhajujú ich staré ženy a deti.Otec slúži, mať trápi sa doma so štyrmi deťmi, a dve už pochovali. Sú dvanásť rokov spolu, robia, neprepijú, a čo zgazdovali? Iba deťmi ich Pán Boh obsýpa. Zbožie, čo otec vyslúži, len by bolo na chlieb toľkým ústam; čo na groši dostane, to ide za háby, za obuv. Čo mať vyrobí po šichtách, to je na drobnosti: za mlieko, soľ, olej, cukor atď.Otec býva u gazdu; chodí iba raz za dva týždne na pol dňa domov, preobliecť sa. Mať s deťmi kutí sa na kraji mestečka v nízkej, nedláždenej komôrke, prerobenej zo stajne na chyžku, a v pitvorci takom úzkom, že kto nevie spôsobu, nevopchá lopaty do pece. A jednako i taký kvartielik stojí do roka dvadsať zlatých. Ale pri usilovnosti a striezlivosti žijú a opatrujú sa Zvolenskovci spokojne, len aby Pán Boh zdravia dal.Ale čože! Žena Mara, deťmi oslabená, robotou pretiahnutá, má už do smrti chybu: pretrhnutú slabinu. Chlieb miesiť stojačky nemôže, ale musí si sadnúť a tak sa trápiť. A koľké roboty tak vŕši! Je telesne strápená, ostarená, bez farby, iba čierne vpadnuté oči hľadia na človeka ako strašidlo na mraku.Otec Jano rád vidí i ženu i deti, dá im, čo vyslúži, ale viac nemôže. Myslel už i do fabriky ísť na väčší zárobok; ale tam robota neistá: vše robotu skracujú, vše plácu znižujú, vše robotníkov rozpúšťajú. A gazda len inak hľadí na človeka. Dá i napredok, ak si inak rady nevieš. A u Zvolenských sa to stalo i tej jari. Umrela im Judka, najstaršie jedenásťročné dievča.Vyležalo, chúďa, osem týždňov a odtiahlo od zárobku ešte i mater.Jar bola chladná, suchá, vetry, a potom mrazy ešte i v pol máji také, že lístie zaškrelo a potom pršalo zo stromov ako v jeseni.Vtedy zhynula i Judka.Zvolenská, i aby sa mimo otcovej pláce nejaký groš do rúk dostal, i že tie deti, dievčatá, budú dorastať, každú jar i dochová i nakúpi kuriatok, kačičiek, husičky, a že sú tie deti, voda, pažiť za chyžou, kuble to a predáva s väčším-menším šťastím, i piera zbiera.Tam, na pažiti, ochorela Judka. Chodila do školy i s mladšou deväťročnou Markou, ale včasné zrána alebo podvečer odmieňali menšie deti, chlapcov: Ondriška a Ďurka. Keď bolo chladno, prihodili sa vše otcovou starou širicou, Marka materiným kabátom; bosé nôžky pokrčili pod sukničky ako Cigánčatá…Také tenké, vyhúknuté, chudé dievčatko bledých líčiek, čiernych ako trnka očú. Na mater. A aká žiačka dobrá! Ale to už žiaľ spomínať. Hoci jej roky nevychodili, bol by ju pán učiteľ, aby sa zo školy čím skorej vydriapala materi pomáhať, pripravil už k spovedi. Lebo Judka bola múdra, štebotná, milá dievčička, materi slúžka, sestričkám a bratom mať. Spievať, rozprávať — ani na vydaj dievka alebo stará mať pod pecou! Z knižiek školských ona toho síce veľa nezískala, lebo boli maďarské; ale gazda, u ktorého slúžil otec, tiež mal deti v škole, a dobrý Slovák, majetný, i novinky predplácal, i deťom slovenské knižky kupoval. Z tých jej dávali, požičiavali deti gazdove. Tam vše nakukla Judka i do istej knižky, hrubej, peknej, obrázkovej, so zlatým chrbtom.Boli to „Slovenské povesti“, z ktorých potom Judka rozprávala doma, že vše mater, alebo keď otec prišiel, aj ich vraj „uši zboleli“ od počúvania.Ale deti boli dobré, počúvali ju ako proroka a poslúchali. Boli ste už v takej rodine, kde sa všetko láskou odbavuje? I toto bola taká. Otec síce veľa nerozprával, málo domov chodil, ale keď došiel, tešili sa mu všetci.Judka ochorela tak počiatkom marca a hneď i ľahla. Prišlo dievčaťu so zimou, vydrvilo ju, počal ju kašeľ dusiť, dievča oslablo, jesť mu nedalo a Judka musela meškať i školu, ani nemohla odmeniť Marku, ani bratov, tým menej mať.Zvolenská premáhala chorobu, čím len ľudia poradili.„Prechladlo. Len mu zelín, semenca, ukrútiť, upotiť, prejde mu,“ radili susedky.Mara robila všetko, potom už i kadila i mastila, ale dievčaťu neprechodilo. Žltlo, že v belasých perinkách bolo akoby z vosku. Žilky v sluchách a po rúčkach zbelaseli, očká vysadli, reč posipľavela; Judkina živosť uvädla. Prišiel otec a usúdili s matkou, že treba zavolať doktora.Doktor prišiel a prezrel dievča; rodičov však zarmútil. V chyžke počalo byť živšie od nariekania, vykladania a plaču, a na dvorci pišťali, čipčali kuriatka, húsky. Deti ich málo vyháňali na pažiť, opatriť ešte nevedeli a museli obsluhovať Judku: podávať lieky, keď mať šla do roboty kaliť, prať a iné.Judku kukli vše i žiačky-kamarátky; jedna jej doniesla jabĺčko, druhá zavárané ovocie a rozprávali, čo v škole nového, a mali veľkú radosť, že na sobotu pôjdu do hostinca také obrazy pozerať, čo po stene lietajú; tma je, a jednako ich vidieť. Treba päť grajciarov, Judke by vyprosili doma i všetky, len by mohla ísť.Tak nebolo v dome smutno. Veď Judka ani to nevravela, že by ju niečo bolelo. Len bola nevládna, oblieval ju studený pot, zima, kašlík a slabosť. Marka a bratia tešili sa hosťom a ich darom, ba i tým liekom. Lebo keď mali Judke podať liek a jej to nechutilo, vďačne nedali, alebo ak bolo sladké, popili sami; vše bola i škriepka, kto viac medicíny chlipol — Ďurko či Ondriš.Tak to trvalo dva, tri, štyri týždne. V dome na Judku ako na chorú privykli. Mať jej vše z roboty nejaké osobitné jedlo priniesla, ale dievčaťu nič nechutilo. Keď deti pásli a ostala v chyžke sama, čítala si knižky školské, učila sa, čo žiačky povedali; mučila sa maďarskými čítankami, učila spamäti történelem, földrajz,[1]a ako všelijako deti tie knižky volali, a zberala sa zo dňa na deň do školy. Keď bola zima a mať naložila jej mladšie z izby nepúšťať, rozprávala im slovenské povesti… A deti tak držala v chyžke, že na nejaké zhony ani nepomysleli.„Čo ti je, dievka moja? Čo s tebou bude?“ nahla sa v nedeľu nad ňu mať, keď dievča preobliekala a videla, že je už ako triesočka, a rúčky, nôžky sotva si už vládze.Zaliali ju slzy a šla k doktorovi, do apatieky.„Ani sa netrovte, už nič nebude z nej,“ vyjavil doktor, ktorý sa na druhom, treťom raze naisto presvedčil, že Judka má suchoty, a to teraz materi povedal.Mať vrátila sa domov a dievča oplakali. Plakali všetci s ňou, len otec bol v službe, ten to nevidel, iste by bol i on zaplakal nad nešťastnou dcéruškou.„Čo ti dám, dievka moja, kde ti pôjdem lieky hľadať, aby si mi vyzdravela, bože môj!“ nariekala mať.„A Marka vravela, že tetka Bora povedali, že nám Judka umrie, že ju zahrabeme do zeme,“ žaloval Ondriš.Mať, spomenúc si na susedu Boru, ktorá jej povedala, aby sa už ani netrovila, ešte viac zaplakala, a deti pustili sa nariekať za ňou.„Mamička moja, neplačte. Čo i umriem. Veď mňa nič nebolí,“ tešila Judka mater. „Len mi je dlho ležať, všetko ma tlačí,“ zažialilo dievča.„Máš handričky, máš knižočky, s tými sa zabávaj. Ja by som rada bola pri tebe, ale musím do roboty,“ tešila ju mať.„Už som všetky prečítala. Ale, mamička moja,“ vhuplo dievčaťu do umu, „keby ste mi kúpili ešte jednu knižku… Viete, ja by som potom vydržala s ňou i do roka ležať,“ sľubovala Judka, a materi bol tým väčší žiaľ.„Kúpim, dievka moja, len mi povedz, akú?“„Viete takú, ako má Anka. Viete, tie rozprávky…“„Veď si tú už mala; druhú ti kúpim na pľaci vo štvrtok,“ sľubovala mať.„Nie, mamička, len mi takú. Viete, že mi ju boli vzali… Nedočítanú… Že ju Ďurko s Ondrišom pofúľali a Marka nalepila do nej obrázkov; keď sme v zime piera párali.“„Dobre, kúpim ti ju, kúpim,“ sadla mať na posteľ a objímajúc hladkala Judkinu hlávku. „Na štvrtok. Zajtra pôjdem po dva dni do židov prať, nuž budú peniaze. Čo všetky dám za ňu, ale ti ju kúpim, oj, kúpim,“ sľubovala mať.„Viete, kde majú knižky? Pán účtovník v banke, kde som bola tie tri koruny nosila…“Mať už vedela, že to bolo v slovenskej banke. Mali z nej pár zlatých na zmenku. Videla tam i ona na polici veľa kníh, to iste na predaj.„Pôjdem, kúpim ti, ako mi zaplatia,“ ubezpečovala mať.„V tej sú i obrázky,“ zastarala sa Marka a spýtala sa Judky šeptom, či dá i jej pozerať.Ďurkovi aby nedala, lebo že ten rozdrapil kartu, živo si spomínala, a Ondriš dosvedčil.„Ja si spravím bič, a budem mať,“ mykol plecom Ďurko. „Ale ti nedám puknúť,“ zastrájal sa Ondrišovi.Vo štvrtok ráno s osemdesiatimi grajciarmi v ruke, ktoré Mara za pranie dostala, vošla do banky a predniesla svoju žiadosť. Bolo jej ísť do domu účtovníka, ktorý knihy predával.„Žena vám ,Povesti‘ vyberie, len choďte,“ odbavil ju skrátka, lebo mal robotu.Judka padla do triašky, ktorá stíchla, len keď mať doniesla knižku.A skoro prišla bez nej. Lebo Slovenské povesti stáli viazané päť korún šesťdesiat halierov. Účtovníčka Zvolenskú nepoznala, bála sa knižku na „veru“ dať a ponúkala druhé, lacnejšie. Ale keď mať zaprosila, že korunky donesie, že to pre choré dievča a že len tú chce mať, nie inú, knižku vydala.Zvolenskej nikdy nebolo v mysli tak ľahko o štyri koruny, ako teraz. Bola rada, že knižku dostala, že ju môže zaniesť chorému decku. Po ceste ju roztvorila, kukla obrázky a, spomenúc si po tých, že je skutočne taká, ako v zime mali deti požičanú od gazdov, rýchle ju zavrela, zakrútila do šatôčky a ponáhľala sa, akoby bola niesla všetko zdravie v rukách.„Tu máš, dievka moja, čítaj a nájdi si liek v nej. Donesiem ti ho čo zo sedemdesiatejsiedmej krajiny,“ a vykrútila knižku.Judkine očká zasvietili. Vzpružila sa na postieľke, rúčkami sa opierajúc, s plačom sadala a ustatá vzala knižku do rúk.„Tá je, mamička moja,“ a pustiac knižku na perinku, objalo dievča mater a bozkávalo ju, kde zachytilo.Deti sa zhŕkli okolo Judky a jedny brali do rúk, druhé nazerali pod obálku, a strhol sa plač, že Ďurko nevidel obrázok. Judka mu ho ukázala a Ďurko, vyhikujúc, prestával plakať.„Nerozdriapte, deti moje. Judka bude čítať a vám rozprávať,“ tíšila mať, a nepomysliac na cenu knižky, tešila sa s deťmi, že im takú radosť spravila.„O čom?“ spytuje sa Ondrík.„O Valivrchovi ti budem.“„Miesiželezo, Lomidrevo! Tú ja viem!“ ponáhľal sa Ondriš.„I ja!“ kričí Ďurko, a hneď by bol začal rozprávať.Judka celý deň čítala, v noci nespala, a keď aj, zo sna rozprávala, v horúčke blúznila. Knižočku hrubú, viazanú nevládala už v rukách držať, položila ju na perinku a podoprela kolienkami a tak čítala a čítala o zlatej priadke, zakliatej panne… a vše poriadkom a vše skokom.Celú knižočku Judka jednako neprečítala. Oslabla a ležala celé dni nepohnute, len keď ju kašeľ podusil, a potom ešte tichšie. Oči tratili lesk, vše sa slabo privreli, na znak, že už mizne jej krátky život… Judka zaspala. Takto ešte večer čítala povesť „Pamodaj šťastia, lavička“, a ráno ju už nič nemohlo zobudiť. Nesplnila sa jej túžba — môcť dočítať celú knižku. Keby nebola začala odpredku, len tie, ktoré ešte nebola čítala, mohla skončiť, takto zostala knižka nedočítaná, a mať v žiali chcela jej ju pochovať. Ale susedky rozsúdili, že sa nepatrí, keď je vraj knižka nie modlitebná. Odložili.Otec hneď po pohrebe šiel do služby, dohovárajúc žene, že keď nehľadí na seba v žiali, aby aspoň na tie tri deti zhliadla a utíšila sa v mene božom. Tak jej i ostatní priatelia:„Pomodli sa radšej otčenáš!“Mara o pár dní prala hábočky Judkine a v plači pri prekladaní prišla jej pod oči i knižka.„Bože, ešte i tam som dlžná štyri koruny! Kde ich vziať?“ trápila sa, spomínajúc, že doktor, lieky a pohreb Judkin bude stáť vyše tridsať zlatých, ktoré vybrali sčiastky na otcovu službu, sčiastky sú ich dlžní.Do jesene už groša nedostanú. Z čoho budú žiť, sa šatiť? Čo ona zarobí, len by bolo na mlieko, soľ. I tam, i tam sú ešte dlžní… gazda sa zaručil, len tak dali. Hydina sa potratila, nedostane, čo dala za ňu. Z čoho zaplatiť?Pomyslela si mať, zakrútila do šatôčky knižku a pobrala sa k pani účtovníčke.Vítala ju v dobrej vôli.„Ja že ste už zabudli…“„Ach, prepáčte, pani moja, nenesiem štyri koruny. Nemám ich. Dievča mi umrelo, zadĺžili sme sa… Ak by ste mohli, vezmite si knižku späť. Veď ju ani neprečítalo všetku, chúďatko. A keby ste to boli videli, ako ju chytilo do tých suchých ručičiek! Spávalo vám s ňou! Vždy mu tam musela byť…“„Chúďa, teda umrelo,“ povedala účtovníčka, obzerala knižku, či je celá, zachovaná. Bola, ale predsa… „Mali by ste si ju nechať na pamiatku…“ z úprimného súcitu mienila mladá pani.„Ale ako vám zaplatiť? Veď vám to tiež darmo nedali…“„Netrápte sa… Tu máte i osemdesiat grajciarov, čo ste…“„Tie si nechajte, zafúľali ju predsa deti, zafúľali…“„No, len si vezmite peniaze. Načim sú vám skorej, ako mne. Ja detí nemám…“ vypadli panej slzy.Žena vzala a chcela jej bozkať ruku.„Nechajte, nechajte,“ bránila pani. „A čože jej už bolo? Akože sa volala?“„Judka naša, Judkou sme ju volali. Nuž čože jej bolo? Dlho nevedeli pán doktor, alebo nechceli povedať, až potom už vyjavili, že vraj malo suchoty. Prechladla na pažiti a dostala suchoty. Ani osem týždňov, a už je tam…“ utierala si mať slzy ručníkom.Pani ustrnula, zbledla.„Suchoty!“ blyslo jej mysľou.Bacily! Vstala, pozlátka na knižke jej v očiach skrvavela, podala knižku, trhla rukami a utrela si ich do zástery.„Tak suchoty… To sa chytá,“ utajeným dychom šeptala si preľaknutá… „Načo ste ju doniesli?! Ta na oheň s ňou!“Schytila a hodila knižku do sporáka prv, než Zvolenská stačila sa spamätať a povedať:„Dali ste mi ju na pamiatku…“Pani kročila umývať si ruky, žena neisto postávala za ňou.„Bacily, huby… Treba všetko po dievčatku v lúhu vyvariť, spáliť, aby vám neotrávili i ostatné deti… Upokojte sa pre knižku. Knižka bola a bude, ale tú zamorenú vám dať bola by nesvedomitosť odo mňa. Príde muž, dá vašim deťom inú, novú…“„Ach, ďakujem ponížene, ale to som ešte nepočula… drahá pani moja…“ utierala v plači zastavená mať stolec, na ktorý ju bola pani usadila, a nevedela, ako sa odporúčať, ako zmiznúť z domu, do ktorého ju nevolali, do ktorého, hriešna, doniesla vec, ktorú hodili do ohňa…Idúcej domov predstavila sa jej horiaca knižka v ohni a na nej nevinné ručičky jej drahej, nešťastnej Judky…„Čo len pre tie ruky… nemuseli páliť,“ pomyslela si nakoniec, „a knižka nás mohla pretrvať všetkých…“CigánikBývame v Prešove. Nie dávno, a preto vychodíme si so ženou za mesto, aby sme poznali okolie.Včera podvečer sme sa prešli smerom k Župčanom, po ceste, po ktorej chodil spisovateľ Jonáš Záborský.Obzerali sme si domy, vŕšky a všetko, čo pozornosť môže zachytiť. Ja zbieral som vedomosti svoje o Záborskom a rozprával ich žene.Za mostom za Torisou sú podľa cesty ešte ktorési domy, potom záhrady a tehelne vari tri.Predbehlo nás niekoľko vozov, zodvihli prach z cesty a vietor niesol nám ho pod nos.Svietilo ešte slnko a na ceste a popri nej bavilo sa niekoľko detí a robili krik, nás si ani nevšímajúc.Do veselého kriku detí, hrmotu vozov vmiešal sa z diaľky detský plač. Ale nikde sme nič nevideli, nevšimli si ho.Ba žena sa predsa upozornila, a iba keď sa rozbehne po ceste a beží dolu brehom z cesty do priekopy.„Kam bežíš?“„Či nevidíš, ako to dievča kope tam druhé?“ a rozpálená hodí sa dolu z cesty a nech nezavolám na ňu: „Spamätaj sa, Anička!“ a bola by narobila z jedného plaču dva.V priekope ležal asi trojročný Cigánik, polonahý, strapatý, uzimený, zaslzený a pre kašeľ, ktorý ho dusil, nemohlo, chúďa, ani plakať, len sa tak zajíkalo.Z detí, dvoch dievčatiek, päť-šesťročných, dobre oblečených, obutých do panských topánočiek, jedno potrhlo druhé, že ho žena tak prekvapila, stálo a sa neisto smialo proti žene.Žena len, že ho nechmatla za ruku a neubila. Ale zmiernil som ju a tak potom už len spýtala sa dievčatka:„Čo ti spravil Cigánik, že si ho kopala?“„A nič,“ odpovedalo dievča, uškŕňajúc sa i ďalej a čakajúc, čo bude.Bolo by hádam odbehlo, ako to druhé, ale že videlo, že som sa zastavil i ja, že by som ho chytil, nebežalo.„Či je to pekne — kopať? Či ty nevieš, že to bolí? Počkaj, pánboh ťa potresce, ty zlá, ty zlá…“ chcela žena udrieť na cit decka, ale to sa len stále uškŕňalo.„To takého slova od rodiča iste nepočulo, darmo sa namáhaš, nerozumie ťa. Také by bolo treba len poriadne vysekať. V tom nebudia rodičia, okolie ľudské city, to vie iba, čo ho bolí, keď dostane od mocnejšieho, a toho sa jedine bojí…“ poučujem ženu.Dievča z nohy na nohu, račkujúc, odchádza.„Ale veď ti to bolo hrozné, ako ho kopalo. Ako sme z mosta zišli, dívam sa, že čo sa raz zodvihlo, zas ho do chrbátika tou topánočkou… Ale som nemyslela, že by to bolo dieťa, a zdalo sa mi, že plač ozýva sa z inej strany. A potom viem, aký si nervózny, hneváš sa, keď ťa v reči pretrhujem,“ vysvetľovala žena.Cigánik, stále drhnúc a plačúc, si sadol.Dať mu grajciarik, prišlo mi na um, ale to by nebolo po ľudsky. Ešte by si pomyslel, že to bol bolestne zaslúžený rožtek, ktorý by mu zaň kúpili, a museli by mu slzy naň padať, keby ho jedol. Čo mu teda? Nič mu nemôžem pomôcť, iba že ľutujem človiečika a spytujem sa, kde sa tu vzal, čí je.Pred tretím domom ďalej stojí žena. Blížime sa k nej.„Ja sa už chvíľu dívam, čo tie deti s tým Cigánčaťom robia — kopú ho, ako psíča.“„Nuž a kieže ste ho šli obrániť?“ dohovárala žena.„Ja som z dediny, ale to som ja ešte nevidela také deti, a panské, ako tu… Bola by som šla, ale ja som veľmi prudká, bola by dievča ubila, nuž zgalibím sa s rodičmi jeho,“ vyhovára sa žena.„Ja som už tiež, že ho dobijem,“ dokladá moja žena.„A kde mu bývajú rodičia?“„Tu v tomto dome,“ ukazuje prstom a tichším hlasom suseda.„A čie sú?“„Remeselník, čižmár. Ale on pijan a ona ich má štvoro…“Vtom došli k nám po ceste Cigánky.„Je to vaše dieťa?“ spytuje sa žena, ukazujúc na Cigánča, ktoré sa už driapalo hore brehom z priekopy.„Naše, žaba naničhodná!“„Kieže si ho opatríte. Prečo ho necháte na ceste? Tam ho teraz tie dve dievčatá kopali, len mu tak hučal chrbátik.“„Potvora. My robíme tu na tehelni, a ono podvečer vždy sa ukradne a príde proti nám. Vše ho na ceste stretneme.“A stará Cigánka zohla sa poň, chytila dieťa za ruku a hodila mu niekoľko rukou na premrznutý, ukopaný chrbátik.Cigánik znova zaplakal.Dievčatká bežia do poľa, druhá Cigánka hrozí za nimi rukou a vykrikuje.My ideme ďalej prechádzkou. Ja nadpriadam niť o Záborskom, ale neviem jej nájsť, lebo biedne Cigánča neschodí mi z umu…Ono, chúďa, prešlo takú skúšku, kopanie, a mať, ktorú keď zazrelo, nechalo plač, chápalo sa na cestu štvornožky, ako mačiatko, a mať, mať ho za lásku ubila…Vrátili sme sa domov, nesúci do bezstarostnej besedy. Hovorili sme, a Cigánik nám z umu neschodil…Slovenská vytrvalosťPriateľ Dovský rozprával mi:V komasácii vydelili gazdíkovi v ktorejsi dedinke pod Kriváňom miesto role — medzu. A keby len medzu! Ale na medzi velikánsku hrobľu drobného kamenia, navyhadzovaného za stá rokov z role jednej i druhej strany.Gazdík spočiatku božekal, spieral sa, ale na obci mu povedali, že darmo je, keď ho taký lós zašiel. Dostal nato miesto niečo viac.Komasácia bola v lete. Na jeseň, keď sa obrobili, chytil sa sedliačik do roboty: zapriahol koníky, zachytil ženu a synka a poď hrobľu do jarku odvážať.Vozili do týždňa, za dva, na hrobli ani poznať — všetka ešte tam a chlieb sa jednak každý deň minul a do komory nič nepribudlo a grajciara do truhly tobôž nie. Vyviezli ešte za sto vozov, očistili, ako na stôl, ale chleba už zas nebolo a jesť sa chcelo.Už si mysleli, že hrobľu neprevládzu. Je aj iná robota, i na zárobky treba ísť; lebo z humna, z komory sa vyvláči, a nebude ani role, ani čoho jesť. Šiel teda otec so synom do hory na zárobky, a mať hneď bola spokojnejšia, lebo na sobotu doniesli peniaze za furmanku. Ale otcovi, čo raz vyšiel na roľu, len nedala hrobľa pokoja.Žena však vraví, aby už tak nechali, že jej neprevládzu. Chlapec, čo vše ustatý i nariekal, úfal sa otcovi, a otec sa nepoddal, neklesol na duchu. Keď bol čas, šiel na zárobok, keď nepohoda, šiel prplať do hroble a zachytil i syna. Hnala ho myšlienka, že vyrobí kus novej pôdy, a keď peniaze za furmanku sa vždy minú; ak môže odpredať kus statku — to treba dávky poplatiť, to hábu kúpiť a tak i tie sa len minú: ale ak vyrobí nový kus poľa, to ostane naveky!Týmto oduševňoval malomyseľnú ženu i syna a na jar na vyčistený fliačik zasial jačmeňa. Bol krásny, až ho povalilo. To dodalo im všetkým novej chuti, a tak potom v jeseni a na jar vyviezol konečne otec posledný, azda už dvetisíci voz skália. Porovnal, zasial chlebíkom a vzdychol k Bohu, že pri ťažkej, dlhej práci dal mu zdravia, vytrvalosti.Tešili sa všetci, čo tu bude chleba!No aby nebol bez soli, prišla v lete búrka a bolo po ružovej nádeji.Na druhý rok zasadili zemiakov; svet híkal, závidel a zjedol im ich očami — v kvete počalo ich čosi podžierať a v jeseni nakopali menej, ako na starej roli.Až keď sa zem vyžila a bola ako ostatné vôkol, mohli zasiať ovsík, na ktorom sa víchor nezastavil, zasadiť zemiačik, ktorý chrobák nenašiel, lebo bol riedky a malý.A náš sedliačik potil sa iba, keď sa za skalkou milión ráz zohýňal. Teraz, pri zberaní úrody, ľahko sa vypotí.No jemu, čoraz pozrie na novú roľu, vždy sladký úsmev preletí tvárou v tom vedomí, že vykonal, čo mu sily stačili, a ostatné je v rukách božích…TrpezlivosťV Turci je skorej žatva ako na Kysuciach.Štyria chlapi požičali si od žida po zlatke, že idú do Turca na žatvu. Zlatovku vrátia a za požičanie budú židovi po jednom dni odrábať. Pobrali kosy a šli na stanicu. Keď si kupovali kartičky, pristúpili k nim dvaja žandári.„Kam idete?“„Do Martina na žatvu.“„Kde máte knižky?“„Aké?“„Robotné!“„Nemáme.“„Poďte so mnou!“ a jeden šiel vopred.„Nuž ale nás takto železnica nechá,“ mienil jeden z chlapov.„No, ber sa!“ strčil ho druhý žandár.Odviedli ich pred slúžneho a ten ich pokutoval na dve zlaté každého, že nemali robotných knižiek.Vyhovárali sa, prosili a jeden konečne odvážil sa povedať, že on bude apelovať.„Nie ste spokojní?“ osopí sa na neho slúžny.Ostatní traja kývali mu hlavami, rukami: ,Nechaj, radšej zaplatíme.‘„Nech ho čert vezme,“ odľahčili si za dverami, vrátili sa domov, požičali si ešte po dve zlaté, zaplatili pokutu, šli k notárovi o knižky, ale kým ich im vydali, začala sa žatva i na Kysuciach. Mali už po tri zlaté vracať a po tri dni odrábať.„Ale sme len predsa mali apelovať, čo by nám bolo vyšlo,“ hovoril štvrtý, keď židovi odrábali.„Keby ti to vyšlo, ale keď ti to — vyšlú,“ pretrhol ho druhý. „Už aj zo súdu dávno páni pravdu vyklali.“„A keď je, vieš, vraj taký poriadok,“ zamiešal sa tretí, „nech ho tam čert vezme aj s našimi troma zlatkami…“A veselo kosili, cítiac v svaloch dosť sily i odrobiť i zarobiť na čierny chlebík.„Snadníť jsme my…“Na Čabe za slovenské mozole postavený a udržovaný kostol chcelo zopár zradcov pomaďarčiť, a vrchnosť im v tom pomáhala. Zvolali konvent a prišli naň všetci sluhovia sveta, vydávajúc sa za sluhov božích. Prišli i takí, čo od krstu, sobáša v kostole neboli.Zostal však i národ v kostole: tisíce ľudí, a každý s Tranosciusom v ruke.Vrchnosť predniesla, že konvent má povoliť maďarské služby, vlastne odstúpiť od slovenských.„Komu?“„Spoluveriacim bratom Maďarom.“„Kde sú ti Maďari? Tu ich niet, a páni do kostola aj tak nechodia, a tí všetci vedia slovensky. Nepovolíme!“ ozvalo sa z tisíc hrdiel. „Komu sa nepáči, nech si postaví kostol a platí kňaza.“A keď páni tíšili, hrozili, zodvihlo sa tisíc Tranosciusov: „Ešte slovo — zahádžeme vás!“ A len žandárom a bočným dverám mali páni čo ďakovať, že nestihol ich zaslúžený trest pod ťarchou tisíc po čabiansky okovaných Tranosciusov.Tento príklad obrany prišiel mi na um, keď som čítal, ako podobne statočne obránili si kovačickí evanjelickí Slováci svoj kostol od maďarského boha. Zahnali ho nábožným spevom, ako katolíci zaháňajú čerta krížom.Tretí príklad obrany slovenčiny v kostole rozprával mi starý baťko Cablk, pre slovenčinu úradu zbavený a od žitia nevôle za morom tráviaci posledné dni života svojho.Rozprával mi, ako dlho, za tridsať-štyridsať rokov, bránili sa evanjelickí Slováci proti pánom, ba protivlastným deťom,a len smrť ich zlomila…Slovenská dedinka N., kdesi vo Vesprímskej, viete, kde už roku 1827 na smrť palicovali, žalárovali Slovákov preto, že nechceli odstúpiť od slovenskej reči pri službách božích — táto dedinka postavila si bola kostol a školu. Zôkol obtočení Maďarmi, držali sa ako hrad prepevný a za sto rokov nič nemohli im ublížiť.Premýšľal však čert, ako by ich otrávil, a vynašiel spôsob. Začal im odberať deti. Najprv vzali, pomaďarčili im školu. Učiteľ, farár sa zohli. Ba farár len sa chcel ohýbať, ale ho vystreli. Škoda, že nie aj učiteľa. Na tohoto zabudli, keď o deti, o školu sa neobzreli.Spočiatku teda zaviedli im len pre deti maďarské služby; o desať rokov aj pre deti aj pre mládež; o dvadsať už aj pre rodičov — ktorí chceli.Tu sa starí spamätali, ale — bolo už neskoro. Predsa, ako mohli a vedeli, bránili sa. Keď sa spamätali, boli už nedbanlivosťou popustili polovičku: jednu nedeľu boli služby slovenské, druhú maďarské. Na jedny chodili starší ľudia, rodičia, na druhé mladší a deti.O pár rokov predstavenstvo už razom chcelo zakrútiť starým krk: naložilo kňazovi odbavovať len po maďarsky. Ľudu sa ani neopýtali.Kňaz — maďarón — slúchol. Na budúcu nedeľu miesto slovenských služieb, začal po maďarsky. Svet si myslel, že sa pomýlil; ale keď na druhú, tretiu nedeľu zase len po maďarsky a dedinou rozniesla sa zvesť, že to už tak bude bývať, zohriala sa v starých Slovákoch vplyvom okolia zastudená krv a nešli viac do kostola, ale pomodlili sa, zaspievali si doma, v komore, pri statku.Tak prišla jar. Bolo načim farárovi role obrobiť, potom kosiť, žať. Kostolníci chodili rozkazovať, ale na roľu prišlo málo ratajov a všetko iba mladí.„Čo je to?“ divil sa farár a spytoval sa niektorých už oddelene žijúcich synov, kde sú otec, strýc atď.„Odkázali, že neprídu. Komu vraj slúžite, ten nech vám obrába, vás platí.“Deti napraviť už nevládali; strhla ich maďarizácia ako povodeň, ale starí vydržali. Opozdene obrobené role vydali slabú úrodu. Z jarných kureniec tiež chýbala polovička, z cirkevného zosypu ešte viac; tu kosba, žatva — videl farár, koľko má a koľko ešte bude mať škody, ak to tak ďalej pôjde.Deti držali s farárom, proti svojim rodičom; ale čo nesvoji gazdovia nesmeli vyviesť farárovi ani vecheť.Rozmyslel si to farár — a poď ten pekne z dom do domu, že „len mi poďte porobiť, bude tak, ako bolo, po starom: raz slovensky, raz maďarsky“.Keď ho v prvú nedeľu skúsili, šli mu porobiť a dali, čo patrilo.A tak ešte chvíľu, pätnásť-dvadsať rokov, kázal farár a spieval i po slovensky. Vrchnosť o tom nevedela a myslela si, že je dedina už dávno zmaďarčená. A ono horkýže! Ešte potrvalo, kým bolo badať, že slovenský spev už tak hlasne sa neozýva z kostola, ako kedysi… Starší ľudia vymierali.Ale ešte i potom, keď už zaviedli čisto maďarské služby, pred nimi alebo po nich probovali vše staručké ženy a chlapi zaspievať bojovnú: „Hrad přepevný jest Pán Bůh náš!“ Srdcia kypeli im citom, oči svietili svätým ohňom, ale na pľúcach už sedel záduch. Ustali, uznojili sa, kým vše dospievali. A keď už v istú nedeľu nedovládali iba po: „Nástroj lidský jest v tom špatný, snadníť jsme my k zmožení…“, hoj, či im smutná, bolestná mohla byť tá chvíľa… a tisíc ráz smutnejší pohľad na nemé tváre vlastných, umom i srdcom tupých detí…Dieťa a sliepkaKeď sa sused Slabko druhý raz oženil, mal už po prvej žene šesťročné dievčatko.Pred svadbou dieťa nikomu neprekážalo, ba i nová macocha chovala sa k nemu láskavo. Na svadbe Zuzku s ostatnými deťmi posadili, uhostili ešte viac, ako ostatné deti z rodiny, a otec bol rád, že zapustené dievčatko bude mať zas matku, veď sa druhá žena so Zuzkou láska ani s vlastnou.Trvalo to asi tak do roka, kým žena Slabkova nemala svoje dieťa.S dieťatkom prišlo do domu viac práce, viac starostí. Sedemročná Zuzka mala byť slúžkou v dome, varovkyňou dieťaťa i žiačkou… a ona nevedela a nevládala ešte ani seba obriadiť a do školy mala doniesť zapísanú tabuľku i písanku. Pri tej robote dieťa v poduške jej na rukách plakávalo a Zuzka s ním; keď bolo staršie, zvrátilo sa jej v slabých rúčkach, na potok tiež ho nemohla macocha poslať, lebo Zuzke brala voda plienočky…Počala macocha dievča nenávidieť, ustrkovať, buchnátovať, za trest nedala mu vše „žrať“ a žalovala otcovi, že je nepozorné, nepočúvne, sprosté.Dohováral a potom vybil ho aj otec.Ešte Zuzke nebolo osem rokov, vyhnala ju macocha do služby.„Čo sa ja budem s cudzím pankhartom zlostiť a ho chovať, obchodiť a vši po ňom zbierať…“O tom čase naučila sa susedovie sliepka prelietať do Slabkových záhrady a pripojila sa k Slabkových sliepkam, ale večer s vajcom šla domov.Žena Slabkova to hneď zbadala, zrnom, pekným slovom vovábila cudziu sliepku do komory, uklokala ju a chytila. Mala vajíčko. Zaprela ju, striehla, kým znesie vajce, zase jej pohodila zrna a tak sliepku priúčala…Sliepka privykla a macocha brala z komory vajcia, a videlo sa jej zo sliepky viac osohu, ako z osemročnej Zuzky, ktorá už spokojne pásla u gazdu húsky a domov nešla ani nazrieť, lebo macocha a popri nej i otec nemali pre ňu ani toľko láskavého slova, ako pre tú cudziu sliepočku…ZachránenýSnúbenica moja nevedela, že som lovcom, a keď som ju doviezol do nášho manželského hniezda, bolo už neskoro robiť vydaju podmienky. Ale strachovať sa o mňa, to som jej nemohol zabrániť, ani vyhovoriť.Čo ako opatrný, predsa len doniesol som vše na kapse, na šate zaschlé krvavé škvrny, a tie ženu až desili, i keď boli zo zajaca alebo jarabičky, ktorá žene ináče veľmi chutila, hoci šklbala ju so žiaľom, najmä mladú.„Chudiatko, ešte to nie je ani poriadne operené, a už ho zjeme. Sme my len predsa dravci… ale ja budem vegetariánkou a ty tiež, a nemusíš zvieratká zabíjať a ja sa báť, že sa ti pritom niečo stane.Tak žena, najmä keď sa robili väčšie hony, v poli, v lese sa nocovalo, brala sa do ploskej sklenky slivovička, na prípadné ovlaženie úst, ak by človek k vode neprišiel…„Ty za fľaštičku, druhý za väčšiu, tretí bohatí, čo sa im doma rodí, donesú aj liter, a bude nešťastie… A ja nebudem celú noc spať, aby si vedel, a budem sa báť a plakať…“Viete, ako to také mladé, nežné stvorenie straší-plaší, prosí, tuľká, že keby si sa nehanbil kamarátov, starých ženáčov, ostal by si ozaj doma.„A ja pôjdem tiež! Ja ťa chcem mať na očiach, aby sa ti pri streľbe niečo nestalo…“„Netáraj, dievča; akože, kdeže ty, keď tam ženy nebudú, a počasie, a zima a dážď, vietor, a v horách hromy bijú…“Strašíš ženu, tá ťa objíma, že ťa do takej nepohody nepustí; nie, ani nie.„Ale veď ešte nebijú. Ja len, že môže sa stať, zajtra, pozajtre…“„Tak iď, ty tvrdohlavec; ale aby si vedel, že budem aj plakať, ak si pomyslím, že sa ti niečo stalo.“„Ty moja naiva,“ utuľkal som ženu, nasľuboval všetkých sľubov opatrnosti, aby sa vyprostil.„Ale keď pôjdeš sám, pôjdem s tebou!“„Pri najbližšej príležitosti ťa vezmem.“Nadišla onedlho. Zberal som sa na zajačka pod Háj. Chodili ta od jari z lesa, na mladú ďatelinku a kapustu, i čo v ostredkoch pre seba našli. Pravda, v celom našom chotári bolo ich málo.„Teda poď, aby si videla, ako sa to strieľa, i aký som opatrný.“Bolo teplé odpoludnie počiatkom októbra, žena vzala olovrant do košíčka a šli sme v besede.„Teraz však ticho! Aby ďaleko nevyskočil. A ty jednou brázdou, ja druhou.“Milá žienka tíško sa kolísala na vysokých podpätkoch po brázde, zarastenej starou trávou, a v briežku pod Hájom iba keď spiští:„Jaj, ako som sa ľakla,“ a chytila sa za srdce.Vyskočil jej spod nôh zajac.„Mladoch!“ volám a mierim; ale zajko stiahol ušká a krútil sa, nevediac, kam bežať.„Nezastreľ ho, chudáčika, nezastreľ!“ spamätala sa hneď z ľaku žena a prosí tak dojemne, že som nespustil. Zajko sa vymotal zo starej trávy a uháňal do Hája…„Si dobrý, že si ma počúvol,“ pribehla žienka a vykrútila mi z košíčka kúsok sladkého kapustníčka.„Ja si zapálim; zjedz ty.“Zjedla; zjedla ešte niekoľko kúskov, ja som si zapaľoval cigarety, motali sme sa čím ďalej, tým usilovnejšie popod Háj, až slnce sadlo; ale zajačka sme viac nesplašili. Žena ustala, sadli sme si.„Vidíš, nazdávaš sa, že tu zajacov ako myší,“ s malou výčitkou hovorím žene.„Nazbieram húb pod Hájom. Poď! Ja len, že chudáčik maličký… Keby bol starý býval, nuž zastreľ; ale mladúšika sa mi uľútostilo…“„Dobre, no. Teda do Hája. Ty pôjdeš napravo, ja naľavo a tak sa stretneme,“ nedal mi zajac pokoja.Žene sa nevidelo v blížiacom sa šere samotnej ísť, ale šla. Ja som išiel kradmo naľavo popod Háj, že azda vyjde z neho zajac na večernú pašu, alebo že ho pohne žena, keď sa bude na druhej strane motať za hubami. Posedával som, postával za kružinami, žena obišla celý Háj, ale nenahnala zajka ani volaním, krikom, keď ma dlho nestretla a od strachu odvážila sa volať nežne v zdrobnelej forme moje meno. Konečne musel som sa ohlásiť a ísť jej oproti.„Jaj, tam ti čosi šustlo,“ držala sa za srdce, „iste niečo veľké… skoro som omdlela… Samú ma pošleš, a ani sa mi neohlásiš… Rýdziky ti zbieram, razom akoby všetok suchý list sa zodvihol…“A žena celou cestou mi domov obrazne vykladala, ako sa tam neďaleko nej zodvihol všetok list…Na večeru spravila nejaké masláčiky s vajíčkom, a keď videla, že ma už prešla myšlienka na zajačka, pritúlila sa mi k boku, kamarátsky položila ruku na plece a spýtala sa:„Tak to bol mladoch, ten zajko?“„Hej.“„Chudáčika, bol by si ho zastrelil…“„Čože preto? Na to je.“„On, chudáčik, ešte ani nežil, a už by… Hľaď, on sa ožení, budú mať detičky, veľa detičiek, a keď pôjdeme do Hája na kvety, na jahody a na huby, a nás tam vidia všetci, si pomyslia: to sú tí dvaja lovci, čo nám otecka zachránili…“„To len o tebe si pomyslia. Ja by ho bol spálil, nebyť tvojej prosby…“„Nebol by si ho.“„Bol!“„Tak ja už s tebou nepôjdem, keď si ty taký ukrutný človek… A ešte ako ma nohy bolia… A čo som sa nastrachovala, keď si ma pre toho chudáčika samotnú vyduril okolo Hája…“Viac ráz žena na poľovačke ozaj nebola. Pomaly zmierovala sa s tým, keď som doniesol zajaca, len keď som o každom tvrdil, že je už starý, sedemročný… Ale vášeň zachraňovať, čo slabé, maličké, choré, drží ju celý život.SandálkyMuž-otec, robotník na panskom dvore v Čechách, poslal na cestu.Mať len to čakala. Zohriala vody do diežky a šesťročnú Lórku postavila, pokrčila do nej a neľutovala mydla.Dievčatku šli mydliny do očú, i bol plač.„Akože by si šla taká zašubraná pred pána doktora. Veď to ako keby si k pánkovi šla.“Lórka vo fare u „pánka“ ešte nebola, ale pozná ho z kostola a najmä z koledy: pánko jej dal prstienok.Včas ráno zobudila mať Lórku, vytrela jej mokrým uterákom očká a obliekla čistý rubášik, vyšívané rukávce. A že bolo chladno a daždivo, priodela dievča plachtičkou. Bolo ako biela húska v krpčekoch.Dom a menšie dve deti zverila mať kmotre a s Lórkou sa pohla do Žiliny a Bratislavy.Bola jeseň. Za džberík dažďa, za voz blata. Šli dve hodiny do Žiliny a Lórkine biele onučky a krpčeky zablatili sa do kolienok. Mať ju i okrikovala i cez väčšie kaluže prenášala, ale nedalo sa blato obísť.„Akože pôjdeš do sveta a pred pána doktora takáto?…“ trápila sa mať a v Žiline premyslela…Vošla do obchodu a kúpila dievčatku tvrdé, ale pevné, neohybné žlté sandálky a červené pančušky. Preobula dievčatko z mäkkých krpčekov akoby do dreváčkov, že Lórka nemohla chodiť, sťa by jej nôžky v kolienkach boli zmeraveli.„To sa naučí. Len kým si noha zvykne,“ uspokojoval kupec, a mať s dcérkou šli na stanicu a že do Bratislavy.Sandálky po asfalte pekne klopkali a to Lórku zaujalo, len sa potkýňa, a mať ju okrikovala, aby dvíhala nohy…Tým vlakom prišlo viac žien i chlapov z okolia žilinského do Bratislavy a strážnici mali dosť roboty na stanici a na počiatku Štefánikovej ulice vyrozumieť podľa choroby alebo žiadosti a rozdeliť, upraviť babky i chlapov na patričné nemocnice. Jedni šli ako chorí — sami nevedia kam; druhí na návštevu svojich chorých detí, tretí po uzdravených.Lórka mala na železnici zo sandálkov takú radosť, že premáhala i plač, keď ju mať i cudzí pripravovali na to, že zostane v Bratislave.„Bez mamky?“„Neplač; hľaď, aké máš krásne sandálky. Ako nikto v dedine!“„Sandálky,“ opakovalo dievčatko, kuklo si na nôžky a stíchlo v plači na chvíľku.„A že sú ti dobré?“ prihovárali sa jej tetky a mädlili Lórke nôžky.„Tlačia ma… Tuto… Aj tuto…“ ukazovalo dievča a mrvilo sa na lavici.„Len kým si noha zvykne,“ opakovala mať, čo povedal kupec. „Pochoď si troška,“ postavila mať dievča na nôžky.Ale ani nebolo kde sa prechádzať, ani to Lórke nešlo v sprostom, tvrdom, však lacnom fabrickom výrobku.Mať a cestujúci sa zhovárali a Lórka sama, posadená k oknu, hľadela na svet, a bola by sa spytovala: čo je toto a toto, ale mať i cudzí zunovali jej odpovedať, bavila sa sama a celá myseľ a oči boli na sandálkoch, ktoré čím ďalej, tým viac cítila vo vykúrenom vagóne.„Sandálky, sandálky,“ opakovala si Lórka nové slovo, i boli by pekné, akých nikto nemá, keby… Omakávala ich ručičkou na miestach, kde tlačili; chcela tajne i vyzuť, ale tvrdé spinky nemohla hnúť jednou rukou. A druhou?Tú mala Lórka zaviazanú do plachtičky a pod plachtičkou na prskách, lebo už vyše roka nemôže ju vystrieť v lakti, a práve preto ide mať s ňou do Bratislavy na kliniku prof. Chlumského, ako dáva čítať, kto čítať vie, kartičku, na ktorú jej napísal doktor adresu. Je tam ešte i nejaké iné slovo: „or-tho-ped“ — „klin-ika…“ čítajú všetci a myslia, aby ich to slovo nejak nezamotalo, že by šťastlivo došli…„Ale… Za jazykom potrafíš včuľ aj na koniec sveta,“ poučuje nejaký skúsený občan. „Teraz i na železnici i v meste všade naša reč alebo česká, a to je tiež ako naša…“„Čože sa jej to stalo?“ spytujú sa cudzie ženy.„Čože sa jej to stalo,“ vykladá mať, „sami nevieme. Len ako nám ona povedala. Malo sa jej to stať minulej zimy. Kĺzali sa deti na rieke i spúšťali sa dolu bokom za riekou. A ono, na nešťastie, tiež ušlo z izby, hoci náš otec je prísny na deti i na mňa ako žandár. Ale bol v humne, mlátil, a dievča sa mi vykĺzlo z chyže. Tam sa zháňali chlapčiská a ono sa im podplietlo. Schytil ju niektorý galgan za ruku a odsotil. Už to bolo! Iba keď mi príde dievča s plačom. A ja, hlúpa, okríknem, dievča: ,Čuš, lebo ak ti otec zvie, ešte ťa zmláti a mňa s tebou.‘ Dievča stíchlo, lebo otec je prísny. Nedá dieťaťu ani zaplakať. Hnevá sa, že sú už tri a že všetko pojeme, čo zarobí vo svete, a nikdy nám nie dosť do jari a musí dlžoby robiť. Nevšimla som si ja, hriešna mať, dievčaťa. Ale keby bolo zaplakalo alebo povedalo, už by som si len bola, čo mi ako ťažko pri našom otcovi; veď hoci prísny, ale dobrý je na deti. Až keď on zase po fašiangoch odišiel do roboty, obzrela som si viac deti, a tu vidím, že dievča nevystiera ľavej rúčky a že do nej nič chytiť, zodvihnúť, podať. Prežehnávalo sa pravou, jedlo pravou, tak ktože si ľavej všimne. ,A tebe že je čo?‘ A dievča mi teraz už povedalo, čo sa jej stalo v zime. A to už bolo svätého Jozefka… Ak ti to otec zvie… prešla ma hrôza. Lebo ich má rád, že sú podarené, čo aj nakričí, že nestačí posielať nám do hrdla.“„Hja, deti, veru zjedia, akoby pálil,“ jednohlasne prisviedčajú si všetci.„Aby o ničom nezvedel, poď ja s dievčaťom k starému Miškovi. Ten napráva u nás zlomené, vychlopené údy. Bola som ja u toho aj tri razy, ale nenapravil. ,Zastarané, zrastené, iba zlomiť‘, hovorí. Dieťa sme utrápili, a keď dotiaľ ešte aspoň koľko-toľko pohlo rukou aspoň k ústam, čo jej ju starý Miško ponaťahoval, teraz už nič, nosí mi ju ako drevenú. Bože, čo ja hriešna mať robiť? Ak mi to muž zvie, ešte pribehne z roboty a tu nás pobije, a mňa prvú, že som nedozrela. Má ich rád. Aby mu to nedoniesli nejak cudzí ľudia, čo sú tam na robote, sadni ja sama a napíš, čo sa dievčaťu stalo a že idem k doktorovi do Žiliny… ,Aby si mi dieťa ratovala,‘ napísal i naodkazoval mi a poslal sto korún. ,Bež, a ani ma doma nečakaj, ak to dieťa má byť mrzákom.‘ A ja som chodila i s dievčaťom i sama k doktorom a platila. Oni naťahovali, ja som naťahovala ruku, mastila, parila, ale celé leto nič nespomohli, a otcovi sme čoraz napísali, že je ruka lepšie… Myslím, je jeseň, otec príde z robôt, bude zle s nami. A tak som poprosila doktora, aby nás poslal k múdrejším doktorom, ako sú u nás. Nuž dnes ideme,“ pritúlila k sebe dievčatko, „s mojou holubičkou ubolenou…“ a materi vypadli slzy, a utreli si ich aj iné ženy.„Trápenia na tom svete,“ vzdychla si mladá tvárou, krojom biela mať a vykrútila z batôžka biele koláčiky.Lórka kúštik zjedla a potom prosila vyzuť sandálky a hneď usnula, opretá o mamičku.Ostatní sotva dočkali konca rozprávky, začali vykladať svoje biedy a choroby, a tak sa im minula noc. Došli do Bratislavy.Bolo včasné ráno. Pre zobudenú Lórku nevídaný svet a ruch. Ako keby si kuriatko vyložil. Sotva ju mať zniesla a postavila na nôžky, Lórka spadla. Vzrušená mať postavila ju zase a vykrúcala kartičky. Lórka, zababušená v plachtičke, potkla sa a spadla medzi koľajnice. Nič to! Vstala a prvé bolo zastaviť sa, ako naprostred izby, a kuknúť na sandálky. Jeden sa zamazal. Zohlo sa dievčatko a utrelo si ho holou zdravou ručičkou a zase kráčalo na stĺpikoch ďalej popri mamke, ktorá ho jednou rukou chránila pri hlavičke, držiac v druhej uzol batoha i kartičky.Na hlavnom východe hrmotiace autá, krik, lomoz; nestačila mať financom rozpovedať, čo má v batôžku, púšťali ju von. Dievčatko držalo sa sukne materinej, ale idúc dolu schodmi, spadlo zase i sa udrelo, lebo sa nemohlo rukami podchytiť. Začalo plakať, ale vtom si pozrelo na nôžky a spokojné, že sa sandálkom nič nestalo, stíchlo razom a, pustiac sa sukne materinej, utieralo dlaňou jeden i druhý sandálik.Strážnik medzitým vykladal príchodzím, kam sa im hýbať. Na Štefánikovej spýtali sa pre istotu znova…„Vy máte najbližšie,“ súdi z kartičky strážnik. „Tu za uhlom, veľká budova naľavo…“Napoďakúvali sa všetci a šli.Lórka dupkala popri materi v krásnych sandálkach zase len neisto, ako včera v Žiline.„Jej, ty máš nové, krásne sandálky,“ obdivuje schválne istý pán, ukazujúc materi neďalekú nemocnicu. „Predaj mi ich. Dám ti…“„Jejda, vás by tlačili,“ prerušuje mu reč dievča. „Aj som už spadla,“ vyhŕkne s plačom.„To len kým sa jej na nohu vezmú,“ rozpráva mať, zhýba a napráva rukou, ako by inak umiestniť v nich nôžky…“„Hej… Keby vás tak tlačili…“ bije si Lórka päsťou po sandálkach.„Ty by si vari krpčeky chcela?“ spytuje sa pán.„Dajte mi ich, mamka, lebo ešte zase budú schody, spadnem.“„Vyvediem ťa za ruku,“ berie mať Lórku a kráčajú proti klinickým schodom.„Tak, čo ti je, dcérka moja?“ spytuje sa otcovsky pán profesor.„Tlačia ma sandálky, potvory!“ hľadá bystré dievčatko v prvom rade pomoci od týchto a prv, než by mať mohla začať rozprávku o vychlopenej ruke.[1]Dejepis, zemepis.	Tajovsky_Uhrabky.html.txt
PredmlúvaPísal som tuto kňišku pre naších mladích kňazov, prešporskích chovancov, kterí čítajíce v ňéj mojú domajšú vimluvnost, ze svojím chvalitebním usiluváňím napravili ju v mnohích místách podla regule novéj dobropisebnosti našeho slavného slovenského národu, abi sa uš jednúc v temto učeném, osvíceném osemnástem stoletu jako inších jazikov, tak aj téjto našej, z prvňích materinskích rečí znamenitéj vymluvnosti, dobropisebnost aj dobrovimluvnost z hlbokích tmí na svetlo vivinula. Kdo chce veďet, jaká je običajná domajšá každodeňňá slovenskéj reči vímluvnosť, jaká je podla dobropísebnosti čistotná slovenčina, ňech čítá túto kníšku, najde obidvoju v ňéj. Kterí Slovák chce biť pre učeních ludí vimluvňí, ten ňech sa drží slovenskéj dobropisebnosti, kterí mladí kňaz bude kazatel a ňeví kďe, ten sa potom ze svojej dobropisebnéj vimluvnosti lachko može šikuvat k reči svojích poslucháčov, mezi jakích prinde. Lebo ináč hovoríme okolo Trnavi, ináč ríkajú aj mlúva za Bílíma horami, ináč vravá v Orave, ináč hútora v Šarišu i ve Spiše, ináč rozprávajú inďe. V našéj reči viplnuje sa to porekadlo: Kolko krajú, tolko (rečí) običajú. Kdo techda tolkím krajom (a najma sprostému lidu prez národnej školi) regule dobropisebnosti alebo dobrovimluvnosti prepíše? Já som písal pre kratochvílné umeňí mladích kňazov, s kterích mna jeden, rodom mój fárnik, k temuto nakloňil. Vím, že ňenarodil sa ten, abi sa lúbil všem. Jedním sa bude asnad lúbit predsevzeťí, o kterém píšem, druhím asnad spúsob, z jakím píšem, to jest zmluvne, treťím bude asnad vzácná aj len táto moja vimluvnost, ostatňí majú veďet, že som nepísal pre všetkích, len pre všetečních slovenskéj vimluvnosti, lebo rozličním rozličné veci sa lúbá a o šmaku, o chuťi netreba sa nám dohaduvat, najma s tima, kterí žádnéj sveckéj kratochvíli ňemožu užit, ale ve svém mnohem a velikém učeňí svoju malú kratochvílu (zábavku) len v kňihách hledajú podla teho prislová:Interpone tuis interdum gaudia curis; ut possis animo quemuis suffere laborem.Pripusťi nékedi radosťi mezi starosťi. Abis tak na duši, na ťele občerstvení, každú prácu konal poťešení. — V tíchto knihách nacháza učení človek svojej múdréj všetečnosťi kratochvílu, kterích kňích spisuvatelov može chválit s timato slovmi:Omne tulit punctum, qui miscuit utile dulci, Lectorem delectando pariterque monendo. Aut simul et jucunda et idonea dicere vitae.Ten všetku chválu zaslúžil, kdo kňihu žartom i osohom naplňil, čtenára obveselujíce. Alebo spolu aj veselé veci predkladajíce, aj lidskému veku súcé vipravajíce.	Fandly_Duverna-zmluva.html.txt
Panské šatyMedzi domami a záhradami Gombíka a Perličku bol kedysi asi pol druha metra široký výhon. Keď pred dvaadvadsiatimi rokmi pri komasácii urobili pohodlnejšiu cestu do poľa, zabudli ho zapísať do pozemkovej knihy a milý výhon zmizol, akoby ho nikdy nebolo bývalo na svete. Občania sa oň neobzreli a susedia sa nad ním zmilovali a vtopili ho do svojich pozemkov. Na jeho pamiatku zostala len medzierka medzi domami Gombíka a Perličku. Túto upotrebúvali šikovní občania jarabinskí ako smetisko pobitého skla a mrčište pokapaných psov a mačiek, dokiaľ to susedia nezunovali voňať. Keď raz vyhodili ta i mrcinu veľkého cudzieho psiska, zavŕtalo im to v nose, i zabili vchody jedovate veľkými brvnami tak dôkladne, že viac bez rebríka nebolo možno hodiť do nej väčšie kusy. Potkana alebo mača ešte chlapci prefrngli, ale psa? To nebolo možné bez odporu Gombíka a Perličku.Tento skutok vzbudil zvedavosť ich spoluobčanov, komu vlastne prináleží medzierka a či sú tí dvaja susedia oprávnení vchod do nej zamedziť? Boli presvedčení, že keď si prisvojili pozemok, sú povinní aspoň to voňať, čo občania naň vyhodia.Z toho povstala dosť tuhá škriepka. Starosta pozrel kataster a pozemkovú knihu. Tam nebolo zaznamenané nič ani o medzierke, ani o tom, komu by patrila. Prisvojovali si ju urbarialisti, obec,[1]dvaja susedia, no a pravda i statkár Jarabinský, ktorý i tam chcel žať, kde nikdy nesial.Keď videli, že by z toho povstala taká haravara, ktorá by nestála za to, a že by bol výsledok práva veľmi neistý, ukazovali milí Jarabinci Gombíkovi a Perličkovi aspoň päste, že však im „raz“ vytrú kocúra, a nechali celú vec tak. Statkár tiež múdro čušal, lebo nebol zvyknutý vyťahovať pre iných švábku z pahreby.Tak by bol nastal pokoj, keby ľuďom nerástli nepríjemnosti ako žihľava pod plotmi.Poctivé meno Michala Gombíka je vlastne Pĺžik. Prezývku Gombík mu dali Jarabinci preto, lebo je tučný a krátky a preto, lebo v dedine je viac Pĺžikov. Je to zámožný človek a má okrem pekného pozemku i baňu na stavebné kamene a kupčí aj s dobytkom. Z jeho štyroch detí Jurko už odbavil vojenskú službu. Katrena, jeho žena, je pyskatá, jedovatá ježibaba, ktorá toľko frfle, že jej ústa i naprázdno melú, keď nemá nikoho na dosluch.Perlička je tiež dobrý gazda a má odložených i pekných pár tisíc korún. Jeho žena, Zuzka, je osoba ešte dosť šumná, príjemnej tváre. Ale ináč sa ani parom v nej nevyzná, lebo sa jej reči a skutky akosi „negľajchajú“, ako mi povedal raz môj priateľ Pavel Kurtík. Perličkovci majú dve dievčatá, Žofku a Marku.Gombíkovci a Perličkovci nažívali v najlepšom priateľstve a považovali za prirodzené, že sa Jurko a Marka zoberú. Jurko i Marka sú hodní mladí ľudia a čo sa manželstva týka, plnili statočne vôľu svojich rodičov a pripravovali sa naň horlivým bozkávaním a oblápaním.V tom ohľade to boli veľmi poslušné deti.Perličkovci považovali za potrebné, aby sa Marka pred vydajom ešte zdokonalila vo vedení domácnosti a varení, lebo i ona i jej budúci sa ustálili, že keď sa zoberú, nebudú viesť sedliacku domácnosť, ale „panskú“. Gombík i Perlička chodili v roľníckych šatách z valaského, doma tkaného súkna. Perlička i pracoval na svojich zemiach, Gombík len špacíroval so svojím bruchom a dozeral, ako sa iní potia.Perličkovci mysleli, že bude najmúdrejšie, keď Marka pôjde na vyššiu edukáciu[2]slúžiť do nejakého panského domu. Tam sa všetkému lepšie podučí ako v rodinnej škole. Hlavným dôvodom pre túto mienku bola okolnosť, že v rodinnej škole by sa muselo za ňu platiť, kým v službe si ešte zarobí na šatstvo.Marka je vrtká osôbka, nie pritvrdej hlavy, a tak našla v meste ľahko dobrú službu u mladého advokáta, ktorého pani kládla veľkú váhu i na mravnosť. Marka ju v tomto ohľade ľahko ubezpečila oznámením, že je zasnúbená a jej potreba lásky je týmto spôsobom dostatočne krytá. Žiadala však, aby sa Marka nemenovala Markou, ale Mary, a aby sa po pansky šatila, čo bola voda na jej mlyn, keďže i trochu obnosené šaty a lanskoročný klobúk jej darovala. Obe dámy sú jednej postavy a šaty Marke stáli ako uliate, čo ju ešte väčšmi presvedčilo, že ona musí nosiť len panské šaty.Jurko a Marka skončili štyri meštianky a mali celkom iné náhľady o svete ako ich rodičia. Nehľadeli na pánov ako na nejakých iných tvorov väčšej hodnoty, ako boli oni, lebo vedeli, že „pánom“ môže každý byť, keď má trpezlivosť učiť sa. Pravda, vedeli i to, že všetko učenie nezaistí nikomu bezstarostný život a že sa páni svojím duševným ustávaním omnoho viac natrápia ako roľníci telesnou prácou. Obidvaja vedeli veľmi dobre, že by boli často radšej robili hocijakú ťažkú telesnú prácu, ako nejakú školskú úlohu, s ktorou neboli skoro nikdy na čistom, či ju spravili dobre alebo nie. Ale človek nikdy nie je spokojný s tým, čo má, a preto by predsa len radšej boli pánmi.Marka si v službe nakúpila dosť hodne šatstva a bielizne takého strihu, ako videla u svojej panej. Pravda, na výrobu a na jemnosť látky nemohla veľmi hľadieť, lebo na dobré veci jej peniažky nestačili. Čosi z nakúpeného upotrebila v službe, ale najväčšiu čiastku poslala potajomky domov, aby sa o tom nikto nedozvedel, lebo Gombíkovci nechceli o panskom šatení ani počuť. O jej šatstve vedeli len Jurko a Perličkovci, a tí sa tiež dosť nahmkali a nakrútili hlavami, keď na tú parádu hľadeli. Keď videli košieľky, siahajúce sotva po stehná a nohavičky ako dlaň, z ružového umelého hodvábu, činilo sa im to akýmsi nehanblivým. Najmä keď si predstavili svoju Marku vyobliekanú v nich. Dosiaľ nosila košele, siahajúce do pol lýtok.— Zuzka, ale by si to ty obliekla! — zvolal jej muž.— Jój, netáraj také hlúposti! Veď by mi oči vypadli od hanby! — A keď pozerali vrchné šaty, tiež samé také zástavky, zase krútili hlavami.— Kedy to len bude nosiť tá Mara, keď bude doma? — riekol Jano. — Do roboty? Veď je to ako pavučina, a na sviatok? To by sa musela vydať za pána!— To sa ti len teraz zdá také divné, dokiaľ sa na to neprivykneš, — vykrúcala Zuzka.Perlička mal svoj rozum a vedel, že so ženami nič nevykoná, i hodil len rukou a čušal. Pomyslel si: — Nech vás parom uchytí, keď skúsite, zmúdriete!Gombík i Perlička bývali v starých, drevených chalupách na spadnutie. Už sa dávno priberali, že si postavia rúče, múrané domy, a to ako dobrí susedia s jednou spoločnou stenou. Kto bude najprv stavať, ten si bude môcť vziať dve tretiny medzierky, za to však musí postaviť múr aspoň na dve tehly. Gombík mal už všetok stavebný materiál na hŕbe, i začal so stavbou. Fundamenty už vyzerali zo zeme a ešte nemali nijaké písmo, ako sa ujednali.Perlička vše spomínal, že by bolo treba napísať zhodu, ale Gombíkovi akosi nebolo náhlo.Jedného dňa vošla Gombíčka v celkom nezvyklom čase po čosi do Perličkov a zachytila Zuzku prekladať akési čudné šatstvo. Otvorila v tichosti dvere a zastala za Zuzkiným chrbtom a hľadela na tie parády.Naraz zvolala: — Jój, Zuza, čože sú to za zázraky! To azda pre Žofku chystáte do preparandie![3]Zuzka sa strhla a mala z nôh spadnúť od ľaku, že ju Katrena tak dolapila. Pomyslela si, že z toho bude pekná trma-vrma. A bola.— Hej, pre Žofku, — prisvedčila a chytro zhrnula šatstvo a chcela ho hodiť do otvorenej truhlice. Ale kus Gombíčka zachytila.— Čože to tak upratúvaš, akoby si to bola ukradla! Veď ukáž, čo je za jedno?I roztriasla jedny nohavičky.— Ty, veď je to pre Žofku priveľké! To bude akiste pre Marku! — skríkla zadivene.Zuzka videla, že sa bude darmo vykrúcať, i priznala sa.— Z toho, Zuzička, nič nebude. Môj muž o takých haraburdách nechce ani slýchať! Aby si vedela!Zuzku tá reč pichla do živého.— No, veď sa pomaly i na to naučí, nechápe tak ťažko, — odsekla Zuza ostrým jazykom.Gombíčka zarapčala, že jej muž, Michal, sa nebude od kadejakých hlúpych a ľahkomyseľných dievčíc veru učiť.Zuzka, rozpálená ako fakľa, odvetila, že jej Marka skončila školy a nie je sprostá ako ľudia, čo málo chodili do škôl!Gombíčka na to povedala, že to každý vie, že Marka skončila školy, lebo sa i so študentmi dosť navláčila. Pamätá sa, že ju raz v Červených smrekoch našli s mladým Záhorom.Na to Zuzka musela odpovedať, že dobrým dobre, ale že za to z ich rodiny nikto nesedel v áreštoch.To bola narážka na to, že Gombík za mládenca jedno leto na salaši valašil a pridalo sa mu, že s dvoma kamarátmi nevedel, kde sa im podeli dva barany, za čo tri-štyri dni pílili drevo na dvore okresného súdu.Takto dalo jedovaté slovo ešte jedovatejšie a dve babky sa hneď pri prvej zrážke tak hlúpo pourážali, že to prešlo i na chlapov, hoci sa tomu sprvu bránili.Z toho povstal krik, zvada, hnev.Marka nechcela o tom ani počuť, že by už prišla domov zo služby a zriekla sa panských šiat. Ona si s Jurkom zariadi panskú domácnosť. Tak jej to kázala márnivosť a ženská hlavatosť. Vrieskala, že ak sa jej budú protiviť, radšej sa kdesi podeje, alebo napije lúhu. Juro, naštvaný i priateľmi, musel držať jej stranu. Starí ľudia sú len zadubenci a každý má za svoje peniaze tak žiť, ako sa mu páči. Ak mu neurobia po vôli, pôjde do Francúzska.Gombíčka sa, ako hluchý dverí, držala porekadiel, že pýcha pred úpadkom a kto zbytočne kupuje, potrebné predáva a Gombík zase namietal, že to nie je šatstvo do roľníckej práce. Keď sa taká panská handrička trochu ošúcha, robí v nej ženská dojem šlajfiarky a na parádu nosiť panské šaty je pridrahé, lebo ich treba často meniť, ináč sa zdáš byť strašidlom v poli. Pre chlapa ešte ujdú v lete šaty i panského strihu a z kúpeného súkna, ale v zime zamrzneš v nich a potom je to tiež omoc drahšie, lebo sa chytro derie. V horách, kde sa počasie stále mení, sú či tak, či onak, istejšie šaty z valaského súkna.Robili si všetko na protiveň a rozvadili sa za krátky čas tak, že pre nové príkoria i zabudli, prečo sa vlastne povadili a ich priateľstvo sa rozpadlo.Gombíkovci boli s Markou hotoví. Nemali pre ňu ani dobré slovo a i tie najoplzlejšie nadávky boli Gombíčke pre ňu pridobré. Čím najrozhodnejšie sa vzpierali proti tomu, aby si ju Juro vzal za ženu.Následkom toho žiadali teraz Perličkovci tiež čo najrozhodnejšie, aby Gombík vypratal fundament, ktorý postavil na ich pozemku. Gombík sa proti tomu ohradil, lebo veď je ten pozemok práve tak nie jeho ako Perličkov. Perličku do toho nič, čo Gombík s ním robí. I pustili sa do pravoty, od ktorej si fiškáli mnoho sľubovali, keďže nikto ani to nevedel, komu patrí pozemok. Mohli to pliesť, ako chceli.Dva mesiace mudrovalo nad pozemkom a fundamentom asi päť-šesť komisií len preto, aby ustálili, že musia znova vyjsť na „tvárnosť miesta“. Páni advokáti boli veľmi milí a priateľskí, ale z povetria nemohli žiť, a tak Gombík a Perlička platili trovy, že im v ušiach cvendžalo. Juro konal pas do Francúzska. Veľmi sa mu nesladilo motať sa po cudzom svete, keď mohol doma pohodlne vyžiť, ale čo mal robiť? S Perličkovcami bol taký spletený, že či chcel, či nie, musel robiť rodičom protiveň, ako vedel. Keď bol ostatný raz v meste po pas, zišiel sa v Roľníckej vzájomnej pokladnici s jej predsedom Matúšom Zelencom. Juro tam vošiel vybrať si peniaze už na tú cestu.Zelenec ho poznal a počul i o nezdobe, čo si pre hlúpu nespratnosť narobili.— Ty, synku, poďže ty na slovo do tejto izby, — i voviedol ho do riaditeľne.— Počúvam, že chceš ísť do Francúzska na roboty. Máš ty rozum? Opustíš pekné gazdovstvo a chceš ísť do baní drhnúť! To ti je, synku, slabá objedza. Pri tom remesle skorej nájdeš choroby a hoci i smrť, ako výživu. Pritom budeš sluhom a tu by si bol svojím pánom!— No, nebude to tam tak zle, — usmial sa Jurko, — ako ma strašíte, sváko Matúš. Na fotografiách, čo odtiaľ poslali kamaráti, sú všetci i so ženami, po pansky zašatení. Už len nebudú v takej biede, keď im stačí i na také šaty. A od nás sa tam tiež ešte nikomu nič zlé neprihodilo.— Dobrým dobre, ale nech sa dajú odfotografovať pri práci a čítaj noviny, uvidíš, že sa skoro každý týždeň stane nejaké nešťastie v niektorej bani. Ja nikomu nebránim ta ísť, keď sa tu nemá čoho chytiť. Ale ty s tvojou Markou by ste boli tí najväčší blázni, opustiť krásne gazdovstvo len pre hlúpu ženskú hlavatosť a hlúposť!— Možno hovoríte i pravdu. Ale čo mám robiť, keď mi iné nepozostáva?— Jurko, ja viem iste, že keby ste urobili vašim rodičom po vôli a zriekli sa panských šiat a panskej domácnosti, dali by vám taký podiel z majetku, že by ste sa mohli zobrať a dobre vyžiť.— Možno, že by to i urobili.— Urobte takto: aby ste ich presvedčili o vašom úprimnom úmysle zriecť sa kadejakého panštenia, nech Marka predá kupcom nazad tie háby, čo ľahkomyseľne nakupovala a dosiaľ nosila, čo i za pol ceny. Neboj sa, vezmú ich vďačne. Keď vás rodičia vydelia, môžete si život tak zariadiť, ako sa vám bude páčiť. Kupci vám radi predajú panských šiat, koľko len budete chcieť.Juro chcel ukázať svoju múdrosť i povedal:— Predať, predajú, ale iste nie za tie groše, čo oni Marke dali za ne.— Dobre, utratíte na nich niekoľko sto korún. Ale iste menej, ako by ťa len cesta do Francúzska stála. Moc toho nemôže byť, lebo veď Marka len za vyslúžené peniaze mohla nakupovať a za tých niekoľko mesiacov toho toľko nebolo.— To je pravda, — prisvedčil Juro.— Len to ti prikazujem, nalož Marke, aby ani najvernejšej priateľke nevyzradila, že sa načisto nezrieka panštenia a že len majetok chcete od rodičov vylúdiť, lebo tá to celkom iste vyfrfle, a keď sa vaši rodičia o tom dozvedia, že ich chcete oklamať, tak sa nahnevajú na vás, že sa ani neobzrú o vás! To si zapamätaj. Ja by som to tiež urobil, keby moje deti urobili taký fígeľ so mnou a ja som človek mäkkého srdca!— Veru by to iste tak bolo. Nuž teda nevyberať groše na tú cestu? Marke to prikážem, na to sa môžete spoľahnúť.— Ešte jedno ti poviem na rozídenie. Buď chlapom a maj rozum! Nie podľa háb ťa budú ľudia uctievať, ale či si rozumný a statočný človek. Ja, vidíš, chodím len v šatách, v akých i moji rodičia chodili, a predsa som predsedom našej krásnej pokladnice a páni si vďačne posedia u mňa v mojom sedliackom príbytku, i tykajú si so mnou možno radšej ako ja s nejedným.Juro odišiel s ľahším srdcom, ako prišiel.S Markou predal kupcom šaty nazad, hoci im ani polovicu toho nedali za ne, čo od nej vzali. Nadávali na nich, ale si to veľmi nepripúšťali k srdcu.Keď povedali rodičom, ako odpeľali daromné háby skoro zadarmo, nahliadli i tí, že svojou daromnou pravotou väčšiu hlúposť urobili, ako ich deti svojimi výmyslami, a vyrovnali sa s výskokom a vydelili ich z majetku a z peňazí, že by im to i na aký-taký panský život stačilo.Ale keď boli v svojom a mali i domec, ktorý pre nich Gombík na licitácii šikovne kúpil, akosi sa nepoberali do panského zariaďovania a do kupovania panských šiat. Prešlo už niekoľko týždňov, čo spolu nažívali, a Marka len nespomínala, kedy pôjdu panské šaty kupovať. Juro jej to raz spomenul, ale Marka odvrkla, že teraz nemá kedy. Treba švábku presekávať. Potom jej to zavše nadhodil, na čo ona vždy dávala vyhýbavé odpovede. Až raz, keď ju zase pichol, čo bude s tým panstvom, odsekla mu, aby jej dal pokoj s tými handrami a že ona nebude nikomu kvôli zo seba maškaru robiť.Juro sa usmial.Sváko Matúš iste vedel, že sa celá vec takto skončí a nie inak![1]urbarialisti, obec- urbarialisti boli obyvatelia obce ako držitelia tzv. urbárskeho majetku (obyčajne lesov a lúk), v ktorom mal každý taký podiel, aký majetok vlastnil; obec — myslí za tzv. politická obec, na čele so starostom[2]vyššia edukácia— (lat.) výchova; kedysi posielali rodičia deti na výchovu tam, kde sa mohli niečo naučiť (napr. inú reč); tu myslené ironicky[3]preparandia— (z lat.) učiteľský ústav, pedagogická škola	Nadasi-Jege_Panske-saty.html.txt
List 1. Vavrincovi Čaplovičovi(24. III. 1824)[1]Milovaný prítěli!List Tvuj[2]spolu s vlastným Tvým slovníkem[3]s radosťů prijal sem, děkujem Ťi za dobrotu y wčíl naproťi mne proukázanou. Prislachajicou cenu Ti neposilam; než, poneváč Ty y tak bez slovníka byti nechtěš, tento prinavrácení spůsob vynašel sem: ráč totiž pána professora Palkoviče[4]požádati, aby na počet penězi za dílo básnické pána Kollárové Slávy Dcera,[5]jenž mu nekolik exemplarů k rozprodaju poslal, prislachajícých, jeden exemplár svého slovníka, a jeden, což si žádal, Slávy Dceri na lacnejším papyru tisknuté bez placení odevzdati, a pripadajícou za oboje cenu pánu Kollárovi místo hotovích vrátati ráčil; co že pán Kollár za hotové príjme, privolení jehož na dole patrne ručí. Úfam se, že y Ty y pán Palkovič na takovouto správu vděčně pristanete, o co Vás aj prosím.[6]Mrzí mne, že pri tak dobré priležitosti žadané a prisloubené písmo panu Gyurikovičovi[7]odeslati nemůžeme; pán Bernolák[8]nemá je pri rukách, slíbil ale ponově, takové co nejdriv zaopatriti, a mne k odeslání odevzdati. Mezitím priležitně, prosím, ráčiž mne o vyvodě prítomné prosbi mé naučiti, a y na dalé dobre prátiTvému vernému prítělovi Martinovi HamulyákŽe žádosti této ve psaní přítomném vyložené hotově přivoluji, to potvrzuji zde připojením podepsáním mého jména vlastní rukou.Ján Kollár m. p.[9]v Budíne dne 24-ho brezna 1824[1]Koncept tohto listu (23,5 x 18,5 cm) Hamuljak pôvodne datoval 24. marca 1824; pretože ho dal ešte prezrieť a schváliť J. Kollárovi, definitívne znenie listu datoval potom 30. marca 1824. Na tomto koncepte sú početné Kollárove vlastnoručné úpravy a doplnky, a preto tento Kollárom upravený koncept prepisujeme v komentároch.[2]Je to list V. Čaploviča M. Hamuljakovi zo 14. 3. 1824, v ktorom (popri viacerých literárnych informáciách) mu oznamuje, že mu zasiela vlastný exemplár Palkovičovho slovníka a prosí ho o zadováženie KollárovejSlávy dcery(1824). List uverejnil JozefŠkultétyv Slovenských pohľadoch 1913, s. 444 — 446.[3]Ide o slovník JiříhoPalkoviča: Bohmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch.Zv. 1, Praha 1820; zv. 2, Bratislava 1821. (V. Čaplovič zaslal Hamuljakovi vlastný exemplár tohto slovníka.)[4]JiříPalkovič(1769 — 1850) bol od r. 1803 profesorom katedry česko-slovenskej reči a literatúry na bratislavskom ev. lýceu. Literárne bol činný ako básnik, ale hlavne ako vydavateľ, organizátor a slovnikár. Od r. 1805 vydával známyKalendář,v rokoch 1812 — 1818 novinyTýdenníka v r. 1832 založil literárny časopisTatranku.(Pozri najnovšiu prácu MárieVyvíjalovej: Juraj Palkovič. 1769 — 1850.Kapitoly k ideovému formovaniu osobnosti a pôsobeniu v národnom hnutí. Bratislava 1968.)[5]Slávy Dcera ve třech zpěvích od Jana Kollára.Druhé vydání. Budín 1824. — JánKollár(1793 — 1852) po skončení štúdií na univerzite v Jene od r. 1819 pôsobil ako kazateľ ev. a. v. cirkvi v Pešti. VydanímBásní(Praha 1821) aSlávy dcery(Budín 1824) sa čoskoro zaradil medzi vynikajúcich básnikov a hlásateľov myšlienky všeslovanskej vzájomnosti. Kollár spolu so Šafárikom boli od 20. rokov 19. stor. hlavnými predstaviteľmi koncepcie československej literárnej a jazykovej jednoty. Medzi zástancami tejto koncepcie a predstaviteľmi druhej bernolákovskej generácie, sústredenej okolo krúžku na čele s M. Hamuljakom, sa od polovice 20. rokov 19. stor. začala rozvíjať užšia spolupráca, smerujúca k postupnému zjednoteniu slovenských národných síl. (Podrobnejšie pozri dielo JozefaButvina: Slovenské národno-zjednocovacie hnutie. 1780 — 1848.Bratislava 1965.)[6]Hamuljakom navrhované riešenie V. Čaplovič neprijal, pretože si medzitým zadovážil nový exemplár slovníka priamo od J. Palkoviča, ako to oznámil vo svojej odpovedi Hamuljakovi zo 7. 4. 1824 (LAMS). V tomto liste mu však navrhol, aby ako protihodnotu zaobstaral pre neho i pre jeho priateľa Juraja Gyurikoviča knihy u peštianskeho antikvára a kníhkupca Ivaniča (podľa osobitného zoznamu, väčšinou diela z katalógov r. 1819). O intenzívnych knižných výmenných stykoch Hamuljaka s Čaplovičom pozri prácuA. Maťovčíka: Vavrinec Čaplovič a osudy jeho knižnice.Martin 1962.[7]JurajGyuriković(1783 — 1848) — uhorský historik a zberateľ starých tlačených i rukopisných pamiatok, bol sudcom na zemskom súde v Bratislave. V. Čaplovič v liste Hamuljakovi z 12. 2. 1824 oznamuje Gyurikovičovu prosbu adresovanú Jozefovi Bernolákovi, aby mu poslal „Diplom Sl. Kral. Mesta M. Terezzopolského“, z ktorého si chcel vyhotoviť odpis.[8]JozefBernolák(1793 — 1841) — pôvodom zo Slanice, ktorý pôsobil ako účtovný úradník v uhorskej dvorskej komore v Pešti, bol Hamuljakovým priateľom, významným členom budínskeho krúžku slovenských vzdelancov a neskôr spoluzakladateľom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834).[9]Kollárom upravený koncept tohto listu znie:Milovaný příteli!List Tvůj spolu s vlastním Tvým slovníkem radostně prijal sem, děkujem Ti za dobrotu y nyní naproti mně proukázanou. Přislouchající cenu Ti neposílám; než, poněvádž Ty y tak bez slovníka býti nechceš, tento přinavrácení způsob vynašel sem: ráč totiž pána professora Palkoviče požádati, aby na místo peněz za dílo básnické pána Kollára Slávy Dcera, kteréhož mu několik exemplářů k rozpredaju poslal, přislouchajícých, jeden exemplár svého slovníka a jeden, což si žádal, Slávy Dcéry na lacnějším papíře tisknuté bez placení Tobě odevzdati a připadající za oboje cenu pánu Kollárovi místo hotových do počtu přijati ráčil; co že pán Kollár za hotové přijme, privolení jeho vlastní rukou níže podepsané ručí. Prosím y Tebe y pána Palkoviče ráčte na takovouto správu přistati a mně o vaší vůli priležitně návěští dáti.Mrzí mne, že od pána Bernoláka žádané a přislíbené písmo pánu Ďurikovičovi posaváde odeslati nemůžem; nemá je onen při rukách, slíbil ale ponové, takové zaopatřiti a odeslati, žádaje ještě malou trpelivost. Mezitím ráčiž y nadále dobře přátiTvému věrnému příteli Martinovi HamulyákoviŽe žádosti této ve psaní přítomném vyložené hotově přivolují, to potvrzuji zde připojením podepsáním mého jména vlastní rukouJán Kollár m. p.v Budíne dne 30. března 1824	Hamuljak_Listy-Martina-Hamuljaka-I.html.txt
Obědy a večeře na rychloPři praní, sobotním úklidu, aneb máme-li předsevzatou jinou nutnou práci v domácnosti, — hledí hospodyňka, aby přípravu oběda co možno nejvíce zkrátila.Pamatuji v knize této i na takové případy a uvádím v následující stati předpisy pro takové obědy i večeře; v získaném čase zamýšlené práce pak vykonati můžeme.Aby se nemuselo k vaření hovězího masa nebo k jiným různým pečením dlouho topiti, uvádím některé polévky atd. na rychlo; chybící chuť hovězí polévky nahrazuji v pokrmech takových Gráfovým polévkovým kořením anebo téhož polévkovými kostkami — jest to levné a vhodné.Obědy takové možno již v 1 — 1 1/2 hodině chutně upraviti; masa při úpravě této zůstanou šťavnatá a výživná.Úprava obědů i večeří na tento způsob hodí se zejména pro paní, které se musí obchodu nebo jinému zaměstnání věnovati (s volným časem počítají), též pro dobu letní a pobyt na venkově.Tyto kuchařské předpisy psány jsou pro rodinu 4 — 6 člennou.Menu (jídelníček)Oběd:Polévka mozečkováVepřová kotleta na cibulceVečeře:Kapusta po vídeňsku s uzeným masemPolévka mozečkováVepřový mozeček odžilkuje se ve vlažné vodě. Na pánev dá se kousek strouhané cibulky na sádlo neb máslo, štipka kmínu, zelené petržílky a ponechá se to zažloutnout. Přidá se rozsekaný, očištěný mozeček, rychle udusí, podle potřeby na to nalije vody, přidají dvě polévkové kostky nebo voda z kostí, zeleniny a jater, dále 1-2 lžíce bledé máslové jíšky, povaří se a zahustí, než se polévka nese na stůl, koflíkem mléka nebo smetanou, do níž rozkverlán byl 1 žloutek. Polévka se pak šlehačkou řádné vyšlehá. Podává se k ní na nudličky drobně krájená, na kousku tuku osmažená houstička.Kotletka na kmíne s osmaženou cibulkouVepřové kotletky se naklepají, osolí a pomoučí. Na 4 kotlety rozkrájí se půl cibulky, dá 1 lžíce sádla, a trochu kmínu i papriky. Nakrájená na proužky cibule nechá se ve vřícím sádle do růžova osmažiti a pak vyndá se z omastku na talířek: připravené pomoučené kotlety necháme ve zbylém omastku po cibulce za stálého jimi pohybování asi na 10-15 minut do zlatova (po obou stranách do měkka) opéci; pak podlijí se trochou polévky nebo vlahé vody, do níž přidaly jsme několik kapek Gráfova polévkového koření, a necháme přejíti několik varů, aby omáčka na nich zahoustla. Hotové kotlety dáme na horkou mísu a na pánvi zbylou omáčkou je zalijeme. Podáváme k nim brambory a salát z červeného nebo bílého zelí, který však musíme již den před tím upraviti, aby se dobře odležel.Salát z červeného neb bílého zelíMalá hlávka červeného neb bílého zelí se rozkrájí, spaří vaříc vodou, ponechá asi 5 min. státi, načež se scedí. Rozseká se na drobno půl cibulky, spařené zelí dá se do kamenného hrnku nebo misky, přidá k němu cibulka, 3-4 kousky cukru, lžička soli a štipka pepře. Vše se dobře promíchá a polije dobrým octem. Druhého dne se podává.ŽemlovkaNakrájí se (pro 4 osoby) 6 žemliček (z předešlého dne) na plátky. Též asi 5 velkých jablek. Do menšího pekáče máslem vymaštěného a houskou vysypaného dáme nejdříve vrstvu krájené žemličky, pak na lupínky krájená jablka. Tato vrstva posype se cukrem, promíchaným s trochou tlučené skořice, s očištěnými hrozinkami, se šesti sladkými, spařenými a dvěma strouhanými hořkými mandlemi, trochou citronové nebo pomerančové kůry. Na to dáme zase vrstvu krájené housky, jablíčka, posypaná cukrem, skořicí atd. a pokračujeme tak, až nádoba je plná. Do 1/4 litru mléka zakverlají se 2 žloutky nebo 1 vejce a žemlovka se tím zalije. Na povrch dají se malé kousky másla, načež se žemlovka prudčeji peče půl hodiny.Uzené maso s kapustou po vídeňskuJednu větší očištěnou kapustu zbavíme vrchních, tvrdších listů a na drobno ji usekáme; dáme ji na rendlík a spaříme vařící vodou. Necháme ji státi několik minut, načež vodu zcedíme. Na rendlík dáme na lžíci sádla zapěniti jednu menší, na drobno usekanou cibuli; do zpěněné cibule dáme pak odcezenou kapustu, přikryjeme poklicí a za občasného podlévání slabší polévkou (třeba z uzeného masa) dusíme ji asi dvacet minut do měkka. Měkkou kapustu zahustíme lžicí bledší jíšky, přidáme špetku tlučeného pepře, pul stroužku se solí utřeného česneku, podle chuti osolíme a necháme ještě několik varů přejíti. Do hotové kapusty přidáme asi čtvrt kg vařeného, tučnějšího uzeného masa na drobné kostečky nakrájeného a podáváme k ní osmažené brambory.Pořad práce:Nejdříve připravíme si polévku, pak dáme vařiti uzené maso, kapustu, brambory; potom upravíme si žemlovku a nakonec kotletv.MenuOběd:Polévka pastináková s osmaženou houskou.Vídeňské řízky s mrkvičkou, fazolovými luskya bramborovou kaší.Pečené pirohy s povidly.Večeře:Párky na paprice.Polévka pastinákováDva prostředně veliké kořeny pastinákové očistíme a na drobno ustrouháme; dáme je do studené vody a přivedeme do varu. Když jsou měkké, přidáme k nim dvě až tři polévkové kostky, dvě lžíce bledší jíšky a necháme to dobře povařiti, až k zahoustnutí. Hotovou polévku ochutnáme, podle chuti snad přisolíme a okořeníme špetkou strouhaného oříšku muškátového, špetkou pepře a sekané zelené petržílky. Chceme-li míti polévku tuto jemnější a vydatnější, pak do ní rozkverláme jeden žloutek a asi tři lžíce sladké smetany; podáváme k ní na kousku morku (číšky z kosti) osmaženou, na nudličky nakrájenou housku.Vídeňský řízekPotřebné množství telecích řízků se patřičně osolí a pak po obou stranách paličkou dobře naklepe; vyklepané řízky obalíme tence v mouce, smočíme v rozšlehaném vejci a obalíme ve strouhané housce. Na omeletní pánvi rozpálíme potřebné množství sádla neb umělého tuku; když tuk silně vře, vhodíme na zkoušku do něho drobek housky, a syčí-li, pak v něm řízky za občasného jimi pohybování do obou stranách do růžova osmažíme. Osmažené řízky necháme na horkém talíři chvíli z tuku odsáknouti, dáme je na mísu, obložíme bramborovou kaší a podáváme k nim zvláště na misce nebo v mušlích dušenou mrkvičku, brukev aneb i fazolové lusky. V létě podáváme k nim hlávkový nebo jiný salát.Dušená mrkevAsi tři větší mrkve oloupeme a nakrájíme je na hrubší nudličky. Pak dáme je do as litrového rendlíku na lžíci másla s trochou soli a dvěma kostkami cukru do měkka udusiti. Mezi dušením podléváme ji vlahou vodou nebo slabší polévkou Když jest mrkev měkká, zahustíme ji lžicí bledší jíšky a necháme několik varů přejíti, zahoustnouti. Mrkev má býti sladká.Lusky fazolovéZelené, mladičké lusky fazolové zbaví se na hranách, od špičky dolů, silných vláken. Pak se rozkrájí na kosočtverce a uvaří ve vařící vodě s kouskem másla do měkka. Zalijí se kyselou smetanou a trochou mouky se zahustí. Podle chuti přidá se trochu citronové šťávy.Pečené pirohy s povidlyNa vál dáme 25 dkg mouky, 7 dkg tlučeného cukru a rozdrolíme v tom 6 dkg stolního margarinu „Sana“, přidáme lžičku pečivového prášku A. Kejřové, špetku strouhaného muškátového oříšku nebo citronové či pomerančové kůry a dobře to spolu promícháme. Zaděláme to třemi lžícemi mléka, půlí vajíčka a lžicí rumu ve vláčné těsto, které dobře vypracujeme a necháme chvíli odpočinouti. Pak je na pomoučeném vale na zvýší stébla vyválíme, nakrájíme ve čtverce asi jako dlaň veliké, do jejichž středu dáme vždy kousek tužších povidel; čtverec přeložíme na trojhran, jehož okraje k sobě prsty přimáčkneme, a dáme je na pomaštěný plech; napovrchu potřeme je žloutkem trochou vody rozředěným a pečeme pak v dobře prohřáté troubě asi 15-20 minut do růžova.Párky na papriceKoupené párky rozdělíme na půlky; na čtyři až šest párků dáme na lžíci sádla na rendlík půl větší hruběji zkrájené cibule zapěniti. Do zpěněné cibule přidáme půl kávové lžičky sladké papriky, zaprášíme trochou mouky a necháme chvíli zaškvířiti. Pak zalijeme to potřebným množstvím polévky, aby bylo dosti omáčky, přidají se k ní rozpůlené párky a nechají několik varů přejíti. Pak vyndáme párky na horkou mísu a obložíme buď osmaženým knedlíkem, bramborem nebo bramborovou kaší; omáčku na rendlíku zbylou zahustíme koflíčkem kyselé smetany, ve které rozkverlaly jsme lžičku mouky, a necháme chvíli povařiti. Povařenou k párkům na míse připraveným procedíme.Rozvrh práce:Nejdříve připravíme si polévku, pak zeleninu, mrkev atd., dále postavíme brambory na kaši, s nichž odvařenou zcezenou vodu dáme do polévky. Potom upečeme pirohy, osmažíme řízky a připravíme si pro večeři párky na paprice, které pak večer jen ohřejeme.MenuOběd:Polévka gulášová.Kotleta dle Vrchlického.Dort Krásnohorskénebojablkový krém.Večeře:Guláš s madeirou a hříbky, naloženými v octě.Polévka gulášováPro 4 — 6 osob nejlépe jest koupiti 1/2 — 3/4 kg svíčkové, kterou upotřebíme jak pro polévku tak i pro guláš k večeři; odřezkú ze svíčkové upotřebíme pro polévku takto: nakrájíme je na menší kostky; na lžíci sádla dáme zapěniti půl drobně nakrájené cibule, přidáme k ní půl kávové lžičky sladké růžové papriky a nakrájené maso z odřezků (asi 10 — 15 dkg). Přikryjeme to poklicí a za občasného podlévání slabší polévkou nebo vlahou vodou, zlepšenou několika kapkami polévkového koření, dusíme maso do měkka. Mezitím nakrájíme asi pět nebo šest středně velkých, oloupaných bramborů na menší kostky, přidáme k nim patřičné množství soli, špetku kmínu a trochu drobně usekané zelené petržilky, zalijeme je vřící vodou a uvaříme do měkka. S uvařených bramborů scedíme vodu du měkkého guláše, zahustíme dvěma lžicemi do zlatova upravené jíšky a necháme několik varů přejíti, polévku zahoustnouti. Pak přidáme k tomu uvařené brambory, ochutnáme, a je-li snad polévka slabší chuti, tedy k ní přidáme dvě polévkové kostky a necháme ještě několik varů přejíti; k polévce takto upravené podáváme na nudličky nařezaný, na kousku tuku do zlatova osmažený chlebíček.KedlubnyOloupá se 4-5 kedlubnů, které nesmějí býti dřevnaté. Nakrájejí se na lístky, dají na rendlík, zalijí vařící vodou, přidá lžíce másla, zasolí se, přihodí 4 pepře, 2 nová koření a dusí do měkka pod pokličkou. Měkké zapráší se lžičkou sypké mouky nebo bledou máslovou jíškou. Zahoustly-li, přistrouhá se špetka muškátového oříšku a ochutná. Není-li pokrm nasládlý, přidá se půl kostky cukru.KotletaSilnější vepřové kotlety dají se na rendlík, zalijí vařící vodou, osolí, přidá 5 pepřů, 2 nová koření a vše přikryté dusí se do měkka asi 15-20 minut. Ze lžičky másla neb dobrého sádla upraví se bledá, řídká jíška, jež přidá k masu. Vše ponechá se zahoustnouti, dá na mísu a obloží dušenými kedlubny, jež povrchu posypou se zelenými, rozsekanými, vařenými srdéčky z kedlubnů. (Vařila se zvlášť do měkka.) Kolem dají se vařené brambory (oloupané).Dort KrásnohorskéRozdrolíme v 10 dkg sypké mouky 7 dkg dobrého másla, přidáme k tomu 4 dkg tlučeného cukru, trochu strouhané citronové kůry, rovnou lžičku pečivového prášku A Kejřové a dobře to spolu promícháme. Zaděláme to jedním žloutkem v těsto, které dobře vypracujeme a necháme půl hodiny ve studenu odpočinouti. Rozdělíme těsto na dva díly, vyválíme je v placku as jako malík silnou a podle talíře na pomaštěném plechu vytvoříme dva koláče, které v dobře vyhřáté troubě do zlatova upečeme. Upečené potřeme malinovým nebo brusinkovým rosolem, aneb i malinovou neb ryvízovou marmeládou; potřené koláče složíme k sobě v dort, jehož povrch ozdobíme následovním krémem:Bílkový krémTři bílky se dvěma zrnky soli dáme do pocínovaného sněhového kotlíku nebo do kamenného hrnce se širším okrajem a necháme je chvíli státi; mezitím uvaříme 15 dkg kostkového, ve studené vodě smočeného cukru v kamenném rendlíku na bublinu. Počne-li cukr houstnouti, tu začneme šlehati v kotlíku připravené bílky ve sníh; do pevně ušlehaného, tuhého sněhu lije se uvařený cukr, při čemž šleháme rychleji, dále pak volněji, až do vychladnutí. Do upraveného krému přidáme několik kapek ananasové šťávy, naplníme jím sáček s ozdobnou trubičkou, pomocí kteréhož pak povrch dortu vkusně ozdobíme. Povrch krému možno ozdobiti čerstvými vinnými zrnéčky. Dort tento, poměrně dosti levný, jest chutný, zejména necháme-li jej několik hodin odležeti.Jablkový krémŠest prostředně velkých, neloupaných, čistě omytých jablek nakrájíme na čtvrtky, dáme je na rendlík, přidáme k nim lžíci tlučeného cukru, kousek másla, trochu vody a dáme je do trouby upéci. Upečená jablka prolisujeme, přidáme k nim lžíci citronové šťávy, lžíci tlučeného cukru a třeme vše po čtvrt hodiny. Mezitím ušleháme ze tří bílků tuhý sníh, do kterého (zvolna) zašleháme šest lžic cukru; sníh zlehka spojíme s utřenými jablky. Hotový krém dáme na plochou skleněnou mísu a v létě dáme ho do chladna — nejlépe k ledu — ztuhnouti.Ztuhlý můžeme ozdobiti piškoty ve způsobe hvězdice na krém položenými, nebo obarvíme část krému bretonem na růžovo, jejž dáme do stříkacího sáčku zakončeného ozdobnou hvězdicí a jím pak krém na míse kolem ozdobíme.Jahodový krémČtvrt litru zahradních nebo lesních jahod dáme na žíněné síto, přelijeme je studenou vodou a necháme odkapati. Pak dáme je na hlubší misku, přidáme k nim tři lžíce tlučeného (kusového) cukru a třeme je porculánovou neb rohovou lžicí asi čtvrt hodiny; nyní přidáme k nim jeden bílek, lžičku citronové šťávy a třeme dále ještě asi 15 minut. Ušleháme ze dvou bílků tuhý sníh, do kterého zašleháme (zvolna) dvě lžíce práškového cukru. Ušlehaný sníh zlehka spojíme s utřenými jahodami; máme-li šlehanou smetanu, přidáme jí několik lžic ke krému. Hotový krém dáme na plochou, skleněnou mísu, vyrovnáme ho v kopeček, uhladíme rýhovaným nožem a obložíme kolem čerstvými jahodami, proloženými jahodovými lístky.Ovocné krémy jsou velice výživné, lehko stravitelné a chutnají zejména dítkám.Guláš s madeirouMaso ze svíčkové (nejlépe se k tomu účelu hodí hrubší maso, t. zv. „palec“) nakrájí se na větší kousky, posolí a ponechá státi. Mezitím skrájí se drobounce cibulka a usmaží do zlatova na kousku másla nebo dobrého sádla. Přidá se štipka papriky a maso pokryté se dusí 10 až 15 minut za občasného podlévání vařící vodou. Pak ponechá se vysmahnouti, přidá se lžíce sypké mouky a dá s masem zaškvířiti. Zasmažila-li se mouka dosti, podlije se vařící vodou podle potřeby omáčky. Přidají se dvě lžíce madeirského vína, omáčka se procedí a na maso na míse nalije. Maso obkládá se ohřátými brambory od oběda. Chutnější je ještě dušená rýže. Podávají se k němu též v octě naložené hříbky.Rozvrh práce:Nejprve upraví se brukev, pak dort, postaví se brambory, dá se dusiti kotleta, guláš na polévku a naposledy upraví se guláš s madeirou.MenuOběd:Polévka pražená s rýží.Zrazy (polské jídlo) s kedlubnovým zelím a bramborovou kaši.Republikánskýneboškvarkový koláč.Večeře:Telecí játra na víněabroskvový kompot.Polévka pražená s rýžíAsi ve třílitrovém hrnci vaříme čtvrt kg kostí, asi dva prostředně veliké, oloupané, na kostečky nakrájené brambory a patřičně to osolíme; na menším kastrolku osmažíme do zlatova na kousku morku z kostí nebo na lžíci loje celkem pět lžic drobné nakrájené zeleniny, a sice póru, petržele, celeru, cibule a mrkve. Opraženou zeleninu přidáme ke kostím a bramborům v hrnci a necháme asi hodinu povařiti; pak zahustíme polévku třemi lžícemi bledší jíšky a necháme ji ještě chvíli povařiti, až zahoustne. Mezitím uvaříme na kastrolku tolik lžic vyprané rýže, kolik osob je u stolu. Když jest rýže měkká, přidáme ji do zapražené a sítem procezené polévky. Je-li snad polévka slabší, zlepšíme ji několika kapkami Gráfova polévkového koření, okořeníme ji špetičkou strouhaného muškátového oříšku a trochou usekané zelené petržílky nebo pažitky.ZrazyPočítá se pro 4 osoby 1/2 kg umletého masa (polovina libového hovězího a polovina tučného vepřového). Lépe je, umeleme-li maso na strojku doma, neboť od řezníka nebývá vždy čerstvé a někdy bývá smíšeno i se zbytky zapáchajícími. Maso se osolí, opepří, přidá půl strouhané cibulky a 1 strouhaná houska, mlékem trochu pokropená, 1 vejce. Vše se dobře promíchá a na prkénku vodou přelitém upraví se oválové placičky zvýší 2 prstů. Rukou ve studené vodě máčené se uhladí a nožem upraví rýhy, tvořící čtverečky. Pak se v rozpáleném sádle po obou stranách prudce opečou. Opečené se vyjmou; část sádla se slije a do zbytku dá asi lžíce mouky a upraví řídká, bledě růžová jíška. Vařící vodou se zalije, přidá několik kapek polévkového koření a umíchá v hustší omáčku. Do té pak kladou se zrazy a pekou prudčeji v troubě za častého podlévání omáčkou 10 — 15 minut. Pak se vyjmou na mísu a podlijí omáčkou. Pokládají se na mísu kolem bramborové kaše.Kedlubnové zelí upraví se naposled a podává zvlášť na míse nebo ve škebličkách kolem mísy.Bramborová kašeVe dvoulitrovém hrnci ve vřící zasolené vodě uvaříme do měkka oloupané a na čtvrtky nakrájené brambory. Když jsou již měkké, slijeme s nich vodu (jíž upotřebíme k přípravě polévky), přidá se k nim kousek másla, několik lžic mléka; brambory tlukátkem se rozmačkají a vařečkou pak umíchají v hladkou kaši. Kaše podává se mastěná sádlem, v němž necháme do zlatova naběhnouti tence na proužky nakrájenou cibulku.Kedlubnové zelíOloupané kedlubny rozstrouhají se na nudličky na hrubém struhátku, dají na kastrol, přidá se štipka kmínu, malý kousek cukru, sůl, ocet a kousek sádla nebo másla. Dusí se do měkka 15 — 20 minut. Pak zapráší se štipkou sypké mouky. Vysmahl-li omastek, podlijí se kedlubny nepatrně vařící vodou, podle chutí přisolí nebo přikyselí. Zelí možno také zalíti dobrou kyselou smetanou (místo vodou). Tím zjemní a nabude zvláštní pikantní příchuti.Republikánský koláčUtře se 7 dkg másla do pěny, přidá jeden žloutek, chvíli se tře, pak přidáme druhý žloutek a opět třeme stále k jedné straně. Mezi třením přidává se 7 dkg tlučeného cukru, kousek strouhané citronové nebo pomerančové kůry a tře se dále 15 — 20 minut. Čím déle třeme, tím je hmota kypřejší. Dva bílky ušlehají se na sníh co možno nejpevnější. Odváží se 7 dkg sypké mouky. Ke žloutkům dá se vždy lžíce mouky i lžíce sněhu a zlehka vařečkou se míchá. Tak pokračuje se, až je vše spojeno. Vymaže se malá dortová nebo černá, na okraji vroubkovaná forma, vysype moukou, těsto do ní nalije a peče při mírném ohni 15 — 20 minut. Upečený, vychladlý koláč vyjme se na talíř, pokryje studeným jablečným nebo brusinkovým rosolem a na povrchu pohází cukrovou krupicí.Škvarkový koláčUtřeme čtvrt kilogramu vepřových škvarků na jemnou kašičku, přidáme k nim 1/4 kg mouky, škvarky v ní dobře rozdrolíme, dále přidáme 7 dkg tlučeného cukru, půl lžičky tlučeného nového koření, půl lžičky tlučené skořice a dobře vše promícháme. Zaděláme to jedním celým vejcem a žloutkem ve vláčné těsto, které pak dobře vypracujeme. Část těsta — asi třetinu — dáme stranou, zbytek zpracujeme v placku asi jako malík silnou a vtlačíme ji do vroubkované, nevymazané formy koláčové. Prostředek koláče potřeme silněji tuhou marmeládou; ze zbylého těsta vyválíme tenčí tyčinky, které klademe křížem přes náplň koláče. Jednou silnější tyčinkou utvoříme okraj koláče. Máme-li po ruce zbytek vajíčka, potřeme jím koláč a pečeme ho volněji asi půl hodiny do růžova. Vychladlý krájíme na díly, které můžeme posypati tlučeným cukrem, do něhož přimísily jsme sáček „vanilkového cukru“ A. Kejřové.Rosol jablečný(Viz Kalendář kuchařky.)Telecí játra na víněTelecí játra dají se do vlahé vody, tenká blána se s nich sloupne, načež se hodně prošpikují. Na 1/2 kg jater (pro 4 — 6 osob) dá se na kastrol drobně krájená cibulka. Zapění-li se cibulka se lžicí stolního margarinu „Sana“, přidá se na špičku nože dobré papriky. Játra 4 řebíčky prostrkaná se pomoučí a dusí na zažloutlé cibulce pod pokličkou. (Nesmějí se nikdy při dušení soliti, neboť by ztvrdla.) Při dušení občas se podlijí nepatrně vařící vodou a asi dvakrát obrátí. Dusí se do měkka 1/2 až 3/4 hodiny. Mezi dušením přidávají se 3-4 lžíce červeného vína. Jsou-li játra měkká, podlijí se dostatečně vodou, vmíchá se špetka mouky, aby byla omáčka zahoustlá. V omáčce ponechají se játra varem přejíti a podle potřeby se přisolí. Slabší omáčka zlepší se několik kapkami polévkového koření. Potom se nakrájejí na tenké plátky a polijí procezenou omáčkou. Kolem nich dává se buď ohřátá bramborová kaše nebo dušená rýže. Večeře tato je dosti levná, sytá a chutná.Rozvrh práce.Nejdříve upraví se republikánský koláč, připraví maso na zrazi, pak se uvaří polévka, kaše, zelí, osmaží zrazi a konečně pak i játra na víně. K přípravě obědu tohoto stačí asi 1 a půl hodiny.MenuOběd:Polévka krupicová pražená.Fillét na „Mixed-Picles“ s brambory.Syrubové řezyneboříškový krém.Večeře:Fillét dle Raise s máslovými noky.Krupicová polévka praženáNa osobu počítáme vrchovatou lžíci krupice. Na pánev dáme rozpáliti lžíci sádla nebo margarinu „Sana“, přidáme menší rozstrouhanou cibuli, necháme ji zaškvířiti, pak přisypeme k ní připravenou krupici a za stálého míchání necháme ji zažloutnouti. Pak přilijeme potřebné množství slabší polévky z kostí a zeleniny, neb i vody z uvařených (loupaných) bramborů, přidáme dvě polévkové kostky a necháme vše ještě asi půl hodiny povařiti. Hotovou polévku okořeníme trochou na drobno usekané petržílky nebo pažitky.Fillét na „Mixed-Picles“K obědu stačí asi půl kg odležené, čisté svíčkové, která nakrájí se na potřebný počet řízků, jemně posolí a po obou stranách naklepe. Na 4 — 6 řízků dají se rozpáliti na pánev dvě lžíce másla, vyklepané fillét obalí se lehce v mouce a v rozpáleném másle smaží se po obou stranách 5 — 7 minut do růžova. Při smažení přidá se vždy na jedno fillét lžíce v octě naložené zeleniny „Mixed-Picles“. Když jsou již měkká, zalijí se buď slabší polévkou nebo jen trochou vlahé vody, zlepšené několika kapkami polévkového koření a omáčka nechá se několik varů přejíti, zahoustnouti. Pak se hotové fillét dají na horkou mísu, obloží kolem vařenými loupanými bramborami, osmažená zelenina se na ně úhledně narovná a zbylá na pánvi omáčka se k nim procedí.Syrubové řezy14 dkg syrubu dáme na rendlíček a rozvaříme ho; mezitím ušleháme ze tří bílků tuhý sníh, do kterého za stálého dalšího šlehání nalijeme horký, rozvařený syrub a šleháme dále do vychladnutí. Zvláště na misce třeme tři žloutky s 5 dkg tlučeného cukru do zhoustnutí; pak přidáme ušlehané bílky se syrobem, zamícháme v tomu 7 dkg sypké mouky, dvě lžíce strouhaných jader ořechových, trochu tlučeného badiánu, skořice a špetku tlučeného řebíčku (celkem všeho pouze nepatrně). Na vymazaný, moukou vysypaný plech dáme těsto na prst zvýší a pečeme je v dobře vyhřáté troubě 15 — 20 minut. Upečené potřeme nějakou hustší marmeládou, přeřízneme v půli, složíme na sebe a krájíme na řezy.Oříškový krémTřeme 7 dkg másla do pěny; za stálého dalšího tření přidáme 7 dkg tlučeného cukru, sáček vanilkového cukru A. Kejřové, 10 dkg upražených, na strojku umletých jader z lískových oříšků a tři lžíce silné černé kávy; vše dobře utřeme. Na mísu dáme vrstvu v mléce smočených piškotů, potřeme je připravenou hmotou, pak dáme opět vrstvu piškotů a navrch ušlehanou sladkou smetanu nebo bílkový krém, zjemněný trochou ušlehané smetany. Takto upravený krém necháme několik hodin v chladu rozležeti.Fillét dle RaiseNakrájené telecí řízky se osolí, naklepou a zlehka v mouce obalí; na železné pánvi zapění se ve dvou lžících másla jedna menší, drobně nakrájená cibulka (asi na 4 fillét) a přidá na špičku nože sladké papriky. Pomoučcné řízky pekou se pak za stálého jimi pohybování, aby se cibulka nepřipálila, po obou stranách 5 — 8 minut do zlatova. Když jest fillét již měkké, zalije se koflíkem kyselé smetany, v níž rozkverlaly jsme špetku mouky a omáčka nechá se několik varů přejíti. Je-li příliš hustá, přidá se trochu slabší polévky nebo jen vlahé vody, zlepšené několika kapkami polévkového koření. Chceme-li docíliti omáčky zvláště jemné chuti, přidáme k ní pouze několik kapek anglického Worchestershiresauce. Fillét složí se na míse, obloží noky a omáčka se k němu procedí. Může se podávati k témuž červená řepa. (Salát.)NokyUtře se lžíce másla, 1 vejce nebo 2 žloutky (bílky uschovají se na příští den pro sněhový kopec jako moučník.) Vše se řádně utře, přidá trochu muškátového oříšku, 6 — 10 lžic mléka a tolik mouky, aby těsto nebylo ani příliš řídké, ani husté. Hodně se vypracuje, aby bylo jemné, načež do vařící slané vody máčenou lžicí zavařují se noky a vaří 10 — 15 minut. Uvařené dávají se ihned kolem masa, trochu polijí rozpáleným máslem a posypou do zlatova usmaženou houskou.Rozvrh práce:Nejdříve se upraví moučník, který může státi upečený, pak oškrábou se brambory a dají vařiti. Potom se připraví polévka a posléze fillét, jež je nejlépe po připravení předkládati. (Maso nemá se nikdy nechat delší dobu na pánvi, neboť by zčernalo a pozbylo chuti.)MenuOběd:Polévka ságovánebos pažitkovým kapáním.Přírodní řízek s bramborem, celerovým salátem.Sněhový kopecnebopečená jablka.Večeře:Ruský řízek. Nakládané hříbky v octě.Polévka ságová nebo s pažitkovým kapánímVypereme ve studené vodě tolik lžic sága, kolik osob je ke stolu; v jednom hrnci uvaříme oloupaný celer v zasolené vodě do měkka. V jiném hrnci vaříme oloupané, na čtvrtky rozkrájené brambory taktéž v zasolené vodě se špetkou kmínu a sekané zelené petržílky; když jsou brambory měkké, slijeme s nich vodu, též i vodu s uvařeného celeru dohromady. (Brambory v hrnci tlukátkem rozšťoucháme a připravíme jako přílohu k řízkům. Máme-li po ruce zbylé škvarky, tedy je drobně usekané k nim přidáme.) Slitou vodu s celeru i bramborů dáme do hrnce, doplníme ji potřebným množstvím vlahé vody, nebo máme-li snad zbytek polévky z předešlého dne, přidáme dvě polévkové kostky a necháme chvíli povařiti. Do vřící polévky přidáme stroužek česneku s kouskem soli utřený, špetku drobně usekané zelené petržilky a pak zavaříme v ní vyprané ságo, které necháme asi čtvrt hodiny povařiti, až vypadá jako skleněné. Máme-li zbytek vajíčka, nalijeme je do polévky a dobře ho v ní rozšleháme.Pažitkové kapáníV hrnečku rozkverláme dobře jedno vejce, přidáme k němu lžíci mléka, lžičku drobně sekané pažitky, lžičku rozpuštěného stolního margarinu „Axa“ a tolik mouky, abychom dostaly z toho řidší těstíčko, jež dalo by se dobře líti; nezapomeneme ovšem patřičně je osoliti. K lití hodí se nejlépe hrneček s hubičkou. Kapání lijeme do vřící polévky a necháme je v ní několik varů přejíti.Přírodní řízkyPotřebný počet telecích řízků se řádně posolí, zlehka paličkou naklepe a pak v sypké mouce obalí; na pánvi z černého plechu rozpálí se dvě lžíce másla a když omastek vře, tu se v něm připravené řízky za stálého jimi pohybování prudce po obou stranách (5 — 8 minut) opekou. Když jsou měkké, zalijí se menší naběračkou slabší polévky nebo jen vlahé vody, zlepšené několika kapkami polévkového koření, a nechají několik varů přejíti. Hotové řízky srovnají se na horkou mísu, obloží šťouchanými bramborami a zalijí omáčkou na pánvi zbylou. Podáváme k nim též celerový salát.Celerový salátUvařený celer nakrájí se ostrým nožem na tenčí plátky, které se srovnají na misku, trochu posolí, popepří, polijí dobrým octem; může se též přidati buď dvě lžíce bílého kyselého stolního vína, neb několik kapek dobrého stolního oleje. Salát nutno nechati aspoň dvě hodiny odležeti, jest pak daleko chutnější.Sněhový kopecNejlépe lze k moučníku tomu upotřebiti starších bílků. Na jednu osobu počítají se dva bílky. Malé porculánové misky vymaží se máslem. Velká lžíce malinové neb rybízové marmelády, jeden bílek a šťáva jednoho citronu, tře se asi 1/4 hodiny. Mezitím ve vychladlém kotlíku šlehají se bílky se dvěma zrnky soli. Do ušlehaného tuhého sněhu se zašlehává po trochách, (na 8 bílků) 6 lžic tlučeného cukru. Sníh promíchá se s utřenou marmeládou a jím se talířky plní. (Počítá se talířek pro osobu.) Hmota se v kopeček vyrovná, uhladí lžící, vrch posype se vanilkovým cukrem nebo pohází sekanými mandlemi neb pistáciemi, načež se talířky dají na plech solí pokrytý, aby při pečení nepraskly. Pekou se v otevřené troubě as 10-15 minut, aby se sníh nelípal. K upečenému pokrmu podává se malinová neb ananasová šťáva v malých kalíšcích. Rovněž i piškoty.Pečená jablíčkaMenší jablíčka omyjeme ve studené vodě; na osobu počítáme as 4-5 jablíček. Srovnáme je na rendlík, přidáme k ním lžíci (vrchovatou) tlučeného cukru, a dusíme je pod poklicí as čtvrt hodiny. Pak pokropíme je lžící rozpuštěného másla a prudce je odklopené pečeme v troubě nějakou chvíli do růžova. Upečené vyklopíme na mísu a jsou-li snad jablíčka kyselá, posypeme je trochou tlučeného cukru, do kterého jsme přimíchaly buď trochu tlučené vanilky aneb vanilínového cukru A. Kejřové. Jest to zejména pro děti chutný a výživný příkrm.Ruské řízkyPotřebný počet telecích řízků, tence vyklepeme, poprášíme je pouze jemně troškou soli a obalíme v mouce. Na smaltovanou omeletní větší pánev dáme dvě lžíce másla neb chceme-li šetřiti, stejné množství stolního margarínu Sana a když prudce vře, připravené řízky v něm po obou stranách as 8-10 minut do růžova opečeme. Mezitím utřeme si jednu kostí zbavenou sardelku s kouskem másla a když se ty řízky na pánvi dodělávají, tedy jí k nim přidáme. Jakmile jsou řízky měkké, zalijeme je třemi až pěti lžícemi vlahé vody, do které přidaly jsme pár kapek polévkového koření a necháme omáčku několik varů přejíti, zahoustnouti. Pak vyndáme řízky na horkou mísu, obložíme je vařenými bramborami neb od oběda třeba zbylými, nakrájenými na kousku tuku osmaženými knedlíky, a omáčku k nim z části přidáme; část omáčky můžeme podávati zvláště v omáčníku. Též k nim můžeme podávati nakládané v octě hřibky i ryzce.Postup práce:Nejdříve dáme vařiti celer i brambory, pak polévku, připravíme řízky k úpravě, upečeme moučník, načež teprve před samým obědem připravíme si přírodní řízky, které dalším snad ohříváním ztrácí na chuti. Sněhové kopce připravujeme též přímo před samým obědem, neboť rády zvodnatí.MenuOběd:Polévka vaječná.Roastbeef po italsku s bramborem.Dort kávový aneb piškoty s vinnou pěnou.Večeře:Houskový prejt(napodobení houskových jelítek),zelí a brambory.Polévka vaječnáDo vařící vody vhodí se 4 Gráfovy kostky polévkové. Rozpustí-li se, řádně se rozkverlají a vlijí do polévky 2 celá vejce a lžíce mléka, hodně v polévce rozkverlá a pak ještě se šlehačkou vyšlehá. Přidá se trochu zelené petržílky (sekané). Na talířky podává se smažená, na nudličky krájená houska.Roastbeef italskýSilnější roštěnka z odleželého masa na hranách se dvakrát nařízne, osolí a opepří. Na černé, omeletové pánvi rozpálí se lžíce sádla, do omastku se roastbeef vloží a prudce za stálého pohybování, peče po obou stranách do růžova 5 — 10 minut. Pak podleje se polévkou; omáčka ponechá se povařiti. Maso dá se na mísu a na povrch kladou se tenké řízky baltického sledě (zavináče). Taktéž utvoří se přes příč masa mřížky a do prostřed každého čtverečku dává se malá růžička z nakládané strouhané červené řepy. Uprostřed za pestík použije se strouhaného křenu a malých lístků z naložené kyselé okurky. K tomu podávají se buď opečené brambory, dušená rýže aneb brambory po francouzsku.Brambory po francouzskuBrambory se vyperou, oloupají, na koláčky nakrájejí, v utěrce hodně vysuší a ponechají zabalené. Na omeletní pánvi dají se rozpáliti dvě lžíce sádla neb másla, aneb chceme-li šetřiti, stejné množství dobrého čerstvého stolního oleje a v rozpáleném se osušené plátky bramborové, rychle po obou stranách do růžova opekou. Upečené vyberou se vidličkou, dají do horkého rendlíčku, přiměřeně se osolí a potřásáním jich stejnoměrně prosolí. Takto upravenými brambory obkládají se roastbeefy na míse a rychle na stůl podávají.Kávový dortNa míse tře se 5 dkg čajového másla, 3 dkg cukru, 5 dkg loupaných strouhaných mandlí. Do řádně utřeného přidá se 5 — 6 lžic silné černé kávy. Na porculánovou neb skleněnou misku (s kterou se nese na stůl) dá se vrstva v mléce smočených piškotů, potře troch připravenou nádivkou, opět dá vrstva namočených piškotů a tak se pokračuje, až je miska plná. Dort pokryje se trochou šlehané oslazené smetany. Na povrchu zdobí se krémem pomocí ozdobné trubičky a ponechá v ledu stuhnouti buď několik hodin anebo do druhého dne.Chceme-li šetřiti, smícháme trochu ušlehané smetany s bílkovým krémem (ze dvou bílků a dvou lžic tlučeného cukru): sklenku ušlehané smetany koupíme u cukráře.Piškoty s vinnou pěnou20 až 30 u cukráře koupených piškotů slepíme vždy dva k sobě meruňkovou marmeládou, složíme je na plochou misku do kopečku a polijeme následovně upravenou vinnou pěnou: Do menšího hrnečku dáme 10 lžic červeného stolního neb šípkového vína, špetku tlučené skořice, malý kousek citronové kůry, dva žloutky, dobře to rozkverláme a přidáme jednu plnější lžíci tlučeného cukru, dobře to znovu prokverláme a za stálého kverláni necháme na prudkém ohni na plotně zahoustnouti. Hustým polijeme připravené na misce piškoty a kolem okrášlíme ozdobnou trubičkou vystříkaným bílkovým krémem. Jest to chutný, posilující moučník, hodící se pro nemocné.Prejt z krve(napodobení jelítek houskových)Osmaží se na sádle na drobné kousky rozkrájených 4 — 6 housek. Polijí se litrem vepřové krve, přidá se osmina kg syrového sádla, dříve do měkka uvařeného a na drobné kostičky rozkrájeného. Taktéž i jedna rozsekaná, osmažená cibulka, špetka majoránky, řebíčku a nového koření. Vše se dobře osolí, nalije na pekáč a prudčeji v troubě peče, až to ztuhne a není krvavé. Mezi pečením může se míchati. Podává se k tomu bramborová kaše a zelí.Rozvrh práce:Nejprve se upraví kávový dort. Pak se uvaří brambory nebo usmaží po francouzsku, připraví polévka a naposledy roastbeef.MenuOběd:Polévka zeleninová.Zadělávané telecí s hříbky neb květákem s rýží.Palačinky s malinovým, jablkovým neb brusinkovým rosolem.Večeře:Sekanina, k tomu ohřátá kaše bramborová. Salát z červené řepy.Polévka zeleninováVe třílitrovém hrnci vaříme oloupané, na půlky nakrájené brambory; dáme je do vřící, zasolené vody a uvaříme do měkka. Když jsou brambory měkké, slijeme s nich vodu, kterou dáme stranou pro polévku. Brambory v hrnci zalijeme několika lžicemi vlahého, nesvařeného mléka, přidáme k nim kousek másla nebo stolního margarinu „Axa“ a tlukátkem je v jemnou kaši upravíme (část kaše uchováme pro večeři). V litrovém hrnku uvaříme zvláště asi 6 lžic drobně nakrájené zeleniny a květáku. Když jest zelenina měkká, přidáme ji se scezenou vodou k utřené kaši, přidáme ještě lžíci polévkového koření a dobře to vše rozkverláme v hladkou, hustší polévku; okořeníme ji špetičkou strouhaného muškátového oříšku a lžicí tence nakrájené, na kousku tuku do zlatova osmažené cibulky.Telecí zadělávanéPůl kg telecího hrudíčka se řádně vypere a pak na sítu přelije vařicí vodou. (Sbělí a je mnohem chutnější, šťavnatější.) Na ně nalije se trochu vařicí vody, zasolí se, přidá kousek zelené petrželové nati a kořene, lžička másla a ponechá se do měkka pod pokličkou dusiti. Mezitím rozpustí se na kastrolku lžíce másla, přidá podle potřeby mouky a umíchá se v řídkou, bleďoučkou jíšku. Přidá se to k udušenému masu a ponechá povařiti. Taktéž dva malé, oškrabané a vyprané, zasolené hříbky vaří se na kastrolku s troškou vody a malým kouskem másla do měkka. Měkké maso se vyjme, pokrájí na kousky, omáčka na ně procedí, přidají se hříbky a vše ponechá se dobře povařiti na hustou omáčku. Do povařeného přidá se několik kapek polévkového koření, dá na mísu a obloží dušenou rýží v kopečcích.Upravuje-li se zadělávané maso s květákem, dává se místo hříbků do vařicí vody zasolený květák s kouskem másla. Změkl-li, přidá so voda k masu, jež se květákem zdobí.Dušená rýžeVypere se přebraná rýže ve vlahé vodě (asi 1/4 kg pro 4 osoby), dá na rendlík a nalije na ní vařicí vody tolik, aby rýži převyšovala, osolí se, přidá kousek cibule, řebíčkem prostrčené, a lžička sádla. Pokryje se poklicí a ponechá v troubě volně dusiti, aniž by se jí míchalo; za půl hodiny se udusí. Pak dá se maso na mísu. Kopečky rýže vyklopují se pomocí koflíčku. Koflíček vypláchne se vařicí vodou, naplní rýží a vyklopí na mísu. Pak dá se kousek květáku, politého rozpáleným máslem a smaženou houskou, dále opět koflík rýže, nahoře ozdobené sekanou petržílkou. Jsou-li řetkvičky, upraví se z nich květy. (Vrchní růžová slupka nařízne se od špičky dolu na několik lístků.) Mezi rýži a květák kladou se řetkvičky a zelené větévky petržílky. Tím se pokrm vzhledně zdobí.Rýže na jiný způsobPřebranou, průhlednou rýži otřeme v čistém šatě; na rendlík dáme lžíci omastku, necháme ho rozpáliti, připravenou rýži naň vhodíme a rychle jí zamícháme. Pak zalijeme rýži vřící vodou, aby ji přesahovala, patřičně osolíme a necháme ji pod poklicí v troubě asi 15 — 20 minut změknouti.PalačinkyUmíchá se v řidší těsto 1/4 litru mléka, trochu citronové kůry, 2-3 žloutky, vrchovatá lžíce cukru, štipka soli a 5 — 6 lžic sypké mouky. Z toho lijí se na máslem pomaštěnou omeletovou pánev tenké lívanečky, které po obou stranách prudce se opekou. Vychladlé natírají se tence ovocným rosolem a svinou. Na mísu složené palačinky posypou se vanilkovým cukrem.SekaninaUmele se 1/4 kg vepřového tučného a 1/4 kg hovězího libového masa (z kýty) jemně na strojku. Pak rozstrouhá se jedna houska, polije se lžicí mléka, přidá trochu muškátového oříšku, štipička majoránky, pepře a zasolí se. Kdo má rád česnek, přidává malý utřený stroužek. Na pánvi zaškvíří se půl drobně sekané cibulky a kousek dobrého sádla do růžova. Maso se řádně promíchá, vloží na cibulku a prudce dusí asi 15 minut. Pak se přidají 1 — 2 vejce a vše se dobře umíchá, dá na mísu a obloží na cibulce ohřátou bramborovou kaší. Zvlášť na pánvičce upraví se 4 vejce (sázená), jež se pak kladou na maso na míse.Postup práce:Nejprve dá se vařiti telecí maso, pak upraví se rýže, vaří brambory na polévku, posléze palačinky a naposledy pak připraví se večeře.MenuOběd:Polévka chřestová s knedlíčky.Kuře na paprice s noky.Omelet soufflé (nadýchaná omeleta)neboškvarkové placičky.Večeře:Zadělávané kuře s hřibkynebokvětákem.Polévka chřestováChřestové hlavičky as půl prstu dlouhé se očistí a zvláště v hrnečku ve vřící zasolené vodě do měkka uvaří; uřezané spodky chřestu zbaví se vrchních dřevnatých vláken, omyjí a zvláště v hrnci as dvoulitrovém v zasolené vodě uvaří. Mezitím upraví se z kousku másla a potřebného množství mouky bledší máslová jíška, kterou zahustí se chřestové uvařené hlavičky a nechají se několik varů přejíti, zahoustnouti. Nyní scedíme k nim vodu z uvařených spodků od chřestu, přidáme dvě polévkové kostky a necháme vše chvíli povařiti. Do hotové vřící polévky zavaříme takto upravené knedlíčky: Na misku dáme 1 lžíci jemně utřených škvarků, přidáme lžíci sádla, jeden se solí utřený stroužek česneku, 4 lžíce mléka, jedno vejce a tolik strouhané housky, abychom docílily tuhého těstíčka. Na zkoušku uděláme z těsta jeden menší kulatý knedlíček a zavaříme ho v polévce; rozvařuje-li se, přidáme lžíci mouky a těsto znovu propracujeme. Knedlíky vaříme ve vřící polévce as 5 — 7 minut dle jich velikosti.Kuře na papriceKuře hodí se k úpravě oběda na rychlo jen tehdy, koupí-li se v trhu opařené a vykuchané. Jinak by jeho úprava trvala dlouho. Dá se na rendlík lžíce másla a polovina jemně krájené cibulky. Zpění-li se máslo s cibulkou, přidá se na špičku nože papriky a ponechá do žluta osmažiti. Dobře omyté a na čtvrtky pokrájené kuře se vloží na máslo, zasolí a dusí do měkka za občasného podlévání polévkou z kostí, což trvá asi 20 minut. Je-li měkké, přidá se koflíček dobré kyselé smetany, jež zahustí se lžicí sypké mouky a ponechá řádně povařiti. Pak se procedí a přidá pár kapek polévkového koření, aby omáčka byla chutnější a silnější. Na hlubokou mísu dají se kuřata, obloží noky, jež mastí se rozškvařeným máslem a sypají osmaženou strouhanou žemličkou.Noky na jiný způsobNa misce třeme lžíci másla nebo stolního margarinu Sana; za stálého tření přidáme 1-2 žloutky, trochu soli a pak 10 lžic mléka, 8 lžic mouky a 2 — 3 lžíce jemné krupičky. Zkusíme zavařiti jeden nok do vřící zasolené vody; rozvaří-li se, přidáme ještě trochu mouky. Noky vykrajujeme lžicí smočenou do vřící vody a vaříme je dle velikosti 8 — 10 minut. Noky zavařujeme těsně před podáním oběda, jinak ztrácejí na vzhledu a chuti.Omelet souffléDo vychlazeného koflíku dají se 3 bílky, špetka soli a ponechá se to chvíli státi. Odváží se 3 lžíce jemně tlučeného cukru a 3 lžíce sypké mouky. Tři žloutky třou se na kamenné misce se 2 lžícemi tlučeného cukru i trochou citrónové kůry asi 10 až 15 minut. Pak ušlehá se z bílku pevný sníh, k němuž posléz přidává se po troškách zbylá lžíce tlučeného cukru. Sníh sloučí se zlehka se žloutky a odměřenou moukou. Vše vlije se na jednu velkou nebo dvě malé omeletové pánve s rozškvařeným máslem a peče se v horké troubě prudce 10 — 15 minut. Neboří-li se do omelety prst, jest hotova. Obrátí se na mísu a po rubu potře řidší marmeládou nebo nějakým rosolem. Přehne se zlehka, posype vanilkovým cukrem a rychle nese na stůl. Déle hotová klesla by.Škvarkové placičkyDáme vařiti as 10 větších bramborů; uvařené oloupáme, dáme je na vál, posypeme lžící (rovnou) solí a trdélkem k tření máku, neb i dnem menšího kamenného hrnku brambory na vale rozstíráme, při čemž je zaprášíme lžičkou mouky (více mouky se dáti nesmí, neboť utřená hmota není pak jemná). Třeme je tak dlouho až se nám z bramborů utvoří jemné těstíčko. Dobře je vypracujeme, vyválíme na vále na stéblo síly, krojítkem na koblihy vykrajujeme z těsta menší koláčky, které klademe na mastný plech; do prostřed koláčků dáme trochu usekaných škvarečků, neb usekaného tučnějšího uzeného masa, druhým koláčkem to přikryjeme, okraje jich k sobě přitiskneme, načež je po obou stranách prudce do růžova opečeme v troubě. Na míse srovnané polijeme rozpáleným sádlem, v kterém nechali jsme do zlatova osmažiti tence nakrájenou cibulku a můžeme k nim podávati i vařené kyselé zelí.Zadělávané kuřeUpravuje se, jak v předešlém obědu „telecí zadělávané s květákem a hříbky“.Postup práce:Nejdříve zadělají se noky a škvarkové placičky (neb čím déle těsto stojí, tím je lepší). Pak upraví se polévka, potom kuře a naposledy omelet soufflé.MenuOběd:Polévka bramborová pražená.Fillét dle Kašpara.Dušená mrkvička, fazolové lusky aneb kapusta.Tvarohový nákyp,nebtvarohové věnečkynebtvarohový pudding.Večeře:Námořnické maso s dušenou rýží nebo brambory.Bramborová polévkaAs šest bramborů prostřední velikosti oloupáme, rozkrájíme na menší kostečky a uvaříme je as v 1 a půl litru mírně osolené vodě do měkka. Ze lžíce sádla neb stolního margarinu Sana a mouky upravíme si do zlatova zápražku; hotovou zalijeme odvarem z bramborů, přidáme k tomu 3-4 Gráfovy polévkové kostky, špetku majoránky a necháme vše ještě chvíli povařiti. Přidáme 1 lžici osmažené cibulky.Fillét dle KašparaPěkné telecí řízky z kýty posolí se po obou stranách, naklepou a do každého vloží se 1/2 obyčejného neb debrecínského párku, svine a zaváže se nití. Tato filet obalí se zlehka v mouce a prudce za stálého pohybování a obracení na másle se smaží 10 — 15 minut. Pak se vyjmou a zbaví niti. Do másla vlije se několik lžic vařicí vody a ponechá hodně zahustiti. Potom přidá se kostka polévková, podle potřeby přisolí a nalije na fillét. K nim podává se dušená rýže nebo brambory, mrkvička a fazolové lusky neb kapusta.Tvarohový nákypDobrý tvaroh upraví se následovně: Utře se lžíce másla s 25 dkg jemného tvarohu, 1 vejcem (lépe však 2 žloutky), 2 lžícemi cukru, 3 hořkými mandlemi (strouhanými) a trochou tlučené vanilky. Do vymazané a houskou vysypané dortové malé formy (neb do 2 litrového rendlíku) dá se promíchaný tvaroh s několika očištěnými hrozinkami, mandlemi neb drobně krájenou citronádou. Pak upraví se následovně hmota: V kotlíku neb kamenném hrnku šlehají se na plotně 3 celá vejce, 7 dkg tlučeného cukru a trochu citronové kůry tak dlouho, až hmota zhoustne a ohřeje se. Pak se sejme a šlehá do úplného vychladnutí. Přidají se 2 dkg rozpuštěného másla a 9 dkg sypké mouky a zlehka promíchá. Vše se nalije na tvaroh a nákyp zvolna 3/4 hodiny peče. Je-li trochu prochladlý, vyklopí se na talíř a tence potře na povrchu malinovou marmeládou.Tvarohové věnečky7 dkg másla rozdrolí se v 7 dkg mouky, špetce soli; pak rozmačká se 7 dkg tvarohu a spojí s moukou atd. ve vláčné těsto, které se dobře vypracuje a několikráte přeloží jako těsto máslové. Pak vyválí se na vále na sílu stébla, vypichují se z něho tvořítkem koblihovým větším i menším věnečky; pekou se prudce v troubě po obou stranách do růžova. Upečené za horka obalují se v tlučeném cukru, do kterého jsme přimíchaly jeden sáček vanilinového cukru A. Kejřové.Tvarohový puddingNa misce třeme 5 dkg másla; do dobře utřeného přidáme dvě vejce, 1 žloutek, 25 dkg prolisovaného tvarohu, špetku soli a lžíci strouhané housky neb krupičky. Ubrousek namočíme ve studené vodě, dobře vyždímáme, prostředek potřeme máslem, posypeme moukou, dáme naň hmotu, volně jej zavážeme a zavěšené na vařečce dáme do dostatečného množství vřící vody tři čtvrti hodiny vařiti. Uvařený dáme na prkénko, nití rozkrájíme na díly, srovnáme na míse, a polijeme rozpáleným máslem. Podáváme k němu v nádobce brusinkový kompot.Námořnické masoNakrájí se na kostky (pro 4 — 6 osob) 3/4 kg svíčkové od palce. Mezitím smaží se do růžova na slanině půl drobounce krájené cibulky, kousek mrkve a petržele, k tomu přidá se maso, 6 nových koření, 12 pepřů, štipka tymiánu, 1 bobkový list a 1 řebíček. Maso se zasolí a dusí do měkka za občasného podlévání vařicí vodou s přidáním 4 lžic červeného vína. Je-li měkké, ponechá se vysmahnouti, přidá lžíce sypké mouky, dá řádně zaškvířiti a podlije vařicí vodou. Omáčka se řádně povaří s přidáním polévkové kostky, kousku citronové kůry, několika kapkami citronové šťávy a lžičkou estragonového octa. Pak procedí se jemným sítkem a ochutná, zda je pikantní. Je-li příliš kyselá, přidá se 1/2 kostky cukru. Měkké maso narovná se na mísu, obloží kopečky dušené rýže a omáčka se k němu procedí. Spolu podává se i celerový salát.	Kejrova_Obedy-a-vecere-na-rychlo.html.txt
Elegické1. Prenešťastná tá panská záhradaKým milý vzdialený, milá zomrie; milý navrátivší sa domov, nájde a oplakáva ju už len v cintoríne.Nálezištia: Donovaly (Zvol.), Viderník (Spiš), Žilina (Trenč.), Biely Potok (Lipt.)2. Dzivča v trecem roku— ostalo sirotou, keď rozum bralo, na mater sa ptalo — mrchavá macocha — dievča radši umrie.Nálezište: Láb (Bratisl.)	Medvecky_Sto-slovenskych-ludovych-balad-Elegicke.html.txt
1/ Tvorba 30. rokovObsahProměny a SofieZnělka na Jana KolláraLenkina skálaVděka Michalovi HlaváčkoviTři tužby SlovenkySlovenkaPřísaha pastýřůJaroslavHorymilPavlu JozeffymuProměny a SofieJako hrom, jejž pravice Perounova[1]Na giganty vymerštila zlé,Tak pádi pryč časové a zas nováUhne času tvář, jde v stánky tvé.Vše se mění, vše do propasti hroznéProměny se hrmotem valí;Dubiny kde se stkvěly nebenosné,Tam teď leží háječek malý.Kam se poděl chrám v Efezu Diány?[2]Kam zmizel i slavných hradů zbor?Kde je Herkul,[3]skrz něhož byl svázanCerber,[4]jenž s ním spurný védel spor?Tam, kde hrady Arcony[5]až k modrémuVypínali blankytu hlavy;Kde zněla chvála Samovi slávnemu:Tam teď vyje hrozně vlk dravý.Spadla Trója,[6]vlast Hektora[7]silného!Nestkvěje se Babylon[8]více,Slávu města Mudřeny,[9]překrásneho,Mrákot temných tlačí tisíce.Okeán,[10]hle, má to dílo ozorné,Jenž Rhodusa břehy[11]krásilo;I to zžírají proměny odporné,Co nad červánky stkvělší bylo.Jen má láska k Sofii nepomine,Nechť se zboří Olymp[12]se světem,Nechť sám uhel severný se mine;Předce děvu ozdobím květem.Jak dřevo Iova[13]stojí pěvně soběKol řeky Tiberis hučící,Tak v mém sardci sličná děva v ozdoběSídlí alabastro-stkvějící.Jí krása temní Eos,[14]rukou stkvělouOtvírá jenž bránu Phoebovi,[15]A její líce barvou sněhobělouStkvoucí líbí se Perounovi.Ve slovanském plášti jest vzněšenějšíNad Múzy[16]s věncámi zlatými;Nade Herín[17]jest její zhled vážnější.Jenž vše plní city čistými.Hodná jest, by vítězi ctnému v běhuVítězospěv zněla jí lýra;Hodná všech perel, jež na rúdem břehuHind, blízký koňům slunce, zbíra.O, nade zlato Brasilii stkvělé.Nade Inků bělou slona kost,Přeridkymi váží sardce vřelé,Ona jenom můj je milý host!Tobě žiji jen krásná Milostěnko![18]Sličnější nade Melpomenu;[19]Neb převyšuješ Mudrenu Růženko,Také Ládu šperkem ozdoběnou.[20]Zustaň ty mou, buď jak ranní lilie!Ží vždycky jako Pallas[21]čistá,Ríď mne i v nejkrutších bojích Sofie!Dokouď Křiváň nehne se z místa.Znělka na Jana KolláraZvučte hory Turce rozkošného,Zvuč Tatro a Znieve stkvoucí![22]I ty Váh volným tokem jdoucíZvuk vydávej hlasu přelibého.Váš M/H?/aróna temní velikéhoSyn, jenž vás dedí láskou vroucí,Jejž sláva k nebesům se dmoucíVěncem věnčí z bobku nezvadlého.Tam, kde Praha bydlo Slávů stkvějeA kde Volgy vluny se hrají,Aj kde Temza, jméno „Kollár“ zněje.Však hanbi se ty Hradku krýkavý!!!Neb v tvých strevách pluky reptajíSlávů bujných proti kráse Slávy!!!Lenkina skálaŠedá mračna protkává ohnivý blesk,Oblohou noční hromový táhne třesk;A mladoň komonstvu vzdálenému[23]Z hustin svého rodu odesílá zvuk,Jejž mžikem stírá nebes valný hluk.Neslyší panoš hlas komonstva svého,I bodá ocelí oře vranéhoJenž se ven houští z temného valí,Až dupot jeho hromů hluk poráží,A rychlost tmavou šedost rozráží.Aj, již mu šířiny zefír[24]vstříc věje,Zří, jak světélko v chaloupce lítá;Již se mu v tvář lepotvárné děvče směje,Jí stará máti cizince vítá;A medek v číši sobě mladoň léváVečérku jeda, u Lenky prodlévá.Ve spánku vidí Lenku květomilou,A když dennice tváří přespanilou,Zlatému slunci vstříc se usmíváJiž Lence líbá rty barvorůžové,Již tiskne ruce k rtům alabastrové.U Růženky jen krásomilé bdíval,S ní hned v háji pod lípou dlíval,Hned strmící nad hlubinou skála,Jižto krásná besédka zdobívala,Lásky vroucí jich svědkem bývala.Však panoš k domovu musí drahému,Lenka slzy roní stříbroskvělé;Kůň se pne již, jda k hradu bohatému,Slzy tekou mladoňovi vřelé,On zdálky ještě chce políbiti tvář,Volá: „Lenko, brzo nás uzří oltář.“Lenka nevidí panoše libéhoA neslyší dupot koně rychlého,Na lůžko v nízké chalupě klesáA její kaločerná tma klíčí zrakA pozdě jí zanechává mrak.I třikráte v plné luna jasnostiNa vznešené sa skvěla vysokosti.A ženich nejde věncem zdobený,I zalká Lenka a bol v ňadřích skrýváA smutná, smutná dolem hledívá.Stávají červánky a pryč mizí zas,Svadební troubka chatrč nevítá;I kleká Lenka a k matce jí zní hlas:„Mou cnost skalila ta šelma lítá“.A již vyřkne na ní matka hrozný hněv,I velí ven z bydla jako rusý lev.*Lenku truchlivý ke skále nese krok„Dej Ládo mladoni slastiplný rok,“Vece a zo skály sebou hne v propast,Aj již utroba tlamu svou otvírá,Za Lenkou zas s rachotem zatvírá.Aj, se kroutí hlava na vše strany,Zas na oblohu oko upírá.A párta krásná, párta peřestáI myrtem svatebním okrášlena,Černých k okrase dlí na kadeřech.A pentlí vicher barevnou zmítáA sukní sňatkovou sever šustíA červené boty blesky krášlí.I kolikráte zarachoce hrom,Úžasným hlasem nevěsta zúpí:„Uju! uju! mladý zeť u Rovni!Místo líbých u sobáše hlukůvAj ta, jak krásné zvuky mám:Hrom mi je loutnou, blesky jsou svíčkou,Zpěvem družiček sever rachotný,Sňatkovou temné komnatou mraky.Přijď, přijď záhy, mladý zeť od Rovni!Hrome, netřep, nesypte se, blesky!Měsíčku, zasvítiž v zlatozáři,Ač přijde, přijde milý od Rovni,Než nejde půlnoc strašná smrtelným,Zarachoc, hrome, sypte se, blesky!Duj hrůzu, sever, vzhůru, děvoNa křídlách vichra v oblaky se beř.“Burácí hromy ve chmurnu traskem.Blesky zářivé děvu sprovází,Ona u výšky mizí šedotmavé.Ze chmour zas hledí měsíc roztrhanýchNa hory, na doly mrtvotiché,Ručeje, nimiž se třese vlnka,U ručeje roklím cesta běžíA nad roklím k hvězdám pne se skálaA na skále veždy o půlnociV mraku, v blesku stojí polednice.Vděka Michalovi HlaváčkoviAj to, krásná zlatozářDnes nad nami plane!A zpěvův libě souzvukV modrý blankyt vane!V záři skví se český levI Slováka věrná krev.Hlaváčkovi to k slávě!An k bystré VltavěHořet učí láskou násI věrné Moravě.Jasá proto český levA Slováka věrná krev.Od Křivána tu bratřiI Novohradčané,Tu Zalána potomci[25]Statna, Gemerčané;I Tatra a jí dětiVlastenci k nohám letí.V radostném citu SlavaVřelá hruď se topí,An Hlaváčka to otceSlováci obklopí;Na němž zlatozář se skví,Slavské jemuž písně zní.Ba i bláho pozemskéS nebeským vede spor.An vlastenci přísaháSlovácky věrnost zbor,V kytky a bobek vije,Dí „Hlaváček ať žije!Ať žije!!“Tři tužby SlovenkyKdybych já se v rychléPtáče proměnila,Věru by sem celéSlavsko navštívila.Nad Blaníkem[26]smutnouPíseň bych zapěla,Pak na zlatoskvělýKremel zaletěla.Křídélka v šumícíVolze bych oprala,Bych se čistá, krásnáK Ilirům dostala.Hoj, kdybych tak rychlýmPtáčetem já byla,Dnes bych ještě vodyZ Visly se napila.S každého pahorkuÚsta mé by pěly:„By Slované víceV spánku již nedleli!“Kéžbych nadlidskýmiSkvěla se sílami,Pevně bych ŠumavuSpojila s Tatrami!By nikdo víc řečiJich nekalil slávy,Jenž se opět vrácíK dítkám Čechoslávy!By se již co věrnéSestřičky líbaly,Pak jim v krátce zlatéVěky se usmály!Než kdybych já slunkemPurpurovým byla,Veždy bych nad krajiSlavskými svítila.Pablesk můj by zářilNa palouk zelený.By zkvětals’ rode můj,Rode můj milený!Leskem bych růžovýmLemovala háje —Slovanům, SlovankámKrásné tvoříc ráje!Záře mé po šířeSlávě by se rděly.By se již SlovanéK lásce, práci měli!SlovenkaNad Tatrou sa jasnéSlunečko usmívá,Považí v měňavéRoucho se odívá.Na květných lučináchSláva matka sedí,Leč na své SlovákySmutnou tváří hledí.Nuže my Slovenky,Rozmilé sestřičky,Leťme v náruč vřelouSlávie matičky.Darem jí věnečekNesme čarokrásný,Snad se zasmucenáJejí tvář vyjasní!Lehounký větýrekDolinou si věje,V podtatranském hájiHlas slavíka zněje.Nuže my Slovenky,Slovenky zpěvavé,Šveholme písničkuNaší matce Slávě.Ať se tomu cizákNezpěvavý směje,Hej, jen Váhu rodákS námi nech si pěje.Stojí mladá lípaKvětném na kopenci,Tam si sedávajíSlovenští mládenci!Švihlí jako jedleŠumivého boru,Krašší nad růžovouNa obloze zoru!Když volá vlasti hlas:„Slováci do zbraně!“Radostně sedlajíKoníky své vrané.Nuže my Slovenky,Slovenky spanilé,Milujme jen našeBratry roztomilé.Od věžaté PrahyZpěvy k Tatrám zvučí;Příbuzným hlaholemAdria nám hučí.[27]I skály KavkazuSlávii se koří,Šíře slovenská řečJak dennice zoří.Hej, šťastné Slovenky,Tatranské dívčiny!Blaze nám, dceruškámTak velké rodiny.Přísaha pastýřůZápadních po horách se třesou červánky ruměnné.Dýmokrytou ležejí nad vískou v háji tichounkémV rozmluvě roztomilé řeřavé kol vatry pasáci.Vtom šumivý větřík hluboké vzdechy k ohni donášíA zraky pastýřů v černém zří postavu roušePod dubem, anť roněnou stírá slzu s líce bledého.Dlouhovlasý Jaromír tykovými ozve se slovami:„Hleďteže, bratři milí, jak trápí otcovo srdceTruchlota, jaktě bledé jeho jsou již i v kostele tváře.Ještě mě sotva lepá byla zlíbala vesna desetkrát,V tomto Mlieči stinném, již sem jej veždy vidíval;Než smutným nikdá jeho tvář se nezastřela mráčkem.Veždy vešel, sem i tam v květné se lučince procházel:Jen když pastýřů po horách se ozývala trouba,Slz mu z očí hojné se cedívaly proudy, a v dálce,Tam, kde se Nitra věží k nebesům, jeho zrak se potápěl.“JaroslavDvakrát klásky plné po nivách se kolébaly tučných,Dvakrát zas ku našim vlašťovka se vrátila chyžkám,Často co sem v spanilé ho vidíval hájine této.Tvář veselou vzněšený vždy o blankyt něžně opíral,Jak kdy se tvorci nebes moudrému ve chrámě modlívá,Růžokvětým jednou stál sem za kříkem a všeckoVyslouchal, co mluvil; dávné i apoštole vyřknul,V chrámě o nichž krásné hovořil nám často pověsti.HorymilBratře milý, myslíš, že ho já též v háji nevídal?Když se na jasnoskvělých modřinách zornička zaleskla,Už ti po houšti chodil, ba k naší též vatře docházelA sladkých ze snů budě nás k píšťalce pobízel.Když ty slavíka slyšel, v houštinku se rychle ubíral,Jakby se ptáčka zpěvům naučit chtěl sladce znějícím.Od té chvíle palouk třikráte se sotva peřestil.Já, co také sem jej zpoza bučka slyšel pěti libě:„Iďteže, iďteže mi zvonivé na pažitku ovečky.“O, a nyní smutné spouští oči perly na rosné.“Takto mluvíc trudem litují zbledlého si otce.Stříbrovlasého se vtom vážné slovo ozve stařečka:„Dítky milé, před tím veselého že rozmaru býval,Pravda je, tento otec, co v boží vede ráje pasáky.An si ho v temnotichých hájích Jaromíře vidíval,Tehdá vítězné o Svatopluku písně počínal,Pod nímž šíře naše skleslá se ozývala sláva.Tehdá když nebesům zbožné vzdechy zhůru posílal:Dvé bratrůtě slavil, k otcům jenž došli z Byzantu,[28]Pak nám přímoběhou k spasení poukázali cestu.Když se tak usmíval, nejmenší přírody kvítekLíbaje, když chřestnou hadivého potůčka vodičku[29]Poslouchal, tehdá chválil pastviště a stáda.Než proč v smutku teraz pohřížen bolně žalostí?Dítky drahé, truchlí nad zrádným otčiny junstvem,Jenž k těm přešlo, cizé coby nás chtěli v jármo zapřáhnout;Rozkazy pak dávat: zavráceť v cizozemštině ovce,Nápěvy neznámé do slavenské píšťaly vlévat;Větříček ba chtějí, by naší dolinou si cizí vál.O, synové milení, takových má Tatra rozenců!Hoj, nuže aspoň vy věrnosti mu přísahu složte!“Kmet domluvil. Junové tu honem povstavše v radosti.Pod dub rozložitý k věrnému se ponáhleli otci.Aj, tu se rozjasní, jeho tvář, anť družstvo pasákůVěrnosti slávnou věčně jemu přísahu skládá.Obloha na zmužilé pastýře se jemně usmívá.Líbotokým hláskem píseň pěje v háji slavíček,Jenž Hollému ku slávě tichou krajinou se ozýva.Pavlu JozeffymuKdyž zóra zhasla nad Slovenskem jasná,An bouřné chmúry nad Tatrou se vznesly,A velké cíle i budoucnost krásnáI mysli naše bolně byly klesly:Znáš-li, kdo tu spasil národ podkřivánský,Nad nímž poletuješ, orle nadtatranský?Jozeffy drahý,[30]důstojný syn Slávy,Nad mraky a blesky vznesl čelo směléA opět zlaté jitřenky jasavýRuměnec vylil na Slovensko celé.Letiš pod Hradovou spěšně, dnem i noci,S vřelým pozdravením ku Slováků otci!Otče Slovenska, tvoje nuzné dětiKorun a zlata ryzého nemají,Ony by ctily velkost tvých obětí,Jenom ti vděčné srdce posílají,V němž uznalé city k tobě nepominou,Dokud jazyk a rod Slávů nezahynou!Tys’ přede trůnem královské jasnosti,Jenž osvěcuje Slávů miliony,Poroučel Slovensko její milosti,Na vzdorné škůdců žaloval jsi shonyA dávmo kojenou vyslovil jsi túhou:Že Slovák jen krále, jiného ne sluhou.Jiní jen zpěvem k životu budili,Neb tajmo vstříc těšili se žití;Tvůj první zjevně hlas oznámil milý.Že i Slovák již Slovákem chce býti!Tys’ první založil kámen národnosti,Jejž nezvrátí více ani pekla zlosti!Slavobiskupe, nuže příjmiž přání,V němž jsou citové všech Slávu spojení;I těch, co na severu zbili stany,I těch, na jihu co jsou obydleni;I nás Čechoslavů slyš, otče, volání:Sláva ti a život do světa skonání![1]pravice Perounova— Perún, v slovanskej mytológii boh hromu[2]v Efezu Diány— v Efezu (Efesos), grécke mesto na pobreží Malej Ázie; Diana, v rímskej mytológii bohyňa Mesiaca a ochrankyňa žien, ktorá sa podobá gréckej Artemide.[3]Herkul— od Héraklés, Herkules — najväčší grécky hrdina[4]Cerber— od Kerberos, Cerberus — príšerný podsvetský pes, strážiaci bránu do podsvetia[5]hrady Arcony— slávne hrady slovanských Renov[6]Trója— hrad a mesto na západnom maloázijskom pobreží, ležiacom na pahorku, dnes nazývanom Hissarlyk (Hisarlik)[7]vlast Hektora— Hektor bol najstarším synom trójskeho kráľa Priama a hlavným obrancom Tróje v trójskych vojnách[8]Babylon— mesto na Eufrate, jedno z najstarších miest ľudskej kultúry[9]Slávu města Mudřeny— Slávu mesta Sofie.[10]Okeán— od Okeanos, syn bohyne Gaie a Urana, ktorého ženou bola Téthys. Podľa mytológie Okeanovi porodila všetkých bohov a bohyne prameňov, potokov, riek a jazier.[11]Rhodusa břehy— od Rodos (Rodus), ostrov pri juhozápadnom pobreží Malej Ázie[12]Olymp— mytologické sídlo bohov na tesalských a macedónskych hraniciach. Vybájený Olymp mal paláce bohov, z ktorých najkrajší patril najvyššiemu bohu Diovi.[13]dřevo Iova— od Jova, mytologického boha jasného neba, ktorému boli zasvätené vrcholky hôr, kde boli neskôr postavené chrámy.[14]temní Eos— Eos, grécka bohyňa rannej zory[15]Otvírá jenž bránu Phoebovi— Foibovi Apolónovi (meno Foebos sa obyčajne dávalo ako priezvisko Apolónovi)[16]Nad Múzy— Múzy (gr. Músai, lat. Musae), dcéry Dia a Mnemosyny, pôvodne bohyne básnictva a spevu, ochrankyne spevákov, ktorí považujú svoj spev za dielo a dar Múz.[17]Nade Herín…— od Héra, starobylá grécka bohyňa, ktorá ochraňovala vládny palác, vynikala krásou (mohla sa prirovnávať k bohyni Afrodite i Pallas Aténe) a bola ochrankyňou manželstva, darkyňou detí a pomocnicou žien pri pôrode.[18]krásna Milostenko— Milostenka, bohyňa lásky[19]Sličnejší nade Melpomenu— Krajší ako Melpomené (Spievajúca), múza tragédie[20]Také Ládu šperkem ozdoběnou— Lada, v slovanskej mytológii bohyňa mladosti, krásy, lásky a plodnosti[21]Pallas— grécka bohyňa Atén (Pallas Aténa)[22]Znieve stkvoucí!— Básnik spolu s Tatrami spomína ani nie na 1000 m vysoký Zniev v Turci (985 m), na ktorom stál hrad z 13. storočia, sídlo Turčianskej stolice, neďaleko Mošoviec, rodiska Jána Kollára.[23]komonstvu vzdálenému— komonstvo, družina, skupina[24]zefír— od gr. zefyros, slabý západný vietor, vánok, priaznivý rastlinstvu[25]Tu Zalána potomci— Zalán, bulharské knieža, ktoré vládlo v Potisí[26]Nad Blaníkem…— Blaník, povestný vrch u Louňovic, okres Vlašim (vysoký 638 m). Podľa povesti driemu tam rytieri s Václavom a čakajú, ak bude českej vlasti zle, aby sa postavili proti nepriateľom.[27]Adria nám hučí— Adria, mesto v Benátkach (Benátsko) nad ramenom rieky Pád, podľa ktorého bolo pomenované Adrijské (Jadranské) more. Básnik v tejto súvislosti má na mysli more.[28]došli z Byzantu— roz. z Carihradu (básnik myslí na Konštantína a Metoda — „dvaja bratia“)[29]když chřestnou hadivého potůčka vodičku— chřestnou, štrngavú[30]Pavel Jozeffy(1775 — 1848) — popredný hodnostár ev. cirkvi v Tisovci i na Slovensku, význačný podporovateľ slovenských národných podujatí a ochranca práv slovenského národa.	Nosak-Nezabudov_Poezia.html.txt
1. Švejkovy nehody ve vlakuV jednom kupé II. třídy rychlíku Praha — České Budějovice byli tři, nadporučík Lukáš, naproti kterému seděl starší pán, úplně holohlavý, a Švejk, který stál skromně u dveří k chodbě a chystal se právě vyslechnout nový příval hromobití nadporučíka Lukáše, který, nedbaje přítomnosti holohlavého civilisty, hřímal Švejkovi do duše po celé trati, kterou projeli, že je boží dobytek a podobně.Nešlo o nic jiného než o maličkost, o počet zavazadel, která Švejk opatroval.„Ukradli nám kufr,“ vytýkal nadporučík Švejkovi, „to se jen tak řekne, holomku!“„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant,“ ozval se tiše Švejk, „dovopravdy ho ukradli. Na nádraží se vždycky potlouká moc takových šizuňků a já si to představuju tak, že jednomu z nich senepochybnězamlouval váš kufr a ten člověk ženepochybněvyužitkoval toho, jak jsem vodešel vod zavazadel, abych vám vohlásil, že s našima zavazadlama je všechno v pořádku. Von moh ten náš kufr ukradnout právě jen v takovej příznivej okamžik. Po takovým okamžiku voni pasou. Před dvěma léty na Severozápadním nádraží ukradli jedné paničce kočárek i s holčičkou v peřinkách a byli tak šlechetní, že holčičku vodevzdali na policejním komisařství u nás v ulici, že přej ji našli pohozenou v průjezde. Potom udělaly noviny z tý ubohý paní krkavčí matku.“A Švejk důrazně prohlásil: „Na nádraží se kradlo vždycky a bude se krást dál. Jinak to nejde.“„Já jsem přesvědčen, Švejku,“ ujal se slova nadporučík, „že to s vámi jednou prachšpatně skončí. Pořád ještě nevím, děláte-li ze sebe vola, nebo jste se už volem narodil. Co bylo v tom kufru?“„Dohromady nic, pane obrlajtnant,“ odpověděl Švejk, nespouštěje očí z lysé lebky civilisty, sedícího naproti nadporučíkovi, který, jak se zdálo, nejevil pražádný zájem o celou záležitost a četl si „Neue freie Presse“. „V celým tom kufru bylo jen zrcadlo z pokoje a železnej věšák z předsíně, takže jsme vlastně neutrpěli žádný ztráty, poněvadž zrcadlo i věšák patřily panu domácímu.“Vida hrozný posuněk nadporučíkův, pokračoval Švejk laskavým hlasem: „Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že jsem vo tom, že ten kufr bude ukradenej, napřed nic nevěděl, a co se týká toho zrcadla a věšáku, tak jsem to voznámil panu domácímu, že mu to vrátíme, až přijdem z vojny domů. V nepřátelskejch zemích je hodně zrcadel i věšáků, takže ani v tomhle případě nemůžeme utrpět s panem domácím žádnou ztrátu. Jakmile dobijeme nějaký město…“„Kušte, Švejku,“ strašlivým hlasem vskočil do toho nadporučík; „já vás jednou předám k polnímu soudu. Rozvažte si dobře, jestli nejste nejprachpitomějším chlapem na světě. Některý člověk, kdyby žil tisíc let, nevyvedl by tolik pitomostí, jako vy během těch několika neděl. Doufám, že jste to také pozoroval?“„Poslušně hlásím, že jsem to, pane obrlajtnant, pozoroval. Já mám, jak se říká, vyvinutej pozorovací talent, když už je pozdě a něco se stane nepříjemnýho. Já mám takovou smůlu jako nějakej Nechleba z Nekázanky, který tam chodil do hospody ,V čubčím háji‘. Ten chtěl vždycky dělat dobrotu a vod soboty vést novej život a vždycky na druhej den říkal: ,Tak jsem vám, kamarádi, k ránu pozoroval, že jsem na pryčně.‘ A vždycky ho to stihlo, když si umínil, že půjde v pořádku domů, a nakonec se vysvětlilo, že porazil někde nějakou vohradu nebo vypřáh koně drožkářovi nebo si chtěl pročistit fajfku pérem z kohoutího chvostu nějaký policejní patroly. Von byl z toho celej zoufalej a nejvíc mu bylo líto, že se ta smůla táhne po celý generace. Jeho dědeček šel jednou na vandr…“„Dejte mně pokoj, Švejku, s vašemi výklady.“„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že všechno, co zde povídám, je svatosvatá pravda. Jeho dědeček šel na vandr…“„Švejku,“ rozčilil se nadporučík, „ještě jednou vám přikazuji, abyste mně nic nevykládal, nechci nic slyšet. Až přijedeme do Budějovic, pak si to s vámi vyřídím. Víte, Švejku, že vás dám zavřít?“„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že to nevím,“ měkce řekl Švejk; „ještě jste se vo tom nezmiňoval.“Nadporučíkovi bezděčně zacvakaly zuby, vzdychl si, vytáhl z pláště „Bohemii“ a četl zprávy o velkých vítězstvích, o činnosti německé ponorky „E“ na Středozemním moři, a když přišel na zprávu o novém německém vynálezu na vyhazování měst do povětří pomocí zvláštních bomb vrhaných z letadel, které vybuchují třikrát za sebou, byl vyrušen hlasem Švejka, který promluvil na holohlavého pána:„Dovolte, vašnosti, neráčíte být pan Purkrábek, zástupce banky Slávie?“Když holohlavý pán neodpovídal, řekl Švejk nadporučíkovi:„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že jsem jednou četl v novinách, že normální člověk má mít na hlavě průměrně šedesát až sedumdesát tisíc vlasů a že černý vlasy bývají řidčí, jak je vidět z mnohých případů.“A pokračoval neúprosně dál: „Potom říkal jednou jeden medik v kavárně ,U Špírků‘, že padání vlasů zaviňuje duševní pohnutí v šestinedělí.“A nyní se stalo něco hrozného. Holohlavý pán vyskočil, zařval na něho: „Marsch heraus, Sie Schweinkerl,“ vykopl ho do chodby, a vrátiv se do kupé, uchystal malé překvapení nadporučíkovi tím, že se mu představil.Byl to nepatrný omyl. Holohlavé individuum nebylo panem Purkrábkem, zástupcem banky Slávie, ale pouze generálmajorem von Schwarzburg. Generálmajor konal právě v civilu inspekční cestu po posádkách a jel překvapit Budějovice.Byl to nejstrašnější inspekční generál, který se kdy narodil, a našel-li něco v nepořádku, vedl jen tuto rozmluvu s veliteli posádek:„Máte revolver?“ „Mám.“ „Dobře! Na vašem místě jistě bych věděl, co s ním dělat, neboť co zde vidím, to není posádka, ale stádo sviní.“A skutečně po jeho inspekční cestě se tu a tam vždycky někdo zastřelil, což generálmajor von Schwarzburg konstatoval se zadostiučiněním: „Tak to má být! To je voják!“Vypadalo to tak, že nemá rád, když po jeho inspekci zůstal vůbec někdo naživu. Měl mánii přeložit vždy důstojníka na nejnepříjemnější místa. Stačilo to nejmenší, a důstojník se již loučil se svou posádkou a putoval na černohorské hranice nebo do nějakého opilého, zoufalého garnizónu v špinavém koutě Haliče.„Pane nadporučíku,“ řekl, „kde jste navštěvoval kadetní školu?“„V Praze.“„Vy jste tedy chodil do kadetní školy a nevíte ani, že důstojník je zodpověden za svého podřízeného. To je pěkné. Za druhé bavíte se se svým sluhou jako s nějakým svým intimním přítelem. Dovolujete mu, aby mluvil, aniž by byl tázán. To je ještě hezčí. Za třetí dovolíte mu urážet vaše představené. A to je to nejkrásnější; ze všeho toho vyvodím důsledky. Jak se jmenujete, pane nadporučíku?“„Lukáš.“„A u kterého pluku sloužíte?“„Byl jsem…“„Děkuji, o tom, kde jste byl, není řeči, chci vědět, kde jste teď.“„U 91. pěšího pluku, pane generálmajore. Přeložili mne…“„Vás přeložili? To udělali velice dobře. Vám nebude na škodu podívat se co nejdřív s 91. pěším plukem někam na bojiště.“„O tom je již rozhodnuto, pane generálmajore.“Generálmajor měl nyní přednášku o tom, že pozoruje poslední léta, že důstojníci mluví se svými podřízenými familiérním tónem a že v tom vidí nebezpečí šíření nějakých demokratických zásad. Voják se má držet v hrůze, musí se třást před svým představeným, bát se ho. Důstojníci musí držet mužstvo na deset kroků od těla a nedovolit mu, aby přemýšlelo samostatně nebo dokonce vůbec myslilo, v tom že je tragický omyl posledních let. Dřív se mužstvo bálo důstojníků jako ohně, ale dnes…Generálmajor beznadějně máchl rukou: „Dnes většina důstojnictva mazlí se s vojáky. To jsem chtěl říct.“Generálmajor vzal opět své noviny a zahloubal se do čtení. Nadporučík Lukáš vyšel bledý na chodbu, aby si to se Švejkem vypořádal.Našel ho stojícího u okna s tak blaženým a spokojeným výrazem, jaký může mít jen jednoměsíční robátko, které se napilo, nacucalo a nyní spinká.Nadporučík se zastavil, kývl na Švejka a ukázal mu prázdné kupé. Vešel za Švejkem a uzavřel dveře.„Švějku,“ řekl slavnostně, „konečně přišel okamžik, kdy dostanete pár facek, jakých svět neviděl. Pročpak jste napadl toho plešatého pána? Víte, že je to generálmajor von Schwarzburg?“„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant,“ ozval se Švejk, tváře se jako mučedník, „že já vůbec nikdy v životě jsem neměl toho nejmenšího úmyslu někoho urazit a že vůbec nemám ponětí a zdání o nějakým panu generálmajoru. Von vopravdu je celej pan Purkrábek, zástupce banky Slávie. Ten chodil k nám do hospody a jednou, když u stolu usnul, tak mu na jeho pleš nějakej dobrodinec napsal inkoustovou tužkou: ,Dovolujeme si vám tímto dle připojené sazby III. c) zdvořile nabídnouti nastřádání věna a vybavení vašich dítek pomocí životního pojištění!‘ To se ví, že všichni vodešli a já tam s ním zůstal sám, a poněvadž mám vždycky smůlu, tak von potom, když se probudil a podíval se do zrcadla, se rozčilil a myslel, že jsem to jemu udělal já, a chtěl mně dát taky pár facek.“Slůvko „taky“ splynulo tak dojemně měkce a vyčítavě ze rtů Švejka, že nadporučíkovi sklesla ruka.Ale Švejk pokračoval: „Pro takovou malou mejlku se ten pán nemusel rozčilovat, von má mít vopravdu šedesát až sedumdesát tisíc vlasů, jako to bylo v tom článku, co má všechno mít normální člověk. Mně nikdy v životě nenapadlo, že existuje nějakej plešatej pan generálmajor. To je, jak se říká, tragickej omyl, kerej se může každýmu přihodit, když člověk něco poznamená a ten druhej se hned toho chytí. To nám jednou před léty vypravoval krejčí Hývl, jak jel z místa, kde krejčoval ve Štýrsku, do Prahy přes Leoben a měl s sebou šunku, kterou si koupil v Mariboru. Jak tak jede ve vlaku, myslel si, že je vůbec jedinej Čech mezi pasažírama, a když si u Svatýho Mořice začal ukrajovat z tý celý šunky, tak ten pán, co seděl naproti, počal dělat na tu šunku zamilovaný voči a sliny mu začaly téct z huby. Když to viděl krejčí Hývl, povídal si k sobě nahlas: ,To bys žral, ty chlape mizerná.‘ A ten pán mu česky vodpoví: ,To se ví, že bych žral, kdybys mně dal.‘ Tak tu šunku sežrali společně, než přijeli do Budějovic. Ten pán se jmenoval Vojtěch Rous.“Nadporučík Lukáš podíval se na Švejka a vyšel z kupé. Když seděl opět na svém místě, objevila se za chvíli ve dveřích upřímná tvář Švejkova:„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že jsme za pět minut v Táboře. Vlak stojí pět minut. Nepřikážete objednat něco k snědku? Před léty zde mívali moc dobrou…“Nadporučík zuřivě vyskočil a na chodbě řekl k Švejkovi: „Ještě jednou vás upozorňuji, že čím méně se ukazujete, tím jsem šťastnější. Nejraději bych byl, kdybych vás vůbec neviděl, a buďte ubezpečen, že se o to postarám. Neukazujte se mně vůbec na oči. Ztraťte se mně z dohledu, vy dobytku, pitomče.“„Dle rozkazu, pane obrlajtnant.“Švejk zasalutoval, otočil se vojenským krokem a šel na konec chodby, kde se posadil v koutku na sedátko průvodčího a zapředl rozmluvu s nějakým železničním zřízencem: „Mohu se vás, prosím, na něco zeptat?“Železniční zřízenec, nejevící patrně žádné chuti do rozhovoru, slabě a apaticky kývl hlavou.„Ke mně chodíval,“ rozhovořil se Švejk, „jeden dobrej člověk, nějakej Hofmann, a ten vždy tvrdil, že tyhle poplašný signály nikdy neúčinkují, že to zkrátka a dobře nefunguje, když se zatáhne za tuhle rukojeť. Já, spravedlivě řečeno, jsem se nikdy takovou věcí nezajímal, ale když už jsem si tady toho poplašného aparátu všíml, tak bych rád věděl, na čem jsem, kdybych náhodou toho někdy potřeboval.“Švejk vstal a přistoupil s železničním zřízencem k poplašné brzděV nebezpečí.Železniční zřízenec uznal za svou povinnost vysvětlit Švejkovi, v čem záleží celý mechanismus aparátu na poplach: „To vám správně řekl, že se musí zatáhnout za tuhle rukojeť, ale lhal vám, že to nefunguje. Vždy se vlak zastaví, poněvadž je to ve spojení přes všechny vagóny s lokomotivou. Poplašná brzda musí fungovat.“Oba měli přitom ruce na držátku rukojeti páky a je jistě záhadou, jak se to stalo, že ji vytáhli a vlak stanul.Nemohli se také nijak oba shodnout, kdo to vlastně udělal a dal poplašný signál.Švejk tvrdil, že on to nemohl být, že to neudělal, že není žádný uličník.„Já se sám tomu divím,“ říkal dobrácky ke konduktérovi, „proč se vlak tak náhle zastavil. Jede, a najednou stojí. Mě to víc mrzí než vás.“Nějaký vážný pán postavil se na obranu železničního zřízence a tvrdil, že slyšel, jak ten voják první začal rozhovor o poplašných signálech.Naproti tomu Švejk mluvil neustále cosi o své poctivosti, že nemá žádného zájmu na zpoždění vlaku, poněvadž jede do války.„Pan přednosta stanice vám to vysvětlí,“ rozhodl konduktér, „to vás bude stát dvacet korun.“Zatím bylo vidět, jak cestující vylézají z vagónů, vrchní průvodčí píská, nějaká paní zděšeně běží s cestovním kufrem přes trať do polí.„To stojí dovopravdy za dvacet korun,“ rozšafně řekl Švejk, zachovávaje naprostý klid, „to je ještě moc laciný. Jednou, když byl císař pán návštěvou na Žižkově, tak nějakej Franta Šnor zastavil jeho kočár tím, že si před císařem pánem kleknul na kolena do jízdní dráhy. Potom ten policejní komisař z toho rajónu řekl k panu Šnorovi s pláčem, že mu to neměl dělat v jeho rajónu, že to měl udělat vo jednu ulici níž, co patří už pod policejního radu Krause, tam že měl vzdávat hold. Potom toho pana Šnora zavřeli.“Švejk rozhlédl se kolem, právě když vrchní průvodčí rozmnožil kruh posluchačů.„Tak abychom zas dál jeli,“ řekl Švejk, „to není nic pěknýho, když se vlak vopozdí. Kdyby to bylo za míru, tak spánembohem, ale když je válka, tak má každej vědět, že v každým vlaku jedou vojenský osoby, generálmajorové, obrlajtnanti, buršové. Každý takový vopoždění je vošemetná věc. Napoleon se u Waterloo vopozdil vo pět minut a byl v hajzlu s celou svou slávou…“V tom okamžiku prodral se skupinou posluchačů nadporučík Lukáš. Byl příšerně bledý a nemohl nic jiného ze sebe vypravit než: „Švejku!“Švejk zasalutoval a ozval se: „Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že na mě svalili, že jsem zastavil vlak. Železniční erár má náramně divný plomby u poplašnejch brzd. Člověk aby se k tomu ani nepřibližoval, jinak by mohl mít malér a mohli by na něm chtít dvacet korun, jako chtějí na mně.“Vrchní průvodčí byl již venku, dal signál a vlak se opět rozjel.Posluchači šli na svá místa v kupé a nadporučík Lukáš nepromluvil víc ani slova a šel si též sednout.Zůstal jen průvodčí vlaku se Švejkem a železničním zřízencem. Průvodčí vlaku vytáhl zápisní knížku a sestavoval relaci o celém případě. Železniční zřízenec nevraživě se díval na Švejka, který se klidně otázal: „Jste již dlouho u dráhy?“Poněvadž železniční zřízenec neodpovídal, prohlásil Švejk, že znal nějakého Mlíčka Františka z Uhříněvse u Prahy, který také jednou zatáhl za takovou poplašnou brzdu a tak se lekl, že ztratil na čtrnáct dní řeč a nabyl ji opět, když přišel k Vaňkovi zahradníkovi do Hostivaře na návštěvu a popral se tam a voni vo něho přerazili bejkovec. „To se stalo,“ dodal Švejk, „v roce 1912 v květnu.“Železniční zřízenec otevřel si dveře klozetu a zamkl se v něm.Zůstal průvodčí se Švejkem a mámil na něm dvacet korun pokuty, zdůrazňuje, že ho musí v opačném případě předvést v Táboře k přednostovi stanice.„Dobrá,“ řekl Švejk, „já rád mluvím se vzdělanejma lidma a mě to bude těšit, když uvidím toho táborskýho přednostu stanice.“Švejk vytáhl z blůzy dýmku, zapálil si, a vypouštěje ostrý dým vojenského tabáku, pokračoval: „Před léty byl ve Svitavě přednostou stanice pan Wagner. Ten byl ras na svý podřízený a tejral je, kde moh, a nejvíc si zalez na nějakýho vejhybkáře Jungwirta, až ten chudák se ze zoufalství šel utopit do řeky. Než to ale udělal, napsal psaní přednostovi stanice, že ho bude v noci strašit. A já vám nelžu. Proved to. Sedí v noci milej pan přednosta u telegrafního aparátu, ozvou se zvonky a přednosta přijme telegram:,Jak se máš, pacholku? Jungwirt.‘Celej týden to trvalo a přednosta počal posílat po všech tratích takovýhle služební telegramy, jako odpověď tomu strašidlu:,Odpusť mně to, Jungwirte.‘A v noci nato vyklapá mu aparát takovouhle odpověď:,Oběs se na semaforu u mostu. Jungwirt.‘A pan přednosta ho poslech. Potom kvůli tomu zavřeli telegrafistu ze stanice před Svitavou. Vidíte, že jsou věci mezi nebem a zemí, vo kterých nemáme ani ponětí.“Vlak vjel do táborského nádraží a Švejk, než v průvodu průvodčího vyšel z vlaku, ohlásil, jak se patří, nadporučíkovi Lukášovi: „Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že mne vedou k panu přednostovi stanice.“Nadporučík Lukáš neodpověděl. Zmocnila se ho úplná apatie ke všemu. Problesklo mu hlavou, že je nejlepší vykašlat se na všechno. Stejně na Švejka jako na holohlavého generálmajora naproti. Sedět klidně, vystoupit v Budějovicích z vlaku, ohlásit se v kasárnách a ject na frontu s nějakou maršovou rotou. Na frontě se dát případně zabít a zbavit se toho mizerného světa, po kterém se potlouká taková potvora, jako je Švejk.Když se vlak hnul, vyhlédl nadporučík Lukáš z okna a viděl na peróně stát Švejka, zabraného ve vážný rozhovor s přednostou stanice. Švejk byl obklopen zástupem lidu, mezi kterým bylo vidět též několik železničních uniforem.Nadporučík Lukáš si povzdechl. Nebyl to povzdech lítosti. Bylo mu lehce u srdce, že Švejk zůstal na peróně. Dokonce i ten plešatý generálmajor nezdál se mu být takovou protivnou obludou.*Vlak již dávno supěl k Českým Budějovicím, ale na peróně nádraží lidí kolem Švejka neubývalo.Švejk mluvil o své nevině a přesvědčil zástup tak, že se vyjádřila jedna paní: „Zas tady jednoho vojáčka sekýrujou.“Zástup přijal toto mínění a jeden pán obrátil se na přednostu stanice s prohlášením, že zaplatí za Švejka dvacet korun pokuty. Je přesvědčen, že ten voják to neudělal.„Podívejte se na něho,“ odvozoval z nejnevinnějšího výrazu na tváři Švejka, který, obraceje se k zástupu, pronášel: „Já jsem, lidičky, nevinnej.“Potom se objevil četnický strážmistr a vyvedl ze zástupu jednoho občana, zatkl ho a odváděl se slovy: „To si zodpovíte; já vám ukážu, pobuřovat lidi, že když se takhle jedná s vojáky, že nikdo nemůže od nich žádat, aby to Rakousko vyhrálo.“Nešťastný občan nevzmohl se na nic jiného než na upřímné tvrzení, že je přece řeznický mistr od Staré brány a že to tak nemyslel.Mezitím dobrý muž, věřící v nevinnost Švejkovu, zaplatil za něho v kanceláři pokutu a odvedl si Švejka do restaurace třetí třídy, kde ho pohostil pivem, a zjistiv, že všechny průkazy i vojenský lístek na dráhu nalézají se u nadporučíka Lukáše, velkomyslně dal mu pětku na lístek i na další útratu.Když odcházel, řekl důvěrně k Švejkovi: „Tak, vojáčku, jak vám povídám, jestli budete v Rusku v zajetí, tak pozdravujte ode mne sládka Zemana v Zdolbunově. Máte to přece napsané, jak se jmenuji. Jen buďte chytrý, abyste dlouho nebyl na frontě.“„Vo to nemějte žádnej strach,“ řekl Švejk, „je to vždycky zajímavý, uvidět nějaký cizí krajiny zadarmo.“Švejk zůstal sám sedět za stolem, a zatímco propíjel tiše pětku od šlechetného dobrodince, sdělovali si lidé na peróně, kteří nebyli při rozmluvě Švejkově s přednostou stanice a viděli jenom zdáli zástup lidu, že tam chytli nějakého špióna, který fotografoval nádraží, což však vyvracela jedna paní tvrzením, že se o žádného špióna nejedná, že však slyšela, jak jeden dragoun posekal důstojníka u záchodu pro dámy, poněvadž ten důstojník tam lezl za jeho milou, která vyprovázela toho dragouna.Těmto dobrodružným kombinacím, charakterizujícím nervozitu válečné doby, učinilo přítrž četnictvo, které vyklízelo perón. A Švejk dál tiše pil, vzpomínaje něžně na svého nadporučíka. Co ten asi bude dělat, až přijede do Českých Budějovic a v celém vlaku nenajde svého sluhu.Před příjezdem osobního vlaku naplnila se restaurace třetí třídy vojáky i civilisty. Převládali vojáci od různých regimentů, formací a nejrůznější národnosti, které vichřice válečná zavála do táborských lazaretů, kteří nyní odjížděli znova do pole pro nová zranění, zmrzačení, bolesti a jeli si vysloužit nad svými hroby prostý dřevěný kříž, na kterém ještě po letech na smutných pláních východní Haliče bude se ve větru a dešti třepetat vybledlá rakouská vojenská čepice se zrezavělým „frantíkem“, na které čas od času si usedne smutný zestárlý krkavec, vzpomínající na tučné hody před lety, kdy býval tu pro něho nekonečný prostřený stůl lidských chutných mrtvol a koňských zdechlin, kdy právě pod takovou čepicí, na které sedí, bylo to nejchutnější sousto — lidské oči.Jeden z těch kandidátů utrpení, propuštěný po operaci z vojenského lazaretu, v zamazané uniformě se stopami krve a bláta, přisedl k Švejkovi. Byl tak nějak zakrslý, vyhublý, smutný. Položil si na stůl malý balíček, vytáhl rozbitou tobolku a přepočítával si peníze.Potom se podíval na Švejka a otázal se: „Magyarúl?“„Já jsem, kamaráde, Čech,“ odpověděl Švejk, „nechceš se napít?“„Nem tudom, barátom.“„To nevadí, kamaráde,“ pobízel Švejk, přistavuje svou plnou sklenici před smutného vojáka, „jen se pořádně napij.“Pochopil, napil se, poděkoval: „Köszönöm szivesen,“ a dál prohlížel obsah své tobolky a nakonec vzdychl. Švejk pochopil, že by si ten Maďar dal rád pivo a že nemá dost peněz, proto mu poručil jedno přinést, načež Maďar opět poděkoval a jal se vykládat něco Švejkovi pomocí posuňků, ukazuje na svou prostřelenou ruku, přičemž promluvil mezinárodním jazykem: „Pif, paf, puc!“Švejk soustrastně kýval hlavou a zakrslý rekonvalescent sdělil ještě Švejkovi, nakláněje levici na půl metru od země a pozdvihuje potom tři prsty, že má tři malé děti.„Nincs ham, nincs ham,“ pokračoval, chtěje říci, že nemají doma co jíst, a utřel si oči, ze kterých vytryskly slzy, špinavým rukávem svého vojenského pláště, ve kterém bylo vidět díru od kulky, která vlítla mu do těla pro uherského krále.Nebylo to nic podivného, že při takové zábavě pomalu Švejkovi nezbývalo nic z oné pětky a že se pomalu, ale jistě odřezával od Českých Budějovic, ztráceje každou sklenicí piva, kterými hostil sebe i maďarského rekonvalescenta, možnost koupit si vojenský lístek.Opět projel stanicí jeden vlak do Budějovic a Švejk stále seděl u stolu a poslouchal, jak Maďar opakuje své: „Pif, paf,puc! Három gyermek, nincs ham, éljen!“To poslední říkal, když si s ním ťukal.„Jen pij, kluku maďarská,“ odpovídal Švejk, „chlastej! Vy byste nás tak nehostili…“Od vedlejšího stolu řekl nějaký voják, že když přijeli do Segedina s 28. regimentem, že na ně Maďaři ukazovali ruce do výšky.Byla to svatá pravda, ale tenhle voják se tím patrně cítil uražen, co potom bylo zjevem obyčejným u všech českých vojáků a co nakonec dělali Maďaři sami, když už se jim přestala líbit rvačka v zájmu uherského krále.Pak si ten voják též přisedl a vyprávěl, jak to nahnuli v Segedině Maďarům a jak je vymlátili z několika hospod. Přitom s uznalostí pochválil, že se Maďaři umí také prát a že dostal jednu ránu nožem do zad, takže ho museli poslati do týlu se léčit.Teď ale, až se vrátí, že ho dá hejtman od jeho bataliónu patrně zavřít, poněvadž už neměl čas tu ránu tomu Maďarovi oplatit, jak se sluší a patří, aby ten taky z toho něco měl a byla zachráněna čest celého regimentu.„Ihre Dokumenten, vaši tokúment?“ tak pěkně začal na Švejka velitel vojenské kontroly, šikovatel, provázený čtyřmi vojáky s bajonety, „já fidět, šédet, nicht fahren, šédet, pit, furt pit, burš!“„Nemám, miláčku,“ odpověděl Švejk, „pan obrlajtnant Lukáš, regiment No 91, je vzal s sebou a já zůstal zde na nádraží.“„Was ist das Wort: milatschek?“ obrátil se šikovatel k jednomu ze svých vojáků, starému landverákovi, který podle všeho dělal svému šikovateli všechno naschvál, poněvadž klidně řekl:„Miláček, das ist wie: Herr Feldwebel.“Šikovatel pokračoval dál v rozmluvě se Švejkem: „Tokúment kaštý foják, pes tokúment žávžit auf Bahnhofs-Militärkommando, den lausigen Bursch, wie einen tollen Hund.“Švejka odváděli na vojenské nádražní velitelství, kde na strážnici sedělo mužstvo, stejně vypadající jako ten starý landverák, který tak pěkně znal překládat slovo „miláček“ do němčiny svému přirozenému nepříteli, šikovatelské vrchnosti.Strážnice byla vyzdobena litografiemi, které v té době dalo rozesílat ministerstvo vojenství po všech kancelářích, kterými procházeli vojáci, stejně jako do škol i do kasáren.Dobrého vojáka Švejka uvítal obraz znázorňující podle nápisu, jak četař František Hammel a desátníci Paulhart a Bachmayer od c. k. 21. střeleckého pluku povzbuzují mužstvo k vytrvání. Na druhé straně visel obraz s nadpisem: „Četař Jan Danko od 5. pluku honvédských husarů vypátrá stanoviště nepřátelské baterie.“Po pravé straně níže visel plakát:Vzácné vzory zmužilosti.Takovými plakáty, jejichž text s vymyšlenými vzácnými vzory v kancelářích ministerstva vojenství skládali různí ti němečtí žurnalisté povolaní na vojnu, chtělo to staré pitomé Rakousko nadchnout vojáky, kteří to nikdy nečtli, a když jim takové vzácné vzory zmužilosti posílali na frontu brožované v knížkách, balili si do toho cigarety z tabáku do dýmky nebo upotřebili to ještě vhodněji, aby to odpovídalo ceně i duchu sepsaných vzácných vzorů odvahy.Zatímco šikovatel šel shánět nějakého důstojníka, Švejk si přečetl na plakátu:VOZATAJEC JOSEF BONGVojáci zdravotního sboru dopravovali těžce raněné k vozům, připraveným v kryté úžlabině. Jakmile byl plný, odjelo se s ním na obvaziště. Rusové, vypátravše tyto vozy, počali je obstřelovati granáty. Kůň vozatajce Josefa Bonga od c. a k. 3. vozatajské švadrony byl usmrcen střepinou granátu. Bong bědoval: „Ubohý můj bělouši, je veta po tobě!“ Vtom sám zasažen byl kusem granátu. Přesto vypřáhnul svého koně a odtáhl trojspřeží za bezpečný úkryt. Nato se vrátil pro postroj svého usmrceného koně. Rusové stříleli stále. „Jen si střílejte, zpropadení zuřivci, já postroj tady nenechám!“ a snímal dál postroj s koně, bruče si ona slova. Konečně byl hotov a vláčel se s postrojem zpět k vozu. Zde mu bylo vyslechnouti hromobití od zdravotních vojínů pro jeho dlouhou nepřítomnost. „Nechtěl jsem tam nechat postroj, je skoro nový. Bylo by ho škoda, pomyslel jsem si. Nemáme nazbyt takových věcí,“ omlouval se statečný vojín, odjížděje k obvazišti, kde se teprve hlásil jako raněný. Jeho rytmistr ozdobil později prsa jeho stříbrnou medailí za statečnost.Když Švejk dočetl a šikovatel se ještě nevracel, řekl k landverákům na strážnici: „Tohle je moc krásnej příklad zmužilosti. Takhle budou u nás v armádě samý nový postroje na koně; ale když jsem byl v Praze, tak jsem čet v Pražskejch úředních listech ještě hezčí případ vo nějakým jednoročním dobrovolníkovi dr. Josefu Vojnovi. Ten byl v Haliči u 7. praporu polních myslivců, a když to přišlo na bodáky, tak dostal kulku do hlavy, a když ho vodnášeli na obvaziště, tak na ně zařval, že kvůli takovému šrámu se nenechá obvázat. A zas chtěl hned se svou četou forikovat, ale granát mu usekl kotník. Zas ho chtěli vodnášet, ale von se počal belhat vo holi k bitevní čáře a holí se bránil proti nepříteli a přilít novej granát a utrh mu tu ruku, ve kterej držel hůl. Von si tu hůl přendal do druhý ruky, zařval, že jim to nevodpustí, a bůhví jak by to s ním dopadlo, kdyby ho byl šrapnel za chvilku definitivně nezamordoval. Možná, že kdyby ho nakonec přece jen nevoddělali, že by byl taky dostal stříbrnou medaili za statečnost. Když mu to urazilo hlavu, tak jak se kutálela, ještě vykřikla: ,Vždy povinnosti věrné spěch, byť vůkol vanul smrti dech!‘“„To toho v těch novinách napíšou,“ řekl jeden z mužstva, „ale takovej redaktor byl by za hodinu z toho tumpachovej.“Landverák si odplivl: „U nás v Čáslavi byl jeden redaktor z Vídně, Němec. Sloužil jako fénrich. S námi nechtěl česky ani mluvit, ale když ho přidělili k maršce, kde byli samí Češi, hned uměl česky.“Ve dveřích se objevil šikovatel, tvářil se zlostně a spustil:„Wenn man být drei Minuten weg, da hört man nichts anderes als: cesky, Cesi.“Vycházeje ven, patrně do restaurace, řekl kaprálovi landverákovi, ukazuje na Švejka, aby toho lumpa všivého hned zavedl k poručíkovi, až ten přijde.„To se zas pan lajtnant baví s telegrafistkou na stanici,“ řekl po jeho odchodu desátník, „leze za ní už přes čtrnáct dní a je vždy náramně vzteklej, když přijde z telegrafního úřadu, a říká o ní: ,Das ist aber eine Hure, sie will nicht mit mir schlafen.‘“I tentokrát byl v takové vzteklé náladě, poněvadž, když za chvíli přišel, bylo slyšet, že bouchá nějakými knihami po stole.„Nic platný, hochu, k němu musíš,“ promluvil soustrastně desátník na Švejka, „jeho rukama už prošlo lidí, staří i mladí vojáci.“A již vedl Švejka do kanceláře, kde za stolem s rozházenými papíry seděl mladý poručík, tvářící se nesmírně zuřivě.Když uviděl Švejka s desátníkem, velmi mnohoslibně pronesl: „Aha!“ Načež zněl raport desátníka: „Poslušně hlásím, pane lajtnant, že ten muž byl nalezen na nádraží bez dokumentů.“Poručík kývl hlavou, jako by se chtěl vyjádřit, že to již předpokládal před lety, že opravdu v tento den a v tuto hodinu najdou na nádraží Švejka bez dokumentů, neboť kdo se v té chvíli podíval na Švejka, musel mít takový dojem, že to vůbec není možné, aby muž s takovou tvářností a postavou mohl mít nějaké dokumenty u sebe. Švejk v tom okamžiku vyhlížel, jako by spadl z nebe z nějaké jiné planety a nyní hledí s naivním údivem na nový svět, kde od něho žádají takovou neznámou dosud pro něho pitomost, jako jsou nějaké dokumenty.Poručík chvíli uvažoval, dívaje se na Švejka, co mu má říct a na co se ho má otázat.Konečně se optal:„Co jste dělal na nádraží?“„Poslušně hlásím, pane lajtnant, že jsem čekal na vlak do Českých Budějovic, abych mohl se dostat k svému 91. regimentu, kde jsem buršem u pana obrlajtnanta Lukáše, kterého jsem byl nucen opustit, jsa předvedenej kvůli pokutě k přednostovi stanice, poněvadž jsem byl podezřelej, že jsem zastavil rychlík, ve kterém jsme jeli, pomocí vochrannej a poplašnej brzdy.“„Z toho jsem blázen,“ rozkřikl se poručík, „řekněte mně to nějak souvisle, krátce a nežvaňte nějaké voloviny.“„Poslušně hlásím, pane lajtnant, že již vod tý chvíle, jak jsme sedali s panem obrlajtnantem Lukášem do toho rychlíku, kterej nás měl odvézt a dopravit co nejrychleji k našemu 91. c. k. pěšímu regimentu, že jsme měli smůlu. Napřed se nám ztratil kufr, potom zas, aby se to nepletlo, nějakej pan generálmajor, úplně plešatej…“„Himlhergot,“ vzdychl poručík.„Poslušně hlásím, pane lajtnant, že vono je třeba, aby to lezlo ze mě jako z chlupatý deky, aby byl přehled vo celý události, jak to vždycky říkal nebožtík švec Petrlík, když poroučel svýmu klukovi, než ho začal řezat řemenem, aby si svlíkl kalhoty.“A zatímco poručík supěl, pokračoval Švejk dál:„Tak jsem se nějak nezalíbil tomu panu plešatému generálmajorovi a byl jsem poslán ven na chodbu panem obrlajtnantem Lukášem, u kterého jsem buršem. Na chodbě potom byl jsem obviněnej, že jsem udělal to, jak už jsem vám říkal. Než se ta věc vyřídila, tak jsem zůstal na peróně sám. Vlak byl pryč, pan obrlajtnant i s kufry i se všemi svýma, mýma dokumenty taky pryč a já tu zůstal civět jako sirotek bez dokumentů.“Švejk podíval se tak dojemně něžně na poručíka, že tomu bylo teď úplně jasné, že je plnou pravdou, co zde slyší od toho chlapa, dělajícího takový dojem pitomce od narození.Poručík vyjmenoval nyní Švejkovi všechny vlaky, které po rychlíku odjely do Budějovic, a položil mu otázku, proč zmeškal ty vlaky.„Poslušně hlásím, pane lajtnant,“ odpověděl Švejk, dobromyslně se usmívaje, „že mne mezitím, co jsem čekal na ten nejbližší vlak, stihla ta nehoda, že jsem pil za stolem jedno pivo za druhým.“„Takového vola jsem neviděl,“ pomyslil si poručík, „přizná se ke všemu. Kolik už jsem jich tady měl, a každý zapíral, a tenhle si klidně řekne: ,Zmeškal jsem všechny vlaky, poněvadž jsem pil jedno pivo za druhým.‘“Tyto úvahy shrnul v jednu větu, s kterou se obrátil k Švejkovi: „Vy jste, chlape, degenerovanej. Víte, co je to, když se o někom řekne, že je degenerovaný?“„U nás na rohu Bojiště a Kateřinský ulice, poslušně hlásím, pane lajtnant, byl taky jeden degenerovanej člověk. Jeho otec byl jeden polskej hrabě a matka byla porodní bábou. Von met ulice a jinak si po kořalnách nenechal říkat než pane hrabě.“Poručík uznal za dobré nějakým způsobem už to všechno ukončit, proto řekl důrazně: „Tak vám říkám, vy hlupáku, paznehte, že půjdete k pokladně, koupíte si lístek a pojedete do Budějovic. Jestli vás ještě tady uvidím, tak s vámi zatočím jako s dezertýrem. Abtreten!“Poněvadž se Švejk nehýbal a stále držel ruku na štítku čepice, poručík zařval: „Marsch hinaus, neslyšel jste, abtreten? Korporál Palánek, vezměte toho chlapa blbého ke kase a kupte mu lístek do Českých Budějovic!“Desátník Palánek se za chvíli objevil opět v kanceláři. Pootevřenými dveřmi nakukovala za Palánkem dobromyslná tvář Švejkova.„Co zas je?“„Poslušně hlásím, pane lajtnant,“ tajemně zašeptal desátník Palánek, „von nemá peníze na dráhu a já taky ne. Zadarmo ho nechtějí vozit, poněvadž nemá jako ty vojenský dokumenty, že jede k pluku.“Poručík dlouho nedal na sebe čekat se šalamounským rozřešením trudné otázky.„Tak ať jde pěšky,“ rozhodl, „ať ho zavřou u pluku, že se opozdil; kdo se s ním tady bude tahat.“„Nic platno, kamaráde,“ řekl desátník Palánek k Švejkovi, když vyšel z kanceláře, „musíš jít, holenku, pěšky do Budějovic. Máme tam na vachcimře veku komisárku, tak ti ji dáme na cestu.“A za půl hodiny, když Švejka napojili ještě černou kávou a dali mu kromě komisárku balíček vojenského tabáku na cestu k regimentu, vyšel Švejk z Tábora za tmavé noci, kterou zněl jeho zpěv.Zpíval si starou vojenskou píseň:„Když jsme táhli k Jaroměři,ať si nám to kdo chce věří…“A čertví, jak se to stalo, že dobrý voják Švejk místo na jih k Budějovicům šel pořád rovně na západ.Šel sněhy silnice, ve mraze, zahalen v svůj vojenský plášť, jako poslední z gardy Napoleonovy, vracející se z výpravy na Moskvu, s tím toliko rozdílem, že si zpíval vesele:„Já jsem si vyšel na špacírdo háje zelenýho.“A v zasněžených lesích v nočním tichu hučelo to ozvěnou, až se po vesnicích rozštěkali psi.Když ho zpěv omrzel, sedl si Švejk na hromádku štěrku, zapálil si dýmku a odpočinuv si, šel dál, vstříc novým dobrodružstvím budějovické anabaze.	Hasek_Osudy-dobreho-vojaka-Svejka-II-Na-fronte.txt
Hlava 1. V tajnom väzeníKto v jeseni roku 1792 cestoval z Anglie do Francie mohol len veľmi pomaly napredovať. Zlé cesty, zlé povozy a zlé kone boly by mu v ceste prekážaly aj vtedy, keby bol v plnej sláve na prestole sedel nešťastný, detronizovaný kráľ; ale zmeny času okrem toho stvorily aj iné prakážky. Brána každého mesta a každý dedinský daňový úrad mal svojich vlasteneckých občanov, ktorí stáli vo veľmi bojovnej pohotovosti so svojimi národnými puškami a pristavovali každého chodca, dávali mu krížne otázky, preskúmali jeho cestovné dokumenty, vo svojich soznamoch hľadali jeho meno, poslali ho zpät, lebo ho prepustili, buďto ho zadržali a uväznili, podľa toho, ako sa im to zdalo byť najlepším ich ľubovoľného úsudku, či už rozmaru v prospech jednotnej a nerozdeliteľnej Republiky, Slobody, Rovnosti, Bratstva alebo Smrti.Charles Darnay sotva urazil vo Francii niekoľko míl, už badal, že sa voskrz nemôže úfať návratu z tejto krajiny, ak ho len v Paríži neuznajú za dobrého občana. Hoci čo by sa malo stať, musí sa dostať na koniec svojej cesty. Vedel dobre, že každá vieska, ktorá sa za ním zavrela a každá rampa, ktorú spustili cez hradskú. Je železnou bránou v tom rade závorov, ktoré ležia medzi ním a Angliou. Všeobecná ostražitosť obklopovala ho natoľko, že keby ho boli v sieti alebo v kleci viezli k miestu určenia, ani vtedy by nebol väčšmi cítil ztratu osobnej slobody.Táto všeobecná ostražitosť nielen že ho dvadsať ráz zadržala na staniciach hradskej, ale denne dvadsať ráz mu robila prekážky v napredovaní tým, že pricváľali za ním a vrátili ho, predišli ho a postarali sa o to, aby bol pristavený, buďto s ním jazdili a striehli na neho. Už niekoľko dní cestoval vo Francii, keď v malom meste, ktoré ležalo na hradskej, ustatý utiahol sa na odpočinok.Nebol by sa dostal ani tak ďaleko, keby nebol ukázal list zroneného Gabella, ktorý mu písal z väzenia Abbaye. Pri strážnici tohoto malého mesta stretol sa s takými ťažkosťami, ktoré ho utvrdily v tom pocite, že s cestovaním octnul sa v kríze. Preto nebol veľmi prekvapený, keď ho o polnoci zobudili v tej malej krčme, v ktorej chcel do rána prenocovať.Zobudil ho bojazlivý miestny podriadený úradník a traja ozbrojení vlastenci, s hrubými červenými čiapkami na hlavách a s fajkami v ústach, ktorí si mu sadli na posteľ.„Emigrant,“ riekol úradník, „prichodím, aby som vás poslal s eskortou do Paríža.“„Len to si prajem, občan, aby som sa mohol dostať do Paríža a bez tej eskorty by som sa obišiel.“„Ticho!“ zahundral jedon vlastenec s červenou čiapkou, a pažbou pušky udrel na paplón. „Čuš, ty aristokrat!“„Tak je to, ako to vraví ten dobrý vlastenec,“ poznamenal bojazlivý úradník. „Vy ste aristokrat a musíte mať eskortu — a musíte za ňu zaplatiť.“„Niet výberu,“ riekol Charles Darnay.„Výberu! Počúvajte ho!“ zvolal ten istý vyhrážajúci sa vlastenec s červenou čiapkou. „Ako by to nebola výhoda, ktorá chráni pred železom lampy!“„To je vždy tak, ako to vraví ten dobrý vlastenec,“ poznamenal úradník. „Vstaňte a oblečte sa, emigrant.“Darnay poslúchnul, potom musel ísť nazad do strážnice, kde iní vlastenci v hrubých červených čiapkach fajčili, popíjali a spali pri vatre. Tu zaplatil hromadu peňazí za eskortu a o tretej hodine ráno odišiel s nimi po mokrej hradskej.Eskortu tvorili dvaja vlastenci s červenými čiapkami a trojfarebnými kokárdami, ktorí ozbrojení národnými puškami a šabľami jazdili jedon s jednej, druhý s druhej strany, kým Darnay sedel na treťom koni, ale ku kantáru mal priviazaný povraz a tento mal jedon z vlastencov otočený okolo ruky. Takto cestovali, ostrý dážď im šľahal do tvári a klusali ťažkým dragónskym krokom po nerovnej dlažbe mesta, ponáhľajúc sa na blatnatú hradskú. Jediná zmena v ich stave skrsla tým, že zamenili kone a krok, kým po blatnatej ceste neurazili tie míle, ktoré ležaly medzi nimi a sídelným mestom.Cestovali nocou, zastaviac sa asi dvoma hodinami po východe slnca a odpočívali do súmraku. Eskorta bola tak biedne oblečená, že jazdci mali okolo holých nôh omotanú slamu a na otrhané plecia si tiež pripevnili slamu, aby sa tak chránili pred mokraďou. Odhliadnuc od osobnej nepríjemnosti byť takto sprevádzaným, od prítomného nebezpečenstva, ktoré skrslo tým, že jedon z vlastencov bol stále opitý a veľmi neopatrne narábal so zbraňou, Charles Darnay, hoci bol aj v slobode obmedzený, nedopustil, aby v jeho hrudi vzniknul vážny strach, lebo sa ubezpečoval, že toto položenie nemá nič spoločného s meritumom osobnej veci, ktoré dosiaľ nebolo ustálené, buďto s prejavmi, ktoré maly byť, ale ešte neboly, potvrdené väzňom v Abbaye.Ale keď prišli k mestu Beauvais, čo sa stalo k večeru, keď ulice boly preplnené ľuďmi, nemohol si odtajiť, že stav vecí je veľmi povážlivý. Shromaždil sa hrozivý zástup vidieť ho sosadnúť na dvore pošty a veľa hlasov kričalo hlasne: „Dolu s emigrantom!“Prestal sosadať so sedla, zaujal predošlé miesto, lebo videl, že je najbezpečnejšie a riekol:„Emigrant, priatelia! Ale či nevidíte, že som prišiel do Francie dobrovoľne?“„Si prekliaty emigrant!“ zvolal jedon kováč, kliesniac si k nemu vztekle cestu s kladivom v ruke. „A si aj prekliaty aristokrat!“Vedúci pošty postavil sa medzi kováča a jazdcov kantár, ktorý tento chcel uchvátiť a riekol chlácholivým tónom: „Nechaj ho, nechaj! Veď ho budú súdiť v Paríži.“„Súdiť!“ opakoval kováč, zaženúc sa kladivom. „Ej! A odsúdia ho ako zradcu.“ Zástup s týmto výrokom súhlasil.Darnay zadržal vedúceho pošty, ktorý chcel zaviesť koňa do dvora (opitý vlastenec sedel pokojne v sedle a prizeral sa, majúc otočený povraz okolo ruky) a potom, keď bolo počuť jeho hlas, riekol:„Priatelia, mýlite sa, lebo vás klamú. Nie som zradcom.“„Luže!“ zvolal kováč. „Je zradcom od vydania dekrétu. Jeho život patrí ľudu. Jeho prekliaty život už nie je jeho vlastnosťou.“V okamihu, keď Darnay z očí zástupu vyčítal, že sa v nasledujúcej chvíli môže vrhnúť na neho, vedúci pošty zaviedol koňa do dvora, eskorta sa k nemu tesne pripojila a vedúci pošty zavrel a zahasproval rozheganú bránu. Kováč udrel na ňu kladivom a zástup reval; ale nestalo sa nič viac.„Aký je to dekrét, o ktorom hovoril kováč?“ opýtal sa Darnay vedúceho pošty, keď mu ďakoval a stál vedľa neho na dvore.„Iste myslel na dekrét, ktorý nariaďuje odpredanie majetku emigrantov.“„Kedy bol vydaný?“„Štrnásteho.“„Práve v deň, keď som odchodil z Anglie!“„Každý vraví, že je to len jedon z mnohých a že vydajú aj iné — ak ich už aj nevydali — dľa nich každý emigrant má isť do vyhnanstva a každý, ktorý sa vráti, má byť odsúdený na smrť. Na to myslel, keď povedal, že váš život nie je vašou vlastnosťou.“„Ale ešte nie sú takéto dekréty?“„A či ja viem!“ vetil vedúci pošty, stisnúc pleciami; „môž byť, že sú, môž byť, že budú. To je všetko jedno. Čo by ste chceli?“Odpočívali na slame v šope do polnoci a keď celé mesto zaspalo, jazdili ďalej. Medzi mnohými divými premenami, ktoré bolo badať na obyčajných veciach a ktoré túto divú jazdu robily takou neobyčajnou, nie práve poslednou vecou bolo, že sa zdalo, akoby nik nespal. Keďže dlho uháňali po osamelých a pustých cestách, prišli k hŕbe ošarpaných chalúp, ktorá sa nenorila do tmy, ale žiarila svetlami, a tu videli ako ľudia v nočnom tichu ruka v ruke mátožne krúžia okolo vyschnutého stromu Slobody, buďto vstanúc spievajú pieseň Slobody. Na šťastie v tú noc v Beauvais tak hlboko spali, že ztadiaľ vyviazli a čoskoro sa dostali do samoty a pustoty; uháňali v skorej zime a mokradi, medzi vycivenými poliami, ktoré v tom roku nedonášaly plody zeme a vedľa začmudených rumov zhorených domov, premenou zase vynorila sa pred nimi z dažďa, ktorý kosmo šľahal na cestu, záloha vlasteneckých hliadok, ktoré striehly na všetky hradské.Konečne ich stihlo svetlo dňa pred múrami Paríža. Keď pricváľali k rampe, zbadali, že je spustená a silne strážená.„Kde sú listiny tohoto zajatého?“ spýtal sa jedon zdanlive rázny predstavený, ktorého vyvolali strážnici.Toto slovo sa prirodzene nepríjemne dotklo Charlesa Darnayho, preto poznamenal, že ako francúzsky občan slobodne cestuje v sprievode eskorty, ktorú mu v rozruchu krajiny nanútili a za ktorú zaplatil.„Kde sú listiny tohoto zajatého?“ Opakovala tá istá osoba, nedbajúc na nič.Opitý vlastenec mal ich v čiapke a odovzdal ich. Tá istá úradná osoba pozrúc na Gabelleho list, bola zrejme vzrušená a prekvapená a obzrela si Darnayho s väčšou pozornosťou.Avšak opustil eskortu bez slova a vošiel do strážnice, kým oni ostali sedieť v sedle pred mestskou bránou. Zatiaľ Charles Darnay sa poobzeral a zbadal, že bránu stráži z vojakov a vlastencov utvorená garda a že druhých je o veľa viacej ako prvých; zbadal aj to, že prístup do mesta pre sedliacke, potravinami naložené vozy, pre podobnú premávku a pre podobných chodcov je dosť ľahký, kdežto východ aj pre najnevinnejších ľudí je veľmi ťažký. Početná smesa mužských a ženských, nespomínajúc hoviadka a rozličné vozidlá, čakala na priechod, ale ustálenie totožnosti osôb bolo také prísne, že sa len pomaly mohly dostať cez rampu. Niektorí vedeli, že na výsluch musia dlho čakať, preto si ľahli na zem fajčiť a spať, iní sa zase rozprávali, lebo premávali. Červená čiapka a trojfarebná kokarda boly všeobecne rozšírené medzi mužskými práve tak, ako ženskými.Keď Darnay sedel v sedle už asi pol hodiny a pozoroval všetko, tá istá úradná osoba zase vyšla a rozkázala strážnikom, aby zdvihli rampu. Potom dal opitému a triezvemu sprievodcovi potvrdenie o prevzatí eskortovaného a vyzval ho, aby sosadol. Tento to urobil a dvaja vlastenci, vedúc jeho ustatého koňa, obrátili sa a odišli bez toho, že by boli vstúpili do mesta.Vošiel so svojím sprievodcom do chyže strážnice, ktorá zapáchala obyčajným vínom a tabakom, v nej istí spiaci a bdiaci, triezvi a opití vojaci a vlastenci v striedavých neutrálnych stavoch medzi spaním a bdením, triezvosťou a opilosťou ležali alebo postávali. Aj osvetlenie chyže, pochádzajúce čiastočne od blikajúcich nočných olejových lámp, čiastočne však od chmúrneho dňa, bolo tiež primerane neisté. Pri stole, na ktorom ležalo niekoľko otvorených soznamov, sedel drsný dôstojník chmúrneho vzhľadu.„Občan Defarge,“ riekol k Darnayho sprievodcovi, keď vzal kúsok písacieho papieru. „Je to emigrant Evrémonde?“„Je to on.“„Koľko máte rokov, Evrémonde?“„Tridsať sedem.“„Ženatý, Evrémonde?“„Áno,“„Kde ste sa ženili?“„V Anglii.“„Tak kde je vaša žena, Evrémonde?“„V Anglii.“„Tak. Patríte do väzenia La Force.“„Nebesá,“ zvolal Darnay, „dľa ktorého zákona a pre aký prečin?“Dôstojník na okamih pozdvihnul oči s kúska papiera.„Od toho času, ako ste tu naposledy boli, Evrémonde, máme nové zákony a nové príčiny,“ Povedal to s tvrdým úsmevom a pokračoval v písaní.„Uvážte, prosím, že som prišiel sem dobrovoľne, prinútila ma k tomu písomná prosba môjho spoluobčana, ktorá leží pred vami. Prišiel som, aby som ospravedlnil jeho a seba. Nežiadam si viacej, len príležitosť, aby som to mohol urobil bez meškania. Či to nie je moje právo?“„Emigrant nemá práv, Evrémonde!“ znela ľahostajná odpoveď. Dôstojník písal, kým nebol hotový, potom si prečítal to, čo napísal, posypal pieskom a odovzdal občanovi Defargeovi, so slovami: „Do tajného.“Občan Defarge kynul papierom väzňovi, že ho musí odprevadiť. Väzeň poslúchnul a s dvoch ozbrojených vlastencov pozostávajúca stráž šla s nimi.„Vy ste to,“ spýtal sa tichým hlasom Defarge, keď sostupovali po schodoch strážnice, a zabočili k Parížu, „čo ste si vzali za ženu dcéru Doktora Manettea, ktorý bol kedysi väzňom dnes už nejestvujúcej Bastilly?“„Áno,“ riekol Darnay a pozrel na neho prekvapene.„Menujem sa Defarge, mám vináreň v Saint Antoine. Iste ste o mne počuli.“„Moja žena do vášho domu šla pre svojho otca. Áno.“Zdalo sa, že slovo „žena“ vzbudilo v občanovi Defargeovi chmúrnu rozpomienku, tak že riekol s chvatnou netrpelivosťou: „Povedzte mi menom tej novonarodenej a La Guillotinou menovanej ženskej, prečo ste prišli do Francie?“„Pred minutou som vám povedal, prečo. Či neveríte, že je to pravda?“„Zlá pravda pre vás,“ riekol Defarge so svrašteným obočím a hľadiac uprene pred seba.„Naozaj, som tu ztratený. Tu sa všetko robí bez uváženia, tu je všetko také zmenené, také prenáhlené, neslušné, že som cele ztratený. Chcete mi troška pomôcť?“„Nie,“ vetil občan Defarge, vždy hľadiac strnule pred seba.„Chcete mi odpovedať na jedinú otázku?“„Snáď. To závisí od povahy tej otázky. Opýtajte sa.“„Či z toho väzenia, do ktorého ma tak nespravedlive vrhli, budem môcť mať nejaký slobodný styk s vonkajším svetom?“„Uvidíte.“„Úfam sa, že ma tam nepochovajú bez rozsudku, bez toho, že by mi dali možnosť obrany?“„Uvidíte. No a potom čo? Predtým iní ľudia podobne sa dostali do horších väzení.“„Ale nikdy nie mojím prispením, občan Defarge.“Občan Defarge mu odpovedal chmúrnym pohľadom a kráčal vedľa neho v umienenom mlčaní. Čím hlbšie sa noril do tohoto mlčania, tým väčšmi bledla nádej — aspoň tak si myslel Darnay — že by ho mohol trošku obmäkčiť.„Je to pre mňa nadmieru dôležité (vy to viete, občan, azda lepšie ako ja, nakoľko dôležité), aby som to mohol dať na vedomie Mr. Lorrymu z Tellsonovskej Banky, anglickému pánovi, ktorý je teraz v Paríži, ten púhy fakt, bez hociakého vysvetľovania, že ma vrhli do väzenia La Force. Urobili by ste mi to?“„Neurobím za vás zhola nič,“ odpovedal zaťate Defarge. „Mojou povinnosťou je slúžiť vlasti a ľudu. Som sprisahaným služobníkom obidvoch — proti vám. Neurobím za vás zhola nič.“Darnay cítil, že prosiť ho ďalej je cele beznádejnou vecou a okrem toho cítil sa urazeným v osobnej hrdosti. Ako tak kráčali v tichu, musel zbadať, nakoľko ľudia navykli vidieť isť ulicami zajatých. Ani len deti si ho nevšímaly. Niekoľko chodcov sa obrátilo a niektorí z nich mu ako aristokratovi pohrozili prstom; vcelku vidieť dobre oblečeného človeka isť do väzenia považovali práve za taký zjav, ako keď robotník v pracovných šatách šiel do roboty. V jednej úzkej tmavej a špinavej uličke, ktorou šli, rozčúlený rečník, stojac na stoličke, rozčúleným poslucháčom vykladal o hriechoch, ktoré spáchal na ľude kráľ a panovnícka rodina. Z niekoľkých slov, ktoré mimochodom zachytil, dozvedel sa Charles Darnay, že kráľ je vo väzení a že všetci zahraniční vyslanci opustili Paríž. Na ceste (okrem Beauvais) nepočul nič. Eskorta a všeobecná ostražitosť ho cele osihotily.Teraz už vedel, že sa octnul v tom najväčšom nebezpečenstve, ktoré vzniklo od toho času, ako odišiel do Anglie. Ba už vedel aj to, že nebezpečenstvo sa okolo neho vzmáhalo vždy rýchlejšie a rýchlejšie. Musel si priznať, že by sa nebol vybral na túto cestu, keby bol mohol predvídať udalosti niekoľkých dní. Ale jeho predstavy neboly také chmúrne, akými by sa mu boly zdaly v svetle pozdejších čias. Hoci akou chmúrnou bola budúcnosť, bola neznámou a jej chmúrnosť predsa len dopúšťala nejakú neistú nádej. O desnom vo dne a v noci trvajúcom vraždení, ktoré malo poznamenať krvavým znamením požehnané obdobie žne prv akoby ručička hodiniek bola opísala niekoľko kruhov, vedel práve tak málo, sťaby bolo malo nastať až o stotisíc rokov. „Novonarodená, La Guillitonou nazývaná žena“ bola mu temer neznáma práve tak, ako aj väčšina národa. Tie hrozné činy, ktoré čoskoro maly byť vykonané, ešte sotva skrsly v modzgu ich vykonávateľov. Ako by boly mohly mať miesto v hmlistých tuchách nežnej duše.Že bude mať účasť v nespravedlivom väznení, v surovostiach a v krutom odlúčení od ženy a dieťaťa, to predvídal temer s istotou, ale okrem tohoto nebál sa s určitosťou ničoho. Jeho um sa zaoberal takýmito myšlienkami, ktoré sú dosť trapné, keď niekoho vedú do nádvoria hrozného väzenia a nimi zaujatý prišiel do väzenia La Force.Človek s opuchnutou tvárou otvoril ťažké dvere, ktorému ho predstavil Defarge so slovami „Emigrant Evrémond.“„Kýho čerta! Koľko ich ešte bude!“ zvolal človek s opuchnutou tvárou. Defarge prevzal od neho potvrdenie bez toho, že by si bol všimnul výkriku a odišiel s dvoma druhmi patriotmi.„Kýho čerta, vravím znova!“ zvolal žalárnik, ktorý ostal sám so ženou. „Koľko ich ešte bude!“Žalárnikova žena nevediac, čo má vetiť na túto otázku, povedala len toľko: „Treba byť trpelivým, drahý môj.“ Keď zazvonila, vstúpili traja klúčiari, opakovali jej radu a jedon z nich dodal: „pre lásku ku Slobode“; na tomto mieste táto poznámka znela zrovna neprístojne.Väzenie La Force bolo hrozným, špinavým väzením, ktoré páchlo nezdravotou úžasných snov. Je zvláštne, ako rýchlo možno zbadať na takýchto zle opatrovaných miestach výpary uväznených snov!„Tiež do tajného!“ Hundral žalárnik, pozrúc na popísaný papier.„Ako by všetko nebolo preplnené do prasknutia.“Nadurdene nabodnul papier na ihlu a Charles Darnay čakal na ďalšie radosti pol hodiny: s času na čas chodil hore dolu v mohutne klenutej chyži, zavše odpočívajúc na kamennej lavici; nechali ho tam schválne, aby si hlavný žalárnik a jeho podriadení dobre zapamätali ťahy jeho tváre.„Poďte,“ povedal konečne hlavný žalárnik, berúc kľúče, „poďte so mnou, emigrant!“Šiel za ním v chmúrnom pološere väzenia, chodbami a schodmi, za nimi sa s rachotom zatváralo veľa dvier, kým prišli do veľkej, nízkej, klenutej miestnosti, ktorá bola preplnená väzňami obojeho pohlavia. Ženy sedely pri dlhom stole, písaly, čítaly, plietly, šily a vyšívaly; mužskí zväčša stáli za ich stolicami, buďto chodili hore-dolu po chyži.S instiktívnym družením myšlienok, ktoré je väzeňskou vlastnosťou, pripomínajúcim priestupok a prečin, prichodzí sa desil tejto spoločnosti. Keď akoby na povel so všetkými jemnosťami spôsobov doby a s všetkými okúzlujúcimi bájmi a zdvorilosťami spoločenského života všetci vstali a zdravili ho, zdalo sa mu, že tento výjav v nepravdepodobnosti prevyšuje jeho dlhú jazdu na koni.Tieto jemnosti sa natoľko líšily od spôsobov a chmúrnosti väzenia a tak príšerne pôsobily v prostredí špiny a biedy, že sa Karlovi Darnaymu zdalo, že stál medzi mŕtvymi. Všetci sú tu duchmi! Duchmi krásy, duchmi vznešenosti, duchmi elegancie, duchmi hrdosti, duchmi frivolity, duchmi vtipu, duchmi mladosti, duchmi veku, čakajúci na to, aby ich odstránili s tohoto opusteného brehu, všetci hľadeli na neho očami, ktoré zmenila smrť, ktorou umreli vtedy, keď sem vstúpili.Zmeravel a stál nepohnute. Pri ňom stojací a ostatní okolo neho sa pohybujúci žalárnici pri riadnom vykonávaní povinností boli by bývali zovňajškom dosť prijateľní, ale pri porovnaní mimoriadne kontrastovali so smútiacimi matkami a prekvitajúcimi dcérami, taktiež s tam sa nachádzajúcimi zjavmi koketných, mladých krások a so zrelými paniami jemnej výchovy, že tento výjav zo sveta tieňov, tvoriaci pravý opak každej zkúsenosti a pravdepodobnosti, cele omámil pozorovateľa: Iste sú všetci duchmi! Dlhá, nepravdepodobná jazda iste pri ňom vyvolala chorobu a tá ho zaniesla sem medzi tieto chmúrne tône!„Menom tu shromaždených druhov v nešťastí,“ riekol jedon pán dvorného zjavu a chovania, idúc napred, „mám česť pozdraviť vás v La Force-i, a prejavujem vám sústrasť nad nehodou, ktorá vás sem priviedla. Želám vám, aby sa čím skôr šťastne skončila! Inde by to bolo bezočivosťou, ale tu nie je ňou, opytovať sa na vaše meno a postavenie!“Charles Darnay precitnul a dal žiadané objasnenia najprimeranejšími slovami.„Úfam sa však,“ riekol pán, sledujúc očami cez chyžu kráčajúceho hlavného žalárnika, „že nie ste v tajnom?“„Nechápem smysel toho výrazu, ale počul som ho vysloviť.“„Ach, koľká škoda! To je nám veľmi ľúto! Ale vzmužte sa; niekoľko členov našej spoločnosti bolo na začiatku v tajnom, ale to trvalo len veľmi krátky čas.“ Potom dodal povýšeným hlasom, „oznamujem spoločnosti, ide — do tajného.“Keď Charles Darnay kráčal cez chyžu k veľkým dverám, pri ktorých na neho čakal žalárnik, zavznel šum sústrasti a veľa hlasov, — zpomedzi ktorých slyšateľné boly mäkké a súcitné ženské hlasy — želalo mu všetko dobré a posmeľovalo ho. Pri mrežových dverách sa obrátil, aby srdečne poďakoval, dvere sa zatvorily a výjav zmiznul zpred jeho zraku navždy.Vrátka sa otvorily na schody, ktoré viedly do hora. Ked vystúpili už po štyridsiatich stupňoch (stačilo pol hodiny, aby ich väzeň spočítal), žalárnik otvoril nízke čierne dvere a vstúpili do prázdnej celly. Bola síce chladná a vlhká, ale nebola tmavá.„To je vaša,“ riekol žalárnik.„Prečo som v samoväzbe?“„Ako to ja mám vedieť?“„Môžem si kúpiť pero, černidlo a papier?“„O tom som nedostal úpravu. Navštívia vás a potom si to môžete žiadať. Predbežne si môžete kúpiť potravu a nič iné.“V celle bola stolička, stôl a slamník. Keď žalárnik pred odchodom skúmave obzrel tieto predmety a štyri múry, mysľou väzňa, ktorý sa opieral o stenu, preletela fantastická predstava, že tvár a postava žalárnika bola tak neprirodzene napuchnutá, ako by bol vodou naplneným utopencom. Keď žalárnik odišiel, pomyslel si zadumane: „Som taký opustený, ako by som bol umrel.“ Potom zastal, zahľadel sa na slamník a odvrátiac sa s ošklivosťou, pomyslel si: „A medzi týmito mrviacimi sa červami nachádza sa telo v prvom stave po smrti.“„Je päť krokov dlhá, štyri a pol široká, päť krokov dlhá, štyri a pol široká.“ Väzeň chodil v celle sem a ta, premeriavajúc ju, kým ruch ulicu znel, ako dusený zvuk bubnov, do ktorého sa zavše zamieša divý výkrik. „Robil topánky, robil topánky, robil topánky.“ Väzeň znova premeriaval miestnosť a kráčal rýchlejšie, aby odklonil myseľ od opakovania posledných slov. Mátohy zmizly, keď sa zavrely dvere. Bol medzi nimi zjav jednej čierno oblečenej panej, ktorá sa opierala o výklenok okna, papršlek padal na jej zlaté vlasy, a podobala sa… „Pre Boha, nechže jazdím zase cez osvetlené dediny, v ktorých bdejú všetci!… Robil topánky, robil topánky, robil topánky… Päť krokov dlhá, štyri a pol široká.“ Kým sa z hlbín jeho mysle vynorovaly a vírily takéto trosky, väzeň kráčal vždy rýchlejšie a zatvrdile spočitoval a spočitoval: hluk mesta sa zmenil — ešte vždy zavznieval ako dusený zvuk bubnov, ale nad ním sa vznášalo kvílenie známych hlasov. —	Dickens_Povest-dvoch-sidelnych-miest-Kniha-tretia-V-stopach-burky.html.txt
FuksiPo ústupe rakúsko-uhorského vojska zo Srbska prišiel koncom decembra roku 1914 jeden delostrelecký pluk do našej dediny. Prenesené útrapy zračili sa na vychudnutých, zmučených a zarastených tvárach mužstva, ako tiež aj na hodne ošumelom a zablatenom obleku. Ale najväčšmi sa poznalo utrpenie na koňoch. Každý deň tiahli popred môj byt v neprehľadnom rade kone, vedené vojakmi na dennú prehliadku. Rosinante bol proti ním opravdovým tátošom. Boli ony v pravom zmysle kosť a koža. Hrozne vyzerali najmä ťažké stýrske kone. Ich objemné kĺby a rebrá, ako aj chrbtová kosť, vyčnievali ostro spod kože. — Ohromné ich kopytá boli v nápadnej nesúmernosti s vycivenými rebrami. Tenký, schudnutý krk akoby nebol vládal niesť ťarchu mohutnej hlavy, bol zvyslý nadol. Chvosty a hrivy boli im očupané; poniektorým trčalo len niekoľko srstí. — Na krku, kde im chvost priliehal, ako aj na bokoch, mali od trenia štverieň rany až do mäsa siahajúce a aj na dlaň široké. Mnohým z koní zase sa dopukali kopytá. A to všetko trpeli ticho, nemo, bez stonu.Opravdové „nemé tváre“. A práve toto tiché, nemé utrpenie dojímalo ma zakaždým, keď som ich vídal pred mojím bytom vliecť sa, s námahou vyťahujúc si nohy z hlbokého blata, ktoré za každým vykročením pukalo, ako keď gazdiná miesi cesto na chlieb.Na samom ostatku, dosť obďaleč za svojimi súdruhmi, vliekol sa horko-ťažko pekný kôň červenkavo-žltej srsti. Bol ešte v dobrom mäse a nápadne dobrého vzrastu. — Zvedavo som pozrel naň. Nevedel som si vysvetliť príčinu, pre ktorú sa tak vlečie. Vojak ho viedol za obodzu. Vše ho pošibkal, — viac len pohladkal koncom povrázka, a pritom ho nápadne nežným hlasom poháňal napred.— Napred len, Fuksi, napred! — pobádal ho sprievodca.Fuksi na výzvu potiahol si so zrejmou námahou nohy a urobil dva kroky napred.Zastal som.— Škoda ho, taký pekný koník.— Veru ho je škoda, — odvetil mi priateľsky vojak. V celej batérii nebolo mu páru. Na začiatku vojny bol hoden aj 1400 korún. A teraz vidíte, čo je. Ale zato je figliar. Tak sa mi zdá, že sa pretvaruje, ako starý, už prevydrený vojak. — Usmial sa, akoby sa bol tešil na fígľoch Fuksiho. — Ale ináč má za čo byť zmorený, lebo keď bolo treba ťarchu ťahať, alebo zo závozu vytiahnuť, taktiež, keď sme do vrchu delá ťahali a keď už druhé kone nedovladovali, vše sme zapriahli Fuksiho, aby pomohol. Chudák, namáhal sa, kým vládal. Ale spiatky už nič nebolo z neho, len tak sme ho uviazali o voz. Chudák, dosť ráz aj premrzol a v posledné dni nedostalo sa mu ani krmu.Zase ho pošibal koncom obodze a ponúkal ho k ďalšiemu kroku.— No len sa ďalej, starý kamarát, pohniže sa a nepretvaruj sa, veď ja viem, že ti je nie najlepšie, — prihováral sa mu a ťahal ho za obodzu napred.Fuksi sa nepohol.— Hľa, vidíte, aký je. A keby ste ho boli poznali pred niekoľkými mesiacmi. Samý oheň. Za minútu nepostál, ustavične mu krv hrala v žilách, lebo viete, on je z grófskej stajne. Čože, tam mu bolo dobre: mal opateru, obroku nadostač, a keď robil, nuž na grófskom majetku sa statok nepresíľa, ba ešte sa mu aj tá pocta stala, že raz mu samá grófka podala cukor na dlani, — vyprával mi ďalej dôverne o ňom. Badalo sa, že bol rád, keď mohol o ňom rozprávať.Ale nemal som času na dlhšie úvahy o márnostiach sveta tohoto, a preto nechal som Fuksiho aj s jeho sprievodcom tam a ponáhľal som sa za svojou robotou. Minuli asi tri hodiny, keď som sa vracal domov. Už som bol aj zabudol na koňa, keď tu vidím pred mojím bytom stáť hŕbu ľudí.„Muselo sa niečo nedobrého pridať,“ pomyslel som si znepokojený. Zrýchlil som krok. Prišiel som ta, i videl sem Fuksiho ležať v blate na ulici. Vše zodvihol hlavu, pohol prednými nohami, akoby chcel vstať hore, lež zadná časť tela sa mu nepohla. Po tomto úsilí klesla mu hlava nevládne na zem. Bezprostredne pri ňom stál bezradne ten istý vojak, ktorý až ho sem doviedol. Niekoľko krokov od neho, opretý o morušu, díval sa na Fuksiho delostrelecký kapitán. Bol u mňa ubytovaný. Ako ma zbadal, pristúpil ku mne a povedal mi:— Odpusťte, že sa prihodila takáto nepríjemnosť. Mrzí ma, že sa to stalo práve pred vaším domom.— Nech vás to nič nemrzí, pán kapitán, nehoda sa stáva a najmä v takýto čas. Kto môže za to?— Veru, — odvetil, — my sme už zvyklí na takýto pohľad, veď sme videli takmer ustavične od päť mesiacov oveľa hroznejšie prípady, — oj, oveľa hroznejšie. — Za okamžik zahľadel sa pred seba, akoby významnejšie udalosti boli prebehli mu pamäťou.Pristúpil som k Fuksimu a poťapkal som ho po krku. Uprel na mňa svoje veľké čierne oko a potom zase počal si dvíhať prednú časť tela. No márne sa namáhal, lebo mu zase bezvládne klesla hlava na blatnavú polozmrznutú pôdu.— Chudák, koľko trpí, — hovoril som, — akže bude zadlhšie ležať na studenej vlhkej zemi, tak sa ešte väčšmi prechladí. Bolo by dobre, keby mu postlali slamu a ho poňvou prikryli.— Už som rozkázal, — znela odpoveď kapitánova.A opravdu, o malú chvíľku na to, už niesol jeden vojak hodnú viazanicu slamy, druhý zas za ním dve poňvy. Slamu pekne popchali pod Fuksiho, ešte ho ňou aj po vrchu posypali a potom ho poprikrývali poňvami, takže mu z nich len hlava trčala von. — Na to prišli dvaja mladí regrúti, Česi, aby ho strážili a prikryli, akže by sa skopal. Zamieňali druh druha každé dve hodiny.Kapitán aj ja vošli sme dnu do bytu. Ľudia sa tiež rozišli, takže Fuksi zostal sám aj so svojím strážcom na ulici.Pred večerom išiel som ho zase pozrieť. S potešením som pozoroval, ako Fuksi ležiacky chrúmal obrok z vrecúška, ktoré mu bolo na krku zavesené. Zohol som sa a odkryl som trochu poňvu. Pod poňvou pocítil som príjemnú teplotu. Kôň sa teda zohrial.— Do rána vstane, — prihovoril som sa k vojakovi.— Aj ja tak myslím, je už veselší, — odvetil.Len čo dopovedal, tu sa Fuksi vzoprel na predné nohy a predná časť tela sa mu zodvihla. Už som sa nazdal, že vstane hore, keď tu zase spadol naspäť, lebo zadné nohy zostali mu úplne nevládne a on zase spadol, a to už nie na postlané miesto, ale ďalej, na holú, studenú, zmrznutú zem. Vojak zhrnul slamu, popchal ju pod neho a zase ho pečlive poukrýval. Kôň zostal ticho, nehybne ležať.Ráno, keď som vyšiel na ulicu, videl som nášho koníka zase ďalej posunutého ležať. Zrejmé bolo, že aj v noci namáhal sa vstať hore. Ale preto bol starostlivo prikrytý, tak ako aj večer, len v tom bol rozdiel, že mu pokrov zhrubol a obelel vrstvou čerstvo napadaného snehu.Koník ležal tak do poludnia a bol ustavične obstúpený deťmi a okoloidúcimi ľuďmi. Poslední vyslovovali rozličné mienky o tom, či sa ešte zozbiera, a či zahynie. — Medzi nimi bol aj jeden mladý gazda. Pozdával sa mu kôň, bol by ho rád dostať.— Eh, čo, — odvetil jednému, ktorý pochyboval o vyzdravení Fuksiho, — čo vy viete! Len keby sa on dostal do mojich rúk, uvideli by ste, či by sa nezotavil. Taký by bol z neho kôň, že len. O týždeň by som už slamu vozil na ňom domov. Ja viem, čo mu chybí. Je prechladnutý. Veď by som ho ja zohrial, a keby ešte bol chovaný, ako dochodí, tak by ste sa len počudovali.Po obede prišli dvaja vojenskí zverolekári k nemu. Pichali mu nejakým nástrojom do stehna. Zistili, že mu je zadná časť tela už bezcitná, zmŕtvelá. Aby sa netrápil, chceli ho dať zastreliť. Mladý gazda bol tiež tam prítomný, prosil ich, aby mu ho predali, že sa on chce pokúsiť ešte ho vyliečiť.Po krátkej rozmluve medzi sebou boli mu náklonní predať, ale len pod tou podmienkou, akže ho nebude trýzniť.— Ale, bože chráň, ba naopak, budem ho ošetrovať, ako len najlepšie môžem. Len jedno si žiadam, aby mi ho nevzali, akže si ho vyliečim.— Toho sa nebojte.— A čo pýtate zaň?— Je nie na vyliečenie, teda len to, čo koža stojí.— Tak prosím, dám 10 korún, lebo ja budem mať s ním aj výdavky, aj robotu, — a k tomu ani za kožu viac nedávajú.— Ej ver dávajú, proším ponížene, dávajú aj 16, aj 18 korún, — zvolala Cigánka, ktorá čujúc mrcinu, okolo Fuksiho už hodnú chvíľu obchádzala. — Prirodzená závisť vzbudila sa v nej nad tým pomyslením, že by gazda mohol tak lacno prísť k takému koňovi, ktorý by stál možno aj vyše 1000 korún, keby bol zdravý. A teraz on má ho dostať za 10 korún. Ak by ozaj mohlo byť ešte niečo z neho, takú kúpu by im on predchytil.— Ale prosím, neverte jej! Čože tá, — zvolal namrzene kupec a hrozne zazrel na Cigánku.— Veru, prosím ponížene, to je tak, ako hovorím. Desať korún je málo, ja dám tiež toľko, ešte aj viacej.— No tak dám štrnásť korún, — a vytiahol z vačku peniaze, podával ich chvatom zverolekárom.— Dobre, váš je. Peniaze oddáte do vojenskej kancelárie. — Dali mu ešte písmo a potom sa vzdialili.— Ale žeby ste koňa netrápili, — prikazovali mu ešte idúcky.— O to nemajte starosť, pánovia, tak ho opatrím, ako len najlepšie, — uisťoval odchádzajúcich, potom ale nelenivý ponáhľal sa do blízkeho sklepu a kúpil sklenicu denaturovaného liehu. Za amen bol s ním naspäť. Zo slamy urobil si vecheť. Nalial na Fuksiho niečo liehu a začal ho takou chuťou trieť, že sa mu až kečka parila.Koník následkom trenia stal sa zase rezkejším. Vzoprel sa prednými nohami, a to silnejšie ako predtým, ale zakaždým zase padol na zem.— Či vidíte, aký je už rezký, — hovoril zadychčane a neprestával ho trieť, a to ešte rýchlejšie. Potom ale povedal okolo neho stojacim chlapom: — Viete čo, zodvihneme ho a odvedieme ho do mojej stajne.— Ale ako, keď je ťažký, k tomu by bolo treba ešte raz toľko chlapov.— Ale načo toľko, — prehovoril Ondrej Dubina, plecnatý a svalnatý chlap. — Jano a ty Paľo, zabehnete ku mne pre drúky. Podložíme ich pod neho. Vy štyria, — ukázal ešte na dvoch, — budete ho drúkmi dvíhať, ja ho chytím za chvost a ty, — obráti sa k majiteľovi, — budeš ho držať za šiju.Tak sa aj stalo.Štyria ho mukou dvíhali drúkmi a Dubina za chvost, a to takou silou, že sa mu mali žily puknúť i na sluchoch, tak mu napuchli. Okrem toho, ešte som sa v každom okamžení obával, že mu Fuksiho chvost zostane v hrsti trčať, vytrhnutý až od koreňa. Konečne podarilo sa im postaviť ho na nohy. Majiteľ prehodil mu na hlavu ohlávku a počal ho ťahať za ňu. Dvaja chlapi podopierali ho z jedného, druhý zase z druhého boku, aby sa nevyvalil. Dubina ho tisol napred od zadku.Koník na velikú radosť gazdovu aj okolostojacich pohol sa napred. Pravda, biedny to bol krok, ale predsa bol.— Počkajte len, aký ešte bude z neho kôň, len nech ho zohrejem a krú do kolobehu dovediem. Budem ho chovať ako pavúka. Čo si len zažiada, všetko mu dám, či viku a či ďatelinu. Obročiť ho budem kukuricou, nech príde do mäsa. Akože aj môže byť inakší, keď on mesiacov stajňu nevidel? Chúďa, od koľko týždňov žilo len na žitnej slame, aj to ak bola k dostaniu. Či tí vedia, čo načim? Oni by hneď zastreliť. No ja sa ešte potrápim, — rozhovoril sa natešený gazda.— Ale ti ani šťastný nebude, akže nedáš oldomáš, — prehovoril jeden z pomocných chlapov.— O to nemajte starosti, len by sme ho do stajne dostali.A dostali ho.Tam ho pekne priviazali k jasliam a aby od slabosti nepadol, zabili do hrady dva železné kliny napred, druhé dva zase nazad. Pod predné a pod zadné nohy pod slabinu podložili mu po jednom širokom remeni zo štverieň. Na remene priviazali povrazy a pripevnili ich na kliny, takže Fuksi viac visel na remeňoch, ako čo stál. Po tejto práci jeden z chlapov zabehol ku studni, aby napojil Fuksiho z vedra, druhý zase vytiahol zo stohu za náručie strukovitej viky a položil ju do rebrín. Počas tejto práce ani jeden nezabudol ho potľapkať po šiji a prejsť mu dlaňou po chrbte.Fuksi trochu sa napil z vedra, ale ku vike ani nečuchol.Medzitým gazda šiel do pivnice, aby natočil víno do objemného skleneného krčaha.— Ej, brat Ondriš, mne sa všetko zdá, že tento kôň nikdy nebude do voza priahaný, — prehovoril jeden z prítomných chlapov a pritom veľmi pochybne pokyvoval hlavou.— Prečo by nie, veď kráčal, a keď si oddýchne.— Daj pokoj, keď už ani viku nechce, ani vody sa z chuti nenapije, tak je to nie dobre, veď si videl, že len čo si papuľu omočil.— To je ešte všetko nič: kôň je zmorený, zoslabnutý, tak je to preto. Ozaj, či by si radšej ďateliny nezajedol? — Zabehol po ňu a o chvíľu už bol s náručím vonnej, suchej ďateliny. Položil pred koňa do jasieľ. Kôň ju trochu ovoňal, ale sa jej ani nedotkol.— Nechcem prorokovať, ale skôr pôjde ten na židov pôjd, ako…— Ale netáraj, veď ti nemôže hneď mirgať, veď vidíš, že je celý zmorený. Musí si vydýchnuť! — hovorí gazda. — Radšej si vypite za unúvanie, čo ste mali s ním. Pozrite, až iskry mece, — a podvihol krčah ku svetlu. A ozaj, víno, sriemsky šiler, až sa tak ligotalo čistým červenkastým jasom. — Sám som išiel poň do Sriemu. Tam vo vinici nakúpil som hrozno. Sám som si ho doma pomúľal, takže ani len božia rosička nepadla naň. Nastalo: na zdravie, a daj bože, aby bolo šťastné, čo sme teraz počali. — Napil sa a podal pri ňom stojacemu Dubinovi.Dubina sa nedal dlho núkať. Vzal krčah do ruky, druhou ho pohladkal, potom zazdravkal na zdravie Fuksiho i gazdovo, aby posledný mohol na ňom zadlho a šťastlivo robiť. Na to potom pomaly priložil pyštek k ústam, zažmúril oči, hlavu nazad nadhol a za hodnú chvíľu zostal v takom položení. Nebadalo sa na ňom, že by bol niečo robil, len po pohybe ohlodka gágorovho sa dalo asi šípať nemalý počet glgov, o čom aj tá okolnosť dosvedčovala, že krčah zakaždým pohybom ohlodka trošku sa podvihol, a to vždy na značnú ujmu jeho obsahu. — Konečne pyštek krčaha odtrhol od úst a podal krčah susedovi.— Ej ha, či je len dobrô, — prichvaľoval si Dubina. — No, vieš čo, ale aj môžeš, lebo keď som ho dvíhal za chvost, tak som musel všetku silu vynaložiť. A ja sa veru ťarchy tak ľahko nezľaknem, ale to mi už bolo predsa až do vyše. Nuž ale budeš mať koňa, že len tak môže byť. Veď je len prechladnutý. Trochu mu treba žilu seknúť a potom len dobre chovať, tak zase príde k sebe.— Aj ja tak vravím, — súhlasil Ondrej Sklabina, — len treba trpezlivosti.Pod tým časom prišla aj žena aj deti do stajne a obzerali koňa.— Ja neviem, načo si to berieš na krk takú kaliku, — dohovárala mu. — Len ti požerie drahý krm, a predsa nič nebude z neho. Veď je ten skrz prehriaty a poprechládzaný.— Ale čo sa ty pletieš do toho, do čoho sa nerozumieš, hľa, tam máš pod pecou kolovrátok, alebo krosná, ale kôň, to je nie pre teba. Počkaj len tak o mesiac, alebo o dva, ako si budeš hrdo sedieť pri mne na koči, keď nás bude Fuksi viezť ani vo víchre. Každý si ťa obzrie a bude rozmýšľať, že čia je to gazdiná, čo sa tak hrdo vezie.— Ale len by si nevyhutoval, — zasmiala sa veselo, — nebolo by od veci, ale ja sa predsa len obávam.— Ty sa vždy bojíš.— Nuž keď tak smutne stojí a nič nežerie.— Akože ti má stáť? A vieš: Z duba spadol, oddýchol si.— No, veď no, nechže žije, — a odišla.— Viete, to je tak s tými ženami, — hovoril gazda trochu znechutený a robil zo slamy vecheť, — nikdy sa im nepáči, čo chlap spraví, alebo čo kúpi. Na všetkom nájdu nejakú chybu. Ale poslúžte sa za ten čas, idem ho trochu zase poroztierať. — Vzal lieh, nalial na koňa a začal ho trieť.Koník sa pohol.— Hľa, vidíte, či je nie hneď čerstvejší? — hovoril rozradostený a vzal prázdny krčah, išiel ho naplniť do pivnice.V teplej stajni a pri dobrom vínci chlapom sa výtečne darilo. Posadali si, kde kto mohol a rozhovorili sa. Reč sa točila hlavne okolo Fuksiho. Jeden radil to, druhý iné.— Nechajte to na mňa, — hovoril gazda už cele zadychčaný od trenia. — Či vidíte, ako som ho rozohrial? Už mu od potu začína aj srsť vlhnúť. Teraz ho ešte prikryjem teplým pokrovcom a nech sa dobre vyparí. A ak by ani to neosožilo, tak mu dám zajtra seknúť žilu. — No, len si vypite.— Veď by sme si aj, ale z čoho keď už vypáchlo.— A prečo nepoviete? Už by som bol aj zabudol. — Zase vzal krčah, aby o krátky čas vrátil sa už s plným.Čím viac pili, tým boli živší, veselší. Zdravkanie a vychvaľovanie koňa nemalo konca-kraja. Potom ešte pospomínali všetky konské príbehy: ako kto koňa kúpil, ako bol oklamaný, lebo kúpil zdravého a predal kachovitého; ako sa potom pravotil, a napriek tomu, že mal jasnejšiu pravdu od slnca, predsa prehral pravotu, lebo, ako je známe, niet spravodlivosti na zemi. Prišiel do spomienky aj báťa Ondriš Metličkár — pán boh ho osláv — to bol múdry človek, a čo vedel kone liečiť! — Desať zverolekárov dovedna to nevedeli, čo on. Tí len, keby im ľudia len vždy platili.— No, aj tí dvaja vojenskí, už ho chceli zastreliť, a čože mu chýba? — vravel rozhorlene práve ten, ktorý ešte pred chvíľou pochyboval najväčšmi o jeho uzdravení. — Či nestojí? Aha! Ale viete, keď je už skrzeva neho tento oldomáš, dochodilo by, aby sme sa aj s ním kucli. — A pristúpil k Fuksimu aj s krčahom.— No, Šárgo, či ako sa voláš, ako by si bol z dreva vytesaný, ani len hlavou nepokývneš, ani chvostom nemrdneš,— preriekol gazda už tiež rozveselený a pristúpil k Fuksimu.— Ale ja viem prečo, — pokračoval, — môž byť ťažká si na nás, že sme naňho zabudli. Ak chceš, môžeš si aj ty upiť, nechže aj tebe prejde po živote. Možno bude ti to práve aj na osoh, keď ťa tam dnu rozohreje. Nože mu otvor papuľu a trochu podvihni.Chlap, ktorý pred chvíľou zdravkal Fuksimu, urobil to, čo mu bolo povedané a gazda mu vlial do pažeráka glg vína.— Tak, aby si aj ty pamätal, kedy som ťa kúpil. Povstal smiech a veselá vrava.Práve keď odchodil s prázdnym krčahom od koňa, prišla mu dnu žena. — Hneď pochopila čo sa stalo.— Ale, ľudia boží, čo to len robíte? Ešte aj koňa napájate! Veď keď už vy užijete, to ešte obíde, ale ešte aj koňovi lievať víno, to už len nedochodí, veď to predsa stojí peniaze — a potom len ho tak vylievať…— Ale ženička, len sa nehorši, veď to, — vieš, ako liek. — Možno, že mu bude práve osožiť.— Ďakujem ja pekne za taký liek. Ale už je čas aj na spanie, a nie len na hajdákanie. Zajtra ráno treba zavčasu ísť mlieť do mlyna. Už je dosť pozde. Hajde, chojte už spať.— Ale veď sa len trochu ešte…— Dosť už bolo, treba ráno ísť do roboty, a nie potom ležať a stenať, že tak a tak, hlava sa mi pukne.Chlapi, keď videli, že gazdiná začína tratiť trpezlivosť, zobrali sa voľky-nevoľky domov a gazda si tiež išiel ľahnúť.#CIARA#Na druhý deň, ešte sa nepočalo ani brieždiť, keď tu gazda vstal hore, rozžal lampáš, prehodil si cez plece kožuch a stokol si nohy do papúč a tak išiel do stajne pozrieť, čo robí Fuksi. Len čo dvere otvoril, tu sa zarazil od ľaku. Kôň v pravom slova zmysle visel na remeňocb. Zadné nohy mu boli akoby kŕčom vystreté nazad a prednými kopal do spodnej čiastky jasieľ od muky, krk mal vystretý napred a hlava mu bola takmer vyvrátená. Oči mu boli tak vyduté, akoby chceli každý okamžik vyskočiť z jamôk. Z hrtana sa mu dralo strašné chrčanie.Akonáhle sa prebudil z ustrnutia, vbehol do izby, zavolal si ženu, vzal nôž a rýchle začal prerezávať povrazy. Telo Fuksiho padalo na zem. Tam potom ešte v posledných mukách za hodný čas metal nohami, chrčal, konečne dokonal.— Vidíš, či som ti nevravela, že by si mi do domu nevodil takú mrcinu, — dohovárala mu žena. — Teraz máš aj trovu, aj škodu, a na dôvažok ešte aj oštaru. Bolo nám to načim?!— Daj pokoj, čo len škoda, tej nebude veľa. Za kožu dostanem čo len 12 korún. Pravda z toho Cigánom za odranie dám ešte 2 koruny a potom mäso rozsekám čo len po 30 halierov pre svine, lebo vieš dobre, že ony to veľmi chcú, a najmä kŕmniky, ktoré nechcú žrať, dostanú zase chuť do žrádla. Týmto činom sa mi aj to vynahradí. Len aby som oldomáš oželel. — Ja reku, že bude niečo z neho. No nič to zato, veď sa aj bez neho obídeme, — potešoval ženu, ale mu zato ľúto bolo koňa a škrelo ho aj to, že mu liečenie tak nešeredne zlyhalo.Ako povedal, tak sa aj stalo.Cigáni Fuksiho odrali, mäso rozsekali, lepší kúsok si pre seba nechali, ostatné bolo rozpredané medzi ľuďmi, a to pre svine.Tak skončil Fuksi svoju kariéru. Začal pri grófovi, pokračoval na poli slávy, na bojišti, a dokončil beh svoj životný vo svinských vnútornostiach. — Ináč posledné je nie horšie od čriev vranacích a havranových, lebo keď povážime, že z jeho tela nie nepatrná čiastka prejde do svinskej krvi a tam sa zase pretvorí lebo na masť, alebo na mäso, toto ale zase ľudia užijú. Takýmto činom dostanú sa čiastky z pozostatkov jeho aj do tela najdokonalejšieho stvorenia a budú v ňom tvoriť podstatný ráz konskej usilovnosti, trpezlivosti a — nemej tváre.Takýmto spôsobom aj Fuksi dosiahne istú nesmrteľnosť a dokonalosť, hoci ani zďaleka nebude tak spomínaný, ako boli jeho slávni predchodcovia, ospevovaní od velikých básnikov z dávnominulých dôb.#CIARA#	Cajak_Fuksi.html.txt
Znělky, neb sonety. Oddělení I.1Aneb zhořte, ňádra, v plápol ztlete Jiskrou touto prudce rozžatou; Aneb zmaťte mysl přepiatou, Neb dél nelze krýti, co mne hněte. Dítě kojí kvítí, tebe, kmete, City vroucí více nematou, Muži žena krásný, odplatou Upřímnosti, věnec štěstí plete. Láskuliž jen mládi zavrci K hříchům smělby rozum šalbou mámen, Lásku, jak teď cítím na srdci? Takto lkám: anť ve dvou, v spanilém Strachu, zřím se loktech: „Nevěř, plamen Tento“ řkoucích — „jest tvým podílem!“2Nejkrásnější nade všecky ctnosti, Ctnost, jenž vlastní ctnosti zakrývá, Pohled, jehož krotkost stydlivá Jest jen větší zrádcem spanilosti; Srdce, jen mu trůn dej všemožnosti, Ráje po vší zemi rozsívá, Rtíky, z nichž se zdravý ozývá Rozum v liboplynné výmluvnosti: Ó, kde svítíš, hvězdo utěšená, Jsili vskutku, drahý předměte! Čili jen sen marný zlatých časů? I ne, žije! — žije? Libých hlasů Struny k chvále její zavzněte, Aj hle, mně je, mně je zaslíbená.3Jítili mám světem nejsiřejším? Mámli státi? Čili seděti? Jen chci cosi, ano věděti, Co chci, umem nelze denně mdlejším; Host tu kýsi hnízdo v nejtklivějším Stláti začal srdce poupěti; Bode, sladí: mám to trpěti? Či všem výhost péčem dáti zdejším? Teď lkám, slzy leje od žele, Hned jsou líce, oči veselé; Tesklím, plesám opět v dobu krátkou. Poshovte jen, milí přátelé, A vy mlčte, tváři kyselé, Nechejte mi tuto bolest sladkou.4Chtěl jsem pěti králů Českých trůny, Bratrů příchod, Vlastu s Libuší; Chtěl bič boží, kterak do kuší Střely klásti svoje učil Huny. Tatry zlaté, Tokaj, ticho luny Prst se tytýž hráti pokúší; Ale klamné vždycky do uší Mína jen a Mína znějí struny. Slohem prostým bájky, květy, říše Psáť se jmu, než pero svévolné Tahy jiné, jiné ruka píše. Ani řeč má s vůlí kráčeť neví, A co v spolku lidí nevolné Srdce kryje, kvapný jazyk jeví.5Z jara nech tě světí, líbý chládku, Večer s větve píseň slavíka, V létě ať se tebe netýká Perun hněvný, veda s živly hádku: Každou jeseň nechť i ze zůstatku Roucha tvého zlato vyniká, V zimě chraň tě zhouba všeliká, Strome svatý, lásce na památku. Ží jen, dávný děde, blízkou koje Oudů i let břímě studničkou, Aniž ostré pociť vraha zbroje: Nebs ty svědek, když mi ona troje Slova první všepla hubičkou: Věcně, věčně, věčně srdce moje!6Těžko, věřím, patřiť, když se v krásy Zlaté na Tatrách den obléká, Um se tu v cit, tělo člověka V peruť mění, v mdlé ach jeho hlasy. Mutno srdci, an mrak slunce hasí, Hrom tne bleskem dřeva stověká, Strašno, kdy rty Etna rozsmeká, Lká zem, bledne měsíc hvězdovlasý. Přece toto všecko snadno snesu, Ale pohled její nevinný, Tohoť nelze, leč se celý třesu. Její pohled! ó mlč, ó mlč, vtipe, Srdce mluv, jak jeden jediný Střely, světy, bohy do mne sype.7Není to zem, ani nebe zcela, Co se z tváři její vyskytá, Svatost je to v kráse zavitá, Duše božská v outlé cloně těla; Láskou pálá hned, hned jakby chtěla Vzhůru letnouť, city zamítá, Do ruk běží, aj, v blesk rozlitá — Světy hvězd jí plynou vůkol čela. Ba si tuším všudypřítomnosti Ode bohů samých půjčila, An mi vždy tkví v očích, v obraznosti. Ó, rci jen mně, družko rozmilá! Jsili trupel, ať si trudu spořím, Čili anděl, ať se tobě kořím.8Snadno bylo voliť Parisovi Jednu ze tří v řecké pustině, Když mu různem stály bohyně, Hnouce jeho krásou, mocí, slovy. Oči lehko snesou, když se nový Zlehka za darem dar vyvine, Zniklý v srdci druhým pomine Oučinek, an čas i místo hoví. Ale komu dáno směle zříti Tam, kde v těsném blesku směsice Všech krás duše, těla vůkol svítí? Já si oči rukou musím krýti, Anť se v jedné ona trojice Bohyň jedním rázem na mne řítí.9Krásný jest zvuk, který vychovaly Naukou prostou ruky přírody, Mnělbys, že se z křovin hospody Vlaských mistrů, síně z lesů staly. Krásnější však, jemuž v lidských daly Rtech již ceny kunsty svobody, Kde moc kladou zpěvu lahody V duše slov, by um i smysly jaly. Znám však zvuk, jenž kvete z živé růže, Nímž se onen bůh v nás hýbá túže, Zhoštěn jsa všech zemských okují: Slyším, slyším ho hle líbě znící, Když mi oči k očím, líce k líci Mína říká: „já tě miluji.“10Růži rovně, když se na úsvitě Lásky dříve z rosy napije, Pak svůj slunci šarlat rozvije, Tak je k zření ono krásné dítě. Jmění vlastních, nimiž v bolné sítě Srdce lapá, sama nečije, Před tím ruky vinné umyje V nevinnosti, koho raní lítě. Bezvědomě, v citech samostatných, Jako sama krása působí, Nechce chatry křiků neposvatných. Žel jen, že čas nad vší zemskou smělý Krásou panství sobě osobí, Trhej růži, přijdou slunce střely.11Nezná srdce, kdy a kde a jací Živlové chtí jeho oupadu, V tisíce se ve svém ouřadu Milek svodný tváří přeobrací. Prška ztichla; žvaví líbě ptáci K procházce nás vyzvou do sadu, Ana se mi z ruky k pozadu Vykradne a stromem zatrmácí: Huj! tu příval, střely, hromy na mne, Hasím vůkol plamen hořící, Jenž se řine z každé krůpě klamné; Ona v outěk, v houští, kde se skryla, Chopím k trestu krásnou hříšnici, Avšak křivdu sladce zaplatila.12Příroda se ze všech živlů všudy Kvítek jala stvořiť nesvadlý, V němž se v sličné změně zrcadlí Nebe, země, hvězd a slunce prúdy; Než um Pallas, Lada sladké pudy Místo vůně po něm rozkladly; Kupíd s Milkem lístky pokradli, Točíce z nich tři dni každé údy. A vše tyto bohů větších dary Okouzlily Vděky nevinně Stříbrem hlasu, hnutí lehkých čáry. Kdo ji uzří, stane, sám se ptaje: Jakžpak přece tato bohyně Z řeckých hájů přišla v naše kraje?13Divil jsem se někdy, jakby k boji Krása rozlítila ramena, Světy dva tam jedna Helena Azii, Europu shnala k Troji. Slečna kyne: rytíř kříž a zbroji Chápá: „adé-krásná Božena!“ Přijde: „Hrob náš! Křivda pomštěna! Deset soků leží na souboji!“ Teď znám, po čems polem, mořem túžil, Meneláe, pročs dlel, Priame, Zač jsi, hochu švárný, dobrodružil; Jen to neznám, či sám ještě lhavý Perun deštěm krásu neklame, Nač tvář tato na zemi se baví!14Někdy dvanácte rtů holubice Jedna k jazykům sto rozžala, Našim věkům klnouc přestala Přízeň nebes dávať divů více. Dvě se ke mně vznesly, v jedné díce Řeči jen zniž její pochvala; K peánům si křídel žádala Tužba, ústa hasly, začíť chtíce. Plností se vnitřek puknouť míní, Ano ode srdce mezera Ke rtům příkrou citům cestu činí. Než, hle, tak se pomstí nevěra, Jeden předmět, hoden Homéra, Srdce vzývá, slovo tuším stíní.15Mne již berla náměstníků chánských Ani harém jejich netěší, Nedbám, kolik ročně z peleší Světu dává rudy Tatra banských; Aniž ptám se, jakou z břehů manských Loupež veze koráb nejtěžší; Aneb kolik drábů vyhřeší, By noc hejsek v schůzkách strávil panských. Aniž více vyzvědati mílo, Kdeby slavných bylo k vidění Fidiasů, Rafaelů dílo. Já mám v rukou Peru, Vlachy, Řecko, Král jsem bez vojsk, boháč bez jmění; Mně dal osud v jedné věci všecko.16Nechať jiná šperky zlaté nosí, Tkanic šust a vonné kadidla, Na svou tváři vodky, ličidla, Na svou hlavu klade pávy, pštrosy; Ta nech Paříž nebo Londýn prosí, By slal krojů nových pravidla: Při níž tvořícímu kružidla Milku v ruce pohýbaly losy; Ať to, čeho chyba, vynahradí Kupec perlou, čepcem švadlena, Čeho zbyt, nech skřinka vtipná zhladí: Já se kochám, jak jsi zrostla, v tobě, Mně se líbí krása rozená, Aneb, kde jsou v shodné míře, obě.17Tři mne věci, když je spatřím, k smíchu S hněvem spojenému nukají: První, neznám, jak jí říkají, Zvíře, které rozum nosí v břichu! Pak jsou kovy, které křídel pýchu K letu vzavše, s nebe padají; A květ, v němž se oči kochají, Ano smrdí, jen ho přilož k čichu. Ale hněv se blíží k zuřivosti: Vida lidi, v kterých nebije Ani k hříchu srdce, ani k ctnosti. To jsou, v kterých duše hnije živá, Hnusné bez balzámu mumie: Bratře! kdo chce žíti, nech se kývá.18Jakby všecky ctnosti k službám stály, Když ji ruka boží tvořila, Ta puk duše v růži nosila, Ta zpěv, ta ples vedla, jiné hrály; Stroj spal ještě, jen se rtíky smály, Houfem běží chasa spanilá, By veň dar svůj každá vložila, Pak zmizela: tvor vstal dokonalý! Tak vše při ní outlé, čisté, lehké, Tak vše kryje stydu opona, Že to nelze vypsať ruce křehké. V tmě se tak z ní line oslona, Ba i vedne, jestli při ní sedím, Raděj v slunce, než jí ve tvář hledím.19Sotvy že se smělší opováží Cit jen hnouti v její blízkosti, Týmž, co zánět valí do kostí Zřením, zemskost celou k prachu sráží; Zřídka přízní, jenom sliby blaží, Vnady kryje v roucho vážnosti, Jakby tábor s nebes výsosti Strašnou vůkol oblehl ji stráží. Mně ctnost kvete, kde sem lásku rozsel, V Cypru Vestě obět plamení, V tváři Milka přišel vyšší posel. Takto láska předčí sama sebe, Mění vášeň v čisté tušení, Kdo zem hledá, dá mu, jak mně, nebe.20Vy, kdo vyšších ke svým uměleckým Dílům ideálů hledáte, Severu se křivě rouháte, Stranným hovíc okem luhům řeckým; Buď se novým, buď se starosvětským Krásy vzorem radše kocháte, Sem svá zření různá obraťte, Tato jedna všecko bude všeckým. Lidskost s božstvím, ctnost a lásky plamen, Ušlechtilost tuto najdete, Jaké nezná medičejský kámen. I mých znojů učijete tudy, K vinám pera mého řeknete: Velkáť to tíž pro tak slabé údy!21Ze všech synů, co jich koli vládný Apoll k ledné poslal stežeji, Nejímá mé srdce silněji, Jako onen soused Hekly, žádný. Byť vůz Kairbrův, byť pěl unos zrádný, Aneb Fingalovu trofeji, Stavěl Karny, aneb raději Kryl svou lyru v bouř a oblak vnadný; Plnost krásy, tužba, lásky rána Téměř srdce citem rozčesly, Kolikrát jsem čítal Osiána; Dnes mi ale zpěvy tyto krásné Báseň v sobě od ní donesly, Při níž sláva barda toho hasne.22Ještě spí! Ó ticho, srdce hlasné, Ticho, kroky, mlčte, ptáčkové! A vy, síně této bohové, Leťte k horám, zhaste slunko včasné; Hřích by tu byl znedbať doby krásné, Nevděk, minouť štěstí hotové; Vůle, nedli, polib růžové Krotce rtíky, polib čelo jasné. Sotvy že se blíží ruka třesná S tváři odkrýť clony hedvábné, Anť se v pěkném schytí hněvu ze sna: Tři sta blesků na vše strany sláno, Uzře smělce, oči půvabné Sklopí, krotne, praví: „dobré ráno“.23Nejen ona růžokvětná líčka, Rtové k políbení spiknutí, I vaz pyšný, hrdlo labutí, Šťastná zlatých vlasů po něm hříčka; Čelo slunné, klidný oblouk víčka, Očí přísných vábné kynutí, Lkavý úsměch, tejná vzdechnutí, I slov němá sladkých polovička: Vše mé k bojům srdce bádá chybným, Tisíc, zloboh Milek, spojuje Nástrah klamem navnazených slibným; Ona sama učí ujít želu, Kolikráte tělo bojuje Proti duchu a duch proti tělu.24Pěkná jesti ctnost i v rouchu sprostém, Kde tvář s duší stojí v odporu; Avšak třikrát hodná pozoru, Kde se krása přisestřila k ctnostem; Žádné tato, ona proti zlostem Sama v sobě již má podporu, Ona k jedné, tato pokoru K dvěma musí nésti vysokostem. Zde Bůh spolu zbroj i zbraň i kluzké V srdce jedno vložil bojiště: Dlíli boj — ó mlčte, prsy úzké! Váhali ta, tím již zahasila Svaté nevinnosti ohniště: Tato tím již téměř zvítězila.25Oči, oči modré, milostivé, Ó, vy perly v květu rozvitém, V nichž se zem a nebe s blankytem Jako v řece svítí zrcadlivé: Vyznám, že jen u vás, školy živé, Ctnost jsem spatřil v blesku věčitém; Nač jste ale přitom podkrytem Vlily do mne jedy tyto lstivé? Nač mi zhoubce první vaše zření Do bran srdce mého vhnízdilo, Jenž můj život střelou smrtnou plení? Avšak hodno výhost dáti zemi, Komu při pohřebu svítilo Takovými nebe pochodněmi.26Pravé jesti ono přísnotvárné Starých věků i dnes vyrčení: Že čest, krása, zboží, umění, Ba že vše jest pode sluncem marné. Však bych jedno z nauky té kárné Vyňal vedlé mého cítění, Tak jest božské jeho vzezření, Tak jest milé, vděčné, čisté, zdárné. Krásu míním, tuto dceru boží, Když si, nebe na čas nechavši, Zemské roucho, jako panna, složí. Nemůž tato, jak ty, zpráchnivěti, Ano zdejších bytů poznavši, Zpátkem ta zas, odkud přišla, letí.27Neuctí tě žádná v světě jména, Nedosáhne důvtip básníře, Rytce nástroj, kytka malíře Z tvorné ruky padne zapýřená: Já jen cit mám, duše vyvolená, Zpěv můj pro tě mdlý dech zefíře, Stud mi ústa víže u víře, Že tam budeš žalmy kůrů ctěna. Avšak kdyby zvláštním někdo nadal Tužbu srdce mého jazykem, S nimi bych i tuto horliť žádal; Než i takby slovo na rtech dlelo, Co má voliť v zbytku tolikém: Ctnost, či krásu, ducha, čili tělo.28By se Homér, a ten, jehož Muzy Řecké mládky pěly, navrátil, I ten, který barvy potratil Při Kampaspě, Apelles, a druzí: Onen básníř, který zpěvem hrůzy, Nimiž Dído mřela, ošatil, Až tam k tomu, jehož zachvátil Pohled Laury a hnal do Vokluzy: I náš Záboj, a ten, který hýbal Varytem svým hrady královské, Neb kde koho Apoll ještě líbal; Všickni by se, jiných nechajíce, Dílo toto bohů mistrovské Slaviť jali, spolek učiníce.29Odkud snesl látku všecku Milek K slití outlé této ručičky? Míru k článkům, k měkké teničký Hedbáv pleti, k loktům sněhu bílek? Odkud červec k bludným tokům žilek? Z kterých korun ony perličky K pěti lukům? a kde tkaničky, Nimiž spojil vtipně každý dílek? Ó! co rámě, nímž se stkvěla Léda Proti ní, neb kterým Angelo Lstivě řeckých předčiť mistrů hledá! Spi jen tíše, sladká ukrutnice, Coby ti již mroucí prospělo Srdce raniť, na němž ležíš, více.30Darmo lidská peruť za výborem Tímto tvorů božských poletí, K jehož tváři mnohá století Shromáždely krásu sličných forem; Jak tu horlí jeden s druhým vzorem, Jak duch viní těla oděti, Kde však nebe, velkou obětí, Učí, coby se vším mohlo zborem: Protož co já koli smělec tanu V básněch krásu její slavících, Jest jen krůpě z valných oceánů; Avšak coby Tibru, Temži, Dnistru Zníti mělo v řečech tisících, To zní aspoň v jedné, Labi, Istru.31Těchto na rtech, srdce tvého prahu, V oči tyto, květy duše tvé, Skládám sliby věčné lásky své, Míno! Míno! měj je za přísahu. „Svět je poddán času, všeho vrahu, Nás čas tam, kde času není, zve, Tys můj, já tvá, věř mi, tam i zde, Slyš to, nebe, pro mých ňader žáhu.“ „„K vám se na oblaku tomto vznáším, Osud jsem a sám vás lituji: Pokoj slibům, než boj svazkům vašim! Nelze jinač, tě tam, tě tam zplaším, Až vás, kdy a kde, to zmlčuji, Jednou asnad sloučím k spolkům blažším.““32Tak teď prostě a tak jemně stojí, Ach, tak krotce a tak vznešeně, Plná ohně a tak studeně, Tak je smělá, tak se čehos bojí; Tak mře želem, tak se k smíchům strojí, Jasným okem tak zří zmateně, Tak chce mnoho a lká skroušeně, Tak nic nechce při vší tužbě svojí — Aj hle, modla k tomu hotová: Jak dva bozi s srdcem hospodaří, Osud s láskou, tato s oným sváří; Leť tam k Tibru s lístkem, holoubátko, Řka, by hned sem přišel Canova A vzal s sebou mramor, perlík, dlátko.33(Jeden duch s holým mečem.)„Od slovanských hájů v tomto rouše stínu Vlast mne s heslem k tobě posílá, Slyš, by sokyní dél nebyla: Miluješli vlast svou více, čili Mínu?“(Drahý duch s lukem nataženým.)„A já z tam těch břehů, tobě známých, plynu, Tři dni šíp ten matka ostřila, Mluv, neb chce, by jednou zkusila: Miluješli vlast svou více, čili Mínu?“ Půlnoc bije. Já se tiše z lůžka vztáhnu, Stanu před ně různým svědomím, Meč tam, tu šíp, vlast tam, tu má přítelkyně; Mlčím, váhám: rázem rukou v ňadra sáhnu, Srdce vyrvu, na dvé rozlomím, Na, řku, jednu vlasti půlku, druhou Míně.34Měj se dobře, Míno! ach již kyne Zítřek kvapně přišlý k rozchodu, Ta tam odsud musím k národu, Kde se Neptun Bachu k nohoum vine; Zde máš srdce, které v lásce plyne, V lásce vroucí, prázné podvodu, Mějž ho, věno outlé, k důvodu, Že má věrnost nikdy nezahyne. Mysli na mne, aspoň když se růží Zápach v této stinné besídce Při měsíčku s city tvými sdruží. Srdce pak to, buď se věčně skryje, Buď mu zastkví krásná dennice, Slovanům a tobě ať jen bije.35Kam jste zmizli, ušlechtilí snové, Sladké klamy, zdání přeblahá? Která kruté ruky odvaha Vzkřísila mne k této hrůze dnové? Pryč, pryč, sudno, heslo shůry slove, Osud lásku v boji přemáhá, Nad obloukem ráje napřáhá Meč svůj cherub — s Bohem, houště, křové! Tajte, břehy, louky, stezky, kříčky, Tajte světu, jež jsme soukromě Vedli u vás, vzdechy, mluvy, hříčky. Přijdeli však hoch sem v štěstí zrazen, Nech čte nápis tento na stromě: „Já jsem z ráje musel, viny prázen.“36Doba bije; člun již stojí v brodu, Veslo k spěchu zove nezbedné; Strach mne jímá, líce obledne; Ještě chvilku, volám, ku rozchodu. Nohy rychlé znaly času škodu; Rozvlasená oknem vyhlédne, V náruč letí, v hrůze bezedné Slzou smáčen každý stupeň schodu. To má láska, že čím hoří výše, Jazyk služby dlužné nekoná, Upí jedno, lká a nyje tíše; Zlíbám celou: padne opona! Jmu se co stín, došed Charona: Nu, vez tedy v ony stínů říše.37Žehnám vás již, lásky kraje zlaté, Hory, břehy, pole květnatá, I vás, chrámu toho bůžata, V němžto jsem ji spatřil prvníkráte; I vy, hájky, ať se dobře máte, Houště, kře a věštná doupata, Kvělte s ní, vy zřídla mechatá, Lkejte s ní, vy stromů dechy svaté! Žehnám i vás, stíny cest mých tejné, I vás louky, po nichž chodily Vstříc mi její nožky květosejné; Chraňte klenot, stráži vaší svěřen, Dokud cíl ten, co nám složily, Buď zde, buď tam, losy, nevyměřen.	Kollar_Jana-Kollara-prva-sbierka-basnicka-z-roku-1821.html.txt
Prekazená službaCelá dedina sa mu divila, najväčšmi mladí. Pravdaže — veď sa ženil. A taký bol! Už mal dvadsaťjeden rokov, býval doma v dedine a nechodieval medzi dievky. Ani len pozrieť na ne! Ani takí, čo majú po štrnásť-pätnásť rokov, sa nezdržia, pchajú sa a ťahajú dievky za vrkoč, aby im dali vedieť, že sú tu a že nie sú dáke piate koleso; — sú pyšní a slobodne, ako husári v kŕdli husí, prechádzajú sa pomedzi ne. Starší sú kade-kde po svete a doma iba kde-tu frknutý je jeden, akoby vo vetre — títo sú vzácni, prevzácni.Jano Murovanec nebol dáky oštrnok,[1]ale takto kaľavný parobok, preto by ho boli dievčatá veľmi rady videli medzi sebou, tým viac, že má iba ňanku — nevesta svokruše mať nebude. Sestry? — a ľaľať. Mariši bude šestnásť a Anči toť o Havle minulo trinásť rokov, pomaly sa vydajú z domu — bude sám.Anča, ako vidíte, je dosť ešte zelená, to však nevadí, aj ona má šestnásť, dvadsaťročné kamarátky a na bavisku prijímajú ju tak ako aj staršiu do kola; všetky dievky sú proti obom ako med a chodia za nimi — —Mišo Lepkin, čo sa mu posmievajú, že padol hlavou do blata pri medokýši, lebo má červené vlasy (aj fúzy mu také šibú), nie je vari dnešný a previdí i cez horu, nieto cez myseľ pod tenkou dievčenskou lebkou, vie dobre, že to dievky nerobia naozaj od srdca, ale majú za lubom Jana. Má ho čert vziať, už aj preto, že je to nie pre neho, ktorý je naveky medzi nimi. Ošemetná zdá sa mu aj Uľa, ktorá ho ešte v sobotu uisťovala, že len jeho rada.„Len sa už ta do nohy pošalte za tým Janom,“ uvoľní si, kosmo na ne zazrúc.Trafil. Zostali akoby ich bol obaril. Iba Kata Šablistých, ktorá prichádzava sem hen z lazov, vie sa spamätať a postaviť.„A do teba že sa kto starie,“ kričí, až sa jej trasie hlava, „čo dodievaš ako na reťazi, há? Vari ti je chyba, chceš, aby sme sa tebe všetky povesili na krk, hej, mudrák!“„Závistník závistný, to mu len závidí — vášmu Jankovi,“ dodá Evuša, devätnásťročná s nevinným pohľadom, ale chytrá, ktorá sa i teraz držala v kole rúk obidvoch Janových sestár a chcela im byť najlepšia.„Boh nás uchovaj od červených ľudí!“ volá ich zo pätoro akoby z jedného hrdla.„A veď ja nič,“ usiluje sa pokojne hovoriť Mišo, hoci mu žlč len tak nadúva od ,končitých‘ rečí: tíši sa, aby si nepokazil u dievok a hlavne, aby ich presvedčil, že nie je každý zlostný, kto má červené vlasy; „ja to — hovorí — len tak, aby ste si nemysleli, že si vás Jano všetky môže vziať.“„A či ja čakám vari na neho? Juj, oči ti vyškriabem!“ ohlási sa Hestera Paškovie, ktorá už na tretí rok čaká Maca susedovie z vojny.„Alebo vari ja, ja a ja — áno my?“ hudú mu naraz tri spoza chrbta tak, aby to nepočuli Janove sestry.„Ale, heš ta, heš!“ obracia on na smiech. „Čo je mi po vás, pre mňa majte si ho, alebo nemajte — len keby vás on chcel; hľa, hľa, tam ide poľnicou — bavisko vám obchádza ako čertovo kolo.“Všetky pozreli v tú stranu. Ozaj.„Keby si bol dobrý, zavolal by si naňho, nech je nás viac,“ vraví jedna, večná smejka, žmurknúc očkom na družky.„Ohou, Jano!!“ zavolá Mišo, zahvízdnuc na prstoch, že ho iste počuli aj v druhom chotári.„Čo chceš?“„Ja nič, tutoká tieto ťa chcú do hry!“„A vari sú deti, že by ich bolo treba zabávať?“ volá Jano nedbanlivo a stúpa ďalej. Nakoniec ešte tak cez plece privolá: „Veď si tam, bav sa s nimi!“„Kde ideš?“„Žito obzrieť, bôľhoj…“[2]„Nuž hľa, tam si ho máte, vašu radosť, ani do päty si vás nevezme. A veď je aj lepšie, namojdušu lepšie neobzrieť sa — človeka za nič nemáte.“ (On bol tak pochybovač od prírody.)„My nie sme pyšné ako Jano Murovanec,“ prerečie jedna.„To je nie pravda, náš Jano je nie pyšný,“ bránia si ho sestry.„A veru je pyšný, nadutý,“ odporuje im urazená Zuza, dcéra najbohatšieho gazdu, ktorá v stredtýždni chodieva v deviatich a vo sviatok i v šestnástich sukniach a vždy si myslí, že sa celý svet okolo nej krúti a pokračuje: „Nemá čo byť, veru nemá. Tak! Môžete mu to, sestričky, povedať, že som to ja vravela, Boháčikova dcéra!“„Keď si ty Boháčikova dievka, on je statočného, vieš, statočného, neboháčikov syn!“ ohlásila sa znenazdania Hanka Jahodovie, dievča tiché ako svätojánska muška; kto vie, čo ju tak náhle pobúrilo proti Zuze, oči jej zahoreli; ich pohľad Boháčikovu dcéru bodol do duše a akosi zvláštne prízvukovala statočnosť Janovho otca.Dievčatá zdali sa jej porozumieť, v jej hneve videli voľačo, čo sa samo sebou rozumie. Zamĺkli akousi sútrpnou tichosťou a zhrnuli sa popri nej. Zuzu nemali rady ani ony pre jej namyslenosť.„No, obes sa mu, obes nasilu, ty tichá, falošná voda!“ sipí na ňu zlosťou Zuza; „badám ťa, nedoprajná duša, badám v celej ľudskej podobe. Sama chceš si ho prilákať i nakloniť sestry. Druhému kážeš o statočnosti — sama sa hanbí za svoju poctivosť!“Hanke zotmilo sa pred očami, zbledla a potočila sa na dievčatá. Bože, čo vykonala — nevedome bránila Jana, pre ktorého tajne žiarlila polovica dievok a na ktorého ona ináč ani nemyslela; myslieť o ňom, zdalo sa jej márnivosťou, ako túžba živo zaletieť do hviezdnych svetov.I v Mišovi to ešte zatriaslo, akú videl Hanku a zatristobohoval:„Zuza, ako že som chudobný a ty najbohatšia dievka, prac sa odtiaľto!“„Nie, nechaj ju,“ volá Hanka zrazu dáka odhodlaná, v očiach má porážajúcu hrdosť; „ja odídem! A čoskoro nebude ma vidieť ani v našej dedine. Pôjdem preč, aby neboli pre mňa strachy… Nešťastná mamka moja, vás potupil otec a mňa by chcela jeho dievka!“ dodala akoby pre seba a slza zaskvela sa jej v očiach, no, povzniesla hlavu, zatisla pery a odišla istým odmeraným krokom domov.Na druhý deň hovorilo sa, že Hanka ide do mesta do služby.A vlastne tu sa započína rozprávka Janova.Sestry vzrušene vypravovali Janovi, čo sa stalo pod lipami.Jano nebol dáka ústupčivá chlapina, ba, vidiac jeho uzavretosť, málovšímavosť v podobných veciach, skôr by si povedal, že je tvrdý, zvláštnym citom neprístupný, pohnutlivý, mäkkosti neschopný, ale môže byť, že to len preto, lebo v ňom cit práve driemal a na jeho vzbudenie musel dôjsť svoj čas, istá udalosť. Možno.A možné je i to, že ten čas práve nastal mu dnes.Lebo Jano zostal voľáky nesvoj, zrazu uzavretý a iba kliešťami podarilo by sa ti vydriapiť tu i tu z neho dáke slovo. Zdalo sa, že sa trápi a jeho nútroby rozrývajú nové, neobyčajné city. Roztržitý bol.Z pondelka vyvážal hnoj na prieloh niže dediny a stratil pri tom kopáč, zbadal to iba doma. Pravda, hneď sa vrátil na sebnom, hnal sa cvalom dolu hradskou, ale kopáča kde nič, tu nič, dostal nového gazdu.„Čože robíš, že nedávaš pozor?“ dohovára mu otec, ktorého mrzí strata; zase aby vyvalil štyridsať-päťdesiat grajciarov za nový.„Eh, ňanka, dajte mi pokoj,“ rečie on, „ani sám na seba nie som dobrý!“„A čo si dneska taký divný čudák?“ — diví sa mu otec, ale nedočká sa odpovedi, mlčky ide si po robote.Preň celý celučičký dom nehovoril do večera, chodili všetci akoby sa hnevali, alebo akoby sa báli ohlásiť. Mariša akoby ho aj chápala, aj nie: viac ráz chcela sa ho voľačo spýtať, ale keď pozrela na neho, uviazlo jej to v hrdle.Večer dlho do mraku motal sa v stajni a po dvore. Keď zašiel mesiačik, vykradol sa z domu a šiel niekam hore dedinou. Vari na zálety, veď si to nikdy nevykonal? Nuž a kam? Ku komu?Vo dvorci u Jahodov zbrechotal pes. Vyšla Hanka a chcela ho zahnať nazad k maštaliam, ale Taro skočil zrovna na ulicu a tam ešte smelšie dodieval — do Jana; Hanka vyšla pred dvere, aby nepohrýzol.„Pes ma obrechal,“ hovoril Jano, „gazda ma azda vľúdne prijme. A ty, Hanka, akože, nevyženieš ma?“Zdal sa akosi potešený, keď videl dievča a jeho roztržitosť mizla.„A prečo by ťa, Janko? Si aj tak bielou vranou u nás. Čo ťa dobré prinieslo, alebo si vari len tak zablúdil?“„Tak vravíš, akoby som bol dáka zmotolená ovca.“„Neobyčajné je mi to, nikdy si nechodieval —“„Ale ani ty si neutekala do služby ako teraz. Chceš naozaj ísť, Hanka?“„Naozaj. Ale čo ťa je po tom?“„Zle je to, že chceš ísť, a ak pôjdeš, bude ešte horšie, Hanka, ja iba to viem. Škoda by ťa bolo. — Vieš, môžeš sa pozdať — Belaskári sú na bielu nevinnú sedliačku hladní — páli ich tá čerstvosť… Strhajú ruže, krásu líc, rukami zošpatia pekný driek — — Rozmysli si — —“„Povedz, Janko, doprosta, ako to myslíš? Nerozumiem ťa.“„Nerozumieš. Ale to vieš, že aj tvoja mamka boli voľakedy dievčaťom a — ako hovoria, — pekným dievčaťom, a boli len v službe u sedliaka a hľa — —“„Rozumiem ti už, ale viem, že tak ako aj ja, nemáš pochyby o mojej mamke. Oh, mamka, jak nešťastná ste mi boli, no vaše čelo je jasné.“ A Hanka v tom okamihu vidí svoju mamku ako šestnásťročnú nevoľnú sirotu uprostred sužovania a krívd, ktoré pociťovať musí od starého Boháčika a jeho skuhravej, svárivej ženy; a teraz vidí zas, ako sa k utrýznenej priplazúva gazdov mladý syn a terajší Boháčik, vznáša svoj chlipný kalný pohľad na krásu, ktorá predsa prekvitá i pod tým šliapaním, aby ju odlúdil milencovi, — ku ktorému vinula sa láskou svojho citného mladého srdca — a prístupnou urobil sebe. Dievča mu verí, dojíma ju — ako sa nazdáva — dobré srdce, jediné v tom neľútostnom dome, je mu vďačná, — nebadane vpadne mu do sieti, ešte dlho sa trepotá v nej, ale je bezmocná a konečne oddá sa mu — —Oj sirota, sirota, ohračaný[3]koreň;bodaj sa narodil miesto každej kameň.Potupenú, zhanobenú vyhnal ju neskôr z domu sám mladý Boháčik. Vtedy pomyslela na svojho Martina a zaplakala. A jeho srdce obmäklo, zažialil s nešťastnou, zabudol na všetko a pojal si ju za ženu, takú v zvädnutom venci. To všetko prešlo jej mysľou v zopár okamihoch.„No, či mám pravdu?“ spytuje sa jej on nedočkavý.„Priznám ti, ale ja nemôžem ináč konať a čo mi je aj nie po vôli, musím sa vystúpiť. Zlého sa nebojím, sebe dôverujem, môžem, dosť ma poučovali mamka, ich skúsenosti som si vštepila…“„Počkaj, Hanka,“ pretrhne ju. „Ako sa to chceš vystúpiť? Komu, prečo?“„Dievkam, Zuze Boháčikovej, čo sa obáva predo mnou…“„A čo ti je do koho?“„No nech; bez príčiny netrpím urážky, ja nepochabím sa za tebou, nechcem sa ti vešať a že som sa ťa zastala, to bola náhoda: ja som myslela viac na mamku pritom.“Jano sa zamračil. Bolo mu, akoby utrácal, o čom myslel, že je jeho, alebo akoby sa prebúdzal z pekného sna v pustú skutočnosť.„Veru som si ja, Hanka, ináč myslel,“ povedal smutne. „Ja som sa nazdal, že úprimne aj trochu z radovidenia…“„Predsa nemôžem sa rovnať Zuze —“„Eh, čo Zuza, nehovor o nej: načo by mi bola taká klonka,[4]vari, aby mi pri viazaní sukne pchala do snopa, alebo otravovala mi život svojou jedovatinou! Aby mi vždy húdla: ,Ja som, čo som — čože si ty?‘ ,Ja mám, čo mám, — čože ty máš?‘ — hej, to by mi bolo treba, zlostiť sa! Stokrát radšej chudobnej dám prednosť —: keď donesie prázdnu truhlu — naplním jej ju; ona nech má len srdce, v ňom boha a dve pracovné ruky, pre mňa je bohatá: tie ruky uvítam, lebo budú mi milšie ako hromady hotového zlata v ruke nespôsobnej, márnivej… Hanka, ty si takto dievča… ale… darmo je… nechceš ma, ideš preč.“„To ja nehovorím, Janko.“„Ale skutkom dokazuješ.“„Zle tomu rozumieš — —“„Teda, riekni, rada ma?“„… Bože, Janko — ako by sa ja teba odvážila — —“„Či ma nemôžeš vari? — —“ dolieha on netrpezlivý, chytajúc ju pravou rukou okolo pása a ľavou za pravú ruku a pritom sklonený díva sa jej do tvári.Hanka stojí, náhle vstupuje jej do srdca a vôkol neho voľáka teplota — tak jej je príjemne, nevie odpovedať. Ale potom mimovoľne lepšie sa mu pritúli a dychtivo zašepká voľačo, hľadí v prekážajúcom šere pozorne na jeho ústa — akoby jej na tom, čo počuje, veľa-preveľa záležalo…„A že ešte či ťa ja rád — nuž čože by ťa nie!“ odpovedá on, priťahujúc ju k sebe.„Janko môj — —“ šepká Hanka a oddane pritisne hlavu na jeho prsia.*Ešte v tú sobotu boli konačky a v nedeľu ráno „zhodil“ ich pán farár z kancľa.[1]oštrnok— drúk, papek[2]bôľhoj— žltá ďatelinovitá kŕmna rastlina (liečivá)[3]nádobný— rúči, pekný, švárny[4]klonka— krytá prútená klietka pre kvočku	Cambel_Prekazena-sluzba.txt
V májiIPredo mnou v slnečnom svetle, akoby jemným závojom zastreté, pestrie sa mesto so šedými a červenými strechami a zelenými zahradami. Ležím v sade pod horou vo vysokej tráve a voniam materinu dúšku.Nado mnou mladá koruna orecha chráni pred horúčavou. Lísťa lesklé, šťavnaté, ešte červenkasté riedko pokrýva haluze, prepúšťa trochu jasnej žiare a v mihotavých tieňoch odráža sa na mocnom, hrčovitom pni.Motýle poletujú, sem tam zabzučí včela, mravec s omrvinkou v ústach šikovne prelieza cez steblo rozkvitnutej jahody ohnúc ju pri tom trochu.V suchom lanskom listí zašušťalo niečo. To jašterička sa prešmikla nesúc na chvoste zlienenú kožku.Hrušky, čerešne belejú sa jako mladuchy. Ružové kvety šedozelenej jablone spia ešte v červenkavých púčkoch, ale zdá sa, že ich sladká vôňa už prenikla do jarného vzduchu. Nebo čisté, jasnomodré, nad ďalekými vrchami pláva niekoľko strieborných obláčkov.Slnce ostro svieti, ale cez červenkavú korunu orecha tak dobre sa hľadí doň.Okolo všade zeleň, jarná mladučká zeleň a každý vtáčik, včelka, ba každý listoček, trávička hlásojú, ako je krásne žiť.IINa vojenský cintorín prichádza pohrab. Trúchla, srdce rozrývajúca hudba utichuje, hudobníci vracajú sa nazpät.Zavretý umrlčí voz ovenčený čerstvými dubovými vencí kolembá sa po hrboľatej hlinačke.Žltá, veliká plocha posiata je čiernymi, drevenými krížmi. Samé čerstvé hroby jeden vedľa druhého v hustých radoch, nespočetne. Na krížoch bielou farbou napísané mená a čísla zomrelých. Mnohé kríže ozdobené sú neumelou rukou nakresleným umučením alebo smutnou vŕbou. Kde-tu na hroboch na tvrdých hrudách uschnutá kytka kvetov. — Niektoré hroby sú vpadnuté, mláka stojí na nich.Za hrobami suché ošarpané kukuričné steblá pripomínajú, že na tomto poli mŕtvych bol vlani ešte bujný život. Hlas zvonov otriasa sa v povetrí, vojaci s rachotom vyťahujú šedočierne, z desák sbité rakve z voza a na žinkách ich spúšťajú do hlbokých hrobov.Pri prvej jame chudá žena v modrej zástere usedave kvíli nad mrtvým manželom. Prišla odkiaľsi z Dolnej Zeme, tri siroty nechala doma.Druhého, 20 ročného Slováka tu nik neoplakáva, snáď matka dakde ďaleko v chalúpke.Farár započne latinské obrady. Pri ňom vojak zbožne spieva, iste je v civile rechtorom. Slnce páli, mladý kňaz sa ponáhľa. Chce svätenou vodou pokropiť rakve, ale vojak čosi tam poprávajúci zavadzia. „Odíď, syn môj,“ skríkne farár, hnevno svraštiac bledú tučnú tvár a povzneseným hlasom liturguje ďalej.Žena hlasno plače, štká, neodtŕhajúc modrej zástery od tvári.Konečne kňaz skončí, odstúpi od jamy, vyzlečie si cez hlavu biele rúcho, podá ho vojakovi a vo vojenskej kňazskej uniforme štíhlejší ako sa zdal, plavno odchádza pomedzi hroby.Neveľký zástup sa ešte nerozchádza, ba ku tretej otvorenej jame prichádza odkiaľsi zpomedzi ľudí kňaz tmavej pleti s čiernou bradou v zamatovej čiapke a v tmavom plášti so širokými pásmi snáď vyšitými rôznymi vzorkami prevažne žltej barvy.V ruke drží strieborný kríž.Medzitým vojaci vytiahnu ešte jednu rakev z voza a spustia ju do tretej jamy, kam si zastal pravoslávny sviaščeník.Kňaz začal sa modliť. Vyrozumievam len časté „Gospodi pomiluj,“ ďalej, že modlí sa staroslovenský Otčenáš prežehnávajúc sa pri tom strieborným krížom.Odrieka spevavo, mne zdá sa, že rýchle. Zase vraví niečo, čo nemôžem alebo nestihnem porozumeť. — Teraz, hľadiac do hrobu hovorí citne: „Vječnaja tvoja pamjať! Vječnaja pamjať!“ — Potom berie vedľa prichystanou lopatou niekoľko hrúd z tmavej, mokrej hliny a sype ich na rakev niečo pri tom vraviac ako požehnanie.Z pomedzi zástupu padlo mnoho kytiek do troch hrobov a najviac dostalo sa chudákovi zajatému Rusovi, ktorý mladušký, 22-ročný — ako z nápisu na prichystanom, na hline pohodenom kríži vidno — bude tu v našej zemi práchniveť.Z hrobov zdvihol sa biely oblak prachu z nasypaného vápna a mokrá, ťažká hlina dunivo padá nazpät do hrobov.Biednu ženu prehovárajúc odvádzajú od mužovho hrobu, uplakané ženy a zadivené deti pomaly sa rozchádzajú.IIISlnko páli, traja vojaci obratne narábajú lopatami, kedy-tedy utrúc si šedomodrým rukávom pot s ohorených tvárí a bielych čiel.— Nestoj, ale rucaj, — hovorí jeden z nich, vysoký mladý Šarišan kamarátovi nízkému slabému vojákovi s fúzami, čo si práve oddychoval.— Len si rucaj, rucaj, ale keby som aj ja teba nezrutil do tej jamy — odpovedá mu súdruh sadajúc si a pohodlne rozložiac nohy na blízky hrob.Odchádzajúc dolu briežkom počujem ešte hlas tretieho vojaka, iste Novohradčana, ako vraví: — Ale si luštavý ako cigáň v lete.IVOkolo všade zeleň, jarná mladušká zeleň a každý vtáčik, ba každý lístoček, trávička hlásajú, ako je krásne žiť.	Petrovska_V-maji.html.txt
Otravné láskyPačovských dvor a veľká záhrada sa rozprestiera na samom brehu rieky, zarastenom vrbinou. Je ako stratený v úzkej doline, obtočenej úložistými kopcami, prechádzajúcimi znenáhla do vysokých, smrekmi zarastených hôr, z ktorých hrozivo trčia strmé skaliská. Okrem dvora nevidieť v celej doline nijaké stavisko, len hodne ďaleko od neho belejú sa múry malého cintorína s nepomerne veľkou hrobkou.Dvor je rozmerný ako veľké námestie. Ohradený z jednej krátkej strany starodávnym kaštieľom s vežičkami, z druhej vysokými múrmi a bydliskami čeľade a gazdovskými stavmi. Dve tretiny sú zarastené trávou. Obvodové múry sú na hodných kusoch pováľané a nahradené suchým tŕním. Cudzinec, rozhliadajúci sa po dvore, by si myslel, že hľadí na majetok hynúcej rodiny; a tentoraz by sa nemýlil, lebo z Pačovskovcov bola na tomto svete už iba vdova Kornélia rodená Thurmanová.Pani Pačovská má teraz už vyše šesťdesiat rokov. Je vysoká, mohutnej, ale pritom foremnej postavy a tvár má hladkú a ružovú. Zdala by sa omnoho mladšia, keby do vrkočov zapletené a okolo hlavy ovinuté vlasy neboli celkom biele. Vidieť, že nedá nič na svoj vid. Jej šaty sú nemódne, celkom prosté. Nosí len hladkú sukňu a voľný kabát mužského strihu s vreckami, v ktorých stále drží veľké, ale biele ruky peknej podoby. Stýka sa len s čeľaďou a vše ju navštevujúcimi kupcami hospodárskych výrobkov. Raz do roka príde k nej na Michala neznáma dáma. S ňou ide zakaždým do cintorína na hroby muža a syna. V celom kaštieli býva s ňou len Matulová, ktorá ju obsluhuje už od dávnych rokov. Matulová sa každý raz nemôže dosť nadiviť na dvoch paniach, keď ich počuje hovoriť akousi cudzou rečou, a to tak hlasne, akoby sa vadili. Raz ich počúvala za dverami, lebo sa jej zdalo, ako keby veľmi nariekali. Nemohla sa premôcť, i otvorila potichučky dvere a pozrela dnu, čo robia.Držali sa objaté okolo hrdla a jej pani sa smiala ako bláznivá, že až hrôza šla z nej a tá druhá nariekala a tešila ju, ako mohla.Matulka privrela dvere a zdúpnená zalomila ruky.— Detičky božie, ale kto to kedy slýchal! Pani sa rehoce ako, neporovnávajúc, kobyla a tá plačúca ju teší! A čo sa tá pani má šalieť? Má všetkého dosť a dosť. Má šatstva i na tridsať rokov, okrem soli a cukru nič nekupuje, lebo má všetko doma. Nikoho nemá, čo by jej robil starosti a v peniazoch sa môže kúpať! Divní ľudia to žijú na svete, veru divní!Dve veľké mačky sa jej obšmietajú okolo nôh.— Šic, potvory! To iba ak pre vás narieka tá pani. Veď iného nemá na svete, koho by mala rada. Ale možno, že ju svedomie hryzie. Veď to nemá srdca k chudobnému, kožu by z nás zodrala.Pačovská nenávidela ľudí.Pochádzala zo starého patricijského domu. Jej rodičia boli od stá rokov v meste osadení Nemci. Kedysi súperili s Thurzovcami a mali nielen bane, ale i bankové a iné obchody. Neraz i panovníci boli ich dlžníkmi. Mohli i niekoľko ráz dostať zemianstvo, ale radšej zostali prvšími patricijmi ako nejakými druho-treťotriednymi zemanmi. Koncom predošlého storočia bol Kornéliin otec Joachim Thurman, ostatným z toho rodu a mal len jediné dieťa. Hoci nemal už také majetky ako jeho predkovia, bol predsa najbohatší v meste a v okolí Joachim Thurman bol zaťatý Nemec, pyšný na svoj rod a na svoje bohatstvo. Kornélia robila s ním, čo chcela. Bola to mohutná blondína s pravidelnou tvárou. Bola veľmi citlivá a mimoriadne silne reagovala na každé podráždenie a pritom ju výchova ešte rozmaznala, lebo rodičia jej všetko urobili po vôli.Keď mala dvadsať rokov, zvidel sa jej dr. Rudo Polčan, mladý advokát, spoločník advokáta Mareckého. Bola presvedčená, že niet jemu podobného atléta s takým junáckym pozorom. Vedela, že je neústupnej povahy, ako i to, že je v oddaní s Tamarou Mareckou. Bolo to dievča, ktoré svojou milotou, živosťou a ústupčivosťou získalo si Polčanovu lásku. Myslel si, že takú ženu potrebuje, ktorá mu nebude v ničom prekážať. Zabudol na to, že keď ju má rád, podmaní si ho práve svojou mäkkosťou, lebo neprenesie ani jej zlú vôľu, ani jej zronenosť.Keď Kornéliu zachvátila náruživá túžba za ním, vedela, že je v oddaní, ale zdalo sa jej ľahké odlúdiť ho Tamare. Bola presvedčená, že sa Tamara popri nej stratí so svojou nepatrnou postavou a všednou tvárou. A jej veľký majetok by Polčanovi poskytol celkom iný život a onakvejšiu kariéru, ako by dosiahol s Tamarou.Lenže Polčanovi sa Tamara práve preto videla, lebo bola taká, aká bola. Jej počerná tvár a figliarske oči boli mu omnoho milšie ako Kornéliina „maska“ a iný život, ako mal, mu bol nielen nežiadaný, ale odporný. Keď si pomyslel, že by sa musel stále pretvarovať, dávať pozor na každé slovo, obskakovať bohvieaké staré „veštice“, pozerajúce naňho ako na votrelca, že by mu jeho drahá manželka vyčítala kadejaké chyby v správaní a v reči, že by musel znášať jej kaprice a kadejaké grimasy, zdalo sa mu, že bude radšej drevo píliť, akoby mal byť takým otrockým „pánom“.Kornélia mu pri každej príležitosti nadchádzala, odkazovala mu cez všelijakých známych, že mu je naklonená, pozývala ho na kadejaké večierky, hoci ani neurobil u jej rodičov návštevu, posielala mu na ocenenie drahé umelecké predmety, ktoré zabúdala schválne u neho; ale to všetko na neho neúčinkovalo. Na večierky šiel len raz, či dva razy, keď ho nejaký vyslaný kamarát ťažkou biedou na to nahovoril a umelecké predmety posielal bez poznámky naspäť.To všetko tá náruživá osoba nechcela rozumieť. Keď neprišiel na večierky, umienila si, že sa viac o neho neobzrie, ale o deň-dva ju túžba za ním zas prevládala a znova útočila na neho.Napokon ju Polčan na ktoromsi plese tak urazil, že mu to do smrti neodpustila. Prišla na ten ples mimoriadne vkusne a bohato oblečená a urobila na celé obecenstvo taký dojem, že ju ešte i dámy uznali za najkrajšiu a najvkusnejšie oblečenú. Cítila svoje víťazstvo a bola neobyčajne dobrej vôle a milá. V tom duševnom rozpoložení požiadala pri voľbe dám Polčana do tanca. Zazrúc pred sebou skvelú postavu, vstal mimovoľne a skrútil sa s ňou dva-tri razy, kým sa nespamätal, čo tá osoba s ním zmýšľa. Naraz zastal, nechal ju stáť medzi tancujúcimi a odišiel na svoje miesto.Taká bezohľadnosť by bola nemilo účinkovala i na najskromnejšie dievča, Kornéliu ten úder zničil. Cítila sa šťastná, že môže s ním tancovať a keď bola v siedmom nebi, tak ju nemilosrdne ponížil. Zdalo sa jej, že by ju bodnutie do pŕs nebolo väčšmi urazilo. Potočila sa a bola by spadla, keby ju neboli tanečníci zachytili. Odviedli ju k matke, zabávajúcej sa s priateľkami, ktoré boli ohromené, keď ju videli takú zničenú, bledú, trasúcu sa na celom tele. Žalovala sa, že jej prišlo zle, i odišli domov.Polčan chytro pobadal, že sa prenáhlil a že ho obecenstvo jednohlasne odsudzuje. Neprišlo mu na um, že by jeho výčin mohol spôsobiť taký rozruch. Videl i na Tamare, že ju to bolestne dojalo. Zobral sa a odišiel ako nasršený medveď.Kornélia teraz práve tak nenávidela Polčana, ako ho predtým ľúbila. Nemohla si predstaviť také príkorie, ktoré by mu nedožičila.V hneve sa vydala o niekoľko týždňov za Eugena Pačovského, c. a k. komorníka, najväčšieho zemského pána z okolia. Bol to veľký gavalier, zabávajúci sa každým možným spôsobom a majúci dlžôb, koľko sa len vmestilo na jeho značný majetok. Thurman dlžoby vyplatil, ale majetok dal prepísať na dcéru, lebo ho vlastne kúpil. Ale o jeho zriadenie sa nestaral ani on ani jeho dcéra. Pačovský bol, ako ľahkomyseľní ľudia často bývajú, dobrosrdečný darebák a nerobil svojej žene priveľa starostí, keď dostal od nej toľko peňazí, že mohol v istých medziach žiť ďalej ako dosiaľ. Rok po svadbe narodil sa im chlapec a Pačovský sa zavše vďačne zabavil s ním niekoľko minút. Pri vypuknutí svetovej vojny musel ako náhradný husársky poručík tiež narukovať a o niekoľko mesiacov zahynul v ruskom zajatí. Syn Edmund bol na začiatku vojny dvadsaťročný. Neodviedli ho, lebo bol chorľavý na pľúcny katar. Bol to príjemný mladík, smutne snivých očí. Mať ho zbožňovala. Ako všetko prepínala, tak i jej láska k dieťaťu nemala hraníc. Edmund bol zapísaný na právnickej fakulte v Pešti, ale zväčša trávil čas po kúpeľoch alebo doma. Zotavoval sa celkom dobre a bola nádej, že sa celkom vylieči. Často sa zabavil v neďalekom okresnom sídle, kde sa našli priatelia, ktorí sa rozličnými spôsobmi, hoci len na čas, vyhli bojiskám.Polčan si skoro po Kornéliinom vydaji tiež vzal Tamaru za ženu.Mali dvoje detí: syna, ktorý vo vojne prišiel do talianskeho zajatia a stal sa legionárom, a dcéru Máriu.Okresné sídlo má okolo desaťtisíc obyvateľov a dosť možno, že by sa Edmund nezišiel s Máriou, keby nebol na ňu zvedavý práve pre všeobecne známe nepriateľstvo ich rodičov. Nebol si celkom na čistom s jeho príčinou, lebo každý o tom inak rozprával. Raz sa opýtal matky, prečo sa tak nenávidia. To ju tak rozčúlilo, že skoro nemohla vyriecť slovo. Chytala sa za hlavu a, plačúc a zajakajúc sa, zakázala mu, aby sa nikdy neopovážil tých ľudí pred ňou spomínať. Nesmie to urobiť nikdy, ak mu je jej láska milá!Edmund sa zhrozil nad takým neslýchaným výbuchom nenávisti a dal si veľký pozor, aby si matku nikdy ani najmenšou narážkou nerozčúlil.Ale jeho zvedavosť na Máriu to len zvýšilo. Chytro sa pridala príležitosť, že sa zišli na korze a že mu ukázali pekne urastené, počerné dievča príjemnej tváre, že to je ona. Iste by si ju nevšimol, keby mu ju nevnútila romantika nepriateľstva ich rodín. Mali príležitosť vidieť sa skoro denne a nedalo sa zabrániť, aby si očami nedali na vedomie, že sa poznajú a že sa smejú na celom nepriateľstve, do ktorého ich vlastne nebolo nič.O nejaký deň Edmund pozdravil Máriu a ona milo prijala jeho pozdrav a keď sa náhodou zišli pred výkladom, dali sa do reči. Potom sa zhovárali ako starí známi, ktorými v skutočnosti boli, keďže toľko počuli o pomeroch svojich rodín. Mária vedela dopodrobna rozprávať, čo bola tá urážka, ktorá Pačovskú tak strašne rozľútila, že to ani po takom dlhom čase nemohla zabudnúť. Vysvetľovala si to čiastočne privyknutím na pocit nenávisti a možno, že ešte i dnes bolo v Pačovskej niečo lásky k jej otcovi, a preto mu to ohrdenie nemôže odpustiť.Keďže sa mladí ľudia jeden druhému videli, nebrali túto príhodu naskrze vážne, Mária i preto nie, lebo ona nemala príčinu hnevať sa na svojho otca, keďže si vzal za ženu jej milú matku. Divným spôsobom prechovávali k sebe skorej akýsi rodinný cit, ktorý sa stupňoval čím sa viacej schádzali, až sa premenil na úprimnú ľútosť, že sa ich rodičia nemôžu spriateliť a na túžbu za sebou, z ktorej vyrástla vrelá láska. Neschádzali sa už na korze, lebo teraz nepotrebovali verejnosť. Keď sa zišli v okolitých hájoch alebo na tajnejších miestach parku, obyčajne večer, pocítili sprvu netušenú slasť, keď si len ruky podali a pohladili si ich. Ale ako chytro sa ich ruky skľúčili a vtiahli jedno druhému na prsia a ako skoro zamreli od rozkoše bozkov, keď zlúčenie tela a duše vyplnilo ich najvrelejšie túžby.Aké malicherné sa im zdalo všetko popri ich láske!Keď Edmund oblápal Máriu, nebolo pre neho nič ľahšie, ako vyjaviť svojej matke, že bez Márie niet pre neho života. Zdalo sa mu to také ľahostajné, či na to pristane či nie. Bol už skončený jurista. Zloží jednu-dve skúšky a o niekoľko mesiacov dostane alebo nejaký úrad, alebo vstúpi do nejakej advokátskej kancelárie a vezme si svoju jedinú potechu na svete za ženu. Nech robí matka s majetkom, čo chce, hoci ho i vydedí, nedbá. Pravda, pobláznená Mária so všetkým súhlasila.Edmund sa chytro presvedčil, že nepoznal ani svoju matku, ale ani seba. Keď vyjavil matke svoje rozhodnutie, dostala taký nervový záchvat, že sa bál o jej život. Ako mladý, života neskúsený človek, ktorý dosiaľ nikdy nestál pred nijakým vážnym rozhodnutím, mohol správne rozlúštiť otázku medzi láskou k matke a milému dievčaťu? Urobil to najhoršie, čo mohol, a jeho pobláznená matka s tým súhlasila, aby si ochladila zášť na otcovi nevinného dievčaťa. Práve mal byť zas odvod a Edmund, dúfajúc, že ju tým premôže, oznámil jej, že keď mu nedovolí vziať si Máriu za ženu, narukuje, hoci aj dobrovoľne, k vojsku. Po dlhšom prosení a nahováraní nešťastná mať, vidiac, že syn sa nezriekne svojej lásky, radšej pristala na to, aby šiel za vojaka. Navrávala si, že vojna už nebude dlho trvať, že kým sa výcvik skončí a Edmund by musel ísť na front, príde do iných pomerov, bude mať iné starosti a jeho láska, keď celkom i nezhasne, ale sa zmierni. Veď také prudké ohne nebývajú trváce. Tak sa klamala, hoci na sebe skúsila i opak toho, čo si navrávala. Jeho pľúcny katar sa značne zlepšil a ona počula, že sa práve vojenčením táto choroba často vyliečila.Edmunda vzali za vojaka na jeho veľké prosenie, lebo celá komisia bola proti tomu. Výcvik mu bol naozaj na osoh. Zmohutnel. Po výcviku ho poslali z protekcie na Ukrajinu, odkiaľ sa v zime vracali o hlade, v nevykúrených vagónoch. Edmund prišiel do Haliče polomŕtvy a o niekoľko dní ho pochovali v Tarnopoli.[1]Pačovská si týmto činom otrávila celý život. Vtisla syna radšej do náručia smrti ako milovanej žene. Teraz stála celkom osamotená na svete. Nemala nikoho, kto by ju viazal k životu. Cítila len žravú ľútosť za dieťaťom a nenávisť voči všetkým ľuďom.Dala postaviť drahú hrobku a preniesť do nej pozostatky muža a syna. Na Edmundov hrob dala postaviť krásnu sochu od znamenitého majstra. Dlhé roky putovala každodenne k nej, nemôžuc sa jej nabažiť. Hneď v prvé dni po postavení sochy stretla sa pred hrobkou so smútočne odenou, závojom zahalenou dámou, ktorá ju prosila, aby jej dovolila pozrieť na sochu.Pačovskú preniklo tušenie, že by to mohla byť Mária. V prvom zadivení ju bez slova vpustila dnu.Mária padla pred sochou na kolená a plakala tak usedavo a žalostne, že Pačovská bola presvedčená, že to nemôže byť nikto iný ako Edmundova mladucha. Jej žiaľ ju tak uchvátil, že jej stiahla závoj z hlavy a keď zazrela umučenú tvár, objala ju a bozkala.— Viem, ty si mala byť mojou dcérou! — zvolala. — Ako ma boh potrestal, že mi pomútil rozum! Ja nešťastná, prenešťastná žena!Mária jej bozkávala ruky a potom dlho sedeli spolu a trhali si srdcia novými, každá svojimi spomienkami.Spoločný žiaľ ich spájal, hoci mali chvíle, v ktorých by sa boli zmárnili, keď sa vinili z Edmundovej smrti.Pačovská preklínala Máriu, že jej zviedla syna a Mária jej nemohla odpustiť, že radšej videla syna mŕtveho ako ju za svoju nevestu. Ale keď prišla ročnica, túžili za sebou a zišli sa.Pačovská celkom zanevrela na ľudí. Stala sa čudákom, o ktorom hovoril celý vidiek. Celé dni vyzerala z jedného obloka svojho kaštieľa na veľký dvor a pozorovala, čo robí služobníctvo. Chodila ako duch po poliach a hospodárskych stavoch, usilujúc sa prichytiť niekoho pri nejakom priestupku, aby ho mohla hrešiť a strašiť. Svojim ľuďom dávala len najbiednejší plat. Obchodníkom, remeselníkom uťahovala, ako mohla. Nedala halier na nijaký dobročinný cieľ. Pritom jej na peniazoch nič nezáležalo, povaľovalo sa ich dosť nestrážene po izbách a len Matulka ich zavše pozbierala i na tisíce a odniesla do sporiteľne. Divným spôsobom by sa nebola opovážila zadržať si ani grajciar, majúc pred paňou poverčivý strach. Pačovská ju poznala a dôverovala jej natoľko, že by iste nebola pobadala, keby ju okrádala o menšie sumy.Cítila stále pekelný nepokoj a chcela, aby trpeli s ňou všetci.Od rokov slúžil u nej ako kočový kočiš Ondrej Pravica, ktorý si vzal asi dva roky pred Edmundovou smrťou hodnú Žofku Varivovie za ženu. Rok po sobáši mu porodila dievčatko. Kým Edmund žil, Pačovská sa o dieťa zaujímala. Po jeho skone ho nemohla ani vidieť, práve tak ako ostatné deti komorníkov a sluhov vo dvore.Z malej Žofky vyrástlo dievča, ktoré od mladosti slúžilo v rozličných panských domoch v meste a rodičov zriedka navštevovalo; Pačovská ju oddávna nevidela.Jedného jarného rána počula Pačovská otvoreným oblokom z Pravicovho domu bolestné kričanie a plač. Domec stál v susedstve kaštieľa. Zbadala, že ľudia z dvora doň chodia, vychádzajú a rozčúlene sa zhovárajú. Opýtala sa Matulky, čo sa tam deje.— Ale, nuž čo? Pani veľkomožná vedia, ako je to s takými dievčatiskami. Nedá to na seba pozor, nuž sa mu pridá, že kúpi, i čo jej netreba. Žofka prišla domov zľahnúť. Nuž kričí.— A odkedy je už tu?— Ešte včera večer prišla a od tých čias sa trápi. Babica hovorí, že by nezaškodilo ísť po doktora. Ale Ondro sa bojí pýtať kone.Pačovská chvíľu chodila rozčúlená po izbe. Rozmýšľala, čo by bolo treba urobiť, krik ju rozčuľoval. Zavrela obloky. I tak ho bolo počuť. Zobrala sa a vošla do Pravicov.V izbe bola čistá, hoci nedláždená podlaha. Oproti dvom oblokom ležala na strakatej posteli mladá osoba, bolestne sa zvíjajúca; keď zazrela nemilosrdnú paniu, strhla sa a potlačila bolestné kričanie.Pačovská pozrela na ňu odo dverí, pristúpila k posteli — a jej hnevná tvár sa razom zmenila. Chytila ju za odvrátenú hlavu a posunula ju k sebe. Namiesto očakávaného kriku povedala chytro, naľakane:— Nech Ondrej naskutku zapriaha a uteká cvalom po doktora! Nech ho hneď a hneď dovezie! Nech neľutuje kone!V izbe zhromaždené ženy zadivene pozerali na seba a skladali ruky, čo sa to robí s ich paňou! Ináč jej bol dotyk chudobného odporný a teraz svojou jemnou šatôčkou utierala Žofkino čelo! Hladila ju nežne a hovorila k nej najláskavejším hlasom:— Utíš sa, dieťa moje, neboj sa, príde pán doktor a pomôže ti.Žofka chytila mäkkú ruku a vrúcne ju bozkávala.Pačovská si všimla, že celá tvár a najmä snivé, smutné oči sú Edmundove. Žofka musí byť jeho dieťa, a tak je to jej vnučka!Zdalo sa jej zázračné, aký obrat sa stal v jej duši! Dostala takú neočakávanú, drahú pamiatku po svojom milom synovi! Srdce ju neklame: to je jeho tvár, to sú jeho ruky s rovnými, dlhými prstami! Taká podobnosť je nemožná bez pokrvného pomeru!Keď sa od nej odoberal, hľadel práve tak ľútostivo na ňu, ako pozerá teraz na ňu jeho dieťa: Žofka!Aké ľahostajné jej bolo, že jej matka je kočišova žena! Vezme ju na otázku: musí sa jej priznať. Keby len Žofke boh pomohol! Každý jej ston trhal jej srdce. Keby len ten lekár už prišiel!Kázala hneď vyriadiť izbu v bezprostrednom susedstve s jej spálňou a ta ju dala preniesť. Nemohla ani na chvíľočku byť bez nej. Zabudla i na svoju púť na cintorín.Lekár prišiel a chytro oslobodil Žofku od trápenia. Narodil sa jej pekný chlapec. Keď ho oriadili, vzala ho Pačovská k obloku a dlho prezerala jeho tváričku.Žofkina matka sa jej priznala, že ju pán Edmund mal rád. Ukázala jej drahý prsteň a medailonček na hrubej zlatej retiazke, ktorý dostala od neho, keď sa narodila Žofka. Odkúpila od nej tie drahé pamiatky, zaplatiac za ne viacnásobnú cenu.Všetky jej city a myšlienky sa prevrátili. Namiesto žiaľu a nenávisti nastúpila radosť a láska k celému ľudskému pokoleniu. Predtým jej boli peniaze celkom vedľajšia vec, teraz sa im tešila, lebo mohla s nimi urobiť toľko dobrého. Dala dvor, kaštieľ oriadiť a byty služobníctva opraviť. Platy povýšila, aby mohli všetci slušne vyžiť. Tešila sa nielen svojim deťom, ale i cudzím. Žofku poslala do inštitútu, v ktorom urobili z nej obstojnú dámu, pravda, len čo sa týka zovňajšku, lebo namyslenosť na bohatstvo nemohli jej vybrať z duše, keď ju Pačovská adoptovala.Pačovská si ešte spokojne požila zo tri roky, až jedného dňa dostala zápal pľúc a v tichosti odišla k svojim deťom. Dva mesiace po jej smrti si Žofka vzala za muža otca svojho dieťaťa, ktorý kvôli panstvu opustil bez penzie i dobrú službu v okresnom úrade. Jurko Mačala mohol teraz vyhovieť svojej náchylnosti k lepším nápojom. Žofka mu robila v tom isté ťažkosti, pre čo ju vše i poriadne vymlátil, ale len keď bol väčšmi opitý. Ale Žofka mala vôbec šťastie a po polročnom manželstve sa jej Juríčko v opilosti pri rybačke vo Váhu utopil. Žofka sa predbežne nemieni vydávať. Venuje sa výchove svojho synčeka a robí veľkú dámu. Ľudia sú zvedaví, akú fialku vychová z malého Juríčka. Držia sa porekadla, že jablko nepadá ďaleko od stromu.Možno sú niektoré milé čitateľky zvedavé, čo sa stalo s Máriou? Chodí ešte stále na Edmundov hrob?Nechodí. Už dávno nie. Želela za Edmundom verne až do svojho päťadvadsiateho roku. Vtedy sa prihlásil o ňu lekár dr. Konečný. Zdal sa byť mäkký, dobrý chlapík, ktorý jej i to dovolil, že i keď sa Mária vydá, bude môcť chodiť raz do roka na Edmundov hrob. Keď Mária videla, že zo svojho putovania k hrobu Edmunda nemá nijakú radosť, lebo ani muža nemôže s tým posekírovať a ľudia sa na nej len smejú, nechala milú hrobku hrobkou a viac sa o ňu neobzrela.Mala dosť inej roboty so svojimi deťmi.[1]Tarnopol— mesto v Haliči; do r. 1918 patrilo Rakúsku, v r. 1919 — 1939 Poľsku, od r. 1939 Sovietskemu zväzu	Nadasi-Jege_Otravne-lasky.html.txt
Domov!Otec sedliačil ako všetci jeho predkovia. — —„Ej, tvrdá, krvopotná je to robota, a neisté požehnanie božie. To spáli mráz, udrie suchota, padnú dažde — s poľa nesvezieš, v humne nenamlátiš. Spadne ti statok, nevládzeš poplatiť: spredajú ťa, a si ako na tej dlani…“Takto vše premýšľal v kasárni na posteli fírer Ďurko Záhon,[1]sedliacky syn, ktorému do vojenčiny ani nenapadlo, že by mohol byť v živote niečím inším ako otec, brat a celá rodina kdesi na detvianskych lazoch.Ale na vojenčine choval sa, ako mu kázali, a vedel čítať a písať a mal čujnejšie uši, pochytil aj voľačo maďarčiny a tak po druhých manévroch zostal kaprálom, a potom na jar fírerom.Hodný chlapík: vysoký, strungastý, čierne fúziky, ostrá dlhá tvár, netučná, vlasy ako havran, oči tmavé, slovom pekný ako panenka, zdravý ako orech. Vojak naoko strmý a vytrvalý ako z kremeňa; ale človek mäkký ako dnes napečený chlieb. Všetci ho radi videli pre jeho dobrú, mäkkú náturu.Kamaráti-vojaci, takto v civile nesedliaci, prezývali ho predsa zo žartu aspoň „Detvanom“, a vše mu doniesli píšťalku a nahovárali ho „do hajduchov“.Vedel veru aj zaspievať pár sto „detvianskych“, a tak od srdca, ako by sa ich nebol ani učil, ale sám skladal — o čom len kto chcel.Vše v nedeľu, keď si vyšli niekam na dedinu, Ďurko nesmel chýbať. Hotová zábava, keď rozprával, čo vystrájajú chlapci na salaši a doma cez zimu. „Od zeme“ potrafil tak, že sa oficieri, kapitán, vše prišli prizerať, keď muštroval na to ostatných.Čože je už kaprálovi, fírerovi? Extra šaty, baganče, rukavičky… má síce zodpovednosť, ale „nerobí“, a keď by aj mal, vie si poľahčiť. — Skorej mu letí myseľ na pletky, zábavky, ako úbohému regrútovi alebo len takému…Keď tak sadnúc si za stolík k poháru piva, cigaretľa medzi dvoma prsty (ostatné ako keby salutoval) a sám po sebe pozrel sa — nevidelo sa mu, že by mal na jeseň zameniť extra baganče, nohavice, ktoré mu stály ako uliate, priliehavú, ba tesnú extra blúzu — krpcami, halenou, čiapku zamasteným klobúkom, a do tých mäkkých rúk mal chytiť pluh alebo hnojné vidly.Aj to posmešné „Detvan“, čo znamená asi ako — „ty zbojník“, pri vojsku ešte aj — „ty somár“, horšie ho mrzelo.„A keby to gazdovstvo! Ale na majetku otcovom už zavalená dlžoba, teraz vyplácať brata… nikdy k ničomu neprídeš… a máš mozoliť do smrti…“„Aj Elena sa vydáva, a už aj tak čo ma po nej. To bolo, minulo sa.“Takto si vše, najmä keď si vypil, dumával Ďurko, ale nepopustil myšlienku ani triezvy a chladne rozvažujúci: hľadať si po vojenčine iné, ľahšie, alebo aspoň výnosnejšie postavenie, ako bolo do vojenčiny. Načože mu to pri gazdovstve bude, čo sa tam za tri roky naučil?Nevezme z toho žiadneho osohu.Že ako gazda má iba Boha nad sebou, takto že pri čomkoľvek inšom bude mať predstavačov[2]ako vlasov na hlave — to už boli dávno z neho na vojenčine vybili. Ani nepomyslel.Za žandára, amtsdínera?Nie.Železnicu chvália kamaráti-železničiari… Ako oni zarobia! Má plácu a ešte od kilometra… Cez deň vyrobí dva dni…!Aj ako si to má zadávať, ako čo konať, všetko mu už boli kamaráti neraz rozpovedali.Už aj otcovi písal, aj sám mu bol rozpovedať, a ten neodhováral ani najmenej…„Keď je tak, brat ťa vyplatí, živ sa, ako by ti ľahšie bolo.“Rozhodnul sa. Pôjde k železnici.A začal si konať, aby mu iste prišlo.Vojenčinu odslúžil bez väčších trestov. Otec prešiel aj s ním, kým ešte bol vojakom, s plným mešcom k notárovi, ten k slúžnemu, a potom to už zadali. Majstrovi, inžinierovi zaniesla mať ešte naposledy z gazdovstva — po tri hrudky syra, oštiepky, prosili, hľadali prímluvu, obdarúvali, a tak dostal sa Ďurko k železnici.Keď sa z vojny mal vrátiť, dal si ušiť panské, čierne šaty, proboval ich a nepoznal sa. Mal krajčír roboty, kým ho presvedčil, že to a to tak musí byť — nohavice široké, kabát voľný, vesta vystrihnutá… len retiazku prepiať.Predsa, keď sa domov vracal, neobliekol ich, ale ani kroj, lež tak po vojensky; baganče, panské nohavice aj vestu, ale na to vojenskú blúzu, lebo golier a tvrdá, nová košeľa drhla mu hrtan, omínala krk, a mašľu pod hrdlo raz si nevedel, akú vybrať…Bol pár dní doma, ale nikam sa neukazoval, aspoň nie v tých panských, lebo by sa sám bol hanbil, ani psi by ho neboli poznali, nie to strýc, tetka a taká rodina.„Len ta, ta skorej, tu zhorím od hanby,“ a len vše sám pre seba a najbližšiu rodinu proboval nové šaty, zapínal goliere, uväzoval mašľu, pričesával sa, fúzy krútil, aby to k hábam dobre stálo.Vždy sa pritom vypotil. A vše len musel mať na sebe dačo vojenského, aby to tú panštinu zakrylo pred ním samým…Elena bývala na druhých lazoch; on za ňou nešiel, ona za ním tiež nie, iba čo sa jednu nedeľu v kostole videli, ale neshovárali sa. Hanbili sa jeden druhého, a už jej bol dal vlastne výpoveď ešte v lete z vojny.A potom tam je to už tak, že nebol by mládenec, aby nemal aspoň štyri frajerky, tak už sa jej aj druhí zdali. A keď počula, že ide k železnici — ju aj tak by z domu nepustili, a ani by nešla, myslela si. — Také jej to bolo — ako za chlapa sa obliecť — prehodiť kroj, keď ona má dvanásť opleciek vyšívaných iba na nedeľu, a do roboty, do smútku…?! Už bez toho rok bude, čo chodník zarastá a sa zabúdajú… „Vydať sa je vydať, ale odvydávať! — Nie je to, Bože môj, chleba požičiavať…“ A do mesta…? … za takého popáneného…?Pri železnici mal zpočiatku Ďurko, teraz už Ďuri, všelijakú robotu, aj to, aj to, na čo sa ukáže…S domom sa úplne nerozlúčil, lebo nemal ešte výplatu, a na mastenie kolies bolo treba vše syra, vše jahňa, oštiepok, masla… Odkázal otcovi, a mať lebo brat doniesli.„Tvoj brat?“„Môj.“„Aký Detvan!“ posmievali sa mu vše na železnici, ale zase boli takí z jeho rodu, čo to nevideli a zastali sa Ďuriho, keď bolo treba.Predsa keď sa vše otec, mať pri jarmoku trafili a zašli aj na stanicu, čo robí ich Ďurko, shováral sa s nimi cez ohradu, alebo ich odtiahol a chladne, cez zuby. Oni si mysleli, že to už teraz musí tak byť, keď je ako by v úrade. „Len aký je čierny. To ťa zle opierajú… Pošli si hore, budeme zvárať na druhý týždeň…“ Mrzelo mať, keď ho vše ani nemohla poznať. Ale keď počula, koľko zarobí: štyridsať — štyridsaťpäť i päťdesiat zlatých mesačne, netrápilo ju to tak, pomyslela si, že koľko ráz sú oni zablatení, zahnojení a čo sa narobia, kým tridsať — štyridsať zlatých len vidia…„To by si sa, synku, už aj mohol oženiť na takú plácu… Či už máš dáku kišasonku?“„Aj sám na to myslím, aj by už bolo dačo. V meste je, bude sa vám veru páčiť.“„A kdeže tam?“ šeptom spýtala sa mať.„U kráľovského notára.“[3]„Dáka kuchárka? Len si takú, čo bude vedieť obriadiť, navariť, chleba napiecť.“„Nie kuchárka, taká frajcimerka.[4]Mladé dievča.“„A hodná? A odkiaľ? A má dačo?“ atď. Vyspytovala sa mať, a na piatok hybaj po železnici tri stanice do mesta, ponúkať maslo, oštiepky a dopýtala sa na kráľovského notára a tam zase, že ktorá sú to tá pani frajcimerka?Bolo smiechu, keď sa jej Ďurkova mať dala do známosti. Dievča sa jej hneď zapáčilo.Dievča sa ale hanbilo za „mať“, povedalo Ďurimu, a ten mater vyhrešil, že „čo tam chceli? A keď ste ju videli, nemali ste sa jej vydávať za svokru, keď ste takáto z Detvy. Vy neviete, ako to pri pánoch ide.“„Neviem, neviem, syn môj, ale ja som jej nič zlého, len pekne…“ vyhovárala sa mať a cítila, že zhrešila. Veď šla budúcu nevestu pozerať, keď ešte nebolo nič isté.Ďuri bol už bremzerom,[5]aj sa zanedlho oženil. Vzal frajcimerku, babinu dcéru z Horehronia, z mestečka, sedemnásťročné mladé, pekné, biele dievča, súce na obrázok, ale spanštené a do domácnosti nespôsobné; nie zlé, ale trocha ľahké, po dedinsky — pochabé.Nie chleba napiecť, ale ani oprať, ani navariť…Izby riadiť, to hej, čo by aj štyri boli mali.Ale na toľko nestačilo zase, a bola im dosť jedna kuchyňa, komôrka a dreváreň. V meste už aj to stojí okolo sto dvadsať zlatých ročne.Musela byť hneď aj slúžka, čo Ďurimu obed na železnicu nosievala. A mašinu na šitie jej kúpil, a svadba, veľké hodiny — padla na to polovička výplaty z rodičovského.Ozaj, na svadbe to vám bolo všelijak.Prišiel otec, mať, brat so ženou, krstný otec so ženou, tetka… z jeho strany; z jej strany všetka popanštená rodina a kamaráti zo železnice. Nuž bolo vám to rečí, ukazovania, šuškania, a vše chceli spievať po maďarsky, tí zase zpočiatku ostýchave, keď sa ale podpili, poď do detvianskych a ešte zbojníckych:„Keď ma žandár viedol detvianskou ulicou,veď som si zakrýval [:oči kabanicou:]“ atď.Bolo dosť aj „čušte!“ aj „čože?“ a iba starejšiemu a Ďurkovi čo ďakovať, že sa to ešte pri tichosti skončilo.Mladí Záhonovci opatrovali sa dobre. Mladá pani, keď si so slúžkou poriadila, navarila, mala pokoj. Mohla zájsť k pani A… lebo B… alebo sadla k mašine a dačo šila, hľadela von oknom.Šlo s roka na rok, a nejavily sa deti…Záhonovci groša nežiadali, a práve preto žili si slobodne, hojne, len nič neodložili. Iba čo ešte pol štvrtej stovky mali u brata, ako druhú polovičku z výplaty, od nej im dával sedem od sta…[6]Tie boly ešte nepohnuté…A tak žili s roka na rok, vždy ako prvý rok. Na závidenie.Záhonka si zvykla, keď ju mladé panie alebo mužovi kamaráti doberali, že jej dajú za „svoje“ aj po dvoje. Že načo sú im? Že teraz im je hej! Že keď sa začnú deti, to ako keby vrece rozviazal, a trápenie… Že ešte majú dosť času deti mať.Tak sa im minulo veselo v zdraví a bez starosti, trápenia šesť rokov. Radi sa videli, núdze nepocítili.Medzitým zomrela bola mať, boli na pohrebe, aj takto si v lete vše vyšli na jeden-dva dni k rodine na lazy. Žena tam, pravda, nemohla ani vydržať, lebo jej bolo nečisto, smrad, vraj „stará bryndza“. Ani najesť sa nemohla. Kto je nie zvyknutý, vidí aj o Vianociach muchu v kapuste, hoc to bude aj čierne korenie. Otec ostarel, bratova rodina sa rozmnožila a boli si aj trocha cudzí, nedôverní a mysleli si, že tamtí budú od nich pýtať za kvartieľ, za jedlo. Viacej by boli šli k jej rodine; tá bola síce panská, ale zase chudobná a ďaleko. Žili v meste, nestarajúc sa o nikoho a o nič, len tak do sveta a sebe k pohodliu a potešeniu.Načo popisovať obšírne tých šesť, či sedem rokov, čo tak v dvojici a spokojní s dňom prežili? Bez detí, čo tam môže byť zaujímavého? Čo pekného, ak nežijú iným cieľom, len aby sa dobre najedli, vyspali a na druhý deň zase tak, a vše sa ide muž zabaviť s kamarátmi, vše žena so známymi a susedkami, a vše spolu na muziku, bál železničiarsky, alebo ak je dáka komédia, jarmok v meste…Tak by boli prežili do smrti, a ja by som už mohol rozprávku skončiť.Lenže! — Nielen tak pre dosavádne som začal písať, ako kvôli tomu, čo bude nasledovať.Zle sa dlho nerobí. Ďuri bol bremzerom, a siedmy rok v treskúcej zime — šibovali — soskočil vypiť si pol deci borovičky, aby ho zahrialo; bol už celý skrehnutý. Kúpil si aj safalátku, aj žemľu, popchal to do kožucha a utekal na svoje miesto. Ako, ako nie, taký mu razom závrat do hlavy prišiel, že spadol medzi vagóny. Nerozmliaždilo ho celého, ale odtrhlo mu pravú ruku za päsťou a ľavú mu zlomilo vyše lakťa v tom hrubom mäse, že až kosti prešly cez kožu.Už ti dalo, Ďurko môj!Sbohom, ľahký, dobrý život! Čo bude ďalej?Nedal sa zaviesť do špitála, ale domov. Chodili doktori, aj od železnice, aj druhí z mesta, obväzovali, rezali, ale nič nepomohlo.„Preboha, len nie ruku odrezať!“ prosili aj so ženou doktorov, keď títo vyslovili, že bude treba aj ľavú ruku odrezať. Pravej už nemá, akože bude…? V ruke už bolo otrávenie. Bola zapálená ako oheň, zapuchnutá ako krhla… Sbierala sa. Horúčosť veliká, na ranu nestačili ľad prikladať, Ďurko už fantazíroval. Komandoval ako pri vojsku, detvianske pesničky začínal, hoj, moja kornutka, na ovce vyvolával, železničné signály rectoval.Na štvrtý deň oznámili doktori, že musí sa odňať aj druhá ruka, lebo do rána je otrava v pleci, a Ďurkovi nikto viac nespomôže.Svet radil Tonke, „aby si rozmyslela, aký to bude život s takým mužom bez rúk“, a za hodinu a čím skorej sa mala rozhodnúť, či mu dajú zomrieť a či budú aj druhú ruku píliť, čo je však tiež nie isté, že by už potom so životom vyviazol z nebezpečia. Doktori tiež zjavne boli, berúc do ohľadu okolnosti, beznádejnosť — za smrť Ďurkovu. Tonka nepočúvala na svet, bez rozmýšľania hodila sa pred doktorom na kolená a spínala ruky, že len radšej odrezať, a čo jej akým žobrákom ostane, ako mu dať zomrieť.Ďurko vyzdravel.Kým ležal, opatrovala ho Tonka verne, ani nepomyslela, že nemá rúk a že nielen teraz, kým leží, ale do smrti bude ho musieť kŕmiť, obliekať a všetko, k čomu sú ruky treba. Bývať niekde musia, šatiť sa musia, jesť sa chce… Ten istý dobrý svet potešoval ju zase, že mu dajú takú mašinu ako ruky a že bude dobre.Aj mu dali, ale neboly to ruky… ešte zavadzaly.A teraz prišla len otázka: ako, z čoho budú žiť? V chorobe na to nepomysleli.Chodia, chodia od dvier do dvier, a železnica ani ako by ho už nebolo. Ani počuť. Že ho videli pol deci borovičky piť, a že sám si je vina… Dal ju na právo. — Po dlhom naťahovaní sa prisúdili mu stálu službu, akú je schopný zastávať, a to bol nočný dozor nad uhlím za štyriadvadsať zlatých mesačne.Vyžijú aj z toho, mysleli si zpočiatku, a keď vše chýbalo, pýtali z výplaty, z ktorých tristo päťdesiat zlatých nebolo však už iba sto osemdesiat, lebo zaplatili druhému doktorovi, potom za lieky, za umelé ruky a aj z nich v chorobe žili…Trvali tak do roka a boli by mohli aj ďalej, keby sa Tonka bola uskromnila a prichytila práce ako druhé ženy, on keby zase nebol mal celé dni aj noci slobodný čas, lebo nikto ho nedozeral a tak mal kedy hore-dolu chodiť, zahovárať sa a nazrieť vše aj do krčmy, cigaretle fajčiť a ráno a v noci od uhlia zájsť na kalištek, lebo s tými dvoma kýptikmi pohárik predsa naučil sa k ústam nadniesť.Bez roboty hľadá človek iné ukrátenie času, obyčajne zlo. Kamaráti ako by z ľútosti, tiež ho vše zavolali na kalištek trungu, pohár piva.Ako si predtým spokojne a povedal bych v hojnosti žili, tak teraz vkĺzlo sa vše nedorozumenie, počalo nedochodiť, i Ďurko vše prišiel pod forgom[7]domov a na prvého nedonášal ak šestnásť — osemnásť zlatých.Vzali si druhý, lacnejší kvartieľ, ale aj na ten museli doplácať z hotového, aj pri sviatkoch, nevediac zabudnúť na staré časy, vše strovili z výplaty ešte aj na trúnok, na jedlo a šatu, viac ešte pre ňu ako pre Ďurka.Po roku, aj už prv, žena celkom zunovala muža obchodiť a riadiť ho, ako to malé dieťa od najmenšej veci, a keď jej on za to nedával dostatočnú náhradu v pohodlí a hojnosti.Počala, darmo je, okolo neho plačom, potom „počkajom“, nevďačne, trhaním, mykaním a zlosťou.Ďurko upadol na duchu, zostával dva-tri týždne nepreoblečený, dva-tri dni neumytý, ale tým častejšie býval v hostinci. Nikto mu to za zle nemal, ba uznával svet, že „musí piť“. Keď si vypil, poplakal si pred kamarátmi, ponosoval sa na ženu, jedni uznali jemu, druhí jej…„Ach, prečo ma radšej naraz neroztrhlo…?“ zúfal si po čase Ďurko.„Ba nemala som orodovať za teba u doktorov, a mohla som nemať takéto trápenie s tebou a biedu. Bola by som šla do služby a mohlo mi byť…“ Podohadovali sa často, keď Ďurko málo pláce donášal a žena nevedela, či to má byť za kvartieľ, či za mlieko, mäso, či na šaty, či na čo?Ďurko jej nikdy nepovedal mrcha slova, voľkal jej, uznával jej veľkodušnosť v chorobe a oprávnený hnev a žiaľ teraz. Keď sa hneval, hneval sa len sám na seba, na svoje nešťastie, hľadel, ako by ľahšie vyšli, ako by poľahčil žene, aspoň kým sa dá. Ale stroviť päť-šesť zlatých mesačne stalo sa mu druhou náturou. Brat im poslal zemiakov, vše hrudku syra doniesol staručký otec, masielca, ale tiež nemali zbytkom, a Tonka predsa by bola žiadala, aby dávali, že „však vidia, aký je“.Šli by na dedinu, zamýšľal sa Ďurko, ale ako? Tam lacnejší život, ale tvrdá, znojná práca atď., a on by ak ovce pásť mohol, inšie nie. Ale žena či pôjde? Ani počuť. Že radšej sa do vody hodí.Veď mu vyhodila na oči, že „hádam si len bol opitý…“ Ďurko hlboko urazený, stal sa proti nej mlčanlivým, nedôverčivým. A ona o to nedbala, o jeho lásku nestála už. (Výplata už bola do krajciara strovená.) Keby bola vedela šiť, prať, bola by aj ona voľačo zarobila a nebola by upadla…Takto trafilo sa jej izbu riadiť slobodnému úradníkovi pri meste, a potom aj druhú, ale to po tri zlaté mesačne nevydalo mnoho.Ba hej!Časom prestala žena šomrať, donášala domov obnosené šaty mužovi, vrátili sa od 1. mája do starého kvartieľa, počali žiť ako predtým, a Tonka vždy mala peniaze.„Za čo ty toto máš?“„Pridali mi zlatovku, aj som sviatkovô dostala,“ keď doniesla rumu, čaju, cukríky…V starej biede bola sa aj Tonka trochu ošúchala, či na šate, či v tvári. Teraz zase začala sa nosiť, ako kým Ďurko obe ruky mal, plácu donášal: štyridsaťpäť-päťdesiat zlatých mesačne.Bolo mu to podozrivé, žena neskoro chodila, bola málomluvná, plachá, ani do očí sa mu nevedela tak úprimne pozrieť ako prv.„Žena, či my neprejedáme, neprepíjame našu statočnosť?“ Túlil sa k nej so slzami v očiach, keď ho aj starí kamaráti v domnení utvrdzovali, ba mu donášali. A ešte susedy, ženy…!Nahnevala sa, a hnevala sa dva týždne a plakala, že to má za jej dobrotu. Odprosoval ju, nechcela mu to vraj do smrti odpustiť, a s veľkými výčitkami oborila sa naň, že keby i tak bolo… že od hladu pes psa žerie; tak on len prosil, že nikdy jej viac, že ho to len nahuckali.Smierili sa, a žili začas ticho.Ale Tonka už bola na ceste úpadku, oboznámila sa aj s druhým starým mládencom, notárom, čo ho obsluhovala, nosila domov ešte viac. (Dávali jej, aj brala už.) A chcela vziať k mužovi slúžku. Aspoň mu to navrhla.Ďurko to neprijal a od ženy odišiel. Domov nechodil už ani každý týždeň, spával na stanici po kútoch, v strojárni; ak mu jesť doniesla, dobre, ak nie, vypil si dva deci a bol na tom.Kamaráti mu už isté dôkazy donášali o nevernosti ženinej, podpaľovali ho, čo by oni v tom páde urobili, ako by ju ktorý po kuse usmrcoval a vynálezali spôsoby, ako ktorý by bol strašnejší alebo vtipnejší. Druhí zase medzi sebou rozprávali, že ju on vohnal do tohoto… alebo aspoň jeho nešťastia.Ďurko to nemohol už zniesť a rozmýšľal, čo by urobil, ako by ušiel posmevačnému svetu, aj samej hanbe.„Domov na lazy!“ letelo mu mysľou. Ale… ani za honelníka nie je súci, veď dojiť, košiar preložiť nemohol by.Ako by bol ohluchol, oslepol a v hlave ako by mal hlinu, a len ho tlačí, tlačí na temä, a nedá mu nič určitého premyslieť. Zmárniť sa z toho sveta, a či podniknúť ten boj so životom znovu?Prečo sa on tej hanby dožil? A keď — čo si počať? Ak bol triezvy, chodil ako zabitý, ak bol opitý, plakával pred kamarátmi hlasne, a domov sa ani neukázal. V krčme, v smrade a kriku, medzi najhoršími povaľačmi, tam naliezol útulok, a vše sa opil, vše sa zaťal a nevzal ani do úst… Ale ešte ho aj tam dráždili, že teraz, čo on doma nenocúva, bojí sa aj žena a ide…Prišiel raz večer k žene a plačom ju tými kýpťami chcel objímať, bozkávať. Predložil jej, aby sa hriechu zbavili a šli na dedinu; ale ona ani počuť. Aby si šiel, ona že pôjde do služby. Znovu a znovu jej tú vec predkladal — nie a nie. Ona nejde ani „za tvoju dedinu“ z mesta. Čo robiť? Odprosil ju do troch vrhov, že nešťastie, a nie jeho vina dohnala ho do takého života, aký teraz žije, a do akého vrútil aj ju. Aby mu odpustila, ak to preňho urobila a z biedy. Jej je na vôli, on ale že nechce ďalej tak žiť, a počal so seba shadzovať cudzie šaty…Ale ona, že je hádam opitý, chladne ho odbila, zlostne prepustila… ačkoľvek tá zlosť nebola taká celkom naturálna, lebo jej pri jeho slovách čosi v prsiach pišťalo, ako by ju had bol uštipol…Ďurko Záhon ešte nocou, ač mohol tri stanice ísť po železnici, vybral sa peší na svoje lazy…Má pevný úmysel: čo ako po biede sa tam živiť a čakať ženu, že príde za ním aspoň v duchu poznaní zla a zošklivení si hriechu…[1]Fírer Ďurko Záhon(z nem.), čatár[2]Bude mať predstavačov,ľudový výraz na predstavených, nadriadených[3]„U kráľovského notára“,u verejného notára. (Vybavoval veci, ktoré teraz vybavuje notárstvo.)[4]Taká frajcimerka(z nem. Frauenzimmer), chyžná.[5]Ďuri bol už bremzerom (nem.),brzdárom[6]Sedem od sta…,sedem percent.[7]Prišiel pod forgom(z maď.), mal pod čapicou (bol podnapitý)	Tajovsky_Domov.txt
SenKeď som pásol na poľani,pozaspal som o svitaní;slnko horou zasvietilo,milý môj sen rozplašilo.Keby vedel, kde to leží,kam to tá noc ráno beží:letel by ta ako strela,vrátiť by sa mi musela.Zdalo sa mi vo sne, zdalo:dievča moje ma čakalo,čakalo ma s pekným pierkomna záhrade pod večierkom.A za dvermi na rozlukupodalo mi pravú ruku,a z tej ruky prsteň zlatý,na závdavok lásky svätý. —Zdalo sa mi zase, zdalo:dievča moje so mnou stálo;stálo so mnou jedným páromv božom dome pred oltárom.A kňaz už nám kľaknúť kázal,už by nám bol ruky zviazal;slnko horou zasvietilo,milý môj sen rozplašilo.Keby vedel, kde to leží,kam to tá noc ráno beží:letel by ta ako strela,vrátiť by sa mi musela.	Chalupka_Sen.html.txt
Ježkovci„Hm, starká, bude asi tuhá zima,“ hlásil Ježko pani Ježkovej, keď si večierkom obzrel východ mesiaca.„Jaj, jaj, len keby nás voda nezaliala!“ odpovie pani Ježková, poškrabkajúc sa zadnou labkou na konci nošteka.Pán Ježko sa len starostlivo poobzeral, potom vyšiel pred dieru.Vonku bol taký prekrásny večer! Mesiac mal niekoľko kruhov a vánok nežne vial. Pán Ježko si sadol na zadné labky a oňuchával vzduch. Necítil nijaké nebezpečenstvo.„Počuj, starká, budú mrazy, a my máme ešte málo,“ zavolal do diery.„Veru, veru, starký môj, len sa staraj, aby i naše drobúlence do jari vyžili.“A pán Ježko sa veru svedomite staral. Už včera si našiel peknú dolinku pod starou divou hruškou, kde bolo toľko hniličiek! Ale bál sa vziať niečo, lebo na neďalekom ostredku pásli sa ovce, ktoré zavracal nebezpečný ovčiarsky pes Brnčo.„Starká, a či nám je komora v poriadku?“ pýta sa pán Ježko svojej pichľavej družky.„No, veru nie veľmi, a ty sa o nič nestaráš,“ odsekne mu pani Ježková.Ježko sa vtiahol do diery podívať sa po gazdovstve. Ich brloh mal dva oddiely: spálňu a komôrku.V kútiku malej diery ležali jeho synkovia Furko a Murko. Obaja boli ešte takí maličkí a neskúsení, že ich Ježková nestačila zaháňať do hniezda, aby pred dierou nevykonali nejakú hlúposť. Veď bolo nebezpečenstva dosť a dosť. Nad lesom stále krúžil kŕdeľ vrán a susedný had Fu denne striehol, aby mohol niektoré chytiť.Ale pán Ježko bol na stráži. Pán Fu hneď zmizol, len čo ho zavoňal. A pán Ježko si už takú chuť robil, že bude obhrýzať jeho rebierka.Pozrel na spiace detičky a potom sa úzkou dierkou pretiahol do komôrky. Ale tá bola už skoro plná. V jednom kútiku bolo niekoľko suchých sliviek, ohryzky z jabĺk, žalude; toto však zväčša len pre detičky. Jeho pýchou bola hŕba chrústov, roháčov, chrobákov-medvedíkov a húseníc, ktoré mal pekne poukladané po celej stene komôrky. Každý deň chodil niekoľko ráz obzerať a naprávať svoj krm, pričom si pokojne pošomrával pod fúzy.„Starký môj, starký, donesže ešte niečo čerstvého,“ volá na neho pani Ježková, ktorá medzitým kŕmila jabĺčkom malého Furka. Ale Furko nie a nie jabĺčka. On by už radšej sušeného chrústika, akého si nedávno, keď Ježková nebola doma, vybral v komore. Až keď dostal packou po nose, voľky-nevoľky pustil sa i do jablka.Ježko medzitým už vytiahol sa z diery a pozorne ovoniaval okolie. Nebál sa síce ničoho, ale bol opatrný! Aj nedávno ho chytila líška a pán Ježko len-len že mal času zvinúť sa do klbka. I tak ho vyše hodiny kotúľala sem-ta, obracala, ovoniavala, a len keď si na ňom dokonale laby popichala, len potom odbehla so zlostným vrčaním.Opatrne sa blížil k hruške a počúval každý šuchot. Poznal veľmi dobre celé okolie. Býval tu so svojou starkou už dva roky. Keď im dieru pri potoku zaliala voda, zobrali sa hľadať nový domov.Na lúke pod hustou kružinou sa zišli s pánom Krtkom a ten im poradil opustenú dieru pod veľkou skalou, hneď na kraji húštiny. Ježkovci sa s radosťou hneď nasťahovali a od toho času boli nerozlučnými priateľmi so susedom Krtkom, ktorý mal svoje chodbičky hneď pod húštinou.Dieru pod skalou dokonale vyčistili, rozšírili a prehĺbili, pričom im dobre pomáhal a radil sused Krtko. Potom vyhrabali ešte jednu menšiu dieru pre komôrku. Do prednej nanosili suchého machu a v kúte spravili hniezdo.Pán Ježko sa tak radoval svojmu novému domovu, že z dobrej vôle začal váľať kotrmelce a náhodou popichal jemnú bundičku pána Krtka, až ten od strachu ušiel do komôrky. Zato sa však nenahneval na pána Ježka, len ho prosil, aby sa viac tak nezvŕtal, keď on bude nablízku.Od toho času ostali vernými priateľmi a pomáhali si pri nočných poľovačkách.Ježko sa strhol. Počul nejaký podozrivý šuchot. Zohol sa, strčil nos medzi zadné laby a napnuto pozoroval.Razom sa však vystrel a vrhol sa na hromadu žltého lístia. Ale bolo už neskoro. Korisť zmizla medzi hromadou skál.„Hej, ty stará potvora, veď mi ty ešte prídeš,“ odľahčil si Ježko, ovoniavajúc skaly.Bol to on, starý had Fu, na ktorého si už dávno ostril zuby, ale ten mu vždy bleskurýchle ušiel.Hada Fu nenávidelo celé okolie a najmä spevaví vtáčkovia sa stále naň ponosovali. Na jar nebolo v celom okolí hniezda, Fu z každého povyžieral drobné mláďatká. K tomu bol čarodejom, strigôňom, pred jeho jedom bol nútený utekať každý živočích v lese. Divný had bol ten Fu. Mal jedonosné zuby, ale jedným zaseknutím zubov a jedným napustením jedu do rany mohol usmrtiť len celkom maličké zvieratká, väčšie zvieratká musel na niekoľkých miestach raniť, aby ich usmrtil.Po nevydarenom skoku pobral sa pán Ježko ďalej. Dostal sa až do dolinky pod hrušku a s radosťou pozoroval, že je pod ňou dosť hniličiek.Hneď sa dal do usilovnej práce, aby sa tej noci mohol ešte niekoľko ráz obrátiť.Rozhrabával lístie, vyberal najkrajšie hruštičky a nosil ich do malej jamky pod kopcom. Keď už bola jamka plná, vyšiel na kopec, skrútil sa do klbka a skotúľal sa dolu do jamky. Toto opakoval niekoľko ráz, až cítil, že sa mu na chrbát napichalo hodne hrušiek. Potom sa pobral domov.Ježková ho už čakala pred dierou. Od radosti si trela packy. Po jednej zberala pánu Ježkovi hrušky z chrbta. Potom ich Ježko skotúľal do diery a Ježková ich ukladala v komore.Skočil i on za ňou do komory vidieť, koľko toho pribudlo. S uspokojením si oblizoval papuľku, keď videl nanosené množstvo krmu.Sotva však vyšiel z komory, so strachom zvolal:„Starká, starká, a kde je Furko?“„Ale veď som ich oboch len pred chvíľkou uložila a poprikrývala machom,“ hovorí pani Ježková, pretiahnuc sa dierou do hniezda.Začali náhlivo hľadať. Prehádzali v hniezde všetok mach, obehli niekoľko ráz celú skalu, ale Furka nebolo nikde.Furko bol veľký lapaj. Ešte nemal síce ani dva mesiace, ale už poznal celé okolie. Murka, ktorý bol asi o pol hodiny starší, volal len pecúchom. Pán Ježko ho síce vždy dokonale vytrepal, keď ho zazrel pred dierou, ale Furko hľadal vždy vhodnú príležitosť, aby mohol uvrznúť.A teraz, keď spozoroval, že mamka a otecko sú zaujatí skladaním hrušiek, opatrne sa vyškriabal spod machu a bočným úzkym východom, ktorý bol pripravený na čas nebezpečenstva, zmizol medzi skalami.A Furko ani len netušil, aké nešťastie ho mohlo zastihnúť. Veselo si poskakoval medzi skalami a cítil sa byť nesmierne voľným, že ho nesledovalo napomínanie rodičov. Ešte nemal síce ani dostatočne tvrdé pichliače, ani nepoznal ešte tajomný nočný život lesa, ale cítil sa byť nesmierne voľným a slobodným. Vstrčil noštek pod každú skalku a smelo sa preťahoval každým kríčkom.Pri jednej skale zastal. Vydýchol si a podíval sa na veľké, žlté svetlo, ktoré sa predieralo konármi stromov. Poskočil si a padol na niečo mäkkého. Chytro pustil do toho svoje zúbky a odskočil.„Počuj, chlapče, majže rozum a neubližuj statočnej žabe,“ hlási sa to niečo.Pravda, pravda, len teraz ju poznáva čuchom. Je to stará ropucha Brekeke, ktorá bola nedávno u nich na návšteve a jemu priniesla ešte živého chrústa.„Počkaj, len nech sa ti o tom otec dozvie, veď ti on dá,“ hovorí mu ďalej tetka Brekeke.Furko cítil sa byť zahanbený a bál sa, že tetka povie otcovi, kde všade v noci chodil. Preto sa rýchle utiahol pod veľkú skalu, kam viedla pohodlná, veľká diera.Cítil tam podivný zápach. Ale dodal si smelosti. Mesiac práve svietil cez konáre stromov pod skalu. Naďabil na niečo veľmi mäkkého, čo nebolo možno ani porovnať s ich machovým hniezdom.Začal sa v tom so záľubou prestierať. Ale niečo sa naňho vrhlo. Hnaný pudom sebazáchrany schúlil sa do klbka.Okolo neho povstal vresk a Furko cítil, že ho prevaľujú zo strany na stranu. Ten vresk sa mu však nezdal byť nepriateľským, preto sa pomaly znova vyrovnal.Okolo neho tancovali tri mladé líšky a veľmi sa tešili, že mohli kotúľať také pichľavé klbko, aké dosiaľ ešte nikdy nevideli.„Tak už ukáž nos, čo si a odkiaľ si,“ pýta sa ho najveselšia, chcejúc ho prevaliť na chrbát. Furko však predsa nedôveroval.„Čo nám povie mamka, až jej to ukážeme!“ hovorí.„A ja si ho položím k sebe a dám mu obhrýzať husie stehienko,“ hlási sa tretia, kotúľajúc Furka opatrne do hniezda.„Ale nechaj ho tu ešte, budeme sa s ním ihrať, pokým nepríde mamka,“ navrhuje prvá.S týmto po malej hádke obe súhlasili. Začali ho znova kotúľať po diere, až sa mu zakrútila hlava.Keď to už ďalej nemohol vydržať, vystrel sa a rozbehol sa medzi ne. Nastal škrek. Každá utekala do iného kúta a neodvážili sa viac k pichľavému klbku priblížiť.„Pozrite, ono to vie i utekať. A kdeže má nohy,“ pýta sa druhá.„Ba veru mám i zuby!“ hlási sa smelo Furko, zaujmúc pevnú pozíciu v jednom kúte.Toto zapôsobilo na malé líšky. Ale keď videli, že sa klbko nedáva do nich, začali ho znova domŕzať.„Počuj, zahraj sa s nami, ja ti potom niečo dám,“ navrhuje mu tretia.A Furko nebol proti tomu.Nastal taký veselý zhon, že celé líštie hniezdo popremetávali. Medzi hrou sa i poškriabali, ale nevšimli si to. Napokon mu každá priniesla zvyšky svojho obeda a Furko sa nažral do popuku. Potom ho vzali a položili medzi seba do kúta, že sa budú s ním zajtra ihrať, až mamka odíde na lov.Furka niečo trápilo. Odišiel z domu, ale doma o tom nevedeli. Bál sa otcovho hnevu, preto nemohol zaspať.A keď líšky pospali, opatrne sa vykradol z diery, bral sa domov, pozorne ovoniavajúc svoju stopu, aby nezablúdil.Doma hľadali ho skoro celú noc. Už sa i nádeje vzdali. Ježko si myslel, že ho zahrdúsil strigôň Fu.Nad ránom obaja starí Ježkovci zaspali od únavy…Keď sa pán Ježko prebudil, hneď pozrel na Furkovo miesto. Nechcel uveriť svojim očiam. V hniezde ležal zdravý Furko a pokojne si chrápal.Ježko by bol od radosti poskočil a oblizol mu lapajský noštek. Ale ovládal sa. Spravil vážnu tvár a potiahol Furka za ucho.„Chlapče, kde si sa túlal bez môjho dovolenia?“ zahrmelo pod skalou.Furko ledva vládal oči otvoriť. Tak dobre sa mu snívalo po zábave a po hostine, akej sa mu dostalo pri mladých líškach.Ale pán Ježko nerozmýšľal. Vytiahol Furka z machovej postele a hneď mu i dával otcovské naučenie. Údery len sa tak sypali na Furka.„Chlapče, počuj, veď ty smrdíš líščinou!“ zhrozí sa pán Ježko. „Nuž a kdeže si ty bol?“Furko od žiaľu a plaču nevládal odpovedať.„Nuž a či ty vieš, čo ťa mohlo zastihnúť?“ hromží ďalej otec.Ale pani Ježková to už nemohla vydržať. Od radosti, že má tu znova zdravého svojho Furka, zabudla na všetko. Vrhla sa medzi otca a syna a vyslobodila Furka z otcových labiek.Furko sa utiahol s plačom znova do machu a otec hromžil ďalej.„Aby si vedel, chlapčisko nepočúvne!… Dokiaľ nevyjde znova mesiac, budeš stáť v kúte na zadných labkách a na dnes dostaneš len suchý žaluď lanský.“Keďže sa už brieždilo a na obzore sa ukazovali prvé lúče vychádzajúceho slnca, Ježkovci sa chystali spať. Ale sotva sa pán Ježko schúlil a prižmúril oči, počul, ako niekto škrabe pred vchodom. Bol to Krtko. Pán Ježko znepokojený vyšiel pred dieru, čo chce Krtko v hodinu, keď sa každý nočný tvor chystá spať. Ešte raz si pretrel papuľku a vykukol spod skaly.„No čo, kmotríčko, čo sa stalo?“„Hm, v kružine sa dejú vážne udalosti,“ hlási mu Krtko.„No tak poď k nám, lebo tu vonku sa zrána často obšmieta hladná sova.“„Viem, viem; veď som sa i bál. I tak je teraz zem suchá a nemôžem sa hocikde zaryť; jednak som vám to chcel oznámiť,“ hovorí Krtko.Keď sa Krtko pohodlne uvelebil na machu, začal tajomne:„Máme tu nepohodlného hosťa…“„No, a ktože je to?“ pýta sa zvedavá pani Ježková.„Akýsi starý mládenec, domáci potkan. A páchne, až ma nos bolí.“„Hm, hm,“ pošomráva si pán Ježko.„Len ako ho preč dostať?“ spytuje sa Krtko.„A či je i nebezpečný?“„To by nebolo nič. Každé zviera je niekomu nebezpečné. Ale je tulák, ktorý nezachováva ani najmiernejšie zákony a zvyky kružín. Poľuje na všetko a hocikedy.“„Tak? Teda nemá medzi nami miesta,“ odpovie pán Ježko.„Je ešte horší než Fu, lebo zapácha,“ dodáva Krtko.„Teda musí zmiznúť odtiaľto. Tu môžu bývať len tí, čo sa pridržiavajú zdedených pravidiel kružín. Tak káže zákon kružín.“Pán Krtko, keď sa už celkom uspokojil, zahrabal sa do machu spať, lebo slnce už bolo vysoko. Keď sa pred večerom prebudil, poradili sa o tom, koho majú zavolať na súd. Rozhodli sa, že súd zvolajú o dva dni, a to nad ránom, pred východom slnca, keď podľa lesného zákona je už zakázané loviť a každý lesný tvor má sa už schovať.Najprv, pravda, musia nájsť starú sovu Hu, ktorá je predsedom lesného súdu.O tú nebolo starosti, bývala v diere na neďalekom dube.Najťažšou otázkou bolo nájsť lesného poštára, sojku Pche, ktorá rozumela všetkým rečiam. To si vzal na starosť pán Krtko, ku ktorému sojka chodievala skoro každý deň.Rozhodli sa ešte, že povolajú i líšku Lupaku, ktorá je veľmi bystrá a ktorá podľa lesného zákona nesmie po polnoci vôbec poľovať.Po krátkej rade Krtko sa odobral, aby ešte z večera prezrel svoje chodbičky, koľko červov a chrobače do nich napadalo.Len čo Pche rozniesla zvesť, nastal v lese ruch a zhon.A o dva dni bol v lese veľký súd. V čas zasadania súdu bolo podľa lesného zákona zakázané každé vraždenie a každá poľovačka. Ak by sa bol niekto odvážil poľovať počas zasadania, boli by ho usmrtili. Tak to kázal lesný zákon.Očakávaný večer prišiel. Bol práve spln mesiaca. Dostavili sa temer všetci členovia lesného súdu. Zhromaždili sa okolo širokej, ploskej skaly, pod ktorou mali hniezdo Ježkovci. Prišiel každý bez obavy, lebo bol spln a zasadal lesný súd.Predsednícke miesto zaujala sova Hu. Líška Lupaka pohodlne natiahla sa na skalu a položila si hlavu medzi predné laby. Tak rada by sa bola vrhla na poľného Ušiaka, ale — teraz to zakazoval lesný zákon.V celom lese bolo ticho, zasadal súd.„Hm, smutné, smutné!“ hlási predseda Hu.„Veru smutné,“ drmolí si Macko.„Ktosi zneuctil lesné zákony,“ hlási ďalej Hu.„Ej, ej, tomu ja rebrá polámem,“ dodáva Lupaka a oblizuje si pysk.„Kto je to?“ spytuje sa srnka Me.„To nám povie Krtko. Predstúp!“Krtko bol učupený pod koreňom, kde bola mäkká prsť.Po vyzvaní Hu chcel sa dostať na skalu pred tvár súdu, ale padal z kraja skaly nazad, až sa Macko váľal od smiechu nad jeho nemotornosťou.„To sú vážne chvíle, nech sa nikto nesmeje!“ napomína predsedníčka Macka.Macko sa cíti byť zahanbený, že sa mu dostalo napomenutia pred tvárou celého súdu. Aby to napravil, posadí si Krtka na plece.„Čujme!“ nabáda Hu.Krtko si pretrel drobné očká a pevne sa chytil Mackovej bundy.„Vynášam žalobu na potkana Si.“„Hlasnejšie!“ ozve sa Lupaka, ktorá by sa rada bola vrhla na Krtka.„Je pažravý a zbíja vo dne v noci,“ dodáva žalobca.Celým zhromaždením zavládne nevôľa.Krtko si vydýchol po namáhavej reči a chytro sa zošmykol z Mackovho pleca, aby sa aspoň trochu zahrabal do prsti.„Musí byť súdený podľa zákonov lesa!“ hlási po prestávke Hu.Každý skloní hlavu, len Macko si je nie vedomý vážnosti chvíle.„Rozmýšľajte, vážení, a veľmi rozmýšľajte!“„Vyhnať ho z lesa!“ odvažuje sa na slovo srnka Me.Každý sa zamyslí. Brekeke si nevšíma letiaceho komára a Furko sa pohodlne prechádza po chrbte Fu.„Hm, to je smutné a veľmi smutné,“ hovorí Lupaka, nevšímajúc si pred ňou sa naťahujúceho Ušiaka.„Porušil zákony lesa, musí umrieť!“ hovorí Macko.„Ale azda nie, veď by ho to bolelo,“ hovorí Me.„Musí umrieť. Tak káže zákon lesa!“ hovorí rozhodne Lupaka.Nastáva hrobové ticho. Preruší ho slávnostná otázka Hu.„Už ste si to rozmysleli, vážení, dôkladne rozmysleli?“„Tak káže zákon lesa,“ poznamenáva za všetkých Brekeke.Znova ticho.„Áno, tak káže zákon lesa. Porušil zvyky a zákony, je pažravý, musí umrieť. Pred lesný súd sa nedostavil, to je urážka zákona. Musí umrieť!“Všetci sklonia hlavy.„Až bude zajtra po polnoci hodina mieru, výrok súdu vykonajú Krtko, Macko a Ježko,“ pokračuje Hu.Každý bez slova súhlasí.„Zornička na obzore!“ hlási bojazlivo Me, ktorá dávala stále pozor, aby neprepásla hodinu lesného mieru.V celom zhromaždení nastáva živý pohyb a každý hľadí čím skorej zmiznúť. Ježko strká Furka pod skalu, zmizne i Krtko a Hu vyletí na najvyšší konár. Ušiak uháňa ako divý do kopca, aby sa zachránil pred Lupakou; Lupaka sa síce rozbehla za ním, ale už ho nedohonila. Vrátila sa naspäť, aby chytila aspoň Brekeke, ale prijalo ju nepriateľské vrčanie Macka, ktorý sa opatrne vzďaľoval do húštin.Nad celým lesom zavládlo posvätné ticho, ktoré trvalo až do prvých lúčov vychádzajúceho slnca.Ježko, keď prišiel domov zo súdu, utiahol sa do postele. Poprikrýval sa machom a začal driemať. Spal až do večera ako bunda, až ho pani Ježková poškrabkala na nose a upozornila, že je veru načase, aby šiel niečo hľadať. Ježko si zívol, popreťahoval sa a vyšiel z diery.Len teraz si spomenul, že s Mackom a Krtkom musia vykonať výrok súdu. Ale času je ešte dosť a dosť. Pretrel si fúziky, poškrabkal si noštek a poberal sa pod svoju známu hrušku.Keď sa vracal hruškami obťažený, počul tiché šušťanie lístia. Utúlil sa a pozorne ovoniaval. Ani nemusel. Nehrozilo nebezpečenstvo. Húštinou sa veselo predierala Lupaka so zadrhnutou divou kačicou.Lupaka spozorovala Ježka. Položila kačicu, pritisla ju prednou labou a uškerila sa.„Hehe, ty!… Viem, že si blízko. Zavoňala som ťa. Máš šťastie, chytila som kačicu. Ináč by som ťa pokotúľala.“Ježko neodpovedal. Bol rád, že Lupaka niečo má a nebude sa dnes doňho starať.Utúlil sa ešte tesnejšie pod blízky koreň a čušal.Lupaka sa skutočne nechcela s ním dnes zabávať. Zobrala korisť a poberala sa k svojmu brlohu.Po čase si aj Ježko vydýchol a bral sa domov.Nebol už ďaleko, keď počul bolestný ston, ktorý sa podobal hlasu jeho Furka. Bez ohľadu na nejaké nebezpečenstvo vrhol sa tým smerom. Za svitu mesiaca sa mu zjavil strašný obraz. Had Fu, starý čarodejník, držal za nohu Furka a usiloval sa ohlušiť ho údermi chvosta.Ježko, ako zmyslov pozbavený, vrhol sa na Fu. Nastal krutý zápas na život a na smrť.Keď Fu spozoroval svojho najväčšieho nepriateľa, pustil Furka a hľadal záchranu. Ale už bolo neskoro. Ježko sa mu hodil na chrbát a hľadal mu šiju, aby mohol do nej zaseknúť svoje ostré zuby. Ale i Fu sa bránil. Zvinul sa do klbka a jedným šľahnutím chvosta odhodil Ježka od seba.Ježko bol ako hluchý a slepý. Ovládala ho len túžba po pomste za Furka. Znova sa hodil na Fu, no ten už čakal jeho útok. Pyskom zachytil práve Ježkov nos. Ježko si ledva poradil, veľmi mu poranil noštek.Keď Ježko cítil, že sa mu krv valí, vtedy už zabudol všetko na svete.Spozoroval nebezpečný pohyb Fu. Sotva mal času zvinúť sa do klbka. Fu ho niekoľko ráz ovinul svojím telom, aby ho tuhým stisnutím zadusil. Ježko pevne dôveroval svojim bodliakom. Naozaj, stisk oslabol, ale Ježko sa už nemohol hýbať. Skusoval vyslobodiť si labky, ale stisk sa znova zosilňoval. Cítil, ako jeho bodliaky vnikajú do živého. A Fu nepovoľoval ani za cenu hroznej bolesti. Ba zobral všetky sily, aby Ježka svojím stisnutím udusil.Ježko cítil, že sa mu blíži posledná hodina. Zvíjal sa, chcel sa vystrieť, ale Fu nepovoľoval. Teraz ho mal v moci a chcel ho za každú cenu zmárniť.Ježkovi za zjavil strašný obraz smrti pred zrakom. Spomenul si na svoju rodinku tam pod skalou. Keby o tom tak vedela jeho starká! Čo si len Furko a Murko bez neho počnú?Strácal dych a pľúca sa mu kŕčovite zvierali pod tlakom tela Fu.Hnaný pudom sebazáchrany a smrteľným strachom pred blízkym koncom urobil kŕčovitý pohyb a vyslobodil si prednú ľavú labku.Fu hneď zahryzol do uvoľnenej labky. Zuby sa mu zasekli až po samú kosť.Ježko, hoci omdlieval, na pálčivú bolesť znova sa vzpružil. Začal trhať labkou. Fu vystrel krk, aby uvoľnenú labku pevnejšie chmatol, vtom uvoľnil zvierajúcu obruč svojho tela a priblížil sa hlavou k Ježkovmu nošteku.Ježko pocítil uvoľnenie tlaku a blízkosť hlavy Fu. Ešte raz sa vzoprel v smrteľnom kŕči a jeho ostré zúbky sa zaborili do šije Fu. Zahryzol posledným zvyškom vyčerpaných síl a… na viac sa už nepamätal. Na zemi ostali ležať dve nehybné telá.Ježková medzitým pokojne čakala doma. Upratúvala v brlohu, naprávala hniezdo, ale to bolo upratané len do tých čias, dokiaľ bola v diere. Len čo sa niekam podela, Furko a Murko dali sa hneď do seba. Zápasili, pretekali sa v behu, preskakovali sa a onedlho nebolo po poriadku ani pamiatky.Keď matka vošla do hniezda, zakaždým sa zhrozila nad neporiadkom. Plná diera prachu a kúsky machu len tak lietali.S hrôzou spľasla predné packy.„Nuž, vy lapaji, či vy tak, keď ja nohu vyložím?“Ale dlho nepoučovala. Chytila ich oboch za nošteky a vyplatila tak, že sa Murko pustil do usedavého plaču. Potom ich hodila do hniezda, poukrývala, napochytre upratala a pohrozila im:„A teraz sa mi ani nepohnite. Ja idem čakať otecka, ktorý sa musí čochvíľa vrátiť.“Ešte raz ovoňala hniezdo, a vyšla pred dieru.Ale Ježko nechodil. Už sa približovala polnoc, a nevracal sa. Ježková sa začala znepokojovať. Ježko nikdy tak dlho nemeškal.Rozhodla sa, že ho pohľadá. Vošla ešte raz do diery presvedčiť sa, čo robia lapaji. Murko už zaspával a Furko ho šteklil pod pazuchou a vysmieval sa mu.„Mamo, mamo, on mi nedá pokoja!“ žaloval matke Murko.„No tak, Furko, spi už pokojne!“ napomenula ho mať.Zarazil ju akýsi zápach. Cítila to síce hneď zvečera, ale nevšimla si ho. Až teraz, keď sa Ježko nevracal, jej čuch sa v očakávaní nebezpečenstva zdvojnásobil. Išla pomaly tým smerom, odkiaľ jej zápach k nosu prichádzal. Pocítila po zápachu Fu, preto sa hneď pripravila i na boj. A tu nos ju priviedol k zadnej labke Furkovej. Začala mu ju ohmatávať.„Mamo, to ma bolí!“ hlási Furko, ktorý do toho času opatrne schovával malú ranu na stehne, aby sa nemusel prezradiť svojím dobrodružstvom.„A kde sa ti to stalo, chlapče?“ spytuje sa Ježková.„No bol som len pod šípkovým krom a on ma chytil za nohu… ale ja som mu ušiel,“ vysvetľuje Furko.Ale Ježkovej sa to nezdalo uspokojivým. Ba jej nepokoj ešte vzrástol. Pravdaže, Fu, bol to akiste on, veď ho poznala čuchom. Zdržuje sa niekde blízko, pohrýzol Furka, Ježko sa ešte nevrátil, to všetko ju nadmieru znepokojovalo.Chytro vylízala Furkovi malú ranu, čo pokladala za najlepší liek na svete, a vybehla pred dieru. Obehla niekoľko ráz skalu, zaskučala, ale nikto jej neodpovedal. Len klebetná Pche škriekala nad potokom. Ale Ježková teraz nebola zvedavá na jej novinky. Sadla si na zadné labky a ovoniavala vzduch zo všetkých strán. Podozrivého nič nebadala. Chcela sa pustiť ďalej do húštiny, ale obávala sa o svojich synkov. Zostala sedieť nerozhodne. Vtom sa práve vzniesla nad ňu Pche a zaškriekala, až sa celá dolina ozvala. Ježková zakňučala, a keď to Pche počula, hneď si sadla nižšie trochu si poklebetiť.„Ach, ach, že vás už raz vidím, čože robíte, ako sa máte a čo robia detičky?“Ježková neodpovedala na nával otázok, smutne zakňučala. Potom sa spýtala sojky, či nevidela niekde Ježka.„Nie nevidela, ale počkajte, ja ho pohľadám,“ odpovedala Pche a onedlho ozýval sa húštinou jej hlasitý škrek.Ježková, celá utrápená obavou o osud Ježka, utiahla sa pred dieru, vyhrabala si jamku, položila sa do nej a netrpezlivo očakávala, akú zvesť jej prinesie Pche.Už bola skoro polnoc, keď sa Macko prebudil. Tak dobre sa mu spalo, a nebol by sa ešte prebudil, keby nad ním nebola protivne zaškriekala Pche, ktorá dobre vedela o každej skrýši v lese.„A nevieš, kde je Ježko?“ pýta sa Pche.Macko sa mrzute natiahol, poškrabal sa ľavou labou za uchom a zdĺhavo zívol.„Ale daj mi pokoj s tvojím Ježkom. Ja som nie jeho strážca!“Potom sa obrátil na druhú stranu a chcel ešte spať.„No len no, počkaj, ty obluda, veď sa ti ešte môžeme zísť!“„Bodaj ťa i s klebetnicou klebetnou!“ zahundral Macko a vyskočil, ale Pche už bola preč a škriekala húštinou.Pche nebola zlá. Mala dobré srdce, bola by dala zo seba i posledné pierko, keby ju bol niekto poprosil. A najmä s trpiacimi súcítila a pomohla, poradila, potešila, kde len mohla. Jedinou jej chybou bolo, že mala veľký, hodne podrezaný jazyk, na ktorom sa nič neudržalo. Vedela o všetkých tajnostiach, o všetkých novinkách v kružine a hneď každému pod podmienkou mlčania prezrádzala svoje novinky.Macko sa napokon tak dopálil, že od zlosti zlámal najbližší buček. Tým si však nepomohol. Pche už bola ďaleko a on krídel nemal.Na spánok sa už nedalo ani pomýšľať, keď mu ho tá jazyčnica prerušila. A veru mal i pekný sen! Snívalo sa mu, že sedí v potoku, okolo neho tečie číročistý med, a on si nestačí oblizovať laby. Ešte i teraz mu slinka tečie, keď si na to pomyslí. A tá striga ho vyruší z takého krásneho sna!Zahundral ešte, zlobne pozrel, kade Pche odletela, a pobral sa do húštin, aby niečím nahradil sen.Macko bol dobráčisko ani kus chleba. Celé okolie ho malo rado pre jeho dobrácku povahu. Len vtedy sa nazlostil, keď ho niekto vyrušil zo snenia, lebo strašne rád spal. Ináč voľne sa potuloval po holiach. Ba i na salaše si niekedy zašiel psov podráždiť. Valasi ho už veľmi dobre poznali a nebáli sa ho.Keď bol ešte malý, potuloval sa s matkou po maliniskách, a nikto ich neprenasledoval. Ale raz ukradol s matkou na salaši baranča. Akísi ľudia ich prenasledovali, čosi zahrmelo ani hrom, potom zas, a on pocítil pálčivú bolesť v stehne. Zakňučal a obzrel sa na matku. Tá však ležala na zemi a s bolestným revom sa zvíjala.Macko sa veľmi naľakal a pustil sa do húštiny. Cítil v stehne bolesť a srsťou mu kvapkala krv. Začal si ranu oblizovať. Rana nebola veľká a onedlho sa zahojila. Ale od toho času sa stránil i ľudí i oviec. Živil sa len korienkami a lesnými plodinami. Len niekedy si zašiel pred brloh Lupaky, a keď tá zabudla pred dierou zadrhnutého zajaca alebo bažanta, bez ponúkania si k nemu sadol a kŕmil sa do tých čias, dokiaľ mu chutilo. Z brloha sa síce ozývalo zlostné vrčanie Lupaky, ale on sa jej len smial do očú a s dobrou chuťou oblizoval kosti. Zato sa mu Lupaka odmieňala tým, že mu rozmetala brloh pod starým pňom, keď ho nebolo doma.Nuž Macko zobral sa hundrajúci hore húštinou a našiel sa na pokraji lesa. Pred ním sa rozprestierala rozsiahla hoľa. Na druhom konci lesa bol salaš, kde býval ovčiak Brnčo.Macko sa obrátil proti vetru, ktorý fúkal od salaša. Zachytil široko roztiahnutými nozdrami jemu taký nepríjemný zápach Brnča. A v nasledujúcej chvíli už zaznel Brnčov zúrivý štekot.Protivné psisko! Tak strašne ho Macko nenávidel! Len keby ho aspoň raz dostal na dosah. Ale Brnčo sa nikdy nepriblížil ani na päťdesiat krokov, len v úctivej vzdialenosti prenikavo zavýjal a štekal. Kedykoľvek sa Macko len zjavil, psisko ho vždy zvetrilo. Brnčo síce Mackovi nestál ani za to, aby sa naň podíval, len keby tak prenikavo neštekal a nerušil svojím ošklivým brechotom pokoj celého lesa.S opovržením podíval sa tým smerom, odkiaľ bolo počuť brechot Brnča, a pobral sa hore na Báň. Cestou ovoniaval stopy a tie mu neklamne prezradili, kto všetko od večera tade šiel.„Aha, už dnes bola tu zas podvodná zlodejka Lupaka,“ myslel si, ovoniavajúc nahnutý klen. „A niesla niečo ako od peria. Počkaj, kmotrička, pôjdeme ťa pozrieť, či si si to nezabudla pred dierou.“S týmto rozhodnutím pobral sa k brlohu Lupaky. Jeho nos však po niekoľkých krokoch pocítil nový zápach. Striasol sa, lebo pocítil blízkosť Fu. Fu síce pre jeho silu vôbec nič neznamenal, ale toho čarodejníka a najmä jeho jedovatých zubov bojí sa každé lesné zviera.Macko si niečo ešte zahundral a veľkým oblúkom sa vzdialil. Na jednej skale našiel niekoľko slimákov a s chuťou sa pustil do nich.Sotva však zožral dva, znova sa zjavila pred ním Pche a hlasne zaškriekala.„Beda, beda, veľká beda!“ hlásila.Macko nebol naladený vypytovať sa, ale hlas Pche ho jednak zarazil. Keď tá začala po lese bedákať, to znamenalo vždy nejaké nebezpečenstvo. Pozrel na haluz, kde sedela.„No, a čo je?“ zahundral.„Ach, beda, beda, veľká beda! Fu zabil Ježka.“Ale viac sa nemohol dozvedieť. Pche letela ďalej a celou kružinou ozývalo sa jej bedákanie.Macko si sadol a počal si oblizovať labku, ktorú si poškriabal o šíp. Medzitým uvažoval: Pche je klebetnica, nekŕmi nadarmo svoj podrezaný jazyk, ale niekedy povie i pravdu. Kto vie, čo môže byť s Ježkom. A bola by ho škoda. Neublížil nikomu, a ten čarodejník Fu by ho mal zabiť?Ešte si oblizol labu a ovoniaval vzduch. Pravda, zápach Fu prichádza sprava. Odvážne sa dal tým smerom. Pozoroval i najslabší šelest lístia, aby ho Fu neprekvapil svojimi jedovatými zubami.Keď sa dostal na pramienok, kam v núdzi chodievali všetky zvieratá lesa uhasiť svoj smäd, zarazene zastal. Pri svite mesiaca zjavil sa mu nečakaný obraz. Za skalou, neďaleko pramienka, ležalo akési klbko, v ktorom jeho bystrý zrak rozoznal telo Fu a Ježka.Chvíľu váhal. Srsť na krku sa mu zježila, keď bol tak blízko Fu. Najradšej by bol zmizol, ale… Fu sa nehýbal.To mu dodalo odvahy.Ostražite sa priblížil. Ovoňal ešte vzduch a potom sa nahol nad klbko. Fu skutočne nejavil známky života. Ovoňal ho najprv pri hlave. Na krku spozoroval malú ranu. To mu stačilo, aby sa uspokojil.„Aha, hm, Ježko mu to odplatil. Chudák!“Teraz už smelo rozhrnul zvinutý pás tela Fu. Už nebolo v ňom života. Skoro si od radosti zahundral. Ale z objatia sa vyvrátilo úbohé telo Ježkovo.Vzal to pichľavé klbko do labiek a začal ho prevracať. Potom mu ovoňal noštek. Jeho ostrý čuch pocítil, že Ježko ešte žije. Zahúkal, až všetko v lese stíchlo. Potom začal ako zmyslov zbavený skákať po tele Fu a medzitým si skoro nezrozumiteľne hundral:Zdochol Fu, Ježko, ži, zdochol Fu, Ježko ži!Z Fu neostalo skoro nič. Macko ho vo svojej radosti temer úplne rozgniavil. Bol taký nesmierne spokojný, že mohol zvíťaziť nad tým starým čarodejníkom.Poškrabal sa na stehne, potom vopchal Ježka pod pazuchu a uháňal k Starej skale.Pod skalou, kde bývala rodina Ježkova, bolo smutno. Ježko sa nevracal. Ježková myslela, že ho akiste podvodná Lupaka zmárnila. Zaplakala a pozakrývala svojich malých nezbedníkov.Bolo práve po polnoci, keď začal ktosi šuchotať pred skalou. Ježková sa ešte tuhšie pritúlila k Furkovi, aby ich nikto nespozoroval, keď je otec nie doma.„Hu, hu, Ježko tu!“ šomral ktosi pred skalou a Ježkovej nebolo viac treba. Vystrčila nos spod machu a s radosťou pozorovala, že predo dvermi je Macko. Toho sa nemala čo obávať. Ten žral len lesné plody, a na bedára nikdy nesiahol.Odhrnula mach, ktorým boli s Furkom a Murkom prikrytí, a podívala sa von postrannou dierou. Zorničky ešte nebolo vidieť, bol teda čas lesného mieru, nuž bezpečne vykročila pred skalu.Tam ležal Ježko a slabo hýbal labkami. Malo jej srdce puknúť, keď ho videla takého zúboženého. Pritúlila sa k nemu a začala bolestne skučať.„No, no! Hm, hm, veď mu je nič,“ teší ju Macko.Ušiak sa práve zjavil nad skalou a opatrne si pretieral veľké uši.„Ničoho sa neľakajte. Len mu kapustného lístia priložte.“Ježková ani na to nepočúvala a s kňučaním začala Ježka kotúľať do diery.Macko sa rozvalil pred skalou a začal si obháňať muchy, ktoré nepoznali lesný zákon a domŕzali celú noc.Ušiak sa rozbehol na blízky ostredok a priniesol tri kapustné listy. Keď si zastal na Mackove rebrá, aby sa podíval pod skalu, Macko ani nezahundral.Ježková vyšla spod skaly. Bola smutná.„Zle, zle, veru zle! Ani sa nehne.“Macko zodvihol hlavu.„Ja ho zakrútim do kapustných listov,“ hovoril Ušiak. „Len ma ta pusťte.“„Ach, jaj, veru zle. Kto prinesie našim drobkom hrušiek?“Ušiak si pretrel fúzy, zastrčil kapustné listy pod pazuchu a pretiahol sa dierou pod skalu. Ježková medzitým plakala pred dierou.Ježko bol vo veľmi zlom stave. Prišiel síce k vedomiu, ale nevládal sa ani hnúť. Bol skoro celý dolámaný. Fu nešetril silou, veď ho chcel zniesť zo sveta.Kňučal, stonal a márne sa namáhal narovnať svoje polámané kosti. Keď zavoňal pri sebe Ušiaka, len slabo zastonal. Ušiak sa dal hneď do práce. Zavinul Ježka do kapustných listov, obložil ho machom a kázal mu nehýbať sa. Medzitým vošla i Ježková, ale okrem fňukania sa na iné nezmohla.Ušiak bol nesmierne rád, že aj on mohol niekomu pomôcť. Zadupal zadnými nohami a pretiahol sa úzkou dierou spod skaly. Tam ležal Macko a dosiaľ o čomsi rozmýšľal.„No, tak čo je s ním?“„Ale nič. Kosti má dolámané, ale kapustné listy mu pomôžu.“Po tomto objasnení Macko znova si položil hlavu na predné laby a pohodlne odfukoval. Spomenul si, že práve teraz mali s Ježkom potrestať naničhodného potkana, ale Ježko je dolámaný a bez neho je to nemožné.Ušiak medzitým zmizol a mieril znova na kapustnisko. Mal pod šípovým kríkom rodinku, chcel jej niečo priniesť na raňajky.Macko sa prevalil na druhý bok. Podíval sa do diery pod skalu, ale odtiaľ počul len tiché nariekanie Ježkovej. Nezniesol plaču. Pomaly sa zdvihol, zívol si a pobral sa do lesa.Pod ploskou skalou nastal smutný čas Ježko bol naozaj celý dolámaný. Nevládal sa ani obrátiť bol večne horúci ako oheň. Ježková ani oka nezažmúrila len keď ju námaha prevládala, usnula na chvíľku. Ale len čo Ježko zastonal, znova behala okolo neho, zakrúcala ho do kapustných listov, ktoré jej každú noc nanosil Ušiak pred skalu, a kŕmila ho jabĺčkami. Niekedy mu dala i chrústa, ale Ježkovi nechutilo nič. Len ho stále ukrutne smädilo a Furko, ktorý sa už dokonale vyznal v lese, nestačil mu v orechovej škrupine nosiť vodu z pramienka. Niekedy mu Krtko priniesol živého červiaka-dážďovca, ale Ježkovi veru nechutilo nič. Ba Macko mu raz priniesol i plást medu, za ktorým sa vyškriabal na nahnutý bútľavý strom. Včely lesné ho síce poriadne doriadili, ale on si toho nevšímal.Znaky pomalého vyzdravenia predsa sa zjavovali. Po dvoch týždňoch prestala horúčka, začalo mu chutiť jesť, ba po troch týždňoch už pokúsil sa zvinúť do klbka. S námahou, ale podarilo sa mu to.Ježková len to čakala. Zavolala Murka, ktorý sa bál opustiť skrýšu, a spojenými silami vykotúľali Ježka pred skalu.Ježko sa rozvinul a z plných pľúc si vydýchol. Pripekalo jesenné slniečko. Celá príroda sa pripravovala na zimný odpočinok. Les dostával zlatožltú farbu a v celom lese voňalo opadávajúcim lístím.Ježka posadili na skalku, slncom rozohriatu, a obložili suchým lístím.„Tak, len sa vyhrej. To je zdravé,“ hovorí Ježková.Ježko ani neodpovedal. Už tak dávno nedýchal čistého vzduchu. On, ktorý každú noc brúsieval po kružine, naháňal maškrtné lesné myši a striasal z krúžikov chrústov, musel teraz celé týždne preležať pod skalou. Tak rád by bol zakričal do celého sveta, že je už zdravý a že znova vidí usmievajúce sa slniečko.Urobil prudký pohyb, akoby chcel poskočiť. Ale ostré bodnutie v rebrách mu pripomenulo jeho stav. Hneď si spomenul na Fu. Mimovoľne sa spokojne usmial. Bol to krutý zápas. Ale zabil ho. Prevládal toho starého čarodejníka.Pokiaľ sa Ježko pred skalou vyhrieval, Ježková mala plné ruky práce. I Murko sa musel obracať. Musel pozapchávať všetky škáry pod skalou a Ježková zatiaľ všetok mach vyhádzala z diery. Medzitým prišiel i Furko a bol strašne nahnevaný, že sa mu nepodarilo nič uloviť. Ježková mu dala najprv packou po nose, že sa odvážil vo dne na lov, a potom mu rozkázala, aby vyzametal celú dieru a vyložil ju suchým orechovým lístím. Furko mal síce radšej dobrodružné vychádzky po kružine ako domácu prácu, ale mamky sa bál a počúval ju. Ježko mu často mnoho odpustil. Bol hrdý na svojho syna, veď vraj ani on nebol lepší. Ale Ježková tomu nechcela rozumieť.Keď bola diera vyvetraná a vyčistená, Furko a Murko museli nanosiť čerstvého suchého machu, ktorého bolo na skale dosť, a upravili nové hniezdo. Potom Ježková opatrne poupchávala všetky diery, a že začalo byť už chladno, vniesli Ježka znovu pod skalu, poukrývali ho machom a Ježko spokojne zaspal.Ježková priniesla z komory večeru. Každý dostal pol divej hruštičky a po jednom chrústovi. Furko síce fňukal, že by on ešte niečo jedol, ale Ježková ho strčila do kúta, kde spával, a položila k nemu i Murka. Furko niekoľko ráz uštipol Murka do stehna, až od bolesti zakňučal. A keď pocítil blízkosť matkinho nošteka, obaja stíchli, Furko sa obrátil na druhý bok a začal si pochrapkávať. Ježková ich ešte raz poprikrývala, ovoňala pokojne spiaceho Ježka a potom sa i ona utúlila do kúta.Chýlilo sa k večeru. Macko sa prebudil, ale nebol v najlepšej nálade. Celý deň ho domŕzali muchy. Sotva trochu zadriemal, už mu ich celý kŕdeľ sedel na nose. Keď vychádzal mesiac, vtedy sa mu uľahčilo. Zavial chladný vánok, zmizli muchy.Ale hlásil sa i Mackov žalúdok. Vstal, natiahol si kosti, pooblizoval si pysk a čosi zahundral pod nos.Zobral sa bez cieľa do lesa. Chcel síce čím najskorej niečo zohnať pod zub, ale nerobil si veľké starosti. Veď si ešte nechal trochu medu na starom strome v hniezde lesných včiel. Iné ho trápilo. Cítil sa byť opusteným. Ešte dokiaľ bol Ježko zdravý, zašiel si k nemu pohovoriť pri svite mesiačka, ale teraz nemal nikoho. Ježko ešte stále ležal. Hu už celý mesiac hľadá vhodnú dieru, kde by odspala zimu. Krtko si zbiera na zimu. Ušiaka postrieľali akísi pažraví ľudia a Lupaka? — s tou ani v čase mieru nemožno pohovoriť. Tá teraz cibrí svoje líščatá, aby vedeli nepozorovane kradnúť sliepky z kurínov. A ani nemal Lupaku rád. Je to celá rodina taká zlodejská, obyvateľom lesa robí iba hanbu.Macko nadával na celý svet. Muchy mu nedožičia odpočinku, nemá priateľa, s ktorým by si pohovoril. Nestojí celý svet ani za upečený jazyk klebetnej Pche. Tak smutno je opustenému medveďovi! Keby sa mu teraz zjavil protivný Brnčo, i s tým by sa spriatelil.Zamieril priamo na salaš. Aspoň Brnča podráždiť. Cestou kul plány, že ak sa mu Brnčo dostane na dosah, chytí ho a zanesie ho pod svoj peň.Tam ho nakŕmi medom, potom ho strčí do diery Lupaky a bude sa dívať, ako mu Lupaka bundu prešíva.Pri tomto poslednom sa hlasno rozosmial. To bude zábava, až bude Brnčo vrieskať a Lupaka mu bude prešívať kožuštek.Cestou na salaš práve dostal sa pred brloh Lupaky. Zarazil ho štekot. Opatrne sa priblížil za peň starého duba a pozoroval, odkiaľ štekot prichádza. Jeho bystrý zrak zazrel hostinu pred dierou Lupaky.Zodvihol nos a pozoroval, odkiaľ ťahá vánok. Potom urobil celý polokruh, aby sa dostal proti vánku. Opatrne sa priblížil asi na desať krokov k hostine, aby ho nikto nespozoroval. Vedľa mladého javora sa chcel pohodlne usadiť a pozorovať hostinu vrieskajúcich líščat, ale prelomený konár ho prezradil. Líščatá s vreskom chytro sa popchali do brloha a nastalo ticho.Macko vyšiel na čistinku a poobzeral sa. Nepozoroval nič zvláštneho. Len Pche nad ním zaškriekala a spod skaly Lupaky ozývalo sa hlasité mrnčanie. To líščatá nadávali naňho, že im pokazil dobrú hostinu.Priblížil sa ku skale. Ináč rád ta chodieval, lebo Lupaka tam často zabudla niečo, čo mohol ešte oblízať. Teraz ho to však zarazilo. Pred skalou ležali rozhádzané kosti väčšieho zvieraťa. Ovoňal ich pozorne. Boli to kosti Me.Skoro zareval. Me, ktorá nikomu v lese neublížila, padla za obeť hladnej Lupake. Tá stará podvodnica! Nemyslí na to, že i ona má malé. A Me mala práve také malé srnčiatko. Videl ho mnoho ráz poskakovať kružinami, často sa až chechtal na jeho skokoch.A teraz! Lupaka zaškrtila Me. Pravda, je to zákon života, že mocnejší požierajú slabších, ale tu je otázka bezmocných potomkov! Tí bez vlastnej viny podliehajú mocnejším jednotlivcom.Macko sa napajedil. Skočil ku skale, aby ju odvalil a celú tú zbojnícku rodinu pod skalou pohrdúsil. Založil svoje chlpaté laby, zlostne zahundral, ale skala sa nehla. Jeho zlosť a sila nestačili. A spod skaly sa mu hlásil posmešný vresk líščat a vrčanie Lupaky.Keby bol mal sily, bol by celú skalu rozdrvil na prach. Založil i svoje zuby, až sa mu oči zlovestne podliali krvou, ale všetko to nestačilo.„Čo tu chceš? Choď si svojou cestou!“ počuje spod skaly.„Hm, len keby ťa dostal, ty stará podvodnica,“ odľahčil si Macko.„Choď si svojou cestou. Čo ťa do toho? Hľadám pre svojich, kde sa dá.“„Ale Me ti neublížila.“„A tebe včely ublížili?“Macko nevedel odpovedať. Lupaka vlastne má pravdu. Nikto sa nemôže živiť tak, aby nenarobil niekomu bolesti. To je zákon života. Každý žije z niekoho alebo v najlepšom prípade na ujmu niekoho. Čo ho je vlastne do Lupaky. A včely žijú a neubližujú!…Ba azda i včely ubližujú. Veď musia žiť. I Me ubližovala. Obhrýzala živé kvietky v rozpuku, kmásala útle výhonky. To je obeh života. Jedni požierajú druhých, aby potom slúžili za potravu tretím.Macko mávol labou. Čo ho vlastne do toho? Hlavná vec, aby mal pokoj a mohol sa dosýta nažrať.Podíval sa ešte pod skalu, ale už nie pohľadom zloby, a pobral sa hore rúbaniskom. Potom sa túlal bez cieľa skoro do samého večera.Keď sa priblížil k lúčke, kam chodieval na hlôžky, počul náhly bolestný ston a trepanie krídel. Nazrel spoza kríka a videl skalného orla, pod ktorým sa zvíjalo svižné tielko malej srnky. Neuvažoval. Bola to malá srnka, ktorej matku práve zaškrtila Lupaka. Vyrútil sa na nič netušiaceho orla, úderom silnej laby ho zrazil, potom mu zahryzol do hrude a za chvíľku ležali po lúke len chumáče zakrvaveného peria a kusy roztrhaného mäsa.Azda by bol v trhaní i pokračoval, aby z toho dravca neostal ani pazúr neporušený, ale sa obrátil na bolestný mekot srnky. Stavala sa na nožičky, padala, vrazila hlavou do kružín, opäť spadla a zostala ležať.Macko chcel odísť, ale keď videl, že sa srnča nehýbe, pomaly sa k nemu priblížil. Srnča, len čo pocítilo blízkosť medveďa, začalo sa po celom tielku chvieť a znova sa vzchopilo. Sily mu však vypovedali službu, padlo.Macko videl, že má celú hlavu zakrvavenú. To bola práca orla, ktorý svoju obeť vždy najprv oslepoval. Vytiahol srnča z kružiny. Srnča sa len triaslo, stonalo, ale odporovať už nevládalo. Ľahol si k nemu a začal mu oblizovať zakrvavenú hlavu. Miesto očí boli už len dve jamky, z ktorých pomaly tiekla teplá krv.Mackovi akoby niečo bolo hrtan stislo. Srnča, ktoré tak veselo a bezstarostne skákalo s matkou po kružinách, je teraz opustené, oslepené a vydané bez možnosti obrany napospas silnejším, dravcom. Kde je spravodlivý zákon lesa? Toto sa už nebude môcť brániť ani útekom.Macko vyskočil a zareval, až sa skaly ozývali. V jeho reve sa prejavovala zlosť, výčitka a súcit zároveň. Keď pozrel na zúbožené chvejúce sa telo srnčaťa, razom mu prišlo na um, aby jediným úderom laby ukončil trápenie malého tvora. Oči sa mu podliali krvou a zodvihol chlpatú labu. Vtom srnča znova bolestne zastonalo. Mackovi čosi stislo hrtan a laba mu bezvládne klesla. Keby sa mu tak nejaký býk postavil do cesty, s tým by si ľahko pomohol, lebo ten je silný a má možnosť brániť sa. Ale usmrtiť bezbranné, dokaličené srnča nemohol.Nahol sa ešte nad bezvládne telo srnčaťa. Potom mu znova olízal rany, na ktorých krv už bola sčernela. Srnča zastonalo a otvorilo malú papuľku, z ktorej ovanul Macka horúci dych.Tento horúci dych Macko už poznal. Tak dýchava, keď ma veľký smäd.Zodvihol ho zo zeme. Zaniesol ho k pramienku a strčil mu hlavičku do vody.Len čo srnča pocítilo chladivý prúd čerstvej vody, jeho čierny noštek sa zachvel a papuľka začala hltať osviežujúci mok. Po chladnom nápoji sa trochu prebralo, ale keď pocítilo zápach medveďa, začalo sa znova chvieť od strachu.Mackovi akoby bolo niečo prišlo na um. Vzal srnča pod pazuchu a potom ako bez ducha uháňal hore stráňou. Nešiel tým smerom, kde mal pod pňom svoje hniezdo, ale opačnou stranou hlboko do kružín. Keď sa dostal do druhej doliny, zamieril napravo pod ohromný balvan, pod ktorým mal vyhrabaný veľký brloh, kde obyčajne v zime spával. Srnča položil pred dieru a dal sa s nezvyčajnou chuťou do práce. Dnes mu večera ani na rozum neprišla. Nahrabal suchého lístia a nanosil skoro do polovice diery. Potom srnča položil na lístie, sám si ľahol k nemu, oblizoval mu čierny noštek a niečo nezrozumiteľného mu pritom hundral. Srnča začalo pokojnejšie dýchať. Niekedy sa ešte zachvelo, zastonalo, ale keď cítilo príjemné teplo jeho mohutného tela, pritúlilo sa k nemu a zaspalo. Macko nezaspal. Pozoroval celú noc nepokojný dych svojho úbohého spoločníka a ani sa nehol, aby ho neprebudil. Bolo mu príjemne, že nebol sám.V Brezinách bolo otupno. Šveholenie speváčkov sa už neozývalo. Nastali prvé mrazy a pripravovala sa krutá zima. Ježko bol chorý. Krtko sa neopovážil zo svojho kopca vyjsť a Macko sa neukazoval. Hu hľadala už niekoľko dní vhodnú dieru v strome a Lupaka zahrabávala zvyšky koristi, aby niečo ostalo na núdzne dni, až sa prihlásia tuhé mrazy.Len Pche si žila bezstarostne. Lietala až do tretieho chotára, roznášala novinky kružín a netrápila sa o budúcnosť. Všade sa jej niečo ušlo, všade ju niečím pohostili, a jej to stačilo. Ale veľmi ju dráždilo, že už niekoľko dní nevidela Macka. Bez neho v Brezinách ani život nebol životom. A teraz sa tak utiahol! Hádam ho včely doštípali alebo si niečím pokazil žalúdok a teraz odpočíva niekde v jaskyni, pokiaľ mu opuchnutý nos nespľasne. Macko bol síce starým samotárom, ale nikdy sa v kružinách neukázal s opuchnutým nosom alebo nejako neogabaný. Ba ani laby nemával umazané. A Pche nesmierne škrelo, kde sa Macko zdržuje a čo mu je. Celé dni, ba i celé noci lietala po chotároch, aby záhadu rozlúštila, ale nezazrela ho nikde.U Ježkov sa všetko obracalo k lepšiemu. Ježko vyšiel už i sám pred skalu a bol veľmi hrdý, že odpravil Fu. Furko sa stával každým dňom múdrejším, chodieval každý deň oblizovať kamienky ta, kde Macko rozgniavil Fu. Niekedy priniesol i domov kúsok, dokiaľ trvalo. Ale teraz sa musel mať na pozore, lebo už niekoľko ráz počul v lese štekot Brnča. Brnča sa nebál, lebo on mu nemohol nič vykonať. Ale bál sa valacha. Aspoň Pche hovorila, že valasi sú pre ježkov nebezpečnejší než každý iný dravec. Valasi vraj ježka oderú, vysušia jeho kožu a potom ju priväzujú jahňatám na nos, aby im ovce nedali mlieka. Tak to hovorila Pche a Furko jej pevne veril. Pche mala veľké skúsenosti.Chýlilo sa k večeru a Furko sa pobral na obchôdzku: zastupovať chorého otca a priniesť ešte niečo na zimu. Už včera si našiel neďaleko nad skalou košatú plánku, na ktorej práve dozrievalo ovocie. Len nech ich trochu mráz chytí, budú na hostinu. Mladá veverička, ktorej sa trochu zaliečal, mu sľúbila, že mu ich nazhadzuje, len nech jej nájde dobrú skrýšu, kde by si na zimu naodkladala lieskovcov.Furko sa vyškriabal na skalu, poobzeral sa, či nehrozí nebezpečenstvo, a pobral sa pod plánku, kde mal s veveričkou uzhovorenú schôdzku. Ale sotva sa vzdialil na dvadsať krokov, počul neďaleko prenikavý brechot Brnča. Ten bezočivý Brnčo! Hneď by mu nohy dopichal, keby mohol.Sotva mal času zvinúť sa do klbka. Brnčo sa v nasledujúcej chvíli vrhol na neho a začal prenikavo zavýjať. Toho sa síce Furko neľakal, len keby neprišiel valach.Brnčo ho začal obracať zo strany na stranu, pričom mu vyhrážal, čo všetko mu vykoná, až sa mu dostane na kožu.Furko trpel a dôveroval, že Brnča omrzí obracať ho bezvýsledne. Mal šťastie, že sa podal práve nad skalu. Brnčo ho za stáleho štekotu dokotúľal pred dieru, a keď to Furko pocítil, hybko sa vystrel a zmizol pod skalou.Rodina Ježkovcov s ustrnutím počúvala zavýjanie Brnča. Ježko vedel, že je Furko v nebezpečenstve, ale dôveroval v jeho múdrosť. Len nech sa nerozvinie, zachráni sa. Veď Brnča omrzí, keď si laby popichá.Keď sa Brnčov štekot blížil ku skale, ich nádej rástla. A nesklamali sa. Furko, celý spotený, ale úplne zdravý, sa vopchal pod skalu. Ježková ani nevedela, čo má od radosti robiť. Furko bol síce lapaj, jednak bol jej milý.Nemali kedy radovať sa. Sotva si uvedomili, že sa Furko zdravý vrátil, už sa pod skalu tlačila labka Brnčova.„Len ho nechajte, veď ho to omrzí!“ upokojuje ich Ježko a prikrýva sa machom.Ale Brnčo bol dnes vo zvláštnej nálade. Vopchal svoj pysk do diery, a keď pocítil odtiaľ silný zápach ježkoviny, dal sa do zúrivého kutania. Skaly a hlina len tak lietali okolo neho. Vchod do diery Ježkovcov natoľko rozšíril, že sa i Ježko utiahol do kúta, aby ho Brnčova laba nezasiahla.Furko sa rozhodol na rázny čin. Nepýtal sa nikoho, vliezol do rozšíreného otvoru a vystrčil do diery chrbát. Keď Brnčo zavoňal ježka, dal sa do zúrivého štekotu, ale keď si laby popichal na chrbte Furkovom, jeho výbojnosť prestávala. Skúsil ešte niekoľko ráz vopchať laby pod skalu, ale keď zakaždým ich vytiahol zakrvavené, so zlostným štekotom odbehol na salaš.Keď už pred dierou nebolo nebezpečenstva, Furko sa vystrel a začal váľať po diere kotrmelce. Murko sa medzitým učupil v najodľahlejšom kútiku a triasol sa pred Brnčom, o ktorom mu Ježková hovorila strašné veci.I Ježková sa rozveselila a hneď utekala do komory a priniesla celých dvoch chrústov, aby sa po nebezpečenstve pohostili. Furko ešte zabehol ku pramienku so škrupinou na vodu, potom sa rozložili okolo chrústov, ktoré Ježková rozdelila, a pustili sa do večere.Ešte skoro ani nezačali, keď sa pri vchode ktosi hlásil. Všetci obrátili nošteky ku vchodu.Nemuseli sa obávať. Prišiel Krtko a žaloval sa na zimu.„Zima, zima! A bude bieda!“ hlásil Krtko a rozhrňoval pred sebou rypáčkom lístie.I Ježko sa obrátil v machu, keď počul Krtkov hlas.„Bude bieda. Veľká bieda. Červiaky sa hlboko zahrabúvajú a to znamená veľkú biedu. Ja to poznám!“ pokračoval Krtko.„Iste ste si niečo naodkladali aj vy na zimu,“ nadhodila Ježková.„Naodkladal, naodkladal, ba veru naodkladal. Pod šípom, kde Ušiak spáva, mám v komôrke dosť. Len keby ľudia neprišli a nezaváľali mi cestičky. Ľudia sú zlí,“ odpovedal Krtko.„Áno, ľudia sú zlí a veľmi zlí. Nechcú poznať toho, kto im pomáha. Oni majú plné ústa lásky k blížnemu a od samej lásky sa skoro požerú. Ja to viem. Počúval som raz koscov na salaši,“ hovorí Ježko, posunúc sa bližšie ku Krtkovi.„I ja som počul. Povedala mi to Pche. Ľudia vraj majú toľko písaných zákonov, že ich ani nepoznajú. A pritom vraj každý obchádza a vysvetľuje zákon tak, ako sa mu to hodí,“ dokladá Ježková.„A aké sú to obludy, tí ľudia?“ spytuje sa Furko. „Ja som ešte takého tvora nevidel.“„Buď šťastný,“ vysvetľuje Ježko, „že si ho ešte nevidel. To je vraj koruna tvorstva, ako si oni pyšne hovoria, ale ani dravec z kružín je nie taký sebecký ako niektorý človek.“„To sú nejaké divné zvieratá!“ hovorí Furko.„Ba veru divné a veľmi divné.“Po tomto si Krtko zhlboka vzdychol a pošimral si fúziky. Ustal od dlhého rozhovoru. Pani Ježková mu priniesla celú hlavu z chrobáčika-medvedíka a on sa pustil s chuťou do hostiny. Potom mu ponúkla, aby spával u nich, až budú veľké mrazy, čo Krtko s veľkým poďakovaním prijal. Pokiaľ nezmizne sneh a na lúčinách nezjavia sa prvé hlavičky kvietkov, budú tu bývať pospolu. Poprenáša sem svoje veci, uložia ich do Ježkovie komôrky, a pokiaľ im budú stačiť, budú jesť spoločne. Aspoň im bude teplo a nebudú sa nudiť.Krtko sa už domov ani nevrátil. Keď si lizol vodičky, ktorú Furko priniesol v škrupinke, zaryl sa do machu a počal pokojne pochrapkávať. Ježková ešte poupchávala machom diery a potom sa všetci učupili na svoje miestočká.V lese nastali smutné časy. Cez deň sa chumelil sneh a v noci šarapatil krutý mráz. Nebolo tam skoro ani života. Jedine Pche trochu oživovala stráne svojím škrekom. Ale i ona bola smutná. Lietala z kopca na kopec len preto, aby sa trochu zahriala. Nemala si s kým pohovoriť a to ju najviac trápilo. Mala síce svoje hniezdo v doline, v starom deravom buku, ale necítila sa tam dobre. V lete skoro každý večer chodievala k nej Hu, ale teraz sa jej bála, lebo Hu má ostré pazúry a nemá čo v poli chytať. Radšej teda lietala sama a škriekala, aby aspoň jej hlas dodal lesu trochu života.I Lupaka bola opatrná. V lete mohla behať do vôle, ale teraz musela sa mať na pozore. Lovci sa mohli zjaviť kedykoľvek a jej stopy v snehu by ju mohli prezradiť. Preto vyhľadávala cestičky nezasnežené, aby aspoň obťažila stopovanie. Teraz veru nebolo ľahko žiť. Každý tvor sa mal na pozore; ba ani sa neukazoval, ak sa tomu mohol vyhnúť. A jej veru začalo v žalúdku škŕkať. Zašla si už i na salaš, ale tam ju sprepadený Brnčo hneď zavoňal a valach začal búchať z akejsi dlhej palice, až od toho zapáchala celá hora. Potom ovoniavala pod šípom ležovisko Ušiaka, ale i to už bolo vypáchnuté. Možno sa Ušiak odsťahoval alebo ho zjedli dvojnohé potvory s búchacími palicami. Jedno za druhým začala vyhľadávať svoje úkryty, kde si poschovávala zvyšky nezožratých koristí. Ach, aké boli dobré, ako jej detičkám chutili!„Hľadáš, hľadáš? I ja hľadám…“Pozrela hore a videla Pche, ako sa hádže z konára na konár.Oblízala si pysk a ani jej neodpovedala. Len keby ju mohla dostať pod pazúr, či by bola z nej dobrá večera!Hlad ju začal veľmi trápiť. Spomenula si na početnú rodinu Ježkovcov. Oblizla si pysk pri myšlienke na čerstvú ježkovinu. Poznala síce Ježka už dávno, ale lesný mier ešte nenastal, ba prichodí i zákon lesnej núdze.Zobrala sa k Ježkovie skale. Miesto poznala veľmi dobre. Veď tam bol lesný súd. Vopchala pod skalu nos a pocítila zápach čerstvej ježkoviny. Chtivý jazyk sa jej začal potiť a na zuby sadala horúca pena. Labami rozhádzala zmrznutý sneh a dala sa do besného kutania. Veď zákony hladného žalúdka rušia všetky iné.Pod skalou u Ježkov nastalo zdesenie, keď pocítili, že sa k nim Lupaka dobýja. S tou si nemožno zahrávať ako s Brnčom. Tá je vytrvalejšia. Čo si vezme do hlavy, to vykoná. Lupaka je hladná, je čas mrazu, tu nijaký zákon neplatí. Jediná záchrana môže byť v zmrznutej prsti a v hĺbke diery.Krtko, ktorý bol práve u Ježkov, chvel sa, až sa mu bundička triasla, a zaliezol i s Murkom do najtemnejšieho a najodľahlejšieho kúta a Ježková sa k nim pritúlila, zalamujúc packami. Furko sa však hneď strčil chrbtom do diery, aby si Lupaka popichala laby. Ale to nestačilo. Lupaka mala laby otužilé a bola prichystaná na taký odpor. Keby nebola bývala hladná, bola by iste odišla, ale takto neznala prekážky. Ani bodliaky Furkove jej neprekážali.Diera pod skalou začínala sa nebezpečne šíriť, až laba Lupaky sa už dotkla Murka, ktorý začal úzkostlivo kvíliť. Všetci sa už vzdali nádeje na záchranu. Len Ježko zostal pokojný. Boleli ho síce ešte rebrá, ale keď videl, že Lupaka neprestáva, ťažko sa zviechal, odhrnul mach a zastal si pred komôrku.„Lupaka, maj rozum, budeme sa brániť!“ hovorí.Ale Lupaka ani nepočúvala. Ozývalo sa len jej namáhavé chrčanie. Ba v diere bolo cítiť už i jej horúci dych.„Lupaka, maj rozum, budeme sa brániť!“Lupaka znova neodpovedala. Ba ešte s väčšou zúrivosťou dala sa do kutania.„Lupaka, oľutuješ! Máš deti!“ volá slabým hlasom z diery Ježko.Ale nedostal nijakej odpovede.„Lupaka, nenecháš nás na pokoji? Pýtam sa ťa ešte raz!“Lupaka je však zaslepená. Chce čím skore zanoriť svoje hladné zuby do čerstvej ježkoviny.„Lupaka, mám zdravé a veselé deti…“Znova nijaká odpoveď.Keď Ježko videl, že ani prosby nepomáhajú, pretiahol sa do komôrky a tam niečo prehadzoval pod chrústami. Potom sa stonajúc pretiahol nazad a znova oslovil Lupaku.„Lupaka, maj rozum. Budeš pamätať. Prestaň!“Ale Lupaka už ani nepočúvala. Chrčala a vždy hlbšie vrážala svoje laby do rozšírenej diery.Ježko opatrne vytiahol spod pazuchy čosi drobného a potom to celou silou zapichol do vystretej laby Lupaky. Tá síce trhla labou, ale potom znova dala sa do ešte zúrivejšieho kutania.O niekoľko minút však začali jej sily ochabovať. Pomaly prestala i hrabať a sadla si pred skalu, oblizujúc si spenený pysk. Potom akoby ospanlivá natiahla sa, trhla ešte niekoľko ráz zadnými nohami a zostala nehybne ležať.„Potvora! Dobre ti tak, keď si nechcela počúvnuť!“ hovorí Ježko, vystrčiac sa celý cez rozšírenú dieru.Úzkosťou zmorení obyvatelia diery nemohli sa od strachu prebrať. Na ich zvedavé pohľady dal Ježko krátke vysvetlenie:„To je tak. Počítať sa musí vždy. Keď som ešte bol úplne zdravý, zjavila sa tu akási obluda, — len maličký hadík — ktorá svojím jedom ničila i najsilnejšieho tvora kružín. Postriehol som si na ňu a zabil som ju. Potom som si vybral jej jedom naplnené zuby a odložil som si ich. A teraz som vopchal jeden do laby Lupaky. Tak jej treba. Silný si myslí, že slabý vôbec nijakej obrany nemá.“Potom sa Ježko znova utiahol do machu, lebo ho obrana veľmi vysilila. Ježková vyšla pred dieru. Lupaka skutočne ležala bez života. Vrátila sa a poupchávala porúchaný vchod. Dalo jej to práce, ale — okrem Ježka — všetci jej pomáhali.A o niekoľko minút nastalo znova útulné teplo pod skalou, kde sa rodina Ježkova tešila zo šťastnej záchrany.S Mackom stala sa úžasná zmena. Dosiaľ oživoval kružiny, s každým sa pozabával, ale teraz bočil od každého a dravcom hneď ukazoval svoje žlté zubáky. Bál sa o svoju srnku Me, ako ju pomenoval po jej matke.Malá Me vytrpela mnoho. Zvíjala sa v bolestiach a chvela sa od strachu, keď cítila pri sebe zápach Macka. Ale časom privykla, keď pobádala, že jej Macko zmierňuje bolesti. Napokon privykla natoľko, že sa bála, keď Macka nebolo doma. A keď sa natoľko zotavila, že sa mohla postaviť na nôžky, ani sa od Macka nehla. Keď sa od nej vzdialil na niekoľko krokov, už zdvihla noštek, a keď cítila Mackov zápach, s radostným mekotom sa vrhala i cez kruhy k nemu.I Macko sa zmenil. Predtým by bol driapal každého, kto by ho bol vyrušoval. A teraz nemohol byť bez malej Me. Hriala ho, aj ho niekedy pokopala a stále sa obšmietala okolo neho, obtierajúc svoj čierny noštek do jeho chlpatej bundy. Nehla sa od neho ani na krok. A v ňom počalo sa vypínať hrdé povedomie ochrancu.„Me, poď, pôjdeme niečo pohľadať. Už mrzne,“ hovorí Macko. Me, hnaná len pudom, ani si neuvedomuje svoj úbohý stav, ba ani sa nežaluje.Podskočila si a potom sa pritrela k jeho drsnej bundičke.Pobrali sa hore stranou. Sneh už síce čo-to pozakrýval, ale Macko bez všetkých ťažkostí odhŕňal sneh zo stariny, ktorá Me tak chutila. Potom ju zaviedol k teplému pramienku, kde bola celý rok čerstvá trávička. Ovoňal vzduch, usadil sa na okraj lúčinky a pozoroval i najmenší šelest konárov, aby Me nikto nevyrušil. A Me sa pokojne kŕmila, obhrýzala posledné výhonky zelenej trávičky a potom sa napila z čerstvého pramienka.Macko pre seba mnoho nepotreboval. Lesný život ho naučil, ako žiť. Keď mu začalo v žalúdku škŕkať, nerobil si nijakých starostí. Zašiel, keď Me driemala, na Kopanice, tam si vstrčil labu do deravého duba, a keď sa mu zamazala medom, dokonale si ju oblízal potom sa napil vody a to mu stačilo. A keď sa med minul, zbieral bukvice a žalude. Bol spokojný.Aj u Ježkov nastali krušné časy. Ježko sa síce už vyliečil a len kedy-tedy sa požaloval na pichanie pod lopatkou, ale mrazy boli kruté. Na zbieranie potravy sa nedalo ani myslieť; ba ani vykuknúť sa neopovážil spod skaly. Upchávali každú škáru a túlili sa k sebe v teplom machu.Po mraze napadlo snehu toľko, že zakrylo celú skalu. Tak boli Ježkovci pred zimou chránení. Pod snehom narobili Ježko s Furkom chodbičiek, aby sa mohli čistejšieho vzduchu nadýchať.Zima trvala dlho a z komôrky sa míňalo. Ježko so starosťou pozeral do nej. Ustarostený počítal, na aký čas im to ešte vystačí, a chodil pred skalu, či sa sneh ešte nezačína topiť. Ale vyslobodenie neprichádzalo.Jedného rána priniesla Ježková smutnú zvesť, že už majú len jediného roháča, ktorého nechávala na sviatočné príležitosti. Ježkovi nechutilo už nič. Zobral sa pred skalu a smutne chodil po chodbičkách, ovoniavajúc pozorne zem, či ešte nevlhne od presiaknutých kvapôk. Ale nič. Sneh sa nepúšťal.I Furko vyšiel. Razom mu prišlo na um, že musí niečo veľkého vykonať. Pustil sa do zúrivého kutania, aby sa dostal na povrch snehu. Sneh bol sypký, hrabalo sa mu ľahko. Až si skoro cestu za sebou zatarasil. Len pod samým vrchom narazil na prekážku. Vrchná kôra snehová bola dosť hrubá, ale Furko statočne zápasil, kým sa nenašiel na povrchu.Ako zhlboka si vydýchol na slobodnom vzduchu. Celé okolie ho prekvapilo. Bolo úplne biele, akým ho on ešte nikdy nevidel. Mal na ňom oči nechať. Bol natoľko zarazený, že ani nespozoroval, keď sa nad ním usadila Pche.„Tak čo, chlapče, žijete, žijete?“„Bieda, bieda. Nemáme čo jesť.“„Hm, bieda ver’! I mne niekedy škŕka. Počkajte! Azda niečo nájdem…“Zafučal studený severák, až sa Furko striasol. Chytro sa vopchal znova pod skalu, kde ho Ježková dlho trela, aby mu zahriala premrznuté labky. Ale na druhý deň, keď už boli hladom skoro úplne vysilení, vyšiel Furko svojou chodbičkou na povrch a priniesol korku, ktorú im ta priniesla dobrá Pche. A tak ich Pche kŕmila až do samej jari, prinesúc skoro každý deň niečo, čo sa jej na smetisku alebo na ceste podarilo nájsť. Tak sa do jari vyživili.Sotva zmizol sneh, v kružinách nastal nový život, akoby čarovným prútom vykúzlený. Už nikto nemyslel na strasti v zime pretrpené. Všetko schudlo až na kosť, jednak nemohlo sa dosť natešiť prvým lúčom jarného slnca.Ale s jarnými lúčmi nastali aj všelijaké starosti.Hľa, raz Ježko vrátil sa v ružovej nálade a oznamoval Ježkovej:„Starká, máme nových susedov. A tí majú mladú ježičku. Pôjdeme na pytačky a oženíme Furka.“Ježková podskočila od radosti a hneď sa pripravovala na cestu. Už sa tešila, akú budú mať svatku, kde si pôjde kedy-tedy poklebetiť.Najprv poslali ta Murka s bielym tučným motýľom, aby ich návštevu oznámil. Murko prišiel naspäť nadšený, ako ho tam prijali.Pod skalou nastala sviatočná nálada. Ježková upratovala, riadila, zametala a Furko si v kúte ostril zuby. Ježko sa podíval pred skalu, aby našiel nejakú novú skrýšu pre mladých.Jarné slnce tak jasne svietilo, až sa rozkošná žiara rozlievala po celom lese.„Ach, bieda, bieda! Veľká bieda!“ zaškriekala nad ním Pche.„Čože sa stalo?“ pýta sa Ježko.„Bieda, veľká bieda. V kružinách sú ľudia. A to sú najhorší dravci!“ hlási Pche.Sotva toto Pche oznámila, lesom zahrmel výstrel a úbohá Pche zvalila sa bez života z konára. Ježko sa s ustrnutím vopchal pod skalu a pozeral, čo bude ďalej. Hneď sa zjavil akýsi zelený dravec, zodvihol Pche, vylomil jej krídlo a vopchal si ho za klobúk. Potom ju odhodil a šiel ďalej. Ježkovi sa to vôbec nepáčilo. Aj oni odsúdili potkana, ale ten už iste cez zimu ušiel. Lesné zviera zabíja z obrany alebo z hladu, ale ľudský dravec zabíja pre svoju zábavu. To nie je podľa zákona. Skryl sa, aby ho ani nevidel.Po celom lese nastalo zdesenie. Zjavil sa ľudský dravec a ten nepozná zákona, len zábavy.Ten dravec je síce slabý, ale je úskočný a dôvtipný a ani jeden dravec sa mu nemôže vyrovnať.I Macko sa pobral so svojou Me hlboko do lesa, keď počul prvý výstrel. Ľudského dravca už poznal. Ten, ktorý býva na salaši, je nie taký nebezpečný ako ten, ktorý prichádza sem zďaleka s búchacou palicou.Sotva však prešiel dolinou, už sa mu za chrbtom zjavila hŕba poľovníckych psov, ktorí spustili pekelný štekot. On sa nebál, len sa strachoval o svoju Me. Kryl ju svojím telom, aby sa k nej dostať nemohli. Psi sa skutočne na neho neodvažovali a uľahčovali si iba brechotom. Macko si ich ani nevšímal. Veď by ich päť odpravil jedným kývnutím laby, len keby sa priblížili. Keby nebol musel chrániť Me, vrhol by sa medzi nich a ukázal by im niečo.Me sa chvela a túlila sa k Mackovi. Razom však zahrmel výstrel a úbohá Me zvalila sa bez života na zem, vydávajúc bolestný mekot.Mackovi sa oči podliali krvou a od zúrivosti sa mu pysk začal peniť. Keby tak bol zasiahnutý on, to by ľahšie zniesol. Ale jeho malá, slepá Me! Už nevidel nijakého nebezpečenstva, len bôľ nad stratou Me ho ovládol. Pozrel ešte raz na zvíjajúce sa telo srnčaťa a — vrhol sa na revúcich psov. Dvaja havkáči sa mu dostali na dosah a onedlho ležali na zemi. Potom zazrel za pňom zeleného, ľudského dravca. Vrhol sa na neho — vtom zahrmel druhý výstrel. Pocítil prudký úder pod lopatkou. Dosiahol však ešte dravca a praštil ho o peň. Potom sa psi vrhli na neho, asi troch ešte odpravil a zatmilo sa mu v očiach. Zvalil sa tiež na zem.Ježkovci sa chveli od strachu. Celý les sa triasol ako ešte nikdy. Schúlili sa a dôverovali len svojej skale.Ale pred skalou sa zjavilo akési zviera, ktoré páchlo ako Brnčo, a začalo zúrivo brechať. Onedlho nastal pred dierou šum a skala sa začala pohybovať. Ľudskí dravci odvalili skalu a pred ich zrakom sa zjavili štyri schúlené tielka.A večer nastal v celom lese veľký smútok, aký býva len po odchode dravých ľudí.	Hranko_Jezkovci.html.txt
Časť prváObsahI. Chruňo sa zamiluje do letnice starej babuše o barleII. Chruňo sa až dotkne svojej milejIII. Pytač v klepciIV. Zimný kúpeľ na horúcu hlavuV. Chruňo ide na zbojVI. Chruňo je smutným svedkom sobáša svojej najmilšejI. Chruňo sa zamiluje do letnice starej babuše o barlePrudká až do zbláznenia bola láska, akou zahorel Chruňo k urodzenej panne Mandragore.[1]Ale čože? Bol mamľas. Miloval len zďaleka tak, že vyvolená jeho srdca nič o tom nevedela. Chodieval každodenne na vežu a odtiaľ miloval urodzenú pannu Mandragoru. Keď sa zjavila na dvore, v záhrade, alebo v okne, on bozkal svoju ruku, fúkol na to a tak jej posielal svoje poľúbky. Doma potom napísal zamilované verše, chcejúc prinajmenej tak osláviť svoju Mandragoru, ako Petrarca Lauru,[2]Kollár Mínu. V tomto bol majster. Znelky a madrigaly[3]jeho dokázaly by učiniť všetkých ľudí zamilovanými, nevynímajúc ani mníchov. Pred jeho Mandragorou len kľaknúť a vzývať. Ale do kaštieľa ísť a vyjaviť city srdca svojho, na to nemohol sa odvážiť. Odkladal s tým so dňa na deň, s týždňa na týždeň. Vždy bol plný najväčšieho nepokoja, keď už čas prichádzal, a len vtedy mu trochu odľahlo, keď ho odložil zase naďalej. Taká je láska!Naposledok si ale predsa dodal smelosti. Obliekol sa čo najsviatočnejšie, postavil si vysočizný pinč na hlavu, natiahol si biele rukavičky a pošiel pokašliavajúc do kaštieľa, pevne odhodlaný vyjaviť už raz po dvoch rokoch nemej lásky vrelú túžbu svoju, a to vo veršoch. Napísal báseň tak dojímavú, že by aj kameň bola musela vzrušiť, naučil sa ju nazpamäť a vycvičil sa dobre v zrkadle, ako ju bude odriekať.Keď však vstúpil ostýchave do vydláždeného a pieskom vysypaného dvora a práve vyšla panna Mandragora v širočiznej krinolíne,[4]so svojou shrbenou starou babušou o barle, vzala nad ním moc zajačia prirodzenosť. Odskočil nabok do záhrady, skryl sa medzi krovie a čušal tam do odchodu zbožňovanej milenky, siroty bez otca a matky. O námluvách nemohlo už teraz byť reči. Záletník potratil všetky koncepty, zabudol i prvú slohu ohnivej svojej ódy. Pomyslel si teda, že príde druhý raz.Idúcky našiel na kriačku ako dáke koleso rozprestretú bielučkú novovyhladenú batistovú letnicu. Strepotalo pritom jeho srdce. Lebo už dávno si prial vládnuť čo len jednou nitkou od svojej najmilejšej, a tu, hľa, celá krásna letnica! Zastal, poobzeral sa placho, a chmat! strhol letnicu, šmykol svinutú pod halenu a pratal sa rýchle preč. Taká je láska!Doma pobozkal stokrát letnicu, vinul k srdcu, áno i vzal ju na seba, vliezol do nej. Keď sa v nej natešil, rozostrel si ju na posteľ a hľadiac na ňu, napísal v svojom oduševnení túto znelku:Ó letnica, ktorá nežné údyvteleného tieniš anjela,ovluňuješ, ako sneh biela,pôvabnými ľahké nôžky prúdy!Ach! Prečo tak prozreteľnosť blúdi,že mne tvoje blaho odprela?Naprav chybu, šata spyšnelá,zameníme čestné naše trudy.Iď, letnica, ty na vežu hore,usmievať sa proti Mandragore,popusť miesto svoje Chruňovi.Mňa nech tvojou nebo slasťou žehná,mne nech dané ľúbať útle stehnái kopeček bruška ružový.V kaštieli darmo hľadali po celej záhrade vyšívanú letnicu starej babuše o barle. Táto nadávala, keď Chruňo jej letnicu objímal.II. Chruňo sa až dotkne svojej milejBlažený majetkom letnice, hotovil sa na nové zálety, opravoval svoje verše, učil sa ich, cvičil sa v rečnení, aby už len vypadly dáko tie pytačky. Ale vždy, keď prišiel určený čas, keď mal už ísť neomylne do kaštieľa, odložil to na čas ďalší. Len z veže vídaval a bozkával každodenne svoju budúcu. Každým svojím zjavením vylúdila krásavica básnikovi jednu znelku.Túto radosť mu pretrhol Mandragorin odchod do kúpeľov, lež súčasne naplnil ho dobrou nádejou.V tejto nádeji vybral sa i sám do krivošanských kúpeľov a mal také šťastie, že dostal hospodu[5]prosto oproti hospode Mandragorinej. Vídal ju každodenne, tu cez okno, tam, predo dvermi na lavici. Všetko temer, čo robili v chyži, videl. A aby lepšie vidieť mohol, užíval ďalekohľad a mal vždy otvorené okno, ktoré však vždy skoro zaklopil, náhle Mandragora otvorila svoje, alebo keď vyšla predo dvere s babušou o barle. To boly slávne okamženia pre Chruňa. Činil také posunky, že by bola mala dobrú zábavu, keby to bola videla.Keď vyšla na prechádzku do hory, Chruňo šiel vždy za ňou zďaleka a hľadel zpoza stromov, ako sa prechodí s babušou o barle.Na túto mal poriadne ťažké srdce. Myslel si, že by najpríhodnejšie bolo osloviť Mandragoru dakde v húšti, v tieni stromov, ale stará bdela, vláčila sa všade za dievčaťom ako tieň, neodstúpila ani na okamženie. Ako tu, pred takým scvrklým svedkom, vrhnúť sa na kolená a rečniť ohnivú báseň? To, hľa, bolo, odkiaľ jeho ostýchavosť hlavne pochádzala. Nemohol sa stretnúť s bohyňou svojou osamote.Naposledok všade predsa dostriehla jeho vytrvalosť i toto žiaduce okamženie. Mandragora vyšla zase do hory, prechádzala sa po stromoradí, vysypanom pieskom, a Chruňo, ako obyčajne, písal za bukom zamilované verše. Sňal ju štetcom básnickým celú, opísal podrobne, ako mu vyzerala, aké šaty sa vliekly za ňou, aký sačok tienil[6]labutiu jej šiju, ako pôvabne držala hrdú hlavičku.Tu zunovaná prechádzkou stará babuša o barle sadne si na kamennú lavicu a kašle. Mladá víla sa vezme, nadvihne krinolínu tak, že už raz bolo vidno i biele nôžky, keď bys’ ináč bol myslel, že nemá žiadne, i vyšívané tenunké letničky a poď sama nabok, hore úbočím, chcejúc si odtrhnúť sopár rumenných jahôdok.Šla veru práve na tú stranu, kde Chruňo čihal na ňu a šla prosto k nemu. Čo ale myslíte? Že sa zaradoval nad tým? Bolo mu za bukom, ako čo by si strelil do neho. Nohy triasly sa pod ním, pot mu vystúpil na čelo, sliny vyschly v ústach. „Čo to už teraz bude?“ tázal sa sám seba a div, že neumrel od strachu. Čím viac sa blížila Mandragora, tým prudkejšie tĺklo jeho zamilované srdce. Taká je láska!Bola už len tri kroky od buka, za ktorým sa Chruňo trepotal ako stíhaný zločinec. Prišla až k samému buku, minula ho a práve sa schýlila za jahodami, pričom sa zjavilo pol tucta bielučkých a mäkučkých letníc a dve útle nožičky v bielych pančuškách a čiernych črievičkách.Oj! To muselo vzrušiť takého ženkýla,[7]akým bol Chruňo. Vzmuží sa skutočne, dodá si smelosti, pokročí, pokročí na prstoch, prikradne sa odzadku a potrhe Mandragoru za letnicu so zajakave preneseným „Frajle!“Preľaknutá Mandragora zhíkne: „Jesus!“ Ale i Chruňo predesil sa nad svojou opovážlivosťou tak, že prv zmizol za bukmi a jedľami, než Mandragora stihla vyprostiť a obzrieť sa.Pošla potom s achkaním a jesusovaním k starej babuši o barle, nevediac čo sa s ňou stalo.Chruňo utekal tak, že až doma sa ohliadol, zanechajúc i šaty v kúpeľoch. Bol prirodzene nespokojný sám so sebou, ale predsa nezdar pripisoval hlavne starej babuši o barle. I pomstil sa na nej jednou znelkou hneď za horúca, ako uvidíme.Urodzená panna Mandragora oproti tomu zabavovala sa veľmi dobre s urodzeným mladým pánom Čakľošom, majiteľom Žabliaka. Pretože stará zažmúrila jedno očko, učinili veľmi dôvernú známosť.III. Pytač v klepciDostal o tom chýr i Chruňo. Preto si umienil neodkladať ďalej, lež predísť nebezpečného soka. Opraviac teda ešte raz svoje verše, dobre sa ich naučil a pošiel znovu, po návrate panny Mandragory do kaštieľa, upravujúc na sebe šaty, obzerajúc sa, postávajúc, odkašliavajúc. Lebo mu zase hrozne tĺklo srdce, a to tým väčšmi, čím viac sa blížil k vrátam.Ale už len šiel, poručeno Bohu, keď mu teraz nikto neprichádzal v ústrety. Bol už pri samých dverách.Tu zastal, utrel si pot s čela, prihladil vlasy, vysiakal nos, upravil na sebe vestu, bo už mal vstúpiť do pitvora, a to nie žart. Váhal, strojil sa, ako kto má skočiť do zimnej vody, až zlá náhoda všetko pokazila. Pri dvorných vrátach zadupotaly kone, zahrčal koč. Pytač sa obzrie, a aj, nebezpečný jeho sok, Čakľoš, pán zo Žabliaka na štyroch!Chruňo prišiel do najväčšej nesnádze. Kamže už teraz? Dnu nemôže, lebo tam by teraz námluvy neboly namieste; von vrátami tiež nie, lebo tam by sa stretol s pyšným Čakľošom.Vbehne teda rýchle do blízkeho, práve prázdneho a otvoreného svinského chlieva mysliac si, že sa vyprace z tejto hospody, náhle mladý pánik sosadne z koča a vojde do kaštieľa.Prv však, ako by bol stihol opustiť smradľavú skrýšu, príde tí neplecha dievka a zatvorí za neborákom pytačom dvere. Nestalo sa to preto, že by bola vedela o ňom, lež z púhej náhody, že chcela dvor poriadiť.Zatvorený kričať nemohol, lebo prezradiť sa v žiadnom prípade nechcel. Mlčal teda a sedel v úzkom árešte trpezlivo. Rátal s tým, že pred večerom, keď sa budú mať navrátiť s poľa zákonní obyvatelia dočasnej jeho hospody, chliev otvoria.Toto nemilé väzenie osladilo mu trochu zjavenie sa Mandragory na dvore, v najbližšom jeho susedstve. Škrelo ho síce, že sa vodí ruka v ruke s Čakľošom, ale videl zase cez škáru jej biele nôžky, počul šuštiace šaty a zvoniaci hlas i ľúbezný smiech. Začo by to nebol dal?Bol by blažený býval, keby nie nová náhoda. Mandragora zdvihla na dvore svitok papierov. „Čo to?“ Verše. Chruňo si siahne do vrecka a zbledne. Mandragora číta nahlas:Hora, hora, ty zelená hora,zostaneš mi večne v pamäti;lebo tam, vo krásnom podletí,spotkala sa so mnou Mandragora.Tam mi prišla utešená stvorana úbočí strmej v ústrety;žiaľ, že za ňou všade v zápätíbabuša o barle brázdu orá.Že nenašly city svojho žľaba,ktorým by sa boly splynuly,príčinou je táto ježibaba.Prvého však odvážil sa predsaslova, dôtky Chruňo strnulý,a s tým nohy musel vziať na plecá.„Teraz som si dal!“ šklbal si Chruňo vlasy. Všetko vyšlo najavo. Mandragora rozprávala s velikým smiechom svoju príhodu v hore a Čakľoš sa rehotal, až mu slzy zalialy oči. Ostatné básne pošli čítať do chyže.„Dobre, čítajte,“ potešil sa Chruňo v nádeji, že básne jeho krásavicu dojmú. Hneď dúfal, hneď zúfal vo svojom nepohodlnom postavení. Taká je láska!Predvečerom rástla jeho úzkosť. Bál sa, že pri otváraní chlieva zočí ho čeľaď; preto zaryl sa do vlhkej slamy až po uši.V takomto položení počul rozmluvy služobnej čeliadky, že Čakľoš paničku vypýtal a že o dva týždne bude veselie.Bol by už i to zniesol, keby len tú prekliatu závoru z tých dverí odmykli. Ale nič a nič. Už počul i grúnenie a krochkanie po dvore a chliev ešte vždy zatvorený.Teraz už videl, že s poctivosťou neuskočí; šlo mu len o to, aby predsa dáko uskočil. Lebo bál sa poriadne takej spoločnosti, v akej mu prichádzalo prenocovať. Prihotovil sa teda na skok. A keď dievka privolala svine a otvorila dvierka, fuk! vyskočí, ako zajac z chrasti, celkom zaslamenený a znečistený.Dievka vresk, svine krochkajú, psi brešú, čeľaď sa sbehne. Krik, lárma: „Zbojník! Zlodej!“ Panstvo otvorí okno a vreští: „Lapajte ho!“Ale len toľko, že uzreli utekajúceho človeka v atile. Lebo strach činí ľahkým i mocným. Čeľaď ešte ani nezatvorila otvorené ústa, už Chruňo bol za štachetami.[8]Preskočil ich ako srna. Len psi ho sprevádzali. Lež i títo upustili od prenasledovania, keď jedného kopol, druhého ovalil kameňom. Prchol nešťastný záletník nie domov, lež prosto do lesa.IV. Zimný kúpeľ na horúcu hlavuČože si ty teraz počneš, ty milý môj Chruňo? V noci štekajú psi po dedinách; to platí nášmu hrdinovi. Na poli obnociari[9]domnievajú sa vidieť mátohu; to je rýchle kráčajúci Chruňo. Ide v daždi a vetre na šiestu dedinu; ide zničiť soka, keď sa mu nepodarilo získať si srdce panny Mandragory.Slnce božie osvietilo ho na Žabliaku, v kaštieli Čakľošovom, celkom premočeného a zablateného.Aký bol, taký trielil dnu. Čeľaď ho nechce vpustiť, bo že mladý pán ešte spia, ale Chruňo je teraz iný človek. Zastupujúcich mu cestu odstrčí a vrazí hurtom do svetlice, kde maznavý Čakľoš vyvaľoval sa ešte lenivo na posteli.„Čo chcete?“ zdvihne a podoprie sa o lakeť.„Hm, čo chcem! Máte vy svedomie? Bojíte sa Boha? Tak mne uchvátiť zpod nosa moju najmilšiu! Preto, že ja chodím peši, vy na koči? Myslíte, že chudobný ani srdce nemá? Vy aristokrat, vy tyran!“„A koho milujete?“„Tú, ktorú mi odnímate, vy spupný, vy násilný aristokrat. Ale ja vás naučím!“„Teda pannu Mandragoru, a vy ste Chruňo,“ sadol si na posteľ Čakľoš. „A či vás miluje ona?“„Ako by nie, keď ja milujem ju?“„Ale či vám to povedala?“„Ako by mohla povedať, keď som sa ja ešte pred ňou nevyslovil?“„Srdečne ste mi smiešny,“ rozrehotal sa Čakľoš. „Iďte!“„To nie tak, iďte!“ postavil sa vzdorovite Chruňo. „Nepôjdem z vášho domu, dokiaľkoľvek sa neodrieknete panny Mandragory mne kvôli.“„Ukážte hlavu,“ vstal Čakľoš a ohmatal mu lebku i čelo. „Horúca je. Janči! Ochlaďte a omyte trochu tohoto pána pri studni.“A Janči pochopil úplne vôľu pánovu. Vyviedol Chruňa von a uskutočnil, pomocou čeliadky, na ňom to, čo galantní parobci zvykli dokazovať na Velikú noc dievkam, aby boly čerstvé. Dvaja mu roztiahli ruky a Janči mu vyšustol tri vedrá vody do tváre, za rehotu dívajúceho sa na to Čakľoša.V. Chruňo ide na zbojPo zimnom kúpeli vznikly v Chruňovi hrozné myšlienky. Mandragora ho vysmeje a Čakľoš je tvrdý aristokrat. Čo teda? Neostáva nič iného, ako nepustiť ho na sobáš, zaskočiť mu cestu.Na dosiahnutie tohto úmyslu umienil si Chruňo sohnať zbojnícku spoločnosť. Za vzor si vzal povestného Jánošíka, ktorý pánom bral a chudobným dával, kupoval voly, meral súkno od buka do buka. Ale teraz nie je taký svet. Niet viac smelých, odvážlivých mužov. Nedal sa nikto nahovoriť.Šiel teda do hôr sám jediný a striehol s valaškou, kedy pôjde Čakľoš po nevestu, čo sa skutočne onedlho stalo. Čakľoš viezol sa pyšne na štyroch.Chruňovi vstávaly dubkom vlasy, keď uzrel zďaleka štyri koče. Druhý, menej hrdinský muž, nebol by mal toľko smelosti oddať sa do tak mnohých sám jediný, ale Chruňo zaťal do toho. Taká je láska!Vyskočil, keď nadchádzaly koče, zpoza buka a padnúc koňom v zubadlá, zareval ako ten lev, čo na hnoji ryje: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!“Bolo teraz strachu! Panie a paničky omdlely všetky z povinnosti, ako to býva na pohreboch. Čakľoš zavinul si ako ubijcami napadnutý Cézar hlavu do svojej sviniarskej čuhy,[10]aby ani nevidel, ako ho zabijú.Len kočiš si podržal duchaprítomnosť a ochránil všetkých.„Dám ja tebe zbojstva!“ zdvihol bič a vyzutínal zbojníka po hlave; tento pustil zubadlá a odskočil, lapajúc sa za uši a kričiac: „Jaj, uši moje, uši!“Svadobníci odgalopírovali so smiechom.VI. Chruňo je smutným svedkom sobáša svojej najmilšejNepozostávalo teraz zbojníkovi nič iného, ako bežať peši za kočmi a byť svedkom triumfu nenávideného soka.Medzi divákmi v chráme vidíme i Chruňa. Hľadí tam s iskriacimi sa očima, so zaťatými zubmi, stisnutou päsťou, ako panna Mandragora pristupuje k oltáru s Čakľošom.Keď sa farár tázal mladej nevesty, či miluje Čakľoša, odpovedal z lavice Chruňo: „Nie! Nenávidím ho ako smrť.“Zato ho vysotil kostolník z chrámu.Bol by teraz zúfal, keby nie to božské básnictvo. Pomyslel si, že to zčasti aj dobre, keď ho osud núti na to, čo si Petrarca samochtiac pritiahol. Totiž tento venčený básnik volil vzdychať v objatí inej krásotinky za Laurou, než túto zavesiť si na krk a tak ju chváliť. Potom by mu bezmála bola prešla chuť zbožňovať svoju Lauru, keby mu vždy bola vrčala za chrbtom a dudranie svoje spojila s krikom detí, pýtajúcich chlieb a šaty. A tak bezpochyby bolo by sa stalo i s naším Chruňom. Skutočnosť bola by značne ochladila zamilovaný jeho zápal. Teraz dostal tento zápal novú potravu. Čo doposiaľ písal, to bola láska šťastná: čo potom bude písať, to bude lamento,[11]hrdličí nárek krušiaci srdce, ako je to obyčajné u básnikov láskopejných. Nadchnutie jeho bude čerpať vždy novú posilu z letnice starej babuše o barle, ktorú choval ako vzácnu relikviu.Na nešťastie stretla ho nehoda, pri ktorej nemohol použiť v plnej miere a v pravom čase povstalú v ňom rozčúlenosť. Večer sa prizeral oknom na tancujúcich svadobníkov a videl i svoju Mandragoru krepčiť s nenávideným sokom. Žiarlivosť vzbudila v ňom hnev a hnev splodil výstupok. Trepol päsťou do okna tak, že črepy vletely do chyže. Taká je láska!Upláchnuť po tom nečine sa mu nepodarilo. Naskutku ho zajali a poslali do Viedne — medzi bláznov.Kto on vlastne bol, to až teraz, po vzbudenej zvedavosti povieme. Bol vyštudovaným právnikom, ale na skúške prepadol. A prepadol preto, že miesto študovania paragrafov študoval dievčatá a písal slovenské verše. Zostal potom na krku otcovi, zámožnému mäsiarovi v Čepuchove. Nehotovil sa na novú skúšku, lež činil, k čomu ho srdce tiahlo a čo mu večnú slávu pritiahlo, miloval a básnil. Holúbok bol takej povahy, že sa zamiloval do každej paničky, ktorú zočil; nie div teda, že mu i Mandragora padla do srdca.[1]Mandragora— sa volá rastlina, ktorú v stredoveku pre akúsi podobnosť s nahým mužíkom pokladali za živého tvora (škriatka) a nabájili o tom celé rozprávky[2]Ako Petrarca Lauru— Francesco Petrarca (1304 — 1374) — slávny taliansky básnik, učenec a štátnik. Bol prvý taliansky lyrický básnik. Laura je žena, o ktorej sa nevie presne nič bližšieho. Petrarca ju videl prvý raz v Avignone (v tomto juhofrancúzskom meste sídlili vtedy pápeži), hneď sa do nej zaľúbil a ospevoval ju vo svojich básňach.[3]Znelky a madrigaly— V znelkách (sonetoch) písal napr. Ján Kollár svoju známu lyricko-epickú báseň Slávy dcera. Madrigaly sú tiež druh lyrických básní, vyskytovaly sa prv často u románskych národov. Kým sonety majú rýmy, madrigaly nie sú viazané určitým spôsobom rýmovania.[4]V širočiznej krinolíne— Boly to vlastne spodné sukne, zhotovené z redšieho tkaniva (konská srsť a bavlna), upevnené na oceľovej konštrukcii v podobe zvona (konštrukcia sa skladá zo súčiastok tvaru obrúč). Krinolíny boly na vrchu pokryté sukňami z drahocenných látok, tiež veľmi širokými. Krinolínu zaviedla r. 1855 francúzska cisárovná Eugénia, aby ňou maskovala svoje tehotenstvo. Móda krinolín sa potom rozšírila po celom svete. Krinolína vyšla z módy v posledných rokoch druhého cisárstva (pred r. 1870).[5]Dostal hospodu— ubytovanie, nocľah[6]Sáčok tienil— závoj zo sieťoviny[7]Ženkýl— novotvar — človek, ktorý chodí za ženami[8]Už Chruňo bol za štachetami(východoslov.) — latami v plote[9]Na poli obnociari— noční pastieri (ktorí sú cez noc pri stáde a strážia ho)[10]Do svojej sviniarskej čuhy— dlhého svrchníka, aký nosia sedliaci. Čakľoš chcel tým demonštrovať svoje maďarské vlastenectvo.[11]To bude lamento(lat.) — nárek, horekovanie	Zaborsky_Chruno-a-Mandragora.html.txt
Honba(Šiva je u Indov boh lásky a znamená život i smrť.)U nás každý pozná pána Lonského, predsedu senátu a jeho vzácnu pani Zinu, lebo súdobné vakácie vždy trávia v našom mestečku, a tak má naše obecenstvo vždy celé dva mesiace o čom hovoriť, keďže sa ich spôsob života od nášho veľmi odlišuje. Veď pán predseda vyzerá a drží sa napriek svojim päťdesiatim šiestim rokom, ako keby mal len tridsať a pozrie významne na každé šumnejšie dievča. A pani Zina! Kto tú vidí prvý raz od chrbta, ten si pomyslí, podľa postavy a pohybov, že kráča pred ním dvadsaťročné dievča; keby sa obrátila, opravil by si mienku: — Oha, tá má svojich tridsať! — a ak je už skúsenejší, po rozhovore s ňou by usúdil, že musí mať dobrých štyridsať, lebo by zbadal, že črty jej tváre sú veľmi ofarbené, smiech je hlasom živý, ale ťahmi tváre držaný v dobre vyrátanej miere. Jej čierne oči, veľké a výrazné oči, vedeli tak hlboko a tak mnohovravne pozerať, že koho takým pohľadom obšťastnila, ten si musel pomyslieť: božemôj, aká pekná to pani a ako som sa jej zvidel! Múdrejší si riekol: — Čo tá stará mať zmýšľa? Mohla by mať viac rozumu.Keď hodíš medzi kačky dymiaci koniec cigarety, tak čo mladšia skočí naň, zobne doň a otriasajúc opálený zobák, hodí ho stranou. Keď starý káčer zazrie taký ohorok, zagagoce, pozrie naň jedným okom a pokrútiac hlavou ide ďalej.Okresný sudca Ivan Flugner bol veľmi milý, obľúbený šuhaj. Pamätáme sa naň všetci. Mal nejakých tridsať rokov, vyslúžil vojnu bez úrazu a namýšľal si, že je náramne svetaskúsený, ako každý, kto tou tvrdou školou prešiel. Bol to hodný, urastený chlapec, s dobrou, vždy veselou tvárou. Urobil každému po vôli a advokáti ho chválili, lebo robili s ním, čo chceli. Bol zasnúbený s Martušou Balákovou, dcérou zámožného advokáta. Martuša bola dievčatko ružové, malo pyšteky sťa malina a oči belasé sťa maľovaná panna. Smiala sa na všetkom, svet jej bol márna rozkoš. A ťažko by bolo bývalo tomu dieťaťu ublížiť, veď ona tak hľadela na každého, ako keby mu hovorila: — Maj ma rád, ja ťa mám rada. Ivan sa s Martušou zamilovali takrečeno na prvý pohľad, jej rodičom ani na um nezišlo, aby stavali ich láske do cesty nejaké prekážky. Ivan bol poriadny šuhaj z veľmi dobrej rodiny, tak nechže sa majú radi a nech boh požehná ich sobáš.Keď Ivan, ten svetaskúsený muž, na jednom výlete prvý raz bozkal Martušu, zapálil sa väčšmi ako ona a obidvaja sa cítili tak, ako keby boli spáchali to najväčšie previnenie. Neopovážili sa jeden druhému pozrieť do očí, ale chytiac sa za ruky sťa malé detičky, vyšli z krovia medzi ostatnú spoločnosť, takže na ich takmer sviatočnom vystúpení každý musel vidieť, že sa s tými mladými ľuďmi stalo čosi veľmi vážne, jedným slovom, že sa našli.V mestečku im každý prial, každý mal z milého párika radosť. Ivan všetok svoj voľný čas trávil v dome rodičov svojej snúbenice. Ona bola jeho všetkým, jeho nádej, radosť života. Keby mu bol niekto riekol, že ju opustí naplnený túžbou a láskou k nej pre jednu obstarožnú, vydatú ženu, bol by sa i o svoj život stavil, že to neurobí, a predsa to urobil. Miloval ju dokonca, bol najnešťastnejším človekom, že to robí, a predsa ju opustil.Pani Zina sa o všetko viac starala, ako o svojho muža. Minuli dni, že sa tí dvaja nevideli. Ona chodila svojimi chodníkmi a pán predseda tiež svojimi. V dome — bývali pri rodine — nenašla nikdy nijaké zaneprázdnenie, knižku zriedka vzala do ruky, aj to len preto, aby ju po rýchlej prehliadke odložila. Bohvie, čo hľadala v knihách, keď nikdy v žiadnej nenašla, čo chcela. Stála hodiny pred zrkadlom, robila a študovala svoju tvár a svoje pohyby a toalety. Obliekať sa vedela. Pravda nikdy nie, ako sa jednej matróne sluší, ale ako mladé dievča. Mladé dievčatá ju nesmeli menovať teta, len krstným menom. Keď sa vyobliekala, išla na prechádzku. Vôbec len koľko-toľko obstojný čas ju našiel na ulici. Iba v daždivom počasí chodila po návštevách.Nebola v Rudniciach ani dva dni a už zbadala Flugnera. Zazrela ho rezko vykračujúceho po zlej dlažbe, zvideli sa jej elegantná postava a dobre ušitý oblek. Vedela, že je okresný sudca, odkiaľ a kedy chodí z úradu, i nebolo jej ťažko stretnúť sa s ním každý deň. Jej honbu naňho naskrze nemýlilo jeho zasnúbenie. Božemôj, aké jej to bolo ľahostajné, že Martušu urobí prípadne nešťastnou! Čože, taká husička, tá má dosť času na lásku!Do Balákov nechodila, lebo ju pani Baláková raz schválne, ako si Zina namýšľala, veľmi urazila. Vyzvala totižto staršie dámy k účasti na jednej schôdzke Živeny a v prvom rade oslovila — ako staršiu paniu — pani Zinu. Táto sa ohradila proti tomu, aby ju rátala medzi staršie dámy, na čo jej pani Baláková odvetila, že osoba, ktorá je už dvadsaťšesť rokov vydatá, nemôže byť celkom mladá. A ja, milá Zina, som sa vydala pred dvadsiatimi šiestimi rokmi, v ten istý týždeň, keď si sa i ty zosobášila. Nuž tak nijakou farbou roky nezmažeš, duša moja.Síce, napriek tejto urážke by bola možno vošla do Balákov v taký čas, keď tam tušila Ivana, ale nechcela sa vystaviť porovnaniu s Martušou, ktoré by bolo muselo pre ňu zle dopadnúť, keď už aj len preto, lebo tá husička mala takú impertinentne peknú pleť. A tým by bola mohla všetko pokaziť.Po tri dni stretla Ivana idúceho zo súdu a vždy tak významne, s takým milým úsmevom hľadela naň, že sa jej konečne mimovoľne pozdravil. On vedel veľmi dobre, že je to pani predsedu senátu a úradník sediaci mu v kostiach bol naplnený posvätnou úctou pred takým vysokým predstaveným a tobôž pred paňou. Tešilo ho a namýšľal si, že je tá dáma taká milá voči nemu najskôr preto, lebo iste počula, aký je on svedomitý úradník.— Pán sudca, — však ste vy okresný sudca? Nevideli ste môjho muža? — oslovila ho konečne jeden deň, — povedali mi, že šiel na okresný súd.— Milostivá pani, som skutočne okresný sudca Flugner, ale nemal som to šťastie byť s pánom predsedom senátu, — odvetil Ivan s hlbokou poklonou obnažiac hlavu.— No tak, to je nepríjemné! A ja ho tak súrne potrebujem. Neboli by ste taký láskavý odprevadiť ma trochu a nazrieť do besedy, či nie je tam. Je mi trochu ženantné[1]ísť medzi toľkých neznámych pánov. — Rozumie sa, že Flugner pokladal za šťastie môcť ísť s ňou. Lonský nebol v besede; viedla ho do jedného záhradného hostinca, kde s ním poolovrantovala.Po celý čas rozprávala s ním tak roztomilo, mala také žartovné poznámky a preukazovala pri všetkom svojom veľkopanstve taký záujem o Martušu, vychvaľovala ju, veštila mu takú krásnu budúcnosť, že Ivan veľmi príjemne strávil celé dve hodiny s tou, ako si namýšľal, nadmieru vzdelanou a jemnou dámou.Konečne si myslela, že nadnes urobila dosť a vypustila ho. Flugner utekal celý uveličený k Martuši a vyprával jej a jej matke všetko, čo mu hovorila a aká je to znamenitá, milá pani. Dobrotu jej duše nevedel dostatočne vychváliť a bol presvedčený, že mu bude pri jeho kariére veľmi nápomocná. Martuša, chúďa, sa s ním tešila jeho šťastiu; matka bola už inej mienky. — To ti je jedna naničhodná osoba, ktorá sa s každým spletie. Daj si s ňou pokoj, Ivan.Martuša sa ešte oborila — ako sa už ona oboriť vedela — na matku, že tak príkro odsudzuje takú znamenitú a milú dámu.Už o týždeň sa Ivan prechádzal s pani Zinou i v blízkom hájiku. Martuša teraz vše smutne hľadela naň a trochu si i poplakala, keď ju zanedbával, ale Ivan ju vždy takým spôsobom uistil o svojej nezvratnej láske a vernosti, ako to bola i úplná pravda, že musela veriť. Ivana jeho dobrá výchova a jeho priateľská jemnocitnosť zdržiavala od toho, aby sa schádzal s pani Zinou; a tá vybitá osoba to vedela veľmi dobre, a preto ho každý raz rôznymi rafinovanými spôsobmi takmer nútila s ňou ísť.V malom meste má nedovolená láska veľmi zlú pôdu. Ľudia sa navzájom poznajú a zaujímajúc sa jeden o druhého, porozprávajú si, čo videli a počuli, a tak sa z rôznych pozorovaní viacerých ľudí ľahko pospájajú ohnivá celej reťaze, ktorou sa často pravda alebo vytiahne na povrch, alebo — zadusí.Keď pani Zina začala badať predsa akýsi odpor u Ivana, aby ju na rôznych prechádzkach odprevádzal, zariadila veci tak, že nevychádzala s ním viac v tom čase, keď mal ísť k Martuši a nešla s ním nikdy spolu. Ona šla jedným koncom mestečka a druhým on. Rudničania však chytro vybadali, že každá cesta vedie do Ríma a že sa pani Zina s Ivanom v hájiku schádza i vtedy, keď ta idú rôznymi chodníkmi.Keď bol Ivan sám, tak sa hneval na seba a prisahal si, že už nepôjde za tou ženou. Ešte dnes, tento jeden raz sa s ňou zíde, aby jej povedal, že nabudúce už nepríde na schôdzu. Keď bol sám, zdalo sa mu to také jednoduché a takrečeno prirodzené, a keď bol s ňou, stiahlo mu hrdlo, keď jej to chcel povedať a nebol vstave slova nájsť. Prišiel tak ďaleko, že tú ženu nenávidel, a predsa nevedel zozbierať toľko energie, aby bol k nej nezdvorilý. Jeho rôzne vytáčky veľmi ľahko odrážala a tak by bola bývala potrebná vyslovená hrubosť, aby sa jej striasol a na tú sa voči šéfovej manželke nevedel zmôcť, už aj preto nie, lebo jej lichotivé spôsoby to robili nemožným. I to si myslel, že však už za krátky čas odíde a potom zase všetko príde do poriadku. Jeho pomer k Martuši sa stával zo dňa na deň napnutejší a nebola vylúčená možnosť jeho úplného zrušenia.Konečne nadišiel i čas rozlúčky. Ako si vydýchol, keď prišiel domov po poslednej schôdzke! Ale teraz, keď už pominulo nebezpečenstvo, predsa mu bolo i trochu ľúto za ňou. Pomer s takou dámou je predsa len závideniahodný a potom, aká bola dojemná tá posledná schôdzka! Ako bláznivá sa mu hodila do náručia a pripravila ho ešte i o ostatok zdravého rozumu. Nuž za to, že ho milovala, sa nemôže na ňu hnevať!Tak Lonskovci odišli a my sme zase mali potešenie vídavať Martušu s Ivanom. Ustálil sa i deň ich svadby na prostriedok októbra.Martuša bola zase veselá ako predtým.Jedného dňa Ivan odcestoval do Bratislavy, vraj len na dva dni. Prešiel týždeň, dva — štyri a Ivan sa ešte nevracal. Konečne sa vrátil. Vyzeral zle, bol bledý, schudnutý.Október prešiel a svadby nebolo. Ivan prestal chodiť do Balákov a teraz Martuša odcestovala k tetke na niekoľko týždňov. Nechceli ju ukazovať mestu utrápenú, schudnutú, uplakanú, temer zúfajúcu.Do Rudníc prišiel nový, mladý obvodný lekár a v decembri sa Martuša zasnúbila s ním. Mali sme zase to potešenie vidieť prechádzať sa po uliciach šťastný párik, ktorému sa zase každý vľúdne usmieval. Keď Lonský počul, že sa zasnúbenie Ivana a Marty rozišlo, zasmial sa: celá tvár sa mu zmŕštila do hrubších a jemnejších záhybov; naraz vyzeral šesťdesiatročný.— Čo hľadal ten mamľas, to našiel. Dlho bude spomínať moju drahú polovičku.Flugner sa dal preložiť do iného mesta. Bol dlhší čas chorý a jeho citlivá povaha sa následkom tohto otrasu premenila. Mäkký, hladký človek sa stal zaťatým a keď bol predtým ústupčivý a pripoddajný, odporoval teraz zásadne každému vo všetkom. Na svojom novom pôsobišti nebol obľúbený…Nuž je to človiečik, akých nás je veľká väčšina; darmo sa nafukujeme a nadúvame pľúca.[1]ženantné— trápne, nepríjemné	Nadasi-Jege_Honba.html.txt
Alkohol — otrava pre mládežKaždý z nás vie, že nemierne pitie liehových nápojov je škodlivé, ba že môže zapríčiniť aj smrť; t. zv. „mierne požívanie“ alkoholu považujú mnohí ľudia, za celkom neškodné, ba dokonca za užitočné. Pravda je však, že liehové nápoje sú za všetkých okolností škodlivé, neužitočné a nikdy nie sú potrebné.Alkohol poškoďuje žalúdok a trovenie. Preto dostavujú sa vlivom alkoholu nielen žalúdočné choroby, ale aj choroby ostatných vnútorných orgánov, ktoré sú so žalúdkom v spojení. V tomto ohľade panuje ešte medzi ľudom veľká neuvedomelosť.Okrem toho oslabuje alkohol celé ľudské telo, ktoré následkom toho snadnejšie ochorie a rozčulením, do ktorého človeka uvádza, rozmnožuje počet nehôd a nešťastí, ktoré sa stávajú práve v najväčšom počte s nedele na pondelok.Alkohol priviedol už na tisíce ľudí do nemocníc, blázincov, väzení a do hrobu, lebo alkohol svádza podnapilých ľudí k priestupkom a zločinom. Sedem desatín všetkých priestupkov a zločinov zapríčiňuje alkohol, ako dosvedčujú úradné zprávy. Kto ale poráta všetko to neľudské bitie a trýznenie žien a dietok, ku ktorým muža „posilnil“ alkohol? Na tisíce manželství, ktoré následkom opilstva muža alebo ženy staly sa peklom pre obidvoch manželov, sú toho dôkazom.Keď požívanie alkoholických nápojov už aj na dospelých má tak zhubné účinky, aké musia byť tieto účinky najmä na deti a mládež?Alkohol berie mladým ľuďom chuť k práci a robí ich neschopnými k plneniu ich povinností tak, ako by mali a mohli. Nielen nemierné požívanie piva a vína, aj takzvané mierné požívanie týchto nápojov poškoďuje pomaly ale iste telo mladého človeka, podobne ako ustavične padajúca kvapka vody hlodá kameň. Práve preto ale je povinnosťou mladého človeka, aby si svoje zdravie chránil, vlastnou vinou si ho nepodkopával a požívaním piva a vína neotravoval.Alkohol berie mladému človekovi aj chuť ku zdravému športu, pripravuje ho o radosť z krásy prírody, a robí ho tupým a neprístupným pre šľachetné radosti života. Ale alkohol ohrozuje nielen telesný, ale aj duševný život a mravný pokrok, najmä ale jasnosť myslenia, sebavládu a pevnosť vôle. A na miesto toho, aby sa mladý muž v pevný a silný charakter vyvíjal a plný nezištnosti a obetavosti za vznešenými ideálmi kráčal, klesá následkom požívania alkoholických nápojov vždy nižšie a nižšie, lebo ako Tolstoj hovorí: „Čím viacej sa človek omamuje, tým menej mravne pokračuje“. Prísna sebakázeň, takt a cit slušnosti ochabujú, človek neberie pravdu tak prísne, stáva sa lenivým a malomyseľným, ztráca idealizmus a má len preto smysel, čo mu osoh donáša. Požívanie alkoholických nápojov utlumuje hlas svedomia, utlumuje túhu po vznešenejších radostiach, uspáva, akoby narkoticky, najlepšie myšlienky a dojmy, bez toho, žeby mladý muž túto nedôstojnú nadvládu cítil. Nemá ale ani sily, aby sa z tejto nadvlády vymanil, lebo následkom alkoholu stal sa slabochom, otrokom zvyku pitia, hoci by sa aj nazdal, že je „mladým pánom“. Nemôže viac svoje chtíče premáhať, prichádza do mravného nebezpečenstva a ztráca čistotu svojho tela a svojej duše. A jed, ktorý do jeho tela vniknul, trhlina v jeho duši rozširuje sa pomaly ale iste a nedá sa viac zastaviť. A konečne keď alkohol mladého muža o všetku náboženskú a mravnú silu, o jeho vnútorný pokoj, o sviežosť jeho mladosti a o všetky jeho ideále pripravil, siaha tak mnohý mladý muž ku samovražde a končí svojvoľne svoj zmarený život. A keď aj mnohý zavčasu sa vzpamätá a riadnym, súcim mužom sa stane — o koľko viacej by mohol vykonať, keby mal ešte tú svoju pôvodnú plnú silu. Vidíme to najlepšie, keď o 25 rokov po maturitnej zkúške bývalí stredoškolskí kamaráti zase sa sídu a pozorujú tie medzery, ktoré cez ten čas medzi nimi boly spôsobené. Koľký vysoko nadaný priateľ stal sa alebo nešťastným v rodine, alebo v povolaní, alebo predčasne zomrel len preto, lebo alkohol ho zničil.K otvoreniu novej budovy reál. gymnázia v Novom Meste nad Váhom uverejnil „Slovenský Denník“ dňa 7. septembra 1924 veľmi pekný článok pod názvom „Úkol strednej školy na Slovensku“, v ktorom čítali sme aj toto:„K mravnej výchove školskej patrí nezbytne abstinencia; nepiť a nefajčiť. Pravda, tu je najlepším učiteľom príklad. Majme silu byť prísni aj k sebe, nestrkajme hlavy do piesku; alkoholizmus a nikotinizmus je prvá sociálna otázka prítomnej doby; darmo je kázať zbožnosť a mravnosť ľudu zalkoholizovanému. Republikánska škola nech vychová hlásateľov abstinencie.“Veľmi prípadne sa vyjadruje o tom aj dr. Titta: „Alkohol a tabák sú ničiteľmi kvitnúcich tiel. Bez toho, že by to kto zbadal, priludiac sa, kladú svoje ruky na najušľachtilejšie orgány, a keď sa ich už raz zmocnily, zakrnie telo v dlhej nemoci. Alkohol a tabák sú jedovaté zeliny, ktoré mladé semeno národov otravujú a plodia pekelné tretie — pohlavnú výstrednosť, ktorá pôsobí hrozné spustošenie a fyzické a morálne zdravie národov nivočí.“Čítal som o tragickom osude jednoho študenta, absolventa univerzity. Bol synom alkoholikov. V ich dome bola vždy zásoba fliaš najrôznejších likérov. Otec študentov zomrel mladý. Chlapec bol veľmi talentovaný. V 21. rokoch bol promovaný na doktora. Bohužiaľ, neodolal vlivu prostredia, v ktorom vyrástol a stal sa tiež alkoholikom. Zhubné následky zjavily sa čoskoro poruchou duševnou. Dvakráť bol v sanatoriume, potom ho museli dať do blázinca. Bol prepustený, ale zlepšenie bolo iba prechodné a bolo nutné definitívne ho zatvoriť v blázinci. Jeho rozum bol takrečeno úplne zničený a lekári mu dávali jediný rok života. Ako je tu zrejmé strašné previnenie jeho rodičov. („Vyšší Národ“, roč. IV., č. 3. a 4.).„Nie je tomu ešte dávno“ — píše dr. Weitbrecht — „čo stál som pri smrteľnej posteli mladého muža, ktorý mal suchoty a bol už blízo smrti. Jeho oko bolo bez lesku a hlboko vpadlé, tvár uvädlá, ťahy v jeho obličaji mdlé. So slzami v očiach spomínal na svojich vrstevníkov, ktorí práve sa chystali, aby plní čerstvej sily a odhodlanosti vlastného samostatného postavenia dosiahli. — Viete, hovoril, čo moju nemoc najviac obťažuje? Aj ja som mohol byť zdravý a silný, tak ako tí ostatní, ale sám som si to zavinil, že som taký biedny. Ešte ako gymnazista som začal popíjať a na vysokej škole som v tom pokračoval, pokým som sa nezničil a v tom sa stal, čím teraz som. — A to bol veľmi nadaný mladík, pýcha a radosť svojich rodičov, ktorí teraz plní hlbokého bôľu pri jeho smrteľnej posteli stáli a za niekoľko dní potom oči mu zatlačovali.“Aký je to smutný zjav, že zvyk pitia piva a vína, tak mnohým mladým ľuďom priamo sa stal nezbytnou životnou potrebou a že práve výkvet našej mládeže, vysokoškoláci, ktorých potom žiaci stredných škôl tak ochotne napodobujú, tak radi sa oddávajú pitiu alkoholických nápojov. Že mnohí pri takomto živote nemajú žiadnej chuti, aby doma študovali a ku zkúškam sa pripravovali, to je samozrejmé. Či je ale doba mladosti na to, aby mladí ľudia život svoj v krčmách trávili, aby svoj mladistvý idealizmus v pive utopili a pri tom svoju mladú silu a zdravie ľahkomyselne podkopávali? Či nemalo by byť skôr prvým úkolom študujúcej mládeže, aby našej verejnosti, ktorá v biede alkoholu temer sa topí, dobrý príklad dávala? Naozaj naša sštudujúca mládež pri svojom idealizme a svojej duchaplnosti nepotrebuje toho, aby si svoju veselosť len alkoholom zadovážila. To dokazuje na stredných, ako aj na vysokých školách z roka na rok vzrastajúci počet abstinentých študentov a študentiek. Tí všetci dokazujú, že mládež vie privyknúť aj na vodu, mlieko a limonádu. Tí všetci dokazujú, že pravá čerstvosť, sloboda a veselosť študentská nepozostáva v navštevovaní krčiem a vinárieň a v študovaní najlepšieho piva a vína, ale v tom, keď študujúca mládež telocvikom, športom, plávaním a turistikou telo svoje otužuje. Čo nám pomôžu všetky víťazstvá nad prírodnými silami, keď prírodu v nás premôcť nevieme?	Lanyi_Alkohol-a-mladez.html.txt
IBolo to v onom čase, keď krajinská výstava v Pešťbudíne slávila najskvelejšiu dobu svojej návštevy.Statisíce navštevovateľov a obdivovateľov z blíza i z ďaleka, od hraníc i zo zahraničia prichádzalo do nádherného veľmesta krajiny, popásť si tam oči na nashromaždených a vkusne vystavených predmetoch a výrobkoch hospodárstva a priemyslu ľudského — a tiež i príjemne zabaviť sa na radovánkach, ktoré tam pre navštevovateľov výstavy sriadované bývaly.A že príležitosť túto poskytujúcu možnosť videť divy umu ľudského, na jednom meste nahromadené, nezameškal nikto, komu okolnosti dovolovaly, zavierať možno z toho, že ta rojili sa obdivovatelia zo všetkých tried ľudstva.V istú nedeľu odpoľudnia rojilo sa neobyčajné množstvo ľudstva do miestnosti výstavy, zajiste cielom nejakého nového podívania. A tak tomu bolo skutočne.Zvedavosť ľudskú nehnalo ta nič iného tak mocne, ako podívanie sa na neobyčajné predstavenie smelého umelca akrobatu, rodom francúza, ktorý na volnom prieči vysoko v povetrí, balónom do ohromnej výšky ťahanom, rozličné kúsky z gymnastického umenia po prvý kráť obecenstvu pešťianskému predstaviť hodlal.Ohromné tlupy ľudu, divákov to zvedavých nashromaždily sa zvláštne pred hlavnou budovou výstavy, odkiaľ odvážlivý vetroplavec do výšky na balóne povzniesť sa mal.Netrpelive čakal ľud na hodinu, v ktorej umelec, akrobata svoje krkolomné kúsky v povetrí prevádzať počal.Konečne povzniesol sa zelenej barvy a rozsiahleho objemu balón do výšky, majúc na miesto ľodky alebo koša u spodku na dvoch mocných povrazoch visiaci a pripravený prieč, na ktorom umelec sediac, do hora dvíhať sa dal.A sotvy že sa balón na pár siah do výšky povzniesol, už umelec počal vyvádzať svoje krkolomné kúsky, používajúc pritom malej červenej zástavky.Mnohý z čitateľov snaď už videl obyčajných kočujúcich gymnastikov, na povraze alebo na drôte toto umenie prevodzujúcich, a podivil sa snaď nad zrúčnosťou týchto ľudí: ale také krkolomné kusy a výkony, jaké tento francúz na úzkom prieči vysoko v povetrí vystrájal, to dopriano bolo videť len tým ľudom, ktorí v spomenutú nedeľu a v nasledujúcich dňoch peštianskú výstavu navštívili.A preto nechýbalo tu na výkrikoch podivenia nad ohromnou smelosťou a zručnosťou tohoto umelca, ktorý z minúty na minútu vystupoval vyššie do výšky, a tak zraku divákov vždy menším a menším sa stával.Konečne dosiahol balón takej výšky, že sa len jablku podobným stal, umelec ale na prieči pracujúci už viac ani k rozoznaniu nebol.V tú dobu neozbrojené oku ľudské už žiadon požitok na umení akrobata nemalo.Ale diváci boli opatrní, aj na ten prípad sa zaopatrili a sice ďalekohľadmi a zväčšujúcimi sklami. Kto taký nástroj sklený pri sebe mal, ten vytiahol si ho z kapsy a pomocou jeho zväčšil si balón a vetroplavca pod ním stonásobne.Pri samej nádržke, uprostred námestia hlavnej budovy, mesto svoje zaujímajúcej stál v tú dobu elegantný mladý muž. Bol on ešte viacej mladík nežli letilý muž. I tento použil skleného nástroja jasnovida ku stopovaniu pohybov balóna, rovno nad hlavou vo výške plávujúceho a pásol zrak svoj na odvážlivom umení akrobata.V najbližšej dialke od neho, na drevených stoličkách, sedel tam letilý muž, dlhšiu dobu pohyby balóna v povetrí bystrým okom sprevádzajúc. Lež dlho ho to nezajímalo, poneváč slobodným okom nebolo mu dopriano dokonale videť, čo sa v povetrí pod balónom dialo. Pri mužovi tomto sedeli tu dve dámy, majúce obličaje svoje hustými závojmi zastreté.I povšimnul si nesnádze suseda svojho mladý muž. A zdvorilosťou pudený, s uctivým oslovením podal neznámemu pánovi svoj jasnovid. Cudzí pán pozdvihnúc svuj zrak do výšky, premeral najprv úslužného mladíka od hlavy do päty a potom ostýchave prijal podaný sebe jasnovid. Priložil ho ku očiam, napravil si skrútku a zieral do výšky, stopujúc beh balóna. Pri tom všetkom ani slovíčka, ktorým by bol dal na javo svoje prekvapenie, nevyšlo z úst jeho. Po malej dobe, celkom mechanične, podal starý pán jasnovíd najbližšie sediacej dáme. Táto pozdvihnúc závoj z tváry, priložila sklený nástroj k očiam, a hľadela na balón.To všetko trvalo len nekoľko okamihov.Lež chcel to náhoda, že mladík, vlastník jasnovidu, práve v tú dobu oprel zrak svoj na dámu, keď ona svoj závoj z tváre zodvihla — a zraku jeho v tom objavil sa anjelskej tvári podobný obličaj.Nepretržite zahľadel sa mladý muž do tej nežnej, bájočnej krásy tváre, tak že obraz obličaja toho na veky utkvel v pamäti jeho.Po složení jasnovidu od očí, zahalila dáma náhle svoju tvár a podala pánovi nástroj nazad. Tento opäť mechanične, jako ho bol prijal, s kývnutím hlavy a malou poklonou odovzdal ho svojmu mladému susedovi.Dej tento odohral sa tak nenuceným spôsobom, akoby osoby tie sebe známe boly, a medzi nimi nejaká spolupatričnosť bola panovala. Avšak opačne. Osoby tieto boli nášmu mladému mužovi úplne neznáme, ba nikdy predtým v živote svojóm sa neboli videli.O malú dobu nato pozdvihnúc sa zo sedadla starý pán i s oboma dámami, zanechali toto hlučné miesto a ztratili sa v davoch ľudstva. Keby ale boli pozornosť svoju venovali okolo sebä, boli by iste zpozorovali, že onen mladý muž v zápätí jich nasleduje, a všemožne hľadá príležitosť, jako by sa s onou mladou dámou, ktorá cez jeho jasnovid na balón a umelca zierala, do bližšieho styku, a možno-li i do rozmluvy prísť mohol.Nemo obzieraly si oné tri osoby výstavné články v budovách, nepýtajúc od nikoho vývod, ani s nikým do rozmluvy sa nepúšťajúc.Z budovy do budovy chodiac, a na všetko, čo sa okolo nich deje, mladšia z dám pozornosť svoju venujúc, konečne zpozorovala, že onen mladý muž, ktorý im u nádržky s jasnovidom poslúžil, v pätách všade jich nasleduje.To jej bolo nápadným.A pozorujúc na kroky a pohyby mladého muža, prišla k tomu presvedčeniu, že sa v domnenke svojej nemýli.Použijúc príhodného okamženia, keď mladý muž inému predmetu pozornosť svoju venoval, naklonila sa ku druhej, sprevádzajúcej ju dáme a tíškom nečo jej sdelila. Potom obe dámy pristúpily ku starému pánovi, ktorý venujúc jim posluchu, — v okamžení zamierily kroky svoje ku východu budovy a pospiešac ku portálu výstavy, na najbližší povoz vysadnúc — dali sa odviesť do mesta.Mladý muž, ktorému zjav driečnej dámy nijako nedal pokoja, pospiešil tiež, a stopujúc jejich sa vzdialenie, zpozoroval náhly odchod jejich z výstavy.Vtenkráť preriekol sám k sebe mladý muž: „Keby mi nebe poprialo bližšie sa soznámiť s oným bájočným stvorením a len jedenkráť sa s ňou shovárať, polovicu života môjho dal by som zato, — lež darmo, v labyrinte veľkomesta, kde teraz počas trvania výstavy na statisíce cudzieho ľudu sa hemží, to mi je zhoľa nemožno!“S jakýmsi divným pocitom vrátil sa mladý muž zpiatky do miestnosti výstavy, a pospiešac do najbližšieho hostinca, zmiernil žížen svoju pohárom penavého. A bár si pritom i vonné havannah zapálil, zjav dámy mu z mysle mu neschádzal a ničím sa zapúdiť nedal.V hlavnomestskom hoteli u „loveckého rohu“ nachádzame toho samého večera, keď sa hore opísaný dej v miestnosťách výstavky odohral, vo zvláštnej dvorane shromaždenú, z troch osôb pozostávajúcu rodinu. V uzatvorenej izbe, ku ktorej ešte jedna menšia alkóva priliehala, sedeli u stola na baršúňových kreslách dve dámy, kdežto obstarný pán, opretý na opierke pohovky vypúšťal husté kotúče dymu voňavej cigary.Obe dámy mali pred sebou nastolenú servicu s čajom. Staršia pani, u ktorej ešte stopy nezaniklej krásy zrejme vídať bolo, sedela oproti mladšej, ešte sotvy dvacať rokov čítajúcej slečny, majúc opretý zrak do krásnych ťahov jej obličaja.Medzi prítomnými osobami plynul tichý rozhovor, ktorý zväčšej časti od starého pána pochádzal.Bol to Vladimír Ivanovič so svojou manželkou Afanásiou a dcérou Olgou.„Dušenky moje ľúbe!“ — velil zrazu otec, — „ja som už rozvážil na mysli, čo by nám v tomto páde najprospešnejšie činiť bolo.“— „Hovor baťuško, hovor! čo je tvojou mienkou. My ťa poslúchame“ — riekla jeho pani.— „Slyšte ma dušenky!“ — začal znovu starý pán. — „Je pravda, že hneď pri nastúpení našej cesty z dialneho východu do hlavného mesta tejto krajiny, cielom prezretia a navštívenia tejto podarenej, jako sme videli, výstavky, ktorú hrdinskí Vengri tak znamenite sriadiť doviedli, bol som od priateľov mojích upozorneným na všelikú ostražitosť, jako na osobu tak i na majetnosť moju. Hlavne ale na srdce kladená bola mi ostražitosť pred takzvanými „odrezovateľmi vačkov“, zlodejmi to, ktorých sa v hlavnom meste Uhorska dosť nachádza. Tento druh prešibaných zlodejov, zvlášte teraz používa príležitosti výstavky ku prevádzaniu svojho remesla. Táto hlučná doba krajinských slávností privábila ľudí tohoto druhu asnaď z celej Europy, do veľmesta Venger cielom prevádzania lúpeže. A skutočne každého dňa možno čítať v novinách pády, jako tu i tam navštevovateľ z provincie sadnul tým rytierom na lep; jako tu i tam privábili cudzinca do podozrelého domu a olúpily ho z peňazí; jako tu i tam vyberali umelým spôsobom tobolku a hodinky z vačkov a iné podobné prípady. I nám dnes, dušenky moje, za pätami tmolil sa, — tak domnievam sa a domienka moja sa snáď neklame — jeden taký veľkomestský zakuklený rytier v obleku elegantného muža. Mňa zjavenie sa tohoto človeka a stopovanie jeho nás znepokojuje. Už tá jeho zdvorilosť a úslužnosť s jasnovidom mi bola hneď podozrelá. Mienka moja je, že v tom človekovi skrýva sa jeden taký zlodej, ktorý…, no netreba mi vám mnoho objasňovať — čo s vyhľadanou korisťou učiniť zamýšla, a ju dotiaľ prenasleduje, kým sa mu natrafí príhodná doba, koristi svojej sa zmocniť a umenie remesla svojho na nej vykonať.“— „Mne sa nemožným a nepodobným pravde byť zdá, že by onen elegantný mladý muž — bol toho druhu zlodejom“ — pretrhla otcovu reč dcéra.— „Ty máš pochybnosť o tom, čo otec povedá?“ — riekla matka; „zdáliž vari nemá taký zlodej spôsobu po vykonanej výdatnej lúpeži tak elegantne, nádherne sa odievať? Na tom sa nepozastavuj!“— „Ale matúška drahá!“ — odpovedala dcéra, — „takí ľudia, ktorí zaoberajú sa s lúpežou a podobným tomu remeslom, nemajú tak príjemného a čistého pozoru, ako onen mladý muž, ktorý nás dnes vo výstavke krok na krok stopoval.“— „Ty teda prizrela si sa mu dobre do očí?“ — tázal sa otec. — „Ja mám zase zkúšenosť, že ľudia tej triedy zdajú sa povrchne byť najnevinnejšími barankami; kdežto opravdu sú vlci hltaví. A tento môj úsudok je a bude vždy platný. Teraz ale ku veci. Znáte, že my značný počeť peňazí doniesli sme sebou, cieľom zakúpenia nám sa zaľúbivších vecí, a preto na každý pád musíme byť ostražitými a prozreteľnými. Z ohľadu toho, aby sa nám nejaká nehoda nestala, zariadime si vec tak, že naše návštevy vo výstavke na nekoľko dní zastavíme. Obzvlášte ale vy dve za nekoľko dní nedáte sa videť vo verejnosti, aby tak stopu našu onen dotieravý mladý muž, v ktorom my zakukleného zlodeja byť sa domnievame — stratil, a nasledovne zreteľ svoj na inú korisť obrátil. Čo sa mojích výletov týče, ja kroky svoje obrátim prozatým na navštivovanie iných pamätihodných miestností Budapešti.“— „Za dobrú uznávame, baťuško, tvoju mienku,“ — riekla pani. — „A nebudeme sa ani najmenej núdiť, keď v tomto hoteli za nekoľko dní zraku ľudskému zkrytými zostaneme. Je dobre byť ostražitým a opatrnosti nikdy nezbýva.“Po tomto rodinnom usnešení podaly dámy starému pánovi ešte jednu čiašu čaju, a keď sa noční čas už blizo ku polnoci priblížil, odobrali sa všeci na odpočinok.Milopríjemné letné ráno nasledovalo. Starý pán včasne ráno zanechal miestnosť hotelu. Dámy ale samé zostaly na svojej hospode.Pri lúžku dcérinom sedela pani Afanásia, čakajúc na prebudenie sa jej.Konečne otvorila Olga oči — shliadnuc pri sebe sedeť svoju matku.Táto hneď chytila dcéru svoju za ruku a prizrela sa jej tuho do očí.— „Olga, dcéra moja!“ — riekla tiškom matka, — „riekni mi, drahúšku môj, jako si spala?“— „Ach dobre, maťuško drahá!“ — odpovedala dievka, — „prečo sa ma to zpytujete?“— „Prečo sa ťa na to zpytujem? nuž či nemá matka právo opýtať sa svojej dcéry — jako spala, obzvlášť v tenkráť, keď zbadá, že jej dieťa nespokojne spalo?“— „Jakoby nie maťuško!“— „Olga! nie-li si ty chorá? Nechybí-li ti nečo? Alebo nemala-li si nejaký trápny sen?“— „Ha! teraz ste ma maťuško drahá upomenula na môj sen,“ — riekla dievka zakryjúc si tvár oboma dlaňami.— „Ja domnievam sa, že si mala trápny sen, alebo že si chorá.“— „Nie som chorá, nie, — ale sen, áno mala som podivný, trápny sen…!“— „Nu hľa! teda sen bol príčinou tvojho nepokojného spánku; lebo veď vzdychala, ba i kričala si zo sna. Či by som smela vedeť Olga, čo sa ti snívalo?“— „Hneď, hneď, maťuško drahá, len nech si drieľ dobre na všetko zpomeniem. Ach! bolo to čosi hrozného…!“ po prestávkach hovorila dievka.V tom napravila sa Olga na lúžku svojom do sediacej polohy a počala matke vyprávať svoj sen.— „Nalezali sme sa spolu s otcom v mestskom lesíku, tam na tom milopríjemnom meste, kde medzi tlupami večnozelených jedličiek piesočnaté chodníky krížom-krážom sa vinú. Na tom samom mieste, kde sa mi najlepšie zaľúbilo dlieť a s vidiekom nášho kraja velikú podobnosť má, dlejúc — poslyšte drahá maťuško… ďaka Bohu, že sa mi to len snilo — na otca môjho vyskočil z húštiny jeden zákerník s bridkým nožom, mierac mu na prse. Ja zkríkla som, volajúc na pomoc, lež otcovi ku pomoci nikto neprichádzal. Zákerník zmocnil sa otca, prevládal ho v borbe a povalil na zem. Ja, jako prikuvaná ku zemi, nemohla som sa hnúť, ani otcovi s pomocou prispeť. Zákerník zmocnil sa i otcovej tobolky a už priložil nôž na prse jeho, keď v tom okamžení cestičkou ku nemu kráčal mladý muž, — ja som v ňom poznala onoho mladého muža, ktorý včera krok za krokom nás vo výstave stopoval, — a tento mladý muž oboriac sa na zákerníka, otca môjho z jeho rúk oslobodil.“— „Následky fantásie — obrazotvornosti, milá Olga! — riekla matka, vyjasniac tvár. Poneváč sme práve včera o takých vecách hovorily, obrazotvornosť tvoja zaoberala sa i v noci s tými vecami. To je nič! Sny nie sú skutočnosťou!“— „A potom nás onen mladý muž do príbytku nášho doprevadil…“ hovorila ďalej Olga, „a v tom som sa prebudila…“— „Ešte jednu otázku mi nesmieš za zle mať, Olga, a odpoveď na ňu odopreť. Zpytujem sa ťa to ja, tvoja matka. Riekni že mi dôverne, milá dcéro; jaká je tvoja mienka, ba vnútorné presvedčenie o tom mladom mužovi, ktorý nás to včera vo výstave stopoval — a o ktorom sa ti i snilo?“Na tieto matkine slová sklopila Olga zrak a na jej tvári vysadol slabý rumenec. Matka dlhšie musela čakať na odpoveď. Konečne slyšala z úst dcériných.— „Maťuško! ja toho mladého muža — a kto koľvek je on — nedržím za žiadneho zločinca, — on nemôže byť takým, jako sa vy s otcom o ňom domnievate.“— „Zkade to znáš, Olga?“— „Jakýsi vnútorný hlas šeptá mi, že ten človek nenie zlý.“— „Teda ty simpathisuješ s ním?“— „Ja ináč nemôžem riecť drahá matko!“— „Dosť viem, Olga! Daj Bôh, aby tomu tak bolo, jako sa domuievaš,“ — riekla pani Afanásia, a zanechajúc dcéru, pospiešila pripravovať raňajky.Svoj noční sen po celý deň na mysli majúc, ustavične s ním zamestknávala sa Olga. A čo jako mocne si fantóm ten z pamäti odháňala, mladý elegantný muž preca vždy tonul jej na mysli, obzvlášte, keď si spomenula na ten prvý výstup, ktorý sa jej podobne prisnil, ale o ktorom pred matkou zamlčala. Dľa usnešenia rodinného s matkou na hospode dlejúc a nikam nevychádzajúc, po celý deň tonul jej na mysli i vrelemilovaný otec o ktorého bezpečnosť nemalú obavu v srdci prechovávala.Otec, dľa dohovorky, mal len večerom prísť z vycházky domov, a tú večerniu dobu obe stvory úzkostlive očakávaly.A doista že radostný cit prenikol srdcia oboch, keď večer otec zdravý a veselého ducha objavil sa medzi nimi. Obe padly mu okolo krku.— „Baťuško! maly sme o teba nemalý strach!“ riekla s vyjasnenou tvárou pani.— „I čože ste sa mali za príčinu strachovať,“ — s úsmevom riekol otec. — „vidíte, že zdravý, svieži a veselej mysle stojím medzi vami; — iba jedna malá nehoda sa mi udala. Pozrite…, vačok na kabáte sa mi rozpáral!“*Ktoby z provinciálnych navštevovateľov výstavy, v prázdnych hodinách a v hodnej dobe, Sihoť Margitinu, ležiacu u prostred toku Dunaja valného, nebol navštívil, ten by sa sám bol pripravil o jeden milý požitok v slobodnej prírode.Sihoť Margitina poskytuje navštevovateľom svojím milého vyrazenia, a preto ona denne navštevovaná býva tisíce ľudmi, ktorí na nej chcú požívať zdravého povetria, povyrazenia a okrania ducha na kráse prírody.Nenie tu úlohou mojou zovrubne opisovať sihoť a jej vnady, lež ďalej nadpriadať dej započatého príbehu.Bolo to popoľudní druhého dňa, keď dunajské parníky na sihoť Margitinu vždy nových a nových navštevovateľov dovážali, keď na sihoti, vo zvláštnej tomu určenej miestnosti, vojenský hudobný sbor český veľkolepý concert predniesť mal.I koho že by zvlášte cudzincov, ktorý v umení hudby neprevýšených Čechov ešte húsť nepočuli, concert tento nebol vyvábil na sihoť!Nekoľko sto, ba tisíc ľudstva vynachádzalo sa na nej, čakajúc na dobu, v ktorej jim popriano bude slyšať zvuky príjemnej hudby.V tú dobu, na jednom povýšenom mieste, pod košatým akáčom stál o peň jeho opretý mladý muž. My v ňom na prvý pohľad poznáme nášho včerajšieho mladoňa z výstavy.Držiac sklený nástroj u oka, pokojne zieral na tľupy prechádzajúceho a hrnúceho sa ľudstva hore i dolu. Zdalo sa, že osamelý tento mladý muž žiadnej známosti na tomto mieste nemá, keď sa s nikým nesúdruží, ba i to bolo na ňom badať, že je on tu tiež cudzincom.Elegantný svet, tlupy ľudstva hrnuly sa pred zrakom jeho a on obdivoval si ho. Lež nečinil on to bez príčiny. V tľupách tohoto elegantného sveta, bystrým okom svojim sliedil on zaiste za zjavom, ktorý mu včera vo výstave tak náhle bol zmizol.Zjav ten bol oná bájočnej krásy deva, ktorej obraz tak hlboko v duši jeho utkvel.Pozornosť jeho vyrušil hlas volajúceho policajta, dávajúceho shromažďujúcim sa davom navštivovateľov sihoti úradne na vedomie, aby boli ostražitými pred zlodejmi a odrezovateľmi vačkov. Mnohý hosť však nevšímal si dobremienenej upomienky sluhu bezpečnosti, menovite tí, čo nerozumeli jeho reči.Z razu trhlo to mocne mladým mužom. Zrak jeho utkvel na tľupe ľudu, vždy viac a viac sa zmáhajúcej. Od hora tisly sa davy hostí, zaujímajúc miesta, pripravené pod stiennými stromami naproti budove, v ktorej sa vojenský hudobný concert čo chvíľa započať a prednášať mal. Hudobníci ľadili svoje nástroje.Ešte jen kráť uprel mladý muž zrak svoj na tľupe hostí a bystré oko jeho poznalo tam ťahy tváry onoho starého pána, ktorému on včera vo výstave s jasnohľadom bol poslúžil.„Heuréka!“ skoro hlasom vytasil zo seba mladý muž.V tom samom okamžení však, keď sa tľupa ľudu do hŕby stĺkla, dorazila ku sluchu nášho mladého muža mohútna ozvena hlasu, pochádzajúca z úst starého pána.V nasledujúcom okamžení zazrel náš mladoň druhú mužskú postavu, rychlým krokom podávať sa do blízkej huštiny malých stromkov a zmiznúť v nej. To všetko videl on pomocou svojho skla tak bystro a jasne, akoby sa to bolo konalo od neho v dialke na dva kroky. Teraz ale zreteľne očul hlasy, hlasujúce že odvážliví zlodeji jednomu pánovi bočné vrecko u kabáta rozrezali a tobolku z neho ukradli. Zraky okolostojacích obrátené boly na starého pána, ktorý v prvom okamžení predesenia žiadnej rady dať si neznal.Pár krokami stál náš mladý muž, prederúc sa tlupami ľudu, u starého pána. On domyslel sa hneď v čom je vec.— „Ctený pane! vám ukradli zlodeji toboľku?“ tázal sa zdvorile starého pána nemeckým jazykom.— „Nerozumiem, čo mlúvite!“ — odpovedal starý pán v plynnej frančtine a nepohnute stojac, ukázal na prerezaný bok u svojho kabáta, z ktorého toboľka vyrezaná, nepochopiteľným spôsobom zmizla.— „Áno, ukradli mi toboľku!“ riekol starý pán ešte dosiaľ podesený.— „Odpusťte, že sa miešam do vašej záležitosti,“ — riekol vľúdne mladý muž taktiež obstojne dobre po francúzky; „lež nepovrhnete-li mojou pomocou, myslím, že polapíme zlodeja.“— „Budem vám veľmi povďačným!“— „Chytro teda poskočme, asnaď nám šťastie poslúži…; ja som nečo so strany zpozoroval… Poďme! Konať treba rýchle, kým zlodej neufrkne. Mám úfnosť…!“V tom dostavili sa dvaja policajti, ktorí o lúpeží vesť obdržali. Žiadali si dostať vývod o spáchanej krádeži, a keď ho dostali, počali sa radiť, jakoby zlodeja dolapiť mohli.Teraz obrátil sa náš mladý muž na oboch policajtov a požiadal jich, aby ho nasledovali.Dobre si zapamätujúc smer, v ktorom sa oná podozrelá mužská postava do huštiny vtiahla a tam zmizla; stopou tou viedol oboch policajtov, sám prvý do huštiny vniknúc.Za huštinou rozprestierala sa malá čistina, prostriedkom ktorej viedla koňská železnica, spojujúca horní konec sihote s dolným. Tam na kolajách stály vozne, čakajúce na pasažierov. Za kolajnicami stála malá riedka krovina a za ňou breh Dunaja.V pár okamženiach rozhliadnuc sa po trati náš mladý muž, premýšlal chvíľku, ktorým smerom by dial zlodeja stopovať mal; lebo zato mal, že oná podozrelá mužská postava, tak nahle do huštiny vniknúca, zlodejom byť musí.Rada žiadna.Starý pán stál tu bez slova, aj policajti v prvom okamžení neznali, čo by mali počať.Zrazu zrak mladého muža padol na železničné povozy.— „Hejsa!“ riekol, „oprobujme nazreť sem, — asnaď vtáčok v klietke sa nachádzať bude!“A na dané znamenie vnikli náhončíci zlodeja do vozňov železnice.Prvý vozeň prázny je úplne.Sprievodčí železnice neodporoval sluhom bezpeku kutať v dalších vozňoch.V druhom vozne na tapacirovaných sedadlách sedel elegantne zašatený, so zlatou reťazou kolo krku a v lištiacich sa rukavičkách panák. Mal vysoký klobúk cylinder na hlave — a tento klobúk bol hlavnou známkou, dľa ktorej náš mladoň úskoka do húštiny poznával.Jeden z policajtov predstúpil pred panáka a zdvorile žiadal o legitimáciu.Požiadaný úslušne vyňal svoje písemnosti, do jejichž prezerania oddal sa jedon z policajtov.V tú dobu pozoroval náš mladý muž na obličaj domnelého zlodeja. Prísne nazrel sa do očí jeho; lež panák ostrý pozor jeho nevydržiac, obrátil tvár svoju do okna a zieral na vonok.— „On je, chopme sa ho!“ — zvolal mladoň, a s tými slovámi už aj rútil sa sám prvý na panáka, ale tento ostražitejší súc na veci, ktoré prísť maly, siahoc rýchlo do vačku a — v ruke jeho objavil sa šesťcievový revolver.To bolo policajtom podozrelé.U boku stojac, skôr akoby panák strelnej zbroje ku obrane použiť bol mohol, zmocnil sa jedon z policajtov jeho ruky a tým prekazil použitie zbroje.S nevypovedateľnou zručnosťou rozopial náš mladý muž panákovi kabát — sáhajúc rukou do jeho vačkov.Lež vačky boly do prosta prázne.Napadnutý začal sa brániť, pričom vypúšťal z úst svojich nešerednú kliatbu a hrozbu.Ale nič na plat.Na povzbudzenie nášho mladoňa oba policajti panáka premohli, povalili a celý jeho odev dôkladne poprezerali.Sklamali sa. Ukradená toboľka sa u neho nenašla.— „A preca neverím, žeby ukradená toboľka pri ňom nebola!“ — riekol mladý muž. „Moje oko ma neklamalo!“Dosiaľ žiaden pozornosť svoju nevenoval panákovému klobúku, ktorý mu v borbe s policajtami na pohovku bol odfrkol.Chytiac klobúk do ruky náš mladoň, nazrel doň, pohmatal za jeho futrom a hľa!… tlstá toboľka skrývala sa za futrom jeho.— „A toto hľa čo tu je? Čia je táto vec?“ zvolal radostne mladoň.— „C’est moi portemonaie!“ hlásil radostne starý pán vystierajúc ruku po nej.Lež predbehol ho policajt, vezmúc ku sebe naleznutú toboľku.— „Pane!“ — hlásil policajt ku starému pánovi, — „vy nás tu musíte presvedčiť, že toboľka táto je skutočne vašou!“Starý pán obrátil sa na nášho mladoňa, ktorý mu bol tlumačom slov policajtových — a kázal pohliadnuť do vnútra toboľky.Policajt pootvoriac toboľku, na prvej strane shliadnul vernú podobizeň starého pána originálu na vlas sa podobajúcu. Shliadol tam i sväzok bankoviek a iné písemnosti.— „To mi dostačuje!“ riekol policajt a oddal toboľku jej vlastníkovi.Teraz podarilo sa zlodeja, ktorý nenadálym obratom veci zronený, veľký odpor nekládol, policajtom zatknúť a sviazať.— „My tu viac nemáme čo hľadať!“ hlásil mladík a hľadel zanechať vozeň.Policajti znali, čo s chyteným zlodejom počať mali a to i hneď na mieste učinili.Povýjduc von z vozňa, v ktorom sa pre zlodeja tak tragičný, pre starého pána ale potešiteľný dej odohral, poľapil starý pán nášho mladoňa za pleco a prívetive riekol:— „Kto ste vy monsieur? Rieknite, abych vám mohol za túto vec slušne poďakovať a primerane odmeniť?“— „I ja mám tú samú slušnú žiadosť na vás, pane, aby ste mi sdelil váš stav a meno?“Starý pán na miesto odpovede siahnul do tobolky a vynímajuc z nej navštívenku, podal ju mladoňovi.I stálo na nej:Vasilij Ivanovič, zememajiteľ z Bessarábie.Súčasne siahol i mladý muž do svojej tobolky a svoju navštívenku podal starému pánovi.I stálo na nej:Ivan Vasiljevič, kr. merník zo Šumadije.Starý pán mesto odpovedi uprel zrak na mladoňa. A tento opäť na starého pána.— „Neklame-li ma zrak?“— „Ja sa to tiež domnievam!“— „My dvaja sme nosičia podobných mien.“— „Z čoho uzatváram, pane, že vy nie ste francúz.“— „A ja to, že vy nie ste maďar.“— „Ja som bessarábsky rus!“— „A ja som uhorský slovák!“— „Pane! od tejto hodiny sme priatelia!“ riekol rus podávajúc mladoňovi nášmu ruku.A priateľstvo svoje oba tito mužovia išli spolu uzatvoriť pod stien košatej platany, pri poháre penavého a pri zvukoch vojenského concertu.	Timko_Hadi-ostrov-na-Ciernom-mori.html.txt
Priechod cez ČertovicuŤažko je hockomu ďaleké cesty podnikať a tak pikantné cestopisy vydávať ako napríklad Humboldt.[1]To je nám nemožné. Baker[2]motal sa so ženou ďaleko v Afrike, hľadajúc to, čo nikto nestratil, totižto prameň Nílu, staroegyptského Járo. Nemôžeme s Radcliffom opisovať bezhraničnú Sibír a nekonečné stepi Kirgizov a Tunguzov; ani sme s Vámbérom[3]neboli tam, kde on nebol. S naším interesantným večným židom Šustekom[4]sme tiež neboli, chybuje nám na to jeho železná vytrvalosť, remeselnícky podnik a šťastie. Nuž ale nám neprichodilo ísť ani na chrbte Tegetthoffa[5]na ľad tancovať, kde chudák Tegetthoff bez ladu a skladu predsa v ľade zamrzol, a ani ho nefrutatírovali.[6]No, ten tam je premrznutý, zachladnutý; jeho obyvatelia vrátili sa slávne do teplého nazad, prinavrátiac nám stratené Lombardsko-Benátsko vynájdením nového ostrova Fraňa Jozefa.[7]Aby sa tento ostrov mohol stať hypotékou k novým pôžičkám, pravdepodobne by sme ho najprv museli ísť lízať z ľadu.No takýto a tomuto podobný cestopis my, pravda, nášmu obecenstvu nastoliť nemôžeme, a musí sa ono i skromnou potravou uspokojiť, lebo: „Arme Leute kochen mit Wasser.“[8]Keď teda opis prechodu cez Čertovicu sám v sebe bude len jednoduchý, znie aspoň jeho nadpis dosť čertovsky.„Zbohom, drahí priatelia!“ lúčili sme sa so známymi, i brali sme sa Dúbravkou — bez duba — hore Pohroním.Na brehu blýskavého Hrona leží miesto živých, Brezno, a nám pod nohami v brehu — miesto mŕtvych. Poloha tohto miesta večného spánku je tak upravená, že si každý živý tamdolu z námestia, ba áno, z oblokov, svojich tamhore driemajúcich príbuzných môže vidieť. Tomu čosi podobného majú Turci, ktorí svojich milých v záhradkách, dvoroch a popod obloky pochovávajú.Doprosta hľadiac, na juhu obrubujú obzor husté černohorské lesy, naľavo klenovský Vepor, prostriedkom proti Sihle Obrubovanec, napravo drží stráž ľubietovský Vepor. Milióny stromov čnejú tu do neba, more to tajuplných lesov; na východe je homolovitý Čierny vrch, Gajdošov potok, Fabova hoľa, Polhorská maša. Ďalej v pozadí na Hrone vystiera sa podľa mena a podľa postavy ozaj Kráľova hoľa, na západ hrončianske hory rozmanitej podoby. Okolo Brezna vídať nepriehľadné polia unujúcej žltej farby. Ešte raz stiahli sme zrak z ďalekých skokov na blízke predmety, hodili sme okom po niekoľko sto bledožltých krovoch, pred polrokom zhorených sto šesťnástich domových číslach. Slnečné svetlo odrážalo sa ostro z bledých liskavých krovov, pod ktorými bývali skľúčené bledé tvory.Vrúcim slnkom sprevádzaní prišli sme do vyžiadaného tieňavého závozu. Čírom-čárom vystupuje sa hore a meno Parichvost svedčí o vtipe a o akosti cesty.Pod samým Dielom prechádza cesta úžinu na styku ruly s červeným vápennákom. A tu na Kaniaku boli v starých časiech bane na hnedú železnú rudu veľmi dobrej akosti. Ruda sa už minula a tých, čo ju dorábali, tiež už zuby nebolia.V susedstve starých zapadlých baní vystupuje žabicový hrebeň,[9]Skalka rečený, dubmi porastený. Toto malé dubové hniezdo je jedinké v celom breznianskom chotári. Zaslúžilo by pre samú zvláštnosť, aby ho šetrili. Kaniacke červené vápno, podobné vápnu okolo Hôrky, Radvane a Urpína, je opukasté[10]a dá sa, ako to vidieť pri evanjelickom kostole v Brezne, dosť dobre upotrebúvať na platne.Konečne, keď sa koňom chvosty a nám kečky vyzvárali, vystúpili sme na Diel, vrch to ležiaci medzi Breznom a Mýtom.A tu na sever otvoril sa nám nový ohromný obraz, Ďumbier s jeho celou rodinou. V prostriedku ležal on vyvalený, okolo neho Malý a Veľký Gápeľ, Vajskovská, všetko hodní mamľasi, a okrem toho kopa menších čeľadníkov, rozložených na všetky možné spôsoby tým starším po nohách a otlakoch. Pod nami, prosto v dolinke vidieť čiastku, ak sa nemýlim, pravé ucho a ľavú nohu obce Mýto. Podľa mena a polohy súdiac, domnievam sa, že tu snáď kedysi od kupcov, chodivších cez Čertovický priesmyk, mýto (ale pre koho?) vyberali.Z Dielu spúšťali sme sa červenou hlinkou, pomiešanou valným nánosom, svedkom to potopným, znakom vysokého mora, dolu na Mýto, a to tak strmým závozom, že nám neprichodilo zahamovať len kolesá, ale i nohy. Sedieť sa tu nedá na voze, lebo ťa hneď zvezie kočišovi na krk. Pri novozaloženej malej fare s veľkým farárom[11]zišli sme na Mýte; tam však na hradskú cestu, ktorá zo Štiavnický (Piesku) cez Bystrú, Mýto, Jarabú vedie Čertovicou do Liptova.Od Mýta sme šli kusom po a pri bielych vápenkách prosto popri potôčiku a s ním rovnobežne, s tým rozdielom, že on chladný blbotal a skákal nadol, my však rozpálení šomrali sme a kynkali nahor. Na rovinke Mýta stojí píla, a tým je práve pamätná, že už niekoľko rokov stojí a svojou zapustenosťou zveličuje romantickosť okolia.Ešte kúsok a stojíme pred Mlynnou.Mlynná je dolina, ťahajúca sa od cesty naľavo hore pod samý Ďumbier, kde sa v jeho ňadrách tratí. Trvá to dlho, kým ona medzi Malým a Veľkým Gápľom, sem-tam sa točiac, vystúpi až na Ďumbier. Táto dlhá Mlynná nazbiera veľa vody a donáša ju a pomieša hneď zdola cesty s vodou jarabskou. I to je pravda, že tieto vody prechovávajú pstruhy a vydry, ale keďže sa milovníci pstruhov množia, v prístupnejších miestach už ich veľmi vyškrtili.Mlynnou putujú obyčajne tí, čo chcú vystúpiť na chlm Ďumbiera. Nocujú tu hore na sedle na salaši a včasráno konajú púť ďalej na chlm. V tejto doline stálo baníctvo pred vekmi v kvete; dokazujú to hálne,[12]sýpy a trosky. Teraz tu bez ostýchania vydržiavajú svoje klúbky medvede, áno, i toho v našich novinách opísaného ostrovida tu lapili.Asi pred dvadsiatimi rokmi naďabili náhodou na zarastenú hálňu trosák a liachov; stopené splatili sa dobre obsahom medi a striebra. Bezpochyby pre búrne nápady martalúzov[13]ich zrazu opustili.Pred Mlynnou, tam, kde mlynskú vodu prekračuje hradský mostík, napravo čnie neveľký kopec červeného piesočníka. Tento je preto pamätný, že stojí izolovane, súc obklopený na východ a juh vápennákmi. Jeho pokračovanie pozorujeme zdola Bystrej v susedstve melanteritu,[14]z druhej strany však zdola Nižnej Boce.Odtiaľ sme vystúpili na rovinku. Na tej rovinke rastie hojne nadraguľa (ľuľok, Atropa bella donna). Keď som tadeto raz cestoval s nebohým výtečným Karolom Kuzmánym, odtrhol som na jeho žiadosť vetvu s jahodami krásnej nadragule. Položím vetvu na sedisko a besedujeme ďalej. Tu zrazu vykríkne kočiš a úpenlivým zrakom pozerá si krvou podbehnutú čiastku tela. Utíšil sa mu strach, keď videl, že sedel a rozmiesil nadraguľu svojimi nadragami.[15]Stade šlo sa cez Singoty. Toto meno, znejúce tatárskym spôsobom, odvádza sa jednoducho z nemeckého Segen Gottes.[16]A tomu skutočne tak je, ako to dosvedčujú násypy bývalých baní. Boli tu požehnané, Nemcami obrábané bane. Teraz po nich stromy rastú. Bane sa premenili na zarastené jamy, Segen Gottes — na Singoty.Za baňami, pod brehom, pri samom potôčiku prúdi dosť kyslá voda. Odtiaľto strmým bokom ťahá sa cesta ďalej a tento kus menuje sa Dievka. Tu sa raz prekotil voz a kotúľal sa strminou až do jarku. Dievka, čo na ňom sedela, sa zabila. Od toho dostalo osudné miesto meno Dievka.Ďalej vystupuje cesta v úzkej doline sprava naľavo a naopak, všade nad hučiacou vodou. Dolina to naozaj podhôľna, ako na to poukazujú všetky atribúty: vodné penavé skoky, čľapkanie a hukot vody, všakovej podoby skaly, skaliská a zápole, žumpy a krútňavy.Vo vode a nad vodou sem-tam popremetávané stromy, každým krokom zjavuje sa nový obraz, básnikovi a citlivému človeku vítaný. A keď z týchto bez skladu rozmetaných predmetov zdvihneš oči hore, švihne ti zrak hore hustými ihlinami nesčíselných stromových ražňov hore na temeno oblačnej plešivej hole.Ale čo sa mi tuto kníše pod nohami? Krásny žltý kvet, je to Inula oculus Christi,[17]tamto na skale útla Viola biflora,[18]tamto pod cestou Dipsacus laciniatus,[19]pyšný Hypochoeris uniflora[20]a mnohé iné.Ej — a tamto vysoko nad strmou prťou, čo to za násyp? A na ňom, čo to za chrámec? To je Trojica, baňa na meď, striebro pod Malým Gápľom. Bože večný, kam človeka ženie túha za drahým kovom, vysoko do oblakov a hlboko, hlboko do zeme! Táto baňa bola predtým v moci komory;[21]komora ju predala gverkom[22]za päťsto zlatých a sprvu sa darila veľmi dobre, teraz však zase jej ťaženie upadlo, a tak počet baníkov klesol zo šesťdesiatich až na veľmi nepatrný počet. Ak to tak pôjde ďalej, zanikne úplne. Keď teda, čo sa rudy týka, výhľad z Trojice je bárs obmedzený, tak čo sa týka výhľadu stade na okolie, je divo čarokrásny. Pamätám sa ako bývalý účastinár, že sme v susedstve samej bane strieľali na jarabice i jariabky.Toľko o Trojici.Takto o nej rozhutujúc a okom hodiac ešte vpravo, vbok na zapustenú, machom obrúbenú štôlňu, vstúpil som na Nižnú Jarabú.Stojí na mieste, kde sa dovedna schádzajú dve strmé, hlboké doliny. Tu pred jedným ľudským pokolením stáli železné samokovy (hámre), teraz po nich inej stopy niet okrem priekopy, kolesne[23]a základov dielne; i to je skopané, zemiakmi a kapustou vysadené, ba i chren sa tu náležité zakorenil.Na Nižnej Jarabej je i panský dom, kde pred štyridsiatimi rokmi býval banský úradník, predstavený rozsiahlych baní, no teraz tu býva nižší banský dohliadač a o nezaveľa i ten nebude mať na čo dohliadať. Terajšia jeho povinnosť vzťahuje sa na železné bane, jestvujúce ďalej od Jarabej a nebárs výnosné obrábané. Či vám je to tichá osada, akoby pánu bohu za chrbtom vystavaná! Isté je, že tu svet doskami zabitý a za tými doskami je — Jarabá. Leží — lebo ani nestojí, ani nesedí — akoby v hrobe a len jednou škárou do neba hľadí, kade i slniečko, keď je veľmi dobrej vôle, do Jarabej kukne. Povyše panského domu pred strmou podhôľnou dolinkou ležia v pokoji tí obyvatelia pokojnej obce, čo so svetom, s ktorým vo svojej skromnosti tak málo do potyku prišli, sa rozlúčili na večnosť.Sufficit huic tumulus, cui suffecerat Jarabá…[24]Nasleduje Stredná Jarabá so skromným, ale veľmi čistotným hostincom.Na hornom konci, pred dolinou Kunštovou je Vyšná Jarabá.Kedy povstala Jarabá, nie je mi známe. Na starom pergamente, ktorý sa dostal s okrúteným koláčom z kuchyne bývalého banského sudcu Vyšneyho v Banskej Bystrici do domu Michala Rarusa[25]a stade do rúk nášho Sama Chalupku, kópii to akýchsi starých poznámok, stojí, že jarabské bane zanechali v trinástom storočí pre nápady martalúzov.V tom popise sú bane menovite udané, a nielen jarabské, lež i celého ťahu zvolenských hôľ.Neďaleký Bacúch, kde za starodávna jestvovali medené bane, spomína sa r. 1274, keď sa gróf — a či knieža Bogumír uvádza do majetku lesov, udelených mu r. 1269 medzi vieskou Hybe, spišskými hranicami a obcou Wacuch (Bacúch).Povesť nesie, že Jarabá bola dakedy značná banská obec, že mala kaplnku a hodiny, ako to dokazujú vykopané pondusy.Najhlavnejšie bane boli v Kunštovej, ako to samo meno a rozličné zbytky poukazujú. Kunšt vraj nevystačil ťahať vodu, nuž bane vytopilo a zanechali ich.Vrch povyše Kunštovej sa menuje Špitálska, pomenovanie bezpochyby od baní, obrábaných v prospech starých a chorých baníkov pre dobro takrečeného hospitálu, ako to napospol prichádzalo v banských miestach. Hospitál býval medzitým nie výlučne pre chorých, ale býval i prítulkom pocestným, lebo vtedy bolo síce menej krčiem, ale viac ľudského súcitu a dobrosrdečnosti. I mená Malý a Veľký Gápeľ poukazujú na banícky živel. Z toho sa dá zatvárať, že tu predtým bolo živšie a obydlenejšie než teraz.Že Jarabá leží vysoko, svedčí tá okolnosť, že sa tam nijaké zrno neseje. Potrebnú slamu dovážajú z Mýta. Ani ovos ani iné obilie nedozreje. Pestujú zemiaky a kapustu. Pod oblokmi panského domu videl som učupený bôb. Ťahúnov niet (ani kone ani voly) nijakých. Cesta v zime je tu neprebrodená, len chodník pre peších býva prístupný, i ten nie vždy, a často možno ho prebrodiť len vo väčšej spoločnosti. Veľkú pozornosť venujú lúkam, ktoré po strmých kopcoch náležite hnoja na chrbte vynášaným kravským a ovčím trusom. Statok je čistý. Stajne tak riadne, že prevyšujú čistotou mnohé chyže blízkych meštianskych domov. V nedostatku slamy podstieľajú lístím a machom. Po vycúdení hnoja polejú podmostinu vodou a stajňu vyvetrajú. Riad domový je umytý a vyšúchaný, mlieko a maslo môže piť a jesť bez ostýchania i tá najdelikátnejšia dvorská dáma. Chyžky sú takmer všetky murované a napospol čistotné.Zanechajúc tento chudobný, ale pracovitý a čistotný národík, prejdúc popri stupových rumoch, fľúdroch,[26]bývalom rybníku a dobrej kyslej vode na dne rybníka, ocitli sme sa pred Čertovou svadbou, alebo, krátko rečené, pod Čertovicou.Čertovica je strmé sedlo a tvorí priechod medzi Jarabou vo Zvolenskej a Bocou v župe Liptovskej. Na východ končí sa Benickou hoľou a Beňuškou; na severozápad ťahá sa však hore až po samý Ďumbier.Južná strana okolo Jarabej je porastená hustým lesom, samý vrch, to jest sedlo, je holé, lúčnaté. Asi pred štyridsiatimi rokmi viedla hore síce kratšia, ale dešperátne strmá úzka cesta. Ak šiel voz hore alebo dolu, musel výskať alebo trúbiť, aby sa nestretol nenadále s druhým v závoze, ale aby na príhodnom mieste mohol zastať a druhému sa vystúpiť. Ináč, akže sa stretli v úžine, nezostávalo pocestným nič iného, ako voz rozobrať a po kuse prenášať na druhú stranu, ak nechcel jeden cez chrbát druhého prechádzať. Teraz na to miesto vedie síce obchodná,[27]ale pohodlná, pažiťou porastená cesta, asi v desiatich-jedenástich zákrutách. Vozík pohyboval sa hore touto cestou. Chodník je úplne zatienený lesom. Jedle, smreky, buky a javory sú obyčajné. Rakyta, skoruch, breza sú potratené. Búčie, čím vyššie, redne. Pod sedlom sú i smreky riedke a obrastené fúzatým machom (Usnea barbata).Vo velebnej zelenej tisine nahliadneš takmer do duše matky prírody. Ona tu nemýlená pracuje, ničí a tvorí neustále, tak celkom pôvodne, podľa svojej chuti, ako povedá lord Byron: „Umelectvo bledne, moc padá, len príroda, tá pretrvá.“Na vykydnutých storočných, bútlych, machom porastených stromoch prýštia veselo čerstvé jedličky. Zo smrti jedného povstáva život druhého; kde sa jedno končí, druhé sa začína. A tak to ide vždy a všade. Absolútnej smrti niet. Sama smrť je len životom v druhej forme. I táto pevná žula predo mnou, oproti drzému bytiu ktorej som len ako mravec, a ona, zdá sa, hromom odoláva a vekom sa smeje — i tá po vekoch sa rozpadne, áno, rozpadne sa do druhého tvaru, ako sa to s ňou už bezpochyby raz stalo.Hopsa! Stoj, noha, nešliap, nenivoč, čo si neurobil! Vidíš, aké krásne Geum montanum[28]tu pred tebou sa blyští a okolo neho celá záhradka veľkokvetej Viola saxatalis.[29]Ako to dobre, keď naďabíš na takého priateľa, čo ti ťažké myšlienky pomáha preháňať. Ešte jeden kvietok, tam zase — zase, huj, koľko ich tu, ach! Však sme už navrchu Čertovice.Sadol som si na odkopanú pažitnú rovinku. Tá rovinka by tiež veľa pamätného rozprávať vedela! Ale je nemá ako celé to zádumčivé okolie. Vetrík poťahuje, šuchoce, nakláňa psicu a čučoriedie, ale veselé bľabotanie stromových listov nečuješ. Hôľna pipíška hojdá sa vlnoletom v povetrí, sadne na krtičník, ktorých tu myriady jesto, a pískne. Pekne je to všetko, ale desno. Predo mnou, podo mnou, sprava, zľava dolina so všakovými dolinkami, výbehmi, grúňmi, bánmi a spustmi, a všetko to potiahnuté lesom. Obzor na juhu sa končí v pozadí Kremnickými horami. Zmeniac postať, zjavuje sa nám: Benická, Beňušská, Pliešky, Hodruša, Mišková, Malužinské hory a v pozadí odlomok Tatier Baran a Roháč. Na Beňušskú a hore na Ďumbier vybehúvajú chotáre liptovsko-zvolenské.Ja myslím, že tu má vietor kasáreň a stadiaľto robí výlety na okolité kraje. Najradšej tu však v zime peleší a narobil už veľa galiby a nešťastia. Nerád má, keď sa človek prizerá jeho pochabým tancom. Nahádže mu do očí snehu, narobí tmu a človeka zavádza na plané cesty, kde v snehu zablúdi a zahynie.Meno Čertova svadba pochodí podľa povesti ľudu od jednej nešťastnej príhody. Bocan, mladý zať, bral si vraj nevestu z Jarabej. Ako sa s rúchom hore závozom viezli, prevrátil sa voz a zlomil mladému zaťovi nohu. Chudák dupol nohou — bezpochyby tou zdravou — a žalostným hlasom vykríkol: „To je čertova svadba!“ A tak tento vrch od čertovskej svadby meno dostal, tak ako Rím — Roma od Romula.[30]Náš Samo Chalupka, nechajúc kuľhavú výpoveď krivého zaťa po strane, odvodzuje tento názov od črty — čiara, linaj. Čiara, črt robí sa dačím čiernym, stade je i čert čierny. Ja som ho síce ešte nevidel v jeho politickej farbe, ale nedá sa myslieť bielym. Črt znamená chorvátsky skica, nátieň. Mená, ako Čerťaz, vyskytujú sa okolo Brezna a Hronca viac a znamenajú čiaru, linaj, hranicu, chotár, a tak i čertica alebo čertovica znamená chotár alebo hranicu, a tým je i skutočne.Zakončením sa breznianskeho chotára prestáva i dosť dobrá cesta. Počalo sa v nej i ďalej pokračovať, a to pričinením sa kráľovského správcu malužinskej huty, pána Wiessnera, neskoršie ministerského radcu vo Viedni, ale práca sa pristavila. Vyrobený kus je teraz zarastený lúkou.Roku 1848 — 49 stáli tu stráže. Prachu sa moc nevystrieľalo. Koštialiky rozličných pečienok tvrdia, že sa tu za vlasť hrdinsky jedlo.Všade zjavujú sa zázračné žulové balvany. Že to ten svet na chrbte zniesť vyvládze! A predsa, verte mi, keby tie ohromné vršiská zo syra boli, rozprestierala by sa tu neprehľadná rovina. My ľudia sme ukrutne pažraví!Zanechávam tento vysoký prestol prírody. Lúčim sa s juhom a obraciam sa na sever. Strmá a skalnatá cesta je tu predo mnou ako do neba. Opodiaľ nej každým krokom porýpaná zem. Hrádockí baníci hľadali železnú rudu pre mašu, nebodaj s prospechom. Zvážali ju z ďumbierskych výšin, popod samo nebo krútňavami ciest, kde by to človek držal takmer za nemožné.Pod Čertovicou prichádzajú už bocianske štále.[31]Dolu ďalej pokázal mi môj vozka skalu pod smrečkom, kde vraj vyhrabal zamrznutú ženu. Z Brezna idúc s dakoľkými chlapmi, zastihnutá bola na Čertovici krutou víchricou. Čosi-kamsi obklopení boli oblakom pichľavých snehových chumáčov. Priezoru pred nimi nebolo voľného ani na krok. V strašnom hluku zablúdili, chlapi dostali sa prácne, ale šťastlivo nadol ku štálom a stade vykradli sa do Boce. Ženička, slabšia, chodila bez smeru v búrnom snehovom mori a — utonula. Jej šťastlivejší spolucestovatelia, náhle sa dostali domov, vyslali chlapov a tí ju hľadali, ale nadarmo. Tu môj Janko, vracajúc sa z nepodareného podniku nazad, udrie lopatou do snehovej homôlky, i odrazí vrchnák, a tu zjaví sa jeho zdeseným očiam v ľadosnehovej škrupine postava zamrznutej ženy. Sedela na skale, držiac si v rukách rozčuchrané vlasy. V zúfalstve zastihla ju smrť.Boca, tak ako Jarabá, pozostáva z troch oddielov: Vyšná, Prostredná a Nižná Boca. Leží vo výške 2938 parížskych stôp nad hladinou morskou. Ináč Boca mestečko má jednu faru, dva kostoly a nijakých vrabcov. Títo verní prívrženci hospodárstva z tej jednoduchej príčiny sa tu neosadili, že nenachodia dosť podmienok k svojej pohodlnej existencii; tu sa totižto obilie neseje. Siať by sa síce mohlo, ale nedozrie, a vrabce, tak sa vidí, nebudú húseniciam kvôli na Boci prebývať, čo hospodárskym exaltadom,[32]ktorí vrabcom nasilu gavalierskosť pripisujú, týmto dávame na pováženie. Okrem tejto prírodnej pamätnosti vyznamenáva sa Boca zlatými baňami — bez zlata. Vôbec, to tak hľadané zlato nikde tak hojne zastúpené nenachodíme ako hen v pána Matzenaurovom[33]zemepise. V skutočnosti veľmi poriedku sa ukazuje.Boca do XV. storočia, vtedy Joachimsthalom[34]menovaná, stála asi vprostriedku medzi terajšími Bocami. So spomenutým storočím Boca klesla; po mnohej prestávke vykutali na Hornej Boci výnosné zlaté bane. Dolina zaľudnatela poznovu a utvorili sa tri obce zapojené v jednu. Ešte pred dvadsiatimi rokmi išlo tu dosť rezko a Boca honosila sa menom, aké má i zlatá Praha.Breznianski virtuózni kartári hovorievali: „Na tú kartu i zlatú Bocu postavím.“ — Teraz by tú zlatú nikto za „vízo“[35]prijať nechcel. Bane sú prepadnuté, závodné staviská pováľané a baníci rozbehaní vo všetky strany sveta. Pred niekoľkými rokmi ešte tú zem v rozváľaných stupách a prach, čižmami starých Bocanov nadrvený, vymývali. Teraz sa minulo i to. Kým arciknieža Albrecht[36]pestoval železný vek „aetatem ferream“ v Hrádku, chudáci Bocania kopaním a vozením železnej rudy zarábali, no v našom papierovom veku i to zaniklo a baníctvo spí. Boca, zlatá Boca, môže sa menovať banským hrobom.Najhlavnejším zamestnaním ľudu je statok: kravy a ovce. Preto tu i lúky znamenite pestujú. Pohľad na kvetnaté, bujné lúky človeka by s tou osudnou myšlienkou mohol spriateliť, keby „per metempsychosim“[37]musel byť prenesený do bytnosti bocianskeho junca. Výšiny kol Boce sú lúčnaté, oveľa menej lesnaté než zo strany jarabskej. Tí zemskí páni, ktorých mená končia sa na „ocky“ a na „áni“, nepovažujú lesy za ozdobu pestrej prírody, ale za výdatných faktorov svojich náročných pokladníc. Cesta cez Boce je žulovitá a dosť dobrá. Popri ceste časté sú staré násypy a rumy stúp. Na Vyšnej Boci sú panské (gverské) staviská, dve krčmy, fara, kostol, škôlka. Na Nižnej Boci, najväčšej s drevenými domami, je tiež chrám. Niže Nižnej Boce badať červený piesočník, aký sme boli spomenuli pred Mlynnou. Tento piesočník vyskytuje sa takže v susedstve vápennáka[38]z jednej a žuly z druhej strany pod Tatrami v Rakúskej doline (Roxerthal), kde v blízkosti karpatského piesočníka podráža 6000 stôp vysoké vápenné hole.Niže Nižnej Boce ťahá sa vpravo vbok dolina, priechod to cez Pliešky na Bacúch (tri-štyri hodiny). Tu neďaleko cesty asi pred dvadsiatimi rokmi zamrzli v chujave štyri bacúšske ženy. Našli ich ležať pri chodníku po dve z oboch strán. Šuhaj dovliekol sa do štálu. Objal tam okolo krku jalovicu, ohrial sa a okrial.Nápadné a pozoruhodné sú pozdĺž doliny štrkovité násypy, hrby a jamy. Pozorovať to až vysoko, hore do brehu, niekoľko siah nad potokom. Mohutný žulový nános bol prekopaný ľudskou rukou. A toľkú silu prekopávať a vymývať treba bolo času na stá a stá rokov, dlhý počet ľudských pokolení.Od Zvolenskej Ľupče hore po samý Bacúch vidieť takrečeným vidiekom ten chaos porýpaného štrku. Kde je pomiešaný drobnejšou zemou, je pažitnatý, inde suchopárny, miestami hustým lesom porastený. Od hronskej doliny proti žulovým ťahom hôr, bočnými dolinami, všade to isté vídať a tak teda i dolinou od Piesku na Bystrú, od Mýta až pred Mlynnú, kde miesto zaujímajú vápenisté hory, prestávajú tie charakteristické kopy, lebo vápennáky nie sú zlatonosné. Základná podmienka násypov tam teda chybuje. Z tohto štrku pred časmi vymývali zlato. Z tej rozsiahlosti násypov, vysokých kôp a vykopaných hlbokých jám dá sa uzatvárať na živý závod toho druhu, ako teraz obdivujeme v Kalifornii a Austrálii. Posledné obrábanie násypov bolo vraj v Predajnej (Seifwerke). Tie v polovici XV. storočia zanikli, a to s vynájdením Ameriky, s ktorou s lacným dovážaním zlata súbeh nevydržali. Banský gróf Schweitzer v polovici tohto storočia prácu obnovil, ale tá sa nevyplatila, a to preto, že sa zlato nerozmnožilo, no práca značne zdražela. V XVI. storočí špaňodolinskí baníci banskobystrickým gverkom vypovedali prácu a brannou rukou obľahli mesto. Gverkovia nechceli dať vyššiu mzdu ako štyri denáre denne;[39]baníci pýtali šesť. Vyrovnali sa s piatimi denármi; aký to teda pomer medzi plácou vtedy a teraz! Obsah zlata v štrku sa nerozmnožil.Keď človek tieto nespočetné kopy míle a míle nasleduje, veru sa zastaví nad tým a zamyslí. Pravdaže, mnohí stúpajú po týchto pomníkoch predošlosti a ani nehútajú o tom, že tu „starec“ stá, ba tisíce rokov škrabal a zmýval ten žltý kov, aby tí, čo ho najmenej zaslúžili, mohli svetu frčky hádzať a harušiť.Pôvod týchto kopaníc je temný a siaha do pravekých dôb mrákoty ľudskej kultúry. Pravdaže, tak je. Ony boli nitkou a vodidlom, pomocou ktorého prišlo sa ku prameňom kovov všetkých našich banských miest a závodov.Naše banské mestá sú už dosť staré. Napríklad Kremnica je vyše tisíc rokov známa; no, a kde predtým jestvovali už sýpy a vymývačky!Vec sa vysvetľuje.Drievne národy týchto krajov ťažili drahé kovy, menovite zlato z piesku na brehoch väčších riek, napríklad Dunaja. Práca to bola únavná, ale zlato malo vysokú cenu. Brehom ťahali ďalej, no čím bližšie prichodili k Hronu, tým bola práca výdatnejšia. Vyše Hrona klesol obsah a tak, prirodzene, podali sa Hronom. To isté opakovalo sa v Hrone, čo v Dunaji, keď približovali sa k prameňom. Vystúpili potom bočnými dolinami a tu, menovite v blízkosti našich hôľ, ako najdlhšie pestované, vidíme ich najpôvodnejšie. Konečne bočnými dolinami a dolinkami privedené boli na miesto samorastlé a tam založili a udreli dolné do celých skál a zarazili baníctvo. Keď naše baníctvo niektorí pripisujú časom Probusovým,[40]ak to platí, čo sme tu hore pripomenuli, o čom nemáme príčiny pochybovať, tak počiatky sýpov môžu siahať až do doby egyptských pyramíd. Tvrdo je síce kontrolovať a ľahko to povedať, ale proti možnosti toho niet dôvodov. Banícky priemysel je u nás veľmi, veľmi starý.Po tomto historickom výlete vráťme sa do našej už tuto blízo Malužinej, ozaj peknej doliny.Ako naše liptovsko-zvolenské žulové hole vynikajú zväčša okrúhlou, hladkou podobou, tak honosia sa vápenné hory okolo Malužinej formami veľmi divými, smelými. Lesom obrastené strminy pretiahnuté sú hrotitými bielymi vápennákmi. Tam niže Malužinej čnie strmý úzky vápenný chlm. Sám chlm obrúbený je bielym obojkom. Na vrchu rastie chlp čerstvých zelených stromov. Vyzerá to ako ozdoba hlavy. Ba či na ten chlp ľudská noha už vystúpila?Malužiná spočíva na brehu bystrého potoka. Bolo to tu kedysi veselo, ale baníctvo, ako u nás vôbec, tak i tu upadlo. Medená huta zmenila sa v privátnych rukách na sklenú. Dlhé, na poschodie vysoké stavisko, kde predtým bývala správa huty a bane, stojí prázdne — na postrach. Tieto okolnosti síce neobživujú obraz, no dodávajú mu viac melanchólie.Po krátkom pobavení a občerstvení dali sme sa ďalej na cestu.Po krátkom čase vychodí na vrch pri vápennáku i bridlica a na tom prvšom rastie utešene pekná Campanula carpathica.[41]Biela skala, na nej bujná zelená perina a z toho vystierajú a hojdajú sa nebomodré zvonce.Blížime sa k Váhu. Dolina sa šíri a sýpy všade s nami až po samý Váh. Keď sa slnko zapchlo na Roháči, prekročili sme železnicu a prekročili Váh. Hrádocká maša smutným okom hľadela na nás. Nevŕzga ani tá, z kečky sa jej neparí, stojí opustená. Zvyšky rudy odvážajú preč po železnici. Všade po našich stranách klesne baníctvo a hutníctvo, silný priemyselný prameň. Toho príčinou sú okolnosti menlivého času, pravda je; ale i nedbanlivosť a neudatnosť. Rok po roku sa vytrhuje práca chtivým rukám a odpláva chlieb pred lačnými ústami.A tak všetko len tak hynie, len tak hynie ako lístok na doline!Krásnym, tichým a teplým večerom dorazili sme po výdatnom pochode na hrádockú stanicu. Sedieť pred stanicou, hľadieť na Hrádok a hľadieť na hrad ten prepevný, žulový Kriváň s jeho spoločníkmi — je pôžitok báječný. Slnko mu už bolo za „króglom“[42]a on si práve chystal nočnú čiapku ako hmla bielu k odpočinku. Dobrú noc, amice![43]Vlak tu, zvonec zaznel raz, dva. Ubiehame domov.Zbohom![1]Alexander Humboldt(1769 — 1859) — nemecký prírodovedec a cestovateľ, učenec svetového formátu[2]Sir Samuel White Baker(1821 — 1884) — anglický cestovateľ, mal za ženu Peštianku. Zaslúžil sa o výskum rieky Nílu a objavil jazero Albert Njanza.[3]Ármin Vámbéry— (pôv. Weinberger, 1832 — 1913), maďarský orientalista. Mnoho cestoval po Východe a na jazykovom základe dokazoval príbuznosť Maďarov s Turkami (túto teóriu odborníci celkom vyvrátili).[4]Daniel Šustek— (nar. 1846 v Slov. Ľupči), cestoval cez Turecko a Egypt do Palestíny (cestopis mu vydala stará Matica slovenská r. 1874), potom zakotvil v Amerike[5]Na chrbte Tegetthoffa— lodi, nazvanej na počesť rakúskeho admirála Wilhelma Tegetthoffa (preslávil sa bitkou pri Helgolande r. 1864 a najmä porážkou talianskeho loďstva pri Vise r. 1866). Na tejto lodi Karl Weyprecht (1838 — 1881), rakúsky námorný dôstojník, objavil s rakúskou výpravou 31. augusta 1873 zem Fraňa Jozefa, ostrovný komplex v Severnom ľadovom mori (dnes je to zem Lomonosova). Túto výpravu opísal aj maliarsky zachytil Weyprechtov spoločník, rakúsky maliar Julius Payer (1842 — 1915).[6](z lat.)Nezúžitkovali (na cukrársky spôsob — ako zmrzlinu).[7]Ostrov Fraňa Jozefanebol náhradou za stratené Lombardsko-Benátsko, to je len autorov vtip. Lombardsko patrilo k Rakúsku v r. 1713 — 1859 a Benátsko v r. 1797 — 1866. Obidve tie krajiny sa stali súčasťami zjednoteného Talianska.[8](nem.) Chudobní ľudia varia z vody.[9]žabicový… hrebeň— žabicou sa rozumie oblý kremeň. Patrí medzi kysličníky a je jedným z najrozšírenejších nerastov[10]Opukasté— opuka je bridlica. (Kryštalické bridlice vznikli premenou z hornín usadených aj vyvretých.)[11]Malej fare s veľkým farárom— na Mýte bolo len niekoľko sto farníkov (preto „malá fara“) a „levíta z Mýta“ (neskorší farár Emerich Kraus) bol „vychýrený silák v celej stolici“, pre ktorého musel mať pán Mokrý „nadobyčajne dlhý a široký diván“ (por. Pavel Kuzmány, Rozpomienky a kresby, 1900, 34 a 182), preto ho Zechenter nazval „veľkým farárom“.[12]Hálne— hromady kamenia vyvezeného pred bane (neužitočného), ale aj hromadytrosák, z ktorých, ako autor ďalej podotýka, ešte vyťažili (novodobým spôsobom) meď a striebro.Liachysú zlúčenina síry s kovmi, a z nich tiež vyťažili všetok obsah kovu, ktorý tam zostal pri stredovekom primitívnom tavení rudy.[13]Martalúzi— zbojníci z tureckých a iných dobrodruhov zúriaci v tých krajoch Slovenska, ktoré susedili s tureckou veľríšou. Slovo pochádza z gréckeho hamartalos a značí ozbrojenca, neskôr zbojníka. (Pozn. red.) Martalúzka je aj dolina v breznianskom chotári povyše Polhory, blízko hory Zbojnícka rečenej. (Pozn. aut.)[14]melanterit— zelená skalica, ktorá v prírode len zriedka kryštalizuje[15](maď.)Nohavicami (aby sa docielila slovná hra s nadraguľou).[16](nem.)Božské požehnanie.[17]Inula oculus-Christi— oman oko Kristovo[18]Viola biflora— fialka dvojkvetá[19]Dipsacus laciniatus— štetka súkennícka[20]Hypochoeris uniflora— prasatník jednoúborný[21]v moci komory— rozumej kráľovskej, čiže bola štátnym majetkom[22]Banským účastinárom (ťažiarom). Komorou sa rozumie kráľovská komora (štátne majetky).[23]Kôlne na vozy a náčinie.[24](lat.) Dostačí tomu hrob, komu stačila Jarabá.[25]Michal Rarus(1784 — 1862) — pochádzal z Banskej Bystrice, kde bol za dlhé roky richtárom. Po revolúcii (až do r. 1853) bol vládnym komisárom Zvolenskej stolice. Slovenský buditeľ, ktorého po dobrom spomína Zechenter vo vlastnom životopise, aj Božena Němcová (v listoch).[26]popri fľudroch(z nem.) — oli to otvorené (prípadne i kryté) kanále na prívod potrebnej vody na hnanie hutného zariadenia[27]obchodná… cesta— rozumej obchádzková, dlhšia ako stará, no zato pohodlná[28]Geum montanum— kuklík hôrny[29]Viola tricolor (subspecies) saxatalis— fialka trojfarebná skalná[30]Roma od Romula— podľa rímskeho bájoslovia syna boha vojny Marsa a prvého rímskeho kráľa (8. stor. pr. n. l.). Najprv existovalo mesto (Roma) a k jeho menu dodatočne vymysleli zakladateľa, ktorého nazvali pre zhodu „Romulus“.[31]bocianske štále(z nem.) — stodoly alebo humná[32](špan.)Nadšencom.[33]Frant. Oto Matzenauer(1845 — 1901)— učiteľ v Brezne, neskôr správca chóru a hlavný tajomník Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Bol plodný spisovateľ. Jeho Počiatky zemepisu vyšli r. 1868 a potom prepracované znova r. 1869 a 1872.[34](nem.)Joachimskou dolinou.[35]Základný vklad, oprávňujúci zložiteľa na účasť v hazardnej hre (kartársky výraz).[36]Arciknieža Albrecht(1817 — 1895) — poľný maršal a gen. inšpektor rakúsko-uhorského vojska. Patril medzi najbohatších rakúskych veľkostatkárov, najmä v Sliezsku mal rozsiahle majetky.[37](gr.-lat.) Prevtelením.[38]vápennák— dnes je bežné pomenovanie vápenec[39]štyri denáre denne— bol to drobný uhorský peniaz (asi 6 hal.)[40]časom Probusovým— Marcus Aurelius Probus (pan. 276 — 282) bol múdry a hrdinský rímsky cisár. Jeho prísnosť vyvolala napokon vzburu vojska a v tej ho zabili pri Sirmiu (Mitrovica v terajšej Juhoslávii).[41]Campanula carpathica— zvonček karpatský[42](z nem. skom.) Golierom.[43](lat.) Priateľ!	Zechenter-Laskomersky_Priechod-cez-Certovicu.html.txt
Bezbožné dievky[1]V kozúbku praští kosodrevina,Kubo pod pecou si smolí,v chalúpke malej pradie družina,a vonku dáždik mrholí.Mrhoľ, dáždičku, padaj, dáždičku,cupkaj a volaj ku sníčku,na tvojich šumoch kolíš hlavičku,máme my starú mamičku.Kolíš a uspi dušu, pohojdaj,nech si lahodí po vôli.Kúdeľ vypadla, Kubo už chrápe,a dáždik vždy len mrholí.Vretená fundžia len ako osy,keď sa do hŕby zbiehajú,nitky, nitôčky akoby tiekli;dievčatká takto spievajú;„Pomaly svet zaspáva,sen mu rúčku podáva;poďme, milý, do raju,tam už na nás čakajú.Duch telo zanecháva,tma mu šaty pripráva,hviezdy sú mu bronenie,mesiac jeho znamenie.Duch so snom sa spojuje,ktorý vrúcne miluje,vedno oni lietajú,tak sa oni kochajú.Na raji duch spočíva,sen ho rúškou prikrýva;my neznáme, čo je raj,lebo nám chybí šuhaj.“Na koho šťastie bočí len leda,môžeš božekať, vzdychati,keď ti sám Pán Boh raz šťastia nedá,nepomôže ti viac svätý.Choď kolenačky, choď o polnocik svätým modliť sa kapličkám,daromná práca, nemáš pomoci,beda nám, beda dievčičkám.Ťažko bez obrtlíka vretenu,ťažšie ešte je sirote,načo je, prosím, kúdeľ bez ľanu,načo je dievča v hryzote?Vreteno samo ako bláznivézboka nabok sa kolíše,ako teliatko, hodinu živé,sem-tam sa tacká a kníše.Sirota, chúďa, je jak pipíška,keď začne mrznúť, sňah kúri,pred zimou hľadá skryť sa pod plotom,a i stadiaľ ju ľud durí:Načo je kúdeľ — keď ľanu nieto,tam ju do pece metajú;načo je dievča na tomto svete,keď naň šuhajci nedbajú.Na koho šťastie bočí len leda,môžeš božekať, vzdychati,keď ti sám Pán Boh raz šťastia nedá,nepomôže ti viac svätý.Choď kolenačky, choď o polnocik svätým sa modliť kapličkám;daromná práca, nemáš pomoci,beda úbohým dievčičkám.Komáre brnčia jak milenkári,dievkam na nosy sadajú,a uštipnú ich trošku po tvári,a diaľ, šibenci, lietajú.Už nezháňajú viacej komáre,ale ich ešte zbierajú.Zažlklé ohňom bezbožným tváre„Citujme čertov!“ volajú.„Citujme čertov, ale v tichostizlož každá na kríž prísahu,ak vybľaboceš tie tajomnosti,že neprekročíš viac prahu.Jestli vykradne z úst sa len slovo,že ťa hneď pásom zachváti!Nech je o týždeň všetko hotovo,každá so svojím sa vráti.Ty to donesieš, a zase ty to“ —Dievky potichu šeptajú,všetko je ako v zemi zaryto;„Dobrú noc!“ temno volajú.Dobrú noc, dievky! Dobrú, dobrú noc,Marišky, Zuzky, Hanôčky!Všetky vám blšky, svrčky na pomoc,k tomu kostrnky pod bôčky. —Dievky odídu a noc sa míňa,vstanú a zas noc čakajú,už bila siedma na veži hodina,dievčatá sem-tam behajú.Tá z deviateho nesie chotáratri červené sem kvety,táto spod kostolného oltárazase triesočky a smeti.Mara donáša klások pšenice,Zuza rozmarín zelený,a Eva vlečie hlavu z kostnice,tejto tvár, tej hlas sa mení.Sedem prútikov, spálené žito,ešte nožničky ku tomu.Čit! nech bude to večne zakryto,to nepovedzte nikomu.Obloky plachtou všetky zastreli,svrčka nemohli vyplašiť,dievčičky čosi tajne robili,svrček neprestal ich strašiť.Vše by svrčkovi sľúbili boli,by ich zanechal na chvíľu;ten si čvrliká po svojej vôli,ale čvrliká na žilu.Jedenásť v meste na veži bije,ceng! ceng! poľom sa rozlieha,ako pulz sveta bije a bije,hlásnik vstane tu a spieva.Ten spev tak tichý, taký pokojný,taký tajomný — jaj, Bože!Tak strašný, hrozný, že veru čo je,to povedať sa nemôže.Mačky na pôde jak deti mravčia,psi po záhumniach štekajú.„Poďte, sestričky, tu je hodina,už nás tam naši čakajú!“Trasú sa dievky ako osika,ako na ihlách stúpajú,v ušiach, pod zemou, všade im híka;veď ony ľahkosť poznajú.Dievky v mrákotách jak zmok skapali,jak malý v piesku dáždiček,iskry slabé sa v diaľke jasali,horel potichy ohníček.Ohníček horel a hviezdy stydnona ten ohníček patrili;ohníček skapal, dievok nevidno;kde sú? Svetom sa stratili.Kde sú? Nepočuť ani len slychu,ani vetríček nechrestí;len v noci škarede „chacha! chichu!“dačo volá na rozcestí.[1]Prvý raz v Sokole 1865, str. 161, V-1, V-2. Poznámka u V-2: „Pozdný odtlačok básne, napísanej pred r. 1848.“ Rukopis tejto balady súvisel prevdepodobne s rukopisom Skamenelého a pochádza z toho istého roku a prešiel tiež redakčnou dielňou Sokola. Prepisujem podľa textu v Sokole. Oproti S má V-1 tieto odchýlky:V chalupke — v chalúpke; na tvojich — na svojich; pohojdaj — pohajdaj; daždík — dáždik; do hrby — do hŕby; nitočky — nitôčky; čekajú — čakajú; hvezdy — hviezdy; Vjedno — vedno; ščestia — šťastie; bez länu — bez ľanu; sa tačká — sa tacká; chúďä — chúďa; sadajú — sedajú; jich — ich; kúž(tlač. chyba)— kríž; vybľäboceš — vybľaboceš; pod bočky — pod bôčky; čekajú — čakajú; kostolnieho — kostolného; spalené — spálené; jich — ich; Hlásnik vstane a spieva — hlásnik vstane tu a spieva; taký tajomný — taký dojemný; na ihľach — na ihlách; jim — im; hýka — híka; daždíčok — daždíček; ohníčok — ohníček; vetríčok — vetríček.	Kral_Bezbozne-dievky.html.txt
Lucijný stolček(Dľa povery ľudu.)[1][2]Raz, na Štedrý večer, šli sme do kostela.Susedovie Janko, to bol šelma smelá;dosť sa napočúval o bosorkách rečí:a on, vraj, neverí, len keď sa presvedčí.Dobre, no, Janíček — keďs’ taký paholček,sadniže si, sadni, semká na ten stolček,sadniže si, sadni, ak máš dobrú paru:veď ty hneď uvidíš, či ľudia len táru!„A čo bych nesadol? — čo priam v ňom bude Bes“ —(to stolček robený od Lucie podnes).„A čo bych nesadol? — zložte ho len dole,veď ja vám ukážem hneď straku na kole!Chachacha, chichichi — kdeže ste, bosorky?!“Nesmej sa, Janíčko, bude ti smiech horký! —Na stolček si sadne: — v obe líčka zbľadne;pozrie — dobre duša z neho nevypadne.Čo vidíš, Janíčko? — Jaj, Bože, prebože! —Schytí sa, chce skočiť — a tu hor’ nemôže.„Ha! krstná, suseda! pusťte ma, jaj, beda!“Chce ruku zodvihnúť, a tu — sa mu nedá.Kto je to, čo je to? my nič nevidíme;tri ráz chce hor’ skočiť, tri ráz ho dač’ stríme.A na tom stolčeku ako junec v jarmeborí sa, morí sa — a to všetko darme.A na tom stolčeku jaks’ trepe taks’ trepe:aha! pekný vtáčik, však si už na lepe! —Ľudia sa schádzajú, všeličo zháňajú;jedni sa zaň modlia, druhí zaklínajú.Tu je kädidlo i vodička svätá —ale on len volá: „Rata, ľudia, rata!“Kadili, kropili dosť na všetky strany,ale on na stolku ako prikovaný:„Jaj, hlavička moja — jaj, ručička moja!“A ľudia jak stĺpy kolo neho stoja.Smutne organ hučí, smutnejšie ľud spievaa na tom stolčeku šuhajček omdlieva.Len kedys’ nekedys’ smutný spev prebíja:„Rata, ľudia, rata! — jaj, Ježiš Marija!“Už všetko stíchlo, už pieseň skončená,scengali a národ padá na kolená.Začne sa modlitba — aj sa dokonáva —a Janík na stolci bolestne skonáva;opúšťa hlavičku, ručičky napína:niet pre toho raty len u Hospodina.Nespomôžu kliatby, nespomôžu lieky:Janík na stolčeku až na večné veky.R. 1850[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Skálnik 1850. Rukopisy v oboch zošitoch majú podtituly „balada“. Prvé uverejnenie v Dobšinského Sokole I, 1860, str. 191, 15. decembra tohto podtitulu nemá. Má túto poznámku pod čiarou: „U ľudu slovenského je tá povera, že kto by malý stolček na sedenie začal večer pred Luciou (12. decembra) robiť a každý deň niečo na ňom aspoň zastrúhal do Vianoc, tedy na Štedrý večer (svätvečer) všetky strigy z neho v kostole uvidí“ (str. 191). Tú istú poznámku má Botto v rukop. zošite z r. 1879. Do Spevov ju neprevzal.„Raz na Štedrý večer šli sme do kostola“ opravujeme podľa Bottu (Dobšinský Slov. pohľady III, 1883, str. 475) „šli sme do kostela“ — rým „šelma smelá“. Tak je i vo všetkých predchádzajúcich textoch.	Botto_Lucijny-stolcek.html.txt
Emigrant1Žil si päť minút pred smrťou. Utiekol si ponad seba, nevisiaci ani na vlásku.Ustatý poležal si v poli na lúke. Tam ťa čakalo málo trávy, menej ako pod hlavu.Treba bolo zaťať do belasých svetov, začínať nový domov. Stvoriť pocestnú palicu a oprieť sa.Niekam si putoval — a nedoputoval. Povedali o tebe: je stratený, na ňom nezáleží.Nezahyniem — súril si seba — moja smrť by zjatrila čiesi neporanenie: čo neostal, kde bol!A ktosi bude, šepkáš, bude tu človekom, aj za hradbami, z ktorých strieľa. Aj pod ním múry horia ako pod tebou.Ubehlík je vždy duša horúca. Milenec, ktorý sa bodaj len z ohňa a popálenia rodí.2Na medzi, ktorá delí lúče nebeské na tvoje a netvoje, sedíš a pýtaš sa: ktoré slnká ktorým úbožiakom nepatria!Von za šiatrami je sloboda, vždy večer, keď výjdu hviezdy. Na tvojej oblohe.Naraz sa ozve zbor prírody. Cikády hudlikujú, kričia do neba, že sú tu všetky.Ukážeš svoj prsteň, pozlátený. Blyští sa, zasnúbený si s voľnosťou na zemi žiaľov.Bude tvojím stratený kľúč od spevu, ako si ho podávajú vtáčky z pesničky do pesničky.Je jeseň, niet bahniatok; ale rakyty bez nich tiež ťa môžu zohriať. Aj smútkom.Napiješ sa z klobúka vody. Potom si ľahneš, máš ho pod hlavou, aby ti ho — božechráň — vietor nevzal, celý majetok.3Noc je naplno v rozbehu. Padá čierna láska rosy na zimu tvojho tela, na nahý kvietok.Vidiny zošaleli, nahrnuli sa do stohov na poli, ktosi ich podpáli malým škriabnutím na tvári.Dymom sa vchádza i do pekla, ale ty neplačeš za tým, čo si dal napospas ďasnám noci.Odnášajú ťa na márach. V nepomenovateľom svete pochodujú s tebou, zabaleným v rajskom liste.Zdá sa, skončil sa zápas o Vesmír. Polámané sú svitania, pomrznuté zory, nikdy neprídu.Iba ak znova Boh bleskom pokrája zem pustú na šesť dní stvoriteľských a stíchne na siedmy deň.Na nebo neopovážiš sa skríknuť. Zložíš ruky a počúvaš, aký majú zvuk.4Prekročíš pošmúrnosti a väčšie vidíš. Nie sú tvoje, ale ani zeleň tráv nebude tá istá na jeseň.Chodí svetom ponurý duch a povie: sprobujem tvoju silu, či dokvitneš na poli.To je ten hrozný osud, naveky utajený v knihe Jóba. Z temnôt príde anjel, pohladí, aby ťa zradil.Teraz, na okraji vyhodenia z domu, niet lásky. Okolo teba vidia, že musíš trpieť.Ak priatelia vzĺknu ľútostivosťou, šľahajú tvoj pád, aj dlhým mlčaním, aj presedením pri tvojej tvári.Ale ty si kniha všetkých, každému dáš slovo, i na popole sveta. Zhoreniskom bude aj ich hlas.Nezaplačeš márnotratne, aby sa z tvojej ceny mohli smiať. Tak si a tak bývaš, navyknutý na zvonenie každý večer.5Vesmíru by sa zišiel tvoj halier. Tí, čo ti ho nevedia dať, lebo nemajú, poznajú svoju bolesť.Veď by sa ho zriekli a nemali by ustrachovaný výraz. Tak ako kľačali, keď ho dávali pocestnému.To svoje ti povedia, ako sa žije. Z nažobraného ťa nasýtia. Ich ťažké črty neodmietneš.Vravia, že ste si anjelmi a každý jeden druhého tam priniesol kraj cesty.Keď vám hodí niekto ten žiadaný peniažtek, viete, že pri takom darčeku treba dlho ostať.A veríte v čisté dávanie seba, čo má byť od človeka, čo ešte je len v blankytoch.I teba možno novým stvoriť, i tvojich nerozlučných druhov, keby si tak spomenul svet, že vám treba domov.6Na kus reči ste sa zišli. Povedali ste si hrôzy, máte ich v zimnom kabáte.Jeden druhého nevideli ste inakšie, iba v hľadaní, v neprestajných odchodoch.Ešte je nepokoj po stvorení, svet je nenájdený, na našej strane mu brány nenamaľovali.Je tisíc okien zatvorených a ľudia neodpočívajú po ťažkom dni, nikto nezdriemne.V očakávaní, že sa rozvidní, beriete svoj uzlík vandrovný na plece, na ktorom tiež nesvitá.Čosi vás zatrasie nejemne. To nie je vaša zima, tá je z tých hluchých strání sveta.Na chlebe sirotskom je jedna jediná útecha, že nie je poslednou skyvou.7Niet lásky, vari sme jej unikli. Každý si zvyká, že ho príjmu, ako tam, kde nik nevládne.Zdvihneš na poli kvietok, zahvízdaš mu, máš ho v ruke vysoko a kráčaš za ním naslepo.Pozrieš ešte tam, kde niet úsmevu. Ach, omrvinky včerajška, ich šramot sa nehlási.Ktorési mesto by si miloval, hádam Paríž alebo New York. A nevieš. Tí tiež nevedeli, čo tam išli.Možnože by si bol osožný, uniesť ťarchu tých miest. Aj tí druhí mysleli, že unesú.Nejaký zvonček na jachte by ti povedal, že sa hodne ľudí rozváža. Všetkými smermi.A tak si iba sadneš nakraj chodníka a budeš hovoriť s bratom slnkom ako sv. František.	Dilong_Rozpravka-ma-kridla.txt
DetstvoIDetstvo. Najprv oči nemluvňaťa, zavreté. Keď sa otvoria, plačú.Slza, iskra Božia, prišla k nám. Niekedy sa bojí kvapnúť na zem.Kto z nás sa pamätá, ako plakal? Nik. Blaženosť neba prišla zaspievať, mne, na ústach rodičky.Bola pri mne, vzala ma na ruky a tak sa pohli moje dni.Netrápil som sa tým, že už ja bežím po zemi, alebo niekto pri mne.Ani potôčik sa nežaluje, že ho počuť tiecť pod oknom. A stromy rozprávajú svojou rečou, aj keď ich vetry kmášu.A vtáčky neľútia za piesňou, keď padla k ušiam nemluvňaťa.Krajiny sú nesmierne. Nevidia deň a nevidia noc oči novonarodeniatka.Keď ho položia na prah dverí, dych Boží ho naučí mať domov.A rodný prach na jeho nožičkách je taký, ako pri stvorení sveta.Detstvo. Veľký peniaz, nevymenený na drobné. Nezúročený, neminutý.Roľa, zemou čierna, tichá. Nehrčí, nepráska, nestraší.Cesty zatrúbia raz do boja, diagonálne, diametrálne, krížom-krážom.Potom. Teraz ešte nijaký dym, nijaké zátvory, nič z priekop, nikde divá zver.Medzi vzduchom a perinkou. Oči detské. Nevidia. Ani krôčik. Kdeže ho dať, niet chodníka!Je to počiatok detstva? I ja som tam začal žiť? Neviem.Treba dozrieť, reflexiami prísť k obrazom, čo ostali v pamäti.A tak sa vynára prvý príliv a odliv, ako sa púšťame na vody a začneme byť pastiermi mora.Prvé miesto som mal v kúte izby, v tichu.Boli sme traja, sestra, brat i ja, a bolo nám smutno za trochou kriku.Našou zábavou bolo všetko, čo sa kotúľalo po zemi, hrach, zemiak, slivka, z papierikov ušúľané.Riadili sme pohyb sveta podľa toho, čo bežalo.Maskaľ, osúch z ovsa a jačmeňa, bol na sporáku, nie z papierikov, skutočný.Deti chudobných rodín sa modlievali. Prosili o chlieb každý deň. A nebo im dalo jarabín, trniek i šťaveľa, na prilepšenie.Mali sme málo. A nehnevali sme sa triedne na tých, čo sa mali pomerne lepšie. Každý nemusí jesť maskaľ.Modlievali sme sa spoločne, nahlas. Všetkým nám bilo srdce rovnako.Staršia sestra, Hanička, doniesla prvé fialky z poľa, dala ich na stôl a povedala — tu sa budú s nami modliť. Zložila mi ruky.Dieťaťu je všetko sväté, aj steblo trávy. Hľadí, že to už jemu patrí. A možno sa privčas raduje.No, už si tu, malé stvorenie, musíš byť v svojej malej rozprávke, tu za dverami. K obloku, ktorý hľadí von, ešte nesiahaš.A povedali mi, že vtáčky sú na stromoch. Dedko ma vzal na ruky, vyšli sme k nim. Všetko, čo spievalo, uletelo. Prečo, nevedel som.Potom, aby mi neutiekli, spoza dverí kľúčovou dierkou som ich chodil počúvať.Teliatko raz otec doniesol do izby, práve čo uzrelo svetlo sveta. Malo oči ako anjel.To bolo jasotu, všetci sme ho chceli vziať na ruky. Aj ja, čo ma museli ešte len na nohy postaviť.Keď bola zakáľačka, tam ma nepustili. Vraj bravček bude kričať, bude ho to bolieť.Raz sestra, ktorá už začala chodiť do školy, priniesla básničku. Hneď som ju vedel naspamäť, neviem, či mi bolo štyri či päť rokov.Básnička — akoby sa bola postavila mne po boku, držali sme sa za ruku.A tichým krôčkom, ktovie prečo, ale veľmi tichučkým krôčkom som chodil s ňou po izbe.IIDostalo sa mi slova, hovoreného s Bohom. Vždy som miloval reč Božiu. Jej počiatok je v detstve.Krvou rodičov prúdime. Oni sa modlili a natiekli modlitbou do nás.Ručičky zložiť. To už bolo čosi posvätné.Pamätám, stará matka mi prvý raz stisla dlaničky. Teraz sa prežehnaj, povedala.A položil som kríž na seba, za ňou, tak ako to ona, staručká, vždy robievala.Páčil sa mi ten svätý obrad. Už som dočiahol čelo, prsia i obidve plecia, kde sa ten kríž dáva.Najprv mi povedala, že Pán Boh (ona užívala slovo Pánbožko) je dobrý, musíš ho milovať a modliť sa.Že Pán Boh je dobrý, to som videl na rodičoch, vždy s ním boli na reči.A stará matka dodala, že k nebu mám pozerať. Tomu som nerozumel, ale videl som úctu, ktorou sa rodičia túlili k nebu.Na stene visel kríž s Kristom. Keď otec kľačal pred ním, vždy ma mal pri sebe.Nerozumel som slovám Otčenáša. A keď sme sa spolu všetci modlili, aj ja som pomáhal svojím mladučkým hláskom modliť sa rodičom, ktorí mu rozumeli.Raz prišla búrka. Bolo popoludní, od chmúravy nastala tma, blýskalo sa a hromobitie otriasalo chalupou. Otec zapálil hromničnú sviecu a všetci — na kolená.Čosi, čo nie je z tohto sveta, prišlo v tej chvíli do nášho domu. Istota, nebáli sme sa.Zaiste. Človek nevie sa merať so silami, ktoré sú v rukách Božích. To mi pripomína dnes celý príbeh, keď na to myslím.Beh života dá naraz modlitbe slová vážne, ktoré sa hneď naučíme.Lebo keď ide pohroma a treštia sklá na oblokoch chalupy, treba povedať, čo chceme od Boha.A svieci nedáme dohorieť na stole. Ostatok my domodlíme. Prekročiť prah, kde sa ti Božia ruka podáva, to stačí raz — a vždy pôjdeš tade.Otec sa vtedy nebál, celkom spokojne sa modlil. On vedel, že sme zachránení, my chudáčkovia boží.On, ktorý nás držal nažive len osúchom a sadlým mliekom, keď prišla jeho hodina, sa modlil.V lete aj v zime. Starými vechťami upchal obloky a slamou prah, aby nefučalo v noci. Aj takto sa za nás modlil.Keď prišli mrazy a triasli sme sa v handričkách, on prikladal triesky do kachiel a dúchal nám teplom do dlaní. Tiež sa modlil.Napadlo hrúza snehu a šindľovú strechu išlo povaliť. Neboj sa, dieťa, povedal, Boh pošle slnko. A poslal.Čo by sme boli mali bez strechy? Azda viac chudoby, ale aj viac Pána Boha.To mne, keď teraz tak môžem povedať, stačilo na celý život. Chudobu som si zamiloval.Zo studienky na lúke sa napi vody, máš zdravé ústa. To som si povedal pri úteku do cudziny za hranice.A koľko ráz som sa z tých studienok doma napil, čo už nebolo ani mlieka!Aj smädné deti sa vedia tešiť. Čomu? No tej pitnej vode.A prišla nedeľa, rodičia nás trochu obliekli, aby sme sa sviatočnejšie modlili.Lebo modlitba je úkon Boží, aj pre decko. Povie sa mu, že rozpráva s Bohom.Vždy mi to pripomínali v detstve. Aj keď mi pohľad letel do misy pri modlitbe pred jedlom.Aj keď mi klipkali oči pred spánkom večer, povedali mi, že hovorím s Bohom.IIIMama. Toto drahé slovo v našom dome z mojich úst nikdy nevyšlo. Zomrela, mal som čosi dva roky.Taká pieseň sa u nás nespievala, nebolo také vtáča.V nebi inak zvonili pre deti veselé, inak pre opustené.Keď bolo treba ráno vstávať, hrebli sme sa vo vlasoch, nemal nás kto učesať.Plačeš, nemá kto slzy utrieť tak, ako by to vedela matka.Bolí niečo? Kto pofúka? Kto vezme na ruky, keď sa decko bolestne pýta do náručia?Čo nahradí srdce, keď ho raz niet! Aký je bozk, keď si ho nikdy nedostal!Hľadáš kohosi po plači, dúha sa neukáže, holúbok nepríde hrkútať.Viete, že i tak sa mali deti baviť, pomedzi pŕhľavu chodiť a nevedieť, ako štípe.Nemá im to kto z prstov vziať, keď sa ihrajú so švíbalkami. Dokotúľať koliesko, keď sa nechce vrátiť.Povedať: dieťa, to nepekné slovo z ulice nesmieš doniesť do domu.Aj tak sa bolo treba prebíjať. Matka odišla do Egypta a nás, deti, tu nechala.A bolo v našej krajine šero, vždy sa zvečierievalo.Moja sestrička mňa, najmladšieho, mala v ochrane. Prizerala na mňa, učila ma všetkému dobrému.Keď mi zomrela, povedal som: tu to máš, a pi, aj teba bolí osud siroty. Nás nech nebolí to večné svetlo.Tak sa vždy u nás všetko dialo medzi nebom a zemou.Tmavých nocí sme sa nebáli. Hviezdičky zhrievali naše nohy, keď nás periny nedočiahli.Nad hrobmi ľalie svietili. V tých časoch sme sa veľmi priatelili. Otec vravel: kvietky máme v nebi.Jeho tvár bola za oblakmi. Mal taký dobrý odraz, ako pieseň troch mládencov v ohnivej peci.Bral ma na ruky, bol som dieťa tých istých plameňov.A keď prišlo ráno, otvoril oblok a pustil dnu do našej drámy trochu brieždenia.V takýchto dejstvách vedeli sme sa baviť aj s rosou na tráve. Nezhorela.Znelo nám všetko ako hymna. Teraz by som povedal, že to je milosť pre odsúdených, ktorí tu ostali.Vtedy som si to nevedel vysvetliť, a dnes sa táto milosť ustavične predlžuje, čo si na ňu spomínam.Slnko má lúče pre každý osud, pre každé chvenie nad dozrievajúcim stromom.Vlaky nás vezú. Nenahýbajte sa z obloka, dolu tečie rieka.Tichá hladina jej vody krstí nás menom — tiché duše.Tak sme vás porodili, tak skonáte v nás, hovorí mi matka z neba v otcovom pohladení.Boh zapečatil, pečať nepraskne. Pijeme na jej slávu. Dajte jej, rodičia, takú silu, akú má v nebi.Otec i matka bosými nohami chodili po dome, my deti tiež sme sa neobúvali.Miesto je sväté, dolu sandále!Tak sú rozmerané vesmíry, tie ľudské, ktorými si podelíme aj polovicu bozku.	Dilong_Stretaval-som-ludi-a-svet.html.txt
VisvetľeňíAdalrám, Adelrám— po smrťi Arnóna roku 821 arcibiskup salcpurskí. Koritanskím Slovákom a jím súsedním ze západnéj strani Dunaja až po vítok Drávi, po Teodoríkovi, tam na rozkaz cisara Karla, od Arnóna uríďeného biskupa, Ottu ustanovil. Bol arcibiskupem 15 rokov. V Ňitre Privinovi v jeho vlasťi posvaťil chrám (ultra Danubium in sua proprietate loco vocato Nitervo) ke cťi sv. Emeráma mučedelňíka.Adalvín, Adelvín— po smrťi Luitpráma arcibiskup salcputskí, umrel roku 873. 21 dubňa. Za ňeho, jako i za jeho predchodca Luitpráma, koritanskích a jím súsedních až po vítok Drávi Slovákov ríďil biskup Ožvald. Roku 865. svaťil Vánoce u Chocila ve Veľehraďe (Mosburku); mnoho vistaveních od ňeho kostelov posvaťil, a kňazov jím predstavil. Ve Veľehraďe arcikňaza ustanovil Alifrída, od Luitpráma tam poslaného, poručiv mu klúče kostela a starosť o celí ľud; po ňem Richbalda, kterí dlhí čas tam zostával, až keď prišel Grék Metód, božé službi slovenskím jazikem vikonávající; a na ten spósob laťinská omša a evanďelia u Slovákov tam v ňechuť uveďená prestávala u celého ľudu. Čo on keď vistáť ňemohel, do Salcpurku sa navráťil.Adrián— pápež toho ména II. od roku 867 do 872, rodem Ríman, skoro osemďesáťiletí za pápeža vivoľení. Pod ňím držaní bol všeobecní sňem 8, cárihradskí 4, a ve víchodnéj cirkvi posľední roku 869. Bol pápežem 4 roki, 10 mesácov, 17 dňí. Čo stojí ve speve šéstém Cirillo-Metodiadi, že bratri Konštantín a Metód v pátém speve za Rastislava od Adalvína salcpurského arcibiskupa u pápeža Mikuláša obžaľovaní a do Rímu povolaní, po smrťi tehoto pred Adriánem ze všeckého, v čom boľi obviňovaní, náležiťe sa očisťiľi, a slobodu službi božé slovenskím jazikem vikonávať obsáhľi: to sa stalo o ďesať rokov ňeskór 879 po smrťi sv. Cirilla pod králem Svatoplukem; kďežto samotní Metód arcibiskup od salcpurského kňaztva u pápeža Jána VIII z blúdov obžalovaní bol. Že sa to aľe napred obom bratrom pripisuje, to sa právom básňickím učiňilo, abi sa ňezačalo ode dvoch a na jedném ňedokonalo. Tak Virgil ňe súvekích Eneáša a Didónu v Eneiďe v I. a IV. speve do jedného času klaďe; tak vojákom trúbu v Eneiďe II. 313, VI. 165. 167, IX. 508, koňíkovi XI. 714 ostrohu dává; ačkoľvek tam téj Homér, že za trojánskích časov ešče v bitkách ňebola v običaji, ňemá; a hrďinov život aneb vek ňe ostrohu aľe ľen κεντρον (Kentron), picháč znal. Zrov. Iliadu ? (Ps). 387. Najstaršé moravské legendi a najnovejšá ruská pripomínajú, že Adrián očisťením ze žalobi bratrom službi božé slovenskím jazikem vikonávať slobodu uďeľil; a posledná dokládá, že proťivňíkov slovenského obradu do klatbi dal.Alevín— v bulli pápeža Eugénia II r. 824 jako ňitranskí biskup sa pripomíná; které biskupstvo zdá sa že skoro prestalo: nebo žádnéj zmínki vác o ňom ňeňí až po dosaďeňí naň r. 880 Vichína.Avari— roku 558 z uralského anebo finského rodu povstaľi, a z Hunní podla ňekterích gréckích ďejopiscov jedného póvodu a reči maľi biť. Bívaľi na víchodu Volgi, Turkom poddaní. R. 557 ale 20000 roďin Turkom uťékli na západ, a nazvaľi sa Avari, kterí ňekdi mocní a slavní boľi. Vislaľi poslov k Justinianovi I, a predložiľi mu spolek: že oňi sú národ ze všeckích najsilňejší a počtem najhojňejší, v boji ňepremožitelní, kterí všeckích jeho ňepráťelov pobiť a potreť móžú; jestľi jím dobrú zem k osaďeňú a každoročňe isté peňáze viplácať buďe. Císar, vekem už zešlí, k tomu privoľil. Oňi po premóženích ňekterích iních národoch, uďeriľi na Antov, silní národ slovenskí, zem jejích pohubiľi. Keď aľe Anťi poslov o vimíňáňí zajatích k ňím oďeslaľi, tito jích zmordovaľi, a zase do zemi jejích vpadľi. R. 563 vraziľi až do Čech, které si poddaľi. Bojovaľi proťi Frankom; aľe od Sigeberta porazení, pokoj žádať moseľi. R. 567 znovu na Frankov uďeriľi, a Sigeberta zajaľi. Potom sa obráťiľi proťi poľeďňéj Európe. Ešče teho roku 567 spojiľi sa z Lombardí, krvavú vojnu naproťi Gepidom vedúcími, a panováňú tíchto koňec učiňiľi. Lombardi zaberúce sa do Vlach bojovať, kďe Lombardsko, dosaváď tak volané, založiľi, Panóniu dobrovolňe jím popusťiľi. Boje védľi proťi Cárihradčanom a Slovákom z ňeslíchanú ukrutnosťú. Tito zavázaní boľi jím dávať vojsko, které v čeľe Avarov bojovať, prvné krv vilévať, a za svojích ukrutňíkov hinuť moselo. Moc jejích roku 568 rozpresťírala sa od Volgi až po Lábu, a zmáhala sa až do 623. Potrení napred od Sáma v Čechách a potom od Kubrata (Kuvrata) volgárského panovňíka, jím též poddaného, časťejšej porazení, veľmi sa sťenčiľi a zemdľeľi; takže od teho času hróza ména jejích prestala. Ostatki s ňích v uherskéj zemi medzi rokem 791 — 802 z jednéj stránki od Karla Veľkého a Slovákov, z druhéj od Volgárov docela potrené sú; a ti kterí zbívaľi v Panónii Ňemcom poddaní, ze svím kňížatem Tudúnem pokrsťení sú.Babé, Babie hori neb gori— v OraveBalkán— hori ve Volgársku, ňekdi Haemusbarla— brla, grallaBelehrad— Beľgrád, Belgradum, ňekdi Taurunum, známá pevnosť v Serbsku nad Dunajemblahozvest— apoštolbohovať— jako boh panovať. U Horňákov znamená hrešiť, kterí do sta bohov lajú.Boriš (Bogoris)— v pohanstve dlho zátvrdlí zetrvával; potom pri krsťe, podla Pagia r. 861, nazvaní Michal. Roku 866 vislal poslov ku pápežovi Mikulášovi I. o učitelov kresťanskích; a že jích Gréci a Arméni novím učeňím zvádzaľi, posľi priňesľi do Rímu ze sebú sto a šest otázek, které jím pápež Mikuláš toľko odpoveďami viložil a visvetľil. Pavla Populonského a Formóza Portuenského biskupov k ňím odeslal; kterí mnohími kňazmi viprovádzaní, prijdúce do Volgárska, od krála Michala vďačňe prijatí a ucťení sú. Kďe oňi ľud ve pravéj víre viučovaľi; prišľi tam též kňaži od Ludvíka ňemeckého vislaní. Ale roku 870 všecci tito laťinského obradu kňaži vistúpiť moseľi. Roku 878 pápež Ján VIII napomíná krála Volgárov Michala, abi sa k Rímskéj cirkvi navráťil. Oznamuje, že belgrádského biskupa Sergia, rodem Slováka, a vikléščenca zložil; abi ho druhí ňeprijímaľi.britkí— ostrí, odtáď britvacár— císar. U staroverskích Slovákov ňekdi však mnoho méň znamená.Cárihrad, Cárohrad, Cárigrad— císarskí hrad, KonštantinopolCárihradské mocnárstvo— ve troch sveta techto počásťách rozľehlé, toťižto v Európe, Azii a Africečíša— pohár, poculum, pateraďešní— strašní, hrozní, terrorem incutiensĎevín— obťekaní Moravú, Tébeň, Speculi Iulium; znameňitá ňekdi pevnosť v prešp. stol. pri vítoku Moravi do Dunaja od Prešporku na míľu vzďáľená. O téjto znameňitéj pevnosťi Letopisi Fuldanské pravá: „Dum (Carolus) cum exercitu sibi commisso in illam ineffabilem Rastici munitionem et omnibus antiquis dissimilem venisset. — — — Rasticen adversarium fortissimo vallo munitum — — — Urbem antiquam Rastici.“ Skala, na kteréj hrad ďevínskí stál, je na 40 sáh visoká, oďevšáď príkrá, skoro rovno hore jako veža trčícá. Na poledňéj straňe priléhá kopec, na kterém nižší zámek bol vistavení. Z druhéj strani Dunaja na brehu je skala aľe na 12 sáh visoká; kďe zbúraňini starodávnéj víhľedki anebo malého zámku sa spatrujú. Réka Morava pri skaľe zámku ďevínského na dve strani sa ďeľila a zámek obťekala. Povedá sa, že ňekdi tri podzemné prechodi na temto zámku boľi; s kterích jeden do Rakús pod Moravú rékú védol. Znameňá jeho dovčil sa spatrujú.dóstojnosť— dignitas, authoritas, magnificentiaDráva— réka, začíná sa v Tiroloch; ďeľí Uhri od Slavonska, pri Petervaraďíňe skoro na pól druhéj míle pod Osikem (Eszekinum) do Dunaja padádrevco, drevec— dlhá kopia, píka; sarissadrík— membratura, truncus corporisdruh— tovariš, 2. drúh, drúk, kóldružki, družički— tovariški, obzlášť ňevesti; ministrae sponsaedubi stavať— na hlave hore nohama stáťdubkem vlasi stávaľi— horedúčela— hnát, 2. píščala, gajdica, gajdičkaDunaj— začíná sa ve Švábsku, od vítoku Drávi a Sávi, za starodávna aj Ister volaníFócius— odtrhnuťá Cárihradskéj cirkvi od Rímskéj póvoďec, ze slavného rodu pochádzající, ňezmernéj múdrosťi a učenosťi, aľe i ňezmernéj píchi a visokomiselnosťi človek; po zložeňú Ignáca za patriarchu vťisknutí, teho ukrutňe prenasľedoval, až potom zesaďení bol; ňišt méň však po smrťi Ignáca od samého Bazilia císara najvác na radu a pričiňeňí Santabaréna mňícha, Fóciovi všemožňe prajícého, zase na predešlú stoľicu dosaďení. Aľe po smrťi Bazilia sin jeho Lev (Leo) císar, prímeňím Múdrí, roku 886 znovu ho ze stoľice zhoďil, a do kláštera zavreť rozkázal, na místo jeho Štefana za patriarchu ustanoviv. Techto Fócia Konštantín Mudrc (Cirill), verní ináč jeho práťel, už pred 857 rokem z blúdu, do kterého ľud zavádzal, karhal, keď učil, že človek má dve duše.Fritigil— Rozemunda, markomanského krála manželka, podla sv. Paulína v živoťe sv. Ambróža, keď od istého kresťana, kterí k ňéj z Vlach prišel, o povesťi Ambróža počula, v Krista uverila, a poslavši dari žádala, abi ju písebňe v umeňú víri úplňejšej poučil: čo keď Ambróž skrze znameňití list, na spósob katechismusa písaní, učiňil, že i muža na kresťanské náboženstvo privédla, v Ňitre kostel vistavila a biskupa ustanovila. Timon aľe (Imago antiquae Hungariae. Cassoviae 1733 na 270 straňe) o tom takto píše: „Zdáľiž aľe roku po naroďeňú Krista 396 Frigedilda (Fritigil) Rozemunda Moravcov (Markomanov) krála manželka, kteréj sv. Ambróž ku prijaťú kresťanského náboženstva voďec a učitel bol, kňaztva (biskupstva) olomúcké a ňitranské ustanovila, v pochibnosťi sem. Nebo o téj veci ďejopisci (starší) mlčá. Aňi počúvať sa ňemajú ti, kterí o Fretellovi a Sunniášovi, ku kterím sv. Hieronim list poslal, bez rozmislu pravá, že boľi biskupi jeden holomúckí a druhí ňitranskí. Aľe aňi mužové ti biskupi, aňi Markomaňi rodem ňeboľi: nebo sv. Hieronim ku Getom jích pričituje; kterí predca Getov neb Gotov od Markomanov a Kvádov najľepšej rozeznať veďel.“Gehenna— medzi poľeďňem a víchodem Jeruzaléma bola doľina, pres kterú ťekol potok Cédron, kterážto doľina, částka doľini Cédron, sa nazívala Gehenna, t. j. Doľina Hennon, zlopovestná pre páľeních za živa chlapcov, kterích ňekdi modlári obetovaľi modľe Moloch. Odtáď sa stalo, že místo hrozních muk a pekla volá sa ve sv. Evanďeľii gehenna. Že aľe tam, abi roďiči obetovaních modľe Moloch a za živa páľeních ďétek plač a naríkáňí ňepočuľi, kňaži krik robiľi a na buben biť rozkázaľi; pre to bubnováňí doľina (Hennon, Hinnon) Tofet sa nazívala: nebo tofet znamená buben.Glavica— kopec pod horú Kobilú ku pólnočnéj straňe o samoťe ľežící na 20 sáh visokí, chrasťím a prúťím pozarostaní. Povedá sa o ňem, že za starodávních časov od vojákov bol nanosení a nápoki spravení. Podla tejto u obecného ľudu zetrvávajícéj povesťi, mala bi to biť hrobla ňejakého znameňitého muža a víťaza u starích (pohanskích) Slovákov. Od poľednéj strani kopca tehoto medzi Dúbravkú a Lamačem, podla domňeňá Maťeja Béla, Vannius z ňepráťelí, proťi ňemu povstalími, bojoval, a prevíšení ku rímskím loďám, na Dunaji meškajícím, uťékol.Gorazd— rodem Volgár aneb Grék, od Metóda za biskupa posvaťení, zdál sa, že ve všeckom tak jako laťináci ňeučil; a preto z roztrženstva podezrení pričiňeňím Vichína preč bol odpraveníhajno— mnoztvo, zástup, krďel, hromadaholubi trískať— v tanci hore skákať, po patách sa pľéskať a podkovičkama jednú na druhú trískaťhrobla, hrob— hromada navinášaného a nahádzaného kameňá, k. p. ve vinohraďeHunni— póvodu finského neb uralského, podla gréckích letopiscov z Avarí a z Maďarí maľi z jedného národu pochádzať. Roku 376 po naroďeňú Krista z Azie do Európi vpád učiňiľi. Prejdúce jazero Meotské a Don uďeriľi na národi k pólnoci od Černého mora až po Dunaj bívajícé. Ammián Marcellín medzi iním o ňích píše: že bívaľi za Meotskím jazerom pri Ladovém mori. Že sú nad míru ďivokí. Ďeťom, jak náhľe sa naroďá, rozrezávajú zeľezom líca, abi jím bradi ňerostľi; že sú zložití, silních údov, tlstích krkov, škaredí a zhrbení, že bi s’ misľel, že sú dvonohé zvírata anebo podmostné stlpi ku podobenstvu ľudskému na hrubo okresané; že žijú korenkami planích zeľin a surovím jakéhokoľvek zvírata masom, medzi svojími sťehnami a chrbátom koňa rozparením; žádních stavaňí aňi ľen trsťeních búd ňemajú, a pod strechú bívať za ňebezpečnú vec pokládajú; že túlaví život vedú; vhoďenú ráz na krk huňu vác ňevizlékajú až keď sa na knoti roztrhá. Ňišt na náboženstvo anebo poveru ňekdi ňedbajú. Po zlaťe ňezmerňe ďichťá, a sú hňevľiví. Jornandes medzi iním píše o ňích: Že s čaroďelňic, od Filiméra gotského krála ďaľeko od ľudu svojého do púšč vihnatích, a z ňečistích duchov, po tích púščách sa túlajících, sploďené je to ďivoké pokoľeňí; že boľi malí, ohavní a slabí, ňemajíce iného podobenstva z ľuďmi, krem že hovoriľi; že tvár jejích bola nad míru škaredá, jako kus masa ňeforebného, na kterém vídať bolo tak rečeno bodki mesto očí. Že sú dobrí strelci, a žijú ňeináč než jako ďivoká zver. Takíto tehdi Hunni roku 374 opusťíce Volgu pod králem Balamírem, poddaľi si napred Akacírov, potom Alánov u Dona; s timito k sebe pripojeními r. 376 uďeriľi na Ostrogotov u Dňepru, potom na Gotov u Dňestru; obojích premohľi, a tak všecki ti zemi na pólnoci Černého mora a dolného Dunaja opanovaľi. Pozatím proťi cárihradskím císarom, že jím roční plat dávaľi, málo kedi až po Attilu bojovaľi; tím vác aľe proťi národom medzi Tatrami a Baltickím morom osaďením, a buď jích s krajov jejích vihnaľi, buďto si jích poddaních učiňiľi. Attila s poddaními sebe národí ňemeckími, slovenskími a sarmatskími roku 447 až pod Cárihrad priťáhel. R. 450 z náramním vojskom do Gallie prišel až za Orleán; odtáď zahnatí na poľách katalaunskích ve strašľivéj bitce na hlavu porazení ustúpiť mosel. R. 453 predca zase do Vlach znovu sa vipravil; aľe tento rok bol posľední jeho života a veľkéj moci hunnskéj. Sinové jeho, bojujíce medzi sebú o vládu, od súsedních národov prevíšení, a ze svími s částki pobití, s částki ďál na víchod zahnaní boľi; kďe časem i památka ména jejích zahinula.Chocil, Kočel, Kočul, Hezil (Hezilo)— sin Privini, ňekdi ňitranského králíka, oťec Vratislava (Bráclava, Bratislava). Po smrťi otca, vihnatého za Dunaj, ve všeckém panstve, od krála Ludvíka jemu daném, nastúpil. U ňeho r. 865 salcpurskí arcibiskup Adalvín Naroďeňí Krista aneb Vánoce ve Veľehraďe (Mosburku) svaťil. Mnohé pozatím božé chrámi, které Chocil, príklad otca nasľedovav, postavil, jemu posvaťil, a kňazmi zaopatril.Chocilovci— Chocila poddaníIgnác— sin Michala Kuropaláta, pričiňeňím Teodóri na hodnosť patriarchi povíšení, víchodnú cirkev za jedenáste rokov znameňiťe v pokoji ríďil: až keď Bardas brat Teodóri začal búriť, a napred císara Michala navédol, abi matku panováňá zbavil, ode dvora odstrčil, a do kláštera zavrel. Potom, abi též Ignáca, kterého Bardas vistáť ňemohel, zložil, vipoveďel a Fócia na jeho stoľicu vťiskel; čo sa stalo r. 857. Aľe za císara Bazilia Fócius r. 867. 25 žára bol zhoďení a do kláštera zavrení. 23 listopadu Ignác z veľkú slavnosťú a celého ľudu radosťú na svoju stoľicu dosaďení, držal ju až do smrťi, do r. 877. Pre tú príčinu císar sňem do Cárihradu zebral, kterí je sňem ósmí všeobecní a štvrtí cárihradskí, s privoľeňím pápeža Adriána II, kterí též skrze svojích poslov Donáta a Štefana biskupov a Marina jáhna sňemu predseďel r. 869. Staroverskí Gréci sňem tento pod císarem Baziliem držaní a od Adriána II potvrďení ňepripúščajú; aľe mesto ňeho pod ménom osmého všeobecného sňemu ňepraví sňem podstrkajú, kterí po smrťi Ignáca Fócius v Cárihraďe zebral, usilovav sa všemožňe predešlí, na kterém odsúďení a zložení bol, zrušiť a vihlaďiť.India— veľká krajna v Azii 1300 míl dlhá a 600 široká, s kteréj najnovejší ďejopisci Slávov uvádzajú, a póvod jejích bájoslová tam vihledávajú; mnohé zaisťe Slovákov slova ze starodávnú samskritskú rečú sa zrovnávajú, k. p. bahutvan, bohatí; čáraťi, čáraťi; diad, ďed; dan, dáň; ďiviťi, ďiviťi sa; gora, hora; gadaťi, hádaťi; hima, zima; kalužah, kaluža; manuž, muž; nebeh, ňebe; otrok, otrok; parah, para; sierota, sirota; žena, žena atď.Ján VIII— pápež od roku 872 — 882, za svojého pápežstva troch franckích králov za císarov korunoval, totižto roku 876 Karla II Lisého, 878 Ludvíka Blblavého, 881 Karla Tlstého. Bol pápežem 10 rokov, 1 ďeň. Dovoľil Metódovi arcibiskupovi panonskému a moravskému, keď sa z blúdov od báborského kňaztva pred pápežskú stoľicu obviňovaní náľežiťe očisťil, službi božé slovenskú rečú vikonávať. Pod ňím po smrťi Ignáca patriarchi cárihradského Fócius zase na predešlú hodnosť dosaďení Cárihradskú cirkev od Rímskéj docela odtrhel.kar— pohrebné hodi, dosaváď z najvatšéj stránki v običajiKerzona, Cherzon— kupecké mesto ve Krimsku aneb Taurii, včil Korssun, neb Kurši, nazvané; kďe i kozárská reč v behu bolaklatba— excommunicatioKlemens pápež— bol rodem Ríman, Faustína sin, učedelňík sv. Petra apoštola, kterého spomíná aj sv. Pavel v lisťe k Filipenskím. Keď svojím učeňím a sv. životem na kresťanskú víru mnohích obracal, od rímského císara Trajána vipoveďení bol za Černé more na pustaťini mesta Kerzoni; keď aľe aj tam hojních pohanov na kresťanské náboženstvo privádzal, a všecci ho pre jeho sv. život v ucťivosťi mali: predmenovaní Traján rozkázal mu kotvu na krk uvázať a do mora vhoďiť. Utopení bol roku 102, 23 listopadu; keď predešlého roku sv. Ján, najmiľejší Kristov učedelňík, život dokonal, ze všeckích apoštolov zemrev najposľedňejší v Efezi. Odtáď od Konštantína aneb Cirilla za pápeža Adriána do Rímu priňesení, kďe pred tím už ke cťi jeho kostel bol založení. Bol pápežem 9 rokov, 6 mesácov, 6 ďňí.Kobila— prekrásna hora nad Ďevínem od pólnoci a víchodu, na 200 sáh visoká, na samém vrchu rovná; táto rovňina čiňí zdlžki 150, šírki 50 krokov; tu Francúzi bonapartskí vaľi (šance) urobili. Prestranstvo medzi túto horú a medzi Moravú rékú o mnoho vatšé sa bere nežľi je včil.Kotúč— hora v Morave ňedaľeko od Radhosťa v novém ičínském panstve. Pod jéj vrchem aľe na šesť sáh ve skaľe od prírodi spósobenéj, a jakožto na dva chrámki, ze kterích do každého aľe paďesát ľuďí sa zmesťiť móže, rozďeľenéj, nachádzá sa jaskiňa. Na túto horu ňekdi každoročňe okolo Božého Vstúpeňá, tak jako na Radhosť po rovnoďennosťi ľetnéj, ľud odevšáď sa schádzával, hodoval, pil, poskakoval, a kratochvíľil.Kozári aneb Chazari— z národu víchodno-finského neb uralského pochádzaľi, aľe pod panovňíkí tureckími stáľi; a preto sa i ku Turkom pričitovaľi. Bívaľi pri mori Chváľenském okolo vítoki Volgi. V druhéj polovici VII stoľeťá povstanúce na svojích súsedov, poddaľi si částku Volgárov v dávních obidlách jejích pod Batbajem zostávajících, a rozložiľi sa po všeckích tích končinách na pólnoci Černého mora. Na začátku VIII stoľeťá vláda jejích sahala od uralskích hor až pod mesto Kiev a po réku Dňester. Bojovaľi z jednéj strani proťi Slovákom, v Rusku osaďením, z druhéj proťi Pečenegom aneb Pačinačitom, za ňimi do Európi sa ťisknúcím, i proťi Arabom, tenkrát v Médii a Arménii panujícím. S Cárihradskími naproťi vždi v dobrém práťelstve zostávaľi; tak že častím a súsedskím s kresťanmi timito obcováňím pomáli mravi a ďivoké običaje opúščať počaľi. Roku 858 žádaľi císara Michala o učitela ve víre kresťanskéj, kterí jím slavného apoštola slovenského Konštantína, potom Cirilla nazvaného, poslal. Sila jejích kľesať počala od r. 862, keď Rurík ruské mocnárstvo zakládať počal. Utlačení vždi vác tu od Rusov, tam od Pečenegov a Úzov (Kománov, u Slovákov Plavci neb Polovci nazvaních) v XI stoľeťú koňečňe z ďejopisov sa straťiľi.krehár— potápka; colymbus, mergusKrímsko— Tauria, pólostrov, na Černém a Ozovském mori v novém Rusku. Má zem úrodnú na zboží, ovocí a víno; s kopaňin žeľezo a iné kovi, sól, mramor, morskú penu na fajki atď. Včilajší obivateľi sú s částki Tatari, s částki Gréci, Arméni, Rusi, Židé, Cigáňi a iní príchodzí.Kriváň— najviššá hora na Tatrách, a král všeckích uherskích vrchovkučma— visoká čapica, pri vrchu užšáKufar— Teodór Kufara, učení mňích u Volgárov zajatí. Boriša v náboženstve kresťanském vinaučoval; potom za jeho sestru, v cárihradském dvore zajatú, ve víre kresťanskéj zveďenú, premeňení. Sestra táto sama bratra ke kresťanstvu mala a ponúkala.kuša— lúk, arcusLába— Albis, réka, začíná sa na Krkonošoch v Bidžovsku pod vrchem Veľké Kolo, teče pres Čechi do Sás, a padá pod Hamburkem do mora, keď 120 míl prebehlaLomňica— Lomňická spica; jeden z najvišších vrchov na Tatráchludskí— cudzí, alienus; 2. humanus atď.Ludvík— král Ňemcov, bojoval proťi Čechom, že štrnást pánov českích, u prítomnosťi jeho v Rezňe pokrsťeních, s Čech vihnaľi. Vpádi jeho do Čech staľi sa v rokoch 846, 849, 857 a 872, kďe toľko Svatopluk, moravskí král od poddanstva ňemeckého jich osloboďil. Tento istí Ludvík zmiloval sa nad Rastislavem, od Frankov, Báborov a Slovákov, Ňemcom poddaních, na smrť odsúďením, keď mu ľen oči vilúpiť a do kláštera až do konca života zavreť rozkázal. Umrel 876, zaňechav troch sinov Karolmana, Ludvíka a Karla.Luitprám— po smrťi Adalráma salcpurskí arcibiskup, umrel roku 858. Ve Veľehraďe (Mosburku) Privinovi ke cťi bl. P. Marie posvaťil chrám roku 850, potom aľe po dvoch nebo po troch rokoch v Salapurku nad Sálú, a mnoho iních, jako též sinovi jeho Chocilovi. Na prosbu Privini poslav remeselňíkov ze Salcpurku, murárov, malárov a tesárov pri mesťe Privinovém kostel postavil. Do Veľehradu poslal Privinovi po smrťi Dominika iních kňazov Sunarnágla z jáhnem a klericí, a po ňem Alifrída.madovec— običajní už najstarším Slovákom z madu pripravení nápojMagorka— les, Oravu od Polska ďelícíMarkomani— švábskí ňemeckí národ, boli spojenci z Rímaňí, aľe keď zmluvu s ňimi učiňenú zrušiľi: M. Aurelius proťi ňím bojoval z dosť veľkú stratú vojska. Roku 176 ve vojňe s ňimi držanéj obklíčení a hroznú žížňú trápení bol bi zahinul, kebi na modľitbu kresťanského pluku, kterí sa hromoví nazíval, ňebol visloboďení. Ňebe proťi Markomanom a jejích tovarišom bojovalo. Príval, krúpi a hromi do ňích padali, Rímanom ňišt ňeuškoďili; aľe od smadu skoro už umírajících ňebeské vodi občerstvili. Napozatím už práťeľi, už ňepráťeľi Rímanov bívaľi. Roku 271 do končin vlaskích vraziľi a Rím strachem naplňiľi.Matra— hora v hevešskéj stoľici. Tohoto ména hori až po ďňes ve víchodnéj Indii sa nachádzajú.Mažárňa— jaskiňa ve vrchu Tlstá rečeném v Turci ze strani ku blatňickému hradu. Podobňe též v Turci ve vruteckích horách je podzemná jaskiňa, která s Turca až k Rajcu do trenčanskéj stoľice veďe.Metód— rozľiční od našého Metóda, v bulli pápeža Eugenia II roku 824 jako ďevínskí (Speculi Juliensis) biskup sa menuje; které biskupstvo, jako sa zdá, s ňím prestaloMichal— od roku 842 císar; napred pod správú matki Teodóri, potom, keď táto 857 dvór opusťiť mosela, sám panoval do 867Mikuláš— první toho ména, prídavkem Veľkí, bol od 24 dubňa 858 pápež do 867, 13 listopadu. Rodem Ríman. Písal mnoho listov, medzi timi najznameňiťejšé sú 13 listopadu 866 odpoveďi na otázki Volgárov. Poslal mnoho kňazov do Volgárska, kterí však roku 870 pod nástupcem jeho Adriánem od gréckích vitlačení boli. Pod ňím dvakrát v jedném roku Tiber tak sa rozvodňil, že sa nazdávaľi Rímaňi, že svet potopú zase zahiňe; on aľe podla všeckéj možnosťi jím pomáhať ňezaňedbal. Pod ňím Fócius, pred rokem jeho pápežstva po zloženém pravoslavném patriarchovi Ignácovi na cárihradskú stoľicu dosaďení, odtrhnuťú Grékov od rímskéj cirkvi počátek dal. Bol pápež 9 rokov, 6 mesácov, 20 ďňí.Mlíč, Mléč— uťešení, krásní háj maduňickí ku západu, ve kterém Svatopluk za štiri leta, Cirillo-Metodiada za dve, Sláv za jedno sú zložené, ostatné též básňe tam spívané. Má rovné, krížné linaje, mnohé, najvác okruhlé, menšé i vatšé kolesa, neb lúki, rečené kúti; z jedného do druhého rovné a krivé chodňíki vedú; drevo dubové, jasenové, brestové, topolové; premnoho slávíkov atď.Mojmír— kňíža moravské, roku 822 ve Frankofurťe s kráľem Ludvíkem vestúpiv do zmluvi, tovariš cisárstva učiňení je; čo potom ožeľil. Král náboženstvo kresťanské nade všecko mu porúčal. Keď tehdi Mojmír dal moc víru kresťanskú rozhlasovať: prišľi do jeho krajni kňaži a učiteľi tú oznamovať. V téj práci predek mal Urolf lorchskí (Laureacensis) arcibiskup, kterí od Eugenia II arcibiskupskí plášč obsáhel, a spolu list medzi iními ku ďevínskému biskupovi Metódovi, Alevínovi ňitranskému; jako též ku Tudúnovi Avarov, pozostalích a Ňemcom poddaních, vodcovi, a Mojmírovi Moravcov. Napozatím aľe že panováňí, kterím jích Bábori utláčaľi, ťažké sa zdálo biť, Mojmír roku 845 zebrav nachitro vojsko, pevnosťi a mestečka Privini ňitranského králíka, které báborskí vojáci obraňovaľi, a nad Dunajem a Váhem ľežali, vibojoval. Aľe nasľedujícého roku král Ludvík ho premohel, a ustanovil nad krajnú Rastislava jeho vnuka, kterí pre svój znameňití vťip, súcosť, pekní zrost a krásu za krála od ľudu vivolení bol.Moldava— réka, Čechom Vltava, začíná sa v Prachensku v Šúmave, beží pres Prahu. Odtáď sa žeňe k Melňíku, kďežto keď svoju krivú, aľe 60 míl dlhú, cestu pres Prachensko, Buďejovicko, Berúnsko, potom medzi Kurímskem a Rakovňíckem skončila, do Lábi padá. Čiňí veľké povodňe.Moloch— modla z meďi zlétá; v postave krála, kteréj Židé zaživa ďeťi svoje obetovaľi; keď jéj, v nútri dutéj a od ohňa, pod ňú založeného, rozpáľenéj do rozťáhnutích ruk chlapcov podávali, kterích v rozpáľeních loktoch až do smrťi páľila; kňaži zatím najsilňejším hlasem spívaľi, trúbiľi a bubnovaľi, abi ubohí roďiči plač a kvíľení svojích ďeťí ňepočuľi, které tak obetované a mučené boli. Pre to bubnováňí Doľina Hennon aj Tofet sa volala; nebo tofet znamená buben.Morava réka— na pomedzú kladském a moravském sa začíná, k Holomúcu, Kromerížu a Hraďišču beží, a pod Ďevínem do Dunaja padánosák— kóň k noseňúobrad— rád pri božích službách, ceremonie, liturgiaokoľica— okolíokres sveta— okršľek, orbisokruti koľes lámať— koľesa lámať, už rukama dolu a nohama hore, už zase nohama dolu a rukama hore po zemi sa kotúlať, čo v chitrém krúťeňú oku sa zdá, jako bi koľeso bežalo. Také koľesa lámával ňekdi pred Franciškem, Marie Terézie manželem, keď na polovku, veľkí jéj milovňík, do Šaščína choďíval, istí Bóran ménom Kracina. Tento, jakožto jeden z honcov, pri koňoch jeho s pravéj strani tak jako tito buď tichšej buď chitrejšej bežaľi, sa točil; a vždi i v najríchlejšém behu jím stačil. Císara a s ňím sa vezúcích, a obratnosťi jeho sa ďivících, rozveseloval. Za čo dobre obdarovaní bíval.parkan— ohrada z desek anebo brvenparuť— brko, pero na krídlách, pennapiskáč— žbán s piskem, ináč i točák, že sa do takého najvácej ze suda víno točíváplápol— plameňpocta— cultusPoláci— obráťiľi sa na kresťanskú víru pod Mečislavem, kterí pojav si českú kňažnu Dobravku za manželku okolo roku 965 bol pokrsťeníposvácanci— posvácaní kňažiprestol— trónpresúšať— tu toľko jako motať sa, choďiť, ináč visúšaťpripľichťiť sa— pridať, pripojiť, primíšať saPrivina— slovenské kňíža ňitranské, kďe kostel sv. Emeráma vistavil, pod salcpurského arcibiskupa patrící. Od Mojmíra zahnatí prišel za Dunaj ku Radbodovi dunajskích končin ochrancovi; kterí hňeď ho královi Ludvíkovi predstavil. Z rozkazu jeho ve víre kresťanskéj viučení pokrsťení je v kostele sv. Marťina v Treizme (Trasmauer), podla ňekterích už predtím pokrsťení. Napozatím Radbodovi zverení ňekterí čas s ňím bol. Ňezadlho potom aj ze sinem Chocilem ku Volgárom do krajni vodca Ratimíra prešol. V ten čas král Ludvík poslal Radboda z veľkím vojskom, abi Ratimíra vihnal; kterí ňedoverovav sebe, že bi sa obráňiť mohel: dal sa na úťek ze svími s porážki ušlími. Predmenovaní Privina ze svojími postál a prešol za réku Sávu; kďe od Salachona prijati z Radbodem sa zmeril a pokonal. Pri istéj aľe príľežitosťi na prosbu svojích verních predmenovaní král dal Privinovi ňejakú dolnéj Panónie částku na leno (feudum) pri potoku Sála rečeném, od kteréj saladská stoľica méno a Balaton (Blaton) póvod má; kďe sa osaďil, a pevnosť v háji a jazeri potoka Sáľi počal stavať Slovákom Veľehrad, Ňemcom Mosburk, rečenú, kďe včil Salavár stojí. Ľud ze všeckého okolá zhromážďoval, až veľmi sa zmohel v zemi téj; kterému ňekdi Adalrám arcibiskup za Dunajem v jeho vlastnosťi na mísťe rečeném Ňitra kostel posvaťil. Keď aľe predmenovanú pevnosť dohotovil: podvihel chrám, kterí arcibiskup Luitprám ke cťi bl. Panni Marie Rodički božéj roku 850 posvaťil. Tu Privina kňaza svojého Dominika pod moc Luitprámovi oďevzdal, kterí mu dal slobodu ve svojém arcibiskupstve omšu slúžiť, poručiv mu kostel a ľud ku opatrováňú v duchovních vecách. Pozatím aľe po dvoch nebo po troch rokoch vistavil v Salapurku (Salapiugin) Privina chrám od Luitpráma posvaťení, pod moc salcpurskím oďevzdaní. Potom na prosbu Privini arcibiskup Luitprám poslal ze Salcpurku murárov, malárov, tesárov, kterí podla mesta Privinového kostel nákladem Luitpráma vistaviľi. Privina též veľmi mnohé chrámi božé podvihnul, kďe sa mu lúbilo a kďe jeho ľud chcel, které od arcibiskupov salcpurskích posvaťené boľi. Prišlo tehdi na známosť královi Ludvíkovi, že Privina tak mnoho dobrého ve svatích vecách a službách božích učiňil. On na prosbu svojích verních dal mu to všecko za vlastné, čo predtím ľen jako leno mal. Po smrťi kňaza Dominika Luitprám Sunarnágla ku Privinovi poslal z jáhňem a klericí, po ňem Alifrída. Adalvín nasledovňík jeho arcikňaza tam naríďil poručiv mu klúče kostela a starosť celého ľudu. Po jeho smrťi ustanovil Richbalda arcikňaza; kterí za dlhí čas tam zostával, povinnosť svoju, jako mal od arcibiskupa uloženo, vikonávající, až keď istí Grék Metód vnove naľezeními slovenskími písmenami laťinskú reč pri božích službách, že sám slovenskú jích vikonával, u Slovákov, ňe u Ňemcov, kterí sa tam též místami nachádzaľi, ku zapovrhnuťú privédol. Naposľedi Privina okolo roku 861 od Moravcov bol zabití.próvod— processiaPrút— réka, začíná sa na Tatrách, ťeče pres Galíciu a Moldavu, i s Čeremošem spojení do Dunaja padáRadhost, Radošť— najviššá hora v Morave na slézkích a uherskích hraňicách, na kraj Tatrí sahá, na 660 sáh visokárafael— lék neb lekár božíRastislav— kňíža Slovákov neb Moravcov. Vnuk stríca svojého Mojmíra panovňíka moravského podla Pešini sin Ľudovíta, bratra Mojmírového vodca medzi Drávú a Sávú. Po smrťi Mojmíra pre svoju znameňitosť za krála moravského od ľudu zvoľení od krála Ludvíka krajňe predstavení roku 846, už pred príchodem Konštantína a Metóda pokrsťení bol. Roku 855 pre slobodu Slovákov proťi královi Ludvíkovi statečňe bojovav pobil ho a zahnal. Napozatím též jako Timon svedčí, mnohé bitki ščasťňe zvédol. Norik (Noricum obsahovalo v sebe Rakúsi, Štírsko, Koritani, Tiroľi, Bábori a částku Frankovska s Panóniú) popľeňil; aňi ve vojňe prevíšení biť ňemohel, dokáď Svatopluk od ňeho ňeodstúpil. Roku 861 spojil sa s Karolmanem naproťi otcovi postavším; aľe skoro ho opusťil. Roku 862 — 863, že kresťanskú víru po celéj krajňe rozešíriť chcel, a pri tom ňedoveroval, je-ľi to pravé kresťanstvo, čo jím ňemeckí kňaži ohlasujú, poslal ku víchodnému císarovi Michalovi poslov s prosbú, abi oďeslal učitelov, kterí bi Slovákov ve kresťanském náboženstve ľepšej vinaučovaľi, Písmo sv. jím prekládaľi a cestu spaseňá ukázaľi. Ruskí letopisec Nestor (naroďil sa 1056, umrel okolo 1116) o téj veci takto píše: „Kniaz ich Rostislav i Sviatopolk i Kocel poslaša ko carju Michailu, glagoljušče: Zemlja naša kreščena i njesť u nas učitelja iže bi nakazal nas i poučil nas, i protolkoval svjatija knigi: nerazumjejem bo ni grečeskomu jaziku ni latinskomu. Da pošlite k nam učitelja iže mogut ni skazati knižnaja slovesa i razumi ich.“ Roku 864 král Ludvík Ňemec v mesáci srpňi z veľkím vojskom išol za Dunaj, a v Ďevíňe Rastislava oblahnul. Rastislav potrebú donúťení prislúbil poplatek a dal zástavencov. Roku 869 Karolman proťi Rastislavovi bojoval a prevíšil ho. Král Ludvík, v mesáci srpňi sám do ňemoci upadev, poslal najmladšého sina Karla z vojskom s Frankov a Švábov záľežícím naproťi Rastislavovi, kterí do Ďevína (in illam ineffabilem Rastici munitionem et omnibus antiquis dissimilem) prišel, a všecki pevnosťi kraju teho vipáľil. Karolman, kterému Bábori jako pomocné vojsko pridaní boľi, krajnu Svatopluka Rastislavového vnuka ohňem a mečem hubil. Roku 870 Svatopluk na vlastní úžitek prehľédající ze svojú krajnú Karolmanovi sa poddal. Rastislav preto náramňe rozhňevaní vnuka na hodách zamordovať kázal. Svatopluk úkladom a smrťi ušel. Rastislav z vojskom sa po ňem ženúcí sám chiťení bol, a Karolmanovi oďevzdaní, kterí ho z vojácí do Bábor oďeslal; kďe až do príchodu krála do vazeňá bol vsaďení. Karolman aľe bez všeckého odporu do jeho královstva prišel, mesta a hradi do moci zaujal, a skrze svojích usporádav krajnu pokladem královskím obohaťení sa navráťil. Král Ludvík prišel do Bábor, Rastislava ťažkú reťazú zvázaného v Rezňe (Régenšpurku) pred seba privésť kázal; a súdem Frankov, Báborov a Slovákov, kterí jemu poddaní z rozľičních krajin dari priňésľi, na smrť odsúďenému ľen oči vilúpiť kázal, a do kláštera zavreť, kďe i zemrel.Rastislavovci— Rastislava poddaníražní— príťažkí, silníRezno, Régenšpurk, Ratisbona, Reginoburgum— známé mesto v Báboroch nad Dunajemrizáňí, rížáňí— rehotáňí koňovrozmer— náspev, nóta pesňičkirozpak— pochibnosťRunhár— passovskí biskup, pred Alevínem ňitranskím biskupem pracoval na obráťeňú Slovákov na kresťanskú víruRusi— obráťiľi sa na kresťanstvo za Vladimíra Veľkého, kterí pojav za manželku Annu cárevnu kňažnu cárihradskú 980 pokrsťení náboženstvo kresťanské do Ruska uvédol, umrel 1015. Kďežto 957 kňažna Olga v Cárihraďe krst prijala dostavši méno Heľena, umrela 969.Salcpurk— Juvavia, salcpurskí Juvaviensis, znameňité mesto nad rékú Salcú, včil už k Rakúsom pripojenéSamo, Sám— asnaď Samoslav ze Serbska (Sorbska), které sa včil Mišňa neb Mišeň nazívá, a tenkrát Frankom prináľežalo, pochádzal: preto asnaď ňekterí ňemeckí ďejopisci za Franka ho pokládajú; ačkoľvek iní s tíchto zjevňe za Sláva, jako skutečňe bol, ho držá. Roku 623 u Čechov napred za vodca zvoľení, potom bol aj králem u Slávov. Čechov od poddanstva Avarov osloboďil, a tíchto preč zahnal. Slávov lužickích a moravskích k sebe pripojil. Keď Dagobert král Frankov Sichária posla k ňemu vipravil o navráťeňí vecí, které frankovskím kupcom Slávi odňaľi, a keď Slávov král tento predňésol, že vďačné mu buďe ze Francí práťelstvo: posel odpovedal: že to ňemóže biť, abi služebňíci boží ze psí zmluvú a práťelstvom sa spojiľi. Pridal na to král: poňeváč vi sa za služebňíkov božích vidáváťe a držíťe, a nás psov nazíváťe, ňeňí ďivno, že sa nám často dopúščá, abi sme vipomstviľi to, čo vi ňešľechetní služebňíci proťi božéj vóľi pácháťe. Po tích slovách s posmechem odpravil posla od seba. S toho povstali vojni. Sámo Frankov ve mnohích bitkách obzlášťe aľe u Fogastiburku pri českích hraňicách roku 624 potrel; a do roku 637 údatňe sa bráňil.saň, saňa— drak, šarkan, hydraSarkel— hrad a pevnosť, kterú Petrónas na žádosť Kozárov od císara Teofila poslaní vistavil. Najskór včilajší Belgorod nad Doncem v kurskéj gubernii tam stojí. Méno Sarkel podla víkladu Bizantincov aneb Cárihradčanov λευκον οικημα, bílé bidlo, obidlo, ασπρον οσπιτιον, bílé stáňí viznamenávajícé s tureckéj reči dá sa viložiť.šarlát— škarlát, červec, purpura, coccumSáva— réka ňekdi Sláva. Serbi a obivaťeli Sávi tak jako Belohorci l viňechávajú k. p. čovek, biu, Radosav, Radosuav. Dostala méno od Slávov, sláva, suava, Sáva.ščáp— oščep, kopiaSinec— hora v Malém HonťeSitno— hora v honťanskéj stoľici pri Ščávňici. Všeľičo sa o ňéj viprává.Slavimír— kňaz a príbuzní Svatopluka, kterého Slováci nazdávajíce sa, že Svatopluk do vazeňá daní zahinul, za vodca si ustanovili. On prisiľení, nebo sa mu smrťú hroziľi, privoľil; naproťi Ňemcom bojoval, a z oblahnutích mest vihnať sa jích usiloval.Slavskí, Slávi— obecné méno všeckích národov slavskích k. p. Rusov, Polákov, Čechov, Serbov, Vindov, Chorvátov atď. a naších Slovákovsobol— ňekdi bol rozešíreňejší až do saméj Európi, kďe sa už ňenachádzá; ano i v prednéj Sibérii z veľkéj stránki ho ňeňíSolimské mesto— JeruzalémSolún, Šelun— hlavné mesto v Macedónii, kďe i slovenská reč za časov sv. Cirilla a Metóda, v ňom naroďeních, bola v behuSvatopluk— veľmi vťipní, múdrí a chitrí muž, zakladatel slovenského anebo, jako tenkrát sa volalo, veľkého moravského královstva, vnuk Rastislava. Napred sa na vlastní úžitek prehlédav Karolmanovi, keď mu jeho krajnu, kterú držal, ohňem a mečem hubil, poddal. Rastislav prudko rozhňevaní vnukovi svojému Svatoplukovi tajné úkladi nastrojil, a na hosťiňe, keď sa o ňičom zlém ňenazdával, zabiť ho rozkázal; aľe od ňebezpečenstva a smrťi je osloboďení: nebo než ti, kterí ho zamordovať maľi, do domu vešľi: vstal od hodov po daném sebe od kohosi téj veci povedomého znameňú, a jako bi ze sokolami ihru védol, nachistaním osídlám ušel. Rastislav spatriv, že sa mu jeho rada ňepodarila, z vojskom sa po ňem hnal; aľe sám roku 870 bol chiťení a do Bábor poslaní. Svatopluk 871 ze spreňeverilosťi u Karolmana obviňovaní do vazeňá je vsaďení. Slováci nazdávajíce sa, že panovňík jejích zahinul, Slavimíra kňaza a príbuzného tehož panovňíka za vodca si ustanoviľi. On prisiľení, nebo sa mu smrťú hroziľi jestľi vodcem ňezostaňe, privoľil, a proťi Ňemcom bojovať sa usiloval. Medzitím Svatopluk, keď žádní vinnu, která mu predsťíraná bola, preukázať ňemohel, od Karolmana je prepusťení a darmi královskími pocťení. Z báborskím vojskom, od Karolmana sebe daním, kterím Slavimíra mal prevíšiť, prišel do Moravi. Tu jak ostatné vojsko do tábora sa položilo, vibral sa na Ďevín, kďe za panovňíka prijatí, ze slovenskím vojskom, abi sa pre potupu, od Karolmana sebe učiňenú, spomstvil, proťi Ňemcom bojoval, mnohích zajal, ostatních všeckích, mimo tích, kterí pred pótkú s tábora ušľi, pobil; jeďiní Radbod napoľi mrtví z bojišča ke Karolmanovi sa navráťil; a tak sa sám upevňil za panovňíka slovenského. Tu všecka radosť Báborov s predešlích víťaztví obráťila sa na žalosť a na plač. Toto keď usľišal Karolman o zahinuťú svojého vojska náramňe ulaknutí a potrebú donúťení všeckích zástavencov, kterí v krajňe jeho boľi, kázal pozbírať a Svatoplukovi navráťiť. Roku 872 poslaní boľi proťi moravskím Slovákom Turingi a Sási, kterí najmnožších v boji straťíce na špatní úťek sa daľi, tak že ňekterích z najpredňejších uťekajících ženi bili, a s koňov na zem kijákami pozrážali. Zase poslaní boľi Franci Karolmanovi na pomoc proťi predmenovaním Slovákom; aľe aj tito, ačkoľvek silno bojovaľi, veľmi mnohích ze svojích straťíce zahnatí sú. Keď Karolman v Morave mordami a ohňem všecko hubil, Svatopluk tajňe poslal vojsko; a Báborov, kterí k obraňe korábov na brehu Dunaja zaňechaní boľi, pobil, ve voďe potopil a ostatních zajal; ľen Embrík rezňanskí biskup z veľmi malú hrsťkú odtáď ušel. Roku 873 Svatopluk istého Ňemca Bertráma, kterí predešlého roku od Slovákov chiťení bol, prepusťil, a ke královi Ludvíkovi oďeslal; kterí poselstvo sebe naložené u ňeho vikonal, jako predtím prísahú zavázaní učiňiť prislúbil. Tehož roku oznámeno je královi Ludvíkovi, jestľiže čím najskór sinovi svojému Karolmanovi proťi Slovákom na pomoc ňeprispeje, že ho vác ňeuviďí. On skrze svojích poslov Slovákov, pod rozľičními kňižatí postaveních, na jakí ľen mohel spósob pomeril a uspokojil. A tak sa tito od poddanstva osloboďiľi. Roku 874 král Ludvík ve Forchheimu s Karolmanem a Ludvíkem sinami reč mal; a tam poslov Svatopluka pokoj žádajících a vernosť slubujících prijal. Tehoto poselstva hlava bol kňaz Ján z Benátek, kterí aj, abi mu král bez všeckéj pochibnosťi veril, čokoľvek slovami prednášal, prísahú potvrdzoval toťižto: abi Svatopluk královi verní zostal a poplatek od ňeho ustanovení každoročňe odvádzal; jestľiže sa mu ľen v pokoji žiť dopusťí. Aľe jestľiže Ludvík predešlého roku na jakí ľen mohel spósob kňížata Slovákov uspokojil, kto tomu uverí, že Svatopluk včil sám od seba dobrovolňe poplatek dávať sa zavázal? Ňišt iného teda ňeňí tam dohovoreno: nežľi abi Svatopluk Ludvíka a sinov jeho tovariš bol proťi ňepráťelom, čo dosť paterňe žaloba báborskích biskupov v lisťe ku pápežovi Jánovi IX roku 900 daném dosvedčuje, že Svatopluk aňi poslušnosť ňepreukazoval, aňi poplatek Frankom ňedával. Tehoto roku od hladu a moru po všeckéj francúzskéj a ňemeckéj zemi skoro treťá částka ľudu zahinula. Roku 876 zemrel Ludvík. Sinové jeho Karolman, Ludvík a Karol Tlstí poďeľiľi sa s krajnami. Karolmanovi ušli sa Bábori, Panónia a Koritani, jako též krajni Slovákov českích a moravskích. Slova tito Slovákov českích a moravskích najskór od ňejakého pozdňejšého ňedouka pridané sú: nebo Helmold píše, že po smrťi Ludvíka Česi, Serbi (Sorbi) Lužičaňi a Slováci, kterích on pod plat uvédol, tenkrát ode všeckého poddanstva sa osloboďiľi. Roku 880 Svatopluk bol krstním otcem Arnulfovému sinovi, a ze svojého ména dal mu méno Svatopluk. Tehož roku 880 v mesáci červeňi pápež Ján VIII Svatoplukovi píše: že z reči Metóda sv. moravskéj cirkvi arcibiskupa, kterí spolu ze Zemižížňem do Rímu prišel, poznal Svatopluka a celého ľudu k apoštolskéj stoľici uprímnosť a pravú oddanosť, že zaňechav tehoto sveta iné kňížata (toťižto Ňemcov) blahoslavené kňíža apoštolské sv. Petra, a námestňíka jeho za ochranca a patróna si vivolil. Že sa pítal Metóda pred bratrí biskupí, zdáľiž zňešeňí pravéj víri tak spívá, jako sv. rímská cirkev drží; a on viznal, že všecko tak drží a spívá jako sv. rímská cirkev učí, a od sv. otcov podano je, za pravoverca ho uznav zase ku ríďeňú zverenéj sebe cirkvi naspátki oďeslal, a vísadu arcibiskupstva na večnosť jemu potvrďil. Že Vichína poslaného k sebe kňaza za ňitranského biskupa posvaťil; a prikázal mu, abi ve všeckom svojému arcibiskupovi poslušní bol; abi též s povoľeňím teho arcibiskupa súcého kňaza anebo jáhna poslal, kterého bi za biskupa tam, kďe bi on a jeho stoľica potrebná bola, posvaťil; abi s timato dvoma biskupí predmenovaní arcibiskup iních biskupov posvácať, a na místa súcé dosádzať mohel. Všeckích kňazov a jáhnov, buďto Slováci buďto kterého koľvek iného národu sú, do moci arcibiskupa oďevzdává, a poslušnosť jemu preukazovať porúčá, ináč abi zavrhnutí boľi podla ustanovenéj správi, kterú jemu dal. Písmo slovenské, od Konštantína Mudrca vinaľezené, chválí; omšu a iné službi božé slovenskú rečú vikonávať dovoluje a prikazuje; predca však porúčá, abi ve všeckích chrámoch jeho krajni evanďelia napred laťinski sa prečítala a potom slovenski. Jestľiže bi sa aľe Svatoplukovi a jeho sudcom lúbilo, poňeváč sa v jeho královstve aj kňaži laťinskí obrad užívající nachádzaľi, omšu radšej laťinskú počúvať, prikazuje, abi sa mu slavnosťi omše v laťinském jaziku vikonávali. Roku 882 posľi Svatopluka prišľi do Vormsu (Vormatia) ke královi Ludovíkovi pre obnoveňí práťelstva a ňekterích vecí usporádáňí. 883 Svatopluk pre isté príčini zostal ňepráťel Arnulfovi. Toťižto král Ludvík zem okolo réki Rábi dal dvom bratrom Vilhelmovi a Engiškalkovi ochrancom báborskích končin proti Moravcom. Tito ju do smrťi obraňovaľi. Keď aľe zemreľi, Ludvík oďevzdal ju Arbónovi. Sinové Vilhelma a Engiškalka ťažko to ňesúce napomínaľi ho, abi z jejích vlastnosťi vistúpil, ináč že násilnú rukú proťi ňemu povstanú. Arbo prestrašení ke Svatoplukovi sa pripojil, a zmluvu s ňím učiňiv do zástavi dal sina. Ďeďiči Vilhelmovi a Engiškalkovi ku báborskím veľmožom sa uťíkaľi a od ňích pomoc toľkú obsáhľi, že Arbóna premohľi, z držáňá zhoďiľi, a proťi ňemu sa bráňiľi zakáď Karolman a Ludvík kráľi živi boľi; ten 876, tento 880 zemrel. Najmladší brat jejích Karol panováňí nastúpiv Arbóna do predešlého držáňá navráťil. Svatopluk pováživ koľko zlého od predkov tíchto chlapcov ze svím národem, keď až ku ňím končini báborské rozešíriľi, trpel; krém toho spomenuv na práťelstvo, zmluvu a prísahu, kterú z Arbónem učiňil; spomstviť sa nad ňimi ustanovil. Z vojskom uďeril na Báborov; Verinchára prostredného ze troch Engiškalkovích sinov a Vezila z najpredňejších jím príbuzného chiťil a utrápil. Všecku jejích vlastnosť ohňem pohubil. Pozostalí dva sinové ňetrúfajíce si, že bi od Karla čo dobrého obsáhnuť mohľi pre previňeňí, kterého sa naproťi Arbónovi dopusťiľi, odstúpiľi, a odevzdaľi sa pod moc Arnulfovi Karolmanovému sinovi, kterí tenkrát Panóniu držal. O čom zdoveďev sa Svatopluk, práťelstvo Arnulfovi vipovedal, predsťírav mu, že jeho ňepráťelov zastává; a jestľi jích hňeď od seba ňeodstráňí, že isťe proťi ňemu vojnu poveďe. Žádal krem toho, abi uprímňe a s prísahú viznal, že Bábori Volgárov ku boju ňepodbúriľi: nebo tito predešlého roku krajnu Svatopluka popľeňiľi a pohubiľi. Keď on odkázal, že žádnú s tíchto dvoch vecí ňikdá ňeučiňí: Svatopluk pristrájal vojnu; zebrav veľké svojích Slovákov a tovarišov zástupi prešol Dunaj. Panóniu kďe Ňemci bívali z najvatšéj stránki náramňe ohňem a mečem pohubil; a keď sa mu potom lúbilo bez všeckého ublížeňá svojého vojska domov sa navráťil. Nasľedujícého roku 884 zase s tak veľkím vojskom, že od víchodu slnka až do večera, jak na jednom mísťe spatrené bolo, prechádzalo, do Panónie vrazil, a za 12 ďňí krajnu Arnulfovu hubil a pustaťil, až jako sám chcel, ščastňe sa vráťil. Pozatím též poslal částku svojého vojska na Dunaj; čo keď usľišaľi sinové Vilhelma a Engiškalka Megingor a Papo, vezmúce ze sebú ňekterích Panoncov proťi ňemu prišľi, aľe uťekať moseľi. Megingor a Papo v réce Rábe sa utopiľi, a najmnožší zajatí boľi; Panónia nad Rábú ku víchodu všecka potrená je. Tehož roku Svatopluk prišel naproťi císarovi Karlovi Tlstému až po réku Tuľinu; kďe vernosť s prísahú mu prislúbil, že zakáď Karol buďe žiť, ňikdá do krajni jeho jako ňepráťel z vojskom ňepríjďe. Pri kteréj príľežitosťi Karol Svatoplukovi popusťil Panóniu. 885 učiňil pokoj z Arnulfem, kterí všeckého práva na Panóniu sa odreknul. 887 Arnulf z veľkím vojskom Báborov a Slovákov do Tribur prišel a císarovi sa naproťi postavil. Medzi timito Slováci aj Svatoplukove zastúpi boľi. 890 Arnulf, kterí 887 zostal králem ňemeckím, Svatoplukovi pusťil Čechi. 891 poslal vislancov do Moravi pokoj obnoviť; aľe ten 892 zrušení bol. Tehož roku 892 Arnulf rozhňevaní na Svatopluka, že keď z Ulmi, kďe Vánoce odbavoval, ku víchodu do svojích krajin sa pobíral, naproťi ňeprišel; v Hengisfelďe z Vratislavem (Bráclavem) sínem Chocila medzi Drávú a Sávú panujícím radu držal, jako bi mohel do Moravi vpadnuť. Uzavreno je, abi s trojnásobním vojskom do krajni téj uďeril. Král vzav ze sebú Frankov, Báborov a Švábov v mesáci červenci do Moravi prišel: tam za štiri tídňe s toľkím mnoztvom z Uhrí též neb snáď Volgárí, kterí tam s vojskom prišli od ňeho povolaní, že sám Svatopluka prevíšiť si ňetrúfal, páľil ju a hubil. Timon dokládá, že, jako sa zdá, Svatopluk nastávajícého ňeščasťá ňepovedomí a bezpeční žádného tenkrát vojska ňezebral a napohotove ňemal. Po strašľivém spustaťeňú Svatopluk žádal pokoj a dal svojého sina za zástavenca. Arnulf poslov ku Volgárom a královi jejích Ludomírovi z darmi pre obnoveňí predešlého pokoja v mesáci žári oďeslal, a abi Moravcom sól tam kupovať ňedopúščaľi, žádal. Posľi aľe keď pre úkladi Svatopluka po zemi ísť ňemohľi, s krajni Vratislava po réce Odogra až po Kulpu, potom po Sáve na loďi do Volgárska sa dodaľi. Tam od krála ucťivo prijatí po téj cesťe, po kteréj prišľi, z darmi v mesáci kvetňi sa navráťiľi. 893 Arnulf zase priťáhel z vojskom do krajni Svatopluka, najvatšú částku jéj zlúpil a vihubil. Pre položené úkladi veľmi ťažko do Bábor sa navráťil. 894 v jaseň medzi Slovácí a Báborí učiňení je pokoj. Teho roku 894 Svatopluk (vir inter suos prudentissimus et ingenio calidissimus — fortis terribilisque populis finitimis — magnificus Imperator) ňe v boji, aňi ňe jako pústevňík, jak ňekterím bez všeckého dóvodu sa viďelo, umrel. Pred smrťú trom sinom krajnu svoju poďeľil: najstaršého Veľkého panovňíka ustanovil, ostatních dvoch jeho moci poddal. O čom Konštantín Šarlátoroďenec (Porphyrogenita) takto píše: Kňíža moravské Sfendoplok (Svatopluk) silní a strašľiví ľudom okoľičním bol. Sinov mal troch; a ze sveta sa odbírající krajnu svoju na tri strani rozďeľil, a jednému každému sinovi svoju časť oďevzdal. Najstaršého Veľkého panovňíka učiňiv, ostatních pod jeho mocú ustanoviv napomínal jích, abi sa medzi sebú ňerozpojovaľi tímto príkladem: Priňesené tri pruti zvázav prvoroďenému oďevzdal, abi jích zlomil; čo on keď urobiť ňemohel, druhému jích do ruki dal, a potom treťému. Nazatím rozvázané po jedném každému dal, a vzané rozkázal zlomiť, a to bez všeckéj násilnosťi lahko hňeď učiňiľi, čo keď sa stalo, vzav príklad s téj príľežitosťi takto jích napomínav rékol: Jestľi ve svornosťi a lásce spojení zostaňeťe, ňikdá vás ňepráťeľi vaši ňeprevíšá, aňi zajatích ňeodvedú; jestľiže aľe skrze svár a píchu panováňí na tri strani rozďelíťe najstaršému bratrovi poslušnosť odeprúce; i od vás samích zhubení i od súsedních ňepráťelov docela vihlaďení buďeťe. Aľe tito múdrú radu otca ňezachovávající svojú ňesvornosťú, rozbrojami a domácími vojnami na celú krajnu koňečnú záhubu uvédľi; čo sa stalo až po smrťi Arnulfa, kterí roku 899 umrel na všivavú ňemoc. Královstvo Svatopluka rozpresťíralo sa po Tisu, Sávu, Drávu, pres Čechi po Lábu, k Vendom až po Mišňu. Kraloval 24 rokov. Roku 897 k Arnulfovi do Ottingi, kďe Vánoce odbavoval, prišľi posľi Moravcov o zachováňí pokoja, abi uťekajících k ňím vihnancov jejích ňeprijímaľi. Prišľi k ňemu též do Rezná posľi Čechov z darmi, a pomoc proťi svojím ňepráťelom Moravcom žádaľi, kterí s ňimi často veľmi tvrdo nakládaľi. Roku 898 veľkí rozbroj povstal medzi bratrí Mojmírem a Svatoplukem, tak že kebi jeden druhého bol mohel chiťiť, ten smrťi nebol bi ušel. Zdovedav sa to císar, rozkázal svojím, abi téj stránce, která bi k ňemu útočiščo vzala, k osloboďeňú na pomoc prispeľi. Oňi mečem a ohňem, jako mohľi, ňepráťelov svojích pohubiľi. Tehoto aľe rozbroju a zrušeňá pokoja póvod bol Arbo a sin jeho Izanrík: preto na čas úradu svojého zbavení je. Bábori zase v zime na Moravcov uďeriľi; krajnú jejích popľeňiľi a z hojnú korisťú domov sa navráťiľi. 899 Bábori znovu do Moravi prišľi, čo kďe mohľi virabovaľi, Svatopluka chlapca, Svatoplukového sina a jeho ľud z vazeňá mesta, kďe zavretí boľi, vidreľi; mesto zapáľili, a do končin vlasťi svéj pre milosrdenstvo ze sebú odvédľi. Tehoto roku v Rezňe umrel Arnulf, a Uhri vraziľi do Vlach. Roku 900 báborskí biskupi žalujú sa v lisťe pápežovi Jánovi IX: že v méňe jeho posľi Ján arcibiskup, Benedikt a Dániel biskupi prišľi do Moravi; a tam jedného arcibiskupa a troch biskupov jemu podzríďeních posváťiľi a ustanoviľi. Vichvalujú sa, že predkové Ludvíka císara a krála s kresťanov, Mojmírovi aľe Slováci s pohanov pošľi. Sťažujú sa ďál, že Slováci ňemalé mnoztvo Uhrov ku sebe vzaľi a s ňimi na ňích prišľi. Koňečňe s čoho od Slovákov obviňovaní boľi, to všecko tajá a zapírajú; a tak sa očisťiť hleďá. 901 posľi Moravcov pokoj žádající do Rezna prišľi; kterí potvrďení bol. Odtáď Richár biskup a Udalrík oďeslaní sú do Moravi, abi vodca a predních jeho ku zachováňú teho prísahú zavázaľi. Na rok 902 Herman Skrčení (Contractus) píše: „Uhri od Moravcov sú pobití“, anebo jako iné vidáňí má: „Uhri na Moravcov uďeriľi, a v boji prevíšení na úťek sa daľi.“ Koňečňe ména ňesvorních Svatopluka sinov boľi: Mojmír, Svatopluk a Svatoboj.Svetoborci— ďivoké, ňemravné a lúpežné národi, které ľud zabíjaľi, chitaľi, predávaľi, mesta, krajni lúpiľi, páľiľi, v pustaťini uvádzaľi, a z lúpeže živi boľiTatranskí Slováci— naši v Tatrách a pod Tatrami bívající SlováciTatri— od Prešporku a Ďevína až po Sedmohradsko sa ťáhnúcé podla najnovejších spisatelov sú kolíska slavskích národovTauria— viď Krímskoterč— koľečko, do kterého sa strílá, 2. paveza, ščítTergla— najviššá hora v Krajnsku aľe na 12000 črevicov visokátofet— viď Moloch a gehennaTrácko— ňekdi veľká krajna, veľmi bojovní národ majícá. Včil Rumili, kďe je Cárihrad po turecki Stambul rečení.trizna— obeta pri pochováváňú mrtvích k uspokojeňú bohov ťemních konávanáTuiško— boh pohanskích Ňemcov naroďení ze zemitúžba— žádosť, 2. sťažováňí, naríkáňíucta— pocta, cultusuhľi ňebeské— poliúkaz— znameňí, ostentum, visum, apparitioúm— rozum, miseľ, pamaťUmka— MusaUrolf— lorchskí (Laureacensis) arcibiskup, pod Mojmírem na obráťeňú Slovákov na kresťanskú víru pracovalÚstavi cirkvi— Jus canonicumVáh— známí Slovákom potokválka— vojna od válať, indicki valavatra— hromada rozloženého ohňaveda— umeňíVelehrad— bívalé staré mesto v Morave podla podáňá slovensko-moravskích králov bidlo. Z jeho zrúcaňin král českí Ottokar II dal Uherské Hraďišče, pevnosť proťi Uhrom, vistaviť.veščba— predpovedáňí, prorokováňí, augurlum, vaticiniumveščec— augur, vatesVichín— ňitranskí biskup od pápeža Jána VIII v Ríme roku 880 posvaťení, rodem Ňemec a to Šváb. Mnohé proťivenstva predstavenému svojému arcibiskupovi Metódovi čiňil, tak že sa i pápežovi na ňeho sťažoval, kterí mu odpísal, že jeho spúru potrestať ňezaňedbá. Slovenskí obrad u Slovákov od Cirilla a Metóda uveďení s pomocú báborskích biskupov viťískal, a laťinskí uvádzal. Chcel s pomocú Svatopluka arcibiskupskú stoľicu (metropolu) v Morave ustanoviť; aľe sa mu ňepodarilo. Potom od Arnulfa kancellárem a passovskím biskupem 897 učiňení bol. Po smrťi Arnulfa Teotmár salcpurskí arcibiskup a iní báborskí biskupi z biskupstva ho zhoďiľi, preto že bol Šváb.Volgári, Bolgári, Bulgari— Maľi biť príbuzní z Hunní a z jedného kmenu. Bívali medzi Donem a Volgú ve veľkém Volgársku, kďe sa ešče v Kazansku nachádzajú zrúcaňini mesta Bolgár ňedaľeko vítoku Kami do Volgi, znameňitého ňekdi kupectvom. Prvňíkrát pres Dunaj prešľi 487, kďe od krála Ostrogotov Teodoríka veľmi pobití boľi, tak že i kňíža jejích Busas padel. Roku 493 a pozatím zase do cárihradského císarstva prišľi; hrozňe ho rabovaľi, páľiľi, a strašné ukrutnosťi páchaľi; grécké vojsko poraziľi, že od teho času vác jím odolať ňemohlo. Avari si jích poddaľi, predca jím však vlastních chánov zaňechaľi jako Mogoľi Rusom. Kubrat (Kuvrat) kňíža Volgárov z járma avarského sa visloboďil, z Volgárska jích vihnal. Nad to s cárihradskími císarí sa spojil, a zadržal sa v okolí Ozovského mora v ňeodvisnosťi ze svími Volgárí až do smrťi. Sinové jeho proťi múdréj raďe umírajícého otca poďeľiľi sa. Najstarší ménom Batbaj zostal ze svími v dávnéj krajňe medzi Donem a Volgú; kďe potom Kozárom poddaní bol. Druhí sin Kotraj prešol Don a na západném brehu téj réki sa osaďil. Štvrtí prešol za Dunaj do Panónie a z Avarí sa tam spojil: pátí též prešol za Dunaj, dostal sa do Vlach ku Raveňe. Tito všecci Volgári buďto pomáľi z Avarí zahinuľi, buďto do poddanstva Kozárov sa dostaľi. Treťí sin Asparuch preplaviv Ďňeper a Ďňester, dopravil sa ke hraňicám císarstva cárihradského, s kterím často vojni držal, až koňečňe roku 679 dobil Méziu, kďe žiľi mnozí Slováci; tíchto do poddanstva uvédev sám sa tam osaďil, a celéj krajňe méno Volgárska od svojého národu dal. Ti Volgári medzi pokojními, usilovními Slovácí bívající časem docela sa poslovenščiľi, reč a mravi Slovákov prijmúce. Náboženstvo kresťanské dosťi skoro aspoň s částki mohlo biť u ňích uveďené; aľe sa rozeširovať ňemohlo, až keď prišľi bratri Konštantín a Metód, a král Boriš dal sa pokrsťiť prijav méno Michala. Obráťil sa potom ku pápežovi pre ňeznášanľivosť gréckého kňaztva 866, abi od ňeho biskupov, kňazov a naučeňí o rozľičních vecách obsáhnul. Pápež Mikuláš tíchto jím oďeslal, a spolu odpoveď na jejích otázki (Responsa ad Consulta Bulgarorum), s kterích sa mnoho o zríďeňú a mravoch Volgárov dočítať móže, až roku 870 na sňeme v Cárihraďe Volgársko Grékom, ačkoľvek tomu Adrián II a Ján VIII pápeži odepírali, je prireknuté. Ignác patriarcha poslal gréckého biskupa asnaď Teofilakta ku Volgárom; a tak laťinskí kňaži preč visťehovať sa moseľi.Volovec— hora, jedna z najvišších ve SpišiVšemír— všecek svet, všehomíra Panovňík, celého svetazámer— cíl, scopuszbor sňemu— zhromážďeňízefon— znamená tajemstvo, a teho, kterí tajemstvo hledázemižížeň— znamená toľko čo zemi úrodaZevs— najvišší pohanskích Grékov bóh, u Rímanov Jupiter, u Slávov Perún anebo ParomZoborskí, Zobor, Sobor— hora nad Ňitrú, kteréj víno z ňitranskích vín je najľepšé, najsilňejšézvest— zvestovatelzvratné slnko— spátki po rovnoďennosťi letnéj postupujícé a navracajícé sa	Holly_Visvetleni.txt
1Heu, mihi praeteritos si redisset Juppiter annos![1]Veľká temná komora, do ktorej jediným, i to zaprášeným oblokom vkráda sa denné svetlo, rozlejúc sa dlhým pásom po uvláčenej podlahe, na doskách ktorej sú úverné odtisky tu klinčekov tenkých, opätkových, tu zas širokohlavých, podošvových — to je dejište. V komore dlhý stôl, štyri rozknísané stoličky s roztrhaným sediskom, dva veľké kufre, potiahnuté teľacou kožou, a dve kvetované truhlice s ohromnými bľachmi; na stene o špagáty zavesené dosky s knihami, teda bibliotéka — a dosť. No ešte nie, vážna vec vystala: pri obloku opretá fajka, dosť objemná štiavnička s dlhým pipasárom. Zo steny akoby s nedorozumením, hľadí do temného priestoru izbice madona; vidno, že ťažko jej pochopiť, akým činom sa dostala sem. Izba je veľká ako čeľadník, pavučiny pod povalou v susedskej zhode, steny začmudené, dvere… No škoda opisovať; jedným slovom: sme v študentskej „svetlici“.Každý si vzdychne, pomysliac, koľkých útrap, trudov, kríz duševných býva svedkom podobný „útulok“. Iný zas vzdychne, že tie bolestné, ale predsa len krásne časy uleteli — navždy!No obyvateľov tejto kasárne nezaujímajú podobné sentimentálne reflexie. Tvoria pravú protivu svojho bydla. Lietajú vo vysokých, jasných sférach, vyše povaly — ba vyše krovu svojho bydla, ako keď orol rozopne svoje perute a smelým okom hľadí do slnca. Sedia po užitom, tenkom obede vôkol stola a bavia sa rozprávkou, žartami — no, ako to už medzi študentmi obyčaj.Inokedy po obede nastáva práca, no naši chlapci nechali dnes knižky knižkami; nedohára im na päty: je, chvalabohu, sobota. Pri tom všetkom neberú všetci podiel v rozhovore. Janko Pančuška zamysleno sedí, oprúc hlavu melancholicky o dlaň. Jeho pekná súmerná tvár zbrázdená je vráskami. Oko čierne nepokojne blúdi po prázdnych stenách a len — akoby náhodou — spočinie na dverách, na ktorých, dľa známeho spôsobu, napísaný je kalendár študentský. Litery sú v rade:N. P. U. Str. Štvrt. P. Sob., značiace dni, a pod nimi stĺpce číslic — dni to mesiacov; mesiacov, hovorím, lebo kalendár študentský vypracúva sa razom i na viac mesiacov, až po nejaký epochálny deň. Preto v každom stĺpci je viac číslic; tie horné, čísla dní prežitých, sa nemilosrdne zotierajú, takže medzi literami a číslami povstáva medzera, zabielená kriedou. Medzera sa zväčšuje, čím väčšmi sa blíži čakaný epochálny deň.Janko Pančuška študuje teda kalendár. Číta, koľko ešte podSob.zostane čísiel, keď číslo dnešného dňa zotrieme. Výsledok nie milý. Pod dnešným číslom ešte päť členov písaných nedbalo a krem nich šiesty — iste ten očakávaný — vymaľovaný a vkusným rámcom ovenčený, akoby aureolou, a za ním napísané V. V., totiž: Vivant vacationes![2]Hej, mnohému uchodí čas, ani nevidieť ako; no nášmu Jankovi vlečie sa ako slimák, akoby mu nebolo konca-kraja. Jak dlhý čas prežiť, kým zmiznú spod litier všetky čísla až na to s tou glóriou! Koľko ráz musí ešte vzdychnúť, kým bude môcť vyvolať: Vivant vacationes! Jak dlho potrvá, kým človek len zrakom prejde tými číslami — nieto, keď to musí prežiť — ba horký prežiť: prehladovať!Jeho priateľ Eduard Samobor Mýtoň, tak sa zdá, vyčítal z Pančuškovho čela všetky tieto myšlienky (akoby nie, je už, chvalabohu, oktavánom a učí sa psychológiu), i usmieva sa pod brniacimi sa fúzikmi.„Jano, hore sa! Čo smútiš? Gaudeamus igitur!“[3]Jankovo oko melancholicky spočinulo na veselom Mýtoňovi — snáď i s výčitkou. Mýtoň pokračoval:„Sedíš a dívaš sa, akoby si bol stotisíc prehral na burze, alebo akoby sa ti boli zlodeji do sypárne vlámali. A ono, chvalabohu, nemáš ani stotisíc ani sypárne tu naporúdzi.“A Eduard Samobor zlomyseľne sa usmial. Pančuška za dobré uznal pokárať ho:„Dobre sa tebe smiať, ale ja!… Ty si v alumnii[4]seniorom,[5]nadelíš si mäsa, koľko len chceš; chlieb — ten ani nespomínam, ktože ťa tam dozerá! Hej, keby efor[6]vedel, nebol by pustil takého capa do záhrady. Ty mu viac chleba skazíš než my všetci spolu. A potom, keď príde od plnej misy, vysmieva sa. Ale…“A Pančuškovo oko vzplanulo zlovestným ohňom nevôle. Eduarda Samobora to nevytrhlo z dobrého rozmaru. Mal svoj deň, i púšťal vtipy na chudáka Pančušku.„Ale, Janko, nevyhrožuj: s kúpeľom vyleješ i dieťa. Ďakuj pánu bohu, že seniorom som ja. Koľko si dostal krajcov a — akých! Nemôžeš sa na mňa žalovať. Ale, vidíš, každý deň ti zas nemôžem krajce dávať. Keď ťa mama sem vyprávala, pošepla mi, aby som na teba dával pozor, že by si dáko neochorel. Nuž vidíš, tvoje zuby už mnoho vystáli od tých krajcov, a tvoje zúbky sú také malé, pekné a krehké: jak ľahko by sa mohli skaziť!“„No, len sa posmievaj, veď sa ty doposmievaš! Viem ja, prečo nedávaš nám krajce. Hľadáš popularitu u iných, aby ťa vyvolili za prézesa. V Ríme obchádzali kandidáti takých úradov len štrnásť dní na fóre,[7]a ty začínaš trochu včaššie. Hja, prézes!“[8]„Aký prézes, čo za prézes?“„Akoby to lepšie nevedel! Majálesový — nuž taký!“„Oo, sancta simplicitas!“[9]zasmial sa Eduard Samobor. „Mám si ja ešte čím popularitu získať — ak chcem.“A prešiel sa pyšno po izbe. Bol vskutku pekný chlap. Vysoký, štíhly, v úzkych, priliehavých porcelánkach[10]a lesklých, lakovaných čižmách s vysokými sárami. Aby upozornil ešte lepšie na eleganciu svojho obleku Janka, udieral linonárom dľa akéhosi taktu súmerné priehyby lesklej sáry. Janko, zmierajúc závisťou, sledoval každý jeho pohyb, no nemohol nič smiešneho objaviť na celom človeku. Bezvládna závisť zožierala mu srdce. Zrazu obživlo jeho oko, uhádol, čoho sa má zachytiť.„Nemáš sa čím pýšiť: tie čižmy ani nohavice nešili na teba. Čo odhodil pán a neprijal sluha, dali inštruktorovi. Hanbil by sa ich na seba vziať, fuj!“ Janko odpľul a Eduard Samobor sa mu rozosmial do tváre.„Kyslé ti je to hrozno — kyslé? Keby si vedel! Tieto čižmy šili na mňa, i nohavice; dali mi ich na Vianoce; tam boli zavesené na stromčeku, a slečna… ach, Paula… áno, Paula sa mi usmievala! Janko, to je šťastie, to, a nie krajce! Musíš sa hore mať, so smelým čelom kráčať, usmievať sa budúcnosti, a Fortúna[11]tiež sa ti usmeje. Ale ak budeš takýto zachmúrený sedieť a zjedať sa zelenou závisťou, zazerať na svet: pani Fortúna sa ťa zľakne a uletí ku mne, skloní sa mi nad hlavou a pobozká ma v čelo… ach!“„Uvidíme, ako ťa pobozká! Keď budeš myslieť, že jej pery dotkli sa tvojho čela, práve vtedy dostaneš frčku: prézesom majálesu nebudeš!“„Ale čo ti máta v hlave za majáles! Ja nepochopujem, ako…“„Viem ja, za čím tvoja dušička piští — ó, viem! Stáť pri vchode tanečného kola s veľkou kokardou na prsiach a uvádzať dámy… zvlášte jednu… jednu, Paulu! Pýšiť sa: Pozrite, aký som veľký, pekný! Kým som ja tu, to sa, amice,[12]azda nestane — nesmie sa stať. Prézesom majálesu ťa nezvolia.“„Ako chce, Janko, ako chce. Teším sa s mojím Horáciusom: Virtus sordidae nescia repulsae intaminatis splendet honoribus![13]A potom viem, že čo je veľkého, to vrstovníci nemôžu pochopiť a — oceniť. Veľkosť počíta nie na prítomnosť, no na budúcnosť, na… na… áno, na — večnosť.“A Eduard Samobor, pokoriac súpera až do prachu, vzdmul prsia a majestátnym krokom prechodil sa po izbe. Dvaja ostatní priatelia dívali sa za ním nie bez utajeného úsmešku, zvlášte Miško Orieštek. No i vážny a korpulentný Pavel Samuel Horáň si musel vložiť päsť na ústa. Miško Orieštek usiloval sa utíšiť rozčúlené mysle.„Nieže, Edo, nie! Maj kvapku rozumu! A ty, Jano, nenahliadaš, že to i tvoja sláva, keď tvoj krajan zaskvie sa ako hviezda na horizonte lýcea nášho? Fuj, taká závisť, mrzká závisť!“Ktovie, aká priečka by sa bola strhla, keby sa neboli dvere otvorili a nebol vošiel do izby chumáč mladých, červených líc. Vodca prichodiacich hodil hneď odo dverí klobúk za posteľ a pozdravil domácich lakonickým:„Servus!“„Servus!“„Chlapci…“ začal vodca.„Chlapci husi pasú, a ty s nimi!“ vpadol mu do reči Pavel Samuel Horáň.„Pardon, prenáhlil som sa! Odpusťte! Dôležitá zvesť… Redakčné tajomstvo!“ zakričal vodca omladiny, Ivan Labner.„No, no! Čože je!“Všetci nadstavovali uši.„Dostal som dnes do ruky číslo toho mizerného plátku… ten ilustrovaný, vraj — nuž veď viete!“„Aranydoba?“„Hej, číslo — prepytujem Aranydoba. Práve včera sa vyliahlo. Pozriem ilustráciu, i krv vzkypela vo mne. Bol by im ho na franforce roztrhal, ale ho skryli. Ich šťastie! Keby ste vedeli, čo je tam — to škandál! To o pomstu volá.“A Ivan Labner zas sa chytal klobúka, že vyrúti sa von. Miško Orieštek ho chytil za rukáv a začal ho krotiť.„No, čože si tak zbĺkol! Dorozprávaj, čo máš, a poradíme sa.“„Poradíme sa, poradíme sa! Ó, vy zbabelci, vám netečie krv v žilách, ale mlieko, kyslé mlieko — cmar! Načo tu radiť? Tu kyjak a po hlave ho, aby nekríval!“„Akože budeme dačo robiť, keď nevieme, čo je vo veci,“ ohlásil sa zas rozvažitý Orieštek. „Preto nezúr, akoby si nás chcel všetkých na hŕbu poklásť, ale vrav!“„Ja nie! Ja… ja by ho… No, ale… Rozprávaj im ty, Peter, mne nedá…“Peter Levosrd Hrdina, štíhly sextánik s malým vzrastom, jemnou pleťou, vyrozprával im, že hlavná ilustrácia „Aranydobe“ predstavuje Eduarda Samobora, nesúceho z alumnie pod pazuchou peceň chleba, a za ním kráčajúceho Jana Pančušku, Miška Oriešteka, Petra Levosrda Hrdinu, Pavla Samuela Horáňa, ba aj Ivana Labnera, hoci ten do alumnie ani nechodí — a vôbec všetkých členov krúžku nášho, ako idú za Eduardom Samoborom a ako im cestou sliny tečú. A čo je pod obrazom napísané — to je práve ten škandál. Napísané je: „Lelkesült tutajosok“.Ivan Labner udrel päsťou o stôl.„No, povedz, zrovnáva sa to s našou cťou tak sa dať pokoriť? Kto si smelého srdca, hybaj!“Mnohí sa chytali klobúkov. Orieštek ich zastavil:„Dočkajte chvíľku, poradíme sa.“„Radiť — zas len radiť! Kyjakom na nich!“„Nie, nie,“ zamiešal sa Eduard Samobor, ktorému sčiastky lichotilo, že jeho z takej peknej stránky zvečnili v Aranydobe. Darmo je, byť mocným, protektorom iných, to je viac sláva než hanba. „Nepôjdeme na nich kyjakom, ale vtipom. Ako bojujú oni, tak budeme bojovať i my. Načo by nám bola naša Zlatá trúba, keby sme ich nemali v nej zvečniť?“Pavel Samuel tiež sa toho držal.„Zvečnite ich, namaľujte ich a Orieštek, redaktor Zlatej trúby, nech im odpovie v ,listárni‘!“„Tak je, tak je!“ kričali všetci; Ivan Labner podľahol väčšine.Nasledovalo dlhé konzílium, aká má byť ilustrácia v Zlatej trúbe. Uzniesli sa na tom, že namaľujú Eduarda Samobora, akoby sa vznášal nad zemou, držiac v ruke chlieb, pod ním kopu psov, ako na Eduarda brešú. Každý pes mal mať hlavu ľudskú, predstavujúcu jedného alebo druhého spolupracovníka Aranydobu. V druhej ilustrácii Eduard Samobor pustí chlieb psom, ktorí sa na ňom medzi sebou zrujú. Pod ilustráciami má stáť: „Komentár zbytočný“.Ivan Labner, znamenitý ilustrátor, sadol a nakreslil ilustrácie. Miško Orieštek, redaktor, na slovo vzatý žurnalista, napísal pánom od Aranydoba reznú odpoveď, odrazil ich úplne, že s ukrvavenými hlavami musia ustúpiť z boja. Hovoril k nim z výšky olympskej a dokončil článok svoj, že „napozatým na podobné nápady nebude odpovedať, lebo nechce svoj časopis tak mizernými indivíduami poškvrniť“.No ostrie tejto obrany pocítil zas len Janko Pančuška. Mal, chudák, pekné písmo i musel časopis dočista prepisúvať. Nie síce darmo, za veľmi slušný honorár: po päť nových od hárka. Bieda bola len tá, že nakladatelia Orieštek & comp. honorár mu už za šesť čísel vopred vyplatili; krem toho zaopatrili ho papierom i všetkým potrebným. Ale vanitatum vanitas.[14]Honorár sa ľahko rozkotúľal, papier sa „zavláčil“, perá sa „polámali“, a Jankovi zostala len oštara na krku. Keby nie táto obrana, prácu by mohol z pleca na plece prekladať, ale takto…„No, Jano, chyť sa do roboty! Mesiac je už pri konci, rukopisy čakajú. Tento nápad musíme zahorúca odraziť, lebo potom všetko prischne na nás…“„Ja nemám papieru.“„Zas si ho popredal! Nemáš už ani toľko statočnosti?“ Orieštek bol skutočne nahnevaný.„Hm — bieda je bieda! A bieda nechodí po horách, ale po ľuďoch.“Tu zakročil mlčanlivý Pavel Samuel Horáň.„Čo bude z teba, Jano? Keď prídeš ku grošu, prelumpuješ ho, a keď sa groš minie, predávaš šaty, knihy, papier — čo ti pod ruku príde. Hej, tvoj otec bude mať…“„To si vyprosím,“ osopil sa naň Pančuška. „Ty nenakladáš na mňa, nemáš mi práva kázne čítať. Ešte si ma nikdy nezaodel, ani nezaobul; kázeň drž sebe, alebo budúcim svojim ovečkám…“Pavel Samuel sa zapálil. Chcel sa zo stoličky zdvihnúť, no zadržal ho Eduard Samobor.„Osobné potýčky nabok! Najprv odrazme spoločného nepriateľa, áno, najprv viribus unitis[15]a len potom, bratia moji…“„Dajte tomu pokoj!“ zamiešal sa Ivan Labner. „Z takýchto rečí nepovstane číslo. Tu máš, Jano, päť nových na päť hárkov papieru. Pero a iné ti dá Orieštek. Nejeduj sa, píš!“Janko Pančuška neukazoval žiadnu ochotu do práce, čosi mu chýbalo. Vstal pomaly a šiel k obloku. Vzal fajku a obzeral ju, akoby jej nikdy nebol videl. Orieštek uhádol hneď, čo to znamená.„Nie — tabaku už nedostaneš; honorár si už dávno prebral. Bolo si šanovať. Kým sú peniaze, kúria sa cigarety; keď peňazí menej, obyčajný tabak, a keď ani toho niet, cmúľa sa pipasár: celkom cigánske hospodárstvo! Fuj, iba hanbu robíš nášmu menu.“„Píš si teda číslo sám!“A Jano hodil sa na posteľ a odfúkol si, akoby bol celý deň drevo rúbal.Ivan Labner siahol do vrecka a vyhodil na stôl šesták.„Tu máš na tabak, a keď bude číslo hotové, dostaneš dva.“Janko Pančuška skočil, zhrnul peniaze a odišiel do sklepu.„A ty, Ivan, var ideš z Kalifornie?“ divil sa Eduard Samobor. „Peniaze rozhadzuješ ako smeti.“„Nemka musela požičať. Zvíjala sa ako vretenica, vykrúcala sem i ta, vyhovárala sa, božila sa, ale konečne musela siahnuť do štrimfle.“„Skupaňa! A keby si jej nevrátil, ale viem, že i s interesom!“„Kofa — kofa! Už, pravda, nepredáva rožky, má svoj dom; ale kofa — kofa! Nemá zmyslu pre vyššie svety. Groša sa drží sťa čert hriešnej duše. Nedajbože vydrieť od nej groša. Keď si kúpim cigaru, ide ma zjesť, čo vraj toľko lumpujem. Ba i domov mi písava — udáva ma.“Do omladiny akoby bol hrom udrel.„Neslýchaná bezočivosť! Zuby jej vybiť — odísť na iný byt,“ narádzal Pavel Samuel; no hneď zľakol sa sám seba: bol zásadným nepriateľom bitky a všetkých násilných prostriedkov.„Veď na iný byt, ale ako! Doma by si mysleli, že preto odchádzam, aby som sa vytiahol spod dozoru domácej panej. Hej, ona sa vedela dobre zalíškať mame! Tá by na jej slovo zámky stavala.“„To je bieda, to je bieda!“ pokrúcala družina hlavou.Do izby sa vrátil Janko Pančuška. Bol celkom iný, akoby ho bol vymenil. V ústach mu horela cigara — pravda, podozrivej dĺžky. Na stôl vyhodil dva paklíky tabaku. Bol šťastný.„Nechajme ho, nech si v pokoji pracuje, a poďme sa prejsť. Jar sa otvára, slnce príjemne svieti, škoda sa tu v izbe kutiť.“Na toto Ivanovo vyzvanie zobrala sa celá tlupa, aj — Pančuška.„Ty len píš, dva šestáky ťa čakajú — pozri!“A Ivan mu ukázal medzi prstami dvojšesták, aby ho k práci obodril.„Ja tiež idem. Trochu sa s vami prejdem a potom budem písať.“„Dobre, ale vyzuj si tie kapce, už sa nesvedčí v nich chodiť, a obuj si topánky.“Všetci pozreli na Pančušku a usmiali sa, vidiac, že vzdor jarnému blatu nosí i teraz kapce, a to so sárami vyše kolien, v stave už porúchanom a po členky zablatené. Janko nemal sa do vyzúvania kapcov, ale ani do obúvania topánok.„No skoro, Jano, skoro!“„Alebo nejdem — zostanem ja len doma.“Pavel Samuel uhádol hneď, v čom je vec. Nádejný kňaz ozval sa v ňom.„Jano — var si tie topánky odpeľal! Kde sú ti?“„A čo ťa do toho?“„V čom budeš chodiť?“„V kufri sú mi. Chcem si ich zašanovať na Veľkú noc.“„Ukáž mi ich — neverím ti.“„Ja si vyprosím; ak mi nedáš pokoja, hneď nechám všetko tak a píš si číslo sám.“ A hádzal papier po stole z jedného miesta na druhé.Omladina vymlela sa z tmavej komory na svetlo božie.[1]Heu, mihi praceteritos si redisset Juppiter annos!(lat.) — správne: O mihi praeteritos referat si Juppiter annos (Vergilius: Aeneis VIII, 860) — Ó, keby mi Jupiter vrátil prešlé roky![2]Vivant vacationes!(lat.) — Nech žijú prázdniny![3]Gaudeamus igitur(lat.) — Nuž radujme sa! (začiatok starej študentskej piesne)[4]alumnia(z lat.) — žiacka jedáleň[5]senior(lat.) — najstarší, vedúci[6]efor(gr.) — dozorca, titul správcu študentskej alumnie[7]fórum— Fórum Romanum bolo v starovekom Ríme námestie, na ktorom bývali schôdze ľudu a súdy. Spočiatku slúžilo i za trhovisko, snemovňu a miesto súdneho pojednávania. Na fóre sa sústreďoval skoro celý politický život v Ríme.v[8]prézes(z lat.) — predseda[9]sancta simplicitas!(lat.) — svätá prostota![10]porcelánky— biele nohavice[11]Fortúna— v rímskej mytológii bohyňa šťastia a náhody[12]amice(lat.) — priateľu[13]so svojím Horáciom: Virtus sordidae nescia repulsae intaminatis splendet honoribus(lat.) — správne: Virtus, repulsae nescia sordidae, intaminatis fulget honoribus (Horatius: Ódy III, 2, 17 — 18) — Cnosť, nepoznajúca ponižujúce odmietnutie, skvie sa nepoškvrnenou krásou. Quintus Horatius Flaccus (65 — 8 pred n. l.), rímsky lyrik.[14]vanitatum vanitas(lat.) — márnosť nad márnosť[15]viribis unitis(lat.) — spojenými silami, spoločne	Kukucin_Spod-skolskeho-prachu.html.txt
U MedveďovZólyom vármegyének van áldott határa:Itt mehetsz Beszterce- és Breznóbányára,Lipcse, Libet, Zólyom, Radvány, Korponára,Mely sok föld áldást hajt a magyar kincstárra.(Kis tükör.)Tak sme sa to učili pred štyriapäťdesiatimi rokmi a bola to vtedy pravda. Pomenovali sme tento rýmovaný zemepis pesničkou, „čo spredu aj zozadu tára“ a urobili sme si pre vlastné poučenie tiež na tie isté rýmy etno- a topografiu Zvolenskej stolice, ktorú sme sa naučili naspamäť, aby nám ju náš pán informátor nemohol zhabať. Bola to naša prvá spoločne a krvopotne zložená báseň, a preto prosím o milosť pri posudzovaní. Znela takto:V Krupine uvidíš čierneho somára,V Zvolene zas Žida, čo po svete fára,V Bystrici v Kakatke krivého pisára,V Radvani a v Ľupči Cigánov, drotára,V Ondreji medokýš a v Brezne bryndziara.Keby sa bola dostala do rúk nášho pána mentora, neviem, či by nebol začal obvyklou dlhou rečou „in Catilinam“, a to ako vždy: „sunt pueri, pueri, puerilia tractant!“ a zakončil pre nás náramne nepríjemnou úlohou: naučiť sa naspamäť z Ovídiových Metamorfóz toľko a toľko tých hexametrov, ktorým sme od srdca žičili, aby si z nich každý zlámal z tých šiestich nôh aspoň štyri. To by bolo úlohu hodne skrátilo.Nech už je hocijako, pred nami na čiernej tabuli bola vyvesená veľká mapa Uhorska a každý z nás, keď ho informátor vyvolal, musel pri odpovedaní tých veršov ukazovať trstenicou na stolicu a mestá. Bieda bola v tom, že desaťročný človek, keď sa už vôbec nezatúlal hneď spočiatku zo Zvolena do Spiša, veľmi ľahko ukázal pri tom paličkou miesto do Zvolena do Krupiny a miesto Ľubietovej do Brezna a informátor bol v tom ohľade v našich očiach ohromný pedant. Veď to podľa nášho náhľadu na veci nič nezmenilo: mestá zostali tam, kde boli vystavané, či sme my paličkou ukazovali na Zvolen miesto na Krupinu alebo opačne — to je istá vec!Pán boh mu to odpustí, lebo inak bol veľmi dobrý a spravodlivý človek.Pri skúške na gymnáziu boli sme v zemepise „eminentes“ a — najviac následkom častejších výdatných pokút — z klasikov Vergília, Horácia a Ovídia „primi, cum eminentia“.Tuším, že mám čomu ďakovať, že viem, kde je vo Zvolenskej stolici „u Medveďov“, čo mi tak ľahko niekto iný nedokáže. Je to osada na Čiernom Hronci a nazýva sa tak nielen sama, ale i obyvatelia volali sa skoro všetci „Medveďmi“ a prináležali vtedy ako poddaní kráľovskej komore. A všetci títo Medvedi, či už Maco, či Ďuro, či Jano, či Fero — museli rúbať, píliť, plaviť drevo a uhliariť pre hrončiansku mašu a strieborné huty (či už medené?) a hámre pri Bystrici. Boli to ľudia tvrdí a silní a nevodilo sa im najhoršie. Každá rodina mala vykázané pole a pasienky, a keď aj poľné hospodárstvo veľa nevynášalo, zemiakov mali dosť a aj ovsa, ak dozrel. Dreva nekupovali, toho si narúbali.Osada, či už dedina ležala nad dedinou Krámom, kde bola fara, škola a kde býval môj dobrý priateľ Markus, začiatkom šesťdesiatych rokov nadlesník, pričom musel u ľudu zastávať všetky možné úrady a hodnosti. Hocičo sa v doline stalo, so všetkým prišli k nemu a on svojím priamym a dobrým rozumom spravodlivo rozsúdil alebo nariadil, čo bolo treba. Požíval na celom Čiernom Hronci neobmedzenú dôveru a ľudia ho mali radi ako rodného otca.Nie je div, že bol skutočne v svojom spôsobe malým kráľom na tom vidieku. Postavu mal obrovskú a fyzickú vytrvalosť príkladnú. Otec početnej rodiny staral sa svedomite o výchovu svojich detí a nehody a nešťastia, ktoré ho tiež neminuli, znášal s pokojnou a vždy veselou mysľou.V doline žili okrem týchto dvojnohých Medveďov i celé rodiny štvornohých mackov a aj keď z nich svoj cieľ skoro nechybujúca dupľovka môjho priateľa položila na večný odpočinok štyridsať — päťdesiat kusov, v tom krásnom, riedko zaľudnenom kraji medzi Čiernym Hroncom a Hronskou dolinou, od Polomky po Červenú Skalu pokrytom hustými lesmi, cez Polhoru a Diel z jednej strany, z druhej od pohraničných hôr zvolensko-gemerských až po detvianske lazy, bol pravý raj pre týchto inak dobromyseľných, ale vždy veľmi hladných bruchopasníkov, že sa vždy našli noví regrúti namiesto zastrelených.Tak sa to stalo i na jeseň roku 186*, keď celá rodina medveďov privandrovala na Čierny Hronec. Úle a kláty včelárov, rozložené na čistinách, mávali usilovnú návštevu, a role, posiate ovsom, z veľkej čiastky nebolo treba kosiť — obstarali to mackovia. Ale keď začali napádať kone a rožný dobytok na holiach, ich dvojnohí druhovia stratili trpezlivosť a prišli s ponosou k nadlesníkovi. Výsledok bol, že Markus onedlho posielal svojim priateľom, medzi inými aj mne, takéto lístky:„Braček drahý! Máme zas inváziu; ak máš flintu a guráž, poď si vystreliť na macka. — Poľovačka bude pozajtre, zídeme sa u mňa zajtra večer; — prines ,drobné‘. M.“To „prines“ drobné znamenalo, že po večeri, obyčajne do noci, dával sa malý „bank“, kde každý podľa chuti a vôle mohol ukladať svoje úspory, aby ich zas na druhý deň po poľovačke mohol odtiaľ vybrať — nota bene, ak tam ešte boli.Zaopatril som si pušku, olovo a prach, ale gurážu som si nemohol kúpiť, ten nepredávali, a tak som sa vybral v deň po príchode listu na Krám len so svojou osobnou, dosť skromnou zásobou gurážu. To jest: báť som sa práve nebál, ale strachu som mal dosť. Netreba sa tomu čudovať, lebo za svojho života som na väčšiu zver ako na srny nestrieľal a raz na divého kocúra a dobre som sa pamätal na to, ako roku 1846 na poľovačke pri Brezne ranený medveď vo chvíli na smrť dodrúzgal silného mäsiara z Brezna.Tak som kráčal na Krám s drobnými vo vrecku a s dobrou puškou, ale s tým pevným predsavzatím, že nevystrelím, len keď mi sadne medveď pred nos, čo nijako nebolo pravdepodobné, že to urobí.Večer u Markusa bol veselý a strelcov bolo dosť, medzi inými aj môj dobrý priateľ H. z Brezna — znamenitý a chladnokrvný strelec, pod ktorého protekciu som sa postavil.Nerozumiem dobre kartám a tak, keď som do toho banku len tak pro forma uložil pár zlatiek, vyšiel som na dvor, kde bola časť honcov ubytovaná či v kôlni, či na šope a či v stajni. Druhá čiastka honcov bola rozložená pri lese, kde pri vatrách sedeli a pili, fajčili a besedovali.Vyhľadal som si jednu partiu a prisadol som k ohníku; mal som tomu kvôli prinesených šesť balíkov dohánu, ktoré som medzi ľudí rozdal, aby sa im rozviazal jazyk. Tento prostriedok, u nášho ľudu nikdy nezlyhávajúci, i tu konal svoju povinnosť, a jeden honec, obstarný sedliak z Polhory, mal práve slovo, keď som sa k nim pridružil.Vážne a pozorne rozbalil dohán, miesil ho v dlani a navlažil slinou; nabil potom krátku, mosadzou obitú zapekačku s končistým vrchnákom a zahrabal do žeravej pahreby. Keď, ako treba, krátkym pipasárom dym sa ukazoval, tak začal fajčiť, pri čom na jeho vráskavej tvári ukázal sa pocit dokonalej spokojnosti.Starý honec Hrončan, čo sedel z druhej strany ohníka a ktorý si tiež doprial tú zapekačku, naraz prehovorí k tomu Polhorcovi:— Nuž, akože to bolo s tým naším pánom, keď vlani šli s tebou na tie jarabice?— Nuž, akože by bolo? Ten vám majú, bračekovci, z pekua šťastie! — Pozoroval som, že spoluhlásku l Polhorec veľmi často mení na u.— Vlani, ako viete, — pokračoval, — pálil som uhlie na stráni u Medveďov. Ako tak večer pracujem, priletí pod liesku jarabica a hneď i druhá. Počkaj, pomyslím si, ohlásim ťa u pána veľkomožného; oni mi beztoho rozkázali, aby som dal pozor na vás. Na druhý deň som môjmu kamarátovi odovzdal prácu a hneď popoludní som zbehol na Krám. Pán veľkomožný mi dali pohár vína a k tomu dačo pod zub a podvečer sme sa vybrali na tie jarabice. Prišli sme k prvému jarku, kde je ten most tak na diaľku troch siah. Nuž, náš pán majú silný krok, a ako vystúpili na most, tak sa ti — kde sa vezme, tam sa vezme, z jarku spod mosta vyrúti ozruta medvedisko a postaví sa na druhom konci mosta na zadné laby. Cerí zubiská a hľadí na nás svojimi malými očkami. Nuž ale trafil na pravého! Náš pán sa ti dlho nerozmýšľali, a keď aj vedeli, že majú v nábitku len broky na jarabice, strhnú flintu k lícu a vypália mu celý nábitok do gágora. Milý macko zreval a spustil sa na predné nohy, chvíľku premýšľal a potom sa plným cvalom obrátil do hory.Náš pán nemali so sebou súceho nábitku na takého zvera, a keď medveď zmizol z jednej strany hory, tak aj my sme dlho nerozmýšľali a hybaj domov na Krám, kde pán hneď porobili poriadky, aby išli hľadať to medvedisko. — Pán boh vie, — hovorí, — či som ho trafil, a či nie? Ale ak je trafený, tak ďaleko nepôjde.Išli hľadať medveďa, ale v noci sa vrátili naprázdno. Jednako našli mláku krvi pri moste, a tak sme sa s pánom veľkomožným na druhý deň pri svite vypravili nanovo so psami; tie ti milého macka našli, tak asi na dvesto krokov vyše mosta, v jarku mŕtveho ako kladu. Keď sme potom priviezli tú ozrutu na Krám, tak ju vážili a ukázalo sa, že má vyše štyroch centov. Mal žily a gágor prestrelené.Pán veľkomožný mi dali päť zlatých za ten strach a k tomu pol funta dohánu, aký sam fajčia.— Ej, ej, ale že ty máš za šťastie na tie potvory, Mišo! — povie starý Hrončan.— Mohlo byť i horšie; veď s takým pánom človek ani toho strachu toľko nevystane, ako keď sa ti prihodí tak bez flinty, len s holou sekerou ísť na tú obludu, ako sa to mne hen pred troma rokmi stalo.— Nuž, akože to bolo? — spýtam sa a podám mu dve cigary z tých, „čo sám fajčím“.— Ďakujem pekne, mladý pánko, — povie on; — nuž ale človek ani sám nevie, kde vezme smelosť pustiť sa na takú obludu s holou sekerou! Bolo to tak: Mám hneď pri Polhore, pri ceste do Brezna na pravej strane malú zemičku; pred troma rokmi bola posiata spolovice ovsom a druhá polovica ležala pod úhorom. Vypravil som sa s mojimi dvoma juncami a s pluhom, aby som ten úhor zoral; vzal som so sebou sekeru, aby som si doviezol domov pár briez. Vedľa úhoru bola z jednej strany cesta a z druhej malá hora. Oral som od rána, a keď som pocítil hlad, zaskočil som tých pár sto krokov do Polhory po kúšťok slaniny a chleba; moje junce som nechal stáť zapriahnuté v jarme na poli. Vrátil som sa hneď, a tu vidím, že veľký medveď vlečie moje junce aj s pluhom — tak ako to vravia na vojne „cakompak“ — do hory. „Tisíc okovaných striel sa ti do tvojej duše páralo!“ — zaklial som nahlas a na pár skokov už mám sekeru a hajde! za milým medveďom. Ten sa na mňa ani veľa neobzeral, a ja priskočím a celou silou mu zatnem sekeru do zadného kríža. Medveď zareval a vypustil junca; ja som mu ešte pár ráz chcel tou sekerou pustiť žilu, ale nedajbože vytiahnuť sekeru z rany; medveď sa zvalil na zadok a chcel sa do mňa dať! Ale ja som sa veru tiež s holou päsťou nechcel s ním pustiť za pasy, keď on na sekere sedel. Bežím cvalom na Polhoru k pánu šafárovi a celý zadychčaný poviem, čo sa stalo. Ten pochytil flintu a neprebehli dva otčenáše, už sme boli na poli. Medveď medzitým vtiahol sa do hory, tak asi na strelenie, a reval tam ako besný. Pán šafár mu vpálil tak na dvadsať krokov guľku medzi oči, a bolo po ňom. Bol to silný samec, a pán šafár mi dali desať zlatých zaňho a vykonali mi ešte pri úrade „itáliu“ (tagliu) päť zlatých v striebre. Nuž ale čože mi to spomohlo? Môj junec bol mŕtvy, a tak by mi to nebolo nahradilo škodu, keby sa komorskí páni neboli zložili a neboli by mi kúpili nového junca. Keď sme medveďa na Polhore zvážili, tak sa ukázalo, že vážil vyše pol štvrtého centa. Sekerou som mu načisto rozťal zadný väz.Starý Mišo dorozprával, a ja som sa vrátil do domu, kde mi priateľ M. ako holú pravdu potvrdil obe jeho rozprávky. Mišo sa stal v mojich očiach pravým hrdinom. Moja guráž trošku postúpila. Veď som mal na zajtra dobrú flintu, a nie holú sekeru ako Mišo. Prisadol som si ešte na chvíľu k stolu, kde „bank“ bol ešte in floribus. Nehral som síce, ale náhodou som videl, akým divným spôsobom sa často míňajú peniaze. Dnes ľudia ani neveria, aké peniaze boli vtedy v obehu. Nie práve, že by boli ešte vždy trhali jednozlatové bankovky na štvrtiny a osminy, ale drobnými peniazmi boli vtedy skoro iba tie podlhovasté bankovky, znejúce na desať grajciarov v striebre. Boli to štátom vydávané papierové peniaze a volali ich „almášovky“, lebo mali podpis grófa Almásyho. Iných strieborných drobných peňazí, ako desiatnikov a dvadsiatnikov, nebolo vidieť. Striebro platilo vtedy o tridsať — tridsaťpäť percent viac ako papierové peniaze. Almášovky boli tlačené na dosť chatrnom papieri, a keď tak išli po jeden-dva roky z ruky do ruky, nuž ich ani vlastný otec nepoznal. Pohodlní ľudia ich skladali po šesťdesiatich kusoch do jedného pásma, čo sa rovnalo desiatim zlatým v striebre, a to jednak či boli nové alebo staré, zamastené a zašpinené. Tieto posledné lepili sa vo zväzkoch jedna na druhú a voňali masťou na diaľku.Stalo sa, že pri hre jeden z hráčov neopatrným pohybom lakťa strčil jeden zo svojich balíkov pod stôl, kde — ako vždy — ležali kopovy. Nestačil sa ani len zohnúť, aby zdvihol peniaze, už ich mal jeden z kopovov v sebe — a štát vyhral prostredníctvom tohto psa desať zlatých v striebre bez toho, že by bol vôbec do banku postavil. Na šťastie to netrafilo chudáka! „Bravo, Lord!“ vykríkla jedným hlasom celá spoločnosť a pri smiechu sypali sa rozličné recepty ad usum externum et internum na späťvydobytie „almášoviek“, odpočívajúcich v psom žalúdku. Najviac sa smial ich bývalý majiteľ.Psov vykvartírovali spod stola a hra išla ďalej.Po desiatej hodine som si šiel ľahnúť, a keď som sa včasráno pri zatrúbení zobudil, pozrel som z obloka a videl, že leží všade ľahká inovať, ako keby si bol stromy a lúky posýpal cukrovou múkou.Honci už boli preč a na dvore nakladali na voz kotlík, kuchynský riad a proviant. Strelci po krátkom nocľahu podivne skoro prišli na raňajky, takže neminula polhodinka po zatrúbení, už kráčala celá spoločnosť hore Hroncom. Miesta boli už vopred určené a po dvojhodinovom stúpaní do vrchu boli sme s priateľom H. na vykázanom mieste, a to na severovýchodnej stráni doliny. Pred nami bola proti lesu čistinka, tak na osemdesiat krokov šírky a ťahala sa asi na štvrť hodinky chôdze v rovnej čiare juhovýchodne ďalej. Čistinka bola zarastená nízkym krovím, malinami, černicami a tu i tu stál osamelý buk alebo smrek.Naše miesto bolo pri vysokej starej jedli hneď na okraji lesa a bolo z neho dobre prezrieť celú čistinku.Ja som sa priateľovi bez okolkovania vyspovedal. On ma celkom pokojne odbavil, že sa vôbec nemôže nič stať, pokiaľ on má svoju flintu v rukách a prach s guľkami vo vrecku.Hájnik obchádzal celý rad strelcov postavených od seba tak na sto krokov. Trvalo dosť dlho, kým sme počuli signál pre honcov: tri výstrely v malých prestávkach za sebou. Prvé výstrely padli od strelcov rozostavených medzi honcami. Honci hnali čiastočne z doliny, čiastočne postupovali celou šírinou stráne. Na ľavom krídle honci (vľavo od nás) stáli, až sa kamaráti k nim priblížili, čo, pravda, trvalo dobrú polhodinku. Potom sa tislo všetko proti našej čistine a nastúpil kritický moment. Z čiary pred honcami naproti nám bolo počuť lámanie dreva a hneď potom dva výstrely a signál „pozor!“, ktorý bol pre nás vlastne zbytočný, lebo sme napäto pozerali na celú čistinu. Zrazu vidím niečo čierne poskakovať od honcov rovnou čiarou na nás. Ani by som nebol veril, že je to medveď, lebo v tej húštine ho nebolo dobre rozoznať. Môj priateľ pokojne, ako na strelnici, priložil dupľovku k lícu, a keď zver nadbehol tak na štyridsať — päťdesiat krokov, vypálil. Zver sa zvalil, ale hneď zas vyskočil, tackajúc sa z jednej strany na druhú, až zostal na mieste ležať. Všetko trvalo len pár sekúnd.Čakali sme, až sa honci priblížili k zverovi a potom nastala „sláva!“.Medveď bol veľký a dobre vypasený samec. Guľka mu vrazila pod pravým okom do hlavy a prerazila prsia pri ľavej lopatke.Honci a strelci sa zbehli zo všetkých strán a gratuláciám nebolo konca-kraja. Ako sa potom ukázalo, guľka sa predrala až do komory a roztrhla aortu.Výsledok honu bol teda medveď. Ale jeho drahá manželka hneď spočiatku obrátila sa proti honcom a prerazila čiaru; ušla smerom k Dielu proti Polhore a padla ešte tej jesene na hone pri Polomke.Zabudol som spomenúť, že aj dve mladé medvieďatá boli v hone; jedno z nich zabil honec valaškou, druhé vyškriabalo sa na silný smrek. Mladý honec pustil sa s valaškou za ním a — ako ľudia, čo boli pri tom, rozprávali, tak dlho „šteklil“ to medvieďa do láb valaškou, až sa to tomuto zošklivilo a zrútilo sa na honca tak, že obaja s neobyčajnou rýchlosťou zvalili sa pod smrek, kde mladé medvieďa zviazali a do vreca dali. Bolo to veľmi tučné zvieratko, veľké ako šesťmesačný „dunčo“ a poslali ho potom ako dar komornému grófovi do Štiavnice.Šesť honcov ustrojilo z briez máry, vystlali ich chvojím a tak niesli macka do doliny. Tam ho položili na ten istý voz, čo viezol za nami proviant. Zabité medvieďa dali vedľa neho. Voz bol zo všetkých strán obstúpený poľovníkmi a honcami. Medzi nimi videl som svojich známych, starého Polhorca a Hrončana. Prvý ťapkal svojou tmavohnedou kostnatou rukou dobrosrdečne hlavu starého macka a dohováral mu: „Vidíš, vidíš, kamarát! Nebolo by sa ti to stalo, keby si sa bol narodil ,pergrótom‘! Ale takto!… No nerob si z toho nič, macko! Bolo ti dať svätý pokoj slanine, ty môj milý, premilený Marcine!“ Potľapkal mu ešte raz po priateľsky hlavu, a keď skončil tú pohrebnú reč s pesničkou, na chvíľku vyňal z úst zapekačku a z ľavého kútika úst strelil slinou na diaľku dvoch siah. Akurát tak, ako pri generálskom pohrebe strieľajú z diel.Ja som sa naňho podíval a mimovoľne mi prišiel na um verš Amerikána Leelanda z jeho „Brightmans ballads“.„Non tu homo natus es, solus mangiar’ maccheroni —“ čo v slovenčine znamená asi toto:„Nie si ty, braček, len na to na svete, aby si jedol halušky.“Po obede som sa vrátil domov; tí druhí zostali na Kráme, aby si vraj „vybrali vklady z banky“.Na druhý deň stretnem priateľa H. Vyšlo, že on nielen zastrelil medveďa, ale večer k tomu ešte „vypálil“ celú banku.	Kuzmany_U-Medvedov.html.txt
IObsahOhlasPod hladinouPartizánŽilinaMobilizáciaTelgártBuď prekliataOdkaz do ČiechMoskva nadoblačnáLe soleil a ParisSlovenský vojakPochod týchto dníJeseň 1944Padlému vojakoviBoj o RevúcuUtrpenie nevinnýchModlitba moja o pomstuNie vatra blčíOhlasKrv moja žiari k vysokým hviezdam tryskáPo horách slovenských čujte hľa výkrikyTo srdce vrelé priložte na ohniskáChystajte zradcom smrť hrdinom pomníkyZa právo biednych vstávajú ubiedeníTí ktorí plakali po nociach hlbokýchTí ktorí padli pod bičom k prašnej zemiKým šakal hyena cical krv škrtil dychKým národ zmieral v okovách putách jarmeVýčitky blčaly v prekliatom pokojiO pomstu krvi volaly bludy márneA orli na skalách snívali o bojiDo výšok šľahly ohne sŕdc rozpálenéDo našich údolí pohly sa lavinyŽaláre búrať zvolaly ústa neméVíťaziť trpieť a umierať za vinyKrv naša zvrela k vysokým hviezdam tryskáPo horách slovenských čujte hľa výkrikyNeustať v boji radšej smrť spáleniskáSmrť zradcom zbabelým hrdinom pomníkyPod hladinouTušenie páli ma srdce sa zdráhaČosi sa zdvíha v hĺbkach pod hladinouSlováci Slovensko vlasť naša drahápočujem šeptať celou domovinouTušenie nesklame prezradí vrahaČosi sa zdvíha v hĺbkach pod hladinouSlováci Slovensko vlasť naša drahápočujem šeptať celou domovinouTo česť a svedomie hrdo sa vzmáhavyrastá búši v hĺbkach pod hladinouSlováci Slovensko vlasť naša drahápočujem šeptať celou domovinouPartizánOžívaš mýtus Jánošíkdružina tvoja v horách skrytávyrastá na mohutný šíkČesť tvoju chválou objímamza teba valašky sa chytáhrdina partizánJak málo pozmenil sa časna skalách horia zasa vatryzradcovia hynú napospasNadšenie blčí z všetkých stránza biedu čo nám duše jatrípomstí sa partizánZa krivdu odboj počínasvedomie naše zo sna vstávaozvenou zvučí otčinaKrv tečie z otrokárskych ránja biedny volám Sláva slávahrdina partizánŽilinaAchúdes skvílil v rumoch Strečnaa bolesťkliatbanekonečnásrdce mi krutosťou objímaŽila si žiarive Žilinaty mesto naše krásne na Váhulež mornár v svojom poblúdenískrvavil tvoje biele stenya peklom krstil odvahuAch srdce sviera ťažké putožalujúžalujúžalujú ľútomalé dôverčivé detiIch zrak ako hviezda svietiKto vypovie toľké zverstvájednou vetou?Strieľali do nichstrieľalistrieľali do nichz guľometovŽila si žiarive Žilinaty mesto naše krásne na VáhuDnes obeť tvoja dojímaŽila si žiarive Žilinaa budeš žiťVrah tvoj zhynienemôže zvíťaziťMobilizáciaJe prvý september 1944po našich mestečkáchpo našich dedináchbubnujúna bubnochbubnujúcit s citom radostne sa víribubnujúbubnujúna poplachHrdosťou zrak nám svietibubnujúna bubnochbubnujúnárodu zvestujúMužovia Ženy DetiMobilizáciaMobilizáciaDo zbrane udatní Národ musí rásťTreba ísť chrániť vlasťJe prvý september 1944po našich mestečkáchpo našich dedináchbubnujúna bubnochbubnujúnárodu zvestujúMužovia Ženy DetiMobilizáciaMobilizáciaTelgártČuj svete bolesť mojich volaníDedina naša skromná bolaležala ticho medzi horamia ľahla celá do popolaPovedzte teraz pyšné nebesáči sa stala krivda väčšia ako tátokeď zničili nám obec skromnúzašliapali do prachu a v blatoPovedzte teraz pyšné nebesáči sa stala krivda väčšia ako tátoPovedzteprečo len biednym slabým deje sakrivdakrivdakrivdaktorú nevykúpi zlatoPrečo to musel trpieť právedrevorubač pastier robotníkprečo on biedny v bohatstve a slávemusel priniesť obeť ohňa dýkPrečo právedrevorubač pastier robotníkČuj svete čo sa točíš šialenstvomAch žalosť moju nevypovie niknik nerozkýve taký pomsty zvončo by zvonil k veľkej slávenad zúboženým TelgártomLež predsa predsa tvrdne päsťvy viete pyšné nebesáže zhynie spupný bluda môj krásny ľudnájde cestu spravodlivých ciestBuď prekliataJa preklínam ťa besný besktorý chceš ničiť naše poliaJa preklínam ťa za údesktorý nám vrháš na údoliaBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaŽalujú mestá dedinyostáva smutná kapitolaach boly krásne bez vinya ľahly v trosky do popoľaBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaŽaluje všetko z všetkých stránkončiny veľké šíre krajespálil ich oheň strašný drámŽaluje zem že zničená jeBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaŽalujú ťažkou žalobouženy a deti skrvavenéZmieraly strachom pred hrôzouAch stavali ich kati k steneBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaChveje sa nocou hviezdny rovkto vyrozpráva takú vinuHľa telá ležia bez hrobovvranám a víchru na hostinuBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaJa preklínám ťa strápenýzúfalý v tomto veľkom žialia plačem za tých na zemičo v katovaní umieraliBuď prekliata ty spupná zmijašialenstvo veľké GermániaOdkaz do ČiechZdravíme vás bratia naši z Čiecha žehnáme blahu vašich striechSlovenský národ mužnie v bojik výšinám rozlety si strojíZ temna svoju hviezdu uvideli zdvíha česť pre náš i váš cieľModlitba vaša pomáha mua náš zrak letí v bratskú stranuMy už pozdvihli sme zástavyktoré vánkom letia v diaľavyDnes hrdinsky letia a bratsky zdravíbrat Tatier brata od ŠumavyMoskva nadoblačnáNad oblaky rastieš mesto rudévysoko do výšok ohnivýchVečná sila väzí v tvojej hrudety mesto slávne slávou preslávenéty naša pýcha z všetkých pýchktorú žehná nekonečné plemäTy svetlo ktoré nezhasínaty hviezda ktorá nezapadneVedieš si cestou svojho synaa osvetľuješ diaľky zradnéTvoj Kreml rovnám k výškam bielymty idol nepodvratných sílÓ ktože bol by takým smelýmaby ti veľkosť vytušilJa z hlbín nízkej biedyk tebe zdvíham hrdý zrakReč moja v stopách sliediktoré budú všetky svetyvíťazstvami predbiehaťŽi moja fantázia v tvojej sláveRoztekaj v prúdoch v šíre oceányZdobte ju vencom lúče mihotavéOtváraj starej kliatby zhnité brányVyrastaj nad oblaky mesto rudévysoko do výšok ohnivýchVečná sila väzí v tvojej hrudety mesto slávne slávou preslávenéty naša pýcha z všetkých pýchktorú žehná nekonečné plemäLe soleil a ParisVive la France! — volám i jajak zvučia zvony z Notre Damejak dav tvoj nadšením sa svíjaa k hviezdam tvojim pozerámZástava s Eiffelovej vežek oblakom neba zalietaa hlasy nové hlasy sviežehlásajú radosť do svetaLiberté! — jasot na Bulvárochozveny blízke zďalekahlas ktorý zmieral v krutých spárochjak vlny Seiny pritekáLen jasaj obrodený Parížna slnku trhaj závoj hmielzázraky nové azda spravíškeď výškou ozdobíš svoj cieľSlovenský vojakNech hynú rabi ktorí slabších otročiaTy vojak slovenský mrel si v čestnom bojia žiješ slávou ovenčený na večnosťcez dni a roky desaťročia stáročiaTy s mečom túžil si večne po pokojijak orol v nadoblačne sníval blahé snyDnes v povíchrici stuhla tvoja krv a kosťdnes vrúcou modlitbou žehnajú ťa tvojiVytrvaj v lete do výšavy neklesniČesť tvoja rastie zpod hladiny ťažkých múkty vojak slovenský tvoja veľká slávaÓ deje dávne defilujú víťazneV nich žije symbol ctnosti vladár SvätoplukCveng šable nezlomnej zvoniť neprestávallež tebe nikto nedal balzam na ranySloboda tvoja prekvitala iba v sneTy márne si sa bil za pyšného pávaPo boji zaplakal si kruto sklamanýKto spočítal by slzy toľkých chmúrnych chvíľty vojak slovenský tvoja hrdosť ticháÓ ktože činom tvojim veľkým lesku daló ktože slávu tvoju veľkú oslávilV hrdinstve nikdy ťa neschvátila pýchai žiješ preto víchrom búrok navzdoryhoci si dlho krvou smýval cudzí kalReč tvojich najmilších rosným nebom dýchaty kráčaš večnou cestou čakáš na zoryDnes kráčaš bránou čarokrásnych dúhty vojak slovenský tvoja viera vreláOtroctvu biednych dal si sbohom napokonúvraťou zaoral tvoj pozlátený pluhkrv piesňou hrdinstva zašumelaHľa výšky padajú ti dolu ku zrakomZ hrdla sa výkrik vydral zaznel nemý zvonNa vrahov zhučaly guľomety deláa obeť srdca stúpa hore k oblakomNech zhynú rabi ktorí slabších otročiaty vojak slovenský zmieraš v čestnom bojia žiješ slávou ovenčený na večnosťcez dni a roky desaťročia stáročiaTy s mečom túžievaš večne po pokojijak orol v nadoblačne snívaš blahé snyDnes v povíchrici tuhne tvoja krv a kosťdnes vrúcou modlitbou žehnajú ťa tvojiVytrvaj v lete do výšavy neklesniPochod týchto dníDeň za dňom padá v temno zabudnutiajak kvapka malá v prúde unikáNa nivách Pohronských údolím Považiarachotia delá a tanky sa rútiaHrdina slobody verný platí daňkým zradca žívorí v speve kuvikaV hrdosti slávim pochod týchto dníviem už sa veľmi skoro rozvidnílen ešte vojak tvrdý v stráži stojobjímaj najvernejšiu družkuguľomet ťažký granát puškuVíťazstvo isté nesie pravdy bojsmrť ovenčí ti zlatom hviezdna niťvšak obeť krvi bude večne žiťpotomstvo bude spomínaťa spievať triumfujúce hymny chválkeď v nivách Pohronských umieraldémonstvu vášne zapredaný katRachotia delá a tanky sa rútiadeň za dňom padá v temno zabudnutiastráca sa v hrdinstve nášho vojakaHľa často iba pušku a granát mápredsa sa na tanky vrhať neľakáHľa ničia mu dediny a mestátieň smrti strašný visí nad hlavoupredsa vie že vraha kruto ztrestáa stane pod víťaznou zástavouI rozvinie sa slávne pochod dnízmiznú tanky dorachotia delávojak bude hrdo defilovaťPod Tatrami sa navždy rozvidnía vojakom skvitne zrak i čeláa národ im bude k sláve volaťJeseň 1944Ach jeseň pochovávaš zlaté pruhya posielaš nám žltý smrtný listkým padá padá neúnavný dážďAch padá padá neúnavný dážďAch koľko kvapiek dažďa toľko vráždAch koľko vody toľký krvi prúdAch iba smrti zkaze uniknúťAch koľká kaluž ušliapaných blátAch toľko hnusu hanebnosti zrádAch koľko sĺz a smútku hmlistý plášťAch padá len a padá hustý dážďAch jeseň pochovávaš zlaté pruhya posielaš nám nám žltý smrtný listkým padá padá neúnavný dážďPadlému vojakoviS povzdychom horkým nad hrobom sklonenýprelievam tíško modlitby sĺz a smútkuMôj vojak dobrýktorý si hrdinstvom platil svätú daňhoci si umrieť nemuselsplietaj si šťastne mliečnou cestou hviezdy zlatéZem tvoja drahábalzamom potrie rany tvoje veľkéuľahčí ti kroky cesty večneja nebo naše čistéjak obväz mäkký rozloží sa v dušiMôj vojak dobrýčo v diali neznámej odpočívašobeť tvoja žijea ľud tvoj spomína ťa denneza hrdosť čo si k dúham pozdviholza bolesť čo si v temno zaklialza podlosť čo si päsťou zmarilza zradu čo si krvou vykupovalza pravdu našu poškvrnenúza nádej nových čiasza úsvit ktorý slnkom žiariv ktorom rod tvoj bude žiťa obeť tvoja prekvitaťMôj vojak dobrýs povzdychom horkým za všetkých živýchnehodných možno tvojej krvi vyliatejpokory slová odriekamTy ktorý si zmieralv sprievode smrtonosných strielv chorále desných kanonádbez slova útechybez slova uznaniasi idol jasný v očiach našich nízkychBoj o RevúcuDeň jesenný zdvihol sa z hustých hmiela vo svite skúpom tresk pušiek zahrmelOhlásily poplach hrubé deláa vojakov našich hŕstka smelás útočníkom sa zvítalaOd juhu z Jelšavy ženú sa záplavypráskajú zošialeno minometya hviždia spreklínané mínyDo dymu výstrelov zapadajú svetyhory v hmlách i výšea výbuch ozvien píšebásni tejto rýmyGuľomet neskrotnýtankydelánepriateľov posadlýchstále blíž sa blížiaLesy hučiaa v meste fŕknu okenicejak strela za strelou padá do uliceBráni sa páli strieľatá hŕstka naša smelálež z juhu z Jelšavyženú sa divé záplavyHrdinstvo malé stvára divyohnivko skromné v reťaziMesto padlo skončil bojboj veľký spravodlivýlež hrdosť naďalej v obetiach víťazíÚstup smutný do hôr poďmeSbohom buďSbohomMesto rodnéA keď deň šerý v slzách vyhasolna duši zbudol iba bôľUtrpenie nevinnýchJe strašné toto nevýslovnečo človek vidieť musíčo srdce cítiť musíto srdce s rozorvaným tepomkým duša roztrhaná v kusyjak obeť márna blúdipod zroneným nebomJe večer chmúrny v daždivej jesenistudené nebesádesivú streľbu čuťľud hnaný obavouuteká do lesabo Nemcití Nemci zbesneníženú sa dolinouPo cestách blatných zástupyženy deti starcikravky dojné so dva vozynechali svoje chalupybez slova tiahnu od ránazástupy dlhé smutnépo ceste rozmoklejPred nimi čierna noc neznámaza nimi hrozná beznádejDomy a domky opustenéčaká ich zkaza plieňachžalosť moja kliatamozole ľudu môjho tvrdédomovina drahákrv a znojradosť mojaživot môjpošliape ťanoha germánskeho vrahaNočné šero zradne strašís výšin chlad a hrôza stiekaa idú idú ľudia našiZmrazení idú mĺkvi nemílen čo dieťa zanariekaZmrazení idú mĺkvi nemípo blatnej zemido húštin do horyBremeno svoje nesú sinešťastný život svojmajetok celý batôžtek jedenzaťatá tvrdá päsťbolesť v duši na dnelež predsaslza z oka nevypadneiba ak v precíteníprečudesným svitom zahoríNoc tmavá všetko vidínoc dlhá bude svedkom vzdychovnoc dlháa ráno ach ránokoľkože ich ešte budekým príde ráno šťastnéto ráno s gloriolouvykúpené krvouslzamiautrpenímModlitba moja o pomstuÚbohý v svojej veľkej láske k národumodlím sa k výškam skrvavenýmTy Boh môj veľký Ty Boh môj ľútyčuj srdce rozleptané chvenímpožehnaj zemi tejto sloboduznič ztrestaj vraha zlom osud krutýA nech sa trebárs klenba srútiTy Boh môj veľký Ty Boh môj ľútyja bez viny bez hriechu bez lakomstvavolám strašné slovo POMSTAZa mužov starcov deti ženyza ruže krvi pohľad sklenýza mestá hory a polia dedinyza kraje úrodné šíre pustinyza rany zradné temné tieneza ústa nemé pridusenéja bez viny bez hriechu bez lakomstvavolám strašné slovo PomstaTy najdesnejší vrahty jedinečný katty temných nocí rabty vysotenec z hviezdnych dráhstreštenec všetkých márnych pýchktorý chceš dobrých zabíjaťsám zhynieš v mukách diabolskýchv záplave najhnusnejších pliagA nech sa trebárs klenba zrútiTy Boh môj veľký Ty Boh môj ľútyza oheň satanský zradu svetlaza zkazu ktorú Slovač stretlaza oči slziace mečom vybitéza zverstvá peklo a hanbu na štíteja bez viny bez hriechu bez lakomstvavolám strašné slovo POMSTANie vatra blčíNie ešte praská vatra z poliennie ešte nie nekončí sa cestahoci zdeptali nám krásne mestáBystricu Brezno ZvolenEšte oheň boja horíNad otroctvom víťazíme stálevrah ten pokúša sa márneostaly nám verné horystodoly chatrče maléa tie zmenily sa na kasárneNie ešte nie nekončí sa cestanezapadol hrdinstva nášho svithoci zdeptali nám krásne mestáVieme iste musíme zvíťaziťNie nesvrhli nás do pokorynad otroctvom víťazíme stálevrah ten pokúša sa márneostaly nám verné horystodoly chatrče maléa tie zmenily sa na kasárneNie ešte vatra výškou praskážije pravda našažije naša láskaa tú peklá nezastrašia	Brocko_Ohlas.txt
OsobyMARTIN KRAJÍČEK, 50-ročný sedliakEVA, jeho manželkaANIČKA, ich dcéra 18-ročnáOKRUŽNÍK PAVEL, 58-ročný bohatý sedliakJANKO, jeho syn 25-ročnýMIŠO JALOVEC, sedliacky synÁRON, krčmárMARIŠA, chudobné dievčaVRTÁK, PAZÚREK, RYŠAVÝ; sedliaci, voličiaRUŽENKA, 8-ročná, Jankove dieťaPALKO VRTÁKOV, 12-ročnýMládenci, dievčatá, voličia, ženy, muzikanti.Druhý dej o 5 rokov, a tretí dej zase o 5 rokov neskôr.	Okanik_Pan-richtar.html.txt
Cimler František: SrdceHra o mládeži a pre mládež v 3 dejstvách. Poslovenčila A. D. Strán 82, cena Ks 4.80.Javisko:odľahlé priestranstvo v malom meste. Kamene, lavička.Osoby:Urbanová, Karolova mamička, Nováková, Jankova mamička. Horáková, Ďurkova mamička. Dudáš, Paľkov otec. Janko, Karol, Gusto, Jožko, Rudo, Ďurko, Paľko, chlapci z ľud. a mešt. školy. Oto, Tylda, deti z veľkomesta. Evička, Marienka, Boženka, dievčatá z ľud. a mešt. školy. Anička, Ľudka, deti.Rekvizity:nožík, dva lístky, plátené vrecko s kostkami, dve koruny, kapsa s nákupom, dvadsaťhaliernik a desaťhaliernik, kniha, okuliare, hodinky, retiazka, bábika, peňaženka s 3 korunami.Dej:Podľa populárnej poviedky „Srdce“ od italského spisovateľa Edmonda de Amicis, v ktorej sa úchvatne líči láska detí k vlasti, je v tejto hre rovnakého mena majstrovsky spracovaná hra pre mládež v troch dejstvách, ktoré tvoria samostatný celok, ale aj jednotlivé dejstvá môžu byť zahrané oddelene pri rozličných príležitostiach. Vidíme tu deti pri družnej ich hre medzi sebou, vidíme tu deti vonkovské i mestské v spoločnosti matiek na ulici a konečne matky v spoločnosti detí. Pozorujeme reči i činy detí, obdivujeme ich lásku k vlasti, rodičom, učiteľom i k bližnému, poznávame ich vlastnosti, dobré i zlé. Srdce matkino a výsledok materskej výchovy sú dušou hry, ktorá zahraná na pr. pri Sviatku matiek bude poučnou nielen pre mládež, ale aj pre dospelých.	Urbanek_Dramaticka-literatura-2-Detske-hry-prilezitostne.html.txt
Obraz premien českých evanjelických cirkví v prekvitajúcom kráľovstve českom[A1b]od ľudských výkladov v Prahe očistených,[1]od položenia základov kresťanskej viery v tomže kráľovstve až do dnešných čias z letopisov a dejepisných diel stručne a prosto prevzatý a usilovnosťou a starostlivosťou magistra Jakuba Jakobea Kutnohorského, kedysi duchovného u sv. Michala Archanjela v Starej Prahe, teraz veru podľa Kristovej vôle jeho vyhnanca, spísaný a v treťom roku vyhnanstva uverejnený.Ján 20. v. 29.Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.[2]Úprimnému čitateľoviV bezbožných tento Obraz snáď veľkú nenávisť vzbudí?Nedbám, len nech nie je zbožným nijako na škodu on!Vždy som mal vôľu hovoriť pravdu. Čo by som pravduposlaný do vyhnanstva nemohol hovoriť var?Odpusť však, šľachetný čitateľ, chyby (ak dajaké sú tu).Vyhnanstvo moje, nie vôľa, príčinou týchto chýb je.V AmsterdameTlačou Lippoldovou\|[3]A2Najosvietenejšieho, vznešeného a najurodzenejšieho bohatiera i pána, pána Gašpara Illésházyho z Illésházy,[4]župana stolíc Trenčianskej a Liptovskej atď., baróna nad barónov v prekvitajúcom a veľmi starobylom Kráľovstve uhorskom, páru nemajúceho priaznivca borby a tvorby[5]atď., pána, pána svojho najmilostivejšieho, srdečne pozdravujem.Ak sa bude niekto čudovať, najosvietenejší pane, pane najmilostivejší, že sa neostýcham ja neznámy obracať sa na Vašu neznámu, taký vzdialený na takú vzdialenú, z nepatrných ten najnepatrnejší na takú vzácnu Milosť, vopred, ak je láskavý, nech milostivo vypočuje toto:[6]Už dávno prenikla na oba póly[7]Vaša neochvejnosť v našom pravom evanjelickom vyznaní, to jest: v naozaj božskom náboženskom vyznaní, ktoré máme spoločné, horlivosť v jeho rozširovaní. Toto sa veru všade „karpavým barbierom“,[8]ako sa všeobecne vraví, stalo veľmi dobre známym. Náboženská viera totiž nie je natoľko ohraničená hranicami krajiny, že by jej myšlienky nemohli prenikať až do cudziny. Ba naopak, zdá sa mať na tomto svete tú výsadu, že sa slobodne pohybuje sem i tam, kde sa jej zachce.\|[A2b]Láska Vašej Osvietenej Milosti voči sluhom božím a kazateľskému úradu, nie nepodobná láska onoho Abdiáša[9]za čias kráľa Achaba, zažiarila v tejto temnote prenasledovaní v Čechách, vzrastajúcej zo dňa na deň. Aby som nespomínal menami iných vyhnancov, ktorým som videl preukazovať nejaké dobrodenia, poukážem predovšetkým priamo na seba.Dobrotivému srdcu sa zapáčilo,[10]aby som mohol na svoje prosby zastávať v stolici Vašej Najosvietenejšej Milosti posvätný kazateľský úrad, len čo vkročím do Kráľovstva uhorského, i keď som želanie svojho srdca odhalil skrze ctihodného a najvzdelanejšieho pána dekana a duchovného trenčianskeho[11]najosvietenejšej panej, najdrahšej pani manželke Vašej Milosti, svojej najmilostivejšej panej, lebo Vaša Najosvietenejšia Milosť nebola prítomná.Dodnes neprestávam prosiť Boha najvrúcnejšími modlitbami, aby sa stalo to, žeby sám zahnal z panstva Vašej Najosvietenejšej Milosti onen skazonosný mor,[12]naklonil mi najmilostivejšie srdce Vašej Milosti[13]a splnil moje želanie.Pokiaľ ide o vzdialenosť miesta a tváre, nemá tá takú silu, že by mohla zmariť moje predsavzatie. Veď tých, o ktorých vieme, že sú povestní slávou, môžeme, ba sme povinní velebiť a uctievať i na diaľku. Pretože sa o toto usilujem, prepáči sa mi láskavo moja opovážlivosť.Ak povie niekto o tomto darčeku, že je chudobný a nehodný takej hviezdy cirkvi, povie ozaj pravdu; ak však nie, potom venujem túto prácu, totiž Obraz premien v prekvitajúcom Kráľovstve českom, týkajúci sa pražských cirkví, ktorý som nedal predtým čítať ani pozrieť žiadnemu človeku.Keď si ho prezrie Vaša Milosť, vôbec nepochybujem, že toto, akékoľvek to bude, stane sa Vašej Milosti milým. Veď predsa kvôli skrytým drahokamom mávame neraz veľmi radi aj samotnú skrinku, hoci menej cennú!Miesto ďalších mojich slov bude hovoriť výrečne to, že na panstvách Vašej Milosti,-[A3]ktorými som z božej milosti na tejto dráhe svojho vyhnanstva predtým v niekoľkých dňoch trochu preputoval, predstavila sa mi skvele Vaša Milosť v cirkvách akoby v zrkadle. Vrav ty, muž ctihodný a najučenejší, pán dekan a duchovný trenčiansky, ty, pán Tomáš Francisci,[14]duchovný predmiersky, pán Michal Crispinus,[15]duchovný cirkvi žilinskej! Vravte i vy, najneochvejnejší Kristovi vyhnanci, ktorých chová, živí a ochraňuje starostlivosť tohto najvernejšieho Abdiáša, ty, pán Rochocius,[16]kedysi dekan uherskobrodský, ty, pán Wolfius,[17]kedysi dekan polniansky, ty, Veressius,[18]kedysi nemeckobrodský! Vravte vy, najslávnejší teológovia pána Hodikia,[19]a iní, ktorých mi cnosť a učenosť urobila tak veľmi milými, že ani ten najslabší poltón nenarušil dodnes súlad našich sŕdc!Kto by teda pokladal za nesprávne, ak by som si pre tieto najsladšie plody nesmierne ctil a vážil sám strom, hoci veľmi vzdialený? Pretože to už ani nemôže ináč byť, prijmite, najosvietenejší župan, pane, pane najmilostivejší, toto dielko s vľúdnou tvárou a dovoľte, aby som bol v kruhu tých, ktorých zbožnosť a neochvejnosť v našom náboženstve urobila Vašej Milosti najmilšími.Buďte zbohom! Napísal som v biednom podnájme svojho vyhnanstva, keď sa už minul tretí rok môjho vyhnanstva: keď sa končil 1624. a začínal 1625. rok, v ktorom — zo srdca si želám — nech Boh zošle cirkvi i štátu pokoj!Vašej Najosvietenejšej Milostinehodný a najpokornejšímagister Jakub Jakobeus,autor\|1,[A3b]Aký biedny a smutný je stav cirkvi a našej vlasti, znepokojovanej a napádanej veľa a rozlične rozličnou zberbou ľudí, to dokazuje skutočnosť jasnejšia nad denné svetlo a zrejmejšia nad každodennú skúsenosť. Keď totiž nepriatelia plní zloby[20]vtrhli s víťazným vojskom do Kráľovstva českého, našej najdrahšej vlasti, všetky kúty, do ktorých vkročili, ba veru aj nakukli, zhanobili: poškvrnili lúpežami, násilnosťami, vraždami. Iní zas ako zaprisahaní nepriatelia cirkvi a pravdy, počestnosti, mravov, spravodlivosti a bezúhonnosti, lúpežníci a zbojníci horší od samých Turkov, vyplienili, ba na veľmi mnohých miestach so zemou zrovnali chrámy, školy a iné štepnice cností.Preto teraz možno počuť bedákať vdovy olúpené o manželov, deti zbavené rodičov. Tu je možné vidieť ľudí zavretých v tuhých putách, v smradľavých žalároch, tam vyhnaných z vlasti a vyhostených do cudziny, živiacich sa chlebom bolesti a nápojom sĺz. Biedny ľud si žiada novú vieru: časť sa obzerá po egyptských hrncoch,[21]časť chce odstrániť všetku úctu k Bohu. Aké čudo? Veď Syn zatratenia,[22]celkom a úplne sa zmocniac svätokrádežnou tyraniou Svätyne božej, má už pod nohami rozdrvené a rozšliapané, čokoľvek bolo v našej vlasti božie! Už je tam neslýchanými bludmi narušená čistota učenia;-2,[A4]už tam bujnejú nesčíselné modloslužby, keď bola pochovaná úcta k Bohu; už miesto zákonnej vlády nastúpilo ukrutné katanstvo; zdá sa, že Kristove sviatosti sú už sčasti zhanobené tučnými úplatkami, sčasti vystavené ohavnému kupčeniu; už niet nikoho medzi toľkými chválami a bralami[23]kráľovstva, kto by uvažoval o prostriedkoch na liečenie tohto zla, rozrastajúceho sa zo dňa na deň a zožierajúceho všetky údy; už niet nikoho, kto by zmiernil toto súženie, nikoho, kto by zrazeným k zemi poskytol pomoc, nikoho, kto by zhromaždil rozptýlených, navrátil vlasti a cirkvi vyhnaných, nikoho, kto by sa podľa príkladu Kýra,[24]kráľa Peržanov, z vlastnej vôle ponúkal a vydával za ochrancu cirkvi! Už sa onen výrok proroka (Jeremiáš 12, 7)Vydal som svoju milovanú do rúk svojich nepriateľov[25]potvrdzuje na tomto prežalostnom stave cirkvi; už sa naplňuje proroctvo nášho Krista Spasiteľa (Ján 16, 33)Na svete vás budú prenasledovať;[26]už sa dokazuje na nás najbiednejších vyhnancoch, že sme (I. Korinťanom 4, 9)divadlo celému svetu, anjelom i ľuďom![27]Keď takýmto spôsobom boli v našej vlasti prenasledovaní a do vyhnanstva vypovedaní duchovní cirkví, tá jediná Nevesta Ježiša Krista,[28]olúpená o také drahocenné rúcho a klenoty, pozbavená vznešenosti a krásy evanjelia, bola uvrhnutá do tejto biednej potupy, takže právom možno zvolať s Polykarpom:Pane, pre aké časy si nás to zachoval!Dúfame však v Pána, že On, aby sme neboli naveky zahanbení,[29]zachová pre budúce časy tak ako v skrýši nejaké trosky svojej cirkvi,[30]ktoré budú oslavovať jeho meno a odoprú padať na kolená pred Baalom.[31]Veď vždy bol taký láskavý, taký milostivý, že jeho najmilostivejšie meno sa bude právom velebiť naveky vekov!-3,[A4b]On urobí podľa svojho svätého rozhodnutia (uznávame totiž, že mnohé jeho rozhodnutia bývajú skryté, žiadne nie nespravodlivé), aby sme s tými, ktorí sa vzdali nádeje na návrat z babylonského zajatia do vlasti, počuli jedného z prorokov volať (Izaiáš 57, 14):Urovnajte, urovnajte cestu môjmu ľudu![32]On bude milostivý a v pravý čas dá, aby sme skúsili onen známy a starodávny výrok básnikaPo slzách smiech chodí, po vyhnanstve raj sa rodí.[33]On trestajúcou rukou bude súdiť za nevinnú krv: faraóna utopeného[34]v Červenom mori, vražedníka židovských mláďatiek, Saula, prenasledovateľa sluhov božích, Antiocha, Amana, Herodesa,[35]Neróna a iných prehrozných nepriateľov cirkvi božej postaví pred svoju najspravodlivejšiu súdnu stolicu a každému z nich dá odplatu. On odstráni aj príčinu nášho vyhnanstva a vyrve nás onomu nepriateľskému a ľstivému pokoleniu.Kam ma to však unáša prežalostný stav cirkvi a mojej vlasti? Veď sa nedeje nič, čo by sme nevideli diať sa kedysi, nič sa nepíše, o čom by sme vedeli, že predtým nebolo známe!Aký pravdivý a živý je onen výrokKde bolesť, tam ruka![36]Kiež len zbožní, vyburcovaní naším nárekom, poznajú, čítajú, vidia a žasnú nad neobyčajnou zmenou a premenou cirkví v našej vlasti! Nech z hlbín srdca vrúcne prosia Boha, ozajstného strojcu a darcu mieru, aby sám chránil toto kráľovstvo vystavené toľkým nebezpečenstvám, ochraňoval v ňom utláčanú cirkev, zhromaždil jej služobníkov tu i tam rozptýlených, obnovil pravdu evanjelia, pravé náboženstvo a svätú bohopoctu, ktorá je teraz vo vyhnanstve. Vopred poviem, že ak toto dosiahnem, dosiahnem všetko podľa želania svojho srdca, a potom-4,Bšťastnejšie a ľahšie pristúpim k tejto Premene: ukážem, akou neobyčajnou zmenou sa vždy vyznačovala v tomto kráľovstve (pravda, v rôznych obdobiach), a poukážem, že slúžila na prospech nielen tohto kráľovstva, najdrahšej vlasti, ale aj iných.Po dohode medzi Michalom, cisárom carihradským,[37]a kráľom Vlastimírom v Bulharsku a Svätoplukom na Morave prišli z obzvláštnej božej starostlivosti za kniežaťa Bořivoja z Moravy do Prahy, hlavného mesta Čiech, dvaja muži, povestní životom a kresťanským učením, Cyril a Metod, vyslaní na žatvu nášho Krista Spasiteľa, a pretože pohanstvo zahalilo ľudské duše, vyzdvihli medzi českým národom pravé svetlo evanjelia, žiariace uprostred temnôt sťa denné slnce, a s božou pomocou obrátili v Prahe na spasiteľnú vieru Ježiša Krista i Bořivoja i Ludmilu, jeho manželku, ba začali zriaďovať chrámy, školy a vyučovať v nich podľa predpisov a obradov východnej cirkvi.[38]Toto bola prvá podoba kresťanskej cirkvi, prvá známa v Čechách, vystavená však mnohým nebezpečenstvám a pohromám prenasledovaní. Sotva sa totiž Čechy len trochu dotkli perami slasti evanjelia, hneď postihlo niektorých prenasledovanie, útrapy a tisíce iných nešťastí. Veď poprední ľudia v kráľovstve, oddaní sčasti Bohu, sčasti podľa bývalého zvyku modloslužbe, zúrili ohňom i mečom proti nešťastníkom, ktorí vyznávali Kristovu pravdu, verejne i tajne ich zabíjali a cez desaťročie do čias Drahomíry[39]-5,[B1b]všetkých nasledovateľov Kristovej pravdy, koľko ich len bolo, zamýšľali zniesť zo sveta.Napokon z priepasti najhroznejšej ukrutnosti vyšla Drahomíra. Zmocnila sa vlády v kráľovstve. Jej tyrania, vykonávaná na mužoch, ženách, na starých, mladých, mládencoch, pannách, na ženatých i slobodných, na učených i neučených, na urodzených i neurodzených a na hockom celkom nevinnom, vyznávajúcom evanjelium Ježiša Krista, prejavovala sa dovtedy, kým ona ako Chóre, Dátan a Abiron pohltená zemou biedne nezhynula.[40]Táto Drahomíra, česká Jezábel, v Mělníku pozbavila života zbožnú Ludmilu,[41]českú kňažnú. Boleslav, kráčajúc v jej šľapajach,[42]usmrtil v Boleslavi nad Labem Václava, zúčastneného na bohoslužbách a vzývajúceho meno božie, a osvedčil sa ako Achát strašného Kainovho zločinu.[43]Keď bol tento mučeník pozbavený života, všade sa strojili zbožným ďalšie nebezpečenstvá: tak súkromné, ako aj verejné. Veriaci konali bohoslužby v horách, lesoch a jaskyniach. Chrámy sa totiž zatvárali, cirkevné zhromaždenia sa zakazovali, ba medzi kresťanmi nebolo žiadneho mládenca, žiadnej panny, žiadnej ženy, tobôž muža, ktorý by nebol zakúsil ukrutnosť takej tyranie.— —Zrieť bolo tu možné otcov na nepriateľských stranách[44]i bratské ver’ zbrane proti sebe i pokrvných voje.Predsa však v týchto zmätkoch i smútkoch cirkvi, vystavenej rôznym nešťastiam a pohromám, Boh neopustil svoju českú cirkev, ba veru v niektorých obdobiach obdaril cirkev ozajstnými chválami aj bralami,[45]ktorých mená uviesť zdalo sa spravodlivé:[46]\|6,B21. Dětmar, biskup pražský, je vysvätený roku 968.2. Vojtěch stál na čele cirkvi českej okolo roku 995.3. Theodatus okolo roku 1016.4. Helikard, ináč Okard zomrel roku 1024.5. Izo zomrel roku 1030.6. Severus, zvaný Schwericius stál na čele 1064.7. Jaromír, brat Vratislava, kniežaťa českého, zomrel okolo roku 1089.8. Kosmas ho nasledoval roku 1097.9. Heřman pôsobil slávne okolo roku 1121.10. Menhart pôsobil slávne okolo roku 1133.11. Jan První bol správcom okolo roku 1138.12. Otto zomiera roku 1148.13. Daniel První zomrel 1167.14. Bedřich zomrel roku 1178.15. Valentín zomrel roku 1182.16. Přemysl, ináč Jindřich, vnuk Vladislava, kráľa českého, po bratovi Jindřichovi, zomrel roku 1197.17. Daniel Druhý zomiera 1214.18. Ondrej, citovaný roku 1224 do Ríma, je usmrtený jedom.19. Peregrín.20. Budislav zomrel roku 1227.21. Jan Druhý roku 1236.22. Bernard roku 1239.\|7,[B2b]23. Mikuláš z Rožmberka roku 1258.24. Jan Třetí roku 1278.25. Tobiáš roku 1296.26. Řehoř roku 1301.27. Jan Čtvrtý roku 1343.28. Arnošt, prvý arcibiskup pražský, roku 1361.Z tohto obdobia si možno pripomenúť doktora Milíča,[47]kazateľa a kanonika pražského, ktorý kázal okolo roku Pána 1360 o Antikristovi. Myslím, že neslobodno prejsť mlčaním ani deväťadvadsiateho v počte pražských arcibiskupov, Jana, štvrtého tohto mena a Očka priezviskom,[48]pôvodom Moravana, ktorého bezúhonnosť života a úsilie o nápravu boli také veľké, náboženská horlivosť taká veľká, že magistra Matěja, priezviskom Pařížského,[49]muža neobyčajne zbožného a učeného, vykladajúceho súkromne i verejne v kázňach podľa scholastických doktorov[50]niektoré články z učenia evanjelia, považoval za brata, a na jeho pamiatku chcel mať napísané vo svojej kaplnke na stene niečo o napravenom náboženstve,[51]čo je vraj už prikryté vakovkou. Napokon tridsiatym v počte bol Zbyněk První z Hazmburka,[52]ktorý bol úhlavným nepriateľom magistra Jana Husa a Jeronýma Pražského.[53]Podľa dejepiscov ho usmrtil jedom vlastný kuchár.Roku 1414 sa začala kostnická synoda[54]o vykynožovaní služobníkov Kristovho evanjelia: vyhlásila ich za kacírov pre neporušené užívanie najsvätejšej Večere[55]nášho Pána Ježiša Krista; zloba tejto synody\|8,B3sa potvrdila, keď upálila magistra Jana Husa a magistra Jeronýma Pražského, onoho roku 1415, tohto zas 1416.Bolo by zdĺhavé vyrozprávať tu všetko, čo česká cirkev v tom čase vytrpela, akú premenu videla, koľké protivenstvá od cudzích i domácich zakúsila. Počas týchto búrok a zmien pražskí arcibiskupi Albík[56]a Konrád,[57]pôvodom z Vestfálska, zle spravovali kresťanskú obec: bludmi a zmätkami.Teraz sa dotknem len niektorých, čo sa po smrti blahoslavených mučeníkov, magistra Husa a magistra Jeronýma, nakoľko im to, pravda, dovolila božia milosť, pridržiavali pravej cirkvi, a pôsobili medzi toľkými prenasledovaniami, vyhnanstvami, krížmi a útrapami. Najlepší z nich nasledovali za sebou približne v tomto poradí: Medzi rodákmi vynikal Jan Bradáč,[58]čiže Barbatus a Jan Krása,[59]mešťan novopražský. A keď odišli za cisára Žigmunda[60]z Prahy a Krása prišiel roku 1420 k cisárovi do Vratislavi, 14. marca toho istého roku bol pre napravené náboženstvo odsúdený na smrť a tam po uliciach mesta vláčený koňom. Toho istého roku vyhlásil rímsky pápež[61]kliatbu, čiže krížové ťaženie proti Čechom, v ktorej bolo, že kto zabije Čecha, dostane sa mu za tento zločin odpustenia hriechov. Keď sa to dopočul Hynek Červenohorský,[62]v Jaroměři (je to mesto v Čechách) na potupenie tých, čo prijímajú Večeru Pána pod obojím, núkal vypiť z kalicha dúšok vína koňovi, na ktorom sedel. Nasledujúceho roku 1421 Mikuláš Hochta,[63]veľmi zaslúžilý mešťan zo Starého Mesta Pražského,\|9,[B3b]preto, že čosi povedal proti pápeženeckým procesiám a monštrancii, zahynul v plameňoch za Pražskou bránou, ktorá vedie na Kutnú Horu. Krátko nato toho istého roku Václav Švec,[64]mešťan z toho istého mesta, preto, že nechcel prijať Večeru Pána pod jedným spôsobom, zakúsil páľavu ohňa a dosiahol mučenícku korunu. Keď zúrilo toto prenasledovanie, 21. septembra predtým uvedeného roku boli ohňom upálení Martin Loquis a Prokop Jednooký,[65]služobníci cirkvi v Roudnici. Roku Pána 1421 po mnohom rozmanitom strašnom krviprelievaní, vykonanom ohňom, mečom, povrazom, utopením vo vodách a uvrhnutím do rudných baní, bolo tu vyhubených mnoho stotisíc ľudí obojeho pohlavia: i mládencov, panien i samodruhých žien, šľachticov, učených, kňazov i prostých ľudí. 30. mája tohto roku 1421 boli v Litoměřiciach po útrapách v smradľavých žalároch zhodení z mosta do Labe štyriadvadsiati poprední mešťania, ktorí vyznávali neporušené užívanie najsvätejšej Večere nášho Pána Ježiša Krista. Približne v tomto čase pápeženecká zberba v Kutnej Hore pre vyznávanie evanjelickej pravdy zhodila do jednej bane na striebro 1700 osôb, do druhej 1308, do tretej 1321. Pôvodcami tohto boli najväčší pätolízači a pochlebníci: magister Jan Chudek, farár kouřimský, kňazi Martin, Jakub a Leonhard, farári kutnohorskí.[66]Po toľkých vojnách, ktoré pod velením Jana Žižku, ináč Jednookého z Trocnova,[67]čiže z Kalicha, spôsobili v kráľovstve a markgrófstve[68]nekonečné pustošenie, konal sa v Prahe snem všetkých kráľovských stavov,[69]na ktorom boli spísané niektoré články učenia.\|10,[B4]Medzitým v Čeňkovi z Vartemberka[70](tento s pánom Bočkom z Kunštátu, ináč z Poděbrad,[71]a s Vilémom z Vartemberka, ináč ze Zvířetic,[72]viedol ďalej u cisára Žigmunda najsvätejšiu záležitosť magistra Husa) sa prebudila taká odvaha, že prinútil Heřmana,[73]biskupa nikopolského a sufragána arcibiskupa pražského, väzneného na lipnickom hrade, aby vysvätil služobníkov Kristovho evanjelia, ktorí by prisluhovali Večeru Pána pod obojím. V týchto búrlivých časoch bol roku 1419 utopený v akomsi rybníku s inými dvoma služobníkmi cirkvi Heřman, biskup nikopolský, sufragán arcibiskupa pražského, o ktorom sme hovorili vyššie. Za tohto prenasledovania dobyli Táboriti[74]Český Brod. Magister Jan z Dubna,[75]hoci cez požiar všade odolal páľave plameňov, zo strachu sa skryl s inými osemnástimi susednými duchovnými za kostol, a tam pohltený plameňmi biedne zahynul. Túto neprípustnú bezuzdnosť zneužívali niektorí šľachtici, lebo žili hriešnym životom. Keď zaplašili svedomie a bázeň božiu, prenasledovali cirkev, zaobchádzali kruto s Kristovými služobníkmi. V ich počte sú vraj Jan Městecký[76]a Půta z Častolovic,[77]ktorí sa v Hradci Králové preplavili cez rieku, vošli do predmestia a vtrhli rovno do chrámu sv. Anny; spálili celú štvrť a služobníka tejto cirkvi, odbavujúceho služby božie pri chrámovom oltári, zavraždili 27. septembra roku 1423.Bolo by zdĺhavé vyrozprávať všetky pohromy tohto nového prenasledovania, zúriaceho tu i tam, a najmä v pražských mestách. Veru ani konca\|11,[B4b]nemala surovosť tyranov, čo sa týka prelievania toľkej nevinnej krvi! Čítam zaznamenané, že po skončení veľkonočných sviatkov roku 1427 sa kruto zaobchádzalo s profesormi pražskej akadémie. Magister Prokop z Plzně,[78]rektor univerzity, magister Petr z Mladenovic,[79]dekan fakulty, a iní boli totiž po väznení v smradľavých žalároch odsúdení verejnou listinou na kríž vyhnanstva a na záhubu.Roku Pána 1436 učili magister Jan Rokycana,[80]magister Přibyslav z Jesenic,[81]magister Jakub Jakoubek ze Stříbra,[82]kazateľ v Betleheme Starého Mesta Pražského, magister Petr z Drážďan[83]a ďalší, ktorí neskôr na synode v Bazileji[84]obhajovali skutočný zmysel evanjelickej pravdy. Palermský poslucháč[85]koncilu odobril niektoré články ich učenia. Od neho totiž počuli tento chvályhodný výrok:Viac treba veriť prostému laikovi, zachovávajúcemu Písmo sväté, než vari celému koncilu, nesúhlasiacemu s Písmoví svätým.V tom čase však nad ostatných teológov vynikali magister Václav Koranda,[86]magister Jan Mnich,[87]kazateľ v Novom Meste Pražskom, a najctihodnejšia hlava Konrád,[88]arcibiskup pražský, ktorý sa hlásil k napravenému náboženstvu. Z nich magister Jan Hus,[89]ktorý predtým podstúpil trest smrti, vydal svedectvo učenia.Po smrti Konráda, arcibiskupa pražského (za jeho nástupcu kráľovské stavy vymenovali Jana Pátého, priezviskom Rokycanu),[90]za ďalšieho panovania cisára Žigmunda, napomáhal cirkevné dielo ako verný spolupracovník magister Prokop Holý z Plzně,[91]presbyter, ktorý bol spolu s Rokycanom vyslaný roku 1434 do Rezna,\|12,Ca tam rokoval s nejakými svetskými legátmi bazilejského koncilu o pražskom arcibiskupovi, ktorý by nielenže prisluhoval ľudu neporušené užívanie Večere Pánovej, ale by aj napomínal iných duchovných, aby prisluhovali podľa príkazu a ustanovenia Syna Božieho. V tomto čase pôsobil slávne magister Mikuláš, biskup, význačný kazateľ v meste Tábor, ktorý 14. decembra roku 1430 spolu s duchovnými Bedřichom ze Strážnice[92]a Mikulášom z Pelhřimova,[93]ako aj s celým zástupom Táborčanov dokázal, že cisár Žigmund dohodou ráčil povoliť náboženskú slobodu vo všetkých obradoch a ceremóniách. V týchto búrlivých časoch žateckú cirkev spravoval a jej prospieval magister Martin Lupáč,[94]tamojší dekan, magister Petr Payne,[95]magister Matěj Louda z Chlumčan.[96]Ich zásluhou veľa prospel cirkvi Rokycana, lebo na ich radu zreformoval cirkvi a školy zavedením českého spevu.Aby to však bolo národu na osoh, zložili piesne v materinskej reči, v ktorých ospievali okrem Vyznania o sviatostiach[97]i niekoľko článkov učenia, ako dodnes svedčia mená autorov uvedené v starých kódexoch. Títo tiež vyvrátili tvrdenia florentskej synody,[98]ktorá pripadla za Eugena na rok 1438, keď vládol Albert, kráľ český. Vplyvom tohto kráľa bol magister Křišťan z Prachatic,[99]význačný astronóm a lekár, slávny duchovný cirkvi u sv. Michala Archanjela v Starom Meste Pražskom, vyhlásený za administrátora evanjelického konzistória[100]a potvrdený kráľovským dekrétom-13,[C1b]5. septembra roku 1439.[101]Všeobecným bojom sa nevyhýbali ani iní. Payne totiž i Koranda, už v pokročilom veku, boli odsúdení na smrť utopením a len ťažko sa vyslobodili pomocou a pričinením pražských pánov. Duchovný Prokop[102]však zomrel hladom v podzemnom žalári na hrade Vartemberku. Ale Rokycana s ostatnými, hoci zakúsil i väznenie i rôzne údery osudu, predsa zostal dlhšie nažive.Napokon po upokojení pomerov za kráľa Jiřího,[103]keď už všade bol vyhlásený dekrét florentskej synody, podľa ktorého Česi aj Moravania aj ich stúpenci boli odcudzení od cirkvi a daní do kliatby, zišiel sa v Prahe roku Pána 1450 snem všetkých stavov[104]užívajúcich neporušenú Večeru Pána a všeobecne bolo uznesené ustanoviť posolstvo do Carihradu a odvolať sa ku gréckej synode alebo cirkvi. Gréci nielenže ochotne vypočuli od vyslancov články učenia a mali radosť zo vzájomnej jednomyseľnosti, ale aj v liste, ktorý im dali, posilnili a povzbudili vo viere všetky kráľovské stavy, keď pripojili sľub, ktorý sa týka vysviacania služobníkov cirkvi.[105]Približne v tom čase, a najmä roku 1451, napomáhali cirkevné dielo v Prahe magister Petr z Mladenovic, duchovný u sv. Michala Archanjela v Starom Meste Pražskom, ktorý verne opísal život[106]i činy magistra Husa na kostnickej synode, pretože bol očitým svedkom všetkého (v čase onej synody bol totiž pisárom u pána Jana z Chlumu),[107]magister Václav z Dráchova,[108]kazateľ pri chráme sv. Apolinára, magister Jan Příbram,[109]magister Jan z Lubeku,[110]\|14,[C2]doktor teológie, a magister Václav z Vrbna,[111]rektor univerzity. Traja ich diakoni boli v tom istom čase usmrtení pre vyznávanie evanjelickej pravdy. Jan bol totiž upálený v Soběslavi, Václav i s koňom, na ktorom sedel, bol sťatý neďaleko Hořepníka,[112]a Vít, už duchovný na olomouckom vidieku, bol rozsekaný s viacerými v chráme, keď prisluhoval národu neporušenú Večeru Pána. Okrem toho v rôznych končinách Kráľovstva českého bolo opäť zabitých mnoho stotisíc ľudí obojeho pohlavia bez rozdielu veku. Rímsky pápež dal totiž znova do kliatby Čechov a Moravanov hlásiacich sa k napravenému náboženstvu a vyslal do kráľovstva niekoľko plukov križiakov.[113]Keď tí urobili vpád pomocou niektorých domácich obyvateľov, niekoľko rokov kvárili dediny a mestá krviprelievaním i drancovaním, ohňom i mečom a zároveň znivočili poľnohospodárstvo natoľko, že v premnohých krajoch umoril veľmi mnohých hlad. Títo vraj mali takú rozkoš zo zabíjania detí, že ich hlavičky, nahádzané na kope ako kapusta, používali pri hraní miesto lopty. Keď boli blízko Klatov porazení a bolo ich zabitých do troch tisíc, tomuto kráľovstvu a cirkvi zažiaril trošičku všeobecný mier.[114]Keď sa totiž uzavrel všeobecný mier, v ktorom — ako svedčí Písmo — horkosť cirkvi býva najhorkejšia,[115]do Čiech sa hneď vrátili početní pápežskí legáti[116]a honosnými sľubmi otriasli ducha niektorých duchovných cirkvi.Napokon za panovania Vladislava[117]roku 1473 — vo štvrtok\|15,[C2b]po sviatku sv. Juraja[118]— bol magister Michal Polák,[119]presbyter, na nariadenie Kráľovskej Milosti uvedený konšelmi[120]všetkých troch pražských miest do chrámu blahoslaveného Petra a Pavla na Vyšehrade a tam potom napriek toľkým útokom zloprajníkov prisluhoval božiemu národu Večeru nášho Pána Ježiša Krista pod obojím.Roku 1478 sa konal v Karlovej koleji[121]v Starom Meste Pražskom snem evanjelikov, na ktorom vlastnoručnými podpismi a pripojenými pečaťami sľúbili a potvrdili, že budú brániť pravdu evanjelia a neporušené užívanie Večere Pána. Keď sa to rímsky pápež[122]dozvedel, zbavil Čechov roku 1479 trestu a pohromy kliatby a na základe kompaktátov bazilejskej synody[123]vyhlásil, že Česi, ktorí prijímajú Večeru Pána pod obojím, sú vernými synmi katolíckej cirkvi. Pravda, pod týmto rúškom súhlasu sa naďalej kuli proti zbožným nástrahy, naďalej úklady. Za kráľa Vladislava roku 1480 boli totiž magister Michal, pôvodom Poliak,[124]administrátor evanjelického konzistória, v tom čase kazateľ u sv. Jiljího, magister Václav Slánský,[125]duchovný pri chráme sv. Valentína, magister Jan Mišta,[126]duchovný pri chráme sv. Mikuláša, a magister Václav Písecký[127]pre hlásanie evanjelického učenia chytení a jedni v žalári na hrade Karlštejne rôznym mučením priamo usmrtení, druhí polomŕtvi prepustení. Medzitým odišli z Prahy, lebo aj im strojili nástrahy: magister Matěj Machek,[128]profesor akadémie, Lukáš Pražský,[129]bakalár, a jeho brat, magister Jan Černý,[130]lekár. Keď sa toto veru stalo, boli vyhlásené akési kráľovské edikty[131]\|16,C3proti náboženstvu a pražský senát i niekoľkí šľachtici, nepriatelia reformovaného náboženstva, dohodli sa na uznesení čiže na tom neblahom prenasledovaní, že v noci 24. septembra roku Pána 1483 zahubia a vyvraždia všetkých, ktorí sú v ich sbore, čo prijímajú Sviatosť tela i krvi Pána. Ale aj ich sklamala nádej, lebo z božej vôle zlo dopadlo späť na hlavy nepriateľov a slučka sa pretrhla a verní vyviazli z rúk nepriateľov slobodní, živí.[132]Ďalej za kráľa Vladislava spravovali cirkevné záležitosti: magister Václav Koranda z Plzně,[133]magister Jiří Pražský,[134]duchovný cirkvi pri chráme Týnského dvora[135]v meste Prahe, správca evanjelického konzistória.20. októbra toho istého roku 1483 dorazil šťastne do Prahy Augustinus Lucianus,[136]biskup sankturienský. Tam ho úctivo pozdravili páni Pražania, uviedli ho do chrámu blahoslavenej Márie pred Týnským dvorom a so súhlasom všetkého národa ho prijali a vyhlásili za biskupa, ktorý prisluhuje neporušenú Večeru Pána. Hlavne kvôli nemu sa toho istého roku konal snem v Nymburku nad Labe:[137]odkiaľ by mohol mať prostriedky na biskupské živobytie; on pri chráme blahoslavenej Barbory v Kutnej Hore stál na čele i prospieval cirkvi a celému duchovenstvu v celom kráľovstve.[138]Keď Augustinus zomrel a bol tam pochovaný, Filip,[139]biskup mutinenský a zároveň duchovný Kutnohorčanov, schválil a prijal 28. mája roku 1504 učenie, obrady a náboženstvo prijímajúcich Večeru Pána pod obojím. Po nich nasledovali magister Pavel ze Žatce,[140]prepošt Velikej koleje, magister\|17,[C3b]Václav z Litomyšle,[141]kazateľ pri chráme sv. Apolinára, a magister Matěj Korambus,[142]senior Slovanského kláštora v Novom Meste Pražskom. Ich zásluhou — po odstránení povier a očiste učenia — sa kazateľský úrad ako-tak zachoval. Približne v tom čase pôsobili slávne v Čechách magister Václav Rožďalovský,[143]prepošt Karlovej koleje, a doktor Jan Poduška,[144]presbyter katedrálnej cirkvi, ktorá sa volá Týn. Títo Česi boli roku 1519 v priateľskom písomnom styku s doktorom Lutherom, ako dodnes svedčia ich listy.Napokon roku 1525[145]kráľovské stavy obnovili evanjelické konzistórium v Prahe. Za administrátora bol vraj zvolený magister Václav z Litomyšle, duchovný už spomenutej cirkvi, za hlavných asesorov[146]magister Vavřinec Třeboňský,[147]rektor univerzity, magister Václav Rožďalovský, lekár, Jakub,[148]služobník evanjelia v chráme pred Týnským dvorom, kňaz Václav,[149]duchovný u Jiljího v Starom Meste Pražskom.V rokoch 1524 a 1525 však stavy slávneho Kráľovstva českého a Markgrófstva moravského, zhromaždené v počte čo najväčšom, rokovali s pozvanými duchovnými cirkví a s magistrami spravujúcimi pražskú akadémiu o niektorých článkoch učenia. Na tomto rokovaní o vyznaní viery boli medzi inými ako poslucháči Pavel Sperát,[150]Beneš Optát,[151]Kliment Minorita,[152]Jan Charpa,[153]bakalár, a Václav z Litomyšle, doktor teológie a správca pražského konzistória, muži bohabojní a bezúhonní, ktorí potom oddane rozširovali neporušené učenie. Sperát bol však potom pre vyznávanie evanjelia upálený na Morave\|18,[C4]pričinením olomouckého biskupa;[154]duchovný Václav bol po dlhom žalárovaní vypovedaný do vyhnanstva.Roku 1526 Mikuláš a vdova Klára[155]z diecézy sv. Štefana v Novom Meste Pražskom, postavení na hranicu pre pravdu evanjelia a neporušené užívanie Večere Pána, skončili život a so vzývaním mena božieho odišli z hranice do nebeskej vlasti. Toho istého roku 1526 odišli na vidiek magistri a duchovní evanjelických cirkví, ktorí boli vyhostení z Prahy, a takýmto spôsobom si hľadeli zachrániť medzi dobrými známymi život i majetok. Roku 1527 — v deň zasvätený blahoslavenej Barbore[156]— skonala blažene jedna veľmi počestná pani, menom Marta, novopražská meštianka z diecézy sv. Klimenta, postavená na hranicu pri potoku, zvanom Poříčí,[157]pre vyznávanie tej istej Kristovej pravdy.Čítame, že defenzori evanjelickej pravdy, a to najosvietenejší pán, pán Jan z Pernštejna,[158]a pán, pán Jan z Vartemberka,[159]miestokráľ a kráľovský kastelán, zreformovali znova konzistórium už roku 1528 za panovania Ferdinanda Prvého.[160]Administrátorom sa stal magister Havel Cahera ze Žatce,[161]duchovný cirkvi blahoslavenej Panny Márie pred Týnským dvorom, zvaným Týn, magister Vavřinec Třeboňský,[162]kazateľ betlehemský v Starom Meste Pražskom, magister Jan z Chocně,[163]magister Tomáš z Vlašimě,[164]profesori pražskej akadémie, a kňaz Jan Macer.[165]Toho istého roku — v deň zasvätený sv. Augustínovi[166]— boli zasa dvaja mešťania odsúdení na smrť a za Kutnohorskou bránou upálení v plameňoch, ako svedčí Pražská kronika[167](IV. kniha, 21. kapitola).\|19,[C4b]15. septembra roku 1529 bol znova prenasledovaný a poslaný do vyhnanstva magister Havel Cahera, zvolený pred rokom za administrátora evanjelického konzistória. Kládlo sa mu za vinu, že vo svojich kázňach dráždi pápeženeckú stranu. Zomrel vraj vo vyhnanstve v akomsi mestečku neďaleko Norimberku.Roku 1539 sa znova konal v Karlovej koleji snem kráľovských stavov, na ktorom bola na pretrase hlavne obapolná láska a svornosť, ktorú treba vzájomne prechovávať v náboženskej otázke.Počas tohto zápasu a náboženského útlaku zakúsili stavy slávneho Kráľovstva českého veľa ťažkostí a nepríjemností, lebo museli znášať ľstivé a zúrivé prenasledovania, často tak skryte, ako aj otvorene sužovaní od pápežencov a vystavení potupe.Osudný a pre celý kresťanský svet žalostiplný rok i záhuba Čiech[168]hrozili vtedy, keď najslávnejšej pamäti Najjasnejšie Knieža a Pán, pán Ján Fridrich, saský vojvoda, ríšsky kurfirst, viedol vojnu s cisárom Karolom, piatym tohto mena, a hoci dosiahol niekoľkokrát víťazstvo, napokon — nešťastne cisárom porazený a premožený — padol k cisárovým nohám a prosil cisára o odpustenie a milosť. Po jeho porážke i porazení Česi, ktorí sa zdráhali poskytnúť pomoc svojmu kráľovi Ferdinandovi proti kurfirstovi, boli obvinení zo vzbury a velezrady, lebo nechceli poslúchať kráľa v neprístojných veciach a podnikať niečo proti kompaktátom a viere, slávnostne potvrdenej a priznanej saskému domu,[169]chránenej z oboch strán pečaťami a sťa krvou spečatenej.Keď kráľovstvo za kráľa Ferdinanda zaujalo násilie a uchvátila ruka víťaza, z pánov Kráľovstva českého boli jedni\|20,Dodsúdení na doživotný žalár, pozbavení majetku i života, druhí prenasledovaní, šľahaní prútmi a navždy vyhostení z kráľovstva. Ale zo všetkého najviac bola sužovaná Kristova cirkev. Význační duchovní z Kráľovstva českého a z krajín patriacich k celistvosti rakúskeho domu[170]boli totiž na podnet pápežencov prenasledovaní a poslaní do večného vyhnanstva, takže (ako zaznačili dejepisci) ich počet prevyšoval dvesto. Jedni odišli do palatinátu ríšskeho kurfirsta,[171]druhí do Meissenska,[172]najmä na wittenberskú a lipskú akadémiu, a vo vyhnanstve strávili sedem rokov. Keď konečne roku 1564 zomrel Ferdinand, vrátili sa z vyhnanstva a s láskavým zvolením stáli tu i tam na čele českých cirkví v Kráľovstve českom. Niektorí z nich sa vo vyhnanstve oddali štúdiu medicíny a boli vyznačení doktorskou hodnosťou. Po návrate do vlasti úspešne liečili.A tak spomenutým duchovným — i do vyhnanstva poslaným i tým, čo vo vyhnanstve očakávali s nádejou a trpezlivosťou návrat do vlasti — Satan pripravil v českých cirkvách novú pohromu. Kňaz Havel,[173]ktorý sa vymenoval za magistra a prepošta Koleje Všech svatých,[174]spolu s niektorými farármi a vidieckymi kňazmi, čo boli na tej istej Antikristovej lodi, povzbudený sľubmi jezuitov (v tom čase sa totiž začali rozmáhať v tomto kráľovstve) priamo nehodnoverným a pravde nepriateľským osočovaním i bezočivým a neúnavným donášaním spravil totiž kráľovi a už zvolenému rímskemu cisárovi Ferdinandovi nenávidenými trosky cirkvi dosiaľ neposlané do vyhnanstva. Preto verní ochrancovia[175]Kristovej pravdy spísali Vyznanie\|21,[D1b]viery, predostreli ho cisárovi Ferdinandovi ako českému kráľovi, zvíťazili nad osočovateľmi a dosiahli cisársku milosť. Letopisy svedčia, že sa to stalo roku 1562. A tak z takého veľkého počtu služobníkov podpísali toto Vyznanie len triadvadsiati duchovní ako trosky evanjelických cirkví v tak prekvitajúcom Kráľovstve českom. Patrí sa uviesť ich mená pre blahú pamäť i neochvejnosť.Duchovní pražských cirkví:[176]Jan Mystopol, dekan chrámu sv. Apolinára na Větrnom vrchu a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Jan z Říčan, duchovný cirkvi metropolitnej pri chráme blahosl. Panny Márie pred Týnským dvorom. Jan Černý z Moravy, bakalár, duchovný pri chráme sv. Štěpána Většího v Novej Prahe. Martin z Mělníka, duchovný mikulášsky v Menšej Prahe. Václav Šmohel, duchovný u sv. Michala v Novej Prahe.Dekani a duchovní miest v rôznych končinách kráľovstva:[177]Matěj z Loun, bakalár, dekan a duchovný cirkvi nymburskej. Matěj Hruška z Benešova, predstavený cirkvi roudnickej. Štěpán z Mirotic, arcidekan cirkvi v Králové Hradci nad Labe. Václav Benýšek, presbyter v Holohlavoch.\|22,D2Jan Semín, bakalár, dekan cirkvi v Českom Brode. Jan Klaudius, dekan chrudimský. Tomáš z Benešova, dekan cirkvi jičínskej. Urban z Nymburku, dekan rakovnický. Matěj Macer z Kouřimi, dekan novoměstský. Matouš, dekan a duchovný cirkvi kolínskej. Kňaz Matouš, dekan v Dvore Králové. Jakub z Čáslavi, dekan pardubický. Simeon Pressius, duchovný cirkvi sezemickej. Matěj z Kutné Hory, duchovný cirkvi dobrušskej. Ondrěj Argius, diakon pri chráme sv. Jiljího v Starej Prahe.Po smrti Ferdinanda Prvého nastúpil Maximilián,[178]najslávnejší český kráľ, ktorého najpoužívanejšou povrávkou bolo:že nie je kráľom svedomí poddaných, ale Kráľovstva českého. Preto cirkev božia mala trošičku pokoj, hoci na odľahlých miestach. Nechýbal však ani boj, utláčanie a pokušenie neprajníkov. Roku 1570 totiž praktikami[179]jezuitov boli najprv celkom verejne porušené privilégiá i štatúty[180]evanjelikov; toto bolo totiž slávnostne ustanovené a za dávnych čias, za čias Žigmunda roku 1435, pražským mestám kráľovskými privilégiami s vlastnoručným podpisom a s pripojenou cisárskou pečaťou schválené a dedičmi Kráľovstva českého potvrdené:aby nemohol nadobudnúť občianske právo, tým menej byť pripustený k úradom a k verejným hodnostiam nikto, kto by sa s nimi nezhodoval v náboženstve pod obojím. Aby teda zľahčili privilégiá evanjelikov, už uvedeného roku na zákrok pána, pána Vratislava\|23,[D2b]z Pernštejna,[181]najvyššieho kancelára Kráľovstva českého, a iných, barónov, na naliehanie, pod zámienkou zakročenia,[182]praktikami jezuitov senát Starého Mesta Pražského bol prinútený udeliť občianske právo Šebestiánovi Agrikolovi.[183]V týchto časoch súcich duchovných vyháňali z cirkví, na ich miesta dosadzovali menej súcich, ktorí pochlebovali rímskej strane;[184]mnohých z prostých ľudí donucovali, aby sa pridali na stranu rímskej cirkvi; ktorí sa postavili na odpor rozkazom odporujúcim viere, tých rad-radom vyhlasovali za kacírov, takže kráľovské stavy, prinútené novým útlakom, pohromami a potupou, napísali prosbopis[185]a predostreli ho s Vyznaním viery čo najponíženejšie kráľovi Maximiliánovi II., rímskemu cisárovi, čo sa stalo roku 1575. Počet artikúl tohto Vyznania bol päťadvadsať.Prvý o slove božom. 2. O Bohu. 3. O najsvätejšej Trojici. 4. O páde prvých rodičov a o pôvode hriechu. 5. O slobodnej vôli človeka. 6. O pôvodcovi, príčine a veľkosti hriechu. 7. O ustanovení prikázaní božích. 8. O ospravedlnení človeka pred Bohom. 9. O viere. 10. O dobrých skutkoch. 11. O cirkvi božej. 12. O kľúčoch cirkvi, čiže o moci kazateľského úradu. 13. O sviatostiach, ich osohu a užívaní. 14. O krste. 15. O Večeri Pána. 16. O pokání. 17. O Vyznaní. 18. O kazateľskom úrade v cirkvi. 19. O cirkevných obradoch. 20. O svetskej vrchnosti. 21. O manželstve. 22. O pamiatke svätých. 23. O pôste. 24. O vzkriesení mŕtvych. 25. O živote večnom.Keď najslávnejšej pamäti Maximilián Druhý videl artikuly Vyznania kráľovských stavov a\|24,D3spolu s najdôvernejšími poradcami sa presvedčil, že súhlasia so slovom božím, sľúbil stavom slávneho kráľovstva, že toto Vyznanie viery potvrdí patričnými privilégiami,[186]ba dokonca verejným dekrétom veľmi prísne zakázal pápeženeckej strane, aby prívrženci rímskej cirkvi utláčali v budúcnosti evanjelikov. Referentmi sľubu Svätej Kráľovskej Milosti boli páni:[187]pán Bohuslav Felix Hasištejnský, najvyšší kráľovský sudca, pán Jaroslav Smiřický ze Smiřic, pán Jan z Valdštejna, pán Jindřich Kurcpach z Trachenburka, pán Karel z Bibrštejna, pán Burjan Trčka z Lípy, kráľovský komorník, pán Jan Leskovec z Leskovce, pán Michal Španovský z Lisova, pán Šebestián z Vřesovic a pán Václav, tiež z Vřesovic.Keď však Kráľovská a Cisárska Milosť odišla kvôli závažným štátnickým záležitostiam do Rezna, úmysel láskavého cisára sa oddialil,[188]ba neočakávaná smrť v Rezne kráľovský sľub prekazila: zomrel totiž v Rezne roku 1576. Z Rezna ho prevezú roku 1577 do Prahy, hlavného mesta Čiech, a rímsky cisár Rudolf,[189]druhý tohto mena, ho za nesmierneho žiaľu dobrých ľudí pochová s poctami v hradnom chráme.Po Maximiliánovej smrti sa v Kráľovstve českom ujal vlády Rudolf II., najslávnejší rímsky cisár, otec vlasti a najchvályhodnejši živiteľ i ručiteľ evanjelického náboženstva, korunovaný v Prahe za českého kráľa ešte za Maximiliánovho života roku 1575.\|25,[D3b]Satan, žriedlo a pôvodca sporov i rozbrojov, na začiatku vlády tohto najslávnejšieho cisára vypustil z priepasti zmätku dvoch, a to Zbyňka Berku,[190]arcibiskupa pražského, a Jiřího Pontana, ináč Bartolda,[191]prepošta chrámu sv. Víta na pražskom hrade, ktorí — povzbudení činnosťou a horlivosťou jezuitov k zahrdúseniu evanjelickej pravdy a k zveľadeniu modlárstva rímskej kúrie[192]— mnoho i dlho nabádali s niektorými pánmi v kráľovstve najslávnejšej pamäti Rudolfa, aby pod zámienkou kalvinizmu vyhnal z kráľovstva kráľovským mandátom roku 1602[193]všetkých evanjelických duchovných. Podpichovali, aby na ich miesta boli dosadení tí, čo ver’ chcú preukazovať arcibiskupovi poslušnosť: slúžiť podľa jeho nariadení pápeženeckým cirkvám. Tu sami, tu cez iných vyhlasovali evanjelických duchovných za zvodcov duší, kacírov a blúznivcov.Daniel Plesnivec,[194]syn dekana hořického, bol vraj citovaný do kráľovskej kancelárie, vydaný biskupovi a zavretý do žalára, lebo sa oženil; a držali ho v okovách, kým sa nezaviazal vlastnoručným podpisom, že sa už nedá do služieb evanjelia v českých cirkvách. Taký istý osud zakúsil kňaz Václav,[195]človek oslabený starobou a administrátor evanjelického konzistória. Keď bránil v kráľovskej kancelárii proti zvoli akýchsi ľudí svoju dcéru, splodenú zo zákonného manželstva a počestne vychovanú, bol uvrhnutý do arcibiskupovho žalára a potupne zbavený úradu administrátora.Oslavy a výročné české sviatky, na ktorých sa vtedy držiavali predovšetkým evanjelické kázne,\|26,[D4]ako v deň blahoslaveného magistra Husa a Jeronýma Pražského,[196]boli zakazované. Kázne boli prerušované takým spôsobom, že poradcovia prisluhujúci rímskej kúrii predvolávali duchovných a profesorov akadémie do kráľovskej kancelárie. Evanjelickí duchovní z mesta i panstva chomutovského boli na podnet pána Jiřího z Lobkovic[197]vypudení do vyhnanstva. Keď však na stranu rímskej cirkvi odmietali prejsť a svoje svedomie obhajovali obhajobou apoštolov:viac treba poslúchať Boha než ľudí[198]prostí ľudia, jedných predhodili loveckým psom na roztrhanie, druhých pozbavili uší, jazyka, iných sužovali a trýznili v podzemných dierach studenou vodou, ďalších dokonca otvorený prenasledovateľ Jaroslav Bořita z Martinic,[199]pán smečanského hradu, nútil na smečanskom hrade vyhrážkami, mečom, násilím, aby prijímali jednu čiastku sviatosti oltárnej. Bežné veru bolo zbavovať evanjelikov dedičných majetkov; pre statočných evanjelikov to však nebolo bolestné (ak sa len vyslobodili z tyranie takého prenasledovania a z mnohých panstiev pánov, ktorí boli prívržencami pápežskej kúrie).Ako sa začali tieto búrlivé časy, chrámy, čo boli nedávno postavené, bolo možné vidieť zatvorené a na mnohých miestach zrovnané so zemou. 8. júla roku 1602 vyšiel z kráľovskej kancelárie dekrét, aby bol zrúcaný chrám v Kynšperku, ktorý postavil pán Kašpar Belvic.[200]Toho istého roku bol zatvorený na nariadenie českej kancelárie nedávno postavený chrám v Zaječiciach.Veľmi prísne sa nariaďovalo, aby sa všetci zúčastňovali na procesiách a púťach. Tlačiarom sa zabraňovalo všelijakými vyhrážkami, aby netlačili knihy evanjelickej strany,\|27,[D4b]a predvolávali ich na pražský hrad. Kdekade sa zakazovalo pochovávať zomrelých evanjelikov na verejných cintorínoch, ako v Chomutove, Moste, Krumlove a inde, a čo si len kedy stačili povymýšľať tyrani u pohanov, to sa povymýšľalo na potlačenie a vyhubenie evanjelikov.V týchto zmätkoch i smútkoch cirkvi pôsobil slávne muž veľmi vážený pre ctihodnú starobu a učenosť, pán Jan Včelín z Kasejovic,[201]naj zaslúžilejší duchovný cirkvi sv. Havla a Martina v Starom Meste Pražskom, významný lekár a kazateľ, ktorý napokon po zreformovaní evanjelického konzistória zbožne a blažene skonal ranený mŕtvicou, a pochovaný v chráme sv. Václava v Novom Meste Pražskom očakáva v pokoji slávny príchod Ježiša Krista, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych.Napokon stavy slávneho kráľovstva, prinútené konať snem vo veci náboženskej slobody, zišli sa roku 1609[202]vo veľkom počte do Prahy a jednohlasne a jednomyseľne urobili uznesenie ohľadne náboženskej slobody. Rudolfovi, najnepremožiteľnejšiemu cisárovi, predostreli Vyznanie, ktoré bolo predostreté roku 1575 najslávnejšej pamäti Maximiliánovi, a splnil sa im sľub, čo dostali jednak na zákrok ríšskych kniežat,[203]jednak na ponížené prihováranie druhých veľmožov. Majestátom, ktorý im dala Najsvätejšia Cisárska Milosť, dosiahli náboženskú slobodu a čo len kresťanské náboženstvo potrebuje, a s vedomím i dovolením Najsvätejšej Cisárskej Milosti ustanovili defenzorov[204]evanjelického náboženstva, konzistória a pražskej akadémie, počtom štyriadvadsiatich, ktorých mená zasa tu uviesť zdalo sa spravodlivé;\|28,ENajosvietenejší a najšľachetnejší baróni a rytieri:Pán Jan Jiří ze Švamberka. Pán Děpolt Švihovský z Ryžmberka. Pán Karel z Vartemberka. Pán Jan Litvin z Říčan. Pán Jindřich Matěj, gróf z Věžnik. Pán Vilém z Lobkovic. Pán Vilém Václav z Roupova. Pán Václav Budovec z Budova.Najurodzenejší a udatní rytieri:Pán Krištof Vratislav z Mitrovic. Pán Jiří Gerstorf z Gerstorfu. Pán Matěj Štampach ze Štampachu. Pán Oldřich Gerstorf z Gerstorfu. Pán Krištof Fictum z Fictumu. Pán Bohuslav z Michalovic. Pán Jindřich Otta z Losu. Pán Ján Milner z Milhauzu.Najslávnejší, najvznešenejší a najrozvážnejší mešťania:Pán Václav Magrle ze Sobíšku. Pán Martin Fruvein z Podolí. Pán Šimon Homburk z Homberka. Pán Jiljí Perger z Častolovic. Pán Adam Huber z Risenpachu, doktor medicíny. Pán Melichar Haldius z Najenperka. Pán Jan Theodor Sixtus z Ottersdorfa. Magister Valentín Kochan z Prachové.Títo všetci a každý jeden z najosvietenejších pánov defenzorov evanjelického náboženstva s najväčšou oddanosťou a vysielaním prosieb pred trón boží, spolu so všetkými troma stavmi prijímajúcimi Večeru Pána pod obojím a s prívržencami evanjelickej pravdy, zreformovali 6. októbra roku 1609 posvätné konzistórium Kráľovstva českého,[205]zachovávajúc toto poradie:Eliáš Šud ze Semanína, duchovný cirkvi metropolitnej\|29,[E1b]pri chráme blahoslavenej Panny Márie pred Týnským dvorom a administrátor.Matěj Cyrus, senior konzistória. Václav Štefanides z Teplic, arcidekan kutnohorský. Matěj Romenec, dekan nemeckobrodský. Jiří Hanuš z Landškrouna, farár a duchovný mikulášsky v Menšom Meste Pražskom. Jur Tesák Mošovský, dekan kouřimský. Adam Klemens, duchovný vranenský a krátko nato václavský v Novej Prahe. Jan Cyrillus a Jan Korvín z Jednoty bratskej.Magister Martin Bacháček Nouměřický z Nouměřic, rektor univerzity. Magister Šimon Skála z Kolince, senior Karolovho domu. Magister Jan Campanus Vodňanský, prepošt Koleje Všech svatých v Starom Meste Pražskom.A keď bolo takto zreformované konzistórium, hneď na všetkých stranách celého Kráľovstva českého mládenci aj muži, panny aj ženy, učení aj neučení vzdávali vďaku Bohu Trikrát Najmilostivejšiemu a Najmocnejšiemu za preukázanú im milosť. Z úst všetkých znelo:Rudolf, tvoja sláva i meno potrvá navždy!Pod znak Kráľovstva českého[206]sa vpisovalo všade nadšene a radostne:Templa patent, Leo liber ovat, firmante Rudolpho[207]Quam dederas fidei, Maxmiliane, fidem.Čo totiž najslávnejšej pamäti Maximilián roku 1575 prisľúbil kráľovským stavom ústne, to Rudolf, otec vlasti a šíriteľ evanjelického náboženstva v Čechách, splnil roku 1609 Majestátom a povolením slobodne vyznávať náboženstvo. Takýmto\|30,E2spôsobom teda prekvitala v celom kráľovstve náboženská sloboda a vo všetkých chrámoch sa hlásalo Kristovo evanjelium a národu božiemu sa prisluhovalo sviatosťami podľa Kristovho ustanovenia.Ale roku 1611 pripravilo pasovské vojsko[208]cirkvi aj kráľovstvu ťažké chvíle krviprelievaním, pálením, lúpením a násilím. Zbesilosť a zloba tohto vojska sa stala známou i „karpavým barbierom“. Odvtedy až podnes sú po parížskych jatkách príslovečné — pre osudnú a žalostnú pohromu v Menšom Meste Pražskom — pražské fašiangy.[209]Po odchode pasovského vojska z Kráľovstva českého arcibiskup pražský Jan Lohelius,[210]opát broumovský, ako aj opát strahovský (za ich prenasledovania sa nebral nijaký ohľad na Majestát) utláčali evanjelikov v Strašecom, Pardubiciach, Bohdanči, Poděbradoch, odkiaľ odstraňovali evanjelických duchovných a dosadzovali obetníkov.[211]Horné Mesto Pražské, zvané Hradčany, kde sa nedovoľovalo pochovávať, ako aj iné mestá, vydali o tom hojné svedectvá a so slzami a prosbami predostreli celú záležitosť najosvietenejším defenzorom. Bolo síce úmyslom najosvietenejších pánov defenzorov zložiť túto sťažnosť k nohám Najsvätejšej Cisárskej Milosti, čo sa predtým niekoľko ráz stalo, a takýmto spôsobom oboznámiť so všetkým Najsvätejšiu Cisársku Milosť, no zabránil tomu príchod Najjasnejšieho Rakúskeho Kniežaťa Matiáša II.,[212]najnepremožiteľnejšieho rímskeho cisára, do Prahy. Tohto roku bol zvolený za kráľa českého a na hlavu mu bola položená kráľovská koruna, na čo prorocky poukazuje už samo meno:[213]\|31,[E2b]MathIas seCVnDVs. Keď zomrel Rudolf, on ako zvolený a korunovaný kráľ prevzal kráľovské žezlo.Hoci protivníci snovali rôzne útoky a úklady, predsa toho istého roku Boh zázračne naklonil srdcia zbožných natoľko, že po položení základov začali stavať za pomoci a podpory ríšskych kniežat a pánov v kráľovstve dva veľmi velebné a veľmi nádherné chrámy, v ktorých sa malo slovo božie kázať v nemeckom jazyku: prvý v Starom Meste Pražskom ku cti Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia (tu s ctihodným a velebným pánom Matyášom Hoëm z Hoëneggu,[214]doktorom najsvätejšej teológie, správcom cirkvi), druhý v Menšom Meste Pražskom ku cti Najsvätejšej a Nedeliteľnej Trojice, Boha Otca, Syna i Ducha svätého (s ctihodným pánom Tobiášom Wintrom,[215]duchovným).V tých časoch žilo kráľovstvo ako-tak v mieri a pokoji. No akému nebezpečenstvu boli vystavené osudy evanjelikov pre útlak a krivdy pápežencov, to dosvedčia letopisy. Boli totiž svedkami toho, že Česi veľmi žičia Nemcom v tom, čo Nemci na nijakom mieste nedovolili Čechom: aby si postavili chrámy, v ktorých by sa kázalo slovo božie v českom jazyku. Čítame, že rímski[216]všemožne prenasledovali rozkvet a rozmach evanjelického náboženstva (taký skvelý v Kráľovstve českom zásluhou nedávno postavených chrámov), a pravda, i evanjelikov.Medzitým zomrel zbožne a tíško v Kristu ctihodný pán Eliáš Šud ze Semanína, administrátor evanjelického konzistória, a na jeho miesto bol zvolený, vymenovaný a pánmi defenzormi potvrdený ctihodný pán Zigmund Crinitus Stříbrský,[217]duchovný pri chráme zasvätenom sv. Mikulášovi v Starom\|32,E3Meste Pražskom. Tento blahodarne spravoval konzistórium i duchovných cirkví v Čechách a podľa apoštolskej obyčaje — rovnako ako aj predchodca pán Šud — vysvätil tých, čo sa mali zasvätiť cirkevnému povolaniu.Ešte za Crinitovho života — 28. mája roku 1618 — zhromaždili sa kráľovské stavy evanjelického náboženstva v Karlovej koleji, kde sa rokovalo o toľkých a takých veľkých sťažnostiach a neznesiteľnom útlaku. Pretože však najnepremožiteľnejší cisár Matiáš meškal vo Viedni (ako svedčí Obrana kráľovských stavov[218]prijímajúcich pod obojím, ktorá bola vytlačená toho istého roku) a protivníci evanjelického náboženstva o nich referovali nepravdivo a pred Najsvätejšou Cisárskou Milosťou ich obvinili zprávami odporujúcimi pravde, pobúrili Cisársku Milosť; jednako aj potom kráľovské stavy poslali Cisárskej Milosti do Viedne prosbopis o svojich úmysloch i konaní.Pred týmto zhromaždením konaným v Karlovej koleji boli ešte dve. Najprv bola protestácia[219]stavov v nedeľu vo všetkých chrámoch, ktorej obsahom bolo, že všetko, čo sa robí, robí sa pre slávu božiu, blaho cirkvi, dobro Najsvätejšej Cisárskej Milosti a prospech vlasti. Toto na príkaz pánov defenzorov, ktorých moci boli podľa Majestátu podriadení služobníci cirkví spolu s posvätným konzistóriom, vyhlásili v Prahe verejne z kazateľníc — tak českých, ako aj nemeckých — duchovní cirkví. Potom odznela kázeň[220]Jana Rosacia,[221]mikulášskeho duchovného v Menšom Meste Pražskom, ktorá bola prednesená v Karlovej koleji. Niektorí ju nazvali klasickou.A tak v stredu,[222]ktorá bola pred sviatkom Nanebevstúpenia nášho Pána Ježiša Krista, stavy vo veľkom počte hneď vystúpili na pražský hrad a\|33,[E3b]po vybavení záležitostí a poslania vyhodili z oblokov kráľovskej kancelárie pôvodcov zaťatej nenávisti voči evanjelikom — Jaroslava Bořitu z Martinic, Viléma Slavatu z Chlumu,[223]magistra Fabricia,[224]tajomníka, a na obranu cirkvi a vlasti zhromaždili veľké vojsko. Verejnou a osobitnou listinou navždy vypovedali z Kráľovstva českého všetkých jezuitov, všetky ich chrámy a kolégiá zabavili v prospech kráľovstva a napokon stavy slávneho kráľovstva rokovali o uskutočnení mieru v kráľovstve a cirkvi, ak by to bolo možné.Medzitým roku 1619 odišiel spomedzi živých pán Zigmund Crinitus, administrátor konzistória a duchovný cirkvi sv. Michala v Starom Meste Pražskom. Na jeho miesto bol dosadený a hlasom niektorých zvolený pán Jiří Dikastus Mířkovský,[225]človek už starý, neobyčajne vyzbrojený znalosťou vied a múdrosťou.Keď bol zvolený za administrátora (cisár Matiáš zomrel už pred pol rokom),[226]rakúske arciknieža Ferdinand,[227]druhý tohto mena, vymenovaný za českého kráľa, zhromaždil veľký počet vojsk a veľmi rázne vytiahol so spojencom,[228]bavorským kniežaťom, aby pokoril Čechov, ktorí sa spolčili na základe konfederácie s Moravanmi, Slezanmi, Lužičanmi, Rakúšanmi a Uhrami. Stalo sa, že tohto Ferdinanda zvolili ríšski kurfirsti za rímskeho cisára a on napísal osobitnú listinu, v ktorej napomínal Čechov, aby zložili zbrane, uznali ho za kráľa. Ale slávne stavy sa pamätali na to, aké prenasledovanie evanjelikov vyvolal svojou listinou Ferdinand za mladi v Štajersku, a sľubovanie\|34,[E4]i sľuby ich nijako neodviedli od predsavzatia, ba dokonca si zvolili za kráľa Fridricha V.,[229]palatína, ríšskeho kurfirsta, pozvali ho listovne i slávnostným posolstvom z palatinátu do Čiech a korunovali ho s veľkou nádherou a za jasotu celého národa. Korunovateľom tohto najsvätejšieho kráľa a jeho najjasnejšej manželky Alžbety,[230]dcéry anglického kráľa, bol pán Jiří Dikastus, administrátor konzistória; pred ním kráčal veľmi početný sbor služobníkov evanjelickej cirkvi, a podľa obyčaje veľmi zbežnej u evanjelikov sa táto korunovácia konala v chráme sv. Víta na hrade.A tak od čias korunovácie sa začalo v tomto chráme hlásať Kristovo evanjelium a prisluhovať neporušené užívanie sviatostí. Správcom chrámu bol Abrahám Scultetus,[231]doktor najsvätejšej teológie a kazateľ najjasnejšieho, nedávno korunovaného kráľa. Kráľ bol jeho kázňam natoľko naklonený, že dal odstrániť všetky obrazy svätých a očistiť chrám od modiel pápežencov.V Prahe síce prekvitalo evanjelium, ale keď od mesta k mestu v kráľovstve vojsko všetko pustošilo, chrámy, školy, mestá, dediny nivočilo ohňom, duchovných cirkví, správcov škôl bralo do zajatia, ba aj na zabitie každučkého z nás, čo sme žili v Prahe, pripravovalo kopije, delá, meče, rozhodovalo sa biedne o evanjelickej strane a jej služobníkoch! Svedkami sú všetky veže, všetky múry, ku ktorým doliehal vresk poľníc, hrmot bubnov! Svedkami sú všetky domy, v ktorých sme okrem krikuVojsko je tu! Nepriateľ je tu!nepočuli nič iného! Hrozili, hrozili prekvitajúcemu kráľovstvu za hriechy národa a nesvornosť vrchností osudné časy!\|35,[E4b]A tak prišiel ten deň, nešťastný, neblahý, žalostný nielen pre služobníkov cirkvi, ale vôbec pre celé Kráľovstvo české, 2. november roku 1620 podľa starého spôsobu rátania a 12. podľa nového,[232]keď kráľovské vojsko (nie silou Antikrista a udatnosťou dobyvateľov, ale tieňom samého Boha, najspravodlivejšieho sudcu ľudí, zastrašené) ustúpilo útočiacemu víťazovi na Bielej hore nad Prahou. Praha, hlavné mesto Čiech, zbavená kráľa a úradníkov, otvorila brány víťazovi, sväto-sväte sľubujúcemu bezpečnosť; zložila zbrane a preukázala všetky priateľské služby. Aký to však sľub dal víťaz, dokázalo sa povrávkou najpoužívanejšou na tridentskom zhromaždení:[233]Kacírom sa nemusí zachovávať daný sľub!Stovky a stovky domov totiž vylámali v noci lotri, vyrabovali zamaskovaní vojenskí velitelia. Koľko statočných mužov, šíriteľov Kristovho evanjelia, podstúpilo mučenie, bolo popravených, zabitých! Koľko žien bolo zneuctených! Koľko panien bolo pozbavených života znásilnením! Koľko dojčiat sajúcich materinské prsia bolo rozsekaných pred zrakom matiek! Koľko ich bolo povraždených a — čo nedovoľuje vyriecť náboženský cit a zbožná myseľ: nahých povyhadzovaných z lôžok oblokmi! Ach, Bože, Bože dobrý, aký ston trýznených a mučených sme to počuli! Aký nárek a bedákanie prosiacich samého Boha o milosrdenstvo, lotrov o zľutovanie sme to zažili! Aké prekážky v cirkevnej práci sme to prestáli! Volá, podnes volá nevinne preliata krv (ako Ábelova Kainom), ktorá čaká na trestajúcu pravicu samého Boha. Ale ty, Bože, odvráť našich nepriateľov a prenasledovateľov, poteš zarmútených, manželov olúpených o manželky, manželky o manželov, deti o rodičov, rodičov o deti! Srdciam statočných\|36,[F]a spravodlivých však vráť radosť a svoje požehnanie skrze tvoje naveky pochválené meno!S tým víťazným vojskom sa prihnali do Prahy potomci vojska Ignáca z Loyoly,[234]ktorí boli pred dvoma rokmi vypovedaní osobitným dekrétom kráľovských stavov, a vrátili sa do dielne svojich praktík[235]pri moste v Starom Meste. So sebou si tiež priviedli novú sektu, ktorá nikdy predtým v Čechách nebola: milosrdných bratov (také meno majú totiž) — bratov navonok síce šľachetných, no v srdci závistlivých, mimo domu chudobných, doma bohatých, mľandravých mučeníkov, utláčateľov chudobných, opatrovníkov bruška, zlodejov pražskej akadémie, nenásytných lekárov, zvádzateľov slabých žien na hriech, pôvodcov sporov. Tí nemilosrdní bratia[236]najprv odobrali násilne evanjelikom pre svoje modloslužobníctvo chrám sv. Šimona a Júdu na brehu rieky v Starom Meste Pražskom, potom odňali pražskej akadémii do svojho užívania najlepšiu dedinu;[237]napokon z pažravosti vzali do vlastného užívania všetky evanjelické špitály[238]s celým majetkom.Keď sa toto stalo, nebolo dosť, že všetky kúty hlavného mesta Prahy sužovala vojenská posádka a tyranizovali rímski katolíci, ale ešte aj nás, čo sme tam spravovali cirkvi, omáľali. Niekto z rímskych katolíkov si totiž predvolal kňaza Jiřího Dikasta, administrátora konzistória, a uložil mu, aby zvolal k sebe všetkých a oboznámil ich s akýmisi artikulami. Ten, čo nedávno vystupoval ako kráľovský korunovateľ, zastával úrad referendára[239](tento titul totiž si dal sám). A tak referendár predniesol tieto artikuly nám\|37,[F1b]českým i nemeckým duchovným pražských cirkví v tomto poradí:1. Aby sme zozbierali peniaze, dokopy niekoľko tisíc, a požičali ich Najsvätejšej Cisárskej Milosti na vyplatenie vojska. 2. Verejne odvolali korunováciu Kráľovskej Milosti. 3. Uviedli do cirkvi starodávne obrady. 4. Dali si od arcibiskupa obnoviť vysvätenie svojho kazateľského úradu. 5. Ďalej si žiadali od arcibiskupa povolenie na svoje manželstvo. 6. Ak by niektorí túžili po svetskom povolaní, zanechajúc cirkevné zamestnanie, že sa im sľubuje verejná podpora a osobitná milosť.Keď sme si to vypočuli, hneď sme svorne jednými ústami aj srdcom odpovedali referendárovi, že my všetci dôverujeme božej pomoci, že neučiníme nič proti svedomiu, ba že v príhodný čas zložíme svoj ponížený prosbopis do tých rúk, z ktorých referendár prijal práve prednesené artikuly.A tak sme prosili, ponížene modlikali, no slová prosieb nič nezmohli, ba naopak, na evanjelickú cirkev doliehali zo dňa na deň väčšie a tiesnivejšie nebezpečenstvá.Po dobytí Prahy[240]veľmi mnohí zo sboru najosvietenejších pánov defenzorov a kráľovských direktorov,[241]dôverujúc sľubom, dlho dleli v okovách vo väzení, až napokon 11. júna podľa starého, 21. podľa nového spôsobu rátania[242]toho istého roku — okolo deviatej hodiny dopoludnia až do štrnástej celého orloja[243]— prijali mučenícku korunu na popravisku postavenom pre toto divadlo a tragédiu na námestí Starého\|38,[F2]Mesta Pražského.Mená týchto najosvietenejších, najurodzenejších a najvznešenejších mučeníkov[244]sú tieto:1. Pán pán Jáchim Ondřej, gróf Šlik.2. Pán pán Václav Budovec z Budova.3. Pán Krištof Harant z Polžic a z Bezdružic.4. Pán Kašpar Kaplíř ze Sulevic.5. Pán Prokop Dvořecký.6. Pán Bedřich z Bílé.7. Pán Jindřich Otta z Losu.8. Pán Vilém Konecchlumský.9. Pán Bohuslav z Michalovic.10. Pán Diviš Černín.11. Pán magister Valentín Kochan z Prachové.12. Pán Tobiáš Šteffek z Koloděj.13. Pán Krištof Kober.14. Pán Jan Šultys, mešťanosta mesta Kutnej Hory.15. Pán Maximilián Hošťálek, mešťanosta žatecký.16. Ján Jessenius, doktor medicíny a rektor pražskej akadémie.17. Pán Jíří Haunšild, doktor všetkých práv.18. Pán Leander Ryppel, doktor všetkých práv.19. Pán Václav Maštěrovský.\|39,[F2b]20. Pán Jindřich Kozel z Pečlinovec.21. Pán Ondřej Kocour.22. Pán Jiří Řečický.23. Pán Michal Vitman.24. Pán Šimon Vokáč.25. Pán Jan Kutnour.26. Pán Šimon Sušický.27. Pán Nathanael Vodňanský.Pánu Theodorovi Sixtovi z Ottersdorfa, vyvedenému na popravisko a už-už majúcemu vypustiť dušu, darovali život, a takto vyviazol z týchto jatiek s nepoškvrneným svedomím a evanjelickou vierou. Ale telo pána Martina Fruveina, ktorý pred nejakým časom vypadol z veže žalára, bolo rozsekané a vystavené na verejných uliciach.Nasledujúceho dňa, ktorý pripadol podľa starého spôsobu rátania na 12., podľa nového spôsobu na 22. júna, okolo 13. hodiny celého orloja[245]— boli ďalší zošľahaní prútmi a naveky vypovedaní zo všetkých krajín[246]patriacich k rakúskemu domu. Pán Jozef Kubín, prokurátor, pán Václav Božecký z Milíva, pán Jan Švehla boli zošľahaní prútmi a vyvedení za Kutnohorskú bránu. Toho dňa bol priklincovaný za jazyk o šibenicu pán Mikuláš Diviš z Berouna a zakúsil začiatok mučeníctva neslýchanými mukami.A tak v tejto situácii, v tejto borbe, v tomto trápení zostali títo mučeníci boží sťa pevné skaly v mori\|40,[F3]verní až do konca života Kristovi, ktorému sľúbili vernosť, evanjelickej cirkvi aj kráľovstvu. Odišli zbožní muži aj svetlá cirkvi a predišli nás na Večeru onoho nepoškvrneného Baránka Ježiša Krista. Nech mi je dovolené kvôli cudzine sa stručne zmieniť o ich neochvejnosti a vernosti. Čitateľ, ty mi odpusť túto stránočku! Keď si to prečítaš, aj slzy vyroníš. Ak si šľachetný, ak si zbožný aj ak si múdry, zarmúti ťa osud kresťanskej obce a evanjelickej cirkvi v Kráľovstve českom.Boli to muži veľmi osvietení slovom i mravom, predstavujúci obraz cností, pohŕdajúci bohatstvom i slávou, obhajujúci spravodlivosť, smelí tak duchom, ako aj slovom, a preto milí statočným, nepríjemní zlým. Statočnosťou a silou ducha prevyšovali dav, a povedal by som: skoro i ľudské schopnosti a vlohy. Boli chválou i skalou[247]tak cirkevnej, ako aj svetskej obce. Neboli však podľa vkusu tohto veku, veku hrozného, zlého, nevďačného, v ktorom nielenže hriechy a zlé skutky zostávajú bez trestu, ale aj sotva niekde by si si mohol bez nebezpečenstva otvorene uctievať poctivosť a cnosť u mnohých statočných ľudí. Boli to muži, ktorí sa v mladých rokoch venovali krásnym umeniam, v ďalšom veku štátu a cirkvi. Mládenecký vek a kvet mladosti strávili veľmi mnohí v zbrani a na cestách. Keď sa dostavil ten vek, čo je už zrelý na vedenie i spravovanie verejných záležitostí, vtedy sa usilovne oddali, starostlivo venovali vyslaneckým a iným povinnostiam. Všade povzbudzovali všetkých statočných ľudí k spoločnej obrane vlasti a cirkvi. Obozretným dodávali odvahu, ľahostajným vysvetľovali hroziace nebezpečenstvo. Keď sa dopočuli o neplodných sporoch a neužitočných dišputkách teológov, ktoré škodili\|41,[F3b]verejnému blahu, hľadali cesty k svornosti, vyzývali k nej všetkých; nešetrili ani telesnou námahou, ani výdavkami, ani životom.Kto však tým väzňom poskytol pomoc? Z tých, čo mohli ponúknuť účinné prostriedky, nikto! My, čo sme stáli na čele cirkví a bez pochýb im skrze milosť božiu prospievali, mali sme malú alebo celkom nijakú moc, aby sme zabránili onomu nešťastiu; mlčky sme sa dívali, ako prichádza to, čo oni predpovedali, a z hĺbky duše sme oplakávali hlúposť tohto veku a všetkých sme zverili cirkveným modlitbám. No bezočivosť niektorých ľudí bola taká veľká, zbesilosť taká veľká, že nielenže výmyslami nehanebne očerňovali povesť takýchto chvál i brál[248]kráľovstva a evanjelickej cirkvi, ale dokonca aj lúpežne a zločinne siahli na ich majetky. Ale tí muži boží radšej chceli dočasne stratiť dobrú povesť u tých najhorších, než nepoškvrnené svedomie. Nešťastný vek, v ktorom neslobodno vysloviť, čo cítiš, čo vidíš!Vy však, muži boží, Kristovi mučeníci, kedysi chvála i skala[249]kráľovstva a cirkvi v Kráľovstve českom, statočne skončiac beh svojho života v tomto otroctve,žijete, žijeteslobodní, s Bohom blažení naveky: Vám všetkým dal Boh do rúk palmu slávy, lebo ste boli neochvejní. Vaša pamiatka sa neobáva úsudku ľudí ani vo Vašom mene, ani v mene spravodlivých. Už nepridám viac k chválam na Vás. Viem, že sú takí, čo nežičia, viem, že sú takí, čo vzbĺknu hnevom, no dodám ešte toto jediné: My všetci zbožne veríme, že Boh Vám všetkým i každému z Vás pripravil za toľké utrpenia, za seba, za pozdvihnutie svojej cirkvi najhojnejšiu odmenu v nebesiach. Nepochybujeme, že vďačné potomstvo bude velebiť Vaše mučeníctvo, borbu a víťazstvo.Keď sa skončila táto tragédia,\|42,[F4]najpoctivejšie evanjelické náboženstvo opäť kvárili nové prenasledovania a neočakávané pohromy. Blížili sa totiž sviatky narodenia Spasiteľa ľudského pokolenia, cez ktoré býva zvykom u Čechov koncom starého roku zmyť špinu a bahno hriechov, a pre posilnenie viery a odpustenie hriechov prijať Velebnú Sviatosť tela i krvi nášho Pána Ježiša Krista. Tento zbožný a svätý úmysel prekazil 13. december roku 1621. Tohto dňa vyšiel dekrét najosvietenejšieho kniežaťa Karola z Lichtenštejna,[250]miestodržiteľa v Čechách. Neslýchaný to dekrét a naplnený ohňom kliatby! Týmto dekrétom boli vypovedaní zo všetkých krajín patriacich k rakúskemu domu všetci českí evanjelickí duchovní pražských cirkví, a bolo im prikázané, aby odišli do troch dní do západu slnka z Prahy, z celého Kráľovstva českého však do ôsmich dní, a aby sa tam pod trestom smrti viac nevrátili.Táto kliatba obsahovala štyri hlavné body, ktoré sa pripisovali duchovným cirkví. 1. Kládlo sa im za vinu, že na príkaz kráľovských stavov predniesli národu božiemu po skončení kázne v nedeľu Exaudi[251]onú protestáciu, o ktorej bola reč vyššie, hoci v nej nebolo nič proti Najsvätejšej Cisárskej Milosti, a ani tí všetci, ktorí boli vyhostení z Prahy do vyhnanstva, onú protestáciu nečítali, nevideli, ba keby obsahovala niečo proti slovu božiemu, sami pápeženci by to boli vyčítali. 2. Že v Karlovej koleji poslúžili kedysi kráľovským stavom kázňami; o tom môže celý svet vyhlásiť, že sa to protiví pravde, pretože nie všetci, ale len jeden, a to Jan Rosacius, konal na tom mieste túto službu. 3. Že korunovali zvoleného kráľa;\|43,[F4b]zasa to vôbec nezodpovedá pravde, pretože slávne stavy nepoužili na to služby všetkých, ale len jedného, a to administrátora.[252]4. Že sa modlili za kráľa a za blaho kráľovstva; tento bod ospravedlňujú časy a povolanie všetkých: či nebolo dovolené na mandát a dekrét tých, ktorým podľa Majestátu najslávnejšej pamäti Rudolfa II. bol podriadený a zverený kazateľský úrad v celom kráľovstve, totiž pánov pánov defenzorov, modliť sa za kráľa panujúceho práve v kráľovstve a za vládcu prebývajúceho v kráľovstve?No výsledok tohto prenasledovania prezrádza inú, neodškriepiteľnú a nad denné svetlo jasnejšiu pohnútku: keď boli pražskí duchovní zahnaní do vyhnanstva, prečo neboli na ich miesta vymenovaní služobníci evanjelického náboženstva? Prečo jezuitská zberba uchvátila, opanovala všetky chrámy, skvosty, školy a ostatné sídla cností a zbožnosti, neodbytne dotierala na svedomie zbožných? Ty najspravodlivejší Sudca,Kriste, tvoja vec je to, bráň svoju vec!Nemeckí duchovní zostali ešte v Prahe. Ich hlásanie pravdy nemohla zniesť Antikristova družina, preto v mesiaci decembri na sklonku roku 1622 boli aj oni daní do kliatby osobitným dekrétom, a odišli z Prahy.Skvelé a prenádherné chrámy však pápeženci zatvorili a zapečatili.Ktorí však boli z Jednoty českých bratov, tí odišli už skôr — hneď po víťazstve, a tak sa hľadeli zachrániť.Zaumienil som si teda vložiť sem zoznam nemeckých,[253]ako aj českých duchovných:[254]1. Jiří Dikastus Mířkovský, administrátor konzistória Kráľovstva\|44,[G]českého a duchovný katedrálnej cirkvi, ktorá sa volá Týn.2. Adam Klemens Plzeňský, muž chýrny učenosťou a ctihodného veku, duchovný u sv. Václava v Novej Prahe.3. Magister Viktorín Vrbenský, muž vynikajúci cnosťou a učenosťou, duchovný u sv. Mikuláša v Starej Prahe, najpoprednejší zo všetkých vyhnancov.4. Jan Rosacius, duchovný mikulášsky v Menšom Meste Pražskom.5. Magister Samuel Martinius, duchovný cirkvi u sv. Haštala a Většího Kříže v Starej Prahe, najlepší dejepisec.6. Jakub Jakobides Stříbrský, duchovný cirkvi u sv. Martina v Starej Prahe, muž chýrny vekom a láskavosťou.7. Vít Jakeš, duchovný u sv. Havla v Starom Meste Pražskom.8. Jan Hertvicius, znamenitý kazateľ u sv. Štepána Většího v Novej Prahe.9. Štěpán Olomučanský, duchovný u sv. Petra v Novej Prahe.10. Magister Tobiáš Adalbertus Vodňanský, duchovný u sv. Klimenta v Novej Prahe.11. Matěj Ethesius Sušický, duchovný u sv. Vojtecha Většího v Novej Prahe, najneochvejnejší, zavretý v žalári a v naj ukrutnejších okovách\|45,[G1b]štvrť roka, najbiednejší vyhnanec.12. Matěj Janda z Čechtic, duchovný u sv. Michala v Novej Prahe.13. Jan Domažlický z Písku, duchovný u sv. Jiljího v Starej Prahe, ktorý vo vyhnanstve zomrel.14. Mikuláš Mařík, duchovný u sv. Vojtěcha na Podskalí.V ich počte i ja autor tohto Obrazu, magister Jakub Jakobeus atď., v poradí pätnásty.Títo všetci odišli z Prahy spolu toho istého dňa, jedni do Schandau, Altenbergu (sú to mestá v Meissensku), iní do Drážďan, Wittenbergu.Toto sú mená nemeckých duchovných, o ktorých som usúdil, že sa nesmú vynechať kvôli vďačnému potomstvu:Magister Gašpar Wagner, duchovný u Najsvätejšej Trojice v Menšom Meste Pražskom. Magister Dávid Lippach, duchovný cirkvi sv. Salvátora v Starom Meste Pražskom, vikár. Pán Žigmund Schererz, muž zbožný, učený a statočný, diakon v Menšom Meste Pražskom. Magister Fabián Natus, diakon cirkvi pri chráme Salvátora v Starom Meste Pražskom.Ich vyhnanstvo nebolo z vlasti do cudziny, ale z cudziny do vlasti; jednako neraz si pripomínajúc zbožnosť, statočnosť evanjelikov, spolu s nami oplakávali stav\|46,G2cirkvi, vlasti, znášali premeny osudu a spoločné kresťanské útrapy.Keď som toto napísal, videlo sa mi veľmi potrebné zaznamenať na žiadosť niektorých najbiednejších spolurodákov, že sa našiel jeden spomedzi Čechov,[255]ktorý ani pod týmto najťažším bremenom vyhnanstva nezanechal vrodenú neskromnosť, ba robil si nároky na prvenstvo, a keď zbožné srdcia cudzincov dali pre biednych nejaké príspevky, bolo jeho zvykom, že ich dal na potreby svojej kuchyne a na nenásytné brucho. Preto sa stalo, že sluhovia Boží, hoci mali jeden a ten istý osud, neboli svorní, hoci boli duchovnými údmi pod jedným vládcom, Kristom, blčali vzájomnou nenávisťou, hoci boli jednej viery, jedného krstu, bolo vidieť, že nie sú jedného ducha a srdca.Ty, Bože, ktorý si najbystrejším skúmateľom všetkých a najprísnejším sudcom zločinov, ty sám buď najspravodlivejším pomstiteľom toľkých krívd a protivenstiev!Keď boli vyhnaní a vypovedaní duchovní pražských cirkví, potom napadli a odstránili najzaslúžilejších duchovných iných miest[256]a cirkví, teraz najneochvejnejších vyhnancov: magistra Ondřeja Kracovského, dekana domažlického, Jiřího Galliho, dekana sušického, magistra Václava Melissea, duchovného krušovického, Jiřího Sequenidesa, dekana litomeřického, magistra Martina Mylia Vodňanského, magistra Daniela Algina Bobrovského, duchovného vranenského, magistra Jana Kaupilia, dekana slanského, Petra Krucigera, dekana stříbrského, Jana Želkovského, dekana žateckého.Toto vyhnanstvo predbehla smrť Václava Štefanidesa z Teplic, dekana kutnohorského, a Havla Phaetonta Žalanského, duchovného u Jiljího v Starom Meste Pražskom, najvynikajúcejších kazateľov.\|47,[G2b]Blesku vyhnanstva neunikli ani ďalší, ako magister Václav Šindler, dekan poděbradský, Jan Herites, duchovný touškovský, Zigmund Těšík z Kutné Hory, magister Matěj Perlicius, dekan berounský, Jakub Hrabeus, dekan královéhradecký, Jiří Oeconomus, dekan chrudimský, Pavel Raubigius, dekan velvarský, magister Mikuláš Hanslinius, Jozef Albinus Písecký, kedysi duchovný unhošťský, Jakub Akanthido-Mitis, duchovný skramnícky, a ktože by mená všetkých mohol zachytiť v tomto spise? Na uvedenie všetkých mien by sa mi totiž nedostávalo skôr dní než látky. Niektorí ver’ dosvedčujú to, že odišlo vyše tisíc evanjelických duchovných, ktorí boli z tohto prekvitajúceho kráľovstva vyobcovaní a hnaní do vyhnanstva za náreku a bedákania všetkých zbožných, ked sa začalo toto prenasledovanie.Keď týchto vypovedali do vyhnanstva, úbohé svetské osoby, ktoré sa nevzdali Kristovho evanjelia a neporušeného užívania Večere nášho Pána Ježiša Krista, sužovali pod zámienkou omilostenia[257]novými útrapami v žalároch a iných mučiarňach. Z ich počtu jedni v nádeji na lepší osud, druhí v nádeji na pokojnejší život — pod vedením akéhosi doktora a magistra,[258]tých popredných kormidelníkov odpadlíctva — zahubili si duše a poklad svedomia; ostatní, tí statočnejší a tisíc ráz početnejší, zostali až dosiaľ čistí pred Bohom, vlasťou a svedomím.A tak ty, svätý a spravodlivý Bože, ktorý si jediným stvoriteľom všetkých a večných vládcov, vzhliadni na nás vo svojej láskavosti a milosrdenstve! Veď iba tebe sme zhrešili s našimi otcami, a tak hriešni prosíme pokorne o milosť! Aj ty, Synu Boží, vzhliadni na nás vykúpených tvojou predrahou krvou a žertvou, a nepripomínaj si,\|48,[G3]že niektorí vkladali väčšiu nádej do ľudí než do teba jediného Vykupiteľa a Boha naveky pochváleného! A ty, lebo si dobrý, odpusť láskavo nám, ktorí sme zlí! Aj ty, Duchu svätý, zmy z nás nespočetnú špinu, ktorou sme sa všade znečistili! Odpusť nám tiež láskavo, že sme cudzím obradom preukazovali to, čo treba preukazovať iba tvojej moci!Svätý a milosrdný Bože, obráť oči svojho milosrdenstva na Čechy, Uhorsko, Moravu, Sliezsko a ostatné krajiny, v ktorých teraz vládne a panuje Antikrist, a zachráň tých všetkých, ktorých pre tvoje sväté meno a vyznávanie tvojho Syna sužujú najukrutnejšími mukami a usmrcujú! Zlom moc Antikrista a prekaz úsilie jeho pomocníkov! Zmar ich zločinné a ľstivé úmysly a všetok ich dôvtip vysmej a uveď na posmech! Vráť českej vlasti slobodu a nás najbiednejších vyhnancov navráť cirkvám, aby sa tam na všetky strany šírilo učenie evanjelia znova očistené od strašného modloslužobníctva, zbavené jarma Antikristovho, a aby sa biednym svedomiam zvestovalo evanjelium milosti, a aby sa ti takto na slávu tvojho mena, na rozšírenie Kristovej ríše, na spásu v teba veriacich a na večné blaho a slávu zhromaždila a zachovala pravá a veľká cirkev! Amen! Amen! Amen!Ježišu, Synu Boha živého,príď, pozri a zvíťaz![259]Tebe jedinému sláva, česť naveky vekov! Amen!\|49,[G3b]*Modlitba toho istého autora, magistra Jakuba Jakobea, vyhnanca Kristovho, v ktorej odporúča Bohu cirkev, vlasť a ochrancovVšemohúci, živý, pravý a večný Bože, Otče nášho Pána Ježiša Krista, ktorý udeľuješ a upevňuješ kráľovstvá, ktorý ich pre hriechy ľudí vyvraciaš a obraciaš navnivoč, sužuješ morom, hladom, mečom a inými pohromami! Vyznávam pred tvojou Milosťou, že my všetci sme zhrešili a že sme si zaslúžili nielen tieto tresty vyhnanstva, ale oveľa väčšie, lebo sme obrazili tvoju božskú Milosť. Ty však, Otče milosrdenstva, zmiluj sa nad nami pre rany svojho jediného Syna, nášho Vykupiteľa! Osvieť, ó najláskavejší Otče, osvieť oči všetkých protivníkov tvojej evanjelickej pravdy, aby nimi videli zjavené svetlo evanjelia, a vidiacim vôľu, aby po zanechaní modloslužobníctva milovali aj srdcom aj dušou pravdu evanjelia!Ježišu Kriste, Synu Boha živého, ktorý si trpel za všetkých, zmiluj sa nad našou vlasťou a nad najbiednejšou cirkvou, ktorú si vykúpil svojou predrahou krvou! Ty sám si najlepším pastierom našich duší: vzhliadni na ovečky v Kráľovstve českom kedysi zverené do našej opatery, sám ich kŕm spásonosným pokrmom, sám lieč choré a zasiahnuté Antikristovým jedom,\|50,[G4]zblúdilé zavráť na správnu cestu, zažeň mocnou rukou dravých vlkov, ktorí striehnu na ne, a po toľkých strastiach vyhnanstva nás navráť cirkvám a našej vlasti!Bože Duchu svätý, ktorý pochádzaš z Otca i Syna, najlepší utešiteľ biednych, poteš ty všetkých, ktorí boli kedysi zverení do našej opatery, a vyzbroj ich pravdou slova, aby bojovali dobrý boj, slúžili viere a napokon za zásluhy nášho Pána Ježiša Krista dosiahli odmenu večného života!Ó Velebná a Nedeliteľná Trojica, Otče, Synu i Duchu svätý, spravodlivý a milosrdný Bože, ktorý mi v tomto živote veľa pomáhaš skrze dobrodincov, vzhliadni na nich očami milosti, chráň a ochraňuj ich pred všetkými strojcami úkladov! Ty sám im daj za to odmenu večného i časného požehnania! Nech sa k nim ustavične vracia milosť, lebo od nich ku mne vyhnancovi prúdi toľko dobrodenia! Nech im nikdy nevysychá prameň tvojej štedrosti, lebo od nich tečú také bohaté potôčky dobročinnosti! Najmilosrdnejší Bože, daj, prosím, aby tí, čo tak bohato rozdávajú hmotné veci, prijímali s vysokým úrokom duchovné veci! Za týchto prenasledovaní naplň radosťou duše tých, čo kŕmia útroby hladujúcich! Nech sa im nepominú plody dobročinnosti, hoci ide o pominuteľné statky! Darca všetkého dobra naveky pochváleného, dávaj tým, čo dávajú druhým, nech osviežení radostným hlásaním tvojho evanjelia\|51,[G4b]velebia teba pravého Boha!Tvoja, Pane Bože, je vznešenosť i moc i sláva i víťazstvo, a tebe je česť! Veď všetko, čo je na nebesiach i na zemi, je tvoje! Tvoje, Pane Bože, je kráľovstvo a ty si nad všetkými kniežatmi! Tvoje je bohatstvo a tvoja sláva! Ty panuješ nad všetkými, v tvojich rukách je statočnosť i sila i moc nad všetkými! Nuž teda, Pane Bože, vyznávam ťa a velebím tvoje meno naveky pochválené! Ty to dožič a vyslyš prosbu, a všetci obrátime pozornosť na tvoje súdy od stvorenia sveta a budeme vzdávať tvojmu najvznešenejšiemu menu česť! Amen![1]od ľudských výkladov… očistených— zbavených mylného učenia, t. j. reformovaných[2]Blahoslavení…— v citáte z Jánovho evanjelia je chronogram, ktorý udáva rok vyjdenia tlače: BeatI qVI non VIDerVnt et CreDIDerVnt (1624)[3]V Amsterdame Tlačou Lippoldovou— fingované miesto i meno[4]Gašpar Illésházy z Illésházy— Illésházy (1593 — 1648), príslušník najbohatšej rodiny v Hornom Uhorsku, dedičný župan Trenčianskej a Liptovskej stolice, odchovanec lipskej univerzity, ochranca protestantských duchovných. Jeho manželka Ilona bola dcérou oravského hlavného župana a palatína Juraja Thurzu (1567 — 1616) a Alžbety Czoborovej.[5]priaznivca borby a tvorby— v origináli: Martis et Artis, t. j. vojny a umenia (r. 1610 bol Illésházy hlavným velitelom bethlenovských vojsk a r. 1619 sa účastnil vyjednávania o mier)[6]taký vzdialený…— Jakobeus sa skrýval pravdepodobne pri sliezsko-moravsko-slovenských hraniciach[7]na oba póly— do celého sveta[8]„karpavým barbierom“— obľúbený zvrat z antickej literatúry (Horatius, Satiry I, 7)[9]Abdiáš— dvoran izraelského krála Achaba (877 — 854 pred. n. l). Ukrýval a živil sto prorokov, ktorých prenasledovala Achabova manželka, fenická princezná Jezábel (Prvá kniha kráľovská 18, 4).[10]Dobrotivému srdcu sa zapáčilo…— Jakobeus v skutočnosti nedostal žiadaný kazateľský úrad[11]dekan a duchovný trenčiansky— magister Ján Hodík (Hodikius, 1585 — 1642), odchovanec wittenberskej univerzity, duchovný v Senci, Bytči a Trenčíne (od r. 1614), trenčiansky superintendent (1619), náboženský spisovateľ[12]skazonosný mor— možno ide o skutočný mor alebo o básnický obraz (protireformácia)[13]na panstvách Vašej Milosti…— napr. v Predmieri, Žiline, Motešiciach a Trenčíne[14]Tomáš Francisci— od r. 1615 farár a od r. 1620 dekan v Predmieri pri Bytči[15]Michal Crispinus— Krišpín, od r. 1615 farár v Hričovciach, od r. 1619 v Žiline[16]Rochocius— dekan v Uherskom Brode na Morave, exulant pod Illésházyho ochranou[17]Wolfius— Adam Wolf z Benešova v Čechách, učiteľ, r. 1619 kňaz v Poľnom pri Nemeckom Brode (Havlíčkův Brod), ako exulant farár v Nižných Motešiciach[18]Veressius— Melichar Vereš, farár v Dobrovici a Chočni, dekan v Nemeckom Brode, exulant pod Illésházyho ochranou[19]najslávnejší teológovia pána Hodikia— vysvätení superintendentom Hodíkom[20]nepriatelia plní zloby…— narážka na udalosti po bielohorskej bitke (8. novembra 1620), ktorá sa skončila porážkou českých stavovských vojsk[21]časť sa obzerá po egyptských hrncoch— po dobrom živobytí (izraelský ľud, hladujúci v púšti po vyvedení z Egypta, zatúžil po hrncoch mäsa, ktoré jedával v egyptskom zajatí — Exodus 16, 3)[22]Syn zatratenia— Satan, Satanovi prívrženci[23]chválami a bralami— v origináli: lumina columinaque (svetlami a stĺpmi)[24]podľa príkladu Kýra— Kýros (558 — 529 pred n. l), zakladateľ perzskej ríše, povolil izraelskému ľudu návrat z babylonského zajatia, lebo mu vraj rozkázal Boh, aby vystaval chrám v Jeruzaleme (Druhá kniha Paralipomenon 36, 22 — 23)[25]Vydal som svoju milovanú…— parafráza citátu z Jeremiáša (12, 7)[26]Na svete vás…— parafráza citátu z Jánovho evanjelia (16, 33)[27]divadlo celému svetu…— parafráza citátu z prvého Pavlovho listu Korinťanom (4, 9)[28]Nevesta Ježiša Krista— cirkev (obľúbený biblický obraz — Zjavenie sv. Jána 21, 2, 9; 22, 17) Polykarp — Polykarpus († 155 alebo 156) biskup v Smyrne (citát je možno z jeho listu Filipínčanom)[29]aby sme neboli naveky zahanbení— parafráza citátu zo Žalmov (31, 2)[30]zachová… cirkvi— v origináli nejasné miesto[31]Baal— pohanský, fenický boh neba a slnka[32]Urovnajte…— parafráza citátu z Izaiáša (57, 14)[33]Po slzách smiech…— v origináli: Post lachrymas risus, post exilium paradysus (Po slzách smiech, po vyhnanstve raj).[34]faraóna utopeného…— Mojžiš previedol izraelský ľud cez Červené more, ale egyptské vojsko faraóna Amenofisa II., ktoré prenasledovalo Izraelitov, v mori zahynulo (Exodus 14, 27 — 28)[35]Herodes Veľký(62 pred n. l. — 4 n. l.) — ukrutný kráľ v Júdsku, dal povraždiť nemluvniatka, lebo sa bál narodenia Ježiša (Matúš 2, 16). Saul, prvý izraelský kráľ, bol nespravodlivý, ukrutný a skončil samovraždou (Prvá kniha Samuelova 31, 4). Antiochos IV. Epifanes (175 — 164 pred n. l.), sýrsky kráľ, podnietil r. 167 svojou ukrutnosťou židovské povstanie pod vedením Makabejcov. Aman, obľúbenec perzského kráľa Xerxa (480 — 465 pred n. l.), chcel dať povraždiť Židov (Ester 3 — 7). Claudius Germanicus Nero (37 — 68), rímsky cisár, známy ukrutnou povahou, prenasledoval prvých kresťanov[36]Kde bolesť, tam ruka— Kde je utrpenie, tam sa nájde i ruka, ktorá ho opíše.[37]Po dohode medzi Michalom…— Michal III., cisár byzantský (856 — 867), uzavrel r. 864 s bulharským cárom Borisom (852 — 889) priateľský spolok a pomohol mu zaviesť v krajine kresťanstvo. Jakobeus uvádza chybne miesto Borisa Vlastimíra. Pritom meno Vlastimír si zamenil s menom Vladimír (Vladimír vládol až v rokoch 889 — 893). Panovníkom, ktorý požiadal Michala III. o vyslanie vierozvestov Konštantína (okolo 826 — 869) a Metoda (okolo 813 — 885), nebol Svätopluk (871 — 894), ale Rastislav (864 — 870). K ďalším omylom patrí tvrdenie, že Konštantín a Metod pokrstili v Prahe prvé české knieža Bořivoja († pred 895) a jeho manželku Ludmilu († 921). Ide zväčša o tradované omyly.[38]podľa predpisov a obradov východnej cirkvi— grécko-byzantská, nie západná rímsko-latinská orientácia[39]Drahomíra— manželka kniežaťa Vratislava I. (915 — 921), matka kniežat Václava (921 — 929) a Boleslava I. (929 — 967). Pripisuje sa jej neobyčajná ukrutnosť.[40]ona ako Chóre, Dátan a Abiron…— Drahomíru vraj pohltila zem ako Chorého, Dátana a Abirona, ktorí sa búrili proti Mojžišovi (Numeri 16)[41]v Mělníku pozbavila…— Drahomíra dala zahrdúsiť Ludmilu na hrade Tetíne, nie v Mělníku[42]Boleslav, kráčajúc…— Boleslav dal zavraždiť brata Václava z podnetu Drahomíry, pravdepodobne pre jeho orientáciu na východofranskú ríšu[43]osvedčil sa ako Achát…— ako verný nasledovník (Achát bol verným priateľom a sprievodcom Aenea)[44]Zrieť bolo tu možné…— prvé dva verše prevzaté z eposu Pharsalia (Bitka pri Farsale, VII, 464 — 465) od rímskeho básnika Marca Annaea Lucana (39 — 65), tretí verš pravdepodobne Jakobeov[45]chválami aj bralami— v origináli: lumina columinaque[46]ktorých mená uviesť zdalo sa spravodlivé…— mená prvých českých biskupov (ak je naše písanie mien odchodné od Jakobeovho písania mien, vtedy uvádzame v zátvorke znenie mena, ako ho používa Jakobeus). U všetkých biskupov sa rok úmrtia zhoduje s posledným rokom zastávania biskupského úradu, preto ho neuvádzame. Detmar (Ditmarus) bol biskupom 973 — 982 (J. nesprávny rok vysvätenia 968), Vojtech (Albertus) 982 — 997, Theodatus, ináč Thidag (Theodatus) 998 — 1017, Helikard, ináč Okard, Ekkard (Helichardus alias Ochardus) 1017 — 1023 (J. nesprávny rok úmrtia 1024), Izo, ináč Izzo (Iso) 1023 — 1030, Severus, ináč Schwericius, Šebíř (Severus vulgo Schwericius) 1030 — 1067, Jaromír (Iaromir) 1068 — 1089, Kosmas (Cosmas) 1091 — 1098 (J. nesprávny rok úmrtia 1097), Heřman (Hermannus) 1099 — 1122, Menhart (Meinhardus) 1122 — 1134, Jan První (Iohannes 1us) 1134 — 1139, Otto, ináč Ota (Otto) 1140 — 1148, Daniel První (Daniel primus) 1148 — 1167, Bedřich, ináč Friedrich (Fridericus) 1169 — 1179 (J. nesprávny rok úmrtia 1178), Valentín (Valentinus) 1180 — 1182, Přemysl, ináč Jindřich, Jindřich Břetislav (Przimislaus alias Henricus) 1182 — 1197 (J. nesprávne meno Přemysl namiesto Břetislav), Daniel Druhý, ináč Milík (Daniel Secundus) 1197 — 1214, Ondřej (Andraeas) 1215 — 1224, Peregrín, ináč Pelhřimov (Peregrinus) 1224 — 1225, Budislav, ináč Budilov (Budislaus) 1225 — 1226 (J. nesprávny rok úmrtia 1227), Jan Druhý (Iohannes 2us) 1226 — 1236, Bernard, ináč Bernart (Bernhardus) 1236 — 1240 (J. nesprávny rok úmrtia 1239), Mikuláš z Rožmberka, ináč Mikuláš z Rizmburka (Nicolaus Rosenbergius) 1241 —1258, Jan Třetí, ináč Jan z Dražic (Iohannes Tertius) 1258 — 1278, Tobiáš, ináč Tobiáš z Bechyne (Thobias) 1278 — 1296, Řehoř, ináč Řehoř z Valdeka (Gregorius) 1296 — 1301, Jan Čtvrtý, ináč Jan z Dražic (Iohannes Quartus) 1301 — 1343, Arnošt, ináč Arnošt z Pardubic (Ernestus) 1343, arcibiskupom 1344 — 1364 (J. nesprávny rok úmrtia 1361).[47]doktor Milíč— Jan Milíč z Kromeříže (Doctor Miliczius, † 1374), úradník kráľovskej kancelárie (1358 — 1362), od r. 1364 význačný pražský kazateľ usilujúci sa o mravnú nápravu spoločnosti, náboženský spisovateľ (Libellus de Antichristo 1367).[48]Jan, štvrtý tohto mena…— Jan Očko z Vlašimi (Johannes, cognomento Ocellus, † 1380), pražský arcibiskup (1364 — 1378), sekretár Karola IV. (1346 — 1378), poradca Václava IV. (1378 — 1419)[49]magister Matej Pařížský— Matej z Janova, zvaný Pařížský (M. Mathias cognomento Parisiensis, asi 1350 — 1394), odchovanec parížskej univerzity, Husov predchodca, náboženský spisovateľ[50]podľa scholastických doktorov— scholastika, stredoveká filozofia, ktorá sa opierala o náboženské dogmy[51]napravené náboženstvo— reformované náboženstvo[52]Zbynek První z Hazmburka— Zbynek Zajíc z Hazmburka (Zbinko primus Hasenburgius, asi 1375 — 1411), pražský arcibiskup od r. 1402. Pálil reformačné spisy a dal Husa do kliatby (1410).[53]Jeroným Pražský— magister Jeroným (Hieronymus Pragensis, okolo 1360 — 1416), Viklefov prívrženec, Husov priateľ. Účastnil sa založenia krakovskej univerzity (1410).[54]kostnická synoda— koncil (cirkevný snem), ktorý zvolal pápež Ján XXIII. (1410 — 1415) a cisár Žigmund (1387 — 1437) v novembri 1414 do Kostnice. Trval až do r. 1418. Odsúdil Viklefovo, Husovo a Jeronýmovo učenie. Dal upáliť Husa (1415) a Jeronýma (1416).[55]neporušené užívanie najsvätejšej Večere— prijímanie pod obojím spôsobom[56]Albík— Albík (Albico) z Uničova na Morave, pražský arcibiskup (1411 — 1412), magister a doktor práv, osobný lekár Václava IV. Zomrel pravdepodobne v Uhorsku (1427)[57]Konrád— Konrád (Conradus) z Vechty († 1431), pražský arcibiskup od r. 1413, prívrženec husitizmu od r. 1421. V záujme urovnania náboženských sporov zvolal sjazd do Roudnice, za čo bol exkomunikovaný (1426).[58]Jan Bradáč, čiže Barbatus— Bradáč (Johannes Bradatius sive Barbatus), bližšie neznámy[59]Jan Krása— Krása (Krasa), konšel v Novom Meste Pražskom, Husov prívrženec[60]Žigmund— Žigmund Luxemburský (1387 — 1437), od r. 1387 uhorský kráľ, od r. 1410 nemecký cisár, od r. 1436 český kráľ[61]rímsky pápež— Martin V. (1417 — 1431), ktorý vyhlásil 1. marca 1420 krížovú výpravu proti Čechom[62]Hynek Červenohorský— Hynek ml. z Červené Hory (Hinco de Rubeo-monte), za husitských vojen bojovník na strane cisára Žigmunda[63]Mikuláš Hochta— bližšie neznámy[64]Václav Švec— Václav, pravdepodobne zamestnaním švec (Venceslaus Sutor)[65]Martin Loquis a Prokop Jednooký— Loquis, vlastným menom Húska, zvaný aj Martínek, významný chiliastický kazateľ a táborský sektár, chcel s kňazom Prokopom Jednookým (Procopius Monoculus) vybudovať Tábor chudobných pri Nedakoniciach na rieke Morave. Oboch však chytili a uvrhli do väzenia pražského arcibiskupa Konráda v Roudnici, kde ich zadebnili do suda a upálili.[66]Jan Chudek…— bližšie neznámi kňazi[67]Jan Žižka z Trocnova— Žižka (Johannes Zizka, alias Cocles de Trocznow, vel a Calice, 1360 — 1424), významný husitský vojvodca, ktorý sa opieral o ľudové masy. Po mnohých víťazných bitkách zomrel pri Přibyslavi.[68]markgrófstvo— moravské markgrófstvo (kniežatstvo)[69]snem všetkých kráľovských stavov— snem z r. 1419. Boli na ňom vyslovené štyri pražské artikuly (články), ktoré obsahovali husitský program (sloboda kazateľom, prijímanie z kalicha, zabavenie svetských majetkov cirkvi, trestanie ťažkých hriechov u každého).[70]Čenek z Vartemberka— Čenek (Czenko de Wartmbergk, † 1425), príslušník starej českej panskej rodiny, najvyšší kastelán (1414 — 1420). Hoci jeho vzťah k husitizmu nebol vždy najpevnejší, podpísal r. 1415 s Bočkom z Kunštátu a s Vilémom z Vartemberka protestný list v Husovej záležitosti („viedol ďalej záležitosť magistra Husa“).[71]Boček z Kunštátu, ináč z Poděbrad— Boček (Botzko de Kunstat alias de Podiebrad, † 1416), najvyšší pisár Václava IV. (1404 — 1408), Husov zástanca[72]Vilém z Vartemberka, ináč ze Zvířetic— Vilém (Vilhelmus de Wartmbergk alias de Zuirzeticz, 1392 — 1432), Husov priaznivec[73]Heřman— Heřman (Hermannus), nikopolský biskup a sufragán (podriadený biskup) pražského arcibiskupa, odporca husitizmu. R. 1417 bol donútený na hrade Lipnici pri Nemeckom Brode vysvätiť niekoľkých husitských kňazov, za čo ho arcibiskup pozbavil úradu. Husiti ho utopili v rieke Lužnici.[74]Táboriti— najradikálnejší prívrženci husitizmu, nazvaní podľa svojho centra, mesta Tábora[75]Jan z Dubna— Jan (Johan. de Dubna), bližšie neznámy[76]Jan Městecký— Městecký z Opočna a z Dobrušky (Johannes Miestecsky, † 1431), ktorý najprv s husitmi sympatizoval (1415), no neskôr proti nim vystupoval (1420)[77]Půta z Častolovic— Půta (Puta de Czastolovicz, † 1435), úradník zemského súdu, účastník kostnického koncilu, od r. 1421 odporca husitov[78]Prokop z Plzně— magister Prokop (Procopius Plzenus), profesor na pražskej univerzite, významný husitský teológ, prívrženec Viklefovho učenia[79]Petr z Mladenovic— Petr (Petrus de Mladienovic, † 1451), pôvodom z Moravy, Husov sprievodca na kostnický koncil (1414), magister na pražskej univerzite (1616)[80]Jan Rokycana— Rokycana (Johannes Rocheczanus, 1397 — 1471), významný husitský teológ a spisovateľ, rektor pražskej univerzity, po smrti arcibiskupa Konráda administrátor konzistória (1431 — 1437). Usiloval sa o zmierenie husitov s katolíckou cirkvou. R. 1435 ho zvolili husiti za pražského arcibiskupa, nebol však potvrdený.[81]Přibyslav z Jesenic— magister Přibyslav (Przibislaus de Giessenicz), bližšie neznámy[82]Jakub Jakoubek ze Stříbra— Jacobellus (Iacobus Iacobellus Misenus, † 1429), magister (1397), kazateľ v Betlehemskej kaplnke v Prahe, Husov priateľ, obhajca Viklefovho učenia, náboženský spisovateľ[83]Petr z Drážďan— Petr (Petrus Dresdensis, † 1421), magister. Po vydaní tzv. kutnohorského dekrétu (1409) opustil Prahu. Pôsobil istý čas v Drážďanoch (1412). Keď ho z Drážďan vypovedali ako kacíra, vrátil sa do Prahy. Bol upálený.[84]na synode v Bazileji— na bazilejskom koncile, ktorý r. 1431 zvolal pápež Martin V. (1417 — 1431). Na koncile sa rokovalo o tom, ako potlačiť husitské hnutie v Čechách.[85]Palermský poslucháč— niektorý legát koncilu z Palerma[86]Václav Koranda— Koranda st. (Venceslaus Coranda), husitský kňaz v Plzni, ktorý vystupoval proti cirkevným obradom[87]Jan Mnich— Mnich (Iohannes Monachus), magister a pražský kazateľ, bližšie neznámy[88]Konrád— Konrád z Vechty (Conradus, † 1431), pražský arcibiskup, ktorý sa r. 1421 pridal k husitom[89]Z nich magister Jan Hus…— ide pravdepodobne o Jana Mnicha[90]Jan Pátý, priezviskom Rokycana— spomínaný Jan Rokycana (Iohannes 5us cognomine Rokyczanus)[91]magister Prokop Holý z Plzně— správne magister Prokop z Plzně (Procopius Plzenus), správca niekoľkých cirkevných sborov (presbyter), ktorého sme už spomínali. Jakobeus ho stotožnil s husitským vojvodcom Prokopom Holým, zvaným Veliký (preto ho nazýva M. Procopius Rasus Pilsnensis). Prokop Holý zomrel 30. mája 1434. Prokop z Plzně a Rokycana boli v Rezne v auguste 1434. Vyjednávali ustanovenie pražského arcibiskupa pod obojím.[92]Bedřich ze Strážnice— Bedřich (Bedrzichius de Straznicz, † 1459), pôvodom z Moravy, kňaz a táborský hajtman. R. 1421 založil tábor ľudu v okolí Strážnice na Morave.[93]Mikuláš z Pelhřimova— spomínaný Mikuláš, zvaný Biskupec (Nicolaus Pelhrzimovinus, † asi 1459), pražský bakalár, prívrženec radikálnej husitskej strany. Po páde Tábora (1452) bol väznený v staromestskej radnici v Prahe.[94]Martin Lupáč— Lupáč (Martinus Lupacius, koncom 14. stor. — 1468), najtolerantnejší husitský teológ, duchovný na viacerých miestach (Chrudim, Žatec, Klatovy), biskup, Rokycanov prívrženec, účastník dôležitých posolstiev, autor niekoľkých náboženských spisov[95]Petr Payne— Payne, zvaný Engliš (Petrus Peynius), pôvodne magister na oxfordskej univerzite. Ako prívrženec Viklefovho učenia musel opustiť Anglicko. R. 1417 prišiel do Prahy, kde pôsobil ako univerzitný profesor. Dlhší čas strávil i v Žatci, odkiaľ ho vypovedali r. 1437.[96]Matěj Louda z Chlumčan— Louda (Matthias Lauda de Chlumczan, † 1460), magister na pražskej univerzite, český diplomat, popredný táborita[97]Vyznanie o sviatostiach— učenie o sviatostiach je jedným z článkov Vyznania[98]florentská synoda— koncil vo Florencii, ktorý zvolal pápež Eugen IV. (1431 — 1447) r. 1439 (nie 1438) za vlády kráľa Alberta (Albrechta) II. Rakúskeho (1437 — 1439). Koncil vystúpil proti prijímaniu pod obojím spôsobom.[99]Křišťan z Prachatic— Křišťan (Krzisstan Prachaticenus, asi 1360 — 1439), teológ, matematik, astronóm, lekár, dekan pražskej univerzity (1403 — 1404), farár u sv. Michala v Prahe (1405), Husov dôverný priateľ, autor matematických, hvezdárskych, prírodovedných a lekárskych spisov[100]administrátor evanjelického konzistória— správca, ktorý stojí na čele evanjelického poradného sboru[101]5. septembra roku 1439— správne 15. októbra 1438 (5. september 1439 je dňom Křišťanovho úmrtia)[102]Prokop— pravdepodobne spomínaný Prokop Holý z Plzně[103]za kráľa Jiřího— Jiří Poděbradský v tom čase ešte nebol kráľom, ale hajtmanom východočeských landfrídov, t. j. politických zväzkov panských stavov (1444 — 1452). Potom sa stal krajinským gubernátorom (1452 — 1457) a napokon českým kráľom (1458 — 1471).[104]snem všetkých stavov— sjazd českých stavov pod obojím, ktorý sa konal v Prahe (november 1450 — január 1451). Stavy sa na ňom rozhodli nadviazať styky s gréckou cirkvou. Sprostredkovateľom bol pravdepodobne Petr Payne.[105]sľub, ktorý sa týka…— sľúbili pomoc pri vysviacaní českých kňazov pod obojím[106]verne opísal život…— v spise Relatio de Mri Johannis Hus causa Constantinensi acta (Zpráva o súde magistra Jana Husa, konanom v Kostnici)[107]Jan z Chlumu— Jan (Johannes de Chlum), Husov ochranca, ktorý sprevádzal Husa na kostnický koncil[108]Václav z Dráchova— Václav (Venceslaus Drachonius, koncom 14. stor. — 1469), magister, od r. 1429 kazateľ v Betlehemskej kaplnke v Prahe[109]Jan Příbram— Jan z Příbramě (Ioh. Przibramenus, † 1448), teológ, náboženský spisovateľ. Patril k najmiernejšej husitskej frakcii.[110]Jan z Lubeku— Jan (Johannes Lubecensis, † 1502), rodák z Lübecku v Meklenbursku, doktor teológie, magister na rostockej a pražskej univerzite (1467 — 1496)[111]Václav z Vrbna— Václav (Venceslaus Werbensis), rektor pražskej univerzity (1451, 1459 — 1460, 1466 — 1467), dekan filozofickej fakulty (1457)[112]Hořepník— starobylé mestečko v táborskom kraji[113]Rímsky pápež…— Pavel II. (1464 — 1471), ktorý dal kráľa Jiřího Poděbradského do kliatby (1464), vyhlásil ho za zosadeného z trónu (1466) a začal proti Čechom krížovú výpravu[114]všeobecný mier— „vilémovský“ mier, ktorý uzavrel Jiří Poděbradský s uhorským kráľom Matejom Korvínom po bitke pri Vilémove neďaleko Čáslavi (1469). Mier mal krátke trvanie.[115]horkosť cirkvi…— parafráza myšlienky z Izaiáša (38, 17)[116]pápežskí legáti— vyslanci pápeža Pavla II.[117]Vladislav— Vladislav II. Jagelovský, ktorý bol českým kráľom v rokoch 1471 — 1516[118]vo štvrtok po sviatku sv. Juraja— 29. apríla[119]Michal Polák— Polák (Michael Polonus, nar. asi 1421), rodák z Czeszewa pri Lekne, ktorá bola strediskom poľského husitstva. Prišiel do Prahy, kde pôsobil ako kazateľ v svätopeterskom a týnskom chráme a napokon v chráme sv. Jiljího.[120]konšel— člen mestskej rady[121]Karlova kolej— ináč Veliká kolej, ústav pri Karlovej univerzite, v ktorom bývali študenti a profesori a kde sa konali aj prednášky (kolégium). Bola založená r. 1366.[122]rímsky pápež— Sixtus IV. (1471 — 1484)[123]kompaktáty bazilejskej synody— zmluva medzi Čechmi a bazilejským koncilom, podľa ktorej sa Čechom povoľovalo prijímať i z kalicha (pod obojím spôsobom). Boli vyhlásené r. 1436. Niektorí pápeži ich nebrali na vedomie (Pius II., Pavel II.), niektorí si nimi chceli získať českú stranu (Sixtus IV.)[124]Michal, pôvodom Poliak— menovaný Michal Polák[125]Václav Slánský— Slánský (Venceslaus Slanaeus), duchovný u sv. Valentína v Prahe, bližšie neznámy[126]Jan Mišta— písaný aj Miča (Johannes Micza), Mičta, duchovný u sv. Mikuláša v Prahe, bližšie neznámy[127]Václav Písecký— Písecký (Venceslaus Piscenus), magister, bližšie neznámy[128]Matěj Machek— Machek (Mathias Machecus), magister, profesor na pražskej univerzite[129]Lukáš Pražský— Lukáš (Lucas Pragensis, nar. okolo 1460), bakalár, biskup Jednoty bratskej, autor apologetických spisov[130]Jan Černý— Černý (Johannes Niger, okolo 1460 — po r. 1520), magister, brat Lukáša Pražského, chýrny lekár, autor náb. a lekárskych spisov[131]akési kráľovské edikty— nariadenia Vladislava II.[132]zlo dopadlo… živí— parafráza myšlienok zo Žalmov (7, 17; 124, 7; 31, 16; 37, 40)[133]Václav Koranda z Plzne— Koranda ml. (Venceslaus Corandicius Plsnensis, 1424 — 1519), magister, administrátor konzistória (1471 — 1497), dekan pražskej univerzity (1462 — 1463, 1470, 1471), účastník posolstva Jiřího Podebradského k pápežovi vo veci potvrdenia kompaktátov (1462)[134]Jiří Pražský— Pražský (Georgius Pragensis), magister, rektor pražskej univerzity (1476, 1477, 1478)[135]chrám Týnského dvora— Týnský chrám (chrám P. Márie). Stál na Staromestskom námestí pri Týnskom dvore (Laeta curia), kde bolo prístrešie pre cudzích kupcov a sklady pre ich tovar[136]Augustinus Lucianus— Lucianus († 1493), sankturienský (santorinský) biskup, ktorý v modenskom grófstve vysviacal husitských kňazov. Na prosbu Čechov prišiel do Prahy, kde sa stal biskupom (1483)[137]snem v Nymburku nad Labe— sjazd českých stavov v marci 1483[138]on pri chráme…— Z textu je pravdepodobne niečo vynechané (Augustinus Lucianus pôsobil v Prahe a bol pochovaný v Týnskom chráme).[139]Filip— Filip de Villa Nuova (Philippus, prvá polovica 15. stor. — 1507), generálny vikár mutinenského (modenského) biskupa, titulárny biskup sidonský (nie mutinenský). Do Prahy prišiel r. 1504. Pôsobil v Kutnej Hore.[140]Pavel ze Žatce— Pavel (Paulus Zatecensis, polovica 15. stor. — 1517), magister (1475), dekan (1477) a rektor pražskej univerzity, prepošt (predstavený) Karlovej koleje, administrátor konzistória (1500 — 1517)[141]Václav z Litomyšle— Václav Šišmánek (Venceslaus Lithomysslenus, † 1523), administrátor konzistória (1520 — 1523), rektor pražskej univerzity, kazateľ v Týnskom chráme a v chráme sv. Apolinára[142]Matej Korambus— Korambus z Třebče (Mathias Corambus, druhá polovica 15. stor. — 1536), magister, senior kláštora „Na Slovanech“, administrátor konzistória (1517 — 1520), náboženský spisovateľ[143]Václav Rožďalovský— Rožďalovský (Venceslaus Rozdialovinus, okolo 1490 — 1520), novoutrakvistický teológ, magister (1515), lekár, profesor na pražskej univerzite. Patril medzi prvých českých teológov, ktorí sa prikláňali k nemeckej reformácii.[144]Jan Poduška— Poduška (Iohannes Podusska, † 1520), novoutrakvista, farár katedrálneho (biskupského) Týnského chrámu, Lutherov prívrženec[145]roku 1525— správne r. 1520[146]asesor— prísediaci[147]Vavřinec Třeboňský— Třeboňský (Laurentius Trebovinus, † 1531), magister, asesor konzistória, rektor pražskej univerzity (1518 — 1519, 1530 — 1531), kazateľ v Betlehemskej kaplnke[148]Jakub— Jakub (Jacobus), kazateľ v Týnskom chráme, bližšie neznámy[149]Václav— Václav (Venceslaus), kazateľ v chráme sv. Jiljího, bližšie neznámy[150]Pavel Sperát— Sperát, vlastným menom Paul von Spretten (Paulus Speratus, † 1551), doktor filozofie, teológie a práv v Nemecku, nemecký luteránsky kazateľ v Jihlave (1522). Olomoucký biskup ho dal uväzniť (1523), a len na príhovor vplyvných osobností unikol upáleniu (podľa Jakobea bol upálený). Neskôr pôsobil vo Wittenbergu.[151]Beneš Optát— Optát (Benedictus Optatus), pôvodom z Telča na Morave, katolícky kňaz, neskôr utrakvista, kazateľ vo Veľkom Meziříčí (1520)[152]Kliment Minorita— Clemens Minorita, bližšie neznámy[153]Jan Charpa— bakalár, bližšie neznámy[154]olomoucký biskup— Stanislav Thurzo, biskup v Olomouci (1497 — 1540). Pochádzal z bohatej uhorskej rodiny.[155]Mikuláš a vdova Klára— Mikuláš Vřetenář, kňaz Jednoty bratskej, a Klára, gazdiná u kňaza Vřetenářa, novopražská meštianka zo svätoštefanského biskupského obvodu[156]v deň zasvätený Barbore— 4. decembra[157]potok Poříčí— dnes ulica „Na Poříčí“[158]Jan z Pernštejna— Jan (Johannes de Persstein, † 1548), najvyšší moravský komorník (1506 — 1516, 1520 — 1523), zemský hajtman (1515 — 1519, 1526 — 1528, 1530 — 1532), popredný defenzor (obhajca) pražskej akadémie a konzistória[159]Jan z Vartemberka— Jan (Johannes de Vartembergk, † 1543), kráľovský kastelán (1523 — 1525, 1528 — 1542)[160]Ferdinand Prvý— Ferdinand I. Habsburský (1526 — 1564), uhorský a český kráľ, rímsko-nemecký cisár[161]Havel Cahera ze Žatce— Cahera (Gallus Czahera Zatecensis, † 1545), magister (1518), administrátor konzistória (1523 — 1529), účastník posolstva do Budína, ktoré malo rokovať s pápežským legátom o potvrdení kompaktátov (1525). Za Ferdinanda I. bol vypovedaný. Žil v Meissensku, Norimberku a inde. Zomrel v Ansbachu.[162]… magister Vavřinec Třeboňský…— Z textu je niečo vynechané (Vavřinec a ostatní vymenovaní magistri nemohli byť administrátormi, ale len asesormi).[163]Jan z Chocne— Jan, priezviskom Berka (Johannes Choczenus, koncom 15. stor. — 1545), magister (1522), profesor a rektor pražskej univerzity (1533 — 1537), autor lekárskych spisov[164]Tomáš z Vlašime— Tomáš (Thomas Wlassimensis), magister, dekan (1518, 1523) a rektor (1525, 1526) pražskej univerzity[165]Jan Macer— Johannes Macer, bližšie neznámy[166]v deň zasvätený sv. Augustínovi— 28. augusta[167]Pražská kronika— Pražská kronika od Bartoša Písařa (okolo 1470 — 1535), v ktorej sa opisujú cirkevné dejiny (1524 — 1530)[168]Osudný a pre celý kresťanský svet…— Ján Fridrich (nar. 1503), saský kurfirst, stál na čele tzv. Šmalkaldského spolku, ktorý sa utvoril r. 1530 na obranu viery a politickej samostatnosti nemeckých protestantských kniežatstiev a ríšskych miest proti španielskemu kráľovi Karolovi V. (1500 — 1556). Medzi Šmalkaldským spolkom a Karolom V. došlo k vojne, v ktorej Karol V. porazil Jána Fridricha v bitke pri Mühlbergu (1547). Počas šmalkaldskej vojny (1546 — 1547) pripravovali české utrakvistické a českobratské stavy odboj proti Ferdinandovi I., ktorý bol bratom Karola V. Preto odmietli Ferdinandovu výzvu, aby poskytli vojenskú pomoc Karolovi V. Po skončení vojny použil Ferdinand I. najprísnejšie opatrenia: české odbojné mestá na čele s Prahou zbavil hlasu na sneme a obmedzil ich mestskú samosprávu. Ostro vystúpil najmä proti Jednote bratskej, v ktorej videl ideologického pôvodcu českého odboja.[169]saský dom— saský panovnícky rod[170]z krajín patriacich k celistvosti rakúskeho domu— patriacich habsburskému panovníckemu rodu (Rakúsko, Uhorsko, Sliezsko, Chorvátsko a i.)[171]palatinát ríšskeho kurfirsta— územie pod správou kurfirsta (kniežaťa, ktorý mal právo voliť kráľa) Jána Fridricha[172]Meissensko— meissenský kraj, bývalé meissenské markgrófstvo s hlavným mestom Meissen[173]Kňaz Havel— magister Havel Gelastus Vodňanský († 1577), utrakvistický kňaz. Začiatkom r. 1562 podal s niekoľkými duchovnými Ferdinandovi I. sťažnosť na českých novoutrakvistických kňazov. Obvinil ich z bludov a kacírstva.[174]kolej Všech svatých— magisterské kolégium pražskej univerzity, ktoré vzniklo r. 1366[175]verní ochrancovia— novoutrakvistickí duchovní (stúpenci miernej kališníckej strany), ktorí na obranu svojho učenia spísali v júni 1562 Vyznanie viery a predložili ho cisárovi Ferdinandovi I.[176]Duchovní pražských cirkví…— Jan Mystopol (Johannes Mystopolus, † 1568), dekan u sv. Apolinára na vrchu Větrníku, kazateľ v Betlehemskej kaplnke a administrátor konzistória (1542 — 1556), Jan z Říčan (Johannes Rziczanus), kazateľ v arcibiskupskom Týnskom chráme, Jan Černý (Johannes Niger, okolo 1508 — 1565), zvaný Nigranus, kazateľ v chráme sv. Štěpána Většího, Martin z Mělníka (Martinus Mielniczenus), kazateľ v chráme sv. Mikuláša a administrátor konzistória (1570 — 1571), Václav Šmohel (Vencesilaus Ssmohelus), kazateľ v chráme sv Michala.[177]Dekani a duchovní miest…— Matej z Loun (Mathias Lunaeus), nymburský dekan, Matěj Hruška z Benešova (Mathias Hrusska Benessoviensis), roudnický duchovný, Štěpán z Mirotic (Stephanus Miroticenus), královéhradecký arcidekan, Václav Benýšek (Venceslaus Benisko), holohlavský kňaz, Jan Semín z Turnova (Johannes Seminus, † 1582), bakalár (1555), českobrodský a kutnohorský dekan, Jan Klaudius (Joh Claudius), chrudimský dekan, Tomáš z Benešova (Thomas Benessovinus), jičínsky dekan, Urban z Nymburku (Urbanus Nymburgenus), rakovnický dekan, Matěj Macer z Kouřimi (Matthias Macer Gurimenus), novoměstský dekan, Matouš (Matthaeus), kolínsky dekan, Matouš (Matthaeus), královédvorský dekan, Jakub z Čáslavi (Jacobus Czasslavinus), pardubický dekan, Simeon Pressius, sezemický dekan, Matěj z Kutné Hory (Matthias Guttenus), dobrušský duchovný, Ondrej Argius, pražský diakon.[178]Maximilián— Maximilián II. (1564 — 1576), český a uhorský kráľ, nemecký cisár[179]praktiky— podvod, lesť[180]štatúty— súhrn nariadení a ustanovení v stredovekom práve[181]Vratislav z Pernštejna— Vratislav (Wratislavius de Pernsstein, 1530 — 1582), od r. 1567 najvyšší kancelár, podporovateľ umení a vied[182]a iných… zakročenia— v origináli nejasné miesto[183]Šebestián Agrikola— možno Agricola (Ssebestianus Agricola), staropražský mešťan, cisársky richtár, ktorý býval v mestskej rade oporou jezuitov[184]rímska strana— katolíci[185]napísali prosbopis…— prospobis s návrhom na cirkevnú organizáciu sirany pod obojím, ktorý predložili Maximiliánovi II. s Vyznaním viery (Česká konfesia), vypracovaným na základe dohody medzi utrakvistickou a českobratskou šľachtou (1575). V Českej konfesii bolo dvadsaťpäť artikúl (článkov).[186]sľúbil stavom…— Maximilián II. chcel od českých stavov dosiahnuť schválenie voľby svojho syna Rudolfa II. (1552 — 1612) za českého kráľa, preto dal k Českej konfesii ústny súhlas[187]Referentmi sľubu… boli páni— Bohuslav Felix Hasištejnský (Bohuslaus Felix Hasinssteinius, 1517 — 1583), od r. 1570 najvyšší kráľovský sudca, účastník na zostavovaní Českej konfesie, Jaroslav Smiřický ze Smiřic (Jaroslaus Smirzicky de Smirzicz, okolo 1513 — 1597), povýšený do panského stavu za služby preukazované Ferdinandovi II. (1554), Jan z Valdštejna (Johannes de Wallsstein), Jindřich Kurcpach z Trachenburka (Henricus Kurcpach de Trachmpergk, † 1590), príslušník rodiny pochádzajúcej zo Sliezska, Karel z Bibrštejna (Carolus de Bibrsstein), Burjan Trčka z Lipy (Barian Trczka de Lippa, † 1591), od r. 1562 kráľovský komorník, Jan Leskovec z Leskovce (Ioh. Leskoveczius de Leskovicz), Michal Španovský z Lisova (Michael Sspanovsky de Lissova, † okolo 1597), podkomorník (1570 — 1575), najvyšší pisár a kráľovský radca (1575 — 1595), Šebestián z Vřesovic (Ssebastianus de Vrzesovicz), Václav z Vřesovic (Vencesilaus de Wrzesovicz, 1532 — 1583), brat predošlého, ktorý dal vo svojom dome vytlačiť text Českej konfesie, za čo upadol do nemilosti cisára[188]úmysel láskavého cisára sa oddialil— v skutočnosti Maximilián II. ešte pred odchodom do Rezna odvolal svoj ústny sľub, zakázal vytlačiť text Českej konfesie a obnovil mandáty na prenasledovanie Jednoty bratskej[189]Rudolf— Rudolf II. (1576 — 1612), český a uhorský kráľ, rímsko-nemecký cisár[190]Zbyněk Berka— Berka z Dubé a Lipé (Zbinko Berka, 1551 — 1602), pražský arcibiskup (1592 — 1606)[191]Jiří Pontanus, ináč Bartold— Pontanus (Georgius Pontanus, alias Bartholdus, † 1616), pôvodom z Mostu, odchovanec jezuitov, neskôr administrátor konzistória, autor latinských príležitostných básní a kázní[192]rímska kúria— pápežský dvor v Ríme[193]mandát roku 1602— proti Jednote bratskej[194]Daniel Plesnivec— Plesniwecius, bližšie neznámy[195]kňaz Václav— Václav Dačický (Sacerdos Vencesilaus), administrátor konzistória (1594 — 1604). Roku 1604 ho dal uväzniť arcibiskup Zbyněk Berka.[196]v deň… Husa a Jeronýma Pražského— 6. júla a 30. mája[197]Jiří z Lobkovic— Jiří Popel z Lobkovic st. (Georgius de Lobkovicz, 1551 — 1607), prenasledovateľ protestantov, majiteľ chomutovského panstva, kde založil jezuitské kolégium. Na dvore Rudolfa II. zastával vysoké úrady. Neskôr upadol do nemilosti a bol uväznený.[198]viac treba poslúchať…— citát zo Skutkov apoštolských (5, 29)[199]Jaroslav Bořita z Martinic— Bořita (Jaroslaus Borzita de Martinicz, 1582 — 1649), pán hradu Smečna pri Slanom, kráľovský kastelán a miestodržiteľ. Patrí k trojici úradníkov, ktorých vyhodili v máji 1618 z oblokov pražského hradu (pražská defenestrácia).[200]Kašpar Belvic— Kašpar Belvic z Nostic (Casparus Belviczius, † 1613), majiteľ Kynšperka (u Jakobea Linikspergum, dnes Chlum Králův), príslušník rodiny pochádzajúcej z Lužice.[201]Jan Včelín z Kasejovic— Včelín (Johannes Wczelinus Kassegovinus), pražský duchovný, lekár[202]zišli sa roku 1609— Po rokovaní českých stavov na sneme v januári — marci a v máji 1609 došlo v júli tohože roku k vydaniu Majestátu Rudolfa II. Majestát zabezpečoval náboženskú slobodu. Českej konfesii dával zákonné právo a stavom povoľoval konzistórium, univerzitu a voľbu úradu dvadsiatich štyroch defenzorov (ochrancov) z radov šľachty, rytierstva a meštianstva.[203]ríšske kniežatá— nemecké protestantské kniežatá[204]ustanovili defenzorov— Jan Jiří ze Švamberka (Johannes Georgius de Sswambergk), dvorný sudca (1600 — 1609) a najvyšší komorník (1609 — 1611), Děpold Švihovský z Ryžmberka (Theobaldus Ssvihovsky de Rizembergk, † 1616), Karel z Vartemberka (Karolus de Vartmbergk, 1553 — po r. 1609), kráľovský radca a hajtman, Jan Litvin z Říčan (Iohan. Litwin de Rziczan), účastník defenestrácie kráľovských úradníkov (1618), Jindřich Matěj (Henricus Mathias), gróf z Věžnik, Vilém z Lobkovic (Wilhelmus de Lobkovicz), kráľovský radca a komorník, Vilém Václav z Roupova (Wilhelmus Vencesilaus de Ruppa), Václav Budovec z Budova (Vencesilaus Budovecius de Budowa, asi 1547 — 1621), priaznivec Jednoty bratskej, popravený medzi 27 českými pánmi, Krištof Vratislav z Mitrovic (Christophorus Wratislaus de Mitrovicz, 1584 — 1645), kráľovský radca, hajtman, od r. 1615 radca dvorného a komorného súdu, od r. 1627 najvyšší pisár a miestodržiteľ, Jiří Gerstorf z Gerstorfu (Georgius Gersstorphius de Gersstorph), cisársky radca a zemský sudca, Matěj Štampach ze Štampachu (Mathias Sstampachius de Sstampach), Oldřich Gerstorf z Gerstorfu (Udalricus Gersstorphius de Gersstorph, † 1620), radca, prokurátor a podporovateľ českej literatúry, Krištof Fictum z Fictumu st. (Christophorus Fictum de Fictumio, † okolo 1620), autor druhej apológie českých stavov (1618), Bohuslav z Michalovic (Bohuslaus de Michalovicz, † 1621), dvorný pisár (1590 — 1611), vicekancelár (1612 — 1617), popravený medzi 27 českými pánmi, Jindřich Otta z Losu (Henricus Otta de Loss, † 1621), direktor (1618), popravený medzi 27 českými pánmi, Jan Milner z Milhauzu (Ioh. Miller de Milnhauz), účastník stavovského povstania (1618), Václav Magrle ze Sobíšku (Venceslaus Magrle de Sobissek), Martin Fruvein z Podolí (Martinus Fruvain de Podoli, † 1621), väznený pre účasť na stavovskom povstaní (niekoľko dní pred popravou vypadol z veže väzenia a zabil sa), Šimon Homburk z Homberka (Simeon Humburgius de Humburgk), Jiljí Perger z Častolovic (Aegidius Perger de Czastolovicz), konšel (1609 — 1613), Adam Huber z Risenpachu (Adamus Huberus a Risnpach, 1546 — 1613), lekár a spisovateľ, Melichar Haldius z Najenperka (Melchior Haldius a Najenpergk), Jan Theodor Sixtus z Ottersdorfa (Johannes Theodorus Sixtus de Ottrsstorph, † 1653), účastník stavovského povstania, omilostený, exulant v Drážďanoch, Valentín Kochan z Prachové (Valentinus Kochan a Prachove, † 1621), magister, od r. 1598 vyberač z mestského stavu, pisár (1610), popravený medzi 27 českými pánmi[205]konzistórium Kráľovstva českého— Eliáš Šud ze Semanína (Elias Ssuda de Semanina, † 1614), pôvodne kňaz augustiniánskeho rádu, od r. 1570 pod obojím, nymburský farár, od r. 1609 duchovný arcibiskupského Týnského chrámu a administrátor konzistória (1609 — 1614), Matěj Cyrus z Třebnice (Mathias Cyrus, 1566 — 1618), kazateľ v Betlehemskej kaplnke, senior konzistória (1609), biskup (1611) a náboženský spisovateľ, Václav Štefanides z Teplic (Venceslaus Stephanides Thermenus, † 1620), kutnohorský arcidekan (1600 — 1621), Matěj Romenec Pražský (Mathias Romenecius, † asi 1610), nemeckobrodský dekan, Jiří Hanuš z Landškrouna (Georgius Hanussius Landskronaeus, druhá polovica 16. stor. — 1614), pražský duchovný, autor náboženských spisov a majiteľ tlačiarne (1609 — 1613), Jur Tesák Mošovský (Georgius Tesak Mossovinus, asi v polovici 16. stor. — 1617), rodák z Mošoviec, kežmarský a košický učiteľ, českobrodský a kouřimský dekan (1590 — 1604, 1607 — 1608), pražský kazateľ (1609 — 1611) a náboženský spisovateľ, Adam Klemens Plzeňský (Adamus Clemens, druhá polovica 16. stor.), vranenský a pražský kazateľ, profesor teologickej fakulty v Prahe a exulant v Altenburgu, Jan Cyrillus Třebíčský (Johannes Cyrillus, druhá polovica 16. stor. — 1632), od r. 1619 kazateľ v Betlehemskej kaplnke, senior, exulant v Lešne (1628) a náboženský spisovateľ, Jan Korvín Landškrounský (Johannes Corvinus, † 1632), odchovanec heidelberskej univerzity, nemecký kazateľ v chráme sv. Benedikta (1609 — 1611) a v kaplnke Božího Těla (1612 — 1618) a exulant v Brehu, Martin Bacháček Nouměřický z Nouměřic (Martinus Bachacius Naumierzicius a Naumierzicz, 1539 — 1612), magister (1582), dekan a rektor pražskej univerzity (1598 — 1600, 1603 — 1612), hvezdár, matematik a zostavovateľ kalendárov, Šimon Skála z Kolince (Simeon Skala de Kolinecz, † 1617), magister, učiteľ na pražskej škole u sv. Jiljího, predstavený Karlovej koleje a profesor a dekan pražskej univerzity (1599 — 1601, 1604 — 1606, 1613), Jan Campanus Vodňanský (Iohan. Campanus Vodnianus, okolo 1572 — 1622), spomínaný autor latinskej príležitostnej poézie[206]znak Kráľovstva českého— strieborný lev s dvojitým chvostom v červenom poli[207]Templa patent…— Chrámy sa otvárajú, slobodný Lev jasá, lebo sľub, ktorý si dal, Maximilián, viere, splnil Rudolf.[208]Ale roku 1611 pripravilo pasovské vojsko…— Pasovské vojská na čele s pasovským biskupom Leopoldom (1586 — 1632), bratancom Rudolfa II., vpadli do Čiech koncom roku 1610. Vo februári 1611 sa zmocnili Hradu a Menšieho Mesta Pražského. Odtiahli po porážke v marci 1611.[209]po parížskych jatkách… pražské fašiangy— „Pražské fašiangy“ 3. — 5. februára 1611, cez ktoré pasovské vojsko dobývalo Menšie Mesto Pražské a páchalo násilie, prirovnáva autor k „parížskym jatkám“, tzv. bartolomejskej noci z 24. na 25. augusta 1572, cez ktorú z podnetu Kataríny Medicejskej (1519 — 1589), manželky francúzskeho kráľa Henricha II. (1518 — 1559), bolo v Paríži a na vidieku povraždených na tisíce hugenotov (prívržencov reformácie)[210]Jan Lohelius— Lohelius (Johannes Lohelius, 1549 — 1622), pôvodom z Chebu, od r. 1612 pražský arcibiskup. Stál na čele protireformačného úsilia.[211]obetník— prezývka katolíckych kňazov[212]Matiáš II.— Matiáš II. (1557 — 1619), rímsko-nemecký cisár (1612 — 1619), od r. 1608 uhorský kráľ, od r. 1611 český kráľ[213]na čo prorocky poukazuje…— meno MathIas seCVnDVs (Matej Druhý) je chronogramom s rokom Matiášovej korunovácie za českého kráľa 1611 (preto „prorocky poukazuje samo meno“)[214]Matyáš Hoë z Hoëneggu— Hoë (Mathias Hoë ab Hoënegg, 1580 — 1645), doktor teológie, nemecký luteránsky farár v Prahe (1611 — 1613), neskôr dvorný kazateľ a poradca saského kurfirsta Jána Juraja I. (1611 — 1656)[215]Tobiáš Winter— Winter (Thobias Winterus, † po r. 1613), magister, nemecký luteránsky duchovný v Prahe, od r. 1610 asesor konzistória[216]rímski— katolíci[217]Zigmund Crinitus Stříbrský— Crinitus (Sigismundus Crinitus Misenus, polovica 16. stor. — 1619), utrakvistický kazateľ, farár u sv. Mikuláša a sv. Michala v Prahe, administrátor konzistória (1614 — 1619), autor náboženských spisov[218]Obrana kráľovských stavov— Z r. 1618 pochádzajú dve stavovské obrany (apológie). Prvú, ktorá vyšla u Daniela Adama z Veleslavína, zostavil Martin Fruvein. Druhú, ktorá vyšla u Jonata Bohutského, zostavila viacčlenná komisia.[219]protestácia— protestné vyhlásenie 20. mája 1618[220]odznela kázeň— 21. mája 1618 na sneme v Karlovej koleji[221]Jan Rosacius— Jan Rosacius Hořovský (Johannes Rosacius, † po r. 1637), utrakvistický duchovný, farár u sv. Mikuláša v Prahe, exulant v Sasku (1622), náboženský spisovateľ[222]v stredu— 23. mája[223]Vilém Slavata z Chlumu— Slavata (Gulielmus Slavata de Chlum, 1572 — 1652), zemský sudca, kráľovský miestodržiteľ, od r. 1628 najvyšší kancelár, horlivý protireformačný bojovník[224]Fabricius— Filip Fabricius, vlastným menom Platler (Fabricius, † 1631), rodák z Mohelnice na Morave, magister, dvorný radca a tajomník[225]Jiří Dikastus Mířkovský— Dikastus (Georgius Dicastus Mirzkovinus, okolo 1560 — 1630), utrakvistický duchovný, magister, kazateľ na viacerých miestach v Čechách a na Morave (od r. 1611 v Prahe), od r. 1619 administrátor konzistória, exulant v Žitave[226]cisár Matiáš zomrel— v marci 1619[227]Ferdinand— Ferdinand II. Štajerský (1578 — 1637), bratanec Matiáša II., český kráľ (1617), uhorský kráľ (1618), rímsko-nemecký cisár (1619)[228]veľmi rázne vytiahol…— Ide o záverečnú fázu českého stavovského povstania, keď Ferdinand II. poslal do Čiech v lete r. 1620 vojská pod velením bavorského kniežaťa Maximiliána I. (1573 — 1651), ktorý bol vodcom tzv. katolíckej Ligy[229]Fridrich V.— Fridrich V. (1596 — 1632), falcký kurfirst (1615 — 1621), vodca tzv. protestantskej Únie. České stavy si ho po zosadení Ferdinanda II. 19. augusta 1619 zvolili za kráľa 26. augusta 1619. Korunovácia bola 4. novembra 1619. Fridrichova vláda sa skončila porážkou českých vojsk na Bielej hore pri Prahe 8. novembra 1620.[230]Alžbeta— dcéra anglického kráľa Jakuba I. (1603 — 1625)[231]Abrahám Scultetus— spomínaný nemecký doktor teológie a náboženský spisovateľ. Do Prahy prišiel s Fridrichom V.[232]2. november roku 1620 podľa starého spôsobu rátania a 12. podľa nového— správne 8. november 1620 podľa nového spôsobu rátania, t. j. podľa gregoriánskeho kalendára, ktorý sa užíva podnes. Zaviedol ho pápež Gregor XIII. (1572 — 1585) namiesto starého spôsobu rátania, t. j. juliánskeho kalendára (kalendára rímskeho diktátora Júliusa Caesara z r. 46 pred n. l.). Rozdiel medzi kalendárom juliánskym a gregoriánskym je od 5. októbra 1582 (dátum zavedenia gregoriánskeho kalendára) do 1. marca 1700 desať dní[233]tridentské zhromaždenie— cirkevný snem konaný v Tridente (1545 — 1563). Predmetom jeho rokovania bola reforma cirkvi a dohoda s nemeckými protestantmi.[234]potomci vojska Ignáca z Loyoly— jezuiti. Jezuitský rád, ktorý mal prísne „vojenské“ reguly, založil r. 1540 baskický šľachtic Ignác z Loyoly (1491 — 1566).[235]do dielne svojich praktík— do Klementína, t. j. kolégia pri škole u sv. Klementa, ktoré jezuiti otvorili r. 1556[236]milosrdní bratia— príslušníci mníšskeho rádu, ktorého úlohou bolo starať sa o chudobných a opatrovať chorých (1540)[237]najlepšiu dedinu— dedinu, ktorá bola majetkom univerzity a poskytovala jej dôchodky[238]špitál— útulok pre chorých, chudobných a pocestných[239]referendár— oznamovateľ, referent[240]Po dobytí Prahy…— týka sa roku 1621[241]kráľovskí direktori— Po pražskej defenestrácii utvorili české stavy vládu tridsiatich direktorov (na čele s Václavom Vilémom z Roupova).[242]21. podľa nového spôsobu rátania— 21. júna 1621[243]okolo deviatej hodiny dopoludnia až do štrnástej celého orloja— okolo piatej hodiny ráno až do desiatej predpoludním (zvláštny spôsob rátania času podľa „celého“ orloja na staromestskej radnici, od západu slnka, tzv. české hodiny)[244]Mená… mučeníkov— Jáchim Ondřej, gróf Šlik (Ioachimus Andraeas Comes Schlikius, 1569 — 1621), defenzor (1609), direktor (1618) a popredný iniciátor stavovského povstania, Václav Budovec z Budova (Venceslaus Budoveczius a Budova), Krištof Harant z Polžic a z Bezdružic (Christophorus Harant a Polzicz de Bedruzicz, 1545 — 1621), komorník, komorný radca a prezident kráľovskej komory, Kašpar Kaplíř ze Sulevic (Casparus Kaplirius a Sulevicz), cisársky radca, karlštejnský kastelán a direktor, Prokop Dvořecký z Olbramovic (Procopius Dvorzecky), najvyšší vyberač, direktor a podkomorník, Bedřich z Bílé (Fridericus de Bila), defenzor, direktor, hajtman a kastelán hradeckého kraja, Jindřich Otta z Losu (Henricus Otto de Loss), defenzor, direktor, komorný radca a karlštejnský kastelán, Vilém Konecchlumský (Vilhelmus KonecChlumsky), Bohuslav z Michalovic (Bohuslaus a Michalovicz), Diviš Černín z Chudenic (Dionysius Czerninius), hajtman pražského hradu a miestodržiteľ, Valentín Kochan z Prachové (Valentinus Kochan de Prachove), Tobiáš Šteffek z Koloděj (Thobias Sstephek a Kolodieg), defenzor a direktor, Krištof Kober (Christophorus Kobr), pražský mešťan, Jan Šultys z Felsdorfa (Johannes Schultissius), Maximilián Hošťálek (Maximilianus Hosstialek), žatecký primátor a direktor, Ján Jessenius (Iohannes Jessenius, 1566 — 1621), doktor medicíny, profesor na pražskej univerzite a legát českých stavov na rokovaní s Uhrami o spoločnom postupe, Jiří Haunšild (Georgius Havenssild), nemecký právnik, Leander Ryppel (Leander Ripl), nemecký právnik, Václav Maštěrovský, ináč Jizbický (Vencesilaus Masstierovsky), synovec omilosteného Theodora Sixta z Ottersdorfa, Jindřich Kozel z Pečlinovec (Henricus Kozelius a Peczlinovecz), Ondřej Kocour (Andraeas Koczaur), Jiří Řečický (Georgius Rzeczicsky), Michal Vitman (Michael Wittman), Šimon Vokáč (Simeon Wokacz), pražskí mešťania, Jan Kutnour (Iohannes Kutnaur), vojenský hajtman a mešťanosta, Šimon Sušický (Simeon Sussiczky), Kutnaurov nevlastný otec, Nathanael Vodňanský (Natanael Vodniansky), direktor.[245]okolo 13. hodiny celého orloja— okolo 9. hodiny predpoludním[246]vypovedaní zo všetkých krajín— Jozef Kubín (Iosephus Kubin), Václav Božecký z Milíva (Venceslaus Bozecsky Milivensis), Jan Švehla (Ioh. Ssvehla), prokurátori, Mikuláš Diviš z Berouna (Nicolaus Dionysius Veronensis, † 1647), exulant v Lešne[247]chválou i skalou— v origináli: Lumina et Columina[248]chvál i brál— v origináli: Luminum Columinumque[249]chvála i skala— v origináli: Lumina Columinaque[250]Karol z Lichtenštejna— Karol (Carolus Princeps de Lichtnsstein, 1569 — 1627), kráľovský miestodržiteľ. Po bitke na Bielej hore mu bola zverená správa Čiech, potrestanie účastníkov povstania a rekatolizácia obyvateľstva.[251]v nedeľu Exaudi— v šiestu nedeľu po Veľkej noci, t. j. 20. mája 1618[252]administrátora— Jiřího Dikasta[253]mená nemeckých duchovných— Gašpar Wagner (Casparus Vagnerus), magister filozofie, duchovný u Trojice a kazateľ v Kembergu v Sasku, Dávid Lippach (David Lippachius), magister a duchovný u sv. Salvátora, Žigmund Schererz (Sigismundus Scherertzius, 1584 — 1639), pražský diakon a luneburský superintendent, Fabián Natus (Fabianus Natus, † 1643 alebo 1644), doktor teológie, pražský diakon a kazateľ v Braunschweigu.[254]zoznam… českých duchovných— Jiří Dikastus Mířkovský (Georgius Dicastus Mirzkovinus), týnsky duchovný a administrátor konzistória, Adam Klemens Plzeňský (Adamus Clemens Plzenus), duchovný u sv. Václava, Viktorín Vrbenský (Victorinus Wrbensky, † 1630), učiteľ, od r. 1618 duchovný a sv. Mikuláša, exulant v Žitave a náboženský spisovateľ, Jan Rosacius Hořovský, duchovný u sv. Mikuláša, Samuel Martinius z Dražova (1593 — 1639), magister, duchovný u sv. Haštala, exulant v Perne, plodný náboženský spisovateľ a polemik, Jakub Jakobides Stříbrský (Iacobus Iacobides Misenus), duchovný u sv. Martina a exulant v Sasku, Vít Jakeš Přerovský (Vitus Iakessius, † 1648), duchovný u sv. Havla, exulant v Drážďanoch a náboženský spisovateľ, Jan Hertvicius (Iohan. Hertwiczius, † 1657), duchovný u sv. Štěpána Většího a exulant v Drážďanoch, Štěpán Olomučanský (Stephanus Olomuczansky, 1586 — 1634), duchovný u sv. Petra a exulant v Drážďanoch, Tobiaš Adalbertus Vodňanský (Thobias Adalbertus Vodnianus), magister, duchovný u sv. Klimenta a exulant v Perne, Matěj Ethesius Sušický (Mathias Etesius Suticensis, † 1629), duchovný u sv. Vojtěcha Většího, exulant v Lešne a náboženský spisovateľ, Matěj Janda z Čechtic (Mathias Ianda Czechticenus), duchovný u sv. Michala, exulant v Perne a náboženský spisovateľ, Jan Domažlický z Písku (Johannes Domazlicky Piscenus), duchovný u sv. Jiljího, Mikuláš Mařík (Nicolaus Marzik), duchovný u sv. Vojtěcha na Podskalí.[255]jeden spomedzi Čechov— pravdepodobne Samuel Martinius z Dražova[256]duchovných iných miest— Ondřej Kracovský (Andraeas Kraczovsky), domažlický dekan (1616 — 1623) a exulant v Sasku, Jiří Galli, sušický dekan, Václav Melisseus (Vencesilaus Melissaeus Pastor Hrussoviensis), magister, kutnohorský rektor (okolo 1600 — 1604) a krušovický duchovný, Jiří Sequenides, litoměřický dekan, Martin Mylius Vodňanský (Martinus Mylius Vodnianus), magister, Daniel Alginus Bobrovský (Daniel Alginus Bobrovinus), magister a vranenský duchovný, Jan Kaupilio (Johannes Caupilio, † l623), magister a slanský dekan, Petr Kruciger (Petrus Cruciger), stříbrský dekan, Jan Želkovský (Johannes Zelkovinus), žatecký dekan, Václav Štefanides z Teplic (Venceslaus Stephanides Thermenus), kutnohorský dekan, Havel Phaeton Žalanský (Gallus Phaeton Zalansky, 1567 — 1621), magister, kutnohorský a pražský duchovný (1610) a náboženský spisovateľ, Václav Šindler (Vencesilaus Ssindler), magister a poděbradský dekan, Jan Herites, touškovský duchovný, Zigmund Těšík z Kutné Hory (Sigismundus Tiessyk Guttebergensis), Matěj Perlicius, magister a berounský dekan, Jakub Hrabeus (Iacobus Hrabaeus), učiteľ a od r. 1612 královéhradecký dekan, Jiří Oeconomus, chrudimský dekan, Pavel Raubigius, velvarský dekan, Mikuláš Hanslinius (Nicolaus Hanzlinius), magister, Jozef Albinus Písecký (Ioseph Albinus Pisecensis), unhošťský duchovný (1618 — 1620), Jakub Akanthido-Mitis (Iacob. Acantido-Mitis), učiteľ, dřínovský a skramnícky duchovný (1613, 1614) a náboženský spisovateľ.[257]pod zámienkou omilostenia— tzv. „generálneho pardonu“ (3. februára 1622), ktorým sa dávala milosť účastníkom českého stavovského povstania, ale zabavovali sa im majetky[258]pod vedením akéhosi doktora a magistra— pravdepodobne Ottona Melandra a Jana Daniela Kapra[259]príď, pozri a zvíťaz!— podľa antického citátu „Veni, vidi, vici“ (G. Július Caesar)	Jakobeus_Obraz-premien-ceskych-evanjelickych-cirkvi-v-prekvitajucom-Kralovstve-ceskom.html.txt
Duma[1][2]Čo sa namáhaš, ty človečie oko?Či chceš preletieť cez nebo širokô?Či môžeš? — a či smieš cez svetov milióny?Tam ty zahynieš — tam ťa tajnosť zroní!Darmo sa od sveta silíš lietať k svetu.Nemáš, ej, nemáš sily k tomu letu!Bo ťa ich blyskot zaslepí ohnivý,i padneš pred ním sťa mráčok šedivý!Či chceš na nich postihnúť Boha velikého?A chceš do tej tajnej pozrieť tvári jeho?Skapeš — ak si len kus mutné — ak by ťa nebolo! —Až si čisté — čo tam chceš? — Boh je tu okolo! —Či ho nevidíš — to more hlbočné,širšie sťa nad tebou to nebo širočné?Nevidíš, ak z neho pary vychádzajú,a po miliónoch svetov ak sa rozsnúvajú?Nevidíš — ako z nich tie kvapky padajú —ako verný syn k otci doňho sa vracajú?Lež nedozrieš jeho kraj, čo bys’ čo robilo —ni tmavé dno, čo bys’ priam slniečkom žiarilo!! —Či ho nevidíš tam ten Zákon Svätý?Čo ho s pokorou svety poslúchajú,čo je po tom nebi širokom rozliaty,čo z neho aj na biednu zem kvapôčky kvapkajú,kvapôčky tie kvapkajú, do nej sa vrývajú —a ňou — ba i tým drobným práškom zatriasajú?Čo slnciam cesty merá, by nezablúdili —a s praskotom celé nebo v prach nerozmrvili?!Lež nevidíš konca kraja — márne napínanie!Skorej sčítaj po nebi hviezdy rozsypanie!!či ho nevidíš — dušu rozžiarenú,čo nebo bleskom svojím pozlátila?Nevidíš ju plameňmi večne okrídlenú,ako nimi tie svety široké prikryla,čo slnciam blesky dáva, divotvorné sily,tým, čo tak nebo veľké divne vykrášlili —čo svoj’ silou pohýna nebom so svetamisťa zemskoľudská duša biednymi ideami?!Lež nemôžeš tie jej krídla preširoké merať,bo len z tejto nízkej zeme smieš na ňu pozerať!![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.[2]Jediný text z Považia 1848, č. 21, str. 177 — 8, Výbornejšie práce zo Života II, 1846/7, poradové číslo 4. Rukopis Dobšinského.	Botto_Duma.html.txt
Trionfo della morte[1]Keď som celkom sám, nuž priznám sa sám sebe, že neviem, pre ktoré moje vlastnosti ma urobili direktorom banky „Kutáč“, s platom dvestotisíc korún ročne. Skutočne necítim, že by som vedel viac ako moji kolegovia účtovníci. Možno preto, lebo robím zavše dojem, akoby som o čomsi rozmýšľal.Dokiaľ som bol len obyčajným účtovníkom asi s tridsaťtisíckorunovým ročným platom, na ženbu som nepomýšľal. Vtedy som bol pevne presvedčený, že vôbec niet života nad mládenecký. Možnosť môcť si zariadiť byt a zadovážiť si pekné žieňa len pre seba urobila mi toto moje presvedčenie smiešnym a opovrhnutia hodným. Rozhodol som sa, že sa ožením, a to „už“, nemariac čas. Som človek systematický, a preto, aby som sa ustálil aj na tom, ktoré dievča si vezmem, vytiahol som hárok papiera a napísal mená všetkých známych „možných“ dievčat naň, ku každému poznačiac jeho rôzne dobré a horšie vlastnosti, pripojac aj číslo, označujúce, aký asi má majetok. Z pätnástich dievčat som ľahko vyčiarkol dvanásť, takže zostali len tri, z ktorých sa mojej pozornosti najviac ponúkala Beatriče — predtým, dokiaľ jej otec rôznymi záhadnými obchodmi nebol zbohatol, Blaženka Hladkých. Beatriče bola raz čítala sentimentálnu taliansku novelu, v ktorej milenec stále vzdychal za svoju Tričou, a takým spôsobom sa aj ona stala Tričou. Nuž na to som ja váhu nekládol, mysliac, že jej časom aj tak na nejaké meno len prídem.Hľadel som svoju pozornosť obracať aj na iné dievčatá, ale darmo. Mohol som rozmýšľať o hocičom, mohli sa v mojej hlave kundoliť číslice, devízy, valuty, medzi všetkým týmto haraburdím usmievala sa mi Triče vždy s hlbokými čiernymi očami, zatônenými viečkami, a dlhými mihalnicami. A hĺbku tých očí ešte hlbšou robili svižné nôžky v priezračných hodvábnych pančuchách, mäkké biele rúčky a vždy veľmi fešný úbor.Hĺbka! Čo som ja všetko v tej „hĺbke“ videl! Duša, plná ľudomilnosti a najvznešenejších pocitov bolo najmenej, čo som jej na základe hlbokých očí pripisoval. Ináč som o duševnej hĺbke mnoho nerozmýšľal. V tomto ohľade som svoj duševný smäd úplne ukojil Pierrovým hútaním vo Vojne a mieri. — Veď je to všetko také jednoduché! Je predsa na svete nejaký boh, a ten vie, čo robí! Čože sa mu ja budem do jeho remesla miešať? — A „hĺbka“ je vôbec to, čomu nerozumieme. Mne napríklad je každý nemecký filozof hlboký. Profesorovi, ktorý sa zahráva s rôznymi pochopmi a filozofickými systémami, nie je hlboký, ale po prípade — nuž nie hlboký. Mal som jedny hodinky Omega. Ešte v pokoji som ich kúpil za dvadsať korún. Chodili tak báječne, že som všetky stávky ohľadne času s nimi vyhrával. Raz mi, zdanlivo bez všetkej príčiny, zastali. Naťahoval som ich, klepal nimi, šparchal nožíkom v nich; slovom, použil som v takýchto prípadoch obyčajné domáce prostriedky. Keď to všetko nepomohlo, zaniesol som ich na priateľovu radu hodinárovi. O dva týždne mi ich hodinár poreparoval a vrátil. Za prácu žiadal len stopäťdesiat korún. V tejto cene som nachádzal tiež hĺbku. Taktiež ma aj krajčír prekvapuje svojou hĺbkou, keď mi za ušitie šiat zacengá tisíc alebo tisíc dvesto korún. Sú veci, ktorým nerozumiem.Triču som poznal už dávnejšie. Vždy sa zhovárala so mnou priateľsky, ale nevyznačovala ma. Mala zvyk pri rozlúčke podať len končeky prštekov, ktoré tiež hneď vychytila. Je to osôbka náramne vzdelaná. Vie všetko na svete, a to omnoho lepšie ako každý iný. Hĺbka jej duše, vyzerajúca jej z očí, je taká, že sa človeku hlava zatočí, keď do nich hľadí. Tejto duševnej hĺbke som pripisoval, že od tých čias, čo som sa stal direktorom banky, zabudla vše svoju mäkkú ťapôčku v mojej ruke, v ktorej som jej ju držal, pravdaže, s primeranou nežnosťou a so zodpovedajúcim prekrúcaním očí. Keď som si napokon dovolil tú radostnú ručičku trochu stisnúť, nuž mi ju s hanblivým „no“ vychytila.Ó, ty zlatá, drahá Triče!Raz večer, keď bola mimoriadne vábne oblečená, keď som napásol oči na jej bielom krku a — ach — tak utešene okrúhlych ramenách, bol som pevne presvedčený, že bez jej hlbokej duše by môj život bol úplne prázdny. Keďže ja prázdnotu nenávidím, oznámil som toto pozorovanie Triči.Výsledok bol, že Triče si oprela hlávku o moju dobre naškrobenú košeľu a podala mi svoje sladké ústa. Po prvom — nie podľa mojej vôle vydarenom — bozku zmizla ako plachá laň v susednej izbe.O niekoľko týždňov sme boli svoji.Tri-štyri dni po sobáši som odišiel do banky s pocitom blaha, že mám také žieňa.Keď som sa vrátil, našiel som Triču v spálni. Mala lakte opreté o stôl a držala si rukami hlavu. Dívala sa zúfalo pred seba ako do nedohľadnej diaľky.— Pá, zlaté dieťa, — riekol som nežne, trasľavým hlasom a ponáhľal som sa k nej. Triče ani okom nemihla.— Čo ti je, radosť moja, ty moje jediné blaho, čo ti je?Mykla plecom.Objal som jej plecia a nahol tvár k jej ružovému ušku a šeptal doň hlasom, láskou sa trasúcim.— Anjel môj, čo ti chýba? Nedaj sa mi trápiť, povedz, čo ti urobili?Triče vstala, odsotila ma dosť nenežne a odišla do susednej izby. — Nič, — povedala pri chôdzi a potom s nevýslovným opovrhnutím: — A čo teba do toho!Zavrela za sebou dvere s neodtajiteľnou rozhodnosťou.Myslím, že každý iný muž by bol v tomto prípade to urobil, čo som urobil aj ja. Díval som sa totižto na zavreté dvere s otvorenými ústami a očami.Po chvíli som sa presvedčil, že mi to nič neosoží. Chodil som teda po izbe, hmkajúc a škrabúc sa za ušami. (Tiež v takýchto okolnostiach všeobecne používaný prostriedok.) Ale ani toto nič neosožilo.Konečne som sa rozhodol a šiel za Tričou. Dívala sa oblokom, veselo sa usmievajúc, akoby nič.— Triče, povedz mi, čo máš proti mne? Na všetko na svete prisahám, že nemám ani potuchy, prečo sa hneváš!— Verím ti, lebo si taký, ale taký sprostý!Bol som šťastný, že mi nadala do sprostákov!— Prečo, anjel môj drahý?A tak vyšlo šidlo z vreca. Videla na ulici nejakú viedenskú dámu, ktorá mala taký klobúk — ale vieš, to bol klobúk! a nie vecheť, strašidlo, ako si ty mne kúpil.Klobúk si ona sama bola vybrala pred troma dňami za akýchsi päťsto korún. Vyzerala v ňom neopísateľne báječné. Na zjedenie!Povedal som: — Vieš čo, Triče, pôjdeme pozajtra do Viedne, tam si kúpiš, čo budeš chcieť. Dobre?Sadla si na diván, roztvorila svoje krásne náručie oproti mne a riekla len slovíčko: — Poď!Vo Viedni kúpila akýsi komplikovaný širák, ktorý jej skutočne naskrze nestál dobre. Doma ho hodila do kúta a nosila ten, ktorý mala, hoci ten viedenský ukazovala každej priateľke, len preto, aby im urobila dobrú vôľu, budiac ich závisť.Vo Viedni kúpila v istom bláznivom lahôdkárskom obchode i Holothurien Trepang.Priemerný občan iste nevie, čo je to. Ani ja som nevedel. Teraz viem. Ani moja žena nevedela, a teraz už tiež vie.Holothuria je hnusný morský červ. Číňania, ktorí všetko na svete zožerú, ho jedia. Vysušia tie obludy. Parom vie, ako ich pripravia, a potom to jedia. Skutočne jedia. Že je to vraj delikatesa, povedal obchodník. Moja žena, ktorá je o tom presvedčená, že všetko vie, urobila tvár, že sa to rozumie, že delikatesa, a kúpila tej paškrty za buxu.Vyzeralo to ako akési sušené korene, a keď sme to nedôverčivo ovoniavali, nuž to — onô — posmrdkávalo. Triče tvrdila, že to má báječnú vôňu a chuť, keď sa primerane pripraví.Povedal som:— Triče, ja ti verím. Rob, ako najlepšie vieš. Len s tým nerátaj, že by som i ja z toho jedol.Keď som šiel nasledujúci deň na obed domov, videl som, že sa v uličke, v ktorej bývame, každý obzerá a akosi čudne nosom krúti. Nosom a hlavou. Vojdúc na schodište môjho bytu, bol som s celou záhadou na čistom. V celom dome zapáchalo zhnitými morskými rybami. Tento zápach bol kombinovaný so zápachom uschnutých koží, ktoré by boli močili v akejsi cesnakovej omáčke. Na schodoch obyvateľstvo domu v troch rečiach našej vlasti vymieňalo si temperamentným spôsobom svoje poznámky. Pred našimi dverami viedli divý pozičný boj naše dve slúžky a sluha z banky Martin proti domovníkovcom a proti dvom policajtom s obuškami.Urobil som boju koniec a pristal na všetky tvrdé podmienky, ktoré mi malá dohoda pred dverami nadiktovala.V byte som našiel porozhadzovaný Náučný slovník a asi tucet kuchárskych kníh v rôznych rečiach. V spálni na diváne od plaču až podhadzovalo Triču. Vyzerala ako celý chór plačúcich žien v Euripidovej tragédii.— Triče zlatá, drahá, neplač, dieťa moje. Utíš sa.Triče vyskočila, a odhrnúc si bujné vlasy z tváre, zastala predo mnou a vystrela ku mne ruky ako chórovodkyňa.— Utíš sa, hej, utíš sa, — rapčala s ohromnou zručnosťou, šermujúc jazýčkom, — ľahko tebe hovoriť utíš sa. Mne povedala domovníčka „osobo“, vieš, „osobo“ mi povedala, sprostá domovníčka. A policajti! Aká bezočivosť! Nikdy by si za Maďarov nebol dovolil policajt niečo takého! Jeden z nich — to bol Slovák — opýtal sa Milky, či to nejaké zhnité mŕtve dieťa nepálime! Ach, a tá hus sa mu do očí rehlila, nie žeby mu bola tie jeho nehanblivé bleskáne vyškriabala. Ten druhý policajt, Čech, pomysli si tú impertinenciu, povedal, keď mu to vyrozprávali, že to akási morská lahôdka tak zaváňala, aby sme si „honem“ zjedli, čo sme si navarili, lebo ten zápach celé mesto vyženie do cudziny!Nasledoval plač, usedavý plač.Na nešťastie som sa trochu usmial a podotkol, že ten český policajt mal trochu pravdy a že domovníčka tiež iste len vtedy použila ten výraz „osobo“, bez otázky náramne urážlivý, keď jej Triče iné, možno ešte dôkladnejšie charakteristiky bola nastolila.Triče povedala, že jej vôbec nenadala, že zaobchádzala s ňou ako s grófkou a že len vo všeobecnosti podotkla, že sú domovníčky bezočivé a sprosté a že sú nevzdelané kravy, ale že je to celkom iné, ako keď jej jedna domovníčka nadá do „osôb“. Ináč ma ubezpečila, že ona už dávno vedela, že som ja jej najväčší nepriateľ a pritom človek úplne nevzdelaný, ktorý ani toľko nevie, že trepang je jednoduchý, fabricky vyrábaný a potom komprimovaný smradľavý plyn, ktorý Číňania upotrebúvajú v boji.— A za takého človeka som sa ja, nešťastná, vydala! Ani minútu tu nezostanem. Idem domov, mám sa, chvalabohu, kam obrátiť. Aký je to muž, ktorý nechá svoju ženu tak sa blamovať?Po dvojhodinovom boji som dostal Triču konečne tak ďaleko, že nepôjde domov. Uznal som všetky svoje chyby, medziiným, že som sa k nej zákernícky a škodoradostne správal, čo je nezmazateľná hanba pre mladého ženáča. Za náhradu musím s ňou ísť na mesiac do Talianska, a to preto, aby za mesiac sa mohol náš byt poriadne vyvetrať a aby jej priateľky neposielali k nej o recept, ako sa má pripravovať trepang, čo by tie zmije iste nezameškali urobiť.— Lebo sú to jedovaté zmije, — tvrdila Triče, zatnúc biele zúbky a hroziac krvilačne päsťou.Podvečer bola veľmi milá, lebo sme preberali otázku cestovných toaliet. Keď sme boli s touto vážnou otázkou hotoví, sadla si mi na kolená a bavila sa so mnou ako s dieťaťom. Štípala ma do ucha, pýtajúc sa, či to bolí. Ja som, pravda, veľmi jojkal.— Nonono, neplač, maličký, — riekla a pohladila ma po líci a zúbkami mi hrýzla ucho. Potom sme sa bavili na gumového Číňana. Musel som naduť líca a ona mi ich obidvoma pačkami stisla. Od tlaku musel som ako pajác naraz vystrčiť jazyk, keď ma potiahla za kožku pod bradou.Niekoľko ráz sme tento kumšt urobili, ale akosi sa ani raz nepodaril na jej úplné uspokojenie. Povedala: — No ešte raz, — a ťapla ma dosť silne po lícach. Vystrčil som jazyk. Skočila mi z lona a rozkázala:— Podrž tak jazyk, kým neprídem. Ja som hneď a hneď tu, — i odbehla.Ja som sedel s vystrčeným jazykom, lebo niekedy ma špehovala, a keď videla, že neposlúcham, nuž sa hnevala ako pre hocijakú vážnu vec. Sedel som štvrť hodiny, nechodila. Konečne som zavrel ústa a šiel pozrieť, čo je s ňou. Milka mi povedala, že sa milosťpani rýchle obliekla a šla na prechádzku.Myslel som si svoje o nej a sám o sebe som si tiež dal na vedomie okolnostiam primeranú mienku.O niekoľko dní sme šli do Talianska.Cesta by bola bývala dosť príjemná, keby nebolo bývalo veľkej vzdelanosti Tričinej. Ale Triča pokladala za svoju povinnosť, ako vysoko vzdelaná dáma, aby bola náramne milá voči každému cestujúcemu. Lebo ozajstná „lady“ je bez rozdielu stavu voči každému zdvorilá a milá. To bola jej nezvratná zásada. Nuž, pravda je, ona na stav skutočne nehľadela a bola milá voči civilovi práve tak ako voči vojakovi. Triče hľadela viac na vek a na pohlavie a nemohla byť milá k starším pánom a k ženským vôbec. Človek konečne ustane, bola jej mienka. Prisvedčil som jej múdro.V Udine vošiel do nášho kupé impertinentne fešný taliansky kapitán od alpínov. Bol vysoký, štíhly, mal čierne fúziky a oči ani žeravé uhlíky. Obzrel si Triču veľmi neženírovane, salutoval a riekol:— Bon giorno, bon jour![2]Triče s najľúbeznejším úsmevom a s prvotriednou hrou očí odvetila:— Bon jour, monsieur!Triče kope francúzštinu, no ale nejako sa predsa dohovorili. Ja, ako pravý slovenský bankový direktor, neviem ani slova po francúzsky. Preto som pre tých dvoch vôbec prestal jestvovať. Sedel som ticho ako nejaký cestovný kufrík, usilujúc sa podľa možnosti vyzerať inteligentne a impozantne. Mnoho som tým nevyhral, lebo ani Triče, ani kapitán si ma vôbec nevšímali, ani nepozreli v moju stranu. Kapitán bol do nevystátia galantný a víťazstva istý a Triče milá a koketná. Bože drahý! Aká bola milá. Bol by som ju s radosťou zaškrtil! V duchu som sa zabával tým, že keď raz Juhoslovania udrú na Talianov, že kapitán príde do rúk divému Bosniakovi. No ten ho vyplatí! S pôžitkom som si predstavoval, ako bude ten bedár úpenlivo prosiť o zmilovanie. — Nie! Len sa doňho, — zvolal som mimovoľne hlasne, na čo sa tí dvaja predsa len obzreli na mňa. V Trevize, kde vlak stál hodinu, vystúpili celkom neženírovane, nepovediac mi ani slovíčko, že pôjdu von. Kapitán na mňa posmešne fľochol a Triče mi vrhla: — Daj pozor na batožinu!Ó, Triče, Triče!Moja potecha a nádej spočívala v tom, že sú Taliani v ofenzíve nie práve prvotriedni…Vo Ferare konečne vzal kapitána dia… — pardon, vystúpil.My sme šli ďalej do Pizy.Trochu skúsenejší republikán by nad našou cestou hlavou krútil:„Veď tí ľudia jednoducho obchádzajú každé význačnejšie mesto.“Trochu skúsenejší republikán by mal pravdu: skutočne sme obchádzali každé významnejšie mesto. Triče totiž, ustaľujúc čiaru našej cesty, povedala, že tými cestami, ktorými každý zbohatnutý keťas cestuje, my nepôjdeme. Nebudeme prvotiny našej lásky roztriasať po hoteloch, v ktorých už tisíce iných novomanželov ponechávalo stopy svojho nečistého (ó, Triče!) milovania. Nebudeme obdivovať obrazy a umelecké diela, znehodnotené pohľadmi a poznámkami tisícov nerozumných plebejov a zbohatlíkov! Nuž tak. Preto sme nechali bokom krásnu Veneziu, staroslávne Firenze a večný Rím. Namiesto toho šli sme cez Feraru, Bolognu do Pizy. V týchto mestách naša obdivuhodná neznalosť umenia nebola taká veľká, lebo nebolo v nich toľko umeleckých pamiatok ako v obídených, a tie pamiatky, ktoré tam predsa boli, nemali taký veľký kultúrny význam, takže ich neznalosť nebola s takou hanbou spojená. Triče síce poznala zo päť-šesť talianskych maliarov, s ktorými ma ľahko k stene pritisla, avšak na Benátky alebo Firenze to bolo predsa len veľmi málo.Lenže naša špekulácia s Pizou sa v tomto ohľade vôbec nevydarila.V Pize je mnoho krásnych umeleckých pamiatok a je tam jedna, ktorej niet vôbec rovnej na zemi.Campi santi[3]— hrobitovy — sú v mnohých talianskych mestách. Rozumiem hrobitovy umeleckej ceny.Pizanský campo santo je oproti dómu umiestená gotická stavba, iste jedna z najutešenejších na svete. A vlastne ktorý sloh by lepšie zodpovedal hrobitovu ako gotický! Tento sloh je výplodom stredovekej, duševnými a telesnými strasťami umorenej, inde ako u boha potešenie nájsť nemohúcej duše. Výrazom tejto pošmúrnej, len k nebesiam o pokoj sa vypínajúcej duše sú tajomné chrámy so svojimi tmavými kryptami a v nekonečnej výške sa tratiacimi vežami. K tebe, ó, bože, len k tebe sa ťaháme z tohto ukrutného, vojnami, hladom, morom, všetkými apokalyptickými jazdcami stále burcovaného údolia plaču a sĺz! Campo santo je bohaté múzeum najzaujímavejších umeleckých a historických predmetov. Lebo dlhé arkády sú, medziiným, pokryté krásnymi a vysoko interesantnými freskami Benozza Gozzoliho,[4]ktorý na biblickom základe vyobrazuje vlastne stredoveký život svojho okolia. A je tu aj ten obraz, ktorý iste zo všetkých obrazov sveta najvýraznejšie a najúčinnejšie sprostredkuje pocit ukrutnosti smrti a strach ľudský pred ňou: Trionfo della morte!V polovici XIV. storočia pustošil v Európe strašný mor. Po jeho zaniknutí duša neznámeho umelca hodila svoje dojmy na stenu krásnych arkád, dojmy, ktoré boli výplodom ukrutných skúseností z prehrmeného nivočenia ľudstva.Na obraze vznáša sa strašná ženská príšera — la morte — s ohromnou kosou, nad pármi, milkujúcimi sa v pomarančovom sade, a nad pánmi, idúcimi na bujných paripách na poľovku. Zem je už pokrytá príšerou skosenými boháčmi, tyranmi. Nad ľúbiacimi, vznášajú sa géniovia smrti a kone panstva fŕkajúc zastali pred otvorenými hrobmi s rozkladajúcimi sa mŕtvolami. Zbor mrzáckych žobrákov darmo prosí smrť úpenlivým volaním o vyslobodenie. Len v bore niekoľko pustovníkov oddaných do vôle božej končí svoje každodenné modlenie. Obloha je pokrytá ukrutnými diablami, odvláčajúcimi svoju korisť do večného ohňa a utrpenia.Vydýchnime si.Do Pizy sme prišli neskoro večer a usalašili sme sa príjemne v peknom hoteli Minerva pri stanici.Ráno Triče vstala veselá a švitorila ako vtáča na jar. Hovorila dve na tri o umení, o Talianoch a robila si blázna z kapitána. Ja som sa s úľubou díval na ňu a vše som jej podhodil nejakú poznámku, aby tok jej reči neprestával, ako keď kvietie, v lúčnom potôčiku nazbierané, vyberieme, aby voda voľnejšie žblnkotala.Po raňajkách sme sa šli prechádzať mestom. Triče mala na svižných nôžkach rozkošné vysoké topánky a na hlave klobúk, ktorý ju robil takou chutnou, že by pre ňu Andrea del Sarto iste do pekla bol poslal svoju Lukréciu. Z mäkkého boa jej vykukával pikantný noštek a červené, stále tvar meniace pery.Na Piazza del duomo[5]sme si obzreli dóm, battisterio a krútili hlavou nad šikmou vežou, a obzrúc zvonku campo santo, vošli sme dnu. Triče behala v campo santo ako z kvetu na kvet poletujúci motýľ, od predmetu k predmetu, robila svoje samopašné poznámky, rada by bola oberala hrozno s Gozzoliho oberačmi, obzerala zvedavo cisárovu hrobku a konečne prišla ku mne.Ja som stál zahrúžený pred Trionfo della morte.Triče sa postavila tiež ku mne a dívala sa. Oči sa jej roztvorili, ústa skrivili ako dieťaťu, keď ide plakať. Obidvoma rukami ma chytila kŕčovite za rameno a zašepkala: — Andrej, poďme.Vyšli sme na prstoch, akoby sme sa báli, že nás tá hrozná obluda zbadá.Odišli sme od campa santo hodne ďaleko. Triče zastala, obzrela sa a riekla neobyčajne vážne: — Andrej, to je strašné, tie zhnité mŕtvoly! A tá smrť, ja už nikdy nebudem dobre spať a neopovážim sa vo tme byť.— Veru, je to obraz otriasajúci dušu.— Vieš, že sme my zlí? Aspoň ja som veľmi zlá a ľahkomyseľná. Andrej, odpusť mi. Ja som k tebe vždy bola nespravodlivá.— Ale, ale, ty dieťa. Čo ti prišlo na um? Buď len taká, aká si bola.— Andrej, poďme do dómu, možno, že bude ešte omša.Vošli sme do dómu. Jeho ohromná loď zavalí sa svojím priestorovým dojmom na dušu, že človeku dych zastane. Tichučko sme kráčali k jednému z oltárov, pred ktorým kňaz slúžil omšu, a kľakli sme si v lavici pred ním.Triče pohybovala perami, šepkajúc akúsi modlitbu. Iste ešte nejakú detskú, lebo inú sotva vedela.Celý deň bola ako vymenená. Chodila, hovorila vážne. Ku mne bola náramne pozorná, všetko urobila, čo som navrhol. Bozkať sa nechcela dať.— Pomysli, Andrej, na tú krásnu paniu na tom hroznom obraze, nad ktorou sa vznáša anjel smrti. Pomysli, Andrej, a buď dobrý. Ja ťa i bez bozkov mám rada a budem ti vernou ženou.Pomyslel som si, že je dobrého priveľa. Vcelku som bol s Tričou veľmi spokojný a pomyslel som si, že by ten Trionfo bola veľmi dobrá kúra pre podobné ženičky, ako je Triče.Šiel som do kníhkupectva a kúpil som všetky možné pohľadnice, zobrazujúce celý Trionfo a jeho jednotlivé čiastky.Medzi detailmi bola i pohľadnica so smrťou. Ozaj desná figúra. Nepochopiteľné, ako ten umelec vedel toľko zloby a nemilosrdenstva vložiť do niekoľkých čŕt tváre. Pohľadnice so smrťou — kúpil som ich celý tucet — som odložil osobitne, aby som z nich príležitostne jednu Triči mohol podhodiť.Na druhý deň ráno, pri obliekaní, po istom okolkovaní mi oznámila, že mi chce čosi povedať.Behala okolo mňa v krátkej spodnej sukničke, rezko prepletajúc štíhlymi nôžkami. Priblížila sa ku mne a zastala so sklopenými očami.— Andrej, chcem ti čosi povedať. Ale, ale sa trochu hanbím.Srdce sa mi od radosti zatriaslo: „Bože, aké drahé tajomstvo mi chce prezradiť moja zlatá Triče.“— Hovor, anjel môj, — povedal som dojato, stiesneným hlasom.— Andrej, ja by som chcela ísť na spoveď.— N-na, keď len to! Môžeš ísť, kedy sa ti páči, — odvetil som sklamaný a viazal ďalej kravatu.— Lenže viem spoveď len po slovensky, a tu ma ani jeden kňaz slovensky neospovedá.— Po francúzsky ju vieš?— Nie veru, ani tak nie.— No, to je chyba. Ale možno zoženieme v niektorom kníhkupectve francúzsku modlitebnú knižku, v ktorej bude aj spoveď.— Dobre, oprobujme, a kňaza tiež nájdeme.— Ktorý sa po francúzsky zmiluje nad úbohou hriešnicou.Triče skrúšene vzdychla: — Veru, veru.Do poludnia sme chodili za knižkou a kňazom. Knižku sme chytro našli a kaplán pri chráme San Nicola vedel po francúzsky.Popoludní sme šli do chrámu, kde nás kaplán čakal. Triču som oddal kostolníkovi, ktorý ju viedol do sakristie ku kňazovi, a oprúc sa o ostatnú lavicu, obrnil som sa trpezlivosťou na dobrú hodinu.O päť minút prišla Triče nazad. Kývla mi, aby som išiel za ňou. Šiel som.Na ulici sa dívam s otázkou na ňu. — Nuž čo je, Triče?— Vieš, nemohla som sa mu ospovedať, — i pokrútila nosom. — Strašne páchol — potom. Nuž odbehla som, haha.Myslel som si, že Trionfo začína tratiť účinok.Pri večeri chcela nasilu polentu s parmezánom. Vyhováral som jej to, že je to predsa hlúpa kukuričná kaša so zlým syrom.— Ale pomysli si, v Taliansku byť, a ani neokúsiť talianske národné jedlo! Aká to povrchnosť a aký znak nevzdelanosti. Pomysli si, cestovatelia po neznámych krajoch čo všetko ochutnajú, aby mohli o tom písať, a ja ani len polentu nemám okúsiť!Videl som, že sa neobránim, i zavolajúc garzona, rozkázal som polentu s parmezánom.Čašník sa s úsmevom podíval na Triču a odbehol. Ja som si osve rozkázal pečienku á la Chateaubriand, obloženú čitom, a očakával ju, prežierajúc tu i tu lačné sliny.Triče, čakajúc s najsvätejšou tvárou, robila dosť veselé poznámky o ostatných hosťoch.O dobrú polhodinu doniesli na strieborných misách polentu a pečienku á la Chateaubriand.Polenta vyzerala i na striebornej miske smutne. Darmo je: smutne. Chateaubriand vyzeral skvele. Chutne zaváňalo do temnočervena upražené mäso medzi rôznou zeleninou a inými vkusne porozkladanými príložkami. No, mľasknúc, vzal som nôž a vidličku do rúk. Triče pozrela prekvapene na polentu, zošpúlila pyštek a povedala: — Brr. — Bez všetkého, najjednoduchším pohybom vzala moje Chateaubriand a posunula mi polentu.Prepustil som jej tú pečienku vďačne, ale rozhodne vďačne. No, keď hovorím, že vďačne!Polentu som — rozumie sa — odstrčil a zavolal čašníka, aby doniesol niečo iné.Čašník prišiel, na moje rôzne otázky krčil s ľútosťou plecami. Je vraj už neskoro.Bol som hladný. Zjedol som polentu. Zvláštne to nebolo.Ráno som musel na chvíľku odísť. Využil som príležitosť a podhodil som strašnú smrť z Trionfo Triči. Myslel som, že jej už porcia tej medicíny nezaškodí.Keď som sa vrátil, našiel som ju pri stolíku čosi kresliť.Skočila, hodila sa mi na krk, a šialene ma vybozkávajúc, zvolala: — Ó, ty, ty, ty sprostáčik, ty!Úbohej smrti na pohľadnici namaľovala bradu, fúziská a strčila dymiacu zapekačku do úst!No ale nech! Myslel som, že radšej zlú Triču s bozkami ako dobrú bez nich![1]Trionfo della morte(lat.) víťazstvo smrti[2]bon giorno, bon jour,(tal., franc.) dobrý deň[3]Campi santi,(tal.) posvätné miesta, cintoríny[4]Benozzo Gozzoli,nazývaný aj di Lese (1420 — 1498) taliansky maliar fresiek[5]Piazza del duomo,(tal.) chrámové námestie	Nadasi-Jege_Trionfo-della-morte.html.txt
Milku dajú na edukáciu[1]Všetci ľudia majú isté povinnosti. Veľkí i malí, vznešení i prostí, bohatí a chudobní. Lenže povinnosti ľudí nie sú rovnaké ani rovno podelené, jedny sú ťažké, až pod ich bremenom človek klesá, iné pomerne ľahké. Ale povinnosti máme všetci, otázka je len, ako ich plníme.Poznať svoje povinnosti je prvá podmienka k cnostnému životu, plniť ich svedomite druhá a hlavná.I deti majú svoje povinnosti; rozumní rodičia a učitelia musia viesť svoje deti k tomu, aby si povinnosti riadne konali.Prvá povinnosť detí je poslušnosť; z tejto postupne vychodia iné, uvádzajúce do života. Poslušnosť detí uľahčuje výchovu.Ako sú povinnosti dospelých veľmi rozmanité, podmienené stavom a povolaním, tak i povinnosti detí líšia sa podľa postavenia ich rodičov i podľa okolností. Iné povinnosti majú deti bohatých ľudí, iné bývajúcich v mestách a iné deti dedinských.Deti na dedine už v útlej mladosti privykajú sa k práci, prirodzene chytajú sa robôt, aké vidia konať rodičov a domácich. Chlapec, ledva vyzliekol vigan a dostal nohavičky, už s bičom v ruke ide poháňať voly a zavracať ovce.Dievčatko, ledvaže sa pustilo na vlastné nôžky, už chce chovať kuriatka, berie ihlu a vretienko do rúk. A ako tieto práce koľko-toľko obstojne vie konať, už sa jej stávajú povinnosťou.Milka zo školy bola ešte mladá, keď už privykala k prácam zavše i ťažším. Ale bola poslušná, milovala svoju „mamiku“ nadovšetko, milovala i prísneho, ale láskavého otca a milovala aj svojich bračekov a sestričky.Ona bola najstaršia zo všetkých. Za ňou bol braček Ľudo, potom Imro, zatým sestrička Julka a malá Linka.Vtedy, keď sa to stalo s novými šatočkami, vychodila už šiestu zimu školy, totiž ona len z izby cez pitvor prešla do učebne a už bola v škole. V tú istú jar ju pán farár na žiadosť jej otecka i konfirmoval.Milka bola dievčatko vtipné, bystroumné, do všetkého chápavé. Učila sa dobre, školské úlohy odbavila si hravo, preto jej ostávalo dosť častu na zábavu i na prácu. Hlavne však k práci, lebo ju dobrá, ale robotou veľmi obťažená mamička použila, kde mohla.Najmä cez prázdniny veru bola hodne zapriahnutá. Najmenšia sestrička Linka bola už dvojročná, a ešte ani nevravela ani nebežkala. Jej bledá tvárička bola ako nadúchaná a vždy smutná. Prekonala ťažkú chorobu, a hoci bola už na ceste zotavenia, predsa ešte potrebovala veľkej opatery. Jej slabé nôžky neudržali ťažké tielko, preto sa vždy chcela varovať. A ktože ju mal varovať, keď pestúnky nemali? Nuž iba Milka. Oddýchla si len vtedy, keď malá Linka spala, ale náhle začala plakať, už Milka musela všetko tak nechať, ísť Linku riadiť, obliekať, chovať a vyniesť na čerstvé povetrie.Keď si s malou sestričkou na rukách vyšla na ulicu, spriatelila sa už i s varovaním, lebo na ulici, i na dedinskej, je vždy veselo. Tu idú ľudia sem-tam, tu zazrie niektorú kamarátku a pozdraví ju, i pripojí sa k nej. Alebo zájde si do susedov ku svojej najlepšej kamarátke Judke Studenovie. Táto bola v škole po Milke najlepšou žiačkou.Judka Studenovie mala vtedy už svoj kŕdlik húsat a tie chodila pásť na Piesok. Tam, kde rieka vytekajúc z dediny rozlieva sa po plytkom piesočnatom riečišti a tvorí malé sihôtky, schádzavali sa malé pastierky.Sporá trávička medzi riedkymi vŕbami len málo paše poskytuje húskam; keby jej bolo viac, gazdovia by si ju zadržali aspoň pre barance. Tento Piesok by mohol byť pomenovaný i rákošom, lebo často ozýval sa od vravy, spevu, štebotania a gágania, a to bolo pre Milku veselo.Husiarky s dlhými prútmi obchodili svoje stádočká ako velitelia svoje víťazné vojská. Alebo keď húsatká oddychovali, sadli si aj veliteľky a držiac prúty, ako kráľovné berly, vždy pohotove, začali si rozprávať. Obyčajne si rozprávali to, čo počuli doma, len ak ešte niečo pridali, to už ako ktorej fantázia dovoľovala. A všetko bolo pre ne veľmi dôležité a zaujímavé.Milka si niekedy zašla k nim; posedela, poihrala sa alebo vypočula novinky, ale jej pohyblivá povaha nedovolila jej byť dlho na jednom mieste.Niekedy, zvlášť na jar, rozmnožila sa spoločnosť na Piesku ženami, ktoré si sem prišli plátno zvárať, prať a potom i bieliť. Blízko si postavili — obyčajne viaceré odrazu — veľké zváradlá alebo kädiečky, do ktorých poskladali plátno. V kotloch hrial sa lúh, ktorým sa plátno oblievalo, najprv studený, postupne vždy teplejší. Na plátno do „popelky“ dali popola a z toho zalievaného stekal lúh do šafľov. — Práca táto trvala hlboko do noci a bola aj zaujímavá pre zamestnané i nezamestnané ženy, lebo i tu pretriasali sa novinky — udalosti dňa.Na noc podujal sa niektorý chlap strážiť kädiečky so vzácnym obsahom. Zakrútený do surovice ľahol si blízko ohňa — a málokedy sa prihodilo, žeby plátno zo zvárania skapalo, hoci všetko, čo z ľanu a konopí pochodí, je pre ženy veľmi vábne.Okolo plátna pomáhala Milka i doma. I v škole zaoberali sa tkaním plátna. Ba usilovná mamička priadla cez zimu hebký ľan a silné konope; z ľanu napriadla pradienka na stolovú činovať, obrusy, ktoré dala tkať tkáčovi; ostatné tkali doma.S tkaním museli učiteľovci vždy počkať, kým sa skončila výučba detí. Po skúške postavili krosná do učebne, ktorá bola i kuchyňou.Často sa stalo, že príliš zamestnaná matka nestačila si sadnúť za krosná — vravievala, že si len za krosnami oddýchne — a sadol si ta jej muž, fajočku majúc v ústach, a zručne narábal člnkom a bidlom, takže plátna pribúdalo očividne, plátna rovného a hustého ako list.Hoci bol človek učený, môže sa povedať, že vzdelanejší než väčšina terajších učiteľov, lebo písmom i jazykom ovládal štyri reči — nepokladal za ponižujúce konať i takéto práce. Mimo kantorských a učiteľských povinností mal aj obecné práce, ktoré teraz osobitní notári vybavujú. Zo všetkého tiekol hmotný zisk tak chudobne, že len pri obetavej práci mohol živiť takú početnú rodinu.Keď doma tkali, Miluška musela pomáhať i tam. Julka bola ešte primalá — a chlapci, čože chlapci! Tí len ak dreva alebo vody doniesli.Keď prísny tatuško povedal: — Milka, podaj mi tú nitku! — už musela skočiť a hľadať nitku, pretrhnutú kdesi v niteľniciach, a potom ju vtiahnuť do oboch niteľníc a do brda. Alebo stočiť nitku na tkáčsky uzlík, to jej jemné pršteky skoro spravili. Lebo nie je uzlík ako uzlík, tkáčsky uzlík nevie hocikto uviazať. Všetky tieto práce veľmi rada konala, len varenia sa nechytala, lebo pri tom sa hneď zamazala. Kdeby nie, veď vtedy nevarilo sa ako dnes na pekných čistých sporákoch, ale pod kochom, kde plameň rovno bil do bokov veľkých bruchatých hlinených hrncov alebo rajníc na troch nohách, o akých teraz len ak v múzeách chyrovať. Ak si kuchárka nedala pozor, hneď sa začiernila sadzami alebo si vypálila fertušku.Milka rada pracovala, ale milovala len čistú prácu, pri ktorej si ani prsty ani šatočky nezamazala. Mala veľkú záľubu v rozličných ozdobách šiat a zovňajšku vôbec.Kým bola menšia, šila na svoje bábiky, potom už chytila sa šiť i na sestričky a na seba. Kde aký kus kartúnu, stužky alebo pestrej handričky našla alebo dostala, rozmýšľala, čo by sa z toho dalo spraviť, a keď si to rozvážila a stvorila nejakú ozdôbku, vždy to bolo vkusné a podarené.Vychovávaná k poriadku a čistote, čo i chudobne, dbala veľmi na svoj zovňajšok. Raz sa jej v tomto smere dostalo citlivého napomenutia od cudzej panej — a to ponaučenie tak sa jej dotklo, že ho nikdy nezabudla.Ani sama nevedela, ako sa to stalo, že išla do dediny v nečistej zástere. Mamička nedohliadla, iste pre neodkladnú prácu, ale jej naložila, aby si pýtala od otca päť groší a doniesla z jatky funt baraniny. Akiste čakali hostí, preto ten luxus!— Ale sä ponáhľaj, Milka, diťä mojo! — volala maminka za ňou. Ako vieme, Milkina maminka pochádzala zo Slavošoviec, vlastne bola rodom zo Spiša.Milka sa rozbehla dolu dedinou do jatky. Zadychčaná vrazí do kuchyne a rapoce: — Dobrý deň vinšujem, prosím funt baraniny.V kuchyni stála pani Fabulová, okolo nej jej dve malé dcérky Marienka a Zuzika. Ľudia hovorili, že je pán mäsiar veľmi bohatý, aspoň sa tak držal, a pani krstná Fabulovie obliekala svoje dcérky parádnejšie ako pani farárka svoju Julinku.V tú hodinu pán Fabula nebol doma, a preto Milka šla do kuchyne. Pani krstná vzala kľúč od jatky a išla Milku vyslúžiť, či preto, že sa jej nevidelo ísť pre päť groši do jatky, či už tak bola namrzená, dosť na tom, keď Milke mäso podávala, povedala jej: — Milka, druhý raz si fertušku aspoň vyper!Milka sa zahanbila; cítila, že je v týchto slovách a viac ešte v tom pohľade niečo pohrdlivého, a že bola už i tak veľmi citlivá, div, že sa nerozplakala. Ináč bola pani Fabulová dobrá žena. Žili spolu so školovci v priateľstve. Keď sa prihodilo v dome krštenie, volali sa navzájom za kmotrov, aspoň „grošových“ (nie krstných rodičov). Preto ten názov pán krstný a pani krstná.Ani nevedela, ako položila svojich päť groší za baraninu na klát, ako si vložila mäso do košíka, len čo ešte veľmi ponížene povedala: — Dobrého zdravia vinšujem, — a už bežala domov. Doma rozpovedala, čo sa jej prihodilo, odpásala zásterku a hneď si ju vyprala.Milka si zapamätala každé ponaučenie, ako sa to i pozdejšie ukázalo.Jej záľuba v stužkách a pestrých handričkách ju raz doviedla do veľkého pokušenia.Dohnala sa vtedy od polnočnej strany búrka a za ňou hodný dážď. V taký daždivý deň sú deti a včely veľmi mrzuté. Dokázalo sa to i na Linke, ktorá popoludní málo spala a potom ustavične mrnčala a pýtala sa von.Milka ju dosť natriasala, zabávala, ale Linka sa len vypínala, kričala „tatata“, takže Milka navrhla matke:— Mamika, môžem ísť s ňou na faru?— I ja, i ja, — kričala Julka.— Jaj, diťä mojo, čože povedia na fare, že ich tak často unúvate, — riekla starostlivá matka.— Nič, mamika, aspoň sa rozveselia, — odpovedala Milka.Maminka sa usmiala, lebo počula, že Milka skutočne viac ráz rozveselila pani farárku svojím dobrým rozmarom.Julku Milka zachytila tiež, ale pred farskou bránou zišla sa s farskou Iľkou, ktorá viedla Julinku farskú za ruku a niesla malého Janka ku tetke Marike do „Paľov“. Julka hneď chytila sa svojej sestričky dľa mena a s Iľkou šla do Paľov. Milka s Linkou vošla do farského dvora. Bol veľký ten dvor, priestranný — jednou stranou zastavený ovčincom, druhou troma stajňami. V úzadí murovaná stodola, takrečená „kolešňa“. Bola taká veľká ako niektorý menší dedinský kostol, a predsa často bývala plná, lebo pán farár dostával dežmu. Od jesene do Jozefa[2]mali traja mlatci vždy čo mlátiť.Prešla nízkou pavlačou do tesného pitvora. Z pavlače viedli jedny dvere do bočnej izby, ktorá bola novšieho pôvodu než ostatné. V tejto krajnej izbe bývala pána farárova pani matka, ktorá málokedy von vychodila. Ako počula Milka od žien, bola tá úbohá stará pani veľmi chorá. Mala na jednom uchu veľkú ranu. Často že žalostne stonala a prosila: „Dušičky moje zlaté, modlite sa k pánubohu, aby ma vyslobodil.“ I to počula Milka, že táto pani milovala kvety, najmä klinčeky, a že si ich nežne prenášala z jedného obloka na druhý vždy za slniečkom, ale jej i kvitli v zime i v lete.Z pitvora vošla Milka do izby. Linka sa spokojne usmievala, vedela ona, že sa jej na fare dobre vodievalo. Už doma, ako počula, že majú ísť na faru, začala trepotať rúčkami i nôžkami a ústami vydávala zvuky, ako „papapa“.V ten deň nebolo pána farára doma. V izbe sedela pri stole pani farárka sama a šila. Ona obyčajne sedávala v bočnej, sklepenej izbičke, ale teraz mala iste väčší kus bielizne a strihania plátna, a to sa jej lepšie darilo na veľkom stole.Ako vždy, bola pani farárka smutná a zamyslená. Keď Milka vošla a pekne sa poklonila, usmiala sa jej a privítala ju prívetivo. Potom si ju usadila k sebe a zhovárala sa s ňou.Milka jej rozprávala, čo robila od rána, kde chodila, a že u susedov tejto noci tchor zadrhol jedenásť kuriatok a kvočka žalostne krákala. Toto krákanie aj napodobnila, načo sa pani farárka skutočne rozveselila.Linka, ako také sprostučké decko, sa len prizerala, rúčkami v povetrí všelijako veslovala, ťapkala, a konečne mrnkajúc pchala si ich do úst. Ona ešte nemala iných známostí, len tých, čo sa týkali papania.— Vari si hladná, cipka moja? — prihovorila sa jej nežne pani farárka. Mala veľmi milý, zvučný hlas. — Počkaj, donesiem ti mliečka, veď i tak bude skoro olovrant.— Ach, nie, ich milosť, pani krstná! — (pán farár bol školským deťom krstným otcom) — protestovala Milka. — Ona je nie lačná, ona by len naveky jedla, — a ani nezbadajúc, ako si protirečí, pokračovala: — Ona sa už lepšie cíti, aj priberá a je aj veselšia!— Znak, že sa preberá k životu, — podotkla pani farárka. Iste jej prišiel na um malý synček, ktorý sa jej predčasne pobral na večnosť.Milka ese vždy „duplikovala“, že Linke netreba ničoho, že ona neprišla pre najedenie, len aby sa pobavila, ale pani farárka Milku upokojila, že veď i svojim deťom musí prichystať mliečka a že ho majú dosť; nechcela povedať, že viac ako v škole, vedela, že Milka má citlivú dušičku.Keď vyšla, stala si Milka ku stolu a oprela sa oň. Už i zato, aby jej Linka nebola taká ťažká. Zahľadela sa na plátno a na veci položené na stole. K šitiu mala tiež veľkú náklonnosť, ale jemné stehy ju teraz nezaujímali. Jej pozornosť upútala malá skrinka na stole, ktorá inak bývala v bočnej izbičke, kde pani farárka s deťmi spáva. Ale teraz si ju sem doniesla, pretože potrebovala z nej vybrať veci k šitiu. Je to zvláštna kasnička. Nie veľmi veľká, z dubového dreva, s vkladaným pásikom dookola. Okrúhle malé nôžky sú točené, predná časť nie je vyššia ako na malú piaď; na zadnej strane je značne vyššia. Keď sa šikmý vrchnák otvorí, vidno v úzadí dve priehradky. V týchto sú všelijaké zaujímavé veci: perličky, gombičky, ihly v ihelníku, potom v samej kasničke rozličné tkaničky, pertle, čipky, stužky a jemné vyšívanie. Jesto tu i také stužky, čo sú zlatom a striebrom pretkávané, aké nosili ešte maminka a stará maminka pani farárkina. Milka videla tu raz i strieborné háčiky, aké bývali na zlatohlavových živôtikoch starodávnych, všetko pamiatky zo zašlých čias.Na vrchnáčiku zvonku bol pribitý vankúšik z červeného zamatu, dookola zlatou šnúrou pripevnený. V tom vankúšiku boli napichané špendlíky a ihly.Vrchnáčik bol spustený, ale nie zamknutý. Mosadzný kľúčik (Milka by sa stavila, že zlatý) bol pekne spracovaný.Spod vrchnáčika bolo vidno kus pestrej, hodvábnej stužky. Milka túto kasničku už predtým videla, i zazrela, čo je asi v nej, ale tak by si bola priala vidieť všetky tie poklady v nej ukryté! Jej sa zdalo, že je to zvrchované šťastie, mať toľko krásnych vecí pohromade. Tie stužky, výšivky, pertle a perličky. Hľa, i maminka mala šnúru perál, pravda, len drobných, ale opravdivých, čo im vraj ich krstná matka darovala, a tie perličky ona, Milka, raz roztrhla a rozsypala kdesi na dvore. Ale, pravda, už dávno.Ach, len nakuknúť, len pozrieť, len siahnuť rukou do toho bohatstva!Je sama, lebo Linka, malé dieťa, je toľko ako nikto. Ticho je tu a trošku pritma. Tamvon prší dážď, vietor šibe do oblokov a zohýna staré, pyšné topole pred farou. Voda hučí, bije na nízky most, ale to Milku neznepokojuje, teraz nemá pre inšie zmysel, len pre túto krásu.Poobzerala sa. Naozaj niet tu nikoho? Niet — ani živej duše. Len čo počuť Linkino mrnkanie, klepot starých hodín — a klepot malého, znepokojeného srdiečka Milkinho.Nikto ju nevidí, otvorí kasničku, rýchlo pozrie, čo je v nej, ktože o tom bude vedieť? Im neškodí, a keď by si aj vzala, hľa, túto stužku, veď je to pre nich maličkosť, majú toho dosť, a jej by to bolo na niečo.Viackrát vystrela ruku, že vykoná, čo si zmyslela — a opäť ju odtiahla. Po krátkom, ale silnom boji vytiahla stužku a rýchlo si ju vopchala pod zásterku.Potom vzala Linku na ruky a podišla od stola k obloku. Tam začala bubnovať prstami na sklo, akoby chcela tým pobaviť dieťa, ktoré vo svojej úplnej prostote nemalo tušenia, čo sa deje. Ale Milka odrazu stratila svoju veselosť, stužka ju netešila viac, ba prišlo jej na um, veď ona ju ani ukázať nemôže a každý bude hneď vedieť, že je — že je — ukradnutá…A rozhodla sa, že ju naspäť položí, ale bolo už prineskoro. Pani farárka prišla naspäť, niesla tácňu, na nej prevarené mlieko, chlieb a šáločky.Linka veselo zatrepotala rúčkami, ústami mľaskala a volala: „Papapapa!“— Sadni si tuto, Milka, — povedala pani farárka, — a nachovaj Linku, potom i sama vypiješ kávičku, tu je v šáločke.— Ach nie, ich milosť, pani krstná, — spierala sa Milka skrúšene, — ja som ani máčny mak nie lačná. — Pravda, lebo v pocite previnenia stratila chuť ku všetkému a začala sa cítiť veľmi biedne.Poslúchla, sadla si a nakŕmila Linku. Ale nezbadala, že ako si Linku usádzala na kolená, odtiahla sa jej zásterka a spod nej zradne vykukla pestrá stužka. Pani farárka to zbadala a pochopila hneď nielen to, čo sa stalo, lež i čo sa deje v Milkinej duši. Váhala, či to má mlčaním pominúť, a či Milku napomenúť a pritom i zahanbiť. Volila to posledné, za čo jej Milka vždy ostala povďačná.Prinútila Milku, aby vypila trošku kávy, a potom ju k sebe zavolala svojím mäkkým hlasom:— Čože je to, kde si to vzala? — siahla po stužke, vytiahla ju a ukázala Milke.Dievča sa zapálilo. Od studu a žiaľu by sa bola skryla niekde pod zem, keby mohla…— Milka, dieťa moje, ako si to mohla spraviť? Nejde tu o biednu handričku, ide tu o čistotu tvojej duše. Keď ťa žiadosť niesla k takým márnym veciam, čo si mi nepovedala, prečo si neprosila — a ja by ti bola dala — hoc i celý obsah tejto kasničky. Vidíš, ty si chodila do školy, učila si sa veľmi dobre, i pri konfirmácii si už bola, a predsa dopustila si sa takého skutku! Lebo, dieťa moje, stužka — či peniaze, maličkosť alebo veľká hodnota: ukradomky si to prisvojiť je rovnako špatným skutkom.Milkina tvár bola teraz bledá ako tvár mŕtveho dieťaťa, lenže nie taká pekná a pokojná. Výraz veľkej duševnej bolesti rozložil sa na nej. Z očú jej padali slzy a tiekli po líčkach.— Veď si sa učila desatoro božích prikázaní — ktoréže sa na toto vzťahuje? — Pritom ukázala na stužku.— Siedme: Nepokradneš! — povedala Milka trasúcim sa hlasom. Zápasila so žiaľom a studom, potom vypukla v srdcelomný plač. — Ach, drahá, dobrá pani krstná, nech mi odpustia — a nech nepovedia apuškovi a mamike, lebo tí by… — Ostatné slová zadusil je plač.— Tí by sa veľmi zarmútili, — doložila pani farárka, sama málovravná. — Utíš sa, Milka. Verím ti, že toto bolo po prvý a istotne posledný raz, že si siahla na cuziu vec. Ja by ti túto stužku i dala.— Nie, nie, ja ju nechcem, — skríkla Milka vášnivo a vystrela ruku proti znenávidenej veci.— Ale by ťa upomínala na túto hodinu, — pripomenula pani farárka. — Druhý raz ti dám inšie. Teraz mi sľúb, že už nikdy viac nepodľahneš pokušeniu.Milka skrúšene, ale už s radostným pocitom, že má vinu odpustenú, bozkala ruku dobrej panej. Táto ju privinula k sebe, pohladkala a bozkala na čelo. Milka odišla s predsavzatím do smrti. Od tých čias videla mnoho krásnych vecí, i v rukách mala všelijaké skvosty, ale nikdy nebola v pokušení niečo z toho odcudziť.Doma však nedalo jej inak, ako že hneď a hneď svojej mamičke úprimne všetko vyrozprávala. Lebo jej priamy duch nemohol zatajiť nič, ani vlastné poblúdenie. Matka zalomila rukami:— Ach, diťä mojo, diťä nešťastno, nuž akože si to mohla urobiť? — A zaplakala.— Mamika moja drahá, nech neplačú, nikdy viac sa to nestane. — Matka uverila svojmu dieťaťu, lebo poznala, že za Milkinými malými chybami je dobré srdce, čistá a vrelá duša. Uspokojila sa a nepovedala mužovi nič o tom, veď Milka bola už dosť potrestaná a najmä jej pokánie bolo opravdivé.Ako bolo teplejšie a Linka väčšinu dňa bývala na čerstvom vzduchu, začala priberať na váhe a každé ráno niečím novým prekvapila svojich domácich. To sa postavila na vlastné nôžky a chytajúc sa predmetu najbližšieho, radostane dupkala nimi, to vyslovila jasne a zreteľne slová, ktoré bola už predtým počula, potom celé vety, takže zakrátko i vravela i chodila. Tielko sa jej pretiahlo, stalo sa štíhlejším, súmernejším, bledá tvárička zružovela. Tmavé očká dostali lesk a usmievali sa na každého. Na faru však najradšej chodila.Milke odpadla ťarcha z varovania. Tým viac sa je dostalo domácich prác. Ale všetko rada konala, len tomu sa tešila, že už nemusí varovať.A práve to, čoho sa zbavila Linkiným uzdravením, stalo sa jej príčinou veľkého vzrušenia a podnetom k vážnemu obratu v živote.Jej rodičia žili so všetkými cirkevníkmi v úplnej zhode. Prednejší gazdovia radi si chodili posedieť do školy, najviac za zimných večerov, keď prišli aj pán farár, a potom sa tu besedovalo o bežných udalostiach. Ľudia sa poučovali a utvrdzovali v známostiach božích. Chodili aj ženy s praslicami a načúvali pozorne, o čom páni a gazdovia rozprávali. Ale i tí, čo nechodili do školy, ctili si rodinu príkladného učiteľa. V celej dedine bola iba jedna žena, ktorá oddávna zanevrela na pána rechtora, a najmä na pani rechtorku. Táto osoba kde mohla, tam im škodila, pravda, len tak, aby sa to nemohlo dokázať, keď teda inším nie, tak jazykom. Ľudia sa jej báli, mnohí ju mali za strigu, lebo ešte verili v strigy.Milka nevedela, prečo sa tá žena hnevá na nich. Ani o tom nerozmýšľala. Len keď videla potuteľný výraz v jej tvári a počula jej tichý, zlovestný smiech, vždy ju zamrazilo — i bála sa jej.Leto pokročilo, oziminy boli zožaté, len jariny ešte žali. I materné konope už trhali. Učiteľovci mali konopnicu naďaleko hati. Tam zachytila mamička jedného popoludnia svoje deti, aby jej pomohli dotrhať posledné konope. Chlapci šli s nechuťou, lebo im táto práca nevoňala, vlastne im bola privoňavá, keďže silný, omamujúci zápach konopí a z nich poletujúci prášok spôsobuje bolenie hlavy. Bolo sparno ako pred búrkou. Mamička dosť napomínala chlapcov, aby sa pousilovali, že ide búrka, a ako odmenu sľubovala im na večeru pankúch (praženicu). Ale chlapci ako chlapci. Ako prišli ku kraju, kde bola už medza, uvrzli a hybaj do hati kúpať sa, kto ich tam vie, po koľkýkrát v ten deň. Milka vydržala. Bolela hlava i ju, lebo ledva ju bolo vidno z konopí a silný zápach i spara ju dusili. Ale vydržala, až kým začalo hrmieť a hneď i popŕchať. Vtedy ju mamička poslala domov, že ona počká, kým sused príde po konope.Milka si vydýchla a poslúchla, lebo sa naozaj zle cítila. Prehodila na seba vrchnú sukničku, ako robia sedliacke dievčatá, a pustila sa behom po hradskej do dediny a dohonila niekoľko žien. Pozdravila ich a ony ju.— Dotrhali ste? — opýtala sa jedna.— Áno, ale mamika ešte tam zostali, — odpovedala Milka.— Aha, to si ty, Milka školovie? — ozvala sa druhá žena. Bola to tá, ktorej sa Milka bála. Neodpovedala.— A nevaruješ už? Nože no, nebanuj, veď onedlho znovu budeš varovať. — A zasmiala sa…— Tetka, veďže nevravte, — napomenula hovoriacu tretia a štuchla ju do boku.— I čožeby, raz to i tak zvedieť musí, — prehovorila zas tá zlá a pozrela na Milku bokom svojimi pichľavými očami.S Milkou sa počal krútiť celý svet. Ako cítila ten pohľad a počula ten smiech, zdalo sa jej, že sa jej hlava roztrhne a srdce pukne.Ani nevedela, ako sa dostala domov. V malej izbičke ľahla si hneď na posteľ a zatvorila oči. Cítila hrozné muky, telesné i duševné, bola veľmi ubolená.Na otázky domácich neodpovedala, liekov, pokrmu ani vody neprijala, len podchvíľou skryla si hlavu do vankúša, plakala a vzdychala, kým neprišla únava a neuľavila v nepokojnom spánku. Ráno, ako sa prebudila, prišli jej na um jedovaté reči, ktoré počula včera — a tie slová ju zatvrdili, Milka zanevrela na všetko, na tých, čo ich najväčšmi milovala. Vstala tichá, pošmúrna, vzdorovitá.Domáci dávali príčinu tomu, že je chorá, ale keď sa jej pýtali, čo ju bolí, povedala, že nič. A šla po práci, ale nie veselo ako inokedy — a keď sa k nej Linka lichotivo priplichtila, odstrčila ju spurno od seba…S tichým zármutkom pozorovala matka svoje dieťa. Na jej otázky temer ani neodpovedala. Úbohá matka si často tajne utierala horké slzy, ktoré by Milka bola neskôr vďačne zľúbala z jej dobrých, verných očú.Popoludní sa maminka chystala mangľovať bielizeň. Mangeľ stával na fare v jednej komore a Milka obyčajne pomáhala, keď nebolo priveľa bielizne.Len tak nesmelo riekla matka Milke: — Milka, diťä mojo, nešla by si pomôcť mi mangľovať?— Idem, — odpovedala zamračená a chytila prudko kôš s hábami, temer behom vliekla ho za sebou.Maminka mangeľ pohla, zodvihla a podoprela, potom nakrútila háby na váľok, a keď spustila vrchnák na jednom konci, povedala Milke:— Tak, len daj pozor, aby nespadol, ja budem ťahať.Chudinka, i teraz jej chcela odľahčiť prácu. Keď na druhom konci nakrútila háby a spustila vrch, aby sa už rolovalo, vtedy Milka, rozpamätajúc sa na slová tej ošemetnej ženy, zúrivo oprela sa o mangeľ a zatisla ho napred. Mangeľ poletel a udrel úbohú matku do pŕs, ako bola zohnutá, tak ju zasiahol, len šťastie, že tam bola stena, kde sa oprela, a že rukami koľko-toľko zastavila úder. Vykríkla, ale hneď sa spamätala a mierne povedala:— Jaj, diťä mojo, ako si mi ublížila.Teraz vykríkla Milka. Vykríkla zúfale, pustila mangeľ a vybehla von. Bežala, bežala farskou záhradou hore pod starú čerešňu a tam hodila sa do trávy.Plakala, kričala zúfalo a vo svojom horkom žiali šklbala trávu zo zeme. Teraz prišla k povedomiu toho, čo vykonala. Ublížila svojej drahej, svojej milovanej matke duševne i telesne. Ako to len mohla urobiť? Žiadala si umrieť, ale svojou smrťou nezmieri tú drahú dušu, nenapraví svojho hriechu. Lebo hrešila, hrešila, proti jednému z prvých prikázaní. A akoby počula v duchu hovoriť nežný hlas farárkin: „Veď si sa učila katechizmus, vieš, ktoré z desatoro božích prikázaní vzťahuje sa na tento tvoj priestupok?“ A ona akoby povedala, ba vykríkla: „Štvrté: Cti otca svojho i matku svoju! Božemôj, božemôj!“ zahorekovalo malé dievča a trudilo sa, čo teraz urobiť. Tu zostať? Plakať? Čo jej to pomôže? A tamdolu možno maminka i zamdlela, alebo ak z toho umrie? „Len to nie, mamika moja drahá, nech mi odpustia.“ Už zabudla na svoj hnev, na príčinu svojej zúrivosti, skrúšene spoznala, že veľmi zvinila. Posadila sa, načúvala, či jej nejde niekto povedať, že — že — jej mamika… Jaj, nie, nie, len to nie! Vzchopila sa, zase zastala, potom sa rozbehla a utekala dolu, do farského dvora.Ako Milka bola vybehla, zostala jej matka stáť. Skutočne cítila veľkú bolesť v prsiach. Oprela sa o stenu a vzdychla si. Vo dverách zastala farárka. Videla z čeľadnej izby, ako Milka beží dvorom do sadu, a tušila, žes sa dačo prihodilo.— Čo sa stalo, pani kmotra moja? — prihovorila sa jej nežne.— Ach, nič takého, mangeľ ma uderil. Milka je ešte slabá, nevedela ho zadržať, — vyhovorila sa dobrá mať.Ale pani farárka nebola celkom presvedčená a uspokojená. Zavolala služobnú a pestúnku, aby zvyšnú bielizeň pomangľovali, a chytiac za ruku trasúcu sa ženu, viedla ju do izby. Tam sa potom vyrozprávali a vzájomne sa zdôverili. Obe tušili príčinu Milkinho žiaľu a nespravodlivého hnevu. Potom riekla pani farárka:— Najlepšie bude, keď Milku dajú von z domu. Potrebuje, aby pocítila prísnejšiu kázeň, len tak príde k poznaniu toho, aký je šťastný život detí v blízkosti rodičov. I tak vari musí sa učiť cudzím rečiam. Hľa, mňa nedali na „edukáciu“, neviem po maďarsky, preto mnohí ľudia držia ma za nevzdelanú — a ja sa neopovážim hovoriť pred cudzími ľuďmi. Nuž, nech vypravia Milku, nech skúsi, ako je v cudzine, bude tým viac túžiť po svojich.Zvonku bolo počuť strmé krôčky, dvere sa otvorili a dnu vrazila Milka s rukami zopätými.— Mamika, mamika moja drahá, nech mi odpustia pre milosť božiu, nech sa nehnevajú a, mamika moja, nech mi neumrú, prosím ich ponížene, nech nám len žijú a ja im budem naveky poslušná a milujúca dcéra!Obe panie slzili. Uverili, že ľútosť malej kajúcnice je opravdivá a úprimná. A nesklamali sa, lebo Milka od tých čias nikdy viac nezarmútila vlastnou vinou svojich rodičov a svoju rodinku.*Bolo teda rozhodnuté, že Milku dajú von z domu. Nechže pozná svet, nech sa naučí niečomu a najmä poslúchať cudzích ľudí, keď jej je tak ťažko doma poslúchať matku.Tak asi hovoril prísny otec — a Milkino srdce sa až triaslo od žiaľu.V tejto veľmi dôležitej veci rodičia sa radili aj s farárovcami a okrem nich aj s duchovnou kmotrou u Ambrózych v meste[3]. Táto pani bola rozumná, veľmi praktická osoba, jej vystúpenie bývalo rezolútne, troška hrmotné, pravý opak tichej a chúlostivej pani farárky. Jej priateľstvo a kmotrovská láska k Milkiným rodičom boli opravdivé, nelíčené, ako jej priama, otvorená povaha. Kde bolo potrebné, povedala rázne slovo a prípadne vyčítala kdekomu takú kapitolu, akej sa nenazdal a ktorú tak priam nezabudol. Schvaľovala úmysel Milkiných rodičov a hneď i sľúbili svoju pomoc pri vystrojení malej výbavy. Čo bude potrebné nakúpiť, pôjde s pani kmotrou po sklepoch, lebo jednať sa vie ako máloktorá.Sprvu naskytla sa otázka: kam dajú Milku na edukáciu? Pani farárka spomenula ostýchave, že hádam do Lučenca, že ona tam má sestru mašamódku, azda by u tej mohla bývať. Ale pán farár ju zavrátil, že je to ďaleko, najlepšie len aby ju dali do Soboty. Veď rodičia celej doliny a ešte i Vŕškov[4]a z nich vybiehajúcich dolín v páde potreby odvážajú svoje dietky do tohoto mesta, ach, tak cudzieho, tak chladného, že väčšina detí tu oplakáva stratený raj milého domova a prvej mladosti. Tu nejedna mladá duša oplače, áno, i pochová svoju sladkú materinskú reč.Nasledovala hmotná stránka otázky. Ako vypraviť Milku do školy, keď rodina zápasí s hmotným nedostatkom. To trápilo najmä starostlivú matku. Kde vziať peniaze na vystrojenie, na byt, za stravu a za knihy? Doma sa len preživia, hoci i chudobne, ale poriadne — hladu nepoznajú, ale v cudzom svete všetko musí byť vopred vyrovnané, tam ťa nikto nepoľutuje, ničoho darmo nedá. Akokoľvek, musia sa o ňu postarať a zabezpečiť jej miesto.I vybral sa otec sám do Soboty. V tie časy obstarávali premávku len furmani, lebo na našich stranách o železniciach ľudia len z počutia chyrovali, i tie chýry brali iba s nedôverou. Bohatší páni mali svoje koče, chudobní čakali, kedy sa trafí nejaká príležitosť. V našej dedine to bol gazda Hrnčiar, čo túto príležitosť poskytoval temer každú sobotu, lebo vozil debnársky tovar z blízkeho mesta do Soboty a odtiaľ tovar pre obchodníkov. S týmto spoľahlivým furmanom sa vybral Milkin otec jedného piatku večer na ďalekú cestu.Včasráno dorazili do Soboty. Náš pocestný počkal ešte na voze, kým nebol úplný deň; keď sa dalo predpokladať, že sobotskí mešťania už povstávali, vybral sa naspäť ulicou k evanjelickému kostolu. Tam býval jeho kolega Baláž. Na priestrannom dvore bola z jednej strany fara, z druhej strany škola. V úzadí stál kostol. V ten čas odbavovali sa božie služby ešte i v slovenskej reči a každý farár aj rechtor musel vedieť po slovensky.Pred školou na dvore stál učiteľ Baláž s dlhou fajkou a prechádzal sa zvoľna hore-dolu. Vôňa štítnického dohánu niesla sa ranným vzduchom a pošteklila nosové čuvy prichádzajúceho hosťa. Keď domáci pán zbadal a spoznal kolegu, priateľsky ho privítal, ba bozkali sa, ako vtedy bolo vo zvyku, vo dva boky.Baláž bol neveľký chlap, ale zavalitý. Hrubé črty jeho tváre ukazovali istú dobromyseľnosť, ale aj surovosť, ako kedy potreba vyžadovala. Keď sa priateľsky uvítali, a to po latinsky[5], zaviedol domáci svojho hosťa do izby. Išli cez kuchyňu, kde pani rechtorka (vtedy ešte titul „rechtor“ nebol urážlivý) varila kávu.Izba, do ktorej vošli, bola už vyriadená. Baláž usadil hosťa a hneď ho ponúkol dohánom. Len po dlhšej prestávke — a keď už vyčerpali obvyklé otázky, predniesol Milkin otec svoju vec. Baláž začal okolkovať a staval sa veľmi vážnym, ale že sa poradí s manželkou. Zavolal ju teda dnu a oznámil jej žiadosť kolegovu. Balážová bola vysoká kostnatá žena s hodne počerným obličajom. Tiež priateľsky privítala pána brata a vyzvedala sa o pani sestre a domácich. Slovensky dobre nevedela, lebo bola rodená Maďarka, preto sa v dome hovorilo i po maďarsky.Keď pani sestra vyrozumela, o čo ide, začala sa vyhovárať a žalovať na zlé časy. Ale vidiac, že hosť neveľmi nahovára, že neprosí a nepresviedča, začala sama seba presviedčať, že azda bude možno vziať dievčatko do domu, a to ešte dcérušku dobrých priateľov. Pritom sľubovala, ako sa bude o ňu starať, ako vlastná mať, veď sama vie, čo je materinská láska. Jej Fricík je síce ešte doma, ale keby tak musela ostať bez neho — vari by o rozum prišla.Tento predmet zdal sa byť pre ňu nevyčerpateľným, ale prekazil jej v tom práve ten, o ktorom bola reč: Fricík.Vpálil do izby ako guľa a rovno k matke, ťahajúc ju za širokú zásteru, šeptal jej čosi do ucha. Hosť tušil, že chlapec je hladný, a ešte čosi zbadal pri ňom s nemalým úžasom.Baláž predstavil hosťovi svojho syna a nádejného nástupcu v úrade: — Žiadal som si, rógo, mať z neho kňaza, ale pre svoju, hoci nepatrnú chybu sotva bude môcť byť kňazom, ale ako hovorím, to by bola bývala moja najvrúcnejšia túžba.Povedal to so vzdychom a s nádychom istej rezignácie. Potom oslovil chlapca po slovensky.— No, Fricík, poď sem a pozdrav báčiho!— J-j-j-j-j-j-ó r-r-r-r-eg-g-g-gelt k-k-kivánok.[6]Prvé slovo začal chlapec so zrejmým namáhaním, ostatné však vyhŕklo z jeho úst, akoby z pištole vystrelil. Pritom ešte vždy držal sa jednou rukou matkinej zásterky, druhou si pomáhal pri akomsi akrobatickom cvičení, pravú nohu strčil si nazad a rukou si ju chytil: na ľavej nohe začal skackať okolo matky, potom, keď ju prinútil, aby šla, kde ju chcel mať, skackal za ňou.— Dobre, fiam, — povedal pán tatík, — počuj, tento báči má dievčatko, také asi ako ty (bolo niečo mladšie), a tá príde onedlho sem a bude u nás bývať.Fricík sa odo dverí obrátil a pozrel s figliarskym úškľabkom na svojho otca.— B-b-b-ánom is én![7]— riekol a chcel vyskackať dverami, ale si to rozmyslel, obrátil sa a povedal svojím známym už jadrným spôsobom po slovensky, že by radšej bol, „keby ten ďovča bola klapec“.Jeho tatík sa nad touto výpoveďou rozosmial.— Rógo, ten chlapec má vtip, rozhodne je to vtipný čeľaník. Či nemyslia, že on to tak myslel, že s chlapcom by sa mohol aj klbčiť? Na to je majster. I s učením by ešte nebolo tak zle, ale vedia, títo kalvíni na tunajšom gymnáziu sú strašne tvrdohlaví. Veď mi ho nechali prepadnúť, ad animam[8], len zo samej svojvôle. Taký žiak, a samé sekundy![9]Vtedy ešte sobotské gymnázium spravovala kalvínska cirkev.Milkin otec flegmaticky prisvedčil, najmä čo sa týkalo nádejného pána rechtora, nechcel protirečiť nežnému tatíkovi. Potom mu letkom blysla myšlienka, že tento malý zurvalec môže sa oddať i do dievčeniec, nielen do chlapcov. Ale myšlienka ako skrsla, tak i zanikla, ustupujúc vážnejším otázkam.Medzitým domáca pani doniesla raňajky: na tácni poháre s kávou a fľašu slivovice i s kalíškami. Fricík vliekol veľký biely chlieb a položil ho na stôl. Pani ešte i slaniny doniesla a núkala hosťa, aby sa mu páčilo ako doma.Baláž sa slivovici a slaninke zasmial. Hneď siahol po fľaške a nalieval do kalíškov tej domácej, nefalšovanej pálenky a ukázal, že je v tom ohľade chlap na mieste. Upil si za dvoch a ujedal si ako mlatec.Pri raňajkách sa dohodli, za akých podmienok prijmú Balážovci Milku.Za bývanie a raňajky, prípadne len mlieko alebo kávu, lebo chlieb bude mať Milka z domu — majú platiť 60 zlatých šajnových na celý rok. Stravu dostávať bude Milka riadne z domu v prírodninách, ale variť jej bude nénika Balážka. Z domu dostane aj chlieb a omastu. I šaty jej budú prať doma, veď furmani, najmä Hrnčiar, chodia temer každý týždeň a dovezú i odvezú prípadné batôžky spravodlivo. Knihy a školské potreby ako i za vyučovanie bude sa účtovať osobitne.Keď toto ustálili a raňajky boli odbavené, odporúčal sa Milkin otec — a šiel si pokonať ešte iné veci v meste. Lebo dedinčania majú nielen svojich, lež i cudzích nákupov vybaviť toľko, že sa musia dobre usilovať, aby všetko vykonali a nič nepozabúdali.Pri lúčení prízvukovala pani Balážka, že bude Miluške druhou matkou a že sa dievča bude u nich cítiť ako doma.Doma čakali všetci netrpezlivo otcov príchod, ale najmä deti, lebo im vždy niečo doniesol, keď nie inšie, aspoň toho dobrého, chýrneho chleba sobotského, akého napiecť už nevie nikto, iba vari jedna stará žena, ak neumrela po tieto časy.Keď Milka počula, že už má miesto zabezpečené, cítila i ľútosť nad tým, že onedlho opustí rodičovský dom, i prichodila si sama sebe akási dôležitá a isté sebavedomie začalo sa v nej budiť. Teda už nie je malé decko, je už žiačka — a ak sa bude učiť a naučí sa niečomu — potom už bude veľká a bude nosiť pekné šaty, klobúk, aký vídala v meste iba u niektorých panských dcérok. Niekedy sa veľmi rozveselila, ale keď pozrela na svoju matku, na jej utrápenú tvár, pocítila smútok a žiaľ, že ju musí opustiť. Deti cítia intenzívne, ich žiaľ je opravdivý, hlboký, ich veselosť rýdza, skutočná. Ale oboje býva u nich tesno späté a ani jedno netrvá dlho, najmä žiaľ. A dobre tak. Radosť zo života, bezstarostnosť, akú donáša mladosť so sebou, premáha smútok a zaháňa clivé dojmy. To je právo mladosti.Začali chystať malú výbavu. Milka musela ísť s mamičkou do mesta, kde jej pani krstná spolu s mamičkou vybrali a kúpili na šaty. Pani krstná jej hneď i mieru vzala, preto sa musela pred nimi postaviť do „pozitúry“. Ako vďačne! Nové šaty, a dvoje odrazu, jedny na zimu, druhé na teplejšie časy. Ako si ich obzerala, ako vyčkávala, kedy budú hotové a či budú pekne ušité!Pri šití pomohli jej i na fare a dobré tetky susedky. Pani farárka dala Milke aj vlastnoručne vyšívanú sukničku a iné drobnosti. I sama Milka musela sa pričiniť: obšívala si ručníky a zástery a šila malé chutné vrecúška na rozličné zásoby, ktoré si mala vziať so sebou. Veď ak sa má sama stravovať, musí mať všetko, čo treba k výžive.Stolársky majster Javorský, na ten čas v celom okolí najšikovnejší, vyhotovil jej malú, pevnú a úhľadnú truhličku s priečinkom na boku. V priečinku si mala držať drobnejšie veci, potrebné najmä na šitie a ručné práce. Milka sa truhličke nesmierne potešila, veď mala obsahovať celý jej majetok, celú malú komoru. Začala si ukladať veci tak, akoby jej navždy tam mali ostať a aby si ich aj potme mohla nájsť. Cítila sa pri tom bohatá a dôležitá, už akoby samostatná osobnosť. Ale keď jej prišlo na um, že to všetko súvisí s lúčením, že za túto cenu má opustiť svoj útulný domov, otca, matku, veselý detský život i dedinku rodnú, bolo jej clivo a do plaču. Prečože na tomto svete radosti úplne čistej niet, prečo musí byť v nej aspoň kvapka horkosti, prečo si všetko, čo nás blaží, musíme zármutkom vykúpiť?Perinky naplnila jej mama novým perím, tým istým, čo v zime Milka a jej kamarátky párali, keď si rozprávali pekné staré povesti a spievali zádumčivé piesne, keď tamvon chumelica zastrela obzor i celý svet, keď vietor hvižďal okolo rohu domu, dnu však plápolal oheň v kozúbku a od veľkej zelenej pece sa šírilo príjemné teplo. Za pecou pri múriku už bola prichystaná kukurica s makom a medom a za hrniec štiepanôk (sušené jablká a hrušky). Pod pecou na lavičke sedávali páni; kedy-tedy posedel si tam pán farár s pánom kmotrom, niekedy prišli i gazdovia a besedovali pri fajočkách, napchatých voňavým štítnickým dohánom.Čas odchodu blížil sa veľmi rýchle. Rodičia chceli dcérku odviesť ešte na jarmok (koncom augusta), lebo vtedy i fúra bude lacnejšia, i všeličo pokúpiť načim. Preto museli sa s balením poponáhľať.Keď jej mamička do vrecúšok nasýpala strovu a všetko, čo jej nahotovila, Milka spomenula si na rozprávku o Loktibrade. To bola jej najmilšia povesť, ktorú kedy počula. Upútalo ju najmä miesto, kde sa rozpráva, ako zlá macocha chystala svoju pastorkyňu do údajnej služby a potom, keď sa jej tam pre jej dobré srdce dobre vodilo — i svoju vlastnú, rozmaznanú dievčičku. Pastorkyni naviazala do uzlíčkov miesto múky popola, miesto kaše piesku, miesto chleba kus skaly. A Milka si pribájila, čo ešte sfalšovala tá neláskavá žena! Porovnala seba s tamtou sirotou a vďačnosťou pudená vrhla sa nič netušiacej matke do náručia, bozkávala ju a šeptala vrúcne:— Ach, mamika moja, oni nevyprávajú ma ako tá zlá macocha, ale ako verná, opravdivá matka svoje milé dieťa.— Tak, tak, diťä mojo zlato, boh ťa požehnaj a pomáhaj ti všade, kamkoľvek sa obrátiš! — povedala prekvapená, ale i dojatá matka, ktorá vždy len žehnať vedela.Milka si nezabudla položiť do ládičky i svoj kancionál a medzi miešky s tými zásobami vpratala (podľa pokynov praktickej matky) i hrnčeky s masťou, maslom, ba v jednom mala i hotovú zápražku. Bola to úplná miniatúrna komôrka. Otec doniesol z povaly ešte i kúsok slaniny, s ktorou povážlive šli „hore“, podľa tej žartovnej výpovede: „So všetkým ideme nadol, iba so slaninou hore“. No, veď už bola skoro jeseň a v krmníku kvičali dva bravčeky, len také stredné, v blahej nevedomosti toho, čo sa malo s nimi robiť, a flegmaticky užívali každodenné žrádlo.Nesmieme zabudnúť, že staroslivý otec narezal Milke i zväzok husacích pier. Načo to? — spýta sa iste nejedna malá čitateľka, ktorá svoje školské úlohy a listy píše dobrým oceľovým, alumíniovým alebo dokonca i zlatým perom. Milka o takýchto perách nechyrovala, vtedy ešte písalo sa husími, pekne a zručne prirezanými brkami. Chúďatká husi, často ich chlapci na paši znenazdajky napadli a pozbavili ich najlepších a najhrubších pier, ale keby to boli vedeli, iste by vynálezcovi na počesť zagágali vďačnú hymnu. Škoda, že sa svet o tomto nič nedozvedel.Milkin otec bol veľmi šikovný v hotovení písacích pier. Mal k tomu veľmi dobrý „penálik“. Každé pero potom vyproboval, i keď si uvaril černidlo. A na rozličných pergamenoch a makulátach ostali na pamiatku z takej próby slová: probatio atramenti, probatio pennae.[10]Predposledný deň svojho pobytu doma išla sa Milka odobrať všade, kde chodievala dosiaľ. Zašla i do mesta k pani krstnej. Táto herská pani predniesla jej dlhú primeranú odobierku, ktorú zakončila dôraznými slovami asi takto:— Tak, Mila, ešte raz ti povedám, aby si sa pekne správala. Aby sme o tebe zlých chýrov nepočúvali a žeby sme sa za teba hanbiť nemuseli!— Ach nie, pani krstná moja drahá, nech sa neboja, budem usilovná a poslušná a… a… — a už jej plač sedel na nošteku tak, že si musela z vačku vytiahnuť ručníček (jeden z tých nových, menom poznačených).— No, no, veď už neplač! — chlácholila Milku pani krstná. — Veď i to viem, že si dobré dievča, zostaň len vždy takou… a tu máš tento dvadsiatnik… no, nezhŕdaj sa, zíde sa ti! Keď ti schybnú cverničky, ihličky alebo gombičky, kúp si, a niekedy, — pritom sa zasmiala, — aj toho dobrého chleba za groš, tak sa naješ ako princezná. I mne to bola lakota, keď som bola tam za päť mesiacov na edukácii, — rozhovorila sa rozveselená. Pritom zdráhajúcej sa Milke vtisla do ruky strieborný dvadsiatnik, v ten čas veľký peniaz, veľa sa dalo zaň kúpiť.U mäsiarov dostala Milka tiež jeden dvadsiatnik — ale hneď ho dala mamičke, podržiac si len ten od pani krstnej. I tam ju napomínali v dlhej a veľmi poučnej reči o povinnostiach, ktoré si má konať, a čoho sa má vystríhať.Väčšie-menšie dárky, ako to už býva, dostala i od susedov a známych — tiež v sprievode dobroprajných rečí. I pán farár Milku napomenul, ale krátko a dôrazne. Pani farárka so slzami ju privinula k sebe. Cítila, ako je krušno materinskému srdcu, keď sa má lúčiť s dieťaťom na dlhší čas. Veď už od tohto času viac bude prináležať svetu ako matke, viac bude z domu ako doma, až kým sa celkom od domu neodtrhne, keď sa vydá…Veľmi včasné ráno zabúchal furman Hrnčiar na školské vráta, ale čo ako včas vstal, už našiel v škole všetkých hotových na cestu. Ešte sa Milka posledný raz doma naraňajkovala, ešte posledný raz pobozkala bratov Ľudka a Imríka a rozospaté sestričky Julku a Linku, potom hajde — na Hrnčiarov voz. Truhličku umiestnili napredok, ďalej boli vo voze vrecia na zbožie, slamené sedisko, veľký batoh s perinami, rozličné koše a košíky — a konečne vydriapali sa aj rodičia s dcérou na voz a pousádzali do slamy. Potom povedala matka:— Poďme v mene božom! — Hrnčiar zakrútil bičom ponad svoje chudé tátošíky — a voz sa pohol. Popred faru už len tak preletel a cez most „herbeľoval“, ako sa patrí, takže zobudil spiacich farárovcov a iných susedov. Pani farárka vstala, otvorila oblok a cez krivé mreže kývala im rukou na šťastlivú cestu.Keď vyšli na hradskú, skoro zbadali, že neputujú sami, ale že pred nimi i za nimi rad vozov poberá sa tým smerom ako oni. Väčšinou to boli furmanské vozy, naložené remeselnými výrobkami okolitých miest a dedín. Hen od Muráňa viezli hrnčiari a kachliari svoj tovar, pestré taniere, hrnce, misky s kvetmi a džbánky s jeleňami. Tieto vozy líšili sa od druhých, lebo boli vysoké a navrchu široko rozložené. Potom šli ťažké vozy s plátenníckym tovarom, za nimi čižmárske, súkennícke, debnárske a na doline ďalej ešte vozy, naložené obručami na sudy. Všetko to ponáhľalo sa do mesta Soboty. Pomedzi tieto povozy prebrnkla hneď ľahká panská brička alebo ťažký, ale bujnými koňmi ťahaný koč.A keď prichodili k samému mestu, tu pribúdalo ešte ľudu i pešieho a pestrelo sa to malebne za jasného letného rána. Mladé ženy, vystrojené ako vo sviatok, v čepcoch perličkami a stužkami zdobených. Tieto pútali Milkinu pozornosť, lebo také čepce ušiť — to bola jej túžba. Dievčatá v ľahkých šatočkách, bielych vyšívaných opleckách, vlasy zapletené aj vo šestoro popri uškách až k vrkoču stužkami prepletenému. Ponad čelo vtedy nosili ešte čierne zamatky previazané. Šli ľahkým krokom, ako na zábavu — a veď im to i bola zábava — veselo štebotajúc a žartujúc s mládenci. Staré ženy zaostávali, nedovladovali za mladicami, čo tak nedočkavo ponáhľajú sa vopred — nuž ako vôbec mládež, ktorá chce užiť radosti života.Všetci šli za istým cieľom: kúpiť alebo predávať, alebo oboje. Mnohí len zo zvedavosti, iní preto, aby sa zišli so známymi. Čím bližšie k mestu, tým väčší šum a vrava. Naši nemuseli ďaleko ísť, lebo hneď od hostinca „K zelenému stromu“ zabočili hlavnou cestou k evanjelickému chrámu. Pred bránou zastavil Hrnčiar svoje koníky — a pocestní, dlhým sedením na nepohodlnom sedisku unavení, zliezali. Milka zišla prvá, zastala a obzerala sa ako mladá včelička, vyletevšia z úľa, aby sa orientovala.Bolo ráno, ale už bolo všade živo. V škole už mali cezpoľných hostí, ako v jarmočný čas. Vtedy ľudia z okolia radšej zosadajú u známych ako v hostinci. V taký čas každý vyhľadá svojho priateľa, kolegu alebo príbuzného. Ako sa hovorí: „Hrnčiar k hrnčiarovi, farár k farárovi, rechtor k rechtorovi.“Milka bola troška preľaknutá tým hlukom, do ktorého sa dostala. Nesmelo uťahovala sa za maminku, keď tá kráčala za Hrnčiarom. Hrnčiar niesol dnu truhlicu a za ňu priniesol ostatné veci. Potom, keď ho domáci pán počastoval skleničkou terkelice, šiel do mesta, aby si inšie povykonával.Domáci prijali Milkiných rodičov srdečne a priateľsky. Mamička poskladala hneď veci, kam patrili: Milkine do bočnej izby, kde jej vykázali kútik pre truhličku a kde mala stáť i posteľ. Potom oddala privezené dary domácim, aby prijali vďačne, čo majú doma: hrudu masla, hrniec medu, za košík vajíčok. Nénika dary prijala vďačne, ale na „prezrek“ sa trošku odhŕňala, načo si vraj takú starosť robili.Pán rechtor zachytil Milku a postavil ju pred seba:— Hát, toto je naša budúca dcéruška? Hát, vitaj a neboj sa, az ebadtát! Ľaľa, tu ti je i tvoj budúci kamarát, Fricík. Poď sem, fiam, a daj ruku Milke! — volal na Frica a tvár mu svietila.Fricík priknísal sa na tatkove slová na niekoľko krokov k Milke a vyškierajúc zuby ako mladý psík, obzeral si ju zvedavo. Ale ruky mal za chrbtom, okúňal sa poslúchnuť druhú časť otcovho rozkazu. Keď videl, že tatíka odvolali, zvrtol sa šikovne, štuchol Milku do boka, vyplazil jej jazyk a na privítanku jej povedal:— Mimimimila, ttte bbbbuta ttttót![11]Milka sa zľakla, ale za tým by sa bola skoro zasmiala, keby nebola rozumela, čo povedal Fricík. Odtedy veľa, veľa rokov pominulo, ale túto nadávku každé dieťa sem príchodzie kvôli „reči“ musí preniesť a precítiť.Fricov spôsob reči Milku predesil, lebo otec nebol spomenul, že sa chlapec zajakáva. Mala jemný sluch, preto ju urážal jeho nepríjemný hlas a trápne jej bolo jeho namáhanie pri každom slove.Páni posedeli si ešte chvíľu pri raňajkách, pozostávajúcich tu z kávy, tam zo slivovice, slaninky a chleba, pritom sa hodne i fajčilo a hlasne besedovalo. Najveselší bol domáci pán, ktorý pri núkaní hostí nezabúdal ani na svoju vlastnú osobu.Potom porozchodili sa všetci na jarmok, len domáca pani ostala navariť obed pre svojich hostí.Milka šla tiež do mesta. Musela sa pevne držať mamičkinej ruky, lebo v tom veľkom stisku ľahko by ju mohli odtrhnúť do rodičov a ona by nebola potrafila domov. Aký to vresk a hurt na tom námestí! Ľudí bola veľká sila a všetko to vraví, kričí, kľaje, bedáka, ale i spieva a smeje sa. Ako ktorému ide hodina. Všetko sa to ozýva v štyroch, ba piatich rečiach, nielen bežné tri domáce reči, ale bolo čuť ešte i cigánčinu a hebrejčinu. Cigáni a židia na jarmoku vôbec nemôžu chýbať, len tí mu dodávajú opravdivého rázu.Milka nestačila sa všetkému dôkladne poprizerať, lebo ju maminka ťahala ďalej, mala ešte niečo i pre ňu pokúpiť, to hrnčeky, tanierik, náčinie, hrebenček — a iné.Odpoludnia začalo sa cezpoľné obecenstvo rozchodiť. I Milkini rodičia poznášali svoju kúpu do školy, kde ich mal Hrnčiar ohlásiť. Keď prišiel, poukladali všetko na voz a po dojímavom rozlúčení sa s Milkou usalašili sa, aby im na niekoľko hodín bolo ako-tak pohodlne. Dalo sa totiž predpokladať, že prídu domov len okolo desiatej večer, keďže Hrnčiar mal zbožia a pocestných plný voz — a koníky slabé.Milka pri rozlúčke hodila sa matke na prsia a vášnivo zvolala: — Nech i mňa vezmú so sebou, mamika moja, ja im tu neostanem! — Ale prísny pohľad otcov a matkino nežné slovo zastavili ďalšie clivé výlevy mladej duše.Smutno hľadela za vozom, kým nezašiel za roh ulice k „Zelenému stromu“, kadiaľ vedie hradská hore Rimavou. Potom sa vrátila do izby a utiahla sa do kútika, kde stála jej truhlička. Sadla si na ňu a tíška plakala. Frico zavše pozrel na ňu, ale neskôr pritiahol sa k nej a potiahol ju za vrkoč. Potom sa rozrehotal a odskočiac zavolal: — Mimimila, tetete csacsi![12]— Toto bolo jeho prvé vyznanie — nie lásky, ale akéhosi záujmu. Vedel, že Milka má v truhličke všelijakých dobrých vecí, a tak sa hľadel dostať do jej priazne.Učenie išlo Milke sprvu dosť ťažko, nepomáhali ani doma naučené vokabulá. Ona si predstavovala, že keď vieszéna, szalma, asztal, ablak,[13]už bude vedieť aj inšie. A tu často ostala ako zakopaná, keď nevedela, čo od nej chcú a čo jej vravia. Veru, neraz sa vyplakala na tej svojej truhličke, čože robiť, ona sa vrátiť nemôže…S nénikou vyšla ešte dosť dobre. Každé ráno sa jej nénika opýtala, čo si dá uvariť, a Milka, s akurátnosťou jej vrodenou, vymerala si strovu a oddala ju i s omastou a soľou nénike. Napoludnie mala svoj obed hotový a zvýšilo jej i na večer. Bola prajná, rozdelila sa s tým, čoho mala viac, ale čo malo zostať na dlhšie, s tým sporila a to starostlivo zamykala.Balážovci mali aj slúžku, tiež Maďarku — a tú Milka viackrát pristihla pri maškrtení. To mlieko, to maslo alebo cukor kvárila panej a Milka sa neokúňala, ale povedala to nénike. Dievča sa dušilo, že to nie je pravda, že Milka cigáni — a následok bol, že Borča zanevrela na Milku.Už bolo hodne zima, keď jej z domu poslali medzi iným i hrnček lekváru. Ako drahý poklad si ho umiestila medzi svoje zásoby, zakaždým, keď z neho brala, zaviazala ho starostlivo.Ktorýsi deň zabudla si vytiahnuť kľúč z truhličky — a keď zase prišla k svojmu lekváru, nemálo sa zhrozila, keď videla, že z neho chýbalo. Niekto z neho bral — prstami. Áno, v hustom lekvári bolo poznať stopy prstov ukazováka a stredného, ako začreli do lekváru, a v náhlosti i handrička bola pohodená nabok. Milka bola pevne presvedčená, že jej lekvár nikto iný nemaškrtil ako Frico alebo Borča. I to mohlo byť, že obaja spolu. Milka sa hneď nénike požalovala, ale táto odbavila ju tým, že Fricík nepotrebuje maškrtiť, keď má všetkého dosť v komore, a Borča je tiež nie lakomá na Milkin lekvár. Miesto aby boli vec vyšetrili a vinníka napomenuli, vyhrešili Milku, že vymýšľa a žaluje. A naostatok: prečo si nezamkne truhličku? Veď áno, ale Milka prišla na to, že truhličku si našla otvorenú aj vtedy, keď ju zamkla a kľúč si vzala.Raz jej chýbalo z orieškov, inokedy našla si veci v neporiadku, ako keby ten, čo tu duloval, nebol stačil položiť všetko na svoje miesto. Keď svoje smutné objavy predniesla nénike, tá ju ešte vyhrešila, že je lakomá a že nič po nič upodozrieva. Konečne, čože má tak zamykať, či také poklady skrýva, čo ich nikto nesmie.Raz začal Frico nariekať, že mu nožík — penálik — skapal. Vo svojej prudkosti chlapec kričal a hrešil, až tej zemi bolo ťažko, aby mu nožík hľadali, že sa musí nájsť. Rodičia boli hneď hotoví hľadať, lebo nožík bol drahý — a pritom sa ho opytovali, kde ho mal, či ho nestratil. Chlapec sa obkríkol i na rodičov a tvrdil, že on ho nestratil, že dobre vie, že ho nemal nikde, len doma. Nastalo kutanie, hľadanie, hľadali všade, kde ho nebolo, no naostatok prišiel rad i na miesto, kde nožík bol — a to bola Milkina truhlička.Frico kričal, že áno, treba otvoriť aj Milinu ládu.Milka si zastala smelo a povedala, že čo aj ju otvoria, nožíka tam nenájdu. Starí chceli už aj od hľadania upustiť, ale Fricík a najmä Borča urputne žiadali, aby Milka dala kľúč a otvorila truhličku.Po slabom zdráhaní Milka vydala kľúč. Borča ho schytila, kľakla ku truhličke, otvorila ju a víťazoslávne vykríkla:— Hľa, tu je nožík!Nožík ležal hneď navrchu, na bielizni. Učiteľ a jeho žena ostali na chvíľu stáť ako v nedorozumení. Milka zbledla, stála ako socha, len po chvíli sa je začali nohy triasť a s výkrikom: — Ja som ho nevzala, ja neviem, kde sa tam vzal! — hodila sa na zem a rozplakala sa.Len Frico výskal a skákal od radosti, ukazujúc svoj nožík, a ku zbierke svojich nadávok priložil novú:— Mimimilla, ttte bbbitang tttolvaj![14]Učiteľ so zamračenou tvárou rozkázal Milke, aby vstala a predstúpila pred neho. Keď sa to stalo, začal vyšetrovať:— Ako sa dostal ten nožík do tvojej truhličky?— Ja neviem, prosím ich, báči, ja neviem, — uisťovala Milka.— Nevieš? Azebadtát. Veď ti truhlička bola zamknutá a kľúč pri tebe, tak ktože ti ho mohol tam položiť? Len sa ty aspoň priznaj!— Nech sa nehnevajú, báči, ale ja som ho nevzala — a načo by mi aj bol? — opakovala Milka, a keby učiteľ nebol býval tak zaslepený hnevom, bol by nahliadol, že dievčaťu je nožík nie takým vytúženým predmetom ako chlapcovi. Ale učiteľ i jeho žena boli presvedčení, že Milka nožík vzala a skryla do ládičky. Žiadali od nej, aby sa priznala, a keď ona trvala na svojom, sprvu s plačom, potom so vzdorom, začal jej učiteľ vo svojej zúrivosti nadávať, kliať ako najposlednejší pastier na dedine. Hoci Milka vyrástla na dedine medzi takzvaným surovým ľudom, podobných kliatob ani zlorečení nikdy nepočula. A keď sa jej pestún tak ďaleko zabudol, že v hrešení zneuctil i Milkinu príkladnú matku, Milka, hoci nepochopila hnusné reči zúrivého človeka, pocítila veľký bôľ, ale i zhrozenie. Vykríkla: — Nech mi dajú pokoj mojej mamike, oni!Za to dostala zaucho. Preto neplakala, odvrátila sa a len ťažko oddychujúc, učupila sa na svojej truhličke.— Počkaj, ty tvrdohlavá žaba, — hromžil učiteľ, — veď je ešte nie koniec. Uvidíš, čo bude zajtra! — S tou hrozbou odišiel kamsi do mesta a prišiel len neskoro domov.Nasledujúceho rána ako obyčajne Milka si vzala knižky a išla do školy. Učebná sieň bola v tom istom dome, len úzka chodba ju delila od učiteľovho bytu. V učebni vyučovali sa spolu s dievčatami aj chlapci. Na jednej strane mali svoje lavice chlapci, na druhej dievčatá. Milka sedávala medzi prvými.Po obvyklej modlitbe rozkázal učiteľ Milke, aby vystúpila a postavila sa pred katedru. Trasúc sa na celom tele a bledá poslúchla a postavila sa, čakajúc, čo bude ďalej. Zatiaľ učiteľ rozpovedal vec tak, že deti, pozorne načúvajúce, uverili, že Mila je zlodej, a jedny sa podesili, iné, najmä chlapci, s opovržením pozerali na malú obžalovanú.— Teraz ju potresceme, — povedal učiteľ, ktorý, ako vidíme, bol v jednej osobe i žalobník i sudca. Z katedry vyňal dva prúty. Zavolal dvoch chlapcov, ktorí boli známi ako rodení beťári, a rozkázal:— Chyťte ju, zoblečte ju!Ale Milka hneď vystrela ruky, akoby sa chcela brániť, vykríkla prenikavo a padla na zem. Omdlela.Niekoľko dievčat, nutkaných citom ľútosti, vybehlo do kuchyne oznámiť učiteľke, čo sa stalo. Tá pribehla naľakaná, zdvihla bezvládne tielko dieťaťa a zaniesla do izby. Milka bola na smrť bledá a srdiečko akoby jej ani nebilo.Keď pani učiteľová počula, čo sa stalo, robila mužovi výčitky, že zašiel priďaleko. Každý trest by bola Milka preniesla, ale toto, hoci neuskutočnené pohanenie urazilo v nej dievčenský stud a spôsobilo veľký otras nervov. Učiteľka si bláhala, že šťastie, že Milka nedostala kŕče, a usilovala sa omdletú kriesiť, a keď otvorila oči, ju tíšiť, že to báči ani tak nemyslel, že ju chcel len nastrašiť. Ale dievča už nemalo viac dôvery k svojim pestúnom. Plakalo, kým konečne v spánku nenašlo úľavu.Učiteľ by už teraz bol rád býval, aby sa to nebolo stalo, a snažil sa dať všetkému náter skúšky a hrozby, aby vinníčku donútil priznať sa ku spáchanej krádeži.Milka za pár dní nešla do školy, nenútili ju. Bola uzamknutá, do seba uzavretá. V najbližšej nepozorovanej chvíli napísala domov lístok a odniesla ho do krčmy, kde vedela, že furmani zastávajú, aby ho niektorý doniesol domov. List znel:„Drazemilovaní páni rodičové! Prepánaboha ich prosím, nech prídu pre mňa, lebo ja tu nemôžem byť, lebo mňa tu za zlodeja držia, že som ukradla Fricovi nožík — a ja som ho nevzala, nech mi veria, apuško a maminka. Ruku im stokrát bozkáva ich zarmútená dcéra Milka.“Nasledujúcu sobotu čakala, že prídu po ňu. Ale do poludnia sa nikoho nedočkala. Nečakala ani obed, len si vzala chleba, obliekla sa ako na cestu, vzala si veľký, teplý ručník, a keď nebolo nikoho v kuchyni, vykĺzla von na cestu a do mesta. Hľadala furmanov na žitnom trhu a našla, ale Hrnčiara tam nebolo, len iný jej známy. Poprosila ho, či by ju nevzal so sebou. Ochotne privolil a Milka hneď tam vyliezla na voz a usadila sa na vrecia so zbožím. Cítila sa už bezpečná, už akoby na domácej pôde. Bola hladná, vytiahla si chlebík a chutne si ujedala.Ale nebolo jej súdené dnes byť doma. Keď po drahnej chvíli furman pohol a šiel cez mesto, Milka, aby ju, keď pôjdu vedľa školy, nepoznali, zakrútila sa celá do ručníka, že jej ani nošteka nebolo vidno. Prv však poprosila kočiša: — Báťa, prosím vás, keď prídeme pred školu, pohnite koníky!Ale práve keď prišli pred školu, koníky ani nepobehli, naopak, museli zastať. Lebo na ulici pred školou stáli dvaja páni, jeden v dlhom čiernom kapute, druhý len tak, ako doma oblečený — a tu zvolal ten v kapute: — Hó, stojte!Milka s úžasom spoznala otcov hlas. Voz zastal, ten istý hlas zvolal prísne: — Mila, poď dolu!Nebolo možné vzdorovať: poslušne zliezla z voza. Srdce jej zmieralo i radosťou i strachom. Ale keď sa dostala dolu, vrhla sa k nemu, ruky mu bozkávajúc, a volala: — Apuško môj, ja nie som zlodej, nech oni povedia.Otec, prísny, ale aj láskavý, ju bozkal a povedal:— Čo som mal povedať, už som povedal. Hej, počkajte, vezmete i mňa so sebou, — volal za furmanom, keď ten chcel pohnúť. — Teraz ty pekne tu ostaneš. Báči a nénika už vedia, kto je opravdivý vinník. A čo sa stalo, viacej sa opakovať nebude, — povedal dôrazne a potom sa obrátil k učiteľovi, ktorý tu stál ako vyhrešený mendík, a vážne mu dohováral v latinskej reči. Milka mala dôvtip i talent prisvojiť si cudzie reči, a vyrozumela, ako otec hrozí, že ak sa podobné výstupy a surovosti budú opakovať, oznámi vec ako i túto príhodu seniorovi. Neskôr sa Milka dozvedela, že v čase, keď sa to stalo, matka jedného dievčaťa, pochodiaceho z T., bola práve v Sobote a dozvedela sa všetko dopodrobna. Prišla domov, nemeškala a šla k Milkiným rodičom všetko vyrozprávať. Tak sa vybral otec v nedostatku inej príležitosti pešky, a pretože sa oneskoril, Milka sa ho nedočkala.Po krátkej odobierke sadol na voz a odišiel.Milka hľadela zarmútená za ním, ach, ako rada by bola sedela s ním na tom voze. Ale upokojila sa a tíško šla do izby.Báči teraz, akoby sa nič nebolo stalo, bol k nej milý a prívetivý. Rovnako aj nénika.V kuchyni skladala si vyplakaná Borča veci do batôžka. Prísnym vyšetrovaním zo strany Milkinho otca sa priznala, že otvárala Milkinu truhličku kľúčom, ktorý našla kdesi v komore a ktorý sa práve „gľajchal“. A že i tak maškrtila, uznala pani učiteľka, že lepšie bude, ak ju hneď vyplatí a pošle domov. Aj nožík Borča podhodila, aby sa na Milke vypomstila.Či a ako ďaleko bol Frico zasvätený do toho, Milka sa neopytovala. Ale od tých čias dosť dobre vyšli, ba ešte i neskôr, tak asi o desať rokov, keď Frico ako diurnista pri slávnom magistráte (kam sa len s protekciou dostal) dal neomalený výraz svojej ľúbosti — a nebol by dbal nadpriasť i vážnu známosť, keby, nuž, keby bola Milka nezadala svoje srdce inému.Po zakončení školského roku, prvého na „edukácii“, vrátila sa Milka domov. Doma pobudla dlhšie preto, že rodičia čakali vhodný čas a príležitosť k ďalšej výchove.[1]Edukácia— výchova. Starý spôsob výchovy dievčat záležal v tom, že po skončení základnej školy rodičia posielali dievčatá na rok do maďarského kraja, aby sa priučili maďarčine, a na rok zas niekam na nemčinu. Tým bola „výchova“ dievčat aj z najlepších rodín skončená[2]Od jesene do Jozefa— do 19. marca[3]Rodičia sa radili s duchovnou kmotrou u Ambrózych v meste(rozumej: v Tisovci) — duchovná kmotra síce neniesla dieťa na krst, ale z priateľstva s rodičmi prejavovala záujem o dieťa, prípadne radila rodičom vo vážnych životných otázkach[4]Veď rodičia celej „doliny“ a ešte i „Vŕškov“ — rozumej Rimavskej Doliny a Slovenského Rudohoria[5]Keď sa priateľsky uvítali, a topo latinsky— v minulom storočí farári, učitelia a vôbec učení ľudia často vplietali latinské výrazy, ba i celé vety do domácej reči[6]Jó reggelt kivánok!— Dobré ráno! (maď.)[7]Bánom is én!— Či ja dbám! (maď.)[8]ad animam— namojdušu (lat.)[9]dostal samésekundy— dostal zlé známky v škole[10]probatio atramenti, probatio pennae— skúška atramentu, skúška pera (lat.)[11]Mila, te buta Tót!— Mila, ty sprostá Slovenka! (maď.)[12]Mila, te csacsi!— Mila, ty somár! (maď.)[13]széna, szalma, asztal, ablak— seno, slama, stôl, okno (maď.)— Narážka na to, ako sa Milka a deti jej čias učili po maďarsky v základnej škole. Vyučovanie záležalo v odriekaní slovíčok, niekedy vo forme rýmovačky[14]Mila, te bitang tolvaj!— Mila, ty naničhodný zlodej! (maď.)	Vansova_Milku-daju-na-edukaciu.html.txt
Kliatba matkinaPotvora.[1][2]Všetko na tebe nech bude prekliato!Svätým nech ti je hriechov tvojich blato —nepoznaj len to, čo človeka hydí;nech vlastných zmyslov mam ťa zvodí, bridí;zrak, čuch, sluch, cit, chuť — jak panskí otroci —nech ťa vždy zradia, klamú vo dne v noci.Cieľ tvojho žitia: životy podžierať,lúpežiť, trýzniť — a strachom umierať.Kde kročíš, nech tam hrobová je jama,budúcnosť tvoja nech je vlčia tlama;v nej sa prepadaj; vidz len to, jak hynieš,bez zmŕtvychvstania v čierny hrob sa vinieš![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]Zachovaný Bottov náčrtok ceruzkou je nedotvorený, dokomponoval ho Dobšinský na vlastnom odpise, a tak báseň vyšla v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 459 — 60 pod názvom Kliatba matkina na potvoru. Boli sme na vážkach, či vôbec odtlačiť túto skladbu, veď takto by sa mohlo dotvoriť mnoho Bottových náčrtov a makulátov. Keďže vec už bola uverejnená, zaradili sme ju s tým, že upozorníme na túto okolnosť. V orignáli vyzerá takto [v hranatej zátvorke — čo je v koncepte Bottovom prečiarknuté]:Kliatba matkinaPotvoraVšetko na tebe nech bude prekliato.Svatým nech ti je hriechov tvojich blato —Nech vlastné tvoje zmysly sa ti [ťa vše] zbridia[ťa umučia]Zrak, čuch, sluch, cit, chuť — jak panskí otrociOči [len večnú skazu voždy vidia]Nech ťa vše zradia — — —[Uši len zradu, čuch][Kde kročíš, nech tam hrobová je jama]Budúcnosť tvoja nech je vlčia tlama.[Život tvoj] večnéŽivot tvoj celý [strachom] umierania —A smrť tvoja smrťou bez zmŕtvych povstaniatvojho životaCieľ [Život tvoj celý] životy podžierať —Lúpežiť, trýzniť a strachom umierať.Aspoň ukážka, aké sú tieto Bottove náčrty.	Botto_Kliatba-matkina.txt
Karol ŠtúrNáčrt jeho života a duchaSlovenská literatúra plače a slovanský život dumno narieka za kňazom svojho kostola, za duchaplným pevcom svojich osudov, ktorý sa odobral zo sveta dňa 13. januára a zaľahol na modranskom cintoríne, za drahým synom Slovenska, Karolom Štúrom, hodným bratom hodného, šľachetného Ľudovíta. Literatúra je vodkyňa ľudí a národov; ona ich sprevádza cez mútne labyrinty osudov žitia i slávy; ona žije z géniov a géniovia sa ňou doplňujú, a ona je vďačná samej sebe i svojim tvorcom. Tí, čo ju tvoria, stávajú sa — keď prestanú byť — jej predmetom. Keď zúri škuľavá závisť, keď sa valí príval nevďaku, dráždenia, ohovárania, keď sa ukracuje právo, zatmieva cnosť, množí útlak, šíri lož, udomácňuje podvod, zdokonaľuje lesť, končatejú a vyhrocujú sa vrchovce bezuzdnej náruživosti a nieto vo svete pravdy, v spoločnosti ľudskej lásky: vtedy vďačná literatúra prechováva tvorcov a svojich miláčikov i nimi stvorené svety pre ďalšie, spravodlivé potomstvo, pre svätý súd ducha človečenstva. Národy, ktoré majú žiť, ktoré rozumejú svojej úlohe, čo ďalej pomkýnajú človečenstvo, aby nesplesnivelo v nehybnom stŕpnutí ducha, v materiálnej hnilobe, národy takto rozumné chovajú medzi sebou tú opatrovkyňu svojho ducha, literatúru, ako najdrahší poklad večnosti, vynakladajúc na ňu silu všetkej svojej príčinlivosti a mohutnú starostlivosť svojich dní života. Ale za toto sa zasa aj literatúra odmeňuje národom, ona, nech pomlčíme o inom, je časť toho večného svätého ducha, z ktorého bývajú počatí spasitelia a vysloboditelia národov z jarma kliatby, a človečenstva z veku temnosti a bludov.Spomenutý muž slovenský býval za svojho života v popredí, na čele slávnejších dní, medzi menami a osobami, priťahujúcimi na seba pozornosť národa; literatúra a slovenský národný život si boli po mnohé roky zvykli na meno Karola Štúra, a loď národných osudov cítila jeho mocný prst — pomknutá do diaľneho mora histórie ľudstva. Tohto miláčika, svojho ochrancu, nezabudne ani literatúra ani slovenský život. A najprvšie, čo má na svojom srdci mladá slovenská literatúra, je slávne odprevadenie do hrobu časných ostatkov večného ducha Štúrovho, ktorý tu medzi nami pomníky sebe i národu usilovne pomáhal stavať. Veľkú ranu utŕžil náš národ osudným uchvátením tohto pevca spomedzi živých, obzeranie tejto rany len ešte väčšmi jatrí bolesti srdca a obnovuje aspoň trochu zabudnuté bôle, ale sprítomnené cítenie veľkého žiaľu je životodarné semä, z ktorého, stráveného v srdciach prítomných i budúcich, povstáva a býva splodená duchovná náhrada lepšieho pokolenia. Národ má žalostiť tým väčšmi, čím väčšmi potrebuje utešiteľov vo svojich žiaľoch, keď vystúpi z radu drahých bojovníkov života jeden z najšľachetnejších. Aspoň každá dobre vedená literatúra neprestajne dbá o to, aby sa jej pred očami ustavične mihali a vznášali tie velebné postavy, ktoré samorastlými činmi a skutkami obrátili na seba pozornosť národa a z ktorých duchoživota čerpal duchovný život národa posilu a mravné umocnenie. Literatúra z nich žije a organizmus ich duchovného žitia a pôsobenia na svet je zasa jej vlastným, rozhojňujúcim ju predmetom. Z hláv vznešenejších mužov vyletujú do sveta myšlienky a pretvárajú ho, no tento obnovený svet sa zasa vysvetľuje objasňovaním charakterov a jednotlivých duchov mocne v ňom pôsobivších. Tak sa z hláv jednotlivcov prekladá myšlienka do sveta, tu vtelená pôsobí na nich spätne a vytvára z nich samých mravné osobnosti, v ktorých sa reprezentujú národy; a životy takýchto osobností sú zasa živlami, z ktorých rastú národom noví géniovia, noví muži činu i myšlienky, nové postavy veku.Nový beh nášho časopisu,[1]posväteného čistej slovenskej myšlienke, nemôžeme začať lepšie, ako keď nedávnu ranu národa zaťatú úmrtím pevca Tatry obnovíme v čulých srdciach a jasné mysle obrátime s láskou na ducha a život nezabudnuteľného Karola.Karol Štúr bol zaiste jedným z najcennejších slovenských duchov, tak pre svoju jasnú myšlienku o ľudskom živote, ako aj pre svoje hojné skutky prinesené Slovensku v službe človečenstvu a pre obete, ktoré položil na oltár ľudského blaha. Dlho budeme cítiť jeho neprítomnosť v medziach národného života. On už stojí pred súdom všemohúceho a my sa nemôžeme zmieriť s myšlienkou, že ho niet medzi nami. Vari väčšie bremeno žitia než kedykoľvek leží na nás a slovenský národ je zasa chudobnejší o jedného jeho nosiča. To je žiaľ, aký ešte nie sme vstave ani celkom zvážiť.Hľadáme síce útechu v tých častiach Karolovho ducha, ktoré hrob nepohlcuje a ktoré neblednú v biednej smrti; ale aj tak jeho ruka neleží v našej dlani, naše priateľské srdce sa neopiera o jeho priateľskú hruď, jasné oko nebdie v úchvatoch, zanieteniach duše na rozličnosťou a silou osudu národa, slovom niet ho, a jeho maličký synček Lacko darmo hľadá otecka; otecka, brata, priateľa niet v údoliach zemských. Toto hrozné vedomie poráža aj najsilnejšiu reflexiu na ním stvorené svety.V literatúre ostávajú živé sily Karolovho ducha, jeho živá osobnosť hľadí na nás v opustenej rodine, v živote sa hlásia k slovu jeho rodo-obhajobné skutky, v spomienke vďačných priateľov sú živé poklady a údery jeho srdca, jeho spevy letia slovenským životom, akoby sa nič nebolo stalo: ale pri tom všetkom Karolova ruka neleží v našej dlani, naše srdce sa neopiera o priateľskú Karolovu hruď, pevca Tatry niet viac na Tatrách! Ťažké je zmierenie sa s touto myšlienkou, ale nevyhnutné, ale nezmeniteľné. Citlivý pevec, umný filozof, prísny vodca mládeže, skvelý rečník svätého kancľa, búrny tribún národa na konventoch a v mestskej rade, hlboký znalec literatúry, usmievavý génius života, dumný starostlivec o blaho ľudstva, smelý bojovník práva zahaľuje sa do jasnej tkaniny svojich zásluh a s tvárou obrátenou k večnosti, oslávený svetlom jasných nádejí svojho ducha, s vystretou, rodné kraje žehnajúcou rukou uberá sa od nás mužným krokom a mizne v matných diaľkach, nepreniknuteľných zaslzenému oku, stráca, tratí sa nám v záhrobných končinách ideálny Karol. Naše žiale sú oprávnené: napriek útechám čerpaným z ducha zjaveného v Karolových dielach.Karol štúr sa narodil dňa 25. marca roku 1811 v Trenčíne, kde jeho otec,[2]v úctyhodných šedinách prečkavší smrť najstaršieho syna, zastával úrad evanjelického učiteľa. Pri mene Štúrovho otca nám nevdojak prichodí na um šľachetný muž, ktorý rozhojnil svoje veľké zásluhy pitím horkého kalicha nevďaku sveta, Zúbek,[3]vtedy trenčiansky farár. Starý Štúr slúžil vedno s ním a tešil sa ako poctivý muž jeho priateľstvu, ktoré sa však rok po Karolovom narodení veľmi ťažko roztrhlo, keď Štúr prešiel za učiteľa do uhrovskej evanjelickej cirkvi. Roky ranej mladosti nášho nebohého preleteli uprostred mravných zápasov na zádumčivých úbočiach uhrovských, pri ľúbezných spevoch matky, rodenej Anny Michalcovej,[4]pobožnej panej, odchovanej národnými povesťami a tradíciami. Slobodné vrchovce nádherného Rokoša, tiene dávnych hradov s ich povesťami, rajské hlasy nevinnosti, piesne úprimného ľudu, to všetko vykolísalo svojimi súzvukmi mládenca z chlapčenstva. Prísny otec vtlačil do útlej duše velebný úžas zo života, hrôzu pred poblúdením a zobudil svedomie, matka vzkriesila v Karolovej mysli bázeň, pokoru a túžbu po čomsi veľkom nepoznanom a prebudila obrazotvornosť obrazmi hravých bájí a národných tradícií. A aby mládenček nezoslabol v milujúcom rodičovskom náručí, ale dozrieval v drsných rukách sveta, poslali ho do ďalšieho sveta, do Rábu, na ev. a. v. gymnázium. Matkina modlitba bola s ním, ona sa ju modlila doma, nádejný, citlivý Karol sa ju modlil v Rábe, a požehnanie z neba nechýbalo. Smädného chlapcovho ducha zaviedol k studni vied večnej pamiatky chýrny profesor Leopold Petz.[5]Matka nemôže nádejnému synčekovi nič lepšieho vymodliť ako dobrého učiteľa. A Karolova ľúbezná matka sa musela anjelsky modliť, keď svojim synom vymodlila Petza, tu spomínanému Karolovi a mladšiemu, šľachetnému Ľudovítovi; lebo v prvých rokoch mladosti oboch týchto miláčikov národa viedol tento prevýborný učiteľ. Petz bol zvláštny muž, akých v tomto čase nebolo veľa na evanjelických školách v Uhorsku. Prednášal svojmu útlemu poslucháčstvu vedy a vedomosti, podľa svedectva tak nebohého, ako aj Ľudovíta a iných, s nevýslovnou lahodou a úchvatnosťou slohu. Každé slovo ľúbezného učiteľa lahodyplného a so zápalom opatrujúceho ducha mládeže, zapaľovalo v Karolovej duši čoraz viac nových svetiel. Hlboká Petzova myseľ, jeho básnický názor na svet a dejiny, jeho živý a vábivý sloh spríjemňovali krušnú prácu štúdia jeho mládeže, a keď náš Karol okúsil rozkoš myšlienkovej lahody, vzrástla v ňom aj silná vôľa hrýzť aj neľahšie orechy vied a umenia. Petzovo čarovné prednášanie dejín starých národov, najmä gréckeho a rímskeho, uchvátilo Karolovu myseľ a on bol po celý vek svojho života zvláštnym priateľom, vzdelancom a znalcom týchto zašlých svetov. S veľkou ľúbosťou ostával mladučký Karol stáť vo vnútornom úžase nad krásou gréckeho sveta, nad veľkosťou gréckych charakterov, a k zvýšeniu toho ešte väčšmi pomáhali štúdiá gréckej reči, ktoré Petz vštepoval s veľkým osohom svojej mládeži a v ktorých aj náš nebohý pred všetkými vynikal. Ale suchšie vedy vedel Petz svojej mládeži oživiť častým prednášaním básnických výtvorov starých i nových básnikov, čo všetko pôsobilo veľmi šťastne na myseľ Karola Štúra, hojne lepšími darmi obdareného, a osožne na ďalší priebeh jeho štúdií. Kedy-tedy akoby ukradomky hodil Patz nádejné, tajné, akousi radosťou naplnené oko aj na slovanský svet, čo sviežejšie duše z jeho slovanských žiakov, ktorí dosiaľ nič o tom nepočuli, divne pozastavilo v ich duchovnom rozbehu a mimovoľne obrátilo prvé blesky ich očí na tento svet. Petz bol synom slovenských rodičov pochádzajúcich zo Skalice, ale narodil sa v Šoprone a len ako profesor nášho Karola Štúra sa s veľkou usilovnosťou učil jazyk svojich predkov, aj sa ho dokonale naučil, takže s vrúcnou radosťou ducha sa zúčastňoval i na slovenskej literatúre. Nech nám je svätá jeho pamiatka.Po dvoch rokoch prešiel Štúr z Rábu do Šoprona, kde okrem profesora Seybolda, ktorého Karol často spomínal, prišiel šuhaj do rúk maďarských učiteľov a medzi žiactvo nepodarené a už vtedy sfanatizované nenávisťou k Slovákom. Tu Karol nepočul o svojom národe nič pekné, ale tým väčšmi uvažoval a dumal o svetoch, ktoré mu otvoril krásnoduchý Petz. Tak prešiel na prešporské lýceum, kde v tom čase sedelo na učiteľských stoliciach znamenité kolégium usadlých, vážnych a vysokoučených mužov. Tam vtedy prekvital všestranný Zsigmondy, v prírodovede a matematike neporovnateľný Kováč-Martiny, výborný znalec klasikov histórie a filológie Grosz,[6]hlbokoučený teológ a zvláštny priateľ Slovákov Schevrlay![7]Tým padol do náručia Karol Štúr — a čoskoro sa stal ich milovaným miláčikom. Ale tu vzrástla najmä iskra národného citu, oživená v jeho duši Petzom, na plápol vedomej lásky k slovenskému národu, čo hrial mládencovu hruď. Zádumčivý odchovanec uhrovských úbočí a vrchovcov Rokoša vynikol z veľkého počtu slovenskej mládeže dochádzajúcej na prešporské lýceum ako hviezda najjasnejšieho lesku medzi hviezdami a obrátil na seba pozornosť žiactva i profesorov a stal sa obdivovaným, cteným, milovaným mládencom. Jeho priateľstvo mu závideli tým väčšmi, čím menej priateľov náš Karol vyhľadával. Svojina života budúcich dní, príbuzní duchovia, čo mali krásnu budúcnosť, sa tu spoznali — tu sa spriatelili, aby sa ruka v ruke vzopreli nepriateľským vlnám, chcejúcim pohltiť ich národ. Veď kto zo znalcov pokroku národného života nepozná krásne mená Samuela Godru, Daniela Licharda, Sama Chalupku? Toto bola s Karolom Štúrom tá krásnoduchá svojina, ktorá, prerastúc úzke medze školského života, napínala zraky, aby sa prebila do tajomstva budúcnosti národa! Na ňu pôsobiť, to bol prvý skutkodejný úmysel tejto vysokoletnej mládeže. Títo mládenci života založili slovenskú spoločnosť, ktorej život a pôsobenie donieslo národu také veľké výsledky, tak požehnane sa votkalo do pásma národného života na Tatrách. Táto spoločnosť bola spojená s knižnicou, založenou už skôr, ktorú teraz náš Štúr so spomenutými zdokonalil a rozmnožil, čím sa otvoril hojnej slovenskej mládeži nový svet a založil nový život. Tento život opatroval drahý Karol ako zrenicu svojho oka. Bol správcom knižnice, podpredsedom spoločnosti.[8][9]Tu sa mladšie slovenské pokolenie vzdelalo pre boje života. V Štúrovom duchu sa križoval zašlý grécky svet so životom sveta slovanského, budúceho. Jemu sa v tomto čase zdalo, že každého:Žalost pojímá zemšťana anť vidí[10]Pád slávy helénské, kterou k námOdražené zjevují pablesky. —Skály olympské hlaholy neznají,Ktoré Mahomed žvatlavě usnoval,Cizí ve hlučné síni zní hlasTam, kde Homér zpěvy hlásal věčný.(Plody, s. 23)Jeho duch plakal nad zapadlou slávou gréckeho sveta a obzrúc sa po slovanskom svete, počujúc žiaľne náreky matky Slávy, nocou plačúcej:Dnové trudní nastali[11]S chvílí neshověnou,Dvěma — co sme zůstaliJá doma — s ozvěnou! —Nemám kdož by mých rodůBytost značil časnouV knihu jmen těch národůJichžto svíce hasnú.(Plody, s. 40)A keď iní hľadali rozkoše v storakých spôsoboch zábavy, on spieval o svojich rozkošiach:Já však pohodlí tam nalezám jenom[12]Tam ja meděnný čas života v skrytěTrávím, bolesti kdež tajemné,V mém okolí vyryté uhlídám.(Plody, s. 34)Mladý Karolov duch, uchvátený ideou slovanského života, pohrozil napokon národu, ak sa nepohne z miesta!Však — jestli sídlo míť bude nedbalost[13]U nás železné, tak znivečí časyNárod preslavný, pak slavenskýStroskotaný bude trún na věčnost.(Plody, s. 37)Takýto vzlet mal duch Karolovej mladosti. A jeho pôsobenie medzi mládežou bolo primerané týmto svätým túžbam jeho ducha. Keď takto vynikal medzi vrstovníkmi učenosťou a schopnosťami ducha, zveril školský senát Karolovi mimoriadnu profesúru gréckeho jazyka v 6. humanitnej triede, a túto povinnosť on z lásky k mládeži prijal bezplatne a zastával na veľký osoh svojej chasy až do skončenia svojho teologického štúdia, totiž do roku 1833. Ako čakateľ na kazateľský úrad prijal ponúkané vychovávateľstvo detí p. Tomáša Borčického na hornom Považí v Zariečí, kde strávil dva roky uprostred práce a svedomitej starostlivosti o duchovný rozkvet svojich zverencov a v usilovných štúdiách krásneho gréckeho sveta. Do týchto čias spadajú mnohé z jeho zádumčivých básní, ktoré uzreli svetlo vOzvěne Tatry.[14]Karolova zádumčivosť, vlastná mu už od prírody, našla si potravu v hlbokých štúdiách a v pohľade na melancholické hornopovažské kraje, ale najmä v počúvaní žiaľov a žalôb zbedačeného národa, obývajúceho tu tieto tiché doliny. Jeho duch, zabratý do hlbších bádaní, vyvolal ho konečne za hranice, k prameňom vied otvorených nemeckými znalcami, a on sa odobral zo Zariečia do Berlína. Svoje priateľstvo za pobytu na Považí venoval dôstojnému mužovi Jánovi Lottnerovi,[15]vtedajšiemu veľkodivínskemu farárovi a terajšiemu kysuckonovomestskému dekanovi. S ním dumával, na neho sa aj v osudnej chorobe vďačne rozpamätovával!Vytrhnutý zo svojho života ako Slovan oddal sa Štúr v Berlíne výhradne vedám, a s pružnosťou jeho duchu vlastnou išiel do hlbín ľudského ducha za slávnymi vodcami v Európe, za veľkým historikom Neandrom,[16]za umným, kresťanskou ideou zapáleným teológom Marheineckom,[17]za povestným Tvestenom[18]a inými. Náš Karol tu položil svojej solídnej učenosti korunu na hlavu a s nekonečnou túžbou vteliť poklady svojho ducha do skutkov a dejov ponáhľal sa do náručia svojho národa po roku strávenom na štúdiách v Berlíne. Jeho duch sa vodou a učenosťou nenadul ako mnohých, ale nasýtiac sa poznaním túžil po jeho uskutočnení v živote svojho národa, ktorého nízky stupeň vzdelanosti ležal sťa bodľavý osteň v jeho srdci. Karolovo srdce náramne dojala aj skúsenosť, ktorú nadobudol v Čechách cestou do Berlína. Jeden list poslaný z Čiech rodičom je plný žiaľu nad vtedajším hlbokým ponížením a nemilosrdným utlačením českého národa.Navrátiac sa z Nemecka, utiahol sa náš nebohý do náručia svojich milých rodičov, do miesta detských hier, svojich hravých zábav, a jeho duch si tu usporadúval idey, úmysly a vedomosti do životného celku. Veľké rozmýšľanie o svojej úlohe bol plod tu stráveného času, donesený jeho vedami zdokonaleným duchom, ustáleným úmyslami. Jeho priateľstvo si tu získal vtedajší katolícky kaplán, terajší mocenský farár, horlivý slovenský rodomil Jozef Šťasný.[19]A obaja spolu dumávali o budúcom blahu svojho teraz nešťastného národa. Karol si do smrti zachoval priateľstvo k Jozefovi. Štúr si priateľov vyberal, ale vo svojom priateľstve raz danom priateľovi nikdy nezakolísal. Preto je aj taký jednoznačný hlboký žiaľ jeho priateľov za ním — nezmútený pochybnosťou, neskalený nemilou skúsenosťou!Do tohto času Karolovho kontemplatívneho života spadá i jeho nasledujúca báseň:Slza[20]Jaká slza, matko, z oka Tvého kane,Když na lípu svatou podzim ostrý vane?Stromu lístky žlutnou, a tak moje dětiVadnou a padají a vyjdou na smeti!Jaká slza, matko, z oka Tvého plyne,Když štěbotný slavík k slavíku se vine?Že synové moji z ledu srdce mají!Ani se po vlastním hovoru neznají!Jaká slza, matko, z oka Tvého padá,Když za horu temnou slunečko zapadá?Čekám slunce jiné za nového rána,Pod nímž mojím dětem sláva bude dána.Kde pak máš Tvé děti, uplakaná máti:Pro které zamýšlíš v žálu rána ždáti?Pošli mi na různo, po různu se hnaly,Až se z krajů dolných časem odeznaly;Tam, kde Peter dřímá, kde se Volga bouří,Kde Doubrovník plyne, kde Jadersko zúří,Kde Bělehrad starý a kde Athos svatý,Dětí mých tam všude svět je rozepatý;Kde se Tatra zpíná, kde se Dunaj točí,Kde se v ledu Zemla, kde Benátky močí,Kde se staré Prahy sto zdvihuje věží,Má milá rodina rozložená leží;Než kde sever Baltem brěh pomalu boří,Na Rýjensku smutném, na tichém Pomoří,Kde v Arkoně chýrné synové mi žili,Tam ve pusté stráni vidno jich mohyly.Setři slzu, matko, co spí, odpočine,To, co ještě žije, více nezahyne,Kde jen lípy svaté ty Tvé milé vějí!Odevšad již hlasy ku životu znějí!A ač roztratění světy širokými,Víme, že sme bratří a dětmi Tvojími;Odkud se jen vinou řeči naší zvuky,Přez hory a doly podáme si ruky.Aká to hĺbka, aké vybrané farby žitia a cieľov uložených v krásnom duchu nášho dumného pevca! Podali sme tu toto pohrobné dielko ako slzu z drahého oka. On si maľoval túto slzu v oku matky Slávie, a ona vypadla z jeho vlastného oka!Plakával vo svojom zadumaní nad celým národom, kdekoľvek ho videl v nejakej neresti. Celou dušou bol Slovák, ale nič nepovažoval za cudzie, čo bolo slovanské. Idúc do Nemecka, precestoval Čechy po prvý raz a napísal už spomenutý prenikavý list drahým rodičom o vtedajšom nešťastnom stave bratského kmeňa českého; jeho slzy vychádzali z jeho hlbokého srdca. Nebásnil zo zvyku a z módy, on žil a znaky svojho žitia niekedy vštepil do básne, aj to nie, aby sa čítala, ale napospol len aby sa mu uľavilo. Jeho priatelia ho potom prinútili, aby svoje dumy vydal, a on tie, ktoré nespálil, vydal v Ozvěne Tatry. Okrem básnenia sa Karol v tomto čase zaoberal aj prekladaním gréckych klasikov;[21]niektoré z týchto jeho prác potom vyšli v časopise Hronka, ktorý v B. Bystrici vydával p. Kuzmány.Roku 1838 bol vyvolený za kaplána do Vrbového, no rok nato sa stal profesorom a rektorom modranského gymnázia. A tu začal svoju činnosť a v mužnom veku uskutočňoval hojnosť svojich nazbieraných ideí. Slovenská mládež v ňom dostala opravdivého otca; vtedy, keď sa slovenské evanjelické žiactvo nachádzalo zväčša v rukách otčimov, modranskí študenti sa chválili svojím rektorom. Tak sa stalo, že modranské gymnázium, ktoré sa už skoro skláňalo k svojmu pádu, po niekoľkých rokoch pod jeho správou veľmi rozkvitlo, žiactvo sa rozmnožilo aj počtom a morálne i vedecky sa zveľadilo. Pamätné je, že za Štúrom prišlo na modranské gymnázium aj pomerne veľa Srbov. Filozofia, ktorá bola na evanjelických školách, s výnimkou profesora Greguša,[22]obmedzená obyčajne ma formálnu logiku, suchú metafyziku a daktoré mĺkve paragrafy raz z pedagogiky, raz z dušeslovia, našla v Štúrovi zapáleného kňaza svojich pokladov. On zbadal, aký pokrok v tejto vede urobilo žiactvo nepripravené suchými predchodcami a so zápalom odkrýval jej tajomstvá vedychtivým, schopným mládencom. Držiaval s nimi aj súkromné hodiny, na prechádzkach s nimi kriesil v mladej mysli vyšší vedecký interes. Najnovšia filozofia, obrátená vo vlastnom Štúrovom duchu na velebnú vedúcnosť smerujúcu k životu slovenského národa, bola potvrdená a oslávená históriou všetkých národov a budúcnosťou človečenstva. V tomto svetle sa javil aj jednotlivec, osobnosť a ľudský duch i duša. Tu vyrastalo dušeslovie z prednášok začatých o inom. V nich videl duch odkryté polia vychovávateľských potrieb a dobrý Karol zasväcoval svoju mládež súčasne do vychovávateľských náuk. A tu nebolo rozdielu vidieť učiteľa na katedre alebo vidieť ho v krásnych horách a v priateľských rozhovoroch. Štúrovi žiaci už v jeho škole začínali žiť, akoby už na nich stálo žitie sveta. A toto je najvyššia pedagogika — ideou viesť schopného mládenca k vyššiemu, sebavedomému životu. Z prúdu starostí o školu vyšiel duch a vyšlo srdce Štúrovho žiaka do nového sveta, do sveta, ktorý mu milovaný učiteľ celkom otváral v súkromných hodinách určených slovanskému svetu. Tu sa mládenec zasvätil štúdiu slovanského jazyka a literatúry, tu skúšal silu krídel svojho ducha, svojej tvorivosti. Mládenec tu vylieval svoje idey a pred svojím učiteľom odhaľoval ústrojnosť začínajúcich síl v sebe, a učiteľ zavčasu čistil a pomáhal vyjsť zo šliamov duchovnému prerodu svojej mládeže. I národná vedomosť i duchovný vývoj takto nachádzali v Štúrovi svojho najlepšieho majstra a mládež s veľkým osohom pokračovala vo svojich štúdiách. Zo školy Štúrovej vyšli obaja národní mučeníci Šulek a Holuby;[23]prvý z nich, odsúdený na remeslo, bol skrze nášho Štúra darovaný vedám.Usilovnosť, s akou sa Štúr venoval svojim povinnostiam, bola bezpríkladná. Okrem svojich každodenných piatich úradných hodín (okrem stredy) dával aj dve slovanské hodiny týždenne. Celé noci sedával pri svojom stolíku a neumdlieval v starostlivosti o prospech svojej mládeže, ktorá preto aj na ňom visela s celou oddanosťou. A keď sa väčšina prešporských evanjelických profesorov odhodila od slovenskej mládeže a pomáhala rozdúchavať búrku proti slovenskému Ústavu, vlastne proti námestníkovi slovenského profesorátu, vzbudenú nešťastnými kossuthovcami: vtedy náš nezabudnuteľný Karol rovnako ako levočskí profesori otvoril na svojich školách útulok tým, ktorí vytriasli z kabátov prach prešporských profesorov (s výnimkou Schroera[24]a Martinyho,[25]ktorých vďačnú pamiatku vzali so sebou) a hľadali vľúdnejšie chrámy vied. Veľa Štúrových odchovancov bolo potom v osudných časoch revolúcie opravdivou podporou namáhavých podujatí za obranu svojho národa a cisárskeho trónu. Iní profesori, a najmä veční sokovia modranského rektora a prenasledovatelia jeho brata Ľudovíta, vychovali honvédstvo a semä hynutia v ňom: tým doba tlieskala, jemu usilovne pripravovala kalich utrpenia. Tak už napospol veci ľudské idú: ale pravda idey predsa len víťazí aj uprostred týchto časov a nedokonalosti ľudí. Karol Štúr bol muž, ktorý si zvolil časne trpký údel, ale ktorý má upísaný večný život.Srbská mládež nosí po požehnaných nivách slovanského juhu vo vďačnom srdci pamiatku tohto muža a slovenskej mládeži zostal hlboko v duši vrytý obraz drahého vodcu.Ako profesor a rektor patril náš Karol i ku korporácii, ktorú zvolal Zay do Uhrovca[26]na porady o uhorských školách a kde sa mala konečne uskutočniť maďarizácia nižších i vyšších evanjelických škôl v našej vlasti. Opičiacke, neslobodné, podlízavé alebo samovoľne maďarizujúce profesorstvo sa zišlo u najstrašnejšieho v tom čase Slávožrúta, na jeho pevnom zámku, medzi slávnymi dedmi zayovského rodu! Tu sa malo konečne Slovákom odzvoniť do hrobu. Páni profesori alebo chabo a bojazlivo, podliezajúc mlčaním, prisviedčali plánom pána grófa, alebo fanatici vlastnými krutejšími radami ešte podopierali jeho maďarónske ciele. Karol Štúr sa mužne oprel proti vražedným úmyslom, no mal vtedy podporu iba v jednom profesorovi, milom priateľovi svojom i nášho národa, Danielovi Lichardovi.[27]Ale čo mohli dvaja vykonať? No nič to, oni dvaja, čo priam prepadli na uhrovskom profesorskom zjazde, stali sa víťazmi teraz. Štúr, žiaľbohu, vzal privčas do hrobu veniec svojej zásluhy a zmužilosti: ale jeho príklad bude žiť a kriesiť život v slovenskom učiteľstve, kričiac im do svedomia, že učiteľ nie je a nemá byť len na katedre, ale i v živote a na búrnych konventoch mužom a učiteľom pravdy, aby bol vek osvietený ideou ľudského šťastia a pokroku.Takto Štúr úradoval až do októbra roku 1846, keď po smrti ev. farára modranského, Doležala,[28]bol s veľkým zápalom slovenskej cirkvi vyvolený za kňaza tejto cirkvi v Modre. A tento úrad zastával až do smrti.Dobre mysliaci filozof, historik filozoficky súdiaci o dejoch, vedome dogmatický teológ, jasná hlava s básnickým názorom na svet a ducha, milovník biedneho národa, muž oceľového charakteru, ako bol toto všetko náš Karol, spájajúc so spomenutými cnosťami silu a moc reči i myšlienky, musel byť vybraným, prevýborným kňazom! A taký neoceniteľný Štúr aj bol. Ako kňaz stál v diabolských búrkach nepodvrátený, pevný, nádejný! Jeho povinnosť mu bola svätá a najsvätejšou povinnosťou mu bolo prebíjať sa k ideálu kňaza majúceho stráž nad večným ohňom v chráme národa odsúdeného na zánik a majúceho konečne vymrieť s uhasením tohto ohňa. Ochraňovať tento oheň pokladal za svoju povinnosť svätejšiu než život. Jeho kázne boli živý hlas viery, tak často evanjelickými kňazmi vyháňanej z kostolov. A ľud horel zápalom ducha svätého, keď hrmel nadšený hlas po priestranstve velikánskeho kostola v Modre k srdciam tisícov horlivého modranského evanjelictva! Štúrove kázne boli poéziou kresťanského žitia, začínajúcou v srdci človeka a v bohu sa končiacou, vyjavenou na svet ako jedno vzdychnutie po večnosti ducha. Každá jeho práca bola premyslený celok, sloh sviatočný a ako uliaty, z ktorého neslobodno bez zrušenia celku ani len vetu vytrhnúť. Plytký racionalizmus nemeckej školy bol zakaždým sfúknutý jedinou Karolovou kázňou! A keď rozohnal, utíšil, vyviedol verné, bohumilé poslucháčstvo hore do čistého vzduchu blahoslavených videní duše, jeho amen bolo plačom duše za svätými hlasmi a vrúcnou modlitbou o dar zvestovaného slova božieho, prednášanou v hlbinách srdca zástupu tŕpnuceho v svätých úžasoch.A jeho kresťanské povedomie! Ach, poznal som ťa, Karol kresťanský! Videl som velebné úchvaty tvojho apoštolského zápalu, presníval s tebou zlaté hodiny v úvahách o svete, dolu pod čiarou mátožiaceho kresťanstva. Ja môžem svoj súd o tvojom kresťanskom povedomí spečatiť krvou. Tento čistý kňaz nemátal o neživom kresťanstve, o mŕtvom, neúprimnom modlitebnítve, o chvíľkových výmysloch rozumu, premenlivých s menlivým okamihom! On si pevne zastal ma medzu slovanského života, a dnu, hlboko do vnútra národa metal blesky učenia spečateného krížom, ospravedlneného krvou nevinného baránka Krista. Začínal Kristom a jeho dielom duchovného zbavenia ľudstva hriechov, a končil národom, ktorému pomáhal s Kristom povstať z hrobu večného zahynutia.Týmto zasiahol až do prítomného veku a živí teraz národ; vtedy, keď iní, kážuc kresťanstvo, motajú sa vo vekoch dávno zašlých, teraz už neskutočných, a preto ani ničím nepôsobia na mocnejší vývoj veku a ľudstva, primeraný požiadavkám kresťanstva vždy sa omladzujúceho v idei aj vo forme, nechávajúc srdce studené — a preto sa z neho naskutku vyprázdňuje vždy väčšmi aj samo náboženstvo: Štúr ako slovenský génius pochopil aj smerovanie veku i času do výšky, a ako kňaz mocne pôsobil vo svojom duchu uvedomenou čistotou evanjelia Kristovho aj na svoj národ.Čo náležalo jeho súkromiu, to ako občan, ako syn národa aj mimo svojho úradu a povolania v duchovnom vypätí obetoval politickému a národnému pozdvihnutiu svojho slovenského národa.Ako člen zákonodarných a spravujúcich konventov ev. cirkvi v Uhorsku bol výrečným, smelým, odvážnym zástancom cirkevného učenia proti nepovolaným rušiteľom a naťahovačom základov cirkevno-evanjelických; bojovníkom bez bázne proti fanatickému advokátstvu, ktorého vplyvom času rastúca moc na politických kongregáciách a zemských diétach už-už mala pohltiť evanjelické kňazstvo pridŕžajúce sa svojho národa, stal sa Štúr na viacerých dištriktuálnych konventoch. Aj v mojej pravote, ktorú mi na krk zavesila jednak slabosť vtedajšieho superintendenta, jednak rozpajedenosť unistických advokátov u grófa Zaya pre moju knihu o únii luteránsko-kalvínskej,[29]aj v tejto pravote oželený Štúr so zápalom a spravodlivým rozhorlením výbornou rečou porážal škriekajúcich odporcov pravdy. Prešporskí advokáti na ten konvent tak ľahko nezabudnú, lebo vtedy boli prvý raz na svojom vlastnom smetisku riadne vytrepaní. Karol podstatne prispel k porážke spolu so svojím bratom Ľudovítom, vtedy vyslancom oravského seniorátu.Na svoju cirkev mal výlučný vplyv, na jeho slovo dali tí najlepší, väčšina hľadela, čo povedia jeho ústa; že mal v meste odporcov, to sa dá myslieť aj bez pripomenutia, ibaže boli slabí, keď prišlo na rozumné a spravodlivé zastanie veci. Náš Karol býval záštitou a ochranou mužov, vyznačujúcich sa láskou k národu, učenosťou i poriadnosťou charakteru. Jeho pôsobenie a mocné odporúčanie spôsobilo, že sa v Modre mohol zísť pekný počet učených a duchaplných mužov do jedného úradného zväzku. Náš národ má v Modre v znamenitých úradoch postavených svojich mužov, na ktorých môže byť Modra právom pyšná. Janko Kalinčiak[30]ako profesor a rektor gymnázia, J. Mayer[31]profesor na gymnáziu, K. Hájiček[32]magistrátny radca, Daniel Minich[33]administrátor fary. Na osud všetkých týchto výborných mužov účinkoval náš nebohý veľmi priateľským srdcom, majúc stálu starosť o to, aby takíto šľachetní mužovia dostávali do svojich rúk vedenie vecí nášho národa. Tento muž vedel, že iba zo srdca plného lásky môžu vyplynúť skutky lásky a pravdy, také potrebné slovenskému národu. — Ako kňaz požehnal Karol Štúr roku 1845 aj môj zväzok manželský, uvedúc ma dokonalou rečou do stavu pre mňa takého blahého.Najhroznejšie položenie, do akého sa Štúr so svojou rodinou dostal, bolo vypuknutie maďarskej revolúcie v roku 1848. Kossuthovi naháňači striehli na každé slovo, špehovali každé vrzgnutie brány jeho domu. Cirkev, meštianstvo a nižšie vrstvy pospolitého ľudu viseli na múdrych ústach svojho milovaného vodcu. Strana slovenského ľudu bola cisárska. Ale na radnom dome sedeli Kossuthovi naháňači a strašní komisári lietali s ministerskými splnomocneniami. Susedný Pezinok bol plný krvilačnej gardy, neďaleký Prešporok strediskom maďarských kosinierov a kanonierov.[34]Meno Štúr bolo roztrúbené po celej krajine ako vlastizradné. Štúrovi osobní nepriatelia v Modre si len želali, aby od Kossutha čím skôr vyšiel dekrét, podľa ktorého by smeli brať ešte aj Štúrove deti. Bezbožní novinári, ako Bangya,[35]Neustadt[36]a pod., kde len mohli zrádzať a očierňovať jedného alebo druhého z bratov Štúrovcov, Karola alebo Ľudovíta, tam to na mieste robili. Prvý začal Neustadt trúbiť proti Ľudovítovi a fanatizovať aj tak dosť zbuntošené obecenstvo. Bangya zasa uverejnil Rázgovu[37]denunciáciu nebohého Karola Štúra, kde ho obvinil z búrenia proti krajine a zákonom a z prechovávania buričov. Známe je, čo Rázga rozumel pod búrením proti krajine. Štúr nechcel publikovať Stromským[38]odporúčané Honvédelmi bizonyítmány,[39]napomínanie k zjavnej vzbure proti cisárskym rozkazom. Štúr upozorňoval ľud na jeho povinnosť k trónu a k celému mocnárstvu: napokon správal sa opatrne a o búrení ľudu nemôže byť ani reči. A predsa mal hrozné vytriasačky, ba dlhý čas si nebol istý svojím životom, áno, len zvláštnej božej opatere sa musí pripísať, že ho nezachvátilo hroznejšie nešťastie, roznášané tak hojne Maďarmi po slovenských nivách.Po prestatých bojoch duchovnej, domácej hrôzy, keď sa divadlo vojny prenieslo do vnútra krajiny, Štúr bol prvý, ktorý ako muž verný trónu a milujúci svoj národ vybral sa spolu s Lichardom, Cabanom, Hájičkom a inými do Olomouca k najvyššej vláde Jeho Jasnosti, aby tam mohol pôsobiť pre svoj národ. Potom usilovne pracoval v lone mesta Modry na novom rozvoji národného života na základoch ústavy zo 4. marca,[40]ako vládou menovaný dôverník slovenského národa pri mestskej rade bojoval vždy za prospech nášho ľudu, aj tu v meste maďarónmi utlačeného a ukrivďovaného, ako vyslanec modranského meštianstva chodieval veľa ráz do Prešporka pred vysokých hodnostárov, komandantov, nadkomisárov a županov a tam rovnako mužne ako rozumne bránil, zastával, odporúčal, dopredu posúval národne veci, ako spoluobčan mesta sa svedomite staral o založenie kasína pre tunajších Slovákov, ale naplnenia sa tejto starostlivosti sa, žiaľbohu, nedožil, lebo ani dodnes sa z tejto strany prosbám slovenského národa v tomto meste nevyhovelo. Jedným slovom — aký prišiel čas, aké potreby nastali, čo aká príhoda sa zjavila, či pokoj a či búra hrozila národu nebezpečenstvom: máš Štúr stál vždy pripravený na všetko, pripravený v svojich dlhých dumách o človečenstve nepodľahnúť pokušeniam, zakročiť proti klokotaniu peniacej sa nespravodlivosti, pripravený a hotový konečne dočkať nebezpečenstvo, postaviť sa mu, a bárs aj zaplatiť daň podlžnú túžbam a ideálom svojho génia, drahším než život. V dome svojom bol láskavý. Jeho manželský zväzok so šľachetnou Rozinou, rodenou Emresovou, dcérou v meste veľmi dôležitej rodiny Jána Emresa, bývalého mestského sudcu, bol požehnaný i pokojom a domácim šťastím aj dedičmi drahého mena. V neskorších rokoch sa Karol sám zaoberal výchovou svojich milých synkov, vštepujúc im zavčasu vznešené city a vedomosti. Spoločensky bol príjemný, v úradnom postavení prísny a vážny, v priateľskom kruhu zaujímavý a zábavný: ale vždy ho vyznačoval vyšší, pritom zádumčivý pohľad do neba, neraz zo zábav a veselých rozhovorov vzlietol duchom do iných svetov a zablúdil najčastejšie k smutnému stavu nášho národa. Neraz som bol svedkom, ako sa najveselšie rozmary zmenili na tragické úvahy a myšlienky. Na svoje okolie, dom i svoju rodinu pôsobil všemohúco. A plod jeho génia je krásnoduchá žena vyšších letov, vdova, čo po ňom zostala, ktorej láska k nebohému sa teraz preslavuje do svätých úmyslov, aké má v duši so svojimi synmi. Poteš sa, šľachetná, že si mala drahého Karola, že hoci len tak málo, predsa si s ním okúsila to krátke šťastie, a čím drahšie platíš zažité šťastie, tým trvalejšia pamiatka naňho bude v tvojom srdci.Karol Štúr bol vysokej postavy. Plecnatý, vysokého čela, jasných prenikavých očí, ktoré z hĺbky hľadeli na človeka a často jasnejšie zalietali nahor. Oheň duše skoro neprestával šľahať cez ne. Hovoril obyčajne zvýšeným hlasom. O ľudských mrzkostiach, o bezcharakternosti hovorieval s bolesťou, o podlosti krátko, hodiac rukou a prevedúc reč na vznešenejšie predmety. Ustálenosť a pevnosť jeho charakteru bola neobyčajná. O sebe nerád hovorieval, iba v chorobe o svojej nemoci. Básnik Tatry by bol rád žil. Jeho túžba po živote bola horúca, jeho modlitba bola len vidieť, aby v národe bolo trochu lepšie, trochu jasnejšie, iba v hlbšom zameraní sa do osudu národa vypadla mu slza z ohnivého oka, hodil rukou a povedal: ach, načo je aj život, keď toto len takto bedáriť musíme! Ale básnik sa vo chvíli spamätal, v hlbokom srdci a vlastnej vznešenej mysli zasa načerpal životné útechy a práca i priateľský rozhovor ho darovali životu.Okrem spomenutých spisov má nebohý vytlačené svoje práce v Plodoch, v Hronke, v Pokladniciach, v Nitre, v Slovenských národných novinách a Orle tatranskom; v rukopisoch ostalo po ňom veľa učebných spisov pre slovenské školy. Jeho básne vyšli v Prešporku roku 1844 pod názvomOzvěna Tatry, zpěvy a pověsti od Karla Štúra — a obecenstvo ich s radosťou uvítalo. V nich celkom dýcha jeho duch a my sa nemôžeme rozlúčiť s týmto miláčikom národa, kým ešte raz neobrátime svoje oko na pohľad jeho ducha, na tú vznešenejšiu časť takej zaujímavej bytosti. Ja som posudzoval tieto básne v 21. a 22. čísle Orla tatranského z roku 1846. A čo som tam povedal, vedel by som teraz vari lepšie povedať, ale zmeniť samu vec a súd by som nemohol. Už tam som chválil básnikov hlboký pohľad do nižších i vyšších svetov, do prírody aj do ríše ducha, do minulosti aj do budúcnosti. Nad jeho výtvormi veje duch dákeho vyššieho zjavenia, hľadí čosi na nás, keď čítame tieto básne. Náš básnik má obrazy silné, malebné, ohromujúce, akoby chceli nasilu povedať, aký život prebýva v mŕtvych ríšach prírody. Prekvapuje nás malebnosť Štúrovej poézie. Jemu„jabloň vonným jiskří květem“a„růže pak plamenem hoří“, „z lesu živé dechy vějí“, „po olšinách písně chvějí“, „potoků jek hlubokým dolem zvoní“, „na kvítku polním krásné barvy hasly“, „údolím dlouhá — dlouhá táhne chvíle“, „krev tam bublá dolem ustrnutým z boje“atď. Ale on sa neuspokojuje len s týmto bleskom duchovného oka opretým o prírodu, ale siaha aj vyššie — a zvuk jeho struny je nesmierne rozdielny od zvukov múdrosti tohto sveta atď. O cite básnik spieva:Hluboký cit jako blesku jiskra letíCelým duchem — duch se vroucně ztřese,A vydá zvuky tam v nepřelomné vůli,Až se vážným skutkem své věci posvětí.A obrátiac pozornosť na pokolenie odpadnuté od idey, hrmí ďalej:Ten cit u nás zhasnul jak slunce na západu,A za sluncem duch co větřík uvanul,Teď darebná vůle po noci se touláA skutek v jiném tam obzoru splanul. —Vy jen jdite! Vám dlouhou dobrou noc!Dům Slovenska pustý proto nezůstane,Věrných synů málo, ale víra trvá,Víra hory boří — hrom tupí její moc,Dobrý den vám věrným, nevěrným dobrou noc!Vo svojej básniZpěvecvyvinul Štúr zvláštne básnické nadanie. Veje z nej celkom duch a názor nášho zádumčivého Karola. Váha chopiť sa poézie, napĺňa ho svätý úžas pred touto mocou. I žaluje sa:Zpívati nemohu — zpev můj není milý,Žel se prýští, toužba hoří,Ale vůli hrozba moří.Ideál jeho poézie sa v podobe nadzemskej víly zjaví pevcovi, venuje mu harfu a zmizne. Len harfa ti ostala v búrkach, čo prišli, pevec náš, a po tebe nám ostala tvoja harfa. Tá žalostí za tebou, drahý, útlocitný Karol. A my v žiali ustávame. Spieval si nám:Co z jara květ, to mladých ňader cit —Mladosti, tys plápol živý,K prudkým letům oheň chtivý,Co spanilé jasné hvězdy kmit!Ty po vlnách kvapíš dutých.Po strminách smělým krokemJiskrnatým stíháš okemLety věků nebem hnutých.Mladosti ctná, slavný tvůj let!Duhy mezi mračna stavíš.Temným dolem na zpěvích se plavíšA svět mrtvý tobě stín a smeť!Zaspieval si nám o mladosti. Ale tvoja pieseň, čo znela v hlbinách duše, tá už umĺkla. Tvoja:Harfa ti stíchla ako spev v jeseni,Pokrytá prachom tam si v kúte leží;No lež si zdravá!Také požehnanie si jej sám dal, a ona ozaj leží, ale nie zdravá, ona tíchne k večnosti, len hlboké tóny vyjadrené z nej sa túlajú dolinami od chyže do chyže. Tvoj spev je sirota daná národu na opateru a útechu:Po úbočích plyne,V pusté těká hrady: — Jak se v kolo bratří vineLesem hyne — hyne — zhyne.Snívalo sa ti v krásnej duši:Tam o krásné Slávě, jak se míři s nebem,Jak se leskne právě;Ale tvoje snívanie potrhal život: a ty si sa usiloval v živote zvečniť svoje sny. Lež aj život tvojich snov, aj sny tvojho života okúsili to, čo si si sám pred rokmi vyspieval:V tom tě ze sna na svitáníVzbudí ránu zachvívání!Osudné ráno, hrozné ráno. O ňom si si sám v ešte voľnejších tónoch,[41]lež prv zaspieval, a vyžaloval sa nám živý, ako ti je teraz, keď ťa nemáme. Ach, vzdych tvoj hlboký preniká hlbiny duše. Nič ti v živote nebolo ťažko podniknúť, práca, ťarcha, žiaľ, krivda, ublíženie, zrada, krv a ani hrôzy strašných múk v službe národa vydržať ti nebolo ťažko:Len zomrieť je ťažko — ráno,Keď vstáva krásny deň!Oj, vieme, ako ti mohlo byť v duši, v tom Vezuve večných ohňov túžby a lásky, keď ona videla smrť — blížiacu sa len tak ľahko k posteli pokoja a choroby! Zviazaný, bez zbrane, musel si sa poddať, ty, ktorý si sa nikdy nepoddával! Na Tatrách si videl svitať, za Tatrami sa ešte šerel mrak, ktorý si tak silno pomáhal odháňať, tebou privolávaná dennica slovenskej nádeje už púšťala ligotavé blesky na dumné doliny i do tvojej chyže, aj na tvoje smrteľné lože, i do tvojho hlbokého oka, a ty si pil a ty si hltal s nekonečnou rozkošou blesky nádejnej budúcnosti do smädnej duše! I tá „vodička slovenská“ ti bola posvätená bleskami tej nádeje, a — slamôčka, ktorou mohla do tvojho vyschnutého hrdla len kvapkať, ti bola slovenskou rúrkou, svätým kalichom života, lebo ňou tiekla „slovenská vodička“ a hasila smrteľné plamene rozožierajúce tvoje drahé žitie!„Pokrytá prachom tam v kúte ležala harfa, čo bola utíchla ako spev v jeseni“; tvoja Ruženka ju dala strážiť tvojim synom a drahý Ľudovít hľadí tvojím okom ma tieto štiepky, ale tebe, drahý, predsa:Len zomrieť je ťažko — ráno,Keď vstáva krásny deň!Zomrel dňa 13. januára t. r. Dňa 16. januára plakali tisíce nad rakvou básnika, kňaza, Slovana, človeka. Národný spev šľachetných Hrdinovcov posvätil vetry, čo vtedy viali naposledy pri pohrebe Karola. Sám smutný dej rečnil k pohrebnému množstvu. Rečnenie kňazov bolo mdlé voči takému ohromnému výjavu. Priateľstvo i nepriateľstvo utíchlo, závisť a nezmieriteľnosť fanatizmu bola v hodine úžasu a žiaľu naskutku zmierená.A ja, stojac nad jeho hrobom dlho po pohrebe, schoval som hrudku, čo tam ležala a ktorú hodiť na hrob mi nedožičil osud; nech ju teda hodí verný priateľ za mnou do temného — môjho hrobu. Ona zľahčí zem moju.[1]Nový beh nášho časopisu— životopis Karola Štúra uverejnil J. M. Hurban v prvom čísle Slovenských pohľadov, ktoré začal opäť vydávať v roku 1851 po niekoľkoročnej prestávke[2]Otec Karola Štúra— Samuel (1789 — 1851) pochádzal z Lubiny. Od r. 1812 bol učiteľom v Uhrovci.[3]Ján Zúbek(1745 — 1825) — kazateľ trenčianskej ev. cirkvi a senior[4]Anna Štúrová rod. Michalcová(1790 — 1853) — pochádzala z Trenčína[5]Leopold Petz(1794 — 1840) — farár v Rábe[6]Ján Grosz(1795 — 1839) — profesor filozofie a rétoriky na bratislavskom lýceu, povestný znalec latinskej filológie[7]Matej Schevrlay(1783 — 1840) — profesor teológie[8]Podpredsedom spoločnosti.— Predsedom študentskej slovenskej spoločnosti bol od r. 1834 M. Schevrlay.[9]Predseda Schevrlay bol skôr dozorcom spoločnosti a zákonným predstaviteľom šľachetného spolku, ktorý však predsa občas navštívil zasadnutia a napomínal žiactvo k láske k národu a k slovenským štúdiám. Podpredseda býval teda skutočným predsedom a správcom celého spolku.[10]Žalost pojímá zemšťana anť vidí…— úryvok z básne Starobylí Řekové, uverejnenej v almanachu Plody zboru učenců řeči českoslovanské Prešporského. V Prešporku 1836.[11]Dnové trudní nastali…— úryvok z básne Slavěny nářek[12]Já však pohodlí tam nalezám jenom…— úryvok z básne Mé rozkoše[13]Však — jestli sídlo míť bude nedbalost…— úryvok z básne Mé rozkoše[14]Ozvěna Tatry.Zpěvy a pověsti. V Prešporku 1844. Porov. Hurbanovu reč. na str. 221 — 253.[15]Ján Lottner(1807 — 1876) — pochádzal z Bánoviec n. Bebr., kat. farár v Kysuckom Novom Meste od r. 1841[16]August Neander(1789 — 1850) — protestantský cirkevný historik a teológ[17]Filip Konrád Marheinecke(1780 — 1846) — profesor bohoslovia v Berlíne[18]Tvesten— bližšie údaje o ňom sme nezistili[19]Jozef Šťasný(Ščasný, 1813 — 1889) — kat. farár v Dražovciach a v Močenku, prispievateľ Štúrových Slovenských národných novín[20]Slza— báseň nevyšla v zbierke Ozvěna Tatry, o inom publikovaní nemáme správy[21]Prekladaním gréckych klasikov— v Hronke II, 1837, s. 65 — 86, 133 — 165, 217 — 248 uverejnil K. Štúr prácu Faedon aneb Poslední Sokratovo o nesmrtedlnosti duše rozmlouvání[22]Profesor Greguš— Michal Greguš (1793 — 1838), od r. 1833 profesor filozofie na bratislavskom lýceu[23]Mučeníci Šulek a Holuby— Viliam Šulek (1825 — 1848), popravený pri Leopoldove za „vlastizradu“. Karol Holuby (1826 — 1848), rodák z Hája, popravený v Hlohovci.[24]Tobias Gottfried Schröer(1791 — 1850) — bratislavský Nemec, profesor nemeckej reči a literatúry, Štúrov priaznivec[25]Gabriel Kováč-Martiny(1782 — 1845) — pochádzal z Turieho Poľa. Od r. 1817 profesor matematiky, prírodopisu a fyziky v Bratislave.[26]Ku korporácii, ktorú zvolal Zay do Uhrovca…— 20. júla 1841 sa z podnetu grófa Zaya zišla v Uhrovci porada zástupcov významných ev. škôl o upevnení maďarčiny na školách.[27]Daniel Lichard(1812 — 1882) — ev. farár, profesor na lýceu v Ban. Štiavnici, novinár a spisovateľ[28]Michal Dionýz Doležal(1783 — 1846) — ev. farár v Modre od r. 1829[29]Pre moju knihu o únii luteránsko-kalvínskej— ide o Hurbanov spis Únia čili spojení Lutheránů s Kalvíny v Uhrách. V Budíne 1846.[30]Ján Kalinčiak(1822 — 1871) — známy prozaik[31]Ján Jaromír Mayer(1814 — 1890) — profesor v Modre, priateľ Ľ. Štúra, podporovateľ slovenskej literatúry[32]Karol Hájiček(1823 — 1886) — rodák z Modry, po štúdiách v Nemecku bol úradníkom v Modre[33]Daniel Minich(1823 — 1900) — od r. 1851 farár v Modre[34]Maďarských kosinierov a kanonierov— domobrancov, necvičených povstalcov, ktorí bojovali so zarovnanou kosou (ako šabľou) a delostrelcov[35]BangyaJán — nevieme identifikovať[36]Adolf Neustadt— redigoval prílohu novín Pressburger Zeitung — Pannonia[37]Rázga, Pavol — ev. farár v Bratislave[38]František Samuel Stromszky(1792 — 1861) — ev. superintendent[39]Honvédelmi bizonyitmány— maď. vojenské osvedčenie[40]Ústava zo 4. marca— V olomouckej ústave zo dňa 4. marca 1849 sa hovorilo o obnovení ústavného života, o rovnoprávnosti národov monarchie, rovnoprávnosti občanov a pod.; táto ústava ostala mŕtvou literou.[41]Jeho spevy, zložené v dávnejších časoch, boli napísané v českej reči a nesú na sebe putá slova a jazyka, znalosť ktorého si osvojil nebohý iba štúdiom. Oveľa voľnejšie básnil náš Karol Štúr potom, keď bola slovenská reč uvedená za spisovnú. Veľké krásy, nielen čo do myšlienok, ale už aj čo do formy vyvinul náš básnik najmä v básniTušenie,[41]vytlačenej v Domovej pokladnici na rok 1848, z ktorej sme vzali uvedené podivne dojímavo znejúce slohy.[4141]Tušenie— Domová pokladnica II, 1848, s. 248 — 253	Hurban_Karol-Stur-Nastin-jeho-zivota-a-ducha.txt
Rodinné1. Daj Boh štestia dievčinaPani zavraždí si muža. Slúžka ju prezradí.Nálezištia: Šariš, Budička (Zvol.)2. Čo sa stalo v nove?Matka nechce dievčinu za nevestu, prečo syn v žiali zomiera, milá sa zakole za milým.Nálezištia: Cerovo (Hont.), Krupina (Hont.), Kalné (Novohrad)3. Kcev se Janík ženiť— mať sa mu nedala a sestra kázala. Zať na svadobnej ceste zahynie. Nevesta v svadobnú noc zbadá, že je jej muž už studený.Slov. Spevy II. a III. 65.Nálezište: Detva4. Išiov Janík na vohľadybez materinej porady, prečo ho matka otrávi.Sušil. 40.Nálezište: Ľobietová (Zvol.)5. Tam dolu, tam dolu ďalekoDcéru pre jej lásku k bránenému šuhajovi, dá matka do kláštora zamurovať. Syn v žiali zomiera; milá keď to počula, tiež zomre.Nálezište: Leštiny (Orava)6. Bola jedna mati, mala troje detiMať otrávi miesto nevesty syna.Sušil. 40.Nálezištia: Košariská (Nitr.), Budička (Zvol.)7. Zabili Janíčka pod zeleným stromom — návodom ženiným.Zabitého hodili do studne.Nálezište: Detva8. Stala sa v Tisovci, stala sa novina…Žena zabila si muža, lebo ho nemôhla vystáť. Vedú ho k šibenici.Nálezište: Gemer9. Bola jedna svaďba…Nevesta v svadobnú noc opovrhne ženícha, pre čo ju tento zavraždí.Slov. Spevy II. 166. a III. 52.Nálezištia: Verešvár a Brezová (Nitra), Tuchyňa (Trenč.), Leštiny (Orava), Sv. Michal (Lipt.), Láb a Zohor (Brat.)10. Pod naším okenečkom.Otec zavraždí dcérinho záletníka.Nálezištia: V.Šurany (Nitra)11. Coky, coky panské šteňaOtec so synmi rozsekajú dcérynho záletníka; táto žiaľom umiera.Mat. Archiv. I. 1., 97.Nálezištia: Vindšachty (Hont.), Šariš12. Odpisce mi mamus mojaMuž zavraždil svojho švagra. Žena keď to zbadala, muž ju zavraždil, ale pred smrťou vykúsla „na znamenie, kedy rúbal otec matku“ synovi líce.Nálezište: Kolačkovo (Spiš)13. V tej Košárskej rúbanine…Bratia porúbu brata.Nálezište: Košariská (Nitra)14. Dve sestry v údolíSestra zavraždí svodcu sestrinho a pritom nechtiac aj sestru.Nálezište: Košariská (Nitra)15. Jeden otec dobrý vychoval tri dcéry…Dve dcéry nechceli si staručkého otca vychovať; len najmladšia si ho doopatrovala.Nálezište: Košariská (Nitra)16. Dobšina, Dobšina…(i:Tie dobšinske dievky…)Rychtárova Ilena sa nezachovala a dieťa do vody hodila. Otec jej radí alebo v svety utiecť, alebo bude ju musieť dať stať. Ona volí poslednie.Mat. Archiv. I. 1. 99 a 100.Nálezištia: Beňuša (Zvol.), Gemer, Spiš, Šariš17. Išov Janík, išov…Záletná mlynárka.Nálezištia: Beluj (Hont.), Budička (Zvol.)18. Deže si ty bola, Anička moja?…Deva na tanečnej zábave onezdravie. Matka ju oplakáva a radí sa o podrobnostiach pohrabu.Nálezištia: Likávka (Lipt.), Budička (Zvol.), Špiš19. U tej svätej Kataríny…Sestra, aby jej brat neprekážal, otrávi ho. Milenci ju však práve preto zapovrhnú.Mat. Archiv. I. 1., 94. Sušil 36, Slov. Spevy III. 109. a II. 101. K. A. Medvecký: Detva. 250. Mat. Sborník II. 94.Nálezištia: Láb (Bratisl.), Trnava (Bratisl.), Švainsbach (Bratisl.), Dojč (Nitr.), Verešvár (Nitr.), Košariská (Nitr.), Rovné (Trenč.), Pečenice (Hont.), Turiec, Trnovec (Lipt.), Detvianska Huta (Zvol.), Bardiov (Šariš), Novohrad (Šariš), Kovácica (Báčka)20. Na doline pivovárek…Nánka sa nezachovala a dieťa si zavraždila. Pod šibenicou sa jej kat núka za muža. Ona uzná svoju vinu a umre na popravišti.Erben 484. (z Hradecka), Krol I. 167. Sušil 158. Wojcickí I. 92. Vraz. I. 136.Nálezište: Leštiny (Orava)	Medvecky_Sto-slovenskych-ludovych-balad-Rodinne.html.txt
ŽehryBásňě a dvě řeči od Jonáše Záborského a aké „dojemy“ ony na p. profesora Šuhajdu[1]urobili[2]V básňach týchto sa schádzame s daktorými plodmi p. Záborského, už predtým, ale pred desať rokmi tu i tam uverejnenými a novými rozmnoženými. Básne tieto urobili na p. profesora Šuhajdu veľký dojem, ako vzor vkusu, estetiky, ako obraz ducha antického, staroklasičnosti. On o nich hovorí:„Ducha a spůsob lyrický Horáca tak do sebe vsal, tak sobě osvojil p. Záborský, že každá téměř jeho duma nás upomíná na podobné u Horáca.“My každý plod umelecký považujúc zo stanoviska docela rozličného, zo stanoviska, o ktorom u vzdelaných národov dnešnej Európy viac docela žiadnej pochybnosti nieto, umelectvu a najmä básnictvu privlastňujúc celkom inšiu cenu, ako odŕhanie„ducha a spůsobu“Horácovho: nemôžeme na žiadny spôsob v spomenutých Žehrách to vidieť, čo p. profesor Šuhajda. To v nich nemôže vidieť žiaden človek, ktorý sa len troška po krásnom umení vo svete ohliadol, ktorý básne nielen starých, ale i nových národov len málo čítal, ktorý aspoň málo s rozsudkom históriu literatúr európskych prebehol a výlučne pri samom viedenskom compendiu „Institutiones in Eloquentiam“[3]stáť nezostal.Básne p. Záborského, ako to p. profesor Šuhajda dobre hovorí, sú napodobnenia a nasledovania„ducha a spůsobu“Horácovho a„každá téměř jeho duma nás upomína na podobné u Horáca“, ale práve preto im odoprieť musíme: 1.ducha, t. j. matériu, myšlienku vlastnú, 2.spôsob, t. j. formu (tieto prináležia i podľa nás i podľa p. Šuhajdu Horácovi a tak neznáme si rozlúštiť p. Šuhajdovu protireč, keď raz hovorí, že sú to„větším dílom původní básněa zas že hokaždá téměř duma upomíná na podobné u Horáca“), a tak 3. pôvodnosť, 4. cit, pri lyrických básňach podstatne nevyhnutný (bol by to za cit inde a Caesare Augusto[4]až po p. Záborského sa ťahajúci), a entuziazmus, čiže zápal (oduševnenie, nadchnutie) v ódach potrebný, ktorý práve v tom záleží, že si ho človek od druhého, ako susedka od susedky ohňa, požičať nemôže a tak ani žiaden básnický hrdina a Quinto Horatio Flacco.[5]My p. Záborského básne máme za školácke cvičenia sa v metrách starorímskych, kde je i obsah i zmysel krásovedný docela vec pobočná, keď je len metrum dobre vyrazené. Ale práve toto sa p. profesorovi Šuhajdovi najlepšie páči, lebo je to„svědomitý ohled na pravidlá řeči, časoměru a básnířství“(básnířství = Institutiones in Eloquentiam) a tak pritom i„esthetika, vkus a sličnosť“.Ale v tomto záleží aj najväčšia zásluha básní p. Záborského. I p. Šuhajda hovorí, že v nich veje docela duch antický a že si p. Záborský v nich docela ducha Horácovho osvojil. Duch teda nie je p. Záborského a len tu i tu povstrkávané inakšie výrazy majú povedať to, čo iní už povedali, menovite ille celeberrimus[6]Quintus Horatius Flaccus. Keď ale porovnáme Horáca s paródiami p. Záborského, tu iste povedať musíme, že hlavným cieľom básní týchto je metrum starorímskych či gréckych klasikov, čo p. pôvodca dobre vyslovuje na str. 44:Jestli věštčím mé pomazal rty ohněmHospodin, chodník začatý nespustím,Do sluček vázav slova podle reckéMíry slovanské.Ba i jednotlivé výpovede a zvraty reči v Žehrách docela Horácovské nachádzame, napr. str. 31:Buď pak v boude vřelou černoočadnutéÚstam odchycovat žinčici dychtivým,Temném při zvuku dud šironafúknutýchSyrce hnésť umělým bačem.Seu te in remoto gramine per diesFestos reclinatum bearisInteriore nota falerni.[7]lenže sa, pravda, to falernské víno od toľko sto rokov v žinčicu, a remotum gramen nabúdupremenilo.Str. 34, Ku Kollárovi:O mého sladká srdce ty zábavo.O et praesidium et dulce decus meum.[8]Str. 36, Hollému:Vystavils pomník sobě mužně, Hollý,Jenž světoslavný bude státi pevně.Exegi monumentum aere perennius,Regalique pyramidum altius.[9]Str. 43, Šafárikovi:Jestli věštčím mé pomazal rty ohněmHospodin.Dignatur soboles inter amabilesVatum ponere me choros.[10]Str. 57, Belkovi:Ve lví oslátko krajany své kůži děsívaš.Asinus indutus pelle leonis animalia terrebat.[11]Phaedrus.[12]Str. 60, Mládeži:Aj dnové prchnou! Předěsí ve krátceNás i poslední. Několik let obrat,A které vládnou kypejí, budou třástKřehce se údy.Eheu fugaces, Postume, PostumeLabuntur anni: nec pietas moramRugis et instanti senectaeAdferet, indomitaeque morti.[13]Str. 65, Palackému:Tvé bych okrášlil čelo slávy věncemVšak není slunci třeba více světla.Nu, když mé tvou byt nemohou, ty buď mýmOzdoba písněm.Tum meae (si quid loquar audiendum)Vocis accedet bona pars: et, o solPulcer, o laudande, canam, receptoCaesare felix.[14]Str. 69, Štúrovi:Jsou, jenž šlechetně vlasti nesou oběť.Sunt quos curriculo pulverem Olympicum.[15]Str. 85, Sekčíkovi:[16]Bez bázně přikryt zlommi bude světa.Si fractus illabatur orbisImpavidum ferient ruinae.[17]Str. 90, Ku harfe:Když hřeb již tě držet má nepopustlivě.Barbiton hic paries habebit.[18][19][20]I viac by sa takýchto podobných „původností“ našlo v ódach p. Záborského, ba na každom mieste, kdekoľvek„duch, moc a sila“podľa p. Šuhajdu sa má vynachádzať, tušíme podobné paródie. Ale načo ich uvádzať a prirovnávať? Keby sa nám zachcelo dačoantického a klasickéhočítať, nuž si vezmeme báseň rímsku, vezmeme si samého Horáca v jeho pôvodnej podobe do ruky a aspoň si tým vkus náš nepokazíme. My si docela vieme Horáca oceniť, lebo nielen svet antický v ňom vidíme znázornený a tak dobre, ako ktokoľvek iný, ale aj zmýšľania a cítenia spôsob rímsky. — U Horáca má každé slovo, každý obraz život, pravdivosť (latine = verosimilitudo),[21]ako napríklad:Diffugere nives redeunt jam gramina campisarrboribusque comae:Mutat terra vices: et decrescentia ripasFlumina praetereunt:Gratia cum Nymphis geminisque sororibus audetDucere nuda choros.[22]Keď ale ten istý obraz, tú istú periódu a slová p. Záborský tak vypovie, ako k Dobránskemu[23]na str. 81:Zvěstuje příchod jary kvitkosejnéJásájíci na střeše lastovička;Žblunkaji volné ode put zimovníchtekše potůčky;Les novým rouchem se šatí; větříkyHoupaji zmladlé se na větvi bavně;Chlapci v trávnikách zelených vrbennépíštaly krouti —vidí sa nám to hrozne biedne, lebo pán pôvodca nechtiac nymfy[24]a grácie, u Rimanov život, pravdivosť majúce, uviesť, tam chlapcov píšťale krútiacich namastil. Keby to Horác zvedel, čo sa to s jeho vlastnou básňou porobilo, iste by sa v hrobe obrátil.My by sme na takýto spôsob dozaista pochopili, keď p. Záborský natoľko„ducha“ i „spůsob“Horáca do seba„vsal“, prečo p. profesor Šuhajda toľko„klasičnosti a antičnosti“v Žehrách vidí, keby — len tam p. pôvodca grácie, nymfy a nie chlapcov slovenských bol uviedol. Lebo, prepánaboha, akože by tam nemala byť starorímska klasičnosť, kde si človek v Horácovi, hádam práve tam, kde sa mu knižka otvorí, dáke carmen, napr. Ad Augustum lib. l. c. XII.,[25]vynájde a pomyslí si: No počkaj, teraz podľa tejto urobím ódu Šafárikovi. Kde sa ale na takýto spôsob básní, kde nieto ducha vlastného, nieto citu a zápalu z vlastných pŕv vyrastlého a kde sa zápal ani na Horáca, ani nikoho iného výlučne neviaže: tam dozaista báseň, najmä ale lyrická ako vplyv citu jednotlivca, básňou byť nemôže. Ale dozaista Žehry p. Záborského prsia žiadneho človeka nezahrejú; nie je„duch“jeho a nie je ani„spůsob“, nemá pôvodnosti, nemá ani citu, a my by sme radi vedeli, čo si asi tá jeho Milada pomyslela, keď tú ódu k nej (str. 38) prečítala. Musela tá oči otvárať nad tým! Ej, ej, za milostná báseň! A taká je pekná, taká vysoko klasická, taká antická, že ju veru, veru sotva i p. Šuhajda rozumieť bude. Páni, tak sa lyrické básne nepíšu! S dačím takým môžu ľudia len pred slabým obecenstvom slovenským vystúpiť. Celá táto básnička, óda, či duma, či je už čokoľvek, nemá ani za grajciar citu, je to tam všetko také skamenelé, také drevené, tak na slovká vyrátané, také neslovanské a také nelyrické, že zvolať musíme slovami p. pôvodcu:Lapáš za kopyto zubmi hřebce.Ach, ten Laptikovský! Ten Laptikovský!Teraz musíme ešte dačo podotknúť o tej„esthetike, vkusu a sličnosti“. Príduc raz k presvedčeniu, že sú Žehry len nasledovanie cudzích myšlienok, cudzích foriem, cudzích citov a považujúc ich za cvičenie sa v metrách: všetko druhé samo v sebe sa rozpadne a hoci by sa i vskutku dačo peknejšieho v nich nachádzalo, pripadne to tým prvoprvým pôvodcom, ale nie tomu, čo to v česko-slovenskej reči zobral a napodobnil. Jediná otázka tu byť môže, či p. Záborskýdobre, vkusne, „slične“ a estetickynasledoval? Už nám to p. profesor Šuhajda odpustí, keď navzdory jeho autorite odpovieme, že Žehrám ivkusiestetika chýba. Tie štence, tie kurvy, tie bzdochy, tí oplami, tie trasorítky nie veľmi dobré svedectvo vydávajú o pôvodcovom vkuse lyrickom; a jednotlivé výrazy!Vejce bys vydřel skorej od kohouta,Od capa kozle.— — Alebo už to spomenuté:Neb lapáš za kopyto zubmi hřebce.Kde ale„takovéto ody tu trochu krásocitu a vkusu, onen pěkný dářek boží, člověku do srdce vložený, z něho nevymaží a nevyrvou“, teda doprajeme p. profesorovi, aby si len hlboko, hlboko tak, aby mu to„žáden básníř z onekdejší školy separatistické bez pravidel“in saecula saeculorum[26]odňať nemohol, do svojho vkusného „srdce“ zaštepil tú estetiku a ten vkus na str. 53:Teď smrdíš na svém bzdocha místě hnusná;Jěstli pak douť tvá přinutí mě podlost,Šinderu, smrad tvůj dalekým se proudemŠíre rozestře.Ale, pravda, to všetko uznáva„muž, jehož soud obecenstvu obojetným býti nemůže“, a tak i sám p. Záborský, ktorý skoro v každom druhom riadku za tým lapká, aby ho svet za veľkého spevca uznal.Was wollt’ er thun? Er musste wohlden Schlaf vom Aug’ sich reiben,er nehm zwo Prisen Spaniol,sich’s Nicken zu vertreiben:D’rauf rauspert er sich dreimal, sannein wenig nach, und legte dannsein Heldenmaul in Falten[27]— a zápalom nad krásousvojichvýtvorov, alebo radšej pretvorov uchvátený, vyvolal túhrozneneskromno skromnú výpoveď: „I ty můj milýBožíčku!tehdy to jest předce jen pravda, že jsem já ten vyvolený avšaknehodný nástroj prozřetedlnosti boží“,[28]ktorý má zvestovať svetu šíroslovanskému vkus a„sličnosť“, ktorý — „Jak někdy Mojžiš na chlumu Orebu“ — má zákony predpisovať na budúcnosť poézii slovanskej.Prečo ale básne tieto na p. profesora Šuhajdu takhlbokýdojem urobili? Pre ich vnútornú cenu iste nie, ale radšej pre rečneseparatistickúa potom pre nerozumenie poéziivôbec, zmiešané s krivými pochopmi o klasičnosti.U Slovákov to do týchto časov obyčaj bývala, každý, i ten najmenší a najnepatrnejší spisok zaveľmichýrečné dielo vyhlasovať, bo každý článok, čo sa napísal, bol vítaný preto, že slabý literárny život, keď nič lepšieho nebolo, aspoň svedectvo hýbania sa vydával. V posledných časoch, čo sa začalo po slovensky písať, bol zas každý spisok vítaný preto, že v každom viac alebo menej sa vyrážala gramatikálna a lexikálna pôvodnosť reči. Táto vítanosť každého literárneho plodu vydávala len „testimonium pauperitatis“[29]životu národnému, literárnemu. My sme veľmi dobre znali bombasty a radamontády našich málo spisovateľov, čo ich máme, od zdravých myšlienok a zamotané tmavé obrazy básnické od živých ligotajúcich sa iskričiek opravdivo národnobásnických oddeľovať: ale zato sme sa predsa spisom takýmto radovali a nevystríhali sme sa ich s plachou nedôverou a ostýchavosťou znajúc, že i medzi„hluchým naprázdno kvitnoucím makem a podlými trňmi“predsa mnoho dobrého, zdravého a sviežeho sa vynachádza, že žiadnej literatúry na svete nieto, ktorej len tak z neba spadli Grimmovci,[30]Humboldtovci,[31]Götheovci, Shakespearovci atď. My známe, že jeden každý národ musí všetky genetické fázy svojho vývinu prejsť, že musí na vede a umení tisícročia pracovať: kým dačo tak dokonalého a veľkého vyvedie ako velikáši literárni západnej Európy. My známe i to, žekaždáliteratúra má a musí mať mnohohluchéhomaku a len málo diel velikánskych. Bez takého„hluchého maku a podlých trňků“niet literatúry pod slnkom.*Ostatne p. profesor Šuhajda hovorí, „že se od plodůliterarních, jmenovitě básnických na Slovensku v posledních 5-6 létech vyšlých pilně vystříhal“, t. j. ich nečítal a zas hovorí,„že se někteří básníři (si diis placet!)[32]a spisovatelé školy onehdejší separatistické, zoumyslne vynasnažovali člověku tu trochu krásocitu a vkusu ze srdce vymazati“; ďalej ale zas spomína,„žeby se v literatuře našej tolik hluchého, naprázdno kvitnouciho maku, aneb tolik podlých trňků“nachádzalo. Keď sa p. profesor Šuhajda spisov slovenských tak„pilne vystříha!“, ako ich môže teda podlými nazývať? Či zná p. profesor, čo to slovo „podlý“ značí? Nemecky je to toľko, ako „niederträchtig, elend“. — Pane môj, my by sme sa hanbili pred svetom dáky spis literárny podlým nazývať alebo vôbec o daktorom diele literárnom len hovoriť, o ktorom sami vyznávame, že sme sa ho„pilne vystříhali“, t. j. ho nečítali. Ale práve preto, že sa p. profesor Šuhajda skutočne„vystříhal“spisov básnických, hovorí, že je to„tolik hluchého, naprázdno kvitnoucího maku a podlých trňků“, t. j. on sa nazdáva, že to toho„tolik“, na vozy, vyšlo. Keď ale povážime, že u nás žiadny druhý samostatný spis básnický (lebo Nitra a Orol tatranský sem neprislúchajú, ako spisy miešaného obsahu), od šesť rokov nevyšiel, akoBásnířský Sádekod Gasparidesa,[33]Ozvěna Tatryod Karola Štúra,[34]Marínaod Sládkoviča aPiesneod Pejka,[35]medzi ktorými Gasparides v duchu i forme rímskej, k tomu po česky písal, Karol Štúr len svoje dávne básne tiež v češtine vydal; a tak v týchto dvoch spisoch o„onehdejší škole separatistické“ ani rečibyť nemôže. V Maríne zase sa i gramatikálne i metrické pravidlá i trochu vkusu a estetiky (čo nik odtajiť vstave nebude) vynachádza; nasleduje z toho, že vskutku p. recenzent krem Pejkových piesní druhého samostatného spisu básnického nezná a znať nemôže, kde by sa toľko naprázdno kvitnúceho maku vynachádzalo. A tak nám p. profesor len zo samučičkej dobrej vôle do proletárov in numero plurali a slovenským spisom do podlých tŕňov nadáva. Ale práve preto je on nie patričný sudca o spisoch slovenských. On len haní, haní, aby mohol povedať, ako sa mu spis p. Záborského páčil, a to nám vskutku tak prichádza, ako jedna prednáška istého pána profesora v jednej filozofickej vede, kde o predmete filozofickom zobral všetky mienky filozofov sveta, pospomínal Aristotela, Platóna, Zenóna,[36]Plotina,[37]Spinozu,[38]Des Cartesa, Leibnitza, Wolfa,[39]Kanta, Fichteho,[40]Schellinga,[41]Hegla a o zásadách jedného každého vyrieknuc „quod quidem absurdum“,[42]naostatok s hrozným pátosom vypovedal:„Adjiciemus sentenciam nostram.“[43]P. profesor Šuhajda haní spisy na Slovensku vyšlé pre reč; to vidno z jeho výrazov o škole separatistickej, o tých päť šesť rokoch a z udávania tých básní p. Záborského, ktoré by si mládež slovenská prečítať mala, t. j. v ktorých sa čeština chváli a všetko druhé zatracuje. Chváli ale „Žehry“ zas len pre reč. Ale to je veľká bieda, hrozné testimonium pauperitatis pre učeného človeka. To nám tak prichádza, ako keby dakto zapieral cenu obrazu talianskeho maliara preto, že si on svoje farby nie v Taliansku, ale v Amerike kúpil. Pane môj, umelectvo, a tak i básnictvo má len natoľko cenu, nakoľko v ňom je vyrazený duch, idea krásy; reč je len toľko v básnictve, ako maliarovi farba.Das Schaffen ist ein eitles Bemühen — —Aber der Plan, die Überlegungzeugt, wer ein echter Künstler sei.[44]V každej reči môžu byť znamenité básne, a hanba tomu, kto slovenské básne len preto zatracuje, že sú slovenské, hanba tomu, kto zatracuje české len preto, že sú české. Časové hádky, ktoré sú dnes tu, aby ich zajtra nebolo, mali by docela vystať tam, kde človek hovorí o výtvoroch večne tvorivej obrazotvornosti a tak iste nad každú malichernú hádku o literkách a slovkách povýšených. Tieto sa len natoľko do ohľadu brať smejú, ako pri posudzovaní obrazu to, či maliar dobre farby svoje zmiešal a jednu s druhou dobre spojil.Ale sme aj povedali, že má p. profesor Šuhajda krivé pochopy o poézii a klasičnosti.Tu musíme najprv rozdiel urobiť medzi vedou a umením. Veda, ako myšlienkové zoznanie duchovného i hmotného sveta, na jednotlivcov sa len natoľko viaže, nakoľko oni jej slúžia; veda je sama pre seba svetom ideálnym, ktorý sa s rozumom počal a s rozumom pokračuje. Kto chce dačo vo vedách urobiť, musí nie so svojou osobnosťou, ale s vedou samou začínať a každý jednotlivec v jej službe len natoľko dačo vyviesť môže, nakoľko, zoznámiac sa s jej obsahom, z prijatého obsahu lebo rezultáty ťahá, alebo na budove už vystavenej ďalej pokračuje, nové a neznáme strany vedy okrýva a povedomie svetu, ku ktorému človečenstvo s ustavične napred kráčajúcim časom prišlo, vyslovuje. Jednotlivec musí vo vede stavať na tom, čo nie je jeho, ale majetok človečenstva. — Naopak je to ale v umení. Umenie vychádza z jednotlivosti a každé umelecké dielo je svet, je celok sám pre seba, od drahého neodvislý. — Napadajú mi tu na myseľ listy Fichteho a Schillera o cene filozofie a básnictva písané, ktoré som pred pár rokmi čítal. Fichte hovorí, že filozofia, majúc za predmet hľadanie pravdy a cieľov človečenstva, oveľa vyššia je nad básnictvo, v samých nepravdivých obrazoch (neberie sa tu pravdivosť básnicka) a preludoch záležajúce. Schiller mu odpovedal, že pravda filozofická od jednotlivca vyslovená nemá ani len v svojom čase, pokiaľ nepríde nové pokolenie — nový svet — s novým povedomím, a ktoré rozšíriac obzor známosti a pochopov svojich na tom, čo predošlý svet za pravdu držal, novú nevystaví pravdu; čo ale básnik vystaví, že to zostane večné, navekytú istú cenumajúce. Čo je dnes, hovorí Schiller ďalej, z hlbokých právd Aristotela, Platóna a druhých? Oni sú nám len natoľko pravdou, nakoľko sme cez nich prejsť, nad ich učenie sa povýšiť a na nichnový svetpravdy, nový svet vedectva založiť museli; osobnosť ale Homéra, Euripida, Sofokla, tá žije v ich dielach u všetkých národov sveta cenu majúc. — V slovách týchtodvochvedomcov nemeckých sme chceli ako vpríkladeukázať, čo sme v spomenutom už rozdiele medzi vedou a umením rozumeli.Z druhej strany zas majú jednotlivé odvetvia vedy s jednotlivými odvetviami umenia spoločné to, že nesú na sebe charakter individuálností národných. My hovoríme tu len o umení, menovite básnictve, a zostaneme len pri tom. U Grékov bol svet zovňajší hlavným faktorom celého života národného. I cit, myslenie človeka neprislúchalo jemu, ale osobnosti dákej von z človeka súcej. Homér sám toho nech svedectvo podá. Achilles vytasil meč, chtiac ním Agamemnóna, Briseidu mu odňavšieho, rozťať, ale prišla vraj Minerva a zadržala mu meč spoza chrbta (nehovorí básnik, že sa Achilles spamätal); Gréci idú proti Tróji, len aby jednu ženu nazad dostali (nie ale, že bolo právo národné obrazené); Nestor nehovorí, aby druhí preto radu jeho počúvali, že je rozumná, ani sa o dôvody neopiera, ale preto, že veď sa on, ešte bol len mladý, s inakšími ľuďmi zhováral, ako sú jeho poslucháči, a tí že mu už vtedy za pravdu dali. — V Gréckom svete žije každý ker, každá studnička, každá myšlienka, každý cit ľudský ako podoba, osoba, predmetnosť. Poézia grécka dýcha teda týmto duchom.Inší zvrat vzala zas poézia germánsko-románska, a to podľa farbitosti a génia charakteru národného. Svet vnútorný je tu hlavnou vecou. — Ehre, Liebe, Treue,[45]teda určitosti docela vnútorné, je to, čo Germán hľadal; on neveril na to, čo v Grékovi žilo, jemu svet natoľko platný bol, nakoľko mohla jeho osobnosť so svojimi citmi, náhľadmi, povinnosťami obstáť. Keď Achilles do boja ísť nechcel, nik mu to za zlé nemal; keď ale Germán zabudol na svoje sľuby a Ritterwort,[46]bol od všetkých opovržený. Rozdielne živly tieto i poézii germánsko-románskej rozdielny ráz od antickej dávajú a ako sú veľké diela poézie gréckej, tak veľké sú i diela poézie nemeckej všade tam, kde násilné a mĺkve vtískanie rímsko-gréckych manierov, myšlienok a formy sa do nich nevodralo.Keď je každé dielo umelecké výtvor obrazotvornosti jednotlivca s farbitosťou charakteru národného, ktorého žiaden človek zo seba striasť nemôže: musí mať umelectvo (čo sa muziky dotýka, o tom nám svedčí taká veľká rozmanitosť melódií piesní rozlično-národných) a najmä poézia u rozličných národov i svoju vlastnú formu. Nemáš u Germánov dityrambov, hymnov v antickom zmysle, ód (aspoň u básnikov prvej veľkosti nie), heroíd, ale oni si vytvorili zas, neobzerajúc sa na Grékov a Rimanov: legendy, romance, balady, romány; zanechajúc viac alebo menej rímsko-grécke metrá, utvorili si formu vlastnú ich duchu, ich reči primeranú, utvorili si nové systémy metrické, ako madrigaly, sonety, triolety, rondeau, sestíny, ritornely, gazely, kancóny atď. Germáni líčia svoje tohosvetské city, svoje spevy i v duchu i vo forme vlastnej; a len tam, kde majú predmet antický (ako napr. Goethe: Braut von Korinth a Iphigenia in Tauris; Schiller: Die Kraniche des Ibykus;[47]Shakespeare: Ceasar a Koriolán), tam veje duch docela antický, ale v inšom iste germánsky.Každý básnik napospol stojí sám pre seba a každý básnik jedného národa, i čo do formy i čo do matérie, toho národa, ktorého je synom. A my, dajúc za pravdu výpovedi Horácovej:Vos exemplaria graeca (et germanica)Nocturna versate manu, versate diurna,[48]vo vede, nemôžeme na žiaden spôsob v poézii nikomu radiť, aby on cudzonárodného ducha a formy v svojich novosvetských, národnými byť majúcich básňach používal, ako to p. profesor Šuhajda mládeži radí. Lebo veru to nie je pravda, čo hovorí:„A vskutku jen ten může něco výtečného a trvanlivého v pěkném umení vytvořiti, jehožto duch v spolku a tovaryšství duchů klassických pěstován a vychován býva, při nich dozírá a se posilňuje, by čerstvé, zdravé, pro každého chutné ovoce spisovatelství i na půdě vlastní své národnosti donesl.“(Obzvlášť keď to z Horáca povypisuje.) Keď nám to kto neverí, nech si trochu vezme do ruky Gervinovu[49]históriu literatúry nemeckej a uvidí, že básnictvo nemecké vždy vtedy klesalo, keď„v spolku tovaryšství duchů klassických dozíralo“. Diela čisto nemeckého ducha majú nekonečnú cenu; keď sa ale múdri páni začali naťahovať s Horácmi, Virgilmi, Juvenalmi,[50]Homérmi a nie básnikmi nemeckými, tu poézia klesla. — My hovoríme, že báseň nového sveta„v spolku a tovaryšství duchů klassických pěstovaná“je veľká contradictio in adjecto;[51]a keď sa nám starý Grék a Riman pekným vo svojich šatách vidí, to by sme sa hrozne zasmiať museli, keby kto vo svojej horlivosti za starogréckym svetom tak ďaleko išiel si pri dlhom kapute nohavice zhodiť a miesto čižiem si sandále na nohy priviazať.Keby to ale p. profesor Šuhajda neveril, ukážeme mu tovšetko, čo sme povedali, analogicky v príkladoch. Duch staronemeckých minnesängrov, aspoň podľa nášho vedomia, dozaista nebol„v tovaryšství duchů klassických pěstován“, a predsa oni samostatne, na génia svojho sa jedine opierajúc, čo je v každej básni nevyhnutnou výmienkou, utvorili diela večné. Jedna maličká básnička Waltra von der Vogelweide[52](žil 1190 — 1230; jeho básne vydal Lachman[53]1827) viac stojí ako všetky nasledovania cudzích, obzvlášť ale rímskych takzvaných manierov od reformácie až po Goetheho časy a jeho, teraz takmenované politické básne sto ráz majú viac ceny ako všetci Herweghovci,[54]Hoffmannovci,[55]Freilligrathovci.[56]A čo to za báseň je „Parcival“ Wolframa von Eschilbach[57](ináč Eschenbach; žil v prvej polovici 13. storočia)? Keď kto pováži ten plán a to prevedenie, dozaista nepovie, že to spis„jalový a daremný“preto, že jeho pôvodca po latinsky nevedel. A Gottfried von Strassburg[58]tiež iste nečítal „Institutiomes in Eloquentiam“, keď sa opovážil svojho Tristana napísať. Ach, a aké to nešťastie, že v tom Niebelungenliede namiesto „Wie die Burgonden mit den Hiunen striten“[59]radšej nestojí, že to boli Horatii a Curiatii![60]A tenWeinschwelgvo Wackernaglovej[61]staronemeckej chrestomatii, ktorý čim viac pil, tým mu kolosálnejšie myšlienky o svete napádali, bol to za blázna, keď namiesto „Da huob er uf unde dranc“[62]nehádal sa radšej o staro- a novoslovenčine. A ten perský Hassan[63]a perskí spisovatelia (čo sme ich v Blüthensammlungu der morgenländischen Mystik[64]čítali) a Ossian[65]a spevci Královédvorského rukopisu, čo to boli za ľudia, keď Horáca ani len nevideli. A ten Grimm, načo to len tie „deutche Heldensagen“[66]zobral? A ešte tí, čo medzi nimi „carmina heroica“,[67]ako aj Gundulić[68]písali, ani sa len nepýtali, v akom metre to oni majú písať, ale oni to, chudáci, nevedeli, žeRes gestae regumque, ducumque et tristia bellaQuo scribi possent numero monstravit Homerus.[69]Keby to boli nequam homines znali, to by boli dostali per braccas, ale takto — odi profanum vulgus.[70]Myslím, dosť sme uviedli príkladov, že i takí ľudia môžu„něco výtečného a trvanlivého v krásném umění“, a tovskutkuvytvoriť, ktorí sa sami sebou a svojím vlastným géniom vychovali a že je to vskutku„čerstvé, zdravé a pro každého člověka chutné(nota bene:[71]kto to číta)ovoce na půdě národnosti“nemeckej a druhých; navzdor tomu, že tí ľudia po latinsky neznali a Horáca nenasledovali. Svedectva dosť, že ich diela nesfúkol a do vetra nerozprášil čas.My teda pevno na tom stojíme, že každé básnické dielo, ak má dáku mať cenu, musí byť docela neodvislé, musí byť výrazom individuálnosti básnikovej s farbitosťou národnou, a presvedčení sme, že len na takýto spôsob sa zdravého ovocia docieliť možno, tak ako sa Gréci a Germáni sami vychovali, sami si i obsah i formu básnickú vytvorili.Ale všetko toto platí i o poézii slovanskej. — Keď slovanské básne pre slovanský národ píšeš, nedosiahneš dokonalosť, hoc by sto ráz„duch tvůj v spolku a tovaryšství duchů klassických pěstován a vychován byl“, keď neudrieš na tú žilku, ktorá tvojím národom prebieha; keď hľadáš maniery, už či u Rimanov či u nemeckých básnikov, len ich ducha, ich formy nasleduješ. Oni tisíc ráz lepšie vedeli ospevovať oboru sveta svojho, ako si ty to vstave. Naša celá povaha je druhá ako u iných národov; my nie sme ani Gréci, ani Rimania, ani Germáni a tak nie je ani ich poézia naša. Et eris mihi magnus Apollo,[72]keď zaspievaš:Pieśń jakiej jeszcze ziemia niesłyszała,ledvo ja niebo svym blenkitem zmierzy,morze ja bezdnem — niezdola vyszumieć —a ten śviat głuchy muśi ja zrozumieć —[73]bo to bude pieseň slovanská, ktorou sa vyrazí génius národa a ktorá si vytvorí sama svojeformy, sama svojemetrá, lebo:Felsengedränge hierzwischen dem Waldgebüsch,was soll die Enge mir,bin ich doch fung und frisch.[74]Ak sa ale kto na našu mienku o charaktere poézie opýta, povieme mu, aby pozrel na charakter národa a našich národných piesní. Ak nie je umelectvo nič iné ako zošľachtenie prírody, teda nech každý zošľachťuje slovanskú prírodu slovanských piesní, nech nehľadá city, myšlienky a formy u cudzích, ale nech si ich utvorí sám, tak potom nebude„tolik hluchého, naprázdno kvitnoucího maku a podlých trňků“. Slovenská poézia nikdy k ničomu neprivedie, ak bude vzory a myšlienky Horácove ustavične nasledovať; česká zas, ako je to aj skutočne, ak bude nemecké. — Keby bol p. Záborský „dumy“ nie u Horáca, ale radšej v „Záporožskej starine“ hľadal, a poéziu slovenskú sa z Puškina, Mickiewicza, Rilieva,[75]Záleského,[76]Chomjakova učil, dozaista by bol viacej povedal a lepšie do srdca hovoril — ale, pravda, potom by mu p. Šuhajda bolsotvavydal testimonium o klasičnosti a antičnosti, vkuse a estetike; takto je ale jeho celé namáhanie stratené. Čo bolo u Rimanov život, pravda, to je uňho fráza a deklamácia. Tak by bol predsa aspoň mohol povedať:Ich will nicht längeram Boden stocken;lasst meine Hände,lasst meine Locken,lasst meine Kleider,sie sind ja mein.[77]Toto sme chceli a museli povedať i o básňach p. Záborského i o súde p. Šuhajdu; o tomto súde tým viac, lebo p. Šuhajda druhým ľuďom do„spisovatelských proletářů, básnikářů“nadáva, potom sa zas s opovrhovaním vysmieva slovenským spisovateľom, že vraj„někteří básníři (si diis placet) a spisovatelé onehdejší školy separatistické“a ešte to, čo sme už spomenuli o nich, hovorí. My by sme sa boli do toho prísnejšie a ostrejšie pustili, keby bol p. Šuhajda kompetentný sudca básnictva a literatúry. — Prvší stupeň spisovateľstva sú„daremné a jalové spisy“, druhý je jasnosť a korektnosť reči a tretí„si diis placet!“klasičnosť. Pán Šuhajda ešte ani tú prvšiu próbu neprešiel. My sme okrem tých pár riadkov, čo tam to o Žehrách napísal, nič od neho nečítali; a ak to má svedectvo o jeho duchu vydávať, musíme zvolať: Beda tomu človeku, ktorý si iným mena získať nevie, ako hanením druhých tam, kde mu to netreba. Mohol on svoje„dojemy“i bez tých proletárov a básnikárov napísať, lebo „leo non captat muscas“[78]vediac, že muž dačo na seba držiaci sa s proletármi a takými malichernými ľuďmi do boja nepúšťa, a my by sme boli zvolali: Ex ungue leonem![79](Dosť je široké pole literatúry, prečo sa tam p. Šuhajda nepokúsi?) Keby bol p. Šuhajda bez hanenia druhých svoju mienku predniesol, boli by sme sa do recenzie jeho dojmov ani nepúšťali a boli by sme hovorili na svoju ruku o Žehrách. — Pán Šuhajda ale mal cieľ v svojom krížovom ťažení oproti literárnym proletárom slovenským získať si mládež a radí jej, aby jeho príklad, to jest„daremné a jalové spisy“žiadne nevydávajúc, nasledovala, lebo vrajnonum prematur in annum.[80]My, majúc inšie presvedčenie, museli sme preukázať, že jeho mienka pred verejnosťou obstáť nemôže. Pán Šuhajda hovorí o ódach, a tak o básňach lyrických, myslíme teda, že to nonum prematur in annum u neho i o lyrických básňach platí. Ale vediac, že podstata básne lyrickej je cit a zápal, ktorý by človek vymačkal, keby ho za deväť rokov v prstách šúľal; musíme my mládeži povedať:Lovi minutu vdochnovenija,vostorgov čašu žadno pej,i snom lenivago zabvenijane ubivaj duši svojej!Lovi minutu! proletajetkak molnii jarkaja struja;no gody mnogije vmeščajetona zemnago bytija.No jesli raz dušoj cholodnojotrineš ty nebesnyj dari v sujete zemli besplodnojpotušiš vdochnovenija žar:I jesli raz, bespečnoj leniničtožnosť mira poľubišty sviažeš cep’ju naslaždenijduši buntujuščij poryv:K tebe poezii sviaščonnojne snidet čistaja rosai pred zenicej oslepľonnojne raspachnutsia nebesa.No serdce bednoje izsochnet:I niva prežnich dum tvojichkak step’ bezvodnaja, zaglochnetpod ternom pomyslov zemnych.— — —Lov minútu oduševnenia,vytrženia pohár chtivo pi,a snom lenivého zabúdanianezabíjaj dušu svoju!Lov minútu! ona odlietaako blesku plamenný tok;ale roky mnohé obsahuje v sebeona zemského žitia.Ale ak raz chladnou dušouodhodíš ty nebeský dar,i v ničote bezplodnej zemivyhasíš žiaru oduševnenia:A ak raz v bezstarostnej lenivostiničotu sveta si zaľúbiac,ty zviažeš reťazou pôžitkuduše búriaci sa chvat:K tebe poézie posvätnejnespadne čistá rosai pred zrenicou oslepenouneroztvoria sa nebesá.Ale srdce biedne vyschne:A pole predošlých dúm tvojich,ako step bez vody, zahluchnepod tŕňom ohľadov zemských.My myslíme, že ak naša mládež len trochu ducha má, iste rady p. profesora Šuhajdu vbásnictve, a napospol účinlivosti spisovateľskej, potrebovať nebude.[1]Ľudovít Šuhajda(1806 — 1872) — od r. 1840 profesor na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, buditeľ, autor významnej národnej obrany[2]Podávame i túto recenziu, ktorá nám došla, keď už tamtá prvšia sa tlačila a najmä, že v tejto sa i tie pochopy rozviňujú ktoré v tamtej sa iba nadriekli. Obraciame pozornosť nášho čitateľa na prácu túto, ktorú, vieme, neodloží žiaden bez náležitého ocenenia ducha a štúdia pána Kalinčiaka.[3]Institutiones in Eloquentiam(lat.) — rečnícky návod[4]A Caesare Augusto(lat.) — od cisára Augusta[5]A Quinto Horatio Flacco(lat.) — od Q. Horatia Flacca[6]Ille celeberrimus(lat.) — onen najslávnejší. Kalinčiak naschvál latinčí, aby aj tým vyposmechoval Záborského a jeho obrancu Šuhajdu.[7]Seu te in remoto gramineatď. (lat.) — Alebo vyvaliac sa na odľahlý trávnik, budeš cez sviatočné dni popíjať slabšie falernské (víno).[8]O et praesidium et dulce decus meum.(lat.) — Oj, moja ochrana a moja sladká zábava.[9]Exegi monumentumatď. (lat.) — Vystaval som si pomník nad kov trvácnejší a vyšší nad kráľovské stavby pyramíd.[10]Dignatur sobolesatď. (lat.) — Potomci nech ma zaradia do milých sborov vešteckých.[11]Asinus indutusatď. (lat.) — Somár, oblečený do levovej kože, strašil zvieratá.[12]Phaedrus— rímsky autor bájok v 1. stor. n. l. Okrem gréckych bájok z Ezopa spracoval aj vlastné bájky.[13]Eheu fugaces, Postumeatď. (lat.) — Ach, Postumus, Postumus, utekajú krátko trvajúce roky: ani zbožnosť neoddiali príchod vrások a naliehajúcu starobu a či nepokoriteľnú smrť.[14]Tum meaeatď. (lat.) — Vtedy pribudne dôležitá úloha aj môjmu hlasu (ak budem hovoriť, čo bude hodno počúvať): a šťastný, že som dostal Caesara, budem spievať, ó slniečko krásne, ó chvályhodný.[15]Sunt quos curriculoatď. (lat.) — Niektorých teší prach olympyjského závodišťa.[16]Juraj Sekčík— buditeľ, ev. farár v Košiciach[17]Si fractus illabatur orbisatď. (lat.) — Keby sa aj svet na neho zrútil rozdrvený, on aj vtedy bude stáť neochvejne nad rumami (Horatius).[18]Barbiton hic paries habebit.(lat.) — Aj táto stena bude spievať.[19]P. Šuhajda sám viac miest udáva z Horáca vzatých a veľmi naivne sa tej podobnosti diví. Pravda, p. Záborský sa môže i s Berzsenyim (Daniel Berzsenyi(1780 — 1830) — maďarský básnik vzletných vlasteneckých ód v starej klasickej forme) zrovnať lebo: quo, quo scelesti ruitis — kam, kam potupne zahubě do tlamy a — romlásnak indult hajdan eros magyar, (Romlásnak indult hajdan erős magyar(maď.) — silný kedysi Maďar začal sa rútiť do skazy) je všetko na jedno kopyto — I tie milé bájky p. Záborského sú veľmi pôvodné, tak napr.: 66.: „Lev, líška a osel“, má tak troška podobnosť s tým: Λέων καί όνος, καί άλώπηξ ήςάν ποτε κοινωνοι τής θήρας, και ξήλθον προς άγραν atď. A keby človek ešte tie Heroidy a básnické listy s Ovidiom porovnal![20]Λέων και όνοςatď. (gréc.) — Lev a somár a líška boli spoločníkmi na love a vyšli si zapoľovať atď.[21]Latine — verosimilitudo(lat.) — Po latinsky — podobnosť sa rovná pravde.[22]Diffugere nivesatď. (lat.) — Zmizli snehy, pole znovu nadobúda zeleň a stromy koruny: zem mení svoju tvár a rozvodnené rieky vystupujú z brehov. Nahá Grácia sa odvažuje s Nymfami a dvoma sestrami tancovať.[23]Adolf Ivanovič Dobrianskij(1817 — 1901) — buditeľ v Zakarpatskej Ukrajine, začas vyšší štátny úradník v Budíne a vo Viedni, priateľ Slovákov (i jeho manželka bola Slovenka)[24]Nymfy— mali podobnú funkciu u starých Grékov ako u Slovanov víly[25]Carmen, napr. Ad Augustum lib. 1. cap. XII.(lat.) — pieseň, napr. Augustovi (cisárovi), kniha prvá, kapitola dvanásta.[26]In saecula saeculorum(lat.) — na večné veky (čiže nikdy)[27]Was wollt’ er thunatď. (nem.) — Čože mal robiť? Musel odohnať spánok z očí: vzal dve štipky španielskeho (tabaku), aby odohnal driemoty; nato trikrát odkašlal, zatým ešte trochu pouvažoval a potom zložil do záhybov svoju hrdinskú „hubu“.[28]P. Záborský sa sám takto menuje[29]Testimonium paupertatis(lat.) — svedectvo chudoby[30]Jakob Grimm(1785 — 1863) — zakladateľ nemeckej jazykovedy. Významným učencom bol aj jeho bratWilhelm Grimm(1786 — 1859) — nemecký germanista, jeden z hlavných zástupcov neskorej nemeckej romantiky[31]Alexander Humboldt(1769 — 1859) — svetoznámy nemecký prírodovedec a cestovateľ[32]Si diis placet!(lat.) — Ak sa tak bohom zapáči![33]Ján Gasparides Vladár(zomrel r. 1862) — ev. farár na Polichne, ako autor skoro bez významu[34]Karol Štúr(1811 — 1851) — Ľudovítov starší brat, ev. farár v Modre, kde bol predtým profesorom a riaditeľom tamojšieho gymnázia, činný bol i literárne[35]Juraj Pejko(zomrel r. 1893) — slúžny vo Zvolenskej. Kalinčiak mu odsudzujúcim hodnotením neukrivdil.[36]Zenón(asi 336 — 264 pr. n. l.) — grécky filozof, zakladateľ stoickej filozofie[37]Plotinos(asi 204 — 270 n. l.) — grécky filozof, novoplatonik[38]Baruch Spinoza(1632 — 1677) — holandský filozof zo starej židovskej rodiny, zakladateľ monisticko-panteistického filozofického systému[39]Friedrich August Wolf(1759 — 1824) — nemecký univerzitný profesor, zakladateľ klasickej filológie ako samostatnej vedy[40]Johann Gottlieb Fichte(1762 — 1814) — nemecký filozof, subjektívny idealista[41]Friedrich Wilhelm Joseph Schelling(1775 — 1854) — nemecký romantický filozof[42]„Quod quidem absurdum“(lat.) — je to čosi nemožné[43]„Adjiciemus sentenciam nostram“(lat.) — dokladáme svoj úsudok[44]Das Schaffenatď. (nem.) — Tvorba je samoľúba námaha; ale plán, myslenie ukáže, kto je ozajstným umelcom.[45]Ehre, Liebe, Treue(nem.) — česť, láska, vernosť[46]Ritterwort(nem.) — rytierske slovo, čestné slovo[47]Braut von Korinth, Iphigenia in Tauris, Die Kraniche des Ibykus(nem.) — Nevesta z Korintu, Ifigenia na Tauride, Ibykove žeriavy[48]Vos exemplaria graecaatď. (lat.) — Vy grécke (a nemecké) slovesné diela, prehŕňajte sa v nich vo dne v noci.[49]Georg Gottfried Gervinus(1805 — 1871) — nemecký literárny historik[50]Decimus Junius Juvenalis(asi 60 — asi 140) — rímsky satirický básnik[51]Contradictio in adjecto(lat.) — vnútorný spor v danom pojme[52]Walther von der Vogelweide(1170 — 1230) — najväčší lyrik nemeckého stredoveku, skladal aj politické básne, tzv. špruchy[53]Karl Lachmann(1793 — 1851) — nemecký filológ (klasický, aj germanista), jeden zo zakladateľov modernej filologickej kritiky[54]Georg Herwegh(1817 — 1875) — nemecký politický básnik, prenasledovaný pre socializmus. Nenávidel pangermánstvo a Bismarcka.[55]August Heinrich Hoffmann von Fallersleben(1798 — 1874) — nemecký jazykovedec a básnik, z jeho básní mnohé znárodneli[56]Ferdinand Freiligrath(1810 — 1876) — nemecký básnik zo skupiny predmarcových lyrikov slobody. Republikán, predstaviteľ „štvrtého stavu“ v poézii.[57]Wolfram von Eschenbach(1170 — 1220) — najväčšia básnická osobnosť nemeckého stredoveku[58]Gottfrled von Strassburg(umrel asi 1210 — 1220) — stredohornonemecký básnik, mešťan a pisár v Strassburgu. Jeho Tristan je epos z okruhu bretónskych povestí.[59]„Wie die Burgonden mit den Hiunen striten“(staronem.) — ako bojujú Burgundi s Hunmi[60]Horatii a Curiatii— podľa rímskej povesti za tretieho kráľa Tulia Hostilia zápas medzi troma bratmi z Ríma (Horatii) a troma z Alby Longy (Curiatii) mal rozhodnúť, ktoré z tých dvoch miest bude mať nadvládu. Dostal ju Rím, pretože posledný Horatius postupne zabil všetkých troch Curiatov.[61]Wilhelm Wackernagel(1806 — 1869) — nemecký literárny historik, po Grimmovi v tom čase najväčší, básnik aj prekladateľ[62]„Da huob er uf unde dranc“(staronem.) — tu sa rozohnal a zaútočil[63]Perský Hassan— správne Hafiz (nar. zač. 14. stor., zomrel r. 1389), významný básnik, ohnivými slovami oslavoval lásku, víno a vôbec rozkoš[64]Blüthensammlung der morgenländischen Mystik(nem.) — Kytica orientálnej mystiky[65]Ossian— údajný škótsky hrdina a bard z 2. — 3. stor. n. l. Bola to mystifikácia (jedna z najväčších v literatúre) škótskeho spisovateľa Jamesa Macphersona (1736 — 1796).[66]„Deutsche Heldensagen“(nem.) — nemecké hrdinské povesti[67]„Carmina heroica“(lat.) — hrdinské piesne[68]Dživo Gundulić(asi 1589 — asi 1638) — básnik a dramatik v Dubrovniku. Jeho epos Osman patrí medzi najlepšie diela starej juhoslovanskej literatúry.[69]Res gestae regumqueatď. (lat.) — Udalosti a kráľov, vodcov a smutné vojny ako možno zobraziť, príkladom ukázal Homér.[70]Keby to boli nequam homines znaliatď. — latinské slová v slovenskom texte majú charakter výsmechu: Keby to boli vedeli naničhodníci, boli by dostali po širokých nohaviciach, ale takto — nenávidím sprostú háveď.[71]Nota bene(lat.) — daj pozor[72]Et eris mihi magnus Apollo(lat.} — a budeš mi veľkým Apolónom (rozumej básnikom)[73]Pieśń jakiej jeszczeatď. (poľ.) — Pieseň, akú zem ešte nepočula; sotva ju nebo zmeria svojím blankytom; more ju hĺbkou nie je schopné vyšumieť a hluchý ten svet jej musí porozumieť.[74]Felsengedränge hieratď. (nem.) — Skaliny, nakopené tu pomedzi hôrne kroviská; čo ma tam po tiesni, veď som mladý a čerstvý.[75]Kondratij Fedorovič Rylejev(1795 — 1826) — ruský básnik, dekabrista[76]Józef Bohdan Zaleski(1802 — 1886) — poľský básnik, hlavný zástupca tzv. ukrajinskej školy, ospevoval život a pôvab Ukrajiny a jej kozáckych bohatierov z čias pred Chmelnickým[77]Ich will nicht längeratď. (nem.) — Nechcem už viacej viaznuť na zemi; nechajte mi ruky, nechajte mi kučery, nechajte mi šaty, veď sú moje.[78]„Leo non captat muscas“(lat.) — lev nechytá muchy[79]Ex ungue leonem!(lat.) — Leva poznať po pazúre.[80]Nonum prematur in annum(lat.) — (umelecké dielo) treba zadržať až do deviateho roku (nevydávať ho prv, kým nie je dokonale vybrúsené)	Kalinciak_Clanky-a-uvahy.html.txt
ÚvodDěkuji tímto svému příteli panu Karlu Ločákovi, který poskytuje mně možnost pokud lze obšírně vysvětliti celé politické a sociální dějiny strany mírného pokroku v mezích zákona.Vítáme toto rozhodnutí, neboť tato práce psána jest s oduševněním a osvětlí důkladně celý poměr strany mírného pokroku v mezích zákona nejen k celé české veřejnosti, ale též k vynikajícím jednotlivcům, kteří byli jednak příznivci, jednak činnými funkcionáři.Bude to práce, ve které velmi podrobně budou všechny vynikající skutky jednotlivých členů strany popsány, pokud možno věrně.Nebude to ovšem jen prosté konstatování jednotlivých událostí, nýbrž bude to kronika obsáhlá, která vysvětlí všechno nadšení, které kdysi háralo v srdcích všech účastníků, jejichž snahou bylo podporovat morálně i finančně druh druha a popřípadě postarati se o rozšíření strany a dopomoci jí k velkému rozmachu. Zejména byla to poslední sezóna voleb do říšské rady, kdy postavila nová strana vlastního svého samostatného kandidáta, který nepřistoupil na žádný kompromis, ale nekompromitovav se též a podporován jsa všemi poctivými lidmi, propadl sice většinou 2498 hlasů, ale získal hlasů 36. Těchto 36 hlasů bylo zaznamenáno v následujících listech: Právo lidu, v Žižkovském obzoru a v Času, kteréžto listy nebyly zaujaty nikterak proti této nové straně politické, jejíž program byl úplně čistý, takže kandidát její byl poražen tak obrovskou většinou.Stalo se to na Královských Vinohradech roku 1911, kdež nejlépe bylo dokumentováno, že 36 mužů nestydělo se veřejněpostavit na obranu strany, která má v dohledné době budoucnost, neboť doposud širší vrstvy postrádaly jakéhosi vodítka, které by obeznámilo veškeré politiky s programem jak rámcovým, tak i nerámcovým, kteréžto oba programy nejsou, jak u jiných stran tomu bývá, neměnitelnými, nýbrž mění se dle různých politických a společenských poměrů, aby program strany mohl být vždy v souhlase s tím, co hýbe celý český národ v jeho nitru společenském i politickém. Bude to tedy jakási kronika, obsáhlá historie této obdivuhodné strany, která vzešla z prostých začátků a přitom během času dosáhla úctyhodného počtu členů, kteří jsou oddáni této straně tělem i duší i financemi.Bude zde vylíčeno, jak se programy měnily, jak žili i v soukromí jednotlivci této strany, která stává se nutnou, aby konečně byla vyplněna citelná mezera v českém politickém životě.Byla nám vytýkána z mnohých stran bombastičnost a frázovitost. Nelze se tomu divit, neboť šli jsme zprvu za osvědčenými vzory jiných politických stran, kde panují podobné poměry, ale lišili jsme se ode všech ostatních politických stran malým počtem členů. To jsme měli kromě programu odlišného a z toho principu jsme také postupovali.A postupovali jsme nemilosrdně, nedbajíce na oběti.Byli jsme přísnými vůči všem, kteří nechtěli výkonnému výboru strany mírného pokroku v mezích zákona více nalít něco na dluh. Stěhovali jsme odtamtud své organizační místnosti.A přestěhovali jsme se jinam s novou nadějí do budoucnosti, s novým nadšením, a odešli jsme opět odtamtud nezlomeni v důvěře, že přece se nám konečně podaří prorazit na veřejnost, že veřejnost, upoutána našimi krásnými snahami, přistoupí na program naší strany. Že jsme ovšem se na mnohých místech dožili zklamání, jest víc než jisto.Chtěli nám na mnohých místech podrazit nohy, ale že se jim to nepovedlo, jest právě důkazem vnitřního porozumění snahám našim, které vyplynuly z čistého idealismu a přijaly do svého programu i prostý materialismus, podporovaný snahou po blahobytu všeobecném, ze kterého bychom nebyli vyňati i my. Jsme nyní již dosti silnými, abychom mohli veřejně vystoupit s tímto obsáhlým dílem, které jest značně podporováno tím faktem, že všichni účastníci jsou doposud naživu, takže činí tak autor s plným jejich souhlasem.A činí tak s nadějí, že budou všechny mylné pověsti o straně vyvráceny, zejména vylhané tvrzení fejetonisty Lidových novin spisovatele Mahena, že stranu mírného pokroku v mezích zákona volby zabily. Že ji nezabily, bude právě důkazem tato obsáhlá historie, která bude jistě přijata s povděkem od všech, kteří přáli si o celé straně zvědět pravdu, nic než pravdu, k čemuž mně dopomáhej bůh!	Hasek_Dejiny-Strany-mirneho-pokroku-v-mezich-zakona.txt
Quodlibet s cesty z Bošáckej doliny do Pezinku a nazpäťProsím, nepokladajte ma za profesora quodlibetára, akí bývali za starodávna na pražskej univerzite, lebo nie som ani profesorom, ani veľkomeštiakom, ale len prostým dedinárom, a v tomto mojom podlopeníckom, tichom kútku sa tak dobre cítim, ako červík v chrene; ale predsa mi to dobre padne, keď sa kedy-tedy vykývam z domu, abych sa aj za chotár podíval a sa z jednotvárneho živorenia povyrazil. Podľa domnenia jedného Bošáčana netreba k profesorstvu ani tak mnoho študovania, keby to malo byť pravda, čo na svoju chválu povedal: „Já som len tri týdne chodzil do školy, a viem vác, než nejeden profesor.“ Ja ale úprimne vyznám, že do mňa cez celú retortu gymnaziálnych tried a za viac než tri roky akademického učenia toľko vedomostí všetci profesori — a bolo ich hodne mnoho — nenavlievali, že bych sa mohol vyrovnať čo len profesorovi quodlibetárovi, blahej pamäti. Že mi ale pri písaní pero skáče od jedného predmetu k druhému a že miešam quadrata rotundis (štvorhranné s okrúhlym), nuž i túto moju miešaninu menujem len quodlibetom, čím v skutočnosti je.Už ma to dosť mrzelo, že som celé dva roky nebol v Pezinku; preto, aby sa nezdalo, že o rodinu nestojím, vybral som sa dňa 6. júna z domu a za celé 3 hodiny som sa v kasni železničného voza poriadne smažil, až ma v Pezinku o 3/4 1 hodinu vypustili. Kedysi bol by som sa musel za pol druha dňa na voze natriasať, na každom mýte publikánskemu Cerberovi obolus platiť, po Trnavu aspoň tri razy pri krčmách kone kŕmiť, v Trnave nocovať, i to len na voze, lebo len alebo bohatí ľudia, alebo márnotratníci platili za izbu v hostinci, — a na druhý deň, ak sa na voze nič nezkazilo alebo koňom nič nestalo, okolo poludnia by som sa konečne bol doštveral na cieľ cesty. Teraz nedbám, nech si je horúčosť aká chce, nech ma len železnica skoro doprace ta, kam mám narajdované. Bol som ale už doma odhodlaný, že keby sa tak železničiarom zasa zaráčilo štrajkovať, ani za svet nebol bych sa vrátil domov, ale ani bych nebol čakal, ako Dora na jelito, na ukončenie štrajku, ale prehodím botanickú kapsu cez plece a doštverám sa predsa z ktorejkoľvek stanice na miesto, a ak by ma štrajk už v Pezinku zastihol, oprobujem, či by som potrafil nazpäť domov na ševcových tátošoch po tej ceste, po ktorej som ako modranský alumnista-fizulár pred 56 rokami cez Orešany, Smolenice, Nádaš, Brezovú a Myjavu chodieval. Bola by to síce bývala veľkému makovníku podobná zbytočná okľuka, lebo na Trnavu, Kostolany, Čachtice a Nové Mesto bolo by mi omnoho bližšie bývalo, zato ale bol by som videl kraje od viac než polstoročia nevidené. Že v noci nerád cestujem, a čo len do Pezinku v noci ani cestovať nemusím, nebolo by ma ani to hnevalo, keby štrajkujúci železničiari aj v šírom poli boli vlak zastavili, lebo by som sa aj tam bol dôkladne poobzeral, či nenaďabím na dajakú vzácnu rastlinu. Ale vlak uháňal, keď sa rušňu dali uhlia nažrať a vody naslopať, a ja som musel prestať na chuti kúštik sveta pešou nohou precestovať, ako nedávno z Trenčína do Melčíc, keď sa mi v našej drotárskej metropoli nechcelo zabíjať čas čakaním na večerný vlak a zachcelo sa mi navštíviť milého priateľa Roya v jeho melčickom Tusculu, do ktorého sa z kochanovskej fary na odpočinok utiahol.Kde-tu ešte bolo vidno železničiarov vo vojenskej uniforme službu konať, nie exercírke, ale železničnej premávke k vôli. Počas železničného štrajku od 22. do 26. apríla my dedinári inej škody sme nepocítili, len tú, že sme za pár dní pošty nedostali; ale na trati boli rozostavení vojaci a honvédi, aby dajakí chunchuzi alebo domorodí boxeri nedostali laskominy na vyhadzovanie koľajníc alebo porúchanie mostov. Ale v našom kraji bolo cicho wszędzie, głucho wszędzie. Len jeden Židáčik nariekal predo mnou, že mu kdesi debny s vajciami trčia. Potešil som ho, aby si z toho nič nerobil, lebo ak sa mu tie vajcia, než sa dostanú do Viedne, v debnách vykľujú a v podobe kuriat na miesto sa dostanú, bude mať aj z toho miesto pšóresu dobrý rebach. Nám dedinárom bolo ľahko žartovať, lebo u nás potraviny v cene neposkočily, ako sa to stalo po veľkých mestách, ktoré sú odkázané na dovoz potravín z vidieka.Nuž ale nemusia mať veľkomeštiaci len samé býčie zápasy, tieto barbarské zábavy krvilačných, všetkými pôžitkami presýtených ľudí, samé divadlá a iné parády, dostihy a šantány a celý rad čas a peniaz mrhajúcich zábav; nech pustia aj chlp za potrebné potraviny, len keby tá drahota neťažila aj pracujúci ľud! Ja si chválim tichý dedinský život, kde sa o býčich zápasoch, cirkusoch a podobných, na ubíjanie času a vyhadzovanie peňazí slúžiacich zábavách, ale ani o massových demonštráciach, krikľavých pochodoch, pouličných shonbách a podobných výrastkoch bujnosti alebo zúfalstva, nikomu ani len nesníva, a ľudia, políčka svoje s chuťou obrábajúci, majú celoročne okolo domu a hospodárstva múdrejšie a osožnejšie zaneprázdnenia. Kto sa sháňa len za čas nemilobohu mrhajúcimi spoločnosťami, prechádzkami po bulvároch, za samými piknikmi a žúrmi, ten nech do tichej dediny ani nechodí, lebo toho všetkého tam nemajú a neznajú. Ale zato nemáme na dedinách ani légie darmošľapov, darmožrútov, prešibaných závratníkov a podobných cechov príslušníkov; a keď sa výminečne kde-tu objaví na dedine dajaký napodobiteľ falšovateľov zmeniek, padne mu to ako osúch dole natretým, a buďto si to odsedí v šatlave alebo uprskne do Ameriky, a je tu doma navždy pochovaný. Dedinu vyruší z tichosti najviac bubon komediantov s pimprlovým divadlom alebo dajaký kúzelník, ktorý kúdeľ hltá a potom si stužky z hrdla vyťahuje. Za dosť chatrné vstupné sa deti pobavia a o pár dní sa na všetko zabudne. Nechcem povedať, že mestá nemám rád, lebo aj veľké mestá s vyvinutým priemyslom a obchodom, ako centrá vied a umení, musia byť; i ja sa rád podívam kedy-tedy do veľkého mesta, nie na tie nádherné domy, proti ktorým sú dedinské hrdé kaštiele len chatrnými chalupami, lebo tie parádne domy bývajú z veľkej čiastky do dlhov zamočené, ale rád vidím ten čulý život a hemženie sa ľudu, tie tisícoraké vábivé výklady rôznych obchodov, kde sú pekne a súmerne rozostavané najrozmanitejšie predmety, bez ktorých sa ľudia výborne obídu, lebo jedna motyka alebo rýľ sú omnoho užitočnejšie, než tie rozličné tretky a pletky, hračky a čačky norimberských a iných tovarov; rád vidím muzea a knižnice, sady a záhrady, trhy na potraviny, a rád načúvam na tú miešaninu jazykov, ktoré sa po veľkých mestách ozývajú, že by človek musel byť aspoň Mezzofantim, aby všetkým rozumel. Zábavné je aj pozorovať ľudí, ktorí sa s veľkým namáhaním za to vydávajú, čím nie sú, ale ani nikdy byť nemôžu, lebo ich buďto typ tvári alebo výslovnosť hneď prezradí. Toto všetko pozorovať, pochodiť, zkúsiť je vzácnym pôžitkom; ale potom ohlušený lomozom veľmesta rád sa utiahnem do dedinského zátišia.Nechápem ani tú radosť mnohých nad rýchlym vzrastom počtu obyvateľstva veľmesta, lebo keď sa milióny ľudu nahrnú do jedného mesta, je tam aj úžasne mnoho proletariátu, vedľa dakoľko boháčov aj množstvo biedy, žobroty, závisti a nespokojnosti, u jedných mnoho nádhery a pôžitkárstva, u iných mnoho lazarónstva. Strašné je si len pomyslieť na to, aký los očakáva 5-6 milionov obyvateľov počitujúci Londýn, keď ho zastihne dajaká pohroma. Ani toto svetovládne mesto nie je zabezpečené pred katastrófou, kde budú ľudia v zúfalstve kričať: „Hory, padnite na nás! Vŕšky, prikryte nás!“ Darmo sa ktorýsi francúzsky humorista vysmieval z jedného mestečka, keď o ňom posmešne napísal, že je tak malé, že si v ňom všetky kočky tykajú; lebo malé mesto je málo odchodnejšie od dediny, kde ľudia pre poctivé a užitočné práce nemajú ani času myslieť na rozkošníctvo.Keď som nedávno čítal v „Sl. Týžd.“, ako podivne sa choval ľud horno-trenčiansky k sberateľom národných piesní, veľkú ľútosť som cítil nad tým zanedbaným ľudom. Otročený, vyssávaný, vykorisťovaný, k tomu biedou bitý a morený ľud nikde na svete nie je otvoreným, úprimným, bodrým, smelým, inteligentným, svojej ľudskej hodnosti povedomým, ale zamrklým, nedôverčivým, bojazlivým, tupým. Kto by mu to mal za zlé, že v každom cudzom černokabátnikovi vetrí nového škodára a trápiteľa. To je ľud dolnotrenčiansky, ktorý i lepšie žije, i čistejšie sa šatí, i pohodlnejšie býva, ráznejší, otvorenejší, inteligentnejší, svobodnejší, a mňa srdečne tešilo, keď som pred dvoma rokami žurnalistu Francúzap. Will. Ritteraap. dr. Rybákadoviedol do bošáckych kopaníc, kde fotografovali kroje a domy, ako si títo naši vzácni hostia mojich kopaničiarov pochvaľovali, že sa pred nami nielen neukrývali, ako divosi pred nami neutekali, ale nás priateľsky privítali a nám k vôli sviatočne sa poobliekali, aby sa fotografie čím krajšie podarily. Nebolo tam badať ani znamienka ostýchavosti, nedôvery alebo práve rozmrzelosti. V tom kopanickom dome je čeľadnou matkou veselá, náramne tučná babička, ktorej hovorievam, že keď pôjdem na Lopeník, ustavím sa pre ňu, aby mi tam poukazovala všetky šťastné, liečivé a čarodejné zelinky. Raz som si s ňou zažartoval a riekol som jej: „Babička, vy ste už iste mnoho sto kuriat dochovali a mali ste, hádam, aj kučeravé, strapaté sliepky.“ „Veru som mala peknú strapačku,“ odpovedala. „A viete vy, prečo je daktorá sliepka strapatá?“ „Hádam preto,“ riekla, „že jej strapaté perie narástlo.“ „Nuž, pravda,“ reku, „aleprečojej to perie strapaté narástlo?“ „To ja, veru, neviem,“ odpovedala. „Nuž — reku — preto, že sa trtolom z vajca vykľuvala.“ Na to mi povedala so smiechom: „No, stará roba som, ale to som predsa nevedela!“ Človek to aj po kopaniciach zachytí často humoristické alebo aj kúsavé príslovia alebo veršíky. Také príslovie je tu bežným o vydajuchtivosti žien, že „keď chlap deväť ženských koží na palici cez plece prevesených ponesie, pôjde aj, tá desiata zaň“. O takých, ktorí dlh dlhom platia a tak záplatu záplatou ukrývajú, pospevuje sa veršík:„Nestaraj sa, ženo má, už som dluhy splacil,od Šmúľa som vypožčal, Šrúľovi som vrácil.“Pri bohuslavickej stanici, kde sa nádražie pred troma rokami rozširovalo, objavily sa razom daktoré, tam predtým nikdy nevídané rastliny, a to veľmi hojneGlaucium phoeniceum Cr., Aiuga Chamaepitys Schreb. var. grandiflora, a pár kúskovPlantago arenaria Wk., ktoré sa sem dostaly so zemou od juhu dovezenou. Ale vlani nebolo po týchto rastlinách ani stopy; až zasa tohoto roku spozoroval som vzácne Glaucium v pár exemplároch. Tohoto roku má sa močiar štvrtiansko-bohuslavický dôkladne kanalizovať a odvodniť, čím okolité lúky a role mnoho získajú, snáď zatiaľ, zakiaľ zasa povodeň nezanesie môľom dolnú čiastku kanála.Na severnej strane vŕšku „Turecka“ leží mohutná vrstva jílu, kde Bohuslavičania hlinu na tehlu berúci vykopali viac kusov mamutích kostí. Čo som z nich dosiaľ videl, boly zlomky rebier a hodne zvetralé. Hej, kto by nám vedel nakresliť náš kraj, ako to tu vyzeralo vtedy, keď sa tu tmolily tak obrovské zvery! Okolité vrchy všetky stály tak, ako dnes stoja; doliny boly tak dlhé a široké, ako ich dnes vidíme; len fauna a flóra boly rozdielne od terajších. Až sa bude nezadlho pre druhé koľajnice pod „Tureckom“ dachsteinská skala dynamitom trhať a násyp železničný rozširovať, dá sa očakávať, že sa tam najdú pekné skameneliny; a že tam príde aj hodný kus jílovej steny odkopať, nebudú tam mamutie a iných zverov kosti chýbať, keďže také boly už nájdené u Beckova, Bohuslavíc, Štvrtku a Haluzíc. Ľud menuje mamutí kel „jednorožcom“ a na prach potretý užíva ho ako liek proti zimnici. Že by to mohol byť zub, to ľudu, zakiaľ nevidel živého slona, nejde do hlavy, a že počul bájiť o jednorožcoch, čože je prirodzenejšieho, než že taký kel za roh jednorožca drží? Už starí spisovatelia z nosorožca spravili jednorožca a maliari predstavovali ho ako zviera silné, koňu podobné, ktorému pekne-rúče namaľovali z prostred čela vyrastený dlhý rovný roh. Ešte za časov Linnéových aj mnohí študovaní ľudia verili a písali, že rajka, krásny to, z Novej Guiney a okolitých ostrovov dovážaný vták, nemá nôh, a preto ho učenci pomenovali Paradisia apoda (Rajka beznohá), lebo kože s perím tohoto vtáka do Európy dovezené nemaly nôh, keď im ich poľovníci vytrhávali. I rozširovala sa tedy nepravda aj učebnými knihami, ako by sa rajka ustavične len vo vzduchu vznášala.U Bohuslavíc stojí ešte pri hradskej ceste dlhý rad vežovitých topoľov(Populus pyramidalis Roz.), ktoré tu „tureckými vŕbami“ menujú, z čoho by sa dalo zatvárať, že strom tento, u nás len v samých samčích exemplároch sadený (ženského stromu ešte nikdy som nevidel), z Turecka do našich krajov donesený bol. Tento druh topoľa bol asi od storočia veľmi obľúbeným a módnym, a dobre o ňom ktorýsi Nemec povedal, že kde vidno zďaleka v dedine rad topoľov vyčnievať, tam je buďto panský kaštieľ alebo pyšný sedliak. Nemci tento strom menujú „talianskym topoľom“, avšak Itália nie je jeho rodnou zemou, ale bol do Itálie z Ameriky donesený, kde podľa Humboldta pri rieke Missisippi divo rastie. Ako spomenuté, bol najprv do Itálie donesený a rozšíril sa z Milána po celej Európe. Do Francúzska a Nemecka dostal sa okolo r. 1770. Ešte pred 42. rokmi bola v panskej záhrade podhradskej vo vlhkej jame škôlka na pyramidálne topole, zkadiaľ sa jednotlivé stromy pri ceste dosádzaly. Aj v Bohuslaviciach bola v záhrade úradníkovej na mokrine taká škôlka, počitujúca viac sto kusov takýchto topoľov, ktoré sa veľmi ľahko rozmnožujú zastrčením prútov do mokrej zeme, a veľmi rýchle rastú. Keď vidíme tie mohutné stromy pri domoch alebo pri cestách, mysleli by sme si, že sú aspoň 2 — 300-ročné, ale keď sa tento strom až okolo r. 1770 do Francúzska a Nemecka z Itálie dostal, iste uplynulo pekných pár rokov, až sa počal v Uhrách sadiť a tak i najstaršie topole v našom kraji sotva sú od 100 rokov staršie. V Prusku bolo r. 1866 sadenie topoľov pri cestách vrchnostensky zakázané preto, že sa strom široko-ďaleko rozkoreňuje, veľký tieň hádže a mnoho škodného hmyzu živí, ktorý aj na iné stromy a rastliny prechádza. Pomaly vychádza topoľ aj u nás z módy a pri cestách počínajú iné stromy vysádzať; ale topoľ je pre rýchly vzrast predsa užitočným stromom a svojou vežovitou podobou prispieva ku kráse dedín a mestečiek. Drevo jeho dáva slabé palivo, ale sa hodí na korytá a na stavivo v suchu. Biely agát(Robinia Pseudacacia L.)vidno často pri cestách, zvlášte okolo Trnavy, a bol práve teraz v najkrásnejšom bohatom kvete, nasycujúc vzduch príjemnou vôňou. I tento strom je u nás udomácnený Amerikán.Ján Robin, záhradník francúzskych kráľov Henricha IV. a Ludvika XIII., doniesol ho z Virginie do Francúzska. Jeho synom r. 1635 zasadený strom stál ešte r. 1859 v parížskej botanickej záhrade. Či ešte stojí, nedočítal som sa. Do Rakúska, menovite do Viedne, dostal sa biely agát za panovania Leopolda I. a do Uhorska iste z Viedne bol prinesený. Teraz ho Maďari menujú „magyar fa“, lebo ním povysádzali mnoho piesočín, kde sa dobre darí. V novších časoch ale pustoší ho miestami agátová všica štítovka (Schildlaus). Naše vrchovité kraje, hoci netrpia na nedostatok drevín a nie sú odkázané na biely agát, predsa ho už po jarkoch a na svahoch kopcov a pri cestách udomácnený majú. Pamätám sa dobre, že za môjho detstva po našom kraji patril agát medzi veľké zriedkavosti. Je to strom rýchlo rastúci a nielen semenom sa rozmnožujúci, ale aj výhonkami koreňov sa rozrastajúci, strpí aj obrubovanie, ako vŕba, a dáva dobré drevo.Na celej ceste od Bohuslavíc až po Pezinok nikde som nevidel husto rastúceho, tŕnitého, živého plotu(Lycium barbarum L.), z ktorého ohrady ešte pred 50 rokami bývaly v móde. Kde ešte z neho živé ploty stoja, aj tým bude skoro odzvonené, lebo je veľmi dotieravý a rozrastá sa ďaleko do záhrad a rolí.Dolu celým Považím, napriek veľkej suchote, temer všetky siatiny a okopaniny videl som pekné, a aj ovocia sa ukazuje mnoho. Hvezdári nás strašia veľkými škvrnami na slnku, čo by dalo očakávať veľké pálčivosti a suchotu. Na piesočinách už teraz bolo vídať zabelené raži, ktoré už ani dážď neobživí. Tohoto roku sa rastlinstvo priskoro vyvinuje, keďže už 6. júna som videl pri Trnave trávy pokosené. Zakiaľ sme Považím nemali železnice, nemohlo byť v tomto kraji o pestovaní cukrovej repy(Beta vulgaris v. altissima)ani reči. Teraz vidno od Púchova dolu Považím a aj v dolinách do Považia sbiehajúcich veľké table cukrovky, ktorá hospodárom väčší úžitok donáša než obilie. Roku 1747 robily sa prvé pokusy dorábania cukru z repy, a r. 1796 bol v Sliezsku založený prvý cukrovar, ktorému sa ale nedarilo; ale už r. 1811 bolo v Rakúsku 77 cukrovarov, v Nemecku 140, vo Francúzsku 370! V živej mi je pamäti, že za môjho detstva cukor bol veľmi drahým tovarom a že sa ho v dome mojich rodičov veľmi málo do roka spotrebovalo, a čo z pokrmov bolo treba osladiť, sladievalo sa medom. I tých rozmanitých, cukrom postrašených maškŕt, aké teraz po všetkých krámoch aj na dedinách predávajú, darmo by vtedy kto bol hľadal. Najčastejšie boly sladové, do ordinárneho belasého papiera zavinuté „katarrhceltle“, aké som si aj ja kupovával v čas jarmočný u staroturanského Šavlíka, tuším 4 kúsky za jeden šajnový krajciar. Teraz, keď je cukor lacný, každý židovský kramár má všelijaké „cukríky“, cukrové abecedy, zvieratká, guľôčky, paličky, koliečka a iné zväčša z múky uplackané a cukrom osladené drobnosti. Ale zato sa za onoho času viac perníkov vyrábalo, pri čom sa pernikári dobre mali, lebo nielen perníky, ale aj voskové sviece vyrábali. Nové Mesto malo viac povestných firiem pernikárskych a medzi týmito bola najpovestnejšia firma Bohušovská. Jeden z tých Bohušov bol r. 1848 kapitánom novomestskej gardy a keď gardisti vypálili Lubinu a moji rodičia soberúc nás deti, do kopaníc ku Koníkom sa uchýlili, zkadiaľ sme sa dívali na horiacu dedinu a načúvali streľbe pušiek, aby gardisti môjmu otcovi neublížili, prišiel Bohuš na vozíku v sprievode viac ozbrojených gardistov do kopaníc, sobral nás všetkých a odviezol nás do Nového Mesta, kde rodičia ukrytí boli v Bohušovom dome, my deti ale boly sme na fare u Royov. Mal som vtedy 12 rokov a teraz sa už len temno rozpomínam na podrobnosti. Po príchode našom do Nového Mesta zaviezla sa na druhý deň matka do Lubiny, sobrala matriky a daktoré iné veci, ktoré, hoci fara bola opustená a všetko v nej pootvárané, neporušené našla a odviezla to do bezpečného úkrytu k Bohušovcom. Nezadlho vrátili sme sa domov, do vypálenej Lubiny. Viac než dve tretiny domov bolo pohorených, i naša stodola, len málo krokov od fary vzdialená, zhorela. Tu a na pravo tej stodoly v dedine sa oheň pretrhol a horný koniec dediny s farou, školou a kostolom ušly zkaze. — Teraz vyrábanie voskových sviec v Novom Meste prestalo, lebo fabriky na stearinové sviece úplne zkazily výrobu sviec voskových. Nové Mesto je obilná komora tohoto kraja, zkadiaľ sa každoročne státisíce centov obilia vyváža. Celý tento obchod je v rukách židovských, keď sa na tak riskantný obchod kresťan neodváži, buď pre nedostatok potrebného kapitálu, alebo, keby aj kapitálom vládol, chybuje mu odvaha a spôsobnosť. Ani to heslo „svoj k svojmu“ nedá sa vcelku a všade uplatniť, lebo ľudia sú bez ohľadu na národnosť a náboženstvo jedni na druhých odkázaní. A kam by nás to doviedlo, keby bolo aj možno vo všetkom a vždycky v národnej a náboženskej odlúčenosti žiť a neprichádzať do potyku s nikým, kto do toho uzavreného kruhu nepatrí? Môžeme s tým byť úplne spokojní, keď budeme nielen zpamäti vedieť, ale aj životom a skutkom zachovávať a plniť, čo nám Písmo sväté na srdce kladie: „Čiňme dobre všetkým, najviac domácim viery.“ To nikoho neurazí ani nedráždi, nikomu nekrivdí ani neškodí.V Novom Meste je veľká tehelňa, paličková fabrika, pivovar a sladovňa, liehovar, fabrika na oceľové vidly a košikárska dielňa. V novších časoch pálieva sa tam množstvo slivovice, k čomu sa slivy z celého okolia za dobré ceny kupujú; a keď sa slivy za surova predať môžu za tú cenu, akú asi za sušené dostať môžu, už sa po našich dedinách sušiarne pomaly zanedbávajú a mnohé sú už rozváľané alebo v malé izbičky pre nádenníkov poprerábané. Aspoň 3 — 3,5 metr. centa surových slív treba na jeden metr. cent suchých; keď sa tedy za 3,5 metr. centa slív po 3 zl. 80 kr. utŕži 13 zl. 30., a suchých metr. cent sa predáva po 13 — 14 zl., alebo málo vyše, tak sa sušenie nevyplatí, lebo to potrebuje mnoho dreva a práce, a lesky, pec, sušiarňa vyžadujú opravy.Od viac rokov, keď v lete idem dakedy okolo prepoštskej záhrady, nadarmo tam hľadám vzácnu trávuTragus racemosus, ktorú mi bol ztadiaľ pred 30 rokami A. Knapp doniesol. Musela tam tedy vyhynúť. Že sa bola objavila na takom mieste, kde sa svine z rozličných krajov dohnané predávaly, iste ju aj svine v štetinách svojich ta doniesly.Pozerajúc z okna železničného na Inovecké vrchy, po ktorých by som sa tak rád poprechádzal, keby mi to bolo možné, aspoň tým som sa bavil, že som v duchu porovnával kvetnu týchže hôr, nakoľko som ju v predošlých rokoch bol poznal, s kvetnou našich uhorsko-moravských pohraničných vrchov. Kostra Inoveckých hôr sostáva z ruly až asi po Tematín a Novú Lehotu južne, kde sú značné ložiská dolomitu, kdežto naše pohraničné vrchy sostávajú z viedenského pieskovca, tedy z útvaru omnoho mladšieho. Z toho sa dá už popredku zatvárať, že hoci najväčšiu čiastku rastlín obe tieto pohoria majú spoločnú, predsa, hoci nie sú od seba veľmi vzdialené, každé má svoje zvláštne druhy rastlín, ktoré by sme na druhom darmo hľadali. Ale zaujímavým zjavom je ložisko dolomitu na ľavom brehu Váhu v okolí Tematína, a na pravom brehu Váhu neďaleké totožné dolomity čachtické. Kvetna oboch sa líši jak od pieskovcových pohraničných, tak od kvetny rulových Inoveckých hôr. A hoci okolie hradu Tematína s okolím hradu Čachtického temer tie isté druhy rastlín vykazuje, krásna a vzácnaDraba lasiocarpa Roch.nachodí sa len pri Tematíne, a to nielen na skalách, ale aj na kamenitých, chudých pastvinách; na čachtických dolomitoch jej však niet. V Inoveckých horách čučoriedky (Vaccinium Myrtillus L.) a vres (Calluna vulgaris Salisb.) často sa nachodia, ale na Javorine a Lopeníku ich niet. Len na jednej jedinej horskej lúke v Bošáckej doline je pár kríčkov čučoriedok, a v dolinke Kameničnom vyše Podhradia 2 kríčky vresu. Považujem ich za posledné zbytky v tomto kraji vymierajúcich rastlín.Bolo by veľmi zaujímavé a poučné znať pôvod obcí, dedín a mestečiek nášho kraja. Že majú všetky slovenské mená, to je dôkazom, že ich Slováci založili, o čom aj mená vrchov a honov svedčia. Škoda by bolo tieto starobylé mená novými zamieňať, na ktoré ľud nenavykne, a tie nové mená iba mnoho konfúzií narobia. Slovák nikdy nepovie: Idem z Vágujhelyu cez Nagyszombat do Szentgyörgyu, ale povie pekne-rúče: z Nového Mesta cez Trnavu do Svätého Jura, a tým ani nikomu neukrivdí, ani nikoho neoklame. Keď píšem nemecky, užívam miestne mená, nakoľko možno, tak, ako ich ľud sám od stáročí užíva. Vo Viedni, v Prešporku a inde, bez všetkej korektúry a bez závady mi ich aj tak dosiaľ odtláčali. Len v najnovšom ročníku trenčianskeho prírodovedeckého spolku mi mnoho miestnych mien zballhornizovali, t. j. spôsobom Ballhornovým „opravili“. Tento Ján Ballhorn bol r. 1580 v Lubeku kníhtlačiarom, a myslel, že ním v novom vydaní tlačený šlabikár tým opravil, keď na poslednej strane na obrázku kohúta tomuto odrezal na nohách ostrohy a namaľoval vedľa neho dve vajcia, ako by ich ten kohút bol zniesol! Bolo to ešte vtedy, keď sa šlabikár bez obrázku pekného kohúta, v jednej nohe tabulku s abecedou držiaceho a z nej celkom vážne sa učiaceho, ani myslieť nedal. Pamätám sa z môjho detstva veľmi dobre, ako dávali deťom, prvý rok do školy dovedeným, drevený piestik s rúčkou, na jehož jednej strane bola nalepená abeceda a nad rúčkou kohút. Taký žiačik menoval sa„abecedarista“. Keď sa horko-ťažko naučil litery poznávať, dostal z pár listov záležajúci šlabikár, a tak postúpil v učenej hodnosti na„šlabikaristu“. Keď celý šlabikár prešiel a viac zpamäti než čítať sa ho naučil, postúpil za„evanjelistu“, t. j. dostal tlstú, tehličke podobnú knižku, obsahujúcu nedeľné a sviatočné epištoly a evanjelia, s pekne rezanými iniciálkami, ktoré si deti obyčajne ešte aj farbami pomaľovaly. A keď žiačik bol aj v evanjeliách zbehlý, dostal do ruky Nový Zákon a stal sa„zákonistom“. To bol najvyšší akademický stupeň v počiatočných dedinských školách, ktorý sa temer vyrovnal baccalaureatu dávnych univerzít. Tedy abecedarista, šlabikarista, evanjelista a zákonista, to bývaly ešte za môjho detstva triedy, stupne a hodnosti s „literným umením“ sa pachoriacej dedinskej mládeže. Že kantori pritom nesporili packami, hruškami na konce prstov paličkou sekanými, pardusom, šticovaním a naťahovaním uší, sa rozumie samo sebou, lebo pedagogická múdrosť kázala s ktorejkoľvek strany a akýmkoľvek spôsobom, či od hlavy, či od zadku, či feruľou, či palicou do detvákov vbíjať to vzácne „literné umenie“, čím energičnejšie, tým lepšie. Počul som raz jedného kantora, ako sa chválil s metódou svojho vyučovania, že to v svojej škole tak robí, že keď prejde so žiačkom šlabikár, dá ho hneď do „zákona“. Kto nezná tie vtedajšie technické termíny, nerozumel by tú chválu toho bodrého kantora. Že pritom paličky a palice, rafiky a packáre, kľuky a husle, do ktorých ťarbavých žiakov na posmech zacvikovávali, patrily k inventáru školskému, je známe.Okolo Trnavy vidno bolo dlhé rady robotníkov na repových poliach, a že boli v národnom kroji s hojnými výšivkami, bol to ľud tunajší. Škoda, veľká škoda by bolo zanechať tento vkusný kroj, ktorý sa zvlášť malebne vyníma, keď je ľud sviatočne pristrojený, Ľudu bolo po poli všade mnoho, ale pracoval mlčky, bez spevu. I v dolnej Trenčianskej badať ubúdanie spevu. Kto učil ľud vyšívať krásne ornamenty? kto ho učil skladať pekné spevy? a k tým piesňam tvoriť utešené nápevy? PrezerajúcZíbrtove „Dějiny kroje v zemích českých, I,“zdajú sa mi byť obrazy sedliakov č. 6, 7, 13 a iné, že ľud český na dedinách nikdy v takom kroji nechodil. Že sú to obrazy vyňaté z rozličných Codexov a ich miniatur a iných kresieb, a tie Codexy neboly písané v dedinách medzi roľníckym ľudom, ale v mestách a kláštoroch, kam dochádzal dedinský ľud v hocakom rúchu biedne odetý, nuž si pisár a kreslič myslel, že sa aj dedinský ľud všetok tak nosí. Kto by dnes zatváral na kroj bošácky z obleku tých Bošáčanov, ktorí po Pešti ako robotníci a podomoví predavači v nenárodnom rúchu chodia, a podľa tých by namaľoval žencov a mlatcov, hoci by obraz jak majstrovsky bol namaľovaný, nebol by dobrý, preto, že nie je verný. Kto chce poznať chutný, škrupulózne čistý, majstrovsky vyšívaný bošácky kroj, nech prijde k nám v letnú nedeľu: a uvidí s potešením, že je to niečo docela iného a strojnejšieho, než tie internacionálne oktroírky hábov, ktoré ten ľud v Pešti na seba nahádže a na ktorých preto, že sú tmavé, ani špiny a škvŕn nevídať, kdežto čisto-biele rúcho núti k pozornosti a čistote. Koľko ráz som obdivoval trpezlivosť a zručnosť našich ženičiek pri rásení (do hustých jednakých záhybov sbieraní) okolka a vyšívaní cez tieto na tvrdo sobrané rásy rozličných ornamentov na obojku. Tak jemných výšiviek, aké v Bošáckej a Lieskovskej doline vidíme, na dedinách okolo Trnavy ženy nemajú; zato ale vyšívajú väčšie plochy, a aj mužské košele pekne vyšívajú. Len si vyšívajte a ihlami maľujte, dievčatká a ženičky naše, vkusné svoje rúcha. Videly ste, že čo starých výšiviek ste boly poodhadzovaly jako nepotrebné, to znalci od vás za dobrý peniaz pokúpili a veľkomestské múzea tým okrášľujú. Aj vaše terajšie výšivky sú cenné, a aj po stáročiach svoju hodnotu zachovajú. Raz mi ukazovala jedna bohatá pani svoje výšivky a o jednom peknom kuse hovorila, že je to „Holbein-Stich“. Dávno, reku, pred Holbeinom naše ševky takým krížovým stehom vyšívaly! A keď to za nemožné držala, radil som jej, aby si dala zavolať daktoré strojné dievča, ktoré jakživ o Holbeinovi neslýchalo, a presvedčí sa, že je tomu skutočne tak. Presvedčila sa a dala si viac kusov pekných obojkov vyšiť. Bošáčankám sa vysmievajú, že majú na hlave rožky. Majú; dievčatá z vlasov a vydaté ženy z dreva grgule, a keď to ich vkus tak vyžaduje, nech sa tak rožkato nosia, lebo im to svedčí. A či je to snáď rozumnejšie, keď dámy nosia na fantastických, každý rok aj viac ráz formu meniacich klobúkoch, celých vtákov a celú nošu strojených kvetov? Koľko miliónov krásnych kolibríkov, koľko stotisícov utešených rajok, týchto skvostov prírody, padlo už v obeť ženskej, márnomyseľnosti, len aby takého vtáka maly na klobúku? Ba tuším, keby si dajaká zbrklá Francúzka smyslela vylepiť si na klobúk vypchaného moriaka, našly by sa tak pochabé „modedámy“, že by im aj to bolo chic a po chuti, a beda by bolo moriakom!Pekná je Trnava i zďaleka, pre mnoho kostolov slovenským Rímom zvaná. Trnava má vyše 13.000 obyvateľov, z ktorých sa k Slovákom priznáva vyše 7000. Za tureckého panstva v Uhrách od r. 1526 — 1688 žila Trnava svoj zlatý vek, lebo mala aj univerzitu a množstvo duchovného a svetského panstva, tu troviaceho svoje bohaté dôchodky, a meštianstvo sa pritom dobre malo. A že tam bolo aj viac mníšskych rádov, ktoré všetky maly svoje kláštory a kostoly, k tomu že bola Trnava aj sídlom arcibiskupa, pochopíme to nepomerné množstvo kostolov i kňažstva a čulý život v meste. Teraz je Trnava tichým mestom; jej veľký cukrovar spotrebuje repu okolia, ktorú na veľkých tablach pestujú.Okolo Trnavy býva po dedinách pekne urastlý, veľmi strojný a majetný slovenský ľud. Zem má úrodnú, domky pekné, ruky svalnaté a v práci vytrvalé, nuž nie div, že sa dobre má.Nemôžem za to, že sa za fabričný život oduševniť neviem. Zakiaľ má fabrika dobrý odbyt na výrobky a dobre sa vypláca, má aj robotný ľud fabrický zárobok; ale keď fabrika skrachuje a robotníctvo prepustí, kdeže nájde ten ľud napochytre prácu a s prácou výživu? Z dedín roľnícky ľud vo fabrikách zamestnaný odvykne roľníckym prácam, ani mu viac nechutnajú. A predsa poľnohospodárstvo dáva najpoctivejšiu živnosť, keďže roľník so svojou zemičkou ani klam, ani závratníctvo vykonávať nemôže, a čím pilejšie si ju obrába, tým väčší úžitok mu prináša a tým väčšiu radosť má zo shromaždeného požehnania.Nemám vo zvyku začínať si na železnici s neznámymi spolucestovateľmi rozprávky, ale dakedy ma baví rozhovor ich medzi sebou. Sedeli sme traja v jednom oddiele voza a počul som, ako sa jeden divil, že železničný úradník, kontrolujúci cestovné karty, po maďarsky o ne prosil, a keď nám každému o jednu dieru viac vyštikol, so zdvorilým salutovaním odišiel. Ten čudujúci sa, podľa výslovnosti Viedenčan, hovoril, že on po Francúzsku mnoho pocestoval a v nemčine všade, aj v samom Paríži, si dobre vypomohol, lebo že keď ho daktorý Francúz nerozumel, našiel sa všade človek, či na železnici alebo v hostinci, ktorý mu bol s veľkou ochotou tlmočníkom. Nuž, pravda, Nemci sú rozlezení po celom svete, a nech im to ku cti slúži, že sa aj v cudzine Nemcami byť cítia; a do Paríža každoročne iste viac Nemcov dochodí, než Francúzov do Berlína alebo do Viedne. A keď povážime, že aj mimo Nemecka Židia vo väčšej polovici Europy hovoria alebo aspoň maušlujú po nemecky, a že i z tých mnohí svoje šťastie hľadajú v Paríži, pochopíme, že tam o nemčinu niet núdze, a čo by Francúzi jak protinemecky boli naladení.Kde-tu pri cestách vidno divé gaštany (maďal,Aesculus Hippocastanum L.), stromy to krásne, utešene kvitnúce a rýchle rastúce. Len do nedávna sa hovorilo, že strom tento z Himalajského pohoria pochádza; ale dr. Eug. Halácsy našiel r. 1893 u Chaliki v Grécku celé hory maďalové. Roku 1588 vypestoval slávny Clusius vo Viedni prvý strom maďalový a ztadiaľ sa rozšíril aj u nás a zaslúžil by, aby bol miesto topoľov pri cestách sadený. Divné je, že sme mali divý gaštan tak blízko — v Grécku, a predsa botanici a záhradníci hľadali jeho vlasť až v Perzii alebo práve v Himalajskom pohorí.V Pezinku ma veľmi milo prekvapilo, že mnohé, pred dvoma rokmi vyklčované vinohrady videl som znova vysadené a že vysádzanie nových viníc aj teraz je v plnom behu. Trávy na pastvinách, kde som očakával hojnú žatvu pre moju mapu, boly slnečnou pálčivosťou už o tomto skorom čase vysušené, lúky temer všetky pokosené a seno posvážané, trávy pri cestách a medzi vinohradmi skosené, tak, že mi tých pár ešte v čeľustiach zbývajúcich zubov na prázdno cvaklo. Prechádzka poľom, medzi roľami, okolo tehelne smerom k Schweinsbachu, nebola predsa daromná, lebo v jednom jarku trávnatom našiel som tlupu konitrudu(Gratiola officinalis L.), o ktoromReussv svojej Kvetne hovorí, že je častý na mokrinách a lúkach, ale častý je len v južnejších krajoch, kde som ho okolo Prešporku dávno sám bol častejšie videl, ale už v Nitrianskej je len v teplejších krajoch a v Trenčianskej ho ešte neznáme. Neďaleko tehelne som k mojej veľkej radosti spozoroval medzi ražami a na jednom úhore vo veľkom množstveRanunculus tuberculatus DC. (Ran. arvensis L. var. tuberculatus Ntr.), ktorý tam pomiešano s obyčajným roľným pryskyrníkom(R. arvensis L.)rastie. Z Uhorska sa R. tuberculatus len s málo stanovísk udáva, na Morave ho uvádza Formánek len z okolia Jihlavy a v Čechách Čelakovský len u Prahy. Od rokov som pásol pri mojich floristických prechádzkach po ňom, ale nadarmo, lebo všade som videl len obyčajnýR. arvensiss ostnatými plodami, formy však takej, pri ktorej sú všetky ostne plodov natoľko zredukované, že predstavujú len tupé hrbolky, nikde som nespozoroval, až tu po prvý raz. Hoci takých stanovísk, na akom tu, pri pezinskej tehelni, oba tie Ranuncule pomiešane spolu rastú, je veľmi mnoho aj v Trenčianskej, ťažko je i len hádať, prečo obe formy nemáme všade? IRanunculus arvensisatuberculatussú istotne len s obilím k nám dovlečené, ako mnoho iných, ktoré medzi siatinami a len výnimečne na iných stanoviskách sa nachodia. Kúkoľ, sinokvet (chrpa), opilec(Lolium temulentum L.)a po vrchovitých roliach medzi jarými žitami a ražami, ba aj medzi ovsom, na pr. v Bošáckej doline, hojne rastúceLolium speciosum Stev., slepý mak(Papaver Rhoeas L.), a mnohé iné, v nedohľadnej dávnovekosti s obilím sa rozšírily po Európe, a nie sú tedy autochtonmi, ale len prišelcami, pravda, že už dávno zdomácnelými.Vyše Pezinka vedľa železnice na jednom vlani preoranom, ale nezastatom kúsku zeme sbieral som ešte vždy dobre upotrebiteľné, neobyčajne veľké a mnoho býľov majúce prímerky zAndrosace elongata L., a v jej spoločnosti celé pažite tvoriaci, pravda, že už len v plodoch,Myosurus minimus L.a pár kusovGalium Parisiense L.Myosurus a Androsace nikdy predtým som v tak hojných prímerkoch nevidel. Aj na vyschnutých mokrinách neďaleko Schweinsbachu je Myosurus veľmi častý, a čo ma prekvapilo, našiel som tam aj pár kúskov, pravdaže už s vypršaným semenom, ale predsa nepochybne poznateľnej chudôbkyDraba praecox Stev., ktorej som predtým nikdy nespozoroval na mokrinách, ale len na veľmi suchých miestach, jako na pr. na vápenitých kopcoch u Haluzíc. Pokladám ju za dobre ohraničený druh a nie za púhu formu z Draba verna L., s ktorou u nás často spolu rastie, ale prechodnými formami s ňou sa nespojuje.Vicia Pannonica Jacq., kde-tuGalium Pedemontanum All.aDianthus atrorubens All.sú na trávinách vedľa cesty časté. Na jednom starom, osamele stojacom dube videl som celé koše príživkáraLoranthus Europaeus Jacq., u nás„dubovým ímeľom“zvaného. Práve keď som si palicou kúsky s neho srážal, prišli k nám dvaja ľudia, manželia, ktorým to bolo divné, že sa namáham, abych nadskočením dočiahol ker ímeľa a vetvičky jeho uložil do papiera. Zastali a shovárali sa s nami. Ja som sa tomu divil, že hoci okolo tohto duba často chodievajú, nepovšimli si na jeho haluziach prirasteného ímeľa, ba ani nevedeli, že je to docela iná drevina než dub, z ktorého živnosť ssaje; a keď som im ukázal samčie a samičie vetvičky a povedal som im, že ako jedna konopa je poskonná (samčia), ktorá nikdy nemáva semenca, a druhá materná (samičia), ktorá semenec donáša, tak aj jedno hniezdo (ker) ímeľa je poskonné a nemáva bobulí, a druhé materné, které v jeseni donáša bobule, bolo im to čosi nového a len na to sa dopytovali, ako sa to ímeľo na dub dostane? Tak, reku, keď drozdi alebo aj iní vtáci zrelé bobule pozobajú, stroví im žalúdok práve len mäkkú čiastku bobulí, ale tvrdých semien nie; a keď vták letkom svoj trus tratí a ten spadne na dubovú haluz, tam sa prilepí a semienko vyklíči a koreň svoj vpustí cez dubovú kôru do dreva a tak sa veselo z cudzej šťavy živí. Veľmi staré je to príslovie, že si drozd sám sebe zkazu práši; lebo z ímeľových bobulí vyvára sa lep a na lep lapávajú sa vtáci. Na inom strome, než na dube, sa toto dubové ímeľo u nás nenachodí nikdy. Iné je biele ímeľo(Viscum album L.), na jedliach, hruškách a iných drevinách rastúce, ktorého som tu ale nevidel, hoci nepochybujem, že keď okolo Prešporka nepatrí medzi zriedkavosti, ani pri Pezinku nebude chýbať. A keď sa prizreme na také ímeľo, ako sa veselo živí už z hotovej šťavy iného stromu a ho vykorisťuje, či nám neprídu mimovoľne na myseľ aj ľudskí príživníci, ktorí sa inými kŕmiť dajú? Keď má dub mnoho takých nezvaných hostí a kostošov na sebe, naposledy ho tak oslabia, že vyschne.Všade v poli poznať veľkú suchotu. Medzi Trnavou a Pezinkom videl som veľkú tablu žita celú zakvitnutú rozkošným slepým makom, akoby do veľkej smaragdovej dosky — jestli sa tak vysloviť smiem — naosádzal státisíce rubínov. Krásne to vyzerá, ale majiteľ toho pozemku nemá z toho mnoho radosti. — Pezinská tehelňa vyváža mnoho žliabkovanej škridlice, akou už aj naši Bošáčania a Lieskovania svoje domy pokrývajú. Ale ešte nemali príležitosti zkúsiť, ako sa ona osvedčí v páde väčšieho krupobitia; aj ja by som im toho doprial, aby k tomu príležitosti nikdy ani nemali. Keď asi pred 30 rokami na Prešporok veľké krúpy padly, škridlice na strechách temer celkom roztrepaly, šindeľ a bielu solenhofenskú bridlicu z väčšej čiastky zkazily, a ešte najlepšie sa držala čierna bridlica. Stopy toho dosiaľ vidieť na streche veľkého evanjelického kostola, kde neporušene ostavšiu bielu bridlicu poukladali šikmo na čiastku strechy a ostatnú čiastku pokryli čiernou bridlicou.Vo fare mi ukazovali krásny drevnatý hríbPolyporus picipes Fr., ktorý im ktosi z hôr bol doniesol. Tento druh je aj pri Podhradí, kde som ho v dutej vŕbe našiel, klobúk má červený, ako lakovaný, a hlúb lesklo-čierny, tak že meno „picipes“ = smolonohý, dobrým právom nosí. Je ale všade zriedkavý.Dňa 7. júna vybrali sme sa medzi vinice, smerom k pezinskému kúpeľu. Vo viniciach hemžilo sa pilnými robotníkmi. Jedni štepili amerikánske révy, čo som predtým ešte nikdy nebol videl. Vo výške asi jedného metra kosmo srezaný tohoročný prút amerikánskeho révu spojčí sa s kúskom šľachetného révu, okrúti sa opatrne prúžkom gumovým, jehož koniec sa šikovne zasľučkuje, a štep je hotový. Jeden inteligentný vinár, Slovák, nám to ukazoval a hovoril, že na obväzovanie potrebovaných gumových pásikov jedno kilo stojí jedenásť zlatých. Iní zasa kopali a pleli vinohrady, veľmi mnohí ale striekali révy na ochranu proti zhubnej hubke, peronospore. Videli sme tam mnoho cele znova vysadených viníc samými štepenými révami. Dvoj- a viacročné, znova vysadené vinice už zďaleka poznať po čerstvej zeleni, kdežto staré vinice, hoci ešte phyloxerou zkazené nie sú, nevyzerajú tak čerstvé a bujné; a kde tento drobný hmyz vyssáva korene révov, poznať to na žltkavých listoch a na slabom vzraste révov. Hrozna ukazuje sa mnoho, a jak im ho krúpy nezkazia, — proti ktorým sa človek nijako neobráni, — budú mať veselé oberačky. Pravda, teraz vyžaduje opatrovanie viníc značne väčší náklad a omnoho viac práce, ako pred objavením sa tých drobných zhubcov, phyloxery a peronospory; ale keď sa len obrana darí, pri vyšších cenách hrozna a vína sa práca predsa výborne vyplatí. Vinohradníkov to akiste tešilo, keď sme sa pri nich pozastavili a s nimi sa poshovárali, a s radosťou nám odhŕňali bujné listy 2 až 3 ročných štepených révov, aby sme práve kvitnúť počínajúce strapce videli.Pochodili sme, horúčosťou škvarení, krížom-krážom pomedzi vinohrady, kde-tu pusté miesta a hodné sklady kamenia, krovinami a trávou riedko porastené, ale korisť bola chatrná, lebo kdejaký kus traviny bol už pokosený a odvláčený. Na týchto vinohradských skladoch vzal som si pár kúskov práve kvitnúceho diptama(Dictamnus albus L.), latinsky „bielym“ nie pre farbu kvetu, ktorý je ružový, ale pre biely koreň, zvaný, ktorý by zaslúžil, aby bol pre krásu veľkých kvetov v záhradách pestovaný. V týchže skladoch nachodí sa aj pekná trávaMelica ciliata L., s hrubým kvetenstvom, a trávičkaStipa pennata L., ktorej kytky aj tu chlapci za klobúkom nosia.Potentilla subargentea Borb., ktorej nezákonní rodičia súPotentilla argentea L.aP. arenaria Borkh., inokedy veľmi hojná všade medzi rodičmi, jak na trávinách viníc, tak aj pri cestách a zvlášte na pastvinách, len v málo obstojných exemplároch sa ukázala a na pastvine bola dobytkom obhryzená. Spolu s touto Potentillou je tu na pastvine a miestami popri železnici veľmi hojneTrifolium striatum L., z ktorého veľké, po zemi rozpľaštené, už usychajúce, ale ešte dobre do herbáru sa hodiace exempláre som horko-ťažko zo štrku dobytkom udupanej cesty vydriapal. Ostatné na tejto prechádzke poznačené alebo sbierané rastliny uverejnil som už v ročníku 1900 časopisu prešporského prírodovedeckého spolku, tak že ich tu znovu uvádzať a starú kapustu zohrievať nepotrebujem.Pri vysádzaní viníc zakopávajú do jám, vykopaných pre révy, kamenie, zo skladov medzivinohradných, z takzvaných kameníc, a až na to kamenie dávajú hlinu. Tým činom sa tie kamenice umenšujú a poskytujú miesto na rozšírenie vinohradu.V ten deň maly školské deti kdesi v horách majáles. Nahltaly sa, chúďatká, hodne prachu po ceste, až po samú horu. Keď som počul cigánsku hudbu a tenkým hlasom pokrikovanie ulicou: „íljeeen!“ — nevedel som, koho to tie detváky tak vítajú a komu to vlastne tak hlučne dlhý život prajú? Okolo druhej hodiny popoludní prišla hrmavica s prudkým dažďom a poriedku padajúcimi krúpami, čo ale len na krátko trvalo a aspoň prach na cestách udusilo. Večer sa do chuti vymajálesované deti zase pod zástavami veselo domov hrnuly a zažínajúc bengálske zápalky, do vysoka ich vyhadzovaly, čo tak vyzeralo, akoby z radu žiačkov raketle vyletúvaly. Je to pekne, že sa dopraje tým žiačkom kedy-tedy aj vyrazenia v prírode, aby nemuseli ustavične pulidery a sukničky drať po laviciach školských a po kamení dlažby šliapať. Nech si poskáču aj po tráve a v tieni stromov a sa počľapkajú po vodách horských potôčkov, tým sa viac občerstvia, než kadejakými cukrovými a pelendrekovými maškrtami, ktoré rýchle sbehnú dolu hrtanom ta, zkadiaľ sa tou istou cestou viac vrátiť nemajú. Ba, čo všetko z toho veľkého kŕdľa detí časom vyrastie! Nebol to na hlavu padlý alebo mechom buchnutý hlupák ten nemecký kantor, ktorý svojich žiačkov každodenne takto vítaval: „Vítam vás, vy roľníci, remeselníci, kupci, vojaci, učenci, poctivci, boháči, darebáci, lumpi, lotri, žobráci, zločinci; lebo to všetko z vás vystane podľa toho, ako sa spravovať budete.“ Rád sa tak zadívam do tváričiek malých žiačkov, lebo mnohým z očú a z celého výrazu tvári vyzerá samá číra, čistá poctivosť a dobráctvo, že jestli ich starší ľudia nezkazia, vyrastú z nich statoční a hodní ľudia. Ale nejednému po rodičoch zdedený hriech na tvári vypísaný sedí, ktorý s neho nesmyje ani škola, a darmo by kto obviňoval školu, že mu z nej dieťa nevyšlo duševne lepším, než akým bolo ta dovedené, hoci by aj v učení nebolo najposlednejším.Blízko Pezinka videl som na kúsku vybičovaného vinohradu do riadkov nasadenú „Slovenku“ (Cicer arietinum L.), ktorej som tu predtým nikde nebol spozoroval. Tam kopajúceho vinohradníka som sa pýtal, ako túto luskovinu tu menujú? Odpovedal mi, že „Slovenek“, a že je to dobré varené v polievke. Nemci menujú túto rastlinu „Kicher“, podľa latinského „Cicer“, čo zas utvorené je podľa hebrejského „kikar“ (okrúhly, pre podobu semena); latinské meno druhové „arietinum“ dostala „Slovenka“ preto, lebo jej polozrelé semená podobajú sa hlave barana (aries) s priliehavými rohami. V Nitrianskej a Trenčianskej menuje slovenský ľud „cicer“-om inú rastlinu, totižLathyrus sativus L., a seje ju častejšie a na väčšie role, než Slovenku. Nemôžem sa dozvedieť, prečo Cicer arietinum náš ľud menuje „Slovenkou“ alebo „Slovenek“-om, keďže sa len zriedka sadí, nie ako dajaká špecialita slovenská. V južnom Španielsku a Francúzsku sa všeobecne sadí, lebo sa darí aj tam, kde sa pre trvanlivú suchotu ani fazuľa, ani hrach, ani šošovica nedarí. Rimania nazývali človeka nízkeho stavu „fricti ciceris emtor“-om, preto, že chudobní ľudia pražené zrná Slovenky jedávali, lenže vtedy ani v našom kraji meno „Slovenky“ nebolo známe.Brehy hlbokého jarku, ktorým tečie potôčik korytom cez diluviálny štrk vylízaným, sú porastené rôznymi krovinami, medzi ktorými sú časté šípy(Rosa canina L.)s bielym alebo ružovým kvetom. Tu som našiel jednu silnú tlupu práve v najkrásnejšom, bohatom kvete miešancaRosa collina Jacq., ktorej nezákonní rodičia súRosa caninaaR. austriaca Cr., ktoré obe sú tu veľmi časté. Neviem, či bola dosiaľ na území Prešporskej stolice nájdená.Rosa rubiginosa L.bude sotva jej jedným rodičom, keďže tejto som na tomto mieste nevidel, až hodne ďaleko na skladoch vinohradov. Z tohoto prevzácneho miešanca, ktorý ostatne znám a mám aj z okolia Bošáce, vzal som si len štyri vetvičky, lebo lupne už o poludní opadávaly. Keď sú divé ruže odkvitnuté, nie je tak ľahko nájsť tento bastard, ako keď kvitnú, keď sa svojimi veľkými a hustými kvetami zďaleka prezradzuje.Keď sme sa uberali dolu širokou „Kozou ulicou“, teraz „ulicou Kupeckého“ zvanou, obzrel som si malý rodný domček slávneho maliara Jána Kupeckého, na ktorom je nad dvoma oknami jednoduchá kamenná doska s nápisom: „GEBURTSHAUS DES JOHANN KUPETZKY 1667“. Tedy v tomto nízkom, maličkom domčeku, ktorý má do ulice len dve okná a jedno malé okienko a úzke dvere, narodil sa tento slávny, v zahraničí lepšie než tu doma známy muž. Na tejto širočiznej ulici poznať, že nesporili miestom, keď ju zakladali. Živým budíčkom pre Pezinčanov cez celé leto je pastier, který veselo fanfaruje cez mesto, keď ráno kravy na pastvu ženie. Tento úkaz idylického života upomína na Arkádiu, o ktorej od najdávnejších časov básnici všetkých kultúrnych národov nesčíselné selanky a iné básne popáchali.Dňa 8. júna ráno vyviezli sme sa cez Modru na Kráľovú. Ej, jak rád by som si bol poobzeral jednu hlbokú jamu vedľa hradskej cesty, hneď vyše Pezinka vykopanú v drobnom piesku, či sa tam nenájdu dajaké treťohorské skameneliny; ale sme museli náhliť, a tak mi nezbývalo iného, ako odložiť to prezeranie na budúcu návštevu Pezinka. Dávno, veľmi dávno je odtedy, čo som ako modranský drobný gymnazista s kamarátmi po tejto ceste putúval z Modry cez Trlinok, Kučišdorf (Zuckersdorf) do Pezinka! A keď sme si ulice pezinské poprezerali, zase nazpäť sme sa vrátili, ani babky nestroviac. Také lacné prechádzky žiakov sú teraz veľmi vzácne, ba hádam už ani nebývajú. Peňazí sme nemali ani jeden, preto sme ich ani mínať nemohli. Ale to našu veselú myseľ nezakalilo. Ani sme neišli do Pezinka, aby sme si hodne ďaleko za chrbtom profesorovým vyhadzovali z kopýtka; lebo to vtedy v Modre bývalo neznámym športom. Chceli sme Pezinok vidieť, a keď sme ho videli, mali sme dušu na mieste. Vezúcemu sa cez Modru predstavovaly sa mi hmlisté obrazy v rokoch 1847/8 a 1849/50 zažitých zkúseností. Zďaleka som videl vždy ešte tak žlto natretý Ottovský dom s rundelou na prvom poschodí, ako vyzeral v tých dávnych časoch. V tom dome som r. 1849/50 býval s bratom. Aj v celom meste v uliciach, ktorými sme uháňali na Kráľovú, pramáličko sa premenilo. Pezinok má 4899 obyvateľov, z ktorých 2666 k Slovákom sa priznáva, a Modra má medzi 5280 obyvateľmi 4350 Slovákov. Maďarov je tu a tam nepatrný počet a ostatní sú Nemci. Modra by bola mnoho získala, keby železnica bola malou okľukou popri samom meste vedená, lebo má množstvo vinohradov a hôr, kraj utešený, vrchami od severných vetrov chránený a akoby stvorený pre letoviská boháčov, ktorí sa radi z veľkých miest uťahujú na leto na čerstvý, dymom a prachom nezanečistený vzduch. Kedysi, ešte r. 1849, bolo tam mnoho súkeníkov, garbiarov, hrnčiarov a obuvníkov, a tí všetci dobre sa mali. Súkeníctvo a garbiarstvo upadlo, ešte hrnčiarstvo a obuvníctvo trvá. Ako som už spomenul, od 50. rokov málo sa premenilo v Modre a len kde-tu vidno nový dom; lebo tie staré, veľmi solídne murované, pretrvajú stáročia, a nie ako moderné stavby po veľmestách, ktoré sotva 100 rokov trvať môžu, a potom budu pováľané tu pre regulovanie alebo rozšírenie ulíc, tam pre stavbu verejných budov, aby v mestách nahrnuté robotníctvo bez práce nezostávalo a nebezpečnými plány sa nezaoberalo. Pezinčania sú hrdí na svoju stanicu železničnú, kde aj rýchliky zastávajú, a vysmievajú sa Modranom: „Der Schnellzug pfeift der Modreinern“, lebo títo majú dobrú polhodinu cesty na stanicu železničnú v Šenkviciach, kde však len miešané a osobné vlaky zastávajú. Phyloxera a peronospora aj po modranských vinohradoch šarapatí; ale bránia sa s úspechom proti týmto zhubcom. Človek sa skôr obráni proti veľkým a silným zdravým zverom, než proti nepatrnej révovej všici a mikroskopickej hubke peronospore, alebo v tele ľudskom smrteľné nemoci zapríčiňujúcim mikroskopickým bacilom a mikrokokkom!V Šenkviciach sa musia ľudia pilno zaoberať nielen vinárstvom, ale aj ovocinárstvom, lebo vidno krásne sady na svahu, k železnici spadajúcom. V Modre sa mi len tak v pamäti kmitaly rozpomienky na vtedajších žiakov, s ktorými som pred 55 rokami tamojšie gymnázium navštevoval, a potrafil bych aj dnes do tých domov, — lebo sú práve také, ako boly vtedy, — kde býval náš milý Ján Leška, Jožko Turzo, Karol Martešík, teraz v Amerike žijúci Cablk a iní. Celý rad mojich bývalých spolužiakov už odpočíva v hrobe a málo z nich je dosiaľ na žive, i my, ktorí ešte sa kývame, pôjdeme už dosť skoro za nimi.Naša skorá návšteva na Kráľovej (pri Modre) prekvapila; nás ale tešilo, že sme našli rodinu doma a zdravú.S Kráľovej je pekný výhľad na okolie a ďaleko, až ta k nitrianskym vrchom. Vo fare mi ukazovali piesty drevené, vyrezávané a krásne lakovými farbami pomaľované. Tu a v Pezinku videl som piesty krátke, na spôsob tých, ktorými ženičky na potoku šaty perú, ale aj piesty dlhé, akými menšie šatky manglúvajú, jednou rukou držiac piest za rúčku, druhou na konci tlačiac, a tak na válec omotanú šatku sem a tam po doske gúľajúc. Na páre takých dlhých piestov videl som veľmi vkusne vyrezaného pštrosa, papagája a iných vtákov, na ploche symetricky rozostavených, a pozdĺž oboch krajov, ako i pomedzi vtáky, rozkošné ľudové ornamenty. A to všetko je rozličnými farbami veľmi pekne vykladané. Škoda len, že maľujú takých vtákov a iné zvery, akých v našich krajoch nemáme. Tí ľudoví umelci mohli by sa uspokojiť s domácimi vzormi a cudzej menažerii dať pokoj, tak by ich výrobky boly omnoho cennejšie. Piesty tieto potrebujú sa len pre ozdobu izieb a zaslúžia, aby i tieto ozdoby do módy prišly medzi inteligenciou slovenskou, aspoň by tí šuhajci-umelci, ktorí to tak majstrovsky vyrezávať a tak vkusne maľovať vedia, cez zimu, keď k tomu majú viac svobodného času, dobré zárobky mali. Niet pochyby, že by sa na Kráľovej z nejedného nadaného šuhaja dal vychovať majster v maliarstve, rezbárstve a sochárstve, keby len bolo zkadiaľ naňho nakladať. Smysel pre krásu, vkus výborný a zručnosť znamenitú v rezbe a maľbe majú. Dva malé, maľované piestiky, zhotovené na Kráľovej, doniesol som si aj ja domov z Pezinku.Navrátiac sa okolo 1. hodiny poludňajšej do Pezinku, nechcel som viac vo veľkej spare poľom brúsiť, kde by som beztak len známe mi už rastliny tohoto kraja bol videl, a aj tie zaprášené a viac-menej uvädnuté. Ľúbi sa mi to, ako tu vedia každý kúštik dvora použiť na záhradku, a keď na kamennú dlažbu nič sadiť nemôžu, aspoň tam nastavajú kvietnikov a nádob s kvetami a ozdobnými stromkami. Často tu vídať po dvoroch granátové stromy(Punica Granatum L.)a oleandre(Nerium Oleander L.), s ktorými na zimu musia utekať do pivníc alebo do nekúrených izieb. To my na dedinách dvory v záhrady meniť nemôžeme, lebo by nám ich kravy, svine a drúbež zkazily; však na záhrady máme dosť miesta von z dvora.Na štvrtý deň po mojom príchode do Pezinku vrátil som sa ranným vlakom domov. Na železnici som vhabal do vozňa, v ktorom jeden manželský pár cestoval do Leopoldova. Tam oba i s kuframi vystúpili a ja zostal som sám. O chvíľu vrátila sa pani s kufrom a rozumie sa, so škatuľami, a pekne-rúče si to ponad hlavu do priečinkov poukladala. Keď sme už kus cesty ušli, prišiel konduktor preštiknúť kartu cestovateľkyňu, podíval sa s uškrnením na podanú kartu, potom na paniu a spýtal sa jej po nemecky, že kam cestuje? Odpovedala: „Do Nitry.“ „Ale tento vlak ide do Žiliny,“ riekol konduktor. Pani vyskočila a so zdesením povedala: „Čo teraz?“ Aj do voza tretej triedy vstúpily žena s dcérou, ktoré tiež idú do Nitry na pohreb. Inej pomoci nebolo, ako že tie tri osoby vystúpili v Drahovciach a musely čakať na najbližší vlak, ktorý ich doviezol do Leopoldova a odtiaľ, kto zná kedy, do Nitry. Mne sa taká fatalita dosiaľ len raz bola prihodila, keď som cestoval do Mikuláša, že som bol odbehnutý na Vrútkach, ale potom ranným vlakom dostal som sa predsa na miesto zavčasu.Hlohovec čiže Frašták vzbudil vo mne veselú rozpomienku. Keď sme asi pred 15. rokami boli s dištriktuálnym vyslanstvom na poklone Jeho Veličenstvu kráľovi, v čas manévrov v Hlohovci na zámku sa bavivšiemu, ja som bol znamenite ubytovaný u jednej rodenej Podhradčianky, ktorú bol Bohúň v rokoch štyridsiatych maľoval ako najkrajšiu dievku podhradskú s najkrajším mládencom. Ako som si ráno po uliciach prezeral tie davy ľudu, z celého okolia sem prišlého, postretlo ma vyslanstvo prešporských seniorátov, s kufríkami v rukách, lamentujúce, že nemôžu nikde dostať izby, kde by sa mohli složiť a preobliecť. Nuž, reku, o to je malá starosť; poďte ko mne, tam budete mať miesta dosť. A naša láskavá hostiteľka prijala aj tých, ba nás aj uhostila cukrovinkami. Po vybavenej na zámku poklone prechádzali sme sa ulicami. Tu ti pribehne jeden poklonkujúci chlapík a vraj, že aby sme mu odpustili, lebo že sňal s nás momentnú fotografiu. Na to riekol prešporský F.: „No, pekne ďakujem! veď ste vy mňa odzadku fotografovali!“ Uspokojil ho ale senior R., poklepúc mu na plece a rieknuc: „Nerob si z toho, bratku, nič, veď si ty vlastne odzadku krajší, než odpredku!“ Ale fotograf nedal pokoja, zakiaľ sme sa ináče nepostavili a on nás v tejto novej grupe neodfotografoval. Už som bol dávno na túto epizodu zabudol, až mi teraz v Pezinku tú fotografiu ukázali, a ja som si, cestujúc popri Hlohovci, na tie podrobnosti spomenul. Hodne neskoro po tejto našej hlohovskej schôdzke mi ktosi rozprával, že naše vyslanstvo ktorýsi maďarský humoristický časopis v rozkošnom kuprštýku bol predstavil. Boli sme tam, vraj, vypingovaní ako pltníci a drotári, v krpcoch, so širokým opaskom, krátkou košeľou, hrozitánskym klobúkom a so zapekačkou. Škoda, že som sa o tom hneď za horúca nedozvedel, lebo bych si to číslo na každý pád na pamiatku bol dal doniesť. Človek ani nevie, ako sa stane asi na týždeň povestným z láskavosti furtáka humoristu. Ešte dnes bych sa rád na tom obrázku pokochal, lebo z Drotárie sme tam boli len dvaja, nebohý Ľ. Dohnány a moja maličkosť; nuž je to prirodzené, že som zvedavý, ako tam vyzerám. Bol som rád, keď som sa z toho stisku a miesenia ľudu konečne do našej tichej dolinky dostal.V Piešťanoch sišlo so železnice mnoho chorých, ktorí v tamojších povestných kúpeľoch hľadajú uzdravenie, a hojný počet zotavujúcich sa navracalo sa už domov. V čas úžasnej povodne 12. júla minulého roku boly tieto kúpele a celý ostrov, na ktorom stoja, cele zaplavené a voda siahala až do Piešťan, a ako mi tamojší dôchodný rozprával — ktorísi ľudia oknami museli vyskákať z domov, aby sa zachránili, tak znenazdania vzrástla voda. Takej povodne nebolo na Považí od r. 1813. Voda odmývala aj ostrov, na ktorom sú kúpele, tak že brehy musely byť veľkým nákladom znovu vymurované. V Bošáckej doline ani tušenia nemali sme o tom, čo sa na blízkom Považí dialo; až keď nám ľudia z Nového Mesta prišlí povedali, že je Považie zaplavené. Vybralo sa nás tedy asi šesť na vŕšek Hájnicu pri Haluziciach, zkadiaľ sme so zhrozením videli, ako sa kalné, hučiace prúdy Váhu od samej päty bohuslavického vŕšku Malovecka až do Beckova rozlievajú. I trať železničná bola pod vodou, miestami násyp pretrhaný a hradskou cestou nebolo možno dostať sa zo Štvrtku do Bohuslavíc. Že obilie ešte neskosené stálo, myslel som, že prúdy kalnej vody cez role sa valiace aj zrno cele zkazia. Pokosené trávy a ďateliny, kam voda zasiahla, všetky odvliekla, neskosené ale trávy zamôlilo. Ale zrno bolo len čiastočne zkazené, kdežto zamôlená slama na kŕmivo sa nehodila. Zemiaky, kapusty, fazule, — na ktorých voda stála, pohnily všetky; ale cukrové repy neutrpely škody, len tam, kde voda na ne nanosila štrku, alebo ornicu aj s repou odplavila. Bolo to veľmi žalostné divadlo, keď ľud pracujúci, ktorý sa tešil dobrým úrodám, musel sa dívať, ako sa mu kalné prúdy neodolateľnou silou valia cez jeho políčko, a proti tomu všetko namáhanie ľudské, všetok dômysel a rozum sú bezmocné. Ľudia mi rozprávali, že ako sa prúdy vždy viac rozlievaly, vyplašení zajaci utekali na trať železničnú, kde ich ľudia chytali, zakiaľ ešte násyp nebol pod vodou. Po spadnutí vody lapali ľudia na roliach ryby, ktoré v nížinách zostaly. Piešťanský park bol môľom a štrkom zanesený, kúpeľní hostia rozutekaní a opravy a očisty parku a kúpeľov vyžadovaly značný náklad. Človek by tomu ani neveril, keby to nebol videl a zkúsil, že ten, v čas nízkej vody tak nevinný Váh, tak náramne sa môže rozvodniť a v celom svojom toku na mnoho míľ najlepšieho poľa pošpatiť, čiastočne cele zkaziť a na miliony škody spôsobiť. Ale keď tými sto a sto väčšími a menšími riečkami a potokami, ktoré v jeho celom toku doňho sa vlievajú, vôd sa doňho navalí, stane sa z neho obor, ktorý nezná žartu. Je to pravda, že kynoženie hôr zapríčiňuje častejšie povodne, lebo dažďová voda nezadržuje sa na stromoch a pod stromami na šústí, ale na holú zem padajúc, rýchle do potokov sbieha a rýchlejšie do riek sa vlieva; ale — ako som na inom mieste povedal — r. 1813 bolo po oboch bokoch Považia snáď tri razy toľko lesov, ako teraz, lebo ich vtedy nevedeli a nemohli tak vykorisťovať, ako sa to deje za našich časov, a predsa povodeň bola vtedy tak strašlivá, ako snáď nikdy ani predtým, ani od tých čias. — Pred dvoma rokmi zaviezol som sa v lete do Piešťan, abych si tam po okolí zabotanizoval. Ale bolo to biedne botanizovanie — pod dáždnikom! Keď som ráno vykročil z domu, bolo pekne; ale sotva som dorazil do Piešťan, začalo mrholiť až radosť. Ale abych mapu predsa prázdnu domov nedoniesol, pochodil som kus poľa, a čo mi práve pod ruku prišlo, bral som sebou. Dážď som prečakal v hostinci až do odchodu železnice. Piešťany, alebo, ako to tam vyslovujú, „Píščany“, dostaly svoje meno od piesku, keďže majú v chotáre mnoho štrkovatých a piesočnatých rolí. „Pöstyén“ neznamená v žiadnej reči nič.Od Pobiedima je pekný výhľad k Tematínu, flóru jeho dolomitových kopcov by som si tak rád viac ráz do roka poprezeral, keby to len tak mnoho času a chôdze nevyžadovalo! Bol som si ztadiaľ doniesol pre moje záhradku pár koreňovInula Oculus Christi L., ktorá mi každý rok bohato kvitne, aj dva koreneOnosma Visianii, ktoré sa ujaly a aj viac listov vyhnaly, a jeden z nich aj na druhý rok pekné listy vyhnal, že som sa už býľu a kvetu tešil, ale dostal akýsi kaz a zhnil. To sa mi s Kobyle u Devína pred 35 rokami donesené semeno Smyrnia(Smyrnium perfoliatum)lepšie odvďačuje, lebo sa samo v krovinách seje a každoročne mi ho aspoň 10 — 12 kvitne a plodmi dozrieva.Na stanici brúnovskej niže Nového Mesta obzrel som si, pravdaže len z okna železničného voza, tamojší starobylý kaštieľ, v ktorom, ako počúvam, je nádherné starobylé náradie z časov Rákóczyho. Nie je tomu hádam ani 6 rokov, čo bolo celé Považie alarmované povedačkami o hurtujúcom, zauchá rozdávajúcom, stoly prehadzujúcom a iné výčiny tu stvárajúcom strašidle. Neviem, čo na tých povedačkách vlastne bolo; lebo sám som tam nebol, a viem to len zo zpráv, rozumie sa, že nezaručených.Doma som našiel všetko v poriadku. Myslel som, že rastliny za 3-4 dni v mape uložené očernely alebo splesnely, ale nestalo sa im nič, lebo boly za sucha a nie dažďom alebo rosou navlažené, do pijacích papierov uložené. Hneď som ich medzi vrstvy papierov dal do prešu, a o pár dní mi pekne uschly. Ak mi to len bude možné, rád bych sa ešte raz tohoto leta po pezinskom okolí poobzeral.(Slov. Pohľ. 1904.)	Holuby_Quodlibet-s-cesty-z-Bosackej-doliny-do-Pezinku-a-nazpat.html.txt
OsobyJOZEF Z ARIMATIE, dekúrio, člen synedria, štátny úradníkZAFIRA, jeho žena, bývalá pohankaOBÉD, sluha u JozefaŠIMON, priateľ JozefovPONTSKÝ PILÁT, správca krajiny JudskejKLAUDIUS, centúrio, dôstojník rímskyELEAZAR, kupecMÁRIA MAGDALÉNAMÁRIA JOZEFOVAFARIZEJRímski vojaci (stráž)Odohráva sa na Veľký piatok roku 33 v Jeruzaleme, a to:Prvý obraz: V dome JozefovomDruhý obraz: V pretóriu u PilátaTretí obraz: Na hrobochKONFERENCIER: Vysielame dnes na Veľký piatok epizódu z toho veľkého času, keď v Jeruzaleme na Golgote odohráva sa tragédia Ježiša Krista.Či je možné, že tento dobrý prorok z Nazaretu, ktorý hriech neučinil, a nie je lesť v jeho ústach, je úplne opustený?Či niet nikoho, kto by sa ho zastal, slovo-dve prehovoril na jeho obranu a ho prípadne vymanil z rúk jeho nepriateľov?Veď jeho najbližší, jeho milí učeníci, všetci ho opustili a utiekli… A jeho matka, bolesťou skľúčená, pozerá bezmocne na kríž, kde sa tak trápi jej syn!Suroví rímski vojaci a bezcitná masa ešte si posmechy robia z neho a mučia ho polomŕtveho! A vysokopostavení páni, i jedni i druhí, i Židia i Rimania, spokojne si mnú ruky, že sa konečne zbavili toho „rebelanta“.A predsa jeden verný Izraelčan, ktorý očakával kráľovstvo Božie, úzkostlivo a citne sprevádza ťažký boj Ježišov na Golgote. To je JOZEF z ARIMATIE, počestná úradná osoba, člen synedria, dekúrio.Ale on už len o mŕtveho Ježiša sa stará. Lebo pred majestátom smrti mizne každý ohľad, každá chúlostivosť — zákonu je zadosťučinené, prichádza ľudskosť.Prenesme sa, ctení poslucháči, do dávnej minulosti a pozorujme, čo sa to tam odohráva, v slávnom Jeruzaleme, v deň pripravovania roku 33.Naša hra sa volá Jozef z Arimatie.	HurbanVladimirov_Jozef-z-Arimatie.html.txt
Duo CharlieUvidel ju po dvadsiatich piatich rokoch istého neskorého letného popoludnia v kaviarni na Okružnej triede. Prišiel sem zo zvyku, lebo mal toho dňa voľno, mohol zobliecť uniformu a cítiť sa aspoň raz do týždňa človekom. Sedel pri svojom stolíku v kúte, aby sa mohol dívať na ulicu. Fajčil jemnú cigaretu, ktorú dostal od ktoréhosi stáleho hosťa hotela Esplanad. Cítil sa sviatočne a povznesene, hoci pre meštiakov bol to obyčajný robotný deň.Ona sedela o kúsok ďalej s fúzatým dôstojníkom. Bola dosiaľ pekná, možno o trochu ťažšia, ale ešte útla, s nežným úsmevom na ústach. Áno, dosiaľ to bola „pekná Karolína“, hoci zrejme začínala mať starosť s udržiavaním štíhlej línie a s pestovaním panenského peľu na lícach. No jednako peľ tam dosiaľ bol. Díval sa pozorne, spočiatku nedôverčivo, trošíčku sa chvejúc vzrušením, ale napokon musel uznať: peľ tam dosiaľ bol. Dôstojník (starý, plešivý dedko, lalokatý, podnikal zrejme posledné beznádejné výboje v mene svojej mužnosti) čítal nezúčastnene noviny. Mal všetky znaky podareného paroháča. Ona si pozerala módy, žurnál za žurnálom, s dôkladnosťou vedeckého pracovníka. Mohol si ľahko vyrátať, že strávila veľa a veľa hodín v podobnom zamestnaní, kým sa rozhodla pre istý model. Bolo to vidieť i na šatách, v ktorých práve bola oblečená. Ako jej tie šaty svedčali! Keby jej bol mohol kúpiť také šaty pred dvadsiatimi piatimi rokmi, bolo by sa azda všetko obrátilo ináč. Keby bol býval vtedy bohatý…Pošúchal si čelo a vzdychol potajomky nad všetkým, čo premeškal a nedohonil. Privrel oči a na pozadí mramorovej dosky kaviarenského stola zjavila sa mu jej priezračná, útla figúra. Štíhle nôžky v baletnom postoji, ružové črievičky a ružová naberaná suknička. Nahé bruško a hlávka šibalsky vyvrátená na stranu. Pravá ruka je koketne odchýlená od tela, dlaňou obrátená k zemi, ľavou posiela mu bozk. Zavrel oči a znova vzdychol.Áno. No, áno, lenže čo teraz? Môže tu sedieť niekoľko krokov od nej, nevstať, nejsť k nej a nepovedať jej, čo jej zabudol povedať pred dvadsiatimi piatimi rokmi?Vstal.Vtom sa ona obrátila, priložila si voľným pohybom k očiam lorňon a nezúčastnene, chladne ho premerala.Chcel čosi povedať, oprel sa prstami o stôl, nemotorne sa nahol vopred, akoby sa jej chcel ukloniť, ale vtedy sa ona odvrátila a on sa v rozpakoch začervenal a pomaly, sklamane klesol na stoličku.Nie je to teda ona. Ťažko uveriť, že by ten pohľad, ktorým ho premerala, patril jej, peknej Karolíne.Bol veľmi rozrušený, prsty sa mu chveli a musel sa z celej sily ovládať, aby vydržal dívať sa pokojne stranou, na ulicu, kde chodili ľudia, kde v oblokoch naproti slávnostne dohárali ostatné lúče zapadajúceho slnka, kde všetko bolo obyčajné a isté vo svojom cieli. Kútikom oka videl, že dôstojník medzitým vstáva, odoberá sa a odchádza. A potom nevydržal a znova pozrel na ňu. Ale teraz s rozhodnutím a s pevným predsavzatím zvedieť naisto, či je to ona alebo nie. Obrátila sa k nemu, a tu videl na jej ľavom líci materinské znamienko. Náhle ho naplnila divoká, plesajúca radosť. Tvár sa mu rozžiarila, odstrčil výbojne stoličku, zastal pred ňou a bozkáva jej gavaliersky, s veselým úsmevom ruku.Díva sa na neho nechápavo veľkými belasými očami. A on sa na ňu usmieva — usmieva sa s prižmúrenými očami a so zaseknutými perami.— Karol!— Karolína!— Podľa toho úsmevu… podľa toho, ako sa smeješ, so zaseknutými perami a s prižmúrenými očami, ťa poznávam.— A ja podľa toho tu, — ukazuje šetrne na jej materinské znamienko. Ale chytro dokladá: — A, pravda, i podľa toho, že si dosiaľ driečna, celá útla a nežná ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi. — Potom sklopí oči a povie: — Videl som ťa pred chvíľou v krinolínke okolo bokov, v baletnom postoji, na prsiach s dvoma ružami namiesto živôtika…— Choď, ty, — robí sa zahanbenou. — Už pol storočia nemala som na sebe nič také. A potom… — díva sa rozpačite na svoje prsia… — dnes by už dve červené ruže boli…Skáče jej do reči.— Pamätáš? — a ticho zanôti: „Dve červené ruže…“Obaja sa rozosmejú, akoby to bolo včera, keď ona na parkete dancingu spievala túto pieseň. Hovoria potom dve na tri, predchytávajú si myšlienky, smejú sa a ona mu kladie dôverne ruku na plece. On objednáva koňak. Najprv len pre seba, potom dostane chuť i ona a povie mu to s takou rozkošnou srdečnosťou, že sa musí až zavrtieť na stoličke od samého šťastia. Vypína hruď (najradšej by priam kikiríkal od nazhromaždenej mužskej hrdosti) a objednáva ponad celý lokál:— Pán hlavný, koňak! Jeden koňak! A potom ešte jeden a ešte jeden.— Chichichi, už som opitá, — smeje a chichoce sa Karolína, nakláňa sa nad stôl, vyvracia koketne hlavu a usmieva sa na neho šelmovsky: — Pamätáš sa, ako nás vtedy volali?— Duo Charlie.A ona kladie dlane k ústam a oznamuje pomedzi ne ako cez trúbu celej kaviarni:— Duo Charlie tancuje Danse acrobatique.Takto to robil kapelník, keď oznamoval ich číslo.— Hahaha, hahaha. Danse acrobatique! Duo Charlie tancuje Danse acrobatique. Duo Charlie tantzt Danse acrobatique. Hahaha, hahaha!Potom náhle obaja zvážnejú a pozrú skúmavo na seba. Je to pravda, že oni dvaja…— Je to pravda, že my dvaja sme tancovali kedysi tento tanec? — spytuje sa on hlasom čudne skleslým a nedôverčivým.A ona koketne vzdychá a prevracia hlavu k povale:— Ach, jaj, je to pravda?— Je to pravda? — spytuje sa on ešte raz vážne a upiera na ňu skúmavo oči, akoby naozaj pochyboval, že je to pravda.A ju nepríjemne zamrazí, cíti v jeho hlase výčitku a obvinenie, že všetko to, čomu sa práve smejú, nie je naozaj pravda, lebo to, čomu sa smejú, nie je ani zďaleka to, čím vtedy žili, pred čím sa chvela a čo zostalo nevypovedané, naveky zamlčané.— Teba vtedy odobrali, musel si na vojnu, — hovorí skrúšene, akoby sa mu ospravedlňovala, ľutovala i seba i jeho, a odprosovala ho. — A bol si tam štyri roky.— Päť.— Ostatný lístok dostala som o štyri roky po tvojom narukovaní.— A potom… a ty?— Ja?Bola to dlhá pauza. Prežil v nej celé štyri roky. Ona sama… Cez vojnu… keď „mravy boli uvoľnené…“ on jej zriedka písal…— Ja?… Ja som sa vydala.Čmáral prstom po stole čudné háčiky a zákruty, slučky minulosti. Potom to všetko rozhodným pohybom zotrel, prevalil sa na stoličke a uprel zrak do povaly.— A ty? — spýtala sa nesmelo.— Ja?… Ja som sa vydala.Čeľusť mu bezmocne odvisla, akoby sa bola uvoľnila v pántoch, a jazyk mu zaliezol niekam do hrdla.— Vrátnikom v hoteli Esplanad? Chudáčik.Nahla sa k nemu a pohladila ho mäkkou dlaňou po vlasoch.Strmo sa prevalil nazad:— Nie… veď je toto sentimentálna história. Obyčajná sentimentálna história. Už nie sme deti… Ale chcel by som s tebou stráviť jeden večer.Prekvapene na neho pozrela.— Máš pravdu, je to sentimentálna história. Ale jeden večer?…— Jeden večer, dnešný večer.Prečo váha? Nie je to prirodzené, že chce s ňou stráviť večer?— Šli by sme vedno na večeru a potom niekam, kde sa tancuje, hoci do toho lokálu, čo sme v ňom pred rokmi vystupovali.— Ach, môj milý, toho už niet.— Že niet? — Ako môže nebyť? Či sa už naozaj vo svete toľko zmenilo, že zmizol i lokál, v ktorom sa ľudia vedeli tak veselo zabávať?— Totiž, aby si vedel, ten lokál ešte existuje, ale nie je viac tým, čím býval. Dnes je to obyčajná krčma s jedným muzikantom a s jedným čiernym kocúrom.— S jedným muzikantom a s jedným… Výborne, moja milá, práve ta pôjdeme; budeme sami.— Sami s čiernym kocúrom a so slepým muzikantom.— Slepým? Je naozaj slepý? Tým lepšie. Teším sa na to, moja milá.*Krčma bola prázdna. Čierny kocúr naozaj ležal pri peci a muzikant bol naozaj slepý. Udrel na klávesy, keď zbadal, že vstupujú hostia, a zabrnkal na rozladenom staručkom piane predvojnový marš. Potom čakal chvíľu na ozvenu, čudne nehybný, s neprirodzeným držaním tela, s rukami pozdvihnutými nad klávesami. Zdalo sa, že sa namáha vytušiť náladu hostí a poznať, ktorá pesnička bola by im milá. A potom nesmelo, zľahučka, akoby si netrúfal, dotkol sa klávesov.Ozval sa jemný sentimentálny valčík.Piano, napodiv, znelo teraz súladne. Akoby sa bolo vzchopilo, narovnalo staručké údy pod známymi dávnymi údermi. Melódia bola čistá, svieža, ako uplakaná tvár slúžtičky ktorá si v nedeľné popoludnie vyšla za Dunaj, kde ju mal čakať fešácky vojak. No, pravdaže, práve o tomto vojakovi bola v pesničke reč. O tom istom vojakovi, čo zradil svoju milú, malú viedenskú slúžtičku, a potom padol vo vojne na rovinách rusko-poľských.Pritúlili sa k sebe. Objal ju okolo pása. Cítil pod dlaňou kyprosť jej bokov. Za tých dvadsaťpäť rokov nazbieralo sa na nich trochu tuku. Ale nepocítil sklamanie; naopak, neha zmierlivého pochopenia hriala ho v žalúdku. Vítal tento nový pocit, znak usadlých rokov, láskavo, skoro s radosťou. Bol to pocit oveľa menej vzrušujúci ako ten, čo sa bol v ňom kedysi ozýval.A ona sa k nemu pritúlila, vzala jeho dlaň do svojich, nežne a s dôverou. Obrátila k nemu tvár s ústami dôverčivo pootvorenými.Bozkal ju mäkko a zľahka.— Je to… môj prvý bozk. — Chcela povedať: „náš prvý bozk,“ ale potom sa zháčila a povedala: „Je to môj prvý bozk.“A doložila na vysvetlenie:— Čo bolo predtým, bolo len závdavkom na tento prvý bozk.— Áno, máš pravdu. A toto je náš druhý bozk. — A bozkávali sa v opustenej krčme nežne, vrúcne, ale bez náruživosti, čisto, akoby ona mala osemnásť a on pätnásť rokov.— Poznáš toto?Vytiahol z náprsnej tašky obrázok s polámanými, obšúchanými rohmi. Bola to reklamná pohľadnica podniku, kde kedysi vystupovali. Dolu bolo vytlačené: „Duo Charlie“ a nad tým obrázok: on a ona zachytení pri vrcholnom výkone svojho parádneho čísla. Práve na tomto mieste ozval sa v sále zakaždým búrlivý potlesk. Hudba zahrala vtedy tuš a oni, trochu zadychčaní, ale s príjemnou maskou úsmevu na tvárach, ukláňali sa vpravo i vľavo a zbierali ovácie obecenstva.— Koľko ti dalo roboty, kým si ma to naučil. Čo som sa natrápila. Býval si hrozne mrzutým partnerom.A pritúlila sa k nemu bližšie.Držali obrázok každý za jeden roh a dlho sa naň dívali. Ostatný raz tancovali toto číslo v deň mobilizácie. Podnik bol nabitý ako nikdy predtým. Šampanské tieklo prúdom. Každú chvíľu vyletela zátka s dunivým výbuchom ako zlá — ale vtedy sa im zdalo ako veselá predzvesť výbuchov, ktoré ich o niekoľko dní mali privítať na frontoch. Toho večera mali so svojím akrobatickým tancom mimoriadny úspech. Za ich vystúpenia vyvrcholila zábava v lokáli. Dva razy museli opakovať svoje číslo. A potom i oni pili šampanské s hosťami, najprv z pohárov, potom z jej črievičiek. Bohvie, kto všetko ju v ten večer objímal a bozkával. Ale nebola opitá. Keby bola bývala opitá, bola by musela usnúť, keď si potom ľahla v šatni na diván. No neusnula. Čakala. Čakala od štvrtej až do bieleho rána. Spočiatku so vzrušujúcou istotou a s troškou strachu z toho, čo verila, že malo prísť, potom s pochybnosťami, potom s urazenou hrdosťou a napokon v zúfalstve, s mučivou bolesťou, v slzách. Čakala až do rána, ležiac nezoblečená na diváne a hryzúc do vreckovky celkom mokrej od sĺz. Ráno sa umyla, upravila si zovňajšok a vošla do lokálu. Lokál bol prázdny.A toho dňa narukoval on s prvými rovno na front.Potom jej, pravda, písal a ona jemu, ale nikdy o tom, čo sa nestalo tej noci. On jej dával v listoch múdre rady, a ona mu posielala balíčky z nasporených peňazí. V prvý čas dlho bola bez miesta, lebo sa jej nezdalo možným starať sa o miesto. Potom ju na to donútila bieda. A potom všetko išlo v koľajach, ktoré našla vymerané, ako sa jej zdalo, od stvorenia sveta. Najťažšie bolo začať, potom už všetko bolo ako naučená úloha. Nakoniec prišiel generál, čo sa práve vrátil z frontu, chromý na jednu nohu. Možno sa mu zdalo, že sa už dosť napovaľoval po starých vyzbíjaných, nepohodlných rusko-poľských kaštieľoch: zatúžil po manželskej pohode.— A tak si ma našiel s ním popoludní v kaviarni na Okružnej triede. Je to dobrák, nemôžem sa žalovať.Vyrozprávala mu všetko vážne, akoby mu bola tak povinná, do najmenších podrobností, nevynechávajúc a nezamlčujúc celkom nič. Trochu sa čudoval, že ho jej úprimnosť nepohoršuje, ani že mu nie je trápna; naopak, že sa cíti očistený i on sám.Obrázok dosiaľ ležal na stole. Dívali sa naň chvíľami, akoby v ňom hľadali povzbudenie a ospravedlnenie toho, čo práve cítili. Neboli si blízki? Nebola medzi nimi dávno táto dôvera? Ako mohla nebyť? Hľa, obrázok je dôkazom. Vtedy, keď tancovali toto číslo, stačil chybný pohyb, oneskorený alebo predčasný hmat, a ona by mu bola ležala s rozlámanými údmi pri nohách. Musela mu už vtedy dôverovať tak ako dnes. Aj on jej. Inak by sa nikdy neboli opovážili na tento krkolomný tanec.— Čo myslíš, vedeli by sme to ešte dnes? — spýtal sa jej s pochybovačným, zasneným úsmevom.Pozrela na neho vážne a potom odvetila s hlbokým presvedčením:— Ak by si ty vedel, ja áno, môj milý.A predstavila si, ako leží po tanci ustatá, trochu zadychčaná v šatni na diváne.Opakovala:— Ja áno.— A ja tiež, — povedal s náhlou istotou, ktorej sa vzápätí obaja zľakli.A tu muzikant, akoby naozaj bol poznal tajomným čutím slepca ich ľúbostné rozochvenie, vzal do rúk husle a spustil tuš. Ten tuš, čo ich vždy volal vystupovať.A potom sa ozvala melódia. Tá istá, pri ktorej tancúvali svoje zvláštne, senzačné číslo.A potom — teraz už naozaj stratili samovládu a zmysel pre všetko dookola — počuli celkom zreteľne známy hlas, ktorý vznikne, keď sa priložia dlane k ústam a ktorý oznamoval:— Duo Charlie — Danse acrobatique.Ako zhypnotizovaní vstali obaja naraz, uklonili sa a groteskným tanečným krokom vstúpili na parket. Na ich tvárach zjavili sa dvadsaťpäťročné masky úsmevu. Svaly samy od seba stiahli sa tak, ako boli vytrénované kedysi: on sa usmieval s gambami zaseknutými medzi zuby a s prižmúrenými očami, ona odhalila tie isté biele zuby nehybným našpúlením perí. Pamätali sa na každý pohyb: najprv tancovali drobnými krôčkami proti sebe, lúskajúc pritom do taktu prstami. Potom sa jemu prišlo zohnúť a ona spravila kotrmelec na jeho chrbte. To bol len malý úvod, navnadenie obecenstva na to, čo malo prísť. A potom zas drobčili proti sebe. Zľahka, bez námahy, usmievajúc sa a lúskajúc prstami. Jej prsia triasli sa mu pred očami (trochu viac ako kedysi) a jej nohy boli rovnako pružné, a keď si ich odhalila nad kolená, zdali sa dokonca i rovnako štíhle ako pred rokmi. Ani na chvíľu si neuvedomili grotesknosť situácie. Obaja vedeli presne, čo v nasledujúcom momente spraví druhý i na čo práve myslí druhý, obaja boli nielen pohybmi svojich tiel, ale i chvením svojich nervov práve tam, kde sa naposledy videli pred dvadsiatimi piatimi rokmi.Muzikant hral.Prišlo číslo, kde ju on vyzdvihne nad hlavu, drží vysoko v povetrí a krúti sa s ňou do taktu, kým ona posiela bozky obecenstvu. Ani na bozky nezabudli. On sa pri tomto výkone zadychčal väčšmi, ako čakal, a ona si roztrhla parádnu sukňu nad kolenom.Ale muzikant hral.Potom prišlo číslo, keď ju on zručným pohybom má prehodiť pred seba tak, aby urobila nebezpečným sa zdajúci, ale vcelku nevinný premet. Pochlapil sa, presne vystihol čas a ona padla šťastlivo pred ním na nohy bez toho, aby zmizol čo len na chvíľočku úsmev z jej tváre. Ba videl celkom zreteľne cez vírivé mreže čoraz prudkejších pohybov jej nôh, že práve od tejto chvíle stal sa jej úsmev vyzývavejší, mnohosľubujúci, skutočný úsmev pre neho, pre neho samého, nie maskovaným úsmevom pre obecenstvo. Jej oči svietili, hralo v nich odrazu tisíc veselých, roztopašných ohníkov, kým jej žiariaca tvár mu stále unikala šelmovskými, dráždivými pohybmi zo strany na stranu. Celá sa mu dávala a zároveň mu unikala drobnými, ľahučkými skokmi. Krúžila okolo neho, pozorujúc jeho čoraz upriamenejšiu tvár. Tým istým tempom, ktorým stúpalo jeho očarovanie ňou, vyjasňovala sa mu pred očami groteskná situácia. Želal si čoraz nástojčivejšie, aby sa už všetko skončilo, aby ju už mohol zovrieť prostým netanečnym pohybom do náručia.No muzikant ešte vždy hral.Uvedomil si, že musí splnenie svojej túžby vykúpiť, že toto má byť trest za onú noc, keď ju nechal na diváne daromne čakať do rána. Musí teda vydržať.Muzikant ešte vždy hral.Konečne prišlo posledné číslo. Vyvrcholenie celého výkonu. To, pri ktorom boli odfotografovaní.Presne, ako pred rokmi, skočila mu do náručia. „Je trochu ťažšia,“ uvedomuje si a odhaduje presné kilá: „Pribrala aspoň osem kíl.“ V skutočnosti len štyri; štyri chýbali jemu. Teraz sa zohol a prehodil ju z náručia na chrbát. A teraz spustila hudba to šialené tempo: bystrými pohybmi oboch rúk má si ju podávať na chrbte tak, aby krúžila veľmi prudko, ale graciózne, aby obecenstvo nezbadalo na nich najmenšiu námahu. A teraz zrazu pocítil v pravej lopatke, kde mu zostala trčať ruská guľka, ostrú bolesť. Pokúsil sa ešte nastaviť chrbát tak, aby zachytil — alebo aspoň zmiernil jej pád. Ale prudkým pohybom spravil pravý opak: odhodil ju ďaleko od seba hlavou rovno na hranu stola.V tú chvíľu prestal muzikant hrať.A on si najprv utrel pot z čela a potom sa pokúsil rozhľadieť sa. Hlava sa mu zatočila, nevidel pre pot a nával krvi do mozgu nič. Dotackal sa k nej a podarilo sa mu zachytiť niekoľko slov, z ktorých rozumel vetu: „… s tebou som chcela byť.“ Potom sa mu zahmlilo v očiach, stratil na chvíľu záujem o svet a vzápätí pukla mu v mozgu prekrvená a zvápenatená cieva.Tak skončilo Duo Charlie svoj Danse acrobatique. Muzikant na pódiu hľadel chvíľu do tmy, ktorá ho okružovala, a ked počul ozvenu, zvolal do prázdnej sály:— Karol, Karolína, poznal som vás a chcel som vás potešiť vaším Danse acrobatique.	Chrobak_Duo-Charlie.html.txt
IAť jakkoli se snažili lidé, shromáždění v počtu několika tisíc na jednom nevelikém místě, zohaviti zemi, na níž se tísnili, ať jakkoli ji zatloukali kameny, aby nic na ní nerostlo, ať jakkoli odstraňovali každou vyrážející travičku, ať jakkoli čadili kamenným uhlím a petrolejem, ať jakkoli ořezávali stromy a odháněli všechnu zvěř a ptactvo: vesna byla vesnou už i ve městě. Slunce hřálo, tráva, oživujíc, rostla a zelenala se všude, kde jen ji nevypleli, nejen na trávnících boulevardů, ale i mezi kamennými dlaždicemi, a břízy, topoly a střemcha rozvíjely své lepkavé vonné listy, lípy nalévaly praskající pupeny, kavky, vrabci a holubi vesele stavěli hnízda a mouchy, rozjařené sluncem, bzučely u stěn. Radovali se rostliny, ptáci, hmyz i děti. Ale lidé — velcí, dospělí lidé nepřestali klamati a trápiti sebe a druh druha. Lidé se domnívali, že není posvátné a důležité toto jarní jitro, ani tato krása božího světa, skýtaná pro blaho všech bytostí — krása nalaďující k míru, svornosti a lásce, ale to, co oni sami si vymyslili, aby panovali druh nad druhem.Tak v kanceláři gubernské věznice nepovažovalo se za svaté a důležité to, že všem zvířatům a lidem byla dána radost a něha vesny, nýbrž to, že včera došla pod jednacím číslem, s razítkem a záhlavím listina, aby dnešního dne, 28. dubna, k deváté hodině ranní byli dodáni z vyšetřovací vazby k soudu vězňové — dvě ženy a jeden muž. Jedna z těchto žen, jakožto zvlášť těžce provinilá, měla býti předvedena zvlášť. A tak podle tohoto nařízení v 8 hodin ráno 28. dubna naddozorce vešel na temnou páchnoucí chodbu ženského oddělení. Za ním vstoupila do chodby žena utrápeného obličeje, kučeravých šedivých vlasů, oděná v blůzku s rukávy pošitými prýmky a opásaná modře lemovaným pasem. Byla to dozorkyně.— Chcete Maslovou? — ptala se, přistupujíc se službu konajícím dozorcem k jedněm na chodbu se otvírajícím dveřím cely.Dozorce, rachotě železem, odemkl a otevřel dveře cely, z níž se vyvalil vzduch páchnoucí ještě hůře než na chodbě, a zvolal:— Maslová, k soudu! — a opět přivřel dveře, vyčkávaje.I na vězeňském dvoře byl svěží, silný vzduch polí, přivátý větrem do města. Ale na chodbě byl těžký, tyfosní vzduch, prosycený zápachem výkalů, dehtu a hniloby, jenž rázem budil smutek a stesk v každém nově příchozím. I dozorkyně, jež přišla ze dvora, zkusila to na sobě, přes to, že byla zvyklá na špatný vzduch. Když vešla na chodbu, pocítila náhle únavu a ospalost.V cele bylo slyšeti shon, ženské hlasy a kroky bosých nohou.— Tak trochu rychleji, Maslová! Povídám, pospěš si! — křikl naddozorce do dveří cely.Asi za dvě minuty vyšla čilým krokem ze dveří nevysoká, mladá žena plného poprsí, v šedém vězeňském plášti, oblečeném přes bílou blůzu a bílou sukni, rychle se obrátila a postavila vedle dozorce. Na nohou měla tenké punčochy, na punčochách — žalářní střevíce a na hlavě bílý šátek, zpod něhož patrně úmyslně byly vypuštěny kadeře načechraných černých vlasů. V celém obličeji ženině byla zvláštní bělost, jež bývá ve tvářích lidí, kteří ztrávili dlouhou dobu ve vězení, a jež upomíná na klíče bramborů, chovaných ve sklepě. Podobné byly i neveliké široké ruce a bílá plná šíje, již bylo viděti za širokým límcem pláště. V tom obličeji překvapovaly, zejména při oné mdlé bledosti, černé, blýskavé, poněkud opuchlé, ale velmi živé oči, z nichž jedno trochu šilhalo. Šla zpříma, vypínajíc plnou hruď. Vyšedši na chodbu, pohodila trochu hlavou, podívala se dozorci přímo do očí, a zastavila se, připravena splniti vše, co bude na ní žádáno. Dozorce chtěl již zavříti dveře, když jimi vyhlédla bledá, přísná, vrásčitá tvář prostovlasé šedivé stařeny. Stařena chtěla něco pověděti Maslové, ale dozorce přitlačil dveře na hlavu stařeny a hlava zmizela. V cele se zachechtal ženský hlas. Maslová se také usmála a obrátila se k malinkému zamřížovanému okénku ve dveřích. Stařena se k němu přitiskla s druhé strany a chraplavým hlasem pronesla:— Jen jim nic zbytečného nepovídej, stůj na svém a dost!— Ech, kdyby to už nějak raději skončilo, hůře nebude, — řekla Maslová, pohodivši hlavou.— To se ví, že to nějak skončí, — řekl naddozorce se sebevědomým přesvědčením o vlastním důvtipu. — Za mnou, kupředu!Oko stařeny, jež bylo viděti v okénku, zmizelo a Maslová vyšla doprostřed chodby a hbitými drobnými kroky kráčela za naddozorcem. Sestoupili po kamenných schodech, prošli podle mužských, hlučných, ještě více než v ženském oddělení páchnoucích cel, z jichž dveřních okének je všude doprovázely oči, a vešli do kanceláře, kde již stáli dva vojáci, určení k průvodu. Písař, který tam seděl, dal jednomu z nich listinu, prosycenou tabákovým dýmem a ukázav na Maslovou, řekl: „Vezmi ji s sebou!“ Voják, nižegorodský mužík, s červenou, od neštovic zjízvenou tváří, položil listinu za přeložený rukáv svého pláště, a usmívaje se, mrkl na svého druha, širokolícího Čuvaše, upozorňuje ho na trestanku. Vojáci s Maslovou sestoupili se schodů a zamířili k hlavnímu východu.Ve vratech hlavního východu otevřela se malinká dvířka a vojáci s trestankou, přestoupivše práh dvířek, vyšli z věznice a kráčeli městem středem dlážděných ulic.Drožkáři, hokynáři, kuchařky, dělníci, úředníci se zastavovali a zvědavě si prohlíželi trestanku; jiní vrtěli hlavou a myslili si: „Hle, kam vede špatné chování takových lidí!“ Děti s úžasem hleděly na loupežnici a upokojovaly se jen tím, že za ní jdou vojáci a že teď už nic neudělá. Jeden vesnický mužík, jenž prodal uhlí a napil se v hospodě čaje, popošel k ní, pokřižoval se a podal jí kopejku. Trestanka se začervenala, sklonila hlavu a cosi promluvila.Cítíc obrácené na sebe zraky, úkosem, zpod obočí, neotáčejíc hlavy, dívala se po těch, kdo na ni hleděli, a tato všeobecná pozornost ji těšila. Radostně na ni působil i jarní vzduch, proti vězení čistý, ale bolestno bylo kráčeti po kamenech nohama odvyklýma chůdzi a obutýma do neohrabaných žalářních střevíců, a proto hleděla pod nohy a snažila se kráčeti co možná lehce. Jdouc kolem krupařského krámku, před nímž houpavě se procházeli klidní holubi, div že nezašlápla jednoho siváka; holub se zdvihl a mávaje křídly, proletěl těsně kolem ucha trestanky, ovanuv ji větrem. Usmála se a potom ztěžka vydechla, vzpomenuvši si na své postavení.	Tolstoj_Vzkriseni-I.html.txt
Z našej hradskejLastovička zradne opustí svoje hniezdo, keď naším krajom zavládne sychravý, jesenný vietor. Slovák tak nerobí, skôr robí naopak: vracia sa do svojho hniezda, ktoré musel v jar zanechať, aby inde vymáhal živnosť. Tvrdá žula tatranská odchová sokolov, ale nie holubov…,Škoda ich; odídu čistí, vracajú sa dotknutí, otrávení dychom veľkého sveta. Všade im je tak dobre, tak krásne, a doma… Kde tá veselá myseľ, zbožná skromnosť, ktorá kedysi vedela sa spokojiť s tým, čo bolo? Kde staré mravy, ktoré sťa hrady chránili Slováka pred cudzotou? Z roka na rok, zo dňa na deň tratia sa, pustnú. Jeden ľudský vek — a kultúra zmyje i posledné ich zbytky. Kultúra prikvapila znenazdania — ako zlodej v noci. Vtiera sa dvermi, oblokom. Zotiera všetko, každú obyčaj, každú zvláštnosť: jediné, čo Slovák zdedil po dedoch. Čo mu zo zarobeného groša, keď zaň musí dať všetko, čo bolo jeho otcom vzácneho, svätého? Čo ho bude pútať k obci, národu? Zanechajme potomstvu poklady Dávidove,[1]straťme starý mrav — zostane po nás žobrač.‘Ťažké slová, a neraz ich počuť. Staň si len podjeseň na hradskú, a vidíš ňou tiahnuť kŕdle pútnikov, vracajúcich sa z hlavného mesta krajinského.[2]Aké to postavy — srdce ťa zabolí. Chlap nekráča voľno, smelo; čosi ho tiesni. Na jeho tvári akýsi nevídaný výraz poroby i spustlosti. Veselého smiechu, hovoru nepočuješ; spev, jeho žriedlo — akoby bolo vyschlo. To kŕdeľ ľudí bez ducha, bez rečí, bez prístrešia. Snáď pohorelci… snáď zanechali rodnú zem a hľadajú živnosť inde, snáď… Nuž cudzí sú to ľudia. Brada zapustená, ostré kostrnky čnejú z nej na všetky strany; spustlosť vanie z ich tváre. Akej sú národnosti? Dľa klobúčika snáď Maďari, dľa košele a pantalónov Nemci, dľa obuvi Cigáni; idú bosí. To, hľa, sú naši, vracajúci sa s tučným zárobkom z eldoráda všetkých zárobkov,[3]z hlavného mesta. Ženské ťažko opísať. Klopia oči a kryjú sa poza mužských, len aby sa nevystavili tvojim očiam. Ani čo by to, čo domov nesú, neboli vyrobili krvavými mozoľmi rúk svojich…Čo nezasmejú sa, ani nezaspievajú? Veď v jar, keď viezli sa do Pešti, celý kraj ozýval sa ich spevom. A keď si ich stretol, ozval sa ti smiech z voza a tridsať hlasov ti vyvolalo:„Dobre sa majte!“Snáď už na nás zabudli, snáď zabudli spievať, alebo spev považujú za hlúposť. Možno ich poetická príroda cez to jediné leto zvrhla sa v prírodu veľkomestského delníka.Či div, že Pešťan, vidiac túto kopu ľudí a počujúc ich slovenský hovor, povie pyšno:„Tót nem ember.“[4]Áno, tento ľud zahodil svoj kroj, skazil svoju dušu, nadýchal sa jedovatých náuk. Nácesta je už hotová, rozklad sa počína.Ak často rozmýšľaš o tom, budúcnosť tvojho ľudu ukazuje sa ti desivou. Len jedno ťa trochu teší: táto morová nákaza ešte nestačila zastihnúť tvoju dedinu. Deň, pol dňa cesty od tvojej dediny, hľa, tam začína sa zjavovať. A to predsa veľmi divná vec. Z tvojej dediny tiež chodia ,na roboty‘, ale nikdy si ich nevidel, aby sa domov vracali v takomto stave. Vyjdeš na ulicu, idú pútnici zanedbaní, spustlí.„Skadiaľ ste?“ spýtaš sa ich.„Z Lehôtky,“ odpovedajú.„Z Lehôtky,“ pomyslíš si. „Lehôtka je pod horami: nie div, že i jej ľud takto cez leto splanel. Z hory razom hupne do veľkého mesta — prúdu neodolá.“Druhých sa spýtaš:„Skadiaľ ste?“„Z Dohnalova.“„No, Dohnalov je ešte ďaleko od nás,“ potešíš sa zas. „Ešte pol dňa cesty! A potom aký je to národ v tom Dohnalove; iba vtedy dobrý, keď ho bieda bije.“I uspokojíš sa. Dookola more nákazy, a príboju vĺn jeho mocne vzdoruje zelený ostrov, vprostred ktorého leží tvoja dedinka. Len to ťa časom zamrzí, že nevidíš svojou dedinou tiahnuť pútnikov zo susednej dediny. Náhodou vyjdeš prejsť sa vyše dediny; slnce zapadlo dávno, chladná rosa padla na strnisko. Zase kŕdeľ, čo idú z Pešti. Ako onemení prejdú popri tebe, hľadia do zeme.„Skadiaľ ste?“Hľadia prejsť, neodpovedajú.„Skadiaľ ste?“„Z Dohnalova,“ odpovedá akýsi zarastený chlap. I tým istým akcentom hovorí ako Dohnalovan. Prizrieš sa mu: domyslíš si, že by bol oholený, umytý, v širokom klobúku a s dlhými vlasmi. Priznáš sa mu.„Veď si ty Jano Durajovie z Poruby.“„A ako ste ma poznali?“„Veď si zo susednej dediny, ako bych ťa neznal!“„Keď ste ma tak poznali!“ hnevá sa Jano a pobehne za ostatnými. Dôjdu k dedine, skupia sa ako kŕdeľ havranov, pohundrú medzi sebou. Výsledok porady je, že sa hodia ponad sady, poľom, obídu dedinu. Ešte by ich mohol dakto dedinou poznať. Hľa, prečo si ich ani minulé roky nevidel.Nákaza je teda omnoho bližšie, je pri prahu tvojej dediny. Strežie, či neodchýlia sa dvere, a vkradne sa i do tvojej svätyne. Sadne najprv ku dverám, pod pec a konečne rozloží sa pri stole. No, nie! Dvere zamkneš na dva spusty, nech zostane tam predo dvermi.A predsa už sedí za stolom. Vládne tak, ako v Lehôtke i Dohnalove.Cestuješ smerom k hlavnému mestu, prejdeš pol dňa cesty. Pod hradskou oddychuje tlupa otrhaných ,Pešťanov‘. Málo starých, zväčša mládenci a dievčatá. Prihovor sa im — sú to tvoji. A akí! Oni o mak lepší od Lehotčanov a Porubcov.„A čo tu robíte?“„Oddychujeme.“Chceš sa s nimi pustiť do reči, neodpovedajú tak ochotne ako indy. Rozhovor stane sa obom stránkam mukou. Hradskou letia dva vozy. To sú furmani z Poruby, vracajú sa domov naprázdno. Aká to poľahoda tým ustatým, ani čo by osud bol schválne zakročil. Furmani po známosti zastanú a zavolajú:„Poďte, odveziete sa!“Z tlupy nehýbe sa ani jeden.„Čo nejdete?“ volajú furmani. Pritom akýsi šelmovský úsmev im ihrá na tvári.„Ale pôjdeme takíto!“ zavolal jeden mládenec z tlupy. „Var sa nedovezieme za vidna do dediny.“Furmani pošibnú kone, a za nimi vidno len oblaky prachu.,Hľa, predsa je tá nákaza nie toľká,‘ vydýchneš si. ,Odhodili svoj kroj, prilepil sa na nich cudzí. No ako sa blížia k svojej dedine, hanbia sa zaň. A koľká je tá hanba! Utrmácaní radšej budú sa ešte pol dňa vliecť, než aby si ju vyvolali včasným príchodom. Toľkáto tlupa mladých ľudí neopováži sa vystaviť úsmeškom, ktoré vzbudila by cudzia móda v dedine. A jeden — či by ozaj mal toľko smelosti!‘Tak, hľa, v cudzom kroji vkradnú sa do svojej dediny, keď už čierna noc prikryla ju svojím ťažkým krídlom.Na druhý deň sú cele iní. Šaty, ktoré včera mali na sebe, pochované sú na dne dákej starej truhlice. Tváre hladké, oholené, usmievavé. Pred tebou stojí Slovák ako repa. Kto by to bol včera povedal!„A čo nechodíte i v Pešti takto?“ vytýkaš im. „Keby vás tam takto videli, nepovedali by, že ste háveď z celého sveta pozmetaná.“„Nech povie, i tak nás tam nik nezná, skadiaľ sme my.“Tak, hľa, Slovák nedbá, čo si inde myslia o ňom. Len nech má doma ,poctivosť‘.[1]poklady Dávidove— Dávid, izraelský kráľ (1055 — 1015 pred n l.), ktorý zabil vo vojne s Filištíncami Goliáša. Bol známy svojím bohatstvom.[2]hlavné mesto krajinské— Pešť[3]eldorádo všetkých zárobkov(zo špan.) — Európania volali Eldorádom vybájeného, bohatstvom ovplývajúceho Juhoameričana. Od XVI. storočia sa názov rozšíril na krajinu v dnešnej Venezuele, ktorá je povestná zlatom a bohatstvom. Dnes „eldorádo“ znamená v prenesenom význame „bohatá krajina“.[4]Tót nem ember(maď.) — Slovák (hanlivá prezývka „tót“) nie je človek.	Kukucin_Z-nasej-hradskej.html.txt
Slovák a Nemec[1]Bol pekný jesenný večer roku 1811.V požonských viniciach stála už vtedy neúhľadná, neobielená krčma z nepálených tehál. Mala dve izby a medzi nimi priestrannú kuchyňu s vchodom zo dvora. Krčmu túto už vtedy nazýval ,Batzenhäusel‘. Bol to obyčajný cieľ výletov požonského žiactva, tak katolíckeho ako i evanjelického.Vtedy ešte cit národného povedomia neprebudený spočíval v mládeneckých hrudiach, a preto ani nedelilo sa žiactvo na tri tábory, ako dialo sa to potom, asi o dvadsať rokov pozdejšie, keď žiactvo výlety svoje už v skupinách podľa národnosti rozdelených robievalo.Spomenutého jesenného večera zišla sa nádejná mládež do menovanej krčmy v hojnom počte. Bol to prvý výlet žiactva po dvojročnom prerušení, zapríčenenom francúzskymi vojnami. V roku 1809 — 10 boli totiž zatvorené obe požonské školy. Pri šramote bubnov a zbrane a pri hromovom durkote diel museli zatíchnuť i múzy podunajské.Tým rezkejší ruch, tým bystrejší život nastal teraz po opätovnom otvorení požonských škôl. Zblízka i zďaleka hrnuli sa synovia Ugrie sem, aby dobehli to, čo nemilým dvojročným odpočinkom premeškali.A hneď prvá sobota po otvorení škôl sa využila na výlet medzi krásne vinice požonské.Poďme teda i my za nimi, vstúpme do krčmy a buďme svedkami nevinnej zábavy našich drahých otcov.Päť dovedna zložených dlhých stolov v podobe písmena U stojí v chyži a za nimi sedia bystrí šuhaji od Tisy, Váhu, Hrona, Dunaja, ba i od ďalekej Sávy. Vzdor nedávnej devalvácii majú ešte pár červených toliarov a dávajú si za ne niektorí už vtedy známe biele virštle, iní kus pečienky alebo dákeho syra a všetci obligátny žiacky nápoj — pivo.Pri peci sedia štyria cigáni a hrajú takú, akú si väčšina žiakov zanôti. Ak je skočná, hneď oblapia sa zo dva tri páry šuhajcov a krepčia jeden s druhým, akoby mali tie najkrajšie tanečnice. Hja, mladosť — radosť i pochabosť. Kým tie žilky hrajú ako mušky na slnci, kým neťažia dušu muža strastné starosti, dotiaľ usmieva sa človeku zem i nebo a úzky býva mu svet.„Krčmár, piva!“„Mne štvrtku husaciny.“„Neikem gulasos husz!“[2]„Laci, tú Biharyho nôtu!“A v okamihu sklepník beží s krčahom piva, nalieva do prázdnych pohárov, krčmár nesie žiadané jedlá a Laci hrá tú Biharyho nôtu akoby si miesto živice žlčou bol namastil sláčik. Na posmuhlých tvárach synov dolnozemských pustatín utkvie akýsi zvláštny výraz blahého žiaľu, dajedni z nich podoprú si hlavu rukami a nemo hľadia pred seba na stôl, sťaby v tých pivových barinách dáke dumy čítali.„Pista, mit csináls?“[3]pýta sa Palóc B. svojho zadumaného kamaráta.„Daj mu pokoj,“ povie sused, „látod, hogy buszul.“[4]„Ej Laci, Laci! Nože dáku bystrejšiu!“ kričí Vilo Žigmondovič. A Laci v okamihu skočil do friškého a rezal ho, len sa tak kúrilo z husieľ. Naraz, akoby na udretie čarovného prúta začali ožívať posmuhlé tváre dolnozemcov a nastala veselosť ešte väčšia, ešte neviazanejšia.Sotva dokončil Laci svoju friškú, zanôtil jeden zo žiakov obľúbenú vtedy pieseň ,Ja som páter minorita‘ a žiactvo spievalo za ním v rozpustnej veselosti až sa od veľkého hluku otriasali okná v krčme.Kým dialo sa toto, v pravom rohu zložených stolov sedeli dvaja šuhajci, ktorí nebrali na všeobecnej radosti takmer žiadneho podielu. Vidno bolo z ich tvárí, že sú tu len preto, lebo vtedajší tón študentský žiadal, aby sa neodťahovali od spoločných výletov a radovánok. Obaja mali asi dvadsať rokov, obaja boli belohlaví a modrookí, lenže jeden mal tvár okrúhlu a druhý podlhovastú. Tamten menoval sa Janko Vavrín, tento Gustáv Westheim. Zviedla ich dovedna číra náhoda, dosiaľ sa nepoznali.„Vy neberiete podiel na všeobecnej veselosti?“ pýta sa Westheim svojho suseda po nemecky.„Tuším sa jej v rovnakej miere zúčastňujeme,“ vetí Vavrín.„Vy nezdáte sa byť priateľom hlučných zábav.“„Nemôžem za to. Je to tuším už v ľudskej krvi.“„I mne sa vodí v tomto ohľade práve tak ako vám. Pre mňa niet milšej zábavy nad samotu.“„A čo tak v samote robievate?“„Čítam, píšem, dumám,“ a po malej prestávke doložil: „Vy všakver nie ste Nemec?“„Nie.“„A predsa dosť dobre po nemecky vravíte.“„My, Slováci, radi sa učíme reči svojich susedov, Maďarov a Nemcov. A ja som mal k tomu dobrú príležitosť. Môj otec bol za čas učiteľom v nemeckej cirkvi.“„Neobrazím vás, keď sa opýtam, odkiaľ ráčite pochádzať?“„Z požonskej župy. Menujem sa Janko Vavrín. A vy?“„Ja som Gustáv Westheim z Budína.“„Teší ma,“ a podali si ruky. Potom utíchli.Vprostred izby zhŕklo sa asi dvadsať šuhajov, ktorí intonovali známu Študentskú pieseň ,Gaudeamus igitur‘[5], a všetci žiaci spievali ju za nimi. Len Vavrín a Westheim mlčali.„Vy ani študentskú hymnu nespievate?“ pýtal sa Nemec Slováka.„Nie som dnes na spev naladený,“ vetil Vavrín, „a vôbec nie som veľký priateľ hlučného spevu.“„Smiem vás o voľačo poprosiť?“„Ráčte.“„Neviem si to vysvetliť. Akýsi zvláštny cit tiahne ma k vám. Nepohŕdnete mojím priateľstvom?“„Prosím,“ vetil Vavrín a pozrel skúmavým okom na Nemca. Ale keď pohliadol na jeho otvorenú tvár a jasné oči, zdalo sa mu, akoby poznával dávno nevideného priateľa.Uprostred izby tiež už štrngali poháre. Šuhajci kamarátili sa, pili z pohárov v rukách krížom preložených, na to sa bozkávali a tykali si. Aj Vavrín a Westheim vstali, preložili si krížom pravé ramená a pili. Keď vyprázdnili čaše piva, bozkali sa horúcim bozkom, v ktorom sa dve rovnako cítiace duše poznali a stopili.Po všeobecnom skamarátení nastali rozličné produkcie, ktoré opakovali sa takmer každoročne a mnohé z nich udržali sa i do novších čias.Juraj M. vedel napodobňovať hlasy rozličných zverov. Štefan T. poznal šľajfiarsku pieseň, v ktorej hrčanie brúsiaceho stroja veľmi verne napodobnil. Jozef R. napodobňoval tanec a pohyby opíc. Ján N. predával židovi haluz miesto koňa a starý kabát i s quasi zabudnutými v ňom hodinkami. Viacej žiakov produkovalo tú starú anekdotu, ako sedliaka predávajúceho na jarmoku kravu kapacitovali, že to nie je krava, lež koza. A kto by to všetko vyrátal, čo bujará mládež v bezuzdnej veselosti svojej navymýšľala. Dosť na tom, že smiechu a chachotu po každom predstavení konca a kraja nebolo a že zabávalo sa všetko znamenite. Ba čo viac, napokon ešte i v našich dvoch melancholikoch, vo Vavrínovi a Westheimovi, začali žilky hrať, bo keď sa asi o polnoci spievalo ,Mihi est propositum‘[6], vtedy už i oni stáli v kruhu spevákov a za ostatnými ťahajúc spievali a spievajúc ťahali, to jest ,Ibant, qua poterant‘[7]. Duša oboch našla dušu súcitnú. Porozumeli si vzájomne, a preto keď srdcia ich necítili sa už opustené v tlupe veseliaceho sa žiactva, i oni zúčastnili sa všeobecnej veselosti.O jednej po polnoci bol daný znak k odchodu a žiactvo, vedené svojimi veteránmi, navracalo sa spievajúc do mesta.„Amsi,[8]bol jarmok. Cigán koňa predával. I našiel sa, amsi, kupec naň. Čo má za chybu?“ pýta sa kupec Cigána. „Nemá ten chyby, uram!“[9]povie Cigán, „csak hogy nem másik fara.“[10]Kupec pozrie, amsi, na Cigána. Ký čert že vraj bude s koňom na strom loziť? I zjednal sa s Cigánom a kúpil koňa. Spočiatku, amsi, všetko dobre bolo. Kôň bol pekný, mladý, dobre išiel a znamenite nosil. Avšak prišli k mostu, amsi, a kôň zastal. I šibne ho nový gazda, — nič, ani sa len nehne. Šibne ho ešte raz a zas pár ráz. Zas len nič, kôň sa vzopne, amsi, a len nejde ďalej. — Čo je? — Hm, čo je, drevený most. Až teraz, amsi, porozumel gazda slovám Cigánovým, čo je to, amsi, ,nem másik fara‘.“S touto anekdotou zakončil profesor Pavel Bilnica[11]svoju prelekciu dňa 20. apríla 1812. Rozosmiate žiactvo s hlučným chachotom hrnulo sa dolu schodmi zo školy. Výjav tento sa každoročne opakoval. Bilnica totiž každý rok rozprával medzi mnohými inými i túto anekdotu a študenti sa z chuti zasmiali. Tí statoční starosvetskí profesori vôbec ľúbili takéto anekdotky. Vedeli nimi príjemne okoreniť i svoje najvážnejšie prednášky. Hlavne ,theologia pastoralis‘ poprepletaná bývala podobnými výletmi rozmarných vtipkov. A veru lepší to spôsob na spríjemnenie prednášok, ako chcieť svoje prednášky urobiť pikantnými jedom nevery a racionalizmu, ako sa to dialo už vtedy, keď som ja ,Ammona‘[12]pod pazuchou vláčil. Profesori, Daniel Stanislaides,[13]Štefan Fábry,[14]Pavel Bilnica a Ján Grosz[15]neboli ešte tak presiaknutí novomódnymi teóriami Straussa, Darwina, Renana[16]a iných ako terajší nositelia západnej kultúry, a preto aj vychovali Kollárov a Šafárikov. Odvtedy, čo dostali sa Greguš,[17]Boleman[18]a im podobní páni na profesorské kreslá, rozmnožili sa blochovci,[19]a kto teraz oratoval dušu svoju z bahna nevery, ten za to môže ďakovať sčiastky zásadám pravovery, vštepovaným mu v útlom veku do srdca v rodičovskom dome, sčiastky svojej vlastnej duševnej sile.Lež vráťme sa do koľají rozprávočky našej. S chachotom rozchodili sa žiaci z Bilnicovej prednášky, bo ľúbila sa im anekdota jeho o prešibanom Cigánovi. Panenskou ulicou kráčali Janko Vavrín a Gustáv Westheim, ktorí tiež boli v najlepšom rozmare pod vplyvom práve počutej prelekcie. Na konci ulice dobehol ich Viliam Žigmondovič.„Kamže sa strojíte, vy Damon a Pythias?“[20]Takto prezývalo žiactvo Vavrína a Westheima pre ich nápadne verné priateľstvo. „Deň je utešený, či nepôjdete sa trochu prejsť do viníc?“„Ba i my strojíme sa von,“ vetil Vavrín.„No počkajte kus, len čo si knihy zanesiem domov a vezmem palicu, hneď som tuná.“ A s tým vbehol do rožného domu. Kým vráti sa späť, oboznámme sa bližšie s terajšími pomerami Vavrína a Westheima.Len asi polroka tomu, čo zoznámili sa títo synovia rozdielnych národov, a hľa, semeno ich priateľstva vzrástlo v mohutný strom, ktorý istotne bude vstave vzdorovať i najbúrlivejším víchrom.Ako už vieme, Janko Vavrín bol rodený Slovák, syn rechtora, šuhaj veľmi chudobný. Gustáv Westheim ale bol synom nadmieru bohatého budínskeho kupca. Hneď pri prvom stretnutí tiahla ich jedného k druhému akási nepremožiteľná moc a zakrátko po svojom zoznámení najali si i spoločné bývanie. Včas ráno vstávali, spolu tašli medzi vinice so zväzočkami svojich štúdií, spolu sa učili, o predmetoch učenia viedli dlhé rozprávky, spolu prežívali radosti jesene i radosti teraz kriesiacej sa jari. Spolu chodili na prechádzky i na školské prednášky. A pretože v tých časoch nebolo žiaka, ktorému by dáky quincus nebol dal nejaké priezvisko, primerané jeho telu, postave alebo duchu, o pár týždňov po opísanom výlete dostali Vavrín a Westheim meno Damona a Pythiasa. A skutočne si títo dvaja šuhajci i zaslúžili to čestné meno, bo nemožno si ani predstaviť úprimnejšieho, vrelšieho a nezištnejšieho priateľstva, aké jestvovalo medzi Jankom a Gustávom. Divná to moc božia, ktorá neraz zvedie dovedna i duše vonkajším svetom najvzdialenejšie, ba vnútorne často i celkom proti sebe stojace a dovoľuje z takéhoto ich splynutia vyrásť kvetu lásky, blaha, mieru a spokojnosti.Starý Westheim, ktorý na jeseň roku 1811 navštívil na ceste do Viedne svojho syna, nemálo sa tešil novej Gustávovej známosti. Pretože videl, že je Janko veľmi chudobný, požiadal ho, aby prevzal pri Gustávovi úlohu korepetítora, pretože nechcel uraziť šľachetný cit šuhaja čírou almužnou. Vavrín síce namietal, že jeho priateľ je i tak veľmi usilovný a naskrze nepotrebuje žiadneho vodcu v škole, avšak na mnohé naliehanie kupcovo konečne prijal ponúkanú úlohu, čím značne napravil svoje položenie v materiálnom ohľade. A tak priateľský zväzok medzi zápalistými šuhajcami sa ešte väčšmi utužil. Vavrín a Westheim stali sa teraz už naozaj nerozlučnými priateľmi.Divné! Tamten bol Slovák a chudák, tento Nemec a boháč a predsa boli takými úprimnými a vernými priateľmi. Nahliadnite teraz do ktorejkoľvek školskej siene, či nájdete podobný vzor bezzištného priateľstva. Veru sotva. Ovšem, skamaráti sa Nemec s Nemcom, Maďar s Maďarom, Slovák so Slovákom, ale nie je to rýdze priateľstvo dvoch seberovných duší, nie ten svätý cit dvoch nezištných sŕdc, lež je to tuším len cit totožných záujmov, je to povedomie rovnakého zmýšľania a povolania na poli svetského života. Ó, keby len vydržalo takéto priateľstvo tú ohnivú próbu rýdzosti! Keby sa nerozpadalo hneď pri prvej skúške priateľskej vernosti! Lež teraz už jeden žiak na druhého veľa ráz iba pre číre svetácke daromnice zanevrie. Štefan dostal nový kabát a už len tak cez plece hľadí na svojho najvernejšieho kamaráta pre jeho ošumelý kabát. Janko dostal geletku liptovskej bryndze, čo je ho teraz po ostatných? On ju všetku samojediný mieni zjesť a rád je, keď môže byť sám. Karol náhodou dostal lepší kalkul ako Jožo a k tomu azda nejakou protekciou i dajaké štipendium, a hľa, už mu je jeho najoddanejší súdruh prichatrným. To, hľa, máte v školách, a ako to vyzerá potom ešte v živote! Nie súcitenie duší, ale rozličné svetské ohľady, ba často i číre hmotné záujmy zvedú dovedna pár duší, ktoré sú si verné a jedna druhej úprimne oddané, pokým to tieto záujmy vyžadujú. Akonáhle rozchádza sa paralela záujmov, hynie priateľstvo, ba neraz, keď tie záujmy nadobudnú protivné stanoviská, i to domnelé najvrelejšie priateľstvo sa mení na zášť a zúrivú nenávisť. A čo je príčina tohto všeobecného úpadku lepších a šľachetnejších citov ľudského srdca? Materializmus a racionalizmus, sebectvo a nevera. Jedno nás učí podriadiť osobnému zisku i tie najsvätejšie záujmy cirkvi, národa, vlasti a človečenstva. Druhé nás učí cit duše učiniť otrokom rozumu, neveriť v boha a tým menej v obraz, ku ktorému je duša človeka stvorená. — Wechsle[21], obligácie, hypotéky, konkurzy, to je poézia terajšieho sveta, to je jediný základ priateľstva novomódnych Damonov a Pythiasov.Odvráťme sa od tohto nemilého obrázku a vráťme sa k našim požonským priateľom.„No, kam pôjdeme?“ pýtal sa Westheim navrátivšieho sa Žigmondoviča.„Bračekovci, ja vám volačo zvláštne ukážem.“„Nuž?“„Neboli ste tohto roku na prechádzke tam hore pri zámku, tým chodníkom, ako sa ide ku mlynom?“„Nie.“„A čo je tam?“„Povážte si, toť raz večer vraciam sa tade domov z prechádzky a už zďaleka počujem dosť príjemnú hru na husle. Idem bližšie, prídem na jeden vŕšok a tu videl som vám, bračekovci, čo som ani sám nezmyslel, netrúfal ani neočakával.“„Nuž?“ pýta sa Westheim.„Na jednom briežku pri chodníku sedel šedivý slepý starček. Husle mu vtedy už spočívali pod pazuchou, opretý bol o palicu, pred ním ležal pekný psíček a pri ňom, bračekovci moji, — —“„Nuž?“ doráža naň zvedavý Gustáv.„Pri ňom mladé dievčatko, krásne, aké som ešte nikdy vo svojom živote nevidel.“„Ej, ej,“ poznamenal Westheim, „vari si sa hneď doňho zaľúbil.“„Veru, braček, málo chýbalo. To mi môžeš veriť, že som v Požoni ešte dač takého krásneho nevidel. Obleč ju do iných šiat a bude z nej prvá krásavica požonská.“„A ako bola oblečená?“„Veľmi jednoducho, po meštiansky.“„A ten starec?“„Ten vyzeral ako dáky starý rechtor.“„A ona je barnuša, či belanka?“ spytuje sa Westheim.„Barnuška, amice, akej som ešte nikdy nevidel. Viete čo, poďme teraz v tú stranu na prechádzku, uvidíme ju.“Janko Vavrín, ktorý dosiaľ mlčal, namietol, že je už pripozde pred obedom tajsť, aby si teda odložili ten výlet na druhý deň. A tak i urobili. V najbližšiu nedeľu vybrali sa naši šuhajci na dlhšiu prechádzku, a to v tú stranu, kde vraj starý slepec s krásnou dievkou sedával. Prišli ta, starca s husľami našli tam, ale pri ňom už nebolo ani spomínanej panny, ani psíka. Vrátili sa teda domov bez toho, žeby boli videli, čo túžili vidieť. Žigmondovič sa domnieval, že snáď len vtedy náhodou tam nebola krásna devica i šiel teda každý deň podvečer tade na prechádzku, že ju snáď zase zočí, avšak vždy nadarmo. Ba raz, keď dával slepcovi almužnu, sa osmelil, prihovoril sa mu a narážal na neprítomnosť dievčatka. Slepý hudec ho však nakrátko odpravil a mal potom svätý pokoj.Asi o päť týždňov po spomenutej prechádzke, keď navrátili sa priatelia naši, Janko a Gustáv z výletu, ktorý až hen za Kozí vrch spravili, riekol Vavrín Westheimovi: „Odpusť, brat môj drahý, musím ešte na chvíľu voľakde odísť.“Od toho času, čo priatelia spolu bývali, toto bolo prvý raz, že jeden bez druhého dakde chcel ísť. Prekvapený Gustáv pozrel na Janka, akoby sa ho chcel pýtať, čo je to za zvláštnu záležitosť, ktorú bez neho mieni pokonať. Tento ale rýchle doložil:„Prevzal som dnes komisiu, musím ju ešte dnes opatriť.“ S tým sa obrátil a išiel von dvermi. Gustáv nechcel byť dotieravý, vošiel do svojej chyžky, zapálil si sviečku a roztvoril svojho milého Bürgera.[22]Na druhý deň zabudol už na to a malý obláčik nedôvery, ktorý zahalil na okamih jasný blankyt priateľskej lásky, zmizol. Priatelia zase žili v blahých citoch vzájomnej náklonnosti ako predtým.Avšak netrvalo to dlho. Týždeň nato, keď prišli priatelia domov z kúpačky, Vavrín sa zase zmienil, že ešte musí dakam odísť, aby sa priateľ nehneval, že ho samého necháva.„To je reč,“ vetí rozmrzený Gustáv s trpkým úsmevom, „vari si mi len nie povinný účtovať sa zo svojich skutkov!“„Gustáv môj, ty sa mrzíš.“„Nemrzím sa, braček, ale priznávam, bolí ma, že máš predo mnou tajomstvá.“Janko miesto odpovede objal svojho priateľa a slza hlbokého žiaľu zablysla sa mu v oku. Nato sa obrátil a zmizol von dvermi.Od tej chvíle vtiahol sa do pŕs Gustáva červ nedôvery, ktorý počal hlodať bujarý strom ich priateľstva. Táto nedôvera sa rozmohla tým viac, keď o týždeň nato večerné prechádzky Jankove počali sa denne opakovať. A najzvláštnejšie pri tom bolo to, že čím častejšie chodieval Janko sám preč, tým sa stával smutnejším, zarazenejším a svojmu priateľovi nedostupnejším. Takto veci stáli, keď raz Janko hneď po obede zmizol a neprišiel domov len ráno. Keď útlocitý Gustáv zazrel priateľa, zarazil ho jeho biedny výzor, avšak zbadal, že mu v očiach ustavične slzy hrajú, a preto sa ho nevypytoval na príčiny celodennej neprítomnosti a jeho hlbokého žiaľu. Na druhý deň nato Janko zase celé popoludnie strávil mimo domu a večer, keď sa vrátil tajným bôľom umorený, bez slova sa vrhol na posteľ a bez spánku strávil celú noc. Až ráno zatlačil mu krátky sen dlhým bdením ukonané oči. Gustáv, znepokojený neobyčajným stavom svojho priateľa, tiež celú noc oka nezažmúril a dobre počul ťažké Jankove vzdychy. I predsavzal si, že sa konečne dozvie, čo je vo veci, alebo ak by snáď Janko k nemu nemal dôveru, roztrhá ten zväzok, ktorý ho pútal dosiaľ k nemu. Včas ráno, keď spozoroval, že Janko zaspal, vstal, obliekol sa a sám tašiel na prechádzku. Dal sa previezť do zadunajskej lužiny, tu sa dlho prechádzal a dumal o príčinách priateľovej nedôvery a o jeho hlbokom žiali. Avšak naskrze ničoho sa nemohol dopátrať všetkým svojím hĺbaním, trudením mysle a napínaním rozumu. Pár ráz vznikla v ňom už i tá myšlienka, že potajme pôjde za Jankom, aby sa dozvedel, kam chodí. Avšak predsa sa hanbil takýmto prostriedkom stopovať tajomstvá svojho priateľa, preto si umienil, že dnes, akonáhle príde domov, prerečie s ním o tejto záležitosti prvé a ostatné, ale rázne slovo. S tým pevným úmyslom obrátil kroky svoje k Dunaju a prevezúc sa cez rieku, ponáhľal sa na Panenskú ulicu, aby zastihol Janka ešte doma. Avšak Vavrína už doma nebolo. Namrzený touto novou nehodou vrhol sa na pohovku a dumal. — Naraz klope ktosi na dvere.„Herein!“[23]ozve sa Westheim, vytrhnutý zo svojich myšlienok, a dnu vstúpi známy študentský bankár Dávid.„S dovolením,“ počal židáčik s obligátnym úsmevom a pokornou poklonou.„Čo chcete?“„Maličký geschäft[24]mám tuná.“„So mnou?“„Nie, ale s tým milosťpánom, čo s vami tuná bývať ráči.“„Môj priateľ teraz, ako vidíte, nie je doma. Musíte druhý raz prísť.“„Wie heisst,[25]druhý raz prísť? Ja potrebujem moje peniaze. Dnes mi mal zaplatiť. Ja žalujem u pána rektora.“„Čo vám je môj priateľ dlžen?“„Perse,[26]že dlžen.“„Ale Janko Vavrín je vám dlžen dačo?“„Nuž a čože! Janko Vavrín je mi dlžeň dvadsať zlatých. Nech mi oni zaplatia zaňho a bude pokoj. Ak ale moje peniaze dnes nedostanem, žalovať budem a vyhodia ho zo škôl. Áno, ich priateľa vyhodia zo škôl.“Westheima nemálo prekvapila táto novinka. Nepochopiteľné mu bolo, na čo Vavrín takú značnú sumu potreboval, prečo sa nezdôveril jemu a neobrátil sa na neho s prosbou o peniaze. „Tu dač zvláštneho väzí,“ myslel si a veľkými krokmi chodil po izbe.„To je nemožné!“ zvolal naraz sám pre seba, „som tu jeho priateľ a mne slova neriekol.“ Obrátil sa k Dávidovi a pýtal sa ho: „Máte dajaké písmo?“„Mám aj písmo a veľmi dobré písmo,“ a s tým vytiahol z mastnej tobolky Jankov úpis a ukázal ho Westheimovi. „Hja, milosťpán môj, sú veci s ktorými naposledy zdôverí sa človek najlepšiemu priateľovi. Inu, darmo je, každý človek má svoje slabosti.“„A vy znáte tie jeho slabosti?“„Inu, človek sa domnieva.“„Teda istotne i to viete, na čo pán Vavrín tie peniaze potreboval?“„Prosím ponížene, sľúbil som mu, že budem mlčať.“„Choďte teda spánombohom. Hľadajte ho a keď ho nájdete, pýtajte si od neho peniaze.“„A ja ho zažalujem u pána rektora.“„Nedbám.“„A vyhodia ho zo škôl.“„Nedbám.“„A ja predsa moje peniaze nedostanem.“„Nedbám.“„Auve, milosťpán! Ako to hovoria? Ja mám pre nič za nič dvadsať pekných, horko ťažko zaslúžených zlatých stratiť? Nie je im ľúto starého človeka? Mám sedem detí. — Počujú, milosťpán, a či mi zaplatia, keď im poviem, načo mu boli tie peniaze?“„Zaplatím.“„Auve, ja som statočný človek, sľúbil som, že budem mlčať a predsa musím hovoriť. Nuž teda poviem im, pán Vavrín si vydržiava — nie, nie, on podporuje jednu sirotu.“„Dievča?“„Akéže inakšie siroty páni podporujú? Pravdaže, dievča.“„Teda tak?! A o tom som ja nesmel vedieť! Hm, hm.“ A zas pustil sa hore dolu do chodenia. „A či je pekná?“ pýtal sa žida, zastanúc pred ním.„Auve! Ani Ráchel nebola krajšia.“„Ale chudobná?“„Ako kostolná myš. Nemá ničoho, vyjmúc čo zarobí si prácou svojich rúk.“„Vskutku nepochopiteľné, ako sa mohol Vavrín tak ďaleko zabudnúť.“„Čo je na tom divného? Pekná je, má sedemnásť rokov, pán Vavrín dvadsať.“„Či mi môžete poskytnúť dáku príležitosť, aby som ju mohol vidieť?“„Nič ľahšie ako to. Moja Rebeka má krámec na bielizeň a ona šije a robí nám doňho. Každú sobotu večer príde k nám, donesie prácu a berie si za ňu svoju výplatu. Zajtra je sobota, nech sa im páči o siedmej večer uponížiť sa do môjho bývania.“„Dobre, prídem. Tu máte dvadsať zlatých a dajte sem úpis. Ale pánu Vavrínovi nepovedzte, že som vás vyplatil, lež mu radšej rieknite, že mu ešte počkáte. Teda zajtra večer som u vás. Sám sa presvedčím, či to dievča je hodné lásky môjho priateľa. Dotiaľ mlčte.“„Mlčať budem, pán môj, ako ryba,“ sľuboval žid a s hlbokými poklonami odišiel. Westheim ale nezišiel sa so svojím priateľom, nešiel ani do školy, lež vybral sa medzi vinice.„Tajne milostné záležitosti odťahujú ho odo mňa a odcudzujú ho od môjho srdca. Ale prečo to všetko tak veľmi tají? Či sa azda hanbí za predmet svojej lásky? Nie, to je nemožné. Vavrín môj sa iste natoľko nezabudol. A či snáď —? Nie, to je nemožné! A predsa, či snáď len z podlej žiarlivosti nemlčí? Ó, Janko, Janko môj! Ako veľmi som sa v tebe sklamal!“ Podobné myšlienky preháňali sa mu skormútenou dušou, keď naraz neočakávane sa stretol s rozmarným Žigmundovičom.„No, čože je to?“ — okríkne ho tento.„Nuž?“„Či len sám? Kdeže je Vavrín?“„Neviem.“„Čo, ty nevieš, kde je Vavrín? Braček Gusto, ak je tak, máme sa čo báť, že zajtra Dunaj od Budína k Prešporku potečie.“„Ty si naveky dobrej vôle. A čože tvoj slepý hudec robí?“„Braček, zmizol. Od dvoch týždňov nebol tam, ani som ho odvtedy nevidel.“„Teda si stratil aj stopu tej krásavice?“„Celkom. Už som i zabudol na ňu.“„A kamže ideš?“„Na obed. Či nevieš, že je poludnie?“„Hej? No poďme teda.“ A šuhajci sa spolu vrátili do mesta.Na druhý deň o siedmej večer dostavil sa Westheim do Dávidovho bytu. Žid bol doma sám. Gustáv si sadol a s napätím čakal na príchod priateľovej milenky.„Ona istotne príde,“ poznamenal po chvíli žid, zbadajúc Westheimovu netrpezlivosť. A sotva vyriekol tieto slová, zaklopal ktosi na dvere. Dvere sa otvorili a dnu vstúpila panna s malým balíčkom v rukách. Jej neobyčajná krása tak mocne účinkovala na Westheima, že tento sa zabudol príchodzej i pokloniť.„Pekne vítam, Mariška,“ prívetivo oslovil ju domáci pán, „no, nesú mi zas svoje práce?“„Áno,“ šeptalo dievča s ľahkým úsmevom, prikročilo k stolíku, položilo naň balík, rozviazalo biely ručníček a vyňalo z neho rozličné drobnejšie ženské práce.Westheim teraz mal príležitosť obdivovať neobyčajnú krásu devy. Tvár mala peknú bielu, okrúhlu, líca trochu preblednuté, veľké čierne oči trochu vpadnuté, pery ako dva riadky korálov, utešené tmavobarnavé kaderavé vlasy, ktoré sa jej milo vlnili spod slameného klobúčika. Šaty mala čierne, čo celú jej štíhlu postavu ešte zaujímavejšou robilo. Na bielom krku visel jej na čiernej stužke malý biely krížik, bezpochyby dáka milá pamiatka.Westheim stál ako očarený. Nikdy nič krajšieho nevidel. Zdalo sa mu, že o tomto zjave sa mu už snívalo kedysi v blažených dobách duševného mieru, že pred sebou vidí svoj stelesnený ideál krás a vnád panenských. Všemožne sa bránil proti vznikajúcemu novému citu, avšak darmo. Cit ten, ktorý bol v prvom okamihu len iskra, mocne vzrastal a šíril sa sťa víchrom rozdúchaný skazonosný požiar a vo chvíli jeho žeravý plameň celkom ovládol mladíkovu dušu.Kým Westheimov láskou pútaný zrak utkvel na krásnej devinej postave, oddala táto svoje práce, odobrala peniaze a bystrým krokom opustila izbu, pokloniac sa nemo stojacemu Westheimovi.„No, milosťpán môj, čo povedia na toto dievča?“ pýtal sa Dávid, keď sa za Marínou zavreli dvere. „No, či je nie pekná? Či pán Vavrín nemá znamenitý vkus?“„Krásna je ako anjel, Dávid. Verte mi, ešte som nikdy dač krajšieho nevidel.“„Ale to mi vyznať treba, že aká je krásna, taká je i cnostná. Asi polroka už tomu, čo tu v meste býva, ale tí, čo ju znajú, vravia, že je čistá ako perla rannej rosy na ľalii. A preto, ak pán dáke zvláštne úmysly s ňou majú, neverím.“„Mlčte!“ velil Gustáv s pohľadom opovrhnutia a tašiel von z izby.Už temer celé dva dni nepreriekli Vavrín a Westheim jeden k druhému, ba ani z očí v oči sa nevideli. Rozžialený Janko vyhýbal sa Gustávovi a Gustáv, rozmrzený priateľovou nedôverou zas Jankovi. Okrem toho ale teraz Gustáv zase mal novú príčinu uťahovať sa. Cítil, že jeho posledný krok nie je bezúhonný. „On istotne má vážne príčiny,“ rozumoval sám so sebou, „pre ktoré chce zatajiť i predo mnou svoj pomer k tomu dievčatku, a ja, domnelý jeho priateľ som sa násilne votrel do svätyne jeho tajomstva. Bol som dotieravý, nedôverčivý, nešľachetný. Avšak, či len sám nesiem na tom vinu? Či on svojou uzavretosťou, svojou nezodpovednou nedôverou nestal sa hlavnou príčinou mojej dotieravosti? Či som ako jeho verný priateľ mohol konať inak, ako som konal? A čím som sa previnil? Vidieť milenku priateľa vari len nie je dajaký neobyčajný priestupok! Že sa mi páčila? Pravda, páčila sa mi, lebo je pekná. Koľko pekných obrazov sa mi už páčilo, či je to vari dáka vina? Eh pletky! On, on sa previnil proti mne, keď sa vyhýbal priateľovej pomoci. Jemu sa treba zodpovedať predo mnou pre tú hroznú nedôveru, že radšej k židovi šiel než ku mne. Hej, vážne, ešte dnes mu celú tú vec rozpoviem, a ak i naďalej zotrvá pri terajšom spôsobe svojho chovania, rozídeme sa, hej, navždy sa rozídeme. Takto to ďalej ostať nemôže.“S podobnými úmyslami vstúpil do svojho bývania. Vavrín sedel zadumaný na pohovke s hlavou sklonenou v ruke.„Janko,“ oslovil rozčúlený Gustáv svojho priateľa, „odpusti, ja som sa vtisol do tvojho tajomstva. Videl som i tvoju milenku.“„Moju milenku?“ pýtal sa Janko. „Koho to myslíš?“„Koho myslím! To pekné dievča myslím, ktoré ťa tak veľmi očarilo svojimi pôvabmi, že naraz stal si sa melancholikom, čudákom, začal si nenávidieť ľudí a zradil si svojho najvernejšieho priateľa.“„Ale koho myslíš?“„Marišku, tú štíhlu barnušu, čo do Dávidovho krámu šije.“„Marišku!“„Ty sa čuduješ? Braček, i ja som sa čudoval, keď z tretej ruky som sa dozvedel, že som stratil tvoju dôveru.“„Gustáv môj!“ zvolal Vavrín bôľnym hlasom, „možno, že zdám sa ti vinným, že okolnosti svedčia proti mne, ale prisahám ti na naše priateľstvo, že som úplne nevinný.“„To teraz neskúmajme, braček môj. Dosť na tom, že ja mám v hrsti dôkazy tvoje veľkej nedôvery.“ Vytiahol z vrecka Jankov úpis a doložil: „Či poznáš toto písmo?“„Ako ti to prišlo do ruky?“ pýtal sa nemilo prekvapený a až po uši zapýrený Janko.„Veru podivným spôsobom. Tvoj veriteľ mal ku mne viac dôvery ako ty, môj priateľ Vavrín.“„Ha, to podlé židisko!…“„Nie tak podlé ako obozretné. On mi vyjavil, že si jeho dlžníkom a že súrne potrebuješ priateľovu pomoc. Vidíš, on ma lepšie pozná ako môj najlepší priateľ.“„Ten oplan pekne zadržal slovo!“„Nuž a povedz mi, či nebolo múdrejšie, že s tou záležitosťou sa zdôveril mne. Čo keby tak bol do tvojho tajomstva vtiahol dakoho nevhodného, alebo keby práve k rektorovi bol tašiel? Aké by to bolo mohlo mať nepríjemné následky!!! Ale len mi už aspoň povedz, Janko môj, čo ťa pohlo k tomu, že namiesto k svojmu priateľovi, obrátil si sa k tomu židovskému úžerníkovi?“„Gustáv môj, už tak často si mi pomohol.“„Pletky!… To nespomínaj, vieš, že to nerád počujem. Ale už keď sme raz v tomto rozhovore, aspoň to mi povedz, aké máš úmysly s Marínou?“„Najstatočnejšie a najšľachetnejšie.“„Veru skoro by som o tom pochyboval, keď takú veľkú tajnosť robíš zo svojho pomeru k nej.“„Na prsiach matere nebola by bezpečnejšia ako na mojich,“ uisťoval Vavrín a položil si pravicu na srdce.„Či si sa bál, že by som ťa ja snáď zradil? Či je to len číra žiarlivosť —?“„Boh ti odpusť i toto slovo!“ vzdychol Vavrín s hlbokým žiaľom a odvrátil sa.„Nuž prečo si mi teda svoj pomer k Maríne ani len slovíčkom nespomenul? Prečo si ho tak zatvrdilo ukrýval predo mnou?“„Pretože mi tak kázal cit priateľskej povinnosti. Teraz vidíš, poznáš už čiastku môjho tajomstva, a ja predsa nemôžem, nesmiem roztvoriť pred tebou svoje utrápené srdce. A predsa ti prisahám, že pritom všetkom nie som zradcom nášho priateľstva. Príde čas, istotne príde čas, keď otvorene budem môcť s tebou hovoriť, a potom sa, Gustáv môj, presvedčíš, že nemohol som konať inak. Dotiaľ ale, duša moja drahá, dovoľ mi, aby som mlčal, lebo mlčanie je teraz ešte mojou povinnosťou. Ver mi, že moja láska a moje priateľstvo je a zostane vždy úprimné, srdečné, verné.“V hlase Vavrína bola vyjadrená taká hĺbka citu, výraz celej jeho tvári bol taký srdečný, že Westheim nemohol ďalej pochybovať o pravde jeho slov. Podal mu ruku a priatelia sa vrúcne objali a zmierili. Avšak toto zmierenie predsa už nebolo v stave úplne očistiť kalom nedôvery zamútený prameň priateľstva, hoci i jeden i druhý sa všemožne usilovali dostať sa zase do predošlých koľají žitia a bytia svojho. Nešlo to už teraz vzdor všetkým námahám. Pokoj a duševný mier, ktorý predtým blahocitom napĺňal prsia priateľov, úplne teraz vystal a viac sa nevrátil. Westheim si musel priznať, že Marína urobila naňho nezmazateľný dojem. Čím viac sa usiloval udúšať city, ktoré vznikali mu v hrudi, tým väčšmi cítil svoju slabosť v boji s náruživosťou, rozmáhajúcou sa mu v srdci a v mysli. Obraz Márie ustavične mu bol pred duševným zrakom. Myslel na ňu ustavične, o nej snil, o nej dumal i v blúznivom polosnení. Videl ju sedieť pod kvitnúcou lipou, počul vrnkot usilovných včiel a v ďalekej húšti ľúbostný spev slávika. Videl vlny čiernych kadier i rajský blesk tmavého oka, videl pôvabnú štíhlu postavu krásnej devy a ako zo šerej diaľky ustavične sa mu belel malý kríž na cudne zakrytých ňadrách. Priblížil sa tíško k nej, kľakol k nohám panny a zjavil jej svoju vrúcnu lásku. Ona žiaľne pozrela naňho, pozdvihla pravicu a ukázala mu na druhý zjav, vznikajúci v šerej diaľke sťa vzdušné dolnozemské malovidlá (fatamorgána). Gustáv pozrel ta a zhrozil sa toho, čo videl. Malú tmavú chyžku, naprostred izby máry obložené dvanástimi horiacimi voskovicami, ktoré svojím bledým svetlom osvetľovali zožltnutú tvár mŕtveho priateľa — Vavrína. A čo bolo najhroznejšie pri tom, podobné sny opakovali sa takmer každú noc a morili nielen ducha, ale i jeho telo.Gustáv sa vzchopil jatý hrôzou a prebudil sa. Studený pot vystúpil mu na čelo. — Sen ten zatriasol mu všetkými čuvami, strachom prenikol jeho dušu.Ostrozraký Vavrín videl, čo sa deje s Gustávom a tušil, aké duševné útrapy musí znášať jeho šľachetný priateľ. Obával sa, veľmi sa obával, nie zo žiarlivosti, ale z najčistejšieho priateľského citu, že v tom duševnom boji Gustáv podľahne a miesto palmy víťazstva a mieru ovenčí mu mládenecké skráne peruť rozmarínu. Tieto Jankove obavy mali svoje príčiny. Veľmi dobre poznal prudkosť Gustávových citov a žeravý plameň jeho vášne a preto čím viac sa bál o pokoj a zdravie svojho priateľa, tým pevnejšie bol odhodlaný postaviť sa rozhodne oproti všetkému, na čokoľvek by sa Westheim bol mienil podujať, aby dosiahol zámery a túžby svojho srdca.Blížili sa školské skúšky. Žiaci sa usilovali, usilovne sa učili, aby dobre obstáli na nich. Janko Vavrín sa utíšil. Žiaľ jeho prešiel v tichú zádumčivosť a pokoj vyjadrený na jeho tvári svedčil, že prestali už bôľne útrapy pŕs, že tichý mier rozbil si stan v jeho duši. Jediné, čo ho ešte znepokojovalo, bol smutný, ba vážny stav jeho priateľa Westheima. Gustáv žil iba svojej láske. Zanedbával priateľa a zanedbával i školu. Ak tašiel medzi vinice, vzal si zväzočky svojich štúdií, ale nikdy ani len nenazrel do nich. Janko mu láskave a jemne zopár ráz pripomenul jeho žiacke povinnosti, avšak darmo. Gustáv sa neučil, jeho bujná obrazotvornosť bola úplne zaujatá obrazom krásnej Maríny.Takto stáli veci, keď naraz došiel z Budína list, v ktorom starý Westheim synovi rozkázal, aby ani skúšky nedočkal a zaraz sa vrátil do otcovského domu, bo vraj náhle ochorel. Umienil si, že prenesie vedenie svojich kupeckých záležitostí na Gustáva ešte pokým sa jeho stav nezhorší.„Pozri, čo mi otec píše“, riekol Gustáv Jankovi a podal mu otcov list.Janko s chladným pokojom prečítal písmo. Gustáv ostro hľadel naňho, akoby chcel vniknúť do jeho myšlienok. Zdalo sa mu, že Jankovi je táto zpráva vítaná. Ten chladný pokoj priateľov ho mrzel, ,Hm,‘ myslel si, ,jemu teda ľahko rozlúčiť sa so mnou,‘ a trpký úsmev rozlial sa mu po tvári. Avšak mlčal, bo znal príčinu, pre ktorú je Vavrínovi vítaná táto neočakávaná zpráva.Deň pred svojím odchodom bol Weistheim ešte zadumanejší, uzavretejší. Ťažké vzdychy vinuli sa mu z pŕs a nebol vstave ukryť bôľ, ktorého ťarcha ležala mu na srdci. Naraz sa vzchopil, objal Vavrína a riekol: „Janko môj, mám ešte jednu prosbu, jednu horúcu žiadosť, ktorú priateľ priateľovi istotne neodoprie. Všakver nie?“„Čo žiadaš, brat môj drahý?“„Smiem tvojej Maríne zbohom povedať? Veľmi drahá je ona mojej duši, no iba pre teba.“„Ľúto mi, braček zlatý, že nemožno mi vyplniť tvoju žiadosť,“ vetil Janko, „včera tašla do Modry navštíviť svoju tetku a až o týždeň sa vráti.“„Dobre,“ riekol Gustáv s priduseným vzdychom, „si tuším až priveľmi prozreteľný.“ Nato zahryzol si do pier, vzal klobúk a tašiel odobrať sa od niektorých známych.Na druhý deň sa rozlúčili nie s celkom rovnakými citmi. Vavrín srdečne žalostil nad odchodom svojho priateľa, no vedel, že to ináč nemôže byť. Vo Westheimovej duši ale bol okrem bôľu lúčenia i akýsi zvláštny pocit rozmrzenosti a nedôvery, ktorý ani Jankove úprimné slzy neboli vstave zapudiť. Zdalo sa mu ešte vždy, že Janko sa teší jeho odchodu a že mu z čírej žiarlivosti nedoprial rozlúčiť sa s Marínou, ideálom jeho blahých i strastných snov. Nemo sa vytrhol z priateľovho náručia a skočil do voza.Gustávova nedôvera voči Jankovi nebola celkom neopodstatnená, bo Janko sa dopustil na svojom priateľovi malej zrady. Keď videl totižto márny Gustávov boj s vášnivým citom beznádejnou láskou rozžatej hrudi a keď videl, že v tomto boji priateľ telesne chradne, písal starému Westheimovi a upozornil ho na nebezpečenstvo, nad ktorého desnou priepasťou jeho syn stojí. Starý Westheim, ktorý mal so synovou ženbou veľmi ligotavé plány, bol Jankovi veľmi povďačný za toto starostlivé upozornenie. Zaraz mu odpovedal a ďakoval mu vo svojom liste za veľkú službu, ktorú mu vykonal. Súčasne mu sľúbil i to, že nikdy nevyjaví svojmu synovi, že ho zo škôl domov povolal následkom Jankovho listu.Človek mieni a pán boh mení. Človek kuje plány a vôľa božia mu ich križuje. Človek nepovolanou rukou neraz zasahuje do kolesa osudov. Z minulosti a prítomnosti robí kombinácie na budúcnosť a smelým prstom chce jej vykázať koľaj, ktorou sa má pohybovať napred a pozde, neraz pripozde uvedomuje si svoju detskú malomoc. Tak pochodil i starý Westheim. V Pešti mal priateľa, bohatého majiteľa pozemkov, pána R., ktorý mal jedinú dcéru Luciu. Lucia bola krásna ako rozvíjajúci sa ružový púčok. Ako by aj nie, keď jej len toť v máji minulo šestnásť rokov. Starý Westheim pevne veril, že keď Gustáv teraz uvidí Luciu a keď mu povedia, že podľa vôle rodičov má byť z nej a z neho jeden pár, poslušný syn s radosťou privolí k tomu sobášu. Tak rátal kupec Westheim. No sklamal sa veľmi, bo srdce človeka nie je tovar, s ktorým sa šachruje ako s vlnou oviec.Gustáv tíško vypočul svojho otca a na jeho dlhé reči odvetil jediným krátkym slovom ,nemožno‘. A keď Westheim neprestal naňho naliehať a upozorňoval ho na krásu devy, syn odpovedal: „Pravda je, že je pekná, ale je i dobrá, a preto si zaslúži, aby bola šťastná. So mnou, otče môj, šťastná nebude, ja ju ľúbiť nemôžem.“Otec prestal ďalej na syna doliehať, domnievajúc sa, že snáď čas vylieči jeho duševnú chorobu. Ale i v tomto sa sklamal. Gustáv myslel, dumal, snil jedine o Márii a jej milý obraz ho nikdy nezanechával. On sám neraz sa zhrozil nad prudkosťou svojej nešťastnej náruživosti a v takých časoch predsavzal si ukrotiť a udusiť svoju vášeň. Myslel, že najľahšie to docieli ustavičnou prácou pri vedení kupeckých záležitostí, ktoré prevzal od svojho otca. Sotva sa ráno zobudil, tašiel do pisárne, rátal a písal a rátal celý boží deň, dohliadal na sklady, na otcove továrne, na lode plaviace sa horedolu po Dunaji od jednej hranice k druhej, no všetko darmo. City svojich pŕs neohlušil ani týmito namáhavými prácami. Rana jeho srdca krvácala a zo dňa na deň stávala sa povážlivejšou. Túžba za Marínou ustavične morila jeho utrápenú dušu. Tieto ťažké duševné boje odrážali sa výrazne na jeho poblednutej tvári, ba na celom tele. Chradol ako mladý strom, ktorého drevo červík rozhrýza. S miznutím telesných síl začali upadať i duševné. Stal sa nadmieru zábudlivým a následkom toho úplne neschopným viesť otcov závod. Starému Westheimovi pukalo srdce od žiaľu, keď pozrel na svojho syna. Len pred rokom bol ešte zdravý, svieži ako mladý buk, teraz poblednutý, schradnutý, ledva chodil. Kto ho od roka nevidel, nepoznal by ho teraz. A preto, keď sa už presvedčil, že synove city nie sú len ľahko pominuteľný vplyv devinej krásy na zápalisté srdce dvadsaťročného šuhaja, keď videl, že city tieto nie sú len študentskou náklonnosťou, keď zvedel, že i sám Gustáv sa s nimi všemožne borí, že predsa len rozum nad srdcom zvíťaziť nemôže, ba že snáď jeho jediné dieťa padne boju tomu za obeť, písal Vavrínovi, s ktorým si pravidelne dopisoval. Písal mu asi toto:„Vaše obavy neboli neopodstatnené. Vy ste lepšie znali môjho syna než ja. Už vidím, že nemá dosť síl k víťazstvu, ktoré si on i my želáme. Náruživosť jeho nie žeby mizla, lež tuším zo dňa na deň vzrastá a rozmáha sa. Oko jeho vyhaslo, strmý krok zoslabol, štíhla, rovná postava jeho sa zhrbila a po tvári sa mu rozliala mátožná bledosť. Verte mi, nieto nádeje na obrat k lepšiemu a zaiste musíme siahnuť k poslednému prostriedku, aby sme ratovali moje jediné dieťa, radosť mojej staroby. Pre boha vás prosím, neprotivte sa ďalej, neučiňte ma nešťastným vašou prílišnou skromnosťou. Nestranne preskúmajte srdce vašej dobrej Maríny a ak je vstave milovať môjho syna, priveďte ju do náručia vášho priateľa, ktorého, verte, teraz už jedine takto možno zachrániť.“Tam, kde je teraz v Požoni Kozia ulica, bol roku 1813 len prostý východ, vedúci medzi záhradami a cintorínom do viníc. V celej terajšej Kozej ulici stáli vtedy len tri domčeky. Jeden z týchto domčekov, vyšný, bol na zeleno zafarbený a mal tri okná na ulicu asi na siahu od zeme, opatrené pevnými mrežami. Nad prostredným oknom bol výklenok a v ňom soška svätého Floriána, ako vodu leje z hrotka na horiaci dom. Nad ľavým oknom bol namaľovaný veniec a vo venci meno prvého majiteľa domu a rok stavby. Nad pravým oknom bola nemeckými písmenami napísaná krátka priepoveď zo svätého písma.Bol pozdný jesenný večer a v tomto prvom okienku sa ešte svietilo. Na prostriedku chyže stál malý orechový stolík, pri ktorom sedeli oproti sebe mladý belohlavý šuhaj a pekná barnavá dievčina. On usilovne písal pri bledom svetle malej lampy, ona šila.Konečne prestal šuhaj písať, odložil pero a prizeral sa, ako jeho družka s dobrou vôľou šije.„Marínka moja!“ začal po dlhom mlčaní, „odlož už to šitie, šanuj si oči.“„Oh, mám ja zdravé oči, neškodí mi to,“ vetila deva s ľúbym úsmevom, ani len nezdvihla oči od šitia.„Chcem o voľačom s tebou hovoriť.“„No len vrav teda. Ja počúvam.“„Je to veľmi vážne.“„Ej, ej, na to som veľmi zvedavá.“„Odlož teda, prosím ťa, to šitie.“Deva zaraz odložila šitie, zložila ruky do lona a krásnym okom svojím napnuto hľadela na šuhaja. „No, ja počúvam.“„Či si ty znala Westheima?“Deva sa zapýrila a rozpačite sa pýtala: „Ale toho kupca?“„Nie, lež jeho syna, môjho priateľa Gustáva.“„Videla som ho viac ráz, keď stato okolo chodieval do viníc. Však si mi ho raz sám ukázal.“„Pravda. — A nevravela si s ním nikdy?“„Nie. Ale čo to za exámen naraz?“ so smiechom doložila Marínka, cítiac, že krv jej už zase prúdi do líc a skočila zo stolice.I Janko Vavrín vstal, chytil Marišku za ruku, láskavo jej pozrel do očí a ešte raz sa jej spýtal, či hovorila dakedy s Gustávom, alebo nie.„Vravela i nevravela,“ prehodilo dievča so šelmovským úsmevom.„Ako to mám rozumieť?“„Tak, že raz som sa s ním zišla u Dávida, ja som povedala dobrý večer a on mi ani len nezaďakoval.“„Počuj, Mariška,“ začal Vavrín zase po dlhej prestávke, „ty vieš, že je Gustáv môj priateľ, to je tuším dostatočný dôkaz, že musí byť dobrý človek, statočná duša. Povedz mi, Mariška, vedela by si ho ľúbiť?“„Ale choď, nerob nevhodné žarty so mnou!“ — Zvolalo dievča, objalo Janka a pobozkalo ho na líce.„Nežartujem,“ vetil Janko vážnym hlasom. „Vedz teraz už, Mariška, že teba Gustáv ľúbi vrele, srdečne, verne, ako len ľúbiť možno človeka. Odvtedy, čo ťa prvý raz videl u Dávida, zahorel láskou k tebe, odvtedy ťa skutočne vrúcne miluje. Otec mal s ním iné plány, ba i sám Gustáv udusiť chcel v srdci svojom náruživosť prvej lásky, avšak darmo. Srdce jeho v tomto ťažkom duševnom boji vždy víťazí nad rozumom a teraz už i otcova láska k jedinému dieťaťu víťazí nad hmotnými výhodami a jeho doterajšími skvelými plánmi. Starý Westheim žiada ťa o srdce a ruku pre svojho syna. Tu, hľa, prečítaj si jeho posledný list a presvedčíš sa sama.“ S tým vyňal z vrecka list starého Westheima a dal ho prekvapenej deve.Marína vzala list, triasla sa ako osika a líca jej horeli ako obzor nebies nad Tatrami, keď spoza nich vychodí letné slnko.Rýchle ho prebehla. Mysľou hltala mihotajúce sa jej pred očami písmená, slová, odstavce. A keď už prečítala, ešte dlho nemo hľadela do listu, písmená ožívali v ňom, menili sa dúhovými farbami a hýbali sa ako klasy na roliach, rozkývané vetrom.Jankovo oko s citom hlbokej radosti utkvelo na spanilej dievčine. Dlho, dlho díval sa na ňu. Ešte nikdy nebola taká krásna ako teraz. Konečne položil svoju pravicu na jej plece a znovu sa jej opýtal: „Mariška, či môžeš ľúbiť Gustáva?“Dievča sa zase rozpálilo a miesto odpovede obvinulo svoje labutie ramená okolo krku naradovaného šuhaja.*Poďme do Budína. Vo „vodnom meste“ vstúpme do pekného domu pána Westheima. V prízemných priestoroch veľkej budovy boli sklady tovaru a sklepy a na poschodí pisáreň a ubytovanie rodiny. Ostatne celá rodina pána Westheima sa už teraz skladala len z troch členov, bo i manželka jeho i dve dietky ešte asi pred desiatimi rokmi pomreli. Zostal mu iba jediný syn Gustáv. Otcova sestra, bezdetná vdova po pánovi N., bývala tu už asi šesť rokov a obozretne spravovala vnútorné záležitosti domu a kuchyne. Ona hlavne primäla svojho brata utrápeného nad stavom Gustáva, aby upustil od plánov, ktoré pôvodne mal so svojím synom a aby nerozlučoval to, čo tuším už sám boh nevyspytateľným osudom na veky spojil.„Čo máš z bohatstva,“ vravela, „keď niet šťastia pri ňom? Čo zo slávy sveta, keď niet spokojnosti a duševného mieru? Tvoj syn bude dedičom dosť veľkého majetku, ktorý postačí na výživu nie jednej ale desiatich rodín. Či ty potrebuješ bohatú nevestu? Daj mu Marišku, ak s ňou bude šťastný, tak i zdvoj i strojnásobiť môže zdedený majetok.“„Ale veď keby sme ju aspoň znali?“„A čo ju my znať potrebujeme. Gustáv ju zná a nám ručí za jej dobrotu a ušľachtilosť meno Vavrínovo.“Takto hovorievala sestra Westheimova a konečne zvíťazila, bo Westheim napísal prvý list, narážajúci zrejme na túto záležitosť.Janko hneď odpovedal a veru ani Westheim, ani jeho sestra neočakávali takú odpoveď. Bola srdečná, písaná s hlbokým citom sústrasti nad stavom Gustávovým. Potešoval však, že dá boh a azda nebude treba pre zachránenie Gustáva siahať k poslednému prostriedku, čomu by sa vraj i on veľmi rád vyhol už i z hmotných záujmov domu Westheimovho. Mariška je vraj veľmi chudobná, nemá ničoho, ba ani by sa vraj nehodila — skromne vychovaná do postavenia tak skvelého. A potom, kto vraj vie, či by aj vstave bola milovať Gustáva, ktorého vraj dosiaľ tuším ani nevidela.Keď táto Jankova odpoveď došla, starý Westheim zase čakal asi štrnásť dní, a keď len nijako nelepšil sa stav jeho syna, ba zo dňa na deň sa zhoršoval, napísal posledný list, ktorý Janko Maríne ukázal.Odpoveď na tento list neprišla v očakávaný čas. Starý Westheim bol veľmi nepokojný, rozmrzený. Ani len do viníc nešiel, kde práve teraz boli veselé oberačky. I jemu oberali ľudia v jeho pekných dvoch viniciach na ,Orlovom‘ a on sám ta ani nenazrel. Zadumaný chodil hore-dolu vo svojej chyži a tu i tu pozrel s utajeným citom hlbokého žiaľu na svojho schradnutého syna, ktorý sedel tíško a nemo pri hrejúcom kamíne učupený v mäkkom kresle.Naraz otvoria sa dvere a dnu vstúpi Janko Vavrín.Prekvapený Gustáv zoberie všetky svoje sily, skočí na rovné nohy a priatelia, ktorí sa takmer polroka nevideli, ležali si v okamihu v náručí.„Je to možné!? Ty si to, Janko? Teda ešte si nezabudol na svojho priateľa, ktorý už pochyboval o tvojom srdci a len-len že sa nestal zradcom nášho priateľstva?“„Nechajme to, Gustáv môj drahý,“ vetil Janko. Poklonil sa a podal pravicu starému Westheimovi. „Trochu zrady je aj na mojej strane. Ostatne, vďaku vzdávam Hospodinu, že to, čím previnil som sa podľa tvojho zdania voči tebe, môžem teraz zasa s pomocou božou a s dovolením tvojho pána otca ponaprávať. Prišiel som totižto, aby som ti do náručia priviedol tvoju milovanú Máriu.“„Máriu, že Máriu!“ vykríkol prekvapený Gustáv a kŕčovite chytil priateľa za ruku. „Ach, nie, to nie je možné, to nesmie byť. Odpusť braček, že som sa dal uniesť svojou náruživosťou. Darmo je, topiaca sa nádej človeka i slamky sa lapá.“„Tebe, Gustáv môj drahý, netreba sa slamky lapať. Ty lap sa skutočnosti, ona ťa teraz neklame. Vedz, braček môj zlatý, že Marína ma splnomocnila, aby som ti priniesol zvesť, že ťa vrúcne miluje a že chce byť tvojou.“„Mňa že Mária miluje? Či je to možné? Teda aspoň túto potechu vezmem so sebou ta do lepších stanov bytia. Oj, s týmto povedomím teraz už vďačne strasiem z uradovanej duše mojej putá tohto sveta.“„Na to teraz už nemysli, ale okrej láskou svojej Maríny, na jej ňadrách nájdi zas stratený mier duše a rozkvitni zase k novému mohutnému životu.“„A ty? Ty myslíš, že som ja natoľko zištný, že by som od teba takú obeť priateľstva prijal? Či snáď má moje sebavedomie podľahnúť pod ťarchou tvojej veľkodušnosti?“„Nie je to žiadna obeť, čo ja prinášam nášmu priateľstvu. Je to tichý tón na strunách mojej duše, je to tajné želanie môjho srdca, udusenie ktorého som doteraz pokladal za svoju svätú povinnosť. Ty sa divíš? Vidíš, toť pán otec tvoj sa ani mak nediví tomu, čo hovorím. Počuj teda a hneď i ty porozumieš všetkému. Môj otec bol chudobný dedinský učiteľ, ktorého páni patróni cirkvi na starosť mocou svojho patronátu vyhodili a pustili na žobrotu, pretože oslepol. Ja som vtedy, keď sa toto stalo, už v Prešporku chodil do školy. Najprimeranejšie sa mi zdalo zavolať otca tiež do Prešporku a tu ho už ako tak opatriť. Toto sa mi zdalo najvhodnejšie, tým viac, že musel som sa starať o dve osoby, nielen o otca, ale i o sestru. Ten slepec, čo ho Vilo Žigmondovič spomenul, že vo viniciach na husliach hráva, bol môj otec a dievča, čo ho včas ráno na miestečko zaviedlo, bola moja sestra. Keď ma tvoj pán otec za korepetítora ustanovil, vtedy mi hodne starostí odbudlo. No, bohužiaľ, len na veľmi krátky čas. Prv ale, než ti svoje nové starosti spomeniem, musím poznamenať, že som ti všetko toto jedine preto nepovedal, bo keby si sa bol dozvedel o mojom otcovi, nepochybne by si bol poznal i moju sestru. A keď som videl zo dňa na deň rastúcu nevšednú krásu svojej sestry a poznal tvoju zápalistú dušu a myseľ, nemohol som nijako dopustiť ako priateľ, tým menej ako korepetítor, aby si mal nejakú príležitosť vidieť ju. Ba keď som uvažoval o tvojich telesných a pekných duševných vlastnostiach, obával som sa i o pokoj vlastnej sestry. Tým viac som sa obával o tvoj pokoj, lebo ty si dedičom zámožného otca a už vtedy zmienil sa tvoj pán otec predo mnou o Lucii, ktorú ti určil. Keby som ťa bol oboznámil s otcom a sestrou, bol by to snáď dakto i za podlú špekuláciu považoval, keď i nie práve na tvoju ruku, istotne aspoň na tvoje štedré vrecko. To, hľa, sú príčiny prvej mojej zrady. Po prvej sama od seba nasledovala druhá. Môj otec zanedlho v Požoni následkom prechladnutia ochorel a zomrel. Hanbil som sa i bál som sa pýtať od teba peniaze, ktoré som v čase jeho choroby a potom na pohreb súrne potreboval. Hanbil som sa pýtať a luhať na čo peniaze potrebujem a bál som sa, že sám ti ukážem cestu k mojej osirelej sestre. A tak, hľa, dostal som sa do rúk úžerníka Dávida, u ktorého si videl prvý a posledný raz moju sestru.“„Teda Marína je tvoja sestra?“„Moja sestra, ktorá mi vyznala, že tvoj obraz na ňu hneď prvý raz tiež veľký dojem urobil a že ťa často vídavala, keď si šiel do viníc na prechádzku. Ona pozná dokonale i dušu tvoju, šťastnou cíti sa v láske tvojej a mojimi ústami ti ponúka srdce svoje.“„Otče môj, ty privoľuješ?“„S radosťou, len mi vyzdrav.“„Vyzdraviem od radosti, vyzdraviem!“ a klesol šťastnému otcovi v náruč.O dva týždne nebol mladý Westheim k poznaniu. Rýchle sa zotavil, ako keď dlhým letným sparom vyschnuté pole zvlaží požehnaný dážď nebeskej oblohy. Kvitol ako ruža, postava sa mu narovnala, krok sa zrýchlil a tvár vyjasnila.Po oberačkách tašiel s dovolením otcovým do Prešporku a sám prijal z úst švárnej Maríny vyznanie vrúcnej lásky. V novembri bola svadba, tichá síce, bez hurtu a kriku, ale tým väčšie radovánky rozbili si stan v štyroch dušiach, ktoré urobilo toto manželstvo šťastnými a blahými. Šťastný bol hlavne starý Westheim, ktorý omladol v milých dietkach svojich a ešte v pozdnej starobe dožil sa mnohých a pekných radostí otcovských a starootcovských.[1]„Slovák a Nemec“— slovenská obmena motívov známej hry českého dramatika Jana M. Štěpánka (1783 — 1844) Čech a Nemec.[2](maď.) Mne guláš![3](maď.) Pišta, čo robíš?[4](maď.) Vidíš, že smúti.[5](lat.) Redukujme sa teda (začiatok starej študentskej piesne)[6](lat.) Predsavzal som si.[7](lat.) Išli, pokiaľ mohli.[8]Amsi— má byť skrátené z lat. slova „amantissimi“ — najdrahší priatelia (pozn. autora).[9](maď.) Pane.[10](maď.) Že nelezie na strom.[11]Bilnica— Pavol (1773 — 1834). Od roku 1800 bol profesorom na bratislavskom lýceu. Po smrti Michala Inštitórisa-Mošovského stal sa bratislavským ev. farárom a od roku 1829 superintendentom.[12]Ammon— roku 1844 — 46 (pozn. autora).[13]Daniel Stanislaides— (1762 — 1823) po štúdiách v Nemecku učil v Modre a v Šoproni, od roku 1796 prednášal na bratislavskom lýceu klasickú filológiu.[14]Štefan Fábry— (1751 — 1817), profesor, neskôr rektor bratislavského lýcea.[15]Ján Grosz— (1775 — 1839) po štúdiách v zahraničí bol profesorom na pravoslávnom gymnáziu v Karlovciach, potom riaditeľom gymnázia v Modre. Od roku 1803 bol profesorom filozofie, dejín a rétoriky na bratislavskom lýceu. — Profesor bratislavského lýcea Gottfried Schröer vo svojich spomienkach charakterizoval menovaných profesorov dosť záporne. Fábry nadŕžal zemianskym synkom a snažil sa byť podľa ich vkusu slobodomyseľným. Stanislaides pestoval formalizmus — prísne vyžadoval mená a letopočty. Grosz všetko čítal z pripravených poznámok. Bilnica prednášal rôzne náuky, často odbočoval od veci, ale k študentom sa správal priateľsky (Lebenserinnerungen, Stuttgart 1933, s. 22 — 26).[16]Dávid F. Strauss, Charles Darwin, Ernest Renan— predstavitelia mechanistického materializmu a racionalizmu v histórii prírodných vied v prvej polovici 19. storočia. Štúrovci, odchovanci heglovského idealizmu, neprijímali ich ateizmus a zásadne s ním polemizovali z konzervatívnych pozícií.[17]Michal Greguš— (1793 — 1838) bol najprv profesorom v Prešove. Roku 1833 stal sa profesorom filozofie na bratislavskom lýceu. Jeho zásluhou stala sa maďarčina vyučovacou rečou.[18]Štefan Boleman— (1795 — 1882), profesor v Lučenci, v Štiavnici, v rokoch 1840 — 1874 na bratislavskom lýceu.[19]Blochovci— dr. Móric Bloch (Ballaghy) vydal spis, v ktorom poprel zmŕtvychvstanie Krista (pozn. autora).[20]Damon a Pythias— správne Phintias, postavy dvoch verných priateľov zo Schillerovej básne Die Bürgschaft — (Občianstvo) (pozn. autora).[21](nem.) zmenky[22]Bürger— Gottfried August (1718 — 1794), nemecký básnik, príslušník revolučného hnutia „Sturm und Drang“, autor populárnej básne Lenóra (1774) a Divý poľovník (1775).[23](nem.) Ďalej![24](nem.) obchod[25](nem.) ako to[26](maď.) pravdaže	Pauliny-Toth_Slovak-a-Nemec.html.txt
Kapitola první. O galantní doběKnížecí absolutism a jeho doba. — Ráj menšiny, peklo většiny. — Poddaní. — Společenská lež. — Galanterie. — Krasocitné ideály absolutismu. — Kult intimních půvabů ženských. — Od paruky až ke spodničkám.S vývojem obchodu vtrhly na počátku nové doby do společenského života znova peníze, tento revoluční činitel, a obrátily všecko vzhůru nohama; pánem světa místo rytíře stal sekupec. A když kupec s vývojem obchodu zámořského, tedy hlavně po objevení Ameriky, jež, jak víme z konce našeho třetího dílu, mělo také pro dějiny lásky bezděčně ohromný význam, počal usilovati o obchodní vykořisťování celého světa, bylo mu zjednati si záruku, že jeho výdělky budou trvale zabezpečeny i rozmnožovány. Především potřeboval ochrany svých zahraničních zájmů obchodních. „Obchod potřeboval vojska k ochraně svých zájmů zevně i uvnitř, k poražení národů konkurujících, k dobytí trhů, k prolomení šraňků, jež malé celky obecní ve státě stavěly proti svobodnému obchodu, k udržování silniční policie proti velkým i malým pánům feudálním, kteří drze a netoliko theoreticky popírali vlastnické právo, které hlásal obchod.“ (Kautský). K tomu všemu hleděl obchod tudíž zříditi si silnou ústřední moc politickou se silným vlivem mezinárodním, zájmy obchodníků směřovaly většinou nad samosprávu měst a jejich vrcholem bylo zřízenínárodního státu. V takovém státu vyskytly se ovšem ihned takézájmy dynastické. Ale i královská a knížecí moc potřebovala armády. Tak vzniklo spojenectví mezi dynastií a třídami finančně silnými: dynastie potřebovala peněz k vedení válek, posilujících její moc, zámožné třídy obětovaly rády tyto finanční prostředky, neboť běželo o války obchodní a moc dynastie mobilnímu kapitálu se vyplácela. Tento hospodářsko-revoluční vývoj za renezance položil tedy základy k epoše knížecího absolutismu jako nezbytné fási kapitalistického vývoje, která ovšem podle okolností trvala na př. v Anglii jen několik desetiletí, kdežto ve Francii a v Německu téměř půltřetího století.K úplnému vítězství dopomohla knížecímu absolutismu všude ta historická situace, žeburžoasiiv důsledcích kapitalisačního procesu podařilo se dosíci stejného vlivu a významu, jaký měly třídy až dosud společensky převládající, t. j. především feudální šlechta. V tomto stadiu vývoje zrodila se neomezená moc královská, poněvadž společenský stav jí dovolil, aby se vyšvihla na ramena obou směrodatných tříd a jednu pomocí druhé udržovala na uzdě. Královská moc stala se mechanicky rozhodčím v třídním zápasu buržoasie se šlechtou pro tu dobu, dokud buržoasie nebyla ještě dosti silna, aby na sebe strhla veškeru politickou moc, ale třídy dříve vládnoucí nebyly již schopny udržeti si svou moc bývalou a jedině z ní těžiti. A tak královská moc jako galantní dáma dala se vydržovati dvěma oficielními milovníky, z nichž jednoho měla pro radost a druhého pro peníze.Feudální šlechta, které průmyslový vývoj odňal pomalu zaměstnání, stala se šlechtou dvorní, odměňovanou místy důstojnickými a sinekurami, a tím oporou trůnu. Výdaje s tím spojené platila sice rovněž peněžní buržoasie, ale dostávala za to obchodní monopoly a jiné privileje. To byla rovnováha, která trvala přibližně od polovice 17. stol. do druhé polovice stol. 18., a kdy vladaři mohli se skutečně odávati blaživé domněnce, žestát existuje toliko pro ně. Knížecí absolutism nebyl však nikdy a nikde ani na okamžik nezištnou státní mocí, nezávislou na třídách, stojící nad stranami a představující spravedlnost, která vyrovnává protivy a chrání slabého před mocným. „Absolutism, pokud měl vůbec vliv na hospodářské poměry, podroboval spodní masy lidu bídě vykořisťování nejen feudálního, nýbrž i kapitalistického, až jim vůbec platil za vykořisťování ztělesněné“ (Kautský). Absolutní vladaři této doby byli bez výjimky hltaví a frivolní sobci, více nebo méně ješitní, a nejčastěji zhola negramotní. Za typické představitele absolutismu bývají považováni francouzský Ludvík XIV., král-slunce, a německý Bedřich II. Pruský. Nuže, Ludvík XIV. byl ješitný hlupec, který neuměl ani číst a psát a každé vzdělání nenáviděl. A „osvícený absolutism“ Bedřicha II., hlavy poměrně jasné, neměl ani síly ani vůle změniti něco na ohavnosti reakčního státu pruského; již jeho nastoupení na trůn bylo zklamáním pro „osvícence“ a domnělé úspěchy jeho vlády byly humbug. Na knížecím absolutismu ani v jeho počátcích nebylo nikdy nic mladistvě hrdinného a ideálního, prostředky, kterých používal, aby dobyl a udržel si politické moci, byly vždy zvláště hrubé a špinavé; způsoby, kterými dosažené moci využíval, nebyly o nic lepší.Absolutní vladař„z milosti boží“ považoval se a byl považován za vtělení boží vůle, byl nejen podle theorie neviditelnými přehradami, ale i v praksi zákonnými předpisy přísně chráněn před stykem s lůzou, ke které patřily všecky nešlechtické třídy, měšťané, dělníci i rolníci. Ještě za dob Goethových ve Výmaru byly ulice a promenády pro lid úplně uzavřeny v době, kdy kníže ráčil jíti na procházku. Ale za to na toho, s kým vladař měl častý styk, přecházela část jeho božství. Oficielní milenka vladařova byla v opovržení jen u konkurentek. Byla také „z boží milosti“, poněvadž vladař uznal ji za hodnu, aby mu sloužila svými půvaby a milostnými dovednostmi; její hvězda ovšem ihned úplně zapadla, jakmile jiná ji definitivně v královské přízni vystřídala. Absolutní vladař mohl všecko, vždyť bůh sám účinkoval v něm: proto králové francouzští — jak víme již — dokonce nemocné uzdravovali vkládáním svých posvátných rukou. Absolutnímu vladaři patřilo také všecko, rozhodoval o životě a svobodě svých poddaných a především — o jejich vlastnictví. Proto nesmírné plýtvání bylo první samozřejmostí téměř u všech absolutistických dvorů.Ohromný deficit státního hospodářství francouzského několik let před revolucí nebránil Ludvíku XVI. koupiti pro královnu zámek saint-cloudský za 15 milionů a sobě zámek rambouilletský za 14 milionů. Marie Antoinetta dovedla za jeden večer prohráti sto nebo dvě stě tisíc. Ruská Kateřina II. věnovala na ukojení své milostné žravosti celkem 90 milionů rublů. To je však ještě maličkost vedle toho, co milostné požitky stály Ludvíka XV. Pouze zřízení t. zv. jelenního parku se zásobou stále čerstvého zboží ženského spolklo několik set milionů. Největší položky, na Pompadourovou,[1]sestry Neslovy a Dubarrovou,[2]nejsou v to počítány. Sama Pompadourová stála stát několik tuctů milionů. Ale stavební vášeň Ludvíka XIV. byla ještě dražší. Za jediný rok 1685 vydal 90 milionů franků pouze za to, aby své posvátné osobě postavil důstojný příbytek. A drobní potentátové napodobili velké krále, hlavně francouzského krále-slunce. Na nejmenším dvoře německém byl vrchní hofmistr, vrchní hofmistryně, dvorní kavalíři, dvorní dámy, šlechtická pážata dvorní, která v lesklé livreji při stole stála za stolicemi Výsostí a serenissimovi vyměňovala talíře. Pak tu byla pážata, hofmistr, podkoní, dvorní medici, dvorní kaplani, dvorní sekretáři, dvorní pokladník, dvorní kapelník, dvorní hudebníci, vrchní kuchař, dvorní zahradník, komorníci, poslíci, hajduci, tělesní myslivci, nehledíc k nekonečnému zástupu nižších lokajů, komorných, garderobierek, kočů, jezdců, pacholků, zahradních pomocníků, kuchtíků, služek a — k tělesné stráži, která nesměla chyběti a při sebemenší příležitosti postavila se do zbraně a salutovala. Ostatně, drobní vladaři snažili se dokonce své královské vzory mrháním přetrumfnouti. Hlavně saský August Silný a virtemberský vévoda Karel Evžen. Ač vévodství tohoto vladaře mělo tehdy právě 600.000 obyvatel, dovedl Karel Evžen jen za ohňostroj zaplatiti 52 tisíc zlatých a pařížskému tanečníku Vestrisovi platil 12.000 zlatých za vystoupení každého roku.Peníze sháněli absolutní vladaři především daněmi: všecko bylo zdaňováno, a nové daně stihaly jedna druhou. Ve Francii zaveden byl k tomu cíli systém generálních pachtýřů, dvorních kreatur, jimž určitá daň byla za paušální peníz pronajata. Důsledek toho byl, že lid vyssáván byl dvojnásobně, jednou pro kapsu královskou a podruhé pro kapsu pachtýřovu. V roce 1789 byli ve Francii tací generální pachtýři 44, kteří společně sehnali pro stát 138 milionů. V Prusku činila za Bedřicha II. selská „kontribuce“ 33 1/3 až 45 % rolnického výtěžku; pruský junker neplatil však ani čtvrtinu. Ale daně nestačily plniti královské a vladařské pokladny. Prodávány byly tedy za hotové úřady a hodnosti, které vladař udílel. A podle toho, jak stoupala finanční potřeba dvora, stoupal také počet úřadů, dostávali je především ti, kdož za ně nejvíce nabídli. Za Ludvíka XIV. zřízeny byly tyto důležité úřady: dohlížitelé nad vepři a podsvinčaty, kontroloři paruk, dohlížitelé nad čerstvým máslem, ochutnávači soleného másla, revisoři stavebního kamene, sčítači sena, kontroloři skladačů dřeva, prodavači sněhu, zkoušeči vína atd. atd. Zkoušečů vína bylo jen v Paříži 900. Dále rozmnožovaly dvory své příjmy zhoršováním mincí. Až do Ludvíka XV. byla ve Francii změněna nominální hodnota stříbrných mincí dvěstěpadesátkrát a hodnota zlatých mincí stopadesátkrát. Roku 1709 vydělala státní pokladna takovým manévrem 50 milionů liber. Rovněž spekulace s obilím byly pro absolutní monarchy vhodnou příležitostí k obohacení se. Ludvík XV. na př. byl hlavním akcionářem Malissetovy obilní společnosti lichvářské a u jeho dvora byl dokonce zvláštní pokladník pro „obilní spekulace Jeho Veličenstva“. A o jeho milence Maintenonové[3]napsala vévodkyne z Orleansu: „Jak ta stará coura viděla, že obilí kleslo, dala o všech trzích všecko skoupiti. Vydělala při tom hanebně peněz, ale všichni lidé umírali hladem.“ Konečně ani zřejmou loupeží panská pokladna státní nepohrdla. Tak na př. v r. 1689 bylo ve Francii s přísným trestem rozkázáno, aby stříbrný nábytek, který v druhé polovině 17. století byl v módě, byl úplně odveden královské mincovně.U malých dvorů mohlo býti ovšem těchto prostředků k plnění státní pokladny užíváno jen v míře velmi omezené. Tyto malé dynastie většinou mrzce vydržované francouzskými nebo anglickými podporami, aby pro jejich zájmy udržovaly své vojsko (něco podobného provádějí malé státy dodnes), pěstovaly tudíž jiný obchod výnosný:obchod lidským masem, prodávaly domácí synky cizím mocnostem válčícím. Tu nejčileji počínali si landkrabí Vilém Hessenský, dědičný kníže brunšvický a vévoda Karel Evžen virtemberský. Karel Vilém Ferdinand Brunšvický prodal v letech 1776 — 1782 celkem 5723 muže Anglii podle těchto podmínek: Vévoda brunšvický zavázal se, že dá anglické vládě k disposici sbor celkem 4300 mužů pěchoty a lehké kavalerie, kdežto anglická vláda zavázala se k podpoře, která měla počíti dnem podepsání smlouvy a činiti ročně 64.500 německých tolarů, pokud bude vojsko v anglickém žoldu. Jakmile pak přestane vojsko dostávati žold, měla býti podpora zdvojnásobena a trvati ještě dvě léta po návratu vojska do Německa. K tomu dostal vévoda za každého muže ročního verbovného 30 tolarů a odškodnění za každého mrtvého 40 tolarů a za každé 3 raněné rovněž 40 tolarů. Z těchto začachrovaných synů brunšvické vlasti nevrátilo se 3015 mužů, kteří však nepadli všickni ve válce, nýbrž, byvše raněni nebo zmrzačeni, byli na rozkaz vévodův zanecháni v Americe, aby tu bídně zahynuli, a tak stoupl vévodův výdělek. Měl tedy vévoda „trojnásobný“ zisk z těchto nešťastníků: nejprve prodal jejich zdravé tělo, pak dal si zaplatiti za jejich raněné tělo a konečně ušetřil žold invalidům. Jaký div, že při této slavné „finanční reformě“ zastrčil do kapsy čistý zisk přes 5 milionů tolarů. (Mehring.) Dodati dlužno, že veliká většina vojáků byla ke službě v těchto prodaných regimentech násilím donucena, a jen nepatrná část dala se dobrovolně najmouti.Poněvadž poddaní byli na světě jedině pro vladaře, nepovažoval panovník za draze zaplacenou hodinu své rozkoše, která pro desetitisíce neurozenců znamenala třeba doživotní bídu. V době, kdy Ludvík XIV., křesťanský král, platil devadesát milionů za své stavby, živilo se obyvatelstvo v Dauphine luční travou a stromovou korou. Podobný jídelní lístek měli i němečtí sedláci. Ve Francii napočítáno bylo v r. 1777 jeden a čtvrt milionu žebráků: z toho 120.000 v Paříži čili šestina obyvatelstva.Dosti! Těchto několik hrubých fakt musí nám tu postačiti k charakteristice základu, na němž spočíval t. zv. ancien regime a k charakteristice jeho všeobecné povahy. Nikdy nebyla třídní propast mezi oběma póly společnosti tak široká a hluboká jako v době absolutismu, kdy 5 % žilo a přiživovalo se v „ráji“ a 95 % hladovělo nebo žilo v ustavičné bídě a starosti.Dvůr, šlechta, peněžní buržasie se zástupy svých příživníků a dobrodruhů, dohromady však jen dvacetina obyvatelstva, žily tedy úplně tvrdě a krutě na útraty pracujících tříd a považovaly to za věc zcela přirozenou a bohem danou. Lid neměl politických práv, v zájmu práva absolutistického bylo mu mlčet a nemyslit. Strašlivá knuta censury potlačovala veškeren duchovní život, věda zkostnatěla, církev protestantská stejně jako katolická ustrnuly v orthodoxii, náboženské spisy byly téměř jedinou četbou. Vládla nevědomost a pověra; hlavně v Německu, kde po třicetileté válce občanské vrstvy z bídy a resignace oddaly se pobožnůstkářství. Při tom celá vyšší společnost byla, jako každý parasit, dokonale zkorumpována: jen gauneři toho neb onoho druhu mohli se míti a měli se dobře.To byl rámec onoho blahobytu pro vládnoucí třídy a stavy, který byl nazván ztraceným rájem a o němž Talleyrand v pozdním věku svém řekl: Kdo nepoznal dobu před r. 1789, ten vůbec nežil! Zahrada tohoto ráje byla, jak jsme právě viděli, zavřena pro ohromnou většinu lidí, která platila za lůzu; poznala ji toliko nepatrná menšina, nejsouc zatížena ani svědomím ani morálkou, ale jsouc také bez velikosti a krásy hlubší.„Nikdy nebyly ženy tak svůdné, nikdy muži tak elegantní, a dokonce pravda nechodí v této době nahá, nýbrž jejím rouchem jest vždy jiskřivý esprit. Růže ztratila ostrost svých trnů, neřest svou ošklivost, ctnost svou nudnost. Všecko jest jen vůně, líbeznost a kouzelný lesk. Není tu tragiky, není bolesti a zločinů, které by znetvořovaly obličeje. Na všech tvářích trůní veselost a blaženost. Každá slza mírněna je smíchem, a neštěstí jest jen stupněm k většímu štěstí… Doba nezná stáří a odkvětu. Žijí věčné mládí a žertují i vtipkují ještě na smrtelné posteli. Všecko je smyslnost a rozkoš a celý život jedinou ustavičnou ekstasí rozkošnickou. Ale po opojení nepřichází trapné vystřízlivění, nýbrž nová slast. Věci nemají důsledků, zítřka, nýbrž jen dnešek. Ze smyslnosti pruderie nečiní neřest ani karikaturu: je to veliká, kouzelná zahrada divů, z které hřích je vyhnán. Neboť z její půdy neroste žádný strom se zakázaným ovocem. Možno okoušeti všecky sladké a svůdné plody, a na cestách i stezkách kyne každé touze tisíc splnění. Rozkoš kráčí s člověkem celým životem a marnotratně setřásá své slasti každému do klína. Již pohled chlapce je rozkošnickým slibem, a matrona prozrazuje: i má zahrada ještě dovede žádost obdarovat hojným ovocem. Příroda změnila své železné zákony, odloučila odpor od nepřirozenosti. Neboť to všecko je ponořeno v zářící krásu. Kam pohlédneš, jen krása a nezkalený lesk. Žijí a umírají v kráse. Krása stojí již u postele rodičky a drží ještě ruku umírajícího. Je to slunce, které nezapadá…“ (Fuchs.)Ale tato krása, která skutečně existovala, kterou tlumočí dodnes žhavé básně, rozkošné rytiny a nadechlé malby rokokové, toť hra prchavých oblaků nad velikým močálem, smutným, tanec pestrých motýlů nad špinavou louží. Právě líbezné umění této doby prozrazuje nejsvědomitěji dutost jejího rozkošnictví, samo jsouc bez všech hrdinských kvalit.Představy, které má většina o živote, nejsou nadpřirozeného původu a nejsou bez vzájemné souvislosti: představují krystalici hospodářských a politických poměrů, za kterých právě žije, proto každé hospodářské a politické situaci odpovídá určitá kultura obecná. Všeobecnou povahu toho, co v tomto směru zplodila doba knížecího absolutismu, právě jsme zběžně načrtli; třeba nám ještě, zastaviti se u několika zvláštních znaků jejích.Viděli-li jsme, že doba renesanční, uplatňující opět individualism, podporovala občanské sebevědomí, občanskou hrdost, svobodu a tvořivost, nepodivíme se, že absolutism potřeboval a pěstoval ctnosti právě opáčné. Nyní bylo nejvyšší ctností a povinností občanskou podati se slepě vůli a rozmarům vládnoucí moci. Poněvadž pak absolutismu podařilo se politicky národy úplně zotročiti, podařilo se mu také, vypěstovati občany dokonalé podle své chuti,dobré poddané. Dobrý poddaný je zbabělec ze zásady, hlupák z poslušnosti, a darebák ze msty, člověk servilní, který však jho a hoře, uložené mu absolutismem, nepovažuje za následky systému, vládnoucího z vůle boží, nýbrž vidí jejich zřídlo v náhodné zlomyslnosti dočasného držitele moci. Touží při tom po pánu skutečně milostivém.U lepších tříd občanských jevil se tento servilism hlavně nápodobováním dvorních mravů a nápadů, které jim platily za vrchol vkusu, slušnosti a účelnosti. Co dvůr si vymyslil, stalo se módou. Měšťáctvo, hlavně v sídelních městech, vzdalo se svého třídního vědomí a opičilo se úplně po dvorních kruzích, majíc při tom ovšem na mysli i svůj výdělek nebo zisk. To vedlo nutně také ke korupci. Lord Malmesbury[4]napsal r. 1772 o Berlíně: „Berlín jest město, kde není ani poctivého muže, ani počestné ženy. Úplná zkaženost mravní vládne oběma pohlavími všech tříd, k čemuž přispívá i nouze, která způsobena byla jednak útiskem, jejž provádí nynější král, jednak láskou k luxu, které se naučili u jeho děda. Muži jsou ustavičně zaměstnáni tím, že vedou velmi výstřední život z omezených prostředků. Ženy jsou harpyje, jimž neznáma je něžnost a pravá láska a které se každému vzdávají, kdo si je zaplatí.“Maitressy, tak příznačné pro knížecí absolutism, staly se všeobecnou institucí také u dvorní šlechty a velkých měšťáků. Muž, který si nemohl platiti maitressu, velmi se styděl za tento velmi zahanbující nedostatek své občanské existence. Pruský poeta Ramler, učitel na berlínské kadetce, psal kterémusi příteli, že jest nemocen, poněvadž je příliš chudý, aby si mohl vydržovati maitressu. A maitressami nebyly snad jen nevěstky, nýbrž třeba matky, sestry, ženy, nevěsty přátel, a čím byly „slušnější“, tím přišly dráže.Tímto napodobením dvorních mravů šlechtou a měšťáctvem nebyly ovšem v ancien regimu setřeny třídní rozdíly. Co si nesměl dvořan dovolit k vladaři, nesměla si měšťačka dovoliti ke šlechtičně nebo služka ke své paní. Ostatně podle absolutického názoru počínal člověk vůbec teprve u barona.Absolutism byl ohromnou výpravnou hrou, kde každý hrál roli, která mu připadla nebo kterou chtěl hráti, jako by ji hrál před zrcadlem. Všecko bylo tu representace a posa, každý chtěl býti ve své úloze viděn. Společnost, která představovala ancien regim, žila od kolébky až do hrobu veškeren život jako veřejný akt a společenskou lež. Ani věci nejintimnější nechtěly býti důvěrnými. Dáma konala svou intimní toaletu v přítomnosti svých přátel a hostí, aby před nejvděčnějšími diváky mohla prováděti nejdelikátnější posy. Holka spravovala si na ulici podvazek, poněvadž věděla, že tím na sebe na okamžik upozorní kde koho. Proto také byl v této době tak oblíben duchaplný vtip a anekdota ve společnosti i v umění, prostě jako věc ihned nápadná.Neznali tichého štěstí a tajného hoře; všecka tajemství byla veřejná. Žena, o které teprve po její smrti se dověděli, že měla milence, o němž nikdo nevěděl, byla hanebná. Slídili v sobě i u bližních, a největší pikantností doby bylo: překvapiti v nejlepším. A poněvadž tedy všecko bylo veřejné a všecko bylo pro veřejnost hráno, dělo se všecko pro dojem, vnějškově, povrchně. Pravdivé a pravé věci nebyly by bývaly této společnosti pohodlné: její lehkomyslné štěstí rodilo se ze lži a klamu. Hrajíce divadlo, žili, žijíce, hráli divadlo.V pohlavním životě znamenal absolutism proklamaci ženy za mocnou panovnici ve všech oborech života a jejího kultu za nezbytnost. V 18. stol. stala se žena na konec nejen božstvím štěstí, rozkoše a lásky, nýbrž i poetickou bytostí, v nejpravdivějším smyslu posvěcenou, cílem každého duševního vypjetí, lidským ideálem, ztělesněným v jednom lidském rodu. (Goncourtové.) Žena usedla na trůn jako nástroj požitku a tudíž jako živoucí ztělesnění smyslné rozkoše — to bylo jádrogalanterie. Svou povahou byla galanterie všude stejná: ve Francii byly její formy nejrafinovanější, poněvadž v této zemi našla absolutistická kultura nejpříznivější předpoklady a podmínky; jinde byla hrubší a neomalenější jako bývá každá kopie, ale to byl také jediný rozdíl.Jako osobnost žena uctívána nebyla. Žádali od ní jen tolik ducha, fantasie a „duše“, mnoho-li těchto vlastností přispívá k zvýšení smyslného půvabu a činí tento půvab měnlivým. Vášně a skutečného zápasu nemohli potřebovati. Váhání ženy, její zdráhání bylo jen dráždivou posou: ústy říkala „nikoli“, ale obratným gestem usnadňovala útočníkovi úspěch. Bylo dbáno toho, aby vše dělo se hladce. Brutálnost byla co nejvíce vyloučena. Prudká žárlivost a nesmiřitelná nenávist byly považovány za komické. Krev, prolitá v souboji, měla býti podle možnosti jen symbolem, nikoli ukojením pomstychtivosti. Škrábnutí jako růžovým trnem stačilo k nápravě uražené cti: jen zřídka pronikl kord srdcem. Chtěli milovati, lépe řečeno: milostná dobrodružství prožívati, elegantně a graciésně, bez rušivé hřmotnosti a výbušnosti.Pro ženu ancien regimu byl jen jediný životní program: aby byla ustavičně a všude, v salone, divadle, společnosti, na ulici i v budoáru, delikátní pochoutkou pro smysly všech přítonmých. Opěvanou kráskou byla především ta žena, na jejíž tvářích kvetly růže rozkoše a „jejíž kypící ňadra s chvěním prozrazovala tajný oheň, jímž byla stravována.“Každá žena takto byla v jistém smyslu pro všecky muže, a muž také každé ženě se dvořil. Slovem, dotekem, pohledem opakoval všem jedinou otázku: Kdy mě vyslyšíte? A poněvadž každá žena měla se cítiti královnou, dvořil se jí muž uctivě a nehlučně. Na místo pravdivosti a upřímnosti stala se zdvořilost obecnou formou styků mezi pohlavími, ke které podle potřeby přistoupilo lichocení, více nebo méně zahrocené k cíli stále stejnému. Polovinu života věnoval muž sloužení ženám, nejeden muž dokonce život celý, ale veškero toto sloužení zahroceno bylo eroticky, a tím právě doba galantní lišila se od dob jiných.Původní galantnost znamenala zřetel fysicky silnějšího k fysicky slabšímu: pokud tento rozdíl mezi jejich fysickými silami potrvá, potud galantnost nevymizí z poměrů mezi pohlavími. Ale galantní doba vystupňovala tento zřetel groteskně a výhradně směrem pohlavním. Ostentativně dvořila se nejen bytosti fysicky slabší, nýbrž hlavně bytosti, která je zároveň drahocennou nádobou požitku, jejž ztělesňuje.Expanse síly je však z vůle přírody dosti omezena. Kdo stále myslí na smyslný požitek, musí nutně pozbýti přirozené síly při své smyslné činnosti a dojde nutně k tomu, že jeho láska stává se stále hravější a rafinovanější. Rafinovanost jest nejen obvyklý způsob, jímž zjednává si ukojení člověk, který fysiologicky nemůže ho již dosíci normální cestou, nýbrž rafinovaností, možno si také rozmnožiti zdánlivě sílu, kterou příroda omezila.Galantnost jako životní filosofie požitkářská změnila ovšem i názory morální, uvolnivši je pro vládnoucí třídu, zhostivši se jich tady dokonce jako břemene, nikoli však jako břemene překážejícího společenskému vzestupu, nýbrž jako nepřítele prázdné požívačnosti a nesvědomitého příživnictví. „Morálka vnesla do lásky všecky neřesti,“ řekl známý Retif de la Bretonne,[5]spisovatel „Nebezpečného milkování“. Tato jeho slova jsou věcně naprosto správná, ale v ústech galantního spisovatele zní docela falešně, protože společnost, kterou jimi omlouval a vysvětloval, nestavěla proti předchozí morálce žádné nové a zdravé ethiky a neznala vůbec občanských, sociálních ctností. „Nač je tu k čertu ctnost, nečiní-li nás šťastnějšími?“ volal abbé Galiani[6]a měl rovněž pravdu, zapomínaje však, že život jednotlivcův stejně jako život určité společnosti může býti měřen a posuzován jen podle toho, kolik ctností šťastným jej činilo! Při čemž ovšem neznamená ctnost nějakou věčnou a neměnnou veličinu z mravouky kněžské nebo čítankové, nýbrž jistou míru velikosti v onom cítění, myšlení a jednání, kterých doba potřebuje, aby pojala, pochopila a provedla svou historickou úlohu, z jejího hospodářského a politického stavu vyplývající.Galantní doba, tento domnělý „věk ženy“, nepovznesla také ženy ve skutečnosti. Takový kult ženy, jaký provozovalo 18. stol, mohl míti za podklad jen ponížení ženy. Muž a žena nestáli vedle sebe jako rovnocenní, neboť jen to by bylo skutečné povýšení ženy. Žena neměla skutečných a zaručených práv; politická vláda mužova a jeho libovůle byly naopak úplně neomezené. Galantní doba považovala sice ženinu nevěru tak jako nevěru milenčinu za milostnou pikanterii, nevěrná žena stávala se každou novou nevěrností jen pikantnější pro svého muže nebo přítele, a požitek ženy s mužem jen rostl při představě, že již mnohé ženy podlehly jeho chtíči, zároveň však moc mužova mohla ženu nejkrutěji potrestati za pouhé podezření z cizoložství doživotním, zavřením v klášteře. Veškeren galantní kult ženy opíral se o rozmar všemohoucího muže, který svého otroka povýšil na svého pána a otrocky mu sloužil. —Pozastavme se také u slovagalantní. Když přišlo do mody, v Německu na př. již asi od roku 1695, znamenalo pojem velice široký. Mluvili o galantních šatech, galantní chůzi, galantním jídle, pro jednoho byla pragalantní nožka jeho dámy, jiný nazýval oči své milenky „galantními hvězdami“. Hezké děti poskytovaly galantní pohled, pěkný kůň byl nazýván galantním koněm. Vydávány byly galantní příručky pro praktický život, aniž v nich běželo o pohlavní věci. Galantními mohly býti střevíce, židle, stoly, pokoje, jisté barvy módní atd. Asi za padesát let ztratilo však toto módní slovo svůj široký význam, jeho všestranný obsah scvrkal se stále více, až konečně znamenalo slovo jen zvláštní ráz milostným mravů ancien regimu, hlavně nelegálních milostných styků se ženami.Nebyla to všem pouhá náhoda, že slovo „galantní“ objevilo se tehdy ve všech zemích a všude stalo se podobně módou, jsouc původem z Francie a jinak několik století staré. Každá historická doba snaží se také řečí vystihnouti svůj zvláštní způsob myšlení a cítění. Slovo „galantní“ se svým vylíčeným obsahem bylo výrazem oné nové věci, kterou absolutism zrodil, oné elegance, jemnosti a hravosti, které stavěl proti neotesanosti a hrubosti doznívající renesance. Stejnou měrou, jak se absolutistický režim zmocňoval všech oblastí života, stávalo se i slovo „galantní“ tovární značkou pro všecky formy, ve kterých nový ráz se uplatňoval nebo chtěl uplatniti.Jak jsme již dříve podotkli, nevznikl absolutism ve všech zemích ve stejnou dobu a netrval všude stejně dlouho: různé tempo kapitalistického vývoje v různých zemích bylo toho příčinou. Nejprvé objevila se zvláštní kultura absolutistická ve Španělsku, které mělo veliký zámořský obchod a bylo světovou mocí. Španělské zvyky a dvorní mravy měly první rozhodný vliv na dvorní život evropský. Ve Francii, kde knížecí absolutism a konsolidact polit. centralismu počaly ovšem již s Ludvíkem XIII. (1614), stal se absolutism opravdu politicky a kulturně směrodatným, pro Evropu teprve po bankrotu Španělska, skončil neodvolatelně v 1789, ve Velké revoluci, a netrval tudíž ani 200 let. Německo, které již od počátku 16. století zatlačeno bylo hospodářsky změnou obchodních cest a rozdrobeno i zuboženo třicetiletou válkou, takže ztratilo zcela kulturní význam, ovládáno bylo stupidní mocí svých knížat a knížátek téměř přes 250 let, poněvadž doopravdy skončilo tu absolutistické panství teprve v r. 1848, což platí i pro Rakousko. Za to Anglie, třetí tehdejší velkostát, měla jen krátkou periodu absolutistickou. Zde již v roce 1649 velká revoluce anglická posadila buržoasii velmi důkladně do sedla, a jen po té třicet let t. zv. restaurace, umožnilo Karlu II. rozvinouti pravé methody absolutistické, jimž se učil u francouzského krále — slunce.Galantní doba absolutistická vyvrcholila tudíž obecně politicky a společensky v 18. stol., kromě Anglie, kde toto století bylo již buržoasní; osmnácté století bylo v evropské kultuře oním proslulým věkem ženy, ale ženino postavení sociální v něm povšechně nic nezískalo.Každá doba snaží se přetvářetilidské tělopodle svého ideálu vlastností povahových. Víme, jak se tato snaha uplatnila v renesanci: doba knížecího absolutismu musela ovšem v tomto směru projeviti představy a snahy zcela jiné.Renesance vyzdvihovala a opěvala robustní sílu u muže a ženy, přiměřenou tvůrčí povaze doby; absolutism, počínaje především ženou, opovrhoval vším robustním jako nehezkým. Krasocitné jeho pojmy vycházely z třídy, která žila na útraty druhých a pro kterou práce, hlavně práce fysická, byla věcí nejvíce opovržitelnou, a proto platilo jí za krásné hlavně to, co se vůbec k žádné práci nehodilo. Oblíbena byla něžná, útlá ručka, práce neschopná, zato však tím líbeznější pro pocely, milovali malou nožku, pěkně tančící, ale neschopnou energické chůze, obdivovali se drobným ňadrům, vhodným pro milostné hříčky, ale tak nepodobným živné bujnosti prsů, které maloval Rubens, neboť také pěstění nové generace považovali za práci, pro sebe nevhodnou. Krásné tělo galantní doby nechlubilo se fysickou silou, nýbrž pěstěnou líbezností a graciésností.Nikdy před tím nebyly ženy tak všeobecně lakomé ke svému dítěti, sotva bylo počato, nikdy před tím neodmítaly tak zásadně své děti kojiti. Většina užívala prášků, které vyháněly domněle do dvou dnů mléko z prsů. U lepších měšťáků, nehledíc ani ke šlechtě, platilo za hanbu kojiti své dítě, nebo aspoň takový nápad považován za směšný. Prováděla-li některá mladá matka bohatá přes to tuto nevhodnou věc, mluvilo se o tom v jejích kruzích jako o sensační, neuvěřitelné události. Nezřídka pojato bylo do manželské smlouvy, že žena nebude nucena kojiti své děti a muž postará se včas o kojnou. Pravidelně však měly obě shodný názor na účel ňader: že jsou drahocennou hračkou pro manžela a milence, jejíž půvab může býti mateřstvím stupňován, nikoli však a v žádném případě zmenšen.Člověk jako luxusní zvířátko, stvořené, aby nic nedělalo, to byl aristokratický ideál doby, k němuž přičiňoval absolutism na vrcholu své moci rád ještě jistou majestátnost, povahy čistě herecké.Dále: Renesanční láska zůstávajíc živočišnou, zdůrazňovala, jak víme, plodivost: těhotnou ženu považovali namnoze za zvláště krásnou. Pro živočišnou lásku galantní byl však vším rafinovaný požitek, technika lásky. Proto omezila a rozložila lidské tělo na směs nástrojů milostného požitku, netoužila po jeho harmonické skladbě, nýbrž přála si, aby jí poskytovalo řadu vybraných chodů pro rafinovanou hostinu milostnou. Takové chody jsou však očekávány a okoušeny jeden po druhém, nikoli najednou: proto horovali pro tělo svlékané a nikoli pro tělo nahé, a také nahé tělo bylo pro ně především tělem svlečeným.Až do doby galantní byl oděv jen oblekem a okrašlující dekorací nahého těla, nyní stal se činitelem podstatnějším: rozkládal tělo na jeho „vnady“, u ženy především na ňadra, klín a boky, a zároveň byl spojovacím rámcem pro tyto jednotlivosti. Za renesance byly milenky a ženy s oblibou portrétovány nahé, za absolutismu oblíbena byla „svůdná“ dekoletáž, rámec oděvu kolem určitého půvabu, aby k němu poutal zraky.To byl důsledek stárnoucí kultury v prostředí, jehož nejvyšším ideálem životním byl smyslný požitek: v pohlavních věcech cenili si rafinované okliky, přímou cestu k cíli považovali za sedlácký mrav.Pikantnostvyhledávána byla nejen místo zdraví a drsnosti, nýbrž i místo skutečné krásy; smyslnou pikantností bylo možno zastříti nejen ten nebo onen nedostatek, nýbrž i skutečnou ošklivost.K pikantnosti patřilo na příklad bledé líčko, znamení fysické něžnosti a nocí věnovaných lásce. Tváře svěží a kvetoucí považovány byly za selské. Tato bledost, pro kterou spotřebováno bylo v 18. stol. množství pudru, zvyšována byla černými „muškami“, nalepovanými na čelo, tváře, šíji a ňadra. K pikantnosti patřila dále ústa „jako předsíň lásky a krabička balsámu, vonící samou radostí a líbezností“. Jejich rty měly býti „potaženy tenkou kůžičkou, kterou jako sklem září příjemná barva purpurová nebo červená tinktura koralová. Jsou pole, na něž láska seje cukr a med blaženosti, za nimiž milovníci a milovnice tak horlivě jako včely putují…“ Galantní Venuší je žena, jejíž údy jsou. „břečťanové úponky něhy“, jejíž ňadra jsou „skvostné cukrové koule rozkoše“, „poháry rozkoše“, a boky „rozkošnické polokoule blaženosti“. Linie jejího těla mají prozrazovati zkušenost a obratnost. Jest zkrátka delikátní hračkou pro veškeru jen pomyslitelnou fantasii zamilované galantnosti. A od muže jest žádáno, aby jeho tělo jevilo se ztělesněním schopnosti, na tomto drahocenném nástroji hráti ustavičně jiné melodie, stále nové variace.V renesanci, jak víme, potřebovali mládí, jeho síly a rozhodnosti pro úplný požitek, který byl bouřlivý. Proto toužili po omlazovacích studnicích. Za absolutismu naopak na stáří vůbec mnoho nemyslili: prodlužujíce si mládí rafinovanou obratností milostnou a živelné ukojení nahrazujíce si variacemi a oklikami, byli do jisté míry při své věčné žádostivosti věčně mladí. Ninon de Lenclos, krasavice, která ještě v osmdesáti letech okouzlovala prý muže, ale podle moderního bádání vůbec nežila, byla obrazem, na němž ideologie doby okrášlila fantasií svou skutečnost. Všickni se pudrovali a šminkovali, děti i staří, ženy i muži, paní i služebné, aby rozdíly věku nebyly příliš zřejmy.Půvaby zralosti nebyly opravdu ceněny, neboť zralý strom dává ovoce, oni však milovali květ neplodný a rozkoš bez následků, které kazí hru nebo ji rychle a na dlouho zastaví. Zralá žena zkušená byla ceněna právě jen pro svou zkušenost, při které nehrozí nebezpečí, a pro svou schopnost zveličiti a rozmnožiti požitek. A čím galantní kultura stávala se rafinovanější, tím více dávala přednost předčasné zralosti jinochů, tvářící se jako silní muži, pannám, jež jako děvčátka předstírají již pikantní obratnost. Starý strýček, který svou malou neteř vede poprvé do milostných vln, a stará teta, která svého pěkného synovce zasvěcuje do tajů lásky, to byly náramně oblíbené motivy uměleckého tvoření rokokového. A na konec i milostné scény mezi nezralými hochy a dívkami považovány jsou za nejpikantnější.Babička Georg-Sandové vypravovala své vnučce: „Tvůj dědeček byl hezký, elegantní, pečlivě oblečený, jemně navoněný, veselý, roztomilý, něžný, spokojený až do smrti. Tehda neměli ošklivých bolestí tělesných. Umírali raději na plesu nebo v divadle, než ve své posteli mezi čtyřmi voskovými svíčkami a ošklivými černými muži. Užívali života, a když přišla hodina, kdy bylo nutno život opustiti, nehleděli druhé oloupit o radosti života. Poslední sbohem mého muže bylo vyzváním, abych jej hodně přežila a život činila si příjemným.“Takový pružný elegán, na jehož zevnějšku lze ihned poznati, že dovede využíti každé situace elegantně a půvabně, že zdolá snadno i situaci nejchoulostivější a vedle toho celý život svůj zasvěcuje milostné službě — toť Adonis zralého absolutismu. V době absolutismu vzestupujícího tváříval se sice tento elegantní dvořan pod svou allongeovou parukou jako sám pánbu, aby imponoval podřízeným, ale jeho skutečné síly, pohlavní v to počítajíc, nebyly nikdy silami Jupiterovými nebo Herkulovými: nepotřeboval jich vůbec. Žena v této době nebyla dobývána a rozpoutanou vášní přemáhána: stačilo mu obletovati ji a přemoci pikantními zdvořilostmi. Galantnímu muži nebylo třeba, aby byl zároveň odvážným dobyvatelem; stačilo, když byl koketním motýlkem.Vedle lidského ideálu, ztělesněného v galantní ženě, neznamenal muž nic podobného, a proto také nebyl pravidelně svlékán. Jeho fysický zjev byl podřadný; pro svou funkci, kterou měl u ženy, nemusil býti hezký. Potřebovala jeho fantasie a jeho chtivosti; tu a tam stával se z něho faun, satyr, sám Priap jako ztělesnění ustavičné žádosti tělesné. Normálně však vystupoval vedle ženy úplně oblečen, a tím jen podporoval pikantní účinek ženiny svlečenosti.Proto nakonec mužné vlastnosti z mužského typického zjevu vůbec zmizely. Za soumraku absolutismu byl to sameček úplně zženštilý.Po stránce tělesné i duševní hodnocena byla tedy žena v době galantní jen s hlediska požitkářského.Tělesné půvaby byly jediným smyslem ženina bytí, poněvadž poskytovaly jiným rozkoše nejrůznějšího druhu: „nebesa propůjčila ženám dar krásy, poněvadž jiného nic nemají.“ K jejich duši bylo přihlíženo tudíž jen potud, pokud jejich psychické vlastnosti byly vhodny a schopny stupňovat pro muže erotický účinek ženské krásy.Baron v. Pöllnitz, spisovatel „Galantního Saska“ (1737), popisuje takto paní von Hoym, jednu z mnoha milenek Augusta Silného: „Měla podlouhlý obličej, nos pěkného tvaru, malá ústa, dokonale krásné zuby, veliké, černé, zářící a důvtipné oči, všecky její rysy byly něžné, její úsměv vábný a schopný probouzet lásku v hloubi srdce. Vlasy měla černé, klín, ňadra, ruce a paže znamenitě vytvořené, barvu neobyčejně přirozenou, ale řádnou, bílou a červenou. Tvary jejího těla mohly býti považovány za mistrovské dílo. Tvářila se majestátně a tančila s největší dokonalostí.“Takový byl ženský ideál doby, jejž opěvovala galantní poesie pod smyšlenými jmény; v 17. stol. byly to Sylvia, Albania, Lesbia, Arismene, Rosilis, v 18. stol. Fleurette, Phyllis, Růženka, Luisa, Mína, Laura atd. I v četných dílech zeměpisných a národopisných, vyšlých v 18. stol., téměř vždy pojednáno bývá o kráse domácích žen a jejich fysický zjev posunován je do popředí.Nejvíce proslulou byla tehdy, jak se zdá, krása žen anglických. Za klasické krásky platily a světově proslulé byly zejména sestry Gunningovy a lady Hamiltonová,[7]vesměs milenky vznešených pánů. Zvláště ceněny byly u Angličanek krásné prsy, bujná zadnice a také dokonalý obličej. Toliko nožky jejich platily obecně za příliš veliké. Tato záliba v kráse plných a statnějších Angličanek vzrůstala později jako reakce na úpadkové půvaby ženské, když duch absolutismu zanikal. Vždyť měšťácké ideály, které v Anglii nejdříve zvítězily, počaly všude společensky převládati dříve, než měšťáctvo zvítězilo politicky. To je normální průběh všech revolučních proměn světových: nejprve spodní, těžké přesuny hospodářské jako geologické drama v nitru sopky, pak nové ideály a ideologie jako dýmy nad sopkou, konečně výbuch, války a revoluce, a po výbuchu jiné mocenské poměry třídní, změněná tvářnost světa.V Německu platily za krásné hlavně ženy saské, brunšvické a hanoverské, kdežto Berlíňačky považovány spíše za ošklivé. Vůbec pruská fysis stejně jako pruský duch, prušácké ideály a mravy, všecky plody hrubého junkerství, tohoto hlavního hospodářsko-politického základu Pruska, nebyly nikdy a nikde oblíbeny.Triumfem pikanterie byla však Francouzska. „Její smyslná chůze odhaluje každému rozkoše, které miláček najde v jejím klíně. Tím právě jeví se býti všem mistryní požitku, neboť všecky její pohyby jsou láskou vedeny, proto je také nejkrásnější ze všech. Pravá krása nevězí v dokonalosti, nýbrž ve svodech, jimiž působí na mužské pokolení.“ Tak psal o Francouzkách výmarský měsíčník „Londýn a Paříž“.Galantní kult ženských vnad platil, jak jsme již řekli, hlavně ňadrům, klínu a bokům.Bez konce a míry bylo nadšení, jež v životě i umění vzbuzovalakrásná ňadra ženská, mladé pahorky prsou, alabastrové vrchy lásky, poupata mistrovskou, rukou sklenutá a rozdělená, jablka z mléčných koralů, jež platila za nejsmilnější, byla-li tak sněhově bílá, že „jejich ohnivý sníh mohl skály zapáliti“. Pak to byla jejich něžná poupata, jež uchvacovala milence i básníky. Tvrdili, že jejich poupata oklamou i motýle, který snese se na ně, poněvadž je považuje za skutečné květy, právě se rozvíjející, a když pak jsou zralejší, když laskající rukou jsou rozevřena k ohnivému životu, přiletí na ně dokonce pták, poněvadž purpurové poupě zdá se mu nejskvostnější jahodou, kterou kdy videl. A proto prosí básník (Wittekind, 1747):Proč mučíš tyto věci drobné, je šněrujíc do vězení? O, dovol ruce milosrdné jim přinést osvobození.Vždyť všecka tato nádhera není jen k tomu, aby bylo na ni pouze nadšeně hleděno. A chtějí-li zraky zjistiti, jsou-li ňadra milenčina bílá a oblá, chce ruka se přesvědčiti, jsou-li také tvrdá. To je nezbytno a to je také nejskvostnější požitek, jak míní i Goethe v „Římských Elegiích“:Po celé noci mě však má k jinaké činnosti Amor, na polo poučen jen, dvojnásob šťasten jsem přec. A což se nepoučím, když rozmilých ňader těch tvary hledám a po bocích těch ruce sklouzati dám? Mramor pak teprve znám, neb přirovnávám a myslím — cítí můj vidoucí zrak, cítící ruka má zří.Tento kult ňader rozšířil se v poslední třetině 17. stol. a potrval po celé stol. 18., aniž pobledl; jen rafinovanějším se stal. Nejen básníci, nýbrž i malíři, rytci, sochaři a modeláři, pro něž Venuše nebyla již nahou bohyní, nýbrž salonní dámou, úplně nebo na polo svlečenou, oslavovali tímto způsobem ženská ňadra jako nejlepší sousto labužnické.Bratři Goncourtové, známí francouzští spisovatelé a znalci 18. stol., vypravují historku podivuhodné mísy na ovoce, která zdobila kdysi zámeček Malý Trianon ve Versaillích, vystavěný pro Marii Antoinettu, a znázorňovala prs, dokonale krásný. V intimním kroužku královnině vznikl prý jednou galantní spor prudký o to, která z přítomných dam dvorních má nejkrásnější ňadra. První cenu v tomto zápasu dostala ovšem jednomyslně Marie Antoinetta. Vždyť v době galantní musila býti zcela přirozeně královna nejkrásnější ženou, jako dnes každá vládnoucí kněžna je vzornou matkou vlasti nebo vzorem ctnosti! Což dokonce korunovaná nevěstka, Isabela Španělská,[8]nedostala růži ctnosti od papeže? (Fuchs). Aby zvěčnila tento ušlechtilý zápas, z něhož její ňadra vyšla jako nepopíratelný vítěz, dala Marie Antoinetta zhotoviti umělecký odlitek tohoto svého půvabu, zdánlivě jedinečného. Dala mu zkrátka postaviti pomník, zvláště přiměřený době a prostředí. Proč ostatně neměl by býti postaven pomník krásným ňadrům? ptá se Fuchs. Vždyť jejich krásná skutečnost je vždycky nepopíratelnější nez skutečnost tak mnoha zásluh, kterým pomníky byly a jsou stavěny. Historka bratří Goncourtů není potvrzena jinými prameny; stačí však, že tato mísa byla ozdobou zámečku, pro královnu vystavěného, a symbolisovala erotické poslání ženských prsů. Beraní hlavy, na nichž ňadro, proměněné v mísu na ovoce, spočívá, jsou symbolem mužské vilnosti.Pokud běželo o všecky ostatní jednotlivé půvaby ženské, nebyla fantasie doby tak produktivní, nicméně rozhodně jich nezanedbávala. Chváleny byly krásné ruce Minerviny, krásné oči Junoniny, krásné prsy Venušiny, krásná lýtka Thetidina, krásné zuby Zenobie, rámě bílá jako labutí křídla nebo jako smilné úponky touhy. Retif de la Bretonne napsal celý román, „Fanchettinu nožku“, ke chvále malé nožky ženské.Kult ženské nohy, nemálo související s poddanskými city, zvrhal se tu a tam v úplnou manii masochistickou. V soudobém vypravování o výmarské vévodkyni Anně Amalii čteme, že vyhledávali každou příležitost, aby se mohli obdivovat malé noze vévodkynině, páni nosili její napodobeninu ve zlatě na hodinkovém řetízku, kdežto dámy kupovaly si o závod její střevíce, poněvadž vévodkyně nosila denně nové. Vedle ženských nožek francouzských ceněny byly nejvíce nohy Španělek.Zase vřelejšími však stávaly se chvalozpěvy básníků a milovníků, šlo-li o „hrdé sloupy, nesoucí svatyni lásky“, „rozkošné svěrky blaženosti“. Také stehna měla býti bílá jako sníh a vedle toho hladká jako atlas.S kultem stehenspojen byl ovšem ikult krásných hyždí, jejichž smyslný půvab podle úsudků básníků může jediný zápoliti s půvabem ňader; jiní nazývali je dokonce vítězným konkurentem ňader, pahorky radosti, vrchy touhy, pohořím, obkličujícím údolí radosti. Měly býti tvrdé jako mramor, půvabné jako slonová kost, růžové jako broskve a při tom pružné jako kypící podušky. Platily také za ony květy ze zahrady ženské krásy, které nikdy nevadnou. Pro galantní malíře stal se ženský zadek nevyčerpatelným motivem; nejnadšenějším jeho ctitelem uměleckým byl François Boucher, nejtypičtější malíř ancien regimu. Hlavně steré klystýrové scény, tak oblíbené v sedmdesátých a osmdesátých letech 18. stol., měly jen ten účel, aby v pikantních posicích představovali a velebili krásné ženské hýždě. Muži, kteří tehdy rovněž hojně klystýru používali, nebyli v této posici zobrazováni: jen ženy, a to podle vkusu doby, neboť vyhrnuté sukně a prádlo kol nahého těla cenila si rafinovaná doba jako zvláštní pikantnost.Galantní doba milovala, aby měla požitek; požitek nebyl pro ni však odměnou, důsledkem milostného svazku duchovního. Prováděla kult milostné techniky, nikoli milování hluboce lidského. Proto ze všech ženských vděků nejhoroucněji zbožňovalaženský klín i s jeho intimními půvaby. Také renesance byla nadšena pro tuto část ženského těla. Ale nemazlila se s ní; její zdravá a tvůrčí síla jednala s ní směle, hrubě, rozpustile. Absolutism smělost nahradil drzostí, rozpustilost chlípností, což je velice podstatný rozdíl právě v životě pohlavním.Galantním dvorním básníkem Bedřicha I. Pruského byl na příklad jakýsi Besser, „nepřekonatelný vzor ušlechtilého tonu poetického v zamilovaných básních“. Věnoval vylíčení intimních půvabů ženského klínu hymnus o dvou stech padesáti řádcích s názvem: „Zátiší lásky čili milenčin klín“. Podrobným popisem poetickým dokazoval, že „purpurová broskev není tak jemně a něžně rozpoltěna a žádný malý prostor nemá tolik nadbytku.“ A tento rozvláčný opus nebyl snad dílem chvilkové nálady, nýbrž důležitou prací v díle poetově, věnovaném Bedřichu I., kterou vydavatel opatřil dokonce zvláštním úvodem, v němž uvádí, jak se tato báseň líbila kurfiřtové Žofii, které přinesl ji Leibnitz,[9]a že z rukou této kněžny, ještě než byla vytištěna, putovala po četných dámách knížecích, jež všecky považovaly ji stejně za okouzlující.Mnohem stručněji zpívala rokoková básnička:Jako růže, když jí z rána rosa skropí lístečky, růže tvá je, ale krásou předčí všecky růžičky,Tituly přečetných básní zněly: „Klín“, „Na její klín“, „Klín Lesbie“, „Venušina jeskyně“, „Venušin lasturový vůz“, „Co má Doris nejkrásnějšího“ atd., a nejoblíbenějším autorem takové galantní poesie byl ve Francii proslulý abbé Grécourt,[10]spisovatel dosud hojně čtený. A stejně i malířství zanechalo nám nesčetně obrazů a rytin, malovaných a rytých především ke chvále ženského klínu a poodhalujících jej tak, že pozdější doba, mravně nikoli vždy vyšší, ale za to pokrytečtější, nejednou přemalovala „chulostivé“ místo.Kde žena rozložena byla na své vnady jako nástroje rozkoše, kde vládnoucí a bohaté třídy neměly jiné touhy, než ustavičně hráti na tyto nástroje nové variace, a kde tedy ženy spatřovaly v těchto svých vnadách-nástrojích nejvyšší svůj statek, tam nutně běželo ženě jedné jako druhé, aby se mohla pochlubiti vnadami dokonalými. „Která jsme nejkrásnější“ a „co máme která nejkrásnější“, to byly otázky, které si dávaly přítelkyne doma i v důvěrném kroužku, a které snažily se také zodpověděti skutečným srovnáváním svých vnad. Soudobá literatura memoárová i soudobé umění obsahují hojně příkladů. Muž býval při tom leckdy tajným rozhodčím. Ale někdy býval i k tomu povolán, aby přímo rozhodl.Jisté memoáry zaznamenaly tento příběh: Proslulý François Boucher mluvil jednoho dne ve společnosti o nesrovnatelné kráse jisté dámy, kterou maloval nahou pro jejího milence jako nymfu pramene. Když bylo naň doléháno, aby podrobněji popsal zvláštní krásy vychvalované dámy, prohlásil, že nikdy nespatřil graciésněji opatřeného klína a nikdy smilněji zaokrouhlených hýždí. Za několik dní dostal Boucher pozvání k dámě, která byla účastna při tomto rozhovoru a měla také pověst vybrané krasavice. Když Boucher v udanou hodinu pozvání vyhověl, byl zaveden do budoáru, kde mu bylo po několik vteřin čekat. Když však panská opustila pokoj, rozhrnula se ihned záclona před jedním výklenkem, a Boucher spatřil zmíněnou dámu pokrytou jen volným závojem, svůdně ležící na pohovce. „Zavolala jsem vás, abych od vás slyšela, zda půvaby dámy, kterou jste tak vychvaloval, zastiňují půvaby moje?“ To díc, zbavila se také poslední roušky. „Vytvořily Grazie někdy krásnějšího klína? Mohou existovati smilnější hýždě, než jsou moje?“ Když to dáma vyslovila, zaujala takovou posici, která mohla Boucherovi poskytnout nejlepší dojem z těchto vnad. Poněvadž zmíněná dáma patřila opravdu k nejkrásnějším svého pohlaví, neváhal Boucher vyjádřiti jí své nadšení a obdiv a doznati, že její vnady jsou při nejmenším rovnocenné. Když dámu konečně opouštěl, řekla na rozloučenou: „Nechci, abyste toto tajemství považoval jen za své.“ — O vévodkyni de Chastlemaine u dvora Karla II. vypravuje de Grammont[11]ve svých memoárech, že byla ochotna na místě podati důkaz, že její vnady jsou ještě svůdnější, když v její přítomnosti byly půvaby některé dámy příliš nadšeně vychvalovány. (Fuchs.)Oblekje dnes činitel, který pomáhá duchu doby přetvářeti těla právě v jeho duchu. Každá doba, která si ideologicky stvořila novou ženu a nového muže, vytváří také kroj zásadně nový, řešíc znova jak základní problém erotický, tak i tendence třídního rozvrstvení. Kroj galantní doby byl pak příliš karakteristický ve všech svých proměnách, než aby nám tu neprospěl stručný obraz jeho povahy a vývoje.Dobou absolutistickou počal v Evropě oblečený člověk. V Asii, u Japonců a Číňanů, je oblečený člověk ovšem původu mnohem staršího. Bude však nutno ještě podrobně vyšetřiti příčiny toho; rozdíl známe: nahota nemá na př. pro Japonce esthetické hodnoty, aniž, až do příchodu Evropanů se sviňskýma očima, byla zároveň považována za nepřístojnost s hlediska mravního. V Evropě již ve starověku byla klasická nahota dokonce nejvyšším esthetickým ideálem, za to však, čím oblek stával se složitějším, tím nahota stávala se „nemravnější“.Oblečeného člověka máme dosud. Ještě v renesanci byl oblek dekorativním rouchem na nahém těle; počínajíc absolutismem až dodnes — nahledíc ke krátkému mezidobí, vytvořenému francouzskou revolucí — jest na člověku hlavní věcí, kterou uplatňuje se i krasocitný ideál doby. Člověka nelze již od šatů odděliti, tvoří s nimi jednotu. Ve svých zvláštních šatech jest určitým člověkem. A za absolutismu jsou lidé téměř vůbec jen ze šatů. Šaty dělají člověka. V umění počíná moda hráti mnohem důležitější úlohu než dříve; v 17. století objevily se také hromadně obrázky modní, které jsou až dodnes nezbytnou součástkou civilisace.Nová modavychází vždy z vládnoucí třídy, která se chce také zevnějškem lišiti od vrstev spodních a výrazně projevovati své vyšší postavení sociální. Poněvadž pak za absolutismu byl vladař vrcholem a mírou všech věcí, byl na jeho počátkumajestátní rázvlastností módních forem a linií. Pro tuto dobu staly se tudíž karakteristickou modou také krejzlíky na krku, odstávající pentle a obroučkové sukně, které opravdu nutily každého k uctivé vzdálenosti. Druhá tendence, moc a bohorovnost majestátu, našla svůj výraz v modě teprve za Ludvíka XIV. ve Francii, který dovedl dokonale hráti úlohu vladaře z boží milosti a vůči francouzskému lidu, s kterým bylo nutno vždycky počítati, bylo mu toho také třeba. Zavedl allongeovou paruku, aby z plavé hojnosti kadeří zářila mu tvář „jako slunce z ranních oblaků“. Aby tento účinek mohl býti dokonalý, bylo ustoupiti bývalé hlavní ozdobě muže, vousu.U žen tato snaha o majestátnost projevila se dole novým prodloužením vlečky a nahoře fontangeou, strašlivou ozdobou hlavy, která má jméno milenky Ludvíka XIV. Tato fontange byla protějškem allongeové paruky a nezbytnou protiváhou ohromné vlečky, která tehdy podle hodnosti své nositelky měřila 2 až 13 metrů. Fontange[12]byla věžovitou ozdobou z vlasů, kadeří, krajek, stuh a náběrek, druhá hlava na hlavě. „Šatí se tak, aby zůstaly ještě nahé, zahalují se fontageou, aby tím více byly viděny,“ praví jistá soudobá satira (1690). Tyto „účesy“ na př. ve Vídni byly loket i více vysoké a tehdejší loket měřil 1,30 m!Po třicetiletém panství obroučkové sukně a fontange nastala reakce, jevící se modami poměrně rozumnějšími. Ale nebyla to reakce z rozumu, nýbrž z touhy po větší zvůli a rozpustilosti. Ve Francii počala s regentstvím. Ale dvorní šlechtě nevyhovovala, nejsouc v zájmu přísného rozlišení třídního, byla jí příliš měšťáckou, a tak rokoko vrátilo se znovu k obroučkové sukni a věžovitým účesům. Na konec, v době copů, v době, kdy absolutism rozviklal stát i společnost a tuhé linie mody rozbředly, modní bláznovství vytvořilo z obroučkové sukně skutečnou obludu a účes stal se malým jevištěm, na němž odehrávaly se různé kousky. To není přemrštěno. Všecko, co ve společenském a politickém životě vzbudilo obecnou pozornost, zpodobováno bylo na hlavě dam: scény z honů, krajiny, mlýny, pevnosti, divadelní scény, ba i popravy dodávaly popud a látku. „Návrat k přírodě“ tu symbolisovaly, kult pastýřských her, milostné scény tu nápodobily. Tato pitvorná moda vznikla jako většina podobných ztřeštěností, v Paříži, ale za krátko zmocnila se všech hlavních měst evropských.Ve spisku „Galanterien Wiens“ (1784) čteme: „Jejich šňoření je opravdu přemrštěné a přesahuje téměř veškeru lidskou vynalézavost. Jejich hlavy, na kterých vlekou celé válečné lodě, zábavní parky a bažantnice, jsou pro oko cizincovo předmětem překvapení, a jejich vlasy, kořeněné všemožnými šťávami a na padesát kroků páchnoucí jako pižmový had, naplňují jeho nos znamenitým puchem… Viděl jsem dámu, která na jediný účes spotřebovala dvě libry pomády, tři libry pudru na vlasy, několik lahviček eau de Levande, mille fleurs a poudre marchale, šest polšťářů, několik set jehlic, z nichž některé byly dvé střevíců dlouhé, asi dvacet pér a stejně tolik pentlí z barevných stuh.“ — Podobná líčení existují i z měst jiných.Když tato coiffure vystřídána byla krátce před vypuknutím francouzské revoluce poslední karakteristickou modou absolutismu, modou pérovou, byl to zase jen zcela krátký náběh k rozumu, neboť brzy také pérová moda zrodila groteskní nehoráznosti.Třetí tendence, obecný ráz vládnoucích tříd, musela se rovněž v modě objeviti a ukázati, čím živočichové luxusní liší se od živočichů dělných. Poněvadž pak bytí vládnoucích tříd za ancien regimu vězelo v nečinnosti, činila moda tělo, předurčené k nečinnosti, přímo násilně k práci neschopným. Paruka, kabát lemovaný zlatem a drahokamy, krajková vesta a tak dále, dovolovaly mužům pohybovati se jen v odměřených krocích. Dáma s vosí taillí a ohromnou sukní obroučkovou musela potlačovati téměř vůbec pohyb každý, aby nevzbudila komický dojem nebo dokonce neztratila rovnováhu a nepadla. Také vlečka je projevem nečinnosti, svátečního rázu; stala se oficielní součástkou obleku u tříd, které měly svátek po celý život.Protože také ostatní formy obleku, vyplývající z tendencí předešlých, budily dojem, že nelze tu pracovati, byl celkový výsledek barokního a rokokového oblékání se neorganickým zjevem a nejošklivější modou: právě proto, že úmyslně znemožňovala lidskému tělu pohyb a práci, byla galantní moda ve všech svých proměnách více nebo méně v rozporu s vnitřní logikou lidského oblékání se.Neomezená schopnost k užívání všech údů jest vyšším rozumovým smyslem oděvu a proto nevyloučitelným předpokladem harmonie v modě a tím skutečné krásy. Byla-li barokní moda nádhernou, byla tato nádhera groteskní, poněvadž byla výrazem pósy a libovůle, a byla-li rokoková moda nade vše graciésní, jádrem jejího půvabu byla rafinovanost zahalečů, kteří u ženy i muže hledali jen pikantnost. Rokoková moda byla nejrafinovanějším a výhradním výrazem tělesné erotiky, zmizel navždy s cizopasnou společností třídní, jejíž životní filosofii tlumočila; vzbuzuje však dodnes obdiv — právě pro svůj erotický smysl. (Fuchs.)Jedním z prostředků, které galantní doba vynašla, aby zdůraznila jednotlivé vnady ženského těla, byl vysokýpodpatek, na pohled velmi podřízená část lidského oděvu a přece vymoženost revoluční.Vysoký podpatek mění celou postavu, zatlačuje břicho, vytlačuje ňadra, stahuje záda, aby se udržela rovnováha, a tím zdůrazňuje pánev, stlačuje kolena, činí postavu výbojnější, napíná stehna a dává jim plasticky vyniknouti. Tělesné vnady ženy zdají se nyní aktivnějšími. A protože galantní doba této ženské aktivnosti požadovala ustavičně, vynašla vysoký podpatek. Postava ženy dostala tím zcela jiný ráz než měla ženská postava ve středověku a za renesance.Až téměř do konce šestnáctého století nošena byla plochá obuv. Jakýmsi předchůdcem podpatků byly podstavce připevňované na obuv, které prý Španělky převzaly od žen maurských. Nošeny byly však i v jiných zemích, především v Italii (zoccoli). V Benátkách dosáhly prý někdy výše 12 až 15 coulů. Původně měly za hlavní účel umožniti chodci, aby se dostal přes obvyklý hluboký kal pouliční a nezamazal si obuvi. Ještě v osmnáctém století dal se pouliční potok nečistoty přejíti jen na určitých místech. Po té přišly ženy na to, že tyto podstavce zvyšují jejich postavu a činí ji majestátní. Vznešené kurtisány benatské nosily je jistě již z tohoto důvodu hlavně. Pomalu tento důvod byl hlavní, neboť podstavce byly nošeny i tam, kde bláta nebylo, a především ženami, které je dovedly obratně skrýti pod vlečkou.Na počátku stol. 17. byly ještě první formy podpatků velmi hrubé, ale k elegantnějším tvarům vyvíjely se velice rychle. Všecky možnosti podpatku byly vyzkoušeny; dosud se s ním experimentuje. Až do Francouzské revoluce, téměř nepřetržitě zachoval si pak podpatek výši, která činila normální chůzi téměř nemožnou. Casanova[13]vypravuje na jednom místě, že u francouzského dvora spatřil jednou dámy dvorní, nucené odejíti z jedné komnaty do komnaty druhé, kterak prazvláštním způsobem, polo na bobku odhopkovaly, neboť jinak nebyly by se udržely na svých vysokých podpatcích v rovnováze.Možno říci, že výše podpatku jest v přímém poměru ke společenské vládě ženy, ovšem jen jako moci čistě erotické. Nejzávratnější výše dosáhl v době Ludvíka XV., kdy převaha ženy slavila nejdivočejší orgie, kdy erotický požitek byl jediným náboženstvím chvíle, po které měla přijíti potopa. Když erotická vláda ženy ve státě a společnosti zmizela, zmizel i vysoký podpatek, aspoň na tak dlouho, dokud erotické tendence nepočaly opět hráti rozhodnější úlohy. A nemizí vůbec z kruhů, kde žena jest výhradním nástrojem rozkoše, světačky a kokoty nosí jej vždy a všude.Co jsme dříve řekli všeobecně o renezanční nahotě a galantní svlečeňosti, platí předevšímo dekoletáži. Ženy za absolutismu chodily dekoletované nejen při slavnostních příležitostech, nýbrž stále, doma, na ulici, v kostele, všude. Také v renesanci, jak víme, ukazovaly ženy často a hojně nahá ňadra. Ale to byla právěnaháňadra, tak nahá, jako jejich tvář a ruce. Neboť nesejde na tom, mnoho-li nahoty jest ukazováno, nýbrž směrodatná je celková tendence oděvu a zvláštní způsob, kterým vnady jsou předváděny. Galantní doba ukazovala ňadra svlečená, která vedle toho ještě úplně nabízela. Šněrovačkou zatlačila si žena nemilosrdně ramena a paže a vytlačila ostentativně ňadra. Tak prsy nabízely se ustavičně na pohled v takovém stavu, v jakém podle přírody jsou jen ve chvíli milostného rozčilení. Tlumočily žádostivost ženy, která dráždí mužovy smysly. „Galantní žena ukazuje ráda, že na vrcholcích jejích krásných hor hoří něžný oheň. Tím míní růžové jahody, které mužským nejlépe zjevují její vilnou chuť.“ Při tom žena již starší, jejíž ňadra nemají již pevnosti panenské, může vyšněrováním předstírati kypící sílu.Poněvadž při úplném odhalení prsů nelze nic předstírati a napodobiti, byla tato moda povšechně vzácná, za to však tím častější u žen jednotlivých, které se chlubiti mohly. Hlavně při slavnostních příležitostech. Také na promenádách objevovaly se ženy výjimečně krásné s ňadry úplně obnaženými. Zpráv o tom je dosti. Jedna na př. referuje o třech Angličankách, které denně společně promenovaly s prsy úplně obnaženými v alejích vauxhallských a vzbuzovaly veliký podiv hlavně tím, že každá měla jinou velikost a jiný tvar ňader: „Nikdy nebylo viděti všecky krásy ňader tak šťastně pospolu a lidé denně se přeli, které z těch tří patří první cena, aniž aspoň jednou mohli se shodnouti.“ Všeobecnou modou bylo prý úplné obnažení ňader na dvoře Karla II. anglického.O rozšířenosti galantní dekoletáže a její povaze svědčí nejen soudobé umění, nýbrž i jeho protinožec: hanopisy a řeči katolických i protestantských páterů, jejich horlivost známe již z dob dřívějších, pročež nebudeme se jimi podrobněji zabývat. Stůjž zde jen — z důvodů zábavných — malá ukázka z Abrahama a Santa Clara, proslulého svými výtečnými nadávkami a svou zřetelností. Píše kdesi: „Přišla žena s nářkem k lékaři a udávala, že velikým mrazem trpí na prsou, jakmile jen mužský na ni se podívá. — Lékař odpověděl: To pozoruje člověk na vašich dvou kopcích z masa, z nichž jeden jako Vesuvius dští oheň vilnosti, z nichž druhý jako Etna vyvrhuje plameny s kouřem, jimi mnohé město boží, mnohá duše je popálena. Bůh dal na srozuměnou, že vaše holé, nahé prsy svádějí vaši duši i duše jiné.“ — A jinde týž kazatel volá: „Mnohé z vás mají ten zlý obyčej, že mezi nahými prsy démantový křížek nebo zlatý, rytý krucifix zavěšený nosí. Neznamená to, Christum ještě dnešního dne mezi dvé vrahů věšeti, jako kdysi bezbožní Židé činili na hoře Golgathě?“Hezké ženy za všech dob chodily do kostela méně z potřeby modliti se, než z potřeby ukazovati sebe a své šaty. Také v galantní době poznaly brzy, že právě v kostele má hezká žena, když klečí, pěknou příležitost ukázati svá ňadra a poskytnouti podívanou velmi pohodlnou. Koncem osmnáctého století přišel pak do mody lehký přehoz, nazývaný adrienne nebo volante, který činil dojem negližé a působil proto velmi pikantně. S touto adriennou chodily ženy zvláště rády na „ranní“. To vše rovněž pobuřovalo kněze, kteří v pohlavních věcech jsou více než bystrozrací. V roce 1730 bylo Vídeňačkám zakázáno navštěvovati velké chrámy ve zmíněné adrienně. Ale již v době, kdy kněží ještě neprosadili tohoto zákazu, choditi do kostela s ňadry silně dekoletovanými, přihodila se ve vídeňském dvorním kostele tato věc: Jeden kazatel prohlásil s kazatelny, že by si přál, „aby orel evangelisty Jana těmto dámám na nahé prsy nas…“ Poněvadž tímto otcovským přáním cítilo se také býti postiženo a uraženo několik vznešených dam, byl zmíněný kazatel svým představeným vyzván, aby z hrubosti veřejně se omluvil ve svém příštím kázání. Kněz se však k tomu nesnížil, a proto měl to zaň učinit aspoň jeho kolega Abraham a Santa Clara. Přišli s tím ovšem na pravého: Santa Clara vyslovil politování nad vybočením svého předchůdce, poznamenal však, že kdyby po jeho státi se mělo, „nikoli osel, ale vůl evangelisty Matouše musel by tu věc provésti.“ Po té nesnažili se již věc napraviti.Pozoruhodno je také, že podle Casanovy a benátských maleb z oné doby, chodily dokonce v různých zemích, na př. v Italii a Francii, dekoletovány i jeptišky některých řádů. Ale netřeba se diviti: také v 17. a 18. století jako v renezanci byly četné ženské kláštery pouhými šlechtickými pensionáty, do nichž posílány byly dcerky, jež v zájmu rodinného jmění nesměly býti provdány, nebo do nichž uchylovaly se na jistou dobu a z určitých důvodů vznešené dámy.Nesmíme se ovšem domnívati, že dekoletáž po celou dobu absolutistickou byla stejnou modou.V 18. století vyskytovaly se dokonce největší rozdíly, nejodvážnější obnažení střídala se s přísným upnutím. Neboť střídaly se také nálady ve vládnoucích třídách, které rychle spěly ke své záhubě, a každá jejich kocovina vyznačovala se mizením dekoletáže. Nicméně celková linie absolutistické mody, vždy znova po každé reakci vracející se k typickým formám dekoletáže, je při tom zcela jasná.Jako většina módních vynálezů z doby absolutistické, byl také vznikobroučkové sukněpřipisován nápadu královské milenky. Byla prý to madame de Montespan, která vynašla tutorobe batante, aby jí zakrývala svá těhotenství. Skutečnou příčinu vzniku obroučkové sukně třeba vsak hledati jinde, neboť v Anglii vyskytovala se dříve, než ve Francii stala se modou. Při tom však nelze popírati, že v galantní době i později platila vždy za hlavní přednost obroučkové sukně její schopnost zakrývat co nejdéle těhotenství. Vždyť veliká většina dam ze společnosti, byla den ze dne v nebezpečí, že nemanželsky otěhotní, a bylo v jejich zájmu společenském, aby v takovém případě svůj stav do poslední chvíle zakrývaly. Proto také obroučkové sukni dána přezdívkacache bâtard(skrývá pancharta). Tato její vlastnost byla ovšem vítána i ženám svobodným, jejichž milostná povolnost nebyla menší. A konečně skrývána byla co nejdéle i těhotenství legitimní, poněvadž jednak platila celkem za směšná (za hloupost, byla-li na kontu manželově, za nešikovnost, byl-li vinníkem milenec) a jednak dáma i v tom případě snažila se práva přírody co nejvíce omeziti v zájmu své požívačnosti.Tato přednost obroučkovité sukně nebyla však tím, co tuto formu stvořilo: to musil býti nutně zákon všeobecnější a byla to snaha, rozšířiti ženské boky a tak vyvolati hrubý půvab erotický. Obroučková sukně byla lepším, rafinovanějším a při tom i lacinějším pokračováním naběhlé sukně s „pufnami“, která vznikla v renesanci a za absolutismu stala se nejpitvornější. Za součinnosti přiměřené šněrovačky řešila obroučková sukně skvěle problém, o který právě šlo: zdůrazňovala naléhavě „ženství“ podle vkusu galantní doby. Vznikla vosí taille, která rozdělovala tělo na dvě poloviny, na ňadra a boky s hyžděmi. Klín zdůrazněn byl pak zobákem šněrovačky, směřujícím a ukazujícím na „sugestivní místo“. Tyto linie nebyly sice nic nového, ale osmnácté století dosáhlo nejlépe tajného jejich účele: svádělo bezděčně a v každé situaci tímto „ukazatelem do údolí radosti“ zraky na klín ženy. Vedle toho docilovala doba obroučkovou sukní a vosí taillí ještě jednoho důležitého výsledku: každá žena, i když její tělesné tvary byly podle názoru doby trochu hrubé, vyhlížela v tomto obleku naprosto půvabně a graciesně.Druhá erotická tendence obroučkové sukně byla ještě rafinovanější. Tento neproniknutelný zvon zahaloval dolejšek těla na pohled právě tak důkladně, jako šněrovačka obnažovala hořejšek těla. To byl nejsmělejší kontrast. Nahoře bylo všecko vyzývavě prozrazeno, dole byla naopak odstraněna i sebemenší ozvěna rytmiky tělesného pohybu, každá přirozená linie, a zvon řídil se jen pohyby vlastními. Ledaže nožka ženy se objevila tu a tam, byla-li malá a hezká. Ale ani tento úžasný kontrast nebyl ještě to nejrafinovanější u této módy. Obroučková sukně zakrývala jen zdánlivě, to byla její prohnanost. Tato groteskní forma nutně vedla každou chvíli k odhalením stejně pitvorným. Pod tuhou formou této sukně, široce odstávající, nebylo na nahém těle ničeho než krátká spodnička (ženské kalhoty nebyly oblíbeny po celé 17. a 18. století!) — jaké úžasné pohledy poskytovala obroučková sukně, když dáma stoupala do schodů nebo se sklonila nebo upadla a podobně. Se zdánlivou bezděčností, s nejnevinnější tváří a v nejnevinnějších situacích mohla žena dáti všecko na pospas zvědavým pohledům, stále číhajícím na tyto pikantnosti. Jaký div, že v tomto oboru nejedná stala se mistrovskou herečkou!Později stala se obroučková sukně řiditelnou, aby nemohl kdokoli spatřiti něco nového a nazývána byla vertugadin (strážce ctnosti), poněvadž domněle chránila ženy před aktivním flirtem nepovolaných mužů. Ve skutečnosti stala se tím jen „divadelní oponou“, zůstávajíc neproniknutelnou pro lhostejného člověka, ale tomu pravému „otvírajíc v každém okamžiku ,bránu do ráje‘.“ Vláda obroučkové sukně byla tudíž velmi odůvodněna a trvala dobrých 40 let, od r. 1719 — 1760.Obroučková sukně byla velmi chráněnou privilejí vyšších stavů. Ženám stavů nižších byla v mnoha městech a zemích pod pokutou zakázána; služky a selky trestány byly za ni dokonce bezodkladným vězením. Přesto však snažily se i ženy nižších stavů zdůrazniti oděvem vnadu svých boků a hýždí. Přišel tu do módy známý cul, „francouzská zadnice“ čili „honzík“, jak se u nás říkávalo v 80. letech minulého století. „,Francouzská zadnice‘jest oble podlouhlá, měkká a mírně vycpaná poduška nebo polozástěrka, kterou si žena zavazuje vzadu pod svrchní a zvláště hladce splývající šaty, aby pozdvihla tím svou tailli,“ praví „Frauenzimmerlexikon“ z r. 1725. Také tenhle módní artikl dožil se velikosti a forem velmi groteskně působících a vracel se vždy znova do ženského obleku.Odhalování se ze spoda, „umění ukazovati své nohy“, vedlo přirozeně k vývoji a pěstěníspodních částí obleku(dessous). Počalo to střevíci a botkami, punčochami a podvazky. Fasonou střevíců a barvou punčoch opravována byla forma nohou, podvazek, který byl dříve nosíván pod kolenem, stoupal vzhůru a hranice ochotnéhoretroussé(vyhrnutí) posunuta byla tak co nejvýše. Právě v našich dnech jsme svědky podobné módní tendence a jako dnes, také tehdy byly punčochy a podvazky závažným módním artiklem, který den ze dne byl znova kombinován. Tak záliba v retroussé vedla k rafinovanému vývoji dessous a pikantní dessous byly příčinou retroussé co možná častého a vydatného. Dáma, která se nevyhrnovala, byla v podezření, že její dessous nejsou v pořádku a podle nejnovější módy.Poněvadž nejžádoucnějším retroussé bylo to, při němž došlo až na podvazky, oblíbila si doba takové hry a zábavy, při nichž tohoto cíle bylo možno nejčastěji a nejdůkladněji dosíci. Tak přišla do módyhoupačkave všech formách. Nesčetné obrazy a rytiny poučují nás o způsobech a požitcích této zábavy. Každý tehdá blouznil o „šťastných náhodách houpačky“. Fragonard vypravuje: „Brzy po ukončení výstavy v Saloně r. 1763 poslal ke mně jistý pán s prosbou, abych ho navštívil. Když jsem se u něho ohlásil, byl právě se svou milenkou na venkově. Nejprve zahrnul mne chvalozpěvy na můj obraz a pak doznal, že si přeje míti jiný ode mne, jehož myšlenku mi udá: Chtěl bych totiž, abyste madame vymaloval na houpačce. Mne vypodobněte tak, abych viděl nohy toho hezkého dítěte — anebo ještě více, chcete-li mně udělati zvláštní radost.“ Ochotný Fragonard znázornil toto „ještě více“ pikantními podvazky.Tak uměle a systematicky pěstované retroussé bylo proklamací lásky za veřejné divadlo na veřejném jevišti.Dodejme ještě několik slovo luxu v oblecích. Nemůžeme ovšem ani na okamžik pochybovati o tom, že právě vládnoucí třídy absolutistické doby snažily se vyniknouti a vynikaly v tomto směru kvalitou i kvantitou. Tito cizopasníci hráli a representovali výkvět lidstva, bohem k panování určený, a proto plýtvali i na oděv miliony, vydřenými na „holotě“. Zlatem a drahokamy zářily jejich státní a společenské obleky. A „usmyslila-li si vznešená dáma jednou, že chce se objeviti v některém essemblée v určitém vyšňoření, padesát umělců nemohlo od té chvíle oka zamhouřiti a nemělo kdy ani jísti ani píti.“ (Montesquieu.)Slečna Bertinová, komornice Marie Antoinetty, pracovala stejně jako dvorní kadeřník denně s královnou a byla její nejintimnější důvěrnicí, jak známo z jejích memoárů. Byla také nazývána „ministrem módy“, což všecko nezabránilo však, aby v r. 1787 neudělala bankrot, majíc dva miliony dluhů. Ruská carevna Alžběta, která zemřela v r. 1761, zanechala po sobě 8700 drahocenných toalet, z nichž více než polovina stála kus 5.000 — 10.000 rublů. Kadeřníci a oděvníci byli nejproslulejší lidé. I bohatí soukromníci měli vlastního umělce oděvního, který pracoval jen pro ně. Jistá paní Matignová povolila své krejčové za jediný oblek, poněvadž vyvolal sensaci, doživotní rentu 600 liber, což představovalo asi 2.000 předválečných korun. Při tom někteří spisovatelé tvrdí, že luxus mužů byl v tomto směru ještě větší.Francouzský historik, H. de Gallier, sestavil tato zajímavá data o oděvním luxu francouzském v 18. století: Pozoruhodno jest, že v 17. a 18. století byla toaleta pánů právě tak drahá a často i mnohem dražší, než toaleta dámská. Pán potřebuje kožené střevíce, escarpins a galoše, kožené, vlněné a hedbávné punčochy, hedvábné stuhy k ozdobení noční čepice, flanelový župan a manšety. Soukenný oblek jeho stojí 87 liber, klobouky 12 liber kus, paruky ročně 265 liber. Kolem r. 1720 stál v Paříži pár hedvábných punčoch 40 liber, loket šedivého sukna 70 — 80 liber. Muž ze společnosti vydával za své šaty 1200 — 1600 liber, nepočítaje, co stály jej krajky a šperky. Také toaleta dam byla ovšem drahá. Když slečna de Tournon se vdávala, darovala jí madame Dubarry, která byla její tetou, drobností za 1.000 liber, jako pracovní sáčky, tobolky, vějíře, podvazky a podobné, jakož i dvé obleků, z nichž jeden stál 1.400 liber a druhý 5.840 liber. Obleky státní a ceremonielní byly ještě dražší, stály 12.000 liber i více — k tomu třeba dodati ještě prádlo a krajky. Ve čtyřech letech, od r. 1770 — 1774, vydala hraběnka Dubarryová jen za tuto část své garderoby 91.000 liber. Paní de Choiseul, která byla považována za prostou, nosila na sobě někdy krajky za 45.000 liber, a paní de Bouffleurs vlastnila krajek za 300.000 liber. Když paní de Verrue zemřela, činily její inventář tyto předměty: 60 korsetů, 480 košil, 500 tuctů kapesníků, 129 ložních prostěradel jen pro dům Meudonu, nesčetné obleky, mezi nimi 45 hedvábných. Hrabě de Porcellets v Aixu měl za 60.000 liber bílého prádla. V roce 1774 prodala madame Dubarry šperk za 488.000 liber; své neteři darovala za 60.000 liber diamantů. Pompadourová měla drahokamů za tři miliony; vévodkyně de Mirepoix, když šla ke dvoru, měla na sobě perel v ceně 400.000 liber. Také Luynesová měla klenotů za celé jmění. Každá význačnější rodina měla šperků aspoň za milion.“ — Marie Antoinetta, která platila rovněž za „prostou“, již v prvním svém roce na trůně nadělala 300.000 franků dluhů za parádu. Měla malou zálibu: v diamantech. V r. 1776 spatřila na př. u pařížského klenotníka Boehmera pár náušnic, které se jí velmi zalíbily a kterých jí ochotný manžel také neodřekl, ač stály 348.000 liber. Za takový peníz bylo tehdy asi tisíc dělnických rodin po celý rok živo. Podobný luxus panoval také v Anglii, kde již i buržoasie se vyznamenávala v tomto směru.Ale také nižší stavy měly sklon k luxu, chtějíce předstírati příznivé postavení sociální. Boj morálních kazatelů byl i tu nejvíce namířen proti střednímu a malému měšťáctvu. Rovněž oděvní nařízení městských vrchností pečovala hlavně o blaho malých lidí, ovšem v zájmu třídního rozlišení. Karakteristicky praví to jistý spisovatel anglický: „Ženy a dcery tanečních a hudebních mistrů, obuvníků, krejčí a jiných řemeslníků neliší se za našich dnů šatem často jen málo nebo vůbec nic od dam nejpřednějších, napodobujíce nejen nádheru, ale i všecka módní bláznovství velkých.“Tam, kde luxus je společenským příkazem a nemožnost nápodobiti v něm druhé trestána je společenským opovržením, tam muž, vydržovaný stárnoucí koketou a žena, vydržovaná bohatými milenci, stávají se hromadným zjevem.„Paní de la Rocheguyon vydržovala Benserdea: měl dům na celý rok, vůz s třemi korunami, tři lokaje, stříbrný příbor a nikoli špatný nábytek. Nicméně byl mrzut, že toho potřebuje ke svému způsobu života. Myslím, že nudilo jej tu starou milovat.“ — Nebo: „Velké dámy prodávají se v této době zcela veřejně. Bohatý nájemce Paget, napsal paní d’Alonne, kterou si přál míti na jednu noc, že obyčejně platí za přízeň svých milenek tarif 100 pistolí, že však za ni dal by až 200 pistolí. A hraběnka odpověděla, že nikdy nedostala nic hezčího, než jest jeho lístek.“ (Jean Hervez.)Jak vidno měl galantní ráj předrevoluční náramně mnoho stránek tak stinných pro náš zrak, jistě velmi otužilý, že slovo Talleyrandovo, jež jsme citovali na počátku této kapitoly, nezasluhuje nikterak víry v době naší. Hlubší zájezd do pohlavního života galantního, jejž učiníme v další kapitole, bude moci jistě jen potvrditi náš názor. Přes orgie korupcí, které kolem nás řádí a povšechnou mrzkost pohlavního života, řízeného úpadkovou třídou buržoasní, jsme přece jen jiní, hlubší lidé, než byli vyvolenci století osmnáctého.[1]de Pompadour— markýza, milenka Ludvíka XV. (1721 — 1764), roz. Jeanne Antoinette Poissonová, provd. Lenormantová. Stala se milenkou královou v 1745 a po 19 let bojovala s intrikami o nadvládu u dvora. Aby krále upoutala, zřídila mu později t. zv. Jelení park, kam dostával stále „čerstvé zboží“ mladých žen. Stála také uprostřed intrik diplomatických, spolčovala se s Rakouskem, Marie Terezie jí věnovala svou podobiznu a psala jí přátelské dopisy. Měla velký zájem o umění, z jejího popudu vznikly na př. porculánové dílny sévreské. Bratří Goncourtové napsali o ní krásnou knihu (1879); i jinak bylo o ní hojně psáno.[2]Dubarry, Marie Jeanne (1743 — 1793) — již jako děvče velmi sličná a marnivá, vedla od 16 let život lepší prostitutky. Komorník Ludvíka XV., Lebel, poznal ji v pověstném domě pí. Gourdanové a přivedl ji králi. Byla na oko oddána s hrabětem Vilémem du Barry. U dvora byli po jistou dobu velmi nadšeni krasavicí, která mluvila lidovou hantýrkou; i Voltaire se jí kořil. Měla veliký vliv, třebaže byla jen nástrojem v rukou politických pletichářů, srdce byla dobrého, štědrá k umělcům a básníkům, ale marnotratná. Po smrti Ludvíka XV. byla z Versailles vyhnána, ale Marie Antoinetta dovolila jí pak bydliti na zámku Luciennes, kde staral se o ni kníže Cossé Brissac a navštěvovali ji Franklin, Cagliostro a Beaumarchais. Za revoluce, 8. pros. 1793, byla popravena.[3]de Maintenon, Francoise d’Aubigné (1635 — 1719) — jako sirotka ujal se jí básník Scarron a vzal si ji za ženu; v jeho domě seznámila se s nejvznešenější společností soudobou. Po smrti manželově byla v bídě, pak dostala od královny pensi, a později markýzka de Montespau svěřila jí své děti, které měla s Ludvíkem XIV., a tak se Maintenonová dostala ke dvoru. Okouzlila krále duchem i delikátností, takže zapudil Montespanovou a vzal si ji za choť (1685). Po smrti králově dlela v opatství saint-cyrském, kde zřídila vychovatelnu pro dcery schudlých šlechticů. Zde napsala pedagogické dílo „Lettres“ (Dopisy), které bylo dosti ceněno.[4]z Malmesbury, James Howard Harris — hrabě, diplomat anglický (1746 — 1820). Zanechal korespondenci a paměti, velmi zajímavé pro soudobé dějiny, hlavně také pro karakteristiku dvorských intrik. (Diaries and correspondence of J. Harris first early of Malmesbury, London 1844 — 45.)[5]Rétif de la Bretonne— Nicolas Edme, spisovatel franc. (1734 — 1806) z rodu selského, řemesla typografického, života výstředního. Ač nehezký, stal se přece miláčkem světácké Paříže a druhem spisovatelů, šlechticů i finančníků. Zemřel jako malý úředník Napoleonův. Napsal snad asi 300 svazků málo literárních, ale za to tím cennějších kulturně-historicky, plných podrobností o předrevoluční a revoluční společnosti a románových motivů. Nejpřednější jeho spisy jsou: Nevěrná žena, Pan Mikuláš čili Odhalené srdce lidské, Zvrhlý venkovan čili Městská nebezpečí, Zvrhlá venkovanka, Život mého otce, Vrstevnice čili Dobrodružství nejroztomilejších žen naší doby atd. Podle jeho spisu: „Pornograf čili Myšlenky počestného člověka o projektu reglementace nevěstek“, upravil prý Josef II. prostituci rakouskou.[6]Galiani, Fernando abbé — italský národohospodář (1728 — 1787). Vedle spisů národohospodářských, které nás na tomto místě nemohou zajímati, psal i spisy jiné, ale pro kulturní historii nejcennější jest jeho Korrespondence s pí. d’Epinay, baronem d’Holbach, Grimmem a Diderotem z let 1756 — 83.[7]Hamiltonová, Emma Harte (1761 — 1815) — druhá manželka sira Williama Hamiltona, vyslance na dvoře neapolském. Byla z chudého rodu a jmenovala se původně Anny Lyon. Jsouc velmi krásná, byla zároveň znamenitou představitelkou antických bohyň v živých obrazech. V Neapoli stala se důvěrnicí královny Karoliny a měla účast v pletichách dvorních i politických. Admirál Nelson roku 1800 vzal si ji do Anglie, kde povila mu dceru. Po smrti Nelsonově měla bídu, byla pro dluhy uvězněna, prchla do Calais, kde zemřela. Její Paměti vydány byly v Londýně r. 1892.[8]Isabela, Maria Louisa — královna španělská, (nar. 1830) vládla zpočátku dobře, ale pak veliká smyslnost učinila z ní loutku důvěrníků a milenců, takže r. 1868 propukla revoluce a Isabela byla nucena opustit Španělsko a pak vzdáti se trůnu ve prospěch syna Alfonsa (XII.).[9]LeibnitzGottfried Wilhelm — německý filosof a polyhistorik (1647 — 1716). Odcestoval r. 1672 z Paříže, aby Ludvíka XIV. pohnul k výpravě do Egypta a odvrátil jeho pozornost od Německa. K jeho podnětu založena byla berlínská akademie věd, jejímž byl prvním předsedou. Měl tituly a hodnosti od všemožných dvorů a učených společností. Zemřel jako dvorní rada a knihovník v Hannoveru.Filosofické jeho myšlenky ovládaly hlavně německou filosofii před Kantem. Spravedlivě odvažoval a hleděl vlídně smiřovati protivy. Byl právník, historik, diplomat, matematik, fysik, ba, do jisté míry i theolog a filolog.[10]de Grécourt, Jean B. Joseph Wollart — básník francouzský (1683 — 1743), byl již v mládí kanovníkem u sv. Martina v Toursu, ale jeho kázání byla pro pikantnost zastavena. Žil pak v Paříži a psal pro vládnoucí třídu erotické povídky, které byly tajně šířeny. Souborně vyšly jeho spisy teprve r. 1747 v Londýně.[11]de Gramont, Philibert — ze starého rodu francouzského (1621 — 1707) proslul svým milostným životem a pamětmi, které vydal hrabě Hamilton: „Mémoires du chevalier de Gramont“. (Londýn 1713.)[12]Fontanges, Marie Angélique de Scoraille de Roussille (1661 — 1681) vystřídala u Ludvíka XIV. Montespanovou a povýšena byla na vévodkyni. Byla velmi krásná, rozmařilá a rozmarná. Umřela při porodu. Když jednou na lovu vítr rozvál jí účes, spjala si vlasy rychle nad čelem červenou stuhou, a to se Ludvíku XIV. tak zalíbilo, že si přál, aby chodila k němu jen s takovým účesem. Byl ovšem ihned nápodoben dvorními dámami a v dalším vývoji dosáhl značné výšky: vlasy byly napínány na drátěný podstavec, často až metr vysoký a pokrytý krajkami, stuhami, kvítím a péry. Podle svého původu dostal jménofontangea byl v módě v letech 1680 — 1700.[13]Casanovade Seignault, Giovanni Jacopo — italský dobrodruh a spisovatel (1726 — 1798), žil život velmi těkavý a výstřední, byl oblíben u mnoha mocných pánů, ale pro své kousky vždy vypuzován. Skončil v Duchcově v Čechách jako knihovník hraběte Valdšteina. Napsal hlavně dvanáctisvazkové „Paměti“, vynikající obsáhlými vědomostmi, velkou duchaplností, galantními dobrodružstvími a přes veškeru nespolehlivost světáckou velkým významem kulturně-historickým. Dílo toto nedostalo se snad ještě v pravé podobě na veřejnost. Většina vydání a překladů je velmi zkomolena.	KostkaNeumann_Dejiny-lasky-5.html.txt
Slovenské veršeObsahRozmlouvání o vyvolení buduceho stavuPredmluva[1]Pán Tablic, Kostolno-Moravský sl. božiho kazatel vydal 1804, 1805 a 1809 roku tri svazky veršu pod tytulem:Slovenští veršovci.Jiste mohou Slováci jemu za to vdeční byti. Jen škoda, že on te verše všecke velmi počešil, takže jsou oni více české nežli slovenské.Já jsem v mladosti mé mnoho takových veršů spolu sebral; — a ted jednu částku z nich čtenárum slovenskym do ruk podávam. Na to jsem pozor dal, aby oni toliko možné jestslovenskýzneli, tak jako naši Slováci obyčejne hovorja.Jestli čtenárum tento svazek vdečny bude, ješte i druhý nasleduvat může; nebo Slováci premnoho veršu mají.Psal jsem 20. mája 1822.Rozmlouvání o vyvolení buduceho stavu(Úryvky)MladenčekTemer každodenne ješte v mé mladostiMyslím, pametliv jsa na budouce štestí,Rozvažujem toho, že co mám činiti,Jaké povolání, co pred sebe vzíti.Každý pak na sebe pozoruj v mladosti,Tak, když starost prijde živ budeš v radosti.VeštecMuj milý príteli! ja znám co rozjímaš,A ja to dobre znám, proč ty smutný bývaš.Ty mysliš jakby si mohol štastnym byti,Ja predložim co chceš, můžeš vyvoliti.LekárMne Aesculapius,[2]mne Theophrast[3]zplodil,Skrze mé umení ku štestí zprovodil.Nemaš nad doktorsky stav, štastlivejšího,Ani mezi všemi ucty hodnejšiho.Ten nejchudobnejši, muže zbohatnuti,Doktor může statky mnohými vládnuti:Dat Galenus[4]opes všeho má v hojnosti,Peníz, vína, jídla medicus má dosti.MladenčekMedicus nebudem; nunquam sedet domi[5]Kdy človek zemíra, ma mrcha svedomí.FilozofNe sláva, ne hodnost činí štastlivéhoAni mnoho peníz blahoslaveného:Neprítelství slávu, i hodnost porážíA bohatství ohen i voda pokazí.Než filozofia, to slavné umení,Nemá žádné v svete nejmenší promení:Nech bude chudobny, aneb potupeny,Nech bude bohaty aneb vyvišeny,To jeho umení nikdo neodejme,I po smrti s sebou do nebes ho pojme.MladenčekFilosof nebudem ten se vždy turbuje,a jako blázen se s každým dišputuje.ČižmárČižmársky chlebík je poctivý kus chleba,A on to všecko má cokoli mu treba.Který se vyučil dobre své remesloNejde do jarmoku jestliby i zkleslo.Ale radnej doma sedí a pracuje,Netula se v svete, sve jmení fedruje.Ma on i zbroj pri svem stolku varštatovom,Zlých a nespokojných lomí fordítovom.[6]MladenčekČižmarem nebudem lebo remen smrdí,A zubami ťahat to je urad tvrdy.ValachValaský život jest nade vše životy,Bača na salaši užije dobroty.Kdo na tomto svete chce štastlivým býtiTen musí syr jísti a žinčicu píti.To je jedlo napoj nade vše napoje,Muj stav nejvetšího užíva pokoje.MladenčekJa nebudem valach ani kozy pástiAni se nebudem vláčiti po chrastí.TkačBratre! ja remesla mnohé sem okousil;Zdaž jsou užitečne majstru, to sem skousil,Ze všech ale žadne se mi nelibilo,Jedno tkačske se mi nad jine pačilo.Kdiby žadny tkači na svete nebyli;Vermi lide všickni nahý by chodili.MladenčekCigáni bez tkaču lide zustavaji,však i ženy naše pekne plátno tkají.Kolimár[7]Kolimár, kolimár, to je štastný človek,On krčmičku najde v svete kde je kolvek.Nakupí tovaru a zloží je v sklepe,Potom zas na kona do vysahy vtrepe;Tak potomne praví: jdi koníčku milý,Ver ti dam obroku jen my nebud hnily!Zas jde do jarmoku: hej páni kupujte!Ked vas i ošudim to nic nelitujte!Tak potom peníze do mešteka vsýpeKdyž domu pricházi, praví: aj ma štípe:Jdi slúžka na vínce by sme se napili,však sme chvala bohu! dobre zarobili!MladenčekKolimar nebudem: ten jen korheluje,ked ma mrcha jarmok potom herbeluje.MendíkNejlepe na svete jest mendíkem byti;neb kdy nema, co jest, musí se postiti.Rano když prichazi devata hodinaHnedsi hrnky hleda hned porad vymýva.Potom jde do mesta, po parsy[8]tara se,Když spjeva pravja mu: Fiam nekonaj se.Opet jde do školy dostava speratu,tak je rad jak by mel padesát dukátu.MladenčekJa mendíkem budem i po parsy behat,I zpievat, i štrángy na zvonici tahat.Ja se budem učit nech se štica pari,A ked budem panem navarim si zvari.[1]Slovenské verševydal J. Čaplovič r. 1822 v Pešti, Fotoreedícia MS, roku 1967. Ide o zbierku veršov rôznych autorov. Pri výbere sme uprednostnili tie, ktoré tematicky nadväzujú na opis života slovenského ľudu v predchádzajúcich častiach publikácie. Verše sú transkribované nasledovne: au-ou; g-j; ss-š; j-í; w-v; veľké začiatočné písmená uprostred vety sme písali malým písmenom, y-i sme prepísali podľa dnešného pravopisu.[2]Aesculapius(lat.) — boh zdravia a lekárstva uctievaný od roku 293 v Ríme. Grécky Asklépios, praotec známej lekárskej rodiny Asklépiovcov, ktorí chorých uzdravovali čiastočne spánkom v chráme, čiastočne liekmi.[3]Theophrastos z Lesbu,asi 372 — 287 pred n. l., žiak Aristotelov, filozof a prírodovedec. Z jeho početných diel sa zachovali len dva spisy botanické (RastlinopisaFyziológia rastlín) a dieloCharakteres(opis 30 charakterových typov).[4]Galénos z Pergamu(129 — 200 — 210), najslávnejší staroveký lekár, až po Paracelsa platil za nevyvrátiteľnú lekársku autoritu.Dat Galenus opes— Galenus (medicína) prináša bohatstvo.[5]nunquam sedet domi— nikdy nie je doma.[6]fordíto— z maďarského fordítani — obrátiť; hrubá drevená tyč, ktorú čižmári používajú na obracanie hotových čižiem.[7]kolimár— z maďarského kalmár — kramár[8]Pars jest latinské slovo, a tu znamená v obcach rady domove.	Caplovic_Zo-zivota-narodneho.txt
Filozofický rozhovor o svete„Kde brat Prosper?“ tázal sa správca komorského panstva,[1]Kulčinský, keď prišiel predvečerom uznojený s poľa domov a pohodil svoj slamený klobúk na posteľ.„V záhrade,“ odvetila vľúdne mladá, pekná žienka.„Čo robí?“„Čo vždy, to i teraz, číta. Ten si naozaj vyvolil povolanie po chuti, keď sa stal mníchom. Nič ho neteší, len tie knihy.“„Poďme ho trochu rozhovoriť,“ navrhol Kulčinský, mladý muž s hustou čiernou bradou, v ľahučkom letnom kabátiku. „Daj ta priniesť kvasnej vody[2]a vína. Mám veliký smäd.“„Musíš ale zaviesť učený shovor,“ uškrnula sa Lujza; „ináč bude sa mu zívať. S ním o inom nehovor, ako o veciach učených.“„Alebo o politike a svetových udalostiach,“ dodal Kulčinský. „Znám dobre jeho povahu.“Lujza pobehla do pivnice, vyniesla sklenku kvasnej vody, sklenku vína a poslala po slúžke do záhrady. Potom hodila na seba priezračnú sačkovú šatku, pojala trojročnú dcérušku Sidóniu za rúčku, ju vzal otec popod pazuchu, a tak šli do záhrady k Prosperovi.Bol to premonštrát[3]a učbár filozofie,[4]veľmi učený muž. Majúc od prirodzenosti náklonnosť k štúdiám a súc i úradom na to nútený, čítal ustavične. Zo žartu nazývali ho živou knižnicou. Na prázdniny chodieval vždy k švagrovi Kulčinskému a vrúcne milovanej, vzdelanej sestre. Hovorieval, že ide požiť čerstvého vidieckeho povetria, priviezol ale vždy so sebou kopu kníh. Našli ho i teraz pod révovou klenbou, pri jedľovom stole, na ktorom už stály sklenky a poháre, v knižke pohrúženého.Slúžku si ani nepovšimol, ale pri príchode Kulčinských odložil knižku, bozkal a vzal na lono maličkú Sidóniu.Kulčinský hneď otvoril sklenky, nalial sebe i švagrovi, a s velikým chvatom vypil dva poháre jeden za druhým.Lujza riekla s ľúbezným úsmevom: „Ty zase len v tých knihách, brate.“„A čo čítaš, švagor?“ vzal Kulčinský knižku do ruky. „A! rozhovory Platónove.[5]Škoda tým trudiť sa. Platón, Aristoteles[6]sa prežili. Ich diela patria medzi staré haraburdie.“„Či tak?“ pustil Prosper malú Sidóniu. „A ja predsa väčšiu mám záľubu v tých krátkych, duchaplných rozhovoroch, než v tých predlhých, temných sústavách nemeckých filozofov. Je to púhe slovičkárstvo a blúdenie za medzami rozumu.“„Divná vec!“ pokrútil Kulčinský hlavou. „To pripúšťam, že sa starí chutnejšie čítať dajú: ale vzhľadom na pravdu, ktorú vo filozofii hľadáme, naši predsa musia byť ďalej. Oni použili starých, prijali všetko, čo v nich bolo dobré, a nadto majú mnoho, čoho tamtí mať nemôžu. Ohromný postup v prírodných vedách musel nekonečne zdokonaliť i abstraktné chápanie sveta. Dávni filozofi hovoria pekne, lež ako ľúbezné deti: novovekí píšu nudne, lež ako zrelí muži.“„Keby sa držali prirodzených medzí rozumu,“ hodil Prosper rukou. „Ale chcú vysvetliť, čo nikto pochopiť nemôže.“„Už samo kresťanstvo,“ zamiešala sa Lujza, „podáva kresťanským filozofom na ruku istú a neomylnú pravdu.“„Pravda je ľudská, nie kresťanská,“ odvetil jej Prosper. „A novovekí filozofi ani nemajú nič spoločného s kresťanstvom, ba odporujú mu, zavrhujú doprosta všetko zjavenie, mudrujú bez ohľadu na vierouku kresťanskú, na Písmo sväté, na cirkev. Tak už v základnom názore srovnávajú sa s filozofmi gréckymi, odporujú filozofii židovskej. Táto považuje svet za stvorenie božie: naši filozofi pokladajú hmotu napospol za večnú.“„To pravda,“ riekol Kulčinský, „odporuje našim kresťanským pochopom a biblii. Učili sme sa v katechizme, že Boh stvoril svet z ničoho a Mojžiš rozpráva, že ho stvoril za šesť dní.“„Našim pochopom a ustálenému učeniu áno,“ prisvedčil Prosper, „s bibliou však by sa v súhlas uviesť dalo. Lebo Mojžišovo slovo „bará“ — stvoril, učinil — nevylučuje predbežné jestvovanie hmoty. Bo čo nasleduje, to nás núti Mojžišove slová pojať tak, že hovorí len o zriadení sveta, menovite zeme. Tak zaiste povedá, že ,zem bola nesličná a pustá‘. Teda už bola, keď Boh riekol: ,buď svetlo, buď obloha, buď more‘. Ak vezmeme na pomoc iné, v sbierke Písma svätého obsažené knihy, tu, pravda, čítame v 3. Mach. 7, 28, že ,Boh učinil všetko z nebylín‘,[7]ale zase čítame v Múdr. 11, 17,[8]že ,všemohúca ruka božia stvorila svet z hmoty beztvárnej‘. Teda Písmo sväté by neodporovalo večnosti hmoty: pravda, ale odporujú prijaté a ustálené články viery.“„A ty, čo myslíš o tom, drahý brat?“ tázala sa Lujza. „Či pokladáš svet za večný, či nie?“„Čo ho pokúšaš, ty Eva?“ pohrozil jej prstom Kulčinský. „Sestra nie sestra, popi sú ľudia tajnostkárski. Nám osobám svetským povedia vždy len úradnú pravdu, nikdy nie, čo myslia oni sami.“„Áno, áno,“ riekol s trpkým úsmevom Prosper. „My, popi, sme všetci rovnakí. Pravda je dobrá len pre nás samých, pre každého iného lož a mámenie. Učíme, čomu sami neveríme, przníme rozum ľudský, udržujeme za dobrú plácu blud a povery.“„Tak teda musíme,“ padla mu sestra na šiju, „za pravdu pokladať vždy opak toho, čo vy posvätné hlavy hovoríte.“„Nedávno,“ smial sa Kulčinský, „mali sme žart s jedným podnapilým farárom na poľovačke v hore. Pripomenuli sme mu ten vtip Cicerónov, že sa diví, ako sa dvaja veštci môžu stretnúť bez toho, aby sa nezasmiali. Rozprávali sme mu o jednom učbárovi teologie, ktorému žiaci písma do hlavy hodili. Tázali sme sa ho, či vždy všetko s dobrým svedomím učí. A on vyznal, že mu vždy trochu úzko, keď má prednášať isté pravdy z katechizmu.“„O mne to len myslieť nebudete,“ pokrútil Prosper hlavou, „že by som dačo dával za pravdu vám, čomu sa sám v srdci vysmievam. Zjavím vám úprimne moje presvedčenie. Ale privediem vás k nemu otázkami. Povedz mi, švagor, prečo hviezdy s neba nespŕchnu?“„Nedopustí to ich súdržnosť. Bo svetové telesá vzájomne sa držia a hýbu.“„Dobre. Lež či celý svet nerúti sa v dáku nekonečnú priepasť?“„O čiastkach to neplatí, čo o celku. Jednotlivé čiastky majú váhu len preto, že pri rýchlom otáčaní sa svetových telies spolu sa túlia, k stredu tiahnu. Celosť všehomíra nezná váhu, ani tiaž, ani výšku, ani hĺbku.“„Dobre i to,“ tľapol ho po pleci Prosper. „Vztiahnime to teraz na pochopy vzniku a zániku. Len jednotlivé veci vo svete vznikajú a hynú, i to zdánlive. Bo z ničoho nič nevzniká, ani sa v nič neobracia. O vzniku a zániku sveta tak reč byť nemôže, ako o jeho váhe a tiaži. Podstata, z ktorej vyvinul sa vesmír, nikdy nemohla a nikdy nebude môcť nebyť.“„Mňa uchvacuješ,“ prisvedčil Kulčinský. „Ale by som ti neradil tak otvorene hovoriť pred každým, ako pred nami.“„A prečo nie?“ tázal sa Prosper. „Povedal som ti už, že tento svetonázor i starých i nových filozofov neodporuje dobre rozumeným posvätným knihám.“„Ale i to si dodal,“ namietol Kulčinský, „že odporuje ustálenej a všeobecne prijatej cirkevnej viere. S touto sa postaviť na odpor bolo zadávna nebezpečné pre každého, teraz je aspoň pre osobu duchovnú.“„S bubnom na ulicu nejdem,“ uspokojil ho Prosper, „ale bláznivosťou je Dunaj chcieť dlaňou zahatiť. Vývin ducha ľudského ide nezastavne svojou cestou. Vieš, ako odporovala cirkev sústave Kopernikovej, a všetko bolo márne, i snaha, i strach. Mysleli vtedy obhajcovia cirkevnej meravosti, že cirkev pri víťazstve Kopernikovho náhľadu zahynie. Náhľad zvíťazil a cirkev zato stojí. Neumorí ju ani to, keď sa prijme učenie o večnosti hmoty; a podľa môjho zdania prijať sa musí. Myšlienky sa vyviňujú, zrejú. To nezastaví nikto. Pred vývinom myšlienok ani cirkev zatvoriť sa nemôže, s vekom chcej, nechcej postupovať i ona musí.“„Vidíš, mužu,“ zasmiala sa Lujza. „Brat Prosper je úprimnejší, než by sme si to sami žiadali. Má čas, že sa nenarodil tri storočia skorej.“[1]Správca komorského panstva— kráľovskej komory. Komorou sa volaly panovnícke dôchodky, aj úrady nad nimi ustanovené.[2]Kvasnej vody(východoslov.) — kyslej vody, medokýšu[3]Premonštrát— člen katolíckeho cirkevného radu rehoľných kanonikov. Pomenovanie pochádza od francúzskeho kláštora Prémontré.[4]Učbár filozofie(zastar.) — profesor[5]Platón(427 — 347 pred n. l.) — grécky idealistický filozof, žiak Sokratov a učiteľ Aristotelov[6]Aristoteles(384/3 — 322 pred n. l.) — grécky filozof, najväčší učenec staroveku[7]„Boh učinil všetko z nebylín“— „z těch věcí, kteréž své bytnosti neměly“, ako čítať v Palkovičovom vydaní Biblie z r. 1808 (str. 1089). Záborský uvádza v zátvorkách aj grécky citát.[8]Múdr. 11, 17— je to skratka pre apokryfnú Knihu Múdrosti. V spomenutom Palkovičovom vydaní (str. 1112) toto miesto zneje: „Neboť nebylo nesnadné tvé všemohoucí ruce, kteráž stvořila svět z nesličné věci…“ Aj tu má Záborský v rukopise grécky citát.	Zaborsky_Filozoficky-rozhovor-o-svete.html.txt
Kapitola první. Několik slov úvodem — žena, láska, manželství a prostituce ve starém i soudobém EgyptěPůvod Egypťanů. — Hlavní rysy dějin egyptských. — Ráz staré kultury egyptské. — Postavení ženy ve starém Egyptě. — Stará říše. — Nová říše. — Pohlavní život. — Manželství. — Harémy — Sňatky se sestrami. — Cizoložství a rozvod. — Prostituce. — Žena v Egyptě soudobém. — Koptky. — Fellašky. — Ghawazee-avâlim-almeh. — Egyptské krčmy a prostituce. — Chawâlové.V předešlých dvou svazcích seznámili jsme se s hlavními liniemi vývoje lásky a s pohlavními, jakož i manželskými poměry až na práh nové doby, majíce však na zřeteli především Evropu a zabírajíce do vypravování svého jen zcela nepatrně země a národy mimoevropské. Ocenili jsme pohlavní rozkvět v klasickém starověku, vlivy křesťanské a nový rozkvět pohlavní lásky za renezance a zanechali jsme lásku v západním světě kulturním ve chvíli, kdy obzory všeho života milostného zkaleny byly hrozivými mračny: sifilidou, bankrotem humanismu a reformace, náboženskými chorobami a nemravností absolutismu.Ponechávajíce si do posledního svazku svého díla pokračovati v dějinách lásky na půdě evropské až po naše dny a pak do stručných přehledů shrnouti celkový vývoj lásky, manželství a ženina postavení společenského, chceme se nyní obrátiti na Východ a k prastarým národům kulturním, do pohádkových zemí, kde urodily se vzácné plody kulturní dávno, dávno před evropskou civilisací. Bez podrobnějších obrazů lásky východní a bez hlubšího náhledu do pohlavních a manželských poměrů u nejstarších národů kulturních, chyběly by našemu dílu nejen veledůležité kapitoly pro dějiny lásky, poznání její pravé povahy a boj s předsudky křesťansko-kapitalistické společnosti, nýbrž i kapitoly velmi zajímavé a půvabné smyslnou lepostí a bohatstvím.Egypt, Arabie, Čína, Japonsko, Indie, Persie! Země opravdu pohádkové, které ukazují nám kouzelné obrazy, ať již čteme o nich v dějinách nebo v básnictví. Přes to, že neúprosné ruce moderního bádání strhly tu nejeden třpytivý závoj a drsné ruce evropské civilisace mnohé zhanobily, přes to, že nenasytná lačnost západních imperialismů mnohé tu ubila a zničila, aby bělošským třídám vládnoucím umožnila vykořisťovat a zotročovat odlišná plemena, přece tajemná síla, vroucí touha uniknout z jednotvárné šedi evropského života a z jeho těžkých, holých okovů, pudí nás stále k starému Východu. Tak rádi a zvědavě sledujeme nové objevy na Nilu a Eufratu, v Libanoně a horách perských, tak rádi a horlivě čteme o životě na posvátném Gangu, v říši nebeské a v zemi chrysantém!Buď pozdravena tato tajemná síla, buď pochválena tato vroucí touha! Nejsou to snad jen vzpomínky z dětství na některé pohádky biblické a pohádky z Tisíce a jedné noci. Je to stesk seveřanů po teplejším, barvitějším, bujnějším světě. Je to sen uštvaných otroků zuřivého shonu výrobního a obchodního po životě přirozené poesie, klidných dum a volnějších pudů. Je to touha civilisovaných Evropanů po exotice, která osvobozuje hlavu, vraženou mezi číslice. Je to také někdy vidina žen, jinak líbezně se usmívajících nebo jinak žhavých, vidina lásky žhavější, přirozenější, bezstarostnější a mezi kulisami, které jsou mnohem krásnější a více rozněcují, než naše střízlivé krajiny a městské parky, nevkusné příbytky, kavárny nebo — bary.Plně chápajíce význam Západu a jeho velikých myšlenek a technických činů pro osvobození lidstva, plně rozumějíce nezbytnostem, které nám velí projíti kapitalistickou civilisací a po ní dlouhým dobám těžkých bojů a úsilí o nový pořádek všech věcí, dobře vědouce, že i tehdy, kdyby západní svět v dnešní své podobě úplně zanikl, budou to přece jen myšlenky v něm zrozené, které na konec spojí celé lidstvo k tomu, aby se uchopilo pravé skutečnosti a využilo jí k blahobytu, spravedlnosti a volnosti všech — nečekajíce „světla z Východu“, nesmíme nicméně nedbati sterých poučení, která nám Východ poskytuje. Přes veškeru domnělou povýšenost bělošskou, přes skutečnou povýšenost osvobozujících myšlének západních, počínáme dnes tušiti, že jeho veliká, rodící se právě vzpoura proti západnímu imperialismu jest velikým spojencem pravé myšlenky západní, a že touto vzpourou vejde Východ do našeho života netušeným způsobem. Nebude to jeho poesie a láska, nebudou to jeho dumy, barvy, ženy a umělecké zázraky, které nejdříve pocítíme vedle sebe; budou to jen šedivé a bolestné důsledky velikých bojů historických. Ale kéž aspoň ti, kdož nebudou moci porozuměti událostem, klamáni jsouce armádou lhářů ve službách vládnoucí třídy, pochopí aspoň brzy, že na těchto bolestných a těžkých cestách, v tomto krvavém sblížení dvou světů rodí se budoucí vyrovnání protiv a epocha lidstva, která bude nejvíce milovati a prováděti to, co se nám na Východě nejvíce líbí…V kapitolách tohoto svazku nebudeme právě tak jako ve svazcích předchozích hovořiti jen o věcech líbezných a půvabných: o skutečná fakta nám běží, nikoli o pohádky, a skutečnost bývá tak často velmi drsná a krutá. Přes to však jsme přesvědčeni, že kouzlo Východu nepřestane obestírati ani chmurné obrazy, jichž nesmíme zatajovati. Kéž naši čtenáři a čtenářky doprovázejí nás s novou opravdovou chutí na této pestré pouti pohádkovými světy zaniklými i východním světem novodobým.V Egyptě, této polooase, vražené do africko-asijské pouště, obklopené pouští a mořem, mající skvělou polohu světovou mezi Evropou a Východem a dvěma moři, žil již 4000 let př. Kr. svérázný, kulturně vyspělý národ, o jehož původ a příslušnost k některé skupině národů jest mezi badately dosud mnoho sporů. Podle jazyka byl by to národ semitský, ale podle bádání archeologického a anatomického byl skřížen se severoafrickými Hamity[1]i vlastními Afričany a Semity. Byl to tedy patrně národ smíšený, nemálo asi v důsledcích t. zv. konnubia t. j. dovolených snubních styků vzájemných mezi kmeny domácími a přistěhovalými. Je to také patrno z toho, že Egypťanky vykazovaly veliké rozdíly, pokud šlo o světlou nebo temnou barvu pleti. V nejrannějších nám známých egyptských projevech kulturních lze najíti jasné stopy vlivu starobabylonského.Podle pověsti spojil prý král Menes různé ponilské státy v egyptskou říši, jejímž hlavním městem byla Memfis. Bádání dějinné zjistilo v tomto králi krále Ehe, který vládl kolem r. 3300 př. Kr. Po té vládlo Egyptu až do Alexandra Velikého 513 králů z 31 různé dynastie, kteří spolu s počátku mnoho válčili a jednotu říše porušovali. Slavnou stala se 12. dynastie (thébská), za které egyptská říše byla rozšířena na jih a obohacena mnoha skvělými chrámy a paláci. Za 13. a 14. dynastie nastaly nové zmatky, pak vpád kočovných kmenů jihoafrických, jejichž 15. a 16. dynastie (Hyksů) vládla většině země; jen v Thebách udržela se domácí dynastie. Nová říše počata byla za 17. dynastie a král A’ahmes (asi 1590 — 1560 př. Kr.), zakladatel dynastie 18. (thébské) zbudoval z ní největší veleříši světovou a dopomohl Egyptu k největší slávě a moci. Posledním velkým králem egyptským byl 2. král 20. dynastie, Ramses III. (1215 — 1183), opíral se však o žoldáky, takže jeho moc mohla býti podlomena kněžskými jeho protivníky, kteří na konec zvítězili. Za 24. dynastie rozpadla se egyptská říše asi na 20 malých knížectví. V r. 760 př. Kr. podmaněn byl Egypt králem ethiopským, v r. 664 dostal se do poroby asyrské. Teprve král Psametich I. obnovil v 653. říši, byl zakladatelem 26. dynastie a podporoval řeckou kolonisaci, ale stará sláva již se nevrátila. Psametich III. byl v r. 525 poražen velkokrálem perským. Několik králů 29. a 30. dynastie dobylo si dočasně jistou samostatnost, ale poslední dynastie byla opět řecká. V 332 vtrhl do Egypta Alexandr Veliký a připoutal jej na 1000 let k říši kolem středozemního moře. Po jeho smrti stal se egyptským králem makedonský místodržitel Ptolemaios I. (r. 306). Za něho stalo se z Alexandrie proslulé středisko světové učenosti a světového obchodu, dosáhnuvši největšího rozkvětu kulturního i hmotného. Ale za Ptolemaia IV. nastal úpadek a panství ptolemajovské udržováno bylo jen pomocí Římanů. Kleopatra, poslední vladař z rodu ptolemajského, spojila se s římským triumvirem Antoniem, ale když Octavian v bitvě u Aktia (roku 30.) zvítězil, sama se usmrtila. Tak stal se Egypt první provincií římskou a zůstal jí po 700 let. Za vlády římské i byzantské byl jeho stav hmotný sice dobrý, ač v době byzanské trpěl mnoho útiskem chamtivých úředníků, ale kultura jeho zanikla úplně v mezinárodní kultuře helenské.Na počátku středověku byla většina egyptského obyvatelstva křesťanskou, hlásila se k sektě monofysitské,[2]kterou dodnes vyznávají Koptové. Když později moc byzantská nebyla již dostatečnou ochranou proti perským vpádům, přidal se Egypt k arabskému vůdci Amru a stal se za nedlouho zemí moslimsko-arabskou.Ač staří Egypťané znázorňovali rádi výtvarně každou maličkost svého života, nezanechali nám mnoho dokladů o svém životě pohlavním a manželském. Ale i z toho mála, co od nich v tomto směru máme, jde najevo, že již v nejrannější době mela tu žena od dívčích let neobyčejně samostatné postavení, tak samostatné, že Řekové později se tomu posmívali. To je podivuhodné na starých památkách egyptských, že nikde neseznamují nás s počátky a prvními pokusy. Hotov, jako Palas Athéne, vyskočivší z hlavy Zevovy, představuje se nám politický i soukromý život v jejich nejstarších památkách. Také postavení ženy v těchto ranných dnech dokazuje, že předcházela mu dlouhá řada let vývoje, o nichž chybí nám každá zpráva. Rozhodně již ve čtvrtém tisíciletí př. Kr. zaujímá Egypťanka ve společnosti přednostní místo.“ (Ebers.)Egypťanka dbala především velice na svůj zevnějšek. Nedorostlé dívky chodily nahé, nosily však ozdoby, hlavně pás kolem beder. Žena dospělá měla míti pleť co možná světlou a tuhé, tmavočerné vlasy, které spleteny do malých cůpků vroubily jí tvář. Zastrkovala si do nich květiny, a z malé nádobky kanul do nich vonný olej. Šat, pravidelně z přiléhavého, průhledného, velmi jemného plátna, nepokrýval jí prsou, paží a nohou. Hojné šperky zlaté, hlavně náušnice a náramky, krášlily její ztepilý zjev. S oblibou se šminkovala. Řasy a brvy líčila si směsí uhelného prachu s antimonem, někdy také na zeleno, aby zvýšila lesk očí. Rty barvila si červeně. Již na hliněné figurce, z doby před 1. dynastií, tedy z doby nejstarší, vyskytuje se toto nalíčení.Vůbec vyvinula se kosmetika v Egyptě velmi brzy v pravou vědu, a důležitou její částí bylo také parfumování, kterého používáno bylo na celém těle, zvláště pak na ženských genitaliích. Podle jisté staroegyptské povídky přinášejí před souloží voňavek jako na královskou slavnost. Na „obětní stéle“, uschované v museu leydenském, vypočítáno je přes jedno sto parfumovacích způsobů. — Jako u Babyloňanů a Arabů (podle Herodota I, 198) a Židů (Levit 15, 18), tak také u Egypťanů bylo povinností muže a ženy po souloži se vykoupati, a nesměli se dříve dotknouti žádné nádoby, dokud se nevykoupali. — I depilaci (t. j. odstraňování chloupků s těla, u žen zejména s „Venušina pahorku“) znaly egyptské ženy již tehdá; tento orientální obyčej existuje tu dosud u nevěstek.Mládež ženská vyrůstala tu velmi volně, cvičila a žertovala s mládeží mužskou a panenství nezachovávala si. Při hostinách a slavnostech dámy pily stejně statečně jako tanečnice, aniž někdo tím byl pohoršen. A poněvadž tedy egyptská žena měla velikou volnost, nezkvétal milostný život jen ve stycích mimomanželských, nýbrž často i v manželství samém.Podle toho, co vyprávěno bylo v předešlých svazcích našeho díla, učinili si jistě čtenáři naši sami správnou představu o hodnotěpověry, která chce nám vnutiti mínění, že teprve křesťanství osvobodilo do jisté míry ženu. Postavení ženino ve společnosti je vždy důsledkem příčin ekonomických, které náboženství jen okrašluje nebo zatemňuje. Ale, kdyby ani toho nebylo, poznali jsme, že svoboda a hodnota ženiny plně kvetly v matriarchálních poměrech u přírodních národů, a vidíme teď také, že i u národa vysoce kulturního mohla býti žena poměrně svobodna a vážena již 4000 let před křesťanstvím.Egypťanka se nezahalovala, s mužem sedala a hodovala za stolem, aniž jí bylo dokonce zazlíváno, když po nemírných požitcích vrhla. Nebylo snad zábavy, které by se žena nesměla zúčastniti, sama a volně mohla choditi po ulicích, a na př. Ramses III. honosil se tím, že za jeho vlády noha ženina může kamkoli vstoupiti, aniž smí býti obtěžována. Ženy ve starém Egyptě vyřizovaly obchody mimo dům, provozovaly dokonce obchod podomní, kdežto muž obchodoval doma. Tomu nejvíce divili se Řekové (na př. Herodot II. 35, Sofokles, Ödip. 337), neboť u nich byla žena jen první otrokyní v domácnosti.Písař Mahu z královské pracovny psal zpěvačce Amen-Ra-ově v Per-Ramsesu, která mu za své nepřítomnosti svěřila správu domácnosti: „Zpěvačce Raově, Kaaa. Zdar! Božský král Amen-Ra budiž ti přízniv! Úpěnlivě prosím Hor-em-Chutiho, Sutecha a všecky bohy města Ramses-Mer-amenova, velikého zosobnění Ra-Hor-em-Chutiho! Buď zdráva, zůstaň na živu a mladistvě svěží! Nechť shledání naše je dobré! Stále na tebe myslím. Tvůj dům jest v pořádku, rovněž tvé služebnictvo, poněvadž o ně pečuješ. Správce skladu Anf-en-Amen dal deset.“ Tak samostatnou byla egyptská dáma.Byl to ostatně jistě přímýdůsledek matriarchálních poměrů, které v předhistorické době měly i zde závažnou úlohu a jejichž stopy najdeme v celých dějinách egyptských. Nejvíce jsou zjevny v společenském a právním postavení ženině. Měla závažnou posici před soudem, existovala forma manželská, v níž žena stávala se nebt-t-pa, t. j. vlastnicí domů a domácnosti, matka určovala často původ a jméno dítěte. Proto ptolemajská doba byla nucena zavésti dvojitá pojmenování, podle otce i podle matky, neboť mateřskoprávní názory byly tehdejším Řekům nepochopitelny. Ve starém Egyptě podpisovala žena také manželskou smlouvu samostatně, rovněž dědické právo vztahovalo se k matce, což zejména v rodinách vladařských mělo značný význam. Vdala-li se princezna za muže z lidu, jejich děti byly knížecí krve, a příslušník dynastie nově založené, i když měl politickou moc úplně v rukou, musil se oženiti bezpodmínečně s princeznou předchozí nebo povalené dynastie, aby tím, touto ženou, stal se legitimním. Tak Seti I., syn Ramsesa I. (19. dynastie, kolem 1350) zasnoubil se s princeznou 18. dynastie, — a Horemhep (18 dyn. kolem 1370) byl uznán jen pro svůj sňatek s princeznou Mutnecemt, která byla asi sestrou manželky Amenhotepsa IV.Dějiny 18. dynastie, které znamenají zároveň periodu skvělého rozmachu egyptské říše, jsou pro tyto mateřskoprávní názory rovněž velmi poučny. Po zakladateli Nové Říše a vítězi nad Hyksy, A’ahmesovi, nastoupil jeho syn Amenhotep I., a po něm přišel jeho syn Thutmose I., jen jako manžel jeho polosestry, která jako dcera hlavní ženy Amenhotepovy byla dědičkou. Z tohoto manželství narodila se dcera Hačepsut a synové Thutmose II. a Thutmose III. Ač Thutmose I. ještě žil a byl významným knížetem, musil se po smrti své manželky, která činila jeho vládu zákonnou, poděkovati ve prospěch své dědičné dcery. Thutmose II. zemřel mlád, a nyní vládla Hačepsut bez zřetele k Thutmosovi III. Thutmose I. popichoval však ustavičně svého syna Thutmose III. proti své vládnoucí dceři a její legitimistické straně, vedené Semnatem. Tento zápas byl velmi rozhořčený, takže Thutmose III., který byl velikým dobývatelem a vojska egyptská přivedl až k Eufratu, dal po smrti své sestry a manželky, když konečně mohl se ujmouti vlády, odstraniti se všech památníků všecka jména Hačepsut a její strany.Tato moc ženy byla taková, že královny nazývány byly „božími manželkami“ nebo „božími matkami“, a některým dokonce božské pocty byly prokazovány.Ze Staré Říše nevíme toho mnoho o ženě a jejím postavení v manželství. Různé výroky, výstrahy a dobré rady všelikých mudrců, které můžeme vyčísti ze zachovaných papyrů, patří většinou k onomu druhu všeobecných frásí, jež za všech dob pronášejí velmi ochotně morální theoretikové a ideologové, jichž skutečný život však nedbá. „Chceš-li družnost míti často ve svém domě, střež se v něm příliš k ženám se přibližovati,“ čteme v jednom papyru. „Je-li chytrý, ožení se brzy, pečuje dobře o svou ženu, krmí ji a obléká, neboť polnost krásná je pro svého majitele. Ale v cizích domech ohlížeti se po ženách, přináší zmar. Kdo svou ženu dobře krmí a šatí, opatruje a obdarovává, má v ní příjemný majetek; kdo ženy druhých svádí, velmi při tom může pohořeti,“ — káže Ptahhotep v 5. dynastii, moudrý starý pán, plný resignace jak se zdá, již nedobrovolné, který dokonce v dalším nazývá ženuotýpkou všech nezpůsobů. Ale nikdo nedá na jeho řeči.Ovšem volné postavení ženino nebylo v Staré Říši vždy tak zřetelné a úplné jako později. Na příklad selské ženy byly vydány na pospas úředníkům královským a kněžským. Celkem lze říci, že i tu o postavení ženy rozhodovaly především momenty, jejichž účinnost poznali jsme již v předešlých svazcích tohoto díla. Žena z kruhů dvorních byla nejsvobodnější a hrdinkou románů a milostných písní. Žena středních stavů, žena učence, úředníka, občana, žila v střízlivém ovzduší a ustupujíc jako milenka a manželka vynikala ostře jako matka. Žena z lidu zůstávala dosud v přítmí společenském, jsouc bez významu pro pokrok. Nicméně, jak ještě uvidíme,přísnýchstavovských hranic v Egyptě nebylo, hlavně pokud běží o sňatek.Pohlavní životbyl ve starém Egyptě výrazný a připomínal do jisté míry rytířskou dobu. Kvetla tu milostná poesie, styky s vdanými ženami byly v oblibě, obě pohlaví společně se koupala pro milostnou zábavu.Prostituce nebyla příliš rozsáhlá, poněvadž postavení ženy bylo svobodné, nemanželské děti měly stejná práva jako děti manželské a nad předchozím životem nevěsty nikdo se zvlášť nepozastavoval.Volný život milostný byl ve starém Egyptě tedy i vhodnou půdou pro vznik půvabnépoesie milostné. V rukopise, uschovaném v Londýně (asi z 1400 př. Kr.) čteme na př. zpěv, v němž muž prosí Ptaha, pána pravdy: Dej mi dnes v noci v besídce mou sestru (milenku)! Chce býti jejím dveřníkem, práti její šátek na hlavu, býti její panskou, která by ji oblékala, jejím prstenem, jejím věncem z kvítí, a její ústa jsou mu poupětem růžovým, její ňadra plna vůní. A ona mu odpovídá: Jest něco krásnějšího této chvíle, kdy jsem s tebou a ty dáváš bušiti mému srdci. Zda objímání a dotýkání vždy, kdykoli navštívíš můj dům, není tím, co nám působí potěšení! Hledáš-li, jak bys dotekl se mých hyždí a bradavek na prsou, nesetřesou tě. Odejdeš snad, že na jídlo jsi pomyslil? Jsi snad takový otrok žaludku, jsi snad otrok své žížně? Odejdeš, abys se oblékl (poněvadž noc je studená)? Jsem vlastnicí plátna (ložního prádla), odejdeš hladov nebo žízniv? Raději přijmeš můj prs, pro tebe přetékati pak bude jeho obsah. Skvostný je den našeho objetí. Zlomkem jeho jsou, myslím, statisíce i s miliony…A v jiné básni (asi z 1200 př. Kr.) praví žena: Ukáži ti půvaby svoje v košili z nejjemnějšího plátna královského, která zkropena je olejem a ověnčena myrtou. Do vody sestoupím s tebou. Vynoříš se s červenou rybou uto, půvabně přitulí se mi k prstům, pojď, pohleď jen! (Müller).Ve věcech milostných především byla Egypťanka téměř vždy stranouaktivní. Mnohem častěji v těchto věcech promlouvala než muž. Egypťan viděl v tom zvláštní půvab, byla-li žena činitelem svádějícím, běhala-li za ním a připoutala jej k sobě vínem a jinými omamnými prostředky. Ve starém Egyptě byla to žena, která k muži chodila na noční dostaveníčko, nikoli naopak, jako na Západě.Egypťané jako všickni jižní národové dospívali brzy pohlavně, a sňatky byly tudíž ranné. Dívka byla již dospělá ve dvanácti, hoch v patnácti letech. Ranné sňatky byly také oblíbeny a doporučovány: „Zjednej si ženu, dokud jsi ještě mlád, aby ti darovala syna podle obrazu tvého. Porodí-li ti jej, dokud mlád jsi ještě léty, to je ta správná věc,“ čteme na jednom papyru. Kult předků vyžadoval, aby se člověk co nejdříve postaral o potomky, aby pro případ brzské smrti aspoň nejdůležitější věc vykonal.Vedle zbytků řádů mateřskoprávních vyvinula se již v ranné době na Nilu také mužská mnohosnubnost, rázu patriarchálního; nebylať ani v pozdějších dobách polygamie zakázána. Vždyť dávali dokonce mrtvému do hrobu modely souložnice, aby na onom světě měl, čím by se potěšil. Ale silná tradice mateřskoprávní, volné postavení ženino a volné názory na pohlavní život vedly jednak k tomu, že vzrůstala individualisace ženy, že ženy stále hojněji stávaly se uvědomělými a sebevědomými jednotkami společenskými, jednak podporovaly jemnější život milostný i v manželství, takže polygamie patriarchální pomalu mizela. Ještě ve střední době byla hojná u středního stavu, ale v Nové Říši byla stále vzácnější. Druhé ženy byly tu přímo ženami vedlejšími nebo otrokyněmi, jejichž postavení nebylo nejpříjemnější: bývaly i bity.Královskému domu sloužila polygamie podle orientálního mravu k navazování výhodných styků politických. Zde, jakož i u vznešených a bohatých lidí, vznikly skutečnéharémy(’ypt). Král měl „královské ženy a souložnice“. Byly to jednak Egypťanky a pak zvláště oblíbené Syřanky. Mezi horním Eufratem a Belichem byla na příklad malá říše Mitanni, proniklá živly indogermánskými, jejíž králové Artatama, Šutarna a Tušrata posílali soustavně své dcery do harému egyptského krále, za bohatou odměnu ve zlatě.Tak psal na příklad Tušrata: „Nimurovi (příjmění Amenhotepsa III.), velikému králi, králi egyptskému, mému bratru, mému švagru, který mě miluje a jejž já miluji: Tušrata, veliký král, tvůj (budoucí) tchán, král mitannský, který tě miluje; je tvůj bratr. Mně vede se dobře — kéž i tobě dobře se vede! Tvému domu, mé sestře a tvým ostatním ženám, tvým synům, tvému vozu bitevnímu, tvým ořům, tvým velikým mužům, tvé zemi a všemu, co tvé jest, nechť vede se velmi, velmi dobře! — Když již tví otcové s mými otci velké přátelství měli, ještě dále jsi je rozmnožil. Nyní tedy, když spolu oba toto přátelství pěstujeme, ještě desetkrát bližší jsi je učinil než s mým otcem. Tešup, pán, a Amon, kéž na věky nařídí, jako tomu nyní jest! — Píši toto svému bratru, aby bratr můj projevil mi ještě více lásky než mému otci. Nuže, zlato žádám od svého bratra, a smím toto zlato ze dvou příčin zadati: předně za vůz (k dodání) a po druhé za věno (rovněž k dodání). Nechť mi tedy bratr můj pošle zlata náramné množství, jemuž počtu není, více než mému otci. Neboť v zemi mého bratra je zlata tolik jako pozemského prachu. Bohové nechť to zařídí, aby, když již nyní tak mnoho zlata jest v zemi mého bratra, dal desetkrát více zlata než jindy. Jistě nebude žádané zlato trápiti srdce mého bratra, ale kéž mého srdce bratr můj neraní rovněž. Tedy, bratře můj, pošli zlata bez počtu, v náramné míře! Také já chci přece všecky dary dáti, o něž můj bratr požádá. Neboť tato země jest zemí mého bratra, a tento můj dům jeho domem!“ —Nimuria však zemřel, a jeho syn Napchuria (Amenhotep IV.) poslal králi dřevěné sochy místo zlatých, které připravil otec. To rozhněvalo ovšem velice Tušratu, který si pak stěžoval své sestře, královské vdově. (Niebuhr.)Ženy v harému měly patrně různé postavení, aspoň jejich názvy byly různé, na příklad hn’ywt (= uzavřená) nebo humst (= družka), snad také msddt (= soupeřka). Veliký harem vyžadoval ovšem velikého aparátu správního, mnoha úředníků. Eunuchů v starém Egyptě asi nebylo; harémoví úředníci byli prostě hojně ženati. Zdá se však, že harem uzavřen byl i pro nejbližší ženské příbuzenstvo žen v něm chovaných.Podle krále, jak jsme již řekli, řídili se i ostatní mocní a bohatí lidé v říši. „Polygamické poměry byly nejen u veličin nové říše thebské, nýbrž tento obyčej existoval ve všech třídách obyvatelstva, které byly dostibohaté, aby si mohly dopřáti tohoto luxu.“ (Amélinau.) Ještě r. 40. př. Kr. chlubil se jistý velekněz krásou svých souložnic.Harem zřizován byl velmi brzy. Seti I. zřídil svému synovi Ramsesu II. harem ze žen k domu patřících, když hoch dorostl u haremového služebnictva, t. j. když mu bylo 11 let, a Ramses II. patrně svého harému neponechával ladem, neboť zanechal přes 200 dětí!V Tell el Amarna[3]vynesly r. 1891 vykopávky na světlo královský harem, který jest nejzachovalejším zbytkem tohoto „slunečního města“. Přiléhá přímo ke zdi královského paláce, místnosti seřazeny jsou kolem rozsáhlého dvora. Veliký počet ložnic jest k němu připojen. Místnosti vyloženy jsou polévanými cihlami, zdobeny květinovými ornamenty, hlavně bodláky, papyrem a chrysantémami. Stejně skvostné byly také podlahy. V takovém haremu bylo někdy velmi rušno, ale nikoli milostným veselím, nýbrž hádkami a malými vzpourami. Již ze Staré říše zachovala se zmínka o haremové při (asi z r. 1300 př. Kr.). Z turinského papyru právnického dovídáme se dokonce, že několik haremových důstojníků a úředníků ztratilo nos a uši za trest, že haremové ženy utekly a když byly dopadeny, muži ti učinili si s nimi dobrý den.Zmínili jsme se již o Syřankách, které byly oblíbeny jako manželky. O těchtosňatcíchs cizinkami vypravují dopisy asijských králů. Pyšní Egypťané brali si sice knížecí dcery asijské, ale vlastní dcery cizím králům dávati nechtěli. Tak Amenhotep III. napsal babylonskému králi Kadašman-Belovi, že nikdy žádná královská dcera nebyla dána z Egypta, ale Babyloňan odpověděl mu velmi jasně a určitě: „Proč pak? Tys přece král a můžeš jednati podle své chuti. I když ji dáš, kdo může něco namítati? Napsal jsem: Pošli aspoň nějakou krásnou ženu. Kdo řekne, že by to nebyla dcera královská? Neučiníš-li však ani toho, nepočítáš patrně s naším bratrstvím a přátelstvím.“ Pak stěžuje si Kadašman-Bel opět, že jeho dcera, kterou jeho otec kdysi dal za ženu Amenhotepovi III., nebyla již spatřena žádným babylonským vyslancem (stavši se patrně, nižší ženou vedlejší). Byla jim ovšem ukázána žena v královském vyšňoření, ale žádný ji nepoznal. „Kdož ví, nebyla-li to nějaká dcera žebrákova, Gagaejka, Hanirabatánka nebo z Uyaritu ta, kterou moji poslové viděli?“ Amenhotep III. obrací však hůl a stěžuje si, že Kadašman-Bel posílá jen vyslance, kteří neměli přístupu k jeho otci a byli zlomyslní. „Pošli některého kamiru, který tvou sestru zná.“ Nedovíme se však, co se stalo s babylonskou princeznou; nejpravděpodobnější jest, že jako vedlejší žena zapadla v haremu, protože Amenhotep III. velmi miloval svou manželku Tiji a také její švegruši Taduchipu měl za ženu.Řekli jsme, že třídní a stavovské rozdíly nebyly ve starém Egyptě příliš směrodatny pro sňatky. Zachovalo se svatební oznámení z 20. dynastie, v němž čteme: „V roce 42., v měsíci Pharmuti krále dolního a horního Egypta, Ra-user-maa-merien Amena (= Ramsesa III.), syna slunce, Ramsesa, milovaného Amonem, božského pána Heliopolidy: Ari-a-ti, dcera majitele lodí Ba-men-i, stala se manželkou královského prince Sa-men-tu, který jest představeným kněží domu Ra-user-maa-amen.“ — Bylo vůbec málo překážek manželství. Nebylo zakázáno ani manželství se sestrou, ba platilo dokonce za nejvznešenější manželství egyptské: vždyť také bůh Osiris[4]oženil se se svou sestrou Isis.Sňatky mezi sourozencibyly patrně nejkrajnější formou endogamie, t. j. snoubení, dovoleného jen uvnitř vlastního kmene. Jistý přehled rodokmenů několika egyptských rodin z doby pozdější poskytuje obraz, podle něhož byla by se vyskytovala manželství mezi sourozenci častěji než manželství jiná. Prozatím však nelze říci, byla-li taková manželství v dřívější nebo pozdější době egyptské obecně hojnejší. V královských rodinách vyskytovala se však vždycky. Tak nabylo v starém Egyptě slovo „sestra“ (sen-t) pomalu dokonce smyslu „milenka“, neboť je bezpečně zjištěno, že neběží vždy o sestru, kde mezi milenci padne toto slovo, ba uvidíme také, že tímto slovem označována jest i určitá forma manželství.O starších formách manželských na Nilu můžeme nabýti jasnější představy jen tehdy, když se pokusíme vyvoditi důsledky z nejmladší doby starého Egypta pro dobu starou. Neboť tato nejmladší doba staroegyptská, perioda panství řeckých Ptolemajovců a římských císařů nad Egyptem, zanechala nám velmi přesný úřední materiál o manželství v Egyptě. Ve zmíněné době činěn byl tu rozdíl mezi úplným manželstvím (eggrafickým) a méně cenným manželstvím (agrafickým).Manželství úplnébylo opřeno o dokonalou manželskou smlouvu, která určovala hlavně věno a manželský svazek. Věno v pravém slova smyslu (řec. ferné = přínos) bylo jmění, které žena přenechávala muži na úhradu manželských útrat a k užívání, které však po skončení manželství znova se stalo jejím vlastnictvím. Pak přišel závazek manželského soužití: Snoubenci mají spolu bez hany žíti, muž podle sil svých dávati ženě zaopatření a oděv a co ženě patří, žena pak chovati se bezúhonně. Tyto manželské smlouvy sepsány jsou v řeči přímé a počínají soudním potvrzením; smluvní osoby jsou v nich popsány, zástupce ženy v to počítajíc. V době křesťanské požadují také manželskou věrnost. Pro případ rozvodu bylo ženě věno zajišťováno generální hypotekou na jmění mužovo, která propadala, když muž nechtěl konati svých povinností. Tím stávala se žena plnoprávnou družkou mužovou.Manželství agrafickébylo tehdá jakousi formou manželství na zkoušku, aby byla zjištěna ženina plodnost nebo závazky nestaly se pevnými. To byl však jen pozdější důsledek instituce, která měla původně jiný smysl. Také zde sepsána byla smluvní listina, v níž však chybělo především určení věna. Muž v ní činil věnování, které představovalo pro ženu odškodnění jednou provždy. Nebylo tu ujednáno manželské soužití, předpokládající rovnost obou manželů, nýbrž jen pouhé soužití: muž si bral ženu, aby s ním žila a za to zaplatil jí náhradu. Podle Justinianových konstitucí z 534 jde také najevo, že děti z manželství agrafického neměly stejná práva jako děti z manželství úplného. Podobalo se tedy toto manželství římskému konkubinátu, o němž jsme podrobněji pojednali v druhém svazku tohoto díla. Manželství agrafické mohlo býti a bývalo často doplněno na manželství úplné.Manželská smlouva z třetího století předkřesťanského, tedy z ranné doby ptolemajovské, obsahuje toto:1. činím tě svou manželkou;2. dávám ti tvůj kupní peníz (ranní dar 2 debenů);3. ročně dostaneš peníz alimentační;4. můj nejstarší a tvůj nejstarší syn jest pánem všech věcí, které (nyní) mám a budoucně nabudu;5. zavrhnu-li tě jako manželku, protože pojmu nenávist k tobě a jinou ženu budu vyhledávati než tebe, dám ti 10 debenů, aniž budu s tebou ještě písemně nebo ústně vyjednávati.V pozdní době ptolemajovské bylo již sjednáváno, žežena má muže poslouchati, a muž má jí zachovávati manželskou věrnost (ovšem i žena muži). V době křesťanské pak, jak jsme již řekli, byla manželská věrnost více zdůrazňována.Jakou povahu asi měly tedy tyto manželské formy v době dřívější, tedy ve vlastní době egyptské? Tu jest nejprve pozoruhodno, že slovemsen-t(sestra) označována byla nejen sestra skutečná, nýbrž také milenka a manželka jistého druhu: tedy zahrnuty byly v tento pojem všecky případy od prostého důvěrného poměru milostného až k volnější formě manželské. Kdo si chtěl vzíti sen-t, musil zaplatiti jakési výkupné, nabídnouti jí soužití a nejstaršího syna uznati za dědice, tedy v jádru totéž, jako při agrafickém manželství z ptolemajovské doby. Tento poměr považovali badatelé dříve za manželství na zkoušku pro jeden rok, ale dnes možno jej srovnávati nejlépe s konkubinátem. Byl patrně obecný v nižších třídách; vyvinoval se asi v době, kdy patriarchální polygamie ustupovala jednosnubným poměrům, a nebylo k němu možná ani nutno vždy aby oba manželé bydlili spolu pod jednou střechou.„Úplnou“ manželkou byla hem-t, manželkou právoplatnou, v theorii nezavržitelnou, mající podíl na manželově jmění a stejná práva s ním. Podle smlouvy měl jí manžel věnovati „ranní dar“ (spa, spë), určiti, kolik jí bude ročně dávati na živobytí jako minimum v penězích nebo obilí, ustanoviti její děti za dědice, při čemž mohla si činiti ještě různé podmínky majetkové, hlavně, že své jmění ještě dostane nazpět, dojde-li k rozvodu, i když sama bude si přáti manželství rozloučit. Před zavržením chráněna byla jakýmsi konvenčním trestem, zajištěným na celém majetku manželově.Tyto manželské formy, patrně nikoli nejstarší, měly povahu čistě patriarchální.Pro zajímavost stůjž zde ještě svatební oznámení Amenhotepsa III. podle několika skarabeí:[5]„Živoucí Horus,[6]mohutný býk, v pravdě korunovaný. Pán obou diadémů, který stálost dává zákonům, který tu uklidňuje všecky země. Zlatý Horus, veliký silou, vítěz nad Asiaty, král horního a dolního Egypta, pán obou zemí. Ra, pán pravdy, slunce, Amenhotep-slunce, pán Théb, života dárce, a veliká manželka královská Tiji, živoucí. Jméno jejího otce jest Juaa, jméno její matky jest Tuaa. Jest manželkou mocného krále, jehož jižní hranice sáhá až ke Karoi, a jehož hranice severní sáhá až k Neharině.“Jak již z předešlého našeho čtení víme, existovala však ve starém Egyptě také manželská forma povahy čistěmateřskoprávní. Co z ní známe, jsou jen zbytky z mateřskoprávní doby; později byla matriarchální forma manželská uzavírána snad i vedle úplného manželství patriarchálního, když žena měla svůj zvláštní majetek, byla-li na př. dědičnou dcerou. V době ptolemajovské zanikla; splynula s jinými formami manželskými, protože patriarchální Řekové nedovedli ji pochopiti.V tomto manželství žena jmenovala senebt-t-pa. Jí dán byl v majetek dům s celou domácností, a dokonce se dělo, že muž předal jí veškero jmění a sobě zajistil jen výživu a dobré ošetřování. — Nápis na jisté náhrobní stéle zní: „Pravověrný dar obětní Osiridu, přednostovi set-mati, velikému bohu, pánu Abydu,[7]aby povolil krásný pohřeb v posvátném podsvětí dobrému muži ze šíré země, přívrženci velikého boha: Abuovi apaní domuAchthabu-i.“ A ozdobena je tato stéla zobrazením, na němž vedle manželky stojí nebeská bohyně Nephtys, která výjimečně drží v levici žezlo mužských božství a na hlavě má ještě k tomu symbolické své jméno (Nebt-hut),paní domu— aby bylo zjevno, že Acht-habu byla skutečnou velitelkou v domě Abuově. Dokonce mumie její leží na pravé straně. — Výmluvná je také významná skupina osob v mnichovské sbírce egyptské: U jednoho manželského páru sedí žena vpravo a má dokonce červenou pleť mužskou, kdežto muž se žlutobílou pletí ženskou jest na levo! A v manželské smlouvě takové mateřskoprávní povahy (z prosince 493. — ledna 494. př. Kr.) čteme: „Učinil jsi mě svou ženou a dal’s mi desetinu debenu jako můj kupní peníz. Opustím-li tě jako manžela, dám ti desetinu debenu k této desetině debenu, kterou jsi mi dal jako svůj kupní peníz. Mně patří. Odstoupím je a všecek svůj majetek, který jsem společně s tebou získala, aniž o tom řeknu již slova.“ —Karakteristické pro lidštější názory staroegyptské je také, že iegyptští otrocimohli míti zákonně uznanou rodinu a že také manželství svobodného muže s otrokyní mělo plnou platnost. Měla-li otrokyně potomky, byla prodána i s nimi; pán tudíž nečinil si jako jinde nároků na ony děti své otrokyně, které narodily se v jeho domě.Egyptskásvatbabyla patrně dosti prostá a pouze jednodenní. Podle jedné povídky přinášena byla nevěsta do domu ženichova jako „překvapení“ a s ní svatební dar (spë) ve zlatě a stříbře. Ženich oslavil s ní den, přijal věno, a manželství bylo hotovo. Nejdůležitější věcí bylo patrně sepsání smlouvy, které se dělo v přítomnosti většího počtu osob. Byly nám zachovány na papyrech pozvánky k tomuto aktu.Cizoložstvíbylo trestáno zdánlivě velice přísně, asi však jen hlavně v theorii. V náboženských textech byl to velký hřích, když se někdo provinil na manželce druhého. Když mateřsko-právní poměry zatlačeny byly patriarchátem, a muž počal si ženy monopolisovati, počaly vznikati různé kouzelnické povídačky, které měly šířiti náladu proti cizoložství.Tak vypravuje jedna stará pohádka o knězi z doby 3. dynastie, jak pomstil nevěru své ženy. Udělal si z vosku malého krokodýla a dal jej hoditi za cizoložníkem, když odcházel od své milenky a šel se vykoupat do jezera. Krokodýl vyrostl na sedm loket, pozřel cizoložníka a zůstal s ním na dně jezerním, až po sedmi dnech přišel kněz s králem a zavolal jej. Panovník rozsoudil, že muž má zůstati krokodýlovi a žena má býti vydána na hranici k upálení.Víme však, že většina milostných písní staroegyptských platilaprovdaným ženám, a že také ženy často si stěžovaly na mužskou nevěru. „Zlatem a šperky plýtváno jest na krku otrokyň“, praví jeden papyrus.Rozlukaúplného manželství nebyla tak prostá, poněvadž tu nebylo právě příznivých okolnostípro muže, kdežto žena, i když měla vinu, neměla co ztratiti. V listinách rozlukových, které se zachovaly, nemluví se o důvodech rozluky; zdá se tudíž, že nebyly udávány. Zavrhl-li muž manželku, bylo mu vrátiti jí věno, vedle toho dostávala většinou ještě jiné odškodnění, zajištěné na mužově jmění generální hypotékou. Poněvadž to vše mělo býti vyplaceno po krátké době, působilo to obtíže. Odešla-li žena od muže dobrovolně, bylo jí rovněž věno vráceno, ale muži byla v takovém případě poskytnuta třicetidenní lhůta. Rozluka se sent byla ovšem snadnější a děla se patrně velice často. Tak se prý stalo, že muz nasytil se ženy, s kterou žil po dvacet let, a naleznuv jinou, řekl oné: „Zavrhuji tě, vždyť šilháš.“„Nejsou ženy hebrejské jako ženy egyptské, neboť ony jsou silnějšího přirození. Dříve než přijde k nim bába, ony rodí“, čteme v 2. knize Mojžíšově (1, 19). Byly tedy ženy egyptské v historické době patrně křehké bytosti, o čemž svědčí ostatně i jejich útlost na zachovaných malbách. Porodní pomoc byla ve starém Egyptě velmi vyvinuta, třebaže lékařství bylo v rukou kněží. Používali i pověstné porodní stolice. Vznešené dámy rodily asi pravidelně na svém loži nebo ve stolici, kdežto ženy z lidu rodily sedíce na bobku, což byla tu patrně i posice původní. Tyto nosily také svá děcka v plachetce na zádech, břiše nebo u prsou.Zvláštní úlohu měly ve starém Egyptětanečnice a číšnice(hnmt). Bavily ve vinárnách a pivnicích mladé muže hudbou a tancem, laskaly se s nimi a ověnčovaly je. Takové staroegyptské místnosti zábavní byly zařízeny velice elegantně a heslem jejich žen bylo: „Oslavuj veselý den, pij, až se opiješ a bav se se mnou! Nepustím tě, dokud se nenapiješ!“ Tanečnice najímány byly také k slavnostem, prováděly tance velmi smyslné, podobné proslulému tanci břišnímu. Při tom celá společnost, dámy v to počítajíc, opájela se stejně jako tančící dívky, aniž tím někdo byl pohoršen.Vlastního erotického materiálu ze starého Egypta zachovalo se do naší doby velice málo; nejpozoruhodnější je část t. zv. turinského papyru, znázorňující erotické scény: muži jsou tu představeni vesměs se vztýčenými údy pohlavními, kdežto pohlavní části ženské jsou vynechávány, a ženy mají tu kromě šperků pouze pás.(Reitzenstein.)Již v pradávných dobách našli jsme u nejrůznějších národů kulturních ten obyčej, že určité ženské osoby vybírány byly ze všedního života a zvláštními ceremoniemi zasvěcovány na čas nebo navždy božství. Tyto ženy byly jako boží panny odsouzeny k věčnému panenství, jednak vykonávaly službu v chrámech, zpěvy a tanci chválily boha, byly obětními kněžkami nebo věštkyněmi; a muži nesměli se pod nejtěžšími tresty přiblížiti k tomuto božskému vlastnictví. Jednak bylo jim sice zakázáno obecné manželství, ale k pohlavnímu styku s muži byly dokonce nuceny: buď jen ke styku s kněžími a králi, t. j. se zástupci božství, nebo s každým mužem, který přišel obětovat nebo se pomodlit. Tato naposled uvedená forma nazývána bývá náboženskou prostitucí, o které jsme již dříve psali a k níž se v tomto svazku ještě jednou vrátíme.Ve starém Egyptě byly panny takové u chrámu Amonova ve zvláštní klausuře, měly svou představenou a patrně tvořily celá sdružení. Také „náboženská prostituce“ byla tu rozšířena aspoň v pozdější době, ač Herodot (II. 64) tvrdí, že u Egypťanů jako u Helénů byla soulož v chrámě přísně zakázána. V Thebách byla podle Strabona nejkrásnější a nejvznešenější panna ještě před svou pohlavní dospělostí zasvěcena Amonovi (Diovi) jako kněžka a provozovala milostnou službu, dokud se neobjevily známky zralosti. Pak konána byla smuteční slavnost a dívka byla provdána.Pravouprostituciprovozovaly vedle tanečnic a číšnic také manželky, svými manžely zavržené a opuštěné, které potulovaly se zemí a každému se prodávaly.Podle řady dokumentů z let 31. — 112. po Kr. byly v Egyptě za doby řecké jak ve městech, tak i na dědináchnevěstky zdaněné. Tu běželo patrně jen o zařízení specificky řecké, které se ujalo skoro ve všech zemích, kde řecká kultura nabyla převahy. Na jednom dokumentu nabízí pachtýř daně z nevěstek za vesnici Dimeh na okraji pouště peníz 288 drachen ročně. Na jiném dokumentu žádá pachtýř daň od nevěstky Senpsy; podle dalšího zaplatila Senpsenmouthis 9 obolů daně a konečně ještě na dalším potvrzuje pachtýř Pelaias, že obdržel 1 drachmu od nevěstky Thipsansotis.Homosexualitanemohla ve starém Egyptě chyběti; vždyť, jak víme již, vyskytuje se od pradávna v celém lidstvu určitým procentem homosexuelních z vůle přírody. Jako pak u všech národů s přírodním náboženstvím kvetla dokonce u starých Egypťanů. V III. knize Mojžíšově (kap. 18.) čteme: „Vedle skutkůzemě egyptské, v níž jste bydlili, nečiňte, ani podle skutků země Kananejské, do které vás uvádím… Nedopustíš, aby kdo ze semene tvého proveden byl skrze oheň modly Moloch… Nebudeš obcovati s mužským pohlavím, scházeje se s ním jako s ženou…“ Víme již také, že v císařském Římě nejoblíbenějšími hochy pro rozkoš byli mladí mužští prostituti z Egypta, vynikající cynickým vtipem. A tak mohl básník Statius (Silvae V, 32, 66 — 69) napsati:Žádnému žvavému hochu, jenž koupen byl egyptským kupcem, žádnému sprostému chlapci, jenž pln je protivných řečí, a jenž se honosí směle svým drzým egyptským vtipem, nevěnuji svou lásku.Novodobé dějiny Egypta počaly pod Omajovci a chalify bagdadskými. Za Fatimovců (969 — 1171 po Kr.) obnovena byla samostatnost Egypta a říše zkvétala, hlavně po připojení Nubie a Palestiny. Po té octla se pod vládou dynastie mamelucké,[8]která trvala až do r. 1517, kdy Egypt podroben byl sultánem Selimem I. V 18. stol. zmocnili se země znova emirové mamelučtí. R. 1798 podnikl Napoleon Bonaparte svou proslulou výpravu do Egypta (1798 — 1799) podle myšlenky Leibnitzovy, doporučované Ludvíku XIV. Ale z politických a vojenských důvodů musili Egypt po jisté době Francouzové zase vykliditi. Mameluci učinili nový pokus, aby se ho zmocnili, ale turecký důstojník, Mehmed Ali, chopil se v zemi vlády, podle jména uznávaje svrchovanost sultánovu. Byla to vláda dobrá. R. 1831 svrhl Mehmed Ali panství sultánovo, r. 1853 mírem v Kjutahii prohlášen byl za dědičného panovníka sultánovi poplatného a postoupena mu dědičně i Syrie. R. 1839 vznikla nová válka, Turecko bylo znova poraženo a jen evropské mocnosti přinutily Mehmeda Aliho k míru, jímž poměr Egypta k Turecku znova byl upraven. Mehmed Ali zemřel 1849. Po jeho smrti stal se Egypt terčem útoků evropských mocností, nepoddajnou obětí západního imperialismu. R. 1882 byl konečně „pacifikován“ a okupován Anglií. Mahdistické povstání zabralo r. 1885 Chartum a rovníkovou provincii. Poté uvízl Egypt úplně v drápech Anglie, třebaže zůstává pro ni stále soustem nestráveným a bohdá nestravitelným.Nyní je Egypt zemí převážně arabskou. Arabové jsou tu nejpřednější třídou, arabština je úředním jazykem, protože vláda dává přednost pohyblivějšímu živlu arabskému před Turky, kteří byli dříve živlem vládnoucím.Tvoří tu mnoho kmenů. V arabské poušti žijí Beduíni a jiní kočovníci. O pohlavních poměrech a ženě u Arabů pojednáme v další kapitole. Vedle Evropanů a málo významných Židů jsou tu ještě Koptové a Fellahové.Koptovéjsou městští potomci starých Egypťanů, jsou jim nejbližší podobou, jsou křesťany hamitického původu. Mluví nyní arabsky; řeči koptické, kterou v X. stol. po Kr. ještě všeobecně mluvili, užívají dnes jen při bohoslužbách. Největší počet jejich žije v Horním Egyptě a u jezera Birket-el-Kerun. Žijí však i v Kairu a jiných obcích dolnoegyptských jako drobní řemeslníci, písaři a obchodníci.Ženy Koptů jsou prostřední, jemné postavy, rudožluté pleti, mnohem světlejší, než jest pleť jejích venkovských blíženek fellašských. Jsou velmi přísně vychovány. Od hlavy až ke kotníkům zahaleny, neposkytnou západnímu cizinci tak snadno, jako to činívají moslimky, příležitost, aby mohl spatřiti jejich tvář nebo aspoň více než dvé krásných zřítelnic. Již z toho je vidno, že Koptky, ač jsou křesťankami, podléhají spíše názorům moslimským než křesťanským. Svému muži neznamenají mnohem více než otrokyni: žena líbá muži ruku, sotva muž vejde, přináší mu kávu a rychle zmizí, nerozkáže-li jí muž něco jiného. Sňatky uzavírají jen ve vlastním kmeni. Ve městech zabývají se výhradně domácností, na venkově chudé ženy dělají ještě polního soumara.Ale vedle této Koptky počestné a zotročené existuje ještěkoptická tanečnice, pyšná na svůj starý původ a proslulá svým uměním. Tyto tanečnice obývají zvláštní čtvrt v obcích hornoegyptských, ale bývají po prastarém zvyku zvány i k hostinám a slavnostem vznešených rodin. Mívají hojnost prostředků, libují si v pestrých barvách a hojných špercích. Nejsou to ovšem jen Koptky, na jejichž tanec zevlují Evropané v egyptských tančírnách a kavárnách: majitelé těchto zábavních místností, o nichž ještě pojednáme, najímají k této podívané všemožné ženy, Fellašky, Židovky a otrokyně z celé severní Afriky.Fellahovét. j. orači, rolníci, jsou plemeno četnější, ale méně čisté než Koptové. Nicméně typy staroegyptské vyskytují se u nich hojněji než ve městech. Nahá Fellaška, vyobrazená v díle Stratzově: Die Rassenschönheit des Weibes, připomíná velmi naléhavě ženské postavy z památek staroegyptských. Jsou víry moslimské.Jako muži, jsou i ženy fellašské vzrůstu vysokého a štíhlého, pleť je poněkud tmavější, mezi barvou měděnou a žlutou. Nikdy neztloustnou, ňadra mají plná a pěkná, černé vlasy, velké oči černé a smyslné rty. Příjemně kolébají se při chůzi v bocích, chodíce hrdě a půvabně. Dívky mezi 9 a 12 lety jsou podrobovány obřízce klitoridy, známé nám již od národů primitivních. Po dávných jejich sestrách zůstal jim smysl pro kosmetiku a šperky; některé se také tataují. Většinou jsou hodně nevědomé a jejich hlavním zaměstnáním jest domácnost.Ač moslimky na Nilu nejsou tak doma přidržovány jako Turkyně, nemají přece jen na ulici úplné svobody. Hlavně ženy z vrstev majetných jsou nuceny úplně se zahalovati a dbáti dobré pověsti. Pravidelně jen v ranních hodinách chodí na táčky k sousedkám.Sňatky konány jsou dnes na Nilu rovněž brzy. Dívka vdává se nezřídka ve 14 letech, mladík bývá oženěn v 16 nebo 17 letech. Mladý muž, který nemyslí brzy na svatbu, nemá dobrou pověst. Mladí lidé nemohou se před sňatkem poznati, používají tudíž jinoši sprostředkovatelek (chatbeh), obyčejně prodavaček kosmetických a toaletních potřeb, o jejichž výmluvnosti netřeba se šířiti. Pak vyšlou do domu vyvolené matku nebo sestru na výzvědy. Je-li vše shledáno v pořádku, dojde k svatbě. U chudých Fellahů jsou tyto námluvy prostší, neboť mladí lidé poznávají se při polních pracích.Věno hraje značnou úlohu, vyjednávání bývá dlouhé a úporné. Platí je muž, peníz dosti značný, a sice dvě třetiny hotově a jednu třetinu ponechává si pro případ rozvodu. Platí tudíž muž nevěstinu výbavu.K svatebním ceremoniím patří také poloveřejnádefloracenevěsty. V den svatební odebéře se manžel do sednice, kde již čeká mladá novomanželka. Tu zbaví jí panenství prstem a krev zachytí kapesníkem. Pak s jásotem vrátí se k svatebčanům, aby se pochlubil předmanželskou cudností své ženy. O kapesník strhne se rvačka, každý host chce kousek na památku: snad nějaká pověra k tomu také přispívá.V Dolním Egypte ubírá se bohatá nevěsta v den svatby s velkým průvodem přítelkyň do veřejných lázní ženských, aby tu ztrávila několik hodin poslední svobody: hudebníci, tanečnice, zpěváci a pohádkáři baví tu společnost od rána až do odpoledne. Pak odejde novomanželka do svého nového domova. (Friedenthal.)„Bronzová rasa“ fellašská, vznešenost v hadrech má ve své domovině smutný půvab věcí, které přežily svou slávu. Muži na březích Nilu pracují dnes jako pracovali před čtyřmi nebo pěti sty lety, zavodňujíce vědry svá pole. Tu a tam také ženy přijdou jim pomoci se svými džbány. Tyto egyptské selky pohybují se s nenapodobitelným půvabem. I ty nejchudší, když černý závoj svůj vlekou za sebou pískem, podobají se vznešeným dámám, které ve svých dlouhých pláštích mohly by se objeviti u dvora. V slunné zemi s průhledně jasným vzduchem a růžovými dálkami, jsou tyto temně oblečené ženy tak zvláštní a mezi kvetoucími poli a zářivě třpytnou pouští podobají se praporům zastřeným florem. Přes svou nevědomost a nepatrné myšlení mají tato prostá stvoření, jako kdysi ženy Hellady, vrozený smysl pro vznešenost. Žádná z našich kultivovaných žen nedovedla by v těchto hrubých látkách černých tak královsky se držeti, žádná nedovedla by nahé paže zdvihati s půvabem tak dokonalým, aby si veliký, hliněný džbán, naplněný nilskou vodou, postavila na hlavu a přes břemeno to odcházela krokem hrdým a plynoucím. Mušelinová tunika, kterou nosí, má stejnou neměnnou barvu temnou jako černé závoje, zdobené sotva červenou obrubou nebo několika stříbrnými plátky. Závoje kříží se na prsou a úzkou skulinou, která sáhá až k pásů, zříš prosvitati hnědavou pleť, spatříš náběh k prsům, podobný bledé zpěži. (Pierre Loti.)Podle moslimských předpisů má si i Fellaška zastříti tvář, spatří-li Evropana. Ale stane se to často pozdě, a pak potká tě jisté zklamání, uzříš obličej předčasně sestárlý tvrdou prací a hojným mateřstvím. Máš-li však štěstí, uvidíš také vynikající krásky, potkáš-li ženy mladé. Fellašky rodí hojně, houfy malých sourozenců běhají za dospělou sestrou nebo matkou, velmi rozkošné a velmi špinavé. U rtíků malých dětí pasou se chomáče much, kterých není dovoleno odháněti, protože — přinášejí štěstí. Trpná mírnost a trpělivost vyznačuje tuto rasu, i v bídě vznešenou.Také z Fellašek vycházejí však četné tanečnice a — prostitutky.V celém moslimském Orientě středověkém i novověkém udržel se starý obyčej veřejných tanečnic. Egypt proslul ode dávna veřejnými tanečnicemi, které v době faraonů nazývány bylyhnmta z nichž dnes nejslavnější patří k zvláštnímu kmeni a jmenují seghawazee. Provozují své tance nezahaleně na ulici před lidem. Tanec počíná mírně, ale povzbuzeny ohnivými pohledy a harašivým klapotem mosazných kastanět a vzrůstající energií v každém pohybu, poskytují brzy vzrušující podívanou. Pro moslimy jest hlavní půvab tance ve chvějných pohybech svalových v končině mezi boky, jen lehce zastřené, které tanečnice provádějí s neuvěritelnou obratností a vláčností. Při tom zdvihají paže, hrají s kastaněty a usmívají se podšitě a vilně. V přestávce přitulí se k některému diváku a vyznávají mu pantomimicky lásku. S blahými pocity sledují kouřící Arabové každý jejich pohyb. A naivní cizinec se domnívá, že se octl v některé pohádce z Tisíce a jedné noci. Šat, v němž pravidelně veřejně vystupují, podobá se barevnému obleku Egypťanek ze středních vrstev; látky jsou pěkné. Tanečnice nosí také hojně ozdob a šperků, mají podmalované oči, prsty, dlaně a vrchní části nohou zbarveny červeně henou podle obecného zvyku u egyptských žen. Pravidelně jsou provázeny hudebníky z vlastního kmene, starším mužem a stařenou, kteří hrají na darabuku, citeru nebo housle, a pečují prý o to, aby žádná dívka nedala svou přízeň příliš lacino. Ghawazee produkují se často na dvorech nebo na ulici před domovními dveřmi, bývají zvány do domácností k jistým slavnostem jako jest na př. svatba nebo oslava narozenin. Také do světáckých domů chodí baviti mužskou společnost. Při produkcích v takovém soukromí mají na sobě toliko šintiján (kalhoty) a tob, jakousi košili z poloprůhledného gázu, která vpředu otevřena jest až skoro do středu těla. Tančí také v kavárnách, majíce na čele vytataovanou modrou hvězdu.Egypťané neznají kol a tanců, jichž se zúčastňují také muži. Moslim a moslimská paní nikdy netančí. Ale tanec, vracející nás aspoň v představě nespoutanému přírodnímu životu milostnému, mohl tím méně vymizeti z moslimského světa, a proto přirozeným způsobem vytvořila se tu ženská kasta, odlišná od žen vládnoucích v domácnosti a nadaná větší volností, tanečnice, které ukazují své umění všude na ulici nebo sedíce před domovními dveřmi zvou mimojdoucí, aby se šli podívat na jejich produkce a užíti jejich vnad.Vedle ghawazee, jimž chybí pravidelně větší vzdělání duchovní, existují v Egyptě ještě vyšší třída tanečnic a zpěvaček,awâlimčialmeht. j. znalkyň umění básnického a tanečního. Jsou to většinou krásné, ušlechtilé postavy. Tanečnice z této kategorie, jejíž umění slouží rovněž prostituci, jsou často zvány do harémů (domácností), aby tu vdané ženy učily umění milovati! (Bloch.)Věnujme již na tomto místě podrobnější odstavecorientálnímu tanci, s kterým v tomto svazku často ještě se setkáme, jako se závažnou složkou milostného života východních národů. Na moslimském východě nejsou provozovány tyto tance jen tanečnicemi egyptskými. V Alžíru dodává na př. většinu almeh kmen Uled Nail. Kmenovým obyčejem jest, že mladé dívky odcházejí jako tanečnice do větších míst, vydělávají si svým uměním a prostitucí malé jmění a pak se vrátí do svého domova, aby se vdaly: jsou tím více chtěny, čím více peněz vydělaly si svým řemeslem. Jsou zároveň umělkyněmi i milostnicemi, velmi se tím liší od nevěstek evropského původu. Před vpádem Francouzů do Alžíru, mívaly velkou úlohu při dvorních slavnostech: haremové dámy přihlížely k jejich tancům zamřížovanými okny svých loží. VTunisujsou almeh rovněž velmi oblíbeny, ale výhradně reservovány pro mohamedány, v jejichž kavárnách a domácnostech vystupují, kdežto Evropanům jest většinou se spokojiti s tanečnicemi židovskými.Hlavní produkcí všech východních tanečnic je tak zvanýbřišní tanec. Je všeobecně považován za napodobení pohybů a postojí vyskytujících se při souloži, za tančené smilstvo, za oslavování milostného šílenství a plodnosti až ke krajnímu vytržení, které se brzy přenáší na diváka a tak dosahuje svého účelu. Zprávy spolehlivých pozorovatelů evropských nesouhlasí zcela, pokud běží o podstatné znaky břišního tance; není patrně prováděn všude týmž způsobem. Podle jedněch tancuje výhradně střední část těla, která u těchto tanečnic je neobyčejně pohyblivá, a nohy jsou při tom klidny, podle jiných tančí i nohy a kliden je pouze hořejšek těla, podle dalších tančí a chvěje se vášnivě celé tělo kromě nohou, které se nejvýše jen zcela málo pohybují; tanečnice stojí často po několik minut na jednom místě, kdežto pohyby jejího těla, prsů, krčních svalů a hlavy projevují jednak líbezný život, jednak divokost přímo šílenou. Jiní konečně popisují tanec jako pohyb, který počíná nejprve nad nohama a odtud postupuje až k hořejšímu tělu, kde vyvrcholuje. Pak opět sestupuje, je lehčí a mírnější, až konečně je to jen sotva postřehnutelné chvění hlavy a prsů. Někteří nazývají jej „sopkou žhavých vášní“ nebo „bacchantickým šílenstvím“. Velmi podrobnou a kritickou studii o břišním tanci napsal Hans Kistemaecker. Budiž zde část jeho pronikavé karakteristiky a literární interpretace citována:„Název ,břišní tanec‘ je omylné, nejemné, neobratné a hrubé označení pro onu podívanou, kterou provádějí v kočovných boudách dívky, hlavně marocké. Je omylné, protože, ač břišní svalstvo provádí převážně ty pohyby a křeče, o něž tu běží, nemá přece s produkcí zcela nic společného onen pojem, který je pravidelně spojen se slovem břicho, zažívací končina. Pojmenování je správné jen anatomicky… Břišní tanec jako každý tanec je symbolický pohyb tělesný, mající výslovný účel buditi erotické představy. Kýčelný tanec bylo by mnohem správnější. Poněvadž mluvíme-li o kyčlích dívky nebo ženy, máme na mysli spíše onu tajemnou dílnu, sloužící k rozmnožování lidského rodu, a její hranice, totiž postranní výběžky pánevní, než při slově břicho. Ale anatomicky byl by ,kýčelný tanec‘ úplně nesprávný, poněvadž kyčle jsou při celé té křeči úplně klidny. Nicméně každé jiné slovo, Venušin tanec, milostný tanec, haremový tanec, konvulsivní tanec a jiné názvy poskytují stále ještě podle své jazykové hodnoty správnější představu, než nešťastný břišní tanec. Zvolili jsme si tedy, abychom ukončili spor, slovola Marokana, které jsme slyšeli z úst jedné dívky a které je aspoň zeměpisným ukazatelem, kde třeba hledati domovinu, tohoto svůdného tělesného výkonu východního a tím přibližný údaj pro jeho povahu.Zde rozestřeno bylo jižní nebe, africké slunce žhnulo v těchto štíhlých, téměř vymořených tělech dívčích, z protáhlých očí, jako třešňovou šťávou napojených, sršel záhadný žár a vzdorně nadhozené hlavičky s výraznými rty sfingy říkaly nám, že tam, kde bydlí, podléhá muž ženské rozkoši.Hudba, které jsem již venku po delší době naslouchal, stávala se teď hřmotnější a intensivnější. Východní hudba nevězí jako hudba západní v určité stavbě větné, v pevném řádu, který uvádí thema, na první dva takty odpovídá dvěma protitakty, pak thema obrací a dalším upotřebením stejného přesně počtu taktů uzavírá melodii, tedy podobně jako naše sloky veršové počíná si podle míry a počtu, — nýbrž pracuje podle zásady mechanického opakování, tedy podobně jako poesie hebrejská, a opakuje krátké, rytmické nárazy stokráte nebo tisíckráte nebo dvoutisíckráte, lhostejno kolikráte — je tomu jako s hudbou Richarda Wagnera, můžeš odejíti z divadla, kdy chceš, po dvou tisících taktů nebo po čtyřech tisících taktů, je to zcela jedno, máš vždy týž dojem — je to zásada gutta cavat lapidem[9]— není rozhodnocopro směrodatný účinek, nýbržjak často. Třeba mi říci, že nemůže býti nad tuto východní hudbu nic vhodnějšího k povalení člověka obecného, k uvolnění každé jemnější discipliny mravní, které náš mozek si konečně dobyl po desetiletích cviku, k zničení všech kulturních zřetelů a vyvolání šklebící se, zuby cenící, smyslné obludy, která dříme jako dědičný zbytek na skrytém dně naší duše.Janella, hlavní tanečnice, zdvihla se teď. Spodní část trupu je úplně nahá nebo pokrytá velmi jemným trikotem, který pečlivě zaznamená každý příští pohyb. Ňadra visí rovněž úplně volně v této trikotové košili, která k ramenům pokryta je velmi malinkou jupkou, jakou mívá španělský torero, a nahoře se ztrácí v náhrdelnících a okružích. Pás, tedy zakončení hrudníku, sevřen jen úzkou, červenou stuhou sametovou a rozděluje tak dlouhé, štíhlé světélkující tělo svrchní na dvě poloviny, z nichž horní zaujímají prsy a spodní celá vyklenutá plocha dolního těla až k stehennímu ohbí. Manéž očekávaných, jistě jemných, ale po delší době vysilujících záchvěvů a křečí, jest jakoby popravištěm naší zdrželivosti, odhaleným s neslýchanou smělostí. Neboť turecké kalhoty, které se všemi svými bezpočetnými náběrkami a záhyby činí malebný a decentní dojem, počínají právě v onom stehenním ohbí, vystupují napravo a nalevo až na vrchol pánve a teprve vzadu sahají do výše evropského pásu. Na spodu však tyto turecké kalhoty, tuhé a těžké, střižené z drahého sukna, takřka úmyslně zdržující pohyb nohou, poněvadž po straně nesplývají nad klenbou pánve, zdají se skrývati téměř zastřené pokračování onoho lascivního kroucení a křivení, které tu tanečnice předvádí s takovou podivuhodnou jistotou a s takovým bezstarostným vědomím pohlavním. Tak linie, která u Evropanky ohraničuje po straně pánev a súžuje se dolů k nohoum, zde ve formě šustivých vln se spíše ještě rozšiřuje, a celá ta načechraná schránka spodního těla zdá se tajemnou nádrží všech těch svůdných a vyzývavých pohybů těla svrchního. — Mezi všemi národy opravili Mohamedáni nejšťastněji linii postraních výčnělků ženské pánve, estheticky krajně nebezpečnou, a, po způsobu pravých umělců činíce z nouze cnost, dopomohli překlenutím nebezpečné linie přírodě i pohlaví k největšímu vítězství.Da-rá-re-rä-re-dá — Da-rá-re-rä-re-dá — Da-rá-re-rä-re-dá — — tak doprovázejí ostatní dívky, sedící kolem v pozadí a podle postranních stěn, tanečnici, která stojí vpředu na malém podiu před obecenstvem a zdvihá ruce do výše jako k modlitbě. — Da—rá-re-rä-re-dá — Da-rá-re-rä-re-dá — Da-rá-re-rä-re-dá — a bijí se stejnoměrností trapně přesnou na svou tamburinu, jejíž zvonečky jako hroty jehel vjíždí do této dusné, ječící jednotvárnosti. — Da-ré-re-rä-re-dá — tanečnice nejštíhlejší a svým obličejem sfingy jako přežilý taneční rod vynikající nad ostatní dívky, vzadu na vysokém trůně sedící, má břichatou tamburům jiného tvaru, jejíž temný ton bubnový jako hluboký zvonek kravský dodává bas k jasnému, rytmickému povyku — Da-rá-re-rä-re-dá — tanečnice vztýčila ruce, abychom mohli pozorovat její tělo — ale, jest již pozdě — počátek jsme zameškali — její oči jsou již zcela skelné — Da-rá—re-rä-re-dá — a jako proudící, vzhůru vířící, vlnící se voda, jež právě se počíná vařiti, zdvihá se spodní tělo, jakoby je zachvacovaly porodní bolesti, naléhajíc, neúprosná, osudná moc, vyzývajíc, překročujíc všecky meze mravnosti, jako při mořské nemoci přepadávajíc, své právo požadujíc jako řvoucí zvíře… Da-rá-re-rä-re-dá —.Teď představuje pravou nohu, aby si vyhledalo novou oporu — levou za sebou vlekouc — žena neví si rady — ba ba: ruce jsou zdviženy jako by o pomoc volaly — celá tvář plna strachu — oči ztrnulé — zjev jako vytřeštěný — nějaké zoufalství jalo ženu — cizí násilnost ji přepadla… Da-rá-re-rä-re-dá — —Nikoli. Používá vztýčených a nahoře jako sepjatých rukou za balanční tyč — spodní tělo jest jako by pevně zatlučeno — v posici napolo skrčené — to jestjednajejí opora — druhou je hrudník, jako by horečně zadržený, k jehož prodloužení, k prodloužení ramene páky, drží křečovitě obě ruce vzhůru — a mezi těmito dvěma pevnými body — pánví a spodním obloukem žeberním — proudí a pění se a soptí strašlivá bytost, která chce ze ženy, která se chce zjeviti, která se chce vylíti a tlačí spodní tělo do takové přepjaté výše…Fixuje nohama pánev a používá pánve s jejím základem svalů jako pevného bodu, aby na něm uplatnila hru svalstva břišního… Ano, to je anatomická úvaha! — ta nám tu nepomůže! — chceme se dobrati esthetického závěru! — co je smysl všeho?…Da-rá-re-rä-re-dá — Da-rá-re-rä-re-dá — —Teď klesá na levé koleno — pravá noha stojí — ve tváři stále ještě čiré zoufalství — úplné engouement (zalknutí) — tato posice je mnohem příhodnější — k ekstasi: koho? — diváků ovšem! — ale i jí samé! — jistě: i jí samé — skloní se lehce vzad — ruce držíc vzhůru — a z trojúhelníku nabraných kalhot a obou stehen, teď zřetelně se rýsujících, prýští to nyní, to růžově zahalené spodní tělo — je to jako padoucnice — historický případ z nemocnice — vlnící se vlna mořská, která člun naší fantasie vrhá do sedmého nebe — svatá Magdalena — myslím: Magdalena — ona žena z Magdaly — která měla v těle sedm čertů. —Da-rá-re-rä-re-dá — Da-rá-re-rä-re-dá — —Této strašlivé hudby — byla takovou svatá Magdalena? — vzdávala se snad takto? — uchvacovala takto muže? — — Teď sklání se ještě více vzad. — Všemohoucí bože! Tato rozlomující se postava s rukama zdviženýma vysoko k nebesům a s vlnícím se spodkem — jako soužené zvíře — jako zvíře s napjatým během ženoucí se vpřed — které bylo náhle sraženo —„a nemůže se vyčerpat ni vyprázdniti, jako bý moře chtělo moře poroditi…“Uelülülülülülülülülülülü… vpadne náhle postava sfingy vzadu sedící vřískajícím trilkem do ječící hudby, do strašlivé ekstase — — To ještě chybělo! Toto pohlavní zvolání Orientálky, strašlivě otřásající nervy! — — Za mnou mráz projíždí obecenstvem. Lze slyšeti hluboké vzdechy jednotlivé.Da-rá-re-rä-re-rá — Da-rá-re-rä-re-dá, — — Teď přichází k sobě — akt je u konce — svrchní tělo sune se opět vpřed — ruce, po prvé ruce se rozcházejí — pohlédne na obecenstvo — kroužící obluda povstává z mohutného postoje na bobku — všecko přešlo — nebezpečí minulo — teď stojí na obou nohou — Da-rá-re-rä-re-dá — třese se po cele délce osy, že perly se mrholí a skleněné řetízky řinčí.Da-rá-re-rä-re-dá — Teď mrštným pohybem spodku odhodí tenké řetízky, které s ní visí, na půl metru od sebe, že to crčí a řinčí — teď třese jen spodní částí těla od pásu dolů, jako by plevy měly odlétati, obtížný prach býti odhozen — je stále svobodnější, veselejší — nádherné tělo činí ke středu jeviště několik kroků, které zdají se teď vysvobozením — jaká stehna! jaká stavba! —Teď třese jen svrchním tělem a odhazuje ňadry jako dříve spodkem daleko od sebe šňůry perel, které po ní crčí — šumí jako hříbě — vrhá do vzduchu vločky a hřívu — ukáže ještě jednou několika roztahy s úsměvem mohutnou plnost svého spodku — všecko přešlo…Jistě. Porodní akt je nám tu symbolisován bolestnými posicemi a křečemi — postoj na bobku k slehnutí a volání o pomoc k bohům — a spekulace na nepřipravenou mysl divákovu, pokud běží o pohlavní rozkoš, předcházející porodní akt, jejímž podstatným činitelem je právě on, divák — což všecko děje se tu akcí a protiakcí.Da-rá-re rä-re-dá — — Všecko přešlo! — Janella se poklonila — jaké tělo! — jaké údy! — Hudba rázem umlkla… Obecenstvo vstávalo namáhavě jako z hlubokého spánku — — šedivou a všední zdá se nyní bouda — — Všecko hrne se k východu. — Venku, na čerstvém vzduchu pozoruješ teprve, v jaké závrati jsi vězel… Oh, la, la!, praví mladá dívka a stírá si vlasy s čela.“Jak vidno, dovede tento východní tanec přenésti člověka úplně do ovzduší původní nespoutané pohlavnosti; orientálská smyslnost jest jím do krajnosti vydražďována a rozpoutávána. Mnozí vážní mužové oddají se tak některé tanečnici, že nedovedou se vymaniti z jejích pout a věří, že byli očarováni. Tyto vášnivé otroky lásky lze poznati podle vypálených znamení, která mají po celém těle, zejména na rukou a bocích. Sami si je vypalují žhavým železem a tím hojněji a hlouběji, čím jsou zamilovanější a čím více chtějí o tom přesvědčiti svou velitelku. Síla a kouzlo tohoto tance jsou patrny hlavně při velkých slavnostech. Tak na př. k velké slavnosti muladské v Tantahu za Kairem proudí nejen zástupy poutníků, nýbrž i celý dav tanečnic a prostitutek, a smilstvo provádí se tu v míře neuvěřitelné. Tato slavnost je patrně starého původu pohanského, a islam nedovedl ji odstraniti.Vždyť již v době faraonů táhla statisíce (asi 700.000) každoročně s bezuzdnou rozpustilostí k proslulému svatostánku Paet či Cechet v Bubastisu,[10]při obětích Vládkyni nad zúrodňující láskou pořádány byly divoké hostiny, a v oněch dnech vypito bylo více vína než jindy za celý rok. Tato slavnost trvala od 30. září do 15. října. (Ebers.)*O egyptské prostituci, jakož vůbec o prostituci v jednotlivých zemích východních nemůžeme již pojednávati vždy podrobně, poněvadž překročili bychom přípustný rozsah svazku, do kterého třeba nám zařaditi ještě velmi mnoho látky. Jsme vůbec nuceni u řady východních národů omeziti se na stručnější přehled jejich života milostného, abychom mohli poněkud déle setrvati u národů nejzajímavějších, u Japonců a Číňanů, a především u složitého a významného pohlavního a erotického života indického.Řekli jsme již, že prostituce v Egyptě od pradávna rekrutuje se z třídy tanečnic, hudebnic a číšnic. U kulturních národů východních vůbec spojena jest pravidelně s uměleckými výkony; má za účel opojovati, povznášeti nad všední život a poskytovati rozkoše volného života milostného.O homosexualitě a homosexuelní prostituci v moslimském Orientě zmínili jsme se již v předešlém svazku a poznali jsme již tak zv.chawâly, soudobé to epigony starých mochanatů, zpěváků, proměnivších se postupem doby v pravý cech staroarabských kinédů. Právě v Egyptě hlavně dosud vystupují, oblečeni a zdobeni jako almeh.[1]Hamité, Hámovci — podle bible potomci Noemova syna Cháma, ve skutečnosti skupina národů v sev. a sev.-vých. Africe, rodu ani negerského ani semitského[2]monofysitskásekta křesťanská — tvrdí, že v Kristu byla jen jedna, božská přirozenost. Dělila se v různé směry, byla rozšířena v Palestině, Alexandrii, Antiochii. Dodnes existuje její antiochejský patriarchát pro Sýrii a východní provincie, jest rozšířena v Armenií a v Egyptě, hlavně u Koptů.[3]Tell-el-Amarna— nynější jméno zřícenin býv. hlav. města egypt. krále Amenhotepa IV. na vých. břehu nilském. Nalezeno tu bylo množství desk s texty egypt. správců a mythologickými.[4]Osiris— staroegyptský bůh zúrodňujícího slunce, dárce nilské záplavy, bůh Nilu, spravedlivý vladař; býk Apis platil za jeho vtělení[5]Skarabeje— egyptské gemmy t. j. drahokamy nebo polodrahokamy umělecky ryté do hloubky (intaglie) nebo vypoukle (kameje) a užívané jako šperky, amulety nebo pečetítka. Toto miniaturní uměni sochařské jest snad původu východoindického. Egyptské skarabeje představovaly brouka vrbouna posvátného (scarabeus), na břišní straně opatřeného různými hieroglyfy.[6]Horus, egyptsky Har-ur — byla dvojice egyptských bohů. Horus starší byl bratr Osiridův, bůh slunce po západu, zasvěcen mu byl krahujec. Horus dítě, syn Osiridův, byl obrazem slunce obrozujícího se, bůh vladařů a říší, národní bůh egyptský.[7]Abydos— staroegyptské město na nilském břehu, sídlo mysterií na počest Osirida. V jeho troskách nalezena byla proslulá abydská deska, královská z doby Ramsa II. se seznamem faraónů.[8]mameluci(arabsky mamlúk = otrok) — původní 12.000 otroků mingrelských, čerkeských a tureckých, které egyptský sultán Nedžmuddin koupil od Džengizchána a utvořil si z nich tělesnou stráž, rozděliv mezi ně většinu půdy. Nabyli v Egyptě brzy takové moci, že vytvořili svou zvláštní dynastii.[9]Lat. rčení, znamená: opakující se kapka vyhloubí kámen[10]Bubastis— staroegyptské město nedaleko cesty vedoucí z Memfidy do Syrie, sídlo kultu bohyně Bast. Byla to bohyně blahodárného světla a porodů, zasvěcena byla jí kočka, slavnosti na její počest byly volnosnubné.	KostkaNeumann_Dejiny-lasky-4.html.txt
BedárV Dohnalovciach bolo veselo; celá dedina bola na nohách, lebo u Hodroškov odbývali veselie najstaršiemu synovi. — A trebárs sa Jakub neženil dľa vôle rodičov, — lebo si ako gazdovský syn vybral za ženu služobnú dievku zo židovskej krčmy, ktorá sa rodičom pre jej mnohé zlé vlastnosti vonkoncom nepozdávala, — odbavili mu predsa veselie také, aké sa na gazdovského syna svedčí a akého ešte hádam ani v Dohnalovciach nebolo.Jedenia a pitia bolo, aké a koľko kto chcel, lebo gazdiná nechcela sa dať do reči ľuďom, aby ju neohovárali, že keď je Jakubova macocha, že nechce mu dopriať poriadneho veselia, a zase iní by si mohli mysleť, že keď bola len služobnou dievkou, kým ju Hodroško za ženu pojal, že snáď sa veseliu ani nerozumie. A otec zase chcel svetu ukázať, že to u nich ešte tak zle nevyzerá, ako svet povráva, áno že je u nich ešte všetkého nadostač.Pripomeniem-li, že i Moštišťania, chýrni muzikanti z blízkej, susednej dediny, hrali, nuž mi každý uverí, že dobrá vôľa veselých hostí trvala do bieleho dňa.Najveselší zo všetkých svadobníkov bol sám mladý zať, ani čo by svojou neobyčajnou veselosťou chcel dať na javo, že je šťastný so svojou mladuchou, bárs sa ona nikomu neľúbila. So všetkých strán bolo počuť: „Čo si to len vzal za liznu?“ — „Také kyslé pivo nedokysnuté, ako aj jej mať.“ — „Bláznovi i drevený peniaz dobrý.“ „Aký išiel, takú stretnul.“ — „No, však ten obanuje, ale bude už pozde.“I sám Jakub začal hanu kydať na svoju vyvolenú, ale k vôli tomu, aby nerušil dobrú náladu, premohol sa, len prstom pohrozil v tú stranu, zkadiaľ pohanenie išlo, hovoriac: „Však si ja to zapamätám!“Nato išiel pred muzikantov a hodiac im zlatku, spieval a tancoval svoju obľúbenú:„Keby moje nôžky nechodily vŕšky, vedely by tancovať; ale moje nôžky, prekračujú vŕšky nevedia tancovať.“Pritom tak majstrovsky nohami prepletal, že sa všetci nad jeho zručnosťou divili.„Ba z čoho ich len má tie nohy,“ povie jeden.„Tak — tak, ani čo by mu na drôtikoch visely,“ dosvedčil druhý.„No, to ani čert v tanci nedokáže, čo ten,“ nadhodil tretí.Veselosť mladého zaťa rozjarila aj ostatných svadobníkov tak, že sa konečne pustili všetci rad-radom do spevu, ba aj do tanca.Varené pálené, sladené medom, ktorého bolo ani vody — pomiatlo im rozum natoľko, že spievali piate cez deviate, každý inou nôtou inú pesničku, a sácajúc jeden druhého, natriasali sa, hlavami nadmetali, nohami dupkali, rukami plieskali, a to mal byť tanec!Tak, hľa, spotvorí pálené ľudí a spraví z nich bláznov, nerozumné zvery, a čo je hneď aj varené a medom sladené, tá pekelná besnota v ňom predsa len ostáva, ktorú ľudia „kurážom“ zovú. No, pekný kuráž, ktorý človeka smyslov pozbaví, že nevie mysleť ani hovoriť a môže ho striezlivý človek i do mecha zašiť, on o tom nevie; pekný kuráž, ktorý ho sily pozbaví a razom do blata hodí.Takýto opovrženia hodný kuráž panoval i na svadbe u Hodroškov a následok bol, ako obyčajne, hriech, svada a bitka.Keď už okolo polnoci boli takmer všetci besnotou pálenky urečení, začali priatelia starého Hodrošku spomínať veno mladuchy, ktoré do domu doniesla, robiac posmechy, kde sa to vraj len schová, keď niet takej truhly pre to.Gazda, ešte zo všetkých najtriezvejší, ich tíšil: „Nechajte to tak, čo vás po tom. Jestli je to vôľa Božia, ja som i tak spokojný. Nech je, ako chce, len aby dobre bolo.“Rozjarení hostia robili ďalej svoje posmešné poznámky, až sa mladý zať spýta otca, že koľko on dostane rodičovského podielu.„Zakiaľ žijem, nedám deliť gazdovstvo. Robme všetci pospolu, žime všetci v jednote, v láske a svornosti, ako sa na kresťanskú rodinu svedčí a ako naši predkovia žili, gazdovali a pritom sa dobre mali. Keď ma však raz Pán Boh povolá, čo sa komu z vás majetku ujde, to vás neminie. Potom sa už vo meno Božie spravujte, ako chcete.“„Ja nebudem na nikoho robiť, len sám na seba a na svoju ženu, a preto mi dajte, čo na mňa príde, a ja si budem sám pre seba gazdom,“ odseknul mladý zať, ktorý toho „kurážu“ už tiež dosť mal.„No, aj vygazduješ, syn môj, jestli budeš tak robievať aj ďalej, ako si posledný čas robil: celé noci po krčmách, po dedine hulákaním tráviť a vo dne miesto roboty spať. Taký poriadok kope gazdovstvu hrob,“ povie otec.„Nekázal sa Pán Boh blázniť, aby jeden na všetkých robil. Jakub sa už dosť nahlušil na vaše deti,“ ozvala sa mladá nevesta — Jakubova žena, o ktorej celá dedina hovorila, že má jazyk dva razy podrezaný.„A či tak? To ty tým čertom šiješ, to ty mu dávaš také naučenie? — No, vieš, dievka moja, tým sa nám ty veľmi do lásky neodporučíš, keď nám budeš chren pod nosom strúhať. To si ty zlú posteľ steleš,“ rečie Jakubov otec.„No, veru, vašich rečí sa nebojím a o lásku vašu nestojím,“ odvrkla jazyčnica.„A ty hneď prvý večer takú nótu začínaš? Tým malú česť robíš mužovi i nám,“ hovorí gazda.„Ale, prosím ťa, Štefo, čo sa čuduješ, však veru vieš, že čím horšie koleso, tým väčšmi vŕzga,“ ozve sa gazdiná.„I vy ste tu? I vy čosi potrebujete, vy macocha, čertova rasocha?“ zvrieskne Jakub.„No, či nevieš, že len jedna macocha na svete bola dobrá, aj z tej si čert lavičku spravil,“ riekla mladá nevesta svojmu mužovi a pritom sa škodoradostne rozchichotala.„Teraz som ti macochou, čertovou rasochou, ale kým si ma potreboval, bola som ti mamičkou. A veru môžem pred Bohom riecť, že vlastná mať by vás snáď nebola s takou láskou peľhala, ako som to ja robila. Bolo vás troje malých detí, že by ste jedno druhému neboly mohly vody podať, keď som sa k vám dostala, a veru ma Pán Boh akživ za to nepotresce, že by som bola len raz mojim vlastným deťom len štipku niečoho lepšieho podala, ako vám nevlastným. A teraz mi takou vďakou odplácaš? No, Pán Boh ti zaplať, i tomu, kto ti takú radu dáva!“ rozhorlila sa nevlastná mať Jakubova, utierajúc si trpké slzy.„Ja nepotrebujem nijakých kázní, ale potrebujem svoj diel z majetku, na ktorom sa mi cudzí ľudia pasú,“ kričal nevďačný syn a báchajúc dlaňou o stôl, že všetko, čo na ňom bolo: fľašky, pohárky, misy, koláče, poskákalo na zem — klial nemilobohu, aké zlorečenia mu len slina na jazyk doniesla.Na to sa ozval otec, ktorého už trpelivosť opustila, a prísne karhal nešetrné vystupovanie opitého syna.Tento ale klial, o stôl päsťou búchal a urážal ďalej otca i mať i ostatných. Otec si nedal ubližovať, harusil ďalej, syn neustúpil, až povstala svada a konečne — bitka.Rozsrdený Jakub chytil starého otca pod krk a búšil ním o dvere, ktorými ho von vyhodil, pritom ho tak silno kopnul, že tento cez prah preletel a padnúc na zem, hrozne sa udrel.„No, Pán Boh ti zaplať, Jakubko, dobre si sa mi odslúžil za to tvoje veselie; nech ti to Otec nebeský vynahradí,“ volal s plačom starý Hodroško a pobral sa do komory na odpočinok.I hostia sa rozišli, rozohnal ich čierny nevďak, hanebný zločin nezdarného syna — korheľa — ktorého duša bola temnejšia, nežli tmavá noc.Starý Hodroško bol po veselí dlhší čas nezdravý. Trochu mu uškodilo hostinkovanie, koľkosi mu ublížil ukrutný syn bitkou, no najviac ho moril žiaľ nad nevďačnosťou nezdarného dieťaťa.V chorobnom stave svojom ležiac o samote v tichej komôrke, rozmýšľal o Jakubovi, aký dobrý šuhaj to bol, kým sa s touto svojou ženou neoboznal.Omlúval v duchu surové počínanie Jakubovo, súc presvedčený, že všetkému zlu je len ona, jazyčná, mstivá Uľa, žena Jakubova, na vine.„Zlá žena je trpká bylina pre muža i pre celú rodinu. Ona je náhončí diablov, lebo vyhľadáva a robí hriechy, ktorými zabíja duše Bohu oddané a posiela ich peklu,“ takto rozmýšľal starý Hodroško na posteli.Akonáhle ozdravel, urobil poriadok s Jakubom. Vyplatil ho z majetku a vzal od neho osvedčenie dľa ktorého sa cíti byť uspokojený a nemá viac práva nároky robiť na voľajakú požiadavku z majetku po otcovi.Týmto utvorila sa hlboká priepasť medzi otcom a synom, cez ktorú preletely neraz ostré šípy, pomluvy, nadávky a kliatby z jedovatého jazyka mstivej, zlostnej Uly. Ale tieto nevyvolaly nijakej protizlosti u starých Hodroškov. Rozumná Hodrošková sa len usmiala, keď čo takého počula, a zticha riekla: „Nechajte ju len, nechajte, nech si povolí, veď taký hlas do neba nejde.“Jakub so ženou býval u testinej, kam hneď v tú noc svojej svatby odišiel. Ale jedlivá Uľa nevedela sa ani s vlastnou matkou srovnať. — Nebolo dňa, aby nebolo v dome starej Habancovej hriechu a zlosti bývalo, odkedy mladí Hodroškovci sa ta natisli — Nedožúvala-li sa jazyčná Ulina s matkou, nuž vadila sa naisto so sestrou alebo bratom, a keď s týmito bola ticho, nuž so susedmi harusila, len tak hrmelo. Jakub ju voždy tíšil, ale to toľko pomáhalo, ani čo by bol vietor zadržoval alebo oleja do ohňa lial.Za robotou sa veľmi ani jeden ani druhý nesháňal; majúc peniaze, žili z hotového.Po roku odbavovali krštenie, a tu každý myslel, že nastane smierenie medzi otcom a synom.Sám starý Hodroško bol toho presvedčenia, i čakal, že mu prídu oznámiť radostnú novinu že je dedkom.Starší v dedine nahovárali Jakuba, aby tak urobil.No, Jakub nešiel. Spáchaným ťažkým hriechom proti otcovi v deň svadby uplietol si na seba štranok, ktorým mu diabol ruky-nohy sviazal, aby nemohol nič viac dobrého konať. A nemajúc toľko kresťanskej cnosti a pevnej viery, že by bol opravdivým pokáním pretrhal tento osudný štranok, že by sa bol vymanil z otroctva diablovho, slúžil ďalej peklu.V zakriatnosti svojej, keď mu sama testina dohovárala, aby len išiel k otcovi, odpýtal a smieril sa, surovo odvrknul: „Čo ma po starom žobrákovi?“ — a nešiel.Prešiel rad rokov. — Čo sa behom toho času stalo, nejdem rozprávať, pripomnem len to, že starý Hodroško už odpočíva v čiernej zemi. — Deti jeho sú všetko zaopatrené a stará Hodrošková žije si spokojne v malej chalúpke, obrábajúc si malú záhradku a záhon v poli, ktorý jej ostal na výživu.Na Jakubovi splnil sa už za živa zrejme trest prestúpenia štvrtého prikázania Božieho. Jemu sa s roka na rok horšie a horšie viedlo. Minúc nemilobohu postávaním a hýrením v krčmách svoj rodičovský podiel, nútený bol hľadať prácu; išiel slúžiť. — Chodil po židovských službách, kde musel veľmi ťažko robiť v lete, v zime, dňom i nocou. — Ťažkou prácou zmorený, príduc domov, nenašiel poriadneho jedla, lebo Ulina ani nevedela variť, a čo by aj bola vedela, ťažilo sa jej, bola veľmi lenivá, i žil najviac na chlebe, ktorý zalieval pálenkou.Človek aj na jed navykne a tak zvykol Jakub i na svoju neporiadnu stravu. Pálenka sa mu stala sladkosťou života. Ňou zalieval žiaľ i radosť, hnev i dobrú voľu, ňou hľadel utopiť i svoje zlé svedomie, ale to nešlo. — Z Jakuba stal sa korheľ, píjal dňom-nocou, ale večne horiaci plameň zlého svedomia zahasiť nemohol. Toto svedomie mu robilo ostré výčitky, že zneuctil svojho otca, po Bohu najväčšieho dobrodincu, že ho zhanobil, že mu ublížil. A tieto výčitky zlého svedomia pichaly ho do duše, ani osy vyburcované z hniezda, robiac mu strach smrteľný pred trestom, o ktorom vedel, že nevystane.A trest Boží došiel skutočne v hroznej miere.Keď Jakuba nechcel už nikto do služby prijať zčiastky pre jeho korheľstvo, zčiastky pre jeho jazyčnú ženu, ktorá sa s druhými sluhmi a robotníkmi pre svoju ošemetnosť a zlosť srovnať nevedela, odišiel na zárobky do Čiech, zkade sa už nezdravý v pozdnú jaseň navrátil.Obľahnul a viac nevstal. Nariekal na hrozné bolesti v nohách, po ktorých sa mu veľké rany porobily. — Snášali mu lieky od lekárov proti bolestiam, od zemských bohov a bohýň proti porobenine, ale všetko márne.Celú dlhú zimu dňom-nocou prejajkal, prekričal, preplakal, mená všetkých svätých pospomínal, a keď jarné slniečko zasvietilo malým okienkom na jeho posteľ, bol už z neho hotový lazár.V zažlklej, chudej, bolesťou strovenej tvári hýbaly sa dve čierne oči, plné bolestného výrazu, a telo vyschnuté, len kosť a koža, kryla drsná, hrubá plachta. No najhroznejšia bola pravá noha; z tejto od kolena po prsty odhnilo celé mäso, tak že len žily a kosti ostaly, — na hornej časti boly samé jedovaté vredy. — Celá izba bola plná hrozného zápachu, tak že ľudia, ktorí chodili ho pozreť, nemohli tam dlho vydržať a s hrúzou vychádzajúc von, ustrašení volali: „Ach, to je len bedár, prebedavý, akého ešte v našej dedine, ba ani na celom okolí nebolo.“Jakub, keď bolo najviac ľudí okolo neho, odokryl boľavú nohu a trasľavým hlasom volajúc: „Toto je tá nešťastná noha, ktorou som svojho drahého tatíčka kopnul,“ hlasite plakal.Či takáto verejná spoveď, takáto zjavná ľútosť vyprostredkuje tomuto bedárovi smierenie s Bohom, či mu vyprosí milosť odpustenia jeho ťažkého prečinu?Bože, buď mu milostivý!*Dohnalovské hory rozzelenaly sa sviežou zeleňou krásneho jara. Celým chotárom znela veselosť: tu spev škrivána a iných vtákov, tam hlahol jasných zvoncov ovčieho stáda, tam zase fujara pastierova i pieseň spevavej pasáčky — len na vŕšku za kostolom, v cintoríne ozýva sa žalostný spev pohrabný so sprievodom plaču.Jakub Hodroško má pohrab. Smierený s Bohom sviatosťami umierajúcich, dokonal svoj biedny život, zanechajúc ženu i deti bez hmotnej podpory v chudobe a biede.Život Jakuba Hodrošku, no zvlášte jeho biedny konec budú dlho spomínať nielen v Dohnalovciach, lež po celom okolí, čo zrejmý príklad, ako Pán Boh ťažko tresce prestúpenie štvrtého prikázania svojho: „Cti otca i matku svoju, abys’ dlho živý bol na zemi.“Kto toto Božie prikázanie nezachováva, kto otca alebo matku svoju zneuctí, potupí, im ublíži, ten trestu Božiemu už i na tomto svete iste podľahne, ten tak pochodí, ako tento bedár.	Urbanek_Bedar.html.txt
I. Predbežné oboznámenie sa s osobouČmýri sa doposiaľ v Šarišskej župe jeden vypasený žobrák, postrach dedinského obyvateľstva, známy pod menom Dukát. Delí sa tým od iných žobrákov, že nechodí po domoch s otčenášmi v ústach a klobúkom na chrbte, lež so zlorečením a smelo ako vojak, ktorý prišiel na exekúciu, vždy opilý. Ľudia majú pred ním veliký strach a dávajú mu, čo majú najlepšie, vajcia, slaninku, masielko, alebo peniaze, aby sa odkúpili od ohňa. Keď dačo ukradne alebo nasilu vezme, prosia ho pekne, aby len šiel z dediny.Tento, i nám známy, človek mal vo svojom živote pamätnú dobu, ktorú tu opísať ideme, ale predbežne dačo sdelíme o jeho minulosti.Po otcovi prejal dedične pol sedliackeho, dobre zaopatreného úreku: ale pár rokov postačilo premárniť dočista všetko. Čo neprepil s ľahkomyseľnou ženou, to pošlo na rozličné pokuty. Lebo nielen, že nevytrezvieval nikdy, páchal so dňa na deň i výstupy, bil sa, zneucťoval, prevaľoval hlavy, hrdláč a nestydatec, bez konca a kraja.Vyhnaný z otcovského domu židom, lapil sa dedičstva holomkov, služby; ale pre pijanstvo, spurnosť, nespoľahlivosť a krádež nevyslúžil nikde do roka. Čo aká bola potreba na čeľadníka, odohnali ho a on prišiel obyčajne pritom o zaslúžený nájom. Nie div teda, že čoskoro bol tohto života sýty.Aby mohol slobodnejšie prevádzať živnosť, ktorá sa mu najviac ľúbila zo všetkých, krádež, vzal otrhanú panskú chalupu a premenil ju vcele na peleš lotrovskú. Žena, deti kradly na poli klasy, struky, zemiaky, kapustu, v dedine sliepky, husi. Muž konal hrubšie práce pri remesle, s tovarišmi. Donášal celé boky slaniny, celé vrecia múky, strovy, zrna, šiat. Lebo ozbíjal v celom okolí komory a sypárne. Jama pod posteľou s úzunkým hrdlom bola vždy plná. V nooi sa vždy varilo, škvarilo, žralo, pilo, vo dne obyčajne spalo. Na panské posielali zlodeji za seba nájomníkov; sami šli len tu i tam, pre zaslepenie očí.Viedlo sa to tak za pár rokov. Ale potom pretrhla blaženosti zlodejskej rodiny neočakávaná nehoda.Pošiel Dukát s tovarišmi v tmavej noci do susednej dediny, kde cítili u jedného gazdu boky slaniny na povale.V chyži svetlo, krik, spev, chachot. Boly to priadky.Tovariši Dukátovi radili utiahnuť sa za stodolu až dievky a parobci sa rozídu, domáci uložia. Ale Dukát tvrdil, že práve toto je najpríhodnejší čas, lebo že pre krik v chyži nepočujú chodenie a šramot na povale.A dobre súdil. V chyži naozaj nikto nič nezbadal, keď zlodeji vytrhali na streche dieru, odrezali slaninu a vzali boky na plecia.Boli by ich šťastne podali von dierou tovarišom, keby nie zlá nehoda. Pod Dukátom prelomila sa vetchá doska a cup do chyže i s bokom slaniny na pleci medzi priadky. Za ním šuchol ešte druhý bok slaniny a ovisly dve nohy v krpcoch.Prítomní sa zľakli, povyskakovali s krikom. Len smelý Dukát sa nezľakol. Riekol pokojne, ako čoby nič: „Pochválen buď Ježiš Kristus.“Strhne sa chachot. Jeden z parobkov pochytí aj tie s povaly visiace a šibrinkujúce nohy a stiahne i druhého hosťa, cez povalu do chyže prichádzajúceho.Parobci okolo nich s hlučným smiechom, ale gazdiná s metlou a gazda s hodnou rafikou. Omlátili ich tak, že ramená, chrbát, stehná boly samá klobása.Na druhý deň odviezol ich richtár poviazaných na stoličný dom. Tam si posedeli do roka, kŕmení tiež v istých časoch klobásami.Biednejšia než oni v temnici bola Dukátová doma s deťmi. Dobre nezahynuly od hladu, keď sa zasekly nočné doprávky.	Zaborsky_Nalezca-pokladu.html.txt
Janko PodhorskýV slovenských našich Tatrách, tam, kde sa mi už na silné plecia nebo opiera a ony sokorcami a končúrmi svojimi hore vyššej a vyššej sa vypínajú, akoby tam v nebi tajomstvá božie vyčítať chceli, postavou svojou ukazujú plemenu svojmu, že len povýšením sa nad nízku každodennosť a večným pohliadaním do neba nekonečných božích tajomstiev sa ich piesne uskutočnia. V lone týchto majestatičných velikánov v tichej dolinke leží jedna dedinka, neveľká síce, ale položením svojím taká vábivá, že kto sa raz z nej na tie velikánske Tatry z jednej strany a z druhej po tom krásnom rozloženom poli podíval, nemal by väčšej žiadosti, ako v tej tichej a osamotenej dedinke žiť až do konca.Na prostriedku asi tejto dedinky sa rozkladá dvorec priestranný, zo všetkých strán parkanom ohradený. Kto doňho vstúpi, hneď pozná, že tam musí byť nie síce veľké, ale predsa pekné hospodárstvo. Dom s čistotnými dvoma izbami a s komorou padne prichádzajúcemu do dvora najskôr do očí. Za komorou chlievy, ďalej pluhy, vozy ťažšie a ľahšie rozostavené a triesla o parkan poopierané. Poznať, že v hospodárstve ani ovce nechýbajú.Ale čože to tam teraz tak ticho? Starý hospodár nerád dáva zaháľať vozom s pluhom na dvore. Aj čeliadku najradšej vidí, keď sa po odbavenej poľnej robote okolo dvora dačím zaoberá. A teraz tam nevidieť ani živej duše okrem Mateja, ktorého hneď zo stodoly seno a ovos, hneď zo studne vodu do chlieva nosiť vídať. Tak to tam vyzerá, akoby bol dáky sviatok. A to časté chodenie Mateja ukazuje, že musí byť mnoho hosťov v dome.Sviatočne vyzerá na dvore. Ale ešte sviatočnejšie v chyži. Za vrchstola si zasadol starý hospodár Janko Podhorský, muž neďaleko sedemdesiatich, ale pritom, trebárs mu už na hlave vlasy akoby sniežkom popadnuté obeleli, silný a bystrý, takže keby na to prišlo, aj od zeme by si ešte zaskočil. Podľa neho a okolo stola sedí asi desať mladých, sviatočne poobliekaných šarvancov a na druhom konci naproti starému Podhorskému sedí jeho vnuk, mladý Janko Podhorský aj s dvoma mladšími bratmi. Starý sedí vážne, ako domový hospodár, s tvárou vyjasnenou síce, ale sa akýmsi zamysleným zdá byť, lebo on celkom proti svojej obyčaji ani rozprávku nezačne, ani na otázky obšírnejšie neodpovedá. Mladý Janko len kedy-tedy slovo prehodí. Aj to len tak, akoby sa mu myšlienky, v ktorých zamorený sedel, pretrhovať nechcelo. Namiesto toho však mladší šuhajci živý vedú rozhovor, chutne si ujedajú z predložených, hojných a chutných jedál a upíjajúc a zdravkajúc si hriatym, ktorým ich domáci hospodár a mladý Janko, trebárs obaja tak zamyslení, často ponúkať predsa nezabúdajú.Mladého Janka matka sa pod kochom varením zaoberá a jedlá na stôl prináša a mladých tak úprimne ponúka, že by jej odoprieť a nevziať si aj nejednému ťažko padlo. A keď si všetci pobrali, popozerá si po nich a srdce sa jej až tak teší, že môže tak hodných priateľov svojho Janka uctiť. Ale keď sa pozrie na svojho Janka, to ju hneď slzy zalejú, odvráti sa a plače a fiká o koch oprená, až jej tak srdce usedáva.Konečne sa začal rozhovor, ktorý všetkých zaujímal. Starý Podhorský si nalial hriateho do skleničky a vážnym hlasom takto začal:„No, keď ste si už tak umienili a sa už aj celkom vystrojili na toho Turka, nechže vám už len Otec nebeský pomáha a pri dobrom zdraví vás zdržuje, aby ste nebezpečenstvo, ktoré nám všetkým hrozí, šťastne premohli a potom sa zdraví domov navrátili. A jestli vám pán boh tak prisúdil tam vo vojne zahynúť, lebo ktože proti tomu môže, čo raz pán boh umienil, jeho vôľa je svätá, nech vás posilňuje, aby ste smelým duchom a so slávou aj pre vás, aj pre vašu rodinu za vlasť našu a za sväté náboženstvo padli.“Všetci v najväčšej tichosti a vážne poslúchali pripitie domáceho hospodára. A keď skončil, všetci sa uklonili a hlasno vyvolali:„Nech pán boh uslyší! Nech pán boh uslyší!“Keď starý Podhorský dopil, nalial zas nanovo a radom podával skleničku mladým ochrancom vlasti a každý z nich zazdravkal. Jeden:„Nech pán boh zdržuje pri dobrom zdraví domáceho hospodára!“Druhý:„Nech pán boh dopraje pani matke dožiť sa Jankovej slávy!“Tretí:„Nech pán boh požehná každého statočného ochrancu vlasti a Turka aj so Zápoľom nech čert schytí!“ Atď.A Janko zazdravkal:„Nech nám pán boh všetkým pomáha svedomite naše povinnosti plniť!“ a zakaždým sa ozvalo spoločné:„Nech pán boh uslyší!“Na toto všetko sa dívala Jankova matka, stojac o koch oprená, a všetko počula. A keď dokončili, takto začala:„Ach, deti moje, deti, ver’ ste mi hodné. Ach, ktože by sa vo vás nepotešil? Ale, deti moje,“ hovorila ďalej fikajúc, „či sa ešte ozaj dakedy uvidíte? Ach, syn môj drahý, neuvidím ja viacej teba, lebo mi ty tam zahynieš a neprídeš si materi, keď sa plačom za tebou umorí, ani oči zatlačiť, ani ju do hrobu odprevadiť, ani v hrobe na truhlu hŕstku zeme hodiť. Och, drahý môj, drahý môj,“ pokračovala, na krk sa mu hodiac, a tisnúc ho k sebe, „už ti je aj otec v zemi, aj ty mi tam zahynieš. Ktože sa bude o mňa v mojej starobe starať? Ach, ktože tieto dve siroty, ktorým si ty mal byť opatrovateľom, opatrí? — Ach, syn môj, syn môj —“ a ďalej nemohla od plaču.Janko chcel dačo prehovoriť a matku potešiť, ale ho slzy zaliali a slová mu z jazyka skĺznuť sa nechceli.Tento smutný výpuk materinskej lásky všetkým srdcia prerazil. A všetci sa zamlčali, až sa starý Podhorský vzmužil a nevestu rozplakanú takto potešoval:„Upokoj sa, dievka moja, upokoj. Veď to veru aj mne ťažko padne takú pomoc pri hospodárstve stratiť. Lebo darmo je to, už je domáci len domáci a na cudzieho sa človek spustiť nemôže. Za cudzím keby človek naveky sám chodil. A mne je to veru už priťažko aj na poli okolo robotníkov behať, aj doma dozerať, aby sa hospodárstvo aké-také nerozsypalo, a moje opustené deti na žobrácku palicu neprišli. — Veď som si ja to často myslel,“ pokračoval po krátkej prestávke ďalej, „že si Janka čochvíľa oženíme, že ho budem ku hospodárstvu priúčať, aby potom, keď ja oči zatvorím, lebo som ja ver’ už len starý, alebo jestli ma pán boh ešte bude zdržovať, keď sa ja nebudem môcť hýbať, nemusel som sa na psotu mojich detí dívať. — Ale čože robiť? — Mňa pán boh azda ešte len začas pri živote zachová a dobrí ľudia ani opustených neopustia. Ale tu nám je nebezpečenstvo väčšie predo dvermi. Veď je to hrôza!“ začal horliť, „čo tí Turci robia. Veď je to taká pliaga ako tí psohlavci. Nedávno bolo počuť, že sú v Belehrade, no — ale vždy ešte neišlo o našu kožu, ale teraz, ako počujem, sa už hor vlečú. A keď tí aj u nás tak začnú hospodáriť, ako tam hospodária, tak nielenže z nášho hospodárstva nič nebude, ale nám aj kostoly aj naše domy nad hlavami pozapaľujú a nás pobijú. Nech som dobrým, keby som bol mladší, ešte by som si sám šabľu pripásal, alebo kosu alebo cepy uchytil a tak by som mlátil to pľuháctvo turecké von z krajiny, že by sa len tak prášilo!“Tu sa všetci nad rozhorlením starého Podhorského rozveselili a rozosmiali. I pripili mu na zdravie. Len úbohá matka sa nepotešila.„Ach, veď je to škoda,“ hovorila, „takýchto krásnych mládencov vo kvete ich mladosti ta na hotovú smrť poslať. Veď —“Vtom jej starý skočil do reči:„Čert po kráse! A že sú mladí, práve to dobre. Nemajú ešte ani ženy ani deti. Sú silní, ohniví, spôsobní. A až sa takýchto dobrá hŕstka zoberie, aj čerta, nielen Turka posekajú. A čo keby sme sa my starí vybrali? Nás by Turci ako makovice pozrážali a potom by prišli hor a naše opustené ženy a deti by vo vlastných domoch piekli alebo zviazaných za koňmi, sám pán boh vie, kde vliekli, a čo ja viem, akých hnusností a ukrutností sa podopúšťali.“„Pravda, pravda, pán otec,“ ozvalo sa pár hlasov, až sa z nich mladý Ostriansky k týmto slovám vzmohol:„Pravda, my sme ešte mladí a nemáme nič čo stratiť krem nášho života. Ale strata táto nášho života bude vykúpením sto a sto druhejších životov. Medzitým tam zhynúť nemusíme. Pán boh nás bude opatrovať, lebo za jeho sväté náboženstvo budeme bojovať.“„Tak je!“ vykríkol Janko. „Pán boh nás bude opatrovať, lebo on svojich verných nikdy neopúšťa. To je naša svätá povinnosť za náboženstvo, národ a vlasť, keď na to príde, aj život náš položiť. Tieto sväté veci teraz od nás požadujú ochranu a my sme povinovatí, keď v nich žijeme, za ne aj umierať. Keď náš Spasiteľ za svoje učenie vedel život položiť — a bol Syn boží — prečože by sme my, chatrní človiečkovia, za to isté učenie svoju pravicu, a keď na to príde, aj svoj život neobetovali? Boh nám káže a my jeho vôľu plniť musíme. A keď v službe vôle božej zhynieme, boh nás oslávi a vás, drahí naši, poteší a vynahradí vám stratu túto tisícnásobne. Nech sa stane jeho svätá vôľa.“Tieto slová stavili na chvíľu prúdy materinských sĺz. Potom sa starý zas ozval:„Chlapci, tajdite, povedzte Matejovi, aby kone zubadil.“ A mladší Jankov brat vyšiel zarmútený nevoľky von z izby. — „Čo sa vlečie, neutečie a čo sa má stať, nech sa stane. Tie reči sa len sporia a čas uteká a — ešte by sme sa tu naostatok všetci poplakali. A vojakom sa nesvedčí plakať.“Ešte si trochu pohovorili a potom, keď už na dvore dupot čakajúcich koní počuli, poskákali šuhajci od stola, poďakovali sa za uctenie a šable si popripasovali. Janko si šabľu pripásal, vzal pár pištolí, vyniesol von a do sedla položil.„No, zbohom ostávajte,“ povie Ostriansky.„No, no,“ prechytí mu starý Podhorský, „veď vás azda len vyprevadíme aspoň za dedinu. Chlapci, sadnite si na kone aj s Matejom a druhé veďte. My pôjdeme vedno peši za vami.“Takto sa vybrali mladí ozbrojenci sprevádzaní celou Jankovou rodinou, ku ktorej sa mnoho susedov a známych pripojilo, lebo Podhorského dom celá dedina rada videla. Šli tichým krokom, jedni celkom mlčky, zamyslení, druhí v rozhovore o Turkoch, o krásnych mládencoch, o divokosti vojny atď. Janko šiel s matkou rozplakanou a tešil ju, ako len mohol. Starý Podhradský s mladými viedol rozhovor a mladí Jankovi bratia s Matejom si hrdo jazdili popredku.Tak išli dobrý kus aj za dedinou až na kopec, kde sa už rozlúčiť mali.„Drahí moji,“ povie starý, „raz sa predsa rozlúčiť musíme, čo by sme vás ako ďaleko odprevádzali. Takto si len bolesť rozmnožujeme, lebo lúčenie len rozťahujeme. Vy teda v mene božom pôjdete a my sa vrátime. Nech vás teda pán boh sprevádza šťastlivo a po vykonanej povinnosti nech vás zdravých domov sprevodí. — Janko, syn môj, ty tajdeš položiť život na kocku. A ktozná ako sa ti kocka obráti. Ja som starý, jednou nohou už v hrobe a neviem, kedy sa mi hodina priblíži. Ktozná, či sa dakedy vidíme. Syn môj! Aj tam, kde ideš, dokáž svojím správaním, že si nie síce bohatých, ale statočných rodičov syn. A chráň sa naveky toho, čo by ti z hodnosti ľudskej aj to najmenšie utrhnúť mohlo, aby som, keď sa vrátiš, jestli mne a tebe pán boh toho šťastia dožiť dopraje, v tebe môjho hodného vnuka privítať a objať mohol. Moje a božie požehnanie ťa sprevádzaj po cestách spravodlivých. Pánboh vám buď všetkým na pomoci!“Úbohý starec už ďalej nemohol, lebo ho slzy zaliali. Matka neborká nemohla viacej prehovoriť ako:„Moje modlitby ťa budú sprevádzať“ a „zbohom!“. Plakala, dobre sa jej srdce nepuklo. A syna si k sebe tlačila a pustiť sa ho nemohla. Janko so zaslzeným okom objal matku a prehovoril k nej:„Boh vaše modlitby vyslyší.“ A k otcovi: „Zachovám vaše napomenutia.“ Ustískal si konečne bratov a vysadol na koňa. A keď sadal na koňa, ešte mu Matej svoje želanie dodal:„Janko, nech vás Otec nebeský požehná, aby ste sa zdraví domov vrátili.“Na kone posadali aj všetci ostatní a keď ešte raz „zbohom“ vypovedali, poklonili sa, pohli kone a šli v mene božom.Šli často rukami kývajúc a sprievod celý im kývanie vracal a tak dlho ich očami a prianím sprevádzal, až sa mu za kopcom z očí stratili. Ešte sa aj potom dlho ta na tú stranu dívali, až sa konečne obrátili a v rozličných rozhovoroch domov ku práci pobrali.Naši bojovníci šli a šli len dobrú chvíľu v hlbokom mlčaní a ticho šli akoby Jankovo zamyslenie pretrhnúť ľutovali. Napokon prehovoril Ostriansky:„Janko, čo si taký zamyslený? Rozveseľ sa! Čo ti z toho zamyslenia. Veď si tým len bolesť rozmnožuješ a so smútkom, nech som dobrý, Turkovi nič neurobíme.“„No, len ho ty nechaj,“ ozve sa Dolinský, „veď mu to prejde. Nech len Turka uvidí a trúby s bubnami a delami mu za ušami zahrmia. Vyjasní aj on svoju tvár a tak ti bude rúbať ako ktorýkoľvek z nás, čo sme sa ani nezamysleli a čo sme si s vojnou neraz už do očí popozerali. Ja ho dobre znám. On sa rád bavieva v krajoch nadzemských mládeneckej svojej mysle. Veď to nezaškodí, keď je k tomu čas, za hodinku aj posmútiť, aby potom duch bol za roky čerstvý a ku všetkému hotový.“„Dobre si povedal,“ odpovie Janko, „že nezaškodí na hodinku aj posmútiť, keď je na to čas, aby potom duch bol tým jarejší. Moje zamyslenie si však nemáte vykladať na strach pred Turkom alebo pred smrťou. Je to mne samému nepochopený cit, ktorý teraz v mojich prsiach hneď plameňom vrie a hneď zas slabosťou sa rozlieva. Zanechal som svojich drahých, ktorí odo mňa svoju pomoc čakali, svoje rodinné kraje, v ktorých som sa od mala tešieval a vyletel som do sveta širokého z úzkych hraníc mojej rodiny. Pole stojí predo mnou otvorené, na ktorom mám to dočiahnuť, po čom som odjakživa túžieval — pole plné slávy. Ej, veru som si nie jeden a nie dva razy žiadal na toto pole kročiť, keď som sa pri východe slnka díval, ako nad vypnutými Tatrami orly bystrým letom hore do oblakov sa vynášajú, tam smelým a slobodným letom si poletujú a mračná silným krídlom rozrážajú. Tak som si žiadal k nim vyletieť, s nimi tam lietať a mračná rozrážať. A tu sa mi, hľa, moja žiadosť vyplnila. Letíme ako tie orly vysoko letom slobodným do mračien tureckých, aby sme ich rozrážali a preč ta zahnali z nášho jasného neba.“„Pán boh nám pomáhaj!“ Takto prejal reč Černiansky, „ale to tam, nech som dobrý, bude pekný kus práce, lebo to mračno má tu druhé, málo odchodnejšie od seba, čo ho z ďalekých tých dolných krajov hore pritiahlo a vše ďalej a ďalej priťahuje.“„Veď je to tá kliatba nášho úbohého kraja,“ chytro vykukol Dolinský, „že tu v našom lone máme zradcu, čo len našu záhubu chce, trebárs sa tak stavia, akoby naše dobro chcel napomáhať a trebárs nám tu i tu aj mastné motúžteky cez ústa popreťahuje. Ale či on naozaj naše dobro chce? Rád by ja toho videl, čo by mi to dokázal. On sa na našej záhube sám chce povýšiť a nič viac. Lenže my to pridobre vieme. — A tu ti nám ešte tú ohavu tureckú na krk zavolal a všade ju napomáha ešte viac ako nás. A preto dobre máme, ľudia nás budú požehnávať a boh nám bude pomáhať, že sme sa od neho odtrhli a s cisárom sa spojili aj proti nemu aj proti jeho psohlavcom!“Zatým ďalej viedol vlastenecký rozhovor Janko Ladanský asi takto:„Cisár Ferdinand sa nášmu vicekráľovi Zápoľovi prislabý zdá byť. Preto si on myslí, že môže robiť, čo sa mu len páči. A pamätajte, jestli bude mať dákeho pangarta, ešte nám aj toho bude chcieť strčiť, aby sme si ho za kráľa vzali. Len by dák nie, ešte by mohol horší satanáš z neho vyrásť, ako je sám otec a my by sme ho vlastným duší spasením museli kŕmiť. Ach, pekné on má plány. Ale si predsa nedôveruje cisárovi sa oprieť. Cíti svoju slabosť, a preto si volá Turkov na pomoc, čo mu celé kraje plienia, ľudí zabíjajú, ba po ňom samom pachtia, za nástroj ho majú svojej divokosti, čo on ale v zaslepenosti svojej nevidí. Chce naše dobro, sa hovorí, je k svojim poddaným ako otec láskavý. Pekná dobrota, pekný otec! Je to dobrota, keď si poddaných dá mučiť a sám ich mučí? Je to otec, ktorý keď mu Turci pozotínané nevinné hlavy donesú, sa raduje, až mu tak srdce skáče? — No, ale dočkaj, príde na psa mráz!“„Hovorí sa aj to tu i tu,“ pokračoval Janko, „že napomáha nové reformované náboženstvo, čo sa ho naši kňazi ta do Nemeckej chodia učiť. Ale ja mu neverím. Veď sme počuli, čo urobil v Sedmohradskej s priateľmi nového vyznania, ako ich trápil, všetkého imania pozbavoval, z krajiny vyháňal. Kto sa raz proti nám takto ukázal, tomu my viacej nesmieme veriť, ani teraz, keď nám všeličo sľubuje a taký dobrý sa k nám ukazuje. Šťastní sme, že mu neveríme, že jeho podlosť vidíme a to presvedčenie o samých sebe máme, že my, keď na to príde, tak budeme vedieť zastávať naše spasiteľné vyznanie proti ktorýmkoľvek prenasledovníkom ako vlasť proti Zápoľovi a Turkovi. Lebo verte mi, nám v tomto ohľade ani cisár nepomôže, ani vicekráľ, ale my, my sami, v nás samých si musíme obrancov a vo svojich hľadať.“„To aj budeme!“ ozvalo sa pár silných hlasov. „Len skorej do tábora!“„Do tábora!“ zahučali hory, akoby prisvedčením svojím mladých zapálencov v úmysle upevniť chceli.„Do tábora!“ vykríkol Lehotský, „a to do nášho! Nech si so Zápoľom sám Ferdinand porozpráva. Veď ho on aj s jeho pekelnými žiadosťami skrotí a my rozrieďme trochu ten kúr tureckého opoju, aby mu ich tak veľmi nerozpaľoval. Do nášho tábora!“„Do nášho tábora!“ zopakovali hory poznovu.Takýto zapálený rozhovor viedli naši bojovníci, trebárs ešte mladí, ale úsudok predsa pravdivý o veciach a záležitostiach vlasteneckých vynášajúc, až sa naraz pri jednej dedinke videli. Vošli do nej, dačo medzi sebou pohovorili, rukami si na rozličné strany poukazovali, a ako si poukazovali, tak sa na každú z tých strán po jednom rozpŕchli. O chvíľu sa navrátili aj s novými ozbrojenými mládencami. A keď sa všetci zišli, pošli zas ďalej rozprávajúc a spievajúc, až sa tak hory ohlasovali.Takto šli ďalej a ďalej a na počte im zo dňa na deň prirastalo. Lebo nebolo tej dediny a mestečka, kde by sa im viac-menej nebolo pripojilo, takže sa ich hajno už celému pluku podobalo.Čím ďalej šli, tým sa väčšmi sporili, lebo už aj na celé pešie aj na koňoch, ba práve aj s delami zaopatrené pluky, ktoré sa s nimi spojili, natrafovali, takže sa to vojsko mladých dobrovoľníkov poriadnej, všetkými potrebnými vecami zaopatrenej armáde podobalo. Len dvoje sa im zdalo chybovať, a síce dobrý, na poli bitky skúsený, smelý a odvážlivý vodca, čo by ich na poli smrti k životu a na poli potupenia a otrockého poníženia k sláve svojej a národnej bol vedel viesť a na cvičenosti, ktorá by spojená s posvätným zápalom za náboženstvo a svoju rodinu, zhovädilosť fanatizmu obratne a silnými ranami bola vstave porážať.Ale ani na tom im dlho nechybelo. Lebo sotvaže mladí slovenskí orlovia z výšin tatranských na široké nížiny Dunaja zleteli, všetkým potrebným sa zaopatrili. Za vodcu bol hodný Borivoj zvolený, muž to mladý, z mladého vojska akoby vyrastený, v sláve len pre slávu žiť navyknutý, pritom však nad ostatných bratov ničím sa nepovyšujúci a tak, že kebys’ sa mu do hrdinskej tváre a očí, toho zrkadla veľkého ducha, ktoré sa hovoriť zdali „ja som pán“, nebol podíval ani by si ho od ostatných bratov nebol mohol rozoznať. Muž to železnej prísnosti a pritom ako vlastný brat k bratom svojim láskavý, muž v práci neunavený, v boji neprestrašený. Slovom, bol to výkvet slovenský, na poli bitky vykvitnutý. A čo sa cvičenosti dotýče, ten zápal za vec, za ktorú na pole vytiahli, neunavenosť a vtip z prirodzenej obratnosti bystrých a zdravých slovenských mládencov si v krátkom čase utvoril, takže sa to milá vec bola dívať na nich, ako mečom obratne ťali, alebo z pištole v najtuhšom behu do cieľa hádzať, alebo v radoch kráčať, do jedného sa naučili.Pre poriadok zvolili si vojenských úradníkov z väčšej čiastky takých, čo sa už predtým boli vyznačili a čo sa s vojnou a hrmotom diel a bubnov tak boli zoznámili ako s hudbou tatranských hromov. Janko sa ešte síce ničím tak zvláštnym nevyznačil, lebo ešte nemal kedy a kde. Aj do vojny len prvý raz išiel. Ale pretože si ho všetci neznámi, sami nevedeli preč’, viacej ako druhých vážili pri ňom zápal za spoločné túžby a ducha zbudeného videli, povýšili ho jednohlasne za poručíka. Janko svojim ušiam nechcel veriť. Ale keď vodca k nemu prehovoril:„Janko Podhorský! Dôvera bratov vám hodnosť poručíka prisudzuje, ako takému mládencovi, o ktorom pevne verí, že hodnosť túto zasluhuje a hodným sa jej stane. Spoločné naše nešťastie a spoločná sláva, ktorá nás, jestli zvíťazíme, očakáva, nech vám dodáva sily a odhodlanosti k úradu, na ktorý vás dôvera bratov povyšuje.“Keď toto vodca k nemu prehovoril, rozumel, že to vskutku on je, ktorého bratia povyšujú. Neborák, takouto neočakávanou hodnosťou, ktorú ani netušil, prekvapený v prvých okamženiach ani sám seba nepoznal. Hľadal slová na zaďakovanie, ale nadarmo. Až mu predsa kedysi tieto slová z jazyka sa skĺzli:„Bratia! Našej svätej veci zasvätené moje skutky a celý život nech dokáže, nakoľko som dôveru vašu zaslúžil.“Nato sa v celom vojsku ozvalo:„Sláva mu!“Bola to jedna z tých statočných duší, čo pri plnení povinnosti, skromnosti svojej a oddanosti niektorej svätej veci nehľadia na odmenu, ani s akousi netrpezlivosťou na uznanie nečakajú, ani po povýšení netúžia, ale v povedomí vyplnenej povinnosti najsladšiu spokojnosť, odmenu a povýšenie nachádzajú.Takto usporiadané vo vodcovej vôli ako papršleky v slnku spojené vojsko podobalo sa jednému silnému mužovi, mužovi jedného citu, jednej mysle a jednej vôle. Piesňami a povesťami vojenskými rozpálení, piesňami a povesťami bezbožnosť tureckú a Zápoľovu oplakávajúcimi a vyprávajúcimi rozvzteklení hrozne netrpezlivo čakali okamženie, ktoré, ako sa ich mladej mysli, čo všetky ťažkosti veľkých skutkov predstaviť si nezná, ale zápalom nekonečným zavedená v sebe len všemohúcnosť vtelesnenú vidí, zazdalo, jedným silným razom aj Turkov aj Zápoľu zdrúzga a vyženie. Presvedčení o svätosti svojej veci, prejatí dôverou vo svojho vodcu a v samých seba, rozdráždení bohaprázdnosťou Zápoľovou a zhovädilosťou tureckou, hnaní túžbami po boji leteli orli slovenskí dolu brehmi dunajskými, leteli neustále od rána do večera a keď si nocou aj s koníkmi poodfukovali, zas od nového rána do nového večera, až sa konečne na poliach vacovských široko rozkrútili a naraz zastali.Nad Budínskym zámkom sa polmesiac ligoce. Slnko celou silou uprelo naň svoje pablesky, akoby ho spáliť chcelo a nevie, že on jeho pablesky od seba všetky odstreľuje a odstrelenými len tým viacej potlačených zraky slepí. A pod polmesiacom sa rozchvieva konský chvost. — — — Vietor doň celým svojím hnevom fučí, akoby ho celým svetom chcel rozniesť a nevie, že ho tým len väčšmi rozfukuje a že rozfúkaný tým väčší sa zdá byť a tým ukrutnejšie šibe krem toho ubiedené a zarmútené srdcia.V Budínskom zámku sa rozložil Soliman so Zápoľom. A po budínskom meste aj po celom okolí rozlialo sa turecké vojsko ako povodeň.V Budínskom zámku vo veľkej, drahými pokrovmi vykladanej palote sedí na drahom pokrovci so zloženými pod sebou nakríž nohami hrozný Soliman v celej slávy a sily svojej velikosti, pyšne si spod drahého, drahými kameňmi vykladaného turbana, veľkými a prenikavými očami iskriac a spopod čiernych hustých fúzikov zvoľna si pofukujúc. A pred ním stojí v kniežacom obleku Zápoľa pokorne s výrazom akejsi netrpezlivosti a zvedavosti na tvári.Ticho v palote ako v hrobe. Ten sa do nových plánov zamyslel a celý sa v nich stratil, nemajúc žiadneho ohľadu na prítomnosť Zápoľovu. Bol to okrem toho len poddaný sluha, od jeho slova závisiaci. Tento sa zas neodvážil pretrhovať myšlienky veľkého svojho patróna a pána, čakajúc, až on sám dačo začne:„Sláva ti, Allah! — Budín je môj!“ naraz vykríkol Soliman. „Budín je môj a pevne verím, že požehnáš meč tvojho verného služobníka, že mu pomôžeš tvoju slávu od jedného mora ku brehom druhého rozniesť, aby sa celý svet pred tebou pokoril. Budín je môj!“ S obrátenou k Zápoľovi tvárou ďalej hrdo hovoril: „Budín je môj, mocné knieža. A tento môj Budín oddávam vám, aby ste ním vládli ako s imaním odo mňa vám daným, pamätlivý na vďačnosť k vášmu obrancovi. Budín vám tu aj s hŕstkou vojska zanechám, lebo hneď zajtra ponesiem moju zástavu ta do toho cisárskeho hniezda. Viedeň sa mi musí pokoriť!“„Kto sa oprie vášmu víťaznému ramenu, víťazný cisár?!“ líškajúc sa neistým akýmsi hlasom prehovoril Zápoľa. „Ani viedenskí Nemci nebudú odchodnejší od budínskych. Veď ráčite znať, že títo zarazení povesťou vašich víťazstiev, vodcu zviazali a vašej velikosti ho do rúk so sebou aj so zámkom vydali. Viedenčania sa svojim vlastným bratom neodrodia. Nech len začujú dunenie vašich všemohúcich diel. Ostatne velikú milosť vašej velikosti zaväzujem sa mojou vernou službou odmeniť a dokázaním môjho verného prívrženstva.“Kto vie, ako dlho by bol ešte uhorský vicekráľ tureckému sultánovi ako svojmu osudnému pánovi chválospevy vyspevoval a svoju oddanosť sľuboval, keby Soliman rečami čas mariť nenavyknutý otrokovi znak príchodu a Zápoľovi odchodu nebol dal.V hlbokých sa teda poklonách Zápoľa odobral a v pätách za ním vkročil dnu otrok, čelom o zem uderil a k zemi zohnutou tvárou čakal pánov rozkaz.„V tom okamžení nech sa mi dostaví Hassan Baša!“ Pán rozkázal a otrok, ako mu bolo rozkázané, vyplnil.Kročila do paloty veľká, silná, divoká postava, nízko sa zohla a čakala rozkazy. Sultán sa z pokrovca zodvihol a takto v krátkosti odbavil prišlého:„Hassan môj verný, zajtra nech je k pochodu všetko hotové. Ja pôjdem pravým brehom Dunaja s jednou čiastkou môjho víťazného vojska a ty ľavým s druhou. Čo na ceste popadneš, zaujmeš a našej moci pokoríš a čo by sa ti protivilo, stroskoceš a so zemou zrovnáš. Nech všetko, čo je na svete, uzná svojho pána! Pod viedenskými násypmi sa vidíme. Allah ťa požehnaj!“„Stane sa, veľký pane!“ odpovedal Hassan a so založenými nakríž cez prsia rukami sa hlboko poklonil a vyšiel.V tichej samote zostal veľký Soliman, zmraštil čelo, spustil obrvy na oči, silné kotúče dymu vypúšťal a do nových myšlienok a plánov sa zabral.Noc čierna ako sadza a tma ako v rohu rozložila sa aj nad Budínom aj nad Vacovom. Tam mesto mnohými lampami osvetlené a hrmotom vojenských príprav oživené o noci ani neznalo. Tuto tábor ticho a bezpečne odpočíva rozostavenými vartami otočený pri slabom preblkovaní ohníčkov už-už hasnúcich. Naraz sa varty poohlasujú a vo vodcovom šiatri sa mládenci začnú hemžiť, živo rozprávať a zbrojou poštrkovať. Bol to jeden úskok z Budína, čo ich tak pobúril, ktorý sa o úmysle a strojbe Turkov dozvedel, náhodou sa sem do tábora dostal a všetko čo a jak rozpovedal.„Tento statočný človek,“ začal Borivoj k zhromaždeným mládencom hovoriť, keď úskok dopovedal, „povedá, že sa Soliman zajtra pohne do Viedne, že pravým brehom Dunaja sám pôjde a ľavým že pošle Hassana s jednou čiastkou svojho vojska. O nás ešte nič nevie a ani nesmie zvedieť. Celému Solimanovmu vojsku, ktoré do pol druha sto tisíc chlapov k víťazstvu navyknutých číta, sa my oprieť nemôžeme, ale Hassana s polovicou na prach zotrieme. Len teraz tak musíme vec usporiadať, aby sa rozdvojené turecké vojsko nespojilo. A preto najlepšie bude, keď sa my naraz pohneme, hor ďalej do hôr sa utiahneme a Hassanovi slobodný priechod do jeho záhuby otvoríme. Na novohradských rovinách okolo Fiľakova, kde krem toho cisárovo vojsko leží, ho dočkáme. A potom, keď tohoto znivočíme, poletíme pod Viedeň cisárovi na pomoc.“„Dobre bude!“ vykríkli zhromaždení a zaštrkotali šabľami.„Tak teda na kone!“ dokončil Borivoj krátku, ale dostatočnú radu. A v krátkom čase z celého tábora nezostalo nič, len zhasínajúce a kde aj tu slabo ešte preblkujúce ohníky. Keď sa pohli, počuli streľbu diel ako pod zemou dunčať. Bol to znak pochodu pre Turkov zo zámku Budínskeho.„No len chytro, no len chytro!“ zvolal Borivoj, „za hory, aby o nás Soliman nezvedel, lebo by nám nielen plány mohol pokaziť, ale ešte aj čosi horšieho vykázať. Za hory!“„Za hory!“ zahučalo táborom a mladí šuhajci leteli cez hory, za hory ako mladí orli — — —Soliman so svojím oddielom vojska strmým krokom napredoval pravým brehom Dunaja, až k prostriedku asi mesiaca septembra pod viedenskými múrmi polmesiacmi svojimi zasvietil, plieniac a zaujímajúc cestou všetko, čo okom zahliadol, uchom začul a mečom začiahol. O odpore silnejšom, ktorý by ho bol mohol v ceste zastaviť, ani slychu a menšie zmizli pred ním ako pleva pred vetrom.Medzitým však, čo sa mu tak šťastne viedlo, slávou svojho víťazného vojska zaslepený ani netušil, že by druhá, Hassanovi zverená čiastka na znamenitejší odpor a tým menej na nešťastie mohla natrafiť.Ale Hassan nešťastne schodil.Skadiaľ šiel Soliman, všade sa za ním ozýval plač a nariekanie, všade zdomácnela bieda a žobrač. Ale kadiaľ šiel Hassan, nebolo plaču a nariekania, lebo ho nemal kto viesť. Nebolo vidieť biedy a chudoby, lebo sa nemala na kom objaviť. Tak sa celý ten pekný, ľudnatý, úrodný kraj zriadil. On a jeho vojsko podobalo sa divokej, krvou nenasýtenej, zboreninami miest a dedín neuspokojenej stohlavej potvore, ktorá skadiaľ zašla, plameňom a požiarom miest a dedín si cestu ľudskými telami vykladanú a ľudskou nevinnou krvou zalievanú osvecovala, pred ktorou hrôza letela a za ktorou smrť a nivoč zostávala. Ľudia pred touto potvorou ako kedy pred psohlavcami do hôr utekali a tam v podzemných dierach čakali, až ponad nich s celou svojou búrou prehrmí. A nikto sa neopovážil naproti sa postaviť, lebo vedel, že toto odváženie sa stojí život.A o tomto všetkom počuli a toto všetko sčiastky aj videli mladí bojovníci slovenskí. Už hrozne netrpezlivo čakali znamenie útoku, už aj na Borivoja homrali a len ťažko sa mu pošťastilo od unáhlenia sa ich zadržať.Borivoj došiel konečne s vojskom svojím pod Fiľakovo a zrozumel sa s vojskom cisárovým, čo bolo v zámku. Na Fiľakovo zamieril aj Hassan so svojou zberbou, čo akonáhle Borivoj spozoroval, niektorú čiastku vojska vzal so sebou a do zámku stiahol a druhú pod správou Janka Podhorského vyslal do hôr s tým rozkazom, aby keď Hassan na zámok udrie a proti nemu sa zo zámku vojsko vyrojí, on z druhého boku ho obišiel, nečakane silným úderom prepadol a do zmätku priviedol.Tmavá noc prikryla širokými svojimi krídlami právosti a neprávosti ľudské. A keď po tmavej noci brieždiť sa začínalo, zablysli sa požiare dedín okolo Fiľakova. Znak to, že tam Turci nocovali a že ich už viac nepotrebujú. Bezpochyby sa tešia na dobrý odpočinok vo Fiľakove.V zámku sa k osudnej bitke všetko hotuje. Už je hotová. Zďaleka pozdravili Turci Fiľakovo delami a bombami. Neďaleko odpovedalo Fiľakovo Turkom delami a bombami. Ale sa bližšie k zámku Turci dostať nemohli, lebo sa vojsko von vyrojilo na slobodné pole, aby tam lebo padlo, lebo moc Hassanovu naskrze zlomilo a zámok sebou oslonilo. Zahučali delá, schrapšťali ručnice a gule aj guľky aj na jedno aj na druhé vojsko ako príval sa zosypali a zahučali a kadiaľ sa zosypali, naraz celé rady pokryli zem. Ale nedlho dali do seba strieľať ako do mŕtvych cieľov naši mladí šuhajci. Vychytili šable, popichali kone a ako krupobitie udreli na Turkov. Teraz ešte len nastalo mäsiarenie z obidvoch strán. Krv sa liala potokom a hlavy padali ako klasy v čas žatvy. Hrozná stojí bitka a víťazstvo sa ani na jednu, ani na druhú stranu nekloní.Tak stoja v krvavom zápase dve vojská takmer do poludnia. Až naraz, kde sa vezme, tu sa vezme, priletí Janko Podhorský s čerstvou hŕstkou odhodlaného silného vojska letom bystrým ako mladý orol, ktorý letí pre prvú, ale istú korisť. Turkom za chrbát zaskočí, ich obkolí a krupobitím oloveným obsype. Sám letí ta, kde najväčšie nebezpečenstvo. Pustí rameno slobodne, naširoko a kde len mečom zájde, všade padá pred ním všetko, akoby jeho pohľad zniesť nemohlo. Strašný zmätok sa stane naraz vo vojsku tureckom a strašný krik strhne.„Allah! Allah!“ preráža celý hluk vojny. Naraz Turci začnú pole bitky opúšťať a s „Allah!“ v úteku pomoc a život hľadať. Naši šuhajci, len čo sa od cisárskeho fiľakovského vojska oddelili a do poriadku uviedli, zanechali pole krvavej bitky a schytili sa v pätách za nimi, dňom za nimi, nocou za nimi, rúbajúc, čo len pod šabľu dostali.„Never koňovi, ani keď zdochýna,“ bolo ich heslo a s tým heslom sa hnali za pobitými už takmer celkom Turkami.Janko Podhorský, čo sa tak víťazsky pri Fiľakove ukázal, rástol zo dňa na deň na sile a nevedel dosť pomstu svoju nasýtiť, nevedel dosť silu svoju ukázať, nevedel sa dosť narúbať.Už sa do Tatier dostali roztrúsení a vše viac a viac sa tratiaci Turci. Práve letel za nimi cez jedno tiché a teraz pobúrené mestečko hodný Janko Podhorský aj s dakoľko kamarátmi, keď mu naraz pred očami mestečko na jednom konci vzbĺkne. Chcel ta letieť, ale ho nové zjavisko zarazilo. Nad potôčkom z bieleho domčeka vybehlo zostrašené krásnej, len ľaknutím čosi pomútenej tváre a postavy dievčatko a volá naňho:„Preboha, statočný mládenec, pomoc! Tamhľa ten pohan chce náš úbohý dom podpáliť.“Janko touto neobyčajnou krásou v neobyčajnom výjave prekvapený nevedel, čo má skorej urobiť. Naraz ale vytrhne pištoľ zo sedla, namieri a v okamžení ležal Turek na zemi, ktorý horiacu fakľu už pod strechou držal. A ako vystrelil, zadíval sa zas v nemom zadivení na krásne, ďakujúce mu dievčatko, ktoré ako kvietok na slniečku s pomíjajúcim strachom, nevídanou krásou tam pred jeho očami zakvitlo. A tak by sa ktovie ako dlho bol díval, keby ho krik za potôčkom nebol, sám pánbohvie z akých marení, vytrhol. Tam za potôčkom dakoľko Turkov jedného z kamarátov popadli, zviazali a do ohňa hodiť chceli. Sotvaže tento krik dopočul a ušli. Keď kamaráta svojho vyslobodil, obzrel sa ešte raz na krásnu, pred bielym domčekom stojacu a za ním sa dívajúcu dievčinu pohľadom jemu akýmsi neobyčajným. Pichol koňa a ďalej letel.Turci sa v Tatrách stratili a o Hassanovi ani slychu. Niektorí hovorili, že vraj s dakoľko vojakmi umkol a kratšou cestou do Solimanovho tábora pod Viedeň utekal, aby mu dal správu o svojom nešťastí. Ako sa stalo, tak sa stalo, dosť na tom, že on tam bol a že naši mladí šuhajci celé jeho vojsko na prach zotreli.Tak sa to stáva takým dolnozemským, po rovinách cválať naučeným paripám, keď do našich Tatier prídu. Tam oni naisto nohy vylámu.Borivoj zabral roztratené vojsko a ponáhľal sa pod Viedeň cisárovi na pomoc. Ale jeho pomoci už nebolo treba, lebo len čo sa Soliman o skaze Hassanovej a o približovaní sa silného vojska mladých Tatrancov dozvedel, nechal Viedeň tak a utekal do Budína k Zápoľovi a z Budína do svojej vlasti. Tak tedy naši víťazi prišli po hostine. Ale predsa darmo neprišli, lebo si prišli aspoň pre pochvalu cisárovu.Už by sa boli mohli aj domov do pokoja ku prácam rozísť. Ale dobre vedeli, že Soliman porážku túto tak nenechá. Rozišli sa teda len na čas s tým sľubom, že sa každý, keď bude potreba vyhľadávať, na koňa posadí a na Turka poletí.Jankovi Podhorskému, na úrad zástavníka za statočné a víťazské jeho sa držanie povýšenému, bolo naložené novými mládencami štrbiny vojska doplniť. Rozišli sa teda všetci na čas do domu, len Janko išiel po práci krajinskej vlasteneckej.V Tatrách slovenských, tam, kde Hassanovho divého vojska ostatky zhynuli, leží tiché mestečko. Tichým mestečkom smutný potok pretekáva. Nad smutným potokom sa biely domček vypína a za bielym domčekom sa rozkladá pekná, slovenskými starovekými lipami otočená záhradka. V pekne, starovekými lipami otočenej záhradke na zelenom, pažiťovom sedadle sedí párik krásnych mladých ľudí v sladkom, ako z tvárí vidieť, objatí. Dievčatko krásne, ako by ho namaľoval, napolo sedí, napolo na zvinutom okolo nej šuhajovom ramene spočíva. Jej tmavé očko hravo sa usmieva, po ružových perách nevinnej radosti úsmech poletuje a po celej tvári sa jej akási nadzemská žiara rozliala, takže bys’ sa, hľadiac do nej, nazdal, že nebeská zora v nej zakvitla alebo že sa nebo pred zrakmi tvojimi otvorilo a neznal by si si tenkrát nič inšie vinšovať,[1]ako že by ten anjel na teba aspoň raz sa usmial a hravým očkom aspoň raz hodil. Šuhaj, čo vedľa nej v celej mládeneckej svojej sile a kráse ako vytiahnutý javor sedel a silným ramenom k horúcim prsiam ju vinul, si to ani vtedy nevinšoval a ona ani oka z neho nespustí, ani z krásnych líc lahodný úsmech pred ním nesplaší, len sa usmieva naňho v nevýslovnej akejsi radosti a len sa mu díva do iskriaceho, v jej očiach zatopeného zraku a do vyjasnenej, machom mládenectva ľahko porastnutej tvári. — Ej, veru by ti, šuhajko, nejeden mládenec závidel, keby ťa takto videl. Ej, veru by, dievčatko, nie jednu panenku srdce zabolelo, keby ťa v náručí toho šuhaja zazrelo.Šuhaj, ešte trochu nahnutý, sa dobre ani nevystrel, akoby dievčatku bol čosi do uška šeptal. Nešeptal on do uška, lebo čo a načože by šeptal, keď ho v záhrade nahlas hovoriaceho nemal kto počuť okrem krásneho dievčatka. Ej, nešeptal on do uška, nešeptal, ale si s dievčatkom sladkým prvým poľúbením čistú svoju lásku vyslovoval.Bol to mladý Janko Podhorský s krásnou Aničkou, ktorej krása ho voňahdy, keď prestrašená o pomoc ho prosila, tak zarazila a prejala.Janko od toho zjavenia časom zamyslený chodieval a samotu si obľúbil. Do tovarišstiev priateľských už tak často nechodil, a keď aj prišiel, nechal sa ostatných veseliť a on sa radšej s krásnymi akýmisi obrazmi mysle svojej bavil. Čudne prichádzala táto jeho premena aj jeho kamarátom. Často ho v tichosti považovali, často sa ho aj spytovali, čo by mu bolo. Ale sa od neho nič dozvedieť nemohli. Hádali, tušili, ale uhádnuť a vytušiť nič isté neznali. Pri celej ale tejto jeho premene v súkromnosti sa on nezmenil na poli verejného života. Kde mu povinnosť akúsi prácu nakladala, tam on bol vždycky ten, ktorý aj predtým ochotný, neunavený, nepremenený. Biely domček nad potôčkom a krásne pod ním dievčatko boli predmety, na ktorých on tak často myseľ svoju pásol a ktoré ho tak čarovne k sebe priťahovali. Tak by bol rád ten domček a to krásne dievčatko ešte raz vidieť.A Anička, keď on ta cez potok k obrane svojho kamaráta prešvihol, aj keď mestom na vranom koníku letel, aj keď sa už medzi domami stratil, dlho, dlho sa za ním dívala a oči z tej strany ani odvrátiť nemohla. A keď hluk vojny cez mestečko prehrmel, vídavala ho často, v tichej komôrke sediac, ako letí na vranom koníku za Turkami, ako ich rúbe. A v tom obraze akúsi, jej samej nepojatú radosť a rozkoš cítila. Často, keď v mysli svojej do ríš obrazových zablúdila, tak si srdečne vinšovala, aby poznovu Turci prihrmeli a ona trebárs v bolestiach strachu toho krásneho šuhaja mohla o pomoc prosiť a aspoň ešte raz vidieť.A tu sa im, hľa, spoločné túžby vyplnili. Janko, chodiac po povinnosti, keď novších tovarišov zbieral, prišiel aj do tichého mestečka a navštívil aj biely domček. Prišiel a navštívil aj viac ráz, až sa s Aničkou bližšie spoznal a konečne aj do jej sladkého objatia ako milenec dostal.V takomto sladkom objatí spočívali šťastní milenci v tichej nemote, pasúc oči na krásnych svojich tvárach a tešiac sa v sebe. Prvé poľúbenie odmenilo dlhé osvedčovanie, sľuby a prísahy. Prvým poľúbením si nevdojak jedno druhému povedali, že sa ľúbia a viacej ani sami nechceli. A že si to povedali, zabudli na reči a celkom sa v radosti a sladkom cite prvej lásky rozplynuli.Posvätné mlčanie pretrhol konečne Janko a začal svojej milej všetky svoje osudy a premenu od toho výjavu v tureckej hrmavici rozprávať, ako sa nemohol jej obrazu striasť, ako ho čosi tajné k nej tiahlo a ako jeho láska bližším sa s ňou poznaním rástla. To samé mu so sklopenými očami a so studným červencom na tvári rozprávala aj Anička. A keď dokončila, takto k nej Janko vážnym hlasom prehovoril:„Čím bližej som teba, drahá moja, poznával, tým som sa úplnejšie presvedčoval o tom, že tvojej vonkajšej kráse aj vnútorná ducha celkom zodpovedá. A toto presvedčenie ma zo dňa na deň viacej k tebe priťahovalo. Zvlášte ale vzbĺkol cit vo mne vtedy, keď som spozoroval, že ty na nešťastí kraja nášho a našej rodiny srdečný podiel berieš, že si nad jej nešťastím zaplačeš a nad víťazstvom naším, jej obrancov, sa srdečne potešíš. Toto ma zvlášte k tebe viaže, lebo sa aj v dačom vyššom, svätom, večne trvajúcom zrovnávame.“„Ach, milenký môj,“ odpovedala Anička, „čo mám inšie robiť? Kraju nášmu a rodine som tiež tak ako aj ty zaviazaná slúžiť. Ale tú službu konať, ktorú ty konáš, čo by som ako chcela, nemôžem, ale by sa mi ani nesvedčilo. Teším sa teda aspoň a plačem, keď rúbať, boriť a stavať nemôžem. Teším sa vo vás a zvlášte v tebe, hodný víťaz, žehnám ťa a modlím sa za prospech tvojich počínaní. Ľúbim v tebe peknú tvoju, hrdú, nad každodennosť povýšenú postavu. Ale, milenký môj, zahorela som k tebe láskou zvlášte pre velikosť a statočnosť ducha tvojho.“„Tak sa teda,“ dodal Janko, „obaja nie pre časnosť túto vonkajšiu, ale preto, čo je v nás večné, so sebou sa zrovnávajúce, ľúbime. A láska táto tak dlho bude trvať, ako dlho obaja večnosti tejto vernými zostaneme.“Takýto asi rozhovor viedli Janko a Anička pri prvom zjavení si lásky. Bol to rozhovor, nad ktorým sa snáď nejeden z dnešných milencov a nejedna z dnešných mileniek zadiví, lebo tu nevidí tie sladkopodvodné reči, tie bezbožne rúhavé prísady, tie mnohé kŕčovité, vysilené „ach!“ a tie krásoklamné sľuby neistej budúcnosti. Ale tak sa to časom stáva aj proti všeobecnému obyčaju výnimka. A výnimku túto práve urobil Janko s Aničkou.Ešte by bol chcel Janko čosi svojej milej hovoriť, ale nemohol. Prvý výpuk lásky ho celého prejal. A on krem toho radšej rúbal, ako hovoril, radšej pálil plameňom svojho citu a boril, čo bolo na borenie jeho silou, ako chladnými, prekrúcanými rečami si pohrával. Preto radšej privinul svoju milú k srdcu a zaiskril očami v jej zraky, akoby svoj cit bol v chladných slovách rozprskoval. A po ohnivom tomto pritisnutí schytil sa ako jeleň.„Povinnosť mi káže odísť. Zbohom! Spomni si časom na mňa,“ povedal a na čakajúceho koníka sa vyšvihol.„Boh ťa sprevádzaj,“ odpovedala Anička, „po cestách tvojich. Ja sa budem za teba, môj milenký, a za tvojich bratov šťastie modliť. Boh ťa sprevádzaj a po vykonanej povinnosti príď svoju Aničku v jej zarmútenej samote potešiť. Boh ti pomáhaj, môj milý — — “ ústočká mimovoľne šepotali a zaslzené očká ho sprevádzali aj potom ešte, keď medzi domami raz sa zelené pero za jeho kalpakom zachvelo.Keď sa už dosť na tú stranu, skiaď Janko preletel, nadívala, odišla Anička do tichej komôrky a zabrala sa do hlbokých myšlienok a v hlbokých myšlienkach zabraná tešievala sa na nový jeho príchod.Janko však letel z dediny na dedinu, z mesta do mesta, zbierajúc nových kamarátov pod svoju zástavu. Chýry doletúvali, že je strašný Soliman už v Budíne a že zas proti cisárovi sa vyberá. Nový strach sa celou krajinou rozniesol. Povesti o bezbožnej zhovädilosti tureckej sa u ubezpečených akosi Tatrancov obnovili a čerstvými strašnými farbami zatiahli a piesne vojenské po Tatrách sa ozvali. Nikdy ešte snáď nebolo v Tatrách také vzbúrenie ako teraz. O ničom inšom sa neradilo ako o výprave na Turkov, nič inšie sa nerobilo ako prípravy k vojne. Starci mládencov povzbudzovali, mládenci zbroj pripravovali, šable brúsili, sa v zbroji cvičili. Ba aj malé deti sa najradšej už len na vojakov a na vojnu hrali a tak sa niekedy zo žartu naozaj posekali, že zvlášť tí, čo na Turkov hrali, po hre za celé dni s poviazanými hlavami oddychovať si museli.Pri takomto vzbúrení a pri takomto zápale za vojnu nieto divu, že Janko pri svojej k tomu neunavenosti a horlivosti omnoho väčšie vojsko, ako bolo to predošlé, v krátkom čase zobral. K nemu prišli všetci z predošlej vojny pozostalí kamaráti a Borivoj tiež pripálil. Poriadky vojenské boli urobené a cesta rovno na Kiseg, ku ktorému, ako povesť niesla, Soliman s divokým a velikým akýmsi vojskom tiahol, zamierili.Cesta ich viedla cez tiché mestečko. Tam trochu zastali a Janko príležitosť túto užil. Zaskočil aspoň na okamženie do bieleho domčeka vidieť svoju milú, s ňou sa potešiť a — snáď aj naveky sa odobrať, lebo vedieť nemohol, či sa kedy vráti.Anička práve oblôčkom čosi zvedavo vyzerala, keď Janko do izby vkročil. Bol to krok známy pre jej uško. Trhla sa strmo nazad a letela milému v ústrety.„Jak sa máš, milá moja? Čo robievaš? Nie ti je smutno? Nezabudla si ešte na mňa?“ sa spytoval jedno po druhom Janko, akoby všetko naraz bol chcel zvedieť.„Jak sa mám, milý môj? Ako opustená sirota. Smutno je holubičke, keď ju drahý holúbok zanechal, ešte ale smutnejšie dievčatku, keď milý k nemu neprichádza. Kvietok usychá, keď ho rosička neovlaží. Vädne aj srdiečko, keď ho drahý nepoteší. Ach, milenký môj. Smutno mi, smutno bolo bez teba. Ach, milý môj, už som pre našu lásku aj trpieť musela.“„Trpieť?“ zvedavo sa spytoval Janko. „Čo trpieť, od koho trpieť? Pre našu lásku trpieť? Vysvetli mi túto hádanku.“„Nežiadaj, milý, aby ti všetko rozpovedala. Maj na tom dosť, keď ti poviem, že ma už aj nemilosrdne nútili.“„Nútili, nemilosrdne nútili,“ opakoval zamyslený Janko hlasom tichým, preťahovaným.„Nútili, nútili, ale nič zo mňa nevynútili, len čo ma darmo natrápili. Lebo čože ja z toho môžem, že moje srdce k tým, ktorým ma nasilu chceli dať, žiadnej náklonnosti necíti a cítiť nemôže. Láska sa vynútiť nedá, ale sa len tam zapáli, kde sa dve seberovné duše nájdu a poznajú. Ver mi, drahý môj, že by už pri toľkom trápení rada bola poslúchla, len aby sa trápenia bola mohla sprostiť, ale som nemohla. Zľakla som sa tej myšlienky, že dákemu každodennému telesu v službu sa vydať musím. Nie, nie, to som urobiť nemohla, lebo by sa bola zaživa pochovala. Bože môj, prečo sú nie všetci takí ako ty, môj milenký? Veru by sa nebola dala trápiť, ale by sa rada bola podvolila s tou myšlienkou, že aj tam hodného, statočného, moju lásku zasluhujúceho muža život budem osladzovať. Ach, bože môj, prečože si ty len sám taký na svete? Asnáď by sa trápiť nemusela. Ale rada trpím a hrdá som pritom na tvoju prajnosť a náklonnosť, milenký môj, ku mne.“„Prečo si ty len sama taká na svete, radšej povedz, drahá moja,“ hovoril Janko. „Lebo keby si sama taká nebola, ale každodennosti sa rovnala, neľakala by si sa tej myšlienky, ktorú si práve pripomenula, lebo by si v nej žiadne hrôzy nevidela. Ostatne, drahá moja,“ pokračoval odhodlaným hlasom, „nezaväzuj si so mnou svet tak, ako ti ho ja nezaväzujem a zaväzovať nechcem. Urob si podľa svojej najlepšej vôle a nepohrdni šťastím, keď sa ti samo ponúkne. V tomto a aj to najmenšie obmedzovať by som si za hriech pokladal. Buď slobodná, ako aj ja slobodný som a slobodným chcem zostať, lebo jestli by som si obmedzil slobodný let činnosti, prestal by som byť tým, ktorým som.“„A tak by som ťa, milenký,“ pretrhla mu Anička, „aj sotva viacej ľúbila.“„A ja by som sa ti aj sotva viacej smel na oči ukázať,“ pokračoval Janko, vinúc Aničku k sebe. „Zostaňme teda tak ako sme. Ty svoja a ja svoj. A v tejto slobode ty moja a ja tvoj. A ostatné nechajme vôli božej.“Vtom na ulici bubny zahrmeli. Janko chcel ešte čosi hovoriť, ale ho rachot bubnov do iných myšlienok preložil. Schytil sa a tieto slová mu z jazyka splynuli:„Hodina udrela, už musím, povinnosť ma volá. Tajdem na pole života a smrti a kto zná, čo mňa tam očakáva. Pamiatka tvoja ma bude posilňovať a odhodlanosti mi dodávať. Jestli v tomto odhodlanom svätom boji padnem, spomeň si časom na mňa, spomeň si, keď budeš v náručí šťastného miláčika spočívať, že si už mala jedného, ktorý ťa tak horúco miloval, ktorý ale slávne zahynul v boji za sväté veci. Zbohom!“„Nie, nie, milenký môj,“ dodala Anička trasúcim sa hlasom, túliac sa k nemu, akoby sa ho pustiť nechcela. „Nie, ty mi tam zahynúť nesmieš. Ja sa budem za teba modliť, modliť sa budem s celou skrúšenosťou, s akou sa len možno človeku modliť a boh moje skrúšené modlitby počuje. Nie, ty mi nezahynieš, ale oslávený sa mi zas do náručia horúceho navrátiš. Pán boh ťa, milenký môj, opatruj!“Napokon ju k sebe pritisol a ona odvisla na jeho horúcich perách. Schytil sa silným krokom, vyšiel von, vyšvihol sa na koníka, ešte raz jej ruku podal, pichol koňa a v hemžiacom sa vojsku sa stratil.So zaslzenými očami ho vyzerala Anička, až sa jej ešte raz objavil na čele vojska v radoch postaveného so zástavou v hrsti. Tak šikovne sedel na koni, akoby mu z hrsti bola vyrástla. Jeho postava a držanie nad všetkých ostatných povýšené, nový, silnejší plameň lásky v jej srdci zapálili, lebo len teraz videla, ako je on nad všetkých ostatných povýšený.Zástava široká sa rozvinula a na nej orol rozprestrel svoje krídla široko, slobodne. Vojsko sa pohlo a rozletelo sa ako ten orol mestom, poľom slobodne, široko-ďaleko a letelo, množstvo kopcov, lesov a potokov rodinných aj cudzích za sebou zanechávajúc.Pod Kisegom strašná bitka stojí. Soliman s nepočtovaným vojskom zaplavil celé okolie kisegské. Táboru konca-kraja nedohliadneš. Tak sa rozlialo to vojsko ako more široko-ďaleko a len v prostriedku ako samotný ostrov hrdo a smelo sa vypína pevnosť kisegská a nad ňou orol cisársky silne strepotal krídlami a široko ich rozprestrel, akoby svojim chcel ukázať, ako v tureckom mori počínať si majú.Delá turecké ani hrmieť neprestávajú a zo zámku sa ustavične kúri a rachotí. K ručnému boju ešte neprišlo, trebárs Solimanovi pod Kisegom už neraz slnko zišlo a zapadlo, lebo hrdinský Jurišič za lepšie uznal najskôr zo zámku trochu rozriediť turecké zberby a bes ich skrotiť a potom ako tam v tom mori v najväčšom jeho vzbúrení ako kamienčok otonúť.Solimanovo vojsko začína rednúť, lebo Jurišič delovú streľbu znamenite vedel usporiadať. A tým sa Soliman tým väčšmi rozpaľuje a srdí. Často už aj vykrikoval v svojom jede:„Ešte sa mi tá krtica v tej krtine opovažuje tak dlho protiviť a nepoddáva sa. Čo by sa mi aj poddal, neprijmem viacej jeho sa poddanie, ale musím rozhádzať to mravenisko, že kameň na kameni nezostane. A jeho, toho všetečného červa aj s jeho mravcami jedným dlapnutím nohy rozmliaždim!“ — Poznať, že víťazný Soliman už netrpezlivo niesol bránenie sa Kisega a hynutie svojho ľudu.Ale kisegským levom už tiež akosi divno prichádzalo, lebo pevnosť nepretrhnutou streľbou bola už až veľmi popretrhovaná. Turci sa už urobenými dierami aj dnu driapať opovažovali. A pomoci žiadnej nenadchodilo.Slnko krvavé v krvavých zorách na nebi vzišlo. V týchto krvavých zorách robil Soliman k rozhodnému, ako si myslel, útoku prípravy a už svoj úmysel aj strašnou streľbou oznamovať začal. Vtom na strane polnočnej zbroj sa zaligotala, veľké vojsko sa začernelo a nad nimi cisársky orol krídla rozopäl. Bolo to vojsko mladých slovenských dobrovoľníkov, ktorí sotvaže velenie sa tureckého mora na pevnosť zazreli, schytili sa ako orly tatranské na krídla a silnou ranou na Turkov udreli. Bitka sa strhla krvavá, v ktorej Soliman, vidiac svoje plány potrhané, dlho vydržať nemohol. Hegol sa teda naspäť.Borivoj sa so svojimi tiež trochu utiahol, tábor rozložil a pripravený k novému, krvavejšiemu boju netrpezlivo čakal ráno. S novým ránom nový, za dňa strašnejší boj nastával a nepretrhnute deň po dni trval.Napokon nastala ostatná bitka. Jurišič z pevnosti neustále pálil a Borivoj so svojimi rúbal nemilosrdne. Janko so zástavou letel ta, kde najväčšie hromady zazrel a smelí šuhajci za ním a okolo neho rúbali do Turkov ako do kapusty. Takým prospechom osmelený Janko takmer o svoju slávu prišiel. Naraz sa vráti so zástavou medzi Turkov, tí ho obhŕknu a začnú mu násilne zástavu z rúk driapať. Už porisko v rukách nemohol udržať, lebo mu ho vydriapali, chytil teda samú zástavu a v strachu, že mu aj to ešte vydriapu, oddrapil ju od poriska, pár krokov nazad uskočil, vytrhol šabľu, zástavu na ňu priviazal, vystrčil:„Za mnou, bratia!“ vykríkol a zas sa medzi Turkov hnal. Zmätení šuhajci, lebo zástavu nevideli, keď ju raz zhliadli, novou silou sa zúfalí hnali za zástavou, stelúc si mŕtvymi telami cestu.Bol to boj zúfalý slepého hovädského fanatizmu s čistým horúcim zápalom za sväté veci. Boj na smrť a život.Dvojaký oheň pálil Solimana. Jeden sa naňho sypal z pevnosti a druhý vrel vo vnútornostiach jeho vojska. A tento dvojaký oheň zniesť nemohol. Ustúpil teda, tábor na vozy zhabal a zamieril cestu do Štajerska celý rozbesnený.Na ceste poslal Hassana s dvadsiatimi tisícami do Rakús a on medzitým na Štajersko a okolné krajiny svoj jed vylieval, plieniac a pustošiac, čo len popadol. A keď sa dosť naplienil, vrátil sa do svojej vlasti.Hassan práve tak schodil ako predtým. Lebo naši šuhajci ho všade stopovali, až celé jeho vojsko tak ako predošlé vysekali.Po odtiahnutí Solimana cisár Ferdinand s vicekráľom Zápoľom pokoj urobil, najskôr len na tri mesiace, potom, ako sa hovorí, na večnosť. Ferdinand sa pokojom týmto videl byť ubezpečený, ale Zápoľa s tým, čo mu Ferdinand popustil, nebol spokojný. S Turkami potajomne držal a všetkými spôsobmi tak bil, aby svojím potomstvom trón uhorský obsadil. Aký to bol pokoj, budúcnosť ukáže.Keď naši šuhajci povinnosť svoju vykonali, takto k nim statočný Borivoj prehovoril:„Bratia! Turek je už zahnatý a jeho bes naším statočným bojom na dobrý čas skrotený. Krem toho aj cisár so Zápoľom už pokoj urobil, o ktorom pokoji síce nevieme, ako dlho bude trvať, lebo Zápoľovi veriť nesmieme, ale predsa úfať sa môžeme, že týmto pokojom uspokojený aspoň za čas s Turkami držať prestane a potom, dá boh, že ho čert schytí. My teda sa už môžeme v mene božom po svojich rozísť a po našich Tatrách rozletieť, aby sme si po ťažkej práci oddýchli. Naveky ale musíme pamätovať na to, že krajinské práce sú nám prednejšie ako domáce, boj za sväté veci prvší ako práca domáca. Rozídeme sa teda s tým sľubom, že jestli by sa Turci ešte zdvihnúť a do našej krajiny vrátiť opovážili, alebo Zápoľa búriť začal, kosy a pluhy odhodíme a ostré meče pochytíme.“„Sláva mu! Sláva mu!“ vykríkli šuhajci, pretrhnúc mu reč na znak prisvedčenia.„Všetkých vás,“ pokračoval po utíšenom kriku Borivoj, „čo ste tu so mnou za sväté naše veci bojovali, menom týchto svätých vecí požehnávam a všetkým vám ďakujem. Zvlášte ale prijmite moje vďaky vy, statočný Janko Podhorský, vy silný lev, vy odvážlivý bojovník, vy neprestrašený obranca svätej našej zástavy, vy slávny posvätenec našej svätej veci. A vy padlí, úbohí bratia, prijmite našu vďačnosť. My slávu vašu roznesieme široko-ďaleko. Vašou slávou bude uspávať matka svoje dieťa, vaša sláva naplní domácnosť aj polia, vašu slávu budú rozhlasovať Tatry svojimi ohlasmi. Všetkých by vás, drahí moji, čo ste tu prítomní pri rozlúčení tomto, všetkých by vás chcel zbozkávať, všetkých k srdcu svojmu pritisnúť, ale nemožno. Zbozkávam vás teda všetkých v zástave vašej a pritisnem vás všetkých k sebe v jej ochrancovi.“A tu vzal zástavu, bozkal ju, privinul k sebe Janka Podhorského a horúco ho k srdcu svojmu pritisol objatím dlhým, slávnym. Vtom trúby zavreskli, bubny zrachotili, delá zahrmeli, ručnice schrapšťali a hlučné „sláva! sláva! sláva!“ sa celým okolím roznieslo.Po takomto slávnom rozlúčení rozišli sa na rozličné strany a zvoľna sa poberali s ovesenými hlavami každý svojou cestou.Janko so všetkými tými kamarátmi, s ktorými sa z domu vybral, sa domov vracal, lebo boli všetci takí šťastní, že sa celí, trebárs aj hodne poznačení, domov navrátiť mohli. Šli známymi dedinami, mestečkami a ľud k nim s radostným vykrikovaním vybehúval, zastavoval ich, vítal, chválil, ďakoval im a radosti ani konca ani kraja byť nechcelo.Čím ďalej šli, tým sa im Tatry velebnejšie a vyššie vypínali. Už aj tichú dedinku pod samými Tatrami, Jankovo to rodisko, zazreli.Práve sa slnko za hory bolo prevážilo a len sokorce tatranské ešte osvecovalo, keď do dedinky vchádzali. Starý Podhorský robil poriadky po dvore a bratia Jankovi už hodne podrastnutí aj s Matejom pri studni statok napájali. Vtom kone pred bránou zadupocú a naraz zastanú. Chlapci sa najprv popozerali, kto to, čo to. Naraz sa schytili a o závod bežali bránu otvoriť. Brána sa rozletela a do dvora vstúpili mladí, oslávení šuhajci s mladým domácim hospodárom. Starého neboráka slzy radosti zaliali a nevedel viac povedať, ako:„No, keď ste už len tu!“ Podal všetkým rad-radom ruku a úprimne ich privítal. Potom sa obrátil k chlapcom. „Chlapci, zažeňte statok do chlieva a ty, Matej, opatri kone. Veď týchto šuhajcov dneska už ďalej nepustíme.“ S tým ich uviedol do izby.Jankova matka bola pod kochom s varením večere pre čeliadku tak zaneprázdnená, že ani nevedela, čo sa na dvore robí. Naraz sa dvere roztvoria a dvermi vstúpi jej Janko so svojimi kamarátmi. Neborke, ako ho zazrela, naraz tanier z ruky vypadol.„Jaj, Janko môj!“ vykríkla a na krk sa mu hodila. Tisla ho k sebe, bozkávala a bola celá bez seba.„No len ho už pusť!“ skríkol starý. „Veď ti je už tu, môžeš sa s ním natešiť, koľko len chceš. Nech zo seba zhádže tie pletky a urobí si pohodlie, veď je už doma a okrem toho sa ich dosť navláčil. Aj vy, priatelia moji, dolu s tými škrablicami. Veď sa tu s Turkami rúbať nebudete. A ty, nevesta, urob pre šuhajcov dobrú večeru, zohrej hriateho. Na vojne nerobia hostiny a po dlhej ceste sa im dobre zíde.“Šuhajci sa pousmievali, šable odpásali a mentiečky pozhadzovali.„No, posaďte sa, pozapaľujte si z tohoto môjho domášneho. Chlapci, fajky sem. Či máte aj sami? No pozapaľujte si a rozprávajte nám dačo, ako sa vám tam vodilo.“ Takto sa starý rozhovoril celkom omladnutý.Všetci pozapaľovali, posadali za stôl a začali široko-ďaleko rozprávať celé svoje osudy. A keď o statočnom správaní Jankovom hovorili, starý aj ušami aj ústami počúval. Zvoľna si dym spopod nosa podfukuje. Vše „hm“ len tak pre seba prehodil, hlavou pokyvoval a až tak mladol od radosti. Janko medzitým vyšiel na dvor, poobzeral všetko a keď sa vrátil, šiel k matke a tešil sa s ňou do svojej a jej dobrej vôle.Prišla večera. Makové rezance, údené klobásy a buchty (šišky) nechýbali. Hriate okrem toho svietilo na stole. Naši milí si veru chutne ujedali a upíjali, lebo už dávno takéto večere nemali. A keď sa už do chuti najedli, začali zdravkať. Domáci hospodár najskôr pripil všetkým na zdravie a za ním všetci radom pripíjali domácemu hospodárovi, domácej gazdinej atď. Až konečne Dolinský vzal skleničku a takto pripil:„No, Janko, nechže pán boh dá tej tvojej ruke aj ďalej ešte sily, aby si tých Turkov hodne mohol česať a tú tvoju šablicu nech len dobre prioceľuje. A keď sa ti tá poderie, nech ti požehná druhú, ešte lepšiu.“„Čo, šabľu?“ náhle sa zamiešala matka. „Načože by mu už bola? Veď sa jej už dosť navláčil. Hodnú nevestu a dobrú gazdinú. To, to by mu a nám teraz bolo treba.“„Čože? Nevestu by mu bolo treba?“ vykríkli rozosmiati všetci. „Neviem, čo by s ňou robil. Vojakovi treba šabľu a nie nevestu. Šabľa je jeho nevesta.“„Veď je tak. Vojakovi treba šabľu. Ale môj Janko je už viacej nie vojakom, vojakom už bol a teraz bude gazdom a gazdovi treba gazdinú. Lebo, duše moje, zle je to samotnej pri takom hospodárstve. Veď by sa mne veru aj pomoc už dobre zišla.“„Veru je to raz tak,“ sa ozve starý. „Nevestu v dome treba. A veď čože by sa bez ženy mal len tak bitangovať? Ešte by o ňom ľudia pľuhavé reči narobili, lebo je u nás psí ľud. A to nechcem, aby moje potomstvo do planého chýru prišlo. Nech sa tak drží, ako sa na statočného človeka svedčí.“Týmito slovami sa všetci akosi zarazili a zahanbili. Potom len tak sticha prehovoril Ostriansky.„Počuješ, Janko, veď teba chcú oženiť. Či si si už dáku prehliadol? Ale čo by si sa tam ženil. Či ti je nie lepšie na slobode ako vtáčkovi? O, veď Turci, nemysli si, že už viacej neprídu. Ani sa nenazdáš, len keď raz prihrmia. My sa vychytíme zas ako teraz a preslávime sa zas nanovo. A ty musíš doma zostať, lebo ťa žena nepustí.“Janko len počúval, počúval, akoby sa to jeho ani nebolo týkalo. Menil sa v tvári, nepokojne sa obzeral, pokašliaval, až tu naraz prišiel aj naňho rad hovoriť. Prehovoril teda takto:„Znám ja to dobre, že Turci na večnosť neodišli, ale že je to len také utíšenie, ako keď sa po Tatrách mračná roztiahnu, v tajomnom tichu nad nimi zavisnú a v nich už hromy križovať začínajú. Znám, že je to utíšenie, aby za ním tým väčšia búrka vybuchnúť mohla. Znám, že ešte aj Zápoľa nové pletky začne, a znám, že nám zas šable bude treba chytať. Ale nebojte sa, trebárs sa aj ožením, ja zostanem tým, ktorým som bol dosiaľ. Keď vojna zahrmí, budem vojakom takým ako aj vy, čo sa, ako vidieť, ženiť nestrojíte. Nebojte sa, silnejší som ja, ako že by som sa dal jednej žene od svätých povinností odviesť. Nebojte sa, bratia, žena ma neodučí rúbať, ani mi srdce víťazné z pŕs nevytrhne a so zajačím neprečaruje.“„No, veď uvidíme. Veď my síce dobre známe, kto si a čo si. Ale ťa predsa bude škoda,“ prehovorili s akousi nevôľou šuhajci.„Ale nás na svadbu zavoláš a mne azda len dáš hodnosť družbovskú,“ spytoval sa po chvíli Ostriansky s úsmechom.„To ťa nechybí,“ odpovedal Janko. „Práve som ťa chcel o to žiadať.“„Ľa, tu máš, už ti aj poriadky robia a ešte ani nevesty nemajú, ani o čase, kedy bude svadba, nevedia,“ rozosmiaty vykríkol Dolinský.„Kedy bude svadba?“ ohlásila sa matka. „Čo najskôr. Veď v dedine a na vidieku jesto dosť hodných dievčeniec a Janko ver ktorúkoľvek dostane, nech si len vyberie. Naraz na nedeľu môžu ísť ohnisko obzerať a na druhú s ručníkom.“„O nevestu sa ja sám postarám,“ povedal Janko. „Myslím, že mi aj v tom necháte po vôli.“„Rob si, synok, ako chceš. Len hľaď, aby si dobrú gazdinú dostal,“ dodal otec. „A jestli už máš dakde prehliadnuto, zavolaj si starých svatov, sváka Podhájskeho, kmotra Dobrovodského alebo, čo ja viem, koho chceš. Veď ti ver každý rád pôjde s ručníkom.“„Borivoja, Borivoja,“ vykríkli všetci, „ten bude dobrý, trebárs je ešte mladý. Keď sa náš zástavník žení, kamarát mu je družbom a my sa s ním svadbovať máme. Nech bude náš vodca starejším. Veď on príde, len mu oznám.“„Tak teda,“ ukončil Janko, „príďte, bratia moji, na druhú nedeľu pôjdeme s ručníkom.“Už bolo všetko hotovo. Šuhajci po dlhej ceste a bolo už krem toho aj neskoro do noci, začali aj požmurkovať. Ešte si raz ponalievali a ľahli si na odpočinok.Ráno, takmer ešte pred svitom sa vychytili aj svojich domácich potešiť. A Janko so starým otcom aj s materou robili prípravy k vohľadom.Medzi prípravami prišla ako nespodievane druhá nedeľa. Šuhajci sa všetci zišli. Aj Borivoj prišiel.Z Podhorského dvorca vychádza Dolinský na bystrom koníku, zástavu v ruke nesie a hrdo si vedie. Za ním Janko s Ostrianskym a ešte osem šuhajcov nasleduje. Tenké košieľky sa na nich len tak belejú, perá za klobúčikmi jarabejú a koňom na kantároch stužky a ručníky vietor rozovieva. Za nimi na štyroch vraných koňoch dvanásť muzikantov sa vezie a tak vyťahuje, že sa celá dedina len tak ohlasuje. A za muzikantmi na peknom kočíku tiež na štyroch vezie sa Borivoj so svákom Podhájskym v sviatočných mentiečkach poobliekaní.Ako začali zo dvora vychádzať a muzika zahučala, zbehlo sa množstvo z dediny zvlášte ženičiek na diváky — trochu oči popásať.„Ach, bude to svadba,“ vzdychla si Mara susedova.„Jaj, bude, jaj, bude,“ prisvedčila jej Ilka Karasová. „Ešte len s ručníčkom idú, a už koľko ľudí, aká slávnosť. — Ach, verže ti, milý bože, vyťahujú tí muzikanti.“„Ale že si on tuto z dediny nevzal,“ s akýmsi poľutovaním povedala kmotra Benčíková.„Škoda by ho bolo, aby si mal dáku planú gazdinú vziať. A škoda by bolo toho pekného gazdovstva.“„Veď stryná Kata, čo tam bola v nedeľu ohnisko obzerať,“ dodala chytro susedova Mara, „rozprávala. Či ste nepočuli? Ako ju tam prijali, ako ju uhostili. Nevedela sa vám tých ľudí dosť nachváliť. A ona — to vám má byť len samá dobrota. Nevinné nebožiatko ako anjel. A krása akási neslýchaná. Variť vám vraj tak vie ako ktorákoľvek kuchárka. Do roboty ako oheň. Že sa im vraj ani dobre neukázala, naveky si vedela okolo domu nájsť robotu. A že sa jej aj otec akosi veľmi dobre má.“„Že — ale naozaj? Kata ti to rozprávala?“ spytovala sa Hana z druhej izby.„Tak ver! Veď by som Vám azda ani nevravela, keby som od samej Katy nebola počula.“„No, nechže mu len pán boh dá mnoho šťastia, požehnania a stáleho zdravia,“ vinšovali Jankovi ženičky. A keď celý ten ohľadný sprievod za dedinu pošiel, začali sa rozchádzať, všeličo medzi sebou sa zhovárajúc.Vohľači leteli ako šarkani. Muzikanti hrali, mladí šuhajci spievali, strieľali a starí svatovia sa všeličo medzi sebou zhovárali, až naraz pred bielym domčekom nad potôčkom zastali. Ako pozosadali, vošli všetci dnu — starí svatovia s Jankom popredku a ostatní za nimi. Všetci klobúky krem Janka dolu pobrali, pekne sa poklonili a Borivoj ako pytač takto začal:„Pán boh vám daj dobrý deň, domáci hospodár, aj domácej hospodárke, aj vašej dcére.“Otec:„Pán boh nebeský daj aj vám, pán boh daj. Vitajte u nás.“Borivoj:„Ako sa mávate? Či ste ta dobre zdraví?“Otec:„Ta sme, ďakujeme vám za opýtanie, len tak pomaličky z božej vôle. Čože to k nám takýchto neobyčajných hosťov prinieslo?“Borivoj:„Vôľa božia. Tomuto, hľa, poctivému mládencovi,“ ukazuje na Janka, „pomohol pán boh v bázni božej dožiť veku, v ktorom by už aj spoločnicu života potreboval, a počul vašu dcéru chváliť. Prišiel teda vás pekne prosiť, či by ste mu ju za manželku nedali.“Otec:„Tak, mhm, teda tak? No, bože môj, a čo ja viem. Nuž a či sa vy dvaja poznáte? Či ty, dievka moja, toho poctivého mládenca poznáš?“Anička so sklopenými k zemi očami a so studným červencom na tvári, mrviac v ruke zásterku, odpovedala:„Poznám.“Borivoj: „A vy, Janko, či túto krásnu pannu poznáte?“ Jankovi sa oči zaiskrili a s lahodným úsmevom odpovedal:„Poznám.“Otec:„No veď uvidíme. Anička, vyjdi málo von do komory.“ —Anička vybehla von. — „No a čože takto? Či by sa mojej dievke krivda nestala, keby som ju tomuto poctivému šuhajovi dal? Lebo ho ja nepoznám.“Borivoj:„Oj, o to sa nebojte ani mak. Do lepších rúk vašu dcéru ani dať nemôžete. On sa volá Janko Podhorský. Veď ste azda jeho otca aj poznali, ale neborák už zomrel, pán boh mu daj slávu večnú. Pochádza z poctivého a dobre sa majúceho domu. Teraz žije pri svojom starom otcovi, ktorý má svoj pekný dom s veľkým dvorom, záhradami, veľkými roľami a lúkami, má svojich pekných osem koní. Veď ich môžete aj vidieť. Na nich sme sa doviezli. Má aj peňazí zgazdovaných a ešte je k tomu aj od panstva odkúpený, nemusí vám panštinovať. Či je to nie dosť? A toto všetko Janko so svojimi dvoma bratmi po ňom zdedí. Aj teraz to len tak ako svoje považuje. A tomuto, hľa, všetkému bude vaša dcéra gazdinou. A ešte krem toho jej sľubuje päťsto zlatých a od vás nežiada nič krom vašej dcéry, lebo načože by mu bolo, keď sám toho dosť má až nazbyt.“Otec:„No, no. Veď veru ani ja svoju dcéru s prázdnou hrsťou z domu nevystrčím, lebo by sa mi ani nesvedčilo, keď mi tiež dačo pán boh požehnal.“Borivoj:„Pred krátkym časom bol na vojne a tam so mnou bojoval, nadobudol si slávy a veľkého mena, zaslúžený je o vlasť a svoju rodinu.“Otec:„No, to sa všetko dobre dá počúvať. To sa mi samému páči. Ja neviem, duše moje, čo moja dievka na to povie. Ja by som pristal, jestli ona pristane. Ale ja s ním bývať nebudem. Spýtajte sa teda jej samej. Anička! Poď dnu, poď!“— Anička začervenená vošla zdĺhavým krokom do izby. — „Tohoto poctivého mládenca, dievka moja, títo statoční ľudia chvália, že je statočný a že sa aj dobre má. A on by ťa rád za svoju manželku. Ty sa teda s ním poznáš. Nuž a či máš dáko znamenie od neho?“Anička ukázala strieborný prstienčok na prste.Borivoj:„A vy, Janko? Či máte dačo od tejto poctivej panny?“A Jankovi zablyskol podobne strieborný prstienčok na malom prste.Otec:„Nuž teda, dievka moja, títo ľudia by chceli tvoju vôľu poznať. Či teda pôjdeš za tohoto mládenca?“Anička sa začervenala, zakryla tvár zásterkou a sticha odpovedala:„Pôjdem.“Borivoj:„A vy, Janko, či túto krásnu panenku chcete za svoju manželku?“A on výrazne odpovedal:„Chcem.“Otec:„Už je to teda raz vôľa božia. A keď je tak, ja proti tomu nič nemám, ale vás obidvoch otcovsky požehnávam a božieho požehnania vám vinšujem.“Janko Aničku horúco k sebe pritisol a ona sa k nemu tak úprimne, tak srdečne pritúlila, ako len vrelá, čistá láska dopustiť môže. Potom sa schytila, vybehla von a doniesla jeden pekný, vlastnou rukou vyšívaný ručníček, v ňom orechy, oriešky, jabĺčka a sušené slivky a Jankovi podala. Janko sa poďakoval a jej tiež jeden krásny hodvábny ručník podal.Vtom muzika zahučala, šuhajci sa dali do tanca, spevu a Janko aj starejší zberali z voza a do izby nosili dary pre pána otca a pre pani matku. Koláče, pivo aj hriate postavili na stôl a všetkých rad radom ponúkali. Pani matka prihotovila dobrý obed a hodne uhostila svojho budúceho zaťa aj so svatmi a s kamarátmi. A keď sa hodne nahostili, trochu Aničku v tanci pozvŕtali, posadali na kone a pobrali sa domov s muzikou, spevom, výskaním a streľbou.Nasledovali ohlášky a po ohláškach samá svadba.Družba všetku rodinu a všetkých známych z dediny aj z vidieka povolal. Keď sa už deň sobáša približoval a hostia sa zišli, posadali mladí na kone aj s družbom aj s mladým zaťom a starší so ženami a so starými svatmi asi na desať vozov. Muzikantov na jeden osobitný voz posadili, nabrali sebou koláčov, pečene, hriateho, piva a pohli sa v mene božom v takom poriadku, ako voňahdy keď išli s ručníkom. Muzika zahučala a ženičky so skleničkami alebo s krčiažkami v rukách zdravkajúc, upíjajúc a ponúkajúc každého, koho stretli, začali spievať, dobre sa im hrdlá nepopukali. Parobci na koňoch si podobne vyspevovali, výskali a strieľali, akoby sa s Turkami bili.Keď k bielemu domčeku dochádzali, vyšla im muzika aj s rodinou Aničkinou v ústrety a radostne ich privítala. Keď už došli, poschádzali dolu a vošli do izby. Domáci hospodár hosťov úctivo privítal a odporúčal zvlášte mladého zaťa a jeho starejšieho (pýtača) svojmu starejšiemu (oddávačovi), ktorý jeho miesto zastával a vo všetkom poriadok viedol, aby sa im v dačom krivda nestala.„No len, veď sa o to už postaráme, aby bolo všetko vo svojom poriadku,“ odpovedal vážne starejší.Po takomto uvítaní nasledoval obed. Gágoriky s kuracinou a krúpy s hovädzinou, kapusta s bravčovinou, všelijaké pečene, koláče šlo jedno za druhým. Víno, pivo, hriate svietilo v plných skleniciach a džbánkoch na stole a každý si mohol podľa svojej vôle z čohokoľvek nalievať a brať, koľko sa mu ľúbilo. Žiadnemu sa krivda nesmela stať a každý sa mohol najesť a napiť do vôle.A keď sa do dobrej vôle najedli, napili, vymetali stoly na dvor, muzika zahučala a začali tancovať, až sa tak kúrilo. Košele by bol mohol na nich žmýkať. A tak tancovali, spievali a veselili sa až takmer do bieleho dňa. Potom si trochu podriemali, ktorému sa kde ušlo. Na druhý deň asi o deviatej, keď pytač Aničku ešte raz od pána otca a od pani matky vypýtal, šli na sobáš.Aničku po samom predku v sviatočnom mentieku s partou na hlave a s rozmarínovým vencom na parte viedol družba Ostriansky. Za ňou nasledovali v čistom bielom, červenými stužtičkami pretkávanom obleku družičky, medzi ktorými sa Anička tak ako v peknom pierci krásna ružička jasala. Potom nasledoval Janko s Borivojom a tak ostatná rodina a známi.Po sobáši si málo zajedli, položili mladej nevestinu ládu aj periny na voz. Anička sa s plačom od rodičov odobrala, za vychovanie pekne poďakovala a družičky aj so širokou ju von vyviedli na voz, na ktorom mala svoje veno, posadili a aj samy tam ju potešovať zostali.Borivoj sa menom Jankovým za nevestu a za uctenie poďakoval a všetci vyšli za nevestou von. Jedni posadali na vozy, druhí na kone a šli. Dolinský popredku so zástavou a ostatní vo svojom poriadku za ním spievajúc, výskajúc a strieľajúc.Vtiahli slávne do mladého zaťovho dvora so spevom:Obzri sa, Anička, obzriže sa hore,ako ti pristane v tom voľačom dvore.Zosadli z vozov, z koní a dnu sa pobrali. Mladá nevesta šla popredku s družičkami a so širokou. Pri dverách zastali, lebo ich našli zatvorené a len keď zaspievali:Otvárajte bránu pekne maľovanú,veď vám my vezieme do domu gazdinú.Otvárajte bránu pekne maľovanú,že si ja nezlomím venček z tulipánu.Dvere sa otvorili a starý Podhorský aj s Jankovou matkou pekne privítali mladú nevestu a prijali ju už ako za svoju od širokej a od oddávača. Pekne privítali aj všetkých ostatných hosťov a začali ich za prikryté stoly usadzovať.Jestli u nevestiných rodičov bola hostina, u Podhorského bola celá trakta, lebo starý mnoho si dal na tom záležať, aby jeho vnukovi svadbu ďaleko-široko ešte aj o mnoho rokov spomínali. Zabil jalovicu, tri bravce, množstvo husí, kačíc, kohútov a sliepok. Dal doniesť tri sudy dobrého vína, päť sudov piva, hriateho dal narobiť a matka aj s rodinkou napiekla koláčov, že by ich bol mohol na vozy brať.Za vrchstola zasadol starejší Borivoj, podľa neho z jednej strany mladý zať s klobúkom a mladá nevesta s partou a rozmarínovým vencom na hlave, ďalej široká a družičky; z druhej nevestina a zaťova prednejšia a bližšia rodina a tak ďalej všetko svojím poriadkom. Skôr ale ako by sa jedla boli dotkli, zaspievali pobožnú pieseň, starejší vážnym hlasom prehovoril vedľa Písma svätého o božom ustanovení stavu manželského, pospomínal Evu a Adama, a čo ja viem koho ešte k tomu, pomodlil sa a len keď dokončil, začali družba a druhí mládenci z Jankovej rodiny jedlá a nápoje na stôl nosiť, dobre sa nepretrhli, a ponúkať, dobre si jazyky nepodrali. Ostriansky bol za družbu zrodený. Pri každom jedle, čo na stôl doniesol, vedel pekné veršíky povedať, že sa hostia až tak divili a nevedeli jeho šikovnosť vynachváliť.Po skvostnej trakte vymetali stoly na dvor, len jeden v kúte, kde mladí so starejším sedeli, nechali, dvanásť muzikantov sa postavilo na svoje, v druhom kúte pripravené miesto, začali hrať, až všetko nohami len tak preberalo. Ale sa žiaden do tanca neodvážil, kým družba mladú nevestu od starejšieho pekne nevypýtal a nevyviedol. Predstúpil teda pred starejšieho, pekne sa poklonil a takto si ju vyprosil:„Nemajte mi za zlé ani za pahnosť, že som vstúpil pred vašu milosť. Tak vás pekne prosím a žiadam, aby ste mi túto mladú nevestu na pár tancov prepustili.“Starý svat vážne odpovedal:„S dovolením, s dovolením, len nech sa jej nič nestane, lebo ty budeš za ňu zodpovedať.“Družba sa usmial, pojal mladú nevestu za rúčku, vyviedol na prostriedok a začal ju vykrúcať. Hneď ju pustil a každý osobitne cifroval, drobčil a zvŕtal sa. Hneď ju za rúčku ulapil a pozerajúc si s ňou s lahodným úsmechom do očí ďalej sa niesli voľnejším krokom po izbe. Hneď ju obidvoma rukami okolo prehnutého drieku zľahka oblapil. Ona mu na plecia ruky položila, pousmievali sa jeden druhému do očí, vysoko ju vyhodil, ona od neho odskočila a zas osamote cifrovali; hneď pľaskol dlaňami a ona sa ako vrtielka na jednom mieste zavrtela; hneď zas skočil k nej a vykrútil ju aj na druhú stranu, aby ich vraj nemátalo. Anička si v tom tak krásne, tak ľahko počínala, že sa ani zeme nôžkami dotýkať nezdala. A prítomní sa všetci na ňu zadívali, dobre im oči nepovyskakovali.Keď družba už takto nevestu vykrútil, vypýtal od starejšieho aj mladého zaťa. On si zaviedol zas mladú nevestu a potom sa začal tanec a veselie bez konca a kraja. Jankovi kamaráti chodili jeden po druhom k muzikantom, rozkazovali si, ktorému sa aká páčila a dvadsiatniky len tak brnkali do basov. Tancovali, až tak tieklo z nich. Nebožiatko Anička a družičky, mali sa tie! Ešte tie odjakživa neboli v takom škripci. Úbožiatka už len tak ukľakovali ako kuriatka, ale parobci na to nič nedbali, len vykrikovali:„Janko, veď si nás ty dosť nazvŕtal pri Fiľakove a pri Kisegu a čo ja viem kde. Teraz my aspoň tvoju nevestu musíme vykrútiť.“Druhý zas:„Aj v pekle raz býva hostina,“ a pochytili jedni nevestu, druhí družičky a krepčili, až sa tak kúrilo. Ostrianskemu museli zo salaša doviesť gajdoša, aby mu od zeme zagajdoval, lebo sa od zeme, ako hovoril, najlepšie pri gajdách vyskakuje. Bola to svadba, akej svet jak svetom nebolo, ani viacej nebude.Bolo už neskoro po polnoci. Mladá s mladým už za stolom sedeli a družba videl, že by už čas bol odpočinku. Predstúpil teda pred starejšieho a žiadal ho, aby prepustil mladú, lebo že je už ustatá a odpočinok mladým ľuďom potrebný.„S dovolením, s dovolením pod tou výmienkou, že mi ju zas s týmto zeleným vencom a s partou navrátiš,“ odpovedal starejší. S tým ju pojal za ruku a vyviedol do komory. Družičky sa za ňou pobrali a partu jej začali snímať spievajúc:Ej, mladá nevesta, peknes’ pripravená,všetka tvoja hlava švárne ozdobená.Ale ju nebudeš už dlho nositi,hneď v túto chvíľočku musíš ju zložiti.Kým si túto partu na hlave nosila,dotiaľ si slobodne, kam chcela, chodila.Ale už na parte stužky rozväzujema s tým ťa panenskej slobody zbavujem.Daj, daj dolu z hlavy tú partu perlovú,ktorú nesmieš klásti viac na svoju hlavu.A keď ja rozpletiem tieto tvoje vlasy,budeš sa zvať ženou na budúce časy.Takto spievali pri snímaní party družičky a Aničku slzy zaliali. Pozobliekali ju a uložili.Po chvíli prišiel družba zas pre mladého, že prosí holubička svojho holúbka a že už smutne za ním v komôrke hrkúta.Starejší zas „s dovolením, s dovolením“, odpovedal a prepustil mladého.S tým sa všetci začali rozchádzať. Poukladali sa, ktorý kde mohol, na stoly, na lavice, na vozy, na šop atď., aby aspoň oči oklamali.Keď ráno svitlo, pošli muzikanti po dedine hajnom vyhúdať. O chvíľu sa hostia poschádzali a posadali za stoly. Družba priviedol mladú nevestu, ale už pod čepcom. Ako ju ľudia zazreli, až tak zhíkli a oči na ňu len tak vyvaľovali. Bezpochyby, že ešte takú mladú nevestu nevideli. A starejší celý zadivený vykríkol:„Čo je to, družba, či to tak statoční ľudia robia? Veď som ti ju ja pod vencom prepustil a ty mi ju pod čepcom vraciaš!“„Veď je tak,“ odpovedal tento. „Divná moc božia. Ale čože ja z toho môžem. Mladý zať ju mal pod svojou opaterou. A keď jej on dopustil veniec zelený z hlavy sňať, ja z toho nemôžem.“Dosť mu starejší dohováral, ale sa on zo všetkého vedel vymotať, všetku vinu na mladého zaťa skladajúc.„Nemal si zveriť na capa záhradu,“ ukončil starejší hádku hlasom prísnym. „Na druhý raz si lepšie pozoruj.“„Nože, no,“ dodal ešte družba so smiechom.A zas tým nastala nová trakta aj nová veselosť. Takto trvalo deň po deň a nikomu ani na myseľ neprišlo, že by sa všetko toto raz skončiť malo.Až ti tu raz na štvrtý deň príde kaša na stôl. Družičky začali koláče rozdávať a kuchárka si prišla s vareškou v ruke od hosťov za ustávanie odmenu prosiť. Teraz len svitlo svadobníkom v očiach, lebo videli, že veru už koniec má byť. Na to si ešte trochu pospievali, potancovali a začali sa pomaly rozchádzať, spievajúc:Dobre sa tu majte, poďme spánombohom,zapíšme tento deň v kalendári novom.[1]U Slovákov panuje domnienka, že keď sa nebo otvorí, t. j. keď sa vyššie ako obyčajne v riedkom povetrí zblyskne a blesk ten po celom nebi rozleje, každý si môže vinšovať, čo chce, a čo si vinšoval, to aj dostane. Sú o tom aj mnohé smiešne povesti medzi ľudom.	Francisci_Janko-Podhorsky.html.txt
KrštenieKde sa vzali, tu sa vzali, boli zajci chutní, malí a v tom lese pod dubom bolo im sťa holubom. V teplom domku, namojveru, bolo ich tam za pol meru, doniesla ich v hojný rok vrana, a či iný zmok. Bol tam Macko, Mucko, Mica, malá Méca parádnica, všetko zajci ušatí, i ten Bojo strapatý. Mama, tata boli radi, že ich toľko, že sú mladí, lebo sa im videlo, že je s nimi veselo. Na tú radosť, že ich veľa, rodina sa zišla celá — Kto to zmyslel, kto to nie, spravili si krštenie. Prišli zajci, prišli tetky, zhora-zdola na posiedky, na tú veľkú hostinu, preveselú hodinu! Straka rýchlou bola zváčkou, maškrtná myš umývačkou, chrčok nosil na stoly, vše do vlastnej stodoly. Pani kmotre, pani líške, odkázali po pipíške, aby prišla, lebo nie, že je u nich krstenie. Ale kmotra odkázala, že by kožuch plátať mala, že nepôjde o suchu v ošklbanom kožuchu. Bez pozvania králik prišiel a s ním sused, čujný syseľ, veverička veselá za vrchstolom sedela. Tata znášal chutné kúsky do hrnčíčka, do kapustky, zajačička premilá pampúšiky pražila. Vrabec pekné vinše skladal, ktože by to bol v ňom hľadal?! Krásne slová, zvučný rým: „Čimčarara, čim-čim-čim!“ Aby kmotor nemal škodu, pili iba čistú vodu, preto potom nejeden triezvy vám bol ani peň! Jedli, pili, hodovali, po dva kúsky razom brali, všetko chváliac naporad: „Dobré je to, kto to rád!“ Od stola keď potom vstali, pekne všetci zaželali, ako káže dobrý tón: „Kadiaľ dnuka, tadiaľ von!“ A keď sa už domov brali, výslužky im chutné dali, každý dostal výslužku, po pampúšku, posúšku. Mama, tata natešení, že už majú po krštení i že hostí bolo moc, zamkli bránku: „Dobrú noc!“ O chvíľu už, o minútku, spal už každý v svojom kútku: mama, tata, zajci malí, spali, spali, sladko spali od svitania do šera, do samého večera.	Podjavorinska_Zajko-Bojko.html.txt
Poklad TatierPovesť[1][2]Wszystko się dziwnie pleciena tym tu biednym šwieciea kto by chciał rozumem wszystkieg dochodzioi zginie, a nie będzie umiał w to ugodzioJan KochanowskiSkala nad skalou zázračnou —vari to cesta do neba?Či si to Boh veľký vystavilpomník ten hrdý pre seba? —Výšavné steny nebo trímajú —priepasti čierne dna nemajú!Tam hor’ slniečko hľadajú výšky,poklady drahé kryjú hlbiny!Obrovské ste vy, obrovské divy! —Predsa pod vami mŕtve rodiny!Mŕtve rodiny v tom skálí hluchom:čo neprosíte o ne pred duchom?! —Čierne sa hory ako noc dáka —k skalám pevným pritúlili,ak by sa víchra praskotu báli,od nich pomoci prosili.Všade ste perie sivé sú mraky:darmo vyzeraj slniečka šľaky! —Tuho veje vetrík dolinami,medzi husté tiché veľké mraky,i zakníše, zvŕzga konáramiv javorine pustej opŕchnutej,opŕchnutej, k zemi pokrivenej,dolámanej ak’ zšliapané siaťa,čo ho orly s krídlami zmlátili —čo sa vlky i medvede hladnéna koristi borcovali na ňom.Javorina biedna dolámaná!Kto ťa takto, úbohú, spustošil?Kto ťa svetu tak na posmech nechal?I zaplače tmavá javorina,oj, zaplače temným búrky hlasom,keď kremennou zatriasa skalinou:„Vrahovia ma, biednu, spustošili!Dolámali tie javory moje,vetrokrídlych pobili sokolov,rozplašili tú moju zver krotkú,rozplašili v štyri strany sveta!“ —Vietor duje od západu slnca,kde slniečko svoj’ dobrej matičkedo lona už umorené sadá. —Neletí ním — to obláčik sivý,ani sokol plavý v skaly tieto:lež to koník bielušký vychádza,hlava do vetra, nohy do skoku. —Nevychádza, lež to víchrom letí,letí tuho sťa bystrý krahulecponad hory za tým malým vtáctvom. —Na žrebcovi, žrebcovi zvetrelomjazdec divý s blýskajúcou šabľou —oceľ jasná kryje prsia jeho —prsia tvrdé krutosť v sebe nosia;hlavu čiernu mosadzový šišak,vybíjaný tým ligotným zlatom —a na ňom mu víchrom pohvizduje,pohvizduje havranové krielo.Spod mosadze na čelo zahnutejvykukuje dvoje strašných očí —a nimi sa duša čierna díva,ako jastrab z hustého dubiskana holúbky, holúbočky krotké,čo sa ľúba na zelenej lipke,čo pyšťočky sa posklbkávajúa ľahkými trepkajú krídelci.Tvár mu hrozná zatiahnutá zlosťoua zhúžvaná krutosťou divokou —v tých záhyboch tvári hrúza ležísťa hadisko skrútené pekelnév tôni tmavej medzi lístím hustým.Raz zaiskrí tým pekelným zrakom,tri ráz mečom dlhým tuho švihne —a koníček sto ráz divo skočí —tisíc iskier za ním sa zligoce.Zem sa trasie — temne postenáva —ak by pod ňou hukotali duchy,čo na božie nesmú vyjsť slniečko —postonáva ťažkým žiaľnym hlasompod kopytom tvrdým — úbohá zem!„Oj, koníček, ty koníček švihlý,keby si znal moje bôľne muky,nebil bys’ ma tým kopytom tvrdým —ale by si letel ponado mňa,ponado mňa, matičku zmučenú,ako orol ponad husté mraky!“Lež koníček nepočuje divý,nepočuje jej žalostné hlasy.Kantár zlatý hlasom smutným zvoní,kôň sa bystrý pení — zaskakuje,bo ostroha spárala mu bočky,tá ostroha ostrá bôčky mladé.Vše sa obzrie s ľakom na svoj’ pána,chce sa spýtať, kde tak ľúto honí,lež keď zazrie jeho dlhú šabľu,a keď zhliadne jedovaté oči:hlávku smutnú k čiernej zemi skloní,ak by do nej chcel zahrabať bôle —a zrihoce prenikavým hlasom.A krutý pán jeho škrípne zubom —zatiahne ho kantárikom zlatým:„Hore, hore ku tým čiernym horám,ku tým hustým lesom, sivým skalám!“Lež koníček zná dobre cestičku,bo sa po tých stranách tu pásaval,poskakúval po zelených lúčkach —a netrpel na svoj’ čistých ľadvách,oj, netrpel ani malú mušku. —A teraz už upotený ťarchouletí v svoje vzdychajúci kraje.Skaly, doly zahučali vetrom:„Kto si vlastnú rozšliapne slobodu,ten sa krvou v jarme tvrdom potí!“ —Tuho letí — a noc černotmavázľahučka sa, sticha za ním kradne —i rozprestrie krídla nad horami,nad horami, nad tými pustýmiod ďalekých krajov k šírym lesom. —Ha, nie sú to kriela noci tmavej,ale sú to husté čierne chmáry,sťa zdurené černomora lunyzvíjajú sa sťa černokňažnícina šialených škaredých šarkanochpo tej neba búrnotmavej tvári.Čierna je noc všade ako v rohu.Skaliská sa vo výšky černejúsťa zázrační podzemní obrovianad svoj’ kŕdľom černoperých potvor —akoby sa vyhrážali nebu,a tie hrubé rozvláčali mraky.Vietor zšuští lístkami mátohoua kuvikom po skalinách skviká,hurtom pliaska rozbúrenou vodou,až tá v hĺbke žalostive jajká —snehy schytí tým zdureným mrakomi skrúti ich v šialenosti divej —a prešibne prudkou chumelicoutie najtmavšie úzke rozpukliny —tuhým krídlom skaly dolu ráňa.I skákajú horou durkom hromu,zrážajú sa skaly so skalami,i sypú sa vo tme iskry svetlé —a blyštia sa ako oči strašné,oči strašné čiernych mátoh nočných.Huk oblakov, piskot hrúzny víchra,jajkanie vôd žiaľne, úpenlivé,sipenie vĺn búrne, šarkanové,hrmenie skál roztrepaných temné —drúzganie driev, vŕzganie konárov —všetko mu to strelou v uši letí,z uší v srdce — ním prudko zhurtuje,vlasy dupkom zježí ako ihly,chladné kosti mrazom ostrým pára.koník pod ním osikou sa trasie,pod tou ťarchou ten koníček biedny.Všetko búri všetko proti tebe,peklo čierne cestu ti zastaloa ty nesmieš ani na malý krok,tu ťa večne, večne prikovalo. —Tma, tma všade hustá ako v rohu —strašlivé mu pred oči sa mocú,inocú sa mu černobledé tváre,vše dač biele vyškľabí naň zubská —vše zas druhé smrtným strihá okom —vše sa potvor mrákavy priženúsťa Černobog[3]s celým svojím rodom.Ha, ty stojíš v tých hrúzach pekelnýchsťa na krížnych odvážlivec cestách,keď sa hrozné potvory naň valiaa mliaskajú naň svojma pyskami,zavýjajú ako hladné vlky;keď ohnivé vojsko naň sa rútia blyskoce jasnými šabľami;keď sa mu nad hlavou rozježenoukameň mlynský len na vlase krúti;keď zďaleka zazrie Lucifera,ak sa kríva s knihou ako truhlaa pekelným zablyskuje zrakom.Nač si prišiel v tieto hrúzne kraje?Nebo veľké tresce odvážlivých!Rytier zhomre hrubo proti nebu —ohlásia sa temne čierne skaly —nie to prosby vrúcne s modlitbami —i zaškrípne divo tvrdým zubom,ak by si ich vylámať chcel v vzteku —kliatba zhrmí bledými ústami,kliatba zhrmí vztekom — skala praskne,praskne hromom jasným v čierny šišak.Zahučala silne tvrdá hlavai mrákota pred zrak mu zavisla,utiahla sa v prse duša jeho,i zhrkoce značky na čiernu zem —zbrinkoce mu oceľová šabľa,až sa iskry po skalách rozsypú —i zhrkoce dolu úbočiamiso strašlivým praskotaním skalín —len ho ohlas odprevádza temný,i ten schytí vietor krídlom svojíma nieto viac ani slychu o ňom.Všetko tíchne — vietor divý skrotol,bo už hrozný trest neba pominul.Nad horami, nad tými čiernymitrhajú sa tie husté oblakya zvedavá vykukne hviezdička,ak by chcela tým jej bystrým zrakomten hnev neba tu dolu postihnúť. —Sadajú si radom čierne mraky,sadajú si na tie hory pustésťa pažravé na korisť havrany. —Aj, na horách, na tých horách pustých,kto nakládol ten bledý ohníček?Nik — peniaze sa to presúšajú —slabé žiare vetrom preleteli,preleteli cez doliny úzke,osvietili lesy, čierne lesy —osvietili skaly, pusté skaly. —Ha! Nie je to ohník bledosvetlý,peniaze sa to nepresúšajú, —lež to bledý, ten tichý mesiačikvystupuje z tých oblakov búrnych —i zastal si nad tými mrakamina tom nebi čisto vyvedrenom —s úsmeškom sa na ne hrdo díva:šťastný, sto ráz štastný, kto sťa víťazzastane si nad vrahami slávne! —Ticho, temno — v hmle krajiny driemu,cez ne mrakov poletujú tône,poletujú tichučko ako sny.Rozkladá sa šíro skalná stenaa na stene koník smutne stojí —obzerá sa po dolinách šírych,po tej hroznej pustatine nočnej;smutno hľadí do priepastí tmavýchako dobré dieťa za matičkou,čo skapala pred očima jeho,a bolestným zarihoce hlasom. —Ozvali sa aj tie skaly chladné,ozvali sa k nemu žiaľotemne:„Čože plačeš, ty koníček sivý,ty koníček verný, za svoj’ pánom? —Veď ťa on len mučil, kruto mučil,tvoje bôčky ostrohami spáral!Nežiaľ nad ním, ty koníček dobrý!Rozihraj sa, zaskoč po skalinea preletí na široké pole,na široké pole na slobodu!“Lež koníček len kantárom zvoní —var’ na pohreb svojemu pánovi? —Nožičkami hrabe v veľkom žiali —k zemi skláňa boľavú hlávočku,na lono to chladné tej matičky —I zrihoce ťažkobôľnym hlasom,i zastená sťažka, oj, zhlbokaa vyletí para z hrudí bielych —i vychladnú jeho hrudi verné.I splače háj nad koníčkom verným.Ticho, temno — doliny v hmle driemu,cez ne mrakov poletujú tône,poletujú tichučko ako sny.Čo to stojí v tej priepasti temnej?Či sa to hmla navalila biela?Či to sniežik prikryl strmú skalu?Nie sa to hmla navalila biela,neprikryl to sniežik strmú skalu:lež to starček v čistých bielych šatáchako sniežik novonapadnutý,napadnutý na tom čele Tatier —tvár mu bledá ako chudej smrti —na nej brázdy dobrota zatiahla,brada biela prsia mu zakrýva,prsia čisté ako tá hviezdička.Čo ten tu chce — v tejto búrnej noci?Či poklady dáke tajné hľadá?Či ho bledý mesiac nocou vodí?Čiže duchy začituje nočné?Ticho stojí — a vzdychnutím tichýmsivá para z úst mu vyletuje —pred ním dačo tmavé — rozvalené,ak by dáke medvedisko zrutné.Ej, to je nie ani tôňa temná,lež to rytier hrozný ohlušenýs bledou smrťou zúfalo sa borí —v vzteku divom pysky, zubmi seká,krvou farbí jeho lesklé zbroje.Mesiačik naň tichý zboka zazrie —odvráti sa za tie hrubé chmáry,vetrík tichý poľahučky príde,odvráti sa — cestou ďalej letí —letí cestou do šíreho sveta —všetko cudzie, všetko chladné nad zlým.Hodné bolo potrestanie jeho.Kto na nebo vzteklé kliatby hádže,ten biednik je, nehoden ľútosti.A ten starček, ten biely holúboknad ním stojí ako dobrý oteca počúva jeho bôľne hlasy.Oj, tie hlasy prejdú k dobrej duši,i zažiali jeho duša dobrá —a zavzdychá k vysokému nebu:„Bože veľký širokého neba!Bože veľký širokého sveta!Dajže milosť biednej duši jeho!“Ha! Tie hlasy hromom križujúcimcez dušu mu preleteli zlostnú —i skočí hor’ divo na svoj’ nohy,na tie nohy chladné, dodrvené —a skáče skok na skok ako jeleň,keď ho pichne v rebro ostrá strela —ponad kríčky, cez hlboké jarky —i skryli ho večne husté hory,i skryli ho pred tou tvárou neba.Starček dobrý v ľaku za ním hľadí,za ním beží do tmavej hustiny.Všetko ticho — ani slychu o nich —len si skaly temno pošeptujú,pošeptujú strašnotichým hlasom:„Koho nebo do prachu porazí —tomu sa už len peklo zasmeje!“Ha, čo tu chcel tento rytier hrozný?Či utekal pred tou tvárou neba?Čiže ho vlasť matička zahnala,preč zahnala nehodného syna?Neutekal on pred tvárou neba,nie ho to vlasť matička zahnala,preč zahnala nehodného syna:lež ho srdce jeho čiernej dušev tieto hrady priklamalo skalné,priklamalo na poklady zlaté,poklady vraj veľké, lež zakliatev tých skaliskách pustých krkolomných,zakliate tu od pamäti svetakliatbou tuhou s širokým ich panstvom.O nich tajné poletujú chýry —poletujú tým širokým svetom.Ticho, temno — v hmle doliny driemu,cez ne mrakov poletujú tône,poletujú tichučko ako sny.Vietor mlčí s tichým temnom nočným,skaly nemo na doliny hľadia,hľadia dolu so slzavým okom[4]na doliny to širokopusté,akoby nad smútkom ich plakali.Nemo hľadia k hviezdnatému nebu,ak by zlatú zorničku hľadalimedzi húfmi srieňových hviezdičiek,ak by mlčky tú ich tajnú prosbušepotali k velikému Bohu.Mesiac hľadí spoza temnej chmáry,hľadí tých skál v roziskrené oká,čo sa blyštia na ich dumnej tvári —i hľadí v nich na tvár svoju bledú,i zmúti sa nad svoj’ bledou tvárou,i vtiahne sa smutný poza chmáru,ak by svetu ukázať sa hanbil.Oj, nehanb sa, ty mesiačik bledý,čo ti aj tvár oblaky zmútili!Príde vetrík, tvoj priateľko dobrý,i odženie od teba tie mraky —ty sa v kráse zligoceš pred svetom!A v tých očkách to strakavé neboumýva si smaragdové líčka,umýva si krištáľové perly,by svoj’ krásou mesiac vyjasnilo.I duria sa vetrom hviezdy malépo zelených striebrolesklých vlnkách,ako rezké drobné kačíčence,keď sa na ne z brehu matka díva.Vyšla chmára naprostriedok neba,i zastane nad dvoma stenami,nad stenami hlboko tajnými —a mesiačik vyjde spoza chmáry,vyjde sticha — obzrie sa okolo —i nakukne medzi tmavé steny,i nakukne na bielušké oko —stane nad ne s jasnobledou tvárou —zakrýva ho pred pohľadom neba,zakrýva ho ostrými strelamia odháňa bleskom tie hviezdičky,čo by rady doňho sa pozerať —pozrie nadeň na snehovú vílui postriebri jej vlásky hodvábnea pobozká ľaliové čelo —i pobozká sticha poľahučkya skĺzne sa do vodičky čisteja umýva svoje bledé líčka.„Umývaj sa, ty mesiačik, skoro,bo už tá noc k polceste dochádza,k polceste to tajnej hrúzoplodnej —a nesmieš si potom viac umývať,viac umývať tvoje smutné líčka!“ —Noc si sadá na tichej polceste,i hlása to kuvik kvikom strašným,i hlása to temným krajom nočným.Zo stien tmavých vetrisko vyletía zavŕzga ponad okom lipou,lipou starou, lipou opŕchnutou,i zhrúža ho s hukotavým pľaskom —a tie vlny biele ako mliekovzpínajú sa až k tvári mesiačka,akoby ho o pomoc prosili,ak by muky nebu zjaviť chceli.Vlny liecu divo rozježené,liecu divo od skaly do skalya s pliaskaním kvapkami bielymirosia šíro tie ich temné tváre.A tá víla s zlatými vlasamina búrnych sa prevažuje vlnách,sťa kačička na búrnom Dunaji.Raz zahrmí — zatrasú sa skaly —a druhý raz — zapraskocú steny —a tretí raz — rozpukne sa skalaa zlatý blesk blýskavicou švihne —i pozláti rozježené vlnya na vlnách tú bieluškú víľu,i odženie tichého mesiačka.Za tým bleskom kostol sa zligoce,ako keď sa to nebo otvoría rozstrelí slávu šírym svetom,keď sa v blesku anjeli vznášajúa spievajú pred tým Boha trónomnebom, svetom hýbajúcu pieseň.A v ňom veľké poklady sa svieťa,svieťa bleskom tuhým slniečkovým:tam sa kníšu háje javorovéa blýskajú ako jasné slncia;tam sa blyštia jazerá širokéako zrána čistozlatá zora;na ich brehoch diamanty zrutnéako plné ligotné mesiace —i menia sa oči v blesku veľkom,i kto môže v slnce smelo nazrieťa počítať jeho ostré blesky?Blesk na blesk je všade ako požiar,v ňom sa stratí temné ľudské oko!I svetlo je — i divno je všadeak by deväť slniečok svietilo.Zligoce sa lipa, smutná lipa,nad jazerom zhlboka hučiacim —i zjasá sa na ňom víla krásna,až sa svieti ako zora mladá —i vypustí ona bielym hrdlomhlasy útle srdiečka smutného,i zaznejú sticha sťa pod zemou —a temný huk oka ich sprevádza:„Bože môj, Bože môj, rôčky sa míňajú,všetko je zakliate po tom našom kraju!Všetko je zakliate tuhými kliatbami,kedyže sa, kedy zmiluješ nad nami?!Skryté sú pred svetom tie naše poklady,ej, nesmie k nim ani ten mesiačik bľadý!Odspodku skalina, zvŕšku priepadlina —oj, Bože môj, Bože, kto ich poodklína?!Voda je vzbúrená, lávka spráchnivelá,pod ňou sa v hlbine pláču mŕtve telá!Mŕtve telá pláču a kosti hŕkajú —nač sa len tí ľudia darmo namáhajú!V ligotnej palote to zlato vyteká —nie jedného si ty zmárnilo človeka!V ligotnej palote tie zlaté javory —nie jeden človiečik pre vás sa zamorí!Na zlatých javoroch zlaté holúbočky —nie jeden si pre vás dolámal nôžočky!Na zlatých jabloniach jabĺčka sa svieťa —ej, nie jeden pre vás zišiel z toho sveta!V tej zlatej palote ligotné rybníčkya na nich sa vozia zlatušké kačičky!Pri úzučkých dvierkach zlatý husár stojí —nie jednému šablou hlávočku rozdvojí!Hlávočku rozdvojí, srdiečko rozsekátomu, čo s pokladmi tajnými uteká!Kačičky, kačičky, zlaté holúbočky,ver’ pre vás padali pod šabľou hlávočky!Padali hlávočky, chladli tie srdiečka:neberteže, ľudia, len zlaté jabĺčka!Neberte, neberte, bo ani nesmiete:čo Pán Boh zabránil, to nepretrhnete!“I utíchli hlasy piesne tajneja vlny len zdráždené sipejúi blyštia sa akoby horeli,temne jajčia úpenlivým hlasom.Na skalách sa tmavých kvapky blyštiaako slzy po strašlivej tvári,čierne chmáry spoza skaly strežúsťa na korisť pekelné šarkany.Po skaline oblak nevalí sa,lež to rytier s hurtom hore kráčapo tej strmej krkolomnej skale.Nepočúval víly pieseň tajnú,bo už jeho tá bahoná dušapo palote lesklé zlato chytáa kráča s ním do šíreho sveta.On obchádza kolo vody búrnej —tá voda ho hurtom neodstraší,neodstraší od blyskotu zlata.Stupí nohou na spráchnilú lávku,i kníše sa pod ním zboka nabok,prehýna sa na vlnách sipiacich:Oj, lavička stará spráchnivelá!Keby si ty znala nohy tieto,čo tak kruto koníčka pichali —keby si ty znala ruky tieto,čo lámali tvoj’ bratov javorov,keby si ty znala dušu túto,čo tak vztekle zaklínala nebo;nestála bys’ na tých vlnách búrnych,ale bys’ sa pod ne zamorila,zamorila ako tá kačička,keď sa nad ňou ľúta haja skrútia hodí sa na ňu jasným hromom —i zhltli by vlny korisť hnusnú!Lež lavička stará spráchnivelánepoznala tieto nohy zlostné,nepoznala tieto ruky kruté,nepoznala túto dušu čiernu:i niesla ho k tej palote skalnej. —Letí do nej vlkom dravohladným,v tom blesku sa jasnom slniečkovomako slepý od divu potáka.Divý úsmech tvár mu posťahoval,čierna duša zrakom sa mu smeje,srdce hnusné radosťou mu skáčepod prsami, pod tými čiernymi.Ha! Už ruka dlhá kačky lapá —už mu chytá tie holúbky milé —už mu láme z javorov konáreako hladná ostrozubá líška,keď sa kradne medzi kŕdeľ husí,pazúrami radom dolu drhne,tenkým pyskom na hromadu škrtí.Už mu myseľ zlaté zámky stavia,už sa klania pred ním ten šíry svet,už pod jeho zlatým vzdychá jarmom;lež nie dané korytnačkám kriela,ani rukám dravovzteklým panstvo! —Kročí dva ráz pyšne k úzkym dverám,dvíha nohu ku tretiemu kroku:i zahvizdne víchrom šabľa ostrá —a — hlava mu vpoly rozkálanáv čiernom prachu skrvavená zíva.I stiahnu sa kliatbou pysky jehoa vyletí chrchot z krvavých ústa vyletí za ním duša čierna —i zrazí ju nebo v mraky večné.Zarachocú dolu údy chladnéako skala odlomená z Tatier —i roztvoria vlny pysky hladné —a skape v ich hrtane bezodnom.Víchor zručí divokým byvolom,až sa strasie pustatina šíra,akoby sa nad týmto rihotal.Mraky letia zo štyroch strán svetasťa zo štverieň uteklé šarkany,keď chvostami šíre lesy lámu,z besných pyskov vypúšťajú chmárya zatiahnu nimi nebo jasné.S mrakmi letia tí pohrební hostiaako vrany na ich hnusné hody —strašné hlasy znejú zo všetkých strán,ozýva sa všetko vôkol divne,ak by každé ľudský jazyk maloa vravelo svoj’ srdca tajnosti.ČAS:Večnosť večné na súd k sebe volá!ČIERNE DUCHY:Peklo silné svoje k sebe berie!ZEM:Prach, prach k sebe prchký priťahuje!NEBO:Svet podo mnou široký sa plazí!V peklo padá, kto mňa neposlúcha!SKALY STRMÉ:Zlato peklu v hrtan duše hádže.NOC:Nocou peklu otvorená brána!MESIAC SPOZA SKALY:Osvecujem pekla šíre vráta,by svet do nich celý nezablúdil!STARČEK NA SKALINE:Kto raz nebo kliatbou besnou zhnusil,tomu kvitnú len v pekle nádeje!VLNY BÚRNE:Kto v tajnosti rukou sa napína,ten do nášho upadá hrtanu!KOSTI ROZHÁDZANÉ PO SKALÁCH:Koho slnce teplé nezahreje,toho aspoň mesiačik osvieti!OD VÝCHODU LETIACE NOČNÉ VTÁKY:Za tmou slnce z krajov diaľnych vzchodí!VÍLA Z VRCHU SKALY:Slnce jarné kliatby putá láme!I zahučal víchor hukom trúbya roznosil šíro slová tajné,roznosil ich cez vrchy, doliny.A kuviky, tí pohrební hostia,zaškriekali nad dvoma stenamia strašlivou rozlietli sa nocou,rozlietli sa po širokom svete.I s pľaskom sa zachlopila skala,až pustina temne zadunelaako temný v ďalekosti parom. —Noc sa v druhú prevrátila stranu.Všade temne, tichotemne — strašne —v hmle doliny zakrútené driemu,cez ne mrakov poletujú tône,poletujú tichučko ako sny.Kolimbá sa sticha biele oko,kolimbá sa pomedzi stenami,ej, pomedzi stenami tmavými.A na jeho ľaliových vlnáchkolíše sa snehobiela vílaako divná čistoperá labuťa s vlnkami temne šumiacimisticha nôti prenikavým hlasom.Tichučko ju slúcha temno nočné:„Ťažko je ľalii v tej hustej chrastine,ťažšie je, ťažšie je na púšti dievčine!Ľalii bieluškej aspoň vetrík praje,jej zmrznuté líčka teplotou oveje:lež zlaté slniečko nechodí s hviezdičkou,ani prajná duša so žiaľnou dievčičkou.Ej, s malou hviezdičkou mraky len lietajú,ej, len kruté žiale so mnou zahrávajú!A tie čierne mraky len orol prerazí,len hrdina nášho zakliaťa reťazi!Bože náš, Bože náš! Kde ten orol býva,kde ten orol býva, hrdina chodieva?!Ej, keby ten orol driemal na tej skale,ver’ by ho vzbudili moje ťažké žiale!Horko by plakala, bôľne by vzdychala,ver’ by som ho predsa dolu privolala!Keby bol ten orol za morom Červeným,predsa by musel prísť k skalám opusteným,bo by loď uplietla, more preplavilaa tak by ho spevom žalostným zvábila!Oj, keby ten orol lietal nad hviezdami,ver’ by som ho zviedla horkými slzami!Horkými slzami by som ho prosila,svojimi mukami by som ho zmámila!Ale orla nieto — víťaza ani tak!Jaj, beda! Či nikdy už nebude inak?!Svitaj, Bože, svitaj, nech už bude deň raz,nech mi zo srdiečka skape ten krutý mráz!Keď to ráno svitne, lipka nám vykvitne,z lístkov vyletí vták a z kvietočkov junák!Vtáčik, zlatý vtáčik, mladušký junáčik,ešte ste tam v pukách — a ja v bôľnych mukách!Hviezdička, hviezdička, ty moja sestrička!Či si to ty, drahá, tá zlatá zornička?!Veliký je ten svet — väčší si ty, Bože!Keď nás svet aj zaklial, veď nám Boh pomôže!“Hlasy stíchli — skaly zaplakali,zaplakali túžobnými hlasy.Tichučko je, temno — nočné temno —v hmle doliny zakrútené driemu —cez ne mrakov poletujú tône,poletujú zľahučka ako sny.Mesiac smutne znad hory pozerá,smutne, smutne so žiaľnym srdiečkom:„Oj, akže bych nemal smutným býti,keď nesmiem viac svoje líčka zmývať,svoje líčka mutné v oku bielom!Veď nesmiem viac s vílou sa zahrávaťpo tých bielych striebropenných vlnkách!“Stojí mesiac na západe smutnom —a zornička na východe jasnom,za mesiačkom čierne mraky tiahnusťa havrany žravé černokrídle —zbohom chodi, ty mesiačik bledý,zbohom, zbohom po to sivom nebu —povedzže tam širokému svetu,že zornička noci krídla láme,že pozláti černopusté skaly! —Vitaj, drahá ty zlatá zornička!Či ťa nebo tiché privábilo?Či si chcela na mesiac sa dívaťa zaľúbiť tichojasné líčka?„Ej, mňa nebo tiché nezvábilo,ni som chcela na mesiac sa dívaťa zaľúbiť tichojasné líčka;lež ma slnce zlaté vypravilo,bych hlásala príchod jeho slávny;i chcela som pozdraviť pustinua potešiť tú ľaliu, vílu!“ —Všetko ticho dookola, mŕtvo —len sa tá hmla v dolinách nadýmai dvíha sa ako búrne prsia —skaly strmé k nebu ticho hľadiaa tým tichom jejich city letia,letia v nebo z ich nemého srdca.Starček biely, ten krotký holúboksedí nemo medzi zápoľami,nad vlnkami, vlnkami tichými —zraky sú mu na nebo pribité,vyše zrakov duša jeho tichározliala sa po širokom nebia lieta od hviezdičky k hviezdičkea objíma ich strieborné tváreako vlastným od radosti sestrám —ticho kľakne pred pohľadom Boha —i rozumie Boh tajnej tichosti.Zaduneli hory temným hlasom,víla biela na vlnkách sa vozí,zlaté vlásky vetríčkom jej liecu,v očkách svieti čistušká slzička —hrdlom bielym púšťa sladké hlasy,púšťa sticha z ohnivého srdcaa čisté ich sprevádzajú slzy,dobrušké to priateľkyne srdca:„Zornička, zornička, ty milá zornička,ver’ si mi zotrela horké slzy z líčka!Horké slzy z líčka, zo srdiečka mrazy —ej, už padnú z neho zakliaťa povrazy!Padnú zo srdiečka, padnú aj z pokladu,akoby do vody hodil rybku mladú!Rybôčka vo vode chvostíčkom šľapoce,srdce na slobode veselo tlkoce!Tlkoc, srdce, tlkoc, plameňomže blkoc!Budeš na slobode sťa rybka vo vode!Zornička, zornička, svitania sestrička,pošliže nám, pošli tvojeho bratíčka! —“Bratíčka poslala, sama sa usmiala,tým jasným si očkom na nás zamihala!Hora hustá hučí, lipôčka sa pučí!Bože náš, Bože náš, velikú lásku máš!Ticho všade — len hlas temnotajnýrozlieha sa len všade a všadesťa podzemný šuchot svätých hájov.Na lipe sa lístky rozvíjajúa z zelených lístkov — orol vzletí,rozšíri si blýskavicou krídlanad krajami ticho hučiacimi —letí, letí pod vysoké nebo —oj, a zráža černohusté mraky.Na lipe sa kvietky rozvíjajú —a z voňavých kvietkov — šuhaj skočí,šuhaj krásny ako ranná zora —a vytiahne blýskavicou šabľu,šabľu ostrú, šabľu divotvornú.Skáče bystrým jeleňom pustinou,lieta švihlým sokolom v priepastiach.Na tom čistom vyvedrenom nebiorol stojí nad dvoma stenamis rozpnutými dlhými krielami —a mládenec nad snehovým okom.Šibne orol svoj’ širokým kriedlom:i zvalí sa šíra hmla v dolinya v dolinách v rosičku sa zmenía tá skape pred pohľadom slnca.Šibne šuhaj tou širokou šabľou:i odfrkne hlávka starčekovi —i odfrkne hlávka bielej víledo tej bielej do mliečnej vodičky.I vzbúria sa vlny, biele vlny,ak by hlavne ohňa do nich hodil:Ajta divy! veľké, neslýchané! —Oka už niet — len pár bielych ľudí —šuhaj krásny ako tá jahodaa dievčina ako tá kalina,šuhaj silný ako mladý javor —dievča útle ako mladá lipka. —Pri hukote tajnom lesov hustýchvychádzajú z palôt nevídaných,vychádzajú pekní bieli ľudia,na čelách im svätosť, v tvárach milosť,nie to na zem, lež do neba súci.Na čele im kráča obor zrutný,v zraku jasnom ohnivé mu iskry —v rozrastených pleciskách mu sila.I kráčajú ticho ľahkým krokomcez záhradu zlatú ligotavúpod javory s zlatými lístkami,pod jablone s zlatými kvietkami,pod širokú naprostriedku lipu.I zastanú pod tou zlatou lipoui obstanú kolkolom víťazaa kladú mu na čelo halúzky,halúzky to svieže lipy zlatej.I podáva ten dobrý mládenecsvoju silnú víťazovi rukua podáva s ňou i rúčku bielu,rúčku útlu sťa biely kvet maku,ručičku to svoj’ krásnej sestričky,bielušinkej ako tá ľalia,s ústičkami ako tá jahôdka,s líčkami to ako mladá zoraa s očkami ako len tie trnky —i zhučali skaly hudbou tichou —zablyslo sa nebo, šíre nebopri tých slávnych velikých vzdávankách.I bolo sa dívať zlatej zore,zlatej zore na belastom nebi!Aj, i ona sťa dobrá sestričkasvoje šaty darovala mladej,a radosťou horeli jej líčka.I zhučala svetoslávna pieseň,i zhučala tým zeleným krajom:„Široké nebo — širšia božia láskaslncom sa zlatým odieva,tuhé reťaze zakliaťa práska,v raj večný duše vodieva!Zo zeme nebo blažené tvoría z noci tmavej ligotné zori!Vďaka ti večná, Bože náš svätý,že nás to slnce zlaté pozláti!!“I leteli tie hlasy do nebacez milióny svetov, lesklých svetov,sťa k otcovi jeho dobré deti,keď sa vráťa z kostola svätého —a lietali sťa biele holúbkykolo trónu Velikého Boha.Zo zelených hájov, sviežich lesovvystupujú zámky, biele mestá —oj, a po nich z doliny na druhúpoletujú hrdinské pesničky.A Tatry syn chytil šabľu divnú,i panuje po tých slávnych Tatrách.Oj, je slasti po vysokých Tatrách,oj, je slasti po tom novom svete!Jest sa na čo dívať tomu slncu,tomu slncu, jarnému slniečkua rozprávať širokému nebuo pokladoch nikdy neslýchaných,neslýchaných ani nevídaných —o tom raji mladom prostoslávnom!Letel orol do šíreho svetai preletel tri široké moria,sedemdesiatsedem krajín veľkých,oj, preletel s tou povesťou divnou![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.[2]Doteraz úplne neznáma skladba vychodí v našom súbore prvý raz. O rukopise pozri naše údaje: Rukopisné pramene 1, e. Na poslednej strane zošitu (miestami už hodne ošúchaného a preležaného), na kúsku prázdneho miesta pripísal Botto neskoršie, podľa charakteru písma a pravopisu okolo r. 1850 tieto verše:Hoja, lísťa javorovô jak sá krásne húdlo,jak si pekne šumievalo — či si už zabudlo?Húdalo som, šumelo som, pokým bolo leto.Ťažko spievať, ťažko výskať, kde radosti nieto!Bolo leto, bolo raz,prišla jeseň, padol mráz.[3]Černobog— boh zla a tmy u starých pohanských Slovanov.[4]Známo je, že sa na Tatrách morské oká všakovej farby nachádzajú, o ktorých sa vraví pre ich náramnú hlbokosť, že ani dna nemajú. Pozn. autora.	Botto_Poklad-Tatier.html.txt
IOdchod — Spoločnosť cestujúcich — Viedenčan — Parný voz — Štefanský dóm — Viedeň — ErpetleBolo to dňa 2. júla 1839, keď som sa s niekoľkými svojimi priateľmi ľahkým krokom poberal bratislavskými ulicami do hostinca K zlatému slnku.[1]Všetko bolo ešte ponorené v tuhom spánku. Ráno bolo pošmúrne. V našom vnútri sa usádzala akási zádumčivosť, lebo sme išli pospolu, aby sme sa o krátku chvíľu rozlúčili. Práve bol koniec školského roku a my sme boli už skoro sami v Bratislave. Veľká je to sila, ktorá navzájom spútava mladíkov; v zápale vrúcnych myšlienok zabúdajú na prekážky, ktoré sa im na ceste hromadia a navršujú. A preto tým bôľnejšie je ich rozlúčenie; aj naše srdcia boli preplnené bôľom. V ostatných dňoch sme sa boli rozišli s mnohými vrúcnymi priateľmi a teraz aj nám nastávala hodina rozchodu. Preto zaujala clivosť moju myseľ i srdce a myseľ i srdce mojich priateľov. Došli sme k hostincu K zlatému slnku. Medzi rozličnou batožinou, batohmi, balíkmi atď., videl som aj svoj batôžtek, ktorý som si bol naplnený cestovnými potrebami predošlého dňa sem dopravil. Dostavníky (Stellwägen) stáli; hrnulo sa množstvo cestujúcich, z ktorých si každý zaujímal miesto, a o malú chvíľu bol dlhý rad dostavníkov preplnený cestujúcimi obojeho pohlavia. Už plieskali prední voziari (fiakristi) svojimi bičmi, už sa začal hýbať aj voz, na ktorom som ja sedel.„Šťastne putuj, pozdrav západných Slovanov, píš nám,“ toto boli slová mojich priateľov, letiace za naším hrkotajúcim vozom. Urobil som klobúkom niekoľko poklôn a na dlhší čas som zmizol z očí mladým horlivým Slovákom. Náš voz bežal dlažbami Bratislavy, ktorá sa zobúdzala zo sna. Ale mňa čosi tak silne priťahovalo k tomuto milovanému mestu, že som začal vrúcne žialiť; boli to hlboké, zo všetkých spomienok vyvierajúce city. Veď k Bratislave (Prešporku) ma viažu tie najsvätejšie spomienky. V nej sa rozžala svieca, rozplápolala pochodeň môjho života.[2]Tu som uzrel hviezdy, ktoré ma povedú na búrlivom mori môjho života, tu som v zápale a nadšení mladých rokov pocítil blaženosť, ktorá mi bude osladzovať trpký kalich, čakajúci — tuším — na mňa a na všetkých, ktorí obraňujeme sväté dedičstvá národné.Bratislava už zmizla mojim očiam, vŕšky sa pomaly strácali, zatiaľ čo som si skoro ani neuvedomil, že nie som sám vo voze. Ale čoskoro ma z môjho zadumania vytrhla zhovorčivosť jedného nášho spolucestujúceho. Bol z Viedne a patril medzi tých veselých bratov, ktorých žarty ustavične lietajú, ale nie sú vždy v súlade s vkusom a vzdelaným tónom. Usiloval sa zabaviť nás svojou výrečnosťou. K našej spoločnosti cestujúcich patrili dve slečinky, jedna pani a konečne mlčaním vynikajúci Nemec, ktorý na všetko, či bolo biele alebo čierne, prisviedčal hlavou.Viedenčan nás bavil vyprávaním svojich dobrodružstiev a zo všetkého sa ukazovala jeho skúsenosť. Na svoju smelosť a nebojácnosť nám uviedol veľa príkladov a o ich pravdepodobnosti nás ubezpečil skutkom.Keď sme totiž prišli na rakúske hranice, naskytla sa mu v Novej Vsi[3]príležitosť dokázať skutkom, čo nosil vo svojich zásadách. Úradníci na hraniciach bývajú niekedy pri plnení svojich povinností až grobianski. Zato však, keď — ako sa hovorí — natrafia na svojho, dostanú neraz nepríjemné frčky. Aj od nášho dobrodruha sa dopočuli niečo také, čo by od neskúseného cestujúceho neboli počuli. Stalo sa totiž, že jeho preukaz boli omylom poslali do Břeclavi (Lundenburg), preto mu kázali počkať. Preukaz mu mal ako viedenskému obyvateľovi slúžiť namiesto pasu, preto ak nechcel mať mrzutosti s viedenskou strážou, musel naň čakať, až sa vráti. Ale tu ukázal, čoho je schopný jeho jazyk. Úradníci stáli pokope a množstvo cestujúcich, ktorí zostúpili zo svojich vozov, tvorilo veľký zástup divákov; a ten, ktorý teraz mal hovoriť, hovoril. Svoju reč sprevádzal výrazmi i nevkusnými i smiešnymi, ale vždy čo najtrpkejšími. Nadával, hrešil, zlostil sa a vyhrážal bez prestania a bez ustania. Vinní úradníci to museli preglgnúť. A urazený Viedenčan si sadol na voz a neobávajúc sa ničoho išiel s nami ďalej na Viedeň.Jeho čelo triumfovalo. Cestou sme dlho rozprávali o tom, aký ostražitý, smelý, prísny, ale aj zbehlý vo svojich právach musí byť človek, cestujúci po svete. „Nikde nepožiadať cudzie, ale vždy a všade brániť svoje,“ to bola zásada nášho spolucestujúceho.„Veru, veru,“ prisviedčal som na to, dodávajúc v mysli svojej, povýšenej od osobnosti k všeobecnosti: Keby sme my Slováci neustupovali od svojej slovenskej reči, neboli by sme potupení a opustení, lebo národ, ktorý sám seba neopúšťa, nebýva opustený![4]—Nebo sa zaťahovalo a čiernosmutné oblaky hustli nad nami, až sa napokon celé nebo rozplakalo. A moje srdce plakalo úpenlivo, lebo myseľ sa mi zapodievala akýmsi tušením, že aj tam, kam sa uberám, kvíli môj národ. Onedlho sme už zbadali parný voz, ktorý bol pripravený nás prijať. Každý si sadol do svojej komôrky a čakali sme túžobne, najmä ja, ktorému to bolo čerstvou novinkou, na odlet obrovského, dlhočizného velikána. Naša spoločnosť sa však roztrhala, lebo panie a slečinky, hoci útlučké, predsa museli ísť do otvorených vozov na dážď a vietor. Čo robiť? Človek z núdze všeličo rád urobí. Ja som im nemohol pomôcť.Ale tu som už nepotreboval nikoho na rozveselenie, lebo skvele ma zabávala moja myseľ, tvoriac si nové obrazy, myšlienky, idey. Parný voz sa začal hýbať a odrazu sa rozletel a hrmivým rachotom sa sťa strela rútil rozkošnými rovinami. O niekoľko chvíľ sme ušli aj živlom, lebo dažďom obťažené oblaky pozerali za nami rozbehnutými. Krajiny, mestá a dediny utekali a strácali sa, sťaby ich bol ktosi čarovnou mocou na iné premieňal. Áno, naozaj poznávam — myslel som si sám v sebe — že rozum nás vedie priamo k bohu, vynáša k nebeským výšinám.[5]Tu takú ohromnú ťarchu, taký dlhý rad vozov, také nesčíselné množstvo ľudí, také nesmierne veľké bremeno strhuje so sebou a schvacuje rýchlosťou vetra — biedna para. Hľa, tu máme rozumom uskutočnené tie staré rozprávky a povesti nášho slovenského ľudu o veľkej rýchlosti Šemíkov,[6]tátošov, čarodejníc atď. Božská idea rýchlosti zverená ľudskému rozumu je tu rozumom stelesnená.Ako rozum lieta cez šírošíre priestranstvá priemyslu,[7]umení a vied a ustavične tvorí nové a nové svety vynálezov, tak parostroj, jeho plod a vynález, letel s nami rakúskym poľom a v mojej mysli budil nádejné myšlienky o mojom národe a človečenstve. Rýchle a s hrmotom sme preleteli Dunaj po dlhom moste, rozloženom nad ním, zastanúc pri samej Viedni.A teraz som sa mal poberať do toho slávneho, aj pre nás Slovákov všakovak pamätného mesta Viedne. Boli tu na kope rozličné hlúčky ľudí, nádenníci, voziari, nosiči, uličníci, tuláci, diváci atď. Nosiči by ma boli bezmála umorili svojím ochotným vysluhovaním, vynukujúc sa mi až do omrzenia.Ja som si však myslel: človek chce byť slobodný, a preto nech sa učí byť nezávislým všade. Kto si ani svoj cestovný batôžtek nevie odniesť na vlastnom pleci, ten je závislý aj od potulného nosiča. A tak teda podľa toho som si aj ja prehodil svoj batôžtek cez žiacke plece, silnejšie zatisol na hlavu biely klobúk, zavrtel po chlapsky dáždnikom — a uberal som sa viedenskými predmestiami do mesta, o ktorom moji krajania hovoria: Aj vo Viedni ľudia biedni! To je tu mundus in parvo[8]čiže malý svet! A ako sa človek vo svete ľahko pomýli, udrie, nenájde, čo hľadá, do všelikoho a všeličoho narazí, tak aj tu: ak človek nevie a nepozná isté cesty a priechody, veľmi ľahko zablúdi.Ja som síce nezablúdil, ale svojich priateľov som nenašiel. I zašiel som do hostinca U capa, aby som aj viedenské jedlá ochutnal, keď už viedenské povetrie dýcham. Národa bolo všade plno, a tichosť ako v hrobe. Jeden sa díval do svojho pohára, iný na tanier, tretí fajčil a v kotúčoch dymu akoby na márnosť sveta zabúdal, štvrtý pozeral, piaty sa čosi s hostinským potajomky zhováral a tak ďalej. Hneď mi to padlo do očí. Toľko národa — myslel som si — a tak málo hovoru; zdá sa, akoby tí ľudia neboli spoločenské tvory.Popoludní som si vyšiel trochu poobzerať sa po meste. Moja prvá cesta bola k dómu sv. Štefana. Správal som sa podľa veže, ktorá akoby mi odvšadiaľ dávala znamenie, až som sa ocitol pod ňou. Vstúpil som do veľkého nádherného kostola a moje vnútro naplnil svätý, vážny pocit. Obrovské pošmúrne klenby, do výšky velebne sa vypínajúce stĺpy, dlhé krížne i rovné chodby, rady umeleckou rukou vytvorených svätých, čisté a vkusné maľby so zábleskami novšieho vkusu v starej pošmúrnosti, všetko v podlhovastom tvare, gotický ráz, a napokon ten pokoj usadený so svätým tajomným nadšením — toto všetko sa odrazu zjaví pozorovateľovi a jeho duchu vtlačí bázeň a útechu. Najmä duch mladíka, navyknutý uvažovať o svojich najsvätejších nádejach v človečenstvo, často sa ľaká pred ťažkosťou a obťažnosťou, spojenou s ich uskutočnením, hoci zas preniknutý ich dôležitosťou, zapálený ich posvätnosťou, uchvátený ich nebeskou čistotou a spanilosťou — nadobúda sily a vytrvalosti. A keď potom na vlastné oči vidí takéto stopy tvorivej sily ľudského ducha, tým silnejšie sa utvrdí vo svojej viere a svätou radosťou zaplesá nad neporušeným imaním a dedičstvom človečenstva, lebo vidí, ako ľudský duch do mŕtvych múrov, bezcitného mramora, do chladného kovu život vdýchol. Tu z týchto mŕtvych stánkov žiarili na mňa živé lúče krásy a nevädnúcej sviežosti. A zle, ach, zle by to muselo vyzerať s človečenstvom, keby ono nevedelo živšie vtláčať večné božstvo ako tieto mŕtve veci! Tam — ako vravím — sa krásou a dôstojnosťou ukolísal duch môj v bázni a oslnil v úteche. Nie však v otrockej bázni, ale v bázni, ktorá vyviera z citov vzbudených nevídaným výjavom krásy, krásy, ktorej rozmanité tvary a čiastky, spojené do jedného celku, duch nevládze pojať odrazu. A útecha zas, vynášajúca môjho ducha von, von z týchto obmedzených obzorov, nebola útecha zmyslová, ale bola to útecha, aká sa vlieva do srdca z čistého uvedomenia duchovných predností vlastných a predností človečenstva. Tu v týchto stánkoch umenia a krásy človek vidí a presvedčuje sa, čoho je a môže byť schopný ľudský cit a rozum; lebo vidí, že ak vie a dokáže už do mŕtvych vecí vtlačiť znaky a ráz nesmrteľnosti, do časných vecí znaky a ráz večnosti a do pominuteľných nepominuteľnosti, tým trvácnejšie, tým dôstojnejšie dielo bude vedieť vytvoriť a vystavať z tej masy a látky, ktorú mu poskytuje človečenstvo. Tá láska je plná životnej sily a má schopnosť majstrovského vtláčania; jej sila a jej schopnosť žije s časom a prelieva sa z národa na národ, z pokolenia na pokolenie. A prídu, prídu v priebehu priaznivejších storočí umelci, ktorí do tej látky vtlačia podoby a postavy, majúce budúcim storočiam duchovne svietiť!Svojím umením dokazuješ, človeče, že si povolaný k večnému životu! Ale nemysli si, ty plemeno sebecké, že máš podiel na tomto večnom dedičstve, „lebo kto rozsieva svojmu telu,[9]z tela bude žať porušenie! A len ten, kto rozsieva duchu, z ducha bude žať život večný“.Tento obsah mala moja vrúcna modlitba, ktorú som vo svojej mysli a otvorenom srdci vysielal k nebesiam, keď som po prvý raz bol vo viedenskom dóme svätého Štefana.Keď som sa vrátil a vyhľadal svojich priateľov,[10]strávil som krásne hodiny v milom uvažovaní a rozhovoroch o našich národných veciach a záležitostiach. Priateľstvo je anjelom života pre mladého človeka; toto priateľstvo však musí byť posvätené zápalom a nadšením za záujmy povýšené nad osobnosť. Kto nie si spriatelený so statočnými duchmi a s vrúcnymi srdcami tým istým cítením, živou vierou v silu človečenstva, vrelým a činným horlením za všetko, čo je pravdivé, dobré a krásne — nevieš, čo znamená priateľstvo! A ty, ktorý prežívaš dni mladosti bez takéhoto priateľstva, zavčasu zvetráš v povrchnosti a mĺkvote nečinného sveta.Nasledujúce dni, totiž tretieho, štvrtého, piateho a šiesteho, som použil na prezeranie viedenských pamätností, sôch, záhrad, budov, kostolov, rozličných zbierok, samého mesta atď. Dôkladné opisy tohto všetkého sú poruke, a preto sa tým nebudem zapodievať a obmedzím sa len na niektoré poznámky.Keď som chodil po meste a po viedenských predmestiach jednak sám, a jednak so známymi, všímal som si podlhovasté tváre, dlhé nosy a vycivené a vyblednuté postavy. A nemohol som si na to navyknúť, najmä nie na dlhé nosy, keďže som bol naučený pozerať do okrúhlych slovenských tvárí.[11]Po uliciach sa hmýri mnoho národa. Priznám sa, že medzi krásnou pleťou som nevidel a nenachádzal veľa krásy, okrem niekoľkých zriedkavých výnimiek — obyčajne pri cudzinkách. Aby som otvorene povedal, všetko mi pripadalo akési rozjedené a rozkošnícke, a veru som sa nemýlil! Presvedčil som sa a poznal, že tu je sídlo zmyselných rozkoší.Hostince sú vždy preplnené, poriadok sa zachováva všade. Pre toho, kto bol vo Viedni, nie je síce toto nič nové, ale nejeden náš Slovák sa tomu začuduje, lebo v Uhorsku sú krčmy opravdivé kričmy![12]Kto sa neučil rátať alebo je ostýchavý, toho chytráci rakúski čašníci (kelneri) ľahko ošmeknú a oplejú. Oni vedia totiž rátať obrátene, pokladajúc mnoho za málo. Krčmári a hostinskí milujú svoju národnú reč, lebo inou nerozprávajú, a o svojej vlasti hovoria, keď sa uhorského vína napijú a kuraciny najedia: Oesterreich is a Himmelreich.[13]Od našich hostinských a kaviarnikov sa teda líšia, lebo naši hosťom strúhajú komplimenty — hoc by to ako spotvorene a nemotorne vyzeralo — radšej v neprirodzenej im reči zle, než vo vlastnej slovenskej reči dobre a bez chýb. Preto počúvame výrazy, až sa musíme začervenať, ako môže človek na seba samého takú pohanu kydať. Veru, veru, milí hostinskí, múdrejšie spravíte, keď poviete len dve slová dobre po slovensky než tisíc hnusných poklonkov jachtavo a chybne po nemecky. Chvalabohu, že sa aspoň maďarčina tak nelepí na ústa našich hostinských, lebo potom by u nás bol už úplný bábel.[14]No nepochybujem, že naši celkom noví pomaďarčovatelia, zapodievajúc sa svetobornými, spasiteľnými, historicko-univerzálnymi ideami (lebo podľa akéhosi pliešovského maďarofüleša je maďarománia „eine universale Idee“),[15]prechovávajú aj tú nádej vo svojom vypasenom srdci, že o tri roky budú aj pastieri po maďarsky trúbiť, aj všetci uhorskí Slováci „jónapovať“.Vo Viedni býva vyše 80.000, slovom osemdesiattisíc Slovanov,[16]z čoho je najviac Čechov. Slávia rozšírila svoje plemeno aj tu v tomto významnom európskom a svetovom meste. Viedeň, súc na hraniciach rozličných krajín, najmä slovanských, nemá pevný ráz; ako vplývajú do nej charaktery rôznorodých plemien a krajín, tak sa aj jej povaha podobá chaosu. Okolo centra milostivej rakúskej vlády sa tmolí množstvo a pestrá zmiešanina národností mnohorakých tvárí.V tom nepevnom charaktere Viedne je veľká škvrna, ktorá sa nedá nijako zakryť, a to: veľké množstvo paškvilov na Čechov, ktoré tu vychádzajú na svetlo. Tie po nemecky písané knižočky sú dôkazom, ako tá takzvaná osvietenosť a vzdelanosť nemeckého ľudu vyhynula v tomto meste, zanechajúc po sebe iba smutné stopy národnej nenávisti. Ako ďaleko zasahuje táto streštenosť, dokazuje nasledujúca udalosť: Jedna z najchýrečnejších herečiek v istom viedenskom divadle sa nehanbila vystúpiť pred vzdelaným publikom s nemiestnym a iba zberbe odpustiteľným sarkazmom. Je všeobecne známe, že nádenníci a vôbec českomoravský chudobný ľud, ktorého je tu hojný počet, používa nemecké slovíčko Erdäppfeln (zemiaky, krumple, brambory, švábka) a mení ho na Erpetle. Spomínaná herečka sa teda hrala a žartovala s týmto pokazeným slovom pred verejnosťou — ako sa nazdávala — na potupenie Čechov. To je veru slabé umenie, a umelkyňa, ktorá svoju slávu hľadá v sprostom, len zberbe lichotiacom vtipkovaní a žartoch, ohromne sa mýli, lebo pľujúc na svätý chrám pravého umenia, sama špiní svoju nalíčenú tvár. Vzbudila, pravda, aj smiech, ale i potupný hvizdot a pískanie.Čože by sme my mali hovoriť nie na nádenníkov a jednoduchý ľud, ale na nemeckých profesorov, novinárov, spisovateľov, slávnych historikov, ktorí nevedia svetoznáme, historické, literárne mená našich slovanských spisovateľov ani len napísať, nieto ešte vysloviť? Preto oni môžu písať: Kwutz namiesto Květy,[17]Cicka namiesto Žižka, Dombrowsky[18](poľský hrdina) namiesto slovutného Dobrovského,[19]Palatzka[20](čo znamená fľašku) namiesto Palacký;[21]oni smú v konverzačných slovníkoch[22]také chyby robiť, ako je tá, že slávny Kollár je zo Sedmohradska a pochádza zo slovanských predkov atď., že české a slovenské nárečie je v takom pomere ako spisovná nemčina k dánčine atď. atď. Oni to smú, tí učení, aj pri svojej sláve hovoriť, a náš biedny nádenník sa verejne na divadle vysmieva, že namiesto Erdäpfle povie erpetle!Nuž nechcem to posúdiť, lebo by z toho zlý záver vyšiel; nech si to posúdi každý človek.Konečne — Viedeň je v lete veľmi vyprázdnená, lebo skoro všetky panské rodiny trávievajú leto na vidieku. Preto je v lete Viedenčanov všade dosť, mávame ich aj v našich trenčianskych a piešťanských tepliciach[23]i v mnohých iných.[1]… K zlatému slnku— prvotriedny hostinec v Bratislave (po nemecky Zur Goldenen Sonne), ktorý stál na dnešnej Nálepkovej ulici (č. 30 — 32). Tam sa obyčajne zastavovali hostia z Viedne.[2]V nej sa rozžala svieca, rozplápolala pochodeň môjho života.Hurban sa národne prebudil až po príchode do Bratislavy (1835), a to priamo zásluhou Ľudovíta Štúra, ktorý Hurbana získal pre prácu v slovenskej študentskej Spoločnosti, a tým vlastne pre neskoršie národné úsilia.[3]v Novej Vsi, v Devínskej Novej Vsi— V tom čase sa cestujúci z Bratislavy dopravovali dostavníkmi cez Devínsku Novú Ves do Nemeckého Wagramu a tam nasadli na železnicu.[4]… národ, ktorý sám seba neopúšťa, nebýva opustený!— Autorom tohto hesla je Martin Hamuljak (1789 — 1859), ktorý ním ozdoboval ako mottom štyri ročníky almanachu Zora, vydávaného v rokoch 1835 — 1840 v Budíne Spolkom milovníkov reči a literatúry slovenskej (niekedy sa autorstvo tohto hesla omylom pripisuje básnikovi Jánovi Hollému).[5]… rozum nás vedie priamo k bohu, vynáša k nebeským výšinám— Hurban v tomto čase vysoko hodnotil nové technické objavy, priam ich zbožňoval, ako to vidno aj neskôr najmä pri návšteve priemyselne rozvinutého Brna.[6]Šemík— rýchly divotvorný kôň z českých národných povestí[7]priemysel— Hurban miestami používa tento termín pre dnešný pojem techniky.[8]Mundus in parvo(lat.) — svet v malom, alebo ako Hurban hovorí: malý svet[9]… lebo kto rozsieva svojmu telu…— citát z Nového zákona (Pavol ku Gal. 5, 7 — 8)[10]Keď som sa vrátil a vyhľadal svojich priateľov…— vo Viedni žilo už aj v tom čase mnoho Slovanov a na tamojších vysokých školách študovalo hodne slovenských študentov všetkých národností. Títo slovanskí študenti vo Viedni sa združovali v úradne neschválených spoločnostiach. Preto je pochopiteľné, že Hurban v cestopise po mene nespomína svojich priateľov, lebo práve v čase, keď vychádzal tlačou Hurbanov cestopis, bolo rozvinuté policajné vyšetrenie rozsiahlej podzemnej činnosti slovanských študentov vo Viedni. Okrem toho stretol sa Hurban aj s Meglickým, Zachom a inými, ako o tom hovorí v Dôvernej správe o ceste.[11]… všímal som si podlhovasté tváre… A nemohol som si na to navyknúť… keďže som bol naučený pozerať do okrúhlych slovenských tvárí— je to ohlas Kollárovej Slávy dcery, a to zneliek 51 („co nám odňal Němecdlouhotvárný“) a 21 („Mnoho jsme si hlavu na tom trudil, proč jsou slavské tvářeokrouhlé, a ne tenké, hrotné tříúhlé jako jiných…“).[12]krčmy-kričmy— slovná hračka: miestnosti, kde sa kričí[13]Oesterreich is a Himmelreich(nem. viedenský dialekt) — Rakúsko je nebeskou ríšou[14]Bábel— babylonské mesto, v ktorom sa podľa biblických histórií pomiatli ľudské jazyky. Bábel = zmiešanina jazykov.[15]… podľa akéhosi pliešovského maďarofüleša…— Maďarofüleš (maď.-slov. zmiešanina), maďarón, maďarofil. — Pliešovský maďarofüleš, iste anonymný autor článku v Pesther Tagblatte, medziiným tvrdil, že v Pliešovciach (obec pri Zvolene) sa dvesto detí za tri mesiace naučilo po maďarsky dobre čítať, písať, ba aj hovoriť. Na tento článok reagoval Hurban vo svojom liste z Bratislavy koncom januára 1840, uverejnenom v Květoch (1840, str. 87).[16]Vo Viedni býva vyše 80 000… Slovanov…— Počet obyvateľstva vo Viedni veľmi rýchle vzrastal. Kým roku 1800 mala Viedeň 231 050 obyvateľov, roku 1834 počet vzrástol na 345 253 a roku 1857 na 553 970, pričom sa počítalo, že asi štvrtinu z celkového obyvateľstva tvorili Slovania, a najmä Česi.[17]Květy— český časopis, ktorý vychádzal nákladom J. H. Pospíšila v Prahe od roku 1834[18]Dombrowsky— správne Jan Henryk Dabrowski (1755 — 1818), poľský generál, ktorý s poľskými jednotkami bojoval po boku Napoleona[19]Josef Dobrovský(1753 — 1829) — slavista, zakladateľ slovenskej porovnávacej jazykovedy a českého literárneho dejepisu[20]Palatzka— správne: palaczk, „uherské slovo, jest pozkaželé slovanské plosk, čili ploská sklenice“, ako vykladá Jiří Palkovič v Tatranke (I, 1837, 4, str. 115).[21]František Palacký(1798 — 1876) — známy historiograf českého národa, autor Dějín národu českého a iných historických diel[22]… oni smú v konverzačných slovníkoch— konkrétne v Konversations-Lexikon der Gegenwart in vier Bänden, Leipzig, F. A. Brockhaus 1840 (Konverzačný slovník prítomnosti v štyroch zväzkoch, Lipsko, F. A. Brockhaus 1840), kde sa doslova píše (zväzok III, str. 83 — 4), že Kollár, „jeden z najznamenitejších českých básnikov, narodil sa roku 1793 v mestečku Mošovce v Turčianskej stolici v Sedmohradsku. Jeho rodičia patrili k slovanskej vetve Slovákov“. Domnievame sa, že Hurban myslí práve na tento slovník.[23]… v našich trenčianskych a piešťanských tepliciach…— teplice tu znamenajú kúpele všeobecne	Hurban_Cesta-Slovaka-k-slovanskym-bratom-na-Morave-a-v-Cechach.html.txt
Pán UjčekHej! bolaže to za radosť, keď každoročne koncom mesiaca júna ukázali sa prví krupinskí ovocinári na banskobystrickom trhu.Trhy tie bývavali v Bystrici vždy v pondelok a obyčajne už v nedeľu večer rozliehalo sa celou Dolnou ulicou výskanie a krik všetkých bystrických „pačmág“.[1]— Hurá! už idú krupinskí radní páni!Rozostavali si stánky a šiatre na hornom konci rínku hneď nad biskupskou rezidenciou: medzi pekárskymi búdami, naproti sumrákovského domu, Sporiteľni atď. Priniesli čerešní, — a kdejaká „pačmaga“ mala nejaké uschované kapitále, už ju svrbelo vrecko a grajciare a groše veselo premieňali sa za krásne a chutné plody krupinských sadov.Bol som tak asi osem-deväťročná „pačmaga“ a spolu v deň prvého čerešňového trhu šťastným kapitalistom a majiteľom jedného veľkého medeného taraja v cene dvoch groší. Pýchou nafúkaný ako náš moriak na dvore, čo ho až na zadusenie kŕmili kašou a kukuricou, vykračoval som si vážne Lazovnou ulicou a netrvalo dlho, už som mal plnú čiapku najchutnejších „chrupačiek“.S holou hlavou ako pútnik na Staré Hory vystupoval som s plnou čiapkou v ruke z kroka na krok Lazovnou ulicou proti bráne a sádzal som do seba tie chutné chrupačky. Podľa chlapčenského predpisu stisol som svedomite každú sviežu kôstku medzi palec a ukazovák pravej ruky a bombardoval obloky vpravo, vľavo, t. j. sumrákovského domu alebo biskupskej rezidencie. Že som to isté neodpustil ani jednému psovi, čo som ho stretol, to sa samo sebou rozumie. A tak som si vykračoval zvoľna pri tej kombinovanej práci. Medzi jedením a streľbou mal som dosť času spozorovať istého malého, staršieho pána, ktorý stál pri rohu stoličného domu a díval sa rovno na mňa. Pritom krútil v pravej ruke paličku dookola spôsobom, akým sme my krútili skalu priviazanú na špagáte.Pána som nepoznal, ale báť som sa ho nebál. Mal som svedomie čisté, a to krútenie palice, keď aj nevyzeralo celkom mierumilovne, predsa ma nenastrašilo; veď som mal, prinajhoršom, pár mladých nôh a on len pár starých, a pravé krídlo kryté voľnou úzkou uličkou, vedúcou na „promenádu“ a k „Zámku“, kde som poznal také kúty a úkryty, o ktorých ten starý pán nemal iste ani tušenia.Ale vyšlo inak.Keď som bol už len pár krokov od starého pána, ten razom postavil paličku „paj fus“ a prikročil ku mne.— Číže si, chlapčok, a ako ťa nazývajú? — spýtal sa ma zvučným a príjemným hlasom.— Ja som Paľko z fary!— Pána farárov syn?— Áno, prosím — druhého Paľka tam niet.— A kdeže si si kúpil tých krásnych čerešní?— Hen na rínku, u druhej Krupinčianky.— A skadiaľže si vzal peniaze na ne?— Z vrecka, prosím.— A máš ešte viac peňazí?„To je divný pán,“ pomyslím si. „Veď keby som bol mal viac peňazí, bol by som si kúpil viac čerešní — to sa predsa samo sebou rozumie.“— Nie, nemám! — odpoviem mu.— Nuž a či sú dobré? — spytuje sa on ďalej.— Nech sa páči koštovať, — poviem a podávam mu čiapku, — ale — —— Nuž čože, ale — —?— Ale — kôstky si prosím nazad, nevypľujte ich na zem.— Ahá! — no dobre!A začal jesť z čiapky, ktorú som mu pridŕžal, jednu čerešňu za druhou.— Dobré sú, — povedá a je ďalej, podávajúc mi svedomite holé kôstky.„Osem, deväť, desať…“ počítam v duchu a myslím si, že ak to tak pôjde ešte chvíľku ďalej, „vykoštuje“ celú čiapku a ja budem mať za dva groše plné vrecko holých kôstok.„Jedenásť, dvanásť“… počítam ďalej. Vtom povie:— No! dobré sú, a dosť!Odľahlo mi! Pritiahol som čiapku, vtom on vytiahne z vrecka novučičký nový ako srieň biely dvadsiatnik a podáva mi ho:— Na, tu máš, Paľko, prikúp si, — riekne. Vyvaľoval som oči ako na nové vráta, ale zavčasu som si spomenul na otcov zákaz brať peniaze darom od hocikoho cudzieho.— Ďakujem, — poviem, — nevezmem.— Len si vezmi, — dohováral on.— Nie, nevezmem.— Tiež dobre! — povedá a strčí dvadsiatnik do vrecka. — Ale aspoň mi podaj ruku.Podal som mu pravú, voľnú ruku.— No, choď domov, Paľko, a pozdrav tatuška.— Pozdravím, ale neviem od koho.— Povedz len, že ho pozdravuje ujček Ferko.„Ujček Ferko?“ Dosiaľ som nemal ani tušenia o takom ujčekovi.„Ujček Ferko“ išiel Lazovnou ulicou na rínok a ja, miesto domov, vybral som sa priečnou ulicou na promenádu, pojedajúc cestou svoje čerešne a strieľajúc kôstkami do oblokov nízkych domčekov, v ktorých bývali vtedy najviac čižmári a menší remeselníci.Keď som trafil do obloka, tak ma obyčajne sprevádzalo žehnanie postrašených obyvateľov, čo mi však nijako nekazilo dobrú vôľu. — Daj sa mi bože! — pár skokov a už som bol z periférie nadávajúcich žien, majstrov, tovarišov a učňov.Nešiel som na promenádu, ale hneď vpravo vedľa domov k Hornej ulici. Naraz vidím pred sebou mestského hajdúcha Ďurka, kráčajúceho na rínok v čiapke a s bubnom.Ďurko a ja — my sme boli starí známi. Keď tak v plnom mundúre prišiel ako úradný posol k otcovi, kde pri takej príležitosti riadne kvaplo preňho niečo pod zub alebo pod kravatu — vždy som obdivoval toho švárneho, siahodlhého junáka. Zrazil päty, ostrohy zabrnčali a natiahnutý ani svieca držal pravú dlaň pri strieške kalpaku a ľavú vystretú na stehne. Šabľu si musel vždy odopnúť a ja som vytiahol čepeľ trochu dlhšiu ako ja, priložil vystretou pravou rukou kolmo k plecu a cítil som v sebe náramného víťaza.Keď Ďurko chodieval niečo vybubnovať a ja som náhodou bol niekde nablízku, tak som sa vždy pridružil k jeho osobnej garde, pozostávajúcej najviac z takých nesmierne užitočných osôb ako ja, potom z učňov, tovarišov, slúžok atď. Obyčajne sme ho vyprevádzali na dve-tri stanice, lebo na jednej sme nikdy nemali dosť.Tak i dnes.Ďurko kráčal na rínok k „Hrbčoku“. „Hrbčokom“ sa menoval asi najvyšší bod rínku, pri soche Panny Márie, pred kapitulou, blízo mestského domu.Tam si zastal, zabubnoval, potom sňal čiapku a spustil známym úvodom:— Dáva sa na známosť od slávnej vrchnosti, že: atď.Sotva spomenul tú „slávnu vrchnosť“, už mu vletela do pravého ucha kôstka z čerešne, ktorú som práve zlúskal. Ďurko ako šidlom pichnutý náhle prerušil úradný text, krútil hlavou na všetky strany, aby zočil strelca, a pridal celkom neúradne:— Tisíc hrmených striel sa vám… — a potom už ohlasoval ďalej.Netrúfal som si tentoraz vyprevádzať Ďurka ďalej na jeho úradnej ceste a vykročil som krížom cez rínok k matke môjho starého otca, už vtedy veľmi starej panej a majiteľke szentiványovského domu. Požíval som jej veľkú priazeň; mala ma rada. Prisadol som si k nej a zajedajúc kúsok prešporského suchára, ktorý mi dala pri každej návšteve, vyzváňal som na vysokom stolci nohami.— Nuž kdeže si bol, Paľko? — spýta sa ma babka.— Bol som na rínku, kúpil som si čerešní, v Lazovnej ulici som videl ujčeka Ferka a potom som na Hrbčoku strelil Ďurkovi do pravého ucha.Tak znel môj svedomitý a radostný raport.— Pre pána kráľa!… Akého Ďurka?… A čím?— Nuž Ďurka!… Veď ho poznáš, je hajdúchom a chodí s bubnom.— A čímže si mu strelil?— Kôstkou z čerešne. A trafil som ho akurátne! Hneď prestal ohlasovať.— A nebál si sa, že ťa chytí a vymláti?— Nie veru! Veď sme dobrí priatelia.— A preto si mu strelil do ucha?— Preto veru!… Cudziemu by som si netrúfal.— Počúvaj, Paľko… mám ťa rada, ale ak sa ešte raz opovážiš streliť niekomu zo svojich priateľov kôstku do ucha, tak ti ja natiahnem uši a neukáž sa mi potom viac na oči — to si zachovaj!— Ale veď to ani tak nebolí, babka! Ukážem ti to hneď! — A už som mal kôstku medzi palcom a prstom, hotový celkom dobrodušne strieľať a ukázať babke, aký som šikovný.— No len, no!… Len sa opováž, ty stonoha, veď ťa ja naučím! — skríkla babka a zastrela si dlaňami obidve uši.— Keď nie, tak nie! — poviem a strčím kôstku do vrecka, aby sa mi munícia nestratila.Babka sa upokojila a potom — neviem prečo — začala sa smiať z plného hrdla.— Eh, si ty mi za pačmaga! A teraz mi už povedz, čo si robil s ujčekom Ferkom?— Ja som nerobil nič, ale on!— A čože on robil?— Pristavil ma a koštoval mi čerešne. Potom mi chcel darovať dvadsiatnik.— A vzal si ho?— Nie veru! Veď vieš, že nesmiem.— No, zato si ty môj statočný Paľko! — povie ona a potľapká mi hlavu svojou staručkou ručičkou, nie väčšou ako moja osem alebo deväťročná.Potom vstala, priniesla mi ešte jeden suchár a darovala mi nový strieborný desiatnik, ktorý som bez obavy strčil do vrecka, lebo to nám bolo výslovne dovolené.Už som bol zasa pyšnejší ako predtým. Mal som nielen strelivo, ale i „financie“ a k tomu babkin dekrét „statočného chlapca“.— A ktože je to, ten ujček Ferko? — spýtam sa.— To je dobrý priateľ tvojho tatuška — starý mládenec, a v Bystrici každému je „pán ujček“.— Aj, aj!… Nuž akože mohol prísť do takej veľkej rodiny?— To je už tak! V Bystrici okrem malého Edka nemá skoro ani rodiny, ale zato pozná ho celá Bystrica, majú ho všade radi a všade ho volajú „pán ujček“.— A kdeže býva?— Nebýva v Bystrici, ale na svojom majetku blízko L… a chodieva sem častejšie na trh, keď má čo predávať alebo kupovať.Potom ma babka pobozkala a veľmi milo posielala domov. Má vraj inú robotu, ako márne štebotať s takým „faganom“, ktorý chcel streliť starej babke kôstku do ucha.Išiel som. — V prvej chvíli nebol som rozhodnutý, v ktorú stranu sa obrátiť. Mal som strieborný desiatnik vo vrecku a ťahalo ma zasa ku Krupinčanom. Ale čerešní som už mal dosť, a tak som si umienil, že dám desiatnik do „mumáka“ — bude dobrý na radvanský jarmok.Pustil som sa vpravo. Ale sotva som bol pri susednom dome — u „Rakov“ — kto ma nechytí za ruku, kto nie, ako „ujček Ferko“.— Nuž kdeže ideš teraz strieľať, Paľko? — pýta sa ma.— Idem Kakatkou domov.— Tak poď so mnou, navštívime Edka u Rokosa a potom ťa odprevadím domov.— — —Pre porozumenie toho, čo hneď budem rozprávať, musím dať predbežné vysvetlenie.Rokos mal školu, či vlastne akadémiu pre štyri až šesťročné deti. Menujem to akadémiou preto, lebo bystrickí občania, sotvaže sa s biedou a psotou dožili štvrtého alebo piateho roku, hromadne sa hlásili do nej ako „poslucháči“ nemeckej reči. Bola to slabá stránka Bystričanov — kúsok toho svetského „Vanity fair“ — aby sa ich deti čím skôr naučili po nemecky. Bolo to nielen „nóbl“, ale i veľmi potrebné a spolu prospešné už i preto, lebo sotva jeden z nich vedel vôbec poriadne tú reč — nemeckú — a mali starosť o potomstvo, aby sa neskoršie mohlo dorozumieť vo svete, napríklad v Podlaviciach, Kostiviarskej a Sásove, ba až hen za stoličnými hranicami s tými Nemcami a Krikehájcami.O tom však: napred naučiť dieťa poriadne materinskú reč — o tom pri divne konštruovaných pedagogických rozumoch vtedajších mešťanov nebolo reči.Oni boli všetci polygloti, čo i slabí — najmä inteligencia. Keď sa stretli na ulici, tak bol zvyčajný pozdrav v štyroch rečiach: „Alá szolgája! Guten Morgen wünsch ich, domine spectabilis! Nuž akože sa mávajú?“ Tým dokázali, že vedia, čo sa sluší, dajúc prednosť aristokratickým jazykom a končiac demokratickou slovenčinou, v ktorej potom ďalší rozhovor tiekol ako voda. Lebo tie tri „panské“ reči boli len intrádou, vlastne etiketou na fľaške, ale rozhovor v nich ďalej viesť, to malo svoje ťažkosti. Bola by sa pri tom ukázala „miseria cum aceto“.Nechcem ani najmenej ublížiť pedagogickému systému Rokosa, ale musím priznať, že spôsob, akým on ustavične nalieval spasiteľnú nemčinu do viac-menej otvorených hlavičiek svojich poslucháčov, bol originálny.Napríklad: Rokos pri prednáške vždy vyvesil na tabuľu zreteľný obraz toho predmetu, o ktorom chcel prednášať, potom predriekaval deťom po slabikách opis predmetu v nemčine.Išlo to asi takto:Na tabuli visel obraz,napríklad:Ťava = das Ka-meela Rokos začal a auditórium nahlas opakovalo slabiku za slabikou:— Das Ka-meel-ist-ein-vier-füs-si-ges-Thier-lebt-in-Nord-Nord-Af-ri-ka nährt-sich-von-Kräu-tern-und-wird-ge-mei-nig-lich das-Schiff-der-Wüs-te-ge-nannt.Alebo vyvesil obraz:Konope = der Hanfa začal:— Der-Hanf-ist-ei-ne-Pflan-ze-er-wird-ge-trock-net-ge-bro-chen-zu-Fä-den ver-spon-nen-und-auf-dem-We-be-stuh-le zu-Lein-wand-ver-ar-bei-tet,a deti unisono za ním, pritom všetko, že nerozumeli ani len slovíčka z toho Kameela alebo Hanfu.To bol materiál na jeden semester, a ku koncu semestra chýbalo už len niekoľko dní.— — —Vošli sme k Rokosovi. Prednáška chýlila sa ku koncu a ujček Ferko, ktorý dopodrobna poznal spôsob vyučovania, zavolal k sebe Edka.— No, Edko, poď sem. Či si sa už naučil, čo je to po nemecky „das Ka-meel“?— Áno, pán ujček, — odpovedal akademik svojím diskantom.— A vieš už aj to, čo je to po nemecky „der Hanf“?— Viem.Ujček Ferko si posadil Edka na kolená.— A teraz mi už povedz, čo je to „das-Ka-meel“. A Edko začne:— Das-Ka-meel-ist-ein-vier-füs-si-ges-Thier-lebt in-Nord-Af-ri-ka-nährt-sich-von-Kräu-tern…Vtom mu skočí ujček Ferko do reči a podstrčí mu z úlohy „der Hanf“ slabiky:— Wird-ge-bro-chen… — a Edko končí celkom pokojne a svedomite odstrihnutý opis Kameela s koncom recitácie der Hanfu nasledovne:Wird-ge-bro-chen-zu-Fä-den-ver-spon-nen-und-auf-dem-We-be-stuh-le zu-Lein-ver-ar-bei-tet.— Bravo, Edko! — povie ujček a Edko, celý pyšný na to, že sa tak znamenite učí a že aj rozumie veľmi dobre tomu, čo sa naučil, skočil z ujčekovho kolena.Kameel bol v ňom, a to poriadne!Inak všetka česť Rokosovi. Veď nevedno, či mu táto geniálna metóda azda nebola predpísaná. Bol on človek pilný a skromný. Rozumel všeličomu: vypchával vtáky a malé štvornožce, maľoval krásne prašiny a chrobáky. Mal vždy menažériu, pozostávajúcu z jedného alebo dvoch exemplárov dravých vtákov alebo štvornožcov, ako napríklad biele myši, krahulca, sovu, kuvika, zajačiky atď. Ba raz sa zmohol i na živého hvizdáka, čo mu priniesli do daru spod Ďumbiera, a vyvolal nielen obdiv celej akadémie, ale i celého mesta. Chodili sa na to zviera dívať nielen Bystričania, ale i z ďalekých strán, ako napríklad z Radvane, Kynceľovej, Podlavíc, ba až hen z Kostiviarskej.Podívali sme sa do Rokosovho dvora, kde sa hemžila hydina a medzi ňou poskakovala stará kavka s pristrihnutým pravým krídlom, bezočivá a dotieravá. Medzi ňou a kačicami bola večná vojna.Vo vysokom holubníku hrkútali všetky druhy holubov, začínajúc od „purclov“ až k „hermelínom“, na stene behala v klietke zavretá prepelica a pod lavicou pri múre boli klietky s bielymi myšami, zajačikmi atď. Bola tam i malá ušatá sova a krútila oči na kuvika, ktorý zobal kúštik surového mäsa, čo mu priniesol jeden z Rokosových žiakov — syn mäsiarov. So zvláštnou pýchou nám potom ukázal Rokos ten „piece de resistance“ svojej menažérie — hvizdáka, ktorý mal brloh v malej debne vystlatej slamou. Bol celkom krotký, volal sa „Miško“ a na komando pribehol k Rokosovi. Na rozkaz„sadni!“ sadol si na zadné laby a Rokos dal mu kúštik starej vyschnutej kôrky z chleba. Ja som to sproboval čerešňovými kôstkami, z ktorých som mu niekoľko nasypal. Za chvíľku — „krik-krak“ — bolo po kôstkach.— — —Ujček Ferko chcel, aby sme išli Kakatkou a Lazovnou ulicou, ja som však prosil, aby sme išli bránou von a medzi múrmi a organistovou záhradou k fare. Mal som od spolužiakov zverenú inšpekciu na „plotné nápisy“ a pritom rozkaz: doplňovať, čo kde chýbalo.Ako sa bude každý študent z tých čias dobre pamätať, začínali sa „plotné nápisy“ už desať dní pred prázdninami spoluhláskou „V“, ktorú na všetkých záhradných plotoch v meste a okolo mesta študenti maľovali či kriedou, či atramentom, či už kolomažou. Postupne — ako sa blížili prázdniny — pridávalo sa k tomu každý deň patričné písmeno zo slova „Vacationes“ a dnes už boli na „Vacat“.A vskutku by sa bolo stalo v ten deň strašné nešťastie, lebo naničhodnosťou kamaráta Gusta, ktorý mal tento vidiek na starosti, chýbala z tých piatich či šiestich nápisov na plote organistovej záhrady všade spoluhláska „t“, a tak by nás bol skoro pripravil o celých štyriadvadať hodín túžobne očakávaných vakácií.Mal som vo vrecku kus kriedy, vykorigoval som chyby, a aby sa chyba zajtra neopakovala, tak som prozreteľne pridal už aj zajtrajšiu samohlásku „i“.Ujček Ferko sa len vždy usmieval — neriekol však nič. Len ku koncu si trochu vzdychol a povedal:— Akurát tak, ako sa to dialo pred päťdesiatimi rokmi… svet sa nemení.Ešte som zabočil cestou ku kostolníkovi, spolu aj krajčírovi, ktorý mal v liečení jeden z mojich tajných hriechov. Boli to moje pľundry. V piatok som sa vyškriabal na starú hrušku v záhrade, pozrieť, či žltochvosty, čo mali v starom pni hniezdo, ešte neliahnu. Pritom som zostal visieť a následok bol, že sa ukázala strašná diera asi v tých miestach, na ktorých som obyčajne sedával. Kostolníkova operácia sa vydarila a ja som si niesol zašitého pacienta v papieri zavinutého pod pazuchou domov.Ujček Ferko sa usmieval a zas len hovoril, že je to navlas tak, ako bolo pred päťdesiatimi rokmi.— A škriabal si sa tiež na stromy, ujček Ferko?— Škriabal, škriabal, a dosť!— A nikdy si si neroztrhol nohavice?— Ja som ani v inakších nechodil ako v zaplátaných.— A v nedeľu a na sviatky?— To som trhal nové!Podíval som sa na ujčeka. Ani som nechcel veriť, že tento veľmi čisto, po pansky oblečený starý pán bol tiež raz „pačmagou“, že trhal nohavice a preháňal sa so záplatami.Prišli sme domov. Otca nebolo doma, a tak sa ujček Ferko po krátkom pozdrave s mojou matkou na prvom poschodí zasa vrátil k nám do prízemia.Tam môj starší brat pristruhoval zrovna novú obruč na kušu.— To je môj starší brat, Karol, — predstavujem ho ujčekovi.Brat sa s ním čoskoro oboznámil a o štvrťhodinu boli sme najlepší priatelia.V izbe stála veľká otcova bibliotéka. Na bibliotéke, vľavo vypchatý bocian, napravo veľká ušatá sova a uprostred v životnej veľkosti poprsie Homéra uliate z gypsu. Na stenách viseli veľké obrazy — meďorezy — a musím ešte dnes uznať, že to boli majstrovské diela — z histórie obliehania a dobytia Tróje. Na jeden sa obzvlášť pamätám ešte dnes veľmi živo, a to na ten, kde Achiles pred trójskymi múrmi vláči Hektorovu mŕtvolu. Medzi tými obrazmi visela trofej, usporiadaná zo šermiarskych príslušností, ako: kordov, šabieľ, vypchatých rukavíc, kožených záster a kukiel z drôtu, čo si náš otec priniesol ako absolvovaný študent z Jeny a ktorými ešte vždy vedel veľmi dobre narábať, keď našiel skúseného šermovníka.Ešte ako zvláštnosť z našej izby pripomeniem vnútorné dvere.Boli zhora až do tretiny na čierno natreté a na samom vrchu bola veľkými literami kriedou napísaná sentencia, ktorá sa každý týždeň nahradila inou, napríklad: „Starého človeka maj v úctivosti“, „Neboj sa ničoho okrem hriechu“ atď. Z neskorších latinských zapamätal som si ešte: „Quis proficit in litteris et deficit in moribus, plus deficit quam proficit“[2]alebo „Vis consilii expers, mole ruit sua“[3]a podobné.Pod týmto heslom, ktoré obyčajne písaval otec sám, napísal každý deň náš pán informátor, čo býval vedľa nás v menšej izbe, denný poriadok štúdií.Ujček Ferko prezrel si všetko podrobne a ukazujúc na bociana, ktorý mal celý krk dostrieľaný, spýtal sa nás, čím sa to stalo? My sme sa vyspovedali, že sme ho raz sami tak dostrieľali pulcami, až mu odvisla hlava. Potom bol dva týždne v nemocnici u Rokosa, ktorý mu síce hrdlo napravil, ale nové perie nevedel nasadiť.Potom sme museli ukázať pánu ujčekovi svoje zbierky rastlín, prašín, chrobákov a minerálií. V posledných sa vyznal znamenite. Veľmi ho zaujímal aj náš priemysel hodvábnictva, ktorý sme pestovali sami, počnúc od vajíčok až po hotový namotaný hodváb. Plietli sme aj dosť podarené rozličné veci z vyčesaných ženských vlasov a pochválili sme sa mu nimi. Museli sme mu ukázať úlohy z nemeckej a francúzskej reči a ja som mu prečítal prvú Lafontainovú bájku: „La cigale et la fourmi“. Keď som bol hotový, tak som musel preložiť pár veršov do slovenčiny. Ujček Ferko sa chcel presvedčiť, či sa to neučím tak, ako chudák Edko Kameela.I zo zemepisu sme skladali pred ním skúšku a ukazovali na mape, čo sme vedeli. Keď sme tak prebrali naše štúdiá, ujček Ferko sa spýtal brata:— A vieš ty tiež tak strieľať čerešňovými kôstkami ako Paľko?Brat Karol len kývol hlavou s takou tvárou, ako čo by sa ho bol ujček Ferko spýtal, či vie jesť.— No, vy sa nestratíte, chlapci, — povie. — A máte i nejaké živé zvieratká?— Akože by nie! Máme ježka „Jožka“, ten spí po celý deň v chlebovej peci a v noci vandruje po pitvore. Máme na dvore starého havrana „Méfu“[4]ešte po starom otcovi, ten drží hydinu v poriadku. Máme čiernu vevericu, čo si sama ťahá vodu, máme viac holubov ako u Rokosov, a hen v kôlni štyri páry bielych zajačikov s červenými očami.Boli sme v najlepšom opise nášho bohatstva, keď sa vrátil domov otec, s ktorým sa ujček Ferko hneď pustil do reči o akýchsi starožitnostiach, ktoré mu ako vášnivému „antikvárovi“ ležali na srdci.„Ujček Ferko“ potom častejšie navštevoval bystrickú faru a otec v lete tu i tu nás tiež zaviedol k nemu. Mal on pri L… krásny majetok a obýval sám so svojou staršou sesternicou pekný prízemný, ale dosť rozsiahly kaštieľ, v ktorom na ľavom krídle boli dve izby preplnené zbierkami samých starých vecí.Záhrada, vlastne park, pri kaštieli bola veľká a porastená okrem smrekov krásnymi lipami a dubmi. Uprostred malého rybníka striekal vodomet a potápal sa tam kŕdeľ kačíc, medzi nimi aj dve veľké čierne s rožkom na zobáku a s červeným obočím.Pri stene v kuchynskej záhrade, oddelenej latovým plotom, stál veľký včelín, plný úľov a klátov, do ktorých sa mohlo dívať do vnútra. Lenže náš včelín bol predsa väčší a krajší, už i preto, že tento nebol vylepený obrázkami ako náš a nemal osadené čmeliaky v prázdnych bryndzových geletách, ako sme mali my v našom.— — —Zdravie mal ujček Ferko chatrné a umrel koncom roku 1846. Po smrti rojili sa rozprávky o jeho rozličných fígľoch a žartoch, ktoré za živa rád robieval. Zmienim sa o jednom žarte, ktorého autenticitu nechcem zaručiť, lebo som sa stretol s ním pozdejšie skoro vo všetkých mne prístupných literatúrach. Nemýli ma pritom okolnosť, že azda rozprávam známu vec, lebo žart je dobrý, a ten znesie poriadny človek i častejšie.— — —Ako ujček Ferko naučil pánov piť vodu.V celej Zvolenskej stolici boli dobre známi dvaja páni, ktorí vôbec nepili vodu, zato ale zniesli také ohromné množstvo vína, že sa im v tom nikto nevyrovnal.Osobne sa nepoznali, ale počuť už počuli o sebe; jeden bol obecný notár v Z…, a druhý nadlesný ďaleko na Horehroní, ktorý zriedka prichádzal do Bystrice.Ako, ako nie, dosť na tom, prišlo to do reči medzi doktorom M… a ujčekom Ferkom, a tento sa stavil, že veru budú piť vodu, a to poriadne.Znal on oboch osobne a povolal ich k sebe v jeden deň na večeru a najmä na nové tarcalské znamenité víno. Prítomný bol i doktor M… a sľúbil, že nič nevyzradí. Sľúbili sa a prišli obaja. Tešilo ich, že pri dobrom víne mali príležitosť osobne sa poznať.Pred večerou ujček Ferko vzal si nadlesného pod ruku a riekol mu:— Stavil som sa s doktorom M…, že ty spiješ notára pod stôl; aby som stávku vyhral a aby sa nám podaril fígeľ, tak dnes nám budú podávať víno miesto vo fľaškách v kamenáčoch; tebe prinesú prvý kamenáč s vínom, ale nasledujúce s vodou. Notár vždy dostane víno. Veď uvidíme, že sa mu pri šiestom-siedmom pohári zaparí kečka!To isté povedal notárovi o nadlesnom.Obaja pristali.Po večeri začal sa duel; pili obaja pomaly, aby sa neprezradili, fajčili a priateľsky viedli rozhovor o tom a inom, čo bolo v stolici na dennom poriadku. Pri tom všetkom pozerali pilne jeden na druhého, aby zbadali účinok vína. Pri piatom-šiestom pohári (boli tak na uhorskú holbu) díval sa už jeden na druhého, kde sa to vlastne do neho prace. Pri siedmom-ôsmom nadlesný už potichu preklínal ujčeka Ferka; veď toľko vody od nepamäti sveta nevypil, a ten prekliaty notár ešte len vždy sedí taký svieži, ako keby nebol dosial vypil kvapku toho vína — nie to osem holbí!Pije pomaly deviaty — a potom desiaty. Veď by to bola hanba, keby sa zajtra rozhlásilo v stolici, že jeho spil notár!!Pri jedenástom už mu gágor nechcel prepúšťať tú záplavu vodnú; len horko-ťažko vlial to do seba.Dvanásty už nedopil. Červený ako moriak praštil kamenáčom na stôl.— To aby si povolal, Ferko, milión žiab! Ani tie to nedokážu… Mám tej prekliatej vody až pod kravatľu. Poddám sa!Notár vyvalil oči, a že i sám bol na ten samý roveň naplnený vodou, tak sa schuti zasmial, že sa ho chytali kŕče a doktor M… musel pomáhať.A tak ujček Ferko naučil pánov piť vodu.— — —V svojom testamente poručil tie majolikové kamenáče, z ktorých tak usilovne pili vodu, obom pánom; dal vyhotoviť na ne cínové vrchnáky, a na tieto vyrezať mená tých kamarátov z mokrej štvrti, dátum a svoje meno.[1]Pre Nebystričanov podotýkam, že meno „pačmaga“ znamená vo Zvolenskej stolici vôbec nedorastených ľudí, t. j. deti najviac tak medzi desiatym — pätnástym rokom, ktoré trápia a znepokojujú solídny svet.[2]„Kto napreduje vo vede a upadá v mravoch, väčšmi upadá ako napreduje.“[3]Sila bez rozumu sa rúti vlastnou ťarchou.[4]Pravé meno bolo „Mefisto“, lebo bol čierny a zlý ako čert.	Kuzmany_Pan-ujcek.html.txt
1. O držaní a pohyboch telaObsaha) O útekub) O padnutíBehať(behá, behal, beží, bežal, lieta, lietal, letí, letel)Behá, akoby ho hnal.Behá, akoby mu hlava horela. — Beží, akoby mu zem pod nohami horela.Č. 636.Behá, akoby mu kečku podpálil. — Behá, akoby mu zadok podpálil.Behá ako besný.5Behá ako besná strela. — Behá ako jasná strela. — Behá ako ohnivá strela.Behá ako bez duše. — Behá ako bez rozumu. — Behá ako bez hlavy.Behá ako diablom posadlý.Behá ako divý.Behá ako hrmavica. — Behá ako návoj. — Behá ako pudivietor.10Behá ako pes bez chvosta.Behá ako s nasoleným zadkom. — Behá ako s nasoleným chrbtom.Behá ako sršeň.Behá ako šialený.Behá ako vietor.Č. 582.15Behá ako zdivený. — Behá ako zdivočený. — Behá ako zjašený. — Behá ako spochabený. — Behá ako zvetrený.Behá ako živé striebro.Behá, dobreže po hlave neletí.(Pozn. 77.) Adalb. Latać 13. Szalony.Cvála ako kôň bez puta. — Cvála na zlomkrky.Adalb. Latać 22.Čupí ako syseľ v diere. — Čupí ako h… v tráve.20Čuší, ako čo by ho ani nebolo. — Čuší ako jazvec v diere. — Čuší ako myš v diere. — Čuší ako s teplým bálešom. — Čuší ako s teplým osúchom.Č. 504.— Čuší ako voš pod chrastou. — Čuší ako zajac v chrasti učupený.[1]Driape sa ako koza na šíp.Drží sa ako h… v perí.Drží sa ako regiňa.[2]Drží sa ho ako kotúčie. — Drží sa ho ako repíčie. — Drží sa ho ako pijavica.25Hádže sa ako had. — Hádže sa ako vretenica.Hnieždi sa ako sliepka na vajciach. — Hnieždi sa ako hus na vajciach.Adalb. Sadowić sięChodí (drží sa), akoby ražeň zjedol. — Chodí, akoby ražeň zhltol. — Chodí ako kačica. — Chodí ako kura v klonke. — Chodí ako na drôtikoch.Č. 636.— Chodí ako na strunách. — Chodí ako taká maškara. — Chodí ako teľa po ľade. — Chodí ako vykŕmená hus. — Chodí ako zmok. — Chodí ako zmoknutá vrana. — Chodí ako zmoknutá sliepka.Č. 575.— Chodí, len sa tak osieva. — Chodí, len sa tak kýva.Adalb. Osowieć 1, Wrona, Siedieć 85, Kura.Chodí za ním ako cecok za materou. — Chodí za ním ako pes. — Chodí za ním ako teľa za kravou.Č. 636.— Chodí za ním ako tôňa za človekom.Adalb. Chodzić 43, Cielę 44, Cień.Ide ako Rusniak s drabinou. — Ide ako Poliak s rebríkom. — Ide ako slepý. — Ide ako voslep.Adalb. Iść 14.— Ide ako z masla voz. — Ide, len čo noha nohu minie. — Ide, čo mu nohy stačia. — Ide z nohy na nohu.[3]30Ide naspak ako rak.[4]Kráčal, akoby bol novej sily doňho nalial.Krčí sa ako babí pes.Kruci śe jak furman s batohem. — Verci śe jak furman s batohem.Východoslov.Krúti sa ako hoja. — Krúti sa ako kvoka v zrebách. — Krúti sa ako motovidlo. — Krúti sa ako straka na kole.35Lezie ako rak. — Lezie ako slimák.Adalb. Lezć 1, 3.Leží ako drob. — Leží ako mŕtvy. — Leží ako zabitý. — Leží ako snop.Adalb. Lezeć 8, Nie zywy.Mece sa ako nasolená žaba. — Meče sa ako pes na reťazi. — Mece sa ako popálený had. — Mece sa ako ryba v saku.Moce sa ako motovidlo. — Motá sa ako motovidlo. — Motá sa ako prd v gatiach.Bošácka dolina.— Moce sa ako zlý peniaz.Myká sa ako syseľ na motúze.40Natiahol sa ako struna.Nemôže sa vymotať ako Matúš kantrov.Prešpor. stol.Nestratí sa ako deravý groš.[5]Obchodí ako Hološka okolo pekla. — Obchodí ako kocúr okolo horúcej kaše.Adalb. Chodzić 15.[6]Obchodil ho ako Gondu s Božím telom.45Obracia sa ako jelito v hrnku. — Obracia sa ako motovidlo vo vreci.Č. 541.Obskakoval ako mačka okolo myši.Bošácka dolina.Odcupol ako kameň zo strechy. — Odcupol ako hruška.Odišiel ako s teplým koláčom. — Odišiel ako s hrdým koláčom.Gemer.Omyká sa ako holý v tŕni.50Oškĺba sa ako kura.Otvoril ústa ako gáple. — Otvoril ústa ako na záplach. — Otvoril ústa ako vráta. — Otvoril celé vráta.Pletie sa ako smeť v mlieku.Ponáhľa sa ako rak s kvasnicami.Č. 541.— Ponáhľa sa ako švec na jarmok.Č. 637.Prášil, že ani dverí nehľadal.55Preletel, akoby okom mihol. — Preletel ako páper. — Preletel ako strela. — Preletel ako vietor.Adalb. Latać 27, Strzała.Premáva sa (prevláča sa) ako mačka s mačaty. — Premáva sa ako slepý jašter po daždi. — Prevláča sa ako zlô. — Prevláča sa ako zmok. — Premáva sa ako uvláčené kurča. — Prevláča sa ako zmoknuté kurča.Previeva sa po povetrí ako mátoha v noci.Priletel ako šarkan. — Prihrmel ako šarkan.Pripálil ako zbesnený. — Prikúril ako zbesnený.60Scepenel ako kôň.Sedí ako čert na duši. — Sedí ako črap. — Sedí ako drozd na haluzi. — Sedí ako h… v tráve. — Sedí jak homolka.Modra.— Sedí ako kvoka na vajciach. — Sedí ako kukučka. — Sedí ako malý dráčik. — Sedí ako päť peňazí. — Sedí ako pencel. — Sedí ako stará baba. — Sedí ako šiška. — Sedí ako totka na Hody.Adalb. Siedzieć — na gałęzi.[7]Schytil sa, akoby strelil do neho.Skáče ako kobylka.Skákala do mňa ako taká jasietka.Šuj.65Skapal, ako keď guľka z bielka nadutá prskne. — Skapal ako Múčkov peniaz.Stojí, akoby bol k zemi primrzol. — Stojí, akoby ho do zeme vbil. — Stojí, akoby ho do zeme zarazil. — Stojí, akoby ho prikoval. — Stojí ako drevená Mara. — Stojí ako drevený Jano. — Stojí ako drúk. — Stojí ako Hoja Ďunďa. — Stojí ako hriech nad dedinou. — Stojí ako lipa pri kostole. — Stojí ako odkopaný stĺp. — Stojí ako o stĺp prikovaný. — Stojí ako palica pri dverách. — Stojí ako pribitý. — Stojí ako socha. — Stojí ako stĺp. — Stojí ako stĺpica. — Stojí ako svätý na moste. — Stojí ako svätý pri ceste. — Stojí ako klát. — Stojí ako vŕba. — Stojí ako skamenené slovo. — Stojí ako skamenený.[8]Stratil sa ako dym. — Stratil sa ako gáfor. — Stratil sa ako lanský sneh. — Stratil sa ako mak v zemi. — Stratil sa ako smrad. — Stratil sa ako vietor. — Stratil sa, len smrad po sebe nechal. — Stratil sa, že ani smradu po ňom nezostalo. — Stratil sa, že ani šľaku po ňom nezostalo. — Stratil sa ako živé striebro.Bošácka dolina. — Adalb. Stracić się 3, Zniknąć 4.Tacká sa ako kačka. — Tacká sa ako opitý.Ťahá sa ako vlk po bruchu. — Ťahá sa od zeme do zeme ako had po Brtomile, keď ho zem prijať nechce.70Tára sa ako had po Brtomile, ked ho zem prijať nechce. — Tára sa ako stratená ovca.Trasie sa ako libačka. — Trasie sa ako osika. — Trasie sa ako pes. — Trasie sa ako prút. — Trasie sa ako slivka. — Trasie sa ako Studeno.Adalb. Chwiać się 1, Osika, Trzaść się 5.[9]Trasie sa mu ruka ako drozdovi chvost.Túla sa ako Marek po pekliech.Č. 493. Adalb. Marek 3.—Túla sa ako nočný vták. — Túla sa ako Urbanova duša. — Túla sa ako sova v noci.Ukŕča sa ako zajac v brázde.75Usadlý ako havran na topoli.Utajil sa ako žaba.Utekal ako Adam z raja. — Utekal, akoby ho boli čerti do povetria uchytili. — Utekal, akoby ho boli všetci čerti hnali. — Utekal ako Cigán s listom. — Utekal ako čert s krivou dušou. — Utekal ako tetka na hody.Modra.— Utekal ako voz bez oja. — Utekal, až mu slnce za chrbtom ostávalo. — Utekal, až sa za ním kúrilo. — Utekal, až sa za ním prášilo. — Utekal, čo mu nohy dali. — Utekal, čo mu para stačila. — Utekal, kadiaľ ľahšie. — Utekal, len mu tak päty cvendžali. — Utekal, len tak opätkoval. — Utekal na psích nohách. — Utekal na zlomkrky. — Utekal, že by ho ani na sto koňoch nedohonil. — Utekal, že by ho ani na desiatich nemeckých paripách nedohonil. — Utekal, že mu ani nohy nestačili. — Utekal, že ho ani zazrieť nebolo.Adalb. Uciekać 8, Kurzy.[10]Vlečie sa ako slimák s droždiami.Vrtí sa ako ciha. — Zíza ako ciha. — Vrtí sa ako had. — Vrtí sa ako morka v žihľave. — Vrtí sa ako vretenica. — Vrtí sa ako vreteno.(Pozri kap. VI. Tanec 278.)80Vyskočil, akoby ho had bol uštipol. — Vyskočil, akoby ho slamou bol podpálil. — Vyskočil ako jeleň.Vyšmykol sa ako ryba.Vyvalil sa ani sud z pivnice.Zabehne chytro ako jasietka.Zamieľa, akoby ho omelom dobil.85Zdýma ako hláč na suchu.Zmizol spopred očí, akoby sa bol prepadol.Č. 582.— Zmizol spopred očí, akoby sa bol do Sitna prepadol. — Zmizol ako duch. — Zmizol ako para. — Zmizol ako tátoš.Zrútil sa, len tak zem pod ním zdunela. — Zrútil sa, len tak zem pod ním zdunčala.Úsloviaa) O útekuDal nohám vedieť. — Dal sa vnohy.Fujas Matias.[11]90Ide do Prštíc.[12]Päty mu horeli.Poď ten vnohy!Ufujazdil.(Pozri 89.)Ukázal mu päty. — Vytrčil mu päty.95Vzal nohy na plecia. — Vzal sa na krídla.Zdúchol.Zobral sa na nohy.Zulíbal.b) O padnutíVšetky štyri vytrčil.[13]100Vykopal retkev, zeme sa netkeu.Zaryl pyskom do zeme.[1]Čuší ako voš…— Maď. znenie: Hallgat mint a tetű a var alatt. (Čuší ako voš pod chrastou.)[2]O hodnej, strojnej žene. Z.[3]Ide ako Rusniak…— Nemotorne. Z.[4]Aj o spiatočníctve vôbec. Z.[5]Groš, dávny peniaz malej hodnoty; uprostred býval predierkovaný a navliekal sa na šnúrku.[6]Obchodí ako kocúr…— Maď. znenie: Forgolódik mint a macska a forró kása körül. (Obchodí ako mačka okolo horúcej kaše.)[7]Sedí ako črap.— O kvočke, sediacej na vajciach. —Sedí ako homolka.— Tvaroh sformovaný do homolky. —Sedí ako päť peňazí.— Päť peňazí sa kedysi rátalo do jedného groša; pri počítaní sa kládli hŕbky po piatich peniazoch. Z.[8]Stojí ako Hoja Ďunďa.— Hoja Ďunďa, ľud. dievčenská hra, spojená s tancom a spevom. Variant piesne pozri: J. Kollár. Nár. spievanky I, 1953. s. 37 až 38. —Stojí ako stĺpica.— O žene. Z.[9]Trasie sa ako osika.— Maď. znenie: Reszket mint a nyárfalevél. (Trasie sa ani osikový list.)[10]Utekal ako Cigán s listom.— Panské listy roznášať bola jedna z poddanských povinností. V anekdotickej prípoviedke zastáva túto úlohu Cigán. —Utekal, že by ho ani na nemeckých paripách nedohonil.— Paripa, pomenovanie ušľachtilého druhu koní.[11]Fujas Matias.— O človeku náhle ušlom. Z. — Pôv. lat. znenie: Fugias Mathias.[12]Utiekol. Z.[13]… netkeu.(záp. slov. náreč.) — nedotkol.	Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Prirovnania-a-ine-vyroky.html.txt
Sťahovanie na miesteObsahVďaka pocitomSťahovanie na miesteNebo krajšie ako naozajskéPredstavyMôj manžel UpštekelU holičaZávisťStopárkyPremietanie filmu JuhosláviaKompozíciaVďaka pocitomMám nový stroj. To je ohromné, ako nádherne píše! Peruje. Ľahučko sa doň udiera. Písmená má biele na čiernom podklade. Má to tak každý stroj? Človek si musí na takýto nový stroj dávať väčší pozor než na starý. To je prirodzené. Ale nielen na veci mechanické, ako sú rôzne kolieska, páčky, alebo nebodaj páska. Človek musí dbať aj na to, aby sa mu neošúchal na stroji lak, aspoň pokým je nový. Ani nechty by nemal mať človek dlhé. Dlhými nechtami môže najskôr poškrabať bie le písmená na čiernych klapkách. Bolo by to mrzuté. Nikto by mi neuveril, aspoň odborník určite nie, že mám nový stroj.O stroji by to už bolo asi všetko. Ako som prestala písať o stroji, začala som sa vŕtať v uchu. A keď som to robila, prišla mi na um jedna vec od ucha celkom vzdialená, že asi najhoršie je, keď je človek medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ľubo si myslí, že sa medzi dva mlynské kamene dostanú ľudia, ktorí chcú každému ulahodiť a príliš sa zaoberajú svojimi pocitmi. Keď si človek zakáže zaoberanie sa pocitmi, dva mlynské kamene prestanú jestvovať. Lenže zakázať si niečo také nie je veru jednoduchá vec. Na to človek potrebuje čas, Čas a človeka, ktorý by mu povedal, aby sa vykašlal na tie pocity. Ja človeka mám, aj čas by som mala, len na tie pocity sa neviem vykašlať. Ale možno sa to dá urobiť takto: ponechám si svoje pocity a medzi mlynské kamene po šlem namiesto seba svoj nový stroj.Keď bude Ľubo počuť klopkanie stroja, bude spokojný, lebo hlavné, čo si želá, je, aby som celé toto leto písala. Keby ma videl pomáhať mame v kuchyni, asi by sa nahneval. Mama bude spokojná, že nepomáham, lebo bude počuť klopkanie stroja. Pracuje, pomyslí si. Ľubo by sa nahneval, aj keby som dovolila, aby ma otravovali deti. Keď ma deti počujú klopkať, neopovážia sa ma vyrušovať. Hľa, ako ma pocity vedú k tomu, aby som nepretržite písala. Aspoň zabehám stroj. Keď sa zabeháva auto, tiež sa chodí na nezmyselné cesty, len aby sa nabehal určitý počet kilometrov. Pri tej príležitosti si potom ľudia kúpia v meste, do ktorého sa náhodou dostali, modrotlač, o ktorej ešte nevedia, ako ju použijú, len sa im strašne páči, alebo gladiolové cibuľky, ktoré možno dostať aj v ich meste, alebo vyrezávanú soľničku. Tá sa im náhodou zíde, lebo ju dajú pri najbližšej príležitosti ako svadobný dar. Tak ako sa zíde soľnička zakúpená pri zabehávaní auta, iste sa mi zíde aj pár viet, napísaných pri zabehávaní písacieho stroja, ktorý musí stále klopkať — vďaka pocitom.Sťahovanie na miesteDom na Vyšnom konci, v ktorom vyrástla Nórika Zimániová, bol kedysi prvým domom v mestečku. Dal ho postaviť brat Nórikinej prababky. Bol to vyučený lekárnik. V mestečku ho volali pán. Keď v niektorom dome povedali „bol u nás pán“ alebo „jutro pôjdem pánovi narúbať dreva“, každý vedel, o koho ide.Nórikina prababka, keďže mala brata lekárnika, nosila klobúk. Vďaka takejto odvahe prestala patriť medzi pospolité ženičky. Zaradila sa do vyššie postavených kruhov a prischlo jej pomenovanie „lepšá“.Prababku, dozaista ešte predtým ako začala nosiť klobúk, vydali za istého Ballu, staršieho usadnutého človeka. Vedľa lekárnikovho domu stál vtedy aj iný, prababkin rodičovský, do toho sa Ballo priženil. Využila prababka krátku návštevu svojho muža v Pešti — bol si tam pozrieť sestru — a zavolala si na návštevu istého Paštrnáka. Ten u nej zostal dlhšie ako sa patrí a tak jeho návšteva popchla niekoľkých cirkevníkov, aby v záujme zachovania dobrých mravov napísali Ballovi do Pešti list:„Joško náš. Žofku tvoju prišiel pozrieť Paštrnák, ešte je tam furt. Slúška spí fstájni a plače. Už budeme kosiť, ide bysť pekne, tak opschne. I do Lúk ľaďže tráísť, obec je zdravá, ľen Komprda furt nie. Misel sa var utopiť ešte cespovodeň. Keť pokosíme, var ho puojdeme dadeľ pohľadať. Spánom Bohom. Jozef Zvonár, Štefan Árvay, Ján Ferenčík, Peter Buľa-Kán, Štefan Rapčák, Anna Tuková.“Prečítal si Ballo list, darčeky zakúpené pre ženu venoval sestre v Pešti a viac sa v mestečku neukázal.Paštrnák splodil s prababkou dve deti. Františka Ballu, Nórikinho starého otca a jeho sestru Helenku Ballovú. Na každú senzáciu sa rýchlo zabudne. Zabudlo sa aj na to, že Paštrnák žije s Nórikinou prababkou nadivoko a urobili ho richtárom. Za svojej kariéry dal postaviť v Lúkach ringršpíl. Keď ta prišli z mestečka na sená, tak sa im ringršpíl zapáčil, tak ich zdržal, že seno viezli domov polozhnité. Paštrnák bol povestný tým, že po točitých drevených schodoch chodil na Mestský dom úradovať na koni. Keď trochu ostarel a vyskočili mu jabĺčka na kolenách, dal jeho nástupca ringršpíl zvaliť. Pradedo Paštrnák ostal ležať doma . Prababka, či už z ľútosti, alebo že tiež bola chorá, čoraz častejšie líhala k nemu. Dcéra Helenka si kúpila v Kubíne klobúk a vydala sa do Pešti. Syn František sa oženil, kúpil si dom od lekárnika, presťahoval sa doň a staral sa o svojich rodičov v susednom. Kúpil i kravu do ich maštale a nosil im od nej mlieko.Priniesol raz mlieko do izby, kde jeho rodičia ležali, a našiel tam Helenku z Pešti a notára. Notár spisoval testament. Stálo v ňom, že dom, pole, aj kravička pripadajú Helene Majcherovej, rodenej Ballovej, z Pešti.— A čija to krava, mamko? — opýtal sa Nórikin starý otec.— Ferkova, — priznala prababka. Notár to vniesol do testamentu.Prababka zomrela a Nórikin starý otec sa rozhodol, že sa už ani neobzrie o Paštrnáka a že sa nebude volať Ballo, veď to ani nebol jeho pravý otec. A Paštrnákom po pravom otcovi sa tiež nechcel volať, lebo ten zas priviedol celú rodinu do hanby. Vtedy, v čase maďarizácie, zapáčilo sa mu najviac meno Pataky. A tak sa aj volal až do svojej smrti. Aj na svoju sestru Helenku zanevrel. Keď prišla na ňu reč, volal ju len Majcherka. Po rokoch sa vybral na včelársky kongres do Pešti. O pobyte v Pešti nikdy nerozprával. Len Majcherku od tých čias volal zase Helenka.Nórikina stará mama, Sidónia Patakyová, sa na Majcherku ani nevypytovala. Vycítila, o ktorých veciach starý otec Pataky nikdy nič nepovie, a dala mu pokoj. Vadievali sa zriedkakedy, ale keď sa už povadili, nezabudla mu pripomenúť ringršpíl v Lúkach, ktorý dal postaviť jeho otec Paštrnák. Starý otec Pataky si občas vypil. Hoci mal vtedy dobrú náladu, chcela uňho jeho žena tento zlozvyk vykoreniť. Keď prišiel domov opitý, poslala spať deti do Palidera, k svojim rodičom. Keď sa starý otec Pataky ráno prebudil, pýtal sa, kde sú.— A ty sa var nepamätáš? — opýtala sa stará mama Patakyová. — Včera si nás tu ksel pozabíjať. Chúďatá, v nočných košeľách museli utiecť do Palidera. I nábytek si posprevracal, šecko si to tu ksel porúbať.Starý otec Pataky sa s výčitkami svedomia vybral do Palidera po deti. Tam mu raz v takej chvíli svokor Palider navrhol, aby spoločne vstúpili do spolku miernosti. Ešte v ten deň sa vybrali na faru zložiť prísahu. Starý otec Pataky celou cestou krútil hlavou a hundral:— To už raz nie možnô, čô tá pálenka s človekom porobí. Já už pálenku, čo živý budem, do úst nevezmem.— Tam sa vyvravíme, Ferko, na fare, — povzbudzoval ho svokor Palider.Farár si vypočul zaťa aj svokra, povedal čosi aj po latinsky, potom im dal podpísať. Keď podpísali, usmial sa na nich ako človek, ktorý sa chystá prezradiť príjemné tajomstvo:— Neznamená to, že už nikdy si ani trošku nebudete môcť vypiť. Po obede je dovolené vypiť si jeden pohárik vína. Pálenka je zakázaná celkom.— Nech ma hneď tu pánboh skáre, jak já i ku vínu privoňám, — povedal starý otec Pataky.— Veď sa už len neodťahuj, Ferko, — povedal svokor Palider a pousmial sa. Potom, ako keby dostal strach, že sa zasmial a nemal sa, povedal vážne, nespúšťajúc z farára oči:— Povoleňá sme dostali.Keď si išiel o týždeň starý otec Pataky pokorne do Palidera po deti, svokor Palider ho vítal:— Ej, Ferko, Ferko!— Veď sme mali povoleňá, — bránil sa starý otec Pataky.— Zle si čul, Ferko, Na pálenku sme prisahali. Povoleňá bolo len na pohárik vínka.— Hej? To som misel ozaj zle čuť, — povedal starý otec Pataky.Stará mama Patakyová túžila, aby z jej detí boli páni. Prvým dieťaťom bol syn Jozef, druhým dcéra Mária a tretím Nórikina mama Emília. Keď bol Jozef malý, ušila mu matrózky, a taký bol v nich krásny, že si ho mníšky v „úvode“ brali z rúk do rúk a najradšej by si ho boli nechali aj cez noc. Ešte v predškolskom veku dostal Jozef španielku. Doktor Preis povedal, že nevyžije, ale stará mama Patakyová ho svojou starostlivosťou a modlitbami vytrhla smrti priamo z rúk. A to nemala robiť. Boh ju zato potrestal tým, že z Jozefa, napriek svojmu obrovskému úsiliu, nemohla urobiť pána. Dcéra Mária bola tichá, pracovitá, ale veľmi tvrdohlavá. Len Nórikina mama Emília rástla presne podľa predstáv starej mamy Patakyovej. Stala sa teda učiteľkou.Jozef sa učil zle. Z triedy do triedy prechádzal iba zásluhou čerstvo vymúteného masla a hydiny — ničoho nebolo starej mame Patakyovej ľúto, keď išlo o syna. Do gymnázia chodil v niekoľkých mestách. Keď sa dostal do Košíc, chodil do kvarty. Celú túto triedu strávil v kine. Na prázdniny sa vrátil domov bez vysvedčenia. Aj keď bola reakcia rodičov búrlivá, on bol presvedčený, že to stálo za to. Keď už aj stará mama usúdila, že zo štúdií nič nebude, išiel Jozef do zamestnania. Vystriedal ich niekoľko. Bol aj financom v Bratislave, kde sa vyznamenal tým, že z mosta strieľal do lode, ktorá nechcela na jeho povel zastať. Zakotvil doma ako listár.Dcéra Mária proti vôli starej mamy Patakyovej začala chodiť do Sokola. Tam ju Pánboh potrestal a zlomila si nohu. Dali jej ju do doštičiek, a keď doštičky zložili, noha bola krátka a krivá. Nechceli nechať mladé dievča na krivej nohe. Keď doktor Preis povedal, že sa nedá nič robiť, zavolali istého chlapa menom Bernolák z Námestova, ktorý vedel opravovať zle zrastené zlomeniny. Bernolák kázal obložiť nohu na noc zemiakovými šupkami, aby kosti zmäkli. Na druhý deň poslal všetkých preč a na peľasti postele zlomil Márii nohu na inom mieste, než bolo treba. Dal ju do doštičiek a odišiel. Keď sa noha zrástla a doštičky zložili, bola ešte krivšia ako predtým. Toto sa opakovalo tri razy. Keď už aj trpezlivá Mária povedala dosť, dala si povedať i stará mama Patakyová a s lámaním nohy prestali. Zoslabnutá, bledá Mária vyšla po dlhom čase pred dom, sadla si na lavičku a sedela tam od rána do večera, aj jesť jej vyniesli von. Dostala slnečný úpal. Odvtedy ju veľmi bolievala hlava a pod posteľou vždy mala nachystaný lavór s octovou vodou, do ktorej si v noci máčala handričku a prikladala na čelo. V jedno ráno sa jej prihovorili a neodpovedala. Bola mŕtva. Stará mama Patakyová hneď zavolala susedu a spolu s ňou išla ku krajčírke dať mŕtvej ušiť svadobné šaty do truhly. Z pol cesty sa však vrátili presvedčiť sa, či je Mária naozaj mŕtva, aby si neurobili hanbu. Mária bola mŕtva na ozaj.Najkrajšie obliekala stará mama Patakyová dcéru Emíliu. Keď sa stala učiteľkou, prestala jej aj šiť, hoci deti vždy zao bliekla sama. Emílii už musela šiť krajčírka až kdesi v Kubíne. Stará mama Patakyová čakávala do noci, kým prišiel z Kubína vlak, aby sa potešila novým šatám svojej dcéry. Vždy ešte našla dajakú chybičku. Dcéra si ľahla spať a ona jej to dakedy až do rána opravovala. Každé ráno dcéru čakali pri posteli čisto vypraté a vyhladené šaty, aby šla do školy pekná. Aj topánky boli nakrémované. Stará mama Patakyová už bola dávno v poli. Nebolo sa ani komu poďakovať.Keď bola stará mama Patakyová v prechode, musela ísť na operáciu. Ležala v žilinskej nemocnici. Dcéra Emília ju tam po operácii bola pozrieť. Stará mama Patakyová bola veselá, len ju trápil strašný smäd. Vodu jej piť zakázali. Keď jej dcéra utie rala čelo mokrým uterákom, vzala jej ten uterák a sala z neho vodu. Dcéra popýtala sestričku, aby mohla prenocovať so svojou mamou. Ležala sama v izbe a jedna posteľ bola prázdna. Stará mama Patakyová mala zakázané sa hýbať, dcéra jej chcela byť aspoň prvú noc po operácii po ruke. Sestrička jej to nedovolila, nedalo sa nič robiť, išla spať ku známym. Ráno išla pozrieť mamu do nemocnice. Povedali jej, že v noci zomrela. Ráno ju tam našla sestrička už studenú. Asi sa prudko pohla, alebo chcela ísť na potrebu. Dcéra sa rozhodla, že to tej sestričke do smrti nezabudne.Starý otec Pataky si myslel, že aj on musí zomrieť.— Jako to len budeme? — pýtal sa dcéry. — Veď si nevieme ani navariť, ani oprať.Na kare sa starý otec Pataky opil a vypytoval sa zhromaždených príbuzných, za koho by sa mal oženiť. Dcéra povedala, že ak sa ožení, odsťahuje sa z mestečka a už nikdy sa doň nevráti. Dcéry sa starý otec Pataky bál.Mestečko sa skladalo z Nižného konca, Vyšného konca, Námestia a Ulice. Na Ulici vyrástol Nórikin otec Juraj Zimáni, vysoký blonďák v okuliaroch.Jeho matka, stará mama Zimániová, sa vydávala keď mala šestnásť rokov. Bolaže to svadba! Keď sa rozprúdila svadobná hostina, vytratila sa nevesta von a išla sa s deťmi kĺzať. Keď sa rozbehla od Planiety, zastala až pred domom, kde sa zabávali svadobčania. Ženích, starý otec Zimáni, bol vdovec. S prvou ženou mal jedného syna Cyrila — ten sa tiež šmýkal s nevestou. Vonku bola tma. Nik sa na nevestu nepýtal, každý sa staral o to, čo bolo na stole. Len ženích, starý otec Zimáni, pozoroval čudnú záclonu na vonkajšej strane obloka. Záclona sa mihla a už jej nebolo. O chvíľu sa zase mihla a zase jej nebolo.— Veď to šlajer, Hana sa šmýka, — povedal starý otec svojim svokrovcom.— Potom to iď posypať popolom, nech sa nepozabíjame, — povedala svokra a núkala svadobných hostí ďalej.Ženích vyšiel pred dom a zavolal: — Hanka! Hankááá!Nevesta práve utekala na koniec šmýkačky, nepočula, že ju volá jej muž.— Hanka! Hanička! Hana! Hana, ty hlucháň hluchý! — zavolal znova.Nevesta sa rozbehla a on ju na šmýkačke v najväčšej rýchlosti chytil. Obidvaja spadli, ženích sa udrel, nevesta sa na tom strašne smiala.— Hanka, poďme na šop, — povedal vtedy starý otec Zimáni. Hanka nechcela a opytovala sa, načo. Starý otec Zimáni jej povedal, že veď uvidí. Vydriapali sa na šop a o chvíľu nevesta začala kričať. Hlas svojho dieťaťa začujú vždy prví rodičia. Utekali za hlasom, zbehli do humna a počúvali, ako sa zo šopu ozýva hlas ich Hanky:— Otec, mamo, ratujte!— Čô tam? — opýtali sa.— Já a Hanka, — odpovedal vážne zo šopu starý otec Zimáni.— Joj, Hana, jakô si len sprostô, — povedala prababka a spolu s pradedkom sa vrátili medzi svadobných hostí.Stará mama Zimániová mala so starým otcom Zimánim štyri deti. Dcéra Karolína zomrela, keď mala päť rokov. Dali jej postaviť pomník z „karárskeho“ mramoru. Potom mali syna Pavla, ktorý si ako vojak v prvej svetovej vojne zadovážil suchoty. Na suchoty bolo najlepšie kozie mlieko. Zimániovci kúpili kozu. Starosť o ňu pripadla najmladším dvom synom, Štefanovi a Jurajovi. Koza bola v tých časoch znakom chudoby. Zimániovci dbali, aby sa o tom, že chovajú kozu, nik nedozvedel. Ak náhodou koza zamékala, zbili jej opatrovníkov.— Nažratá koza neméka, — vravieval starý otec Zimáni, keď tĺkol svojich synov. Kozie mlieko nepomohlo. Syn Pavol zomrel, keď mal tridsať rokov.Starí rodičia Zimániovci boli bohatí — až do chvíle, kým nepodpísali Ajchlerovi zmenku. Ajchler odišiel do Ameriky a viac ho nebolo. Zimániovci prišli o všetko, čo mali. Ešte aj hnoj im z dvora vyviezli a starej mame Zimániovej fertušku odpásali. Keď to videl Cyril, syn starého otca Zimániho z prvého manželstva, pobral sa i on do Ameriky, že toho Ajchlera nájde. Či ho našiel, nevedno — už sa odtiaľ nevrátil.Syn Juraj Zimáni študoval už vtedy v Bratislave právo a jeho brat Štefan medicínu v Prahe. Štefan už našťastie končil, ale Juraj musel štúdium prerušiť a zarábať si na živobytie ako učiteľ. Vždy, keď si čosi nasporil, v štúdiu pokračoval. Tak predsa len doštudoval a zaujal významné postavenie v Bratislave. Ešte ako učiteľ sa zamiloval na Záhorí do istej učiteľky. Potom však dal prednosť Nórikinej matke Emílii Patakyovej a rozhodol sa pojať ju za manželku. Pre jeho rodinu to bol slabý argument. Starý otec Zimáni už vtedy síce nežil, ale Jurajova mama — on ju volal mamička a onikal jej — ostro protestovala a bila sa palicou po drevenej nohe. Vlastnú nohu jej odrezali po akejsi chorobe. Jurajovej rodine sa nepáčilo, že brat jeho nastávajúcej bol ťuťmák. Presviedčali Juraja, že bude mať také isté deti. Nedal sa presvedčiť, rodina ustúpila a bola náramná svadba, ktorá vyvrcholila odchodom Juraja Zimániho na vlak — volala ho povinnosť do Bratislavy. Jeden svadobčan svadbu aj filmoval, film sa zachoval, popíšeme ho inokedy.A tak útrapy všetkých predkov viedli k tomu, že Juraj Zimáni a Emília, rodená Patakyová, splodili Nóriku Zimániovú a o tri roky po nej i jej brata Juraja Zimániho mladšieho. Obidvoch počali v lete, lebo vtedy prichádzal Juraj Zimáni starší z Bratislavy na dovolenku.Juraj Zimáni býval v Bratislave v slušnom, priestrannom byte ešte s dvoma starými mládencami. Emília Zimániová žila tristo kilometrov severnejšie v malom mestečku, so svojím otcom a bratom v dome po lekárnikovi, najprv bez detí, potom s jedným, neskôr s dvoma. Keď sa Juraj Zimáni a Emília Patakyová brali, bola vojna. Nórika Zimániová sa narodila v martinskej nemocnici, kam jej matku zaviezol majiteľ autobusu Planieta. V celom autobuse sa neviezol nik iný iba ona a priateľka Melanka, ktorá ju sprevádzala. Juraj Zimáni prišiel do Martina z Bratislavy. Keď sa Nórika narodila, zapálil si na nemocničnej chodbe cigaretu a neprekážalo mu, že už jednu horiacu drží v ruke.Cesty z Bratislavy do mestečka nemohol Juraj Zimáni pre vojnové časy absolvovať príliš často. A keď už šiel, obyčajne musel veľký kus cesty ísť pešo. Raz tiež tak. Pešo prechádzal cez frontové územie. V Podbieli prenocoval na fare, kde bolo ruské veliteľstvo. Juraj Zimáni sa už od začiatku vojny učil po rusky. V tom Podbieli nemohol celú noc zaspať. Svietil mesiac a on sedel pri okne. Zrazu zbadal, ako do dediny dolu vŕškom zostupuje nemecká jednotka. Pozobúdzal Rusov a tak im zachránil životy. Skamarátil sa tam s kapitánom, ktorý sa volal Mereškov. Vysvetlil mu, kde býva v mestečku, ktoré už bolo neďaleko. Mereškov ho tam aj vyhľadal a daroval mu obrovskú železnú posteľ. Mereškov bol chlap dva metre vysoký a to bola asi jediná posteľ, v ktorej sa mohol pohodlne vyspať. Juraj Zimáni si tú posteľ po vojne previezol do Bratislavy. Bol dohodnutý s Mereškovom, že ho po vojne v Bratislave navštívi a tá posteľ bude preňho vždy pripravená. Ale Mereškov sa už nikdy neukázal.Keď prichádzal Juraj Zimáni po vojne na svoje pravidelné návštevy, bola už Nórika taká veľká, že sa mohli spolu vybrať pozrieť starú mamu Zimániovú na Ulici. Stará mama Zimániová sedávala na posteli, prikrytej ostro červenou dekou. Pod ňou býval niekedy ukrytý z polovice ocmúľaný cukrík, odložený pre vnučku. Málo chodila, drevená noha jej nedovolila. V kuchyni mala harmónium a pri ňom slamenú stoličku. Juraj Zimáni si vždy sadol na stoličku a hral. Stará mama Zimániová krásne spievala. V tom istom dome bol ešte jeden byt, ktorý stará mama Zimániová prenajala Klčovcom. Bývala tam Darinka, veľké dievča s dlhými vrkočmi. Stará mama vždy zaklopala paličkou na stenu a volala:— Darinka, Darinkááá!Darinka pribehla s mištičkou, v mištičke sa topilo mydlo. Darinka podľa zaklopania starej mamy Zimániovej vedela, že prišla Nórika. Išli spolu púšťať bubliny. Juraj Zimáni vyviedol matku do záhrady pod orgován. Stará mama Zimániová ťukala do bublín paličkou.Keď stará mama Zimániová zomrela, obliekli ju aj pochovali bez Nórikinej účasti. Niekoľko dní po pohrebe prišiel do dvora domu po lekárnikovi drabiňák, ťahaný jedným koňom. Od brány po dreváreň sa Nórika na ňom zviezla. Sedela na červenej deke, ktorú mávala stará mama Zimániová na posteli. Začali všetko skladať a nosiť do drevárne. Keď už boli na samom spodku voza, vedela Nórika, že starú mamu nepri viezli.— A kde je stará mama? — opýtala sa.— Stará mama sa na teba pozerá z nebíčka, — povedala Nórike mama a pozrela na svojho muža, ktorý sa na ňu smutne, ale pochvalne usmial.— Šeci tam pôjdeme, — povedal starý otec Pataky, ktorý pomáhal skladať z voza. Aj on sa pozrel na zaťa a Juraj Zimáni sa aj na starého otca Patakyho smutne, ale pochvalne usmial.Dom po lekárnikovi bol priestranný. V kuchyni spával starý otec Pataky. Nórika, ešte jedináčik, spávala s mamou v spálni. Mali aj izbu, kam sa vodili hostia. Do izby a do kuchyne sa chodilo z veľkého pitvora. Z toho pitvora sa šlo ešte do jednej izby, v ktorej býval Nórikin ujo Jozef. Nie Jozef Pataky, ale Jozef Patyk — v čase slovakizácie si dal ujo meno poslovenčiť.Raz prišla do tohto domu na návštevu krstná mama Koceľová, jedna z krstných mám Nórikinej mamy, a povedala, že ju navštívila istá Dujková, ktorá by sa rada vydať za Jozefa. Starý otec Pataky trepol kostenou fajkou po šijacej mašine a povedal;— Kým som já tu, to nigdá nebude!— Aľe jój Ferko, povedala krstná mama Koceľová. — A chto sa ti bude o Jožina starať ? Veď už nech je jaký kse, aľe opateru potrebuje. I Miľka ľaďže pôjde za Ďurim a Dujková i teba obrádi jako sa patrí. Veľmi ma ľen pýtala, že by som vám dala znať, jaká ona bude nevesta. Tak si vás bude, jój, tak si vás ľen bude, ež no!— Kmotra moja, — povedal miernejšie starý otec Pataky — já takú neksem. Veď to celá rodina divá.Otec sa im zdivel a šeci Dujkofci, to jedno difšô jako druhô.— Čô by sa ľen zdivel! Pribehnúl raz z poľa, že čerta videl v chrasti. A teraz kadeľ chodí, tadeľ o tom vraví. Aľe to nie, že sa zdivel! A či čertôf niet?— Veď jest, to je iná vec, — povedal starý otec Pataky. — Ale tú já do rodiny neksem. Ty si kmotra, myslíš, že sa jej Jožino vidí. Čô by sa jej len videl. Múr sa jej vidí. Do múru by rada prišla. Stará diefka, čô sa už nevydala? Nik hu nekse, preto sa nevydala.— Tato, — zamiešala sa do reči aj dcéra Emília. — Princeznú darmo chceš. Tá za Jožina nepôjde. Musíme byť radi, že ho dakto chce.— Já už nič nevravím, — povedal starý otec Pataky. — Od Dujky já rodinu neksem. Robte si, čô ksete, ale si potom aj trpte!— Povedzte, krstná mama, že nedbáme, — povedala Emília.Krstná mama Koceľová vstala a poberala sa preč.— Jožina sa neopýtame? — zastavila sa ešte vo dverách.— Môžeme sa ho prípadne spýtať, — povedala Emília, — Jožinó! — zavolala do pitvora. O chvíľu bolo počuť ťažké kroky cez pitvor.— Pochválen! — povedal Jozef Patyk, keď vkročil do kuchyne,— Naveky, Jožko, — povedala krstná mama Koceľová a začala:— Jožko môj, prišla som sa ťa opýtať, či by si na žeňbu pristal.— Já dbám? Oženiť sa mi už patrí. A vy viete, krsná, o da jakej?— Tu, ľaďže, Gabriele Dujkovej sa ťažko vidíš.Jozef Patyk sa dal do hurónskeho smiechu.— Čo sa rehoceš? — okríkla ho sestra. — Sám vravíš, že sa ti už patrí oženiť.— Veď já nič, — povedal Jozef.A tak sa oženil. Gabriela Dujková, potom už Patyková, na sťahovala sa do domu po lekárnikovi a starý otec Pataky bol od tej chvíle stále nadurdený.Raz ráno sa Emília Zimániová ponáhľala do školy a v rýchlosti vyliala trošku kávy na kredenc. Nepoutierala to a ešte bola len v pitvore, keď začula Gabrielu:— Somarica jedna, kávu tu vyľála a už letí jako divá.Emília sa vrátila do kuchyne.— Tak ja som ti somarica ? Ja som ti divá? Veď len mne môžeš ďakovať, že si sa tu vydala. Tato bol celý čas proti. A vieš prečo? Lebo ty si divá. Aj s tvojím otcom, aj s celou tvojou rodinou.— Že vraj jej mám ďakovať! — pustila sa Gabriela do smiechu. — Za ďada som išla a ešte mám ďakovať?— No toto je už opovážlivosť, — zvolala Emília.— On by sa bez ženby zaobišiel, ale tebe sa múr páčil, ty špekulantka.— Ty strapúch jeden! — povedala Gabriela, narážajúc na Emíliinu trvalú. —Čo to bola len za mať, čo takieho strapúcha a takieho ďada mala!— Ty jedna špina! Ty sa opovážiš povedať zle o mojej nebohej matke? Len to utekaj vykrikovať na ulicu! Moja matka bola jedna taká obľúbená osoba, že ťa ľudia skalami z mesta poženú, keď to budú počuť. Neublížila ti, prečo jej ty, čo sa v jej mozoľoch rozťahuješ, svojou špinavou papuľou nedáš odpočívať v pokoji?— Ja mám špinavú papuľu, ty strapúch? — povedala Gabriela a chytila Emíliu za trvalú. Vtom vstúpil do pitvora starý otec Pataky. Robil čosi vo dvore a začul krik. Kráčal strmo a nad hlavou mával palicou. Gabriela vybehla von. Ešte na gángu sa postrapatila a utekala, kričiac:— Pomóc, ľuďá boží, idú ma zabiť! Ona ma držala za vlasy a starý ma palicôf mlátil.Emília s otcom si sadli do kuchyne a Emília sa rozplakala.— Já to vedel, — povedal starý otec Pataky. — Čô ste si navarili, to si aj zecte! Aj s tvojôf krsnôf. Tak!Emília prišla do školy neskoro. Predvolala si ju riaditeľka Confálová a povedala:— Nepatrí sa, Milka, na jednu učiteľku, aby svoju švagorinu bila pre trošku rozliatej kávy. Celá obec je pobúrená. Už sa tu boli štyria na túto vec opýtať a ja tu horím od hanby, koho to mám v zbore.Emília riaditeľke všetko dopodrobna vysvetlila, poplakala si a riaditeľka potom sľúbila urobiť isté kroky, nepovedala presne aké.Jozef Patyk pri incidente nebol. Roznášal poštu, no chodiac z domu do domu aj on sa o ňom dozvedel. Prišiel domov, k ničomu sa nevyjadril. Gabriela ostala u Dujky a dva týždne jej nebolo.— Neoprobuj sa ju volať! — povedal Jozefovi otec. — Nedám si já od takej divej pokoj vo svojom dome nivočiť!— Ále ba! Nepôjdem sa jej prosiť. Jako odišla, nech tak aj prinde.— Já ti dám prinde! Já tú už vo svojom dome vidieť neksem!— Veď já nič, — povedal Jozef.Raz v nedeľu z kostola prišla Gabriela sama a povedala:— Tato i Miľka, prišla som, bo veď načo budeme robiť osiebky.Starý otec Pataky aj Emília Gabrielu mlčky prijali. Ale pokoj sa do domu po lekárnikovi už nevrátil. Starý otec Pataky bol šťastný len vo včelíne. Len vtedy ho Nórika počula spievať. Nórikina mama sa rozveselila, len keď raz za čas prišiel z Bratislavy Juraj Zimáni. Gabriela sa s každým zhovárala iba jednoslabične. Len čo vyšla na ulicu, ohovárala dom, svokra, švagrinú aj svojho muža. Celkom šťastná bola len Nórika a, pravdaže, aj Jozef Patyk, jej ujo. Nórika síce občas doma dostala, ale to nemohlo pokaziť jej radosť zo života. Jozefa si tiež predvolávala sestra Emília s krstnou mamou Koceľovou na raport, ale nezdalo sa, že by sa mu to bolo hlbšie zahlodalo do duše. Nórika si s ujom rozumela a mohla sa mu posťažovať bez obavy, že chytí okrem nej niekomu stranu. Jej mama mala taký zvyk, že keď Nórika nechcela jesť, uviazala jej na chrbát batôžtek, vyhodila ju pred pitvorské dvere a kázala jej ísť po žobraní. Nórika sedela s batôžkom na chrbte pred dverami a plakala.— Cit, babuľko, cit, — prihováral sa jej ujo. Keď mu povedala o čo ide, vybral z vrecka peniaz, ktorý sa mu podarilo ukryť pred Gabrielou, a poslal ju kúpiť si cukríky. V ten deň zase nevládala večerať.Raz vzala mama Nóriku do Bratislavy. Juraj Zimáni ich čakal v Bratislave na stanici. Neboli tam ešte ani celý deň a už povedali Nórike, že pôjde do Topoľčian k strýčkovi a tete, lebo mama na ňu nebude mať čas. Nebude mať čas, lebo sa jej ide narodiť braček alebo sestrička.— Len tak, z ničoho nič? — opýtala sa Nórika, sediac otcovi na krku.— Len tak, — povedali jej. Rozzúrilo ju to. Zložila otcovi klobúk z hlavy a hodila do najbližšieho blata. Ujo by mi nikdy tak hlúpo neodpovedal, pomyslela si.V Topoľčanoch, u strýka Štefana Zimáňa, lekára, bolo krásne. (Aj Štefan Zimáni podobne ako ujo si v čase slovakizácie poslovenčil meno na Zimáň) Mali tam poschodový dom, no len jedna polovička bola poschodová. Tá druhá mala iba prízemie, ktoré malo veľmi vysoko povalu. A stena do záhrady od zeme až po povalu bola sklená. Tá polovička s poschodím mala galériu, z ktorej viseli až na prízemie druhej polovičky listy veľkých filodendrónov. Nórika mimoriadne obdivovala záchody. V dome po lekárnikovi nebol záchod, iba latrína vo dvore. A tu jeden záchod pri garáži, druhý na prízemí, tretí v kúpeľni na poschodí a ešte jeden v ordinačke, ktorá patrila k domu a v ktorej ordinoval strýčko Števo. Teta Zdenka, strýčkova žena, si Nóriku veľmi obľúbila. Mala už dvoch veľkých chlapcov a potešila sa, že si užije aj dievčaťa. Bola k Nórike taká ako k vlastnej dcére, ba možno lepšia, lebo ju ani nebila. Každé ráno ju niesla na chrbte z detskej izby do ordinačky odvážiť. Potom ju položila na diván, potiahnutý bielym voskovaným plátnom, o ktorom si Nórika myslela, že je to koža. Bola nahá a chladilo ju to. Teta zapla horské slnko a Nóriku v malilinkých okuliaroch skrúcala na tom diváne a pozerala na hodinky. Potom všetko vypla, no starala sa o Nóriku ďalej. Hľadala jej kamarátky, kupovala hračky, požičiavala jej krásne látky pripravené ku krajčírke, aby sa s nimi hrala na kráľovnú. A Nórika, hlúpa, len čo sa jej naskytla príležitosť, začala nariekať. Obyčajne sa zatvárala do kúpeľne, tá miestnosť sa jej páčila zo všetkých najviac, a tam plakávala. Niekedy sa neudržala ani pri raňajkách. Keď pila kakao, zodvihla si šálku tak, aby mala v nej aj oči, a plakala do nej. Pri plakaní do šálky ju vždy prichytili. Začali rozmýšľať, ako jej ešte väčšmi spríjemniť život, ale nepomáhalo ani modré z neba. V Topoľčanoch bola Nórika dlho. Tam sa dozvedela, že sa jej narodil braček, a to bol dôvod na ďalší veľký žiaľ. Braček Juríčko, ako ho tam všetci volali, musel sa v Bratislave troška z toho narodenia spamätať, potom aj s mamou odcestoval domov, do ich mestečka, tam musel troška podrásť, a až potom si po Nóriku prišiel do Topoľčian ocko.Doma ako prvú vec chceli rodičia ukázať Nórike Juríčka. Nórika však nebola na Juríčka vôbec zvedavá. Bol jej ľahostajný — až do jednej chvíle, keď ho začala priam nenávidieť.Dom po lekárnikovi mal ešte malú prístavbu — izbu s kuchyňou, so zvláštnym vchodom — a tú mali prenajatú Gvoždiakovci. Pán Gvoždiak bol zamestnaný na pošte, pani Gvoždiaková bola domáca. Mali dve deti. Peter bol asi o sedem rokov starší ako Nórika, Marta o rok. Marta bola Nórikina najbližšia a najmilšia kamarátka. Raz, keď ich omrzela hra vonku, vošli dnu, práve keď Nórikina mama mala vybratý prsník a dávala Juríčkovi jesť. Marta z nej nevedela oka spustiť. Nórika sa ju usilovala čím skôr dostať von, ale ona si stále čosi vymýšľala. Najprv si pýtala vody, potom zas niečo iné. Keď konečne vyšli na dvor, Marta sa začala smiať a povedala:— Nóra, čo to má tá tvoja mama?— Dieťa, — povedala Nórika.— Ja viem, Juríčka, ale čo to má za guľu, čo si hu stíska tými dvoma paľcami?V tej chvíli Nórika znenávidela Juríčka. Najradšej by bola, keby hneď zomrel. Ak v krátkom čase nezomrie, rozhodla sa, že sa pomstí Marte a bude sliediť, aby uvidela jej mamu nahú. Toto rozhodnutie ju trocha upokojilo a sliedenie ju tak zaujalo, že prestala túžiť po Juríčkovej smrti. Liepala sa Gvoždiakovcom na okno, no cez deň videla len, ako Martina mama šije alebo varí. Rozhodla sa, že bude sliediť večer. Keď sa zotmelo, poberala sa von.— Kam ideš? — spýtala sa jej mama.Otázka ju neprekvapila, odpoveď mala premyslenú.— Na záchod.— Potme do dvora? — čudovala sa mama. — Pod posteľou máš šerblíček.— Ja chcem ísť do záchodu! — odpovedala Nórika rozhodnutá bojovať.— Dobre, ale sa hneď vráť, — súhlasila mama.U Gvoždiaka sa svietilo. Okno mali do polovice zastreté. Vyškriabala sa na lavičku pod oknom a nazrela dnu. V izbe kľačala teta Gvoždiaková a modlila sa. Z rúk jej visel ruženec. Nórika zliezla z lavičky a išla aj do záchodu, aby nebola klamárka. V záchode sedel ujo. Jozef Patyk si na záchode nikdy nezatváral dvere. Sestra Emília mu to často vyčítala. Bránieval sa, že šak sedí vo svojom.— Servus, ujo.— Serem, serem, babuľko, — povedal ujo.— Ja ti vravím, že servus, — povedala Nórika.— Veď já ťa čujem, diefča. Ale ti aj vravím, čô robím, i keď sa ma nepýtaš.— Teta Gvoždiaková sa modlí.— Já viem.— Odkiaľ to vieš?— Kuknúl som sa. Hahaha. A ty to, babuľko, odkeľ vieš?— Tiež som sa kukla.— I ty si sa kukla? Jój, chvalabohu, veď ty budeš celá na mňa. Modlí sa chudera a misí bysť pri tom zamknutá, lebo Gvož ďák je komunista.— Prečo musí byť pred komunistom zamknutá?— Keď komunista prinde ku modleňú, môhol by dostať nedobrú.— Čo je to nedobrá? — opýtala sa Nórika.— To je taká choroba. Začne len človeka skrúcať, celieho ho vykriví a strašne pri tom jačí. Vtedy ho treba svätenôf vodôf pokropiť.— A to pomôže?— Keď len tak prinde, pomôže. Ale tu, teraz na vojne sa stala taká vec. Jeden voják sa modlil ružienec a druhý voják, komunista, ku nemu prišiel a podrápal mu ho. A vtedy teho komunistu začalo len skrúcať, jačal jako čert a do rána bolo po ňom.— Mali ho pokropiť svätenou vodou.— Jój, babuľko, de vezneš v kasárni svätenú vodu? Ale i tak by mu to ťažko pomôhlo. Keby bol len tak prišiel, to je iná vec. Ale keď mu ho aj dodrápal, takiemu ani svätená voda nepomôže.— Ujo!— Čô, babuľko?— Ako by som mohla uvidieť tetu Gvoždiakovú nahú?— Nahú?— Nahú.— To pôjde ťažšie, — zamyslel sa ujo. Chvíľu Nórika nevedela, či sa sústreďuje na potrebu, alebo rozmýšľa.— Keby len zadek, to by sa dalo. Ale celú ťažko.Nórika bežala domov. Mama sa bude pýtať, kde bola tak dlho. Povie jej, že sa zhovárala s ujom o komunistoch. Ako predpokladala, tak sa aj stalo. Mama sa pýtala. Vyrozprávala jej o komunistoch všetky podrobnosti.— To nie je pravda, — povedala mama. — Komunisti nie sú len zlí. Aj náš ocko je komunista. — A potom si hundrala Emília Zi mániová ešte pre seba:— Však ja sa s ním zajtra porozprávam. Čo má malému decku takýmito sprostosťami mútiť hlavu. Ešte sa začne báť vlastného otca.— A myslíš, Miľka, že to z jeho rozumu vyšlo? —povedal starý otec Pataky, keď mu o tom porozprávala.— Ále ba! To ho ona takými somarinami futruje. Dujky, tie na každom kroku čerta viďá, lebo sú sami čerti.Nórika ľutovala uja, keď si predstavila, ako ho zajtra mama a starý tato vyhrešia. Našťastie Jozef Patyk zobral hrešenie jedným uchom dnu a druhým von.Martina matka pochádzala z Nových Zámkov. Mali tam ešte Jóži báčiho, ktorý im posielal marhule. Keď im prišlo veľa marhúľ, dali aj Zimániovcom. Dievčatá ich jedli na ulici a pripadali si ako sestry. Keď Nórika bola na ulici náhodou sama, chválila sa deťom, že jej Jóži báči z Nových Zámkov poslal marhule.Inokedy si dievčatá sadli v záhrade k stolu a išli si kresliť. Na lavičke pri tom stole sedel aj Nórikin starý tato s jej ujom. Nórika kreslila dom v Topoľčanoch, kde bola, keď sa narodil Juríčko, a Marta kreslila dom v Nových Zámkoch. Keď mali domy hotové, dali si ich posúdiť starému tatovi a ujovi. Ujo povedal:— Nórikin je krajšie nakreslený, ale ten v tých Nových Zámkoch misí bysť len krajší.— Čô by len misel, — povedal starý tato. — Nórika je menšá jako Márta, tak to nevie tak šecko nakresliť, ale veď ten v Topoľčanoch je krajší. Tu sa dívaj! — drgol do uja, ktorý sa medzičasom zahľadel na dom v Nových Zámkoch. — Tento má i ordináciju.— Já vravím, že Nórika nakreslila krajšie, choť je i menšá, lenže dom je mrzkejší. Vravím len toľo, že ho mrzkejšie postavili, — vysvetľoval ujo starému tatovi.— Ale veď netáraj! A de má ten Mártin ordináciju?—Ordináciju nemá, ale je krajší, — trval na svojom ujo.— Keby si bol dochtor, veru by sa ti zišla, — povedal starý tato.— To hej, — prisvedčil ujo.— Keby si sa bol učil, môhol si bysť! — povedal starý tato, vstal a išiel do včelína.Ujo si vypýtal papier a ceruzku a kreslil s dievčatami. Kreslili trávu, kvety a motýle. Ujo im nechcel ukázať, čo nakreslil. Pokrčil ten papier, na ktorý kreslil, a strčil si ho do vrecka.— Takieto hlúposti ja neviem kresliť, — povedal. — Dakedy vám odkreslím pána Ježiša.Keď ujo odišiel, Marta povedala:— Keď nevie nakresliť kvet, nemôže vedieť ani pána Ježiša, lebo pán Ježiš je ťažší.— Bude vedieť, — povedala Nórika. Marta mi závidí, že ujo je môj a nie jej, pomyslela si.Juraj Zimáni chodieval z Bratislavy za rodinou raz za dva týždne, niekedy iba raz za mesiac. Nórika ho volala ocko alebo ocinko. Ocinko prišiel v sobotu v noci, keď už spala. Ráno podľa vône zistila, že je ocinko tu. Rozbehla sa k nemu do postele, zobudila ho a najradšej by tak bola ostala celý deň. Zakaždým jej rozprával rozprávku o kozičkách. Vedel aj viac rozprávok, ale táto sa Nórike páčila najviac. Hlavne to, ako vlk klopal na dvere—ocinko sa natiahol a klopal na stenu za sebou. Pri obede ocinko stále hovoril:— Milka, baliť, baliť !Nórikina mama rýchlo balila, ocinko pochytil kufor a utekal na stanicu. Nórika ho pri kaplnke dobehla. Ujo zaostal, aj keď vyšiel z domu zároveň s ocinkom. Ak bral vlak v mestečku vodu, prišiel na stanicu včas aj ujo. Ako posledná dobiehala mama. Nevládala polapiť dych, ani sa s ocinkom nerozlúčila, lebo sa vlak už pohýnal, len mu zakývala. Cestou zo stanice domov bývalo Nórike do plaču. Doma ju utešoval starý tato:— Veď sa už netráp, diefča! Tvoj otec vravel, že dostanete v Bratislave pekný byt a tam sa presťahujete.— A ty pôjdeš s nami? — opýtala sa naradovaná Nórika starého tatu.— Já som už starý na sťahovaňá, diefča. Já si už len tu zostanem.— A kto ti bude variť? — opýtala sa.— Gabriela veru nie, — povedal starý tato. — Budem chodiť jesť do Palidera.— A kto ti bude volať „stáááry tato obedováááť!“, keď ja budem v Bratislave?— Poviem Paliderovým deťom, aby mi to volali.V paliderovskej dreveničke už nebývali svokrovci starého otca Patakyho — jeden po druhom pomreli. Žili tam už iba ichdeti, súrodenci nebohej starej mamy Patakyovej, Michal Palider a Uršuľa Paliderová.Uršuľa Paliderová ostala slobodná. Obývala manzardku, zatiaľ čo zvyšok domu obývala Michalova rodina — Michal Palider mal deväť detí. Aj tam sa Nórika chodila hrávať. Teta Paliderová, volali ju teta Uršuľka, bola učiteľka. Po smrti Nórikinej starej mamy, ktorá zomrela, keď bola Nórikina mama ešte slobodná, nahradila teta Uršuľka jej aj ujovi Jozefovi matku. Pomáhala sa starať aj o deväť detí svojho brata. Tam sa teda chystal starý tato na stravu, keď dôjde k sťahovaniu. So zvesťou, že sa budú sťahovať do Bratislavy, bežala Nórika k Marte. Marta zosmutnela a povedala, že sa nebude mať s kým hrávať.— Budem ťa tu často chodiť navštevovať, lebo tu zostane starý tato aj ujo, — povedala Nórika.Keď Nórikin ocinko znova prišiel, nedala mu Nórika s tým sťahovaním pokoj. Povedal jej, že keď dostanú v Bratislave byt, pošle telegram „baliť“, a potom príde so sťahovacím autom a odvezie všetkých do Bratislavy. Odvtedy Nórika dennodenne čakávala na telegram.Kým čakala, brat Juríčko začal chodiť. Prišla k nim kamarátka Nórikinej mamy s fotoaparátom. Mama si Juríčka zobrala na ruky, Nórika sa postavila vedľa nej a kamarátka ich odfotila. Potom mama položila Juríčka na zem.— Ty teraz odíď, Nórinečka! — povedala mama. — Ideme teraz fotiť Juríčka samého.Odfotili ho a mamina kamarátka začala odkladať aparát do papierovej škatuľky.— Ešte mňa samu si zabudla odfotiť, — povedala Nórika.— Ty budeš na tom obrázku s mamičkou, — povedala mamina kamarátka. Mám už málo obrázkov a ešte chcem odfotiť našu Aninku.— Skupaňa! — vyhŕklo z Nóriky.— Ale Nórika! — povedala mama. Jej kamarátka sa rozosmia la a tak sa smiala, že nevedela prestať. Skúpa je a ešte sa na tom aj rehoce, pomyslela si Nórika a išla preč. Na dvore povedala Marte, že ju odfotili.Keď boli fotky hotové, boli už Vianoce. Prišiel ocinko, Nórika dostala darčeky, aj Juríčko dostal, ale menej. Po štedrej večeri, keď si šiel starý tato ľahnúť spať, povedala Nórikina mama ockovi:— Bojím sa o tatu. Odkedy zomrela mama, každé Vianoce si poplakal. A tohto roku nič.Potom prišiel ujo po spievaní. Ešte len začal spievať, už mama otvorila dvere a povedala:— Počuli sme, už len poď, poď, — a vpustila ho dnu. Nórika poukazovala ujovi darčeky, ocinko mu dal fľašu vína a cigarety, že to má od Ježiška, a od mamy dostal ponožky a šálik. Ujo im pochválil bohatého Ježiška a že už ide, lebo musí ísť spievať do Dujky.Vianoce sa skončili, ocinko odišiel. O týždeň bolo Silvestra a mama Nórike povedala, že ocinko nepríde, lebo Bratislava je ďaleko a nemôže tak často cestovať. Ostali sami. Juríčko spal v spálni, starý tato ležal v kuchyni na svojej posteli pri šijacej mašine, mama pri ňom kľačala a modlila sa, Nórika ležala pri nich v kuchyni na diváne. Nespala, lebo sa jej zdalo, že mama plače. Stále viac sa jej to zdalo, až to vedela úplne naisto. Posadila sa a opýtala sa jej, prečo plače. Dozvedela sa, že sa na Nový rok plakáva, lebo sa lúčime so starým rokom. A videla, že mama plače ďalej. Rozmýšľala, či aj ona nemá začať plakať pre tú istú príčinu, ale nechcelo sa jej. Ľahla si znova na diván. Ležala oblečená a čudovala sa, že jej mama nekáže obliecť si pyžamu a ľahnúť si spať riadne do postele. Zaspala. Zobudila ju mama. Hladkala ju po hlave a plakala:— Bež, Nórika, do Palidera povedať, že nám umiera starý tato.Nevedela presne, čo sa ide stať, len tušila, že čosi veľmi smutné. Mama jej dala kabát, zababušila ju do šálu a ona išla do Palidera prvý raz v živote sama. Z pitvora ešte začula mamu, ako v kuchyni hovorí:— Tato, poznáš ma? To som ja, Milka.V každom dome sa svietilo. Nórika dobehla do Palidera a spoza dverí počula, ako sa smejú. Vošla. Sedeli si všetci pri stole, deti tiež ešte nespali. Zrazu ňou prebehol pocit, či to nie je hanba povedať takú vec pred toľkými ľuďmi.— Vitaj, Nórika! Prišla si nám zavinšovať? — opýtali sa jej veselo. — Kde máš mamu? To sa tak dlho oprašuje od snehu?Nepovedala nič, len tam tak stála. Ktosi vyšiel von pozrieť sa, kde má mamu. Vrátil sa a povedal:— Miľka neprišla.Začali sa jej vypytovať, po čo prišla a kto ju poslal. Neodpovedala. Neodpovedala ani na prosby, ani na naliehania.— Stalo sa var dačo? — opýtala sa jej teta Uršuľka a vtedy sa rozplakala. Plakala, plakala a nemohla prestať. Potom horko-ťažko cez fikanie a slzy povedala, že umiera starý tato. Všetci dospelí vstali, obliekli sa, zobrali si ružence a modliace knižky a vzali Nóriku späť domov. Cestou sa rozveselila. Bola rada, že idú s ňou, lebo sa troška aj bála vrátiť sama.Ráno, keď sa zobudila, boli už všetci preč.— Umrel starý tato? — opýtala sa mamy.— Žije, — povedala mama. A už neplakala.Bol Nový rok. Na Nový rok chodili po mestečku trubači a zahrali pred každým domom kúsok vianočnej piesne. Keď prestali hrať, vyšla pred dom gazdiná a dala im peniaze. Okolo trubačov stála všade hŕba detí. Po Vyšnom konci ich sprevá dzala aj Nórika s Martou. Ešte boli len u susedov a už vybehla Nórikina mama, dala im peniaze a niečo im hovorila. Pred ich domom nehrali. Mama vyšla na ulicu ešte raz. Prišla k Nórike so sánkami, na ktorých bol zabalený Juríčko a kázala Nórike ísť sa s ním pohrať do Palidera, lebo starý tato je chorý a potrebuje pokoj. Tak preto nemohli u nás trúbiť, pomyslela si Nórika a išla do Palidera.— Ako sa má starý tato? — pýtali sa jej.— Neumrel, ale je ešte chorý. Nesmie sa u nás ani trúbiť, — povedala Nórika a troška sa hanbila, že starý tato ešte žije.Juríčko behal po kuchyni a Nórika s Evou — to bolo najmenšie paliderovské dieťa, o rok od Nóriky staršie — šli sa hrať človeče. Ani sa ešte nezačali, keď prišla do Palidera tetka, ktorú volali kmotra Tomčíková.— Nečujete zvoniť na skon?Všetci sa započúvali. Bolo počuť tenký, rýchly hlas umieráčika.— Veď vám báčik Pataky umrel.Zase sa všetci zdvihli, obliekali, brali ružence a modliace knižky a chystali sa na cestu. Nórika rýchlo začala obliekať Juríčka.— Ty, — ukázala na ňu teta Uršuľka, — s Evičkou a Juríčkom ostanete tu. Čô tam budete teraz zavadzať?— Ale ja chcem ísť domov, — povedala Nórika,— Mrtvieho treba umyť a obliecť. Pri tom deti nesmejú byť, — povedala teta Uršuľka a zavrela za sebou dvere.Keď Nórika prišla neskôr domov, jej starý tato ležal na posteli tak ako predtým, len bol v šatách a popod bradu, okolo hlavy, mal obviazanú šatku. To predtým nemával. V kuchyni bolo zima a starý tato nebol prikrytý. Pozerala sa na neho, ale nezdal sa jej umretý. On len nikomu nechce odpovedať, preto sa každému zdá, že umrel. On nerád odpovedal aj predtým. Iba vtedy sa hýbal a vstával, keď mu Nórika zakričala pri uchu „stáááry tato obedováááť!“. Keby tu nikto nebol, skúsila by to aj teraz. Nemohla to skúsiť, lebo tu boli, stáli a plakali.To, že jej zomrel starý tato, Marta Nórike závidela. Pohreb jej závidela najviac. Pricestoval aj ocinko z Bratislavy, aj Nórikin ujo bol krásne oblečený. Gabriela ho držala popod pazuchu a tiež plakala. Keď dávali starého tatu do jamy, ona jediná nahlas volala:— Tato náááš, de to idéééš?Nórike sa to veľmi páčilo. Keď ležal starý tato v truhle ešte doma, chodili k nim všelijaké tetky, asi jeho kamarátky, a tiež sa s ním zhovárali:— No Fero, čô si nám to spravil?Alebo:— Ferko náš, to som já, Tona Jurčová, veď já ťa dobre pamätám ešte od chlapca. A to si nám misel odísť?Nórikina mama sa vtedy vždy nahlas rozplakala a ocinko ju odvádzal od truhly do inej izby.Na pohrebe počula Nórika takto volať len Gabrielu. Ujo pri nej pohundrával:— Veď neref, starká, šeci tam pôjdeme.Po pohrebe povedala Nórike Marta, že aj jej už zakrátko zomrie starý tato v Nových Zámkoch, lebo je už veľmi starý.Po pohrebe sa ľudia rozišli, ocinko odcestoval do Bratislavy a v dome začalo byť veľmi smutno. Hlavne Nórikina mama bola smutná. Rozveseľovala sa len pri ocinkových návštevách. Ocinko pri každej návšteve opakoval, že sa už čoskoro presťahujú do Bratislavy a tam im bude veselo, lebo budú všetci spolu. Deň sťahovania sa už vraj blíži.Veľká zima sa pominula, začal sa topiť sneh a vtedy sa ujo rozhodol, že ide nazbierať snežienky. Nóriku ani Martu nechcel zobrať, lebo je to vraj ďaleko a k snežienkam sa ide po veľkom blate. Nórikina mama hovorila, že snežienky ešte nerastú, lebo tu na Orave je chladno a jar prichádza pomalšie ako inde.Nórika každú chvíľu vybehúvala pred dom pozerať, či sa už vracia ujo so snežienkami. A ako tak pozerá, zrazu zbadá, že po ulici kráča ocinko, v jednej ruke nesie veľký kufor a v druhej kytičku snežienok. Rozbehla sa k nemu, ocinko položil kufor na zem a vydvihol ju, aj so snežienkami, do výšky. A v tej výške zabudla aj na uja a na všetko na celom svete. Ponáhľali sa domov prekvapiť mamu, Mama sa zaradovala, aj snežienkam sa potešila, len ju mrzelo, že za ne ocinko vyhodil toľko peňazí. Aj Juríčko pribehol a volal:— Ocko, ocko.Sedeli v izbe, už sa zvečerilo, mama, Nórika a Juríčko sa pozerali, ako ocinko hrá bábkové divadlo. Na Vianoce, keď ešte žil starý tato, doniesol im ho Ježiško.— Pochválen! — ozval sa im za chrbtami ujov hlas. Ujo sa privítal s ocinkom a povedal:— Ksel som Nóre nazbierať snežienek, ale ích ešte nigdeľ nejest.— A náš ocko doniesol, — povedala Nórika ujovi hrdo a ukázala mu pohár so snežienkami.— Uhm, — povedal ujo.Mama si všimla, že po ujových krokoch ostávajú na koberci kusiská blata.— Aspoň tie laby si si mal vyutierať, — povedala mu.— Máš pravdu, Miľka, — povedal ujo, vyšiel pred dvere a tam si na rohožke dlho šúchal nohy, ale do izby sa už nevrátil.Keď ocinko na druhý deň odchádzal, bola už úplná jar. Prišla cez noc. Rovno zo stanice išiel ujo znova na snežienky. Doniesol celkom malilinké, pre Nóriku aj pre Martu. Niektoré boli aj s cibuľkami a tie zasadil do záhrady. Nórika s Martou sa každý deň pozerali, či rastú. V jedno ráno sa Nórike zdalo, že sú snežienky troška väčšie a išla to povedať Marte. Marta sedela v kuchyni pri stole a plakala.— Skapala nám cicka, vieš Nórika? — povedala jej teta Gvoždiaková. Nepocítila nijaký žiaľ. Gvoždiakova cicka jej bola ľahostajná.— Urobme jej krásny pohreb, — navrhla Marte. V záhrade podrástli ujove snežienky. Dáme jej na hrob aj krásnu kyticu.Marta sa potešila. Vykopali jamku a niesli mačku na doske k hrobu. Cestou spievali. Marta medzi spevom plakala, Nórike bolo do smiechu. Ujove snežienky vytrhali aj s cibuľkami.Mama kúpila Nórike švihadlo. Keď ho Marta uvidela, zavolala Nóriku k nim, aby šla ukázať švihadlo jej mame. Keď ho uvidí, určite kúpi aj jej.— Pozri, mami, aké má Nórika švihadlo. Kúp aj mne, — povedala Marta.— Teraz nemáme na také veci peniaze, — povedala Martina mama. — Potrebujeme každú korunu, lebo sa ideme sťahovať.Marta sa s radostným krikom rozbehla k mame a vrhla sa jej okolo krku. Nórika využila chvíľu, keď Marta mame visela na krku a vytratila sa domov.— Kedy sa budeme sťahovať ? — opýtala sa mamy.— Keď ocinko dostane pre nás byt, — povedala mama.— A kedy ho už konečne dostane?— To ja neviem.— Gvoždiakovci sa nemali sťahovať a idú sa. Už asi majú byt. A my sme sa skôr chceli a ešte nemáme, — fňukala.— Gvoždiakovci sa idú sťahovať do Žiliny. Tam je viac bytov, — povedala mama.— Tak sa aj my poďme sťahovať do Žiliny.— Čo by sme tam robili? — usmiala sa mama. — Ujo Gvoždiak bude v Žiline pracovať a náš ocko pracuje v Bratislave.— A čo je väčšie, Žilina, či Bratislava?— Pravdaže Bratislava.Nórika si zobrala švihadlo a išla skákať pred dom. Keď príde Marta, už vie, čo jej povie.Nórike sa nezdalo pravdepodobné, že by sa Gvoždiakovci tak hneď odsťahovali. Možno pán Gvoždiak začul jej ocka, ako im sľubuje sťahovanie, videl, ako sa oni doma na to tešia, a chcel urobiť radosť aj svojej rodine. Niet väčšej radosti ako je sťahovanie a toľkí čudáci žijú dlhé roky stále na tom istom mieste, v tom istom dome, v tom istom mestečku alebo dedine.Gvoždiakovci uverili svojmu ockovi na prvý raz. Začali baliť. Jedného dňa porozoberali aj postele. Vtedy už aj Nórika uverila, že ujo Gvoždiak nežartoval. Celý deň, až do večera, čakali na sťahovacie auto. Sťahovacie auto nechodilo a Marte sa chcelo spať. Nórika sa spolu s ňou ešte prebehla po práz dnom byte, všetko už bolo vyložené vonku na gánku a vo dvore. Len jedna fľaštička s ježkom — to bola taká fľaštička, do ktorej sa dáva voňavka a keď sa ten ježko stíska, voňavka strie ka — ležala na okne. Marta ju vzala ukázať mame, že to zabudli zabaliť. Dozvedela sa, že sa im fľaštička už nezmestila a že ju má dať Nórike. Nórika čakala, kedy jej ju Marta konečne dá. Keď jej ju už dlho nedávala, sama si ju pýtala.— Nemôžem ti ju dať, lebo som ju už sľúbila Janovi Piknovi, — povedala Marta.Jano Pikna bol chlapec, ktorý býval neďaleko a chodil okolo Gvoždiakovcov celý čas. čo balili, lebo iste dúfal, že mu dajú, čo sa im už nezmestilo do škatúľ. Nič nedostal a bol už dávno preč, ale Marta fľaštičku nepúšťala z ruky.Nórikina mama uložila obe dievčatá do jednej postele a sľúbila Marte, že keď príde sťahovacie auto, hneď ju zobudí. Marta plakala, ako keby sa bála, že ju Nórikina mama nezobudí z pomsty, že sa Gvoždiakovci sťahujú a oni nie, a že ostane sama v mestečku. V tom plači aj zaspala. Hlavu mala blízko Nórikinej, nosom stále poťahovala slzy, ale oči mala zavreté. V ruke držala fľaštičku. Nórika pomaly prisúvala ruku k tej fľaštičke, až chytila ježka. Začala ho stískať, z fľašky to fučalo, ale Marta sa nezobudila. Vtom prišla Nórikina mama a povedala potichu;— Martuška, vstávaj, už prišlo po vás auto. Nórika rýchlo zavrela oči, ale ježka nepustila. Marta sa zobudila a začala jej vystierať jeden po druhom prsty, až kým ježka nevyslobodila. Potom odišla aj s fľaštičkou. Nórika otvorila oči až potom, keď mama zhasla a zavreli sa dvere. V izbe bola tma, pod oknami vrčalo auto. Potichu vstala a postavila sa do okna. Pri aute sa lúčila jej mama s tetou Gvoždiakovou a obidve plakali. Potom vzala mama na ruky Martu a pobozkala ju. A vtedy Nórika videla, ako Marta dala jej mame fľaštičku. Tá Marta je predsa len dobrá, pomyslela si. Keď sa veľké sťahovacie auto pohlo spred domu, začala kývať, ale nikto ju nemohol vidieť. Prišlo jej to ľúto a bolo jej do plaču. Rýchlo si ľahla, aby sa nemusela s mamou, keď príde, zhovárať. Ráno našla ježka položeného na toaletke. Hneď si ho vzala do postele.— Ešte dačo ti dali Gvoždiakovci pre mňa? — opýtala sa mamy.— To nie je pre teba, — povedala mama, vzala Nórike fľaštičku s ježkom a hneď ju začala plniť voňavkou.— Budeme v tom mávať voňavku a Juríčko, keď podrastie, môže s tým ísť do Palidera po kúpaní.Ak už náhodou nebudeme odsťahovaní, pomyslela si Nórika. A v tej chvíli sa jej zazdalo, že ocinko už akosi veľmi dávno nebol.Keď vyšla na dvor, stretla uja.— Vieš čo novô, babuľko?— Viem, odsťahovali sa Gvoždiakovci.— To starô, — zasmial sa ujo. — Ale já a Gabriela sa budeme sťahovať.— Hej? A kde? — opýtala sa Nórika.— Do zadku, tam odkeľ odišli Gvožďáci.— Ojoj, to nie ďaleko, — povedala Nórika.— A komu by sa kselo ďaleko sťahovať? — povedal ujo. — V našej rodine taký zvyk, babuľko, sťahovať sa blízko. A najlepšô sťahovaňá — sťahovaňá na mieste.Nebo krajšie ako naozajskéBola som včera v škole, vieš? A prišla Papeková najedovaná — ja neviem prečo — a povedala:— Kto pekne nakreslí výkres pastelkami, tomu dáme vodové farby!Mala som len také pastelky, vieš? Celej triede, každému, ocko alebo mamička kúpili pastelky. Mne mamička už dávno, dávno, ešte keď som nechodila do školy, a schovala ich, keď podrastiem. A keď som chodila do prvej triedy, tak som ich v sekretári našla a moja mamička prišla na to, že keď už som tie pastelky našla, že už s nimi môžem aj maľovať, lebo kto si čo nájde, to jeho je. A ja som si tie pastelky našla.No a v prvej triede sme najprv maľovali takú lúku. A ja som vždy vedela: kvet musí byť taký veľký ako lúka, lebo kvet je len jeden, aj lúka je len jedna. Ale je z mnohých. A kvet je len z jedného. A potom som maľovala samé lúky a kvety. A deti už maľovali aj oči aj nos, a mne súdružka učiteľka Kováčiková, ona mala prsteň na ukazováku, povedala:— Anča, veď už maľuj aj nos aj oči! A ja som povedala:— Nie, ja radšej kvety a lúky. Ja si budem maľovať svoje a vy si svoje maľujte.Aj doma tak: robila som si svoje a mamička si robila svoje. Ja som polievku nevarila, ja som si zbierala škatuľky, a mojej mamičke nikdy nenapadlo škatuľky zbierať, a mne nikdy nenapadlo variť inú polievku ako z blata. Tak som si svoje robila a mamička si svoje robila. Ale všetky deti sa už všeličo naučili a ja som len FÚRT kvety a lúku, kvety a lúku, a kde-tu bola aj voda. A ešte mi deti kričali:— Fúj, zelená a modrá!Ja som vedela, že v tom je trocha FÚJ. Ale som si svoje maľovala. Tak sa mi zelená pastelka ešte v prvej triede vyminula, na tých lúkach.A v druhej triede nás už učí bitkárskejšia učiteľka, ako bola Kováčiková. Tá Papeková. Ona má palicu a keď raz buchne po stole, celá trieda je pod lavicami. A to jej Vlado Hučala nosí. Lebo Vlado Hučala býva pri vrbinách, jemu vždy káže odrezať palicu od vrbín a doniesť, vieš?No a včera prišla tá Papeková, najedovaná, ja neviem prečo, a povedala:— Kto pekne nakreslí výkres pastelkami, tomu dáme vodové farby.A ja som tak pekne chcela!Začala som si najprv od vody. Zelenou. Tak, takú vodičku — tiekla. Aj topánku som si na ňu nakreslila, ale nik mi nerozumel. Beta, čo za mnou sedí, sa dívala, smiala sa. Ale ja viem, že vo vodičke je topánka, lebo som ju videla plávať, keď som bola s mamičkou plákať. Plávala taká stará baganča. Tak som si nakreslila aj tú. Môžem ja za to, že ju Beta nevidela? Nemôžem. Potom som si začala maľovať trávičku. Ale som nevedela, kde sa končí tráva a kde sa začína nebo.A keď som išla začať nebo, tak VTÉDY VLADÓ Hučala smrkol. A Papekovej, keď niekto smrkne, hneď príde zle. Lebo ona je taká čudná, tak jej prišlo zle.A ona tak buchla palicou po stole, že sa tá palica zlomila a celá trieda sa zľakla. No a tí, čo práve kreslili, najusilovnejší, tým sa vtedy pastelky zlomili. A len sedem nás bolo, vieš? Tých najusilovnejších. A všetko samí najhorší žiaci. Lebo ostatní už mali všetko hotové a my sme to chceli dohnať.A ja som bola medzi nimi. A tiež sa mi zlomila pastelka, práve tá zelená, čo som potrebovala. A ja som si nevedela pastelku zastrúhať. Učiteľku som sa bála prosiť, aby mi pastelku zastrúhala. A koho iného? Kto to mal urobiť? Ja som si mala? Ja som ani nožík nemala, ani mi mamička nikdy nožík nechcela dať. Kúpila mi strúhadielko, ale ja som nikdy nevedela, kedy dosť. Ja som vždy na tom strúhadielku strúhala až dovtedy, kým som neprestrúhala.Začala som si svoju zelenú pastelku strúhať. A už bola vyminutá z prvej triedy, z tých lúk. Veď som ti hovorila, nie? No vidíš! Strúhala som si, strúhala, a keď som si vynímala von, tak som mala aj druhú špičku začatú. No, čo sa mi už medzitým jedna špička zlomila. Strúhala som druhú, tretiu, štvrtú, a keď som dostrúhala, takú ceruztičku som mala, čo som si ju ani do ruky chytiť nemohla, Pravdaže som už nič pekné nemohla nakresliť, no nie? Už som do konca hodiny ani ČIAREČKY neurobila. Tak som nechala čisté. Aj nebo čisté, aj všetko čisté, lebo ja som chcela zeleným aj nebo.Papeková sa nám kázala podpísať, a ja som sa chcela zeleným aj podpísať, nemala som zelenú pastelku, nepodpísala som sa. No a Papekuľa to videla, pozbierala výkresy a povedala, že nedostanem vodové farby.Ja som si myslela, že ma pochopí, že aj ona má trošku rada zelenú farbu a že jej bude ľúto, že tá zelená tam CHYBUJE. A že to sa mi zlomila! Že pochopí, že sa mi zlomila pre tú palicu, vieš? A to práve pre palicu od toho Vlada Hučalu, čo smrkol.No vidíš! On smrkol a palica, čo on odrezal, sa zlomila. Čo má smrkať, keď reže také palice, čo sa lámu, no nie? A čo má rezať také palice, čo sa lámu, keď smrká, no nie?A tak musela zájsť za Papekuľou mamička. Papekuľa je mamičkina kamarátka, lebo aj mamička je učiteľka, len neučí, lebo je chorá. No a mamička povedala Papekuli:— Melanka, veď daj tej našej Aničke vodové, ona by strašne rada vodovými.A Papečka je hlúpa, ja som dnes mala u nej tú protekciu, vieš? A dala mi vodové a všetky deti sa čudovali, že som mala hnusný výkres a že som dostala vodové. A celá trieda sa na mňa hnevala.Pomyslela som si, veď ja vám ukážem, že ja viem vodovými najkrajšie! Ale som si povedala — zelenú nechcem, zelená ma TÁK sklamala! Vezmem si modrú.A moja mamička mi zabudla povedať, že modrá zo ŠÉCKÝCH farieb najviac zapíja. A ja som si zobrala modrú a Papečka, tá nám nedala riadne výkresy, tá nám dala také, z kresleniek. A ten papier, to nik v triede nevedel, len ja som vedela, že ten papier strašne zapíja, no! Ale som vedela, že papier zapíja — čo z toho, keď som ja nevedela, že práve modrá farba zapíja najviac. To mi zabudla moja mamička povedať, vieš?Každý maľoval červenou, žltou a TÁK a KRÁSNÉ to mali, PÉSTRÉ, a ja som si zobrala modrú a štetec som chytila najhrubší a povedala som si, že nezačnem od trávy ale od neba, a začala som nebo, nebo, nebo, a stále sa mi zdalo, že je toho neba málo. A keď mi zaschlo, zase som robila nebo. Maľovala som nebonebonebonebonebo, a tak som si celý výkres pomaľovala samým nebom. A na trávu mi už ani kúštiček neostalo. A tá modrá farba zapíja a celý výkres mi pozapíjalo, ale sa mi zdalo, že to je práve tak akurát, veď ani nebo nebýva všade rovnaké, že dakde je tak, takTÁK, taktak, takTÁK.Šla som zaniesť výkres a pomyslela som si: konečne Papečka uvidí také nebo, ako má byť.A mne sa nepáči písmeno K. A tak som si ho radšej nedala. Podpísala som sa JAVORSÁ. Lebo načo K- nie? Aj tak bude vedieť, čie je to, keď som Anička. Som len jedna Anička v trie de. Napísala som Anna JAVORSÁ a som to niesla.A ona pri stolíku každého chválila, a tak som si pomyslela: uvidíte teraz, keď ja jej dám to nebo, čo je to za obraz!Ako som to už tam niesla, držala som si ten výkres obrátený k sebe, aby ho predtým nikto nevidel.Pri stolíku som to už neniesla tak rovno, aby si nemyslela, že je to stena, ale nad hlavou, aby to bolo hore, aby vedela, že je to nebo.Ale čo bolo nad mojou hlavou, to bolo pod jej nosom, takže neprišla na to, že to má byť nebo a len sa tak pozrela, a už aj musela tou palicou tresnúť do stola, až sa zase zlomila, a povedala:— Javorská vráti vodové farby a bude kresliť pastelkami!TÓĽKO som sa dnes preto už naplakala. Mamička mi povedala:— Neboj sa, ja ťa naučím s tými pastelkami krajšie maľovať, ako s tými vodovými!Ale ja som si myslela, že sa nedá nič krajšie namaľovať, ako som namaľovala, lenže aj učiteľka a — moja mamička to nevidela — ŠÉCI sú hlúpi, lebo nevideli, FÁKT, že také nebo je krajšie ako NAOZAJSKÉ, lebo NAOZAJSKÉ nebo je, keď je celé modré, a pozrieš sa nad ten komín, aj nad tým komínom je také isté, ako nad tým druhým komínom. A moje nebo nebolo také. Moje nebo nad jedným komínom bolo trošku inakšie ako nad druhým komínom.Keby si to bola všimla, bola by uznala, koľko námahy ma to stálo, kým som spravila také nebo, aby bolo ÓZAJ krásne. Ani škvrnku trávy som doňho nespravila a trávu som TÁK rada maľovala, ale som sa celej trávy ZRIÉKLA, len aby to nebo bolo krásne.PredstavyKeby si stredoškoláčka Jožina Kakačková, postávajúca pred rodným domom s istým Ivanom, konštruktérom z blízkej fabriky, mohla vybrať svoje meno, volala by sa Šimonka a bola by sirota.Pred maturitou, ešte za života rodičov, by sa prihlásila na vysokú školu. Po prijímacích pohovoroch by ju vyrozumeli, že ju prijmú, ak absolvuje prax v akomkoľvek zamestnaní výrobného charakteru. Rodičia by práve vtedy náhle umreli a ona by po ich smrti váhala, čo má urobiť. Dom predať by sa jej nechcelo. Potrebovala by však nejaké peniaze. Cítila by, že ani smútku sa nezbaví ináč, len ak sa bude zaoberať nejakou činnosťou, ktorá ju celkom zamestná. Povinnosť nastúpiť výrobnú prax by jej teda prišla vhod. Chodila by sa vypytovať na dajakú robotu. Mohla by robiť vo fabrike, ale ona by túžila po samote. Chcela by byť od ľudí čím najďalej. A vtedy by sa čírou náhodou dozvedela, že JRD zháňa pastiera oviec do oravického chotára. Šla by sa prihlásiť a povedali by jej, že to nemôže robiť, lebo takej robote treba aj rozumieť. Nemajú vraj ani baču, ani nikoho, kto by jej v tej práci mohol pomáhať. Pozháňala by si o chove oviec všetku dostupnú literatúru a dôkladne by si ju cez zimu preštudovala. Presvedčila by sama seba, že by to dokázala. Oboznámila by sa s dojením, s výrobou syra, oštiepkov a žinčice, preštudovala by si všetko o strihaní a párení oviec, a len čo by nastala jar, vybrala by sa znova na JRD. Navrhla by im, že preberie od nich ovce (išlo by o l50 oviec), že sa bude o ne starať a družstvu bude odovzdávať predpísaný kontingent výrobkov. Pred zimou vráti kŕdeľ s plánovaným prírastkom tak, ako by to urobil riadny bača. Akékoľ vek manko uhradí predajom domu. Keďže dom po rodičoch by mal veľkú cenu, JRD nemohlo nič stratiť a zmluvu so Šimonkou by podpísali, hoci by jej schopnosti pásť ovce v divej prírode nikto neveril, Družstevný šofér by naložil ovce na nákladné auto a vyložil by ich aj s ňou na jednej poľnej ceste, dvadsaťpäť kilometrov vzdialenej od mestečka, kde by široko-ďaleko boli len lúky, obklopené lesmi. S dvoma ovčiarskymi psami by sa skamarátila ešte týždeň pred odchodom. Boli by to cvičení psi, a ako by sa neskôr presvedčila, vedeli by úplne zastúpiť honelníkov. Družstevníci by na priestrannej lúke urobili košiar, postavili kolibu a dodali by všetky potreby na výrobu produktov zo žinčice. Raz za týždeň by chodili z JRD po syry alebo nastrihanú vlnu a donášali by potrebné veci. Celý týždeň by si zapisovala, čo potrebuje, a odovzdávala by im zoznamy. Prácu okolo oviec by si dobre zadelila a o pár dní by už mala toľko voľného času, že by sa mohla v najkrajších hodinách dňa opaľovať. Začínala by byť zase šťastná. Neďaleko by tiekol bystrý potok plný pstruhov. Chytala by ich na vlastnoručne vyrobenú udicu a pripravovala by si ich na rôzny spôsob. Jedla by ich takmer denne. Alebo by si nazbierala huby, ktorých by tu bolo tiež neúrekom, a jedávala by ich striedavo, aby sa jej ryby neprejedli. Pila by aj žinčicu a jedla syry. Po ujovi by zdedila lásku k architektúre. Zo stavby koliby by ostalo ešte mnoho nepoužitého dreva a dosák, nástroje by tiež boli poruke. Pustila by sa do práce a kolibu by postupom času prestavala na krásnu chatu, jedna časť by dokonca viedla ponad potok, aby potok vytvoril v tej časti chaty prirodzenú kúpeľňu. V tom kraji, keď sa rozprší, vydrží pršať i mnoho dní. Vtedy by ani z družstva nechodili po výrobky. Využila by daždivý čas na to, aby si vyrobila vyrezávaný nábytok. Keby nepracovala, zhovárala by sa so psami a sama so sebou. Vychvaľovala by samu seba zmeneným hlasom. Zmenený hlas by bol mužský. Tak by si uvedomila, že sa chce páčiť. Nielen ako šikovná organizátorka, chovateľka oviec, architektka, stolárka a tesárka, ale keďže by sa chválila mužským hlasom, chce sa páčiť predovšetkým ako žena. Dovtedy by jej taká myšlienka nenapadla. Nevšímala by si, ako vyzerá, a ani by ju to nezaujímalo. Od tej chvíle by si však každý večer predstavovala nejakého muža, ktorý ju chváli, ktorému sa veľmi páči a je ku nej milý. Do zoznamu, čo jej majú doniesť družstevníci, by pripísala zrkadlo s presnými rozmermi a hneď by začala vyrezávať rám, do ktorého ho zasadí. V tom zozname by sa objavili aj ďalšie veci, ktoré doteraz nepotrebovala: šampón na vlasy, voňavé mydlá, krémy, zvlášť na tvár, a zvlášť na ruky. Začala by si dávať na tvár obklady z liečivých bylín a umývala by sa každé ráno v žinčici, potom by si ju spláchla čistou vodou a cítila by, že má na celom tele pokožku mladú na prasknutie a že keď si rozpustí uzol, ktorý má ukrútený z vlasov na zátylku, padajú jej vlasy až niže pása, a že je možno pekná. Kúpavala by sa každý deň v bystrom potoku vo vode ako ľad studenej a ako krištáľ čistej. Potok by povyše chaty padal z vysokej skaly a s hrmotom by sa trieštil. Vyzliekala by sa donaha, vstupovala by pod ten vodopád a nechávala by sa bodať množstvom ostrých drobných kvapiek. Mala by radosť z toho, že je mladá, cítila by to v celom tele. Bola by na seba hrdá a tešila by sa na zrkadlo ako maliar, ktorý maľoval svoj obraz spamäti, so zaviazanými očami, a teší sa na chvíľu, keď si oči oslobodí a uvidí svoje dielo v celej nádhere. Družstevníci by jej zrkadlo priniesli a nesklamalo by ju. Líhavala by na kožušine a zdalo by sa jej, že je schopná znášať spoločnosť akéhokoľvek muža. Mohol by byť aj chromý, aj škaredý, aj hlúpy, len aby bol tu. Potom by sa zahanbila a korigovala by svoje myšlienky. Nemohol by to byť akýkoľvek muž. Nemusel by byť síce bohvieako krásny, ale musel by to byť muž múdry, taký, aby ho mohla obdivovať. V jeden deň by sa zobudila ako dolámaná, ale šťastná, zobudila by sa trošku neskôr ako obyčajne a usilovala by sa dohnať, čo zmeškala. Rýchlo by podojila ovce, vyhnala by ich z košiara na pašu, dala by psom žrať a vyhnala by ich za ovcami. Rozpustila by si vlasy a išla by sa pod vodopád osprchovať. Vodopád by jej padal na hlavu, umyla by si vlasy šampónom, ktorý jej doniesli družstevníci, hrabala by sa rukou v bohatej pene, potierala by si ňou tvár i celé telo. Nevedela by dosť vychutnať vôňu šampónu, vôňu civilizácie, ktorá jej bola už taká vzdialená. Vodopád by z nej penu zmyl, všetka pena by sa stratila v potoku, a ona by vyšla na slnko usušiť sa. Zakláňala by hlavu a zisťovala by, ako nízko jej siahajú vlasy. Keby ich mala suché, oblie kla by si texasky a trikotové tričko, len tak na holé telo. Sadla by si pred nové zrkadlo, porozkladala okolo seba všetky voňavé mastičky a začala by sa krášliť. Tvár by mala dohneda opálenú, svetlé vlasy by mala od slnka ešte svetlejšie ako obyčajne. Usmievala by sa na seba, robila by rôzne grimasy a kochala by sa pri pohľade na svoje rovné biele zuby, ktoré by sa blyšťali v hnedej tvári. Potom by sa šla pozrieť za ovcami, možno si psi všimnú, ako sa zmenila. Vyšla by pred chatu a čo by nevidela? K chate by sa blížili od vodopádu štyria neznámi muži. Zľakla by sa, že blúzni. Že toľko sníva o mužovi, až sa jej z toho začína mútiť rozum. Nemútil by sa jej. Prichádzali by naozaj štyria po turisticky oblečení muži. Ako je to možné, že ich nevidela predtým, ako sa išla kúpať? Veď má z chaty výhľad široko-ďaleko. Museli byť ukrytí niekde nad vodopádom. Ale to by potom znamenalo, že ju videli, ako sa kúpe.— Dobrý deň, — povedali by. — Sme, prosím vás , v Poľsku, alebo na Slovensku?— Na Slovensku, — zasmiala by sa. — Ale ani od Poľska nie ste ďaleko. Prejdete túto lúku, prejdete hustým lesom a za ním bude rúbanisko. Koniec rúbaniska je začiatok Poľska.— Presne odtiaľ ideme. Vykonali sme zrejme túru do Poľska a späť bez zbytočných formalít.Tých pár viet, ktoré by prehovorila s cudzími mužmi, by ju úplne vyčerpalo. Dych by sa jej skracoval a krútila by sa jej hlava. Dávali by jej otázky, na ktoré by odpovedala len jednoslabične. Potrebovala by sa nejako spamätať. Zhlboka dýchať, hovorila by si v duchu. Dýchala by zhlboka, počúvala by mladých mužov a všimla by si, že sa ich oči upierajú na jej poprsie. Turisti by si posadali na lavicu pred chatou a ona by vbehla do chaty, ľahla by si na kožušinu na zemi, prestala by ovládať svoje napäté nervy a rozplakala by sa. Vedela by, že takto nemôže ostať, že sa patrí vyjsť, ponúknuť ich kusom syra a žinčicou, chovať sa prirodzene, ako by sa choval na jej mieste bača. Plakala by však, nemohla by prestať, a najhoršie by bolo, že by nikomu, ani sama sebe, nevedela vysvetliť prečo. Vtom by niekto zaklopal na dvere. Neodpovedala by. Vzápätí by vstúpil najstarší muž z turistickej skupiny. Mal by čierne vlasy, na spánkoch troška prešedivené. Tvár by mal vráskavú, ale vrásky by ho nešpatili. Naopak, zdôrazňovali by jeho mužnosť. Mal by veľké, troška nepravidelné ústa. Prihovoril by sa jej hlboko posadeným hlasom:— Čo vám je dievčatko, prečo plačete?Neodpovedala by. Čupol by si k nej a pohladkal by ju po vlasoch. Zdvihla by hlavu, a nechala by si slzy voľne stekať po tvári. Už by bola odhalená, že plače, nemala by sa za čo hanbiť.— Plačte, — povedal by jej. — A dovoľte, aby som sa na vás mohol chvíľu takto dívať. Ste krásna.Už by neplakala. Ovládol by ju nesmierny pokoj.— Viem, prečo plačete, — pokračoval by. — Ublížili sme vám. Keď sme k vám prišli, dovtípili ste sa, že sme vás museli vidieť, ako sa kúpete. Prepáčte nám to. Boli sme fascinovaní. Nedalo sa nepozerať. Dívali sme sa na vás bez žiadostivosti, tak ako sa ľudia pozerajú na obraz veľkého majstra.Usmiala by sa naňho nielen preto, že by sa jej chcelo usmiať, ale aj preto, že by mu chcela ukázať svoje biele zuby. Začínala by sa v nej prebúdzať žena, ktorá doteraz driemala, skrytá za tvárou dospievajúceho dievčaťa.— Pripravím vám niečo pod zub, — povedala by. — Choďte k svojim priateľom. Keď budem hotová, zavolám vás.Vstala by a odišla by do kuchyne. Nakrájala by syry, oštiep ky, do črpákov by naliala žinčice. Mala by zásobu paprík a paradajok, ktoré by doniesli družstevníci, a tým by obložila misu. Na stôl by položila ľanový obrus, ktorý sama vyšívala. Vyšla by pred chatu a zavolala svojich hostí dnu. Až teraz by sa navzájom predstavili, hoci mali na to príležitosť už pri príchode. Vtedy by sa nepredstavovali preto, lebo to u turistov, ktorí prídu na salaš, nie je zvykom. Ale teraz by to boli už jej hostia a ona by prestala byť pre nich iba bačom. Povedala by im aj svoje meno. Vypytovali by sa jej, kde sú ostatní ľudia, ktorí sa starajú o stádo, a čo je to za salaš, keď má takú exkluzívnu chatu. Stručne by im porozprávala, že si takto odbavuje povinnú prax pred nástupom na vysokú školu, že sa podo brala pásť ovce sama, že sa jej to darí a že z dlhej chvíle zveľadila aj kolibu tak, že vyzerá ako chata.— Všetko sa to zdá byť vymyslené, — povedal by jeden z turistov, mladý muž v okuliaroch. — Viem, že, keď budeme rozprávať o tom, ako sme vás tu našli, svojim priateľom v Bratislave, im sa bude zdať vymyslené zase naše rozprávanie. Keby ste však hovorili čokoľvek, nedá sa vám neveriť.Ponúkala by ich a oni by sa s chuťou pustili do jedla. Porozprávali by jej, že sú spisovatelia, pracujú v Bratislave a spoločný záujem o turistiku ich doviedol až do tohto údolia. Poznala by týchto spisovateľov podľa mena a dielo toho najstaršieho by bola mala dokonca ako maturitnú otázku. Všetky zábrany by sa rozplynuli a zhovárali by sa spolu ako starí známi. Chvíľu by ich musela nechať osamote, lebo by musela podojiť ovce. Pri dojení by premýšľala o tom, či ju títo muži vzrušujú aj teraz, keď sa s nimi zoznámila. Nevedela by si dať odpoveď, ale pokoj, ktorý v nej vládol, by nasvedčoval tomu, že stačí, aby ich brala ako ľudí, s ktorými prichádza do styku v súvislosti so svojím terajším povolaním. Vylievala by nadojené mlieko do kadí na vykysnutie a vtedy by k nej prišiel mladý muž v okuliaroch.— Prišiel som vás zavolať, aby ste si s nami štrngli na spečatenie priateľstva.— Práve som dokončila robotu, — povedala by. — Ešte dám žrať psom a prídem.Jej noví priatelia by vybrali z plecniaka fľašu vodky. Popíjala by zároveň s nimi. Všetci by mali výbornú náladu, len jej by satrochu krútila hlava.No predsa by vstala.— Budete sa musieť pomaly zberať na odchod, aby vás na ceste nezastihla noc. Potuluje sa v týchto končinách medveď a mohlo by byť nepríjemné sa s ním stretnúť, — povedala by.— A ja som vás práve chcel poprosiť, či by ste nás neprenocovali, — povedal by ten najstarší.— Nie som na prenocúvanie zariadená, ale ak vám to bude stačiť, môžete sa vyspať na kožušinách pri ohni, — povedala by.Jej návrh by prijali s radostným štrnganím a vypili by posledné kvapky vodky.— Mám pre vás prácu, — povedala by. — Zakiaľ si ja urobím svoju robotu okolo oviec, vy si vezmite tieto po domácky vyrobené udice a choďte do potoka nachytať pstruhy. Pripravíme si ich na večeru.Len čo by bola s ovcami hotová, zbehla by sa pozrieť na rybárov. V koši by už mali okolo osem pstruhov. Tak by ich pochytila rybárska vášeň, že keby ich neprerušila, boli by chytali hádam aj do rána. Pripravila by im pstruhy na masle, uvarila by k nim zemiaky a oni by si večeru nevedeli vynachváliť. Po večeri by všetci spievali a spať by šli až neskoro v noci. Keby konečne osamela, dlho by nemohla zaspať. Tento deň by sa jej zdal dlhší ako celé obdobie, ktoré strávila na salaši. Ráno by vstala prvá. Dala by sa do poriadku a nezabudla by svoj výzor skontrolovať v zrkadle. Bola by so sebou spokojná. Pripravila by raňajky a išla by sa postarať o ovce a psov. Hostia by zatiaľ povstávali. Poslala by ich, aby vyskúšali jej sprchu pod vodopádom. Zatiaľ by im nachystala na cestu štyri balíčky. Po návrate by ten najstarší povedal:— Je to fantastické, takýto život. V tejto chate a pod týmto vodopádom. Pravdaže, s vami. Povedzte pol slova a ja tu ostanem až do svojej smrti.— To by ste museli do jesene zomrieť, — povedala by, smejúc sa. — Ja tu už v jeseni predsa nebudem.— Jeho žena by ho zabila ešte skôr, keby sa o tom dozvedela, — povedal by ten v okuliaroch. — Ale ubytujte tu mňa. Ja síce prírodu nenávidím, ale vo vašej spoločnosti by som ju zniesol.— To sú mi návrhy, — povedal by tretí z nich, červenovlasý s briadkou. — Slečna Šimonka, s vami sa bude zázračne žiť aj v meste. Ja vás beriem aj bez tejto prírody.— Blázon, — povedal by ten najstarší. — Ty sa svojej ženy bojíš ešte viac ako ja.Ozval by sa aj štvrtý, najvyšší, chudý:— Čo sa tu ženáči dohadujú, my slobodní máme prednosť.— A na moju mienku nie je nikto zvedavý? — opýtala by sa veselo.— To je fakt, — povedal by ten najstarší, — o kom rozhodnete vy, či je ženatý, alebo slobodný, ten to bude.— Budem o tom premýšľať, — povedala by. — Ak to bude ženatý, oznámim v Bratislave radostnú novinu jeho manželke, a ak slobodný, poviem to jemu.Všetci by sa zasmiali. Podali by si ruky na potvrdenie dohody. Čas by, žiaľ, pokročil a jej noví priatelia by sa museli vydať na cestu domov. Dala by im balíčky, vysvetlila by im, kade pôjdu a rozlúčili by sa. Každý z nich by jej obradne pobozkal ruku a ona by im kývala, až kým by sa celkom nestratili z dohľadu. Ostala by potom stáť opretá o kolibu a rozmýšľala by, čo by sa s ňou dialo v Bratislave, keby naozaj jednému z nich oznámila, že si ho vezme za muža. Tento žartovný návrh turistov by zamestnal jej mozog na celý zvyšok dňa. Nevedela by sa rozhodnúť a začala by si predstavovať, že sa stala ženou všetkých štyroch.Od odchodu turistov by sa začala nudiť. Prácu by robila nasilu a všetok voľný čas by venovala pestovaniu svojej pleti. Vyhýbala by sa robote so sekerou, aby jej zjemneli ruky. Často by si ich natierala krémom. Vyberala by vajíčka z vtáčích hniezd a zo žĺtkov by si robila pleťové masky. Vymýšľala by všelijaké pochabosti a v každej voľnej chvíli by nazerala do zrkadla. Hnevala by sa sama na seba, že jej je dlhá chvíľa, že len na také krátke obdobie sa vedela sústrediť na robotu a že stačilo, aby prišli nejakí chlapi, a už ju to vyviedlo z pravidelného a pokojného rytmu jej života. Behala by po chate ako splašená a vykrikovala by rôzne slová, napríklad „milujem, milujem“ alebo „nenávidím, nenávidím“, ale sama by nevedela koho. Potrebovala by vyjadriť svoje city, ale nevedela by komu a aké.Raz večer, o niekoľko dní po návšteve, by bolo zvlášť chladno, pretože poobede by pršalo. Zakúrila by si, sústredene by sa pozerala do ohňa a začala by liečiť svoju roztatárenú dušu. Musím sa sústrediť na činnosť, ktorá ma pohltí, vravela by si. A ďalej by si vravela: tak, ako som sa robotou vyliečila zo smútku za rodičmi, tak sa teraz musím vyliečiť z neodôvodnenej radosti, alebo ako to mám nazvať. Fyzicky sa mi už tak namáhavo pracovať nechce. Našporila som si nejaké peniaze, mám právo teraz skúsiť niečo iné. Je v poriadku, že ma to tu už omrzelo. Tých pár dní ešte vydržím a nové veci na vysokej škole ma opäť upútajú.Takto uspokojená by si ľahla spať. Ešte by bola len v polospánku a už by ju opäť prebral zúrivý brechot psov. Medveď, pomyslela by si, a obrátila by sa na druhý bok. No psi by štekali ešte zúrivejšie. Medveď by sa bol zľakol a už by bol dávno preč. Čo to len môže byť? Vyšla by von. Vonku by bola tma, len psi by štekali, a podľa štrngotu reťazí by vedela, že sú veľmi rozzúrení a najradšej by sa odtrhli.— Tarzan, Zora, čo je? — zavolala by na nich.Psi by stíchli.— Šimonka, to som ja, Ivan, — ozvalo by sa z tmy.Posvietila by si tým smerom lampášom. Stál by tam celkom premočený od dažďa jej nový priateľ Ivan, ten v okuliaroch.— Čo tu robíte, preboha? — povedala by. — Nenávidíte prírodu a v noci sa do nej vyberiete. Je to nebezpečné. Príroda vycíti svojich nepriateľov a vypomstí sa im.Zaviedla by Ivana dnu, navarila by mu čaju, sadla by si oproti nemu a poznamenala by:— To máme ale počasie.— Ani sa ma neopýtate, ako to, že som znova tu? — Zvedavosť nie je mojou silnou stránkou, — povedala by komplikovane. No zvedavá by bola. Vlastne ani nie zvedavá. Ľahko by si domyslela, prečo je tu. Keby išlo o niečo súrne, bolo by to prvé, čo by jej povedal, a už dávno by ju bol požiadal o pomoc. Ale on prišiel pokojne. Pochopila by, že tu chce s ňou ostať. Podrobnosti by ešte nevedela, ale domyslela by si, že nepovedal svojim priateľom, kam ide. Tušila by, že ich určite oklamal. Nebola by zvedavá, ale predsa len by túžila počuť z jeho úst, že absolvoval túto dnešnú nočnú túru kvôli tomu, aby ju znova videl, aby mohol byť s ňou sám.— Som rád, že mi rozumiete, — povedal by, ako keby prečítal jej myšlienky. Popíjal by čaj, ona by sa dívala do ohňa a on by sa pozeral na ňu.— Musíte sa prezliecť. Ste celkom premočený. Donesiem vám svoje tepláky.Súhlasil by. Tepláky by mu boli síce malé, ale neprekážalo by mu to. Šaty by mu dala usušiť. Po hodine mlčania by mu povedala, aby si išiel ľahnúť, Odmietol by jej ponuku. Rozlúčila by sa s ním teda a chcela by ísť spať ona.— Šimonka, — oslovil by ju vtedy. — Ja som sa musel vrátiť. Každý krok, ktorý ma vzďaľoval od vás, mi spôsoboval utrpenie. Fyzické, aj duševné. Vy ste mi tuším počarili.— To je možné. Ja som totiž čarodejnica, — povedala by vážne. — Dobrú noc.Ráno by našla Ivana sedieť pri stole a fajčiť.— Mal som včera dojem, že ste sa nahnevali, — povedal by jej. — Zamiloval som sa do vás, prepáčte mi, že som vás prepadol. Dvoriť ženám mi nikdy nerobilo ťažkosti. A vy, hoci ste možno len včera, možno predvčerom rozkvitli, vzbudzujete vo mne túžbu, o ktorej mi je ťažko aj rozprávať. Zrazu sa cítim ako malý chlapec a bojím sa, aby som neurobil niečo nepatričné.— Správajte sa prirodzene, — povedala by. — Keby sa mala stať nejaká nepatričnosť, sme tu dvaja na to, aby sme sa jej vyhli.— Bol by som rád, keby sme si potykali, — povedal by.— Idem pozrieť ovce. Donesiem potom trochu mlieka, aby sme si mali čím štrngnúť.Vošla by do košiara. Bolo by krásne ráno. Po daždivej noci ako keby už nikdy nemalo pršať. O chvíľu by prišiel za ňou Ivan. Zhovárali by sa, ona by dojila a jednu ovcu po druhej by vypúšťala z košiara. Keď by bola hotová, sadli by si na lavičku pred chatou, jedli by syr, zapíjali by ho mliekom a tykali by si. Ivan by bol zvedavý na všetko o nej. Porozprávala by mu všetko, na čo by sa pamätala.Vzal by jej hlavu do dlaní a začal by ju bozkávať. Toto je to, po čom som v poslednom čase toľko túžila, pomyslela by si. Bola by šťastná a Ivan tiež.*Ťažkosť bola v tom, že stredoškoláčka Jožina Kakačková nielenže si nemohla vybrať svoje meno, ale ešte sa aj náhle nad ňou otvorilo okno, v okne sa objavila jej matka, v rukách držala veľké, zrejme svoje, ružové, flanelové spodné nohavice zvané bombarďáky, rozťahovala ich tak široko, ako sa len dalo, a volala:— Zase si si nevzala tieto! Chceš ešte raz prechladnúť na močový mechúr?— Ale mami… — povedala Jožina Kakačková, začervenala sa a konštruktér Ivan si začal falošne pískať.— Len si ich poď pekne prezliecť. Odspodu človek najskôr prechladne, — volala matka,Jožina Kakačková bez slova zmizla v dome. Keď sa o chvíľu nenápadne pozrela z okna, konštruktér Ivan bol už fuč.Môj manžel UpštekelNerozhodla som sa zle, keď som sa vydala za inštalatéra Vojtecha Upštekla. Má zlaté ruky a okrem toho vie napodobňovať hlasy vtákov. Jediné, čo sa nepáči celej rodine a hlavne krstnej mame Vendözyovej, je, že je neznaboh. On si hovorí ateista. Veriť prestal vďaka svojmu odporu k telesnosti. V prvej triede ho učil náboženstvo farár, ktorý mal na malíčkoch nadpriemerne dlhé nechty a vŕtal sa nimi v ušiach.Rozšafnosť mojej rodiny Vojtechovi imponovala. V domácnostiach, kde opravoval vodovod, nezabudol poznamenať, že som dostala od rodičov k svojim šestnástym narodeninám jachtu.Zoznámila som sa s ním, keď chodieval k nám s naším podnájomníkom Loventným hrávať šach. Niekedy som sa pridala aj ja a Upštekel hral vtedy simultánne. Nikdy nevyhral.Upštekel bol na môj vkus príliš náruživý. Keď som sa s tým zdôverila matke, poučila ma, že muži sú už raz takí. Preplakala som nejednu noc. Keď som sa ráno prebudila s opuchnutými očami, matka mi dávala na ne postrúhaný surový zemiak s mrkvou. Napriek tomu som sa svojej náklonnosti nevzdala.Rozhodla som sa, že sa za Vojtecha Upštekla nevydám, kým nebudem nejaký čas pátrať po jeho predkoch.Najstarší predok Vojtecha Upštekla, ktorého sa mi podarilo vypátrať, bol Gašpar Upštekel, narodený roku l650 v Turej Lúke. Zúčastnil sa na vzbure roľníkov v Turej Lúke a na Myjave v r. 1672, kde rozzúrení roľníci prepadli biskupa Bársonya a jeho sprievod, biskupa zranili a biskupovho brata zabili. Gašpar Upštekel utiekol pred rozsudkom kežmarského a bratislavského „iudicium legale“ do hôr, kde so svojimi kompánmi vytváral ozbrojené skupiny s vojenskou organizáciou. Nazývali sa bujdošmi, kurucmi alebo malkontentmi. Plie nili majetky katolíckej šľachty, rabovali fary a kostoly. Ľud pred nimi utekal, miestami sa k nim pridával. Rady malkontentov stále vzrastali prílevom mnohých nespokojníkov. Odboj začal využívať aj Ľudovít XIV., ktorý bol vo vojne s Habsburgovcami. Ešte väčší záujem mali o nich Turci. Keď sa ich vodcom stal mladý Thököly, rodák z Kežmarku, Thökölyho kuchárke sa narodil syn Melchior, ktorého otcom bol Gašpar Upštekel.S Melchiorom Upšteklom som sa stretla až v rokoch l703 — 1704, keď bojoval, tiež ako kurucký vojak, vtedy pod Fraňom Rákoczim. Keď sa pri Štiavnici začali mierové rokovania, Melchior sa tam usadil, oženil sa a splodil trinásť detí.S menom Upštekel som sa potom dlho nestretla. Až v roku l859 sa spomína Baltazár Upštekel, predpokladám, že jeden z vetvy kuruckého bojovníka, pri vydaní protestantského patentu. Dejiny nehovoria, či bol zaň, alebo proti nemu. O Vojtechových rodičoch som sa dozvedela len z rozprávania. Jeho otec bol koncipient. Práve keď dokončil koncipovanie jednej práce, náhodný výstrel z pušky ho položil na lôžko, z ktorého už nevstal.Keď mal Vojtech deväť mesiacov, odcestoval prvý raz vlakom s matkou do Krakovian, kde jeho teta (matkina sestra), zomrela na náhlu tuberkulózu. Tam prvý raz samostatne stál. Keď sa vrátili z Krakovian, chcela jeho matka ukázať otcovi, ktorý bol vtedy ešte zdravý, že malý Vojtech už sám stojí. Postavila ho na zem a povedala vetu, ktorá sa pri podobných príležitostiach hovorí: „Pana, pana, stojí sama“. A Vojtech Upštekel sa rozbehol. Pribehol k otcovi a rozplakal sa. Od tej chvíle už riadne chodil. Nebatolil sa vôbec.Prvé vzdelanie dostal od otca. Ďalšie na ľudovej škole v Krupine. Potom išiel za vodoinštalatéra. Trestaný nebol. Nerád fajčí, ale rád si vypije. Mojich rodičov si získal raz-dva. Moja matka sa mu často hrabávala vo vlasoch, čo on nemal rád, ale postupne si zvykol.Vojtech rozhodol, že sa presťahujeme do Krupiny. Ťahalo ho tam. Nechcela som ho nahnevať, a tak som súhlasila. Moja matka veľmi plakala. Prosila Vojtecha, aby mi nakázal hrať tenis, aby som nevyšla z cviku, čo jej Vojtech rád sľúbil. Lenže kdeže tenis. Prišlo dieťa, potom druhé a ďalšie. Vojtech je spokojný. Ešte občas hráme šach, ale len veľmi zriedka.U holičaKeď sa u holiča usmejú na seba dve holičky, alebo si povedia niečo po maďarsky, dostanem strach, že mám vši, alebo špinavé uši. Špinavé uši ťažšie. Vždy pred návštevou holiča si ich umyjem. Ale môže človek vedieť, či nemá vši? Či sa mu včera, alebo predvčerom nezatúlala voš z hlavy panej alebo pána v električke, na pošte, alebo povedzme v Revúcej? V Revú cej som síce nikdy nebola, ale tak sa mi toto slovo v tejto chvíli zapáčilo, že som sa rozhodla ho použiť. Teda nie v Revúcej, keď som tam nikdy nebola, ale povedzme v Mlyňanoch. Tam som bola. Je tam arborétum. Mlyňany spomínam tiež hlavne preto, aby som mohla použiť slovo arborétum, lebo sa mi, podobne ako slovo Revúca, páči. Škoda, že sa nedá používať vo vetách bežne. Napríklad namiesto slova eventuelne, hoci na slove eventuelne tiež čosi je.Slová sú pekné, ale skutočnosť?Bohovsky ma páli tá kukla. Musím si prepnúť na chladnejšie. Len či stisnem správny gombík? Nemôžem sa prezradiť, že neviem, kde sa to prepína. Tá s tým Roháčom ma sleduje. Ešte radšej vydržím. Tá vedľa nej si to práve prepla. Zdvihla ruku a popamäti stisla ten pravý gombík. Skúšam to aj ja, ale na mojej kukle sa sušia uteráky. Iste dávajú uteráky na kuklu takým zákazníčkam, na ktorých im nezáleží. Ktovie, v čom to je. Možno v prepitnom. Alebo treba byť lekárkou, aby nedali uterák. V prepitnom ťažko, lebo to sa kladie do vrecka a holička sa predsa po každej zákazníčke nejde presvedčiť, koľko jej ktorá hodila. Pôjdem na to ináč.— Pani Maricka, hádam to už bude, lebo ma veľmi páli.Čosi povedala. V kukle to hučí, nič nepočujem. Ale veď aj ona vie, že som nemohla nič počuť. Možno mi kázala vyliezť. Vyleziem. Keď nebudem suchá, pošle ma nazad.Pani Maricka češe jednu dámu a mňa si nevšíma. Česaná dáma rozpráva tento príbeh:— Ona bola veľmi pekná. Otec si na nej zakladal, lebo ju aj sám vychoval. Matka jej umrela hneď po pôrode, tak jej otec dal meno Smutna. Toto meno mu nechceli na úradoch povoliť, tak usúdil, že najbližšie menu Smutna je meno Alexandra. Ale volal ju Smutna. Smutne mnohí dvorili. Otec sa rozhodol, že ženích musí byť lekár alebo advokát. Od advokáta ustúpil, lebo mu jeden človek na stanici, keď vlak na Žilinu meškal 45 minút, rozpovedal poučný príbeh o tom, ako si istý advokát chcel po ukončení štúdia založiť rodinu a advokátsku kanceláriu. Našiel si ženu, ale nemal klientelu. Nikto za ním neprišiel pýtať si radu. Ani dieťa sa mu nedarilo. Žena sa od žiaľu skoro utrápila, až sa jedného dňa rozhodla, že od milého advokáta utečie. Pobalila si to najnutnejšie, a keď sa advokát robil, že spí — odkedy stratil nádej na úspech, už sa len robieval, že spí, aby si trochu odpočinul — zobrala kufor a vybehla z domu. Nato advokát hneď vyskočil a dal sa ju naháňať. Toto trvalo tri mesiace. Keď aj po dochytení manželky ona od mietla s ním ďalej žiť, dal celú vec súdu. Nuž preto sa Smutnin otec rozhodol, že jeho zať bude len a len lekár. Lenže viete, ako to už býva. Lekárov si rozoberú lekárky, herečky a kde-tu sestry. Ale tie vraj s nimi nemajú dobrý život. Otec, že ju zamestná niekde bližšie k nemocnici. A tak obsluhovala nemocničný výťah. Lenže do výťahu, toho s obsluhou, idú s nosidlami väčšinou sestry a sem-tam ošetrovateľ. Lekári sa vozia v inom.Tu sa dáma odmlčala, lebo pani Maricka jej začala striekať lak na natupírované vlasy a ona si zakryla rukami tvár, aby sa jej nedostal lak aj na ňu, lebo škodí pleti. Ja som si vtedy spomenula na príbeh jedného pána, ktorý si raz vo vlaku prisadol ku mne v Kraľovanoch. Ten pán cestoval odkiaľsi zďaleka. Bol tam baníkom. Dostal takýto telegram: „Mama zomrela, príď ihneď, Mária.“ Tak nasadol do vlaku a cestoval už dvanásť hodín. Mal svokru Máriu, ženu Máriu, aj dcéru Máriu. Ak zomrela svokra, uľavilo by sa všetkým, lebo už bola stará a zlá. Ak teda zomrela svokra, telegram poslala jeho žena a podpísala sa, samozrejme, Mária. Ale telegram mohla poslať aj jeho dcéra, že jej zomrela matka. A to by vraj bolo hrozné. Mal ju rád. Všetci sme ho utešovali, že to zomrela svokra. Porozprávala som tento príbeh pani Maricke a česanej dáme.— A kto vlastne zomrel? — opýtala sa pani Maricka.— Neviem, — povedala som. — Ten pán vystúpil a nikdy v živote som sa s ním už nestretla.— Tak čo o tom začínate, keď ani neviete, ako sa to vlastne skončilo? — povedala dáma.— Ja som len chcela nadviazať na to, čo sa tu hovorilo, — povedala som.— Prečo nevypnete ten stroj, keď ste už suchá?— obrátila sa na mňa pani Maricka,— Neviem, či som už suchá.— Len sa ešte sušte, boli ste tam krátko, — povedala pani Maricka a ďalej česala tú dámu. S ťažkosťami som si strčila hlavu nazad do kukly. Že by som mala naozaj tie vši? V zrkadle som videla česanú dámu a zdalo sa mi podľa úst, že vyslovuje meno Smutna. O chvíľu ma kukla začala znova páliť. Ešte chvíľu vydržím a o chvíľu sa zase vyjdem ochladiť. Potom vleziem zase naspäť. Plán je dobrý. Začala som ho hneď uskutočňovať. Natáčky pálili aj na dotyk.Dáma ešte stále hovorila o Smutne:— A v Bulharsku sa Smutna dala nahovoriť na večerné kúpanie v mori. Jej snúbenec nevedel plávať, tak mu nepovedala nič, počkala, kým zaspal, a išla so spoločnosťou na pláž. Lenže chyba lávky. Spoločnosť Smutne nepovedala, čo sa myslí samo sebou, že sa budú kúpať nahí.Pani Maricka sa pozrela na mňa a povedala:— Vy tu budete sedieť do rána, keď sa nebudete sušiť.— Mňa to strašne páli, — povedala som stručne.— Tak si to prepnite na studenšie.— Neviem, kde je ten gombík,— Pánaboha, — povedala pani Maricka, strhla uteráky z kukly, stisla gombík a vrátila sa k česanej dáme. Asi mám vši. Keď uschnem a bude ma česať, tak sa jej na to priamo opýtam.ZávisťPrezerala som si knihu s fotografiami z Gemera. Je tam záber kaštieľa v Betliari. Zaujal ma interiér knižnice. Po všetkých stenách množstvo kníh v krásnych väzbách. Uprostred miestnosti barokový alebo neviemaký stolík s takými istými stoličkami. Vyzerá to honosne. Dívala som sa na to najmenej pol hodiny. Predstavovala som si, že máme vilu a v nej, okrem iných úžasných izieb s úžasným nábytkom, máme aj túto knižnicu. Naši priatelia K…ovci ešte nevedia, že sme sa sem presťahovali z nášho obyčajného bytu. Vždy sme mali dojem, že nás títo priatelia podceňujú, že máme menej ako oni. Oni majú síce tiež len byt, ale keďže majú viac peňazí, majú ho aj drahšie zariadený. Dávali nám to cítiť. Presťahovali sme sa v úplnej tajnosti. Stalo sa to takto:Prechádzala som s Ľubom cez námestie SNP. Prešli sme na zelenú. Vtom som na ceste začula výkrik. Pozriem sa a na koľajniciach leží pán a blíži sa k nemu obrovskou rýchlosťou električka. Dvoma skokmi som pri pánovi. Odhodím ho z koľajníc a v tom momente električka prefrčí. Dav na chodníku si vydýchne.— Neublížili ste si? — pýtam sa pána.— Vďaka vám nie, — odpovedá mi asi osemdesiatročný pán. — Chcel som ešte prebehnúť, aj keď bola červená, a potkol somsa.— Hlavná vec, že je všetko v poriadku, — povedala som a pri stúpila som k Ľubovi, aby sme pokračovali v ceste.— Počkajte, — hovorí pán. — Chcem sa vám revanšovať.— To neprichádza do úvahy, — hovorím. — Bola to moja ľudská povinnosť.— Tuto pán ťa prosí, aby si spadla. On ťa zdvihne a budete kvit, — povedal Ľubo.— Myslím to vážne, — povedal pán. — Mám k vám prosbu. Buďte takí láskaví a navštívte ma.Ja chodím rada po návštevách, bola som ochotná ísť, ale na Ľubovi som videla, že urobil nevľúdnu tvár a chce, aby sme sa s pánom nezabávali.— Ste veľmi milý, — hovorím pánovi, — ale ponáhľame sa nakupovať, nemáme teraz čas.— Ak chcete urobiť radosť človeku, ktorý je už vlastne nad hrobom, poďte a neobanujete.Zmocnil sa ma pocit, aký som ucítila prvý raz v živote. Ako keby mi ktosi pošuškal, že ma čaká nevídané šťastie. Riskovala som, že sa bude Ľubo hnevať, a povedala som:— Poďme teda, aspoň na chvíľu.Ľubo urobil ešte nevľúdnejšiu tvár, ktorá vyjadrovala asi to, že čo som to za bláznivá žena, keď chcem strácať čas s takým starým človekom, určite tiež bláznom. Napriek tomu súhlasil. Ešte sa nevrlo a zachmúrene opýtal:— Nebývate ďaleko?— Ako sa to vezme. Neďaleko Slavína, — povedal pán.Vykročili sme tým smerom. Pán nás voviedol do prekrásnej vily, poschodovej, s krásnym parkom, malým jazierkom a bazénom. Vila bola prepychovo zariadená nábytkom z čias Ľudovíta štrnásteho.— Toto je moje kráľovstvo, — povedal pán, keď sme si poprezerali celú vilu.— Úžasné, — povedal Ľubo. Keď on povie „úžasné“, musí to stáť za to, lebo nerád užíva také krajné slová, tvrdí, že ho nábytky nezaujímajú, a okrem toho bol celou cestou na pána veľmi nahnevaný.Pán nás posadil v modrom salóne do hlbokých, mäkkých kresiel, ktoré boli také zachované, že som mala dojem, ako by som bola prvá, kto v nich sedí. Pán sa rozhovoril:— Možno sa vám to, čo vám teraz poviem, bude zdať čudné, ale bol by som rád, keby ste si ma vypočuli s pochopením a so snahou uveriť, že hovorím pravdu. Žil som v tejto vile so svojou manželkou a synom. Syn pred štyridsiatimi rokmi odišiel do Afriky, kde si vzal za ženu jedinú dcéru istého náčelníka. Manželka mi zomrela nedávno. Nemám tu už nijakých príbuzných. Prežil som tu najkrajšie chvíle svojho života. Teraz som ostal celkom sám. Nemám tu už čo robiť. Chcem ísť za synom a vnúčatami. Predávať toto nemá pre mňa zmysel. Peniaze nepotrebujem a hodnota tohto celého je aj tak veľmi relatívna. Rozhodol som sa, že vilu darujem. Toto moje rozhodnutie nie je staršie ako dva týždne. Vtedy som si totiž kúpil letenku do Afriky, na ktorú — pozrel sa na hodinky, na ktorých mal okrem dátumu aj názvy dní — dnes je pondelok, teda presne o týždeň musím vycestovať. Všetky papiere, myslím darovaciu zmluvu a všetko, čo k tomu patrí, mám už vyplnené a vybavené, len kolónka, kde má byť meno obdarovaného, je prázdna. Som veľmi rád, že sa mi stala dnes tá, ináč nemilá, príhoda. Už totiž viem, ako, pravdaže, len ak budete súhlasiť, kolónku vyplním. Nebyť vás, — obrátil sa na mňa s milým úsmevom, — nebol by som sa do Afriky vôbec dostal.My sme sa zdráhali, potom ďakovali, na druhý deň sme boli čosi podpísať na notárstve, pán odcestoval a sme tu.Naši priatelia K…ovci vybrali sa nás navštíviť a v našom bývalom byte našli cudzích ľudí. Nechali sme však u nich svoju novú adresu, aby, keď nás bude niekto hľadať, mohol sa dozvedieť, kde bývame. A tak sa stalo, že zazvonil zvonček. Ja som bola práve v kuchyni, zapínala som umývačku riadu. Pozrela som sa do vrátnika, to je taká malá obrazovka, ktorá sa rozsvieti, keď niekto pri bránke zazvoní, a uvidela som K…ovcov. Povedala som do mikrofónu „nech sa páči“, stisla som gombík a bránka na fotobunku sa otvorila. K…ovci nevládali nič povedať. Srdečne som ich zvala ďalej. Sadli si v modrom salóne, odkiaľ som domácim telefónom oznámila Ľubovi do knižnice, že prišli K…ovci.— Priveď ich do knižnice, — povedal Ľubo. Usadili sme sa teda v knižnici.— Kde máte deti? — opýtala sa K…ová.— Sú v bazéne, — povedala som. — Kozičová ich dnes akosi dlho preháňa. Nechcete sa ísť na ne pozrieť?K…ovci súhlasili. Prešli sme krásne pestovaným parkom, ponad potôčik, ktorý vtekal do jazierka, po miniatúrnom mostíku s krásne kovaným zábradlím.— Nie je na kúpanie chladno? — opýtala sa K…ová.— Je tu vyhrievaná voda, — povedala Kozičová, ktorá začula K…ovej otázku.Postáli sme chvíľu pri bazéne, zasmiali sme sa na malej Olinke, ktorá, ani nie dvojročná, učila sa plávať crawla. K…ovej bolo zima, nuž sme sa po chvíli vrátili dnu. Sadli sme si do zimnej záhrady. Domácim telefónom som požiadala Jenkinsovú, aby nám doniesla kávu. Jenkinsová je černoška a vynikajúca kuchárka. Okrem toho, že perfektne ovláda svetovú kuchyňu, rýchlo sa naučila variť aj naše slovenské jedlá. Bohužiaľ, nevie ani slovo po slovensky. Zhovárali sme sa s ňou po anglicky, alebo po francúzsky. Videla som K…ovcom na tvárach prekvapenie, že sa zhováram s Jenkinsovou po anglicky. Začali sme totiž kedysi chodiť na angličtinu spolu do jazykovej školy. My sme to potom nechali, ale K…ovci pokračovali v štúdiu ďalej. Nuž naša rodina k jazykovému vzdelaniu prišla tiež veľmi zvláštnym spôsobom. Pán, ktorý nám daroval túto vilu, bol chýrny chemik a experimentátor. Keď bol už na penzii, desať rokov sa zaoberal problémom, ako naučiť ľudí cu dzie jazyky chemickou cestou. Napokon sa mu podarilo vyvinúť tabletky, v ktorých boli zakódované jednotlivé jazyky. Keď sme ho aj s deťmi boli odprevadiť na letisko, vybral z vrecka škatuľku, trošku väčšiu ako od Dynilu, a povedal:— V tejto škatuľke je päť červených, päť žltých a päť zelených tabletiek. Vy ste práve päťčlenná rodina. Každý z vás zje po jednej tabletke z každej farby.Potom nám vysvetlil, načo tieto tabletky sú. Volal ich „jazykové“. Červené boli ruské, žlté anglické a zelené francúzske, Museli sme ich prehltnúť a nesmeli zapiť vodou. Keď sme to všetci urobili, povedal nám:— Ste prví a poslední, ktorí takéto tabletky užili. Vyrobil som ich a, bohužiaľ, som zabudol postup výroby. Som už starý a skleróza aj so mnou urobila svoje.— Nemali ste nás nútiť ich užiť, — povedal Ľubo.— Mohli sme to dať niekde v laboratóriu na rozbor a celé ľudstvo by bolo malo z toho osoh.— Už sa stalo, — povedal pán, — Teraz sa skúste zhovárať po rusky.Začali sme sa zhovárať. Po rusky sme slušne vedeli aj predtým, ale vybadali sme jeden na druhom perfektnú moskovskú výslovnosť, o ktorej sa nám predtým ani nesnívalo. Angličtina a francúzština nám išli tak krásne, ako keby sme nikdy predtým nijakú inú reč nevedeli.K Jenkinsovej sme prišli tak, že nám ju na pár rokov požičal a aj platil pánov syn. Totiž syn Jenkinsovej študoval v Bratislave farmáciu, Jenkinsová bola vdova a päť rokov byť bez syna, to sa jej zdalo veľmi dlho. A tak spojila príjemné s užitočným. Pánov syn ju mal veľmi rád ako osobu pracovitú a poctivú, a tento pobyt jej umožnil za odmenu. Jej syn býval v Horskom parku, nemal to k nám ďaleko a dosť často matku navštevoval. Nemali sme proti tomu nič, bol to slušný chlapec, a hlavne deti si ho obľúbili. Dokázal sa s nimi celé hodiny hrať.K…ovci boli určite veľmi šokovaní. Viem to podľa toho, že sa nedokázali na nič opýtať. Keď sa nevyjadrili k nášmu domu, ba ani k našim jazykovým znalostiam, začínala som byť nahnevaná. Keď nám Jenkinsová doniesla kávu, povedala som jej po anglicky:— Naši priatelia strávili rok v Afrike. Páni K…ovci by si iste s vami radi zaspomínali na tento krásny svetadiel.K…ovci porozumeli. On zrumenel a ona povedala: — Yes.Potom sa rozprúdila, — môžem povedať, veľmi chabá — konverzácia medzi K…ovou a Jenkinsovou. Kde som mohla, tam som aj s Ľubom pomáhala vyplniť trápne pauzy. Neviem, či v prúde angličtiny, alebo zo zlomyseľnosti, obrátil sa Ľubo na K…a a povedal mu pár viet po anglicky. K… sa rozosmial, tušil, že vety boli vtipné, a, snažiac sa o anglický prízvuk, niekoľkokrát za sebou vydal zo seba:— Ou, ou, ou.Krátko nato sa naši hostia odporúčali, odišli a dvanásť a pol roka sme sa s nimi nevideli.Nuž čo, závisť je bolesť. Ale ku komu je osud taký milosrdný, aby ju nikdy nepocítil?Zavrela som knihu s fotografiami z Gemera a zmocnil sa ma všetkodpúšťajúci pocit. Išla som zatelefonovať K…ovcom. Tí boli prekvapení, že im volám!— Veď si mi dvanásť a pol roka nevolala, darling, bola prvá veta K…ovej. — Podrž sa, vieš čo sme si práve dnes kúpili…?StopárkyMedzi Dubovou a Kráľovou nás stopovalo asi tridsaťpäť mladých dievčat.— Vykašli sa na ne, — povedala som Ľubovi. Povedala som to len preto, aby nestála reč, Nikdy neberieme nijakých stopárov. Ľubo zastal.— Koľko sa ich sem chce natrepať? — hundral podráždene, ako keby som ho ja donútila zastať. Pribehlo jedno dievča. Bolo mladé, tučné, malo zdravú červenú farbu a na tričku čiernu šerifskú hviezdu.— Idete do Pezinka? — opýtala sa.— Sadni si, — povedal jej Ľubo. Vzápätí prešiel z tykania do vykania. Povedal:— V Modre vám priberieme šamstra.Dievča mlčalo. Predstavila som si na jej mieste seba a telom mi prebehlo chvejivé očakávanie. V Modre som vybehla zavolať pána Paličku. Bol v spodnej bielizni. Práve si vysušoval gubatým uterákom podpazušie. Povedala som mu, že ho čakáme v aute. V aute som oznámila:— Je povyzliekaný. O chvíľu tu bude.Dievča vzadu sa zahniezdilo. O chvíľu z brány vybehol pán Palička. Usadili sme ho vedľa stopárky.— Obstarali sme vám stopárku, — povedal Ľubo.— Pekné dievča, — povedal pán Palička.— Však sme aj vyberali, nezobrali sme prvé, čo prišlo, — povedal Ľubo s trošičku hlbšie posadeným hlasom, ako obyčajne.— Odkiaľ si? — opýtal sa pán Palička.— Z Pezinka, — odpovedala.— A čia si?Odpovedi som dobre nerozumela.— Chodíš do školy? — pokračovali otázky.— Do gymnázia, — odpovedala.— Do gymnázia? — zopakoval s uznaním pán Palička. — Ako sa učíš?Stopárka sa veľmi slabo uchechtla a neodpovedala. My s Ľubom sme mlčali.— Uhm, — povedal pán Palička. — Kto je tam teraz riaditeľom?— Prevalský, — povedala stopárka.— Predtým ste tam malí riaditeľku Didovú.— Áno, — povedala stopárka.— A kde bývaš?— Na Bratislavskej ceste, vedľa tej novej viechy.— A už si v nej bola?— Nie, — povedala stopárka a uchechtla sa.Ľubo zastal pred tou novou viechou.— Vyzerá to impozantne, — povedal pán Palička.Stopárka sa poďakovala a vystúpila.— Pekné dievča, — povedal pán Palička.— Tučné, — povedal Ľubo.— To nič, ale je zdravé, — povedal pán Palička.— Má veľkú riť, — opakoval Ľubo.Pán Palička v Jure vystúpil. Ukázal nám dom svojej bývalej ženy a vykročil k nemu.— Pozri sa, nesie si tam prázdnu tašku, — povedal Ľubo.— Ide si po váru, — povedala som.— Takíto ľudia sa už na seba nehnevajú, aj keď sú rozvedení, Keď už ani jeden z nich nemôže oné, tak sa nemajú dôvod ani vadiť, — povedal Ľubo.— Ani znova zosobášiť, — povedala som.— Manželstvo je zato nezmyselná inštitúcia, — povedal Ľubo. — A hrozné je, keď má muž starú ženu. Keď sa vezmú napríklad spolužiaci. Veď tá Kusendová vyzerá už ako jeho matka.— Aj Terka Plesníková, — povedala som ja.— Aj Ingrida, — povedal Ľubo.— Ale tá Kusendová je naozaj od neho o hodne staršia, — povedala som.— Never, ženy rýchlejšie starnú, — povedal Ľubo.V Jure čakala na autobus istá inžinierka, ktorá sa stravuje tam, kde my. Poznáme ju z videnia.— Pani inžinierka! — zvolal Ľubo a zastal. Prihrmela k nám pani inžinierka, sadla si tam, kde sedela stopárka, a povedala jemným, nežným, troška spevavým, povedať hlasom by bola voči nej surovosť, teda hláskom, alebo lepšie hlásočkom:— Ste nesmierne zlatí, že ste zastali. Čakám tu už pätnásť minút, a nič nechodí. Veľmi som vám povďačná.Nastala pauza. Čakala som, že Ľubo niečo povie, ale keď sa mi zdalo, že pauza trvá pridlho, obrátila som sa k nej a povedala som:— Vy už ste, zdá sa, po dovolenke. Ste krásne opálená,— Áno, bola som v Španielsku, — povedala pani inžinierka.— Vidno, že to nie je bronz z nášho slnka, — povedala som. Za túto vetu by ma mohol Ľubo kritizovať. Nemá rád, keď vypúšťam takéto vety. Nemá rád, keď konverzáciu prispôsobujem osobám, s ktorými sa zhováram. Nemá rád, keď sa štylizujem do polohy dobrej Nóriky. Dnes ma asi nebude kritizovať, lebo sa dobre najedol. A okrem toho, keby náhodou, tak mu poviem, že nerada v takýchto situáciách celkom mlčím. Prehodím aspoň dve vety, aby si dotyčná nemyslela, že som nafučaná, lebo jej Ľubo zastal.— Čo nového v Španielsku? — opýtal sa Ľubo. — Situácia napätá?Má to chudák tiež ťažké. Usiluje sa zhovárať tiež tak, aby nevyvolal žiarlivosť. Zabúda, že niekedy mávam celkom iné starosti.— Nič som nespozorovala. Bola som na ostrove a to je kúpeľ ná oblasť. Boli tam v prístave americkí vojaci, ale nič viac. Tvárili sa mierumilovne.Vtom sme videli ísť oproti nákladné auto s vojakmi. Vojaci boli veselí, komusi kývali a smiali sa.— No vidíte, a tu sa bojuje, — povedal Ľubo.— A akí sú veselí, — povedala som ja.— Asi vyhrali, — povedal Ľubo.Pani inžinierka zahlaholila nežným smiechom. Zakrátko vystúpila a veľmi ďakovala.— Tá je ako sacharín, — povedal Ľubo. — Keby som ju mal za ženu, každú chvíľu by dostala po papuli.— Ale je pekná.— Sacharínová, — povedal Ľubo.— Poznám ešte jednu takú sacharínovú, len si neviem spomenúť, — povedala som.— Tá Kusendová je tiež taká sacharínová, — povedal Ľubo.— Aj Ingrida je sacharínová, — povedala som ja.— Máš pravdu, — povedal Ľubo. — Ale ona je ináč sacharínová. To je taká vypočítavá sacharínovosť.Zastali sme. Chystáme sa vystupovať.— Hneváš sa, že som zobral stopárky? — opýtal sa ma.— Vôbec nie.— Ale nemáš to rada.— Nemám, človek sa cíti vo vlastnom aute ako na návšteve, — povedala som. — Aj intonáciu má trocha inú.— Aj ty? — opýtal sa Ľubo.— Tentoraz som si to všimla na tebe.— Človek hľadá ten správny tón. Ja som cítil, že mám iný hlas. Keď sa mení hlas tebe, vždy žiarlim.— No, — povedala som.Premietanie filmu JuhosláviaPán Baránik nás jedného dňa pozval, aby sme si pozreli jeho filmovací prístroj, plachtu, premietací prístroj, strihací prístroj a film Juhoslávia.— Tak to sme v Juhoslávii, samozrejme, — komentoval film pán Baránik. — Ale čo je? Čo je s tým? Je to tmavé.— To o chvíľu prejde, — povedala pani Barániková. Záber osvetlel. — Hovorila som, že to prejde.— Toto je, pravda, v autobuse, — komentoval pán Baránik. — Toto je riaditeľ nášho podniku. Toto sme už vonku z autobusu. Všetci tam stoja. Hovoril som im, pravda, nech sa hýbu, lebo filmovačka nie je fotoaparát. No, už sa pohli.— A toto je pláž! — povedala pani Barániková.— Teraz naši zamestnanci preskakujú vlny, — povedal pán Baránik.— To boli veľké vlny, — povedala pani Barániková. — Niekedy boli také veľké vlny, že bol zákaz kúpania.— Nekúpali ste sa tam? Len ste preskakovali?— opýtala som sa.— Aj kúpali, — povedali obaja.— Pravda, keď som filmoval, len preskakovali, povedal pán Baránik. — Kúpať som sa im nedovolil, lebo pri kúpaní by našich zamestnancov nebolo vidno celých, len hlavy, samo zrejme.— Boli tam veľké vlny, — povedala pani Barániková.— To sú len kusé zábery. Nemal som, pravda, dosť mate riálu, — povedal pán Baránik. — Tu som chcel sfilmovať východ slnka. Už o piatej som vstal, aj moja. Chcel som totiž sfilmovať jej pohyb pri východe slnka. A ona, pozerajte… zbiera tam škeble. Len zadok jej vidno. Taký som bol nahnevaný. Nuž — usilovná. A tu už ideme nazad. Filmujem z autobusu, samo zrejme. Bral som aj nudistov.— Kde sú? — opýtali sme sa.— To som ja nevedel v tej rýchlosti, že tam budú nudisti. Len šofér, pravda, si to všimol, júj, povedal, brali ste aj nudistov, — povedal pán Baránik. — Nuž v tej rýchlosti, samozrejme.— Aj okná boli špinavé, — povedala pani Barániková.— Tu ideme po pobreží. Tam je každý dom ináč postavený, — povedal pán Baránik. — Skutočne, veľmi pekne. Vidíte tie rôzne spôsoby tej stavby.— Taká pekná architektúra a skutočne rôzna je tam, — povedala pani Barániková.— Ten film je omnoho svetlejší, ako pri minulom premietaní, — povedal pán Baránik.— Omnoho, ale minule bol ostrejší, — povedala pani Barániková.— Pravdaže bol ostrejší. Ja som im to aj odkázal, že ich budem žalovať, — povedal pán Baránik. — Toto je kasíno.— To bolo veľmi pekné kasíno, — povedala pani Barániková. — Naozaj je ten film svetlejší.— Oni toho majú po dovolenkách veľa, tak to povyvolávajú len tak hala-bala, — povedal pán Baránik.— Mali to asi krátko v ustaľovači, — povedala som.— Neustálili to dostatočne. Ako vravím, už som im odkázal, že ich budem žalovať, — povedal pán Baránik. — Tieto zábery mora som robil v tej veľkej rýchlosti.— Veľmi dobre, — povedal Ľubo. — Pevne si držal kameru. Hlavné je, aby more vyšlo vodorovne. Ja mám na fotografiách more vždy nakrivo.— Nakrivo? Hahaha! — zasmiali sa Baránikovci.— Šikmo mu vždy vyjde, — povedala som.— Toto je riaditeľova žena, — povedal pán Baránik.— A to je koniec, — povedala pani Barániková.— Tak čo? Chytilo vás to? — opýtali sa obaja.— Chytilo, — povedal Ľubo. — Budeme si musieť aj my niečo také zaobstarať, ešte kým sú deti malé.— Ukáž im ešte, Jožko, ako sa skladá plachta, — povedala pani Barániková.Pán Baránik nám ukázal.— A na premietačku som si dal urobiť takúto kapsu, — povedal. — Tu vedľa býva jeden taký brašnár, starší, pravdaže, uňho som si to dal ušiť.— Vidno, že sa tomu venuješ, — povedal Ľubo.— Veru, — prikývla som.— Najkrajšie nám vychádza Zorka, — povedal pán Baránik. — Tá čierna srsť s tou bielou.— Máme aj farebný, — povedala pani Barániková.— Budem naň musieť čosi nafilmovať, veď ho mám už dávno. Výborný Orwo color, — povedal pán Baránik.— To sú najlepšie, — povedala pani Barániková.— No, roboty mám ešte plno. Mám ešte mnoho nespracovaného materiálu, — povedal pán Baránik. — Musím to postrihať. Predtým, keď som videl v televízii titulok „strih“, podceňoval som to. Až teraz vidím, aké je to veľké umenie. A musím tomu dať aj titulky.— Aké dávaš titulky? — opýtal sa Ľubo.— No, na toto napríklad dám Juhoslávia, — povedal pán Baránik. — Mám ho v tejto kazete a už na kazete mám Juhoslávia.— Čím si to tam napísal? — opýtal sa Ľubo. — Ja mám takéto kazety na magnetofónové pásky a nápis fixkou mi z toho hneď zíde.— Aj lepiace pásky sa ti odliepali, — povedala som,— Aj tie. Fixky som skúšal až potom, — povedal Ľubo.— Toto je obyčajný tuš, — povedal pán Baránik. — Ale vieš, akú výbornú vec ti poradím?— Netreba, stačí, ak viem, že tušom, — povedal Ľubo. — Keď to tebe drží.— Pravdaže, — povedala som.Keď som dala Premietanie filmu Juhoslávia prečítať Ľubovi, povedal, že je to neúplné. Chýba tam, ako sa on opýtal, či sa nedá tá plachta ešte viac roztiahnuť, alebo či sa nedá dať výška po šírke. A chýba tam aj to, že oni povedali, že sa dá, ale že načo.KompozíciaNastupujete v mestečku na hornej Orave.— Je tu, prosím vás, voľné miesto? — spýtate sa slečny, sediacej pri okne v bielej dederónovej košeli.— Áno, je.Posadíte sa oproti nej k oknu. Vidíte, že výpravca mal chuť vypraviť vlak, ešte keď ani nebol v stanici, má to napísané na tvári. Preto vlak na takejto staničke zastane, a už aj ide ďalej.V domčeku pri trati sušia plienky. Vidíte to cez otvorené okná bez záclon. Možno to sušia záclony a iba vám sa zdá, že sušia plienky. Možno ani nemajú záclony, lebo ich nepotrebujú. Oproti nim nikto nebýva, nemajú pred kým skrývať vnútrajšok domu. Ľudia z vlaku ich vidia len chvíľu a sú obyčajne otrávení, nezaujíma ich, čo vidia. Keby ich uvideli aj nahých, čo na tom. Ľudia z vlaku si to všimnú, ale nezazrú detail. Na nasledujúcej stanici rozprávajú tým, čo pristúpili, že tam v tom domčeku bol ktosi nahý. Nevedia povedať presne kde, nevedia ani číslo domu. Keby si všímali číslo domu, neuvideli by, že v tom domčeku bol niekto nahý. Tí, čo nastúpili, neveria, že tí, čo videli, videli naozaj. Presvedčujú ich, že v takej rýchlosti sa im to iste iba zdalo. Tí, čo videli, uveria, že sa im to muselo len zdať. V takom domčeku síce musí by občas niekto nahý. Ale práve vtedy, keď cestujú oni? Naozaj je to málo pravdepodobné.Pri trati vidíte horieť trávu. To vypaľujú náročky, alebo sa zapálila od iskry z rušňa? Od iskry z rušňa sa nemohla, lebo rušeň je motorový. Z motorového rušňa nemôže vypadnúť iskra. Iba že by rušňovodič odhodil cigaretu. Nemusel by ju odhodiť práve rušňovodič. Mohol by to byť aj cestujúci. Cestujúci asi ťažko, lebo tráva chvíľu tlie a až potom horí. Keby začala horieť, vlak by už bol dávno preč. Rušňovodič je predsa len na začiatku vlaku. Ale mohol to byť aj rušňovodič z celkom iného vlaku, ktorý išiel tadiaľto dávnejšie. Aj tak to nemohol byť rušňovodič. Rušňovodič vie, že sa z vlaku nemajú odhadzovať horiace cigarety. Mohla by sa chytiť tráva.V Kraľovanoch prestupujete na rýchlik. Rýchliková trať vedie popri ceste. Po ceste idú autá. Autá idú iste rýchlejšie ako vlak. Síce, ako ktoré. Podľa toho, aký je šofér. Niekedy môže byť aj dobrý šofér, ale auto môže byť zlé. Nie každý šofér, ktorý ide rýchlo, je dobrý. Niektorý môže byť aj zlý, len sa veľmi ponáhľa. Potom sa možno niekde zabije. Alebo je príliš mladý. Alebo nie je až taký mladý, len vezie ženu, ktorej sa chce zapáčiť. Alebo vezie ženu, ktorej sa vôbec nechce zapáčiť, a preto šlia pe na plyn, aby ju nastrašil a dal jej najavo zlosť a to, že sa jej vôbec nechce zapáčiť.Stĺpy sa vám pred očami len tak mihocú, Ktovie, aké sú to stĺpy. Či elektrické, alebo telefónne. Bližšie k trati sú iné drôty, ktoré idú dosť nízko pri zemi. Stále viac sa znižujú. Teraz skončili v zemi. Ktovie, načo sú tieto drôty? Elektrické určite nie sú. Tie nemôžu byť tak nízko pri zemi. Bolo by to nebezpečné.Slečna, ktorá sedí oproti vám, si skladá zo sieťky kufor. Vôbec sa nepodobá tej slečne, ktorá sedela naproti vám v predchádzajúcom vlaku. Tá mala kufor nad vašou hlavou. Je rozumné dať si kufor naproti sebe. Človek si stále naň vidí a nemusí vstávať a obracať sa. Keď slečna vystúpi, preložíte si svoj kufor nad jej miesto. Alebo si presadnete. Budete sedieť v smere jazdy a uvidíte všetko skôr. Ale pri zrážke je lepšie sedieť chrbtom k smeru jazdy, človeka to hodí, ale neudrie sa tak, lebo má prekážku bližšie. Človeka sediaceho v smere jazdy to hodí väčší kus a úder je nebezpečnejší.Slečna vystúpi a nastúpi k vám tetka s košom v bielej plachte. Z plachty trčí živá hus. Vlastne len hlava a kus krku. Prečo cestuje tetka so živou husou? Možno ju nesie príbuzným ako dar. Mohla ju zabiť doma a doniesť ju už vypitvanú. Príbuzní by mali menej roboty. Ale čo, ak ju nechcú hneď skonzumovať? Mohli by si ju dať do chladničky. V mraziacom pulte by mohla byť vypitvaná hus aj týždeň.Tetka sedí na slečninom mieste. Zabudli ste si premiestniť ten kufor. Miesto v sieťke nad tetkinou hlavou ostalo prázdne. S tetkou nastúpili dvaja mladí. Ona má fialové nechty a krátku sukničku. On je v uniforme. Čiapku jej položil na sukničku. Drží ju okolo pliec. Sedia vedľa vás, nevidíte im do tváre. Ona ho dlhým nechtom škrabká po chrbte ruky. Vidíte to dobre, lebo ruku má položenú na jej sukničke, vedľa čiapky.Vchádza sprievodca. Neviete, prečo až teraz. Keby ste chceli ísť len zo stanice do stanice, nemuseli by ste si vôbec kúpiť lístok. Sprievodca preštikuje všetkým lístky a zatvára dvere. Ktovie, kde býva taký sprievodca, keď večer príde do mesta, v ktorom nebýva, a skončí sa mu služba. V hoteli asi ťažko. Možno sú na staniciach ubytovne pre sprievodcov a rušňovodičov. Nemusí to byť práve na stanici, ale bolo by to najrozumnejšie. Nemohli by zmeškať vlak pri novom nástupe do služby. Predsa len by sa lepšie vyspali ďalej od stanice. Najmä u rušňovodičov je dôležité, aby šli do roboty čerství.Ste na stanici. Pod oknami predávajú obložené žemle. Vojak sa vystrčil z okna. Volá na predavačku. Dotýkate sa nohami. Vojak kupuje dve žemle. Predavačka mu vydáva z desiatich korún. Ešte stále sa dotýkate nohami. Vojak si sadá, jednu žemľu dáva jej. Jedia. Potom si idú na chodbu zafajčiť.Vonku začalo pršať aj hrmieť. Nepočuli ste, že by do vlaku udrel hrom. Možno sa to niekedy aj stalo. V Československu asi nie. Boli by ste o tom počuli alebo čítali.Tetka spí. Hus je ticho. Báli by ste sa sama vložiť do koša hus. Iste sa vzpiera, ďobe a bráni sa krídlami. Bojíte sa zvierat. Hlavne takých, ktoré vedia lietať. Pripadajú vám bezhlavé a hlúpe. Keď do vás vrazí nočná mora, prichádza na vás slabosť od srdca.Tí dvaja dofajčili a vrátili sa do kupé. Ona si oprela hlavu o jeho plece a asi spí. Nevidíte, či má zatvorené oči. Vojak je iste unavenejší ako ona. Vojaci majú ťažkú službu a iste si chcú odpočinúť, keď im nikto nevelí. Možno je na dovolenke. Doma si už niekoľko dní pospal a ona poňho prišla, aby ho zaviedla k svojim rodičom. To by iste k nim pricestoval sám. Stačilo by, keby ho čakala na stanici. Možno idú na výlet. Alebo sa on už musí vrátiť do kasárne a ona ho vyprevádza až tam. Mohol by ta docestovať aj sám. Nemala by sa kvôli nemu tak štrapovať. Asi ho má veľmi rada a chce mu priniesť túto obeť. To ani nemusí byť obeť, keď ho má veľmi rada.Vlak zastal. Všímate si, že tu vôbec nepršalo. Stanica je úplne suchá. Pravdaže je suchá, keď sú nástupiská kryté. Ale aj tak nepršalo. Bolo by to predsa vidieť aj ináč. Tetka aj dievča sa prebudili. Vojak otvoril okno a vystrčil sa von. Zasa ste sa dotkli nohami, Neviete, či to on cez vojenské nohavice cíti. Asi to cíti, lebo vy necítite len nohavicu, ale aj nohu. Vlak sa pohol a vojak ostal v okne. Dívate sa mu na kabát, je bez opasku, ale vidno, na ktorom mieste ho nosí. Opasok má asi ona v kabelke. Keby mu ho zabudla dať, potrestali by ho. On na to musí myslieť. Mať opasok je jeho každodenná povinnosť. Je navyknutý držať opasok stále v hlave. Nie je pravdepodobné, že naň zabudne.Vojak si sadol nazad k dievčaťu. Okno za sebou zatvoril. Vy ste ho otvorili a vystrčili ste hlavu von. Vietor vám veje vlasmi. Keď sa dívate proti smeru jazdy, máte ich všetky v tvári. Nie je to príjemné, ale je to iste pekné. Má to kompozíciu ako kniha.	Feldekova_Poviedky.html.txt
ŽliebkyRoku tisíc osemsto osemdesiat — aj — aj — aj, ja vám to, čo bych sám chcel, nezradím, koľkého to na isto bolo… (Viete, to ma mätie, že len pred týždňom bol ešte starý rok a dnes je už nový.) Ale poviem vám to inak, aby sme sa dohodli.Bol som teda chlapcom; nie síce už takým malým fafrnkom, ale ako ich u nás volajú, no, šarvancom som už bol. Koľkože mi bolo rokov? (Bože! zase som si takú ťažkú otázku predložil!) — Už to mám! Vravievali mi, že keď ma stará tetka od Krivých do krhly na jarku chytila (ako? to za pätnásť rokov som nemohol a ani vôbec som nepochopil), že našej Rysuli boly tri týždne, a čo vám nakoniec poviem, to sa stalo, keď Rysuli už jedenásta obrúčka zakladala sa na rohoch.[1]Boli sme teda asi v jednom veku. Ostatne kto za to môže, kedy sa narodil? Moja mama sa vraj narodila, keď jej mama mala zamiesené na chlieb a pec už vykúrenú. A poznám dvojčatá, a to z panskej rodiny… šťastie, že bolo na izbe dvoje dvier, ináč by sa bol pán farár v druhej izbe s babou stretol. A, to len ja viem, a čo vy viete —? Teda: kedy sa človek narodí a pri akej príležitosti, zato už vonkoncom nemôže.Teda keď Rysuli už jedenásta obrúčka — polámal nám sneh už i tak hnilé žliebky pod strechou.Sneh boli by sme, ako opatrní gazdovia, poschraňovali, ale napadal v noci.Stalo sa. Starý otec síce hneď v noci, ako žliebky druzgly, volal na mňa: „Synku, polámal sneh žliebky, aby nám nie strechu…“„Azda len nie do rána. A boly už zhnité…“ A vtiahol som sa hlbšie pod perinu od strachu, že starý otec trafí navrhnúť, aby sme sa obliekli a hneď šli sneh posťahovať. Zaspal som od strachu ako snop.„Nedaj mi zabudnúť: keď okopnie a pôjdeme na lúku, podtneme v obecnom a na leto svlečieme,“ pripomínal mi starý otec, keď sme ráno sneh ohreblom sťahovali.Okopnelo a chodili sme na lúku ramať.[2]Starý otec nosil so sebou obyčajne sekerku a ja hrdú spiežovú valašku.Obecnému hájnemu to deň po deň oči klalo a nechcel ani takého cteného občana, ako bol môj starý otec — ktorému ešte aj pán farár vraveli „vy Števko“ a nie „ty Štefan“ — ale jednak nechcel nás cez horu na lúku pustiť. Iba vraj s motykou.Starý otec sa síce dosť a dosť s ním nahádal, že „len podopierať“ sa bude na sekerku, ale hájnik, čo sa ako silil, predsa mu to uznať nemohol: „Žeby vám sekera v hore pokoj dala, a keď je len toť poostrená.“Ako by nám bol v mysli čítal a bolo sa nám lebo vrátiť, alebo horu obísť.„Keď nie, nuž nie. Obídeme…“„Ale s naším syrom si halušky posýpať nebudeš,“ zastrájal sa mu starý otec hneď na jar, ako sme počali viac na lúky chodiť, nie teda horou, ale poľom.„Ale čo budeš na nej sedieť, ešte ti ju podtnem! A ja žliebky musím mať. Aj rebre sú už nanič. Aj-aj-,“ a uhľadeli sme si chvíľu, vybrali šesť-osem štíhlych, tenkých jedlíc a majstrovsky podťali. Ja som tak podtínať, priznám sa, nevedel, lebo to neboly len tri seky do jednej, pri samej zemi, a aj to sa ešte prihrabalo, a už musela byť odťatá a bez ívera. Na to treba istej ruky. Jedlica zostala jednak na vlastnom pni až do jesene — kým neuschla.Cez leto, pravda, nám ich polovičku pobrali cudzí, ale keď sme našli, vzali sme zase aj my. Tak „podtínať“ vie u nás celá obec!„Synku, dnes vyberieme sa na dva dni. A ty, mati, ak do polnoci nedôjdeme, nečakaj nás iba zajtra večer. Donesieme hádam „tie žliebky“. Svrbí ma ľavé oko a od samej polnoci štiepalo ma v pravej nohe — bude pršať,“ doložil starý otec a stará mať nachystala nám do kapsy: slaninky, chleba, cesnaku, deci-dva špiritusu, dohánu — ako starému otcovi — za tri krajciare — tak mne — za tri cigaretle, lebo mne z fajky ešte nechutilo. My zatiaľ obliekli sme najrozorvanejšie nohavice, širice, šunkovou masťou natreli dobre krpce — aby sa ich tak voda nechytila, keď bude pršať — a šli sme, po vôli hájnikovi, poľom na lúku. Ba ja som sa ešte zpoza dediny musel vrátiť po druhý paklík zápaliek, lebo starý otec nevedel zapáliť len jednu, ba aj po dve sa mu lomily pod ťažkou rukou a tak málil sa mu paklík.Napoludnie bolo už celé nebo zatiahnuté a podvečer počalo pršať. Vidíte, že starého otcov kalendár — ľavé oko a pravá noha — nesklamal.Keď sa stmilo, spustili sme sa do hory hľadať podťaté jedlice. Kde ktorá, ja nie, ale starý otec mal na to veľmi dobrú pamäť. Len pozrel po nej, a už sa domyslel, že sme túto lebo my, lebo druhí podťali.Čosi-kamsi bola jedlica na zemi, obťatá či vlastne len tak ako najfajneším dlátkom tíško okliesnená, pníček prihrabaný lístím, halúzky odnesené na dvadsať-tridsať krokov — aby sa hájnik zmiatol — a: „Pane Bože, ešte jednu tak šťastlive,“ nadvihol si starý otec klobúk a čochvíľa — už boly dve na pleciach: za hrubší koniec on, za tenší ja.„A prečo ste nevyvliekli? Ale vynášať —!“Nerob sa, milý čitateľu, múdrejším, ako si. Poznať, že si ty žliebky ešte nekradol. Lebo bárs by človek lietať vedel vtedy, nie žeby vliekol a svláčil horu a chodník a hájnika ako za motúzom doviedol si do dvora. Či ty vieš, že ak je veľmi mäkko, že sa v taký čas ešte len aj krpce pyskami na päty obúvajú…Už ako aj vravím, tak bolo. A tak bolo dobre, lebo starý otec už nepredarmo bol „starý“ a naučil sa týmto veciam od svojho dobrého otca nebožkého, ktorý ho priúčal tak kradnúť, ako zase on mňa a ja teba… Lebo, viete, u nás je to nie žiaden hriech v hore kradnúť, lebo je vraj hora božia, rastie sama a v nej drevo, ako v potoku voda… pi!Kým sme z hory vyšli, ešte bolo suchej nitky na nás, pod holým nebom — nám ešte aj do kapsy natieklo. Nato si stará mať vše myslela, že sa nám pálené rozlialo, čomu sme žalostne prisvedčili (aspoň kým nepostavila na stôl skleničku) a druhý raz radšej nám dala o slzu viac, aby bolo aj na rozliatie, aj na vypitie.Poľom bola hlinačka a k tomu dolu vŕškom. A tu — už viete, čo sa stalo starému otcovi.„Upiekol koláč — padol na…“„Prepytujem. Krajším navrch,“ máte povedať. Ale ste neuhádli. Lebo krpce sa mu šmýkaly ako na ľade, a ja, idúc pozadku, ešte som ho potískal (hľa, štvrté prikázanie!) a mal z toho smiech, keď ho nieslo, nieslo aj na siahu — až ho raz, chudáka, hodilo rovno na ústa a žliebky ho ešte pritlačily.Položil som druhý koniec žliebkov, narobil sa „svätým“ a bežal ho dvíhať.„Basomasásdobronivá…[3]Hneď mi slzy vyskočily. Len mi pozri, synku, či ešte mám nos.“Teraz ma už premrazilo, zbojníka, keď ho krv zaliala.Ale zamočil som do mláčky ručník, oslobodil tvár od hliny a starému otcovi ukázalo sa ešte čosi na tvári, podobné nosu. I sám si to pomackal.„No, keď je len! Ja, že je už celý rozmliaždený. Ber, že sme skorej doma. Tam stiha na apatieku…“[4]Ač neradoval som sa starého otcovej bolesti, ale pomyslel som si, ako letel, letel — vychytil ma smiech a celou cestou chichotal som sa, až mi slzy tiekly — ako starému otcovi.Horšie sa nám nič nestalo.Hájnik nás nevidel, lebo pršalo a bola tma, že keby mi bol dal dakto zaucho, nebol by videl ani, komu sa poďakovať. A bol bych zaslúžil.Za domom shodili sme žliebky a vošli do izby. Už bolo rozsvietené. Čakali nás. Starý otec cítil, že mu navrel nos ako trúba, a preto si hneď pýtal okuliare a zrkadlo, a hybaj k lampe. Nos ako krumpeľ — lenže z mäsa.Stará mať, slúžka a deti sa ľakly a klnúc na žliebky, aby nos odmäkol, stará mať namastila mu ho starým svinským sadlom žltučkým ako vosk, potom namočila uterák a so slovami: „A už ty máš za ňufák!“ obviazala nos, okrútila uterák okolo hlavy a malé naše deti maly z „bobu“ dosť strachu i smiechu, zvlášte, keď si starý otec našiel popod šatku dierku a vopchal do zubov fajočku.Cudzím sa povedalo, že starý otec sa opil a spadnul…Čert vie, ale celá dedina uverila.Na tretí deň už ale zasvrbelo znovu starého otca ľavé oko… a večer doniesli sme také dve jedlice — na štyriadvadsať steblíkov.[5]Že sme kradli, to nás netrápilo, len sme sa hájnika báli.„O žliebkoch že ticho, aby nezvedel!“A keď sa všetko spravilo, utíšilo, čušalo aj svedomie, ako diera pod záplatou…Ja ešte aj dnes želiem, že už nikdy viac nepôjdem s mojím starým otcom žliebky podtínať. Už by ho, na moj’ pravdu, nepostrčil!A on? Chudák. Vtedy, aby si zachránil chyžku, dal sa aj na tie veci, a dnes mu tečie iste už aj za väzy a nemôže sa ani hnúť… Ba ani si len pomyslieť, že tam hájnikovi syra nedá!Tu na jeseň mu ho len jednak dal. Sám som mu ho zanášal.Škoda života i tej mladosti…[1]Po každom teľati jedna.[2]Okopnelo a chodili sme na lúku ramať.Okopnie, keď už sneh síde a zpod neho sa zase ukáže pôda, ktorá bola zatiaľ snehom zakrytá. Ramať znamená kopať.[3]Basomasásdobronivá…Složené slovo, v ktorom prvé tri slabiky značia maďarskú nadávku, ďalšia slabika je skrátená a ostatok celé mesto zvolenskej obce. Sása a Dobronivá (teraz Dobrá Niva) sú obce poniže Zvolena.[4]Tam stiha na apatieku(z gréc), nieto času chodiť do lekárne[5]Dve jedlice — na štyriadvadsať šteblíkov,priečok na rebríku. Treba si k šteblíkom primyslieť, aká vzdialenosť je medzi nimi, aby sme porozumeli, že tu išlo o dve krásne, dobre urastené jedle.	zliebky.txt
ExekúciaNo, len no, nechže sa ho opovážia cez ten prah! Hneď sú boží! — hrozil sedliak Slivoň exekútorovi Ištócymu, ktorý mu prišiel exekvovať 140 zlatých a práve mieril do maštale ku krave.— Živáň voľáky, že ho už voľakto kolom dávno nezahlušil!— Haf! Haf! Haf!Položenie bolo ozaj vážne. Slivoňov dospelý syn stál s vidlami pri hnojisku, pokrytom ľahkým bielym srieňom. Slivoň držal sekeru ešte vždy hrozivo nad hlavou, hotový súc v každom okamžení rozštiepiť na poly malú, okrúhlu hlavičku pána exekútora, i s širokým, tupým nosčekom, na ktorom sa cviker len horko-ťažko udržal, i s tučnou dvojitou briadkou a mäsitým lesklým podhrdlím. Slivoňka stála na podstení so štetkou v ruke, pred ňou hrniec s rozbitým uchom, plným bieleho, hustého vápna ani smotany. Pred domom bolo už pol dediny. Zvedaví nezbední chlapci obsadili plot tak husto, že sa len tak prehýňal a každú chvíľu hrozil svaliť. Pes Dunčo štekal zúrivo do pána exekútora, ako do dákeho nočného zlodeja, otrhaného žobráka, alebo šarhu. A preca pán Ištócy de Ištvánfalva je preca vážna úradná osoba, ktorá nielen že nechce kradnúť v noci, ale práve naopak, poškodenému k jeho peniazom dopomôcť, a ktorá do Slivoňov prišla náhodou na pravé poludnie.Ťažký úrad, úrad exekútorský, najmä keď ho treba vykonávať v Lopušnom. Človek je cez deň dvacaťrazy v nebezpečenstve života, ba vlastne dvacaťjedenrazy, lebo veď toľko stránok prichodilo dnes pánu Ištócymu úradne navštíviť.No, už čo robiť! Pán Ištócy probuje tedy radšej podobrotky:— Ale pán Slivoň, pán Slivoň, čo sa vám robí, veďže, preboha, majte rozum! Či som ja neprišiel k vám pekne, podobrotky, priateľsky v úradnej záležitosti?! Či som ja dáky zlodej alebo zbojník?!— A čože si inšie, ty živáň živánsky! Zahlušiť by ťa bolo jako psa! — rozľútil sa Slivoň, znovu dvíhajúc sekeru ešte vyššie. — Či ma nechceš ozbíjať a to ešte pred celou dedinou, ty čierna duša! Aby ťa Pán Boh za to na detných deťoch skáral!Slivoňka, ktorá sa patrne už raz bola vysilila od veľkého kriku, lebo veď pánu exekútorovi ešte hučal v ušiach jej piskľavý, odporný hlas, — chystala sa k novému jazykovému útoku; Dunčo len stále húdol svoje zúrivé haf! haf! haf! a mladý Slivoň bol tiež pohotove, keby tak na neho mal prísť rad.— Pán Slivoň, tak, tak, sekeru na mňa, na úradnú osobu! Viete vy, čo to robíte, čo to znamená, čo sa vám za to môže sťať?! Ej, veru, veru, pán Slivoň, to by som si nebol o vás myslel. Veď len povážte, čo od vás vymáham, či to vymáham pre seba?! A či ste to nie povinný dať dľa zákona?! A potom čože sa vám takého stane? Pre jednu kravu vy ešte budete gazdom. Ďakujte radšej Bohu, že vám požehnal zdravého, mocného syna. Ak sa ešte aj najde dáka tá dlžoba, keď sa pousilujete, môžete sa za pár rokov vyplatiť. A aby ste vedeli, že vám dobre chcem, ešte zajtra budem hovoriť s pánom slúžnym a s pánom notárom, aby sa vám nabudúce, ak len možno, daň snížila. Tak, pán Slivoň, za to vy teraz dvíhate sekeru na mňa, však?!Nie ten veru. Ležala mu už pokorne pri nohách, aj syn oprel vidly o ohradu, aj Dunčo pobrechával už krotšie, a Slivoňka zamočila štetku znovu do vápna, ale nie na pána exekútora, lebo počala ďalej bieliť trochu už obrýpanú pooškuľovanú, drapľavú stenu.— No, vidíte, či sme to nemohli hneď podobrotky odbaviť?! Muselo sa sbehnúť pol dediny, jako na dáku komediu, — obrátil sa pán exekútor k divákom vyčítave. — Veď ja viem, pán Slivoň, že ste vy statočný človek, že si vy, čo ste dlžen, poriadne zaplatíte, a čo by ste sa aj s kravou mali rozlúčiť. Veď čo by sa navyše utŕžilo, to vás neminie, na môj’ dušu, neminie.Diváci sa počali rozchádzať, mnohí boli kus nevrlí, že prišli o divadlo. Plotu odľahlo, počal sa vystierať, ako starý pán po poobednom spánku. Neprešla štvrťhodina, a pán exekútor Ištócy už kráčal zhlboka vydychujúc ďalej hore dedinou.Mohlo byť tak k olevrantu. Cestou k Malinovu kráčal malý, tučný mužský. Kráčal strmo, vydychujúc zhlboka. Ponáhľal sa, jakoby od minuty záviselo jeho spasenie. Ach, a ten sňah taký šmykľavý, a tá cesta taká dlhá, a nôžky pána exekútora — veď ktože by to bol iný — také krátke.Počínalo sa zotmievať. Hja, tie decembrové dni, sotva svitlo, už aj mrká, ešte človek ani poriadne prácu nezačal, už musí prestať. No, toto o pánu exekútorovi nebárs platí. Ten si dneská svojich jedenadvacať stránok obišiel, ako ručička hodiny. A preca majú v Lopušnom v každej drevárni sekeru, v každej maštali vidly a v každom dvore, keď aj nie Dunča, tedy aspoň Bodríka, Tisu alebo Zahraja.A pán exekútor má už Lopušné za sebou a nohavice celé. Dnes sa veru niečo napotil, nahovoril, napresviedčal, pán farár by mohol z toho pol roka kázať. Veru, veru, po toľkej práci zišlo by sa mu kus odpočinku. A keď ho pán exekútor už naskrze v Lopušnom užiť nechce, mohol rozkázať zapriahnuť do koča — z prvého sňahu sanica nebýva — alebo, keď je to nie v meste, kde sú fiakri, aspoň do sedliackeho voza.A pán Ištócy preca uháňa peší. Nie, tých jedenásť kilometrov je nie toľko. Pán Ištócy je síce telnatý, nôžky slabé, krátke, bruško tiež nemalé, udychčať sa udychčí, až ho v bokoch pichá, ale zato len hafrí ďalej ako najatý.Snáď chce k vlaku dobehnúť? Lebo veď nezastavuje sa ani pri nízkych, drevených domkoch útulného Malinova — stanica je až za dedinou. Veď je k vlaku preca čas, ten príde až o dáke tri hodiny.Nie. Pán exekútor nemyslí na vlak, nemyslí na čas. Jeho sadlom obrastené srdiečko búcha tuho pod ťažkou pokryvou: zimníkom, futrovaným kabátom, teplou vestou a vlnenou košeľou. Pán exekútor zabúda na svet, zabúda na exekúciu, na Slivoňovu sekeru, Dunčovo haf! haf! haf! — pán exekútor myslí len na svoju Irmu. Na slečnu Irmu s tými nevinnými a preca tak hlbokými očičkami, chutným malým noštekom, útlymi ručičkami a tým príjemným, čarovným hláskom, keď mu ďakovala po tanci na stoličnom bále, ba z ohľadu na jeho trochu objemnejšie tielko i medzi tancom, ďakovala tak nežne, tak sladko: „Ďakujem, pán Ištócy!“, alebo ešte sladšie, ešte nežnejšie: „Ďakujem“ — pánu Ištócymu zmieralo srdce slasťou — „ďakujem, pane Laci!“Pán exekútor Ladislav Ištócy de Ištvánfalva je do slečny Irmy, ako sa vraví zaľúbený. Ani to pred nikým netají. Veď je preca nie naivný študent, červenajúci sa studom za svoju lásku. Pán Ištócy je preca zeman, hrdý zeman, povolaním stoličný úradník a to nie posledný, má pekný plat, ambíciu, dôkazom 21 záležitostí, ktoré dneská všetky odbavil, pre ktoré sa tak spotil a pre ktoré teraz tak zhlboka vydychuje.Pán Ištócy je preca v najlepších rokoch na ženenie, pán Ištócy je partia. Keby požiadal rodičov slečny Irmy o jej ruku, veruže by mu ju neodopreli. Ale pánu Ištócymu neprihára. Ide spraviť len poklonu slečne Irme a jej rodičom, keď ho už úradné záležitosti tak blízko k nim doviedly.A slečna Irma, pekná dcéra pána malinovského prednostu stanice, sedí na diváni pri teplom, voňavom čaji a ujedá si z chutných cukroviniek, ležiacich na sklenej mise na stole. Škoda, že nevie, že ten, ktorého srdce tak tuho pre ňu búcha, je na ceste k nim a blíži sa už k stanici. Ináč by hneď bežala k obloku, odhrnula dlhú čipkovú záclonu a pozerala na hradskú, trebárs je vonku už tma a pri obloku trošku tiahne.Pánu Ištócymu búcha srdce čo raz tuhšie, nohy sa mu podlamujú a v hrdle ho čosi dusí. Ale pán Ištócy necíti únavy, trebárs husto chumelí, v srdci jeho snivé jaro, trebárs na ňom ťažký zimník, cíti sa voľný, ako vták. Ale cesta trvá mu už pridlho; najradšej by zahodil čiapku, zimník, rozovrel túžobne náručie a zvolal náružive: „Irma! Irma!“A sňah chrapští, počína mrznúť. Pánu Ištócymu mihly sa osvetlené okná stanice. Nehľadí dolu, hľadí len na prvé poschodie. A zrýchli kroky, a osvetlené okná sa blížia. Pánu exekútorovi sa krúti hlava od blaha. Už len pár krokov a už bude držať v ruke tú peknú bielu kľučku. Čo hradskou?! To je večnosť! Rovno cez polia! Každá chvíľka, ktorú získa, neoceniteľná výhra.Čože je to tu za ohradu?! Pozor, aby sa o ňu v tej tme nepotkol! Nie, preskočí ju. Ľúbosť mu dá krídla. Rozbehne sa. Raz, dva, tri! Hop! Šťastne! Prešvihol sa ponad ohradu jako vták — a čľup! — je vyše kolien v bahne.— A ešte jednu porciu! — rozkazuje pán exekútor v krčme v Malinove už po tretí raz halušky s tvarohom.Pani krčmárka doniesla. Pán Ištócy sa na ne zlostne podíva a dá sa do nich. Je ich chytro, voľáko hnevivo, nemilosrdne. Sú ľudia, ktorí od hnevu nemôžu jesť, sú zase, ktorým s hnevom rastie apetít. Pán exekútor patrí k posledným. Po takom malére, ako bol dnešný, najväčšmi mu ide chuť na tvarohové halušky. Keď je s nimi hotový, zalieva ich troma decmi vína. Zodvihne sa, ide do izby pána krčmára, ktorý už podáva kefu, vidiac čo pán exekútor potrebuje.— Nie. Nejde to, som ako prasa! Hrom mu v duši! — vracia pán exekútor kefu po chvíli a — ešte jednu porciu! — rozkazuje sadajúc si znovu k stolu.— Budem vás ja tíšiť, prehovárať, prosiť, potvory voľáke! Veď vám ja ukážem, hej, žandárov si privediem na budúce — zastrája sa, ľutujúc, že bol k dnešným exekvovaným stránkam taký shovievavý. — A budete vy psov do mňa huckať! Však vás ja naučím! Hej, budem ja vašim Dunčom kôrky hádzať, hej! Ešte im nohu nastavím, nech driapu nohavice, ak chcú, však ich gazda zaplatí!	Kompis_Exekucia.html.txt
Drobnosti z Bošáckej dolinyMy dedinári, ktorí nemáme príležitosti, spôsobu a chuti na veľkomestských radovankách a hlučných zábavách, na veľkú ujmu vlastného vrecka a zdravia, podiel brávať, používame svoj svobodný čas len našským spôsobom, bez oťaženia, alebo lepšie rečeno, vyprázdnenia vrecka, potulkami po najbližšom kraji, pozorujúc náš ľud, jeho život, zvyky, obyčaje, práce a — biedy, a vedľa toho kochajúc sa i na krásach prírody, ktorá od nás nijaké vstupné nevyberá a pritom milé vyrazenie nám pôsobí a zdravie naše otužuje. Bošácka dolina síce nevyniká žiadnou zvláštnou romantičnosťou; a dobre tak: lebo ktosi povedal, že čím romantickejší je ktorý kraj, tým je biednejší, a čím viac skalín má, tým menej chleba dáva. Že však aj v tomto kraji kde-tu bieda sa zahniezdi, tomu sa nemáme čo diviť, lebo aj vo Viedni ľudia biedni, a v Budapešti tiež často bieda vreští, a to bieda nielen v handry odetá a hladom vysušená, ale aj bieda vyšnurovaná, v skvostných salónoch sa pohybujúca. Extrémy biedy a nádhery stýkajú sa vždy a všade; ale keď vidíš ľud našej doliny s mravenčou pilnosťou a s oceľovou vytrvalosťou konať poľné a pridomové práce, a pritom viesť veselé rozhovory, doliny spevom obživovať a žartom starosti zaháňať: poteší ťa to povedomie, že si aj ty kosť z kosti a krv z krvi tohoto bodrého slovenského ľudu. A kto má smysel pre krásy prírody, toho nezunujú nikdy vychádzky do poľa, hoci by ho už mnoho ráz každým smerom bol pochodil; lebo predmety, očiam sa predstavujúce, milo bavia bedlivého pozorovateľa, ktorý nebrúsi len tak vospusť sveta leda šliapal zem a čas zabil, ale chodí aby videl, zkúsil, poznal kraj svoj so všetkým, čo na ňom je a žije, a aby sa čítaním v živej knihe prírody občerstvoval, zabával a poučoval.V sparnom lete vybral som sa na bujné horské lúky pod Lopeník a dohonil som starého kopaničiara z Predpolomy, u samej hranice moravskej. Ako obyčajne, dal som sa s ním do reči. Neďaleko Predbošáčky, kde sa dolina vidličkato na dvoje delí, ukazoval mi pri potoku pažiť, kde sa Vodný muž zjavováva. Vlani vraj jeden žobrák cez poludnie na tej pažiti rozložil si ohník a dal sa do varenia polievky, kapsu majúc cez plece prehodenú. Už sa mu polievka práve dovárala, keď spozoroval malého Vodného mužíka v zelenom kabátku z potoka na breh sa driapať a oči naňho vyvaľovať. Na šťastie mal žobrák „strúček“ cesnaku v kapse, ten rýchlo vytiahnul a hodil do Vodného mužíka, ktorý sa hneď svalil horeznak do hlbočiny, žobrák však sobral nedovarenú polievku, ušiel do neďalekej chalupy, a tam si ju dovaril a zjedol. Cesnak je vraj vždy dobre pri sebe nosiť, lebo sa ním možno zachrániť pred akýmkoľvek „preškodením“.Že nielen po starých hradoch, kaštieľoch, zrúcaninách, ale aj v bošáckych kopaniciach po mnohých miestach strašieva, o tom snadno dozvieme sa z rozhovoru s tunajším ľudom. Kopaničiar, mnoho po furmankách chodiaci, rozprával mi, ako ho strašilo pri Bánovčeku vyše Zem. Podhradia. Ale ako mi to rozprával! Počal, ako sa hovorí, od Adama, a rozkladal na široko, ďaleko, ako sa o furmanku jednal, čo sa pritom hovorilo, jedlo a pilo; ako a kde tovar nakladal, ako sa z domu vystrájal, čo ho všetko cestou cez Nové Mesto, Piešťany, Mestečko… až po Galantu potkalo; ako tam tovar odovzdával, kde si čo upil a zahryzol, s kým a o čom sa shováral, ako zpiatočnú cestu nastúpil atď. atď., až sa konečne vrátil domov, a neďaleko domu v Bánovčeku zastaly mu v potoke kone, a nedajbože s miesta! Či na ne kričal, či do nich bičom sekal — všetko jedno: kone splašené, upotené, temer všetky remene a štrangy dotrhaly, ale prázdneho voza s miesta pohnúť nemohly. Môj kopaničiar síce strašidla nevidel, ale sa veľmi božil, že sa mu „ten zlý“ zoprel do osí a kolies, a až keď zvonili v dedine na poludnie, obľahčilo sa koňom, že voz bez namáhania ťahaly ďalej. Počas jeho zázračne rozvlačnej rozprávky až mrle ma jedly, čo som sa nevedel dočkať udania, kde a čo ho to vlastne strašilo?Chodiac po krásnych, rozmanitými kvetami ako vyšívaných lúkach Bestínneho (ktorý grúň hádam preto také meno dostal, že je hrebeň jeho holý, bez lesa, teda i bez tieňu), zablúdil som do domku invalída Adama O. Tu mi medzi iným rozprávali, že na neďalekých kopaniciach lieskovských bývala veľmi zajakavá žena, ktorá ťažko a nesrozumiteľne hovorila a často na počiatku slov „hi-hi-hi“ s veľkým krikom vyslovovala. U neďalekých susedov mali mnoho detí, „ako v hrnci krúpov“ a keď raz tá zajakavá žena podvečer do domu vkročila a miesto pozdravu počala kričať: „hi-hi-hi“, za tým čosi nesrozumiteľného hovoriac, naľakal sa jej už na peci rozvalený kopaničiar a skríkol na ženu: „Ženo! ber dzeci, čo lepšie, a utekaj kam najďalej môžeš, a tí ostatné nech si bár aj „to zlé“ pobere!“ Žena však poznala tú zajakavú Lieskovanku a muža vysmiala.Daktoré rodiny kopanické sú bohaté na deti. Nie je to nič neobyčajného videť v lete okolo chalupy 7-8 detí poskakovať. V Bošáci je čeľadný otec, ktorý mal 19 detí. Ale v Lubine u rodiny M. ich ešte viac byť muselo, keď istý sobotišťský halenár, tam prenocovavší, rozprával: „Tam je detí, ako maku! Keď hlásnik trúbil v noci druhú hodinu, cuplo prvé dieťa s pece, a tak cupotaly jedno za druhým, až keď zvonili ráno na modlenie, cuplo s pece posledné!“U spomenutého invalída Adama O. riekol som, že som sa prišiel podívať, či tie záveje snehu — o ktorých v zime hovoril, že jakživ nesídu, lebo ich toľko bolo, že bola celá chalupa zafúkaná a museli po kršákoch chodiť — skutočne ešte nestopily sa? Kršákmi menujú v podobe x sbité polená dreva, ktorými sa slama a pazderie na hrebeni strechy pridŕžajú, aby ich vietor nepoodnášal. Nie je to nič nevídaného, že v kopaniaciach, keď je mnoho snehu, chalupy celkom zafúka, tak že si musia odo dvier cez sneh diery porobiť lopatami, aby sa mohli von dostať, asi tak, ako v jednej povesti cez kašu dvermi vykypenú museli sa z domu von vyjedať.Čo sú medzi ssavcami opice, medzi vtákmi papagáji a medzi hmyzom motýle, to sú medzi rastlinami orchidey (vstavačovité), na ktoré je bohatá naša dolina a jej najbližšie okolie. Pred hodným radom rokov potreboval som viac, na kopanických lúkach rastúcich druhov týchto krásnych rastlín pre ktoréhosi zahraničného priateľa, a vyšiel som si ich vykopať. Náhodou dostal som sa k nie veľkej močarine, kde ma radostne prekvapilo veľké množstvo práve v najlepšom kvete postaveného pušvorca (Acurus Calamus L.), ktorý som predtým v tomto kraji ešte nikdy nebol spozoroval. Nie nadarmo menujú Poliaci túto rastlinu „Tatarak“, lebo ona je pri sušení vzdorovitým psohlavcom, rada tratí zelenú farbu, dlho sa s ňou treba pri prekladaní babrať, a naposledy predsa ožlkne. Keď však strčí sa do vriacej vody, aspoň na pol minúty a v prvé dni 4-5 ráz v preši do celkom suchých papierov sa prekladá, zostáva pekná zelená. Túto, udajne Tatármi — ako purgaciu (durman, Datura Stramonium L.) — či Cigánmi do Europy dovlečenú rastlinu musel ktosi dávno do kopaníc bošáckych zasadiť, kde sa nie síce semenom, lebo to sa tu nevyviňuje, ale podzemnými výhonkami bujne rozrastá a jej ako prst hrubý veľmi aromatický koreň, vo víne namočený, sťa domáci liek v chorobách žalúdkových sa potrebuje. Majiteľ tej lúky mal veľkú radosť, že som tam niečo mne vítaného našiel, a ani najmenej ho nemrzelo, keď videl, že som mu krajom močariny trávu došmatľal. Mne sa to na mojich vychádzkach nikdy neprihodilo, čo povestnému švajčiarskemu botanikovi dr. Vulpiovi na Korutánskych Alpách, kde ho raz sedliak náležite bičom vyobšíval poza uši a po fraku i popod frak, keď ho našiel na lúke jedon vzácny druh všivca (Pedicularis) vykopávať a pri tom s republikánskou bezohľadnosťou po tráve sa vyvaľovať. Ale to sa mi už stalo, že ma kopaničiar po lúkach naháňal, držiac ma za Žida; keď som však pokojne ďalej kráčal a za mnou sťa šarkan letiaceho a „počkaj, Žide!“ pokrikujúceho kopaničiara až k sebe dobehnúť nechal: strhol klobúk a v nevýslovnom pomykove ani nevedel, ako má odprosiť, že mi do Židov nadal, a na mňa vykrikoval. Je tomu už dobrých dvadsať rokov, a ešte vždy, kdekoľvek ma stretne, odprosuje, a stojí ma to prehovárania, aby som ho upokojil, že mňa to ani za mak nemrzí, a že keď ma ešte raz bude naháňať, budem aj ja utekať, aby ma nedohonil a myslel, že Žida lapal, ale nedolapil. Máme to po tých horských lúkach mnohé tak krásne kvitnúce rastliny, že zaslúžia, aby v záhradách pestované boly, ako i sám daktoré v záhrade presadené mám, a teším sa, keď mi malú prácu donesenia a presadenia odplácajú utešeným kvetom. Po mnohých lokálnych flórach Uhorska a Rakúska ako vzácnosť spomínaná „malá ľalia“ (Iris graminea L.) rastie v Bošáckej doline miestami vo veľkom množstve, obyčajne husto pohromade, a už zďaleka dáva sa poznať zkúsenému oku po lesklých listoch. Medzi normálne svetlokvitnúcou veľmi zriedka nachodí sa aj s kvetom bielym. Tohoto leta chcel som tú bielokvitnúcu vyhľadať, že som však prišiel pozde, lebo už mala plody, cvakly mi zuby na prázdno. Však mi ona, jak budem živý, na rok neutečie; lebo také vzácnosti nielen sám rád opatrujem v herbári, ale sa aj iným rád nimi vďačím.Raz, kľačiac na zemi v tráve, babral som sa s vykopávaním maličkej ostrice (Carex ornithopoda Wlld.), preto tak zvanej, že má klásky na spôsob vtáčej šľapy rozložené — keď sa mi čosi ako žĺtok z vajca pred očima mihlo. Prizrúc sa blíž, poznal som v tom žltom fľaku ako papuča nafúkaný spodný pysk kvetu strevičníka (Cypripedium Calceolus L.). I do záhrady som si ho presadil, kde mi každoročne koncom mája ukazuje svoje žlté papučky, od nichž tmavopurpurové remienky koketne odstávajú, akoby boly schválne rozviazané, aby sa bruchatá papučka celá videla. Ľud náš nemusel tento kvet spozorovať, lebo som sa nadarmo po jeho mene dopytoval. Koncom mája málokto chodí po lúkach, a o Jáne, kde každá načosúca zelina na sberačky „jánskych zelín“ voláva: „vezmi ma! aj mňa, aj mňa!“ — je strevičník už dávno odkvitnutý a tak ľahko ujde pozornosti sberačiek.Minulého leta častejšie chodieval som po horách a po lúkach než v predošlých rokoch, a aby som sa nadarmo poľom nezarážal, bral som vždy so sebou svoj rýlik a kapsičku (hodnú to, pijacím papierom naplnenú a cez plece prevesenú mapu) a z každej, čo jak krátkej prechádzky, dovliekol som si toho Chamissového sena väčšiu-menšiu hŕbu domov. Uberajúc sa v auguste Ivanovskou dolinou do vzdialenejších bošáckych hôr, videl som vápnom natreté dosky medzi zemiaky na roli popchané. Hájnik mi riekol, že mu tam divé svine šarapatiť chodia, a tie dosky sú strašiakmi, proti nim nastrojenými. To bude, reku, pekná zábava, ak sa tam v hore nejaký diviak na mňa rozbehne a mi pulidery dostrihá! Rýlikom by som sa neobránil, a flintu nenosievam, lebo sa jej bojím ako Žid. Toľko však viem zo zoologie, že divá sviňa nie je ani medveďom, ani rysom — ktorí, hoci sa v žiadnej škole gymnastike neučili, výtečne sa vedia po stromoch driapať — a držal som sa len hory, na všetky strany sa obzerajúc, kde by bol príhodný, nie veľmi vysoký buk, na ktorý by som sa v prípade potreby i so svojimi starými hnáty, i s rýlikom, i s kapsičkou — lebo ani tú by som nebol rád prenechal zubom diviakovým — mohol za najkratší čas vyhrabať a ztadiaľ z celej pary hvízdať na hájnika, aby si šiel mnou s vysoka pozorovaného divého brava zastreliť. Na moje veľké šťastie neprišiel som do takého fatálneho položenia, že by som bol musel s vysokého buka, obliehaný zuby vyškerujúcim diviakom, v smrteľných úzkostiach hvízdaním koncertovať. Zato však mal som netušené šťastie, lebo som v hustej, tmavej hore, na úplne zhnitom bukovom dreve našiel najvzácnejší druh vstavačovitý, ktorý náš Reuss v „Kvetne Slovenska“ „bľudolyzníkom“ menuje (Epipogum aphyllum Gmel.). Od radosti kotrmelce robiť, dubov válať, kolesá lámať nebolo však radno, jednak pre príkrosť svahu, potom, a to hlavne, pre starobu. Ale zabudol som i na diviaka, pričupil som sa k zemi, a prstami opatrne vyhrabával som rastlinky s korallodobnými korienkami, aby sa mi nedolámaly. Slávny botanik Reichenbach píše o tejto utešenej, bezlistej, článkovitej, ako vosk žltej, krehkej a celým tvarom nápadnej rastlinke (vo Flora German. excurs. p. 135): „Genus maxime memorabile, exoticarum formarum quasi umbram nobis relinquens, solum nobis, verum dendrobium, solum genus articulatum; quasi impatiens climatis nostri rariter dispersum, caducum, parasiticum, clarissimo Friesio meteoricum.“ Pozdejšie, namaškrtený týmto nálezom, vybral som sa zas ta, ale nadarmo. Vracajúc sa domov z hory, videl som množstvo šupinatého a tiež ako vošteného samovratca (Monotropa Hypopitys L.), tu s klasy oblúkovito naklonenými, tu po odkvitnutí vzpriamenými, a medzi ním jeden veľký prímerok s rozvetveným kvetostanom, ktorý je teraz zvláštnou ozdobou môjho herbáru. Darmo som sa ohliadal po druhom takom prímerku, nezostávalo mi iného, ako, že bolo už „slnko nízko, šábes blízko“, uháňať krížom horou smerom k doline Lovichovcu. Šiel som kus výbornou horskou cestou, a tam som natrafil na iný vstavačovitý druh Epipactis violacea Dur. Ducq., niekoľko pekných kusov poslal som výtečnému znateľovi európskych orchideí dr. Leimbachovi do Arnstadtu v Turingách a vyslovil som svoje domnenie, že by táto rastlina mohla byť miešancom (bastardom) z Epipactis latifolia All. a Epipactis microphyla Errh. povstalým, lebo známky obidvoch domnelých nezákonných rodičov na sebe nosí a vždy len v ich spoločnosti, i to zriedka, rastie. Tešilo ma, že dr. Leimbach je tiež toho náhľadu. Asi pred 33 rokmi bol som jeden jediný prímerok tejto vzácnej rastliny našiel na Javorine nad Lubinou, vo výške asi 2800’; pozdejšie našiel som dva prímerky v hôrke „Jarolinka“ vyše Zem. Podhradia, a potom našiel som jeden kus na Lopeníku. Aby moja radosť tým väčšia bola, našiel som teraz jeden prímerok s kvetostanom na dvoje rozdeleným a 5 kusov s listami bielo a červeno páskovanými. Tento druh, lepšie rečeno miešanec, dosiaľ nikto nenašiel v Uhrách, lebo v literatúre do r. 1884 nenachodím ho nikde spomenutý. To sa aj takému starému zelinárovi, ktorý svoje územie cez dlhé desaťročie mnoho ráz krížom-krážom pochodil a poprekutával, a stanoviská všetkých vzácnejších druhov, miešancov, výdruží a foriem v pamäti nosí, málo kedy prihodí, aby tak na jednu ranu razom dve muchy zabil, a dve tak zriedkavé a vzácne rastliny našiel, ako sa to mne pošťastilo s týmito dvoma orchideami. Na oldomáš zapil som si, až mi za uchom puklo, hneď pri najbližšom prameni ako krištál čistej vody, v ktorej by ani náš dedinský, za commabacillom sa sháňajúci Aeskulap ani stopy bacilov nenašiel. Domov prišiel som už potme, svojím nálezom ustlal som hneď v šedých, mäkkých papieroch a fuk s nimi do preša!Že sa pri takých potulkách aj zkúsenému zelenárovi kedy-tedy galiba prihodiť môže, zakúsil som tohoto leta sám. Vyšiel som za jasného rána na Novú Horu. Okolo hodiny 10-tej počalo sa od „hnilého kúta“ (od západu) mračiť, čomu som sa ešte tešil, lebo aspoň slnce tak nedopekalo na mňa. Okolo druhej hodiny popoludní zatiahnutá bola už celá obloha dažďovým kepeňom kundoliacich sa oblakov, len kde-tu deravým. Nad Lopeníkom padaly krúpy, a ja, sediac na tráve, díval som sa na menenie podoby oblakov, na krúpové mračná, a načúval som na hukot padajúcich krúp. Za seba však neobzeral som sa, až začaly na mňa dopadať dážďové kvapky, ako varechy veľké. Až potom pozrel som dookola, a vidiac, že mi je hodný lejak za pätami, sobral som nohy na plece a hybaj cvalom do doliny; ale pozde, milý drozde! Napršalo mi za golier, do mapy, do krpcov! Na chvíľku ukryl som sa pod hustú hrušku; v tom sa zablyslo, a sotva som načítal päť, už hrmelo, až by mi boly vlasy dupkom vstávaly, keby neboly bývaly ako čírišom dohromady vodou polepené. To som sa bol ešte ako chlapec v lubinskej škole od nebohého Černáka naučil, že v hrmavici pod stromom neradno stávať, lebo hrom dakedy zablúdi do stromu a môže šibnúť aj pod nim stojaceho človeka: a preto nedalo ani mne viac pod hruškou miesta a hoci sa dážď lial šnúrami, voľky-nevoľky pustil som sa v blate a vode do doliny, až som ako zmok došľapkal do školy kopanickej. Len čo som ta došiel a zväčša sa poutieral, počalo sa slniečko zas usmievať, ako by mi bolo chcelo povedať: Vidíš, starý! bolo ti toho treba? V dedine však nič nepršalo, a keď som celý umazaný a zacafraný poza humná, aby sa ma v dedine deti nenaľakaly, domov dorazil, vítala ma žena, zalomiac ruky:„Ale človeče, kde si sa tak zamazal, keď blata nikde niet?“„Paroma, reku, niet! Len ho hľadať treba!“Do nedávna býval v kopaniciach veľmi robotný, statočný gazda, ktorý si svoje roličky s veľkou pečlivosťou opatroval, pri cestách, chodníkoch mnoho ovocného stromu nasadil, a že mal potreby skromné, sporil, babku k babke a zlatku k zlatke prikladal, majetok nadobúdal, stal sa zámožným. O tomto vymysleli kopaničiari túto povesť: Raz kosili tomu gazdovi najatí kosci lúky, a jeden z nich riekol, že pod tamtou hruškou videl peniaze sa „presúšať“, a vyzýval ostatných, aby cez poludnie tie peniaze zpod hrušky vykopali. Gazda, ktorý s nimi spolu kosil, počul to tiež, a so smiechom riekol: „Eh, čo vás tam po takých pletkách a babonách, len vy radšej koste!“ Keď sa zmrklo, kosci porozchádzali sa domov, gazda však vybral sa pod hrušku, kopal a dokopal sa pokladu. Ale v tom zjavil sa „ten zlý“ (čert) a riekol: Čo mi dáš, keď ti dovolím poklad vziať? Ženu! odpovedal gazda. Čert sa uspokojil a zmizol. Gazda vyzdvihol poklad a zbohatol, ale žena jeho upadla do ťažkej choroby, vyschla na triesku, a hoci presťahovali sa do dediny, nezadlho umrela. Na svojom predošlom kopanickom dome gazda nechal bývať ženatého syna. Keď gazdova žena v dedine umrela, „pošinula sa na rozume“ synova žena v kopaniciach; lebo keď gazda „tomu zlému“ za poklad sľúbil ženu, vždy musí jedna žena z jeho rodiny v moci „toho zlého“ ostávať. — Čerti sa aj po kopaniciach zjavujú, na smolu sa rozlievajú. Čert aj v kopaniciach slúži tomu, kto sa mu vlastnou krvou podpíše, ale naposledy svojho pána predsa uchytí, jestli sa mu krížom nebráni. Čert ani v kopaniciach nespí, a vtedy sa vždy aj anjel obzerá. Sú to mystéria, o ustavičnom zápase dobra i zla, života a smrti, svetla a tmy, pravdy a lži, pobádajúce k neprestajnej ostražitosti a pozornosti, aby sa človek zlému podviesť a premôcť nedal.Pred niekoľkými rokami chodieval malý žobráčik z kopaníc „po pýtaní“ a vyspevoval mnoho chutných pesničiek. Zato ho všade radi mali i dobrú večeru a nocľah mu dávali, kde im potom do vôle spievaval. Jednu jeho pesničku som si poznačil:Nechoď, krajčír, do pivnice,zle postriháš nohavice!Vínko hreje, vínko páli,vínko múdre hlavy šáli.Vy, mládenci, vy nepite,lebo pierka potratíte;vínko hreje atď.Vy, panenky, vy nepite,lebo vienky potratíte;vínko hreje atď.Vy, ženičky, vy nepite,lebo čepce potratíte;vínko hreje atď.Vy, úrady, tiež nepite,lebo krivo odsúdite;vínko hreje atď.Ty, notáru, pokoj vínu!Zle napíšeš inštanciu!Vínko hreje atď.Organista musí píti,musí dobré hrdlo míti;vínko hreje, vínko páli,organistu neošáli.Na konci je chutná apológia starého narečenia: Cantores amant humores.Z každej zavedenej rozprávky s kopaničiarmi dá sa nám otvoriť okienko do duše ľudu, a keď kopaničiar zná, že mu nevieš a nechceš škodiť a ubližovať, ale s ním statočne smýšľaš a zaobchodíš, otvorí ti srdce a s detinskou prostorekosťou povie ti všetko, čo mu na srdci leží. Keď však v ňom nedôveru vzbudíš, nevytiahneš z neho ničoho.Na zpiatočnej ceste zpod Lopeníka sišiel som sa s mužom mladým, statočným, od ktorého som sa mnoho povier dozvedel. Sadli sme si na okraj lúky, blízko vlhkej kroviny, obrúbenej bujnými prímerkami orličieho kapradia (Pteris aquilina L.). Aby som mu ukázal, že aj ja niečo o zelinách viem, kázal som mu vytrhnúť čo najväčší prímerok toho kapradia (tu ho menujú „paprúdzie“), a keď mi ho doniesol, riekol som mu, že mu na spodnej, barnavej čiastke toho kapradia ukážem dvojhlavého orla, a rozrežúc šikmo býľ, podal som mu ho. Zadivený riekol: „Ach, ozaj, orel! Toť sú dve hlavy, toť krýdla, tu zas nohy!“ Že však dvojhlaví orli teraz u nás z módy vyšli, malo by po pravde aj to kapradie iný címer ukazovať. Môj kopaničiar, keď sme sa rozchádzali, navyťahoval za hrsť toho kapradia, aby aj iným ukázal ten zázrak. A keď som ušiel hodný kus cesty a obzrel som sa za ním, videl som ho stáť a nad prerezaným kapradím hlavou krútiť.Iný kopaničiar rozprával mi túto povesť: Neznať, zkadiaľ dovandrovali dvaja tovariši, ktorí sa vždy od tridsiatich rokov spolu držali i v práci i na vandrovke, do kopaníc Pred Polomu, a tam si na trávniku pod starým stromom v chládku odpočívali. Jeden vstal a zpod kríčka vytrhol akúsi zelinku, v rukách ju požmolil, a tými rukami tvár kamarátovu popohládzal. Tomu však celá tvár premenila sa v cele mäsitú plochu, tak že ani znamienka očí, nosa a úst vídať nebolo na nej, a málo chýbalo, že sa nezadusil. Potom zas vzal ten prvý inú zelinku, požmolil aj tú v rukách, a zas kamarátovu tvár ňou pouhládzal. Sotva to urobil, počaly sa na zarastenej tvári ukazovať čiary tam, kde sú oči, nos a ústa, ktoré sa navidomoči viac a viac rozchádzaly, až naposledy tvár stala sa zas takou, ako bola pred prvým čarodejným pohladením. Tovariš, ktorý tento experiment na svojej tvári pretrpel, prosil kamaráta, aby mu povedal, aké sú to zeliny, ktorými možno také divné veci stvárať; ale ten mu odpovedal: Vidíš, kamarát! ja som ti tak verný kamarát, že bych za teba aj život dal, ale to ti predsa povedať nemôžem, lebo keby o tých zelinách aj iní ľudia vedeli, narobili by mnoho nešťastia na zemi. — Môj rozprávač pozrel tázavo na mňa a riekol: Ba, či je to pravda, že sú aj také divné zeliny Pred Polomou? Lebo že však ja každú zelinu a jej moci a účinky znám. — To, reku, čo táto povesť hovorí, žiadne zeliny nevykonajú, ale máme zeliny, ktorými možno rany, bolesť, bláznenie, ba aj smrť zapríčiniť, a máme aj také, ktoré sú liečivé a osožné. Naoko sa uspokojil, ale tak sa mi vidí, že som mu s tváre vyčítal, ako by si bol myslel: ty mi to len nechceš povedať.S hrebeňa Novej Hory, už blízko moravskej hranice, vidno s jednej strany prvú moravskú dedinu Brezovú, jako dlhú stonohu, cez dolinu roztiahnutú, — s druhej však Strany, tiež už na Morave, s výborne zariadenou sklenou huťou.Stráňanským priesmykom vedie strmo hore vrchom dobrá cesta do Moravy. Raz vraj zatáral sa kolomažník z Búrov až sem, vezúc na káre sud kolomaže dolu vrchom; tu sa mu hamovník pretrhol, a tátoš s károu ako vietor letel dolu cestou, až sa kára prekotila, koňa zabilo, kára sa rozlámala, sud sa roztrepal a kolomaž rozliala, kolomažník zlomil si ruku a nohu, a keď sa v jarku spamätal a horko-ťažko sa posadiac, videl a cítil, čo sa stalo, riekol: „Chvála Bohu, keď je len tak!“ Preto sa v Bošáckej doline hovorieva o takom človeku, ktorý sa v nehode tým potešuje, že však ešte horšie s ním mohlo byť: „To je tiež taký kolomažník!“ Tohoto titulu dostalo sa raz aj mne. V pridomovej záhradke mávame nielen kvety, ale aj kuchynské zeliny, a prirodzene, aj cibuľu, lebo kuchárka by si radšej dala rebro zlomiť, než by mala variť bez cibule. Ja cibuľu veľmi rád vidím v záhrade, na pekne upravenej hriadke, vypletú, okopanú a ako v červenej sukni na zemi pričapenú; ale v žiadnom jedle nie som milovníkom tejto egyptsko-židovskej maškrty. Stalo sa, že nám po viac rokov cibuľu zo záhradky nejakí loptoši vytrhávali a odvláčali. Nad ztratou lamentujúcu ženu tešil som tým, že som riekol: Ale, čo ťa tam po cibuli, len keď ti kravu zo stajne neukradli! „Ty si taký opravdový kolomažník,“ odvetilo mi moje rebro. Ako chlapec, pamätám sa dobre, bol som zvláštnym milovníkom cibuľových cíbikov, lebo som sa na nich cvičieval vo vytrubovaní, až to tak po lubinskej farskej záhrade hučalo! Ale že ma od takého cvičenia honievali, nedoviedol som to v muzike k ničomu, leda že viem hvízdať, zvoniť a pri organe mechy ťahať. Teraz je mládeži hudby milovnej ozaj hračkou za päť minút naučiť sa aj bez nôt zahrať na verklík, alebo s nôtami na ariston.Na Mravcových pod Lopeníkom býva rodina, ktorej mladí mužovia živo upomínajú na Sládkovičovho Martinka v „Detvanovi“. Tí všetci vedia s flintami-škrabliciami dobre zachádzať. Ale minulej jari prihodila sa jednomu z nich pri poľovke na divého brava galiba, že brokom strelil do diviaka, a ten nelenivý obrátil sa proti strelcovi a pochytil ho za stehno. Na šťastie dobehol druhý strelec v tom okamžení, oprel opache cievu flinty do boku a vypálil, tak že brav popustil a držiac vytrhnutý kus stehna strelcovho v papuli, spadol a bol dorazený. Ranený strelec dlho sa liečil, a ranu zasypal si natlčeným prachom z kla zabitého brava. Pred pár rokmi, keď bolo mnoho snehu v zime napadlo, naháňali gazdovia tri kusy divých svíň za humnami; dve zastrelili a tretia vbehla do dvora a tam do otvoreného chlieva, kde ju zapreli a cez škáry zastrelili. To bola taká ľahká poľovka, ako raz u mojich súsedov lapili na dvore pod slepačiu kloňu zajaca. Toho zajačka chudiaka psi tak naháňali, že by tuším zrovna aj na pekáč bol vyskočil, len aby od psov mal pokoj.Stálo by za prácu posbierať aj nezávadné, žartovné pesničky, aké slýchavame kedy-tedy aj v tomto kraji. Keď som sa raz uberal s prechádzky po horách domov, dohonila ma kopaničiarka, žena bystrého rozumu, veselého ducha, ale jazyčnica trinástej próby. O chvíľu postretli sme výskajúcich a spievajúcich svadobníkov, veselo sa uberajúcich od sobášu domov. Na moju otázku, kto sa to žení a vydáva, odpovedala mi tá kopanická „drakyňa“:„Veru je to též len taký pár, o kerém sa môže povedať: že aby nevestu čert nezal, zal si ju račej ženích, a hodzí sa na nich na obejúch tá pesnička:Ženila sa Psota,brala Mizeriu,kázala si variťpolievku syrovú.Ženich otrhaný,družba chodzí bosý,nevesta chudobnáv čepci vodu nosí.“V Beckove počul som variant tejto pesničky, takto znejúci:Ženila sa Psota,brala Mizeriu,dala si uvariťze strnádky nohu.Družba otrhaný,a starý svat bosý,žebrák okolo nichprázdnu kapsu nosí.V doline pri Bánovčeku sedela tlupa kopaničiarov, uberajúcich sa do žatvy a mlatby. I tam uvítala moja kopaničiarka známeho, ktorý ľúbi z fľašky poťahovať, týmto veršíkom:Keď ty pôjdeš na Záhorie,len tam hrube nepi!Aby ti tam nepredalitvoje mechy, cepy.Koho ľud podchytí či pre ťarbavosť, či pre lenivosť, či pre inú smiešnu vadu, nepopustí ho tak ľahko, ale pri každej zavdanej príležitosti ho prekára, domŕza, dráždi a svojim vtipom pichá. Nedávno umrel starec podivín, tu na okolí všade pod menom Rechtor známy. Bol to človek dobrosrdečný, statočný, ale až na nepochopenie nedbalý, opravdový Oblomov. Na voze a pluhu mával miesto reťazí a štrangov samé húžvy, z lieskových, alebo hrabových prútov ukrútené; v zime, v lete chodieval vždy v papučiach, zázračne veľkých rozmerov, akoby mal nie onuce, ale celé plachty na nohách omotané; na strapatej hlave nosil baranicu, z ktorej na všetky strany trčaly oddrapené kusy; záplatami povykladanú halenu mával povrieslom opásanú, a nohavice ukazovaly pestrú mozaiku záplat, jedna na druhej v mohutných vrstvách poprišívaných. Keby ho bol dajaký veľkomestský „Salón-Tyroler“ alebo turista v hore stretol, iste bol by sa dal pred ním na útek, čo by mu para stačila, akoby divého troglodyta bol stretol.Sám mi hovoril, ako k titulu rechtorskému prišiel. Rodičia ho boli dali na jednu zimu do školy, kde sa pri účinnej pomoci švihkej lieskovice horko-ťažko naučil abecedu poznávať, potom pásaval ovce, voly, mládenčil a oženil sa. Ako ženatý učieval cez zimu pár detí z okolitých chalúp slabikovať a litery poznávať a tak mu prischlo meno Rechtor.V Bošáci bol jeden chudý, vysoký muž, ktorý rád dával hádky z Biblie a ktorého prezývali „Farárom“. Raz prišli s dieťaťom na krst, a tento „Farár“ bol medzi kmotry. Bol som práve na blízkej mojej roli a tak museli asi za hodinu na mňa čakať. Keď som prišiel domov, privítal ma ten kmotor so smiechom: „Už som sa práve strojil to dieťa okrsciť, lebo veď aj ja som farár.“ Podíval som sa naňho a ukážuc prstom na jeho oko, okolo ktorého hraly mu všetky dúhové farby od bitky, do ktorej sa bol v tie dni zamiešal, riekol som mu: „Ej, ale vy ste mali kdesi škaredú inštaláciu!“ Kmotrovia sa mu usmievali, on ale zakrútil gajdy a nepovedal viac nič.(1892)	Holuby_Drobnosti-z-Bosackej-doliny.html.txt
Všechsvätých na vojneKonečne Mária mala všetky písma, certifikáty, dokumenty a pas. Týždne to trvalo, kým si horko-ťažko vychodila dovolenie prekročiť hranicu a navštíviť hrob svojho muža, ktorý padol tam neďaleko Kamionky-Strumilovej v krásny septembrový deň…Tak krátko trvalo ich horúce mladé šťastie — a teraz bolo po všetkom… Rok prešiel od tých čias, Máriino srdce ešte vždy nevedelo, ani nechcelo vedieť o poteche. S fanatizmom mladosti milovala rozpomienku na manžela, a i hodiny strávila pred jeho obrazom, kým jej splývala minulosť s prítomnosťou, a nazdávala sa tak čisto počuť jeho hlas — až ju mráz prešiel. Mráz pološťastný, polopríšerný…Teraz mala konečne možnosť ísť ta, kde padol; bude môcť bozkať svätú a krutú zem, ktorá vpila do seba jeho mladú krv…Vzala so sebou hrudu zeme z ich domácej záhrady, odstrihla kúsok svojich svadobných šiat, zakrútila dlhú lokňu blond vlasov do závoja, ktorý mala v deň svadby, a dala sa na cestu.Ó, keby len rozpomienok nebolo!Vo vozni sklonila hlavu, a cez tenké palce kvapkaly slzy žiaľu a túžby. Tadiaľto sa viezli ako novomanželia. I vtedy bola neskorá jeseň, ale v jej srdci kvitlo tisíc ruží…Na útlych bielych rukách dve obrúčky — znak ovdovenia — a čierny čepček vdovy na skoro striebornate blond vlasoch bol ako aureola žiaľu.Zakrútila sa tuho do teplého kepeňa, oprela hlavu nazad a so zatvorenými očami počúvala monotónne hrmotanie kolies. Vždy len to isté počula z nich: „Štefan, Štefan, Štefan!“Vzdychla. „Pomyslieť si, že už nikdy viac nepočujem jeho hlasu…“ a znova ju zaliala ohromná vlna žiaľu — až sa topila v nej…Hodiny sa míňaly — pomaly, pomaly. Mašinálne vytiahla košíček s proviantom; jedla, keď myslela, že je tomu čas. A kým vlak jachal cez hory-doly, pomedzi spálené, vyrabované, spustošené kraje, jej myseľ sa neustále zapodievala myšlienkou: Len ako nájdem jeho hrob? Mala dopodrobna vypracovaný plán cesty, vedela, kde, na koho sa obrátiť a mala prisľúbenú všade pomoc a dobrú radu.Vďaka vlivným známym, maly jej ísť po ruke vojenské i civilné vrchnosti, cestu mala všade prekliesnenú; stálo to síce mnoho námahy, ale teraz už mohla sa tomu úfať, že na Všechsvätých bude kľačať prvý raz pri jeho hrobe…Spolucestovatelia sa premieňali — skoro toho ani len nezbadala, tak bola zanorená do vlastných myšlienok. Menil sa kraj, menila sa reč okolo nej, zjavil sa iný typ ľudí; vlak jachal popri mestách historického zvuku: Krakov, Tarnov, Jaroslav, Przemyšl — Ľvov… Jej to bolo všetko ľahostajné.Prešiel i druhý deň i druhá noc, chladný vietor pofukoval, nevidela okolo seba nič, len zďaleka rumy vypálených dedín — celá Halič sa jej zdala byť ohromným cintorínom. Neznáma reč, neznámi ľudia.Už tri razy menila vlak, a každých pár hodín prezerali jej dokumenty. Koniec bol vždy úctivá a zdvorilá poklona — písma boly v poriadku.Kým druhí cestovatelia mali rozličné ťažkosti a nepríjemnosti, ba niektorých jednoducho s vlaku sosadili, kým sa nedokázala ich spoľahlivosť — išlo s Máriou všetko ľahko a sladko.A všade videla vojsko. Naše a nemecké vojsko, ako keby ani nebolo na svete už viac žien, detí, starcov a mládeže.Márii sa pery triasly od zatajeného plaču. Ohromná námaha cesty v takom stisku, v nekúrenom vozni, pri biednom jedení — tá melanchólia celej cesty a pustatina kraja zronily ju veľmi. „Ako keby vždy na pohrab vyzváňali!“ preletelo jej hlavou, keď konečne ráno tretieho dňa dostala sa z vlaku v Kamionke-Strumilovej.Studený severný vietor bol jediný, čo ju privítal, a drzou rukou jej trhal dlhý závoj.Teraz ešte kopa formalít: hlásenie sa pri vojenskej vrchnosti, chodenie po kanceláriach, posielanie od jedného fóra k druhému — ale dokumenty a odporúčania boly dobré: dvere sa pred ňou ľahko otváraly a bol až poplach medzi mužskými, keď sa Mária zjavila. „Ako Defreggerova Madona!“ vravel jeden z oficierov, a dlho sa díval za jej závojom, keď zmizla zo dvier.V zázračne špinavom hostinci strávila pár hodín, a bojazlive dvíhala si šaty, aby sa jej nedotkly zeme… „A i tu žijú ľudia!“ myslela v sebe, kým si vlastnoručne varila čaj — nebola by mohla tam niečo zjesť.Ta jej i doniesol mladý kapitán plán a opis vojenských hrobov; tam neďaleko malej obce Neznanova, na šírej rovine, označený na pláne číslom 145, bol hrob Štefanov…„Smiem vás odprevadiť, milosťpani?“ spýtal sa zdvorile.Ale Mária zaďakovala. Chcela byť tam sama.„Tak si dovolím vám poslať vojenský koč a kone!“Poklonil sa a odišiel.Teraz nastala pre Máriu najťažšia čiastka cesty — nájsť na šírej, pustej rovine, v mrazivej zime haličskej jesene, len v sprievode divého severného vetra, hrob Štefanov…Bolo Všechsvätých. Príroda sa ustato priberala k odpočinku. Keď Mária pristúpila k oknu, videla naproti až na koniec mestečka; všade boly domy vyhorené, granáty vyvŕtaly hlboké jamy a diery do cesty, na ktorej len so pár kaftanových Židov bolo vidno, no a vojakov — ako piesku v mori…Ustato sa odvrátila. Vyložila veci, ktoré vzala so sebou: Štefanovu podobizeň a kytku horúco-červených ruží. Zakrútené do ružového gázu, nebolo na nich badať zvädnutosti, zdaly sa úplne čerstvými, sviežimi, a ružová stužka na nich sa až jagala od radosti životnej.„Vy ste sa tiež nenazdaly, že prídete na hrob!“ zamyslela sa Mária, keď sa dívala na ruže. „Vy ste, ako moje srdce… i ono bolo také, ako ste dnes vy, a i ono patrí na hrob…“Vojak zaklopal a oznámil, že pán kapitán poslali koč. Mária sa strhla.„Už idem!“ zvolala rýchle, sobrala kepeň, postavila čierny čepček na hlavu — jemné čierne perly na kraji hlboko vpadúvaly do blýskavých vĺn vlasov, otočila závoj okolo pliec a sišla dolu.Ani netušila, že naproti za záclonami skrytý stál mladý dôstojník a očami vpíjal do seba túžobne každý jej pohyb…Na koči ležala vojenská bunda a kožušinou futrovaný mech na nohy. Bolo to veru i treba, sniežik poletúval a vietor naháňal oblaky na sivom nebi.„No, poďme!“ povedala Mária, a koníky potiahly.Okolo kraj jednotvárny, monotónny. Všade akoby vymreté všetko, len s trupami vojakov sa sišli a zem bola ako nepokojné more. Hlboké vrásky spravila vojna po zemi — všade priekopy, drôty, priehlbiny. Všade stopy vojny: zdochnutý kôň, kus oja z vozíka, nejaká čiastka z montúry. Hja, tak orať, ako šrapnely a granáty, človek nevie. A oráčinu bolo všade badať, ale nevyrástla z nej pšenica, ani raž, len slzy a žiaľ.Mária sa striasla a zatvorila oči. „Ach, na Všechsvätých je všade smutno na svete, ale mne tu teraz azda najsmutnejšie!“ myslela si. Prišly jej na um veci, čo kedysi počula: že hyacinta vyrástla na rozkaz Apolla z krvi jeho zabitého priateľa, a že na veľkých bojištiach rastú zvláštné kvety a rastliny, ako by z krvi padnutých vojakov. „Ony by mi hádam aj cestu ukázaly“, myslela v sebe, „ale teraz je pozdná jeseň, sneh poletuje, teraz ich niet…“ Prišla jej na um legenda o bitke pri Roncevali, kde Karol Veľký pomstil smrť svojho bratanca Rolanda na Saracénoch; ale Roland bol jednako len mŕtvy. A keď nemohly rozoznať mŕtvoly Saracénov od kresťanov, cisár rozkázal vojsku, aby sa modlilo: a na druhý deň vyrástol biely kvet pri každom kresťanskom bojovníkovi… Na Kosovom poli kvitnú na Turíce ruže: tmavé na tom mieste, kde padol turecký vojak, bledé, kde skonal srbský bojovník. Spomenula si ešte i meno: Paeonia Decora. Ach! a na haličských bojištiach zbadali už v lete roku 1915, že divý červený mak sa zjavil všade tam, kde padli naši najlepší junáci — taký červený, ako bola ich mladá krv…Ako keby sa príroda starala o to, aby hroby našich vojakov neboly zabudnuté, keď niet na nich ani mena, ani kríža — zdobí ich ona. Bujne rastú na nich ruderálné rastliny, také nežné, také krásne, ako nikde inde široko-ďaleko…„Keby bolo leto, i na Štefanovom hrobe rástol by divý mak!“ dumala Mária. „Už zďaleka by som ho videla, a slniečko by svietilo naň a bolo by teplo môjmu drahému…“Plakala. Pripomenula si vojenskú pesničku, ktorú Štefan v posledné časy spievaval:„Drüben am WiesenrandSitzen zwei Dohlen,Fall’ ich am Donaustrand,Sterb ich an Polen?…Was liegt daran!“A ozaj padol v poľsko-ruskom boji.Koníky v ľahkom vozíku preletely polovicu cesty. Bolo treba sa obzerať, lebo popri ceste kde-tu bolo vidieť vojenské hroby. Niektoré malý drevený krížik, niektoré nie. Hmla sa pomaly spúšťala, vietor prestával a tmavé oblaky hlboko visely nad zemou.Vojak sišiel a šiel sa spýtať do polorozrúcaného domu o cestu.Mária študovala plán, ale nijako sa nevyznala v ňom.Sostúpila tiež a pošla do domu; ale len na prah. Vnútri bol zápach — na zamdletie. V izbe chorá žena, zanedbané, špinavé deti sa bavily na špinavej zemi, a chudá koza vyťahovala slamu z postele chorej.Bieda, nečistota, hlad a tupá nedbalosť — to bolo vidno všade.Chorá stonala. „Hádam vám vie Briga ukázať kratšiu cestu!“ stonala nevrlo, a ukázala na mladú ženu, stojacu v pitvore. „Ale radšej si jej neberte… od tej vojny je taká divná…“ doložila ešte, a potom sa nestarala viac o nič.Briga bola hrozná. Vojna jej vzala muža i rozum. Handry okolo nôh, handry na sebe a handra na hlave — ručníkom sa to už nemohlo menovať.Mária odvrátila zrak od nej. „Strašné pomery!“ vzdychla. Vojak sa spytoval niečo Brigy, tá kývla hlavou.„Ona že pozná tú kratšiu cestu, milosťpani!“ vravel. „Ale ta vozom nemožno. Ja počkám tu pri koňoch za ten čas.“Pohly sa.Zamyslene kráčala Mária za ženou. Nespozorovala ani, ako dlho išly, ani kadiaľ išly: myšlienka, že sa konečne blíži k Štefanovmu hrobu, zaujala celú jej myseľ.Konečne, keď sa par ráz orientovala na pláne, blížily sa k číslu 145. Na rovine, úplne osamote, bol neveľký hrob. Taký opustený, žalostný, že Márii srdce pukalo. Drevený krížik a číslo 145. To bolo všetko, čo jej zostalo z neho…„Je to možné, je to možné?“ spytovala sa zúfale. „Tie ústa, čo tak milo vravely, tie oči, ktoré sa tak ohnive dívaly — už tu ležia pod zemou!?“ Kľakla si k hrobu, oprela tvár do chladnej zeme, a viac sa ani nepohla… Len tá zem videla a cítila jej zúfalý žiaľ…Červené ruže sa jagaly na osamelom hrobe, a sviečočka, ktorá kedysi horela na prvom a poslednom vianočnom stromčeku mladého páru, osvetľovala šero kloniaceho sa dňa.Mária odhrnula zem a uložila do nej lokňu, závoj a kus svadobných šiat, prikryla zemou z rodného kraja a položila na to ruže. Dlhé vzdychanie k Pánu Bohu a horúci bozk na chladnú zem — potom vstala a poberala sa preč…Ešte raz zastala a obzrela sa na osamelý hrob: „Taký sám si tu, Štefan, taký sám!“ zaplakala — potom stiahla závoj na vyplakanú tvár a pomalým krokom išla nazpät.Zas len nepozorovala na cestu, nestarala sa o Brigu — až razom počula divný smiech za sebou. Obzrela sa. Briga šla za ňou; z polootvorených úst jej tiekly sliny, tľapkala červenými, kŕčovite zohnutými rukami, a divne tackajúc sa išla za Máriou. A tie oči — tie oči… Ručník jej padol do tyla — len teraz bolo vidno rozcuchané vlasy a celú príšernú, mrzkú figúru.„Ale veď je táto žena nie normálna“, blyslo hlavou Márii, a razom pripomenula si slová chorej ženy: „Radšej jej nevezmite so sebou!“Rýchle sa zotmievalo, a Márii sa zdalo, ako by celkom inou cestou išly; Briga bľabotala nesrozumiteľné slová a zdanlive úplne zabudla na Máriu. Ani sa neuchla o ňu, len si ruky naťahovala, a z úst jej tiekly dlhé sliny na handry odevu.Úplne sama s touto stvorou v cudzom kraji, medzi zákopmi a hrobmi, keď sa noc blíži!… Ani poňatia nemala, ako ďaleko môže byť nejaké prístrešie, a k tomu počal severný vietor znova svoju krutú hru. Hoci mala teplé šaty, mrzla až do duše. V každom úde cítila chlad, ťažkosť a zimu. Ohromné napnutie všetkých nervov sa teraz začínalo pomstiť na nej.Ísť jej razom tak ťažko bolo, ledva dvíhala nohy; na topánky sa jej lepila ťažká, žltá hlina, ledva ich mohla vytiahnuť z nej. Briga skákala sem-tam, — bola v tých handrách ako fúria vojny, fantom toho opusteného, zničeného kraja, ako duša tých vymretých bojíšť…Prišly k hlbokej priehlbine — bola to výmoľ, bola to studňa? Nikdy sa to Mária nedozvedela, lebo razom, ako v hre, priskočila Briga a s blbým smiechom zrútila Máriu do nej…Ako dlho tam ležala, nemohla sa rozpamätať, ani na to, ako vlastne prišla do mokrej, tmavej jamy. Vysoko nad sebou videla hviezdy sa trblietať a zima jej mrvila každý úd.Konečne pochopila svoje zúfalé postavenie. Bola noc — a ona na míle ďaleko od Kamionky-Strumilovej, nikto sa o ňu nestaral, nikto ju tam nepoznal. Zmizla ako hmla. Môžu prejsť týždne, kým ju najdú…Srdce jej razom úžasne počalo biť, a hoci bola zima, jej blčala tvár. Zobudila sa v nej divá túžba za životom, za mladosťou, za zdravím. Celá jej dvadsaťročná mladosť sa bránila smrti, zaniknutiu.Začala volať. Ale jej hlas sa odrážal v hlbokej priehlbine — nahor neprenikol, to vedela. Volala, ako jej sily stačily; darmo — nič sa jej neohlásilo. Len nočný vietor žalostil nad ňou.Pochytil ju desný strach: v noci, sama na bojišti… Cítila svoju slabosť, nemožnosť ratovať sa… Pomaly, pomaly sa míňaly hodiny. Zdvihla oči k hviezdam — ale hviezdy boly chladné; ako ľahostajné oči jagaly sa nad ňou. Zúfala. „Keď už umrieť, Pane Bože, tak daj, aby som zaspala a nikdy viac sa nezobudila!“ Darmo sa probovala hore hladkou stenou vydriapať — nešlo to; darmo, jej osud bol doplnený…Prešly strašné hodiny. Po strachu prišla zúfalosť, po zúfalosti konečne rezignácia. Zakrútila sa ako mohla, a oprela hlavu na mokrú zem. Ešte v polosne sa jej zdalo, ako keby ďaleko, ďaleko počula Štefanov hlas, a potom — nevedela nič viac o sebe.*Keď večer v oficierskom kasíne sluha oznámil, že sa pani ešte nevrátila, skočil mladý kapitán od stola a bledý, ako stena, díval sa na mokrý, zablatený závoj, ktorý sluha odobral bláznivej Brige. Neminula polhodina, jachali už dôstojníci v tmavej noci po všetkých stranách. Na predku kapitán s „Luxom“, povestným vojenským psom, ktorý už toľkým ľuďom ratoval život. Mladý človek mal vždy pred očami Defreggerovu Madonu a tú sladkú, smutnú tváričku Máriinu.Podarilo sa. Lux našiel stopu i tento raz.Nad ránom, keď slniečko vychádzalo, otvorila i Mária po prvý raz oči. Bola v bezpečnosti, bola zachránená.	Ivankova_Vsechsvatych-na-vojne.html.txt
Na zemiOh, nežalujte nebu,že svet je rajaprázdny,čo keby tak i v nebizvedeli, že sme blázni.Raz som bol s krásou detí v raji,poznal som, že je radostná,raz zaplakal som horko,nikto z nás reč hviezd nepozná.Ale tá prvá reč je z raja,ňou spieva mladá zem a hrajúc herci,tá dráma ústy cedí milosťv sladkom terci.	Dilong_Osamely-siel-som-svojou-cestou.html.txt
Škovránok[1][2]Letí škovrán vo výš, letímladému slnku v ústretystredom kola dvoch sokolovs tichým spevom, s dobrou vôľou.Oj, ty malučký zeme syn!Čo tiahne ťa do vysočín?Ani krídel víchrolomných,ani hlasov hromozonných —čo chceš v tých svetoch sokolovs tichým spevom, s dobrou vôľou?Letím ja, letím v oblohu,nesiem obeť Pánu Bohu!Slniečko jarné víťazí,matičke spadli reťazy;ja na jej prsiach v úkryteočul prvšie srdca bitie,očul prvšie city nemévzkriesenej matky svej, zeme:i letím, letím v oblohu,nesiem obeť Pánu Bohu!Škovránku môj, kams’ podel sa?Čis’ rozplynul sa v nebesá,či zhltlo ťa vrahov dvoje?Nevidí ťa slzou zašlé oko moje!Len pieseň tá tvoja ranniarozlieha sa bez prestaniai po nebi i po zemi:oj, pevče môj, srdce moje — kdeže ste mi?[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Štiavnici 1865. V oboch zošitoch čistopis. Prvý raz v Sokole (Paulinyho) IV, 1865, str. 101, 30. marca.	Botto_Skovranok.html.txt
Sláva šľachetným[1]Kto za pravdu horí v svätej obeti,kto za ľudstva právo život posvätí,kto nad krivdou biednych slzu vyroní:tomu moja pieseň slávou zazvoní.Keď zahrmia delá, orol zaveje,za slobodu milú kto krv vyleje,pred ohnivým drakom vlasť kto zacloní:tomu moja pieseň slávou zazvoní.Kto si stojí slovu, čo priam zhŕkne svet,komu nad statočnosť venca v nebi niet,koho dar nezvedie, hrozba neskloní:tomu moja pieseň slávou zazvoní.Pán boh šľachetnosti nebo vystavil,večné on pre podlosť peklo podpálil;kto ctí pravdy božskej božské zákony:tomu moja pieseň slávou zazvoní.[1]Sláva šľachetným— R, LAMS B 197 (pri ďalších básňach len skratka R), Orol tatranský, 3, 1848, č. 92, s. 734. Poznámka pod čiarou: „Môže sa spievať ako nemecká ,Freiheit, die ich meine‘ atď., ale by sme si priali, keby z našincov dakto púvodný nápev zložil a nám ho poslal.“ — (Preklad z nemčiny: Sloboda, na ktorú myslím.) V českej verzii Kuzmány text zapísal 4. marca 1852 vo Viedni do viazaného pamätníka Adely Ostrolúckej (originál v LAMS; faksimile s notovou osnovou Kuzmányho syna Karola Ladislava v prílohe K, 1967). Báseň bola viackrát pretlačená už za autorovho života (Sokol, 2, 1863, č. 18; Slovenská čítanka, 1, 1864, s. 111) i neskôr (Slovenský obrázkový kalendár, 12, 1883; V, s. 86 — 87 a i.). Kuzmányho rukopis má niekoľko odchýlok od vytlačeného textu — názov „Sláva statočnosti, r. 1846“; 7. verš mal ukončenie: „kto rod zacloní“; 13. verš začiatok: „Boh sám šľachetnosti“. Datovanie vzniku básne treba brať do úvahy; názov a textové odchýlky tu uvádzame pre presnosť výskumu, ale pre vydanie ich neakceptujeme (textologické pravidlo posledného dotyku autorovej ruky).	Kuzmany_Basne-zo-40-tych-rokov.html.txt
Zpěv I.Obsah: Žáci ve dvoře Orlínského. Anna nakládá na vůz a rozmlouvá s Orlínským. Žáci odcházejí. Řeč k nim Velenského. Orlínský si zasedne pod lípy, k němu přichází Horský. Orlínský jej vítá. Běla donáší dýmky. Opis jejich. Rozmluvy. Orlínský vítá Milnova. Večeře. Žerty a smíchy. Běla hrá na harfě.Příteli, o zlobivé nezpívám války pochodni[1]A Francouz kterakými divý divě láme ratištmi[2]Persa mužů otců, přemilého i ňádra jinošstva;Ne zbroje lesk, boje ryk, ni lomoz, co dělohromy ráz rázMěsta boří pracně stavěná, dým, pára se kouříZe krevavých zbořenin; davem,[3]aj, tamo rychle utíkáMěšťan, vlast zanechav, pilný, rád, zdráv-li ušel preč!Přemnoho let jeho pot krevavý již vrah mu sežírá,Selzu strach příčí mu, neb, aj, ohniště je město,Též ohniště pole, plamenem jenž oblaky líže.Tam své selzotokem si chaloupce hlavně zalíváOvdovělá, no leží zabitý syn, ránu ve ňádrách;Tam smutný kráčí rolník, osení jeho na prach,Ve dvoře též hle do půl shořený pluh, stádo bučícíVen mu ženou, lačné mu naříká dítě malounké;Preč klidné[4]holuby, slunce skroze oblaky mutné!Barthélémy to ať zpívá,[5]jenž serdce železnéMá i radost, vzteklý když zůří v zlosti Pařížčan:Aj, můj zpěv je tichý, co tiché zvonění je večerníPo klidných dědinách nebo píšťala ovce pasoucíPo stinných dolinách, kde slávík v houšti naříkáA v bystrém vluna čistolepá se potůčku ponáhlíSe zpěvavým klokotem, no větýrek v ní se lehounkýHoupá, též i větev ve její sobě ňádra zarýváTvář svou, k ochlazení, co rusalka[6]by písně pějící.Nuž tedy, ty druhu můj, dokonáš když práci si denní,Pak si budeš hle na lůžku milém očekávati již sna:(Znám obyčej tobě tehd’ číst ještě stránku nebo dvě)Vem skrovnou vzdělanenku[7]tu též a na přítele pomni!Již třesavý v doliny slétnul mrak, slunce na TatryJen se ozíralo pableskem svým růžobarevným,Když ve svém, města přemilý učitel to Melína,Stál dvoře Orlínský, vůkol něho pak jeho žáci:Májnice[8]neb veselé svěcené měly býti nazítra.Než na voze strojném vzhůr Anna, to matka tichounká,Nástroje buď k vaření ukládá, buďže batožky[9]Žáků, jimžto i již vo samém zahrávaly písněHrdle. Jako v neděli, krávy když i velkovemennéSpěšně večer podojí čeleď, u vrát pak si zasednoucS sousedovou čeledí, očekává hudby začátek,Dromluje písně tiché nebo tajně v mysli si nótí,Nezbednou i nohou potřásá ve kroky tance:Tak byly hračky milé zítřejší těm vždy na mysli;Z nichž tam jedni vzhůr hle podávali Anně batožky,Zas tu jiní, spolu s Orlínským, rozejímali moudřeZpůsob, na kteraký zachoval by se zítra pořádek.Tehdy zočí zde malého Lacíka, to modrookého,(Byl kaděrovlasatý zlatníka to Parnova synček)Anna tichá, a razem rozžélí ňádra její se;Neb Kazimírko její na pamět jí náhle došel byl,Poslední to její přemilý syn, náhle co zemřelPřed dvěma již roky, verstevník tomu aj hle Lacík byl,S nímž si ve obšírném dvoře častěji buďže na loptu,[10]Buďže opět na koně hrával neb i též na vojáky.Anna toho hle zočíc, počne hned i takto žalostit:„Orlínský, duše má, pojď sem, nevidíš-li Lacíka?Anť kaděrovlasatý zlatníka je Parnova synček,Nášmu věkem rovný Kazimírkovi, náhle co zemřel,Odcizený od nás již, bázlivě na mne pozírá,Jakby se doptával, Kazimírko že kam by pošel byl,S nímž si ve obšírném dvoře častěji, buďže na loptu,Buďže opět na koně hrával, neb i též na vojáky.Ach, kdyby ten živ byl posavád a tímto se chystalK hračkám zítřejším! Nesvítí však tomu víceSlunce milé, ani víc již v háj on s námi nepůjde;Neb v chladné hle leží zemi tam, zelená se pažit zasNa hrobci přemilém, mně alevšak smutno na to zřít.“Řekla tak Anna tichá, mnoho bolným žélem upící,Pak na počerných selzy se jí pozaderžely řásách,Lesklých ve kropějích, ona tam co z hloub ode serdceVzdechnula, pak bílým ručníkem utírala víčka.Než jí Orlínský, přemilý učitel to Melína,Řeknul zas, potěšit ji chtěv, sám ačkoli těžceSmert Kazimírka nesol, litoval však více milou choť,On ku samému vozu přistoupil promluvě takto:„Nechtějž, Anno milá, na tolik v svém žéli žalostiti!Ňádra tichým projatá želem ač nejlépe hojí seSelzami mírnými, snadno však serdce tiché siOblíbí smutek, an s vášní snad v náruživost iVzrůstne, milé i kazí tělo, mír pak též ducha líbý.Nechtěj též litovat Kazimírka malého, že víceS námi na Májnice on k radovánkám nikdy nepůjde;On v věčných žije tam radovánkách, v ráji nebeském,Kdež ho těší Spasitel přemilý, tam u Otce milosti,Jenž si ho sám povolal, by co anděl v kůru radostnémSvětlooděnců on se těšil, kamo též i my jednouPůjdeme, věčné ve blaženosti to sídlo nebeské.Nuž tedy, Anno, milá duše má, sobě více neteskliž!Všakť i to Bůh učinil, co pak on kdy činí, to sama znáš,Veždy že dobré jest, by to buď nemilé bylo někdy,Často neboť tajná rada jest Boha, Otce milosti;Než hle veleslavný jest v skutcích věčnověký ten,Jenž tobě dal Kazimírka na čas, pak zas ti ho odjal;I rciž: ,Tvé, Bože, buď pochváleno jméno ode mne.‘Neb snad nic ti již Konrád? v umění co mu žádnýSe v škole vídeňské nevyrovná ze spolužáků,Jak slavný lékař to Štift mi psávati ráčí;Nic snad též je ti bystrooká Běla? má dcera dobrá,Co vždy ti buď v vaření, buď v záhradě pilně pomáhá,Mně však zvláště milá vtedy jest, když dojdu unávenZe školy, aj šetrnosti její nebo nic neuchází!“Řeknul i Annu milou potěšil choť; zas ona nazpět,Naň zraky své zahodíc přemilostné, ozve se takto:„Orlínský, ty milá duše má, však já hle nereptám,Cožkoli buď se zdá naložit tomu Otci milostiNa mne; aniž Konráda milého ze serdce vypouštím,Též i milá mi je bystrooká Běla, má dcera dobrá;Však nebohý Kazimírek i též hle mi velmi milý byl:Než poněvadž mi ho Ten vzal, jenžto zná, co je lépe,Říkám: ,Tvé, Bože, buď pochváleno jméno ode mne!‘“Řekla tak Anna tichá, s voza pak sestoupila náhle,Nástroje již co na něm k vaření byly, též i batožkyŽáků pokladené, nade řebřiny až se horem pnulVerch, jako v indických krajinách, ode přístavu mocnýKdyž si ponakládá na hřbet svým těrchu sosíkem[11]Slon, cotě ze všechněch zvířat má rozvahy nejvíc,Pak co stermící by nesol verch, sám jde do města,Tak ten tam stál vůz, bílá pak poňva zatáhlaVšecko to, až co se tam vůkol ponevírali žáci,Bezpečnou noc i Orlínskému ve pokloně davše,Tleskali ve dlaně, pak se domů odebírali řádně.I mnoho, co šli, razem tu jeden ku jinému se ozval:„Máš-li valašku[12]ty již? Já mám a břitva co ostráť,Jíž zítra snadno hle naroubám třísky na vatru,Náhle co lísku suchou i suchý nebo zazru konárek;Než prozatím též chvojky malé z stinného dubiska,Buď z zelené též lípy milé na kolébku si odtnu.“Zas, všechněm žákům cotě býval vůdce, Velenský,Když se někam mělo jít ke hrám a na zábavy líbé,Nad vše jiné nebo byl hle věkem, též vzrůstem i sílou,Též způsobností ke hrám, ale ve škole ne vždyPervý, neb v umění byl pervý veždy Miloslav —Hlasně se ven z domu již ke všechněm takto tam ozval:„Nechže no jen každý včas ráno se dostanoví semPřed šestou hodinou, nebo ač by se někdo opozdil,Nech doma zůstane ten! My alevšak půjdeme rychle;Niž my čekat hle budem jediného, dokud by mu mamkaKávičky sladké nedala s mastnými koláčky!“Řeknul, pak se ti tam se smíchem všickni porůznuRozběhli hle domů, z voňavé jako loučiny hejnaVčel, zaprší deštík když, každá v svůj se ubíráS podnůžkou oulec medový a spěšně utíká.Než co došel nejeden si domů a přemnoho výskal,Nemnoho on pojedel z večeře, však takto ku matceŘeknul a ji přemilou přeradostně v líčko políbil:„Jen mne, maminko milá, vzbuditi včas ráno ty ráčižPřed šestou hodinou! Nebo ač by se někdo opozdil,Ten doma zůstane věr; no jiní ale rychle ta půjdou,Též ni čekat nebudou na jiného, pokud by mu mamkaKávičky sladké nedala s mastnými koláčky.“Tak doma tam nejeden řeknul, pak i rychle na lůžkoSvé lehnul si a sen líbý jemu víčka zatevřel.Již ti pozaspali tam, no alevšak v svém domě ještěOrlínský nespal, v dvoře neb pode lípy si sednul,Jichžto sedem bylo outlonovým zase zakryto listem,Jež zasadil v kolo Orlínský tam v den to památný,Do svého kdy domu přivedol hle si Annu tichounkou;Též stůl okrouhlý ze desek, ba lavičky i vůkolOn tam upevnil třech na nohách pode lípy milé ty,Kde, když přišlo jaro přemilé, večerávali častoOrlínský, Běla bystrooká, ba i Anna tichounká;Tam sobě ten hle i teď pozasednul, než k němu Horský,Kněz sešlý to věkem, ta došel jest z vesnice Rájku,Annin jenž byl brat přemilý; toho uctivě rychleVítal Orlínský, v perutá slova ozvě se takto:„Vítej, švagre milý, Horský, pak sem si zasedni!Neb, to věřím, ustals, semo pěšky ze vesnice RájkuDojda, nebo klesavá kolena jsou tvá již i bedry;Aj co těšit se ti Anna bude, tvá sestra tichounká,Též Běla má přemilá, kdy tě uzří, k nám že došel jsi:Než semo sedni si teď; přemilé zde je chladno večerní.“Řeknulť Orlínský, usadiv tak starce miléhoVe dvoře ke stolu tam pode lípy; no tento alevšakOdlože hůl pevnou dolu sednul: aj k němu rychleBystrooká přiletí Běla, rychle na mať svou,Annu tichou, volající: „Spěšně, spěšně, maminko!Semže se měj, neb ujec dobrý teď k nám hle došel jest!“Tak ta volá i letí přeradostně a pak tomu líbáJiž třesavou pravici; vroucně však ten ji obejma,K svým přivinul ňádrám, a na jasné čelko políbiv,Řeknul: „Živ tě mi Bůh, ten Otec náš, všech milující,Jenž tě živil posavád, žes osem teď i též hle deset letDnem dnešním přežila, k čemu já semo, ačkoli těžce,Sem teď z Rájku došel, potěšit se ze této radosti.“Tehdy ta dojde také s dvěma svícemi Anna tichounká,Pak, jakž postavila dvě svíce pode skla lucerní,Vítala se s Horským, k Běle pak se i ozvala takto:„Nuž, ty milá Bělo má, poněvadž ujec sám hle došel jestK vůli tvé, dobrou večeři, jdiže, rychle nachystej!Víš ty, co rád jídá ujec i tvůj, tvůj i otec též!“Než dřív Orlínský zavolá spěchavou za děvečkou:„Dřív nám dýmky[13]dones, s voňavým též líbě dohánem[14]Štítnickým, cotě dar mi milé ode sestry Libušky.“Nuž když i dýmky milé těm oboum Běla náhle donesla,Maškovskou, stříbrem zdobenou, dala otci milému,V níž si on obliboval nejvíc, že ze Maškovy[15]on byl;Než zase bezškvernou, pěnovou to, co někdy ji VojtičZrínimu[16]byl vyřezal, Svatopluk[17]zruta jak hle udatnýOhromným kálal palošem leby, v útoku valnémHrozným vzkřiknuvších Bavorů, kdy dobýjeli Nitru.Zríni svému synu hle tu dal; zase tento ji dal bylBornoviči Štefanu, přemilému příteli svému,Zas zeti svému ji ten, Milobójovi, dal zmužilému;Ten Rákócimu zas; ji potom však tento ale hleDal zas Zborlomovi, strašnému to; od vnuka tohtoDostal ji Slavomil, co ji za zdařilé vychováníSvého syna, vděčnou podal Orlínskému památku:Nuž Horskému dala hle tu ta, zpět rychle utekší.Než kdy ti dýmky milé sobě tam pozapálili, HorskýRoztoužen láskou k přemilému švagrovi řekne:„Ó jak, švagre milý, šťastným jsi ty, buď Bohu díka!Máš nebo aj zdařilého syna, zdařilou i dceřečku,V nichž se ti serdce kochat veselou věru může radostí;Neb veselou nadějí ve budoucnost jeť tobě patřit,Když v pokoji přemilém na loně svém líbě kolébatSám vnuky své ty budeš, ba vodit za milé i ručičky.Ó, kdyby dal mi to Bůh, že bych asnad ještě sobášit[18]Někdy mohel Bělu sám přemilou a ji tehdy požehnal:Vděčně by věr šedivou hlavu svou země lůnu odevzdal.“Zas tomu Orlínský pověděl zpět promluvě takto:„Horský, švagre milý, jakové slovo teď si vyřeknul!Snadže nevíš to, že jestli kerá v Běle, mé dceři dobré,Jest zdařilost, tvé dílo to jest, nebo sám ty si ji hleNám vychoval ve tiché a milé tobě vesnici RájkuA v ňádrách outlých vzbuzovals stud a lásku a víru:Tys ji učil poznávati sám toho Otce milosti,Jakž nám Otce toho Spasitel zjevil, on hle Boží syn,Z Márie anť narozen, bludnou aby mrákotu zahnal,Nesmyslných pohanů to bohů, zpode zákona hříchaTéž i vykoupil nás, ba i zázraky mocně dokázalSlávu svou v zemi té, kdež Jordán tíše tekoucí;Ten hle, že láska je Bůh, vyučil svět, lásku že mítiZákon nejvyšší; ale jej svět tento nepoznal,Až i lapen, trýzněn, ba na Golgatě ukřižován jest.Aj, toho tys v učení vychoval ji, z lásky to ke mně,Z lásky též k své sestře milé zvlášť Anně tichounké.Nikdy ti já, ani Anna tichá, ni milá Běla nikdyOdměnu dát hle nemůžme jakou za ty zásluhy tolké.“Tak ten. Než Horský zase řeknul, promluvě takto:„Hah, výborně! Věřím, že ze serdce si ta slova vyřknul,Orlínský, jsa milý učitel hle ty města Melína,Anť pracuješ věrně v škole ve své, náhrady velkéNesčislných to darů, rodiče co donášejí častoŽáků, nic si ty nevšímáš; nebo zásluhy sám svéPřemnoho větších ještě darů mníš býti ty hodné;Ni skrovným spokojen jsi darem, no ty veždy a veždyMít chceš více darů velikých, veliký ty lakomče!“Řeknul, pak levicí pravici hle švagru milémuTisknul, zas tváří veselou k němu promluvě dále:„Ó, ty milý, pozvol, veselost mi ve serdci zavívá,Pozvol žertu ty teď, nebo sám hle ty žert započal si;Nahraditi mně že zásluhy mé vy všickni nemůžte,Ni hle ty sám, ani Anna tichá, ni milá Běla nikdy.Dobře to vím, ty milý, že ty laskavo uznale cítíš.Taktě že sem vychoval Bělu já, ale matky tichounké,Otce i moudrého příklad zdokonálily dílo;Neb dobrá návka mnoho můž věr, jestliže moudřeS láskou upřímnou vštěpována ve serdce dětinskéBývá, než příklad dobrý všudy prospěje nejvíc.Jen po čase zraje návka ve serdci, když zraje um též;Často i též do toho hle mysel času návku vypouští;Často se též všickni klameme v tom, serdci co zdá se,Vyčreli že sme to již, ve pamět jen co sme uvedli;Neb rozumem bystrým, ale lehkým co sme poverchněPoznali, že sme to již dokonále vyvážili celkom.Takť o pravdě boží cele víry a zouplna nikdoPřesvědčen být v serdci nemůž, než vskutku věřící;Tak, jakové jest slunce milého světlo nebeské,Znát jen můž ten, svým co okem na světlo to patří.“Než co ti tam rozjímali tak ve besídce, tu Milnov,Dobrý to mládec, vzdělaný zištném při kupectví,Jenž mnoho po slávském putoval světě Polska i RuskaA Krakovo[19]smutné, mrzutou ba i Varšavu[20]uzřel,Též Lvovo,[21]též i Odessu,[22]také ba i Moskvu[23]matičku,V Petrově než slavném, širuličném u břehu Névy,Národové kam všickni jedou, aby uzřeli Slávu,Přes hle celý dlev rok, zase do Prahy on mnohověžné,Kdež ty, Tomíčku[24]milý, s přemilými přáteli bydlíš,Vrátil se k sešlým rodičům své matky Milušky;Odkud, když do vlasti milé zase města MelínaZpět došel on, smutná zvonila hrana matce jeho hle.Tehdy no ten mládec vzdělaný sblížil se k oboum těm;Však no, co byl zazřel Horského, to starce milého,Poklonu on zdvořilou učinil hned a takto se zeptalOrlínského, otec nebo křestný byl jemu moudrýOrlínský: „No vy račte mi říci, kdož je to tentoKněz vážný, zdaleka přišlý, nebo tamto uzírámVůz veliký, snad z Polska je on, neb z Russie dálné?Jenže ne tak vozy jsou nemotorné tam, tak i těžkéTěm, dalekou cotě cestu konat jest; zlehka letí tamRychlopaté v drožkách spřežení těkavým co povětřím:Nuž, křestný přemilý vy otíčku, to račte mi řeknout!“„To hle je, můj přemilý synu Milnove, to hle je Laslav,Můj brat, sem přišlý, by Bělu přemilou mi s sebou vzal,Nebtě strýc je její dobrý, by mu sládila sešlost;Než ty si sedni semoť, potěšuj křestného si otce,Jenžto na čas dlouhý teď opustiti má dceru dobrou.“Tak řekl Orlínský, stroje žert, aby Milnovo serdceZkormoutil, ruměnou nahnal též v tvář jeho barvu;On neb znal, kteraký záměr mělo navštěvováníMilnovo tak časté, zahořel k Běle že hle milostí;I v radu Orlínský byl všel též s Milnova otcem,Neb moudří rodiče chtěli šťastné dítky ty míti,Ni překazit chtěli jim tu radost; ale Anna tichounká,Též Běla usnesení, ba ni Milnov neznali ještě,Tak, by se serdce jejich samovolně a rádo ve lásceSrostlo tiché, spanilé, a radost jim hojně donesloPřekvapení, co ve mysli své obmýšleli dítkám.Než jarní osení vypráhlá v tužbě po dešti,Když nebe od Dunaje mračnem se započne zanášet,V svých ve všech bylinách radujíce se, náhle alevšakKdyž hle sever, vždy suchý, plaše oblaky zas doletí ta,V náději jak prázdné zklamaná rmoutí se a vadnou:V Milnova tak ňádrách se žalost rozlíla po serdci,Ohromeném heslem nemilým, i zbledla jeho tvář.Než kdy ti tam dleli tak, večeře strojena hle bylať již,Obrus pak, v Slezsku Tverdoň řemeselně co utkal,Z příze, již Anna tichá, Běla též upředly, tenučké,Ozdobný tam prostřela již na stůl Dora dobrá,Jež dvakráte deset služila v domě tomto tu jednémLet, Konráda a pak Bělu též byla pěstila věrně.Než Běla též tu sama z kuchyně hle donášela jídlaPřistrojená, pirohy s tvarohem, pečené i kohouty:Všickni tu jedli ti pak, veselé ba i rozmluvy vedli;Smutný jen Milnov zde seděl, slova též ni neřeknul,Až ho zas Orlínský probudil, k němu takto se ozvav:„Nuž, ty milá Bělo má, ponalívej sklenky pořádněMělnickým,[25]všechněm napořád, ale Milnovu nejdřív,Neb smutný zde sedí jako dítě, když chleba kus muSlépka vyterhne z ručky malé svým spěšně zobánkem.Nechže se rozveselí teď i on, vzhůr zdvihna kalištěk,Zazdravkav tomuto přišlémutě hosti milému!“Hned ta nalívá všem napořád, ale Milnovu posléz;Jí na tvář ruměný zaletěl stud, záře co ranní,Když mu nalívala nakloněná, ni zdvihla očí svých;Pak dole sedla opět, k Horskému se rychle utúlíc.Než Horský pervý hle plný vzhůr zdvihna kalištěkVstalť a pozazdravkal, k přemilé Běle takto se ozvav:„Živ tě mi Bůh, Bělo má, ten Otec náš, všech milující,Jenž tě živil posavád, žes osem teď i též hle deset letDnem dnešním přežila: živ, živ mi tě Bůh ten i déleŽiv ten Bůh mi i vás, co milými přáteli vás zvu!Ach, já modlívám se za vás tomu Otci milostiKaždého dne pořád, nebo nad vše mi vy hle milí ste.“Řeknul a pak, prázdný posadiv zpět na dno kalištěk,Sednul si, přemilé Běly jasné čelko políbiv,Ježto mu vděčností vroucí ruky líbala dobré.Tehdy si serdce nabyl, se stolce svého i povstalMilnov, pak se sklenky chopiv, vzhůr zdvih ji a řeknul:„Živ vás, Laslave, Bůh, ten Otec náš, všech milující,Jenž na tolik vás on miluje, šťastnou že i sešlostDal vám, stříberné se hrnou kadeře hle neboť vám!“Tak ten. Než tu smích veliký se hlasno ozývalOd všech, jenž slyšeli, v keraký blud byl pozavédolMilnova Orlínský; kalina však jak ruměná jest,Tak zarděl neborák se tu Milnov a pak dole sednul.Než tomu Orlínský zase řeknul, promluvě takto:„Aj to není brat můj, přemilý můj Milnove, Laslav;Horský to, brat jest přemilý mé Anně tichounké,Jenž vychoval Bělu nám, co osem teď i též hle deset letDnem přežila dnešním, semo pak teď z Rájku došel jest,By z Běly své se těšil, zvelebil naše též i radosti.Nuž, ty milá Bělo má, poněvadž již noc je tu černá,Stříberný pak vůz je vidět, též slépku, kuřátka:Jdiž no, dones svou harfu si sem, pak ještě zapěj námZkázku[26]tu, jenž pohanů ze časů se zaderžela ještě,Tvůj pak slýchával ji ujec rád od tebe často;Než my potom si na lůžko milé poodejdeme každý,Pak si budem veselé strojiti včas Májnice zítra.VodanVětřík zavíváDolinou,Žalost rozvíváLučinou:A děva u skály rozželená sedíA rozpiatá tužbou do hlubiny hledíI upí: „Vodane! Vodane zradný!Proč si zachvátil milého v hrob chladný?“Než voda s rykem se o skálu bije,Hlutavým oušklebem checht v pěny vije,Víry se vaří a vluny se boříA řeka dme se a v hloubí se noří;I upí jen děva: „Ó Vodane zrádný!Proč si zachvátil milého v hrob chladný?On tě vždy modlitbou oslovilA nikdy tvé rybky nelovilA nikdy pro zisk neploval;On vždy jen k své milé vesloval.“I upí jen děva: „Ó Vodane zradný!Proč si zachvátil milého v hrob chladný?“Než voda s rykem se o skálu bije,Hlutavým oušklebem checht v pěny vije,Víry se vaří a vluny se boříA řeka dme se a v hloubí se noří;A z hloubí se šumot co tajný sen vznášíA libý milého hlas děvu volá,A v děvě se ztřese a v děvě se snážíA nebe se nad ní točí do kola;A v děvě se sepne a v děvě se svírá:A nad děvou mokrá se vluna zavírá.Větřík zavíváDolinou,Žalost rozvíváLučinou.[1]Pochodně— fakla[2]ratiště— porisko na házecím kopí[3]dav— stisk[4]klidný— pokojný[5]Naráží se tu na Barthélemyho dílo: Douze journèes de la rèvolution Française, zvláště pak na báseň složenou na den 10. srpna 1792. pod názvem: Le peuple-roi. Strach a hrůza napadá čtoucího tyto francouzské hrdinozpěvy.[6]Kajsarov dí, že rusalky byly ruské nymfy a najády; bájí se o nich, jakoby byly měly zelené vlasy a velikou radost v houpání se na větvích stromů. P. Šafařík umístil v Časopise českého muzeum o nich zvláštní výborné pojednání; srovnej také Kollárových Zpěvanek dílu I. stranu 432. — Dlouho i po přijatém křesťanství věřil lid pospolitý Slovanův a místy ještě dosaváde věří na tyto Rusalky co ne na báječné, ale na opravdové nadlidské bytnosti; i vzdělanější dlouho věřili na ně, ač jen co na zázračná stvoření; ba nacházíme, že v těch krajích, kde předtím Slované bydleli, ale aneb zjinonárodněni, aneb vyhubeni jsou, i jiných národů lid pospolitý tam osedlý dodnes na ně věří. Tak píše Jan Petr Kohlius ve svém Introductio in historiam et rem literariam Slavorum a t. d., Altonaviae 1729, dílu II. na straně 25, že prej 1716 léta po n. P. u Ragusy asi 4 nebo 5 míl anglických vzdálí od města viděna byla osoba ženská z moře vyšlá, asi 15 loktů vysoká, sepiavší často ruky ponad hlavu a pak je spustivší a hrozný ryk vydavší. O polední že z moře vyjela a o třech hodinách zase do vln mořských skočila. Měla dlouhé vlasy, velikánskou hlavu, ostatně cele jako ženská. Také v Novinách Prešpurských psalo se od 8. září 1809 Nro 67. na straně 706., že v Sandside, severnoškotském Hrabství Caithness, asi před dvěma měsíci viděna jest mnohými takováto ženská někdy v moři, časem ale i na břehu; výslovně se praví, že měla vlasy dlouhé, zelenoměňavé: seegrünschillernd. Zdá se mi, že i p. Kis ve svém ,Ifjuság barátja‘, než však o vodném muži vypravuje, kterak jednouc ve Plese(Fertő)lapen, ve hradě za nějaký čas držán, pro nepozorlivost svých strážců opět do vody vyskokna, zmizel. — Ostatně, svátky těchto rusalek slaveny byly asi v ten čas, v němž se nynější svatodušní svátky světí; pročež blahozvěstové, kteří Slovany ku křesťanství dovedli, svatodušním svátkům jméno rusadelních zanechali, aspoň lid jim ho zanechal.[7]vzdělanenka— obrázek ze života měšťanského[8]májnice— svátek máje, majales[9]batožky— malé nůše[10]lopta— míč[11]sosisko— nos slonův[12]valaška— malá sekyrka, již valaši vždy při sobě mají[13]dýmka— fajka[14]dohán— tobák. Slováci činí rozdíl mezi dohánem a tobákem: dohán jim jest, jenž se kouří; tobák, jenž se smrká.[15]Maškova— vesnice asi půl hodiny od Lučence v Novohradské stolici; jedinou čeledí dělají se tam pověstné červené dýmky, míchání a připravování hlíny tajné jest[16]Zríni— aneb Zrínský Mikuláš; hrdina chorvatský, jenž Siget, pevnost v dolních Uhřích, v Šimegské stolici, proti nesčíslnému vojsku tureckému s 2500 mužmi dlouho zmužile brániv, posléze, když již hrad natolik zbořen byl, že nemožné bylo jej déle brániti, se 600 ještě pozůstalými muži na vrahy se vyřítiv, život svůj hrdinsky dokonal dne 7. září 1566[17]Rastislav— kníže moravsko-slovenské, chtěje se nad Bavory pomstiti a neodvislým panovníkem učiniti, asi r. 865 sám vytáhna do pole, svěřil Nitru synovci svému Svatoplukovi, potomnímu velikému králi moravsko-slovenskému, jenž ji statečně bránil.[18]Sobáš— oddavky[19]Krakovo— někdy slavné hlavní město královstva polského a sídelní město polských králů, nyní v smutku pohřížené[20]Varšava— hlavní město nynějšího královstva polského, patřícího pod berlu cáře ruského[21]Lvovo— hlavní město v Galicii[22]Odessa— ruské město u břehu moře Černého[23]Moskva— starodávné a dosaváde první hlavní město ruského cárstva, proto ji lid pospolitý v Rusích matičkou nazývá[24]Tomíček— Slavomír, někdy spoluredaktor ,Jindy a Nyní‘, pak ,Čechoslava‘ a jiných časopisů[25]Mělnickým— víno mělnické v Čechách, červené, výborné jest a slavné[26]Zkázka— slovo vlastně ruské, od kázati t. j. mluviti, říkati, odtud zkázati, k. p. služby zkázati; znamená tedy zkázka to, co německé Sage: zkázka vypravuje podivnou nějakou událost, kteréžto pamět se u lidu vypravováním z ust do ust zachovává.	Kuzmany_Bela.html.txt
JuhoslovänomHoj, zavisli čierne mrakynad bielym Balkánom:Zle je, zle je, nedobre jebalkánskym Slovänom.Tam ten Turčín kliatyšliape na kríž svätý;tam brať naša draháhynie rukou vraha:Už je čas;trúby hlasvolá v boj za slobodu:Bože, daj,Bože, dajšťastia vášmu národu!Srb i Bulhar verne brat pri bratu stoj,a sláva ovenčí víťazný váš boj.Hoj, zabúria čierne mrakynad bielym Balkánom:Zle je, ale bude horšiebalkánskym Slovänom:Blysnú ostré meče,prúdom krv potečie:Lež rodu za slávurád dá junák hlavu.Už je čas;trúby hlasvolá v boj za slobodu:Bože, daj,Bože, dajšťastia vášmu národu!Srb i Bulhar verne brat pri bratu stoj,a sláva ovenčí víťazný váš boj.Hoj, zaniknú čierne mrakynad bielym Balkánom:Zle je, ale bude dobrebalkánskym Slovänom.Deň po noci svitne,vlasť im zas vykvitne,a sláva omladne,a vrah Turčín padne.Už je čas;trúby hlasvolá v boj za slobodu:Bože, daj,Bože, dajšťastia vášmu národu!Srb i Bulhar verne brat pri bratu stoj,a sláva ovenčí víťazný váš boj.	Chalupka_Juhoslovanom.html.txt
Svitaj, Bože…Nápev a slová od Karola Salvu-Cebratského.Svitaj, Bože, svitaj, zapál zlaté zore, ponad sivé Tatry, na šírom obzore. Svitaj, Bože, svitaj, daj nám rána skorej, slniečkom nás svojím precíť, osvieť, ohrej. Svitaj, Bože, svitaj, popraj nám deň dobrý, milostivým okom na Slovensko pozri.	Kalal_Od-Sumavy-k-Tatram.html.txt
Vlastný životopis[1]Štefan Marko Daxner, národnosťou Slovák, náboženstvom evanjelik a. v., narodený roku 1822 dňa 26. decembra v mestečku Tisovci v stolici Gemersko-Malohontskej, pochodí z rodiny šľachtickej, ktorej praded na skone 14. stoletia pod cisárom a kráľom Žigmundom[2]z Helvécie[3]prišiel do Uhier a za vyznačenie sa v bitke pri Nikopole[4]zemianstvom uhorským bol odmenený.Otec Štefanov, Ján Daxner,[5]rodom z Tisovca, zúčastnil sa vo vojnách francúzskych ako insurgent[6]uhorský; zatým slúžil v úrade stoličnom ako prísažný, slúžny a asesor súdu stoličného, spolu za tridsať rokov; bol za mnohé roky inšpektorom cirkvi evanjelickej tisovskej; pod jeho správou vystavila cirkev tisovská terajší svoj chrám, ktorý čo do veľkoleposti a ozdoby prináleží v Uhorsku medzi prvé evanjelické chrámy. Jeho účinlivosťou a pod jeho správou boli vystavené hradské cesty, dolinou rimavskou, cez Tisovec do Brezna a Muráňa vedúce. Umrel roku 1847, zanechajúc dvom synom svojim, Jurovi a Štefanovi, okrem skrovného dedičného majetku čestné meno muža bezúhonného charakteru.Mladší syn Štefan Marko, už otcom svojím vedený, hotovil sa na stav právnický. Filozofické štúdiá odbavil v Prešporku,[7]kde pod vedením nezabudnuteľného Štúra iskra povedomia národného slovenského a slovanského roznietená bola v ňom v plameň, celú bytosť jeho preniknuvší.Právnické štúdiá dokončil na kolégiu prešovskom, kde v spoločenstve s Jánom Čipkom[8]breznianskym medzi tamojšou mládežou utvoril družstvo slovenské, na spôsob Ústavu prešporského zostavené; v družstve tom on sám prednášal históriu Slovanstva, podľa výťahu zo Starožitností Šafárikových vypracovaného.Po skončenom teoreticko-právnickom kurze, roku 1843 a 1844, bavil sa Štefan Daxner takmer za dva roky doma v Tisovci. V ten čas žili v Tisovci dvaja mladí, duchom národným nadchnutí a pozdejšie i v literatúre slovenskej preslávení mužovia, a to August H. Škultéty, v tom čase kaplán pri boku slávneho superintendenta Pavla Jozeffyho,[9]pozdejšie profesor na evanjelickom gymnáziu vo Veľkej Revúcej, a Jonatan Čipka,[10]kandidát teológie, pozdejšie farár cirkvi evanjelickej drienčanskej. Daxner bol tretím údom družstva tohoto.Samo sebou sa rozumie, že traja mladí, za všetko dobré a krásne zaujatí mužovia slovenskí nemohli ostať nečinní. Ako výsledok ich účinlivosti spomenutia zasluhuje na poli literatúryZornička, zábavník pre malé dietky, a potom zbierka prostonárodných povestí slovenských, ktorých čiastka pozdejšie pod redakciou Francisciho a Dobšinského tlačou bola uverejnená. Na poli spoločenského života objavila sa ich účinlivosť v tom, že založili v Tisovci spolok striedmosti, obecnú sporiteľnicu, obecnú knižnicu a konečne nedeľnú školu pre dospelejšiu mládež. Škoda, že účinlivosť družstva[11]tohoto netrvala dlho, lebo po dvoch rokoch Škultéty a Čipka, za farárov povolaní, odobrali sa na stanice svoje. Daxner odišiel do Pešti, aby tam praktický kurz dokončil.V Pešti pri boku tabulárneho advokáta Alexandra Vrchovského[12]pracujúc, bol spolu, asi do roka, námestným notárom cirkvi evanjelickej slovenskej práve v tej, vnútorným nepokojom a trenicami[13]pamätnej dobe, keď cirkev slovenská pod vedením slávneho Jána Kollára od cirkvi nemecko-maďarskej z ohľadu spoločného majetku sa oddelila a činom tým od nadvlády nemecko-maďarskej osamostatnila.Koncom roku 1846 Daxner zložil skúšku advokátsku a osadil sa doma v Tisovci ako advokát.Rok 1847 bol pre Uhorsko v politicko-občianskom živote pamätný tým, že roku toho boj medzi stránkou opozičnou a konzervatívnou zvrchovaného stupňa dosiahol. Daxner pripojil sa k stránke opozičnej,[14]čo pre neho tým prirodzenejšie bolo, lebo jeho otec už dakoľko rokmi predtým oslobodil urbariálnych poddaných svojich od takzvanej panštiny, uspokojac sa miesto toho s miernou, ročnou peňažitou odmenou, ktorá z roka na rok bývala i odpúšťaná.Koncom roku 1847, za času zasadania snemu, Daxner vystavil na mestskom dome v Tisovci maličký program,[15]určený na to, aby slúžil za základ petícii, ktorá zo stránky ľudu na snem mala byť podaná.Program ten záležal z troch punktov, a to:1. Zrušenie záväzkov urbariálnych a oslobodenie ľudu od jurisdikcie panskej.2. Usporiadanie župného zhromaždenia na základe reprezentácie ľudu tak, aby každá obec ako pravá mravná jednota v živote štátnom skrze istý počet zástupcov v zhromaždení stoličnom bola zastúpená.3. Povýšenie reči ľudu za reč úradnú v stolici.Na program tento už značne podpisov bolo zhromaždených, keď roku 1848 v dňoch marcových neočakávane a improvizovane zjavili sa zákony z roku 1848, čím rečená už petícia stala sa zbytočnou.Pri slávnostnej publikácii zákonov týchto, pri ktorej príležitosti bol i výbor stoličný v zmysle článku XVI:[16]1848 usporiadaný, vystúpil Daxner na rínku rimavskosobotskom uprostred zhromaždenia slovenského ľudu rečou slovenskou, vyslovujúc radosť ľudu slovenského nad tým, že zrušením záväzkov urbariálnych a jurisdikcie zemsko-panskej sú hlavné okovy feudalizmu odstránené; v reči ďalšej Daxner narážal na to, že artikul XVI ešte len sľubuje organizovať výbory stoličné na základe zastupiteľstva ľudu, kdežto pri úprimnej zaujatosti za slobodu občiansku organizácia tá už teraz bola možná; ďalej narážal i na to, že uvedením reči maďarskej za reč poradnú v zhromaždeniach stoličných ľud slovenský z účastenstva na poradách týchto je vytvorený. Zákonodarstvo spôsobom týmto urobilo ľud slovenský i hluchým, i nemým z ohľadu najkrajšieho politického práva, to jest z ohľadu účastenstva v samospráve stoličnej.Za vystúpenie toto, hlavne zato, že bolo slovenské, a tak protizákonné, bol Daxner na zodpovednosť ťahaný, a toto bol začiatok tých mnohých inkvizícií a prenasledovaní, ktoré Daxner v nasledovavších časiech za vec národnú podstúpil.Tie isté snahy, ktorým Daxner v zhromaždení stoličnom dal výraz, objavili sa i v susednej Liptovskej stolici, a Daxner prítomný bol v marci roku 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši[17]v porade, z ktorej pod vedením Kleina[18]a Hroboňa[19]vyslaná bola deputácia k výboru stoličnému, žiadajúca, aby výbor stoličný úradne reprezentoval u ministerstva za uvedenie reči slovenskej ako úradnej do porád výboru stoličného a za usporiadanie stolíc na základe zastupiteľstva ľudu. Výbor stoličný uzavrel predložiť žiadosť túto ministerstvu.S publikáciou zákonov z roku 1848 vstúpil do života i artikul XXII[20]o národnej garde. Daxner bol v Tisovci skrze dve silné, z tamojšieho meštianstva zostavené stotiny za prvého kapitána jednohlasne vyvolený. Aby ako kapitán čestnému povolaniu svojmu zadosť urobiť mohol, začal Daxner študovať stručnejšie kompendiá o službe vojenskej, praktický návod dostávajúc od Gašparca, bývalého lieutenanta pri c. k. vojsku, pozdejšie honvédskeho majora.Škola s podoficierom, do ktorej každý mešťan slobodný prístup mal, tak bola usporiadaná, že v nej nielen služba vojenská sa vysvetľovala, ale aj inšie, sčiastky zábavné, sčiastky poučné predmety sa prednášali a na dennom poriadku postavené politicko-občianske otázky pretriasali. Okrem toho zostavený bol i osobitný čestný súd pre gardu národnú.Výsledok počínania toho bol ten, že národná garda tisovská v krátkom čase dokonale robila všetky, s dvoma stotinami možné pohyby a evolúcie a že v nej povedomie ľudskej a národnej hodnosti vyvinovať sa počalo. S usporadovaním národnej gardy započali sa i agitácie o vyslanca na prvý snem peštiansky.V ochodzi malohontskej vystúpili dvaja kandidáti: Eugen Kubinyi,[21]majiteľ statkov na Klenovci a hlavný slúžny Gemerskej stolice, a Jozef Ratko, zámožný fiškál prednejších dynastií gemerských a mesta Rimavskej Soboty. Kubinyi pri posviacke zástavy národnej gardy v Tisovci, spočiatku mája roku 1848 vydržiavanej, osvedčil sa verejne za program Daxnerov a sľúbil zastávať práva národa slovenského, následkom čoho stal sa kandidátom slovenskej stránky. Poznamenať treba, že výbor stoličný, aby pri voľbách snemových živel slovenský rozdrobiť a tak maďarstvu víťazstvo zabezpečiť mohol, úmyselne a proti všetkým pravidlám polohopisným a národopisným tak podelil stolicu na šesť volebných okresov, že ani jedného čisto slovenského okresu nebolo. Okrem toho výbor stoličný vo všetkých okresoch za sídla voľby také miesta vyznačil, ktoré už vtedy nepriateľským duchom oproti živlu slovenskému vynikali.V súhlase s udanými už snahami stoličného výboru i povereníctvo stoličné, voľbu vyslanca v okrese malohontskom spravujúce, uznieslo sa na tom, že popisovať voličov[22]jedine v Rimavskej Sobote zasadať bude, počítajúc na to, že takýmto spôsobom zo slovenských, na päť-šesť míľ vzdialených obcí čím menej voličov dá sa zapísať a ešte menej dostaví sa na voľbu.Tisovec požiadal síce povereníctvo, aby i na horné strany okresu, menovite do Tisovca, prišlo popisovať voličov, ale povereníctvo zavrhlo zákonnú žiadosť túto. Daxner v zhromaždení meštianstva tisovského vystúpil zrovna proti výboru stoličnému a povereníctvu okresnému a odkrývajúc ich udané už snahy, upozornil meštianstvo na to, že úkladom týmto jedine tak možno vyhnúť, ak meštianstvo tisovské na popis do Rimavskej Soboty húfne sa dostaví. Nárada táto bola jednomyseľne prijatá. Vojenský pochod na dve stotiny podelených voličov tisovských tak silne účinkoval na obce dolu dolinou rimavskou ležiace, že takmer z každej obce voliči hromadne pripojovali sa k Tisovcu, takže už do Rimavskej Soboty nie dve stotiny, ale celý batalión voličov vtiahol, vystaviac front oproti mestskému domu.Týmto spôsobom zmarené boli zámery protivníkov, nastrojené proti voličom slovenským, a nebolo viac pochybnosti o tom, že Rimavská Sobota v čas voľby prepadne proti Tisovcu.Čo sa vskutku i stalo; lebo pri voľbe kandidát slovenský väčšinou vyše tisíc hlasov stal sa vyslancom snemovým.Porážka táto i rozmnožila, i rozhorčila protivníkov národnej stránky v Gemeri a Malom Honte. Vojenské držanie sa meštianstva tisovského pri popise voličov a pozdejšie pri voľbe samej, hlavne však reč, ktorou Daxner proti výboru stoličnému a povereníctvu okresnému verejne vystúpil, stali sa príležitosťou k zádrapkám novým nielen proti Daxnerovi, ale i proti jeho druhom, menovite Jánovi Franciscimu,[23]kapitánovi gardy hnúšťanskej, a Michalovi Bakulinymu,[24]na len čas na Kokave najpopulárnejšiemu mužovi. Obviňovali ich, že sa hotujú na povstanie, že stoja v porozumení s kamarilou a Jelačićom,[25]vtedy už vykričaným vlastizradcom, že búria ľud proti vrchnosti stoličnej atď.Ohovárania tieto sa zovšeobecnili a dostali povahu mienky verejnej, takže skrze výbor stoličný bola vyslaná nová inkvizícia proti Daxnerovi a druhom jeho. Pri bezvýslednej inkvizícii tejto poznamenať treba, že hlavný slúžny stolice Gemerskej, Széplaki, vynasnažoval sa prehovoriť Daxnera a Francisciho k tomu, aby zaďakovali z kapitánstva; ale Daxner nepodvolil sa rade tejto, ostanúc i naďalej kapitánom gardy tisovskej.Medzitým trenicami týmito prebudené náruživosti vždy väčšieho dostávali rozmeru, a to tým viac, že im potrebná potrava nechybovala. Udalosti v Banáte, Báčke, Sedmohradsku a Chorvátsku,[26]v ktorých zárodok nastávajúcej domácej borby bolo poznať, nachádzali i na Slovensku súcit a ozvenu, a kongres slovanský v Prahe[27]31. mája mal ten účinok, že i v slovenskom národe pocítila sa potreba toho, aby sa národ za svoje práva ohlásil. Stalo sa to v zhromaždení národnom v Liptovskom Sv. Mikuláši,[28]v ktorom petícia pred ministerstvo a pred snem o uznaní práv národných bola formulovaná a hore poslaná. Daxner a Francisci zúčastnili sa v zhromaždení tom, následkom čoho pozdejšie v inkvizícii plešivskej podchytávaní boli z toho, že by sa pri tej príležitosti s Hodžom, Hurbanom a Štúrom boli uzrozumelí o usporiadaní revolúcie v národe slovenskom proti vláde maďarskej.Na petíciu svätomikulášsku ministerstvo odpovedalo vyhlásením náhleho súdu vo všetkých horných stoliciach. Hodža, Hurban, Štúr ako účastníci sjazdu pražského museli utekať. Mnohí z prednejších národovcov kryli sa po horách, aby ušli prenasledovateľom svojim; v Báčke, v Banáte zorganizovalo sa povstanie Srbov. Bán Jelačić stal sa diktátorom Chorvátska a hotovil vpád do Uhorska. Snem peštiansky, v otázke finančnej, vojenskej a taktiež vo viac smerodajných štátnych zásadách s vládou viedenskou rozpadnutý, ustanovil na obranu vlasti, poťažne na obranu nadvlády maďarskej nad ostatnými národmi, vystaviť vojsko dvestotisíc mužov silné, na ktorý cieľ predbežne štyridsaťtisíc mužov malo byť vyzdvihnuté.Pravda, ustanoveniam týmto chybovala kráľovská sankcia, ale stolice to nepriviedlo do rozpakov; mysleli si: Načo nám kráľovská sankcia? Rozkážeme a stane sa. Medzi inými teda aj výbor Gemerskej stolice pod heslom, že je vlasť v nebezpečenstve, ustanovil v lone svojom previesť regrutáciu, vydajúc v tomto smere potrebné úpravy štábnym dôstojníkom gardy národnej.V týchto okolnostiach Daxner držal zhromaždenie ľudu v Tisovci, v ktorom vyslovené bolo, že ustanovenie stolice o regrutácii nezaväzuje občanov, lebo nie je zákonom kráľovskú sankciu majúcim, ale je mienkou len jednej čiastky svojvoľne zriadeného výboru stoličného, ktorá nie obecenstvo, ale len sama seba reprezentuje. Uzavretie to vo forme reprezentácie bolo stoličnému výboru zaslané.Veľmi dobre charakterizuje vtedajšiu situáciu okolnosť tá, že výbor stoličný následkom reprezentácie tejto nič iného urobiť nevedel ako to, že naložil hlavnému veliteľovi horno-gemerskej národnej gardy, majorovi Gedeonovi, aby regrutáciu najsamprv v Tisovci dal previesť. Gedeon, v ustanovený čas prijdúc do Tisovca, kázal vystaviť obidve stotiny pred mestský dom. Kým on s magistrátom na mestskom dome porobil prípravy na losovačku, zišla sa garda a Gedeon oznámil cieľ príchodu svojho, upravil Daxnera na to, aby velil prvej kompánii k losovačke stúpať. Ale tu zo stránky obidvoch vystavených stotín, ako z jasného neba hrom, ozval sa jednomyseľný hromový výkrik: „Nepôjdeme ani jeden!“ Výkrik ten neustále opakovaný premenil sa po chvíli v hrozby proti regrutačnej komisii, proti výboru stoličnému a proti Maďarom. Szakal, adjutant majorov, ktorý s jedným Tisovčanom pustil sa do ostrejšieho rozhovoru, bol pochytaný a značne postískaný; len Daxnerovi podarilo sa sem a tam natriasaného adjutanta vyslobodiť z rúk ľudu, ktorý sa s národnou gardou bol pomiešal.Odrazu bolo počuť: „Von s tými tam na mestskom dome!“ A ľud rozjatrený počal sa násilne tisnúť do mestského domu.V okamžení tom, pohľadom na rastúcu rozjarenosť ľudu nemálo prekvapený major gardy národnej, na radu Daxnera uznal, že tu inej pomoci niet ako odvolať regrutáciu a tak utíšiť do radnej chyže tisnúci sa ľud. V nastúpivšej prestávke Gedeon dal si podpísať svedectvo, že on povinnosti svojej urobil zadosť, a svedectvom tým opatrený bez najmenšej urážky sadol na voz a odišiel preč.Následok udalosti tejto bol ten, že v celej stolici nielen medzi Slovákmi, ale i medzi Maďarmi regrutácia prepadla a magistrát stoličný sotva bol vstave jeden slabý batalión vystaviť, s ktorým zúčastnil sa v ťažení proti Jelačićovi.Vina udalosti tisovskej, a tak spolu vina za prekazenú regrutáciu, padla na Daxnera; s ním spolu obviňovaní boli aj Francisci, kapitán národnej gardy hnúšťanskej, a Bakuliny na Kokave. Z druhej strany nechybovalo na poburujúcich chýroch, že národné gardy od Rimavskej Soboty počnúc až po Putnok[29]majú prísť na exekúciu do Tisovca a že Tisovec na prach a popol bude obrátený. Pre uspokojenie meštianstva Daxner dal vystaviť riadne predstráže až po Hačavu[30]a v samom Tisovci usporiadal dennú a nočnú službu bezpečnosti.Národná garda tisovská, nedostanúc od výboru stoličného zbrane, zbrojila sa sama, nie síce preto, akoby azda postať dovtedajšej legálnej opozície svojej bola chcela zanechať a osamotená bez výhľadu na úspech vrhnúť sa v krvavý boj, ale hlavne preto, aby svojím ozbrojením imponovala tým streštencom, ktorí výbor stoličný chceli donútiť k násilným krokom proti Tisovcu. A cieľ tento sa skutočne podaril, lebo výbor, obávajúc sa zrazenia, exekúcie neupotrebil, nechajúc Tisovčanov za čas v pokoji.Medzitým postaveniu Tisovca prajné dovtedy okolnosti sa odrazu zmenili.Nasledovalo zajaté Filipovića a Rotha,[31]spiatočné ťaženie bána Jelačića a porážka Hurbana na Myjave.[32]Noviny hlásali, že celá Viedeň a vojsko prešli k revolúcii.[33]Národní mužovia slovenskí z Liptova, Turca, Zvolena a Novohradu zanechali stanice svoje, a ktorý z nich nemohol za hranicu, hľadal útočište v Tisovci. A toto bol príhodný čas na pokorenie Tisovca.Daxner bol citovaný, aby sa predstavil pred spravujúceho prvého viceišpána; priatelia mu radili, aby sa odstránil, čo však Daxner ohľadom na vtedajšie okolnosti urobiť nechcel, hovoriac, že by útek jeho bol rovný zapreniu veci samej. Francisci bol dňa 6. októbra nocou, keď z Tisovca do Hnúšte šiel, skrze komisára Chudobu lapený a v sprievode pandúrov o polnoci do Tisovca dovedený. Vystavené predstráže poznali ho a dali hlas o tom Daxnerovi; v pár minútach bez poplachu bola národná garda na nohách; pandúri boli v tichosti odzbrojení a s komisárom Chudobom vovedne pod stráž postavení.V nasledovavší deň zostúpila sa národná garda v zhromaždenie obecné, z ktorého vyslaná bola deputácia k správu vedúcemu viceišpánovi Fáymu,[34]aby svojvoľné lapanie pokojných občanov pristavil a ak proti Franciscimu a Daxnerovi žaloby jesto, aby tie riadnou cestou pokonať dal, lebo nemo, nisi citatus et convictus, detineri non potest.[35]A spolu osvedčila sa garda, že ona za obidvoch kapitánov ručí, presvedčená o tom, že oni pred zodpovednosťou za skutky svoje v úteku nebudú hľadať obranu. Deputácia vrátila sa od Fáyho s tou odpoveďou, že Fáy upotrebí celú moc stolice, ba i susedných stolíc, aby opozíciu Tisovca zlomil, a od kapitánov gardy očakáva, že sa na citáciu ustanovia pred vrchnosťou svojou. Spolu Fáy dal čestné slovo deputátom v tom zmysle, že sa oproti Daxnerovi a Franciscimu žiadna nezákonitosť nestane.Toto čestné slovo bolo príčinou toho, že Daxner a Francisci v bezvýhľadných obstojateľstvách[36]dobrovoľne dostavili sa na povolanie pred spravujúceho prvého viceišpána dňa 10. októbra v Plešivci.[37]Čestné slovo držalo sa tak, že obidvaja boli uväznení; dva dni pozdejšie dovedený bol k nim Bakuliny; o týždeň potom vyše štyridsať mužov, ktorých verejná mienka označila ako prednejších ľudí slovenských v Gemerskej stolici, priviedli do Plešivca ako väzňov. Obvinenie „i to je národovec slovenský“ dostatočné bolo na odôvodnenie žalárovania.Medzitým celý magistrát gemerský bol zaneprázdnený inkvizíciou proti Daxnerovi a Franciscimu; všemožným spôsobom zhľadávali sa dáta, čo, kde, ktorý v privátnom diškurze prehovoril podozrivého, verejné vystúpenie Daxnera proti výboru stoličnému, zjavný protest proti regrutácii, vzoprenie sa gardy tisovskej proti Gedeonovi a následkom toho prekazenie regrutácie v stolici, ozbrojenie sa gardy tisovskej, rozšírenie proklamácie Štúrovej[38]boli pozitívne dáta za základ inkvizícii slúžiace. Okrem toho bolo mnoho vymyslených chýrov o porozumení s kamarilou[39]a Jelačićom, o vlastizradných úmysloch odtrhnúť horné Slovensko od Uhorska a založiť ríšu Svätopluka.K súdeniu žalôb týchto zostavené bolo štatárium v Plešivci, pred ktorým pozdvihnutá bola obžaloba pre vlastizradu.Pri poslednom, viac dišpute dvoch stránok než inkvizícii podobnom výsluchu zjavné bolo trom hlavným väzňom, že im ide o život. Videli na dvore hotoviť stĺpy, na ktorých mali visieť. Žiadali teda sudcov svojich, keď majú umrieť, aby neboli vešaní, ale strieľaní, aby mladý ich život skončil sa bleskom a hrmotom. Duchovný ich stav charakterizuje pieseň, v okamženiach týchto Franciscim zložená a Daxnerom dodatkami doplnená: „Hoj, traja sokoli, či vám žiaľ za svetom?“[40]Výrok smrti bol donesený; ale v tej hodine zjavila sa ruka Prozreteľnosti božskej, donesúc chýr o stratenej bitke pri Švechate.[41]Sudcovia nemali smelosti na svoju zodpovednosť exekvovať svoj súd a predložili vec splnomocnenému komisárovi Karolovi Szentiványimu.[42]Zakročením Szentiványiho premenila sa sentencia smrtná a traja hlavní väzni boli odsúdení na trojročné väzenie osamote. S nimi vovedne boli ešte dvadsiati dvaja národovci slovenskí,[43]z ktorých pätnásti boli Tisovčania, od dvoch mesiacov až na dvojročné väzenie odsúdení.Medzitým udalosti nezastali; generál Schlick[44]približoval sa ku Košiciam a bolo sa obávať toho, že ľud sám oslobodí väzňov svojich; z tej príčiny boli okolo 15. decembra Daxner, Francisci a Bakuliny v železách pod strážou do Pešti odvedení a tam v Neugebäude[45]profózovi[46]od regimentu Turského odovzdaní.Z času väzenia v Neugebäude spomenutia zasluhuje noc medzi 4. a 5. januárom. Celú noc do hodiny druhej po polnoci stál hrmot v Neugebäude sčiastky od vozov, sčiastky od ľudí, akoby celé batalióny dolu schodmi dupkali. Ráno o siedmej hodine vkročil rýchlym krokom profóz ku väzňom, spytujúc sa každého väzňa osobitne, kto je, čo je, skade je, za čo, od koho je sem poslaný. Na otázku, čo to bol za hrmot cez noc, profóz ani neodpovedajúc, vzdialil sa tak rýchlo, ako prišiel. O hodinu profóz vrátil sa celkom s úctivou tvárou a poklonami naspäť, vysvetlil pohádku tej noci hovoriac, že on každý mesiac oddával „vlasť obraňujúcemu povereníctvu“ prírastok väzňov svojich; pominulý večer, baviac sa až do polnoci u jedného z priateľov svojich, len ráno dostal rozkaz ešte večer prišlý, aby nových, v decembri pribudnutých väzňov udal povereníctvu;[47]on len ráno mohol urobiť zadosť rozkazu tomu, odnesúc menoslov nových väzňov na mestský dom. Ale „vlasť obraňujúceho povereníctva“ už tam nebolo, lebo o štvrtej hodine ráno odišlo po železnici do Szolnoku a Debrecína,[48]zaberúc so sebou všetkých, až do 15. decembra do väzenia prišlých politických väzňov, ktorých premávka v noci zapríčinila ten neobyčajný hrmot. Väzni ďakovali Bohu za milosť, že ich v krátkom čase už po druhý raz takým zrejmým spôsobom oslobodil od zahynutia. O pár dní pomocou Viliama Paulinyho,[49]ktorý o mieste ich uväznenia náhodou bol sa dozvedel, boli grófom Vrbnom[50]a bánom Jelačićom na slobodu prepustení.V Pešti dozvediac sa o tom, že dobrovoľníci slovenskí pri Prešporku pod hlavným veliteľstvom poľného zbrojmajstra Simunića[51]stoja, pospiechali do Prešporka a stadiaľ k Leopoldovu, kde skutočne nachádzalo sa do pol druha tisíc dobrovoľníkov slovenských pod vedením Janečkovým,[52]vtedy u ľudu Žižkom nazvaným. Uvítanie priateľmi, menovite Janečkom, ktorý poznal Daxnera ešte z rokov 1845/46 z Pešti, bolo srdečné. Vstúpiac do radu dobrovoľníkov, slúžili so zbraňou v rukách trónu a národu pri obliehaní a dobytí Leopoldova, potom pri obliehaní Komárna,[53]kde upotrebovaní bývali k najťažšej službe vojenskej, následkom ktorej i počet dobrovoľníkov značne sa umenšil.Zúčastniac sa v bitke pri Ácsi[54]dňa 26. apríla 1849, na spiatočnom ťažení ku Prešporku boli pridaní ku avantgarde,[55]kde vytrvalosťou svojou vydobyli si chválu vtedajšieho komandanta avantgardy, plukovníka Dorsana. Nespravodlivé zachodenie tohože s dobrovoľníctvom, neuznanie Janečka skrze Simunića prinútilo dôstojníkov dobrovoľníckych starať sa o reorganizáciu celého sboru. Jednomyseľne uznaná bola potreba toho, aby dobrovoľnícky sbor dostal osobitného hlavného veliteľa spomedzi dôstojníkov riadneho vojska a aby bol poslaný na Slovensko, lebo len tam mohol vynahradiť straty svoje novým mužstvom.Prevedenie úlohy tejto bolo zverené Daxnerovi, ktorý odíduc do Viedne, zprávou v ministerstve vojny písomne a slovne podanou vymohol to, že barón Lewartowski,[56]kapitán od generálneho štábu Götzovho,[57]bol vymenovaný za hlavného veliteľa slovenských dobrovoľníkov a dobrovoľníctvu dostala sa samostatná úloha očistiť banské mestá a vôbec horné Uhorsko od maďarskej gerily.Reorganizácia dobrovoľníctva prevedená bola pod správou Lewartowského sčiastky v Skalici, sčiastky v Rastislaviciach (Recse) pri Prešporku; zatým jeden celý batalión, pozostávajúci zo šesť stotín a jednej stotiny rezervy, zložil prísahu na články vojenské v tom zmysle, že chce bojovať až do pokorenia revolúcie maďarskej za sväté práva trónu a sväté práva národa slovenského, uznané skrze Jeho Veličenstvo vyslovením princípu národnej rovnoprávnosti.Sbor tento až do konca júna bol vystavený na čiare Váhu proti Komárnu; v júli pohol sa cez banské mestá a horné Slovensko očistiť kraje tieto od gerily.Z Kremnice Daxner vyslaný bol s jednou stotinou do Liptova, aby tam pomocou Hodžovou nový, druhý batalión organizoval a ako veliteľ druhého bataliónu o päť dní v Brezne k Lewartowskému sa pripojil. Daxner zodpovedal úlohe tejto. Z mužstva, hrnúceho sa z obcí hornoliptovských, zostavil jeden úplný batalión a jednu stotinu strelcov. Potom oslobodiac barikádami zatarasenú komunikáciu medzi Liptovom a Zvolenom, cez Čertovicu pripojil sa v určitý čas v Brezne k Lewartowskému.Ďalšou úlohou jeho bolo očistiť od gerily dolný Spiš a horný Gemer, čo sa mu bez nehody i podarilo.Pripomenutia zasluhuje, že Daxner a Bakuliny príduc na čele dobrovoľníkov do Gemera, uzniesli sa na tom, že nepomstia sa na protivníkoch svojich, ktorí ich na smrť odsúdili, dajúc týmto činom dôkaz kresťanstva slovanského.Do Tisovca Daxner zvolal zhromaždenie ľudu, v ktorom takmer všetky hornogemerské obce boli zastúpené. V zhromaždení tom uzavrelo sa jednomyseľne podať Jeho Veličenstvu prosbu o to, aby horné Slovensko bolo zorganizované ako osobitná korunná krajina, na základe národnom, s úradnou a v školách s náukozdelnou rečou slovenskou. V zhromaždení tom vymenovaná bola deputácia, ktorá od obcí podpísanú petíciu odniesla do Viedne k Jeho Veličenstvu.Následkom úradného, od vtedajšieho civilného správcu krajiny pochádzajúceho a k vrchnostiam stoličným rozposlaného rozkazu, aby takí občania, ktorí za času revolúcie pre vernosť svoju k trónu od stránky revolucionárskej prenasledovania trpeli, podľa mena a s udaním zásluh oznámení boli vyššiemu miestu, Daxner obšírne opísal utrpenie národovcov slovenských v Gemeri a predložil dielo toto vyššiemu miestu, odporúčajúc vysokej blahosklonnosti najmä podajedných chudobnejších druhov svojich a spolu čeľadných otcov, ktorých rodina skrze to prenasledovanie utrpela citlivú materiálnu škodu. Ale vec tá ostala bez výsledku.Roku 1850 tá čiastka aristokracie uhorskej, ktorá nemala dosť smelosti zúčastniť sa v otvorenom boji, pozdvihovala hlavu svoju. Ona, s poklonou Mefista približujúc sa k trónu, hovorila: Nie my, pane, nie my, ale tí tam sú nebezpeční; to sú panslávi a rusisti.A tak sa zdalo, že vo vládnych kruhoch vďačne prijímali denunciácie tieto; aspoň hotovosť, s ktorou pokryteckých starokonzervatívcov dosadzovali na prvé úrady stoličné a proti národným mužom slovenským, vernosť svoju k trónu skutkami dokázavším, za hocakú pletku inkvizície vysielali, ukazuje pravdivosť udaného už poznamenania. Z mnohých príkladov pripomeniem len jeden. Pri prvom popise obyvateľstva,[58]prevedenom z jari roku 1850, maďaróni gemerskí zjavne počali agitovať za to, aby sa ľud slovenský nie za Slováka, ale za Uhra dal zapísať; pred vojenskou, popis vedúcou komisiou však v ten zmysel vykladali vec, že Uhor je Ungar, t. j. Maďar, a Slovák je Slave, to jest pansláv, Rus. Národní mužovia slovenskí, medzi nimi Daxner, opreli sa proti tomuto štatistickému klamstvu a vykonali to, že Jur Daxner,[59]na ten čas hlavný slúžny v Malom Honte, pokoril agitátorov týchto úradnou mocou. Toto dalo príčinu k deláciám pre agitácie panslavistické a zhora hneď prišiel rozkaz inkvirovať vec. Výsledok inkvizície bol ten, že gróf Anton Forgách,[60]na ten čas splnomocnený komisár dištriktu košického, pre ostrejšie zakročenie proti agitátorom maďarónskym z úradu suspendoval hlavného slúžneho Jura Daxnera, Štefanovho brata, a pri nastúpivšej, koncom roku 1850 prevedenej organizácii celkom ho vynechal, ostatných ale podľa pravidla calumniare audacter, semper aliquid haeret,[61]ako podozrivých preznačil.Pri nastúpivšej koncom roku 1850 organizácii[62]spomedzi národovcov slovenských v Gemeri len tí boli do úradov poprijímaní, ktorých pre ich kvalifikáciu zavrhnúť nebolo možno. Medzi týchto patril i Štefan Daxner. Stal sa námestným štátnym zástupcom v Rimavskej Sobote a zastával úrad tento až do novembra 1854.Ako štátny úradník, plniac verne povinnosti svoje, neprestával pritom zastávať záujmy ľudu svojho, kde sa mu k tomu príležitosť naskytla.Tak v záležitosti nových poštových staníc vidiac to, že správa stoličná navrhuje otvoriť nové poštové stanice jedine v dolných krajoch, v interesoch maďarského obyvateľstva, upozornil obce slovenské na okolnosť túto a petíciou slovenskými obcami podpísanou,[63]ktorú sám ako deputát vo Viedni v ministerstve doručil, previedol to, že nové stanice poštové v záujmoch priemyselného ľudu slovenského v Rimavskom Brezove, v Tisovci, vo Veľkej Revúcej a v Jelšave boli otvorené.Prvý následok činu toho bol, že cesty na horných stranách Gemerskej stolice ako cesty poštové do lepšieho stavu prišli.Prospech tento viedol k podujatiam novým, menovite k úmyslu otvoriť cestu medzi Liptovom a Gemerom. V bezprostrednom susedstve nachodiace sa tieto slovenské kraje, hoci plodinami, výrobkami, slovom, potrebami svojimi obapolne jeden na druhý sú odkázané, predsa ani v materiálnom ani v duchovnom ohľade v žiadnom spojení nestáli, nemajúc cesty, ktorá by ich bola spojovala. Daxner znajúc, že komunikácia duchovná po materiálnych cestách chodí, umienil si pracovať na stvorení takejto cesty, ktorá by dolinu rimavskú s dolinou Váhu do bezprostredného spojenia priviedla. Týmto cieľom vypracoval promemóriá, dátami topografickými, obchodnými a priemyselnými odôvodnené a zaopatrené podpisom všetkých obcí, počnúc od Rimavskej Soboty až po Tisovec. Spis tento doručený bol vtedajšiemu ministerstvu obchodu a verejných prác, na základe tom naložené bolo vtedajšiemu staviteľskému úradu stolice Gemerskej preskúmať čiaru otáznej cesty a možnosť jej prevedenia, čo sa roku 1853 nivelovaním sedem míľ dlhej čiary tej aj stalo.No nie všade bol Daxner tak šťastný v podujatiach svojich; tak napríklad nemohol prekaziť, aby oždianske evanjelické gymnázium neprešlo do Rimavskej Soboty a nebolo spojené s tamojším gymnáziom kalvínskym. Prenesenie a spojenie to stalo sa skutkom.Oproti tomuto gymnáziu v Rimavskej Sobote Daxner usiloval sa založiť reálku slovenskú vo Veľkej Revúcej. Jeho pričinením sa stalo, že kapitál peňažitý, dvadsaťštyritisíc zlatých vynášajúci, mesto Veľká Revúca vyznačilo na založenie slovenskej reálky[64]a že mestá a obce Ratková, Kameňany, Tisovec posľubovali značné fundácie. Námestná rada v Košiciach schválila síce podujatie toto, ale žiadala, aby skrze zakladateľa právo vymenovania jedného profesora bolo prenesené na biskupstvo rožňavské a právo vymenovania direktora na námestnú radu. Ministerstvu podaná reprezentácia, že námestná rada odoberá práva tie, ktoré v zmysle najvyššieho patentu o školách zakladateľovi prináležajú, neviedla k cieľu; následkom čoho Veľká Revúca vzala naspäť kapitál svoj a rozdelila ho v lone svojom podľa počtu cirkevníkov medzi cirkvou evanjelickou a rímskokatolíckou s tým cieľom, aby úroky z kapitálu toho vynaložené boli k napomoženiu výchovy ľudu.V úradnom živote Daxner vynasnažoval sa reč slovenskú v zmysle rovnoprávnosti národnej udomácniť ako reč úradnú v záležitostiach stránok slovenských. V tomto ohľade prichádzal do častého odporu so súdom stoličným a okresnými úrady.Spory tieto zapríčinili, že Daxner pri definitívnej organizácii za Staatsanwalta[65]do Zemplínskej stolice bol vymenovaný.Ten istý spor trval i v Zemplínskej stolici medzi Daxnerom a tamojším stoličným súdom, následkom čoho Daxner roku 1857 bol preložený do Sabolčskej stolice, do Veľkého Kállóva,[66]ako radca k tamojšiemu stoličnému súdu, kde medzi čírymi Maďarmi účinkovanie jeho v národnom ohľade na čas prestalo.V Kállóve za času zasadania prvého Reichsratu[67]roku 1859 Daxner vydal maličký spis „Hlas od Tatier“,[68]v ktorom pojednáva o rovnoprávnosti národnej ako o princípe smerodajnom, pri nastávajúcej organizácii monarchie a zvlášť Uhorska rozhodujúcom. Na konci diela tohoto vyslovené sú zásady, ktoré pozdejšie v Memorande svätomartinskom určitejšieho rozvedenia našli.Čo sa Memoranda a kongresu svätomartinského týka, pre objasnenie veci dobre bude obzrieť sa na vtedajšiu situáciu politickú v Uhorsku.Roku 1860 nielen z pristavenia patentu septembrového,[69]v záležitosti zriadenia cirkví augsburského a helvétskeho vyznania vydaného, ale hlavne z dejstvovania a chovania sa poľného zbrojmajstra Benedeka,[70]na ten čas civilného a vojenského gubernátora Uhorska, očividne zrejmá bola snaha vtedajšej vlády spriateliť sa s aristokraciou uhorskou. Aristokracia sama spozorovala smer tento a umienila si priateľstvo svoje nedať za lacnú cenu.Z tej príčiny, keď vyšiel diplom októbrový, keď Vay[71]bol za kancelára vymenovaný, keď námestná rada[72]a kráľovská kúria v Pešti, stoličné výbory s novým magistrátom stoličným boli obnovené, keď snem zvolaný bol a voľby na základe zákona z roku 1848 prevedené, so všetkými tými koncesiami, aristokracia uhorská sa neuspokojila, dobre znajúc, že čím viacej žiadať bude, tým viacej obdrží. Za istý čas aristokracia sama so sebou nebola na čistom, akú cenu má ustanoviť priateľstvu svojmu. Ale stav ten netrval dlho. Heslo od emigrácie maďarskej Panskému kasínu[73]zaslané a odtiaľ po všetkých výboroch stoličných rozšírené, znelo: restitutio in integrum,[74]ozývalo sa všade ako jediná výmienka priateľstva a pokoja vnútorného.S manifestom októbrovým vovedne vydané c. k. nariadenia[75]podržali organizáciu súdov stoličných a platnosť rakúskeho občianskeho zákona až do toho času, kým snem nové zákony donesie. Ale výbory stoličné vyhlásili rakúsky kódex a c. k. súdy za nezákonitosť a v zmysle hesla svojho zriadili si osobitnú stoličnú sedriu, spolu ale via facti uviedli do života stručné zákony uhorské, odopierajúc výkon výrokom súdnym, od c. k. nezákonitých súdov pochádzajúcim.V zmysle diplomu októbrového a osobitného c. k. nariadenia finančná záležitosť a vojsko patrili do celoríšskeho parlamentu. Ale výbory stoličné vykričali za vlastizradcu toho, kto sa opováži daň platiť, a usporadovali honvédske pluky z roku 1848. Snem bol povolaný do Budína; ale aristokracia chcela držať snem v Pešti.[76]Snemu boli predložené písomnosti, na nastúpenie trónu skrze cisára a kráľa Fraňa Jozefa I. ohľad majúce. Snem odpovedal tým, že odoprel panovníkovi príslušný titul. Slovom, nastúpil stav anarchický, v ktorom oproti vláde a jej nariadeniam beztrestne sa agitovalo.V týchto časoch ešte z Kállóva Daxner vyzval Jána Jesenského,[77]na ten čas konštitucionálneho slúžneho v Turčianskom Sv. Martine, aby skrze predstavenstvo svätomartinské dal zvolať kongres národný, v ktorom by boli žiadosti národa z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej formulované a snemu predložené; lebo teraz každý toľko práva má, koľko do úžitku vziať je vstave. Podobné vyzvanie Daxner poslal i Jánovi Čipkovi do Brezna a magistrát tohto slobodného kráľovského mesta už sa ustálil na tom, že zvolá kongres národný, keď zjavil sa v novinách príhlas od richtára svätomartinského,[78]povolávajúci reprezentantov národa slovenského na deň 6. júna 1861 do Turčianskeho Sv. Martina na doradu národnú.Daxner ešte v máji 1861, ako disponibilný sudca,[79]vrátil sa domov do Tisovca a pospiechal na kongres slovenský do Martina, kde po dvojdňovej debate jeho návrh, najhodnejšími synmi národa slovenského zastupovaný, zvíťazil veľkou väčšinou hlasov a pozdejšie vo forme Memoranda národa slovenského bol snemu predložený.V kongrese svätomartinskom Daxner vyvolený bol za úda výboru národného; ako taký bol údom vyslanstva, Memorandum svätomartinské snemu predloživšieho, taktiež údom vyslanstva toho, ktoré v záležitosti politickej organizácie Slovenska podalo vyhotovenú petíciu 12. decembra 1861 Jeho Veličenstvu vo Viedni.Koncom roku 1861 Daxner bol menovaný za druhého podžupana[80]stolice Gemersko-Malohontskej, ako taký zastával spolu i predsedníctvo stoličného súdu.Keďže v anarchickej dobe roku 1861 s vytisnutím reči nemeckej výlučne reč maďarská za reč úradnú uvedená bola a nariadenie kráľovské, s diplomom októbrovým vydané, obmedzilo diplomatičnosť reči maďarskej jedine na vnútornú službu úradov štátnych, z tej príčiny Daxner vydal úpravu na podriadené úrady v tom zmysle, aby pri úradných pokonávaniach so stránkami používali reč stránok a len vo vnútornej službe úradnej reč maďarskú.Táto úprava narobila mnoho hluku a bola skrze komisára kráľovského zničená, následkom čoho predošlý nešvár z ohľadu užívania reči maďarskej zákonitej platnosti nadobudol.Vidiac, že spojené luteránsko-kalvínske gymnázium v Rimavskej Sobote je ústav, majúci za cieľ odnárodňovanie slovenskej mládeže, umienil si Daxner založiť vo Veľkej Revúcej evanjelické slovenské gymnázium, aby rodičia slovenskí mali ústav, v ktorom by dietky svoje za dobrých kresťanov, trónu a vlasti verných občanov vychovať mohli. Plán tento, spočiatku u priateľov s malou vierou prijatý, u nepriateľov vysmievaný, po prekonaní mnohých ťažkostí pri pomoci a spoluúčinkovaní horlivých synov národa sa vydaril, takže v Revúcej slovenské gymnázium osemtriedne povstalo.Ako podžupan Daxner mal najlepšiu príležitosť uskutočniť od desiatich rokov u obecenstva v zabudnutie prišlý úmysel svoj o ceste,[81]horný Gemer s Liptovom spojujúcej. Keďže verejné práce sotva postačovali už jestvujúce cesty v dobrom stave udržiavať a nádeje nebolo, že by jedine o Maďarov starostlivá vláda skrze možné stavby slovenským krajom poskytla zárobok, z tej príčiny neostával iný spôsob, ako skrze dobrovoľné obete započať dielo pre materiálny a duchovný dobrobyt spomenutých krajov tak veľavýznamné. Meštianstvo tisovské vynikalo nad všetky obce obetavosťou svojou; účinlivosti Ľudovíta Kubániho slúžneho ochodze malohontskej, pripísať treba, že obce jeho okresu od každého osobitníka po jednom a od každého robotného kusa statku tiež po jednom chlapskom dni obetovali na túto cestu. Rimavská dolina podpísala tisíc zlatých, a hneď sprvu z dobrovoľných obetí zišlo sa do pätnásťtisíc robotných dní, s ktorou silou možno bolo prikročiť k stavaniu cesty cez hory-doly vedúcej.Dielo to, pod správou Daxnera do konca roku 1864 asi na tri míle dostavené, stretalo sa s mnohými protivenstvami, najmä zo stránky Slovákom neprajných vyšších úradníkov stoličných, obviňujúcich Daxnera, že stavia cestu pre Okolie slovenské. Medzitým mal Daxner to zadosťučinenie, že po jeho odchode z Gemera do Debrecína ministerstvo prijalo cestu tú medzi štátne komunikácie a vystavenie celej čiary naložilo skrze prácu verejnú.Odchod Daxnera[82]z Gemera nasledoval koncom roku 1865 následkom najvyššieho rozkazu Jeho Veličenstva.Už predtým, menovite roku 1864, keď nepriateľská Slovákom stránka videla, že založenie revúckeho gymnázia je dielo zakončené, množili sa žaloby proti Daxnerovi ako agitátorovi slovenskému, takže kancelária uhorská spočiatku roku 1864, z tej pokryteckej príčiny, že Jeho Veličenstvo pri obsadení všetkých úradov naložilo zachovávať národnú rovnoprávnosť a že pri zmenkových súdoch[83]niet muža, ktorý by národnosť slovenskú zastupoval, preložila Daxnera do Debrecína za radcu k tamojšiemu zmenkovému súdu. Proti nariadeniu tomu reprezentovali slovenské obce Gemerskej stolice k Jeho Veličenstvu; Daxner pospiechal do Viedne, kde na výsluchu u Jeho Veličenstva podarilo sa mu nečisté príčiny preloženia svojho odkryť a vyviesť to, že nariadenie kancelárie bolo ad acta položené.Medzitým prišiel rok 1865; kancelárom stal sa Majláth. Pod ním prevedené bolo vymenovanie úradníkov stoličných v zmysle maďarskom, aby nastávajúce voľby na snem pre Maďarsko boli zabezpečené. Aj Daxner vystúpil v Gemeri ako kandidát na vyslanstvo snemové s programom národným, ktorého hlavným punktom bola národná správa, národná cirkev, národná škola. Stránka jeho mala prevahu v ochodzi malohontskej, keď odrazu následkom tajných denunciácií prišiel rozkaz od kancelárie, ktorým Daxnerovi naložené bolo bez odkladu nastúpiť miesto svoje pri debrecínskom zmenkovom súde. Nová cesta do Viedne a prosba, aby aspoň cez nastávajúcu voľbu vyslanca snemového bol doma ponechaný, ostali bez výsledku.Najvyššiemu rozkazu Jeho Veličenstva zadosť učinené byť muselo, následkom čoho Daxner pred voľbou zástupcu snemového odobral sa do Debrecína.Činom týmto jeho stránka, nemajúc vodcu na čele, pri voľbe ostala v menšine.Z Debrecína pri konci roku 1866 Daxner poslal priateľom a druhom svojim do Gemera malý program[84]o tom, ako by lojálne sily v národe slovenskom s cieľom organického spoluúčinkovania zriadené byť mali.Spis tento, dostanúc sa do rúk nepriateľov národa slovenského, dal príležitosť k novej teroristickej inkvizícii,[85]z jari roku 1867 prevedenej. Na základe spisu toho hľadali panslavistické sprisahanie proti celistvosti Uhorska a snahy pripojenia sa k Rusku. Profesor revúcky dr. I. Zoch,[86]notár revúcky Karol Štefančok, notár ratkovský Daniel Gallay a bývalý slúžny Michal Bakuliny boli uväznení. Mnohí národovci slovenskí sčiastky ako inkvizíti, sčiastky ako svedkovia inkvirovaní.U Daxnera v Debrecíne bolo prekutanie domu, pri ktorej príležitosti nielenže mu všetky písma zhabali, ale okrem toho i privátne, po pošte na neho prišlé listy za celé dva mesiace na pošte lapali a otvárali, usilujúc sa týmto spôsobom vyhľadať dôkazy nejakej viny.K tomu ešte i súd debrecínsky o uväznenie bol požiadaný, čo sa ale nestalo, keďže špecifická, uväznenie odôvodňujúca príčina nebola udaná.Z inkvizície tejto, proti Daxnerovi[87]a druhom jeho vedenej, nielenže nedosvedčili sa vlastizradné alebo velezradné úmysly, ale práve naopak, dokázalo sa to, že slovenská národná strana s horúcou láskou k potlačenému národu svojmu vždy spojovala nezlomnú vernosť k najvyššiemu panujúcemu domu a k vlasti svojej. Následkom čoho inkvizícia tá od kráľovského fiškusa za bezzákladnú uznaná, bola zastavená.[88][1]Vlastný životopis, Slovenské pohľady XIX, 1899, str. 129 — 139,185 — 204.Pre Daxnera je charakteristické, že píše životopis v tretej osobe.[2]Žigmund(1386 — 1437) — cisár rímsky, kráľ uhorský a český, brat českého kráľa Václava IV. z rodu Luxemburgovcov. Na uhorský trón dostal sa ženbou s Máriou, dcérou uhorského kráľa Ľudovíta. Za jeho vlády sa už dostávali pri svojich výbojoch Turci až na hranice Uhorska. Žigmund sa intenzívne zaplietol do protihusitských bojov.[3]Helvécia— latinský názov Švajčiarska, veľmi často používaný v medzinárodnom styku aj dnes[4]Bitka pri Nikopolev Bulharsku bola 28. septembra 1396, kde turecký sultán Bajazid porazil vojská kráľa Žigmunda.[5]Ján Daxner— otec Štefanov, zomrel r. 1847. Bol to veľmi pokrokový zeman, ktorý zrušil na svojom majetku poddanstvo už vtedy, keď sa o tom na uhorskom sneme iba rokovalo. Pravda, Daxnerova rodina žila so svojimi poddanými v patriarchálnom pomere, lebo na počet nebolo ich veľa. Podľa rodinnej tradície iba štyri rodiny.[6]insurgent(lat.) — účastník insurgencie, insurekcie, šľachtického povstania v starom Uhorsku. Za všetky privilégiá bola šľachta povinná postaviť vojsko na obranu krajiny v prípade nepriateľského vpádu do Uhorska. Posledná insurekcia bola r. 1809, keď Napoleonove vojská napadli Uhorsko a dostali sa až do Rábu a boli aj v Bratislave.[7]Filozofické štúdiá odbavil v Prešporku— na ev. lýceu v školskom r. 1840/41 a 1841/42. Na prešovskom kolégiu hneď zatým v r. 1842/43.[8]Ján Čipka(1823 — 1903) — jeden zo zakladateľov Matice slovenskej, dôverný priateľ Daxnerov, mecenáš národných podujatí, ktorý pôsobil v Brezne[9]Pavel Jozeffy(1775 — 1848) — ev. superintendent tzv. banského dištriktu, preslávil sa predovšetkým tým, že r. 1842 sa postavil na čelo slovenskej deputácie, ktorá odovzdala vo ViedniPrestolný prosbopis slovenskýs ponosami a požiadavkami slovenských evanjelikov[10]Jonatan Čipka(Hradovský) (1819 — 1861) — ev. farár v Drienčanoch. Narodil sa v Tisovci. Spolu s A. H. Škultétym vydával v Levoči r. 1846 Zorničku, zábavník pre deti, kde prispieval i Daxner, zbieral ľudové rozprávky a s Daxnerom spolupracoval aj neskoršie, keď sa tento stal dozorcom ev. cirkevného sboru v Drienčanoch.[11]účinlivosť družstva— hospodárskeho spolku, ktorý vznikol z podnetu Daxnera spolu s A. H. Škultétym a J. Čipkom v Tisovci t. 1846, keď predtým založili už verejnú čitáreň. Pomáhali im pritom učitelia O. Gál a D. Lojko. Za predsedu Hospodárskeho spolku, ktorého účinnosť mala veľký ohlas medzi tisovskými mešťanmi a roľníkmi na okolí, zvolili Štefana M. Daxnera. Daxner sa však tejto funkcie zriekol 13. augusta 1848, aby sa mohol venovať len politickej činnosti. Po skončení revolučných akcií, ktorými Hospodársky spolok značne utrpel, jeho činnosť obnovili v päťdesiatych rokoch. Podrobnejšie o Hospodárskom spolku píše F. Houdek, Storočnica slovenského družstevníctva 1947, str. 182.[12]Alexander B. Vrchovský(1812—1865) — jeden z významných pokrokových slovenských vzdelancov, účastník štúrovského hnutia, potom advokát v Pešti, kde v jeho kancelárii pracovali mladí slovenskí právnici, napr. Janko Kráľ, Št. M. Daxner, ale i M. Jókai, A. Petőfi a iní. Vrchovský, ako skalický rodák, pochádzal z rodiny, ktorej príslušníci sa zapojili do tzv. martinovicsovského sprisahania na konci 18. stor., získal si v Pešti veľkú klientelu a v päťdesiatych rokoch prednášal aj ako lektor na peštianskej univerzite. Pred revolúciou v Pešti jeho advokátska kancelária bola strediskom hnutia pokrokovej revolučno-demokratickej mládeže slovenskej i maďarskej. Po potlačení revolúcie podporoval snahy peštianskej slovenskej inteligencie, ktorá zamýšľala založiť v Pešti aj Maticu slovenskú. Vrchovský ponúkol svoj dom za sídlo pripravovanej inštitúcie. Postava A. Vrchovského by si zaslúžila podrobnejšie spracovanie, lebo doterajšie naše vedomosti o jeho živote a účinkovaní nie sú dostatočné, najmä z peštianskeho obdobia.[13]Vnútorným nepokojom a trenicamiv peštianskej slovenskej ev. cirkvi mieni Daxner pôsobenie Jána Kollára, ev. farára tejto cirkvi, ktorý vyvolával medzi jej príslušníkmi rozbroje, najmä pokiaľ išlo o zriadenie nedeľnej školy a o činnosť učiteľa Jána Kadavého. Kollár znemožňoval zriadenie nedeľnej školy z odporu proti štúrovskému hnutiu a spisovnej slovenčine. Daxnerove listy priateľovi A. H. Škultétymu z týchto čias sú veľmi výrečným svedectvom pomerov v Kollárovom okolí a kritického postoja mladých štúrovcov voči Kollárovi, ktorý na nich zanevrel.[14]pripojil sa k stránke opozičnej, pod ktorou rozumie Daxner uhorskú politickú stranu Ľ. Kossutha, M. Vesselényiho a iných. Na čele konzervatívnej strany bol umiernený predstaviteľ vysokej šľachty uhorskej gróf Štefan Széchényi. Daxner, hoci s národnostnou politikou Kossuthovou nemohol súhlasiť, bol prívržencom opozičnej stránky, ktorá reprezentovala pokrokové, revolučné a reformné tendencie v uhorskom verejnom živote. Vzájomný boj medzi obidvoma stranami vyvrcholil práve za Daxnerovho pobytu v Pešti, keď viedenská vláda prostredníctvom grófa J. Apponyiho uskutočnila opatrenia, obmedzujúce rozvoj reformných snáh opozičnej strany. Podrob, pozri Rapant, Slov. povstanie I, 1, str. 5 — 7.[15]Maličký program Daxnerovvznikol v súvislosti s pripravovanou petičnou akciou r. 1847, ktorá mala úspešnejšie než r. 1840 pripraviť obšírny elaborát slovenských národných požiadaviek pre uhorský snem. Podrob, pozri Rapant, c. d., str. 175.[16]čl. XVI.— 1848 sa týkal dočasnej úpravy stoličných vrchností v dôsledku štátoprávnych zmien, uskutočnených na základe tzv. marcových zákonov. Išlo o zmodernizovanie verejnej správy, ktorá bola do r. 1848 sústredená do stolíc a bola už zastaralá a nevyhovujúca. Podľa ustanovení tohto zákona mali sa zvolať stoličné zhromaždenia, na nich vyhlásiť a vysvetliť tzv. marcové zákony, zvoliť stále výbory bez ohľadu na rodovú a stavovskú príslušnosť. Najdôležitejším opatrením tohto zákona bolo zavedenie maďarčiny ako výhradne rokovacej reči. Na stoličnom zhromaždení gemersko-malohontskom 1. mája 1848 Daxner slovenskou rečou postavil sa práve proti tomuto poslednému opatreniu zák. čl. XVI. z r. 1848. Daxner vyčítal aj ustanovenie zák. čl. XVI z r. 1848, podľa ktorého definitívna úprava verejnej správy stoličnej sa len sľubovala, hoci sa mohla s ohľadom na zastúpenie ľudového živlu uskutočniť hneď. Porov. Rapant, c. d., str. 255 — 7.[17]prítomný bol… v Liptovskom Sv. Mikuláši— Daxnerov údaj, že bol v máji 1848 prítomný v Mikuláši na porade, z ktorej vyslali deputáciu s Kleinom a Hroboňom na čele, prebiehala už 27. marca 1848, deň pred stoličným zhromaždením liptovským. Daxner sa zúčastnil tejto porady na vyzvanie M. Kellnera z Polhory a išiel na ňu spolu s J. Franciscim. Na tejto porade boli M. M. Hodža, S. Štefanovič, J. Kučera a iní. Porada sa zaoberala zprávami o zrušení urbára a rozhodla verejne vystúpiť na práve zvolanom stoličnom zhromaždení, ktoré sa konalo 28. marca. Členovia porady vypracovali petíciu, o ktorej sa zmieňuje Daxner. Podrob. pozri Rapant, c. d., str. 218 n.[18]Ľudovít Klein(1816 — 1873) — notár mestečka Hyby v Liptove a ako taký riadny člen stoličného zastupiteľstva[19]Samo B. Hroboň(1820 - 1894) — ev. kňaz, štúrovský básnik a národný pracovník. Žil v tom čase v Sielnici pri L. Mikuláši.[20]artikul XXII— zák. čl. XXII z r. 1848 týka sa národnej gardy. Išlo o ozbrojené formácie, do ktorých boli povinní dať sa zapísať všetci občania, bývajúci v mestách a mestečkách s magistrátmi, a to vtedy, ak vlastnili dom, pozemkový majetok aspoň v cene 200 pengő, alebo ak vlastnili v obciach aspoň pol usadlosti alebo majetok podobnej hodnoty. Napokon sa mali zapísať tí, ktorí mali aspoň 200 pengő ročného príjmu. Zapisovacia povinnosť sa vzťahovala na občanov vo veku 20 — 50 rokov, a to len vtedy, ak nepodliehali do moci gazdov, čiže boli úplne samostatní a svojprávni. Príslušníci národnej gardy boli povinní konať ozbrojenú službu na žiadosť obecnej vrchnosti. No do národných gárd mohli sa zaradiť aj takí, ktorí prejavili o túto službu záujem alebo považovali ju za vyznačenie. Dôstojníkov až po hodnosť kapitána mohli si národné gardy voliť samy. Vláda sa starala o výcvik národných gárd a poskytla pre ne zbrane. Služba bola bezplatná a obmedzovala sa iba na obvod obce. Mimo nej mala garda účinkovať len v mimoriadnych prípadoch. Hlavnou povinnosťou národných gárd bolo zachovávať poriadok a pokoj. Národné gardy nemohli sa korporatívne uznášať, ani rokovať, ak boli ozbrojené. Použiť násilie mohli len v odôvodnených prípadoch. Vláda mohla gardy rozpustiť. Ich príslušníkov mohli telesne trestať. Národná garda ako inštitúcia podliehala vláde. Ako vidieť, národné gardy mali byť podkladom pre uhorskou vládou zamýšľané uhorské vojsko. Naše dejepisectvo doteraz venovalo neprávom, pri hodnotení uhorskej revolúcie a slovenskej účasti na nej, veľmi malú pozornosť činnosti národných gárd.[21]Eugen Kubinyi— statkár v Klenovci, kde sa jeho rodina osadila v 16. storočí[22]Popisovať voličov— podľa zák. čl. V z r. 1848, ktorým boli schválené opatrenia, súvisiace s voľbami do uhorského snemu, mali osobitné popisné komisie, vymenované stoličnými vrchnosťami. Už pri týchto prvých voľbách do uhorského snemu ukázali stoličné vrchnosti, ovplyvnené vládnucimi vrstvami, všetku svoju prefíkanosť i pri súpise voličov, i pri určovaní volebných obvodov. Gemerská stolica mala podľa zák. č. V z r. 1848 právo zvoliť 6 poslancov. Stolica bola rozdelená na šesť volebných obvodov. Daxner právom protestoval, že popis voličov sa mal uskutočniť iba v sídle volebného okresu, v Rimavskej Sobote, a nie v jednotlivých obciach.[23]Ján Francisci(1823 — 1905) — slovenský právnik a politik, župan Liptovskej stolice r. 1864 a radca uhorského kráľovského miestodržiteľstva. Bol dôverným priateľom Daxnera, s ktorým spoluúčinkoval najmä v revolučných rokoch 1848/49.[24]Michal Bakuliny(1819 — 1892) — slovenský učiteľ, za Bachovej éry stol. úradník, spolupracovník Daxnerov a Francisciho a ich dôverný priateľ[25]Jozef Jelačić(1801 — 1859) — gróf, stal sa v marcových dňoch 1848 ako rakúsky, cisárskemu domu oddaný generál chorvátskym bánom a v marci 1848 poľným maršalom. V cisárskych službách vtrhol na jeseň 1848 do Uhorska, aby potlačil maďarský odboj proti Viedni, no od Pešti potom tiahol k Viedni, kde hrozila vypuknúť a potom aj začiatkom októbra vypukla buržoázna revolúcia.[26]Udalosti v Banáte, Báčke, Sedmohradsku a v Chorvátsku— Daxner má tu na mysli revolučné prejavy uhorských Srbov, Rumunov a Chorvátov na jar a na jeseň 1848, ich zhromaždenia a ozbrojené akcie[27]Kongres slovanský v Prahe— prebiehal koncom mája a začiatkom júna 1848 a mal za účasti predstaviteľov rakúskych Slovanov rozhodovať o ich postupe pri reorganizácii ríše. Slovákov zastupoval na slovanskom sjazde Ľ. štúr, M. M. Hodža a J. M. Hurban.[28]V zhromaždení národnom v Liptovskom Sv. Mikuláši— dňa 10. mája 1848 vypracovali predstavitelia slovenského obrodného hnutia Žiadosti slovenského národa, na osnovaní ktorých mal veľký podiel Štefan M. Daxner svojím konceptom Žiadostí[29]Putnok— maďarská obec na juhovýchodnom okraji Gemerskej stolice[30]Hačava— malá dedinka v Rimavskej doline na sever od Hnúšte[31]zajatie Filipovića a Rotha— cisárskych generálov, ktorí manévrovali v tom čase na Slovensku[32]porážka Hurbana na Myjave— ide o ústup slovenských dobrovoľníkov z Myjavy a okolia na Moravu v septembri 1848[33]Viedeň a vojsko prešli k revolúcii— Viedenská revolúcia vypukla 6. októbra a podmienila odchod cisára Ferdinanda V. do Innsbrucku. Za predpokladu, že by sa bola udržala, mohla podstatne zmeniť priebeh revolúcie v strednej Európe.[34]Gustáv Fáy(zomr. 1895) — r. 1848 a v r. 1867 - 1872 gemerský podžupan, potom až do r. 1892 hlavný župan Gemerskej stolice. U Fáya patvarizoval Ján Francisci pred r. 1848. Porov. jeho Vlastný životopis.[35]nemo, nisi cilatus et convictus, detineri non potest(lat.) — nik nemôže byť zatknutý bez predvolania a usvedčenia[36]obstojateľstvá(z rus.) — okolnosti, pomery[37]Plešivec— bol vtedy sídlom Gemerskej stolice, kým Rimavská Sobota bola sídlom tzv. Malohontskej stolice, ktorá splynula s Gemerskou, a napokon aj toto mesto sa stalo konečným sídlom zjednotenej stolice.[38]proklamácie Štúrovej(z lat.) — príhlasu, známom ako „Bratia Slováci“, ktorá vyšla tlačou vo Viedni. Pozri Rapant, c. d., str. 73 n.[39]kamarila(zo špan.) — skupina vplyvných ľudí na panovníckom dvore, klika politických intrigánov. Daxner má na mysli úzky kruh príslušníkov viedenského cisárskeho dvora a jeho styky s Jelačićom, povereným potlačiť maďarské povstanie. Členmi viedenskej kamarily okrem Jelačića boli arcikňažná Žofia, matka Františka Jozefa, arciknieža Ľudovít, knieža A. Windischgrätz a barón S. Jósika. Existenciu kamarily niektorí historici popierajú. Jej cieľom bolo rozhodovať o štátnych veciach s vylúčením ústavných činiteľov.[40]„Hoj traja sokoli…“— báseň, ktorú zložil J. Francisci na pamäť uväznenia Daxnerovho, Bakulinyho a svojho v Plešivci údajne 25. októbra 1848[41]Bitka pri Švechate— (Schwechate) na Litave, neďaleko Viedne, bola 30. októbra 1848 a mala pre ďalší priebeh i viedenskej, i uhorskej revolúcie nesmierny význam. Keby totiž neboli vojská uhorskej vlády pod velením A. Görgeya otáľali s postupom na Viedeň a keby sa Görgey nebol zbytočne radil s Ľ. Kossuthom, ktorý v tomto prípade preukázal až tragickú nerozhodnosť pre zabezpečenie úspechu vojenských akcií, mohlo uhorské vojsko včas pomôcť viedenskej revolúcii a obsadiť Viedeň, a tým azda i rozhodnúť o úspechu revolúcie v habsburskej ríši. Pre záchranu Daxnera mala bitka pri Schwechate nesporne životnú dôležitosť.[42]Karol Szentivanyibol v r. 1830 — 1836 poslancom uhorského snemu, potom zastával rôzne menej významné funkcie v stoličnej správe gemerskej, v r. 1839 a 1847 bol opäť poslancom snemu, ako aj v r. 1848 a 1861. R. 1848 bol vládnym komisárom, ktorý mal na starosti predovšetkým bezpečnostné veci v stolici.[43]ešte dvadsiati dvaja národovci slovenskí— v skutočnosti podľa rozsudku odsúdili 30 národovcov. Porov. rozsudok u Rapanta, c. d. II, 2, str. 278 n.[44]František Schlick(1789 - 1862) — rakúsky generál v období 1848 — 1849. Zúčastnil sa v bitke národov r. 1813, kde stratil oko. Schlick vnikol s rakúskym vojskom na rozkaz Windischgrätzov cez Duklu do Uhorska, obsadil koncom r. 1848 Košice, potom dobýjal Ráb, porazil Görgeya pri Temešváre, napokon sa zúčastnil aj vojny v Taliansku r. 1859.[45]Neugebäude— čiže Újépület, pôvodne rozsiahla, pavilónmi obstavená vojenská kasáreň v Pešti, ktorú vybudovali za vlády Jozefa II. r. 1786. Stála v terajšom V. okrese Budapešti na ploche 10.000 štvor. siah. Počas revolúcie r. 1848 — 49 a po jej potlačení Neugebäude používali ako väznicu pre vojenských a politických delikventov. Tu popravili aj prvého uhorského ministerského predsedu grófa Ľ. Batthyányho. Túto budovu zbúrali r. 1898, lebo prekážala vnútornej výstavbe Pešti a na jej mieste vzniklo čiastočne dnešné Námestie slobody.[46]profóz(nem.) — vojenský dozorca[47]udal povereníctvu— čiže vlastibrannému výboru, ktorý viedol počas revolučných udalostí štátne záležitosti, najmä vojenské. Na jeho čele bol Ľ. Kossuth.[48]po železnici do Szolnoku a Debrecína— jednej z prvých tratí parných železníc v Uhorsku, ktorá premávala v čase maďarskej revolúcie[49]Viliam Pauliny(1826 — 1877) — prišiel do Pešti vtedy, keď ju obsadilo rakúske vojsko a mesto bolo v dôsledku odchodu maďarských vojsk a úradov v neporiadku. Pauliny opustil honvédske vojsko, v ktorom slúžil ako kaprál, a po Daxnerovom prepustení pridal sa k slovenským dobrovoľníkom.[50]gróf Vrbna— ide asi o Dominika z Vrbna, nar. 1811, ktorý pochádzal z českej šľachtickej rodiny a bol generálom rakúskej armády[51]Baltazár Simunić(1785 — 1861) — barón, rakúsky poľný maršal, ktorý operoval rakúskymi vojskami na západnom Slovensku, najmä na Považí. K jeho armáde pridelili aj sbor slovenských dobrovoľníkov.[52]Bernard Janeček(1814 — 1887) — rodom z Čiech, veliteľ sboru slov. dobrovoľníkov za jesennej a zimnej výpravy[53]pri obliehaní Komárna— ktoré bolo poslednou fázou bojov o maďarskú nezávislosť r. 1849. Veliteľom komárňanskej pevnosti bol povestný gen. J. Klapka, ktorý za výhodných podmienok napokon kapituloval.[54]Bitka pri Ácsidňa 26. apríla 1849 patrila medzi mnohé bitky v blízkosti Komárna.[55]boli pridaní k avantgarde(z fr.) — k predvoju, ktorému velil plukovník Dorsan[56]barón Henrich Lewartowski(1810 — 1875) — dôstojník rakúskej armády, ktorého ako kapitána štábu Götzovej armády, operujúcej na severnom Slovensku, poverili vedením Slovenského dobrovoľníckeho sboru r. 1849. V tzv. tretej výprave Sbor na jar a v lete vyčisťoval Slovensko od príslušníkov maďarskej armády. Po potlačení maďarskej revolúcie a rozpustení Sboru v novembri 1849 Lewartowski predložil rakúskej vláde pamätný spis, v ktorom dokazoval nevyhnutnosť utvorenia samostatného Slovenska a jeho vymanenia sa z rámca uhorského štátu.[57]Götz— rakúsky generál-major, hlavný veliteľ armády, ktorá operovala na severnom Slovensku v zime 1848 — 49 a do ktorej boli začlenení aj slovenskí dobrovoľníci. Ide najmä o tzv. zimnú výpravu, v rámci ktorej sa vykonalo niekoľko stoličných reštaurácií na Slovensku (Martin, B. Bystrica, D. Kubín).[58]Pri prvom popise obyvateľstva— Rakúska vláda po potlačení revolučných hnutí v Rakúsku okrem iných opatrení uskutočnila aj súpis obyvateľstva, aby zistila jeho stav a najmä jeho národnostné zloženie. Maďari chceli zneužiť tento súpis vo svoj prospech a usilovali sa mýliť popis ľudu uskutočňujúce vojenské orgány. Výsledky sčítania ľudu boli uverejnené.[59]Jur Daxner(1811 — 1880) — brat Štefanov, krátky čas po revolúcii hlavný slúžny v Malom Honte, do ktorého patril aj Tisovec a celá Rimavská dolina[60]Anton Forgách(1819 — 1885) — gróf z Haliča pri Lučenci, po r. 1849 vládny komisár košického vojenského dištriktu, patril so svojím bratom Alexandrom r. 1849 k tzv. „Rusov vodiacim“ magnátom. Za Bachovej éry sa stal hlavným županom košického dištriktu, r. 1860 miestodržiteľom Moravy a Čiech, po r. 1861 až do r. 1864 kráľovským kancelárom. Po vyrovnaní pridal sa k Deákovej, neskôr k liberálnej strane.[61]calumniare audacter, semper aliquid haeret(lat.) — z bezočivého falošného obvinenia vždy dačo prilipne[62]Pri… organizácii uhorských úradov po r. 1850— ide o zrušenie provizórnej administratívy v Uhorsku, v ktorej hlavné slovo mali vojaci. Nahradili ju civilnou správou. Uhorsko bolo rozdelené na viacero oblastí, z nich dve boli na Slovensku so sídlami v Bratislave a v Košiciach. Do týchto úradov, ako aj do úradov im podriadených, najmä okresných, dostávali sa aj slovenskí úradníci.[63]Petícia Daxnerovav záujme zriadenia nových poštových staníc v Gemeri nie je nám známa, hoci ju Daxner podal viedenským úradom. Podobne nevieme mnoho ani o memorandách, ktoré Daxner ako justičný úradník gemerský predkladal úradom, najmä pokiaľ ide o budovanie ciest.[64]Založenie reálky v Revúcejsúvisí so školskou politikou Bachovej vlády a jej tendenciou pozdvihnúť obchod a priemysel pomocou uprednostňovania tzv. reálneho školstva, ktoré malo vychovávať obchodných a technických úradníkov. Finančne dobre situované gemerské obce, ťažiace zo železiarskej výroby, boli ochotné prinášať značné obete pre tento cieľ. Niektorí slovenskí úradníci košického miestodržiteľského oddelenia, ako napr. J. Tomášik, boli ochotní prekliesniť cestu k založeniu slovenskej reálky. Daxnerovi pri zakladaní reálky išlo aj o to, aby paralyzoval vplyv novej strednej školy v Rimavskej Sobote, a to kalvínskeho gymnázia, ktoré vzniklo zlúčením s nižším gymnáziom v Ožďanoch. Reálkou v Revúcej chcel Daxner pomôcť nielen aktuálnym potrebám miestnym, súvisiacim s rozvojom gemerského železiarstva, ktoré bolo v rukách miestnych obyvateľov a teda prinášalo predovšetkým im zisky, ale chcel už vtedy zriadiť v Revúcej aj gymnázium, pričom oba ústavy mali účinkovať vedľa seba, sledujúc každý iný cieľ. Daxner chcel, aby sa Slováci sústredili do Revúcej a nechodili do zmaďarizovanej už Rožňavy. Naliehal na vládne miesta, aby urýchlili rozhodnutie, ktoré v kladnom prípade malo znamenať víťazstvo nielen slovenskej veci, ale i vlády. Treba len ľutovať, že táto Daxnerova akcia sa nestretla s úspechom. Na druhej strane však upozornila nepriateľov slovenskej veci na Daxnerovu činnosť, ohrozujúcu maďarské záujmy.[65]Staatsanwalt(nem.) — štátny prokurátor. Daxner bol ním v Šarišskom N. Meste.[66]Veľký Kállóv— v tom čase sídlo Sabolčskej stolice. Hoci sa dostal Daxner do úplne maďarského prostredia, jednako v okolí Nyiregyházy, neskoršieho sídla tejto stolice, mal možnosť sa stýkať so Slovákmi a zasahovať do ich osudov. Stýkal sa aj s J. Franciscim, ktorý bol v tom čase zasa administratívnym úradníkom v Debrecíne.[67]Reichsrat(nem.) — ríšska rada, po r. 1848 poradná komora panovníkova, po zrušení ústavného života v Rakúsku s funkciou parlamentu. Až po odstránení Bachovho režimu stala sa základom pre tzv. širšiu ríšsku radu, ktorá mala pripraviť obnovenie ústavného života v rakúskej ríši. Z rokovaní tejto ríšskej rady vznikol napokon tzv. októbrový diplom z 20. okt. 1860.[68]„Hlas od Tatier“— správne „Hlas zo Slovenska“, vznikal na základe zpráv o rokovaniach tzv. užšej ríšskej rady, ktorá sa zaoberala aj novou úpravou štátoprávnych pomerov rakúskej ríše[69]septembrovým patentom— vládnym patentom z 1. sept. 1859, ktorým sa upravovali pomery v ev. a. v. a kalvínskych cirkvách v Uhorsku[70]Ľudovít Benedek(1804 — 1881) — v tom čase významný rakúsky generál. Roku 1860 vymenoval ho cisár za náčelníka civilnej a vojenskej správy v Uhorsku. Mal za úlohu upraviť cestu k vyrovnaniu Viedne s Maďarmi, čo sa mu však nepodarilo, aj keď mal pre to osobne priaznivé vlastnosti a bol rodákom z Uhorska.[71]Mikuláš Vay(1802 — 1894) — r. 1860 uhorský dvorský kancelár, vymohol zrušenie ev. patentu[72]námestná rada— ustanovizeň s vládnou funkciou, kým kráľovská kúria bola najvyšším súdom Uhorska.[73]Panské kasíno— správne Národné kasíno, združenie najpoprednejších uhorských aristokratov a predstaviteľov vládnúcich tried z radov plebejských. Vzniklo na podnet grófa Štefana Széchényiho r. 1827, a to podľa vzoru panských klubov v Anglicku. V Národnom kasíne sa najčastejšie rozhodovalo o dôležitých politických a iných otázkach Uhorska. Členov Národného kasína bolo spočiatku asi dvesto, neskoršie sa tento počet rozšíril až na sedemsto.[74]restitutio in integrum(lat.) — obnova v celosti[75]osobitné c. k. nariadenie— cisársky diplom o usporiadaní vnútorných pomerov rakúskej ríše, ktorý vyšiel ako doplnok októbrového diplomu[76]Snem v Pešti— r. 1861 bol zvolaný na 2. apríla do Budína, ale zasadal potom v Pešti. Jeho úlohou bolo pokúsiť sa o štátoprávne vyrovnanie s Viedňou. Panovník chcel, aby uhorský snem uznal zmenu na tróne z r. 1848 a iné skutočnosti. Uhorský snem nastolil zase požiadavku uznania zákonov z r. 1848. Maďari, najmä v stoliciach, vyvinuli agitáciu v prospech uznania stavu z r. 1848 a spôsobili v krajine značnú anarchiu, čo potom viedlo k rozpusteniu snemu a k zavedeniu tzv. provizória v auguste 1861.[77]Ján Jesenský(1825 — 1889) — konštitucionálny slúžny v Martine, predstaviteľ okresnej správy, naklonený bol slovenským národným veciam. Neskoršie kandidoval aj do uhorského snemu.[78]richtára svätomartinského— Andreja Košu. Návrh, aby sa národné zhromaždenie konalo v Martine, bol od A. Švehlu. Podal ho 9. mája v obecnom zastupiteľstve martinskom, ktoré sa potom uznieslo na kladnom vybavení návrhu. Príhlas obce martinskej o tejto veci uverejnili Pešťbudínske vedomosti 17. mája v 18. č. I. roč.[79]ako disponibilný sudca(z lat.) — predbežne nevykonávajúci službu. Po zavedení ústavného režimu v Uhorsku na jar 1861 dali Daxnera do tzv. disponibility, čiže dočasnej nečinnosti ako úradníka, vymenovaného cisárskou vrchnosťou. Daxner podal na martinskom zhromaždení svoj návrh Memoranda, ktorý po značných úpravách prítomní schválili. Daxner bol členom tzv. stáleho výboru národného zhromaždenia a ako taký zúčastňoval sa všetkých akcií, ktoré tento výbor podnikal.[80]za druhého podžupanaGemerskej stolice vymenovali Daxnera po zavedení tzv. provizória, keď sa viedenská vláda opäť stala rozhodujúcim činiteľom v Uhorsku. Tento úrad, ktorý bol spojený predovšetkým s funkciou predsedu stoličného súdu, čiže sedrie, umožňoval Daxnerovi zasahovať i do iných záležitostí stoličných.[81]úmysel… o ceste— spájajúcej Gemer s Liptovom, vznikal postupne. R. 1851 podali gemerské obce na Daxnerov podnet ministerstvu do Viedne žiadosť o jej vybudovanie z Tisovca na Závadku a cez Priehybu v Nízkych Tatrách do Liptova na Kráľovu Lehotu. R. 1862 postavil gemerský okresný komisár Koreszka stavbu tejto cesty pod dozor Daxnerov. Na stavbu cesty poskytli finančné prostriedky Tisovec, Rimavská Sobota i banský podnik Coalitia a zvyšok mal dať štát. R. 1863 sa vybudovala z tejto cesty časť v dĺžke 2000 siah. R. 1864 sa konala na Priehybe schôdzka zástupcov Gemerskej a Liptovskej stolice, aby sa dohodli o ďalších opatreniach, nevyhnutných pri výstavbe cesty cez Nízke Tatry. Cesta napokon viedla cez Čertovicu a cestu cez Priehybu používali len miestni obyvatelia obcí na jednej i druhej strane Nízkych Tatier. Po Daxnerovom odchode o stavbu tejto cesty sa už nejavil záujem.[82]Odchod Daxneraz Gemera bol nevyhnutný po opätovnom zavedení ústavného života v Uhorsku na jeseň 1865 a po vypísaní volieb do uhorského snemu.[83]zmenkové súdy— osobitné, podľa zák. čl. XV. z r. 1840 zriadené súdy na vybavovanie sporov, ktoré vznikali v dôsledku používania zmeniek na podporu rozvoja obchodného a priemyselného života v Uhorsku. Zmenkových súdov bolo v celom Uhorsku sedem, z nich na území Slovenska dva, v Bratislave a v Prešove. Daxner bol pridelený k zmenkovému súdu v Debrecíne, ku ktorému patrilo územie viacerých národnostne zmiešaných stolíc: Biharskej, Sabolčskej, Brežskej, Satmárskej, Užskej, Ugočskej, Marmarošskej, Krasňanskej a Solnockej. Zmenkový súd vytvárali traja právnici, ktorí poznali zmenkový zákon, a dvaja obchodníci ako prísediaci. Pôsobnosť tohto súdnictva zanikla r. 1876 a jeho agendu prevzalo riadne civilné súdnictvo.[84]malý program, vyjadrený v okružnom liste priateľom[85]nová teroristická inkvizíciaz r. 1867, známa ako tzv. létássiovská, ktorú podnikli proti revúckemu gymnáziu. Podrobnejšie A. H. Škultéty, c. d., str. 103.[86]dr. Ivan Branislav Zoch(1843 — 1921) — profesor revúckeho slov. gymnázia, kde vyučoval prírodné vedy a napísal niekoľko učebníc. Po zatvorení revúckeho gymnázia odišiel do Chorvátska.[87]O inkvizícii proti Daxnerovipozri bližšie Bottovo c. d., str. 143 a list Daxnerov M. Bakulinymu v Archíve SNM.[88]Upozorňujeme na memoáre Štefana M. Daxnera, vytlačené v Slovenských pohľadoch 1892 (str. 305 a nasl.) a v niektorých punktoch vzájomne sa doplňujúce s týmto vlastným životopisom. Tento z rukopisu Št. M. Daxnera, u jeho synov, pre Slov. pohľady odpísal pán Július Botto, za čo mu v mene dobrej veci vyslovujeme srdečnú vďaku.(Red. SP.)	Daxner_V-sluzbe-naroda.html.txt
LúčenieDo breznianskej sporiteľne vchádzal jedného letného dopoludnia k jedenástej vysoký človek, prešedivelých už vlasov, s okuliarami na nose a dlhou hustou bradou. Cez ruku mal prehodený šedý svrchník, pod pazuchou stískal čierny hodvábny dáždnik. V druhej ruke držal bielu ruskú čiapku s tvrdým štítom.Praktikant Mikota, sediaci najbližšie ku dverom vstával nerád od novín, v ktorých sa bol začítal do štipľavej, osobničkárskej polemiky miestneho slovenského vodcu-lekára so staviteľom Ondrejčekom. Lekár vytýkal staviteľovi, že na stavbe spolkového domu nekresťansky mnoho zarobil. V dnešnom čísle sa staviteľ dušoval, že na stavbe opálil tri tisícky. Rozumie sa, nechýbaly opaprikované narážky na „matádorov“, „samozvaných vodcov-egoistov“, ktorí by nedbali snaživého odborníka na mizinu doniesť.— Mohol by som hovoriť s pánom Chamuľákom? — ozval sa príchodzí.— Pán účtovník! — obrátil sa praktikant k černovlasému, kŕmenému, závalitému pánovi, nahnutému nad veľkou obchodnou knihou, rozloženou na pulte.— Prajete si?… Do paroma, človeče, skoro by som ťa ani nepoznal! Veď si to ty, Gusto?! Akože sa máš? Ale, ako videť, dobre. Istotne inak, ako my chudobní úradníci.— Ach, Roman, braček môj zlatý! Dobre, že som ťa tu zastihol. Mám tu malú prácu. Musím sa s tebou o niečom poradiť. Ale prichádzam najviac k tebe. Veď sme sa my, duša moja, už sedem rokov nevideli!— Nehovor, človeče! Bolo by to možné? A, veru, preca. Ľahko možeš mať pravdu. Veru, ten čas uteká, Gusto môj! Mne pribúda detí, tebe majetku. Neviem, neviem, či si už nie milionárom!— Ale daj pokoj, človeče! Nuž, a z čoho? Z toho gazdovstva? Daj sa mi svete. Trvalo to dosť dlho, kým sme sa z dlžôb vykýchali. Lebo veď hotových peňazí sme do toho moc nemali.— Nekrúť, ty huncút, neprekrúcaj! Máš tam, vraj, hotový raj pri tom Čiernom mori. Neboj sa, ja som o tebe informovaný. Zem, vraj, máš čiernu, sypkú, žiješ si ako barón. A skoro každým rokom prikupuješ ďalšie pozemky.— Ktože ťa to tak nabaláchal? No, nechcem si haniť. Dá Pán Boh, že som nepracoval nadarmo. A deti zdravé, súce. Nuž, ďakovať Bohu, obíde to. Ale neidem ťa mýliť. Kdeže by sme sa mohli večer sísť?— Čo večer? Ja som ti k službám hneď. Veď si ja prácu vynahradím — preobliekal si Chamuľák kabát, sberajúc sa s priateľom do mesta.Chamuľák zaviedol priateľa Gusta Rišianku domov. Tam sa složili. Rišianka bol pozvaný k Chamuľákovcom na obed i na nocľah. Hneď pošli na pivo do mesta. Dali si nejaký gábl. Domov prišli po jednej hodine.Popoludní boli v hostinci zasa. Pustili sa do vína. Raz jeden, raz druhý rozprával svoje životné osudy. Chamuľák svoju biedu, Rišianka svoj zdar. Lebo veď bol skutočne bohatým statkárom v južnom Rusku. Kým sa ta vysťahoval, bol na Slovensku kupcom. Zbankrotoval. Ale pár tisíc si zachránil. A jeho žena celé svoje veno. S tým sa zakúpili v Rusku. Kúpil lacno, za bagateľ, pekný kus Černozemia. A majetok pekne zveľadili. Dcéru vydali za ruského kapitána. Syn gazduje a prevezme azda rodičovský veľkostatok. Len ho oženiť.Polliter míňal sa za pollitrom. Z jedného hostinca sa išlo do druhého. Potom sa šlo večerným vlakom do Zvolena, kde sa zabávali priatelia (lebo veď boli z dvoch súsedných dedín a v Trstenej boli na gymnáziu štyri roky spolužiakmi) v kaviarni pri cigánoch. Vrátili sa až druhého dňa dopoludnia. Potom vyspávali kacnjamer. Popoludní vyprevádzal Chamuľák priateľa. Najprv sa častovali v Banskej Bystrici. Ztadiaľ vyprevádzal Rišianku, vracajúceho sa domov do Ruska, vlakom až do Zvolena. Tam sa lúčili v daktorej bočnej ulici u krčmára žida. Obidvaja lietali už vo vyšších sférach.— Roman môj, Roman môj, akože ťa opustím?! — žalostil Rišianka. — A prečo ja, nešťastník, musím utekať do cudziny, keď moje staré srdce mre za rodným krajom?— Nepustím ťa, brat môj, nepustím — vešal sa Chamuľák na krk priateľovi. — Ty zostaneš tu! Musíš zostať!— Ach, žena, deti, gazdovstvo ma čaká. Už vidím, že ja nesložím kosti v svojej rodnej zemi. Ber sa, pútnik, do sveta! — svieral dlhý, suchý Rišianka vo svojom náručí krátkeho, širokého úradníka. — Ešte niečo, Roman môj! Mám vo vašej sporiteľni robotu. Ty mi to musíš zariadiť. Chcel by som si uložiť dve tisícky na knižku. Aby som mal aj vo svojej domovine niečo. Neviem, čo s tými peniazmi urobím, či si kúpim účastiny, či dáku chalupu u nás v Orave. Ja sa už do Brezna nechcem vracať. Mohol by si mi tie peniaze uložiť ty.— Prečo nie? — bol Chamuľák hneď samá ochota.Nápojom premožený statkár horko-ťažko vybral z vrecka z koženej taštičky peniaze. Tisíc, dvetisíc, tritisíc korún, jednosto, dvesto, tri, štyri — — tak deväťsto, štyritisíc — odovzdával statkár peniaze priateľovi-úradníkovi. Chamuľák, trebárs nebol naskrze triezvy, shrabol peniaze pomaly, opatrne, aby neprezradil, ako za nimi dychtí.— A vkladnú knižku ti na akú adresu poslať?— Čo máš posielať! Necháš ju u seba. A keď sa rozhodnem, kúpiš mi účastiny.— Nedbám — prijímal Chamuľák priateľovu nabídku.Nasledovalo lúčenie. Spievali, dali si vyhrávať. Ba i zatancovali si, poplakali si, vyobjímali sa. Rozumie sa, boli už hodne nacenganí. Rišianka rozbil dva poháre, a Chamuľák sa povážlive tackal.Rozchádzali sa nad ránom. Vlastne Chamuľák zostal spať u krčmára, a na železničnú stanicu viezol sa — pešky by už nebol vládal — Rišianka sám, aby ho unášal najbližší rýchlovlak do Bohumína a odtiaľ na Podvoloczyska do Ruska.Chamuľák priateľovi do Ruska často dopisoval. Vkladnú knižku mu, rozumie sa, neposielal. Z peňazí si, súc ustavične v súre o groš, časom „niečo vypožičal“. Ostatok uložil na meno priateľovo, ale s tým obmedzením, že iba on sám smie s vkladom dišponovať. A dišponoval tak, že čosi-kamsi nezostalo na knižke skoro nič. Chamuľák bol ženatý, otec pár detí. Ženil sa s dlžobami, dlhé roky živoril na biednom plate. Nuž, veru, dlžôb skôr pribudlo, než ubudlo. A keď sa tak k dlžobám pripisujú ešte úroky, to by už potom nestačil splácať ani čert. A keby len tie zmenky a preddavky na plat. Ale keď má toho človek v každom sklepe nabrané na rohy, tak potom vlastne ani dobre nevie, kde mu hlava stojí. Kúpi sa fúra dreva, zaplatí sa krajčírke, zariadia sa dve-tri zmenky, priplatí sa na účet v štyroch piatich sklepoch, a peniaze sa rozkotúľajú, ani nevie človek, ako.Neminuly dva roky, Chamuľák bol s Rišiankovými peniazmi hotový. Jedného pekného dňa však dostal od priateľa z Ruska list, aby mu, vraj, poslal účastiny.Dáš mi pokoj, pačrev voľáky! Vypekáš sa tam niekde v Rusku na výslní a nehanbíš sa driapať zo mňa, žobráka, mizerné dve tisícky — hundral si Chamuľák popod fúz.Po čase písal Rišianka znovu. Výsledok bol ten istý. No, tretí list prišiel do štrnástich dní. Bol rekomandovaný. — Človeče, — stálo v ňom — čo si urobil s mojimi krvopotnými peniazmi?! Pošli mi účastiny. Ak si peniaze uložil, pošli mi vkladnú knižku. Ak si ich spotreboval, požičaj si, vezmi si preddavok za plat, predaj hodinky, predaj ženine náramnice, náušnice, prstene, len mi vráť moje peniaze.Milý Chamuľák počal sa za uchom škrabať peniaze sháňať. Horko-ťažko podarilo sa mu požičať si v židovskej šparkase na zmenku tristo korún. I vedľajší zárobok sa trafil. Roman uložil na priateľovo meno dohromady štyristo korún. Umienil si, že si radšej zavše tú cigaru, pohár piva, predobed v hostinci odopre, ale dlh splatí.No, osud zmaril jeho dobré úmysly. Dostal list: „Vráť mi peniaze, lebo obanuješ!“ Chamuľák chodil celý zronený. Predal prsteň, ale peniaze, ktoré zaň dostal, spotrebovaly sa na domácnosť.O jedenásť dní dal ho k sebe volať direktor. Bral ho na zodpovednosť pre tie Rišiankove peniaze. Chamuľák sa zatvrdil. — On mi žiadne peniaze nesveril, on mi ich daroval.— Daroval?! Prečo? Začo?— Prečo? Rišianka je bohatý človek. Spolu sme chodili do školy. Sme z jednej dediny. Videl ako živorím so ženou, s deťmi. Ustrnul sa nado mnou.— Pán Chamuľák, mne sa zdá, že tá záležitosť s tým Rišiankom je nie kóšer.— Pán direktor, vyprosujem si také narážky! — Všetka Chamuľákova hrdosť sa vzbúrila. Čo direktor?! Taký niktoš opovažuje sa s ním takým tónom shovárať…! Taký analfabet! Keď sa podpisuje v úrade, ruka sa mu trasie, a vyzerá to ako od sopľavého školáka. Taký nedouk, práca mu smrdí, žije iba z fígľov. Vyučený kušnier, ktorému remeslo nikdy nevoňalo. Iba čo ženbou a pozemkovými špekuláciami trochu toho majetku nahonobil. Keby boly zákony, aké by mali byť, patril by taký špekulant, čo vyháňa ceny do výšky, beztak do kriminálu. Ale meštianstvo, — samo pozostáva skoro zo samých takých trúdov — má k takému poživkárovi dôveru. Pán direktor! A nechybí na žiadnej licitácii, všade čihá ako hyena! A taký človek je jeho predstavený! V Chamuľákovi to len tak vrelo. Čakal, že direktor sa zabudne, vzplanie, urazí ho. Bol hotový vyzauškovať darmožrúta, bravčovú hlavu.Ale direktor odpovedal celkom pokojne:— Dobre. Záležitosť musí riešiť osobitný čestný súd.— Nedbám. Ja sa nebojím. Moja nevinnosť musí vyjsť najavo.— Ak vyjde, ja svoju poznámku tiež odvolám — sľuboval direktor.Ale čestný súd, složený zčiastky zo správy ústavu, zčiastky z úradníkov, nezbavil Chamuľáka ťažkého obvinenia. Uznal ho vinným z defraudácie. Dostal hneď výpoveď. Chamuľák žaloval sporiteľňu, aby mu vyplatila trojmesačný plat. Súd mu ho prisúdil, lebo sporiteľnin advokát mu nevedel defraudáciu dokázať. Z Ruska žaloval Chamuľáka na vrátenie štyroch tisíc korún pred okresným súdom Rišianka. Vinovatý človek. Robil si len zbytočné výdavky. Svedkovia, na ktorých sa odvolával: hostinský-žid, kelnerka a starý hluchý pisár z okresného úradu, ktorý v tú noc za súsedným stolom popíjal, nevedeli alebo nechceli vedeť o peniazoch ničoho, nepamätali sa.Keď sa Roman Chamuľák uchádzal o pár týždňov v čadcanskej Ľudovej banke o miesto účtovníka, behal po okolitých vlivnejších katolíckych farároch, aby sa za neho primluvili. Predstavoval vec tak, ako by bol vyletel z breznianskej sporiteľne, ovládanej luteránmi, pre svoje katolíctvo.— Ach, veď som sa ja tam za tých pár rokov natrpel! — chytal sa Chamuľák pred svätoondrejským farárom za hlavu. — Strašné! Ale tá luteránska banda drží spolu ako jedna reťaz. Katolík sa medzi nimi neobstojí, najmä keď si nedá svoju vieru urážať.*Rišianka nedostal zo svojich dvoch tisícok ani krajciara. Zámožného statkára pri Čiernom mori to síce nezabilo. Ale ešte po rokoch, keď sedel so ženou v záhrade v besiedke, zarastenej divou révou, upíjajúc si popoludní čaj alebo pukajúc z dlhej fajky, čo zavalitá pani statkárka látala pančuchy, odpľul si, čítajúc v novinách, ktoré si dal z domova posielať, v rubrike národohospodárskych zpráv, v bilancii meno účtovníka čadcanskej Ľudovej banky, Romana Chamuľáka.— Že, vraj, účtovník Ľudovej banky! To si pustili pekného capa do záhrady. Lociga mizerná, klamár klamársky! A ja starý chlap sa ti ešte s ním lúčim ako s milenkou milenec, keď rukuje na vojnu! Veď som sa ja šiel pominúť od žiaľu, bozkával, vinul som k sebe toho hada. A v tom žiali a v tej maznačke s tým galganom túlal som sa z obce do obce, plakal, tancoval s ním, cigánom si dal vyhrávať. Vari mi to vtedy sám čert rozum zatemnil! A že, vraj, lúčenie?! Ej, veď mne to lúčenie draho prišlo!	Kompis_Lucenie.html.txt
Životopis M. Hrebendu r. 1860 na jar písanýÓ, kiež by mnohívidomí Slováciboli tomuto slepémupodobní v láskek národu!Ján Kollár 24. mája 1834* * *Nemôže slepýslepého viesť;tento slepýby však boldobrým vodcomi mnohému vidomému.Karol Kuzmány 3. júla 1838Ja Matej Hrebenda narodený som roku Pána 1796 dňa 10. marca, ako o tom kniha života v okolí malohontskom v osade Píla rečenej svedčí a ukazuje, do ktorej deň môjho narodenia či krstu je zapísaný. Otec môj Samuel Hrebenda bol toho času v osade tejto notárom. Matka moja menovala sa Alžbeta Lamoš (či Levko v matrike), rodená bola v Turčianskej stolici, v osade Lipovec rečenej. Tá však r. 1806 na jar zomrela a ja od toho času bez opatrovania rodičovského sám som sa vyopatroval, lebo otec môj nebol vstave toho mi poskytnúť. Bol síce školou aspoň do rétoriky vyučený, ale spolu i papiernickému remeslu, a odtiaľ nešťastie jeho pochádzalo, lebo hneď býval učiteľom, a hneď papiernikom. Učiteľom bol najskôr dva roky v Kľačanoch v Turci (fília Sučian) okolo roku 1790; stadiaľ prešiel na Pílu do Malohontu za notára. Tam potrval 9 rokov, asi do r. 1804. Odtiaľ prešiel r. 1805 na Krokavu za učiteľa. Roku 1809 a 1812 pôsobil na Beňadikovej v Liptove a po r. 1820 na Ploskom v Gemerskej stolici.Ako rečeno, tú veľkú chybu mal, že v žiadnom povolaní nebol stály, ani v úrade ani v remesle. Následkom toho, dožijúc vysoký vek 80 rokov, konečne z almužny žiť musel, a preto ani dietky svoje vychovať nemohol. Ja som v najprvšej mladosti až do druhého roku pod opatrovaním matky mojej zostával, ale v mojom jedenástom roku zosnula. Ona ma najviac ženskými prácami vyopatrovala a s ňou som roku 1802 na Liptov k jej rodičom prvú moju cestu vykonal. Bolo to na jar, a tam ma až do Michala, cez leto nechala. Otec môj v tie časy remeslo sprobúval, až asi roku 1804 na Krokavu za učiteľa sa dostal, kde však iba rok vydržal. Matka moja po jeho odchode zdržovala sa na Píle a tam r. 1806 zomrela. S otcom mojím tri dietky mala: staršieho brata Jozefa, mňa stredného a Daniela najmladšieho. Tohto najmladšieho po smrti matky mojej liptovský farbiar a mešťan, muž poriadny a hodný, Samuel Albiny a manželka jeho Eleonóra Šulek pod svoje opatrovanie vzali, ale rok nato pádom do vody zahynul.Ja po smrti matky mojej som sa ako mendík živil; najprv v píľanskej škole u p. Michala Grónera, školy tejže učiteľa, potom dva roky na Hrlici v Gemeri pri p. Ondrejovi Hlobécym, i v Rimavskom Brezove pri p. Gregorovi Paulínym, lebo po smrti matky otec nás zanechal a za celé tri roky niekde po papierňach výživu hľadal, až roku 1809 v Liptove sa do Beňadikovej za učiteľa dostal.Tohože roku 1809 na jar som k rodine do Turca putoval a stadiaľ do Kostolného k strýcovi, ktorý tam farárom bol. Navrátiac sa stadiaľ do Turca, tam v Záturčí som sa k hodnému mužovi Samuelovi Púchorovi za mendíka dostal, kde mi dobre bolo.V jeseni potom okolo Michala môj otec šiel navštíviť svojho brata v Kostolnom a na spiatočnej ceste ma so sebou do Liptova odviedol, kde som sa asi dva roky pri ňom zdržoval.Môj otec sa r. 1809 po druhýkrát oženil a po troch rokoch z Liptova odišiel na Ploské do Gemerskej stolice za učiteľa. Tam ostal osem rokov. Ja som uňho a tiež v píľanskej škole čo mendík sa zdržoval. A tak i po smrti matky mojej najviac na Píle a na Hrlici som sa vychoval v škole, ale, bohužiaľ, nie tak, ako by som žiadal, lebo chybu zraku som už so sebou priniesol na svet, a tá sa v detinstve poznať dala. Tak sa rozpamätávam, že keď som sa ako päťročné dieťa s dietkami hrával, už moju chybu znamenali a mňa slepým prezývali. V deviatom roku som už večer pri svetle čítať nemohol, v pätnástom ani vo dne. Ale čo mi ukrátené bolo na zraku, to mi bolo vynahradené na pamäti.Knihy som rád čítal, a keď som už sám nemohol, užil som k tomu, kde koho som mohol. Pokiaľ ešte sám som chodiť mohol, konal som cestu i na štvrtú a piatu dedinu k takým luďom, ktorí mi knižky predčítať ochotní boli. A tým bystrosti dostávala pamäť moja. Obzvlášte veršovstvom som sa hneď asi od štrnásteho roku oberal. Na Píle a inde, kde som mendíčil, chodil som obyvateľom na mena vinšovať, tiež i pri pohreboch, kde som z povinnosti chodil ako mendík spievať, som za ten čas, pokiaľ sa na kar ľudia zhromaždili, verše zložil a odriekal a skrze to i dobročinnosť rozmnožil. Potom prišiel som na tie myšlienky i vážnejších ľudí na meniny s veršami navštíviť. A roku 1814 som prvé takéto verše skladal, ktoré otec môj odpísal a na polhárku každému dobrodincovi podal. Bolo to na Mateja roku rečeného. Dobrodinci moji prví, od ktorých som povzbudenie vzal, boli duch. p. Matej Šulek, ev. kňaz tisovský, ur. p. Matej Daxner, duch. p. Matej Honéci, kňaz píľanský, duch. p. Matej Holko, kňaz rimavskobanský, ur. p. Matej Švandtner, uč. v Lehote nad Rimavicou a duch. p. Matej Haluška, kňaz kokavský. Potom i v nasledujúcich časoch až posiaľ som dobrodincov mojich s podobnými veršami navštevoval, ktoré v odpisoch si nechávam a zbieram, jesto ich hodne, okolo sto hárkov.Roku 1816 — aby som z domu do domu žobrať nemusel — prijal som službu hlásnickú na Krokave a na Hačave v nasledujúci. V týchto dvoch osadách, hneď rok, dva v jednej, hneď zase v druhej som slúžil. Jeden rok 1828 na Polome, ale rok 1829 bol posledný v tejto službe mojej, lebo chyba môjho zraku tak sa zveličila, že som ani tejto služby viac schopný a do nej prijatý nebol.So žiakmi alebo študentmi som vždy v dobrom priateľstve stál. Najprv k Ondrejovi Hlobécymu, ktorému som — ako i iným — maličké služby vykonával, z domu potravu do škôl donášal; tak spomenutému Ondrejovi Hlobécymu roku 1807 z Hrlice do Gemera asi päťkrát, roku 1810 z Beňadikovej do Kežmarku synom Detricha Laclava, Ondrejovi a Jánovi, roku 1817 do Rožňavy k Ľudovítovi Grónerovi a tiež k nemu i r. 1822 a 1823 do Kežmarku.Roku 1822 robila sa cez Hačavu cesta, pre ktorú škola, ktorá v chatrnom stave sa nachádzala, zborená bola. Hačavčania si novú školu budovať museli, a síce tak, aby v jednom stavaní i škola i kostol umiestnené boli. Nakládku k tomu nemali, a preto si najprv po desať groší od duše skladať uriadili. Zložená tá suma vynášala 150 zlatých, ale to nedostačovalo ich potrebám.Ja som tedy obci tejto radil, aby si u predstavených cirkevných, u seniora a inšpektora, vykonali písma, a tak sa vybrali dobrodincov hľadať. Ale kto to mal vykonať? Vodcu obec táto medzi sebou nemala, ktorý by jej bol radu a správu dal. Sám som sa tedy o to postaral a s jedným obyvateľom k pánu superintendentovi do Tisovca, k pánu seniorovi do Rimavskej Bane i k pánu inšpektorovi do Hnúšte cestu konal a písma vykonal. Bolo to roku 1823 v novembri.Po vykonaní písomností a komendácií som sa s jedným mojím priateľom Ondrejom Havalom vydal na cestu dobrodincov hľadať. Najprv sme začali v našom senioráte a obišli sme ho celý, i balockú dolinu. Potom nasledujúceho roku 1824 nastúpili sme cestu druhú, dolu okolo Rimavskej Seči. Stadiaľ sme vyšli na Gemer po Dobšinú, odtiaľ na štítnickú a jelšavskú dolinu a tak domov.Tretiu cestu sme nastúpili v marci cez Hron do Spišskej stolice a začali sme dobrodincov hľadať v Hranovnici. Na tejto ceste sme celý Spiš prešli, i Šarišskú a Abovskú stolicu, a síce okolo Kežmarku všetky mestá dolu Popradom až po Podolinec, Levoču, Novú Ves, Podhradie, Vlachy a Krompachy. Odtiaľ prešli sme do Prešova v šarišsko-zemplínsky seniorát a tam sme schodili Prešov, Sabinov, Bardejov, Hanušovce, Vinné, Michalovce, Opinú a Rankovce, v Abovskej Košice, potom v Spiši Gelnicu, Švedlár, Mníšek a Wagendrüssel. Odtiaľ sme sa vrátili na Hnilec a hore Hnilcom (riekou) cez Telgárt domov. Na tej ceste sme i hladu hodne okúsili, lebo sme sa v sobotu pred poludním cez jeden vrch Ferdinandku z Wagendrüsslu na Hnilec a hore Hnilcom cez Stratenú na Pusté pole v tom domnení pustili, že dôjdeme na Telgárt na noc. Avšak tá nás v horách zašla, takže sme tam pri jednom humne grófa Csákyho, kde ovce zimovali, ale už tam neboli, nocovať museli. A že živnosti sme si v domnení, že na Telgárt dôjdeme, sebou nevzali, tedy celý deň sme nič nepožili a len po dvadsiatich štyroch hodinách na Telgárte, kde sme o 10. hodine došli, obživiť sa mohli. Tam sa nám nadaril jeden prázdny voz hranovnický, ktorý do Klenovca na ovos šiel; na tom sme sa až domov doviezli.Štvrtú cestu — bolo to tohože roku v máji — sme s môjho spolupútnikovým otcom Jánom Havalom nastúpili cez Rožňavu, Volovec; začali sme v Smolníku a stadiaľ cez Štós, Medzev, Jasov a Moldavu, do Abaújszántó, Tállya, Tokaja a Nyíregyházy, stadiaľ naspäť cez Tokaj, Miškovec, Putnok a R. Sobotu domov.V ten rok i iní dvaja Hačavania, Matej Klokoč a Pavel Petrovský, do Zvolenskej stolice a Veľkohontskej i Turčianskej cestu konali. A v nasledujúci rok 1825 v mesiaci februári s bratom najprvšieho spolucestovateľa môjho, Pavlom Havalom, som piatu cestu nastúpil cez Mátru, Kál, Jászapáti a Szolnok na Szarvas, Békéscsabu, Mezőberény, Orosházu a na Tótkomlós. Ale že potom ďaleko evanjelické cirkvi boli, vrátili sme sa z Komlósa domov. Z týchto ciest prijali Hačavčania okolo 300 zlatých v šajnoch. A pomocou tejto dobročinnosti kostolček i školu si zbudovali.Roku 1825 zmenil som stav samotnosti a vstúpil som do manželstva. Za manželku som si pojal Zuzanu Gabaj, otca Jána, matky Zuzany Fišer, kokavských pastierov dcéru, na Kokave vychovanú. Sobáš náš bol ešte pred poslednou mojou cestou dňa 20. januára v kokavskom chráme. S manželkou mojou, ktorá 9. augusta 1831 na choleru zomrela, som žil šesť a pol roka. Ostalo mi dietok po nej dvojo: syn a dcéra. Prvý sa narodil 28. októbra 1826, dcéra 29. mája 1829.Že som sa ale hneď za mladi písmom oberal, začal som i knihy zhromažďovať. A roku 1818 som si prvšiu — Sartoriusovu postilu kúpil a potom časom ich i viacej nazhromaždil. Potom ale, keď som r. 1826 zase na Krokave býval, 20. apríla v nešporných hodinách vzniknuvší oheň, keď som práve doma nebol, knihy tie i iné veci moje spálil.Z Krokavy som sa zase naspäť do Hačavy vrátil a ako ohňom ochudobnený na začiatku júla s mojou manželkou cestu som konal do Turca k rodine po matke.Potom na začiatku augusta vybral som sa do Viedne navštíviť brata, ktorý sa stal r. 1809 vojakom a roku 1817 obšit dostal. Ten bol prišiel síce na naše strany, ale hnedky sa do Viedne vrátil a i dnes tam býva (1860), lebo tam našiel prácu v cisárskej záhrade, kde i v zime i v lete zamestnanie mal. Roku 1820 ale stálejšiu službu našiel, a síce čo strážnik v káznici (Provinzial-Strafhaus). Moja cesta sa k bratovi vydarila, lebo ma dobre na cestu vypravil — okolo 35 zlatých v šajnoch a dva lajblíky i dvoje nohavíc mi dal na cestu.Do Viedne som konal cestu cez Brezno, Bocu, Mikuláš, Ružomberok. V Mikuláši som sa na fare u vel. pána Blahu i vo škole ohlásil a tam s Belopotockým oboznal. Pred školou niekoľko vážnych ľudí stálo, z ktorých jeden riekol: „Toto vraj malohontský veršovec!“ U Belopotockého pracoval v tom čase ako tovariš Ondrej Gaško, rodený Jelšavčan, ktorý mňa dobre znal; tento snáď im o mne niečo riekol. Rok nato som sa zas vybral do Liptova a tam po niektorých osadách za almužnou putoval. V ten čas som taktiež do Mikuláša prišiel a i do domu Belopotockého sa dostal, ktorý ma hneď ako dávno známeho prijal. Od neho som dve pekné, ale už nie nové knižky kúpil: Zrcadlo příkladů a Zrcadlo pošetilosti, ktoré i dnes mám.Potom po niekoľko rokov i sám som k nemu na knihy chodil, i on, keď som žiadal, knihy už posielal za 40 abo i 50 zlatých na rozpredanie.Cestu do Viedne od Ružomberka konal som po Váhu na plti až do Nového Mesta, odtial do Kostolného k môjmu strýcovi pešky, taktiež stadiaľ na Trnavu a Prešporok do Viedne. V Prešporku som sa nemal kde zastaviť, len u kupca Wieganda, ktorý bol vydavateľom nemeckých novín; p. Šramko mu po mne list poslal.Vo Viedni bola práca brata najstaršieho. Tam som 24. augusta došiel, a síce okolo desiatej hodiny pred obedom. Pas mi na línii odobrali a vydali mi iný miesto neho a pre môj na druhý deň na policajnej direkcii kázali sa mi hlásiť. O bratovi mojom neznali, musel som ho sám hľadať, pričom sa mi nadaril jeden vojak-invalid, ktorý ma za 10 grajciarov do Leopoldstadtu do káznice zaviedol a až pokiaľ som sa s bratom zišiel, tam čakal. Tam som sa bavil tri týždne a niekoľko ráz i po Viedni prešiel. Môj brat bol vždy v službe a len ôsmy deň slobodný mal; noc každú druhú. A každú druhú na stráži musel stráviť. Väzňov bolo na ten čas štyristo, policajtov päťdesiat. Službu mali podelenú na hodiny. Bol som i na Štefanskej veži, i ten 365-centový zvon som obzeral. I na Josefstadte Jozefa II. na koni sediaceho, t. j. statuu jeho som videl. Z vody pred rezidenciou cisárskou v bráne z múru tekúcej som pil. V Schönbrunne abo v zverinci kráľovskom som tiež bol, slona, veľbluda, tri medvede a iné zvieratá, i pštrosa a iné vtáky videl.Cestu z Viedne som s dvoma mladými ľudmi, ktorí tam drobný drevený riad predávali, cez Moravu na voze, ktorý sa nám hneď za Dunajom nahodil, konal a potom cez Šaštín, Senicu do Starej Turej, odkiaľ títo rodení boli, do Kostolného k strýcovi a stadiaľ cez Nové Mesto, Trenčín, Ilavu, Žilinu, Svätý Martin, Mošovce, Bystricu a Brezno domov. Na deň Michala som sa dostal domov, a tak dokončil moju viedenskú cestu.Tohože roku 1826 dňa 28. októbra porodila mi manželka syna, ktorý pri krste svätom prijal meno Šimon Matej, potom zase 15. mája 1829 dcéru; táto prijala meno Juliana.Roku 1831 rozmnožila sa v krajine našej cholera a 9. augusta i moju manželku zachvátila a umorila. Poldruha roka zostal som vdovcom, až do odchodu sestry nebohej manželky mojej. Potom som sa zas o druhú manželku starať musel. Tú som našiel v Čiernej Lehote a menuje sa Anna Choljava. Poradila mi ju tamojšia toho času pani farárka Mária Subsilvány, ktorú i v hrobe za to blahoslavím. Sme síce obaja chybní a žobráci, ja slepý a moja manželka chromá na nohy, ale obaja po tento deň šťastní a spokojní s naším lósom a stavom, lebo hoci nič nemáme, nič nám ani nechybuje.Roku 1829 som dokončil moju hlásnickú službu, ktorou som sa od roku 1816 živil, a osadil som sa na Hačave. Do roku 1834 býval som len na hospodách, ale roku 1833 vykonal som si miesto na dom, kde som si chalúpku zbudoval. Od toho času vždy sa Hačavy držím.Syna som vychoval do dvanásteho roku. Chcel som ho do počtu učených ľudí vychovať a všetko na jeho vychovanie vynaložiť. On však alebo chuti, alebo darov k tomu nemal a mňa r. 1838 opustil a len pozdejšie, po osemnástich rokoch, keď k ženbe rodný list potreboval, znať o sebe dal. Dcéru som vychoval a za tunajšieho obyvateľa vydal.(Tá ale r. 1870 ovdovela a pozdejšie sa zas vydala a otca do smrti doopatrovala. Odpisovateľ.)Skladaním veršov a knihami sa ešte až dosiaľ oberám. Knihy i potom, ako som nazhromaždené (počtom 58) v krokavskom ohni utratil, som zase zhromažďoval. Ale potom, keď som videl, že po mojej smrti nemajú sa na koho dostať a len odpoly darmo sa rozpredajú, zobral som ich na katalóg a niektoré rozpredal. Z nich najviac pán Augustín Škultéty a pán Michal Hodža kúpili. Kníh mnoho prešlo skrz moje ruky a až podnes ešte prechodí, lebo ich i teraz kupujem a predávam. Na jednom mieste kúpim a na druhom predám.Šesťdielnu alebo Kralickú bibliu dva razy som zobral. Jedna sa dostala pánu Štefanovi Liptákovi, tisovskému p. farárovi, druhá skrze p. Josefa Burketa, úradníka pri našom okresnom c. k. súde, až do Českej zeme. Takmer všetky vydané biblie v rukách som mal, i tú najstaršiu r. 1487 vydanú a v Kutnej Hore tlačenú, i benátsku z r. 1506 a Melantrichove z r. 1548 a 1556, ale aj iné toho času i pozdejšie vydané české knihy cez moje ruky prešli.Pri mojom veršovstve a knihách som i s mnohými váženými ľuďmi do známosti prišiel, napr. s p. Jánom Kollárom, bývalým peštianskym kňazom a slávnym pevcom Slávy dcery, od ktorého i tri listy mám; jeden prv, než sme sa osobne videli, písal. Aby som sa s týmto mužom i osobne spoznal, r. 1834 pri inštalácii dôstojného pána Seberiniho za superintendenta v Pešti som prítomný bol, od nedele do štvrtku uňho na hospode a na koste bol a okrem toho od neho Slávy dceru, prvý diel jeho Kázní, Čítanku a Spievanky som darom obdržal. I s pánom Kuzmánym, pokiaľ sa v Bystrici zdržoval, som niekoľko ráz bol. A mnoho jest i takých, ktorí ma ani nevideli, a znali o mne.Okrem obyčajných meninových a príležitostných veršov zhotovil som jednu prácu, ktorá r. 1825 už bola hotová, a síce piesne pod názvom „Poklad srdca z evanjelia Pána Ježiša a z učenia apoštolského vybraný“, totiž na všetky nedeľné a sviatočné evanjeliá a texty epištolické, ktoré sa v cirkvi kresťanskej celý rok užívajú, piesne nové. K nim napred pridané sú na každý deň v týždni po dve piesne, ranná a večerná. Pri konci pripojené sú na každý deň v týždni dvoje modlitbičky skrze Mateja Hrebendu skladané a cudzou rukou pre mdlobu zraku písané.A okrem tejto práce tiež i iné piesne som skladal. Spísané sú vo zviazaných knihách, do ktorých som moje verše spisoval.Knihy tieto v čase krokavského ohňa na šťastie doma neboli, a tak zachované sú. V tom ohni mi však predsa jedna práca zhynula pod názvom „Nejdůstojnejšího jména Pana Ježíše Krista“ a verše podľa celej abecedy v dvanástich sylabických riadkoch písané, tiež i tri ročníky príležitostných veršov v makulátoch. I do Spevníka som niekoľko piesní poslal, ale ani jedna prijatá nebola.Roku 1838 vybral som sa zase druhý raz do Viedne k bratovi. Bolo to v máji a šiel som na Brezno, Liptov a po Váhu. Na tej ceste navštívil som i prešporské slovenské žiactvo, kde v tom čase i moji najznámejší, ako p. Augustín Škultéty, p. Gašpar Dianiška a p. Gašpar Čech študovali. Učenci reči československej už dva roky ma čakali a príchodzieho s takou vrúcnosťou prijali ako priateľa najbližšieho. Bolo to 20. mája v nedeľu pred Vstúpením, keď som okolo poludnia došiel do Prešporka. Škultétyho doma nebolo, bol v Pezinku, tak som sa u Dianišku ubytoval, ktorý v tom čase sám na hospode bol a mňa vďačne prijal. A ako medzi slovenskými študujúcimi povesť vzišla, že Hrebenda prišiel, hneď niekoľko mladíkov slovenských ma navštívilo a pokiaľ som sa tam bavil, nikdy ma samotného nenechali a niečo vždy mi čítali. Bol to tam život veselý pre mňa medzi takými dietkami sa baviť. V utorok večer niekoľko týchto mladíkov sa zišlo na moju hospodu a odviedli ma do hostinca Strelnica rečeného na pivo. Bol to večer, a bola to zábavka a spev. Pri tej zábavke som im ja riekol, aby oni spievali, že ja im budem skladať jednu pieseň. Oni tak učinili a ja som im zložil nasledujúcu pieseň:Žite, bratři, žite zdraví, slovanští synkové,nekormouť vás osud žravý, sviťtež vaši dnové,nekormouť vás osud žravý, jenž chce na vás býti;žite, bratři, žite zdraví, cnost vaše ať svítí.Žite zdraví, žite, bratři, k prospěchu národu.Fatra, Matra, dlouhé Tatry přejtež vám svobodu.Žite zdraví, žite, bratři, pro ozdobu vlasti,duch váš ať k národu patří, množte jeho slasti.Žite zdraví a veselí v svazku společnosti,nebe nech vám svornost dělí v dlouhé budoucnosti.Vyznačte se ctnými skutky, že ste slávske dítky.Skrz to zhasnou zlostných půtky, vám cti zkvětou kvítky.Túto pieseň jedni spievali a jedni písali. Ja som ju potom rok nato dostal. Na druhý deň ma uviedli do školy, do svojho spolku, kde mali svoje prednášky a svoje práce čítali. Medziiným na dosvedčenie svojej vrúcnosti voči mne vystúpil pán Gašpar Dianiška, Tisovčan, môj krajan, a čítal zo Slávy dcery tieto tri znelky: 410, 411, 412 a túto štvrtú tu napísanú svoju prácu:Opodál za stolem též sem zrelanejakého básnire sedet.Kto by to byl, ja chtěje zvědet,k tomu místu svůj krok sem upřela.Tam sem mého básnire videla,na oči též nemohl hledet,vůkol neho mladíků též bdět,jimž i tenkrát Umka jeho pěla.Co pak jim pěl, to za ním písalití při něm slovanští synové,pak hlasně jemu hned zazpívali.Tak básnením se on vždycky baví,co jsou tmaví mu jasní dnové,ubohý to Hrebenda z Hačavy.Potom vo štvrtok ráno 24. mája na deň Vstúpenia Krista Pána na nebo, od niekoľkých žiakov vyprevadený až za most, ponáhľal som sa do Viedne k bratovi. Jemu som ešte v pondelok po pošte písal, že vo štvrtok večer prídem, aby vyšiel naproti mne, čo i učinil. Ja som dochodil k mestu a on z mesta naproti mne.Uňho bavil som sa temer celý mesiac. Tam som sa i s jedným mladým Čechom, Janom Vusínom, rodom z Čáslavi, zoznámil, ktorý pri českom guberniu pisárom bol a pre ktorého som od Gašpara Belopotockého list mal. Dva razy som ho navštívil a on mňa tiež.Pri tejto príležitosti som videl i procesie a vojenské slávnosti na Božieho Tela a tiež i zvon onen 365-centový zvoniť slyšal.Z Viedne som sa zase cez Prešporok domov navrátil. Bolo to v čase exámenov prešporských. V tom čase šli sme s p. Gašparom Dianiškom do Modry na návštevu mojej príbuznej, vdovy to po kostolnianskom strýcovi Jozefovi, ktorá tam i so staršou dcérou prebývala.Z Prešporka som išiel na Stredu, Mitru, Bátovce, Štiavnicu, Zvolen, Bystricu a Brezno domov, a síce na furmanských vozoch. Furman náš bol Zvolenčan a menoval sa Budič. So mnou cestovali spolu i študenti na vakácie. Boli to p. Hurban, ktorý dva dni s nami cestoval, Novohradčan Baraňai, zo Zvolena dvaja Bánikovci, Lange a Brajer, z Radvane dvaja bratia Petrikovičovci a z Brezna jeden menom Roštár. S týmto sme až po Brezno spolu cestovali.V Bystrici sa nám nadaril náš krajan s vozom, ktorý nás až do Brezna a mňa až na Pílu doviezol. Pán Roštár i za mňa povozné zaplatil.Od vykonania tejto cesty ešte niekoľko ráz som bol v Liptove v Mikuláši i v Turčianskej stolici a tri razy na Lešti v Novohrade, kde som u p. farára „Palumbiniho modlitebné poklady“ hľadal.Až do roku 1842 chodieval som sám, ale toho roku v čase jesennom som si vodcu musel opatriť. Chybný môj zrak tak ma opustil, že som sa samotný nikde pustiť nemohol, lebo trikrát som mal nešťastnými príhodami život utratiť. Prvý raz — bolo to okolo roku 1835 — medzi Ratkovom a Sirkom do jedného jarku, ktorý voda vymyla, som sa zviezol. Šťastie, že som len dolu nohami asi tri siahy hlboko letel. Druhý raz r. 1842 v Liptove pri Porúbke z mosta do Váhu som padol, ale od jedného človeka, ktorý tam pri plti pracoval, vytiahnutý bol. Tretí raz roku 1846 na deň Martina v Drienčanoch som spadol z lavice a tak sa obrazil, že som musel voz najať a doma dva mesiace ležať.K môjmu životu i to patrí, že som roku 1830 na tú myšlienku prišiel, aby som od vážnejších a mne bližších ľudí nejaké odporučenie požiadal, ak by som niekde obživu skrze milodary hľadať musel. K tomu som jednu knižočku zviazať dal, do ktorej sa mi najprvnejší s takým odporučením náš bývalý dôstojný pán superintendent, pán Pavel Jozefy podpísal a za ním nasledovali príkladu jeho i iní naši gemerskí vážni muži. Áno, mnohí i bez mojich prosieb vďačne sa mi podpísali.Moje obydlie je až posiaľ v Hačave pod Olympom, vrchom Ostrá rečeným, kde by som i môj hrob tiež mať žiadal, ak ma bude smrť tu hľadať. Ale nech sa deje vôľa božia. „Jakž Bůh ráčí!“Posiaľ som s lósom mojím spokojný. Budúcne ktovie aký osud so mnou zahrávať bude. Lež to je všetko v rukách božích. Boh nech sa o to stará. Buď meno jeho pochválené!	Hrebenda_Vlastny-zivotopis.html.txt
SoňaPán advokát dr. Michal Haviar pokladal sa za veľmi znamenitého právnika a neobyčajne múdreho človeka. Nad slnce jasnejšie mu dokazovalo oprávnenosť tejto mienky to, že mal dobrú fiškálsku kanceláriu. Keď bola reč o tom, tvrdil, že ľudia veľmi dobre posudzujú iných ľudí a že hlupákom sa nedá nikto zastupovať. Jeho kolega dr. Grünfeld, duchaplný a lenivý žid, sa smial, keď počúval takéto reči.— Milý Michal, ľudia sú z veľkej väčšiny hlupáci a majú dôveru len k seberovným. Ty robíš krik a nadrapuješ sa pred súdom, preto si klienti myslia, že by si dušu dal za ich pravdu. Ty najlepšie vieš, aký je to švindel. U teba nehrá zástoj spravodlivosť, ale tvoja samoľúbosť a tvoj osoh. Veď musíš uznať, že sa do práva vlastne tak rozumieš, ako do integrálov pán sudca Pištiak, ktorý zbledne, keď vidí obyčajný zlomok.Vysoký Haviar hľadel zhora na malého Grünfelda a štuchajúc mu prstom do brucha, tisol ho pred sebou.— Vilo, ty si darebák, hráš celé popoludnia a noci v karty, preto ľudia hvízdajú na teba. Aby si svoje darebáctvo zatušoval, nadávaš na iných usilovných ľudí a neuznávaš ich kvality.— Haste krach, — smial sa Grünfeld, — tvoje kvality! Budem o nich rozmýšľať, keď budem mať na to čas. Kvality! Rozumieš krakelerstvu?Haviar zvrtol Grünfelda k sebe chrbtom a posotil ho, takže chytro zbehol dolu troma schodmi, vedúcimi z predsiene súdu na ulicu. Grünfeld zastal pred budovou a hľadel za kolegom domov kráčajúcim, ktorý so vztýčenou hlavou, nohami sekajúc, sebavedome pozeral okolo seba.Grünfeld si mrmlal:— Namyslený mamľas. Myslí, že vyhrá každú bitku. Ako hádže tými čaptavými nohami. (Haviarove dlhé nohy šli trochu do x.) So c Chammer.Haviar v predizbe svojho domu stretol svoju ženu, ktorá počujúc jeho vážne kroky, vybehla z kuchyne v dlhej zásterke s vlasmi belasou šatkou zaviazanými a so zamúčenými rukami. Pekná osoba hľadela naňho — ako sa mu zdalo — prísne. Usmejúc sa, kývol jej rukou na pozdrav:— Pá, Sonička!— Nemal by si nosiť tie knickerbockerky,[1]napristanú ti dobre. Máš veľké nohy a nohavice sú ti pridlhé, siahajú ti do polovice lýtok. Si ani šustrov syn, vyobliekaný sviatočne. Čaká ťa Sailerová.Zvrtla sa a zmizla v kuchyni.Haviar, zobliekajúc zvrchník, stál pred zrkadlom a hľadel na seba. Videl sa vo veľkom zrkadle celý. Žena mala pravdu, nohavice boli pridlhé a nohy má naozaj veľké. Prihol sa k zrkadlu a skúmal si tvár. Na nose a na lícach sa mu robili lilavé žilky. Šúchal ich koncami prstov, neosožilo to. Mrzuto si myslel, že je ešte nie taký starý, aby sa mu tvár kazila. Sailerová to pobadá. A načo chodí k nemu do domu? Môže odkázať, že je tu, vyhľadal by ju. Však má tu rodinu v meste. Hm, tie žilky! To je možno i od vína. Nemal by toľko piť, alebo prestať celkom. Soňa sa hnevá, žiarli. Eh, čo, ženy vždy žiarlia. A preto zapára doňho. Inokedy nerobila poznámky na jeho nohy a teraz mu ich vyhadzuje na oči, spomínajúc šustra, vediac, že ho tým dopaľuje.Popravil si kravatu a hľadel urobiť pred zrkadlom uradostenú tvár: Takto? A či takto? Zasmial sa na sebe. Potiahol si kabát a vošiel do kancelárie.— Ruky bozkávam, milostivá pani barónka! — zvolal veselým hlasom.Ako vždy, tak i teraz ho radostne dojalo vedomie, že tá elegantná, vysoká postava — pani barónka Sailerová — je jeho milenkou. Zdala sa byť strunisto chudou, hoci jej údy boli plné a prsia i bedrá okrúhle napínali svetlozelené hodvábne šaty.Sailerová sa mu usmiala a položiac ukazovák na ústa, fľochla sivými očami dookola a pokrútila k tomu otázne hlavou.Haviar kývol záporne hlavou. Medzitým bol prešiel celkom k nej. Ženská sa mu hodila na prsia, oblapili a bozkávali sa náruživo, šeptajúc si ľúbostné mená.— Prídete zajtra do Bučíc? — pýtala sa o hodnú chvíľu hlasne.Haviar jej držal tvár v rukách a hľadiac jej do očí, odvetil:— No, veď musíme, máme tam repozíciu.Hovoril schválne hlasne, aby ho bolo počuť i v susednej kancelárii, v ktorej pracoval koncipista dr. Skalka a slečna Ilona Machnová, klepačka.— A kto všetko príde? — pýtala sa ženská, naprávajúc mu kravatu.— Okrem mňa advokát Grosz, sudca a pisár.— Nech sa vám páči ku mne, na olovrant, — žmurkla naňho sľubujúcim úsmevom.Haviar hľadel na ňu túžobne a zašepkal:— Prídeme. Možno budem mať trochu šťastia…— Iste budeš mať. Neboj sa. Zariadim veci tak, aby sme mohli byť spolu — aspoň hodinu.Dvere sa otvorili a vošla dnu slečna Ilona s aktom, krokom mäkkým ako mačka. Ale druhá žena jednako pobadala pomaly sa otvárajúce dvere, a keď vošla Machnová, už sedela vo foteli na dva kroky od Haviara, ktorý však ostal stáť s rukami spolovice roztvorenými a nahnutý k Sailerovej.— Pán doktor, Skalka sa dáva pýtať, či má apelovať proti výroku vo veci Ignáca Schneidera?Haviar sa na slová Ilony prekvapene strhol, lebo len vtedy zbadal, že vošla do izby, keď sa ozvala. Zapálil sa a hnevne odsekol:— Pravdaže apelovať. Ináč, prečo sa Skalka sám nepýta? Čo posiela vás? Či ste vy jeho slúžka? — kričal urážlivo.Machnová mala už okolo tridsať rokov a bola skúsená vo všetkých úskokoch lásky a domácich nesvárov. Jej tvár robila dojem obnosených, kedysi pekných ružových hodvábnych šiat; pozrela na Sailerovú, s prepiatou ľahostajnosťou hľadiacu, prižmúrila ledva badateľne viečka a pohnúc pohrdlivo spodnou perou, bola tak na čistom, čo sa stalo medzi tými dvoma, ani keby to bola na filme videla. Srditosť, nemotornosť Haviara a neprirodzená chladnosť Sailerovej jej vyzradili všetko.Sailerová bola tiež úplne istá, že Machnovej nikto na svete nevybije z hlavy, že sa bozkávali, preto keď Machnová vychádzala z izby, urobila nepatrný, trucovitý posunok hlavou, ktorý jej potvrdil na žulovú istotu všetko, čo predpokladala. Keď Machnová vošla do druhej kancelárie, kývla Skalkovi, na ňu so zvedavosťou hľadiacemu, pohrdlivo rukou a hlavou:— No-ná, nie!Skalka sa jedným kútikom usmial:— Háveď!Zatým ukázal hlavou smerom do druhej kancelárie a kuchyne, v ktorej bola Haviarová.Machnová rozumela, že sa pýta, či povie Haviarovej, čo pobadala, i hodila rukou:— Myslíte, že ženská, ktorú muž už niekoľko týždňov klame, je taká slepá, že by to nevidela? To ste len vy chlapi takí slepí vo vašej bohorovnej namyslenosti.— A nehlesne. Iná by mu oči vyškriabala.— Dajte si pokoj, ani ona je nie taká, ako bola. Tak sa zdá, že má svoju metódu.— To je on hlupák na kubuse. Toho dôkazom je i to, že s tou maškarou klame svoju krásnu ženu.— Vy ste šuhaj z Kapušian a nemáte nielen ženy, ale ani vtipu, milý doktor. Sailerová je veľmi nebezpečná osoba, srší z nej túžba za láskou. A hoci je jej tvár nie taká pravidelná ako Sonina, ale jej postava, jej pohyby dráždia do zbláznenia. Keby vám len malý prst podala, i vy by ste sa šaleli za ňou.Skalka sa uprene zahľadel na Machnovú, ktorej teraz blýskali pekné čierne oči, a riekol napokon:— Možno. Veď mňa len to zachránilo od zblaznenia do nej, že ma moja láska k tebe odrazila od takého úpadku, — i hodil jej pyštek.Ilona mu vyplazila koniec jazyka a zašepkala:— Babrák! — ale takým spôsobom, že sa zasmial a zahrozil jej päsťou so žartovnou zúrivosťou.Soňa, pani Haviarová, bola dcérou podhorianskeho mestského lekára Stálika. Bola skončila šesť semestrov na medickej fakulte v Prahe, keď sa v Starom Smokovci spoznala s dr. Haviarom, ktorý bol i vtedy veľmi panský, hoc i trochu s malomestskou šviháckosťou vyobliekaný a džentrícke spôsoby napodobňujúci človek. Zapáčili sa jeden druhému a Soňa nechala medicínu a vydala sa za fiškáľa. Boli už spolu skoro desať rokov a mali sa veľmi radi. Asi pred dvoma mesiacmi prišla do Haviarovej kancelárie s akousi právnou vecou pani Eva Sailerová, ktorá vpadla ani silná kvapka čiernej špiny do nezakaleného mlieka ich blaha.Soňa je i dnes pekne urastená, nadprostredne vysoká osoba. Od rokov koná telocvik a jej postava je možno trochu prisilná, ale nie od tuku, ale skorej silou pružného svalstva. Jej ramená sú okrúhle, ale pri napätí vidieť v nich hrať svaly a jej biele, opatrované ruky robia pri všetkej jemnosti dojem, že by vedela nimi dobre poobracať toho, kto by sa do nich dostal. Jej trochu priokrúhla tvár je mäkká, pokožka krásne hladká a ružová robí dojem veselosti a dobrotivosti. Spodná pera je plnšia ako vrchná a o pomyslenie vyčnieva.Hoci ženská, v konaní ju vedie nielen cit, ale často veľmi badateľne i uvažovanie.V jej konaní sa ostro vyráža črta prostoty a úprimnosti; opovrhuje akýmkoľvek nadrapovaním a odporný jej je v našom obecenstve taký dôležitý zástoj hrajúci, nevkusný lacný prepych.Soňa bola v porovnaní s inými dámami vysokovzdelaná pani. Čítala mnoho, a nielen pre zábavu, alebo preto, aby sa mohla čítaním chváliť. Čítala mnoho i preto, aby pestovala v sebe chuť a vôľu k sebadisciplíne a obetavosti. Majetkove patrila medzi vyššiu buržoáziu, ktorej dámy sú často také do nevystátia svojou prepiatou jemnosťou, svojím prázdnym, daromným prepychom a svojou najpovrchnejšou vzdelanosťou. Vypestovala v sebe pocit samostatného úsudku, ktorého sa držala, hoci sa presvedčila, že ho zavše musela i meniť. Počula však o jednej veci toľko rozchodných mienok „zo smerodajných kruhov“, že pokladala i svoju za oprávnenú. Svoju, hoci od všeobecnej odlišnú mienku nikdy sa neostýchala vysloviť. Škriepiť sa neškriepila, ale povedala otvorene, čo sa jej páči a čo nie, a prečo.Opovrhovala polovzdelanými ženami, hoci so skončenou vysokou školou ktoré, chcejúc preukázať akýsi vyšší životný štandard, odsudzovali panie, zaoberajúce sa domácou prácou a príležitostne hovoriace o nej. Takýmto osobám je najmä rozhovor o slúžkach posmešnou vecou. Ale rozhovory advokátov o právach, lekárov o chorých, umelcov o ich dielach pokladajú za naskrze oprávnené. Prečo nesmie domáca pani hovoriť o veciach, ktoré tvoria jej životné záujmy, ale musí trúsiť nezrelé rozumy o literatúre, umení, politike, keď ju to vlastne ani nezaujíma, a keď cíti, že sa do toho nerozumie? Či je to nie len vplyv márnivosti? Koľko ráz bola počula od ľudí povolaných, že pokladajú za najtrápnejšie spoločenské povinnosti pohovoriť s priemernými inteligentnými dámami o umeleckých dielach. Sto ráz radšej o móde a o tenise, alebo o skvelých vlastnostiach ich detičiek.Soňa bola presvedčená, že domáca pani, stojaca na výške svojho povolania, poučená základne o výchove detí a zaobchádzaní s čeľaďou, rozumejúca sa do kuchyne, trochu i na fyziologickom podklade, tvoriaca pre svoju rodinu milú domácnosť, musí byť aspoň taká i všeobecne vzdelaná osoba, ako hoci nejaká pani doktorka alebo profesorka.Stála pri stole v kuchyni a vyzerala oblokom vše na príjemne uriadenú záhradu, pričom vykrajovala z pripraveného cesta pečivo. Práca nehatila jej myšlienky. Z dvoch strán stáli pri stole jej dvaja chlapci, šesťročný Dolo a osemročný Mico. Šuhajci vyzobávali spod jej rúk hrozienka alebo kúsky mandlí, ktoré ani nedráždili tak ich chuť, ako skôr ich vôľu zahrávať sa s maminou, ako ju volali. Soňa všetečníkov vše ťapla šikovne po ruke, pričom im spôsobovalo veľké potešenie, keď sa úderu vyhli.Šuhajci veselo štebotali. Tentoraz však ich mať, ktorá inokedy vďačne žartovala s nimi, nebola pre to naladená. Temný nepokoj tlačil jej srdce. Rozličné myšlienky sa jej prepletali v hlave a zvyšovali jej starosť a bolesť.— Terka, — zvolala na kuchárku, — daj tým chlapcom mandlí a hrozienok. A vy berte sa do záhrady, nezavadzajte mi tu.— Mamina, ak nás tu nenecháš, nebudeme ti to pečivo jesť. Uvidíš, ako sa budeš hnevať, — vyhrážal sa jej Dolo.— No, vy ste z tých! To je moja najmenšia starosť.— Mamina, neboj sa, — tešil ju Mico — ja som poslušný a zjem i Dolovu porciu.Napokon ich s milým, ale nepoddajným úsilím vytisla z kuchyne. Ani jej tak v práci nezavadzali ako v rozmýšľaní.Už i sama pobadala, i jej známi a priatelia jej našepkali, že pomer jej muža a Sailerovej je nielen taký, aký má byť medzi advokátom a jeho klientom. Je v tom hodne viac. Schádzajú sa nielen v kancelárii a pri súdoch. Soňa videla svojho Michala hovoriť s ňou u nich v salóne alebo v dennej, lebo uviedol tú osobu i k svojej žene, a bystrosti jej pozorovania neušli pohľady a úsmevy, ktoré si vymieňali.Posledne, v utorok, keď Miško razom pretrhol prácu s akousi apelátou a odišiel o tri štvrte na päť, našla na stole Sailerovej vizitku, na ktorej nebolo nič napísané, len „5. II.“. Čo to znamenalo? Iste čas a miesto schôdzky. Prečo by bol odišiel tak razom pred piatou, keď mal s apelátou pilnú prácu, ktorá musela už nasledujúci deň byť hotová?Dosiaľ neurobila mužovi nijakú narážku na tento pomer. Úfala sa, že to prehrmí samo od seba. Možno teraz v lete pôjde Sailerová do kúpeľov ako každý rok. A jeden-dva mesace trvajúca rozluka možno postačí, aby sa rozišli. Soňa chcela muža čím najväčšou láskavosťou a oddanosťou znova pripútať k sebe. Mala ho veľmi rada a on ani v najmenšom nepreukazoval k nej nejaké ochladnutie. Naopak, bol omnoho pozornejší, ako býval. Ale niekedy jednako nemohla potlačiť záblesk žiarlivosti a Michal, pozorujúci ostro jej správanie, to pocítil. Ináč veselej, ku každému milej žene teraz neprestajne ležala na duši vše hustejšia, vše redšia chmára, ako sa ten pomer skončí. Teraz sa to ešte nezdá byť nebezpečným, ale kto môže povedať, ako sa tá hra s ohňom skončí. Do čoho môže vohnať ľudí nielen náruživosť, ale i zle chápaná „rytierskosť“ a „česť“.Vyrezávanie pečiva rozličnými formičkami nebola taká práca, ktorá by zamračila čelo takej veselej osoby, ako bola Soňa, a jednako i jej Terka i Hanka pobadali, že dnes je pani nie taká, ako obyčajne býva.A nebola. Umom jej preskakovali všelijaké predstavy a spomienky. Michal bol jedným z mnohých detí chudobného obuvníka. Doma zažil len nedostatok a v rodinách, kam i on vše — aby dostal niekoľko grajciarov diškrécie namiesto učňa — zanášal hotovú obuv, so závisťou zazeral mnoho ráz na prebytok a na prepych. Jeho rodičia hovorili o bohatých ľuďoch ako o „pánoch“ a povýšených tvoroch. „Hja, dobre pánom“, „Keby som i ja bol pánom,“ denne sa mnoho ráz opakovalo. V detskom veku vštepených doňho dojmov sa nemohol striasť cez celý život. Vždy cítil k „pánom“ akúsi otrockú úctu a nič si tak nežiadal, ničím sa tak nehonosil, ako teraz svojím panským bydlom. Keď ho niektorý džentrík zavolal na posiedku do klubu, nemohol mu odrieknuť, hoci už mnohokrát a úprimne sľuboval svojej žene, že viac nevystane, keď ho ráno po lumpačke bolela hlava a mrzelo ho, že hlúpo vyhádzal mnoho peňazí len preto, aby ukázal, že vie i on byť gavalierom.Táto jeho nepochopiteľná úcta pred pánmi a napínanie žiť podľa možnosti „panským“ životom bol jediným kameňom úrazu medzi ním a jeho ženou, ktorá nemala zmyslu pre ten rešpekt pred bohatými alebo spoločensky vyššie postavenými ľuďmi. Necítila naskrze nijakého rozdielu ani medzi chudobným, ani medzi bohatým a sebou. Keď jej muž preto robil niekedy výčitky, odpovedala mu:— Ty si, braček, chudák, rodený otrok. Daj mi pokoj s takými daromnosťami!— Ty, ty si chudák, ty robíš zo seba žobráka. Povinnosť majetku donáša so sebou, že ho máme po pansky stroviť a dať chudobnejším možnosť vyžiť.— Povinnosť majetku donáša so sebou stroviť ho, aby mali aj iní z neho osoh, ale nie takým spôsobom, že sa budeme hlúpo opičiť. Ty chceš vyhadzovať peniaze na prepychové veci, koberce, šperky, kožuchy. Daj mi tie peniaze, urobím s nimi pre chudobných omnoho viac ako ty, ktorý ich obetuješ nie dobročinnosti, ale márnivosti.A jednako jej kupoval vše šperky a podobné daromnosti, nevediac jej inakšie preukázať svoju lásku. A ona prijala dary vďačne. Či len z lásky, či ho nechcela uraziť? Nuž, bola jednako tiež žena.Úfala sa, že sa so Sailerovou vlastne len preto schádza, lebo je paňou rakúskeho baróna, ktorý si kúpil majetok na Slovensku. Barón Sailer si Evičku Lonkayovú, dcéru sedmoslivkárskeho stoličného úradníka, bol vzal za ženu už ako blízko šesťdesiatročný; pred dvoma rokmi ho porazilo na pravý bok a od tých čias nemohol opustiť posteľ, bol úplne odkázaný na milosť opatrovkyne. Sailerová, ktorá sa majetkove dokonale zabezpečila, žila teraz po junkersky,[2]užívajúc všetky pôžitky plným dúškom. Mala vtedy dvadsaťosem rokov a bola v plnom kvete svojho telesného rozvitku.Soni prichádzali na um i dôkazy lásky jej muža. Pred dvoma rokmi ju bol uštipol jedovatý komár na nohe, ktorá jej veľmi opuchla a zapríčinila vysokú horúčku. Bolo to nebezpečné otrávenie krvi. Haviar utekal s ňou nočným časom na kliniku do Bratislavy, kde tri-štyri dni bol jej stav medzi životom a smrťou. Len nekonečne starostlivému ošetrovaniu samého predstaveného kliniky sa podarilo zachrániť jej život a zdravie bez poruchy. Haviar cez celý čas jej nebezpečného stavu neopustil jej izbu; temer nejedol a nespal, kým nenastúpil obrat k lepšiemu. Opakoval jej stále:— Sonička, ak odídeš, pôjdem s tebou. Nemôžem žiť bez teba.A sto maličkostí, celý spôsob jeho zaobchádzania s ňou ju uisťoval o úprimnej jeho oddanosti.Či je možné, že by taká cudzia priateľka naraz zničila celú, roky trvajúcu, vyskúšanú lásku?Soňa porovnala svoju postavu, svoju peknú, milú, duchaplnosťou a ženskou nehou žiariacu tvár s postavou Sailerovej, a hoci ako pesimisticky by bola hľadela na seba, cítila s úplnou istotou, že jej je tá osoba nie roveň.Časom sa cítila celkom istou a smiala sa len na šialenosti Miška, časom si predstavila Sailerovou vzbudený sexappeal, jeho ľahkomyseľnosť, nezrelý životný názor a nepokladala za vylúčenú i katastrofu, ktorá by mohla zničiť ich šťastný rodinný život.Zakončila svoju prácu; vystrela svoje obnažené belostné ramená smerom k záhrade, kde videla behať svojich podarených chlapcov, a vzdychla si. Bola ešte jar, vonku bolo krásne, stromy boli v kvete, obklopené bzučiacimi včalami, i naplnila sa jej duša nádejou, že sa všetko dobre skončí. Nemožno, žeby jej najvernejšou láskou opovrhol človek, ktorému dosiaľ ona urobila život takým krásnym a milým!Vošla do spálne, aby sa uriadila k obedu, a našla tam svojho muža, ktorý si bol práve preobliekol iné šaty.— Aha, — zasmiala sa mu, — nahliadaš, že ti tá maškaráda nepristane. Ukážže sa, čo ti uviažem kravatu.Zaradovala sa, mysliac si, že zhodil knicerbockerky pre jej poznámku. Haviarove oči sa smiali, keď hľadel na jej milú tvár. Jej ostro rezané, červené pery ho vábili a nehľadiac na to, že preruší jej prácu, privinul ju k sebe a bozkal viac ráz.— Ty šaľo, dajže mi pokoj! — povedala mu, keď ho najprv privinula k sebe a vybozkávala na oči a ústa.Srdce sa jej naplnilo radosťou a pri obede bola zlatej vôle, žartovala s mužom a s deťmi.Haviar sa s potešením díval na ňu. Pomyslel si: „Niet rozkošnejšej ženy ako moja Soňuša. Nechám tú Evu tak, parom ma po nej! Odbavím si prácu v Bučiciach a prídem poriadne naspäť; ani nepôjdem k Sailerovej.“ Sprvu, kým chcel ísť k Sailerovej, si umienil, že Soni nepovie, že musí ísť popoludní na revíziu do Bučíc, čo by bola bývala veľká chyba, lebo by sa to Soňa iste bola dozvedela od Machnovej, a jeho lož by bola bývala horšia ako priame priznanie. Teraz, keď bol pevne odhodlaný prísť po odbavenej práci rovno domov, nezdalo sa mu ťažkým povedať Soni, kam musí ísť popoludní.Počkal, kým odbavili obed. Keď vstali od stola a Soňa obzerala chlapcov, či majú šatstvo v poriadku, a napomenula ich s prepínavou žartovnou prísnosťou, aby si dali pozor na seba, povedal ledabolo:— Soňuša, popoludní idem s Groszom a so sudcom na repozíciu do Bučíc. Okolo piatej, pol šiestej prídeme naspäť.Soni udrela krv do tváre. Vystrela sa sponad Dola a držiac ruku na jeho hlave, povedala chladno:— Dobre. Okolo piatej buď doma, lebo práve som ti chcela povedať, že príde môj otec vlakom o pol štvrtej. Má s tebou vážny rozhovor pre Bory. Chce predať ten majetok. Ráno odcestuje včas.Udrelo jej do hlavy: „Preobliekol sa pre ňu. Podliak!“— A prečo mi to len teraz hovoríš? Bol by som poslal Skalku miesto seba.Soňa si myslela: „Luhár, nebol by si ty Skalku poslal!“— Len pred samým obedom mi telefonovali, že príde.— Škoda. Nuž ale nič preto. Budem sa ponáhľať, aby sme boli tu ešte pred piatou. A cez večer budeme mať dosť času pozhovárať sa.— Len sa ponáhľaj.Soňa išla za mužom do kancelárie. Obzrela ho. Bol veľmi elegantný, mal svetlosivé šaty, ktoré mu veľmi dobre pristali. Myslela si, že si ich nie pre hlúpu dedinskú repozíciu obliekol.— Miško, príď iste čím skôr, lebo otcovi veľmi záleží na tom, aby bol s tebou. Žiadal, aby si ho naisto počkal doma.Haviar trochu nervózne povedal:— Dobre, dobre, prídem, neboj sa.Vzal aktovku s písmami a poberal sa k dverám.Soňa mu zastala cestu. Videl ju v ľahkých bielych šatách so širokými belasými pruhmi, ktoré dávali tušiť jej peknú postavu. Ovinula mu ramená okolo hrdla a medzi bozkom mu zašepkala:— Budem taká dobrá k tebe, ako som nikdy nebola. Príď.Privinul ju k sebe.— Iste prídem, ty drahá moja!Odišiel s pevným úmyslom, že príde hneď, ako odbaví svoju prácu.Okolo tretej vyšla Soňa s obskakujúcimi chlapcami na stanicu oproti otcovi. Dolo a Mico hovorili o starom otcovi zázračné veci, lebo ho veľmi radi mali, keďže sa s nimi rád zabával a neprišiel nikdy s prázdnymi rukami. Čo už len teraz donesie? Posledne, keď boli v Podhore, im sľúbil kuše, naozajstné kuše, ktorými možno až na sto krokov dostreliť. Pravdaže, hovorili o nich, ťahajúc z matky rozumy, na ktoré ona ani pri najlepšej vôli nemohla odpovedať.Starý otec im bol rozprával o Tellovi[3]a pri tej príležitosti vymodlikali od neho kuše, nie na veľkú radosť matkinu, ktorá sa bála, že si môžu nimi ublížiť.Šuhajci hútali na stanici, či by nebolo lepšie byť železničiarmi ako Tellom, keď prišiel vlak, z ktorého vystúpil starší pán, strednej, dobre živenej postavy, so zlatým cvikrom na okrúhlej, červenej oholenej tvári. Pobozkal sa so Soňou a s obskakujúcimi deťmi, ktorým oddal malú cestovnú tašku.— Starý apa, a kdeže sú tie kuše? — pýtal sa vyčítavo Dolo. — Veď v taštičke, — ukazoval na ňu pohrdlivo, — nemôžu byť.— Ty si hlúpy, Dolo. Možno sa dajú poskladať, — mienil Mico.Ale Stálik zavolal sluhu a oddal mu lístok, aby vymenil debnu v sklade a doviezol ju do Haviarov.— Čože, starý apa, to sú až v debne? — zakričal Mico.— Juj, to budú strašné kuše! — vyskakoval radostne Dolo. — Všetkých chlapcov postrieľame ako nič!— Doma je Miško? — spýtal sa Stálik.— Nie, musel ísť na repozíciu do Bučíc, ale do piatej príde, — odvetila Soňa.Stálik sa zasmial. Zdal sa byť človekom menlivej nálady. Teraz sa ešte najveselšie priečil s chlapcami a razom sa namrzel.— Mohol koncipistu poslať. Bol by som mohol ešte večer odcestovať.— Ale prečo by si sa tak náhlil? Azda nemáš i ty nejaké rendezvous? — usmiala sa Soňa.— Ja a rendezvous? Čo myslíš?Prišli domov a o chvíľu doniesol nosič debnu, ktorú chlapci pred domom očakávali. Obidvaja vtrhli do izby, kde bol starý otec s mamou, a kričali, ani keby horelo:— Starý apa, poď už, chytro poď, už je tu nosič s debnou!Chytili starého otca za háby, ruky a ťahali ho von. Otvorili debnu — a namiesto kuší ukázali sa v nej detské dvojkolesové riadne bicykle. Mico zvolal:— Starý apa, veď ťa kupec oklamal, to nie sú kuše, ale bicykle!— Bicykle, starý apa, ako si sa dal oklamať! Veď je kuša celkom inakšia! — kričal Dolo. — Z bicykla sa nedá strieľať.— Nuž, tak ich nechcete? Keď sa vám nepáčia, pošleme ich naspäť, — povedal Stálik a robil sa, ako keby ich chcel znova zabaliť.— Múdro, múdro si urobil, že si im bicykle doniesol, a nie nebezpečné kuše, — tešila sa Soňa. A aké sú krásne, ani pre veľkých!— Tak poslať ich naspäť? — spýtal sa starý otec. Mico povedal udobrujúco:— Ale nechaj, starý apa, keď sú už tu. Veď sa nám i bicykle zídu.— A kuše nám donesieš iný raz, však? — tešil ho Dolo.Mali radosti z bicyklov, keď ich dobre poobzerali. Skúsili na ne vysadnúť. S pomocou mamy a starého otca to išlo dosť ľahko. O niekoľko minút už chlapci obsedeli na nich. Pravda, chceli sa nimi pohonosiť, i vyšli na ulicu, hoci ich ešte len viedli. O chvíľu bola okolo nich mrákava chlapcov.Otec s dcérou vošli do záhrady a tam sa zhovárali o rozličných rodinných udalostiach a novinách.Čas sa míňal.— Koľko je hodín, otecko? Vypiješ si kávu na olovrant? — pýtala sa Soňa a vstala z pleteného stolca, aby šla do domu porobiť poriadky.— Už bude o chvíľu päť hodín.— To už Miško príde čochvíľa, — podotkla Soňa. Chlapci sa tiež naolovrantovali a utekali zasa ku kamarátom.Prešlo päť hodín, Soňa očakávala muža so vzrastajúcou netrpezlivosťou, ktorú však podľa možnosti potláčala, najmä keď videla nepokoj otcov, ktorý po troche prestal hovoriť, mračiac sa bez slova.Odbilo šesť hodín. Vtom začuli na ulici auto.— No, tu je! — zvolala Soňa. Skočili k obloku. Auto letelo ďalej.— No, jednako je len naničhodník, ten tvoj Michal! Ja mu to nedarujem, — zabručal Stálik s hnevom nasilu potláčaným.Soni bolo ešte ťažšie okolo srdca ako jej otcovi, jednako ho hľadela upokojiť.— Pozri, otecko, nebuď taký netrpezlivý. Bohvie čo ich zašlo. Možno sa im nejaká nehoda prihodila.— Nehoda, nehoda! Znám tie nehody. Lumpujú niekde u nejakého panáka. Taká bezohľadnosť! Veď on to oželie. Pôjdem domov o pol ôsmej. Vezmem si iného advokáta. Práve jeho najväčšieho konkurenta, nech ho porazí.Soňa sa usmiala a pohladila otca po líci.— Otecko, nebuď taký nervózny. Poďme sa podívať na chlapcov. Choď von, ja zariadim večeru. Čo by si si tak zjedol? Budeš ryby? Kurací paprikáš? Čo rád?Stálik sa upokojil. Nebolo mu tak náhlo, mohol počkať, i do tretieho dňa. Náhlil sa len naoko, aby mohol nadávať na zaťa.— Máš ryby, a aké? — mykol hlavou a vytiahol obrvy dohora.— Pstruhy.— Pstruhy. No, dobre, ostanem tu na noc. Daj ich uvariť v slanej vode a servíruj s maslom. Tak ich mám najradšej.Večera bola znamenitá, a keď Stálik vypil niekoľko pohárov vína, hľadel na neprítomnosť zaťovu celkom chladnokrvne. Iste ostal s ostatnou spoločnosťou na večeri a príde len niekedy v noci. Veď sa podobné veci i s ním neraz prihodili. Niet na celom ničoho tragického.Stálik dlhšie rozprával Soni kadejaké všedné udalosti zo svojho života, kým nepobadal, že ho ledva počúva. Najviac hľadela zamyslene pred seba, len vše dávajúc krátke prisviedčavé alebo odporujúce odpovede, podľa toho, ako to rozprávka vyžadovala. Stálik napokon zamĺkol. Odfukujúc dym z cigarety a vypijúc vše pohár vína, hľadel pred seba.Soňa cítila takú starosť, taký tlak srdca, že to bola až telesná bolesť.Jej muž ostal iste u Sailerovej.A ako jej sľuboval, že príde! Ani všetko jej vábenie, celá jej láska, ktorú vložila do svojich slov, do pohľadov, posunkov, ani prítomnosť otcova nestačila na to, aby sa odtrhol od tej ženskej!Rozhorčene stisla pery a zaťala zuby, keď si pomyslela, ako bolestne ju tým uráža, ako nemá za nič ani ju, ani otca. Možno ju kedysi miloval, ale jeho lásky už iste bude málo. Natískala sa jej otázka, či je hodno s takým mužom ďalej žiť. Kdeže je dôvera k nemu? Ako sa môže jej láska zotaviť po takom ťažkom úraze, keď mu viac nemôže veriť?Stálik si zasa vypil vína a zapálil si čerstvú cigaru. Odfukujúc dym, obrátil sa k dcére:— Soňa, čo ťa mrzí? Čo sa tak zamýšľaš? Azda len nie pre vystatie Miškovo? Veď je to pri nás chlapoch taká každodenná vec. Zaiste ani on to neurobil prvý raz.— Nie. Urobil to dosť často. Ale inokedy som si z toho mnoho nerobila. Viem, že sa všetci tu i tu zabavíte v dobrej spoločnosti.— Nuž a teraz máš inú príčinu?Vzdychla si.— Teraz mám inú, — i sklopila oči.— A akú?— Otecko, poznáš Sailerovú?— Videl som ju niekoľko ráz, nepekná osoba. Vysoká a pohyby má ako nejaký športovec.— Nepekná! Nuž jej tvár je nie pravidelná, má priveľké a zmyselné pery. Ale oči! Tými okáľmi obalamutí každého mužského. Srší z nej náruživosť a túžba za oblápaním. A jej pohyby a posunky! Veď to musí poblázniť i pustovníka! Ako vypína tie prsia a točí pri chôdzi bokmi!— Môžeš mať pravdu. Tak veľmi som sa jej neprizrel.— Miško má s ňou pomer. On, možno, babrák, ani sa neopovážil na to myslieť, ale ona — barónka — pomysli si, čo je to pre Miška, barónka! — si ho prosto vzala. Teraz išiel do Bučíc. Vieš, že tam majú Sailerovci kaštieľ; isté je, že ho tá osoba tam zadržala.Stálik sa zamračil.— To je naničhodník! Pre takú viechu klamať takú ženu, ako si ty!Soňa stisla plecami.— Prosím ťa, milenka a manželka, to je veľký rozdiel. Aká malichernosť je pri tom väčšia krása manželkina!— A vieš iste, že ťa ten chlap klame?— Ale veď to vrabce na strechách čvirikajú, vie to každý.— A ako dávno to už trvá?— Zo dva mesiace. Prišla k nemu do kancelárie pre akési právo. A od tých čias sa splietli.Stálik vyskočil.— To je hanebná vec! Nechaj naničhodníka tak. Zober deti a poď zajtra domov. Máš z čoho žiť i bez neho. Oplan!Soňa odpovedala priduseným hlasom, zložiac ruky a urobiac takú ustaranú tvár, že ju otec veľmi poľutoval. Veď ktovie, čo i jemu dušu tlačilo.— Zničím si celý život. Mám ho ešte vždy rada. Boli sme takí šťastní! Nemôžem ho tak ľahko opustiť.Stálik sklonil hlavu a ako keby to len sebe hovoril, riekol:— Chuderka, ako ju ľutujem! Aké má žalostné oči! Akí sme my chlapi naničhodní! Je to hlúpa situácia… A dokiaľ budeš čakať? A si sa už s ním o tom zhovárala?— Nie, ani slova. Hľadela som ho dobrotou, trpezlivosťou, láskou získať. Dosiaľ nebol ku mne zlý. Naopak, preukazoval mi viac láskavosti ako inokedy. Ale jednako ma klamal.— Mala by si sa s ním dohovoriť a povedať mu, že alebo-alebo. Predstav si, ako ľudia hľadia na teba. Veď je to nehodné postavenie. Oklamaná žena! Veď je to horšie, ako keby si ty klamala. To nemôže ostať. Ak chceš, ja mu poviem svoju mienku.Stálikova tvár očervenela a vysadli mu na ňu ostré črty roztrpčenia a hnusu. Polovicu cigary rozmrvil na popolničke.— Nechaj toho podliaka! — zasipel.Sonina tvár sa začervenela okolo očí.— Robí nám všetkým hanbu. A také deti! Ťažko si môžem predstaviť, že by som s ním ešte teraz mohla žiť ako dosiaľ, najmä po dnešnom dni. A ako ma uisťoval, že príde! Bože, chlap, a tak luhať!Stálik sa začal hnevať i na dcéru.— Pozri, Soňa, budeš s ním i ďalej žiť, keď neopustí tú ženu?— Neviem ešte. Nerozmýšľala som o tej možnosti. Vždy som dosiaľ len potláčala svoj žiaľ a tešila sa nádejou, že to prejde ako letný dážď. Uvidím, čo sa prihodilo v Bučiciach.— Zaslúžiš, aby ťa vodil za nos. Takého ľahtikára treba nakrátko odbaviť. Ale ja sa ťa mnoho vypytovať nebudem a urobím s ním sám poriadok. Hrom do toho!Stálik chodil rozčúlene po izbe, strcajúc sa do nábytku a socajúc okolo seba stolce. Soňa hľadela chvíľu naňho, robil na ňu akosi dojem, že je jeho hnev nie úprimný. Tak sa trochu vkradol do nej na chvíľu pocit opovrhnutia k nemu. Potlačila ho a krútiac pomaly hlavou, obzerala pekne zariadenú izbu a bohato pokrytý stôl. Bola na ňom krištáľová váza s ružami a klincami, ťažké striebro, jemné sklo. Čo je to všetko hodno, keď je už najbližšia budúcnosť taká oblačná a smutná? Nebolo by lepšie byť v chudobnej chalúpke s nádejou, že zajtra svitne krásny deň a za ním nekonečný rad podobných?— Musím mu to povedať. Máš pravdu. Keď príde, mu to poviem, — vzdychla si.Stálik vrazil ruky do vrecák kabáta a stiahol hlavu medzi plecia.— Nuž dobre, povieš mu. Sľúbi ti, že už bude dobrý, ak ti všetko neodtají, a bude ťa šudiť ďalej. Čo urobíš potom? Musíš si všetko dobre rozmyslieť. Podľa mňa je tu len jedna možnosť jeho polepšenia, keby mu Sailerová dala „laufpas“.Soňa zložila ruky na lone a hľadela prosebne na otca.— Pozri, otecko, ty by si ho na mojom mieste prosto opustil. Ale mne je to nie tak ľahko urobiť. Čo môže klamaná žena v takom prípade urobiť? Môže muža opustiť, môže sa tým tešiť, že ho i ona bude klamať, a môže jeho nevernosť trpezlivo znášať, pretvarujúc sa, že ju ani nebadá.— No, takej ženy veľmi nenájdeš. Ale, — lepšie si porozmýšľal, — nájde sa i taká, nájde. Inak máš pravdu. Zaiste by mu väčšina žien aspoň stálym nárekom a nadávkami strpčovala život.— Myslím, že to by som na nijaký prípad neurobila. Ale čo urobíme, to nezávisí natoľko od uvažovania, ako od citov, ktoré nás opanujú. Tu hrá zástoj opustenie milého bývania, rozchod s mužom, ku ktorému nás viažu také milé rozpomienky a možno i zvyšok lásky; opustenie nám nadovšetko drahých detí, keď nie oboch, aspoň jedného. A ten, ktorého nemáme, sa nám zdá vždy milším. A napokon i hnev, závisť, pomstychtivosť. Neviem, čo urobím. Nepoznám sa ešte natoľko, neprestála som dosiaľ nijakú skúšku, nakoľko sa mám v moci.Stálik kývol hlavou.— Pravdu máš. Človek nemôže vedieť popredku, kde ťa všetky také nervy trhajúce rozruchy môžu zavliecť. Ľutujem ťa, Soňuška, veľmi ťa ľutujem. Jedno ti však hovorím: Presvedč sa, čo je vlastne s ním. Ak by ťa naozaj klamal, neponižuj sa pred ním. Nepros ho. To je všetko nič nie hodno, a budeš sa preto na seba hnevať celý život.— Uvidím, čo urobím. Budem hľadieť nestratiť rozvahu. Otecko môj, ty si dobrý. Mamičke nehovor nič.Vstala a pokročiac k otcovi, chytala mu ruku a bozkala ju. Stálikovi — bol i trochu viac vína vypil, a to ho robievalo citlivým — zahrali slzy v očiach; privinul dcéru k sebe a bozkal ju na líce.— Čo ako bude, my sme tu, Soňuška, a neopustíme ťa. S tým rátaj. A teraz poďme spať.Soňa doviedla otca do jeho izby, zatým išla pozrieť na svojich synov, ktorí spali spánkom ustatých, rozhodení po celých posteliach. Pohladila ich hlavičky a prikryla ich.Cestou do spálne jej prišlo na um, čo čaká tých šuhajov, aká budúcnosť. Koľko trpkostí a bolestí sa schováva v ich živote a koľko si ich zavinia sami svojimi chybami, bez ktorých nie je z nás ani jeden. Ale veď ani nijaká cnosť nás nezachráni od utrpenia. Prečo trpí ona?Stálik už od piatej mátal po dome. Nedalo mu spať. Čím viac rozmýšľal o zaťovom podlom chovaní, tým viac sa rozčuľoval. Ako vždy býva, nepomyslel, že ani on je nie bez škvrny. Ale čože, to bolo celkom iné. Na zaťovi nenechal dobrej nite; zdalo sa mu, že by bol mohol naňho streliť. Taký podliak, oplan, naničhodník!Soňa sa ráno upokojila. Bola presvedčená, že Miško musel mať neodoľateľnú prekážku príchodu. Pre prosté ľúbostné dobrodružstvo by nebol mal za blázna otca i ju. Vstala tiež včas a pozdravila otca s úsmevom, zíduc sa s ním v hale. Keď Stálik videl, ako pokojne a chladne berie Soňa teraz celú vec, upokojil sa i on. Vôbec raňajšia nálada najmä v pekné jarné a letné dni, je veľký upokojiteľ napätých nervov.Stálikovi príjemne dráždila nos i vôňa kávy, ktorú bolo cítiť i v hale.— Napokon, ako sa ti páči. Keď si ty z toho ničoho nerobíš, že ten ľahtikár ešte neprišiel, mňa to nebolí. Teba klame, nie mňa. Ale tu neostanem, nebudem čakať, kým sa jeho milosti bude páčiť prísť. Idem vlakom o pol ôsmej.Soňa ho darmo nahovárala, aby ostal, lebo do deviatej musí prísť, keďže má termíny pri súde.Stálik si umienil, že ukáže, že je charakter, i odišiel.Sotva sa bol vzdialil, keď prišiel Haviar na aute. Bol veselý, čerstvý, vyspatý. Nerobil naskrze dojem hriešnika, bojaceho sa postaviť pred svojho sudcu.Soňa ho privítala v hale. Chcela sa naňho mračiť, ale keď ju oblapil a pobozkal s najnevinnejšou tvárou, prešla ju razom zlá vôľa.— Hneváš sa, kde som bol tak dlho? A otec je kde?— Namrzel sa a odcestoval. Vezme si iného advokáta, keď ty nestojíš o jeho zastupovanie. A kde si bol tak dlho? Čo ste tam robili? A kde ste vlastne boli?Haviar vošiel so ženou do spálne.— Boli sme v Bučiciach a prenocovali sme u Sailerov.— Myslela som si to, — povedala Soňa pichľavo.— Naozaj? No, vidíš, aká si ty múdra, — smial sa Haviar. — A čo si si ešte myslela?— Chceš, aby som ti to povedala? — pýtala sa ostro.— No, neustávaj sa. U Sailerov sme boli preto, lebo tam bol gróf Török s istým bohatým belgickým fabrikantom. Ak ťa to zaujíma, tu máš jeho vizitku.Vytiahol z vrecka kabáta navštívenku, na ktorej bolo vytlačené: Léon Teinturier, Louvain.— A kto je to, ten gróf?— Neznáš Töröka? Ale, ako by si neznala! Taký vysoký, chudý pán, vojenského držania, s krátko ostrihanou čiernou, končitou bradou. Na plese predlanským bol Steinbergerovej vylial pohár šampanského za dekoltáž. Veď si tam bola.— Tak, to je on! Teraz už viem. Nafúkaný, bezohľadný človek. A čo teba do grófa Töröka? A či len to, že je grófom?— Tentoraz nie, — hovoril Haviar pretrhovane, sťahujúc si topánky. — On doviedol toho fabrikanta, mnohonásobného milionára, zaujímajúceho sa o kovalské bane na železo a mangán.— A čo teba do tých baní?— Mňa do toho to, že môžem dostať do rúk takú prácu, ktorá môže doniesť niekoľko stotisíc na kuchyňu. Je to kauza, akej som ja ešte nefajčil. Myslím, že preto bolo hodno nespať doma jednu noc.— A to ste sa pokonávali celú-celučičkú noc, do bieleho rána?— Ja som išiel o jedenástej spať. Ostatní páni sa hrali v karty do svitu.— Pozri, Miško, nemohol si tých desať kilometrov prebehnúť autom domov i v noci? Veď by si auto bol mohol poslať naspäť po ostatných pánov.— Nemohol, lebo sa i náš, i Sailerov šofér kdesi podeli. Ktovie, kde takí chlapci po nociach brúsia!Soňa len kývla hlavou, vyslovila krátke „hm“ a vyšla z izby, keď bola hodila na svojho muža dlhý, jednako len upodozrievavý pohľad.Haviar sa obliekal, ticho si pohvizdujúc. Vzal si čistú hodvábnu — božechráň obliecť inú ako hodvábnu, bolo by mu z panstva odpadlo — košeľu a myslel si pritom svoje. Myslel si, že je taká ženská diabolsky upodozrievavé stvorenie, ktoré nadobro oklamať je veľmi ťažko. Nuž tentoraz nič nevyšpekuluje.Keď išiel do súdu, povedal Soni, že na poludnie odíde vlakom do Podhory k otcovi a úfa sa, že ho udobrí.Hoci jej ostalo v jednom kútiku nemilé tušenie, že je i jarná noc dosť dlhá, aby poskytla pri obapolnej dobrej vôli dosť času na ľúbostnú schôdzku, jednako sa upokojila, najmä keď jej oznámil, že ide k jej otcovi do Podhory, a keď chcela muža očistiť od viny.Haviar sa vrátil z Podhory neskoro večer veľmi dobrej vôle. S otcom sa vyrovnal. Zabávali sa znamenite. Bory mu predá skvele, má práve vhodného kupca.O dva dni neskoršie sa dozvedela Soňa, že Sailerová odcestovala — vraj s grófom Törökom — na benátske Lido. Budú tam cez celé leto.Soni odľahlo na duši. Jediné, čo jej trochu kazilo dobrú vôľu, bolo, že jej muž teraz veľmi často musel cestovať po kadejakých mestách a krajoch, pravda, len na Slovensku, vo veciach Teinturierových.Ale keď ju viac netrápila nijaká starosť, prenášala neprítomnosť Miškovu v spoločnosti chlapcov bez väčších duševných otrasov.Ilona Machnová bola Soninou spolužiačkou a Haviar ju na jej príhovor bol vzal do kancelárie. Bola by jej mala byť vďačná i za to, že zaobchádzala s ňou úprimne, priateľsky, hoci nemilo cítila pri nej akúsi nepríjemne poníženú závistlivosť. Machnová mala jemnejšie črty tváre ako Soňa, ktoré sa však skorej vráskovateli, čo ona nepripisovala ich jemnosti, ale ťažšiemu, plnému starostí životu. Hoci tej starosti nemala mnoho, keďže ju Haviar dobre platil, a bývajúc s matkou, penzionovanou úradníčkou, netrpela v ničom nedostatku.Ale, pravda, to si „dovoliť“ nemohla, čo si dovoľovala Soňa.Pod rúškom „najúprijemnejšieho priateľstva“ pokladala si za povinnosť otravovať Sonin duševný pokoj pri každej príležitosti. Jej nebolo dosť len náhodne počuť klebety o pomere Haviara a Sailerovej, ona vyzvedela usilovne všetko, kde tušila, že by niekto mohol niečo vedieť o tejto smutnej veci.V jednu sobotu popoludní, odchádzajúc z kancelárie, zišla sa so Soňou, idúcou do záhrady, vo dvore.— Ilonka, poď so mnou, dám ti kvety pre mamičku.Soňa mala tmavomalinové šaty, ktoré jej k tvári veľmi dobre pristali, robiac ju mäkkou, mladuškou. Ilonu jej výzor zabolel. Pomyslela si: „Bože môj, aká je tá osoba dobre udržaná. Je taká stará ako ja, má dvoch chlapcov, a je ako keby mala dvadsať rokov. To ju ten pokoj tak omladil. Teraz má všetko, čo si môže žiadať, bohatstvo, lásku mužovu, deti… Nemusí mať všetko.“V záhrade chválila krásne kvety. Soňa jej vybrala z nich, z najvzácnejších, hodnú kytku.Machnová hovorila so zvláštne sladkou poníženosťou:— Veru krajších kvetov som nevidela ani v skleníku grófa Töröka, ako ty ráčiš mať, milá Sonička.— Ale, ale, Ilonka, nehovor také reči. On má, ako som počula, všelijaké cudzozemské zázraky, ktoré u nás v slobodnom poli nenarastú.— A či si počula, že vraj odišiel zasa do Ameriky? To musel pani barónku Sailerovú tak nechať. Hovoria, že ani ona je už nie na Lide. Teta Marta prišla po tieto dni z Trenčianskych Teplíc; boží sa, že ju tam videla.Soňa pocítila otras ako náhly závrat. Zohla sa, aby ukryla zblednutie, nad krásnou ružovou pivóniou. Blyslo jej do umu: „To môže Miško na svojich stálych cestách byť s ňou, kedy sa im zapáči.“— Tak sa zdá, že sa grófa Töröka chytro nabažila, — podotkla trochu neistým hlasom, privoniavajúc odtrhnutý kvet.Ilona ostro pozrela na ňu.— Čože je jej gróf Török, ona má onakvejšieho gavaliera. Oficiál okresného súdu Miloš Martinek, hovorí, že v Bučiciach, keď bol tam s akousi komisou, celú noc strávila v jednej z hosťovských izieb s akýmsi pánom, ktorý bol tiež v tej komisii.Soňa chytila Ilonu za rameno, že ju to ostro zabolelo.— Ty, Ilona, povedz, kto bol ten pán? Však môj muž?Machnová urobila zadivenú tvár.— To si už i ty počula? Vidíš, akí sú ľudia klebetníci. A či niečo takého môže byť pravda? Kdeže by sa tvoj pán zapodieval s takou maškarou, keď má takú krásnu ženu, — odpovedala vyhýbavo, so zvláštnou sladkosťou. — No, pôjdem už, lebo mama bude netrpezlivá. Ani by si neverila, aká je kuriózna. Keď neprídem načas, robí mi také výčitky, ako keby som bola bohvieaká pobehlica. Ruky ti bozkávam a ďakujem za utešené kvety.Soňu úder zdrvil. Keď sa cítila v najväčšej istote, keď ďakovala bohu za vyslobodenie, zrazu sa s hrôzou presvedčila, že sa vlastne pohybovala a pohybuje na ploche, ktorá s ňou môže každú chvíľu zletieť do priepasti.Ako omráčená kráčala neisto k záhradnej stolici a hodila sa na ňu. Cítila sa, ako keby mala všetky kosti v tele polámané. Vydychovala ťažko a srdce jej začalo tuho a neriadne biť.— Bože môj, čo to bude s nami?Myšlienky sa jej križovali, jedna pretrhujúc druhú. Deti, otec, matka, hanba, jej odvrhnutá láska, nenávisť, hnev a žiaľ — všetko sa jej v hlave splietlo do bláznivého klbka, z ktorého nemohla vynájsť vedúcej nite.Sedela dlho, kým sa spamätala natoľko, že si rozmyslela, čo má urobiť. Jej muž bol práve doma. Vezme ho na otázku, nech jej povie pravdu! Nebude mu v ceste stáť, keď má tú ženskú rád, nech si ju vezme. Život s vedomím, že sa má deliť o mužovu lásku s inou ženou, sa jej zdal úplne nemožným, hanebným.V dennej izbe našla muža prezerajúceho postojačky noviny. Obyčajne ich len povrchne obzrel, či niet niečo zvláštnejšie v nich. Keď Soňa vošla, obrátil sa k nej a zahľadel sa na ňu.— Čo je s tebou? Si celkom premenená. Nie si chorá?Podišiel k nej a chcejúc ju oblapiť, vystrel smerom k nej ruku.Soňa sa strhla a odstúpila od neho.— Preboha, netýkaj sa ma! I tvoj pohľad mi je strašný, a nie ešte tvoj dotyk!Haviar sa zapálil a bolo mu vidieť na tvári, že je veľmi urazený.— Čože sa stalo? Prepánajána, s vami ženskými je vždy nejaká oštara!— S nami je oštara! Povedz, či si za tých desať rokov, čo sme spolu, mal príčiny mi čo i len jednu výčitku urobiť? Povedz, či som ti nebola najvernejšou ženou, ktorej jedinou túžbou bolo vyhovieť každej tvojej žiadosti a spríjemniť ti život? Myslím, nikdy si sa za mňa nemusel hanbiť. Prisahal si, že ma miluješ, a všetka moja láska, všetka moja oddanosť nebola ani toľko hodna, aby si potlačil svoje chúťky k cudzej, nestatočnej, zlej žene a zachoval ma od potupy a roztrpčenia.Haviar jej skočil do reči:— Ale, Soňa, čo sa s tebou robí? Zaiste myslíš na nešťastnú Sailerovú. Dokážem ti, že som nemal a nemám s ňou nijakých stykov, iba ako advokát.— Myslíš, že ma svojím nestatočným a nemužným tajením zasa oklameš? Ale už je dôkazov tvojej nevery primnoho. Ja ani nežiadam od teba nijakej obete. Keď ti je milšia láska tej ženy ako tvoj doterajší šťastný rodinný život, tak to povedz, a ja ti nebudem stáť v ceste, ale odídem hneď, hoc i v túto hodinu. Len jedno ťa prosím, neluhaj mi! Ja taký život neznesiem. I to ti môžem povedať, aby si sa ľahšie priznal, mojej lásky ty viac nemáš!Haviar chodil rozčúlene po izbe. Bolo na ňom vidieť, že bojuje so sebou, čo urobiť.Soňa sa hodila bezvládne na stolicu a tisla si ruky na srdce.Haviar vše pozrel na ňu a bolo mu jej ľúto. Veď bola taká pekná, také ružové, hoci trochu poblednuté boli jej okrúhlasté líca! Otvorenými oblokmi zaznievali do izby hlasy ich baviacich sa detí.— Soňa, tak priznám sa ti, že bol akýsi flirt medzi mnou a Sailerovou, ale ani zďaleka nie taký, ako sa ty obávaš. Vážne to nebolo a nikdy ani vo sne sa mi nesnívalo, že by som teba opustil kvôli tej žene. Soňa, prisahám ti, že ťa tak rád mám, ako som ťa miloval v prvý deň, keď som ťa poznal, a že celý pomer, ak sa to vôbec môže menovať pomerom, je vlastne skôr márnivosť z mojej strany, že sa taká dáma zapodieva mnou. I to ti poviem, že som už viac ráz hľadel sa jej zbaviť, ale nemôžem byť oproti nej taký bezohľadný, aby mi dala pokoj. A okrem toho je i dobrým klientom. Neveríš mi?I dvíhal jej tvár, aby mu hľadela do očí. Oči mala za chvíľku zatvorené, potom ich pomaly otvorila. Zdali sa mu takými dobrými, utrápenými, že sa zohol a pobozkal ich. Soňa ho potichu odtisla. Stratila istotu. Zozbierala sa ešte, ale náramnosť jej bôľu sa stratila.— Vidíš, Miško, jednako nehovoríš pravdu. Tak je tiež len flirt, že Sailerová strávila s tebou celú noc v jednej z izieb v Bučiciach.Haviar zalomil rukami s najväčším zadivením.— Ale so mnou?! Kto ti to nahovoril? Tak sa nedivím, že zúfaš, keď ti takéto veci natárali!— Isté je, že Sailerová strávila noc v jednej z hosťovských izieb s akýmsi pánom, keď si i ty tam nocoval.— Nuž ale som to musel práve ja byť? Sto ráz to bol skôr Török ako ja. Taký Török, starý mládenec, čože si ten robí hoc i zo škandálu? Dnes je tu, zajtra možno v Afrike. Soňa, Soňa, bol by som ťa pokladal za rozvážnejšiu!— Sailerová nepôjde k chlapovi, ktorého nemá rada. Vieš čo? Zaprisahaj sa na zdravie a život svojich detí, že si to ty nebol.I hľadela naňho ostro upretými očami.— Som advokát a privyknutý na falošné prísahy. Soňa, pre mňa je to hlúpa komédia. Keď chceš, budem ti prisahať i na nabitých puškách, tým ľahšie, čím väčšmi by som ťa chcel oklamať. Ak nemáš to presvedčenie, že ti hovorím pravdu bez prísahy, tak ťa prísahou nepresvedčím.— Vidíš, bojíš sa prisahať.Haviar posmešne hodil plecom.— Nuž dobre. Prisahám ti, že som to ja nebol. Ak som bol, nech ma hrom zabije s celou rodinou. No! Bolo to dosť silné?— Ty si z celého robíš len posmech. Ale vedz, že dám teraz na teba pozor, a ak sa dozviem, že ma klameš, tak ťa opustím i s chlapcami.— Nedbám, ale nesmieš nasilu prekrúcať veci a z každého komára robiť dromedára.Soňa sa na krátky čas upokojila. Ale nie nadlho. Už o niekoľko hodín pominul účinok istého vystúpenia mužovho a jej sa zdalo zasa naivným jeho tvrdenie, že nestrávil s ňou noc. Tak prečo neprišiel domov, veď mal auto, a tých niekoľko kilometrov vzdialenosti ho zadržalo? Mohol i šofér chýbať. Keby mu bolo na tom záležalo upokojiť ženu a otca, bol by tých sedem-osem kilometrov prešiel i pešo alebo na vozíku. Zaiste by ho tá cesta nebola zdržala, keby bol mal ísť k milenke.A prečo Sailerová nepríde domov k chorému mužovi, ale sa tlčie po kúpeľoch a bohviekde, hoci je zdravá ako orech? Preto, lebo vždy cestujúci Michal sa môže s ňou ľahšie zísť v cudzine, medzi neznámym svetom, ako v Bučiciach alebo v najbližšom okolí.Všetky tieto pochybnosti tak účinkovali na ňu, že skoro úplne potlačili jej lásku, vzbudzujúc v nej ľútosť a hnev nad zlomyseľne skazeným životom. Trpela jeho láskanie, ktoré jej robilo dojem falošnosti — ale chladne, s ťažko premáhaným odporom. Následkom toho bolo, že ju jej muž tiež začal zanedbávať, a len ju hneval a spôsoboval jej príkorie, navštevoval častejšie kasína a hostince. Predtým vystal raz za tri-štyri mesiace, teraz niektorý týždeň i dva-tri razy. K tomu bol i k žene i k deťom nevrlý.So Sailerovou sa schádzal, kde mohol.Soňa sa stávala výslovne neurastenickou, najmä srdce jej nedalo pokoja. Nejedla, nespala. Chudnúc zdala sa staršou, nepeknou. Haviar hľadel na ňu s hnevom, že schválne omrštela, aby ho tým dráždila, robiac mu mlčanlivú výčitku svojím chorobným vzhľadom.Prišli školské vakácie a Soňa, zoberúc chlapcov, odišla s nimi na leto do Podhory k rodičom.Dosiaľ to nebola nikdy urobila. Poslala vše deti na niekoľko týždňov k starým rodičom, ale ona ostala vždy pri mužovi.— Tak, Michal (volala ho od tých čias Michalom, čo ho zakaždým urážlivo bodlo), teraz budeš mať pokoj a môžeš si robiť, čo chceš.Haviara zabolel jej odchod. Ale chytro sa potešil predstavou, že bude môcť voľne cestovať a schádzať sa so Sailerovou a nemusí vydávať účty žene, kde chodil, čo robil.Soňa nebola so sebou spokojná, keď jej prišlo na um, že si bola umienila, že nebude na muža žiarliť. Nahovárala si, že nie zo žiarlivosti mu robí výčitky, ale bojujúc za svoje rodinné blaho. Ani jej dobrota, ani trpezlivosť a láskavosť neprinavrátili jej mužovu oddanosť. Dokiaľže má čakať? Cítila, že tratí vládu nad sebou, nervy jej vypovedali službu; je jej do plaču, smiechu bez dostatočnej príčiny. A nemôže sa opanovať ani pri najnapätejšej vôli. Minule, pri obede, zazrel na ňu Michal mrzko. Pretrpela to bez najmenšieho znaku povšimnutia. Ale keď jej v spálni popoludní prišiel na um ten nenávistný pohľad a spomenula si na dávnejšie scény ich lásky, opanoval ju taký kŕčovitý plač, že ho nemohla dlho ani s najväčším úsilím potlačiť.Jednako chcela mu byť i teraz vernou ženou. Obávala sa len, že môže prísť na ňu nejaké pokušenie, ktoré premôže jej doterajšie životné a mravné náhľady a zvedie ju na výčiny, ktoré navždy otrávia pokoj jej budúcnosti. Vedela veľmi dobre, ako sa menia náhľady pod tlakom náruživosti a že sa v hneve môžeme dopustiť i vedome hriešnych skutkov.V Podhore sa Soňa s deťmi omnoho lepšie cítila. Rodičovský dom miernil úzkosť jej srdca svojimi milými spomienkami a spoločnosťou rodičov, čiže ľudí nám na svete najbližších ponímaním života, v ktorých je najhlbšie zakorenená naša dôvera a o ktorých sme presvedčení, že zo všetkých ľudí sú najnáchylnejší priniesť za nás akúkoľvek obeť, cítiacich s nami najúprimnejšie každú radosť i starosť. Zdalo sa jej, ako keby z ťažkého úpalu bola prišla do najpríjemnejšieho chládku. Po stálom, hoci potlačovanom hneve, po krátkych, nevrlých odpovediach, po nedôvere objala ju najúprimnejšia láska a súcit. Deti, doma vystavené stálym nadávkam a ostrým napomínaniam pre nezdobu a krik, ožili v radostnej spoločnosti starých rodičov a uja Števka, ktorí sa z ich kriku a smiechu tešili a každý ich výčin obdivovali, hoci sa zavše i obávali, že si krky polámu, na čo ich miernym upozorňovaním napomínali, čo, pravda, len zvýšilo ich chtivosť vyčíňať také kúsky, nad ktorými starí rodičia híkali a zalamovali rukami. Ich hlavný priateľ a vodca bol však inžinier, ujo Števko. Aké ten vedel kumšty a fígle! A zdalo sa, keď chlapci túžili za ním, on za nimi nie menej. Boli to ukrutní kamaráti.Stará mama bola ešte šumná, mocná pani, staršie vydanie dcéry. Dala mnoho na nádheru a jemné správanie, ale pritom bolo podivné, že tón a spôsob jej hovorenia, keď bol i afektovane jemný, výrazy jeho boli často nielen ľudové, ale doprosta nezvyčajné v „panskej“ spoločnosti.Soňu privítala s veľkou láskavosťou a potešením, ktorému však dala odmeraný výraz, neprekračujúci hranice. Oblápala a bozkávala ju podľa zákonov dobrej výchovy, práve tak i chlapcov, ktorí boli týmto spôsobom sprvu trochu naplašení a neobyčajne svätí. Ale keď pobadali, z akého dreva je vlastne stará mama, veľmi chytro jej vyrástli nad hlavu.Keď dcéru lepšie obzrela, zalomila rukami.— Soňa, preboha, aká si ty! Veď sa podobáš zo starých handričiek zošitej novej toalete! Veď ťa ani niet. Si bledá, nemáš farby a oči ani sklené. Pred pol rokom si bola ako pivónia a teraz si ako zvädnutá žihľava.Soňa zmäkla, keď ju ľutovali. Nervy, následkom dlhého prepínania oslabené, vypovedali jej službu a ona, skryjúc si tvár na matkiných bujných prsiach, zaplakala.Práve vošiel jej otec, keď začala mamičke vykladať svoje žiale, o ktorých mamička veľmi dobre vedela, lebo jej muž bol všetko vyrozprával, hoci bol dcére sľúbil, že nič nevyzradí.— Nuž taká fialka je ten tvoj Michal! — zvolala pani doktorová.Soňa nariekala, vzlykajúc ani malé dieťa.— To je lotor, lotor ozajstný, cajchovaný, hovorím ti, — rozčuľoval sa Stálik. — Najmúdrejšie by bolo hneď sa rozsobášiť. Nedám si dieťa trápiť.Jeho žena hľadela naňho posmešne; keď dokončil svoju reč, pokývla naňho ukazovákom jemne a pomaly.— Všetci ste na jednom brde tkaní. Ani ty si nebol o nič lepší, a bohvie aký si i teraz.— Ale ja? — staval sa Stálik na nohy. — Na mňa môžeš slovo povedať?— A či nie? Kto to mal pomer s fotografistkou?— S akou? — strhol sa, robiac prekvapeného, Stálik, pričom žmurkal a hádzal rukami, ukazujúc hlavou na dcéru, aby prestala o tom hovoriť.Ale jeho žena s najväčšou chladnokrvnosťou pokračovala vo svojom rozprávaní.— Nuž s Jolanou Guľkovou. Veď ti hneď jej fotografiami — a akými! — a listami oči vytriem.— N-no, dajsamibože! To bolo len také nevinné zabávanie, — bránil sa doktor, pohrdlivo hodiac rukou.— To nestojí za reč.Soňa zadivene hľadela na otca.— No, pekné zabávanie, keď dievča píše chlapovi len o posteliach a košeliach! A so sekretárkou Kalmárovou, čože to bolo, keď ťa jej muž naháňal s revolverom po meste a ty si celé popoludnie mal „robotu po pôjde“? A s pani Weiszovou? To boli všetko len také naivné zábavky?Stálik stiahol hlavu medzi plecia a utekal z izby, hádžuc rukami poza chrbát.— To sú všetko daromné klebety. Na všetkom nebolo pravdy ani ako špendlíková hlavička.— No, vidíš, takí sú všetci do jedného. A pritom váš otec ešte nebol z najhorších. To je všetko háveď. Never ani najsvätejšiemu z nich.— Mamička, a ty si to všetko pretrpela? — zalomila jej dcéra rukami.— A čože som mala s ním robiť? Vadiť sa s ním, nadávať mu, strpčovať si život? Toho veru nebol hoden. Bol ku mne dobrý, o domácnosť sa staral — nuž čože ma bolo po ňom, čo vyčíňa? Najhoršie bolo, že mi nielen moje priateľky, ale i cudzí ľudia kadejaké klebety donášali a ma dráždili, aby som s ním urobila už raz poriadok.— A to ťa nemrzelo, že ťa klame? To ťa nebolelo, že miluje iné a že sa s nimi oblápa a bozkáva? Necítila si sa poníženou, opovrhnutou? Nerozumiem ti. Ja to neznesiem.Bolo teplo. Stáliková sedela pri obloku, do záhrady otvorenom, a chladila si trochu rozohriatu tvár tichučko vejárom.— Ale čo, to sú hlúposti. Ty si taká prepiata. Ja sa už ani nepamätám, ako to bolo, — odvetila ledabolo.— A to mal otec vždy nejaký pomer?— Ale kdeby! Ja aspoň neviem. Už sme vyše tridsať rokov spolu a za ten čas ho len tu i tu chytil akýsi raptus.[4]Ako ti hovorím, ja by som na jeho správaní ku mne nebola nič pobadala, keby mi ľudia neboli donášali noviny.— No, ty máš podivnú náturu. Mamička, nehneváš sa, keď sa ťa niečo spýtam?Stáliková lenivo obrátila hlavu k dcére.— Čo by som sa mala hnevať? Len sa pýtaj, čo chceš.— Mamička, a ty si sa mu nechcela nikdy nijako pomstiť? Nemala si nikdy s nikým nejaký pomerček?— No, Soňa, čo si ty o mne myslíš! Mne veru celkom postačil na všetku vôľu váš otec. A okrem toho, veď my sme sa vždy, v každom ohľade veľmi dobre znášali a si rozumeli. Ani mi na um neprišlo zaoberať sa cudzími, bohvieakými niktošmi, — i zmŕštila tvár, akoby videla ohyzdný predmet.— Podivná osoba si ty. Nikdy si nestriehla na otca, nevyzerala za ním, nehľadala podchytávať jeho listy?— Ešte čo! Mala som dosť iných starostí. A veď chlapa, keď ťa raz chce klamať — práve tak, ako ženu — neuhľadíš. A keď ho dochytíš, čo máš z toho? Len nepríjemnosti. Žiješ si s ním celkom dobre a prípadne pre také hlúposti sa musíš s ním rozsobášiť. Nech tam krky láme, keď chce, keď len mne dá, čo mi patrí.— A listy od fotografistky si ako dostala?— Raz otec, príduc v noci — údajne od chorého — ostal pridlho v ordinačnej izbe. Bála som sa, či ho niečo nezašlo, vstala som, zahodila si župan a šla som pozrieť, čo tak dlho tam robí. Otvorila som potichučky dvere a videla, ako pozerá na fotografie a strúha pritom hlúpu tvár. Keď sa do sýtosti na ne nahľadel, otvoril zásuvku na stole a vopchal ta tie obrázky. Odišla som tichučko, ako som prišla, a ľahla som si naspäť. Keď prišiel do spálne, robila som sa, že spím ako zarezaná. Ticho sa zobliekol a vzdychajúc zaspal. Ráno, keď odišiel, vytiahla som vrchnú zásuvku, ktorá bola nad tou, v ktorej boli fotografie — pravda, tá bola zamknutá a vrchná nie — vybrala krásne nielen obrázky, ale i listy. Vidíš, akí sú chlapi hlúpi a ľahkomyseľní! Spoľahni sa so svojou cťou na takého darebáka! Listy a fotografie boli všetko od tej osoby. Boli to — no, fuj, fuj, fuj!Soňa počúvala s najväčšou napätosťou mať, ktorá to rozprávala s najväčšou flegmou.— A zatým si čo urobila? Nepovadila si sa s oteckom?Stáliková pohla ľahko plecom.— Vzala som listy a fotografie a schovala.— No, a otec? Nepobadal, že sa mu stratili?— Pobadal. Mrmlal čosi, spomínal, že sa v dome kradne, pozeral pritom na mňa upodozrievavo, ale či nepokladal za vhodné o tom hovoriť, či sa neopovážil, to neviem, keď som sa ja tak robila, že ma nič do celého.— A teraz už vie otec, že sú fotografie u teba? A nepýta ich?— Bojí sa, starý hriešnik. Raz — pred rokmi — sme sa pre niečo poškriepili a ja som ho nijako nemohla presvedčiť, že nemá pravdu. Mal pravdu on, ale nechcela som to uznať. Veď vieš, ako to vše vojde do nás taký diabol. Vtedy som mu zarecitovala veršík z listu tej slečny. Bol — no — šťavnatý. Zdvihol hlavu a zastrihal ušami ani psík, keď začuje podozrivý zvuk.„A odkiaľ ty to vieš?“ vybuchlo z neho mimovoľne.„Mám krásnu zbierku listov a fotografií, odtiaľ som sa to naučila.“Bolo by ho bývalo hodno odfotografovať. Môžem ti povedať, že chlapi v takých situáciách robia ukrutne sprostý dojem. Nevedel si poradiť. Hmkal, škrabal sa za uchom.„Milča, tak to si ty ukradla tie listy?“Smiala som sa mu do očí.„Pravdaže ja. A ktože ich mal vziať? Veď okrem teba v dome len mňa zaujímali. Mám ich schované.“„Ty, Milča, nerob fígle; daj mi tie listy, čo ich spálim. Hanbím sa za ne. Veď vieš, že som už so všetkými takými somárstvami dávno prestal. Čert ma po tej trcli!“„Ohohó, o tom ani reči! Schovám si ich ako bič na teba, aby si vedel.“— A ani si mu ich nedala?— Nie ja. Hľadal ich po celom dome. Poprevracal všetko vo všetkých izbách, len v tej zásuvke ich nehľadal, kde boli. A tam sú i teraz pod papiermi. Ja som veru na ne už dávno zabudla.— Ach, mamička, ty máš zlatú povahu. Ako ti závidím! Že som sa nemohla na teba udať! Vo mne všetky žilky hrajú, keď si pomyslím na Michalovu podlosť. A keby to bol aspoň nejaký človek, vysokovzdelaný, majúci bohvieaké požiadavky! Ale taký chudák! Ja to nevydržím!Matka vstala a prešla k dcére, ležiacej na pohovke.— Nebuď blázon, nerozčuľuj sa podaromnici. Uvidíš, tu sa upokojíš. Ponavštevujeme všetky tvoje spolužiačky a priateľky, a možno tu nájdeš i jedného-druhého zaujímavého človeka a prídeš na iné myšlienky. Presvedčíš sa, že Michal, keď uvidí, že sa ty vieš potešiť i bez neho, a že by si ho hoc i opustila s ľahkým srdcom, keby na to prišlo, natiahne iné struny. Myslíš, že tá barónka by išla zaňho, keby jej muž umrel! Bola by blázon! Ona si s tým titulom a majetkom chytí onakvejšieho muža, ako je tvoj Michal, ktorý je jednako — nehnevaj sa za pravdu — len pajác. Veď by rozumný človek pre niekoľkotýždňový pomer, čo i so samou Venušou, neopustil takú ženu, ako si ty. Drž sa. Musíš hľadieť sa popraviť, opeknieť, aby mu duša pišťala za tebou, keď ťa uvidí.Soňa sklonenú nad ňou matku oblapila a pritiahla k sebe.— Mamička drahá, aká si len dobrá! Ako ma vieš potešiť!Dni sa jej míňali v spoločnosti rodičov a detí, ale noci jej boli na nevydržanie. Bola sama so svojimi myšlienkami a túžbami. Koľko premilých rozpomienok si zahrávalo s jej citmi! Predstavovali sa jej dráždivé obrazy lásky, ihravého žartovania a hĺbku duše prezrádzajúcich rozhovorov, vzbudzujúcich pocit najvrelejšej spolupatričnosti. Koľko nežnej lásky bolo v bežnom pohľade, alebo v ľahučkom pohladení ruky alebo tvári!A všetok tento pozemský raj, ktorý jedine láska vie utvoriť na zemi, zmizol navždy z jej dosahu.Nikdy viac nemôže byť toho zväzku duší medzi nimi, ani tá žiadosť za jeho objatím s postavou tej strašnej, nemravnej ženy medzi nimi.Soňa sa pretrápila mnohé noci s takýmito myšlienkami, ktoré neprestajne preberala a ktoré ju vždy znova a znova dráždili. Nemohla pre ne zaspať, a jednako nechcela užiť nijakého uspávajúceho lieku, hoci jej ho otec i núkal, lebo sa úfala, že v nočnej tichosti skrsne v nej spásonosná myšlienka, ktorá jej ukáže východ z nešťastného položenia.Ale jej hútanie bolo daromné, len srdce sa jej nespokojne hádzalo.V jednu noc ju nadišiel strach, že omrštela, že je preto svojmu mužovi ľahostajná. I vyskočila z postele, zapálila svetlo a zhodiac košeľu, obzerala sa dopodrobna v trojdielnom zrkadle. Jej svalstvo zmäklo, nemalo tej pružnosti, ale podoba tela dosiaľ netrpela. Hladila s uspokojením svoju hladkú, trocha nahnedastú kožu a obzerala rovnú, vystretú čiaru svojho chrbta.Na chvíľu sa uspokojila a zaspala. Ráno sa zobudila s ľahkým srdcom, vystrela sa spokojne, keď jej razom udrela do hlavy predstava jej smutného stavu.Mať, pozorujúc jej zronenosť a jej potlačované vzdychy, rozhodla sa, že pošle po lekára, keďže muža v domácnosti neuznávali za zvláštnu lekársku kapacitu, často stavajúc proti nemu mienky nielen iných lekárov, ale i kadejakých, údajne skúsených starých paní.Nik nevedel, aký vietor privial doktora Maloru do Podhory. Neminuli ešte dva roky, keď sa predstavil Stálikovi, ako okresnému lekárovi, ako štyridsaťročný, štíhly, ohorený pán s krátkou končitou bradou a práve len hornú peru pokrývajúcimi čiernymi fúzmi, ako v meste usadiť sa mieniaci lekár. Skončil štúdiá vo Viedni a praktizoval tri roky v rozličných nemocniciach. Vystupoval s ohromujúcou istotou, nedovolil nikomu hovoriť, s posunkom, že on vie všetko popredku, čo kto chcel povedať. Pravdu mal vždy len on, lebo ak bol niekto opačnej mienky, odbavil ho strmým „to je nie tak, mýlite sa, to je už dávno opustené stanovisko“ a podobnými poznámkami, ktoré vždy povedal tak zhora, že protivník, nechcejúc sa škriepiť, urazene zamĺkol. Stálik našiel naňho ten spôsob, že ho ironizoval, čo ho do istej miery vynášalo z rovnováhy.Rozpovedal, že jedenásť rokov bol lekárom na viacerých lodiach a že precestoval viac ráz okolo zemegule v rozličných jej šírkach. Niet krajiny, v ktorej by nebol býval. Vedel — ako tvrdil — perfektne po nemecky, po anglicky a po francúzsky, lámal češtinou a skoro vo všetkých rozšírenejších rečiach sveta sa ako-tak dorozumel.Ako lekár bol, ako tvrdil, špecialistom skoro v každom odbore. Stálik hovoril, že šarlatánoval v každom, robiac často chyby, za ktoré by sa i medik hanbil, a jednako utekali chorí k nemu, lebo sa zapodieval s každým mnoho, robil najnezmyselnejšie kúry, nahovoril pacientom choroby, o ktorých nemali ani potuchy len preto, aby čím viac peňazí vydrel z nich. Za peniazmi bol ako diabol za dušou. Na každú ženskú prekrúcal zamilované oči, bozkával každej ruky, lichotil jej, a ony prisahali naňho.Hoci to bolo proti vôli Stálika, jeho žena zavolala Maloru k Soni. Vyložila mu, čo vedela o duševno-telesnom stave dcérinom, čo je príčina jej žalosti, a zaviedla ho k nej.Bolo pekné letné popoludnie a Soňa sedela v záhrade pod košatou jabloňou, vyšívajúc gobelín. Čítanie neviazalo jej myšlienky, hľadela do knihy, neuvedomujúc si ani, čo číta.— Soňa, vediem ti návštevu! — zvolala na ňu, kráčajúc po štrku chodníka.Soňa zdvihla hlavu a hľadela zadivene na cudzieho pána. Mal biely plátenný kabát bez prehnutého goliera, priliehajúci mu hladko k drieku, dolná jeho čiastka bola voľná a splývala v hojných záhyboch okolo bedier. Na nohách mal tiež biele široké nohavice, siahajúce pod kolená a na lýtkach svetlobelasé pančuchy; poltopánky boli svetlosivé s lesklou sponou. Soni sa zdal celý ten dres[5]podivným, neserióznym.Odložila výšivku.— Ruky bozkávam. Som doktor Malora.— Teší ma. Sadnite si.Ukázala na pletené kreslá okolo seba.— Pán doktor hľadal otca a počujúc, že si tu, ma poprosil, aby som ti ho predstavila. Tak tu ho máš. Zabávajte sa, ako sa viete najlepšie. Ja vás tu nechám, lebo mám inú robotu, ako tu čas tráviť.I odišla.Malora hľadel za ňou.— Aká je vaša pani matka ešte pekná osoba. Divím sa, že tak málo užila života. Je to dnes veru zriedkavosť.Soňa pozrela na Maloru trochu prižmúrenými očami.— Nerozumiem vám, pán doktor. Prečo myslíte, že mama nevyužila svojho života?Malora pozrel ostro na Soňu, ako keby ju chcel hypnotizovať.— A či je to život, tráviť dni len domácou robotou, bez akéhokoľvek pôžitku v malom meste? Nakoľko viem, nevyhľadávala veľmi ani spoločnosť, necestovala, nemala nikdy nijakého priateľa.— Človek si zariadi život, ako mu je najmilšie. Mame bolo tak milo, ako žila, nikto jej nebránil žiť inak. Mňa tiež nič tak neteší ako moja domácnosť, moje deti. Však sú mi to najmilší ľudia a radšej som v ich spoločnosti ako v cudzejšej.— Svojho pána manžela nespomínate, — podotkol Malora s citeľným úmyslom.— Áno, i spoločnosť môjho muža, — prisvedčila Soňa, hodiac trucovito hlavou.Lekár pokýval hlavou.— Možno i váš pán manžel vám ho robí pestrejším, vzbudením zasa iných citov. Ako mi milostivá pani rozprávala, nevyznačuje sa vzornou vernosťou.Soňa sa zapálila, v očiach jej hnevne zablyslo.— Prečo mi to hovoríte?Malora urobil veľmi vážnu, až smutnú tvár a nahol sa blízko k nej.Soňa pobadala, že má na konci nosa a na prstoch drobné čierne vlásky. Odklonila sa od neho, oprúc sa o kreslo.— Ste nervózna, nespávate. Chcem vám pomôcť.Biele, silné zuby jej blysli medzi bujnými perami, z ktorých spodná o pomyslenie vyčnievala pred hornou.— Hahaha, rozumiem vám! Je to dojemné. A v akej kvalite mi chcete pomôcť, ako lekár, či ako mužský?Malora fľochol na ňu z kútika očí.— Ako sa vám bude páčiť. To závisí od vás.— Vy ste mi pekný lekár! Chcete, aby si pacient sám predpisoval medicínu.— V tomto prípade iste.— Tak? Môžem si predpísať sama liečbu?— Zaiste, — a usmejúc sa, vyškeril trochu zafajčené zuby.— Nuž, myslím si, že som nie taká chorá, že by som potrebovala lekára. A muža? Toho mám, a jedného mi je až-až.Malora podvihol kútiky úst a pozrel zamračene na Soňu. Vytiahol hodinky a hľadel na ne.— Hm. Musím ísť. Dovolím si vás ešte navštíviť. Ruky bozkávam, milostivá pani.Soňa vzala svoje výšivky a odvetila s prepiatou láskavosťou:— Dobrý deň, pán doktor!Malora cítil, že prestrelil. Myslel si: „Každá čiastka jej tela, každý jej pohyb srší akousi hanblivou ženskosťou. Aký pôžitok by bol mať ju za milenku! Také ženy sa smejú ako hrdlička, keď milujú.“Soňa sa bola nahnevala na Maloru. Teraz sa jej zdalo, že vlastne nemala na to príčinu a že mu odpovedala priostro. Veď on iste len žartoval. Iste sa urazil. Jedno tým získala. Jej myšlienky sa teraz viac zaoberali ním ako mužom. Čo si bude myslieť o nej? Je to nie obyčajný človek. Pomyslí si, že je nevzdelaná, dedinská hus, ktorá neznesie pravdu. Jej márnivosť trpela týmito predstavami natoľko, že začala tisnúť vedomie mužovej nevery do úzadia. Zdalo sa jej, že za ňu ona nemôže, ale za svoju nemotornosť v rozhovore je sama zodpovedná.Nasledujúcu noc spala dosť dobre, lebo na muža nemyslela a rozhovor s Malorom ju zasa natoľko netrápil, žeby nespala preň.Ráno sa zobudila, ako sa jej zdalo, s prázdnou hlavou. Bolo jej akosi jedno, či ju muž klame a čo povedala lekárovi. Rozmýšľala o tom, ako strávi deň. Práve sa obliekla, keď vbehli chlapci k nej. Tešila sa im, zdali sa jej mocnými a zdravými, ako málokedy.— Mamina, pôjdeme so Števkom, — tak volali krátko uja — do hája k potoku, — kričal Dolo.— Postavíme mlyn; poď i ty, — volal ju Mico, chytiac jej ruku obidvoma svojimi.Pohladila ich. Zdalo sa jej, že by bolo múdre ísť s nimi. Ale keď si predstavila, že by mala celé popoludnie hľadieť len na hry detí, myslela, že by ju to nebavilo. I ostala doma. Pomáhala trochu matke a zatým išla do záhrady. Cez celý čas tušila, že lekár zasa príde.Bola prekvapená, keď ho našla v záhrade na kresle sedieť. Mal obyčajný svetlohnedý vychádzkový oblek, bol zohnutý a držiac v rukách, opretých o kolená, paličku, kreslil ňou figúry v štrku. Iste počul jej kroky, ale sa pretváral, že ich nepobadal.— Dobrý deň, doktor, — povedala mu ľahostajne.Nevedela, ako sa má správať k nemu.Malora pomaly vstal a bozkal jej ruku.— Milostivá, ako ste spali? Úfam, lepšie ako iný raz.— Dobre som spala. Ďakujem vám, — riekla, kladúc výšivky na stolík.Lekár poznamenal:— To poznať na vás. Oči vám svietia, pery sú plnšie, bažia za životom, a jemná červeň líc sa zvýšila. Vidíte, malý odklon od obyčajných vašich dúm vám bol na osoh.Soňa si myslela: „Hľa, pripisuje sebe môj dobrý spánok. Aký kaukliar!“ Ale zdal sa jej skromnejším ako včera a tak i sympatickejším. Chvála jej výzoru, skrytá formou lekárskej mienky, ju tiež obmäčkovala.— Zdá sa, že ste majster, — riekla mu s milým úsmevom a pohľadom.— Som presvedčený, že vám vyhovorím všetky vaše starosti.Sadla si.— Nebude to ťažko, nie sú také nebezpečné.Malora vytiahol obrvy dohora.— Nie? — zvolal pochybovačne.— A prečo by mali byť? — smiala sa Soňa, navliekajúc niť do ihly.Malora nespúšťal z nej oči.— Starý Sailer umrel.Soni bolo veľmi nemilé, že cítila, ako sa jej tvár napäla zblednutím a zatým zapálila červeňou až po oči. Potlačiac vzdychnutie, poznamenala tlmeným hlasom:— A na akú chorobu umrel, a kedy?— Ešte predvčerom večer ho porazilo a umrel včera ráno.Soni sa v hlave rozvírili najprotirečiacejšie myšlienky a predstavy. Hlavná bola, že je Sailerová teraz vdova. Môže sa vydať. Nemohla povedať ani slova. Malora nespustil z nej oči. O pol minúty jej vrazil nôž do srdca slovami:— Evička je teraz voľná vdova. Má veľký majetok, môže sa vydať, za koho chce.Týmto potvrdil oprávnenosť jej obáv. Nemohla sa opanovať; sklonila hlavu hlboko nad gobelín, a Malora videl, že jej padla slza na výšivku.— Milostivá, nenahneváte sa, keď vám poviem úprimne, ako si veci predstavujem? — zašepkal temer ľútostivým hlasom.Soňa, razom sa odhodlajúc, zdvihla hlavu a pozrela mu do očí; na mihalniciach sa jej leskli slzy.— Povedzte, čo chcete, — riekla a pery sa jej trochu triasli.— Myslíte, že je váš muž hoden sĺz, ktoré preňho prelievate?— Možno nie. Ale môj doterajší život je ich hoden, — odvetila mäkko.— Váš doterajší život? Čo to bolo? Robiť domácu pomocnicu takému človeku. Čo ste vy zažili pri ňom? Bývate v malom mestečku s mužom, utláčajúcim každé rozpätie vašej duše. Vaša spoločnosť sú deti. Myslíte, že znáte lásku? Veď nemáte o tom ani poňatia, čo je láska. Kde vie taký muž, ako je Haviar, čo je láska! Najvznešenejšie, spoločné pozdvihnutie do neba dvoch duší! A k tomu vás ešte i klame! Aká nízkosť!Soňa pozrela zamyslene do diaľky. „Čo ten človek hovorí? Iste cituje z nejakého sentimentálneho románu.“Malora zamĺkol, akoby čakajúc odvetu. Soňa nehlesla.— Podajte mi ruku, — i vystrel svoju hladkú, opatrovanú, ale kostnatú ruku k nej.Soňa mu najprv chcela podať ruku, potom ju odchytila.— Nie, nepodám vám ruku! Nemáte pravdu — nie sme tak ďaleko.I odbehla.Malora hľadel za ňou. Myslel si: „Veď ona skrotne. Trochu sa hádže na udici. Ale dlho to nevydrží…“Soňu teraz všetko trápilo. Jej muž už nepísal vyše týždňa a navštíviť ju tiež nebol. Nevedela nič o ňom, a ako to v takýchto prípadoch býva, predstavovala si najhoršie. Hoci cítila v tú chvíľu, že ho nenávidí, lebo si iste vezme teraz Sailerovú, ktorú miluje, ktorá je bohatá a barónka, jednako jej bola predstava rozsobášu hrozná. Musela by chodiť k advokátom, rozoberať pred nimi celý svoj najintímnejší život, chodiť po súdoch, odpovedať na suché otázky sudcov, trhajúce jej najvrelejšie city! To všetko sa jej zdalo nemožne hrozným.Na Haviara, ktorému dala svoju naúprimnejšiu lásku, za ktorú sa jej odplácal najhorším, čo mohol milujúcej žene urobiť, nemohla pomyslieť, aby necítila hnevu a opovrhnutia. Bolo prirodzené, že sa jej natískala postava Maloru ako potešiteľa a opory vo všetkých ťažkostiach. A je to i celkom inakší chlap ako ten biedny Haviar! Je inteligentný, svetaskúsený, cieľavedomý. Z jeho očí sála túžba za ňou. Veď koľko ráz ju už prenikol podivným otrasom jeho pohľad, hoci len nakrátko bola s ním!V nasledujúci deň Malora neprišiel.Cítila sklamanie, chýbal jej. Myslela si: „Nepoddám sa mu; bola by to opovrhnutiahodná slabosť. Ale je to človek, ktorý vzbudzuje myšlienky a silné rozruchy citov!“Na tretí deň prišiel včas, ešte nebola ani oblečená. Keď jej oznámil, že ju čaká, trasúcimi rukami zimnične sa obliekala. Myslela si: „Keď prišiel tak včas, doniesol iste nejakú novinu.“ Pravda, pre ňu zlú, pre seba dobrú, keď sa tak ponáhľal.Upravujúc si ešte vlasy, vošla k nemu. Malora stál pred oblokom a hľadel do záhrady. Podišiel k nej a bozkal jej ruku, raz-dva razy. Skoro skríkla:— Čo máte nového?Malora odvetil zadivene:— Čo mám mať? Nič. Chcel som vás len vidieť a sa presvedčiť, či sa nehneváte.Soňa vzdychla zhlboka.Tak teda nič!Sadla si do kresla, ponúknuc mu rukou miesto.Malora nespustil z nej oči. Videl, že je veľmi ľahko oblečená, takže cez šaty prezerala tôňa jej postavy. Iste zahodila si napochytre šaty a ušlo to jej pozornosti. Sadajúc si, riekol:— Škoda, že ste si sadli; zakryli ste pôvaby miloskej Venuše.[6]Soňa obzrela svoje šaty a zapálila sa.— Preto som si sadla.— Povedzte mi, milostivá pani, či si váš muž uvedomil niekedy, akú krásnu ženu má?Soni blyslo hlavou jedno-druhé zo života jej lásky a zapálila sa zasa.— Kedy bude, alebo už bol pohreb Sailerov? — pýtala sa.— Už bol. Viete vy, milostivá pani, najnovšie všeobecne rozšírené chápanie manželstva?— Keby som to i nevedela, ľahko si to predstavím. Veď je to nové chápanie také staré, ako je ľudstvo na zemi. Myslíte, že manželstvo je dobré na to, aby manželka bola matkou detí a správkyňou domácnosti. Lásku hľadajú páni manželia inde.Malora kývol hlavou.— Áno, tak je to. A či je to nie pravda? Môže ma vábiť žena, s ktorou roky žijem spolu, ktorú vidím neoriadenú, niekedy chorú, o ktorej viem, koľko falošných zubov má, z čoho pozostáva jej frizúra, ktorú počujem nepekným hlasom vadiť sa s čeľaďou, ktorá je oproti mne zavše nesvárna, neuznávajúca ani moje dobré vlastnosti a vyčítajúca mi často moje zabudnuté poklesky? Je to možné?— Je to možné. Lebo vy veľmi prepínate. A ozajstná, srdečná láska dvoch ľudí, zakladajúca sa nielen na erotike, ale i na zväzku duší, nedá sa vykoreniť takými maličkosťami. Zdá sa, že vy nemáte poňatia o skutočnej láske.— Mám. Vy nemáte poňatia o láske, ktorá všetko premôže, aby dostala do svojej moci vytúžený objekt, ktorá bez vzájomnosti citov nechce žiť. O tom vy, milostivá, neviete. Taká láska je hodna akejkoľvek obete. Vy ste takej lásky hodna. Povedzte mi, má váš muž bledé tušenie o takej láske? Nemôže mať, keď je hotový vás klamať s takou — Sailerkou. A keď ho on nemá, máte ho vy k nemu?Soňa chytila stuhu na šatách a cupkala jej okraje.— Môj muž, môj muž je — bol je dobrý človek, kým…— Váš muž je obyčajný, tuctový človek, bez stopy duševného života. Je to prázdna loďka, ktorú každý vetrík ženie svojím smerom.Soňa netrpezlivo vstala zo stolice.— Iného mi nemáte čo povedať?Odkročila od neho na niekoľko krokov a vystrela k nemu obnaženú ruku.Malora priskočil k nej, chytil jej ruku a bozkával ju. Šeptal jej náruživo:— Mám, sto ráz mám. Zbožňujem vás, Soňa! Miluj ma, ako ja teba, a všetko blaho bude naše!Do izby vbehol Mico, držiac kus chleba s maslom, a kričal:— Mamina, prišiel otecko, poď chytro!Soňa a Malora pozreli na seba; každý čítal v očiach druhého, čo chcel v nich vidieť.— Ruky bozkávam, milostivá. Úfam sa, že sa zakrátko budete celkom dobre cítiť. Prídem sa o tom presvedčiť. Pá, Micinko, — i poťapkal chlapca po líci.Micovi bol ujo akýsi podivný.Malora zmizol a chlapec, ovesiac sa matke na ruku a podskakujúc, kráčal s ňou. Soňa vošla najprv do svojej spálne.— Micko, povedz, že hneď prídem.— Ale príď, mamina. Otecko ma veľmi duril, aby som ťa priviedol.Soňa utekala do svojej izby k toaletnému zrkadlu. Obrátila sa pred ním a začervenala sa horúco, ľahučké batistové šatočky prezrádzali dokonale siluetu jej postavy. Prikryla si rukami tvár: „Čo si ten človek pomyslí o mne? Ale, čo,“ spamätala sa o chvíľu, „veď som nie obnaženejšia ako dámy na kúpaliskách.“Malora jej zaľahol na dušu. Bola mladá, zdravá a plná života, i horúca vlna rozkoše prebehla jej telom. Haviar sa zdal celkom vedľajšou osobou. Ako keby bol veľmi ďaleko.Prehodila si iné šaty a išla tichým krokom koridorom do obednej, kde boli jej rodičia s mužom. Prišla na ňu chladná ľahostajnosť, nech sa stane, čo chce… Muža sa neopýta, čo zamýšľa urobiť. Prijme ho chladne, ako polocudzieho človeka. Nebude hľadať jeho lásku, nech vidí, na čom je.V obednej sedel Haviar so Stálikovcami pri stole, založenom studenými jedlami a nápojmi. Práve prišiel vlakom na čas olovrantu. Chlapci obskakovali okolo otca, ktorý vše jedného, vše druhého pritúlil k sebe. Hovorili o deťoch tak, ako keby všetky pomery boli v najväčšom poriadku.Soňa vošla a zaželala dobré ráno. Jej muž vyskočil a pošiel k nej; podala mu chladno ruku. On ju, hoci sa tomu vzpierala, oblapil a bozkal na líce. Chcel ju držať v objatí, ale ona sa mu vyslobodila a išla si sadnúť do klubovky, stojacej v kúte izby.Haviar zastal pri stoličke a hľadel na ňu s otrčenými perami. Chcel niečo povedať, ale hodiac rukou, zamĺkol.— No, Dolo, kde ste už boli dnes? — pýtala sa Soňa.Chlapci pribehli k nej. Cítili, že je v tej spoločnosti otec akýsi opustený, a tak i oni prišli k matke. Rozprávali, čo dnes porobili, kým otec zamračene hľadel pred seba na stôl.Haviar hovoril s tesťom — mysliac na Soňu a deti — jednoslabične o predaji Borov.Stálik sa razom nahol k nemu a pohladiac ho po hlave, ukázal na vlasmi zakrytú náplasť.— Čo to tu máš, ranu alebo vred?Soňa sa obrátila od detí a hľadela na Haviara. Myslela si, aký je bledý — zrejme vylumpovaný — nos má načervenastý, oči vpadnuté a — zasa tie protivné knickerbockerky! Trpko cítila, že k Sailerke si oblečie najlepšie šaty, k nej hocičo… Najskôr ho nejaký kompán udrel fľašou po hlave.Haviar pobadal nepriateľský pohľad ženin a zazrel na ňu tiež pohrdlivo.— Čo to mám na hlave? Udrel som sa. Viezol som sa, aby sme dobehli vlak, s Vydrom na motocykli; pred stanicou nás vtisol nákladný voz na hŕbku štrku, i vyvalili sme sa. Na šťastie len mne pošramotilo hlavu. Zalepili mi to na stanici.Soňa vyšla s chlapcami z izby, do ktorej prišla len na obed.Napokon chlad medzi manželmi zaúčinkoval i na jej rodičov, takže nálada bola veľmi nemilá. Stálik núkal zaťa nápojmi, ktoré Haviar, ako sa mu zdalo, akoby vyčítavo odmietal, takže sa i tým cítil urazený.Soňa sa spýtala muža, čo nového v dome. Bez prestania jej stála pred dušou Sailerová, ale nebola by ju spomenula za nič na svete. Nech začne on.— Čo robia morčatá, nevykapali?Haviar, čakajúci iné otázky, odvrkol:— Neviem, mám dosť iných starostí.Potom Soňa, nedočkajúc ani konca obeda, odišla bez slova.— Aký podliak, vie, čo mi leží na duši, a neuspokojí ma ani jediným slovom.Keď boli sami, obzrel sa tesť, či sú už dvere za dcérou zavreté a riekol:— No, Michal, so Soňou si na zlej nohe. Zdá sa, že si zašiel trochu priďaleko.Haviar hodil hnevne plecom.— Parom sa v tých babách vyzná. Neviem, čo sa durdí.— No, už len vieš, Miško, už len vieš, — fľochla naňho významne testiná.— Eh, čo tam, nebudem tancovať, ako žena hvízda, — hodil vzdorovite hlavou, kývajúc záporne ukazovákom.Slovo dalo slovo, koniec bol, že Stálik, keď mu bol vyčítal všetky hriechy, vyzval zaťa, aby opustil jeho dom, čo Haviar urobil, ako keby bol len na to čakal.Testiná pri jeho odchode stratila svoju obyčajnú chladnokrvnosť a zavolala, že to dobre počul ešte i na chodbe:— Je to len ordinárny šuster, starinký, ordinárny! Inakší nebude!Haviar šiel rovno na stanicu. Jeho vlak odchádzal o niekoľko minút. Zabudol si i lístok kúpiť, len tak skočil do vlaku. Čo si myslel o sebe, nebolo veľmi príjemné. Soňa mu bola stále pred očami. Ako opeknela, aká bola vábna! Prišiel o takú ženu pre svoju naničhodnosť; bol pevne presvedčený, že sa roztržka medzi nimi viac nedá napraviť.Keď Soňa počula, ako sa jej rodičia s mužom povadili a ako odišiel, razom sa jej zazdalo, ako keby bola stratila všetku pôdu pod sebou. Bola rozhodnutá sa s ním rozísť, a jednako, keď sa niečo stalo, čo urobilo jej návrat k nemu, ako si myslela, nemožným, bola rozhorčená, že ju iní prinútili urobiť krok, ktorý by nebola urobila.— Čo ste urobili? Teraz je všetkému koniec!Plačúc, utekala do svojej izby. Cítila, že je vlastne ona všetkému vina, ale nahovárala si na svoje ospravedlnenie, že rodičia zavinili úplnú roztržku. A teraz je naozaj všetkému koniec. A ako sa mať honosila, že mu nadala do ordinárnych šustrov!Stálik sa poškriepil so ženou, robiacou mu výčitky. Všetci v dome boli ako oparení.Soňa nespala celú noc. Teraz už najviac rozmýšľala o Malorovi, keď pokladala rozsobáš za skoro nevyhnutný. Vábilo ju k tomu mnohé.Je mladá, túži za láskou, za novým životom. A Malora ju miluje. S láskou ho povedie ako chce, zamilovaný urobí všetko. K Haviarovi sa viac nevráti. On za ňou nepríde, a ona? Iste nie za ním. Nikdy! Veď ešte i v poslednú chvíľu aký bol bezohľadný! Nie že by ju bol vyhľadal; ani sa neobzrel o ňu. I hrdosťou, i ľútosťou nad sebou sa jej rozbúrilo srdce. A Malora, aký je to chlap! Je chudý, ale jeho pohyby sú samá pružnosť, sebavedomie. On kráča svojou cestou, neuhne pred nikým a nedá sa zviesť nijakej ženskej, lebo vie, čo hľadá!Predstavila si, že by ju oblapil, i cítila nevýslovnú slasť, ktorú jej spôsobí jeho objatie; s jeho bozkami na perách napokon usnula.Ležala dlho; obliekla sa len okolo desiatej. Bola úplne opanovaná citom, že opustí muža a pôjde za Maloru. Celé predpoludnie rozmýšľala len o tom, ako si zariadia život. Budú cestovať, čítať a budú sa milovať. Ach, ako sa budú milovať!Bola trochu sklamaná, že ju nenavštívil predpoludním. Tým istejšie rátala s tým, že popoludní celkom iste príde. Obliekla si ľahké šatočky, ktoré jej veľmi dobre pristali. Bola v nich ako dvadsaťročná. Hrýzla si od rozčúlenia pery, mysliac na jeho bozky. Pozerala si účes, tvár v zrkadle, mohla byť so sebou spokojná.Po obede odišla hneď do svojej izby. Rodičia si v ten čas zvyčajne zdriemli. Chlapci odišli s ujom do hája. Slúžky pracovali v záhrade.Teraz by mal prísť.S tlčúcim srdcom si ľahla na pohovku v svojej izbe. Vzala knihu do rúk. Bola to Červená ľalia od Anatola Franca.[7]Kniha lásky a rozkoše. Prečo by i ona nežila?Zostreným sluchom počula i najmenší šuchot v dome. Myslela viac ráz: „Už teraz prichodí“. Kroky zašli… Neboli jeho…Keď neočakávala, nehlasne sa roztvorili dvere a vošiel.Skríkla prekvapením; kniha jej vypadla z rúk, sadla si. Mala pocit, že musí k nemu vystrieť ruky, ale sa premohla. Jej oči, túžobne roztvorené pery, mu však prezradili, s akým citom ho očakáva.Odložil klobúk a paličku na oblok a prešiel k nej. Tvár mu žiarila blahom. Sadol si do kresla blízko pri nej a bozkával jej ruku. Najprv dolu a zatým — vyhrnúc široký rukáv — hore celým ramenom.Trpela to. Vložila mu ruku na hlavu, na čierne, trochu kučeravé vlasy.— Máte ma trochu radi? — spýtal sa šeptom.— Trochu, — usmiala sa.— Smiem ťa oblapiť? — i prisadol si k nej na pohovku.Kývla hlavou.Malora stratil rozum. Schytil ju, jej mäkká, voňavá teplota ho pobláznila. Tvár mu sálala od rozčúlenia. Jeho páliace ruky behali po jej tele. Sprvu ich necítila; odrazu sa jej zdali čímsi cudzím, protivným. V tom sa ich pohľady stretli; Malora ceril zuby, z očí mu šľahala neskrotná vášeň.Soni udrelo do hlavy: „Teraz budem cudzoložnicou!“Pod tým slovom mala do duše vkorenenú predstavu ohyzdnej, opustenej, špinavej ženskej.Strhla sa.— Pusťte ma! — povedala prosebne.Malora zasipel:— Milujem ťa!— Pusťte ma, — povedala rozhodne. — Nebudem cudzoložnicou!Malora si jej slov nevšímal, držiac ich za posledné záblesky cudnosti, a bozkával ju, kde stihol.— Nebudem cudzoložnicou! Hovorím vám! — skríkla rozhorčene.Bola mocná, i podarilo sa jej vstať i pri jeho zúrivom, bezohľadnom odpore. Malora sa nemohol spamätať, chytil jej šaty a trhal ich, chcejúc ju pritiahnuť k sebe.— Musíš byť mojou, musíš byť mojou! Nezahrávaj si so mnou! Však si ťa vezmem za ženu, ty blázon!Soni sa stal Malora nevypovedateľne odporný.— Fuj, aké ste vy zviera! Choďte preč odtiaľto!Malora sipel so zaťatými zubmi.— Vy nehanebná koketa! Najprv zvediete človeka a potom zaobchádzate so mnou ako s najostatnejším vyvrheľom. Vy — frajerka!Soňa stratila hlavu a udrela ho päsťou po tvári.Chytil jej ramená a triasol ju. Ale Soňa bola mocná a hnev jej dodal ešte vlády. Odsotila ho.— Hneď choďte preč!Malora sa trochu spamätal. Uhladil si vlasy a tvár a zazerajúc ako zbojník, kráčal k dverám.Soňa nespúšťala z neho oči; keď otvoril dvere, zabehla k obloku, vzala jeho klobúk a palicu a vyhodila ich za ním na chodbu. Zatým zamkla dvere.Keď ostala sama, rozčúlením, hnevom, studom triasla sa na celom tele. Obzerala si potrhané šaty. „Ako hlboko som to upadla! Sama som vina všetkému! Som hodna opovrhnutia! Ako málo chybelo, že som sa nestala najposlednejšou ženou na svete! Moji chlapci, čo bolo s vašou materou! Ako blízko som bola tomu, že by som vám nikdy nebola mohla pozrieť do očí! Mamička drahá, ako ťa rozumiem! Aká si drahá, múdra, šľachetná! Muž ťa klamal, mala si toho isté dôkazy, ale ty si ostala čistá! Bože môj, kam nás zavedie slepý hnev, vášeň a mizerný pud!“„Čo urobím?“ myslela ďalej. „Zhádžem tieto hnusné háby, ktoré poškvrnilo to zviera!“Šúchala si tvár, ruky.„Musím sa umyť. Musím odstrániť zo seba tú špinu!“I trhala háby zo seba, zvinula ich do hrče a hodila do kúta skrine. Zatým prešla do kúpeľne.Okúpala sa v studenej vode a upokojila sa. Vyrojila sa jej celkom čisto a jasne predstava v duchu, ako jediná možná povinnosť, že sa musí vrátiť k mužovi a musí sa z celej sily usilovať byť mu vernou ženou, hoci by ju i klamal.„Inej možnosti nemám. Všetko ostatné je lož, podvod a poddanie sa biednym vášňam. Ako bude, tak bude. Možno boh sa zmiluje nad nami a vráti mi muža a spokojnosť. A ak nie, i tak som urobila svoju povinnosť.“Ešte večer oznámila zadiveným rodičom svoje rozhodnutie. Otec jej to sprvu vyhováral, napokon poznamenal:— Ty najlepšie vieš, na čom si, urob, ako myslíš. Veď my ti ani rozkazovať nemôžeme, si svojou paňou.Mať ju objala a bozkala. Poznamenala:— Keby som mu len nebola nadala! A to do šustrov a ordinárnych! A aká som bola ešte hrdá na to. Vidíš, vidíš, Sonička! Ale darmo je, pre deti robíme často hlúposti.Soni bolo tak ľahko okolo srdca, že sa na matkinom žalostení i zasmiala.Nasledujúceho dňa popoludní vysadla sama — deti nechala predbežne u rodičov — na ten istý vlak, ktorým i jej muž bol odcestoval. Spočiatku bola sama v kupé. Vyzerala na polia oproti stanici sa rozprestierajúce, z ktorých už zmizlo obilie. Začalo jej byť ťažko na srdci. Ako nájde muža a či ho vôbec nájde doma? A ako ju prijme? Ak bude surový a bude ju posielať naspäť? Veď mu je možno teraz rozsobáš príhodný. Nepreukázal ani najmenšej chuti udobriť sa s ňou. Ach, bože, aký je život ťažký!Vtom vošiel do kupé akýsi pán — bol to žid, pravdepodobne obchodník — pozdravil krátko: „… n Tag“[8]a vytiahol „Morgenzeitung“[9]z vrecka a zahrúžil sa doň.Soňa ho od obloka pozorovala. Mal knickerbockerky, tenké lýtka, členky mu veľmi vystavali. Hľadela na to a v tej chvíli i zabudla. Odvrátila sa zasa k poliam.— Servus, Móric, tu si? Hľadal som ťa v tretej triede, — riekol druhý do oddelenia vojdúci pán.Pobadal Soňu a zamrmlal tiež. „Guten Tag“ a odložil klobúk a paličku na sieť a sadol si oproti prvému pánovi. Poťapkal sa spokojne po stehnách.— Čo ma prezrádzaš, že necestúvam vždy druhou triedou? Nezdám sa ti azda pánom?— Odpusť, Móric. Ženíruješ sa pred peknou dámou, — odvetil ten, čo prišiel a obzeral si Soňu, ktorá jeho pohľad cítila, ale sa i pretvárala, že si vôbec nevšimla jeho prítomnosti.Mrzelo ju, že ju vyrušili.Móric:— Nu, Adolf, je to pravda, že sa „die Sailer“ zasa vydáva?Soni udrela krv do tváre, ustrnula.Adolf:— Čo má robiť? Mladá je, peňazí má dosť, tak sa vydáva. Bože spravodlivý, čo tá má peňazí!Móric:— Človek by myslel, že taká ľahkomyselná osoba všetko rozhádže.Soňa sedela rozčúlene, zvedavá, či počuje potvrdenie svojej ukrutnej obavy. Suchým hrdlom jej nechcela vojsť otázka, s ktorou sa chcela obrátiť na pánov, za koho sa vydáva Sailerová.Adolf:— Vieš, aké sú mnohé ženské. V mnohom ohľade sú ľahkomyseľné, ale peniaze držia ako zázračný rabín pančuchu Majerkinu.Móric:— Neviem nič o pančuche Majerkinej. Čo to bolo?Soňa hodila bolestný pohľad na Adolfa, kým rozprával dosť obšírne anekdotu o pančuche. Odkašlala si trochu, aby preriekla, keď po salve smiechu poznamenal Móric:— Nie zlé. N, na, tak gróf Török ju berie. No, ten si s tými peniazmi dá skoro rady. Chvalabohu, že ju berie. Tak skorej i ja dostanem svoje peniaze za kone, čo som mu predal. Dvadsaťtisíc korún je už pekný groš.Pred Soňou sa razom vyjasnilo. Bolo jej tak ľahučko okolo srdca. Aký bol pred chvíľou smutný kraj krásny, ako sa menili obrazy v ňom stále milšie a útulnejšie! A tí dvaja páni, akí sú to vľúdni ľudia. Mimovoľne hľadela na nich s priateľským spolucítením. Počúvala, čo budú ďalej hovoriť.Adolf:— Zdá sa mi, že na tých koňoch mnoho neutrácaš.I smiali sa.Móric:— Človek musí žiť. A kedy sa už majú zobrať?Adolf:— Hneď po pohrebe, ako sa rozišli hostia, sa gróf Török povadil s advokátom Haviarom. Tí dvaja ostali tam, keď ostatní odišli.Soňa bola stelesnený sluch.Móric:— A odkiaľ to vieš všetko? Adolf:— Odkiaľ to všetko viem? Smiešne. Veď čeľaď z kaštieľa vysedúva v mojom hostinci celé večery. No, a čeľaď, tá všetko vie, čo sa v dome deje.Móric:— Čo rozprávala tá čeďaď? Máš pravdu, sú to nami samými platení nepriatelia a špióni.Adolf:— Čo rozprávala? Rozprávala, že pán gróf a advokát ostali sami v panskej izbe a povadili sa. Možno i jeden, i druhý čakal, kedy ten druhý odíde. Gróf sa hneval, i na to, že ten advokát mal s jeho budúcou paňou techtl-mechtl, možno, už bol s ňou zasnúbený, i bol surový a chcel, aby advokát išiel do pekla. Vieš, ako je to, keď ti niekto zavadzia.Móric poznamenal s porozumením:— Mne sa zdá!Adolf:— Advokát mu povedal, že mu nemá čo rozkazovať a že on prišiel na zavolanie barónky, aby urobil poriadok s testamentom a majetkom. Koniec bol, že advokát vylepil grófovi zaucho a gróf mu mramorovým ťažidlom prebil hlavu. Na krik pribehla barónka a poslala fiškáľa preč. Gróf ostal tam.Soňa vyšla na chodbu vozňa, pričom jej páni urobili cestu, hľadiac na ňu dohora, ako prechádzala okolo nich. Mrzelo ju, že sa jej muž pobil s Törökom. Ale čo to bolo v porovnaní s jej starosťou, ktorá teraz zmizla sťa hmla na slnci? Jednako ju pri tej afére tešilo, že udrel grófa po tvári. „No, zbabelý je nie,“ myslela s teplým citom.Keď prišla do Hranova, utekala ľahkými krokmi zo stanice domov. Bolo už po šiestej, v kancelárii už iste nebolo nikoho. Známi ju milo pozdravovali.Doma vyšla do predsiene, kde sa zišla s kuchárkou Terkou, prichádzajúcou zo dvora.— Milosťpani, — skričala deva, — aká som rada, že prišli! — i bozkala jej ruku.Soňa ju pohladila po tvári.— No, ako sa máte? Pán sú doma?— Ako len opekneli! Doma budú. Boli sami v kancelárii, keď som vyšla.Soňa vošla do spálne, obzerajúc v chôdzi izby. Nepobadala nijakého neporiadku. V spálni zhodila ľahký prevlečník, umyla sa a prečesala si vlasy. Zatým chvíľku postála pred oblokom rozmýšľajúc a napokon vošla, ticho otvoriac dvere, do mužovej kancelárie. Michal sedel pri písacom stole, pred sebou mal akty a hľadel zadumane na ulicu. Nezbadal jej príchod.Soňa riekla milo:— Miško, prišla som naspäť k tebe.Haviar sa strhol a vyskočil zo stolice. Zažiarila, mu jej milá tvár, na ktorej bolo vidieť, že prišla s odpustením.— Nuž, nehneváš sa na mňa? — spýtal sa jej radostným, hoci trochu pochybujúcim hlasom.Pokrútila hlavou.— Nie, nehnevám. Všetko ti odpustím, ak budeš taký, ako si bol.Haviar si sadol k stolu a oprúc tvár o ruky, plakal od dojatia. Soňa pristúpila k nemu a položila mu ruku na plece.— Soňa, nevieš, z akej tmy a priepasti si ma vyslobodila. Možno by som bol spáchal nejakú ohromnú hlúposť.Keď to vyslovil, zbledol, až sa Soňa zľakla.— Vďaka buď bohu, že som prišla! Viem, však si všetko mal stratiť. Akí ste vy chlapi zbabelí hrdinovia! Poď, porozprávame si. Azda sa dáme s novou chuťou do života, poučení vlastným blúdením. Lebo, Miško môj, uznávam, i ja som blúdila.Haviar chcel hovoriť, ale sa nemohol rozhodnúť, čo má povedať. Hlavou sa mu len tak miatlo opýtať sa jej, ako cestovala.— Miško, odhodlala som sa pevne, že ostanem pri tebe a budem ti podľa možnosti dobrou a vernou ženou…Hovorila mu teraz, čo si bola umienila mu povedať a čo mnoho ráz bola v sebe prerecitovala.— Nakoľko to budem môcť urobiť, bude závisieť od teba. Povedz mi teraz statočne, aby som vedela, na čom som s tebou a ako vážne chápeš možnosť nášho ďalšieho spolužitia, klamal si ma s tou ženskou?Haviar odvetil temne:— Klamal som ťa.Hoci bola i jeho nevera istá, ju to priznanie jednako otriaslo. Hľadela naňho chvíľku bez slova.— A mal si aj úmysel odísť odo mňa?— Priznám sa ti, že boli chvíle, keď som na to myslel. Ja nešťastník!— Ako blízko sme boli záhube!Soni sa zatočila hlava.Haviar chytil jej ruku, ktorú mu bezvládne nechala.— Zabudni, čo sa stalo. Som teraz popálené dieťa, hral som sa s ohňom. Viem, čo je úpadok. Ver mi, že som nemal zo svojho blúdenia skoro nijakého potešenia. Stále ma žralo svedomie. Sú to najťažšie časy môjho života.Soňa myslela na to, ako blízko bola i ona pádu.— Miško, všetko ti odpúšťam. Budem hľadieť zabudnúť tieto strašné dni. Ale jedno ti poviem úprimne. Nemôžem rozkázať svojmu srdcu. Tá žena stojí ešte vždy medzi mnou a tebou. Nechcem sa ti pretvárať, nemám ťa tak rada ako kedysi. Ver mi, keď sa moja láska k tebe vráti celkom, budem šťastlivá, nebudem ju potláčať. Možno to všetko závisí len od teba.Haviar jej bozkával ruky; ústa mu nepodala. I riekol smutne:— Ďakujem ti, že si prišla.Cítil, že všetky karty ich životnej hry sú v rukách ženiných.Od tých čias minulo niekoľko rokov. Haviarovci žijú spokojne. Muž vôbec nikdy nevystáva a v životných náhľadoch sa naklonil k náhľadom ženiným. Ale o ich láske nevie nič ani najlepšia priateľka Sonina a ani najintímnejší priateľ Haviarov.Hovorí sa, že búrka vyčistí povetrie. Ale to je nie isté, koľko škody môže narobiť.Isté je však, že jedno z najväčších trápení na svete je zavinené neopätovaním lásky.[1]knickerbockerky,(z angl.) výraz z prezývky potomkov starých Holanďanov v New Yorku; tu ide o krátke úzke pantalóny.[2]junkersky,(z nem.) statkársky, blahobytne[3]Tell,Wilhelm. Hrdina švajčiarskej povesti, súvisiacej s dejinami oslobodenia neskoršieho Švajčiarska z habsburskej nadvlády (15. stor.). Tell bol povestný lukostrelec, podľa povesti zostrelil z hlavy svojho syna jablko.[4]raptus,(lat.) záchvat[5]dres,(angl.) košeľa, oblek[6]miloská Venuša,slávna antická socha gréckej bohyne krásy Afrodity, Venuše, ktorú našli na gréckom ostrove Mélos, Milo v Egejskom mori. Socha patrí medzi najvzácnejšie pamiatky gréckeho sochárstva.[7]Červená ľalia od Anatola Franca,román už spomenutého francúzskeho spisovateľa[8]„…n’Tag“,(nem.) dobrý deň[9]„Morgenzeitung“,(nem.) ranné noviny	Nadasi-Jege_Sona.html.txt
Cesta do krimináluSpolupútniciam k Nepochopenému, i Tej, čo spolu so mnou tak často zalietala v mysli do poviestkove krásneho rodiska starej mamy, venuje autor.Sedeli sme asi pätnásti, väčšinou manželské páry, na Sylvestra u Brejškov za spoločným stolom.Pred polnocou navrhol voľakto:„Každý nech rozpráva najzaujímavejšiu príhodu zo svojho života!“— Brávo! Brávo! Tak je! — zvolala celá spoločnosť, súhlasiac s návrhom. Rozumie sa, navrhovateľ musel sám začať.Rozprával, ako vyviazol na vojne z objatia smrti.Priateľ M. rozprával, ako zachraňoval príbramských baníkov pri jednom nešťastí. Jedenásť razy spustil sa s troma inými druhmi do šachty. Zachránil 39 ľudí, buď pri povedomí alebo zamdlených. Na dvanásty raz roztrhlo sa im lano na spúšťadle. Uviazli v jednej štóle, kde boli do tretieho dňa, kým ich, dvoch mrtvých a dvoch polomrtvých nevykopali.Prišiel rad na priateľa Zajíčka:— Mám rozprávať, ako som sa dostal do kriminálu?— Výborne! Výborne! Čujme! — ozývalo sa zo všetkých strán. Profesor St., náš dobrý známy, presadol si k vôli Zajíčkovmu vyprávaniu od druhého stolu k nám.— Bolo to v tie časy, keď som sa oboznámil s mojou Miladou. —Pekná, mladá žena Zajíčkova sa blažene usmiala.— Keď už som mal blažené „áno“ vyvolenej svojho srdca, počal som sa starať o byt. Ja som býval v tie časy na Žižkove s inženierom Š. v mládeneckej izbe u bankového sluhu. Počul som, že je kríza o byty. Spytoval som sa svojho domáceho:— Pane Vomáčka, poraďte mi nejaký byt.— Hm, to je ťažká vec. To aby ste šli na bytový úrad. To v Prahe teraz byt tak ľahko nenájdete.Mňa pochybovačnosť môjho domáceho naskrze neodstrašila, ani neznechutila. Starší, slabší, chorľaví ľudia — a môj domáci bol už dvaašesťdesiatročný a často sa ponosoval na reumu — sú skoro všetci pessimisti. A potom Pražania sú pohodlná, rozmaznaná nácia. Ja, dieťa krkonošských hôr, otužilý, zaoceľovaný od mladosti, ja si byt nájdem. A musím ho nájsť, a čo by som ho mal štrnásť dní hľadať.Neposlúchol som radu domáceho. Na bytový úrad sa obrátim iba, keby už naskrze nešlo ináč.Tak teda byt hľadať. Hybaj ja do administrácie „Národní Politiky“. Predplatil som si noviny na mesiac. Číslo z toho dňa som si tiež kúpil. Pozerám: „Byty. Pronájom.“Slušný pánpřijme se do pěkně zařízeného pokoje.Vyměnímpokoj s plotnou v Karlíně za byt o 2-3 pokojích s příslušenstvím na Vinohradech.Slečnaz venkova s aprovisací a vlastními peřinami přijme se na byt a na stravu k profesorské vdově.Nádherně zařízený pokojpronajme se distinguovanému pánu, nejraději cizinci, na nábřeží.Studentydo bytu přijmu.“ Tak prečítal som so 40 drobných oznamov, ale pre mňa nebolo medzi nimi nič súceho.No, nič to. Bude niečo zajtra.Druhého dňa som našiel medzi hromadou iných oznamov:„byt o 2 pokojíchs příslušenstvím pronajme se v pražském předměstí. K doptání u R. Marka, Žitná ul. 11.“Vybehol som ako bez seba, vrútil sa do tramwaye a presadnúc raz, dostal som sa potom pešo do označeného domu. Pán R. Marek bol malý kramár. Predával zeleninu, tvaroh a kyslú kapustu. Ľudí mal plný sklep. Ale nekupoval nič ani jeden. Každý sa vypytoval na oznámený byt.— Kde je ten byt? — spytujem sa.— V Kobylysích — odpovedá pán Marek pokojne.— Človeče, a to vy nazývate pražským predmestím? Veď je to dve hodiny od Prahy.— To by se mělo udat. Takový švindl! — rozčulovala sa nejaká pani.— Pražské předměstí to je, vždyť je to u Prahy — uisťoval nás dobrodušný hokynár. — A dvě hodiny to nejsou. Za půldruhé hodiny jsem tam vždycky.Nechcel som sa dohadovať. Pri takej hádke padne pár ostrejších slov a hneď je z toho urážka na cti a súd. Radšej som odbehol.Tretieho dňa počal som „Národní Politiku“ už dostávať na byt.Študoval som ju každé ráno už v posteli. Rozumie sa samo sebou, nezačal som senzačnými telegramami, ale malým oznamovateľom. „Byty, pronájem.“ Keď som zočil niečo, z čoho som si sľuboval byt, vyskočil som z postele jako jeleň a za päť minút som bol umytý i oblečený. Inokedy mi to trvá vyše pol hodiny.Vybehol som z domu, vsadol na tramway a viezol sa v označenom smere.Obyčajne prišiel som už prineskoro. Byt bol už zadaný.Hja, keď sú v Prahe ešte i väčší ranostaji, ako som ja. Vstanú trebárs o šiestej a o siedmej sú na mieste.Proboval som ráno včaššie vstať. Bol som celý ospalý, raňajky mi domáci ešte neposlali do postele — robievali to okolo pol ôsmej — nože, raňajkoval som v kaviarni. O pol siedmej študoval som už „Národní Politiku“.Ten deň nebolo oznámené nič pre mňa súceho.— Nerobí nič — pomyslel som si. — Len trplivosť.Druhého dňa som čítal:„Předá se zařízený byt o pokoji a kuchyniu Karlova mostu. Nabídky pod značkou: „I. poschodí č. 1943“ na adm. t. l.“Napísal som hneď nabídku a zaniesol ju osobne do administrácie „Národnej Politiky“.Čakal som odpoveď.Druhého dňa neprišlo nič.Šiel som do administrácie „Národnej Politiky“.— Prosím vás, odniesla si už stránka, ktorá inzerovala byt pod „I. poschodí č. 1943.“ nábidky?Úradníčka podívala sa do oddielu vo veľkej skrini.— Ne, č. 1943 ještě není odnešeno.Čakal som osem dní. Tých osem dní som dúfal. Tých osem dní dal som almužnu skoro každému žobrákovi, ktorého som stretol na ulici. Robil som to z pôverčivosti, že budem mať zdar, že žobrákovo „Pán Boh zaplať!“ zaplatí mi Pán Boh bytom.Neprišla žiadna odpoveď na moju nabídku.Študoval som „Národní Politiku“ ďalej a písal nabídky ďalej. Písal som, že sa chcem oženiť, nemôžem nájsť bytu. Aby mi na každý pád prenajali oznamovaný byt, že urobia mi tým pravé dobrodenie. Na inú nabídku som napísal, že som mladomanžel, že pre smilovanie božie prosím, aby mi oznamovaný byt prenajali. V tretej nabídke som písal, že som ideálny obyvateľ: bezdetní manželia, tichí, solidní: že nemáme klavír, ani nespievame, návštevy neprijímame. Chodíme spať o 9. hod. večer, o 7. ráno vstávame. Sme veľkí milovníci čistoty i poriadku. Vo štvrtej nabídke som uisťoval, že kto ma vezme na byt, vykoná tým pravé dobrodenie mestu Prahe a celej československej republike, lebo mi tým umožní, aby som sa oženil a založil rodinu. A zakladanie rodín vyžaduje predsa záujem republiky.Po prvom mesiaci obnovil som predplatné na svoj denník ešte na mesiac, po druhom mesiaci na tretí. Napísal som so 70 nabídiek. Nedostal som odpovede ani na jednu jedinú. Ponosoval som sa kamarátom v úrade, rozpovediac im, čo a jako hľadám.— Pane kolega, to musíte hľadať inak — radil mi pokladník Ticháček. — Na každý oznam píše i sto ľudí. Na oznamy písať nabídky, to nemá smyslu. To musíte vy dať oznam do novín, že hľadáte byt.Poslúchol som. Zašiel som do administrácie „Národnej Politiky“ jako najrozšírenejšieho pražského časopisu a zadal oznam:„Mladomanželia hľadajú v Prahe alebo v predmestí aspoň 2-izbový byt s príslušenstvom. Nabídky pod zn. „Mladomanželia“ do adm. t. č.“Za oznam zaplatil som 24 korún.Prišiel som si druhý deň pre nabídky do administrácie.— Ešte nemáte nič — odpovedala mi slečna mrzute. — Včerajší oznam a už nabídka? Príďte si zajtra. Dnes sme ešte ani poštu neotvorili.Na druhý deň tiež nebolo ničoho. Ani na tretí, ani na štvrtý.— Dokedy môže prijsť nabídka? — spytoval som sa šiesteho dňa.— My vydávame nabídky do jedenásteho dňa.Umienil som si, že sa do administrácie do jedenásteho dňa ani nepodívam. Potom v posledný deň môžem si ich vyzdvihnúť trebárs všetkých desať.Premáhal som sa, keď ma cesta zaviedla blízko „Národní Politiky“. Ale do administrácie som predsa nevkročil.— Azda skôr niečo príde, keď ta prestanem chodiť — chcel som si nahovoriť.Na jedenásty deň šiel som s trasúcim srdcom do administrácie zase. Na rohu dal som dva šestáky žobrákovi pre šťastie, pred samou administráciou stretol som kominára. Tiež šťastie. Do administrácie som už ani nebežal, ale letel.— Prosím Vás, prišlo niečo na značku „Mladomanželia“?— Mladomanželia nič.Požaloval som sa kolegovi Ticháčkovi.— Koľko razy bol oznam uverejnený?— Že koľko razy? Raz.— To je smiešne. Uverejniť oznam raz, to je nerozumné vyhadzovanie peňazí. Kto chce oznamom niečo docieliť, musí ho uverejniť aspoň tri razy — radil mi znalecky.Poslúchol som. Bolo to práve pred Veľkou nocou. Tým lepšie. Aspoň bude mať oznam tým lepší výsledok. Ako známo, sú sviatočné čísla pre inzerciu najlepšie. Sú bohatšie. Každý si ich cez sviatky pozorne prečíta i odloží.Zadal som inzerát do troch čísel. Zaplatil som zaň 72 korún.Lietanie do „Národnej Politiky“ započalo sa po sviatkoch znovu.— Číslo 2895 „Dobrodenie“, mám niečo?— Nič.Počal som chodiť každý druhý deň. Potom každý tretí.Na jedenásty deň vyťahovala úradníčka pre mňa dopis v modrej obálke.— Konečne! Konečne! — jásal som v duši. — Tak teda predsa bude byt!Srdce mi búchalo, keď som obálku otváral. Počal som čítať dychtive:„E. Reisinger, povoznictví, doprava nábytku, Praha II., Havlíčkovo náměstí, doporučuje se Vám k stěhování. Zvláštní stěhovací vozy. Kulantní obsluha. Mírné sazby. Račte si vyžádat nabídku.“Zmačkal som reklamnú ceduľu, celý sklamaný a zahodil ju do kúta.S kolegom Ticháčkom, ktorý mi poradil dať oznam do „Národní Politiky“, sa od tých čias ani neshováram.Čo robiť? Čas uteká. Už by sme sa mali zasnúbiť, a ja ešte vždy nemám bytu.Konečne poslúchol som svojho domáceho a zašiel na bytový úrad.Bol na starom námestí, nad pohrebným ústavom, v treťom či štvrtom poschodí. Schody boly tmavé, úzke, kráčalo sa po nich ako na vežu. Konečne zastavil som sa pred dvermi, na ktorých stkvel sa nápis na bielom papieri:„Společný bytový úřad hlav. města Prahy a obcí přilehlých.“Vošiel som dvermi na chodbu. Dojem, ktorý urobily na mňa kancelárie a chodby bytového úradu, bol nesmazateľný. Na chodbách hemžili sa ľudia, mladí mužskí, vyschlé staré panny, matky s deckami, pekné i menej pekné manželské páry, elegáni, ošumelí penzisti, širokí brucháči červených lící, špeditérsky robotník s modrou zásterou, natierač, z ktorého razil na desať krokov zápach bariev, umazaný uhliar, vážní, škrobení profesori s cvikrami na učených nosoch, i zvedaví redaktori, premávajúci sa hore-dolu, na všetko zvedaví, všade načúvajúci, dychtiaci uloviť pre svoje noviny nejakú senzáciu.Stará, dlhá, suchá úradníčka, patrne stará panna, stála za stolíkom blízko vonkajších dverí a zapisovala do veľkej knihy mená príchodiacich i stručný predmet ich žiadosti. Vyzerala stará, ako by zo stredoveku. Bola žltá, či popolavá, pokojná, zapisovala všetko s takou rutinou, ako by bola v bytovom úrade, ktorý bol založený asi pred rokom, aspoň od polstoročia.Pristúpil som k nej.— Račte se jmenovat?— Alois Zajíček.— Ženat?— Svoboden, ale chci se právě ženit.— Bytem?— Žižkov, Školská ul. č. 4.— Přejete si?— Byt.— Děkuji. Jste hotov.Začiatky boly teda mnohosľubné. Podišiel som ku skupine čakajúcich. Staršia žena v šatke rozprávala: „Bývame v jednej izbe, ja s mojím starým a dcéra s mužom. Majú šestoro detí. Sme desiati. Varíme si na plotne v peci; kuchyne nemáme. Ani sa človek nevyspí, toľko sa ten drobizg nakričí. Ani uvariť si človek poriadne nemôže, i kädí sa z pece, i steny vlhnú. Ja mám už na skapanie.“— Máte už podanú žiadosť?— Mám už vyše polroka. A nič nemôžem dostať.— Ste chudobná, nemôžete platiť.Nedostanete nič — prorokoval jej suchý, dlhočizný mužský a uškľabil sa vyceriac svoje iste od fajčenia hnedé zuby.— Buďte radi, že máte aspoň tú jednu izbu. Ba dajte si pozor, aby vám i tú nevzali — strašila starkú žltá, kolozubá stará panna s veľkým staromódnym klobúkom s perami.Najviac ľudí tlačilo sa pred kanceláriou šéfa úradu. Utvorily sa z nich dva rady. Akási ženská vyšla z kancelárie. Líca jej blčaly rozčúlením:— To je predsa škandál! Dám to do novín! Veď je to hrozné! — odľahčovala si.Ale ľudia, stojaci vo dvoch radoch, nevšímali si jej žalôb, ale dávali pozor, aby ich nikto nepredbehol.— Neráčte sa tisnúť predo mňa! Som tu dlhšie jako vy!— Teraz nasledujem ja — fufnal malý človiečik a veľkým cylindrom na hlave.Jedon nový príchodzí proboval sa tlačiť pomedzi dva rady ku dverom.— Oho! ozvalo sa naraz z dvadsiatich hrdiel. — Idete nazad! Teraz príde a chcel by byť prvý!— Pusťte ma na moje miesto! Bol som tu o desiatej ráno.— Známo také chytristiky! Prečo ste odišli?! Musíte si počkať. Miesta sa nerezervujú! — ozývalo sa zo všetkých strán.Jedno mladé dievča ozvalo sa z radu:— Prosím vás, páni, pusťte ma prvú! Zameškám si klavírnu hodinu.— Ja si zameškám úrad.— Ja tratím mzdu.— Choď si ty na svoju klavírnu hodinu, aspoň nám nebudeš zavadzať — sypaly sa poznámky zo všetkých strán.Vyšiel z prednostovej kancelárie asi tridsaťročný robotník.— Zbojníci! Úžerníci! Keťasi! Nič mi nedali, oplani! Vyhádzať ich z kancelárií, hneď by sa pomohlo pár ľudom k bytu — odľahčoval si.— Čo sa vám stalo? — obklopilo robotníka rozčúlene rozhadzujúceho rukama so pár ženských.V radoch čakajúcich omdlela nejaká stará pani. Shýbali sa nad ňu, ale nechali ju len ležať na chladnej chodbe, kým neprišiel sluha. Nikto nechcel opustiť v rade miesto, ktoré si horko-ťažko vybojoval.Vyšla z kancelárie pani s dvoma deťmi. Usedave plakala.Nové a nové stránky, po jednej vchádzaly a nové vychádzaly. Mladý mužský, s kňazským kolarom odbavil sa v okamžení.— Čo tak skoro? — spytovali sa ho ľudia čakajúci predo dvermi. — Dali vám byt?— Nie. Veď ja som byt ani nežiadal. Ja už byt mám. Uzavrel som s domácim pánom nájomnú smluvu. Predložil som ju bytovému úradu, aby mi ju schválili.— Schválili vám ju?— Schválili.Ja som žasol, že ani ten, kto si našiel byt sám, nie je zbavený behačky na bytový úrad.Kým došiel na mňa rad, bol som už blízky mdlobe. Skoro som sa točil od slabosti. Bolo po jednej hodine na poludnie, keď otvorily sa dvere a objavil sa v nich mrzutý starý pán s okuliarmi na nose. Spýtal sa:— Čo si prajete?— Mohol by som hovoriť so šéfom bytového úradu?— Ja som. Čo si prajete?Pripravoval som sa už asi dve hodiny na slávnostný okamžik, keď predstúpim pred šéfa bytového úradu, a v duchu sostavoval som si už vopred slová, ktorými obmäkčím tú vplyvnú osobnosť, ktorá má rozhodnúť nad mojím osudom. Umieňoval som si, že budem výrečný, citný, že musím odmäkčiť skalu, nie človeka. Ale únavou vyšumelo mi z hlavy všetko. Stál som pred mrzutým, starým, šedivým úradníkom ako malé decko, ktoré zazvonilo na elektrickom zvonci na dome a, keď vybehol z domu domovník, nevie, čo by mu odpovedalo.— Mám jednu prosbu — vyrazil som konečne zo seba, v strachu, že mi starý pán zavre dvere pred nosom.— Ak idete o byt, to sa márne ustávate. My nijakých bytov nemáme.— Odpusťte. Ja som si myslel, že je tu bytový úrad.— Áno, my sme bytový úrad. Ale nateraz nijakých bytov nemáme. Ale hľadajte byt, ktorý by sa dal zabrať. Na pr. keď máločlenová rodina obýva priveľa miestností, alebo má magazínové miestnosti, ktoré sú už dlhší čas prázdne. Potom si napíšte žiadosť a udajte nám také byty. Porúčam sa!Zachlopil mi dvere pred nosom.Študoval som paragrafy vládneho nariadenia, týkajúceho sa zaberania bytov. Informoval som sa na všetky strany. Kupoval som si aj pätoro novín denne a študoval pilne všetko, čo tam o bytoch stálo. Potom vydal som sa na zkusy mestom, hľadať byt, ktorý sa dá zabrať. Vypytoval som sa na také byty u domovníkov, u svojho šustra, krajčíra, u práčky, po obchodoch, u mäsiarov, v kaviarňach.Vrazil som do pekného poschoďového domu a počal študovať soznam obyvateľov. Keď v niektorom poschodí bolo málo navštíveniek, vypytoval som sa domovnice:— Čo pán Fleischmann? Nemohol by ma vziať na byt?— Ale, čo by! Veď ten má dve izby plné súkna! A potom veď tých je šestoro!A počal som podobným spôsobom vyšetrovať domy rad-radom.Raz ma šusterský učeň zaviedol za 5 korún na koniec Karlína. Že vie vraj o jednej panej, ktorá mi môže dať byt.Prišli sme na koniec mesta k voľákej tehelni. Vyzeralo to biedne. Vkročíme do vysokého domu. Zápachu, ako to býva v domoch, preplnených chudobou.Schody nemaly konca-kraja. Zazvoníme. Vyjde nám otvoriť biedna špinavá ženská. Vedie nás do kuchyne, v ktorej práve prala. Pri obloku stálo dvoje ufúľaných, neduživých detí. Vzduch bol na zadusenie.— Máte na vydanie byt?— Áno. Trebárs i so stravou. Dvoch pánov už mám.— A koľký je ten byt?— Koľký? Jedna izba. Bývali by ste tam traja.— A samostatný byt s kuchyňou atď. nemáte?— Ako by som mala kuchyňu, keď sama v nej bývam s deťmi!Odohnal som učňa od seba a vrátil sa sklamaný domov.— No, máte už niečo, pane Zajíček, — spytoval sa ma domáci.— Nič.— V dnešných časoch by bolo najlepšie hľadať mladuchu, ktorá má byt sama.Neodpovedal som od zlosti.Na tretí deň som sohnal — byt. Vlastne nie byt, iba adresu bytu, ktorý by sa dal zabrať. Vlastne celý byt to nebol, iba čiastka bytu pani Eisenschimmlovej v Ružovej ulici, vdove po obchodníkovi. Bývala v 5-tich izbách, kuchyni, komore, kúpeľni atď. sama so slúžkou.Podal som si žiadosť na bytový úrad a prosil, aby čiastka bytu pi Eisenschimmlovej bola zabraná pre mňa a pre moju snúbenicu. Akonáhle nám bude byt pridelený, chceme sa sobrať.— Doneste si na žiadosť 2-korunový kolok, — poučovala ma dlhá suchá slečna na bytovom úrade.Vytiahol som dve koruny.— Ráčte mi za dve koruny ten kolok nalepiť.— My kolky nepredávame. To si musíte kúpiť v trafike.Čo bolo robiť? Skočil som do trafiky a vrátil sa s kolkom.— Kedy si mám prísť pre odpoveď?— Kedy? To sa nemôže vedieť. Keď budete od nás predvolaný.Predvolaný som nebol. Asi po mesiaci šiel som svoju žiadosť na bytový úrad urgovať.Posielali ma z kancelárie do kancelárie. Musel som povedať svoje meno, bydlisko, dátum, kedy som žiadosť podal. Potom hľadali podľa obecedy mien číslo mojej žiadosti. Potom prezreli v rôznych soznamoch, čo sa s mojou žiadosťou stalo. Až v izbe č. 4. zvestoval mi malý plešivý úradník s okuliarmi:— Vaša žiadosť musela byť odvrhnutá, lebo pani Eisenschimmlová podala proti zabraniu svojho bytu rekurz, čili protest, a síce na základe toho, že má u seba tri slečny na byte. Má síce päť izieb, ale ona, s troma podnájomniciami a slúžka je päť osôb, tak že majú nárok na celý byt a nič im nemôže byť zabrané.S dlhým nosom som odchádzal. Až teraz mi svitlo v hlave, že žiadosť môže byť i odmrštená, že nie každý udaný byt musí byť zabraný.Vychytil som sa do mesta sháňať nové adresy bytov, ktoré by sa daly zabrať. Behal som po domovníkoch, po trafikách, po hostíncoch, po mliekarňach. Adries dozvedel som sa mnoho, menovite od kramáriek. Vôbec pozoroval som, že sú ženské sdielnejšie, ako chlapi. Ale, bohužiaľ, ženské údaje nezodpovedaly vždy pravde. Často som bol sklamaný, keď v byte, ktorý — aspoň tak mi bolo povedané — mal byť prázdny, našiel som obyvateľov ako červených myší.No, pri tom všetkom podal som si sedem nových žiadostí s bytami, ktoré sa môžu zabrať. Na každú žiadosť nalepil som dvojkorunový kolok, poznačil si bežné čísla svojich žiadostí a čakal, čakal — — — —Okrem bytového úradu chodieval som si o byt na bytové oddelenie ministerstva sociálnej pečlivosti a na magistrát. Šéf bytového oddelenia v ministerstve sociálnej pečlivosti mi hovoril:— My vás chceme všemožne podporovať. Budem vás odporúčať ako nastávajúceho manžela, bytovému úradu, aby mali mimoriadny zreteľ na vaše žiadosti.Na magistráte mi povedali, aby som si podal k nim žiadosť. Že som si vraj mohol podať žiadosť k nim už dávno. Pravdepodobne by som dnes už mal byt.— Najlepšie podajte si jednu žiadosť všeobecnú a jednu na obecnú novostavbu v Bílkovej u1ici.Napísal som si žiadosti. Obe maly kolky.— Gratulujem vám, pane Zajíček, — obrátil sa ku mne mladý magistrátny radca. — V novostavbe bude 21 bytov, vaša žiadosť je ešte iba desiata. Tak ešte 12 žiadateľov za vami môže byt dostať.— Ráčte sa ma zaujať, pane radca. Ja by som sa vám krásne odslúžil.— Urobím vám to rád i bez odslúženia.A neuspokojil som sa s tými krokmi. Podnikal som ďalšie. Počal som sa sháňať po bytových kanceláriach.Jedna z nich bola pani Císařová na Vinohradoch.Prijala ma tam mladá úradníčka. Klepala na stroji. Keď som jej povedal, po čo som prišiel, ľutovala, že som neprišiel o desať minút prv, kým neodišiel pán Motyčka.— Kto je to? — spýtal som sa.— Náš prokurista.— A kedy sa vráti?— To tak hneď nebude. Šiel s jedným pánom do Podola. Inzerovali sme tam byt vo ville a reflektantov máme plno. Tomu najvážnejšiemu šiel pán Motyčka ukázať byt. Akiste si kúpi celú villu.— A pre mňa nemáte bytu?— Príďte zajtra okolo druhej popoludnia, keď bude pán Motyčka doma.Nebolo z toho nič. Pán Motyčka dal mi druhého dňa cítiť, že má síce byty, ale iba s domami, t. j. že dostanem byt, ak si kúpim dom.Bežal som zase na bytový úrad. Od podania žiadostí ubehol asi mesiac.Usmievali sa. Hovorili mi, že mám divné poňatie o úradnej práci. Predsa majú aj inú prácu, ako riešiť moje žiadosti. Aby som prišiel o mesiac-dva.Odvolával som sa na odporúčanie bytového oddelenia ministerstva sociálnej pečlivosti.Nový výbuch smiechu. So traja úradníci počali sa smiať, až im chodba bola ozvenou. Nejaký kŕmený radca sa až zachodil od smiechu.— Odporúčanie?! My tu máme na stá žiadostí, ktoré sú ešte lepšie odporúčané. Jeden profesor je odporúčaný okrem ministerstvom sociálnej pečlivosti i Červeným krížom, pražským starostom, prezidentskou kanceláriou, riaditeľstvom gymnázia, na ktorom vyučuje, a nič mu to nepomáha. Bytov nemáme, nuž, bytu nedostane.Zotmilo sa mi v očiach nad toľkým cynizmom. Odchádzal som rozčúlený, bez slova.Čo už mám robiť?!Šiel som do bytového oddelenia ministerstva sociálnej pečlivosti. Ponosoval som sa, ako málo mi pomohlo ich odporúčanie na bytovom úrade.— Len trpezlivosť! — odporúčal mi šéf bytového oddelenia. — Naraz to nejde. Ale pôjde to. Najlepšie, keby ste vstúpili do nejakého stavebného družstva.— Poraďte mi nejaké, pane vrchný radca! — prosil som.— Prečo nie. Choďte na pr. do Soukeníckej ulice č. 7. Je tam kancelária stavebného družstva „Moderný“. Budete bývať síce trochu ďalej od stredu mesta. Ale to má len svoje výhody. Jednak budete mať viac pokoja, jednak viacej vzduchu i slnca. A potom drahé to nebudete mať, stavebné družstvá dostávajú subvenciu od štátu. A rodinné domky, ktoré družstvo stavia, sú týpu najmodernejšieho, s vodovodmi, plynom, elektrikou, kúpeľňami, záhradkami, slovom ideálne bývanie. Pardon, budem vás odporúčať — a pán vrchný radca napísal mi na svoju navštívenku malé odporúčanie.Ďakoval som mu srdečne so slziacimi očami a stískal vrelo pravicu.A teraz hybaj do Soukenníckej ulice č. 7. Podľa štítku potrafil som do kancelárie stavebného družstva v prvom poschodí. Našiel som tam staršieho pána, slečnu, píšucu na stroji a fešného mladého pána, nakloneného nad plánmi. Predstavil som sa, predložil odporúčanie vrchného radcu ministerstva.— Výnimočne vás príjmeme, že máte také odporúčanie. Ináč nových členov nateraz neprijímame.Mladý pán rozhovoril sa o konštrukcii stavieb. Sú to kocky betonové, vyplnené popoľom. Že je vo vnútri popoľ a nie cement, tým stáva sa stavba lacnejšou, ale naskrze nie na úkor trvácnosti. A popoľ je ideálna výplň prázdneho priestoru, nepripúšťa zimu. Ukazoval mi rozličné týpy domkov nakreslené. Veľmi sa mi páčily. V duchu som sa už videl v takej maličkej vilke a bol som celý unesený.— Čo to stojí? — spytujem sa.— Takýto štyriizbový domček, prízemný, i so stavebným miestom stodvadsaťtisíc korún. Dvadsaťpäť procent dá štát ako subvenciu, tedy 90.000 korún.— A trojizbový?— Stotisíc, so štátnou subvenciou semdesiatpäť.— A dvojizbový?— Šesťdesiat tisíc korún so subvenciou.— Dvojizbový mi postačí. A koľko treba zaplatiť v hotovosti?— Iba desať procent, t. j. za ten obnos musíte prevziať podielov nášho družstva. Sú 500-korunové. Tak by ste ich prevzali dvanásť.— A čí bude dom?— Náš, družstva. Ale vy sa stanete spolumajiteľom družstva.Poďakoval som sa za informáciu.Najbližšiu nedeľu, keď som cestoval na vidiek za svojou Miladou, myslel som stále na rodinný domok. I vo Vranove, kde bývali rodičia mojej vyvolenej, vychvaľoval som ustavične výhody stavebného družstva. Byt nájsť nemôžeme; ak sa máme v dohľadnom čase sobrať, musíme vstúpiť do stavebného družstva.Nastávajúci tesť sľúbil vybrať na vkladnú knižku šesť tisíc korún a poslať mi ich na tie družstevné podiely do Prahy. Milada hodila sa otcovi na krk, vrelo ho bozkávajúc.O štyri dni som peniaze dostal, na piaty deň splatil som ich družstvu a dostal podielovú listinu. Dal som si ju schovať do pancierového tresoru našej banky. Na byte som sa ju neopovážil držať. Človek nevie, čo sa môže stať, ešte by mi mohla zhorieť.Každých 14 dní som chodieval do kancelárie družstva. — Trpelivosť! trpelivosť! — hovoril mi starý pán s okuliarmi.Družstvo počalo stavať dvanásť rodinných domkov pri Strašniciach. Keď boly základy hotové a múry počaly sa dvíhať nad zemou, bežal som do kancelárie družstva.— Prosím vás, ktorý domček ste určili pre mňa? Nemohol by som dostať ten tretí z ľava?— Nie, to je nie možné — počal mi mladý pán vysvetľovať rozpačite. — Teraz sa stavia ešte iba pre prvú seriu.— Jako to?!— Naše družstvo má vyše dvesto členov. Vy sa dostanete iba do daktorej ďalšej serie. Teraz sa stavia ešte iba pre prvých dvanástich členov.— A v ktorej serii budem ja?— Asi v sedemnástej-osemnástej.— A kedy budete pre tú stavať?— Asi o rok, o dva.— Prečo ste mi to hneď napovedali! — rozčúlil som sa, srdce mi počalo hlasitejšie búchať. — To je zavádzanie! Hanbite sa! To je závratníctvo!Pohádali sme sa špatne.Asi o 14 dní dostal som predvolanie pred okresný súd. Úradník družstva ma zažaloval pre urážku na cti.Ja som zašiel k advokátovi drovi Vítězslavovi Šebestovi a dal som vyzvať družstvo, aby mi vrátilo mojich 6000 korún. Keď mi nevracalo, dal som družstvo zažalovať na zaplatenie 6000 korún. Z úradu musel som si vziať 500 korún preddavku. Môj advokát žiadal nejakú predbežnú splátku na trovy.Pred súdom vypálilo to zle. Bol som posúdený na 200 korún pokuty, preto že som urazil pána Dittricha z družstva.— No, počkajte! — tešil som sa. — Veď ja vás tiež popreháňam!Šiel som sa pozerať na bytový úrad, čo je s mojimi žiadosťami. Nemohol som sa nič dozvedieť. Bytový úrad sa práve sťahoval zo Staromestského námestia na Jungmannovo.Šiel som sa informovať, čo je s novostavbou pražskej obce. Stavba skoro hotová. Múry už stoja. Už chybí iba strecha a vnútorné zariadenie.Na radnici mi povedali, že sa dosiaľ nerozhodovalo o obsadení bytov v novostavbe. Aby som prišiel asi o mesiac.Bol som zase predvolaný k súdu a síce ako žalobník proti Stavebnému družstvu. Žalobu som prehral, lebo vraj družstvo je nevinné, chce síce dostáť svojej povinnosti, ale pre vis major nemôže. Čo je to vis major? Vraj mrcha pomery, stavebná kríza, drahota, štrajky stavebného robotníctva.Tedy tesťových 6000 korún zostalo u družstva. Advokátom musel som zaplatiť po 400 korún, súdobných trov 250 korún, spolu 1050 korún.Hanbil som sa ako pes, keď som písal nastávajúcemu tesťovi o ďalšie peniaze, lebo veď netrúfal som si dostať v banke — po oných 500 korunách — ďalší preddavok.Tesť peniaze poslal, ale v liste písal:— Nepúšťajte sa, prosím vás, do vecí, ktorým nerozumiete! Nedajte sa každému oklamať. Ste predsa dospelý človek. Mohli by ste mať už trochu zkúsenosti, rozumu. A advokátom a súdom dajte pokoj! To je nie pre vás.Na bytovom úrade mi povedali, že moje žiadosti ešte neboly riešené. Aby som prišiel o mesiac-dva.Na radnici mi povedali, že obecný výbor sa usniesol dať byty v novostavbe iba obecným zamestnancom. Ja jako bankový úradník od obce žiadneho bytu dostať nemôžem.Na bytovom úrade mi povedali, že byty, ktoré som udal, nemôžu byť zabrané. Byt v Havlíčkovej ulici, čo bol prázdny, je zase obsadený. Pani, ktorj patrí, vrátila sa i so slúžkou pred týždňom zo Štýrskeho Hradca na stále do Prahy. O inom udanom byte dokázal stolár, že ho nezbytne potrebuje ako sklad a rozostaval v ňom hňrbu náradia. Dva byty mnou udané prepustil vraj bytový úrad pred 14 dňami cudzineckému úradu pre francúzskych dôstojníkov. Byt v Dlhej triede, na Starom meste nemôže byť zabraný, poneváč univerzitný profesor, ktorý ho má, vzal si k sebe od tých čias svoju staručkú matku z vidieku a dve žiačky na byt. Byt vo Vrchlického sadoch vraj tiež nemôžem dostať, poneváč majiteľ domu, ktorý má dielňu na opravu automobilov, zaujal ho na sklad pre automobilové súčiastky. A siedmy byt. Nie, to tiež nejde. To je byt ministra, ktorý má síce dva byty, ale potrebuje oba pre svoju repräzentáciu. A bytový úrad sa nechce s ním ťahať za prsty.Aby som si podal nové žiadosti.Podal som si o týždeň dve.— Kedy si mám prísť pre odpoveď?— O dva-tri mesiace.Predplatil som sa na „Národní Politiku“, „Národní Listy“ a „Prager Tagblatt“, rozumie sa, iba k vôli bytovým oznamom.Čítam jedného dňa v „Prager Tagblatte“, že sa vydá dvojizbový byt s kúpeľňou blízko Mikulášskej triedy. Bolo to ráno. Vychytil som sa jako bez duše do administrácie „Tagblattu“ s ofertou. V oferte som zaklínal majiteľa bytu, aby mi, preboha, prepustil byt, že vďačne budem platiť trebárs zvýšené nájomné, odslúžim sa mu i potravinami, lebo mám tesťa na vidieku atď.Škoda, že oznam bol bez adresy, iba na heslo.Oddávajúc nabídku na oznam úradníčke v administrácii, všuchol som jej diskrétne i dvadsaťkorunovú bankovku a prosil som ju, aby nejak upozornila oznamovateľa na moju nabídku.— To je nie dovolené — vyhovárala sa slečna, shrabnúc peniaze. — Ale urobím červenou tintou krížik na obálke. Vaša bude iste povšimnutá.Čakal som deň po deň. Márne. Nedostal som žiadnej odpovedi.Písal som nabídky veselo ďalej.— Azda bude mať niektorá šťastie — dúfal som.Nič.Šiel som znovu na bytový úrad. O mojich žiadostiach mi vraj nemôžu nič povedať. Spoločný bytový úrad vraj likviduje a rozpadne sa na viacero bytových úradov. Praha bude mať vraj osobitný, Smíchov tiež, podobne ostatné štvrte a predmestia. Aby som sa obrátil na bytové úrady, do ktorých obvodu patria byty, čo som udal.— Tak teraz sa začne všetko zase odznovu — dumal som melancholicky.Šiel som na vinohradský bytový úrad.Že ešte nič nevedia, že sa ešte iba sriaďujú. Aby som prišiel tak o mesiac.Ale v „Národní Politike“ čítal som niečo senzačného.„Předám byt o 3 pokojích s príslušenstvím na Letné. Šimon Krautmann, Praha VII., Belcrediho třída 11.“Vsadol som bez meškania na elektriku a viezol som sa na udanú adresu. Zobjímam toho človeka, ak bude z toho dačo — sľuboval som si v duchu.V druhom poschodí našiel som vizitku na dverách:„Šimon Krautmann.“ Vedľa bol gombík elektrického zvonku. Pritlačil som.Vyšla nápadne oblečená mladá ženská.— Hľadáte môjho? Príde hneď. Ráčte! — a doviedla ma do veľkej kuchyne.O chvíľu prišiel Krautmann sám. Mladý človek v peknom žltom svrchníku, čiernych šatoch, v lakýrkach.— Tak o ten byt? Škoda, preškoda, že ste neprišli trochu skôr. Už je vydaný, i smluva je už podpísaná. Ale, dúfam, že sa mi — možno i do týždňa — trafí niečo iného. To nechám vám.— A jaký honorár?— Honorár? Dáte mi polovicu jednoročného nájomného. Keď bude jednoročné nájomné na pr. 1000 korún, dáte mi 500 korún. Platí sa až dodatočne. Vopred peniaze neberiem.— Dám vďačne i dvarazy toľko. Len sa ráčte za mňa zaujať.Povedal mi, aby som prišiel o týždeň. Prišiel som. Hovoril mi o byte, blízko plynárne. Voľaký fabrický robotník sa vraj rozchádza so ženou. Pustil by nám svoj byt.— A čo chce zaň?— Ale, dáte mu pár stovák.— Má zavedenú elektriku?— Rozumie sa.— Nemohol by som ten byt teraz vidieť?— Okamžite nie. Ten človek má veľký neporiadok. To viete, jako to môže vyzerať, keď voľakoho žena nechá. Ale ja mu poviem, že mám na jeho byt reflektanta, že mu dáte, povedzme, 500 zlatých, aby si urobil poriadok.O týždeň vyrukoval môj milý Krautmann s novou vytáčkou. S tým robotníkom že nebude nič. Žena sa vraj k nemu vrátila.— Ale mám pre vás byt. Na Karlovom námestí. Býva tam v prvom poschodí šľachtična, vdova po okresnom hejtmanovi, Nemka. Nedávno jej umrel muž, nuž, chce sa vymaniť z toho prostredia, kde ju všetko upomína na nebožtíka.— To je zvláštna náhoda! — zvolal som celý rozradostnený. — A koľko chce za to, že sa nám vystúpi?— Ale nič, zhola nič. To je predsa hrdá šľachtična. Tú by ste iba urazili podobnou nabídkou. Ale vo veci je jeden háčik.— Aký?— Nejakú izbičku s kuchyňkou by sme tej osobe museli najsť. Niekde predsa musí bývať.Odišiel som od Krautmanna. Hľadali sme o sto šesť niečo náhradného pre moju milú sľachtičnu.Nemohli sme najsť nič.— A čo je a tým robotníkom?— Práve sa ide smieriť so svojou ženou. Nebude z toho bytu nič.Môj advokát mi písal, že či chcem v procese proti Stavebnému družstvu pokračovať.Napísal som, že áno. To by predsa bolo, aby som nedostal nazad tých 6000 korún.Jedného rána pribehol Krautmann na môj byt, že má niečo pre mňa.— Byt?— Skoro. Vlastne je to krám, ale prečarujeme ho za byt.— Kde je ten krám?— Na Národnej triede. Ale musíte si naň dať 500 korún preddavku.Bolo to na začiatku mesiaca, peniaze som ešte mal. Zaplatil som mu tých 500 korún na krám.— Krám už máme — hovoril Krautmann. — Teraz dám oznam do „Národní Politiky“, že vymení sa krám na hlavnej triede za byt. Pardon! Musíte mi dať ešte 35 korún na oznam.Dal som mu ich.Asi o 8 dní som ho vyhľadal, čo je s tým bytom? Hlásil sa niekto na oznam?Veru vraj nikto sa nehlásil. Ale vraj síde sa v hostínci zajtra s jedným známym. Ten akiste bude vraj na krám reflektovať.Medzitým našiel som v „Národní Politike“ oznam. Vraj: „Hledám vdovu anebo bezdětný manželský pár k sobě do bytu. Poskytnu byt i s kuchyní a světlem. Pro sebe požaduji vaření a úklid. Nabídky pod značkou „Vzájemnost“ do administrace „Nár. Politiky.“— Bože! Veď tento oznam je pre mňa ako stvorený!Rozumie sa, bežal som hneď do „Národní Politiky“. Trvalo to hodne dlho, kým sa dal riaditeľ nakriatnuť a vyzradil mi adresu oznamovateľa.Bol to Alois Červený, zverolekár na pražských obecných jatkách v Holešoviciach za Vltavou.— Ale ako to urobíte, aby som ja nemal s pánom Červeným opletanie, že som vám prezradil jeho adresu?— Pôjdem k jeho súsedovi i k nemu byt hľadať. Ako by som sa ta bol zatáral nejakou náhodou.— No, dobre. Len, prosím vás, nevyzraďte, kde ste sa dozvedeli jeho adresu.— Buďte bez starosti.Všetko sa mi podarilo. Zverolekár Červený bol veľmi milý človek. Bol prekvapený shodou okolností. Hovoril, že sa mu síce triafa mnoho gazdín, ale že vezme tedy do bytu nás. Ale musíme vraj požiadať o svolenie inšpektora jatiek, lebo dom náleží jatkám.Zašli sme hneď k inšpektorovi. Ten svolil, vzhľadom na panujúcu bytovú tieseň.— Ku riaditeľovi jatiek ani nemusíme ísť — mienil zverolekár. — Ten sa drží beztak vo všetkom podľa inšpektora.Urobili sme smluvu, že zverolekár berie mňa so ženou na byt. Dá nám dve izby a kuchyňu. V jednej izbe, v tretej, bude bývať on. My budeme bývať u neho zadarmo, ale musíme mu zadarmo variť. On vraj trpí na žalúdok, preto musí sa mu variť iba teľacina, mlieko, kaše, ryža a podobné ľahké veci, ale mäso a mlieko atď. posiela mu brat, roľník z vidieka.Izby budeme si každý okúrovať svoje, kuchyňu na polovičku. Osvetlenie poskytne on, zverolekár. Ale keby sme my spálili väčšiu dávku plynu, než na jakú má on nárok z jatiek, musíme to zaplatiť.Pristal som na všetko, i na to, že naša slúžka bude riadiť celý byt.Zverolekár poukazoval mi celý byt. Bol priestranný, jasný, vzdušný, s výhľadom na rieku Vltavu.— Túto jednu izbu musíte si dať znovu vymaľovať — radil zverolekár.Už sme robili aj plány, kam si dáme kredenc, kam skriňu, kam stoly, postele atď. Sľúbil som zverolekárovi, že sa nasťahujeme čím skôr, aby mal poriadne varenie. Hostínska strava mu vraj škodí, hovoril. Má vraj snúbenicu, ale kým je tak ťažko chorý na žalúdok, nerád by sa ženil.Dal som tú jednu izbu na druhý deň vymaľovať. Stálo ma to 120 korún. Potom zašiel som k Miladiným rodičom na vidiek a vykonal som si sobáš s dispenzáciou. Nechceli sme odkladať, aby sme si byt neprepásli. Ešte pred sobášom doviezli sme si náradie z vidieka a složili a rozostavili ho u zverolekára. I uhlia som si kúpil a složil v sklepe. Na povale složili sme si dva kufry. Roztomilé, jasné dve izby. — Bude sa nám v nich s mojou zlatou Miladou bývať ako vtáčaťom v hniezde — bláhal som si.Na plynovú lampu kúpil som si nový ozdobný klobúk. Potom som najal nádennicu, aby nám vydrhla špinavú podlahu v byte. Vopred som jej zaplatil a požiadal zverolekára, aby dal na ňu pozor, aby nám voľačo neukradla.Červený mi gratuloval k sobášu a ja som sa viezol večerným vlakom za Miladou.Po svadbe dohafrili sme obidvaja novomanželia na svoj byt k zverolekárovi. Viezli sme si sebou toľko bielizne, šiat, koláčov, že ledva sme to sebou trepali.Usadil som Miladu, poukazoval jej našu ríšu. Veľmi sa jej všetko páčilo. Olevrant a večeru nám už ona varila. Slúžku mali sme dostať z vidieka na tretí deň.— Zle je! — prijímal nás zverolekár s nedobrou zprávou. — Bol tu riaditeľ jatiek. Dopočul sa, že vás chcem vziať k sebe. Hovoril, že to nejde len tak, že o tom musí najprv rozhodnúť správna komisia jatiek.— Čo len to! — hovorím. — Zaopatrím si adresy členov správnej komisie, ponavštevujem ich a bude všetko v poriadku.— To bude najlepšie — súhlasil náš zverolekár.Všetci členovia správnej komisie sľúbili mi, že budú hlasovať, aby som smel zostať u zverolekára.— Ale prirodzene! Čo by ste robili v dnešných hrozných pomeroch!Vrátil som sa večer domov ako víťaz s radostnou zprávou. Všetko je za nás. Milada jasala, zverolekár bol tiež celý vytešený. Večera nám chutila znamenite. My sme mali hus s knedlíkom prihrievanú z Vranova zo svadby, zverolekárovi spravila Milada teľací šniceľ.Bolo to v utorok. V sobotu zasadala správna komisia.Rozhodla proti nám. Máme sa vraj do troch dní vysťahovať. V naturálnom byte jatiek smie vraj bývať iba zamestnanec jatiek. Darmo boli všetci za nás. Právny zástupca jatiek upozornil komisiu na štatút obce. Museli povoliť.Boli sme celí zúfalí. Chytro som bežal sháňať nejakú izbičku v podnájme. Dostali sme ju konečne u jednej starej panny, učiteľky rečí v Nusliach. Vyše polovice náradia museli sme si nechať na povale u zverolekára. Na našom novom byte naskrze nebolo miesta pre všetok náš nábytok.Rozumie sa, že nejedna vec sa nám pri prevážaní pokazila, nejedna skriňa sa odrela, šijací stroj hrdzavel, na stole zlomila sa noha. Ale to už inakšie neide.Stravovali sme sa s Miladou v hostínci. Doma sme si varili iba raňajky a olovranty. Bývali sme mizerne, tak že sme nemohli ani návštevy prijímať, ani list si doma napísať. Celú malú izbičku zaplnil stôl, dve postele, tri kasne, dva fotele, dve stoličky a jedna bibliotéka, tak že sa človek v nej ledva obrátil.Necítiac sa doma dobre, tým častejšie sme chodievali do kaviarne, divadla a kabaretu. Že sme pri takom živote mnoho nesgazdovali, to je isté. Môj preddavok u banky vzrástol s 500 na 2000 korún. Nepomáhaly nám ani drahotné prídavky, museli sme čo raz častejšie pumpovať rodičov vo Vranove.Keď nás boli navštíviť rodičia Miladini, plakali nad našou biedou. A my živorili sme ďalej, moja energia ochabla, nechcelo sa mi ďalej hľadať byt. Beztak nič nenájdem, iba budem darmo čas mrhať, obuv drať a sužovať sa miesto oddychu.A v novinách sme sa dočítali hrozných vecí o bytovej krízi a bytovej úžere. Tak vraj bývajú ľudia v mokrých sklepných bytoch, drevárňach, kde malým deťom potkani odhryzujú uši atď. Učiteľka klavírna býva vraj v špinavej, smradľavej izbietke vedľa automobilovej garáže, kde sa jej steny otriasajú a zaváranie padá na zem s police. Jedna pani, vdova má vraj na byte tri dievčatá — žiačky z vidieka. Musia jej platiť i rodičia hotové potraviny posielať z vidieka za byt a stravu. Tri dievčatká vraj uživia tú vdovu znamenite. Študenti platili po 300 korún mesačne za izbu bez kúrenia.Nedávno vraj hľadal jeden štátny úradník, mladoženáč, byt. Po dlhom hľadaní konečne našiel milosrdnú osobu, ktorá im chcela — mala so 6 izieb — prepustiť polovicu svojho bytu, tri izby s kuchyňou, ak pristanú na jej podmienky.— Aké podmienky? — spýtal sa.— Dáte mi 5000 korún v hotovosti, ďalej 15 kilo cukru, 100 kg nulovej múky a 20 kg bravčovej masti. Okrem toho bude u vás zdarma bývať moja dcéra. Musíte jej zariadiť jednu z tých troch izieb. Okrem toho sa zaviažete, starať sa o výživu mojej dcéry. Teraz je bankovou úradníčkou. Ale keby o to miesto prišla, vy jej musíte najsť iné. A keby bola bez miesta, musíte jej dať celé zaopatrenie i so stravou. To, ak sa nevydá.— A keby sa vydala?— Tak musíte jej dať slušnú meštiansku výbavu: tucet nohavičiek, dva tucty košieľ, tucet uterákov, tri obrusy, dva tucty servítov, šesť plachát a náradie aspoň do dvoch izieb a kuchyne.— A kto výstrojí svadobnú hostinu?— Ktože by iný, než vy. Dúfam, že nejaký ten svadobný dar by ste mojej dcére, keby sa jej trafilo šťastie, i pridali a nezachovali sa k nej špinave.Poľakaný štátny úradník šiel rovna na úrad pre stíhanie úžery. Nestydatá úžernica dostala sa síce do chládku. Ale koľko takých úžerníc previedlo bez prekážky a bez stíhania svoj kšeft!Po pár mesiacoch, keď sme bývali až zúfalí, že máme tak málo miesta vo svojej izbietke, a keď sa nám hostínska strava počínala prejedať, dala sa do hľadania bytu Milada.Chodila na bytový úrad, na radnicu, k ministrom, do bytových kancelárií, po kramároch, obchodníkoch, trafikách. Navštívila mešťanostu, majiteľa veľkoúdenárskej firmy, majiteľa viacerých domov. Nepomáhalo. Chudla mi, biednela so dňa na deň väčšmi.Počínal som sa vážne obávať o jej zdravie. Počal som byt sháňať sám.Na bytovom úrade vinohradskom a karlínskom mi povedali, že už neúradujú, že bytové úrady jednotlivých predmestí budú zase spojené v Spoločný bytový úrad.V novinách som čítal, že v novostavbe v Libni môže si zaistiť byt ešte 8 manželských párov. Bližšie pod značkou „Dohoda“ atď.Rozumie sa, neváhal som, ale písal na udanú značku.Asi o 14 dní zval ma pán dr. Steiner, advokát v Havelskej ulici 14, aby som ho v otázke toho bytu navštívil.Našiel som tam mladého koncipienta. Podľa jeho zlej češtiny vybadal som, že je to privandrovaný haličský Žid. Navrhol mi, aby som si kúpil podiele voľákej novostavby v Libni. Družstvo ju staví, ale pôvodný rozpočet bol viac než dvojnásobne prekročený, tak že družstvo je vo finančnej nesnádzi, nemá za čo dom dostavať. Preto prijíma nových členov, ale iba s veľkými podielmi. Na každú miestnosť rátajú vraj 30 tisíc korún. 78 miestností bude stáť miesto 900 tisíc korún 2 miliony 250 tisíc, z toho 3 miestnosti budú pre domovníka. Jedna izba sa ráta za jednu miestnosť, kuchyňa s komorou za jednu miestnosť, predsieň, záchod, kúpeľňa, povala, sklep dohromady tiež za jednu miestnosť.— Nerozumel som dobre, čo by som musel složiť na trojizbový byt?— Tri izby sú tri miestnosti, kuchyňa s komorou štvrtá, kúpeľňa, predsieň atď. piata, po 30 tisíc korún bolo by to 150 tisíc korún.— Ja toľko nemám! — odchádzal som zahanbený.— Tak ste žobrák, špinavec. Keď nemáte peniaze, tak nám sem nelezte! — rozkrikoval sa židkes za mnou.Vrátil som sa domov smutný. Ani mi obed nechutil. Milada plakala. — Nie je ti ľúto, že si si bohatšiu nevzal?! Teraz by si mohol byt kúpiť!A živorili sme tak celé mesiace. Ja sledoval som bytové oznamy po novinách, behal po ministerstvách, bytových úradoch, bytových kanceláriách, k mešťanostovi, po stavebných družstvách, agentoch, súdoch.Ale bytu sme nemali.Keď sme šli na prechádzku a večer sa rozžiarily svetlá, vzdychávali sme s Miladou pod niektorým balkónom a slzeli, že nemáme niečo podobného. Tak pozerať večer na stovežatú Prahu zo svojho balkónu! Alebo mať obloky na nábrežie a pozerať každý deň na Hradčany!Inokedy zase sme zúrili, idúc popri Spoločnom bytovom úrade. Boli by sme podeň položili najradšej dynamitovú bombu, alebo povyhadzovali z neho na ulicu všetkých úradníkov i so spismi. Aspoň by sa boly uprázdnily pre pár rodín byty.Potom sme sa zariekali, že už neurobíme v záujmu bytu ani kroka. A to svoje i predsavzatie sme narušili znovu a znovu. Každá novinárska zpráva o nejakom bytovom škandále, na pr. že úradník bytového úradu predal byt za 50.000 korún, alebo že niektorý nájomník prepustil svoj 8-izbový byt ľahkým dievčatkám a pod., nás rozhorčila.A zase sme kus otupeli, zľahostajneli, prestali sa starať o byt. Ale po každej novej hádke s hubatou, zlostnou domácou, starou pannou, počala nás bolieť stará rana tým väčšmi.Raz po takom výstupe s domácou vychytil som sa mestom. Musím voľačo nájsť. Každý deň venujem tomu hodinu — dve, umieňoval som si. Zašiel som na poštové riaditeľstvo, či nebude niekto preložený na Slovensko, chodil som po spolkoch majiteľov domov a dopytoval som sa pilne na byty.Nič.Kráčal som v trudných myšlienkach ulicou. Bol som znechutený, ustatý, ale preto zašiel som cestou do niektorého hostínca a vypytoval sa, či nevedia o nejakom byte.To isté som sa spytoval pred nárožným krámom na Brandlovej ulici.— Ja by som vedel o niečom — ťahal ma mladý obchodník do krámu. — Vedel by som o jednom pánovi, odchádza do Jugoslávie. Má síce iba izbu s kuchyňou, ale izba je dosť jasná. Ročná árenda iba 480 korún. Predal by vám svoj byt i so zariadením.— Začo?— Neviem. Ale obráťte sa na pána Emila Mosera. Dozviete sa jeho adresu v privátnom detektívnom ústave v Moravskej ulici. Keď budete s ním hovoriť, odvolajte sa na mňa.Poslúchol som. Adresu som sa dozvedel, ale pána Mosera som nenašiel doma.— Môj muž chodieva domov neskoro v noci — hovorila jeho žena.— Nič nerobí. Môžem prísť zajtrá dopoludnia o desiatej?— To už zase nebude doma. Iba ak by ste prišli pred ôsmou ráno.Ráno som pána Mosera našiel doma v posteli.— Ako je to zariadené? spytujem sa.— Náradie v jednej izbe.— Čo stojí?— 6500 korún. Ale pekný nábytok. Ten človek, je to môj dobrý priateľ, dostal by zaň ľahko i raz toľko. Ale je to dobrák. Gšeftuje vo veľkom, na pár tisícoch mu nezáleží. Báječná príležitostná kúpa.— Nezaviedli by ste ma k tomu pánovi?— Nemám síce času nazbyt. Ale prejdem k nemu s vami.— Čo vám budem platiť, pane Moser?— Ale to má dosť času. Čo by ste mi platili!— Nie tak, pane Moser. Váš čas, to sú peniaze. Dohodnime sa vopred, aby snáď nebolo neskoršie medzi nami nedorozumenia.— Ale, čo mi dáte, to mi dáte.— Nechcem vám dať ani primoc, ani primálo. Povedzte si sám!— No, keď to musí byť, 200 korún.— Splatné, keď sa nasťahujem do bytu?— Nedbám… Tak ma, prosím vás, počkajte, kým sa oblečiem.Viedol ma cez pár ulíc. Rozprával mi, že jeho priateľ sa volá Antonín Pták, že je to bývalý spoločník známeho veľkoobchodníka Václava Netušila. Človek trochu ľahkomyseľný, rád si vypije, práve preto dá to lacnejšie, nežli iný.Potom sa ma Moser vypytoval na moje rodinné pomery. — No, tak mladomanžel! Keď sa ja za vás prihovorím, tak vám ten byt istotne prepustí, — uisťoval ma.Pán Pták býva v prvom poschodí. Našli sme ho ešte v posteli. Razil vínom na tri kroky. Bol to ináč červený, kŕmený malý chlapík, s pekným podhrdlím a hustým obočím a peknou šticou.Keď som mu rozložil svoje položenie, vyzeral celý dojatý.— Mám síce na byt viacerých vážnych reflektantov, ktorí by vďačne dali 7-8 tisíc korún. Ale vám, ako mladomanželovi, chcem to dopriať.— Ako ste ste sa o mne dozvedeli?Rozpovedal som mu všetko.— Zaujímavé, zaujímavé! — mienil pán Pták. — S dovolením! — počal sa obliekať.Vytratil som sa z izby do kuchyne, aby sa predo mnou nemusel okúňať. V kuchyni som sa ledva rozhľadel, taká bola tmavá. Išlo sa do nej rovno z izby. Izba bola jasná, mala jedon veľký oblok na dosť širokú ulicu. Dvere medzi izbou a kuchyňou boly sklené. Podobne z polovice dvere, vedúce z kuchyne na spoločnú chodbu. Ale chodba bola pritmavá. V kuchyni plno smetí, po kútoch celé hromady. Vedľa sporáku vysypaná hromada uhlia, dreva a papierov.— Tak prosím! — oznamoval mi pán Pták, že je už oblečený.Poobzeral som sa po izbe. Vyzeral to pekný bŕloh! Nezametená podlaha, smeti, odhodky z cigaretieľ, kúsky papierov i šúplaty blata z ulice, popol, slama, perie. V kútoch pavučiny. Okno, jakési šedé tuším nebolo už od pár mesiacov umyté. Periny biele, ale špinavé až hrúza. A tie postele hladké, staré, ošarpané, žlté či hnedé.Pri dverách v kúte stálo hrdzavé plechové umývadlo, trochu nakrivené, lak s neho dávno pospadával.Pod jednou posteľou v kotúči koberce a linoleum. Okno malo špinavé žlté záclony.— Tak, tu vidíte všetko — spustil pán Pták, prižmurujúc malé očká, pri čom sa mu druhá briadka potriasala.— Vidím, vidím, ale neviem, či to náradie budem môcť upotrebiť. Je staré, veľmi sošlé.— Je staršie, ale slohové. Staršie náradie je cennejšie, ako nové.— Áno, staršie, ale to musí vyzerať.— No, nič nerobí, ak sa vám niečo zo zariadenia nehodí, ja vám na to najdem kupca — ponúkal sa Moser, a živé, čierne vypúlené očká tekaly mu sem i tam.— I to uhlie vám tu nechám — ozval sa Pták blahosklonne.— A podívajte sa na tie nástenné hodiny! — upozorňoval ma Moser. — Sú to biedermayerky. Samy o sebe sú hodny tie peniaze, čo dáte za celé zariadenie.Nemohol som objaviť na hodinách nič zvláštneho.— A čo domáci? — spytujem sa.— Toho do toho nič. Na 1. pošlete mu poštou 120 korún árendy. Pripíšete na poukážku: za byt číslo 16.— Aká je adresa domáceho?— Napíšte si: Jaroslav Očenášek, Mikulandská ulica č. 8.— V Prahe?— V Prahe. A vykonajte si konškripčný lístok od policie. Na starom mieste musíte sa odhlásiť. Je to treba i k vôli potravinám.— Nezabudnem.— Tak, kedy sa nasťahujete? Ja, viete, tu v Prahe nemám čo robiť. Obchody ma volajú do Juhoslávie. Škoda mi je každého dňa.— Kedy? Dnes máme štvrtok. Trebárs v pondelok. Ozaj nesľavíte niečo s tých 6500 korún?— To je smiešne. Od kohokoľvek dostanem za tento byt i dvarazy toľko, a vy by sta sa jednali!— No, tak keď nespustíte, tak nespustíte. Tak stojíme si v slove.— Tak v pondelok — podával mi pán Pták svoju tučnú rúčku, ktorá nevidela v živote mozoľov. — O ktorej prídete?— Trebárs o 10. dopoludnia.— To by ste mohli prísť včaššie. Ja pas už mám v poriadku. Najradšej by som ešte v pondelok rýchlovlakom odcestoval. Nemohli by ste prísť o 8. alebo 7. hodine?— No, tak tedy si privstanem. Prídeme so ženou medzi siedmou a ôsmou. Budeme tu už môcť v pondelok variť.— Ale, rozumie sa.— Horí v sporáku dobre?— Výtečne. Uhlia máte tiež.— No, tak si prinesieme i niečo potravín a niečo nádob. Keď budeme variť a spať tuná, nikto nás odtiaľto nedostane.— To sa vie, že vás nedostane. Len smelo do toho! Nebojte sa nič. Bez gurážu v dnešnom svete človek nič nevykoná.Druhého dňa vykonal som pánu Ptákovi návštevu i so ženou, aby sme ho utvrdili v dôvere k nám. Ešte dopoludnia šiel som si urgovať svoje žiadosti na bytový úrad.K jednému úradníkovi pristúpil vyholený mladý mužský, asi detektív. Voľačo mu šeptal. Poodišli oba k oknu. Neviem, o čom hovoril. Začul som iba slová:— Šumavská ulica číslo štrnásť.Veď je to dom, v ktorom býva Pták! prebleslo mi hlavou. Akiste ten byt chce bytový úrad zabrať.Navštívil som majiteľa domu, pána Očenáška. Sdôveril som sa mu, že by som rád prevziať byt pána Ptáka.— Takú špinavú dieru?! — čudoval sa domáci.— Čo mám robiť?! Prišiel som vás prosiť o vaše svolenie.— Moje svolenie? Hm, ale veď pán Pták nie je mojím nájomníkom. Bol podnájomníkom pani Postrčkovej. Keď ochorela a odišla na vidiek, zaujal jej byt. Akiste boli spolu dorozumení. Ak si byt vybojujete u bytového úradu, nemám nie proti tomu.Príduc domov, rozpovedal som Milade, čo som počul na bytovom úrade a od Očenáška. Počínali sme sa tej záležitosti oba báť.Niekto nám klepal na dvere.Vyjdem von. Pán Pták.Prosil ma, aby som si byt zaplatil vopred, aby mal istotu, lebo že sa mu triafajú okrem nás aj iní reflektanti.— Verím. Ale buďto nám veríte, alebo neveríte. Ja v sobotu cestujem do Vranova k tesťovi pre peniaze. V nedeľu sa vrátim. A v pondelok ráno prídeme k vám s peniazmi.— Počuj, — hovorím žene. — Ja mám podozrenie, že nás ten chlap chce ošudiť.— Práve som si to myslela.— Vieš ty čo? Udám ho policii.— Božechráň! To by nám ešte bolo treba, aby sme sa zaplietali s policiou! Ak myslíš, že sa ten byt pre nás nehodí, tak to tomu človeku povedz. Ak ho chceš mať, neľutuj tie peniaze. Veď sme sa už beztak rozhodli, že ich oželieme, vlastne, že ich dáme za ten byt. Tak tedy nechceš ten byt?— Chcem. Ale práve preto chcem Ptáka udať. Podívaj sa, duša, Pták hovorí o iných reflektantoch. Iste vyjednáva okrem nás ešte s inými ľudmi, môže od nich vziať po šesťtisícpäťsto korunách; trebárs od desiatich.— Ako?! Veď predsa my nechceme nič dať vopred, ale až v pondelok, keď by sme sa do bytu nasťahovali.— A čo, ak budú nám chodiť v pondelok a v nasledujúce dni na krk ľudia, na príklad dôstojníci a dokazovať Ptákovou kvitanciou alebo smluvou, že Ptákov byt patrí im. Ešte nás násilne vyhodia z bytu, alebo v najlepšom prípade budeme sa musieť s nim súdiť?!— Urob, ako chceš, holúbok môj, ale ja ti hovorím: súdom, policii daj pokoj!— Ale hlúposti! Musíme sa trochu vypsiť. I v súdoch, v policii sa má človek vyznať.— Ja za tým netúžim.— Ale ja áno. Kto sa nebráni, toho svet zašliape.— Urob si, jako chceš.Pri odchode urobila mi Milada na čele prstom tri krížiky, aby sa mi dobre vodilo.Odišiel som na tú policiu. Zašiel som na policajné riaditeľstvo. V bráne spytoval sa ma strážnik:— Čo si prajete?— Prosím vás, prosím vás… rozmýšľal som, pod akou zámienkou sa ta dostať.— Kde sa oznamujú podvody?— V čísle štyri v druhom poschodí.Vyjdem hore. Pred štyrkou čaká na chodbe s osem ľudí. Samá lepšia spoločnosť, dve dosť slušne oblečené ženské, jeden pán v cylindri, druhý so cvikrom. Pardon! Zišlo mi na um, veď títo ľudia iba udávajú podvody, to sú nie podvodníci. Tí môžu byť ešte elegantnejší.Do štyrky vstúpil z nás čakajúcich jeden mužský.O chvíľu vošiel do súsedných dverí s koženou taškou pod pazuchou. Žlté poltopánky, slamený klobúk. Akiste detektív.O chvíľu vstupovali do štyrky so smiechom dvaja mladí mužskí. Vstupovali bez klepania.Na dvojke otvorily sa na chvíľu dvere. Pri stene stál nad telefonickým aparátom úradník:— Dve bedny? Na nádraží v Chomutove, patria Jánovi Přibylovi. Áno. Tak, dobre. A čo Vosátka? znamenitý lov? Príde zajtra do úradu? Dobre. Poviem pánu prednostovi.— Halló! Policajné riaditeľstvo! Kto tam? — — — Jindrich Mézl? predáva vajcia po 1 korune kus? Dobre.Ani som nezbadal, moji súsedia boli už preč. Zostal som na chodbe sám. Zaklepal som na štyrke.— Ďalej!Vnišiel som do prednej miestnosti. Za písacím strojom sedela ulízaná, asi tridsaťročná ženská s mašľou vo vlasoch.— Kde je, prosím, pán prednosta?— Vedľa! Ale má stránku. Počkajte, prosím.Nejaká ženská vyšla. Stál som pred prednostom.Rozpovedal som mu, o čo ide.— Tedy obávate sa podvodu? Ale podvod to dosiaľ nie je. To k nám nepatrí. Obráťte sa na úrad pre stíhanie úžery. Tam vám to azda vezmú.Z Národnej triedy bol som o 10 minút na Karláku v „lichevnom“ úrade. Bolo pol druhej. Ja som ešte neobedoval. V žalúdku mi kručalo. Pár vyšších úradníkov bolo už preč.— Choďte k pánu vrchnému inšpektorovi drovi Šeletavovi na druhom poschodí.O tri minúty som už sedel na mäkkej pohovke a rozprával svoj prípad.— Hm, hm, tak chcete našu pomoc. To je ťažká vec pristihnúť takého vtáčka pri čine. Ako by ste si to vlastne predstavovali?Navrhol som, aby mi lichevný úrad dal k dispozícii so dvoch detektívov, ktorí by ma z úctivej vzdialenosti nasledovali, keď pôjdem v pondelok s peniazmi so ženou ku Ptákovi. Detektívi by stáli pred domom alebo na niektorom rohu. Keby som s Ptákom kšeft urobil, zahvízdal by som a detektívi by vrazili k nám.— Hm, zapískať?! To by bolo prinápadné.— Pardon! Ja tých peňazí nemám, to by ste mi museli požičať úradné — doložil som chytro.— Dobre, dobre. Ale čo, keď vrazia k vám naši ľudia? Čo potom?— Prezrú nám vrecká, u pána Ptáka nájdu 6500 korún. To bude najlepší dôkaz.— No, kto vie, či by to súdu stačilo. Neviem, či peniaze budú dostatočným dôkazom, že Pták sa dopustil úžery.— Tak ešte niečo, pane vrchný inšpektor — navrhoval som. — Dám si vyhotoviť od pána Ptáka soznam vecí, ktoré mi predáva.— Ak vám pán Pták na lep sadne —— Ja si trúfam.— Ja nedbám.Zaviedol ma do prízemia do kancelárie, kde fajčilo so desať detektívov. Zasvätili sme ich do veci. Niektorým žiarili oči. Niektorí z nich vyzerali dosť nebezpečne. Vysadlé spodné čeluste, zamračená tvár, živáňske oči, taký chlap bol by vstave trebárs vraždiť.Dohovorili sme sa s jedným, že ma bude očakávať v pondelok pred siedmou ráno na Komenského námestí. Peniaze bude mať sebou. Tam mi ich dá.— Jeden pán od vás bude málo, pán vrchný inšpektor — hovorím.— Ale ja myslím, to postačí.— Bude u neho akiste i pán Moser, jeho priateľ. Aby nám neulietli.— Buďte bez starosti.Zašiel som ku Ptákovi. Pýtal od neho soznam náradia, ktoré mi predáva.— Načo vám je to? — spytoval sa ma nedôverčive.— Viete, pane Pták, vy odcestujete, ešte niektorá partaj v dome môže k nám prísť a chcieť nám vziať posteľ, skriňu, alebo niečo pod zámienkou, že je to jej. Nuž, aby sme mali niečo čierneho na bielom, aby sme sa mali čím vykázať, že je to naše.— Nedbám. Ale to sa nemusíte báť. Nikto sa neopováži.— To viete, jakí sú ľudia zlí. Keby ste mali tu zostať, iste by som vás takou hlúposťou neobťažoval.— No, tak vám spíšem ten soznam. Dostanete ho, keď zaplatíte v pondelok peniaze.— Dobre.— Pardon, niečo som vám zabudol povedať.— Čo?— Pár vecí patrí môjmu priateľovi Meliškovi. Sú to samé maličkosti.— Ktoré?— Toto umyvadlo, koberce, záclony, toto linoleum, tento stôl a jedna posteľ. Vy ste o tom nevedeli?— Nevedel. Teraz to počujem po prvý raz.— A Moser vám o tom nič nehovoril?— Nič.— To mi je divné. Veď som ho o to predsa výslovne požiadal. Ostatne tie najcennejšie veci, menovite hodiny, vám zostanú. A potom vám, ako hovoríte, ide hlavne o byt, náradie máte svoje. Toto beztak predáte.— Predám.— Nuž, tak. Ostatne, môj priateľ Melíšek odkúpi od Vás i tie ostatné veci. To je tá najmenšia starosť. Keď raz budete tu, nikto vás nemôže dať preč, keďže iného bytu nemáte. Nesmiete sa báť ani domáceho, ani bytového úradu.— A keby ste mali nejakú nepríjemnosť, Moser vám pomôže. To viete, taký starý detektív sa v takých veciach vyzná. A je to môj dobrý známy. Vás akožto mojich nástupcov, nenatiahne.V pondelok o pol siedmej kráčal som i so ženou s košom v ruke. V koši bolo pár plechových hrncov. To jako že sa chcem hneď nasťahovať, či byt niečim obsadiť. A aby pán Pták uveril, že ten byt ozaj chceme, tak maly nám pomáhať hrnce a kastrole. Pochodovali sme na Komenského námestie. Bolo čerstvo, vyhrnul som si golier na svrchníku. Tú noc sme spali nepokojne. Milada nejedla k raňajkám skoro nič a celá bola vzrušená. Mne tiež bolo divne okolo srdca.— Nebojíš sa, miláčku? — spytovala sa, túliac sa ku mne.— Ani najmenej — lhal som. — Čoho by som sa bál? Ja sa bojím hlivieť a nič nepodnikať. A potom som v spojení s policiou. Nech sa bojí ten, kto sa dostane do našich pazúrov.Milada sa každých pár krokov prekrižovala. Ráno sme sa obšírne a dôkladne pomodlili. Nezabudli sme vykročiť z domu pravou nohou.A keby ten človek utiekol s tými peniazmi?!— To by bola škoda úradu pre stíhanie úžery. Ostatne to je takrečeno vylúčené.— A nechcela by policia či ten úrad, aby sme jej peniaze vrátili?— To sa vie, že by nechcela. Akože by mohla chcieť! A čo máš taký strach? Čo sa tak bojíš! Nekradla si, ani nezbíjala! — chlácholil som ženu rázne. Lebo veď už-už ma prechádzala trpezlivosť.— Ale ak sa ti niečo stane?!— A takto bez bytu sa mi nemôže nič stať?! Do choroby môžem upadnúť, spustiť sa…Umĺkla. Ale na tvári jej bolo vidno nervózne trhanie a rozčúlenie. Tento raz sa ani nezastavovala pred výkladmi, ani si nevšímala toalet ženských, ktoré sme stretali. Vyzerala ako baránok, ktorého vedú na jatku.— Neboj sa, duša — prichádzalo mi ľúto, že som bol pred chvíľou priprísny. — Dá Boh, hodinka, dve a sme vo svojom.Na rohu Táborskej a Komenského námestia vyzerali už na nás detektívi. Boli traja, jeden vysoký, ramenatý, fúzatý chlapík. Druhí dvaja boli vyholení, veľkohlaví, bruneti, s nahnutými krkmi. Vyzerali ako sliediaci psi. Najmä mladší z nich mal výraz až príšerný. Oči vypúlené, drzé, ruky vo vreckách, brada vypuklá. Ten človek by bol hotový trebárs vraždiť.Milada sa až zachvela pred detektívmi. Podával som im ruky. Fúzatý zatiahol ma pod jednu bránu a pred kolegami ako svedkami vyčítal mi na dlaň šesťtisícpäťsto korún. Šesť šedo-černastých tisícoviek, jedna červená päťsto koruna.— No, tak ako to urobíme?— My dvaja ta dnu vojdeme. Keď bude Pták vyplatený a budem mať v rukách soznam, pošlem svoju paniu domov pre dvesto korún pre Mosera. To vám bude signálom, že môžete vnísť.— Dobre, platí.Pustili sme sa skoro prázdnymi, tichými uliciami. Klepot našej obuvi po dlážke rozliehal sa až do súsednej ulice. Chvíľami som sa obzrel. Detektívi nás nasledovali, fúzatý sa obšmietal, ako by hľadal nejakú krčmu, dvaja mladí držali sa okolo hrdla a tajomne si niečo šeptali a ukazovali si na niektoré domy, ako by kovali plán nejakého vlámania.Zatočili sme do Ptákovej ulice. Slúžka s taškou vykročila zo Smetanovej ulice z domu číslo štrnásť. Aby sme sa dáko neprezradili — blyslo mi hlavou.Prekrižovali sme sa s Miladou v bráne domu a vkročili sme pravou nohou. Hybaj do schodov. Milade podlamovaly sa kolená. Chvela sa jako osyka.— Miláčku, som taká slabá a je mi na zamdlenie! — počala sa ponosovať.— Blázonko! — počal som ju chlácholiť. — Tak blízko cieľa a ty ochabuješ.Už sme boli v prvom poschodí. Klepem.Pán Moser s úmevom nám otvára.— Ah, ruky bozkávam! Ah, to ste ranostaji! My vás síce čakáme, varili sme si kávu, fajčíme, ale očakávali sme vás tak na pol ôsmu.— Viete, pán Pták má odcestovať. Nemôže mne škodiť, keď získa pol hodinky času.— Áno, máte síce pravdu, ale kto by to mohol od vás žiadať a milosťpaní bude pre nás, hádam, trochu ospalá.— To je to najmenšie. Veď si to dnes môžem vynahradiť — odpovedala Milada s úsmevom.— Len nech sa rozhovorí — myslel som si. — Tým ľahšie zakryje rozpaky.Kuchyňa bola hneď do chodby, dosť veľká, ale neobyčajne špinavá a tmavá. Dvere do chodby maly síce hore sklá, ale tie boly neumývané, začadené, skoro nepriezračné. K tomu nebola nijak jasná ani chodba, tak že kuchyňa moc toho svetla nedostávala, ani z izby, do ktorej viedly dvere, z vrchnej polovice sklené.Zaklepali sme.— Voľno! — volal pán Pták. Bol vyumývaný, vyholený, v pekných šatoch, s jednoduchým škrobeným golierom. Na peknej snehobielej náprsenke mal krásnu modrú kravatu. Bola moderná, veľká, široká, jeden bok vyššie, druhý nižšie, krk kravaty veľký. Na prstoch mal zlaté prstene s kameňami, na brušku zlaté hodinky. Na liehovom variči kochlovala voňavá zrnková káva. Izba bola mierne nafajčená.— To som rád, že prichádzate tak včas. Mám ešte jednu-druhú prácu v meste. Neprekáža to milosťpanej? — ukázal na cigaretľu.— Ani najmenej. Som na to naučená — odľahčila si Milada. Mlčanie robilo ju najnervóznejšou. Keď prehovorila, nervické napnutie hneď trochu povolilo.— Čo to máte?! — ukázal Pták na kôš, ktorý som složil pred jednou stoličkou.— Ale pár kúskov kuchynského riadu — vzal som košík do ruky a zahrkal.— To milosťpani chce už dnes tu obed variť?— Akože. To bude najlepšie. Ja ešte skočím pre košík s potravinami. Ozaj, varí sporák dobre?— Znamenite. Iba ak by ste si ho museli dať vymiesť. Ale ten obed si ešte môžete na ňom uvariť.— Ozaj ešte niečo. Nemáte tu snáď nejaký hmyz?— To viete, že bez toho sa tu človek v Prahe neobíde. Ale nie je to také zlé. Viete, predo mnou bývala tu taká chudera, chudobná, stará pani, skoro slepá. Tá ten byt poriadne zanedbala. A ja som tu sám, bez ženskej. Tak to nemôžem tak v poriadku držať. Ani nebývam toľko doma. Som zaujatý svojimi obchodmi. Ale jako vám hovorím, nie je to také zlé. Ako vidíte, spávam tu a som dosť citlivý človek.— Na niekoho tak neidú — poznamenala Milada. — Mňa až mráz prechodí, keď si na to pomyslím. Bŕŕ!Usmiali sme sa všetci traja mužskí.— Nič nerobí. Mám známeho lekárnika na Smíchove. Ten mi poradí dáky prostriedok — cigánil som, ako by tlačil.— No tak vidíte. To som hneď vedel, že vy, taký praktický človek, si ľahko pomôžete. No tak, aby sme začali čítať soznam, čo?— Prosím.— Tedy jedna posteľ.— Áno, posteľ — ukázal som na ňu.— Periny vám nechávam tiež.— Ďakujem. Ja ich vôbec nepotrebujem. Mám chvalabohu dosť svojich.— No, ja si ich do Jugoslávie tiež nevezmem. Sú vaše. Nebojte sa, na takú vec sa nájde ľahko kupec. — Potom jedna skriňa na šaty, jedna do komory či na potraviny. Ale komory tu niet.— Vidím. Správne. A kľúče?— Pardon! Od tejto na šaty mám kľúč. Od tej druhej chybí.— Nerobí nič.— Potom biedermayerovské hodiny na stene. To je najvzácnejší kus zo všetkého.— Vidím. Ja sa do toho nerozumiem.— Za ne samotné môžete dostať viac, ako mi platíte za všetko. Čo myslíte, kto má smysel pre také starožitné umelecké veci?— Mne budú dobré i celkom obyčajné. Ostatne my máme pekné nástenné hodiny svoje.— Ale biedermayer je biedermayer — ozval sa Moser.— Tri stoličky.— Jedna, dve, tri. Súhlasí.— Potom vám nechávam jedno vedro, bednu, uhlie a rozličné drobnosti, na pr. smetár. Čo by som s tým robil, sebou to nevezmem.— Ďakujeme — poznamenal som rozpačite.— Siahol som do tobolky a vyčítal na stôl šesť tisícoviek a jednu päťsto korunu. Poukladal som ich pekne. Ptákovi a Moserovi zažiarily oči. Napadlo mi, že policajné peniaze môžu byť falošné. Pták a Moser, takí znalci, to môžu poznať a ja budem v úzkych.— Nie. Nič takého. Pán Pták ukladal peniaze pozorne do žltej remennej tobolky. Tisícky bral s takým gustom, tak ľahúčko, tak nežne, že mi bolo skoro ľúto, že o chvíľu má byť jeho šľachetné nadšenie tak mrzko schladené. A pri všetkých znaleckých hmatoch musel sa Pták, bolo to na ňom vidno, premáhať, aby sa nezabudol a neshrabol peniaze dychtive.— Čo som chcel povedať — obrátil sa ten dobrý človek — priateľsky ku mne.— Domovnica vám musí dať kľúče od pivnice a od povaly. Keby nechcela, len si na ňu húknite.— Ale áno — prisviedčal som — ačkoľvek mi to bolo veľmi divné, že Pták nemá kľúčov od tých miestností.— Ozaj! — pľasol som sa rukou po nohavici. — To je mrzuté, zabudol som tých dvesto korún pre pána Mosera.— To nič nerobí. Ja mám čas. Však sa ešte uvidíme. Akiste vám dovediem kupca na to náradie — bránil sa Moser.— Ale ja to chcem mať v poriadku — nútil som sa k úsmevu. — Priatelia buďme, dlhy si plaťme. Prosím ťa, duša — obrátil som sa k žene. — Neprešla by si domov pre tých dvesto korún?— Ale áno — a vytratila sa von. Bál som sa, aby sa nepotkla, nevykríkla, nepadla rozčúlením.Pre mňa nastal rozhodný okamih. Ale vedel som sa pretvarovať.— Ach, Bože, Bože, konečne mať byt. Neviete páni, čo to pre nás znamená?! — spustil som.— Á, ja viem, čo je to. Mnoho ľudí vám bude závidieť — počal nám Moser robiť laskominy. — Čo myslíte, i v tomto dome je moc nájomníkov, i celé rodiny, ktorí si na to robily zuby.— Dobre, že sa sem nenasťahovala nejaká bagáž. Som ozaj rád, že to dostanú takí poriadni ľudia. A k tomu ešte mladomanželia. Triafalo sa mi to už moc razy predať. I keď som už vyjednával s vami, modlikali mi mnohí, len aby som im to preboha prepustil. A ja som to predsa doprial vám — zahrával si kŕmený pán Pták na veľkodušného priaznivca mladomanželov.— Onedlho bude tu blčať ohník v sporáku, smažiť sa budú jedlá, v hrncoch bude to vrieť, kochlovať. Pustíme sa do upratovania. A do večera bude tu mať útulné hniezdočko šťastný párik — počal som maľovať budúcnosť.— Som rád, že som vám k tomu dopomohol. Prajem vám zo srdca mnoho šťastia na novom byte! — stískal mi pán Pták srdečne pravicu.— Gratulujem! — opičil sa za ním Moser.— A ja vám prajem mnoho zdaru v novej vlasti! — obrátil som sa ku Ptákovi.— No, ja sám neviem, či sa ešte nevrátim do Čiech.— Nemyslím — dodal som určite. Privyknete tam, zbohatnete ešte väčšmi, pane Pták, oženíte sa tam. Ani vás nenapadne, aby ste sa vrátili.— Uvidíme.— Všimnul som si vylešteného revolveru na klinci blízko dverí. — Čo, aby ho tak použili proti mne?! Môžu zbadať detektívov vopred — lietaly mi hlavou myšlienky, jedna strašnejšia ako druhá. Poodišiel som k revolveru, aby som bol k nemu ja najbližšie. Aby som zakryl svoje rozhodnutie, počal som si ho obzerať.— Pardon! Ešte by som bol na niečo zabudol. Ten revolver patrí tiež priateľovi Melíškovi — ospravedlňoval sa pán Pták. — Ak vám padol do oka, povedzte oň Melíškovi. Možno by vám ho predal. Taká vec je dnes hodna pár stovák.Na schodoch ozvaly sa kroky. Srdce mi zabúchalo.— Sem to vnišli! — ozvaly sa vonku drsné hlasy.— Čo to? Kto to? — ozval sa Moser.Traja detektívi vrazili dnu veľkými krokmi, jako kopovi čuchajúci divú zverinu.— Čo je to tu? Vy pašujete dohán! — obrátil sa fúzatý na mňa.Neprezradil som sa, že hráme komédiu. — Nie! — popieral som zúfale.— Videli sme vás ho niesť v koši! — štekali tí dvaja druhí na mňa, jako dva hafani.— Otvorte koš! Chytro! — rozkazoval mi fúzatý.Robil som sa, ako by sa mi nohy triasly. Poslušne, ale nešikovne som otváral koš s hrncami.— Tu je nie. Však my ho nájdeme! Len tajte! Navaríte si peknej omáčky! — počali detektívi siahať do perín, do stola, do skrine. Potom nám počali prezerať vrecká všetkým trom.— Hoho! Vy máte dnes akosi mnoho drobných! Odkiaľ ste ich vzali?! — počal fúzatý vháňať Ptáka do úzkych.— Dostal som ich včera z obchodov, ktoré som uzavrel — vyhováral sa Pták drzo.— To je dobré. A na tejto ceduli je popísané voľaké náradie. A tu je kvitancia na to náradie na 2000 korún.— To náradie je moje! — ozval som sa.— Á, tak, vy tu keťasujete s náradím! Dobre že to vieme.— A tu je revolver! — snímal ho jeden z tých počerných s klinca. — Čí je to?— Môj — ozval sa Pták.— A kde máte povolenie nosiť zbraň?— Nemám.— Nový prestupok.— Aha, tu je pas do Jugoslávie. Emanuel Pták. Ktorý ste to?— Ja.— Pôjdete s nami všetci traja. Možno, že miesto do Jugoslávie dostanete sa celkom inam.— Ja mám pas, mňa musíte pustiť. Ja sa musím ešte najesť. Pre vás nezmeškám vlak!— No, z dnešnej vašej cesty už sotva bude čo.— Nesiahajte mi do vrecák, lebo vás! — vzpieral sa Moser, červený od rozčulenia ako rak.— Pľas! — vylepil mu zaucho jeden z detektívov. — Nevieš, ty holomok, že sme od policie. Ticho, ani muk!— Aló, marš, všetci k trestnému súdu! — komandoval fúzatý.— Boli sme my pekná čata. Ja s košom, v ktorom hrkaly plechové hrnce a pokrievky, tučný, na cestu oblečený Pták, nemohúci sa nijak odtrhnúť od svojich dvoch cestovných košov, rozhorčený Moser v plnom povedomí svojej nevinnosti a predsa vediaci, že u policie nie je nič vytvorené, a tí traja kopovi.— Byt zamykal fúzatý. Nalepil na zámku nejakú červenú policajnú vignetu. Nasledovaly schody. Moser slietol dolu nimi ako pták.— Hoho! Len pomaly! — zastavil ho surový hlas fúzatého.Pred domom sriadili sme sa na páry. Prvý kráčal Moser s jedným nízkym čiernym detektívom. Robil sa pokojným. Potom nasledoval červený Pták s druhým, na konec ja s fúzatým.Obyvatelia zo štrnástky vybehovali za nami na ulicu.— To bolo dobré s vašou paňou — nahol sa fúzatý k môjmu uchu. — Pribehla k nám bez slova a plakala, plakala. „Už dal pán Zajíček peniaze?“ spytujem sa jej. Nemohla vydať zo seba slova, iba prikývla. Poslal som ju domov.Ja by som sa najradšej rozbehol domov uspokojiť ju, potešiť.Pri stanici elektrickej pouličnej dráhy obzerali si nás ľudia zvedave. Na niektorých bolo vidno, že detektívov poznávajú. Lístky (karty) kúpil nám fúzatý za peniaze pána Ptáka, ktoré mal u seba. Pán Pták sa proti tomu ohradzoval. — Ticho! — šeptali mu detektívi do uší. Ja som sa prvý raz viezol v pouličnej káre za cudzie peniaze (zadarmo viezol som sa už viac razy). Detektívi dávali na nás pozor (tiež aj na mňa), aby sme im niektorý neuvrzol. Na Karlovom námestí pred zemským trestným súdom sme sosadli. Zaviedli nás do oddelenia s nápisom: úrad pre stíhanie úžery, do tej istej izby, kde sme robili pred pár dňami svoj strategický plán s vrchným policajným inšpektorom doktorom Šeletavom.Prijalo nás so dvadsať párov žiariacich detektívskych očí.— Vy tam! Vy tam! — usádzali nás naši sprievodcovia. Mňa posadili nazad, blízko steny, na samom predku sedel Pták, po boku Moser. Boli sme od seba pooddeľovaní drevenými zábradliami.Vydýchol som si zhlboka. Len jedno ma mrzelo: nevedel som, či mám vyrukovať pred Ptákom a s Moserom s barvou, či hrať komédiu ďalej.Prisadli si k nám detektívi a písali si naše osobné datá. V Ptákových vreckách shabali pár listov, notes a iné poznámky, medzi nimi aj soznam dohánových výrobkov.— Čo je to? Britanica, 240 kusov regalia media. S tým ste to všetkým úžerníčili? To tuná je nákladný list na vagón soli. Pekne, pekne.Moser udal ako zamestnanie: privátny detektív.— Čo detektív, a nehanbíte sa spriahať s takými darebákmi!— Nedajte sa tak urážať! — povzbudzoval ma Pták, obracajúc sa ku mne.— Držať hubu! — okríkol ho jeho spoločník.*Vyšetrovalo sa celé dopoludnie. Ako sa držali Pták a Moser, dozvedel som sa iba neskoršie. Každého vyslúchali nás osobitne. Mňa pustili na chodbu. Počúval som pri dveroch izby, kde vyslúchal vyšetrujúci sudca Ptáka v sprievode detektíva. Chvíľami sa mi zdalo, že kričia, že sa hrdúsia. Detektív vyjdúc z izby, pošepkal mi o Ptákovi:— To je prefíkanec! Rozpráva celé báchorky, len aby sa vysekal. Iba keď sme mu ukázali naše policajné známky na tých peniazoch, bol trochu zháčený.Keď Ptáka viedli do iného oddelenia, uspel ma zazrieť na chodbe. Kráčajúc popri mne, zašepkal:— A vy ste to udali?!— Tak sa zdá! — vyškieral som sa škodoradostne.— A k vôli čomu?— Aby som mal byt.— Aha, vy ste v službách policie?— To sa rozumie — zalhal som, aby som ho tým väčšmi zastrašil. Odkedy som totiž zosnoval plán priviesť Ptáka do šajtľavy, vždy som cítil hrúzu pred myšlienkou: A čo bude, keď sa Pták s Moserom vyslobodia z väzenia?! Budú sa chcieť na mne pomstiť. Stretnú ma náhodou v daktorej bočnej uličke, alebo budú čihať na mňa, zbijú ma alebo postrelia. Ale keď budú presvedčení, že za mnou stojí policia, môžu tušiť u mňa browning a pomsty sa radšej zrieknu.Detektív ma zaviedol k vyšetrujúcemu sudcovi, ktorý mi zvestoval, že som hotový. Predbežne na mňa nereflektujú, až keď budem predvolaný.Vyletel som zo súdnej budovy ako vták.— Hop! — zabudol som si košík s riadom. Vrátil som sa nazpäť, odkiaľ som vyšiel. Košík našiel som v kancelárii vyšetrujúceho sudcu.Z chodby som sa vrátil.— Pane doktor, čo bude s kľúčami od bytu? Zostanú predbežne u vás u súdu?— Áno.Vybehol som s košom na ulicu a vsadol do tramwaye. Doma som našiel ženu celú uplakanú. Boly dve hodiny popoludní. Ale žena od rána nič nejedla. Hrozne sa vraj bála o mňa. Keď som dlho neprichádzal, bála sa vraj, že sa mi niečo stalo, že ma snáď zavreli, alebo že ma detektívovia oklamali.Sbehli sme do blízkeho hostínca. Obedu už nebolo. Skočili sme do kaviarne na bielu kávu a vrátili sme sa domov uvariť si niečo na špirituse. Večer sme spriadali sny o šťastnejšom budúcom živote, keď budeme mať byt, slúžku, keď nás nebude nikto vykorisťovať.Druhého dňa som si podal žiadosť na spoločný bytový úrad. Žiadal som o Ptákov teraz už uprázdnený byt. Vyložil som, že Ptákov byt som si sám našiel, sám som si ho vyprázdnil, dopomôžuc Ptákovi do vyšetrovacieho väzenia. Pre istotu zabehol som na pražský magistrát po odporúčanie podmešťanostu, aby bol byt istotne pridelený mne. To isté som si vykonal i v bytovom oddelení ministerstva sociálnej pečlivosti.Tretieho dňa ma vyhľadal Moser. Predstavil sa mi, že je už na slobode.— A čo pán Pták?— Zavreli ho.— A veď mu predsa nemohli nič dokázať — robil som sa nevedomým, uspokojený, že Moser nevie ešte nič o mojom šibalstve.— Ale našli u vás, keď vám prezerali vrecká, tú nešťastnú kvitanciu s tým soznamom toho náradia.Že našli u Ptáka aj peniaze s policajnými znakmi, o tom Moser nevedel nič. Akiste si v tej trme-vrme nestačil všetkého všimnúť.— A máte kľúče od bytu? — spýtal sa ma nakonec.— Nie, sú u súdu. Musíme počkať na pojednávanie.Doma v preplnenej izbietke žilo sa nám veselo. Pekný je život s nádejou. A my sme mali nádej na samotný byt. Okrem toho rozprávali sme si znovu a znovu svoj hrdinský kúsok, ako sme dostali do chládku pána Ptáka.Jedného dňa som sa rozpomenul na Krautmanna, ktorému som bol dal 535 korún preddavku. Malo to byť na sklep, ktorý chcel prečarať za byt. Bolo tomu už pár mesiacov, ale pán Krautmann sa nehlásil.Zaviezol som sa do Belcrediho třídy č. 11. Vyšiel som na druhé poschodie.Pána Krautmanna doma nebolo.— Kedy bude doma?— To neviem — odpovedala mladá pani nedbale. — On príde domov hoci pár razy do dňa, ale hneď zase odíde.Rozpovedal som jej svoju vec.— Aha — rozpomínala sa. — Z toho sklepu nebolo nič. Ale, myslím, môj má zase niečo.Žiadal som o dovolenie, aby som mohol na pána Krautmanna počkať.— Ale prosím, prosím.Klepanie na dvere. Vošiel slušne oblečený mladší mužský.— Má pán Krautmann ešte toho karbidu?— Má. Ak potrebujete, vyhľadá vás ešte dnes.— Netreba. Veď sa beztak sídeme v kaviarni.Odišiel. Až teraz som si všimol, že pri dverách stojí malé dievča, akoby slúžtička, rukou pridržiava zabalený veľký karton stojaci na zemi.— Čo je?— Pán Mika to vracia, že to nemôže potrebovať.— Dobre, nechajte to tu.— A že tých 150 korún dostane nazad.— Dobre. Môj je nie doma. Príďte zajtra.— Ale keď mi povedali, aby som sa bez peňazí nevrátila.— Pre mňa si čakaj hoci do večera, dievčisko sprosté! K vôli tebe nebudem predsa rozmieňať tisícku. Aby som ešte tak falošné peniaze dostala.Dievča odišlo s plačom. Počal som tušiť niečo nedobrého. Aby ten Krautmann nebol dáky podvodník a mojich 535 korún, aby neplávalo dolu vodou!— Pôjdem sa prejsť. O pol hodiny si dovolím prísť — odchádzal som.Na prechádzke som si kúpil noviny. Čítam v denných zprávach: „padelal vkladnú knižku“. Moje oko utkvelo na riedko vysádzanom mene:Šimon Krautmann.Líca mi počaly horeť. Všetka krv mi udrela do hlavy. Sadol si na lep, človeče sprostý!Čítam znovu a znovu. Krautmann kúpil od dákeho človeka zlaté hodinky. Popoludní ich mal zaplatiť. Do tých čias ich vraj predá. Popoludní nezaplatil. Preťahoval kupca dva či tri dni. Keď konečne kupec rázne vystúpil, ukázalo sa, že Krautmann nemá ani peňazí ani hodiniek. Aby sa zachránil pred oznámením, dal Krautmann svojmu veriteľovi ako zálohu vkladnú knižku na 11.100 korún; hodinky stály 3500 korún. Kupec si chcel svoje peniaze vyzdvihnúť, ale v banke ho dali zavrieť. Ukázalo sa totiž, že na vklade je iba 100 korún. Dve jedničky pred stovkou vpísal totiž do knižky Krautmann sám. Rozumie sa, bol tiež uväznený.Bežal som ku Krautmannovej.— Nie je pán Krautmann ešte doma?— Ešte nie.— Čo to tajíte predo mnou! Pán Krautmann je vo väzení. — Roztvoril som pred ňou noviny.Rozumie sa, vedela o všetkom. Pustila sa do usedavého plaču. Je vraj nešťastná. Čo má robiť?! Jej muž bol vraj predtým zamestnaný v ministerstve Národnej obrany. Prišiel o miesto. Prečo? Vedel viac, ako všetci jeho predstavení dohromady a ich hlúposť im aj vyhodil na oči. Rozumie sa, nevedeli to zniesť a zbavili sa ho. Čo mal robiť?! Je ženatý, má rodinu, žiť museli, pomáhal si, ako vedel. Ale to je vraj blbec, kto jej muža udáva. Kto ide naň s kyjakom, ten práve nedostane nič. Jej muž, keď bude mať, sám zaplatí, keby bol komu čo dlžen. Majetku má dosť. Je aj spoločníkom biografu na Kladne. I vkladné knižky má, i cenné papiere, i zlato, i karbid a iné veci. Len ho neslobodno hnať do úzkych, lebo to každý obanuje.Začala plačom, končila vyhrážkami.Oznámil som Krautmanna na policajnom komisárstve, že ma ošudil o 535 korún.O pár dní som našiel doma predvolanie v záležitosti Ptákovej.Milada ma prosila, plačúc, aby som mal so súdmi pokoj. Tuší vraj, že to zle vypáli.Vysmial som ju a robil jej výčitky, že klesá na duchu pred naším rozhodným víťazstvom.Prišlo predvolanie na políciu v záležitosti Krautmannovej. Na sobotu.V sobotu som sa dal vyholiť, obliekol sa do sviatočných šiat. Vzal k sebe kvitancie Krautmannove, žena mi urobila nohou, domovnica ma predišla s plným. Na ulici som zazrel kominára. Počkal som naň, aby mi prešiel po pravej strane. A šiel som na policiu.O hodinu som sa vrátil domov s hlavou ťažkou, akoby ma vyzauškoval, zubami škrípajúc.Čakal som, že budem na polícii sám a v neprítomnosti Krautmannovej istotne vyhrám.Aký bol však môj úžas, keď som videl Krautmanna sedieť už u komisára.Patrne ušiel z väzenia, alebo ho prepustili.Rozpovedal som vec. Predložil kvitancie. Potom rozpovedal vec Krautmann. Vravel, že hľadaniu bytu pre mňa venoval 16 dní, ktoré si účtuje — veľmi lacno — po 40 korunách, inzeráty v mojej veci 35 korún, dohromady 675 korún. Dostal iba 535 korún, tak že mu prichodí ešte 140 korún.Márne som dokazoval, že ja som sľúbil odmenu iba za nájdený byt, že som si ho nenajal, aby pre mňa celé dni byt hľadal. Policajný komisár nás vyzval, aby sme sa vyrovnali. Krautmann nechcel sľaviť so 140 korún, ani haliera. Komisár nám odporúčal, aby sme sa obrátili na okresný súd.Vonku spustil na mňa Krautmann:— Vy hovädo! Vy ste na mňa krátky! Vy si trúfate na mňa! Ste na to strašne hlúpy! Ak mi nezaplatíte do 3 dní 140 korún, ja vám podkúrim!Tak som pochodil s Krautmannom.O tri dni neskôr šli sme k zemskému trestnému súdu v záležitosti Ptákovej. Predvolaní boli sme oba, i Milada. A čo nás prekvapilo, bolo, že okrem Ptáka boli obžalovaní i Moser a Melíšek. Tí dvaja poslední boli na slobode, zišli sme sa s nimi na chodbe súdu. Mali so sebou i obhájcu, malého počerného advokáta — židáčka. Ten sa hneď oboril na nás, že tak a tak, či je to čestné, aby bankový úradník konal služby polícii? Vysmial som sa mu a vyprosil si, aby sa staral o moju česť. Advokát trochu skrotol a robil mi výčitky, že priviedol som na lavicu obžalovaných dvoch úplne nevinných ľudí. Oni vraj prišli do celej veci ako Pilát do kreda. Pták bol vraj dlžen Melíškovi 10 tisíc korún, ktoré mu ten pôžičal na vagón soli. Keď nemohol Melíšek prísť k svojim peniazom, najal si vraj privátneho detektíva, aby pozoroval Ptáka, kedy bude pri peniazoch, aby ich mohol dať u neho exekvovať, lebo z náradia, dovolil mu súd exekvovať iba čiastku. Dlho vraj platil detektíva nadarmo. Až konečne naďabil som sa mu ja. Nuž, Moser sa vplietol do toho gšeftu tiež, aby zvedel, kedy dostane Pták peniaze. Mal dať správu Melíškovi, kedy som peniaze zaplatil, aby som sa mohol objaviť u Ptáka s exekútorom.Bolo to na neuverenie.Ako svedkovia boli ešte predvolaní pani Postrčková a majiteľ domu Očenášek. Prišiel iba Očenášek.Boli sme vypočutí. Predseda súdu mienil, že akiste patríme medzi Ptákových bývalých obchodných priateľov, ale že sme sa s ním pre niečo rozkmotrili a preto vlákali sme ho rafinovaným spôsobom do pasce: bytovej úžery.Advokát Ptáka a spoločníkov zažiaril radosťou. Nasledovala malá prestávka. Súd sa utiahol na krátku poradu, ktorej výsledok bol, že štátny zástupca rozprestiera žalobu i na nás.Jarmila skoro omdlela, keď nám to úradne zvestovali.Súčasne bolo pojednávanie na 14 dní odročené a Pták pustený na slobodu, lebo vraj niet obavy, že by utiekol, keď že má na Vinohradoch poschodový dom.Moser a Melíšek zúrili na chodbe, že neboli z obžaloby vypustení. Nebudú vraj šanovať nikoho, ale rozbijú hoci celú republiku.— Čo je mňa po štáte! — reval Moser. — Ja som invalíd a mám sa vláčiť po súdoch pre takého žobráka, čo mu je to moc dať za byt 6500 korún, za byt, čo by iní dali zaň vďačne aj 45 tisíc! Už som musel dať advokátovi 250 korún ako splátku na trovy. A koľko ma bude stáť ešte druhé pojednávanie! Ale ja to všetko rozmlátim! Ak som bol do týchto čias republikánom, budem odteraz boľševíkom!Zo súdnej budovy som šiel rovno na bytový úrad. Čo je s Ptákovým bytom?Zostane vraj Ptákovi. Nieto príčiny, aby sa mu bral.— A čo proces pre úžeru?— To nemá s otázkou bytu čo robiť.— Tak mi nepridelíte byt, ktorý som si tak krvopotne zaslúžil? Kto vám vystrnadil z neho Ptáka, ak nie ja?!— Ľutujeme, ale žiadny byt pre vás nemáme.— Ale pokútne vinárne, ľahké dievčatá, podvodníkov, úžerníkov a s bytovou úžerou v Prahe trpíte!— Dajte si pozor na papuľu, lebo sa vám môže ujsť pár faciek a vyhadzov!— Ba vy si dajte pozor na svoj úrad, aby ste nevyžierali darmo republiku!— Opakujte to, darebáku!— Nevyžierajte darmo republiku, vy holomku! — kričal som skoro bez seba od rozčulenia.Zo súsedných miestností sa sbiehali úradníci a úradnice. — Pánovia, ste svedkami! — trel si ruku dlhý mladý úradník s naježenými vlasmi.— Zistiť totožnosť! — ozývalo sa súčasne z niekoľkých hrdiel.— Som Alois Zajíček, úradník filiálky Brnenskej banky.— Máte legimitáciu?Vytiahol som ju a ukázal.— Ten špás vám príde draho!— Vám tiež — odsekol som zlostne, odchádzajúc.Nasledovaly pre nás súdne dni. O pár dní som dostal predvolanie ako obžalovaný v záležitosti Krautmannovej. Čert mi pošepkal, aby som sa s ním súdil. Mohol som mu radšej zaplatiť tých 140 korún.— Čo vari si prehral?— Nie, vyhral som, ale mal som z toho iba škodu. Proces sa ťahal 5 mesiacov. Vyhral som ho. Ale keď prišlo platiť súdobné trovy a advokátske expens — nóty, ukázalo sa, že ku Krautmannovi sa nedá pristúpiť. Bol odrazu bez majetku, bez zamestnania — končil bankový úradník Zajíček sylvestrovské vypravovanie najzaujímavejšieho príbehu svojho života.V sylvestrovskej spoločnosti ozývaly sa výkriky úžasu: — To je hrozné! Nie, to je nemožné! To ste si naposledy zaplatili svojho advokáta sám?!— Prirodzene. A trvalo to dosť dlho, kým som ho uprosil, aby sa uspokojil so 750 korunami.— A čo bolo s Ptákom?— Ani sa radšej nespytujte. Nešťastie nechodí samo. Po prvom nezdare nasledoval druhý, tretí. Trvalo to celých 11 mesiacov, kým došlo k výroku. Jedno pojednávanie bolo zmarené tým, že sa nedostavil k nemu majiteľ domu Očenášek a Moser, ktorý práve vtedy nastupoval nové miesto v Bratislave. Potom mi veľmi škodilo, že som nestál pred súdom, ako netrestaný.— Ako to?! Veď v záležitosti Krautmannovej ste boli oslobodený?— Ale vo veci bytového úradu nie. Bol som posúdený pre urážku úradu a úradnej osoby na podmienečných 14 dní väzenia a 300 korún pokuty.— A čo s tým Ptákom?— Bol som vzatý do vyšetrovacieho väzenia ako podozrivý, že sa zúčastňujem úžerníckych obchodov s bytmi. Trvalo to 22 dní, kým ma prepustili. Schudol som, bielizeň som si nemohol meniť, zavšivavel som.— A rozsudok?— Dva mesiace a 1000 korún pokuty. Súdobných a advokátskych trov pripadlo na mňa asi 1200 korún. Milada mi ochorela od rozčulenia. Tesť sa ma skoro chcel zriecť. Nie a nie uveriť, že som prišiel do toho nevinne.— Strašné! Veď je to skoro nemožné!— Nielen to, ale i podmienečný výrok v záležitosti bytového úradu stal sa mojím novým odsúdením tiež právoplatným. Ale to nebolo všetko: banka ma vypovedala, nemohla predsa trpieť u seba trestané individium. Milade som sa s tým sveril, až keď jej bolo lepšie.— Dúfam, že nebanuješ, že si prišiel o miesto? — poznamenal som obrátený k priateľovi.— Naskrze nie. Obchod s uhlím je naskrze nie najhorší gšeft. Neviem, či by som dnes čaral s prvým prokuristom svojej bývalej banky. A čo sa týka bytovej krízy, teraz, keď tak pekne bývame v päťizbovom byte pri samej „Stromovke“, zdá sa mi, že útrapy s bytom pred rokmi, že je to iba — pohádka — končil priateľ Zajíček veselo.Všetci sme boli jednej mienky, že priateľ Zajíček rozpovedal toho Sylvestra najzaujímavejšiu príhodu.	Kompis_Cesta-do-kriminalu.html.txt
Moja krvPútnik som vybledlý aj hltač ohňov Pane môjdo neba vystieram sa ako boží stromsom iskra a som smrť som zvyšok lásky svetazem moju požiar pochytil jak ženu v driekuSnáď mal som kúsok života a iný kus som oplakalsom prišiel trubadúri po vás neskorona očiach krv mám vašu rozliatu a epopejea neviem ja pre ktorý stredok hviezdy trpieť budemHľa za obzormi staré vesmíry sa peniahľa kde sú bledomodré sopky v azúretam povstal som na tvojom kopci láskaó viacej vzbúriť sa ó viacej poniesť fakľuČo to za lávy rudé čo to za gejzíry!milencov videl som po vrelom lásky vyznaníjak utečencov z ktorých besy vzaly chýrymy spolu v smútku lýru milujemeČo to za pieseň spieva alkoholik rojčivýsny sa mu staly naraz plavou mladuchoui ja sa ženiem zlatým vtáčkom vidinyza vami nepokoja deti deti síryJa poznám hĺbku sveta až do vašich sŕdcó veční tuláci ó svätci vášnivítak veľká nikdy nie je zem jak ľudské srdcečo miesto lásky splodí bolesť sčernalúPovedzte ktoré konce sveta nedovidieťpovedzte kde mám začať žiť na púšti!Prišiel som z hory Olivovej krvou spotenýó Kriste a ja neuvládzem kalich súmrakuMám polovicu slnka Pane vrchov hroznýcha pasiem v tvojich holiach oči chorédojatý bol som tvojím lejavcom až do smrtia s maliniarkou omdlieval som v lese ponuromOj všetko som už videl ponížené nahénemal som kde sa vrátiť v strašnom skľúčenípotom som zdvihol ruky suché k nebesámpre tvoje čaro Bože šlo mi do zúfaniaPrešiel som mestá kráľov krivolaké trasľavéi metropole ľudu na východ a na západmodlitby nové viem a nové božstvá vymenujemna zakladanie náboženstva nie som Pane môjPo kraji prorokov som rúcal modly škaredéa moje staré viny satan vyčítal mikto mocnejší je ako trpká slza v Ninivenech Jonáš donesie mu z mora slanostiJa smútok všetkých vôd som prijal do telaja oceány temné prebrodil som tvárouústami sal som horké obežnice nebaneviete jak ma utrápil ten povlak blankytuKeď lode ťažké tiahly v diaľky morskékeď obzor vzbĺkol parou rýb a múmiíja som sa ponáhľať chcel k brehom tajomnýmdo krčmy prístavnej vliezť som chcel ako vodníkPre malú zeme prsť a pre hlt vzduchu blúznil somnájsť krehké steblo trávy a zaň život daťčo som sa navolal keď hrebeň hviezdnych vrchov blčalmôj hlas po vodách zadŕhal sa v horúčkeBohvie na koľké fjordy vymrštil ma prílevbohvie za akých mrákot vzlykal som do vetrovmladosť ten ľúty šarkan rúbal sa mi s ďasmija chytiac jeho liace hnal som ho ku zorničkeOh všetok čas bol pre mňa preukrutnou mukouprebdel som hrôzostrašné narkotické ránazapísal som sa do hviezd a do fatamorgánydo rúk čo pohladia mi zapálené zrakyUjsť ujsť bo tichá nikde nie je táto smrťjak nekonečným zdá sa príchod anjelaó zem hľa ako poznám oči tvoje vo hmláchó ako cítim v srdci žhavý červený kvet!Potom som šiel po suchej zemi bosý kajúcnetá sláva mníchom stať sa nie je závideniahodnátisíce rúk som podal bleskom z Hory Sinaja ešte v matných očiach mal som bolesť hlodavúMôj mušt mal spodok temný ako polnoc žeravájak agonické hodiny a ako umieráka satan šiel do môjho domu tíško po palcochčervený krivý satan ako šabľa dragúnskaDo tmy a potme stál som jak prst boží úpornea jašter sa mi zjavil ihneď z kraja nocitá beštia si čistým hlasom vravieť počínalalež kto ju mohol menom volať pod slnkom!Ó teraz viete ako z trestu mal som ľúbiť zemhľaďte jak svietia galejníka zraky unyléktorá je cesta k tebe hviezda čo mu vyjdeš raza zaplače jak plakať možno v extáze!Nezlomte vo mne vieru nič sa nedá zlomiťlen sám sa môžem vyznať z iných ťažkých krížovi mladosť podivnú i srdce dal som potupiťniet smeru od teba stĺp hanby nieto cesty už?Všetko som hľadal dlho všetko preplakanéminúty oddýchnutia nemal som kde zmárniťmal som svet dotrhaný víchricou a zjaveníma vlákna neba sprerývané bolesťouObrátiť sklamania tie sochy zakliateomyly postojte ja iným hviezdam uverímpre lásku porodil ma meteór čo padáod vekov do vekov ho svety túžia poznaťJa viem ja viem pre kvety vznikla zemsnáď som už potuchlý jak sláva zapadlásnáď vyšľahol som prostred starých ruínotvorte oblok pre smutnejšiu ružuHoci som viacej nechcel ako chutnať korienkyvolal som po vízii Jána Krstiteľamilujte človeka hľa brat a Kristus bolestnýmilujte hľa zem v stromoch kvetných zbelieť máPotom som vzletel vyššie hlasu prorokačo som ja vydal za podivné slováz pŕs archanjela aké posolstvo som vypillen v túhe chrániť vás som vylial jeho vínoVykričať chcel som tvoje vety géniuszobuďte ľudí horí večer dohviezdnyo láske spievať budem ružovej a mrazivejo hymne Stvoriteľa o komnatách vznikuLen v túhe chrániť vás som vaše mená nepamätalkeď odišiel duch slepý do vôd ponorenývtedy ho preletel môj drahý letún rýchlejšieó augur vznešený ó nesmierny ó melancholický!Jak dlho lkal som za dňa tvojho albatrosty vták čo zázračne sa plavíš vzduchom dejínjak dlho vytrval som pri vás krídla šialenéach poranený predsa som ťa pálil svieca smutnáKde som na tento štít už viazal slovo sväté?kde ostal som pod vrchom Parakléta mdlýznova mi príde stavať oltár po vodácha počuť tvoju kázeň s ohňom eunuchEšte sa nerozodní ešte kameň temný jedrž anjel zloby plášť čo kocka padla oňniet zeme Kanaán? niet vodcu? iba lós?nepravý Cháron? tento somnambul?Nech teda padá do úst tmy tá špongianech vydávi svoj ocot ruža divokáaké má telo kvet čo porodíš ho ó zemkeď ruku nevystiera z bezdna tvojho Simeon!Lež svetlonos zlý v pekle mlčať naučil sapoď Kriste mŕtvy z hrobu prehovorja som ťa čakal tvárou k zemi Pane môjležal som Pane môj jak jablkoKonečne vstanem pôjdem Kde je azyl môj?Ja rúhal som sa dosť ja pil som Otčenášja drahou slzou platil som za slová modlitbyvšak nakoniec sa ozvi vlastná pera prekliataBože čo svietiš v tieto duše v tieto pohoriaa hľadíš do ich dejín úvalov a roklítu v jaskoch svojich predpíš mi hlt zákona a láskyhľa sčítaj peniaz sám keď vstanúc platím za vínoBože tu podávaný z rúk do rúk a z očú do očúvidený pretože už nevidený skrytý sioh vyslov slovo lúč do pôdy zrakov mojichjak strhaný mám vládnuť v tichom tvojom potoku!Nezahlaď svoje stopy mi ó veľkorysýty z raja sám ty z veľkých sadov ovocnýchja neviem z akých krajov dobehnuvší semv obrube tvojich šiat jak vietor trhám sebouA potom ustatý som zmeravene upelpadajúc v svätých katedrálach na zem chladivúPane môj ja som poznal sklony k mystikelež s chorým nepokojom som ťa vyhľadalJa neviem Pane odkiaľ si ma zavolalza štyri strany sveta som sa kajal strašnev tom mori ticha päť dní z týždňa som sa modliljak utopenec škvrnám luny podobnýBez okrás šepkal som len svoje ťažké slovájak Amos pri stáde keď padal vo víziemal som viac jasať prosiť orodovaťvy isté duše viete tento jazyk chápaťLež kým by som bol stihol sviecu dopáliťčerň ľahla mi na dušu triaška úzkostikde ujsť zo šera kade zahnúť Mefisto!kde uniknúť ti čierny duchu skrivenýJak šklbol čelo moje desný nepokojhľa zmietal som sa v prachu brata KainaViete že diabol jazyčiskom šľahal maviete že i do chrámu prišiel za mnou pekelník!Potom sa slial mi k nohám ako para sopečnážeravý satanáš ten dusný zmätenýjak stonoha jak háveď liezol mi po telejak šarlatán sa brodil so mnou v zápachuJežišu Kriste ktoré sväté miesto tiché je?na svete kde je strecha s božím nápojom?s krčahom v ruke zjav sa brat môj samaritánpri poľnej studni z ktorej kvíli vodaUkáž mi aký zázrak máš z rúk Spasiteľaa aké čaro vládne v svätej duši tvojejja som sa umáral dosť žiaľom bez tebavšak vedno s tebou by som chcel piť život bolestnýEšte raz v stánky Božie vkĺznuť škulinouó šaľba táto z perí mojich nevypŕchnechcel som sa dotknúť v chrámoch rúcha hojivéhosnáď aspoň kvetov na ňom rukou vyšitýchJa v svätyni som pálil hriechy napísanédno chrámu hlboké tak z diaľok stonalotam náhle maľoval som veľké modlitbya rukou hmatať som chcel vlastné srdceÓ nepopliesť už nikdy Otčenášekeby sa nemiešala do nich táto mladosťó keby nikdy nešly nazad roky rokykeby sa neobzrelo slnko z vlaňajškaLež ja som naozaj bol večne ako dieťatak rýchle spitý každým lúčom márnivýmbežal som za hocakým klamným blankytomtúžiac sa zvaliť v jeho penu horeznačkySnáď Ikar nepozná tak výšok volaniea osud veľkej čiary mliečnej na nebiMať svet pod krídlami a všetky zaklínadláa ešte v nociach pustých vodiť Veľký vozPotom jak ohnivák sa spúšťať dolu po sebespať v stromoch košatých a na dne jazeražil som už z odrobiniek lístia suchéhojesť a piť musel som vás vlny večne hučiaceJak často túžil som ťa objať rodný prahsbozkať ťa ešte domček s vôňou zemiakovtu dieťa bol som čiesi chladné špinavékeď mati piť mu dala prsia vyschnutéLež teraz nech som ja už strašný ktokoľvekTantal či Léthe čo sa zjaví tajomnesnáď som bol mlčanie snáď bázeň zarytápo všetkých výpravách som nebol vrakom Pane môjPrešiel som hory doly s ťažkou únavoukdesi na brale vlhkom stopu verša nechal soma iné stopy rozvial vietor rokľamia samého mňa hádzal v tlamu vodnáraTeraz som skláňal hlavu tam kde padalačo ja viem čo som mal za zvyšok oddychukeď z dúpät vyháňal som šelmy ohnivésám nepoznajúc iný čierny brlohPovedzte kde z tých špelúnok je vchod do mestapo ktorých uliciach sa nezakriví zrakkde spí a nespí úlisný sen podivnýv mrákotách čo ho vydávi štvrť perifernáPovedzte temní kamaráti z ktorej krčmy idemkým iná vášeň z trpkých brehov odplaví masnáď bol som tiež len z lásky kvapka na morisnáď jeden z anjelov čo absint vypijeHľa muky prestál som tých svätcov čudesnýchzpola jak blíženec a zpola Lazár malátnyja výkupné som dával panne z Magdalya spievať učil som sa žalmy uličnéUž spite po mne spite mladí rebelantiskrz naskrz prenikol som k tebe jazyk životaa mal som túhu nekonečnú všetko rozhlodaťja neodbytný bludár strach mám z neporiadkuVedel som rúcať dom a v hĺbke jeho pivnícmodlitbu alchymista šepkal do nádobniekomu ďaleko som poslal pozdravya zasadal som v šíku duchov podzemnýchÓ zurvalstvá vy bledé lejte spodok svojó sláva parenísk len zašli na nás senhľa duša zahorklá jak zašla v zákutiaa chlapec ošklivý bral do rúk veršov sošityNepoznám väčší smútok jak háv kométya riasy tvoje kropia nás už trudný básnikusám nemám spánku okrem miesta tejto pitkya v útrobách mi hučí mrivá metaforaOh koľko svetla lustrov v duši zažal somna slávnosť besov a na únik božstvaušiel som do hôr žil som v skrytých skaliskáchdo jaskýň strašných chodil som na polnočnúÓ krajné zúfanie ja nosím v sebe stáleto odrátanie všetkých dní na ceste k úplnkuKde vložiť zrak a nenájsť Janka Kráľa?Kde smútok dať a nebyť v ohni hviezd?I roky prejdú zatratenie neprejdečo komu vravieť mám o jednej bezsennosti!Človek si noci srdce otvára jak beženeca táto najistejšia horkosť mocne vládneKto mi to povie v pravej chvíli mlčaniaktože mi povie kto som ja ten záhadnejšíkto vysvetlí mi odkiaľ som a s akým nárokomkeď v noci svetlá nemal som rád ešte väčšou vášňou!Kde nadýchnem tú bezpečnosť čo stvorí deňjak ľahšie odpočiniete si v hroboch miliónyzhŕdli sme tichým miestom kde sa dúha slievavzdychol som cestou nech ma dúha zabijeNemám sa čoho báť vy nepokojné majákysvieťte do narodenia tohto súženiaprišiel som na svet ako láska krv aj slzaraz prišiel som a už viac nemám tichý pohľadJa navždy som chcel stopu seba v sebe pochovaťako kto vyhodený je po nebo samétu s dumou ostaň básniku tu ostaň a tu zomriz noci ťa vyloví stesk ktorým bdieš nad hodinamiAle noc zatiaľ pevne oprela sa o zem vínnujak dlhá veľmi dlhá ľútosť hriešnic starýchlen tento nápoj pil som hľadajúc si bratovpo tele vlastnou súžbou popálený na vekyHľa ľudia nespali keď mali v moci kvety poľnépre tento zázrak divný vždy ma srdce pobolievakto iný prihovorí sa mi v páli dlhej stepikde ľahol blankyt k mojim nohám v žialiKonečne vzdialiť sa a vyrásť znova k zroduvystrieť sa do trávy piť biele mlieko kvetínpotom vstať chodiť smutný tak jak vietor prúdia nikdy neodhaliť z pŕs znak blúdeniaÓ sestra noc ó láska moja najhroznejšiatrpel som jak si išla vôkol sama s hroznom v rukepre každú pieseň svet bol morom žalostisvoj pozdrav dal som tebe hore brat môj vesmírA ešte vstal som z pasiek v polohe jak námesačníktu-tam len kúskom mysle visel som jak zdrapy mračientej noci pri mne niekto bol a prežehnal ma spiačkyja čul som kríž z tmy trhane jak slovo v plačiPrečo je bolesť pri mne keď je ľudí miliónoh Bože zmiluj sa noc berie z duše kvety misom odhodlaný do smrti mať celý život jagavýa všetku perleť vidín vo vánku sám pochovávamNemal som lásky bratov sestier spanilýcha dedictvo som rozdal hrobom neznámymnezažal nikto svetlo malé vrúcne božskyvo vráskach mojich pŕs kde samy rastú moje básneA ešte z väčšej hrôzy slobodne som miloval jar svetatrpiac jak každý trpel veličiznou láskouz úst krvavých som spieval žalosť ponocnúnevraviac slova už môj osud stvoril slová donahaKtosi sa blížil náhle k toľkým tváram svojimktosi tak isto chorý ako temný oblúk nebaktosi čo nevie nikto viacej mlčať po ňomten hrozný ktosi po anjeloch svojichÓ nemať miesta na zemi len nosiť v očiach zemna kryhu mračna vyjsť a závidieť vlasť orlom vzduchulež vtáky v kráse zdesené a postrašené seboutie vymierajú z našich zrakov bolestnýchNo keď ja doznejem kto z týchto darov urvalnech ruve sa o končiar v mojich čiernych očiachPane môj znova kvíliť prichodí tým ženámčo pevec s nimi básňou liečil ružu šípovúJak silná ratolesť som padal šijou doluniet akolyta pre ňu a niet Kvetnej nedeleani keď pocítim dych plamenných už jablonítelo a dušu od hladu mi nevysloboď Pane môjZabudne srdce raz na úžasný smer očúzabudnú oči strasti bezmedzne ma bolieť?Ó neprezraďte chcel som kradmo žiť v tej hodinevidieť ten kúsok oblohy čo všetci vidiaČoho mi ľúto mohlo byť z vás milé drobnostivšetko sa minulo mám zimu v každom rúcha záhybev taký čas čul som svoje tichá dávnea oľutoval nahlas každý tajný osudKeď prišiel ranhojič lkať z otvorených očúpýtal sa či je život môj na roveň tohto zármutkua ešte ľudia pozrú z múru tohto vekučo v sebe stvoril som za veľké utrpenieAch výkrik len a bolí každé živé miestotrpiaci Jób sa chveje v svojej druhej krvimal priateľov lež oni boli z ríše duchovkoho viac môžu noci zabiť krídlami?Už tmy sa hrnú nízke k brehom lodníkovýmkaždého strážcu srazil som do súženiaaž vstane z prebudenia dopiť kalich horkýhviezdnatá noc ním bude trhať ako lámkaZ teba som vznikol večný oheň oblohykde melancholik zastal v kútoch horúcichkeď poznal veľkosti a maličkosti zemea keď tu s trasúcimi ústy pobudolPovie vám premnoho chmár nocí jak som klesalmyseľ som do bezosna vháňal jak do kráteruhľa seba lovil som z tej posadlosti celejodhrňte zem ten ťažký blankyt na spodkuBolo mi trúchlo z pádu toľkých obežnícruky som načiahoval na ich žhavý chrbátkde nocou poležia kde usnú na peľasti!kde zdanlivá je táto zem jak piesok morský!Ešte sa privinieme ticho k teplej jaskynió jedna step ó úfnosť ktorá obraňuješčas nemá poželenia s krokom ustatýma búrku neodženie z duše ničia slzaMne prísne bolo v samej prírode sa správaťa pri horúcom pohľade sŕn som sa ratovala mal som kolo šije skorocel čo krvácala oči spité vohnal som do vetrov ako boží synÓ Golgota jak som ku tebe priľnul pošepkyó snehy sirej trýzne ó vy kajúcnosti mnohéduch zlý šiel ku mne vravel stratený silež Peter kormidelník pristál k brehu v zalknutíI nechaj námorník môj toto vodstvo pre mňanečítaj v dúhe nič čo šľahla z mysle šialencalen jeden jediný si bol čo som ťa ľúbilz hukotu mora ty si vyslovený tichomMôj domov? Stúpať po tŕní a uniesť temné krížezlatokop môj ty každú rosu vynesžiť musím hľa ja neviem hrať sa na živéhov tajomstve smrti v strašnej pantomímeHrať budem na nástroj čo letí výškou zemetu anjel harfeník má prvej lásky kurzTy Bože poznačíš mi výšku na srdcea výšky tvoje Pane sú mi sviatkom dušičiekV tieto dni keď sa svinie môj čas do klbkaa z iných smerov prídu roky eremituv cele kde zakryl svet mu zraky múrom hlbokýmtú večnosť po veršoch si spieva lovec perálKajam sa potápači za váš každý odchodPán Boh má všetky lásky rokov rovnakékto zbledol pri kráse i ten sa najviac modlila stačil porozkvitnúť v malej samohláskePoznal som viacej slnka ty môj Fénix vrelýlen čo sa zabelel mi deň na vlnách nebakoho môj popol svliecť má ponad tieto púšte?koho jak dieťa malé opantať mám ružou?Nech zvoní na stôl čistý peniaz spaseniavám treba mnoho k dobrej vôli anjelovvy poviete že zákon a ja poviem láskaa v žalme svinutý mám sviatok samotyTak som sa poznal z raja von na hloží kľačiacbudeš mi čistý prameň bázne Bože stepnýtak prijal som ťa mračno vleklé na nebia cherub vstanúc držal veľkú pochodeňNech pozná drahú cenu lásky kajúcnikčo príduc svoje telo tŕním obložílen kvety sypať mohol som na Božie Telovšak neuvidím nikdy krajšej tváre zemeNie nemať oddychu nie nezadriemať pod vežouísť sinou nocou ísť na sviatok katakombtam dolu pod zemou som videl veľký pohreb martýraa knihu ľudských škvŕn som mal pod pazuchouHodiny išly ťažké ako kázeň veľkňazazvon bil a ja som hľadal teba Sibylapovedz jak more ešte malú penu vyvrhneuž zakončí sa sväté chleba dávanie?Loď dolu chránil som i panny palubnéach svätí musia sa dať mučiť smerom do rajatu vody Eufratu rozlialy sa viacejhad poplazil sa ďalej s krivým pohľadomLež ja som prijal z Boha miazgy pramenesutanu vzal som taký mladý nebezpečnev reholi prísnej mal som zraky v záklopeťažko som vysloviť smel meno Boha SabaothOdpútať som sa chcel od glóbu hriechovpo nociach v chóre som sa zmietal láskouplakal som ako by som videl Pannu Máriučo v závoji sa zjaviť ponáhľa len deťomÓ kto mal so mnou bedliť nad jablkom vierykto Kriste s tebou šiel keď vláčiš taký kríž!ja som do závoja vzal Dismas Zdravas tvojtvoj verím v Boha Longínus keď bežal siTam bola krása tejto zeme rozliataa kvitla ešte umom temným lebka Adamaja som sa díval z očú mŕtvych ktorí vstávalija som sa díval na Golgote z puklých rozvalínV tme tejto cítil som ťa v hlave horúčkaó Bože môj čo som sa napil zármutkudve noci tmavé jak dve sestry plakalya v plachte ľanovej Syn Boží trímal slnka zatmeniePoniže odplazil sa had ten démon cynickýčo spustošil zlou rečou hriadky ovocnéza vrchom a za vrchmi za pahorkom mdlôbnechal som teba spievať šansóny ó básnikuKto stvoril teraz kúzlo piesne na zemipastierky aké z lesov vyznať prídu ľúbosť!bol som sa dlho dívať panien týchto na múdrosťza jeden úsmev boží svet som oželelNech z lásky svojej vydá zvuk ten prsteň snubnýtak ohnivý že v tele mojom zomrie zarazveď v ďasnách zhýralcov som bol už roznesenýúbohý Rudolf Dilong kto ťa nemal pod nohou!Čas pobil ma keď lúč dňa skuhral stredok nebaja som však viacej slnka mal za dúhovkouna čelo tulácke ma bozkaj majster Villonty pozdravuješ šibeň slnka pravou baladouMáš slovo k starcom shŕblym čo ich drví hľuzalež v prvom slede zahynieme spoludívam sa na teba tak ako na húf morovýmáš v hrdle uviaznuté slovo nikohoTaký si priskromný ach vycivený bledýz väzenia vychádzaš máš život darovanýsi celý studený lež nakoniec zas v smrti vrelýjak hrdza vyjdeš časom na vrch svojho telaÓ samotár môj poznáš zákon zrodu každéhoprečo sa pýta pútnik v takýto čas na mŕtvychja som mal vskutku každú lásku priskoroniečo som hovoril a vyla MeluzínaŽena ja tento svet už nikdy nedovidímtu každá hviezda so sebou sa trápi mnohosbohom ja v náručí som nemal teplú zemó preto nepijem už blesky čo ich hádže v smiechuSbohom sa lúčim s vami mŕtvi z kola osuduhýriví temnotní a nevysloviteľnínemôžem luhať vlastnej stope tieto nocido smrti ktorá urve svoju trofej z prachu	Dilong_Moja-krv.html.txt
I.Šumí Váh vo svojom koryte, hučia jeho vlny divným, čudným hlasom, ktorý hneď uspáva doliny a kraje, ktoré vody jeho bozkávajú, hneď zasa búrlivým tokom ich napomína k životu, prebudeniu. Kto vyskúma jeho vôľu? Kto pochopí jeho tajný šumot? Tie kraje, milé kraje okolo Váhu nerozumejú tomu, čo k nim hučí všehomír vo zjaveniach svojich, šumote hôr, v hučaní riek, vo svetle slnečnom, v ligotaní zore, vo tmách nočných. Ale zjaví sa tu i tu človek v postave proroka, ktorý šepce do ucha ľuďom, neznajúcim vôľu všehomíra, hovorí k nim dcérou svojou, krásnou prírodou. Buďte pochválení, vy proroci veleslávni, ľudstvo ku svetlu prebúdzajúci.Dolinou Váhu k hrdému Trenčínu ponáhľajú sa dvaja ľudia. Jeden mladý, krásny, utešený ako tvár rannej zore, ako tvár krásnej prírody okolo Trenčína; druhý starý, s bradou šedivou, so shrbeným starobou chrbtom, takže sa zdá, ako by bol povesťou starovekosti, nám o činoch a prácach predkov rozprávajúcou. Mládenec sa ohliada po okolí, všetko ho k sebe vábi, všetko ho k sebe ťahá, lebo v prsiach jeho ešte sa neohraničil ten súzvuk duše s celou prírodou, ktorý s vekom hynie. Jeho duša je taká slobodná vo svojej obrazotvornosti, ako si ten vetrík, ťahajúci sa dolu dolinou Váhu, lieta po okolí, a ani neznajúc ako, teší sa s celým šírym svetom. Starec nedbá na okolie, nedbá na krásotu jeho; ide prosto, lebo ho vedie myšlienka, ktorou, ako sa zdá, teraz je zaneprázdnený, a oddeľuje ho od všetkého, čo ho obtočuje.Idú tak hore dolinou, nehovoriac ani slova, ako by staroba, s mladosťou sa nerozumejúc, vedľa seba kráčaly. Naostatok sa starý ozve:„A znáš ty, syn môj, kde ideme?“„Znám, otec môj!“ odpovie mládenec ľahko, ako by v odpovedi jeho nič vážneho, nič prísneho nebolo.„A znáš ty, syn môj, načo ty ta ideš?“„Znám otec môj!“„A znáš ty, syn môj, že si dorástol predsavzatiu svojmu, že nepodľahnú mladé sily tvoje pod ťarchou jeho?“„Hej, otec môj, kebys’ ma neznal od mladosti, nuž by som prijal otázku tvoju, ale takto načo sa ma spytuješ? No však uvidíš.“„Syn môj!“ chytiac starec mládenca za ruku, hovorí, údy jeho sa trasú, oko suché zatiahlo sa slabou rosou, krok jeho zastal a prsia si zhlboka oddýchly. „Syn môj,“ zas pokračuje, „mladosti tvojej koniec; časy tvoje sú tvrdé, nešťastia plné, ony ti nedopustia kochať sa v ich lone ako kedysi za mojich časov! Syn môj, pozri len po tom okolí!“„Načo, otec môj?“ ľahostajne sa syn opýta, ale vo zvuku jeho slov vidno premenu, možno pozorovať tajné pohnutie.„Pozri, syn môj, na tie krásne háje, na tie kvetisté polia, na hory šumiace, na lúky zelenajúce sa, na tie doliny milé, na kraje naše utešené, a nakochaj oko svoje v ich pohľade – naveky!“Mládenec pozeral na otca svojho a v tmavom predčutí mimovoľne pozeral na okolie. Starec zas pozdvihol hlas:„Syn môj, zajtrajší deň urobí koniec tvojej slobode; ja ti nič zakryť nechcem. Zajtra nežiješ viac sebe, nežiješ krásnej prírode; pozajtre nesmieš viacej nasledovať pohnutie srdca svojho, musíš utlačovať jeho žiadosti, musíš po všetkom šliapať svojimi nohami, a hoc i po vlastných najútlejších citoch: a to všetko za myšlienku jednu, veľkú. Vidíš tie znivočené kraje? Vidíš ten ľud náš utlačený? Vidíš, ako syn voľný rodu nášho musí sa krčiť pod jarmom cudzincov? Vidíš, ako sa šliape znak Spasiteľa, kríž svätý, od otcov tvojich prijatý? Vidíš, syn môj, to sú tie veci, ktoré ti odnímu slobodu, to sú tie veci, ktoré ťa vytrhnú krásnej prírode, ktoré utlačia v tebe každé pohnutie srdca. Syn môj, všetko, všetko musíš zabudnúť, len nie svoju vlasť, svoj rod, svoju vieru.“Starec prestal, premožený i bolesťou, i zápalom, ale oči mládencove sa zažiaria, jeho postava narastie, jeho tvár sa vyjasní, zdá sa, ako by jeho postavu čarovná žiara obtočovala, prehovorí:„Otče, syn tvoj zabudne na všetko – prekľaje každý cit, každé pomyslenie proti jednej myšlienke – myšlienke jednej povstalé!“Starec sa naňho zadíva, oprúc trasľavé ruky o palicu, i pokrúti vážne hlavou a vypovie:„Nie tak, synko môj, neprenáhli sa vo svojej horlivosti. Neznáš ešte beh života ľudského, neznáš ešte všetky túžby, všetky snahy mladosti! A tys’ taký mladý, taký jarý – a nemáš viacej zakúsiť sladkosti života. Celý čas žitia tvojho sa má podobať zámku, svojou slávou sa pýšiacemu, brániacemu slobodu, nevinu, ale nikdy nepocítivšiemu, čo je sladkosť žitia, čo je krása prírody, čo je láska a šťastie. Slávu si môžeš vydobyť, ale nikdy nie šťastie. Syn môj, krv moja, ľutujem ťa!“„Neľutuj, otče, nemáš začo, a i tak mi spomôcť nemôžeš. Pozri na to zapadajúce slnce: tak zhasla sláva naša. A ako to slnce po dlhej noci zase vstane, tak musí vstať zase sláva naša!“Mládenec chytil starca náruživo za ruku. Slnce sa zaligotalo v kryštale ich očí – a zapadlo.	Kalinciak_Mladenec-slovensky.txt
Jak se zakládají zahrádkyZahrádky je možno zakládati několikerým způsobem; nejlepší je ten, že se na to vezme zahradník. Zahradník vám tam nasází všelijaké hůlky, proutí a košťátka, o kterých tvrdí, že jsou to javory, hlohy, bezy, vysokokmeny, polokmeny a jiné přírodní druhy; potom se ryje v hlíně, zobrací ji naruby a zase ji uplácá, udělá ze škvárů cestičky, nastrká tu a tam do země jakési zvadlé lupení, o němž prohlašuje, že to jsou pereny,[1]naseje na příští trávník semínko, jež nazývá anglickým jílkem a psinečkem, psárkou, poháňkou a bojínkem, a potom odejde, nechávaje za sebou zahrádku hnědou a holou, jako byla dne prvého o stvoření světa; jen vám klade na srdce, abyste tu všechnu hlínu země denně pečlivě kropili, a až vzejde tráva, abyste si nechali přivézt na cestičky písek. Nu dobře.Člověk by si myslel, že kropení zahrádky je zcela jednoduchá věc, zvláště má-li na to hadici. Záhy se ukáže, že hadice je neobyčejně úskočný a nebezpečný tvor, pokud není zdomestikována; svíjí se, skáče, vymršťuje se, dělá pod sebe spoustu vody a s rozkoší se hrouží do bahna, jež si takto vytvořila; načež se vrhne na člověka, jenž hodlá kropit, a ovine se mu kolem nohou; je nutno na ni šlápnout, a tu se vzepne a otočí se člověku kolem pasu a krku; zatímco s ní postižený zápasí jako s krajtou, obrátí ta obluda mosaznou hubičku vzhůru a chrlí mocný proud vody do oken na čerstvě pověšené záclony. Je nutno chopit ji energicky za hlavu a natáhnout ji co nejvíce možno; bestie zuří bolestí a začne rozstřikovat vodu nikoliv z hubičky, nýbrž z hydrantu a kdesi uprostřed těla. Je třeba napoprvé tří lidí, aby ji jakžtakž zkrotili; všichni pak opouštějí místo zápasu pomazáni blátem až po uši a bohatě zkropeni vodou; pokud se zahrádky týče, změnila se místy v mazlavé kaluže, zatímco na jiných místech žíznivě rozpukává.Činíte-li toto denně, začne po čtrnácti dnech místo trávy vyrážet plevel. Je jedním z tajemství přírody, proč z nejlepšího travního semínka roste nejbujnější a nejježatější bejlí; snad by se mělo zasívat semínko plevele, aby z něho vypučel pěkný trávník. Po třech nedělích je trávník hustě zarostlý bodláčím a jinou neřestí plazivou nebo na loket zakořeněnou do země; chceš-li to vyrvat ze země, přetrhne se to hned u kořínku nebo to vezme s sebou celou hroudu hlíny. Je to tak: čím horší neřád, tím víc se má k světu.Zatím se tajemnou přeměnou hmot změnily škváry cestiček v nejlepkavější a nejmazlavější jíl, jaký je možno si představit.Nicméně je nutno vykořenit plevel z trávníků; pleješ, pleješ, a za tvými kroky se budoucí trávník obrací v holou a hnědou hlínu, jaká byla dne prvého o stvoření světa. Jen na dvou nebo třech místečkách vyráží cosi jako zelenavá plíseň, cosi jen nadechnutého, řiďounkého a podobného chmýří; není pochyby, to je travička. Chodíš kolem ní po špičkách a odháníš vrabce; a zatímco brejlíš do země, na angreštech a rybízech vyrazily první lístečky, než jsi se nadál; nikdy se jara nedohlídáš.Tvůj poměr k věcem se změnil. Prší-li, pravíš, že prší na zahrádku; svítí-li slunce, nesvítí jen tak, nýbrž svítí na zahrádku; je-li noc, libuješ si, že si zahrádka odpočine.Jednoho dne otevřeš oči, a zahrádka bude zelená, vysoká tráva se bude třpytit rosou a v houští růžových korunek budou vyhlížet nabobtnalá, brunátná poupata; a stromy zestarají, budou rozložité a temné, těžkých korun a plné trouchnivé vůně ve vlhkém stínu. A ty už nevzpomeneš na útlou, holou, hnědou zahrádku těchto dnů, na nejisté chmýří první travičky, na hubený rozpuk prvních pupenců, na všechnu tu hlinitou, chudou a dojemnou krásu zahrádky, jež je zakládána.Nu dobře, ale nyní je nutno kropit a plet a vybírat z hlíny kamení.[1]perena— trvalka	Capek_Zahradnikuv-rok.html.txt
1. červenceObjasňovati znamená mařiti čas. Člověk jasně vidoucí pochopí i narážku; ale člověk špatně vidoucí nepochopí, bys jej i celou řečí poučoval.(John Ruskin.)	Tolstoj_Myslenky-moudrych-lidi-II.html.txt
KávaKáva, Caffea arabica z pokolenia Rubiaceae,[1]je podistým tak dávno známa a v úžitku ako prostriedok na rozmnoženie príjemných pôžitkov života ako i tea (čaj). Nechceme tu opakovať bájky, ktoré sa o jej pôvode rozprávajú, jedine to poznamenajúc, že trebárs bola ona v svojej domovine už známa v úžitku, mimo svojej domoviny prišla do známosti len počiatkom XV. storočia. Bez všetkej pochybnosti nie šťastná Arábia je jej vlasťou, lež susedná Afrika, menovite Kaffa a Enarea, kde sa i prítomne vo veľkom množstve a bujnosti divo nachodí. Stade sa pôvodne rozprestrela cez Gallas, Etiópiu až do strednej Afriky, ba snáď až ta za žriedla rieky Niger. Kmene Galasov ovocie kávy, tak ako ho my známe, požívajú už od starodávna. Keď sa vyberajú na ďaleké svoje výlety, zaopatrujú sa pálenou a potom na prach potlčenou kávou, tú potom s maslom v podobe halušiek prerobenú so sebou nosia, čo im poskytuje znamenitú záživnú posilňujúcu živnosť k namáhavým pútom. Len po čase sa táto stará etiópska obyčaj, tak ako i vyvážanie kávy predrali k susedným arabským národom. To zapríčinilo, že i samú bylinu kávovú v Jemene sadili, ktorá krajina sa na to popredne hodila. Ale doba vlastného ta uvedenia kávového stromu nie je známa.Káva sa etiopsky volá bun, a ešte teraz nápoj pristrojený z pálenej kávovej ovociny volajú Arabi bunniga, kdežto nápoj pripravený z lupín (sušené mäso kávových jahôd) menujú gisherom. I nemecké Kaffee-Bohne zdá sa byť odvodené z etiópskeho bun, a nie ako sa chybne myslí z podoby fazule alebo bôbu (nemecké Bohne). Arabské meno kahva, akým sa podobne označuje nápoj pristrojený zo semena, ukazuje na jeho vlasť a rodisko Kaffa.Do priaznivých arabských nív prešla káva bezpochyby najsamprv z Adenu a Mochy. Utešené kávové sady jemenské zaopatrili kávou nielen Arabsko, ale i všetky ako východné tak západné susedné krajiny, ba pomohli jej voľnému priechodu i do ďalekých krajov a čiastok zeme. Osud, s akým potus arabicus[2]a rozprestrenie kávového stromčeka museli na svetopúti zápasiť, je prizaujímavý pre dejepis ľudskej osvety, než aby sme ho tu mlčaním mohli pominúť.Mufti Dhabani,[3]to jest z Adenu rodený — tak rozpráva šejk Abd-Alkader-Ansari,[4]právnik a lekár, žijúci počiatkom XV. storočia — videl počas svojho cestovania do Adjamu na západnom brehu Červeného mora svojich krajanov popíjať kávu. Skusujúc ju sám, presvedčil sa, že následkom jej pitia stal sa bedlivým, a že sa mu spať nechce. Navrátiac sa nazad do Adenu, uviedol ju do úžitku medzi svojimi dervišmi[5]pre lepšie zachovanie modlitebných hodín. Stadeto sa to rozprestrelo až do Mekky. Keď sa veselé kávičkárske bursy[6]zaplietli až do samých mešitových (mošea) svätýň a o ich jestvovaní sa presvedčil sám námestník Khair beg, rozhnevaný ich rozprášil a užívanie kávového nápoja prísne zakázal. Nato povolal radu mudrcov a lekárov, aby nad kávou vyriekli súd a výrok. Viedli sa tam tuhé borby, až konečne po dlhých hádkach v zmysle a podľa vôle námestníka bolo rozhodnuté: „Pitie kávy je najväčšia skaza ako pre dušu tak pre telo a hriech proti koránu.“ Tak hľa vojna proti káve vyrieknutá. Predaj kávy bol zakázaný, sklady zničené a chudáci priestupníci zákona dostávali bastonádu, to jest kyjami po holých podošvách. Potom posadení na osla a vedení po uliciach boli vystavení posmechu luzy.Toto námestníkovo nakladanie medzitým nebolo schválené od sultána v Káhire, kde káva ako v pospolitom ľude tak i pri učených mala svojich zastupovateľov. Dosť na tom, zákaz musel byť odvolaný, kaviarne v Mekke zase pootvárané, ba nový námestník sultána, veľký to ctiteľ kávy, neostýchal sa ju ani so svojimi priateľmi verejne srebať. Za príkladom tohoto nasledovali tiež iné značnejšie osoby.Týmto ale ešte vec konečne riešená nebola, bo náruživí odporníci kávy — ešte vždy čas po čase proti nej horlivší — sa našli. Roku 1532 vyzval fanatický šejk v Káhire luzu kaviarne útokom rozboriť, ba jedna dáma z háremu Solimana II.[7]v Istambule vedela od neho vylúdiť nový zákaz proti pitiu kávy. To však dopomohlo káve na nohy a k úplnej platnosti, lebo synoda doktorov a právnikov v Káhire r. 1535, a naviac sám Kádi[8]a jeho zákonodarci v Mekke, vyhlásili kávu za neškodnú a nevinnú, ba ani v spoločenských kávových bursách nič koránu odporného sa nenachodilo. Početné, to chválitebné to hanobné básne o káve v arabskej literatúre toho času dosýtosti dosvedčujú, s akými prekážkami jej oživotvorenie muselo zápasiť.Tak už potom v druhej polovici XVI. storočia obľúbená káva prekročila hranice Sýrie a samého Bosporu.R. 1554 sa už udomácnila v Carihrade. Prvá povstalá kaviareň bola strediskom zábavnej spoločnosti, na ktorej podiel bral všetok vzdelaný svet, a preto ju i právom nazvali „školou múdrosti“. Skoro zatým sa kaviarne množili ako huby po daždi, a to v tej miere, ako sa mešity prázdnili. Táto okolnosť bola by sa stala skoro príčinou nového zákazu pitia kávy, čo sa medzi tým pre veľa ju velebujúcich priateľov nestalo. Zvlášť ohnivo ju obhajovali panie, čím to tak ďaleko doviedli, až vymohli i zákon, mocou ktorého i stav manželský mohol byť rozviazaný, keby muž zabraňoval žene kávu piť.O jedno storočie pozdejšie udomácnila sa káva po ďalšej Európe. R. 1671 vystavali prvú kaviareň v prístavnom meste Marseilli, rok zatým v Paríži. I tu sprvu musela káva prestáť všakové z predsudkov pošlé galiby. Keď v Anglicku krčmári výmeru piva a vína z bázne ukrátenia svojho živnostníctva sa jej rozšíreniu v odpor stavali, boli zase vo Francúzsku zvlášte synovia Aesculapa[9]— lekári, ktorí prezývajúc ju „poison lent“ (pomaly účinkujúcou otravou) namáhali sa doniesť ju do planého chýru. Ale veru i slávnostná doktorská dišputácia Colomba r. 1679, ktorou Marseillečanom mal dokázať jej škodné následky, minula sa úplne cieľa.Rovnočasne ako sa arabská káva ďalej a ďalej šírila obchodnou cestou, podujímavé národy Holandska, Anglicka a Francúzska o to sa starali, aby sa početným dopytom po nej mohlo vyhovieť presadením kávového stromu i do druhých príhodných krajín a jej tamojším úsilným pestovaním.R. 1616 boli prvé semená kávy z Mochy donesené do Holandska, ale len r. 1690, teda sedemdesiatštyri rokov pozdejšie, pokúsili sa o jej siatie na ostrove Jáva. Jeden kus tu dochovaného stromčeka bol zaslaný do amsterodámskych skleníkov, a z toho pošlý potomok darovaný bol kráľovi Ludvikovi XIV.[10]do Paríža, odkiaľ r. 1722 putoval do Martinique.[11]Z toho jednotlivca pochádzajú všetky antilské stromčeky. Takmer rovnočasne r. 1718 presadili Holanďania kávový strom na svoj majetok Surinam, Angličania na Jamaiku a Francúzi na Ile de Bourbon.[12]A tak sa oboznámil i východ i západ s nevinným prostriedkom spoločenského pôžitku, s kávou, ktorá v istom smere nemálo prispela i na ukrotenie surových výbuchov a nehladkých mravov. Šlo teraz už len o jej čím ďalšie šírenie v novej vlasti. A vskutku, vynaloženej pilnosti sa podarilo, že už r. 1719 sa priviezol prvý náklad jávovej kávy do Holandska a r. 1732 jamajskej kávy do Anglicka; nie menej obosielali svojou úrodou európske trhy tiež Ile de Bourbon a Surinam. Oveľa rýchlejšie sa však pestovanie kávového stromu dialo koncom osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia. Ceylon, Predná i Zadná India, ostrovy Sundy, Moluky, Filipíny, ako i juhomorské ostrovy rad-radom sa odeli kávovými stromami, a kde vo vrchovatých krajoch vlhkosť s potrebnou teplotou sa združili, tam bolo ich pestovanie zabezpečené. To isté sa dialo i v novom svete, celá Západná India, Stredná Amerika, Mexiko, južné čiastky Zjednotených štátov, Brazília atď. vydávali z roka na rok väčšie zásoby znamenitej kávy — natoľko, že už teraz Brazília všetky druhé kraje v tomto odbore predstihla, kým zase pôvodná kávová záhrada Jemen, čo sa výrobku týče, zostáva celkom v pozadí.Kávový strom je pravidelne 12 — 15 stôp vysoký; ale môže byť pretvárajúcou umeleckou rukou človeka zmenený na štyri, ale zase i na štyridsať stôp. Kávový strom sa vyníma veľmi pekne. Peň s ovislými haluzami je štíhly, s vajcovito podlhovastými tmavozelenými, blýskavými listami. Kvet je malý, biely, premilenej vône. Malá, podlhovastá jahodová ovocina, spočiatku zelená, ďalej šarlátovočervená a konečne fialková, obsahuje v mäse dve tľapkavými plochami k sebe priľahlé semená: známu to nám kávu. Ako kvet, tak i ovocinka celý rok sa skvejú po zelených ratoliestkach. Tiež i u nás možno síce vídať kávový stromček dochovaný opatrným pestovaním našich žien v kvietnikoch, kde však to k ovocine stvrda a zriedka príde.Káva sa seje do hriadok, skade sa po 6 — 7 mesiacoch vysádza, a už po dvoch rokoch nosí ovocie. Ale úplnú plodnosť dosiahne len vo štvrtom roku; ale tá sa zase líši podľa sily stromu a akosti krajov. Jeden stromček priemerne štyri lb. V Jemene dáva i dvakrát toľko, vo svojom pôvodnom rodisku v krajoch Gallas už vraj v druhom roku vydáva tridsať — štyridsať lb. — Oberačka sa deje viac ráz do roka. Po oberačke cieľom odlúštenia semena od mäsa dáva sa zrno do mlyna; keď semená obschli, potom idú do valca, aby sa odstránila ich obtáčajúca hrubá koža.Ku zdaru kávového stromu potrebná je priemerná teplota 16 °R, ktorá nikdy nesmie zísť niže 10 °R. Ale ani prílišnú horúčosť dobre neznesie. Z tej príčiny darí sa len medzi trópmi, najviac po 30° severnej šírky. I tu sa lepšie darí vo vrchovatých dobre zavodnených krajoch, než po rovinách.Káva rozveselí myseľ nadchnutím duševnej činnosti, zvlášť obrazotvornosti. Zrejme to vidíme pri kávových besiedkach, kde máme príležitosť obdivovať obratnosť pokrútených svalov jazyka pri vylíčení živých obrazotvorov. Ona zaháňa sen, posiľňuje v telesných námahách, a preto v novších časiech i vo vojenských ťaženiach pri vojsku je napospol uvedená. Čo ale je hlavné, umenšuje potravnú potrebu, bez toho, žeby pritom ujmu trpeli sila a schopnosť k práci. Táto vlastnosť, podobná vlastnosti čínskeho čaju, prispela k jej obľube a všeobecnému rozšíreniu u národov sveta.Ale vo veľkej miere užívaná, káva zapríčiňuje trasenie údov, silenie moču, ektatickú[13]rozčúlenosť a tuhý, dlho trvanlivý sen.Vo východných krajinách pijú kávu z páleného semena i so spodkom, bez prídavku, bez cukru a mlieka. Mal som sám r. 1864 pod časom môjho bavenia sa v Carihrade príležitosť o tom sa presvedčiť, kde som prvú takúto takmer hustú čiernu, ale chutnú a vôni znamenitej kávu pil na vysokej tlstej Galatskej veži, pri utešenom výhľade na Peru, Galatu, Skutari, Istambul a more. Čibuk a „kaffa“ sú Turkovi najobľúbenejšie pôžitky. U nás sa káva od spodku odcedená píjava s cukrom a mliekom. — Listy užiarené na prach, zomleté a vrelou vodou zaliate tiež dávajú nápoj brunastý, chuťou a vôňou akoby striedok držiaci medzi kávou a čajom. Ale posiaľ ešte málokde v úžitku stojí.Roku 1817 spotrebovala sama Európa 226 miliónov libier kávy, r. 1848 však 382 mil. lb. Severná Amerika súčasne strovila 160 mil. lb. — R. 1836 produkcia všetkej kávy obnášala 300 mil. lb., r. 1851 však 523 mil. lb. Teraz sa predpokladá, že sa už cez rok v Európe spotrebuje tri milióny a v celom svete pať miliónov centov kávy.Veľká potreba a žiadosť kávy, ktorá ide ruka v ruke s umenšovaním potreby liehových nápojov — menovite pálenky, viedla ľud k rozličným vynáhradám kávy a vymysleninám všakového páleného semena, ovociny, korienkov atď. Medzi týmito pripomeniem len tie najznámejšie a najzvláštnejšie. Tak v Španielsku vynahradzujú kávu koreňom z Cyperus[14]esculentus L. Na ostrove Korzika semä z Ilex anguifolium L.[15]Grécko zase potrebuje na ten cieľ semä Cicer aritinum L.[16](Stragation) a Lupinus albus L.[17]— Stredná Európa korene: Daucus carotta L. (mrkva) a Leotodon taraxacum L. (púpava), ale nadovšetko Cichorium intibus L. (čakanka); ďalej semä z Galium aparine,[18]potom žaluď, rozličné zrná, napríklad jačmeň a všakové strukoviny. Na tento istý cieľ potrebuje sa v Švédsku Astragalus balticus L.,[19]takrečený „Stragelkaffee“. — Z časov Napoleona I. a zatvorenia pevniny[20]pomáhali si milovníci a milovnice kávy semenom z Astrogallusa officinalis (chresť — špargľa), zrnkami vínneho hrozna, jahôd atď. Podivné však je, že i sama Afrika, rodisko kávy, požíva všakové jej surogáty; tými prídavkami, akoby o sebe znamenitú chuť kávy chceli pokoreniť, polepšiť, ale popravde rečeno, ju pokazia. Ale darmo, pochúťky sú rozličné. Vídavame to pričasto i u nás, že mnohí nie z príčin uhospodárenia, ale zo zvláštnej obľuby, rýdzu dobrú kávu miešajú s cigóriou. Ale čo by sme sa i tomu divili, keď vidíme, že veľkí páni užívajú práve len nahnité, smradľavé mäso, čo oni nazývajú hogú.Surogáty kávy v Afrike sú: Brabejum stellatum Thunb. z Capu.[21]Semeno z Phoenix reclinata[22]Jacq. Hottentotty, Sida mutica Del. (Abutillon asiaticum Guill et Perot),[23]Hibiscus esculentus L.[24]Semená týchto rastlín slúžia obyvateľom severnej Afriky namiesto kávového nápoja. Ale nadovšetko strom Gunus[25](Sterculia acuminata Beauv.), známy pod menom sudanskej kávy, ako i strom kávový z Burnu (Parcia africana R. Br.), ktorý je s predošlým nevyhnutne potrebný pre strednú Afriku. Th. Kotschy[26]tvrdí, že nápoj pripravený zo Sida mutica býva v obyčají len v Núbii, kde predsa rastlina sama až do Sennaaru sa preťahuje.Menej zaopatrená kávovými surogáty je Amerika. Tam okrem semena Cassia occidentalis Hort. (druh škorice) a žiarených jahôd (Triostelum perfoliatum L.), rastúcich vo Virginii a Karoline, druhé surogáty na ten cieľ neužívajú.Najhlavnejšia účinkujúca látka kávy je kofeín a empyreumatický,[27]žiarením semena kávy vyvinutý olej. Skúškami sa dokázalo, že sa nadovšetko vplyvu tohoto oleja má pripísať umenšenie vylúčenia záživných látok v moči, a tak v druhom rade opozdenie premien látok v tele. Na toto kofeín málo vplýva, ale tým väčší je jeho vplyv na mozog. Z týchto ohľadov káva — keď chuť do ohľadu neberieme — ináčej jej celkom nerovnými látkami, ako sme to videli, surogátmi býva zastúpená.[1]Rubiaceae(lat.) — marinkovité, početný rod dvojdeložných rastlín[2]Potus arabicus(lat.) — arabský nápoj[3]Mufti Dhabani(arab.) — vykladač zákonov[4]Šeikh Abd-Alkader-Ansari(arab.) — starší, náčelník kočovníkov[5]dervišmi(perzs.) — tureckými žobravými mníchmi[6]kávičkárske bursy— zábavy[7]Soliman II.(1496 — 1566) — nastúpil vládu r. 1520, zomrel pri obliehaní Sigetu (obranca Mikuláš Zrinski), najslávnejší turecký panovník[8]Kadi(arab.) — sudca. Vo väčších mestách bol pre každú štvrť ustanovený osobitný sudca, majúci veľkú moc.[9]Synovia Aesculapa(gréc. Asklepios) — starogréckeho boha lekárstva[10]Ľudovít XIV.(nar. 1638, pan. 1643 — 1715) — francúzsky kráľ, najmocnejší medzi súčasnými európskymi panovníkmi[11]Martinique— ostrov v Malých Antilách, v Amerike, francúzska kolónia[12]Ile de Bourbon— neskôr Réunion, francúzsky ostrov v Indickom oceáne, neďaleko afrického pobrežia[13](gréc.)zvýšenú[14]Cyperus esculentus— šáchor jedlý, rastlinný rod, najpríbuznejší trávam[15]Ilex anguifolium— cezmína úzkolistá[16]Cicer aritinum— cícer baraní[17]Lupinus albus— vlčí bôb biely[18]Galium aparine— lipkavec obyčajný, jednoročná rastlina z rodu rubiaceí[19]Astragalus balticus— kozinec baltský (u nás nerastie)[20]z časov Napoleona I. a zatvorenia pevniny— známy dobyvateľ Napoleon Bonaparte (1768 — 1821), v r. 1804 — 1814 francúzsky cisár, nariadil r. 1806 uzavrieť prístavy na európskej pevnine pred anglickými loďami. Bola to tzv. kontinentálna blokáda, lenže nebola úspešná.[21]Z Capu, Kapska — časti terajšej Juhoafrickej únie[22]Phoenix reclinata— prsták, druh paliem[23]Abutillon asiaticum— abutilon ázijský, z čeľade slezovitých[24]Hibiscus esculentus— ibištek jedlý (u nás ho nepestujú)[25]Gunus— lajnica zákončitá, nepríjemne zapáchajúci strom, ako mu aj meno ukazuje[26]Theodor Kotschy(1813 — 1866) — rakúsky cestovateľ a botanik. Často cestoval po Východe a bol i v Sedmohradsku.[27]empyreumatický olej(zastar.) — vlastne empyreutický čiže pripálený	Zechenter-Laskomersky_Kava.html.txt
Báj na Dunaji[1][2]Na Dunaji pláva húska biela,húska biela s červenými ústy.Ohliada sa po zelenom poli,ohliada sa po vysokom nebi:i zatúžiac po slobode zlatejvystiera v let svoje krídla mladé.Aj! tu víchor, starý vrah Dunaja,besom zhučí: — húska padá dolu,dolu padá v rozježené vlny. —Vlny tečú a veky sa vlečú —a na vlnách kvíli húska biela,húska biela s červenýma ústy.Nad Dunajom stojí skala pevná.Na skale sedáva junák mladý;za zory s husičkou vítava sa,večerom s Dunajom zhovára sa.Cez Dunaj prechodí polnoc tichá.Na vode hviezdičky ihrajú si —medzi nimi pláva húska biela,pláva, pláva smutno, neveselo;horkými slzami umýva sa,tej tichej polnoci sťažúva sa:Svet jasný, svet krásny, len môj tmavý:ktože mňa pravekej kliatby zbaví?!ktože má, ktože má orlie kriela,hruď čistú Michala archanjela?!Kto pôjde do boja s vetry zlými?!Junák môj, orle môj, kdeže si mi?!Počuje to polnoc, polnoc tichá —úpenie zanesie na vrch skaly,na vrch skaly v junákovo srdce.Roztúži sa srdce junákovo,i zavolá vieryplným hlasom:Bože milý! daj mi orlie krielai hruď čistú Michal-archanjela!To vyrieka i do vĺn sa hodí,do vĺn sivých, junák orol mladý;ramenom zachytí húsku bielu,húsku bielu s červenýma ústy.Aj! tu víchor zahukoce divý:vlny zdvihne zo dna do polneba;vyhasí hviezdičky, svetlá božie —otvorí priepasti zívajúce.I zakvíli polnoc: beda, beda! — —* * *Nad Dunajom stojí skala pevná,na skalu vystúpil junák mladý,junák orol v ligotavej zore.Na prsiach mu skvie sa húska biela,húska biela s červenýma ústy.Aj! pozrite zázrak, ľudia boží!Nie to húska na prsiach junáka,nie to húska, ale panna biela,panna biela s červenýma ústy![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Pozri aj poznámky k Dume nad Dunajom (Obraz Slovenska). Tam odtlačili sme i text z II. ročníka Sokola. No v rukopisnom zošite Spevov z r. 1873 má už Botto ďalší variant, hodne odlišný od tohto odtlačenia, husto čiaraný a prerábaný. Odcitujeme si na ukážku túto prečiarnutú peknú partiu:Oj, čo činíš húska moja biela?Nie na vlnách tebe kolísať sa,nie s víchricami tebe pasovať sa,nie, nie tebe v búrach žalovať sa!Hlasy tvoje tvoji neslýchajú —víchry teba z pierok ošarpajú,luny teba divé pochovajú,pochovajú do Dunaja na dno! —Jajže, Bože! niet viac húsky bielej!Húsky bielej s červenými ústy.Na vlnách len bielo tonie periaa vo víchre smutné kvíľa hlasy.Tento koncept dostáva už znaky básne, ktorú si Botto pod názvom Na Dunaji zapisuje do zošita Sobraných spevov 1879 pod č. 34 a s malými opravami vychodí v Spevoch 1880 v konečnej podobe — v najstručnejšej a najvýraznejšej forme. Ako iné básne, ktoré prekonali značný vývin za celé desaťročia, Botto ju i tu datuje v Levoči 1846.	Botto_Baj-na-Dunaji.html.txt
Triatricatoraká ženaAle teraz sa už nášho filozofa môže opýtať každý človek: „Oh! ty mudrc, ty učenec, však si mi ty jednako len veľký blázon na tomto svete! Keď opustíš svoje remeslo, ktoré ťa živí, svoj jednoduchý dedinský domov, kde sa dobre cítiš, tajomných duchov ohňov a vôd, ktorí sú ti dobrými priateľmi, a vyhrabeš sa ako ryba na siatinu, do sveta, ktorý nie je pre teba stvorený; že z vedy robíš komediu, stváraš šarlatánstva s fantastickými prednáškami, postavíš sa ako socha do divadelných tableaux, spievaš opery, tancuješ maďarský cotillon, kartuješ do rána a utrácaš peniaze, naháňaš líšky, zajacov v krkolomnom cvale, pri hýreniach piješ o závod, dvoríš vznešeným dámam, miešaš sa do súkromných vecí cudzích, vznešených rodín, pohádaš sa s vojenskými dôstojníkmi pre pekné grófky, dueluješ sa na pištole, staneš si pred guľku, z hlavy svojho protivníka odstreľuješ čiapku a cigaru, ba napokon chopíš sa aj šable ako nejaký barbarský masageta! Ale, čože je teba do plavých obyvateľov dvoch toční, a do panstva peštianskych salónov, v prospech horvátskych bratov sriaďovaných koncertov, do figúr maďarského cotillonu, kasínových pagat ultimov, do steeple chasseov športsmanov, do stratených vestových gombičiek grófskych slečiniek, do šablí husárskych kapitánov? A menovite, čo ťa najmä do toho, prečo je jedna grófska slečna z rodu Bondavárych pohnevaná so svojím starým otcom? Do toho, čo a ako sa má s ním pomeriť? Či má ona ísť k nemu do Viedne a či ho má prilákať do Pešti? Či je to vôbec potrebné, aby si tu bol a bol tuná na takýto spôsob? Lebo ak toto všetko nevieš odôvodniť, tak potom ty si najväčším bláznom sveta, ktorý kedy dal o sebe napísať román, ale sám nevedel, ako sa doň dostal?“Ale nuž pohovoríme si aj o príčinách, pre ktoré Ivan všetko toto prekonal, a potom nech sa páči o ňom súdiť, či bol bláznom alebo mudrcom? Alebo niečím, čo je medzi týmito dvoma? Človekom, ktorý chodí s obyčajnými ľudskými citmi v hrudi, ktorý niečo robí, čo mu srdce káže. A srdce tiež má svoje práva!Len sa rozpamätajme, že Ivan Berend už vtedy, keď ho opát Samuel lákal na večierky grófky Theudelindy, bol napísal grófke poďakujúci list a bol odhodlaný ísť domov, ale medzitým dostal list, ktorý ho prinútil celkom zmeniť predsavzatie.Tento list prišiel z Viedne, jeho pisateľom bol mladý pianista, ktorého meno v hudobnom svete od niekoľko rokov spomínali medzi najobľúbenejšími umelcami: Arpád Belényi.Asi pred štrnástimi rokmi Ivan Berend býval dlhší čas v dome Belényovcov. Prečo bol tam, to sa dozvieme na inom mieste. Arpád Belényi bol vtedy päťročný jedináček. Už vtedy ho považovali za zázračné dieťa. Na piane vedel zahrať celé pochody. V tom čase boly v móde vojenské pochody.Jedného dňa mu umrel otec. Ako umrel, aj to raz vyrozprávame. Vdova si zúfala zvlášť pre osirelé dieťa. Ivan ju tým potešoval, že bude ochrancom dieťaťa a že sa bude starať o jeho výchovu. O pár mesiacov Ivan pre isté okolnosti odrazu musel tak odísť z domu Belényovcov, že ani to nevedel, či sa s nimi ešte raz stretne. Pri rozlúčke Ivan dal všetky svoje zlaté peniaze vdove, vraviac jej, aby za ne dala učiť Arpáda hre na piane, aby ho dala vychovať za umelca; tak sa stane chýrnym človekom a uživí sa.A Ivan nebol Belényiho priateľom, nebol milencom jeho ženy, ani jeho príbuzným, ani mu nebol ničím zaviazaný. Nuž, ale vtedy sa stávaly divné veci.Belényovci potom o Ivanovi nepočuli nič dlhé roky, ani Ivan o nich. Raz, keď sa na nich dopytoval, dozvedel sa len toľko, že sa z toho mesta odsťahovali; pre právny spor im vzali aj dom; matka so synom sa stratili niekde vo svete.Aj o týchto útrapách sa dozvieme, keď prídu na rad.A potom roky nevedeli o sebe celkom nič, až raz noviny začaly spomínať Arpáda Belényiho, ako mladý, prekvapujúci umelecký zjav. Od toho času si Ivan predplácal hudobné časopisy a pozoroval napredovanie svojho adoptovaného syna. Lenže tento ešte vždy nevedel, či žije jeho adoptovavší ho otec.Až raz Ivan tiež urobil niečo také, prečo sa o ňom rozhovorily noviny. Jeho akademická prednáška priviedla na stopu jeho adoptovaného syna, ktorý sa hneď ponáhľal napísať mu list, ktorý sa začínal slovami: „Milý, dobrý otecko!“List prekypoval naivnými, prirodzenými, detinskými citmi, ktorými sa predieral neskrotný humor umelca.Oznamoval otcovi, kade posiaľ chodil. Od tých čias je stále so svojou matkou, ktorej i teraz musí účtovať o každom kroku do najmenších podrobností a to pravdive, lebo kto luhá, ten dostane virgas. Koncertoval už aj pred panovníkmi a dostal aj vyznačenia, ale tie okrem nedele nesmie nosiť, lebo mu ich mama nevydá. Zarobil už veľa peňazí, ale tie neslobodno stroviť, mama mu na deň nedá viacej ako štvrť bankovky; ostatné odloží, aby raz mohla zasa kúpiť ich domček, ktorý im odexekvoval „starý rác“. Preto sa musí zapodievať nielen umením, ale musí dávať aj hodiny. Vyučuje hre na piano a doprevádza v speve. Aj to dobre platia. Je tu umelkyňa, ktorá zvlášť dobre platí. Soi disant žena nejakého bankára Kaulmana, ktorá súčasne je aj genrovou speváčkou…Pri tomto riadku Ivanovi zabúchalo srdce.Teraz už začal meniť farbu a s väčšou pozornosťou čítal list.„Je to v dokonalú maenádu začarovaná múza. Neposedné dieťa a zároveň zúrivá amazonka. Rodená umelkyňa, geniálna bytosť, ktorá to ďalej nedotiahne ako po prostrednosť. Mala by bezočivé šťastie, keby sa nebála svojho šťastia, má plamenný rozum, ale pri tom je taká hlúpa ako zem. Chová sa ako kurtizána a ja by som odprisahal, že ešte neshodila detské topánky. Predo mnou si zahráva na školáčku; a ja ju hreším a karhám, ako nejaký profesor. Keby si to len videl, drahý otec, aký hrozne vážny človek som ja. Teraz sa dám práve pre teba odfotografovať. Ale nemysli si, že len preto čarbem celú monografiu o jednej z mojich učeníc, že neviem nič múdrejšie písať, ale i preto, lebo jej pomocou prišiel som na stopu takej veci, ktorá ťa iste bude zaujímať. Lebo tento šialený anjel mi všetko prezradí a povie, čo sa s ním robí, ako by som ja bol jeho spovedníkom. Zavše celú hodinu mi o tom žvatle, kde bola, čo robila a neraz mi povie aj také veci, o ktorých by som ja na jej mieste nehovoril.Počkaj len trošku, milý, dobrý otecko, hneď budem hovoriť aj o tom, čo ťa zaujíma.Nuž s touto dámou mám preto robotu, lebo má triatricať úloh. Sú to všetko tie najodchylnejšie genre. Nie sú to javištné úlohy, ale len jednotlivé charaktery. K týmto jej nejaký básnik napísal verše, na tieto zasa nejaký muzikus napísal symfonie. Tieto potom spolu skúšame, ja hrám variácie, ona úlohy.Hneď prídem na meritum veci, len nebuď netrpelivý.Len mi dovoľ označiť tu charaktery úloh.1. Loreley 2. Cleopatra 3. Kráľovna slnca 4. Grécka otrokyňa 5. Bakchantka 6. Sultána Nourmahal 7. Nevesta 8. Prvý čepiec 9. Bajadéra 10. Vestálka, Leta Claudia 11. Amazuntha 12. Magdalena 13. Ninon 14. Námesačnica 15. Medea 16. Salome 17. Huristka 18. Heronine zúfalstvo 19. Žena s frigickou čiapkou 20. Turandot 21. Sedliacke dievča 22. Matka 23. Jeanne la folle 24. Ophélia 25. Judita 26. Zuleika Potifárka 27. Markotánka 28. Grizetta 29. Kreolka 30. Lucrecia 31. Rusalka 32. Julia GonzagaTriciatu nepoznám. Tú sme ešte nikdy spolu neskúšali.Tak načo sú tie mnohé šialené úlohy, keď nikdy neprídu na javisko?Mne hovoria, že na to, aby sa javištný talent tejto panej vyvinul v každom smere, lebo ju chcú angažovať k opere.Pravda, tomu treba rozumeť. Bankár, ktorý je sám milionárom, a ktorého žena býva vo štyritisíczlatovom byte a jednako sa chce dostať k divadlu, kde jej dajú, keď už veľmi mnoho dostane, šestnásťtisíc zlatých. Z čoho šesťtisíc dostane učiteľ spevu, ktorý ju doporučil, dvetisíc kapelník, štyritisíc dostanú novinári, ktorí ju ustavične chvália a tritisíc dostane klaka, ktorá jej tlieska a ju venčí; zostane jej tisíc, a to práve stačí na voňavky.Ale na tom nie je dosť. Pekná žena, ktorá je súčasne aj peknou umelkyňou, má aj obdivovateľov, ku ktorým má tým pohodlnejší prístup, lebo má od svojho muža oddelený byt. To je prirodzené. Veď sa bankár vo vážnych špekuláciách nemôže dať vo dne v noci vyrušovať.Tak tedy sú vyvolené osobnosti pod titulom ,maecénov kumštu’, podporovateľov umenia. Vysoko postavené osobnosti, ich slovo má rozhodujúci vliv pri intendantúre a pri úrade hlavného dvorného majstra. Oni sú účastní milosti, môžu sa zúčastniť dvaatricať hore označených skúšok. Dovolenie prísť na triatriciatu, ešte nebolo nikomu udelené.Prosím, všetko sa odohráva s najväčšou slušnosťou. Prítomný som ja, prítomný je manžel, kým milostivá robí komediu.Medzi priateľmi umenia sú grófi, kniežatá, panujúci vladári. Rešpekt!Ktorých medzi sebou titulujeme len per Frici, Náci, Muki, Manci.Medzi iným máme dve kniežatá, knieža Mári a knieža Baldi. Predošlého zase pokrstili Waldemarom, toho Tibaldom.Predvečerom Evelina (tak sa volá tá panička) bola pri učení veľmi zle naladená a hoci som sa jej nepýtal čo jej chybí, jednako s tým odrazu vyrukovala: ,Predstavte si, ten protivný princ Waldemar, včera mi povedal v lóži, že ak ho nepripustím ku skúškam, tak zruinuje Lixiho.‘ (To je dekoratívne meno manžela: Felix.) ,Prečo ho nepripustíte?‘ riekol som, ,ani ten by lepšie neotváral ústa ako iní.‘ ,Lebo je mi protivný! Rozprávala som Liximu, čo povedal princ Waldemar a Lixi vravel, že práve on zruinuje princa, nech si len počká trochu. A súčasne mi oznámil, že skúšku budem mať pred princom Tibaldom.‘ To je dobrý starý pán, ktorému by vraj mohla byť vnučkou. — Ženská si hrýzla ústa. Musím od neho niečo vyzískať. — Či viem, čo? — Ah, veru na to ani nemyslíte. Len jeden podpis, a to na takú vec, ktorá ho nič nebude stáť, ale zato Lixiho odrazu vynesie na povrch. Viete, Lixi má veľký podnik, veľkú uhoľnú spoločnosť, ktorá vstupuje do života s veľkými milionmi, ale miesto, na ktorom tá osada leží, je bondavárske panstvo, patriace kniežaťu Tibaldovi; grófka Theudelinda už prepustila svoje, ale bez jeho dovolenia účastiny nebudú mať na burze odbytu. Proti tomuto pracuje princ Waldemar, preto by bolo treba získať princa Tibalda. Lixi vraví, že by sa to teraz dalo previesť najľahšie, lebo princ Tibald sa pohádal so svojou jedinou vnučkou, grófkou Angelou, ktorá od neho odišla. Princ je smutný; kto by ho teraz vedel rozveseliť, ten by u neho iste vedel veľa docieliť. A bondavárske uhlie je prvotriedne uhlie sveta.‘ Nemohol som sa zdržať smiechu. Zato ma dáma pokvákala za vlasy, a riekla: ,A vy sa čo smejete, vy osol?! A ja už len viem, čo je uhlie, veď som ho ako nádeníčka desať rokov vozila na táčkach, na šachte pána Ivana Berenda.‘ Zadivený vyskočil som z miesta. ,Všakver, teraz už otvárate ústa, keď som vám povedala, že som na táčkach vozila uhlie. A to bosá.‘ ,Nie preto som vyskočil, madame, ale preto, že ste spomenuli meno Ivana Berenda. Čo viete o ňom?‘ ,Nuž, on je terajším majiteľom šachty v doline Bonda, vedľa ktorého chce Felix založiť veľkolepú novú osadu, čo by vykoristila celé bondavárske panstvo. On bol kedysi mojím gazdom, nech ho Pán Boh všade požehnáva.‘A teraz sme už pri tom bode, milý otecko, pre ktorý si musel vypočuť toto dlhé praeludium. Lebo ja so svojím muzikantským rozumom takto chápem vec: ,Hohó! môj milý otec má uhoľný obchod v doline Bonda. Tam chce veľkými milionami oplývajúca spoločnosť založiť veľkolepú priemyselnú osadu. Dobre bude azda, keď sa o tom môj milý otec dozvie. Lebo kto vie, či z toho pre teba nevznikne nejaký zisk alebo škoda? Tu je ovzdušie preplnené špekuláciami. Vidíš, temer ma to tiež nakazilo! Daj mi vedieť, či a nakoľko ťa tá vec zaujíma? Potom ti ja zasa odpíšem, ako to tu za kulisami napreduje; lebo toto šialené stvorenie mi všetko povie.“Táto vec prinútila Ivana osvedčiť sa, že pôjde na večierky grófky Theudelindy, kde prečíta obdivovanú prednášku a obznámi sa s vysokou spoločnosťou, Arpádovi však hneď odpovedal, aby ho každý deň upovedomil o všetkom, čo sa dozvie od Eveliny o uhoľnom dole.Od tohoto dňa Ivan dostal z Viedne každý týždeň dva-tri listy.„Starý princ už chytá udicu. Sám Kaulman ho uviedol na čarovné skúšky svojej ženy.“„Evelina, keď ju len dvaja-traja vidia, tak hrá, spieva, kúzli, medzi štyrmi stenami, že len, a keby to vedela robiť aj na javišti, stala by sa z nej svetochýrna herečka. Ale keď vstúpi pred lampy proscénia, dostane trému, zabudne všetko, premení sa na peň, a falošne intonuje.“„A čarovné skúšky sa odohrávajú pod titulom toho, aby sa princ ako znalec umenia presvedčil o jej talente a vyprostredkoval jej prijatie k opere.“„Ja viem, kam cielia!“„Knieža je nielen znalec umenia, ale aj odborník.“„On vie, akú cenu môžu mať také dva čierne diamanty, ako sú oči Eveliny!?“„A k tomu sa pojí ešte tá dráždivá okolnosť, že je princ Waldemar do tejto ženskej smrteľne zaľúbený, a pre známe príčiny knieža Tibald má veľký záujem na tom, aby sa Evelina nedostala do rúk princa Waldemara, keby mu ju hneď sám musel odlúdiť.“„Princ Waldemar ma pred nedávnom prepadol a núkal mi sto dukátov za každú stranu alba, ktoré obsahuje fotografie úborových snímok pani Kaulmanovej.“„Lebo žánrový obraz každodenne najprv skúšame en famille pri piáne, potom príde fotografista a umelkyňu odbleskne v najpôsobivejšom postoji. Všetku prácu musí urobiť hneď v dome, a so štočka smie obtiahnuť len štyri exempláre. Z nich jeden dostane princ Tibald, druhý si ponechá milosťpani, tretím oblaží mňa, a posledný dostane priateľ Felix.“„A fotografovi potom vezmú štoček.“„Nuž nepredal som tie fotografie princovi Waldemarovi, ale ich radšej pošlem tebe tak, ako nasledujú. Veď moja mama i tak nemá rada v dome takéto fotografie.“*Ivan takto potom v každom liste dostal aj jednu snímku, na ktorej bola Evelina v tých najúchvatnejších podobách.Arpád ani netušil, akú pekelnú rozkoš pripravoval svojmu „milému otcovi“ tým, že mu tento jed podával v kvapkách.Prvý obraz predstavoval rusalku Loreley, ako nad krútňavou Rýnu spieva svoju okúzľujúcu pieseň a zlatým hrebeňom si češe dlhé, spustené vlasy; s pravého pleca sa jej skĺzly zvlnené šaty; jej oči kúzelne hľadia na obeť, ktorá sa rúti do záhuby.Druhý obraz predstavoval Cleopatru, ako ide v Tarze oproti dobyvateľovi, zaujať ho všetkými pôvabmi ženskosti. Bohatým jasom zaťažený obraz, ktorý predstavuje slávybažnú kráľovnu a za rozkošami dychtiacu ženskú; spája sa v ňom neha s hrdosťou.Tretí obraz predstavoval kráľovnu slnca: ženu Atahualpon, posledného Inku, so smelým a vznešeným pohľadom, ktorého nadzemskosť odťahuje pozornosť od okrúhlych, obnažených ramien, čo vynikajú z obleku, nemajúceho rukávov, jedno z nich k nebu dvíha slncu prinášanú obeť, ľudské srdce, na ktoré kráľovna slnca pozerá chladným pohľadom. Celý obraz zdá sa odzrkadľovať chlad neba.Štvrtý obraz predstavuje grécku otrokyňu. Mučenú krásu, urazenú cudnosť, ktorá chce roztrhať okovy, ktorými má sputnané ruky. Smelá sochárska tvorba, jej neobyčajná koncepcia zrodila sa v Pradierovom mozgu, a dosiahla dokonalosti Thorwaldsenovým zidealizovaním.Piaty obraz predstavoval bakchantku. Vzor ku starorímskemu basreliefu, znázorňujúcemu Bakchov pochod. Bezuzdný, odvážny, vyzývavý, mámorom opitý pohľad. Prekvapujúci zjav. Pardalová koža, thyrzus a čiaša. Zidealizovaná opilosť s bujnosťou vypätých foriem.Šiesty obraz predstavoval sultánu Nourmahal. Sediaca postava, nehybnými údami tela a s nehybnými ťahmi tvári: ale znalec zato uhádne, že tmavé oči hovoria o tajoch, ktoré len chápavý zrak počuje a tieto sú rozkošou pre toho, kto im rozumie.Siedmy obraz predstavuje nevestu. Biele čipkové šaty, na hlave má biely veniec, postava je zahalená závojom. Na tvári chvejný výraz strachu pred neznámym šťastím, v očiach slzy, na perách bledý úsmev. Vystiera ruku s nevýslovným pôvabom, prijať snubný prsteň.Potom nasleduje ôsmy obraz, ktorý predstavuje mladú ženu, keď sa prvý raz zjaví s čepcom na hlave. Na tvári má cudný rumenec hrdosti a výraz pocitu získaného víťazstva. Vidno, že ten čepiec je zaslúženou korunou, ktorého obeťou sa stal veniec.Aké trpké radosti spôsobil Ivanovi týmito obrazmi jeho milý synček!Deviaty obraz predstavoval bajadéru v malebnom úbore indických tanečníc, ktorá nad hlavou udiera do zvučnej tamburiny, štíhly driek má opásaný zlatom vyšívaným šálom, hrdlo ovešané ružencami zo zlatých mincí, nohy má po kolená ovinuté šnúrami periel.Desiaty obraz je zasa protivou tohoto. Leta Claudia, vedú ju na popravište, lebo odolala svodom Caracallu; na tvári má hrúzu panenskej ctnosti, jednou rukou dvíha si plášť pred tvár, akoby sa bránila urážlivým pohľadom.Ako vedia tie ženské všetko zahrať!A potom ešte tie výklady k týmto obrazom, ktoré obsahovaly Arpádove listy!A výsledok!Knieža sa už nevie vyslobodiť z toho začarovaného kruhu. Po každej novej skúške tvrdí, že sa tu skrýva taký poklad, ktorý sa nesmie stratiť umeniu.Ešte aj na iný poklad by prišla jeho kniežacia výsosť, keby nemala šesdesiatosem rokov, a keby si pri odhaľovaní takýchto pokladov nebola získala veľmi mnoho skúseností.To sú veľmi „drahé“ poklady.Keď má človek už šesdesiatosem rokov a k tomu má aj vnučku na vydaj, preca mu len príde na um, nazrieť do účtov svojho bankára a presvedčiť sa, aký rozdiel môže byť medzi asi dvacaťmilionovými aktívami a medzi tušeným množstvom pasív? a potom podľa toho sa rozhodnúť: či možno v tom istom čase vydať jedinú vnučku a okrem toho aj cudziu krásavicu uviesť do sveta?Knieža práve len pred nedávnom dal zariadiť v Maximiliánovej ulici svoj palác pre grófku Angelu, keby sa vydala podľa jeho vôle. Palác je vyzdobený naozaj s kniežacím prepychom.Ale grófka sa pohádala s kniežaťom a nechce nič počuť o snúbencovi, k čomu má tiež isté príčiny, a kým Angela s aristokratickým vzdorom hnevá svojho starého otca, zatiaľ Evelina okolo neho vždy tesnejšie sťahuje čarovný kruh, a môže sa stať, že ak sa grófka nepoponáhľa vtiahnuť do paláca na Maximiliánovej ulici, tak potom sa doň náhodou nasťahuje pani Kaulmanová.Toto sa dozvedel Ivan z listov klavírového umelca.Preto sa tisol Ivan do panských salónov, preto sa miešal do súkromných vecí vznešených rodín, preto sa odcudzil svojmu doterajšiemu životu; robil všetko, čo musí robiť v cudzom živle plávajúci človek, lebo ju chcel chrániť! Tú dámu, ktorú keď aj nemohol zachrániť pred tým, aby sa stala ženou druhého muža, tak ju aspoň chcel uchovať pred tým, aby sa stala milenkou tretieho človeka!S vydajom dievčaťa sa už smieril, hoci ho neprestal milovať. Nech je šťastná! Ale, aby sa vrhla do hanby, tú myšlienku nemohol zniesť. Keď sa stala ženou, nech je ženou! A keď ju sám manžel vženie do potupy, nech ju zadrží on, ktorý ju naozaj miloval.Či mal Ivan šialené myšlienky? To nech posúdi, kto je chladnokrvný; ale mal srdce v hrudi, a srdce má svoje práva.A potom, kto vie? A keď bránil svoj obchod? Keď princa nahovoria prepustiť konzorciu bondavárske panstvo, Ivanov malý podnik zahynie. A ak chcel toto prekaziť? Takýto priemyselník vždy špekuluje.Horkokrvným ľuďom povieme, že chcel Evelinu zachrániť pred hanbou; a chladnokrvným zasa, že špekuloval a bondavársku šachtu chránil pred nebezpečnou konkurenciou, a vtedy „duplex libelli dos est“.Nasledovaly ďalšie obrazy. Arpád ich posielal radom svojmu adoptačnému otcovi. Amazuntha, kráľovna Amazoniek, Magdalena kajúcnica, Ninon, v pompe rokokovej módy, somnambulka, s výrazom námesačnice, Medea, s vražedlnou zlosťou mstivej žiarlivosti, Salome, dcéra Herodiady, so svodným tancom, ktorý zapríčiňuje svätú smrť, huristka vo východnom čarodejnom úbore, revolucionárka s frigickou čiapkou a kopijou, Turandot, čínska tyranka, zúfajúca Hero, rehot Jeanne la folle, šialenosť Ophelie, ukrutnosť Judity, za rozkošou roztúžená Potifárka, potom zase rázna marketánka, falošná grizetka, modliaca sa mníška, krehko-mdlá kreolka, záhrobná víla, v čom videl Ivan viacej shon za naučeným, umelkovaným účinkom, ako instinktom našepkávaný výraz. To bola škola „madame Grissacovej“, do ktorej poslal Félix Evelinu, aby tam dostala výchovu. Ale dva obrazy, ktoré dostal naposledy, budily v Ivanovi pocity ľútosti. Jeden predstavoval matku, ktorá kolíše belčov svojho dieťaťa, druhý sedliacke dievča, nosičku uhlia, so spustenými vrkočmi, s červenou zásterkou, ktorej roh má vsunutý za pásom.To bolelo Ivana. Prečo profanizovať ešte aj tieto postavy? Prečo si zahrávať s materskou láskou? Či nemohli nechať na pokoji túto poslednú postavu? Či tú devu s červenou zásterkou nemohli už ponechať tomu, ktorý si ju raz „takú“ obľúbil?Raz potom umelec toto písal Ivanovi:„Môj patrón, ten môj milý Kaulman je trinásťráz puncovaný zloduch. Posiaľ bol riadne na kúzelných skúškach spolu s kniežaťom Tibaldom. Dnes knieža Tibald mal veľmi jasnú náladu, natoľko, že to zbadal aj Kaulman, a keď sa ho opýtali po príčine, princ hneď odpovedal, že sa teší, že od grófky Angely dostal listy. Vnučka mu veľmi milo píše, rozpráva v liste, že sa jej práve vynoril zpod zeme nejaký Ivan Berend, a tento človek bol tak smelý držať jej lekciu a povedať jej do očí, že páni magnáti majú povinnosti aj k vlasti, ktoré však neplnia, vraj princ Tibald by sa mal teraz presťahovať do hlavného mesta, kde by mal bývať každý šľachtic. Vtedy by sa vraj grófka Angela pomerila so svojím starým otcom. Knieža bol šťastný, keď to rozprával. Ale Kaulman robil k tomu veľmi kyslé tvári. Knieža povedal, že si vec ešte rozmyslí. Keď si grófka Angela tak veľmi obľúbila Pešť, snáď ta presídli aj on. Kaulmanovi to bolo iste po vôli. Pravda, tešil sa aj on (!), že grófka Angela jednako len prelomila ľad. To je zrejmý znak, že sa chce pomeriť. Ale on na princovom mieste jednako by sa ešte jedným listom pokúsil primäť grófku, aby sa vrátila domov do Viedne, a nevolala princa do Pešti. Knieža súhlasil, že to bude tak dobre, a predbežne nepôjde do Pešti, ale pokúsi sa privábiť domov grófku.“„Medzitým však odohrajú sa tiež obidve posledné čarodejné skúšky.“Triciatatretia postava patrí Julii Gonzaga.Jej historiu dostaneš v niektorej sbierke noviel.Na celej postave zaujímavý je len úbor, ktorý pozostáva z nočného rubáša, ušitého zo žihlavového tkaniva, ktorý necháva nohy nezakryté. Ináč pod týmto úborom býva najprísnejšia ženská ctnosť, ako o tom vraví historia, a Julia sa oháňa s nožom v ruke, ktorým chce skoliť každého, kto sa opováži pozrieť na jej nohy. Pripojujem fotografiu.Doteraz na skúškach bol prítomný aj Kaulman. Ale keď bola reč o skúške Julie Gonzaga, vopred oznámil, že nemôže prísť, lebo musí odcestovať. Ale vraj budem tam ja ako garde des dames.Ale nebudem tam ani ja.Keď som doma ukázal mame tú fotografiu, zhrozila sa a kategoricky mi zakázala, že jej synátor veru nesmie sprevádzať umenie, ktoré sa ukazuje na skúške v takomto úbore. Aby som vraj odkázal milostivej, že som chorý, alebo niečo iné. Veru som sa veľmi nepreberal v lžiach, ale dobrosrdečnej rusalke som zrovna povedal: ,Počujteže, mama mi nedovolí, aby som vás sprevádzal, keď máte bosé nohy; a keďže v úlohe práve v tom je vtip, že nemáte na nohách punčochy, tak zajtra u vás nebudem hrať.‘ Pošetilá ženská sa len zasmiala a povedala, že si už nejako pomôže.Nedbám, nech si robí, čo chce! Ináč mama má úplne pravdu, keď vraví, že ma ta nepustí; a myslím, že aj ja mám pravdu, keď to milostivej poviem.Ivana tento list veľmi zranil.Dlho sa zahľadel na túto snímku. Dáma v ľahkom nočnom odeve, ktorý jednou rukou drží somknutý na hrudi, s vražedlným pohľadom, s rozcuchaným vlasom, ukazuje pred seba pravicou, v nej húževnate sviera dýku, a holú nohu kladie na predmet, ktorý je zahalený pokrovcom, a tento zahalený predmet zdá sa, že je mrtvolou muža. Vzdušný rubáš jej prilieha ku plastickým formám.Tohoto dňa dozvedel sa od druhej dámy historiu Julie Gonzagovej.Nasledujúceho dňa zase dostal list od Arpáda.List prišiel práve, keď sa vrátil s pištoľového súboja.Mladý umelec mu napísal, čo sa stalo.Evelina sa teraz pred kniežaťom produkovala bez hudby a bez mužského sprievodu. Fotografia je ukážkou tohoto umenia. Keď bola taká úžasne krásna, princípy kniežaťa sa srútily na hŕbu. Išiel k nej a opovážil sa chytiť dámu za ruku. Vražedlná žena sa zrazu zasmiala. ,Knieža! Či nevidíte, že mám v ruke nôž?‘ ,Ten vám viem vziať.‘ Žena sa smiala z plného hrdla, a z ruky rozosmiatej ženy ľahko možno vyrvať nôž. V tej chvíli v stopách Evelininho smiechu zavznela ozvena, nakoľko možno nazvať ozvenou slávičieho hlasu krkanie žaby a pred zhrozeným kniežaťom sa zjavilo zmrzačené, trpasličie stvorenie, ktoré vyliezlo zpoza azacových a myrtových ozdôb siene. Opieralo sa na barly, vlečúc krivé nohy a majúc znetvorenú hlavu vhĺbenú medzi hrbatými plecami, s úškľabkom mrzákov na chudej satyrskej tvári. Tento kobold doštiaral sa pred laškujúci pár.,Knieža, nie sme tu sami!‘ smiala sa Evelina.,A čože je toto za skvostný exemplár ropuchy?‘ zvolal zdesene knieža.,To je môj milý, milovaný, jediný braček,‘ zvolala Evelina a bežala ku mrzákovi, objala ho, zľúbala mu tvár, pohladkala mu hlavu. ,To je moje jediné, drahé potešenie. To je môj tyran, môj mrzký, hašterivý vládca, ktorý ku mne môže prísť, kedy sa mu len páči.‘,Ošklivá partieka!‘ zvolal knieža. ,V bráne endorskej bosorky striehnúci drak je v porovnaní s ním cherubom; prosím vás nebozkávajte ho na tvár, Evelina! Človeku na večné veky odpadnú od chuti pekné ženské ústa.‘Evelina odrazu si prehodila cez plecia nejaký burnus, nastrkla si na nohý malé papučky a povedala kniežaťu, že ešte nasleduje triciatatretia skúška.Knieža sa opýtal: ,Aké má meno?‘Evelina mu pošepla: ,To sa dozviete pozajtrá.‘,A ešte kto sa to dozvie?‘,Nikto druhý.‘,Ani tento Kaliban?‘,Ani on.‘Knieža celkom očarovaný odišiel od Eveliny, na jej poslednom čarovaní bude len sám prítomný. Evelina ku príprave potrebuje deň.O tejto scéne som sa dozvedel od samého mrzáka, ktorý ma má veľmi rád a každý deň chodí ku mne, aby som sa s ním podelil s olovrantom; lebo hoci ho Evelina zahrnuje všetkým možným, ale jednako sa necíti dobre, ak si nemôže niečo vyžobrať. Tento chlapík, keby bol hneď kniežaťom, sostúpil by na ulici so svojho hintova vyžobrať si krajciar, natoľko je spokojný so svojím povolaním. A mne potom všetko povie za kúsok sladovej cukroviny. To sa mu najmä zapáčilo, že ho knieža pomenoval ,skvostným exemplárom ropuchy‘. Aj sa mi produkoval, ako vyliezol na barlách a ako sa smial zachriplým hlasom, keď ten veľký pán chcel vyrvať z ruky jeho sestry nôž.„Pozajtra viacej!“Pozajtra?Tohoto dňa sa Ivan nechcel dožiť.Alebo ak sa ho dožije, veru, zanechá po sebe náležité uhryznutie, aby ho tak ľahko nezabudli.Tejto noci sa mu snívalo o dvoch Juliách Gonzagových — v bdení. Obidve ho chcú zavraždiť, hoci si to nezaslúžil ani od jednej.	Jokai_Cierne-diamanty-II.txt
Rozpomienka na rok 1866Prezerajúc svoje botanické zápisky, ktoré som viedol pravidelne od roku 1861 až do nedávna, prišiel som na zápis o 24. apríli r. 1866, ktorý nasledovne znie:V noci taký silný mráz, že orechy, vinice, ovocie na slivách, čerešniach, broskyniach, marhulách, hruškách, jabloniach, agáty, maliny, miestami v horách buky a duby, ba práve aj mladé výhonky vŕb a olší, v poli a v záhradách fazule, zemiaky, kukurice pomrzly. Smutný to bol deň! Mohutné orechy, šuštiace čiernym, ako obareným lístím, sú ako do smútočného rúcha oblečené. Na lúkach pomrzly všetky vstavačovité (Orchidey) a množstvo iných rastlín. Zvláštny to bol pohľad na orechové stromy; lebo keď sa na ne oprelo slnko, odlupovaly sa od vetvičiek zmrznuté listy, a s príšerným šuchotom v hromadách padaly na zem, že na poludnie všetky orechové stromy vyzeraly ako veľké rozcuchané metly medzi ostatným stromovím, ktoré aspoň listy svoje zadržalo. S vŕšku človek mohol počítať všetky pomrznuté orechy, ktoré z ďaleka sa vynímaly ako čierne fľaky v prostred zelených sadov. — Ďalej tam stojí zapísané: Vietor sa obrátil od juhu, a predsa ma oziabalo v ruky, idúceho od salaša. Večer pred týmto mrazivým ránom pálila mládež obvyklé Jurské ohne, na vyčnievajúcich kopcoch po oboch stranách Bošáckej doliny, so spevom a s veselosťou, a po skončení starobylého obradu vítania jara devy sa gúľaly po oziminách, aby tak vysoké narástly, aké sú ony, čo im gazdovia nielen nezazlievali, ale sa ešte chválili: Ej, ale mi pogúľaly tú oziminu! a po návrate domov poctila mládež daktorých Židov dostaveníčkom, zaspievajúc im so smiechom pár veršíkov posmešných pesničiek. V najbližšie ráno premenila sa táto radosť v nevýslovný žiaľ nad pomrznutými úrodami v poli a v sadoch! Kam sa človek obrátil, všade stretal ustarostené tváre, akoby nosily napísané na čele: Čo bude s nami ďalej? Ako tento rok prežijeme? Hoci ešte teraz nikto ani tušenia nemal o tom, že nám tento rok ešte aj ťažšie navštívenia prinesie, vojnu, choleru, koncom leta ustavičné plúšte, tak že mnohé plodiny zeme a množstvo sena pohnilo, a čo sa domov na úchvatky sviezlo, len na stelivo pod lichvu mohlo byť potrebované.Taký záhubný mráz mali sme aj v roku 1863 dňa 6. júna. Práve vtedy chodil ev. biskup Geduly po kanonickej vizitácii po cirkvách dolnotrenčianskych, a ja som mu bol pridelený ako vizitačný notár. Na noc 5. júna prišli sme do Beckova, a ráno boli sme svedkami tej spústy, ktorú v záhradách, na ovocných sadoch a na poli medzi siatinami a okopaninami zapríčinil silný mráz. Raži boly práve v najlepšom kvete. V prvý deň mrazu ešte sa nevidelo na ražiach, že sú pomrznuté, až na tretí deň sa ukázalo, že sú klasy biele a pomrznuté. V celej doline na tisícich slivových stromoch ani jednej slivky nezostalo; v septembri doniesol starý rechtor jednu peknú slivku zrelú, ktorú našiel na halúzke pod slamenou strechou školského stavänia ukrytú a pred mrazom ochránenú. Keď sme sa tej slivky do chuti naobdivovali, rozrezal ju na toľko kúskov, koľko nás pri tom bolo, aby sme aspoň ochutnali ovocie. Keď povážime, že v dobrom ovocnom roku na tisíce centov suchých slív, množstvo jabĺk a hrušiek, na stá centov orechov sa vyváža, mnoho slív na lekvár pre domácu potrebu a na vývoz sa uvarí, a mnoho na slivovicu vypáli: môžeme si predstaviť, koľkú ujmu na dôchodku zapríčinil jediný mráz len v samej Bošáckej doline!Krátka prusko-rakúska vojna sa len málo týkala našich krajov. Keď spústy vojska ťahaly hore Považím na severné bojište, prišiel som do Štvrtku navštíviť jednu rodinu a našiel som tam štyroch rakúskych dôstojníkov. Medzi nimi bol jeden veľmi mladý poručík, ktorý ukazoval najviac kurážu do vojny, a hovoril: S Prušiakmi budeme skoro hotoví, tí nerozumejú vojne, lebo dávno vojny nemali. Šuhaj tento tak rozprával, ako by bol ktovie v akých bojoch sa vyznačil, a bagatelizoval pruských stratégov. Ostatní dôstojníci boli starší mužovia a reči ich boly vážnejšie, nie tak do vetra trepané. Ale dosť skoro zkúsil aj náš hrdinný poručíčok, že miesto toho, ako očakával, „že v Berlíne bude raňajkovať“, jestli v boji nezahynul, musel sa dať aj on od Kráľ. Hradca na útek kade ľahšie tam, zkade bol prišiel.Viktor Janka, kyrysnícky nadporučík, výtečný botanik európskeho mena, tiahol so svojou eskadronou cez Myjavu do Moravy, a bol ubytovaný na fare turolúckej, kam pred večerom dorazil. Spýtal sa farára, jak ďaleko je Zemanské Podhradie? Že by ma rád navštívil. Ale keď mu riekli, že je to na dobré 3 hodiny cesty, upustil od svojho úmyslu, lebo mu to bolo príliš ďaleko, ale nechal mi na karotke pozdrav vo fare, aby mi ho príležitostne doručili — a hneď na druhý deň odmašíroval ďalej. Tú karotku mi aj poslali. Keď po krátkom čase Benedekova porazená armáda ustupovala v zrýchlených pochodoch dvoma prúdy, Moravou a Považím k Bratislave, a množstvo vojska uberalo sa aj Lieskovskou dolinou k Novému Mestu, stál som na hradskej medzi Lieskovím a Srním, striehnuc, či nezazrem nášho botanika Janku. Ten ale mi potom z Pešti písal, že mašíroval cez Skalicu, ale že to bola hrozná trma-vrma pri Kráľ. Hradci, kde rakúska pechota, kavaléria, delostrelectvo, vozatajstvo, rozkošne pomiešané, hľadelo sa čím najďalej dosiať z dosahu pruských kanónov, a Janka v tom najväčšom zmätku skočil s koňa vytrhol jeden exemplár plazivej ďateliny (Trifolium repens) a na pamiatku si ho strčil pod kabát. Ani v najväčšom nebezpečenstve života nezaprel sa horlivý botanik.Bol to dojímavý pohľad, ako naše ženičky vo Štvrtku špalierom stály vedľa hradskej, cez dedinu ulicou „Kočíce“ zvanou tiahnucej — ktorá s pecňom chleba, z ktorého ukrajovala krajec za krajcom a dávala vojakom; ktorá s putňou vody a s plecháčom, ponúkajúc mašírujúcich smädných vojakov; ktorá s hodnou nádobou mlieka, z ktorej nalievala do pohára a podávala ho mimoidúcim, a bežala vedľa nich, aby vzala prázdny pohár od jedného a znova ho naplnený podala inému. A to tým milosrdným ženám nikto nerozkazoval, tak občerstvovať dlhým maršom ukonaných, im celkom neznámych vojakov; samy od seba to konaly, a vojakom to dobre padlo. Ale jeden židovský šuster v Bohuslaviciach zle pochodil. Kúpil od pekára plnú krošnu žemlí po 2 krajciare a dal sa ich na hradskej utrmácaným vojakom po 10 krajciaroch predávať, a tešil sa dobrému rebachu. Ale spozoroval ho jeden stotník, dal mu žemle z krošne vysypať, aby si ich vojaci rozobrali. Keď na to prekvapený Žid počal veľký „Geserres“ robiť a nadávať, nebral to stotník za žart, ale dal Židovi 12 palíc, ako honorár za túto starostlivosť o vojsko, na plundry vypáliť. Žid sa potom nabehal a naprosil, a nažaloval až po viedenskú kanceláriu, o zadosťučinenie a náhradu utrpenej škody pri tomto „kšefte“, ale všetko nadarmo. Tých 12 palíc mu nikto neodfúkal, ešte sa mu aj ľudia do chuti nasmiali, lebo kto má škodu, o posmech sa nepotrebuje starať. Tento Židák bol akosi osudom predestinovaný na palicovanie, lebo keď podhradský slúžny Anton Piáček r. 1848 svojej gazdinej, rodenej Viedenčanke, s ktorou sa pozdejšie dal osobášiť, rozkázal uňho nové topánky ušiť, nijako sa s prácou neponáhľal, hoci viac ráz k nemu posielali o tie nové topánky. Ale keď raz šuster povedal Piáčkovej slúžke, že taká pani môže aj troška počkať: viac k nemu nechodil nikto o tie topánky. Keď ich konečne ušil, zaniesol ich sám usmiaty k Piáčkovi. Keď sa ho spýtali: čo mu príjde za topánky? povedal, že 3 zlatky. Dobre, riekol Piáček, ale koľko ráz sme my o tie topánky museli posielať, na toľko ráz ti ich budem vyplácať, a ty si pre plácu toľko ráz ku mne musíš chodiť. Žid bol aj s tým spokojný, a keď sa s poklonami odoberal od „pána veľkomožného“, riekol tento: Neutekaj, ešte nie sme vykoncovaní, ešte som ti dlžen za ten odkaz po slúžke: vyvez dereš na most, tam dostaneš 12 palíc. Žid myslel, že slúžny len žartuje; ale keď videl hajdúcha s lieskovicou v bráne stáť, aby Žid neušiel, dal sa do plaču, do prosenia a odpytovania. Ale všetko nadarmo. S chuťou alebo bez nej, musel vyviezť dereš na most, kde mu hajdúch spravedlivo nameral 12 palíc. Ešte za túto mimoriadnu plácu musel poďakovať a dereš zasa odviezť ta, zkadiaľ ho na most vyviezol. Piáček riekol: Teraz sme už kvitt! a pre ostatné peniaze prichádzaj, dokiaľ topánky nebudú celkom vyplatené. — Túto epizódu mi ten šuster sám rozprával, a keď som sa ho spýtal, či ho to bolelo, odpovedal: Akoby nebolelo! keď ten hajdúch takou silou ťal, že som myslel, že mi nohavice každou ranou presekne.Počas tej vojny prišiel nás navštíviť brat mojej ženy i s kamarátom svojim J. K., oba revúcki študenti. Ktosi im pustil blchu do ucha, že Prušiaci, kam prídu, mladých ľudí nútia vstúpiť do pruského vojska. Toho sa títo dvaja náramne naľakali, a švagor prosil sestru, aby im prichystala peceň chleba a rezeň slaniny; lebo že náhle počujú, že sa Prusi blížia, utečú do hôr, alebo do najďalších kopaníc. Ale aj s kopaniciami strašili ľudia, že sa tam potulujú dezertéri; ale o takých úskokoch u nás nebolo ani reči, a ja, keď len pekný čas dovolil, často som vychádzal do hôr a na kopanické lúky botanizovať, a ani jednoho dezertéra som nevidel.Podivno, že hoci Rakúsko bojovalo i na severe s Nemcami, i na juhu s Talianmi, o týchto posledných málo bolo rečí u nás, ani nejakého oduševnenia nad zbitím Talianov na suchu a na mori; len Prusov mali ľudia plné ústa.Ako následok tejto vojny prišla cholera, ktorá bola po celej župe veľmi rozšírená. Prvý umrel v Bošáci jeden starý kopaničiar, ktorý bol raneného zaťa na Morave navštíviť, a doniesol si ztadiaľ choleru. Ležal na obecnom dome v prázdnej izbe na slame. Poslali pre mňa, aby som mu prislúžil sviatosť večere Pánovej. Chorý ma poznal, ale hovoriť mohol len s veľkým namáhaním, a v tvári bol očernetý. Že som nikdy na choleru nemocného človeka ešte nebol videl, nevedel som, čo za nemoc ho schopila. Jeho rodina už čakala naňho s vozom, aby si ho do kopaníc odviezli a tam opatrovali. Medzi dvermi som im tak ticho riekol, aby ma chorý nepočul: Nechajte ho tu, lebo vám na ceste umrie! Vzali si ho domov a o niekoľko hodín umrel.Farské úrady dostaly prípis slúžnovského úradu, aby na choleru umrevší boli hneď do rakve uložení a do cintorínovej umrlčej búdy odvezení, a pohrebné obrady aby boly čo najkratšie a aby sa nepochovávalo od domu s dlhými obradmi. Nebol som istý, či ten spomenutý kopaničiar umrel na choleru, preto sme pochovávali od domu jeho rodiny v Bošáci s obvyklými tu obradmi. Potom umrel na choleru jeden najmajetnejší môj farník. Jeho rodina nechcela dopustiť, aby rakev jeho bola vynesená na cintorín, kde ešte umrlčej búdy nebolo, a veľmi prosila, aby som ho len obvyklým spôsobom pochovával, čo som aj urobil. Potom umrel jeden z najchudobnejších farníkov, ktorého rodine som si ani netrúfal povedať, že ho nemám, podľa nariadenia vrchnostenského, zvyčajným tu spôsobom pochovávať, s kázňou, s parentáciou, so žalmom a odspievaním dvoch piesní, lebo by boli mohli povedať: Vidíš, bohatého pochovával tak, ako sa u nás pochováva, ale chudobného človeka už nechce tak pochovať, ako sa patrí! A tak som aj toho, práve s tými obradmi, ako toho bohatého pochoval. A tento spôsob pochovávania zachovával som po celý čas trvania cholery. Len keď deň po dni 2 aj viac pohrebov bolo cez deň, často v rozličných obciach, a ja som nestačil pri každom aj kázeň povedať a parentáciu čítať, tak potom, kde vystať musela kázeň a parentácia, to som nahradil v najbližšiu nedeľu, že som tých umrevších v kázni spomenul a parentáciu od oltára prečítal, niekedy aj 3-4 parentácie zkrátené. Každý deň o 8. hodine ráno v kostole prisluhoval som sviatosť večere Pánovej. Chodili teda ľudia každý deň do kostola k spovedi, a predsa som asi päťdesiatim, už na choleru nemocným, doma prislúžil sviatosťou večere Pánovej. A nemal som nijakého strachu z cholery, ani som jej nedostal. Len smrad cesnakový mi bol náramne odporný; lebo ľud ako liek proti cholere užíval cesnak v octe rozmačkaný, ktorým treli kŕčami napadnuté údy chorých, a všetci prítomní tým zápachom napáchali. Sotva vykročili takto napáchnutí ľudia z fary, hneď sme izbu a chodbu na fare vykadili borkami a cukrom na žeravé uhlie nasypaným; tak bol ten smrad cesnakový aspoň maskovaný.Len raz som mal cez jeden deň päť pohrebov a to jeden v Podhradí, dva v Bošáci, v Haluziciach a vo Štvrtku po jednom, že som chodil z cintorína do cintorína, a posledný pohreb musel som vykonať už pri svetle fakieľ.Spomenutia zasluhuje, že v Haluziciach, 210 duší počítajúcej, na úvršine ležiacej dedinke, ani r. 1831-ho, ani 1849-ho a 1855-ho ani jeden človek neonemocnel na choleru, hoci vo všetkých obciach ľudia mreli na túto nemoc. Tak sa zdalo, že Haluziciam sa cholera vyhýba. Ale to sa len tak zdalo. Lebo keď začali ľudia mrieť na choleru v Haluziciach, vymrelo ich za 4 týždne 70; teda tretina obyvateľov. A ja mám v mojom denníku zapísané, že, keď som 20. októbra šiel popri cintoríne haluzickom, keď ešte umrlčej búdy tam nebolo, načítal som 15 rakví s mŕtvolami zo Štvrtku a z Haluzíc, pod holým nebom, čakajúcich katol. kňaza z Bošáce, aby ich prišiel pochovať. Niektoré domy v Haluziciach celkom vymrely. Ľud bol tak prestrašený, že, keď som prišiel tam na pohreb, nechcel nikto mŕtveho vložiť do rakve, ani rakev na márach odniesť k hrobu. Pomohol som si tak, že som ponúkol cigary tým, ktorí mŕtveho vložili do rakve, a že som poprosil majiteľov koní, aby dovolili rakev odviezť k hrobu, čo sa aj stalo. Obrad pri dome bol čo najkratší, ako aj u hrobu. Istý H. prišiel ku mne a doniesol si obligácií na 500 zl., že keby tak on a jeho žena umreli, aby to ich deťom niekto nevzal. A keď som riekol, že by lepšie urobil, keby si to uložil na bezpečnejšie miesto, lebo že aj ja môžem umrieť, riekol: „Akoby sa to mohlo stať?“ Že abych len vzal do opatery jeho obligácie, lebo že ja ostanem na žive. Vzal som ich. Neminul ani týždeň, a on a jeho žena v jeden deň umreli. Po čase odovzdal som tie obligácie na poistenku stoličnému sirotnému, ktorý ich sirotám, keď dospely, vydal.Rakúsko-pruská vojna sa teda skoro skončila, porážkou Rakúska; ale hoci na juhu proti Talianom jak na suchu, tak na mori víťazne bojovali Rakúšania, predsa pri uzavretí pokoja ztratilo Rakúsko Benátky. Veselí a vždy k žartu a fígľom naladení Viedenáci i po tejto nešťastnej vojne si zavtipkovali tou hádkou „Čo smrdí najviac v Rakúsku?“ a rozlúštením jej: „Retiráda na severe a ,Abtritt‘ na juhu“. (Die Retirad im Norden und der Abtritt im Süden.) Tak po rakúsko-talianskej vojne, kde Napoleon III. pomáhal Taliansku, ešte roku 1860. vyspevoval po viedenských kaviarňach a hostincoch ľudový spevák Fürst:Die Soldaten, sagt er, ohne Knöpf, sagt er,D’Generäle, sagt er, ohne Köpf, sagt er,Und der Kaiser, sagt er, ohne Hirn, sagt er,Ja, so müssen, sagt er, wir verlieren!Keď ho pri takomto a podobnom speve prekvapila policia, musel to odpykať za mrežami.Vtedy, keď Benedekova armáda mašírovala dolu Považím, bola od Štvrtku do Bošáckej doliny vystrojená stráž asi z 50 mužov záležajúca, striehnuť, či Prušiaci z Moravy Bošáckou dolinou netiahnu do Považia. Slúžka pribehla, rieknuc: Mnoho vojska prišlo a rozložilo sa na „Močiaroch“ medzi Bošácou a Podhradím.Šiel som sa hneď podívať, čo sa to tam robí? I videl som ten hlúčok vojakov; pár kavaleristov, jágrov a infanteristov, ako si zakladajú ohne a stroja sa variť obed. Práve vysielal dôstojník dvoch jágrov na vrch Lysicu, vyzerať, či nevidia Lieskovskou dolinou, alebo Bošáckou dolinou ťahať Prušiakov. Keďže mrholilo, pozval som tých dôstojníkov do blízkej fary do sucha a na šálku kávy. Zpočiatku sa vyhovárali, že nesmú svoje stanovisko opustiť; ale keď som ich ubezpečoval, že Prušiaci po neschodných cestách Bošáckych kopaníc nebudú sa driapať, keď majú Drietomskou dolinou a Stráňanským priesmykom cez Moravské Lieskové dobrú a širokú hradskú do Považia, a že fara je len pár krokov, konečne sa vybrali so mnou a vzali si jednoho infanteristu, ktorý ustavične behal medzi farou a ležením vojakov, aby dôstojníkom zprávu dával, že sa tam nič nestalo.Boli veselí a dobrej vôle; len sa sťažovali, že nemajú mapy pohraničných žúp, a že ani nevedia, kade chodia. Všetky mapky, ktoré som mal o trenčianskej, nitrianskej a bratislavskej župe, ba aj moje hrubé výkresy okolia trenčianskeho a pohraničného územia od Z. Podhradia po Skalicu, som im dal, čomu sa veľmi potešili. Nikdy som nemyslel, že moje kartografické pokusy budú konať také výborné služby.Prušiaci tiahli údolím Moravy na Skalicu a poza Malé Karpaty k Bratislave, kde na Gemsenbergu bola malá šarvátka, nato hneď prímerie a o krátky čas pokoj bol uzavretý. Starý pán M. O. mi potom rozprával, že Prešporčania túžobne očakávali Prušiakov, a mnohí mali už prichystané pruské zástavy k uvítaniu nepriateľského vojska.Aj na Starej Turej pustošila cholera. Tam sa stal jeden pád, že na choleru umrevšieho človeka hneď vložili do rakve a odviezli do búdy na cintorín. Ten sa ale v noci zo mdloby prebral a zbadal, čo sa s ním stalo. S veľkým namáhaním odrazil veko rakve a tak, ako bol vystrojený k pohrebu, náhlil z cintorína v chladnej noci domov. Domáci sa ho veľmi naľakali a s krikom ho privítali. Že bolo veľmi chladno, nastydol, a sotva dobehol domov, schytily ho kŕče zas, proti ktorým sa chcel brániť tak, že zachytil rukami spružeľ na rebríku a celé telo s veľkým namáhaním usiloval sa narovnať. Ale všetko namáhanie mu nepomohlo, a domáci ho ledva od rebríka odtrhli a na posteľ uložili, kde do rána skonal; a zas musel byť zavezený do umrlčej búdy, z ktorej sa viac nevrátil.Vtedy mali na St. Turej lekára, ktorý nebol doktorom medicíny, ale len magistrom chirurgie, alebo ako sa hovorí, felčiarom, ktorý mal náramný strach pred cholerou. Turanci sa mu posmievali, že keď ho volali k nemocnému na choleru, ani do izby sa neopovážil vkročiť, ale z vonku cez okno paličkou proboval pacientovi puls. Bol aj prezeračom mŕtvych, alebo ako sa tam hovorí, pokukáčom; nechodil však mŕtveho preskúmať, či je skutočne mrtvý a môže byť pochovaný, ale napísal pokukáčsku ceduľu, bez ktorej kňaz nesmel nikoho pochovať, strčil dva šestáky do vačku a oddal ceduľu ľuďom, aby ju odniesli na faru. Na posledné fašiangy mu ale turanskí mládenci pripravili podarenú čertovinu. Vystreli ako mŕtvolu basu v čepci a bielych šatách a dvaja zašli k doktorovi, s plačom mu oznamujúc, že im babička tejto noci umrela, a že by chceli, aby zajtra o 3. hodine bola pochovaná. Doktor sa pýtal na meno umrevšej, povedali mu, že sa menovala Kača Basa, že bola 60-ročná a stonala na suchoty. Za ceduľu zaplatili dva šestáky, sadli na prichystaný voz a uháňali do Nového Mesta k slúžnemu, kde vec rozpovedali. Slúžnemu sa tento špás veľmi ľúbil a riekol mládencom: „Počkajte, aj ja pôjdem s vami.“ Dal zapriahnuť do vozíka a odišiel s nimi do Turej. Tam videl vystretú basu. Poslal pre doktora, ktorého, keď prišiel, náležite vymydlil a na 50 zlatých pokutoval. Zahanbený Židáček hneď na druhý deň ušiel k rodine na Moravu, zkadiaľ sa až potom vrátil, keď myslel, že tá história s Kačou Basou je zabudnutá.Hovorí sa, že na choleru viac ľudí umre zo strachu, ako od choroby samej. V Bošáci si urobil žart jeden furták, že poradil mládencovi, ktorý sa mu žaloval: „Jaj, ujčíčko, so mnou je zle, ja dostávam choleru, lebo ma v bruchu velice reže.“ „Neboj sa, synku,“ — riekol furták, — „len si natrhaj čerstvej horčice (Anthemia Colula) a priviaž si ju na holé brucho, keď pôjdeš spať.“Urobil tak, a do rána mal na bruchu veľký pľuzgier, ako bubon, že si ani žínku okolo pása nemohol uviazať.Keď maďarský generál z roku 1848/9, Klapka, bol s tlupou Maďarov zpomedzi zajatcov pruských sobraných vtrhol do Turzovky v severnej Trenčianskej, s úmyslom, že zorganizuje povstanie proti Rakúsku, ktorému po porážke pri Kráľ. Hradci už veľmi pripekalo za nechty: vtedy sa gróf Forgách bol dal spýtať dr. Hurbana, či by bol náklonný zorganizovať slovenských dobrovoľníkov na obranu proti Klapkovým bandám. Ale po zkúsenostiach, ktoré mal r. 1849, nemal Hurban viac chuti siahať k meču na obranu Viedne, ale zostal vo svojej fare hlbockej. O tom nám rozprával Hurban na Starej Turej, keď bol návštevou u môjho švagra a náhodou aj ja som vtedy tam bol. Ale Viedeň sa poponáhľala s Prusmi pokoj uzavrieť, lebo mala už pri Bratislave za pätami víťazné vojsko, ktorému by porazený Benedek nebol mohol prekaziť zaujatie sídelného mesta, toho nenásytného žalúdka celej rakúskej monarchie.(1921)	Holuby_Rozpomienka-na-rok-1866.txt
133. Hlúpa žena, muž spadlý z nebaObsahA) Frantove právaB) Potopa — peniaze pre „príhodu“Ca) Hlúpe kúsky v domácnostiCb) Složitá látkaD) Hlúpa žena, ženích ide do sveta hľadať hlúpejšíchE) Muž našiel (ukradol) peniaze a jeho hlúpa ženaF) Iné kúsky hlúpej ženyG) Hlúpa žena a jej dcéraA) Frantove práva1.Czambel, 181, 352 — 3, má verziu zAbaujskejstolice.Matke umrel syn. Videla ísť okolo človeka, ktorý poskakoval; spytovala sa ho, prečo to robí. Odpovedal, že spadol z neba a chcel by ta zas vyskočiť. Jej syn vraj je v nebi v kancelárii, ale potrebuje peniaze na bál. Pani ho prosila, aby odniesol synovi tristo zlatých; pocestný s peniazmi odišiel. Manžel vydal sa za ním na koni, dohonil ho, ale nepoznal; pýtal sa ho, čo to drží, a pocestný povedal, že zlatého vtáka. Pánovi potom oznámil, že klamára videl; pán mu požičal koňa a sľúbil, že mu ho dá, keď šudiera dohoní a privedie. Pocestný ušiel i s koňom i s peniazmi.2.Czambel, § 233, 465 — 6, podáva verziu zoŠarišskejstolice.K Židovke prišiel pocestný, že prichádza z celého sveta. Židovka rozumela „z tamtoho sveta“, pýtala sa na svojich dvoch umretých synov. Pocestný odpovedal, že mladší je gavalier, druhý lump, pijan, nemá nič. Vzal od Židovky tri zlaté, plátno na gerok a na nohavice, aby ich odniesol do neba. Žid sa pustil za šibalom na koni, dohonil ho, ale nepoznal; na prosby Židove sa sám za pocestným pustil na jeho koni. Žid sa vrátil bez koňa domov i povedal Židovke, že šibala dohonil, ale že mu dal koňa, aby ľahšie došiel do neba.Srovn. Anm, KHM Grimm II, 440, č. 104; šudier drží klobúk nad niečím, srovn. Pov. lidu opav. a han., str. 95.Rozobral Antti Aarne, Der Mann aus dem Paradies in der Literatur und im Volksmunde 1915 (F. F. Commun., Nr. 22). Heuška, Na hyjtě II, 84; Gnědič, Mater. IV, 26, 27; Seržputovskij, II, 228 č. 88; Smirnov, Sb. vrus. sk. 271 č. 59, 719 č. 271, 877 č. 352; Zelenin, Perm. 242 č. 31; Serova, Novgorod. sk. 25, 27; Letopis mat. srp., CCL, 38; Čajkanović, 343; Šaulić II., 75 č. 69; Sbornik nar. umotvor. XXXVI, 104 č. 6; Kića VII. č. 23, VIII. č. 11; Sokolovy, Sk. bělozer. 69, č. 44; Vasiljev, Pamjat. tatar., 63 č. 22, Lorimer, Persian Tales 154 č. 25; Légey, Cont. lég. Maroc., 155 č. 35.B) Potopa — peniaze pre „príhodu“Suchý, Dialekt 83 — 84, má verziu zBratislavskejstolice.Muž dal žene schovať peniaze a na jej otázku odpovedal, že tie peniaze budú pre príhodu. Nashromaždilo sa tak niekoľko zlatých.Raz prišiel starý sivý žobrák, a keď sa ho hlúpa žena pýtala, ako sa menuje, odpovedal: Príhoda. Žena zvolala: „Vy ste to ten Príhoda! A čo tu robíte?… Čo sa vás načakáme!“ Vytiahla z truhly uložené peniaze a dala mu ich. Keď sa muž vrátil domov a počul to, nariekal, že si vezme život, ak nenajde hlúpejších.Prišiel do dediny, kde ho ľudia neznali, vstúpil do otvorených dverí, a keď ho tam gazdiná našla a pýtala sa ho, čo tam robí, povedal, že ta spadol z neba. Gazdiná hneď sa spytovala, či nevidel jej synka Janka. Videl, pradie pačesy za dverami. Divila sa matka, že doma nechcel priasť ľan, a tam pradie pačesy, a poslala mu pagáčky i peniaze, i chleba a i. S ťažkým batohom odišiel chlap do lesa. Keď sa sedliak vrátil s poľa domov, žena sa pochválila, čo synovi poslala. Sedliak sobral najlepšieho koňa a doháňal šibala. Ten ho videl, složil batoh za dub a išiel mu naproti. Ponúkol sa potom sedliakovi, že toho človeka videl, a keby mu požičal svojho koňa, že by ho dohonil; sedliak nech počká, o chvíľu sa vráti. Utiekol, pravda, na koni. Sedliak vrátil sa domov k svojej hlúpej žene, nehneval sa už na ňu, keď sám sa dal ošudiť.Srovn. Rein. Köhler, Kl. Schriften I, 341 — 342; Povídky lidu opav. a han. 95; Anmerk KHM Grimm I, 521; Kubín, Podkrkonoší I, 63; Čajkanović, 340 č. 104, 466 č. 26; Šaulić III, 156 č. 142; Kića VII, č. 23; Smirnov, Sb. vrus. sk. 722 č. 276; E. C. Parsons, Cape Verde Islands 194 č. 65.Ca) Hlúpe kúsky v domácnostiNěmcováI, č. 29, str. 100 — 104, má verziu zTrenčianskejstolice„O hloupé ženě“.Hlúpa žena pýtala sa muža, načo má múku na povale, toľko bravčoviny a slaniny v komíne a čo má v starom hrnci pod posteľou. Muž odpovedal, aby zamiesila múku; keď bude treba, bravčovina a slanina bude do kapusty, a v hrnci vraj sú tekvicové jadrá; keď tadiaľ pôjde hrnčiar, začarujú ich za nový hrniec. Žena domnelé jadrá, vlastne peniaze, začarovala s hrnčiarom za hrnce. Nastokla ich na koly pri plote, jeden maličký hrniec sa nespratal, volala na hrnce, aby sa pomkly, a keď sa nehly, mlátila do nich, až črepy lietaly. Potom odniesla mäso a slaninu do záhrady a poprikrývala nimi kapustné hlavy. Psi požrali mäso i slaninu, žena ich vyhnala kyjakom, vlastného psa však priviazala v pivnici k čapu na sude. Pes čap vytrhol, víno sa vyvalilo, žena všetku múku do toho zamiesila. (Srovn. nižšie 20, č. 134 B.) Potom si spomenula, že má mužovi vyčistiť háby; nahádzala ich všetky do koryta, namydlila, poukladala do zvárky a pekne ozvárala, potom vyprala a povešala na plot.Keď sa muž po nečase vrátil, zhrozil sa, ale poznal, že treba čím najrýchlejšie ísť za hrnčiarom. Žena išla naľavo, on napravo; kto by hrnčiara prvý uvidel, mal sa hlásiť. O malú chvíľu ozvala sa žena, ale bolo to strašidlo v maku. Tu jej muž nahovoril, že bude vojna s Turkom, na ktorú musia ísť i ženy, a sľúbil jej, že ju skryje. Zaviedol ju do hory, vykopal jamu, zahrabal do nej ženu až po krk a hlavu obložil a zasypal. V noci prišli ta zbojníci až k nej a chceli spočítať peniaze; svetlo dali na peň, t. j. na ženinu hlavu. Svetlo, dohorievajúc, začalo jej páliť hlavu, ona vzdychla, a tým zbojníkov tak naľakala, že sa dali na útek a peniaze tam nechali. Ráno išiel sa ta podívať muž — bolo mu predsa len ženy ľúto — a tu ho žena radostne uvítala, čo zarobila peňazí.Túto rozprávku vzalDobšinskýdo Prostonár. slov. povestí II, 59 — 64. Len kde-tu sú niektoré drobnejšie zmeny rázu lexikálneho a štylistického.Srovn. Anm. KHM Grimm I, 520 č. 59.Cb) Složitá látka1.Czambel, § 223, str. 447 — 8, má verziu zUngskejstolice.Úvodný motív je nahradený iným. Ženu poslali na trh, aby predala sliepku a kravu. Kravu predala za dva zlaté, za sliepku chcela tridsať. Všade sa jej smiali, napokon ju predala Židom, ktorí prv od nej kúpili kravu. Židia ju opili, namazali kolomažou a posypali perím. Žena ráno nevedela, či je človek a či vták. Pretože ju kravy neolizovaly ako prv, vyliezla na strechu, že bude lietať. Muž ju chcel zastreliť; keď ju poznal, nahneval sa a išiel hľadať do sveta hlúpejšieho. (Viď motív 135 D.)V dedine videl, ako muž so ženou vnášajú sieťami svetlo do chyže (viď nižšie 110, 44, č. 133 D, 137 E), i vyrúbal im oblok a dostal sto zlatých. V druhej dedine plakal muž, že mu žena ušila košeľu, ale nespravila dieru, a bije ho po hlave, kým dieru na nej nespraví. Hrdina otvor vystrihol a dostal päťdesiat zlatých. Potom sa opakuje motív 133 A, pravda, pozmenený. Spytovala sa ho akási žena, odkiaľ prichádza, a on jej povedal, že z Loboga; žena rozumela „od Boha“, a on ju nechal v tom. Pýtala sa ho, či nevidel v nebi jej prvých dvoch mužov; prisvedčil, ale Matejuš nemôže si kúpiť pálenky a Petruš musí chodiť pešo. Žena mu dala sto zlatých a koňa. Videl ho tretí muž tej ženy, poznal svojho koňa a išiel za ním. Šudier to zbadal, odrezal koňovi hrivu, pripevnil na najvyšší strom a díval sa hore. Chlap sa ho spýtal, čo robí; odpovedal, že sa díva, ako ide kôň do neba, a medzitým, keď sa chlap díval, tiež utiekol i s jeho koňom.Šudier sa potom vrátil, jeho polia boly neobsiate, žena povedala, že zasiala štyri vrecia soli. Muž sa hneval, ale pretože poznal vo svete ešte hlúpejších, žil s ňou ďalej.Hra slovná „z Loboga — od Boha“ je akiste poľského pôvodu. To „lo“ je patrne z?o(od) a je to zámena mena rieky Bug a Boh, ako je to tiež v maloruských verziach. (Srovn. Sumcov, Anekd., str. 51.)Viď Antti Aarne, Der Mann aus dem Paradies in der Literetur und im Volksmunde, 1915 (F. F. Comun., č. 22), str. 58, 71.2. Motív o sadení soli rozpráva sa samostatne vSlov. PohľadochXX, str. 40, z Ratkovej (Gemerská stol.) Ilíkom, č. 1,„Sol, švarostnia“.Podnapilí kurátori, ktorí vážili soľ, rozhodli sa, že zasadia drobnú soľ, aby z nej vyrástly veľké kusy, ako z malých zemiakov veľké.O mesiac zem sa zazelenala a kurátori s rychtárom išli okúsiť soľ. Aby rychtár nepošliapal soľ, vydvihli ho štyria chlapi na sochore a zaniesli do prostriedku. Rychtár okúsil, popálil si jazyk, a tak i ostatní. Lebo to bola „pržliva“.3. Verzia, ktorú máČeský LidV, 35, rozpráva o starobylej dedine Selci v kotline pod Inovcom.Občania sa radili, ako to spravia, aby sa ročne nevydávalo toľko peňazí za soľ. Rozhodli sa, že soľ zasejú na pole. Pole zorali, pobránili. Aby rozsievač soli pole nepošliapal, postavili ho na bránu a tú nosili štyria chlapi na pleciach po poli, až bolo celé pole obsiate. Potom pobránili soľ a skoro padol i teplý dáždik. Chlapi sa chodili dívať, až soľ vzíde. Pole bolo zarastené žíhľavou. Jeden z boženíkov odtrhol žíhľavu, aby ju ochutil. Keď mu popálila ruky i ústa, chválil, že soľ je mladá, ale už silná. Ženy potom, keď videly veľkú žihľavu na poli, sožíňaly ju husiam a bravom. Jedna zabudla na poli kosák. Rychtár spozoroval na poli prázdne miesta a svolal radu, že im na soľ chodí nejaké zviera. Išli v noci na stráž. Jeden pri mesiačku zazrel zabudnutý kosák. Hneď zavolal ostatných a tí sa pustili do domnelého zvieraťa. Niektorý z nich udrel do rúčky kosáka, kosák vyskočil a zaťal sa mu do šije.[1]Ten v strachu a bolesti skríkol, že ho zviera dusí za krk, a dal sa na útek. Strachom ztratil rozum. I ostatní chlapi sa rozutekali a nechceli už na pole ísť. Potom ženy pohodlne žíhľavu sožaly a po nošiach poodnášaly husiam. Nemusely pre ňu chodiť až pod Inovec.4. Odtlačená bola predtým, roku 1884, vČernokňažníkuIX, str. 60:V múdrej rade čudákovskej uradili sa, aby každý aspoň smetište zasial soľou. Najobozretnejší z rady mali ochutnať, či je to už také, aké má byť na jazyk. Aby úrodu nepošliapali, ustanovili, že každého z nich štyria budú nosiť na nosidlách. Nosili ich všade a tí všade strúhali múdre tváre, že je veru soľ podarená, štipľavá ani červený piepor. S poľa príde domov gazdiná a volá im: „Či nevidíte, že nosiči za vami všetku úrodu dodlávili?!“Tento kocúrkovský kúsok rozpráva sa často samostatne. Srovn. Sumcov, Razyskanija anekdot 36; Dragomanov, Rozvidky III, 98; Wesselski, Nassreddin II, 209, č. 423; Jegerlehner, SM Oberwallis II, 228, 324, č. 159; Zb. nar. živ. juž. Slav. VIII, 131 č. 6; Bos. Vila II, 271; Danica X, 32 č. 3; Rovinskij, Černogorija II, 2, str. 629; Krauss, Tausend SM. Südslav. I, 158; Max Böhm, Lett. Schwänke, 57 č. 35; Hauffen Gottschee, 127 č. 26; Bünker, Schwänke, Mär., 34; Albrecht Keller, Schwaben in der Gesch. d. Volkshumors 138; Wossidlo, Aus dem Lande Fritz Reuters 177.D) Hlúpa žena, ženích ide do sveta hľadať hlúpejších1.DobšinskýVIII, 3 — 122, má verziu„Múdry Maťko a blázni“. Podáva Odoliena Dobšinská r. Medvecká zo Zvolenskej.Maťko išiel na vohľady a pekne ho privítali. Matka išla do komory pre občerstvenie, ale sa nevracala. Išla za ňou dcéra, a keď sa ani ona nevracala, odišiel ta i otec. Za nimi o chvíľu pobral sa Maťko a videl, ako tam nariekajú. Matka mu vykladala: Z komory na povalu je rebrík a na ňom visí sekera. Keď sa Maťko ožení s ich dcérou a budú mať dieťa, dostane sa to dieťa do komory pod rebrík, potrasie ním, sekera spadne a zabije ho. Preto nariekajú.Maťko ich upokojil, ale potom povedal, že si vezme ich dcéru, keď najde vo svete ešte päť takých bláznov. V prvej dedine videl, ako gazdiná bije kvočku, lebo nechce dávať svojim dvanástim kurencom cicať. Naučil gazdinú chovať kurence vareným a posekaným vajíčkom. Temer celkom rovnako rozpráva sa už vProston. ZábavníkuV, 60; viď 133 E.V druhej dedine stretol pohrebný sprievod; niesli v otvorenej truhle živé mladé dievča; vopchalo si ruku do krčaha, nemohlo ju vytiahnuť, a aby nemuselo stále chodiť s krčahom, radšej ju chceli pochovať hneď. Maťko krčah roztrepal, za to ho bohate pohostili a odmenili.V tretej dedine chceli mať kostol zvonku i zdnuka biely, a tak ho vystavili z tvarohu, ale bez oblokov. (Viď nižšie 44 č. 137 E.) Chytili sa doňho nosiť svetlo vo vreciach. Prileteli vtáci, vyďobali dierky do tvaroha, v kostole sa zasvietilo. Sedliaci sa vybrali do hory pre vtákov. (Pod. Slov. Pohľady 1896, 259 č. 22; Bünker, Schwänke 33, č. 13; Sumcov, Anekdoty 12; Národopis. Věst. III, str. 15.) Vzali dlhý rebrík a niesli ho na pleciach do hory. Zavadzal im, nemohli do húšťavy, a tak kus po kuse z rebríka odtínali. Prišli k vysokému stromu, ale z rebríka ostaly len tri kolíky. (Pod. Czambel, 383, § 197; srovn. Sumcov, Anekdoty 12; Etn. Zbir. VI, 338, č. 1, 340, č. 678.) Tu vystúpili jeden druhému na plecia, až sa najvyšší dostal k hniezdu. Ale ako zvolal radostne: „Tu sú!“, podíval sa najspodnejší hore, pošmykla sa mu noha, všetci popadali a vtáci uleteli. Počínali si podobne, ako inde, keď merajú hĺbku studne alebo lezú so stromu. (Srovn. Slov. Pohľady XVI, 260, XX, 42.) Maťko ich naučil staväť kostol z kameňa a s oblokmi, múry obieliť vápnom.V štvrtej dedine ťahali bujaka povrazmi obviazaného hore na kostol, lebo umrel bohatý mäsiar a poručil býka na kostol. Maťko predal bujaka a rozpovedal im, ako majú peniaze vynaložiť na kostol. Srovn. Slov. Pohľady XX, 42, č. 6.V piatej dedine dali jedlo na stôl a čakali, až sa nažerú myši, lebo neznali mačiek. Maťko im opatril kocúra, ľudia dostali strach, čo bude žrať, keď myši vydrhne. Kričali za odchádzajúcim Maťkom. „Čo vás po tom!“ zavolal im Maťko. Vyrozumeli, že zožerie potom ich, naháňali kocúra, a keď ho nemohli chytiť, podpálili dedinu. Keď všetko zhorelo, zazreli kocúra v cintoríne na najvyššom náhrobnom kríži.Maťkovi už nebolo treba hľadať bláznov, niesol si dosť peňazí a oženil sa s onou dievkou. — Stručný náčrtok tejto rozprávky je v pozostalosti P. Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci pri N. Sade. Ženích tu nemá mena. Záverečnej formulky tu niet.2. VSborníku Muz. slov. spoločnostiXVIII, 12 — 13, č. 47, je verzia„Žofča“, zoSpišskejstolice.Matka dala vystaviť nový dom, murári zabudli sekeru za tragarom. Matka sa dala do plaču, aké to nebezpečenstvo hrozí svobodnej dcére, keď sa vydá a porodí dieťa, lebo sekera mu môže spadnúť na hlavu. Syn ide do sveta, až najde hlúpejších ľudí, že sa ožení.Prišiel do hory k starým manželom, ktorí ho pohostili; spytoval sa ich, či sú sami, starí odpovedali, že majú dievku, že je v pitvore; zavolali ju: „Žofćo!“ a privalila sa sviňa tri centy ťažká. Hrdina ju poklepával a pýtal sa, či bude jeho ženou; sviňa chrochtala a starí to pokladali za znak súhlasu. Odviedol si ju i s celou jej výbavou. Doma sviňu zabil, oženil sa so svojím dievčaťom, vrátil sa k starým, žene rozkázal, aby sa vydávala za ich dcéru. Starí uverili, bohate ju obdarili a poručili jej celú chalupu.3. VČasopise Muzeálnej slov. spoločnostiXVII, 24, je rozprávka„Lekár a hvezdár na cestách“zBratislavskejstolice.Úvod je odchylný: Doktor a hvezdár vybrali sa do sveta, prišli na noc k sedliakovi, ktorý ich hostil studenou fazuľovou polievkou a studenou kapustou; hostia prvé jedlo trochu okúsili a za druhé sa poďakovali. Lekár bol presvedčený, že sedliaka do rána naduje a že bude potrebovať jeho pomoci. Ráno vstal sedliak celkom zdravý a na raňajky jedol opäť fazuľovú polievku a studenú kapustu. Hvezdár sa lekárovi vysmial, nadal mu „do chmuľov“ a išli ďalej. Na noc prišli k inému sedliakovi, ten ich pohostil a chcel im postlať v izbe, že vraj bude pršať, ale hvezdár mienil, že bude pekne a dal pripraviť lože vonku. Prihnala sa búrka, hostia premokli, sedliak ich dnu nepustil a museli ostať vonku. Ráno sedliak povedal, že súdi počasie podľa svojho somára: ak ide do stajne, prší, ak ostane na hnojišti, bude pekne. Potom sa doktor vysmial hvezdárovi, nadal mu a išli ďalej.Prišli do gazdovstva, kde gazdiná bila kvočku, že nedáva kurencom cicať. Lekár ju poučil, že kurence zobú zrno. Počul, že mladá žena plače, lebo muž zavesil deravú kapsu s nožom nad kolísku a dieťaťu sa môže prihodiť nešťastie. Lekár jej poradil, aby odstránila alebo kolísku alebo kapsu. Hvezdár počul v súsednej chalupe krik, bežal ta s doktorom a videl plakať chlapca pod rebríkom, že na rebríku visí sekera a mohla by naň spadnúť, a niet nikoho, kto by ju odstránil. Hvezdár našiel v tej dedine nákres, podľa ktorého odkryl novú hviezdu na severe, Neptuna; uveličený ostal s lekárom v dedine.4. Úvodný motív predchádzajúcej rozprávky zBratislavskejstolice je vSlov. PohľadochXIII, 144 — 5, č. 22,„Hvezdár, lekár, hodinár na laziech“. Zapísal F. Šujanský.Išli zkúsiť šťastie na lazy medzi chudobnými ľuďmi. Postretol ich valach, varoval ich pred búrkou, pretože cap nepokojne vrtí chvostom. Hvezdár nevidel ani obláčka, vysmial sa mu, ale onedlho premokli. V dedine ich pohostili, hodinár ochorel, lekár ho márne liečil, museli zavolať babu a ona mu pomohla. V noci spytovali sa hodinára, koľko je hodín; odpovedal, že mu dažďom zastaly hodiny. Zakikiríkal kohút po prvý raz, niekto z domácich sa ozval, že je polnoc; zaspieval po druhý raz, boly dve hodiny, a po tretí raz ľudia vstávali. Pútnici sa vrátili do mesta, že tam z nich „nič nenie“.5. Tá istá rozprávka je vNár. Novinách1894, č. 17, nárečím priechodským voZvolenskej, „Hvezdár, dochtor a hoďinár na ďeďiňe“. Prepis je v pozostalostiCzamblovej.Tí traja išli do hôr hľadať šťastie. V hore si ľahli pod strom pred slnečným sparnom. Prišiel medzi nich valach so stádom a rozkríkol sa na nich, aby utekali, že hneď ich zachytí príval. Ale na nebi nebolo vidieť ani mráčka. Hvezdár sa pastierovi posmieval, ale ten na nich: „,Ba, bisťubohu, verťe mi, keď vám, aha, laťťeže, ťen cap tak bäkoce a s chvostom ňespokojňe mrdá, to vám je istí znak, že sa hrmavica blíži,‘ rjekou a š-šš! prč! a s krikom preč uháňau.“ Sotva ušli pár krokov, udrel hrom a oni „z horkou núdzou dodriapali sa“ do najbližšieho stavänia.Doktor dával ochorelému kvapky a ešte niečo iného užívať; to všetko nebolo nič platné, len baba pomohla s božou pomocou.V noci sa pýtali hodinára, koľko je hodín, ale hodiny mu presiakly dažďom a zastaly. Tak nevedel, koľko je hodín. Vtom zakikiríkal kohút po prvý raz a domáci hlas sa ozval: Hodina s polnoci. O chvíľu zakikiríkal opäť, bola hodina druhá; na tretie zakikiríkanie vstávali. I vrátili sa domov: „Ďe je cap hvezdárom, baba dochtorom a kohút hodinárom, tu z nás nič!“6. ZoZvolenskejstolice je verzia, ktorú rozprávala „Eva Madlen r. Kapustík, rodom a obyv. v Dobronivej“, zapísalS. Czambel30. IX. 1900.Úvod je podobný ako v rozprávke, uvedenej niže pod č. 7.„Boli muž zo ženou. A mali veľa detí. Nemali ím čo dať jesť. Mali jednu kravičku. Poslau muž svoju sprostú ženu do jarmoku tú kravu predávať. Spýtala sa ho, za čo hu má dať. On poviedau vo smiechu: ,Za päť groší!‘ Prišla do jarmoku. Jedon sa jej spýta, že za čo hu dáva. Ona poviedala, že za päť groší. On vytiahou päť groší a podau jej do ruky. Kravu si zachytiu. Pýtaľi deti doma chľeba a otec ím volau: ,Mati donesie peňazí za kravu.‘ Deti vyzeraľi. G ocovi bežaľi, že už ide mati domou z jarmoku. Muž pýtau peniaze: ,De sa peniaze?‘ Ona poviedala, že nemá, že si kúpila za groš chleba, za groš páľenky, za groš mäsa, za groš sa dala odviezť a za groš tudli-mudli. Pochytiu hu muž biť, že de je jej krava. Aňi peňazí ani kravy. On sa ožeľeu, deti doma nahau, pustiu sa do sveta.“Nasleduje motív, ktorý sme v tejto verzii našli už v č. 1.; obyčajne sa rozpráva v inej súvislosti nižšie str. 10, č. 137 E.„On prišou do jedňej dedini a tam bou sprosťí človek, kerý si dau vymurovať izbu bez oblokou na nej. Ťen chytau do vreca slnce a púšťau do izby to svetlo. Aľe si nevedeu pomôcť. Prišou ku nemu, čo išou svetom. Pýtau sa ho, čo robí. Že si vraj dau vymurovať izbu a že nemá svetla v nej. Ťen cestujúci pýtau sto zlaťí, že mu on slnce chytí a do izby pustí. Cestujúci zau kuol, spraviu do múru dieru: hneď slnce svietilo. A ťen naradovaňí, že mu slnce v izbe svieti, očitau mu sto zlaťí a cestujúci s nima v nohe domou deti si nachovať. Tak už mau za tú kravu.“7.Etnogr. ZbirnykIX, 37 — 8, č. 18, má verziu zoŠarišskejstolice.Žena vyčítala mužovi, že málo zarobí, a išla sama na trh predávať zrno. Pýtala sa muža, ako draho má predávať, on jej povedal, aby predávala ako ostatní. Kupci jej nahovorili, že ľudia dávajú zrno zadarmo, a žena urobila tiež tak.Muž odišiel do sveta, že sa vráti, až najde ešte hlúpejších než je jeho žena. Potom sa rozpráva motív str. 5, č. 133 A. Muž prišiel do krčmy a jedol klobásu a slaninu; stará Židovka sa divila, že tak dobre jie, a on jej povedal, že je „bojskyj kuchar“. Krčmárka sa spytovala, či nevidel v nebi jej syna Lejba, ktorý umrel pred dvoma rokmi. Muž prisvedčil, že vraj Lejba robí na arende a potrebuje sto zlatých. Krčmárka mu dala dvesto zlatých, aby ich odniesol synovi. Keď sa Žid vrátil a počul, dal sa chlapa prenasledovať na koni. Sedliak oklamal ho iným spôsobom než sa rozpráva. Sadol k jabloni, a keď si Žid odtrhol jablko, chytil ho, že je vraj strážcom, a chcel ho odviesť k pánovi. Žid mu dal svojho koňa. A tak sa sedliak vrátil domov.8.Slov. PohľadyXX, 42 — 3, č. 6, majú verziu z Ratkovej vGemerskejstolici.Rozpráva sa samostatne, ako sa bujak pasie na kostolnej veži. V Ratkovej kostolná šindľová veža obrástla trávou a machom, občania sa rozhodli, že vytiahnu hore bujaka, aby sa tam napásol. Pod vežu dali duchny, aby sa nezabil, ak by spadol. V polovici vyplazil bujak jazyk a ľudia sa radovali, že vidieť, akú má chuť. Bujaka uškrtili, a sotva ho vytiahli, povraz sa pretrhol a bujak sa rozpukol, tak že vnútornosti vystrekly až na periny pani rychtárky.9.Černokňažník1884, IX, 75, má túto verziu:Na streche radného domu vyrástly chlpy utešenej trávy. Čia je tá tráva? Škoda by bolo lámať si hlavy o tom; veď na obecnom je aj tráva obecná. Ako ju zúžitkovať? Na radu jedného kompana dvíhali obecného bujaka hore na obecný dom, a ten tam spásol to ako spásol. Ale dolu s ním ako? Nachytro posnášali všetky periny z celej Chudákovej. Periny chudoby dali na zem a pani starostovej prišly na samý vrch. Vtom bujaka postrašili, a ten skočil pravo na biele periny pani starostovej — ale čo napásol byko, to aj tam nechal na perinách.Ďalej sa rozpráva: ibid. XI č. 3, str. 24: Usniesli sa, že chudobní musia tie periny vyprať. Desiatnici lietali po obci a posháňali dvanásť chudobných žien, čo išly tie periny na jarok prať. Aj pekne ich vypraly. Hm, ale či dajedna neutiahla sa, čo ju na robotu vyhnali? „Ženy, či sme všetky tu?“ zvolala jedna, keď už musely sa rozísť. „Počítajme sa!“ zvolaly druhé. Každá čítala dookola, ale každá tak: ja som ja, jeden, dva, tri atď. Nuž tu načítaly vždy len do jedenásť. Začaly sa hašteriť, kde podela sa im tá dvanásta, až povstala medzi nimi nová pračka. — To je žart medzinárodný, v. Wesselski, Nassreddin I, 268; Sumcov, Anekd., 12, 42.Verzie tejto látky sú snesené v Anmerk. KHM Grimm I, 335, č. 34. Kontler-Kompoljski II, 30, 104, č. 16; Čajkanović 341 č. 105, str. 466, č. 26; 473 č. 50; Šaulić I, 67 č. 19, II, 75, č. 69; Kićine priče 37; Zelenin, Perm. 219, č. 26; Smirnov, Sb. vrus. sk. 538 č. 191; 721 č. 273; 826 č. 322; Javorskij, Pamjat. galič., 220 č. 87; Sokolovy, Sk. bělozer., 69 č. 44; Janów, Gwara małoruska, 118 č. 19; Lambertz, Alban. M., 231 č. 52; Lambertz, Zwischen Vojusa u. Drin 63; Clouston, The Book of Noodles, 193, 195, 197, 202, 209; Tchéraz, L’Orient inédit, 108 č. 6; Wesselski, Nassreddin II, 31, 194 č. 382; Wichmann, Syrjän. Volksdicht., 83 č. 27.E) Muž našiel (ukradol) peniaze a jeho hlúpa žena1.Český LidXIII, str. 80 — 82, má verziu zBošáckejdoliny. V rukopiseJ. Ľ. Holubyhosú dva varianty, na str. 273 — 274 a 277 — 278, ktoré rozprával Adam Ochodnický. Podstatných rozdielov medzi nimi niet.Sedliak našiel v horách peniaze, a keď ich tajne odniesol domov, poslal ženu k súsedovi pre mericu a rozkázal jej, aby nikomu nič o peniazoch nehovorila. Ale keď sa jej súsed spýtal, načo potrebujú mericu, vyzradila hneď, že budú merať peniaze, ktoré muž našiel. Súsed sa hneď rozbehol k nim a pýtal sa sedliaka, či je to pravda, že našiel toľko peňazí, že ich nemôže ani spočítať. Sedliak to zapieral, že jeho žena je hlúpa. Súsed jednako oznámil to slúžnemu a ten si predvolal sedliaka a pýtal sa ho na tie peniaze. Keď to sedliak zapieral, predvolal ich oboch na druhý týždeň.Sedliak, vracajúc sa domov, nachytal rýb a nastokýňal ich do vraních a stračích hniezd. Druhý deň ráno povedal žene, že sa mu snívalo, že bude potopa sveta, a preto bude dobre včas sa postarať, aby ostali na žive. „Nad dedinou je veľký topoľ, ja sa v ňom skryjem a teba schovám do starej búdy pod topoľom, aby ťa potopa nezatopila.“Zatvoril ju tam na tri dni, zavše váľal po streche skaly a lial z putne vodu, ktorá tiekla deravou strechou na ženu. Na tretí deň ju pustil a povedal, že už je po potope. Ráno ju vyzval, aby s ním išla na raždie. Vodil ju po húšťave, kde rozniesol ryby po hniezdach, a hovoril, že sa podíva, či sú už v stračom hniezde mláďatá. Vyliezol na strom a zvolal na ženu, že sú v hniezde ryby, azda tam ostaly po tej potope, či ich straka vysedela, a hodil žene dve ryby. A tak nahádzal jej rýb z niekoľkých hniezd, že budú mať dobrú večeru; sobrali raždie a išli domov. Keď sostupovali dolu, sedliak uvidel zďaleka žobráka s nákladom, ako stúpa hore, a povedal žene, nech sa podíva na toho slúžneho, aký je trhan, ktorý mlynárovi krúpy kradne a s nimi uteká domov.Keď prišli v určitý deň k slúžnemu, žena vravela, že veru našiel muž peniaze a že ju poslal k súsedovi pre mericu, a keď sa slúžny pýtal, kedy to bolo, odpovedala: „Pred potopou sveta, keď muž vyberal ryby z vraních a stračích hniezd; sám veľkomožný pán slúžny môže to pamätať, lebo práve vtedy odnášal od mlynára nakradené krúpy.“Slúžny ukázal prstom na čelo a povedal, aby išli domov, lebo vidí, že žena je chybná na rozum.2.Etnogr. ZbirnykIII, 155 — 158, č. 12, má verziu zoZemplínskejstolice.Sedliak sa dozvedel o bohatom pánovi a chcel mu ukradnúť peniaze. Cudzieho človeka si nechcel vziať na pomoc, len svoju ženu. Ale sa bál, že by to naň mohla povedať, keby ju čo i len raz udrel, a predsa nie je možné ju nebiť, keď s ňou žije.Pobral sa teda so ženou kradnúť. Žena išla vopred, on za ňou. Doma mal nachytané ryby, o čom žena nevedela. Vzal si dve, jednu položil na strom pri ceste a druhú zavesil za nitku na hrušku. Žena sa neobzerala, čo muž robí. Prišli pod panský oblok, žena vyzdvihla muža na oblok a tak ukradli peniaze. Nazpät išli muž vopred, žena za ním. Prišli k hruške, bola tma, že nebolo vidieť niť, ale len veľkú rybu. Muž povedal žene, že ryby tak rastú, v noci trhajú hrušky, a listy tak šelestia, keď ryba trhá hrušky. Potom videla dve ryby na strome. Muž povedal, že ryby sú tam ešte od potopy, že ich pobil kyj, a ako opadla voda, že ryby ostaly na strome. Prišli potom k mlynu, kde pes zavýjal, a muž nahovoril žene, že je to nie pes, ale onen pán, ktorého obkradli; nebol doma, keď jej dával peniaze, lebo išiel do toho mlyna k mlynárke, a že ho tak mlynár bije. Doma peniaze uschovali do suda medzi kapustu. On však oklamal ženu, do suda vopchal ruku a peniaze pod pazuchu.Potom začal sedliak chodiť na večer k súsedke a žene nahovoril, že páni sa dohovorili, aby každý muž mal po dvoch ženách. Žena ohlásila, že to nikdy nebude, skorej bude tak, aby boli dvaja mužovía a jedna žena, a že pôjde k tomu pánovi. Prišla na panský dvor a dala sa kričať: „Ó, nebude tak, pane, ako si vy myslíte!“ Povedala, že jej to hovoril jej muž a že mu povie, kto peniaze ukradol. Pán ju pozval k sebe, pohostil ju, a ona mu vyzradila, že jej muž mu ukradol peniaze. Pre sedliaka poslali žandárov. Keď žena z bočnej izby volala, že on peniaze ukradol, povedal, že jeho žena blaznie. Nech sama povie, ako to bolo, keď vraj peniaze kradli, a to pred žandármi. „Ja som išla, pane, vopred a muž za mnou. Prišli sme pod oblok, vyzdvihla som muža. Vedel, kde sú peniaze, tak nech ich vezme. Ako sme odtiaľto išli cestou, ked sme peniaze ukradli, šelestilo na hruške listie, to ryby hrušky trhaly, a tam ďalej na strome našli sme ryby, čo tam ostaly ešte od potopy. A vy, pane, ste tam vo mlyne zavýjali ako pes, lebo vás mlynár bil.“„Neni pravda, Marjo!“„A medzi kapustu sme schovali peniaze.“„No, vidíte, pane, aký rozum má moja žena!“Srovn, Anmerk. KHM Grímm I, 527; Srpski dialekt. zbornik II, 442 č. 11; Danica IX, 1868, str. 480, č. 5; Sokolovy, Sk. bělozer. 194 č. 107; Serova, Novgorod. sk. 30; Zs. d. Ver. Volkskunde XXXIII — XXXIV, 98 č. 13; Hnatjuk, Geschlechtsleben ukrain. II, 144 č. 236; 258 č. 288; Lőwis, Finn. estn. M., 32 č. 9; Kretschmer, Neugriech. M., 101 č. 30; Bompas, Folklore Santal Paganas, 235 č. 77; Wesselski, Nassreddin II, 70, 206, č. 412, 413.F) Iné kúsky hlúpej ženyProstonárodní ZábavníkV. (Štiavnický), str. 60, má rozprávku„Šakovje veselje kúske“od J. A. M. Bohuňického, t. j. Molitorisa.„Jeden múdri pán ide cez jednu ďeďinu a tu viďí jednu ženu, ak bije, tak bije sľjepku aľebo kuočku po bruchu. Pán sa jej zpítá, že prečuo tú kuočku tak bije. ,Ach, pán muoj dobrí‘, ona povje, ,ako že bi hu ňebila, keť ňedá tímto kurencom cicať!‘ Pán sa zasmjau a kázau doňjesť žltú kašu, ktorú keť kurencom nasipau, začali zobkať. A tak naučiu ženu kurence chovať.Iďe ďalej ten jistí a tu viďí cimrmánou, ak naťahuju, tak naťahuju jedno drevo okresanuo. On sa zpíta, že prečuo to robja, a oni poveďja, že im je toto kratšie ako druhuo, že ho teda kcú naťjahnuť. Pán zau sekeru a otjau z dlkšího kus, ako sa vihľeďjavalo, a bolo rovnuo.“Viď str. 39 číslo 137 B, „Brvno naťahované“.G) Hlúpa žena a jej dcéraSlov. PohľadyXVI, 214, č. 16, majú rozprávku„Baba, dcéra a kočka“zBošáckejdoliny. V rukopiseJ. Ľ. Holubyhona str. 94 — 95 je poznačený rozprávač: Ján Zámečník.V čas žatvy povedala baba dcére, že nepôjdu sbierať klasy, lebo ona umrie, dcéra sa vydá a kočka pôjde do rákoša. Blížila sa už zima a baba bola ešte živá, dcéra sa nevydala a kočka neišla do rákoša. Bola už zem zamrznutá a čerstvý sneh pokrýval polia, keď išly nasbierať klasov. Stretly farára, a ten, keď sa od nich dozvedel, kde a načo idú, núkal im každej po štvrtke obilia. Baba sa však poďakovala, že má on malú štvrtku, a tak teda išly na klásky, a ak nepomrzly, sbierajú ich dosiaľ na zemi zamrznutej a zasneženej.[1]Tento motív s kosákom alebo kosou vyskytuje sa vo verziach látky, rozobranej v Anmerk. KHM Grimm II, 69 č. 70. Tak u Němcovej v českej rozprávke (III, 31 č. 33), vo veľkoruskej (Živaja Starina XII, 471); vo francúzskej rozprávke, rozprávanej už r. 1535 (viď Anmerk. II, 69), v nových francúzskych (značené tamže, str. 70); podobne v Gorici a v Horvatsku, ďalej ešte na Kavkaze (Sborník kavkaz. VII, oddiel II, 56 č. 2).	Polivka_Zartovne-poviedky-a-anekdoty.html.txt
1. NárodyObsaha) Slovákb) Poliakc) Maďar (Uhor)d) Nemeca) SlovákČo nie je Slovák, to je všetko Nemec.[1]Čo Slovák, to chlap.Kde Slovenka, tam spev; kde Maďarka, tam hnev; kde Nemkyňa, tam faleš; kde Cigánka, tam krádež.Č. 470. Adalb. Pieśń 2, D. Madziar 1.[2]Na Slováka sa už každý čert nahnal: Nemec, Tatár, Maďar, Cigán, žid.[3]5Neboráci Slováci, plodzá sa jak chrobáci.Modra.[4]Niet horšieho vtáka nad odrodilého Slováka.Prišla bieda na Slováka.Slovák ako repa.Č. 460.Slovák od koreňa. — Slovák od národu.[5]10Slovák prebudne všetkých cudzozemcov.Slovák vôl, Nemec kôl, Maďar tráva zelená, Francúz ruža červená. Prišiel vôl, zlomil kôl, zožral trávu zelenú, obs… ružu červenú.Č. 459.Tatry, Fatry, Matry — Slovákove vatry.To je bieda, čo Slováka zjedá.Za Slováka nik nezastane, len Boh.[6]15Zo Slováka všetko vystane. — Slovák je na všetko súci.[7]b) PoliakKde sa dva Poliaci zídu, hneď sa tri stránky vadia.Č. 462. Adalb. Polak 10. (Pozri 18.)[8]c) Maďar (Uhor)Uhor (Maďar) brat, Nemec švagor, Cigán kmotor, žid sused.Uhorský most, nemecký pôst a poľská modlitba — to málo stojí.Č. 460. Adalb. Czech 4, Polski 7. (Pozri 3, 4, 10.)d) NemecČo Nemec, to „nevedz“.[1]Hoc nomine omnes peregrini, sed vel maxime Germani apud Slavos veniebant. (Bernolák.)[2]Pieseň. charakteristika národností na základe nesprávneho zovšeobecňovania určitých vlastností.[3]Prejav presvedčenia o všestrannom vykorisťovaní ľudu; Slovák tu vo význame ľud.[4]Výrok lokalizovaný do Modry. Slovák — sedliak. Z.[5]… od národu…— od narodenia[6]Výrok sa zakladá na zlých sociálnych skúsenostiach. Slovák vo význame ľud.[7]Porov. maď. príslovia o Slovákoch v diele János Erdélyi: Válogatott magyar kozmondások, Pest 1862, s. 238 — 239.[8]Výrok vznikol nesprávnym zovšeobecnením.	Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-O-vlastnych-menach.html.txt
Jozefovi Škultétymu[1]V poslednom čísle Slov. P.[2]spomína pán J. Vlček, že preklad v „Besedách“ pochádza odo mňa. Onen kúsok z Lottiho preložil náš milý Dušan, i prosím Vás, aby ste to v nasledujúcom čísle láskavo opravili…3. VIII. 1891Dovoľujem si Vás týmto článkom unúvať.[3]Ráčte prezrieť a upotrebte podľa ľúbosti, alebo zahoďte. — Kvôli tomu článku som jedno-druhé poprezeral, aby som si utvoril obraz, čo vlastne páni Maďari vykonali v svetovej kultúre. Pravdepodobne mnohí zo Slovákov alebo nemali ten nápad to tiež urobiť, alebo spôsob na to. Resumé v krátkosti je priložený článok. Samo sebou sa rozumie, že článok nie je bez tendencie a vlastne len krátky náčrt.Dovoľujem si Vám i to oznámiť, že následkom Vášho láskavého a až veľmi lichotivého obrodenia pokračujem v črtách, ktoré som Vám bol na ukážku poslal. Keď dokončím tú záležitosť, nuž Vám ju pošlem.Mnohé karikatúry by sa dali napísať z terajších pomerov…11. XII. 1918V prvom rade Vás s radosťou vítam po Vašom návrate z krásneho Paríža, kde ste iste pre nás veľmi záslužnú prácu končili. Vašu ruku veru veľmi badať na N. Novinách.Dovoľujem si Vás upozorniť, že naši ctení úradníci upotrebúvajúc na označenie mesiacov české výrazy, poriadny galimatiáš tým tropia, lebo oné výrazy jednoducho po česky píšu, čo sa predsa len trocha čudne vyníma. Upotrebujme výrazy české, ale ich poslovenčme. Leden, březen, duben, květen a najmä září vonkoncom neznie slovenskému uchu dobre. Myslím, že by nerobilo ťažkosť tieto mená prehodiť do slovenčiny, a najmä nie Vám, pán redaktor. Dovoľujem si preto — čo aj nepovolaným spôsobom — Vás o to poprosiť, ako aj to, pravda, aby ste preklad v N. Novinách uverejniť ráčili, by sme všetci z neho osoh mali.Som taký smelý Vám aj výraz „predražovať“ (árdrágitás, keťastvo) predložiť. Posiaľ sme tento pochop nemali, nuž ani výraz naň veľmi nebol. My v Orave vesele užívame „predražovanie“. Ak je to výraz nanič, ráčte s ním napochytre skončiť a druhý navrhnúť.5. IV. 1919Minule bol u nás Vlček[4]a ja som mal to nezabudnuteľné šťastie môcť stráviť v jeho a v Hviezdoslavovej spoločnosti dakoľko hodín.Hovorili sme o mnohom a jedným momentom toho mnohého som bol na chvíľku aj ja, a následkom toho si zase dovoľujem Vás obťažovať touto zásielkou.Nemôžem za to, ale keď dačo píšem, zdá sa mi, že to má pätu-hlavu, ale keď hotové prečítam, nuž mám ten dojem, že je to také sprosté, otrepané, dávno zabudnuté skrz múdrejších ľudí. A ak by bolo dačo pôvodnejšie, nuž je to nezmyselné.Ale Vlček je taký zhovievavý! Bože môj, v každej hlúposti vie nájsť dajaké zrnko, ktoré je, povedzme, nie celkom bez interesu.Možno, že mojou terajšou zásielkou si veľké vavríny nevyzískam. Ba je to pravdepodobné. Ale jedno na každý pád vyhrám: budem mať pokoj sám so sebou. Lebo mi tieto veci už dávno na srdci ležali: teraz som sa ich raz navždy striasol.Jedno je úplne isté: výsledok nijaký mať nebudú, iba ak ten, že mi dakto nadá, hoci som aj hromozvod na konci postavil.Prosím Vás o prepáčenie, že Vás unúvam. Ale vysokoctený pán správca, sám ste si vina. Vy ste tiež taký ako Vlček…25. III. 1919Pri Vašom vedení slúžia N. N. každej kultúrnej snahe. Som presvedčený, že takému eminentne kultúrnemu odboru, ako je zdravotníctvo, neuzavriete svoje stĺpce. A potom snáď aj neškodí istá rozmanitosť medzi toľkou politikou.Chcel by som obecenstvo N. N. oboznámiť v krátkych náčrtkoch o stave nášho zdravotníctva[5]teraz, a čo by sa malo v budúcnosti robiť. Viem, že sa mi najmä zo strany kolegov aj dostane. Nič to. Dávno mi dušu tlačili isté neprístojnosti, poľahčím si, keď to raz napíšem.Listy uverejňujem pod svojím menom. Ak mi dakto chce zlorečiť, nech vie, kam sa má obrátiť.S celou prácou ešte nie som hotový. Snáď ešte jednu tretinu mám dopísať.Dovoľujem si aj krátku kresbu priložiť. Je to oddych medzi ťažkou prácou môcť na našich milých spolurepublikánov myslieť.Teším sa nádejou, že mi bude možné za dakoľko dní Vám osobne vysloviť, ako vysoko a úprimne si Vás ctím.27. V. 1919Možno, že sa ráčite pamätať, že som Vám pred mesiacom poslal niekoľko scén jednej komédie na posúdenie.[6]Aký ste už láskavý a šetrný, posadili ste ma vtedy na koňa, a preto som tú záležitosť dokončil. Teraz si dovoľujem Vám ju poslať s tým poznamenaním, že ráčte s ňou naložiť podľa Vášho dobrozdania. Ráčte celú, alebo len jednotlivé — snáď upotrebiteľné — čiastky uverejniť, kde a ako sa Vám ľúbi, alebo celé do koša zahodiť: a potom bude ozaj finita la comedia.Podpísať ju nepodpíšem ani pseudonymom. Nemám na to odvahu.S ľútosťou sme čítali, že ste opustili redakciu N. N.[7]Nádejame sa, že snáď zaujmete miesto, kde budete môcť národu ešte cennejšie služby konať.Mne je za Vami aj preto ľúto, lebo ja styky ani s jedným z pánov pri N. N. hľadať nebudem, a tak svoje spolovice zahrdzavené pero znovu odložím a nechám ho zahrdzavieť nadobro.Keď som prečítal Vaše odstúpenie, som aj ostatok voľných listov z odboru zdravotníctva odložil na odpočinok.V Mahabharate Indhištiva a jeho bratia po víťaznom boji s bratmi Kurunovcami sa zobrali a išli umrieť. Nemali viac záujem o nič.Nuž umrieť sa mi práve nechce, ale záujem o mnohé veci som stratil.14. VII. 1919Porovnal som preklad Manfreda od dr. P. Bujnáka[8]s originálom. S trpkým prekvapením som musel konštatovať, že je ten preklad nevypovedateľne zlý! Úplne zničil tú krásnu báseň.Však to pravdepodobne viete aj Vy, ale zase pravdepodobne neviete, že som ani prvé ani druhé číslo Sl. pohľadov posiaľ nedostal,[9]hoci som už dva razy poslal na ne predplatok.9. XII. 1919Možno, že sa ráčite pamätať, že som Vám asi pred pol druha rokom zaslal rad scén z malomestského života pod menom „Krpčeky sv. Floriána“. Vy ste ma boli v Martine ústne ubezpečili, že držíte za hodné ich vydať. Od tých čias stieklo hodne vody dolu Oravou… Neráčte sa mrzieť, ale bol by som predsa zvedavý, čo mienite s tými scénami urobiť?[10]Namýšľam si dakedy, že daktoré z nich nie sú celkom zle zachytené. Avšak to je všetko vedľajšie: rád by som mal už celú tú záležitosť z krku, aby som nemusel na ňu myslieť.Dovolíte mi jednu skromnú otázku? V našich novinách sa stále narieka, že je slovenská spisba veľmi slabá, nestačí ani zďaleka potrebe obecenstva. Konečne daktoré moje črty N. N. predsa len uverejnili.[11]Slovenských prozaikov je dnes bohužiaľ veľmi poriedko. Ráčte myslieť, že úplná nevšímavosť človeka obodrí? Alebo ak ste presvedčený, že som nie hoden vstúpiť do chrámu slovenskej spisby, obávate sa, že by som sa ta predsa natískal aj vtedy, keby ste mi pokynuli, že ma tam netreba?Nechcem Vám zapríčiňovať daromnú a pravdepodobne aj nepríjemnú prácu, a preto si dovolím Vám urobiť nasledujúci návrh: ak do dvoch týždňov neobdržím od Vás nijakú zvesť, budem to považovať za ten spomínaný pokyn a dám našej milej spisbe a všetkému, čo s ňou súvisí, v budúcnosti vôbec svätý pokoj.21. VI. 1920Ľutujem veľmi, že Vás musím vyrušovať, odhodlal som sa k tomu ťažko.Pred rokmi som Vás bol obťažoval svojimi prácami. Iste mi ich neposielate nazad, lebo až veľmi beriete ohľad na každého.Ja mám už veľmi hrubú kožu, všelijako pootĺkanú, a preto Vás úctivo prosím, aby ste mi tie veci nazad poslať ráčili. Možno niečo upotrebím z nich, keď nie inde, nuž v Našej Orave,[12]redaktorstvo ktorej som na seba vzal.19. I. 1922*Tvrdenie pána Chaloupeckého,[13]že Orava nebola v 13. storočí obydlená, je veru humoristické. Veď Vy, vysokovážený pán profesor, lepšie ráčite vedieť, ako hockto z nás, koľko a akých bronzov a kde našli v Orave, pričom ani nespomínam ostatný nález, v samom Dolnom Kubíne, kde našli predlanským pohrebisko, myslím, že z laténskej periódy.Inž. Ondrej Kavuliak tvrdí, neviem na akom podklade, že vrchná čiastka Oravského zámku už v ôsmom storočí jestvovala. Je to priseriózny človek, aby takéto veci z malého prsta vyciciaval.Dovoľujem si Vás, vysokovážený pán profesor, upozorniť na tú okolnosť, že ináč krásny dôkaz menami Bobrov a Zuberec tratí na cene práve tvrdením prof. Chaloupeckého, že v 13. storočí bola Orava ešte pralesom krytá, v ktorom sa mohli zubry a bobry i dlhšie udržať, ako už v dávnejšie obývaných krajoch. A tak i mená spomínaných obcí môžu byť dávnejšieho — pardon — neskoršieho pôvodu.Ráčte, prosím, odpustiť, že si dovoľujem majstrovi sa pliesť do remesla, ja nedouk a šarlatán, ale keď mi tak veľmi leží na duši, aby ste pána Chaloupeckého poriadne pritisli k stene.Podľa niektorých poznámok, ktoré mi zostali v pamäti, sa zdá, že v 13. storočí sa stala akási premena v hospodárskych a administratívnych pomeroch Slovenska.7. III. 1934[1]Jégého listy Jozefovi Škultétymu sú uložené v Literárnom archíve Matice slovenskej; tu ich pretláčame v skrátenom znení, tak ako boli uverejnené v zborníku Jégé v kritike a spomienkach, Bratislava 1959, s. 551 — 555.[2]V poslednom čísle Slovenských pohľadov— V Slovenských pohľadoch 11, 1891, č. 8, s. 509 — 511 recenzuje Jaroslav Vlček Besedy I (zošit 1 — 2) vydané A. Bielkom. V týchto Besedách vyšiel úryvok z Pierra Lottiho a prekladateľ bol uvedený pod značkou Dr. N. (namiesto Dr. M.). Preložil ho „náš milý Dušan“, t. j. Dušan Makovický. Vlček ho pripísal L. Nádašimu.[3]Dovoľujem si Vás týmto článkom unúvať— Ide o článok Súvaha (nezaradili sme ho do tohto zväzku Spisov), ktorý vyšiel v Národných novinách 29, 1918, v č. 149 — 150 (17. a 18. dec)[4]Minule bol u nás Vlček— ako vysvitá z listu, zaslúžil sa o Jégého návrat do literatúry nielen Š. Krčméry, ale aj Jaroslav Vlček, ktorý sa poznal s Nádašim v osemdesiatych rokoch v Prahe[5]Chcel by som obecenstvo N. N. oboznámiť… o stave nášho zdravotníctva— Nádašiho návrh J. Škultéty akceptoval (v N. N. 30, 1919, č. 126 — 129 vyšla Jégého stať Voľné listy z odboru zdravotníctva)[6]niekoľko scén jednej komédie na posúdenie— ide o veselohru Krpčeky sv. Floriána[7]že ste opustili redakciu N. N.— po návrate z parížskej mierovej konferencie, na ktorú Škultétyho pozvala dočasná vláda v Prahe ako experta pre slovenské veci, stal sa správcom Matice slovenskej a od roku 1921 univ. profesorom[8]preklad Manfreda od Dr. P. Bujnáka— Preklad Byronovho Manfreda vyšiel v Slovenských pohľadoch r. 37 (1919), č. 2, s. 65 — 110, pod Bujnákovou značkou dr. P. B-k[9]ani prvé ani druhé číslo Sl. pohľadov som nedostal— roku 1919 vyšli Slovenské pohľady len v dvoch číslach, potom prestali vychádzať. Obnovil ich Štefan Krčméry roku 1922.[10]čo mienite s tými scénami urobiť?— Jégé chcel vydať Krpčeky sv. Floriána v Matici slovenskej. Nestalo sa tak, hra vyšla až roku 1925 u Trávnička v Žiline. V Jégého zápisníku je o tom zmienka, „Za vojny ma sto starostí mátalo. Aby som ich trochu oddialil, umienil som si napísať niekoľko satirických dialógov o svojich milých spoluobčanoch. Napísal som jeden — a k tomu sa ich, vyplývajúc jeden z druhého, zozbieralo toľko, že vyšlo z nich jednanie komédie. Poslal som ho baťkovi škultétymu na prehliadku. Pravdaže ma potľapkal po pleci a obodril, aby som pokračoval. To som vedel, že ma neodstraší, ale čo mi napísal, to mi jednako vbilo klin do hlavy. Poznamenal, že každým slovom charakterizujem svoje figúry. Keďže to bol práve môj účel, myslel som, že kráčam na dobrej ceste a prirobil som k prvému jednaniu ešte dve a poslal celé môjmu milému priateľovi Štefanovi Krčmérymu, ktorý teraz nad celým pokrútil hlavou, že: nie. Nevidelo sa mu to. Škrtol som tie dve jednania a napísal iné. Môj priateľ vytiahol plecia po uši a nebol uveličený mojím dielom. Je to trochu lepšie, ale, ale, atď. atď. Chcel som s tým zakúriť, keď ma pri tom úklade zachytil znamenitý Rudolf Kratochvíl, vtedy školský inšpektor v Kubíne. — Co to děláš, člověče? Ukaž to! — Vzal, prečítal a dal to kubínskym ochotníkom zahrať. Môžem povedať, že sa obecenstvo skutočne dobre zabavilo, a tak to dal vytlačiť skrz O. Trávnička v Žiline.“[11]Konečne daktoré moje črty N. N. predsa len uverejnili— V rokoch 1918 — 1920 vyšlo v Národných novinách sedem Nádašiho poviedok, niektoré z nich na tri-štyri pokračovania[12]Možno, že niečo upotrebím z nich… v Našej Orave— týždenník Naša Orava, s podtitulom Časopis Oravskej Slovenskej národnej strany, vychádzal v rokoch 1918 — 1922. Jégé figuruje ako hlavný redaktor v štvrtom ročníku. Pre finančné ťažkosti prestal vychádzať (nahradil ho časopis Orava). V poslednom ročníku uverejnil Nádaši tri poviedky (Obchod, č. 39, Potrestanie Štefana Kršku, č. 40, Mudrci a klinec, č. 41)[13]Tvrdenie pána Chaloupeckého— Václav Chaloupecký (1882 až 1951), v rokoch 1922 — 1938 profesor dejín na Komenského univerzite v Bratislave, autor knihy Staré Slovensko, v ktorej dokazoval neskoré osídlenie severných častí Slovenska. Knihu ostro polemicky napadol Jozef škultéty v článku Slovensko „liduprázdné“ do 13. stoletia (Slovenské pohľady 50, 1934, č. 2, s. 91 — 94). Jégého zistenia mali byť podporou Škultétyho názorov.	Nadasi-Jege_Z-listov.html.txt
OsobyDUBEŇ, stredne majetný gazda, 65-ročnýANNA, jeho ženaMARTIN a MARKA, ich detiDOBRÁK, chudobný gazdaJANKO, jeho synEVKA JEDĽOVÝCHZUZKA a KATKA, kamarátky MarkineSÝKORA, vyslúžený vojakFARÁR, asi 70-ročný, šedivý, v čiernych šatochRICHTÁR a JEDĽOVÝ, pytačiKAPRÁLVOJACIKRČMÁRSLUHA U JEDĽOVÝCHMLÁDENCI, DIEVČATÁMUZIKANTI	Holly_Marnotratny-syn.html.txt
Zrnánazbierané na poliach národno-spoločenského životaZ pozostalých rukopisov Janka Čajaka zostavil P. DobšinskýMyšlienky, vzniknuté v mladistvej duši mojej pri vystúpení na pole účinkovania a pohybovania sa vo verejnom spoločenskom živote, mienil som sprvu nazvať „Kvetmi“ na pamiatku uschovanými. Veď kto z mladých by nerád zbieral kvety, ktoré pozdajú sa mu byť krajšie na poliach — a to zvlášť na zakvitnutých duševných poliach mladosti?! Ale kvety — i tie na pamiatku uschované — vädnú. No nechcel som, aby moje duševné kvety povädli. Preto nazval som tieto moje duševné plody pozdejšie „Zrnami“, keď v samom živote skúsil som, že čo sprvu bolo kvetom, to vyvinovalo sa a zarodilo zrnom — ovocím života. Duch môj vyvinoval sa v tom. Myšlienky stali sa zásadami spravujúcimi život môj.I podávam ich mladistvým duchom slovenským, aby myšlienky tieto boli i u nich zrnistými zásadami, z nich tvorí sa život, tvoria sa čistejšie sa krajšie charaktery mužov žijúcich nielen pre seba, no vplývajúcich tým ráznejšie i na ostatných, na tvorenie života vôkol seba. Oj, keby sme naozaj duchom tvorivým tvorili, silou rozprestieravou (expanzívnou) šírili vôkol seba život spoločensky rázny, zo zárodu čistej duše vo výkvetoch rýdzich zvykov i mravov národnoslovenský!Málo je týchto zŕn tu na písme uschovaných. Ale myšlienka plodí myšlienku. Nechže moje skromné domysly budia vo vás myšlienky nové, myšlienky ráznejšie. A jestli nenájdete, že by moje myšlienky boli, ako hovoríme, „zbrusu nové“, predsa dosť bude, keď len nájdete, že sú to brúsy života nášho vyhladené, vyostrené, že sú zrná zdravého zárodu, a tak schopné rozvitku, schopné života. Priložte myseľ i srdce k nim! Priviňte si ich k duši!1Staviam dom — celú budovu života začínam si. Stavať bez priestoru, rozmeru a základu, to je nerozum, to daromná strata času a peňazí. Mal by mi život byť daromnou stratou? Priestor, na ktorom hýbať sa, pracovať, stavať mám, vymeriava mi moje povolanie. Čo ako malé, uzunké, je predsa drahé, bo za cenu celej mladosti (ako prípravy k nemu) kúpené. Ostanem mu verný; bo „často tichá pastuchova chyžka více může pro vlasť dělati, nežli tábor, z něhož válčil Žižka.“[1]Rozmery stavania či účinkovania určím si podľa síl a darov ducha i tela. Vyše schopnosti a vlády svojej kto sa podujíma, ten rozmeriava budovu na šírku a veľkosť, akú nikdy nedostaví. Pochovaný bude v jej zrumoch. Ale základ, na ktorom stojí všetko, čo? Základmi života sú zásady krásy, pravdy a dobra, utkvené v duši nepohnute. Ak podľa nich konáš, staviaš budovu z ťažkého pevného kamenia. Neublíži ti jej ani oheň ani voda — leda ak by otriasli sa ti samy základy v duši.2Staviam dom — idem pestovať popri ňom sad ovocných stromov. Pre koho? Pre seba. Ale či dožijem sa sladkého ovocia stromov? Požehnané úrody bývajú pozdné — a život taký krátky! Kremä toho, sebec a lakomec myslí jedine na seba. Pre koho teda sadím a štepím? Oj, mám ja pre koho! Zelené podtatranské nivy otčiny rozprestierajú sa tu predo mnou, po nich dediny národa môjho, z neho som splodený, v ňom i vychovávaný. Srdce moje bije za vlastnú otčinu, za vlastný rod. Všetky city, mysle i skutky dobrej vôle posvätím otčine a národu. Čo dobré pomôže boh vykonať, to zarodí ovocím sladkým na dedičnej roli národa. I potomstvo na ňom občerství sa. Mňa občerstvuje povedomie toto k práci neúnavnej.3Pekne zmýšľať, dobre chcieť v útrobách duše vznešenej, tomu naučil som sa za mladi. Ale či myšlienky pekné samy v sebe nebudú len bublinky mydlové, ktoré šuhajček vyduje oproti slnku, by ako zaleskli sa, tak praskli? Iste pevnejšiu treba im dať podobu. Telo myšlienky je skutok. Pekné zmýšľanie a dobré chcenie uzavreté v duši čo ako vznešenej, to je zhrdzavený a zaplesnený peniaz v truhle skupáňa, čo priam maľovanej. Pekné city, vznešené myšlienky moje, poďte von na pole činu. Hrivny moje, púšťam vás do obehu, aby ste sa zdesaťnásobnili a — leskli zlatom života. Pekné túžby mladosti uskutočňuje muž; bojuje proti zlobe, hlása pravdu po okolí, zaštepuje dobré do sŕdc a duší tisícich.4Matka myšlienky zdravej je pokoj duše; matka skutkov je nezlomná dobrá vôľa. V sebe nedám natoľko búriť náruživostiam, aby mi porušili pokoj duše. Zbúrené more leda zvyšky krásneho korábu vyhadzuje na brehy, krásny koráb v ňom pochovaný leží. Vôľu dobrú činnú nesmú ani zlomiť odpory, v nezdare nesmie mi ochabnúť. Strom zakorenený, pevne uzrastený, jednak víchry nelámu, jednak v sparne a suchote lístia mu nevädne. Živí sa a mohutneje z hĺbky svojej. Muž pravdy žije a stojí z hĺbky duše, z hĺbky pevného presvedčenia a viery v boha. Nezvráti ho žiadna nehoda — alebo i zlomený vypučí znovu zo pňa a z koreňov nepohnutých.5V čas búrky uchýliť sa — to opatrnosť múdrosti. No pevný strom chýli iba konáre a letorosty vo vetre, peň jeho vždy pevne stojí. Tú opatrnosť použijem, abych uchýlil sa, ustúpil v maličkostiach; no zásady krásy, pravdy a dobra zadať nesmiem, ony sú pňom života i koreňom; s ich zaprením zadal bych život — bol bych horšie ako zahynutý, padlý bojovník, bol bych za živa okýptený, za živa mŕtvy.6Nový voz ide ťažko, vŕzga a hockde zasekne sa; bo nemá ešte osi vyhladené. Čím ohnivejší pohonič, tým viac zásekov — a posmeškov zo strany divákov. Ohnivo pustil som sa cestami života. Kolesá krútili sa ťažko, bo každý začiatok ťažký. Koľko u ľudí nevkusu a špaty, koľko tu povery a bludných domnienok, koľko zloby a nelásky, toľko záprekov a zásekov pre moju krásu, pravdu a dobro. Kto mal tú škodu, utŕžil si i posmech. Vrešťalo to i svetu i mne do uší. Posmešky lžisveta upamätali ma, že nepozorne poháňam kolesá. Zmiernil som beh a stal som sa pozorlivejší.7Pozorovať znamená pri sebe byť. Zjašený duch, splašené oko nikdy nepozoruje, čo deje sa vôkol človeka. Nedaj vyplašiť sa z pokoja duše svojej, vysotiť sa z koľají prítomnej rozumnej rozvahy, a hľa! nestratíš niť labyrintu[2]sveta, v ňom blúdiaceho prezrádza tvár pomútená, myseľ vždy roztržitá. Z nekonečných zápletok, okľúk a zásekov sveta vyvedie ťa na úslnie života iba neúnavná pozorlivosť zo seba na seba, a tak i na obstojateľstvá tvoje.8Ustavičná pozorlivosť je teda okom duše. Zavrels’ oko — nevidíš nič; číra noc rozprestrie sa vôkol teba. Šťastie svoje pustíš pomimo; búšiš hlavou o prvú stenu. Darmo budeš volať na opatrnosť, tej niet bez pozorlivosti. Pozoruj seba a zo seba svet!9Tie milé obstojateľstvá života veruže sú prerozmanité: hneď prajné hneď neprajné, príhodné i nepríhodné, pohodlné i nepohodlné, raz šťastné raz nešťastné. Chvíľa, ktorá každým okamihom mení sa, mračí i jasní sa, rmúti i teší. Buď a konaj vo všetkých obstojateľstvách sebe, t. j. svojim zásadám, zásadám pravdy, verne. Tak nepustil si veslo života z ruky. Jednak povesluješ na búrlivom mori, jednak unášať bude ťa tichá milá hladina oceánu k brehu a prístavu.10Srdce človeka je to bájne bojisko v skutočnosti, o ktorom poviestky hovoria v obraznosti, že boj na ňom nikdy neprestáva, že čo popadajú jedni nepriatelia, to vyrastajú druhí zo samého bojiska ako zo zeme; ale pribúdajú vraj vždy i noví priatelia, bojovníci proti tomu istému neprestajnému nepriateľovi. Nepriatelia človeka sú tu jeho vlastné prirodzené náklonnosti, žiadosti, náruživosti, vášne; priatelia sú vždy oproti tamtým vznikajúce vnuknutia ducha a rozumnej rozvahy. Šťastný človek, kto proti bezuzdnému hnutiu prirodzených náklonností a žiadostí vždy môže do šíku postaviť lepšie vnuknutie ducha, rozumnú rozvahu a vôľu dobrú. Týmito priateľmi opanuje bojisko a kde treba, nielen ubije, umŕtvi tisícerého nepriateľa, ale i pokorí, zviaže ho živého a učiní i vlastné náruživosti služobnými otrokmi pevnej vôle dobrého.11Ale i nikde neukáže sa človek taký veľký, taký vznešený, ako tam, kde mužnou rukou stiahne uzdy hriešnej prirodzenosti, stane sa rozumným duchovným správcom seba samého. V tomto momente vidím len, že patrí k vyšším kruhom svetovým, že je človek dieťa božie. Telo zostane vždy démonom, podkušiteľom človeka; ale duch s ohnivým mečom anjela postaví sa mu vždy proti. Boj bude vždy tuhý, ale nepriateľ pokorený. Je to i boj na život a na smrť: víťazenie ducha je život a sláva človeka; duch v tomto boji skleslý značí nečesť a smrť jeho. Preto pokoj života majú jedine víťazi. Rozkazuj sebe a budeš takto víťaziť, užiješ pokoja slávy!12Bratia! prizerali ste sa na tie búrne potoky a rieky tatranské? Aké neokrôchané, rohaté skaliská padajú do nich z rozpukaného bradla a rozbúrené prúdy unášajú ich vždy ďalej riečišťom, až hrmia stráne i údolia, kde tieto neokrôchané balvany zráža voda v jedno-druhé! Ale dočím tieto neokrôchy dohrmia na pokojnejší prúd vody, dotiaľ i okrôchajú, uhladia sa. Tudolu na brehoch požehnaných lúk a nív sú z nich už okrúhle, pekne uhladené kusy žulové. Taký neokrôchaný balvan je človek do prúdu života zachytený, tým neokrôchanejší, čím náruživejší, čím búrnejší sám. Ale poudiera sa na ceste svojej o iných, narazí i zasekne sa; ale i uhladí sa v tom, boj života poobráža nohy neskrotného. Uhladený už potom prešmykne sa životom vždy ďalej. Čím bol sprvu neokrôchanejší, tým milší je potom oku pekne zaokrúhlený a uhladený v prúdoch života. Konečne môže ho beh života zmeliť i na drobnušký homok[3]a vyniesť na brehy, kde stane sa požehnanou prsťou lúk a nív úrodných. V akejže podobe unášajú vás ešte prúdy života? Len nedajte sa vyhodiť von na mĺkve brehy pred časom, kde by ste naveky neokrôchaní zavadzať ostali.13Videl som zlato premývať. Kopy hlenu a šliamu stáli tu. Ale keď ich popremývali, ako málo ťažkých, jasnoskvelých zŕn ostalo naspodku! Tie ale platili a vždy jasnejšie ligotali sa v obehu, podčím všetok hlen a šliam uniesla voda. Medzi stenami školskými, v príprave do života, boli sme ešte len tým hlenom a šliamom. No vzal nás život do premývania. Ľahkých uniesli vody ta preč; ani dobre nevedomo, kam podeli sa. No ťažké zlatisté zrná ostali a v obehu života skvejú sa ako duchovia verní zásadám dobra, založeným do zlata srdca neporušeného, pravde vo vlnobití života verného.14Akože je to v tých ohnivých peciach, kde rudu našich vrchov pretápajú na kovy? Z ohňa pece ešte pred časom tisne sa von na povrch ľahká pena, ľahká, ač i lesklá troska. Čo má byť železom, tým najužitočnejším kovom, to dlhšie ostáva v ohni i vyprúdi sa ohnivým tokom a sadne naspodok. A to železo vydrží potom i nákovu! Ľahké, bleskavé trosky, to sú ľudia bez zásad, ľudia bez zaujatosti za niečo skutočné, pravé. Zasadzuj sa za pravdu a dobro až do smrti; zasadzuj sa v rodine, v národe, vo vlasti, v cirkvi a kdekoľvek: ostaneš v ohni i na nákove života, ostaneš v spoločenstve ľudskom vždy tým železom, ktoré všade po svete platí ako najužitočnejší kov.15Charakter, to slovo veľké! Nikdy snáď tak často omáľané nebolo v ústach ako za našich časov, kde málo mužných charakterov. Ale predsa povedia: To charakter, koná vždy rozumne, vždy dôsledne, neodchýli sa od svojho ani napravo ani naľavo, nedá zviesť sa ani prosbám, ani hrozbám, ani sľubom, ani darom, ani škodám! Povieš: No, to budem ja! Ej ale, bratku, pamätaj, nepochopíš, čo charakter, ak si nepoznal, čo pravda a čo blud. Dôsledný a samostatný môžeš byť jedine, ak nedáš mámiť sa blysku a ostaneš verný poznatej, prijatej pravde. I tu musíš neraz horký kalich odpornosti lživého sveta k ústam prichýliť, prv ako okúsiš sladkosť toho, že nezvratne dôsledný si v pravde. Mužný charakter nedá utvoriť sa zo žiadnych teórií učenia ľudského: on tvorí sa v boji života, v odporoch sveta: Vlastný ostane len duchom vytrvalý pri pravde. Oheň zlato probuje, boje za pravdu probúvajú, kto charakter, kto nie!16To vraj človek bez charakteru! „Nuž ale kto a aký?“ — Nuž tento a takýto: raz je slaboch sám v sebe, nevie sám od seba a zo seba rozhodnúť sa ani na dobré ani na zlé, habe ustavične a kláti sa medzi dobrým a zlým a podľa toho v bojoch života pridá sa hneď k tej, hneď k inej stránke; druhý raz je slaboch v očiach iných, t. j. bojazlivec ľakajúci sa hrozby mocnejších alebo lakomec dajúci sa vábiť sľubom falošných a tu zas pripojí sa hneď k tej, hneď k inej stránke a robí tu temer vždy proti vlastnému lepšiemu presvedčeniu, nie ako by chcel, ale ako okolnosti kážu. Vždy je otrokom. Raz otrokom vlastných žiadostí: ctižiadosti, lakomstva, baživosti po pôžitkoch a pohodlnosti; druhý raz otrokom sveta, bo v tom vlastnej vôle nemá. No pláva si ľahko dolu prúdom a ovocie tejto pohodlnosti padá mu samo od seba do lona. Len trpko ho zažívať, bo človek nikdy je nie svoj, nikdy slobodný, vždy predsa mrzutý otrok, bo nenásytný v sebe, bo zmietaný vždy cudzími. „Ej taký nebudem!“ Nebuď — a nebudeš!17Ej, milý pane bože, akože tu v tomto svete plávať proti prúdom, vytrvať pri dobrom? Veď tu nielen nepriatelia stavajú sa ti proti, mučia ťa a plakať ti nedajú, ale ešte i priatelia opúšťajú ťa, alebo odháňajú ťa, že si buď nekonal dosť rázne, buď pomýlil sa v jednom, v druhom! Veď tu samé zápreky vprostred cesty, nemôž napred; veď tu zo všetkých strán dodievajú i tí i oní do teba, jednou rukou pracuj, druhou bráň sa a odrážaj útoky! Čo raz niečo postavíš, to ti ho zboria! Nazdávaš sa, že si už v prístave pokoja, a tu nenazdajky búrky zaženú ťa naprostred oceána! Koráb tvoj už stroskoce, už sa topíš! Ako tu netŕpnuť, ako tu nepohnúť sa v srdci?…18Prizreli ste sa už neraz na krásnu ohrádku kvetovú, ako utešene prekvitalo v nej všetko! Taká ohrádka kvetová je každá bohabojná rodina sama v sebe: rodičia, dietky, bratia, sestry, domáci v jednom spolku. Tie najkrajšie mravy a cnosti tu pestovať; tie najmilšie sladkosti ako ovocie lásky, úprimnosti, svornosti, miernosti, tichosti, krotkosti, dobrotivosti, pokoja tuná zažívať, oj, ako dobre každej vernej duši! Blahoslavený ľud bohabojných rodín! Šťastná krajina, ktorej základy ešte na bohabojných rodinách spočívajú!19Ale či je dosť na živote rodinnom, čo ako pekne rozvinutom a zakvitnutom? Nie, povolanie, obchod, potreba, navyše i šľachetnejší cit a žiadosť po spoločnosti vyvedú, vyvábia nás vždy von z rodinného kruhu medzi ľudí — z úzkej ohrádky našej akoby von do poľa, kde pestré kvety miešajú sa rozmanité, jedno pred druhým ukazujú svoju krásu ako opreteky, jedno s druhým zdeľujú svoju vôňu navzájom. Tu je život spoločenský. Spoločné tu stýkanie, schádzanie sa ľudí i z tých i z tých rodín. Spoločné tu rozličné, často i rôzne záujmy i snahy, podujatia, práce, rozhovory, zábavy, zdeľovanie si citov i myšlienok, uzrozumievanie sa k cieľom, vyšším, väčším, bo spoločným. Spoločné tu mnohých radosti i žiale, bo spoločné pocítenie i blaha i nešťastia, meniaceho chvíle svoje na spoločnom nebi jedného kraja, jednej otčiny.20Spoločenský život, podľa toho, ako a akých ľudí dovedna privádza a v jednu spoločnosť objíma, tvorí si sám medzi nimi isté mravy, zvyky, spôsoby obcovania; má tu svoje cnosti i necnosti; podáva pôžitky i nepôžitky; zarodí ovocím sladkým i trpkým; smer môže vziať blahý a neblahý. Nechcem dnes pomýšľať na tône života spoločenského: vlastne tôňu on hádže len tam, kde spoločnosť ľudská degenerovala, odrodila sa sebe samej, opúšťa cesty ducha, cesty svojho pokoja a blaha. Ale kde ľudia z mravných rodín vychodia na pole spoločnosti ľudskej, tam oni i túto širšiu rodinu spoločenskú utvoria mravnú. Tu potom i spoločenský život je pestovateľom mravu a cnosti; meria v tom plné čaše neskalených pôžitkov na všetky strany. Tu doplňuje sa kalich radostí života vo vernom susedstve, v dobrom pomere a priateľstve, vo vzájomnom napomáhani, rozveseľovaní sa všetkých. Ak trpí jeden člen spoločnosti, trpia s ním všetci; akže jeden v sláve a radosti, jasajú všetci. Všetci nesú sa ako na jedných rukách, vznášajú ako hejno uradosteného vtáctva na jedných krídlach. Pekne, mravne rozvinutý spoločenský život je rodinný život všetkých rodín dovedna vzatých; bo je tiež život spoločných mravov, spoločnej podpory, spoločných pôžitkov, spoločných radostí i žiaľov.21Akže jednotlivé rodiny majú svoje domy a majetky, ktorými slobodne vládnu, na ktorých hýbu sa a trvajú, z nich žijú: teda spoločenský život má svoje kapitály, z ktorých troví. Cit a povedomie spolupatričnosti k jednému spolku v národe a vlasti, k spolku ľudskému, teda cit a povedomie národnosti a vlastenectva, povedomie kresťanskej ľudskosti; z tohto vyplývajúca hotovosť a ochota schádzať sa, stýkať sa a prenikať sa s ľuďmi všelijakého stavu a povolania; pritom zdvorilé, mravné, slušné a jedno k druhému sklonné časté obcovanie a výmena myšlienok; ďalej vzájomné napomáhanie sa a pripravovanie si spoločných radostí, vzájomná i účasť na zármutku blížnych; konečne i uzrozumenie sa na jednom spoločnom blahu národa a vlasti a svorné v tom kráčanie všetkých vrstiev ľudských: toto sú tie kapitály, z ktorých troví a žije spoločnosť. Tá má jeden a ten istý záujem, na ktorý vynaloží všetko; je to záujem blaha a pokoja ľudí, je to potreba jednoty tam, kde rod, stav, povolanie, vek a osobné i rodinné záujmy vopred rozdelili a oddeľujú jedného človeka od druhého. Lež práve tieto rozdiely a oddiely miznú, ich malicherné hrádze preborené sú tam, kde cit a vedomie spolupatričnosti, kde vzájomnosť a jednota v spoločnosti, kde je vyvinutý nielen rodinkársky, nie stavovský, nie sebecký a lakomkársky, nie pre seba a do seba utiahnutý, ale pre všetkých ovocím rodiaci spoločenský život.22Tieto mravné kapitály viac platia pre spoločnosť ľudskú ako peniaze poukladané zo všetkých strán sveta v Londýnskej banke,[4]hoci by čo aké veľké úroky dávali. I Londýnska banka poddaná je mizine, bo i tam čas platí, čas tratí i proti vôli vkladateľov. Ale v spoločnosti ľudskej záleží všetko len na mravnej vôli vkladateľov. Podčím ľudia neprestanú do spoločnosti prinášať cit, vedomie, vôľu dobrú a svornú, dotiaľ nikdy nevyjdú na mizinu. Môžu prísť na nich pohromy zvonku: hlad, mor, vojna, nešťastie, škoda; to všetko čas zahojí; ale rany spoločnému citu a spolupatričnosti, rany spoločenskému životu zadané liečiť ťažko. Však hovorím, kde spoločenský život bez vád a rán rozvíja sa, kde stojí na drieku pevnom, tam šťastie a blaho ľudské — blaho otčiny i národa je nepohnuté, zo spoločného vždy má čo troviť, bez miziny a bez zmeny.Či my Slováci veľa takýchto spoločných istín či kapitálov máme?23Rozkvetu spoločenského života je celkom protichodný život sebecký, čisto rodinkársky, život kastový. Každý sebec a lakomec, ktorého ruky len k sebe hrabú a nič do spoločného tábora; každá rodinka pre seba a do seba utiahnutá; každá kasta či vrstva ľudí, urodzená i neurodzená, ale len pre seba pracujúca, práva i výhody len sebe osobujúca: všetko to sú iba vredy človečenstva, tŕnie a bodľačie — nie tie kvetové ohrádky — spoločnej záhrady. Koľko takých jednotlivcov, koľko takých rodinkárov, koľko takých, nezdarených a navzájom neprenikajúcich sa vrstiev v národe, toľko tu na rôzno rozdelených podujímateľov, z ktorých každý jeden druhého podkopať a len svoje domnelé šťastie založiť mieni. Kapitály, istiny svoje založil každý pre seba — na svoju mizinu v čas odporného behu udalostí. Hotové je teda nešťastie národa a ľudstva, kde spoločenský cit vymizol, spoločenský život nerozvil sa. Zásady krásy, pravdy a dobra nikdy v ňom nedôjdu všeobecného uznania; o rozvitku spoločného národno-kresťansko-ľudského života ani chýru ani slychu!Koľko u nás pajedov zarytých do kôry zeme, živoriacich tam pre seba? Keby len pre seba! Ale podžierajú tam korene stromu národného a vlasteneckého blaha len preto, že nikdy nevychodia na výslnie, kde rastú kvety spoločenskosti pravej, odkiaľ by šírila sa vôňa po spoločnosti ľudskej.24Darmo povstávajú géniovia, ktorí by i chceli i vedeli pomknúť vlasť a národ napred na ceste vzdelanosti a osvety, keď u ľudí niet citu a vedomia spoločnosti, niet spoločného stýkania sa, niet rozvinutého spoločenského života medzi všetkými vrstvami národa a vlasti. Géniovia ti nikdy nepreniknú so svojimi myšlienkami do života. Vždy to všetko iba pri jednotlivcoch ostane a všetkých nikdy nezaujme. Jednota vôle a túžob národných a vlasteneckých, spoločná zaujatosť za tieto túžby a za ciele obecného blaha tvorí, udržuje sa a skutky plodí len tam, kde ľudia od spoločnosti neodťahujú sa, kde roľník, remeselník, kupec, umelec, vedomec, úradník, urodzený či neurodzený vždy majú jedno ohnisko myšlienok a citov; ohnisko, to je vzájomné stýkanie sa v spoločnosti, dobre pochopený, práve vyvinutý spoločenský život.25Ty ale chceš platiť niečo v spoločnosti ľudskej a v jej živote. Nadobudol si si spôsobnosti a vedomosti na to; máš i postať dobrú, povolanie závažné a pre obecné dobro dôležité. Dobrú učinil si prípravu; sám v sebe si minca naozaj závažná, z dobrého drahokovu. Na jedno nezabuď! Minca iba v obehu platí a leskne sa. Čím častejšie púšťaj sa do obehu; neuťahuj sa do kúta, kde by si zaplesnel. Skloň sa k ľuďom, nezatvrď sa. Mravy a zvyky obcovania už prijaté a udomácnené šetri; ináč vždy narazíš a nikam neprenikneš. Proti nemravom a zlozvykom vystupuj opatrne. Sám ale nebuď pyšný ani na rod, ani na majetok, ani na vedomosti. Slúž každému každou hrivnou — a budeš platiť!26Dobre prežuj, čo máš preglgnúť, a dobre rozváž, čo máš povedať v spoločenstve ľudskom. Každé slovo vezmú ti tu na vážku a odvážia ním i teba i pomer svojho chovania sa k tebe. Reči ľahtikárske sú znamením človeka ľahkého, v spoločnosti ľudskej žiadne závažie nemajúceho. Kričať, lomoziť bude rečami, a nik na to nepodbá. Ale zato, ak ľahkomyseľne čo najmenšie vypustíš z úst proti inému na jeho ukrivdenie lebo ublíženie, na to ti už toľko podbajú, že za najmenšie slovo neukrotné nervy a nepriateľstvá na tvoju skazu započnú a neodpustia ti ani o sto rokov.27Vedz, aký kroj, akú šatu sebe primeranú máš nosiť medzi ľuďmi; ale vedz i to, aký oblek máš dať myšlienkam svojim, ako prednášať veci, keď chceš, aby ti ich prijali. Mnohí ľudia prijímajú bájky a poverky radšej ako pravdu len preto, že sú do pekného rúcha oblečené; oni by radšej prijali pravdu, keby tiež pekným rúchom, t. j. primeranou prednáškou odporúčala sa im. Odtiaľ tiché, vľúdne, presvedčivé prehováranie sa k pochopu ľudí všade prístup má. I s dobre rozváženým slovom ticho a opatrne počínaj si teda a buď vždy radšej zdvorilý v posunkoch i v rečiach ako neokrôchaný a surový. Toto je tá šachová tabuľa spoločenského života, na ktorej už mnohí prehrali len preto, že nevedeli, ako majú svoj ťah urobiť.28Varuj sa i maličkých chýb a pokleskov. Väčšina spoločnosti ľudskej je tak usporiadaná, že nerada odpúšťa ani najmenšie, rada zapisuje a vyratúva celé registre chýb svojich blížnych a nadovšetko tých, ktorí ináč vynikajú v spoločnosti ľudskej. Nemýľ sa teda v tom, že homok je drobnušký, vetry navejú z neho celé záveje vrchov tebe do cesty, až nebudeš môcť prebrodiť sa.29Prevahu svoju nedaj nikdy prílišne pocítiť ľuďom. Odpudíš ich od seba a ak sa stane tebe nejaká nehoda alebo podľahneš ty niekedy silnejšiemu, prevažnejšiemu: tu zhŕknu sa všetci okolo teba ako vrany okolo svojej koristi a budú krákať nad tvojím pádom. Ale ak cítiš, že máš vplyv a prevahu v spoločnosti ľudskej, takže môžeš byť vodcom, autoritou v tých kruhoch, v ktorých žiješ a pohybuješ sa: vtedy nedajúc uchvacovať sa ani nadutosti ani žiadnej náruživosti, prevahu a vodcovstvo svoje používaj mierne, vyvoľ si vplývať na ľudí dobročinne, tak ticho ako ticho účinkujú lúče jasného tichého dňa a slnka na jarnú prírodu.30Dobre je iskierke do času pod popolom, aby nezbĺkla odrazu v slamený plameň, radšej stal sa z nej, čo i trochu po čase, tým trvalejší oheň. Majúc dary a schopnosti a chuť vplývať na druhých i rozširovať svetlo po svojom okolí: nezačni si s prílišným ohňom, popáliš seba aj iných a zbĺkneš, strovíš sa, ani nezvieš ako. Buď radšej do času malý, abys po čase tým väčší byť mohol.31Máš v spoločenstve ľudskom protivníkov a chceš ich v prospech dobrej veci premôcť, zahnať alebo zničiť. Dobre. Ale voči svojim protivníkom buď naveky pozorlivý a seba mierlivý. Lev, majúci vyrútiť sa na svoju korisť, utíši sa vraj napred, meria z pevného stanoviska svojho oči s protivníkom, t. j. meria svoje i nepriateľa sily: potom vyrúti sa a jedným skokom zachváti, zničí nepriateľa — alebo ako tíško choval sa, tak vie i odstúpiť a nepustiť sa v boj, ak by mal sám zničený byť. A lev je predsa lev. Iba sojky a orešnice škrečia a nezdobu robia kolo nájdenej a bez námahy im pripadlej mrciny.32Čo si raz za dobré a spravodlivé uznal, pri tom stoj, za to zaujímaj sa na život a na smrť. Nemaj bočné záujmy ani ohľady. Skutočná veľkosť a platnosť človeka v človečenstve je to, keď myšlienke svojej posvätí sa celkom, jej jedinej a v nej jedine žije. Pochybovanie o pravde, ustavičná nerozhodnosť v skutkoch, obzeranie sa po bočných cestách a po okolnostiach a záprekoch, zapletanie sa do bočných vecí: to je znak ducha malicherného. Duch mocný, súc vždy sám so sebou na čistom a v práve, nedá sa ani zostrašiť, ani hamovať ničím na svete.33Keď zhŕkne svet, neostane ti nič, okrem povedomia, že si dobre chcel a konal. Či vieš, čo ti v tom ostane? Pevnosť nepreborná. Ohraď sa len do nej pred nepriateľom. Sám budeš tam bezpečný a to povedomie ešte časom nadchne ťa k novým skutkom a učiníš nový výpad — a keď boh dá, zničíš celý tábor nepriateľa.34Netrať sa nikdy v zádumach ako tie naše kopce, keď ich hmla zastrie. Čo raz máš príčinu zadumať sa o svojom nezdare, to novým dobrým rozmarom rozožeň hmly a probuj len vždy prebíjať sa na výslnie prospechu a zdaru svojej veci. Hore nad hmlou vždy slniečko svieti.35I to vanutie vetrov z dolín našich zavieva túžbami po činoch za blaho spoločenstva. Čo tu chcete s hlivením a uťahovaním sa od spoločnej veci, vy lietajúci sem-tam vo vetre času — vy zaplesnenci života či radšej neživota?!36Chcel som len trochu upozorniť seba i Vás na mravnú podstatu človeka, o nej samej i jej činnosti náleží vždy trochu i podumať a popremýšľať. Dnešný svet málo pozoruje a myslí sám v sebe, všetka jeho pozornosť a myseľ obrátená je len von zo seba: na peniaze a kšefty, na módu a etiketu, na bály a zábavy, na klebety a pletky, na lotérie a výhry, na zisk a pôžitok vlastný a na bankrot i nešťastie blížneho. A hľa, celý tento vonkajší svet vychodí na pôžičky a bankrot — vychodí na márnosť. Bolo by obrátiť sa do seba — i svet vonkajší bol by krajší, požitnejší, šťastnejší; by sme mali potom svet v sebe, svet mravný.No ale nechajme im[5]tie pôžičky a bankroty. Zavrieme sa trochu do seba, do mravnej podstaty človeka, však len preto, aby sme von zo seba, okolo seba tým viac šírili život mravu a cnosti, podujímali pre ducha…[1]„často tichá… válčil Žižka“— citát z Kollárovej Slávy dcery[2]labyrintu— narážka na Komenského Labyrint sveta a ráj srdce[3]homok— piesok na maďarskej dolnozemskej puste (Hortobádi)[4]Čajak s Dobšinským písali ešte: Londýnsky bank[5]V poslednom odseku namiesto „proletárom“ dávam „im“ a dve vety na konci vynechávam.	Cajak_Zrna.html.txt
Rozpomienka na uzavretie Československej dohodydňa 30. mája 1918 v Pittsburghu, PA., U. S. A.Z príležitosti 10-ročného jubilea a poverením Slovenského Jubilárneho výboru a Literárneho Odboru Slovenskej Ligy na Slovensku napísal Ignác Gessay, zástupca Slov. Ligy americkej a I. podpredseda Slovenskej Ligy na SlovenskuMotto:V spomienky nie dávne myseľ sa vhrúži, dojmom sa posvätným naklonia hlavy. V mysli sa vyronia vybledlé obrazy, minulosť javí sa zraku ešte raz zarinčia reťazi — ruka čias’ roztrhla putá, slobody poľubok voľný rab — prvý raz na čele cíti…(Zora)V terajšom jubilejnom roku, keď rozpomíname sa na jednotlivé vynikajúce momenty nášho národného hnutia za slobodu a keď oslavujeme jednotlivé veľké deje našej zdaruplnej revolúcie proti našim niekdajším utláčateľom, rozpomeňme sa vďačne i na známu Pittsburghskú Dohodu ako na veľavýznamný historický moment, ako na krásnu udalosť nášho zahraničného odboja a ako na dôkaz, že ako Slováci milujú svojeť.Oslávili sme už Liptovsko-sväto-mikulášske osvedčenie zo dňa 1. mája 1918 a dňa 30. októbra oslávime 10-roč. jubileum Turčiansko-sväto-martinskej deklarácie. Obe tieto dokumentá, v ktorých náš ľud, poťažne jeho zástupcovia uprostred maďarského teroru a za prítomnosti bodákov prejavili, že národ na veky chce sa striasť tyranskej nadvlády maďarskej, sú celému národu vzácne a stále spomínať sa budú v jeho histórii.K týmto dvom nanajvýš vzácnym prejavom druží sa Pittsburghská Dohoda, ktorú dňa 30. mája osnoval za prítomnosti slovenských i českých členov výboru americkej odbočky Československej Národnej Rady náš vrele milovaný otec československej vlasti Tomáš G. Masaryk, vtedajší predseda Československej Národnej Rady a rozšafný vodca celej československej revolúcie.Mikulášske osvedčenie a Martinská deklarácia vynesené boly na pôde otcov, na Slovensku. Pittsburghská Dohoda vynesená bola ďaleko od domácej pôdy, ale predstaviteľmi českého a slovenského národa, ktorí pri tom mali len jednu snahu: vymaniť národ z otroctva a zabezpečiť mu voľné, krajšie, šťastlivejšie živobytie. Čo iného mohol chcieť Masaryk, ktorý cez tisíce a tisíce kilometrov prišiel práve z Ruska do Ameriky, aby tu zavŕšil posledné práce svojho veľkého a večne trvať majúceho diela: oslobodenia Slovákov i Čechov a spojenia ich v jednom nerozdielnom štáte ako jeden politický národ? Čo iného mohli chcieť tí pri tvorení tejto dohody prítomní Slováci, ktorých vyslala tam Slovenská Liga v Amerike — jediné národné sdruženie amerických Slovákov? A čo mohli chcieť tam tiež prítomní reprezentanti amerických Čechov, tvorivší s týmito Slovákmi spolu výbor americkej odbočky Československej Národnej Rady, ktorá mala hlavné sídlo v Paríži, riadila v mene všetkých Čechov a Slovákov celú revolúciu, považovaná bola za predbežnú vládu nádejného Československa a ktorá konečne všetkými spojeneckými vládami za de facto vládu Československa bola aj uznaná?Teda tretí náš národnohistorický dokument, tá tak mnohokrát i zle i dobre spomínaná Pittsburghská Dohoda je listinou, ktorá nikdy nemá sa zabudnúť. Všetci tí, ktorí ju utvorili, boli bez otázky nadšení českí a slovenskí národovci, ktorí temer cez celú svetovú vojnu najkrajšie svoje námahy venovali oslobodzujúcej akcii a ktorých šľachetný úmysel nedá sa vziať v pochybnosť. A čo dvíha význam Pittsburghskej Dohody nad deklaráciu mikulášsku i martinskú, je to, že kým tieto boly osvedčeniami jednej stránky, Pittsburghská Dohoda je dohodou bilaterálnou, dvojstrannou, v ktorej označený je modus vivendi dvoch najbližších dcér matky Slávie, ktoré tisícročná poroba delila od seba, ale ktoré predsa len spolupatria.Dnes ja tu nechcem rozoberať, že k akým politickým bojom už tu v republike zavdala podnet Pittsburghská Dohoda a ani nechcem poukázať, že ktoré politické strany a prečo sú oproti Pittsburghskej Dohode alebo za ňu. Dnes jubilujeme a naše jubilovanie nech nie je pokalené politizovaním. Dnes rozoberme trochu len dejiny Pittsburghshej Dohody a spomeňme okolnosti, za akých ona bola uzavretá. A spomeňme na slová básnika:Vo tmách sme biedni blúdievali: dnes sme na bielom dni, — sme bôľné piesne spievavali: dnes znie spev lahodný: sme slobodní, sme slobodní! A nie sme biednym vyvrheľom viac medzi národmi: nám v rúšku časov uzardelom vek kynie úrodný: sme slobodní, sme slobodní!(Krčméry)	Gessay_Rozpomienka-na-uzavretie-Ceskoslovenskej-dohody.txt
Z tmavej zápačeZlato vaše a striebro…bude svedectvom proti vám.Ep. Jakuba 5, 3.Zdĺhavo hľadela mi do očí a ja som nerozumel, ako možno tak dlho hľadieť a nedôverovať mi, veď predsa vec je jasná: slovenské peniaze sú i naše i báťove Čečinove, ktorého, mimochodom buď rečeno, Slováci na široko-ďaleko volajú „naším dobrým človekom“ a ktorého ja konečne nechcel by som pozbaviť tých niekoľkých dávnych požívateľov jeho peňazí, medzi ktorých patrila i stará Prútiková; rozdiel je len v tom, že my sme ľudová spoločnosť a on je samostatný človek, obchodujúci vlastným grošom.„Ňaníčka,“ hovorím, aby som dokázal príkladom zbytočnosť jej žiadosti, „máte pred sebou dve — jednu vedľa druhej — vyvierajúce studničky, vyvierajú pod tým istým kríčkom, z tej istej pôdy — a vy sa nazdávate, že z niektorej načriete lepšej vody… nemýľte sa.“Ale ona neprestávala hľadieť ako v nedorozumení, ešte i ústa pootvorila, pri čom vliakli jej pery hlbšie na bezzubé čeľuste a oči ešte väčšmi rozšírili sa na mňa, na slychách modrali sa jej žily, pozvoľne tratiace sa pod niekoľko šedinami, tenučko zahladenými poza uši, do ktorých som jej napokon kričal, nazdávajúc sa, že nedopočuje.I na to pokrútila hlavou a s tou istou podozrievavosťou skúmala moje oči; zdá sa, že osobnosť nového účtovníka, akým som vtedy bol, budila v nej dôveru, ale podľa reči nevidela v ňom záškodníctvo…Na tretí deň prišla zase — azda viac preto, aby si obzrela k sviatkom požičiavajúce ženy a potom s jednou, žiadajúcou si tiež niečo peňazí, odišla; — mnohí požičiavatelia museli pre opovedané pôžičky dva razy sa ustanoviť. Napozajtre vrátila sa i Hukľová a s ňou došla zase i Prútiková. Hľadela sa došuchať k môjmu stolu, odkiaľ bolo možno zblízka prizerať sa pokladníkovi.„Dve koruny osemdesiat — polročný úrok!“ riekol obvykle podľa výkažky a dočitoval prítomnej Hukľovej do úplnej sumy. A ako dopadali biele peniaze na mramorovú dosku, starkej rozochveli sa pery i brada a zdalo sa, že chce vystrieť ruku a čítať ich ešte raz, ale ružolíca nevesta zhrnula odčítané groše pred jej zrakom, — tam ich má v očipkovanej zásterke a Prútiková nemôže odtrhnúť od nej oči, obracia sa za ňou i do dverí.Podivná starenka, prečo tak neodbytne prichádza a čo jej toľko záleží na tom, aby dostala peniaze u nás a pôžičku u Čečinu aby vyplatila? Jej oči, vidiac odchádzať ženu, s ktorou prišla, navlhli ako decku, keď videlo, že rovesníci bohatých rodičov dostali dar, o akom sa ono ani snívať neodvážilo. — Nie je to túžba po mamone, však ani nemá nikoho, aby sa jej oddalo zháňať sa za ňou, je sedemdesiatjedenročná, vo veku, v ktorom spotreba človeka býva pranepatrná; ale ani závisť je to nie — bože môj, prečože by mala závidieť komu, veď, hľa, vonku pri dverách je koza (len toľko, že nevošla za ňou do banky ako pes), ona i s tou sa podelí, keď má kus chleba, čo jej podali dobrí ľudia. Lebo ona upiecť si ho už nevládze, čo by zavše i neškodilo, nie síce pre ňu, bezzubú, ale to milé zvieratko by zaslúžilo za svoju dobrotu, aby ho niekedy i po ľudsky nakŕmila. Keď si tak pomyslí, ako je prinútená chovať ju stále plotovým bodľačím za hojnosť mastného chutného mlieka, cíti sa tak neporovnateľne nevďačnou a nezaslúženou, že cez slzy prihovára sa listy a mládniky oberajúcej koze: „pokoľ ma, pokoľ, nehodnicu, ktorá sa ti nikdy neodslúži“, ale múdre zvieratko, len čo pocíti na svojom rohu ruku, prestane sa pásť, zopne krk i hlavu, nazdávajúc sa, že nevládna gazdiná potrebuje jej oporu, tak ako keď idú spolu po ulici…Náhle pozdalo sa mi, že tejto starenke krivdím, keď používam voči nej rady chladného rozumu a nekonám podľa srdca, jej po vôli. A potom veď vlastne ani neviem, či ma rozum neklame? Čo vlastne viem bližšieho, základnejšieho o Čečinovom bezúhonnom účinkovaní medzi ľudom v odľahlej slovenskej dedine, kde žil dosiaľ ojedinele a kde zbohatol? Azda to nie je ani rozmar, ale starká má vážnu príčinu, aby vrátila Čečinovi pôžičku.Medzitým Prútiková sadala si, opierajúc sa suchou pravicou, aby nespadla, na dlhú lavicu pod stenou, v pootvorených ústach pohol sa jej hor k podnebiu jazyk ako v napnutí k reči, len oči ešte prezrádzali, akoby nebola s úsudkom hotová a musela si ho domyslieť.„Voda — voda,“ zahovorila pozvoľne, viac pre seba a ja som si chytro pripomenul, čo som jej povedal onehdy o rovnakosti vody v dvoch studničkách; „ale,“ pokračovala, „to je rozdiel: tu žena vzala o pätnásť zlatých viac peňazí, ako ja mám u ,toho‘, a platila menej interesu. Tak aj metliarka aj Malková majú po viac dlhu, proskám pekne, a platia menší interes.“„Koľko platievate pánu Čečinovi?“„Každého polroka zanesiem im dva zlaté aj dvadsať grajciarov — toľko pýtajú…“Rozpamätúvam sa, koľko žiadala peňazí na vyplatenie svojho dlhu a cítim, ako sa mimovoľne červenám, keď myslím na úrok a požičaný driek. „Náš dobrý človek“ stojí predo mnou s masívnou zlatou reťazou, s ťažkými prsteňmi, a ja, neviem prečo, hanbím sa i bojím starenke pozrieť do očí, do tých vpadnutých, ale poctivo sa skvúcich očí, vidím len jej zhrbenú malú postavu, neschopnú práce, vetchý odev, ktorý mohol byť nový voľakedy pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi; na grudniačiku pozorujem od ošúchanej farby kožušiny badateľne sa líšiace malé miesta, na ktorých mohli byť kedysi poprišívané pekné červené tulipány. Poznenáhle zahmlievajú sa mi oči a s údesom na celom kožúšku vidím samé malé i veľké znaky % a starkú zakrýva mi úplne prízračné číslo 17, naznačujúce výšku percenta, akú prijímal od tejto bedárky Čečina.„Z čoho ste splácali interes?“ opýtal som sa jej, spamätajúc sa po chvíli.„A — predávala som mliečko po troštíčke.“„Koľko vydojíte od kozy?“„Ráno z pol holby a večer tiež zatoľko.“„Koľko zostáva vám, keď si z mlieka predáte?“„A — proskám pekne, mne veľa netreba, mliečko je mastné — dolejem si vodičky; zavše pocvrkám ju i na obed… pustí kedykoľvek, ľahká dojka je, škurátik jej nezatresúva…“Zvonku bolo počuť mekotanie, zhon i smiech detísk.„Zase mi ju plašia,“ spozornela starká. „Nikde si ju nemôžem nechať pre sodomcov. A keby im ubližovala, ale krotký tvor boží je…“ Vstala, že vyjde za kozou, ale som ju predbehol a nakričal som na chlapcov, ktorí sa rozbehli.„Kdeže ju pásavate a mávate na noc, či máte svoju pašu a búdu pre ňu?“ spytoval som sa s istým strachom, vrátiac sa; otázka naoko ľahostajná a vedľajšia, ale mne, úradníkovi, ako predpísaná, veď, hľa, banka musí vedieť, či starká má „nejakú škvarku“ alebo kde skloniť svoju hlavu, ináč i ona uschová svoje dobročinné ruky…„Susedovci majú živý plot i dovoľujú mi ho opásať a hrobári tiež nebránia, keď zájdem s ňou vôkol cintorína ju napásť. Boh im zaplať, dobrým ľuďom, že nemusím ďaleko sa ustávať a trápiť o pašu; už o skrýšu, chvalabohu, nemám starosti: s mojím nebohým (tu Prútiková utrela si slzy) nadobudli sme si malé prístrešie a je v ňom i komôrka pre kozičku.“Vydýchol som si uľahčene, škvarka je.„Dostanete peniaze, ňanka.“Starká odtisla si šatku z ucha na neočakávanú odpoveď, akoby nedôverovala svojmu sluchu, a vyjavená dívala sa na mňa.„Budete si môcť vyplatiť svoju dlžobu.“A keď jej pokladník odčítal päťdesiat korún, bez zrážky úroku — ako mal naručené — rozplakala sa a chcela bozkávať ruky…	Cambel_Z-tmavej-zapace.txt
Hlas oproti Hlasom[1]Hlasy české oproti slovenčine vyzvali nás do hádky. Každý si svoju vec brániť musí; kto si ju nebráni, ten ukazuje, že nie je o jej pravde presvedčený, že mu na nej nezáleží, že nechce jej víťazstvo, my ale sme o pravde našej veci hlboko presvedčení, záleží nám na nej nekonečne mnoho, chceme, aby zvíťazila, povedomí sme si pri urobení tohoto nášho premysleného kroku úmyslov najšľachetnejších, prijímame teda hádku a na útok, na nás urobený, odpovedáme našou obranou. K obrane tejto nás i česť kmeňa nášho i naša vlastná ponúka; nehájiť si česť svojho národa, česť vlastnú je podlosť.Mnohí budú túto hádku za dajaké nešťastie, ktoré sa na náš národ uvalilo, považovať, my ale nie sme s týmito rovnej mysle. Sama hádka v sebe v čase potrebnom a primeranom začatá a vedená nič je nie zlého a nešťastného; v boji sa sily trú, skusujú, oživotnievajú a do prúdu tohoto životného i to, čo hnilo, i to, čo na strane ležalo, zachvacujú, v boji umy sa ostria, pozornosť sa na vec obracia a účasť v nej rastie, a toto všetko my očakávame i od hádky tejto, ktorú sme teraz za slovenčinu zaviedli. A keď kde treba hnijúce sily k oživeniu privádzať, keď kde treba úmysly do jedného ohniska vraziť, keď kde treba pozornosť na vec obrátiť, je to iste u nás: u nás hnije a hlivie nekonečne mnoho síl, u nás sú úmysly rozpŕchnuté, chladné, u nás pozornosť najviac len na veci každodenné, nízke a zemské je obrátená, sama vec je tiež hádky hodná, bo nám ide o spojivo duchovného a národného života nášho, o symbol jednoty našej, o povýšenie alebo poníženie naše, čo je s rečou našou národnou najužšie spojené. Kým si národ spojivo toto nestvorí, kým sa v ňom nezjednotí, nemôže sa ani povýšiť, ani k druhým otázkam životným poprechádzať a s vecami inými, pre život svoj podstatnými, sa zaoberať. K spojeniu, k zjednoteniu, k víťazstvu vedie hádka; hádka teda teraz nám je potrebná, bo ona nás vedie do brány životnej. Len keď túto bránu prejdeme, potom len budeme môcť ďalej stavať stavby života nášho. Pri samom ale vstúpení do tejto hádky osvedčujeme sa s celou vrúcnosťou a srdečnosťou, že podujímame ju s najvrúcnejšou mysľou za zjednotenie, za spojenie. Nezapierame my protivníkom našim, že by oni dobre nechceli, či ale pre život dobre vyvolili a chceli, či k tvoreniu nášho života dobre si zastali, to musí ukázať a rozhodnúť naša hádka. My vzali sme vnuknutie za krok náš zo života; len tento život nás o neplatnosti a nepravosti nášho kroku a stanoviska, na ktorom stojíme, a nie odťažené a neživotné dôvody,[2]presvedčiť môžu.Hádka táto, ktorá nám nastala o reč spisovnú, je tiež len odblesk života nášho a životu tomuto odpovedá. V živote našom je ešte nič nie ustáleného, ale ešte všetko sa len vlní, hýbe a v prvom je tvorení, a toto isté sa deje aj so spojivom a výrazom tohoto života, s rečou našou. Ona tiež ešte je len vo vlnení, hýbaní a tvorení a za roveň životu nášmu v rozvití. Všetko toto ukazuje na život mladý, počínajúci sa, na život taký, ktorý je v prvom chvate sám osebe si zastať a mužne pred svetom vystúpiť. Reč takéhoto národa sama ešte musí byť tekavá, pohyblivá, do zatvor neprelomných nezamknutá, a takáto skutočne je reč naša. Pozorujúc na toto, nezatracujeme ani s protivníkmi našimi to ustavičné v reči bádanie, tie nové a nové, ustavične vystupujúce pokusy reč pretvorovať a podľa náhľadov svojich zdokonaľovať; prečo by sme zatratili toto usilovanie, veď ešte je nepoviazaná, svieža, nevysušená a v mnohom ohľade nedostatočná reč naša. Reč už celkom poviazaná, v pravidlách neprelomných zabednená, vystrúhaná, skamenelá, pretrasená patrí k ostatným veciam národa; takáto reč bola rímska za Ciceróna;[3]my ale sme, ako hovorím, len na počiatku a v prvom tvorení nášho života a tak v tomto štádiu musí sa i reč naša nachodiť.Hlavnú silu svojich dôvodov oproti slovenčine nám zakladajú naši protivníci v tom: že my s vystavením slovenčiny za reč spisovnú nesvornosť robíme. Všetky hlasy ich viac-menej na to narážajú a toto nám, ako hovoríme, na oči vyhadzujú. Povinnosťou teda našou je najsamprv oproti tomuto návrhu sa ohradiť a dôvod tento zničiť a zhubiť. Pýtame sa: kto robí nesvornosť? Nesvornosť robí ten, kto iných samovoľne podkopáva, kto iným zlomyseľne škodiť chce, kto dobré ciele iných podvracia, nie ale ten, kto iným pokoj dá, im dobre praje, im v ničom vedome a zlomyseľne neškodí, kto svoje najprv sporiadať, utvoriť žiada a k tomu tie prostriedky volí, ktoré sú najľahšie, k cieľu najpríhodnejšie. My sme uderili touto cestou. Náš krok urobili sme po dlhom, dlhom premyslení, po dôvernom sa radení s priateľmi a znateľmi nášho národa a jeho stavu, nič sme tým nechceli podkopať, ale vzbudiť a vystaviť to, čo dosiaľ nebolo — vzbudiť sme chceli život sviežejší, ako bol dosiaľ medzi nami, vystavať sme chceli jednotu, ktorej medzi nami dosiaľ nebolo. Každý je sám sebe najbližší. Kto necítil z nás s veľkou bolesťou to rozpadávanie sa nás na dve strany[4]v ohľade na reč spisovnú a kto necítil tie nemilé z ohľadu tohoto pre život náš následky? Toto rozpadávanie zničiť, rozpuklinu medzi nami zasypať, zahatať, vyrovnať, to sme chceli s vystúpením naším slovenským vykonať, tento dar chceli sme zaraz rodákom našim pri vystúpení obetovať. Jednota sa v tom najlepšie vyviesť dá, v tom sa najlepšie darí, čo je všetkým najbližšie, najprístupnejšie; a čo nám je bližším, prístupnejším a domácnejším nad prirodzenú nám reč našu, nad reč tú, v ktorej sme sa všetci k svetu prihovárať začali, v ktorej sú naše prítomné pokolenia spojené, v ktorej žije duch otcov našich, ktorej spevné hlasy rozliehajú sa po dolinách a horách našich a zlučujú naše city, naše mysle v cit jeden, v myseľ jednu? Videli sme my v tejto reči rozličnosti,[5]videli sme ale, že sú nepatrné, malé, nevýznamné a že pri všetkých týchto rozličnostiach vládne v našom nárečí jeden stroj,[6]ktorého daktoré krajnosti síce rozlične sa ukončujú,[7]všetky ale v tom istom stroji dovedna zbiehajú a jeden dobre a jednako sporiadaný celok tvoria. Odstrkovať tieto krajnosti nemali nikoho, bo všetky sú výrastok toho istého stroja, toho istého organizmu; nemohli ony odstrkovať teda, len novosťou svojou v reči spisovnej, tu ale sme sa spoľahli na moc zvyku a úžitku, spoľahli sme sa na to, že vzdelané umy rodákov našich ich ako k celku stroja patriace dokážu a rodáci naši drahí dosť previdnosti mať budú to uznať a nahliadnuť. Spoľahli sme sa potom na vôľu k životu, každý deň u nášho národa sa vzmáhajúcu, ktorá hľadiac k ostatnému cieľu nášmu, k dobru pospolitému, na maličkostiach sa nezastaví, ale povýšiac sa nad ne, zastane si na to vyššie stanovisko, z ktorého výhľad na celý národ sa otvára; spoľahli sme sa v tomto ohľade tým viac na národ náš, že sme podobného spustenia očí z maličkosti a pozdvihnutia sa k vyššiemu stanovisku u iných národov a menovite u príbuzného nám kmeňa, a to Chorvátov, videli. V prvých rokoch písali sa noviny chorvátske v provinciálnom chorvátskom nárečí, po dvoch rokoch ale začali sa písať v dalmatínskom, alebo v spisovnom srbskom nárečí,[8]ktoré je od chorvátskeho nárečia omnoho odchodnejšie ako spisovné naše nárečie od ktoréhokoľvek rozličnorečia slovenského. Chorvát napr. v provinciálnom svojom nárečí hovorí:bum, buš, bu(budem, budeš, bude),ja bul, ja videl, ja hodil, a v terajšej ich spisovnej reči sa užíva miestobum, buš, bu: ću biti, ćeš biti, će biti, a miestoja bul, ja videl, ja hodil: bio sam, vidio sam, hodio sam. Táto rozličnosť prechodí celé tieto dve nárečia, a predsa Chorváti túto od svojho nárečia rozličnú reč s ochotnosťou prijali, ju za svoju uznali a do spisov uviedli. Chorváti, pravda, dokázali dosiaľ väčšiu silu od nás, väčšiu vôľu za život pospolitý, mysleli sme ale a myslíme, že táto vôľa zas život pospolitý a s ňou spojená sila i u nás sa rozvije a národ náš k tomu, čo mu jednotu dáva, čo ho v rade kmeňov našich zosobňuje, sa prihlási a prv-neskôr to ochotne prijme. V tomto ohľade sme sa ani nemýlili, bo už skutočne v jednej reči spisovnej väčšia časť vzdelancov národa nášho je spojená a doterajšie rozličné strany v nej sa vždy viac a viac jednotia a zväzujú. Tí, ktorí chcú niečo pospolitého, obecného utvoriť, musia zo svojich stranností popustiť a tomu, čo má k pospolitosti najlepšie právo, ustúpiť, inakšie nikdy nič nespravia, ale sa len potácať a v nízkostiach ležať budú. Národ, ktorý chce o seba sa starať, svoj stav pospolitý zlepšiť a napospol k vyššiemu životu sa pozdvihnúť, ten sa musí vedieť povýšiť nad svoje chalupy, nad svoje dediny, nad svoje okolia, a jednotliví jeho synovia musia sa priraziť k tomu, čo sa za základ pospolitosti položilo a za striedok života dalo. Tento striedok našej jednoty spisovnej nie je žiaden prirodzenejší od reči tej, ktorá sa v striedku samého nášho národa hovorí a ktorá, ako sme to už aj dokázali,[9]je typu a obrazu starej reči slovanskej najvernejšia a v našom národe najrozšírenejšia; k tejto reči centrálnej a strednej majú krajnosti popristupovať, s ňou sa pospojovať, bo ona krem toho má svoj dokonalý, zavŕšený stroj, svojho vlastného génia a je opravdivou rečou slovenskou.Kto dom svoj usporaduje a veci v ňom do náležitého poriadku uvádza, ten tým druhému naskrze neškodí, iba že by si to jeho sused myslel a škodné mu pritom námery podstrkoval, neprajúc mu dobre. Keď ale on druhému nič neodňal a odňať nechcel, keď druhému do jeho majetnosti sa nedával,[10]tu mu skutočne v ničom nezaškodil. Povedali sme už hore vyššie, že my prichytením sa pri našej vlastnej reči nič inšieho sme nechceli, ako dom náš pred všetkým iným do poriadku uviesť, aby my v jednom dome prebývajúci nedelili sme sa na rozličné hospodárstva a každý iné osebe viedli, dobre znajúc, že „dom sám v sebe rozdelený padá a opustatieva“[11]— či sme ale týmto dakomu zaškodili a zaškodiť chceli, to nech každý múdry a spravodlivý pováži a rozhodne. Poriadok a jednota v dome môže len tomu škodiť, komu na neporiadku záleží, kto druhému tento poriadok závidí, či ale viac nám má byť prajnosť alebo nenávisť iných ako usporiadanie vecí vlastných, nám najbližších, či si máme viac robiť z dobrého zrozumenia s inými ako zo zrozumenia medzi nami samými? Čo sa Čechov týka,[12]s ktorými prv jedna oveľa menšia strana z nás v literatúre držala, my zaraz pri počiatku vystúpenia nášho so slovenčinou povedali sme: že my naskrze im v ničom škodiť nechceme, že len svoje veci sporiadať mienime a musíme, že my staré bratské zväzky s nimi pretrhnúť nemyslíme, ale že ich literatúru čítať, medzi nami rozširovať a tak účasť v ich živote i ďalej nepretržene mať budeme. Povedali sme k tomu a sľúbili napred: že keď sa u nás našou národnou rečou duchovný život zveľadí, účasť naša v ich literatúre bude sa vždy viac a viac vzmáhať a rozhojňovať, a toto všetko, čo sme predpovedali a sľúbili, sa skutočne aj stáva a plní. Ich literatúra nám vždy spomedzi inými je a ostane najbližšia, dosiaľ našou slovenčinou ich literatúra u nás na ničom netrpela, bo knihy ich práve tak u nás teraz sa čítajú, ako sa čítali, ba práve účasť táto v ich literatúre vzrástla a od času nášho vystúpenia viac údov z našich krajanov k Matici českej popristávalo.[13]Čo teda žiadajú protivníci naši od nás, prečo sa nad nami zastavujú a volajú, že my nesvornosť robíme? Nie nesvornosti, svornosť najčistejšiu, trvácu žiadame a do života uvádzame my, nesvornosť ale robiť znamená žiadať od druhého, aby on len tak cítil, len to robil, čo cíti a robí druhý, aby sa len do tej odeve obliekol a v tej odevi na ulicu vychodil, do ktorej odeve sa oblieka a v ktorej odevi vychádza na ulicu druhý, aby si v živote viedol len tak, ako druhý, slovom, aby cítil a robil po ňom všetko, aby bol jeho druhým ja. Ale to neznamená žiadnu svornosť, lež úplnú, celkovitú jednostrannosť, rovnooblečenosť,[14]tu nieto starostlivosť o druhého na strane jednej, úprimná oddanosť na strane druhej; tu na jednej strane je vôľa panovitosti, na druhej má byť celkovité sa oddanie, podrobenie; tu nieto rozmanitosti života a slobodného rozvíjania, ale len stlačenie, zúženie, zatarasenie. Ísť v takomto duchu neznamená žiadať a tvoriť svornosť, lež semeno nesvornosti rozsievať, ktoré v čase príhodnom vyzrie a mnievanú svornosť,[15]t. j. spolustisknutie rozmetá. Tento duch je starý Adam[16]slovanský, ktorý toľko zhuby, toľko nešťastia v našom národe narobil a robiť bude, kým sa celkom nevyhodí a neutlačí; v tomto duchu žiadať svornosť znamená žiadať a zadržať starý hriech slovanský. Oproti tomuto starému Adamu musí byť, stáť a bojovať každá duša slovanská,[17]kde ktorá je, kde ktorú ovial duch vyšší a slobodnejší. Staré hriechy nášho národa a sveta treba odkladať a inému slobodnejšiemu sa rozvíjaniu a životu národov cestu kliesniť. Nemotajme sa ustavične v tých dvoch krajnostiach, ktoré sme už toľko ráz ako zlú stranu našu vystavili, ale zastaňme si do striedku, kde láska, kde svornosť, kde pokoj. Rozličná je reč bratov rodných, rozličné ich zvyky, ich mravy, ale viaže ich všetkých láska rodinná, keď neodpadli od rodiny svojej, viaže ich všetkých jedno túženie: ušťastliviť rodinu, ušťastliviť seba. V tomto duchu i my ísť musíme, v tomto duchu, v pocite jednosti, v povedomí jedného túženia musíme sa my vybrať z doterajších zapadlých a zavalených sedalísk našich do sveta, v tomto duchu bude medzi nami svornosť, bo v ňom sebeckosť a všetky stadiaľ vytekajúce špaty budú premožené.Nechceli sme my teda nejednotu, ale pristúpili sme k práci s duchom plným svornosti, povedomí si najlepšieho úmyslu pri počatom diele. Úmysel náš vyslovili sme viac ráz, naše skutky, či z ohľadu nás, či z ohľadu na bratov našich, odpovedali celkom slovám našim; ale tu, keď sa my do práce, do zapustlého a zanedbaného poľa nášho celkom dáme, vyskočia na nás odrazu a prepadnú nás s krikom: čo ste to, kam ste to zašli, čo to začínate, vy nesvorníci, vy osoblivci atď. atď., a my v práci na zapustlom poli len s úžasom, len s najväčším počudovaním na tento nápad hľadíme a tento krik načúvame! Či zato sme sa hriechu dajakého dopustili, či zato sme nesvornosť narobili, že sme nešli na pole už viac obrobené, ale že sme si zastali na našom poli, na našom opustenom vidieku? Oj, nie, nie! Nie sme my tí, za ktorých nás vykričali; len láska, ochotnosť k nášmu ľudu, len svedomitá ujímavosť sa nášho rodu je náš hriech, naša vina; za nesvorníkov a osoblivcov nás mohol len vykričať sused, ktorý chce, aby sme na jeho poli robotovali, za tých mohol nás vykričať len ten, ktorý toto pole zapustatené za nehodné, za podlé drží, ktorý už na roli viac vyrobenej väčšiu si česť a chválu sľubuje, väčší osoh pre seba z roboty na tom poli čaká. Len vypínavosť, vyvyšovanie sa nad svoj ľud a národ, nad ľud ten, ktorý Kollár len „černilidom a zberbou“ nazýva, nad pospolitosť tú, ktorú Kollár len „bahnom“ menuje, slovom, vypínavosť a vyvyšovanie sa nad ten ľud, pre ktorý frázy lásky z úst sa sypú, v samom skutku ale ako ľud podlý, pustý sa opovrhuje, len táto vypínavosť, hovoríme, mohla nám nadať do nesvorníkov, len táto reč našu národnú mohla do bahna a blata vliecť a ju tak ako reč neľudskú zabrýzgať.[18]Istí ľudia naveky sú radi nad pospolitosť vyvýšení, ľudia tí, ktorí sa k ľudu spustiť nechcú, ktorí zaň srdce nemajú, tí, ako hovoríme, radi sa vynášajú nad túto zber nízku a radi vysedávajú na trónikoch, podľa ich predstavenia tým vyšších, čím vo väčšej okázalosti, t. j. čím vyššie sú tieto od tej nízkej pospolitosti oddialené. Stadiaľto potom spúšťajú oni dolu nohy a otŕčajú ich, aby im druhí na nich remienky priväzovali a rozväzovali, my ale nedržíme túto našu, tak zhanobenú pospolitosť za tak nízku a podlú, ako ju druhí povydávali, nechceme sa vyvyšovať a vypínať nad ňu, ani vysedávať na trónikoch nad ňou vyvýšených, ale osvedčujeme sa tiež: že ani tým, na tých trónikoch vysedávajúcim, remienky na ich obuvi odväzovať a ich nohám službu preukazovať nechceme. Vieme my dobre, čo v ľude našom leží, vieme dobre, že je on zanedbaný, opustený — ale aj to vieme, že má pekné, krásne schopnosti, ktoré keď sa prirodzene rozvíjať budú, utešené plody donesú; cítime dobre jeho hodnosť i jeho nedostatok, a preto ani ľud náš znižovať a haniť, ale ani seba zničiť a zavrhnúť sa nechceme. My vstúpili sme dolu, nechtiac sa vyvyšovať a vyletieť do výsosti a pokrikovať stadiaľto; my vkročili sme do lona ľudu a s ním dali sme sa obcovať v jeho vlastnej reči, hovoriť s ním od srdca k srdcu, z duše do duše, aby on, zrozumejúc nás a pocítiac hodnosť svoju, sám sa prebral, sám zníženie svoje cítil a potom na svojom povýšení pracoval z celej duše. A kto nám toto za zlé mať bude, kto nám toto po pravde na oči vyhodiť smie? Či nie sme si my najbližší, či nie je nám ľud náš najprvší, či nie sme my z jeho lona, či my máme a môžeme žiadať, aby sa on k nedoletným preň vysokostiam pozdvihol, alebo či my máme vstúpiť do lona jeho a obcovať s ním od srdca k srdcu a prehovárať s ním v reči jeho vlastnej starootcovskej? Proti týmto dôvodom, proti tomuto počínaniu, ktoré, ako vidno, z najšľachetnejšieho citu za národ náš vytieklo, všetky tie od protivníkov našich za češtinu dovádzané dôvody neobstoja; v češtine náš ľud nikdy nežil, ona teda nemá v ňom života a on v nej. Nič tu nepomáha sa odvolávať na to: že čeština od viacej století v kostoloch našich — ale i to len v kostoloch evanjelikov[19]— panovala. Pravda je, už vyše tristo rokov panuje reč táto v kostoloch evanjelických, ale za tých tristo rokov národ náš len hnil a živoril. Čože teda, prosíme, tá čeština u nás vykonala, k čomuže ona nás pozdvihla, k čomu priviedla? Ukážteže nám dáke väčšie hýbanie na poli literárnom, alebo na poli občianskom, alebo práve v tom samom cirkevnom živote, v ktorom bola užívaná, či nepanovala na tých poliach za celé tie časy chladnosť, či nepanoval tam nedostatok a opravdivé živorenie? Istotne bolo tak a naozaj tak byť muselo, bo národ náš díval sa na češtinu ako na niečo v jeho síce lone, ale jemu oddialeného a preto celkom k nej chladný ostával a k životu ňou práve preto pohnúť sa nemohol. Čeština sa nám tu v slovenskom živote tak ukazuje, ako v starožitných časoch v trójskej vojne a po nej kmeňom a ľudu gréckemu jeho kráľovia. Ľud grécky s úctou sa díval na svojich kráľov, on ich sprevádzal do vojny a do bojov, ale pri všetkom tom v ich osudoch účasti nemal, a keď padali, padnúť ich nechal. V tomto svetle práve ukazuje sa nám čeština medzi Slovákmi: kázavala sa ona v chráme, ľud sa s úctou na ňu díval, že sa užívala v pocte božej, ku ktorej krem toho ľud náš hlbokú úctu má; ale pri všetkom tom čeština ho nehýbala, so sebou ho nepotrhla, na strane ho chladného nechala, bo naozaj čeština bola zinakade prišlý kráľ do lona národa slovenského, ktorý nevystúpil z jadra národa, ale preto ani ho so sebou nezachvátil.Každý z nás z detinských časov iste sa veľmi dobre rozpomína, ako sme to, čo nám bolo naložené, odriekavali, ústami síce dosť sa napracovali, srdcom sa ale pri odriekaní všetkého toho nehýbali! — Takto to bolo s nami v detinských časoch, a kto by chcel zaprieť, že nie je národ náš v stave detinskom, ku ktorému, keď ho so sebou zachvátiť chceme, tak sa privinúť musíme, ako k nemu pristúpiť a do srdca mu preniknúť môžeme. Lež i v tých chrámoch evanjelických akáže to bola, prosím, čeština? Veru len veľmi stredná a lahodná, a kazateľ naskrze by nebol dobre vyšiel, keby sa celkom podľa tejto reči bol spravovať chcel a hodná pritom čiastka kazateľov reč túto krem toho len povrchne znala, takže to bola len najviac spletenina slovenčiny a češtiny. Tento stav obojživelnícky je už veru do neznesenia a miesto toho musí už nastúpiť niečo pevného, istého, vyrazeného. Toto ale len to byť môže, čoho sme my sami dokonale mocní a čo na ľud náš má najväčšie pôsobenie. Ani to nám nič nepomáha, že literatúra česká už na značnom stupni dokonalosti stojí a že my takrečeno do hotového prídeme.[20]Čo je české, to je nie naše, a kto na čom nerobil, čo si nezaslúžil, ten to ani užiť nevie. My sme, pravda, českú literatúru napomohli, ale to odtieklo od nás preč žľabom iným, u nás to len na povrchnosti niečoho sa dotklo, do samých ale našich vnútorností to neprerazilo, bo život pri všetkom tom ostal taký, aký bol za dávnych časov. Ak chceme niečo byť, musíme sami niečo započať, sami sa zaslúžiť, inakšie nie je vec možná, aby sme sa zo živorenia nášho vyslobodili a k väčšej hodnosti sa pozdvihli. Keď nikdy nič nezačneme, nikdy nič nevyvedieme, chceme ale niečo vyviesť, aby sa nám na oči viac nadhadzovať nemohlo, ako to naši protivníci robia, že nič nemáme vlastného slovenského, ale že je to všetko české. Túto chudobu a núdzu chceme raz zakryť a že je teraz tomu čas najpríhodnejší, každý ľahko vidí. Potom len, keď my sami niečo vykonáme, stratí sa tá prázdnosť a pustota, ktorú nám naši protivníci navrhujú, stratí sa to živorenie a život náš sa pustí do behu čerstvejšieho. Práce sa tu netreba báť, bo len v práci samej rozvíja sa život; ak by sme bez práce ostávať chceli, to nám na tom svete nik nespomôže, bo žije len to, čo pracuje a robí, iné hlivie a hnije. Bez práce boli by sme len ustavične odhodenci, alebo radšej ledajakí povrženci tých lebo druhých.Naskrze tiež nič nedokazuje to, čo protivníci naši dôvodia:[21]že by sme my preto, že čeština k nám dakedy priputovala a sa so slovenskou rečou zmiešala, s ňou sa posestrila a ju podľa ich zmyslu prečistila a vzdelala, s Čechmi teraz jednu a nerozlučnú literatúru mať mali. Že sa čeština dakde so slovenčinou zmiešala, je pravda, ale toto je veľmi čiastočné, miestne, na celú reč slovenskú nepatrné a kde sa aj toto zmiešanie stalo, tam nie že by čeština slovenčinu si bola podmanila, lež slovenčina vytenčenejšiu češtinu[22]poprenikala, obživila a podľa svojho ducha ju pretvorila. Patrné dôkazy na to máme v Gemeri,[23]kde sa reč česká v dakedajších osadách českých vytvorila na reč slovenskú. A čo by aj práve čeština bola sa so slovenčinou veľmi zmiešala, ako to naskrze nestojí, či by stadiaľ nasledovalo to, že slovenčina nemá mať preto svojho rozvitia a svojho života? Vrstva druhá, na pôvodnú položená, nikdy nemá sily životnej a ženúcej, ale životná a ženúca sila je vo vrstve korennej, ktorá je v tejto prípadnosti naša slovenská. Túto ženúcu a životnú silu slovenčina nad češtinou tým dokázala, že ju na svoj spôsob a podľa svojho ducha, ako sme povedali, pretvorila. Tento teda návrh našich protivníkov celkom nestojí, a keby skutočne aj tak bolo, ako hovoria, čo ale vonkoncom je nie, či by tým Slovenstvo malo si dať vziať právo k osobitnému životu? Či stadiaľ nasleduje, že sa napr. nemčina v daktorých slov. mestách, maďarčina v daktorých krajoch so slovenčinou veľmi splietla, aby Slováci tej miešanine kvôli sa svojho odriekli a nemeckú lebo maďarskú reč prijali? Veru to iste i naši protivníci zapierať budú, a aj my s nimi. My ale proti nim ešte ani češtine toto právo popustiť nechceme a nemôžeme. Toto čiastočne riedke zmiešanie je vec len veľmi prípadná[24]a nepodstatná, prípadné ale veci samu vec podstatnú určovať, nalepeniny tok a život veci zadržať a udúšať nesmú a nemôžu. Čo sa toho prečistenia a vzdelania slovenčiny skrze češtinu týka, je to vec veľmi vzťažná a neistá hovoriť o prečistení a vzdelaní reči. Vzdelanosť reči pokladať len vo vytenčenosti a zmäkčilosti foriem dajedných je náhľad celkom nepravdivý; táto vybrúsenosť reči je skutočne aj jej zbrúsenosť, oproti tejto zbrúsenosti alebo takrečenej vzdelanosti je silná, plnozvučná, kremenistá reč plná života, plná sily a tvorenia. Na ktorej strane teraz prevaha stojí, sám každý ľahko rozsúdi, a myslíme, že každému bude reč tvorenia plná, kremenistá a plnozvučná milšia, ako reč zmäkčená, stenčená a vybrúsená.Dôvod za češtinu, na Slovensku užívať sa majúcu, bratý z podobnosti našej terajšej slovenčiny so starou češtinou, je dôvodom nie oproti nám, ale za nás, a tak oproti našim protivníkom.[25]Vidieť z toho, že naša slovenčina ostala typu starodávnemu reči slovanskej napospol vernejšia, oddanejšia, s touto ale rečou zadržal sa aj duch našej starej povahe a tak typu nášho národného rázu primeranejší a vernejší. Kde tu, na ktorého strane výhoda, sám každý ľahko pozná a posúdi. Zadržanie pôvodného, životného jadra je o toľko väčší nárok na život, o toľko sľubnejší výhľad pre budúcnosť, bo v tomto jadre ležia ešte všetky vzpruhy životné nezodrané, nezhubené, nepokaličené, ležia tam, lenže nie napnuté. Keď sa ale vzpruhy tieto spustia, tým väčšie uderenia v živote našom spôsobiť a to, čo v ňom hlivelo, tým silnejšie pohýbať musia. Či je toto nie ten najprirodzenejší z toho následok? Istotne, a myslíme, že nám každý prisvedčí. Podľa toho mali by sme nie my k češtine, ale Česi k slovenčine bližšie pristupovať, aby od charakteru reči slovenskej a spolu od životnosti duše slovanskej ďaleko nezablúdili a to, čo moc kliviacu[26]má, nepotratili.Že ukazovanie na nárady iné z ohľadu rozvitia nášho života nič neplatí a nestojí, to sme už vo spise našom „Nárečie slovenské“ obšírne a podstatne dokázali. Každý život je si sám zákonom, sám si on tvorí podmienky svojho trvania, tieto podmienky poznať je prácou a povolaním tých, ktorí sa so životom zaoberajú. Nemecký a bohvie ktorý život nám tu teda žiadnym zákonom byť nesmie; národ nemecký je celkom iný, život nemecký sa celkom inou cestou rozvil, ako náš sa rozvíja. Odvolávania sa ale ešte na život druhých národov ukazuje ten, od nás veru už sa vyšibať majúci predsudok, že by jednota len vo vnešnosti,[27]len v odevi možná bola a že kde tejto nieto, tam jednota zmizla. Toto sú naozajstné staré haraburdy. Sto príkladov by sme oproti tomuto z histórie doviedli, keby tu v našom Orlovi,[28]okrem toho prácami veľmi zaujatom, miesto bolo. Či táto jednota reči napr. prekazila rozpadnutie sa Nemcov v tridsaťročnej vojne[29]na dve strany, či prekazila rýnsky zväzok[30]atď.? Jednota je len v odevi možná bola a že kde tejto nieto, tam jednota nahradzuje rovnooblečenosť a jednotvárnosť povrchnú. My oproti tomuto predsudku, oproti tejto veľmi povrchnej a len zo sebectva povstávajúcej myšlienke zo zásady bojujeme a bojovať budeme: a tak ani z tohoto ohľadu odvolávania sa na druhých vonkoncom nepripúšťame. Protivníci naši, aby túto povrchnú jednotu tým do lepšieho svetla postavili a neumelých zdanlivým týmto dôvodom zaviedli, vystavili v Helvécii veľkú silu nárečí a pritom jednotu reči spisovnej, keď ale všetky tie rozličnosti sa za nárečia považujú, to my takýchto nárečí u nás najmenej tristo máme, a predsa, chvalabohu, budeme mať jednu reč spisovnú![31]No, či my nebudeme dvesto ráz viac podľa pochopu našich protivníkov svornejší a zjednotenejší ako Nemci? Stadiaľto, pravda, rozumie sa, že my za žiadnu zásluhu nikomu nepočitujeme nárečia slovanské, ktoré majú svoj vlastný stroj, svoj vlastný organizmus, svoj vlastný záväzok, a tak svoj vlastný život, umenšovať a utláčať, ale za zásluhu počitujeme tomu, čo žiť chce a žiť má, život dávať.Na daktoré tieto z hlavnejších dôvodov našich protivníkov držali sme za potrebné odpovedať predbežne, bo obšírnejšie a všetky ich dôvody vyvrátime len v našom osobitnom spise, k čomu by v časopise vonkoncom miesta nebolo.[32]Na posilnenie svojich dôvodov oproti slovenčine daktorí naši protivníci ešte naznášali, naváľali a našplechtali tých najvyberanejších hnusných a podlých mien a priezvisk na reč našu, v tomto ale práve ukázali, že im vyšli dôvody a že vlastne nemajú toho jedného podstatného dôvodu, ktorým by mohli slovenčinu ovaliť. Tento dôvod im veru chýbal a tento dôvod, ktorý my máme, ktorý všetky druhé rozpráši a za nás najsilnejším hlasom hovorí, je sám život. Oproti tomuto dôvodu, t. j. oproti životu, sú druhé odťažené, stoličkárske, vymyslené, nastvárané atď. dôvody, len opravdiví marodéri,[33]ktorí sa oproti hlavnému vojsku len tak pozďaleka vlečú, sem i tam blúdia a nikdy na čas na rozhodné miesto k rozhodnutiu samého deja neprídu. Tie špintaniny sú ani len nie takíto odstanci.[34]A tieto špintaniny mohol predniesť Kollár, ten, ktorý dakedy všetko, čo je slovanského,[35]objímal, ktorý ukryté slovo slovanské pod glagolom tak dobre ako pod latinou ľúbiť, ctiť a vážiť si kázal, ktorý tých, čo sa vnešnosťou od slovanského zvuku, od slovanského slova odstrašiť dali, zatracoval,[36]ktorý spievanky v našej národnej reči spísané s takou láskou vydal[37]a na odiv sveta vystavil,[38]ktorý sám v našej národnej reči písať začal a sa potom nanáhlo od pravej cesty odvrátil — tieto špintaniny mohol nametať na slovenčinu Kollár, ktorý hovoril, istil, spieval, že mu v rodine našej všetko je jedno, všetko drahé a milé — a tu tak našpintal na reč našu národnú, na reč svojich najbližších![39]Nechceme o tom nič ďalej súdiť: ten skutok sa súdi sám. Vyletel od dakedy v svojom zápale do výsosti nad svet náš, ale sa spustil z neho len do Čiech a zasadol v zemi tejto — ako, tuším, dakde i sám to hovorí.[40]Tu ale to tiež platí, že muž neobyčajnejší, keď sa potkne, potkne sa veľmi, a on sa naozaj pri veci tejto potkol náramne.Inde bude o tom reč, teraz dosť o tom. Naostatok len ešte protivníkom našim voláme: život je náš, a my Slovenmi chceme byť. Koľko sto dôvodov máte proti tomuto, proti nášmu životu, proti nášmu Slovenstvu? Čím zlomíte túto vôľu našu, či máte oproti vôli silnej, nepodvratnej, životnej, či máte, hovorím, oproti tomuto sto dôvodov? Hovorte![41][1]Hlas oproti Hlasom— v máji 1846 vyšla v Prahe knižka s názvom: Hlasové o potrebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Knižku v rozsahu vyše 240 strán vydala Matice česká nákladom 5000 exemplárov a rozpredávala ju na Slovensku za značne znížené ceny. Bola to zbierka starších i novších príspevkov venovaných otázke spoločného spisovného jazyka Čechov a Slovákov a zaostrených proti slovenčine ako samostatnému spisovnému jazyku. Redaktorom diela bol Ján Kollár, ktorý vychrlil na slovenčinu najhnusnejšie nadávky a sám príspevky jednotlivých autorov — ako vysvitlo neskôr — príslušne upravoval. Proti Hlasom začal i Štúr organizovať odvetnú akciu, mal už niektoré príspevky od viacerých autorov zo svojich radov, ale spis z neznámych príčin nevyšiel. Štúrov článok Hlas oproti Hlasom, ako aj článok Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej (viď na str. 133 tohto výberu) boli zrejme pripravovanými príspevkami pre spis proti Hlasom. Na tento chystaný spis sa vzťahuje poznámka pod čiarou v tomto článku: „Obšírnejší spis o tejto veci vydáme osobitne.“[2]odťažené dôvody— bočné, nereálne, abstraktné dôvody[3]Marcus Tullius Cicero(106 — 43 pr. n. l.) — najslávnejší rímsky rečník, ktorý sa všeobecne pokladá za vzor klasického štylistu a jeho jazyk za klasické alebo zlaté obdobie rímskeho písomníctva. Obdobie po Cicerónovi vyzdvihovalo — podobne ako Štúr — „prirodzenosť“ jazyka proti Cicerónovej „umelkovanosti“.[4]… to rozpadávanie sa nás na dve strany— totiž bernolákovskú a tú, ktorá používala bibličtinu[5]rozličnosti— rozdielnosti[6]stroj— systém, ústrojnosť[7]… ktorého daktoré krajnosti síce rozlične sa ukončujú…— ktorého okrajové nárečia síce majú rozličné koncovky[8]V prvých rokoch písali sa noviny chorvátske v provinciálnom chorvátskom nárečí, po dvoch rokoch ale začali sa písať v dalmatínskom, alebo v spisovnom srbskom nárečí…— roku 1835 začal vydávať Ljudevit Gaj v Záhrebe Novine horvatske a roku 1836 pozmenil ich názov na Ilirske národne novine, pričom pôvodné tzv. kajkavské nárečie zamenil tzv. štokavským, ako ono vyrástlo z tradícií bohatej dalmatínskej (dubrovníckej) literatúry a ako ho uzákonil Srb Vuk Stefanovič Karadžić[9]… ako sme to už aj dokázali— najmä v diele Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí[10]… keď druhému do jeho majetnosti sa nedával— keď inému na jeho majetok nesiahal[11]„Dom sám v sebe rozdelený padá a opustatieva.“— je to citát z Nového zákona (Luk. 11. 17). Kollár ho uviedol („Každé království samo o sobě rozdělené pustne a dům rozdvojený padá“) v Hlasoch medzi všeobecne platnými životnými pravdami ako výstrahu pre Štúra, že jeho krok nie je správny.[12]Čo sa Čechov týka…— k tomu viď najmä zakončenie Štúrovho spisu Nárečie slovenské[13]… od času nášho vystúpenia viac údov z našich krajanov k Matici českej popristávalo— podľa ročných výkazov, ktoré Matice česká uverejňovala v Časopise českého museum (skratka: ČČM), zistili sme, že do roku 1843 boli piati členovia Matice zo Slovenska (Fejérpataky, Hodža, Kollár, Mastiš, Šulek), kým do konca roku 1846 pristúpili ďalší šiesti členovia (Bohúň, Guoth, Kadavý, Orfanides, Šťasný a Šoltís)[14]rovnooblečenosť— uniformita[15]mnievanú svornosť— domnelú, údajnú svornosť[16]Adam(biblická osoba) — duch nesvornosti, hriešnik[17]… každá duša slovanská— v pôvodine: každá duša slovenská[18]… Kollár len „černilidom a zberbou“ nazýva…— príslušné miesto v Kollárovej polemike v Hlasoch znie doslovne takto: „Literatura nemá se do bahna pospolitosti a černilidu pohrúžiti, nýbrž má raději ubohý lid povyšovati k výšinám vzdělanosti. Literatura musí míti vyšší a vzdělanější řeč, nežli jest reč ta, kterou nádenník, kočí, pastýř, aneb kterýkoli jiný obecný člověk mluví: nebo ne literatura podle obecného života, ale obecný život podle literatury spravovati se má.“[19]Pravda je, už vyše tristo rokov panuje reč táto v kostoloch evanjelických…— narážka na prenikanie češtiny ako bohoslužobného jazyka na Slovensko s príchodom tzv. lutherovskej reformácie, ktorá prenikala na Slovensko sústavne asi v tridsiatych rokoch 16. storočia. Dôkaz o tristoročnom trvaní češtiny u slovenských evanjelikov uvádza aj Kollár vo svojom príspevku v Hlasoch, takže Štúr polemizuje aj tu priamo s Kollárom.[20]Ani to nám nič nepomáha, že literatúra česká už na značnom stupni dokonalosti stojí a že my takrečeno do hotového prídeme— tu Štúr priamo reaguje na Kollára — nemenuje ho pritom — a to na jeho slová v Hlasoch (str. 108): „Česká literatura stojí nyní již na značném stupni dokonalosti. Slovák tedy přijde tu již takořka do hotového, a nebude přinucen sobě teprv ještě jen první nejtěžší cestu klestiti.“[21]Naskrze tiež nič nedokazuje to, čo protivníci naši dovodia…— Štúr znova mieri na Kollára v Hlasoch: „Mimo to jaká památka XV a XVI století víže je s Čechy! jak mnozí Čechové připutovavše do Uher, mezi Slováky se usadili, živou češtinu s sebou přinesouce, která bez oučinku nezmizela, nýbrž přisestřivši se ke slovenské řeči, tuto ve mnohých krajích a stolicech již svou přítomností pouhou obohatila, přečistila, vzdělala a stala se jakoby předchůdcem budoucí sjednocenosti obou stránek.“[22]vytenčenejšia čeština— Štúr nazýva češtinu v porovnaní so slovenčinou preto „vytenčenejšou“, že čeština má prevahu samohlások e, é, i, í proti slovenským ie, ô, ia, o, a, u, ú atď. Tak napr. proti slovenskému o je české e (orol — orel), a proti e (duša — duše, ľad — led), aj proti ej (daj — dej), ie proti é (mlieko — mléko), u proti i (ak. dušu — duši, ľud — lid), ú proti í (kľúč — klíč), ia proti í (vidia — vidí, viac — víc), ie proti í (viera-víra). S týmto zjavom súvisí tzv. otázka é-kania a í-kania v češtine, proti čomu bol aj Ján Kollár. Z podobných príčin nazýva Štúr aj atičtinu vytenčenou.[23]Patrné dôkazy na to máme v Gemeri— kde sa totiž v XV. storočí s Jiskrovými vojakmi usadili vraj i českí kolonisti. Podľa dnešného jazykového výskumu je však gemerské nárečie v podstate stredoslovenské a len niektoré jeho znaky sú podobné ako isté znaky češtiny. Tieto však vznikli domácim vývinom.[24]prípadná— náhodná, nepodstatná[25]Dôvod za češtinu… bratý z podobnosti našej terajšej slovenčiny so starou češtinou…— aj tento dôvod uvádza Kollár v Hlasoch (str. 109): „Starobylé literní zůstatky, které nyní v Čechách na světlo vycházejí, takovou podobnost mají s naší řečí, žeby ucho v pokušení přišlo, je raději slovenskými nežli českými jmenovati, a jsouť toho nejpatrnějším důkazem, že obě tyto řeči někdy jen jedna byly. Znoj, lud, jeseň, na vysokej, stoja, stroja a jiná slova, která tam v knihách jsou, nad Dunajem ještě posavad slyšeti.“ Podobnosť medzi slovenčinou a starou češtinou v porovnaní s modernou češtinou javí sa v tom, že moderná čeština vo vývine prešla od svojej staročeskej podoby viacerými hláskoslovnými a tvaroslovnými zmenami, ktoré nezasiahli slovenčinu. Sú to medziiným napr. tzv. prehlásky a — ě — e (duša — dušě — duše), úženie ie — í (viera — víra), rozširovanie ú — ou (súd — soud) a mnohé iné. Vplyvom týchto zmien sa čeština značne odlíšila od ostatných slovanských jazykov.[26]moc kliviacu— moc spájajúcu[27]vo vnešnosti— vo vonkajšku[28]… tu v našom Orlovi…— tento Štúrov článok vyšiel v Orle tatránskom, prílohe Slovenských národných novín[29]V tridsaťročnej vojne— totiž v rokoch 1618 — 1648, zvádzali sa v Nemecku viaceré vojny, ktoré vznikli z náboženských rozporov a rozdelili Nemcov podľa náboženských záujmov na dve strany: reformačnú a protireformačnú.[30]Rýnsky zväzok(Rheinische Allianz, Rheinischer Bund) utvorili roku 1658 nemecké kniežatá v spolupráci s Francúzmi so zameraním proti Rakúsku a jeho nemeckým spojencom.[31]Protivníci naši… vystavili v Helvécii veľkú silu nárečí…— týmto „protivníkom“ je zas Kollár, ktorý v Hlasoch píše: „Ve Švejcařích… jsou vůbec 72 dialekty, mezi nimiž 41 německých, 21 francouzských a 8 vlaských, a předce mají všihní tito dialektové jen jednu literaturní řeč svého národu.“[32]Na daktoré tieto z hlavnejších dôvodov našich protivníkov držali sme za potrebné odpovedať predbežne, bo obšírnejšie a všetky ich dôvody vyvrátime len v našom osobitnom spise…— Štúr vlastne reagoval len na dôvody, ktoré ako hlavné uviedol Kollár vo svojom príspevku v Hlasoch. Nešlo teda v tomto Štúrovom článku o „protivníkov“, ale iba o jedného „protivníka“ — Kollára. Celkovou odpoveďou na Hlasové mal byť chystaný kolektívny spis, ktorý však nevyšiel.[33]marodéri— (v pôvodine: marodoeri) darebáci, zaostávajúci za vojskom[34]odstanci— opozdilci[35]… všetko, čo je slovanského— v pôvodine: slovenského[36]… ktorý tých, čo sa vnešnosťou od slovanského zvuku… odstrašiť dali, zatracoval…— Narážka na záverečnú báseň v spise Ueber die literarische Wechselseitigkeit, a to na verše:Ó ja nejsem z počtu těch omerzlých(Bodaj zmizli skoro) nevlídníkov,Který svoje odvracajú okoOde knižky psanéj literamiCyrilskými neb glagolickými;Však to jest jen zevniterné rouchoPod kterým též slavské serdce tluče,Na vše strany slavenského světaVylévajíc života potoky:Nech rozličný na sobě má oděvNicméně plod jednoho jest ducha;Nech rozdílným písáno jest písmem,Jedna předce budeme rodina…Já to cítím že celé SlovenstvoMoje jest a já som opět jeho…[37]… spievanky v našej národnej reči spísané s takou láskou vydal…— Kollárove Národnié zpievanky[38]odiv— obdiv[39]Kollár… ktorý ukryté slovo slovanské pod glagolom tak dobre ako pod latinou ľúbiť, ctiť a vážiť si kázal…— Štúr tu mieri na Kollárovu rozpravu Ueber die literarische Wechselseitigkeit, kde Kollár hovorí, že Slovan tretieho stupňa (rozoznáva viac stupňov) alebo učenec, jazykovedec a historik majú poznať všetky slovanské nárečia, a to žijúce i vymreté, vzdelané i nevzdelané, čisté i pomiešané, málo rozšírené i veľmi rozšírené, vládnuce i podmanené, „písané glagolikou, cyrilikou, latinkou alebo švabachom“. (Glagolika a cyrilika sú najstaršie slovanské písma, z ktorých cyrilika sa zachovala v niektorých slovanských jazykoch.)[40]… ako, tuším, dakde i sám to hovorí— nezistili sme, na čo Štúr naráža[41]Hovorte!— na tento Štúrov článok sa ozvali Pražské noviny v č. 55 z 19. júla 1846 úvodníkom, v ktorom nepodpísaný autor ironizuje Štúrových prívržencov za slovenčinu, porovnávajúc ich so zaslúžilými mužmi, prispievateľmi matičných Hlasov, vyčíta Štúrovi, že útoky proti sebe rafinovane využíva ako urážky proti Slovensku, a ubezpečuje čitateľov, že v týchto bojoch nejde o nijakú národnú nenávisť Čechov proti Slovákom. Tieto dva národy tvorili dosiaľ „jediný organický celek“, ktorý teraz Štúr rozbíja, oslabujúc Čechov o tri milióny príslušníkov a chcejúc z deväťmiliónového národa utvoriť národ trojmiliónový, „a k tomu bez literatúry, bez úřadní řeči, bez ústavů, bez historie, beze všeho“. Ďalej autor odmieta Štúrovo tvrdenie, že pri zavedení slovenčiny ide o spojenie katolíkov a protestantov na Slovensku, obviňuje ho, že jeho slovenčina je vlastne český jazyk, ale „zmrzačený koncovkami a slovy naschvál shledanými a smetenými ze všech štěrbin Taterských“ a pravopis vymyslený. Keby vraj Štúr bol priateľom Čechov, ako tvrdí, mal prijať aspoň ich pravopis. Podľa autora článku neobstojí ani Štúrova téza, že na Slovensku sa od zavedenia slovenčiny vystupňovala účasť v národnom živote, lebo keby vraj Štúr a jeho priatelia boli predtým toľko podnikali, ako podnikajú teraz, bolo by sa tiež toľko spravilo. Okrem toho je Štúrovi aj doba priaznivá, lebo i v Čechách sa v ostatnom čase národné zmýšľanie hodne rozšírilo, hoci tam sa neuviedol nový spisovný jazyk. Napokon autor útočí na Štúra, aby nevystupoval v mene národa, pretože „on sám drží celé toto hnutí, on je všeho první a poslední příčina, on všechny ty napřed pokřtil, kteří nyní proň apoštolují“. A článok sa končí slovami: „My se rmoutíme, Maďaři se radují, a p. Štúr? — p. Štúr raději chce být v nejmenší vsi prvním, než v Římě druhým.“ Zaujímavé je, že Štúrov článok vyšiel na pokračovanie v číslach z 10. a 21. júla 1846 a Pražské noviny reagovali hneď na prvú časť Štúrovho článku (19. júla), nečakajúc ani na jeho dokončenie. Zdá sa, že autorom článku nebol redaktor Havlíček.	Stur_Hlas-proti-Hlasom.html.txt

Subsets and Splits

No community queries yet

The top public SQL queries from the community will appear here once available.